docBEZÚROČNÁ EKONOMIKA ÚVOD DO ANTROPOZOFIE
download 
Stížnost Transkript
BEZÚROČNÁ EKONOMIKA ÚVOD DO ANTROPOZOFIE
BEZÚROČNÁ EKONOMIKA U ÚVOD DO ANTROPOZOFIE U GÁNDHÍ U KTO SÚ MIMOZEMŠŤANIA Štvrťročník pre uvedenie duchovných hodnôt do života Číslo 8 zima 1995 Vládnuť znamená prenášať čosi zo sily svojej vôle a cnosti na ostatných “Znaky vonkajšej moci sa bez svetla Ducha stávajú temnotou.” 2 Z OBSAHU: — BODKA ZA MULTI-LEVEL MARKETINGOM Sú viacúrovňový trh a reklama prospešné?- str. 6 — ČÍNSKY MÚR Ako bola financovaná najväčšia stavba na svete- str.12 — BEZÚROČNÁ EKONOMIKA Alternatíva k súčasnému finančníctvu - str. 14 — BLÁZEN BOŽÍ Poviedka Chalíla Džibrána - str. 20 — RUDOLF STEINER -- TVŮRCE ANTHROPOSOFIE 1. prednáška z cyklu Úvod do anthroposofie - str. 23 — RAMAKRIŠNA Světec z Dakšineswaru - str. 27 — NADSMYSLOVÁ BYTOST ČLOVĚKA Z cyklu Úvod do anthroposofie - str. 31 — DUCHOVNÁ ÚLOHA STREDNEJ EURÓPY Ako súvisia rozprávky s politikou - str. 36 — CNOSŤ A LÁSKA Zamyslenie nad pravou a nepravou cnosťou - str. 37 — FIALKA Duchovný význam kvetov - str. 39 — ROSA DUŠÍM Alegorické obrazy ľudského života - str. 40 — ZRKADLO DUŠE Spytovanie svedomia - str. 41 — MAHÁTMA GÁNDHÍ Sila Pravdy - str. 42 — PRINCÍP REVERENDA SAN MYUNG MUNA Dialóg s hovorcom cirkvi zjednotenia - str. 44 — BEZPEČNOSTNÉ PRAVIDLÁ KOMUNIK ÁCIE S INTELIGENCIAMI Z INÝCH ROZMEROV (25 pravidiel normálnosti) - str. 46 Milí priatelia, ennodenne sa po celom svete stretajú ľudia v tisícoch náboženských obcí. Na zjazdoch a konferenciách, mítingoch, prednáškach, pútnych miestach a bohoslužbách. Všade sa vytyčujú ideály Boha, dobra, lásky... A všade dúfajú, veria, že keď sa k nim pridajú aj tí ostatní, že keď ich bude viac, že svet bude lepší. Veď je to predsa všetko také jednoduché - láska, byť na seba dobrí - a to stačí; kedy to tí ostatní už pochopia a pridajú sa k nám? Lenže, priatelia, my predsa už všetci sme v týchto združeniach, už nie sú žiadni ostatní; každý z nás navštevuje vo voľnom čase nejakú cirkev, krúžok jogy, vzdelávací, dobročinný alebo ochranársky spolok. Tak prečo sa svet nestal lepší? Viac ako tri štvrtiny obyvateľov Slovenska sa hlási ku kresťanskému vierovyznaniu. Ale keď prezeráte život, oblasť po oblasti, kde sa v ňom prejavujú kresťanské duchovné hodnoty? Odhalíte nanajvýš podivuhodnú vec: že pojem kresťanstva sa zúžil, 3 zredukoval len na oblasť osobných medziľudských vzťahov. Kedysi, v ranom stredoveku, bolo kresťanstvo celospoločenskou hybnou silou. Ale teraz ho ktosi okýptil len na akúsi súkromnú etiketu v manželstve a rodine; a aj tú sa vážne usilujú uplatňovať iba nemnohí. Povedomie živej súvislosti s duchovným svetom sa čiastočne prejavuje ešte v umení; u niektorých umelcov, ktorí si zachovali ozajstnú vieru v konečné víťazstvo Pravdy a Dobra. Títo sú však v menšine. Väčšina umelcov sa buď bez studu pripodobňuje svetu, alebo našli priam záľubu v glorifikácii extrémnych vášní, v zobrazovaní deformácií, rozkladných a úpadkových tém, ktoré potom prezentujú ako “tú pravú realitu”. Prejavujú sa duchovné hodnoty v politike? Prejavujú sa v ekonomike? Veď tam sa nedodržiava ani Mojžišovo desatoro! Namiesto “nepovieš krivého svedectva” je politika plná úskokov a klamstva. Namiesto “nepokradneš” máme rozkrádanie zakotvené priamo v zákonoch! Namiesto “nebudeš mať iných bohov predo mnou” je na prvom mieste oficiálne Mamon, Zlaté teľa, hmotný blahobyt. Úplatkárstvo, špekulácie, vykorisťovanie ľudí aj prírody, sú len dovedením tejto hodnoty, ktorú sme si zvolili za najvyšší cieľ ľudského snaženia namiesto Boha, do dôsledkov. Ako sa napríklad nejaká strana môže volať “kresťanskohociaká”, keď hodlá zakladať hospodárstvo na kapitálovej úžere, na niečom, čo sa odjakživa v kresťanstve považovalo za zločin, za krádež spojenú s vydieraním? Prejavuje sa poznanie o večných zákonoch Ducha vo vede? Ani trochu. Celá dnešná veda je založená na jednostrannom, polopravdivom, horizontálno-materialistickom obraze o svete. 4 Povedomie o všetkých vertikálnych súvislostiach v prírode a vo vesmíre, o duchovných silách, ktoré stoja za prírodnými zákonmi, sa stratilo. V takej vede nie je miesto pre dušu ani ducha. Súčasná veda je na jedno oko slepá, na jednu nohu chromá. A sú duchovné hodnoty začlenené do školstva a výchovy? Ak sa aj zaviedla hodina etickej výchovy, pravdepodobne sa tu zase bude učiť len určitá spoločenská etiketa a psychohygiena. Ale čo ostatné predmety? Čo ostatné oblasti života? Tie smú byť od etických a estetických hodnôt odtrhnuté? Sú to snáď nejakí iní ľudia, ktorí sú zodpovední za biedu a zlo vo svete, ako my všetci, čo sa zhromažďujeme v cirkvách a kluboch očakávajúc, že “svet” sa pripojí k nášmu volaniu po dobrote a láske? Sú! Je to neuveriteľné, ale musíme konštatovať, že hoci sú to tí istí ľudia, čo večer na zhromaždení úprimne dúfajú v lásku, sú po ráne v zamestnaní ako vymenení! Celé zhromaždenie večer úprimne sľubuje “buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi” - a ráno sa porozchádzajú do svojich zamestnaní - a koho vôľu plnia? Plnia vôľu svojho šéfa, bez ohľadu na to, či má s Božou vôľou niečo spoločné alebo nie! A keď niekoho na to upozorníte, vyľakane sa opýta: “Človeče, čo odo mňa chceš, aby som stratil zamestnanie!?” Čo je platné, keď je niekto v spolku milovníkov prírody, keď v zime so slzami v očiach zohrieva v dlani skrehnuté vtáčatká - ale vo svojom pracovnom procese sa bez výčitiek svedomia spoluzúčastňuje na vyhubení celých druhov? Čo je platné, keď niekto je členom spolku bojovníkov za mier, ale pritom poberá percentá z práce iných, z práce ľudí v nejakej krajine “druhého” alebo “tretieho” sveta, takže títo ľudia budú raz takí zbedačení, že budú musieť urobiť revolúciu so zbraňou v ruke? Čo znamená, keď “ostro odsúdime” nejaký vojnový konflikt, a pritom dodávame zbrane obom znepriateleným stranám a bohatneme tým viac, čím dlhšie taký konflikt trvá? Čo je platné, keď je niekto “inak dobrý”, ale spolupracuje na tvorbe “umeleckého” diela, ktoré propaguje antihodnoty, pretože sa v zamestnaní riadi komerčnými hľadiskami? Čo pomôže, že niekto “zodpovedne” pracuje v organizácii, keď táto organizácia vyplytvá dvakrát toľko prostriedkov, ako vyprodukuje, a za to sa už potom nikto necíti zodpovedný? Čo je platné, keď je niekto “v podstate dobr ý človek”, ale je verným a spoľahlivým ozubeným kolieskom nejakého procesu, ktorého výsledok je ničivý - a nevadí mu to, pretože sa nikdy nezamýšľa nad širšími súvislosťami toho, čo robí; pretože to, čo nie je bezprostredne viditeľné, ho netrápi? Naozaj si myslíme, že stačí byť “dobrým” človekom a “poctivo” pracovať a nestarať sa o žiadnu vyššiu filozofiu alebo politiku, lebo to je len “panské huncútstvo”? Že stačí len dobre vykonávať príkazy v úrade, vo firme, v strane, v armáde atď. - a za ten zvyšok nie sme zodpovední? Naozaj veríte, že keď ste dobr ý hutník, sústružník, optik, elektrotechnik, chemik a odvádzate štvrtinu alebo polovicu platu niekomu neznámemu a tento neznámy si za vaše peniaze u vás objedná jednotlivé dielce tanku, že to nie je vaša vec? Čo nevidíme, že táto “profesionalita bez otázok a svedomia” - ktorú teraz tak vyzdvihujeme ako ideál - sa pomaly stáva synonymom amorálnosti? Veď nakoniec ešte aj najímateľný vrah bude môcť povedať, že vo svojom súkromí je inak veľmi citlivý a pozorný človek, dokonca “hlboko veriaci”; keď si však u neho niekto niečo objedná, odvedie kvalitnú “prácu”; avšak celkom nezaujato, lebo proti svojim obetiam osobne nič nemá. Viete, čo si o tom všetkom asi myslí Satan, čo tu robíme? Mädlí si ruky a chichúňa sa do dlane: “Tak, tak, dobre, len sa zhromažďujte na vašich nedeľných “bohoslužbách” - hlavne, že celý týždeň pracujete pre mňa! Pozíciu za pozíciou dobývajú moje voje pre mňa; v hospodárstve, politike, vede, umení, výchove - pre mňa za mňa, verte si v čo chcete, hlavné je, že mi nikdy nikde nestojíte v ceste! Kúsok po kúsku vám budem zužovať priestor na dýchanie, kvapku za kvapkou odsávať vašu energiu, až vám nakoniec nezostane síl ani na tie vaše zhromaždenia a “bohoslužby”, nebudete si vládať večer prečítať ani knižku!” Čo sa nepamätáme, že tí, čo zavraždili šesť miliónov Židov v plynových komorách, boli samí “poctiví” ľudia? Ten, čo inštaloval plynovod namiesto sprchy, to bol len inštalatér, ktorý spravil svoju prácu “dobre”. Aj ten, čo Židov prevážal, bol iba šofér, a konal svoju prácu. A tá, čo písala zoznamy obetí, bola len pisárka. Dozorca bol iba vojak, ktorý plnil príkazy. Tak kto bol za to celé zodpovedný? Hitler sám, pretože podpísal rozkaz o “konečnom riešení židovskej otázky”? Veď 80 miliónov Nemcov-kresťanov si Hitlera demokraticky, dobrovoľne, skoro jednohlasne zvolilo za vodcu! Ba čo viac, tri miliardy obyvateľov tejto planéty sa na osude Židov podieľalo celkom konkrétnym spôsobom: Hitler dal predsa Židom možnosť, aby sa vysťahovali! Bohatí Židia sa vysťahovali, ale chudobných nikto nechcel. Židovská loď Exodus celé mesiace blúdila vyhladovaná a zbedačená od prístavu k prístavu, ale žiadna krajina im nedovolila položiť nohu na svoju pôdu. Celý svet si želal, aby Židov radšej nebolo. A Hitler to vykonal! Dejiny vždy názorne ukazujú, ako sme za všetko spolu zodpo- vední. Ani Krista neukrižoval Pilát. Ten dokonca navrhol udeliť mu v poslednej chvíli milosť. Ale dav na Jeruzalemskom námestí, ktorý reprezentoval celú krajinu, kričal: “Ukrižuj ho! Krv jeho na našu hlavu!” Dívajte sa, čo bol a je najrozšírenejší jav za komunizmu aj teraz? Atomizácia zodpovednosti: zodpovednosť je čierny peter, ktor ý nezostane v ruke nakoniec nikomu. Nikto sa necíti zodpovedný za celok. Lenže zodpovednosť je v očiach Božích a Jeho anjelov čosi celkom konkrétne a presne merateľné. Lebo hoci aj sme všetci ozubenými kolieskami v súkolesí, z ktorého nemôžeme len tak hneď vyskočiť, na každého z nás pripadá jeho diel zodpovednosti podľa toho, či je a) aktívnym hnacím kolies- kom, t.j. človekom, ktorý sa osobne angažuje a investuje svoju životnú energiu a nadšenie zlým smerom; b) pasívne hnaným kolieskom, t.j. človekom, ktorý sa radšej o nič nestará a nechce nič vedieť, aby nebodaj zo svojho poznania nemusel vyvodiť dôsledky aj pre svoje konanie; c) aktívnym kolieskom, ktoré na základe širokého rozhľadu a vedomia zodpovednosti sa snaží celý stroj presmerovať aj za cenu väčších alebo menších osobných obetí. Možno sa niekomu bude zdať, že táto Sophia je málo “duchovná”, pretože je o peniazoch a o práci. Lenže, milí moji, kým nebudeme ochotní odísť do takého zamestnania, v ktorom máme o polovicu menší plat, ale zato cítime, že je zmysluplnejšie pre nás aj prospešnejšie pre celok; kým sa nezačneme starať, komu dávame svoje peniaze, pre koho pracujeme a aké má naša činnosť skutočne dôsledky, bude naše náboženstvo len mlátením prázdnej slamy. Drahí moji, nestačí byť “dobr ým človekom”. Človek musí mať úžasné poznanie a schopnosti, aby mohol byť dobr ý. Musí byť bohatou, všestrannou osobnosťou, aby dokázal neublížiť, aby vôbec chápal, že niekde ubližuje. Musí mať úžasný rozhľad, aby vedel medzi desiatimi pravdami rozlíšiť jednu lož alebo polopravdu a nenechal sa manipulovať demagogickou argumentáciou. Aby sa v zamestnaní nemusel zúčastňovať zlého, na to nestačí len nekonkrétne prihlasovanie sa k dobru. On musí vedieť podať reálny návrh, ako by sa to dalo robiť lepšie, inak sa to bude robiť ďalej po starom. Láska bez poznania, bez hlbokého a širokého poznania života, nič neznamená. Je to potom len nasladlé slovo. S vierou a nádejou, Sophia 5 Vážená redakcia! Som veľmi rada, že sa mi Váš časopis dostal do rúk. Určite to nie je náhoda, že sa to stalo práve keď ho veľmi potrebujem. Aj keď je v ňom veľmi široké spektrum rôznych článkov, niekedy zdanlivo aj protirečivých, predsa som sa dostala k niekoľkým veľmi cenným informáciám a verím, že ešte množstvo užitočných vecí v ňom nájdem. Keďže nás, čitateľov, nabádate k tvorivému dialógu, dovolím si zareagovať na Váš článok “Pyramidálne hry” uverejnený v Sophii č. 5. Priznám sa Vám, že hoci som sa v minulosti nikdy nezapojila do podobných systémov - aj keď hru s pohľadnicami som považovala za nevinnú a hru s peniazmi som zásadne odmietala - keď som sa zoznámila s myšlienkou AMWAY, zaujala ma. Nie vidina veľkého materiálneho bohatstva, napokon bolo mi jasné od začiatku, že každý ho nedosiahne, ale čosi iné. Považujem za nespravodlivé hádzať tento systém do jedného vreca s pyramidálnymi hrami. Podobnosť je iba povrchná a keďže poznám systém pomerne dobre, na prvý pohľad mi bolo jasné, že autor článku nemá dostatočna presné znalosti o systéme podnikania s firmou AMWAY, zrejme preto ho zahrnul medzi ostatné nelegálne, pololegálne, prípadne aj legálne hry. Dovolím si poukázať na niektoré nepresnosti faktov. Napr.: “vstupenkou” nie je zakúpenie základného balíka výrobkov, ale zakúpenie tzv. štartovacieho balíka, ktorý obsahuje základné obchodné materiály, príručky, informácie o firme, výrobkoch, systéme podnikania, predplatený časopis, prihlášku, ktorú treba vyplniť a zaregistrovať, poukážku na 2 výrobky pre vyskúšanie. Na základe týchto, aj ďalších informácií sa môže každý rozhodnúť a má na to 3 mesiace, v rámci ktorých, ak si to rozmyslí, môže balík vrátiť a 6 dostane späť plnú sumu. Ďalšie nepresnosti sú v načrtnutom spôsobe zľáv a bónusov. Autor článku tvrdí: “Za každú dušu, ktorú privediete do pyramídy, potom dostávate zvláštny bodový bónus, ktorý je zaznamenaný na vašej kreditnej karte.” Za žiadnu “dušu” nedostávate žiadny bónus. Bodové ohodnotenie majú výrobky a odmeny sú len za obraty, čiže predané výrobky, nie za “duše”. Tým, že niekoho privediete do obchodu, ešte nič nedostanete. Je tu celkom jednoznačný systém odmeňovania, kde sa rozdeľujú len zarobené peniaze podľa výkonu a to zdola nahor. Zárobky závisia od obratov, samozrejme, ako v každom obchodnom podnikaní, ale ako prvý svoj diel dostane len najnižšie postavený a smerom nahor dostáva každý rozdiel, ktorý mu ostane po vyplatení jeho partnerov. Partnerov, ktorých do obchodu priviedol, zaučil, čiže naučil ich vykonať prácu, za ktorú dostanú zaslúženú odmenu. Samozrejme, čím viac partnerov dokáže vyškoliť, naučiť samostatne pracovať, tým viac bude zarábať, lebo sa dostane do vyššej kvalifikačnej úrovne, ale môžete mi veriť, že to nie je zadarmo. Je to práca, ktorá si vyžaduje sebadisciplínu, neustále zdokonaľovanie sa, pozitívne zmýšľanie, vytrvalosť, obetavosť, byť vždy pripravený pomôcť svojim partnerom. Ja tie peniaze nikomu nezávidím. Mimochodom značné sumy potom putujú na humanitné účely. V žiadnom prípade si nemyslím, že je to hra na princípe “tvoja slabosť je moja sila”, “môj vzostup je tvoj pád”, ale práve naopak. Moje presvedčenie je založené na priamej skúsenosti, ktorú som zažila v tomto systéme, medzi týmito ľuďmi, Multilevel marketing nie je pyramída! Pyramída je budovaná zvrchu nadol a iba tí, čo sú blízko začiatku môžu byť pri vrchole a to bez práce. V MLM každý začína rovnako: úplne dole od nuly a má možnosť vlastnou prácu dosiahnuť omnoho viac ako ten, ktorý ho do systému priviedol. To nie je teória, ale skutočnosť. Poznala som ľudí, ktorí zarábali viac, ako ich sponzori (sponzorom sa tu rozumie ten, ktorý vám ponúkol ten obchod a pomáha vám ho vybudovať). Keby sme chceli celý systém znázorniť graficky, bola by to hierarchická štruk- túra skôr organického tvaru, ako pyramidálneho. Miesto v tej štruktúre si musí vydobiť každý len vlastnou prácou. Tu sa neprerozdeľujú peniaze členov, ako pri hrách. Systém žije síce z obratov, čo sú vlastne peniaze ľudí, ale rozdiel je v tom, že ľudia tu za svoje peniaze dostávajú protihodnotu. Niečo, čo potrebujú, čo chcú. Sú to peniaze, ktoré by ináč minuli v iných obchodoch, pretože tie výrobky, ktoré kupujú, potrebujú. Tí, čo kupujú výrobky firmy AMWAY, vedia prečo. Okrem kvality, ekológie, ekonomickosti používania tu majú 90 dňovú záruku, v rámci ktorej môžu použitý výrobok vrátiť za plnú sumu, keď s ním nie sú spokojní. Na chvíľu sa ešte zastavím pri otázke ekológie, pretože to je to, čo mňa nadchlo. Je to základná myšlienka firmy od jej samotného vzniku v roku 1959 a dodnes jej ostala verná. Prejavuje sa v dvoch rovinách: 1) v samotnej výrobe - vyrábaním ekologických výrobkov z prírodných surovín, použitím biorozpadných látok, výrobou ekologických a recyklovaných obalov, výrobou koncentrátov (napr. 1 l koncentrátu nahradí 18 fliaš iného prostriedku, čím vznikne menej odpadu) atď. 2) sponzorovaním aktivít zameraných na ochranu životného prostredia v medzinárodnom meradle - napr. ICE WALK (1989) - expedícia vedcov, študentov na skúmanie stavu ľadovcov, GLOBAL RELIEF - výsadba stromkov na obnovenie zničenej vegetácie a mnoho iných aktivít aj humánneho charakteru. Ak sa Vám to, čo som teraz napísala zdá propagáciou, potom by sme mohli obviniť aj OSN z propagácie AMWAY, keďže v roku 1989 ocenila firmu medzinárodnou prestížnou cenou za ochranu životného prostredia. Budem veľmi rada, ak môj príspevok uverejníte. Chcela som ním poukázať najmä na to, že je veľmi dôležité dôkladne sa zoznámiť s tým, o čom píšeme, pretože mať názor na niečo je vec svätá, ale nemal by sa zakladať na neznalosti, alebo neúplnej znalosti faktov. Prajem Vám veľa úspechov vo Vašej činnosti, veľa hodnotného materiálu plného pozitívnej energie, ktorú svojím čitateľom prostredníctvom Sophie odovzdávate. Ing. arch. Katarína Szabová Bodka za multi-level marketingom Sú viacúrovòový trh a reklama prospešné?. Katarína a Marian! Článok o pyramidálnych hrách a viacúrovňovom trhu vyvolal zo všetkých najživšiu polemiku a výmenu názorov. Medzi dealermi sú ľudia, ktorým otvorene ide o to, zarobiť čo najviac peňazí a to za každú cenu. Tí nás nezaujímajú. Ale Vy nám stojíte za to, aby sme Vám odpovedali. Lebo z Vášho listu, Katarína, je zrejmé, že naozaj nevidíte na multi-level marketingu nič zlé a Marian dokonca úprimne verí, že tým pomáha ľudstvu. Osvetlime si to ešte raz na príklade, ktorý je taký jednoduchý, že sa nedá prekrucovať. Na príklade firmy, ktorá vyrába tekuté hnojivo na kvetiny, trávniky a kríky. Donedávna to bol jej jediný výrobok, ktorý distribuuje pomocou viacúrovňového trhu. Podľa vlastných slov jedného z jej dealerov, pána D, je to vynikajúci a úspešný obchod, pretože náklady na výrobu 1 litra hnojiva sú 10 Sk a predajná cena je 90 Sk za liter. Pán D cestuje krížom-krážom a hnojivo ponúka. Prečo ho jednoducho nedá za 20 korún do obchodu so záhradníckymi potrebami? Pravdaže aj majiteľ obchodu je potrebný, má svoje výdavky a zaslúži si osobnú odmenu. Cena výrobku by sa tým prinajhoršom zdvojnásobila. Teda nevyhnutne potrebné náklady na to, aby sa výrobok dostal až do rúk zákazníka, sú 20 Sk. To je skutočná cena výrobku. Neexistuje iná cena! Ak pán D vezme za liter hnojiva 90 Sk, dáva v skutočnosti protihodnotu len 20 Sk - a za tých zvyšných 70 Sk, ktoré berie, nedáva protihodnotu žiadnu, to znamená, že ich ukradol. A predsa má pán D pocit, že si svoje peniaze zarobil poctivou, tvrdou prácou. Verím, že keď s flaštičkami hnojiva cestuje od Ašu až po Michalovce, keď musí prejsť desiatky domácností, aby našiel zákazníka, že sa musí po takom dni cítiť uťahaný a možno má aj také veľké výdavky, že všetko zase minie, takže osobná odmena mu zostane len minimálna. Ale načo je to celé dobré? Verím, že tých 70 korún môže byť ešte primálo, keď z nich musí vyplatiť aj podiely ďalším desiatim “spoločníkom” len preto, že ho k obchodu kedysi priviedli a sú v hierarchickej štruktúre nad ním. Ak im predsa záleží na tom, aby sa nejaký vysoko kvalitný ekologický výrobok rozšíril, prečo jednoducho neinformujú verejnosť, že si ho môžu kúpiť priamo vo veľkosklade za minimálnu cenu sami - a obísť tak nielen maloobchod, ale aj všetkých dealerov? Prečo obyčajný zákazník musí najprv platiť zvýšené ceny, pretože okrem výrobku platí ešte aj mnohomiliónovú hierarchiu dealerov? Načo taká duplicita, aby sa stámilióny ľudí po celom svete zúčastňovali školení o detailoch výrobného postu- pu - to nestačí jeden odborne vyškolený predavač v obchode so záhradníckymi potrebami? Boja sa snáď, že ľudia sami nevedia, čo je dobré; že kvalitná vec by sa nerozšírila, keby sa osobne neangažovali? Prácou môžete nazývať len všetko to, čo je nevyhnutne potrebné na to, aby sa niečo vytvorilo a dostalo do rúk spotrebiteľa! Napríklad vodič nákladného auta sa síce nepodieľa bezprostredne na samotnej tvorbe, ale jeho činnosť je prácou, lebo výrobky sa nejako musia dostať na miesto spotreby. Avšak nič, čo by sa dalo z výrobného procesu rovnako dobre aj vynechať, nemožno nazývať prácou ani zahrňovať do výrobných nákladov! Pozrite sa raz na celú vec z globálneho hľadiska, nie len z Vášho osobného alebo skupinovo-egoistického hľadiska Vašej firmy: výsledkom Vašej námahy nie je v konečnom dôsledku vôbec nič, iba to, že presvedčíte ľudí, aby namiesto výrobku inej značky kupovali výrobok Vašej značky. Dívajte sa vždy najprv na to, či to, čo idete robiť, má skutočný zmysel - a až potom na to, koľko sa za to platí; či ide skutočne o tvorbu, alebo len o presýpanie peňazí. Kým budú ľudia nazývať rozličné pre nich príjemné ale neproduktívne činnosti “prácou” a čiastočnú krádež “podnikaním”, budeme tu navždy stáť ako baránkovia a čudovať sa, kto nám na- 7 Vážený pán Páleš, som odoberateľom štvrťročníka Sophia a som nadšený týmto periodikom, ktoré sa stalo odnedávna súčasťou môjho života. Môj predchádzajúci život bol založený na materiálnom základe a až zmeny v r. 1989 mi umožnili chápať môj život iným spôsobom. Postupne sa môj život menil a mení a človek prichádza k iným postojom a názorom. Môžem zodpovedne vyhlásiť, že dnes som iný človek, ktorý svoj život zakladá na vzťahoch a veci materiálne chápe ako dôsledok vecí duchovných. S radosťou som preto začal čítať Sophiu a zvlášť ma upútal článok o multi-level marketingu v Sophii č. 5. Keďže som distribútorom firmy AMWAY, bol som veľmi zvedavý na Váš názor. Nebudem skrývať svoje city, poviem priamo, bol som veľmi sklamaný týmto článkom. Nechcem a ani nie je mojím úmyslom vyvracať Vám Váš názor na MLM, ale ak dovolíte, uvediem svoje náhľady na tento systém. MLM je vlastne určitý spôsob, ako sa výrobky alebo služby uvádzajú na trh. Je to jedna z obchodných metód, ktorou sa stále viac a viac produkcie sveta realizuje a zároveň je jedna z najviac nepochopených metód. Spočíva vlastne v tom, že funkcie klasického obchodu (maloobchod, veľkoobchod, reklama, doprava) preberá na seba jeden článok (poradca, distribútor) a ak túto prácu vykoná dobre, zaslúži si i dobrú plácu. V článku sa hovorí o MLM a o pyramidálnych hrách ako o jednom a tom istom. Ale to nie je pravda. Nie je pravda, že by sa tento systém musel zrútiť. MLM systém bude fungovať oveľa, oveľa dlhšie, ako si kto myslí. Veď napr. AMWAY existuje už 36 rokov a jej obrat sa neustále zvyšuje a vstupuje do ďalších a ďalších krajín. Naozaj si nemyslím, že som služobníkom diablovým, ale naopak. Ja neprivádzam duše do pyramídy, ale ukazujem ľuďom možnosť, ako si môžu zmeniť život. Poviem pravdu, že veľa ľuďom sa páči zárobok, ale žiaľ nechcú rešpektovať druhú stranu rovnice - prácu, a najmä fakt, že sa musia zmeniť sami, ak chcú byť úspešní. Pretože tento systém je založený na pozitívnom zmýšľaní. Platí zásada, že len ten bude úspešný, kto je ochotný na sebe pra- 8 covať a zmeniť sa k lepšiemu: sebazdokonalenie a práca. Tento prvok je v súlade s Božími zákonmi a nie proti nim. Čo sa týka výrobkov, môžem zodpovedne vyhlásiť, že sú výbornej akosti a ich cena je primeraná, pretože ich mám doma a testujem ich. V článku som nikde nevidel uvedené, že ide o koncentráty, t.j. že z litra koncentrátu môžeme riedením s vodou pripraviť niekoľko litrov prostriedku na umývanie a čistenie, takže sú vlastne úsporné a šetria i peňaženku zákazníkov. Som toho názoru, že budúcnosť patrí koncentrátom, lebo okrem iného riešia i ďalší problém ľudstva - odpady. Tieto výrobky sú vysoko ekologické - neobsahujú látky, ktoré by škodili prírode resp. ľudskému zdraviu. V článku som sa nedočítal ani o 100%-nej záruke spokojnosti zákazníka. Spotrebiteľ, ktorý nie je s niektorým výrobkom spokojný, ho môže do 3 mesiacov od nákupu vrátiť a peniaze mu budú refundované v plnej výške. Firma investuje veľa prostriedkov do ochrany životného prostredia. V prvej fáze je to vývoj výrobkov, ktoré musia spĺňať najprísnejšie kritériá ochrany životného prostredia. Okrem toho firma investuje do rôznych akcií, ktoré pomáhajú riešiť ekologický problém ľudstva. Za túto svoju aktivitu na tomto poli obdržala v roku 1989 ako jedna z dvoch firiem na svete cenu OSN za ochranu životného prostredia. Poviem Vám, že rád “lanárim” ľudí do AMWAY obchodu, pretože im chcem pomôcť. Ukážem im spôsob, ako sa môžu dostať z duševného i materiálneho marazmu, v ktorom sa nachádzajú. Zároveň im však poviem, že v tomto obchode je dôležitá práca. A najdôležitejšia práca je práca na sebe. Ak sa dokážeš zmeniť, zmení sa i tvoj život. Lebo úspech v AMWAY obchode je podmienený tým, ako je človek ochotný pomôcť druhému, naučiť sa viesť ľudí, tešiť sa z úspechu iných, pozitívne zmýšľať, byť ochotný počúvať iných, mať rád ľudí, byť ochotní pracovať viac ako iní. Tento obchod nepozná hranice, nezáleží na tom, akou rečou človek hovorí, odkiaľ prichádza, akú vieru vyznáva, akú farbu pleti má. Lebo tento obchod spája ľudí. Nesúhlasím s tvrdením, že tento obchod vybuduje len ten, kto nebol úspešný v predchádzajúcich činnostiach. Podľa seba môžem povedať, že to tak nie je. Po troch rokoch indivi- duálneho podnikania v oblasti pohostinských služieb som dobrovoľne zanechal túto prosperujúcu činnosť, lebo som v nej nevidel žiadny zmysel. V tejto mojej práci naplno fungoval princíp “vyhrávam, keď ty prehrávaš”. Ukončil som túto etapu života a začal som premýšľať o iných veciach. Bol som na rozhraní, kedy sa život mení. Kládol som si veľa otázok, o zmysle života a najmä aká je tu moja úloha? Nakoniec som si napísal na papier moje životné ciele. Boli takéto: - chcem byť slobodným človekom; - chcem robiť takú činnosť, kde ma ostatní potrebujú, sme si navzájom potrební a osožní; - chcem mať finančný dostatok, aby som rodine, sebe a svojim blízkym mohol dať všetko, čo potrebujú, ba i viac; - chcem využiť svoju myseľ kreatívnym a pozitívnym spôsobom, kde by som nepoznal hraníc; využiť ju netradičným a prosperitu prinášajúcim spôsobom; - svojou profesionálnou prácou chcem prinášať užívateľom osoh, úžitok a dobrý pocit; - chcem neustále zlepšovať duševné a ľudské kvality; - poznávať pekných a zaujímavých ľudí; - smiech, radosť, hudba a potešenie budú prirodzenou súčasťou môjho života. Keď som písal tieto ciele, nevedel som ešte, že existuje AMWAY obchod. Keď mi bol tento obchod predstavený, za čo som vďačný, postupne som zisťoval, že tento obchod všetko toto dáva. Preto som sa rozhodol tento obchod robiť a vlastne sa stal mojím poslaním na tomto svete. Urobiť čo možno najviac ľudí úspešnými a šťastnými. Som hlboko presvedčený, že tento obchod bude dlho, dlho fungovať, lebo je založený na správnych princípoch - na vzťahoch medzi ľuďmi. Dôvera medzi partnermi je v tomto obchode veľmi dôležitá, lebo úspech prichádza vtedy, keď sú úspešní ochodní partneri. Čiže inými slovami “vyhrávam ja, keď vyhrávaš ty”. Podľa mňa je veľmi dobré pre ľudstvo, že tento obchod existuje. Lebo dáva oveľa viac ako peniaze. A to je dôležité! Prajem Vám a Vašej redakcii, Sophii veľa pozitívnej energie, tvorivých síl, úspechov a požehnanie od Najvyššieho. Váš čitateľ Marián Žákovič, Nitra šu krajinu doviedol na pokraj ekonomickej krízy, keď sme všetci takí poctiví! Demagogická logika rôznych marketingových manažerov, že ich komplikovaná stratégia “šetrí peňaženky zákazníkov” mi pripomína argumentáciu prezidenta Trumana, ktorý tvrdil, že zhodením atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki sa “ušetrili státisíce ľudských životov”. Tieto dva jadrové výbuchy si vyžiadali okamžitú smrť 170 000 Japoncov, ďalších 300 000 postupne zomrelo na následky ožiarenia a niektorí trpia dodnes. Celé Spojené Štáty vtedy jasali, že sa “ušetrili” státisíce životov! Dnes, po päťdesiatich rokoch, keď sú zodpovedné osoby už po smrti, je stanovisko historikov jednoznačné: zhodenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki vôbec nebolo potrebné! Japonsko bolo vojnou také vyčerpané a jeho mestá systematickým bombardovaním také zničené, že stálo na pokraji kapitulácie. Japonsko nebolo schopné vyrobiť už ani jediné nové lietadlo alebo krížnik. Práve preto sa Truman ponáhľal zhodiť bomby, aby ho kapitulácia nepredbehla a mohol ešte ukázať svetu - a predovšetkým Sovietskemu Zväzu - novú, superničivú zbraň! Nie preto, aby zachránil životy a ukončil vojnu, ktorá už bola beztak pri konci ale obetoval životy preto, aby vydobil pre USA diplomatický kapitál do budúcnosti a ukázal, kto je tu pánom. Trumanovo heslo “čím viac životov zničíš, tým viac životov ušetríš” je presne také isté ako angloamerické marketingové heslo “The more you buy, the more you save!” (“Čím viac kúpiš, tým viac ušetríš!”). Je úplne vedľajšie, či balík, ktorý treba na začiatku kúpiť, nazývate základným alebo štartovacím balíkom; a či účastníci sú usporiadaní do tvaru pyramídy alebo nejakej inej hierarchickej štruktúry, ktorá sa stromovite rozrastá; pretože podstata MLM je celkom jednoduchá a nijako nesúvisí ani s ekológiou, ani s obalmi, ani s ľudskosťou (to všetko sú veci samy pre seba). Podstata je tá, že nejakí ľudia, ktorých práca už nebola potrebná a mali si už dávno nájsť nejakú inú, užitočnejšiu prácu, to nechceli uznať, nechceli prísť o svoj džob, a preto začali vymýšľať