Koren(i)e kultúry 1. - Filozofická fakulta Univerzita Mateja Bela v

Transkript

Zborník vedeckých štúdií je výstupom medzinárodnej vedeckej konferencie Koren(i)e kultúry 1,
ktorú organizovala Katedra európskych kultúrnych štúdií Fakulty humanitných vied Univerzity
Mateja Bela v Banskej Bystrici
Redakčná rada:
prof. Gilles Rouet, DrSc.
prof. Genovaité Kačiuškiené, DrSc.
Zostavovatelia:
PaedDr. Helena Bálintová, PhD.
PaedDr. Janka Pálková
Recenzenti:
prof. Genovaité Kačiuškiené, DrSc
doc. Mgr. Jaromír Krško, PhD., mim.prof.
Fakulta humanitných vied UMB Banská Bystrica
ISBN 978-80-8083-982-6
2
PREDHOVOR
Medzinárodná vedecká konferencia Koren(i)e kultúry 1. ostala svojim obsahovým zameraním verná
názvu, ktorý implikuje snahu hľadať a nachádzať korene kultúr, a zároveň jej obsah je možné
modifikovať korením, ktorým je rozmanitosť, jedinečnosť, multidimenzionálnosť, emocionálnosť.
Konferencia reflektuje tohoročné posolstvo Európskej komisie boja proti chudobe a sociálnej
exklúzii.
Predkladaný zborník vedeckých štúdií demonštruje zámer zostavovateliek prezentovať a
konfrontovať teoretické a teoreticko-praktické aspekty spoločnej výzvy pre Európsku úniu, ktorá
spočíva vo zvyšovaní informovanosti o príčinách a následkoch chudoby, v odstraňovaní stereotypov
a predsudkov o chudobe a sociálnom vylúčení, ako aj v propagácií solidarity podporou vzdelávania,
znalosťou kultúr a cudzích jazykov.
Nie je náhoda, že uvedený zborník sa vydáva pri príležitosti 5. výročia založenia a etablovania
proeurópsky a prokultúrne orientovaného študijného programu Európske kultúrne štúdiá, ktorý sa
realizuje na Katedre európskych kultúrnych štúdií Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja
Bela v Banskej Bystrici.
Katedra Európskych kultúrnych štúdií poskytuje poznatky študentom všetkých troch stupňov
vysokoškolského vzdelania so zameraním na umeleckú a neumeleckú kultúru európskych krajín.
Na záver si dovoľujeme formulovať želanie, aby sa zborník vedeckých štúdií stal inšpiračným
zdrojom informácií pre všetkých, ktorým sa dostane do rúk.
S úctou k čitateľom
Zostavovateľky
HB & JP
3
OBSAH
Kultúra tlačených médií ............................................................................................................................... 7
PaedDr. Silvia Antolová
Korene ruskej kultúrnej identity v diachrónnom aspekte ....................................................................... 10
Emmplyers´ attitude towards the integrations of the disabled
into the labour market ................................................................................................................................ 15
Prof. Dr. Ingrida Baranauskienė
Assoc. Prof. Dr. Liuda Radzevičienė
Vytautas Pokštas
Aistė Valaikienė
Vocational rehabilitation specialists in disabled personsíntegration
into labour market ……………………………………………………………………..…...……………. 27
Vytautas Pokštas
Aistė Valaikienė
Cudzie jazyky ako nástroj boja proti chudobe a sociálnej exklúzii ....................................................... 37
Mgr. Jaroslav Bič
Mgr. Kristína Bocková
Proces globalizace a vztah jazyka a kultury ……………………………………………………………. 43
PhDr. Hanne-Lore Bobáková, PhD.
Problémy chudoby a sociální exkluze v Evropě ....................................................................................... 47
Ing. Jiří Dušek
Development of an évidence based´ teacher´s activity teaching students
with emotional and behavioural difficulties ………………………………...………………………….. 52
Renata Geležinienė, PhD.
Umění v kontaktu se svými kořeny ........................................................................................................... 65
Mgr. Jitka Géringová, PhD.
Hospodárska etika ako prevencia a riešenie chudoby ............................................................................ 71
PaedDr. Terézia Horná
Konflikt prírody a kultúry na podklade súčasnej evolučnej ontológie ................................................. 77
Mgr. Renáta Kišoňová, PhD.
Historické faktory sociálneho a kultúrneho vývoja Rómov
do konca 18. storočia .................................................................................................................................. 84
prof. PaedDr. Vojtech Korim, CSc.
Kultúrno-andragogické koren(i)e slovenskej kultúry ............................................................................ 88
doc. PaedDr. Miroslav Krystoň, CSc.
Význam záujmového vzdelávania dospelých v súčasnej spoločnosti .................................................... 97
Mgr. Veronika Kupcová
4
Sociálna exklúzia a pokrok z historického hľadiska ............................................................................ 106
Mgr. Jarmila Kušnieriková
Sociálno-ekonomické dimenzie chudoby a sociálneho vylúčenia
v slovenskej spoločnosti ........................................................................................................................... 113
Ing. Erika Ľapinová
Mgr. Katarína Jakab, PhD.
Koren(i)e slovenskej kultúrnej identity v kontexte sociálnej exklúzie ............................................... 124
Architektura jako archeologie vzpomínky ………………………………………………………….... 129
Phdr. Tomáš Pavlíček, PhD.
Prostředky v rozšiřování "zorného pole" vnímaní kultury
a jejích diferenciací .................................................................................................................................. 136
Mgr. Hana Pejčochová
Mgr. Jitka Kratochvílová
Médiá a kultúrne dedičstvo .................................................................................................................... 145
PhDr. Slavka Pitoňáková
Professional integration of mentally ill adults: viewpoint of society .................................................. 149
Professor Liuda Radzevičienė
Professor Ingrida Baranauskiene
Asociate Professor Adolfas Juodraitis
La Pauvreté et léxclusion sociale en Europe: concepts et politiques ................................................. 156
Prof. Gilles Rouet, DrSc.
Spoločenské procesy a multikultúra v podmienkach východného Slovenska ................................... 165
doc. PhDr. Andrej Sičak, CSc.
Jazyk ako kód sociokultúry .................................................................................................................... 171
Prof. PhDr. Jozef Sipko, PhD
Reflexia príčin chudoby na Slovensku (vývoj predstáv o príčinách
chudoby v slovenskej verejnosti) ........................................................................................................... 181
Mgr. Katarína Strapcová
Mgr. Roman Džambazovič, PhD.
Chudoba a kultúra v kontexte činnosti Rádu maltézsky rytierov ..................................................... 194
Mgr. Petra Strnádová
Mgr. Dagmar Škvareninová
Pecularities of solutions of complicated tasks in the aspect
of developing social skills ....................................................................................................................... 199
Laima Tomėnienė
Hudobná synkréza: sociálno-kultúrny fenomén .................................................................................. 208
Mgr. František Turák, CSc.
Vizuální gramotnost jako prostředek pro orientaci a klasifikaci
projevů soudobé výtvarné kultury ........................................................................................................ 214
Mgr. Kateřina Vlasáková
5
VARIA ..................................................................................................................................................... 221
СИТУАЦИЯ “ИЗВИНЕНИЕ» В СОВРЕМЕННОМ РУССКОМ ЯЗЫКЕ
И В РУССКОЙ ХУДОЖЕСТВЕННОЙ ЛИТЕРАТУРЕ: НАЦИОНАЛЬНАЯ
СПЕЦИФИКА ............................................................................................................................................ 222
Тамара Михальчук
Наталья Михальчук
Ciociaria, a fertile land of culture ……………………………………………………………...…….. 229
Prof. Genovaitė Kačiuškienė, DrSc.
Porfirio Grazioli
6
KULTÚRA TLAČENÝCH MÉDIÍ
Silvia Antolová, SR
Katedra mediamatiky a kultúrneho dedičstva, Fakulta prírodných vied, Žilinská univerzita v Žiline,
SR
Abstrakt
Príspevok poukazuje na dizajn novín a časopisov, ktoré ovplyvňujú kultúru každej spoločnosti.
Zaoberá sa zásadami tvorby, súčasnými trendmi novinového dizajnu vo svete a redizajnom
vybraných novín. Dizajn a grafika neslúžia iba ako dekorácie, ale odovzdávajú a prijímajú
informácie. Tak prispievajú k zvyšovaniu vzdelanosti a rozširovaniu kultúrnych obzorov.
Abstract
The article shows the design of newspapers and magazines, which affect the culture of each society.
It deals with the principles of design, current trends in the world of newspaper design and redesign
of selected newspapers. Design and graphics are not only as decorations, but transmit and receive
information. It is increasing the spread of education and cultural horizons.
Úvod
Ľudia čítajú noviny a časopisy každý deň, preto majú veľmi významný kultúrny a spoločenský
vplyv na spoločnosť. Grafická úprava novín je teda jedna z najdôležitejších oblastí grafického
dizajnu. Ide predovšetkým o pomoc čitateľovi pri orientácii v obrovskom množstve informácií,
pretože zo záverov výskumov vyplýva, že nájsť v novinách konkrétnu informáciu je pomerne
zdĺhavý a náročný proces. Novinárske remeslo je samozrejmosťou. Úloha grafika je, aby sa
jednotlivé tituly navzájom nepodobali, pretože práca s formátom, titulnou stranou, textom,
fotografiami, ilustráciami a voľným priestorom má svoje zabehnuté trendy. Hrozí teda
nebezpečenstvo, že všetky tituly budú vyzerať podobne a čitateľ ich nedokáže od seba odlíšiť.
Nejde iba o tlačenú verziu novín a časopisov, ale aj o previazanosť s internetom, prílohy a aj
vlastnú obsahovú časť. Starý obsah s novým vzhľadom nestačí. Na to aby sa dosiahla jasná
a prehľadná štruktúra treba definovať titulok, podtitulok, perex, odvolávky atď. a až potom
nasleduje samotný text. Obsah predurčuje formu tlačených médií, a ak chýba zmysluplná koncepcia
a jednoznačná profilácia, nemôže byť ani zmysluplný layout či redizajn a nedôjde ani
k výraznejšiemu budovaniu imidžu.
1 Nové pravidlá novinového dizajnu
Noviny sú živý organizmus a grafik by mal dokázať vytvoriť vzhľadovú kontinuitu prehľadnosť
a čistotu. Mal by svojim dizajnom osloviť širokú vrstvu čitateľov, splniť ich nároky, vychovávať
a rozširovať ich kultúrno-spoločenský rozhľad. Novinový dizajn je súčasťou neutíchajúceho
výrobného procesu, produkujúceho každý deň výsledok, ktorý by mal byť vždy iný a dokázal
vymedzovať pozíciu periodika v rámci trhu. Dizajn nie je jediným faktorom, ktorý určuje
čitateľnosť novín. Je ale nedeliteľnou súčasťou charakteru novín v perfektnej harmónii so
žurnalistikou. S príchodom internetu sa pozícia novín zmenila a je nutné definovať nové pravidlá na
udržanie svojej funkcie. Nastala doba, keď sú tlačené médiá nútené konkurovať správam na
internete. Pre prosperitu novín je teda nevyhnutné si uvedomiť, že základom úspechu v dnešnom
globálnom svete je kvalitná vizuálna žurnalistika. Znamená to komplexné prepojenie slova
a obrazu. Fotografie, grafika a dizajn by nemali slúžiť iba ako dekorácia ale ich úlohou je aj
predávanie informácií. Iba aktívne prepojenie a komunikácia dizajnéra s redaktorom dokáže
vytvoriť hodnotný produkt.
7
Prvým pravidlom je realistické ponímanie internetu, ktorý poskytuje nový spôsob publikovania,
a tiež demokratizáciu publikovania. V súčasnosti sa k nemu môže dostať každý vďaka nástrojom,
ako blogy, email a pod. Ďalšie nové pravidlo pre noviny hovorí o ignorácii lojálnych čitateľov.
Cieľom sú čitatelia, ktorí si noviny kupujú, ale nepredplatili si ich. Nie je dobré vydávať iba
novinky, ktoré sú aktuálne na webe, ktorý je najrýchlejšou platformou. Tlačená verzia má
publikovať články v širších súvislostiach a kontexte. Znížiť cenu, by malo byť pravidlom, ak
chceme prilákať viac čitateľov a tým aj zadávateľov reklamy. Nastal čas na investíciu do rozvoja,
do ľudí, produktov a reklamy. Zvýšenie ceny z online inzercie sa dá dosiahnuť, ak sa inzerentom
poskytne atraktívne prostredie pre ich reklamu. Pravidlom by mala byť propagácia novín aj v iných
médiách, ako je napríklad televízia, rozhlas atď. Použiť na propagáciu iba vlastné noviny je veľmi
málo.
2 Trendy novinového dizajnu
Najnovšie trendy v dizajne novín a ich vývoj sleduje aj porota pri vyhlasovaní európskych cien za
novinový dizajn. Či ide o lokálne médium, alebo známy denník, vždy musí byť kvalita tém,
inovatívnosť a kreativita. Prvá strana novín by mala byť najatraktívnejšia, najfarebnejšia a mala by
obsahovať veľkú farebnú fotografiu. Trendom je zmenšovanie formátu a ubúdanie textu. Zväčšujú
sa titulky a pribúdajú menšie plochy s krátkymi odkazmi na vnútorný obsah, čo nadväzuje na
princíp odkazov na webe. Vývoj tlačiarenských technológií umožňuje, aby tlač bola plnofarebná.
Čitateľ má uľahčenú orientáciu vďaka farebným linkám, plochám či textom. Používajú sa farby,
ktoré boli predtým skôr výsadou obrazov, napríklad svetlo hnedé, zelené a šedé v kombinácii so
sýto vínovými a žiarivo červenými.
Práca s fotografiou sa stále vyvíja a nie všade je využitý jej obrovský potenciál. Trendové sú
fotografie väčších rozmerov v menšom počte na jednej strane. Môže sa využiť ako hlavný nositeľ
príbehu. Obrázky sú starostlivo orámované alebo citlivo orezané. Trendom budúcnosti je zameranie
na inovatívne články, série a prílohy. Budúcnosť napovedá, že čitatelia budú mať stále väčšie
možnosti ovplyvnenia novín, ktoré čítajú. Modernými sa stávajú vizualizácie, ako jednoduché
grafy, nákresy, mapy, ktoré dokážu na malom priestore sprostredkovať veľké množstvo informácií.
Informačná grafika a boxy sú štvrtou najzaujímavejšou informáciu na stránke a pomáhajú lepšie
štruktúrovať text, ich využitie je čoraz dôležitejšie. Prezentujú sa čoraz priateľskejšie
k používateľom.
Stále častejšie sa ako príloha novín objavujú magazíny na rôzne témy, zmenšenie ich formátu
a uvoľnená grafika sú príčinou, že noviny sa čoraz viac začínajú podobať časopisom. Dnes sa
hovorí už skôr o „novino-časopise“, čo je akýsi kríženec správ a názorov. Už od roku 2003 sa čoraz
viac rozširuje formát tabloid (215 mm x 280 mm) alebo o trochu väčší berliner (215 mm x 470
mm). Predovšetkým v Rakúsku a škandinávskych krajinách sa teší obľube a rozširuje sa do celej
Európy. Každý štát má však aj svoje špecifiká. Škandinávske krajiny preferujú čistotu
a prehľadnosť, Španieli sa neboja experimentov a nemecky hovoriace krajiny sa sústreďujú skôr na
obsah a koncept. V Anglicku sú noviny orientované na čitateľov a skôr tradičné.
3 Redizajn periodika The Guardian
Situácia na trhu sa komplikuje vďaka rastúcej konkurencii a redizajn novín The Guardian je
príkladom reakcie na zmenšujúci sa podiel na trhu. V roku 1988 sa David Hillman z Pentagramu
zaslúžil o dramatickú zmenu dizajnu a vytvoril silnú základňu na ďalšie roky Jeho štýl vydržal
takmer bez zmien až do roku 2005 a zakrátko po jeho vzniku bol kopírovaný po celom svete.
Hillman použil osemstĺpcovú sadzbu a Helvetiku Bold na titulky. V roku 2005 sa formát zmenšil na
berliner, Helvetika už nie je moderná a počet stĺpcov sa zredukoval na päť, pribudlo niekoľko
príloh. Pretrval však duch inovatívneho, elegantného a graficky hravého periodika.
8
3 Záver
Novinový dizajn slúži k prilákaniu pozornosti čitateľa aj inzerenta. Svet sa mení, a tak musia nastať
nevyhnutné zmeny aj vo svete dizajnu novín. Diktát trendov môže spôsobiť, že noviny s podobným
zameraním budú vyzerať veľmi podobne. Úspešné noviny často slúžia ako vzor pre menej úspešné.
Je teda dôležité poznať trendy, no treba predovšetkým kráčať vlastnou cestou k úspechu.
Literatúra
C. PARKER, R.: Profesionální design v reklamě. Brno: SoftPress, 2000. ISBN 80-902824-0-7
HRYCH, P., NAVRÁTIL, A.: Ondřej Zámiš. In: Font, 2009, č. 104, s. 4 - 7
ZÁMIŠ, O.: Trendy novinového designu ve světě. In: Font, 2009, č. 104, s. 24 - 27
Adresa autora:
PaedDr. Silvia Antolová
KMKD FPV
Žilinská univerzita
Univerzitná 8215/1
010 26 Žilina
e-mail: [email protected]
9
KORENE RUSKEJ KULTÚRNEJ IDENTITY V DIACHRÓNNOM ASPEKTE
Helena Bálintová, SR
Katedra európskych kultúrnych štúdií, Fakulta humanitných vied, Univerzita Mateja Bela, Banská
Bystrica, SR
Abstrakt
Autorka článku sa venuje problematike ruskej kultúrnej identity z historického hľadiska, berúc do
úvahy spoločenské, hospodárske a mocenské aspekty, ktoré odrážajú to, čo sa v ruských análoch
zvykne označovať ako ruská duša. V texte sa zameriavame na tie atribúty, ktoré ju definujú,
formujú, orientujú a utvárajú.
Abstract
The author of this article deals with the topic of Russian cultural identity from the historical point
of view, regarding the social, economic, and power-related aspects, which reflect what is usually
called the "Russian soul" in Russian documents. The text is concentrated on the attributes which
define it, form it, create it and create its orientation.
Koncept identity vstúpil do terminológie kulturálnych štúdii v 90-tych rokoch minulého storočia.
Uvedený termín vystihuje kultúrne stereotypy ľudí konkrétnej skupiny, s ktorými sa jednotlivec
identifikuje, pričom identifikácia zahrňuje procesy popisu, pomenovania a triedenia. Sú to
kategórie, ktoré patria do úrovne stotožnenia sa. Naproti tomu identita pracuje s fenoménom nielen
totožnosti, ale aj odlišnosti v zmysle spoločenskom i osobnom. Slovník kultúrnych štúdií (2006)
konštatuje, že "...identity majú diskurzívno-performatívny charakter. Identitu možno najpresnejšie
popísať ako diskurzívnu praktiku, ktorá to, čo pomenúva, súčasne aj produkuje, a to s pomocou
odkazov na normy, či konvencie a ich opakovanie.
Kultúrna skúsenosť pripúšťa, že každý má svoju osobnú pravdivú identitu, ktorá človeka definuje, a
ktorú dôverne pozná, chápe sa ako univerzálna a nadčasová podstata, prejavuje sa osobným
vkusom, presvedčením, postojom a životným štýlom. Nie je to však jav konštantný, ale utváraný a
modifikovaný v procese, predovšetkým pod vplyvom podobnosti a rozdielnosti.
V odborných kruhoch sa často pertraktuje aj termín kultúrnej civilizácie, ktorý zahŕňa kultúrnu,
náboženskú, etnickú identitu, majúc na mysli širšiu kultúrnu a historickú identitu.
Slávny francúzsky generál Charles de Gaulle sa v súvislosti s potrebou znovuzjednotenia rozdelenej
Európy použil výraz, že Európa siaha od "Atlantiku po Ural". Tým sledoval posilnenie myšlienky
spolupráce s bývalým Sovietskym zväzom. Sovietsky zväz však nekončil na Urale, a ani dnešná
Európa nekončí na hraniciach Schengenského priestoru. Švédsky dôstojník a geograf Philip Johan
von Strahlenberg, poverený ruským imperátorom Petrom 1. vyznačil na svojej vlastnoručne
zhotovenej mape prirodzenú hranicu medzi Európu a Áziou, ktorú tvorí pomerne nízky pás
Uralských hôr. Keďže to bolo želanie panovníka veľkej Rusi, uznali túto "oficiálnu" hranicu aj
vtedajší učenci, a akceptuje sa dodnes.
Tak, ako každý človek má mnoho identít, aj Európa má svoje vlastné špecifické znaky, ktorými sa
líši od ostatných kultúr a civilizácii. Je to predovšetkým antická filozofia, kresťanské náboženstvo,
oscilovanie medzi liberalizmom, pochádzajúcim z gréckej filozofie a náboženskými ideami, zásada
vlády zákona pred zásadou rozhodovania toho, kto má vyššiu moc, subsidiarita, demokracia,
pestrosť jazykov, solidarita, spoločné znaky dejín a kultúry a i.
10
Rusko je rozlohou väčšie, než celá EÚ a USA dohromady, preto je veľmi dôležitým strategickým
partnerom. Takýto status mu dávajú nielen obrovské zásoby ropy a plynu, ale aj počet obyvateľov a
obrovská rozloha.
Od začiatku 18. storočia boli pobaltské republiky súčasťou štátu, ktorý tvoril 1/6 sveta. Proces
osamostatnenia sa dovŕšil až v auguste 1991, kedy tieto republiky dosiahli svojím úsilím
samostatnosť, a už r. 2004 sa stali členmi EÚ. Zvláštne postavenie v tomto priestore má katolícka
Ukrajina, ktorá je historicky, kultúrne i politicky bližšie k EÚ, než k Rusku. Takýto status však nie
je homogénny. Východ Ukrajiny silnejšie ašpiruje k prorusky orientovanej politike, ruský jazyk je
dokonca viac používaný ako ukrajinský. Nie sú vyriešené mnohé ďalšie otázky, týkajúce sa
energetiky, bezpečnosti, spravodlivosti, dopravy atď. Aj preto sa s Ukrajinou v najbližších rokoch
nepočíta, ako o kandidátovi do EÚ. Ako bývalý satelit Sovietskeho zväzu je tu ešte Bielorusko,
ktoré, zdá sa, že v Rusku hľadá svojho prirodzeného a rovnocenného partnera, s ktorým bude
vytvárať obchodné, politické i kultúrne aliancie.
Aký je teda koncept kultúrnej identity Európy s Ruskom a bez neho? Ak má byť jej predpokladom
pochopenie a reflexia ukotvenia v rámci špecifickej komunity, teda v rámci Európy, potom Rusko
do nej určite patrí. Sme prepojení spoločnými dejinami, kultúrnymi konotáciami a slovanskou
fixáciou.
Pri špecifikácii identity sa zákonite vynára celý rad otázok, zodpovedanie ktorých je predpokladom
nielen správnej formulácie, ale predovšetkým pochopenia podstaty termínu a javu. Každý človek
má svoj mentálny alebo duševný život, v tom je zvláštnosť človeka, ako fyzickej bytosti. Čo potom
tvorí identitu tejto bytosti?, odkiaľ pochádza?, kde sú jej korene?, ako súvisí identita človeka s jeho
sociokultúrnym prostredím? Predpokladáme, že najsignifikantnejším faktorom utvárania osobnej
identity človeka je kultúra, a človek ako komplexná bytosť funguje v interakcii s kultúrou,
spoločnosťou, civilizáciou. (Višňovský, 2010)
Identita môže byť výsledkom pocitov a formovania, ale môže byť pridelená vonkajším faktorom.
Členstvo alebo príslušnosť k určitej skupine má vplyv, ako jedinci vidia a vnímajú seba a ako sú
vnímaní inými. S identitou súvisí diverzita. Jedná sa o dva prepojené pojmy, pričom diverzita je len
iná tvár identity. (Chorvát, 2007)
Na konci studenej vojny nadobudla globálna politika multipolárny a multicivilizačný charakter,
udialo sa viacero významných udalostí, ako bol rozpad Sovietskeho zväzu, boj o národnú identitu
na tomto multikultúrnom území, odčlenili sa viaceré významné dovtedy zväzové republiky, došlo k
už spomínanému významnému postaveniu Ukrajiny. A tak sa Rusko zas ocitlo rozpoltené, ako už
od čias Petra I. v otázke kam patrí - k západnej civilizácii alebo k štátom eurázijskej pravoslávnej
civilizácii? Už Henry Kissinger predpokladal, že medzinárodný systém 21. storočia bude tvoriť
aspoň 6 hlavných mocností, medzi ktorými bude celkom iste mať významné postavenie Rusko.
Európa preto musí počítať s touto krajinou, ktorej významným potenciálom je kultúra a jazyk
(spolu s angličtinou, čínštinou, španielčinou, francúzštinou a arabčinou patrí medzi najviac
používané jazyky, čo sa týka počtu jej užívateľov).
Snahy Ruska o vlastnú identitu sa vyvíjali už od obdobia existencie Kyjevskej a Moskovskej Rusi,
hoci kontakty s Európu boli veľmi obmedzené, čo bolo determinované nielen zaostalosťou Ruska,
ale aj geografickou polohou jej miest, ktoré sa nachádzali vo vnútrozemí bez možnosti využitia
lodnej dopravy. Rusko nebolo konfrontované s takými fenoménmi, ako rímsky katolicizmus,
renesancia, reformácia, osvietenstvo, kolonizácia. Kým západná civilizácia prešla etapou
spoločenského pluralizmu, vlády zákona, náboženského pluralizmu, táto skúsenosť Rusku chýbala.
Ruská civilizácia, a teda aj ruská identita je produktom domáceho vplyvu - Kyjeva a Moskvy. Z
cudzej civilizácie ju najviac ovplyvnila Byzancia a tatárska nadvláda. Viaceré historické anály
11
prisudzujú Petrovi I. snahy o europeizáciu a modernizáciu Ruska, v skutočnosti bola podstata
európskej civilizácie Petrovi I. cudzia a nezrozumiteľná. Veci a javy posudzoval predovšetkým z
hľadiska utilitárnosti a želanie, aby sa Rusko premenilo na bohatú a rozvinutú krajinu, mu bolo
vzdialené, pretože to mohlo ohroziť jeho samovládu, práva a moc. Europeistické snahy prvého
ruského imperátora sú aspoň podľa historika S.M.Solovjeva a neskôr aj A.Brucknera veľmi
vzdialené. Cárovi išlo skôr o vytvorenie autonómnej civilizačnej ruskej sféry, čo v praxi znamenalo
- ani Európa, ani Ázia, ale Rusko.
Model modernizácie a europeizácie prebrala aj Katarína II. Hoci pod vplyvom európskych
osvietencov píše, že sloboda je dušou všetkých vecí, v skutočnosti s myšlienkou zrušenia
nevoľníctva nikdy nekoketovala. V starších literárnych zdrojoch sa tiež dozvedáme, že Peter I.
stvoril telo novodobého kultúrneho Ruska a Katarína II. mu dala dušu. Toto tvrdenie prežíva
dodnes, že vláda Kataríny II. bola epochou rozmachu vzdelania, kultúry a vedy v Rusku.
(Švankmajer, 2004). Sympaticky znie však jej prehlásenie, že príčina všetkého zla i dobra spočíva
vo vzdelanosti. V duchu tohto výroku urobila rad opatrení na zvýšenie vzdelanosti. Jej imperiálny
komplex však nikdy nebol prekonaný, pretože Rusko, spoliehajúc sa na svoju mohutnosť a vitalitu,
nedokázalo svoje problémy vyriešiť, len ich posunúť. V 19. storočí sa rozprúdila silná debata medzi
slovanofilmi a západnikami. Nezhodli sa na tom, či sa Rusko stane úplnou súčasťou európskeho
spoločenstva, alebo sa vráti na pozície pravej ruskej duše.
Aj neskorší autokrati so snahou o spoločenské a hospodárske reformy si ich spájali s centralizáciou
moci. Zdá sa, že v základnej otázke vlastnej identity ostáva Rusko rozpoltené, aspoň čo sa týka
duality- Západ verzus slovanstvo. Veď aj hlavy dvojhlavého orla v štátnom znaku sú obrátené takto
- jedna na západ, druhá na východ.
Charakter každého národa je plný protirečivých a často navzájom sa vylučujúcich čŕt. Rusi sú v
tomto smere ešte dôslednejší. Hovorí sa, že priemerný Rus je melancholik, ktorý dúfa v lepší
zajtrajšok, ale horlivo sa pripravuje na najhoršiu situáciu. Aby sme mohli vyjadriť postoj Rusov k
životu, celkom iste sa nezaobídeme bez slov - duša, clivota, osud (Želvis, 2001). Hlavne slovo duša
má historickú konotáciu. (V minulosti sa nesčítavalo obyvateľstvo, ale duše, šľachticom sa za dobré
skutky odmeňovali ich páni darovaním duší, boli zavedené dane z duší, atď.)
"Ruská duše je stejně rozmanitá, barevná a nepochopitelná jako Rusko samotné. Skoro až asijskou
duši potkáte u lidi na Dálnem východě, na Kavkaze má spíše muslimský a bojovný charakter, v
Moskvě přičichla k bohatství a okázalosti, na severu k životu v jurtách a na Soloveckých ostrovech
má v sobě dodnes ozvěnu vězü gulagu. Ruská duše dokáže být agresivní, mstivá, zákeřná a
nerespektujíci práva jedince, zároveäle umí být pohostinná, nesobecká a velmi kultúrni."
(Vavrouška, 2009,s.5)
Clivota, až súženie je zmesou apatie, strádania a melanchólie. U Rusov má výrazne osobný
charakter, možno skonštatovať, že z času na čas sa priam vyžaduje prežívať tento jedinečný pocit.
Osud je vnímaný ako eklektická zmes žrebu, údelu, či predurčenosti, za ktoré sa dá ukryť
akákoľvek nepriazeň, dá sa ním ospravedlniť akýkoľvek neúspech.
V povedomí Rusov dôležitú úlohu má aj veľkosť východného impéria, dodáva to rešpekt a zvyšuje
sebavedomie. Neustále je pertraktovaná otázka veľkého ruského priestoru. Geopolitici už na
začiatku minulého storočia, a v Rusku filozofovia dokonca skôr - v 19. storočí uvažovali o
pomenovaní euroázijského kontinentu a viacerí sa zhodli na termíne Eurázia, alebo dokonca
Azeopa. Keď pripustíme, že na východ od Uralu žije cca 30 miliónov obyvateľov, potom zvyšok,
čo je cca 120 miliónov obýva európsku časť, t.j. od Uralu na západ. Ak si predstavujeme
euroázijský priestor v tomto zmysle, potom je Európa len menším územím, akýmsi poloostrovom
na jeho západnej časti. Súčasný ruský politológ Vladimír Baranovský v súvislosti vzájomného
12
vzťahu Ruska a Európy povedal, že polovica Ruska je v Európe a polovica Európy je v Rusku.1 V
týchto slovách treba hľadať snahu o vymedzenie nielen priestoru, ale predovšetkým identity, ktorú
je potrebné niečím podoprieť, vymedziť a sformulovať. Ruská identita sa často formovala v
protiklade k iným hodnotám, javom a lebo stavom. V jej prípade to bolo vymedzovanie voči
Západu - v synchrónnej i diachrónnej osi, často na báze napodobňovania, pozorovania, kritizovania,
pretekania.
Toto vymedzovanie a fenomén veľkosti, až titanizmu sú dosť silné konštanty, s ktorými narábali
mnohí vládcovia v minulosti, ale aj politici v súčasnosti. V Rusku muselo byť všetko veľké, široké
a rozľahlé. Do piesní sa dostali atribúty o ogromnoj strane, o širokoj strane rodnoj, stavali sa
niekoľkohektárové námestia miliónových miest, v nich viacprúdové diaľnice vedúce priamo cez
mesto, boli pokusy obracania smerov tokov riek.
Do slovníka po októbrovej revolúcii v r. 1917 sa dostalo slovo boľševici, odvodené od príslovky
boľše, čo znamená viac, resp. veľa. Akoby malosť, resp. primeranosť negatívne siahala na
sebavedomie charakteru, dôstojnosť bytia a života.
Dominantnou črtou Rusov je hrdosť, a ruská veľkosť, ktorá slúži ako nástroj boja proti
menejcennosti, ostáva stále v rovine historickej i spoločenskej určitým stupňom k dosiahnutiu a
naplneniu tejto vlastnosti. Celkom zreteľne však vidno aj snahu o konsolidáciu v zmysle štátnom i
národnom, čo môže byť predpokladom trvalého vnútorného rozvoja Rusov a ich spôsobilosti
predložiť Západu alternatívu vzťahov - kultúrnych, hospodárskych, politických i spoločenských.
Natalia Naročnickaja, prezidentka analytického Fondu historickej perspektívy a podpredsedníčka
výboru pre medzinárodné vzťahy Štátnej dumy vo svojich prácach obhajuje tézu, podľa ktorej
"budúcnosť sveta patrí konštruktívnemu zjednoteniu dedičstva Európy germánskej, románskej a
slovanskej, Európy kresťanskej (latinskej) a pravoslávnej" (Naročnickaja, 2006, s.5).
Publicista Dušan Kerný (2006) potvrdzuje, že jej polemika umožňuje veľmi dobre sa orientovať v
mentálnom i argumentačnom prostredí znovuzrodeného a rastúceho ruského sebavedomia.
Máloktorý európsky národ hľadá odpovede na budúcnosť v minulosti tak úporne, a minulosť nie je
nikde aktuálnejšia, než v jeho živých politických sporoch.
Svojbytnosť a vzostup Európy sa dá dosiahnuť rešpektovaním a konštruktívnym spojením
historického dedičstva s tvorivým duchom a kultúrou etnických, konfesionálnych a spoločenských
faktorov, zachovávajúc rozmanitosť a individuálnu špecifickosť germánskeho, románskeho,
slovanského, latinského či pravoslávneho vplyvu civilizácii. Spomenutej problematike sa vo svojej
štúdii o formovaní európskeho občianstva multikultúrnym vzdelávaním venuje aj J. Pálková (2009),
ktorá sa prikláňa k názoru, že Európska Únia predstavuje spojivo nielen medzi jednotlivými
národmi, ale aj medzi Európanmi mimo nej.
Z geografického aspektu má Európa najväčšiu koncentráciu rôznych kultúr, hoci deklarujú
totožnosť uznávaných hodnôt a spoločné korene. Nielen Európa, ale aj Rusko v nej ležiace, je
areálom pestrosti, rozmanitosti. Preto je pojem identity dôležitý pre špecifikáciu nielen v rámci EÚ,
ale v rámci celej Európy.
Stotožňujeme sa s Vierou Gažovou (1997), že k základným pravidlám života v multikultúrnom
areále, akým Európa je, patrí tolerancia, schopnosť žiť vedľa seba, rešpektovať inú kultúru a
neprekážať jej rozvoju, pretože dôstojná ľudská koexistencia závisí do značnej miery od toho, ako
sa podarí členom rôznych sociálnych skupín zaobchádzať s inakosťou a diferenciou,
1
Hnutie Euroázijstvo vzniklo v Prahe, jeho zakladateľom bol ruský emigrant Peter Savickij. Tvrdili, že Rusko viac patrí do Ázie,
ako do Európy, dokonca hovorili o negatívnom európskom vplyve na Rusko.
13
nejednotnosťou a nezhodou (Remišová,1995). Prekračovanie hraníc vlastnej kultúrnej identity
môže znamenať participáciu v otvorenom životnom štýle, uvedomovanie si vlastných hodnôt, ale aj
kultivovanie a schopnosť empatie do iných kultúr.
Literatúra:
BITUŠÍKOVÁ, A. 2007. Kultúrna a sociálna diverzita na Slovensku. ÚVV UMB. Banská Bystrica.
ISBN 978-80-8083-345-9
GAŽOVÁ, V. 1997. Aktuálnosť problematiky identity s súčasnej kultúrnej reflexii. In: Otázky
žurnalistiky.
HUNTINGTON, P.: 2001. Střet civilizací. Boj kultur a proměna světového řádu. Praha: Rybka
Publishers.
CHORVÁT, I. 2007. Diverzita, modernita, identita, multikulturalita... (Sociologický pohľad na
možnosti skúmania diverzity v súčasnej spoločnosti) In: BITUŠÍKOVÁ. 2007. Kultúrna a sociálna
diverzita na Slovensku. (Štúdie, dokumenty, materiály) Teoretické východiská k štúdiu diverzity.
Banská Bystrica : Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela. 127 s. ISBN 978-80-8083-345-9.
KERNÝ, D. Slovo k slovenskému vydaniu. In: NAROČNICKAJA, N. 2007. Rusko a jeho miesto vo
svete. OTTOVO NAKLADATELSTVÍ,s.r.o., Praha, 207s. ISBN 978-80-7360-647-3
NAROČNICKAJA, N. 2007. Rusko a jeho miesto vo svete. OTTOVO NAKLADATELSTVÍ,s.r.o.,
Praha, 207s. ISBN 978-80-7360-647-3
PÁLKOVÁ, J. 2009. Formovanie európskeho občianstva multikultúrnym vzdelávaním. In:
Problémy formovania európskeho občianstva. Nitra. ISBN 978-80-552-0305-8
REMIŠOVÁ, A. 1995. Tolerancia ako nenásilný spôsob komunikácie. Olomouc. In: Svobodná
společnost - svobodná morálka.
ŠVANKMAJER, M. a kol. 2004. Dějiny Ruska. Nakladatelství Lidové noviny. Praha. ISBN 807106-658-3
VAVROUŚKA, Petr. 2009. Ruské duše. Radioservis, Praha. ISBN 978-80-86212-05-0
VIŠŇOVSKÝ, E.2010. Ľudská prirodzenosť a kultúrna identita. Dostupné na:
http://www.kvsbk.sav.sk/10rokov/visnovsky.htm
ŽEĽVIS,V. 2000. Eti strannyje russkie. Egmont Rossija. Moskva
http://www.kvsbk.sav.sk/10rokov/visnovsky.ht. 29.1.2010
http:/www.ct24.cz/textove-prepisy/historie-cs-eu/55361-rusko-a-evropa/
Adresa autora:
Katedra európskych kultúrnych štúdií
Fakulta humanitných vied
Univerzita Mateja Bela
Tajovského 40
974 01 Banská Bystrica
14
EMPLOYERS‘ ATTITUDE TOWARDS THE INTEGRATION OF THE
DISABLED INTO THE LABOUR MARKET
Ingrida Baranauskienė, LT
Liuda Radzevičienė, LT
Vytautas Pokštas, LT
Aistė Valaikienė, LT
Šiauliai University, LT
Abstract
The main reason for poverty and social exclusion in Europe is the absence of work income. People
with disability belong to a group of high risk which is under threat to lose jobs, to become longterm unemployed as well as to end up below the poverty. It is supposed that professional disabled
persons’ vocational rehabilitation specialists may assist in the successful integration of the disabled
into labour market. Employers’ attitude towards the focus and necessity for the activity of a
vocational rehabilitation specialist is analysed in the current article. The research was conducted
in 2009, in the course of which 100 Lithuanian employers participated in the poll. A method of
questionnaire survey was applied for the collection of the empirical research data. With the help of
the research it was established that employers tend to recognize the necessity for a disabled
persons’ vocational rehabilitation specialist in the process of vocational rehabilitation of the
disabled. While assessing the priorities related to activity focus by the disabled persons’ vocational
rehabilitation specialist, mostly emphasized are the following: objective to rehabilitate a person’s
working capacity, function of information supply and ability to psychologically support a disabled
person. When admitting a disabled person to work, employers first of all follow personal
competence of a disabled person as well as his ability to perform his work tasks.
Abstrakt
Hlavným dôvodom chudoby a sociálnej exklúzie v Európe je nedostatočný pracovný príjem.
V obzvlášť rizikovom postavení sú v tejto oblasti postihnuté osoby, ktoré sú v neustálom
nebezpečenstve straty zamestnania. Toto nebezpečenstvo sa dá zmierniť asistenciou
profesionálnych špecialistov. Tento článok skúma, aký postoj majú k týmto špecialistov
zamestnávatelia, a to na základe prieskumu na vzorke 100 zamestnávateľov. Pri prijímaní
postihnutej osoby do pracovného pomeru je najdôležitejšie zohľadniť osobné schopnosti osoby i jej
spôsobilosť vykonávať pracovnú činnosť.
Introduction
The main reason for poverty and social exclusion in Lithuania is the absence of work income.
People with disabilities are among the most poverty-stricken, the least educated and the least
employed group of people (King, 1993). In reports and discussions on disability issues in the
highest management institutions of Europe, the employment of the disabled is mentioned as one of
the most urgent problems to be dealt with. A work group report dedicated to investigation of this
problem clearly shows that disability bears a negative impact on the participation in labour market.
The disabled make 14 % of all the persons of employable age in the European Union. The European
Commission emphasizes that persons with disabilities belong to the group of a very high risk which
is under threat to lose jobs or to become long-term unemployed (Jozėnaitė, 2004). Weakening of
competition in labour market manifesting in for e.g. lack of labour force, create larger opportunities
for the participation of the disabled in labour market, however as it is demonstrated by the situation
in Lithuania, this is not sufficient for the disabled to become more valued (Baranauskienė, 2008).
Requirements for employees are very high in the current labour market. It is particularly difficult
for disabled persons to adapt to these high requirements since in order to compete in the open
labour market the disabled are required to have a high professional qualification, to have personal
15
characteristics and general abilities appreciated in competitive labour market. Employment of a
disabled person most often is the result of personal initiatives by the disabled themselves or other
persons as well as the consolidation of a person with severe disability in labour market is considered
as an extraordinary achievement by such person himself and also by social security system services
and other mediators (Mališauskaitė, 2007).
Employers have very critical point of view while employing disabled persons and ascribe a high
level of incapacity to work to the latter. Scientists recognize current employers’ attitude towards the
disabled as an important factor related to fluctuating level of incapacity to work (Blanck, 1998,
King, 1993, Smith, 1992; cit. from Unger). Mališauskaitė (2007) indicates that employers having a
possibility to select employees almost always give their priority to the sound persons and do not
trust the disabled due to insufficient information about their abilities, professional competence and
personal characteristics. Most of employers do not have any information about abilities of the
disabled and doubt if they could perform their work tasks in a qualitative manner. Distrust of the
disabled in employers is predetermined by various myths and stereotypes existing in our society.
Very often difficulties related to the integration of the disabled into labour market are
predetermined by ostracism by a working team. Co-workers very often have negative attitudes
towards the disabled since due to lack of information and various myths they are afraid to get
additional duties or responsibility. As a matter of fact, in many cases a disabled person requires
assistance on his work place. Particularly it is applied to persons with mental retardation since they
require a work assistant (Mališauskaitė, 2007).
Baranauskienė, Ruškus (2004) also note that the disabled themselves have insufficient preparedness
for their integration into labour market. They sometimes inadequately perceive and assess
consequences related to their disability, have problems related to lack of self-confidence,
professional motivation, relationship with working environment, etc.
Giddens (2005) indicates that one of the main reasons for the unsuccessful participation of the
disabled in labour market is the problem of social exclusion. Factors predetermining failures of the
disabled in labour market (socially unacceptable conduct, lack of vocational preparedness and
qualification, increased competition in labour market, insufficient readiness for independent life,
insufficiently considered Governmental policy, negative image, fear of stigma, poor interest by
employers and potential co-workers) also cause the problem of social exclusion (Baranauskienė,
Ruškus, 2004).
According to Ruškus, Mažeikis (2007), working capacity lost by the disabled was and still is
compensated by monetary disbursements, privileges which cannot replace for a person his fullvalue social participation within the society.
Peck, Kirkbride (2001) indicate that employers’ attitude towards the fact that persons with
disabilities are rarely employed most likely is rather different if to compare it with the attitude of
rehabilitation specialists. If an exhaustive survey of employers is conducted, it would be possible to
reveal many reasons why companies do not wish to hire disabled persons. Despite this, the analysis
of all these reasons would lead to such topic as “fear” although companies rather seldom admit true
reasons which prevent them from hiring disabled persons.
According to Peck and Kirkbride (2001), there are four types of fears which were generally
established among employers when analysing employment of the disabled. They include large
hiring costs, additional care and loss in productivity, long-term obstacles with such employee who
is incapable to carry out all necessary work tasks as well as attitude towards a badly performed
work task.
16
Colella (1996) indicates that particularly negative attitude exists with regard to persons with mental
and psychical retardation. Persons with movement or other physical disabilities receive less
negative assessment.
Rehabilitation and employment specialists have developed an action plan with the help of which it
would be possible to assess priorities for a required job along with skills, work tasks and family
support (Morgan, Alexander, 2005). However, Kregel, Unger, 1993 (cit. from Morgan, Alexander)
indicate that readiness of employers to admit and supply disabled persons in their firms and
companies is one of the most significant factors which predetermines the final success for working
capacity.
According to Stiker, 1998 (cit. from Baranauskienė), large achievements in professional integration
area are feasible in the event if companies agree that professionals and inclusion agents work with
disabled employees on daily basis and with common efforts, namely assist them in their life and
production. Therefore, it is necessary to look for advantages of the disabled and to present them to
an employer.
According to Neverauskienė et al. (2008), referring to foreign experience and also to experts’
opinion, one of the most efficient measures related to assistance to the disabled striving for their
integration into labour market is the training of work assistant (mediator, case manager, work
mediator), a specialist as well as the introduction of the services rendered by the latter.
Optimisation of disabled persons’ participation in labour market is one of the most important factors
reducing social exclusion and poverty and improving individuals’ life quality. When speaking about
successful employment of the disabled, attitudes towards the disabled among employers and society
definitely have vital significance. Due to high competition existing in labour market, requirements
to employees increase on a continuous basis and therefore for the disabled it becomes more and
more difficult to consolidate in labour market and especially if a person suffers from mental or
psychical retardation. When generalizing optimization presumptions related to disabled persons’
participation in labour market it is presumed that disabled persons’ participation in labour market
would be greatly facilitated by competitive and motivated support provided by vocational
rehabilitation specialists, i.e. mediation throughout the whole period of vocational rehabilitation.
Assuredly, first of all a model of mediation should conform to employers’ expectations, while
eventually forming a positive attitude among employers and the society towards personal disability
and skills since skills of the disabled can be successfully used at work.
1 Method
With this article it is sought to ascertain employers’ attitudes towards disabled employees, to assess
employers’ attitude towards focus and necessity of the activity of a disabled persons’ vocational
rehabilitation specialist. Objective of the research comprises employers’ attitudes towards a
disabled employee, focus and necessity of the activity of a disabled persons’ vocational
rehabilitation specialist. Moreover, subject of the research was established which is the
identification of focus of the activity of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist and
need for the latter from employers’ viewpoint. Theoretical and practical problem formulation
allowed raising a hypothesis that employers tend to recognize the necessity of a disabled persons’
vocational rehabilitation specialist in the process of vocational rehabilitation of the disabled,
attitudes of the respondents allow assessing the priorities related to the activity focus of a disabled
persons’ vocational rehabilitation specialist in the process of vocational rehabilitation of the
disabled.
17
The research was conducted and questionnaires for the respondents were construed referring to a
theoretical model of mediator’s competence outlining the tendencies of a mediator’s knowledge,
skills, attitudes, values, emotions and motivation. Two data collection methods were used in the
research. First of all, the analysis of scientific literature, documents and internet sources was
performed which allowed accentuating and defining the main criteria for the activity focus of a
vocational rehabilitation specialist as well as to reveal the opportunities for the disabled persons’
participation in labour market which are provided by scientists and other authors. A qualitative
survey method was used in order to carry out the poll among the employers working in various
vocational fields. Referring to the theoretical information collected, the specialists were construed a
questionnaire of a closed type under Likert and rank measurement scale.
The questionnaire for employers was dedicated for the establishment of the attitude by employers
working in various fields towards focus and necessity of the activity carried out by a vocational
rehabilitation specialist, when defining their tasks and objectives, especially at a time of their hiring
and vocational adaptation.
For data processing, analysis and drafting of tables provided, the following programmes were used:
SPSS-PC 11.0 for Windows and Microsoft Office Excel 2003. Reliability of the specialists’ and
employers’ study is ensured by the result processing methods applied. Methods of descriptive
analysis (frequencies, averages, percents) were used for the establishment of statistical tendencies
and related relationship.
The research was conducted in Lithuania in February of 2009. In total, 100 employers working in
various fields of vocational activity took part in the research.
Out of 100 employers participating in the poll, the number of women (66 %) was higher than that of
men (23 %). Employers from various work areas took part in the research: 30 % of the respondents
were from educational and scientific field, 19 % from social security and labour field, 18 % from
production, commerce and services, 9 % from public administration, 6 % from health care, 5 %
from law enforcement, 3 % from sport, religion and culture. 62 % of the respondents had higher
education, 19 % graduated from colleges and 3 % with secondary education.
2 Employers’ attitude towards working opportunities of a disabled person in their institutions
There are only 50 % of persons with light disability and vocational education working in Lithuania
(Baranauskienė, Ruškus, 2004). 46 % out of the respondents of this research indicated that there is a
disabled person working in their institution.
18
Picture 1. Motives having encouraged employers to admit a disabled person to work
He has moving disability
1
He became disabled at w ork
2
We needed such person
2
Possibility to rehabilitate current w orking skills and abilities
2
We had job vacancy
2
Experience in w orking w ith the disabled
2
He is my friend
2
Disabled persons' loyalty to the company
2
He is my relative
3
The disabled are capable of w orking
3
Disabled persons' integration into labour market and society
4
I favourably assess the disabled
4
Support provided by the state
5
Educated person
5
Status of disabled persons' social company
7
Good specialist
10
0
2
4
6
8
10
12
Respondents (N)
Kaffemanienė, Vinikaitytė, 2007 indicate that when integrating into labour market a very important
indicator is positive attitudes: disabled person’s activeness; determination when looking for work,
self-confidence; positive employers’ attitudes towards the disabled. The largest number of the
respondents in this research indicated that when admitting a disabled person to work, first of all it
was considered whether he is a good specialist (see Picture 1). On the one hand, it demonstrates a
positive attitude of employers towards the disabled in whose institution a disabled person is
working. However, on the other hand, such results of the research reveal the explanation, why it is
difficult for a disabled person to be employed in working places where no disabled person had
worked before. Employers require professional skills, prompt and qualitative performance of tasks
from their employees as well as the same from the disabled, therefore when assessing strengths of a
disabled person they always consider other restrictions of such person which to the employer who
does not have any knowledge about specifics of the person’s disability might seem as an obstacle
for such disabled person’s employment. Such employers’ attitude is rather risky when speaking
about the problem of social exclusion since less and less space is left for human factors in the
competitive market. A disabled person very often has to demonstrate a higher professional
preparedness than a sound person pretending for the same vacancy.
Employers also indicated that they were induced to admit a disabled person to work thanks to the
status of disabled persons’ social company, suitable education of a disabled person, professional
qualification, support provided by the government, favourable assessment of the disabled, aspiration
to integrate the disabled into labour market and society. Data of this study allow asserting that
employers when admitting a disabled person to work, first of all follow competence of such
disabled person and his ability to perform his work tasks.
Employers in whose institution they do not have the disabled working, as the main motives for the
latter indicated that they did not receive any requests from the disabled, the disabled are not fit for
work, have restrictions, no conditions exist in order for them to work, they cannot work full-time,
they have no vacancies, etc. (see Picture 2). Besides negative employers’ attitudes towards disabled
persons’ working opportunities, results of the research revealed one more reason, why employment
of the disabled becomes a problem in our society, namely it is the passive participation in labour
19
market by the disabled themselves. Lack of personal activeness may be predetermined by several
factors, namely the system of vocational rehabilitation insufficiently developed, imperfect
legislative base and individual characteristics among the disabled, such as lack of self-confidence,
disability restrictions.
Picture 2. Reasons due to which employers did not hire the disabled
Not fit according to w ork specifics
1
Unsuitable qualification
1
Unadapted premises
2
Incapable to w ork independently
2
There are no job vacancies
3
They are not able to w ork full-day
3
Among people I know there are no disabled persons
3
They have no conditions for w ork
4
They have restrictions
5
They are not fit to w ork
5
There w ere no requesting persons
9
0
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
Respondents (N)
When assessing negative employers’ attitude towards the fact that the disabled are not suitable for
work, it would be important to pay attention to several very important presumptions predetermining
the successful integration of the disabled into labour market. They comprise the professional
assessment of a disability type as well as suitable selection of working conditions and working
environment and related adaptation to a specific disabled person as well as the further accentuation
of strengths and abilities of the disabled helping to convince employers that restrictions of the
disabled person preventing him from his adaptation in life might not play any role at work. As for
example, if an employee has movement impairment, he could carry out a sitting job (accountant’s
job, etc.), a person with mental retardation could carry out mechanic or monotonous work which
would require a sound employee to make great physical efforts as well as would be boring and less
meaningful to the latter.
A result of the research revealed that attitude by 78 % of employers towards opportunities for a
disabled person to work in their organisation is rather positive. 17 % of employers tend to
negatively assess opportunities for the disabled to work and 5 % indicated that they do not have any
opinion on this issue.
A result of the research revealed that employers positively assess opportunities for the disabled to
work, supposing that the disabled are not worse than the sound persons and are able to work the
same as the sound persons, many employers support the attitude that there should be equal
opportunities in labour market, while others suppose that the disabled put more effort in work than
the sound persons. Employers who tend to positively asses working opportunities for the disabled,
first of all emphasize abilities of the disabled, afterwards equality of rights and only then the
assistance.
Studies have proven that disabled persons encounter difficulties in getting a job due to negative
attitudes by employers. (Ruškus et al., 2006, Baranauskienė, Ruškus, 2004, cit. from Kaffemanienė,
20
Vinikaitytė). In this research, employers when indicating why they have negative attitudes towards
working opportunities of the disabled, consider that the main reasons for this is that these people are
not healthy and often get ill, work loads are too heavy for them and therefore they are unable to
perform all their tasks (see Picture 3). Employers, who negatively assess working opportunities of
the disabled, first of all emphasize restrictions of the disabled and their poorer work results.
Picture 3. Negative employers’ attitude towards opportunities of a disabled person to work
Respondents (N)
An employee must have a good health
1
They need somebody at their side
1
Work related to information technologies
1
The disabled are not as capable as the healthy persons
1
I saw w hat inneficient is a disabled person's w ork
1
I do not like the disabled
2
Large w ork volume and therefore is unable to perform everything in full
3
They are patients, being ill very often
3
0
0,5
1
1,5
2
2,5
3
3,5
Results of the research revealed that attitude towards working opportunities for the disabled among
the employers who have disabled persons working in their companies is much more positive than
that of the employers who do not have disabled employees in their companies. Employers who have
disabled persons working in their companies, demonstrated an unambiguously positive attitude
towards working opportunities of the disabled (N=45). However, the employers who do not hire
disabled persons have both attitudes formed, namely a positive (N=32) and also a negative attitude
(N=17). Such results of the research allow presuming that employers’ attitude towards working
opportunities of the disabled changes as soon as a disabled person is hired and starts working in
their company.
When generalizing results of studies it is possible to assert that employers accentuate professional
skills of an employee along with his competence and qualitative performance of work tasks as well
as require the same from a disabled person. Whereas, disabled employees may be as valuable as
sound persons if a work type and place are suitably selected and adapted to possibilities of a
disabled person. Many employers accentuate inability of a disabled person, not taking into
consideration his skills at hand; however, attitude of employers change as soon as a disabled person
is hired in their companies and meets employers’ expectations. When changing attitudes towards
the disabled among employers, very important is the first successful employment of a disabled
person which may determine further development in employer’s attitude towards working
opportunities of the disabled.
3 Employers’ attitude towards the need for a disabled persons’ vocational rehabilitation
specialist
Employers tend to consider that disabled persons’ vocational rehabilitation specialists could assist
in a better integration of the disabled into labour market. Many employers (82 %) tend to recognize
the necessity for a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist in the process of personal
vocational rehabilitation, while 7 % are of the opinion that vocational rehabilitation specialists are
needless in the process of vocational rehabilitation of the disabled and 11 % do not have any
opinion on this issue.
21
58 % of employers would require for a vocational rehabilitation specialist to render his assistance in
their company during hiring and vocational adaptation of a disabled person, 20 % of the
respondents indicated that would not require the aforementioned and 21 % of the respondents did
not have any opinion on this issue. Results of the research revealed an insufficiently favourable
attitude among employers towards the work of a vocational rehabilitation specialist in their
institution and this may be related to insufficient information obtained by employers on functions of
a vocational rehabilitation specialist. Disabled persons’ vocational rehabilitation specialists could
assist in reducing problems and trouble arising when admitting a disabled person to work and
helping the latter to establish himself at work. Therefore it is credible that having ascertained the
work tasks and objectives of a vocational rehabilitation specialist, attitudes of employers would
become more positive than the results obtained in the course of this research.
Baranauskienė, Ruškus (2004) also indicate that one of failures in the “open” labour market is
indeed insufficient information of employers: „Employers have no idea about their abilities and as a
matter of fact they do not believe that a disabled person could perform his work tasks in a
qualitative manner (Bleidick, 2003, cit. from Baranauskienė, Ruškus). Therefore, it could be
presumed that upon the increase of information of employers about the disabled, the situation of the
disabled would improve in labour market. The saddest thing of all is the fact that employers do not
wish to know anything about the disabled. 15 % of the respondents indicated that they do not
require receiving information about the disabled and 18 % do not have any opinion on this issue.
However, 61 % of employers are of the opinion that such individual work by a vocational
rehabilitation specialist and an employer when employers are explained disability singularities,
possibilities of a disabled person along with his positive characteristics would be useful and
therefore is favourably assessed by employers. 39 % of employers suppose that the disabled would
have larger employment possibilities if a vocational rehabilitation specialist worked in their
company, 37 % do not have any opinion on this issue and 19 % suppose that employment
opportunities for the disabled would remain the same.
42 % of employers believe that disabled persons’ vocational rehabilitation specialists would
improve the quality of their relationship with the disabled, however 22 % are of the opinion that the
relationship between an employer and a vocational rehabilitation specialist would not improve with
the assistance of a vocational rehabilitation specialist. 43 % of employers suppose that the
assistance by a vocational rehabilitation specialist for a disabled person during his vocational
adaptation could last for three months, 25 % of the respondents suppose that such assistance could
last for a half of a year and 21 % indicated that a specialist could render his assistance to a disabled
person for a month. Employers are of the opinion that the assistance by a disabled persons’
vocational rehabilitation specialist in the course of his adaptation in working environment would be
required from 1 up to 6 months. It is supposed that the most of employers focus themselves to a trial
period which as a rule takes 3 months and if an employee does not meet the employer’s
expectations, he is then dismissed.
When generalizing results of the research it is presumed that employers favourably assess the need
for a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist, however their attitude towards such
specialist in their institution is less favourable. Two thirds of the respondents demonstrated their
openness for employment of the disabled in their institutions, indicating that they would agree for a
specialist to familiarize them with disability singularities, less then a half of the respondents agree
that a specialist could improve the quality of their relationship with the disabled. Results of such
studies show employers’ goodwill with regard to the disabled as well as reveal employers’
unwillingness to contribute themselves to the employment of the disabled and the successful
integration of the disabled into labour market. Such results of the research could be explained by the
22
fact that employers are confronted with fear that a disabled person may fail to meet his
expectations.
4 Tasks and functions of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist from the
viewpoint of employers
With this article it was striven to ascertain, what tasks are set by employers to disabled persons’
vocational rehabilitation specialists assisting in a disabled person’s adaptation at work. In total,
eight general tasks were specified in the questionnaire being followed by a disabled persons’
vocational rehabilitation specialist when assisting a disabled person in getting a job as well as in his
vocational adaptation at work (see Picture 4).
Picture 4. Tasks of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist from the viewpoint of
employers
Measuring evaluations: "Alw ays" - 5, "Very often" - 4, "Often" - 3, "Seldom" - 2, "Never" - 1.
To assist
3,71
To represent at the time w hen decisions are taken w ith regard to a disabled person
3,84
3,88
To assist in accompanying
To optimise partnership
4,01
To become a partner in employment
4,02
To strengthen a disabled person's value over labour market
4,15
To follow an example of the disabled persons w ho w ere successful
4,15
To support psychologically
4,35
3,2
3,4
3,6
3,8
4
4,2
4,4
Statistical analysis revealed employers’ attitude which demonstrates that most often a vocational
rehabilitation specialist should support a disabled person psychologically (M=4,35), also to
strengthen a disabled person’s value in labour (M=4,15) and refer to the example of the disabled
who were indeed successful (M=4,15). It is therefore possible to presume that most often employers
tend to accentuate the tasks of a vocational rehabilitation specialist from the side related to
psychological support of the disabled. Employers emphasize communication and cooperation
between a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist and disabled persons.
23
Picture 5. Main functions of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist from the
viewpoint of employers
Sharing personal life aspects, if it is important
3,5
Role modelling
3,59
Offer of attention, time and help
3,78
Provision of possibilities to create partnerships w ith other persons
3,85
Rendering of assistance, feedback and encouragement
3,88
Encouragement of self-assessment and critical reflexion
3,96
Sensibility to a person's feelings
4,04
Emphasis w ith regard to assuming of responsibility
4,08
Assistance in dealing w ith difficult tasks
4,09
Supply of advises and consultations on selection of a prof ession
4,1
Development of specif ic skills
4,11
Orientation tow ards vocational activity
4,22
Supply of information
4,25
0
0,5
1
1,5
2
2,5
3
3,5
4
4,5
Employers suppose that in least cases a vocational rehabilitation specialist should represent a
disabled person in the course when decisions are taken (M=3,84) as well as assist the latter
(M=3,71). Such results of studies could be explained by the fact that employers expect larger
independence, professional skills from the disabled and perceive the role by a disabled persons’
vocational rehabilitation specialist as the temporary assistance helping a disabled person to adapt
himself to working environment in more rapid and efficient manner in the course of his vocational
rehabilitation.
In the course of the research it was striven to ascertain the distribution related to attitude of the
employers towards the functions of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist (see
Picture 5). Employers are of the opinion that the most important functions of a disabled persons’
vocational rehabilitation specialist include supply of information (M=4,25), orientation towards
vocational activity (M=4,22), development of specific skills (M=4,11), rendering of advices and
consultations on the selection of a profession (M=4,10). Functions related to role modelling
(M=3,59) and sharing personal life aspects (M=3,50) were assessed by employers as being the least
important.
The obtained empirical data revealed that employers emphasize such functions which are mostly
required when communicating with a disabled person. Disabled persons when addressing employers
on employment issues, first of all wish to find out everything about their employment opportunities.
Disabled persons’ vocational rehabilitation specialists would indeed carry out such functions as
supply of information and advices on the selection of a profession. What currently is being carried
out by employers themselves with every person wishing to get a job, would be carried out with a
disabled person by a vocational rehabilitation specialist. Employers more accentuate the
development of specific skills in the disabled than the role modelling. The above mentioned one
more time justifies the presumption that employers expect an advance readiness for work,
professional skills, independence and competence from the disabled and therefore disabled persons’
vocational rehabilitation specialists should assist in their adaptation to working environment,
optimize abilities of the disabled, render psychological support as well as assist in the formation of
specific skills which are characteristic to a specific institution and generally are not acquired in
educational institutions.
24
Conclusions
Results of the research revealed that three fourth of the employers favourably assess opportunities
of a disabled person to work in their institution. Attitude by the employers who already have
disabled persons working in their institution is more positive than that of the employers who do not
have such employees working with them. This proves that the disabled may be as valuable
employees as the sound persons. Employers who do not have a disabled person working in their
institution, most often are of the opinion that the disabled are unfit for work and have restrictions.
Therefore it could be presumed that the insufficient information of employers on the disabled is one
of the reasons which determine a poor integration of the disabled into labour market. Such
conclusions of the research allow formulating one more very important requirement for disabled
persons’ rehabilitation specialists, namely the ability to carry out negotiations.
Analysis of the employers’ attitude towards singularities of integration of the disabled into labour
market justified the hypothesis that the largest number of employers tends to admit the necessity of
a vocational rehabilitation specialist in the process of vocational rehabilitation of the disabled.
However, only six out of ten respondents would require for a vocational rehabilitation specialist to
render assistance to a disabled person in the course of employment and adaptation in their
institution as well as consider that the information and explanation on disability singularities,
personal possibilities of a disabled person, his positive characteristics supplied to employers would
be useful and therefore is assessed in a favourable manner. Four out of ten employers believe that
disabled persons’ vocational rehabilitation specialists would help to improve the quality of their
relationship with disabled employees. From the viewpoint of employers, a disabled persons’
vocational rehabilitation specialist should carry out the functions related to supply of information,
development of specific skills, rendering of advices and consultations on selection of a profession.
A disabled persons’ vocational rehabilitation specialist should also provide psychological support to
a disabled person during his employment and adaptation in his working environment.
Bibliography
ACIENĖ E., VAIČEKAUSKAITĖ R. 2008. Žmonių su negale dalyvavimo darbo rinkoje problema
socialinės atskirties kontekste (Problem of participation of the disabled in labour market within the
context of social exclusion). Klaipėda. Publishing: EBSCO Publisching.
BARANAUSKIENĖ I., JUODRAITIS A. 2008. Neįgaliųjų profesinė reabilitacija: sėkmės
prielaidos (Vocational rehabilitation of the disabled: prerequisites for success). Šiauliai: Šiaulių
universitetas.
BARANAUSKIENĖ I., RUŠKUS J. 2004. Neįgaliųjų dalyvavimas darbo rinkoje: profesinio
rengimo ir profesinės adaptacijos sąveika (Participation of the disabled in labour market:
interaction of vocational training and vocational adaptation). Šiauliai: Šiaulių universitetas.
COLELLA A. 1996. Organizational Socialization of Newcomers with Disabilities: Framework for
Future Research. Research in Personnel and Human Resources Management: EBSCO Publishing:
351-417.
GIDDENS A. 2005. Sociologija (Sociology). Kaunas: Poligrafija ir informatika.
INGE K., TaARGETT P. 2006. Identifying job opportunities for individuals with disabilities.
Journal of Vocational Rehabilitation 25. USA, Richmond: Virginia Commonwealth University:
EBSCO Publishing: 137-139.
JOZĖNAITĖ A. 2004. Europos link. Europos vartus atkėlus (Towards Europe. Opening the gate to
Europe). Vilnius, http://www.lass.lt/mz/200405/str00.htm.
KAFFEMANIENĖ I., Vinikaitytė J. 2007. Judėjimo negalę turinčių asmenų profesinė motyvacija ir
subjektyviai suvokiami (ne)sėkmingos integracijos į darbo rinką veiksniai (Professional motivation
for persons with movement disability and subjectively perceived factors of (un-)successful
25
integration into labour market). Specialusis ugdymas, 2(17). Šiauliai: Šiaulių universitetas. 145156.
KING A. S. 1993. Doing the right thing for employees with disabilities. Training & Development.
Northern Illinois University, College of Business, Department of Management: EBSCO Publishing.
MALIŠAUSKAITĖ L. 2007. Neįgalumo problematika darbo rinkoje: diskriminacija ir stereotipai
(Disability
problematics
in
labour
market:
discrimination
and
stereotypes).
Vilnius,http://www.lygybe.lt/ci.admin/Editor/assets/neigaliuju%20problematika%20darbe_Marijam
pole.pdf.
MORGAN R.L., Alexander M. 2005. The employer‘s perception: Employment of individuals with
developmental disabilities. Journal of Vocational Rehabilitation 23. EBSCO Publisching.
NEVERAUSKIENĖ L. et al. 2008. Neįgaliesiems taikomų aktyvių darbo rinkos politikos priemonių
vertinimas ir pasiūlymų parengimas priemonių efektyvumui didinti (Assessment of active working
policy measures applied to the disabled and preparation of proposakls for the increase of measures
efficiency).Vilnius,
http://www.ldb.lt/Informacija/Apie/Documents/mtyrimas_neigaliuju_ADRPP_20080723.pdf.
PECK B., KIRKBRIDE L.T. 2001. Why businesses don‘t employ people with disabilities. Journal
of Vocational Rehabilitation 16. USA: SafeCard Services, 3001 East Pershing BLVD., Cheyenne:
EBSCO Publishing. 71-75.
RUŠKUS J., MAŽEIKIS G. 2007.Neįgalumas ir socialinis dalyvavimas: kritinė patirtis ir
galimybių Lietuvoje refleksija (Disability and social participation: critical experience and
reflection on opportunities in Lithuania). Monografija. Šiauliai: Šiaulių universiteto leidykla.
UNGER D.D. 2002. Employer‘s attitudes Toward Persons with Disabilities in the Workforce:
Myths or Realities? Focus on Autism and other developmental disabilities, Volume 17, Number 1:
EBSCO Publishing: 2-10.
Addresses of the authors:
Šiauliai University
P. Višinskio str. 25
Šiauliai
Lithuania
Šiauliai
Lithuania
Vytautas Pokštas
Šiauliai
Lithuania
Aistė Valaikienė
Šiauliai
Lithuania
26
VOCATIONAL REHABILITATION SPECIALISTS
PERSONS‘ INTEGRATION INTO LABOUR MARKET
IN
DISABLED
Ingrida Baranauskienė, LT
Vytautas Pokštas, LT
Aistė Valaikienė, LT
Abstract
Successful professional activity is one of the most important premises for integration into the
socium. Disability greatly restricts persons’ working capacity, disabled persons find themselves
among risk groups and this way they may even become long-term unemployed. Long lasting
unemployment is one of the most important premises for poverty and social exclusion.
This article provides an attitude by disabled persons’ vocational rehabilitation specialists as one of
the methods helping to deal with unemployment among the disabled. In the course of the research,
the attitude by specialists working with the disabled is analysed with regard to the focus and the
necessity of rehabilitation specialist’s activity. The research was conducted in 2009; the
respondents comprised 100 Lithuanian specialists working with the disabled in the process of
vocational rehabilitation. A method of questionnaire survey was applied for the collection of the
empirical research data. With the help of the research it was established that specialists working
with the disabled tend to recognize the necessity of disabled persons’ vocational rehabilitation
specialist in the process of vocational rehabilitation of the disabled. While assessing the priorities
related to activity focus by the disabled persons’ vocational rehabilitation specialist, mostly
emphasized are the following: objective to rehabilitate a person’s working capacity, function of
information supply, communication and cooperation competence and ability to psychologically
support a disabled person.
Abstrakt
Úspešná profesionálna aktivita je podmienkou integrácie jedinca do spoločnosti. Postihnuté osoby
majú túto integráciu často sťaženú, dokonca sa niekedy stávajú rizikovou skupinou či sa dostávajú
do okruhu dlhodobo nezamestnaných, a to je jedným z predpokladov chudoby a sociálnej exklúzie.
Článok sa zaoberá otázkou, ako môžu pri nezamestnanosti takýchto osôb pomôcť rehabilitační
špecialisti. Zakladá sa na výskume, ktorý bol v roku 2010 vykonaný na vzorke 100 profesionálnych
rehabilitačných špecialistov. Pri zhodnotení priorít podobných aktivít sa ako najdôležitejšie ukázali
cieľ rehabilitovať pracovnú schopnosť klienta, funkcia informácií, schopnosť komunikácie,
spolupráce a psychologickej podpory postihnutej osoby.
Introduction
In reports and discussions on disability issues in the highest management institutions of Europe, the
employment of the disabled is mentioned as one of the most urgent problems to be dealt with
(Jozėnaitė, 2004). Studies (Daugėla, 2004, Gailienė, 2006; cit. from Kaffemanienė, Vinikaitytė)
have shown that only a small number of the disabled participates in working activities and for the
biggest part these are people with insignificant disability. Factors predetermining failures by the
disabled in labour market (socially unacceptable conduct, lack of vocational preparedness and
qualification, increased competition in labour market, insufficient readiness for independent life,
insufficiently considered governmental policy, negative image, fear of stigma, poor interest by
employers and potential co-workers) also give rise to the problem of social separation
(Baranauskienė, Ruškus, 2004). In their words, the disabled always have problems in labour market
since they suffer from social separation. The main reason for poverty and social separation in
Lithuania is absence of work income. Integration of inactive residents into labour market and
27
sustenance of the working ones are important measures when dealing with poverty and social
exclusion (National report, 2006). Due to high unemployment rates within the transitional period,
the state itself considered social allowances as the way out of this situation in order to ensure the
subsistence for the disabled (Cerami, 2005, cit. from Acienė, Vaičekauskaitė). However, in the
opinion of Ruškus, Mažeikis (2007), the disabled while striving for allowances and other benefits
become deprived of a sense of sociality.
For the optimisation of disabled persons’ integration into labour market, competent and motivated
support by vocational rehabilitation specialists, namely their mediation throughout the whole period
of vocational rehabilitation would be extremely useful. Mediation should encompass the whole
process of vocational rehabilitation, family support, cooperation with employers and co-workers.
According to Baranauskienė, Gudinavičius (2008), the role by a mediation specialist in the process
of mediation is to assist the parties involved into discussion to ascertain the situation, interests and
needs at hand, to develop acceptable solution opportunities and to assist in approaching final
individual and common matters. According to Baranauskienė, Juodraitis (2008), a mediation
specialist is perceived as the person who focuses his own competence and competitiveness towards
the strengthening of merit in labour market by participants in the process of vocational
rehabilitation (disabled persons, disabled person’s co-workers, and social system specialists) as well
as value of the process itself. While contributing to the participation of a disabled person in labour
market, a mediator not only changes the value of a disabled person in the society but also influences
the value of an employer as progressive and modern person, initiates the change in public values
and attitudes, strives to improve the meaning of the process of vocational rehabilitation and the
value in general.
(Kelly, 1983; cit. from Messing) speaking about mediation indicates that a mediator should improve
his negotiating skills rather often since he is dependent on studies, interpretations and afterwards
following emotional and behavioural changes in dealing with clients’ problems. According to
(Murray, 1991; cit. from Baranauskienė, Gudinavičius), a mediator’s patience, estimated risk and
support are rather important. (Rowley, 1999; cit. from Baranauskienė, Gudinavičius) suppose that it
is important for a mediator to have a sufficient life experience, ability to adapt, be susceptible to
new ideas, to know personal strengths and to be able to render hope and optimism to a disabled
person.
Jonhson, Ridley (2004), when defining the relationship between a mediator and a person indicate
that it is the dynamic, mutual and personal relationship in which the person having gained a larger
experience performs the task of role modelling and the roles of a manager, teacher and supporter
with regard to the person who has less experience.
Kuhn, Padak (2006) indicate that one of the most provocative ideas by Johnson and Ridley is
namely this one: „A reliable mediator would never cease mediating“. Therefore, referring to their
idea, the question is what causes a mediator to be reliable?
Discussing the idea on how precisely and confidently a mediator should talk about his work,
Johnson, Ridley (2004) in total specify 19 general work principles for a mediator referring to which
it would be much easier for the latter to gain another person’ trust: 1) to select persons to be assisted
in a thoughtful manner; 2) to get acquainted with persons looking for help; 3) to make use of
mastery and of nothing else; 4) to use as many affirmations as possible; 5) to take care of financing
beforehand; 6) to be a teacher and also a coach; 7) to encourage and to support; 8) to offer
assistance at any time; 9) to try to protect when it is necessary; 10) to stimulate progress with
entrusted tasks; 11) to allow a person to be more open; 12) to develop creativity; 13) to be able to
help when it gets too difficult; 14) to constantly remind about current achievements; 15) to use self-
28
critics when necessary; 16) to recognize increasing friendship and mutual relationship; 17) to teach
directly; 18) to use the model considered beforehand; 19) to show confidence.
(Noone, 1998; cit. from Baranauskienė, Gudinavičius) indicates that one of the most significant
abilities of a mediation specialist should be the ability to „permanently remain in a vortex of the
process“. Mediation is a passive experience for a mediation specialist and therefore he should be
capable to “maintain himself” throughout the whole process.
The society is not so mature that it could be ready to accept a disabled person and to positively
assess his skills. In the opinion of Valenta (2003), the stereotypes still persist that a disabled person
is somehow different and that having entered a team of sound persons he might bring in
discrimination, demand additional attention, assistance and this way would also prevent other
employees from working, etc. Many society members tend to regard a disable person with
sympathy and do not appreciate and accept him as the equal personality, communication partner
and the employee. Therefore it is necessary to constantly look for new methods and measures so
that the society gets closer a disabled person and grants him equal rights to participate in both,
labour market and public life. As one out of measures for the integration of the disabled into labour
market, scientists propose a vocational rehabilitation (mediation) specialist and accentuate a wide
spectrum of abilities and skills for a vocational rehabilitation (mediation) specialist which he should
follow in his work. Further in the article we are going to discuss the main work aspects of a disabled
persons’ vocational rehabilitation specialist assisting a disabled person to easier integrate into
labour market.
1 Method
With this article it is sought to ascertain how specialists of various fields working with the disabled
assess the focus and necessity of the activity carried out by a vocational rehabilitation specialist in
the process of vocational rehabilitation. Object of the research is the focus and need for the activity
by vocational rehabilitation specialist. Moreover, subject of the research was also accentuated,
namely the identification of the focus and need for the activity by a vocational rehabilitation
specialist from the viewpoint of vocational rehabilitation specialists. Theoretic and practical
formulation of the problem allowed presuming that the specialists working with the disabled in the
process of vocational rehabilitation tend to recognize the necessity of a vocational rehabilitation
specialist in the process of vocational rehabilitation of the disabled, opinions of the respondents
allow to assess the focus priorities related to the activity of a vocational rehabilitation specialist in
the process of vocational rehabilitation of the disabled.
The research was conducted and questionnaires for the research participants construed referring to
the theoretical model on a mediator’s competence, outlining the tendencies related to a mediator’s
knowledge, skills, attitudes, values, emotions and motivation. Two data collection methods were
used in the research. First of all, the analysis of scientific literature, documents and internet sources
was performed which allowed accentuating and defining the main criteria for the activity focus of a
vocational rehabilitation specialist as well as to reveal the opportunities for the disabled persons’
participation in labour market which are provided by scientists and other authors. A qualitative
survey method was used in order to carry out the poll among the specialists working in various
vocational fields. Referring to the theoretical information collected, the specialists were construed a
questionnaire of a closed type under Likert and rank measurement scale.
The questionnaire for specialists was dedicated for the establishment of the attitude by specialists of
various fields working with the disabled in the process of vocational rehabilitation towards the
focus and necessity of the activity carried out by a vocational rehabilitation specialist, when
defining their tasks and objectives, current competences and functions being carried out.
29
For data processing, analysis and drafting of tables provided, the following programmes were used:
SPSS-PC 11.0 for Windows and Microsoft Office Excel 2003. Reliability of the specialists’ study is
ensured by the result processing methods applied. Methods of descriptive analysis (frequencies,
averages, percents) were used for the establishment of statistical tendencies and related relationship.
The research was conducted in Lithuania in February of 2009. In total, 100 specialists working with
the disabled in the process of vocational rehabilitation took part in the research. Out of 100
specialists participating in the poll, the number of women (71 %) was higher than that of men (29
%). 50 % of specialists questioned were from the scientific and educational field, 40 % from social
security and labour field and 10 % from public administration, health care and sport, cultural and
religious fields.
2 Specialists’ attitude towards the need for a disabled persons’ vocational rehabilitation
specialist
When analysing the criteria of focus and need for a vocational rehabilitation specialist’s activity,
from the viewpoint of specialists working with the disabled, first of all we would like to overview
the opinions prevailing with regard to the necessity of a vocational rehabilitation specialist. A great
number of specialists (95 %) working with the disabled tend to acknowledge the necessity of a
vocational rehabilitation specialist in the process of a disabled person’s vocational rehabilitation; 4
% of respondents are of the opinion that vocational rehabilitation specialists are needless in the
process of vocational rehabilitation and only one respondent indicated that this issue is unessential
to him. Very similar results were also fixed in previous study conducted by specialists
Baranauskienė, Gudinavičius (2008) in which 90,1 % of specialists spoke positively.
In the specialists’ opinion, a vocational rehabilitation specialist is mostly needed in a disabled
persons’ training centre, afterwards in a vocational rehabilitation centre, a vocational training and
preparation centre and a disability and working capacity establishment service. The research results
allow supposing that these institutions were indicated by specialists due to the fact that they are
mostly related to vocational rehabilitation and services rendered to the disabled. In the specialists’
opinion, the least necessity for a vocational rehabilitation specialist is in such institutions as
business companies, elderly care homes, gerontology centres, leisure homes, and independent state
organisations. It is possible to partly agree with the specialists’ attitude, except for business
companies. Continuity of integration of the disabled persons into labour market is of a high
importance and therefore in order for a disabled person to consolidate in a new workplace,
adaptation of a work place to the disabled is required along with the assistance in dealing with
adaptation problems, optimisation of a disabled person’s adaptation to the working environment. A
role of a vocational rehabilitation specialist as a mediator has not formed in Lithuania yet.
Assistance to the disabled is rendered within the limits of institutions and therefore striving for the
optimal results of disabled persons’ integration into labour market, the assistance must be rendered
on a work place itself and in other necessary environment.
3 Tendencies of the activity of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist from the
viewpoint of specialists
This research was aimed to ascertain what tasks and objectives should be set and what functions
should be fulfilled by a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist in his work.
30
Picture 1. Main objectives of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist from the
viewpoint of specialists
Measuring evaluations: "Alw ays" - 5, "Very of ten" - 4, "Often" - 3, "Seldom" - 2, "Never" - 1.
Pre-vocational training
4,28
Successful vocational adaptation of a disabled
person
4,38
Increase of opportunities to get em ploym ent
independently
4,44
Efficient vocational training of a disabled person
4,44
Rehabilitation of personal working capacity
4,15
4,45
4,2
4,25
4,3
4,35
4,4
4,45
4,5
The research results (see Picture 1) revealed that in the specialists’ opinion the most important
objectives that should be set by a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist are as
follows: rehabilitation of a person’s working capacity (M=4,45), vocational training of a disabled
person (M=4,44), increase of opportunities to be employed independently (M=4,44), successful
vocational adaptation of a disabled person (M=4,38), and pre-vocational training (M=4,28).
Objective of pre-vocational training was assessed by specialists as the least important, although in
general all fundamental objectives of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist are
assessed as very good. (Cerami, 2005; cit. from Acienė, Vaičekauskaitė) also note that as long as
there is insufficient demand for labour force and high competition in labour market, the level of
qualification becomes the main condition for self-preservation in the latter. In order for the disabled
to get employed, the problem arises related to the acquirement and rehabilitation of professional
qualification and skills. Giddens (2005) indicates that for the participation by the disabled in labour
market it is very important that opportunities to strive for vocational education among young
disabled persons are rather limited. It is likely that social separation awaits these young people since
it is a real challenge for a young disabled person to become an adult. Therefore it is natural that
specialists emphasize the objectives for vocational training. It is presumptive that high assessment
of rehabilitation of the person’s working capacity is due to the fact that long-lasting unemployment
may predetermine decrease in working capacity: loss of skills, passiveness and also health
problems. Rehabilitation of working capacity is a very complex process encompassing the whole
process of vocational rehabilitation.
In general, unemployment, poverty and social exclusion are the three interconnected factors that
influence each other. Disability is one of the unemployment risk factors, yet the result of long-term
unemployment is poverty and social separation. Poverty and social separation from their side may
deepen a person’s degree of unemployment even more in both, psychological and physical aspect.
A person being unemployed for a long time may lose self-confidence, motivation for employment,
working skills due to which opportunities to get employed become even more difficult. Poverty
causes negative consequences towards life quality and health since living conditions become rather
poor: a person’s nutrition becomes worse, fewer physiological, recreation and other needs are met,
living environment becomes poorer. These factors decrease the degree of a person’s working
capacity since persons having left without any income do not have proper possibilities to take care
of their health condition from the preventive point of view. Therefore, unemployment causes the
rise in poverty and poverty itself deepens both, unemployment and social exclusion. This way, a
faulty circle is formed, to get out of which for an individual himself becomes very difficult and
31
sometimes even impossible without any exterior intervention. Thus, the specialists’ opinion, namely
that the most important in vocational rehabilitation is setting the objective for rehabilitation of a
person’s working capacity, seems as very logic and professional.
Picture 2. Tasks of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist from the viewpoint of
specialists
To manage assets when rendering rehabilitation
assistance to clients
3,91
To assist institutions in procurement of supplementary
equipment
3,97
To manage the load of service rendering
4,1
To plan and distribute work
4,17
To participate in public events when improving one's skills
4,2
To increase opportunities to participate in employment
programmes
4,26
To educate clients under a rehabilitation programme
4,28
To assess clients' working efficiency
4,38
To assess clients' needs and interests
4,45
To observe and consult clients
4,45
3,6
3,7
3,8
3,9
4
4,1
4,2
4,3
4,4
4,5
Statistical analysis revealed the specialists’ attitude which shows that most often tasks of a
vocational rehabilitation specialist should be observation and consultation of clients (M=4,45),
assessment of clients’ needs and interests (M=4,45), assessment of clients’ working efficiency
(M=4,38) (see Picture 2). Among those mostly valued tasks some certain succession of proper
actions by a vocational rehabilitation specialist may be seen, i.e. first of all, clients are observed and
consulted, then their needs and interests are assessed, afterwards follows the assessment of clients’
working efficiency and then they are started to educate under a vocational rehabilitation programme
or opportunities to take part in employment programmes are increased for the latter.
Specialists suppose that the least task of a vocational rehabilitation specialist should be the
assistance to institutions in purchasing supplementary equipment (M=3,97) and the management of
assets when rendering rehabilitation assistance to clients (M=3,91). Therefore, it is possible to
presume that in the specialists’ opinion, a vocational rehabilitation specialist, instead of technical or
financial work, for the biggest part should be engaged in advisory and psychological work with the
disabled.
In the specialists’ opinion, the most important competence is that of communication and
cooperation (M=4,10) and that of professional improvement (M=4,01) (see Picture 3).
Baranauskienė, Gudinavičius (2008) when interpreting the results of the previously conducted
research assert that the process of mediation should be based on skills which could assist in
developing and maintaining intensive communication among the process participants throughout
32
the whole period of mediation. In their opinion, accentuating of communication and cooperation
competence is the first step towards the development of efficient and effective interrelationship.
Picture 3. Competence of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist
Reflecting
3,5
Improvement of organisation and management of changes
3,51
Development of vocational rehabilitation environment
3,69
Exploratory activity
3,72
Planning of vocational rehabilitation content
3,76
Management of vocational rehabilitation process
3,83
Motivation of a disabled person and recognition of his
progress
3,85
Communication and information management
3,87
Use of information technologies
3,88
Familiarization w ith a disabled person and recognition of his
progress
3,9
Assessment of achievements and progress of a disabled
person
3,93
Professional improvement
4,01
4,1
Communication and cooperation
3,2
3,3
3,4
3,5
3,6
3,7
3,8
3,9
4
4,1
4,2
Moreover, the competence of professional improvement is very important in such aspect that a
disabled persons’ vocational rehabilitation specialist should constantly observe and take interest in
national economic changes in both, labour and product markets. A person being unemployed for a
long time very often is unable to see his potential and opportunities to earn money and therefore a
vocational rehabilitation specialist should assess a disabled person’s resources at hand as well as
opportunities to contribute to the development of a tradable market product.
In the course of the research it was sought to establish how the assessment of functions performed
by specialists and co-workers are distributed on the grounds of calculated evaluations. In the
specialists’ opinion, supply of information (M=4,36), consultation (M=4,34), admission (M=4,23)
advices and consultation on profession selection (M=4,23) are the mostly required functions (see
Picture 4). A role modelling function received the least assessment among the specialists (M= 3,64).
Very similar research results were also recorded in the previous research conducted by specialists
Baranauskienė, Gudinavičius (2008) in which it was striven to ascertain the principal roles carried
out by a mediation specialist. The research results demonstrated that mostly required roles are those
of an advisor and an instructor.
33
Picture 4. Functions of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist from the viewpoint
of specialists
3,64
Role modelling
3,71
Provision of possibilities to create partnerships w ith other persons
3,8
Sharing personal life aspects, if it is important
3,81
Development of specific skills
3,84
Encouragement of self-assessment and critical reflexion
3,93
Offer of attention, time and help
3,97
Orientation tow ards vocational activity
4,02
Emphasis w ith regard to assuming of responsibility
Rendering of assistance, feedback and encouragement
4,04
Sensibility to a person's feelings
4,05
4,1
Assistance in dealing w ith difficult tasks
4,19
Friendliness
Rendering of advises and consultations on selection of a profession
4,23
Admission
4,23
4,34
Consulting
4,36
Information supply
3,2
3,4
3,6
3,8
4
4,2
4,4
4,6
When generalizing the research data it is presumed that practically the research results formed the
foundation for the model of a vocational rehabilitation specialist. Specialists working with disabled
persons mostly emphasize the objectives for rehabilitation of a person’s working capacity and
vocational training. In the specialists’ opinion, a disabled persons’ vocational rehabilitation
specialist should observe and assess under which conditions the disabled could work and then to
develop a vocational rehabilitation programme or to increase opportunities for the participation in
employment programmes. Furthermore, the communication and cooperation competence and
information supply and advisory functions of a vocational rehabilitation specialist are accentuated.
Conclusions
The poll carried out among the specialists working with the disabled justified the hypothesis for the
necessity of a disabled persons’ vocational rehabilitation specialist in the process of vocational
rehabilitation of the disabled. The research results revealed that the highest necessity of a vocational
rehabilitation specialist in the order of priority is considered by specialists in these institutions:
disabled persons’ training centre, vocational rehabilitation centre, vocational training and
preparation centre.
The poll of specialists allowed assessing the priorities with regard to activity focus of a vocational
rehabilitation specialist in the process of vocational rehabilitation of the disabled. The main
objectives indicated by specialists in the process of vocational rehabilitation of a disabled person
include the rehabilitation of a person’s working capacity and vocational training of the disabled.
Vocational training of the disabled is particularly important since the level of qualification,
34
competence very often becomes the vital factor helping to remain in labour market. Rehabilitation
of a disabled person’s working capacity is related to accentuating of a disabled person’s
opportunities, rehabilitation of skills and their application at work, when adapting such working
conditions that limitations for work performance caused by disability do not play any significant
role.
In the aspect of assessment of the main tasks for a vocational rehabilitation specialist it was
ascertained that in the order of priority the specialists emphasize such tasks which are related to
clients’ observation and consultation and also to assessment of clients’ needs and interests. The
empirical research results allow to unambiguously asserting that in the order of priority, in aspect of
assessment of current competences, the specialists mostly emphasize the communication and
cooperation competence. It is presumable that in order to create the strong relationship between a
disabled person and a vocational rehabilitation specialist, availability of the communication and
cooperation competence is the most important factor in the process of vocational rehabilitation.
However, the communication should not be limited exclusively to a client; very important factors
comprise maintaining of the relationship with employers, public education while accentuating
strengths of the disabled.
While generalizing the analysis of scientific sources and the research results it is possible to
presume that unemployment, poverty and social separation are the three interconnected factors that
influence each other. Possible changes related to the assessment of the disabled happen at a very
slow pace in the public consciousness (Ruškus, 2002), the society does not consider a disabled
person to be an equal participant of the socium and therefore when talking about the successful
integration of the disabled into labour market it should be emphasized that of a great importance is
the complex assistance helping the disabled to get employment as well as the employment
continuity manifesting in assistance during the work adaptation period and further observation of a
disabled person in order to find out how he does at work. Meanwhile, it is a great challenge and
achievement for a disabled person to work together with sound people under the same working
conditions and also for a vocational rehabilitation specialist who helped the latter to find
employment. Therefore, it is very important to establish, develop and grant conditions, although
unnatural, for the improvement of disabled persons’ employment and this way to preserve and
maintain the optimal working capacity for a person. Employment of the disabled would be more
beneficial to the disabled person himself, society as well as the national economics.
Bibliography
ACIENĖ E., VAIČEKAUSKAITĖ R. 2008. Žmonių su negale dalyvavimo darbo rinkoje problema
socialinės atskirties kontekste (Problem of participation of the disabled in labour market within the
context of social exclusion). Klaipėda. Publishing: EBSCO Publishing.
BARANAUSKIENĖ I., JUODRAITIS A. 2008. Neįgaliųjų profesinė reabilitacija: sėkmės
prielaidos (Vocational rehabilitation of the disabled: prerequisites for success). Šiauliai: Šiauliai
University.
BARANAUSKIENĖ I., GUDINAVIČIUS B. 2008. Tarpininkavimas profesinės reabilitacijos
procese (Mediation in the process of vocational rehabilitation). Šiauliai: Šiauliai University.
BARANAUSKIENĖ I., RUŠKUS J. 2004. Neįgaliųjų dalyvavimas darbo rinkoje: profesinio
rengimo ir profesinės adaptacijos sąveika (Participation of the disabled in labour market:
interaction of vocational training and vocational adaptation). Šiauliai: Šiauliai University.
GIDDENS A. 2005. Sociologija (Sociology). Kaunas: Poligrafija ir informatika.
JOHNSON W. B., Ridley C. R. 2004. The elements of mentoring. Mentoring & Tutoring, Vol. 14,
No 3. New York, Palgrave Macmillan: EBSCO Publishing. 355-368.
JOZĖNAITĖ A. 2004. Europos link. Europos vartus atkėlus (Towards Europe. Opening the gate to
Europe)http://www.lass.lt/mz/200405/str00.htm.
35
KAFFEMANIENĖ I., VINIKAITYTĖ J. 2007. Judėjimo negalę turinčių asmenų profesinė
motyvacija ir subjektyviai suvokiami (ne)sėkmingos integracijos į darbo rinką veiksniai
(Professional motivation for persons with movement disability and subjectively perceived factors of
(un-)successful integration into labour market) Specialusis ugdymas, 2(17). Šiauliai: Šiauliai
University. 145-156.
KUHN T., PADAK G. 2006. From the Co-?Editors: On mentors and mentoring (mentors
Mentoring Mentees). NACADA Journal Volume 26 (2): EBSCO Publishing. 17-25.
MESSING J. K. 1993. Mediation: An intervention strategy for counselors. Journal of Counselling
& Development. Volume 72: EBSCO Publishing. 67-72.
Nacionalinis pranešimas apie Lietuvos socialinės apsaugos ir socialinės aprėpties strategijas 2006 –
2008 m. (National report on Lithuanian strategies of social security and social range for years 2006
– 2008) 2006.
http://ec.europa.eu/employment_social/social_inclusion/docs/2006naplithuania_lt.pdf.
RUŠKUS J. 2002. Negalės fenomenas (Disability phenomenon). Monografija. Šiauliai: Šiauliai
University.
RUŠKUS J., MAŽEIKIS G. 2007. Neįgalumas ir socialinis dalyvavimas: kritinė patirtis ir
galimybių Lietuvoje refleksija (Disability and social participation: critical experience and
reflection on opportunities in Lithuania). Monography. Šiauliai: Šiauliai University publishing
office.
VALENTA A. 2003. Noriu būti gyvenimo dailininkas: etiudai apie neįgaliųjų reabilitaciją ir
integraciją (I want to be the painter of my life: etudes on disabled persons’ rehabilitation and
integration). Vilnius: in Braille.
Šiauliai
Lithuania
Šiauliai
Lithuania
Vytautas Pokštas
Šiauliai
Lithuania
Aistė Valaikienė
Šiauliai
Lithuania
36
CUDZIE JAZYKY AKO NÁSTROJ BOJA PROTI CHUDOBE A SOCIÁLNEJ
EXKLÚZII
Jaroslav Bič, SR
Kristína Bocková, SR
Katedra európskych kultúrnych štúdií, Fakulta humanitných vied, Univerzita Mateja Bela, Banská
Bystrica, SR
Abstrakt
Cudzie jazyky predstavujú vo všeobecnosti jeden zo základných nástrojov boja proti chudobe
a sociálnej exklúzii. Európska únia, v čase narastajúcej globalizácie vo všetkých oblastiach
spoločenského života a s postupne narastajúcim používaním jedného svetového jazyka, podporuje
štúdium cudzích jazykov prostredníctvom svojej politiky viacjazyčnosti, prostredníctvom ktorej sa
zároveň snaží o zachovanie jazykovej rôznorodosti v stále pokračujúcom procese európskej
integrácie podľa jej motta: „Jednota v rozmanitosti“. Práca sa zaoberá dôležitosťou jazyka
v rozširujúcej sa Európskej únii, analyzuje základné črty a ciele jazykovej politiky Európskej únie
ako aj nástrojov na ich dosiahnutie.
Abstract
In general, foreign languages represent one of the basic instruments for fighting against poverty
and social exclusion. European Union, in the times of increasing globalization in all areas of social
life and with the continually growing usage of the only world language, supports studying of
foreign languages by its multilingualism policy by which also tries to preserve language diversity in
the still continuing process of European integration according to its motto: “Unity in diversity“.
The statement deals with the importance of language in the enlargement of European Union,
analyzes the main features and aims of the language policy of European Union as well as the means
to reach them.
Chudoba a sociálna exklúzia predstavujú zložitý problém, s ktorým sa stretávame, viac či menej,
v každej spoločnosti. Chudoba, ktorá je chápaná predovšetkým ako nedostatok (finančných)
zdrojov alebo materiálna núdza, môže v krajných prípadoch vyústiť až do sociálnej exklúzie, kedy
je jednotlivec postavený mimo spoločnosť. Podľa Mareša (2007, s. 13) sa sociálna exklúzia chápe
predovšetkým ako „stav, kedy jednotlivec alebo kolektív plne neparticipuje na ekonomickom,
politickom a sociálnom živote spoločnosti a/alebo kedy im ich obmedzené príjmy a ostatné zdroje
neumožňujú dosiahnuť životný štandard, považovaný v ich spoločnosti za prijateľný.“ Boj proti
chudobe a sociálnej exklúzii, najmä v dnešnej ťažkej a neistej dobe, zapríčinenej sčasti aj finančnou
krízou, preto predstavuje spoločnú výzvu pre Európsku úniu. Vyhlásením roka 2010 za Európsky
rok boja proti chudobe a sociálnej exklúzii, Európska únia demonštruje svoj záujem riešiť tento
zložitý problém. Jedným z nástrojov boja proti chudobe a sociálnej exklúzii je politika
viacjazyčnosti, ktorú Európska únia presadzuje v záujme sociálneho dialógu a sociálnej súdržnosti,
na posilnenie konkurencieschopnosti a zvýšenie zamestnateľnosti.
V dnešnom svete plnom globalizácie a internacionalizácie, v ktorom dochádza k približovaniu
a unifikácií takmer v každej oblasti spoločenského života, a jazyka nevynímajúc, sa záujem
o cudzie jazyky neustále zvyšuje. Je to podmienené požiadavkami zamestnávateľov na ich
zamestnancov, aby okrem materinského jazyka ovládali minimálne jeden, avšak mnohokrát aj viac
cudzích jazykov. Doba, v ktorej momentálne žijeme si vyžaduje, aby každý kto chce plnohodnotne
žiť t. j. mať stabilnú dobre platenú prácu a aktívne sa podieľať na spoločenskom dianí okolo seba,
sa neustále zdokonaľoval v oblasti svojho pôsobenia, celoživotne vzdelával a pokúsil sa tak
konkurovať ostatným. Nevyhnutným predpokladom na dosiahnutie všetkých týchto cieľov je
znalosť cudzích jazykov. Štúdium cudzích jazykov sa v súčasnej dobe považuje za mimoriadne
37
dôležitú a vysoko perspektívnu oblasť vzdelávania. Nie nadarmo sa hovorí: „koľko jazykov vieš,
toľkokrát si človekom“. Súčasná, historicky najvyššia, migrácia ľudí za prácou to len potvrdzuje.
Vďaka neporovnateľne vyššej dostupnosti ku kedysi vzdialeným krajinám či mestám, dnes už nie je
problém vycestovať za prácou, štúdiom či športom alebo kultúrou. V rámci Európskej únie, ktorej
sme všetci členmi, je táto možnosť voľného pohybu osôb takmer neobmedzená. Preto dnes
dochádza k stretu rôznych rozmanitých kultúr a jazykov viac ako kedykoľvek v minulosti. A práve
Európska únia je najviac charakteristická svojou rôznorodosťou a viacjazyčnosťou, ktoré
predstavujú neodmysliteľnú súčasť spoločnej európskej identity. Európska únia je hrdá na svoju
jazykovú rôznorodosť a preto sa prostredníctvom svojej európskej jazykovej politiky snaží o jej
zachovanie.