všemožné postranné faktory a činnosti, v spojení s ktorými by ďalej mohlo ísť to, čo by normálne už ďalej ísť nemohlo. Povedzte mi, ako súvisí ekológia alebo myšlienka vyrábať koncentráty s myšlienkou MLM? Sú snáď tieto dve veci nevyhnutne spojené? Nedajú sa ekologické koncentráty predávať aj normálne, bez nákladov na celú armádu dealerov a agentov? Sú tieto ekologické koncentráty niečím zvláštne, že si zákazník musí priplatiť celú hierarchiu odborných sprostredkovateľov, aby si ich mohol kúpiť? Práve toto demagogické zmiešavanie pojmov a vecí, ktoré spolu nesúvisia, je tou najobľúbenejšou zbraňou čiernych mágov 20. storočia, ktorú ľudia nedokážu prehliadnuť. Keď sa jedna nesprávna myšlienka pomieša s troma správnymi, ľudia ju už nedokážu rozlíšiť a splynie im to do jedného spleteného celku, ktorý potom tri štvrtiny ľudí považuje za správny a jedna štvrtina za nesprávny. A ak chcete, aby sa k niečomu priklonilo deväť desatín ľudí, stačí namiešať myšlienky v pomere: deväť správnych a jedna nesprávna. To je čierna mágia par excellence! Predstavte si, že pred súdom stojí človek, ktorý sa aj so svojimi spoločníkmi nezákonne obohacoval na úkor iných ľudí. Bude podľa Vás právoplatným argumentom keď povie: Áno, síce som si privlastnil niečo, čo mi nepatrilo - ale veľkú časť z toho som potom venoval aj na ekologické a humanitné aktivity, na postihnuté deti, domovy dôchodcov... Pri mojej práci sa zo mňa stal nový človek, musel som sa neustále zdokonaľovať, zlepšiť svoje vystupovanie, naučiť sa cudzie jazyky... A koľkým ľuďom som dal prácu, čo vďaka mne živili rodiny! Mohol by dokonca povedať, že činnosť, ktorú so svojimi spoločníkmi vykonávali, nepozná hranice; že nebrali ohľad na národnosť ani na farbu pleti - takže sú vlastne bojovníci proti rasizmu! Čo mu na to povie sudca? Povie: To všetko je veľmi pozitívne, pane - ale nijako to nesúvisí s predmetom, za ktorý ste súdení! Ak sa obžalovaný bude brániť, že jeho motívom nikdy nebolo osobné obohatenie, lebo z celej činnosti mu zostal po rozdelení so spoločníkmi len minimálny alebo vôbec žiaden zisk; že to všetko robil len preto, aby sa mohol stretávať s peknými ľuďmi, rozdávať dobrú náladu a pod. - potom nezostáva než dodať, že je nielen spolupáchateľom krádeže, za čo sa teraz musí zodpovedať, ale je aj naivný a hlúpy, keď všetky neoprávnene privlastnené peniaze vzápätí minul alebo odovzdal spoločníkom, ktorí ho na to naviedli. Veď práve to, že si nejaká firma môže dovoliť financovať rozličné okázalé aktivity je dôkazom toho, že má prebytok peňazí, ktorý do ceny výrobkov vôbec nemal byť zarátaný, lebo nepatrí medzi výrobné náklady. Pýtali ste sa vôbec svojich zákazníkov, či chcú okrem zaplatenia svojho výrobku financovať aj expedíciu amerických študentov na výskum arktických ľadovcov? Neúprimní podnikatelia sa pravdaže nedajú klásť naroveň lupičom. Prvý podstatný rozdiel je v tom, že konajú so súhlasom obete. A druhý podstatný rozdiel je v tom, že nekonajú protizákonne, ale pod záštitou štátnych zákonov, ktoré žiaľ s Božími zákonmi nesúhlasia. Tým sa zodpovednosť za celý tento hodnoty požierajúci proces rovnomerne rozlieva aj na kupujúcich samotných a dopadá aj na hlavy zákonodarných orgánov a všetkých tých, čo ich zvolili. To, čo platí o multi-level marketingu, platí na všetkých podnikateľov, ktorí si myslia, že cena je čosi ľubovoľné a že s ňou môžu čarovať. Je tu však predsa určitá nuansa, ktorá je u MLM nová a dráždi ľudí. Klasický obchodník, aj keď bol chamtivý, sa aspoň tváril, že Vám predáva za určitú cenu, pod ktorú nemôže ísť; teda aspoň navonok uznával, že cena je čosi objektívne, a ošmekol Vás potichu. Ale MLM má priamo na vývesnom štíte napísané, že okrem kupovaného predmetu platíte aj nejakú vrstvu ľudí, ktorá má nárok na časť vašich peňazí, aj keby už do smrti nepohla ani prstom, lebo to dotiahla v hierarchii vysoko. Ba toto je považované za cnosť, úspech, najvyšší cieľ! Mnohé z toho, čo sa dnes nazýva dealerstvo sa ešte donedávna nazývalo slovenským slovom priekupníctvo a bol na to osobitný paragraf. Aj argument, že kto nechce, nemusí kupovať a môže ísť ku konkurencii, je tiež veľmi slabý. Keď všetci 9 predávajú za tú istú cenu, pretože sa riadia heslom “cena je horná hranica, ktorú si môžeš zapýtať”, je jedno, kde kupujete. A keď namiesto toho, aby jeden človek na jednom mieste predal z niečoho 50 kusov - chce s tým 50 ľudí “dealovať”, jazdiť dookola a pritom predať každý po jednom kuse, samozrejme, že náklady na jeden kus musia stúpnuť, takže potom už každý musí predávať za vysoké ceny, ak len nechce skrachovať. Okrem toho veľká časť výroby, vrátane základných životných potrieb ako verejnej dopravy, energie, pohonných hmôt atď. sú dodávané monopolne alebo sú na ne rôzne výhradné zmluvy a patenty, takže zákazník je postavený zase len pred alternatívu: kúpiš alebo nebudeš mať. Ľudia niekde kupovať musia. A vo chvíli, keď do toho zo strany zákazníka začína hrať prvok núdze, sa heslo “cena je horná hranica, ktorú si môžeš zapýtať” začína meniť z mechanizmu voľného trhu na obyčajné vydieranie. Rozmýšľajte vážne, ako je možné, že do obrúsku, ktorý vyšívala Vietnamská žena tri noci, si niekde niekto utre poobede ústa a potom ho zahodí, lebo je podľa neho “lacný”! Keď som pracoval v Akadémii vied, mal som ku koncu najvyšší plat 3.900 Sk čistého. To bol plat vedúceho výskumného tímu, vďaka ktorému sa slovenčina stala prvým slovanským jazykom, ku ktorému vznikol integrálny počítačový model jazyka ako celku. Cestou z práce som chodil okolo žobráka, ktorý žobral v podchode pri Univerzitnej knižnici a tváril sa veľmi biedne. Niekoľkokrát som mu dal peniaze. Jedného dňa som sa s ním dal do reči a zistil som, že tento úbožiak má o celých 1.800 Sk väčší mesačný príjem ako ja! Vyžobral - podľa vlastných slov - 100-150 korún denne a okrem toho bral ešte dvetisíckorunovú podporu od štátu. Zvážte napríklad, že keď sa chcem v Bratislave dopraviť niekam, kde treba prestupovať a potom späť, strávim hodinu cstovaním a zaplatím za to 28 Sk. Teda za hodinu státia na zastávke a sedenia, státia, prípadne visenia v autobuse spolu s ostatnými cestujúcimi zaplatím viac ako dostanem za hodinu práce v zamestnaní (=21,70 Sk). A tam musím pracovať sám. A predsa 10 dopravný podnik neklame, keď tvrdí, že je na mizine a cestujúci by mali platiť viac! Alebo takýto príklad: keď nebudem bývať, jesť ani sa obliekať, len odkladať celý plat, nenašetrím milión na byt v paneláku ani na sklonku života, lebo ceny sa medzitým zmenia a moje peniaze infláciou stratia hodnotu. Nemôžem si naň ani vopred požičať, lebo takú pôžičku by som nikdy nemohol splatiť, pretože úrokami by sa z roka na rok môj dlh iba zväčšoval! Nezaslúži si snáď človek za celoživotnú prácu už ani strechu nad hlavou? Či nedokáže muž, ktorý má dve zdravé ruky, postaviť za život štyri holé steny so strechou? Viete vysvetliť, kde sa dnes - vo veku vedecko-technickej revolúcie - podela efektivita práce? Kde sú, podľa Vášho názoru, všetci tí nepoctiví ľudia, ktorí sú zodpovední za túto hroznú devalváciu hodnôt?1 Za tú devalváciu hodnôt sme zodpovední všetci - každý do tej miery, do akej sa nestará o to, či jeho práca má ozajstný zmysel, ale len o to, koľko za ňu dostane peňazí. Túto vetu by si mal dnes každý vpísať ihlou do kútika oka! Ak budú ľudia aj naďalej trvať na tom, že ich zodpovednosť končí tým, že za niečo dostali zaplatené, a nebudú sa chcieť starať o skutočný prínos alebo následky toho, čo robia, skončí to nakoniec tak, že budeme všetci robiť ako kone - a nič nebude urobené. Budeme ako v Brunejskom sultanáte, kde celá jedna polovica obyvateľstva je zamestnaná v štátnom úradníckom aparáte, aby spravovala tú druhú polovicu. Teda na každého obyvateľa pripadá jeden úradník, ktorý by sa mohol venovať len jemu samotnému. A napriek tomu je tento úradnícky aparát jeden z najpomalších na svete! Ľudia sa napríklad nemôžu nasťahovať do svojich novopostavených bytov, lebo Brunejský sultán trvá na akomsi obrade odovzdávania kľúčikov, ktorý majú na starosti nejakí úradníci a tým to trvá niekedy aj dva roky, pretože sú vraj “preťažení”! Je to exemplárny prípad byrokratického autizmu: úradnícky aparát je taký zložitý, že už nepotrebuje zadávať žiadne úlohy zvonka, lebo je schopný sám seba plne zaneprázdniť “prácou”. A všetci majú pocit, že “pracujú”! Západné veľkomestá už sú plné takých ľudí, čo sa premenili na nezmyslene bežiace stroje. Ráno o ôsmej odchádzajú do práce a večer o ôsmej sa z nej vracajú, tri hodiny denne precestujú, takže nemajú ani čas sa zamyslieť, načo žijú, a nemôžu z toho kruhu ani von, lebo hneď nasledujúci mesiac by už nemali na nájomné, museli by vrátiť auto na leasing atď. Drahocenný život uteká bez toho, že by sa duševne obohacovali, a na konci zistia, že boli väčšinu života len pracovné zvieratá. Beda však, keď chcete upozorniť na to, že robia čosi zle! Oni chodia perfektne upravení, majú slušné vystupovanie, sú spoľahliví, loajálni: nepýtajú sa, pre koho a načo pracujú, keď platí! Len jedno si potom nevedia vysvetliť: prečo svetová bieda, zločinnosť a násilie rastú. Oni dokonca zakladajú charitatívne organizácie a výskumné ústavy, kde si lámu hlavu nad tým, prečo je to tak! Vaše argumenty, Katárína a Marian, sú si navzájom také podobné, že Práve na téme MLM sa najlepšie ukázalo, že pokiaľ sa o “Bohu”, “Láske”, “Spravodlivosti” a pod. hovorí len abstraktne, všetci súhlasia. No len čo sa začne hovoriť konkrétne, ľudia nechápu, čo vlastne robia zle. 1 sa nemôžem ubrániť dojmu, že ste si svoj názor neutvorili sami, ale Vás to naučil niekto tretí. Premýšľajte sami: Multi-level marketingom nič nevzniká. Jediný jeho výsledok je ten, že sa zvýši obrat niektorých firiem. Sú to jednoducho peniaze za reklamu. Pritom obrat nejakých iných firiem sa musí presne o toľko zase znížiť, pretože žiadne nové hodnoty do obehu nevstúpili a celková kúpna sila obyvateľstva nenarástla. Teda z globálneho hľadiska sa neušetrí ani na tom, že by sa znížili výrobné náklady na jeden kus výrobku. Reklama nie sú peniaze investované do spoločného napredovania - ale do vzájomného súperenia medzi sebou! Dá sa reklama považovať za prácu? To by nás malo zaujímať, lebo keď si zrátate, koľko stojí minúta vysielania v televízii a v rozhlase, koľko stojí centimeter štvorcový inzertnej plochy v novinách, billboardy pri cestách a práca všetkých reklamných agentov a agentúr, výjde Vám, že v reklame sa preinvestuje mesačne najmenej tisíc korún na jedného pracujúceho občana. To znamená, že my neplatíme len desiatok, ako stredovekí nevoľníci, ale “piatok”, niekto dokonca aj “štvrtok” na reklamnú mašinériu. Dá sa reklama považovať za prácu? Je potrebná? Tí, čo v nej pracujú, tvrdia, že je potrebná, lebo vraj stimuluje trh a obeh peňazí, umožňuje realizovať stále viac produkcie, dáva ľuďom “prácu”. Ale je to naozaj tak? Napríklad Tina Turnerová dostala rovných 1 milión amerických dolárov za to, že láskavo dovolila, aby jej fotografia bola na reklame s pepsicolou. To je 30 miliónov korún. Pri priemernom slovenskom plate 6.000 Sk je to celoživotný plat dvanástich ľudí. Akú protihodnotu za to Tina vrátila do obehu tovaru a peňazí? Jediný, kto pracoval, bol fotograf. Ale ten bol zaplatený zvlášť. Za to, že Tina dobre spieva, je tiež zaplatená zvlášť.2 Teda Tina odoberie z hospodárskeho obehu tovar, na ktorý muselo pra- covať dvanásť ľudí celý život. A pri tomto odbere nevynaloží žiadnu námahu, telesnú ani duševnú, aby doň niečo vrátila. Peňažný obeh je krvou spoločnosti! Ak nepriteká späť presne toľko krvi koľko odteká, ak je niekde krvácajúca rana, kde sa krv stále iba stráca, celá spoločnosť nakoniec vykrváca, v celom obehu klesne tlak a zavládne apatia. Tvrdenie, že reklama stimuluje peňažný obeh, je zase len demagogické, krátkozraké a egoistické tvrdenie reklamných manažerov. V konečnom dôsledku reklama peňažný obeh nestimuluje, ale ho paralyzuje. Je to neprirodzený stimulačný prostriedok, niečo ako káva, čiže dráždivý jed, ktorý síce chvíľkovo povzbudzuje, ale za cenu celkového vyčerpania organizmu. Je reklama naozaj potrebná? Nedala by sa nahradiť jednoducho informáciou? Nedalo by sa o výrobkoch jednoducho informovať? Informácia by mala oproti reklame samé výhody: Po prvé, mohla by byť objektívnejšia, mohli by ju vypracovať nezávislí odborníci a nebola by len nekritickou táraninou. Po druhé, nemusela by stáť miliardy, ale distribuovala by sa len za cenu informačných médií. A po tretie, informoval by sa iba ten, kto chce. Reklama by sa nám nevnucovala na každom rohu, neliezla by za nami do domácností, celovečerné filmy by nemuseli trvať tri hodiny, pretože sú desaťkrát prerušované reklamou. Lenže to práve reklamní manažeri nechcú, aby sa informoval len ten, kto chce! Argument manažerov je, že keby neinvestovali do reklamy, znížil by sa im obrat a firma by musela prestať vyrábať. Preto musia investovať milióny do reklamy, aby sa im ešte viac miliónov vrátilo. No ja sa pýtam: Má právo nejaký človek alebo firma premárniť akékoľvek vytvorené hodnoty na neproduktívne činnosti len preto, že sa chce egoisticky udržať? Žiadne peniaze, bez ohľadu na to, koho sú, ktoré sa míňajú neproduktívne a nezmyselne, sa nemajú právo systematicky zarátavať do výrobných nákladov! Masmédiá a podnikatelia, ak chcú udržať krok, sú teraz nútení investovať do reklamy, aby nezaostali a nevypadli z kola. Ale nedala by sa reklama zrušiť celkom, aby do nej neinvestoval nikto? Čo by sa stalo, keby štát postavil reklamu mimo zákon? Šlo by to? Nešlo! Pretože investori vedia, že ľudské vedomie sa dá ovplyvniť. A táto čierna mágia s ovplyvňovaním vedomia vynáša milióny. A kde sú v hre také veľké a ľahko zarobené peniaze, tam sa vždy nájdu cestičky, vždy sa bude podplácať a podvádzať. Skončilo by to ako s prohibíciou v Spojených štátoch: to, čo sa zákazalo, sa ešte viac rozmohlo, práve preto, že to bolo zakázané. Kým vedomie obyvateľstva nebude na takej úrovni, aby sa vo svojich rozhodnutiach nenechalo ovplyvňovať žiadnymi postrannými faktormi, skryté aj otvorené formy manipulácie vedomia budú stále existovať! Ľudia sa reklame smejú, aká je hlúpa, ale pritom je spočítané, že každá koruna investovaná do reklamy prinesie niekoľko korún zisku. Ako je možné, že vedomie ľudí je také ovplyvniteľné? Je to možné preto, lebo ľudia nežijú vedomý život v celej svojej bytosti, ale časť ich bytosti je ponorená len v akomsi polosne. Často sa pre niečo rozhodujú bez toho, že by vedeli prečo; inokedy sa síce rozhodujú vedome, ale nemôžu odolať nejakej slabosti: čosi je silnejšie ako oni. Kým máte v duši nejaké neosvetlené komnaty, kde neviete, čo tam je, a sú tam nejaké slabosti nemôžete odolať určitým obrazom, ktoré pôsobia na tieto slabosti ako spúšťacie kľúče. To práve využíva reklama. Preto je také dôležité si uvedomiť, že spíme, a začať žiť vedomý život; lebo tak, ako sa ráno zo spánku prebúdzame do bdenia, môžeme sa z bdenia prebudiť ešte raz, takže ostatní ľudia nám potom pripadajú len ako spiaci, ktorí sa pohybujú. Emil Páleš Pepsi-cola pravdaže rada vyplatí Tine Turnerovej milión dolárov, lebo “vďaka” nej sa zvýši obrat a znížia náklady na jednu fľašu. Lenže náklady sa neznížia vďaka Tine, ale vďaka tomu, že ľudia viac kupujú - im by sa Pepsi-cola mala odvďačiť tým, že zníži ceny! Tina Turnerová mala buď súhlasiť s použitím svojho mena a fotografie bezplatne, ak si myslí, že pepsi-colu by malo piť vo svete čím viac ľudí alebo je opačného názoru - a vtedy sa na žiadnu takú reklamu prepožičiavať nesmie! 2 11 Èínsky múr Ako bola financovaná najväèšia stavba na svete Čínsky múr je úžasná stavba dlhá 2400 km. Jej šírka je od 4 do 12 metrov a výška dosahuje od 6 až do 15 metrov. Začiatok tejto gigantickej stavby presne určiť nevieme, pretože jednotlivé časti tohto múru boli budované jednotlivými čínskymi štátmi v rôznych časových obdobiach. Zato máme presný záznam z histórie, že Ših Huang-ti z dynastie Čin (vládol v rokoch 221-206 pr. Kr., tyran, pokúsil sa zrušiť konfucianizmus), prvý zjednotiteľ čínskeho impéria, vybudoval pôvodný čínsky múr pospájaním a obnovením jednotlivých už skôr vybudovaných múrov. Počas dynastie Han, ktorá obnovila konfucianizmus (vládla od r. 202 pr. Kr. do 220 po Kr.), bol tento múr predĺžený až do Yu-men v provincii Kansu. Čo nás ale na tomto múre najviac zaujíma, nie je jeho dĺžka, šírka či výška, ale to, ako bola takáto obrovská stavba financovaná, keďže bola stavaná normálne platenými občanmi, v ekonomike s relatívne veľmi nízkymi daňami (bez napádania, drancovania a vykorisťovania iných národov) a ešte k tomu v ekonomike založenej na Konfuciových princípoch, ktoré celkom zakazovali účtovanie úrokov za pôžičky. Navyše bez existencie Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky a medzinárodných investorov. Konfucius žil asi v rokoch 551479 pr. Kr. Jeho život je opradený legendami, ale je známe, že sa narodil vo feudálnom štáte Lu a že bol verejný administrátor. Na zavedenie mieru, spravodlivosti a všeobecného poriadku hlásal systém určitých princípov štátnictva a morálky. Jeho učenie sa stalo základom morálneho systému - 12 konfucianizmu. Tak ako grécky Sokrates, ani on sám nič nenapísal, ale jeho učenie bolo napísané jeho žiakmi. Hlavnými písomnými zdrojmi Konfuciovho učenia sú Analekt a spisy Meng-c’ove. Základným princípom jeho systému je zachovanie jen-u medzi ľuďmi udržiavaním správnych vzťahov, čo znamená správať sa k svojim podriadeným tak, ako by si chcel, aby sa tvoji nadriadení správali k tebe. (Európske jazyky nemajú presný výraz, ktorým by sa dalo preložiť čínske jen. Zhruba to znamená niečo medzi sympatiou a súcitom.) Ďalšími princípmi sú posvätnosť rodiny a úcta k predkom. V organizácii vládnutia sa zdôrazňovala stredná cesta a vyhýbanie sa extrémom. ÚČTOVANIE ÚROKU ZA POŽIČIAVANIE KONFUCIANIZMUS ODSUDZUJE AKO JEDEN Znalosť Konfuciovho učenia bola základnou požiadavkou pre nastúpenie do čínskej imperiálnej administratívy. Len tí, čo ukázali najväčšie vedomosti Konfuciovho učenia, boli prijatí. Tak celú imperiálnu administratívu obsadili filozoficky založení ľudia. Keď im potom cisár z dynastie Han dal vyriešiť problém financovania gigantickej stavby čínskeho múru, predĺženie múru až do Yu-menu, ako aj série zavlažovacích kanálov, diaľnic a ciest, bolo prirodzené, že mu neporadili, aby napadol a vydrancoval iné národy, alebo aby uvalil veľké dane na celý čínsky národ, alebo aby zaviedol úrokový finančný systém na vyžmýkanie úrokov z celej čínskej populácie. Čínski imperiálni administrátori (na rozdiel od dnešných byrokratov) boli od malička zvyknutí na hlboké filozofické rozjímanie. Urobili objav, že ľudia, ktorí zachovávajú jen, netúžia po zlate a striebre preto, že chcú Z NAJHORŠÍCH PREJAVOV ZLA A ÚPADKU AKO NARUŠENIE A ROZBITIE JEN-U. mať doma hromady drahých kovov, ale preto, že prostredníctvom týchto kovov môžu výsledky svojej práce premiestňovať a zamieňať za hocičo iné, čo vyprodukoval zase niekto iný. Vypozorovali, že aj ľudia, ktorí vôbec nevedeli ako nákladne a ťažko sa doluje a spracováva zlato alebo striebro, prijímali ho za výsledok svojej práce, lebo mali neochvejnú vieru, že za to isté zlato alebo striebro, ktoré oni dostali, by im hocikto iný dal zase to isté. Takto narazili na úžasný objav: podstata hodnoty je viera! Akýkoľvek predmet na tomto svete nadobudne hodnotu, ak človek nadobudne vieru v jeho hodnotu! Keďže ročné náklady na stavbu múru, kanálov a ciest mnohonásobne prevyšovali ročné príjmy z daní, poradili cisárovi, aby za nákupy materiálu a provízií pre robotníkov platil potvrdenkami, na ktorých boli presne vyznačené hodnoty s tým, že tak, ako prijímajúci ich bude ctiť a mať vieru v ich hodnotu, tak aj on, cisár, ich bude ctiť a mať vieru v ich hodnotu, keď zas jemu poddaní budú s týmito potvrdenkami platiť dane. Prv boli tieto potvrdenky na hlinených tabuľkách, neskôr na papieri. Takto vzniklo prvé dokladovo založené obeživo, ktoré populácia začala používať na platby medzi sebou! Cisár mohol stavať svoje gigantické stavby nepretržite bez toho, aby čakal na výročné platby daní v naturáliách, alebo aby ich zvyšoval. Jeho administrátori týmito dokladmi nakupovali všetko potrebné na stavbu múru, kanálov a ciest po celej Číne a potom, keď prišlo na platenie daní, tieto tabuľky či papierové ceduľky sa zase vracali nazad do imperiálnej pokladne. Ako to, že tento finančný systém sa udržal po stáročia bez toho, aby došlo ku katastrofálnemu kolapsu hodnoty obeživa, aký sa udial pred očami celého sveta napríklad minulý rok v Mexiku? Odpoveď je monumentálne jednoduchá: tie hlinené tabuľky a neskôr papierové ceduľky, cisár a jeho administrátori dávali do obehu len a len na základe vyprodukovania niečoho ozajstného a hodnotného. Inými slovami: to obeživo sa dostávalo do čínskej ekonomiky len na základe krytia dlhu, ktorý vznikol ako následok vyprodukovania niečoho ozajstne hodnotného - a nikdy na krytie dlhu, ktorý vznikol nabiehaním úrokov! V tom spočíva aj “tajomstvo” kolapsu mexického pesa: Mexičania dávali do obehu mnohomiliardové sumy na krytie dlhu, ktorý vznikal nie ako následok produkcie ozajstných a hodnotných vecí, ale ako následok nabiehania úrokov! HODNOTA PAPIEROVÝCH PEŇAZÍ SA VYTVÁRA, KEĎ SÚ DÁVANÉ DO OBEHU NA KRYTIE DLHU, KTORÝ SA VYTVORIL VYPRODUKOVANÍM NIEČOHO OZAJSTNÉHO A HODNOT NÉHO A POTVRDZUJE SA, KEĎ SA TIETO PENIAZE K DLŽNÍKOVI VRACAJÚ A ON SPLÁCA SVOJ DLH VYPRODUKOVANÍM ĎALŠÍCH OZAJSTNÝCH HODNÔT . PAPIERO- VÉ PENIAZE, KTORÉ SA DÁVAJÚ DO OBE- HU NA KRYTIE DLHU ÚROKOV, ALEBO KEĎ PENIAZE NA PLATENIE DLHU SA ZÍSKAVAJÚ Z NABIEHANIA ÚROKOV, SA ZÁKONITE ZNEHODNOT IA A SPÔSOBIA EKONOMICKÝ KO- LAPS! Úroky sú ozajstný satanský vynález: NABIEHANÍM ÚROKOV SA VYTVÁRA NIČ. Zákernosť tohto vynálezu spočíva v tom, že keď peniaze vytvorené nabiehaním úrokov sú vzaté do obchodu, sú tak isto vymeniteľné za ozajstné a hodnotné veci ako tie získané produktívnou a čestnou prácou. Jedinou obranou proti tomuto čertovskému vynálezu je štátna banková administratíva založená na bezúrokovom (resp. maloúrokovom) financovaní! Po stáročia trvajúca prosperita, finančná stabilita a mierová existencia mandarínskej ríše je len jeden z množstva historických dôkazov, že privátne či sprivatizované úrokové finančníctvo je úplne nepotrebné, nadbytočné pre blahobyt, mier a spokojný život v krajine. Naopak, všade, kde dnes vidíme ekonomickú devastáciu, konflikty, utrpenie, násilie, zúfalstvo, hlad, biedu, vojny a zabíjanie, tam v pozadí bezpečne odhalíme úrokové finančníctvo! Pozrime sa na závod ZŤS Krupina, aby sme si ukázali na príklade, aká zákerná sabotáž slovenskej ekonomiky sa tu odohráva. Šikovné vede- nie tam vyvinulo program výroby univerzálnych nakladačov. Najznámejší a najpredávanejší je nakladač Locust 750. Diaľkové ovládanie, ktoré k nemu vyvinuli, bolo na medzinárodnej výstave v Trenčíne označené ako “exponát s najoriginálnejším riešením”. Ich výrobu však nemôžu naplno spustiť, dokonca prepúšťajú pracovníkov - napriek tomu, že o ich výrobky je veľký záujem a dopyt. Výroba stojí, lebo nemajú peniaze na nákup materiálu. Na ich krk už bankári stihli zavesiť 30-miliónový dlh z nabiehania úrokov - a teraz, keď potrebujú na 18 mesiacov sumu 50 miliónov korún na spustenie produkcie, títo bankári požadujú 20%-ný úrok. Na dobu 18 mesiacov to činí rovných 15 miliónov. A za čo? Veď režijné a administratívne náklady na prípravu a vykonanie takej pôžičky nemôžu byť viac ako niekoľko tisíc korún! Potrebujeme na fungovanie ekonomiky vrstvu ľudí, ktoré žmýkajú z národa ročne mnohomiliardové sumy za nič - za úroky, len na to, aby sa potom premávali v BMW-čkach a mercedesoch, kancelárie si obkladali importovaným mramorom, zriaďovali si ich luxusným nábytkom, sami sebe dávali každý mesiac 50-tisícové platy a stotisícové odmeny, aby prejedli, prepili a prehýrili výsledky životnej práce státisícov poctivých ľudí? Musíme sa prizerať na ich bezočivosť, keď v televízii v priamom prenose z niektorej estrádnej haly producírujú na pódiu rôzne tragicky postihnuté deti, ako nejaké cirkusové čudá, aby im potom s veľkými fanfárami a hlukom z “hĺbky ich dobrého a súcitného srdca”, so slzami v očiach hádzali almužnu či milodary? Prečo to robia? Prečo nie sú za to, aby bolo o takýchto nešťastníkov postarané zákonom? Prečo sú tak vehementne za súkromnú dobročinnosť, ktorá závisí nie od zákona, ale len od ich osobnej vôle, milosti, ľútosti, záľub, vízií, nápadov, zlepšovákov a vrtochov? Najprv odsávaním multimiliardových úrokov z peňažného obehu doženú celú krajinu do núdze - a potom zakladajú dobročinné nadácie?! Prečo? Aby čestný človek, ktorý by inak mohol slobodne a hrdo žiť z výsledkov svojej vlastnej práce, sa musel pred nimi nakoniec z núdze ponížiť a so sklonenou hlavou prosiť o to, čo mu predtým vzali! Oni potrebujú, aby rôzni nešťastníci prosili o pomoc a zmilovanie ich osobne, tak ako sa prosí Pána Boha. A keď sa potom niekedy zmilujú a prosenú pomoc udelia (obyčajne na verejnosti a so slzami v očiach), vyžívajú sa v tom, ako im títo nešťastníci a zúfalci ďakujú a blahorečia tak, ako sa ďakuje a blahorečí Bohu, keď vyslyší úpenlivú modlitbu trpiacej a zúfalej duše. To sú tie pre nich tak vzácne - ale zato lucifersky svätokrádežné momenty, po ktorých tak túžia: rozhodovať o bytí a nebytí druhých a cítiť sa ako ozajstný Boh! To však už nie je len urážka človeka či národa - to je už urážka samotného Boha. Rudolf Vaský 13 Bezúroèná ekonomika Alternatíva k súèasnému finanèníctvu Rudolf Vaský emigroval v roku 1969 do Spojených štátov. V New Jersey a v Texase pracoval najprv v obchode s nehnuteľnosťami a potom desať rokov v oblasti hypotéčneho finančníctva. Po roku 1989 sa vrátil a je zástancom zavedenia bezúročnej ekonomiky na Slovensku. Pán Vaský, veľmi sa mi páčili vaše príklady z histórie, že tam, kde sa v dejinách zaviedla bezúročná či nízkoúročná ekonomika, nastal rozkvet. Napríklad v Aténach za Perikla. Áno, to je taký najlepší príklad. Zlatý vek Atén bol založený na tom, že Solón zrušil Drakonove zákony, ktoré dovoľovali požičiavanie peňazí na úrok a zaviedol bezúročnú ekonomiku. Za Drakona bolo úžerníctvo také rozbujnelé, že ľuďom sa neoplatilo pracovať, len špekulovať a kradnúť. A to potom vyžadovalo veľmi tuhé represívne metódy a drastické zákonodarstvo. Preto sa dodnes hovorí o “drakonických” zákonoch. Máte aj iné príklady? Napríklad čínsky múr, ale to som detailne rozviedol v mojom článku (str.12). Čínske cisárstvo by si nikdy nemohlo dovoliť uskutočniť najväčšiu stavbu sveta, keby sa v tom čase nebolo opieralo o spravodlivú výmenu založenú na dôvere. Počul som, že templári vytvorili akýsi model kresťanského kapitalizmu, založeného na bratských vzťa- 14 hoch a že to bolo tajomstvo ich ekonomického úspechu. Ale potom ich upálili a namiesto toho sa presadil princíp úžery. Celé cechové hnutie v Európe v 14. storočí bolo založené na tom, že cechy združovali prostriedky, aby keď niekto potreboval rozšíriť výrobu, tak cech mu požičal bezúročne a on to potom splatil naspäť do cechovej pokladnice. Vlastne aj družstevníctvo malo ten istý účel. Celá podstata je tá, že peniaze slúžili na to, na čo sú určené: na výrobu a uskladňovanie vyprodukovaných hodnôt, nie na manipulovanie a špekulovanie. Bohatol ten, kto niečo vyrábal. A keď videl, že aj niekto druhý môže niečo tvoriť, tak mu požičal. A existujú aj príklady zo súčasnosti? Pravdaže. Napríklad zázračný rozbeh nemeckej a japonskej ekonomiky po vojne. Rozhodujúcim faktorom, bez ktorého by sa to nebolo podarilo, boli práve bezúročné pôžičky. Ste toho názoru, že také niečo by sa dalo uskutočniť aj teraz na Slovensku? Som presvedčený, že áno. Vysvetlite mi presnejšie, ako si to predstavujete. Prečo ste proti tomu, aby sme brali úročné pôžičky od Medzinárodného menového fondu? Na svete neexistuje ani jedna krajina, kde sa MMF dostal s týmito úročnými pôžičkami, ktorá by mohla povedať, že sa hospodársky vylepšila. Naopak: kde sú nejaké ekonomické problémy a dostane sa tam MMF, tam sa to ešte zhorší. Takže nakoniec tam nastane nejaký vojenský puč alebo niečo podobné... O Južnej Kórei sa hovorí, že je to malý hospodársky zázrak, “ázijský tiger”. Tam sa to ako podarilo? V Južnej Kórei boli práve investované bezúročné alebo nízkoúročné peniaze. Kórejčania spravili vlastne to, čo Japonci, keď robili industrializáciu; dávali pôžičky len za režijné náklady (11.5%-ný úrok). A na dlhú dobu splatnosti. A kto im ich dal? To je dobrá otázka. Nemajú zlato ani ropu, kto im ich dal? Oni si natlačili peniaze, ale tieto peniaze boli investované do ekonomiky, cielene. To nebolo, že natlačili peniaze a rozdali ich ľuďom, aby si s nimi robili, čo chcú. Tieto peniaze boli dávané do výroby, kde produkovali hodnoty. Takže Južná Kórea vôbec nebrala pôžičky zvonka? Len minimálne. Pokiaľ viem tak to bolo cielene na niektoré strojné zariadenia, ale tým, že boli investované do výroby, tak to výrobou veľmi rýchlo zase splatili. Nesedelo im to na krku a nevyciciavalo ich to celé roky. Aký je teda váš plán? V Spojených štátoch máme 31 miliárd dolárov v 30-ročných amerických štátnych bondoch. Tie vydala americká vláda na financovanie svojej existencie. Z týchto 31 miliárd 10 miliárd by sa presunulo do Národnej banky Slovenska. Národná banka si tieto bondy zapíše ako svoje aktíva a na základe týchto aktív emituje 300 miliárd Sk. A z týchto 300 miliárd by sa poskytovali bezúročné pôžičky cielene takým ľuďom, ktorí ich potrebujú, aby mohli vyrábať. Nie je to nejaký nezvyčajný alebo riskantný postup? Nie. Takto to predsa bolo urobené aj v Západnom Nemecku. Nemci majú okolo jedného bilióna týchto amerických vládnych obligácií a presne takto isto majú emitované svoje marky. Japonci tiež. Keď dodávali američanom svoje výrobky, dostávali za ne americké bondy. Tiež ich majú okolo bilióna. Japonská banka ich má zapísané ako svoje aktíva a na základe týchto aktív vydala japonské jeny. Takže my by sme vlastne spravili len to, čo už je zabehané v medzinárodnom finančníctve. Zapísali by sme tieto obligácie ako svoje aktíva a vydali slovenské koruny. Nie je to nič také, čo by už nebolo spravené, niečo nezvyčajné, alebo proti pravidlám. Všetko by bolo v súlade s pravidlami. Ak sa to už predtým takto robilo, tak prečo sa to vo Východnej Európe teraz nikde nerobí? Východná Európa je už veľmi zadĺžená a západný kapitál nemá valný záujem na tom, aby sa to zmenilo. Pre nich je výhodnejšie, keď nebudeme nikdy rovnocennými partnermi, ale zostaneme navždy závislí. Maďari sú na tom tak zle, že už ani nemôžu splácať úroky, vlastne im už nabiehajú úroky z úrokov. Poliakom nejaký dlh odpustili, ale aj tak majú ešte asi dvadsaťmiliardovú dlžobu. To je ten kasínový efekt, o ktorom som hovoril. Myslíte si, že Slovensko by sa z tohto začarovaného kruhu dokázalo ešte vymaniť? Áno, a mohlo by zostať nezávislé. A to, čo už sme zadĺžení, to by sme vyplatili? Keby nás úroky nežmýkali, celé by sme to vyplatili a ešte by nám aj zostali peniaze na investície. Slovensko je relatívne malé. Napríklad Ukrajina je už príliš veľká ekonomika na to, aby tam 10 miliárd dolárov nejako výrazne pomohlo. Slovensko bolo vytipované, pretože je tu najlepšia infraštruktúra. A čo je tu najväčší kapitál - to sú ľudia. Totiž zobrať 10 miliárd a dať ich do krajiny, v ktorej ľudia nie sú inteligentní, ani vzdelaní - a dať ich do krajiny, kde sú inteligentní, vzdelaní, proste civilizovaní, to je rozdiel. Prečo napríklad Čechy nie sú lepšie? Čechy sú v takej pozícii, že tam veľmi veľa povypredávali. A nemecký kapitál tam teraz hrá prvé husle. Okrem toho je to skoro dvakrát väčšia ekonomika ako Slovensko. Takže malosť Slovenska je v tomto prípade výhoda? Presne tak, lebo Slovensko je akurát také, že tento fond, čo je prichystaný, by to utiahol. Čechy, to už je veľké, 10 miliárd dolárov by sa Čechách skôr stratilo bez toho, aby bol nejaký efekt. Koľko korún je v obehu spolu? Neviem presne. Myslím, aká časť je tých 300 miliárd z celkového obeživa, koľko to zaváži? To by určite zavážilo, lebo by sa cielene investovalo do výstavby rodinných domov, do malých vodných elektrární, proste do vecí, ktoré by produkovali kapitál. A ďalšia vec je tá, že toto by boli dlhodobé pôžičky. Lebo keď niekto ide stavať takú vodnú elektráren, tá stojí okolo dvoch miliónov korún. A keď vy tomu človeku poviete: “dobre, dám vám 5-ročnú pôžičku na 20%-ný úrok”, tak to neexistuje, že by tá malá vodná elektráreň Hodnotenie človeka má vychádzať z toho, čo dáva, nie z toho, čo je schopný získať. A. Einstein vyprodukovala toľko elektriny, aby to mohol splatiť za päť rokov. Taký človek potrebuje bezúročnú a dlhodobú pôžičku. Keď sa to rozpočíta na 30 rokov a tá malá vodná elektráreň bude vyrábať povedzme za 5000 korún mesačne elektriny, tak z tých 5000 sa môžu zaplatiť aj dane, aj si nechať nejaký zisk, aj splácať pôžičku a vlastník nie je škrtený. Takže myšlienka je, že by sa mohla oživiť ekomomika, keby sa investovalo do produktívnych činností, do skutočnej výroby, že? Áno, materiál je, ľudia sú, len peniaze držia banky a nepožičajú, len na 25%. Alebo požičajú len na krátku dobu, takých 5 rokov. 