1 Pojem jazyk
Jazyk je znakom každého národa. Predstavuje jeho nevyhnutnú súčasť, tvorí jeho prirodzenú,
jedinečnú identitu. Formoval sa v procese dlhého historického vývoja každého národa, štátu
a neustále sa vyvíja. V osobitných podmienkach každého národa, štátu či jednotlivca odráža jeho
jedinečnosť, unikátnosť. Preto sa stal predmetom skúmania mnohých autorov a v súčasnosti
existuje množstvo definícii pojmu jazyk. Medzi najvšeobecnejšie definície pojmu jazyk môžeme
uviesť Panzerovu definíciu: „Jazyk ako jednotka sa dá všeobecne definovať ako jazykovedne
opísateľný komunikačný systém s určitými (kodifikovanými alebo nekodifikovanými) normami,
ktorý slúži konkrétnemu jazykovému spoločenstvu v konkrétnom priestore a v konkrétnom čase na
komunikáciu...“ (Mruškovič, 2008, s. 8).
V nadväznosti na identitu, ktorej neodmysliteľnou súčasťou je aj jazyk, potom môžeme na
definovanie tohto pojmu použiť definíciu podľa Claire Kramsch: „...jazyk je systém znakov, ktorý
ako taký v sebe nesie kultúrnu hodnotu. Komunikujúci identifikujú seba samých a tiež ostatných
prostredníctvom jazyka, svoj jazyk vnímajú ako symbol svojej sociálnej identity. Zákaz používania
jazyka je vnímaný jeho používateľmi ako odmietnutie ich vlastnej sociálnej skupiny a kultúry.
Takže môžeme povedať, že jazyk symbolizuje kultúrnu realitu.“ (Kramsch, 1998, s. 3).
Európska únia si uvedomuje dôležitosť a význam každého jazyka a preto sa snaží o zachovanie
bohatej jazykovej rozmanitosti v rámci spoločenstva, ktorá predstavuje jeden zo základných prvkov
spoločnej európskej identity.
2 Jazyková politika Európskej Únie
Jazykovú rôznorodosť EÚ zakotvuje Charta základných práv Európskej únie, ktorá je podľa
Lisabonskej zmluvy záväzná. Po prvýkrát v dejinách EÚ spája do jediného dokumentu celú škálu
občianskych, politických, ekonomických a sociálnych práv všetkých občanov a obyvateľov EÚ.
Charta uvádza, že Únia rešpektuje jazykovú rôznorodosť a zakazuje akúkoľvek diskrimináciu, teda
aj z dôvodu jazyka (Charta základných práv Európskej únie, 2004). Rešpektovanie práv
jednotlivcov, otvorenosť voči iným kultúram, tolerancia a akceptovanie iných, ako aj rešpektovanie
jazykovej rôznorodosti sú základnými hodnotami Európskej únie.
Jazyková politika EÚ vychádza zo zmeneného a doplneného nariadenia Rady č. 1 z roku 1958 o
používaní jazykov v Európskom hospodárskom spoločenstve, v ktorom sú uvedené všetky úradné
jazyky a v ktorom je takisto ustanovené, kedy a na aké účely sa používajú. Zmluvou o založení
Európskeho spoločenstva bolo do primárnej legislatívy zavedené pravidlo, podľa ktorého musia
inštitúcie EÚ s občanmi v členských štátoch komunikovať v úradnom jazyku, ktorý si občania
zvolia.
V Európskej únii je jazyková politika zodpovednosťou členských štátov a Únia nemá “spoločnú
jazykovú politiku”. Na základe princípu subsidiarity zohrávajú inštitúcie EÚ v tejto oblasti
podpornú úlohu tým, že podporujú spoluprácu medzi členskými štátmi, ako aj európsky rozmer v
38
jazykovej politike členských štátov. Kvôli tomu bolo 1. januára 2007 vytvorené portfólio
viacjazyčnosti, ktoré má značný horizontálny rozmer, keďže úzko spolupracuje s ďalšími oblasťami
politík EÚ, ako sú kultúra, vzdelávanie, komunikácia, sociálna politika, zamestnanosť,
spravodlivosť, sloboda a bezpečnosť. Európska politika viacjazyčnosti zahŕňa tri kľúčové aktivity:
podpora jazykového vzdelávania a diverzity v spoločnosti; podpora zdravej multilingválnej
ekonomiky a podpora sociálnej integrácie na základe zvýšeného poznania a akceptovania jazykov
(Európska komisia, 2010).
18. septembra 2008 prijala Európska komisia oznámenie s názvom Viacjazyčnosť: devíza pre
Európu a spoločný záväzok, ktorá sa venuje jazykom v širšom kontexte sociálnej kohézie
a prosperity tým, že integruje viacjazyčnosť do politík EÚ. (Európsky parlament, 2009) 3. marca
2010 vydala Európska komisia stratégiu Európa 2020, ktorá predstavila konkrétnejšie návrhy pre
nástupcu Lisabonskej stratégie. Tieto návrhy by mali byť predmetom nadchádzajúceho jarného
zasadnutia a ich prijatie by bolo vítaným krokom. Stratégia 2020 zahŕňa sedem kľúčových iniciatív,
ktoré majú výrazne zvýšiť rast a zamestnanosť. Patrí sem napr. „Mládež v pohybe“ ('Youth on the
Move'), ktorej cieľom je zlepšiť výkony a medzinárodnú atraktivitu našich inštitúcií vyššieho
vzdelávania a tiež zvýšiť kvalitu všetkých stupňov vzdelávania a školení v EÚ, pričom by išlo
o kombináciu dokonalosti a rovnosti. Komisia navrhuje zvýšiť mobilitu študentov, univerzitných
a výskumných programov a lepšie ich prepojiť s národnými programami a zdrojmi. Tiež podporuje
modernizáciu vyššieho vzdelávania, ako aj štipendijné či tréningové programy alebo ďalšie
medzinárodné pracovné skúsenosti.
3 Programy a nástroje jazykovej politiky EÚ
Jazyky patria k hlavným rysom kultúrnej identity a Európa je kontinentom mnohých jazykov.
Európska únia si preto uvedomuje význam vzdelávania a výučby cudzích jazykov svojich občanov,
pričom považuje svoju jazykovú rôznorodosť skôr za výhodu ako za záťaž. EÚ aktívne presadzuje
politickú a hospodársku integráciu svojich členských štátov, no zároveň podporuje slobodu svojich
občanov hovoriť a písať svojím vlastným jazykom. Cieľom EÚ je povzbudzovať členské štáty
k bližšej spolupráci a vzájomnej výmene skúseností v tejto oblasti. Politika oficiálnej
mnohojazyčnosti chce podporiť širšiu znalosť a použitie všetkých svojich oficiálnych jazykov v
Spoločenstve, rovnako ako chrániť minoritné jazyky. Programy a nástroje jazykovej politiky EÚ
boli nedávno zlúčené s portfóliom vzdelávania, kultúry, multilingvizmu a mládeže, ktoré
v súčasnosti zastupuje cyperská komisárka Androulla Vassiliou. Základným cieľom európskej
agendy vo vzdelávaní je snaha skvalitniť vzdelávací systém a poskytnúť väčšie možnosti
vzdelávania pre občanov v každom veku. Zatiaľ čo každý štát disponuje zodpovednosťou za svoj
vzdelávací systém, koordinované akcie na európskej úrovni môžu napomôcť k dosiahnutiu
vytýčených cieľov.
EÚ ponúka množstvo navzájom sa prelínajúcich programov v oblasti jazykovej politiky,
ponúkajúcich finančnú a technickú pomoc organizáciám či jednotlivcom. Agendu a spracovanie
týchto programov má na starosti centrálny výkonný orgán spolu so sieťou národných agentúr. Jedny
z prvých programov Európskej jazykovej politiky začali fungovať už v roku 1980, pričom ich
hlavným cieľom bolo zjednotiť rôzne druhy už existujúcej pomoci v členských štátoch. Myšlienka
šírenia výučby cudzích jazykov sa zviditeľnila programom Lingua, založeným v roku 1990, ktorého
úlohou bolo podporiť jazykovú rôznorodosť Európskej únie cez zlepšenie výučby cudzích jazykov.
Každý Európan by mal dostať príležitosť naučiť sa aspoň dva cudzie jazyky k svojmu
materinskému. Následný vývoj pohltil tento program do známeho programu Erasmus, pričom ten sa
zas nedávno stal súčasťou Programu celoživotného vzdelávania.
Portfólio programov zameraných na šírenie a výučbu cudzích jazykov nezahŕňa iba agenda pre
vzdelanie a vedu, mnohé z nich sú súčasťou iných aktivít Európskej únie. Jedným z príkladov je
Kultúrny program EÚ 2007-2013, ktorý otvára napríklad možnosti podpory prekladu knižných diel
39
súčasných autorov do ďalších jazykov EÚ a taktiež ponúka medzinárodnú mobilitu pracovníkov
v kultúrnych odboroch. Program Európskej komisie zameraný na médiá podporuje dabing a výrobu
titulkov pre európske filmy.
Veľmi zaujímavým program na prezentáciu jazykovej diverzity v rámci Európskeho kontinentu je
Európsky deň jazykov, ktorý je pod záštitou Rady Európy oslavovaný každý rok 26. septembra.
Európsky deň jazykov bol vyhlásený Radou Európy v roku 2001 počas Európskeho roka jazykov.
Práve v tento deň si Európa prostredníctvom stoviek podujatí pripomína svoju jazykovú a kultúrnu
rozmanitosť. Cieľom je upriamiť pozornosť verejnosti na jazykové bohatstvo Európy, na význam
výučby jazykov, ako aj šírenie informovanosti o európskych jazykoch a podnecovanie k ďalšiemu
rozvíjaniu jazykových schopností občanov v každom veku. Prostredníctvom stoviek podujatí v celej
Európe sa možno každý rok v rámci tejto akcie oboznámiť s rôznymi kreatívnymi metódami štúdia
jazykov. (Rada Európy, 2010)
Program Celoživotného vzdelávania vytvorený Európskou komisiou na programové obdobie 2007
až 2013 je kľúčovou aktivitou nielen Európskej jazykovej politiky. Jeho hlavným cieľom je
skvalitňovanie a podpora výučby cudzích jazykov. Znamená to, že po prvý krát, zahrňuje jeden
program všetky aktivity Európskej únie v oblasti vzdelávania od útleho veku občanov až po ich
dospelosť, pričom zjednocuje dovtedy existujúce aktivity ako Socrates, Leonardo da Vinci či
program eLearning. S rozpočtom takmer 7 miliárd eur bude tento program podporovať aktivity
výmeny, spolupráce a mobility v rámci celej Európskej únie. Do tohto multilaterálneho programu
a jeho finančných nástrojov môže byť zahrnutý akýkoľvek svetový jazyk či jazyk európskych
menšín.
Program celoživotného vzdelávania zahrňuje štyri sektorové programy, rozdelené podľa vekovej
skupiny, ktorej sú určené: pre školské vzdelávanie (Comenius), vysokoškolské vzdelávanie
(Erasmus), odbornú výuku (Leonardo da Vinci) a vzdelávanie dospelých (Grundtvig). Cieľom
balíka programov je prispieť cez celoživotné vzdelávanie ku rozvoju Spoločenstva ako pokročilej
znalostnej spoločnosti, s udržateľným ekonomickým rozvojom, zvýšenie pracovnej mobility a
vyššia sociálna kohézia. (Európska komisia, 2009).
4 Implementácia v praxi
V súčasnosti má Európska únia 23 oficiálnych jazykov, s nemčinou, ako najrozšírenejším
materinským jazykom. Žiadna z členských krajín sa nechce zriecť používania svojho vlastného
jazyka, pretože ide o záležitosť, ktorá má dôležitý symbolický význam. Každý oficiálny dokument
EÚ sa prekladá do všetkých oficiálnych jazykov. Angličtina je však druhým najrozšírenejším
jazykom a preukázateľne sa stáva najpoužívanejším jazykom pri európskych transakciách. Hoci si
Európska únia uvedomuje, že sa angličtina stáva najrozšírenejším jazykom v rámci Európy, chce
zabrániť možnému obmedzeniu jazykovej rôznorodosti na svojom území. Európska komisia práve z
toho dôvodu stanovila ambiciózny cieľ pre svoju politiku v oblasti jazykových schopností- aby
každý Európan ovládal okrem svojho jazyka minimálne dva ďalšie. Výzva pre EÚ spočíva v trvalo
udržateľnom zvýšení tohto podielu v čo najkratšom čase.2
Hlavné dôvody prečo má Európska únia až 23 oficiálnych jazykov nie je ťažké uhádnuť, je to najmä
princíp demokracie, transparentnosti a práva na informácie. Európska legislatíva sa vzťahuje na
2
Eurobarometer zameraný na mnohojazyčnosť ukázal, že 50% populácie EÚ hovorí cudzím jazykom (výsledok bol
približne rovnaký aj v roku 2001, kedy 47% občanov EÚ-15 uviedlo, že ovláda minimálne jeden cudzí jazyk).
Najmenej jazykovo zdatní sú Maďari a Briti, Luxemburčania ďaleko vedú pred ostatnými národmi EÚ. 56% Európanov
je schopných konverzovať v inom, než materinskom jazyku, a 28% dokonca v dvoch jazykoch. 11% multilingvistov
z radov Európanov je schopných konverzovať až v troch jazykoch okrem materinského. Angličtina je druhým jazykom
tretiny populácie EÚ,nasleduje nemčina, francúzština, ruština a španielčina. Takmer 8 z 10 študentov využíva
minimálne jeden cudzí jazyk (Európska komisia, 2009).
40
všetky členské štáty a teda aj na všetkých občanov žijúcich v tomto priestore. Zákony, prijímané na
európskej úrovni, musia byť dostupné vo všetkých úradných jazykoch, aby sa občania, ktorých sa
tieto zákony priamo týkajú, mohli aktívne zúčastňovať na činnosti EÚ bez špeciálnych jazykových
znalostí. Podobne pri voľbách zástupcov do európskych inštitúcií nemôžu byť kandidáti
zvýhodňovaní len vďaka ich jazykovým znalostiam, nemôže existovať dvojitý štandard medzi
členskými štátmi s viac či menej rozšírenými jazykmi. Používaním všetkých úradných jazykov sa
zvyšuje transparentnosť, legitímnosť a účinnosť EÚ a jej inštitúcií.
V poslednom období však Európska jazyková politika čelí výraznej vlne kritiky. Okrem úradných
jazykov sa v jednotlivých regiónoch Únie hovorí totiž ďalšími 60 pôvodnými či nepôvodnými
jazykmi. Regionálnymi či menšinovými jazykmi hovorí takmer 50 miliónov obyvateľov Európskej
únie. Sú tu aj ďalšie jazyky mnohých imigrantov zo Stredného východu, Indie či Balkánu. EÚ
eviduje mnohé žiadosti o tlmočenie plenárnych rozhodnutí do menšinových či regionálnych
jazykov, napríklad katalánčiny, galícijčiny či baskičtiny. Práve pod súčasným šesťmesačným
predsedníctvom Španielska je táto téma ešte viac aktuálnejšia. Separatistické hnutia v severnom
Španielsku spôsobujú problémy nielen na politickej úrovni. Je však dôležité spomenúť, že napríklad
katalánskym jazykom hovorí viac než 10 miliónov ľudí v štyroch európskych štátoch. Podobným
príkladom snahy u uznanie menšinového jazyka za oficiálny sú tiež hlasy ozývajúce sa od ruskej
menšiny žijúcej v Lotyšku či Estónsku. Zaujímavým precedensom je prípad z júla minulého roku,
kedy Európska komisia podpísala s vládou Veľkej Británie dokument, ktorý umožňuje občanom
Walesu písať európskej exekutíve v svojom rodnom jazyku, pričom už v Novembri 2008 bolo do
welštiny prvýkrát v histórii Európskej únie prekladané stretnutie na ministerskej úrovni (Euractiv,
2010).
Rešpektovanie jazykovej rozmanitosti je kľúčovou hodnotou Európskej únie, rovnako ako
rešpektovanie jednotlivca, otvorenosť voči iným kultúram či tolerancia. Tento princíp sa týka nielen
23 úradných jazykov EÚ, ale aj mnohých regionálnych a menšinových jazykov, ktorými hovoria
rôzne skupiny európskeho obyvateľstva. Článok 22 Charty základných práv Európskej únie, prijatej
predstaviteľmi EÚ v roku 2000, zaväzuje EÚ rešpektovať kultúrnu, náboženskú a jazykovú
rozmanitosť a článok 21 zakazuje diskrimináciu na akomkoľvek základe vrátane jazyka. Jazykové
práva sú v Európe garantované aj Európskou chartou regionálnych a menšinových jazykov, prijatej
Radou Európy v júni 1992. Charta bola vytvorená na ochranu a podporu regionálnych či
menšinových jazykov ako ohrozeného aspektu európskeho kultúrneho dedičstva. Z tohto dôvodu
neobsahuje len antidiskriminačnú klauzulu týkajúcu sa používania týchto jazykov, ale stanovuje aj
opatrenia, ktoré otvárajú možnosť aktívnej podpory. Charta taktiež disponuje mechanizmom
kontroly a monitoringu a pokiaľ uzná za potrebné, Rada Európy vypracuje odporúčania zmien
v legislatíve či praxi daného štátu. Problémom ostáva fakt, že iba 16 z 27 členských štátov
Európskej únie Chartu ratifikovalo.
Jazyková rozmanitosť sa oproti minulosti zviditeľnila, pretože v súčasnosti ľudia oveľa viac ako
predtým komunikujú s cudzincami. Čoraz častejšie sa ocitajú v situáciách, keď potrebujú znalosť
iného ako vlastného jazyka, či už v rámci výmenných študijných pobytov, pri sťahovaní alebo
obchodovaní na integrovanom európskom trhu, v cestovnom ruchu a všeobecne globalizovanom
svete. Vďaka tomu by Európa mala byť nie „taviacim kotlom“, v ktorom sa strácajú rozdiely, ale
miestom, kde sa rôznorodosť cení.
Literatúra
41
ARCHIBUGI, D. 2009. Which language for Europe? [online]. opendemocracy.net [cit.16.3.2010].
http://www.opendemocracy.net/article/which-language-for-europe
CHARTA ZÁKLADNÝCH PRÁV EURÓPSKEJ ÚNIE , 2004 [online]. eur-lex.europa.eu
[cit.14.3.2010].http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/site/en/oj/2004/c_310/c_31020041216en00410054.pdf
EURÓPSKA KOMISIA, 2004. Europe on the move [online]. ec.europa.eu [cit.20.3.2010].
ec.europa.eu/publications/booklets/move/45/en.doc
EURÓPSKA KOMISIA, 2009. EU for journalists [online]. www.eu4journalists.eu [cit.16.3.2010].
http://www.eu4journalists.eu/index.php/dossiers/english/C93/405/
EURÓPSKA KOMISIA, 2010. Education and training [online]. ec.europa.eu [cit.16.3.2010].
http://ec.europa.eu/education/at-a-glance/about141_en.htm
EURÓPSKY PARLAMENT, 2009. Viacjazyčnosť: Devíza pre Európu a spoločný záväzok.
[online].
europarl.europa.eu
[cit.6.4.2010].
http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.do?pubRef=-//EP//TEXT+TA+P6-TA-20090162+0+DOC+XML+V0//SK
EURACTIV, 2010. MEPs push for EU recognition of Catalan, Welsh languages [online].
euractiv.com [cit.16.3.2010].
http://www.euractiv.com/en/culture/meps-push-eu-recognitioncatalan-welsh-languages-news-309487
KRAMSCH, C. 1998. Language and Culture. New York: Oxford University Press, 1998, 134 s.,
ISBN 0-19-437214-6.
MAREŠ, P. 2007. Úvod: Co s konceptem sociální exkluze v české společnosti? In. Mareš, P.,
Hofírek, O.(eds.): Sociální reprodukce a integrace: ideály a meze. Svazek č.33. Brno: Ediční rada
Sborníky. ISBN 978-80-210-4439-5
MRUŠKOVIČ, M. 2008. Európa jazykov a národov na prahu tretieho tisícročia: Europa
linguarum Nationumqve. Martin: Matica slovenská, 2008, 517 s., ISBN 978-80-7090-858-7.
RADA
EURÓPY,
2007.
Regional
or
minority
languages
[online].
coe.int
[cit.16.3.2010].http://www.coe.int/t/e/legal_affairs/local_and_regional_democracy/regional_or_min
ority_languages/2_Monitoring/Monitoring_table.asp#TopOfPage
RADA EURÓPY, 2010. European Day of Languages [online]. edl.ecml.at [cit.16.3.2010].
http://edl.ecml.at/
Adresy autorov:
Mgr. Kristína Bocková
Tajovského 40
Mgr. Jaroslav Bič
Tajovského 40
42
PROCES GLOBALIZACE A VZTAH JAZYKA A KULTURY
Hanne-Lore Bobáková, ČR
SU OPF Karviná, ČR
.
Abstrakt
Článek se zabývá vlivem globalizace na jazyk a kulturu a v konečném důsledku na vzdělávání.
Zpočátku vychází ze vztahu jazyka a kultury a rozebírá pojem vlastní a cizí identita. Závěrem
poukazuje na nutnost změn ve vzdělávacím procesu se zdůrazněním jejího multikulturního a
multilingválního aspektu.
Abstract
The article examines the influence of globalization on language and culture and ultimately to
learning. Initially based on the relationship of language and culture and discusses the notion of self
and foreign identity. Finally, points to the need for change in the education process, emphasizing its
multicultural and polyglot aspect.
Úvodní zamyšlení
Politické změny v západní a východní Evropě liberalizovaly hospodářský obchod i lidskou
komunikaci. Lidé si začali uvědomovat vliv jazykových prostředků ale také důležitost vědění a
zkušeností s cizí kulturou.
Stále silněji je pociťována potřeba všeobecné cizojazyčné komunikační kompetence a zároveň
rozsáhlý nedostatek v oblasti speciálních komunikačních dovedností v obchodním kontextu.
Nedostatek informací je citelný především ve východoevropském prostoru, což je důsledek
významu hospodářského obchodu mezi východoevropskými zeměmi a německy mluvícími
zeměmi. V tomto evropském kontextu je vyžadována dostačující znalost cizích jazyků
v hospodářské sféře.
2 Specifičnost profesní komunikace
S označením cizí jazyk v hospodářské sféře je zajisté možné polemizovat. V tomto pojetí je obsah
požadované komunikační kompetence redukován na specifické hospodářské termíny a výrazy a
určité typy chování. Z takového pojetí vyplývá zřetelně tradiční pojetí cizojazyčného vzdělání, ve
kterém se stále více klade důraz na hospodářskou a tržní realitu cizí země. Chybí zprostředkování a
nacvičování odlišných forem řečového jednání v cizím kulturním kontextu.
V širším pojetí je možné chápat pod pojmem hospodářské jednání ve smyslu výměny zboží a služeb
jako komunikační jednání. V užším pojetí z komunikačně vědeckého a lingvistického pohledu se
jedná o verbální a neverbální jednání s různými funkcemi a formami v kulturním kontextu.
Podnik jako instituce sledující v určitých strategických místech, v určitých prostorách,
v organizacích a institucích daný hospodářský cíl má sociálně kulturní a sociálně psychologickou
identitu. Nejdůležitější prioritou je podniková komunikace. V rámci podnikové komunikace hrají
různé formy jazyka svou roli, např. všeobecný jazyk, odborný jazyk, profesní jazyk. Nesmí se
ovšem zapomínat na komunikaci interkulturní.
43
Podnikovou komunikaci je možné dále rozdělit na interní a externí komunikaci. Externí
komunikace zahrnuje komunikaci podniku s jinými podniky a komunikaci se zákazníky. V interní i
externí komunikaci se objevuje i společenská komunikace.
Jazyk jako prostředek komunikace hraje důležitou roli při vytváření podnikové kultury a ovlivňuje
rozhodování a jednání na všech úrovních podnikového managementu. Podnikovou kulturu chápeme
shodně s A. B. Schnyderem jako sociálně kulturní fenomén podniku, ovlivňující postoj
k hodnotovému systému, normám, vědění a schopnostem, které jsou akceptovány většinou členů
podniku (Schnyder 1989, 61).
Normy a vzory chování jsou z verbálního hlediska vyjádřeny v sémantických významech slov, vět a
textů. Jazyk se tím stává důležitou součástí podnikové kultury. Komunikace a komunikační jednání
vytvářejí v myslích spolupracovníků psychologické vědomí identity celého podniku. Také externí
působení podniku prostřednictvím jazyka zprostředkovává obraz o podniku a jeho kultuře.
V rámci interní komunikace probíhají všechna komunikační jednání, zahrnující informační
poradenství a procesy rozhodování. Vznikají tak určité oblasti forem komunikace, které je možné
přisoudit různým skupinám a různým funkcím v podniku. Pro názornost uvádíme některé z nich:
• komunikace na pracovišti,
• pracovní jednání,
• podávání příkazů a instrukcí,
• podnikové schůze,
• komunikace s odborovou organizací,
• jednání dozorčí rady a představenstva aj.
K odbytu svých výrobků a služeb na trhu je třeba komunikovat se zákazníky, ale také s jinými
podniky. Do těchto oblastí spadá marketingová komunikace, jako např. práce s veřejností, reklama
ve svých různých formách, přímý marketing, prezentace na výstavách a veletrzích, obchodní
jednání apod. Tyto formy externí komunikace podniku vytvářejí celistvý obraz podniku s jeho
charakteristickými rysy komunikace.
Tak jako je podnik součástí kultury národa, tak je také podniková komunikace malou částí
celospolečenské komunikace. Podnik není izolován od kultury společnosti, která ho obklopuje. Je
úzce spjat s kulturou celé společnosti a jejím hodnotovým systémem a normami chování.
Chce-li podnik docílit danou identitu a uchovat si své místo na trhu, nesmí se uzavřít před interní a
externí komunikací. Pouze komunikačním jednáním s kulturou, která ho obklopuje, je možné
dosáhnout toho, aby se z podniku stala zcela akceptovaná silná sociální osobnost s pozitivní sociální
identitou.
V této souvislosti hovoří T. Bungarten o třech tezích majících prvořadý význam pro komunikaci
v podniku:
• Význam jazyka a komunikace je podceněna v teoriích o podniku i o hospodářství.
• Jazyk jako prostředek komunikace stojí všem členům sociální společnosti k dispozici a
nabízí možnost řešení konfliktů v podniku.
• Komunikační maxima dávají k dispozici sociální aparát, umožňující vytvořit identitu
podniku tak, aby byla celou společností akceptovatelná (Bungarten, 1991).
3 Poznámky kulturologického charakteru
Srovnáním vlastní kulturní identity s cizí kulturní identitou vytváříme kategorie, které se vytvořily
ve fylogenezi i ontogenezi jedince. Přirozená potřeba lidí patřit k sociální skupině lišící se od jiné
sociální skupiny je typickým projevem lidského chování. Jedná se přitom o základní kategorii
44
lidského myšlení. K rozpoznání přítele od nepřítele vyvinula příroda množství rozpoznávacích
mechanismů sloužících k tomuto účelu. K nim se řadí schopnost mozku rozpoznat věcné obsahy
pomocí jednoduchých symbolů. Přitom dochází ke zjednodušení, na druhou stranu je možné
evaluovat výsledky poznávacího procesu.
Při interakci s okolním světem hraje svou roli emociální aspekt. Jedinec podrobuje okolní svět
významové analýze, jež spočívá v tom, že vnímání jsou konfrontována s příslušnými schématy.
V případě shody mezi schématem a objektem dochází k pozitivní evaluaci. Pozitivní evaluaci je
pociťována jako příjemná, v opačném případě dochází k silným stavům vzrušení.
Oba procesy vedou k pozitivním emociálním stavům. Naproti tomu k negativní evaluaci dochází
tehdy, když není možná asimilace nového objektu nebo věcné informace a vzniklý akomodační tlak
jsou příliš vysoké. Podle tohoto modelu představují evaluace komplexní procesy, které vznikají
analýzou objektu.
Poznatky kognitivní psychologie nám slouží k analýze kategorie cizí a vlastní kulturní identity.
Podle kognitivní psychologie dochází při střetu vlastní a cizí kultury ke změnám schématu.
Zpočátku je tento střet považován za emocionální zátěž, později vede ke kognitivnímu obohacení.
Pomocí schémat vzniklých učebními procesy v rámci naší kultury vnímáme okolní svět bez větší
námahy.
Kultura představuje základní orientaci osobnosti ve vnějším světě. Prostřednictvím kultury získává
lidské jednání sociálně symbolický význam. Teprve v průběhu procesu socializace v rámci dané
kultury se vytváří stabilní osobnost. Je dále obohacena stykem s dalšími kulturami a je
předpokladem fungujících mezilidských vztahů.
Kultura je všeobecně považována za symbolickou dimenzi našeho jednání. Vedle symbolické
dimenze existuje také nesymbolická dimenze. Při jednání jako mytí, vyprávění a i v dalších
jednáních můžeme pozorovat jak kulturní, tak i nekulturní dimenzi. Když se mluví o symbolické
dimenzi, kterou ztotožňujeme s kulturní dimenzí, pak se tím myslí, že jednání má svůj informační
obsah a kulturní význam. Toto jednání musí být odlišeno od jednání, které nemá kulturní cíl. Při
kulturních jednáních se jedná o informace zprostředkované symboly. Zprostředkovaná informace je
významná pro danou skupinu a díky ní potvrzujeme svou sounáležitost ke skupině, což je od nás i
očekáváno. Na druhou stranu je nám cizí to, co je cizí naší kultuře. Povědomí o vlastní kultuře je to,
co se dá předpovídat (Dorfmüller, 1995).
Mezi jazykem a kulturou existuje úzký vztah, což dokazují výzkumy v antropologii i lingvistice.
Ovšem o rozsahu a povaze vztahu není zatím jednoznačné stanovisko. Dorfmüller analyzovala
výzkum vztahů mezi jazykem, myšlením a kulturou a zaměřila se přitom jen na dvacátá a třicátá
léta 20. století. Zjistila, že je možné rozlišovat dva přístupy k této problematice:
1. Tento přístup považuje jazyk jako prostředek vyjadřování.
2. Druhý přístup chápe jazyk jako prostředek k poznání světa.
U obou přístupů se vychází z předpokladu, že jazyk a kultura se navzájem určují. Vzájemný vztah
přitom dozrává v procesu vývoje jedince. Při analýze problému, zda jazyk je prostředek
k vyjadřování postojů ve společnosti a tím slouží sociální realitě, nebo zda sociální realita je
utvářena jazykem, se vychází z protikladných perspektiv. Domníváme se, že obě perspektivy se
nevylučují.
45
4 Závěr
Jazyková politika EU mluví jednoznačně. Mnohojazyčnost chápe jako nezbytný předpoklad k tomu,
aby se podniky i občané integrovali v rámci jednotné Evropy. Je krátkozraké myslet si, že jazykové
znalosti neovlivňují zaměstnanost, mobilitu pracovníků a jejich profesní úspěšnost.
V této souvislosti je třeba zdůraznit, že je žádoucí vypořádat se s tlakem změn probíhajících na
různých úrovních a v různých organizačních strukturách. Na tomto místě bychom připomněli
skutečnost, že procházíme obdobím změn společenského, hospodářského, politického a kulturního
charakteru. Je namístě souhlasit s myšlenkami, definujícími velice výstižně naši současnost jako
globální, poznatkovou, informační, elektronickou a mediální. (Patráš, 2009).
Plně se s touto myšlenkou ztotožňujeme. Nejen vědecké disciplíny musí přijmout novou skutečnost.
Také vzdělávací systém by měl pružně s pragmatickým obsahovým zaměřením reagovat na nové
potřeby komunikační společnosti. Jednou z možností je pregnantní profilace úkolů vzdělávacího
systému zaměřeného na komunikaci v nejširším smyslu slova.
Literatura
BOBÁKOVÁ, H. 2002. Výzkum interkulturních dimenzí v rámci malého a středního podnikání. In
Sborník výzkumných prací Ústavu malého a středního podnikání, díl 7. Karviná:OPF SU. ISBN 807248-175-4
BUHLMANN A., A. FEARNS. 1997. Handbuch des Fremdsprachenunterrichts,
Berlin:Langenscheidt. ISBN 3 468 49435-1.
BUNGARTEN, T. 1991. Quo vadis, CI ? In : Konzepte 1991.
DORFMÜLLER, K. 1995. Das Fremde und das Eigene, Kulturkundliche Überlegungen. Deutsch
als Fremdsprache 1-1995, ISBN 0011-9741.
SCHNYDER, A. 1989. Unternehmungskultur. Die Entwicklung eines Unternehmenskultur-Modells
unter Berücksichtigung ethnologischer Erkenntnisse und dessen Anwendung auf die Thematik.
Bern.
PATRÁŠ, V. 2009. Sociolingvistické aspekty elektronicky podmienenej komunikácie. Studia
Oeconomica: Karviná 2009. ISBN 978-80-7248-522-2.
Adresa autora:
PhDr. Hanne-Lore Bobáková, PH.D.
Katedra cizích jazyků a komunikace
Obchodně podnikatelská fakulta Slezské univerzity
Univerzitní náměstí 1934/3
733 40 Karviná
Tel:+420 5963 98 424
46
PROBLÉMY CHUDOBY A SOCIÁLNÍ EXKLUZE V EVROPĚ
Jiří Dušek, ČR
Vysoká škola evropských a regionálních studií, o.p.s., ČR
Abstrakt
Příspěvek se zabývá problematikou chudoby a sociální exkluze v Evropě. Předkládaný příspěvek
vychází z analýzy Eurostatu v EU-27. Hlavním cílem příspěvku je komparace míry chudoby
napříč Evropskou unií. Chudoba znamená podmínky, kdy člověk nemá možnost zajistit si základní
životní potřeby jako čistá voda, výživa, zdravotní péče, ošacení a bydlení. Horším stadiem chudoby
je tzv. absolutní chudoba nebo bída. Relativní chudoba označuje podmínky, kdy jedinec má k
dispozici méně zdrojů nebo menší příjem než ostatní ve společnosti nebo zemi, případně ve srovnání
s celosvětovým průměrem.
Abstract
The contribution deals with the problems of poverty and social exclusion in Europe. The submitted
contribution deals with an analysis of Eurostat in EU-27. The main objective of the contribution is
comparing poverty rates across the European Union. Poverty refers to the condition of not having
the means to afford basic human needs such as clean water, nutrition, health care, clothing and
shelter. This is also referred to as absolute poverty or destitution. Relative poverty is the condition
of having fewer resources or less income than others within a society or country, or compared to
worldwide averages.
1 Úvod
V dnešní době se díky medializaci pojem chudoba spojuje zejména s životními poměry lidí v
rozvojových zemích a používá se pro stav, který nezajišťuje člověku základní podmínky pro
důstojný život a uspokojení nejzákladnějších lidských potřeb. Je spojen se značnou hmotnou nouzí,
nedostatkem potravin, nezávadné pitné vody, ošacení, špatné situace s bydlením, nedostatečným či
žádným přístupem k základní zdravotní péči, vzdělání, ap. Důsledkem chudoby bývá zejména
chronický hlad, podvýživa, nedostatečná imunita nebo nevzdělanost, náchylnost k nemocem,
vysoká dětská úmrtnost, nebo nízká střední délka života. Z hlediska sociální politiky představuje
chudoba jeden z nejobtížněji řešitelných problémů, který má závažné dopady jak na regionální, tak
na celosvětovou bezpečnost.
2 Chudoba jako globální problém
V souvislosti se vzrůstajícím uvědoměním veřejnosti v západních zemích dnes chudoba patří mezi
nejzávažnější globální problémy lidstva. Celosvětový boj proti chudobě tvoří prostřednictvím
Rozvojových cílů tisíciletí v současné době jednou z nejvýznamnějších součástí agendy
mezinárodního společenství. Mimořádná pozornost je mu věnována i v mnoha vyspělých státech
Evropy, USA i Japonsku.
Komplexní problém budoucnosti člověka staví většina autorů nezávisle, neboť je vyústěním všech
otázek, nesnází a vztahů, které určují život člověka a lidské společnosti. Tento komplexní problém
nemůže být řešen jako takový, ale pouze prostřednictvím řešení všech ostatních globálních
problémů i problémů jiného řádu, mezi které právě patří i chudoba.
47
Obrázek 1 – Globální problémy – význam, klasifikace a vzájemné vztahy (Dušek, 2008)
Hovoříme-li o chudobě jako o materiálním nedostatku, musíme vývoj chudoby v dějinách sledovat
ve spojitosti s rozšiřováním ekonomické prosperity. Zatímco dnes žije pod hranicí bídy necelá
polovina světové populace a existují hluboké rozdíly v úrovni bohatství mezi zeměmi i jednotlivci,
před pouhými 200 lety byla chudoba všeobecným jevem, s výjimkou úzké vrstvy zástupců šlechty,
kléru a bohatých obchodníků a velkostatkářů. Regionální rozdíly v příjmech takřka neexistovaly, a
to jak v rámci států, mezi státy i mezi jednotlivými kontinenty. Průměrný příjem v Západní Evropě
v roce 1820 představoval zhruba 90 procent dnešního průměrného příjmu v Africe. Střední délka
života v Západní Evropě a Japonsku byla okolo 40 let. Ekonomická úroveň států i kontinentů byla
prakticky stejná v Asii, Evropě, Africe i Americe. V roce 1820 byl poměr příjmu na hlavu mezi
tehdy nejvyspělejší a nejzaostalejší ekonomikou světa, tedy Velkou Británií a Afrikou, v poměru
čtyři ku jedné (Maddison, 2003). V roce 1998 narostl rozdíl v příjmech mezi nejbohatší
ekonomikou, USA, a nejchudším regionem, Afrikou na dvacet ku jedné (Sachs, 1995). Markantní
rozdíly v relativním bohatství jednotlivých regionů světa, často označovaných jako bohatý Sever a
chudý Jih, a s ním i alarmující zviditelnění chudoby, tedy přinesl až bezprecedentní hospodářský
rozvoj vyspělých zemí.
Může to znít naprosto neuvěřitelně, ale čisté jmění deseti nejbohatších lidí světa je větší, než kolik
činí součet veškerých ročních příjmů obyvatel všech rozvojových zemí celého světa. Nová
ekonomika vytváří obrovské bohatství, zvláště v bohatých průmyslových zemích. Mají však z toho
něco nejchudší země světa? Konec 20. století přinesl další zvětšení propasti mezi příjmy
nejbohatších a nejchudších zemí světa. Zatímco některé země neuvěřitelně bohatnou, jiné jen s
největšími obtížemi zůstávají na stejné úrovni, nebo dokonce chudobou. Mosambik například
dosahoval v roce 1950 na jednoho obyvatele ročního příjmu 1000 dolarů; koncem 20. století to bylo
už jen 800 USD. Za stejnou dobu příjem na hlavu ve Spojených státech, Japonsku a Švýcarsku
vzrostl z 12 000 na 30 000 USD (Dušek, Protiva, 2007). Nejchudší domácnosti v Pákistánu či
Bangladéši například za základní potraviny vydávají 60–80 % příjmů, v Egyptě se skoro dvě pětiny
z 80 milionů obyvatel musí spokojit s denním příjmem kolem jednoho eura apod.
3 Situace v Evropě
V roce 2008 měla Česká republika v celé Evropské unii nejméně lidí ohrožených chudobou. Podle
údajů Evropského statistického úřadu hrozila bída jen devíti procentům Čechů. Průměr EU přitom
činí 17 procent. Navzdory celkové stabilitě míra ohrožení chudobou v roce 2008 vzrostla o 5 %
v Lotyšsku a dalších státech, významně poklesla jen v Irsku a Rumunsku (o 2 %). Přes 20 % dětí
bylo v EU nejvíce ohroženo chudobou v Rumunsku, Bulharsku, Itálii a Litvě. Ohrožení chudou u
osob starších 65 let přesáhlo dokonce úroveň 30 % v Lotyšsku, na Kypru, Estonsku a Bulharsku. A
to přesto, že sociální ochrana v průměru zmenšila míru ohrožení chudobou mezi jednotlivými
zeměmi o 32 %. Dochází k zajímavému paradoxu, kdy roste počet lidí ohrožených chudobou
navzdory tomu, že mají stálou práci. V roce 2008 se jednalo o celkem 8 % populace v EU. Celkově
48
je v Evropě chudobou ohroženo 85 milionů obyvatel, nejvíce se však chudoba projevuje v nových
členských státech jako je Bulharsko, Rumunsko, Maďarsko, Lotyšsko a Polsko. Nejméně jsou lidé
ohroženi chudobou v České republice, na Islandu, Slovensku a v Nizozemí (Eurostat, 2010).
Největšímu riziku pádu na pokraj chudoby jsou v Česku vystaveni především mladí lidé do 17 let
věku. Hrozba se týká celkem třinácti procent z nich. Chudoba oproti tomu hrozí jen sedmi
procentům důchodců a jen čtyřem procentům zaměstnaných obyvatel. Velmi podobně je na tom i
Slovensko, kde hrozbě chudoby čelí 17 procent mladých, desetina důchodců a šest procent
zaměstnanců. Eurostat sestavuje data na základě několika měřítek. Posuzuje například to, kolikrát
ročně si rodiny mohou dovolit dovolenou, zda jsou lidé schopni během zimy vytápět svůj dům či
byt, zda si mohou koupit auta, pračku a barevný televizor anebo jíst maso každý druhý den. Pro
srovnání – za nejchudší světa jsou považovány Demokratická republika Kongo, Zimbabwe a
Libérie s HDP/obyvatele ve výši 300–500 USD, zatímco v ČR je na úrovni 26800 USD.
Ačkoliv Češi se podle čerstvých dat mohou o svou budoucnost strachovat vůbec nejméně ze všech
lidí v Evropě, ve skutečnosti se jich bídy bojí mnohem více. Ukázal to průzkum agentury STEM,
podle kterého se v roce 2009 považoval za chudého každý třetí Čech, ačkoliv dle Eurostatu je to jen
9 %.
Výzkum tak dokazuje, že pocit chudoby je relativní věc, která se s oficiálními čísly rozchází. Za
extrémně chudého je považován podle Světové banky člověk, jemuž nestačí 1,25 dolaru (25 korun)
na den na jídlo či ošacení a jeho život je tak ohrožen. Nyní takto žije zhruba 1,4 miliardy lidí. V
Česku se tato hranice měří jinak. Jako chudý je brán člověk, který uspokojuje své potřeby na
výrazně nižší úrovni, než je průměrná úroveň ve společnosti. Podle posledních dat Českého
statistického úřadu z roku 2007 spadali do této skupiny lidé, kteří disponovali ročním příjmem
menším než 93 a půl tisíce korun, tedy zhruba 260 Kč na den. Podle průzkumu se nejvíce za chudé
považují nezaměstnaní, dělníci a důchodci. Nejméně naopak podnikatelé, živnostníci a studenti. Z
chudých rodin se rekrutuje přibližně polovina levicově orientovaných osob, zatímco mezi pravicově
zaměřenými voliči se k chudobě hlásí necelá pětina lidí (Špačková, 2009).
Studie Eurostatu říká, že v ČR je riziku chudoby vystaveno pouze devět procent lidí, přitom
evropský průměr je sedmnáct procent. Sociolog Keller však studii Eurostatu zpochybňuje, protože
vznikl tím, že byly spočítány například i příjmy na domácnost a částka byla vydělena počtem dětí v
rodině. Tento ukazatel je ale absurdní a vůbec nevypovídá o tom, jak si lidé žijí. Například v zemi,
kde by všichni lidé brali stejně a měli stejný počet dětí, by podle této metodiky nikdo nežil pod
hranicí bídy, i kdyby umíral hlady (Keller, 2010). Česká republika se tak umístila na nejlepším
místě v EU z jednoduchého důvodu. Rodí se zde proti jiným státům velmi málo děti a je zde nižší
doba dožití. Je zde i menší podíl početných rodin a starobních důchodců, kteří jinak často spadnou
pod hranici bídy.
49
Tabulka 1 – Míra ohrožení chudobou v Evropě
Stát
Míra ohroženosti v %
Česká republika
9
Nizozemsko, Slovensko
11
Dánsko, Maďarsko, Rakousko, Slovinsko,
Švédsko
12
Francie, Lucembursko
13
Finsko
14
Belgie, Malta, Německo
15
Irsko, Kypr
16
Polsko
17
Portugalsko
18
Estonsko, Itálie, Velká Británie
19
Litva, Řecko, Španělsko
20
Bulharsko
21
Rumunsko
23
Lotyšsko
26
EU 27 (průměr)
17
4 Závěr
Boj s chudobou je velmi problematický, jeho velkým problémem je vznik závislosti na sociálních
dávkách a nedostatek peněz. Cílem je, aby pomoc umožnila člověku důstojný život, ale aby ho
zároveň motivovala k vymanění se z této pomoci. Nastavení takovýchto podmínek je velmi obtížné
a dosahuje se ho jednak pomocí s dobou klesajících dávek a motivačními programy směřujícími k
rozšíření kvalifikace. V rozvojových zemích je problematika často spojena s nestabilní politickou
situací, což často vede k velmi obtížně řešitelné situaci. Česká republika dosáhla ve studii Eurostatu
významného prvenství. Lze však diskutovat o relevantnosti této statistické analýzy a metodickém
přístupu. V Česku je sice nejnižší procento chudých z Evropské unie, ale přesto zde do této
kategorie patří skoro milion lidí. V současné době se Česká republika potýká s velmi vysokým
deficitem veřejných financí a v květnu 2010 se konají parlamentní volby. Je zřejmé, že jedna z cest
k ozdravění veřejných financí bude právě okleštění sociálních dávek a podpor, což může být pro
Českou republiku velmi nebezpečné. Ačkoliv je zde „statisticky“ nejnižší podíl lidí ohrožených
chudobou, má Česká republika i další prvenství – žije zde nejvíce obyvatel EU nad hranicí
chudoby. Jakýkoliv radikální zásah do sociálního systému může vést k velkému nárůstu chudoby
v ČR. Další faktor, který může vést k významnému zvýšení chudoby, je ekonomická situace zemí,
na které v současnosti dopadá světová hospodářská krize. K jak radikálnímu propadu ekonomik
může dojít, je vidět na příkladu Islandu či Pobaltí, které bylo zasaženo nejvíce z celé EU (např.
ekonomika Litvy se ve 2Q 2009 propadla o 22,4 %, Lotyšska o 20 % a Estonska o 16,6 %).
Literatúra
ČRO [online]. Praha : Český rozhlas, 19.1.2010 [cit. 2010-03-30]. V České republice žije nejvíce
lidí
těsně
nad
hranicí
bídy.
Dostupné
z
WWW:
<http://www.rozhlas.cz/zpravy/domaciekonomika/_zprava/683783>.
ŠPAČKOVÁ, I. 2010. iDNES [online]. Praha : iDNES, 7.4.2010 [cit. 2010-03-30]. Třetina Čechů
se cítí chudá, ukázal průzkum. Dostupné z WWW: <http://ekonomika.idnes.cz/tretina-cechu-se-citichuda-ukazal-pruzkum-fj5-/ekonomika.asp?c=A090406_202400_ekonomika_dp>.
DUŠEK, J. 2008. Základy ekonomie. 1. vyd. České Budějovice: Vysoká škola evropských a
regionálních studií. 256 s. ISBN 978-80-86708-58-4.
50
DUŠEK, J., PROTIVA, V. 2007. Veřejná ekonomika. 1. vyd. České Budějovice: Vysoká škola
evropských a regionálních studií. 242 s. ISBN 978-80-86708-43-0.
Eurostat : Statistics in focus. 2010 [online]. 19.2.2010 [cit. 2010-03-30]. 17 % of EU citizens were
at-risk-of-poverty in 2008. Dostupné z WWW: <17 % of EU citizens were at-risk-of-poverty in
2008>.
MADDISON, A. University of Groningen [online]. 2003 [cit. 2010-03-30]. Historical Statistics for
the
World
Economy:
1-2003
AD.
Dostupné
z
WWW:
<http://www.ggdc.net/maddison/Historical_Statistics/horizontal-file_03-2007.xls>.
SACHS, J., D. The End of Poverty: Economic Possibilities for Our Time. USA : Penguin Press,
2005. 416 p. ISBN 1594200459.
Adresa autora:
Ing. Jiří Dušek
Vysoká škola evropských a regionálních studií, o.p.s.
Žižkova 4/6
370 01 České Budějovice
Česká republika
51
DEVELOPMENT OF AN ÈVIDENCE BASED` TEACHER’S ACTIVITY
TEACHING STUDENTS WITH EMOTIONAL AND BEHAVIOURAL
DIFFICULTIES
Renata Geležinienė, LT
Šiauliai University, Lithuania, LT
Abstract
The article presents: empirical study (years 2006–2007), which was carried out in order to describe
the activity and the experiences of the teachers, teaching the student with emotional and
behavioural difficulties (EBD), and to define the typology of teachers’ activities and developed
interactions with the student with EBD; participatory action research (years 2007–2008), in
educational institutions that were carried out in order to obtain in-depth knowledge of the reality of
the educational process of the student with EBD, of developed interactions with other participants
of the educational process and to change it, encouraging positive behaviour supports and changes
both in the activity of the participants and the institution.
Abstrakt
Článok predstavuje empirickú štúdiu (z rokov 2006-2007) ktorá bola vykonaná s cieľom popísať
činnosť a skúsenosti učiteľov, ktorí vyučujú študentov s poruchami emócií a správania (EBD). Tiež
definuje typológiu aktivít učiteľov a ich interakcie s takýmito študentmi. Ďalej sa zaoberá
účastníckym akčným výskumom (z rokov 2007-2008) vo vzdelávacích inštitúciách, ktorý bol
uskutočnený s cieľom získať hlbšie poznanie vzdelávacieho procesu študentov s EBD, zaužívaných
interakcií účastníkov vyučovacieho procesu a následne ho zmeniť tým, že by sa povzbudila podpora
pozitívneho správania a zmeny v činnosti účastníkov i celej inštitúcie.
Introduction
Evidence-based educational process3 is actualized in the domain of education studies in various
countries. The newest documents on education4 and the contemporary school practice raised
requirements for the teacher of the 21st century. These include teaching and learning in knowledge
society, initiating teachers to refer to and carry out studies, cooperate in social networks and teams,
solve problems encountered in educational process, analysing, collecting data, acting, evaluating
their activities and reflecting. In Lithuania the declaration of evidence-based education ideas was
initiated in recent years. Since academic year 2004–2005, internal and external audit has been
carried out in all general education schools. In 2006, the Education Development Centre and
National Agency for School Evaluation were established with the aim to ensure the quality of
education, developing (self)-assessment of educational institutions, providing methodical support
and enabling school heads and founders to make more qualitative decisions while carrying out
studies and using obtained data. Scientists, internal and external auditors and teachers (Gudaitė,
2008; Jurašaitė-Harbinson, 2004; Kalvaitis, 2007; Merkys, 2006) actualise teacher’s evidence-based
activity, emphasize the harmony of the approach that combines quantitative and qualitative studies,
3
Educational process takes place in a concrete historical-cultural situation, collective or during the teacher’s and the pupil’s individual
communication, using the content, methods and ways of education, combining the activity, communication and cooperation, relations and interaction.
It is a multifaceted process, based on external (pedagogical actions of education) and internal (self-educational processes) interaction. Education is
implemented by the joint learners’ and educators’ activity (by teaching and learning) and interaction. In the process of educational interaction its all
participants are changing, and relative equality between the participants of the educational process is solidified (Bitinas, 2006).
4
Law on Education of the Republic of Lithuania (topical edition since 2007-07-21); The Provisions of the National Education Strategy 2003–2012
(2003); Strategy for Ensuring Lifelong Learning and its Implementation Plan (2004). Order of the minister of education and science (2002-0228, No. ĮSAK-302); Methods of Internal Audit of the Pre-School Educational Institution (2005-07-22, No. ISAK-1557); Portfolio of National
Education Monitoring Procedure (2005-11-10, No. ISAK-2240); Portfolio of External Audit Procedure of General Education School Activities (200704-02, No. ISAK-587); The Strategy for Developing, Evaluating, Renewing and Implementing the Curriculum of General Education (2007-05-23,
No. ISAK-970).
52
integration of research activity into everyday teacher’s and school activity, and the development of
teacher’s as investigator’s competence.
Not only scientists but practicians as well should carry out research in the area of education
Hargreaves (1996, 1997). Seeking investigations and unity/harmony between the policy of
education and practice, the improvement of educational practice by means of teacher’s evidencebased activity is emphasized.
What is evidence in the contemporary reality of the educational context? From one standpoint it
includes scientifically grounded standards and rules when evidence is more important than an
opinion and when any solution which is not based on evidence is simply “non-scientific”. While
improving the educational process, it is sought to find “the golden standard”, which determines
efficacy. The idea of evidence-based activity arose from the domain of medicine and evidencebased medicine turned into the main example in the clinical practice.
Defining the problematics of the concept “evidence” in education studies, the scientists,
representing social constructivistic attitude (Coe, 1999; Biesta, 2007; Petty, 2008)), emphasize its
close connection with value education and moral education, when decisions are related not to what
is possible (factual decision) but what is pedagogically wanted (the decision of value). Emphasizing
the complexity and the situativity of the educational process, the authors note that there are no
universal strategies and methods that are suitable to all educational situations – what was efficient
in one educational situation with the participation of certain participants of the educational process,
may become less efficient or inefficient trying to adjust to other participants and situations of the
educational process. This means that in the commonness of the educational process every teacher
must not only use “somebody’s” experience and apply innovative teaching methods and strategies
but also collect evidences about their efficacy namely in a certain educational situation and namely
for certain participants of the educational process.
Defining the contemporary alteration of educational paradigms, Bitinas (2000, 2006) notes that the
democratizing society consolidates the paradigm of liberal education, which is orientated to a
personality that implements a personal initiative. Emphasizing the holistic context of the
educational reality, the scientist states that the teacher collects data and evidences “to find solutions
about concrete learners, their education results and organisation of his/her educational activity”
(Bitinas, 2006, p. 32). While carrying evidence-based activity, the teacher treats himself/herself not
as an announcer of truth but as a searcher who constantly learns, investigates his/her activity in
order to improve everyday practice in class, teaching and cooperation. This way while changing
himself/herself, the teacher also changes his/her school. It is noted that the main aim of education is
the creation of learning society in which the most important is the professional teacher who
harmonizes internal and external learning (Fullan 1998; Hargreaves, 2008). Internal learning
includes changes in the person’s inside: learning, critical thinking, search for novelties and
consolidation of contacts with one’s internal world. External learning encompasses cooperation,
establishing contacts, becoming the participant of the learning organization. In the 21st century, the
conception of learning society, which outlines “the value of learning (better world, democracy, etc.)
and the aim of learning – the whole of the proficiencies and skills (to think, investigate one’s
practice, project and design the future, cooperate) of every member of the society that permanently
improves and renews” – is entrenched (Simonaitienė B., 2003, p. 25).
The authors underlining the necessity of evidence-based activity solving students’ emotional and
behavioural problems in general education schools note the importance of the studies on teachers’
activities, while learning behaviour management strategies and evaluating their efficacy (Burnard,
1998); encourage teachers to carry out studies in their classes both investigating pupils with
behavioural problems and observing and evaluating their own (teachers’) behaviour, activity and its
53
consequences (Corrie, 2002; Roffey, 2004); and emphasize references to scientists’ and practicians’
research results while analysing intolerable behaviour and projecting intervention strategies (Moran,
Malott, 2004). Evidence-based teacher’s activity involve implementation of new approach and
ideas, qualitatively changing the form and the methods of the curriculum. Evidence-based teacher’s
activity, grounded on the culture of scientific cognition, actualizes the practicians’ researches,
seeing to change and improve the educational process, developing new knowledge during learningin-action and forming evidence-based culture in educational institutions (Armstrong, Moore, 2005;
Biesta, 2007; Coe, 1999; Costello, 2003; Koshy, 2005; Petty, 2008; Pollard, 2006; Porter, Lacey
2005; Schwandt, 2005; Wiltshier, 2007). The concept of learning-in-action involves action and selflearning from it and is closely related to the investigation of the activity when “what I know” and
“what I do” are given a sense in the activity. The concept of learning-in-action is based on Lewin’s
(learning outside), Dewey’s (learning-in-action and learning from experience), Schon’s (learning
from action, awareness from action) and Revans’ (learning while analysing one’s learning process,
performing in-depth reflections in order to find out not “what I know” but “what I still don’t know”
ideas5. According to Buysse, Sparkman, Wesley (2003), Dick (2004), learning-in-action takes place
in a small group of participants when the following is pursued: to solve actual problems, when
every participant perceives “I am a part of the problem and the problem is a part of me”; on the free
will participating in the activity and voluntarily undertaking obligations; acting together, to consider
every participant’s conceptions, finding out the needs and the alternatives for the activity; action
takes place, while orientating to new insights and pursuing changes; during reflections together with
the group the consequences of the activity are shared; particular attention is being paid to learning,
while analysing not the way the problem was solved but what every participant learned while
solving it; the processes of group activity are considered and efficient ways to work together are
sought; supporting and encouraging, it is sought to supervise one’s and others’ learning. This way
new knowledge is created enabling a new look to the existing activity. Biesta (2007, p. 12) states
that knowledge “is understood as a symbolic account for the link between our actions and their
consequences, which is obtained only when we transfer our “existence processes” into “symbolic
processes”, i.e. when we transfer our actions into thinking, consideration and theorisation”. This
type of learning enables to understand possible links between our actions and their consequences.
The followers of positive behaviour supports (Scheuermann, Hall, 2008; Swainston, 2007) state that
using positive strategies that are based on researchers’ and teachers’ practical studies
(encompassing behaviour, practicians’ intervention, social values and systemic perspective),
teaching and encouraging suitable behaviour, reactive, undesirable reactions are being replaced by
behaviour modelling and the creation of efficient system of positive behaviour supports. In the
process of education of students with emotional and behavioural difficulties the model of positive
behavioural supports (Carr, Dunhlap, Horner, et. al., 2002; Scheuermann, Hall, 2008) is actualized.
Based on the principles of cognitive behaviourism and ecosystem approach, it is closely related to
evidence-based teacher’s activity when positive learning and research-based strategies, teaching and
encouraging positive behaviour in the educational environment, are used. The model of positive
behavioural supports is an integrated application of behavioural sciences, practical intervention,
social values and systemic perspective, while projecting intervention at the individual, class or the
whole school level, encouraging pupils’ successful activity, based on: person-orientated education;
cooperation between all participants of the educational process, organising and performing joint
activity; functional evaluation of behaviour, clearly defining behavioural problems, events, time,
situations and places when the unwanted behaviour manifests itself or does not manifest itself;
generalising statements or hypotheses; projecting the ways of data collection; analysis of
hypotheses; cyclic process of learning-in-action: planning, activity, observation and reflections;
evaluation, orientated to feedback process; systemic changes in the space of class, school or the
system of education.
5
Dewey, 1997, 2000; Lewin, 1942; Revans 1982, 1998; Schon, 1987a,b, 1991.
54
Scholarliness of the problem is grounded on the contradiction between the contemporary
constructivistic theoretical approach, legal basis and teachers’ activity in everyday situations while
teaching students with emotional and behavioural difficulties in general education school.
Education of students with emotional and behavioural difficulties is regulated by the Law on
Education of the Republic of Lithuania6, Law on Minimum and Medium-Level Supervision of
Children7, orders of the minister of education and science of the Republic of Lithuania8 and various
programmes and projects9. Laws or projects of recent years are orientated to supervision of children
with emotional and behavioural difficulties, their returning to schools, and crises management.
They are based on the principles of prioritising the child’s interest and welfare, the child’s
participation making child-related decisions, individualisation, the child’s education to carry out
duties and take responsibility for his/her actions, non-separation from the family, performance of
supervision as close to the child’s living place as possible, and the community’s involvement into
the process of social integration. The legal basis of the national education advocates and defines
democratic policy of education that is based on equal rights and opportunities and that encourages
integration and inclusion of students with emotional and behavioural difficulties. Integration has
been actualized in the system of education of Lithuania for several decades educating pupils with
special needs in general education institutions (Ališauskienė, Miltenienė, 2004; Kaffemanienė,
2005; Ruškus, Mažeikis, 2007). Inclusion is based on the idea that people with difficulties must live
in the same environment as other people and meet their needs. Inclusion is “being together” (Carr,
Dunhlap, Horner, etc., 2002), following the main principle of social integration: to create the same
conditions to all – both disabled and non-disabled students – to participate in any socio-educational
activity. Inclusion involves social relations based on partnership principles and the philosophy of
tolerating differences. Educating pupils with emotional and behavioural difficulties, in the general
education school, the processes that are grounded on integration and inclusion ideas are treated not
as declared factual reality; instead, the harmony of interactions and activities that are constructed in
everyday educational situations, of value approaches expressed by the participants of the
educational process, and of integration and inclusion principles is generalised. The student with
emotional and behavioural difficulties in the inclusional school initiates the teacher’s learning and
positive changes not only in teaching and learning activities but also in the domain of personal
values and approaches.
Education of students with emotional and behavioural difficulties in the general education school of
Lithuania is analysed in the researchers’ studies. Many studies (Civinskas, Levickaitė, Tamutienė,
2006; Dobryninas et al., 2004; Kibickienė, Tureikytė, 2007) are of declarative character when
children’s emotional and behavioural problems are defined and the authors present how different
participants of the educational process (students, parents, teachers) understand them, name them
and what ways of impact they apply. The authors emphasize the diversity of subjective approaches
and a certain opposite between the participants of the educational process (students with emotional
and behavioural difficulties, their parents, peers, teachers, specialists, administration) while
identifying and defining emotional and behavioural problems, projecting activity aims, searching
for the ways of impact and applying them in practice, and evaluating and reflecting the results. Only
several studies carried out in Lithuania are orientated to consistent, evidence-based application of
6
Law on Education of the Republic of Lithuania (topical edition since 2007-07-21). No. I-1489. Vilnius.
Law on Minimum and Medium-Level Supervision of Children of the Republic of Lithuania. June 28, 2007, No. X-1238. Valstybės žinios, 2007-0719, No. 80-3214. Vilnius.
8
Regarding Endorsement of the Portfolio of Crises Management Order in Schools. July 12, 2007, No. ISAK-1374. Vilnius.; Regarding the
Endorsement of the Plan of Measures to Implement Minimal and Average Child Care Law of the Republic of Lithuania. 2007 m. November 19, 2007,
No. ISAK-2244. Vilnius.
9
Programme
(Draft)
of
Returning
the
Non-attending
Pupils
to
Schools
[viewed
2008-03-06].
Internet
access:
http://www.smm.lt/teisine_baze/docs/projektai/programa%202007-11-06.pdf; Law (Draft) of the Change of the Law on Education of the Republic of
Lithuania [viewed 2008-03-06]. Internet access: http://www.smm.lt/teisine_baze/docs/projektai/SI/si_projektas .
7
55
methods, measures and models for the solution of emotional and behavioural problems, educating
pupils with attention deficit hyperactivity disorder10.
Theoretical review of the models shows the diversity of the conception, identification and
modelling theories about emotional and behavioural disorders, difficulties and problems.
Researchers, psychologists, psychiatrists and teachers agree that while solving the problems of
students with emotional and behavioural difficulties in general education school the identification of
the needs of the participants of the educational process, the analysis of the factors determining
wanted or unwanted behaviour, and the projection of general activity strategies are most important.
Teacher’s activity planning, implementation, evaluation and reflection while communicating and
cooperating with the student that has emotional and behavioural difficulties, his/her parents, peers
and colleagues are actualized in the contemporary school. Teachers are encouraged not only to act
but also to learn from their activities and turn into the learning teachers who develop their
knowledge during the activity, based on the acquired experience and reflecting it. It has historically
developed that education of pupils with emotional and behavioural difficulties transfers from
medical (clinical) to socially developed educational model. Cognitive behaviouristic and systemic
approach based on social constructivistic paradigm increasingly solidifies when the child is viewed
in the environment of relations and when the understanding about the child’s behaviour and the
activities are being developed linking all elements of that environment.
The carried out content analysis of research literature disclosed that the topicality of the studies on
education of students with emotional and behavioural difficulties,in general education school is
increasing. Although the ideas of evidence-based teachers’ activities are actualized in the
educational policy, this activity is insufficiently discussed both in the theoretical and empirical
aspect. Research works of the majority of authors are of educative type, whilst there are very few
empirical studies in this field. The scientific substantiation of the efficacy of evidence-based
teacher’s activity educating students with emotional and behavioural difficulties in general
education school is particularly missing.
Education of students with emotional and behavioural difficulties, in general education school,
grounded on the concept of evidence-based teacher’s activity, giving a sense to the development of
positive behaviours supports, analysed in the article, is a topical pedagogical problem, which is
specified by the essential question of the study: How does evidence-based teacher’s activity change
the educational process of students with emotional and behavioural difficulties?
The subject of research – the efficacy of evidence-based teacher’s activity.
Research aim – to substantiate the efficacy of evidence-based teacher’s activity, teaching students
with emotional and behavioural difficulties,in general education school.
The efficacy of evidence-based teacher’s activity is analysed according to two criteria:
1. The criterion of teacher’s learning-in-action, which is described by the following features of
teacher’s activity:
• Versatile analysis of the situation of the student with emotional and behavioural
difficulties, identifying the conceptions and expectations of the participants of the
educational process;
• Goal-directed activity planning, while consulting with the participants of the situation;
• Initiation of changes in one’s activity and investigation of altered activities;
• Observation and evaluation, while analysing the contribution of every participant of the
educational process;
• Initiation and implementation of reflective activities, seeking reflexive practice;
10
Piščalkienė, V. (2008). Educational Assessment of Primary Class Pupils with Attention Deficit Hyperactivity Disorder and Education by Means of
Supplementary Classes: Summary of Doctoral Thesis: Social Sciences, Education Studies. Kaunas: Technologija; Masiulionienė, G., Mikelkevičiūtė,
J., Ostasevičienė, V. (2007). Reduction of Expression of the Syndrome of Attention Deficit Hyperactivity Disorder according to the Applied Physical
Activity Programme. Ugdymas, kūno kultūra, sportas, 1(64), 30–35.
56
•
Creation of the environments favourable for discussions in the educational institution,
emphasizing equal participation of the participants of the educational process;
• Encouragement of the formation of evidence-based culture in the educational institution.
2. Positive behaviour supports of students with emotional and behavioural difficulties, which is
described by the following features:
• Encouragement and reinforcement of positive behaviour;
• Creation of success-orientated educational situation;
• Creation of requirements and rules orientated to positive changes; (self-)disclosure of the
student’s individuality, uniqueness and individual potential;
• Activation of the student and his/her family in the educational process and creation of
cooperation relations;
• (Self-)development of student’s self-observation, self-management and self-assessment
activities;
• Development of the system of positive behaviour supports within the institution.
Research tasks:
1. To substantiate theoretical and empirical preconditions for developing evidence-based
teacher’s activity, teaching pupils with emotional and behavioural difficulties.
2. To substantiate the efficacy of evidence-based teacher’s activity, disclosing teacher’s
learning-in-action.
3. To substantiate the efficacy of evidence-based teacher’s activity, disclosing positive
behaviour supports of students with emotional and behavioural difficulties.
Research design and methodology.
Research is grounded on the assumptions of ontological nature: social reality is not static and
closed, it is not the given actuality which must be accepted and adjusted to; most likely social
reality is subjective and multiple, constructed by interpersonal interactions between the participants
of the educational process (the student with EBD, his/her family, classmates, teachers, specialists,
administration representatives), by conceptions and interpretations of actual situations. In the aspect
of epistemological preconditions action takes place in actual educational contexts, “entering”,
seeking to know them and to create cooperation-based relations with the participants, becoming the
self of the educational process, minimising the distance between the researcher and the participants.
Research data were collected applying the triangulation principle, carrying out triangulation of data
collection methods. In order to disclose the diversity of opinions and to describe the beginnings, the
data in the dissertation research are triangulated though data collection methods (interview,
telephone conversations, correspondence on the Internet, all participants’ reflections, teachers’,
students’, teachers’ and parents’ diaries, observation minutes, activity evaluation and selfassessment minutes), documentation of the researcher’s observations and comments in the
notebook, and data collection at different times, in different contexts, from different participants of
the educational process.
In order to describe the teachers’ activity and experiences, to define the types teachers’ activities
and developed interactions with the pupils with emotional and behavioural difficulties (EBD) the
empirical qualitative study was carried out. Employing the semi-structured interview method,
applying the elements of the in-depth interview, 76 teachers were interviewed, while analysing 36
cases of pupils with EBD. In the first stage classical content analysis was carried out. In the second
stage of data analysis of the study statistical methods were applied: cluster analysis, cross
tabulation.
In order to have an in-depth understanding of the developed interactions of the student with EBD
with other participants of the educational process, of the reality of the educational process and to be
able to change it by encouraging teachers’ evidence-based activities and highlighting positive
changes both in the activities of the participants of the study and of the institution, participatory
action research has been carried out (in three general education schools, analysing five cases of
57
students with emotional and behavioural disorders or difficulties). The data of the study are being
analysed applying the principles of phenomenological analysis; the analysis of planning, activities,
assessments and reflections, of individual speeches, observations, activity evaluations, and teachers
and pupils’ diaries was carried out.
Scientific novelty and significance of the research is grounded on the following:
• The types of teachers’ activities and developed interactions with the student with emotional
and behavioural difficulties are defined.
• The experiences of developing teacher’s evidence-based activity, teaching students with
emotional and behavioural difficulties in the general education school, are presented.
Practical significance of the research is grounded on the detailed definition of the concepts of
education of students with emotional and behavioural difficulties, and of the structure and the
principles of evidence-based teacher’s activity; the activities took place in the reality of the
educational process; and the problems of students with EBD that are topical to the participants of
the educational process (the student, his/her parents, teachers, specialists) were solved. Conducting
the dissertation study, the aspects of modelling the assistance to students with EBD on the grounds
of evidence-based teacher’s activity and of positive behaviour supports were analysed, and
empirically grounded practical recommendations to students, parents, teachers, specialists and
researchers were presented.
Experience of teaching students with emotional and behavioural difficulties in the reality of
the educational process.
Empirical study (years 2006–2007), which was carried out in order to describe the activity and the
experiences of the teachers, teaching the student with emotional and behavioural difficulties, and to
define the typology of teachers’ activities and developed interactions with the student with EBD.
Research sample: teachers (N = 76), working with students with EBD in a mainstream school. To
select the respondents, non-probability objective sample method was employed: subject teachers
from mainstream schools (N = 41), primary school teachers (N = 15), special educators/speech
therapists (N = 9), social educators (N = 8), psychologists (N = 3) were interviewed. The basis of
the research interview was cases of 36 students experiencing emotional and behaviour problems
recommended by the chosen schools. Attempt was made the sample to represent teachers working
with students of various age (12 cases in primary schools, 24 – in Year 5 to 8), and various types of
schools (16 cases in primary schools, 12 – in high schools, and 8 in gymnasiums). According to the
developmental difficulties, the cases were as follows: emotional and behaviour disorders as
primary disorder (N = 3), emotional and behaviour disorders as secondary disorder (N = 21),
foreseen emotional and behaviour difficulties without the Statement of the PedagogicalPsychological Service (N = 12). Data collection method: qualitative semi structured interview,
applying in-depth interview elements. Preliminary research instrument was complied on the basis of
the concept of evidence-based teacher’s activity; essential issues were distinguished: the situation of
the student with EBD and teacher’s activities while planning, acting, evaluating and reflecting.
During the interview it was sought to see into and listen closely to the respondents’ (teachers’)
experiences and developed activities with the student with EBD and his/her family. Data analysis
methods: classical content analysis, cluster analysis, and cross tabulation.
Research data reveal that teachers, describing and evaluating activities while teaching students with
emotional and behavioural difficulties, emphasize formality of planning educational activities and
prevalence of activities orientated to rendering of knowledge. The interaction with the student with
EBD highlighted the dominance of clinical disability situations and behaviouristic approach-based
teachers’ orientation to the alteration of the students’ behaviour. While analysing the interaction
with the family of the student with EBD, the teachers declare parents’ minimal involvement in the
educational process and the shift of problems arising in everyday reality of the educational process
to the family. The interaction with the family of the student with EBD is developed, providing with
information or acknowledging parents’ initiatives. While analysing their educational activity,
58
teachers emphasize the lack of technologies for understanding and solving of problems, poor
cooperation with other participants of the educational process (“your class – your problem”), the
shortage of reflective environments and the expressed need to have them. The teachers’ speeches
also record the elements of reflective activity – reflection on action, written evaluations and internal
reflections rendered to the teachers’ community. Teachers’ activities, teaching students with EBD,
and developed interactions with the student and his/her family are contrastive, ranging from
empowerment-orientated, developing interaction and positive behaviour to eclectic, orientated to
rendering of knowledge, formal and developing social exclusion. The dominance of social
exclusion category in four types of teachers’ activity presupposes a conclusion that the student with
emotional and behavioural difficulties often appears in segregation situations, which are initiated by
the teaching teachers or their colleagues, “normal” children and their parents. During the
educational process the student with EBD encounters the activities of different teachers, in which
little is harmonized. It is assumed that during one school day the student, in the subject system in
particular, experiences a broad range of teachers’ activities and interactions, ranging from
orientation to constructive interactions and positive behaviour to development of social segregation,
stigmatisation or even exclusion.
Development of evidence-based teacher’s activity: analysis of cases
2nd stage (years 2007–2008) included participatory action research in educational institutions that
were carried out in order to obtain in-depth knowledge of the reality of the educational process of
the student with EBD, of developed interactions with other participants of the educational process
and to change it, encouraging positive behaviour supports and changes both in the activity of the
participants and the institution. Research instrument was prepared on the grounds of the concept of
teacher’s evidence-based activity, actualising the teacher’s learning-in-action and positive
behaviour supports of the student with EBD. During the participatory action research, the
participants of the research initiated changes in the actual educational process, seeking to improve
it; therefore, participatory action researches each time took place individually. Research sample:
pupils’ cases (N = 5), parents, foster parents (N = 7), teachers (N = 13), specialists (N = 8), administration representatives (N = 11) (see Fig. 1). Data collection and analysis methods: audio records
of discussions, open-ended questionnaires for the teachers and their analysis, the analysis of the
observations of teachers’, pupils’ and their parents’ own activities, the analysis of reflections,
diaries, the researcher’s notes in the margins. The data were collected in three different general
education schools, generalising five activities of students with EBD, their parents, foster parents,
teachers, specialists, administration representatives and their changes during participatory action
research.
59
1st case
Students N = 1
Mother N = 1
Teachers N = 5
Specialists N = 2
Administration
N=3
2nd case
Student N = 1
Grandmother
N=1
Teachers N = 5
Specialist N = 1
Administration
N=2
3rd case
Student N = 1
Parents N = 2
Teacher N = 1
Specialist
N=1
Administration
N=2
4th case
Student N = 1
Parents N = 2
Teacher N = 1
Specialists N = 2
Administration
N=2
5th case
Student N = 1
Mother N = 1
Teacher N = 1
Specialists N = 2
Administration
N=2
Reflection
Reflection
Reflection
1st stage – The analysis of the situation from the standpoints of all
participants of the educational process.
2nd stage – Planning of the activity through the disclosure of the
opportunities and perspectives, envisaging of problems and tasks,
search for resources, and while consulting with the participants of the
situation, possible changes are identified.
3rd stage – Initiation of one’s activity changes of every participant of
the educational process, invoking of internal and external resources.
4th stage – Self-educational activities, constructing positive behaviour:
planning, observation of the changes of the educational process,
reflection and evaluation, raising of the new aims, and envisaging of the
activities...
5th stage – Presentation of the results of the participatory action
research to the participants, harmonisation of interpretations and
insights, critical reflection.
Reflection
Fig. 1 Cases of participatory action researches of students with EBD, N = 5, years 2007–2008
The essential aim of participatory action research was to encourage teachers to learn-in-action: to
plan, act, evaluate and reflect their activities, construct cooperating educational environments that
are grounded on positive behaviour supports. The validity of participatory action research is ensured
by triangulating data through methods (interview, observation, entries in diaries, audio records,
comments), the researcher (documentation of one’s comments, consultation with the participants
and experts, the analysis of different opinions and interpretations), theory (investigation of different
theories and manifestation in actual educational space) and data collection (from different
participants, at different times, and in different spaces); entering data, describing the research in
detail. Reliability is ensured by the repetition of the research with other participants, in other
contexts, employing various data collection methods. The analysis of the cases is based on the
holistic approach, when the context of research is comprehensively disclosed, describing
environments, participants, their activities, actualising the efficacy of evidence-based teacher’s
activity through the teacher’s learning-in-action and positive behaviour supports of the student with
EBD.
Conclusions
1. Efficacy of evidence-based teacher’s activity, teaching students with emotional and behavioural
difficulties, has been disclosed through participatory action research in actual educational
spaces, actualising the teacher’s learning-in-action:
• Versatile analysis of the situation of the student with emotional and behavioural difficulties
expanded the conceptions of “evidence” and “awareness”. During the participatory action
research the shift from the statements about the manifestation of undesirable behaviour and
emotions of the student with emotional and behavioural difficulties, little based on
evidences, (a student as a problem), to the analysis of the student’s situation, considering
different educational situations, the participants of the educational process and their needs,
employing more diverse data collection methods, takes place.
• Activity planning, activities, their evaluation and reflections encompassed not only personal
changes but also the conceptions of the whole context. In the first stages of the participatory
60
action research some teachers still orientated to encouragement of changing other
participants’ activities and designed their activities, trying to change others. However,
gradually, planning the activities, the teachers started to orientate not only to the changes in
the student’s activity but also to the changes in the personal activity: observation, seeking to
cognize; cooperation, implementing raised goals; changing of the educational process,
encouraging equal participation and representation of interests; and emphasis on the
contribution of every participant of the educational process.
• The teacher’s reflective practice turned into a continuous and qualitatively changing
process: gradually descriptive reflection on practical activity – telling about one’s personal
activities, subjective emotions and conceptions about the situation of the student with
emotional and behavioural difficulties – was replaced by evidence-based critical reflection
on practical activity, analysing one’s activities in the space of school, the system of
education or the policy of education.
• The implementation of the participatory action research in the general education school
(organisation of meetings of the participants of educational process, emphasizing equal
participation, sharing ideas, experience and activity results, designing of new activities)
encouraged the (self-)development of debatable environments, the manifestation of
formation of evidence-based culture and policy at the educational institution, and of the
development of the system of positive behaviour supports.
2. The efficacy of evidence-based teacher’s activity in the dissertation resesearch is substantiated
by the teachers’ activity, orientated to positive behaviour supports of the student with emotional
and behavioural difficulties during the educational process:
• Developing personal activities, the teachers gradually transferred from the emphasis on
disciplining, controlling or particular supervision to positive behaviour supports,
encouragement and enforcement. This initiated the increase of the manifestation of the
student’s positive behaviour and emotions in the teacher’s – student’s, student’s –
classmates’ and student’s – family members’ interactions.
• Orientation of the teachers’ activity to the students’ needs, while developing success
situations during the educational process, projecting small activity steps together with the
student, and providing encouragement for their implementation, enabled the student to
experience success, increased motivation to learn, which resulted in the improvement of
learning results. In the sense of the educational activity, this process changed from
pessimism, concern and fears to innovative and creative activity.
• Purifying of requirements and regulations, while analysing and discussing the conceptions
of desired behaviour, peculiarities of emotional manifestations and emphasizing personal
uniqueness encouraged the disclosure of the student’s individual potential and activated the
student’s participation. The student’s position during the research changed from formal,
passive participation to active participation, trying new activities, analysing, evaluating them
and telling about personal needs.
• Empowerment processes of the student with emotional and behavioural difficulties and
his/her family are being developed, activating equal participation, enhancing individual
potential, improving interpersonal communication and learning-in-action abilities,
promoting introspection and responsibility for one’s activities, initiating cooperation-based
activities, and developing manifestations of positive behaviour supports in a family.
• The development of the student’s introspection, self-assessment activities, promoting to
observe one’s behaviour and manifestation of emotions, to distinguish activity priorities and
to plan purposefully, to evaluate personal attainments, and to reflect and analyse failures,
developed preconditions for the development of the student’s self-control and selfmanagement abilities.
3. The research demonstrated that context factors are also significant for the efficacy of evidencebased teacher’s activity, teaching students with emotional and behavioural difficulties. These
include: teacher’s openness to changes and new experiences, while learning-in-action together
61
with others and from each other; the experience of reflective practice; orientation of activities to
positive behaviour supports; cooperation with the participants of the educational process; etc..
Bibliography
ALIŠAUSKIENĖ S., MILTENIENĖ, L. (2004). Bendradarbiavimas tenkinant specialiuosius
ugdymosi poreikius. Šiauliai: VšĮ Šiaulių universiteto biblioteka.
ARMSTRONG, F., MOORE, M. (Ed.) (2005). Changing places, changing minds. London:
RoutledgeFalmer.
BIESTA, G. (2007). Why "what works" won't work: evidence-based practice and the democratic
deficit in educational research. Educational Theory 57 (1), (p. 1–22). [2008-04-15]
<http://www.blackwell-synergy.com/doi/full/10.1111/j.1741-5446.2006.00241.x#top>.
BITINAS, B. (2000). Ugdymo filosofija. Vilnius: Enciklopedija.
BITINAS, B. (2006). Edukologinis tyrimas: sistema ir procesas. Vilnius: Kronta.
BURNARD, S. (1998). Developing children`s behaviour in the classroom – a practical guide for
teachers and students. New York: Routledge.
BUYSSE, V., SPARKMAN, K. L., WESLEY, P. W. (2003). Communities of practice: connecting
what we know with what we do. Exceptional children. Vol. 69. No. 3, p. 263–277.
CARR, E.G., DUNHLAP, G., HORNER, R. H. et al. (2002). Positive behavior support: evolution
of an applied science. Journal of positive behavior interventions. 4 (1), p. 4–16.
CIVINSKAS, R., LEVICKAITĖ, V., TAMUTIENĖ, I. (2006). Vengiančių lankyti mokyklą vaikų
problemos ir poreikiai. Vilnius: Garnelis.
COE,
R.
(1999).
A
manifesto
for
evidence-based
education.
[2006-03-22].
<http://www.cemcentre.org/>.
CORRIE, L. (2002). Investigating troublesome classroom behaviour – practical tools for teachers.
London: Routledge.
COSTELLO, P. J. M. (2003). Action research. New York: Continuum.
DEWEY, J. (1997). Demokratija ir ugdymas. In Duoblienė, L. (2006). Šiuolaikinė ugdymo
filosofija: refleksijos ir dialogo link. P. 23–26, 90–92. Vilnius: Tyto alba.
DICK, B. (2004). Action research literature: themes and trends. Action research. Vol. 2(4). P.
425–444. DOBRYNINAS, A., POVILIŪNAS, A., TUREIKYTĖ, D. ir kt. (2004). Delinkventai
Lietuvos mokyklose. [ŠMM]: VU. [2007-09-15]. <http://www.smm.lt>.
FULLAN, M. (1998). Pokyčių jėgos. Vilnius: Tyto Alba.
GUDAITĖ, L. (2008). Atnaujintas vidaus auditas. G. Kazakevičius ir kt. (Red. kol.), Bendrojo
lavinimo mokyklos vidaus audito rekomendacijos. (p. 6–8). Vilnius: Švietimo ir mokslo
ministerijos Švietimo aprūpinimo centras.
HARGREAVES, A. (2008). Mokymas žinių visuomenėje. Švietimas nesaugumo amžiuje. Vilnius:
Homo liber.
HARGREAVES, D. H. (1996). Teaching as a research-based profession: possibilities and
prospects (the teacher training agency lecture 1996). In Hammersley, M. (ed.). (2007).
Educational research and evidence-based practice (p. 3–17).Great Britain: Cromwell press.
HARGREAVES, D. H. (1997). In defence of research for evidense-based teaching: a rejoinder to
Martyn Hammersley. In Hammersley, M. (ed.). (2007). Educational research and evidence-based
practice (p. 43–60).Great Britain: Cromwell press.
JURAŠAITĖ-HARBINSON, E. (2004). Veiksmo tyrimo vaidmuo siekiant profesionalumo.
Žvirblių takas, 6 [2005 11 15]. <http://gimtasiszodis.w3.lt/jurasaite>.
KAFFEMANIENĖ, I. (2005). Pedagoginės sąveikos struktūra ugdant mokymosi negalių turinčius
moksleivius bendrojo lavinimo klasėje. Specialusis ugdymas, 1(12).
62
KALVAITIS, A. (2007). Duomenų rinkimas vidaus auditui? Tai visai neskauda! Vilnius: UAB
Baltijos kopija.
KIBICKIENĖ, I., TUREIKYTĖ, D. (2007). Mokyklos nelankymo priežastys, mastai ir pasekmių
įžvalgos. Pruskus, V. (Red.) Šiuolaikinės mokyklos realijos: sociologinės įžvalgos. Vilnius: VPU.
P. 6–99.
KOSHY, V. (2005). Action research for improving practice. London: Paul Chapman.
LEWIN, K. (1942). Lauko teorija socialiniuose moksluose. Rinktiniai teoriniai straipsniai. Vilnius:
VU Specialiosios psichologijos laboratorija.
MERKYS, G. (1999). Eksperimentinė prieiga ugdymo tyrimuose: keliai ir klystkeliai. Socialiniai
mokslai. 4 (21), 7–24.
MORAN, D. J., MALOTT, R. W. (eds). (2004). Evidence-based educational methods. USA:
Academic press.
PETTY, G. (2008). Įrodymais pagrįstas mokymas. Vilnius: Tyto Alba.
POLLARD, A. (1997). Reflective teaching in the primary school. London: Cassell.
POLLARD, A. (2006). Refleksyvusis mokymas. Veiksminga ir duomenimis paremta profesinė
praktika. Vilnius: Garnelis.
PORTER, J., LACEY, P. (2005). Researching learning difficulties. London: Paul Chapman
Publishing. REVANS, R. W. (1982). What is action learning? Journal Of Management
Development, 1(3), 64–75.
REVANS, R. W. (1998). ABC of action learning. London: Lemos and Crane ROFFEY, S. (2005).
The new teacher’s survival guide to behaviour. London: Paul Chapman Publishing.
RUŠKUS, J., MAŽEIKIS, G. (2007). Neįgalumas ir socialinis dalyvavimas. Kritinė patirties ir
galimybių Lietuvoje refleksija. Monografija. Šiauliai: VšĮ Šiaulių universiteto leidykla.
SCHEUERMANN, B. K., HALL, J. A. (2008). Positive behavioral supports for the classroom.
USA: R. R. Donnelley & Sons.
SCHÖN, D. (1987a). Educating the Reflective Practitioner. San Francisco: Jossey-Bass.
SCHÖN (1987b). Educating the reflective practitioner. In Duoblienė, L. (2006). Šiuolaikinė
ugdymo filosofija: refleksijos ir dialogo link. P. 97–102. Vilnius: Tyto alba.
SCHÖN, D. (1991). The Reflective Practitionier. How professionals think in action. Great Britain,
London: Maurice Temple Smith Ltd.
SCHWANDT, T., A. (2005). A diagnostic reading of scientifically based research for education.
Educational
theory.
Volume
55,
number
3.
p.
285-305.
[2008-02-12].
<http://www.ingentaconnect.com>
SIMONAITIENĖ, B. (2003). Mokykla – besimokanti organizacija. Monografija. Kaunas:
Technologija.
SWAINSTON, T. (2007). Behaviour management. Ideas in action. London: Network continuum.
WILTSHIER, J. (2007). Evidence-based education: Benefits and challenges. In Second language
acquisition – theory and pedagogy: proceedings of the 6th annual JALT Pan-SIG conference. (p. 1–
6).
Japan:
Toloku
Bunka
Gakuen
university.
[2008-08-14]
<http://www.jalt.org/pansig/2007/HTML>
Address of the author:
Renata Geleziniene, PhD.
Faculty of Social Welfare and Disability Studies
Siauliai University
P.Visinkio 25
Lt-77156 Siauliai
Lithuania
63
Telephone: + 370 41 595730
64
UMĚNÍ V KONTAKTU SE SVÝMI KOŘENY
Jitka Géringová, ČR
Katedra Výtvarné Kultury, PF UJEP, Ústí nad Labem, ČR
Abstrakt
Následující text je rozdělen do tří kapitol. V první, s názvem „Kde se potkávají kořeny a koření
kultury“, zkoumáme spojení historických, archaických a archetypálních vizuálních podnětů se
světem výtvarného umění a současnou společností. Druhá kapitola „Umění ve službě sociálním
cílům“ se zaměřuje na službu umění v sociální sféře, zvláště na problemaiku arteterapie. Ve třetí
kapitole bychom chtěli nabídnout syntézu předložených informací v reflexi konkrétní výtvarné
techniky, spojující historické kořeny různých kultur s potřebami současné společnosti.
Abstract
The folowing text is devided to the three chapters. In the first one „Where the roots and the spices
of the culture meet each one“ we will explore connection between historical, archaical and
archetypal visual impulses and contemporary culture and society. The second capture „Art in the
servis to the social goals“ is focused on servising art in the social field, mostly on art therapy. The
third capture offer synthesis of information in reflection of one particular visual art technique,
which connect archaic roots of diferent cultures with needs of contemporary society.
1 Kde se potkávají kořeny a koření kultury?
Termín „kořeny kultury“ odkazuje k primárním, zásadním, historickým a nosným zdrojům.
Podíváme-li se na něj z hlediska vizuální kultury, vybaví se nám například dochované artefakty
přírodních národů nebo archeologické nálezy prvních civilizací, které jsou uchovávané
v etnografických sbírkách a muzeích.
Tyto objekty dnes zařazujeme do sféry vizuání kultury, učíme se o nich v dějinách umění,
studujeme je z různých hledisek, porovnáváme a zařazujeme do patřičných struktur. Nikdy však
nezapomínáme, že před sebou máme jen „symptom“ něčeho daleko rozsálejšího a hlubšího, něčeho,
čehož kontext nám více či méně uniká. Kontext původní živé kultury, představ i reaity, kterou dnes
již ve většině případů jen namáhavě rekonstruujeme.
Dalším zdrojem „kořenového“, tedy původního umění je tvorba dětí, jejímž zkoumáním se
důkladně zabýval Herbert Read a Viktor Lövenfeld. A nakonec musíme zmínit tvorbu z oblasti
okraje společnosti, tvorbu sociálně vyloučených. Nejznámější jsou patrně představitelé tzv. Art
Brut, z řad duševně nemocných lidí. Dalším zdrojem jsou pak subkultury a jejich výtvarné výrazové
prostředky.
Podívejme se ještě na termín „koření kultury“. Odkazuje nás k představě ochucení, čili dodání
malého množství speciální ingredience, která učiní potravu stravitelnější, chutnější, voňavější.
Koření však není potrava sama a v nouzi se bez něj obejdeme. Termín „koření kultury“ v nás může
vyvolávat představu jakési nadstavby a možná je to přiléhavé a trefné pojmenování pro pozici
současné výtvarné kultury v aktuálním světě. Propast mezi světem současného výtvarného umění
a potřebami a zájmy současné většinové společnosti je značná, ačkoliv právě nejaktuálnější formy
sociálně angažovaného umění, street art, public art atd. se snaží svou marginální roli překlenout
aktivním kontaktem s veřejností.
V historii výtvarného umění však nalezneme styčné plochy, místa, kde se kulturní kořeny a koření
potkaly a stále ještě potkávají.
65
18. století se projevovalo vzrůstajícím historicismem a zájmem o archeologii a mimoevropské
kultury. Zásadním objevem bylo prozkoumání a popsání maleb v Herkulaneu a Pompejích,
důkladné prostudování řecké klasické architektury v Aténách a na jiných místech, které otřáslo se
zásadní pozicí císařského Říma a Itáie 16.století jakožto dobový vzorů. Umění Egypta, Indie či
Japonska nebylo jen módním exotickým výstřelkem, ale také důležitou inspirací. Docházelo
k přehodnocování stávajících vzorů, objevovaly se nové a podnětné hodnoty v „primitivním“
předrenesančním období. Byla pojmenována relativita stylů a uměleckých vzorů a oddělila se
estetická hodnota od výrazu. Umělci té doby – ač stále ještě tvořící akademickém stylu - se začali
inspirovat studiem literatury napsané o jiných kulturách či samotnými prameny. Ingres, kterého
můžeme považovat za představitele akademické novoklasicistní malby přelomu 18. a 19.století, byl
prvním „primitivistou“ v evropském malířství, který studoval předrenesanční autory (Giotta)
a neklasické malby na antických vázách (Lynton, 1981).
Zájem o kořeny, jakýsi pokus o reflexi vizuální kultury, prožívali předchůdci moderny a mladí
moderní umělci 19.století. Stalo se téměř samozřejmostí, že odjížděli kultivovat a rozšiřovat své
barevné vnímámí a zobrazování do Severní Afriky. V této době celkově vzrůstá zájem o cestování
a rozvíjí se masový turismus jako důsledek změn společnosti. Evropští umělci, kteří jezdili do
Afriky a na blízký východ za zdroji inspirace, obdivovali jednoduchost přirozeného života
domorodců, ale především vizuální zkratky, přímočarost, uvolněnost, autentičnost, a hlavně odvahu
v jejich způsobu zobrazování, ať se týkala nonkonformního, použití barev, nebo stylizace figur
a objektů. Tyto výtvarné stylizace byly v přímém protikladu k výuce evropských akademií, které,
podle mladých umělců, dusily tvořivost a spontaneitu svých studentů.
Vzpomeňme na známé Picassovo dílo „Avignonské slečny“ z roku 1907. Tento obraz je označován
za první dílo, ve kterém autor zkoumá hodnoty budoucího kubistického zobrazování. Tvrdí se, že je
inspirováno původním iberským řezbářstvím a africkými maskami. Picasso byl spolu s Matissem,
Vlaminckem a Dearainem jedním z prvních objevitelů a také kupců africké skulptury, avšak její
vliv na umělce byl spíše ve ztvrzení možnosti používat zcela odlišné vyjadřování, oproštěné od
tradičních představ o světě, než jako přímý zdroj inspirace v technických postupech Picassovy
tvorby (Habasque, 1986).
Další oblast výtvarné tvorby, která byla inspračním zdrojem moderních malířů a sochařů a můžeme
jí přidat ke „kořenům kultury“, byla Printzhornova sbírka. Zde se také potkáváme se sociální
oblastí, neboť hovoříme o sbírce umění posbírané na počátku 20.století v nemocnicích
a psychiatrických ústavech.
Hans Prinzhorn byl lékař a filosof, který vystudoval dějiny umění a studoval zpěv. Působil poměrně
krátce ve 20.letech 20.století na psychiatrické klinice v Heidelbergu, kde založil sbírku umění
duševně nemocných, jež během čtyř let obsáhla 5000 kusů výtvarných děl a která byla později
pojmenována jako Muzeum patologického umění. Prinzhorn posuzoval díla okem školeného
kunshistorika a tak je sbíral na základě výtvarné kvality, bez vztahu k jednotlivým kazuistikám či
typům onemocnění autorů. V roce 1922 vydal knihu Bildnerei der Geisteskranken (Tvorba duševně
nemocných), která vyvolala značný zájem právě u zástupců moderny. Řada umělců podnikla cestu
do Heidelbergu, aby se s díly osobně seznámila, mezi jinými také Paul Klee či surealisté se
Salvadorem Dalim.
Proč zařazuji umění duševně nemocných mezi „kořenové“ záležitosti? Především proto, že sami
moderní malíři jej tak vnímali. Obdivovali nonkonformní tvořivost, barevnou odvážost, nesvázanost
zažitými pravidly vizuálního vnímání a vyjadřování. Neškolenou čistotu a brutální pravdivost jejich
projevu. Smutnou stránkou příběhu je fakt, že Hitler využil v období své vzrůstající moci
v Německu ve 30.letech zdánlivou vizuální podobnost mezi výtvory duševně nemocných a tvorbou
moderních malířů k propagandistickému tažení proti modernímu umění, které skončilo zničením
66
řady vzácných děl významných moderních umělců, ale také značné části vzácné Prinzhornovy
sbírky.
V průběhu 1. Světové války se objevilo DADA, umělecké hnutí, které propojovalo výtvarné prvky
spolu s divadlem a hudbou v absurdní celky předváděné na jevištích kaváren, hospod či kulturních
domů v Evropě. V DADA mělo kořeny pozdější umění happeningů a performance. Hnutí
performativního umění, později body art a zemní umění – Land art, od 50. let 20.století přinášelo
nové zkoumání starých kořenů kultury. Umělci záměrně navazovali na historické tradice, někteří
používali prvky šamanismu, předváděli stylizované lidské projevy, abstrahovali žitou skutečnost,
vytrhávali z kontextu situace a působili tím na diváky. Odvolávali se na dávné kultovní obřady,
magické rituály, šamanské proměny, ale i na současnou realitu a nové technologie. Připomeňme zde
známé dílo českého umělce Petra Štembery „Štěpování“ z roku 1975, při kterém si běžným
sadařským postupem narouboval větvičku do předloktí. Další bolestivé tělové akce, které nás
mohou odkazovat ke kmenovým iniciačním obřadům a nebo také k jejich absenci v současném
světě, předváděli v polovině 70. let Jan Mlčoch a Američan Chris Burden. Mlčoch se nechal ve
svém díle „Velký spánek“ v roce 1974 zavěsit za ruce a nohy mezi trámy na rozlehlé půdě. Oči měl
zavázané a uši zalepené a v této pozici setrval po dobu několika hodin.
Chris Burden byl velkým experimentátorem s vlastním tělem jako uměleckým prostředkem
v krajních situacích. V akci „Socha ve třech částech“ usedl v galerii na vysokou stoličku, kde
nehybně vytrval po dobu čtyřiceti hodin bez pohybu, jídla a pití. Poté, co omdlel a spadl na zem,
bylo jeho tělo obkresleno křídou a odneseno.
V linii akčního a tělového umění, které se nějakým způsobem dotýká prazákladních motivů
existence nemůžeme vynechat akce Hermanna Nitscheho, rakouského umělce, který byl ve své
tvorbě neustále konfrontován s policií a ochránci přírody. Duchovním pozadím jeho činů bylo
křesťanství, umělecky šlo o spojení tělesného a malířského projevu. Od prvních komorních akcí
v 60.letech s krví a vnitřnostmi zvířat, se kerými pracoval jako s nástroji akční malby
a poznamenával jimi plátno a později své tělo, se v průběhu následujícího desetiletí dostal
k monumentálním obřadům s řadou účastníků. Navazoval na mystéria, dopřával účastníkům krajní
zážitek tělesného kontaktu s krví, vnitřnostmi a mrtvými těly zvířat, ale také například se
smyslovým zážitkem šlapání roznů vína v ohromných dřevěných kádích.
Vlastní tělo jako událost ve volném prostoru používal umělec Stelarc, který se nechal zavěšovat na
provazy upevněné na háčky, jež procházely jeho kůží, do různých prostorů. Své tělo vnímal jako
komplexní orgán, přístupný všem zkušenostem, včetně nadsmysového vytržení. (Srp, 2002). Ne
náhodou postup zavěšení mužského těla na kolíky procházejícími kůží na zádech používaly některé
původní kmeny při iniciaci chlapců v muže. Vizuální podoba extrémní tělové zkušenosti nás také
může odkázat ke stále živému hnutí Sun Dance původních obyvatel Ameriky. Zde však veškerá
podobnost končí, neboť Sun Dancerům v žádném případě nejde o veřejnou exhibici, ale o modlitbu
a léčení podložené vlastní obětí.
Igor Zhoř (Zhoř, 1992) rozděluje body-artové akce na dva typy. Zatímco veřejné akce
performativního rázu, na které jsou pozvaní diváci, mají rysy jistého exhibicionismu a přinášejí
umělci seberealizaci a uspokojení nad tím, že je „v těle viděn a vnímán“, introvertní akce, při
kterých je většinou přítomen jen fotograf, vedou umělce k soustředění, kontemplaci, obratu do
vlastního nitra a k jistému druhu spirituální zkušenosti. Body art tematizuje základní kategorie
prostoru a času, vytváří vazby mezi tělesným a duchovním, usiluje o poznání skrze vypjaté zážitky.
Zprostředkovává divákovy prožitky bolesti, strachu , odevzdání, konečnosti existence. Znovu uvádí
do veřejného protoru krajní tělové a smyslové zkušenosti a obrací pozornost ke kořenům existence.