25%-ný úrok je bežný? 25%, 24%, 21%, niekde aj 17%. Ale podstata je, že takto sa nedá oživiť ekonomika, keď hovoria o dlhodobom úvere na 5 rokov. To nie je dlhodobý úver. Do takých 30 rokov, to je dlhodobý úver Takže teraz je to tak, že ak sa niekto pokúša poctivo pracovať, pravdepodobne skrachuje... Áno, lebo vlastne nemá s čím, nemá Solón (640-590 pr. Kr.). Aténsky zákonodarca a štátnik. Ako básnik propagoval solidaritu medzi občanmi a ústavu založenú na spravodlivosti. R. 594 ako archón zrušil dlhy roľníkov a odstránil Drakonovo zákonodarstvo, ktoré uvrhovalo pracujúcich roľníkov do otroctva majiteľom pôdy. kapitál. A keď mu niekto požičia na päť rokov, to nie je možné, aby to splatil za 5 rokov aj s takým vysokým úrokom, iba ak kradne alebo zbíja alebo je nečestný alebo si otvorí nejaký masážny salón alebo proste podniká s takými pokútnymi vecami. Ale normálne, aby tu existovala normálna ekonomika, to tu nemôže existovať s takými vysokými úrokmi a krátkodobými pôžičkami. To v žiadnej západnej krajine nikde takto nie je. Keď pôjdete do Nemecka, do Švajčiarska, a uvidíte tam nejaký pekný domček, spýtajte sa, ako to bolo financované. Každý vám povie, že napríklad vo Švajčiarsku mali program na výstavbu hotelov asi tak na 1.5%-ný úrok so splatnosťou 20 rokov. Takže keď Slovák ide do Švajčiarska a vidí, aké pekné domy tam sú, všetko vyčistené, ale prečo? Veď dajte Slovákovi tie isté podmienky: 1.5%-ný úrok na 20-30-ročnú splatnú lehotu - tak si každý zoberie pôžičku a môže to pekne splácať, môže pri tom žiť a nezaškrtí ho to. Znamená to, že teraz sa schválne tu na Východe vytvorili také podmienky, aby sa to nerozbehlo? Schválne, aby naši podnikatelia skrachovali a potom sem prídu títo z vonku a všetko skúpia lacno. A potom oni už si prinesú svoje dlhodobé bezúročné pôžičky. Sami sebe požičajú bezúročne? Bezúročne alebo na minimálne úroky. Takže západný kapitál nám podľa vás nechce v skutočnosti pomôcť, ale chce, aby vlastná ekonomika krajiny skrachovala, aby potom on mohol prosperovať? 15 Zhrnutie myšlienok [1] Na príkladoch zo starovekých aj súčasných dejín vidieť, že predpokladom hospodárskeho rozvoja krajiny je spravodlivá výmena statkov; teda okrem iného aj bezúročný (resp. nízkoúročný) finančný systém. [2] Aby mohla vzniknúť seriózna podnikateľská sféra a úspešne sa rozvíjať, potrebuje bezúročný počiatočný kapitál; t.j. nízkoúročné dlhodobé pôžičky, aké sa poskytovali napríklad pri obnove povojnovej ekonomiky Nemecka a Japonska. Ekonomika sa nemôže rozbehnúť s krátkodobými pôžičkami na 25%-ný úrok ročne, lebo žiaden poctivý podnikateľ nemôže nahonobiť majetok tak rýchlo, aby už o päť rokov mohol splatiť dvoj- alebo trojnásobok sumy, ktorá bola potrebná na zakúpenie výrobných prostriedkov. [3] Myšlienka kapitálu - že peniaze sú tovar, “peniaze robia peniaze” - je nemorálna a deštruktívna. Peniaze majú a smú slúžiť len ako prostriedok na efektívne uskladňovanie a výmenu vyprodukovaných hodnôt, nie ako predmet špekulovania a bezpracného zisku. Cieľom každej hospodárskej činnosti by mala byť tvorba nových hodnôt a peniaze by mali byť len prostriedkom. Ak sa peniaze samy osebe stávajú cieľom, aj za cenu ničenia hodnôt, nie je to správne. Subjekt, ktorý urobí finančný zisk najvyšším cieľom svojej hospodárskej aktivity namiesto tvorby hodnôt, koná neeticky. [4] Peniaze nemôžu vznikať bez práce; napr. “nabiehaním úrokov” alebo na podieloch z púheho “vlastníctva cenných papierov”. Peniaze sú výrazom hodnoty - a bez práce žiadna hodnota nevzniká. Ak sa emitujú alebo porozdeľujú, porozdávajú bez vytvorenej protihodnoty, spôsobuje to znižovanie hodnotového obsahu meny, čiže infláciu. [5] Peniaze v bankách nepatria pracovníkom bánk, ale občanom a právnym subjektom, ktoré si ich tam uložili. Banka ich iba spravuje, t.j. poskytuje určitý druh služby. Za túto službu si pracovníci banky zaslúžia spravodlivý plat. Nemajú právo prideľovať si stotisícové pla- 16 ty a rozoberať miliónové a miliardové podiely a odmeny, pretože tieto peniaze nie sú ich. [6] Ak banková sféra zneužíva svoje postavenie, že sú u nej sústredené úspory obyvateľstva (ktoré by sa inak znehodnotili infláciou) a chce poskytovať tento kapitál obyvateľom späť len za premrštený úrok, spadá pod § 253 trestného zákona o úžere. [7] Ak štát dovoľuje, aby niekde vznikali bezpracne obrovské balíky peňazí (napr. povolením úžery, predajom drog, rozdávaním majetku, nedobytných “pôžičiek” a pod.) nesie to so sebou okrem permanentnej inflácie aj nekontrolovateľnú korupciu. Celkové množstvo peňazí, ktoré boli v nejakej krajine dané ako úplatky, sa rovná množstvu peňazí, aké sa v tej krajine dá získať bezpracne. Pri spravodlivej výmene nielenže na úplatky nezostanú peniaze, ale strácajú aj zmysel. Nemalo by napríklad zmysel podplácať pri konkurzoch, keby výhra v konkurze znamenala len pracovnú príležitosť za primeranú odmenu, a neobsahovala by aj nejaký bezpracný zisk navyše, o ktorý sa potom výherca rozdelí s usporiadateľom konkurzu. [8] Úroky nie sú potrebné na vyrovnávanie inflácie, lebo keby neexistovala úžera a nespravodlivá výmena statkov, neexistovala by ani inflácia. Úroky z vkladov obyvateľstva sú len čiastočným odškodnením za celkovú devalváciu meny tým, že sa obyvateľom poskytne malý podiel na globálnom úžerníckom systéme. Inflácia je zákonite vždy vyššia ako úroková sadzba. [9] Najväčším svetovým úžerníkom je Medzinárodný menový fond, ktorý požičiava na úroky stámiliardy dolárov. Navyše umelo udržiava a vnucuje ostatným neúmerne vysoký kurz dolára, ktorý nie je podložený skutočnými hodnotami. Takto odsáva životné sily celým krajinám. [10] Je pod dôstojnosť akéhokoľvek človeka alebo krajiny, aby vstupovala do nerovných hospodárskych a menových vzťahov alebo si takýto nerovný vzťah nechala nanucovať pod rozličnými hrozbami. [11] Keby Slovensko malo dosť statočnosti a odvahy, nemuselo by s nikým vstupovať do nerovných vzťahov a mohlo by zabezpečiť bezúročný kapitál pre podnikateľov vnútroštátnou pôžičkou. [12] Podmienkou však je, aby sa emitované peniaze investovali v prvom poradí do výrobných prostriedkov, ktoré produkujú ďalšie hodnoty; nie do luxusného spotrebného tovaru; ani by sa nijakým spôsobom nesmeli stratiť vo vreckách ľudí a inštitúcií, ktoré nič netvoria. Potom by sa inflácia zastavila a mena by sa začala zhodnocovať. [13] Druhou podmienkou je funkčné súdnictvo a úprava súčasnej legislatívy, ktorá umožňuje rozkrádanie národného majetku pod záštitou zákona. [14] Politické strany a ďalšie spoločenské subjekty, ako sa zdá, nechcú, aby sa tento úžernícky systém zmenil, pretože majú z neho financovaný svoj úradnícky aparát a v rozoberaní národného majetku sú tichými spoločníkmi. Poslanci sa vyhýbajú o bezúročnej ekonomike hovoriť a šéfredaktori veľkých denníkov o nej nechcú publikovať. [15] Široké vrstvy obyvateľstva tiež nechcú, aby sa tento systém zmenil; buď z nevedomosti alebo z ľahostajnosti sa radšej nechajú okrádať, ako by sa mali duchovne namáhať. Veľká väčšina okrádaných ani netúži po tom, aby sa tento systém zmenil, ale len po tom, aby sa mohli dostať z pozície okrádaných do pozície okrádajúcich. Sen obrovského množstva ľudí je bezpracný zisk. Túžia vyhrať v lotérii, v televíznej súťaži, priekupníčiť alebo mať milión v banke a žiť z úrokov. Banky a verejní predstavitelia tak stoja len na špici pyramídy chamtivosti ktorá sa ťahá až dole a korení u obyčajného človeka. Každý rozkradnutý majetok sa okamžite rozkotúľa po neprehľadnej reťazi nepodložených faktúr a nerovných výmen k tisícom podieľnikov a odrobinky padajú až na dno pyramídy, kde na nich už chtivo čakajú tí najposlednejší. Koľko je vlastne v tejto krajine spravodlivých, ktorí skutočne chcú, aby sa to zmenilo? Pravdaže, potom si sem prídu už do hotového, lebo každý bude skrachovaný. Ale napríklad Slovensko-americký fond na podporu malého a stredného podnikania, pokiaľ viem, pomáha slovenským podnikateľom dosť nezištne. Viem o tom, že poskytoval pôžičky na 11 a 17%-ný úrok a investoval bez toho, že by sa snažil získať kontrolný balík. A sčasti na to teraz aj doplatili, lebo viacero podnikov zbankrotovalo a investície sa stali nedobytné. Až sa čudujem, že skúsení americkí experti sú takí naivní, že to nevedeli dopredu a prišli takto o peniaze. Oni nie sú naivní, oni vedeli veľmi dobre, že o tých pár miliónov prídu, že sú stratené. Ale v takom fonde sa sústredí veľké množstvo detailných ekonomických návrhov a žiadostí z celého Slovenska. A tam je potom nejaký operátor alebo "poradca", ktorý všetky tieto informácie sústreďuje do databázy a získa pre CIA kompletný prehľad o priemyselnej infraštruktúre v celej krajine. Keby mali na to platiť špiónov, vyšlo by ich to oveľa drahšie. Takto im detailné podklady vypracujú Slováci sami a pošlú akoby rovno do centrály. To oni dobre vedia, že tie investície sú stratené. Lebo úroková miera je vysoká a keby ste tu teraz investovali koľkokoľvek miliónov, sto alebo päťsto, zmocnia sa ich nakoniec aj tak úžerníci a podniky zákonite zbankrotujú - buď na prvotnú alebo na druhotnú insolventnosť, lebo obeživo je odsaté. A čo by sa stalo, čo predpokladáte, keby sa vyčlenilo tých vašich 300 miliárd na dlhodobé bezúročné pôžičky? Naši výrobcovia by mali bezúročný prevádzkový kapitál. Investovalo by sa do vecí, ktoré sa dajú postupne splácať, teda do vecí, ktoré produkujú peniaze. Nie napríklad do nejakých golfových ih- rísk. To môže prísť potom, ale v tejto prvej fáze treba investovať do vecí, ktoré budú produkovať, ktoré sami seba budú platiť. Mám tu už pozháňaný celý rad projektov. Napríklad Bioplyn. Alebo: výroba, dodávka a montáž betónových zvodidiel okolo ciest. Realizátor: Slovenská správa ciest. Tieto betónové zvodidlá sa napríklad dovážali z Čiech. No prečo by sa mali dovážať z Čiech? Betónové zvodidlá predsa dokážeme vyrobiť. Ale ako ich niekto môže vyrobiť, keď náš výrobca nedostane pôžičku, alebo len takú, aby za päť rokov splatil 25%. To znamená, aby na piaty rok už vrátil dvakrát alebo trikrát toľko peňazí, ako si požičal! Alebo ďalší projekt: výstavba čistiarne odpadových vôd, kanalizácie a vodovodu. Realizácia: obecný úrad Breznica, okres Stropkov. Investícia: 22 miliónov korún. To je taká obec, kde potrebujú zaviesť vodu, nemajú tam vodovod, ale ešte studne. Keď sa tých 22 miliónov tejto obci dá a ona si postaví čističku a vodovod, a rozpíše sa to na 20 rokov, tak tí občania to splatia po 150 korún mesačne. Ale keď im dáte 25%-nú pôžičku na 5 ro- Henry Ford a Thomas Alva Edison neboli len výrobcom aut omobilov, resp. vynálezcom, ale obaja boli aj bojovníkmi proti úžerníctvu. kov, museli by začať platiť každý po 1000 korún mesačne len úrok, ak nechcú, aby im celkový dlh ešte vzrástol! Takým spôsobom nebudú mať vodovod naozaj nikdy. Takže keď sa takéto podobné projekty spustia, ale masívne po celom Slovensku, tu nezamestnanosť bude v prie- behu dvoch-troch mesiacov zlikvidovaná. Lebo my nie sme v takej situácii ako Západ. Tam sú už vodovody aj cesty postavené, tam nie je čo stavať, takže tam nevyhnutne dôjde k určitej recesii, ale tu? Tu nie je príčina, prečo by tu mala byť nezamestnanosť. Len takto umelo, keď sa odsaje obeživo, tak potom je tu nezamestnanosť. Lebo ľudia by aj chceli robiť, aj stavať, budovať, ale kapitál je odsatý. Alebo sa im dajú pôžičky, ale za takých podmienok, že sa to nedá realizovať. To nie je možné, aby niekto za päť rokov splatil kanalizáciu alebo nejaký výrobný program, kde je len dajaký 5%-ný zisk, to neexistuje ani na Západe. Keby sa na Západe zaviedlo takéto finančníctvo ako tu, celá ekonomika by skrachovala. A to vaše združenie podnikateľov, ktoré nám chce zapožičať bezúročný kapitál, kto sú to? To je dlhšia história. To už vlastne začali Henry Ford a Thomas Alva Edison. Ľudia vedia len to, že Ford vyrábal autá a Edison bol vynálezca. Títo dvaja však boli aj veľkí bojovníci proti úžerníkom. Boli za to, že peniaze sú len doklad o vyprodukovanej hodnote, slúžia len na uskladnenie vyprodukovaných hodnôt. Peniaze nemôžu vznikať bez práce. V 33-ťom roku, keď Spojené štáty zrušili zlatý štandard, začalo v Amerike také hnutie za zrušenie úžery a zredukovanie úroku len na režijné náklady. Ale potom prišla vojna. Po vojne sa toto hnutie znova obnovilo. Napríklad Bill Gates, majiteľ Microsoftu, sa síce musí v tomto finančníckom systéme pohybovať, ale toto úžerníctvo kritizuje. Takže to nie je tak, ako sme sa učili, že ľudia sa delia na kapitalistov a komunistov. Tam sa to delí na úžerníkov a výrobcov. Keď niekto zbohatne z výroby, pretože niečo robí a každý to chce a je to prospešné, nech zbohatne. Ale keď niekto chce bohatnúť bez toho, aby vyprodukoval jediný klinec, tak to už je zle. Takže táto naša skupina by aj v Spojených štátoch rada videla bezúročné finančníctvo. Ale na to sme moc slabí, lebo tých 31 miliárd, ktoré máme pod kon- 17 trolou, to je príliš málo na to, aby sme niečo podnikli proti úžerníkom v Spojených štátoch. A navrhli ste už váš plán nejakým zodpovedným osobám na Slovensku? Kontaktoval som sa s guvernérom Národnej banky Slovenska, pánom Masárom. A čo povedal? Najprv sa čudoval, vraj kto by bol taký dobrák, aby dal Slovensku bezúročný kapitál? Ozaj, prečo ste takí dobráci, že sa zriekate úrokov? Naše združenie sa nezrieka úrokov. Úroky by naďalej plynuli pôvodným majiteľom, lebo tie má povinnosť platiť americká vláda. Polročne. Bez ohľadu na to, či tie obligácie budú práve na Slovensku alebo v Hong-Kongu. To už nie je podstatné. Takže vaše združenie na tom určite nič nestratí. Ale ani nezíska. Robíte to naozaj celkom nezištne? Počítame s tým, že keby sa takto masívne investovalo, slovenská ekonomika by sa pozdvihla a slovenská koruna by zákonite išla hore. Lebo momentálne je slovenská koruna podhodnotená. To je verejné tajomstvo, vlastne ani nie tajomstvo, to sa vie, že slovenská koruna je podhodnotená. Reálna hodnota koruny by mala byť 12 Sk za dolár. Takže keď sa spustia všetky tieto ekonomické aktivity, tak to zákonite bude možno aj 10 Sk za dolár alebo ešte menej. Takže my by sme potom zarobili vlastne tým, že slovenská koruna sa zhodnotí a to by bol zisk. Lebo tých 10 miliárd dolárov teraz zakúpi 300 miliárd korún, ale tých 300 miliárd korún, keď sa koruna zhodnotí, už bude mať hodnotu 20 miliárd dolárov. Slovom my budeme mať taký veľký zisk, o koľko sa zvýši hodnota koruny. A vy budete vlastniť nejaké koruny, ktoré sa vám zhodnotia? Môže sa to spraviť napríklad tak, že za doláre budú vydané koruny, spravíme tu nejakú družstevnú banku, a táto banka ich bude bezúročne požičiavať výrobcom. Takže vy by ste zarobili nie na úrokoch, ale tým, že sa pozdvihne celá ekonomika! Presne tak, aj my zarobíme, ale nie na úkor Slovenska. Až keď Slovensko zbohatne a krajina sa dostane hore, to bude náš zisk, nie predtým. To nebude, že niekto bude žmýkaný dopredu, že ešte sa ani nepostavil na nohy - a už aby platil úroky. To je tá krása na tom, že ak sa Slovensko nezdvihne, tak nemáme zisk; ale ani tak nestrácame, lebo tie uroky nám 18 naďalej plynú. Tak to znie z vašej strany veľmi dobre. Lenže pán Masár ten návrh neprijal. Staval sa k tomu asi tak, že máme peňazí dosť, že si teraz v zahraničí môžeme požičať koľko chceme... No dobre, ale len za úroky, nie? Za úroky, veď to. Tak prečo nechcel? On sa bojí, že by boli odstavení, celé to úžernícke finančníctvo, čo teraz stavajú všade tie nové banky, lebo oni z toho žijú. Ale také niečo vám predsa oficiálne nemohol povedať, to neverím. Ale áno, to nám vlastne inými slovami povedal. On proste na bezúročnú ekonomiku prejsť nechce. Najprv hovoril, že sa to nedá, a nakoniec sa spýtal: “A čo by sme z toho mali my, ako Národná banka?” Prečo by z toho Národná banka mala niečo mať? No oni sa chápu ako zisková právna osoba, oni chcú mať z toho nejaký zisk. Takže oni by dostali bezúročne, ale chcú si nahodiť nejaké percentá navrch, pre Všetko zlo v živote pochádza od duševnej prázdnoty, lenivosti a tie sú nevyhnutné, keď si človek zvykne žiť na účet iných. A. P. Čechov seba. Takže on vlastne navrhol, že keby z toho Národná banka mala nejaké percentá, že by to potom bolo prijateľné? Takú otázku dal doslova: “Čo budeme mať z toho my, ako Národná banka?”. A vy? Ja som povedal: “Režijné náklady vám zaplatíme, ale nič iné.” Takže keď z toho nemajú nič mať, tak nechcú? Nie. A to im je ukradnuté, že celá krajina by z toho niečo mala? Áno, to nič, to ich nezaujíma. A nie je tam ešte niečo, čo im zväzuje ruky? To áno. Lebo oni tam majú tých poradcov z Medzinárodného menového fondu. Celý ten zákon, pod ktorým národná banka funguje, je urobený podľa pokynov MMF. A tých by sme vlastne museli poslať domov. Museli by sme zobrať tie peniaze, čo nám úročne požičiavajú z MMF a povedať: tu máte, páni, také peniaze nepotrebujeme. Ale tí poradcovia, ak sú skutočne poradcovia, by predsa nemali mať rozhodujúci, ale len poradný hlas, nie? Veď oni iba radia. Ale guvernér Národnej banky by asi nebol guvernérom, keby ich rady nepočúval. A Národná banka je činiteľ, bez ktorého to nejde? Nie, lebo len Národná banka Slovenska môže emitovať slovenské koruny. A nikto iný už s tým súhlasiť nemusí? Nie je potrebný súhlas vlády? Teoreticky má banka právo rozhodnúť. Lenže oni nechcú rozhodnúť tak, aby sa prešlo na bezúročnú ekonomiku, lebo to by zlikvidovali všetkých úžerníkov a oni nechú ísť sami proti sebe. Lebo Národná banka zapožičiava peniaze všetkým ostatným bankám. A diskontná sadzba je teraz 9,75% a z toho má NBS zisk a z toho zisku si potom guvernér a všetci ostatní dávajú platy. Nedávno bola tlačová konferencia, kde sa pýtali na platy guvernéra a predstavenstva a bolo nám povedané, že o tom sa bude debatovať mimo novinárov. Takže nemám žiadne oficiálne informácie, ale čo som počul, sú to státisícové, miliónové čiastky. Tam sa to robí asi tak, že dáme dokopy zisk z toho, čo sme požičiavali bankám, a z toho si dáme platy, koľko chceme. A oni nemusia platiť dane? Musia, ale pritom to sú miliónové sumy, ktoré si rozoberajú medzi sebou. Veď výrobná sféra mala minulý rok zisk 30 miliárd korún a banková sféra 39 miliárd, takže banková sféra mala viac zisku, vycucla viacej peňazí bez toho, aby vyprodukovala jedno špáradlo, jednu ihlu alebo jednu zápalku! Čistý zisk po odrátaní nákladov? Áno, veď oni len presúvajú, prerozdeľujú peniaze a pri tom si z toho hrabú pre seba. V banke len upratovačka dostane 10 tisíc. Kto chce robiť v banke upratovačku, musí tam niekoho podplatiť. Takže oni si tu spravili úplný štát v štáte. Ostatná populácia je tu len tak, ako kedysi nevoľníci. Keby sme aspoň platili len tých 10%, ako feudálny desiatok, ale teraz je to horšie... Aha, dnes by sa to vlastne malo volať “piatok”, alebo “štvrtok”, že? Ale povedzte, vy tu dávate taký pozitívny návrh: a každý vás ignoruje? Nešli ste s tým do novín? Veď na to musia nejako reagovať, musia vysvetliť, prečo tú pomoc nechcú prijať. Tak už som vám povedal, ako na to reagovali v Národnej banke. Ale čo povedali oficiálne? Tak povedali, že sa k tomu nechcú vyjadrovať. Napríklad v Zmene o tom niečo vyšlo a povedali, že sa už nechcú k tomu vyjadrovať. A vyjadrili sa už vôbec? Predtým sa k tomu vyjadrili tak, že to je neodskúšané, že je to teória, že s takými teóriami nebudeme riskovať a podobne. Pritom im ten redaktor hovoril, že bezúročná ekonomika fungovala a ešte aj funguje. Napríklad v Japonsku, kde je 1%-ná diskontná sadzba, takže je to skoro ako bezúročná ekonomika. To znamená, že banky dostávajú pôzičky od svojej banky za 1%. V roku 1987, keď v Japonsku ceny vyleteli tak hore, že si nikto nemohol dovoliť kúpiť dom, japonská banka začala dávať úvery na stavbu domov až so 100-ročnou splatnou lehotou, aby ľudia mohli ďalej stavať a bývať. V histórii skoro všade aspoň v určitom období fungovala bezúročná ekonomika. A čo oni na to? No že sa nemienia baviť s laikom, ktorý dáva príklady z minulých storočí. A k Nemecku a Japonsku sa nevyjadrili. Kto? Tlačový hovorca NBS, neviem jeho meno. V jednom slovenskom denníku o tom bol článok a ten redaktor dostal od šéfredaktora pokyn, aby také niečo o bezúročnej ekonomike už nespomínal. A pritom to bol len taký malý článok na okraj, kde sa písalo, že v Japonsku je 1%-ná diskontná sadzba a že aj naše banky by si z toho mohli brať príklad. Na to mu šéf strhol prémie. A táto téma sa nesmie publikovať? Smie. Ale pozrite, za jednu inzertnú stránku také noviny inkasujú sto tisíc korún. A tieto inzeráty si dávajú len tí, čo majú peniaze, čiže v prvom rade banky. Keď bude šéfredaktor písať proti bankám, tak zruinuje celé noviny. Takže masmédiá sú v područí cez inzerciu. Presne tak. Predtým bola cenzúra a teraz je inzercia. Preto aj Sophia je nútená predávať pod výrobné ceny. Lebo nemá inzerciu. Ale zato ste nezávislí. Vy ste skutočne nezávislí. Žiadna politická srana ani noviny si o tomto nemôžu dovoliť rozprávať. Lebo banky by im zaškrtili peniaze a celý ich úradnícky aparát by zostal bez peňazí. Preto o tom nechcú ani počuť. V ktorých krajinách MMF takto požičiaval peniaze? Napríklad v Mexiku. Tam tiež išli zúročené peniaze, stovky miliónov dolárov. Mexičania si to najprv pochvaľovali, lebo keď tie peniaze prídu, nejaký čas je z toho efekt. Ale keď tie úroky začnú odsávať obeživo, tak potom to skrachne. To je to isté ako keď si niekto požičia 1000 korún a pôjde hrať do hracieho automatu. Tak bude hrať chvíľu, možno sa mu chvíľu aj bude dariť, ale nakoniec, ak neprestane hrať, zaručene stratí celých 1000 korún aj s tým, čo povyhrával. Pretože tam je nastavený ten úrokový “hoblík”... Áno, úžera je nastavená pevne. Časť vhodených peňazí v tom automate rovno padá do priehradky, z ktorej sa už Boháč a smrť. Rytina zo 17. st. nikdy nevrátia. Takže keď budete hrať Jack Pot, tak možno aj vyhráte, ale keď neodídete a budete hrať ďalej, tak vás to pekne zhoblíkuje a strávite aj svoje peniaze aj všetko, čo ste vyhrali. A to je presne to, čo sa tu deje. Takže MMF nás teraz zobral akoby do kasína. Áno, to je taká hra. My sme ešte ani neboli zadĺžení a povedali: ak chcete s nami obchodovať, zadĺžte sa nám, zoberte si do rezervy americké doláre od MMF. Takže ešte sme ani nič nekúpili, ale už sme museli mať v rezerve - oni požadovali okolo 400 či 500 miliónov a už sme aj platili 10%-ný úrok, len preto, že môžeme s nimi obchodovať. Predstavte si, že Slovensko by uro- bilo to isté. Natlačili by sme peniaze, a povedali by sme Rakúsku, Maďarsku, Poľsku, všetkým krajinám na svete by sme povedali: “ak chcete s nami obchodovať, zoberete si naše peniaze do rezervy.” A rozhodili by sme po svete dajme tomu 200 miliárd slovenských korún na 10%. No tak by sme dostávali ročne 20 miliárd úrok za nič. Za tento by sme si potom kupovali všetko, čo z týchto štátov potrebujeme... A MMF požičiava len na úroky? Áno, len na úroky. A za koľko? Okolo 10%. Tak to by sme ale museli celý štát, všetci zbankrotovať. Áno, k tomu to speje. Ako v Mexiku a v ostatných štátoch. Alebo potom trvale živoriť, ako dajme tomu v Maďarsku. Tam už im dlhujú úroky z úrokov, tak im trocha povolia, a potom zase... Aj to len preto, aby to nedošlo tak ďaleko, že by bola revolúcia. Ako teraz tí Indiáni v Mexiku, ktorí sa postavili proti vláde so zbraňou v ruke. To nechcú, aby to zašlo tak ďaleko, ale robia to tak, že ich škrtia. A kde všade už bolo takto “pomáhané”? Skoro vo všetkých chudobných krajinách, kde bol MMF, v Afrike a inde. A v Južnej Kórei, v Japonsku nie? V Južnej Kórei, ako som vravel, si vzali len nejaké pôžičky na strojné zariadenia. Ale u nás, čo sa stalo? Za doláre sa nakúpili mercedesy, importoval sa nábytok, gauče z Talianska... To sú umŕtvené peniaze. A naši výrobcovia nemajú za čo vyrábať. Vraveli ste, že aj Nemecko sa po vojne dostalo hore vďaka bezúročným investíciám do strojového parku a výroby? Aj po vojne, v roku 1945, aj za Hitlera, v 30-tych rokoch. Hitlerovi sa podarilo zvládnuť infláciu a odstrániť nezamestnanosť. To bola aj jedna z príčin, prečo ho Nemci tak nasledovali. A ako to urobil? Obišiel úžerníkov a začal vydávať bezúročné peniaze, začal stavať, vyrábať. Len on sa nestaral o to, aby si požičal niekde vonku, ale peniaze si jednoducho natlačil. Tak Hitler potom vydal nekryté peniaze! Áno, ale oni boli vzápätí kryté tou výrobou, tým stavaním. To je dosť taký chyták, ak niekto povie, že vydá “nekry- 19 Boží blázen Chalíl Džibrán Jednou pøišel z pouštì do velkého mìsta Šaríy muž, který byl snílek a nemìl nic leè šat a berlu. Když se procházel ulicemi, pozoroval bázlivì a udivenì chrámy, vìže a paláce, nebo• mìsto Šaría bylo neskonale krásné. Èasto promlouval ke kolemjdoucím a vyptával se na jejich mìsto, avšak oni nerozumìli jeho øeèi a on zas jejich. V polední hodinì se zastavil pøed velkým hostincem. Byl postaven ze žlutého mramoru a lidé vcházeli a vycházeli zcela volnì. “To bude jistì svatynì,” øekl si a hned vstoupil. Jaké však bylo jeho pøekvapení, když se ocitl ve velmi pøepychovém sále, kde kolem èetných stolù sedìla hojná spoleènost mužù a žen. Jedli, popíjeli a naslouchali hudebníkùm. “Ne,” øekl si snílek. “To není bohoslužba. To bude jistì hostina, kterou poøádá kníže pro lid na oslavu velké události.” V té chvíli k nìmu pøist oupil jakýsi muž, jehož pokládal za knížecího otroka, a vyzval ho, aby si sedl. Byl obsloužen masem, vínem a tím nejlepším cukrovím. Když mìl snílek dost, zvedl se k odchodu. U dveøí ho zastavil statný, velkolepì ustrojený muž. “To je urèitì sám kníže,” øekl si v duchu snílek, uklonil se a podìkoval mu. Pak statný muž øekl mìstským jazykem: “Pane, nezaplatil jste za obìd.” Snílek neporozumìl a znovu mu srdeènì podìkoval. Statný muž se zarazil a podíval se bedlivìji na snílka. Pochopil, že je to cizinec odìný pouze v chudý šat a že skuteènì nemá èím zaplatit jídlo. Statný muž tedy zatleskal a zavolal. Nato pøišli ètyøi mìstští strážníci a vyslechli statného muže. Pak vzali snílka mezi sebe, vždy po dvou na každé stranì. Snílek si povšiml okázalosti jejich šatù, obøadnosti jejich zpùsobù a hledìl na nì s potìšením. 20 “Toto jsou,” øekl si, “nìjací významní lidé.” Všichni se spoleènì odebrali k soudnímu dvoru a vešli dovnitø. Snílek uvidìl pøed sebou sedìt na trùnì ctihodného, vznešenì odìného muže se splývajícím vousem. Myslel si: “To je asi král.” A zaradoval se, že byl pøed nìj pøedveden. Strážníci pøednesli soudci, postaršímu muži, obvinìní proti snílkovi. Soudce urèil dva advokáty, jednoho, aby vznesl obžalobu, a druhého, aby obhajoval cizince. Advokáti jeden po druhém povstali a každý vyložil své argumenty. Snílek si myslel, že naslouchá uvítacím proslovùm a srdce se mu naplnilo vdìèností ke králi za vše, co pro nìj bylo uèinìno. Pak byl vynesen rozsudek nad snílkem, že na tabulce zavìšené na krku mu bude napsán jeho zloèin a že musí projet mìstem na neosedlaném koni s trubaèem a bubeníkem vpøedu. A rozsudek byl bezodkladnì vykonán. Když jel snílek mìstem na neosedlaném koni s trubaèem a bubeníkem vpøedu, obyvatelé se sbíhali za hlukem. Pøi pohledu na nìj se všichni smáli a dìti bìžely za ním v hlouècích z ulice do ulice. Snílkovo srdce bylo naplnìno nadšením a díval se na nì s rozzáøenýma oèima, nebo• pro nìj byla t abulka znakem královy milosti a prùvod byl na jeho poèest. Jak jel, spatøil v zástupe muže, který byl z pouštì jako on sám. Srdce mu pøetékalo radostí a hlasitì na nìj zavolal: “Pøíteli! Pøíteli! Kde to jsme? Co je to za mìsto, kde dávají, co srdce ráèí? Jaká je to rasa štìdrých hostitelù, kteøí hostí náhodného hosta ve svých palácích, jejichž knížata jsou mu spoleèníkem, jejichž král mu vìší na prsa svùj znak a otvírá mu pohostinnost mìsta, které sestoupilo z nebe.” Ten muž, jenž byl také z pouštì, neodpovìdìl. Pouze se usmál a lehce potøásl hlavou. A prùvod pøešel. A snílkova tváø byla plna nadšení a oèi mìl zaplaveny svìtlem. Pøeložil Svetozár Pantùèek § 253 Úžera (1) Kto zneužívajúc niečiu tieseň, neskúsenosť alebo rozumovú slabosť alebo niečie rozrušenie dá sebe alebo inému poskytnúť alebo sľúbiť plnenie, ktorého hodnota je k hodnote vzájomného plnenia v hrubom nepomere, alebo kto takú pohľadávku uplatní alebo v úmysle uplatniť ju na seba prevedie, potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo peňažným trestom. (2) Odňatím slobody na šesť mesiacov až päť rokov sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1 pre zárobok. Ide o ingerenciu do záväzkových vzťahov plynúcich zo zmlúv o pôžičke alebo výpožičke... Dôvodom je neekvivalentný pomer vzájomného plnenia z týchto zmlúv a porušenie etických princípov zo strany páchateľa, ktorý v záujme vlastného obohatenia ťaží z núdze iného. . . . p o tre bn ý m predpokl adom ich trestnosti je zneužitie tiesne a hrubý nepomer vzájomného plnenia (napr. premrštený úrok, nie je však vylúčené ani vynucovanie iných budúcich plnení alebo služieb, ktoré sú celkom neekvivalentné k hodnote poskytnutého plnenia). té” peniaze. Ak sa tieto peniaze investujú do zábavy, na importovanie osobných vecí, tie peniaze sú nekryté. Ale ak sa to investuje do výrobných prostriedkov a práce... ...tak sa hneď tvoria nové hodnoty, ktoré to kryjú. To sa dá robiť samozrejme len účelovo a postupne, nie naraz veľa, ale na konkrétne veci, a potom sa to hneď zase vracia. Napríklad: Vy si chcete postaviť dom a nemáte peniaze. Prídete do banky a banka povie: Dobre, dom bude stáť milión korún. Čo nám dáte do záruky? A vy poviete: Ja nemám nič. Práve preto som prišiel do banky, aby som si požičal. A ako to budete robiť vy? Čo ak vám vaši dlžníci napríklad skrachujú, ako v tom Slovensko-americkom fonde, a požičané peniaze už nikdy nebudú môcť vrátiť? Čo ak sa tých 300 miliárd rozšafári a rozkradne a vy nebudete môcť nič robiť, lebo justícia nepracuje v reálnom časovom horizonte? Keď ten náš fond bude fungovať, a vy prídete a poviete, že nemáte nič, tak vám požičiame. Ale takým spôsobom, že nedostanete naraz milión korún, ale: postavíte základy a to sa preplatí; postavíte obvodové múry a to sa preplatí. Teda nie tak, že dostanete do ruky peniaze a ujdete s nimi do Argentíny. Vždy sa skontroluje, čo bolo naozaj postavené. Takže nakoniec máte dom, ale máte aj miliónový dlh. A ak ho nebudem vedieť splatiť? Tak zaplatíte tým domom. Aha, takže mám dom a mám dlh a ten dom je tou zárukou! Pravdaže. A ten dlh je rozpočítaný na 30 rokov. Takisto keď sa zavádza nejaká nová výroba; niekto bude chcieť vyrábať dajme tomu rúčky do motyky. Tak tá výrobňa bude tou zárukou. Lebo banka vám dnes povie: ukážte najprv dom, že ho máte, a potom vám naňho požičiame. Alebo: ukážte mi, že máte trikrát toľko peňazí, a potom vám ešte požičiam. To práve dusí ekonomiku: máme tu dosť ľudí, ktorí by chceli pracovať, postaviť povedzme domček, ale nemôžu, lebo banka im nedá peniaze, a banka im ich nedá, lebo ich nemajú. To je ako vajce a sliepka. Na čo sa u nás využívajú tie pôžičky, ktoré si berieme? Tie práve idú len na vyrovnávanie platobnej bilancie. Čo si požičiame, to platíme za spotrebný import. Nakoniec my spotrebujeme dovezený tovar, oni budú mať svoje peniaze, a my im ich zostaneme dlžní. Nemci nakupujú v Čechách za doláre pozemky a nehnuteľnosti. A Česi v Ne- mecku BMW-čka a žehličky. Takže tie doláre kolujú. Ale oni ich potom zase recyklujú a znova: my kupujeme len spotrebný tovar a oni kupujú u nás továrne a výrobné kapacity Takže z nás a stávajú indiáni, ktorí kupujú zrkadielka a ohnivú vodu, ale oni kupujú zem, nehnuteľnosti a výrobné prostriedky. To je tá celá podstata: odstaviť našich výrobcov, aby sa sem oni nahrnuli, mali trhy, vplyv, územie. Aby potom mohli skúpiť všetko za babku a budú tu bačovať a my tu budeme možno behať s nejakými valaškami, alebo čistiť topánky a tak. Postavíme pre nich nejaké hotely a tam im budeme vyrovnávať postele - a máme "pracovné príležitosti." Podľa vás je teda slovenská ekonomika schválne nastavená tak, aby každý poctivý výrobca nakoniec nevyhnutne skrachoval? V takýchto ekomomických podmienkach sa môže rozrásť len taká vrstva ľudí, čo vedia kde čo prepašovať, ukradnúť, predať drogy... Podmienky sú, pravda, pritvrdé. Slovenský podnikateľ musí odviesť 47% dane. Ale keď si chce tie peniaze vziať ako fyzická osoba, tak zapla- Keby ľudia chceli skromne žiť, bol by temer všade prebytok radosť, svornosť a mier. F. Fénelon tí ešte ďalších 20% a nakoniec, keď ide za tie peniaze kúpiť nejakú konkrétnu vec ako zákazník, v obchode mu ešte naúčtujú 25% dph, takže sa mu nakoniec skoro neoplatí pracovať. Pravdaže, lebo keď štát sám musí platiť veľkú dlhovú službu, musí to potom zaúčtovať komu môže: podnikateľovi, občanovi, každému... A na západe je nejaký iný daňový systém? Tam odvádzajú vraj iba 33%. To je to, že ak sú na úrokovú službu menšie výdavky, tak si môžu dovoliť účtovať aj menej daní. Napríklad tie doláre, čo sem požičiavajú, to je zisk pre nich. Čo od nás vyžmýkajú, o to menej si môžu žmýkať svojich. Takže keby sme mi robili to isté a popožičiavali slovenské koruny po celom svete a úroky by platili z celého sveta nám, tak potom aj tu by boli menšie dane. Lenže teraz je to opačne, štát musí platiť úroky von. Načo je vlastne Medzinárodný menový fond, aby požičiaval peniaze a zarábal na tom? MMF má jediný účel: udržať hodnotu dolára. Všelijakými manipuláciami a špekuláciami. Totižto čím viac krajín používa dolár, tým sa vlastne vytvára jeho hodnota. Takže je to v ich záujme, aby dolár všetci používali. Napríklad teraz je niekoľko miliárd dolárov požičaných v Rusku. Keby tieto miliardy nekolovali v Rusku, čo by sa stalo? Niekto by ich niekde musel vyplatiť; niekto by za ne niečo kúpil v USA. Tým by išla inflácia hore. Takže čo oni vlastne robia? Tlačia doláre v tlačiarni, bez toho, že by vytvorili nejaké skutočné hodnoty a kupujú za ne v Rusku hodnotné veci. A Rusi si tam už behajú a obchodujú medzi sebou s papierovými dolármi. Ktoré sú nekryté! Nekryté. Akurát že MMF direktívne určí ich cenu voči rubľu. A rubeľ potom už pláva, môže aj celkom padnúť, to nikomu nevadí. Ale keď americký dolár ide dole, tak čo spravia? Vtedy nenechajú, aby voľný trh určil cenu dolára! Keď napríklad teraz na jar išiel americký dolár prudko dole oproti jenu, tak spravili intervenciu s japonskou bankou nákupom dolárov. Teda akonáhle príde na hodnotu dolára, oni si ju manipulujú ako chcú; ale keď príde na hodnotu ruského rubľa, nechajú ho, nech skrachuje. Nám všetkým hlásajú, že to musíme nechať na trhovom systéme, ako si určí hodnotu našej meny. Lenže oni sami to nerobia. Keď sa hodnota dolára dostane do takej polohy, ktorá im nevyhovuje, spravia intervenciu a vytlačia ju hore alebo stlačia dole. Takže my ich hru všetci hráme, ale oni podľa svojich vlastných pravidiel nehrajú. Ale nás všetkých nútia, aby sme hrali podľa ich pravidiel. Ale raz sa predsa na to musí prísť, na ten podvod, že doláre sú iba papieriky. No tak to každý vie. Ale myslím tak, že sa to finančníctvo raz musí zrútiť. Áno, to skôr alebo neskôr príde. Lebo teraz, keď červení padli, postkomunistický svet zatiaľ skrmuje tie falošné doláre, ale nebude ich skrmovať donekonečna. Takže zákonite raz príde taký bod, že tu už nebude mať kto tie nové doláre, čo oni tlačia, skrmovať. Lebo kam s nimi pôjdu, na Mesiac? Je to pre nich obrovské šťastie, že 300 miliónov ľudí sa otvorilo západnej ekonomike. Oni tlačia v rotačkách doláre a od Rusov kupujú to a ono, zlato, diamanty, kupujú všetko, čo sa dá. Ale to je strašné, lebo oni nakupujú reálne hodnoty za papieriky. To im už všetko zostane? To im právoplatne patrí? Tak, áno. Ale pritom všetci vieme, že oni vlastne nezaplatili! Akože zaplatili, lebo dolár má teraz 21 hodnotu. A potom keď padne, oni už majú tie bane, zlato, diamanty... Tak kto na to doplatí, keď raz dolár stratí hodnotu? No ten, kto ten dolár prijal, za tú hodnotu, ktorú vyprodukoval. Tí Rusi, čo popredávali svoje sväté ikony a majú teraz tie doláre niekde poschovávané. Tak potom jediné riešenie je nebrať nekryté doláre za skutočné veci, nie? Nie. Riešenie by bolo určiť, čo mena reálne obsahuje. Lenže to je všetko tak prepojené, aby sa z toho nedalo ujsť, to je to. To je tak prešpekulované, aby v tom bol človek chytený ako zajac v klietke. A ku krachu zákonite príde. Nemohli by sme od nich jednoducho nebrať tie pôžičky? Práve to chceme. Je to reálne povedať, že ďakujeme, že si chceme hospodáriť buď sami alebo keď, tak ako rovnocenní partneri? Môžeme urobiť presne to, čo Číňania pred 2200 rokmi. Tak čím nás to ohlupujú, že prečo vlastne potrebujeme tie pôžičky? No aby oni mohli ďalej tlačiť, aby sme im boli zaviazaní. Ale to predsa nemôžu povedať. Ako sa to oficiálne zdôvodňuje? Všeličo sa vymýšľa. Čo napríklad? To sú také hlúposti, že ja si to nikdy neviem ani zapamätať. Uvádzajú sa nejaké typické dôvody? Povedia vám napríklad, že musia byť úroky, aby sa regulovala inflácia. Lenže práve tie úroky tú infláciu vytvárajú. A bankári vedia, že úroky vytvárajú infláciu, ale vám povedia do očí: “úroky sú potrebné, aby sa regulovala inflácia”. To je sypanie piesku do očí. Inak medzi bankármi v Spojených štátoch je to normálne známe, z toho si aj robia žarty, že svet im žerie ich doláre. Ale oni si hovoria: tak čo, keď to funguje, tak sa smejú... Ja som v tom finančnom systéme bol pätnásť rokov, poznám tých ľudí ako vlastnú dlaň, viem, ako zmýšľajú. Ale aj oni vedia, že niečo príde, že to nemôže takto byť donekonečna. Alebo musí prísť nejaká vojna, alebo nejaký veľký posun. Amerika totiž spotrebuje omnoho viac, ako vyrobí. Predáva obligácie, ale to bude treba splatiť. Len teraz je politicky neprijateľné, aby skrátili sociálne dávky pre tých 30-40 miliónov ľudí, ktorí v USA prepadli cez sociálne sito na dno spoločnosti. Títo tam žijú v akomsi minimálnom komunizme. Nepracujú, ale berú podporu, stravu, ubytovanie, lekárske ošetrenie. Komu to stačí, ten ani prácu nehľadá. Tá najvyš- 22 šia vrstva, ktorá nepracuje, musí živiť armádu spodiny, ktorá tiež nepracuje, aby náhodou nepovstala a nezačala sa búriť. A tá stredná vrstva, ktorá pracuje, je stále viac škrtená. A Nemecko a Japonsko pomáhajú tento nereálny kurz dolára udržiavať? Áno, lebo majú na ňom založené svoje ekonomiky. Celý ich finančný systém je podložený dolárovými obligáciami. Keby sa naraz priznala pravda, miliardové sumy by sa odrazu stratili. S dolárom by padla marka aj jen. A kvôli tomu sa aj Veľká Británia tak húževnato bráni spoločnej európskej mene? Áno, lebo vedia, že spoločná mena je západonemecký výmysel. Túto spoločnú menu budú totiž musieť prijať všetky štáty únie, aj Anglicko. A aktíva na túto menu Nemci síce poskytnú, ale to budú tie americké obligácie, ktoré nie sú kryté. A ostatné európske štáty tie americké obligácie nemajú? Nie toľko. Francúzsko ich odmietlo prijať a žiadalo zlato. De Gaulle kvôli tomu vystúpil aj z NATO. Nijaká diktatúra nemôže dlho jestvovať bez súhlasu veľkej časti ovládaných. A. Maurois Tak prečo Nemci tie americké obligácie vlastne prijali? Pretože Nemecko a Japonsko boli po druhej svetovej vojne bezmocné. Boli porazené štáty. Nemci vyvážali do Ameriky špičkové strojné zariadenia. A Američania, keď im došlo zlato, nanútili Nemcom namiesto toho dlhopisy. A Angličania sa vtedy škodoradostne smiali: tak vám treba, chceli ste ovládnuť svet, mali ste Hitlera, teraz dostávate papiere za vaše výrobky. Ale Nemci teraz hovoria: už nemáme Hitlera; sme demokrati a chceme, aby celá Európa prosperovala: navrhujeme spoločnú menu. Lenže Angličania vedia, čo to znamená. Potom by sa nielen Nemecko, ale celá Európa musela triasť, aby dolár nepadol. Takže celý vtip je v tom, že oni sa niekde potrebujú zbaviť čierneho petra! Presne tak. A keď čierny peter bude u nás, tak dolár môže padnúť. Áno, môže padnúť a hotovo. Oni budú už v čistom. A čo ak naša banka prijme tie vaše obligácie za 10 miliárd dolárov a dolár potom padne? Tak tie vaše obligácie stratia hodnotu! Tak v prípade, že by dolár padol, tak stratia časť hodnoty, áno. Ale to ešte chvíľu potrvá. A medzitým by sa slovenská ekonomika mohla postaviť na vlastné nohy a nemusela by takých dolárových pôžičiek brať stále viac a viac a ešte k tomu na vysoký úrok. Takže aj vy by ste sa zbavili čierneho petra, nie? Áno, aj to je jeden z dôvodov. Ale bolo by to aspoň spojené s určitou pomocou Slovensku. A prečo by sme to vlastne nemohli urobiť tak isto, ako to spravilo povojnové Nemecko alebo pred vojnou Hitler? Na to by sme nepotrebovali ani MMF ani vás. To nemôžeme? Môžete. Tak prečo nám potom ponúkate tie americké obligácie? No preto, aby sa nemohlo povedať, že na Slovensku sa emitujú “nekryté” peniaze. Aby to bolo v súlade s pravidlami. Veď to je na tom to krásne, že my si môžeme požičať sami bezúročne, poslať MMF preč, a bude to podľa ich vlastných pravidiel. Pán Vaský, myslím, že ste ma priviedli na úžasnú myšlienku. My nepotrebujeme vôbec nikoho. Potrebujeme si len urobiť poriadok vo vlastnej krajine. Zavedeniu spravodlivej a rozvojaschopnej ekonomiky naozaj nič nebráni - okrem ľudského egoizmu. Na jednej strane je to osobný egoizmus a korupcia a na druhej nevedomosť a ľahostajnosť obyvateľstva, ktoré sa radšej nechá ďalej okrádať, ako by malo pohnúť rozumom. Na to, aby takáto bezúročná ekonomika mohla u nás vzniknúť a fungovať, musí sa odohrať ešte veľký skok, zmena v myslení a chcení ľudí. Dúfam, že na to nebude potrebné, aby sme narazili až úplne na dno, ako niekde v Mexiku alebo v Juhoslávii. Práve preto je veľmi dôležité, aby sa o tom hovorilo; aby sa povedalo jasne, že úžera nie je prirodzenou ani nevyhnutnou súčasťou finančníctva - naopak, je to nemorálny a deštruktívny princíp, ktorý treba čím skôr postaviť mimo zákon. Som rád, že ste o tom začali hovoriť. Myslím, že zo všetkého najlepšie bude, keď tie dolárové obligácie nevezmeme ani od vás, ale začneme poskytovať vnútroštátne pôžičky bezúročne sami. Ale múdro, nie tak, že sa rozkradnú. Len keby sme chceli, šlo by to. Ďakujem Vám za rozhovor. Nech sa páči. 1. pøednáška z cyklu “Úvod do anthroposofie”, Praha, 31.3.1990 Rudolf Steiner tvùrce anthroposofie Zdenìk Váòa Vážení přátelé, dovolte, abych zahájil cyklus, jejž jsme nazvali “Úvod do anthroposofie”, přednáškou, zaměřenou na osobnost, skrze níž se anthroposofie stala pojmem, skutečností, hnutím, které se dnes na konci 20. století rozšířilo po všech kontinentech, i když nikdy neusilovalo a ani nadále neusiluje stát se nějakým hnutím “masovým”, ať už v politickém nebo ideologickém smyslu. Neboť anthroposofie nechce být ničím jiným než pomocnou rukou všem hledajícím, a to bez ohledu na světový názor nebo náboženské vyznání. V této úvodní přednášce bude ovšem možno načrtnout pouze v hrubých rysech to, co by mělo být dále rozvedeno v přednáškách následujících, na něž tímto zároveň odkazuji. Rudolf Steiner Tvùrce anthroposofie Jestliže každý lidský život je v zorném úhlu věčnosti mystériem, pak to platí zvláštní měrou o velkých duchovních postavách. Jednou z nich byl Rudolf Steiner tento “velký neznámý”, jak jej nazval jeden z jeho životopisců. Jeho život a dílo, jež sahá svými kořeny do sklonku 19. století a dosahuje své kulminace v první čtvrtině 20. století, stojí před námi jako kniha zjevení, která je sice otevřená všem, ale zároveň je i zahalená mnoha závoji, jež je možno od- halovat jen postupně. Každé svědectví současníků je pouze částečným odhalením, pouze jed“Chceš-li uèinit jeden krok kupøedu v poznání ním aspektem tajných pravd, uèiò zároveò tøi kroky vpøed jeho osobnosti. On sám prozra- ve zdokonalení charakteru.” dil ve svém vlastním životopise jen mech, skrytých zákonech, které z něho velmi málo osobního, neboť mu šlo činí často drama, epos, ba něco legenpředevším o vylíčení objektivních dárního, mýtického. Zvlášť silně se to úkolů a situací, do kterých ho život projevuje u osobností, jež významně postavil. Hlavním svědectvím o jeho zasáhly do duchovního vývoje lidstva životě je proto jeho obsáhlé dílo - na - v životě světců, proroků, zasvěcenců 6000 přednášek a 300 publikací, se objevují některé příbuzné rysy, ktenehledě na bohatou literaturu, z to- ré jsou známkou určité zákonitosti hoto díla vyplývající. duchovního vývoje a nikoli jen putuPronikat do jeho díla a opravdu je jícím literárním motivem, jak se obpochopit, je úkolem na celý život. vykle domnívá vnější historie. Na tom je možno i stroskotat. AkaPohlédneme-li z tohoto hlediska na demická věda si s jeho fenoménem pozemský život a působení Rudolfa většinou neví rady a proto jej raději Steinera, můžeme si ověřit, jak tu vypřechází mlčením. Komu se však po- stupují do popředí rytmy po 7 letech, daří ponořit se do jeho díla, kdo v sobě jež souvisejí s tělesným i duševním překoná potíže s jeho nezvyklou mlu- vývojem člověka (výměna zubů v 7 vou, s jeho způsobem myšlení, jež sice letech, pohlavní dospívání ve 14, duvychází z vědeckého základu naší do- ševní dozrání v 21 atd.). by, dovádí je však až za hranice smysPodívejme se tedy na hlavní fakta lového poznání, do světa duchovních a mezníky tohoto bohatého života. skutečností, ten v něm uznává velkého Místem zrození na pomezí němecduchovního učitele, který prošel urči- kého a slovanského světa je Rudolf tou cestou zasvěcení a otevřel možnost Steiner pravým středoevropanem. stejného putování pro všechny, kdo Narodil se 27.2.1861 v Kraljevci v mají odvahu ho následovat. dnešní severní Jugoslávii. Otec Johann Mystériem lidského života se pro- byl jako železniční úředník rakouské jevuje mimo jiné i ve vnitřních ryt- dráhy několikráte za jeho dětství pře- 23 Vytváøej si okamžiky vnitøního klidu a uè se v ni ch roz ezná vat po dstatn é o d ne pod sta tného. Rudolf Steiner kládán a tak malý chlapec poznával protiklad přírodních krás alpského předhůří i světa rodící se techniky, která měla postupně ovládnout život lidstva. Dětství až do 7. roku strávil na železniční stanici v Pottschachu ve Štýrsku, pak rodina přesídlila do Neudörflu v Burgenlandu na rakousko-maďarských hranicích. Odtud navštěvoval reálku ve Vídeňském Novém Městě, kde maturoval r. 1879. Již od 7. roku se v něm projevuje schopnost vnímat duchovnost v přírodě i svět zemřelých, prožívá nadsmyslové dění mše i oblažující působení geometrie, která je mu čirým duševním zážitkem. Od svých 14 let horlivě čte Kanta, aby z něho čerpal podnět k překonání hranic poznání, tímto filozofem vymezených. Od Kanta vede záhy cesta k Fichtovi a k záhadě lidského já, která se stala osou jeho úsilí o novou duchovní kulturu; jeho pozdější duchovní věda je vlastně cestou od vědomí obyčejného já k uchopení pravého já. Jestliže duchovní prožívání bylo pro mladého Steinera samozřejmostí, zůstával mu problémem vztah k přírodě, k jejímu obrazu v přírodních vědách, s nimiž se seznamoval jak při svém studiu ve Vídeňském Novém Městě, tak i na Vysoké škole technické ve Vídni, kam se dal zapsat na přání otcovo, který chtěl mít z něho inženýra. Ve svém životopise Rudolf Steiner sám o tom říká: “Duch a příroda stály tehdy před mou duší v plném protikladu. Svět duchovních bytostí pro mně existoval. Že “já”, které je samo duchem, žije ve světě duchů, bylo pro mně bezprostředním nazíráním. Přírodě se však do prožívaného duchovního světa nechtělo.” Pomocí mu bylo setkání s anonymním duchovním učitelem, který jej vybídl: “Chceš-li přemoci nepřítele, začni tím, že jej nejprve pochopíš. Nad drakem zvítězíš jen tehdy, když vklouzneš do jeho kůže.” 24 Znamenalo to vlastně, že k přemožení materialismu, v nějž vyústilo celé novodobé přírodovědné myšlení, je nezbytné si metody tohoto intelektuálního vědomí plně osvojit, prohlédnout jeho dílčí pravdy a pak teprve překonat jeho meze a vytvořit spirituální obraz světa. To také Rudolf Steiner učinil vklouzl do drakovy kůže, abychom zůstali u tohoto obrazu, a ovládl jej. Odtud se mohl vydat na cestu ke svému životnímu poslání. Druhou pomocí mu byly přírodovědné spisy Goethovy, k nimž ho přivedl jeho bratislavský učitel, literární historik Karl Julius Schröer, nadšený obdivovatel Goethův. Z jeho podnětu začal už jako 21letý pracovat na vydávání přírodovědných spisů Goethových. Goethovo přírodovědní myšlení, vyjádřené zejména v jeho “Metamor- Rudolf Steiner ako študent, 1879 fose rostlin” a v nauce o barvách, která tolik inspirovala i našeho Purkyněho, nesklouzávalo do materialismu, jako tomu bylo zejména ve 2. polovině 19. století, ale chápalo přírodu jako proniknutou duchem - a to byl bod, na který mohl Rudolf Steiner navázat. Když se byl vypořádal s Geothovým světovým názorem, převedl ve svých spisech “Wahrheit und Wissenschaft” (1892), vlastně pro tisk upravená disertační práce, a zejména “Philosophie der Freiheit” (1894) duchovní substanci goetheanismu do sféry živého myšlení a morální intuice jako jakési předsíně a východisku vlastní duchovní vědy. Filosofie svobody, první z jeho základních děl, vychází z přesvědčení, že hranice poznání nejsou dány jednou provždy, nýbrž závisejí od vývoje člověka a mohou se stále rozšiřovat. Tento vývoj se odehrává v oblasti vnímání a myšlení - poznání vzniká vlastně proniknutím vjemu pojmem tvořivého myšlení. Vnímáním nemyslí ovšem Rudolf Steiner pouze vnímání smyslové, ale i vnitřní duševní zážitky jako city jsou mu orgány vnímání. Proto také všechen pokrok v poznání je možný jen školením, zjemňováním schopnosti vnímání, které proniká do všech vrstev bytí, ne pouze tělesných, nýbrž i duševních a duchovních. Aby se však stalo poznáním, musí k němu z druhé strany přistoupit očištění myšlení, t.j. myšlení očištěné od subjektivních faktorů, jako je přání, afekty, sklony, emoce a iluze všeho druhu. Jen tak je možné i v duchovním poznání dosáhnout téže objektivity jako např. v přírodních vědách. S tím je pak spojen i prvek svobody. Myšlení je svobodné jen tehdy, když není kaleno pudy, vášněmi a jinými afekty. Když člověk myslí a jedná z impulsů, které neprohlédá, je nesvobodný. Tak je problém překonání hranic poznání spojen zároveň s problémem svobody. Jen když člověk dospěje k myšlení, zbavenému vší smyslovosti, dospívá zároveň k pochopení svobody. Proto stupeň jeho svobody závisí vždy na kvalitě jeho myšlení. Tímto osvobozeným myšlením však člověk vstupuje zároveň do morální sféry, do oblasti morálních ideálů, kde může rozvíjet morální fantazii. Svoboda jednání je možná pouze tam, kde člověk jedná z představ a pohnutek, které si morální fantazií určuje sám ze sebe. Kde jeho morální představy jsou určovány něčím mimo něj - autoritou, dogmaty, předpisy, zákazy apod. - je nesvobodný. Svobodný je tehdy, když si sám vytváří své morální představy a když také chce to, co poznává jako správné. Tak je morální fantazie zdrojem jednání svobodného ducha. Tak je ve chtění cvičena svoboda, v cítění je prožívána, v myšlení poznávána. Ale abychom toho dosáhli, musí naše myšlení zůstat živé. Jen toto živé - a nikoli mrtvé abstraktní myšlení, jak je běžně užíváme i ve vědě - je základním předpokladem ke skutečnému pochopení anthroposofie. Proto je Filosofie svobody její propedeutikou (úvodem). K těmto myšlenkám vtěleným do Filosofie svobody však Rudolf Steiner došel až po přesídlení do Výmaru, kde jako 28letý začal pracovat v Goethově a Schillerově archivu. Tam se též uskutečnila významná setkání: s H. Grimmem, Ernstem Haeckelem - “papežem materialistických monistů” a Friedrichem Nietzschem. Oběma posledním věnoval do jisté míry apologetické studie, v nichž se projevuje jeho schopnost plného vcítění se do jinak cizího myšlenkového světa a zároveň jeho překonání zevnitř. Nietzsche, který vyšel z idealismu, podlehl nakonec sugesci dobového materialistického myšlení a tak došel např. k znetvořenině idee reinkarnace v představě o věčném návratu stejného a vznik nadčlověka si představoval čistě zoologicky, podobně jako vznik člověka z opice. Naproti tomu R. Steiner zachoval duchovní element svého myšlení a pronesl je branou, na níž Nietzsche ztroskotal. Na konci svého výmarského pobytu, kolem 35. roku, vybojoval R. Steiner významnou fázi svého vnitřního vývoje. Až do té doby žil plně v duchovním poznání - i když se bránil projevovat je navenek - zatímco smyslové poznání mu zůstávalo něčím spíše stínovým, do čeho se s námahou musel vpravovat. Teprve nyní, v polovině života, dospěl k plnému uchopení smyslové skutečnosti - vlastně k plné inkarnaci ve fyzickém těle. Mohli bychom to tedy nazvat jakýmsi opožděním ve vývoji, ale jen z obvyklého hlediska. Z vyššího hlediska je tomu naopak: většina lidí uchopuje smyslový život ve fyzickém těle vlastně předčasně a proto v něm zůstává uvězněna, není schopna proniknout za jeho meze. V případě R. Steinera se uplatňuje princip zadržení ve vývoji, který po- Každý tvoj èin, každé slovo zariaï tak, aby si nimi nikomu nezasiahol do slobodného rozhodnutia jeho vôle. Rudolf Steiner zvedl člověka nad zvíře a který ho může jednou též povznést nad dnešní stav. S tímto vnitřním obratem je spojena i vnější změna: přesídlení do Berlína v r. 1897. Jeho vnitřní zření se tu střetává s rozkladnými tendencemi dobové kultury. R. Steiner sám nazývá tato léta na konci století léty zkoušek, kdy jeho etický individualismus, vypracovaný ve Filosofii svobody, byl vystaven nebezpečí, že se z něčeho čistě niterného stane něčím vnějším, z esoterního exoterním. Takovéto překážky klade obvykle osud člověku do cesty, aby se jejich překonáváním mohl vyvíjet duchovně dále. Své duchovní zření uhájil R. Steiner tím, že je obrátil ke křesťanství. Zkouška byla dovršena duchovním vítězstvím v nalezení mostu mezi světem ducha a světem přírody, v plném poznání mysteria já a jeho kosmického praobrazu - Krista. R. Steiner sám nazývá tento zážitek “duchovním stanutím před mystériem na Golgotě v nejvnitřnější, nejvážnější slavnosti poznání”. V každém případě je tento zážitek z r. 1899 mezníkem v jeho duchovním vývoji, klíčovou událostí, z níž vychází celé jeho další působení. Znamenalo plné, na vší tradici nezávislé pochopení mystéria na Golgotě a jeho významu pro vývoj země a člověka. Kristus, který se spojil smrtí na Golgotě se zemí, se mu jeví jako síla pronikající a oživující svět přírody kolem nás a zároveň jako božská bytost, která je přítomna v každé lidské duši jako pravé já celého lidstva. Teprve po tomto poznání mohl nastoupit svou dráhu duchovního učitele a plnit své životní poslání. Až do té doby vydával R. Steiner “Literární magazin” a “Dramaturgické listy”, přednášel ve spolku Giordana Bruna a na Dělnické vzdělávací škole (zde až do r. 1905). Od roku 1900 začal přednášet v Theosofické knihovně hraběte Bruckdorfa o Nietzschovi, Goethově tajném zjevení (Pohádka o zeleném hadu a bílé lilii), zejména však o “Mystice na počátku novodobého duchovního života a jejím vztahu k modernímu světovému názoru”, jakož i o “Křesťanství jako mystické skutečnosti” - oba přednáškové cykly vyšly záhy v přepracování knižně. Profesor Karl Julius Schröer (1825-1900). Steinerov učiteľ, ktorý priviedol Steinera k štúdiu Goetheho. Vyučoval na evanjelickom lýceu v Bratislave a na technickej univerzite vo Viedni. Narodil sa a býval na Bielej ulici v Bratislave. Steiner o Schröerovi neskôr vo svojom životopise napísal: “Vrúcnosť, s akou pristupoval k veciam, nadšenie, s akým na prednáškach čítal básne, nás viedli k zvnútornenému vnímaniu poézie. Došlo k tomu, že som sa so Schröerom už po niekoľkých prvých prednáškach bližšie zoznámil. Často ma potom brával domov, rozprával o tom alebo onom na doplnenie svojich prednášok, rád odpovedal na moje otázky a obyčajne ma potom prepustil s nejakou knihou zo svojej knižnice. Pritom padlo aj nejedno slovo o druhej časti Fausta, na ktorého vydaní a výklade práve pracoval.” “Ďakujem Bohu a dobrému osudu”, píše študent Steiner 13. januára 1881 svojmu priateľovi, “že som tu vo Viedni spoznal muža ... ktorého si vysoko vážim a ctím ako učiteľa, učenca, básnika a ako človeka. Je to Karl Julius Schröer.” 