Body–art byl nejaktuálnější v 70.letech, řada umělců jím prošla a poté se vydala jiným směrem.
Někteří však tělovým a performativním akcím zůstali věrni po celou dobu své tvorby. Mezi takové
67
autory patří například Marina Abramovič, jejíž vypjaté a ohrožující akce jí vydobily významnou
pozici mezi současnými umělci. Chtěla bych zde zmínit performanci „Balkánské Baroko“
uskutečněnou na Benátském Bienale v roce 1997, za kterou si autorka odnesla hlavní cenu. Marina
Abramovič, původem z právě rozpadlé Jugoslávie, navršila do temné místnosti hromadu 1500
ohromných čerstvých kostí, ještě obalených zbytky masa a tři kovové kýble plné vody. Uprostřed
hromady seděla po dobu 4 dní a kartáčem drhla, čistila a omývala kosti za zpěvu písní z jejího
dětství. Akce mrazivě upozorňovala na politickou situaci na Balkáně, byla jakýmsi dodatečným
politickým aktem nebo také prastarým aktem léčení traumatických vzpomínek a oplakáním již
zmařeného.
2 Umění ve službě sociálním cílům
Umění má svou výkladní skříň a to jsou galerie, ale také se rozrůstá jinými směry a za jinými cíly,
než je vizuální exhibice. Vytváří prostor pro poznání a sebepoznání a má značný vliv na lidskou
psychiku, komunikaci a mezilidské interakce. Proto je také tradiční součástí výchovy a vzdělávání,
ale i sociální prevence a expresivní terapie. To, co spojuje výchovu s terapií, je důležitost
uměleckých aktivit při reflektování, rozvíjení a kultivování vztahů mezi veřejným – sociálním
a intimním – individuálním prostorem. Slavík (Slavík, 2009) rozlišuje tři oblasti společenského
zakotvení uměleckých aktivit. První z nich je tvorba, čili produkce uměleckých artefaktů, o které
jsme se zmiňovali v předcházející části textu. Druhou oblastí uplatnění umění mezi lidmi je umění
jako předmět, který je přístupný intersubjektivnímu zkoumání a komunikaci, soustřeďuje na sebe
pozornost a iniciuje různé aktivity. Třetí oblastí uplatnění umění je služba. Zde je umění
prostředkem k dosažení cílů, které jsou pokládány za prospěšné a hodnotné, jako například
poznávání a sebepoznávání, dorozumění, pochopení či odlišení se, sdílení a porovnávání hodnot,
sebevyjádření nebo rekreace. Zatímco první oblast „obsluhuje“ umělec, hledající krásu a zjevení,
druhou oblast teoretik, filosof nebo kritik, který hledá pravdu a poznání. Třetí oblastí se pohybuje
vychovatel, terapeut nebo lektor, který chce zprostředkovat dobro, rozvoj, soulad a poznání. Umění
zde můžeme považovat za metodu, jak opakovaně směřovat k cíli otevírat dialog reflektující
pociťované rozdíly mezi vnitřním a vnějším světem.
Patrně nejznámějším nástrojem sloužícím k realizaci uvedených cílů v oblasti služby umění je
arteterapie. Ve světě se používání uměleckých prostředků k léčení a ovlivňování psychiky rozvíjelo
již od konce 2. světové války, u nás se arteterapie jako samostatný obor prosadila až v 90.letech.
Základními cíly arteterapie je diagnostika, léčba a prevence prolémů klienta, základní metodou je
tvořivá interakce klienta s výtvarnými či jinými expresivními prostředky za podpory terapeuta
a následná reflexe prožitků, významů a pocitů.
Dříve, než se začneme podrobněji věnovat problematice arteterapie, měli bychom si uvědomit
základní rys umění obecně, kterým je tzv. terapeutický efekt umění. Umění samo o sobě má léčivý
potenciál, který může pociťovat jak producent tak i recipient uměleckého díla (výtvarného,
hudebního, divadelního, literárního). Umělecký zážitek dokáže výrazně změnit prožívání emocí
i aktuáních stavů. Dokáže člověka uvolnit i excitovat sám o sobě, aniž by potřeboval specifické
výklady; je to tedy jeho přirozená vlastnost. Amatérské umělecké aktivity můžeme v tomto světle
nahlížet jako jakýsi druh autoterapie.
Arteterapii samotnou rozdělujeme do dvou hlavních proudů. Jeden z nich se vyznačuje příklonem
k psychoterapeutickým metodám interpretace díla a nazýváme jej artpsychoterapie. Zde je tvorba
a dílo nahlíženo jako zdroj skrytých informací o klientovi a úkolem terapeuta je pomoci mu tyto
informace získat, přijmout, pochopit a integrovat. Druhý směr navazuje na výše uvedenou
problematiku tzv. terapeutického efektu umění. Nazýváme jej terapie uměním a vyznačuje se
příklonem k umělecké a tvořivé sféře. Terapie uměním operuje s předpokladem, že tvorba samotná
má v sobě již obsažený léčivý potenciál. Podporováním kreativity a schopnosti tvořit terapeut také
rozvíjí klientovu schopnost volby odpovídajících forem a materiálů pro jeho tvůrčí záměry, čímž
68
posiluje jeho základní a obecnou potenci a kompetenci k fungování ve světě. Čím více klient
samostatně zvládá výtvarnou formu, tím kompetentněji a samostatněji působí ve svém životě. Čím
lepší vztah má k tvorbě a svému dílu, tím lepší vztah má ke svému životu a sám k sobě.
Arteterapie je tedy jedním z přístupů, využívajícím základní „kořenové“ kulturní nástroje a hodnoty
k pomáhání v sociální oblasti.
3 Reflexe výtvarné techniky spojující historické odkazy a sociální cíle
Ráda bych vás nyní seznámila s konkrétní výtvarnou technikou „Společná mandala“, ve které je
používána velmi stará a původní metoda kruhového zobrazení a která je také inspirována
historickým rituálem tibetské pískové mandaly. Využití kruhového prostoru k symbolickému
geometrickému či ornamentálnímu barevnému vyjádření je velmi starý postup, který se uplatnňoval
v různých kulturách. Známé jsou například léčivé mandaly původních obyvatel Ameriky, vytvářené
na zemi, uprostřed kterých seděl pacient, ale v Čechách je pojem mandala nejvíce spojován
s Tibetem a budhismem. Tibetská mandala sypaná z písku je obrazem s předem danou formou,
která slouží k rituálu znovunastolení řádu a harmonie nebo jako součást obřadů žádajících
požehnání pro konkrétní místo a situaci.
Na počátku 20.století byl pojem mandala rozšířen na jakýkoliv kruhový obraz a začal se používat ke
zkoumání a léčbě lidské psychiky. Propagátorem tohto typu práce s mandalou byl C.G. Jung, který
podporoval své klienty ve tvorbě mandal, protože s všiml nápadné podobnosti mezi jejich duševním
stavem a výtvarným vyjádřením. Dnešní arteterapie také využívá mandalu, naříklad pro každodenní
reflexi a sebereflexi. Takto vzniklé obrazy jsou podkladem jak pro intuitivní vhled do vlastního
prožívání, tak pro hlubší zkoumání osobních procesů v průběhu delšího časového úseku. Mandala
tak v dnešním evropském pojetí reprezentuje jak řád, univerzum, celek, tak také v expresi
vyjádřenou individuální intuicí.
Ve výtvarné technice „Společná mandala“ jsme se inspirovali několika kulturními zdroji, které nám
poskytly podněty ke hledání, zkoumání a reflektování problematických míst v aktuálním
mezilidském soužití.
Technika je zaměřena na rozvíjení spolupráce a komunikace, na téma hledání dobrého místa mezi
ostatními lidmi, uplatnění se ve skupině. Dále na zkoumání tématu „osobní a společné, individuální
a sociální“.
Jedná se o skupinovou malbu na rozměrném kruhovém prostoru z papíru. Celý proces začíná
společnou „meditací“ účastníků. V sedě kolem prázdného kruhu si uvědomují, kdo sedí kolem nich
a naproti nim, mentálně si vybavují svoje sousedy v nějakých typických situacích a gestech,
vzpomínají na setkání, která mezi nimi proběhla a zkouší se na ně dívat laskavě a s porozuměním.
Cílem této přípravy je naladit se na společnou práci, uvolnit se, propojit se s ostaními. Následuje
zadání úkolu, kterým je „vytvořit v kruhovém prostoru společné harmonické a krásné dílo“. Bývá
poměrně účelné doprovázet výtvarnou práci dynamičtější rytmickou hudnou, která pomáhá
účastníkům v soustředění a naladění se na práci.
Ačkoliv se zadání i technika sama může jevit jako triviální, vytváří vhodné předpoklady ke
zkoumání a řešení konfliktních situací a k preventivnímu působení. Mezi problematická, ale
zároveň velmi bohatá místa pro sebezkušenost, patří například nestrukturované, volné zadání. To
může na počátku vyvolat v některých účastnících úzkost z jejich vlastního rozhodování a vytahovat
na světlo staré prožitky vlastní nedostatečnosti a kritické porovnávání sebe s ostatními. Dalším
zdrojem prožitků a emocí bývá jednoduchý fakt společné práce, která může způsobovat sociálně
náročné situace. U někoho se může se objevit teritoriální jednání nebo naopak necitlivé zasahování
do osobních prostorů a překračování hranic daných symbolickým výtvarným vyjádřením. Může se
69
objevit individuální sebestředné jednání, kdy se některý jedinec pokouší ovládnout proces vznikání
díla a v roli jakéhosi dozorce nad výsledným artefaktem přetváří tvary ostatních k vlastní
spokojenosti. Velmi specifickou kulturně podmíněnou reakcí bývá také problémové vnímání
společné aktivity a společné zodpovědnosti za dílo, které je v přímém protikladu
k individualizovaným hodnotám současného světa. Nesmíme však zapomenout, že tyto procesy se
odehrávají na neverbální úrovni v průběhu vznikání a tvoření artefatu, aby byly v reflektivní části
lekce podrobeny zkoumání a verbalizování ve společné diskusi. Teprve prostřednictvím
reflektivního dialogu účastníci docházejí k mentalizaci – tj. k vědomému uchopení toho, „co se mi
děje a proč“ (Komzáková, 2009) a zažité skutečnosti mohou vřadit do celku vlastního sebepojetí
a využívat je ke zkvalitnění svého života.
Existuje mnoho variant, jak lekce se společnou mandalou může probíhat, ale v ideálním případě
dosáhnou účastníci stavu proudění, plynutí (flow). Dochází k odosobnění tvorby, vzniká skutečné
společné, neividualizované dílo. Každý tvar je v průběhu práce automaticky k dispozici pro
rozvinutí ostatním. Dílo vzniká jakoby samo a ve zdánlivém chaosu panuje vnitřní řád. Při takto
zdařilé práci se v následné reflexi účastníci shodují, že zažívali nebývalý stav plynutí, úžasné pocity
sjednocení, ale také pomoci a podpory. Zažívali situace, kdy od jednoho tvaru odstoupili, buď
protože se jim přestal líbit, nevěděli si s ním dál rady nebo jej považovali za hotový, a po chvíli
užasli, jak někdo jiný rozvinul tento tvar do nečekané krásy. Především však pozitivně hodnotili
právě onu ztrátu vlastnictví, jež velmi osvobozovala, ale zároveň je nezbavovala zodpovědnosti za
dílo jako celek. Individuální prožitek vhodného a adekvátního zásahu do vytvořených obrazců byl
přímým důsledkem neulpívání na pocitu kontroly a vlastnění části nebo celého díla.
Literatúra
GROSENICK, U. (ed). 2001. Women Artists in the 20th and 21st century. Köln: Taschen. s.19.
ISBN 3-8228-5854-4.
HABASSQUE, G. 1986. Kubismus. In: PIJOAN, J. Dějiny umění, 9. Praha: Odeon. s.125
KOMZÁKOVÁ, M. 2009. Tvůrčí proces a výtvarné dílo v arteterapii. In: Umění ve službě výchově,
prevenci a expresivní terapii. Praha: Univerzita Karlova-PF. s.13-15. ISBN 978-80-7290-415-0.
LYNTON, N. 1981. Umění 19.a 20. století. Praha: Artia. s.10-13.
SLAVÍK, J. 2009. Umění jako služba výchově, prevenci a expresivní terapii. In: Umění ve službě
výchově, prevenci a expresivní terapii. Praha: Univerzita Karlova-PF. s.13-15. ISBN 978-80-7290415-0.
SRP, K. 2002. Živá díla. (Čtyři dekády práce s tělem). In: Dějiny umění 12. Praha: Knižní Klub
a Balios. s.78. ISBN 80-242-0720-6
ZHOŘ, I. 1992. Proměny soudobého výtvarného umění. Praha: SPN. s.83. ISBN 80-04-25555-8.
Adresa autora:
Mgr. Jitka Géringová, Ph.D.
PF UJEP v Ústí nad Labem
Katedra výtvarné kultury
Stará 92
400 96 Ústí nad Labem
70
HOSPODÁRSKA ETIKA AKO PREVENCIA A RIEŠENIE CHUDOBY
Terézia Horná, SR
Prešovská Univerzita v Prešove, SR
Abstrakt
V súčasných hospodárskych podmienkach v spoločnosti je dôležité sústavne analyzovať a hodnotiť
etické a mravné dôsledky prebiehajúcich ekonomických a sociálnych procesov. V príspevku
hodnotíme spoločensky zodpovedné podnikanie a implementáciu etiky do hospodárskej činnosti,
pokúšame sa stanoviť princípy etiky v podnikaní novej ekonomiky, ktorá nastáva po hospodárskej
kríze. Štát, v ktorom všetky sektory spoločnosti majú silu, odhodlanie a výdrž riešiť problémy
sociálnej exklúzie, nezamestnanosti, korupcie, ale aj chudoby, je štátom demokratickým
a pulzujúcim na vysokej úrovni morálky a etiky.
Abstract
In the current economic conditions in society is important constantly analyze and evaluate the
ethical and moral implications of the ongoing economic and social processes. In thesis we
evaluating the contribution of corporate social responsibility and implementation of ethics in the
economic movements. We seek to establish principles of ethics in business, new economy, which
occured after the economic crisis. The state in which all sectors of society have the strength,
determination and stamina to address the problems of social exclusion, unemployment, corruption,
but also poverty, is the country of a democratic and pulsantig on high level of morality and ethics.
Úvod
V zložitej súčasnosti, keď dochádza k ďalekosiahlym a rýchlym premenám v hospodárskej a
politickej štruktúre spoločnosti, je dôležité sústavne analyzovať a hodnotiť etické a mravné
dôsledky prebiehajúcich ekonomických a sociálnych procesov. Je dôležité nestratiť dohľad nad
etickými aspektmi, ktoré zohrávajú usmerňujúcu úlohu v skupinových a celospoločenských
aktivitách ľudí.
Hospodárska etika, resp. etika v podnikaní sa začala formovať ako samostatná vedná disciplína v
70. rokoch v USA a v 80. rokoch v Európe. Vo vyspelých štátoch Európy sa okrem pragmatického
prístupu, ktorý je charakteristický pre USA, presadzujú v rámci podnikateľskej etiky nové
myšlienkové prúdy. Ich cieľom je hlbší rozbor príčin a filozofické zakotvenie tohto formujúceho sa
odboru v súlade s európskym kultúrnym kontextom.(Džbánková, 2003)
Pojem podnikateľská etika (business ethics), môžeme definovať ako ”reflexiu etických princípov do
podnikateľských činností zahrňujúci individuálne korporatívne i spoločenské normy a hodnoty.”
(Nemcová, 2003) Myslíme etiku aplikovanú, teda uplatnenie etických princípov v akejkoľvek
podnikateľskej činnosti. Pre teoretické zdôvodnenie je potrebné uplatniť interdisciplinárne prístupy,
na ktorých by sa podieľali ekonómovia, právnici, psychológovia, či sociológovia. Hospodárska
etika neformálnymi prostriedkami usmerňuje podnikateľské chovanie a správanie. Jej úlohou je
hľadanie rovnováhy medzi ekonomickými ziskami a spoločenskými dôsledkami.
Hlavnou myšlienkou hospodárskej etiky je uvedomiť si väzby medzi rozhodnutím, jednaním a
zodpovednosťou. Predmetom záujmu disciplíny podnikateľskej etiky je na úrovni štátup podľa
Remišovej (1998) celá spoločnosť, prejavujúca sa v sociálnej politike, sociálnej spravodlivosti,
hospodárskej politike, finančnej, daňovej politike, stratégiách v medzinárodných vzťahoch,
prioritách z hľadiska orientácie hospodárstva. Na mezoúrovni, teda úrovni organizácii, firiem ide
o pôsobenie a skúmanie etických noriem na úrovní inštitúcií, jednotlivých podnikateľských
subjektov. Sú to predovšetkým ciele, štruktúry, stratégie, politiky a praktiky, ďalej firemná kultúra a
71
mikroklíma, reputácia, integrita a zodpovednosť. Mikroúroveň v podnikateľskej etike predstavuje
samotný človek, reálne existujúci a pôsobiaci vo sfére ekonomiky – ako podnikateľ, konzument,
výrobca, predajca, majiteľ, akcionár. Hospodárska etika vymedzuje vzťah etiky a podnikania v
širšom ponímaní ako vzťahy biznisu, štátu a spoločnosti. Alebo v užšom ponímaní ako vzťahy
vnútri firmy medzi vlastníkmi, manažérmi a zamestnancami a vzťahmi firmy k blízkemu okoliu
(vzťahy so zákazníkmi, dodávateľmi a konkurentmi).
Dnešná spoločnosť prechádza zložitými zmenami v oblasti ekonomickej, štrukturálnej i sociálnej,
čo vyvoláva potrebu zaoberať sa morálne etickými súvislosťami tohto procesu. Otázka objasnenia
vzťahu medzi etikou a ekonómiou či etikou a podnikaním je stále aktuálnejšia. Nerešpektovanie
etických aspektov v ekonomických vzťahoch v spoločnosti vyvoláva celú radu negatívnych javov.
Súčasťou ekonomických praktik je korupcia, pranie špinavých peňazí, daňové úniky, tunelovanie,
nedodržovanie zmlúv a nepísaných pravidiel a pod. Spomenuté javy vypovedajú o zlom stave
etického prostredia, vynucujú si našu pozornosť a hľadanie riešení.
Morálny rozmer hospodárskeho života
Morálne pravidlá, tj. hodnoty, normy a zvyky, sú súčasťou tržnej ekonomiky a ovplyvňujú chovanie
a jednanie všetkých subjektov i hospodársku výkonnosť ekonomiky.
Tradičná definícia chápe morálku ako súbor pravidiel, hodnôt, ale i postojov a presvedčení, ktoré
ovplyvňujú a regulujú ľudské správanie. Etika potom je vymedzovaná ako veda o morálke. Jej
predmetom je mravne relevantné správanie s akcentom predovšetkým na hodnotiaci aspekt, ktorý
človeka orientuje, ako sa má chovať k iným ľudom. Mravne relevantné správanie zahŕňa
zodpovednosť a oprávnenosť v bezprostrednej väzbe na slobodu voľby. Etika úzko súvisí so
socializačným procesom človeka. Jej rozvoj je spätý s vedomím utvárania dobra a spravodlivosti
(Seknička, 1997)
Spoločensky zodpovedné podnikanie
Etika zodpovednosti je inšpirovaná právnou vedou a súvisí s povinnosťou niesť následky za nejaký
čin. Z hľadiska etiky zodpovednosti je rozhodujúce, že následky správania sa človeka sú podrobené
morálnemu hodnoteniu. Z tohto pohľadu je potrebné presne kodifikovať nositeľov zodpovednosti a
presne definovať etický obsah zodpovednosti. Odpovedať na otázky: Kto je zodpovedný? Komu
sme zodpovední? Za čo sme zodpovední? Aké sú kritéria zodpovednosti? Význam etiky
zodpovednosti spočíva v rozvíjaní a kultivovaní schopností človeka cítiť sa zodpovedným za
dobrovoľne prijaté záväzky.(Seknička, 2007)
Základným pravidlom pre aplikáciu etiky v ekonomike je zlaté pravidlo morálky, ktoré je známe u z
dávnych dôb ako kritérium posudzovania správneho chovania a jednania. „Konaj tak, ako by si
očakával, aby ostatní konali voči tebe.“ Zlaté pravidlo v podnikateľskej praxi reguluje medziľudské
vzťahy a umožňuje rozhodovanie v jednotlivých situáciách.
Téma príspevku sa úzko dotýka etiky a morálky jedinca. Považujem preto za dôležité uviesť
jednoduchú a predsa výstižnú štruktúru morálky podľa Remišovej (2004):
•
ľudské normatívne konanie na úrovni jednotlivcov, skupín, spoločnosti,
•
sociálne vzťahy v spoločnosti z aspektu spravodlivosti a humánnosti,
•
vôľa, motívy, zámery konania,
•
morálne charakterové črty jednotlivca,
•
kvalita a hierarchia hodnôt na všetkých troch úrovniach,
•
reálne morálne normy, morálne princípy, morálne požiadavky zo strany spoločnosti na
jednotlivca
•
morálne myslenie, morálne úsudky,
•
jazyk morálky: „hanba“, „zrada“, „hrdinstvo“, „zbabelosť“ a podobne,
72
•
morálne stavy vedomia pri rozhodovaní: môžem – nemôžem, správne – nesprávne, ublížim
– neublížim, mám – nemám a podobne; - morálna zodpovednosť na úrovni jednotlivca, ale aj firmy
a spoločnosti.
Hlavnou príčinou vzniku myšlienky spoločensky zodpovedného podnikania bola otázka, ako dobre
podnikať. Za novodobé začiatky spoločensky zodpovedného podnikania sú považované 50-te roky
20. storočia, keď sa myšlienky zodpovedného podnikania dostali do odbornej literatúry pre
manažérov. Najväčšie zmeny nastali vďaka turbulentným sociálnym zmenám spoločnosti a rozvoju
spoločenských vied koncom 60-tych a 70-tych rokov 20. storočia. Spoločenská zodpovednosť
podnikov sa zameriavala na interakciu medzi firmou a socio-ekonomickým systémom. V 80-tych
rokoch sa záujem preniesol z teoretickej úrovne na praktickú. Dôležitosť sa kládla na empirický
výskum spoločensky zodpovedného podnikania. Pôvodné definície sa začali štiepiť a začali vznikať
rôzne alternatívne koncepty, ako sú napríklad spoločenská výkonnosť podnikania, etika podnikania,
verejná politika, teória stakeholderov. Postupným vývojom a vplyvom zmien v spoločenských
procesoch sa etika zodpovedného podnikania prejavuje v celej Európe, Slovensko nevynímajúc.
„Spoločensky zodpovedné podnikanie je kontinuálny záväzok podnikov správať sa eticky,
prispievať k trvalo udržateľnému ekonomickému rozvoju, a zároveň prispievať k zlepšovaniu
kvality života zamestnancov, ich rodín, rovnako ako lokálnej komunity a spoločnosti ako celku“
(Bussard (ed.), 2000)
Keith Davis a Robert Blomstrom v knihe Business and its Environment definovali spoločenskú
zodpovednosť ako „záväzok jedinca zvážiť dopad svojich rozhodnutí a činov na celý spoločenský
systém. Podnikatelia uplatňujú spoločenskú zodpovednosť, keď zvažujú potreby a záujmy
ostatných ľudí, ktorých podnikateľské aktivity môžu zasiahnuť. Ak tak konajú, potom dokážu
dovidieť i veci, ktoré sú mimo úzko definovaných ekonomických a technických záujmov ich
firmy.“
Pojem Spoločenská zodpovednosť firiem, vyjadruje vzťahy podniku so všetkými svojimi
zainteresovanými účastníkmi: vlastníkmi-investormi, zamestnancami, úradmi verejnej správy,
dodávateľmi, konkurentmi, komunitami, zákazníkmi atď. Aktuálne definície SZP sa opierajú o
princípy: nestrannosti, angažovanosti, aktívnej spolupráce so zainteresovanými subjektami a
transparentnosti. Tiež sa vyznačujú spoločnými charakteristikami, akými sú: univerzálnosť,
dobrovoľnosť, zameriavajú sa na aktívnu spoluprácu so zainteresovanými subjektami
(stakeholders), vyjadrujú záväzok prispievať k rozvoju kvality života.
Prečo byť spoločensky zodpovednou organizáciou
Zavedením komplexu etických princípov, nástrojov a metód sa kultivuje podnikateľské prostredie
a z dlhodobého hľadiska môžu organizácie dosiahnuť zvýšenie ekonomickej efektivity. Prvotným
cieľom organizácie je zisk. Ak budú mať firmy záujem o celkové fungovanie spoločnosti a životné
prostredie, prinesú tak úžitok nielen firme, ale aj celej spoločnosti. Vďaka ich snahám a
zveľaďovaniu spoločnosti a životného prostredia, si firmy zadovážia zvýšenie reputácie a
produktivity práce zamestnancov a tým sa vygeneruje prvotný cieľ - finančný zisk, zlepší sa
vnútropodniková klíma, zvýši sa intenzita vplyvu na sociálnu a ekologickú zodpovednosť.
Zodpovedné podnikanie v ekonomickej oblasti predstavuje sledovanie a vylepšovanie procesov,
ktorými firma prispieva k rozvoju ekonomického prostredia, a snahu minimalizovať prípadné
negatívne dôsledky činností firiem v tejto oblasti. Patria sem napríklad etický kódex podnikania,
vzťahy s akcionármi, spotrebiteľmi, dodávateľmi, reklama, ochrana duševného vlastníctva a pod. V
sociálnej oblasti sa zodpovedné podnikanie prejavuje sledovaním a minimalizovaním negatívnych
dôsledkov aktivít firiem na sociálny systém, v ktorom pôsobia. Sú to napríklad zdravie a
bezpečnosť zamestnancov, dodržiavanie politiky rovnosti príležitostí, vyváženosť pracovného a
73
osobného života zamestnancov, firemná filantropia, pravidlá lobingu, boj proti korupcii, rast kvality
života atď.
Spoločensky zodpovedné podnikanie, postavené na spoločnom etickom základe, prináša pozitívne
výsledky organizáciám, firmám aj spoločnosti. Nasledujúca tabuľka podľa Bussard, A. a kol.
uvádza výhody vyplývajúce zo spoločensky zodpovedného konania. V ďalšom texte uvádzame
benefity, ktoré získavajú firmy pri etickom hospodarení.
Tabuľka č.2: Výhody vyplývajúce zo spoločensky zodpovedného konania
(SR in local and regional policies. Záverečná správa projektu VadeRegio II.)
Benefity, ktoré prináša organizáciám spoločensky zodpovedné podnikanie spracované Bussardom
(ed.):
* umožňuje manažovať riziká (zodpovedný prístup prejavujúci sa v manažovaní ľudských
zdrojov, kontrola kvality produktov a environmentálnych štandardov môže firmu chrániť pred
nákladnými súdnymi spormi a z toho vyplývajúce poškodenia firemného mena/značky),
* pomáha zvyšovať zisky (od zodpovedných firiem spotrebitelia radšej nakupujú),
* pomáha znižovať náklady (tlak vyvíjaný na efektívne využívanie zdrojov),
* zvyšuje dlhodobý potenciál firmy (pomocou SZP podporuje ťažšie merateľné podmienky rastu,
ako je goodwill, motivácia zamestnancov pracovať v danej organizácii, priazeň miestnych
obyvateľov a samosprávy),
* podporuje inováciu (stimuluje inovatívne myslenie a postupy riadenia),
* pomáha firmám udržať si legitimitu (SZP vníma firmu ako člena spoločnosti, ktorá sa skladá zo
stakeholderov. Firma by so všetkými mala viest otvorený dialóg, ktorý by mal presvedčiť o
správnosti konania firmy),
* pomáha pri budovaní dôvery a značky ( reputácia, dôvera, značka - vďaka SZP si firma buduje
„dobré meno“),
74
* umožňuje lepší manažment ľudských zdrojov (prístup k odmeňovaniu, zosúladenie pracovného
a súkromného času, kariérny prístup, tréningy a vzdelávanie, politiku boja proti diskriminácií ),
* zvyšuje príťažlivosť pre investorov (investičné fondy si radšej vyberajú príležitosti podľa
finančných, ekonomických, sociálnych, environmentálnych a etických faktorov, pretože kritéria
SZP pre nich znamenajú istoty a bezpečnosť trvalej neudržateľnosti firmy).
Hodnoty hospodárskej činnosti
Hodnoty reprezentujú základ, na ktorom človek buduje uspokojujúcu osobnú existenciu.
Hodnoty sa kryštalizujú prostredníctvom sociálnych modelov a osobných zážitkov. Koncept
hodnoty sa používa v rôznych oblastiach s rôznou dôležitosťou. V súčasnosti firmy formulujú svoju
víziu, poslanie a hodnoty ako krátke výroky, v ktorých sa snažia uviesť základné ciele a stratégie
organizácie. Hodnoty sú obzvlášť dôležité v časoch stresu, krízy a nerozhodnosti. Hodnoty, ktoré
daná firma prijme, majú prežiť pod drobnohľadom verejného skúmania, ak majú motivovať
zamestnancov a ak majú pomôcť budovať dlhodobo udržateľný, konkurencieschopný podnik
s dobrou reputáciou, potom to musia byť také hodnoty, ktoré sa všeobecne považujú za
verejnoprospešné.
Pri riešení zložitých etických situácii a dilem sa používa euroamerický systém hodnôt pre
ekonomickú prax, celý komplex princípov a hodnôt. Seknička (2007) uvádza v podnikateľskej
sfére aplikáciu euroamerického systému hodnôt, do ktorého sú začlenené predovšetkým hodnoty
ako:
o
sloboda: dôležitá hodnota ľudskej praxe, ktorá v sebe zahŕňa slobodu vôle a slobodu voľby.
V demokratickom systéme je možné hovoriť o téme slobode podnikania, ktorú rozanalyzovali
viacerí autori (Friedman, Stiglize, Sen, Becker). Do popredia sa vysunuli otázku ľudských práv a
otázku slobody obchodu, ktorá sa uplatňuje v reálnej rovine.
o
spravodlivosť: rovnosť, vzájomná harmónia medzi spravodlivosťou a slobodou.
(spravodlivé hodnotenie ľudí podľa skutkov, práce a skutočných zásluh, kritickosť, sebakritickosť)
o
zodpovednosť: má veľmi úzky vzťah k slobode. Má určitý vplyv na každodenné
rozhodovanie, konanie a správanie sa jednotlivca, či organizácie. Vzťahuje sa na následky činov,
ktorými nebola porušená právna norma, a napriek tomu došlo k narušeniu etických noriem a
hodnôt, pravidiel správania sa a konania. (svedomitosť a serióznosť k iným ľuďom, v práci, v
učení, spoľahlivosť, kritickosť, sebakritickosť)
o
dôvera: je úzko spätá so zodpovednosťou. Predpoklad, očakávanie, viera, týkajúca sa
pravdepodobnosti, že budúca činnosť druhej osoby, či organizácie bude prínosná, priaznivá,
nekonfliktná ku záujmom dôverujúceho.
o
pokrok: základná hodnota pre hospodársky rozvoj a rast, zabezpečujúca inovácie v
podnikaní, v poháňaní konkurencie, vedecko-technologickými objavmi.
o prosperita: vyjadruje vzťah k hospodárskemu úspechu a všeobecnému prospechu
o
racionalita: racionalizácia v podmienkach podnikateľskej praxe, ale i teórie sa prejavuje v
dvoch dimenziách: celkovom súlade jednotlivých rozhodnutí a maximalizáciou vlastného záujmu
Fungovanie hospodárstva si nemožno predstaviť bez etických hodnôt a mravných citov ako je
sloboda, spravodlivosť, zodpovednosť a dôvera. Harmónia týchto hodnôt má v dlhodobej dimenzii
veľmi pozitívny vplyv na „ produktívne“ efekty, ktoré môžu ovplyvniť ziskovosť
a konkurencieschopnosť národného hospodárstva, či organizácie, podniku. Celkovo morálne a
psychické hodnoty nie sú morálnym ideálom, predovšetkým sú pomôckou, orientačným
ukazovateľom, vodítkom a inšpirátorom v morálnych problémoch a morálnej skutočnosti vôbec.
Záver
Veríme, že ak si celkovo organizácie, firmy, podniky osvoja princípy spoločensky zodpovedného
podnikania, každá krajina má šancu stať sa stabilnou, spravodlivou a prosperujúcou krajinou.
Krajinou, ktorej všetky sektory spoločnosti majú silu, odhodlanie a výdrž riešiť problémy sociálnej
75
exklúzie, nezamestnanosti, korupcie, ale aj chudoby. Spoločensky zodpovedné podnikanie preto
nepovažujeme za nevítanú a niekým diktovanú záťaž pre podnikateľov či nový módny trend, ale
vidíme v ňom prínos tak pre podnikanie, ako aj pre komunity. Považujeme za potrebné formulovať
princípy fungujúcej ekonomiky, ktoré budú rozumné a ekonomicky funkčné. Zároveň pri týchto
princípoch musia byť dodržané aj určité morálne princípy, adekvátne pre hospodársku etiku.
Ekonomické fauly by mali postihovať štátne zákony. V príspevku hodnotíme spoločensky
zodpovedné podnikanie a implementáciu etiky do hospodárskej činnosti, pokúšame sa stanoviť
princípy etiky v podnikaní novej ekonomiky, ktorá nastáva po hospodárskej kríze.
Literatúra
BUSSARD, A., MARČEK, E., MARKUŠ, M., BUNČÁK, M., MAZURKIEWICZ, P. 2005.
Spoločensky zodpovedné podnikanie. Bratislava: Nadácia Integra. 112s.
DŽBÁNKOVÁ, Z.: Etické aspekty ekonomického prostředí ČR. In.: MARATHON, 6/2003, č.49
[Cit. 28.3.2010] Dostupné na internete:
http://www.valencik.cz/marathon/03/mar030600.htm#_Toc55436971 ISSN 1211-8591
DAVIS, K., BLOMSTROM, R.1966. : Business and its Environment. New York: McGraw-Hill,
HARTMAN, P.L..2005.: Perpectives in business ethics. New York: McGraw-Hill. ISBN 978-0-07288146-1
NEMCOVÁ, L. 1996.: Aktuální potřeba etiky v podnikání. Praha: Acta Ecomica Pragensia, ISSN
0572-3043.
REMIŠOVÁ, A. 1997.: Podnikateľská etika – úvod do problematiky. Bratislava: Ekonóm, ISBN
80-225-0831-4
REMIŠOVÁ, A. 2004.: Etika a ekonomika. Bratislava: Ekonóm
SEKNIČKA, P., PUTNOVÁ, A. 2007.: Etické řízení ve firmě. Brno: Grada publishing, ISBN 97880-247-1621-3
SEKNIČKA, P. 1997.: Úvod do hospodářské etiky. Praha: Codex Bohemia, ISBN 80-85963-40-X.
Adresa autora:
PaedDr. Terézia Horná
Fakulta manažmentu
Prešovská univerzita
Konštantínova ul. 16
080 01 Prešov
76
KONFLIKT PRÍRODY A KULTÚRY
EVOLUČNEJ ONTOLÓGIE
NA
PODKLADE
SÚČASNEJ
Renáta Kišoňová, SR
Katedra filozofie, Filozofická fakulta, Trnavská univerzita v Trnave, SR
Abstrakt
V globalizovanej súčasnosti vystupuje väčšmi ako kedykoľvek predtým do popredia konflikt dvoch
aktivít – prírodnej a kultúrnej. Tematizovať tento konflikt (a vôbec naň upozorňovať) sa pokúša
súčasná evolučná ontológia. Vychádza pritom najmä zo snahy poskytnúť environmentálnej etike
ontologické základy, pričom jej cieľom je premyslieť základy ontológie z evolučnej perspektívy.
Jedným z najdôležitejších predmetov evolučnej ontológie v súčasnosti je analýza ontického konfliktu
kultúry a prírody s filozofickými dôsledkami pre etiku a axiológiu.
Abstract
Evolutionary onthology understands by evolution an invariable and premeditate undefined process.
It differs the natural evolution and the artificial, or cultural evolution. Conflict of natural and
cultural evolution has been the deepest reason of present- day subsistance threat of culture. The
authors of evolutionary onthology refers by natural evolution totality of stuff ´s activity, inclusive of
activity of all living systems. Each of specific level in te natural reality have came into existance by
process of natural evolution. The artificial evolution has been collective product of systematic
activity of human.
V globalizovanej súčasnosti vystupuje väčšmi ako kedykoľvek predtým do popredia konflikt dvoch
aktivít – prírodnej a kultúrnej. Tematizovať tento konflikt (a vôbec naň upozorňovať) sa pokúša
súčasná evolučná ontológia. Vychádza pritom najmä zo snahy poskytnúť environmentálnej etike
ontologické základy, pričom jej cieľom je premyslieť základy ontológie z evolučnej perspektívy.
Jedným z najdôležitejších predmetov evolučnej ontológie v súčasnosti je analýza ontického
konfliktu kultúry a prírody s filozofickými dôsledkami pre etiku a axiológiu.
Ontológia je v evolučnej ontológii chápaná na jednej strane tradične ako najvyššia úroveň
filozofickej abstrakcie, v ktorej sa skúma celok skutočnosti na rozdiel od špeciálnych vied, ktoré
skúmajú len jednotlivé oblasti skutočnosti. Na druhej strane, je ontológia autormi evolučnej
ontológie ponímaná ako jediný intelektuálny prostriedok schopný adekvátne reflektovať ústredný
ontologický problém súčasnosti, ktorým je spomínaný konflikt kultúrnych a prírodných súcien.
(Sýkora, 2005)
Súčasní autori analyzujú vzťah dvoch ontotvorných aktivít, ktoré tvoria konflikt medzi dvoma
rozličnými poriadkami reality – prirodzeným a umelým. Ide im teda o riešenie konfliktu biosféry
a technosféry. „Jadrom predmetu dnešnej ontológie musí byť teda to, čím sa tradičná ontológia
nezaoberala: ontický konflikt kultúry so širším, starším a voči človeku materským systémom
prírody.“ (Šmajs, Krob, 2003)
Do sféry skúmania súčasnej evolučnej ontológie patrí aj oblasť, ktorá sa neradila do sféry
tradičného ontologického skúmania - sociokultúrne bytie. Keď evolučná ontológia skúma
sociokultúrne bytie, skúma vlastne kultúru, resp. súhrn ľudských aktivít a ich produktov. Pre
súčasnú evolučnú ontológiu „...kultúrne produkty majú taký istý ontologicky relevantný charakter
materiálnych súcien ako materiálne súcna prírodné, pretože existenčne závisia kultúrne súcna
rovnako ako prírodné materiálne objekty na látke a energii. EO tak transformuje kultúrne
77
i prírodné entity na spoločného konceptuálneho menovateľa, ktorým je pojem vypožičaný
z modernej prírodovedy – disipatívna štruktúra.“ (Šmajs, Krob, 2003) Evolučná ontológia dnes
bezprostredne reflektuje problém globálnej ekologickej krízy. Ukazuje tým filozofii všeobecne, že
sa nemôže uzatvárať sama do seba a byť len samoúčelnou intelektuálnou hrou. Mala by byť aj
návodom, ako konať. Tým sa evolučná ontológia stáva filozofickou bázou a fundamentom nielen
pre environmentálnu etiku a ekofilozofiu, ale pre celú filozofiu.
Podľa súčasných autorov evolučnej ontológie by sme dokonca mali hovoriť o evolučnej filozofii s
jej troma súčasťami– ontológiou, epistemológiou a etikou.
Veľkým prínosom pre súčasnú evolučnú ontológiu je analýza českého filozofa Josefa Šmajsa, ktorý
tematizuje dva typy evolúcie, evolúciu prirodzenú a evolúciu umelú, resp. kultúrnu. Obrovský
význam pre súčasnú evolučnú problematiku vidíme i v upriamení pozornosti na fakt, že konflikt
prirodzenej a kultúrnej evolúcie je najhlbšou príčinou dnešného existenčného ohrozenia kultúry.
Umelá evolúcia je podľa Šmajsa kolektívnym produktom cieľavedomej aktivity človeka. Pri
kultúrnej evolúcii sa vzorce správania nepredávajú geneticky (ako pri prírodnej evolúcii), ale
učením, napodobením, alebo symbolickými znakmi (symbolická reč, písmo). Informácia
podmieňujúca určitý kultúrne predávaný znak sa v súčasnosti označuje väčšinou termínom mem.
„Vlastnosti a vzorce správania vzniklé biologickou evolúciou sú zapísané a sprostredkúvané ako
gény alebo skupiny génov. Analogicky bol pre informáciu podmieňujúcu znak predávaný kultúrnou
cestou zavedený názov mem“ (Flegr, 2005) A ďalej: „V biologickej evolúcii medzi sebou súperia
jednotlivé varianty génov (alely) o to, ktoré sa budú účinnejšie sprostredkovať do ďalších generácii.
V kultúrnej evolúcii medzi sebou obdobne súperia jednotlivé varianty memov. “ (Flegr, 2005)
Umelú evolúciu nemožno považovať za pokračovanie prirodzenej evolúcie: „konštitutívnym
činiteľom kultúry nie je totiž spontánna aktivita celého spektra prírodných síl, aktivita, ktorá každú
novú evolučnú formu začleňuje, optimalizuje a mnohonásobne zpätnoväzobne koriguje, ale iba
špecifická, prírodou nedostatočne kontrolovaná aktivita človeka.“ (Krob, Šmajs, 1991)
Až ľudská aktivita čiastočne modifikuje prírodu a núti niektoré organizmy a ekosystémy
k spolupráci pri vytváraní a fungovaní kultúry. Kultúra síce vzniká v biosfére a len preto, že ju
príroda umožnila, ale nemôžeme si dovoliť tvrdiť, že vzniká v súlade s poriadkom prírody. Naopak
- ide proti nemu.
Kultúrna usporiadanosť, ktorá bola v porovnaní so zložitými prírodnými štruktúrami organizačne
jednoduchšia, si bola schopná za nedlhý čas lokálne podriadiť prirodzené ekosystémy a získať voči
nim strategickú výhodu- integrujúcu vnútornú informáciu, teda duchovnú kultúru11.
Táto napomáha pri reprodukcii a formovaní životných podmienok spoločenstva ľudí a je dokonca
schopná obrátiť dielčie prírodné sily vrátane prirodzených možností ľudstva proti prírode. „Takže už
kultúra veľmi jednoduchá (s minimálnou materiálno- technickou bázou) je vďaka značnej
integrujúcej sile svojej duchovnej zložky protiprírodná a onticky rozdeľuje skutočnosť: nebiologický
spôsob správania, poznávania a komunikácie ľudí vytvára z časti prírody neštandardný, potenciálne
protiprírodný subsystém biosféry.“12 (Šmajs, 2000)
11
Podľa Šmajsa je chybou stotožňovať duchovnú kultúru s kultúrou vo všeobecnosti; avšak nemožno ju ponímať ani
izolovane od komplexného systému kultúry. Je síce relatívnym protikladom materiálnej kultúry, ale so
systémom kultúry je natoľko funkčne prepojená, že tvorí jeho informačnú kostru, je akoby „genómom“ systému
kultúry.
78
Konštituentom kultúrnej evolúcie podľa Šmajsa nie je proces, ktorý formuje biosféru (teda proces
spontánnej aktivity veľkého tresku), ale je ním proces cieľavedomej a spontánnej informačnej
aktivity ľudí. (Šmajs, 2000) Hoci ľudstvo patrí k živočíšnemu druhu a jeho biologické fungovanie
závisí od stavu prirodzeného ekosystému, jeho evolučná línia je v tomto ekosystéme výnimočná.
Ľudstvo bolo totiž vybavené telesnými a psychickými predpokladmi pre prispôsobovanie ostatného
rastlinného, živočíšneho aj anorganického okolia svojim potrebám. Ako jediný biologický druh
dokázal nechať vzniknúť kultúrnu evolúciu.
Ľudská aktivita, ktorá formuje kultúrny systém, produkuje kultúrne štruktúry buď nepriamym alebo
priamym spôsobom. Nepriamy spôsob podľa Šmajsa dominoval pred priemyselnou revolúciou
a zodpovedá opatrnému rastu kultúry. Tento spôsob vzdialene pripomína vznik prirodzených
ekosystémov v pozemskej prírode. Nepriamym spôsobom vznikala podoba kultúry ako vopred
informačne nepredpísaná.
„Tak napríklad vznikajú organizované tlupy lovcov a zberačov, etnický jazyk, mýtické vedomie,
neolitická osada, stredoveké mesto, trh a inštitúcie liberálnej spoločnosti. Tento informačne
nepredpísaný a relatívne pomalý spôsob je charakteristický nielen postupnou integráciou
„prefabrikátov“ prirodzenej evolúcie do kultúrneho systému, ale aj ich dôkladným testovaním
hostiteľským prostredím prírody.“ (Šmajs, 2008)
Všetky tzv. prírodné národy sa orientovali atechnicky, teda prevažne na zachovanie existencie
kultúrneho spoločenstva a na reprodukciu poznatkov a sociálneho správania. A keďže ich
materiálna zložka bola len málo premenenou prírodou, táto jednoduchá kultúra poškodzovala
prirodzené ekosystémy veľmi málo. Jej rozvoj prebiehal pomalým empirickým hľadaním. „Avšak
tým, že regionálna kultúra rešpektovala prirodzený poriadok prírody, t.j. empiricky nájdenú
dynamickú rovnováhu medzi kultúrnym a biotickým spoločenstvom, chránila svoju lokálnu
ekologickú niku a udržovala prírodné podmienky svojej dlhodobej existencie.“ (Šmajs, 2008)
Jednoduchú materiálnu kultúru (napríklad domestifikácia zvierat), ktorá je spočiatku prevažne
biotická reprodukuje a saturuje samotná príroda. Väčšina prvkov materiálnej kultúry má dlhú
životnosť a preto biosféru svojou reprodukciou, ani svojou evolúciou veľmi nezaťažuje, skôr
naopak, pretože tvorenie kultúrnej evolúcie bolo pomalé, mnohé jej prvky mohli byť „takpovediac
zadarmo (podobne ako prvky prirodzených ekosystémov) optimalizované mnohonásobným
spontánnym stretávaním s ostatnými prírodnými štruktúrami.“ (Šmajs, 2008)
Ako vieme, účelovo orientovaný poriadok kultúry lokálne prevládal nad poriadkom prírody
(napríklad umelé poľnohospodárske ekosystémy, alebo domestifikácia zvierat), ale na
inštrumentálnej úrovni abiotického technického pokroku ešte podľa Šmajsa nemohlo dôjsť
k narušeniu globálnej rovnováhy biosféry, keďže rozsiahle prirodzené ekosystémy sú pre aktivitu
málo početnej ľudskej populácie dostatočne pružné. Najvýznamnejšou spoločenskou
a technologickou zmenou bola neolitická revolúcia, ktorá priniesla takmer všetky druhy
domestifikovaných zvierat a kultúrnych rastlín. Bola však i obrovským dôkazom „...obmedzených
možností, ale i predností nepriamej ontickej tvorivosti kultúrnej evolúcie.“ (Šmajs, 2008)
Vráťme sa teraz k druhému spôsobu utvárania kultúry. Tým je priame, informačne predpísané
utváranie kultúry. Takýmto spôsobom sa produkujú abiotické kultúrne štruktúry na základe
racionálnej anticipácie, teda ako informačne inštruované, resp. predpísané. Sem patrí napr. technika,
stavby a i. Tieto informačne predpísané prvky kultúry zostávajú na rozdiel od organizmov pre novú
informáciu otvorené.
Rozmach priamej ontotvornej aktivity kultúrnej evolúcie zahájila priemyselná revolúcia. Je nám
známe, že európska kultúra stavila na umelú technickú tvorivosť a na perspektívne problematický
79
rozvoj abiotickej technológie. Podstatou priemyselnej revolúcie bol proces premeny manufaktúr na
strojové továrne. Schopnosť nástrojov prijímať nové sociokultúrne informácie, teda nové tvary
obmedzená najmä ich materiálom. Drevené alebo kamenné nástroje mali očividne menšiu
schopnosť udržovať požadovaný tvar, takže odlievanie, či brúsenie kovových nástrojov bolo nutné
pre dosiahnutie špecializovanejšieho použitia. Do produktívneho procesu boli čoraz väčšmi
začleňované neživé prírodné sily.13 „Začala tu operácia, v ktorej protiprírodná kultúra pokračuje
a jej intenzitu nebezpečne stupňuje: na jej konci je dnes nie len vysoko diferencovaná globálna
abiotická technosféra, ale tiež poškodená a znečistená planéta, odlesnená a zbytočne zastavaná
krajina, vyčerpaná pôda, zjednodušená a destabilizovaná biosféra.“ (Šmajs, 2008)
Teda rozširovanie kultúrneho bytia spôsobuje nevyhnutne úbytok prírodného bytia. Z toho vyplýva
podľa Šmajsa (ale napríklad i podľa iných súčasných evolučných ontológov – napr.
Skolimowského, Kroba, Letza) zásadná filozofická otázka súčasnosti- miera prípustného rozmachu
kultúry. Bohužiaľ i filozofia podľa týchto mysliteľov zväčša obchádza otázku, aké právo má človek
obsadiť celú Zem kultúrou.
„Čo náš druh oprávňuje– ekonomickou rečou povedané – zničiť také veľké množstvo ´prírodného
kapitálu´, z ktorého úrokov až doteraz žili všetky regionálne kultúry?“ (Šmajs, 2008) Príčinou je
podľa Šmajsa geneticky predpísaný mechanizmus útočnej adaptívnej stratégie človeka ako druhu.
Preto dnešné kultúry nerešpektujú v technologických a politických otázkach varovanie teoretických
zložiek duchovnej kultúry, ale ľudskú biologickú prirodzenosť.
Ako sme už povedali, kultúrna evolúcia je závislá na svojom konštitutívnom činiteľovi , duchovnej
kultúre. Systém kultúry však mnohokrát nielen podnecuje a rozvíja duchovné zložky kultúry, ale ich
aj presmeruje, alebo celkom zruší. A tu sa jednotlivec so svojou cieľavedomou aktivitou stáva
podradeným celku kultúry.14
Človek nemôže obísť tradíciu, kultúrne dedičstvo, musí sa socializovať a teda prispôsobovať. Na
jednej strane je síce človek katalyzátor kultúrnej evolúcie a darí sa mu vďaka nej oslobodzovať či už
sociálne, alebo technologicky, ale na druhej strane je čoraz väčšmi závislý na nadindividuálnom
systéme celej kultúry a teda nútený sa adaptovať na zmeny kultúrneho systému.
Prispôsobenie sa novým podmienkam vyplývajúcim z neustálej kultúrnej evolúcie implikuje
duchovnú premenu ľudí, avšak v „...súlade s tým, čo im ich apriórny ontogenetický program umožní
a dovolí.“ (Šmajs, 2000) Šmajs v tejto súvislosti používa i túto metaforu: „...príroda vytvorila jeho
zatiaľ dokonalý ´hardware´, kým kultúra, do ktorej sa každý človek v priebehu svojej ontogenézy
socializuje, vytvára a mení iba jeho ´software.´“ (Šmajs, 2000)
Poriadok kultúry má síce lokálne navrch (a aj veľmi zložité prírodné štruktúry je schopný si
podriadiť, napríklad domestifikované zvieratá, alebo umelé poľnohospodárske ekosystémy) nad
poriadkom prírody, ale bez možnosti tvorivo využiť energetické zdroje nemôže dôjsť k narušeniu
rovnováhy v biosfére.
Prvok, ktorý robí priehľadnejšími mechanizmy kultúrnej aj prirodzenej evolúcie je informácia. Ak
ju chápeme v zmysle usporiadanosti, alebo v sémantickom zmysle, je práve informácia prirodzeným
výsledkom vývoja zložitých systémov. Systémová realita má tendenciu tvoriť čoraz zložitejšiu
usporiadanosť. Tak od istej úrovne zložitosti v realite, musí systém vyčleniť časť svojej
diferencovanej funkčnej štruktúry a obetovať ju pre vznik informačnej funkcie. (Krob, Šmajs, 1991)
Systém si utvára informačnú štruktúru, ktorá nie je síce zložitá, ale veľmi stabilná. Táto sa podieľa
13
predovšetkým energia fosílnych palív naštartovala priemyselnú revolúciu, keďže v tom čase nastalo aj hromadné
čerpanie prírodných zdrojov .
14
Toto je myšlienka, ktorú nachádzame napríklad vo filozofii dejín G. W. F. Hegla, alebo v prácach F.A. Hayeka.
80
na reprodukcii a vývoji celého systému (racionálna vedecká informácia má podiel na evolúcii
kultúry) a vďaka nej je výsledok evolúcie do istej miery neznámy.
Šmajs rovnako ako pri rozlíšení evolúcie na prirodzenú a kultúrnu (umelú), rozlišuje i informáciu
prirodzenú a kultúrnu. Keď hovorí o prirodzenej informácii, má na mysli pamäť v užšom zmysle
slova, akúsi protientropickú bariéru anorganických a organických systémov, pomáha vlastne
udržovať vývojom dosiahnutú systémovú usporiadanosť živých systémov.
Kultúrna informácia (genóm kultúry, môžu ju tvoriť napríklad mýty, ideológie, hodnoty, alebo
technologické poznatky a pod.) na druhej strane umožňuje kultúru a vznikla iba modifikáciou
prirodzenej informácie. Nevyhnutnosť jej existencie treba vidieť v tom, že ľudsky výhodné umelé
štruktúry je nutné udržovať umelým kultúrnym spôsobom (prácou, kooperáciou...) a ďalej všetky
kultúrne inštitúcie a prvky sú závislé na systémovej integrite spoločenstva a na duchovnej
súdržnosti jednotlivcov.
„Sociokultúrnou informáciou rozumieme informáciu, ktorá emergentne vzniká spolu s vytváraním
kultúry, t.j. s vynáraním novej ontickej vrstvy pozemskej skutočnosti. Ide o informáciu, ktorá je na
jednej strane produktom kultúrnej evolúcie, ale na strane druhej je tiež jej podmienkou.“ (Šmajs,
2008)
Hlavným dôvodom prítomnosti voľnej sociokultúrnej informácie v informačne nepredpísanom
kultúrnom systéme je podľa Šmajsa fakt štruktúrnej odlišnosti kultúrneho systému od všetkých
systémov prirodzených. Kultúra je teda výsledkom účelovej aktivity jedného biologického druhu
pričom prítomnosť voľnej informácie v kultúrnom systéme je podmienkou udržania jeho nie
celkom svojbytných ontických štruktúr. Teda dôvodom prítomnosti sociokultúrnej informácie je
nutnosť udržať pre človeka výhodné umelé štruktúry umelým spôsobom. Takým je ľudská aktivita,
poznávanie, deľba práce, motivácia atd.
Podľa Šmajsa práve ľudská práca predstavuje prirodzené štruktúry a, čo je ešte významnejšie –
„...ale tiež kompenzuje proces rozkladného pôsobenia živých i neživých prírodných síl na kultúrny
systém, obnovuje jeho narušené prvky, udržuje jeho protiprírodnú štruktúru a orientáciu voči
biosfére.“ (Šmajs, 2008)
Z uvedeného vyplýva, že len relatívne stála, tradíciou a skúsenosťou preverená kultúrna informácia
má schopnosť zjednocovať a reprodukovať kultúrny systém iným ako čisto biologickým záujmom.
V priebehu posledného polstoročia sa ekonomicky vyspelé krajiny postupne zmenili na tzv.
informačnú spoločnosť. Futurológ Alvin Toffler nazval tento prechod treťou vlnou, čím naznačil, že
zmena bude rovnako závažná, ako boli predošlé dve – prechod od spoločenstiev lovcov a zberačov
k poľnohospodárskym spoločenstvám a od týchto k priemyselným. (Fukuyama, 2000)
Úloha kultúrnej informácie „...a inteligencie, stelesnená v ľuďoch i v čoraz inteligentnejších
strojoch, začína prenikať do všetkých oblastí a duševná práca postupne nahrádza telesnú.“
(Fukuyama, 2000)
Významnú rolu zohráva informácia aj v iných evolučných ontológiách, napríklad v kreačnoevolučnej ontológii C. Tresmontanta.. „V žiadnom okamihu svojich dejín vesmír nedokáže vysvetliť
vznik novej informácie, ktorý v ňom vyvoláva k životu nové bytosti. A keďže táto nová genetická
informácia nemôže prichádzať z ničoho – lebo ničota je sterilná a nedokáže nič vytvoriť- vyplýva
z toho, že nová genetická informácia, ktorá vesmír v jeho dejinách ustavične obohacuje, pochádza
z nejakého zdroja X a je celkom ľahostajné, ako tento zdroj nazveme.“ (Tresmontant, 2002)
81
Kým sa neobjavil v evolučnom rade človek, podľa Tresmontanta bola vo vesmíre prítomná iba
genetická informácia. „Všimli sme si, že až do príchodu človeka sa všetko stvorenie v dejinách
vesmíru a prírody uskutočňuje prostredníctvom predania správy, udelením informácie. Nová
zoologická skupina, ktorá sa objavila, znamená v prvom rade ustanovenie novej genetickej
informácie, ktorá je následne prenášaná. Na počiatku každého nového stvorenia je Informácia.
Informácia bola u Boha.“ (Tresmontant, 2002)
Príchodom človeka už nie je informácia predávaná jeho génom, ale, ako tvrdí Tresmontant, jeho
mysleniu, jeho rozumu, duchu a slobodnej vôli.
Záverom možno povedať, že súčasná evolučná ontológia kladie dôraz na ekológiu a upozorňuje,
aby si filozofia všímala nezvratnú skazu ekosystému Zeme.
Filozofia neho nesmie „...mlčať o tom, že iba my ľudia sme zodpovední za to, čo sme kedysi pre svoj
prospech rozpútali a čo dnes presahuje priemerné ľudské možnosti pochopenia i zámernej nápravy
– za živelnú evolúciu protiprírodnej kultúry. Rolu základného motívu filozofovania, ktorým bol
v antike údiv, v stredoveku pokora a v novoveku pochybnosť, prvýkrát preberá pocit úzkosti,
zodpovednosti a viny.“ (Šmajs, 2006) Dnešní autori evolučnej ontológie kritizujú minulé ontológie
za prílišný antropocentrizmus a za to, že pozornosť, ktorú venovala človeku, nesprevádzal
primeraný záujem aj o iné živé systémy a starostlivosť o ekosystém. Až s nástupom ekologickej
krízy sa ontológia, ale i etika, politika a pod. transformujú a hľadajú inú garanciu ako spoločné
evolučné dedičstvo.
Šmajs tvrdí, že filozofia nenadobudla vo svojich dejinách (tým pravdepodobne myslí ontologické
systémy vzniklé do prvej polovice 20.storočia) skúsenosť s ekologickou problematikou. „Príliš dlho
rozvíjala antropocentrické a úzko sociálne motívy a preto nemôžeme očakávať, že si rýchlo osvojí
schopnosť reflexie úplne neznámeho typu krízy.“ (Šmajs, 2006) S týmto tvrdením sa bohužiaľ nedá
nesúhlasiť, veď ak sa podrobne pozrieme na dejiny filozofie, nájdeme síce evolučné, procesové
ontológie, ale bez tematizácie ekologickej krízy. Preto filozofiu Šmajs vystríha , že ak bude
ekokrízu banalizovať, môže sa jej stať, že bude len partikulárnou sociukultúrnou vedou bez vplyvu
na osud kultúry. Preto kladie vo svojom filozofickom systéme dôraz na zodpovednosť za osud našej
kultúry. Opúšťa antropologické hľadisko15 a radí človeka do prírody.
Evolučná ontológia súčasnosti poukazuje nato, že už prvé kultúry boli cudzorodými subsystémami
v prírode a postupná hospodárska, technologická, kultúrna integrácia jednotlivých kultúr do
celosvetovej civilizácie nebude exitovať večne, nakoľko globálna kultúra nemôže extenzívne rásť.
Musí byť predsa udržiavaná v rovnováhe s pozemskými podmienkami. Súčasní evoluční
ekológovia nám vo svojich konceptoch ukazujú, že pravdu treba hľadať v samotnej skutočnosti.
„Doba veľkých antropocentrických ontológií sa skončila.“ (Šmajs, 2006)
Literatúra
FLEGR, J. 2005. Evoluční biologie. Praha: Academia, 540 s. ISBN: 80-200-1270-2
FUKUYAMA, F. 2000. Veľký rozvrat. Bratislava: Vydavateľstvo Agora s. r. o., 203 s. ISBN: 80969394-1-6.
KROB,J., ŚMAJS, J. 1991. Úvod do ontologie. Brno: Masarykova univerzita, fakulta filozofická,
205s. ISBN 80-210-0879-2
SÝKORA, P. 2005. Evolučná ontológia a biometafyzika: prieniky a rozdiely. In: J. Krob a E.
Višňovský (eds.) Človek-príroda-kultúra. Masarykova universita, Brno, s. 131-143, ISBN 80-2103757-1.
15
Teda prístup vychádzajúci z predpokladu, že človek stojí akosi mimo prírody a ako jej pán je meradlom hodnôt.
82
ŠMAJS, J. 2000. Drama evoluce. Praha: Nakladatelství Hynek, 188 s. ISBN: 80-86202-77-1.
ŠMAJS, J., KROB, J. 2003. Evoluční ontologie. Brno: Masarykova univerzita, 400 s. ISBN 80210-3038-0.
ŠMAJS, J. 2006. Ohrozená kultúra. Banská Bystrica: PRO Banská Bystrica, 224 s. ISBN
8089057128.
ŠMAJS, J. 2008. Potřebujeme filosofii přežití? Brno : Doplněk, 104 s. ISBN 978-80-7239-221-6.
TRESMONTANT, C. 2002. Dějiny vesmíru a smysl stvoření. Praha: Academia, 190 s. ISBN 80200-0948-5.
Adresa autora:
Mgr. Renáta Kišoňová, PhD.
Katedra filozofie
FF TU
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
83
HISTORICKÉ FAKTORY SOCIÁLNEHO A KULTÚRNEHO VÝVOJA
RÓMOV DO KONCA 18. STOROČIA
Vojtech Korim, SR
Pedagogická fakulta UMB Banská Bystrica, SR
Abstrakt
Príspevok sa zaoberá historickými predpokladmi (faktormi a okolnosťami) sociálneho a kultúrneho
vývoja Rómov, ktoré predstavujú pre formovanie, život a prácu tohto etnika fundamentálny
dejinotvorný činiteľ. Autor sa pokúša objasniť niektoré základné východiskové tendencie
a súvislosti, ktoré tvoria podstatu dejinného vývinu, existencie a fungovania rómskeho spoločenstva
od najstarších čias až do súčasnosti.
Abstract
The paper deals with historic preconditions (factors and circumstances) of the social and cultural
development of Roma people that represent a fundamental agent for the formation, life and work of
this ethic group. The author tries to clarify some of the basic initial tendencies and connections that
form the foundation for the historic development, existence and functioning of the Roma society
from the oldest times to present.
Historické predpoklady (okolnosti, faktory) kultúrnych koreňov i sociálnej exklúzie Rómov
predstavujú významný dejinotvorný činiteľ a bez ich dôkladného poznania nemožno komplexne
pochopiť formovanie, život a prácu tohto etnika ani v podmienkach Slovenska. V príspevku sa
pokúšame naznačiť niektoré základné východiskové tendencie, ktoré sú základom dejinného
vývoja, existencie a fungovania rómskeho spoločenstva aj v neskoršom období jeho histórie,
vrátane súčasnosti.
Za signifikantné z hľadiska témy príspevku považujeme najmä tieto základné východiská
a konotácie:
1. Základné prístupy k výskumu problematiky z aspektu rôznych vedných odborov a zdroje
poznania v minulosti a súčasnosti.
2. Pôvod Rómov, ich pomenovanie, rozsiahla heterogenita rómskych skupín (vrátane indickej
pravlasti) a postupný presun na európsky kontinent.
3. Rómovia v historickom kontexte Európy, Uhorska a Slovenska.
Z hľadiska bádateľského prístupu k nami pertraktovanej problematike treba hneď na úvod
konštatovať evidentný výskumný a publikačný deficit, pričom je príznaková aj v rámci už vydaných
diel tematická nevyváženosť a metodologická rôznorodosť. K týmto faktorom pristupuje aj
diferencovaná názorová nejednotnosť, ktorá často pramení z rozličných (niekedy až
kontradikčných) postojov, východísk a pohnútok, ktorej krajnými pólmi sú nihilizácia
a marginalizácia danej problematiky či vôbec celej rómskej komunity, resp. apriórny obranný postoj
voči iným názorom, podozrievanie z rasistických pohnútok aj ku kriticky dobre mieneným
analytickým prístupom niektorých príspevkov, či voči ich autorom. Obidva krajné a kontraverzné
prístupy odrážajú latentné konfliktné tendencie v slovenskej spoločnosti a sú dôsledkom nielen
neuspokojivej až diskriminačnej každodennej reality, ale aj veľmi nízkej, niekedy podprahovej
úrovne historických súvislostí a vedomostí majority o dejinných peripetiách rómskych skupín či
celého etnika. Pritom niektoré vedné odbory priniesli už aj v minulosti istú konštruktívnu
poznatkovú bázu, ktorá sa danou problematikou zaoberá serióznymi vedeckovýskumnými
metódami a postupmi a nemožno im uprieť poctivú snahu o objektivitu. Domnievame sa, že
v týchto súvislostiach sa možno oprieť najmä o výsledky bádania takých vedeckých disciplín,
84
akými sú lingvistika, história, fyzická antropológia či etnológia (čo predstavuje vlastne európske
ponímanie) s ťažiskom v oblasti sociálnej a kultúrnej antropológie. Podľa nášho názoru
k nespochybniteľným aspektom a výsledkom uvedených disciplín patria výsledky výskumov
o indickom pôvode Rómov, antropologické analýzy skupín tzv. balkánskych Rómov, vyťaženosť
sekundárnych písomných prameňov – ako sú záznamy štátov, rozhodnutí a nariadení panovníkov,
justičných a bezpečnostných orgánov, či iných relevantných inštitúcií, ale aj autorov, ako boli
kronikári, administratívni úradníci z regiónov či diela renomovaných autorov z oblasti romistiky
a pod. (KORIM, 2006, s. 5 – 6) Osobitným bádateľským problémom je veľká absencia (k
niektorým obdobiam prakticky úplná absencia) prvotných čiže primárnych písomných prameňov,
ktoré veľmi nedostatočne a medzerovito supluje len orálne (ústnym podaním) prenášaná
a zachovávaná historická pamäť o niektorých rómskych skupinách.
Ďalšími relevantnými skutočnosťami, ktoré ovplyvnili úroveň poznania rómskych skupín, boli
okrem už uvedených torzovitých zdrojov poznania ich rozsiahla heterogénnosť, a to jednak už
v indickej pravlasti, ale najmä početné migračné pohyby s výraznými časovými posunmi, rozličné
intervaly prechodu celých migračných zoskupení, respektíve ich kratšia či dlhodobejšia symbióza,
často s veľmi odlišnými prostrediami, tradíciami, zvykmi, spôsobmi života či mierou akceptácie
jednotlivých majoritnýcjh populácií. Treba si uvedomiť, že exodus rómskych skupín prebiehal
v období od 3. – 5. až do 9. – 10. storočia n. l. z územia ich pravlasti a na európsky kontinent sa
o niečo neskôr prebíjali dvomi základnými smermi. Na tejto dlhej púti prechádzali postupne cez
Perziu, Arméniu a dnešnú Sýriu (v časovom rozpätí približne 50 rokov), pričom na Strednom
východe sa dostávali do interakcie s turkickými Seldžukmi (po roku 1071), Hunmi, ale na území
Anatólie zotrvali pred odchodom do Európy približne 250 rokov, čiže najdlhšie sa zdržali a žili na
území Byzantskej ríše, čo dokladujú viaceré lexikologicko-štatistické výskumy o rozpade lexikálnej
jednoty európskej rómčiny. Z časového hľadiska starší migračný prúd (ale početne menší)
prechádzal cez Sinajský poloostrov na pobrežie severnej Afriky, ďalej k Gibraltáru a už v 9. storočí
dorazil na Pyrenejský poloostrov. Druhý mohutný migračný prúd sa presúval od 10. storočia na
územie Balkánu, čiže z Malej Ázie viedla ich cesta do súčasného Grécka (tu sa našiel aj prvý
písomný záznam o Rómoch v Európe z roku 1100 na hore Athos – pomenovanie Atsigános)
a odtiaľ sa potom prebíjali počas 12. a 13. storočia cez Rumunsko a Uhorsko postupne do západnej
aj severnej Európy. Veľa Rómov sa ocitlo na európskom kontinente v súvislosti s tureckou
expanziou (doklady z konca 13. storočia, najmä listina z Konštantinopola). Niektorí bádatelia
vyslovili hypotézu, že mnohých rómskych otrokov priviezli do Európy možno aj Tatári ešte v prvej
polovici 13. storočia. (HANCOCK, 2005, s. 33 – 34) Na gréckych územiach konkrétne na Kréte
a na Peloponéze pri meste Modona (Methoné), nazývané aj Malý Egypt od 13. st. až do 15. storočia
vyrástlo rozsiahle rómske osídlenie, o čom písali viacerí cestovatelia tej doby vo svojich správach
z ciest. Podobne na ostrove Korfu existoval už od roku 1386 až do 18. storočia tzv. „Baronát
Cigánov“, teda rómske lénne územie – feudum Acinganorum a jeho rómski poddaní boli pod
nadvládou iba svojho „baróna“ so všetkými feudálnymi povinnosťami, vrátane rôznych druhov
renty. V písomných prameňoch sú zdokladované rómske skupiny v Srbsku (1348), na Cypre,
v Benátkach (1378 – privilégiá pre Acinganov), na území Valašska v Rumunsku (v roku 1416 dary
mesta Kronstadt-Brašov pre skupinu pána Emausa z Egypta) a osobitne treba zaznamenať
existenciu nevoľníctva (otroctva, ako ho nazývali aj moslimskí Osmani) vo Valašsku a Moldavsku,
kde sa okolo 600 000 rómskych nevoľníkov zbavilo otrockého bremena až po vzniku samostatného
Rumunska v roku 1864, keď ich majoritná spoločnosť v podstate ponechala napospas neľahkému
osudu a ich značná časť sa postupne v niekoľkých migračných vlnách presúvala smerom na západ,
teda do Európy, a tak sa aj územie Slovenska dostávalo veľmi skoro s nimi do interakcie. Na
základe najstarších zmienok o príslušníkoch rómskeho etnika treba konštatovať, že na územie
Uhorského kráľovstva (a teda aj na Slovensko), mal priviesť prvých Rómov už v roku 1219 kráľ
Ondrej II. (pri návrate z križiackej výpravy do Jeruzalema), písomne doložená prítomnosť
rómskych kmeňov, skupín, ale aj rodov a veľkorodín za vlády kráľa Ladislava IV. (1272 – 1290) a
ďalšie písomné pramene a zmienky dokladajú, že v priebehu 14. storočia je prítomnosť Rómov na
85
území Slovenska nespochybniteľná. V tomto období boli už rómske skupiny zaznamenané a dobre
známe aj v susedných Čechách, a to zväčša sprostredkovane práve z územia uhorského štátu.
(NEČAS, 1993, s. 10 a n. KOLEKTÍV, 1997, s. 52, MANN, 2000, s. 7 a n.)
Migračnými ťahmi rómskych skupín v období stredoveku bol priestor juhu Slovenska cez Čechy,
územia nemeckých kniežatstiev, ďalej smerom do Francúzska (odtiaľ pomenovanie Rómov ako
Bohemiens, teda Česi), odkiaľ sa rozvetvovali ich cesty do severnej, ale aj južnej časti
západoeurópskeho kontinentu. Typickým príkladom takéhoto prechodu bolo okolo tristočlenné
zoskupenie, ktoré sa v roku 1417 začalo premiestňovať cez južné Slovensko, Čechy a Nemecko
a jeho jednotlivé skupiny sa postupne dostali aj do Rakúska, Francúzska, Švajčiarska, Španielska,
Talianska a do roku 1430 sa rozšírili okrem severnej Európy po celom území západu Európy.
(JUROVÁ, 2002) 15. storočie býva označované aj ako zlatý vek Rómov v Európe, ale treba
konštatovať, že vyššie uvedené skupiny sa nezaoberali ich tradičnými činnosťami, ako boli
napríklad kováčstvo, remeslá, hudobné a tanečné činnosti, ale žili skôr potulným životným štýlom
a zaoberali sa v rozpore s ich pôvodnými tvrdeniami, že sú kajúcni hriešnici, skôr nelegálnymi
nekresťanskými zdrojmi obživy, ako čarovanie, veštenie, krádeže, almužníctvo, žobranie
a podobne. V severnej Európe sa Rómovia objavili prvýkrát už v prvej polovici 16. storočia,
v Rusku v roku 1501, mimo európsky kontinent boli deportovaní v 17. storočí (Afrika, USA) a do
Austrálie až v polovici 19. storočia. (NEČAS, 1993, s. 14 – 15. KOLEKTÍV, 1997, s. 53 – 54)
Migrácia a priestorový rozptyl priniesli so sebou v jednotlivých štátoch Európy aj nové
pomenovania pre rómske skupiny (Sinti – Nemecko, santi či sandhi – Taliansko, manušes –
Francúzsko, neskôr v 19. st. Vlašike Roma alebo Olašskí Rómovia – Rumunsko, Uhorsko, ale aj
Lovári – maďarsky obchodník s koňmi, Kalderári – kotlári), ale vznikali aj pomenovania majúce
svoj pôvod v spojení rómskych skupín s kočovnými kmeňmi iných národov a etník, ako napríklad
v Írsku (Tynkleri či Tynkeri), v Nemecku (Jenischi) alebo v Kastílii (Quinquisi), čím vznikali aj
viaceré zmiešané etnické skupiny, ktoré od 16. storočia možno nájsť na území Veľkej Británie, ale
aj po celej západnej a severnej Európe. Európske majoritné spoločenstvá a národy používali pre
Rómov aj ďalšie pomenovania, ako napríklad Tattare (Tatári), Heydens (Holandsko), Saracéni,
Wlosi (Poľsko), Griegos a podobne, ale okrem už uvádzaných pomenovaní sa oni sami označovali
aj ako Romaničel, Kale, Kaale (Fínsko), Manuša, More (maďarsky) a iné. (HANCOCK, 2005, s. 63
– 64. NEČAS, 1993, s. 12. LIÉGEOIS, 2002, s. 113, 116 a 117. KOLEKTÍV, 1977, s. 54 – 55.
JUROVÁ, 2002, s. 19 a n.)
Jednotlivé európske štáty, panovníci a spoločenstvá prijali rómske skupiny diferencovane, a tak boli
často rozličné aj podmienky ich existencie. Z tohto hľadiska sa ako najmenej diskriminačné
a nepriaznivé javia krajiny ako Rumunsko, Bulharsko, štáty bývalej Rakúsko-uhorskej monarchie
a Rusko. Krutému prenasledovaniu a diskriminácii boli rómske spoločenstvá a etniká podrobené
napríklad v Anglicku, Nemecku, Francúzsku, do veľkej miery aj v Španielsku či Portugalsku, pre
nepriaznivé životné podmienky sa dnes vyskytujú aj v štátoch severnej Európy len v malých
počtoch, kým v strednej a východnej Európe žijú veľmi početné komunity Rómov.
(KORČEKOVÁ, 2005, s. 111)
Počiatočné pozitívne prijatie prvých rómskych skupín v európskych štátoch, symbióza majoritného
obyvateľstva, ale aj hospodárska a obchodná spolupráca, či akceptácia širokej škály rozmanitých
povolaní, služieb a činností Rómov sa však neskôr najmä po ich exkomunikácii parížskym
arcibiskupom z cirkvi v roku 1427 postupne premenila na kruté prenasledovanie, vyháňanie
z krajiny, bitie, mučenie, mrzačenie, upaľovanie, ba aj vraždenie, čo pretrvávalo približne do
polovice 18. storočia.
Paradoxne ani nová spoločensko-politická situácia v súvislosti s nástupom novoveku na prelome
15. a 16. storočia, keď sa okrem iného začínajú formovať nové národné spoločenstvá, neznamenala
pre rómske etnikum zlepšenie ich existenčných podmienok. Ohrozenie európskeho kontinentu
86
tureckou vojenskou expanziou, rozvíjajúca sa rivalita a koloniálne ovládnutie sveta európskymi
mocnosťami, náboženské zápasy (reformácia – protireformácia) a dynastické vojny o rozdelenie
sfér vplyvu v Európe postupne prehlušili filozofické a ľudské posolstvo myšlienok
humanizmu a renesančnej kultúry (pokrokové tradície antiky). Rodiace sa novoveké štátne útvary
úzkostlivo dbali na svoju bezpečnosť a obranu a rozličné prisťahovalecké marginalizované alebo
neprispôsobivé skupiny či komunity pociťovali ako nebezpečné faktory ohrozenia ich stability
a národných ašpirácií. Historické obdobie 16. a 17. storočia sa zaradilo medzi najkonfliktnejšie
a najkrvavejšie aj v novovekých dejinách strednej Európy vrátane územia Slovenska, čo sa dotklo
nepriaznivo dokonca aj tzv. starousadlých Rómov, ktorí mali vtedy už niekoľko storočí pomerne
stabilné väzby s majoritným obyvateľstvom a rómske zamestnania boli už relatívne integrálnou
súčasťou novovekej slovenskej spoločnosti. Vzájomná potrebnosť a odkázanosť Rómov a majority
bola už pomerne uznávaná a nespochybniteľná, o čom svedčí široký diapazón zavedených
a akceptovaných tradičných povolaní a spôsobov obživy Rómov na Slovensku. (KORIM, 2004, s.
255 – 261. MANN, 1990, s. 9)
Fundamenty sociálnych a kultúrnych koreňov Rómov sa utvárali celé stáročia, a teda základy ich
kultúrneho profilu a života (vrátane príčin a dôsledkov chudoby, sociálnej exklúzie, ale aj osobitnej
a mnohovrstevnej kultúrnej rozmanitosti) sú mimo akýchkoľvek pochybností v rozhodujúcej miere
historicky podmienené. Nie je náhodné, že aj v období vlády tzv. osvietenských panovníkov (Mária
Terézia a Jozef II.) v 18. storočí sa ich životná situácia a existenčné pomery pociťovala iba ako
vážna sociálna otázka, čo bol jednostranný a veľmi zjednodušujúci prístup, ktorý dokumentoval
absolútnu neznalosť kultúry, zvykov, obyčajov, tradícií, histórie, pôvodu a celého spôsobu života
Rómov. Na týchto pohľadoch a názoroch majority spoločnosti sa len veľmi málo zmenilo aj
v nasledujúcich storočiach vrátane súčasnosti, ktorá zatiaľ necháva otázku tzv. sociálnej konštrukcie
dejín Rómov otvorenú.
Literatúra
HANCOCK, I. 2005. My rómsky národ. Petrus Publishers.
JUROVÁ, A. 2002. Od odchodu z pravlasti po prvé asimilačné opatrenia. In: ČAČIPEN PAL
O ROMA. Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava : Inštitút pre verejné otázky. ISBN
80-88935-41-5
JUROVÁ, A. 2002. Historický vývoj rómskych osád na Slovensku a problematika vlastníckych
vzťahov k pôde (1. časť). rpa.sk/clanok.aspx.11.11.2002. Rómska tlačová agentúra RPA, 2002 –
2003.
KOLEKTÍV, 1997. Romové – reflexe problému. Praha.
KORČEKOVÁ, V. 2005. Rómovia. Geografia 3/2005, ročník 13.
KORIM, V. 2004. Tradičné povolania a spôsoby obživy Rómov. Zborník z medzinárodnej vedeckej
konferencie Determinanty sociálneho rozvoja. Sociálne podnikanie II. Banská Bystrica : EF UMB,
ISBN 80-8055-966-X.
KORIM, V. 2006. Dejiny Rómov. Banská Bystrica : PF UMB. ISBN 80-8083-226-9
LIÉGEOIS, J. P. 2002. Rómovia, Cigáni, kočovníci. Bratislava : Nakladatelství Lidové noviny
MANN, B. A. 1990. Odkiaľ prišli Rómovia. Najmladší Indoeurópania u nás. Historická revue,
1990, č. 3, ročník I.
MANN, B. A. 2000. Rómsky dejepis. Bratislava : Kalligram. ISBN 80-7149-316-3
NEČAS, C. 1993. Romové v České republice včera a dnes. Olomouc :
Adresa autora:
prof. PaedDr. Vojtech Korim, CSc.
Pedagogická fakulta UMB v Banskej Bystrici
Ružová 13
87
KULTÚRNO-ANDRAGOGICKÉ KOREN(i)E SLOVENSKEJ KULTÚRY
Miroslav Krystoň, SR
Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela, Katedra andragogiky, Banská Bystrica, SR
Abstrakt
Neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho rozvoja a existencie každého národa sú aj výchovnovzdelávacie aktivity. Ich charakter odráža stav kultúry a stupeň tohto rozvoja. Obsahom štúdie je
historická analýza významu, cieľov, obsahu a procesuálnych charakteristík kultúrno-osvetovej
činnosti orientovanej na dospelú populáciu. Jej význam autor analyzuje v širšom sociálnom
kontexte a poukazuje na kontinuitu týchto aktivít vo vzťahu k súčasnosti.
Abstract
Educational activities represent the inseparable component of cultural development and every
nation´s existence. Their character reflects the status of culture and the degree of its development.
The paper deals with the historical analysis of meaning, objectives , context and the process
characteristics of cultural tutorial classes focused on adult population. The author analyses its
meaning in a wider social context and points out the continuity of these activities in relation to
present.
Úvod
Každá historická doba, každá etapa vývoja ľudskej spoločnosti má svoje „znamenia“, svoje
charakteristiky a znaky, ktorými definuje samú seba, dúfajúc, že sa s nimi stotožnia aj nasledujúce
generácie. Nie vždy je tomu tak, pretože nová doba so sebou, spravidla, prináša nové poznatky,
generujúce jednak nové výzvy, ale aj meniacu sa optiku hodnotenia minulosti. Úlohou všeobecnej
historiografie je dejinný vývoj precízne zmapovať, systémovo analyzovať a pokúsiť sa v ňom
odhaliť logiku progresu, stagnácie, prípadne známky a príčiny regresu. Avšak okrem tohto
všeobecného prístupu ku skúmaniu dejín existujú aj parciálne vedné disciplíny, ktoré sa historickým
vývojom zaoberajú z pozície konkrétnej vedy, konkrétneho procesu alebo javu. Obohacujú tak, nie
len svoju „materskú“ vedu, ale prispievajú aj ku kvalite komplexnejšieho poznania všeobecných,
najmä, spoločenských javov a procesov. Platí to aj pre oblasť kultúry, ktorá, ako vedecká kategória
pomenováva jeden z najzložitejších, človekom vytvorených systémov (Slušná, 2006, s.12), a ako
taká nadobudla charakter multidisciplinárneho javu. V našom príspevku sa budeme venovať
problematike výchovy a vzdelávania, konkrétne výchovy a vzdelávania dospelých, ktorú
považujeme za dôležitú súčasť vytvárania, ale aj reálneho prejavu našej národnej kultúry. V tomto,
širšom, kontexte sa sústredíme primárne na oblasť, ktorú dnes definujeme ako oblasť neformálneho
vzdelávania (učenia) dospelých a ktorá zahŕňa každé vzdelávanie dospelých, ktoré nevedie
k ucelenému školskému vzdelaniu. Takéto vzdelávanie sa realizuje mimo formálny vzdelávací
systém, orientuje sa na špecifické skupiny populácie a organizujú ho rôzne inštitúcie (Palán, 2002,
s. 132). V súlade s ústrednou témou konferencie poukážeme na historické korene neformálneho
vzdelávania dospelých, ktoré, v našich podmienkach reprezentujú, najmä edukačné aktivity
ľudovýchovného a osvetového charakteru. Zameriame sa na analýzu tých aspektov edukácie
dospelých, ktoré ovplyvňujú nie len proces formovania kultúry a kultúrnej identity, ale sú dôležité
aj z hľadiska riešenia dobovo aktuálnych sociálno-ekonomických problémov. Pri ich charakteristike
sa pokúsime zohľadniť, okrem lokálneho, aj ich širší, nadnárodný, resp. európsky rozmer.
Kultúra a edukácia
Skôr než pristúpime k analýze významu, ktorý má (historicky i aktuálne) vzdelávanie vo vzťahu ku
kultúre považujeme za potrebné, aspoň v stručnosti, charakterizovať a operacionalizovať niektoré
ťažiskové pojmy.
88
Kultúra ako súhrn duchovných a materiálnych hodnôt vytvorených a vytváraných ľudstvom v celej
jeho histórii (Kraus a kol., 2005, s. 558)... ako všetko, čím sa človek líši od prírody a čo nesie stopy
jeho aktivít (Šerák, 2005, s.144), predstavuje špecificky ľudský spôsob osvojovania si sveta, spôsob
ľudskej existencie. To isté platí aj o edukácii. Tento, pôvodom latinský, termín sa postupne
udomácňuje aj v našej odbornej terminológii, ako ekvivalent slovných spojení typu výchovnovzdelávací proces, výchova a vyučovanie a pod. Významný odborník v oblasti pedagogickej
a andragogickej terminológie, prof. Š. Švec, však upozorňuje, že medzi javy edukácie nemožno
zaradiť také sociálne javy, ako je demagógia, ideovopolitická socializácia, indoktinácia,
ideologizácia, dogmatická propaganda či reklama (Švec, 2002, s.124). Z tohto hľadiska je potrebné
vnímať a analyzovať aj význam a obsah tých edukačných aktivít, ktoré boli v minulosti spojené
s osvetovou a ľudovýchovnou činnosťou. Každopádne však platí, že edukáciu môžeme, popri iných
kontextoch, vnímať aj ako: kontinuitný proces sprístupnenia a transmisie organizovanej
spoločensko-historickej skúsenosti z pokolenia na pokolenie s cieľom zveľaďovať vlastnú kultúru
určitej národnej pospolitosti...(Švec, 2002, s. 127).
Čo majú, teda, kultúra a edukácia (okrem, uvedenej ľudskej podstaty) spoločné? Aký je medzi nimi
vzťah? Ako spoločne prispievajú k zvyšovaniu kvality individuálnej, ale aj sociálnej existencie
človeka? Hľadať odpovede na tieto otázky vyžaduje, okrem iného, zamyslieť sa nad funkciami,
ktoré kultúra a edukácie majú. V odbornej literatúre sa stretávame s charakteristikou viacerých
funkcií kultúry a edukácie, ktoré poukazujú na ich vzájomný vzťah. Kulturologička Z. Slušná
hovorí o nasledovných, základných funkciách kultúry: socializačná a enkulturačná, adaptačná,
poznávacia, informatívna, komunikatívna, regulatívna, hodnotiaca, identifikačná a rozlišovacia.
Z hľadiska nami riešenej problematiky, teda z hľadiska analýzy koreňov kultúry, sa ako ťažisková
javí najmä informatívna funkcia kultúry, ktorá spočíva v tom, že kultúra prekračuje nielen
geografické, ale aj temporálne hranice. Kultúrne kódované systémy sa môžu šíriť horizontálne
a vertikálne, synchrónne aj diachrónne. Špecifiká spôsobu života ľudí v ďalekej minulosti môžeme
rekonštruovať zo zachovalých artefaktov; porozumenie spôsobu života našich predkov uľahčuje
rešpektovanie informácií systemizovaných ako „kultúrna tradícia“... (Slušná, 2006, s. 11). Otázka
znie, či súčasťou kultúry a teda aj kultúrnej tradície je aj oblasť výchovy a vzdelávania. Touto
problematikou sa, z pohľadu edukácie dospelých, zaoberá kultúrno-osvetová andragogika. Pri
analýze vzťahu kultúry a výchovy z pohľadu kultúrno-osvetovej andragogiky, resp. z pohľadu
kulturológie je možné uplatniť dva základné prístupy. Sú založené na vnímaní a interpretácii
kultúrno-výchovnej činnosti. Prvý z týchto prístupov možno nazvať „kultúro-centrický“, pretože
v jeho centre stojí pojem kultúra. Kultúrno-výchovné (edukačné) pôsobenie potom vystupuje ako
zložka kultúry a kultúrno-výchovný aspekt môže predstavovať len jeden zo skúmaných aspektov
kultúry – vystupuje ako jej imanentný aspekt a ako taký môže mať intencionálnu (zámernú), alebo
funkcionálnu podobu (vyplývajúcu zo samotnej podstaty javu). Tento prístup je typický pre
kulturológiu a iné vedy o kultúre, ktoré skúmajú mnohé kultúrne javy a vrstvy bez osobitného
zamerania na ich výchovné (edukačné) aspekty. Pre kultúrno-osvetovú andragogiku je typický
druhý, „výchovo-centrický“ prístup, ktorý je primárne výchovne charakterizovaný. Kultúrnovýchovná činnosť v takomto chápaní vystupuje ako spoluvýchovný činiteľ integrity a napĺňania
hodnôt vzdelanosti, vychovanosti a kultúrnosti v toku ľudského života. Takýto prístup však
neznamená popieranie funkcionálnych výchovných aspektov kultúry. Rešpektuje ich existenciu
a význam, avšak z hľadiska špecifikácie predmetu svojho skúmania a v snahe zvýrazniť
a terminologicky odlíšiť intencionálny charakter kultúrno-výchovného pôsobenia sa ukazuje ako
zmysluplné a informačne priezračnejšie používať pre túto oblasť označenie kultúrno-osvetová
činnosť. Obsahovo ide o širokú oblasť aktivít zameraných na záujmovú (neprofesijnú)
voľnočasovú participáciu širokého spektra obyvateľstva na spoločenských kultúrnych procesoch.
Takáto participácia sa týka najmä:
• sprostredkovania kultúrnych hodnôt,
• prijímania, osvojovania a zvnútorňovania kultúrnych hodnôt jednotlivcom, skupinami
i širokým spektrom spoločnosti,
89
•
tvorivého vyjadrovania skutočnosti (tvorby kultúrnych hodnôt) v záujmových
voľnočasových záujmovo- vzdelávacích, umelecko a mimoumelecko-tvorivých
a kultúrno-zážitkových aktivitách dospelého človeka v rámci kultúrno-osvetovej činnosti
(Čornaničová, 2006, s. 51-53).
Na základe týchto skutočností môžeme na vyššie položenú otázku, dotýkajúcu sa edukácie ako
súčasti kultúry, kultúrnych procesov a kultúrnej tradície odpovedať, že minimálne v teoretickej
rovine je tento vzťah preukázateľný. Ak máme, v tejto súvislosti, hovoriť o kultúrnych koreňoch
nie je celkom možné obísť, núkajúci sa, historický exkurz dokumentujúci fakt, že kultúrnovýchovná, resp. kultúrno-osvetová činnosť má u nás reálne historické pozadie poukazujúce na jej
nezastupiteľné miesto pri zrode a budovaní týchto koreňov.
Historické aspekty kultúrno-osvetovej činnosti
Ak dnes hovoríme o význame vzdelávania z hľadiska kultivácie osobnosti ako aj z hľadiska rozvoja
spoločnosti, v širokom význame tohto pojmu, musíme pripomenúť, že z historického aspektu nejde
o nový prístup. Význam výchovy a vzdelávania vnímali aj predchádzajúce generácie našich
predkov a bolo by nezodpovednou chybou tento fakt ignorovať. V duchu známeho „historia
magistra vitae“ je, naopak, potrebné tieto tradície poznať a na základe ich komplexnej, konkrétnohistorickej analýzy hľadať cesty ich kontinuálneho rozvoja. To, že je na čom stavať dokumentujú aj
nasledujúci stručný pohľad do histórie, zameraný, primárne, na procesy súvisiace s tradíciami
osvetovej a ľudovýchovnej práce s dospelou populáciou.
Počiatky týchto aktivít siahajú, u nás až do obdobia ranného kresťanstva a sú neodmysliteľne
spojené s pôsobením sv. Konštantína a Metoda na území Veľkej Moravy. Ich misia je inšpiráciou
pre viaceré oblasti vedeckého skúmania i spoločenskej praxe. Primárne si ju „osvojuje“ najmä
lingvistika a teológia, ale aj právne vedy, literárnovedné disciplíny či politológia a kulturológia.
Cyrilo-metodejské pôsobenie však má, bezpochyby, aj svoj edukačný rozmer. Dokumentujú to
viaceré historické pramene. Môžeme spomenúť, napríklad, list pápeža Hadriána II. adresovaný
Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi (869), v ktorom hlava cirkvi ex post reaguje na nevybavenú
žiadosť kniežaťa Rastislava (861) o vyslanie učiteľa. Zmienku o učiteľovi (rozšírenú o žiadosť
o biskupa) nachádzame aj v známom posolstve Rastislava cisárovi Michalovi III. z roku 862
(Lacko, 1993, s.71-72). Z hľadiska výchovy a vzdelávania dospelých, konkrétne z kultúrnoandragogického hľadiska oceňujeme najmä širší, kultúrno-spoločenský, význam cyrilo-metodejskej
misie. Hlavným prostriedkom kresťanskej vzdelanosti a kultúry sa, ich pričinením, stalo zavedenie
písma (hlaholiky) a staroslovienskeho liturgického a kultúrneho jazyka. Konštantín, Metod
a následné aj ich žiaci vo svojich prácach zdôrazňovali, okrem iného, aj právo vzdelávať sa
prostredníctvom zrozumiteľného národného jazyka (Paška, 1995, s.10). Je signifikantné, že súčasný
hodnotiaci pohľad na pôsobenie sv. Cyrila a Metoda akcentuje nie len národný ale aj
internacionálny, európsky, kultúrny rozmer a prínos ich diela.
Charakter vzdelanosti ako aj kultúrny rozvoj vo všeobecnosti bol, po zániku Veľkomoravskej ríše
poznamenaný, všeobecne známymi geopolitickými súvislosťami. Život slovenského etnika sa ďalej
rozvíja v intenciách uhorského štátu. Tento fakt prirodzene determinuje všetky oblasti spoločenskej
reality, kultúru a edukáciu nevynímajúc. V ostatnom období zaznamenávame, žiaľ nie ojedinelé,
názory evokujúce dojem, že Slovensko a Slováci v tejto historickej etape vykazovali len známky
kultúrnej stagnácie, spôsobenej najmä nepriazňou zo strany majoritnej, neslovanskej populácie.
Ako sme už vyššie uviedli, komplexnejšie hodnotenie jednotlivých etáp historického vývoja patrí
všeobecnej historiografii. Z hľadiska nami analyzovanej problematiky si však dovolíme
polemizovať s názorom, ktorý by, eventuálne, deklaroval paušálnu kultúrnu a teda aj výchovnovzdelávaciu nečinnosť Slovákov v období od 10.-ho storočia až do vzniku prvej Československej
republiky. V tomto kontexte sa pokúsime poukázať na tie procesy, aktivity, inštitúcie a osobnosti,
ktoré dokumentujú viac-menej kontinuálnu snahu Slovákov o udržanie a rozvoj vlastnej kultúry
90
a vzdelanosti, často krát v duchu moderných európskych trendov a tendencii. Bolo by iste
neseriózne a vedecky nekorektné konštatovať, že vo všetkých subetapách spomínaného, časovo
pomerne dlhého, obdobia bolo možné zaznamenať rovnako intenzívny kvalitatívny progres. Nie je
to pravda. Registrujeme etapy, v ktorých išlo naozaj o zachovanie základných prejavov národnej
kultúrnej identity, ale možno hovoriť aj o takých etapách, pre ktoré bol charakteristický čulý
kultúrny život, spravidla podporovaný aj reálnymi prejavmi podpory aktivít výchovnovzdelávacieho charakteru. K tým prvým by sme mohli zaradiť, napríklad, prvé storočia po rozpade
Veľkej Moravy. Ako konštatuje významný odborník v oblasti dejín osvetovej a ľudovýchovnej
práce Pavel Paška, nemožno tu hovoriť o zámernom a cieľavedomom osvetovom pôsobení.
Aktivity tohto typu reprezentujú, v podstate, len ľudovýchovné aspekty práce cirkevných
ustanovizní, orientované primárne agrárnu problematiku (Paška, 1995, s.11). Podobné
charakteristiky sú typické aj nasledujúce storočia. Ľudovýchovné snahy a vzdelávacie aktivity vo
feudálnom Uhorsku môžeme, v tomto období, zaznamenať, najmä, v súvislosti s procesom tzv.
nemeckej kolonizácie a ňou spojeným hospodárskym, ale aj kultúrnym rozvojom banských miest.
Kontakt so špecifickou profesnou komunitou neznamenal len prienik a následnú domestikáciu
nových priemyselných technológií a s ňou spojený progres v oblasti profesijnej odbornosti
(vzdelanosti). V širšom meradle je potrebné vnímať aj sociálno-kultúrne konzekvencie, vyplývajúce
z dlhodobejšieho kontaktu obyvateľstva ako nositeľa špecifickej národnej, resp. regionálnej kultúry.
Dá sa reálne predpokladať, že tieto kultúry sa, postupne, nie len konfrontovali, ale že došlo k ich
vzájomnému prieniku a obohacovaniu. Ak dnes moderné vedy o človeku a spoločnosti akcentujú
problém multikulturality (tento problém sa bezprostredne dotýka aj oblasti výchovy a vzdelávania),
môžeme, v tomto kontexte, vychádzať aj z historickej analýzy spomenutého obdobia.
Význam výchovy a vzdelávania, v biodromálnom kontexte, narastá v období humanizmu
a renesancie. Aj keď sa intenzita vplyvu novej, humanistickej ideológie v podmienkach Uhorska
nedá prirovnávať k situácii v krajinách západnej, južnej a severnej Európy, nebola a nemohla byť
vzdelanosť, v tomto regióne, izolovaná od týchto myšlienok. Aj k etnikám žijúcim v Uhorsku
začalo prenikať svetlo poznania, ktoré oslabilo účinnosť stredovekých názorov na pozemský život
a postavenie človeka (Pasiar, 1975, s.24). Aj keď humanizmus nebol vyslovene ľudovým hnutím
a ako taký ovplyvnil hlavne vzdelancov – Academia Istropolitana (1465 – 1491), jeho ideály sa
širším ľudovým vrstvám dostávali, najmä cez umelecké produkty – divadelné hry P. Kyrmezera a J.
Tesáka Mošovského so svetskými a sociálnymi prvkami, neskôr literárne diela populárnonáučného charakteru (Paška, 1995, s. 12 - 13).
Samostatnú pozornosť si, z hľadiska orientácie na potrebu zvyšovania všeobecnej, ľudovej
vzdelanosti, zasluhuje obdobie spojené s procesom reformácie. Ideová podstata reformácie,
založená na návrate k pôvodným hodnotám kresťanstva, priam vyžadovala vzdelaného adresáta.
Dominantnou sa, v tomto smere, stala požiadavka čitateľskej gramotnosti, podporená aj postupným
rozvojom kníhtlače. Snaha reformátorov o obnovenie bezprostredného, nesprostredkovaného,
spirituálneho kontaktu človeka s Bohom bola determinovaná individuálnou znalosťou Písma.
Takáto zručnosť, následne, umožnila človeku „konzumovať“ aj ďalšie literárne produkty, ktoré, ako
sme už uviedli, boli stále viac napĺňané aj témami svetského, resp. osvetového charakteru.
Negatívne dôsledky konfliktu katolíckej a protestantskej konfesie v politickej, hospodárskej
a sociálnej sfére (protireformačné hnutie) mali, na prvý pohľad paradoxne, pozitívny dopad
v oblasti vzdelanosti. Máme tým na mysli, najmä, vplyv myšlienok J.A. Komenského a jeho
pampedickú koncepciu vzdelávania. Idea o potrebe „vzdelávať každého človeka“, bez rozdielu jeho
pohlavia, veku, vierovyznania či sociálneho statusu, spolu s jeho prepracovaným didaktickým
systémom postupne generovala zmeny nie len v školskom systéme, ale výrazne podnietila aj
záujem o ľudovýchovnú, osvetovú činnosť. Z andragogického hľadiska je potrebné osobitne
vyzdvihnúť najmä fakt, že Komenský vnímal edukáciu ako celoživotný proces a v súlade s týmto
názorom venoval pozornosť aj edukácii dospelých. V osobitnej kapitole Vševýchovy (Pampedia)
rozoberá výchovu v dospelosti ako špecifickú úlohu tejto životnej etapy, ktorá má svoje vlastné
91
ciele, obsah a prostriedky (Čornaničová, 2002, s. 48). Týmto sa Komenského odkaz stáva
inšpiratívnym aj pre súčasnú európsku edukačnú politiku, ktorá je dnes, jednoznačne postavená na
biodromálnom princípe.