25 Spolu s dalším cyklem “Od Budhy ke Kristu” se R. Steiner v tomto theosofickém prostředí, které kladlo důraz na východní nauky, od počátku vědomě postavil za křesťanství jako základ velikosti evropské duchovní kultury. V r. 1902 se spojil s Theosofickou společností, protože tam v té době nalézal jediné publikum, jež usilovalo o duchovní poznání a bylo schopno přijímat výsledky jeho vlastního duchovního zření. Jeho působení v tomto prostředí mělo však od počátku anthroposofický duktus - je příznačné, že jeho první přednáška o duchovním vývoji lidstva, jako člena, měla název “Eine Anthroposophie” - a neměla nic společného s různými triviálními směry a pošetilými okultismy, které se uvnitř theosofické společnosti zahnízdily. Tehdy vzniká skutečná duchovní věda, jejíž základy jsou utvářeny v letech 1902-1909 - první období, v němž vystupoval do popředí element poznání a zároveň vyrovnání se soudobou přírodní vědou. Dokumentují to zejména tři základní spisy: 1. “Theosofie” (1904) - jako úvod do nadsmyslového poznání světa a člověka; 2. “Jak poznáme vyšší světy” (1904-1909), návod k duchovnímu školení; 3. “Tajná věda v náryse” (1910) - jakési shrnující kompendium. I když to, co je obsahem těchto spisů, bude podrobněji prohovořeno v dalších přednáškách tohoto cyklu, uveďme si zde alespoň v nástinu některé jejich hlavní myšlenky. “Theosofie” je úvodem k nadsmyslovému poznání světa a určení člověka. V návaznosti na myšlenku Fichtovu, že k vnímání vyšší skutečnosti je třeba vyvinout nový vnitřní orgán jinak pro něho neexistuje tak, jako pro slepého od narození neexistuje svět světla a barev, prožívá R. Steiner duchovní slepotu své doby, ale věří v její uzdravení: jeho spis je pokusem otevřít v tomto smyslu člověku oči. Ukazuje, jak člověk patří třemi články své bytosti - tělem, duší a duchem třem světům: - tělem světu smyslovému, které je pro duchovně slepé jedinou realitou; - duší světu duševnímu, jejž prožívá jen stínově, přitom je však stejně 26 skutečný, jako je fyzické okolí jeho tělu; - duchem patří světu duchovnímu, jenž ho právě tak obklopuje, i když se mu zdá neskutečným. Všechny tyto tři světy jsou navíc diferencované, mnohovrstvé. Stejně tak je tomu s člověkem, který sám sebe prožívá sice jako uzavřenou osobnost, pozůstává však z více do sebe vsunutých článků: a) jeho fyzické tělo souvisí ve svém prostorovém projevu s minerálním světem - to je patrno především na lidské mrtvole; b) jako oživená bytost, která se svým růstem, oběhem, látkovou výměnou, rozmnožováním projevujícím se v čase souvisí s rostlinou; tyto síly života tvoří organismus, jejž Aristoteles nazýval “vegetativní duší” a R. Steiner životním či éterickým tělem; c) jako bytost cítící, naplněná žádostmi, vášněmi, pocity libosti či nelibosti je člověk spřízněn se zvířetem; také tyto síly jsou součástí určitého systému, jejž Aristoteles nazýval “ani- Každá idea, která se ti nestane ideálem, umrtvuje v t vé duši jistou sílu. Každá idea, jež se ti však stane ideálem, vytváøí v tobì síly živoucí. Rudolf Steiner mální duší” a R. Steiner tělem pocitovým či astrálním (pojem známý už Paracelsovi, Jakubu Böhmeovi a d.) čili “hvězdným” vzhledem k jeho souvislosti s hvězdnými vlivy (částečné oprávnění astrologie); d) čtvrtým článkem, jímž se člověk pozvedá nad přírodní říše a stává se teprve v pravém smyslu člověkem, duchovní bytostí, duchem mezi duchy, je já. Z tohoto já je člověk schopen očišťovat a proměňovat své nižší články ve vyšší, jež ho pozvedají nad pouhou egoitu a spojují s božským světem. Centrální částí “Theosofie” je kapitola o znovuvtělování ducha a o osudu. Prastaré východní učení je tu nově vysloveno západní myšlenkovou formou, a to z vlastní duchovní zkušenosti, bez opory o tradici. V jeho lapidární formulaci: “Tělo podléhá zákonům dědičnosti, duše podléhá osudu, jejž si sama utvořila. Tento člověkem utvářený osud se nazývá karma. A duch stojí pod zákonem znovuvtělování či reinkarnace. Duch je věčný; narození a smrt vládne podle zákonů fyzického světa v tělesnosti; duševní život určený osudem, zprostředkovává během pozemského života souvislost obou.” Tyto základní skutečnosti R. Steiner pak vypracovává v dalších letech do zcela konkrétních podrobností. Zdůrazňuje přitom, že jedním z hlavních úkolů anthroposofie je vtisknout západnímu myšlení tuto ideu reinkarnace a karmy, a to ve spojení s křesťanstvím, aby lidstvo vůbec nalezlo smysl a cíl svého vývoje. Říká: “Jako kdysi dozrál čas, aby byl přijat kopernikánský světový názor, tak dozrála naše doba k přijetí nauky o reinkarnaci a karmě do vědomí.” Poslední část “Theosofie” - Stezka poznání naznačuje metody, jimiž je možno dospět k poznatkům, o nichž se tu mluví. Podrobně je popsáno toto duchovní školení v knize “Jak poznáme vyšší světy” a v řadě pozdějších spisů a přednášek. Návody k energické vnitřní práci s cvičením koncentrace a meditace mají probudit síly, jež dřímají v každém člověku a uvést v činnost nadsmyslové orgány vnitřní - tzv. lotosy východního učení, čistě duševním a morálním úsilím, bez násilných duchovních a tělesných praktik yogy. Zdůrazňuje přitom, že objektivní duchovní poznání, na rozdíl od běžného poznání vědeckého, není možné bez intenzivního vývoje morálního jinak hrozí nebezpečí halucinací a autosugescí. Zlatým pravidlem je: s každým krokem vpřed v poznání učiň zároveň tři kroky ve zdokonalení svého charakteru. Má-li duše zrcadlit velké pravdy nezkresleně, musí být její hladina čistá. Nejde tu přitom o nějakou snahu o “sebevykoupení”, která by byla v rozporu se základním křesťanským učením o milosti a vykoupení skrze Ježíše Krista. Konečný výsledek snažení, které má být vždy uvolněné a trpělivé, nikoli křečovité a násilné, závisí vždy na milosti. O té se však nemá příliš mluvit a pasivně na ni čekat, nýbrž aktivně jí vycházet vstříc: jen tomu, kdo tluče vytrvale na dveře, je otevřeno. Dokončenie v budúcom čísle Ramakrišna. Svìtec z Dakšineswaru Karel Weinfurter Přistupujeme ke krátkému vylíčení života, skutků a některých výroků slavného světce indického Ramakrišny, jenž žil nedávno (zemřel r. 1886) a o němž se činily velmi časté zmínky v indických, amerických a anglických časopisech. Jeho popularita u obecenstva anglicky čtoucího vzrostla však ještě více, když slavný profesor sanskritu Max Müller vydal o něm objemnou knihu velmi vřele a instruktivně psanou, jež jest podkladem našeho líčení, kromě některých zpráv, napsaných jeho žákem joginem Svami Vivekanandou a jiných, čerpaných z listů indických, najmě z časopisu “Brahmavadin”. Kniha Maxe Müllera dočkala se během krátké doby osmého vydání, což jest dostatečnou zárukou jejího rozšíření a obliby. Ramakrišna se narodil ve vsi Kamarpukaru, ležící v okresu Jahanabadu, třicet dvě míle na jih od Burdwanu. Jeho pozemský život se počal r. 1833, dne 20. února, a skončil se dne 16. srpna 1886 o 10. hodině večerní. Vesnice, v níž se narodil, byla obývaná většinou lidem nižších kast, kováři, několika tesaři, pastýři stád, rolníky a výrobci oleje. Jeho otec byl hlavou jediné brahmínské rodiny ve vsi. Byl velmi přísným, orthodoxním brahmínem a byl by spíše zemřel hladem, než aby se uchýlil od náboženských předpisů. Původní jméno dítěti dané bylo Gadadhara, jež jest jedním ze jmen boha Višnu a znamená člověka držícího kyj. Bylo mu dáno na základě prorockého snu jeho otce, jemuž se na jedné pouti do Gya zjevil Višnu ve snu a řekl mu, že on, bůh, se vtělí v jeho syna. Teprve později byl nazván Ramakrišnou. Jeho otec, jenž se jmenoval Khudiram Čatopadhyay, byl velkým milovníkem Boha, mužem čistého ducha, pěkné postavy, přímého a neodvislého charakteru. Pověst o něm praví, že měl nadpřirozenou sílu zvanou vak-suddhi, to jest moc řeči, což zna- Jak nemùže lampa hoøeti bez oleje, tak nemùže èlovìk žíti bez Boha. Ramakrišna mená, že cokoliv řekl o někom, dobré či zlé, vždy se stalo. Ve vsi byl vážen a ctěn vším lidem neobyčejně. Matka Ramakrišny, Čandramani Devi, byla vzorem prostoty a laskavosti. Praví se o ní, že jeden bohatý a oddaný žák jejího syna, Mathura Nath, k ní jednou přišel a nutil ji, aby přijala dar několika tisíc rupií, ale k jeho překvapení to odmítla. Ramakrišna již v dětských letech měl něco ve svém zjevu, co každého k němu vábilo, každý ho miloval, jako by byl z jeho vlastního pokolení, a to hned napoprvé. Dítě rádo opakovalo zpaměti celé náboženské divadelní hry a dramata a vůbec vše, co jen jednou slyšelo. Mělo velmi dobrý hudební sluch a smysl pro hudbu. Mladý Ramakrišna dovedl kresliti a modelovati figury různých bohů a poněvadž se objevilo, že má velmi vyvinutý smysl pro posuzování soch bohů, byl jeho úsudek i starými lidmi ceněn jako rozhodující, jednalo-li se o něco podobného. Když slyšel nějaké náboženské drama, na př. o činech Sri Krišny, svolal svoje soudruhy ve hře, naučil je jednotlivým úlohám a hrál s nimi hru na polích pod stromy. Jindy zase vymodeloval sochu boha Šivy a klaněl se jí se svými soudruhy. Již v šesti letech znal dobře Purany, také znal Ramayanu, Mahabharatu a Šrimat Bhagavatu, naučiv se jim posloucháním “kathaků”, to jest lidí, kteří chodí a kážou a čtou Purany a j. nevzdělaným zástupům indického lidu. Jeho znalost Puran, Mahabharaty atd. byla však v jazyku bengalském, poněvadž nerozuměl ani slova ze sanskritu. Také se o něm vypravuje, že jednou ve shromáždění učených panditů, kteří nemohli rozluštiti jakousi náboženskou záhadu, přišel a rozřešil ji rychle, takže všichni přítomní užasli. Než ještě dosáhl dvaceti let, kráčel jednoho dne v polích. Obloha byla jasná a modrá a Ramakrišna viděl nad sebou letěti hejno jeřábů. Kontrasty barev působily na jeho představu tak oslnivě svou krásou, že byl tím uchvácen a padl ve vytržení. Byl nejmladším synem rodiny, v níž byli tři synové a dvě dcery. Jeho nejstarší bratr, Ramkumar Čatopadhyaya, byl velmi učeným profesorem ze staré školy. Měl svou vlastní školu v Kalkutě. Když bylo Ramakrišnovi šestnáct let, dal mu jeho otec svatou brahmínskou nit (odznak brahmína) a Ramakrišna byl vzat do bratrovy školy. Ale byl naplněn velikou neli- 27 bostí, když viděl, že po dlouhém mluvení o bytí a nebytí, o Brahmovi a Maye, o tom, jak se vysvobodí duše realisováním Atmana (ducha) atd., nikoho ani ve snu nenapadne, aby žil podle těchto předpisů, nýbrž že každý touží po rozkoši a zlatě. Řekl pak svému bratru, že nestojí o takový způsob vyučování, jehož jediným cílem bylo získati trochu peněz. Toužil po tom, aby se naučil něčemu, čím by se vyšinul nad to vše a co by mu dalo za odměnu Boha samotného. Od té doby do bratrovy školy nechodil. Chrám bohyně Kali v Dakšinesvaru, ležící asi pět mil severně od Kalkuty, byl založen roku 1853. Stojí na břehu Gangu a byl jedním z nejpěknějších chrámů Indie. Starší bratr Ramakrišny byl určen, aby se stal knězem v tomto chrámě. Oba bratři přišli v den, kdy byl chrám otevřen, ale předsudky Ramakrišny stran zakladatelky chrámu, jež byla z nižší kasty, byly takové, že nechtěl pojísti potravy, upravené v obvodu chrámu, poněvadž je to zakázáno v Šastrech. A tak mezi všemi radujícími se lidmi, jichž bylo při slavnosti asi patnáct až dvacet tisíc, byl on jediný, jenž se postil. V noci šel k hokynáři v sousedství, koupil si za haléř rýže a vrátil se do Kalkuty. Ale jeho láska k bratrovi ho donutila po týdnu, že se vrátil, ale vymínil si, že si bude sám vařiti stravu na břehu Gangu, jenž jest podle indických názorů nejsvětějším místem na zemi. Záhy však jeho bratr onemocněl a Ramakrišna přijal za něj službu a stal se neobyčejně vřelým zbožňovatelem bohyně Kali. Počal pohlížeti na sochu bohyně, jako by byla jeho matkou a matkou vesmíru. Věřil, že socha je živou bytostí, že dýchá a přijímá z jeho rukou potravu. Po pravidelných bohoslužbách sedával před sochou dlouhé hodiny, zpíval jí hymny, modlil se a mluvil k ní, jako činí dítě ke své matce, až konečně ztrácel vědomí zevního světa. Někdy se dával do pláče a proplakal celé hodiny, nejsa k upokojení, poněvadž nemohl viděti matku tak dokonale, jak si přál. Lidé se různili ve 28 svých názorech o něm. Někteří považovali mladého kněze za šílence, jiní ho měli za vyvoleného miláčka božího a pravili, že všecka zdánlivá šílenost jest zevním projevem této lásky. Jeho rodiče, domnívajíce se, že jeho obraznost by se uklidnila, kdyby měl mladou ženu, vzali jej do rodné vsi a zasnoubili ho s dcerou Ramy Čandry Mukhopadhyaya, jíž bylo tehdy pět let*) a jmenovala se Šrimatí Śaroda Déví. Praví se, že když jeho matka a bratři hledali pro něj vhodnou nevěstu, řekl jim Ramakrišna sám, že dcera takového a takového muže jest mu urče- Ramakrišna na za manželku a že jest obdařena všemi vlastnostmi jisté bohyně nebo devy, načež oni šli a skutečně ji nalezli. Ramakrišna byl přesvědčen, že některé ženy se rodí se všemi vlastnostmi některé bohyně a jiné zase s vlastnostmi démonickými. První z nich jsou nápomocny svým manželům, aby se stali zbožnými a nevedou je nikdy ke smyslnosti a chtíčům. Světec dovedl je ihned rozeznati podle zevnějšku. Jedna paní, jež mu byla úplně neznámá, přišla jednou do Dakšineswaru, aby ho spatřila. Stalo se to, když byl již mnoho let v chrámě. Paní byla ze vznešené rodiny, ženou gentlemana a matkou pěti či šesti dítek. Než vypadala dosud mladá a hezká. Ramakrišna řekl svým žákům, že paní má vlastnosti bohyně a že jim to dokáže. Nařídil jim, aby před ní spálili trochu kadidla a aby jí položili k nohám květiny, oslovíce ji “matko”. A dáma, jež nikdy nic neslyšela o meditaci nebo samadhi a nikdy před tím Ramakrišnu neviděla, upadla v hluboké vytržení (trans) a držela ruce vztyčené, jako by žehnala. Toto vytržení potrvalo u ní několik hodin a Ramakrišna se již obával, že její manžel jej obžaluje z černé magie. Proto se počal modliti ke své matce, bohyni Kali, aby jí vrátila smysly. Znenáhla přišla dáma k vědomí a když otevřela oči, měla je zarudlé a vypadala jako omámená. Její sluhové ji musili podporovati, když kráčela ke svému povozu, v němž odjela domů. Takových případů stalo se velmi mnoho. O mužích mluvíval také tak. V posledních dobách svého života, když zástupy mužů a hochů přicházely k němu, aby je vyučoval, vyvoloval a označoval některé, již, jak říkával, uskuteční náboženství v tomto životě. Tím mínil ovšem nalezení a splynutí s vnitřním božstvím, jak tomu učili také křesťanští mystikové. A o zbytku se vyjadřoval, že musí ještě užívati radostí světa trochu déle, než budou míti vážnou touhu po náboženství. Říkával: “Takový muž, jenž byl při posledním svém vtělení císařem, jenž užil nejvyšších rozkoší, jež může svět dáti a jenž poznal marnost všeho toho, ten dosáhne dokonalosti v tomto životě na zemi.” Zde nutno podotknouti, že původní náboženské a filosofické soustavy indické - náboženství a filosofie zde splývají na rozdíl od systémů našich učí jednak zákonu o znovuvtělení lidské duše, ovšem vždy jen do těla lidského, nikdy do zvířete, a jednak zákonu karmy aneb zákonu příčiny a účinku. Podle zákona karmy řídí se osudy, postavení a všechny příznivé i nepříznivé okolnosti v životě jednotlivce a vše to vyplývá ze souhrnu činů předešlých životů. Ale také každý národ má svou celkovou karmu. Podle indických theorií působí zákon karmy sice mechanicky, ale s mathematickou hodinu, kdy je očekával. Na příklad osobnost), neboli že individuelní duch přesností, takže každý sklidí, co nasel jednoho dne řekl: “Věřil bych, kdyby jest universálním duchem. v předešlých životech. Zajímavé jest obě mladé dcery Rani Rasmoniho, jež Když Ramakrišna si položil květipři tom, že tyto filosofické soustavy dosud nikdy nepřišly do tohoto chrá- ny na hlavu a představil si, že jest vylučují skoro úplně svobodnou vůli mu, přišly dnes odpoledne pod velký identifikován s bohyní Kali, upadl ve člověka, názor to, k němuž se kloní i banán a mluvily se mnou.” Řekl tak, vytržení a zůstal v něm mnoho hodin. mnozí evropští moderní filosofové. ač jim byl úplně neznám. A jaké bylo A pak zase ztrácel časem svou identiPo svém sňatku vrátil se Rama- jeho překvapení, když je viděl státi tu naprosto a přivlastňoval si oběti, krišna do Kalkuty a znovu se ujal ve- pod stromem přesně v tu hodinu a sly- jež byly přinášeny bohyni. Někdy zadení bohoslužby v chrámě, ale místo šel, jak ho volají jménem a jak mu pomínal ozdobiti sochu a ozdobil sám aby byl ochladl, stal se ještě ohnivěj- praví, aby se utěšil, že bohyně Kali se sebe květinami. Mathuranath se tomu ším ve své oddanosti k božství. Zdálo jistě nad ním smiluje. Tyto dívky ze spočátku vzpíral, ale krátce nato spatse, že jeho celá duše se rozplyne v Zenany nepřišly dosud nikdy na veřej- řil tělo Ramakrišny přeměněno v boproudu slz, jež ronil, prose bohyni, ná místa, ale nějakým způsobem v ha Šivu a od toho dne na něho pohlížel aby s ním měla smilování a projevila nich vznikla onoho dne silná touha jako na samotného boha a neoslovoval sa mu. Žádná matka neprolila jej jinak než otče, kdykoliv s tolik slz u smrtelného lůžka ním mluvil. Ustanovil pak sysvého dítěte. Zástupy stály konovce Ramakrišny, aby vedl lem něho a hleděly ho potěšipravidelnou bohoslužbu a ti, když troubení na lastury světci ponechal volnost ve oznamovalo, že zase jeden den všem konání. se ukončil a světec ulevoval Žhoucí duše Ramakrišny své bolesti, řka: “Matko, ó, nemohla zůstati klidnou při matko má, zase přešel den a těchto častých vidinách, ale dosud jsem tě nenalezl!” hleděla chtivě dosáhnouti doLid se domníval, že jest buď konalosti a realisování Boha šílený nebo že trpí nějakou v jeho různých vztazích. A tu prudkou bolestí, neboť jak by počal své dvanáctileté pokání mohli pochopiti, jsouce oddáa sebetrýzně asketické neslýni rozkoši a zlatu a slávě, že chaným způsobem. Když pozby někdo mohl milovati svéději vzpomínal na tyto dny, ho boha nebo bohyni s takopravil, “že to bylo jako vevým ohněm, jako oni milují liká náboženská smršť, jež v svoje ženy a dítky? Zeť Ramaněmu zuřila a obrátila vše na krišny, Rani Rasmoni, Babu ruby.” Neměl ani zdání, že to Mathuranath, jenž vždy si obtak dlouho trvalo. Neměl ani liboval tohoto mladého brahna okamžik zdravého spánku mína, vzal jej k nejlepším lépo celou tuto dobu ani nemokařům v Kalkutě, aby jej léčihl zdřímnouti, poněvadž mu li z jeho šílenosti. Ale všechno oči zůstávaly otevřeny a ztrjejich umění nemělo výsledku. nule upjaty. Někdy se domníJen jediný lékař v Dacce jim val, že jest vážně nemocen a řekl, že tento muž jest velkým tu, drže před sebou zrcadlo, Šarada Déví. Ramakrišnova duchovná družka vkládal si prst do očního důljoginem nebo asketikem a že všechno jejich léčení jest bez ku, aby se mu víčka zavřela, užitku, je-li totiž takový projev vůbec viděti chrám a obdržely k tomu dovo- ale nadarmo. Ve svém zoufalství zvonemocí. Nato ho považovali přátelé lení. lal: “Matko, matko, jest toto výsledza ztraceného. Jeho vidění vzrůstala počtem a je- kem, že jsem k tobě volal a v tebe Mezitím jeho láska k bohyni a ho stavy vytržení se prodlužovaly, tak- věřil?” A nato se ozval sladký hlas a zbožnost vzrůstaly denně. Jednoho že pak bylo každému zřejmo, že ne- zjevila se mu ještě sladší tvář a řekla: dne, když cítil příliš trapně svou od- může vykonávati denní povinnosti. “Synu můj! Jak jsi mohl doufati, že uloučenost od bohyně a myslil na to, Jest na příklad předepsáno v Šastrech, skutečníš nejvyšší pravdu, nevzdáš-li že učiní konec svému životu, poně- aby člověk položil na vlastní hlavu se lásky k svému tělu a k svému mavadž svou opuštěnost již nemohl snés- květiny a myslil o sobě, že jest bohem lému já?” “A vír duchovního světla ti, ztratil zevní vědomí a spatřil u vi- nebo bohyní, již chce vzývati. Tento mne pak zachvátil”, vypravoval, “a dění svou matku Kali. Tato vidění se předpis jest čistě vedantický a vyjad- zaplavil mou mysl a nutil mne vpřed. vracela znovu a znovu a tu se stal klid- řuje myšlenku, že člověk jest Brah- Říkával jsem své Matce: “Matko! nějším. Někdy pochyboval o tom, mou a ničím jiným, což nalézá výraz Nemohu se ničemu učiti od těchto jsou-li tato vidění pravdivá a tu říká- ve známé větě: “Tat tvam asi”, t.j. “to bloudících lidí, ale chci se učiti u tebe val: “Budu jim věřiti, stane-li se to a jsi ty”, při čemž “to” značí Brahmu, a jedině u tebe.” A tentýž hlas říkáto.” A věci se udály vždy a přesně i v Absolutno nebo také Atma (samost. val, “Ano, synu můj!” “Nedbal jsem 29 ani”, pokračoval, “abych udržel své tělo na živu. Moje vlasy rostly, až se zcuchaly a já to ani netušil. Můj synovec Hridaya mně přinášíval denně trochu potravy a někdy se mu podařilo, někdy nepodařilo přinutiti mne, abych přijal několik soust, ač jsem o tom nevěděl. Někdy jsem chodíval na záchod sluhů a zametačů a čistil jsem jej vlastníma rukama a modlil jsem se: “Matko! Znič ve mně každé pomyšlení, že jsem velkým a že jsem brahmínem a oni že jsou nízcí a pariové, neboť co jsou jiného než Ty sama v mnohých tvarech?” “Časem,” vyprávěl, “jsem sedával na břehu Gangu a měl jsem vedle sebe trochu zlata a stříbra a hromadu smetí. Vzal jsem několik penízů do své pravice a hrst smetí do levé a říkal jsem ke své duši: “Duše má! Toto jest, čemu lidé říkají peníze. Jsou označeny tváří královny. Mají moc zjednati ti rýži a zeleninu, mohou nasytiti chudé, stavěti domy a učiniti vše, čemu svět říká, že jest veliké, ale nemohou ti nikdy pomoci, abys uskutečnila věčnou moudrost a blaženost, Brahmu. Proto je považuj za smetí.” Nato smíchav mince a smetí ve svých rukou, opakoval jsem stále: “peníze jsou smetí, peníze jsou smetí”, až jsem ztratil poznání rozdílu mezi nimi ve své mysli a hodil jsem oboje do Gangu. Nebylo pak divu, že mne lid považoval za šílence.” Toho času přišel k němu jednou Mathuranatha, jenž si ho velmi vážil a ovinul kolem něho šál se zlatým třepením, jenž stál 1500 rupií. Ramakrišna zdál se býti nejdřív potěšen nad tímto darem. Ale jaké bylo překvapení Mathuranathy, když v příští chvíli hodil Ramakrišna šál na zem, šlapal a plival po něm a počal jím utírati podlahu, řka: “Zvětšuje jen marnivost, ale nedovede nikdy uskutečniti věčné vědění a blaženost a proto není lepší než kus roztrhaného hadru.” “Za těch dob”, pravil, “měl jsem v celém těle pocit tak palčivý, že jsem stával ve vodě Gangu s ponořeným tělem až po ramena a na hlavu jsem si kladl mokrý ručník. To jsem činil po celý den, neboť nebylo to lze snésti. Pak přišla jedna brahmínská paní a vyléčila mne z toho ve třech dnech. Natřela mé tělo mastí ze santalového dřeva a položila mi věnce kolem hrdla a bolesti zmizely třetího dne!” Ale tato brahmínská paní byla ne- 30 obyčejnou ženou z Bengálska. Byla velmi zběhlá ve filosofických soustavách a mythologii indické a dovedla zpaměti recitovati knihu za knihou. Dovedla ve svých důkazech zápoliti s nejlepšími pandity (učiteli a vykladači) této krajiny. Byla vysoké postavy a vděkuplná a spojovala v sobě veškeré tělesné i duševní vlastnosti, jež dovedou povznésti každého muže či ženu vysoko nad obyčejné smrtelníky. Měla pěkný hlas a byla dobře hudebně vzdělána. Vzdala se světa a cvičila jogu (asketismu), dosáhla některých podivuhodných jogických sil a bloudila po celé Indii v červeném rouchu sanyasina. Nikdo neznal ani jejího původu ani její rodiny, ba ani jejího jména, a nikdo ji nedovedl přiměti k tomu, aby o těchto věcech něco sdělila. Byla jako bohyně, jež přišla na zem, aby pomohla Pazourek mùže ležeti myriady let pod vodou a pøece neztratí svùj vnitøní oheò. Udeøte do nìho železem, kdykoliv chcete, a vyjde z nìho žhavá jiskra. Tak jest pravý kajícník stálý ve své víøe. Aè mùže býti obklopen všemi neèistotami svìta, neztrácí nikdy své vír y a lásky. Upadá ve vytržení, jakmile zaslechne jméno Všemohoucího. Ramakrišna lidem k dokonalosti, jsouc pohnuta utrpením a hříchy tohoto bídného světa. Zdá se, že věděla velmi dobře, že jest seslána a určena, aby pomohla třem různým osobám, jež byly velmi pokročilé, aby dosáhly dokonalosti. Ramakrišna byl poučen svou božskou matkou, že tato žena přijde a naučí ho cestě, jak získati dokonalosti. Poznal ji hned a také ona ho poznala a řekla: “Nalezla jsem již druhé dva a tebe jsem již hledala dlouho, až dnes jsem tě nalezla.” Až do té doby nenalezl Ramakrišna jediné duše, jež by mohla pochopiti jeho nadlidskou zbožnost a dokonalou čistotu a proto byl mu příchod této ženy velikou úlevou. Jeho zbožnost a láska k Matce neznala pak mezí. Všichni lidé žasli nad podivuhodnými naukami této brahmínské paní, ale nemohli rozuměti, jak mohla sympatisovati s tímto zpola ztřeštěným Ramakrišnou, za jakého jej považovali, a jak jej mohla stavěti ještě nad sebe. Aby dokázala, že není šíleným, zmínila se paní o spisech Vaišnavy, vypůjčila si rukopisy od několika učených panditů a citovala větu za větou, dokazujíc tak, že všechny tyto tělesné zjevy přicházejí u každého miláčka božího. V těchto knihách bylo vypravováno, že tyto fysické i duševní stavy se udály s velkým náboženským reformátorem bengalským Šri Čaitanyou před čtyřmi sty léty a ve spisech byly také uvedeny léky, jimiž byl jich sproštěn. Na příklad pocit palčivosti, jako by celé tělo bylo v plamenech, jímž Ramakrišna po celou dobu trpěl, byl uveden v těchto spisech Vaišnavy, že se udál u pastýřky z Bradži, u čisté Šri Radhy, miláčka Krišny, před mnohými sty lety a v pozdějších dobách u Sri Čaitanya, když všichni ti světci pociťovali hluboce bolest odloučenosti od svého miláčka (Boha). Ve všech těchto případech nastala úleva, když bylo tělo natřeno mastí ze santalového dřeva a když světec nosil na hrdle věnec z vonných květin. Brahmínská paní to nepovažovala za skutečnou nemoc, nýbrž za stav tělesného vzrušení, jež se dostavuje u každého, kdo dosáhl tohoto stupně “bhakti” neboli lásky k bohu. Použila těchže léků po tři dny a bolesti zmizely. Jindy, dokud se u něho zdržovala, trpěl Ramakrišna velmi neukojitelným hladem. Ať jedl, jak chtěl mnoho, měl stále hlad, jenž ho soužil, jako by nejedl nic. Brahmínská paní jej ujišťovala, že totéž se přihodilo Čaitanyovi a jiným jogům, a nařídila, aby do jeho pokoje byly postaveny mísy s jídlem na všechny strany a zůstaly tam ve dne v noci. V této proceduře bylo pokračováno málo dní a pohled na takové množství potravy působil znenáhla na jeho mysl a nepravý pocit hladu přešel. Paní žila u Ramakrišny po několik let a naučila ho různým jogickým cvičením, jež učiní z člověka dokonalého pána těla a mysli, podřídí jeho vášně rozumu a jimiž docílí naprostého a hlubokého soustředění myšlenek a především neohroženosti a nezlomnosti vůle, jež jest bezpodmínečně žádoucí každému, kdo chce poznati pravdu, a to celou pravdu. Dokončenie v budúcom čísle Pøednáška è. 8 z cyklu Úvod do Anthroposofie, Praha, 20, øíjen 1990 Nadsmyslová bytost èlovìka Vážení přátelé, začnu vzpomínkou z dávných let. Bylo mi tehdy asi 10 let a chodil jsem do 1. třídy gymnázia. Měli jsme přírodopis, profesor mě vyvolal k tabuli a zeptal se (žákům na gymnáziu se tehdy vykalo): “Co víte o kočce domácí?” Byl jsem městské dítě, ale kočky jsem přesto už častěji pozoroval. Věděl jsem, jak se dovedou lísat, jak dovedou obírat rybí kosti, jak vylizují misku s mlékem, jak si zahrávají s lapenou myší nebo s klubíčkem, jak, když je hladíme, dovedou příst a jak se pod rukou zahřívají, jak dovedou mrzutě hrbit hřbet, nebo bleskurychle seknout a škrábnout, jak dovedou pružně skákat. Nevěděl jsem tehdy ještě, jak dovedou v lačném napětí nehybně sledovat poskakujícího ptáčka a přitom vydávat podivné krvežíznivé mručení, aby naráz střelhbitě vyrazily proti němu. Také jsem ještě nevěděl, jaké plačtivé zvuky vyrážejí kocouři na námluvách. Jenže i kdybych to byl věděl, to všechno by mi tehdy nebylo bývalo nic platné. Mým úkolem totiž bylo referovat text učebnice, to jest popsat tělo kočky. Já jsem se to nenaučil, neuměl jsem to a dostal jsem takzvanou “kouli”. Umět přírodopis znamenalo jenom jediné: umět odříkat popis nehybného, například vycpaného zvířete. Nic jiného jsme se ani později na gymnáziu o kočce domácí už nedozvěděli. Nahlédnete-li do dnešních učebnic, zjistíte, jak málo se změnilo. Ani dnes se děti nic nedozvědí o životě zvířat, o tom, co všechno dovedou, co je těší nebo trápí. V podstatě jde zase jenom o srovnávací anatomii, tedy o popisy nehybných zvířecích těl. A neprosadíli sa waldorfská pedagogika, asi se za- Jan Dostal se celá jedna další generace bude učit tímtéž způsobem, ne o živých, nýbrž jenom o mrtvých, znehybnělých zvířatech. A co se dítě dozví ve škole o člověku? Nic než stručný výtah z anatomie lidského těla, tedy popis toho, co je vidět i při pitvě. Jako by člověk nebyl nic než ztuhlá vosková figurína! Jako by se ani v zásadě nelišil od chytře vyrobeného mechanického modelu svého těla! Ale cožpak to, co v určité chvíli z člověka vidíme, je člověk? Živou bytost není možné vystihnout popisem jejího okamžitého stavu. Její podstata tkví v tom, že se pohybuje, vyvíjí a mění. A přece všechno běžné, i lékařské i psychologické uvažování o člověku vychází zásadně z jednorázové představy lidského těla, tedy z té nehybné voskové figuríny. Jaká že je podle těchto názorů podstata lidského duševního života? Odpověď je prostá: Vezměte člověka-figurínu, přerušte některé nervové vedení, a hle: člověk najednou už nevidí, nebo neslyší, nebo přestane mluvit, nebo nemůže hýbat tou nebo onou částí těla. Takže podstata duševního života je odhalena: původcem duševního života jsou - nervy. Kolik lidí tomu věří! Jako by nevěděli, že když houslistovi přestřihneme struny, také už nemůže pokračovat ve hře - a přece nikdo proto neusuzuje, že tvůrcem hudby jsou struny! Člověk je živá bytost, ne vosková figurína. A chci-li dojít k platným poznatkům o něm, musím mít před očima celý jeho vývoj od narození až do smrti. A jakmile si představím přůběh tohoto vývoje, postupné proměny lidského bytí, začnu i o duševním životě uvažovat jinak. Souvislost duševního života s tělesným, tedy s nervovou soustavou, pojednou ztratí svou sugestivní přesvědčivost. Představme si vývoj dítěte až do dospělosti. Jeho tělesné orgány se teprve dotvářejí, zejména například mozek. A zdá se, že i duševní život se vyvíjí souběžně s tělesným. Jenom krok za krokem získává dítě schopnost, aby se orientovalo ve světě. Jistě. Ale pak se tělesný vývoj zastaví, ukončí, člověk je dospělý. Přestává se proto i duševně vyvíjet? Víme ze zkušenosti, že ne: pokud chce, může se vyvíjet pořád dál, může se zdokonalovat, vnitřně prohlubovat stále více. Jaký si tady máme představovat vztah mezi hotovou nervovou soustavou a vyvíjejícím se duševním 31 životem? Ale jděme dále. Čověk zestárne, jeho organismus pomalu chátrá, podléhá degeneraci. Týká se to i duševního života? Zase vidíme, že uvedené tělesné děje mají do jisté míry odlesk i v poklesu duševních schopností: pamět slábne, ztrácí se vnímavost, pohotovost reakcí, rychlá orientace. Ale čím to, že se v rozpadajícím se organismu přesto udržuje to nejcennější z duševního života - životní moudrost, jíž si člověk vydobyl? A že se může dokonce stále zvětšovat? Vidíme, že vztah mezi tělesným a duševním životem se nám přestává jevit jako něco samozřejmého. Ale vraťme se znova do období dětství a pozorujme přůběh vývoje trochu podrobněji. Dítě se narodí a projevuje pak v prvních letech života neslýchanou schopnost napodobování. Učí se chodit, tak jak to vidí u dospělých, učí se mluvit, jak to od nich slyší. Snaží se napodobit všechny činnosti dospělých. Ale je zajímavé, že po 7., 8. roce života této schopnosti ubývá, pomalu mizí. Jak to? Mizí snad něco i v jeho nervové soustavě? Nikoli. Ta se do 7., 8. roku stále zdokonaluje a pak si uchovává vývojový stupeň, jehož dosáhla. Jak to, že mizí pud nápodoby? Říká se, že kolem 8. roku se dovršuje vývoj mozku. Dosaženým stupněm, tak se konstatuje, je určena budoucí inteligence člověka (Rozumějme: inteligence ne v tom chybném českém významu “vzdělání”, nýbrž v původním: vnímavost, chápavost.) Tady můžeme skutečně pozorovat určitou shodu tělesného a duševního vývoje. Jenomže: teprve o dalších 6 - 7 let později se objevuje schopnost, nijak nesignalizovaná vývojem mozku: schopnost samostatného logického úsudku. Teprve v době puberty se může mladý člověk sám orientovat ve světě, vlastním, samostatným myšlením. A tuto schopnost potom může správně orientovaná výchova - například na wal- 32 dorfských školách - rozvíjet a vést postupně ke stále větší jistotě, pronikavosti, pružnosti, soudnosti. Aniž můžeme předpokládat, že by v té době ještě docházelo ke změnám ve struktuře mozku. To je několik namátkou vybraných skutečností z vývojové psychologie, které naznačují, že lidský život není určován pouze vývojem fyzického organismu, že zde zasahuje zákonitě ještě cosi jiného. Co? Tady nám přichází vstříc anthroposofie se svou odpovědí, s učením o nadsmyslové bytosti člověka. O vyšších, zevně neviditelných článcích lidské bytosti, jejichž vývoj probíhá po narození v jiných rytmech, v jiných časových periodách než vývoj fyzického těla. Právě v období výměny zubů (v 6, 7 letech) a v období puberty (v 13., 14., 15. roce) dochází k zásadním změnám v konfiguraci těchto článků, a tyto změny mohou vysvětlit i proměny v duševním životě dětí, jež nemají viditelné odůvodnění ve vývoji nervové soustavy. Když se člověk poprvé setkává s touto anthroposofickou představou o nadsmyslové části lidské bytosti, může ho napadnout myšlenka, jíž jako by se chtěl bránit proti podobným poznatkům, vyplývajícím z nadsmyslového - tedy jemu samému nepřístupného - pozorování světa. Tuto myšlenku by bylo možné vyjádřit asi takto: Co je mi platné uvažovat o nadsmyslových článcích člověka, když si beztak nebudu moci nikdy ověřit, zdali existují nebo ne?” Je důležité si od začátku ujasnit, že tomu tak není. Není pravda, že se nemůžeme přesvědčit o pravdivosti údajů duchovného poznání. K tomu není třeba, abychom byli sami jasnozřiví (i když i k rozvoji takovýchto schopností poskytuje anthroposofie podrobný návod). Podívejte: většina z nás jistě nepochybuje, že existuje pevnina zvaná Amerika, ačkoli ji nikdy na vlastní oči neviděla, ačkoli ji vlastníma rukama neohmatala. Na základě čeho jsme přesvědčeni, že existuje Amerika? Protože to všichni říkají? To by neměl být rozhodující důvod. Ten je jiný. Z Ameriky k nám přicházejí lidé, zboží, pošta. Od nás do Ameriky putují lidé, zboží, pošta. Kdybychom předpokládali, že Amerika není, přestalo by dění kolem nás být srozumitelné, logické. Souvislost věcí a dějů je to, co nás přesvědčuje o existenci Ameriky. Podobně je to i s vyššími články lidské bytosti. Nechtějme, aby se nám jejich existence prokázala jednorázovým experimentem. Vezměme, co o tom říká Steiner, jako pracovní hypotézu a dívejme se kolem sebe, pozorujme život a ptejme se, zdali za pomoci těchto představ nezačínáme objevovat nové souvislosti, nově chápat sami sebe i ostatní lidi. Díky těmto poznatkům začne svět mít nový řád, novou harmonii. Věci nepochopitelné se začnou objasňovat. Ne ze dne na den, ani z týdne na týden. Ale zkusíme-li s těmito poznatky žít, snad zakusíme, že rozumíme světu i sobě stále lépe. To je jedna cesta, jak dojít k přesvědčení o těchto věcech. Je ještě druhá cesta; to je cesta životní praxe, ověřování poznatků v praktické činnosti. Bez nauky o nadsmyslových článcích lidské bytosti je nemyslitelná pedagogická práce na waldorfských školách. Pro ni Steiner rozpracoval ony základní poznatky, uložené v jeho hlavních spisech, do neslýchaných podrobností psychologických a metodických. Pedagog, vycházející z těchto impulsů, má možnost si denodenně ověřovat reálnou účinnost těchto poznatků, jejich podnětnost, jejich blahodárný vliv na třídu i jednotlivé děti. To je druhá cesta k tomu, aby se člověk mohl dříve nebo později cele přiznat k anthroposofické představě o lidské bytosti: její funkčnost, její použitelnost v praxi. Člověk má fyzické tělo, říká anthroposofie. Toto tělo je součástí smyslového světa, je podrobeno přírodním zákonům, o nichž mluví fyzika a chemie. Vyznačuje se neprostupností, podléhá tíži, je vodivé pro elektřinu, kyseliny je leptají. Ale toto tělo se vyznačuje i jistými projevy, které nemůžeme vysvětlit tímto druhem přírodních zákonů. Tyto projevy můžeme pozorovat, dokud tělo žije, ale pak, ve chvíli smrti, se náhle ztrácejí. Které jsou to projevy? Za prvé: tělo má jistou podobu, tvar. Když tuto podobu porušíme - když se poraníme, když si přivodíme zlomeninu - má tělo tendenci ji obnovit. Dále: tělo roste, s celou nekonečně složitou vzájemnou propojeností všech orgánů. Tělo má schopnost reprodukce, přenášení své podoby na potomky. Těmto - a dalším - projevům říkáme: projevy života. Co umožňuje tělu, aby si udržovalo podobu, aby rostlo, aby předávalo život dál? Anthroposofie odpovídá: je to první nadsmyslový článek člověka, jeho životodárné čili oživující tělo.* Někdy se užívá i výrazu tělo éterné, přičemž označení “éter” nemá nic společného s někdejší hypotetickou fyzikální představou téhož jména. Jasnozřivému pohledu se toto tělo jeví jako světelný organismus pronikající naši fyzickou tělesnost. Éterné tělo řídí všechy životní procesy probíhající v našem těle - dýchání, hospodaření s teplem, přijímání potravy, vylučování, udržování tvarů, jejich růst i reprodukci (předávání života). Podstatné pro všechny životní procesy je, že pozůstávají z ustavičných proměn, ať jde o život celého organismu, nebo o vznik, činnost a zánik jednotlivých buněk. I udržování naší tělesné podoby (a tvaru všech orgánů v našem těle) je souhrn nekonečného počtu životních dějů. Ani tvar našeho těla není nikdy nepohnutě stejný, ale během měsíců a let se v mnoha směrech viditelně mění. Kde jsou ty časy, kdy jsme byli štíhlí, bez vrásek, bez vystouplých žil, kdy jsme měli zuby a husté vlasy! Život je stálá proměna. A životní procesy nepochopíme, zaměříme-li pohled jenom na jejich určitou fázi - jako kdybychom popisovali vycpanou kočku - nýbrž jenom sledováním jejich celkového přůběhu. Působnost éterného těla se odehrává cele v oblasti proměn, v oblasti rytmů, v oblasti času. Pro nás ve fyzickém světě je čas něco, co vlastně nevnímáme. Vidíme jenom jeho důsledky. Jistě: uvědomujeme si velmi citelně skutečnost, že nám před nosem ujel vlak; ale samo plynutí času je pro nás nevni* Česká anthroposofická terminologie není bohužel jednotná. Berte, prosím, tento i další termíny jako prozatimní. Snad se v dohledné době podaří vypracovat jednotné názvosloví. matelné. Žijeme jenom v přítomnosti, minulý okamžik už pro nás neexistuje. Ale v kosmické oblasti, z níž pochází éterné tělo, je tomu jinak: tam není základní skutečností prostor, nýbrž čas. Ale právě toto nám přece jenom umožňuje, abychom i když nemáme dar jasnozření - prožili něco z reality našeho oživujícího těla. Dospějeme k tomu, když se nám podaří to, co normálně nedovedeme: sledovat souvislý běh času. Klasickou příležitost k tomu dává například umění eurytmie. Vy víte, že eurytmie znázorňuje hlásky řeči určitými pohyby. Důležité přitom je, že se přitom jedná skutečně o pohyby, nikoli o pozice. Například hláska “A”: roztažení paží. Nejde tu o výslednou fázi pohybu (o paže rozpjaté směrem vzhůru), ale o děj, o pohyb, jímž se paže od sebe vzdalují. Protože eurytmista musí stále sledovat své pohyby od začátku do konce, protože nesmí během pohybu zapomenout na jeho předchozí část, učí se vnímat souvislost časového dění a uvědomuje si čím dál zřetelněji i přítomnost svého éterného těla. Eurytmie je umění ještě poměrně málo známé. Mnohem snazší přístup mají lidé k hudbě. I hudba je umění, které bychom vůbec nemohli prožívat, kdybychom předpokládali, že skutečná je jenom přítomnost, minulost že je neskutečná. Zní-li melodie a mámli ji přiměřeně sledovat, nemohu zapomínat její minulý průběh, musím mít stále ve vědomí její celkový obraz jako něco, co se sice odvíjí v čase, ale co si přesto představuji jakoby v živé současnosti. Čas jako by se stával prostorem. Vnímám-li takto melodii, odehrává se mé prožívání nikoli v mém fyzickém, nýbrž v mém éterném těle. Rudolf Steiner dal dokonce konkrétní pokyny, jak si meditativním sledováním melodií, harmonií a rytmů hudby uvědomovat jednotlivé části éterného těla. Naznačili jsme, jak v éterné oblasti čas není spojen s nenávratným zanikáním, ale minulost že tu je něco, co nepřestává existovat. To je myšlenka, která nám usnadní přístup k jednomu ze základních sdělení Rudolfa Steinera: že éterné tělo je uchovavatelem našich minulých zážitků, tvůrcem naší paměti. V každé vzpomínce se něco, co ve fyzickém světě už není, pro nás znova spojuje s naší přítomností. Naše vzpomínky jsou utkány ze substance našeho éterného těla. Z toho pak vyplývá další, velmi závažný poznatek. Co se odehrává s člověkem ve chvíli smrti? Tehdy se oddělí oživující tělo od fyzického, osamostatňuje se. S ním se osamostatňuje i nezměrný poklad naších vzpomínek. Naše vnitřní bytost už k nim nemusí přistupovat jenom prostřednictvím mozku, ale bezprostředně. A tak se ve chvíli smrti objevuje před člověkem velkolepé tabló celého jeho uplynulého života, i se všemi dávno zapomenutými zážitky. Nositelem tohoto tabló je uvolněné éterné tělo. Pohled takto před člověkem rozestřený mu umožňuje první posmrtný odhad, jaká byla objektivní hodnota vlastního života. Minulost se zde stává znova přítomností. Je to první posmrtná konfrontace s pravdou o sobě, nebo, chceme-li, první instance posmrtného soudu. - Toto tabló se pak během několika dní rozplývá, tak jako se rozplývá samo éterné tělo v okolním éterném světě. Zdrželi jsme se trochu déle u prvního nadsmyslového článku člověka. Pokusíme se nyní načrtnout velmi stručně celek lidské nadsmyslové bytosti. Děje probíhající v lidském fyzickém nebo éterném těle jsou děje, které je možné - aspoň v zásadě - pozorovat zvenčí, ať už fyzickými smysly, nebo přístroji, nebo - u éterného těla - orgány jasnozření. U zážitků, jimž říkáme duševní, tomu tak není. Představme si, že cítíme radost, nebo hněv, neb že máme třeba jen prostý vjem červené barvy. Každý takový zážitek je něco ryze vnitřního, ryze našeho. Nikdo jiný nemůže pozorovat tento náš zážitek, ani nemůže cítit (spolu s námi) tuto naši radost, tento náš hněv, mít náš vjem červené barvy. Z výrazu tváře může, pravda, usoudit, že se radujeme nebo hněváme. Složitými fyzikálními aparáty by snad bylo možné zaznamenat, jakou barvu vnímáme. Ale samotný vjem je něco, co nelze zaznamenávat. To platí i pro jasnovidné pozorování člověka. Jasnovidec může pozorovat nadsmyslovou část člověka jako duševně-duchový oblak kolem fyzického těla, takzvanou auru. Může v ní sledovat změny, které vyjadřují, že se raduje, že se hněvá, že něco vnímá. Ale ani jasnovidec nemůže vklouznout do našeho nitra tak, 33 aby prožíval naši radost, náš hněv, náš vjem červené. Tyto duševní zážitky představují děje úplně jiného řádu než jsou děje fyzického nebo éterného těla. Proto je třeba mluvit o lidské duševní bytosti, která je sice spjata mnohonásobnými svazky s fyzickým i éterným tělem, ale kterou z těchto obou není možné nijakým způsobem odvodit. Duše je jiné podstaty než tělo. Anthroposofie ovšem mluví i o té skryté oblasti v člověku, kde se éterná a duševní bytost spojují, kde přece - do jisté míry - jedna přechází do druhé, jako kapalina může přecházet v páru a pára v kapalinu. Vezměme například to, čemu říkáme “vlastnosti” člověka.Člověk může být lakomý. Představa peněz v něm vyvolává lačnou touhu. Toto hnutí touhy je typický duševní zážitek, jak jsme o něm mluvili. Nikdo druhý nemůže spoluprožívat tuto touhu, ani jasnovidec, který se o ní dovídá z dějů v lidské auře. Ale co je to “lakomství”, “hrabivost”? To je přece něco, co člověk sám obyčejně neprožívá, o čem neví, co bude dokonce zapírat. Kdopak by o sobě přiznal, že je lakomec? Lakomství je něco, co se samo nevyskytuje v lidském vědomí. Je to podvědomé podhoubí, z něhož vyrůstají jednotlivé záchvěvy touhy po penězích. Taková vlastnost dokonce může přicházet k člověku zvenčí. Může být dědičná. Může být vštípena výchovou z dětství. Je to na jedné straně skutečnost vnitřního života, ale je na přechodu mezi životními procesy s duševními zážitky. Člověk ji neprožívá jako vnitřní hnutí, a přece k němu patří. Rudolf Steiner mluví o takzvaném duševním těle, které sice souvisí s duševním životem, ale je pro vnitřní bytost člověka přece jenom něčím vnějším; odtud názov “tělo”. V tomto “těle” jsou soustředěny ty duševní jevy, které nemají ryze vnitřní ráz, ale trvale se v člověku uplatňují. - Tak dospíváme ke třem tělesným článkům člověka: tělo fyzické, éterné, duševní. Ani sama duše, ona ryze vnitřní složka člověka, není nic jednolitého. Rudolf Steiner mluví o třech duševních článcích (české termíny jsou opět pouze prozatímní): o duši pocitové neboli vjemové, o duši rozumové a o duši uvědomující. Duše rozumová umožňuje vnitřní činnost myšlenkovou. Duše uvědomující uschopňuje 34 člověka, aby si byl vědom sám sebe jako samostatné bytosti. Zdůraznili jsme, že duševní živel v člověku je něco niterného, něco vpravdě subjektivního. Je spjat s tím, čemu říkáme naše “já”, s tím, co si můžeme uvědomit právě v duši uvědomující. Ale toto já, zjevující se v duši, pochází z jiného světa než z duševního. Poznáme to už podle toho, že má schopnost aktivně myslit. Myšlením se povznášíme nad subjektivní prožívání a spojujeme se s objektivními souvislostmi světa. Myšlením například poznáváme, že něco je “příčina”, něco “následek”. Tento objektivní řád světa, skrytý smyslům, ale uchopitelný myšlenkami, nazývá Steiner řádem duchovým. I když člověk ve svém myšlení postihuje jenom stín duchové skutečnosti, přece je každá, i ta nejpřimitivnější myšlenka výpůjčkou z duchového světa. O něco zřetelněji než při tvorbě myšlenek nás spojuje naše já s říší ducha tehdy, když nám vnuká morální zásady, morální ideály. Vědomí, že něco je dobré, něco zlé, nepochází ze světa smyslů, ani z niterných duševních zážitků, ale je svědectvím o tom, že jsme spjati s říší ducha. Obojí, vědomí “pravdy” i vědomí “dobra”, se sice zažehuje v nejvyšším duševním článku, v duši uvědomující, ale tímto vědomím “pravdy” nebo “dobra” se spojujeme s duchem, s oblastí nepomíjivého bytí. Tělesnou bytost nám darovala příroda. Ale teprve v běhu svých pozemských životů si člověk zvolna buduje svou bytost duchovou; buduje ji z toho, co natrvalo vtělil do svého já ze světa věčné pravdy a věčného dobra. Tato duchová bytost je v nás zatím ve stavu zárodečném, mnohem nedokonalejším než naše tělo. Je to příslib, jehož realizace je ještě vzdálená. Je to spíše naše budoucnost než přítomnost. A přece i v této zárodečné duchové složce rozlišuje Steiner opět tři články (jejichž bližší charakteristiku dnes pomineme). V češtině je obyčejně označujeme termíny manas, budhi, atman. Tak mluví anthroposofie celkem o devíti článcích člověka - třech tělesných, třech duševních a třech duchových. Přitom 3. a 4. článek - duševní tělo a duši pocitovou - je možné v mnoha souvislostech pro zjednodušení považovat za článek jeden, nazývaný pak obyčejně tělo astrální. Musíme mít při tom na paměti, že v nadsmyslové oblasti nejsou věci tak jednoznačně ohraničeny jako v tuhé oblasti fyzického světa. A protože duše rozumová a uvědomující jsou přímým výrazem činnosti lidského já, můžeme je - zase poněkud zjednodušeně - také spojit pod jeden jediný název “já”, i když toto já je především podivuhodnou duchovou jiskrou v nás. Tak dojdeme k často citované sedmičlenné podobě člověka: 1. Tělo fyzické 2. Tělo éterné 3. Tělo astrální 4. Já 5. Manas 6. Budhi 7. Atman Přitom platí: čím vyšší článek, tím je i méně dokonalý. Tak chápe anthroposofie člověka nikoli jako bytost pouze fyzickou, ale především nadsmyslovou, tak jak o ní mluví i Otakar Březina: Ve vášni díla nezřeli jste krásu tváří bratrských a oblak zářící, jenž zahaluje tělo člověka. Tady by ovšem někoho mohla napadnout námitka asi takováto: “Dejme tomu, že toto rozčlenění člověka je správné. Ale nebylo by možné člověka rozanalyzovat - z trochu jiných hledisek - do úplně jiných složek? Co z toho budu mít, když si zapamatuji právě těchto 9 škatulek? Není moudřejší se spokojit jenom s tím základním členěním na tělo, duši a ducha?” Ano, z hlediska abstraktního přemítání o člověku je možné takto uvažovat. Ale anthroposofii nejde o abstrakce, o teoretické úvahy, nýbrž o co nejpronikavější uchopení reality. Uvedené články člověka nejsou výsledkem učené spekulace, ale výsledkem jasnozření. Kdo je s to vidět onu takzvanou lidskou auru, vidí, že aura má právě ony uvedené složky, a to zřetelně odlišené. Nejde tedy o samoúčelné třídění, ale o popis realit, které se liší asi právě tak jako sedm různých barev duhy. A protože tomu tak je, může se toto členění stát klíčem pro nové chápání celé řady dalších souvislostí. Uveďme v náznaku aspoň několik takových souvislostí. První takovou oblastí jsou otázky vývojové psychologie. Tedy právě ty otázky, o nichž jsme se zmínili na začátku. Čím to je, že duševní a tělesný vývoj dítěte nepostupují ruku v ruce? Odpověď: Protože jednotlivé články lidské bytosti se nespojují s pozemských světem, čili neinkarnují se, současně. V prvních letech, až do výměny zubů, se dotváří především fyzická tělesnost. V další etapě, až do pohlavní dospělosti, se plně inkarnuje organismus životních sil. A teprve potom se začíná plně na zemi projevovat svébytná duševní bytost mladého člověka, tedy jeho astrální tělo. Obdobně je tomu ve stáří. Typické projevy stáří vyplývají z toho, že astrální tělo a já se už začínají odpoutávat od fyzického těla. Proto spojitost s fyzickým mozkem už často nebývá tak dokonalá, tak pružná jako dříve. Ale to, čeho si člověk vydobyl nezávisle na fyzickém mozku, jenom individuální vnitřní aktivitou, tedy zejména takzvaná životní moudrost, to zůstává zachováno. Obdobně jako se v lidském životě jednotlivé články člověka inkarnují jenom postupně, je tomu i v dějinách. Zde anthroposofie vrhá naprosto netušené světlo na dějinné souvislosti. Člověk nevstupuje do dějin jako hotová bytost, se všemi dnešními předpoklady. Veliká dějinná období postupně dotvářejí jeho jednotlivé články, od nižších k vyšším. Například v době starého Egypta se rozvíjela především nejnižší část duše, duše vjemová. Tehdy se v člověku ješte neuplatňovala duše rozumová. Jistě, i egyptské literární památky jsou prostoupeny myšlenkami. Jak je to možné? Jedině tím, že myšlenky tehdy ještě nebyly výsledkem vnitřní myšlenkové aktivity v dnešním smyslu. Egypťan vnímal svět, vnímal jej dokonce zčásti i jasnozřivě, ale s těmito vjemy mu proudily zároveň do duše i myšlenky. Byly to tedy myšlenky vnímané, do jisté míry inspirované, částečně se prolínající se splývavými mýtickými obrazy tehdejšího jasnozření. Vímeli toto, pochopíme, proč je charakter egyptských myšlenek tak velice odlišný od našich. Doba starého Řecka sloužila rozvoji prostředního duševního článku, duše rozumové. Proto tehdy vzniká filozofie, přemýšlení o světě, a zvolna nahrazuje obrazy dávných mýtů. Věk duše rozumové pak pokračuje ještě dále až skoro do konce středověku. Je- ho vrcholným výtvorem jsou křišťálově čiré abstraktní myšlenky scholastické filozofie. Přibližně od počátku 15. století pak nadchází další dějinná epocha, věk duše uvědomující. Vynořuje se před námi obraz Jan Husa, jak stojí před koncilem. “Odvolej,” žádají kardinálové. “Jsem ochoten odvolat,” odpovídá Hus, “ale musíte mne nejprve přesvědčit, že nemám pravdu.” “Nikoli,” trvají na svém kardinálové, “nejprve odvolej, pak ti objasníme, v čem nemáš pravdu.” Hus je už představitelem duše uvědomující. Je mu jasné, že nemůže odvolat nic, o čem je přesvědčen, že to je pravda. K tomu, aby člověk kladl důraz na své přesvědčení, patří už jasné vědomí o svém vlastním já. Kdežto kardinálové vězí ještě Majster Ján Hus cele v myšlení věku duše rozumové. Nevidí důvod, proč by Hus nemohl nejprve projevit poslušnost, a pak teprve být poučen. Sám Rudolf Steiner vidí v kostnické hranici jeden z velkých signálů, že začíná věk duše uvědomující. Tento věk dosud trvá a potrvá ještě dlouho. Jeho charakteristickým znakem je vymaňování ze všech forem nacionalismu. Ve věku duše rozumové se člověk cítil především jako příslušník určitého národa. Ve věku duše uvědomující by se měl cítit především jako člověk, jako individualita a jako bratr všech druhých lidí, bez rozdílu rasy a národnosti. Tak se anthroposofii jeví dějiny jako postupné formování jednotlivých článků lidské bytosti, jako obrovský umělecký proces, dotvářející ono nejvzácnější umělecké dílo, člověka. Poslední příklad, jak anthroposofická představa člověka obohacuje uvažování o světě, je z oblasti zeměpisné. Běžné uvažování má - nedivme se tomu - zato, že rozvržení jednotlivých národů v dnešním světě je více méně dílem náhody. Anthroposofie se na to dívá jinak. Mluví o archandělských bytostech, které řídí - a zejména v minulosti řídily - osudy jednotlivých národů, a to tak, aby každý národ mohl vnést do velké symfonie života lidstva určitý nezastupitelný prvek. Z tohoto líčení vyjmeme jeden drobný detail. Ve střední Evropě žijí tři skupiny slovanských národů - Poláci, Češi a Slováci, Jihoslované. Z těchto národů vnášejí Jihoslované do evropského života zejména prvek duše vjemové. I při povrchním pohledu je možné si to uvědomit například na přežívání kmenových řádů a zvyků, i v tom, že je tu silně zastoupeno právě pravoslaví, tedy křesťanský směr nejsilněji obrácený do minulosti, k východnímu duchovnímu cítění. Poláci, u nichž od dob feudalismu přežívá až do 20. století zřetelný předěl mezi aristokraticky cítícími vyššími vrstvami a selským lidem, Poláci, kteří se cítí nábožensky nejhlouběji spjati s katolictvím, tedy s tradicí předhusitské epochy, jsou výraznými představiteli duše rozumové. A Češi? Sledujme české dějiny, s jejich bouřlivými zvraty, sledujme národní nadšení pro vědecký pokrok od minulého století až do 2. světové války - v tom všem můžeme postřehnout jiskření duše uvědomující. Ale co Slováci? Rudolf Steiner říká r. 1924: Slováci jsou naprosto jiný národ než Češi. Národ srdce, nikoli národ rozumu. Sledujme dějiny Slováků, tak úplně jiné než naše, jakoby odříznuté od kulturního evropského dění posledních století, abychom mohli porozumět jejich hlubokému zakotvení v národním celku a abychom viděli: to je národ, jenž má předpoklady pro přijímání impulsů duše vjemové neboli cítivé. Slováci mají předpoklady stát se nositeli spirituální kultury srdce. Jsou v tom vnitřně spřízněni s Jihoslovany. Tak si můžeme uvědomovat, že členění lidské bytosti, jak je přináší anthroposofie, není samoúčelnou konstrukcí, ale myšlenkovým průlomem do netušených duchových spojitostí. 35 Vo vydavate¾stve vyšlo: Duchovná úloha Strednej Európy alebo Ako súvisia rozprávky s politikou Kniha “Duchovná úloha Strednej Európy - Ako súvisia rozprávky s politikou” nachádza styčný bod medzi dvoma na prvý pohľad nezlučiteľnými svetmi: pragmatickým svetom hospodárstva a politiky - a svetom duchovných bytostí, ktoré sme v posledných storočiach neprávom vyhostili zo života len do sveta fantastiky a náboženskej viery. Prednáška sleduje dva metafyzické princípy mužský-solárny a ženskýlunárny - ktoré sa v jednotlivom človeku prejavujú ako denná a nočná stránka vedomia alebo ľavá a pravá hemisféra mozgu a vo svetovom organizme ako západná a východná zemská pologuľa. Východná pologuľa je orientovaná viac dovnútra, do duchovného sveta, západná viac navonok, do hmotného sveta. Vďaka tomu západ dosiahol obdivuhodné výsledky vo vede, technike a dobývaní vonkajšej prírody - a východ rovnako obdivuhodné výsledky v zmapovaní subtílneho duševného sveta a ovládnutí vnútornej prirodzenosti. Od západu pôsobia zároveň sily, ktoré vedú ku kryštalizácii slobodnej ľudskej individuality a od východu sily inšpirujúce k bratskej spolupatričnosti a kolektivizmu. V dôsledku toho vzniká na západe typ človeka, ktorý je samostatnou individualitou, ale iba v hmotnej oblasti - a na východe typ, ktorý je síce duchovnejší, ale za cenu straty vlastnej osobnosti, splynutia s nejakým kolektívnym myšlienkovým smerom. Prednáška sleduje pôvod týchto dvoch duševných síl - z ktorých jedna pôsobí zo zeme a zo západu a 36 Emil Páleš druhá zhora a od východu - až do čias Lemurie a Atlantídy, kedy do svetového vývoja začali výrazne zasahovať dve mocné duchovné bytosti. Hoci súčasný človek ich nemôže vnímať bezprostredne, ako dávnoveký človek, ktorého jasnovidnému zraku sa zjavovali duchovné bytosti a božstvá, tieto bytosti zato neprestali pôsobiť, ich pôsobenie sa len zahalilo viacerými vrstvami vonkajších kulís: avšak bystrý pozorovateľ aj dnes môže sledovať nitky, ktoré vedú džungľou politického zákulisia, kapitálových zoskupení, spravodajských služieb a tajných lóží až za hranice viditeľného sveta, do sveta duchovného. Je to stále boj tých istých dvoch princípov, inšpi- rovaných onými dvoma bytosťami, ktorý sa v každej historickej epoche metamorfuje a pokračuje v premenenej podobe: najprv ako protiklad medzi keltskými mystériami zeme a egyptsko-chaldejskými mystériami hviezd, potom ako protiklad medzi buržoáziou a šľachtou, kapitalistickým a komunistickým táborom, a ktorý sa na Slovensku v poslednom čase vyhrotil v spore medzi prezidentom Kováčom a premiérom Mečiarom. Je úlohou Strednej Európy, aby striedavo neskĺzala jednostranne len do západnej alebo východnej sféry vplyvu, ale aby našla taký spôsob života, ktorý umožní harmonické spojenie hospodárskeho života s duchovným, zjavenej pravdy čerpanej zvnútra s empirickou pravdou čerpanou zvonka a umožnila tak vznik duchovnej individuality, t.j. človeka, ktorý je aj individualitou aj duchovným zároveň. Je úlohou Slovanskej kultúry, aby prevzala najkrajšie plody anglosaskogermánskej kultúry - racionalitu a sebavedomie a spojila ich s bohatstvom citu a nezištnou oddanosťou duchovnému svetu a umožnila tak v strede Európy, na rozhraní germánskej a slovanskej kultúry po prvý raz v dejinách sformovanie vedomej duchovnej individuality, duchovného ja. Knižku “Duchovná úloha Strednej Európy” môžete v súèasnosti nájs v elektronickej podobe na internetovej stránke nadácie (www.sophia.sk). Knižka je pre osobné potreby vo¾ne prístupná. Cnos a láska Dominik Filipp Èo je to cnos? V èom spoèíva jej tajomstvo? Ako ju dosiahnu? Vznešené slovo, s ktorým sa stretáva každý, kto vniká do tajomstiev duchovného sveta a ten, kto sa odhodláva vykroèi po úzkej a tànistej ceste vnútorného poznania. No až prièasto sa stáva, že slová akoko¾vek vznešene znejúce unikajú nášmu úsiliu o ich naplnenie. Onedlho prichádza sklamanie, skepsa a to, èomu sme verili alebo aspoò chceli veri nám v mysli vybledne a stáva sa len neurèitým pojmom z rozprávok a mýtov, ktoré sa nijako nehodia do dnešného tvrdého života. Celá naša vedomá snaha èastokrát s vypätím všetkých síl pomaly ale isto ztroskotáva. Napriek týmto nepríjemným skúsenostiam nie je dôvod pre smútok. Možno to bude znie prekvapujúco, ale mnohokrát je dobre, že sa tak stalo. Že cnos, o ktorú sme sa tak úpenlivo snažili, nám v poslednej chvíli vykåzla z rúk. Trvá obvykle nejaký èas, kým spoznáme, èo sa stalo a aký význam to vlastne pre nás malo. Cnosti môžme rozdeli do troch skupín. V prvej sú cnosti ich samotných nosite¾ov - sebaovládanie, pevná vô¾a, zásadovos, rozhodnos. Na vyššom stupni sú to cnosti obrátené k iným ¾uïom - pochopenie, úprimnos, milosrdnos, láskyplnos, vernos, obetavos. Na najvyššom stupni stoja cnosti k samotnému Stvorite¾ovi - viera vlievajúca sa do bezhraniènej a radostnej odovzdanosti a stotožnenie svojho života s Jeho vô¾ou. Slovo cnos však vyjadruje èosi, èo sa môže sta dvojseènou zbraòou. Èosi ako pravá a nepravá cnos. Je ažké ich od seba odlíši, lebo obe sa prejavujú takmer rovnako. Len vo chví¾ach, v nestrážených zlomkoch okamihu je možné zahliadnu svet vnútorných pohnútok èloveka, ktoré ostávajú bežnému zraku zahalené. Obe cnosti sú podobné èo do vonkajšieho prejavu ale rozdielne v základe z ktorého vyvierajú. Jedna je usmievavá a zhovievavá, druhá prísna a panovaèná. Jedna je radostná a slobodná, druhá sa o sebe musí dennodenne presviedèa. Jedna odpúša, druhá súdi. Jedna nám dáva nové sily, kým druhá ich spotrebuje pre seba. Jedna je zdrojom života, pokým druhá jeho cie¾om. Nepravá cnos je ako ružový závoj na našich oèiach. Nechávame sa òou vies a ani si nevšimneme, že kráèame opaèným smerom. Nepravá cnos je horšia ako Nadácia pre aplikáciu duchovných, etických a estetických hodnôt v praxi Cieľ nadácie Cieľom nadácie Sophia je pomáhať pri: - rozvíjaní zmyslu pre Krásno, Pravdu a Dobro; - výchove k zodpovednosti za život a aktívnemu prístupu k spoločenskému dianiu; - vytváraní vedomia ľudskej dôstoj– nosti; - rozširovaní, prehlbovaní a skvalitňovaní myšlienkového obzoru ľudí; - jasnejšej orientácii v usporiadaní hodnôt, pochopení vyššieho zmyslu vecí a zmysluplného zaradenia človeka do systému stvorenia; - rozvoji slobodného, samostatného a tvorivého myslenia jednotlivca, pri jeho oslobodení z pút telesno-materiálnej závislosti a pri ochrane človeka pred manipulovateľnosťou; - spriehľadnení vzťahov v spoločnosti pomocou informovanosti; - rešpektovaní etických noriem a duchovných princípov v podnikateľskej a politickej sfére; - presadení nenásilia, porozumenia a poriadku v medziľudských vzťahoch; - výchove k ochrane a tvorbe životného prostredia a uplatňovaní estetických hodnôt v každodennom živote; - medzináboženskom dialógu; - dialógu medzi vedou a náboženstvom; - liečení noogénnych psychóz; - sexuálnej výchove; - prevencii pred kriminalitou a vznikom drogových závislostí. 