K akcelerácii edukačných a špecificky kultúrno-osvetových aktivít dochádza v 18. storočí,
v súvislosti s hnutím, všeobecne označovaným ako osvietenstvo. Ak sme v predchádzajúcich
častiach viackrát hovorili „len“ o hľadaní kultúrnych koreňov a výchovno-vzdelávacích aktivít,
ktoré podporovali ich rast, obdobie 18. a 19. storočia je tou etapou našich národných dejín, pre
ktorú sa osvetové a ľudovýchovné aktivity stávajú jedným zo signifikantných znakov. Deje sa tak
v súvislosti procesom, ktorý je v slovenskej historiografii označovaný názvom slovenské národné
obrodenie. Vzhľadom k téme príspevku si dovolíme vynechať (nie ignorovať!) všeobecné
a všeobecne známe historické a sociálne charakteristiky slovenského národného obrodenia.
Sústredíme sa na tie fakty, ktoré dokumentujú význam a postavenie edukačných aktivít,
orientovaných na dospelú populáciu ako jedného zo základných prostriedkov realizácie ideí tohto
hnutia. Slovenské národné obrodenie je proces, ktorý možno vnútorne členiť na niekoľko etáp.
Každá z nich mala svoje špecifické sociálno-politické pozadie a z neho vyplývajúce ciele,
obsahové, procesuálne, inštitucionálne a personálne charakteristiky. To všetko sa prejavilo aj
v rovine osvetovej a ľudovýchovnej činnosti.
Prvá etapa slovenského národného obrodenia (ďalej SNO), začína v posledných dekádach 18.
storočia a jej obsah odráža osvietenské myslenie v širšom, európskom kontexte. Reprezentantom
a realizátorom osvietenských aktivít sa u nás stávajú „bernolákovci“, predstavujúci skupinu
vzdelancov saturovaných okolo osoby významného jazykovedca, literáta, teológa a organizátora
spoločensko-kultúrneho života A. Bernoláka. Pôdou pre realizáciu ich činnosti boli najmä rôzne
spoločnosti, zamerané na kultúrno-vzdelávacie aktivity, ale aj hlbšie, národnobuditeľské ciele.
Nadviazali tým na, žiaľ neúspešné, pokusy o konštituovanie takýchto spoločností, ktorých
iniciátormi boli napr. Matej Bel či Adam František Kollár. K najvýznamnejším spoločnostiam,
v sledovanom období, patrili:
• Erudítia Societas slavica – 1785, Banská Bystrica
• Slovenské učené tovarišstvo – 1792, Trnava
• Malohontská učená spoločnosť – 1809, Nižný Skálnik
• Učená spoločnosť banského okolia – 1810, Banská Štiavnica
Na pôde týchto, ale i ďalších ustanovizní sa, v osobách významných vzdelancov (A. Bernolák, J.
Fándly, O. Plachý, A. Rudnay, J. I. Bajza, B. Tablic a iní) koncentroval potenciál, ktorý zásadným
spôsobom ovplyvnil charakter a kvalitu osvetovej a ľudovýchovnej práce a tým aj celý proces
národného uvedomovania slovenského obyvateľstva. Slovenskí vzdelanci a ich osvetové
a ľudovýchovné aktivity teda zohrali rozhodujúcu úlohu v prvom období SNO. Cieľom ich aktivít
bolo, prostredníctvom kultúrno-vzdelávacej činnosti zlepšiť hospodársky a mravný život ľudových
vrstiev.
Z obsahového hľadiska sa táto činnosť orientovala na niekoľko základných oblastí:
• zdravotnícka osveta so zameraním na človeka,
• veterinárna oblasť,
• racionalizácia poľnohospodárstva,
• inovácie v oblasti rastlinnej a živočíšnej produkcie, ovocinárstvo, včelárstvo,
• remeselníctvo,
• boj proti predsudkom a poverám.
K efektívnym formám realizácie osvetovej a ľudovýchovnej práce potili najmä:
• kázne, prípadne iné formy ústnych prejavov,
• pôvodné i prekladové literárne práce,
• praktické ukážky,
92
•
čitateľské, resp. literárne spolky.
Účinným a populárnym prostriedkom šírenia vzdelanosti sa v sledovanom období stali kalendáre
a iné periodiká: Nový rozmnožený slovenský kalendár, Vetší a zvláštnejší nový a starý kalendár,
Nový a starý vlastenecký kalendár, Staré noviny literního umění, Týdenník aneb císařsko-královské
národní noviny a pod. (Franková, 2008, s.33-43).
Osveta, ľudovýchova a ľudové vzdelávanie dospelých nadobúda novú kvalitu 40.-tych rokoch 19.
storočia, s nástupom štúrovskej generácie. Osvedčené, tradičné ale aj nové edukačné postupy
(ľudové knižnice, nedeľné školy, gazdovské hospodárske spolky, dobročinné ústavy ale aj rôzne
formy spoločenskej zábavy) sa začínajú orientovať na nový obsah a nové ciele – povzniesť
duchovnú i hmotnú úroveň ľudu, najmä roľníckeho obyvateľstva a urobiť z neho aktívneho
účastníka zápasu o jeho sociálne a národné oslobodenie (Franková, 2008, s. 51). V polovici 19.
storočia dochádza, v dôsledku politickej situácie v habsburskej monarchii (revolúcia 1948-1949)
a následne aj v dôsledku predčasnej, tragickej smrti ústrednej postavy tohto obdobia – Ľudovíta
Štúra, k určitému utlmeniu aktivít v celej sfére kultúrneho života, oblasť osvety a ľudového
vzdelávania nevynímajúc. K jej oživeniu dochádza začiatkom 60. rokov. Ako uvádza N.
Jurčišinová (2008, s.100), obdobie politického uvoľnenia v prvej polovici 60. rokov 19. storočia
využili aj Slováci. Výsledkom ich pomemorandových snáh bolo v oblasti výchovy a vzdelávania
najmä :
• výrazné poslovenčenie hlavného katolíckeho gymnázia v Banskej Bystrici,
• založenie gymnázií v Revúcej, Turčianskom Sv. Martine a v Kláštore pod Znievom,
pričom najmä vyššie slovenské evanjelické patronátne gymnázium v Revúcej pod
vedením Augusta Horislava Škultétyho, príslušníka štúrovského hnutia a hlavného
dozorcu Štefana Marka Daxnera patrilo počas svojho trvania k významným strediskám
výchovy a vzdelávania slovenskej inteligencie.
• najväčším úspechom slovenského národného hnutia však bolo založenie Matice
slovenskej.
Matica slovenská vznikla ako celonárodná kultúrna ustanovizeň Slovákov 4. augusta 1863. Tento
signifikantný dátum mal zdôrazniť historickú kontinuitu, viažucu sa k cyrilo-metodovskej tradícii
a tým aj širší, všeslovanský princíp. Matica bola spolkom pre „všetkých milovníkov národa
a života slovenského, aby spoločnými silami pracovali na pozdvihnutí vzdelanosti a tým i na
hmotnom dobrobyte slovenského národa“. Tak to určoval prvý paragraf jej stanov. Matica
slovenská sa tak, počas svojho trvania, stala ústredným subjektom nie lem národného, ale aj
kultúrneho a osvetového diania. V tomto kontexte je potrebné vyzdvihnúť najmä jej nasledovné
aktivity:
› zberateľská činnosť – vyhľadávaním, zhromažďovaním a uchovávaním tlačených, rukopisných,
obrazových, vecných, archeologických, prírodovedných a iných pamiatok z kultúrny dejín
Slovenska a Slovákov. Uvedenou činnosťou boli položené základy dôležitých kultúrno-osvetových
inštitúcií akými sú národná knižnica, archív a literárne múzeum.
›
zrod základov slovenskej vedy – na pôde Matice sa utvorilo šesť vedeckých odborov:
filologický, literárny, historický, právnicko-filozofický, matematicko-prírodovedný a hudobnospevný. Po čase k nim pribudol aj odbor spisov pre ľud.
› vydavateľská činnosť
› kultúrno-spoločenské aktivity – na počesť svojho založenia sa každoročne usporadúvali
v Martine národné slávnosti, ktoré pokračovali aj po zrušení Matice slovenskej.
› medzinárodné aktivity – Matica spolupracovala najmä s českými kultúrnymi inštitúciami ale aj
inými slovanskými spolkami. Starala sa tak o kultúrne pozdvihnutie Slovákov žijúcich v zahraničí
(Jurčišinová, 2008, s.101-102).
Sme toho názoru, že uvedenými aktivitami, smerujúcimi k aktívnej participácii obyvateľstva na
svojom kultúrnom a sním spojenom vzdelanostnom rozvoji, Matica slovenská čiastočne
93
prekračovala obmedzený „osvetársky“ prístup vo vzdelávaní dospelých, charakterizovaný ako
povinnosť a oprávnenie nositeľov a producentov vyššej kultúry, sprostredkovať svoju kultúru
menej vyspelým vrstvám a triedam obyvateľstva (Beneš, 2008, s.22). Spomenutý aktívnoparticipačný charakter osvetovej činnosti matičného obdobia je príznačný aj pre prácu spolkov,
ktoré v tomto období vznikajú. K najvýznamnejším patrili:
•
Živena (1869 , Martin) – cieľom spolku bolo vzdelávanie žien,
•
Spolok Sv. Vojtecha (1870, Trnava) – spolok vznikol ako katolícka cirkevno-kultúrna
organizácia, ktorá popri náboženskej literatúre šírila medzi slovenským ľudom, najmä
prostredníctvom svojich kalendárov, aj vzdelanosť a osvetu v slovenskom jazyku,
• Kníhtlačiarsky účastinný spolok (1870, Martin) – spolok vznikol z podnetu Matice
slovenskej s cieľom vydávania a rozširovania slovenskej literatúry (Jurčišinová, 2008,
s.116-117).
Osveta a ľudovýchova v štúrovskom a matičnom období sa svojimi cieľmi a procesuálnym
charakterom stala súčasťou európskeho kultúrneho hnutia. Vedome, či intuitívne „kopírovala“
postupy, ktoré sa v tejto sfére úspešne realizovali aj v iných regiónoch Európy. Názorným
príkladom je, v tomto smere, jej komparácia s aktivitami, ktoré reprezentuje významný dánsky
teológ, literát, politik a organizátor kultúrno-vzdelávacieho života Nikolaj Frederik Severin
GRUNDTVIG. Táto významná osobnosť svojej doby (1783 – 1872), vstúpila do histórie edukácie
dospelých najmä snahou presadzovať ideu osvietenstva za aktívnej participácie samotných ľudí
(folkeoplysning), čoho praktickým výrazom bolo zakladanie ľudových vysokých škôl
(folkehøjskoler). Prvá a doteraz pôsobiaca folkehøjskoler bola založená v roku 1844; v súčasnosti
pôsobí v Dánsku vyše 100 takýchto inštitúcií. Význam Grundtvigovho diela pre súčasnosť
dokumentuje aj fakt, že jeden z podprogramov programu Európskej únie Sokrates, zameraný na
vzdelávanie dospelých a iné formy vzdelávania, nesie jeho meno. Vedúcou myšlienkou
podprogramu Grundtvig je koncepcia aktívnej účasti vzdelávajúceho sa na rozvoji svojho
osobnostného potenciálu, občianskej angažovanosti, ochrane hodnôt demokracie a slobody
(Čornaničová, 2002, s. 31 – 37). Aj keď nemáme k dispozícii vedecky relevantné dôkazy
o priamych kontaktoch slovenských vzdelancov na osobu a dielo N. F. S. Grundtviga, analýza
kultúrno-osvetovej činnosti u nás, koncom 19. a začiatkom 20. storočia dokumentuje jej širšie,
nadnárodné pozadie. Pomerne rýchle zmeny, súvisiace najmä s usporiadaním štátotvorných
pomerov v rakúsko-uhorskom zväzku, ovplyvnili aj charakter a priebeh aktivít v osvetovej sfére.
Okrem jej zreteľnej politizácie, spojenej so vznikom slovenských politických strán a hnutí, sa čoraz
intenzívnejšie začína prejavovať aj dôraz na jej sociálnu dimenziu. Osveta a ľudové vzdelávanie sú
postupne stále viac vnímané nie len ako prostriedok budovania národnej kultúry, ale aj ako nástroj
a cesta k presadzovaniu politických ambícií, demokratických práv a sociálno-ekonomických potrieb
Slovákov, ktorí chcú žiť ako slobodný národ v novousporiadanej Európe. Je vcelku prirodzené, že
takéto snahy narážajú na rezervovaný a nezriedka aj otvorene nepriateľský a reštriktívny postoj zo
strany vládnucich štruktúr. Cesta k naplneniu týchto snáh sa, aj pre oblasť kultúry a vzdelávania
dospelých otvára až so vznikom Československej republiky (1918).
Vznik nového štátu Čechov a Slovákov generoval zmeny vo všetkých oblastiach spoločenského
života. V nami sledovanej sfére kultúry a s ňou súvisiacej osvety a ľudového vzdelávania, sa tieto
zmeny dotkli niekoľkých oblastí. Okrem nevyhnutnej reformy, resp. vybudovania systému
formálneho – školského vzdelávania (iná situácia bola v Čechách, iná na Slovensku) sa situácia,
zásadne mení v:
•
Kultúrno-spoločenskej oblasti – bezprostredne po vojne dochádza k obnoveniu
činnosti,
resp. vzniku organizácií a inštitúcií, ktoré sa osvetovej činnosti a ľudovému vzdelávaniu,
primárne alebo sekundárne venujú (Matica slovenská, Osvetový zväz, kultúrne,
vzdelávacie, telovýchovné a iné spolky a pod.),
•
Legislatívnej oblasti – okrem iných, boli prijaté dva dôležité zákony, ktorých
dopady,
94
v podstate menia paradigmu vo vzťahu štátu k realizácii kultúrno-osvetovej činnosti.
Išlo, v prvom rade o Zákon č. 67 o organizovaní ľudových kurzov občianskej výchovy (1919). Ak
dnes hovoríme o dôležitosti občianskeho vzdelávania, ako o jednom z obsahových pilierov
európskej edukačnej politiky, treba pripomenúť, že podstatou spomínaného „osvetového zákona“
bolo podať občanom odborný výklad o zložení štátu, o právach a povinnostiach občanov. Dôležité
boli tie články zákona, podľa ktorých sa vytvárali okresné osvetové zbory a miestne osvetové
komisie zložené z odborníkov a zástupcov vzdelávacích spolkov (Paška, 1995, s. 22-23). Z hľadiska
všeobecného rozvoja kultúry a vzdelanosti mal rovnako veľký význam aj Zákon č. 430 o verejných
obecných knižniciach (1919). Ako vyplýva z jeho názvu, začali sa zakladať ľudové knižnice, čím
sa, postupne literatúra, ako jeden zo základných nástrojov vzdelávania, stala verejne prístupnou.
Uvedené legislatívne normy, spolu s ďalšími opatreniami, prispeli k tomu, že vzdelávanie všetkých
vekových kategórií občanov priblížilo našu kultúru dobovému európskemu štandardu. Situáciu vo
vzdelávaní dospelých, podobným spôsobom hodnotí aj M. Beneš , ktorý uvádza, že po vzniku
československého štátu sa vzdelávaniu dospelých dostáva, po prvý krát, význačnejšej legislatívnej
a finančnej podpory zo strany oficiálnych orgánov. To vedie k rozmachu nových typov vzdelávania
dospelých, napr. ľudových škôl a vyšších ľudových škôl, zameraných prevažne na všeobecné
vzdelávacie činnosti, rekvalifikáciu nezamestnaných atď. Vznikajú aj ďalšie vzdelávacie inštitúcie,
napr. pri politických stranách. Význačné sú aj snahy o koordináciu vzdelávania dospelých (Beneš,
2008, s. 25).
Demokratický charakter a nastavenie pomerov v prvej Československej republike boli, aj v oblasti
kultúry, osvety a vzdelávania dospelých, v nasledujúcich etapách vývoja nášho štátu konfrontované
s následkami, všeobecne známych, spoločensko-politických zmien. Je pochopiteľné a z hľadiska
komplexnejšej, historickej analýzy, snáď, aj prirodzené, že ani táto oblasť sociálnej existencie sa
nemohla nestať jedným z nástrojov ideologického pôsobenia. Sme však toho názoru, že ak dnes
samých seba chceme prezentovať ako príslušníkov kultúrneho a vzdelaného národa, ktorý je
súčasťou európskeho kultúrneho geopriestoru, nie je možné urobiť tak bez vnímania a uvedomenia
si vlastnej historickej a kultúrnej kontinuity. Jej súčasťou boli a sú aj všetky aktivity súvisiace
s výchovou a vzdelávaním dospelých, na ktoré sme chceli v našom príspevku poukázať.
Príspevok je jedným z výstupov riešenia výskumnej úlohy VEGA MŠ SR č. 1/0694/10 „Teoretickometodologické aspekty skúmania súčasného stavu a perspektív záujmového vzdelávania dospelých
v systéme neformálnej edukácie“.
Literatúra
BENEŠ, M. 2008. Andragogika. Praha : Grada. 135 s. ISBN 978-80-247-2580-2
ČORNANIČOVÁ, R. 2002. Komenského „škola mužného veku“ ako súčasť celoživotnej kultivácie
človeka. In: Vzdelávanie dospelých. Roč. 7, 2002, č.4. ISSN 1335-2350
ČORNANIČOVÁ, R. 2002. N. F. S. Grundtvig (1783 – 1872) – historická osobnosť a symbol
súčasnej európskej spolupráce vo vzdelávaní dospelých. In: Vzdelávanie dospelých. Roč. 7, 2002, č.
3. ISSN 1335-2350
ČORNANIČOVÁ, R. 2006. Od kultúrnej ku kultúrno-osvetovej andragogike. In: Trendy rozvoja
andragogiky a jej systemizácie. Bratislava : FF UK. 162 s. ISBN 80-89142-08-7
FRANKOVÁ, L. – JURČIŠINOVÁ, N. 2008. Slovenské národné hnutie 1780 – 1918. Prešov: FF
PU, 159 s. ISBN 978-80-8068-866-0
KRAUS J. a kol. 2005. Akademický slovník cudzích slov. Bratislava : SPN, 1054 s. ISBN 80-1000381-6
LACKO, M. 1993. Svätý Cyril a Metod. Rím: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 222s.
PALÁN, Z. 2002. Lidské zdroje – Výkladový slovník. Praha : Academia, 280 s. ISBN 80-200-09507
95
PASIAR, Š. 1975. Dejiny výchovy dospelých na Slovensku. Bratislava : Obzor, 294 s.
PERHÁCS, J.-PAŠKA, P. 1995. Dospelý človek v procese výchovy. Bratislava : Stimul, 157 s.
ISBN 80-85697-21-1
SLUŠNÁ, Z. 2006. Kultúra a kultúrna rozmanitosť. In: Kultúra, kultúrna rozmanitosť
a multikultúrna výchova. Bratislava : NOC, 106 s, ISBN 80-7121-266-0.
ŠERÁK, M. 2005. Zájmové vzdělávání dospělých. Praha : FF KU, 236 s. ISBN 80-86284-55-7
ŠVEC, Š. 2002. Základné pojmy v pedagogike a andragogike. Bratislava : IRIS, 318 s. ISBN 8089018-31-9
Adresa autora:
Doc. PaedDr. Miroslav Krystoň, CSc.
Katedra andragogiky
Pedagogická fakulta UMB
Ružová 13
Banská Bystrica 974 11
Slovenská republika
96
VÝZNAM ZÁUJMOVÉHO VZDELÁVANIA DOSPELÝCH V SÚČASNEJ
SPOLOČNOSTI
Veronika Kupcová, SR
Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela, Katedra andragogiky, Banská Bystrica, SR
Abstrakt
Hlavnou témou predkladaného príspevku je problematika záujmového vzdelávania dospelých, ako
jedno z možných preventívnych opatrení v boji proti chudobe a sociálnej exklúzii. Vymedzenie
oblasti záujmového vzdelávania dospelých ponúka základ pre teoretické zdôvodnenie významu jeho
existencie v živote jedinca a spoločnosti vôbec. Záverečná časť príspevku sa zaoberá podmienkami
úspešnej realizácie záujmového vzdelávania dospelých.
Abstract
The main topic of this paper is the issue of interest-based adult learning, which can constitute of the
possible precautions in the fight against poverty and social exclusion. The determination of
interest-based adult learning renders us the base for theoretical substantiation of its significance to
exist in man's life and society as a whole. The final part of the paper is dealing with conditions of
successful realization of interest-based adult learning.
Úvod
Záujmové vzdelávanie dospelých má na našom území hlboké korene a tradície, pričom jeho
počiatky sa spájajú s osvetovými aktivitami v osvietenstve a neskôr na prelome 19. a 20. storočia už
hovoríme o ľudovýchove. V súčasnosti sa stretávame s pojmom kultúrno-osvetová činnosť (resp.
kultúrno-výchovná činnosť), do rozmedzia ktorej zaraďujeme aj záujmové vzdelávanie dospelých.
Túto oblasť vzdelávania dospelých môžeme posudzovať z viacerých hľadísk, už ako spomínaný typ
kultúrno-osvetovej aktivity, segment ďalšieho vzdelávania dospelých a súčasť celoživotného
vzdelávania, či sa už jedná o neformálnu alebo informálnu edukáciu.
Oblasť záujmového vzdelávania dospelých je v našich podmienkach najčastejšie posudzovaná v
rozmedzí kultúrno-osvetovej činnosti a v poslednej dobe, najmä v kontexte s rozvojom
andragogiky, sa stala aj jednou z predmetných oblastí výskumu a záujmu kultúrnej andragogiky.
Podľa V. Prusákovej (2005) sa práve kultúrna andragogika zameriava na voľnočasové aktivity,
kultúrno-výchovnú činnosť, občianske a záujmové vzdelávanie dospelých, ktoré je predmetnou
oblasťou nášho záujmu v predkladanom príspevku. Zámerom tohto príspevku je poukázať na
záujmové vzdelávanie dospelých ako na tú sféru korenia nielen našej kultúry, prostredníctvom
ktorej je možné hodnotne tráviť svoj voľný čas, s možnosťou nájdenia uplatnenia na trhu práce
resp. zmeny svojho doterajšieho zamestnania a tým spôsobom je možné bojovať proti chudobe,
zároveň tým zvýšiť spokojnosť so svojim životom a vyhnúť sa procesu sociálneho vylúčenia.
Záujmové vzdelávanie dospelých by sme v tomto ponímaní mohli označiť za jednu z možností
kultúrno-edukačného preventívneho pôsobenia boja proti chudobe a sociálnej exklúzii.
Jedným zo základných predpokladov realizácie záujmového vzdelávania je nepochybne existencia
voľného času. Súčasné empirické výskumy z oblasti kultúrnej andragogiky, orientované na
problematiku voľného času dospelých, sú podľa M. Krystoňa (2006, s. 10) koncipované tak aby
boli získané valídne údaje dotýkajúce sa najmä rozsahu a vôbec spokojnosti s množstvom voľného
času dospelých. Kultúrno- andragogická analýza sa v tomto smere koncentruje na štruktúru voľného
času a postavenie edukačných aktivít v tejto štruktúre. Spomínanej problematike sme venovali
pozornosť aj prostredníctvom výskumu v diplomovej práci. Sústredili sme sa práve na rozsah
voľného času dospelých a faktory, ktoré na neho pôsobia, ďalej na postavenie aktivít edukačného
charakteru v jeho štruktúre a na hodnotenie podmienok vzdelávania sa vo voľnom čase. Výsledky
97
a závery vyplývajúce z výskumu nás podnietili k rozpracovaniu témy záujmového vzdelávania v
rámci dizertačnej práce. Dospeli sme k záveru, že je potrebné analyzovať jednotlivé podmienky
realizácie záujmového vzdelávania dospelých, pričom pozornosť budeme venovať procesu
inštitucionalizácie a súčasnému stavu systému inštitucionálneho zabezpečenia záujmového
vzdelávania dospelých v Slovenskej republike.
Nasledujúca kapitola je venovaná teoretickej analýze záujmového vzdelávania dospelých,
prostredníctvom ktorej ponúkneme, v ďalšej časti príspevku, vymedzenie významu existencie tohto
procesu v súčasnej spoločnosti. V závere sa budeme zaoberať faktormi, ktoré ovplyvňujú realizáciu
záujmového vzdelávania dospelých v našich podmienkach, pričom súčasťou tejto časti príspevku je
aj prezentácia čiastkových empirických zistení súvisiacich s realizáciou záujmového vzdelávania
dospelých v regióne Banská Bystrica.
1 Teoretické východiská záujmového vzdelávania dospelých
V dostupnej odbornej literatúre sa stretávame s rôznymi prístupmi k definovaniu záujmového
vzdelávania. V dôsledku skutočnosti, že záujmové vzdelávanie v sebe odráža širokú paletu potrieb
a záujmov jedincov, je pokladané za najheterogénnejšiu oblasť vzdelávania dospelých, ktorá
častokrát charakterom svojej činnosti presahuje aj do roviny profesijného vzdelávania, či sociálnej
práce. Analýzou jednotlivých definícií (Čornaničová, 2005; Strelková, 2007; Chomová, 2007;
Šerák, 2009a; Palán, 2002) záujmového vzdelávania sme dospeli k nasledujúcej enumerácií
základných pojmov, prostredníctvom ktorých je možné charakterizovať záujmové vzdelávanie
dospelých:
• dobrovoľnosť,
• kultivácia osobnosti účastníkov,
• sloboda výberu,
• orientácia k sfére voľného času,
• vlastný záujem,
• neformálnosť,
• obsahová pestrosť ponuky,
• uspokojenie potrieb,
• vlastná aktivita účastníkov,
• otvorenosť systému.
• rozvoj človeka,
Hoci dobrovoľnosť a sloboda výberu sú najčastejšie vyskytujúcimi sa charakteristikami
záujmového vzdelávania dospelých, niektorí autori však uvažujú o relatívnosti týchto pojmov.
Najmä v oblasti slobody výberu sa skúma, čo všetko ovplyvňuje, ohraničuje a obmedzuje náš
výber, a či možno považovať tento výber za naozaj slobodný. S. Chomová (2007, s. 134) uvádza, že
charakteristikou záujmového vzdelávania je fakt, že sa odohráva vo voľnom čase človeka, relatívne
dobrovoľne.
Prikláňame sa k definícií M. Šeráka (2009a, s. 51), ktorý vníma problematiku záujmového
vzdelávania z pohľadu andragogiky, ktorá ho chápe ako samostatnú oblasť tvoriacu spolu s
občianskym a profesijným vzdelávaním segment ďalšieho vzdelávania. Záujmové vzdelávanie je
podľa neho možné, v najvšeobecnejšom ponímaní, definovať ako „systém krátkodobých i
dlhodobých organizačných foriem, ktoré umožňujú edukačné, rekreačné, poznávacie a tvorivé
voľnočasové aktivity účastníkom, realizované neformálnym aj informálnym spôsobom a smerujúce
k saturácii ich individuálnych záujmov, k rozvoju a kultivácii osobnosti a k celkovému zlepšeniu
kvality života jedinca.“
R. Čornaničová a kol. (2005, s. 67) označuje záujmové vzdelávanie za jednu z oblastí kultúrnovýchovných aktivít jednotlivých inštitúcií a zariadení. Aktivity kultúrno-osvetovej činnosti
kategorizuje do niekoľkých okruhov od záujmovo-umeleckej činnosti, záujmovo mimoumeleckej
činnosti, cez aktivizačnú výchovno-vzdelávaciu a akčnú osvetu a pod. . Do tohto systému autorka
zaraďuje aj záujmové vzdelávanie, čiže rozličné vzdelávacie kurzy a cykly, ako i jednorazové
vzdelávacie podujatia ako jazykové kurzy, kurzy stravovania, odborné prednášky a pod. , teda
aktivitu primárne zameranú na získavanie poznatkov, informácií a zručností. Významným faktom
98
je, že záujmové vzdelávanie so svojou povahou kultúrno-výchovnej aktivity, tak predstavuje aj
priestor pre osvetu, pre pôsobenie a šírenie kultúrnych hodnôt.
Ciele a funkcie záujmového vzdelávania dospelých
Ak uvažujeme o cieľoch záujmového vzdelávania, je potrebné ich vnímať komplexne. To znamená
sústrediť pozornosť na skutočnosť, že sa jedná o vzdelávanie, ktoré rešpektuje záujmy a potreby
účastníkov a zároveň ako súčasť kultúrno- osvetovej činnosti rešpektuje aj potreby spoločnosti.
Autori Terminologického a výkladového slovníka- Andragogika (2000, s. 69) uvažujú o
výchovnom ideály tej-ktorej spoločnosti, pričom „v podmienkach demokratickej spoločnosti ide o
výchovu demokraticky zmýšľajúceho človeka, humánneho a tolerantného, ktorý sleduje vlastný
osobnostný rozvoj, rozvoj svojho národa a vlasti, a v širšom poňatí aj rozvoj a pokrok ľudskej
civilizácie.“ Ak má byť teda cieľom výchovy a vzdelávania rozvinutá osobnosť, relatívne
samostatná, napriek tomu však naplno zapojená do spoločenských vzťahov, tak v prípade
záujmového vzdelávania ide o rešpektovanie danej skutočnosti v už spomínanom kontexte
vzdelávania, ktoré sa odohráva vo voľnom čase jedinca. V oblasti záujmového vzdelávania je
častokrát diskutovaná otázka výchovy vo voľnom čase, pričom zmyslom v tejto oblasti je
predovšetkým racionálne vyčerpanie plného potenciálu voľného času. V zahraničí sa môžeme
stretnúť aj s konceptom výchovy pre voľný čas, ktorá už nie je určená len pre deti a adolescentov,
ale vytvárajú sa aj koncepcie, kde je cieľovou skupinou dospelá populácia a cieľom niektorých
programov je aj možnosť kariéry a kariérneho rastu v oblasti voľného času. V našich podmienkach
by sa dalo sčasti hovoriť o profesijnej príprave kultúrno-osvetových pracovníkov, čo však nezahŕňa
celú sféru voľnočasových aktivít a spomínané ponímanie v zahraničí, ktoré skôr spočíva v cielenej
príprave, aj prostredníctvom edukačne zameraných voľnočasových aktivít, na prácu v oblasti
priemyslu voľného času. Tu je však potrebné poukázať na rozdielnosť typov záujmového
vzdelávania a vôbec systému neformálneho vzdelávania v jednotlivých krajinách. Ich vzájomná
komparácia je zložitá a zahŕňa v sebe reflektovanie mnohých historických, kultúrnych, sociálnych,
ekonomických a pod. podmienok porovnávajúcich krajín. Za spoločné však môžeme považovať, že
cieľ záujmového vzdelávania dospelých býva všeobecne odvodený od celospoločenského cieľa
výchovy a vzdelávania dospelých v kontexte s racionálnym využitím voľného času.
Podľa M. Šeráka (2009, s. 19) je cieľom záujmového vzdelávania rozšírenie vedomostného obzoru
a prekonanie jednostrannosti, nie príprava na profesijné využitie nadobudnutých vedomostí a
zručností, ale skôr rozširovanie horizontu ponúkaných možností. V tomto smere úloha vzdelávania
dospelých zahŕňa vytváranie širších predpokladov pre kultiváciu osobnosti, dotváranie jej
hodnotovej orientácie a umožňovanie sebarealizácie. Úlohou záujmového vzdelávania je pomoc
rozširovania kompetencií a zručností, riešenie osobných ako aj spoločenských problémov.
Pri realizácii záujmového vzdelávania je možné uvažovať o pomerne vysokej „úspešnosti“ pri
napĺňaní cieľov týchto edukačných aktivít, ktoré je ovplyvnené najmä skutočnosťou, že účastníci
týchto aktivít prichádzajú z vlastného presvedčenia, záujmu a na základe vnútornej motivácie
pokračujú v jednotlivých krokoch, ktoré by sme mohli nazvať aj spĺňaním čiastkových cieľov tohto
vzdelávania. Táto sféra vzdelávania dospelých sa však vyznačuje aj svojou otvorenosťou, a v praxi
sa často stáva aj to, že napríklad na základe požiadaviek účastníkov sa menia „pravidlá počas
priebehu hry“, s čím ak je to možné, tak je potrebné počítať do určitej miery aj pri zostavovaní
programu a cieľov konkrétnej záujmovo orientovanej edukačnej aktivity.
Význam, poslanie a hodnotu v živote dospelého jedinca a zároveň aj celospoločenskú
opodstatnenosť realizácie záujmového vzdelávania vyjadrujú práve jeho funkcie. Záujmové
vzdelávanie svojou podstatou a charakterom zasahuje do mnohých oblastí života človeka.
Vzhľadom k tomu, že ponúka jedincovi priestor na sebarealizáciu, ovplyvňuje tak celkové vnímanie
99
zmysluplnosti života. Za hlavné oblasti pôsobenia funkcií záujmového vzdelávania, v živote
človeka, by sme mohli označiť procesy personalizácie, socializácie a enkulturácie.
Stretávame sa s mnohými prístupmi k vymedzeniu funkcií záujmového vzdelávania. Niektoré sa
opierajú o charakter kultúrno-osvetovej činnosti, iné o povahu neformálneho vzdelávania prípadne
vychádzajú so všeobecných funkcií vzdelávacieho procesu. Vychádzajúc z predošlého vymedzenia
hlavných oblastí, resp. procesov v živote jedinca, na ktorých sa odráža vplyv záujmového
vzdelávania, uvažujeme o troch základných kategóriách funkcií:
• personalizačná: (poznávacia, všeobecne vzdelávacia, svetonázorová, sebarealizačná,
relaxačná, kultivačná, aktivizačná a stimulačná a pod.)
• socializačná: (komunikačná, adaptačná, integračná, identifikačná, kompenzačná a pod.)
• enkulturačná: (identifikačná a rozlišovacia - v rámci života v istej kultúre, prípadne v učení
sa životu v inej spoločnosti a funkcia rozvíjajúca kultúrne kompetencie a pod.)
Jarvis (2008, s. 192) v súvislosti s funkciami celoživotného vzdelávania uvádza šesť konceptov,
medzi ktoré zaraďuje aj význam voľnočasových aktivít a expanzie inštitúcií v oblasti edukácie.
Porovnaním tradičného vzdelávania dospelých a situácie v súčasnosti poukazuje na to, že
momentálne je vzdelávanie spojené viac s profesiou jedinca ako s voľným časom, pričom
zdôrazňuje potrebu väčšej pozornosti resp. orientácie systému celoživotného vzdelávania aj na
oblasť voľnočasovej edukácie. V tomto súvise uvažujeme o tzv. profylaktickej funkcii záujmového
vzdelávania dospelých, teda o preventívnom pôsobení zamedzujúcom vznik rôznych nežiaducich
javov v spoločnosti.
V dobe masmediálneho ošiaľu a rozširujúceho až prevažujúceho konzumného spôsobu života ľudí
pokladáme za dôležitú práve všeobecne vzdelávaciu a sebarealizačnú resp. aktivizačnú funkciu
záujmového vzdelávania, ktoré aktivizujú potenciál človeka, podporujú tvorivosť, rozvoj
a nezávislosť človeka.
Obsah záujmového vzdelávania dospelých
Pri vymedzovaní obsahu záujmového vzdelávania dospelých je podstatné uvedomenie si
skutočnosti, že pri jeho bohatej obsahovej rozmanitosti, ktorá vyplýva jednak práve z pestrosti
záujmov ľudí a na druhej strane je ovplyvnená aj dobou a spoločnosťou v ktorej žijeme, je priam
nemožný úplný opis a kategorizácia realizovaných činností. S. Chomová (2007, s. 82) poukazuje
v tejto súvislosti na nezastupiteľnú úlohu módnych trendov potenciálnych oblastí záujmového
vzdelávania, prezentovaných vo verejnoprávnych a súkromných médiách, ktoré taktiež výrazne
ovplyvňujú verejnú mienku a smerujú verejnosť k istému cieľu. Do záujmového vzdelávania sa tak
premietajú aktuálne problémy a s nimi súvisiace potreby spoločnosti. Vzhľadom k motivačným
činiteľom, ktoré pôsobia na oblasť vzdelávania dospelých, by práve v záujmovom vzdelávaní
účastníci mali mať možnosť participovať na tvorbe týchto programov. R. Čornaničová a kol.
(2005, s. 69) uvažuje o ich účasti na formulácii cieľa a obsahu a pri výbere tém vzdelávania.
Zároveň uvádza, že každé desaťročie prináša so sebou nové témy, v súčasnosti ide napríklad
o nasledovné témy:
• imidž úspešnej ženy, muža,
• ezoterika, meditácia, joga,
• prevencia drogových závislostí,
• tolerancia, antidiskriminačná výchova,
• ľudské práva a ďalšie.
V súvislosti s obsahom záujmového vzdelávania M. Šerák (2009a) uvažuje o typoch resp. druhoch
záujmového vzdelávania, ktoré vymedzuje nasledujúcim spôsobom:
100
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
občianske vzdelávanie
kultúrna a estetická výchova,
pohybová a športová výchova,
cestovanie a turistika,
zdravotná výchova,
prírodovedná a ekologická výchova,
vedeckotechnické vzdelávanie,
jazykové vzdelávanie,
náboženská a duchovná výchova,
vzdelávanie seniorov.
V podmienkach Slovenskej republiky je občianske vzdelávanie vnímané a v praxi zaužívané
skôr ako osobitná oblasť ďalšieho vzdelávania. Podľa R. Čornaničovej a kol. (2005, s. 70)
vzťah záujmového a občianskeho vzdelávania nie je jednoznačné definovaný. Autorka sa
prikláňa k vnímaniu občianskeho vzdelávania ako osobitnej oblasti kultúrno-osvetových
vzdelávacích aktivít.
Najkomplexnejší prehľad výkonov záujmového vzdelávania v Slovenskej republike podáva
štatistika osvetovej činnosti Ministerstva kultúry z rokov 1992 – 2006. Na základe
vyzbieraných údajov Národného osvetového centra a Regionálnych osvetových stredísk je
možné sledovať niekoľko zaznamenaných zmien v obsahovom členení záujmového
vzdelávania v jednotlivých rokoch, na území Slovenskej republiky. Avšak od roku 2002 sa
záujmové vzdelávanie vykazuje v nasledujúcich kategóriách:
• občianske,
• estetické,
• environmentálne,
• k prosociálnosti,
• zdravotné,
• tradičné remeslá,
• získavanie technologických zručností (práca s počítačom, internetom a pod.),
• získavanie praktických zručností (hygiena, šitie, varenie a pod.),
• jazykové vzdelávanie a iné.
V rámci Európskeho priestoru je v tomto bode dôležitá podpora takého obsahu záujmového
vzdelávania, ktorý zachováva kultúrne tradície a prostredníctvom, ktorého je možné
propagovať našu kultúru v tomto priestore.
2 Význam záujmového vzdelávania dospelých v súčasnej spoločnosti
Na základe predchádzajúceho zhrnutia teoretických aspektov záujmového vzdelávania
dospelých, sa budeme v nasledujúcej časti príspevku orientovať na význam záujmového
vzdelávania dospelých vo voľnom čase, v súčasnej dobe. Koniec minulého a začiatok tohto
storočia priniesol do našich životov nespočetné množstvo zmien, ktorým sa človek musel
naučiť prispôsobovať a následne stresových situácií, ktoré sa človek musel naučiť zvládať.
Súčasná spoločnosť zvykne byť charakterizovaná rôznymi prívlastkami, my sa budeme
opierať práve o tú skutočnosť, že čím ďalej tým viac je život súčasného človeka orientovaný
k oblasti voľného času a o vzrastajúcu hodnotu celoživotného procesu vzdelávania sa.
Už prostredníctvom vymedzenia funkcií záujmového vzdelávania dospelých sme poukázali na
význam tohto segmentu vzdelávania v živote jedinca a následne môžeme vymedziť pozitívne
101
dôsledky prítomnosti záujmového vzdelávania vo voľnom čase (upravené podľa Šerák,
2009a; Čornaničová a kol., 2005):
• zlepšenie kvality života,
• prehĺbenie nezávislosti v živote jedinca,
• napomáha procesu kultivácie osobnosti,
• životný optimizmus,
• pozitívne myslenie,
• primerané životné postoje,
• sociálna komunikácia,
• aktivita a tvorivosť,
• zvýšenie gramotnosti v rôznych oblastiach.
Význam prítomnosti záujmového vzdelávania dospelých v živote v 21. storočí, môžeme
sledovať na jednotlivých úrovniach a ich následných ukazovateľoch:
• Úroveň jedinca – za najdôležitejší dôsledok sa považuje práve zlepšenie kvality
života, prostredníctvom racionálneho a hodnotného trávenia voľného času, ktorý má
vplyv aj na ostatné oblasti života (ako napr. rodinný život, profesia, profesijná
orientácia a pod.)
• Lokálna (miestna) úroveň – prostredníctvom solidarity šírenej v rámci edukačného
procesu sa odstraňujú rôzne bariéry v sociálnej komunikácii, čoho následkom býva aj
pružnejšia sociálna inklúzia v rámci miestnej lokality. Väčšia spätosť obyvateľov tej
danej lokality v sebe nesie predpoklad toho, že si ľudia navzájom medzi sebou
ochotnejšie pomáhajú. V poslednej dobe sme svedkami toho ako sa čím, ďalej tým
viac od seba ľudia vzďaľujú, nadväzujú sa plytšie vzťahy a vzrastá miera
nepochopenia a nezáujmu o ľudí a veci, ktoré sa bezprostredne netýkajú ich života.
Vyššia účasť obyvateľov na záujmovom vzdelávaní taktiež podporuje možnosť
spolupodieľania sa na zachovávaní a prenášaní tradícií, na rozvoji kultúry
a vzdelanosti vo svojom meste (obci).
• Regionálna úroveň – v rámci záujmového vzdelávania je významná jeho orientácia
na podporu zachovania tradícií napr. prostredníctvom vytvárania programov, kde sa
človek môže vyučiť tradičnému remeslu. Práve Regionálne osvetové strediská
vytvárajú túto možnosť pre účastníkov a taktiež zachovávajú, podporujú a propagujú,
aj v spoluprácií s inými inštitúciami a organizáciami, kultúru v jednotlivých
regiónoch.
• Národná úroveň – zvýšenie účasti občanov na záujmovom vzdelávaní sa prejavuje
zvyšovaním úrovne ich gramotnosti v rôznych oblastiach, a tým stúpa aj možnosť
profesijnej orientácie na konkrétnu oblasť, ktorá sa môže prejaviť priaznivým
vplyvom na poklese nezamestnanosti. Proces záujmového vzdelávania dospelých
prispieva aj k zvyšovaniu občianskeho povedomia, pocitu spolupatričnosti a ako
uvádza J. Strelková (2007, s. 130) aj k zlepšovaniu politickej klímy najmä v súvislosti
s nekonfliktným spolunažívaným rôznych kultúr.
• Úroveň Európskej únie – v rámci Európskeho priestoru dochádza k stretu mnohých
kultúr, realizácia záujmového vzdelávania dospelých môže svojim obsahom prispievať
k bezproblémovejšiemu, ba priam naopak k obohacujúcemu spolunažívaniu týchto
kultúr. Možnosť slobodného pohybu v rámci tohto priestoru a taktiež možnosti
zamestnania sa, zvyšuje v tomto prípade možnosť zamestnať sa aj v oblasti
voľnočasového priemyslu, kde sa otvára priestor pre vytvorenie akéhosi kultúrnoedukačného centra, nielen pre Slovákov žijúcich v zahraničí, a prostredníctvom neho
podporovať našu kultúru za „hranicami“.
102
Všeobecne povedané, hodnotným a racionálnym využitím priestoru, aký nám poskytuje
rozsah voľného času, môžeme priamou úmerou sledovať zníženie výskytu rôznych
patologických javov v spoločnosti. V rámci výchovy vo voľnom čase, aj výchovy pre voľný
čas, či výchovy k voľnému času, môžme v ideálnom až extrémnom prípade uvažovať až
o globálnych pozitívnych dopadoch na život v 21. storočí. Podľa slov M. Krystoňa (2009, s.
9) „primárnym činiteľom, ktorý ovplyvňuje vzťah človeka k voľnému času (nielen aktuálne,
ale aj v ďalších ontogenetických štádiách) je práve kvalita, pestrosť a príťažlivosť aktivít
realizovaných v rámci výchovy detí a mládeže vo voľnom čase“. V období dospelosti tak
môžeme eventuálne uvažovať o potrebe nápravy niektorých rituálnych zlozvykov
znevažujúcich skutočnú hodnotu voľného času, prostredníctvom šírenia osvety aj
pomocou záujmového vzdelávania dospelých zvyšovať priaznivé vplyvy na život jedinca
a tým aj na jeho okolie a spoločnosť, v ktorej žije. Ak chápeme andragogiku, slovami V.
Prusákovej (2005), ako vedu o edukácii dospelého človeka, zameranú na všetky základné
oblasti života dospelého človeka, kde je najviac vystavený zmenám, kde hľadá životnú
orientáciu, spôsoby ďalšieho utvárania, sebazdokonaľovania a sociálnej pomoci, tak do poľa
pôsobnosti jej aplikovanej disciplíny kultúrnej andragogiky patrí práve spomínaná miestami
„problémová“ oblasť, priestor voľného času v živote dospelého jedinca.
3 Faktory ovplyvňujúce realizáciu záujmového vzdelávania
Čo všetko ovplyvňuje realizáciu záujmového vzdelávania dospelých? Akú úlohu tu
zohráva Európsky priestor, štát, región, inštitúcia, prípadne samotný jedinec?
Súčasná doba prináša spájanie sa do rôznych medzinárodných a nadnárodných celkov,
ktorých činnosť taktiež ovplyvňuje či už priamo resp. nepriamo aj oblasť záujmového
vzdelávania dospelých. Z hľadiska medzinárodnej úrovni ide často o definovanie spoločných
základných smerovaní, ktoré môžu byť podporené aj rôznymi legislatívnymi nástrojmi. Na
štátnej úrovni ide už o konkrétnejšie určenie smerovanie krajiny v sledovanej oblasti.
Politická a ekonomická situácia štátu sa odzrkadľuje aj vo vzdelávaní, čiže aj rôzne politické
ideológie sa prenášajú resp. cítiť ich prítomnosť pri realizácii nielen záujmového vzdelávania.
Úloha štátu by mala byť posilnená v nasmerovaní a angažovaní sa v tvorbe podmienok pre
vzdelávaciu politiku a štátnu kultúrnu politiku, ktoré vo veľkej miere vplývajú na realizáciu
záujmového vzdelávania dospelých v našich podmienkach. Tým rozumieme rôzne zásahy
pomocou legislatívnych, ekonomických, inštitucionálnych nástrojov, čiže ich využívanie
k rozvoju nielen záujmových edukačných aktivít dospelého obyvateľstva. V tomto prípade by
mal mať štát úlohu skôr „najvyššieho“ koordinátora, ktorý podnecuje a podporuje spoluprácu
jednotlivých aktérov. Výsledkom tejto činnosti by malo byť vytváranie podmienok pre
kooperáciu a úzku prepojenosť činnosti regiónov, rôznych inštitúcií a organizácií pôsobiace
v danej oblasti ako aj participácia dobrovoľníkov na rôznych aktivitách. V tomto smere M.
Šerák (2009a) upozorňuje na nezastupiteľné miesto spolupráce s tretím sektorom a s médiami.
Čornaničová R. a kol. (2005, s. 73) vo svojej publikácii vymedzuje niekoľko všeobecných
podmienok, ktoré potrebuje záujmové vzdelávanie dospelých na svoju úspešnú realizáciu:
• podpora štátu, jednoznačne vyjadrená v programoch štátnej kultúrnej
a vzdelávacej politiky,
• vhodná spoločenská atmosféra, spoločensky akceptovaná hodnota
vzdelávania celkovo, počnúc výraznejšou akceptáciou ekonomickej ceny
kvalifikácie až po akceptáciu záujmového vzdelávania ako vzdelávania, ktoré
môže prispieť k „usporiadania záležitostí tak aby myseľ človeka bola záhradou
radosti“ v zmysle Komenského Vševýchovy;
103
•
•
inštitucionálny systém celoživotného vzdelávania, ktorý sa bude vyznačovať
v tomto smere najmä dostupnosťou záujmového vzdelávania pre jednotlivca,
kde je široký priestor na výraznejší príspevok aj takto zameraných kultúrnoosvetových aktivít;
individuálne osobnostné predpoklady na vzdelávanie, ako aj individuálna
snaha a námaha osobnej realizácie dospelého človeka, potenciálneho
aktuálneho účastníka vzdelávania.
V súvislosti s podmienkami realizácie záujmového vzdelávania dospelých sme v rámci
výskumu uskutočneného v regióne Banská Bystrica zistili, že je významné sústrediť
pozornosť na úsek informovanosti, kedy takmer 70% z oslovených respondentov vyjadrilo
svoju nespokojnosť s informačným zabezpečením oblasti edukačne zameraných
voľnočasových aktivít. Zmeny by sa mali uskutočniť najmä v rozmedzí inštitucionálneho
systému, vytvorením aktuálnych a hlavne dostupných ponúk záujmového vzdelávania.
Zaujímavým podnetom od respondentov bolo vytvorenie regionálneho informačného centra
v oblasti voľnočasových aktivít.
Hybnou silou realizácie záujmového vzdelávania sú práve záujmy a potreby obyvateľstva,
resp. cieľových skupín, na ktoré sa snažia svojou ponukou reagovať jednotlivé inštitúcie
a organizácie pôsobiace v danej oblasti. Avšak na druhej strane je potrebné rozširovať
možnosť výberu, „zaujímať sa o záujmy“ potenciálnych účastníkov, teda spestriť ponuku
záujmového vzdelávania dospelých, na základe analýzy vzdelávacích potrieb. Dôležité je
taktiež nezabúdať aj na tú cieľovú skupinu, ktorá jednoducho nevie čo chce, nevie čo ju
skutočne zaujíma, je v štádiu hľadania svojej cesty, ale zo súčasnej ponuky si nevie vybrať,
niekedy aj z dôvodu, že ju nič z ponúkaných tradičných možností nezaujme. Aj tradične
orientované, pre niekoho možno nezaujímavé obsahovo zamerané vzdelávanie sa dá podať
a predať zaujímavou a príťažlivou formou.
Žijeme v dobe kedy sa vzdelávanie stáva všeobecnou potrebou a zároveň sa posúva aj
v hierarchii našich hodnôt. Z tohto dôvodu je podstatné zo strany všetkých aktérov
záujmového vzdelávania vytvárať v spoločnosti takú atmosféru a podmienky, kedy bude
vzrastať potreba vzdelávania sa a zároveň hodnota voľného času, ktorých ideálnym spojením
bude práve vnímanie záujmového vzdelávania ako neodmysliteľnej súčasti života jedincov
a poprednej spoločenskej hodnoty našej krajiny, ako súčasti Európskeho priestoru.
Záver
Globalizácia je významným fenoménom súčasnej spoločnosti, v dôsledku ktorého sa menia
mnohé faktory vplývajúce na náš život a nanešťastie nie vždy sa hovorí len o jej pozitívnych
dopadoch, skôr naopak. Oblasť kultúry nesie v sebe taktiež dôsledky tohto javu, pričom za
negatívum v tejto oblasti môžeme považovať najmä hrozbu straty tradičných kultúrnych
hodnôt resp. ich zamieňanie s novými, „prítažlivejšími a módnejšími“. V tomto smere je
otázne čo nám časom prinesie, skutočnosť, že čím ďalej tým viac sa vyjavuje potreba rešpektu
aj iných, ako vlastnej kultúry a či to zostane len pri tom, alebo sa nakoniec s totožníme
s inou, výraznejšou a silnejšou kultúrou v tomto obrovskom priestore. V rámci
spolunažívania, nielen v Európskej únii, je dôležitá podpora jednotlivých, možno zdanlivo
menej výraznejších kultúr, ktorá bude prospešná a odzrkadlí za v rozmanitosti existencie ľudí
na celom svete. To znamená, na národnej úrovni podpora kultúry prostredníctvom
jednotlivých nástrojov, medzi ktoré zaraďujeme aj oblasť záujmového vzdelávania, a taktiež
na medzinárodnej úrovni využívať vhodné nástroje na propagáciu a podporu určitej kultúry aj
v zahraničnom priestore.
104
Jednou z výhod tohto obdobia je rýchla výmena informácií, prostredníctvom ktorej sa
môžeme obohacovať aj so zahraničnými prístupmi a skúsenosťami z rôznych oblastí. Výzvou
pre našu spoločnosť, v tomto smere a v kontexte s predkladaným príspevkom, ostáva otázka
certifikácie neformálneho vzdelávania. Práve tento proces by prispel k uznaniu a zohľadneniu
vedomostí, schopností a zručností získaných aj inou cestou ako prostredníctvom formálneho
vzdelávania a tým zvýšiť flexibilitu a šance uplatnenia väčšieho množstva obyvateľov na
pracovnom trhu. Podpora záujmového vzdelávania sa v tomto smere ukazuje ako jeden
z mnohých spôsobov, akými je možné ovplyvniť rozvoj samotného jedinca, ktorý má
priaznivý vplyv aj na chod spoločnosti. Záujmové vzdelávanie dospelých by sme tak mohli
označiť za jeden z účinných nástrojov primárnej prevencie v oblasti boja proti chudobe
a sociálnej exklúzii.
Literatúra
ČORNANIČOVÁ, R., CHOMOVÁ, S., STRELKOVÁ, J. et al. 2005. Revitalizácia
kultúrneho života v miestnych a regionálnych podmienkach. Bratislava : NOC. 89 s. ISBN 807121-255-5.
HOTÁR, S., PAŠKA, P., PERHÁCS, J. et al. 2000. Výchova a vzdelávanie dospelých.
Andragogika. Terminologický a výkladový slovník. Bratislava : SPN. 547 s. ISBN 80-0802814-9.
CHOMOVÁ, S., CIFRA, Š., ČORNANIČOVÁ, R. et al. 2007. Národné osvetové centrum a
vzdelávanie 1992-2006 procesy, programy, perspektívy. Bratislava : NOC. 188 s. ISBN 97880-7121-295-9.
CHOMOVÁ, S. 2007. Realizácia kultúrnych aktivít. In: Vádemekum pracovníka v kultúre.
Bratislava : NOC. s. 131 - 154. ISBN 80-7121-274-1.
JARVIS, P. 2008. Globalisation, Lifelong Learning and the Learning Society. Great Britain :
Taylor & Francis Group. 238 s. ISBN 978-0-415-35543-8.
KRYSTOŇ, M. 2006. Teoretické východiská skúmania voľného času dospelých. In:
Vzdelávanie dospelých, roč. 11, 2006, číslo 3. s. 7-11. ISNN 1335-2350.
KRYSTOŇ, M. 2009. Voľný čas a jeho potenciál pri rozvoji osobnosti. In: Voľný čas :
príležitosť na rozvoj kreativity, inovácií a vzdelávania. Bratislava: NOC. s. 8 - 18. ISBN 97880-7121-313-0.
PALÁN, Z. 2002. Lidské zdroje- Výkladový slovník. [online] Praha : Academia. [cit. 2008-1116] Dostupné na internete: <http://andromedia.cz/andra.php>.
PRUSÁKOVÁ, V. 2005. Základy andragogiky. Bratislava : Gerlach Print. 117 s. ISBN 8089142-05-2.
STRELKOVÁ, J. 2007. Kultúrne aktivity a ich špecifiká. In: Vádemekum pracovníka
v kultúre. Bratislava : NOC. s. 117 - 130. ISBN 80-7121-274-1.
ŠERÁK, M. 2009. Volný čas a zájmové vzdělávaní. In: Voľný čas : príležitosť na rozvoj
kreativity, inovácií a vzdelávania. Bratislava: NOC. s. 18 - 26 . ISBN 978-80-7121-313-0.
ŠERÁK, M. 2009a. Zájmové vzdělávaní dospělých. Praha : Portál. 207 s. ISBN 978-80-7367551-6.
Adresa autora:
Mgr. Veronika Kupcová
Katedra andragogiky
Pedagogická fakulta UMB
Ružová 13
Banská Bystrica 974 11,Slovenská republika
email: [email protected]
105
SOCIÁLNA EXKLÚZIA A POKROK Z HISTORICKÉHO HĽADISKA
Jarmila Kušnieriková, SR
Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Fakulta humanitných vied, Katedra európskych
kultúrnych štúdií, SR
Abstrakt
Príspevok sa zaoberá otázkou sociálnej exklúzie z historického hľadiska a skúma ju
z dlhodobejšieho hľadiska, pričom si všíma, ako sa časom môže meniť pohľad a rozmer
sociálnej exklúzie. V práci sa snažíme poukázať na princíp, že sociálna exklúzia môže byť aj
dobrovoľná (alebo sa na nej jej objekt môže sám podieľať), a že takáto forma vylúčenia zo
spoločnosti sa môže stať základom pokroku v najrôznejších oblastiach života. Princíp
demonštrujeme na príklade anglického prekladateľa Biblie, Williama Tyndalea.
Abstract
The contribution deals with social exclusion from historical point of view; and it inspects it
from a long-term perspective, while it observes, how the perspective and dimension of social
exclusion can change in time. We try to point out the principle that social exclusion can also
be voluntary (or its object can take part in it), and that such a form of exclusion from the
society can become a basis for progress in various areas of life, in our case it is mainly the
culture. We demonstrate this principle on the example of the English translator of the Bible,
William Tyndale.
Témou konferencie je pod vplyvom Európskeho roku boja proti chudobe a sociálnemu
vylúčeniu 2010 aj problematika sociálnej exklúzie, a to z pohľadu kultúry, jej východísk
z pohľadu diachrónneho a jej odtienkov v rámci Európy z pohľadu synchrónneho.
Uvedomujeme si, že sociálna exklúzia je nielen aktuálnym, ale tiež mnohodimenzionálnym
problémom (Valná, 2002), a preto si vyžaduje najrôznejšie prístupy a riešenia. V tomto
príspevku sa jej budeme venovať z historického hľadiska, v ktorom si objasníme určité fakty
a všimneme si princípy, ako sa sociálnu exklúziu podarilo vyriešiť v minulosti. Ako príklad si
uvedieme život a pôsobenie anglického prekladateľa, reformátora a mučeníka Williama
Tyndalea (1478-1526), ktorý bol nepochybne dôležitým prvkom vo vývoji britskej verbálnej
a náboženskej kultúry, no sám zažíval v rámci svojej spoločnosti silné sociálne vylúčenie.
William Tyndale sa často spomína ako otec anglickej reformácie, apoštol16 Anglicka a človek,
ktorý rozšíril anglickú Bibliu a otvoril jej cestu takmer do celého sveta
(www.williamtyndale.com). Všetky z vyššie uvedených prívlastkov sú oprávnené, ba
oficiálna stránka o tomto reformátorovi dokonca spomína, že to bol človek, ktorý „naučil
Anglicko čítať a ukázal Shakespearovi, ako písať.“
Najdôležitejším Tyndaleovým prínosom je pravdepodobne preklad Nového zákona z gréčtiny
do angličtiny. Podľa vyjadrenia Britskej knižnice je to „najdôležitejšia kniha vytlačená
v angličtine“ (www.bl.uk). Z celého nákladu sa však dodnes zachovali len dva výtlačky.
Ostatné boli spálené alebo sa zničili v procese opakovaného čítania.
16
Apoštol – horlivý hlásateľ nejakej myšlienky, náuky, z gr. apostolos – posol, vyslanec (Resch, 1994, s. 19)
106
Uvedené zásluhy však William Tyndale nedosiahol za všeobecného uznania spoločnosti, ale
práve tým, že sa dobrovoľne rozhodol pre sociálne vylúčenie, keďže ho videl ako jediný
spôsob, ktorý v by v konzervatívnom tudorovskom Anglicku umožnil pokrok. Niekto by
mohol namietať, že tu nejde o klasické sociálne vylúčenie, ale dovolíme si tvrdiť, že hoci
možno vznikalo za iných podmienok a z iných dôvodov, tento prístup spoločnosti
k významnej britskej spoločnosti je jednoznačne sociálnou exklúziou.
Skôr, než si ho bližšie popíšeme, uvedieme si jednu zahraničnú a jednu slovenskú definíciu
sociálnej exklúzie, na ktorých budeme môcť príklad Williama Tyndalea demonštrovať. Podľa
britskej vlády je sociálna exklúzia „komplexný a multidimenzionálny proces. Zahŕňa
nedostatok alebo odopieranie zdrojov, práv, tovaru a služieb, ako aj neschopnosť mať účasť
na normálnych vzťahoch a aktivitách, ktoré sú k dispozícii väčšine ľudí v spoločnosti, či už
v oblasti ekonomickej, sociálnej, kultúrnej či politickej. Ovplyvňuje kvalitu života
jednotlivcov, no aj spravodlivosť a kohéziu spoločnosti ako celku.“ (www.ageconcern.org.uk)
Z pohľadu slovenských teoretikov sa dá sociálna exklúzia definovať ako „vylúčenie, alebo
vytlačenie určitej skupiny na okraj spoločnosti na základe rôznych faktov. Možno k nim
zahrnúť napríklad pôvod, vek, sídlo, sociálne väzby, dlhodobo nízky príjem domácnosti,
dlhodobú nezamestnanosť, zdravotný stav, vzdelanie, či bývanie.“ (Kubišová, 2006, s. 11).
U Tyndalea môžeme hovoriť o platnosti týchto faktov. Keď po prvýkrát oboznámil biskupa so
svojimi plánmi preložiť Bibliu17 do anglického jazyka, boli mu odopreté nielen prostriedky na
uskutočnenie tohto zámeru, ale aj akákoľvek spolupráca cirkvi. Jeho právo na slobodný život
vo vlastnej krajine bolo obmedzené do takej miery, že musel opustiť Anglicko a pracovať
v zahraničí. Takýmto spôsobom mu boli odopreté prirodzené ľudské vzťahy. Kvalita jeho
života sa až do jeho smrti rovnala kvalite života väzňa, utečenca a zločinca.
Vďaka mnohým aktivitám, ktorým sa však Tyndale počas svojho života venoval, mohli byť
mnohí ľudia v histórii začlenení do spoločnosti vzdelaných ľudí, a to bez ohľadu na ich
majetok.
Na tomto mieste by bolo vhodné zdôrazniť, že v článku sa opierame o rámcovú dohodu,
podľa ktorej sociálnu inklúziu pokladáme za pozitívum ako „proces začleňovania
znevýhodnených skupín do spoločnosti na základe vzájomného ovplyvňovania a kooperatívnej
interakcie medzi jednotlivcami, skupinami a spoločnosťou. Tento proces je založený na
vnímaní, ovplyvňovaní a uspokojovaní potrieb a záujmov ako menšinových, tak aj
väčšinových komunít s cieľom zmeny kvality života.“ (Kubišová, 2006, s.11).
Biblia mala pre svetovú morálku, vzdelanie, literatúru, kultúru a históriu nesporne veľký
prínos. Je to najčítanejšia a najrozšírenejšia kniha na svete s obrovským vplyvom, keďže napr.
biblické postavy boli zdrojom inšpirácie pre mnohé postavy svetovej literatúry (v Británii
z nej čerpali napr. takí významní autori ako Milton alebo Blake).(Karpatský, 1997). Patráš
uvádza, že „funkcia (poslanie, úloha) a téma biblicky motivovaného textu aktivizuje rozličné
psychosociálne mechanizmy. Príjemca (či už príležitostný alebo pravidelný) si môže saturovať
svoje duchovné potreby, kompenzovať vnútorné napätie, je ochotný zdôveriť sa blízkej osobe
o svojich pocitoch, a tak sa osmeliť zverejniť svoj názor. V konečnom dôsledku dochádza
k stabilizovaniu postojov (nielen v otázkach viery) a budovania odolnosti individuálnej
psychickej sústavy“ (Patráš, 1997). Takéto vplyvy na človeka sú jednoznačne pozitívne, môžu
byť súčasťou procesu sociálnej inklúzie a to nielen zo strany spoločnosti, ale aj aktívnej
17
„Bible – soubor knih Starého a Nového zákona, nazývaný též Písmo Svaté, základná kniha křesťanského
náboženství.“ (Karpatský, 1997, s.58)
107
sebainklúzie zo strany každého jednotlivca, ktorá je pre zdravé fungovanie spoločnosti
nevyhnutná.
Je pochopiteľné, že v Británii (a následne aj v novoobjavenej Severnej Amerike) vplyv Biblie
vzrástol po tom, čo väčšina obyvateľstva mohla knihu čítať v rodnom jazyku. Dovtedy sa
museli menej vzdelaní ľudia spoliehať na interpretáciu latinského prekladu cirkvou. Ak sa
však pozrieme na začiatok tejto zmeny, ktorá priniesla zvýšenú kvalitu života, vidíme
osobnosť, ktorá bola zo spoločnosti vylúčená.
Bolo by užitočné uvedomiť si, že sociálna menejcennosť a exklúzia boli v histórii veľmi často
porazené sociálne a intelektuálne zvýhodnenou osobnosťou, ktorá sa kvôli vyššiemu cieľu
rozhodla ísť k znevýhodneným či stať sa jedným z nich. V histórii Británie či sveta sa
stretávame s mnohými obdobnými prípadmi. Začali by sme určite príbehom Ježiša Krista
a môžeme pokračovať napr. osobnosťami určitým spôsobom vylúčenými z britskej
spoločnosti, ako boli sv. Patrik, Lord Byron, Charles Darwin, Alexander Fleming, John
Wesley, Christopher Marlowe atď.,a to sme spomenuli len niekoľkých z tých, čo sa stali
vylúčenými, aby v nejakej oblasti spoločnosti mohlo nastať začlenenie mnohých.
Podľa Valnej (2002) musí byť pre proces sociálnej inklúzie vypracovaná vízia rozvoja
spoločnosti. Ľudia ako William Tyndale mali vždy veľmi jasnú víziu o tom, čo chcú
dosiahnuť.
Aby sme vysvetlili, prečo tak vysoko hodnotíme pôsobenie Williama Tyndalea v Anglicku,
načrtneme si historické pozadie jeho života. Tyndale žil v období vlády britského panovníka
Henricha VIII. a bol v Anglicku šíriteľom myšlienky duchovnej, nielen politickej reformácie.
Jeho názory boli na tú dobu veľmi odvážne, keďže povedal, že „autorita Ježiša Krista je
nezávislá od autority cirkvi“ (Aubigne,1862), alebo napr. vystúpil proti Henrichovmu
rozvodu s kráľovnou Katarínou Aragónskou. Väčšina reformátorov si získalo meno kázaním,
písaním a aktívnym bojom. U Tyndalea sa celá jeho aktivita sústredila okolo Biblie, a to až do
takej miery, že sa rozhodol skryť a dovoliť Božiemu Slovu, aby konalo (Aubigne, 1862).
Jeho vízia bola jednoznačná. Kvôli nedostatku teologického poznania, ktorý spozoroval
nielen u bežných ľudí, ale rovnako aj u kňazov, odhodlal sa vytvoriť preklad Biblie do
rodného jazyka britských občanov. V rozhovore s istým duchovným predstaviteľom povedal:
„Ak Boh zachová môj život, za nejaký čas spôsobím, že chlapec, ktorý tlačí pluh, bude Písmo
poznať lepšie ako vy.“ (www.williamtyndale.com)
Najprv sa snažil dosiahnuť svoj cieľ legálnym spôsobom a hľadal pre svoj preklad patronát
u londýnskeho biskupa Cuthberta Tunstalla. Nebol síce úspešný, no nedal sa odradiť
a nakoniec dokončil preklad Nového zákona. Prekladal aj Starý zákon, a teda sa stal prvým
prekladateľom, ktorý by do angličtiny preložil text z hebrejčiny. Aby to dosiahol, musel vo
vtedajšom sociálnom systéme pocítiť menejcennosť a odmietnutie.
Ako sme už spomenuli, Tyndaleove myšlienky a skutky boli príliš revolučné, a preto nemohli
zostať nepotrestané. Jedným z jeho oponentov bol sir Thomas More, ktorý bol podľa
oficiálnej stránky o Tyndaleovi Henrichom poverený, aby William Tyndalea zdiskreditoval,
a na tento účel proti nemu napísal deväť kníh. Tyndale bol napokon nútený Britániu opustiť
a hľadať príležitosti vo vydavateľstvách a tlačiarňach v Nemecku. Počas jeho pobytu
v Belgicku si biskup Stokesley najal muža menom Henry Phillips, ktorý predstieral
priateľstvo s Williamom a napokon ho zradil.
108
Tyndale bol zatknutý a uvrhnutý do väzenia vo Vilvoorde, kde bol nútený zažívať zlé
podmienky a neľudské zaobchádzanie. Zachoval sa úryvok z jeho listu, v ktorom žiada
niektoré základné predmety dennej potreby, aby vylepšil svoju situáciu.
„Aj teplejší kabát, lebo ten, ktorý mám, je veľmi tenký. A kúsok plátna, ktorým by som si
zaplátal nohavice. Plášť a košele mám už tiež veľmi opotrebované. Má moju vlnenú košeľu,
nech mi ju prosím pošle. Nechal som uňho aj nohavice z hrubšej látky, ktoré sa dajú obliecť
navrch a niekoľko teplejších čapíc na noc. Tiež prosím o povolenie, aby som si večer mohol
zapáliť sviečku, lebo sedieť v samote a tme je veľmi úmorné.“ (www.williamtyndale.com).
Napokon musel Tyndale umrieť ako mučeník. Obesili ho a jeho telo následne spálili na
hranici. Aubigne (1862) jeho posledné chvíle opisuje takto:
„Tyndale bol uznaný vinným z mylných, úskočných, nerozvážnych, nezdravých, nebezpečných,
hanebných a kacírskych tvrdení a bol odsúdený na verejné zbavenie úradu a následné vydanie
svetskej moci. S nadšením ho nechali prejsť všetkými, aj zosmiešňujúcimi obradmi, aké sa pri
takých príležitostiach používali: Bol to príliš dobrý prípad, aby si niečo z toho odpustili.
Reformátora obliekli do kňazského rúcha, do rúk mu dali posvätné nádoby a Bibliu a priviedli
ho pred biskupa. Ten, keďže ho informovali o vine obžalovaného, zbavil ho ozdôb, jeho
úradu, vzal prekladateľovi Biblie z rúk Bibliu, a keď mu holič oholil celú hlavu, biskup
vyhlásil, že je zbavený koruny kňazstva a vylúčený, ako neúctivé dieťa, z Pánovho dedičstva.“
(www.williamtyndale.com).
Známym sa stalo jeho posledné želanie, aby Boh otvoril oči anglického kráľa
(www.williamtyndale.com), lebo sa čoskoro naplnilo. Tyndaleovo meno sa na novom
preklade Biblie nikdy neobjavilo, no čoskoro po jeho smrti vyšla celá Biblia, pod menom jeho
bývalého priateľa a spolupracovníka, Milesa Coverdalea. Vyšlo oficiálne nariadenie, aby bol
preklad šírený medzi ľuďmi. Podľa stránky Williama Tyndalea dostal tlačiar Grafton
povolenie na audienciu u biskupa, ktorý mu dal povolenie na vyslanie prekladu do obehu.
Dôležitosť a vplyv evanjelia18 sa dali pozorovať do určitej miery už počas Tyndaleovho
života. Napr. už v roku 1526 začal Tyndale s distribúciou Nového zákona po kráľovstve.
V užšom zmysle slova spomína Aubigne (1862) transformáciu, ktorá bola pozorovateľná na
Rogersovi, Tyndaleovom asistentovi pri preklade. Začal mu pomáhať, len aby sa zlepšil
v hebrejčine a gréčtine, no neskôr uviedol: „V evanjeliu som objavil pravé svetlo. Teraz vidím
skazenosť Ríma a môžem zo svojich pliec zhodiť jarmo, ktoré na mňa uvalil.“ (Aubigne,
1862).
Ešte väčšia transformácia sa udiala po autorizovaní prekladu v anglickej spoločnosti. Aubigne
(1862) ju opisuje nasledovne: „Ktokoľvek mal na to prostriedky, kúpil si knihu a čítal ju,
alebo požiadal iných, aby mu z nej čítali. Starší ľudia sa učili abecedu, aby mohli študovať
Božie Sväté Písmo. Na mnohých miestach sa schádzali čítajúci; chudobní zhŕňali svoje
úspory a spolu si kupovali Bibliu, a potom si v odľahlom kúte kostola posadali do kruhu
a spoločne čítali svätú knihu. Zástup mužov, žien a detí, znechutený strohou veľkoleposťou
oltárov a uctievaním nemých obrazov sa ich radšej vzdal, aby mohol okúsiť cenné zasľúbenia
evanjelia. Pod klenutými strechami starých kaplniek či časom ošumelých katedrál, tam, kde
dlhé generácie nezaznievalo nič okrem omší a litánií, hovoril sám Boh. Ľudia túžili, aby
18
„Evanjelium – liturgicky zachytený život a učenie Ježiša Krista, 4 evanjeliá tvoria súčasť kresťanskej Biblie –
Nového zákona. Z gr. euangeliom, euaggeliom – dobrá správa, radostné posolstvo“ (Resch, 1994, s. 57).
109
namiesto hlasného spevu kňazov mohli počúvať hlas Ježiša Krista, Pavla, Jána, Petra
a Jakuba. V cirkvi sa znovu objavilo kresťanstvo apoštolov.“ (www.williamtyndale.com)
Ani nie o sto rokov, keď sa mala prekladať slávna verzia Biblie King James Version, dostali
prekladatelia pokyn, aby sa ako jednou z možností riadili tyndaleovým prekladom, keď im
originál textu nebude jasný. Niektoré zdroje dokonca uvádzajú, že preklad od Tyndalea
prebral 90% slov (Rich, 2005).
William Tyndale povýšil anglický jazyk do života cirkvi a vzdelávania, a tým rozšíril
kultúrny rozhľad Británie svojho obdobia. Podľa stránky www.williamtyndale.com by sme
mali pravdepodobne zohľadniť Tyndaleov vplyv na proces vývinu anglického jazyka, pričom
by sme mohli citovať slová, ktoré odzneli na výstave spoluorganizovanej Britskou knižnicou
a Knižnicou kongresu: „Napriek tomu, že história hovorí o Chaucerovi ako o otcovi
anglického jazyka, tento prívlastok patrí Williamovi Tyndaleovi, ktorého dielo čítalo
desaťtisíckrát toľko ľudí ako Chaucera.“
Ďalším dôležitým faktom je, že Tyndale do angličtiny zaviedol množstvo slov, ktoré sa
dodnes už stali živou súčasťou jazyka, napr. výraz Passover (pascha) alebo výrok With God
all things are possible (U Boha je všetko možné). (www.en.wikipedia.org)
Keď sledujeme otázku sociálnej exklúzie u takej dôležitej osobnosti, mali by sme uviesť, že
určité aspekty sociálnej exklúzie a jej vnímania spoločnosťou sa medzičasom zmenili.
V šestnástom storočí bol síce Tyndale považovaný za znevýhodnenú kategóriu emigranta, no
v dnešnej dobe by jeho cesta, so zámerom, aký mala splniť, bola považovaná za výskumnopublikačnú pracovnú cestu a neupierala by sa jej vedecká hodnota.
Je dôležité zdôrazniť, že za všetky formy pokroku sa platí. Aubigne (1862) uvádza, že
v prípade Tyndaleovho prekladu Biblie bola touto cenou „krv mučeníkov“ – Tyndalea, ale aj
jeho spolupracovníkov Rogersa a Fritha – a že pre tento preklad je ich krv „korunou slávy“.
V prípade zvýhodnenej osoby, ktorá sa stane znevýhodnenou, aby dosiahla pokrok, musí byť
táto v úzkom kontakte so zvýhodnenými vrstvami spoločnosti, ktoré by sympatizovali
s revolučnými myšlienkami a disponovali dostatočnými možnosťami, aby mohli tieto
myšlienky šíriť vo vplyvných kruhoch. V prípade Tyndalea bola jedným z takýchto
sprostredkovateľou kráľovná Anna Boleynová, ktorá podľa stránky www.williamtyndale.com
čítala niektoré z jeho spisov a oboznámila s jeho myšlienkami kráša Henricha VIII.
Podľa Momberta sa „o Tyndaleovi vie menej, ako o ktoromkoľvek z jeho súčasníkov (autor asi
myslí reformátorov cirkvi v tomto období) a jeho história sa ešte stále len spisuje.“
(http://www.ccel.org/s/schaff/encyc/encyc12/htm/ii.xv.x.htm).
Toto tvrdenie považujeme za pravdivé aj v súčasnosti. Williamovi Tyndaleovi sa vo svojich
štúdiách nevenuje veľa ľudí, hoci na tomto mieste by bolo vhodné zdôrazniť dielo Davida
Danielliho, profesora angličtiny na University College v Londýne. Preto oceňujeme, že sme
sa mohli tejto osobnosti venovať v našom článku a pozorovať na nej princípy sociálnej
exklúzie, pričom sa nám podarilo potvrdiť, že v tomto prípade sa spoločnosti podarilo prejsť
od sociálnej exklúzie k sociálnej inklúzii, keďže anglická Biblia priniesla obyvateľom viac
možností pre nezávislosť myslenia, slobodného a samostatného vzdelávania, a to pre ľudí
z najširších vrstiev spoločnosti.
110
Princíp sociálnej exklúzie, ktorá sa nepriamo stáva základom pre sociálnu inklúziu pre
budúcnosť, sa u tejto historickej osobnosti prejavil ako platný. Nedovoľujeme si vyhlásiť, že
tento princíp je všeobecne aplikovateľný, no hodnota ľudí, ktorí sa rozhodli pre sociálnu
exklúziu kvôli vyššiemu cieľu, je nespochybniteľná.
Literatúra
AUBIGNE, J.H.M.: History of the Reformation in the Time of Calvin. New York: Hartland
Publications, 1999.
FOXE, J.: The Book of Martyrs. Chapter XII. Dostupné na internete:
http://www.ccel.org/f/foxe/martyrs/fox112.htm
KARPATSKÝ, D.: Malý labyrint literatúry. 1982. Praha: Albatros, 1997. 599s. ISBN 800000527-1
KUBIŠOVÁ, M.: Chudoba je zlyhaním spoločnosti: sociálne podnikanie ako forma riešenia
chudoby a sociálnej exklúzie Rómov [Poverty is a failure of the society. Social enterprising as
a form of solution for poverty and social exclusion of the Roma nationality]. In: Verejná
správa. 1/2006.
MOMBERT, J.I.: J.I.: Tyndale, William. In: Philip Schaff, Johann Jakob Herzog, et al., eds., The New
Schaff-Herzog Encyclopedia of Religious Knowledge, New York: Funk & Wagnalls, 1904. Dostupné
na internete: http://www.ccel.org/s/schaff/encyc/encyc12/htm/ii.xv.x.htm
PATRÁŠ, V.: Biblicky profilovaný text v štátnom rozhlasovom vysielaní. In: Jazyk.
Komunikácia. Spoločnosť. Banská Bystrica: Pedagogická fakulta UMB, 1997. ISBN 8055108-1.
RESCH, J.: Grécka kultúra v našom jazyku. Malý slovník dedičstva antiky. 1987. Bratislava:
Iris, 1984. ISBN 80-88776-07-2.
RICH, L.: William Tyndale. The Smuggler’s Flame. 2005. Christian Focus Publications,
2005. 144s. ISBN 13: 9781857929720.
VALNÁ, S.: Chudoba a exklúzia - program ich riešenia [Poverty and Exclusion. Programme
of their solution]. In: Práca a sociálna politika.7/2006.
http://www.williamtyndale.com [2010-02-22]
http://en.wikipedia.org/wiki/William_Tyndale [2010-02-22]
http://www.ccel.org/s/schaff/encyc/encyc12/htm/ii.xv.x.htm [2010-02-22]
http://www.gospelhall.org/bible-teaching/history-of-the-english-bible/history-of-englishbible-translation-08-william-tyndale-1526.html [2010-02-22]
http://www.gutenberg.org/browse/authors/t#a5675 [2010-02-22]
http://www.pbs.org/wnet/secrets/previous_seasons/case_bible/index.html [2010-02-22]
http://www.imdb.com/title/tt0091126/ [2010-02-22]
http://www.greatsite.com/timeline-english-bible-history/william-tyndale.html [2010-02-22]
http://www.hertford.ox.ac.uk//index2.php?option=com_content&do_pdf=1&id=90 [2010-0222]
http://www.ccel.org/f/foxe/martyrs/fox112.htm [2010-02-22]
http://www.hertford.ox.ac.uk/index.php?option=com_content&task=view&id=90&Itemid=15
3 [2010-02-22]
http://www.tyndale.org/DeCoursey/life.html [2010-02-22]
http://www.tudorplace.com.ar/Bios/WilliamTyndale.htm [2010-02-22]
http://yalepress.yale.edu/yupbooks/book.asp?isbn=9780300068801 [2010-02-22]
http://www.christianitytoday.com/ch/131christians/scholarsandscientists/tyndale.html [201002-22]
http://www.victorshepherd.on.ca/Heritage/Tyndale.htm [2010-02-22]
http://www.bl.uk/onlinegallery/sacredtexts/tyndale.html [2010-05-03]
111
Adresa autora:
Mgr. Jarmila Kušnieriková
Katedra Európskych kultúrnych štúdií
Tajovského 51
Slovensko
112
SOCIÁLNO-EKONOMICKÉ DIMENZIE CHUDOBY A SOCIÁLNEHO
VYLÚČENIA V SLOVENSKEJ SPOLOČNOSTI
Erika Ľapinová, SR
Katarína Jakab, SR
Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, SR
.
Abstrakt
Chudoba ako mnohorozmerný koncept si zasluhuje pozornosť rôznych spoločensko-vedných
odborov. Vo svojom príspevku sa chceme bližšie pozrieť na chudobu z aspektu sociálnoekonomického. Prinesieme pohľad na chudobu ako na materiálnu depriváciu, prezentujúc
výsledky výberového štatistického Zisťovania o príjmoch a životných podmienkach
domácností (EU SILC 2005 – 2008). Ide o zisťovanie o úrovni a štruktúry chudoby, o
sociálnom vylúčení a o rozdelení príjmov, založené na celkových disponibilných príjmoch
domácností, resp. na ekvivalentných disponibilných príjmoch domácností, a na poznatkoch o
životných podmienkach týchto domácností vo sférach ako práca, zdravie, vzdelanie alebo
bývanie. Hovoríme o prepojení medzi kategóriami chudoby a sociálneho vylúčenia
(vyčlenenia). Na záver sa pokúsime načrtnúť možnosti riešenia problému chudoby (v tomto
prípade prioritne materiálnej, monetárnej) a sociálneho vylúčenia, ktoré je jej dôsledkom..
Abstract
A poverty is a multidimensional concept. An aim of this article is a socio-economical kind of
view on problematic. Our research is based on results of EU SILC 2005 – 2008 and poverty is
viewed as a material deprivation. We analyze a level and a structure of poverty and of social
exclusion, based on research of disposable income of households, on equivalent disposable
income of households and on knowledge about some living conditions such a work, health,
education, accommodation. A concept of poverty and its movement to concept of social
exclusion. At the end we supply some solutions for poverty and social exclusion problems
combating.
1 Úvod
Chudoba je vo všeobecnosti ponímaná ako stav, ktorý je dôsledkom nerovnakého prístupu
k rozdeľovaniu bohatstva spoločnosti, k jej materiálnym zdrojom. Životné podmienky
a uspokojovanie základných potrieb nie je v potrebnej miere zabezpečované dostatočnými
zdrojmi, a tieto príjmy nie je možné z nejakých objektívnych príčin zvýšiť (staroba, invalidita,
starostlivosť o dieťa...). Občan nedisponuje ani inými zdrojmi či majetkom, ktorý by mu
umožnil získať prostriedky vo výške uznanej spoločnosťou ako minimálne. (Stanek, 2008, s.
87, 88)
Chudoba ako materiálna deprivácia je veľmi úzko spojená aj s ďalšími depriváciami
(sociálne, pracovné, zdravotné, bytové). Má rôzne dimenzie. Džambazovič rozlišuje
nasledujúce dimenzie sociálneho vyčlenenia:
- ekonomickú (dlhodobá nezamestnanosť, nestálosť práce, domácnosť bez zamestnaného
člena, príjmová chudoba),
- sociálnu (rozpad tradičnej rodiny a manželstva, nechcené tehotenstvo teenageriek,
bezdomovstvo, kriminalita, delikvencia mládeže),
- politickú („disempowerment“, nedostatok/upieranie politických práv, nízka participácia,
nízky podiel registrovaných voličov, nízky podiel na voľbách, nízka miera komunitnej
aktivity, odcudzenie, sociálne výtržnosti),
113
- komunitnú (environmentálna degradácia – zdevastované prostredie a obydlia, kolaps
podporných sietí, nevyhovujúci sociálny servis a nedostupnosť sociálnych služieb),
- individuálnu (mentálne a fyzické zdravie – choroba alebo handicap, nízke dosiahnuté
vzdelanie a chýbajúca kvalifikácia, stratená sebadôvera a sebaúcta),
- skupinovú (koncentrácia uvedených charakteristík v konkrétnych sociálnych kategóriách
vymedzených vekom, fyzickým a mentálnym stavom, etnickou minoritnou príslušnosťou),
- priestorovú (koncentrácia/marginalizácia vyčlenených v oblastiach s kumuláciou rizikových
vplyvov, ako je kriminalita a bez zodpovedajúcej kvality života: zlé, nevyhovujúce životné
prostredie, nedostatočná dopravná dostupnosť a infraštruktúra, nedostatočná kvalita
a dostupnosť sociálnych služieb. (Džambazovič, 2004, s. 19)
Chudoba a sociálne vyčlenenie majú nielen rôzne dimenzie, ale možno ich ponímať v rôznych
kontextoch – napríklad v svetovej, či nadnárodnom kontexte: v súvislostiach globalizácie
a pridružených štrukturálnych zmien; v národnom kontexte: osobitosti ekonomiky, welfare
režimu, občianskych práv a odpovede na globalizáciu; v lokálnom kontexte: osobitosti miesta,
populácie a lokálnej správy (Džambazovič, 2004, s. 20). Na chudobu a sociálne vylúčenie
možno nazerať a možno ich skúmať zo subjektívneho, objektívneho (absolútneho alebo
relatívneho) pohľadu.
Z hľadiska príčin vzniku alebo ohrozených skupín možno rozlišovať materiálnu (monetárnu)
alebo nemonetárnu chudobu, tzv. starú (demografickú) a novú chudobu (ktorej príčiny
spočívajú v ekonomickej aktivite jednotlivca, resp. v jeho pozícii na trhu práce), etnickú
chudobu, chudobu žien, detí, chudobu priestorovú (regionálnu, urbánnu, rurálnu) a pod.
Z hľadiska dĺžky trvania či príčin vzniku a reprodukovateľnosti možno rozlišovať medzi tzv.
situačnou a generačnou chudobou. Situačná chudoba je stav, keď sa jednotlivec stáva dočasne
chudobný z dôvodu vzniku určitej sociálnej situácie (strata zamestnania, úmrtie živiteľa
rodiny, pracovný úraz, materstvo, strata rodinného zázemia, začínajúce sa závislosti od
alkoholu, drog, začínajúca sa či dočasná neprispôsobivosť a pod.). Z hľadiska iných členení je
možné prirovnať situačnú chudobu k relatívnej chudobe. Predpokladá sa, že takýto
jednotlivec má adekvátne garancie v rámci existujúceho sociálneho systému a poskytované
dávky mu majú pomôcť prekonať vzniknutú nepriaznivú situáciu tak, aby bol spôsobilý
opätovne sa spoločensky začleniť. Apeluje sa na predtým získané pracovné a sociálne
návyky, ktoré je potrebné obnoviť. Generačná chudoba je taký typ chudoby, ktorý už
ohrozuje celé generácie jednotlivcov či skupín spoločnosti. Jej typickým javom je skutočnosť,
že mnohí sa rodia
či sú včlenení do prostredia formovaného a deformovaného
viacgeneračnou chudobou, prijímajú životný štýl a kvalitu života svojho okolia (rodiny)
a strácajú motiváciu vymaniť sa z „bludného kruhu“. Bez aktívnej sociálnej politiky štátu
(niekedy aj donucovacej z pohľadu zastavenia či obmedzenia transferu sociálnych dávok
a pod.) a aktivity dotknutého jedinca či skupiny je takmer nemožné prekonať túto
„pomyselnú, ale reálnu“ generačnú traumu. Z hľadiska iných členení je možné prirovnať
generačnú chudobu k absolútnej chudobe. (Korimová a kol., 2008, s. 26-27)
2 Úroveň a štruktúra chudoby podľa výsledkov Zisťovaní o príjmoch a životných
podmienkach EU SILC
Podľa posledných zistení EU SILC, ktoré prezentoval Štatistický úrad Slovenskej republiky
za rok 2008, bolo rizikom chudoby ohrozených 11 % obyvateľov Slovenska, čo je takmer
595 000 osôb. Príjem týchto osôb nepresahuje 60 % národného mediánu príjmu.
V posledných dvoch rokoch boli zaznamenané nepatrné rozdiely v miere rizika chudoby
podľa pohlavia (pozri graf č. 1). Na porovnanie prinášame v grafoch č. 2 a 3 údaje o ohrození
114
chudobu v týchto kategóriách, ak neuvažujeme sociálne transfery všetkého druhu (vrátane
starobných a pozostalostných dávok) v prvom prípade, a ak uvažujeme iba so sociálnymi
transfermi v podobe starobných a pozostalostných dávok.
Miera rizika chudoby po sociálnych transferoch
podľa pohlavia
12
EU SILC 2008
10
11
11
EU SILC 2007
10
11
12
12
12
EU SILC 2006
13
13
13
EU SILC 2005
0
2
4
6
8
ženy celkom
12
14
muži celkom
10
údaje v %
celkom
Graf č. 1
Zdroj: spracované podľa údajov Štatistického úradu SR
Miera rizika chudoby pred sociálnymi transfermi
vrátane starobných a pozostalostných dávok
podľa pohlavia
EU SILC 2008
34
EU SILC 2007
34
EU SILC 2006
41
37
41
38
36
EU SILC 2005
42
39
37
0
10
20
údaje v %
30
43
40
40
50
ženy celkom
muži celkom
celkom
Graf č. 2
115
Miera rizika chudoby pred sociálnymi transfermi okrem
starobných a pozostalostných dávok podľa pohlavia
EU SILC 2008
19
18
18
EU SILC 2007
19
18
18
20
20
20
EU SILC 2006
22
22
22
EU SILC 2005
0
5
10
15
20
25
ženy celkom
muži celkom
celkom
údaje v %
Graf č. 3
Oveľa významnejšie sú rozdiely v miere rizika chudoby (čo je podiel osôb, ktorých príjem
nepresahuje 60 % národného mediánu príjmu) medzi skupinami populácie kategorizovanými
podľa veku, čo dokumentuje graf č. 4. Spomedzi všetkých vekových kategórií je rizikom
chudoby ohrozená najviac populácia vo veku 0 až 17 rokov. Druhou najrizikovejšou je
kategória 18- až 24-ročných. Najstaršie dve vekové kategórie vykazujú najnižšie miery rizika
chudoby, pričom v posledných dvoch rokoch bola rizikovejšou kategória 65-ročných
a starších, než veková kategória 50- až 64-ročných, v predchádzajúcich dvoch rokoch bolo
toto poradie opačné. Tieto výsledky vyvracajú tvrdenia o chudobe seniorov. Aj v tomto
prípade prinášame v nasledujúcich dvoch grafoch č. 5 a 6 údaje o ohrození chudobu v týchto
kategóriách, ak neuvažujeme sociálne transfery všetkého druhu (vrátane starobných
a pozostalostných dávok) v prvom prípade, a ak uvažujeme iba so sociálnymi transfermi
v podobe starobných a pozostalostných dávok.
podľa vekových skupín
8
EU SILC 2008
7
EU SILC 2007
7
EU SILC 2005
0
5
12
17
8
10
8
8
EU SILC 2006
10
10
8
12
12
17
13
17
14
10
15
údaje v % 0 - 17 roční
25 - 49 roční
65 a viacroční
16
19
20
18 - 24 roční
50 - 64 roční
Graf č. 4
116
vrátane starobných a pozostalostných dávok
podľa vekových skupín
EU SILC 2008
29
33
EU SILC 2007
29
33
EU SILC 2006
31
34
EU SILC 2005
33
34
0
20
87
87
89
91
40
údaje v %
60
80
0 - 17 roční
100
18 - 64 roční
65 + roční
Graf č. 5
okrem starobných a pozostalostných dávok podľa
vekových skupín
15
EU SILC 2008
13
EU SILC 2007
14
EU SILC 2006
17
27
17
27
19
12
EU SILC 2005
0
5
10
28
21
15
20
29
25
0 - 17 roční
údaje v %
30
35
18 - 64 roční
65 + roční
Graf č. 6
Jednoznačne najohrozenejšou skupinou populácie podľa ekonomickej aktivity je skupina
nezamestnaných (pozri graf č. 7). Až 43 % všetkých z tejto skupiny populácie je ohrozených
rizikom chudoby. Z hľadiska rizikovosti, hoci v značne menšej miere, sú nezamestnaní
nasledovaní skupinou iných neaktívnych osôb. Rizikom chudoby je na druhej strane ohrozená
aj skupina pracujúcich. Konkrétne podľa údajov za rok 2008 6 %-tám z tejto kategórie
ekonomicky aktívnych osôb hrozí riziko chudoby. V nižšie uvedenom grafe, podobne ako
v ostatných prinášame kvôli porovnaniu aj údaje o miere rizika chudoby za všetky tieto
kategórie populácie podľa ekonomickej aktivity aj za roky 2005 až 2007.
117
Miera rizika chudoby po sociálnych
transferoch podľa ekonomickej aktivity
10
EU SILC 2008
16
43
6
15
8
EU SILC 2007
45
5
16
8
EU SILC 2006
41
6
19
7
EU SILC 2005
39
9
0
10
20
údaje v %
30
40
iná neaktívna osoba
dôchodca
nezamestnaný
pracujúci
50
Graf č. 7
Ďalšou charakteristikou, na základe ktorej bolo obyvateľstvo Slovenska kategorizované pre
účely zisťovania miery rizika chudoby, bol typ domácností, v ktorých žijú. Na základe tejto
kategorizácie vzniklo dvanásť kategórií, ktorých mieru rizika chudoby uvádzame a vzájomne
porovnávame v nasledujúcich troch grafoch (grafy č. 8, 9 a 10). Domácnosti s deťmi trpia
dvojnásobne vyšším rizikom chudoby, než domácnosti bez detí (pozri graf č. 10).
V kategóriách bezdetných domácností sú rizikovejšie domácnosti jednotlivcov, než
domácnosti s viac ako jedným členom. V porovnaní s predchádzajúcimi rokmi vzrástlo
najdynamickejšie riziko chudoby žien žijúcich v jednočlennej domácnosti a domácností
jednotlivcov vo veku 65 rokov a starších. Naopak v posledných dvoch rokoch poklesla miera
rizika chudoby domácností dvoch dospelých vo veku do 65 rokov (bez detí) a tiež
jednočlenných domácností mužov.
podľa typu domácnosti (1. časť)
4
5
EU SILC 2008
23
19
4
4
EU SILC 2007
18
15
4
9
17
18
16
EU SILC 2006
20
15
4
10
12
0
19
16
EU SILC 2005
22
22
18
23
5
10
15
20
25
2 dospelí, bez detí, aspoň jeden z nich 65+ rokov
2 dospelí, bez detí, obaja vo veku < 65 rokov
jednotlivec, žena
jednotlivec, muž
jednotlivec, 65+ rokov
jednotlivec, < 65 rokov
Graf č. 8
118
Spomedzi domácností s deťmi vykazujú v roku 2008 najvyššie riziko chudoby domácností
dvoch dospelých s troma a viac deťmi, na rozdiel od predchádzajúcich rokov, keď miera
rizika chudoby tohto typu domácnosti bola nižšia alebo porovnateľná so skupinou domácností
jedného rodiča a najmenej jedného dieťaťa (v predchádzajúcich rokoch bola táto kategória
vždy najrizikovejšia). Miera rizika chudoby mala od začiatku jednoznačne klesajúci trend
v kategórii jednorodičovských domácností a v kategórii dvojrodičovských domácností
s dvoma deťmi (pozri graf č. 9).
podľa typu domácnosti (2. časť)
33
10
10
EU SILC 2008
EU SILC 2007
21
26
12
6
26
EU SILC 2006
24
14
8
29
EU SILC 2005
17
13
0
5
10
údaje v %
24
32
15
20
25
30
2 dospelí, 3+ deti
2 dospelí, 2 deti
2 dospelí, 1 dieťa
jeden rodič, najmenej 1 dieťa
35
Graf č. 9
Miera rizika chudoby po sociálnych transferoch podľa
typu domácnosti (3. časť)
13
EU SILC 2008
7
14
EU SILC 2007
7
14
EU SILC 2006
8
17
EU SILC 2005
8
0
2
4
6
8
údaje v %
10
12
14
16
18
domácnosti s deťmi
domácnosti bez detí
Graf č. 10
Na záver prezentácie výsledkov zisťovania EU SILC prinášame v tabuľke ešte niekoľko
ukazovateľov. Prvý z nich predstavuje Giniho koeficient, ako agregátnu mieru nerovnosti
príjmového rozdelenia, ktorá v posledných dvoch rokoch v porovnaní s predchádzajúcimi
poklesla. Rovnako klesajúci trend má aj podiel sumy príjmov 20% osôb z populácie s
najvyššími príjmami (horný kvintil) k podielu sumy príjmov 20% osôb z populácie s
najnižšími príjmami (dolný kvintil), čo je posledný indikátor v tabuľke (pomer príjmov
119
horného a dolného kvintilu S80/S20). Stredné tri indikátory majú charakter absolútnych
peňažných mier. Mediánový (stredný) ekvivalentný disponibilný príjem je vo všetkých
sledovaných rokoch nižší ako priemerný, čo znamená, že príjmy polovice populácie
nedosahujú ani priemernú úroveň. Hranica rizika chudoby, na základe ktorej bolo vypočítané
ohrozenie rizikom chudoby, predstavuje 60 % tohto stredného ekvivalentného disponibilného
príjmu. Miera rizika chudoby patrí do kategórie relatívnych a monetárnych mier chudoby,
keď percento populácie ohrozenej chudobou sa odvíja od úrovne disponibilných príjmov a od
ich rozdelenia v populácii. Prepočet disponibilných príjmov pomocou ekvivalentnej stupnice
umožňuje zohľadniť veľkosť domácnosti a jej skladbu jej členov podľa veku.
Indikátor
Gini koeficient
Priemer ekvivalentného
disponibilného príjmu
Medián ekvivalentného
disponibilného príjmu
Hranica rizika chudoby (60 %
národného mediánu príjmu) domácnosť jednotlivca
Nerovnomernosť príjmového
rozdelenia S80/S20 pomer
príjmov horného a dolného
kvintilu
Merná
jednotka
%
EU SILC
2005
26
EU SILC
2006
28
EU SILC
2007
24
EU SILC
2008
24
Sk
124 604
146 781
163 017
174 883
Sk
113 270
127 890
147 840
161 851
Sk
67 962
76 734
88 727
97 110
%
3,9
4,0
3,5
3,4
Tabučka č. 1
Zdroj: údaje Štatistického úradu SR
3 Od konceptu chudoby ku konceptu sociálneho vylúčenia (vyčlenenia)
Sociálna exklúzia sa explicitne definuje ako neschopnosť efektívne participovať na
ekonomickom, kultúrnom, politickom, sociálnom živote spoločnosti, odcudzenie a dištanc od
väčšinovej spoločnosti. „Sociálna exklúzia zahrnuje celé spektrum a komplexnosť
bezmocnosti v modernej spoločnosti, termín poukazuje na pretrvávajúcu a dlhodobú
depriváciu ako istý protipól k chudobe a znevýhodneniu prežívaným počas kratšieho
časového obdobia.“ (Sedová, 2007, s. 14).