37 necnos, lebo ostáva nášmu poh¾adu skrytá a tým neodhalená. Ak nám nebolo dané, aby sme dosiahli cnos, ktorá by sa mohla zmeni na cnos nepravú, len sme tým získali. Nechajme však bokom nepravú cnos. Vzhliadnime na cnos pravú, ktorá nevychádza zo seba samej ale zo základu ešte hlbšieho. Ale èo je ten základ, ktorý èloveka uschopòuje nachádza pokoj, rados a dáva síl poskytnú ich iným ¾uïom a porozumie im? Mnoho sa hovorí o cnostiach - o rozvážnosti, sebaovládaní, pokoji, radosti, vznešenosti ale tieto sú v skutoènosti len výslednicami, vidite¾ným prejavom vnútorného poznania, ktoré stojí za nimi. Prichádzajú ako ovocie, ako ovocie èastokrát trpkého prežívania a bolestného poznávania, ku ktorému èlovek napokon dospel. Pravá cnos je len posledným ohnivkom v reazi tànistej cesty vlastného, na sebe samom prežitého poznania. Je kvetom, ktorý vyrastá na pôde vlastných skúseností, sklamaní, strastiplných ciest životom ba niekedy až zúfalstva, avšak za vytrvalej a neutíchajúcej túžby po porozumení. Bez tohto základu je cnos len prázdnym pojmom, len karikatúrou vznešenosti, ktorú prehliadne každý citlivý a vnímavý èlovek. Niekedy sa ako cesta k dosiahnutiu cnosti spomína pevná vô¾a. Táto cesta je celkom iste chvályhodná, no i ona v sebe skrýva nebezpeèenstvo. Pevná vô¾a ešte nezaruèuje vnútorné prežitie zmyslu cnosti. Mô- 38 že zasta pri pevnom rozhodnutí urobi za každú cenu to alebo ono tak, aby sa to prejavilo navonok. A vo vnútri èloveka to môže naïalej škrípa, èlovek môže by vnútorne rozdelený medzi svojou prirodzenosou a novým, z cnosti vyplývajúcim poznaním, ku ktorému ešte nedospel. Pevná vô¾a, ktorá nie je sprevádzaná trpezlivosou, tak znásilòuje postupné dozrievanie a odvádza našu snahu nepravým smerom. Navyše nás táto cesta môže presviedèa o tom, že na všetko staèíme vlastnými silami a v skutoènosti nepotrebujeme žiadnu pomoc. Cie¾om h¾adajúceho nie je cnos sama ale cesta, ktorá nás k cnosti vedie. Cesta, po ktorej krôèik za krôèikom odha¾ujeme ovocie vlastného, úprimného a trpezlivého vnútorného snaženia, až sa objaví celé, už pevne zakotvené v našej prirodzenosti. Cesta, na ktorej sa nauèíme pokore a mnohým iným cnostiam zároveò. Aká je ale táto cesta a odkia¾ vychádza? Vychádza z poznania, ktoré sme nadobudli po ažkých skúškach? Áno, vychádza, no poznanie samo o sebe nedáva ešte schopnos precíti pokoj, rados a neobdarúva priehrštím nových èerstvých síl. K tomu uschopòuje èloveka len láska. Láska živená pravým poznaním, no predsa samostatne stojaca. Láska vytúžená, vybolená, vyprosená. Tá vrýva do sàdc trvalé znamenia, tá vlieva pokoj, rados a silu, z ktorej èerpá každá cnos. Tá dáva håbku a opravdivos všetkým cnostiam. T ak á cnos obstojí v k až dod ennom živote a je skutoènou studnicou radosti a porozumenia pre všetkých, ktorí do nej naèrú. Je to láska, ktorá rozohrieva naše skutky a vykreše plamienky i v srdciach našich blížnych. Láska je vskutku zdrojom každej pravej cnosti. A tak je pozvanie k cnosti vlastne pozvaním na cestu lásky, na konci ktorej sú zrelé plody cností, vyrastajúce na spoloènom strome lásky. Láska sa však nezíska bez túžby po láske ako ani pravda sa nedosiahne bez túžby po pravde. No cesta k láske nie je ¾ahká. Budeme potrebova vieru, trpezlivos i odvahu nestrati nádej a vnútorný pokoj. Lásku si totiž nemôžeme da sami, lebo nie sme jej vlastníkmi. No môžme si ju vytúži, vytrpie, vyprosi ako dar od Toho, komu ona patrí. Nestrácajme hlavu, keï sa nám zdá, že naša cesta trvá už dlho a niè neprichádza. Láska nám súèasne prináša i nové poznanie, ktoré musíme preži a pochopi a to nejaký èas trvá. Láska smeruje k pravde a pravda smeruje k láske. Neponáh¾ajme sa, neznepokojujme sa a nestrácajme nádej. Túžme po láske, h¾adajme pravdu a túžme pod¾a nej ži, prosme o silu u Toho, kto nám ju môže da. Zotrvajme v pokore a v tichosti naèúvajme hlasu srdca i nášho svedomia. To je to, èo je v našich silách. A dôverujme, že v èas pre nás urèený, budeme obdarovaní. H¾adajme Krá¾ovstvo Božie a všetko ostatné - i cnosti - nám bude pridané. Duchovní význam kvìtin: Fialka Fia lk a je dávným symbolem skromnosti, pokory a trpìlivosti. Její fia lová barva vyznaèuje duchovnost. Èlovìk, který je prostoupen a vìdomým èi neuvìdomìlým duchovním poznáním , je naplnìn zvláštní silou, duchovní jemností, která se zevnì vyznaèuje èistou skromností, ústupností a beznároèností. V našem duchovním podvìdomí nalézá se plod minulých in karnací a v nìm se zraèí síla, kterou jsme ve svém pøedchozím vývoji vypìstovali. Proto nemusím e vìdìti jak jsme v min ulosti žili, staèí, když zøím e výsledky své èinnosti ve svých povahových sklonech. Fia lk a je signována Venuší, pro svou libovonnost, je symbolem bytosti láskyplné, která každému vychází vstøíc svojí obìtavostí. Nikdy se nedere do popøedí a nežádá si pozornosti svých bližních. Neèeká na odmìnu, nýbrž v ústraní pracuje pro bla ho všech. Ve fialce je s íla žá k ovsk é p ok or y a trpìlivosti, která z ní k èlovìku vyzaøuje a pøináší mu vstøíc svoji pomoc pøi osvojování si ušlechtilé rozvahy a klidu. Fialka je kvìtem jara a vedle signatur y venušské má ještì signa- Alma Excelsior turu Rafaelovu, kosmického to léèitele a jarního archandìla . Vykvétá v dobì Velikonoèní, když duchovní sféry jsou napln ìny velkými sil ami mysteria velikonoèníh o. Tehdy, když celý kosmos se zachvívá magickými proudy universální Lásky, otevírá své nìžné kvìty, jejichž kabbala znázoròuje pentagramickou hvìzdu s prodlouženým apokaliptickým rohem. Tento roh tvoøí nálevkovitý útvar kvìtného kalichu do zadu prodlo uženého. Zde k nám fialka mluví: Posvìcující síl a Lásky budiž tebou vydechována v oblacích vùnì skromnosti. Pravá vnitøní pokora oèisuje tvé dechové orgány od následkù výbušnosti, hnìvlivosti, žárlivých a ostrých slo v. Síl y tvé žluèi, které plodí prchlivost a vyjadøují se v tuberkulo se, jsou vyléèeny silo u fialky, skromností, pokorou a nìhou. Proto ve fialce máme lék proti plicním chorobám v odvaru jejího kvìtu a listu. Máli míti magické úèinky, je dobøe ji trhati v pašiovém èase, to jest na zelený ètvrtek, velký pátek a bílou sobotu. Tehdy mají tyto kvìty nejvìtší léèivou moc. Co se týèe symbolu apokalip tického rohu, má pøi fia lince tento smysl: Jestliže vydechujeme nelásku, disharmonii a zlo, tu naše dechové orgány jsou nejprve stíh ány tuberkulosou. Když však tato choroba, která je karmickým odèinìním prchlivosti není dostateèným lékem na naše duševní vady, nepokoøí naší lid skou výbušnost, sobeckou žárlivost a žádostivost, tu se tyto vlastnosti vrývají do našeho éterického tìla . Postupem èasu dechové orgány vytvoøí roh apokaliptické šelmy, náš jícen ztvrdne, zrohovatí a tak z našeho dechového orgánu bude v budoucnosti vyènívat až se napln í doba èísla 666, apokaliptický roh. Doba ta nastane, až zazní šestý pozoun v dobì sedmi pozounù. Je to tedy v daleké budoucnosti, leè v této dobì každý pozná, zda žil èi nežil sila mi fialky. Mysterium fialky pøináší nám tedy zákla d k duchovní cestì ve svých silách reprezentujících tøi okultní ctnosti žáka duchovní vìdy. Lásku, pokoru, oddanost a trpìlivost. 39 Vidím dalekou, širou pláň, a na té pláni dva zástupy, jež proti sobě stojí, jakoby k boji se chystaly. Každý zástup má svůj prapor. Jeden rudý, na němž jediné slovo význačným písmem se skví, druhý bílý, bez nápisu. Zástup pod rudým praporem roste, přibývá. Všichni hledí na prapor, a všichni opakují jediné slovo: “Mamon!” na síle a statečnosti jejich. Nuže, zmužile bojujte proti mamonu, který hledí podmaniti a zotročiti bratry vaše. V táboře jeho mnoho jest slabých a nerozhodných. Dbejte tedy, by přešli v tábor váš, a oddali se povinnosti, která mnoho podává těm, kdož si ji oblíbí a mamonu vzdorují. Bojujte pod bílým praporem a vítězství vás nemine, nebo kdo povinnost si zamiluje, jí slouží, jí se zastává, ten ve jménu jejím vždy vítěziti bude. livé. Já ale přece vztáhl ruky své, a již uchopil jsem krásný pohár a vydal se na pouť svou. - Když ale žízeň trápiti mne počala, uchopil jsem pohár a naplnil jej. Však běda! Krásná číše vyklouzla mi z ruky, rozbila se a obsah její rozlil se po zemi, jež dychtivě jej vssála. Neukojiv žízně své, smutně vracel jsem se bez poháru, poznav, že voliti jsem měl nepatrné nádoby, neúhledné ale trvanlivé. Po čase opět mi dána volba, a tu již poučen zkušeností, sáhl jsem po číši hliněné, která dříve svou nevzhledností mne odpuzovala. Na pouti, jsa žízniv, naplnil jsem ji a věřte, že nápoj v ní dob- Rosa Duším Na druhé straně zástup nepočetný, za to ale vysoko vlaje bílý prapor nad těmi, již se tu seskupili - pod praporem povinnosti. Již brzy počne boj! Na straně praporu “mamonu” zaznívá rachot bubnů a zvuk polnic, na straně povinnosti hluboké ticho a vážná mysl. Kdo zvítězí v tomto boji na pohled nerovném? Bratři moji, i vy zajisté jste stoupenci té strany, která bojuje pod bílým praporem. Povinnost přísná a vážná jest heslem vaším. Nezáleží na počtu bojovníků, ale 40 Když odpočíval jsem po dlouhé pouti, zaslechl jsem hlas, jenž pravil mi: “Jdi a vybeř sobě číši, z níž píti budeš na nové pouti své!” I vešel jsem do síně, kde spatřil jsem mnoho pohárů. Byly tu poháry zlaté i stříbrné, dřevěné i hlíněné. Nejvíce ale poutala mé zraky číše křišťálová, ve které obrážely se paprsky světelné, hrajíce skvělými barvami. Ihned vzniklo v mém nitru přání uchopiti číší tu a naplniti ji nápojem, jenž zajisté musel z ní výborně chutnati. Tajemný hlas ale varoval mne: “Nebeř sobě tohoto poháru, jest křehký a tobě třeba nádoby trvan- rý byl. Posilněn, dokonal jsem svou pouť a nádobu přinesl zpět. Tak drazí moji, mnohý z vás želí, že nebylo mu dopřáno uchopiti křišťálové nádoby, jež chová v sobě blahobyt, moc a slávu. Co však platna jest svému majiteli, když vyklouznouc z jeho rukou, roztříštěna na zemi leží, a obsah její vssaje hlína země, hmota těla? - Zvolili jste číši nevzhlednou, však o to dbejte, by nápoj v ní, obsah vašeho žití, vám sloužil ku prospěchu. Neb jedině tento obsah, vaše skutky, odpovídati budou tam, kde není rozdílu bohatství, chudoby, moci a poníženosti, slávy a zneuznaností. 41 “Ovládnu sklony a túžby svojej vlastnej povahy je ažšie ako ovláda svet silou zbraní.” Mahátma Gándhí (1869-1948) nebol žiaden “pacifista”. Celý svoj život bojoval. Gánhího vlastné meno znie: Mohandás Karamčand Gándhí. Mohandás znamená “v službách lásky” (mohan=láska, dás=služba, služobník) a Karamčand znamená “nositeľ karmy”. Tieto dve mená boli určujúce pre celý jeho život: pre jeho službu ľuďom a pre to, že osud svojej krajiny urobil svojím vlastným. Gándhího neúnavný zápas začal už po ukončení štúdia práv v Londýne. Skúsil, že farba pleti môže byť medzi ľuďmi a národmi neprekonateľnou prekážkou a vyvolávať povýšené pohŕdanie a zničujúce utlačovanie. Nebojoval len za oslobodenie a nezávislosť svojho národa, ale aj za oslobodenie a nezávislosť človeka vôbec. Gándhího zbrane: PRAVDA - SATYAGRAHA Satyagraha je Gandhího nová forma boja - v boji za slobodu Indie, či oveľa viac v boji života. Satya znamená pravdu, agraha znamená uchopenie či pevné držanie. Satyagraha teda znamená “neomylné pridržiavanie sa pravdy” alebo uchopenie pravdy, dôveru v pravdu alebo heslovite “silu pravdy”. Satya sa prakticky nedá preložiť: neznamená len pravdu, ale skôr pravdivosť, ktorú Gándhí pokladal za koreň všetkých cností, pretože v satya je skrytý sanskritský koreň sat (=pravé Bytie). Pre Gándhího je Satya srdcom všetkých vecí - identická s Bohom. “Moje hľadanie ma v modlitbách priviedlo k poznaniu, že Boh je Pravda. Preto je Pravda mocnejšia ako každá moc sveta a žiaden iný pros- 42 kej viery a nezlomnej vôle. “Neubližovanie” (ahimsa) je zbraňou udatného”, lebo ahimsa vyžaduje silu a odvahu a nedovoľuje odplatu. “Meč možno stratiť, ale nie statočnosť, s ktorou človek zomiera bez toho, aby sám udrel.” Ahimsa je protinásilie, nie v zmysle násilia proti násiliu, ale v tom, že násilie násilníka sa pripraví o účinok. Lebo čo zmôže násilie proti ľuďom, ktorí sa ničím nenechajú zastrašiť, pretože sa ničoho viac neboja; ani straty majetku, ani zdravia, slobody ani života? “Môj nepriateľ ma Mahátma Gándhí SILA PRAVDY triedok nedokáže to, čo zmôže Pravda.” Nejde tu teraz o to používať ostrie intelektu ako zbraň namiesto brachiálneho fyzického násilia, ale o nasadenie Pravdy a Lásky, čiže tých síl, ktoré pozdvihujú človeka zo sveta džungle, v ktorom platí právo silnejšieho, do sveta ľudí. Pravá satyagraha je disciplína, ktorá vyžaduje zachovávanie pravdivosti nie v prvom rade od protivníka, ale predovšetkým vo vzťahu k sebe samému. Pravde a spravodlivosti sa na ceste do protivníkovho srdca nesmú postaviť do cesty žiadne násilné činy z našej strany. Ako Gándhí vždy zdôraňoval, nejde tu len o pasívny odpor, ktorý je zbraňou slabých, ktorí zatiaľ nedisponujú silnejšími zbraňami. Pasívny odporca neodmieta násilie z princípu, ale len takticky. Avšak satyagrahí rezignuje na násilie, pretože z násilia nikdy nemôže vzniknúť nič dobré. To nebránilo Gándhímu povedať, že tí, čo na násilie veria, by sa mali ďalej cvičiť v používaní zbraní: “Radšej by som videl, keby India siahla k zbraniam, aby bránila svoju česť, ako by mala zostať bezmocným svedkom svojho zneuctenia.” Len tí, čo skutočne veria v silu pravdy, spoznajú, že nenásilie má nad násilím obrovskú prevahu, lebo sila človeka neprýšti z jeho telesných schopností, ale z hlbo- môže zabiť, rozdrviť, ak chce. V tom prípade získa moje bezduché telo, nie však moju poslušnosť. Nakoniec som potom víťaz ja, nie on, lebo jemu sa nepodaril pokus naložiť so mnou podľa svojej vôle.” Tak je satyagraha bojom, ktorý musí byť vybojovaný na viacerých rovinách: Odporu navonok predchádza odpor dovnútra - proti svojej vlastnej zbabelosti a slabosti. Všetko, čo zatemňuje pravdu, musí zmiznúť. Pre lož, klam alebo číru taktiku tu nie je žiadne miesto. M ODLITBA Najdôležitejším bojovým prostriedkom je pre Gándhího modlitba, ktorá prýšti z čistej nevyhnutnosti: “Modlitba je taká nepostrádateľná pre dušu ako potrava pre telo. Vskutku potrava pre telo nie je ani taká potrebná ako modlitba pre dušu. Lebo pôst je často potrebný na to, aby sa telo udržalo zdravé, avšak niečo ako pôst od modlitby neexistuje.” Modlitba musí tryskať z čistého srdca, lásky a pokory. Forma modlitby ako taká nie je rozhodujúca - ale len jedno: “Nenechajte ducha blúdiť v diaľke, zatiaľčo pery drmolia vonkajšie formulky.” Tak sa Gándhímu z modlitby stáva nevyčerpateľný rezervoár sily a prostriedok na očistenie srdca, ktorý nikdy nezlyhá. P ÔST Tak ako sa z modlitby môže stať len čisto mechanický vonkajší prejav, môže sa aj z hladovky stať čisto mechanické mučenie tela. Takéto mechanické cvičenia sú bezcenné; dôležitý je len duchovný postoj. Pravdaže aj mechanický pôst môže podporiť očistu organizmu, ale nebude pôsobiť na dušu. Pôst poskytuje príležitosť cvičiť vládu ducha nad telom. To je však možné len vtedy, keď je telesný pôst spojený so správnym duchovným postojom, duchovným pôstom: pôst je neužitočný, keď nie je sprevádzaný nepoľavujúcim úsilím o sebaovládanie. Lebo vášne a žiadostivosť môžu byť nakoniec prekonané len sebaskúšaním a dôverou v Boha. Diéta a pôst sú pritom len sprievodné podporné prostriedky. Gándhího pôst teda nie je žiaden hladovkový štrajk a nikdy sa ani nesmie chápať ako zjemnený nátlakový prostriedok “potrhlého” politika. Úmysel a cieľ Gándhího pôstov vždy zostávajú len duchovná posila a očista samotné. Hladovka bola jeho odpoveďou aj na ozbrojené výstrelky na strane Indov - pokánie v zmysle očisty. Pôstom chcel Gándhí vyrovnať a odpykať neprávosť: národ sa mal stať vnútorne disciplinovanejším a celé hnutie sa malo očistiť. “Kajúcnik sa spolieha celkom na svojho Boha. Pokánie nepodniká ľahkovážne, nie v hneve a určite nie aby dosiahol osobné výhody... A vždy sa predpokladá osobná čistota ako aj živá viera v pravdu a nenásilie. Očividne nezostáva pri takom pokání žiadne miesto pre nejakú ctižiadosť.” Gándhí nikdy nehladoval z čírej politickej taktiky, ale vždy len na pokyn tichého vnútorného hlasu, “the still small voice”. Všetka táto sebadisciplína - alebo lepšie sebakontrola - nemá pre Gándhího žiadnu cenu sama osebe, ale len ako prostriedok k cieľu. Ide o to získať úplnú kontrolu nad myslením, rečou a konaním (=trojaká čistota) tak, aby duch panoval nad telom. Je to oddanosť Bohu, náboženský úkon očistenia vnútra, aby Boh (Pravda) sama v ňom mohla vládnuť. Sebakontrola je pri satyagrahe osobitne dôležitá. Nereagovať na urážky hnevom a urážkami, na násilie násilím, predpokladá ovládnutie vlastných pocitov. Len ten, kto sa naučil držať seba samého za každých okolností na uzde, zachová si nadhľad aj v kritických momentoch. Podľa staroindickej múdrosti o sublimácii energií, ktorá hovorí, že energia, ktorá má byť vedená do určitého smeru, nemôže súčasne odtekať iným smerom, bolo Gándhímu naprosto jasné, že všetky energie sú v tomto boji pravdy (satyagraha) naliehavo potrebné a nesmú sa premárňovať na uspokojenie vášní. Gádnhí hovoril: “Sebaprekonanie je zákonom nášho bytia!” a predsa mu pripadalo “stať sa pánom oslobodenie až do roku 1920, politik v zvyčajnom zmysle slova, zvykol hovorievať, že politika nie je nič pre sádhuov (zbožných mužov), lebo v politike je všetko dovolené. V tomto zmysle nie je Gándhí žiaden politik. Praktiky zaužívané v politike boli jeho čistému inštinktu a celej prirodzenosti proti srsti. A predsa bol povolaný na čelo svojho národa, aby rozhodujúcim spôsobom zasiahol do indickej politiky. Vždy, keď sa zišla národná rada, musel rozhodovať o tom, čo urobiť, čoho sa vzdať a aký postoj zaujať vo vzťahu k Anglicku. “Čo sa týka môjho vodcovstva, je dané zvnútra. Nikdy som sa oň neusiloval, oveľa skôr mi pripadlo prirodzene ako výsledok verných služieb. Takýto druh vodcovstva môže človek rovnako málo odmietnuť alebo od seba odhodiť ako farbu vlastnej kože.” Gándhímu teda nezostalo nič iné, ako sa sám vyjadril, bojovať proti hadovi politiky, hadovi, ktorý svojimi slučkami všetko ovíja. Vyslobodenie z toho je napriek najväčšiemu úsiliu sotva možné. Preto dúfal “...že so sebou neprinášam žiadnu politiku, okrem politiky pravdy a nenásilia.” M AHÁTMA “A hoci aj viac ako inokedy vidím, ako ïaleko som od cie¾a, zostáva predsa zákon dokonalej Lásky a Pravdy zákonom môjho bytia. A každý mylný krok ma má povzbudi len k ešte väèšiemu úsiliu.” nad svojimi vlastnými sklonmi a túžbami ďaleko ťažšie ako dobytie sveta silou zbraní.” NÁBOŽENSTVO A POLITIKA Gándhí podnikol dobrodružný pokus spojiť náboženstvo a politiku do jedného celku. Lebo už vtedy boli náboženstvo a politika v Indii - ako aj všade inde - dve celkom protichodné veci. Tilak, vodca indického hnutia za Gándhí nám ukázal naprostú jednotu učenia a života, myslenia a bytia. Jeho neuveriteľná sila koncentrácie - v myslení a konaní - niekoľkokrát znásobila silu tohto fyzicky slabého muža, takže sa stala silou mohutného veľtoku. Možno to ho urobilo mahátmom, veľkou dušou Indie. A predsa sám seba nikdy nevidel ako maháátmu, ale len ako na alpa-átmu (ako malého, slabého človeka), ktorý však hľadá pravdu. Išiel po ceste satyagrahy, na ktorej vidieť stopy len zriedkavo, pohľad nepretržite upretý do slnka Pravdy. “Znova a znova pred nami uhýba cieľ, keď je už na dosah ruky. Čím väčší pokrok, tým väčšie poznanie našej nedokonalosti. Zadosťučinenie spočíva v úsilí, nie v dosiahnutí. Úsilie je najväčším víťazstvom. A hoci aj viac ako inokedy vidím, ako ďaleko som od cieľa, zostáva predsa zákon dokonalej Lásky a Pravdy zákonom môjho bytia. A každý mylný krok ma má povzbudiť len k ešte väčšiemu úsiliu.” Barbara Fripertinger, Nová Akropolis 43 ženstvom. Očakávajú, že keď svet spozná, kto bol ich učiteľ, že jeho hrob sa stane druhým Jeruzalemom a ich učenie sa stane novým kresťanstvom na budúcich dvetisíc rokov. Myslíte si to o sebe aj vy? Na mesiáša nemôže ľudstvo zabudnúť. Mesiáš, ako Praví rodičia, zostane navždy vzorom, príkladom pre nasledu- raz, na základe splnených prozreteľnostných podmienok, môže toto Požehnanie obdržať každý človek bez ohľadu na vierovyznanie, národnosť či rasu. V auguste tohto roku sa uskutočnil celosvetový obrad Požehnania, na ktorom sa zúčastnilo okolo 360.000 párov z celého sveta. Väčšinou sú to manželské páry, ktoré chcú dať svojmu manželstvu prostred- Princíp reverenda San Myung Muna (Dialóg s hovorcom Cirkvi zjednotenia na Slovensku) Dokončenie zo Sophie 7 Je reverend Mun mesiáš? Mesiášom sa človek nestáva na základe vlastného rozhodnutia ani vôle iných ľudí. Mesiáša môže poslať len Boh. Úlohou človeka je Mesiáša spoznať a nasledovať. Reverend Mun začal svoju misiu na základe zjavenia od Ježiša. Kým túto misiu nenaplnil, nikdy neprehlásil o sebe, že je Mesiášom. Avšak v roku 1992 reverend Mun verejne prehlásil, že spolu so svojou manželkou Hak Ča Han, ako prvý pár v histórii ľudstva uskutočnili Boží ideál vytvorením pravej rodiny - že sú Pravými rodičmi ľudstva. Je teda reverend Mun druhým príchodom Krista? Áno. Reverend Mun má v svojej misii podporu Ježiša. V posledných 150-tich rokoch sa objavilo niekoľko desiatok osôb, ktoré sa pokladali, alebo ich nasledovníci ich pokladali za druhý návrat Krista. Čo Vám dáva tú istotu, že reverend San Myung Mun je spomedzi nich ten pravý? Je to jeho osobný život; to, čo dokázal a vytvoril... Ale to isté hovoria všetci: aj Bahá’isti vravia, že mesiáš sa spozná po ovocí; aj Svedkovia sa radi chvália svojimi šťastnými rodinami ako “z obrázku”... Nevidím nič, čo by po týchto ľuďoch zostalo: Rozhodne sa tento svet nepodobá Kráľovstvu nebeskému! Pri objektívnom skúmaní výsledkov života a práce reverenda Muna, musíme prísť k záveru, že dosiahol viac ako všetci títo ľudia dohromady. Pre mňa osobne, a to študujem jeho život a prácu už 25 rokov, je to skutočnosť, nielen otázka viery. Mnohé novodobé náboženské smery, ktoré veria, že ich zakladateľ bol druhým návratom Krista, Avatarom, mesiášom pre nový vek a pod., predpokladajú, že ich učenie sa stane v budúcom tisícročí svetovým nábo- 44 júce generácie - zakladateľom novej tradície, nového rodokmeňa. V tomto zmysle sa aj hrob či rodisko Mesiáša môže v budúcnosti stať svätým miestom. Jeho poslaním však nie je vytvorenie nového náboženstva, novej cirkvi. Podľa nás, v budúcom tisícročí cirkvi zaniknú a každý si bude musieť nájsť svoj individuálny, bezprostredný vzťah k Bohu. Doteraz bol ten vzťah viac skupinový, že? Bol sprostredkovaný kňazmi... ...a práve to, že bol skupinový, svedčí o tom, že jednotlivec ten ozajstný vzťah k Bohu nemal; preto mu musel byť sprostredkovaný inými ľuďmi a preto celé skupiny ľudí verili tomu istému, o čom ani nevedeli, či je to vlastne pravda... Je pravda, že reverend Mun vyberá páry, ktoré sa majú zosobášiť? Áno, nasledovníci reverenda Muna mu zverujú výber svojho manželského partnera. Veria, že takto dostanú za partnera človeka, ktorý je pre nich tým ideálnym partnerom. Podotýkam, že tento výber nie je príkazom, je každého slobodným rozhodnutím, či sa chce zúčastniť takéhoto výberu, a či takto navrhnutého partnera príjme alebo odmietne. Tých, ktorí jeho voľbu akceptovali, potom reverend Mun spolu s manželkou ako Praví rodičia - požehnajú do manželstva. Okrem toho majú aj občiansky sobáš? Áno. A tí, čo už sú zosobášení? Tí majú možnosť povýšiť svoje manželstvo na vyšší stupeň tým, že príjmu požehnanie od Pravých rodičov. Aký to má význam? Toto požehnanie má veľký význam; pre účastníkov znamená, že sú očistení od dedičného hriechu a otvára sa im cesta naplniť vo vlastnom živote Boží ideál - sami sa môžu stať pravými rodičmi. Až donedávna bol tento obrad prístupný len pre členov Cirkvi zjednotenia. Te- níctvom Požehnania vyššiu hodnotu, a potvrdiť tak svoje odhodlanie žiť svoj život ako večné partnerstvo pravej lásky pre prospech Boha a celého ľudstva. Ako sa ten výber partnera odohráva? Kedysi, keď bolo na takom zhromaždení len niekoľko sto kandidátov, to bolo jednoduchšie. Chlapci stáli na jednej strane a dievčatá na druhej; reverend Mun vzal jedného, išiel s ním a pozeral, či nájde vhodnú partnerku. A vždy našiel? Niekedy aj nenašiel. Stávalo sa, že pre niekoho sa ani na druhej, tretej slávnosti nenašiel partner. Pretože reverend Mun ich nevyberá náhodne, pre každého niekoho, ale podľa určitého kritéria. Akého? Reverend Mun duchovne vidí povahu človeka. Vyberá podľa povahy, podľa duchovnej línie, z ktorej tí dvaja pochádzajú, aby sa k sebe hodili. Čiže členovia Cirkvi zjednotenia veria, alebo majú takú dôveru, že reverend Mun vie lepšie, kto sa k nim hodí, ako oni sami? Možno sa zdá, že je to nejaká iracionálna viera. Ale rozvodovosť týchto manželstiev - a za posledné desaťročia ich sú desaťtisíce - je len jedno či dve percentá. Keď to porovnáme s priemernou rozvodovosťou vo svete, sú tieto manželstvá neporovnateľne trvácnejšie. Napríklad v Amsterdame je rozvodovosť 91%. Myslím, že aj v Prahe alebo v Bratislave-Petržalke je rozvodovosť okolo 50%, v každom prípade sa vyjadruje dvojcifernými číslami. Koľko času má človek na rozmyslenie, keď mu vyberú partnera, či s ním chce alebo nechce žiť? Väčšina akceptuje partnera okamžite. K samotnému výberu pristupujú s postojom prijať kohokoľvek. Ale sú prípady, že niekto urobí svoje rozhodnutie až po nejakom čase - samozrejme ešte v ten deň pred obradom požehnania. To sa musia rozhodnúť na základe prvého dojmu. Prvý dojem môže prezradiť veľmi veľa. Podľa obrázkov vidím, že veľa manželstiev je zmiešaných z nerovnakých rás. Je to pravidlo? Zmiešaných manželstiev je veľká časť, ale nie je to pravidlo. Veľmi veľa je Japonsko-Kórejských manželstiev. Je to akýsi druh zmierenia za stáročnú nevraživosť medzi týmito národmi. Aj vy ste sa s manželkou takto zosobášili? Reverend Mun bol vtedy v Nemecku a robil výber. Ale pretože my zo socialistického tábora sme vtedy nemohli vycestovať, boli sme tam prítomní len na fotografii. Ja som dostal za manželku Rakúšanku. Je vaším pravidlom, že novomanželia zhruba prvé tri roky po sobáši ešte nežijú ako manželia? Má to nejaký vyšší zmysel pre prehĺbenie vzťahu? To je individuálne. Ale bolo by to aj čudné, keby začali žiť ako manželia hneď v ten deň, v ktorý sa spoznali. My sme sa s manželkou prvé dva-tri roky mohli stretávať nie častejšie ako raz za niekoľko mesiacov. Ale to bola skôr nevyhnutnosť pretože nás oddeľovali hranice. A sú takéto manželstvá naozaj šťastné? Lebo keď sa niekto nerozvádza, to ešte neznamená, že je aj šťastný. To sú dve rozličné veci. Čo ja poznám, myslím, že sú. Ojedinele sa stane, že sa manželstvo môže aj rozpadnúť; ale o tom viem iba z počutia. Ja osobne žiaden nešťastný pár nepoznám. Jeden z Vašich kolegov mi rozprával, aký bol prekvapený, keď mu prečítali meno jeho manželky. Pretože to bola jedna z jeho priateliek, s ktorou sa už dlho poznali, ale ani vo sne by ich nenapadlo sa jeden o druhého uchádzať. Povedzte, je to možné, že dvaja, ktorí o seba nemali žiaden záujem, v manželstve postupne prídu na to, že sa milujú? My s manželkou sme napríklad dospeli k názoru, že sme úplne odlišní temperamentom, zvykmi, aspoň navonok. Ale naša skúsenosť je, že takto si môžeme dať oveľa viacej, ako keby sme si boli vzali človeka, ktorého rovnaké veci zaujímajú a rovnaké nezaujímajú. Je to väčšie obohatenie. Okrem toho sa na to v Cirkvi zjednotenia nedívame tak, že preberáme partnerov, s ktorým by to bolo najlepšie. Skôr sa snažíme vysporiadať s takou myšlienkou, že keby to bol ktokoľvek z nášho okolia, či by sme aj s ním dokázali vychádzať a vytvoriť