Problematika sociálnej exklúzie sa tematizuje v užšom alebo v širšom zmysle slova. Užšie
explikácie exklúzie akcentujú: mnohodimenzionálnu povahu chudoby a znevýhodnenia,
pretrvávanie viacnásobnej deprivácie v priebehu času, extrémne dopady takejto deprivácie na
relatívne koncentrované sociálne skupiny a geografické lokácie. V širšom ponímaní termín
„exklúzia“ poukazuje na: zraniteľnosť veľkej časti populácie voči exklúzii prinajmenšom
v istej etape ich života, potrebu sociálneho rozmeru občianstva v spojitosti s ideou rovnosti
príležitostí a ochranou pred chudobou, nevyhnutnosť kohézie v spoločnosti napriek
rešpektovaniu sociálnych odlišností. Kým prvý koncept smeruje k aktivitám na konkrétne
problémy, sociálne skupiny, komunity, druhý poukazuje na potrebu vytvárania sociálneho
kapitálu a rovnosti príležitostí v spoločnosti. (Sedová, 2007, s. 15, 16)
„Koncepcia sociálneho vylúčenia (exklúzie) a začlenenia (inklúzie), relevantná pre naše
uvažovanie, si ponecháva koncept chudoby, ale umiestňuje ho do širšieho rámca –
v teoretickej i spoločensko-politickej rovine“, píše Čambáliková (2007, s. 26 – 32)
Akcentovanie posunu od „chudoby“ a „underclass“ k sociálnej exklúzii (sociálnemu
vylúčeniu), je najmä výrazom snahy o zdôraznenie multidimenzionálneho a procesného
charakteru exklúzie, ale je aj výrazom snahy o postihnutie nových charakteristík chudoby.
Koncepcia sociálneho vylúčenia teda explanačný rámec chudoby presahuje najmä v dvoch
aspektoch: 1. sociálne vylúčenie zahrňuje aj vylúčenia, ktoré nie sú spôsobené nedostatkom
120
materiálnych či finančných zdrojov, 2. venuje pozornosť procesom a mechanizmom, ktoré
exklúziu spôsobujú (resp. zvyšujú riziko sociálneho vylúčenia – jednotlivcov i sociálnych
skupín – v najširšom zmysle).“ Čambáliková hovorí o dvoch prúdoch sociologických definícií
sociálneho vylúčenia: sociálne vylúčenie je chápané ako nedostatok participácie
v spoločenských systémoch, druhý prúd ju chápe ako nenaplnené občianstvo. (Čambáliková,
2007)
Chudoba, nezamestnanosť a sociálne vylúčenie môžu, ale i nemusia spolu súvisieť. Podľa G.
Korimovej (2007, s. 125-126) ich vzájomnú determináciu môžeme vyjadriť nasledovne:
1. Nezamestnanosť (U – nezamestnaní) priamo ovplyvňuje (implikuje) riziko vzniku
chudoby (CHU).
2. Chudoba spoločne s ďalšími mimoekonomickými faktormi (MIEF), ako je najmä vek,
rasa, zdravie, vzdelanie, zručnosti, rodina, sociálne prostredie, predurčuje riziko sociálnej
exklúzie (SEx).
3. Sociálne exkludovaný môže byť aj bohatý človek.
4. Potom vzťahy a následnosť prvých troch bodov môžeme schematicky vyjadriť:
– v širšom zmysle:
U
(CHU + MIEF)
SEx
(1)
– alebo v užšom zmysle:
(2)
MIEF
U
CHU
SEx .
4 Chudoba a sociálne vylúčenie v dokumentoch Európskej únie
Podľa článku 136 Zmluvy o EÚ je jedným z cieľov spoločenstva boj proti sociálnemu
vylúčeniu. Na tento cieľ sa následne vzťahujú aj základné politické princípy formulované
napr. v Európskej sociálnej charte z r. 1961, v novelizovanej Sociálnej charte Rady Európy
z r. 1996, v Charte Spoločenstva o základných sociálnych právach pracovníkov z roku 1989, v
právach a princípoch Charty základných práv EÚ z roku 2000. Rada EÚ vo svojich
dokumentoch odporúča, aby členské štáty uznali základné právo človeka na dostatočné
prostriedky a sociálnu pomoc na zabezpečenie života. Ďalej odporúča, aby členské krajiny
zabezpečili takú úroveň prostriedkov, ktorá bude zodpovedať ľudskej dôstojnosti.
Amsterdamská zmluva (1997) zaradila boj proti sociálnemu vylúčeniu a chudobe do
ustanovení týkajúcich sa sociálnej politiky EÚ. Podobne i na zasadnutí Európskej rady
v Lisabone (2000) a v Santa Maria da Feira (2000) sa boj proti sociálnemu vylúčeniu
a chudobe stal jedným zo základných prvkov európskeho sociálneho modelu a globálnej
stratégie EÚ. V Nice (2000) na zasadnutí Európskej rady bol prijatý dokument Boj proti
chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Za ciele boja proti sociálnemu vylúčeniu a chudobe sa
v podmienkach EÚ považujú: predchádzanie rizikám vylúčenia, uľahčenie účasti
v zamestnaní a prístup k všetkým zdrojom, právam, tovarom a službám, pomoc najviac
zraniteľným skupinám, mobilizovanie všetkých zodpovedajúcich orgánov.
K sociálnemu začleňovaniu marginalizovaných skupín významným spôsobom prispela aj
Európska rada na zasadnutí v Nice (2000), kde boli prijaté spoločné ciele na implementáciu
otvorenej metódy koordinácie (OMK). OMK pomáha prehlbovať vzájomnú výmenu
skúseností, rozširovať zapojenie dotknutých strán na národnej a európskej úrovni, čím sa
zvyšuje povedomie o viacrozmernosti vylúčenia a chudoby a potrebe zavedenia sociálnej
ochrany založenej na princípoch prístupnosti, primeranosti, kvality, modernizácie a trvalej
udržateľnosti
(http://ec.europa.eu/employment_social/social_inclusion/objectives_en.htm).
Následne bol prijatý Komunitárny akčný program na podporu spolupráce medzi členskými
štátmi v ich boji proti sociálnemu vylúčeniu (na roky 2002–2006) a na národnej úrovni bol
121
vytvorený Národný akčný plán sociálnej inklúzie (NAPSI na roky 2004–2006), ktorý má
napomôcť odstrániť sociálne vylúčenie a chudobu.
5 Na záver zmienka o aktuálnych riešeniach problematiky na národnej úrovni a ich
perspektívach do budúcnosti
Všeobecne je akceptovateľný názor, že ľudia sú si rovní vo svojich právach a slobodách, ale
sú rozdielni vo svojich fyzických a psychických danostiach, schopnostiach a talentoch, v
angažovanosti v prospech seba a blízkych, pričom ich snaženie je determinované viacerými
objektívnymi a subjektívnymi faktormi. Preto aj výsledky ich snaženia sú, samozrejme, rôzne
a táto ich nerovnosť (príjmová a majetková) je prirodzená. A v tejto súvislosti vzniká otázka:
ak je nerovnosť a z nej vznikajúca chudoba prirodzený jav, až po akú hranicu spoločnosť
vníma túto nerovnosť ako síce nežiaduci jav, ale bezproblémový vo vzťahu k danému
jednotlivcovi aj vo vzťahu k danej ekonomike?
Heterogénnosť názorov a individuálnych či kolektívnych akceptácií chudoby a sociálnej
exklúzie je rôzna. V rámci EÚ sa však akceptujú určité spoločné kritériá a hodnoty, medzi
ktoré patrí aj znižovanie negatívnych dôsledkov zlyhávania súkromného a politického trhu.
Významným a spoločným znakom je boj proti nezamestnanosti, chudobe a sociálnej exklúzii.
Nástrojmi na ich elimináciu sú zamestnanosť, zamestnateľnosť, sociálna inklúzia. Sociálna
inklúzia sa chápe ako proces integrácie jednotlivcov alebo skupín obyvateľov do
spoločenského života v najširšom zmysle.
Pri sociálnej inklúzii sa vychádza z trojuholníka blahobytu (triangle), ktorý pozostáva z troch
vzájomne sa ovplyvňovaných úrovní: štát (prostredníctvom legislatívy), trhové hospodárstvo
(obzvlášť trh práce) a občianska spoločnosť (t. j. rodina, dobrovoľné neštátne organizácie,
subjekty sociálnej ekonomiky a sociálneho podnikania). Jednotlivé body reprezentujú
integračné roviny, prostredníctvom ktorých sa jednotlivci alebo skupiny občanov zapájajú do
spoločnosti. V poslednom období sa kladie dôraz práve na význam občianskej spoločnosti
a jej aktivít na rôznych úrovniach, zameraných na riešenie problému chudoby a sociálneho
vylúčenia.
Trojuholník blahobytu
Štát/pomoc
Trh/peniaze
Občianska spoločnosť/solidarita
Obrázok č. 1
Zdroj: Avers, A: Shift in the Welfare Mix: Their Impact on Work, Social Services and
Welfare Policie, Eurosocial, Vinna 1988. In: Krebs, V.: Sociální politika, 2002, s. 100.
Národný akčný plán sociálnej inklúzie vymedzuje kľúčové výzvy v oblasti boja proti chudobe
a sociálnemu vylúčeniu, ktoré sú rozpracované v Spoločnom memorande o inklúzii (2003).
Vláda Slovenskej republiky sa vypracovaním a schválením tohto memoranda prihlásila k
spoločnému boju proti chudobe a exklúzii a plneniu spoločných cieľov Európskej únie, ktoré
boli prijaté v Nice (2000) a aktualizované v Kodani (2003). K najnaliehavejším výzvam a
dohodovým cieľom patrí: zvýšenie úrovne zamestnanosti a zamestnateľnosti všetkých
ohrozených skupín obyvateľstva, zníženie rizika chudoby rodín s nezaopatrenými deťmi,
prekonanie nevýhod súvisiacich so vzdelaním, podporenie integrácie rómskych komunít.
122
V systéme sociálneho začleňovania (inklúzie) sa dôraz kladie na rovnaké podmienky
predovšetkým v oblasti zamestnanosti, na princípy nediskriminácie, na ľudské práva, podporu
sebestačnosti a samostatnosti občana. Tieto hodnoty sú základom aj sociálnej ekonomiky
a sociálneho podnikania, a preto Európska únia a viaceré členské štáty rozvíjajú nový koncept
pohľadu na podnikanie, kde hlavným cieľom nie je maximalizácia zisku, ale spoločensky
pridaná sociálna hodnota. (Korimová a kol., 2008, s. 34-37)
Literatúra
AVERS, A. 2002. Shift in the Welfare Mix: Their Impact on Work, Social Services and
Welfare Policie, Eurosocial, Vinna 1988. In: Krebs, V.: Sociální politika, 2002, s. 100.
ČAMBÁLIKOVÁ, M. 2007. Sociologický pohľad na sociálne vylúčenie a začlenenie. In:
Exklúzia a sociálna situácia na Slovensku. Zborník z konferencie. Sládkovičovo : Vysoká
škola v Sládkovičove, Fakulta sociálnych štúdií, 2007. s. 26 – 32. ISBN 978-80-89267-07-1
DŽAMBAZOVIČ, R. 2004. Posun od merania chudoby k meraniu sociálneho vyčlenenia. In:
Zborník Otázky merania chudoby. Bratislava : Friedrich Ebert Stiftung, e. V., 2004. 112 s.
ISBN 80-89149-02-2
Korimová, G. 2007. Predpoklady rozvoja sociálnej ekonomiky. Banská Bystrica :
Ekonomická fakulta UMB, 2007. 190 s. ISBN 978-80-8083-399-2.
Korimová, G. a kol. 2008. Sociálne podnikanie a sociálny podnik. Banská Bystrica: OZ
Kopernikus, 2008. 218 s. ISBN 978-80-969549-6-4.
SEDOVÁ, T. 2007. K problematike exklúzie z pohľadu politickej a sociálnej filozofie. In:
Exklúzia a sociálna situácia na Slovensku. Zborník z konferencie. Sládkovičovo : Vysoká
škola v Sládkovičove, Fakulta sociálnych štúdií, 2007. s. 13 – 25. ISBN 978-80-89267-07-1
STANEK, V. a kol. 2008. Sociálna politika. Bratislava : Sprint dva, 2008. ISBN 978-8089393-02-2
Zisťovanie o príjmoch a životných podmienkach EU SILC 2008. Štatistický úrad Slovenskej
republiky. Dostupné na internete: <www.statistics.sk>
Adresy autorov:
Ing. Erika Ľapinová
Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici
Cesta na amfiteáter 1
Ing. Katarína Jakab, PhD.
Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici
Cesta na amfiteáter 1
123
KOREN(I)E SLOVENSKEJ KULTÚRNEJ IDENTITY V KONTEXTE
SOCIÁLNEJ EXKLÚZIE
Janka Pálková, SR
Katedra európskych kultúrnych štúdií, Fakulta humanitných vied, Univerzita Mateja Bela,
Banská Bystrica, SR
Abstrakt
Príspevok prezentuje slovenskú kultúrnu identitu, jej atribúty a kultúrne prejavy, ktoré sa
označujú ako tradičné a reprezentatívne. Autorka poukazuje na prepojenie medzi identitou
a kultúrnym dedičstvom, pričom poukazuje práve na ochrana kultúrneho dedičstva v kontexte
sociálnej exklúzie.
Abstract
The article deals with the topic of Slovak cultural identity, its attributes and cultural
expressions which could be considered as traditional and representative. The author of this
article presents the connection between identity and cultural heritage, and appoints to the
protection of cultural heritage in context of social exclusion.
Vývoj spoločnosti, rozvoj vedy a výskumu, zdokonaľovanie informačných a komunikačných
technológií, rovnako ako proces globalizácie sú v posledných rokoch faktormi, ktoré
zvýrazňujú potrebu venovať viac pozornosti problematike identity, najmä v oblasti
psychológie, filozofie a v sociálnych vedách. Dnešný človek totiž žije vo svete, kde je
permanentná zmena najvýznamnejšou a najmarkantnejšou charakteristikou a to je dôvod,
prečo moderný človek hľadá svoju identitu a svoje korene, čiže „pevnosť ukotvenia, stabilitu,
t. j. pocit niekam patriť“ (Bálintová, 2009).
Pojem identita pochádza z latinského slova identitas, od slova idem, čo znamená rovnaký.
Existuje množstvo definícií uvedeného pojmu, ktoré sa medzi sebou líšia len akcentom na
vybraný aspekt identity. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že ak dva objekty majú všetky
charakteristiky rovnaké, sú identické, z čoho môžeme dedukovať, že synonymom identity je
termín totožnosť. Pri identite človeka je možné rozlíšiť dva základy identity, primordiálny
a inštrumentálny. „Primordiálny základ identity vytvára to, čo pochádza z daností sociálnej
existencie človeka: príbuzenské vzťahy, materinský jazyk, susedia, ľudia rovnakého národa
a rasy, zvyky a tradície. Inštrumentálny základ identity je daný príslušnosťou jedinca k tým
spoločenstvám, ktoré mu prinášajú úžitok, praktické výhody (prevažne ekonomické a
politické). Inštrumentálna identita je založená racionálne, jedinec chápe spoločnosť ako
inštrument na dosahovanie cieľov“ (Chorvát, 2007 podľa Průcha, 2004). Chorvát (2007)
uvádza, že „v súčasnej individualizovanej spoločnosti teda dochádza k presunu dôrazu od
primordiality, t. j. od tej stránky identity, ktorá je daná, trvalá, zdedená, pevná
k inštrumentalite, t.j. k takému základu identity, ktorý si človek sám volí, utvára, vyberá.
Týmto spôsobom dochádza k už spomínanej pluralite a privatizácii sociálnych identít
v súčasnej západnej spoločnosti“. To znamená, že „každý z nás je tvorený multiplicitou
identít“ (Godelier, 2010), ktoré môžu medzi sebou súperiť a/alebo sa môžu navzájom
podporovať. Na základe uvedených axióm je možné diferencovať identitu národnú,
kolektívnu, inštitucionálnu, kultúrnu, etnickú, náboženskú, profesionálnu, teritoriálnu,
ideologickú, záujmovú, identitu spojenú so vzdelávaním, so životným štýlom a mnohé
ďalšie.
124
Medzi vyššie spomenutými typmi identity nachádzame kultúrnu identitu, ktorá je v ostatnom
období zvlášť pertraktovaná (nielen) v európskom priestore. Mnohí autori ako napr.
Huntigton (2001), Višňovský (2010) podčiarkujú význam kultúrnej identity v komparácii
s ostatnými typmi identity. Kultúrna identita označuje na jednej strane „súhrn kultúrnych čŕt
vlastných určitej etnickej skupine (jazyk, náboženstvo, umenie, atď.), ktoré jej prisudzujú
individualitu“, na druhej strane je to „pocit príslušnosti indivídua k tejto skupine“ (ReyDebove, Rey, 2004). Takto definovaná kultúrna identita poskytuje odpoveď na otázku „kto
sme?“ a determinuje rámec, ktorý určuje správanie človeka v bežnom živote.
Ak chceme hovoriť o slovenskej identite, sú to predovšetkým symboly ako štátna hymna,
štátna vlajka a štátny znak, ktoré ju reprezentujú. Pri charakteristike slovenskej identity je
potrebné upozorniť, že slovenská identita je viazaná na slovenskú komunitu, ktorá žije
v centre Európy a ktorá je (a vždy bola!) multietnická a multikultúrna, z čoho evidentne
vyplýva komplexnosť slovenskej národnej identity. Je teda takmer nemožné vypracovať
enumeráciu atribútov slovenskej identity, ale môžeme sa inšpirovať anketou, ktorú sme
realizovali v skupine 60 študentov programu Európske kultúrne štúdiá na Fakulte
humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a ktorá nám poskytla zaujímavé
pohľady na slovenskú identitu. Takmer všetci oslovení študenti podčiarkovali skutočnosť, že
si národnú identitu uvedomujú najmä v situácii, keď sú konfrontovaní s inými kultúrami
a/alebo, keď sú v zahraničí. Študenti vymenovali veľké množstvo prvkov, ktoré je možné
považovať za črty slovenskej identity, avšak zaujímavosťou je, že medzi vymedzenými
charakteristikami dominovali kultúrne prejavy identity.
Základ slovenskej identity je daný územím Slovenska, teda prírodou, ktorá tvorí rámec a ktorá
sa zároveň odráža v slovenskej kultúre vo forme materiálnej, ale i spirituálnej, keďže príroda
poskytuje inšpiráciu pre umeleckú a kultúrnu kreativitu. V geografickom priestore Slovenska
na opis krajiny často používame výraz známy z populárnej piesne „od Tatier k Dunaju“,
ktorý vykresľuje územie Slovenska od severu na juh s akcentom práve na dva najvýraznejšie
geografické činitele. Ako príklad odrazu krajiny v umeleckej tvorbe môžeme spomenúť
pieseň Horehronie v interpretácii speváčky Kristíny, ktorá sa stala obľúbenou v priebehu
niekoľkých dní a ktorá bude reprezentovať Slovenskú republiku na súťaži Eurovision Song
Contest 2010.
Medzi materiálne črty slovenskej identity môžeme zaradiť umelecké diela a remeselné
výrobky, napríklad architektonické stavby, skulptúry, obrazy, tradičné hudobné nástroje
(fujara, píšťala, cimbal, heligónka) a nástroje, ktoré v minulosti boli používané
v každodennom živote, no dnes plnia najmä umeleckú a/alebo dekoratívnu funkciu ako
napríklad valaška či kolovrátok.
Následne je možné vymedziť kultúrne prejavy slovenskej identity, ktoré sú považované za
tradičné a najreprezentatívnejšie, ide o národný kroj používaný dnes hlavne počas výstúpení
folklórnych súborov a skupín, ďalej sem zaraďujeme tradičné zvyky a obyčaje. Do popredia
zvlášť vystupujú ľudový tanec, hudba a spev, ktoré dnes udržiavajú vyššie spomenuté
folklórne súbory a skupiny, pričom súbory SĽUK, Lúčnica, Marína, Železiar, Technik,
Vranovčan sú dnes dobre známe nielen v európskom priestore.
Nemožno však nespomenúť súčasnú bohatú a variabilnú kultúrnu a umeleckú tvorbu, ktorá
nadväzuje na tradičné kultúrne prejavy slovenskej identity, a dokonca (a našťastie) ich aj
presahuje, čím prirodzene vytvára novú dimenziu slovenskej kultúrnej identity. Na tomto
mieste sa nám žiada vyzdvihnúť projekt Európske hlavné mesto kultúry, ktorý vytvára
125
materiálnu, finančnú a strategickú základňu pre vytváranie premostení medzi tradíciou
a súčasnou tvorbou, čím prispieva k ich propagácii ako reprezentatívnych prvkov slovenskej
(nielen) kultúrnej identity.
V každom prípade je nutné si uvedomiť, že s identitou veľmi úzko súvisí aj kultúrne
dedičstvo, ktoré je „nenahraditeľným bohatstvom štátu a jeho občanov, je dokladom vývoja
spoločnosti, filozofie a náboženstva, vedy, techniky, umenia, dokumentom vzdelanostnej
a kultúrnej úrovne slovenského národa, iných národov, národnostných menšín, etnických
skupín a jednotlivcov, ktorí žijú alebo v minulosti žili na území Slovenska“ (MK SR, 2001).
Dodávame, že „jednotlivé druhy a časti kultúrneho dedičstva sú rovnocenné a tvoria
neoddeliteľnú súčasť kultúrneho dedičstva Európy a celého ľudstva“ (MK SR, 2001). Podľa
Darulovej (2007) „kultúrne dedičstvo predstavuje mimoriadne bohatý potenciál, ktorý je
prítomný a veľmi silno pôsobí na každom stupni reťazca budovania identity (osobnej,
občianskej, národnej, ale aj európskej)“. Z vyššie uvedených axióm sa ochrana kultúrneho
dedičstva, podľa nášho názoru, javí ako jeden z prostriedkov ochrany a propagácie slovenskej
kultúrnej identity (nielen) v európskom priestore, rovnako ako nástroj na posilnenie pocitu
príslušnosti k slovenskému občianstvu.
V súvislosti s ochranou kultúrneho dedičstva je možné pripomenúť, že v Zozname svetového
dedičstva UNESCO má Slovensko zapísaných viacero kultúrnych pamiatok a prírodných
vzácností. Z uvedených kultúrnych pamiatok môžeme spomenúť Banskú Štiavnicu, Spišský
hrad a Vlkolínec, ktoré boli zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO v roku 1993,
následne v roku 2000 bolo zapísané historické cetrum mesta Bardejov. V roku 2008 bolo do
spomenutého Zoznamu svetového dedičstva UNESCO zapísaných osem historických
drevených kostolíkov, konkrétne v mestách a obciach Ruská Bystrá, Ladomírová, Bodružal,
Tvrdošín, Hervartov, Kežmarok, Hronsek a Leštiny.
Všetky vyššie spomenuté kultúrne pamiatky zapísané na Zoznam svetového dedičstva
UNESCO odrážajú národnú identitu, zvlásť jej kultúrne prejavy a môžu byť teda považované
za prostriedky zachovávania a propagácie slovenskej kultúrnej identity v európskom
i celosvetovom rámci. Avšak dovoľujeme si vyzdvihnúť význam drevených kostolíkov, ktoré
sú dôkazom života našich predkov, ich hodnôt, ich životného štýlu, ich identity. Prírodné
podmienky územia Slovenska od počiatkov determinovali použitie dreva ako základného
a najčastejšie používaného stavebného materiálu, ktorý sa vužíval nielen na stavbu
jednoduchých obydlí, ale i na hospodárske budovy a sakrálne konštrukcie. Všetky drevené
kostolíky, z ktorých sa nám dnes zachovalo už asi iba päťdesiat, vykazujú spoločné
charakteristiky, kde slovenské tradície z hľadiska architektonického i umeleckého,
predstavujú bázu doplnenú o reprezentatívne prejavy etník a tiež kultúr, ktoré koexistovali so
slovenskou komunitou na rovnakom území (dnešného Slovenska) v strede Európy. Keďže
tieto kostolíky sú postavené z dreva, nesúperia s lokalizáciou, ale naopak sú asolútne
podriadené prostrediu, v ktorom sú situované, najčastejšie na „vyvýšenom mieste v strede
sídla“ (Dudáš, M., Gojdič,I., Šukajlová, M., 2007), aby vytvorili harmonický celok s okolitou
prírodou a vďaka oploteniu plnili aj obrannú funkciu. Drevené kostolíky nám dnes ponúkajú
obraz o náboženskom živote našich predkov, o praktizovaní ich viery v danom období, ale
chceli by sme upozorniť najmä na skutočnosť, že ich význam v minulosti nespočíval len
v sakrálnej funkcii. Drevené kostolíky boli miestom stretnutia človeka s človekom, miestom
interaktívnej komunikácie, vzájomného zdieľania sa, teda solidarity na lokálnej úrovni, čím
komunita bez ohľadu na historicko-spoločenské pozadie bojovala proti sociálnej exklúzii.
V súčasnosti je väčšina týchto kostolov „živá“, keďže plnia pôvodnú sakrálnu funkciu, a sú
miestom stretnutí počas svätých omší, ale aj pri rôznych iných príležitostiach.
126
Zápis drevených kostolíkov na Zoznam svetového dedičstva UNESCO má pozoruhodné
dôsledky, podnecuje návrat k predkom a predstavuje hľadanie a znovuobjavovanie slovenskej
kultúrnej identity. Môžeme uviesť niekoľko príkladov konzekvencií zápisu drevených
kostolíkov na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Drevené kostolíky po spomenutom
zápise pritiahli pozornosť médií a veľmi rýchlo sa stali destináciou pre slovenských
i zahraničných turistov. Podľa štatistík, návštevnosť kostolov narástla o 20%, pričom
zaznamenávame najmä nárast zahraničných turistov, najmä z Poľska, Francúzska, Nemecka
a Belgicka a dodávame, že títo turisti navštevujú kostolíky i korešpondujúce slovenské
regióny. Ďalej môžeme spomenúť nárast počtu svätých omší i sobášov, pretože záujem o ne
narastá. Za zmienku stojí i propagácia obcí s drevenými kostolíkmi, ktorá spočíva v záujme o
vydávanie reprezentatívnych knižných publikácií a CD nosičov. V neposlednom rade rozvoj
infraštruktúry, stavba ubytovacích a stravovacích zariadení a budovanie parkovísk v okolí
kostolíkov sú tiež znakom rozmachu zainteresovaných obcí. Napokon môžeme spomenúť
i súťaž Najkrajší kalendár Slovenska 2010, ktorú organizoval Klub fotopublicistov
Slovenského syndikátu novinárov a kde jedným z víťazov bol práve kalendár vydaný
Národnou bankou Slovenska pod názvom Drevené skvosty architektúry.
Na záver by sme radi uviedli myšlienku Viktora Miškovského, ktorý kedysi napísal:
„Chráňme si naše pamiatky, zhromaždime všetky kúsky minulosti, čo sa zachovali, aby
nenávratne nezmizli, lebo tým by sa naša minulosť stala prázdnejšou, prítomnosť
chudobnejšou a budúcnosť pochybnou“. Veď práve kultúrne dedičstvo tvorí základ
slovenskej kultúrnej identity a jeho ochrana je nástrojom, ktorý nás vedie ku kooperácii,
komunikácii a solidarite, čo sú nezpochybniteľné a nevyhnutné atribúty každej komunity,
ktorá sa usiluje bojovať proti sociálnej exklúzii.
Literatúra
BÁLINTOVÁ, H. 2009. Úvod. In: BÁLINTOVÁ, H., PÁLKOVÁ, J. 2009. Koren(i)e
kultúry. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela. 78s. ISBN 978-80-8083-780-8.
BITUŠÍKOVÁ. 2007. Kultúrna a sociálna diverzita na Slovensku. (Štúdie, dokumenty,
materiály) Teoretické východiská k štúdiu diverzity. Banská Bystrica : Ústav vedy a výskumu
Univerzity Mateja Bela. 127 s. ISBN 978-80-8083-345-9.
DARULOVÁ, J. 2007. Sociálny a kultúrny rozmer trvaloudržateľného rozvoja v oficiálnych
dokumentoch Slovenskej republiky. s.66 In: In: BITUŠÍKOVÁ. 2007. Kultúrna a sociálna
diverzita na Slovensku. (Štúdie, dokumenty, materiály) Teoretické východiská k štúdiu
diverzity. Banská Bystrica : Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela. 127s. ISBN 97880-8083-345-9.
Deklarácia národnej rady Slovenskej republiky o ochrane kultúrneho dedičstva dostupné na:
http://www.culture.gov.sk/kulturne-dedicstvo/ochrana-pamiatok/legislativa/zkony/dekl...
(30/03/2010)
DUDÁŠ,M., GOJDIČ,I., ŠUKAJLOVÁ, M. 2007. Drevené kostoly. Kultúrne krásy
Slovenska. Bratislava : DAJAMA. 127s. ISBN 80-89226-14-0.
GODELIER, M. 2010. La culture est devenue un enjeu politique. In: Le Français Dans Le
Monde mars-avril 2010, n°368, s.8, Paris : CLE International.
Hervartov – Šiba – Uscie Gorlickie. Exkurzia minulosťou cez prítomnosť do budúcnosti. Obec
Hervartov: PRINT-EX, v.o.s., 2006, 216s. ISBN 80-969536-5-6
HORVÁTHOVÁ, E. 1995. Úvod do etnológie. Bratislava: Univerzita Komenského. ISBN 80223-0856-0
127
HUNTIGTON, S.P. 2001. Střet civilizací. Boj kultur a proměna světového řádu. Praha :
Rybka Publishers. s.144.
CHORVÁT, I. 2007. Diverzita, modernita, identita, multikulturalita... (Sociologický pohľad
na možnosti skúmania diverzity v súčasnej spoločnosti) In: BITUŠÍKOVÁ. 2007. Kultúrna
a sociálna diverzita na Slovensku. (Štúdie, dokumenty, materiály) Teoretické východiská
k štúdiu diverzity. Banská Bystrica : Ústav vedy a výskumu Univerzity Mateja Bela. 127 s.
ISBN 978-80-8083-345-9.
MEŠKOVÁ, Lˇ. 2007. Communication interculturelle France – Slovaquie. Banská Bystrica :
Univerzita Mateja Bela, Ekonomická fakulta. 74s. ISBN 978-80-8083-508-8.
PRŮCHA, J. 2004. Interkulturní psychologie. Sociopsychologické zkoumání kultur, etnik, ras
a národů. Praha : Portál. s.121.
REY-DEBOVE, J. – REY, A. 2004. Le Petit Robert. Dictionnaire alphabétique et
analogique de la langue française. Paris : Dictionnaire Le Robert. s.1304. ISBN 2-85036976-4.
TKÁČ,V. 2006. Průvodce poklady UNESCO. Olomouc : nakladatelství FONTÁNA. 336s.
ISBN 80-7336-307-0.
VIŠŇOVSKÝ, E.2010. Ľudská prirodzenosť a kultúrna identita. Dostupné na:
http://www.kvsbk.sav.sk/10rokov/visnovsky.htm
http://www.hervartov.sk/kostol/slovak/opis.htm
Adresa autora:
Tajovského 40
128
ARCHITEKTURA JAKO ARCHEOLOGIE VZPOMÍNKY
Tomáš Pavlíček, ČR
Katedra dějin a teorie umění Fakulty umění a designu Univerzity Jana Evangelisty Purkyně
v Ústí nad Labem, ČR
Abstrakt
Text se snaží postihnout esejistickou formou problém vztahu architektury a society. Snaží se
definovat význam tradice v oblasti architektury, která je jednou z nejviditelnějších hodnot,
které lidstvo vytvořilo. Jde nejen o postižení tohoto významu, ale i procesu, který vede
k modifikacím tradice, a který by měl odhalit také utváření hodnotového vztahu society a
kulturního prostředí, které architektura přímo reprezentuje.
Abstract
The text endeavours to comprehend the problem of relationship between architecture and
society in a form of essays. It tries to define the significance of tradition in architecture area,
which is one of the most visible values made by human race. It is not just about grasping this
importance, but also the process, that leads to tradition modifications. It should also reveal
forming of value relation between society and cultural climate, which is directly represented
by architecture.
Architektura je přítomnou entitou v lidské historii. Jak se odvíjel tok dějin, stávala se stále
více nezbytnou v mnoha ohledech. Nelze pravděpodobně úplně přesně zjistit, zda to byla
slavnostní, kultická funkce architektury nebo její účelová rovina, která byla při svém vzniku
preferována jako první. V podstatě to není až tak důležité. Skutečnost, že se rozvíjejí obě
funkce architektonických realizací, skrývá i jeden důležitý prvek, a sice ten, že si lidé začali
nějakým způsobem cenit „významu místa“ a začali s ním pracovat ve svém chápání identity.
Místo začalo mít význam nejen pro svůj úrodný charakter (tedy utilitární), ale i pro děje, jež
se odehrávaly v oněch počínajících společnostech a stávaly se vzpomínkou, kterou bylo třeba
oživovat a která mohla oživovat ona společenství. Což souvisí pravděpodobně i s usazováním
obyvatelstva na jednom místě a s vytvářením zemědělských komunit. Tvoří se kultura.
Kultura chápaná v Aristotelově rozlišení mezi „Techné“ tedy věcmi, které vznikly lidským
přičiněním (uměle) a „fýsis“ věcmi vzniknuvšími přírodní cestou nezávisle na člověku,
ponecháme-li stranou poslední Aristotelovu kategorii „bezděčnosti“. 19
19
„Z věcí, jež vznikají (ta gignomena), jedny vznikají od přírody (fysei), druhé uměním (techné) a jiné bezděčně
(apo tautomatú). Všecko však, co vzniká, vzniká něčím, z něčeho a jako něco. To „něco“ míním s hlediska
každé kategorie; buď to a to, nebo kolikost nebo jakost anebo místo. Přirozené vznikání je to, jež se děje z
přírody. Z čeho něco vzniká, jest to, co nazýváme látkou; to, čím vzniká, je přírodní věc, a co tím vzniká, je
člověk nebo rostlina anebo něco z toho, co nazýváme především podstatou. Všechno, co vzniká od přírody nebo
uměním, má látku; neboť všechno vznikající může být i nebýt, a to je u každé věci látka. Vůbec však přírodou je
i to, z čeho něco vzniká, i to, podle čeho vzniká – neboť to, co vzniká, má určitou přirozenost, na příklad rostlina
nebo živočich –, i to, čím vzniká, to jest stejnotvará (homoeidés) přirozenost, jež se tak nazývá s hlediska tvaru
(kata to eidos); ta je však v jiném; neboť člověk plodí člověka. Takovým způsobem tedy vzniká, co vzniká skrze
přírodu a od přírody. Ostatní druhy vzniku nazývají se umělým tvořením (poésis), jež se děje buď uměním
(techné) nebo schopností (dynamis) anebo myšlením (dianoia). Něco tu však vzniká i bezděčně a šťastnou
shodou okolností, podobně jako je u toho, co vzniká přírodou. Neboť také v přírodě něco, co jinak vzniká ze
semene, vzniká někdy i bez semene. Ale to bude třeba zkoumati později. Působením umění však vzniká všechno,
čeho tvar jest v duši. Tvarem (eidos) nazývám bytnost jednotlivé věci a první podstatu. Neboť i protivy mají
nějak tentýž tvar.“Aristoteles, 2003, s. 193 – 194.
129
Pak architektura, kterou bychom mohli definovat jako schopnost člověka uměle dotvářet
přírodní prostředí, byla zcela přirozeným a důležitým prvkem podporujícím tento proces.
Nakolik můžeme z archeologických nálezů sledovat v čase rozvoj stavebních realizací,
můžeme si všimnout, jak roste schopnost propojit symbolický význam se stavební
technologií. Především u prvních společensky nikoli rodově organizovaných společností. Tato
schopnost se dále precizuje, až přetrvává v lidském společenství jako stabilní prvek v procesu
uchovávání identity a v dalších, spíše společensko–politických tendencích žití lidské
pospolitosti. V konečném důsledku můžeme říci, že se začíná utvářet určitá tradice. V tomto
smyslu můžeme tradici chápat jako proud sociální kolektivity, která se upevňuje procesy,
které jsme výše popsali.
Proč o těchto základech uvažovat v souvislosti s moderní architekturou? Domníváme se, že
mají leccos společného. Předně jako antropologická konstanta zůstává, ačkoli v mnoha
ohledech modifikovaná, schopnost chápat místo v symbolické rovině připomínky. Jakkoli
byly minulé epochy lidstva v tomto směru ahistorické v tom smyslu, že v takové míře jako
dnes neexistoval tak silný zájem na tom, aby byly uchovávány architektonické realizace
v maximálně nezměněné podobě, přetrvává moment chápání architektury v jejím
symbolickém významu. Samozřejmě že minimálně v současné Evropě jen těžko budeme
hledat u řady architektur její kultický (nebo záměrně kultický) charakter. To, co je dle našeho
mínění podstatnější, je spíše hledání a vyjádření dějů, vzpomínek jako prvků konstruujících
danou společnost. Projdeme–li i současnou architekturu nalezneme dostatek příkladů pro toto
tvrzení. Zkoumáme–li také oficiální zadání v devatenáctém století, zjistíme, že tento trend zde
má své kořeny. Našli bychom příklady ve století dvacátém, byť je poznamenáno větší
věcností a civilností. Život bez minulosti se zdá být pro člověka nepředstavitelný, a to i pro
zdánlivě ahistorické národy a kmeny. Minulost, ať už s kladnými, nebo zápornými znaménky,
představuje pro člověka druh ukotvení v bytí, fenomén, o který se člověk opírá. Jistotu
odestálého a možnost konfrontace. Architektura v tomto procesu je nebo může být spojujícím
bodem hmotného charakteru, jsouc „živou“ věcí, jejíž funkce se sice může proměňovat,
vyvíjet, která ale v sobě nese stopy minulého výrazu, který sám o sobě představuje živoucí
vzpomínku. Něco, k čemu se člověk může vracet, polemizovat s tím, ničit anebo obnovovat.
Vraťme se ke starověkým kulturám, které zdánlivě se soudobou produkcí a hlavně se
soudobým chápáním architektury nemají nic společného. Pokusíme se nastínit přece jen
nějaký společný rys. Je to fenomén kulturní paměti, tak jak ji postuluje Jan Assmann ve své
knize Kultura a paměť.20 Následuje popis vývoje skripturálních technik a postupů při rozvoji
tohoto vnějšího uložení. Přesto J. Assmann sleduje ve své knize ještě jednu linii, která je
spojena se starověkým Egyptem, a to s jeho monumentálními stavbami, které měly tvořit, a
také tvořily pevnou součást kulturní paměti, a dokumentuje to na stavbě chrámu pozdní doby,
kterou interpretuje jako „obnovu ryzosti tradice“ (tamtéž, s. 158, rozklad viz celá
podkapitola). Architektura tu je vnímána nejen ve svém utilitárním účelu, ale i jako
připomínka (vzpomínka), mající za úkol egyptskou společnost konstituovat v její vyhraněné
sebeidentifikaci. V této souvislosti není bez zajímavosti připomenout jiný zajímavý jev, který
se v egyptské společnosti odehrál. Poté co nastupují dynastie Nové říše pocházející z Vesétu,
použili ke stavbám svých hrobek pyramidu, ačkoli zvyklostí těchto lidí bylo pohřbívání do
tesaných skal a tato zvyklost se posléze také rozšířila, zatímco první byla opuštěna. V případě
prvních vládců z Vesetu to byla demonstrace veskrze symbolická. Podobné (až politicky)
motivované momenty bychom mohli nalézt v celém průběhu dějin architektury, neboť jsou
20
„komunikační systém si musí vytvořit vnější oblast, v níž lze skladovat sdělení a informace, tj. kulturní smysl,
a právě tak i určité formy ukládání (kodifikace), skladování a opětovného zapojení („retrieval“)Assmann 2001, s.
25
130
úzce spjaty s dějinami společenskými. Podobně bychom mohli na našem území okomentovat
snahu Jana Santiniho–Aichla v jeho zacházení s barokním a gotickým tvaroslovím. Včetně,
jak později uvidíme, realizací v současné architektuře. I v případě Jana Santiniho – Aichla se
potýkáme se symbolickým používáním architektonického tvarosloví, které mělo umocnit sílu
kultu Jana Nepomuckého a takřka hmatatelně jej zprostředkovat.
Zvláštní kapitolu představuje devatenácté století, které má historismus nebo, přesněji řečeno,
návrat k historii takřka jako program. Devatenácté století je fascinující dvěma velikými
návraty k tradici. Ke klasické a středověké. Obě tyto tradice ovlivnily konec tohoto století a
spolupůsobily i při vzniku architektury modernistické a funkcionalistické. Ovšem návraty
k historickému tvarosloví v architektuře 20. století, jsou návraty, zdá se, spíše formální, bez
onoho, výše zmíněného, symbolického nebo možná duchovního podtextu. Tím byla negativně
ovlivněna nastupující mladá generace architektonické avantgardy, která tento formální vklad
odmítla jako celek. Oba návraty jsou, a to bychom chtěli rádi podtrhnout, vždy spjaty
s určitou společenskou situací. Vyjadřování tím či oním jazykem znamenalo snahu vizuálně
odlišit různé společenské funkce daných realizací. Přesto (ačkoli toto vymezení je krajně
zjednodušující) tyto varianty musely pracovat s modifikacemi, které byly nutné, neboť se
proměňovala funkčnost zadávaných staveb oproti jejich dávným vzorům. To je velmi
podstatný prvek, který hraje v proměnách architektury konce devatenáctého a začátku
dvacátého století důležitou roli. Zajímavým momentem je onen návrat ke klasické řecké
tradici, která ovlivnila architekturu devatenáctého století asi nejvíce. Zajímavost tohoto
návratu tkví v tom, že klasická řecká architektura začala být poznávána a plněji pochopena až
na konci osmnáctého století a na začátku století devatenáctého, v důsledku postupného
oslabování moci Osmanské říše ve Středomoří a osvobození Řecka. Nicméně právě v tomto
okamžiku se začíná objevovat potřeba, kterou důsledné dodržování tvarosloví této
architektury nemůže zcela naplnit – funkčnost, vycházející vstříc potřebám proměňující se
společnosti. A to nejen ve sféře společensko–politické, ale i vědecko–technické. Nějakou
dobu je udržován sen o znovuzrození jediného pravého slohu, ve kterém se posléze začínají
ovšem velmi rychle objevovat trhliny. Devatenácté století pak, právě pro tento návrat
k historizujícímu pojetí, bylo určitou dobu v klatbě, a to spíše u odborné veřejnosti, neboť pro
ně představovalo eklekticismus nejhoršího ražení a výtvarnou exhibici, která naprosto
neodpovídala potřebám, jež oni (modernističtní architekti) spatřovali jako naprosto prioritní.
Lze to spatřit na rétorice programových prohlášení jednotlivých architektonických skupin a
hnutí, která prorokovala zcela novou a jinou architekturu (srv. Benešová). Nemusíme se asi
zabývat detailním popisem těchto bojů, které jsou poměrně dobře zaznamenány v literatuře
(srv. Švácha, Benešová, aj.). Zajímavým rysem je i to, že současně s progresivními
tendencemi vznikají nebo se ustanovují hnutí, která se naopak snaží určitým způsobem
historický stav zachovat a zdůrazňují jeho kvalitu. Navíc, pohlédneme–li na obě snahy z naší
současné perspektivy, pak vidíme, že obě strany měly svým způsobem pravdu a můžeme jim
oběma být vděčni za jejich aktivity.
Proč je pro nás důležitý čas devatenáctého století s jeho boji a zápasy o novou architekturu,
které pak vrcholí ve století dvacátém? Domníváme se, že je to právě ten moment hlubšího
uvědomění hodnoty historie a schopnosti architektury tuto hodnotu připomínat.21 Pro jednu
skupinu je to ovšem nesmírně negativní postoj pro jeho konzervativnost, zdánlivě inklinující
k zachování špatných a nezpůsobilých věcí, pro stranu druhou je to připomínka hodnot
utvářejících dosavadní podobu naší kultury. Z dnešního pohledu je zajímavá polemika, která
byla vedena kolem asanace původního židovského gheta v Praze (srv. Vlček 1986, s. 99-100).
21
„památka je,(…) vizualizací kořenů lidského zakotvení, je vizualizovanou pamětí a v tom je její specifický
význam“ Pešková 1998, s. 34
131
Z pohledu současnosti můžeme konstatovat, že tento svár přinesl do našeho přemýšlení
pozitivní věc, a sice, že si uvědomujeme velmi silně kvality a přínos obou proudů
architektonického smýšlení. Ačkoli se dodnes více méně budou hledat a hledají odpovědi na
tento vývoj, domníváme se, že jeden prvek v lidském přemýšlení byl opominut. Totiž ten, že
jak pro poučené a zasvěcené kritiky a teoretiky, tak pro nepoučeného laika představují
stavební realizace určitou vzpomínku, součást jeho vizuální paměti, zejména pokud v určitém
prostředí vyrůstá. U jedněch méně, u jedněch více. A k tomu, aby se přiklonili ke změnám,
musí být opravdu silný podnět. Můžeme si povšimnout, že u řady radikálních přestaveb,
proměn dochází k výrazným řečnickým kampaním. Pro nástup funkcionalistické architektury
je typická nejen odborná polemika, ale i polemika společenská, která má navíc poměrně
masivní charakter. Přesto nebyla kritika modernistické a funkcionální architektury zaměřena
proti kvalitní architektuře jako spíše proti bezduchým a nekvalitním realizacím. Nicméně při
útoku na staré a vyčpělé docházelo někdy k vylití vaničky i s dítětem. Paradoxně k tomuto
vývoji se i ve funkcionalistické architektuře objevují reminiscence na historii, i když jsou
spíše míněny jako rétorické obraty. Například u architekta Adolfa Loose vztah k tradici,
přinejmenším v té utilitární podobě, funguje. To, že nebylo možné tento vztah k tradici
z architektury vyřadit, pochopili i architekti, kteří se etablovali jako zcela progresivní a
funkcionalistickému tvarosloví oddaní tvůrci.
Zde na tomto místě je dobré říci, že tento vztah diváka a uživatele domu je zároveň i vztahem
k určité estetice, estetickému vnímání architektury a domu obecně. Jednoduše se ukázalo, že
přervat zcela tradiční pouta, která pojí minulost se současností, je krajně problematické,
zvláště pokud jde o architekturu. V té nejlepší rovině tuto tezi reprezentuje dílo architekta
Jože Plečnika, jehož práce má přesně tento přesah. Ákos Moravánszky demonstruje tento
problém na vynikající realizaci Jože Plečnika na kostele Nejsvětějšího srdce Páně na
Vinohradech.22 A poté dovozuje, že je velmi obtížné verbálně analyzovat a vysvětlit různé
prvky použité architektem. Obtížnost verbální analýzy všech symbolických významů u
Plečnikova kostela Nejsvětějšího srdce Páně na Vinohradech připomíná situaci, kdy se
v paměti člověka vynoří vzpomínka, jejíž okraje a detaily jsou méně zřetelné, ale celkový
smysl (obraz) zůstává zachován.
Tento text jsme nazvali Architektura jako archeologie vzpomínky. V čem vlastně tato
archeologičnost architektury spočívá? Domníváme se, že v tom, co architektura jako celek i
jako jednotlivá realizace přestavuje a co zachovává (není to jen ta rovina, kterou lze
vysledovat v soudobé architektuře, ale má i duchovní rozměr). Především pokud
Moravánszky hovoří o „Plečnikově archeologie architektonických forem“(Moravánszky
1999, s. 22), pak hovoří zejména o tehdejších cestách a jazycích architektury, které hledaly
nové spojení současnosti s minulostí zejména v rovině praktické architektury. Nicméně je
Plečnikův přístup přece jen ojedinělý v rámci pražské architektury a ocitá se mezi
konzervativním pojetím a pojetím moderním. Existuje, domníváme se, ještě jeden rozměr
archeologičnosti architektury. Tento neobvyklý termín lze samozřejmě opsat i jinými pojmy a
především je třeba jej vysvětlit.
Archeologie se zabývá zkoumáním především hmotných pramenů, které se dochovaly
z minulosti. V současné době jsou rozlišovány určité druhy archeologických postupů při
zkoumání různých obdobích lidských dějin. Jde o to, že jsou to vždy prameny povahy
hmotné, které mohou nějakým způsobem vypovídat o minulosti. Pokud jde o architekturu, má
22
„Archaismus není jednoduše výsledkem použití tradičnějšího architektonického jazyka, nýbrž konfrontace
pozorovatele s archeologickým artefaktem z mystické minulosti, jehož význam je z části skryt“ Moravánszky
1999, s. 21
132
zvláštní postavení. V mnoha ohledech je vždy na očích a jako první svádí k nějakému popisu
nebo eventuálně může sloužit jako zdroj stavebního materiálu. To jsou okamžiky, kdy se
odehraje situace, kterou bychom chtěli popsat. Je to stav, kdy se oddělí technická stránka
realizace od vědomí hodnot, které má pro dané etnikum. Tuto situaci z dějin známe. Je to
případ egyptské kultury, kde pomalu zanikly původní společenské formace po vítězství
islámu, a nebo zánik státní formace západořímské říše. Zatímco v prvním případě se daný
výtvarný jazyk, v našem případě architektonický, nepodařilo obnovit, v případě druhém
nedošlo k tak úplnému zapomnění, aby na něj nebylo možno navázat. Souvisí to právě s oním
druhým rozměrem, který se snažíme postulovat, a to s tím, že nedošlo k úplnému oddělení
zmiňovaných dvou rozměrů a že pojítkem pro takový stav byla vzpomínka, která byla ve
vědomí dané society stále přítomná a která v okamžiku, kdy se objevila schopnost technické
realizace, byla praktickým způsobem zpřítomněna. Pokud existuje vědomí kontinuity dané
society, existuje nejen formální, technická znalost, ale i to co bychom mohli nazvat živá
paměť, ne ovšem institucionální, nýbrž taková, která se utváří nepozorovaně v průběhu
každodenního života. Potud tedy malý historický exkurs, který má poukázat na určitý
specifický jev, jež se váže na architekturu, ačkoli bychom jej mohli vztáhnout na kulturu jako
celek. V našem znovuobjevování architektury severočeského kraje se ale musíme ještě
pokusit prokázat, zda má tato teze platnost i pro současnost. Budeme–li uvažovat o této
problematice z hlediska současnosti, nevyhneme se celkovému problému, kterého jsme se již
dotkli, a to problému architektury dvacátého století. Ta představuje další z velkých zlomů už
proto, že je jedním z faktorů určujících charakter našeho soudobého vizuálního vnímání
krajiny a okolí.
V mnoha ohledech byla architektura dvacátého století skutečnou revolucí ve stavebnictví, z
důvodů technologických, formálních, způsobem uvažování o typech staveb. V tom všem ale
byla nedílnou součástí doby, jejím výrazem. Převažující model architektonické tvorby
formovala převážně avantgarda, která vytvořila tzv. internacionální styl. Vztah k tradici a k
historickým architektonickým formám nebyl, dle našeho soudu, tak výrazně negativní, jak by
se zdálo z dochovaných programových textů. Přesto byly staré slohy chápány jako něco co
patří do historické výbavy, jež byla pro tehdejší současnost nepoužitelná. Toto v celku
pochopitelné a správné hledisko ovšem mělo jeden problematický aspekt. Avantgardní,
modernistická architektura nesla v sobě v souladu s celkovým pohybem umění, ale i kultury
jako celku, mesiášský náboj změny světa a společnosti. Tomu samozřejmě odpovídala i
rétorika programových prohlášení, textů a vystoupení, zejména ve dvacátých letech. Tento
text ovšem nemapuje tuto situaci, proto je tato, byť široká problematika, zastoupena jen
krátce. Je zajímavé sledovat jak byly některé radikální názory postupně korigovány (srov. K.
Teige - Vývoj sovětské architektury) ovšem opět v rámci funkcionalistického názoru. K
tomu je třeba přičíst neméně důležitou oblast urbanismu, který je ve funkcionalistických
teoriích chápán jako fenomén nezávislý na „geniu loci“ (podrobněji k tomuto problému viz.
Architektura a město 1996, Norberg-Schulz 1994), tudíž je k jakékoli tradici v zásadě
přinejmenším opatrný. Pokud pročítáme ovšem některé texty a programová prohlášení, jeví
se nám tento výrok jako eufemismus. Vztah avantgardy k tradici není jednoduchý. V
uchopování tradice se v myšlení avantgardy objevuje ne vždy postřehnutelná a explicitně
vyjádřená (to platí pro všechny umělecké disciplíny) ambivalence k tomuto fenoménu. Zde
máme na mysli to, že špička funkcionalistické architektonické tvorby stavební tradici
nepochybně znala, a byla schopna si z ní něco vzít. Asi nejznámějšími příklady mohou být Le
Corbusier a jeho obdiv k Parthenonu nebo Mies van der Rohe, jehož počáteční tvůrčí
inspirace tkví v inspirovanosti Schinkelovým klasicismem (srv. Tegethoff 2001, s. 134-151).
Také u Adolfa Loose lze tento vztah vysledovat, především v tom, jak chápe úlohu kvalitního
materiálu v jeho účinu především v interiéru. Navíc je jedním z mála avantgardně
133
zaměřených architektů, který neváhá používat původní rodinný mobiliář či některé historické
detaily v rámci celkového moderního výrazu.
Odhlédneme–li od nuancí a rozdílů mezi emocionálním a vědeckým funkcionalismem, tak jak
jej definuje R. Švácha,(srv. Švácha 1995) můžeme do jisté míry konstatovat, že pomalu, ale
jistě převažovalo zdání o konečném vítěztví funkcionalistické architektury, která, jak se
zdálo vcelku oprávněně, nabízela recept na řešení jednak palčivých sociálních otázek (např.
bydlení), ale zároveň i přijatelný výraz pro současnost. Ačkoliv skalním zastáncům vědeckého
funkcionalismu by se při zaslechnutí tohoto pojmu otevřel nůž v kapse. Problémy spjaté s
jejich vizemi, zejména urbanistickými, se začaly objevovat poměrně záhy, ale zásadně
diskutabilní povahu získaly teprve po druhé světové válce. První kritické ohlasy lze slyšet už
na konci padesátých let a postupem času tato „revolta“ nabývá na síle, aby v šedesátých
letech a dál vytvořila předpoklad pro kritické přezkoumání těchto modernistických trendů.
Řeč je o Athénské chartě a dalších urbanistických teoriích. Tato problematika je dnes
poměrně slušně popsána v literatuře, jsou hodnoceny klady i zápory a není třeba ji zevrubně
popisovat. Nicméně ve shodě s tímto textem se opět pokusíme dotknout fenoménu tradice,
bez kterého, jak se domníváme, se neobejdeme ani v tak odtažité oblasti, jakou by se beze
sporu zdál být moderní urbanismus. A přece ani tato architektonická revoluce dvacátého
století nevznikla sama od sebe, nýbrž má svou tradici, kterou můžeme datovat až do doby
renesance. Jelikož naším tématem není urbanismus jako takový, zmiňme jen tendenci
radiálních os vycházejících z centra, kterou postulovali renesanční humanističtí architekti, již
přejal barok ve svých osových pohledech a v praktickém rozměru ji uvedlo do života
devatenácté století, které tento racionální koncept začalo uplatňovat takřka ve všech
vznikajících evropských velkoměstech. Tento velmi kratičký exkurz jsme užili proto,
abychom ukázali, že i velké myšlenky modernistické architektury mají někde svůj původ,
svou tradici, která může být pozdějšího či novějšího data.
V této souvislosti je třeba říci i následující. Vývoj architektury po roce 1945, tedy po druhé
světové válce, totiž i nadále sleduje tuto avantgardní tradici, kterou pochopitelně rozvíjí. Že
situace nebyla zcela jednoznačná, ukazuje případ nacistické a sovětské architektury, které
byly od třicátých let nasměrovány směrem k historizujícím slohům, avšak více méně
politicky. K vyčerpávání tohoto historizujícího slovníku dochází ovšem poměrně záhy. Pro
architekturu, stejně jako pro umění, je po roce 1945 typické rozvíjení modernistických
myšlenek a postupů; po určitou dobu, jak jsme již zmínili, do toho nelze počítat země
bývalého socialistického bloku. Korekce jsou ale vidět poměrně brzy i zde. Tak tedy, zatímco
ve východní enklávě „zuří“ historismus, kupodivu i na západ od našich hranic se začínají
hledat historické kořeny a inspirace. Není třeba detailně popisovat brutalismus Le
Corbusierův, útěky mladší generace, kterou by mohl reprezentovat Luis I. Kahn. Přesto jsou
tyto aktivity vedeny spíše „reformačními“ snahami změnit obraz do té doby panující
moderny. Uspíšením těchto pokusů je postmoderní architektura, která se k historizujícím
fázím vývoje vrací zcela programově, ačkoli to také není tak úplně návrat k přesnému
historickému tvarosloví. A spíše je to její první část, která ve vlastní architektuře ráda cituje
historické slohy. Ovšem její historismus v současné době spíše míří k individuálnímu výrazu
pro danou lokalitu. Speciálně náš problém připomíná Renzo Piano ve svém komentáři k
berlínskému Postupimskému náměstí. Mimo jiné v dokumentu australské televize říká, „že
město je jako učebnice dějepisu, nemůžeme jednu stránku vytrhnout.“ Jeho další řeč se
zaměřuje na vývoj architektury po roce 1945, kdy, jak sám říká, sami architekti porušili
původní uspořádání. A to i přesto, že byl Berlín po závěrečných bojích nesmírně zničen.
Případ Postupimského náměstí jsme vybrali záměrně. Podílelo se na něm 16 vynikajících
architektonických kanceláří. Co je na něm ale nejzajímavější, alespoň z našeho pohledu,
134
nejsou architektonické realizace jako takové, ale způsob jejich urbanistického uspořádání.
Samotné náměstí, ale i ulice vytvářejí opět „domovní“ bloky, pasáže, průchody. Malé piazzy.
Zejména dojem z malého náměstíčka obklopeného výškovými budovami Daimler-Benz, Sony
či Deutsche Bahn působí přímo italsky. A vůbec nevadí, že jde v těchto případech o
hypermoderní technologie. Dalším silným návratem jsou detaily, jako například použití
rozstřílených označení původního metra. Nejsilnějším momentem archeologičnosti této
výstavby je pro nás ale vydlážděná trasa původní Berlínské zdi. Poté, co byl tento nádor
„odoperován“, zůstává jako určitá jizva, která se ovšem pomalu hojí, nezmizí docela, což je
dobře, právě pro paměť, kterou v sobě uchovává. Vine se i kolem nového centra, a vytváří tak
nový genius loci. Tu symbolickou připomínku, kterou architektura v sobě vždy určitým
způsobem nese.
Shrneme-li předchozí řádky, můžeme konstatovat, že architektura poskytuje kontextuální
pozadí pro utváření vztahu society k danému prostoru. V jistém smyslu se stává symbolem
tohoto procesu, který je ale obousměrný. Zároveň je nebo, lépe řečeno, může být garantem
tradice v tom smyslu, že se jedná o proměnlivou hodnotu, která je modifikovatelná, ale
zároveň v sobě dokáže udržet původní kvality. Architektura,a vše co s k ní váže, se stává
reprezentantem třetí aristotelské kategorie – bezděčného tam, kde spojuje věci umělé a
přírodní.
Literatura
ARISTOTELES (2003) Metafyzika. Praha.: Rezek Praha, 2003. 579 s. ISBN 80-86027-19-8
ASSMAN, J.( 2001) Kultura a paměť ( písmo, vzpomínka a politická identita v rozvinutých
kulturách starověku). Praha: Prostor. ISBN 80 – 7260 – 051 – 6
BENEŠOVÁ, M. (1984) Česká architektura v proměnách dvou století. Praha: SPN. 479 s.
HALÍK, P. – KRATOCHVÍL, P. – NOVÝ, O. (1996) Architektura a město. Praha: Academia.
204 s. ISBN 80-200-0245-6
MORAVÁNSKY, A. (1988) Die Architektur der Donaumonarchie (1867 -1918). Berlin:
Ernst & Sohn. ISBN 963-13-24-931
PEŠKOVÁ, J. (1998) Role vědomí v dějinách. Praha: Nakladatelství Lidové noviny. 140 s.
ISBN 80-7106-217-0
ŠVÁCHA, R. (1995) Od moderny k funkcionalismu. Praha: Victoria Publishing. 590 s. ISBN
80-85605-84-8
TEGETHOFF, W. (2001) Mies van der Rohes Frühwerk und der „Preußische Stil“. Mies in
Berlin. Ludwig Mies van der Rohe. Die Berliner Jahre 1907-1938. München-London-New
York: Prestel Verlag
TEIGE, K. (1969) Vývoj sovětské architektury. Teige ,K. – Kroha, J. avantgardní
architektura. Praha: Československý spisovatel. 208 s.
VLČEK T. (1986) Praha 1900. Studie k dějinám kultury a umění Prahy v letech 1890 –
1914.Praha: Panorama. 317 s.
Adresa autora:
Phdr. Tomáš Pavlíček,Ph.D.
Katedra dějin a teorie umění
Fakulta umění a designu UJEP
Pasteurova 9
400 96 Ústí nad Labem
135
PROSTŘEDKY ROZŠIŘOVÁNÍ ,,ZORNÉHO POLE“ VNÍMÁNÍ
KULTURY A JEJÍCH DIFERENCIACÍ
Hana Pejčochová, ČR
Jitka Kratochvílová, ČR
Univerzita J.E.Purkyně v Ústí nad Labem, ČR
Abstrakt
Text představuje koncepci ,,rozšířeného vnímání uměleckosti“ jako prostředku k rozšíření
vnímání a chápání kulturních diferenciací i individuálních odlišností jedinců ve společnosti.
Vychází ze zkušeností získaných při pokusech o propojení vyučovacích předmětů Umění a
kultura a Multikulturní výchova. Součástí implementačních pokusů je i proces hledání
vzájemných styčných bodů, souvislostí témat a problémů řešených v obou disciplínách a
definování vyučovacích metod a forem použitelných pro realizaci mezipředmětového
propojení.
Abstract
Text shows conception ,,an extensive perception“ of art as instrument to ,,an extensive
perception“ of cultural differentiations and individual diversity of persons in the community.
Shows possibilities of an implementation of Multicultural education in to the Art education
course (Art and Culture). The Autor deals with the metods and ways of implementation. The
motive is the variations in the student's attitude towards the current Art production, which
comes on throught imlementations. It also analyses implementations. It also analyses the
interaction of both subjects.
Tento text se zabývá ,,rozšířeným vnímáním uměleckosti“. Jedná se o metodu, která
napomáhá zvětšováním ,,zorného pole“ vnímání určité oblasti tím, že zvyšuje počet rolí,
kterými lze na skutečnost nazírat. Současně poukazuje na možnost přenositelnosti níže
popsané metody na percepci a reflexi okolní kultury a společnosti s poukazem na to, že
narušuje stereotypní vnímání, rozšiřuje znalost jednotlivých kulturních specifik, hledá příčiny
a souvislosti jednotlivých jevů a současně individualizuje jednotlivé charakteristiky.
1 Model rozšířeného vnímání uměleckosti
,,Ještě v prvních desetiletích dvacátého století se hranice mezi uměním a ,,obyčejným“
životem pro většinu lidí poměrně nápadně odlišovala na dva světy. Umění bylo téměř
výhradní záležitostí profesionálních umělců a pro veřejnost sloužilo jako příležitost
k nevšedním zážitkům…
Proto stále existují galerie, muzea, koncertní síně a divadelní budovy jako hmatatelné
připomínky výjimečnosti…“ (Slavík, 2001)
Z tohoto citátu jasně vyplývá, že existoval specifický pohled umělce a uměleckého kritika a
pohled divácký, který byl ve velké míře ovlivňován pohledy kritiků. Striktní oddělování
umění, uměleckého světa a světa všednodenního, napomáhalo vytvoření zřetelné hranice
„uměleckosti“ a „neuměleckosti“. Mezi nevýhody takto chápané umělecké scény patří i jistá
neprostupnost umění a životní reality.
136
Posun těchto jasně vymezených hranic probíhal avantgardními výboji a revoltami
nastupujících generací. Většinou však byly hranice jasně definovány, což divákům, umělcům
a kritikům poskytovalo jasný názor na to, „co“ je umění a ,,kdy“ je umění.
Obr.1 Vnímání uměleckosti v historii.
A = historický úhel nazírání na
umění
= artefakt v tomto místě je
„umění“
uměním
(pro
umělce,
diváka
i
kritika)
= artefakty v těchto místech
A
nejsou
považovány za umění
V průběhu minulého století došlo ve výtvarném umění k mnoha zásadným změnám, ale
postoj k umění a umělcům pramenící v dobách minulých u některých lidí neustále přetrvává.
Snad proto velká řada z nich určitým způsobem odsuzuje “moderní“ umění (impresionismem
počínaje). Nesplňuje jejich očekávání něčeho výjimečného (ve smyslu kopírovaní a
interpretace reality). Nepoučení studenti jsou často stoupenci tzv. representativismu23
(Graham, 2000). Současně s tím neumí vnímat rozdíl mezi zobrazením (něčeho) a ztvárněním
(podoby něčeho).
V průběhu dvacátého století došlo k celkem zásadní proměně chápání rolí v uměleckém
procesu. ,,Smysl a hodnota uměleckého díla nejsou dány pouze jeho autorem, ani nadosobně
"shůry", ale vznikají subjektivně jako výsledek osobních uvědomělých či mimovědomých
zážitků a zkušeností umělce i diváka a jejich společný význam se vytváří v komunikačním
procesu, v interpretaci. Umělcova či kritikova interpretace přitom zdaleka není automaticky
hodnotnější než interpretace divákova. Každá vyjadřuje jedinečné, nezastupitelné zážitky a
zkušenosti a svým zapojením do komunikační sítě má v jejích vazbách svou specifickou
hodnotu. V důsledku tohoto pluralistického přístupu se také poselství, smysl a obsah
uměleckého procesu i uměleckých děl samotných radikálně změnil.“ (Vančát, 2008)
Role24 umělce a diváka předurčují jistý horizont vnímání problematiky: pro diváka laika může
umění znamenat pouze realistické zobrazení světa, kdežto umělec vnímá prostor umění ve
větší šíři, a naopak divák může spatřovat umění v kýči, v oblasti, kterou umělec za kvalitní
nebude považovat atd. Dvojakost nazírání na problematiku umění, uměleckosti a tvorby
poskytuje možnosti proměny jeho vnímání, respektive doplňuje charakteristiky z pozice
pouze jedné role nevnímatelné. Role diváka, umělce a kritika se tak stávají dynamickými a
situačně proměnnými.
Předmět výtvarná výchova by měl tuto pluralitu reflektovat a poskytovat svým žákům
možnost zažít realitu z více rolí a vyzkoušet si více úhlů pohledu na řešenou problematiku.
Cílem je rozšířit vnímání žáků (diváků, příjemců) nejen o roli „poučeného“ diváka (či kritika),
23
representativismus = požadavek na realistické zobrazování ve výtvarném umění (umělecky ztvárněné věci
musí vypadat jako ,,ve skutečnosti“)
24
V tomto textu je pojem role vykládán jako soubor očekávání na chování a prožívání daného jedince ze strany
skupiny (okolí, společnosti), které je spjato s jeho současnou pozicí (postavením) v příslušné skupině.
137
ale i o roli umělce (autora/producenta). Prožitím charakteristických aspektů zmíněných rolí se
rozšiřuje repertoár vnímání reality, žáci a studenti získají zkušenost, že na okolní svět nemusí
být nahlíženo pouze z jednoho úhlu, skrze jeden jediný názor. Uvědomění si přechodů do
jednotlivých rolí, je vede k nutnosti hledat charakteristické znaky a současně s tím i role
definovat. Poznávají tak vlastní perspektivy percepce a reflexe světa.
obr. Rozšíření zorného pole adicí rolí umělce / producenta a diváka / receptora
artefakt nacházející se v bodě:
= je uměleckým pro
umělce i diváka
diváka
umělce
umělec
„umění“
divák
Výše popsaným způsobem lze rozšířit horizont vnímání definice umění. Ke změně dochází
zvýšením počtu poznaných rolí a jejich vzájemnými prostupy. Vycházíme-li z předpokladu,
že zvětšováním počtu zažitých (společenských) rolí a jejich prožíváním (i záměrně
vyvolaným), člověk rozšiřuje svojí schopnost vnímání předmětů a dějů a ostatních lidí
z různých pozic a náhledů, nutně nás musí napadnout, že tato koncepce může být přenositelná
i na další oblasti vnímání okolní reality (speciálně na vnímání kultury a společnosti).
Jedinec vystupuje současně (kromě množství různých rolí) jako pozorovatel a účastník
společnosti/ kultury. Přičemž role pozorovatele je jako primární posuzována při kontaktu
s kulturou cizí či při percepci jednotlivých subkulturních a kulturních odlišností, kdežto role
účastníka je částečně neuvědomělá a specifická pro kulturu vlastní. Poznáváním jednotlivých
úloh a úhlů pohledu, které přinášejí, se rozšiřuje uvědomování si specifičností a stereotypů v
pohledech na druhé.
Chceme-li však hledat analogii mezi rozšířeným vnímáním umění a uměleckosti a vnímáním
kultury jako celku (respektive jako společenského produktu), je nutné neustále vést
v patrnosti, že ,,umění a společnost jsou nehomologické konstrukce (vycházejí ze dvou typů
kategorizace lidské zkušenosti) “(Baxandall). Naproti tomu však spočívají na vzájemně se
prolínajících skutkových podstatách. A právě kategorie lidského chování a jeho vzorců je
významným propojujícím elementem, který nám umožňuje klást do souvislostí systémy,
jejichž vzájemná slučitelnost je v mnoha ohledech relativní.
Viděná souvislost nabízí další alternativy vzájemných souvislostí a otevírá další otázky.
Existuje souvislost mezi individuálním vývojem jedince a vývojem kultury jako celku?
Někteří z vědců (Huizing, Linton) se domnívají, že shoda mezi antropologickým a
sociologickým pohledem je možná. Tento fakt dokládá například srovnání vývoje jedince a
společnosti ve fázích, které se nazývají egocentrismus a etnocentrismus. Obě tyto fáze jsou
vývojově primárně důležité a neopomenutelné pro další rozvoj.
138
,,V postmoderním diskurzu o kultuře je dosti frekventovaným pojem eurocentrismus, který
dává smysl právě svým vztahem k infantilnímu egocentrismu, resp. etnocentrismu.“
(Vondrák, 1996)
Tento pohled na kulturu není ojedinělý, vzpomeňme například Oswalda Spenglera a jeho
Zánik západu (1922) apod.
V rovině vnímání kultur a jejich specifických vlastností jednotlivcem, se nachází tato
analogie:
,,Chápeme-li kulturu jako ,,smysl propůjčující“ orientační systém platný pro příslušníky
jednoho národa, jedné jazykové, resp. kulturní oblasti, lze se ptát, které specifické orientační
parametry budou aktivovány osobou jedné či druhé kultury při vzájemných setkáních nebo při
řešení specifických problémů.“ (Nový, Scroll-Machl, 2005)
Existuje soubor všeobecných parametrů umožňujících komparaci psychologických
charakteristik kultur, tzv. Hofstedeho dimenze národních kultur porovnávající vztah
k autoritám, sebepojetí jedince (vztah mezi jedincem a společností a individuální chápání
mužskosti a ženskosti) a způsoby zacházení s konflikty, včetně zvládání agrese a vyjadřování
citů. Tato pojetí jsou založena na určitých teoretických koncepcích, např. teorie
kolektivistických a individualistických kultur aj. (kulturně standardních teoriích). Nutno
dodat, že se jedná o uměle vytvořené komparativní skupiny pojmů, které vznikly jako způsob
organizace pro zkoumání a vzájemné srovnávání různých kultur či etnických skupin. (proti
této teorie vystupuje např. Winch)
Každý ,,hodnotitel“ kultury bude vždy do určité míry ovlivněn kulturou vlastní, protože není
v lidských možnostech jedince stát ,,mimo systém“. Na druhou stranu :,,Snaha zapamatovat si
shody nebo odlišnosti, a tak si zařadit věci do určitých skupin nebo,,škatulek“, tj. do
klasifikačních tříd nebo kategorií, je základem veškerého poznání nejen v praktickém životě
nebo ve vědě, ale i v umění.“(Slavík, 2001)
Nutnost odmyslet si jednotlivé odchylky je velkým nebezpečím nepochopeného vnímání
kultury jako celistvého organismu, který vede k vytváření stereotypů a předsudků, xenofobie
a následně k vyhroceným projevům nacionalismu. Toto vede k vnímání jedince jako
reprezentanta určitých majoritně rozšířených vlastností bez ohledu na jeho jedinečnost a
specifičnost. Mohlo by se zdát, že tento negativní aspekt je výsledkem špatně aplikované
analogie vývojové psychologie a antropologie, ale opak je pravdou.
V zájmu zpracování, řazení a zapamatování si informací dochází abstrakcí k oproštění od
„nevyhovujících“ detailů a ke stejnému zjednodušování dochází i při vnímání jednotlivých
kultur. Dalšími kognitivními procesy jedinec získává vědomosti o tom, že každý z pojmů má
své specifické vlastnosti a může být odlišný od pojmů obsažených ve stejné kategorii.
Poznání jednotlivých kultur, etnik, etnických skupin atd. končí většinou vytvořením určité
skupiny vlastností charakterizujících kulturu, a to bez ohledu na studium jejích jednotlivých
příslušníků. Toto zkratkovité chápání bývá většinou zrušeno, pokud je jedinec ve styku s více
členy různých skupin, protože začne vnímat jejich osobnosti jako individuality a ne jako členy
určité skupiny. Je tedy podstatné tuto zkušenost studentům zprostředkovat a ukázat jim, že
takto získaná zkušenost je aplikovatelná i na jiné situace.
139
Kultury chápané jako prvek vzájemné diferenciace, mohou být vnímány i jako sjednocující
prostředek lidského soužití. I přes svou primární rozdílnost přinášející člověku zajímavost a
poutavost, může být průkazním materiálem svědčícím o shodné podstatě lidské identity.
Existují určitá výtvarná (umělecká) resp. životní témata a určité výrazové formy, které jsou
v mnohých historických obdobích či mnohých kulturách obdobná nebo dokonce totožná.
Například soustavné návraty tendencí k realismu v západní kultuře nebo celosvětově rozšířené
tendence k abstrakci či geometrii. Tento poznatek přináší zjištění, že může existovat určitý
společný jednotící prvek v lidské mysli, který je antropologickým vývojem podmíněně
obsažen v myslích všech lidí bez rozdílu na jejich rasovou či kulturní příslušnost. Existence
totožných témat a forem v různých kulturách je zajímavým, a pro předmět multikulturní
výchovy, nedocenitelným faktem, protože dokazuje, že lidé jsou totožní i přes svou primárně
vnímanou rozdílnost. Sociální a kulturní antropologové se domnívají, že rozdíly v projevech
jednotlivých kultur jsou místně a historicky utvořené a upozorňují na fakt, že mentální výbava
všech jedinců je totožná a mění se pouze její projevy v závislosti na adaptaci na prostředí,
v němž se člověk pohybuje. Předpoklad, že vrozené vlastnosti všech lidí jsou na celém světě
přibližně stejné, je ústředním dogmatem antropologie. Vymezuje se oproti rasovým teoriím,
které hlavně v první polovině minulého století hlásaly mentální rozdílnost lidských ras.
,,Především je nutno uvést, že 99,8% genů je společných pro celé lidstvo. Ze zbývajících
0,2% se celých 85% nachází u každé etnické skupiny a ,,rasové“ rozdíly spadají na vrub
pouze devíti setin z 0,2%, což je 0,012% odlišného genetického materiálu.“(Eriksen.2008)
2 Slepice nebo vejce?...dinosaurus aneb Freud, Piaget a další
Co je více? Je kultura hlavním řiditelem vývoje jedince nebo je to jedinec, který se
osvojováním si kultury podílí na jejích proměnách? Jinak řečeno: osvojujeme si kulturu
v rámci adaptace nebo osvojováním kulturu vytváříme a ovlivňujeme? Touto sugestivní
otázkou se zabývá Vladimír Borecký na stránkách knihy Imaginace a kultura.
Jednou z mnoha teorií je pojímání enkulturace jako paralely k socializaci. Tento pojem je zde
chápán jako přizpůsobování se k danému kulturnímu systému, zvyklostem a hodnotám.
V druhém z možných pojetí je větší důraz kladen na podíl osobnosti při předávání a vytváření
kulturních hodnot.
,,Vztah osobnosti a kultury je na jedné straně vymezován deterministicky s důrazem na
adaptaci osobnosti a na její identifikaci s danými kulturními vzory. Na druhé straně v rámci
resitutivních přístupů je kladen důraz na individuační či personalizační vzájemné ovlivňování
osobnosti a kultury a na jedinečnost a autenticitu osobnosti.“ (Vondrák, 1996)
K první skupině náleží i velmi zajímavá teorie Georga Herberta Maeda, jež se vyznačuje ryze
sociologickým pojetím. Mead tvrdí, že geneze lidské osobnosti se odehrává v komunikaci,
v níž si jedinec uvědomuje své Já a odděluje ho od okolního světa. V jeho pojetí je Já reakcí
individua na postoje druhých. Zastává názor, že bez vzájemné interakce individua, okolí a
společnosti by nemohla ,,kultura“ existovat v podobě, v jaké existuje nyní. Interakce a
komunikace je tady hlavním katalyzátorem vývoje, jak vnitřního tak vnějšího.
Komunikace (verbální, nonverbální,…) utváří vlastní identitu jedince. Jazyk je nástrojem
myšlení a tedy veškerým konstruktem, který nás obklopuje, a tudíž vytváří svět kolem nás,
jehož jsme nedílnou součástí. Komunikace se ovšem nemusí odehrávat pouze v rovině řeči a
písma, tj. ve verbální podobě, ale i v jejích specifických aspektech. Budeme-li chápat
140
komunikaci jako formu sociálního vztahu, v níž mají jedinci společnou strukturu poznání,
může této definici odpovídat celá řada rozličný druhů interakcí.
Mezi specifické interakční (komunikační) formy můžeme zařadit i výtvarné umění. Barrow
píše, že malování je spíše přirozeným výplodem nespolehlivosti lidské paměti a potřeby
komunikovat. ,,Obrazy mohou předávat informace; umožňují skupině dědit a shromažďovat
zkušenosti…“ (Barrow, 2000.)
,,K základním komunikačním dovednostem patří sdělování informací takovým způsobem, aby
se staly účinným regulátorem lidské činnosti. O sdělení informace můžeme mluvit v případě,
že ji odběratel asimiluje do vlastní struktury vědomí. Jedná se o akt, činnost rozumu, během
níž se využívají údaje poskytované zrakovým, sluchovým nebo jiným smyslem.“
(Podgórecky, 1998.)
Důležité je uvědomění si potřeby pochopení a porozumění sdělovanému. Nestačí pouze vidět,
slyšet, vnímat nebo zažít, je důležité dále s těmito vjemy pracovat. Pro vnímání nestačí pouze
smyslové orgány, protože nejdůležitější práci vykonává mozek zpracovávající informace a
zařazující je do kontextů. Chybou tedy pokud poskytneme studentům příležitost k vnímání,
ale neumožníme jim tyto vjemy dále zpracovávat, rozvíjet a chápat. Pokud dojde pouze
k vjemové recepci bez uvědomění, následuje rychlá ztráta získaných stop a informací, protože
nebyly nijak zakotveny do paměti. Většina z nich se neztrácí úplně (jen jsou pro uživatele
momentálně nedostupné) a některé z pocitů se formou „déja vu“ vrací.
Práce se zážitky či vjemy bývá prováděna formou reflexe. Například artefiletice se reflexe
skládá ze dvou vzájemně propojených částí: zpětného pohledu a porovnání zážitků. Zpětný
pohled umožňuje zvnějšku ještě jednou nahlížet na proběhlou aktivitu, urovnat si své pocity
dojmy a myšlenky a pokusit se je verbalizovat. (Géringová, 2010) Právě verbalizace je
jedním ze sporných bodů: Existují vůbec převody mezi jednotlivými formami beze zbytků?
Bude báseň srovnatelná s vyjádřením stejného tématu v malbě? Kritici tvrdí, že výhradně
verbální vyjádření (převedení) je chybné. I z kulturního hlediska je tato úvaha pochopitelná.
Jednotlivé národní jazyky jsou odlišné a často vytváří těžko překonatelné hranice. I
individuální vyjadřovací schopnosti jednotlivých lidí se od sebe markantně liší. Vyjadřování
pouze slovní formou by bylo výrazně diskriminující a ochuzující, proto je potřeba nespoléhat
se pouze na něj.
Druhou částí reflexe je srovnání vlastního zážitku se zážitky ostatních lidí. Tato fáze je
neméně důležitá pro vlastní rozvoj jedince. Lidé tímto způsobem zjišťují svou pozici ve
společnosti. Hledají místo pro svůj pohled na svět, pro své názory a zjišťují, do jaké míry jsou
totožné či odlišné od ostatních. Zároveň sledují jednotlivé způsoby a formy vyjadřování a tím
obohacují svůj vlastní repertoár. Mohou vyhledávat jednotlivé rysy a sledovat, jak působí na
ostatní atd.
Potřeba předávání informací a poznatků skrze výtvarné umění stála na počátku vzniku tzv.
kognitivistické teorie (např. Goodman). Zároveň lze uměleckou tvorbu (proces i její výsledek)
zařadit do forem vizuální komunikace. (viz výše)
Pro funkčnost komunikace je velmi důležité porozumění. ,,Chceme-li mluvit o porozumění,
musíme objevit souvislost mezi tím, co již známe, a tím, co je v tomto okamžiku nové
neznámé. Každé porozumění začíná znovupoznáním (Slavík) - opětovným rozpoznáním
něčeho, co již je v mé paměti alespoň nějakou svou stránkou nebo částí přítomno.
141
Neporozumění mohou způsobovat šumy (J. Perry) resp. poruchy na kanále toku informací.
Kromě šumů vnějších, existují i šumy vnitřní, jejichž odhalení bývá složitější. Patří mezi ně
například omezené schopnosti příjemce (inteligence, nedostatek dovednosti pochopit
formulace,…), vnitřní příjemcův stres, neuvědomované mechanismy příjemcovy psychiky
(projekce, tlumení aj.), konkurenční podněty stejné modality, nejasné podoby sdělování,
nesoulad poznávacích schémat, nedostatek kanálů pro zpětnou informaci atd.
Vůle porozumět závisí i na již zmíněných kulturních standardech. Lidé (žáci, studenti)
považují systém vnímání, myšlení, hodnocení atd. praktikovaný a uznávaný ve vlastní kultuře
za jediný správný a jediný hodnotný. Je proto třeba jim názorně ukazovat, že i způsob jednání,
který je odlišný od jejich mateřského (ve smyslu nejdříve poznaného a automatizovaného),
může být stejně hodnotný a racionální. Prvním a velmi podstatným je již proces pouhého
upozornění na jiný způsob jednání a myšlení. Velmi častým zdrojem nedorozumění je právě
fakt, že účastníci kontaktu si nejsou vědomi odlišností kulturních standardů a vzájemně se
považují za nevyspělé, neomalené či ,,podivně“ jednající. Touto problematikou se zabývá
obor multikulturní komunikace (interkulturní).
Při kontaktu (i pracovním) odlišných kultur zákonitě vznikají problémové ,,kolizní“ situace,
kdy se cizí stane důležitým pro vlastní. Při vzájemných vztazích mezi cizím a vlastním - mezi
monokulturním a zpočátku velmi vzdáleným, ale stále se přibližujícím, vzniká vakuum
nejednoznačnosti, vágnosti I novosti, které může být do určité míry ohrožující.
3 ,,Touha dělat nebo mít umění se stala důležitou roznětkou kulturního vývoje.“(Slavík.
2001)
Název této části uvozuje základní myšlenku o existenci určitých velmi silných vazeb mezi
vznikem kultury/kultur a uměním/tvorbou nebo činností.
Z hlediska studia vývoje lidské umělecké činnosti můžeme nalézt několik teorií, jak
přistupovat k umění a jeho vzniku.
Jedna z nich například spatřuje v primitivním uměleckém díle produkt tří faktorů: užitného
účelu, materiálu a techniky. Dějiny umění pro něj znamenaly dějiny dovednosti. Dovednost
stála na samém vrcholu všech úvah o počátcích umění v dějinách lidstva. A jakýmsi
specifickým způsobem zůstává přítomna (alespoň v laickém pojetí výtvarného umění) dodnes.
Vzpomeňme příklad vysvětlení odlišného vnímání a ztvárňování prostoru a perspektivy
v historii a nebo odlišných kulturách. Názorem nepoučeného diváka je to, že tento způsob
zobrazování autoři používali, protože to jinak neuměli. Zde nalézá své historické kořeny
hodnotící složky výtvarného umění ve smyslu umu (umění) a neumu (neumění).
Tento velmi dlouho tradovaný pohled na dějiny umění změnila osobnost Aloise Riegla.
Proměnil totiž úhel nazírání na vývojovou historii dějin umění a do zorného pole zájmu
postavil chtění. ,,Přičemž vychází z předpokladu, že dovednost je pouze sekundárním,
následný projev chtění.“ (Zuska, 2003)
Stylové zvláštnosti minulých epoch nebo odlišných kultur vysvětluje ne jako nedostatek
dovednosti, ale jako jinam směřující chtění. Právě ona motivace pro vznik uměleckého díla,
jakási potřeba jeho realizace určitým způsobem a určitou formou by se měla stát středobodem
vyučování výtvarné výchově a výkladem dějin umění.25
25
Na druhou stranu je třeba poznamenat, že chtění jako elementární lidská napodobovací potřeba, stojí mimo
oblast estetiky jeho uspokojení nijak nesouvisí s uměním. Je třeba rozlišovat mezi pudem k nápodobě a
142
,,Každý styl představoval pro ono lidství, které jej ze svých duševních potřeb stvořilo, největší
štěstí.“ (Zuska, 2003)
Toto je základní pravda, kterou si všichni musíme uvědomit při vnímání a interpretaci
uměleckých děl i kulturních produktů obecně. Zároveň ovšem velmi blízce souvisí
s nahlížením kultury na sebe sama, protože i každá kultura a každé etnikum je svými členy
pokládáno z nejlepší způsob pohledu na svět kolem sebe. Jestliže je každý styl ze soudobého
hlediska největší krásou a vnitřní uspořádání každé kultury nejlepším řešením, je nutné při
jejich posuzování vždy změnit úhel nahlížení na něj. K tomu je velmi žádoucí ovládat
schopnost uvědomění si sebe sama, svých specifik, vlastností a úhlů pohledu na svět, aby
nedocházelo k zmatení vycházejícího ze stereotypů, předsudků a strnulých způsobů nazírání.
Ve své podstatě jde o schopnost vystoupit z ,,role“ (Slavík).26 Osvojená role je stereotypní a
odpovídá očekávanému anonymnímu chování v organizaci a fungování skupin.
V sociologickém kontextu mají role objektivnější existenci než jedinec. (Zuska, 2002)
Vede-li hlavní směr poznání společnosti skrze poznání sebe sama, je velmi důležité obracet se
na studenty a primárně využívat a rozvíjet jejich míru poznání vlastní identity. Ptejme se na
jejich životy, na jejich zkušenosti a zážitky a využívejme jich jako odrazového můstku pro
další rozvoj jejich schopností. Nutností je také, aby vyučující připravoval dostatek podnětných
a zajímavých možností, jak tyto zážitky navozovat i v průběhu vyučovacího procesu. Spojení
s každodenním životem je absolutní nutností pro překonání pocitu určitého odtržení školy od
životní reality.
Mezi vyučovacími předměty Multikulturní výchova (příp. jinými průřezovými tématy) a
výtvarnou částí oboru Umění a kultura nesporně existují velmi blízké vztahy, které vzájemná
tématická propojení obou předmětů podporují. Metoda ,,rozšiřování vnímání uměleckosti“,
která pracuje s pluralitou změnami rolí v uměleckém procesu, je volně přenositelná na
problematiku chápání rolí ve společnosti. Poskytuje možnost sledování věcí z jiného úhlu
pohledu a možnost k vystoupení z role a objektivnějšímu pohledu na skutečnosti, za běžných
okolností vnímané jako individuálně či kulturně zkreslené. Narušuje stereotypní vnímání,
rozšiřuje znalost jednotlivých kulturních specifik, hledá příčiny a souvislosti jednotlivých
jevů, současně individualizuje jednotlivé charakteristiky a zkušenosti v ní získané jsou
analogicky aplikovatelné i na komplexní vnímání kultury a společnosti
Literatura
BARROW,J.D. Vesmír plný umění. Brno: Jota 2000. ISBN 80-7217-097-X.
BURIÁNEK, J.(ed.): Interkulturní vzdělávání - příručka nejen pro SŠ pedagogy. Člověk v
tísni - společnost při České televizi, o. p. s. Praha: Lidové noviny, 2002. ISBN 80-903510-50.
BORECKÝ,V. Imaginace a kultura. Praha: UK 1996. ISBN 80-7184-162-5.
ERIKSEN,T.H. Sociální a kulturní antropologie. Praha: Portál 2008. ISBN 987- 80-7367465-6.
GÉRINGOVÁ, J. Rozvíjení kompetencí učitele prostřednictvím artefiletiky. In: Klíčové
kompetence jako způsob myšlení a o vzdělávání v neprimární a primární edukaci. Ústí nad
Labem: PF UJEP, 2010. ISBN 978-80-7414-220-8
realismem jako uměleckým druhem. Pud k nápodobě panoval za všech dob a jeho dějiny jsou dějinami manuální
zručnosti bez estetického významu.
26
Role je pojmenovaná množina vlastností, která může být přisouzena konkrétní osobnosti nebo osobnostem a
od nich očekáváme, že se charakteristicky projeví v určitém typu situací (Slavík. 2001)
143
GOODMAN, N. Způsoby světatvorby. Bratislava: Archa 1996. ISBN 80-7115-120-3.
GRAHAM,G. Filozofie umění. Brno: Barrister&Princpl. 2000. ISBN 80-85947-53-6.
HILL,G..Moderní psychologie.Praha: Portál 2004. ISBN: 80-7178-641-1.
HOFSTEDE.G. Kultury a organizace. Software lidské mysli. Praha:UK FF 1999.ISBN 8085899-72-8.
NOVÝ,I.,SCROLL-MACHL,S.Spolupráce přes hranice kultur. Praha: Management Press
2005. ISBN 978-80-7261-158-4.
PODGÓRECKY,J. Sociální komunikace v edukaci. Ostrava: Repronios 1998. ISBN 8086122-20-4.
SLAVÍK, J.Umění zážitku, zážitek umění 1. PF UK. Praha 2001. ISBN 80-7290-066-8.
SLAVÍK,J. Umění zážitku, zážitek umění 2. PF UK. Praha 2004. ISBN 80-7290-130-3.
VANČÁT,J.Reflexe proměny výtvarného umění v koncepci oblasti Umění a kultura [online].
Metodický portál MŠMT. [citováno 21.2.10]. Dostupný z: http://www.rvp.cz/clanek/724.
ZUSKA,V. (ed.) Umění, krása a šeredno. Praha: Karolinum 2003. ISBN 80-246-0540-6.
ZUSKA,V. Mimésis – fikce – distance. Praha: Triton 2002. ISBN 80-7254-285-0.
Adresy autorov:
Mgr. Hana Pejčochová
Katedra výtvarné kultury PF UJEP Ústí nad Labem
Stará 49, Ústí nad Labem, 400 11
Mgr. Jitka Kratochvílová
Katedra výtvarné kultury PF UJEP Ústí nad Labem
Stará 49, Ústí nad Labem, 400 11
144
MÉDIÁ A KULTÚRNE DEDIČSTVO
Slavka Pitoňáková, SR
Katedra mediamatiky a kultúrneho dedičstva FPV ŽU v Žiline, SR
Abstrakt
Neoddeliteľnou súčasťou spoločnosti, ktorej ambíciou je byť informačná, je aj kultúra
a kultúrne dedičstvo všeobecne. V procese formovania takto orientovanej spoločnosti majú
dôležité postavenie médiá a dnes čoraz viac skloňované nové médiá. V čase, keď sa otázka
zachovávania a prezentovania kultúrneho dedičstva stáva čoraz častejšie predmetom
spoločenského diskurzu, je dôležité využívať aj možnosti, ktoré v tomto smere poskytuje
mediálny priestor.
Abstract
The culture and cultural heritage in general is an inseparable part of a society whose
ambition is to be informational. In the process of formation of such society, the media and
especially new kinds of media play an important role. At a time when preservation and
presentation of the cultural heritage is becoming an important issue of the social debate, it is
important to use the opportunities provided by the special offer of the media.
Neoddeliteľnou súčasťou spoločnosti, ktorej ambíciou je byť informačná, je aj kultúra
a kultúrne dedičstvo všeobecne. V procese formovania takto orientovanej spoločnosti majú
dôležité postavenie médiá a dnes čoraz viac skloňované nové médiá. Nové informačné kanály
sa využívajú aj v mnohých oblastiach masmediálnej a marketingovej komunikácie. Oba typy
médií možno chápať ako silný fenomén, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou života
jednotlivcov, ale aj sociálnych skupín. Informačné technológie čoraz viac zasahujú aj do
oblasti humanitných vied a vyvolávajú zmeny v kultúre. Hovoríme o virtuálnom svete,
mediálnej realite, ba niektorí dokonca o existencii nového biologického druhu – virtuálnom
človeku. V súvislosti s využívaním médií môžeme hovoriť o obrovskom potenciáli aj
v priestore kultúry.
Momentálne sme svedkami snahy o vytvorenie európskeho multikultúrneho priestoru. Táto
snaha je zároveň sprevádzaná potrebou uchovania a ochrany národného kultúrneho dedičstva
ako jedinečného prostriedku na vytváranie národného vedomia. Tak, ako sa intenzívne hovorí
o potrebe návratu k „tradičným hodnotám“, možno pozorovať čoraz nástojčivejšie hľadanie
„nedostatkov“ masovej kultúry. „V pokusoch definovať masovú kultúru sa často objavuje
snaha postaviť ju do (nelichotivého) protikladu k tradičným (formám) symbolickej kultúry
(McQuail, 1999). Masová kultúra (netradičná, neelitná, populárna, masová,
komercionalizovaná a homogenizovaná) je často komparovaná s ľudovou kultúrou, ktorá
vznikla spontánne a jej tematika, výrazové prostriedky, či formy vychádzajú z každodenného
života. „Kritici masovej kultúry často ľutujú stratu identity a jednoduchosti ľudového umenia.
V tých častiach sveta, kde masovo produkovaná kultúra celkom nezvíťazila, je to stále živá
téma... Nepochybne masové médiá samé poskytujú niektoré lákavé kultúrne prúdy všeobecne
príťažlivej kultúry a súčasne iné prispôsobujú podmienkam mestského života tak, aby zaplnili
kultúrne vákuum vytvorené industrializáciou. Intelektuálni kritici to však spravidla chápu len
ako kultúrnu stratu (McQuail, 1999). Masová kultúra je silne spojená s médiami (následne
s tzv. mediálnou realitou). Sila médií je v mnohých ohľadoch často až preceňovaná (negatívne
dopady) a zároveň pozitívny potenciál médií je nedocenený.
145
Z nášho pohľadu je potrebné vychádzať z funkcionalistickej teórie správanie sa médií (JirákKöpplová, 2003), ktorá definuje jednotlivé funkcie žurnalistiky a mimo iného poukazuje na
dôležitosť zaisťovania kontinuity kultúry a hodnôt. Pri funkcionalistickom prístupe sú médiá
vnímané aj cez prizmu ich poslania ako spoločenských inštitúcií, ktoré napĺňajú potreby
spoločnosti a jednotlivcov. (Teória vychádza z toho, že spoločnosť ako systém je zložená zo
vzájomne prepojených podsystémov, z ktorých každý saturuje iné potreby spoločnosti.)
Z tohto hľadiska napĺňajú médiá viaceré spoločenské funkcie (informovanie, socializácia,
kontinuita, zábava, zisk), z ktorých pre nás je mimoriadne zaujímavá „kontinuita“, čiže
„podpora prevládajúcich kultúrnych vzorov, vrátane objavovania subkultúr a nových smerov
vo vývoji.“ (tamtiež)
Všeobecný princíp kolektívnej identity hovorí o tom, že je odolná voči zmenám a pretrváva
v čase. Jej prežitie však vyžaduje, aby bola neustále vedome vyjadrovaná, prenášaná
a posilňovaná. (McQuail, 1999) Z tohto dôvodu je dôležité podporovať relevantné médiá
a naučiť sa s nimi alebo prostredníctvom nich efektívne pracovať. Vychádzajúc z názoru
McQuaila (1999), existencia kultúrnej identity predpokladá „existenciu ľudí vzájomne
spojených istými významnými kultúrnymi rysmi etnicity, jazyka, spôsobu života atď.
a rovnako aj so zdieľaním spoločného miesta a času. Väčšina kolektívnych (kultúrnych)
stotožnení, ktoré vyhovujú tomuto prístupu, má trvalý charakter, hlboké korene a vzdorujú
relatívne povrchnému vplyvu. Závisí na spoločnej minulosti, náboženstve a jazyku. Médiá
môžu mať oveľa pravdepodobnejší vplyv, či už v dobrom alebo v zlom, na voľnejšie
a prchavejšie identity, ktoré sú najviac bežnejšie a prekrývajú sa. Môžu byť kolektívne
zdieľané a uznávané, ale sú založené na vkuse, životnom štýle a ďalších prchavých rysoch. Sú
viac podobné subkultúrnym identitám, ktoré nemusia mať exkluzívny charakter, ale ich rastu
môžu (medzinárodné) médiá dokonca pomáhať.“ (McQuail, 1999)
Médiá vstupujú do súkromného života ľudí a podieľajú sa na formovaní verejného života.
Rovnako majú vplyv na chovanie jednotlivca a spoločnosti, na životný štýl, na politické
rozhodovanie atď. V dnešnej dobe globalizácie sú však príliš dôležité na to, aby sme ich iba
kritizovali. Preto sa dôležitejšie ako snaha kontrolovať médiá, obmedzovať prístup mládeže
k vybraným programom (médiám vôbec), či obmedzovať mediálnu produkciu v prospech
vzdelávacej a výchovnej funkcie, javí naučiť sa využiť pozitívny potenciál médií a využívať
ho v prospech prezentácie pozitívnych hodnôt (vrátane prezentácie kultúrneho dedičstva).
Poznanie kontextu mediálnych obsahov a súvislostí medzi nimi je dôležité i pre vnímanie a
hodnotenie vlastnej individuality, kultúrnej identity, ako aj národnej hrdosti. V čase, keď sa
otázka zachovávania a prezentovania kultúrneho dedičstva stáva čoraz častejšie predmetom
spoločenského diskurzu, je dôležité využívať aj možnosti, ktoré v tomto smere poskytuje
mediálny priestor. Aby sa tak stalo je potrebné mať znalosti z rôznych oblastí, teda nie len zo
žurnalistiky, ale aj z marketingu (PR, reklama), dnes často pertraktovaného event marketingu
alebo art marketingu. Ide teda o komplexný systém vedomostí, schopností, zručností
a skúseností, ktorý by (napríklad pracovníkom z oblasti kultúry) umožnil efektívne narábať
a pozitívne využívať mediálnu produkciu aj v prospech šírenia osvety, vzdelávania
a tradičných hodnôt.
Vzhľadom na skutočnosť, že médiá v súčasnosti vnímame ako jeden z hlavných zdrojov
informácií, skúseností a poznania, je ich poznanie podnetné aj z hľadiska budovania
znalostnej spoločnosti, pretože sú to práve médiá, ktoré „informujú o hodnotách, postojoch
a názoroch, ktoré sa vďaka mediálnej komunikácii zdajú byť zdieľané s ostatnými.“ (JirákKöpplová, 2003).
146
Médiá mali vždy veľkú silu. Nie nadarmo sa o nich hovorí ako o siedmej veľmoci. Je dobré,
ak sa využívajú v prospech ľudí a plnia si dôsledne svoju primárnu funkciu, ktorá spočíva
v poskytovaní informácií. Situácia v 21. storočí sa výrazne odlišuje od momentu, keď sa
masovo začali vydávať noviny, ale aj od momentu, keď začal vysielať rozhlas a televízia. Aj
na Slovensku je mediálny trh zastúpený širokým spektrom všetkých typov médií na
celoštátnej, regionálnej aj lokálnej úrovni. Obľúbeným médiom sa stal aj internet
a prostredníctvom neho aj online vydania novín a časopisov ako aj ďalšie možnosti, ktoré
recipientom ponúkajú elektronické médiá a sociálne siete.