dobrý vzťah, aj na- priek tomu, že by nám niečo vadilo. Existuje také vzletné vyjadrenie od reverenda Muna, že v manželstve by sme toho druhého mali chápať ako druhého mesiáša. Bez partnera človek nemá šancu dospieť k dokonalosti. Partneri sú si jeden druhému oporou a výzvou k osobnému zdokonaľovaniu. Hovorili ste, že na tohtoročnom festivale kultúry a športu Soule bolo zosobášených 360 tisíc párov, ale z toho iba časť sú členovia Cirkvi zjednotenia. Nechodia vám tam niektorí ľudia len preto, aby si našli partnera? Práve sme hovorili o tom, že reverend Praví rodičia. Rev. San Myung Mun a jeho manželka Hak Ča Han Mun vyberá partnenejaká autorita. Povedzte, koľko má rov - teda toto nie je miesto pre “hľadareverend Mun rokov? Čo urobíte, nie” si partnera. Myslím si, že je to cesta keď zomrie? Bude manželské páry pre každého, kto sa na založenie rodiny pripravuje s vedomím veľkej zodpoved- vyberať niekto iný? Nemyslím, že by rev. Muna a jeho nosti. Keď to poviete ľuďom, že reverend manželku mohol niekto nahradiť. Teraz Mun vyberá manželstvá, budú veľmi ale nevidím otázku v tom, čo bude až... pohoršení. Z istého hľadiska však Dôležité je vytvorenie novej tradície máte aj kus pravdy. Ľudia si dnes vy- zodpovedného prístupu k životu, k rodiberajú partnerov podľa vlastnej voľ- ne, k láske - a to dnes. Spôsob výberu by v domnení, že volia slobodne. Ale partnera rev. Munom neznamená zbavotá voľba vôbec nie je slobodná, po- vanie sa zodpovednosti. Naopak. Mladí kiaľ sú otrokmi rozličných nižších ľudia, ktorí idú touto cestou, berú na semotívov a vyberajú si len podľa nich. ba oveľa väčšiu zodpovednosť nielen za Pre väčšinu ľudí by bolo naozaj lep- svoju vlastnú rodinu, ale za celé ľudstvo šie, keby im partnera vybral niekto - a to vedome a z vlastného rozhodnutia. Pozerať na tento spôsob výberu ako na iný... Takýto výber partnerov nie je až taký organizovanie života jednotlivca nejazriedkavý. V mnohých krajinách v minu- kou autoritou je nepochopením podstaty lých storočiach a na Východe až doteraz ani praktického výsledku tohto procesu. Čo sa týka rozhodovania v budúczvykli vyberať deťom partnerov rodičia. To áno, v minulosti to bolo veľmi nosti - rodičia budú vychovávať svoje rozšírené. Ale z istého oveľa dôleži- deti k vedomiu veľkej zodpovednosti vo tejšieho hľadiska zasa pravdu ne- vzťahu k láske, rodine - a možno im máte. Za tým, že sa ľuďom dáva stále budú významnou mierou radiť pri výväčšia voľnosť konať podľa seba, aj bere partnera. To znamená, že po smrti San keď konajú zle, je totiž vyšší zmysel: je to výchova k slobode. Ľudia sa mu- Myung Muna a Hak Ča Han Mun busia naučiť sami vidieť; musia sa na- dete v tej istej situácii, ako všetci osučiť sami rozlišovať pravé hodnoty tatní: budete sa musieť rozhodovať a rozhodovať sa podľa nich. Preto im sami. My sa sami rozhodujeme už teraz. musí byť zverená zodpovednosť rozhodovať sa na vlastný účet. Nemôže V tom nenastane žiadna zmena. Rozhovor: Miloš Klas & Emil Páleš im životy organizovať donekonečna 45 Pokračovanie zo Sophie 7 Ak chce niekto chodiť do lesa, musí ho poznať, aby vedel, čo ho tam čaká. Ak chce ísť povedzme na huby, musí ísť buď so skúseným sprievodcom alebo musí mať dôkladnú teoretickú prípravu spojenú s viacročnou praxou, aby vedel rozoznať všetky druhy húb, aj tie, ktoré sa podobajú Správaj sa vo vzťahu k mimozemským civilizáciám normálne - a nikto ťa nebude považovať za blázna! Keď si tento princíp pripomeniete v každej situácii, hneď si uvedomíte, že terajší kontaktéri sa k mimozemským civilizáciám nesprávajú normálne, ale nenormálne. Lebo ako sa normálne správame k cudzincovi z ďalekej neznámej krajiny? S úctou, ale aj s určitým odstupom; nie s príliš- Bezpeènostné pravidlá komunikácie s inteligenciami z iných rozmerov (25 pravidiel normálnosti) Nielen tzv. kontaktéri mimozemských civilizácií, ale každý - výslovne opakujem: každý - je v spojení s bytosťami z mimozemských a paralelných svetov. Nie to je dôležité, že človek je v spojení s niečím neviditeľným - lebo to je každý - ale to, s kým konkrétne, s bytosťami akej kvality sa spája - lebo to je u každého rôzne! Každou myšlienkou a citom, každým rozhodnutím medzi protikladnými pocitmi a hlasmi v našom vnútri sa prikláňame k takým alebo onakým bytostiam a vytvárame k nim stále silnejšie spojnice. Každým slovom a činom spečaťujeme zmluvu s bytosťami, ktoré si nás raz v budúcnosti “odnesú”, s ktorými budeme chtiac-nechtiac musieť odísť do sveta, aký sme tu na Zemi hlásali svojím životom. Závoj medzi svetmi sa zvoľna stenčuje a iné rozmery budú do nášho pozemského diania zasahovať stále hmatateľnejším spôsobom. Pre jednu časť ľudstva to bude sviatok a veľké šťastie, keď budú môcť nadobúdať stále väčšiu istotu o prítomnosti tých prekrásnych bytostí, ktoré doteraz iba tušili, ale neodvážili sa v ne uveriť. No pre tých, čo denne neúčtujú so svojím svedomím, čo chcú do poslednej chvíle unikať pred pravdivým poznaním svojho vnútorného sveta to bude nakoniec taká hrôza, ako keby odrazu rozsvietili - a oni sa uvidia v objatí niečoho odporného. 46 ako vajce vajcu, ale jedna z nich je jedlá a druhá jedovatá. Prales, džungľa je tým najlepším prirovnaním toho, čo človeka čaká v jemnejších hmotných rovinách: nájde tam všetko, od nádherných kvetov a prítulných zvierat až po dravé zvery a jedovaté byliny. A musí byť veľmi bdelý, bystrý a veľa poznať, ak chce odtiaľ vyviaznuť bez úhony. V tej džungli vám nepomôže žiadne mechanické pravidlo, žiaden fígeľ ani amulet. Jedinou spoľahlivou ochranou je vlastná kvalita: ozajstná čistota srdca a pravdivé poznanie všetkých hierarchií bytostí, ich pôvodu, poslania a právomocí. Pretože sa však väčšina ľudí práve práci na tomto sebazdokonalení akosi vyhýba, alebo si myslí, že ju nepotrebuje, chceme dať aspoň niekoľko základných pravidiel, ktoré by mal byť schopný aplikovať každý, a ak ich bude aplikovať cieľavedome, zachráni ho to aspoň pred najhrubšími omylmi. Tieto pravidlá by sa dali nazvať aj “pravidlá normálnosti”, pretože sú založené na jedinom jednoduchom princípe, z ktorého si čitateľ bude môcť odvodzovať ďalšie a ďalšie pravidlá aj sám: [1] S PRÁVAJ SA K MIMOZEMSKÝM INTELIGENCIÁM TAK, AKO BY SI SA SPRÁVAL K CUDZINCOVI, KTORÝ PRICESTOVAL Z ĎALEKEJ, NEZNÁMEJ KRAJINY: ČIŽE NORMÁLNE! ným záujmom ale ani bez záujmu; snažíme sa predpokladať dobré, ale sme bdelejší ako inokedy - lebo ešte nevieme, o koho ide. Musíme počítať s tým, že neznámy môže aj klamať. [2] AJ MIMOZEMSKÉ CIVILIZÁCIE MÔŽU KLAMAŤ! Keď mi nejaký pocestný v hostinci vykladá, že zvykne zjesť na posedenie dvanásť kurčiat, zapamätám si to s poznámkou, že neskôr sa ešte ukáže, či to bola pravda. Určite mu však nebudem slepo veriť len kvôli tomu, že je z iného kraja. Práve tak by človek nemal hneď padať na kolená pred mimozemšťanmi a slepo od nich prijímať všetko, čo hovoria, len preto, že sú z inej dimenzie. Ako vieme, že tá iná civilizácia je nejaká lepšia, že je bližšie k Bohu ako tá naša? Veľa ľudí má ukvapený sklon predpokladať, že všetko, čo sa ozýva z “neviditeľna”, musí byť hneď “hlas Boží” alebo Jeho anjelov. Lenže medzi nami a Bohom sa rozprestierajú ešte nekonečné diaľky! [3] NIE VŠETKO, ČO JE NEVIDITEĽNÉ, JE ZÁROVEŇ AJ DUCHOVNÉ! Kontaktéri sa v skutočnosti nekontaktujú so žiadnym duchovnom, ale len s neviditeľnou časťou hmotného vesmíru. Tá časť hmotného vesmíru, ktorú nevidíme, je obrovská, oveľa väčšia ako tá, ktorú vidíme. Pre hmotný svet a všetky jeho úrovne a všetky bytosti v nich je charakteristické, že sú ešte vo vývoji cez protiklad, nech stoja na ktoromkoľvek stupni, každá z nich má nejakú nedokonalosť, nejaký hriech, ktorý ju ešte oddeľuje od Boha. Preto musíme pochopiť, že tieto bytosti - aj v prípade, keď nám chcú pomáhať a myslia to úprimne - sa môžu jednoducho mýliť, lebo ich poznanie je obmedzené. [4] AJ MIMOZEMŠŤANIA SA MÔŽU MÝLIŤ ! Každá z týchto civilizácií sa nachádza na inej úrovni kozmického vývojového schodišťa a preto každá z nich hovorí niečo iné, lebo každá sa na veci díva z inej výšky. Vy sa musíte naučiť, práve podľa toho, čo hovoria, bezpečne identifikovať, na ktorom stupni kozmickej rozhľadne poznania stoja, a ktoré stupne im už unikajú, lebo ich nevidia. Väčšina z týchto civilizácií žije relatívne izolovane na svojom stupni a spája sa len s najbližšími stupňami nad sebou a pod sebou, čiže každá z nich vidí len určitý horizontálny výsek vesmíru, v ktorom už veľmi dlhé vývojové obdobia žijú medzi seberovnými, takže niektoré si ani vôbec neuvedomujú, že tu existuje nejaká hierarchia! Preto majú častokrát ešte menšiu možnosť porovnávať a uvedomiť si svoje ohraničenia, ako my tu na Zemi, kde sa kríži veľký počet vysokých aj nízkych dimenzií ako v ohniskovom bode (pozri Sophiu 4: Kto je človek. O význame života). Také inteligencie, ktoré dnes poučujú ľudí prostredníctvom “channelingu”, vidia nás ľudí z určitého pohľadu, ale nie z toho istého, z akého sa vidíme my sami. Práve preto, že vidia len horizontálny prierez vesmíru na určitom stupni, vidia aj z človeka len určitý horizontálny výsek - niektoré z jeho jemnejších hmotných tiel. Takže mnohé civilizácie vôbec ani nič netušia o tom, že človek má ešte aj vyššie telá od toho, ktoré vnímajú, a že dostal duchovnú iskru od nepredstaviteľne vysokých bytostí! To poznáte hneď podľa toho, keď začnú rozprávať, že človek je len vedľajší produkt akejsi súťaže v genetickom inžinierstve, ktorú kedysi usporiadali mimozemšťania, alebo že ľudská rasa prišla na Zem z nejakej inej planéty, kde vznikla “náhodou” a pod. Z toho vidieť, z akého “poschodia” sa na človeka dívajú a že o jeho skutočnom pôvode a poslaní, na ktoré sa do budúcnosti pripravuje, nemajú tušenia. Teda bytosti z iných rozmerov nás vidia v priereze, vidia z nás len určité fyzicko-éterické alebo étericko-astrálne frekvenčné pásmo; ale pretože my “bdieme” v najhrubšom fyzickopozemskom frekvenčnom pásme, my ich nevidíme a oni zasa vidia z človeka takú časť, ktorej si my nie sme vedomí, čiže časť nášho podvedomia. Len ak sa naše frekvencie k sebe dostatočne priblížia, môže sa odohrať fyzicko-hmatateľný a vedome prežitý kontakt. V skutočnosti sa totiž kontakt odohráva stále, avšak pre väčšinu pozemšťanov len v tej časti vedomia, na ktorú si počas bdelého beta mozgového rytmu nedokážu spomenúť: odohráva sa v tej časti človeka, ktorá ako tých deväť desatín ľadovca pláva pod hladinou. Teda ak vám napríklad oznamujú, že v niektorý konkrétny dátum sa otvorí hviezdna brána, že Zem zasiahne vlna nejakej energie a že vy by ste mali prejsť do inej dimenzie, môže to byť - z ich perspektívy - pravdivé. Vaše astrálne telo môže skutočne prejsť takou premenou, že sa “presunie z Venuše na Mars”: takže bytosti vo sfére Venuše to potom vnímajú tak, že ste z ich dimenzie odišli a objavili ste sa medzi bytosťami vo sfére Marsu. Keď sa potom taký neznalý kontaktér pýta, prečo sa v stanovený dátum nič nestalo a jeho kontakt mu povie, že “už sa stalo a že už je v druhej dimenzii”, môže byť trochu sklamaný, ak očakával nejakú príliš veľkú fyzickú udalosť. [5] MIERU, DO AKEJ SA UDALOSŤ V J EDNOM ROZMERE O DRAZÍ NA UDALOSTIACH V INOM ROZMERE , MÔŽE OVEĽA LEPŠIE POSÚDIŤ TEN, KTO SA NACHÁDZA V OBOCH ROZMEROCH SÚČASNE, AKO TEN, KTO SA NACHÁDZA LEN V JEDNOM Z NICH. Systematicky sa táto chyba robí napríklad pri predpovedaní katastrof. Katastrofa alebo nešťastie sa nemusí vždy odohrať v takých drastických obrazoch, v akých ju pozoruje jasnovidec v astrále niekoľko týždňov alebo rokov predtým - ak sa na Zemi k tomu pripájajú a spolupôsobia ešte protichodné pozitívne sily, ktoré zmiernia jej dopad. Len ak nejaká osoba alebo krajina už takéto ochranné sily, ktoré sem pritekajú zase z iných rozmerov, nemá, pretože na ne z nejakého dôvodu už stratila nárok, je vydaná napospas blížiacemu sa zlu v plnej miere. Často opakovaným myšlienkovým postupom je, že civilizácia, ktorá disponuje nejakou technológiou, aká je na Zemi neznáma, sa označuje za “vyššiu civilizáciu”. “Vyššiu” v akom zmysle? Byť technicky vysoko a byť duchovne vysoko sú dve rozličné veci. V skutočnosti sa vám môže stať, že natrafíte na mimozemšťanov, ktorí manipulujú s určitou technológiou, na Zemi nezvyčajnou - a pritom nie sú na žiadnej duchovnej úrovni, doslova žiadnej, pretože ide o bytosti-roboty, automatické inteligencie, ktoré vôbec nemajú ducha, ale len vysoký intelekt, ktorý by sa dal prirovnať k umelej inteligencii počítačov. [6] TECHNOLOGICKÁ VYSPELOSŤ CIVILIZÁCIE NIE JE KRITÉRIOM JEJ DUCHOVNEJ ÚROVNE. 47 Časť ufológov je taká fascinovaná skúmaním pohonu lietajucich tanierov, analýzou kovových zliatin a pod. - že sa zabúdajú opýtať tie najhlavnejšie otázky: načo sú tu a čo to pre nás znamená? Predstavte si, že by po dlhom čase pricestoval váš strýko z Ameriky, a pricestoval by na luxusnom cadillacu s metalýzou A vy by ste boli takí fascinovaní vozidlom, aké vidíte po prvý raz v živote, že by ste sa ho donekonečna vypytovali len na to, akú má spotrebu, objem valcov, koľko “vytiahne” atď. - až by ste nakoniec zabudli strýka pozvať ďalej a opýtať sa ho, prečo vlastne prišiel. A takto by to bolo pri každej návšteve. No čo by si ten váš strýko o vás pomyslel? A keby potom odcestoval, mohli by ste si povedať: “ten náš strýko musí byť ale výnimočne múdry a všestranne rozvinutý človek na vysokej úrovni, keď má také auto!” A pritom by to tak vôbec nemuselo byť! [7] DÔLEŽITÉ JE KTO PRIŠIEL A ČO CHCE - NIE TO, NA AKOM STROJI PRIŠIEL. Väčšina ufológov si pravda myslí, že si kladú otázku “prečo sú tu a čo chcú”. Ale toto kladenie otázok je veľmi slabé a odpovede ešte slabšie: obmedzujú sa spravidla len na to, že ľudia vkladajú do odpovedí len svoje vlastné predstavy, strachy, potreby a želania. Nevedia si predstaviť, že by mimozemšťania mohli mať aj nejaké úplne iné motívy, ako len niektoré z tých, aké motivujú ich vlastný osobný život. Prvé predstavy ľudí o mimozemšťanoch boli motivované strachom, že ide o inváziu: ľudia pripisovali mimozemským civilizáciám svoju vlastnú agresiu; báli sa, že nás zožerú alebo si z nás urobia pokusné zvieratá alebo otrokov (tak, ako my na Zemi zvykneme zotročovať slabšie rasy a národy). Trvalo štyridsať rokov, kým ľudia začali stále viac chápať, že keby nás lietajúce taniere boli chceli alebo smeli zničiť a ukradnúť nám planétu, boli by to mohli urobiť už dávno a netrvalo by to viac ako päť minút. 48 Namiesto toho sa v posledných dvoch desaťročiach rozšírila iná predstava: ľudia zase veria, že mimozemšťania nám prišli “pomôcť”. Ale spôsob, akým si túto “pomoc” predstavujú, je založený výhradne na ľudských potrebách a želaniach. Snívajú o tom, že mimozemšťania si nás čoskoro odvezú na nejakú inú planétu, alebo nás obdarujú nejakou zázračnou technológiou, ktorá bude ekologicky čistá a vyrieši všetky naše globálne problémy. Potrvá ešte pár rokov, kým sa zase podarí ľuďom vysvetliť, prečo je tento ružový scenár budúcnosti ilúziou. Vysvetliť ľuďom niektoré jednoduché pravdy je nesmierne ťažké, pretože ľudia si radšej vyberajú niekoho, kto hovorí niečo, čo síce nie je pravda, ale im to viac vyhovuje. Z takého človeka potom urobia autoritu a tú autoritu potom nasledujú a majú pocit bezpečia, pretože ju nasleduje veľké množstvo ľudí. [8] P OROVNÁVAJTE PRIJATÉ INFORMÁCIE S KONKRÉTNYMI SKUTOČNOSŤAMI OKOLO SEBA. Ak vám váš “kontakt” podáva stále len také informácie, ktoré si nemôžete nijako overiť, napr. o živote na iných planétach a pod., požiadajte ho výslovne o to, aby vám poskytol aj také informácie, ktoré si môžete overiť zároveň aj inými cestami. Tieto informácie si zapisujte a systematicky ich vyhodnocujte. Ľudia sa zvyknú donekonečna vypytovať na veci, ktoré nevidia: na to, akú majú auru, aký je život v iných galaxiách, čo boli v minulom živote ale sotvakoho napadne položiť otázky ako: Kedy som sa narodil? Aký je dnes deň? Kde som bol včera? Prečo som tam bol? Skúste to - a dozviete sa veľmi veľa: dozviete sa, aký spoľahlivý je váš kontakt. Napríklad v júli tohto roku pricestovala do Bratislavy jedna americká kontaktérka, ktorej neviditeľní učitelia tvrdia, že zemská os sa nakláňa a že onedlho nebude prechádzať Arktídou a Antarktídou, ale Atlantickým a Pacifickým oceánom. Keby to bola pravda, že Zem sa točí ležato, slnko by ráno už nevychádzalo na východe ale na severe a večer by nezapadlo na západe ale na juhu. A v noci by sa celá hviezdna obloha netočila okolo Severky, ale okolo niektorej inej hviezdy, povedzme v Orióne alebo inde, podľa toho, kam by smerovala zemská os. Lenže slnko stále vychádza na východe a zapadá na západe presne tak, ako doteraz, a obloha sa stále točí okolo bodu, ktorý je vzdialený 0° 58' od Polárky a za posledné storočia sa neodchýlil ani o jedinú oblúkovú minútu od svojej predpísanej dráhy. Ak nebudete bdelí a nebudete sa namáhať porovnávať prijaté informácie so skutočnosťou, vaší “ufóni” a “neviditeľní majstri” vám odškriepia doslova aj nos medzi očami a slnko na oblohe. Keď potom takej osobe, ktorá také čosi tvrdí, poviete, že hovorí očividnú nepravdu - vôbec ju tým nevyrušíte z jej sebaistoty; lebo ona vôbec nepochopí, že ste ju usvedčili z hmatateľného omylu. Bude ďalej s nenarušeným sebavedomím cestovať po svete ako “svetový učiteľ” a pripravovať ľudí na “prechod do piatej dimenzie”. Ak nenecháte takúto osobu, aby si len “húdla svoje”, ale donútite ju, aby aj obhájila a vysvetlila svoje tvrdenia, odhalíte ešte prekvapujúcejšiu vec: zistíte napríklad, že predtým síce hovorila, že “zemská os sa naklonila”, ale teraz vám nevie povedať, či ide o magnetickú alebo rotačnú os, a či mení svoj sklon vzhľadom ku kontinentom na zemskom povrchu alebo vzhľadom k hviezdam na oblohe. To znamená, že táto osoba čosi “učí”, ale nevie presne čo! Frázu “zemská os sa naklonila” jednoducho zopakovala po svojich “neviditeľných majstroch” bez toho, že by sa kedy zamýšľala nad jej významom a premýšľala o nej. Niektoré nepozemské informačné zdroje majú takú zvláštnu záľubu, že do svojich kontaktérov hustia neuveriteľne zložité vedecké systémy a teórie pre spásu ľudstva. Začnú vám napríklad diktovať “novú teóriu vodivosti a supravodivosti kovov”, v ktorej jedna z hlavných myšlienok bude tá, že “čím väčšie má niektorý kov neutrónové číslo, tým je vodivejší”, lebo neutróny vraj spôsobujú vodivosť. Prv ako začnete písať vašu päťstostranovú vedeckú štúdiu, s ktorou hodláte kandidovať na Nobelovu cenu a prv, ako by ste s ňou mali začať obťažovať rôzne vedecké kapacity na akademických ústavoch pozrite sa prosím vás do chemických tabuliek: hneď zistíte, že striebro má o polovicu menej neutrónov ako zlato a predsa je vodivejšie: striebro je totiž kov s najväčšou tepelnou aj elektrickou vodivosťou. Päť minút a jediný kontrapríklad stačia na to, aby ste sa presvedčili, že vaša hypotéza je bezcenná a ušetríte si prácu na veľdiele. Len ak nenachádzate fakty, ktoré by vašej hypotéze odporovali, ale naopak samé také, ktoré ju podporujú, znamená to, že celá vec stojí za preskúmanie. [9] P OROVNÁVAJTE PRIJATÉ INFORMÁCIE MEDZI SEBOU NAVZÁJOM. Nehanbite sa klásť vášmu informačnému zdroju také otázky, ktorými ho kontrolujete a porovnávate jeho odpovede s informáciami od iných kontaktérov. Ak je múdry, určite to pochopí, a nebude sa na vás hnevať. Človek, ktorý si chce urobiť názor o nejakej neznámej veci, musí sa o nej informovať podľa možnosti z viacerých strán. Ak napríklad dostanete informáciu, že vrchné veliteľstvo mimozemšťanov je nad Slovenskom, neuspokojte sa s tým len tak bez všetkého. Informujte sa, čo hovoria kontaktérom v iných krajinách. Zistíte, že takú istú informáciu dostávajú aj v Amsterdame, v Dánsku, v Kalifornii, v Brazílii: všade sú presvedčení, že vrchné veliteľstvo je u nich. Ak porovnávate výpovede jednotlivých mimozemských informačných zdrojov, a zistíte, že napríklad Vorhilonovi ufóni sú marxisticky ladení, zatiaľčo Dibitontovi sú bigotní katolíci, donucuje vás to premýšľať: buď nás tí ufóni klamú; alebo sme vôbec nepochopili správne, čo nám chceli povedať; alebo sú sami nevedomí štvrtá možnosť nie je! [10] P OROVNÁVAJTE U VÁŠHO KONTAKTU AJ JEHO VLASTNÉ VÝPOVEDE MEDZI SEBOU. Ak vám váš kontakt napríklad tvrdí, že Anička z horného konca je reinkarnovaná Kleopatra a o pol roka zasa že aj Marienka z dolného konca je tiež reinkarnovaná Kleopatra, opýtajte sa ho, ako to myslel: či sa Kleopatra teraz rozliala do dvoch osôb žijúcich na Zemi súčasne. Chyťte ho, ak treba - ako policajti pri výsluchu - na jeho vlastných protirečeniach a dívajte sa, ako kľučkuje: vtedy najlepšie zistíte, že napriek niektorým ohromujúcim informáciám, ktoré taký kontakt dokázal podať, niektoré iné informácie zasa vôbec nie je schopný chápať. Podľa toho si potom budete môcť urobiť presný obraz o tom, v akej sfére sa váš informačný zdroj nachádza, čo všetko vidí a čo už nie, a kde sú hranice jeho kompetencie. V jednej rodine (a zdá sa, že takých rodín dnes nie je málo) verili, že sa kontaktujú s “Ježišom”. Keď ste sa ich opýtali, prečo si myslia, že ich neviditeľný rodinný patrón je Ježiš, odpovedali, že im to povedal on sám; že je vraj veľmi láskavý a vôbec robí všetko tak, ako by Ježiš podľa ich predstáv robiť mal. Keď v tej rodine jedného dňa ochorela stará mama, “Ježiš- ko” im povedal, že nie je potrebné volať lekára, pretože sa o starú mamu postará osobne. Stará mama o dva týždne zomrela a rodina bola na určitý čas dezorientovaná. “Ježiško” im však vysvetlil, že si teraz vzal starú mamu priamo k sebe a že to tam pre ňu bude lepšie. Povedzte, je toto v súlade s pravidlami normálnosti?! Keď stretnete tu na Zemi človeka, ktorý o sebe tvrdí alebo o sebe aj úprimne verí, že je Ježiš, uveríte mu len preto, že sa tak predstavil alebo preto, že je dobrotivý a vyzerá presne ako Ježiš z obrázku? Nenechajte robiť zo seba bláznov! Keď vás vaši ufóni plašia, aby ste sa rýchlo odsťahovali, lebo vo vašej oblasti bude zemetrasenie, a potom žiadne zemetrasenie nie je, povedzte mu: Čo si vlastne myslíš - že ma budeš vodiť za nos?! Ale nenechajte sa potom hneď “opiť rožkom” - odpoveďami ako: “Bolo to tak pre teba lepšie”, “skúšali sme ťa”, “máme na to svoje dôvody, ktoré ti ešte nemôžeme povedať” alebo dokonca “v poslednej chvíli sa nám podarilo zemetraseniu zabrániť”. Keby vám niečo také urobil váš priateľ, ako by ste normálne reagovali? Povedali by ste: “To si mi teda pekný kamarát, človeče, keď ma takto blbneš. Ešte raz mi to urobíš a nechoď mi viac na oči!” Niektorí kontaktéri si však myslia, že ak sa budú pýtať “v mene Ježišovom” alebo “v mene Ducha svätého”, že ich už neoklamú. [11] ŽIADNE FORMALITY VÁS NEOCHRÁNIA! Vonkajšími gestami môžete urobiť určitý dojem v pozemskom styku s ľuďmi, aj to len dočasne. Ale všetky vesmírne bytosti, ktoré sa k vám blížia z vnútorných rovín, sa s vami kontaktujú podľa toho, a len podľa toho, akí ste; nie podľa toho, čo rozprávate, či robíte nejaké zvláštne pohyby rukami alebo si vešiate na krk amulety. Mimozemské inteligencie sa ku kontaktérom pridružujú na základe zákona rovnorodosti a spravidla nie sú ani na oveľa vyššej ani na oveľa nižšej úrovni od kontaktéra. Keby bol medzi kontaktom a kontaktérom príliš veľký rozdiel, jedna zo strán by o kontakt veľmi rýchlo stratila záujem. Pre príliš vysoké bytosti nemá zmysel, aby sa s vami kontaktovali, pretože im nebudete rozumieť ani pol slova a pre príliš nízke tiež nie, lebo na ich návrhy aj tak nebudete reagovať. 49 Príslovie “povedz mi, akých máš priateľov a ja ti poviem, aký si” sa v prípade UFO-kontaktérov dá parafrázovať: [12] P OVEDZ MI, S AKÝMI UFÓNMI SA KONTAKTUJEŠ - A JA TI POVIEM, AKÝ SI! Nejeden k o nt a k té r, keď sa chváli, aké “múdrosti” mu jeho ufóni pre- zradili, si vôbec neuvedomuje, že tým vydáva zároveň svedectvo o úrovni svojej vlastnej osobnosti. Ak sa teda kontaktér chce skontaktovať s niekým, kto za to stojí, musí v prvom rade pracovať na svojej vlastnej kvalite: od neho samého závisí, aké bytosti ho budú môcť osloviť. [13] K ONTAKTÉR JE ZODPOVEDNÝ ZA TO, S KÝM SA KONTAKTUJE! Keď niekto stojí pred súdom za krádež alebo iný trestný čin, nemôže sa zbaviť zodpovednosti tým, že povie, že ho na jeho čin naviedla iná osoba. Súd sa opýta: A kto vám kázal, aby ste tú inú osobu poslúchali? Vyví- jala na vás nátlak alebo ste ju poslúchali dobrovoľne? Prečo ste pokladali práve túto osobu za autoritu, ktorú treba poslúchať? Máloktorý z kontaktérov chápe, že nestačí byť iba “kanálom” - hovorcom nejakej mimozemskej centrály - a nerozmýšľať. Ak slúžite nejakej mimozemskej centrále, ktorá má deštruktívne úmysly alebo vnáša zmätok do pozemského diania - ste za to spoluzodpovední! Ľudia vo všeobecnosti málo chápu, že ak najprv opradú nejakú osobu aureolou autority - bez ohľadu na to, či je tá osoba tu dole na Zemi alebo inde - a potom ju zbožne poslúchajú, že sú za to plne zodpovední! [14] K AŽDÝ, KTO PRIJÍMA NEJAKÉ INFORMÁCIE ALEBO ICH DOKONCA ŠÍRI ĎALEJ, JE POVINNÝ VYVINÚŤ AJ VLASTNÉ ÚSILIE NA TO, ABY SI OVERIL ICH PRAVDIVOSŤ, UŽITOČNOSŤ A MRAVNÚ HODNOTU! Ak sa ukáže, že váš informačný zdroj je spoľahlivý, takže všetky jeho informácie sa potvrdzujú, ani potom neupadnite do “viery”, že je neomylný. [15] DEVÄŤ PRAVDIVÝCH TVRDENÍ NIE JE ZÁRUKOU, ŽE DESIATE BUDE TIEŽ PRAVDIVÉ. Myslite na to, že každá sféra má svoj strop a nad ňou sú ďalšie sféry, do ktorej vaši informátori už nemajú prístup. Emil Páleš V budúcom čísle: Je utrpenie posvätné? Mýty okolo karmy Eutanázia Má človek iba právo na život alebo aj právo na smrť? Čitateľom a odberateľom Prosíme čitateľov, ktorí si Sophiu kupovali v novinových stánkoch v PNS v Čechách a na Slovensku, aby si ju predplatili priamo u nás. Nebude sa v týchto stánkoch už naďalej predávať. Popri kníhkupcoch a čajovniach jediný veľkodistribútor, s ktorým budeme v roku 1996 spolupracovať, budú novinové stánky Mediaprint-Kappa na území Slovenska. Ak Vám niektorá Sophia nepríde, dajte nám to prosím vedieť, aby sme mohli zistiť príčinu. Ak máte príliš malú alebo nespoľahlivú schránku a priplatíte si 7 Sk za číslo, budeme Vám posielať Sophiu aj doporučene. Dokončenie v budúcom čísle Bankové spojenie: Ľudová banka Bratislava, č. ú.: 4 000 589 706 / 3100. Zo zahraničia: Acc. No.: 4 000 589 706 / 3100, Volksbanken-AG, A-1011 Wien, Peregringasse 3, Telex: 134 206, Swift: VBOEATWW, Ľudová banka Bratislava, a.s. P.O. Box 151, 810 00 Bratislava 1 ¯ Tel.: (07) 711 118 ¯Vydavateľka: Magdaléna Martišková ¯ Šéfredaktor: RNDr. Emil Páleš, CSc. ¯Londýnski redaktori: Sylvia Mikolajová, Roman Ružička ¯ Redaktor v Čechách: Ing. Karel Funk ¯ Grafická úprava: Attila Patocs & Emil Páleš ¯ Výtvarník: Igor Strinka ¯ Čestný člen redakcie: jeho excelencia 50 Karan Singh, maharadža z Džammu a Kašmíru ¯ Tlač: FIDAT, tel/fax: 240 84 63 ¯Vychádza 4-krát do roka ¯ Náklad: 4000 ks ¯Cena jedného výtlačku: 32.- Sk (Kč)¯Ročné predplatné: 100.- Sk (Kč) + 8Sk (40 Kč) poštovné ¯ Rozširuje Mediaprint Kappa, súkromné kolportérske siete a knihkupectvᯠObjednávky na predplatné (vrátane starších čísel) vybavuje vydavateľstvo ¯ Registračné číslo: MK SR 659/92 ¯ MIČ 497 08 ¯ Podávanie novinových zásielok povolené riaditeľstvom pôšt Bratislava pod č. 615 zo dňa 23.2.1993. @ Prvá strana obálky: Evelyn de Morgan: Lux in Tenebris (Svetlo v temnote) @ Druhá strana obálky: Igor Strinka: Falošný lesk @ Tretia strana obálky: Igor Strinka: Posolstvo jasanu @ Štvrtá strana obálky: Maria Stillman: Enchanted Garden (Začarovaná záhrada) @ Perokresby: na strane 10, 31: Nadežda Antipova @ 7, 14, 17, 36, 39, 41: Igor Strinka @ 19: Bertrandova rytina Boháč a smrť @ Ďalšie strany: Stredoveké, viktoriánske a secesné ornamenty a kresby od starých autorov Hovoří prosvětlený, vysoko čnící jasan, strom zlatého Slunce:“Ó člověče, buď vzpřímený a vznešený! Nepromarňuj se na věcech nedůstojných, buď si dobře vědom své lidské urozenosti!” 51 Nad vodou stál starý dub. Raz priletelo k nemu štebotavé vtáča a usadilo sa na jeho konároch. A dub bol vďačný tomuto ľúbeznému stvoreniu za to, že prinieslo sviežu radosť do jeho dní, lebo už stáročia bol sám so svojimi myšlienkami. Jeho koruna zašumela šťastím a slnečné lúče zaihrali pomedzi lístím. A to vtáča sa premenilo na prekrásnu pannu-vílu a dub bol jej druhým domovom, tajným miestom, ktoré mala najradšej, kam chodila keď bola šťastná a keď sa jej chcelo plakať. A dub sa vždy vŕzgajúc nakláňal, akoby rozumel, čo mu rozprávala. Dlho ležala tichučko objímajúc jeho konáre a dívala sa na odraz Mesiaca na nehybnej hladine pod sebou. V jeho korune mala pocit bezpečia, útočišťa pred víchricou a dravou zverou. A keď sa rozletí do sveta, v tom dube, na mieste, ktoré nikto nepozná, je skrytá jej zázračná sila a múdrosť. Kráľ stromov stojí nepohnute a pevne na svojom mieste a spája nebo so zemou: Spriada sily zeme, ktoré čerpá z koreňov so silami slnka, ktoré pije konármi. To krehké vtáča dáva zmysel jeho práci, lebo ono sa dokáže tak tešiť a byť vďačné ako nikto druhý. Jeho samota je sladká a plná. Za čas sa k nemu zase vráti vtáčia princezná, ešte krajšia a múdrejšia ako kedykoľvek predtým. Privinie sa hruďou a oprie čelom o jeho kmeň a zašepká: „Môj starý dobrý dub!“ A dub zašumí: „Moja čistá, verná víla!“
Podobné dokumenty
číslo 4 - TJ Sokol Město Touškov
produkt, který vývojové trendy fotba
lu může posunout ještě dál, byť často
panuje názor, že už velký prostor k to
muto není. Připomínám ale odpověď
na předchozí otázku. Inspirace ano,
kopírování ...
azimut_zahad_4-2011 - Klub psychotroniky a UFO
Môžeme len rozmýšlať o tom, čo bolo skôr – či sliepka alebo vajce. To bude možný
argument v polemike k tejto téme. Čo bolo skôr – UFO, ktoré lietalo v biblických časoch
a ktoré sa tak dostalo na ob...