Pokiaľ ide o momentálnu situáciu v oblasti prezentácie kultúrneho dedičstva v médiách,
môžeme sa opierať o analýzu Hamara (2006),ktorý na margo tejto témy napísal: „Ak by som
mal na tomto mieste hovoriť o súčasnej reflexii tradičnej ľudovej kultúry v médiách na
Slovensku, zjednodušene povedané, ak by som mal kriticky hodnotiť mediálny priestor, ktorý
tradičná ľudová kultúra dostáva a zároveň aj kvalitu vyplnenia tohto priestoru (či už
spoločenskú, umeleckú, estetickú, etickú, etnologickú, folkloristickú, kultúrnoantropologickú, žurnalistickú, alebo inú), môj príspevok by veľmi rýchlo skončil
jednoduchým konštatovaním, že médiá tradičnú ľudovú kultúru a folklór v podstate
nereflektujú, presnejšie: ignorujú ich.“ (Hamar, 2006) Autor ďalej rozoberá aktuálny stav
v oblasti informácií o kultúrnom dedičstve v médiách a upozorňuje na veľmi málo
mediálnych produktov, ktoré sa spomínanej tematike venujú. V oblasti printových médií ide
o prevažne prebrané agentúrne správy, rozhovory s etnografmi, príspevky o vidieckom
turizme a tradičnej gastronómii. Aj v minulosti pre tradičnú kultúru priaznivom prostredí –
v Slovenskom rozhlase a Slovenskej televízii, došlo tiež k výrazným zmenám. Počet
mediálnych výstupov zo spomínaného prostredia klesá a je nahrádzaný produktmi „masovej“
spotreby. V súvislosti s touto problematikou je potrebné pripomenúť, že tento jav nie je pre
oblasť médií a súčasnosť vôbec netypický. V mediálnom priestore možno už dlhšiu dobu
pozorovať „mediálny darwinizmus“ vo všetkých sférach života, a tak sa nemožno čudovať, že
správy o tradičnej kultúre sú redukované len na emocionálne ladené príspevky o bezrukom
harmonikárovi, prvom slovenskom orloji na severe Slovenska, betleheme zo snehu v Tatrách,
tradícii vyšívanie kňazských rúch v istej rodine na Orave, súťaže vo varení halušiek,
zabíjačky ..... Snaha poskytovať masovému publiku silné príbehy je v mediálnom svete
očividná, ale ako spomíname vyššie, ambíciou médií je napĺňať spoločenskú potrebu
masového publika. Nie je možné domnievať sa, že médiá pod tlakom intelektuálnych kritikov
masovej kultúry zmenia obsah mediálnych produktov. Je však možné domnievať sa, že ak sa
tradičná kultúra bude ponúkať médiám menej tradičným spôsobom, nájde si na mediálnom
poli svoj priestor. Médiá sú veľmi životaschopným organizmom, ktorý sa veľmi rýchlo
prispôsobuje (aj z hľadiska technologického aj obsahového) a prijíma nové témy, prvky ...
Tradičné médiá sa začínajú transformovať a využívať množstvo prvkov, ktoré donedávna
neboli pre nich prioritnými. Do popredia sa dostáva interaktivita a väčšia možnosť zapojenia
občanov do procesu vytvárania mediálnych obsahov (občianska žurnalistika, blogy ...). Práve
možnosť interaktivity a väčšieho aktívneho zapojenia občanov do „mediálnej komunikácie“ aj
prostredníctvom tzv. nových médií vnímame ako dôležitý krok v možnostiach prezentácie
tradičných a nových kultúrnych hodnôt v médiách. Na to, aby sa tak naozaj mohlo stať, je
potrebné apelovať nie len na pracovníkov a majiteľov médií, ale aj na tých, ktorým z
pracovnej náplne vyplýva práca s hmotným i nehmotným kultúrnym dedičstvom národa.
Naplnenie tejto ambície predpokladá aspoň základnú znalosť z oblasti sociológie, masovej
komunikácie, politológie, histórie, kultúrnych štúdií, semiotiky, lingvistiky, marketingu (PR a
reklamy). Práve takéto znalosti by sa stali základným predpokladom pre naplnenie ambície
vytvorenia tímov zaoberajúcich sa kvalitnou prezentáciou
kultúrneho dedičstva na
147
profesionálnej úrovni. Dôležitú úlohu by tak mohli zohrať kampane zamerané na potrebu
ochrany a dokumentácie kultúrneho dedičstva (v širšom zmysle slove aj na boj proti
diskriminácii, zmenu postojov a tolerovanie rôznorodosti), kvalitná prezentácia hudobných
tradícií (hudobné, folklórne festivaly ....), publicita umeleckého dedičstva v rôznych zbierkach
(múzeá, výstavy, galérie ...), etnografické filmy a mnohé ďalšie aktivity, ktoré je v dnešnej
dobe potrebné vykonávať v súlade so znalosťami médií (media relations) a s kvalitnou (art)
marketingovou podporou.
Literatúra
MCQUAIL, D. 1999. Úvod do teorie masové komunikace. Praha : Portál. 447 s. ISBN 807178-714-0.
JIRÁK, J. – KÖPPLOVÁ, B. 2003. Médiá a společnost. Praha : Portál. 206 s. ISBN 80-7178697-7.
HAMAR, J. 2006. Súčasná reflexia tradičnej ľudovej kultúry v médiách. In: Zborník príspevkov
Problematika prezentace a medializace tradiční lidové kultury, Strážnice : Národný ústav lidové
kultury. s. 108-116 ISBN 80-86156-79-8.
Adresa autora:
PhDr. Slavka Pitoňáková
Univerzitná 1
010 26 Žilina
148
PROFESSIONAL INTEGRATION OF MENTALLY ILL ADULTS:
VIEWPOINT OF SOCIETY
Ingrida Baranauskiene, LT
Adolfas Juodraitis, LT
Abstract
689 participants took part in research, aim of which was to set up social attitudes on the work
abilities of mentally ill persons. We found out that societal attitude is rather positive, in
opposite to the possibility for high – level work. The results of the research show, that society
is more open to mentally disabled persons, than person’s percept this. Strong correlation was
set up between societal attitude to availability of mentally ill persons in work activities and
societal openness and encouragements to inform employer about fact of disability.
Abstrakt
689 respondentov sa zúčastnilo na výskume, cieľom ktorého bolo stanoviť sociálne postoje na
pracovné schopnosti mentálne chorých ľudí. Zistili sme, že postoj našej spoločnosti je skôr
pozitívny, čo je v rozpore s možnosťami pracovať na vysokej úrovni. Výsledky výskumu
preukázali, že spoločnosť je mentálne postihnutým osobám otvorenejšia, ako si to uvedomujú.
Silná korelácia bola zistená medzi postojom spoločnosti k dostupnosti mentálne chorých osôb
v pracovných aktivitách a spoločenskou otvorenosťou či povzbudením informovať
zamestnávateľa o skutočnosti postihnutia.
Participant of mild mentally disabled in the labor market is important integration activity and
at the same time it is useful form of social rehabilitation. Involvement into labor market
people with disabilities can be assessed as process of increasing of self-confidence, as well.
Successful integration to the labor market and maintenance of job skills of mentally disabled
in many cases depends on the societal attitudes, type of the offered work, and individual
characteristics of mentally ill person. These factors are significant determinants of person’s
efficiency. The job skills of mentally ill are stable; before disability they might have high
level of work skills but it doesn’t mean that they can use them in the situation of mental
disease. Work skills are going to get poor and it creates a lot of problems for employers,
colleagues, depends and for mentally ill person, as well. For the forming of positive attitudes
of society to mentally ill and for successful integration to labor market there are important
three factors: Level of disability, Social environment, and Type of work activity. This
complex of mentioned factors must be developed in the socio-educational activity, in which
experience and professional competences of social pedagogue is significant.
Relationship is a dimension that might stimulate openness of mentally ill and creating of
„friendly environment“. Communication skills are a problematic sphere of interaction
behavior for mentally ill people. We can say that job is always connected in close
relationships with other people and that’s why particularities of interaction determinate
societal attitudes on mentally ill persons.
Efficiency is an individual’s capacity to work productively for a certain time. Operating
abilities of mentally ill persons has some specific features that are not common for people
having other kinds of disabilities. Work abilities of mentally ill are not stable, first of all. In
149
the period of flare-up work capabilities could became lower or even be lost, and in periods of
remission persons work capability may correspond to general requirements for work quality.
That’s why psychological attitudes of employers and other members of society on such
uneven characteristics of operating capabilities of mentally ill persons influence negative
social attitudes, as well. These attitudes directly connected with the problems and successful
processes of professional rehabilitation and integration.
Work is multiplex activity in which even minimal abilities of analysis, synthesis, sense of
responsibility, sequential activity, skills of planning and intercourse are needed.
Workload and particular conditions of work environment forms some specific societal
attitudes, also. Because of some other type of attention, reaction, endurance, weariness, tend
to conflicts with environment, the quality of work may suffer. These specific characteristics
indicate that some other kind of ergonomic requirements (workplace and whole environment)
must be shape.
Communication is this particular dimension that can influence individuals or societal
openness for the creating of “friendly environment”. But communication particularities of
mentally ill persons is the most problematic sphere of there everyday participant
(Baranauskienė, Ruškus, 2004, Baranauskienė, Juodraitis, 2008). As a rule, work is always
conjunct with collaboration processes that are why behavioral characteristics shaped by
communication abilities forms negative attitudes through mentally ill worker.
One of the most realistic ways to integrate mentally ill persons to the work relationships is to
create “friendly environment”. Problems are not discussed enough of “friendly
environment“concerning mentally ill persons in the context of professional integration
(Salzberg, Lignugaris-Kraft, McCuller (cit. Hallagan, Kauffman); 1991, Baranauskienė, 2002,
2008). Social environment is one of the most important factors for the societal acceptance and
education of mentally disabled adults. The concept of social environment is rather multimeaningful and in the aspect of work ability it is described as the interaction of institution,
family of the disabled and community. Work abilities and possibilities of mentally disabled
adults in the situation of market economics is still quite problematic link in the industrial and
educational reality.
So, it’s obvious the situation of mentally ill person as a member of whole ergo system is
rather problematic, that’s why activities towards forming positive psychological attitudes in
whole levels of society are important (Baranauskienė, Juodraitis, 2008). Vocational
competence of mentally ill, as a present reality of labor market, anyway, sometimes we don’t
know the expectations of mentally ill persons. We say that mentally ill persons can live partly
independently, go to vocational training and work. Environmental aspects are important for
both: of mentally ill persons and of employers; environment motivates for collaboration or
not. In this research concept of environment we understand as multiplex phenomenon,
including exterior factors (type of work, relationships with co-workers, length of work
activities) and interior aspects of nearest environment (family members of mentally ill
persons, their level of education, status of employment, ext.), as, well. Generally, environment
we describe as institutional and community interaction in order to get environment more
friendlily for mentally ill persons. In present conditions of economic market, professional
rehabilitation of mentally ill persons is still question, which requires a lot of different
specialists’ attempts. That’s why we would like to look more carefully in present situation of
mentally ill persons concerning their possibilities to optimize their life quality.
150
Hypothesis of the research: Society is more open to accept mentally ill persons to labor
market as it could be assessed.
Object of the research: Analysis of public viewpoint on possibilities to participate in labor
market people with mental illnesses.
Aim of the research: to reveal public attitudes to the capabilities of mentally ill persons to
participate in the work relationships.
Extent of research: 698 citizens of Siauliai city from 20 to 68 years of age.
Method of the research: questionnaire prepared by specialist’s team of Siauliai Mental
Hospital. Research data was computed using methods of descriptive statistics applying SPSS
computer program.
The hypothesis of independent variables was checked by non-parametric man-Whitney test.
Datum hypothesis rejected at the level of significance of p<0,05. Linear statistical link
between attributes assessed using method of correlation (correlation rank of Pearson).
Analysis of research data
People who took part in this research by coincidence were selected in Siauliai city. It was
pilot research done in various public places of the city. Representative number of participants
guarantied sure results that reflect societal attitudes on vocational capabilities of mentally ill
persons.
Table 1
Characteristic of participants
Gender
Man
Woman
Total
Up to 20 years of
age
36 (5,15%)
47 (6,73%)
83 (11,89%)
21–40 years of
age
83 (11,89%)
250 (35,81%)
333 (47,70%)
Age
41–60 years of
age
64 (9,16%)
168 (24,06%)
232 (33,23%)
Over 60 years of
age
6 (0,85%)
44 (6,30%)
50 (7,16%)
Total
189 (27,07%)
509 (72,92%)
698 (100%)
F
requencyof cases
The main part of participants was people from 21 to 40 years of age. Coincidence floor of
the research reflects common tendencies of societal demographic characteristics: number
of man is less than number of woman in all age groups and most socially active and visible
part of society is people between 21 and 60 years of age. This group of people forms a
main presumptive part of co-workers and employers, as well. Age period’s distribution of
the research participants based on the common features of certain group sociopsychological and personality development that is not strictly defined in time
(Psichologijos žodynas, 1993).
Yes
200
No*
150
100
50
0
Up to 20 yr.
21-40 yr.
41-60yr.
Over 60yr.
* - level of significant p= 0,03
Fig.1. Direct interaction experience of research quota with mentally ill persons (N=698)
151
We think that it’s important in forming of the whole attitudes to mentally disabled fact of
direct experience in interaction processes. It is unexpected that people over 60 years of age
(p=0,03) has no experience with mentally ill persons. It may happen so because of their
health status or living conditions: may be they need care themselves. The most part of
people who had direct contacts with mentally ill persons were at the age from 21 to 40. So,
talking about integration activities of mentally ill persons into the labor market opinion of
older people can’t be taking into account. This result seems to be discussed because the life
experience and social activities according gender let us do some premises: - first: older
people are not active participants of present changes in social paradigms, second: attitudes
and values in this age are quite resistant for changes.
Results according gender shows that woman has much more often contacts then man, and
this tendency reflects gender psychological particularities and life traditions: to take care
about sick and old. One detail might be interesting in point of view of research data
significant. There were no significant differences (as we think to find) in man’s and
woman’s contacts with mentally ill persons.
Societal confidence in capability of mental patients to lead important jobs can be assessed
as one of the indicators of societal tolerance and sophistication. We set up (fig.2) that most
of the research participants don’t agree to share responsible woks with mentally ill persons.
Percent
80
60
40
20
0
No
Hesitant
Yes
Man
23
3
1
Woman*
63
5
5
* - level of significant p= 0,02
Fig.2. Societal attitude on high-job responsibility level of mentally ill persons (N=698)
Results reveal that society is against participation of mentally ill persons in the responsible
work activities. Woman (p=0,02) disagree with proposition that mentally ill persons in the
period of remission could participate in high-work position and they were much more strictly
in their opinion than man were.
We found out that in general societal attitude to the work possibilities of mentally disabled is
rather positive, in opposite to the possibility for high – level work (fig.2). People who
participated in the research agree that mentally ill persons can be useful for society. Women
are more confident (p=0,04) in this position and it might have several reasons: probably, they
has more contacts with mentally disabled during their life, and having more experience they
could better assess work possibilities of disabled. Other reason that a woman has more
experience in everyday routine work, that doesn’t need high skills, that’s why they can find
ordinary works that are suitable for mentally disabled. We can do premise, that society is
welcoming attempts of mentally disabled to participate in the labor marked relationships, and
in this situation became important type of the work, but not considerations about possibility to
152
work. So, labor marked must be more flexible for the job needs have mentally disabled,
because society is open to meet them.
Other indicator that let us draw conclusions about positive societal attitudes to the work
activity of mentally disabled is fact that people agree with openness concerning diagnosis of
the person (fig.3). Discussing results we can say that there were no significant differences
between men and woman, anyway we find out some tendencies in this attitude. Women are
going to be more open and they agree that diagnosis must not be hidden from the employer.
Talking about results among man we set up that they are not sure in themselves in such
situation.
Frequence of cases
140
Must hide
120
Hesitant
100
Musn't hide
80
60
40
20
0
Up to20yr.
21-40yr.
41-60yr.
Over 60 yr.
Fig.3. Attitudes on the need to hide diagnosis in getting to the work relationship
(N=698)
Research data show some tendencies among different age groups concerning need to hide
diagnosis in getting to the labor market. Most of people who participate in the research think
that there is no need to hide mental illness, or doubt. And people who are over 60 years of age
prefer to hide person’s mental health situation. This fact proves once more, that older part of
our society is resistant in their values and attitudes toward mental ill persons.
They think, that before starting the job, mentally disabled must inform employer about their
health condition and that this fact is not a reason to get job. This is very important; knowing
that attitude of environment is one of the individuals risk elements to experience
psychological neglect in the group.
We set up strong Pearson correlation (0,08; level of significance p=0,001) of social attitudes
on capability of mentally ill persons to be useful by their job activities and societal openness
accepting situation of mental illness. It means that social attitudes to the phenomenon of
mental illness are changing and that’s why we can talk about real processes of understanding
of integration processes of mentally disables persons.
There was found out that society welcomes even very sensitive viewpoints that directly
connected with the fact of mental disability. Those who took part in the research agree, that it
is better to inform employer about disability before starting the work. It’s obvious that
sometimes society is much more open-minded then disabled person and problems of
interaction is likely to be inner problem of personal perception. In all investigated groups
according age both men and women indicated that mental disability must not be hidden. This
result we assess as positive changes in the whole perception of the phenomenon of mental
health.
153
Conclusions
1. Social environment is one of the most important factors for the societal acceptance and
education of mentally disabled adults. The concept of social environment is rather multimeaningful and in the aspect of work ability it is described as the interaction of institution,
family of the disabled and community. Successful integration to the labor market and
maintenance of job skills of mentally disabled in many cases depends on the societal attitudes,
type of the offered work, and individual characteristics of mentally disabled person.
2. The most part of people who had direct contacts with mentally ill persons were at the age
from 21 to 40. So, talking about integration activities of mentally ill persons into the labor
market opinion of older people can’t be taking into account.
3. Woman (p=0,02) disagree with proposition that mentally ill persons in the period of
remission could participate in high-work position and they were much more strictly in their
opinion than man were.
4. People who participated in the research agree that mentally ill persons can be useful for
society. Women are more confident (p=0,04) in this position and it might have several
reasons: probably, they has more contacts with mentally disabled during their life, and having
more experience they could better assess work possibilities of disabled.
5. Women are going to be more open and they agree that diagnosis must not be hidden from
the employer. Talking about results among man we set up that they are not sure in themselves
in such situation.
6. We set up strong Pearson correlation (0,08; level of significance p=0,001) of social
attitudes on capability of mentally ill persons to be useful by their job activities and societal
openness accepting situation of mental illness. It means that social attitudes to the
phenomenon of mental illness are changing and that’s why we can talk about real processes of
understanding of integration processes of mentally disables persons.
Bibliography
BARANAUSKIENĖ I. (2002). Neįgaliųjų profesinis rengimas: kaip ekspertai vertina
švietimo, ekonominės ir socialinės politikos sąveiką? Specialusis ugdymas, 1 (6), 72 – 84.
BARANAUSKIENĖ I., JUODRAITIS A. (2008). Neįgaliųjų profesinė reabilitacija: sėkmės
prielaidos : monografija. Šiauliai : Šiaulių universiteto leidykla.
BARANAUSKIENĖ I., RUŠKUS J. (2004). Neįgaliųjų dalyvavimas darbo rinkoje:
profesinio rengimo ir profesinės adaptacijos sąveika. Monografija. Šiauliai: Šiaulių
universiteto leidykla.
EPSTAIN M., POLLOWAY E. PATTON J., FOLEY R. (1989). Mild retardation: Student
characteristics and services. Education and Training in Mental Retardation, 24 (1).
HALLAGAN D., KAUFFMAN J. (1991). Exeptional Children. Introduction to special
education (5th ed.). Massachusetts. Allyn and Bacon.
HOPKINS H. L., SMITH H.D. (1988). Willard and Spackman’s Occupational Therapy (7th
ed.). Lippincott Company, Philadelphia.
JUCEVIČIENĖ P. (1997). Ugdymo mokslo raida: nuo pedagogikos iki šiuolaikinės
edukologijos. Kaunas.
KUČINSKAS V., KUČINSKIENĖ R. (2000). Socialinis darbas švietimo sistemoje. Teoriniai
aspektai. Klaipėda.
KUČINSKAS V. (2000). Ergonomika. Vilnius.
PSICHOLOGIJOS ŽODYNAS (1993). Vilnius: Mokslo ir enciklopedijų leidykla.
154
Professor Liuda Radzevičienė
Faculty of social welfare and disability studies
Department of Social Education and Psychology
P.Visinkio 25
LT-77156 Šiauliai
Lithuania
Professor Ingrida Baranauskiene
P.Visinkio 25
LT-77156 Šiauliai
Lithuania
Associate Professor Adolfas Juodraitis
P.Visinkio 25
LT-77156 Šiauliai
Lithuania
155
LA PAUVRETÉ ET L’EXCLUSION SOCIALE EN EUROPE :
CONCEPTS ET POLITIQUES
Gilles Rouet
Université de Reims Champagne-Ardenne, Francúzsko
Résumé
Les usages de l’expression « exclusion sociale » se sont multipliés à partir de la fin des
années 1970, en France en particulier, et plusieurs conceptions se sont succédées : des
« exclus » dont il faut repérer les déterminismes aux populations « à risque » pour lesquels il
s’agit de prévenir toute exclusion. La sociologie française, en particulier, a renouvelé ce
champ, de Robert Castel à Vincent de Gaulejac, remettant souvent en cause l’efficacité et la
légitimité même des politiques sociales.
Au niveau de l’Union européenne, il s’agit d’inciter les États-membres à développer des
politiques d’inclusion sociale, certainement, avec le principe de subsidiarité, au plus près du
local, mais la tendance doit se poursuivre et il faut rompre avec l’exclusion sociale
considérée individuellement avec des réponses presque toujours seulement économique. Il
s’agit d’intégrer un devoir de solidarité active dans notre citoyenneté européenne en
construction.
Abstract
Poverty and social exclusion in Europe: Concepts and Policies
The uses of the term “social exclusion” has been increasing from the late 1970s, particularly
in France, and several approaches have followed: the "excluded" that must identify the
determinants for people at risk for whom it is to prevent exclusion. French sociology, in
particular, has renewed this field, Robert Castel Vincent Gaulejac, often calling into question
the effectiveness and legitimacy of social policy.
Across the EU, it is encouraging member states to develop social inclusion policies, certainly,
with the principle of subsidiarity, as close to the local, but the trend must continue and must
break with social exclusion considered individually with answers almost always purely
economic. It is about integrating a duty of solidarity in our active European citizenship under
construction.
Abstrakt
Chudoba a sociálna exklúzia v Európe: Koncepcie a politické prístupy
Používanie termínu „sociálna exklúzia“ začalo vzrastať koncom sedemdesiatych rokov,
predovšetkým vo Francúzsku a nasledovalo niekoľko prístupov. Pri exklúzii treba
identifikovať determinanty rizikových skupín, v ktorých treba tomuto javu predchádzať. Touto
oblasťou sa nanovo zaoberala hlavne francúzska sociológia, a to Robert Castel Vincent
Gaulejac, ktorý sa často zaoberal účinnosťou a legitímnoťou sociálnej politiky.
V EÚ je dôležité povzbudzovať členské štáty, aby rozvinuli politiku sociálnej inklúzie, a to
spolu s princípom subsidiarity v spojení s lokálnou úrovňou, no trend musí pokračovať
a prestať sociálnu exklúziu považovať za riešiteľnú individuálne a takmer výlučne
ekonomicky. Ide o integráciu povinnosti solidarity do nášho aktívneho európskeho
občianstva.
Mots-clés : Exclusion sociale, inclusion sociale, politique sociale, politique européenne
156
L’« exclusion sociale » et ses usages
Le terme « exclusion sociale » est apparu en France dans les années 1970, dans le cadre d’un important débat
et d’une évolution de l’action politique concernant les problématiques d’intégration sociale et de solidarité, dans
un contexte général d’amélioration des conditions de vie et d’évolution des besoins.
27
28
René Lenoir , secrétaire d'État à l’action sociale n’utilise pas cette expression dans son livre « Les exclus »
29
qui décrit une « autre France » , celle des personnes inadaptées : « Dire qu’une personne est inadaptée,
marginale ou asociale, c’est constater simplement que, dans la société industrialisée et urbanisée de la fin du
XXème siècle, cette personne, en raison d’une infirmité physique ou mentale, de son comportement
psychologique ou de son absence de formation, est incapable de pourvoir à ses besoins, ou exige des soins
constants, ou représente un danger pour autrui, ou se trouve ségrégée soit de son propre fait, soit de celui de la
30
collectivité » . Ces différentes formes d'inadaptations peuvent être caractérisées par un certain
déterminisme, les personnes inadaptées sont ainsi victimisées par rapport, notamment, à leur
modèle familial d'origine.
L’inadaptation serait alors quasi naturelle : « Il faut se demander si le phénomène de
l’inadaptation n’est pas inéluctable dans toute société complexe et si cette « autre France »
est réductible. Dans ce cas quel prix faut-il y mettre, quels sont les choix qu’impose une
politique tendant à limiter, à défaut de pouvoir éliminer, cette inadaptation »31.
René Lenoir développe ainsi une explicitation (plus qu’une théorisation) des inadaptations,
en particulier en introduisant l’inadaptation sociale32 et développe alors une politique
volontariste pour prévenir et réparer par des mesures spécifiques ces différentes inadaptations,
certains évoquerons même une logique de « handicap », social, physique ou mental.
Cette conception de l’exclusion rompt alors avec celle développée par Michel Foucault, dans
les années 1960-70, qui décrit les processus historiques d’évolution des structures de la
société33 et l’exclusion de catégories comme les fous ou les lépreux : ce n'est alors pas la
personne, en tant que telle, qui est exclue de par son origine. Remarquons que la pauvreté est
un élément de contexte, un des déterminismes de l’inadaptation, et donc de l’exclusion mais
que la mise en relation des deux termes n’est pas alors évidente.
L’« exclusion sociale » n’est donc pas encore utilisée mais on évoque alors le « retrait
social » qui désigne une pauvreté essentiellement économique qui devrait pouvoir disparaître
grâce à la croissance économique et à une nouvelle politique de protection sociale.
Cependant, quelques années plus tard, à partir du milieu des années 1970, l’expression «exclusion sociale»
connaîtra une inflation d’usage, en particulier pour désigner les personnes soutenues par des programmes
d'assurance sociale ou bien ceux qui ne bénéficient pas, en France, des prestations liées à l'emploi. Ainsi,
progressivement, il ne s’agira plus d’« inadaptation sociale » mais d’une extension de cette logique d’exclusion
qui désignait, à l'origine, les personnes handicapées mentales et physiques, les personnes suicidaires, les
personnes âgées, les enfants maltraités, les jeunes « décrocheurs », les délinquants adultes, les toxicomanes puis
les mères célibataires (qui deviennent des familles monoparentales).
Les représentations changent, la société découvre et reconnaît l’existence de pauvres, des
« nouveaux pauvres », caractérisés par une faiblesse de leurs ressources économiques et par
27
René Lenoir, haut fonctionnaire et homme politique centriste, fut Secrétaire d’État à l'action sociale du 8 juin
1974 au 31 mars 1978, dans les gouvernements de Jacques Chirac (1974-76) et de Raymond Barre, sous la
Présidence de Valéry Giscard D’Estaing. Il a tenté de sensibiliser les milieux politiques et l’opinion publique aux
problèmes des « exclus » de la société et a fait voter en 1975 une loi d’orientation en faveur des personnes
handicapées (1975).
28
René LENOIR, Les exclus - Un Français sur dix, Éditions du Seuil, collection Points Actuels, Paris, 1974.
29
René Lenoir avait d’ailleurs proposé comme titre « L’autre France » et c’est l’éditeur qui a imposé « Les
exclus ». C’est à tort, du point de vue de l’auteur, que beaucoup d’auteurs anglo-saxons attribuent à René Lenoir
une paternité de l’expression « exclusion sociale ».
30
René LENOIR, Idem, p. 9.
31
Id. pp. 7-8.
32
La participation à la vie locale étant un des remèdes à cette inadaptation, cf. pp. 70-75.
33
Cf. Michel FOUCAULT, Histoire de la folie à l'âge classique, Gallimard, Paris, 1972.
157
des déficiences de sociabilité, au niveau de l’emploi, de l’éducation, du logement, de la santé,
etc.34
En France toujours, dans la continuité de René Lenoir, le mouvement ATD (Aide à toute
détresse) définit le « Quart Monde » à partir d’une conception toute différente de cette notion
d’exclusion sociale. Le Père Wresinski35, en particulier, donne une dimension culturelle à
cette exclusion sociale. En effet, la culture se construit à partir des moyens donnés à une
personne pour comprendre la société qui l'entoure et pour jouer un rôle social, il existe donc
bien une culture de l’exclusion sociale. Avec cette dimension culturelle, l’exclusion
fondamentale devient celle des droits qui aboutit à un état particulier, permanent. La
réparation, le soutien, y compris économique, ne suffisent pas. Il faut créer de nouvelles
conditions de vie, d’éducation. Cette évolution conceptuelle est fondamentale puisqu’elle
rompt avec l’exclusion considérée individuellement, et donc pouvant être limitée par des
mesures et des politiques sociales, pour mettre en évidence une dimension politique,
collective, celle de la solidarité et des citoyens.
L’INSEE, Institut National des Statistiques des Études Économiques, introduira ensuite la
notion d'exclusion du marché36 : l’exclusion serait ainsi dépendante de variables mesurables,
ce qui permet de pouvoir mettre en évidence des seuils statistiques de niveau d’exclusion. Ce
modèle a surtout été utilisé pour le marché du travail et l’INSEE définit ainsi un « chômage
d’exclusion »37, forme de chômage qui conduit à l'exclusion durable du marché du travail, en
particulier pour les travailleurs âgés ou sans qualification. Ce chômage de très longue durée
engendre une dégradation des aptitudes au travail, le découragement et finalement l'abandon
même de toute recherche d'emploi. Cette « exclusion du marché » décrit des conséquences
sociales et les installent dans une logique néolibérale marchande. Il s’agit d’une
instrumentalisation même de la notion d’exclusion qui est alors réduite à une variable, un
seuil, sans rapport avec l’historicité des situations ou le processus politique et économique en
jeu.
34
Cf. Alessio FUSCO, La pauvreté, un concept multidimensionnel, L’Harmattan, Paris, 2007.
Le Père Joseph Wresinski, décédé en 1988, prêtre diocésain français, a fondé le Mouvement des Droits de
l'homme ATD-Quart Monde en 1956, après la visite d’un camp de sans-logis à Noisy-le-Grand, camp créé en
1954 par l’Abbé Pierre, fondateur du mouvement Emmaüs. Joseph Wresinski écrit, sur sa visite aux familles
rassemblées dans le camp : « ce jour-là, je suis entré dans le malheur […] J'ai été hanté par l'idée que jamais
ces familles ne sortiraient de la misère aussi longtemps qu'elles ne seraient pas accueillies dans leur ensemble,
en tant que peuple, là où débattaient les autres hommes. Je me suis promis que si je restais, je ferais en sorte que
ces familles puissent gravir les marches du Vatican, de l’Élysée, de l'ONU... ». C’est que « ce n'est pas tellement
de nourriture, de vêtements qu'avaient besoin tous ces gens, mais de dignité, de ne plus dépendre du bon vouloir
des autres » (« Dans nos murs le défi du Quart Monde », Preuves, 3e trimestre 1973, p. 18). Le mouvement se
développe rapidement et le père Joseph Wresinski est nommé au Conseil économique et social de la République
française en 1979, il rédige le rapport « Grande pauvreté et précarité économique et sociale » adopté en 1987
puis demande à l’ONU à la Commission des droits de l’hommes à Genève à ce que l’extrême pauvreté soit
reconnue comme une violation des droits de l'homme. Il créé la même année la Journée mondiale du refus de la
misère qui sera reconnue officiellement par l’ONU comme la Journée internationale pour l’élimination de la
pauvreté en 1992 et qui est depuis célébrée chaque année le 17 octobre. Le texte gravé sur la dalle du Parvis des
droits de l’homme, Place du Trocadéro à Paris, reprend une de ses phrases : « Là où des hommes sont condamnés
à vivre dans la misère, les droits de l'homme sont violés. S'unir pour les faire respecter est un devoir sacré ». Cf.
Paroles pour demain, Desclée de Brouwer, Paris, 1986, & Écrits et paroles aux volontaires. Tome 1, 1960-1967,
Tome 2, mars-mai 1967, Éditions Saint-Paul - Quart-Monde, Luxembourg-Paris, 1992 et 1994.
36
Cette terminologie apparaît en 1987 dans le chapitre sur le chômage, au sein de la série des Données sociales
publiée depuis 1978. Cf. article d’Emmanuel DIDIER, « Émergences des mots de l’exclusion », disponible en
ligne sur http://www.editionsquartmonde.org/rqm/document.php?id=2730.
37
Cf. Jacquet FREYSSINET, Le chômage, Coll. Repères, La Découverte, Paris, 2004.
353535
158
Néanmoins, l’expression « exclusion sociale » s’installe progressivement dans le quotidien
du social et du politique et en dépassant la seule logique économique de pauvreté. Car la
question des droits sociaux devient prédominante. Droits au logement38, à la santé39, à la
retraite, au travail, à l’éducation : autant de droits de base qui pourraient être garantis par la
loi, voire par la constitution. Lutter contre l’exclusion revient alors à défendre et à créer des
droits sociaux, dans une logique citoyenne qui refuse d’accepter, avec le développement des
politiques d’assistance, l’extension de formes de citoyennetés passives, problème d’une
actualité évidente, en 2009, quand l’abstention atteint des sommets pour les élections
européennes40 !
Expression consacrée par ses usages au sein de l’espace public, en même temps, l’exclusion
sociale s’analyse comme un processus, d’abord avec les travaux de sociologues. Ainsi, Robert
Castel la définit comme un processus de désaffiliation41. Après les deux approches classiques
de la marginalité et de l’exclusion, par la pauvreté ou la dépendance, cette nouvelle approche
est transversale : il s’agit de comprendre la situation des personnes qui sont rejetées du circuit
ordinaire des échanges sociaux. Avec cette logique de processus, il semble possible d’inverser
la dynamique de l’exclusion avant de ne pouvoir qu’en constater les effets parfois
irréversibles. Il s’agit de détecter les « zones de vulnérabilité » mises en évidence par Robert
Castel, par exemple, suite à un divorce qui peut entraîner une fragilité émotionnelle, ou bien
quand un travailleur ne dispose plus d’un emploi stable mais accumule des emplois précaires,
ou encore quand un jeune sort du système scolaire sans aucun diplôme et tente d’intégrer le
marché du travail. Ces personnes peuvent alors être entraînées dans un processus de
désaffiliation, de marginalisation si elles ne sont pas, en particulier, insérées dans une
solidarité familiale.
On retrouve cette démarche d’analyse, globalement, dans les travaux de Serge Paugam42 qui
va cependant plus loin avec son « processus de disqualification sociale » :
« Aujourd’hui, je définis le processus de disqualification sociale comme l’une des formes
possibles de la relation d’interdépendance entre une population désignée comme pauvre ou
exclue et le reste de la société. Cinq éléments principaux permettent de définir cette relation.
– Le premier est la stigmatisation. […] Lorsque la pauvreté est combattue et jugée
intolérable par la collectivité dans son ensemble, son statut social ne peut être que dévalorisé.
Les pauvres sont, par conséquent, plus ou moins contraints de vivre leur situation dans
l’isolement. […] L’humiliation les empêche de développer tout sentiment d’appartenance à
une classe sociale.
– Le deuxième élément […] renvoie au mode spécifique d’intégration qui caractérise la
situation des « pauvres ». L’assistance a une fonction de régulation du système social. Si les
pauvres, par le fait d’être assistés, ne peuvent avoir qu’un statut social dévalorisé qui les
disqualifie, ils restent malgré tout pleinement membres de la société dont ils constituent pour
38
Le débat est très vif sur ce sujet en France depuis plusieurs années, qui a donné lieu en 2006 à l’adoption d’une
loi permettant aux Préfets de réquisitionner des logements vacants, ce qui est très difficile à réaliser.
39
D’où la généralisation en Europe des systèmes de couvertures médicales.
40
Cf. Gilles ROUET, « L'abstention aux élections européennes de juin 2009. Une affaire de citoyennetés
d'identités et de cultures », Sens Public, n°11-12, Octobre 2009.
41
Cf. Robert CASTEL, « De l’indigence à l’exclusion, la désaffiliation. Précarité du travail et vulnérabilité
relationnelle. », dans Jacques DONZELOT, (dir.), Face à l’exclusion. Le modèle français, Éditions Esprit, Paris,
1991, pp. 137-168.
42
Cf. Serge PAUGAM, La disqualification sociale. Essai sur la nouvelle pauvreté, Presses Universitaires de
France, coll. « sociologies », Paris, 1991, dernière édition dans la coll. « Quadrige », 2009 ; La société française
et ses pauvres. L'expérience du revenu minimum d'insertion, Presses Universitaires de France, Paris, coll.
« recherches politiques », 1993, coll. « Quadrige » 2002 ; L’exclusion, l’état des savoirs (sous la dir. de), La
Découverte, coll. « Textes à l’appui », Paris, 1996 & L’Europe face à la pauvreté. Les expériences nationales de
revenu minimum garanti, (sous la dir. de), La Documentation Française, coll. « Travail et Emploi », Paris, 1999.
159
ainsi dire la dernière strate. En ce sens la disqualification sociale n’est pas synonyme
d’exclusion. […] La disqualification sociale permet d’analyser la marge et le processus qui y
conduit, mais aussi ce qui à la fois la rattache au centre et la constitue comme partie
intégrante du tout qu’est la société.
– Le troisième élément du concept renforce encore le caractère équivoque de la notion
d’exclusion en ce qu’il souligne que les pauvres, même lorsqu’ils sont dépendants de la
collectivité, ne restent pas dépourvus de possibilités de réaction. […]
– Le quatrième élément du concept est lié au résultat selon lequel ces modes de résistance
au stigmate et d’adaptation à la relation d’assistance varient selon la phase du processus de
disqualification dans laquelle se trouvent les pauvres. Les assistés ne constituent pas une
strate homogène de la population. […]
– Enfin, le cinquième élément […] conduit à préciser les conditions socio-historiques de ce
processus de disqualification sociale. Le recours accru à l’assistance qui le caractérise
s’explique par trois facteurs principaux : un niveau élevé de développement économique
associé à une forte dégradation du marché de l’emploi ; une plus grande fragilité des liens
sociaux, en particulier dans le domaine de la sociabilité familiale et des réseaux d’aide
privée ; un État social qui assure au plus grand nombre un niveau de protection avancé, mais
dont les modes d’intervention auprès des populations défavorisées se révèlent en grande
partie inadaptés. […] »43
La marginalité est ainsi directement une conséquence (ou un choix) d’un refus de
l’assistanat, de l’humiliation induite par l’assimilation à une sous-catégorie de citoyen, de
personne et entraîne une rupture du lien social. L'état de pauvreté disqualifie et entraîne un
sentiment d'inutilité sociale. Ainsi, la disqualification de Serge Paugam aboutit à une
construction identitaire en négatif, en quelque sorte, qui conduit les personnes à se forger des
comportements particuliers vis-à-vis des dispositifs institutionnels de solidarité ou
d’assistance, ce qui rend ces derniers inopérants. L’exclusion sociale est une anomie sociale
qui s’inscrit bien dans la construction d’une culture de l’exclusion, dans des modes de vies
particuliers, installés dans la déviance ou la dangerosité pour le corps social. En conséquence,
l’exclusion sociale peut ainsi engendrer une menace et justifier des politiques d’insertions,
d’intégration, d’assimilation44. Mais, dans cette analyse, les programmes et politiques de lutte
contre l’exclusion, en institutionnalisant le pauvre et la pauvreté, aggravent parfois la situation
et institutionnalisent en même temps une culture de la pauvreté. L’analyse de Robert Castel
aboutit à une conclusion bien moins pessimiste puisque la désaffiliation sociale n’aboutit pas
forcément à une exclusion sociale qui reste un cas extrême.
Un problème social majeur est évidemment lié au problème de la construction d’une identité collective fondée
sur la communauté, la cohésion régionale ou nationale. La fragmentation de la société, cette « fracture
45
sociale » , implique de nouvelles questions sur la façon de maintenir des liens dans une société où l’exclusion
se constate sans pouvoir facilement être délimitée. De plus, comment une société peut-elle ainsi accepter une
perte croissante de ses ressources humaines (et donc financières), conséquences de l'exclusion d'une grande
partie de ses membres ?
43
Cf. CNDP 2001 - Lycée / La table ronde pédagogique « L’exclusion existe-t-elle ? » Les réponses de Serge
Paugam, sur http://www.sceren.fr/tr_exclusion/rep_paug.html.
44
L’utilisation de ces trois termes est évidemment fortuit : l’insertion est pour le marginal ou l’exclu, intégration
et l’assimilation sont pour l’immigré !
45
La lutte contre la « fracture sociale », expression forgée par le philosophe Marcel Gauchet puis reprise par
Emmanuel Todd en 1994, sera au centre de la campagne présidentielle de Jacques Chirac en 1995.
160
Pour Vincent de Gaulejac, « L'exclusion est aussi liée à une faille personnelle », en
particulier, « le chômage n'est pas le seul détonateur du processus d'exclusion »46. L’approche
développée est celle de la « désinsertion », centrée sur les destins individuels47, processus
purement individuel sans marquage social préalable. Cette analyse a renouvelé le champ de
l’analyse de l’exclusion sociale. Pour de Gaulejac, la dimension symbolique est
fondamentale : la perte du lien social (avec la désinsertion) relève d’une perte d’un lien
identitaire. Il décrit le « processus de la honte » qui invite au partage, notamment entre les
travailleurs sociaux et les personnes en situation de marginalisation, et qui peut induire le
développement de stratégies personnelles de dissimulation, d’isolement, de repli sur soi, de
mise à distance48. Cette sociologie clinique soutient l’opérationnel et recompose la figure de
l’exclu après un usage peut-être trop globalisant d’une exclusion sociale en fin de compte
impersonnelle, déterminée ou de classe qui, surtout, laissait le citoyen en dehors de toute
confrontation avec l’altérité de l’exclusion.
L’expression « exclusion sociale », à force d’être devenue populaire, a perdu en précision et
est devenue forcément polysémique. Une lecture rapide de la presse et des discours politiques
depuis quelques années renforce cette impression, ne serait-ce que par la richesse sémantique
des expressions utilisées en relations ou comme synonyme : insertion, précarité, vulnérabilité,
marginalisation, discrimination sociale, ségrégation sociale, intégration, etc. Néanmoins, notre
universalisme originel en matière de droits de l’Homme aboutit à une caractérisation
largement dominante : l’exclusion est avant tout un dysfonctionnement grave de la société.
Les formes d’exclusion sont reconnues comme multiples, ce qui interdit désormais la
focalisation sur le « pauvre » ou le « fou » et l’exclusion n’est plus seulement un constat
d’état mais aussi un processus. Ce dernier aspect implique chaque citoyen dans la logique de
l’exclusion puisqu’il n’existe pas de protection absolue, sociale, contre l’exclusion qui
s’inscrit dans un destin (qui peut devenir exclu ?) comme dans un environnement spatial
comme social (qui est exclu autour de moi ?).
Les usages de l’exclusion sociale renvoyaient à des dimensions dominantes, comme la
pauvreté (en termes d’absence de ressources), le travail (exclusion du marché du travail),
l’éducation, le logement, la santé …. mais la situation, surtout depuis les deux dernières
années, banaliserait presque une multidimensionalité nouvelle et la thématique de l’exclusion
s’est élargie : exclusion urbaine, exclusion de toute expression, exclusion numérique avec les
réseaux sociaux, exclusions ethniques, etc.
Définitivement, cette année est, donc, au niveau de l’Union européenne, celle des exclusions
sociales, le pluriel valide ainsi l’évolution des usages comme des concepts, des
représentations et des politiques.
Politiques européennes49 : de la lutte contre l’exclusion aux incitations à l’inclusion sociale
46
Cf. Vincent de GAULEJAC, in : http://www.liberation.fr/vous/0101132111-vincent-de-gaulejac-sociologue-lexclusion-est-aussi-liee-a-une-faille-personnelle,
47
Vincent de GAULEJAC et Isabelle TABOADA LÉONETTI (dir.), La lutte des places, Desclée de Brouwer, Paris,
1994.
48
Cf. également Jean-François LAÉ et Numa MURAD, L'argent des pauvres, Seuil, Paris, 1985 & Les Récits du
malheur, Descartes et Cie, Paris, 1995 ; Jean-François LAÉ et Arlette FARGE, Fracture sociale, Desclée de
Brouwer, Paris, 2000 et Jean-François LAÉ, L'insistance de la plainte : une histoire politique et juridique de la
souffrance, Descartes et Cie, Paris, 1996
49
Globalement, à travers l’Europe, il est possible de résumer en trois catégories les politiques nationales contre
l’exclusion :
- Par fonction : des politiques qui agissent sur le revenu (augmentation du salaire minimal), sur l’emploi
(incitation à la formation continue), l’éducation (mise en place de soutiens spécifiques en cas d’échec), la santé
(mise en place d’une couverture universelle), les retraites (mise en place d’un minimum vieillesse), etc.
161
Ces évolutions idéologiques et sociétales vont en effet influencer les politiques, dans leurs
discours comme dans leurs actes, de façons assez différentes. René Lenoir, on l’a vu, fait
voter en 1975 une loi qui installe la question du handicap dans une prise en charge
associative, invitant à une solidarité qui dépasse le seul rôle de l'État, qui, donc, n’assume pas,
dès lors, la garantie de droits fondamentaux. En 1987, le Père Wresinski publie son rapport
« Grande pauvreté précarité économique et sociale », dans le cadre du Conseil économique et
social, et la lutte contre l'exclusion sociale devient ensuite une priorité politique pour le
gouvernement de Michel Rocard50. Ce rapport sert en effet de base pour la mise en place du
Revenu Minimal d’Insertion en 198851, allocation présentée comme une réponse à la menace perçue
pour la cohésion sociale de la France, compte tenu notamment de nouveaux problèmes liés à un chômage
persistant, à des « ghettoïsations », au développement de nouvelles délinquances, à des changements dans la
52
structure familiale mais aussi, à la faillite de l’idéal de prévention développé dans les années 1970 .
En 1995, Jacques Chirac popularise l’expression « fracture sociale » qu’il utilise dans ses discours
de campagne pour l’élection présidentielle53. Par exemple, lors du lancement de sa campagne,
le 17 février 1995, il déclare : « La France fut longtemps considérée comme un modèle de
mobilité sociale. Certes, tout n'y était pas parfait. Mais elle connaissait un mouvement
continu qui allait dans le bon sens. Or, la sécurité économique et la certitude du lendemain
sont désormais des privilèges. La jeunesse française exprime son désarroi. Une fracture
sociale se creuse dont l'ensemble de la Nation supporte la charge. La ‘machine France’ ne
fonctionne plus. Elle ne fonctionne plus pour tous les Français. ». On retrouve, implicitement,
la vulnérabilité des jeunes et la multidimensionalité des dynamiques de l’exclusion. Pourquoi
en particulier les jeunes ? Parce que cette fracture sociale est porteuse de risques de troubles
dans les banlieues. En 2003, encore une fois, le Président précise sa pensée, lors d’un discours
à Valenciennes, « Ces difficultés, ces drames, cette fracture sociale qui menace de s'élargir en
une fracture urbaine, ethnique et parfois même religieuse, ne sont pas des fatalités »54.
L’exclusion sociale induit donc bien plus que malheurs individuels et destins personnels
brisés : le problème dépasse le social et devient sociétal.
- Par populations cibles : pauvres (mise en place du RMI), les personnes âgées (remboursement des aides
familiales), ménages monoparentaux (mise en place d’allocations spécifiques), les jeunes (dégrèvement de
charges patronales en cas d’embauche de moins de 26 ans), etc.
- Globales, plus récentes : des politiques qui tentent d’éviter des ruptures temporelles, spatiales ou sociales, par
exemple des politiques d’urbanisme, de rénovation de quartiers, d’installation d’équipements sportifs,
universitaires, etc.
50
Michel Rocard sera Premier ministre sous la Présidence de François Mitterrand de 1988 à 1991, après avoir
été Ministre du Plan et de l’Aménagement du Territoire puis Ministre de l’Agriculture.
51
Le Revenu Minimum d'Insertion (RMI) est une allocation française mise en place entre le 1e décembre 1988 et
le 31 mai 2009. Destinée aux personnes sans ressources ou ayant des ressources inférieures à un plafond fixé par
décret, le RMI était versé par les Caisses d’Allocations Familiales ou la Mutualité Sociale Agricole à partir d’un
financement par l'État et avec la participation des Conseils généraux pour les actions d'insertion Le RMI a été
remplacé en juin 2009 par le Revenu de Solidarité Activé, à la base plus large. En 2007, plus de 1,2 millions de
bénéficiaires ont été recensées en France, dont la majorité était des personnes vivant seules.
52
En particulier, le déterminisme familial inspiré de René Lenoir a montré rapidement ses limites en ce qui
concerne l’inadaptation sociale devenue un problème de société dans des quartiers cumulant les difficultés
sociales. Les équipes de prévention spécialisée installées entre 1974 et 1984 dans ces quartiers ont
progressivement été réduites puis une police de proximité a repris l’objectif de prévention auprès des jeunes
souvent déscolarisés.
53
Cf. Xavier EMMANUELLI, La Fracture sociale, Presses Universitaires de France, Paris, 2002.
54
Cf. texte du discours du 21 octobre 2003 sur le site www.elysee.fr/elysee/elysee.fr/francais
_archives/interventions/discours_et_declarations/2003/octobre/allocution_du_president_de_la_republique_a_val
enciennes.1406.html
162
Ce discours sur l’exclusion et ses conséquences s’est ainsi développé en politique jusqu’aux
années 2000, invitant les concepts de pauvreté et de chômage dans un paradigme qui installe
pourtant, très souvent un jugement de valeur, en séparant les citoyens en deux catégories :
d’un côté, des pourtant privilégiés, craignant pour leur avenir et leur autonomie sociale,
coupable pour leur propre situation mais avec une peur qui s’installe durablement, de l’autre
côté, des miséreux, dans l’incertitude du quotidien, la dépendance par assistanat ou habitude,
la honte de cette altérité.
Au niveau européen, le terme d'exclusion sociale a d'abord été utilisé en 1989 par la Commission
européenne qui a ainsi relié l'exclusion sociale avec la réalisation insuffisante des droits sociaux. En 1990 est
créé l'Observatoire européen des politiques nationales de lutte contre l'exclusion sociale.
L’évolution de l’utilisation de l’expression « exclusion sociale » au sujet de la politique sociale au sein de
l'Union européenne, depuis le début des années 1990, coïncide évidemment avec l'aggravation constante de la
conjoncture économique mais aussi avec les pressions croissantes sur l'État-providence (pauvreté persistante,
chômage de longue durée, changements dans la structure familiale) et avec les nouvelles politiques de migration.
Apparaît ensuite l’expression « inclusion sociale ».
Dans son quatrième programme-cadre, la Commission européenne précise que l'exclusion sociale est
caractérisée par une désintégration et une fragmentation des relations sociales et, en conséquence, par une perte
de la cohésion sociale. Ainsi, pour des personnes de groupes particuliers, l'exclusion sociale est bien un
processus progressif de marginalisation, de privation économique et de diverses formes de désavantage social,
politique et culturel. De plus, et en résumé, l'exclusion sociale ne relève pas d’une atteinte au principe d'égalité
des résultats, mais bien à celui de la liberté de jouir de ses droits de citoyen.
Globalement, depuis la fin des années 1990, on peut mettre en évidence des caractéristiques communes dans
les textes européens relatifs à cette question de l'exclusion sociale, ce qui permet d’en dessiner un contour
conceptuel. En particulier, l'exclusion sociale s’oppose à l'intégration sociale dans le sens où chaque citoyen doit
pouvoir faire partie de la société (en droit comme en représentation). De plus, l'exclusion sociale relève à la fois
de l’économique, du social, du culturel et du politique et a donc des effets sur les logiques de pouvoir, d’identité
et sur le marché du travail. L’exclusion sociale est ainsi liée à la fois à la pauvreté, à la privation ou à des
difficultés d’accès à des biens ou des services et à la précarité des droits sociaux. Enfin, comme l'exclusion
sociale est un processus plus qu'un état, il est possible d’envisager une analyse des mécanismes et des institutions
qui sont en charge des politiques sociales plutôt que de concentrer l’analyse sur les déterminants de l’état
d’exclu.
55
Si on considère que l'intégration sociale et « l'inclusion » économique et sociale sont des moyens de lutter
contre l'exclusion sociale, il faut se poser la question de la nature des particularités dans des sociétés de plus en
plus diversifiée. N’y a-t-il pas un danger à ce que la lutte contre l'exclusion sociale, sous couvert d’un apparent
universalisme, n’aboutisse à une réalisation de l'égalité, à une intégration et à une affirmation des droits de
citoyen comme autant de mécanismes hégémoniques qui nient les différences ? En d'autres termes, il faudrait se
poser les questions suivantes : l'inclusion sociale dans quoi ? Par qui ? Et pourquoi, pour quels effets ? Il n’est
évidemment pas question d’encourager le respect du statu quo grâce à une légitimation des structures actuelles
comme des pratiques sociales, des attitudes et des représentations, mais ce danger existe à l’évidence.
Comment, en effet, concilier notre engagement collectif, philosophique et politique, à l’universalisme en
préservant le respect des particularités et des différences, comment accepter les altérités multiples sans remise en
question de notre modèle social, sociétal ?
Le constat même de l’inflation des usages de l’expression « exclusion sociale » constitue un révélateur de la
crise actuelle du capitalisme actuel. C’est bien par cette société centrée sur le marché, que l’économie soit ou
55
« L’inclusion sociale est un processus qui garantit que les personnes en danger de pauvreté et d’exclusion
sociale obtiennent les possibilités et les ressources nécessaires pour participer pleinement à la vie économique,
sociale et culturelle, et qu’elles jouissent d’un niveau de vie et de bien-être considéré comme normal pour la
société dans laquelle ils vivent. L’inclusion sociale leur garantit une meilleure participation aux processus de
prise de décision qui affectent leur vie et un meilleur accès à leurs droits fondamentaux. », Définition de la
Commission européenne, sur http://ec.europa.eu/employment_social/soc-prot/soc-incl/final_joint_inclusion
_report_2003_fr.pdf. Le concept d'inclusion sociale est également utilisé par Niklas Luhmann pour caractériser
les rapports entre individus et systèmes sociaux. Il réserve le terme d'intégration aux rapports entre systèmes. Cf.
La confiance : un mécanisme de réduction de la complexité sociale, Économica, Paris, 2006.
163
non « sociale de marché », que la fragmentation s’est aggravée, entraînant ainsi ces exclusions potentielles
multidimensionnelles.
Ces mécanismes de marché concernent aussi, désormais, les services sociaux eux-mêmes de beaucoup d’Étatsmembres et la (ré)conciliation entre la prise en compte, l’acceptation, la revendication, d’une responsabilité
collective et la généralisation des mécanismes marchands semble bien difficile. Cette situation inciterait plutôt au
désinvestissement par les politiques gouvernementales face au polymorphisme de l’exclusion sociale.
Il s’agit, désormais, de dépasser le modèle de l’exclusion sociale qui a été dominant les dernières années,
orienté en priorité sur la création d’emplois, et de rompre avec la conception classique qui définit la pauvreté et
l'exclusion sociale comme un problème individuel. Tous les facteurs d’exclusion sociale devraient être pris en
compte, et non uniquement les aspects économiques. Les citoyens européens peuvent également attendre une
56
nouvelle solidarité, liée à de nouvelles formes de répartition des richesses et des ressources .
Bibliographie complémentaire
CASTEL, Robert, Les Métamorphoses de la question sociale, Fayard, Paris, 1995.
D’AGOSTINO, Serge & DUVERT, Nicole, La pauvreté, Bréal, Paris, 2008.
Fondation COPERNIC, L'indigent et le délinquant : Pénalisation de la pauvreté et privatisation
de l'action sociale, Syllepse, Paris, 2008.
FURTOS, Jean, De la précarité à l'auto-exclusion, Éditeur Rue d'Ulm, Collection Les
conférences-débats, La rue ? Parlons-en !, Paris, 2009.
GADREY, Jean, En finir avec les inégalités, Éditions Mango, Paris, 2006.
GÉNÉREUX, Jacques, La dissociété, Seuil, Paris, 2008
HECKEL, Bernard, « Face à la montée des exclusions », Union Sociale, n° 67, janvier 1994.
KARSENTI, Bruno, « Le piège de l’exclusion », Futur Antérieur, n°35-36, 1996.
LAPEYRONNIE, Didier, Ghetto urbain : Ségrégation, violence, pauvreté en France
aujourd'hui, Éditions Robert Laffont, Paris, 2008.
LEROUX, Alain, Peut-on éliminer la pauvreté en France ?, Economica, Paris, 2007.
MORENO-DUDSON, Blanca, ed., Réduire la pauvreté à l'échelle mondiale : Les savoir et
l'innovation au service du développement - Conclusions de l'initiative de Shanghai,
Éditions Eska, Paris, 2009
PAUGAM, Serge, dir., L’exclusion, l’état des savoirs, La Découverte, Paris, 1996.
RAWLS, John, SEN, Amartya & ZWARTHOED, Danielle, Comprendre la pauvreté, Presses
Universitaires de France, Paris, 2009.
VÉREZ, Jean-Claude, Pauvretés dans le monde, Ellipses, Paris, 2007
WUHL, Simon, L’égalité. Nouveaux débats, Presses Universitaires de France, Paris, 2002.
Adresa autora:
Prof. Gilles Rouet, DrSc.
P. O. Box 263
Fakulta humanitných vied UMB
Tajovského 40
tel. : 048/ 446 51 23
56
De nombreuses réactions positives relatives à l’aide de pays de l’UE à la Grèce illustrent l’évolution des
opinions publiques sur ce point.
164
SPOLOČENSKÉ PROCESY A MULTIKULTÚRA V PODMIENKACH
VÝCHODNÉHO SLOVENSKA
Andrej Sičak, SR
Katedra občianskej a etickej výchovy, Fakulta humanitných a prírodných vied, Prešovská
Univerzita v Prešove, SR
Abstrakt
Naša spoločnosť je charakteristická vysokou dynamikou zmien. Európa v novom tisícročí sa
stáva multikultúrnym celkom. Slovensko sa stalo 1. mája 2004 súčasťou modernej
a demokratickej Európy. Neustále sme vystavovaní priamej konfrontácii s inými národmi, ich
kultúrami a náboženstvami. Analýza kultúrnej rôznorodosti a multikultúrnej spoločnosti je
dnes nevyhnutnosťou. Vzniká potreba poznať a predchádzať možným problémom
a nedorozumeniam. V súčasnosti je nevyhnutné zmeniť svoje postoje, názory a predsudky voči
iným kultúram, ktoré sa môžu stať príčinami nepochopenia etnickej odlišnosti. Určitým
špecifikom je život a životná úroveň národnostných menšín na východnom Slovensku.
Abstract
Our society is characterized by high dynamics of change. Europe in the new millennium is
becoming multicultural ensemble. In May 1, 2004 Slovakia became a part of the modern and
democratic Europe. We are constantly exposed to direct confrontation with other nations,
their cultures and religions. The analysis of the cultural, diversity and multicultural society is
a necessity today. There is a requisite to recognize and avoid potential problems and
incomprehensions. In current era it is necessary to alter their attitudes, beliefs and prejudices
against other cultures, which may be a cause of incomprehension of ethnic differences.
Definite haecceity is life and living standards of ethnic minorities in eastern Slovakia.
Bohatosť problematiky kultúry, jej zložitosť, rôznorodosť v oblasti historickej, filozofickej
a antropologickej bola predmetom vedeckých analýz už od antických čias. Už Cicero
v Tuskulských rozhovoroch hovoril o ľudskom kultivovaní rozumu, o filozofii ducha
a ľudskej vzdelanosti. Kultúra sa uplatňuje takmer vo všetkých spoločenskovedných
disciplínach. Zdrojom kultúry od nepamäti bola samotná spoločnosť. Predstavitelia
francúzskeho filozofického štrukturalizmu a postmodernej filozofie sa detailne zaoberali
kultúrou ako radom základných kódov a predpisov, ktoré túto kategóriu spoločenského života
dovoľujú dešifrovať.
Kultúra sa prezentuje v rôznych vedných disciplínach, a preto v súčasnosti existuje množstvo
definícií tejto kategórie. Podľa J. Průchu (2007) existuje dvojaké chápanie kultúry. V širšom
zmysle slova ide o všetko, čo je vytvorené ľudskou činnosťou, o duševné výsledky ľudí ako je
umenie, veda, náboženstvo, politika, vzdelávanie, právo a podobné. V užšom zmysle slova sa
kultúra vzťahuje k prejavom správania sa ľudí, čiže kultúrou určitého spoločenstva
rozumieme jeho zvyky, symboly, komunikačné normy, jazykové zvyky, hodnotové systémy
a orientácie. Kultúru v rámci spoločenských procesov chápeme ako proces, ktorý vzniká pod
vplyvom pôsobenia sociálneho prostredia, v ktorom jedinec žije a v ktorom preberá kultúru,
jej hodnoty bez ohľadu na to, že si to vlastne uvedomuje. Ide v podstate o integrovanie
spoločenských skutočností do ,, vnútorného´´ života. E. Mistrík charakterizuje kultúru ako ,,
duchovnú kultúru, teda súbor znakov, hodnôt, ideí, noriem, artefaktov, v ktorých sú vyjadrené
činnosti, v ktorých sa realizujú inštitúcie, ktoré zabezpečujú fungovanie kultúry. Všetky tieto
zložky patria k istej sociálnej skupine´´ (Mistrík, 2000, s. 7).
165
Podstatným aspektom kultúry je skutočnosť, že je produktom samotných ľudí. Tento aspekt
ovplyvňuje celkové správanie človeka či už v rámci komunikácie, morálky, vzťahu
k výchove, vzdelania a podobne.
Zaujímavé je definovanie kultúry A. Fischerovej.(1999) ,, Ide o bohatý rôznorodý, dynamický
a mnohovrstevný proces, ktorý sa permanentne mení v čase, priestore, aj obsahovo. Naša
kultúra sa z historického hľadiska dlho vyvíjala a vo svojom priestore bola veľmi bohatá –
stretávali sa tu rôzne kultúry´´.
Kultúra vytvára celkový spoločensko-kultúrny systém spoločnosti. Vo svojich prejavoch
vyjadruje prijaté hodnoty a normy. Charakterizujeme ju aj ako nástroj komunikácie. Práve
v komunikácii s okolím vzniká expresia obsahov vedomia, v komunikácii a pre komunikáciu
sa formujú spôsoby expresie. E. Misrík (1999, s. 40) konštatuje, že ,,expresia nie je prekladom
pocitu, emócie, alebo idey, ktoré by jestvovali pred kultúrnou tvorbou. Hľadanie adekvátnej
expresie je teda v tom istom procese hľadaním adekvátnej idey, adekvátneho materiálu“.
Treba poznamenať, že kultúra nám ukazuje nielen osobnú, ale aj skupinovú identitu,
vyjadruje vedomosti, pocity, predsudky a túžby. Svet okolo človeka je hlavným záujmom
kolektívneho vedomia. Práve cez kultúru a kultúrne vedomie prebieha premena kultúrneho
prostredia. Kultúrne vedomie reflektuje svet okolo jednotlivca, kompletizuje údaje zvonku na
základe priorít v potrebách a záujmoch. Kultúra vďaka kolektívnemu vedomiu nadobúda svoj
zmysel. Spoločná kultúra spája ľudí, odlišná ich zasa oddeľuje. Tým v podstate kultúra
zohráva dôležitú socializačnú úlohu, dôkazom je skutočnosť, že prispieva k pocitu
spolupatričnosti a súdržnosti členov spoločnej kultúry. Integračný charakter kultúry je
prezentovaný prostredníctvom rôznych sociálnych inštitúcií. Vďaka kultúre sa sociálna
skupina svojou špecifickou kultúrou nielen zbližuje, ale zároveň aj diferencuje od iných
skupín.
Špecifikum je alternatívna a marginálna kultúra. Alternatívne kultúry sa zvyknú označovať
kontrakultúry alebo subkultúry. Ide o kultúru, ktorá vystupuje proti aktuálnej, všeobecne
uznávanej kultúre v spoločnosti, alebo sú v menšine proti dominantnej kultúre. Príslušníci
marginálnej kultúry v mnohých prípadoch žijú na periférii spoločnosti, častokrát na hranici
zákonnosti. Uznávajú vlastné hodnoty, uzatvárajú sa do samostatných skupín a väčšinou sú
nebezpečenstvom pre ostatnú spoločnosť. S týmito formami kultúry úzko súvisí multikultúra
– vyjadrujúca spolunažívanie rôznych kultúr. Najmä v otvorených spoločnostiach, kde žijú
ľudia s odlišnou kultúrou sa množstvo ľudí začína zamýšľať nad významom v praktickom
živote.
Multikultúra nevznikla v modernej dobe, ale jej stopy môžeme nájsť už v antike. Už v období
helenizmu pozorujeme vzájomné ovplyvňovanie gréckej a orientálnej kultúry. Skutočné
multikultúrne spolužitie je možné len vtedy, ak v spoločnosti funguje medzikultúrna empatia,
schopnosť tolerancie a atmosféra pochopenia pre inú kultúru. Práve v súčasnosti, v čase
veľkonočných sviatkov častokrát z úst kňazov počúvame citát z Matúšovho evanjelia ,,
Milujte svojich nepriateľov... Ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia
to aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako Váš nebeský Otec ´´ (Sväté písmo, Evanjélium sv.
Matúša, s. 2143).
Multikulturalizmus v modernej spoločnosti vznikol v šesťdesiatych rokoch 20. storočia
a filozoficko – politicky sa začal presadzovať v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Poznatky
166
o rôznych náboženských vierovyznaniach, podpora jednotlivých sociálnych a etnických
skupín sa stali súčasťou vzdelávacej politiky. Multikulturalizmus sa usiluje vyjadrovať
rešpekt k rôznorodosti iných
ako výraz snáh o spoločenskú akceptáciu odlišností.
Skutočnosťou však ostáva, že obsah tohto slova existoval od začiatku ľudskej spoločnosti.
Môžeme poznamenať, že ,, idea multikulturalizmu sa v mnohých západných kultúrach stala
oficiálnou politikou a prestavuje liberálno demokratický pokus o podporu etnickej či rasovej
rovnosti. Multikulturalizmus je založený na myšlienke manifestovanej tolerancie k rôznym
kultúrnym zvykom v rámci kontextu národného štátu ´´ (Barker, 2006, s. 124). Už veľké
kultúry v minulosti verili, že stret s inými etnikami a kultúrami bede pre nich prínosom. ,,
Multikulturalizmus je proces vzájomného kontaktu, prieniku, konfliktov a vzájomného
ovplyvňovania viacerých odlišných kultúr ´´ (Mistrík, 2008, s. 19). V súčasnosti pred nami
stojí otázky, aká perspektíva sa rysuje v problematike multikultúry a multikulturalizmu?
Správna odpoveď nie je jednoduchá aj napriek tomu, že súčasná komunikácia medzi ľuďmi
na celom svete vďaka internetu a iným technológiám sa zjednodušila a skvalitnila.
Civilizácia sa začala rozvíjať s vývojom reči. Z pohľadu multikulturalizmu sú zaujímavé
európske snahy o vytvorenie jednotného svetového jazyka. Môžeme konštatovať, že touto
myšlienkou sa od 17. storočia začali zaoberať takí učenci ako R. Descartes, W. Leibnitz a J.
A. Komenský. V poslednom období, s prudkým rozvojom výpočtovej techniky a internetu sa
svetovým jazykom stáva anglický jazyk. Dá sa predpokladať jeho suverenita medzi jazykmi
aj na ďalšie obdobie. Zároveň angličtinu môžeme považovať za jazyk multikulturalizmu.
Zvláštnym pokusom o spolužitie národov v jednom celku so spoločným dorozumievacím
ruským jazykom bol sovietsky blok vytvorený po druhej svetovej vojne. Kultúra ZSSR bola
vnucovaná socialistickým krajinám ako protiváha ku kapitalistickej kultúre západnej Európy.
Pozitívnym príkladom vzájomného spolužitia kultúr z etník v jednom štáte na európskom
kontinente sa javí neutrálne Švajčiarsko. V dvadsiatich kantónoch tu spolu žijú Nemci,
Francúzi, Taliani a ostatní cudzinci. Úradnými jazykmi sú uzákonené nemčina, francúzština,
taliančina a rétorománčina. V skoro v rovnakom pomere k počtu obyvateľstva tu vyznávajú
svoju vieru katolíci a protestanti, doplňovaní v menšej miere islamom a judaizmom.
V Maastrichte bola podpísaná Zmluva O Európskej únii 7. februára 1992 (platnosť nadobudla
1. novembra 1993). Zmluva hovorí o vzniku Európskej únie so spoločnou európskou menou,
občianstvom a politikou. K Európskej únii sa môže prihlásiť každý európsky štát, ak je
pripravený prijať princípy a záväzky, vyplávajúce zo zakladajúcich zmlúv. Začína sa
novodobá história Európy, odstraňujú sa posledné bariéry voľného pohybu občanov, tovaru,
služieb a kapitálu.
Slovenská republika vstúpila do Európskej únie a do schengenského priestoru roku 2004, čím
sa otvorila pre každodennú kultúrnu výmenu s európskym priestorom. Vplýva na ňu nielen
turistika, ale hlavne možnosť študovať a pracovať v zahraničí mediálny a spotrebný trh. Vo
vedomí mnohých občanov Slovenska doteraz pretrvávajú nevyriešené predsudky vo vzťahu
k iným etnikám a v dôsledku toho náš občan vníma narastajúcu odlišnosť v slovenskej
spoločnosti so značnými rozpakmi.
Do slovenskej ekonomiky vstupujú zahraničné firmy, zvyšuje sa počet nových prisťahovalcov
(z rôznych dôvodov) a posilňuje sa etnické a regionálne uvedomenie rôznych skupín
167
pôvodného slovenského obyvateľstva (Záhorákov, Sotákov a iných) Slovensko sa postupne
stáva súčasťou multikultúrneho sveta.
V súčasnej spoločnosti sa proces socializácie človeka uskutočňuje v úplne nových
podmienkach v porovnaní so socialistickou minulosťou. Môžeme povedať, že začiatok
nového tisícročia sa vyznačuje špecifickými častokrát aj protichodnými tendenciami. Súčasné
spoločenské procesy nesú so sebou nielen nové vývojové tendencie, ale aj množstvo
negatívnych prejavov. Každý človek sa pokúša riešiť spoločenské procesy a javy na základe
svojich schopností a predstáv. Treba jednoznačne povedať, že v tomto smere nemáme veľké
možnosti rozhodovacieho výberu. Nejde len o schopnosti a vedomosti človeka, ale hlavne
o jeho potreby a záujmy, ktoré sú ovplyvňované rôznymi situáciami a podmienkami, v
ktorých sa človek v konkrétnom čase nachádza. Človek mnohokrát hodnotí situáciu bez
ohľadu načas a podmienky, čo je veľmi chybné. Dnešné skutočnosti dali do pohybu základy
dlhodobo budovaných istôt a zároveň narúšajú tradičné hodnoty, hodnotové systémy
a hodnotové orientácie. Môžeme konštatovať, že spoločenské premeny a dôsledky sú
výsledkom každodenných spoločenských konfliktov a kompromisov. Vyhodnocujeme
teoretickú realitu multikulturalizmu a multikultúrnej výchovy, sledujme súčasné diskusie
o multikultúrnej výchove vo svetovej i domácej vedeckej literatúre. Poučme sa z pozitívnych,
ale aj negatívnych skúseností. V tejto ambícii sa inšpirujme z procesov v multikultúrnych
spoločnostiach, ako sa vyvíjajú a fungujú v súčasnosti v západnej Európe, Kanade, USA,
Austrálii a inde. Vyvarujme sa negatívnych dôsledkov multikulturalizmu, rozvíjajme tie
pozitívne procesy, ktoré vedú k vzájomnému porozumeniu, k rešpektovaniu zákonov
a k ochrane nášho kultúrneho dedičstva.
Na tvorbe koncepcie a konkrétnych podôb multikultúry na Slovensku by sa mal podieľať
okrem školstva aj celý rad štátnych orgánov a inštitúcií. Treba priznať, že slovenské školstvo
dodnes systematicky nezareagovalo na prudký rozvoj multikulturalizmu vo svete. Snahy
zmeniť túto situáciu sú v súčasnosti skôr individuálnymi aktivitami učiteľa.
Slovenská republika sa neustále rozvíja v smere multikultúrnej spoločnosti a týka sa to aj
východného Slovenska, ktoré je charakteristické výraznou heterogenitou v oblasti
národnostných menšín. Posledné sčítanie obyvateľstva sa uskutočnilo v roku 2001. V tomto
období malo Slovensko viac ako 5,3 mil. obyvateľov. Na základe výsledkov Štatistického
úradu Slovenskej republiky v roku 2001 najpočetnejšími menšinami na východnom
Slovensku boli maďarská, rómska, česká, rusínska, ukrajinská, poľská a nemecká menšina.
Podiel národnostných menšín na celkovom obyvateľstve bo 14,22%. Na základe výsledkov
sčítania ľudu najpočetnejšou menšinou je maďarská, ktorá v tomto období tvorila 9,7%
celkového obyvateľstva, nasleduje rómska menšina s 1,7%, česká 0,8%, rusínska 0,4%,
ukrajinská 0,2%, nemecká 0,1%, poľská 0,1% a ostatné menšiny, ktoré dosahujú najmenší
podiel na celkovom počte.
Za najpočetnejšiu národnostnú menšinu v Slovenskej republike sa považuje maďarská
menšina, ktorej národnostná kultúra a materinský jazyk sa v našich podmienkach rozvíjajú
činnosťami národnostných kultúrnych zväzov, činnosťami škôl na všetkých stupňoch,
vydávaním literatúry a novín, činnosťou národnostných divadiel múzeí, prostredníctvom
rozhlasového a televízneho vyslania ako aj celým radom ďalších činností. Z územného
hľadiska
najväčší
počet
obyvateľov
maďarskej
národnosti
v podmienkach
Kapušany,
Rožňava
východoslovenského kraja predstavujú okresy Košice, Trebišov, Veľké
a Kráľovský Chlmec.
168
Druhú najpočetnejšiu menšinu na Slovensku predstavujú Rómovia, ktorí sú v súčasnosti
rozptýlení po celej krajine. Na základe sčítania v roku 2001 sa k rómskej národnosti
prihlásilo 89 920 obyvateľov. Tento údaj nevyjadruje skutočný stav (predpokladá sa 500 000).
Najväčší počet Rómov bol zaznamenaný v Prešovskom kraji, kde sa k rómskej národnosti
hlási 31 653 obyvateľov. Ide o mestá Trebišov, Michalovce, Sobrance, Košice, Prešov,
Gelnica, Spišská Nová Ves, Levoča, Sabinov, Kežmarok a Bardejov. Veľký význam pre
Rómov malo prijatie Zásad vládnej politiky SR k Rómom 9. apríla 1991. Tento dokument
navrhol prístup k riešeniu vo všetkých oblastiach či už ekonomickej, etnickej, sociálnej,
kultúrnej a vzdelanostnej.
Rusínska národnostná menšina mala a má v spoločnosti veľmi zložité postavenie, keďže
príslušníci tejto národnosti nemajú vlastný štát. V podmienkach nášho regiónu sa Rusíni
koncentrujú v severovýchodnej časti, predovšetkým v Prešovskom kraji, a to v týchto
mestách: Prešov, Bardejov, Humenné, Medzilaborce, Snina, Stropkov, Svidník a Stará
Ľubovňa. Táto národnostná menšina napriek veľmi bohatej histórii musela v posledných
desaťročiach prejsť množstvom problémov. Práve tieto skutočnosti ju utužili natoľko, že sa
im podarilo kodifikovať vlastný jazyk, rozvíjať vlastnú kultúru a literatúru. V našom regióne
sa začali vytvárať rôzne rusínske spoločenské a kultúrne organizácie. Vznikla Rusínska
obroda, ktorá vydáva týždenník Narodny Novinky, pravidelne vychádzajú periodiká Rusalka
a Rusyn (kultúrno-kresťanský časopis). Rusíni na východnom Slovensku založili organizáciu
ZIRS (Združenie inteligencie Rusínov Slovenska), ktorej hlavným poslaním je rozvoj
národnostného školstva a kultúry. Na Prešovskej univerzite je možnosť študovať rusínsky
jazyk a kultúru. Významné miesto v šírení rusínskej kultúry zohráva Divadlo Alexandra
Duchnoviča v Prešove a Múzeum rusínskej kultúry v Prešove. Kultúrne podujatie pre Rusínov
sú Dni rusínskych tradícií, Habura spieva a tancuje, Figliarska nôta, Festival kultúry a športu
v Medzilaborciach.
V roku 2001 žilo na Slovensku 20 814 Ukrajincov. Z tohto celkového počtu žilo
v Prešovskom kraji 62,7%. Ide predovšetkým o mestá Snina, Svidník, Humenné, Stropkov,
Bardejov, Medzilaborce a Stará Ľubovňa. Prezentujú sa folklórnymi a divadelnými súbormi.
Význam pre ukrajinskú menšinu má pôsobenie Katedry ukrajinského jazyka a literatúry na FF
Prešovskej univerzity. Duchovná kultúra ukrajinskej menšiny sa zachováva v Múzeu
ukrajinskej kultúry vo Svidníku.
Národnostné menšiny, ktoré existujú jednak na východnom Slovensku, ale aj na celom našom
území sa odlišujú z viacerých hľadísk. Majú svoje špecifické potreby a záujmy. Objektívne
môžeme konštatovať, že početne menšie menšiny zameriavajú svoju činnosť na národnostné
cítenie mladej generácie, ktorá už v mnohých prípadoch splýva s majoritným obyvateľstvom
na Slovensku. Domnievame sa, že rôzne negatívne vášne sa snažia oživovať predovšetkým
niektorí politici z radov týchto národnostných menšín. Bežný človek, či už je to z radov
väčšinového národa, alebo národnostnej menšiny, žije svoj každodenný život a títo ľudia by
mali byť vzorom pre našu politickú reprezentáciu.
My bežní občania sa skôr dohodneme ako naši politici. Týmto príspevkom sme chceli
poukázať na zložitosť spoločenského života. Problémy ľudí je potrebné riešiť v záujme týchto
ľudí a v celkovej komplexnosti, ktorá umožní spoločnosti napredovať.
Literatúra
169
BARKER, CH. 2006. Slovník kultúrnych štúdií. Praha, Portal ISBN 80-7367-099-2
FISCHEROVÁ, A. a kol. 1999. Rozmanitosť kultúry, I vydanie Bratislava FF Univerzity J.A.
Komenského s. 184. ISBN 80-88901-33-2
MISTRÍK, E. a kol. 1999. Kultúra a multikultúrna výchova. Bratislava IRIS, s.40. ISBN 8088778-81-6
MISTRÍK, E. 2000. Multikultúrna výchova v príprave učiteľov. Bratislava IRIS, ISBN 8088778-81-6 s.7
MISTRÍK, E. a kol. 2008. Multikultúrna výchova v škole .Bratislava, Nadácia otvorenej
spoločnosti ISBN 80-89018-10-6 s.19
Adresa autora:
doc. PhDr. Andrej Sičak, CSc
Katedra občianskej a etickej výchovy
Fakulta humanitných a prírodných vied
Prešovská Univerzita v Prešove
17. Novembra 1.
08 001 Prešov
170
JAZYK AKO KÓD SOCIOKULTÚRY
Jozef Sipko, SR
FF PU v Prešove, SR
Táto publikácia bola vytvorená realizáciou projektu Vybudovanie lingvokulturologického a prekladateľskotlmočníckeho centra na základe podpory operačného programu Výskum a vývoj financovaného z Európskeho
fondu regionálneho rozvoja.
Abstrakt
V príspevku je pozornosť zameraná na skúmanie jazyka a sociokultúry ako komunikačného
systému, ktorý kóduje zložité sociálne vzťahy najmä v súčasnosti. Prostredníctvom
skúmaných jednotiek sa vytvára jazykový obraz spoločnosti. Dôraz sa kladie na konotácie
uvedených jednotiek, ich etnokultúrne osobitosti a na možnosť objektivizovať poznatky
o sociokultúre najmä našej súčasnosti.
Abstract
The paper is dealing with the problem of language and socio-culture as a communication
system, which decodes complex social relations mainly at present. A linguistic picture of
society is being created through the linguistic units in question. The main emphasis has been
put on the connotations of the abovementioned units, their ethno-cultural characteristics and
the possibility to maximize the objectivity of the knowledge of socio-cultural values of our
society.
1 Jazyk a spoločnosť
Dlhé stáročia sa jazyk skúmal štrukturalistickými metódami, v rámci ktorých bol
interpretovaný ako systém sám o sebe. Iba zriedkavo sa objavovali úvahy o prepojení jazyka
a konkrétnej etnokultúry (W. von Humboldt – Jazyk je duša národa – podľa Vereščagin,
Kostomarov, 1973). V značnej miere tento stav v jazykovede bol podmienený veľmi nízkou
úrovňou medzikultúrnej komunikácie v našom regióne vlastne až do skončenia studenej
vojny. Práve výrazná intenzita súčasných medzikultúrnych kontaktov podmienila vznik
nových filologických disciplín. Medzi ne patrí sociolingvistika, ktorá skúma prepojenia
jazyka a konkrétnej spoločenskej sféry. Iné hraničné lingvistické disciplíny v súčasnosti sú
psycholingvistika, etnopsycholingvistika, etnolingvistika, kognitívna lingvistika,
lingvokulturológia a ďalšie. Uvedené filologické vedné odbory svedčia o zvýšenej úlohe
jazykovej komunikácie vo všetkých sférach ľudskej činnosti a zároveň prezentujú kognitívne
hľadania v jazykových štruktúrach objektívnych ukazovateľov o človeku a o mnohých
stránkach jeho sebarealizácie. Jazyk ako kognitívna štruktúra vypovedá aj o schopnostiach
ľudského osvojovania si sveta v rôznych sociálnych subsystémoch. Uvedieme niekoľko
príkladov zo sociálnej identifikácie človeka:
1.Jeden päťročný chlapček, ktorého matka predáva v odevoch, na otázku, koho má najradšej,
odpovedal: Všetkých mám rovnako rád, ale mamičku ľúbim o jedno číslo viac.
2. Iný chlapček, ktorého otec bol redaktorom a často pracoval doma a rozhodoval podľa
synčeka o všetkom, išiel s otcom okolo kolotoča a poprosil ho:
Otecko, povedz redaktorovi kolotoča, aby ma povozil.
Tieto príklady nech budú úvodom do našej témy, z nich ľahko vydedukujeme, že deti použili
výrazy z profesie svojich rodičov v komunikačnej situácii, ktorá si vyžadovala úplne iné
slovné spojenia. Samozrejme, že nemôžeme viniť deti z chýb, lebo registrujeme zákonité
vplyvy sociálneho prostredia na jazyk, na rečové správanie sa každého človeka. V tom
najjednoduchšom príklade je ilustrovaná podstata sociolingvistiky, ktorá sústreďuje svoju
pozornosť na to, ako využívajú jazykový znak ľudia v závislosti od veku, pohlavia,
171
sociálneho postavenia, vzdelania, kultúrnej úrovne, profesie a od iných faktorov, ktoré
vytvárajú sociálny štatút človeka.
Je známe, že jedno a to isté slovo v rôznych sociálnych kontextoch môže nadobúdať úplne iný
zmysel. Sociálne postavenie jednotlivca menilo celý systém komunikácie v minulosti. Výrazy
rečovej etikety boli značne rozdielne v závislosti od toho, kto s kým hovoril.
K predstaviteľom šľachty sa obracali ináč, ako ku kočišovi:
3.Vaša milosť, vaša výsosť, mám tú česť ponížene Vás poprosiť...(oslovenie urodzených).
4. Do Košíc! Rýchlo...(oslovenie sluhov).
Byť rovnocenným partnerom, podriadeným, mladším, starším, vedúcim, lekárom, učiteľom,
študentom, synom, otcom, vnukom, susedom, zaujímať rôzne sociálne pozície tým istým
jednotlivcom nemôže sa neodraziť v jazykovej komunikácii. Ide o proces jazykovej
socializácie. Relatívne nedávno v bývalom socialistickom systéme sa používali slová, ktoré
boli oficiálne interpretované ako jednoznačne pozitívne. V sociolingvistike vo vzťahu
k takému oficiálnemu jazyku vznikol termín drevený jazyk, ktorý sa používal iba v úzko
vymedzenom prostredí. Orwell v známom románe 1984 ho pomenoval new speak, novojaz,
ktorého cieľom bolo skrývať naozajstný zmysel jazykových jednotiek. Z našej nedávnej
minulosti nám zostali v pamäti výrazy:
5. budovanie socializmu, svetlá budúcnosti, bratské krajiny (Rus a Ukrajinec našli zlato. Rus
hovorí: Podeľme sa po bratsky. Ukrajinec odmieta: Radšej sa podeľme spravodlivo),
internacionálna pomoc, normalizácia (Na rokovaní Vedeckej rady FF PU v Prešove
predstaviteľ akademickej obce z Maďarska, ktorý veľmi dobre hovoril po slovensky, sa
prihováral za zlepšenie slovensko-maďarských vzťahov slovami: Treba, aby nastúpila
normalizácia...Vyvolalo to dosť negatívnu reakciu a keď rečníkovi vysvetlili konotácie, ktoré
vyvoláva toto slovo u nás, hneď sa ospravedlnil), prestavba, glasnosť, socialistické
spoločenstvo, tisícročná ríša...
Človek sa oslobodzuje od neprirodzených sociálnych foriem veľmi ťažko. Aj o tom
vypovedá jazyk. Oficiálne ideologické sovietizmy velebili bývalý režim a v súčasnosti sa
používajú takmer výlučne v negatívnom kontexte (Taubman, 2005). Prvotný význam
uvedených slov, ale aj mnohých ďalších, bol jednoznačne pozitívny, napríklad posledný
príklad tisícročná ríša je prevzatý z Biblie a hovorí o sľúbenej dobe mieru a pokoja.
Hitlerovci však uvedenú jednotku zneužili a dodnes vyvoláva veľmi negatívne asociácie
práve s obdobím fašizmu. V nových sociálno-politických podmienkach podobné jazykové
jednotky nadobúdajú
jednoznačne negatívny význam vďaka deformovaným
a neprirodzeným sociálnym vzťahom. Prebieha vlastne neustála axiologická transformácia
jazykových jednotiek ako zrkadlo sociálnych procesov a zmien. Rozsiahly nástup
výpočtovej techniky spôsobuje ďalšie zmyslové transformácie a metaforizáciu:
6. zavináč, sobačka (ruština), małpa (poľština).
Tieto krátke úvodné príklady nás motivujú k poznaniu toho, že sociolingvistika sa veľmi
intenzívne rozvíja, a že je jednou z interdisciplín, ktoré majú značné perspektívy najmä
v súvislosti s mnohými prudkými zmenami v celkovej sociálnej štruktúre dnešného sveta.
Najdôležitejším ukazovateľom je integrácia mocenská a unifikácia kultúrna.
2 Zdroje a východiská
Jedným z prvých známych odborných postrehov o bezprostrednom prepojení jazyka
a sociálnych faktorov sa stretávame v diele španielskeho autora Gonzalesa de Koresa, ktorý
prednášal v XVII. storočí v Španielsku:„Je treba poznamenať, že jazyk má okrem dialektov,
ktorými sa hovorí v provinciách, aj ďalšie formy, ktoré sú späté s vekom, majetkovým
postavením, existuje jazyk obyvateľov vidieka, prostých ľudí, mešťanov, bohatých pánov
a sluhov, vedca-historika, starčeka, kazateľa, žien, mužov a dokonca aj malých detí“
(Stepanov, 1976 s. 22).
172
Termín sociolingvistika síce ako prvý uviedol americký sociológ G. Currie v r. 1952, no
korene tejto vedy treba hľadať najmä v európskej jazykovede. Jej idey vznikali najmä
v prácach francúzskych, ruských, českých a iných lingvistov. Tu sa žiada uviesť mená aspoň
tých najvýznamnejších: B. de Kurtene, E. Polivanov, L. Jakubinskij, B. Larin, G. Vinokur, M.
Kohen, Ch. Balli, .Havránek, A. Matezius. Nám je blízka najmä škola pražskej funkčnej
lingvistiky. Ide napríklad o ideu, že všetky jazykové prostriedky sa rozdeľujú podľa sféry
komunikácie (Balli), idea o závislosti sociálnej diferenciácie národného jazyka od
sociálneho štatútu jeho nositeľov (Rusi, Česi). V XX. storočí sa sociolingvistika čoraz viac
orientuje na experimentálne výskumy, pri ktorých sa používajú hlavne matematickoštatistické metódy. V rámci nich sa skúmajú kvantitatívne a kvalitatívne zmeny v konkrétnych
jazykových kolektívoch, ktoré prebiehajú v dôsledku spoločenských transformácií. Napríklad,
skúma sa reálny početný stav príslušníkov konkrétneho etnika, rozdiel v používaní svojho
jazyka medzi staršou a mladšou generáciou, zistenie objektívnych tendencií v národnostnom
zložení. To má dokonca ekonomické dopady, keď štát vyčleňuje na národnostné školstvo
a kultúru prostriedky podľa počtu hovoriacich v danom jazyku.
3 Jazyková variantnosť
Ako vyplýva z uvedených konštatovaní o prepájaní kódov môžeme registrovať, že v jazyku
máme k dispozícii viaceré prostriedky pri komunikácii o tej istej téme. Človek môže
v závislosti od adresáta, od celkového komunikačného prostredia využívať rôzne jazykové
formy. Schopnosť hovoriaceho rozmanite vyjadrovať jeden a ten istý zmysel vyjadruje
schopnosť parafrázovať. Táto schopnosť spolu so schopnosťou vyčleniť správny zmysel
a rozlišovať správne frázy od nesprávnych je základom veľmi zložitého psychického procesu,
akým je ovládanie jazyka. Variantnosť sa prejavuje na všetkých úrovniach jazykovej
komunikácie a na všetkých jazykových úrovniach. Najtypickejšie formy jazykovej
variantnosti sú lexikálne synonymá:
7. Hádzať – kydať, iba – len, pôvodný – originálny, pekný – krásny, robiť – pracovať
Variantnosť sa často realizuje na syntaktickej úrovni:
8. Nechce sa mi tam ísť – Nechcem tam ísť. Pri plnení úlohy buďte opatrní. – Plniac úlohu,
buďte opatrní, Keď plníte úlohu, buďte opatrní.
Žiada sa pritom poznamenať, že úplná synonymia vlastne sa dosahuje ťažko, keďže jednotlivé
variantné výrazy majú spravidla štylistické osobitosti. V sociolingvistike sa variantnosť
skúma v závislosti od sociálnych rozdielov komunikantov a od rozdielov v podmienkach
komunikácie. Napríklad, že v americkom variante angličtiny počiatočná spoluhláska v takých
slovách ako thin, thick sa vyslovuje rôzne v rôznych sociálnych vrstvách americkej
spoločnosti. Bohatí Američania to vyslovujú ináč (prestížna norma) ako černosi. Ide o jednu
z dôležitých foriem sociálnej variantnosti, takzvanej stratifikačnej. Uvedené rozdiely vo
výslovnosti, podmienené sociálnym postavením, sú istými sociálnymi indikátormi.
Sociolingvistická variantnosť je podmienená aj celkovou komunikačnou situáciou. Jeden
a ten istý nositeľ jazyka môže sústredene dodržiavať normy výslovnosti v oficiálnej
komunikácii, ale v nenútenom rozhovore je už oveľa menej dôsledný. Ide vlastne o recepciu
a jej rôzne fázy. Povedzme aj najbližší priatelia sa v oficiálnej situácii titulujú, vyjadrujú si
oficiálnu úctu, dokonca si aj vykajú, no po oficiálnej časti v zmenenej komunikačnej situácii
komunikujú viac v hovorovom štýle. V ruštine sa to prejavuje v oslovení, keď sa používa
meno a prímenie:
9. Vladimír Vladimírovič, Vladimirovič, Vladimirič, Voloďa, Voloď, ktoré sa v oficiálnej
komunikácii nepoužívajú. Ide o štylistické variácie, ktoré kódujú sociálno-kultúrny kontext
komunikácie a súčasne obsahujú poznatky o komunikantoch.
173
4 Jazyková norma
Ako opozícia k štylistickým variáciám funguje regulárny komunikačný systém, ktorým je
jazyková norma. Zjednodušene povedané norma je súhrn pravidiel pri výbere a použití
jazykových prostriedkov. Pojem normy je tesne spojený s pojmom spisovný jazyk, ktorý sa
často nazýva normatívnym jazykom. Norma je prostriedkom jazykovej integrácie
spoločnosti, v istom zmysle stráži jazykovú korektnosť a jazykovú čistotu. Norma je pritom
historicky podmienená, keďže sa v jednotlivých obdobiach mení. Jedným z hlavných jej
prvkov je jej konzervatívnosť. Zmena normy je podmienená jazykovými tendenciami
konkrétneho jazykového spoločenstva. Svojho času slovenskí jazykovedci uviedli zmeny
do športovej terminológie pri oznamovaní výsledkov, v ktorých bola číslovka jeden. Keďže sa
to viazalo na lexému gól, ktorý je mužského rodu, tak sme istý čas počúvali a čítali od našich
športových redaktorov výrazy:
10. dva : jeden, jeden : jeden, jeden : nula a pod. Čisto gramaticky to bolo správne, no
zvíťazila tradícia, istá konzervatívnosť a tak dnes opäť počúvame a čítame:
11.Dva : jedna, jedna : jedna, jedna : nula.
Pritom číslovka 2 zostáva v mužskom rode. Športoví novinári ani fanúšikovia nepovedia dve :
jedna. V ruštine sa však dodržiava syntaktická zhoda v rode, ktorú sa nepodarilo presadiť
našim jazykovedcom:
12.Dva : odin, odin : odin, odin : noľ.
Norma môže byť v rôznych subkódoch, teda aj v dialektoch, sociolektoch, ale v spisovnom
jazyku sa vedome kultivuje, fixuje sa v slovníkoch, gramatikách, rôznych oficiálnych
príručkách. V ostatných komunikačných formách etnojazyka ide skôr o tradíciu. Úsilie
konkrétneho etnického spoločenstva dodržiavať normu, cieľavedomé rozpracovanie pravidiel
na vedeckých základoch je v centre pozornosti kodifikácie. Jej sa podriaďujú nie všetky
komunikačné subkódy, ale iba tie najdôležitejšie, medzi ktoré patrí v prvom rade spisovný
jazyk. Ostatné podsystémy (subkódy) národného jazyka sú vlastne nekodifikované.
Osobitnú pozornosť si zasluhuje vedeckosť jazykovej kodifikácie a jej celkové
spoločensko-kultúrne východiská. Dá sa to ilustrovať najmä na bernolákovčine
a štúrovčine, z ktorých štúrovská slovenčina vychádzala viac z princípu vedeckosti, najmä
z toho, že bola najmenej poznamenaná cudzími vplyvmi. Tento princíp teoreticky uznával aj
Bernolák, no v praxi ho nestihol realizovať.. Je veľkou historickou zásluhou Ľudovíta Štúra,
že našiel v stredoslovenskom nárečí ten základ slovenčiny, ktorý bol najmenej ovplyvnený
cudzojazyčnými prvkami a zároveň najbližší obyvateľom západného a východného
Slovenska. Ako vieme, mnohí Štúra veľmi ostro kritizovali, odsudzovali, história však
rozhodla jednoznačne v jeho prospech (úloha J. Hollého a J. Kollára). Treba si pritom
uvedomiť, že Štúr a jeho stúpenci presadzovali ideu jednotného spisovného jazyka pre
Slovákov vo veľmi ťažkých sociálno-kultúrnych podmienkach. Jazyk bol pre Slovákov vtedy
hlavný ukazovateľ etnicity – nemali sme štát, kráľov, administratívne ukazovatele, vlastnú
sociálnu vrstvu, ktorá by nás reprezentovala a pod.
5 Spisovný jazyk (štandard, literárny jazyk)
Tento pojem evokuje k predstavám, podľa ktorých ide o jazyk vytvorený najmä umeleckou
literatúrou. Do istej miery je to pravda (v ruštine sa nazýva literárny jazyk, za jeho
zakladateľa sa považuje A.S. Puškin svojím dielom). V podstate väčšina európskych
spisovných jazykov sa vytvárala najmä vďaka umeleckej literatúre, filozofických diel,
náboženskej spisby, ľudovej slovesnosti a iných žánrov, ktoré sa fixovali v písomnej podobe.
Aby sa však spisovný jazyk nespájal iba s umeleckou literatúrou, tak sa uvádza napríklad
v anglickej tradícii pojem standard language, standard English. V ruštine sa tento termín
neujal, hoci ho niektorí jazykovedci navrhovali. Do istej miery to môže súvisieť
s literaturocentrizmom ruskej kultúry:
174
13. Puškin je naše všetko. Keď to povedal Puškin, tak je to správne.
Spisovný (literárny jazyk) je vyslovene kodifikovaný, normatívny a používa sa v rôznych
sférach komunikácie, dnes najmä v masmédiách, v školstve, v kultúre, v štátnych a iných
inštitúciách, vo sfére služieb, vo vede.. Zatiaľ čo jazyk literatúry sa vzťahuje iba
k umeleckej spisbe a môže obsahovať aj nenormatívne a nekodifikované prvky, keď imituje
konkrétne sociálne prostredie (napríklad dialektizmy v románoch našich klasikov).
Práve spisovný jazyk podlieha uvedomelo kultivovanej norme, má záväzný charakter a tým
sa v značnej miere odlišuje od druhých komunikačných kódov konkrétnej etnokultúry. Iba
lingvistické prostriedky pre definovanie jednotlivých subkódov národného jazyka sú však
nedostatočné. Preto sa musí prihliadať k sociálnej charakteristike všetkých nositeľov
národného jazyka. Jazyková norma zodpovedá najmä tradičným predstavám o spisovnom
jazyku ako o jazyku kultúrnej a vzdelanej vrstvy národa. V reči iných vrstiev sa pravidelne
stretávame s mnohými nenormatívnymi javmi, dialektizmami, výslovnostnými, gramatickými
a lexikálnymi chybami. V mestskom prostredí sa minimalizujú iné subkódy, najmä jednotlivé
dialekty, preto aj obyvatelia vidieka, pravidelne navštevujúci mestské prostredie sa v značnej
miere prispôsobujú jazykovej norme spisovného jazyka. Mesto sa stáva komunikačným
prostredím, kde sa vytvára vhodná komunikačná základňa pre integrujúce celonárodné formy.
Napokon každé mesto získava svoj štatút, keď má najmenej jednu strednú školu, ktorá
nesporne zohráva pozitívnu úlohu pri zvyšovaní celkovej kultúry v komunikácii. V dnešnej
situácii aj vďaka masmédiám sa rozširuje norma aj na vidiek.
Spisovný jazyk je teda kodifikovaný, polyfunkčný a sociálne prestížny subkód národného
jazyka. Jeho rozvoj v značnej miere závisí nielen od úrovne štandardných, teda vzdelaných
nositeľov jazyka, ale takisto od jazykovej politiky štátu. V našom prípade, napríklad aj od
podpory Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV.
6 Dialekt
Tento pojem pochádza z gréckeho dialektos – hovoriť, vysvetľovať a najčastejšie sa používa
pre označenie územných, areálových foriem jazyka, spojených spravidla s vidiekom, hoci
sociolingvisti skúmajú aj mestské dialekty (bohatstvo Slovenska, hory, izolácia, úloha ženy).
Osobitne v americkej sociolingvistike sa sústreďujú výskumy na mestské dialekty
černošského obyvateľstva. V ruskej sociolingvistike analogické výskumy sa sústreďujú
v takzvanej sociálnej dialektológii. Vytvára sa prostredie veľkomiest – megapolisov so
svojráznou kultúrou, s mnohými menšinami, emigrantmi, čo vytvára osobitný štýl
komunikácie najmä v národnostných štvrtiach. Také mestá ako Paríž, Londýn, Moskva vo
veľkej miere stratili štatút národného jazykového a kultúrneho centra.
V súčasnosti sa pod pojmom dialekt rozumie nie len územný ukazovateľ, ale aj sociálny,
keďže v konkrétnom pôvodne vidieckom dialekte najčastejšie komunikujú starší ľudia. Mladí
ľudia aj z vidieckych oblastí v dôsledku urbanizácie ich spôsobu života v značnej miere
používajú spisovnú formu jazyka. Predsa však možno vymedziť niektoré typické príznaky
územných dialektov:
1. sociálne, vekové ohraničenie užívateľov územného dialektu (zväčšia starší občania
vidieka, najmä staršie ženy)
2. obmedzené sféry fungovania (v rodine, v úzkom kruhu známych a rovesníkov)
3. vznik polo dialektov ako dôsledok vzájomného vplyvu rôznych dialektných foriem
(Rusíni na Zemplíne, Maďari na Južnom Slovensku)
4. ústup dialektov pod vplyvom komunikačnej a kultúrnej centralizácie.
Treba pripomenúť, že ešte relatívne nedávno, sa v niektorých oblastiach používal dialekt,
ktorý mal varianty v jednotlivých dedinách (severovýchodný Spiš a poľské pohraničie).
175
7. Sociolekt
Tento termín vznikol v druhej polovici XX. storočia a predstavuje isté skrátenie pojmu
sociálny dialekt. Ide vlastne o súhrn jazykových zvláštností, ktoré sú spojené v určitej
sociálnej skupine – profesionálnej, vekovej, triednej, ktorá pôsobí a komunikuje v rámci
národného jazyka. Príkladom takých sociolektov môže slúžiť reč vojakov, študentov,
zločincov, počítačových odborníkov, obchodníkov, dílerov, vedcov, policajtov. Sociolekt
slúži komunikačným potrebám sociálnymi ukazovateľmi ohraničených vrstiev spoločnosti.
Registrujeme to najmä v osobitnej lexike, v slovných spojeniach, v osobitných syntaktických
konštrukciách, v metaforách a v rôznych obrazných výrazoch. Pritom evidujeme značné
rozdiely v jednotlivých etnokultúrach. Ako výrazne sociálne príznakový jazykovokomunikačný systém sociolekt je v istom zmysle fragmentom jazykového obrazu sociálneho
rozvrstvenia spoločnosti. Bohatý ilustračný materiál nám poskytuje najmä ruská etnokultúra,
v ktorej sa vytvoril sociálny jazykový subkód, známy aj pod názvom ruská feňa. Postupne sa
vytvoril celý systém subštandardného ruského jazyka, ktorý dekódoval veľké rozdiely
v ruskej spoločnosti v XIX. a neskôr aj v XX. storočí. Dodnes prebiehajú výskumy tohto
sociokultúrneho komunikačného fenoménu, pričom je zaujímavé, že bohaté použitie našiel aj
v sovietskom období. Dnes ho identifikujú ako jazyk gulagu (Baldajev a kol., 1992).
V totalitnom režime bola rozdvojená nielen spoločnosť, ale aj samotná osobnosť.
V oficiálnom prostredí komunikovali ľudia úplne ináč ako v súkromnom živote. Bohatý
materiál o tejto rozdvojenosti prináša O. Figes (2009).V tejto súvislosti je zaujímavé, že v r.
1998 po teroristickom útoku na dva obytné domy v Moskve, pri ktorých zahynulo okolo 300
ľudí, nastupujúci prezident V. Putin na adresu teroristov verejne predniesol hrozbu:
14. My ich budem močiť v sortire.
Pozoruhodné je tu najmä sloveso močiť, ktoré sa v uvedenom jazyku gulagu používalo vo
význame vraždiť. Podobne:
15. mokroje delo – vražda, mokrušník – vrah.
Je pre nás zaujímavé, že moskovskí spravodajcovia slovenských médií spomínaný Putinov
výrok preložili ako Budeme ich topiť na hajzli, čo nezodpovedá ruskému sociokultúrnemu
prostrediu, keďže ide o jazyk tých najodvrhnutejších ľudí. No v Rusku je tento jazykový kód
tak známy, že ho v súčasnosti pomerne pravidelne používajú aj ruskí novinári ako prostriedok
jazykovej expresivity a zveličenia. Guzi (2009) v rozsiahlej monografii uvádza celý rad
ruských jazykových historizmov, ktoré sa aktualizujú v našej dobe (potemkinove dediny,
semibojarščina – semibankirština, chruščovskij botinok, nepman).
Osobitnú skupinu sociolektov predstavujú argo, žargón a slang. Hoci sa niekedy tieto termíny
zamieňajú, sú však v značnej miere samostatné. Argo (z franc. – tajný) vznikol práve za
účelom komunikácie, ktorá mala byť pre nepovolaných nezrozumiteľná. Najprv to bol tajný
jazyk túlavých kupcov v XIX. storočí v Rusku, ktorí v istej miere boli náchylní porušovať
zákon. Ide teda o jazykové maskovanie sociálnej príslušnosti. Reálne však ide skôr o to,
ako sa sociálne vyčleniť, upozorniť na svoj osobitný svet, na egocentrizmus, zvýšenú
expresivitu a emocionalitu, ktorá sa obzvlášť vyjadruje v rôznych dvojzmyselnostiach.
Známy český „podnikateľ“ R. Krejči, ktorý ušiel na Sejchely a ktorému zavraždili v Čechách
otca, poslal svojim spoločníkom do Čiech list aj s takými slovami:
16.„Gottwald a Mrázek jsou prasatá. A jak je známo, na každé prasa se řeznik nájde“! (ČT1,
7. nov. 2006). Ide o evidentný svojrázny pokyn spoločníkom, čo treba urobiť s dotyčnými
ľuďmi. V jednotlivých etnokultúrach sa argo stalo komunikačným fenoménom, ktorý je
v značnej miere prístupný aj širokej verejnosti. Po reformách v Rusku sa uvoľnili
komunikačné normy a došlo k istému prelínaniu jednotlivých subkódov. Vyššie ilustrovaný
príklad s Putinovým výrazom „močiť v sortire“ nie je ojedinelý. Argotizmami sa urážajú aj
súčasní ruskí politici:
17.Pachan nikogda ne budet borotsa so svojej malinoj (šéf podsvetia a jeho podriadení).
176
V ruských masmédiách sa argotické výrazy hojne používajú a prenikajú aj na verejnosť. .
Príznačný v tomto zmysle bol list policajných dôstojníkov po vražde jedného ich kolegu,
ktorý bol adresovaný podsvetiu. List pod názvom: Tým, čo sa nazývajú bratva obsahuje
v prevažnej miere argotické výrazy, čím dôstojníci polície tým, že prešli na argotický
komunikačný kód, zločincom posielajú signál, že budú postupovať analogicky, teda mimo
zákona (Sipko, 2002, s. 80). Pôvodná skrytosť arga sa v značnej miere zmenila a bohato sa
používa aj v umeleckej literatúre. Dokonca sa používa ako prostriedok jazykovej hry, keď
niektoré významné literárne diela Krylova, Puškina, Lermontova, sa prekladajú do arga, čim
sa len potvrdzuje komunikačná funkčnosť jazyka gulagu v ruskej sociokultúre Existujú aj
argotické slovníky, ktoré majú značnú sociolingvistickú výpovednú hodnotu. V ruskom
jazykovom prostredí ide aj o osobitnú väzenskú subkultúru, nazývanú aj gulagovskou. Je
daná aj tým, že počty ľudí, ktorí boli väznení, dosahovali vysoké číslo a bolo to spojené
osobitným geografickým priestorom. Také výrazy ako
19.Sibír, Solovky, Kolyma, u nás Jáchymov, Leopoldov, Valdice
vyvolávajú jednoznačne negatívne asociácie, ktoré sú svojím spôsobom bezekvivalentné
v jazykovom aj v etnokultúrnom zmysle. Skrytosť arga je niekedy skôr hraná, imitovaná,
keďže ide o snahu upozorniť na seba aj osobitnými komunikačnými formami. V niektorých
krajinách sa vydávajú príručky arga pre policajtov.
Žargón a slang sú ďalšie varianty sociolektu. V súčasnosti je novým žargónom takzvaný
„počítačový“, používaný nielen medzi odborníkmi, ale najmä medzi mladými ľuďmi.
Dlhodobo zaujíma svoju pozíciu najmä študentský slang, ktorý v súvislosti so značnou
liberalizáciou nášho života rozširuje svoj rozsah:
20. SPID veka – Sociaľno političeskaja istorija dvadcatovo veka – AIDS storočia).
Zvláštnosťou študentského slangu sú osobitné nominácie, skratky, expresivita, metafory, istá
nenútenosť v rozhovore, prevaha neúplných viet, v dnešných časoch v mnohých krajinách aj
anglicizmy
21.gerla, pub, baksy, killer, reket.
Osobitnú štylistickú vrstvu tvorí kojne.. V gréčtine to znamená spoločný jazyk a vzťahoval sa
na grécky jazyk, ktorý sa sformoval v IV.- III. storočí pred Kristom a používal sa do II. – III.
storočia po Kristovi. Išlo o jazyk umeleckej a vedeckej literatúry, najmä jazyk filozofov. Táto
tradícia sa v Grécku udržiavala pomerne dlho, až v XX. storočí sa začal oficiálne používať
jazyk, ktorý vzišiel z ľudového základu. V súčasnej sociolingvistike sa pod týmto pojmom
chápe jazyková forma každodennej komunikácie, ktorá spája ľudí, hovoriacich
v rôznych regionálnych alebo sociálnych variantoch daného jazyka. V pozícii kojne
môžu vystupovať naddialektné formy jazyka, takzvané interdialekty, ktoré obsahujú prvky
rôznych územných dialektov, alebo je ním jedna z foriem, ktorá dominuje v danom areáli.
V súčasnosti sa najčastejšie tento pojem používa vo vzťahu k jazyku väčších miest, keďže sa
v nich spájajú jazykovo rôzne skupiny obyvateľstva. Svojím spôsobom v pozícii kojne bola aj
stredoveká latinčina, ktorá komunikačne spájala rôzne skupiny vzdelancov, španielčina
v Južnej Amerike, arabčina v mnohých arabských krajinách. Dnes sa situácia značne mení –
vytvárajú sa varianty pôvodných jednotných jazykových kojne.
8 Hovorový jazyk (prostorečie)
Najčastejšie ide o jazyk nevzdelaných alebo polovzdelaných vrstiev mestského
obyvateľstva, ktoré neovládajú spisovný jazyk. Do istej miery ide o určitý druh kojne.
V anglickej sociolingvistickej tradícii sa používa termín nonstandard, illiterate speech, vo
francúzskej langue populaire. Sú tu však značne komunikačno-sociálne rozdiely. V USA
nášmu pojmu hovorový jazyk zodpovedá pojem všeobecný slang, ktorý však nemá svojho
špeciálneho nositeľa, je však istým funkčným variantom anglického spisovného jazyka. Jeho
výrazy sa bohato používajú v masmédiách a vo verejnej komunikácii. V nemeckom prostredí
177
tomuto termínu približne zodpovedajú pojmy Halbmundart a Umgangssprache, obsahujúce
celý rad jazykových, sociálnych a funkčných zvláštností. V českej jazykovede sa niekedy
používa pojem obecní čeština, no zvyčajne ju používa aj u vzdelanejších vrstiev spoločnosti.
Poľské mestské jazykové formy sa viac opierajú na vidiecke dialekty, to isté platí
o slovenčine, srbčine, bulharčine a chorvátčine. Hovorový jazyk sa spravidla používa
v nenútenej atmosfére, pri rôznych posedeniach, kde dominuje istá spontánnosť, čo
predurčuje voľnejšie prijatie normy, skôr tu prevláda istá tradícia a bohatšia variantnosť.
9 Diglósia a dvojjazyčnosť
V reálnom živote dnešného človeka sú bežné situácie, keď používa viaceré komunikačné
subkódy. Povedzme, študent v prostredí svojich rovesníkov často používa študentský slang,
no pri skúške používa takmer výlučne spisovný jazyk, doma v rodine dialekt, alebo istý
variant hovorového jazyka. To možno vlastne povedať o každom človeku, ktorý sa
socializuje vo viacerých zásadných životných situáciách. Ovládanie rôznych subkódov
toho istého národného jazyka a jeho používanie v závislosti od komunikačnej sféry je
vnútrojazyková diglósia (z gréčtiny – dvojjazyčnosť). Okrem toho sa tento termín používa
aj pre ovládanie dvoch jazykov, v takom prípade už nejde o vnútrojazykovú diglósiu. Pri
viacerých jazykoch sa používa pojem mnohojazyčnosť (multilingualism angl.,
plurilinguisme, fr.).
Známy je najmä pojem bilingvizmus, ktorý je rozšírený v mnohých krajinách. Existujú
viaceré jeho formy. Pri subordinatívnom bilingvizme sa druhý jazyk prijíma cez kontakt
s prvým, materinským jazykom, čo vyvoláva spravidla interferenčné aj gramatické chyby
(Rómovia po slovensky). Koordinatívny (čistý) bilingvizmus vytvárajú obidva jazyky
fungujúce navzájom viac autonómne, nedochádza k zjavnej interferencii. Zmiešaný
bilingvizmus je vo svojej podstate jednotným komunikačným systémom, v ktorom sa
používa napríklad gramatika materinského jazyka a lexika druhého jazyka. Ide o územia,
ktoré obsadili predstavitelia silnejších a výbojnejších etník. Bilingvizmus môže mať aj
pasívnu podobu, keď jeden z jazykov jednotlivec rozumie, ale aktívne ho nepoužíva.
V súčasnej jazykovej situácii v Európe (EÚ) sa prijala požiadavka, v rámci ktorej každý
obyvateľ by mal ovládať aspoň dva jazyky okrem materinského. Ide najmä o pragmatickú
požiadavku, ktorá súvisí s komunikáciou v orgánoch EÚ, kde sa používa 21 jazykov, pričom
každý má štatút rovnocenného jazyka. Pravda, je to teória. V praxi vždy budú dominovať
jazyky národov s väčším vojensko-politickým a ekonomickým potenciálom. Jazyková prax
EÚ ukázala, že pre prekladateľskú činnosť sú najvhodnejší bilingválni jednotlivci, často sú
z pohraničia konkrétnych krajín (francúzsko-nemecké, taliansko-rakúske, slovenskomaďarské). No takých ľudí je málo, preto sa organizujú jazykové kurzy EÚ najmä pre
potreby prekladu. Pritom sa žiada zdôrazniť, že najmä pri simultánnom tlmočení sa stráca
mnoho cenných informácií. Podľa niektorých odborníkov až 30 %. Napríklad počas
Norimberského procesu jeden z obvinených uviedol:
22. Trójskym koňom nemeckej politiky v Čechách boli henleinovci.
Prekladatelia sa odmlčali, lebo nerozumeli podčiarknutému homérizmu.
Ďalší problém v EÚ vznikol pri preklade odborných textov najmä z angličtiny do jazykov
menších národov, ktoré nemali za sebou historický vývoj západného politického,
ekonomického a administratívneho systému. Aj preto jeden z návrhov bol, aby jazykom
sprostredkovateľom bolo esperanto, čím by sa zabránilo nevyhnutnej jazykovej
diskriminácii menších národov. To isté sa zopakovalo pri dezintegrácii v Juhoslávii
a v ZSSR, keď nové samostatné štáty začali si tvoriť nové pojmy pre jednotlivé odborné sféry
(napríklad vojenské termíny). Dochádzalo pritom ku komickým situáciám, keďže išlo
o neprimerané a najmä nepripravené kroky jazykového purizmu
23. hotdog – pes goroncy, sexshop – pohlavný obchod..
178
Významne sa pokúša o zabezpečenie si svojho postavenia najmä Francúzsko celým radom
lingvokulturologických ochranných opatrení (kvóty na americké filmy).
Záver
V súvislosti celkovou jazykovou situáciou v súčasnom svete sa čoraz častejšie vyslovujú
obavy z kultúrnej jednostrannosti, unifikácie. Reálne sa vytvára dojem, že niektoré jazyky
sú vyspelejšie ako ostatné, najmä v XX. storočí sa im pripisoval štatút svetových jazykov. Už
v samotnom tomto pojme cítime signály kultúrnej diskriminácie, ktoré majú v konečnom
dôsledku veľmi nepriaznivé dopady na kultúru našej civilizácie. Jazyk je pritom indikátor
kultúrneho bohatstva ľudstva. Súčasne tempo globalizácie spôsobí, že z celkového počtu
asi 5000 jazykov môže do konca tohto storočia ostať iba 200, čo je skutočná smrť kultúry.
Jazyk je nielen hlavným komunikačným prostriedkom, ale najmä najdôležitejšou zložkou
etnokultúry. Je známe, že Eskimáci majú niekoľko desiatok pomenovaní pre sneh, Afričania
vo svojich jazykoch evidujú takisto desiatky pomenovaní pre leva – to sú vlastne prvky
kultúrneho bohatstva. V prirodzenom toku dejín jeden národ zanikal, iný sa tvoril. Gumiľov
(1993) skúmal mnohé etnokultúry a vyšlo mu, že prirodzený vek jedného etnika je okolo 1200
rokov, na jeho miesto nastupujú nové etnické kolektívy. Povedzme dejiny Starých Rimanov
zhruba zodpovedajú uvedenej dobe, na ich miesto prišli nové národy, najmä románske.
Starých Slovienov vystriedali dnešné slovanské národy (16 v 13 štátoch). Dnešná doba však
zaznamenáva skôr úbytok národov a jazykov. Súčasne evidujeme zmiešané jazyky, známe
pod názvom kreolské alebo jazyky - pidžiny. Ide skôr o dôsledok neprirodzených ľudských
vzťahov ešte z koloniálnej minulosti, keď pôvodné národy mali úplne narušenú svoju
kultúrnu svojbytnosť, do ich života vstúpila expanzívna európska civilizácia, čo sa zákonite
prejavilo v kreolizácii ich jazyka (gramatika a výslovnosť pôvodných jazykov, lexika
z európskych jazykov. Niektoré z nich získali dokonca pozíciu štátneho jazyka.
V tejto súvislosti sa žiada obrátiť pozornosť na otázku rovnocennosti jazykov, keďže aj
v samotnej jazykovede sa občas stretneme s pojmom primitívny, málo rozvinutý jazyk. Jazyk
je však presne na takej úrovni, na akej sú komunikačné potreby jazykového kolektívu!
V jednej z kníh známeho švajčiarskeho cestovateľa Ericha von Dänikena (2008) sa spomína
príbeh, keď príslušníkovi jedného amazonského kmeňa ukázali civilizačné výdobytky našej
doby a poprosili ho, aby ich opísal vo svojom jazyku. Tu je jeho výpoveď v slovenskom
preklade:
24. Keď Slnko stálo na oblohe, malíčky sa kryli (hodinové ručičky). Môj sprievodca zafúkal
niekoľko slov do kovových vláken (mikrofón) a po malých konároch (po schodoch) nastúpil
do kanoe, čo jazdí v oblakoch (do lietadla). Tam zavesil svoju rovnú nádobu (cylinder) na
rázsochu (vešiak), a vyzval ma, aby som sa pozrel dole. Videl som truhly z kameňa (domy)
a pár sklených truhál (električky) na kovových pásoch, dokonca aj jednu červík ovitú dlhú
loď (vlak), ktorá sa rýchlo vzdialila. Zrazu sa objavilo veľmi pekné dievča s písacou kosťou
(pero). Priniesla nám nápoj a povedala, že o chvíľu uvidíme miesto nepravého života (film).
Podobne sú zaznamenané aj ďalšie názvy: elektrina – chytený blesk, baterka – ohnivá iskra,
klávesy na klavíri – biele a čierne jazýčky, telefón – spievajúci drôt, magnetofón – vec, ktorá
kradne hlasy.
Domorodci teda nemali problém pomenovať nové veci, využili potenciál, ktorý je v každom
jazyku, v našom prípade prostredníctvom obraznosti a metaforizácie a opísali všetko, s čím sa
stretli. Dnes už tieto pôvodné jazyky prírodných ľudí zanikajú, stráca sa ich kultúra, ich
sociálna štruktúra a celkový hodnotový systém ich spoločenstva. Ich potomkovia sú už ľudia
našej civilizácie a táto neprirodzená sociálna akcelerácia spôsobuje obrovské kultúrne škody.
Známy ruský vedec J. Lotman (1992), keď skúma kultúru a spoločnosť, tak charakterizuje
ich prepojenie ako „výbuch“. Táto metafora poukazuje na pravidelné prudké zmeny
179
v ľudskej spoločnosti, hovorí o neustálom hľadaní nových sociálnych modelov, pričom sa
zrejme zabúda na isté univerzálie, ktoré sú nemenné.
Literatúra
BALDAJEV, D.S., BELKO, V.K., ISUPOV, I.M. 1992. Slovar ťuremno-lagerno-blatnogo
žargona. Moskva, Kraja Moskvy. S. 527. ISBN 5-900310-01-9.
DäNIKEN, E. 2008. Vzpomínky na budoucnost. Vydavateľstvo Knižní klub. S. 321.
ISBN 978-80-2422-159-5.
FIGES, O. 2009. Šeptem. Soukromý život ve Stalinově Rusku. Praha-Plzeň. Beta - Dobrovský
- Ševčík. S. 655. ISBN 978-80-:7306-406-8 (Beta - Dobrovský), ISBN 978-80-7291-208-7
(Ševčík).
GUMIĽOV, L.N. 1993. Istorija ľudej i istorija kuľtury. Moskva, Ekopros. S. 546. ISBN 588621-003-2.
GUZI, Ľ. 2009. Formovanie Ruska ako mnohonárodnostného štátu – jeho zahraničná
politika, zabezpečenie štátnej bezpečnosti, spoločnosť. FF PU Prešov. S. 560. ISBN 978-808068-973-5.
LOTMAN, J.M. 1992. Kuľtura i vzryv. Moskva, Gnozis. S. 272. ISBN 5-01-003843-9.
SIPKO, J. 2002. Texty so zvýšenou etnokultúrnou konotáciou. FF PU Prešov. S. 259. ISBN
80-8068-143-0.
STEPANOV, J.S. 2004. Konstanty: Slovar russkoj kuľtury. Moskva. S. 936. ISBN 5-82910388-5.
TAUBMAN, W. 2005. Chruščov. Člověk a jeho doba. BB/art s.r.o. Praha. S. 846. ISBN 807341-625-5.
VEREŠČCAGIN, E.M., KOSTOMAROV, V.G. 1973. Jazyk i kuľtura. Moskva MGU. S.
233. ISBN 0712-032-82-73.
Adresa autora:
prof. PhDr. Jozef Sipko, PhD.
FF PU v Prešove
180
REFLEXIA PRÍČIN CHUDOBY NA SLOVENSKU (VÝVOJ PREDSTÁV
O PRÍČINÁCH CHUDOBY V SLOVENSKEJ VEREJNOSTI)57
Katarína Strapcová, SR
Sociologický ústav SAV, SR
Roman Džambazovič, SR
Katedra sociológie, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave a Inštitút pre
výskum práce a rodiny, SR
Abstrakt
Text sa zaoberá mapovaním predstáv o chudobe a príčinách chudoby vo verejnej mienke.
Východiskom skúmania je typológia príčin chudoby postavená na dvoch základných
dimenziách (individuálne - sociálne a zlyhanie – osud), na základe ktorých môžeme
identifikovať štyri základné typy predstáv o príčinách chudoby: 1) chudoba ako zlyhanie
jednotlivca, 2) chudoba ako osud jednotlivca, 3) chudoba ako zlyhanie spoločnosti a 4)
chudobu ako osud spoločnosti. Vývoj názorov verejnosti je zachytený prostredníctvom
empirickej analýzy dostupných dát z výskumov (Európsky výskum hodnôt 1991, 1999 a 2008,
Spoločnosť 2004, ISSP Slovensko 2007 a 2009). Medzinárodný kontext a trendy vo vývoji
predstáv o príčinách chudoby približujú dáta zo špeciálnych Eurobarometrov 2007 a 2009,
ktoré sú zamerané aj na podrobné skúmanie predstáv verejnosti o chudobe a sociálnom
vylúčení.
Abstract
This paper is mapping opinions about the causes of poverty in Slovakia. Our theoretical
concept is based on the poverty causes typology based on two dimensions (individual - social
and blame - fate), within which we can inentify four basic types of the opinions about causes
of poverty: 1) individual blame or blaming the poor approach, 2) social blame or blamingthe
state approach, 3) individual fate and 4) social fate. The dynamics of changes in public
opinion is examined through the empirical analysis of the available datasets (European
Values Study 1991, 1999 and 2008, Society 2004, ISSP Slovakia 2009 and 2010).
International context and trends in the development of the causes of poverty opinions are
explained through the data from Special Eurobarometer 2007 and 2009, which are focused
also on the public opinions about the poverty and social exclusion.
Rok 2010 je Európskym rokom boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu, pričom záujem sa
sústreďuje najmä na kľúčové hodnoty solidarity, spoločnej zodpovednosti, sociálnej
súdržnosti, spravodlivosti a začlenenia. Jedným zo strategických cieľov pri posilňovaní
hodnoty solidarity v EÚ je zabezpečenie zvýšenia verejného povedomia o situácii ľudí
žijúcich v chudobe, čo okrem iného predstavuje búranie negatívnych stereotypov
poznamenávajúcich identitu ľudí žijúcich v chudobe a ohrozených sociálnym vylúčením
(bližšie Národný program SR k Európskemu roku boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu
2010, 2009)58. Predstavy plné stereotypov a predsudkov voči ohrozeným jednotlivcom
a skupinám spôsobujú viaceré negatívne dôsledky, ktoré vieme identifikovať tak na úrovni
57
Text vznikol v rámci riešenia projektu Slovensko v kľúčových medzinárodných výskumoch: dvadsať rokov premien
spoločnosti (APVV-0529-07, Roman Džambazovič) a projektu VEGA Spoločenské nerovnosti a otázka spoločenskej
súdržnosti - rozšírenie perspektív (č. 2/7038/27, Katarína Strapcová).
58
Internetová stránka www.protichudobe.sk je na Slovensku oficiálnou stránkou Európskeho boja proti chudobe
a sociálnemu vylúčeniu a nachádza sa tu legislatíva ako aj strategické dokumenty venujúce sa problematike chudoby
a sociálneho vylúčenia.
181
individuálnej (obviňovanie, nedôvera, stigmatizácia, kontrola a sociálna izolácia) ako aj na
úrovni celospoločenskej (sociálna dištancia, narušenie sociálnej súdržnosti, sociálne napätie a
znížená sociálna solidarita). Predsudky a stereotypy sa často prejavujú aj v odpovediach na
jednu z často sa vyskytujúcich otázok pri skúmaní chudoby a sociálneho vylúčenia, ktorá
hovorí o vnímaní príčiny chudoby verejnosťou. V odpovediach sa prejavuje už tradične
diferencované vnímanie skupiny chudobných a ich rozdeľovanie na tých, ktorí si „pomoc a
solidaritu zasluhujú“ (deserving poor) a na tých, ktorí sú „nehodní našej pomoci a solidarity“
(undeserving poor). V postojoch respondentov prevláda buď akceptácia alebo naopak
vyhraňovanie sa a podozrievavosť voči chudobným. Verejná mienka a celkové naladenie
spoločenskej názorovej klímy ohľadom chudoby a sociálneho vylúčenia majú však nielen
informačnú funkciu, ale aj praktický dopad na tvorbu, prijímanie a legitimizáciu špecifických
typov sociálnych opatrení zameraných proti chudobe. (van Oorschot a Halman, 2000,
Večerník, 2004, Čambáliková, 2009) Je zrejmé, že akceptujúci postoj a solidarita
s chudobnými sa následne odráža aj na podpore financovania boja proti chudobe či jej
predchádzaniu. Naopak pre tých, ktorí vnímajú chudobu negatívne (chudoba je dôsledkom
lenivosti, nezodpovednosti, špekulácií a pod.), reprezentujú výdavky na boj s chudobou skôr
nehospodárne plytvanie verejných prostriedkov.
Vnímanie príčin chudoby je tak do značnej miery politickým a nie len sociálnym problémom.
Predstavuje okrem popisu všeobecne prijímaného stavu (vysvetlenia príčin chudoby) aj
implikáciu konkrétneho typu správania smerujúceho k zmene (akými spôsobmi predchádzať
či riešiť chudobu). Identifikovanie príčin chudoby je permanentným procesom hľadania
konsenzu o tom koho, v akom rozsahu a akými spôsobmi bude spoločnosť podporovať - je to
vlastne súčasťou „hry“ o povinnosti a oprávnenia chudobných v danej spoločnosti.
(Džambazovič, 2007) Pričom vymedzenie chudoby, určenie kritérií na posudzovanie
oprávnenia pomoci a stanovenie podporných mechanizmov do značnej miery odrážajú okrem
iného aj celkovú životnú úroveň konkrétnej spoločnosti, jej možnosti, prioritné hodnotové
orientácie a postoje jej obyvateľov, ale aj ideologické ukotvenia. S percepciou a podporou
politík na zmiernenie chudoby samozrejme súvisia nielen objektívne okolnosti, ale
aj politická klíma. (Večerník, 2004) Ako verejnosť identifikuje príčiny chudoby taktiež
poukazuje na hlbšie zdroje subjektívneho vnímania sociálnej spravodlivosti a legitimity
sociálnych nerovností. Formálna solidarita, formulovaná v sociálnom systéme a
v konkrétnych opatreniach sociálnej politiky štátov, má zásadný vplyv na neformálnu
solidaritu s chudobnými a sociálne vylúčenými, ako i na mieru dôvery v spoločenský systém
a sebareflexiu samotných chudobných. (Mareš, 1999, Strapcová, 2005) Diferenciácia postojov
siaha od sympatií a ospravedlňovania, až po stigmatizáciu a obviňovanie chudobných. Harold
R. Kerbo (2006) zhŕňa tieto predstavy a hovorí o troch možných typoch príčin chudoby: 1.
Chudoba ako dôsledok usporiadania ekonomického a sociálneho systému spoločnosti (nutný,
ale žiaduci dôsledok alebo nutný, ale napriek tomu nežiaduci dôsledok trhového
hospodárenia). 2. Chudoba ako dôsledok lenivosti, nešetrnosti a nestriedmosti jedincov.
Schováva sa za ním predstava o „odlišnej mentalite“, životnom štýle, individuálnych
nedostatkoch či amorálnosti jednotlivcov (na jej prekonanie je vhodná resocializácia,
disciplína a kontrola). 3. Chudoba ako dôsledok situačných faktorov (v postojoch sa prejavuje
fatalizmus, poukazuje sa na nešťastie a osud, ale sem patria i vysvetlenia vychádzajúce
z teórie kultúry chudoby)59.
59
V sociológii sa v rámci vysvetlení vychádzajúcich zo štrukturálneho, behaviorálneho či situačného vnímania príčin
chudoby postupne objavili veľmi vplyvné a kľúčové explanačné koncepcie. Sú nimi napríklad kultúra chudoby, (relatívna)
deprivácia, underclass či sociálne vylúčenie.
182
1 Teoretický rámec a východiská analýzy
Analýza názorov verejnosti na chudobu, a teda na ľudí nachádzajúcich sa na spodnej časti
hierarchie sociálno-ekonomických nerovností, umožňuje skúmať aká je percepcia hlavných
príčin neúspechov jednotlivcov pri dosahovaní pozícií v rámci existujúceho systému
stratifikácie a nerovností. Skúmanie príčin chudoby je v súčasnosti tiež dôležitou stránkou
skúmania subjektívnych stránok nerovností, či už v podobe skúmania podôb reflexie svojho
postavenia samotnými chudobnými, alebo tiež v otázkach toho, čo si o chudobe a chudobných
ľuďoch myslí verejnosť (Evans, 1997, van Oorschot a Halman, 2000, Arts a Gelissen, 2001,
Arts, Halman a van Oorschot, 2003, Alesina a Glaeser, 2004, Orton a Rowlingson, 2007) .
Pri skúmaní reflexie príčin chudoby sa najčastejšie vychádza z typológie rozlišujúcej príčiny
individuálne (napr. problém osobnej motivácie chudobných) na jednej strane, ako aj na
príčiny makroštruktúrne (napr. problém nespravodlivej distribúcie zdrojov) na strane druhej60.
Na podobnej logike je založená typológia, ktorú budeme využívať aj my pri analýze názorov
na príčiny chudoby. Podľa základnej typológie sa príčiny chudoby viažu na: 1) chudobu ako
zlyhanie jednotlivca alebo tzv. blaming-the-poor prístup, 2) chudobu ako osud jednotlivca, 3)
chudobu ako zlyhanie spoločnosti alebo tzv. blaming-the-state prístup, 4) chudobu ako osud
spoločnosti61 (van Oorschot a Halman, 2000). V typológii môžeme identifikovať dve
základné dimenzie: „individuálne verzus spoločenské“ (individual vs. social) a „zlyhanie
verzus osud“ (blame vs. fate) (bližšie Tabuľka 1). Prvá býva niekedy označovaná aj ako
individuálno-štrukturálna dimenzia („vnútorné verzus vonkajšie“), nakoľko umožňuje
rozlíšiť, či sa príčiny chudoby vnímajú skôr ako vnútorné – viažuce sa na konkrétneho
jednotlivca (akcentuje morálne zlyhanie napr. chudobní ako ľudia s negatívnymi osobnými
vlastnosťami, lenivci, špekulanti, alkoholici a pod.), alebo vonkajšie, teda viažuce sa
predovšetkým na spoločnosť (alebo vonkajšiu skupinu ľudí), a teda neovplyvniteľné
konkrétnym jednotlivcom - chudobní ako obete vonkajších okolností, negatívnych
spoločenských javov ako nespravodlivá distribúcia zdrojov, znevýhodnenie, diskriminácia,
stigmatizácia chudobných (Goffman, 2003) a pod. Druhou dôležitou dimenziou je „zlyhanie
verzus osud“ („ovplyvniteľné verzus neovplyvniteľné“), pričom dôraz na zlyhanie (obvinenie
za zlyhanie) súvisí s kritickým presvedčením o možnosti aktívne ovplyvniť a kontrolovať
podmienky v ktorých sa jedinec či spoločnosť nachádza (napr. chudobní ako nedostatočne
aktívni ľudia, resp. spoločnosť nezabezpečujúca občanom podobné životné šance). A naopak
osud (údel) súvisí s presvedčením o výskyte istej neovplyvniteľnej zhody okolností, ktoré
negatívne pôsobia na život jednotlivca či spoločnosti (napr. názor, že chudobní majú proste
smolu, že ekonomickej recesii sa nedá uniknúť, že je nevyhnutné znášať následky pokroku a
pod.). Je to teda istý druh fatalistického postoja k podmienkam života jednotlivca.
60
Takéto rozdelenie do určitej miery korešponduje s preferenciou individuálnej resp. sociálnej spravodlivosti. V prípade
individuálnej spravodlivosti je dôraz na úsilí a výkone jednotlivca, pri sociálnej spravodlivosti stojí dôraz na otázke
prerozdeľovania zdrojov. (Blaha, 2006)
61
Operacionalizácia vyššie prezentovanej teoretickej koncepcie Van Oorschota a Halmana (2000) do podoby indikátora má
formu štandardnej otázky využívanej v sociologických výskumoch: Prečo u nás niektorí ľudia žijú v biede (chudobe)?
Uvádzame štyri možné dôvody. Vyberte z nich ten, ktorý považujete za najdôležitejší. 1. pretože im nepraje šťastie, 2. z
lenivosti a nedostatku pevnej vôle, 3. pre nespravodlivosť v našej spoločnosti, 4. je to nevyhnutná súčasť pokroku v
modernom svete, 5. žiaden z uvedených dôvodov. V niektorých výskumoch sa pri tejto otázke následne zisťuje i „druhý
najdôležitejší dôvod“.
183
Tabuľka 1: Dve základné dimenzie a štyri typy predstáv o príčinách chudoby
Individuálne
Spoločenské
Zlyhanie
Zlyhanie jednotlivca
Zlyhanie spoločnosti
Chudobní sú leniví, chýba im
Chudobní sú obeťami konania iných, sú obeťami
šetrnosť, dobrá morálka
sociálnej nespravodlivosti
Osud (údel)
Osud jednotlivca
Chudobným nepraje šťastie
Osud spoločnosti
Chudobní sú obeťami nekontrolovateľného
spoločenského a globálneho rozvoja
Zdroj: Van Oorschot - Halman 2000
Autori Van Oorschot a Halman (2000) upozorňujú na fakt, že táto typológia pozostáva zo
štyroch ideálnych typov, ktoré sa v realite môžu kombinovať, a že ľudia vo svojich
vysvetleniach tieto typy skutočne i rôzne kombinujú, ak na to majú možnosť (dobre túto
skutočnosť dokresľujú aj výskumy zamerané špeciálne na skúmanie sociálnych nerovností a
chudoby, ktoré pracujú s viacerými batériami otázok62).
Našim cieľom bude identifikovať ako vnímajú obyvatelia Slovenska príčiny chudoby
v rôznych obdobiach vývoja SR. Zachytíme transformačné obdobie od roku 1991 až po rok
2009. Nami analyzovaná otázka bola využitá vo výskumoch European Values Study 1991,
1999/2000 a 2008 (ďalej EVS), Spoločnosť 2004, ako aj ISSP Slovensko 2009-201063 (ku
všetkým spomínaným výskumom máme k dispozícii údajové databázy). Okrem toho máme
k dispozícii aj najnovšie výsledky Eurobarometrov venovaných chudobe a sociálnemu
vylúčeniu z roku 2007 a 2009. Na základe analýzy údajov môžeme identifikovať názory
obyvateľov Slovenska na príčiny chudoby a detailnejšie analyzovať obraz chudoby
a potenciál na solidaritu s chudobnými ľuďmi v našej spoločnosti. Povedané slovami
Zygmunta Baumana (1997), pozrieme sa na to či chudobných vnímame ako súčasť skupiny
MY, alebo skôr skupiny ONI - teda na to či prežívame skôr akceptujúci pocit spolupatričnosti
s chudobnými, alebo ich naopak skôr odsudzujeme a prejavujeme skôr antipatický postoj
(chudoba ako dôsledok neprimeranej morálky, lenivosti).
Okrem identifikovania predstáv o príčinách chudoby sa neprimo dozvedáme fakty
o celkovom kontexte fungovania a legitimite boja proti chudobe v našej spoločnosti. Ako
sme už spomenuli, kým v jednom prípade verejnosť vníma pomoc zameranú
na predchádzanie a riešenie chudoby ako legitímnu a podporuje ju (chudobných reflektuje ako
osoby hodné pomoci a solidarity), v druhom prípade je to práve naopak. Chudobní sú v tomto
prípade vnímaní ako ľudia, ktorí si za svoje nevýhodné postavenie môžu sami - je to
predovšetkým ich osobné zlyhanie, a teda individuálny problém. Verejnosť vtedy vníma
kroky na odstránenie chudoby ako nelegitímne, často dokonca chápe programy zamerané na
62
Už v jednom z prvých výskumov Eurobarometer 5 (máj – jún 1976) boli v sade otázok o príčinách chudoby aj indikátory
ako - vek a osamelosť, choroba a nedostatočné zdravie, dlhodobá nezamestnanosť, nedostatočné vzdelanie, zanedbávanie v
detstve, nedostatočná predvídavosť, pitie a alkohol, lenivosť, príliš veľa detí. Respondenti mali možnosť viacerých odpovedí
a vyberali tri najdôležitejšie príčiny chudoby. Podobne je tomu aj v neskorších výskumoch Eurobarometra zameraných
špeciálne na skúmanie chudoby a sociálneho vylúčenia. Pri týchto špeciálnych Eurobarometroch sa v súčasnosti rozlišuje
veľký počet sociálnych a individuálnych príčin chudoby, z ktorých si respondenti môžu vybrať (pozri napríklad Special
Eurobarometer 279 a 321). V roku 2009 to boli zo sociálnych príčin napríklad vysoká miera nezamestnanosti, nedostatočná
výška platov a miezd, nedostatočná výška sociálnych dávok/dôchodkov, slušné bývanie je priveľmi drahé, zdravotná
starostlivosť a prevencia je príliš drahá. Medzi príčinami na individuálnej úrovni to boli napríklad nedostatočné
vzdelanie/zručnosti na požadovanej úrovni, vyrastanie v chudobnej rodine, závislosť, život nad pomery, dlhodobé ochorenie
alebo zdravotné postihnutie, diskriminácia, veľký počet detí, nedostatočná podpora zo strany rodiny a priateľov,
zabezpečenie starostlivosti o iných, čo im bráni pracovať, problémy s duševným zdravím.
63
Výskum ISSP Slovensko 2009-2010 pozostával zo spojených dvoch modulov výskumu ISSP (Sociálne nerovnosti 2009
a Životné prostredie 2010) a terénny zber údajov sa zabezpečoval v roku 2009.
184
sociálne začleňovanie najviac znevýhodnených ako niečo, čo sa deje na jej úkor a na jej účet.
(Kusá, 2010)
Keďže k dispozícii máme údaje za relatívne dlhé obdobie, máme možnosť poukázať na
prípadné zmeny, ku ktorým v preferenciách príčin chudoby na Slovensku dochádzalo. Na
tomto mieste môžeme predznačiť, že k zmenám v celkovom naladení názorovej klímy počas
sledovaného obdobia skutočne dochádzalo a my budeme získané zistenia interpretovať.
2 Výsledky analýzy
V prvej časti analýzy sa budeme venovať tomu, ako sa názory na príčiny chudoby vyvíjali na
Slovensku po roku 1989 až po súčasnosť. Proporcie odpovedí slovenských respondentov v
roku 1991, 1999, 2004, 2008 a 2009 nájdeme v tabuľke 2. Zreteľne možno vidieť, že
názorové zmeny v týchto rokoch sa skutočne odohrali64.
Tabuľka 2: Vývoj názorových profilov na príčiny chudoby v období rokov 1991-2009 na Slovensku (%)
Prečo u nás niektorí ľudia žijú
EVS 1991
EVS 1999 Spoločnosť EVS 20081 ISSP 20091
v chudobe (biede)?
2004
1. nepraje im šťastie
2. lenivosť, nedostatok vôle
3. nespravodlivosť v spoločnosti
4. súčasť pokroku (vývoja)
5. žiadny z uvedených
Počet respondentov
11,1
34,1
32,8
15,8
6,2
1073
11,0
31,3
37,6
11,3
8,8
1283
12,9
17,4
52,7
11,5
5,5
3920
17,3
32,6
27,3
19,8
3,0
1458
14,8
23,2
34,8
16,9
10,2
1113
Zdroj: EVS 1991, 1999/2000, 2008, Spoločnosť 2004, ISSP Slovensko 2009-2010 (dáta ako aj kompletná dokumentácia
a informácie o výskumoch na www.sasd.sav.sk)
1
V EVS 2008 a ISSP 2009 bola zmenená formulácia 4. variantu odpovede (pokrok → vývoj).
Pri pohľade na jednotlivé názorové profily v tabuľke 2 vidíme, že obyvatelia slovenskej
spoločnosti v súčasnosti považujú za najdôležitejšiu príčinu chudoby predovšetkým
nedostatok spravodlivosti v spoločnosti (34,8% respondentov v roku 2009). Z hľadiska našej
referenčnej teoretickej koncepcie teda u slovenskej verejnosti prevláda názor, ktorý kladie
dôraz na „zlyhanie spoločnosti“ pri hodnotení príčin chudoby. Preložené do reči našej
typológie - ide o najviac akceptujúci, podporujúci a solidarizujúci pohľad na chudobu, ktorý
poukazuje na prekážky vo fungovaní princípov sociálnej spravodlivosti. Tieto prekážky je
možné odstraňovať, fungovanie spravodlivosti zdokonaľovať, a boj proti chudobe má teda vo
všeobecnosti svoju legitimitu ako nástroj na odstraňovanie chudoby.
Druhým najčastejšie uvádzaným dôvodom je „lenivosť, nedostatok vôle“ (23,2%
respondentov), teda podozrievavý a stigmatizujúci postoj, ktorý spája chudobu predovšetkým
s osobným zlyhaním jednotlivca. Oproti roku 2008 ide v tomto prípade o najvýraznejšiu
zmenu preferencií, môžeme sledovať pokles o takmer 10 percentuálnych bodov
v preferenciách tejto príčiny chudoby. Okrem toho je tiež zrejmé, že odstup medzi dvoma
najdôležitejšími príčinami chudoby sa zvýšil na rozdiel 11,6 percentuálnych bodov. Okrem
64
Pri analyzovaných výskumoch EVS 2008, Spoločnosť 2004 a ISSP Slovensko 2009-2010 musíme upozorniť na odchýlky
v otázke a variantoch odpovedí, ktoré boli predložené respondentom. V otázke išlo konkrétne o zámenu pojmu núdza (EVS
1991) za pojem chudoba (Spoločnosť 2004) a za pojem bieda (EVS 1999 a 2008, ISSP 2009). Otázka teda znela: Prečo u nás
niektorí ľudia žijú v biede? Odchýlka vo formulácii variantov sa týkala taktiež variantu č. 4, kde bolo slovo pokrok zamenené
za vývoj a variant mal podobu „je to nevyhnutná súčasť vývoja moderného sveta“. Je ťažké povedať, nakoľko sa zmeny vo
formulácii otázky a možnej odpovede mohli podpísať na výsledkoch. Pre niektorých môže výraz „bieda“ znamenať extrémnu
(absolútnu) formu chudoby, iní vnímajú tieto slová ako synonymum. Podobne zas výraz „pokrok“ znamená pre niektorých
výraz jasne definujúci trend než neutrálnejší výraz „vývoj“.
185
výskumu v roku 2004 boli tieto rozdiely nižšie a „súboj“ dvoch hlavných príčin tesnejší. Oba
fatalistické spôsoby vysvetľovania chudoby (súčasť moderného vývoja, nedostatok šťastia
v živote) oproti roku 2008 stratili malú časť svojich podielov (cca 3 percentuálne body),
naďalej však možno hovoriť o tom, že danému typu odpovedí sú respondenti oproti minulosti
prístupnejší. Znamená to tiež, že v posledných rokoch stúpol podiel tých, ktorí sa
s existenciou chudoby takpovediac zmierili a vnímajú ju ako nevyhnutnú súčasť fungovania
spoločnosti. Otázkou samozrejme ostáva, či má takýto postoj k chudobe za dôsledok
legitimitu podpory boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu (osud si nevyberá, preto je
potrebné pomáhať), alebo či sa boj proti chudobe vníma ako neúčinný, a teda nelegitímny
(chudoba vždy bude existovať, tak načo zbytočne vynakladať prostriedky). Pri prezentácii
výsledkov z roku 2009 je dôležité poukázať na skutočnosť, že vyšší podiel respondentov skoro každý desiaty respondent - nesúhlasil ani s jedným z uvedených variantov príčin
chudoby. To naznačuje, že chudoba môže byť vnímaná aj ako dôsledok iných skutočností,
ktoré ponúknutá typológia nevystihuje a pritom ich respondenti reflektujú ako rozhodujúce.
Okrem už spomenutých zmien jednotlivých podielov preferencií v rokoch 2008–2009 je
veľmi zaujímavý detailnejší pohľad na celkový vývoj názorov medzi rokmi 1991–2009. Tie
najvýraznejšie zmeny si možno všimnúť pri príčinách, ktoré vnímajú chudobu ako zlyhanie
jednotlivca, resp. chudobu ako zlyhanie spoločnosti. Tieto dve príčiny sú v prípade slovenskej
populácie uvádzané v priebehu celého nami skúmaného obdobia ako najdôležitejšie príčiny
chudoby v našej krajine. Zatiaľ čo na začiatku transformácie, v roku 1991, mierne prevažoval
názor, že ľudia žijú v chudobe kvôli lenivosti a nedostatku pevne vôle (34,1% oproti 32,8%),
v roku 1999 už začal prevažovať názor, že chudoba je najmä dôsledkom nespravodlivosti
vyskytujúcej sa v spoločnosti (37,6%), ktorý v roku 2004 narástol na výrazných 52,7%. V
roku 2008 však dochádza k výraznej zmene, nakoľko znova prevážilo individualizované
vnímanie príčin chudoby. Už o rok neskôr (v roku 2009) však väčšina respondentov opäť
reflektuje ako najdôležitejšiu príčinu chudoby zlyhanie spoločnosti, pričom percentuálny
rozdiel medzi prvou a druhou najčastejšie uvádzanou príčinou je, ako sme už spomenuli, vyše
10 percentuálnych bodov. Premeny podielov jednotlivých názorov na dvoch základných
dimenziách typológie predstavenej v predchádzajúcej časti môžeme sledovať v tabuľke 3.
1991
1999/2000
2004
2008
(%)
2009
Spoločenské
Individuálne
48,6
45,2
48,9
42,3
68,0
32,1
47,1
49,9
51,8
38,0
Osud
Zlyhanie
26,9
66,9
22,3
68,9
25,9
74,2
37,1
59,9
31,7
58,0
Tabuľka 3: Hlavné dimenzie názorov na príčiny chudoby v rokoch 1991-2009 na Slovensku
Zdroj: EVS 1991, 1999/2000, 2008, Spoločnosť 2004, ISSP Slovensko 2009-2010.
Z uvedených údajov vyplýva, že pri vysvetľovaní príčin chudoby na dimenzii "zlyhanie
verzus osud" v celom období dominuje aktívne vnímané zlyhanie (chudoba je príčinou
zlyhania spoločnosti alebo jednotlivca) nad pasívnym kapitulovaním pod tlakom osudu.
V poslednom období však celkovo dochádza k znižovaniu podielu respondentov, ktorí vidia
za príčinou chudoby zlyhanie spoločnosti či jednotlivca. V porovnaní s 90. rokmi 20. storočia
však vidíme, že fatalistické vnímanie príčin chudoby sa vo verejnosti posilňuje, čo naznačuje
pokles viery v to, že „sme sami strojcami nášho osudu“. Na dimenzii „spoločenské verzus
individuálne“ s výnimkou roku 2008 prevažujú spoločenské príčiny vysvetľovania chudoby.
V roku 2008 prevýšili individuálne príčiny chudoby tie, ktoré považujú chudobu za chybu
186
fungovania spoločnosti. Je to dôsledok posilnenia preferencií individuálno-fatalistických
príčin chudoby (chudoba ako zlyhanie jednotlivca, resp. chudobným nepraje šťastie).
3 Možné interpretácie výsledkov
Zmeny v názorovej štruktúre obyvateľov pri posudzovaní najdôležitejšej príčiny chudoby
môžu zapríčiňovať mnohé faktory. Jednou skupinou sú ekonomické faktory. Domnievame sa,
že v prípade výberu príčin chudoby slovenská populácia citlivo reflektuje v jednotlivých
historických obdobiach svojho vývoja zmeny, ku ktorým dochádza na trhu práce a v
ekonomickej oblasti65. (bližšie Strapcová, 2005 a 2009) Ide o objektívne, ale aj subjektívne
indikátory, akými sú napríklad miera nezamestnanosti, ekonomická prosperita, rozsah
objektívnej ako aj subjektívnej chudoby, vnímanie nerovností, vnímanie možnosti zamestnať
sa, vnímanie rovnosti životných šancí, miera optimizmu/pesimizmu zo súčasného stavu či
budúceho vývoja slovenskej ekonomiky a pod. Pričom sa samozrejme váha jednotlivých nami
spomínaných faktorov môže v jednotlivých obdobiach meniť.
Rovnostárska ideológia a trh práce charakterizovaný plnou zamestnanosťou boli nástrojmi na
utvrdzovanie predstavy, že platená práca je samozrejmosťou – je právom a je zaručená
každému66. Plná zamestnanosť, opatrenia sociálnej politiky a ďalšie priame a nepriame
investície do zvyšovania životnej úrovne obyvateľstva v tomto období znamenali malý rozsah
chudoby na Slovensku. Chudoba bola vnímaná ako individuálny problém jednotlivcov a ich
rodín a vnímanie smerovalo k obviňovaniu chudobných za ich nepriaznivú situáciu. Spájala sa
predovšetkým so zlyhaním ich samotných, veď systém zabezpečil pre každého možnosť
pracovať a využívať „výdobytky socializmu“. Prenos takéhoto vnímania príčin chudoby do
obdobia transformácie môže súvisieť s tým, že najčastejšie uvádzanou príčinou chudoby
v roku 1991 bola „lenivosť, nedostatok vôle“ (pozri tabuľka 2), teda názor ktorý sa spája
predovšetkým so „zlyhaním jednotlivca“. Nezamestnanosť sa v tomto období postupne začína
objavovať67, takže slovenská verejnosť ešte nevnímala súvis nezamestnanosti (zmien na trhu
práce) s chudobou. Okrem toho bola prvá skupina nezamestnaných často vnímaná negatívne,
ako skupina ľudí, ktorí prácu stratili právom, lebo predtým svoje zamestnanie zneužívali –
dostávali rovnakú mzdu ako ostatní aj keď sa práci vyhýbali. Nakoľko ľudia boli presýtený
kolektivistickou ideológiou sa ich príklon k individualizmu a princípom zásluhovosti na
začiatku transformačného obdobia odrážal v pro-meritokratických a pro-reformných
postojoch. (Strapcová, 2009) Bolo to obdobím optimizmu a viery v rovnosť šancí a vlastné
sily.
V neskoršom vývoji spôsobili trhové mechanizmy útlm istých odvetví ekonomiky, a tým aj
výrazný nárast miery nezamestnanosti v našej spoločnosti68. Mnohí zamestnanci boli po
hromadnom prepúšťaní vylúčení z trhu práce. Eliminovala sa prezamestnanosť v niektorých
podnikoch, prípadne sa prepúšťaním zamestnancov zvyšovala produktivita práce
(prepúšťanie z organizačných dôvodov a pod.). Ponuka pracovnej sily postupne výrazne
prevýšila dopyt, tvorba nových pracovných miest bola minimálna a obmedzené boli tak aj
možnosti získať zamestnanie. Vysoká stabilita pracovných miest bola narušená, na čo
65
Katarína Strapcová (2005) taktiež upozorňuje na zaujímavé výsledky analýzy skúmajúcej determinujúcu rolu vybraných
sociálno-demografických charakteristík na diferenciáciu pri reflexii príčin chudoby.
66
Práca sa vnímala nielen ako právo, ale dokonca ako povinnosť (Džambazovič, 2007) a dlhodobejší stav nezamestnanosti
bol počas socializmu považovaný za nezákonný, človek bol nútený zamestnať sa.
67
V roku 1990 dosahovala miera evidovanej nezamestnanosti 1,6% (zdroj ŠÚ SR). V roku 1991 však už zaznamenávame
skokový charakter nárastu na 11,8% (zdroj ŠÚ SR).
68
V roku 1999 už dosahovala miera evidovanej nezamestnanosti na Slovensku 19,2% (zdroj ŠÚ SR), čo bolo jej historické
maximum. Znamenalo to nárast počtu nezamestnaných prvýkrát na vyše 500 tisíc osôb. Dochádza postupne k poklesu miery
evidovanej nezamestnanosti, ktorá sa ku koncu roka 2004 znížila na 13,1% (zdroj ŠÚ SR).
187
doplatili najmä nízko kvalifikovaní zamestnanci. Znevýhodnenými osobami na trhu práce sa
však stali aj absolventi, mladiství, dlhodobo nezamestnaní, uchádzači o zamestnanie vo veku
nad 50 rokov či uchádzači o zamestnanie so zníženou pracovnou schopnosťou a obyvatelia
regiónov s útlmom hospodárskej produkcie. Dochádza taktiež k zvýšeniu ďalších typov
nerovností, nielen nerovností na trhu práce, ale napríklad aj k nárastu príjmových nerovností a
regionálnych nerovností. (Džambazovič, 2007) Z výskumov vyplýva, že verejnosť vníma toto
obdobie ako čas znižovania rovnosti životných šancí, taktiež ako obdobie poklesu otvorenosti
príležitostí na pracovnom trhu a pod. (napr. výskum Spoločnosť 2004) Zdá sa, že zmeny
v oblasti trhu práce, ktoré sa udiali v dôsledku pôsobenia trhových mechanizmov, mali vplyv
aj na štruktúru názorov viažucich sa k príčinám chudoby. Práca prestala byť samozrejmosťou
a nezamestnanosť, ako jeden z dôležitých rizikových faktorov poklesu životnej úrovne, sa
stala realitou v mnohých slovenských rodinách69. Vysoká úroveň nezamestnanosti a
obmedzené možnosti získať nové zamestnanie mohli preto viesť k názorovému posunu od
„morálneho zlyhania jednotlivca“ k „zlyhaniu spravodlivosti v spoločnosti“, teda k
častejšiemu reflektovaniu makrospoločenských zmien a ich negatívnych dôsledkov pre vznik
chudoby. Je ťažké vidieť chudobu ako dôsledok „zlyhania jednotlivca“, keď zároveň vieme,
že možnosti vymanenia sa z chudoby vlastnou aktivitou sú minimálne. (Strapcová, 2005)
Možno teda konštatovať, že v rokoch hospodárskej recesie a nízkeho dopytu po pracovnej sile
sa zvýšila aj úroveň akceptácie chudobných a neformálnej solidarity s chudobnými, čo sa
najvýraznejšie prejavilo pri výsledkoch výskumu z roku 2004.
V roku 2008 sa vnímanie príčin chudoby dosť radikálne zmenilo. Dochádza napríklad
k zníženiu miery evidovanej nezamestnanosti na 8,4% (pričom v roku 2007 dosahovala
táto miera svoje dlhodobé minimum – 8,0%) Verejnosť pozitívne začína reflektovať
rozšírenie šancí na pracovné uplatnenie ako aj samotný vývoj slovenskej ekonomiky.
Môžeme povedať, že po rokoch ekonomického poklesu a stagnácie, ktoré sa odrážali na
vysokých mierach nezamestnanosti nastal na Slovensku obrat k lepšiemu. Slovensko sa
dostalo medzi najrýchlejšie rastúce ekonomiky v Európe, hlavne však rástol dopyt po práci
na trhu práce a klesala miera nezamestnanosti70. Odzrkadľuje sa to aj v znižujúcej sa mieru
rizika chudoby v druhej polovice prvého desaťročia 21. storočia. Na základe zlepšovania
hospodárskych výsledkov od roku 2005 môžeme vysvetliť opätovný príklon verejnosti
k vnímaniu chudoby ako individuálneho zlyhania - ide teda o nedostatok vlastného úsilia
chudobných niečo s tým urobiť. Keďže oživenie hospodárstva a možnosti zamestnať sa
doma ako aj v zahraničí znamenali, že šance na získanie zamestnania sa pre
nezamestnaných výrazne zvýšili, opäť začalo prevládať presvedčenie, že chudobný je len
ten, komu sa nechce pracovať. Úroveň akceptácie chudobných ako aj solidarita s nimi sa
znížila, naopak rástol príklon k individuálnej zodpovednosti za svoju situáciu, čo
vysvetľujeme ako následok pozitívnych trendov na trhu práce a vyššieho dopytu po
pracovnej sile. Údaje z roku 2009 poukazujú na opätovnú zmenu vo vnímaní príčin
chudoby. Najpreferovanejším dôvodom chudoby je v tomto období „nespravodlivosť
v spoločnosti“. Je to obdobie opätovného nárastu nezamestnanosti71 a najmä obdobie
celosvetovej ekonomickej krízy, ktorá intenzívne zarezonovala aj na Slovensku. Ako
69
O vzťahu nezamestnanosti a chudoby svedčí fakt, že najviac ohrozený chudobou na Slovensku sú podľa výsledkov
zisťovania EU-SILC práve nezamestnaní obyvatelia SR. O vnímanej súvislosti zas poskytuje údaj napríklad Special
Eurobarometer z roku 2009. Až 67% obyvateľov vnímalo ako najviac ohrozenú skupinu chudobou práve nezamestnaných
(priemer za EÚ27 bol 56%). Nezamestnaní boli považovaní zo všetkých ponúkaných skupín za najviac ohrozenú skupinu.
70
Ďalším dôležitým a už spomínaným faktorom rozširovania šancí na pracovné uplatnenie bol v máji 2004 vstup
Slovenska do EÚ. Tento fakt znamenal najmä pre mladších obyvateľov okolo veku 30 rokov „zásadnú zmenu v rozsahu
pracovnej migrácie slovenských občanov západným smerom“ (Bahna, 2007). Migrácia bola nasmerovaná najmä do
štátov, ktoré pre Slovensko hneď otvorili svoj pracovný trh, predovšetkým to teda boli Veľká Británia a Írsko, dôležitá
však bola stále aj tradičná migrácia za prácou do Českej republiky.
71
Ku koncu roka 2009 dosiahla miera evidovanej nezamestnanosti 12,7% (zdroj ŠÚ SR).
188
ukazujú výsledky výskumu ISSP Slovensko 2009-2010 ekonomická kríza ovplyvnila
a negatívne zasiahla do života značnej časti slovenskej populácie tak v oblasti zamestnania,
podnikania, príjmov, výdavkov ako aj pri plánoch do budúcnosti (životných plánoch). Z
výsledkov Standard Eurobarometry z jesene 2009 jasne vyplýva, že za najdôležitejší
problém, ktorému čelí Slovensko bola vnímaná nezamestnanosť (64% respondentov).
Vnímanie nezamestnanosti ako najdôležitejšieho problému, ktorému musí čeliť Slovensko
sa začalo znižovať v druhej polovici 90 rokov a minimum dosiahlo na jeseň 2008 (26%).
Na jar 2009 však už nezamestnanosť vnímalo až 60% respondentov zo Slovenska ako
najdôležitejší problém. Podobne vysoký nárast zaznamenávame aj pri očakávaní zhoršenia
možnosti zamestnať sa u občanov SR (z 25% jar 2008 na 56% jar 2009). Podobné trendy
sú aj pri vnímaní očakávania týkajúceho sa ekonomickej situácie na nasledujúcich 12
mesiacov. Zlepšenie ekonomickej situácie vo svojej krajine očakáva 19% slovenských
občanov, čo je o 9 percentuálnych bodov menej ako je priemer EÚ27. Žiadnu zmenu
neočakáva 38% obyvateľov SR, čo je na úrovni európskeho priemeru a zhoršenie
ekonomickej situácie vo svojej krajine očakáva 40% slovenských občanov, čo je o 9
percentuálnych bodov viac ako je priemer EÚ27. Porovnanie výsledkov výskumom
Eurobarometer jeseň 2008 a jar 2009 jasne poukazuje na obrovskú zmenu pri hodnotení
celkovej situácie a možného budúceho vývoja na Slovensku. Kým ešte stav slovenskej
ekonomiky hodnotilo na jeseň 2008 až 54% respondentov ako veľmi dobrú či skôr dobrú,
tak na jar 2009 to bolo už len 19% respondentov (skôr zlú až veľmi zlú ju hodnotilo 43%
respondentov na jeseň 2008 a až 79% respondentov na jar 2009). Môžeme predpokladať,
že spomínané skutočnosti sa odzrkadlili aj vo vnímaní príčin chudoby.
Žiaľ pri medzinárodných výskumoch EVS a ISSP, ktoré sa uskutočnili v roku 2008 a 2009
ešte nemáme k dispozícii integrované dátové súbory za všetky zúčastnené štáty, čo nám
nedovoľuje využiť komparatívny pohľad. Pri vnímaní príčin chudoby však máme k dispozícii
v poslednom období vykonané špeciálne zisťovania v rámci Eurobarometrov zamerané na
tému chudoby a sociálneho vylúčenia (Special Eurobarometer 279 a 321). Uskutočnili sa v
roku 2007 a 2009 a umožňujú porovnať rovnako ako predchádzajúce údaje obdobia pred a po
vypuknutí celosvetovej ekonomickej krízy, ale aj spomínané medzinárodné porovnanie.
Môžeme aj v tomto prípade skúmať reflexiu príčin chudoby za využitia rovnakých variant
odpovedí, ako je tomu vo výskumoch EVS či ISSP72, ale na strane druhej ponúka širšiu
batériu otázok tak pri vysvetlení príčin chudoby na strane spoločenských (societal) ako aj
individuálnych (personal) faktorov.
Rozhodli sme sa pri medzinárodnom porovnaní využiť porovnanie Slovenska s výsledkami za
celú EÚ27. Samozrejme si uvedomujeme obrovskú rozdielnosť jednotlivých krajín EÚ, či už
z hľadiska nami opisovaných ekonomických faktorov, ako aj z hľadiska odlišného kultúrneho,
politického, sociálneho či historického zázemia. Ako ukazujú výsledky v tabuľke 4 najviac
72
Nakoľko sa v roku 2009 uskutočnil aj výskum ISSP ako aj Eurobarometer, umožňuje nám to porovnať výsledky
jednotlivých výskumov. Terénny zber pre Eurobarometer prebehol v období august až september 2009 a v prípade ISSP
september až október 2009. V oboch prípadoch je ako najdôležitejšia príčina vnímaná nespravodlivosť v spoločnosti
(zaznamenávame tu však až skoro 12 percentuálny bodový pokles pri výskume ISSP). Ako druhá príčina je v oboch
výskumoch zlyhanie jednotlivca (lenivosť, nedostatok vôle), kde nie je takmer žiadny rozdiel v percentuálnom zastúpení
respondentov. V prípade ďalších príčin však môžeme identifikovať zmeny – vo výskume ISSP je to osud spoločnosti a pri
Eurobarometry osud jednotlivca. V prípade výskumu ISSP je však vyše trojnásobok respondentov v porovnaní
s Eurobarometrom, ktorí nepovažovali žiadnu z ponúknutých príčin chudoby za adekvátnu. Spomínané odlišnosti
v percentuálnom zastúpení respondentov mohla zapríčiniť aj táto skutočnosť. V prípade sledovania dimenzií je v prípade
oboch výskumov dosiahnutá zhoda, t.j. respondenti sa prikláňajú k aktívne vnímanému zlyhaniu nad pasívnym
kapitulovaním pod tlakom osudu a prikláňajú sa k spoločenským príčinám vysvetľovania chudoby pred individuálnymi.
189
rozšíreným názorom medzi Európanmi o príčine chudoby73 v oboch skúmaných rokoch bola
nespravodlivosť v spoločnosti. Podobne tomu bolo aj na Slovensku.
Tabuľka 4: Vývoj názorových profilov na príčiny chudoby v SR a EÚ27 v rokoch 2007 a 2009 (%)
EÚ 2007
SR 2007
EÚ 2009
SR 2009
Prečo u nás niektorí ľudia žijú
v chudobe (biede)?
1. nepraje im šťastie
19
19
2. lenivosť, nedostatok vôle
20
30
3. nespravodlivosť v spoločnosti
37
35
4. súčasť pokroku (vývoja)
13
10
5. žiaden z uvedených dôvodov
11
6
Počet respondentov
26755
1094
Zdroj: Special Eurobarometer 279 (2007), Special Eurobarometer 321 (2009)
13
16
47
16
8
26719
18
22
45
12
3
1050
Dôležité je ale pripomenúť, že kým v rámci celej EÚ, alebo EÚ15 bol rozdiel medzi prvou
najviac uvádzanou príčinou chudoby (zlyhanie spoločnosti) a druhou (zlyhanie jednotlivca)
17 percentuálnych bodov, tak v prípade Slovenska len 5 percentuálnych bodov. Ak sme
porovnali krajiny V4 a priemer za celú EÚ, aj v tomto prípade bol rozdiel medzi prvou
a druhou najčastejšie uvádzanou príčinou 11,5 percentuálnych bodov. Môžeme konštatovať,
že názory obyvateľov SR sú podobné názorom priemerného Európana z hľadiska hodnotenia
príčin chudoby. Pri pohľade na vnútornú štruktúru odpovedí však vieme rozlíšiť v roku 2007
pomerne malý percentuálny rozdiel medzi tými, ktorý obviňujú pri príčine chudoby zo
zlyhania spoločnosť (35%), resp. samotných chudobných (30%).
Najdôležitejšou zmenou pri porovnaní výsledkov z roku 2007 a 2009 je posilnenie vnímania
nespravodlivosti v spoločnosti ako najdôležitejšej príčiny chudoby a pokles individuálneho
„obviňujúceho“ vnímania (dôsledok lenivosti, nedostatok vôle), tak v celej EÚ, ako aj na
Slovensku (či aj v krajinách V474). Evidentné je to však práve v prípade Slovenska, kde ešte
v roku 2007 bol rozdiel medzi prvou a druhou najčastejšie označenou príčinou chudoby, ako
sme už vyššie spomínali len 5 percentuálnych bodov a v roku 2009 už 23 percentuálnych
bodov75.
Vysvetlenie, že celkovú názorovú klímu významne ovplyvňuje vývoj ekonomickej situácie
v krajine podporujú aj medzinárodné údaje v tabuľke 5. Tie poukazujú na zmeny v podieloch
preferencií pre vysvetľovanie príčin chudoby ako prílišnej nespravodlivosti v spoločnosti
73
V prípade oboch eurobarometrových zisťovaní bola využitá otázka v znení: „Why in your opinion are there people who
live in need? Here are four opinions: which is closest to yours?“
74
V roku 2007 ako príčinu chudoby vnímalo v krajinách V4 (SR, ČR, HU, PL) 38,2% respondentov - nespravodlivosť
v spoločnosti. V roku 2009 to bolo 46% respondentov. Príčina ako lenivosť, nedostatok vôle naopak klesol z 27,7% na
21,5%. (prepočty autorov)
75
Zaujímavé je v tomto prípade sledovať vnímanie konkrétnych príčin chudoby na sociálnej a individuálnej dimenzii. V roku
2009 došlo k rozdeleniu jednotlivých faktorov do dvoch separátnych súborov príčin chudoby. Na spoločenskej úrovni sa
najviac opýtaných priklonilo k názoru, že mzdy a platy nie sú dostatočne vysoké na to, aby z nich ľudia vyžili (61% v SR
a 47% v EÚ), resp. 55% opýtaných sa domnieva, že priveľká nezamestnanosť na Slovensku je príčinou chudoby (v EÚ 52%).
Príklon k nízkym mzdám a platom znamená, že pri vnímaní príčin chudoby sa vníma celková „chudoba spoločnosti“. Ide o
vnímanie celkovo nižšej úrovni miezd v porovnaní s vybranými referenčnými krajinami. Pri príčinách chudoby na
individuálnej úrovni si najvyšší podiel respondentov na Slovensku (42% v SR a 37% v EÚ) myslí, že chudobní nemajú
vzdelanie, odbornú prípravu alebo zručnosti na požadovanej úrovni. O pretrvávaní vysokej miere obviňovania chudobných za
svoju životnú situáciu svedčí však údaj, že 37% respondentov na Slovensku si myslí, že závislosť (alkohol, drogy alebo iné
druhy závislostí) musíme hľadať za príčinou chudoby (v EÚ 23%). Konkrétne otázky zneli: Ktoré z dvoch nasledujúcich vecí
v spoločnosti podľa vás najlepšie vystihujú prečo sú ľudia chudobní? resp. Keď sa teraz zamyslíte nad samotnými
chudobnými ľuďmi, ktoré dva nasledujúcich dôvodov podľa vás najlepšie vysvetľujú prečo sú chudobní?
190
v jednotlivých krajinách EÚ, pričom porovnávajú ekonomicky úspešný rok 2007 a rok 2009,
ktorý bol rokom hlbokého ekonomického prepadu následkom hospodárskej krízy. Môžeme
sledovať, že v takmer všetkých štátoch únie (okrem Poľska) preferencie pre tento názor
výrazne rástli. Ekonomická kríza znamenala pre mnohých vyššie riziko nezamestnanosti
a straty príjmu, a tým aj bezprostrednejšie ohrozenie chudobou. Reakciou na toto ohrozenie
bola mobilizácia neformálnej solidarity s chudobnými, ktorá sa prejavila v premenách
celkových názorových profilov.
Tabuľka 5: Premeny vnímania chudoby v EÚ 2007 a 2009 (%)
Príčina chudoby: prílišná
Príčina chudoby: lenivosť
nespravodlivosť v spoločnosti
a nedostatok pevnej vôle
(much injustice in our society)
(laziness and lack of willpower)
2007
2009
Rozdiel
2007
2009
Rozdiel
LV
34
56
36
16
22
-20
LT
31
51
39
23
20
-16
BE
30
43
18
14
13
-4
IE
30
43
16
12
13
-4
EL
40
53
21
13
13
-8
ES
40
53
16
11
13
-5
CZ
21
33
34
27
12
-7
DE
42
54
18
15
12
-3
LU
34
46
20
15
12
-5
SI
42
54
21
16
12
-5
SE
37
49
10
4
12
-6
CY
25
36
25
25
11
0
PT
33
44
29
20
11
-9
DK
17
27
15
13
10
-2
FR
45
55
14
11
10
-3
IT
34
44
19
10
10
-9
HU
56
66
18
10
10
-8
SK
35
45
30
22
10
-8
EU27
37
47
10
20
16
-4
MT
22
31
36
29
9
-7
AT
37
46
21
13
9
-8
FI
44
53
18
12
9
-6
UK
24
33
26
26
9
0
EE
31
38
28
19
7
-9
NL
25
32
13
13
7
0
BG
59
63
11
11
4
0
RO
47
51
20
19
4
-1
PL
41
40
29
27
-1
-2
Zdroj: Special Eurobarometer 279 (2007), Special Eurobarometer 321 (2009), prepočty autori
Pri premenách podielov pre vysvetľovanie chudoby ako „zlyhania jednotlivca“ si môžeme
všimnúť, že vo väčšine krajín došlo k úbytku týchto preferencií. Ten samozrejme nie vždy
kopíroval nárast pre preferenciu vysvetlenia „zlyhanie spoločnosti“. Napriek tomu však
vidíme, že v čase ekonomickej krízy vo verejnej mienke klesá dôraz na osobnú zodpovednosť
za nepriaznivú situáciu akou je chudoba, a identita chudobných je v menšom rozsahu
stigmatizovaná poukazovaním na ich nízku morálku. Na základe našich úvah tu dochádzame
k istému paradoxu. Na jednej strane sú prejavy vyššej solidarity s chudobnými sympatické, na
strane druhej však názorová klíma takýmto spôsobom zároveň reflektuje obmedzenosť
191
životných šancí alebo nízku úroveň príležitostí, ktoré spoločnosť svojim občanom poskytuje.
Pozitívom však je, že v čase rastúceho ohrozenia chudobou v dôsledku negatívneho vývoja na
trhu práce sa solidarita s chudobnými mobilizuje a rastie citlivosť verejnosti k otázkam
chudoby. To je zároveň podporným predpokladom pre zvyšovanie legitimity nástrojov na boj
proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu v sociálnej politike.
4 Namiesto záveru
Celkovo môžeme konštatovať, že sa potvrdzuje istá zaujímavá paralela vývoja názorov
s celkovým makroekonomickým vývojom, a to najmä s vývojom šancí vo vzťahu k trhu
práce. S rastom životných šancí (resp. vnímania nárastu životných šancí) v podobe širších
možností uplatnenia sa na trhu práce klesá podiel solidárneho postoja k chudobným. Následne
začína prevládať do istej miery podozrievavý postoj a stigmatizujúci pohľad na chudobných,
vo svetle ktorého sú vnímaní predovšetkým ako nedostatočne aktívni a leniví ľudia
s nedostatkom pevnej vôle. Vo verejnosti prevažuje názor, ktorý akcentuje negatívnu morálku
chudobných a istým spôsobom diskredituje ich nízke sociálne postavenie. Zdá sa teda, že
ochota ľudí prežívať pocit spolupatričnosti s chudobnými klesá, sociálny dištanc voči
chudobným sa zvyšuje, a celkový priestor na solidaritu a vzájomné porozumenie sa v tomto
smere uzatvára. Naopak v čase, kedy sa možnosti uplatnenia na trhu práce vnímajú ako
obmedzené a keď rastie riziko nezamestnanosti v populácii, solidarita verejnosti
s chudobnými sa mobilizuje a stúpa, čo sa prejavuje na zvýšených podieloch vnímania príčin
chudoby ako zlyhania spoločnosti, ktorá nezabezpečuje dostatočne spravodlivé
prerozdeľovanie zdrojov a rovnosť životných šancí. Z hľadiska medzinárodného porovnania
je vnímanie príčin chudoby podobné celoeurópskemu trendu. Diferencovaný postoj však
môžeme vidieť v pretrvávaní vnímania chudoby ako zlyhania jednotlivca u pomerne
významnej časti populácie SR. V porovnaní s celoeurópskym priemerom sa ukazuje na
Slovensku (ako aj v krajinách V4) vyššie zastúpenie respondentov, ktorí vnímajú chudobu
najmä ako problém individuálnej motivácie, respektíve jej nedostatku. Negatívne zároveň
vnímame fakt, že sa vo verejnej mienke v súčasnosti posilnili fatalistické postoje, ktoré
znamenajú skeptický pohľad na možnosti reálneho vplývania na úroveň chudoby. Fatalizmus
môže viesť k istej pasivite a vyššej miere ľahostajnosti voči chudobe, ktorá „vždy bola a bude
existovať“ a proti ktorej sa „v podstate nedá nič robiť“.
Literatúra
ALESINA, A., GLAESER, E. L., 2004. Fighting Poverty in the US and Europe: A World of
Difference. Oxford: Oxford University Press. 264 s. ISBN 0199267669.
ARTS, W., GELISSEN, J., 2001. Welfare States, Solidarity and Justice Principles: Does the
Type Really Matter? In: Acta Sociologica, 44, 4, s. 283-299. ISSN: 0001-6993.
ARTS, W., HALMAN, L., VAN OORSCHOT, W., 2003: The Welfare State: Villain or Hero
of the Piece? In: Arts, W., Hagenaars, J., Halman, L. (eds.) The Cultural Diversity of
European Unity. Leiden – Boston: Brill. 492 s. ISBN 9004122990.
BAHNA, M., 2007. Pracovná migrácia zo Slovenska v kontexte vstupu Slovenska do EÚ.
Bratislava: Sociologický ústav SAV (rukopis).
BAUMAN, Z., 1997. Myslet sociologicky. Netradiční uvedení do sociologie. Praha: SLON.
233 s., ISBN 80-85850-14-1.
BLAHA, Ľ., 2006: Sociálna spravodlivosť a identita. Bratislava: VEDA. 164 s., ISBN
8022408913
ČAMBÁLIKOVÁ, M., 2009: Sociálny štát: občianstvo, práva, začlenenie. Sládkovičovo:
Vysoká škola Visegrádu, 138 s., ISBN 9788089267330
DŽAMBAZOVIČ, R., 2007: Chudoba na Slovensku. Diskurz, rozsah a profil chudoby.
Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave. 232 s., ISBN 978-80-223-2428-1.
192
EVANS, G., 1997: Political Ideology and Popular Beliefs about Class and Opportunity:
Evidence from a Survey Experiment. In: The British Journal of Sociology, 48, 3, s. 450-470,
ISSN 0007-1315.
GOFFMAN, E., 2003. Stigma. Praha: SLON. 167 s., ISBN 80-86429-21-0.
KERBO, H., 2006. Social Stratification and Inequality. Class Conflict in Historical,
Comparative and Global Perspective. Boston: McGraw-Hill. 690 s., ISBN 0-07-034258-X
KUSÁ, Z., 2010. Európsky rok boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu – zlepšime
podmienky pre počúvanie a zohľadňovanie hlasu chudobných ľudí. Prednáška na Otváracej
konferencii Európskeho roku boja proti chudobe - 8. marec 2010, City Hotel Bratislava
MAREŠ, P., 1999. Sociologie nerovnosti a chudoby. Praha: SLON, 248 s.. ISBN 80-8585061-3.
Národný program Slovenskej republiky k Európskemu roku boja proti chudobe a sociálnemu
vylúčeniu 2010. Bratislava, Apríl 2009. (dostupné na www.protichudobe.sk)
ORTON, M., ROWLINGSON, K., 2007. Public Attitudes to Economic Inequality. Joseph
Rowentree Foundation a Warwick University. (www.jrf.org.uk, prístup 12/08)
Special EUROBAROMETER 321, 2010. Poverty and Social Exclusion 2009. Luxembourg:
Publications Office of the European Union. 363 s.
Special EUROBAROMETER 279, 2007. Poverty and Social Exclusion 2007. Luxembourg:
Publications Office of the European Union. 201 s.
Standard Eurobarometer 72, Jeseň 2009. Národná správa Slovenská republika 2009.
Bratislava: Zastúpenie EK na Slovensku. 92 s.
STRAPCOVÁ, K., 2005. Percepcia nerovností a príčin chudoby na Slovensku. In: Sociológia,
r. 37, č. 5, s. 419-448. ISSN 0049-1225.
STRAPCOVÁ, K., 2009. Sociálne nerovnosti na Slovensku: vývoj po roku 1989. Dizertačná
práca. (predložená na obhajobu) Katedra sociológie, Filozofická fakulta UK: Bratislava.
VAN OORSCHOT, W. − HALMAN, L. 2000. Blame or Fate, Individual or Social? An
International Comparision of Popular Explanations of Poverty. In: European Societies, 2 (1),
1–28, ISSN 1461-6696.
VEČERNÍK, J., 2004. Who is Poor in the Czech Republic? The Changing Structure and
Faces of Poverty after 1989. In: Sociologický časopis, r. 40, č. 6, s. 807-833, ISSN 00380288.
Adresy autorov:
Mgr. Katarína Strapcová
Sociologický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava
Mgr. Roman Džambazovič, PhD.
Katedra sociológie
Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Gondova 2
818 01 Bratislava
193
CHUDOBA A KULTÚRA V
MALTÉZSKYCH RYTIEROV
KONTEXTE
ČINNOSTI
RÁDU
Petra Strnádová, SR
Dagmar Škvareninová, SR
.
Katedra odbornej jazykovej komunikácie, Ekonomická fakulta UMB, Banská Bystrica, SR
.
Abstrakt
Príspevok predstavuje činnosť Rádu maltézskych rytierov v historickom priereze a zameriava
sa na konkrétnu podobu fungovania a aktivít Rádu, ktoré efektívne pôsobia v rámci
globálneho boja proti chudobe a sociálnej exklúzii a zároveň prispievajú k šíreniu európskej
kultúry. Cieľom pojednávania je poukázať na ich prejavy pomoci a solidarity, ktoré
napomáhajú pri pozdvihnutí životnej a teda aj kultúrnej úrovne ľudského bytia.
Abstract
The paper presents the activities of the Knights Order of Malta from the historical
perspective. Above all, it focuses on particular activities of the Order which have a beneficial
effect on the global fight against poverty and social exclusion while supporting dissemination
of European culture. The main aim of the paper is to present their various deeds of help and
solidarity intending to improve the standard of living, as well as the cultural standard of
humankind.
1 Úvod
Chudoba a kultúra. Na prvý pohľad paradoxné, ba až konfliktné susedstvo pojmov, no najmä
ich reálnych obsahov. V prípade Rádu maltézskych rytierov, ktorých činnosť v historickom
priereze sa stala predmetom nášho príspevku, však ide o spojenie nanajvýš vhodné a
ilustratívne. Nielenže aj dnes noví členovia pri vstupe do Rádu, ktorý je sám osebe prejavom
istej kultúry, skladajú tradičný sľub chudoby, zdržanlivosti a poslušnosti, ale tiež vykonávajú
aktivity efektívne pôsobiace (aj) v rámci globálneho boja proti chudobe a sociálnej exklúzii či
šírenia (európskej/kresťanskej) kultúry.
Samozrejme, pojem chudoba v týchto odlišných kontextoch nadobúda diametrálne odlišné
významy. Chudoba ako sociálny jav a sociologický pojem je podľa Rady Európy definovaná
nasledovne: „Chudoba označuje osoby, rodiny alebo skupiny osôb, ktorých zdroje
(materiálne, kultúrne a sociálne) sú natoľko limitované, že ich vylučujú z minimálne
akceptovaného životného štýlu štátov, v ktorých žijú.“ (Kováčiková, 2005). Nebudeme sa
podrobnejšie zaoberať nadväznými rozširujúcimi pojmami, ako sú absolútna/relatívna, resp.
stará/nová chudoba, nakoľko to nie je cieľom nášho príspevku – podstatné je definovanie
širokej skupiny ľudí, ku ktorým „chudobní“ členovia Rádu vysielajú svoju pomoc a tiež
širokej škály aktivít, ktorými túto pomoc prakticky vykonávajú.
Úvodzovkami sa však dotýkame inej konotácie slova chudoba, ktorá je napojená skôr na
príbuzné pojmy ako „dobrovoľná/prirodzená/konzumentská skromnosť“ a pod. Rozdiel je na
prvý pohľad zrejmý a jasne vystihnutý napr. D. Elginom: „Chudoba je nedobrovoľná a kruto
oslabujúca, zatiaľ čo skromnosť je dobrovoľná a ponúka nové možnosti.“ (Schrader –
Frechett, 1992). Evidentne sa jedná o drobnú „terminologickú nepresnosť“ či „neujasnenosť“
použitia pojmu chudoba v spojení s členmi Rádu maltézskych rytierov s ohľadom na súčasný
vedecký výskum v oblasti sociológie, antropológie, ekonómie a ďalších príbuzných oblastí –
no s ohľadom na históriu a zachovávanie tradícií Rádu má isto svoju opodstatnenosť.
194
Na záver úvodu sa ešte letmo dotkneme druhého z dvojice kľúčových slov, teda kultúry.
Podľa známej definície je kultúra spôsobom premeny zla na dobro – k čomu sa žiada už len
laicky dodať “bez komentára”. My však pridáme ešte niekoľko verzií pochádzajúcich z
anglického etymologického slovníka: kultúra je tu definovaná ako "kultivácia (v zmysle
pestovanie, obrábanie - pozn. aut.) cez vzdelávanie" (cca r.1500), "intelektuálna stránka
civilizácie" (r. 1805) a nakoniec "ľudské kolektívne zvyky a výkony" (r. 1867). Ako sme už
spomenuli, činnosť Rádu prispieva aj k šíreniu kultúry v tom najširšom zmysle a každá
z vyššie uvedených definícií je voči nej relevantná (viď nasledujúce časti nášho príspevku).
2 Poslanie Rádu
Tutio Fidel et Obsequium Pauperum – obrana viery a služba trpiacim je aj po vyše
deväťstošesťdesiatych rokoch základné heslo jedného z najstarších rytierskych rádov, ktorého
oficiálne označenie je Suverénny vojenský hospitálny rád sv. Jána v Jeruzaleme, na Rhodose
a na Malte, ktorý je v súčasnosti verejnosti známy ako Maltézsky rád. Rád, podľa oficiálne
uvádzaných informácii združuje v dnešnej dobe vo svojich radoch 12 400 rytierov a dám, ako
aj desiatky tisíc dobrovoľníkov tzv. Maltézskej pomoci pracujúcich po celom svete
a napĺňajúcich základné zásady, princípy a poslanie rádu, o ktorých budeme v konkrétnej
podobe pojednávať v ďalšej časti nášho príspevku.
3 História Rádu
Kto nepozná históriu, nevie správne posúdiť súčasnosť a predvídať budúcnosť. Táto stará
múdrosť bola už veľakrát modifikovaná, predsa však nič nestrácajúca na svojej aktuálnosti.
Preto teda ak chceme poznať fungovanie a vízie Rádu do budúcnosti, mali by sme aspoň
v skratke načrtnúť jeho históriu.
Počiatky Maltézskeho rádu siahajú do roku 1048, kedy na podnet kupcov z Amalfi a Benátok
bol pôvodne založený špitálnicky rád, ktorého poslaním bolo opatrovanie chorých a ranených
pútnikov vo Svätej zemi. V tomto období bola založená nemocnica v tieni chrámu sv. Jána
Krstiteľa, odkiaľ pochádza aj pomenovanie špitálnici. Nemocnica, na svoju dobu podľa
historických zdrojov veľmi moderná, bola schopná prijať až dvetisíc pacientov. Zaujímavým
je aj fakt, že rádoví rytieri uplatňovali veľmi pokrokové liečebné metódy moslimov, proti
ktorým v tejto dobe viedli boje o nadvládu vo Svätej zemi a ochranu kresťanstva. Primárnym
poslaním bola však starostlivosť o chorých pútnikov.
Po páde Jeruzalema a po jeho dobytí Saladinom v roku 1187 sa Rád presídlil najskôr na
Cyprus, odtiaľ v roku 1310 putoval na ostrov Rhodos, odkiaľ pochádza druhá časť jeho
oficiálneho pomenovania. Na ostrove rytieri založili suverénny štát a úspešne vzdorovali
moslimskej prevahe. Odvaha a hrdinstvo rytierov vzbudzovala obdiv aj u protivníka a preto
osmanský sultán Sulejman I. umožnil rytierom odísť z ostrova so cťou a výzbrojou po ich
kapitulácii v roku 1522. V tejto historicky veľmi známej bitke o Rhodos bránilo ostrov iba
7 000 rytierov proti prevahe 200 000 osmanských vojakov a 400 vojnových lodí.
Ako je známe podľa historických zdrojov, v roku 1530 cisár Karol V. daroval rytierom ostrov
Malta, odkiaľ pochádza tretia časť oficiálneho pomenovania Rádu. Rytieri sídlili na ostrove
Malta až do roku 1796, kedy ich odtiaľ vyhnal Napoleon.
Po peripetiách a rôznych útrapách rytierov, ktoré sú už v dnešnej dobe súčasťou učebníc
dejepisu, sa napokon rytieri usadili v Ríme, kde je dodnes sídlo ich veľmajstra.
Rád má suverenitu a je aj oficiálne držiteľom atribútov suverenity, ktorými sú jeho vláda,
vlastná mena, poštové známky a diplomatické vzťahy, ako aj právo exteritoriality v Ríme.
195
Dnes Rád udržuje diplomatické vzťahy so 104 štátmi sveta a má tiež svojich pozorovateľov
vo všetkých svetových organizáciách, medzi ktorými môžeme spomenúť OSN, UNESCO,
ako aj Rada Európy a iné celosvetové organizácie.
4 Činnosť a fungovanie Rádu
V tejto časti príspevku by sme chceli predstaviť konkrétnu podobu fungovania a aktivít Rádu
v súčasnosti, ktoré v plnej miere, ešte aj dnes, korešpondujú so základným heslom Tutio Fidel
et Obsequim Pauperum.
Rád maltézskych rytierov, tak ako je známy dnes, pôsobí predovšetkým v oblasti
humanitárnej pomoci a starostlivosti o ľudí v sociálnej núdzi. Svoje základné poslanie teda
stále pevne zastáva, ale aj rozširuje, čoho dôkazom sú konkrétne činnosti Rádu, o ktorých
budeme pojednávať.
Na podporu, vedenie a realizáciu svojich cieľov má Maltézsky rád v najvyššom zastúpení,
ktorým je Rada veľmajstra, funkciu Hlavného „špitálnika“ (ďalej bez úvodzoviek, nakoľko sa
jedná o konvencionalizovaný termín v rámci jazykového úzu Rádu), ktorý koordinuje a riadi
maltézsku sociálnu a zdravotnú pomoc v celosvetovom meradle. Túto funkciu už tretie
volebné obdobie zastáva Albrecht von Boeselager.
Hlavný špitálnik so štábom pomocníkov vyvíjajú charitatívne aktivity vo viac ako 120 štátoch
sveta. Základným princípom činnosti Rádu je pomoc trpiacim, ochrana ľudskej dôstojnosti
bez ohľadu na náboženskú či politickú príslušnosť, ako aj každodenná pomoc blížnemu.
Činnosť Rádu je apolitická a podriadená základnému princípu neintervenovania do
vnútorných záležitostí štátov.
Konkrétna forma všestrannej pomoci Maltézskeho rádu je praktizovaná permanentnou
pripravenosťou a ochotou nasadiť všetky dostupné prostriedky na pomoc tým, ktorí sú na ňu
bezprostredne odkázaní.
Bolo by pravdepodobne veľmi zdĺhavé vyratúvať a predstavovať všetky aktivity Rádu, aj keď
každá z nich je poznačená utrpením, stratou, či životom na okraji nevšímavej konzumnej
majoritnej spoločnosti. V ďalšej časti nášho príspevku preto upriamime pozornosť len na časť
z mnohých charitatívnych aktivít, ktoré sú jasným ukazovateľom všestrannej pomoci,
morálnej sily a autority Maltézskeho rádu vo svete.
Nie je to tak dávno, čo svetom otriasla tragédia na ostrove Haiti. Zemetrasenie, ktoré zničilo
časť ostrova, si vyžiadalo okrem nesmiernych materiálnych škôd aj vyše 200 000 ľudských
obetí. Rád maltézskych rytierov, pre ktorý je príznačná mobilita, osobné nasadenie
a promptnosť, už 12 hodín po tragédii začal s aktívnou pomocou na ostrove. Tím
špecializovaných lekárov a zdravotníkov Maltézskej pomoci prišiel na Haiti ako prvý a dnes
poskytuje pomoc v poľnej nemocnici v Darbore, ktorá je vybavená štyrmi operačnými sálami
a 250 lôžkami.
Zástupcovia Maltézskej pomoci reagovali promptne aj v prípade zemetrasenia v Chile. Podľa
strategického a plne osvedčeného plánu rozvinuli pomoc priamo na mieste tragédie.
V súvislosti s nespočetnými aktivitami pomoci Rádu by sme mali spomenúť fakt, že Rád
každoročne vynakladá na humanitárnu činnosť sumu v objeme 850 miliónov USD.
196
Okrem pomoci súvisiacej so živelnými katastrofami je Maltézsky rád nemenej aktívny aj pri
poskytovaní stálej zdravotníckej pomoci v krajinách Afriky, Ázie, ako aj v Tichomorí.
V Keni, Rwande, Indonézi Maltézska pomoc plne zabezpečuje nemocnice pre pacientov
postihnutých leprou, AIDS-om, maláriou, či už po stránke hmotného vybavenia, ako aj
odbornej pomoci a starostlivosti. Všetky prostriedky získané darmi a zbierkami sú efektívne
vynakladané na pomoc tým, ktorí ju potrebujú. Členovia Rádu, medzi ktorými je už v dnešnej
dobe len približne 55 percent potomkov šľachtických rodov, osobne prispievajú do fondu
pomoci a neraz sa sami dobrovoľne zúčastňujú charitatívnych akcií, kde sa pomoc blížnemu
praktizuje bez pompéznosti a prítomnosti médií. Konkrétnym dôkazom toho je napríklad
každoročná púť členov Rádu do Lourdes, kde aktívne poskytujú všestrannú pomoc ťažko
chorým a imobilným pacientom, ktorí sú dennodenne odkázaní na prítomnosť „ich“ blížneho.
Na Slovensku je história maltézskych rytierov pomerne krátka, ale aj tu máme možnosť
stretávať sa s napĺňaním hesla Rádu v každodennom praktickom živote. Slovenská republika
nadviazala diplomatické vzťahy s Rádom maltézskych rytierov v roku 1993, kedy bola
založená Maltézska pomoc. Maltézska pomoc na Slovensku združuje 24 členov, no ešte stále
nemá asociáciu, čo znamená, že nemá vlastné finančné prostriedky a všetka činnosť je plne
dotovaná z príspevkov členov Rádu ako aj podpory organizácií a spoločností, ktorým je idea
pomoci Rádu blízka. Prvotné aktivity členov Rádu boli upriamené na oblasť Bratislavy
a západného Slovenska a zameriavali sa na pomoc poskytovanú imobilným ľuďom. Táto
pomoc mala konkrétne podoby súvisiace s ich transportom do zdravotníckych zariadení,
donáškou stravy a v neposlednom rade treba spomenúť starostlivosť o ležiacich pacientov.
Konkrétna podoba maltézskej pomoci má niekoľko foriem. V období rokov 2005 až 2006 Rád
v spolupráci s nadáciou Silvie Gašparovičovej implementoval do praxe projekt na podporu
liečby závažných kožných ochorení detí zo sociálne slabých rodín. Ďalšou charitatívnou
pomocou bolo zabezpečenie a inštalácia špičkových lekárskych diagnostických prístrojov
v nemocnici Milosrdných bratov v Bratislave. V spolupráci s Ministerstvom obrany
a Ordinariátom pre ozbrojené zložky SR Rád zabezpečuje starostlivosť o pozostalých po
príslušníkoch ozbrojených síl, ktorí tragicky zahynuli pri výkone služby v zahraničných
misiách.
Reorganizácia Maltézskej pomoci, ktorá sa realizuje v súčasnom období, má za cieľ rozšíriť
pomoc na celé územie Slovenskej republiky a aktívne sa do nej zapájajú rytieri ako aj donáti
žijúci a pôsobiaci na území Slovenska. Po založení asociácie sa v budúcnosti ráta s rozšírením
radov členov o nových záujemcov, ktorí sa stotožňujú s myšlienkou pomoci ľuďom v núdzi.
V poslednom čase čoraz väčšie echo a podporu pre charitatívnu činnosť oživuje a podporuje
aj slovenská verejnosť, čo je, napriek mnohým negatívam, nepochybne pozitívom tejto doby.
Maltézski rytieri na Slovensku pochopili, že aj napriek skromnosti svojich finančných
možností, je pomoc „blížnemu“ nielen vonkajším prejavom solidarity, ale aj aktom zblíženia,
spolupatričnosti a lásky, čo je v intenciách hlavných princípov fungovania Rádu. Je preto
prirodzené poukazovať na tieto, aj keď niekedy drobné prejavy solidarity, aby sa podarilo
prebudiť svedomie a veľakrát aj ľahostajnosť okolo stojacich a pasívne prizerajúcich sa
jedincov. Nie je to však len svedomie jedincov, je to svedomie celej spoločnosti a ľudského
bytia, nezávislé na vyznaní, rase, národnosti, či pohlaví. Je hodné nasledovať vzory
maltézskych rytierov, veď nikto z nás nevie, kedy pomoc bude potrebovať práve on.
5 Namiesto záveru...
...si dovolíme citovať tlačovú správu (prekl. aut.) z centrálnej webovej stránky Rádu
maltézskych rytierov, ktorá je z nášho pohľadu dokonalou bodkou za naším príspevkom
i mostom spájajúcim myšlienky pomoci chudobným a tým pozdvihnutia ich životnej, a teda
v istom zmysle aj kultúrnej úrovne.
197
Podnikateľské združenie pre ženy z vidieckych oblastí
Okolo 40 žien z obce Khue My v provincii Danang vo Vietname si v januári 2010 po
absolvovaní štvormesačného kurzu marketingu založilo s pomocou medzinárodnej
organizácie Maltézskych rytierov a miestnych odborov“klub podnikateliek” s cieľom
vzájomnej podpory a zlepšenia ekonomickej situácie rodín žijúcich v tejto oblasti. Tie
najchudobnejšie sú na 80% závislé od práce žien. Nedostatočné vzdelanie ich však núti
vykonávať príležitostné práce a tak vznikla myšlienka poskytnúť im základné zručnosti
v oblasti manažmentu a marketingu. Školitelia ich učia analyzovať trh, posudzovať
rentabilnosť vlastných podnikateľských plánov a efektívne riadiť svoj podnik. Po 2 mesiacoch
školenia bola väčšina žien schopná zvýšiť svoj zisk v prepočte z 1 na 60 eur.
Literatúra
BALL, David Ironfire. 2004. A novel of the Knights of Malta and the last battle of the
Crusades. New York: Delacorte Press. ISBN-13: 978-0385336017
Kolektív autorov a CPHR (Centrum pre hospodársky rozvoj). 2000. Podoby chudoby na
Slovensku. IN: Národná správa o ľudskom rozvoji – Slovensko 2000. s.77-92.
KOVÁČIKOVÁ, Dagmar. 2005. Chudoba v minulosti a súčasnosti. IN: Chudoba –
spoločenský problém súčasnosti. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie
s medzinárodnou účasťou. Banská Bystrica: Pedagogická fakulta UMB. s. 64.
ISBN 80-8083-081-9
NICHOLSON, Helen. 2001. The Knights Hospitaller. London: The Boydell Press.
ISBN: 978-1843830382
NOVOTNÁ, Alena. 2005. Dobrovoľná skromnosť. IN: Chudoba – spoločenský problém
súčasnosti. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou. Banská
Bystrica: Pedagogická fakulta UMB. s. 68. ISBN 80-8083-081-9
O’MALLEY, Gregory. 2005. The Knights Hospitaller of the English Langue: 1460-1565.
Oxford; New York: Oxford University Press. 445 S. ISBN: 978-0199253791
SHRADER – FRECHETTE, K. S. 1992. Dobrovolná střídmost a morální povinnost omezovat
spotřebu. Veronica. 4/1992. roč.6. s. 9-11
SIRE, H. J. A. 1994. The Knights of Malta. New Haven: Yale University Press. 297 s.
ISBN 0-300-05502-1
http://www.cphr.sk
http://www.etymonline.com
http://www.orderofmalta.org
Adresy autorov:
Mgr. Strnádová Petra
Ekonomická fakulta
Tajovského 10
Banská Bystrica
Mgr. Škvareninová Dagmar
Ekonomická fakulta
Tajovského 10
Banská Bystrica
198
PECULARITIES OF SOLUTIONS OF COMPLICATED TASKS IN THE
ASPECT OF DEVELOPING SOCIAL SKILLS
Laima Tomėnienė, LT
Siauliai University, Social Welfare and Disability Studies Faculty, LT
Abstract
The article analyzes the peculiarities of solutions of composite word problems by the
schoolchildren with slight special educational needs. 104 schoolchildren with slight special
educational needs of third and fourth forms have participated in this research. The research
has been conducted by applying questionnaire survey. The results of the research have shown
that the level of solution of composite word problems by schoolchildren with slight special
educational needs is low. The most prevalent errors are as follows: invalid action selection,
calculation errors, not naming the amount of sum calculated, not writing down the answer.
The schoolchildren easily solved the composite problems which included the sum of equal
constituents and finding the sum and a task of the unit, using an indirect way. This may have
been influenced by the scheme, which facilitated the task, so teachers should use them in their
training process. Pupils fared better to solve those text problems, the terms of which reflected
the reality of life, which expands pupils' views. Therefore, the process of education should pay
more attention to the contents of real life-content composite word problem solving training.
This will help to develop useful mathematical skills and social skills, which will be required to
learn a profession, to live and work in any normal environment, will help to prevent social
exclusion and poverty.
Abstrakt
Článok analyzuje špecifiká riešení zložitých slovných úloh žiakmi so zvláštnymi vzdelávacími
potrebami. Na výskume formou dotazníka sa zúčastnilo 104 žiakov tretieho a štvrtého
ročníka. Výskum preukázal, že úroveň riešenia zložitých slovných úloh u žiakov s miernymi
zvláštnymi vzdelávacími potrebami je nízka. Najčastejšími chybami boli: neplatný výber
operácií, chyby v počítaní, nezapočítanie vypočítaného výsledku, nezapísanie odpovede.
Z výsledkov výskumu vyplýva, že výučbový proces by sa mal viac sústrediť na trénovanie
zložitých slovných úloh, ktorých obsah je odvodený z reálneho života. Pomôže to rozvinúť
užitočné matematické a sociálne zručnosti, ktoré sú potrebné pri osvojovaní si zamestnania,
života a práce v normálnom prostredí, a tak môžu zamedziť sociálnej exklúzii a chudobe.
Introduction
In 2009, a survey carried out by the Eurobarometer on poverty and social exclusion issue has
revealed that nearly 84 million Europeans are at risk of poverty, which means that they feel
unsafe and do not have access to those living benefits, which many people consider normal
and a matter of course.
More than half of Europeans (56%) believe that the most at risk of poverty for the
unemployed, 41% think that the most vulnerable are children and elderly people, and 31% of
respondents attributed the highest risk group for people with disabilities and people who do
not possess the required education, vocational training qualifications. While living in poverty,
a man faces with a wide range of challenges, from shortages of food or money for clothes and
ending problems of poor housing or even homelessness. In addition, poverty is significantly
restricting lifestyle choices, which may later become a cause of social exclusion.
199
Inspired by the major constituent of the principle - solidarity, the European Union together
with the Member States joined forces and announced the 2010 European Year of Combating
Poverty and Social Exclusion. Tests carried out by poverty and social exclusion theme data
demonstrate that there are about 19 million poor children in European Union. Therefore, in
2006 the European Council set child poverty as priority on the European Union's political
agenda. On this basis, national governments committed to develop strategic, long-term
methods for preventing child poverty and to combat it. These methods include the education
system, various social, cultural and economic policies.
Lithuanian Public Education Strategy (2003-2012), the Ministry of Education (1998), Special
Education Law (1998), Primary and Basic Education Programs (2009) educational mission is
perceived as an aid to understanding the modern world, the acquisition of literacy
foundations, cultural and social competence, and become independent, responsibility, the
establishment of their community life and man. Modern education policies oriented to the
new learning paradigm, which brings education to the real social environment, the practical
application of knowledge skills. Education is perceived as an opportunity for a young person
to acquire cultural and social competence, which will help him to become the most
independent member of the community and avoid social exclusion and poverty (Vitkauskaite,
2004). The role of mathematics in modern life is very important; students simply need to be in
the field of literacy of it. According to Bernard Madison (2003), in modern society
mathematical (quantitative) literacy, the importance of a person is treated as a right to life,
liberty, pursuit of happiness. Without sufficient capacity, of "thinking in numbers"(Steen,
2001) a man in modern society can not make intelligent decisions in their entirety nor
participate in social life. Purposefully organized social education, functional literacy,
mathematical and economic education at school could become an important tool to combat
poverty as a precautionary measure. One of the most effective aspects of mathematical
literacy - the content of real life of composite word problem solving training. By addressing
the challenges schoolchildren learn to reason, to express their observations to a brief, clear
and precise language, formulate questions, plan and monitor their activities, math knowledge
to use in practice (Ažubalis, Kiseliov, 2002; Balčytis, 2000). All these payments are to be
provided already in primary grades, because it has great practical and comprehensive
significance on social competence-building, expanding pupils’ horizons, improves the
mathematical foundations of literacy. Proper selection of tasks may become targets of
economic education to facilitate the pupils realize how to manage the budget, household,
business-like communication, properly communicate with members of the community,
household and farm work of teaching methods, based on (Ažubalis, Kiseliov, 2002; Balčytis,
2000; Štitilienė, 1999, 2003).
A number of authors (Vorra, Wolkind and others., 1998; Braslauskienė, 2000; Ruškus, 2002;
Radzevičienė, 2002, 2003; Juodaitytė, 2002; Vitkauskaitė, 2004; Samošonok, 2009)
discussing the children with special educational needs and children in a residential care , the
integration of the social environment, provide that their behavior should respond to
environmental conditions, and enough attention to these childrens' social capacity building,
training them to live and work in the natural social environment, to promote the same
childrens’ own activity, based on personal observation and experience. Coulter (1991),
Crossman (1983), Baakk, Grunevald (1997) believe that the main aim of working with pupils
of special educational needs - to develop their social competence.
Fridmanas, Jureckis, Stacenka (1982) state that in order to learn to solve problems, it is
necessary "to work substantially ". But to work a lot - it doesn't mean just a number of
200
challenges. The goal should be to learn to look as if it were the object of careful study, and the
solution - the construction and the object of the invention. Leontieva (1985) states that the
task should be seen as a goal. By submitting system of exercises (tasks), established according
to certain principles, at the same time we identify a framework of actions, the structure of
cognitive processes. Addressing the challenges of word tasks logical thinking, analysis,
synthesis, strong-willed attention, attention, memory, language, desire to target are developed;
schoolchildren are more aware of the environment, the world around them, the various objects
and phenomena and their function in human cultural, industrial and commercial activities, in
other words, didactic and practical purposes are achieved (Perova, 1978; Štitilienė, 1999,
2003).
The schoolchildren of special educational needs due to the cognitive activity and certain
features of thinking solve composite word problems with difficulties and reluctantly. Solving
such problems usually requires considerable effort, but this is necessary in developing special
educational needs pupils in mathematics knowledge, skills and attitudes which help them
better to focus on immediate environment and to form a basis for further vocational training.
The relevance of the work leads to the desire to understand how schoolchildren with special
educational needs are able to address the challenges of composite word problems. Maybe
error analysis could help to find out how to teach such children, what the conditions of the
problem, what methods of teaching to use to help the schoolchildren to overcome the
difficulties encountered, to develop social skills and this could become partially the fight
against poverty and social exclusion of preventive activity.
Purpose of the survey - identifying slight and medium-sized special educational needs of
schoolchildren with composite word problems-solving features.
Objectives: To develop mathematical problems for slight and medium special educational
needs of pupils with mathematical skills assessed. To compare problem solving results of the
third and fourth forms of slight special needs pupils. To find out how schoolchildren of 5
forms manage to solve common composite word problems of various types.
Research methods: scientific, methodological literature
questionnaire (testing), quantitative and qualitative data analysis.
analysis;
schoolchildren
Participants of the study: 104 schoolchildren of special educational needs of general
educational schools.
The results
According to Ažubalis, Kiseliov (2002), Balčytis (1997, 2000, 2001, 2003), Česnauskienė
(2004), Fridman, Jureckis, Stacenka (1982), Kiseliova, Kiseliov, Drozd (2005), Leontieva,
Suvorova (1985), Perova (1978), Suleimanova (1989), Štitilienė (1999, 2003, 2005)
methodological recommendations can be assumed that all elementary schools and fifth form
mathematics content must be constantly and directly adapted in practical life. This is
particularly important while teaching pupils with medium-sized special educational needs. In
considering the challenges, the child must be taught a better understanding of the
environment, objects and phenomena function, peoples' cultural, industrial and commercial
activities. While reading the task, pupils must be given a clear picture of the situation, in order
to set out the facts and processes, their relationship and interaction. Much attention should be
paid to the clarification of the objective matter, the decision of the planning, the ability to
provide mental decision process also it is important to have plan of successive steps, which
201
will be carried out to answer the challenge question. On the basis of textual problems in
primary forms methodical, scientific literature, analysis of the survey, a control test was
drawn up. Schoolchildren were drawn up after the twelve components of text problems: nine
real life-content and three distant from daily life (abstract) content problems. Complex tasks
consist of the reduction of number of units and the amount of detection and the amount of
residue detection, equal amounts of strand and detection of the total amount and the amount
of division into equal parts, to increase the number and reduction of number of units, the
number of increases and reductions in several pieces, increasing the number of series and the
detection of amount, a task of the unit of direct and reverse way, the number of detection and
the amount of common tasks. Eight tasks were given containing problem without explanation,
and four - with a decision tree.
The results of the composite word problems are analyzed excluding these criteria: the correct
choice of operations; amount of sum calculation and identification; not writing down the
answer.
To sum up the results of the first control test giving real life-content composite word problems
(Figure 1), it can be stated that schoolchildren with slight special educational needs had
difficulties while solving composite word problems.
12 task
70
30
11 task
71
29
10 task
64
36
9 task
72
28
8 task
58
42
7 task
80
20
6 task
11
5 task
63
30
35
4 task
37
3 task
55
45
2 task
70
30
1 task
67
33
0
10
Incorrect solutions
Correct solutions
89
20
30
40
50
60
70
80
90
100
Percent
Figure 1. Solving composite word problems, %
A lot of difficulties schoolchildren had while solving problems increasing the number several
times and the amount of invention compound (task 6) as well as a task of the unit by direct
means (task 7). Only 6 respondents were successful at increasing the number several times
and the finding the sum in the composite word task. The results show that pupils confused the
concepts of a number of times with a few more units. And here is the multiplication operation
instead of the children chose the composition. Task of the unit, of direct method, was not
solved by 38 pupils. This represents 70% of all students involved in the study. As Štitilienė
indicated (2003), that in order to resolve such type of tasks you need to know the solution,
because such tasks as the relationship between given sizes are more complex. While solving
the seventh task, it was important to find out how much the 1 box weights in the first place,
202
and then - the weigh of 8 such boxes on the whole. The result shows that only a small
proportion of respondents knew the solution. The results of the task of the unit, in reverse way
(task 8) were slightly better. This can be explained by the scheme, which facilitated the task
of the decision.
While solving other problems with a few more concepts, more of respondents had a much
more action selection errors. We believe, that acting in a significant increase and reduction of
number of units in the composite word task (task 5), pupils were not as aware of the concept
of several units of more and therefore a number of pupils selected the multiplication or some
even division.
Three types of composite word problems which consist of the reduction of number of units
and finding the sum (tasks 1 and 12) strand of equal amount and the finding total sum (tasks
3 and 10), the division of amount into equal parts (tasks 4 and 11) were given two simple
tasks. One task was of real life-content, taken from the child's daily routine (parental earnings
calculation, purchase, measurement), and the other task was of abstract content and far away
from their daily life (more often found within the professions, object size, building materials).
The results of composite word problems solving shown in Figure 2.
29
42
A task of abstract
content
12
A task of sum and division into equal parts
A task of equal constituents of the sum and finding
the sum
A task of reduction of number by several units and
finding the sum
37
45
A task of real life-content
33
0
5
10
15
20
25
30
35
40
45
Percent
Figure 2. Correctly solved problems, %
To sum up the results of solving these problems we can state that schoolchildren with special
educational needs are tend to solve word problems more easily which reflected the reality of
life. Even 40 percent of respondents managed to solve this type of problems correctly. Pupils
were successful while calculating the price of purchase, parents' salary. They had difficulties
in understanding the task of the measurement object. The problems of abstract content were
not clear for schoolchildren and therefore only 28 per cent of pupils managed to solve all
three problems correctly. As Štitilienė indicated (2003), because of the lack of understanding
of the objective of the situation, the mathematical relations and relations between given
searchable sizes, most of the students (72%) dealt with these challenges wrong: have written
an unnecessary question and the operation (38%), missed the operation or matter, ( 24%)
correctly wrote down the steps, but incorrectly formulated a question. (20%) even didn't try to
tackle (18%). A great success had a task about using building materials ( amount of equal
203
constituents and finding the sum) task, and the most difficult - the uncommon occupations
(reduction of number of units and finding the sum) tasks. Equal constituent of the sum and
finding the sum problems, pupils solved using the given scheme. Since actions were presented
in scheme, this type of task schoolchildren have solved most successfully.
Identification and formulation of a response to each of the criteria, which reflect the objective
is awareness. Based on these criteria, summarizing the results of the investigation, we may
say that a very small proportion (about 10%) of respondents fully understood and solved a
large part of the tasks.
After comparative analysis of pupils with slight special educational needs of third and fourth
forms with the ability to deal with 9 different types of composite word problems, it can be
stated that pupils of fourth form dealt better with the problems given (Figure 30).
35
9 task
65
56
8 task
44
40
7 task
60
32
6 task
68
27
5 task
73
the third form
the fourth form
17
4 task
83
45
3 task
55
2 task
40
60
1 task
40
60
0
10
20
30
40
50
60
70
80
90
100
Percent
Figure 3. A comparison of schoolchildren of III-IV forms solving
composite word problems, %
Pupils of the third form resolved better the detection of amount of residue in a composite
word task (task 2) and pupils of the fourth form were better at number increasing several
times and the detection of amount task (task 6). Pupils of the fourth form dealt better with
other challenges: increasing the number of units and the detection of sum (task 1), the sum
division into equal parts (task 4), increasing and reductions of the number by several units
(task 5) as well as a task of the unit (task 7) in the direct and reverse manner (task 8). Tasks of
abstract content were easier for pupils of fourth form. Apparently a higher real life experience
has helped better to understand the problems and to find the answers to the questions of the
given tasks.
Pupils of the third and fourth forms, acting challenges, made a lot of calculation mistakes.
This is not a decisive indicator that indicates the pupils did not understand and did not manage
to solve the given problems. Mathematically, one of the most important criteria that allow
assurance that the pupils understood the task is the action selection. In assessing the results by
204
this indicator it can be stated that the challenges of testing saw almost half of the surveyed
pupils, but made mistakes in calculating the results of selected actions.
Conclusions
1. The analysis of the methodological literature, noted that teaching solving composite
word problems schoolchildren with special educational needs with learning problems,
a sufficient number of lessons are appointed. Primary Education Framework Programs
(2009), emphasize that the challenges of composite word problems should play a
significant role in preparing pupils for life, practical work, developing pupils' social
skills, promoting maximum pupils' own activity, based on personal observation and
experience.
2. The most prevalent errors in pupils’ works: invalid action selection, calculation errors,
not naming the amount of sum calculated, not writing down the answer.
3. Schoolchildren dealt pretty well by managing tasks which included amount of equal
constituents and the detection of sum and a task of the unit, using an indirect way.
This may have been influenced by the scheme, which facilitated the problem, so
teachers should use it in their training process.
4. Most of the errors were made in increasing the number several times and in task of
detection of the sum. The problem was correctly solved only by ninth of pupils. The
most common error - incorrectly calculated the multiplication result of the action. This
shows that schoolchildren do not know the multiplication table. It is therefore
appropriate that pupils with the special educational needs would always have it at
math lessons.
5. Pupils with slight special needs confused the concepts of several units more, several
units less, several times, several times less. As a result, here are a lot of mistakenly
selected decision operations.
6. According to comparative analysis of the third and fourth forms schoolchildren with
slight special educational needs, composite word problem solving analysis, it is
possible to claim that fourth form pupils were successful while dealing real life content and abstract tasks. That is because of their higher experience in learning
mathematics. Pupils of the third form were better at finding the sum and residue in a
composite word task, and pupils of fourth form dealt with increasing the number
several times and finding the sum tasks.
7. Pupils fared better to solve those composite word problems, the terms of which
reflected the reality of life, which expands pupils' views. Therefore, the process of
education should pay more attention to the contents of real life composite word
problem solving training. This will help to develop useful mathematical skills and
social skills, which will be required to learn a profession, to live and work in any
normal environment, will help to prevent social exclusion and poverty.
Bibliography
AŽUBALIS A., KISELIOVAS A. 2002. Bendroji pradinės matematikos didaktika.
Vadovėlis pradinio ugdymo specialybės studentams. Šiauliai: Rašteka.
BALČYTIS B. 1997. Skaičių šalis. Kaip mokyti matematikos trečiaklasius ir
ketvirtaklasius. Kaunas: Šviesa.
BALČYTIS B. 2000. Aritmetinių tekstinių uždavinių sprendimas: I – IV klasė: mokymo
teorija ir praktika. Kaunas: Šviesa.
BALČYTIS B. 2001. III klasės matematikos pamokų planavimas: didaktiniai patarimai
mokytojams. Kaunas: Šviesa.
205
BALČYTIS B. 2003. II klasės matematikos pamokų planavimas: didaktiniai patarimai
mokytojams. Kaunas: Šviesa.
BRASLAUSKIENE R. 2000. Bešeimių vaikų ugdymo ypatumai globos institucijose
(socialinis ir psichologinis aspektas). Daktaro disertacija. Klaipėdos universitetas.
COULTER D. J., CROSSMAN, H.. 1991. Classification on Mental Retardation.
Washington: American Association on Mental Deficieny, 5.
ČESNAUSKIENĖ D. 2004. Skaičių ir skaičiavimų mokymas(-is) pradinėje mokykloje.
Studijų knyga pradinio ugdymo specialybės studentams. Klaipėda.
Eurobarometro tyrimas skurdo ir socialinės atskirties tema. 2009. Liuksemburgas:
Europos Sąjungos leidinių biuras.
JUODAITYTĖ A. 2002. Socializacija ir ugdymas. Vilnius.
FRIDMANAS L., TURECKIS J., STACENKAV. 1982. Kaip išmokti spręsti uždavinius.
Kaunas: Šviesa.
KISELIOVA D., KISELIOVAS A., DROZD V. 2005. Tekstinių uždavinių didaktika.
Mokslo taikomasis leidinys. Šiauliai: Šiaulių Universiteto leidykla.
MADISON B. L. 2003. The Many Faces of Quantitative Literacy. Why Literacy Matters
for Schools and Colleges (pp.3-6). Princeton, New Jersey: National Council on Education
and the Disciplines.
RADZEVIČIENĖ L. 2003. Vaikų, turinčių specialiųjų poreikių, psichosocialinė raida.
Šiauliai: VŠĮ Šiaulių universiteto leidykla.
RUŠKUS J. 2002. Negalės fenomenas. Šiauliai: ŠU.
SAMOŠONOK K. 2009. Globos namuose gyvenančių paauglių adaptyvaus elgesio
ugdymas(is). Daktaro disertacija. Šiaulių universitetas.
STEEN L. A. 2001. Mathematics and Numeracy: Two Literacies, One Language. The
Mathematics Educator 6: 1 (2001), 10-16.
ŠTITILIENĖ O. 2005. Bendrojo lavinimo mokyklos I klasės matematikos vadovėlio
,,Skaičių šalis“ pritaikymas specialiųjų poreikių mokiniams. Žvirblių takas, 3, 30-35.
ŠTITILIENĖ O. 1999. Nežymiai protiškai atsilikusių vaikų mokymas spręsti tekstinius
uždavinius. Šiauliai: Šiaulių universiteto leidykla.
ŠTITILIENĖ O. 2003. Specialiųjų poreikių mokinių matematikos mokymas. I – IV klasė.
Šiauliai: Šiaulių universiteto leidykla.
Valstybinėje švietimo strategija 2003-2012 m.. 2003. Vilnius: ŠMM Leidybos centras.
VITKAUSKAITĖ D. 2004. Specialiųjų poreikių moksleivių socialinių gebėjimų ugdymas.
Šiauliai: VŠĮ Šiaulių universiteto leidykla.
VORRIA P., WOLKIND S., RUTTER M., PICKLES A., HOBSBAUM A.. 1998. A
Comparative Study of Greek Children in Long-term Residential Group Care and
Twoparent Families: Social, Emotional and Behaviuoral Differences. Journal of Child
Psychology and Psychiatry and Allied Disciplines. Vol.39 (2).
ЛЕОНТЕВА M. Р., CУВОРОВА С. Б. 1985. Упражнения в обучении алгебре.
Москва.
ПЕРОВА M. Н. 1978. Методика преподавания математики во вспомогательной
школе. Москва: Просвещение.
СУЛЕЙМАНОВА Р. А. 1989. Решение арифметических задач с учащимся младших
классов вспомогательной школы. Алма-Ата.
Address of the author:
Laima Tomėnienė
Faculty of Social Welfare and Disability Studies
Siauliai University
P.Visinkio 25,
206
Lt-77156 Siauliai,
Lithuania
Telephone: + 370 41 595730
207
HUDOBNÁ SYNKRÉZA: SOCIÁLNO - KULTÚRNY FENOMÉN
František Turák, SR
Abstrakt
Svetová spoločnosť sa nachádza v období silnejúcej kultúrnej globalizácie. V celej
spoločnosti prebiehajú konvergentné procesy zbližovania, postupného zrastania a zjednotenie
prvkov rôznych a rozdielnych hudobných kultúr, pričom sa vytvárajú špecifické umelecké (aj
hudobné) žánre. Spôsobuje to hudobná synkréza - nepretržite pôsobiaca sociálna zákonitosť
podmienená existenciou sociálnych vzťahov. Hudobná synkréza najviac pôsobí v optimálnych
sociálnych podmienkach ako je mierové spolužitie, dobré diplomatické vzťahy medzi
politickými celkami, čulý obchod a podnikateľské aktivity, migrácia za prácou, ale najmä
kultúrne aktivity, kultúrne kontakty, kultúrna spolupráca medzi krajinami a tolerantné vzťahy
rodín s odlišnou kultúrou žijúcich v jednom regióne.
Abstract
World society is facing strengthening of cultural globalization. Throughout society ongoing
the convergence process of approach, adaptation and gradual confusion of different elements
and different musical cultures, creating a specific arts (including music) genre. Does this
music syncresis - continuously active social regularity conditional on the existence of social
relations. Music syncresis (fusion) most active in optimal social conditions such as peaceful
coexistence, good diplomatic relations between political entities, lively trade and business
activity, labor migration, but in particular cultural activities, cultural contacts, cultural
cooperation between countries and tolerant relationships with families living in a different
culture
in
one
region.
Úvodné slovo
Prajem všetkým prítomným pekný deň a v prvom rade chcem poďakovať vedeckému
a organizačnému výboru konferencie za pozvanie a za udelené slovo. Dovoľte mi na úvod
zopár osobných poznámok k mojej téme.
Pojem hudobná synkréza sa nepoužíva bežne v odbornej terminológii. V počiatkoch písania
kandidátskej práce s rovnomenným názvom Hudobná synkréza (ÚHV SAV, Bratislava 1997)
v rokoch 1994 – 1997 som ešte netušil, aká je to široká téma. A priznám sa, hudobnú
synkrézu som ani nepokladal za sociálnu zákonitosť, len za čisto hudobný jav prejavujúci sa
v kompozičnom a interpretačnom myslení. V onom čase som písal len o „synkretickej
hudbe“, ktorú som dôvernejšie poznal a to bol americký džez a rocková hudba. Internet ešte
na území Slovenska nejestvoval a k takto vymedzenej problematike nebola žiadna odborná
literatúra. A ak sa aj o tom niečo napísalo, tak len v náznakoch v knihách o džezovej
a populárnej hudbe. Dnes sa situácia čiastočne zmenila. V súčasnosti pod heslom „music
syncresis“ pomocou internetu nájdeme množstvo odkazov, o ktorých som vtedy nemal ani
zdania. Ešte vtedy som si myslel, že v riešení tejto muzikologickej problematiky som
takpovediac solitérom. Bol to vtedy môj omyl. Dnes vďaka internetu podľa dátumov
príspevkov už viem, že sa tejto téme venovalo množstvo kolegov po celom svete. Len sme
vtedy o sebe nevedeli. Téma „hudobnej synkrézy“ čoraz viac rezonuje a naberá na aktuálnosti
v dnešnom svete umenia, poznávania, zbližovania sa.
208
Nie je synkréza ako synkréza
Nebudeme objasňovať prvú časť termínu - prídavné meno, ktoré jednoznačne prezrádza
okruh spoločensko – kultúrnej alebo umeleckej oblasti. Slovo synkréza a synkretizmus sa
najčastejšie používa vo filozofii, sociológii, teológii, antropológii, kulturológii, menej už
v umenovede. Týmto pojmom sa naznačuje najmä proces, syntéza rôznych myšlienkových
a ideových smerov. Často v súvislosti so synkrézou sa používajú prívlastky ako kultúrna,
sociálna, morálna, politická, náboženská a napokon aj umelecká synkréza. Dokonca jestvuje
jej úplne odlišný význam: za synkretické umenie sa považujú umelecké žánre, ktoré
syntetizujú viacero umeleckých druhov ako hudobno – dramatické umenie, divadlo, opera,
tanec (balet), audiovizuálne umelecké druhy. Z tohto dôvodu je potrebné exaktnejšie
vymedziť termín. Ostaňme len pri dvoch pojmoch, ktoré vystihujú podstatu nami myslenej
„hudobnej synkrézy“ a to sú sociálna a kultúrna synkréza.
Hudobná synkréza – vymedzenie pojmu
Ako by sa dala hudobná synkréza definovať?
Hudobná synkréza je sociálna zákonitosť, prostredníctvom ktorej prebiehajú konvergentné
procesy zbližovania, postupného zrastania a zjednotenie prvkov rôznych a rozdielnych
hudobných kultúr, pričom sa vytvárajú špecifické hudobné žánre.
Podľa viacerých encyklopedických slovníkov podstatné meno synkréza (syncresis) je
odvodené od starogréckeho slova συγκρητισµός (synkrétismos =synkretizmus). Prvýkrát v
Európe potvrdzuje tento termín Oxfordský slovník angličtiny v roku 1618. Ide o spojenie
dvoch slov: syn - súčasnosť, súčasný, príbuzný a Kréta - najväčší grécky ostrov, na
ktorom bola v staroveku vysoká civilizácia. V doslovnom preklade to znamená
"synchronizácia s Krétou." Z filozofického hľadiska sa termín chápe ako pokus alebo snaha
zmier(n)iť rozdielne názory, rôzne myšlienkové smery, nosnou myšlienkou synkretizmu je
dosiahnutie jednoty, spoločného základu, univerza, spojenia mnohosti v jeden celok Tento
pojem sa však chápe aj doslova ako "pestovanie niečoho v danej spoločnosti", „pestovanie
niečoho spoločného spoločne“, „zlučovanie na základe analógie a podobnosti niekoľkých
pôvodne samostatných smerov, tradícií do jednoty“. Hlavným pôvodným zmyslom a cieľom
synkretizmu ako myšlienkového smeru je uľahčiť koexistenciu medzi rôznymi kultúrami v
„konštruktívnej interakcii“, „interkultúrnej kompetencii“ pre všetkých obyvateľov v jednom
geo-priestore. V konečnom dôsledku zo sociálneho hľadiska synkréza umožňuje
prostredníctvom kultúrneho zblíženia nielen dobré spolunažívanie príslušníkov rôznych
kultúr, ale predovšetkým rast vedomia spolupatričnosti „v nerozčlenenom zachytení celku“
(Jean Piaget) a „nastolenie sociálneho stavu za účelom poznávania“ (Ernest Renan). Inými
slovami, dôsledkom synkrézy sa podnecuje vzájomné zbližovanie ľudí, prejavuje sa záujem
jedného človeka o iného človeka či o život sociálnej skupiny, skvalitňuje sa sociálny kontakt
bez predsudkov na báze dobrovoľnosti a dobrej vôle.
Niektorí autori encyklopédií vysvetľujú termín tak, že nakoľko ide o miešanie a spájanie i
protikladných a vzájomne si odporujúcich názorov, je to neorganický proces hraničiaci s
eklekticizmom. Tento názor sa ale vymyká nášmu chápaniu pojmu synkréza, pretože
pomocou nej neskúmame estetickú kvalitu hudby. Pravdepodobne však niekde „vo vnútri“ sa
ňou ovplyvňuje aj hudobná kvalita, pretože týmto neustále pôsobiacim princípom nezávislým
na čase a priestore sa doposiaľ vždy množili ďalšie možnosti tvorby, novými a doposiaľ
neznámymi impulzmi sa obohacovali a skvalitňovali ďalšie prostriedky hudobnej reči.
Podmienkou kultúrnej či hudobnej synkrézy je existencia vyvíjajúceho sa objektu (subjektu),
existencia vzťahov medzi subjektmi, teda vzťahov medzi jednotlivcami, medzi sociálnymi
209
skupinami, medzi jednotlivými kultúrami. Pokiaľ bude existovať spoločenstvo ľudí, nemôže
dôjsť k popretiu žiadneho sociálneho pohybu, k popretiu vzťahov medzi subjektmi society,
teda medzi ľuďmi navzájom, nikdy nedôjde k „nulovému pohybu“. Stalo by sa to len
v prípade zániku samotných ľudí, ľudskej civilizácie, čoho následkom by bol zánik všetkého
„ľudského“, teda aj zánik kultúry, kultúrnych väzieb, tvorby kultúrnych artefaktov, etc....A
takýto zánik môže spôsobiť tak príroda ako aj človek.
Synkretický proces (synkréza) ako princíp teda nie je definitívou, ale je otvoreným systémom.
Každý vývojový proces môže mať charakter progresu, rovnako tak regresu. Hudobno synkretický proces je zároveň nepretržitým sociálnym zákonitým procesom, pri ktorom jeho
rezultát - hudba je priamo závislý od prírodných a sociálnych faktorov, je odrazom
spoločenského bytia a rozvoja civilizácie. Synkréza je teda prirodzeným sociálnym javom,
ktorý sa môže naplno rozvinúť v optimálnych podmienkach ako je mierové spolužitie, dobré
diplomatické vzťahy medzi politickými celkami, čulý obchod a podnikateľské aktivity,
migrácia za prácou, ale najmä kultúrne aktivity, kultúrne kontakty, kultúrna spolupráca medzi
krajinami a tolerantné vzťahy rodín s odlišnou kultúrou žijúcich v jednom regióne.
Kultúra, teda i hudba, majú spájať ľudí a nie rozdeľovať. To je ich hlavné poslanie.
Ak kultúra, umenie či hudba rozdeľuje a znepriateľuje ľudí, nemožno potom hovoriť o kultúre
a o umení. Je to len ideologický nástroj v prospech sociálnej diskordancie. Pochopiteľne
nositeľmi akejkoľvek kultúry sú nielen sociálne skupiny, ale aj jedinci, hudbu vytvárajú
i prijímajú jedinci a sociálne skupiny. Najmä v prípade hudby veľmi záleží od individuálnych
schopností jej tvorcov, od kvality hudobnej tvorby a interpretácie. Hovoríme o hudobnom
talente a to sa ešte nezmenilo. Všeobecne sa dá povedať, že čím je talentovanejší hudobník
s rozvinutejším talentom, tým má trvalejší úspech, resp. jeho úspech je založený na hudobnej
kvalite. Ešte však talent, kompozičná technika, rutinná prax, experiment a originalita nestačí,
ak nestoja v popredí morálne hodnoty akéhokoľvek umenia. Predovšetkým je to o tom, aby
umenie bolo kognitívne, aby vypovedalo o pravde (aspoň o tej „našej“, subjektívnej pravde,
o ktorej sme presvedčení), o slobode, aby obsahovalo etické princípy a hodnoty, aby
oslovovalo poslucháča a diváka morálnym Dobrom, t. j. aby zjednocovalo ľudí v priateľstve,
láske, tolerancii, úcte a porozumení. V tomto momente poznania umenia nemôžu byť žiadne
štýlovo – žánrové, dobovo – slohové, tradičné či regionálno – kultúrne diferencie, pretože
rečeno ešte raz (už po druhý krát):
„Kultúra, umenie, veda má spájať ľudí a nie rozdeľovať!“
Ak hovoríme o pravdivej umeleckej výpovedi, dovoľte mi uviesť niekoľko myšlienok
o umení dvoch významných skladateľov. Poľský skladateľ Witold Lutoslawski požaduje od
umelcov „vždy hovoriť pravdu“. „Hudobný tvorca musí byť verný svojej estetike, svojmu
umeleckému svedomiu...Často sa klameme, ak toto svedomie zrádzame...Umelec spoločnosti
poskytuje falošnú mincu, nedáva jej to, v čo sám verí...Jediný poctivý postoj umelca je, ak
slúži sebe samému...riadi sa vlastnou etikou a vlastnými umeleckými potrebami nezávisle od
očakávania iných...tým sa od spoločnosti neoddiaľuje, ale približuje.“ (W. Lutoslawski:
Credo, In: Slovenská hudba č. 4/1992, str. 441).
Slovenský skladateľ Roman Berger venoval problematike hľadania Pravdy v umení celú
svoju knihu a sme presvedčení, že tomu zasvätil celý svoj život, celú svoju umeleckú
a vedeckú tvorbu. Podobne ako spomínaný poľský skladateľ vyžaduje od hudobného tvorcu
morálnu povinnosť pristupovať k umeniu s plnou vážnosťou, zodpovedne, kultúrne. Ak
umelec vedie kultúrny „modus vivendi“, ak má skúsenosť meditácie a vie sa koncentrovať, ak
je orientovaný altruisticky a humánne, ak preferuje poznanie pred hmotným ziskom,
210
konzumom, exploatáciou, manipuláciou, ak je zameraný na dialóg a nie na komandovanie,
potom umelecká komunikácia sa odohráva vo svojej rýdzej podobe výlučne na kultúrnej
úrovni – na špecificky ľudskej úrovni existencie (R. Berger: Hudba a pravda, Bratislava,
1997, str. 70).
Možno obaja skladatelia v myšlienkach nevyjadrili presnejšie akt spájania, ale inými slovami
zdôraznili, že poctivosťou, úprimnosťou, svedomitosťou a najmä komunikatívnosťou
umeleckej tvorby ide v podstate o konanie Dobra pre každého, koniec – koncov i pre seba
samého.
V kultúrno - vývojovom procese dochádzalo doposiaľ v priebehu celej histórie „Sveta“ z
rôznych príčin k charakteristickým stretom viacerých osobitých kultúr. Sú to najmä tieto
faktory: vytváranie rodín a partnerských vzťahov, kontiguita viacerých rodín alebo
národných či etnických skupín v jednom regióne, politicko - mocenské výboje a vytváranie
kolónií, migrácia za prácou, misijná činnosť, činnosť masmédií, priemyselná a obchodná
činnosť. Zákonite dochádzalo a aj dochádza ku vzájomnému ovplyvneniu jednej kultúry
druhou - a to prevzatím, prispôsobením, zrastaním a napokon možným zjednotením
rôznorodých kultúrnych elementov.
V staršej (niekedy aj v novšej!) európskej odbornej literatúre sa stretneme často s termínmi
exotika, exotická kultúra, exotická hudba, ktorá v podstate zjednodušene a striktne diferencuje
európsku hudbu od neeurópskej, mimoeurópskej hudby. Toto rozlišovanie, zdá sa, je už
anachronické v dnešnej etape kultúrnej globalizácie, aj keď všeobecne u ľudí ešte vždy
rezonuje. Význam slova exotické sa v súčasnosti už nedá chápať ako niečo cudzorodé,
nezrozumiteľné, dokonca neželané, podradné, ale ako niečo naozaj „iné“, prichádzajúce
„zvonku“, možno aj „cudzie“, avšak v každom prípade obohacujúce regionálnu kultúru.
„Exotické“ – vonkajšie vplyvy iných kultúr na regionálnu kultúru chápme, prosím, ako púhy
fakt, zákonitý sociálny jav nezávislý na nikom a na ničom, je akoby „fyzikálnym princípom
pohybu“.
Kultúra, umenie a hudba má svoj „vlastný život“. Odráža úroveň myslenia doby, vyspelosť
civilizácie, morálku a etické názory. Synkréza (syntéza) v kultúre a umení hýbe spoločnosťou
a posúva ju dopredu. Môže byť niekedy aj v rozpore s konvenciou, s dobovými či módnymi
názormi, s ideológiou, dokonca aj s majoritnou spoločnosťou tej – ktorej krajiny a to už
z akéhokoľvek hľadiska. A opačne, podporovanie kultúrno – synkretických snáh politickými,
legislatívno – právnymi, ekonomickými alebo aj kultúrno – organizačnými krokmi môže
priniesť veľa pozitívneho. Postupným uvedomovaním si sociálnych potrieb sa iste pozmení
myslenie ľudí, obohatí sa ich názorové spektrum, objavia sa nové a netušené dimenzie
v prospech samotnej individuálnej kreativity talentov. Z histórie rôznych svetových kultúr je
badateľné, že v priaznivom ovzduší pre kultúrno – synkretický proces sa dosiahol rýchlejšie
pokrok, mier a zmier, konkordancia, progres. Vyvíjala sa predovšetkým tá kultúra, ktorá bola
otvorená všetkým možným vplyvom. Výnimkou nie je ani európska kultúra, európska hudba.
Synkréza (syntéza) kultúr je fenoménom nadčasovým, fungujúcim ako fyzikálny princíp,
pohyb, prírodná zákonitosť. Je prítomná všade tam, kde žije jedno i viacero spoločenstiev
ľudí, kde sa ľudia stretávajú a medzi sebou komunikujú, kde myslia a tvoria...
Synkréza sa najlepšie rozvíja a pôsobí všade tam, kde si ľudia uvedomujú, že „predsa sú
ľuďmi“, kde si všetci rozumejú, majú sa navzájom radi, sú k sebe navzájom slušní a
tolerantní, žijú v mieri a priateľstve.
211
Hudba ako sociálno-umelecký fenomén je vysoko abstraktné umenie, čo dokazuje nielen
samotná hudobná tvorba, ale najmä hudobná percepcia. Vďaka svojmu „univerzálnemu
metajazyku“ presahuje regionalizmus, etnicitu, národnú identitu,
religiozitu. Hudba
a množstvo hudobných štýlov oslovuje
skutočne všetkých ľudí bez rozdielu.
Najpresvedčivejším príkladom toho je klasická európska hudba, avantgardná a postavantgardná hudba, džezová, populárna či rocková hudba. Je to iste aj folklórna hudba
všetkých národov a etník na celom svete, ktorá sa napokon stala najdôležitejším žriedlom
inšpirácie tzv. umeleckej (umelej) hudby a spätne sa vo svojej štylizovanej podobe dostávala
do spomínaných hudobných smerov – do klasickej, avantgardnej, džezovej a populárnej
hudby. Za posledné desaťročia sa stali tieto na prvý pohľad nesúvisiace smery akoby
vlastníctvom všetkých ľudí planéty. Je to spôsobené práve vďaka kvintesencii hudby ako
takej, jej ontologickej podstaty, prírodnej, naturálno - sociálnej podstaty, ale aj univerzálno –
hudobnej podstaty, jej zrozumiteľnosti práve vďaka jedinečnému metajazyku hudby.
Dovoľte mi na záver ešte dva postrehy z môjho osobného života o „sile hudobného
metajazyka“.
V 90. rokoch po „sametovej revolúcii“ ako mladší a menej skúsení sme sa s manželkou učili
podnikať v súkromnom sektore. Do Bratislavy, kde sme bývali, prichádzali k nám zahraničné
firmy, ktoré priniesli úplne iný pohľad na ekonomiku a spoločnosť. Bolo to pre nás
Bratislavčanov úplne niečo nové. Moja manželka vtedy nastúpila pracovať do čínskej
obchodnej firmy ako účtovníčka. Vo firme to klapalo a naša rodina sa na tomto základe
zblížila s rodinou šéfa firmy. Spriatelili sme sa a priateľstvo naše manželské páry utužovali
vzájomnými domácimi návštevami či spoločnými obedmi. Na jednej takejto návšteve u nás si
všimla manželka šéfa, že máme klavír. Poprosila ma, aby som jej niečo zahral. Nevedel som
ani za svet, čo v takej Číne „do tanca a na počúvanie“ hrajú. Moje očividné rozpačité
myšlienky prerušila Li (tak sa volala) slovami: „Ferko, zahraj nám valz.“ Vyrazilo mi to dych
a bez slova som hneď spustil Tulipány z Amsterdamu. Manželský pár valčík zatancoval tak
dobre, že nie jednému európskemu páru by mohli byť vzorom. Aj to prispelo k môjmu
lepšiemu poznaniu a hodnoteniu čohokoľvek a kohokoľvek na základe kultúrnej otvorenosti,
ľudskej srdečnosti v prijímaní akejkoľvek kultúry, akejkoľvek hudby.
Druhý prípad. Raz som hral na tanečnej zábave vo Švajčiarsku pre Argentínčanov vlastnú
inštrumentálnu skladbu v štýle latin jazz. Sú v nej aj rozsiahlejšie plochy pre improvizáciu.
Keď som „pritvrdil“ v džezovej harmónii, to znamená, keď som podľa svojho vlastného
„gusta“ maximálne obohatil harmóniu farbitosťou džezových akordov, pritiahlo to na moje
počudovanie niekoľkých tanečníkov až ku klavíru. Usmievali sa na mňa, čím iste takto vždy
dávali najavo svoju priazeň hrajúcemu hudobníkovi a momentálnu dobrú náladu. Keď som
vzápätí na chvíľu „ustal“, vzdialili sa a pokorne sa začlenili medzi ostatných tancujúcich.
Všimol som si to a v improvizovanom sóle zopakoval gradáciu. Opäť ožili a prišli, či skôr
„pritancovali“ ku mne v dobrej nálade. To som zopakoval náročky niekoľkokrát, čo bol pre
mňa úplne presvedčujúci argument o sile akejkoľvek (aj tej mojej vlastnej) hudby pre
kohokoľvek na svete.
Hovorí sa ľudovo, že „hudba je buď dobrá alebo zlá“. Nuž, ale potom by nejestvovala len
jedna hudba ale až dve hudby. Avšak ozajstná hudba je len jedna.
Hudba je len jedna
Hudba je len jedna, hoc´ má tisíce tvárí
Hudba je len jedna, ktorá ľudí nerozdeľuje, lež spája
Pretože naozajstná hudba je len jedna!
212
Adresa autora:
Mgr. František Turák, CSc.
Mobil: +421908266261
213
VIZUÁLNÍ GRAMOTNOST JAKO PROSTŘEDEK PRO ORIENTACI A
KLASIFIKACI PROJEVŮ SOUDOBÉ VÝTVARNÉ KULTURY
Kateřina Vlasáková, ČR
Katedra výtvarné kultury, Pedagogická fakulta UJEP, Ústí nad Labem, ČR
Abstrakt
Tento příspěvek se bude v první části zabývat pojmem židle, jako možné vizuální strategie ve
výtvarném umění a hledáním vztahových struktur, které jsou ukryty za vybranými zobrazeními
tohoto, v západní kultuře, nezbytného kusu nábytku. Dotkne se prostupnosti hranic mezi
uměním a designem. Část druhá se bude zabývat jednotlivými projevy, které čerpají z oblasti
vizuálního umění a pokusí se postihnout možný předěl mezi designem a jeho pokleslými
formami.
Abstract
The first part of the text discourses on idea of a chair as a possible visual strategy. It tries to
find structural models, which are hidden in chosen ilustrations of this necessary piece of
furniture. It touches the transmission of the borders between art and design. The second part
explores individual symptoms derived from visual art and outlines the division between design
and kitsch.
Možnosti židle (Kdo má židli bydlí)
Vzhlédneme, vidíme před sebou zbarvený tvar a řekneme – to je židle. My, kdo nejsme umělci,
máme sklon přejít přímo od percepce zbarveného tvaru k prožitku židle z hlediska určitého
použití, emoce nebo myšlení. K tomu nepotřebujeme složitý výcvik. Oproti tomu umělec, který
se zastaví u kontemplace barvy, tvaru a pozice, je velmi zkušeným pozorovatelem a své
schopnosti nevnímat židli nabyl za cenu velkého úsilí. (SLAVÍK 2001, str. 218)
V běžném denním provozu je židle nezbytně využívaným objektem. Setkáváme se
s nejrůznějšími tvary a pojetími tohoto kusu nábytku. Rozličná provedení jsou vytvářena
z mnoha materiálů (dřevo, plast, textil, přírodní materiály, kov,...), využívajících nejrůznějších
technologických postupů výroby. Jak by měla vypadat židle podle pravidel současného
designu? A kde se tudíž prolíná hranice mezi uměním a designem?
Typ židle v domácnosti může hovořit o vlastnostech, osobnosti, estetickém cítění majitele. Co
se stane, pokud bychom nevyhověli některým z výše uvedených bodů, nebo jejich význam
posunuli? Pokusíme se o možnosti nahlížení, klasifikace možných sémantických vztahů
vybraných zobrazení na základě publikace Terence Hawkese Strukturalismus a sémiotika,
Host, 1999.
Magdalena Jetelová – změna měřítka
Dílo Magdaleny Jetelové (*1946) se pohybuje na pomezí land-artu, konceptuálního umění a
architektury, zahrnuje práci s prostorem, se změnou měřítka a s různými materiály. Mimo jiné
proslula svými monumentálními dřevěnými plastikami jako jsou prázdné trůny nebo schodiště
od nikud nikam. Židle sestupující po schodech (1981, Obr. 1Chyba! Nenašiel sa žiaden
zdroj odkazov.) vystavená na schodišti před Uměleckoprůmyslovým museem v Praze se
stala symbolem nezávislosti českého umění. (Autorka v roce 1985 emigrovala do Německa,
kde působí v institucích jako je Akademie der Bildende Künste v Mnichově a Staatliche
Kunstakademie v Düsseldorfu.)
214
K objektu – „Židli“ se Jetelová ještě vracela i v pozdějších letech. Z Muzea Kampa na Vltavě
byla tato plastika v roce 2002 odplavena během tisícileté povodně, aby o rok později mohla
být nahrazena ještě o něco vyšší, šestimetrovou „Židlí“.
Židle, jako každodenně užívaný objekt, je svými proporcemi přizpůsobena lidské
fyziognomii. Musí splňovat určité parametry užitnosti a pohodlnosti. Změnou velikosti židle
se přetváří i zažitý stereotyp vnímání sebe sama a prostoru. Jinak na nás bude působit hrubě
otesaná židle Jetelové umístěná ve volném prostoru, vměstnaná do obývacího pokoje, nebo na
schodiště muzea. Malá židlička evokuje součást dětského nábytku nebo hračku, je křehčí,
méně stabilní. Zvětšení kasické židle, třeba jen o pár centimetrů, již průměrně vzrostlému
jednici přinese určitou nesnáz při pokusu se posadit. Několikanásobně posunuté měřítko
směrem nahoru promění užití a původní význam židlovitého tvaru. Vznikne architektonická
stavba, pod níž je možné se schovat nebo na ni vylézt a pak se teprve posadit. Taková židle se
stává svébytným objektem, který posouvá uvědomění si lidské maličkosti. Výtvarný objekt
neslouží nám, ale my jsme nuceni se jemu přizpůsobit. Co by se stalo, kdyby se nepoměrně
zvětšila většina předmětů denní potřeby, veškerý nábytek i naše příbytky?
Takto plastika komunikuje s okolím (prostorem), které je tvořeno instalací (nikoliv naopak,
instalace podřízená prostoru) a komunikuje také samozřejmě s divákem. Vzniká prostor
prožívaný, námi obývaný. Jetelová ve své práci využívá podoby židle, nicméně odkazuje
nikoliv k její funkci ale k možnostem nahlížení na svět kolem nás, na vnímání sebe sama.
Obr. 1 Magdalena Jetelová Kráčející židle 1981
Marcel Wanders: pomezí umění a designu
Design se zabývá utvářením a formováním objektů, které se objevují v každodenním životě.
Moderní design má za úkol vytvářet objekty, odpovídající našemu životnímu stylu, našim
schopnostem, ideálům. Ve spojitosti s technologickým vývojem a zdokonalováním
technologických postupů dochází k možnosti posunu ve smyslu užití materiálů a jejich
předpokládaných charakteristických vlastností.
„Židle (Knotted Chair 1996, Obr. 2) nizozemského designéra Marcela Wanderse (*1963) boří
představu, že by materiál měl vypadat, na dotek působit a chovat se obvyklým způsobem.
Díky impregnaci epoxidovou pryskyřicí (ale) materiál vytvořený z nejmodernějších high-tech
vláken pomocí starodávné ruční vázací techniky macramé získá na tvrdosti a pevnosti a je
215
dost silný na to, abychom ho použili na židli. Tímto způsobem Wanders vyvinul výrobek,
který je nejenže naprosto nový, ale zároveň vyvrací stereotypní představy o materiálu, z něhož
je vyroben.“ (MARCUS 2005, str. 62) Podobným způsobem vytváří další díla, jako je
Háčkovaný stůl (Crochet 2001).
Hlavním smyslem umění jako takového je působit proti procesu přivykání, které je
podporováno běžnými způsoby vnímání. Cílem zvláštního užití výtvarných prostředků je
tento proces zvrátit, ozvláštnit to, co je příliš známé. U Wandersova křesla je uplatněn princip
odcizení (Verfremdung) (HAWKES 1999, str. 120), kde můžeme na dílo pohlížet jako na
převratné užití nám známých technik a materiálů, ovšem v novéh souvislosti a funkci. Takto
je možné hovořit o designu, který se pohybuje na pomezí umění.
Obr. 2 Knotted Chair
Pavel Ryška: land art nebo hra?
Na fotografii (Obr. 3) vidíme poměrně rozsáhlý komplex silnic a cest, obydlí, parkovišť i
letiště rozprostřených na několika metrech čtverečních vytvořených pomocí kamenů, klacků,
kořenů a trávy někde uprostřed lesa. Pro dětské autory (předpokládám, že to musely být děti)
tato realizace byla jednoznačně propem76 ( SLAVÍK 2001, str. 198) pro vstup do fiktivního
světa. Vybudování městečka se všemi civilizačními atributy bylo hrou. Po jejím skončení
zůstaly uměle seskupené přírodniny, které měly jasně čitelný význam, bystrý náhodný
kolemjdoucí je mohl opuštěné zaregistrovat. Postupem času podlehly destrukci počasí a
dalších možných vlivů.
Pavel Ryška (*1977) v polovině devadesátých let pracoval na projektu Křesla (1996). „Byla
to série křesel ve volné krajině jako například Hliněné křeslo obílené vápnem, které rozpustily
podzimní deště, nebo Křeslo z vrbového proutí (Chyba! Nenašiel sa žiaden zdroj odkazov.),
jenž zakořenilo v mokřadle za vesnicí Šašovice, kde v té době žil. Pro Ryškovu ranou tvorbu
je typická mystifikační intervence do okolního prostředí spojená s akcí a jeho proměna v
rámci přesně daného konceptu.“77
Ryškovo křeslo je daleko vzoru ratanového nebo proutěného nábytku, který bývá zpevněn a
spleten řadou košíkářských postupů. Křeslo je vnímáno jako židle, protože zůstaly zachovány
základní prvky, které vystihují onu „židlovitost“ - sedák, nosné prvky a opěrka. Křeslo není
76
vstupenka do fiktivních světů
http://artlist.cz/?id=185.
77 77
216
možno přemístit, nemůžeme jím posunout. Je pevně zakotveno a zakořeněno v krajině, na
místě, kde se židle běžně nevyskytují. Objekt denotuje tvarem i užitým materiálem k židli,
ovšem umístění i způsob užití materiálu tuto původní funkci vylučují a význam tohoto objektu
je posunut. Princip odcizení zde využívá pojmu ŽIDLE, který ovšem odkazuje k zásahu do
krajiny, její změně, ozvláštnění. Ze židle zůstává jen znak, žijící vlastním životem, rostoucí,
měnící se a podléhající vlivům přírodních podmínek. Objekt odkazující na land-art.
V souvislosti s tímto počinem došel Ryška až ke konceptuálnímu odkazu celé akce, jež je
tvořen pohlednicemi nazvanými Pozdravy ze Šašovic, kde je na fotografiích vyobrazeno
křeslo, měnící se a rostoucí, v průběhu střídajících se ročních období.
Tímto se Ryška dotkl plynutí času a temporality, který bychom mohli analogicky sledovat v
tvorbě a práci původního košíkáře. V kontextu dnešní doby vyplývá z Ryškovy práce důležité
sdělení o (ne-)možnosti manipulace s časem, s jeho plynutím.
V předchozím textu jsem se pokusila nalézt rozdíly v možnostech významu a užití výtvarných
prostředků ve vizuálních oborech využívajících všeobecně srozumitelný tvar pro různé
obsahy sdělení o běhu našeho světa. Srovnáním židlí jsme se dotkli hranic designu a
výtvarného umění, land-artové možnosti navíc hledají pomezí mezi hrou a uměním
samotným.
Obr. 3 miniměstečko
Obr. 4 Pavel Ryška Křeslo
James Turrell – The Wolfsburg Project
Nyní se budu zabývat pokleslými formami umění a uměním vysokým na základě podobnosti
užitých výtvarných strategií. Hlavní orientační body budou sestávat z kontextu, míry
zahuštěnosti (vyčištěnosti) a opět měřítka (podobně jako v předchozích kapitolách) vybraných
vizuálních projektů. Tématickou spojnicí bude světlo a prostor.
Od podzimu loňského roku bylo možné vidět v německém městě Wolfsburg realizaci
kalifornského umělce Jamese Turrella (*1943). Wolfsburg Project (Obr. 5) je rozlehlou
instalací, která se rozprostírá na ploše 700 m2, v prostoru 12 metrů vysokém. Celek je
nasvětlen více jak třiceti tisíci led diodami. Světelný jas v průběhu času mění stupně jasu a
přináší spektrální možnosti barevných odstínů. Návštěvník se prakticky noří do barevné
proměnlivé lázně. Prostor je zcela očištěn od veškerých detailů, možných skvrn, škvír a
prasklin. Z horního prostoru (sensing space) vede prudce se svažující rampa dolů (viewing
space) ústící ze zdi, jež je dělena dvěma vstupními (výstupními) čtvercovými otvory nad
sebou. Tyto plošně působící výřezy mění svoji barevnost na základě komplementarity barev.
Venkovní světlo zůstává fakticky stejné, současně s měnící se barevností interiéru se mění
217
naše vnímání. Nelidsky obrovské měřítko, světlo vycházející odnikud a neustálá proměnlivost
prostředí působí na diváka velmi znejisťujícím dojmem, někdy na hraně snesitelnosti.
Tyto instalace denotují k minimal artu, ke geometrické abstraktní malbě s jedním jistým
rozdílem: J. Albers, M. Rothko, B. Newman a další pracovali v měřítku závěsného obrazu,
práce Jamese Turrella využívá možností nových technologií. Diváka vtahuje do obrazu,
manipuluje s ním i s přilehlým okolím. Vstoupením do obrazu s sebou přináší několik
zásadních otázek o plynutí času (jeho minulosti, přítomnosti a budoucnosti), které je
diametrálně odlišné od časové souslednosti tam venku, ovlivněné médii, telekomunikačními
sítěmi atp. Nejsme schopni vnímat běh času vcelku, panoramaticky. Tento zážitek z čití
přináší, spojením tělesné a duševní zkušenosti, informaci o vnímání světa v čase a v prostoru.
Vypovídá o (ne-)ukotvenosti v prostoru, kde absentuje stín.
Instalace Jamese Turrella počítá s prožitkem diváka. Zdá se být prostorovým přetrvávajícím
vjemem, působí jako fantomový tvar projektovaný činností naší sítnice a nervového systému
spíše než fixní objekt sám o sobě. (FOSTER 2007, str. 654)
Obr. 5 James Turrell – The Wolfsburg Project
Turrell do každé domácnosti
Pokusme si představit, co se stane, pokud užijeme podobný technologický princip osvětlení
v jiném měřítku a v jiných podmínkách. Blikající diody umístěné jako vnitřní osvětlení
skříněk (Obr. 6) jsou jedním z produktů dostupných na našem trhu. Poloprůhledné sklo
kuchyňských dvířek může v časovém intervalu automaticky střídat sedm různých barev.
Proměny barevného spektra, určitý rytmus a opakování jsou totožné principy užité i v práci
Jamese Turrella. Ocitneme-li se v kuchyni, která je takto ozvláštněna (z mnoha set metrů
čtverečních se světelnost zúžila pouze na detail, ke kterému můžeme vzhlédnout), jsme vně
objektu. Nevstupujeme do něj, nepohlcuje nás.
Taková domácí instalace vychází technologicky ze stejného principu, využívá vizuální
strategie podobné jako sledujeme u Wolfsburg Projectu78, ovšem obsahově se omezuje na
jakousi esenci tohoto díla. Pro srovnání se nabízí v nadměrném měřítku působení světelné
show. Hlavním sdělení je zde efekt, prvoplánovitá krása a líbivost.
78
Turrellova práce navazuje na mnohaletou zkušenost, kdy ve své práci využíval barevných proměn denního
světla, které sledoval stropním výřezem (Roden Crater, 70. léta 20. století). Jednalo se o jakousi observatoř,
systém prostorů umístěných v kráteru sopky uprostřed Arizonské pouště. Proměny barevnosti ve čtvercovém
výřezu opět úzce souvisely s temporalitou a plynutím času.
218
Osvětlení skříněk je relativně inovativním ozvláštněním domova z hlediska technologie.
Taková kosmetická úprava domova je poměrně snadno finančně dostupná komukoliv.Může
být poměrně lehce opakována, s přihlédnutím k nezanedbatelnému ekonomickému faktoru i
„nezávadnému“ a nenáročnému obsahu. Opakování jen vytěží i již tak vyprázdněný obsah
případného sdělení uměleckého díla nebo odkazu na design. Principiálně, pokud pomineme
technologickou povahu věci, se jedná o estetiku blízkou tzv. „domácímu umění“, které
vznikalo v 70. letech na území tržně uzavřeného Československa (Obr. 7).
Obr. 6
Kuchyňská skříňka
Obr. 7
J.Vrána,70. léta,samorost-svícen,Ostrava
Závěr: Kdy je umění, design a kdy jejich pokleslá forma?
V předcházejících dvou kapitolách jsem se pokusila o hledání okolností, kdy u jednotlivých
zhotovení je možné hovořit o designu, o umění nebo případně o jejich pokleslé formě.
Pro vymezení byla důležitá kritéria jako je dobový (současný) kontext, užité materiály,
způsob myšlení a nazírání na řád světa. V designu je důležitá užitkovost a funkce. Dotkli jsme
se také možnosti průniku s uměním samotným. Úkolem vizuální tvorby je zrcadlit svět jako
celek, vypovídat o jeho fungování ve vztahu k nám samotným, a být znakem zobrazované
skutečnosti. Důležitými body pro naše kriteria jsou čas, prostor a měřítko.
Nízká míra zahuštění informace a vytěžení z obsahu, prvoplánovost, líbivost, snadná
dostupnost jsou charakteristickými rysy pro pokleslé formy v umění. Charakteristickým
rysem je snadná dostupnost ve smyslu přijetí. Významově jsou tyto formy nositeli jediné
možné interpretace, v námětu se objevují stereotyp a banality, které nezatěžkají divákovo
myšlení.
Vědomí si těchto možností a prostupnosti v jednotlivých oblastech (kýč je velmi individuální
záležitost a souvisí s osobní zkušeností), by mohlo být vodítkem pro snadnější orientaci ve
(vizuální) kultuře současnosti. V době, kdy jsme zahrnováni záplavou informací díky
mediálně a technologickému pokroku je i téma kýče a schopností práce s ním důležitým
aspektem v edukaci.
Literatura
HAWKES, Terence. Strukturalismus a sémiotika. Brno : Host, 1999. 176 s. ISBN 80-8605562-0.
219
FOSTER, Hal , et al. Umění po roce 1900 : modernismus, antimodernismus,
postmodernismus. Praha : Slovart, 2007. 704 s. ISBN 978-80-7209-952-8.
MARCUS, George. Používání technologie . In PACHMANOVÁ, Martina. Design: aktualita
nebo věčnost? : Antologie textů k teorii a dějinám designu. 1. vyd. Praha : Vysoká škola
umělecko-průmyslová, 2005. 1. Co je design?. s. 57-63. ISBN 80-86863-05-0.
SLAVÍK, Jan. Umění zážitku, zážitek umění 1. díl : Teorie a praxe artefiletiky. Praha :
Univerzita Karlova, Pedagogická fakulta, 2001. 282 s. ISBN 80-7290-066-8.
Dějiny užitého umění : vývoj užitého umění a stylistických prvků od renesance do
postmoderní doby. Praha : Slovart, 2004. 544 s. ISBN 80-7209-549-8.
Artlist - databáze současného umění [online]. 2009 , 24. říjen 2009 [cit. 2009-10-29].
Dostupný z WWW: <http://209.85.129.132/search?sourceid=navclient&hl=cs&ie=UTF->.
Obrazová dokumentace:
1 MALÁ, Olga , et al. Magdalena Jetelová : Urban Landscape . Praha : Galerie hlavního
města Prahy, 2001. 250 s. ISBN 80-7010-083-4.
2 FAIRS, Marcus. Design 21. století : nové ikony designu, od masového trhu k avantgardě.
Pavlína Vimrová; Jitka Hanušová. Praha : Slovart, 2007. 463 s. ISBN 978-80-7209-970-2.
4 Křeslo. Petr Brabec; Vacková Věra. 1996. Brno : Galerie U dobrého pastýře, 1996.
5 informační materiál k výstavě, Kunstmuseum Wolfsburg, Foto: Zooey Braun, Stuttgart,
2009
3, 6, 7 archiv autorky
Adresa autora:
Mgr. Kateřina Vlasáková
Katedra výtvarné kultury
Pedagogická fakulta UJEP
Stará ulice 2550/92
40096 Ústí nad Labem
Česká republika
220
VARIA
221
СИТУАЦИЯ “ИЗВИНЕНИЕ» В СОВРЕМЕННОМ РУССКОМ
ЯЗЫКЕ И В РУССКОЙ ХУДОЖЕСТВЕННОЙ ЛИТЕРАТУРЕ:
НАЦИОНАЛЬНАЯ СПЕЦИФИКА
Тамара Михальчук, Наталья Михальчук (Беларусь)
В статье речь идет о национальной специфике этикетной ситуации извинения в
современном русском языке и в русской художественной литературе. Дана
классификация извинений по прагматическим критериям, описаны основные
формы выражения актов извинения в русском языке, иконичность формул
извинения.
Извинение – это коррективное действие, направленное на изменение оценки, которую
адресат приписывает поступку говорящего. Целью извинения является символическая
компенсация ущерба от некоторого негативно оцениваемого поступка, и тем самым в
итоге – желание как бы превратить этот поступок, который мог бы показаться
неуместным или агрессивным, в приемлемый (Coffman, 1974, 186).
«Извинения ничего не изменяют на уровне фактов, действий и событий, а относятся к
уровню отношений. Следовательно, наличие извинения зависит не столько от
вызывающих его событий, сколько от таких личностных качеств, как, например,
образование, вежливость, любовь к истине и отношение к партнеру по коммуникации»
(Ратмайр, 1998, 286).
Извиняясь за какой-то поступок, говорящий, с одной стороны, заботится о своем
«имидже» как о вежливом человеке, который знает, как себя вести: хотя он реально и
нарушает речевой и поведенческий этикет, своим актом извинения он демонстрирует,
что он знает соответствующие правила и что их нарушение по определенным причинам
представляет единичный случай (концепция Coffman, 1971). Этому сопутствует
выражение уважения по отношению к собеседнику. Следует добавить, что такой
интерпретации противоречат Brown, Levinson (1987, 68, 286), где акт извинения
рассматривается как способ повышения имиджа только адресата и снижение имиджа
самого говорящего (с этой позицией спорит и Meier (1992, 31).
Извинение – это словесное искупление вины, доставленного неудобства, неуместного
поступка. В этой ситуации непременно присутствует оттенок значения просьбы.
Извинение обычно подкрепляется мотивировкой. Вместе с формулами извинения
употребляется вежливое обращение: – Ах, боже мой! Боже мой! – забормотал он
вполголоса. – Уж вы будьте добры, извините и не серчайте. Это такой человек, такой
человек (А. Чехов. Степь).
В художественных произведениях большую роль играет контекст, авторские ремарки,
которые конкретизируют тон, мимику, жесты: Студент нерешительно полез за ним и,
толкнув его нечаянно локтем, сказал робко и вежливо: «Виноват!» (А. Чехов. Почта).
Извинение внутренне связано с категорией согласия – несогласия как признание своей
вины перед собеседником. Если же оно является ответной репликой на инициальную с
выражением соответствующей претензии, то функция согласия укрепляется.
Одиночное «извините» склонно замещать, в первую очередь, согласие. В то же время
оно может быть оформлено с интонацией резкого несогласия. Коммуникативная норма
222
вежливой речи требует все же дополнительной мотивировки – пояснения «извините»
как в функции согласия, так и несогласия: – Обыщите его, Семенов! – Нет, уж извини,
брат! – серьезно сказал Алеша. – Такого обычая не держим – оружие сдавать (А.
Фадеев. Последний из удэге). [Штубе:] Я не могу. Я нездоров. Пусть без меня. –
[Берсенев:] Ну, это извини, мой милый. Не настолько ты нездоров (Б. Лавренев.
Разлом). – Ведь все мое – и солнышко, и травка, и цветочки. – Нет уж, извините, – мое!
– проговорил мохнатый Червячок (Д. Мамин-Сибиряк. Сказочка про козявочку).
На основании экстралингвистических и лингвистических данных извинения
подразделяются на три группы: метакоммуникативные извинения (извинения за
отступление от коммуникативных постулатов (Grice (1975) или от этикета дискурса,
например: извините за выражение; извините, я не хочу вас перебивать);
конвенциональные извинения (извинения за нарушение общих правил поведения,
хорошего тона, вежливости, максимы такта (Leech, 1983), например: извините, я вас
толкнул; простите, я не расслышал) и, наконец, существенные извинения (Pathmayr,
1994) – извинения за нарушение личной сферы адресата – либо материальной, либо
душевной, например, в ситуации «Посуда», где говорящий разбил тарелку из красивого
сервиза: Ради Бога извините, я был так неосторожен.
Как отмечает Р. Ратмайр, извинение в современном русском языке имеет следующие
формы: формы императива совершенного вида глаголов извинить и простить:
извините; простите, перформативная форма прошу прощения, стилистически
маркированная возвратная форма извиняюсь, и гораздо реже употребляемые формы:
виноват(а); пардон; каюсь; сорри; прошу пардону (употребляется только в шутку).
Минимальные формулы могут быть дополнены усилителями, объяснениями,
оправданиями, признаниями вины. Существенные извинения, как правило,
распространяются добавлениями: усилителями (очень; тысячу раз; ради Бога),
признанием вины (ой, что я наделала; как я мог; ой, каюсь; я совершенно забыл; это я
разбила; вот дурак), предложением возмещения ущерба (я вытру; я куплю новый);
указанием на отсутствие намерения (я не нарочно; я не хотел…; это так получилось);
объяснениями (долго не было автобуса; ребенок заболел) или обещанием не повторить
отрицательно оценивамый поступок (этого больше никогда не повторится; я больше не
буду) (Ратмайр, 1998, 286, 288).
Глаголы прощать и простить употребляются во всех временах изъявительного
наклонения (не первый раз я тебя прощаю; бог простит; он его уже давно простил), в
повелительном наклонении (прости, если сможешь), в форме инфинитива (она не
может вас простить), деепричастии (он уехал, так и не простив его). В формах
повелительного наклонения разница в значении глаголов извинять, извинить, прощать,
простить нейтрализуется. В связи с этим данные глаголы можно рассматривать как
синонимы.
Согласно данным Частотного словаря, простить и прощать встречаются в 1,8 раза чаще,
чем извинить и извинять в различного рода текстах и в 1,72 раза чаще в выборе из
драматических текстов и художественной прозы. В этих двух видах текстов простить и
прощать в 8,7 раза, а извинить и извинять – в 56 раз чаще, чем в газетных, журнальных,
научных и публицистических текстах в связи с дефектностью извинять и извинить:
чаще всего употребляемые в речи формы этого глагола – императивы – являются чисто
223
разговорными и почти не используются в иных типах текстов (Частотный словарь
русского языка, 1977, 25).
Как вежливый ответ на прямое и косвенное извинение в значении «не беспокойтесь,
ничего страшного не произошло, я не в претензии» русскими на протяжении долгого
времени использовалась и используется сейчас этикетная формула ничего: Чичиков
извинился, что побеспокоил неожиданным приездом: – Ничего, ничего, – сказала
хозяйка. – В какое это время вас Бог принес! Сумятица и вьюга такая… (Н. Гоголь.
Мертвые души). – Простите, простите, – сказал он смущенно, справившись, наконец, со
смехом… Да ничего, – улыбаясь, Никита достал сигары и зажигалку, положил перед
собою на столик. – Я не хотел вас обидеть, – сказав так, вдруг начал краснеть. –
Ничего-ничего, вы меня совсем не обидели, – Никита махнул рукой. – Это вы меня
простите»… (А. Скоробогатов. Аудиенция у князя).
В художественных произведениях 19 века наиболее часто встречаются следующие
формы извинения: Прости; Прощенья просим; Виноват; Винюсь; Не обессудь;
Извините; Не взыщи. Приведем примеры из произведений Д.Н. Мамина-Сибиряка: –
Прости, святой отец. Грешен я перед тобой, яко пес смердящий… (Охонины брови). –
Прощенья просим, Михайло Потапыч. (Верный раб). – Виноват, Тарас Ермилыч…
(Верный раб). – Винюсь, выжил из ума… – проговорил Ляховский (Приваловские
миллионы). – Ты уж не обессудь нас на нашем угощенье, – заговорила Марья
Степановна, наливая гостю щей (Приваловские миллионы). – Уж не взыщи на нашей
худобе, матушка Дарья Никитишна! – плакался поп Мирон (Охонины брови). –
Извините меня, Червячок, вы ошибаетесь. Я вам не мешаю ползать… (Сказочка про
козявочку).
«Система японских извинений, по сравнению с русской, характеризуется большим
разнообразием выражений, отражающих дробность ситуации. Русские чисто
извинительные выражения простите, я виноват и т.п. охватывают только широкую
ситуацию. В том случае, когда необходимо извиниться за что-либо конкретное, после
извинительных слов добавляются объяснительные слова (за беспокойство, за скромный
подарок и т.п.). Этикетные выражения извинения в японском языке противопоставлены
по степени вежливости, по полу говорящего лица, по стилю (высокий, низкий), по
степени официальности отношения собеседников.
В русском языке естественно отсутствие выражений, противопо-ставленных по полу;
ограничено число выражений, противопоставленных по степени официальности
отношений. Что же касается степени вежливости, то она в самих «этикетных» словах не
присутствует и выражается, как правило, описательно в большем или меньшем
количестве сопровождающих извинение фраз» (Акишина, Камогава, 1974, 16).
Меняющееся отношение к пространству дистанцирующегося Другого демонстрирует и
широко распространившееся в последние годы употребление извините в тех
ситуативных контекстах, когда раньше употреблялось спасибо и пожалуйста. Извините
начинает становиться и начинающим, и заканчивающим разговор: – Я ей
удостоверение показываю, а она его рукою отводит. Не нужно мне, говорит, никакого
вашего удостоверения, если у вас белье в таком виде. Что же это получается, говорю,
как же так, теперь что, полагается носить в прачечную чистое белье? Это, простите,
форменное вредительство (В. Ерофеев. Москва – Петушки). – Простите, вы женаты? –
224
Галина Александровна произнесла эту фразу внезапно, и я бы сказал – застенчиво. –
Разведен, – говорю, а что? (С. Довлатов. Заповедник).
Лексические единицы извините, простите «разрешают» потенциально конфликтную
ситуацию, обладая по своей природе функцией «сглаживать» острые углы.
Лексические единицы извините и простите в позиции начала ДЕ (диалогических
единиц) и МДЕ (минимальные диалогические единицы) (о ДЕ и МДЕ см.: Баранов,
Крейдлин, 1992); (Иванова, 1999) и в конце ДЕ и МДЕ в общем и целом отличаются
тем, что в первом случае говорящий считает, что совершает бестактность, но имеет
право спросить, попросить, сообщить нечто, т.е. он не абсолютно неправ, а ритуально.
Это – метатекстовая функция, относящаяся лишь к регулированию процесса
коммуникации. Когда говорящий употребляет рассматриваемые лингвистические
единицы в конце ДЕ и МДЕ, он признается, что был неправ, что ошибся в каких-то
своих действиях, не обязательно речевых. В этом случае данные слова обязательно
относятся к метаакту (Иванова, 2001, 85-86).
Е.А. Иванова отмечает также «дефектность» глаголов извинять и извинить: «В
современном русском языке глаголы извинять и извинить почти не употребляются ни в
формах прошедшего, ни настоящего, ни будущего времени изъявительного наклонения
(Ты меня уже извинил? Я тебя извиняю; Бог извинит). Исключение может составлять
лишь случай квазитации: – Извините меня, пожалуйста. – Я-то вас извиню, вот что
скажет Михаил Иванович? Извинять и извинить может употребляться только в форме
повелительного наклонения и инфинитива» (Иванова, 2001, 82).
На новизну употребления слова извините обратила внимание австрийская славистка Р.
Ратмайр (Rathmayr 1996). Она считает, что это новое извините является компрессией
спасибо + извините за беспокойство. Примеры Ратмайр: Tanja doma?.. – A ona vecerom
budet? – Da. – Jzvinite. На вопрос об улице: Ne mogu vam skasat’, sama ne snaju. – Jzvinite
(Rathmayer, 1996, 65).
Потребность в «извинении» расширяется: звонящие просят их извинить за звонок
вечером, за звонок утром, за звонок на дачу, за звонок домой.
Т.М. Николаева в статье, посвященной речевому мышлению обывателя (Николаева,
1999), наметила три основные черты его речеповедения: 1) тенденция к укрупнению
масштаба отдельного факта; 2) нелюбовь к конкретному единичному феномену; 3)
нелюбовь к точной информации.
К этим чертам в своей работе (Николаева, 2001) добавила четвертую: стремление
создать зону псевдонеудобства, прося прощения за которые, он вторгается в
пространство дистанцировавшегося ранее Другого. Происходит манипуляция
негативной и позитивной вежливостью, если эту схему рассматривать в более широком
аспекте.
Т.М. Николаева интерпретирует это тремя причинами: 1. Скрытое воздействие
английского sorry, «которое и употребляется сейчас по функциональному полю
довольно близко к «извините». 2. Некоторое объяснение этому наступлению на
дистанцию Другого она находит в самой теории Другого (L’Autre), подробно
разработанной Ж.П. Сартром (Сартр, 1997). 3. Третье объяснение, по мнению автора
статьи, дает современная социальная психология: «Дело в том, что именно в XX веке
225
наступает век масс, век толпы». Эти две противоречащие друг другу тенденции –
впитывание коллективной энергии через коллективные же встречи и неизбежное
психологическое одиночество людей «рыночной экономики» – ведут к изменению
этикетных формул, когда собеседнику «навязывают некоторую зону неудобства, за
которую у него же просят прощения. Сложным образом это накладывается на
прежнюю русскую модель самопринижения и на совсем новую, когда для современной
молодежи оказывается одним из важнейших компонентов личности «уверенности в
себе» (Николаева, 2001, 231-233).
Р. Ратмайр отмечает: «Развитие языка в последние годы показывает тенденцию
расширения употребления формул вежливости по западноевропейскому образцу в
торговле, в том числе и формул извинения: традиционные вывески в магазинах:
«Закрыто на учет»; «Закрыто на обед» в некоторых местах заменили надписи
«Извините, у нас учет»; «Извините, у нас обед», а в метро в некоторых местах можно
даже найти извинение за неработающий эскалатор: «Эскалатор не работает, извините!»
Итак, большое влияние такое развитие языка оказано на личные контакты, на
употребление извинений в разговорной речи. Не обошел этот процесс и современную
русскую литературу.
В современной художественной литературе формулы извинения употребляются: 1) для
завязывания контакта: – Простите меня, пожалуйста, как вас зовут? – Ольга Сергеевна
(В. Дудинцев. Белые одежды); 2) для привлечения внимания: – Простите… – Да? –
Попович поднял голову. – А вы что-нибудь знаете о Минаеве? Какие-нибудь сведения.
(В. Токарева. Сентиментальное путешествие); 3) перед просьбой объяснить, повторить,
совершить какое-то действие (замена «пожалуйста»): – Простите, никак не могу
уловить направление ваших мыслей, – вставил Морщихин, все более сердясь (Л.
Леонов. Русский лес). – Простите, я недослышал… – сказал ее ученый сосед (Л.
Леонов. Русский лес). – Извини, не можешь ли ты сходить сейчас к Золотовым? (В.
Тендряков. Шестьдесят свечей). Ср.: объясните, пожалуйста; повторите, пожалуйста;
сходите, пожалуйста; 4) как вежливая форма перед вопросом (замена скажите,
пожалуйста): – Прошу прощения, – сказал я, – у вас в бутылке, случайно, не водка? (В.
Пелевин. Чапаев и пустота). – Простите, который час? – спросила Романова, будто за
этим и пришла. (В. Токарева. Сентиментальное путешествие). – Простите, – спросил он
у кондуктора, – до Бересневки далеко? (В. Токарева. Неромантичный человек). –
Здравствуйте, – поздоровался Алексей. – Простите, а где Антонина Исидоровна? (В.
Токарева. Северный приют). Героиня повести В. Шукшина также использует извинение
во вторичной коммуникативной функции: – Я прошу извинить меня, – заговорила она,
склоняясь к Егору. – А почему именно весной? (В. Шукшин. Калина красная); 5)
извинение при выражении несогласия: – Какая может быть уверенность, если
исследуется белое пятно! Простите, ваши слова отражают не научное мышление, а
бытовое (В. Дудинцев. Белые одежды).
Заметим, что художественная литература 19 века также демонстрирует расширенное
употребление формул извинения, хотя и значительно реже, чем в первой половине 20
века: – Здравствуйте, господа, извините, что опоздал к чаю, сейчас вернусь: надо вот
этих пленниц к месту пристроить (И. Тургенев. Отцы и дети). – Простите, господа, что
оставляю вас пока на несколько лишь минут, – проговорил он, обращаясь ко всем
посетителям (Ф. Достоевский. Братья Карамазовы). Ср.: особый случай извинения –
метаизвинение: – Друг мой, – сказал ему робко почтмейстер, – извините за нескромный
226
вопрос: какими средствами вы располагаете? (А. Чехов. Палата № 6). – Истинно и
правдиво в псалтыре сказано, извините: «Питие мое с плачем растворях». Так и ломит,
так и ломит! В ухо отдает, извините, словно в нем гвоздик или другой какой предмет…
(А. Чехов. Хирургия).
В современном русском языке коммуникативы (термин И.А. Шаронова, 1994) с
опорными словами чепуха, ерунда, вздор, глупости, чушь, грубо-разговорный синоним
Фигня и некоторые другие используются, во-первых, для умаления представления
провинившегося относительно нанесенного им ущерба; во-вторых, для утешения
собеседника; в-третьих, это может быть также потаенная компенсация за нанесенный
ущерб. «Просящему прощение приходится терпеть такую «вольность» речи
обиженного, которую он, возможно, не стерпел бы в другой ситуации» (Шаронов, 1999,
60).
Нетипично для русского языка употребление формы настоящего времени
изъявительного наклонения глагола извинить: – Я вас разбудил. Извините, пожалуйста.
– Ничего, извиняю (В. Токарева. Неромантический человек).
«Фактор коммуникативного будущего предполагает обязательную ответную речевую
реакцию адресата, которая будет перлокутивным эффектом на извинение» (Тарасенко,
1999, 13). Из этого вытекает, что если прощение не следует, то акт извинения не
считается выполненным окончательно и требует повторения, например: – Ну, извини,
пожалуйста, – разводя руками, сказала Кузьмичева. Лицо у нее стало виноватое. Галина
Петровна молчала. – Извините меня, – чуть не плача, сказала Кузьмичева (К. Симонов.
Случай с Полыниным).
В русских православных традициях отмечается праздник – Прощенное воскресенье.
«Поскольку с понедельника начинался Великий пост, то чтобы вступить в него с
соответствующими чувствами, необходимо было примириться со своими близкими. В
этот день после вечерней службы полагалось просить прощения за все обиды и
огорчения, вольные и невольные, причиненные другим в течение года. Просили
прощения и обоюдно прощали друг друга родные и знакомые. Просили прощения в
этикетном порядке – младшие у старших, мужчины у женщин. Старшие прощали и
сами просили прощения. Это заканчивалось взаимными поцелуями и низкими
поклонами.
В день Пасхи очень впечатляюще действовали на работников, особенно в купеческой
среде, низкие поклоны их хозяев с просьбой простить им обиды» (Равич, 1999, 280).
Национально-специфичными и обязательными у русских, таким образом, являются
ответные реплики на извинение, благодарность, просьбу, приветствие, прощание.
Особенностью этих русских этикетных формул является их парность.
Библиография
Brown P, Levinson S.C. Politeness: Some Universals in Language Usage. – Gambrige,
2, verb. Autlege, 1987.
Coffman E. Interaktionsrituale. Über Verhalten im direkten Kommunikation,
Frankfurt a. M., 1971.
Coffman, 1974: Das Individuum im öffenlichen Autausch. – Frankfurt a. M., 1974.
227
Grice H. P.: Logic and Conversations. In: Cîîl, P.; Morgan, J.L. (ed.), Syntax and
Semantics, 3. Speech Acts. NY, 1975, 41-58.
Meier A.J. Brown and Levinson’s Legacy of Politeness. Vienna English Working
Papees 1/1, 1992. – 15-35.
Ratmayr R. Pragmatishe und sprachlich konzeptualisierte Charakteristika russischen
dierehtiver Sprechakte // In.: Mehlig, HR. (Hg). Slavististishe Lingwistik, 1993; München
(=Slavististishe Beitrage 319), 1994. – 251-278.
Pathmayr R. Pragmatik der Entschuldigen. Vergleichende Untersuchung am. Beispiele
der russicher Sprache und Kultur. – Köln – Weimar – Wien, 1996 b.
Акишина А.А., Камогава К. Сопоставительный анализ русского и японского
речевого этикета и методика преподавания русского языка // Лингвистические аспекты
преподавания русского языка иностранцам. – М.: Изд. МГУ, 1974. – С. 9-15.
Баранов А.Н., Крейдлин Г.Е. Иллокутивное вынуждение в структуре диалога //
Вопросы языкознания, 1992. – № 2. – С. 84-99.
Иванова Е.Е. Лексические пограничные маркеры минимальных диалогических
единиц: Автореф. дис. … канд. филолог. наук. – М., 1999. – 17 с.
Иванова Е.А. Лексемы извините и простите в функциях начала и завершения
диалогических единиц // Вестник Московского университета. Сер. 9. Филология. –
2001. – № 1. – С. 80-86.
Михальчук Т.Г. Речевой этикет в русской художественной литературе //
Монография. – Могилев, МГУ им.А.А.Кулешова, 2005.
Николаева Т.М. Металингвистический иконизм и социолингвистическая
дистрибуция этикетных речевых стереотипов // Язык и культура. Факты и ценности. К
70-летию Юрия Сергеевича Степанова. – М.: Языки славянской культуры, 2001. – С.
225-234.
Равич М. Этикет. – СанктПетербург, 1999.
Ратмайр Рената. Простите, если что не так, или к вопросу о формах извинения в
русской устной речи // Лики языка. – М.: Наследие, 1998. – С. 285-295.
Сартр Ж.-П. Бытие и ничто (Существование другого) // От Я к Другому. – Мн.,
1997.
Тарасенко Т.В. Этикетные жанры русской речи: благодарность, извинение,
поздравление, соболезнование: Автор. дис. … канд. филол. наук: 10.02.01. – русский
язык. – Красноярск, 1999. – 18 с.
Частотный словарь русского языка / Под ред. Л.Н. Засориной. – М., 1997.
Шаронов И.А. О допустимой резкости в русских стратегиях диалога //
Фразеология в контексте культуры / Отв. ред. В.Н. Телия. – М.: Языки русской
культуры, 1999. – С. 59-62.
Сведения об авторах:
Михальчук Тамара Григорьевна, кандидат филологических наук, доцент,
кафедра русского языка МГУ им.А.А.Кулешова, Беларусь, Могилев.
Михальчук Наталья Александровна, старший преподаватель, кафедра русского
языка МГУ им.А.А.Кулешова, Беларусь, Могилев.
228
CIOCIARIA, A FERTILE LAND OF CULTURE
Genovaitė Kačiuškienė, LT
Porfirio Grazioli
The International Institute for the Study of Contemporary Problems of Youth in Rome
Introduction
Ciociaria is the name of a traditional region of Central Italy without a defined border nor
historical identity. The name was adopted by a fascist movement of Frosinone as an ethnical
denomination for the province of Frosinone, when it was created in 1927.In the Middle Ages,
this region was referred to as Campagna. The local dialect, now known as ciociaro, was
earlier referred to as campanino. In more recent times, the term Campagna Romana, or
Roman Campagna, a favorite subject of countless painters from all over Europe, has referred
to the adjoining region to the north of Ciociaria, but part of the province of Rome. The name
appears to be derived from the ciocia (plural cioce), the traditional footwear still worn by a
few
sheep
and
cattle
herders
in
the
Central
Apennines
;http://www.apt.frosinone.it;
(http://www.apt.frosinone.it/ciociaria_terra/eng/veroli.htm
http://www.where-to-go-in-italy.com/ciociaria.html).
0. A Region without boundaries
Speaking of an area not quite well-defined in its historical, cultural and geographic outlines,
we consider it useful to mention Ciociaria79, present in the collective imagination, as a
reduced area and pressed within the perimeter of the present province of Frosinone, a more
adequate and vast representation of its effective cultural dimension. Admitting that Poetry,
Art in general, can establish a definite home in an area determined and well-defined, literary
art born and grown in the undefined area called “Ciociaria” would have some more difficulty
in giving itself a citizenship because it is rather a problem to fix a point which defines the
reference area.
As time passed by, its territorial configuration followed, a movement of a ray fish, sea
rombhus, the historical-political delimitation of Lazio geographically containing it and, at the
same time, experienced the course of a chameleonic deformation of its territory. Already in
ancient times, the expanding of the Latium antiquum (or vetus) through the federal movement
of its populations (Equicoli, Equi, Ernici, Pelasgi, Volsci, of course, Latin, up to the Circeo)
spreading to form by the conquests of the typical politics of Roman power, the Latium novum
(or adiectum) (Etruschi, Sabini, Tiburtini, Prenestini, up to the Liri valley), points out the
dynamic character of the entire Lazio region, with scarce elements of territorial stability; and
Ciociaria follows its tendency of definition, mostly cultural and geo-linguistic.
When one speaking of Ciociaria, as already mentioned, one by instinct thinks of the Frusinate
area, but the reference is abstract and drastically reductive because the area Ciociaria extends
to other dimensions and includes sites, valleys and basins outside the province of Frosinone.
Moreover, this is only a start from 1927 to assembly, around the immense Roman city,
79
To learn more about the complicated problem ot the territorial concept of Ciociaria and the origin of the
toponymmay (Iannazzi, Beranger, 2007; Ciociaria. Terra di emozioni,2006).
.
229
today’s Lazio Region with Rieti, Viterbo and Latina (the newborn Province of the marshes of
fascist memory that the emphasis of the regime the name of Littoria). Therefore, Ciociaria is
not the Province of Frosinone only.
1. A geographic area and a historical-cultural profile
The relative territorial instability of the region hasn’t compromised its solid cultural unity.
This is based on other factors of cohesion and, in the first place, the language, that allow
defining the outlines of a substantial identity, we would say, ethnicity of this land. Its
boundaries extend from Campania80 to Rieti, from Carsoli to the Pontino area, to Circeo,
connected, just by the use of a dialect spoken, with small phonetic differences, by the people
(the vulgus of Roman memory) and written without big differences in graphemes, especially
by the local poets. This is the area to which one should refer, when speaking of Ciociaria;
lexical affinities, similarities of inflection, morphological homogeny of syntactic, grammatical
structures are explained in this way.
Still, more than insist on the geographical and territorial boundaries, it is much more worth
presenting this land, the elements of fertility of a thought, art, diligence, culture, civilization.
The Belgian Abbot Joseph Fraikin, a distinguished biographer of Leo XIII, rightly
considering Ciociaria as homeland of the great Pope of Carpineto Romano, Gioacchino Pecci,
presents it in a publication returned to its deserved prestige by the Cultural Institute Leo XIII
2000: “…almost at the gates of the City…is one of the most picturesque regions of the world.
It is the one vulgarly called Ciociaria…”81. And Giulio Andreotti presents us a picturesque
native land in these words: “The land has considerable natural beauties, salubrity of the air,
amongst the high mountains…, and the valleys with the serene rivers: the Aniene, the Liri, the
Sacco, the Rapido, the Amaseno, the Fibreno, holds treasures of mineral springs like the
famous Fiuggi. Olive groves, vineyards, sown grounds, have nurtured for millennia strong
men and beautiful women, of statuary majesty praised by painters and poets…The pomp of
the ceremonies of the family and of worship, the magnificent costumes, the gold ornaments
are the exterior expression, just like the artistic splendour of the churches, rich in
masterpieces of painting and sculpture. Almost suggested and awakened by the heights of its
mountains, the religiosity of its people, the ascetism of the Benedictine monks, Cistercians,
Domenicans, Capuchins, who have built their evocative shrines, the famous monasteries of
Trisulti, Casamari, after those of Subiaco and of Monte Cassino, through which the Middle
Ages penetrated everything in Ciociaria”(1978, p.8). The truth is that the historical and
cultural outline of our land is truly rich and surprising. This is confirmed by many characters,
protagonists in many artistic and operative expressions.
With some humour, Ciociaria is also defined as the “grandmother of Rome”, and rightly,
since, the beginning from ancient times, famous protagonists of the glorious Roman history
came to Rome from this area: Caio Mario, Cicerone and even that nephew of Caio Mario,
Julius Caeser, who as a youngster enlisted with his uncle against Silla. Regarding this, here is
a curious saying on a little plot of land of Ciociaria. In the countryside of Gavignano, a
80
“For the history that the Marittima and Campagna have shared in common…refer to the history of the Papal
State…Without speaking of the uses, costumes, traditions and folklore, which present more than surprising
similar characteristics. To conclude, well defined geographic boundaries cannot be given to Ciociaria …We
consider Ciociaria all the southern part of Lazio…” (Saggio di Storia Ciociara, p. 8).
81
J. Fraikin (1914, p. 2-3). For the word “volgarmente”, it would be interesting to develop – in a meeting of
dialectal Poets and Writers – a debate of geolinguistic nature, polemically skating over the defamatory aspect of
the adverb.
230
suggestive town on the heights of the Valle del Sacco between Segni ed Anagni, there is a
locality called “Ruscigli”: probably even the town people of the area, do not know the
etymology of this name, “Rus Julii”, “the country-land of Giulio”, the camp where a group of
“supporters” of Caio Mario stopped, captained by the nephew Julius Caeser, in a raid towards
the Rome of Silla.
2. Ciociaria, a fertile land of culture and versatile artistic expression
Continuing the thread of the important history of Ciociaria, in the Early Middle Ages we meet
the first class VIP, Saint Benedict who came down from the land of Umbria, Norcia to Rome
and chose the remains of the Emperor Nero, Subiaco amongst the Affilani mountains, as the
cradle of Western Monachism. From that rough and wild valley of the river Aniene, started
the mighty Abbey movement, inspired by the rule of “Ora et Labora”, from Subiaco up to
Montecassino and stirring high spirituality centers such as Casamari, Trisulti, Fossanova in
the following years.
Just to mention the great Popes, such as Gregory VII, born in a village close to Palestrina who
now bears the name San Gregorio in Sasso; the great Innocent III of Gavignano; Celestino V,
of whom Fumone preserves jealous, austere memory; the Pope who with his “great refusal”
opened the threshold to the great – why not? – Bonifacio VIII, of Anagni who invented the
Christian Jubilee. We also remember Leo XIII, “jo ppapa nostro” of Carpineto Romano, a
personage of high religious, cultural, social and literary stature: besides being an excellent
Latin and poet, Pope Pecci inspired great sympathy for his people as witnessed by a rich
anecdotal anthology from which we wish to present an essay which relates exactly to the
dialectal expression of Ciociaria. From a shepherd of his own age who had been a companion
in games, welcomed for friendly visit to the papal seat, Leon XIII of the same town was
apostrophed: “Compare Gioacchi’ tettiglio ‘’sso posto, ca ‘ssa te cci fao Cardinale! –
“Companio Gioacchino, keep this place, that this is the way they will make you a Cardinal”.
Going back to the Middle Ages, the essential figure of St Thomas Aquino, the Christian
Aristotle, for whose birthplace Aquino and Roccasecca, prestigious centers of the deep
Ciociaria, are contending. Which qualifies as a natural cradle of architectural art, urban
settlements of immemorial tradition at the limits of prehistory: the Pelasgia civilizations, preRoman, Roman, Medieval, Romanesque-Cosmati remaining indestructible signs of massive
activity of construction.
The Cosmatis, masters of mosaic and structural art, powerful and delicate, still are live in our
time centuries ahead of the construction business of Ciociaria.
Coming to Humanism, we meet the leading characters: at Sora, Cardinal Cesare Baronio who
was also near to the Pontifical Seat, if it hadn’t been forbidden by the veto of the Spanish
political arrogance, at the time prevailing in the world, old and new; to continue with,
Giovanni Antonio from Veroli, Domizio Palladio from Sora, Aonio Paleario, martyr of the socalled “free thinking”, set in a bronze medal, with three other companions in martyrdom on
the pedestal of Giordano Bruno in “Campo de’ fiori” in Rome.
In to our times, a quick list of great exponents of Ciociaria offers a rich testimony of the most
various forms of art. Writers, poets, sculptors, musicians, actors, directors: a poet Libero de
Libero, a painter Purificato, musicians: Ennio Morricone, Licini Refice and Severino
Gazzelloni, the sculptors and medal winners: Mastroianni, Gismondi, Biondi, in theatrical
and cinema art: Vittorio de Sica, Anton Giulio Bragaglia, Marcello Mastroianni, Nino
231
Manfredi, even Gina Lollobrigida of Subiaco, just to mention the most representative icons
(Zangrilli, Bonaviri, 2002, p.21). In Ciociaria was born Mario Equicola of Alvito (1470 – 1525)
the precursor of the Ciociaro literary Dialect 82.
In short, Ciociaria is not only home to ancient glories, generals and popes, cafonis and
carpenters, but also an operating crucible of laborious initiative, artistic, social-political,
industrial, religious, cultural, making it a place among the most vibrant of the “beautiful
Country where the yes sounds” (Dante).
Чочария –плодородная земля культуры
Резюме
B статье c культурологической точки зрения говорится о Чочарии (Ciociaria) – одном из регионов
центральной Италии, который находится в окрестностях Рима.
Чочария богата известными именами как в Средневековье, так и в теперешнее время. Прежде
всего, Чочария – это колыбель западного монашества (Субиако (Subiaco), Монтекасино (Montecassino),
Казамари (Casamari), родина многих Пап римских (Грегорио VII (Gregorio VII), Челестино V (Celestino
V), Бонифачо VIII (Bonifacio VIII), Леоне XIII (Leone XIII).
В Чочарии родились известные представители мирового искусства: поэт Либеро де Либеро
(Libero de Libero), живописец Доменико Пурификато (Domenico Purificato), музыканты-комлозиторы –
Эннио Морриконе (Ennio Morricone), Личинио Рефиче (Licinio Refice), Северино Гаццелони (Severino
Gazzelloni), актеры театра и кино – Витторио де Сика (Vittorio De Sica), Антон Джулио Брагалья (Anton
Giulio Bragaglia), Марчело Мастроянни (Marcello Mastroianni), Нино Манфреди (Nino Manfredi), Джина
Лоллобриджида (Gina Lollobrigida) и др. Чочария может гордится тем, что здесь родился Марио Экикола
(Mario Equicola di Alvito (1470 –1525), первый писатель и лингвист Чочарии, предшественник
литературного диалекта Чочарии.
Bibliography
ANDREOTTI, G. 1978. Strenna Ciociara.
CHERCHI , P. 1986. Ritocchi al canone di Mario Equicola. Studi di Filologia italiana, XLIV.
CIOCIARIA. Terra di emozioni Ciociaria, 2006. Frosinone: Frusinate.
FRAIKIN, J. 1914. Infanzia e giovinezza di un papa Leone XIII e gli albori del Risorgimento
italiano. Grottaferrata..
IANNAZZI, U., BERANGER, E., M. 2007. Gente di Ciociaria, Concetto territoriale,
condizioni economiche e sociali, migrazioni, religiosità, credenze popolari, balie e modelle.
Arce XV Comunità Montana: Montana.
LEONE, A. 1995. Mario Equicola: aspetti della sua produzione storiografica. Paliano:
Albatros.
SAGGIO DI STORIA CIOCIARA
ZANGRILLI, F., BONAVIRI, G. 2002. La Ciociaria tra letteratura e cinema. Pesaro:
Metauro.
http://www.apt.frosinone.it/ciociaria_terra/eng/veroli.htm (22.4. 2010).
http://www.apt.frosinone.it (22.4. 2010).
http://www.where-to-go-in-italy.com/ciociaria.html (22.4. 2010).
Information about Authors
Porfirio Grazioli
Dr in Law, President of the I. I. S.P.G.C (International Institute for the Study of
Contemporary Problems of Youth in Rome), President of the Centre Romanesco
“Trilussa” in Rome, member of the International Society for Dialectology and
Geolinguistics, Italian poet of the dialects Ciociaro and Romanesco
82
More about Mario Equicola of Alvito (Cherchi, 1986, p. 209–222; Leone, 1995).
232
Genovaitė Kačiuškienė
Dr Habil. Philol., professor of Šiauliai University (Lithuania) Department of
Lithuanian Linguistics and Communication and Matej Bel University (Slovakia)
Department of European Cultural Studies.
233
Názov:
KOREN(I)E KULTÚRY 1.
Zborník vedeckých štúdií
Zostavovatelia:
Recenzenti:
prof. Genovaité Kačiuškiené, DrSc
doc. Mgr. Jaromír Krško, PhD., mim.prof.
Formát:
CD
Rozsah:
234 strán
Náklad:
100 ks
Vydanie:
prvé
Rok:
2010
Vydavateľ:
Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici
ISBN 978-80-8083-982-6
234

Koren(i)e kultúry 1. - Filozofická fakulta Univerzita Mateja Bela v

Transkript

Podobné dokumenty

Учебник для I и II курсов

Screeningové vyšetření sluchu u novorozenců

ŠVP ke stažení - Střední škola hotelnictví a gastronomie Hotelu