stiahnuť zborník

Transkript

stiahnuť zborník

Zborník príspevkov – Význam ľudského potenciálu v regionálnom rozvoji
/1
ZBORNÍK
význam ľudského potenciálu
v regionálnom rozvoji
príspevkov z medzinárodného vedeckého seminára
Zborník z konferencie
ǷA,ǲ
Podhájska 2. a 3. december 2010
22. – ʹ͵ǤÀʹͲͳͲǡï«
2 /
Zborník príspevkov – Význam ľudského potenciálu v regionálnom rozvoji
Zborník z konferencie – Význam ľudského potenciálu v regionálnom rozvoji / 3
Programový výbor
Odborný garant konferencie:
Prof. RNDr. René Matlovič, PhD.
Prešovská univerzita v Prešove, Slovenská republika
Členovia:
Prof. Ing. Alena Kalašová, PhD.
Žilinská univerzita v Žiline, Slovenská republika Prof. Dr. Ján Kišgeci
Poľnohospodárska univerzita, Nový Sad, Srbsko
Prof.dr. Grazina Startiene
Kaunas University od Technology, Lithuania Prof. Dr. Valentinas Navickas
Kaunas Univesity of Technology, Lithuania
Prof. Dr. Miroslaw J. Skibniewski
University of Maryland, USA
Asocc.prof.dr. Ceslovas Christauskas
Kaunas University of Lithuania
Assoc.prof. Diana Reklaitiene
Lithuanian Academy of Physical Education, Lithuania
Doc.PaedDr. Peter Čuka, PhD. m.prof.
Prešovská univerzita v Prešove, Slovenská republika
Doc. Mgr. Sergej Vojtovič, DrSc.
Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka, Slovenská republika
Doc. JUDr. Karel Schelle, CSc.
Právnická fakulta Masarykovy univerzity, Brno, Česká republika
Dr. Akvile Cibinskiene
Kaunas University of Technology, Lithuania
Ing. Vladimir Sikora, PhD.
Inštitút za radstvo i povratarstvo, Bački Petrovec, Srbsko
4 / Zborník z konferencie – Význam ľudského potenciálu v regionálnom rozvoji
Recenzenti:
Prof. RNDr. Peter Spišiak, CSc., Mgr. Marián Kulla, PhD
Asocc.prof.dr. Ceslovas Christauskas
Prof. Dr. Ján Kišgeci
Obsah
Akvilė Čibinskienė
Strana 07
Assessment Model of Infrastructure Natural Monopolies
Regulated Prices of Goods and Services Impact to Country‘s Competitiveness
Vilija Jančiūtė, Rima Kontautienė, Valentinas Navickas
The Features of Lithuanian Tourism‘s Sector Development:
the Case of “Ryanair” Company
PhDr. Peter Kamenec
O ľudskej dôstojnosti
Mgr. Marianna Babiaková Kapcalová
Komunálne voľby – krok v ústrety rozvoja obcí
Rima Kontautiene, Vilija Janciute, Valentinas Navickas
A Strategic Nature of Corporate Social Responsibility
Marina Luptáková
Teorie sociologie a psychologie konfliktu jako metodologický základ
výzkumu problematiky mediace (s důrazem na systém trestní justice)
Mgr. Milena Pullmannová Švedová PhD.
Vzdelávacie trendy ako nástroj rozvoja organizácie
Karel Schelle, Ilona Schelleová
Jaké znalosti by měli mít podnikatelé o právních nástrojích
krizového řízení v případě hrozby úpadku podniku (vybrané problémy)
Vidiecke mikroregionálne združenia ako nástroj
regionálneho rozvoja (príklad Košický región)
Ing. Martina Spišiaková, Ing. Elena Širá
Vybrané ekonomické aspekty nezamestnanosti v SR
a vývojové tendencie nezamestnanosti v okrese Prešov
Mgr. Branislav A. Švorc
Demografický potenciál mikroregiónu Dolina Čergova
ako jeden z faktorov rozvoja regiónu
Strana 13
Strana 17
Strana 26
Strana 29
Strana 36
Strana 53
Strana 63
Strana 67
Strana 73
Strana 80
doc. PhDr. Oľga Bočáková, PhD, JUDr. Zuzana Kubišová,
PaedDr. Alena Tomášiková
Nurse and patient rights
Mgr. Ľuba Tomčíková
Vplyv hospodárskej krízy na vývoj nezamestnanosti na Slovensku
Ing. Monika Tóthová
Vplyv motivácie na ľudský potenciál v regionálnom rozvoji
Ing. Martin Vavrek, RNDr. Zuzana Dolná
Problém prílišnej centralizácie systému schvaľovania
eurofondov na Slovensku
Mgr. Ing. Petr Wawrosz
Bariéry rozvoje lidského potenciálu nejen v regionálním rozvoji
Strana 088
Strana 094
Strana 099
Strana 104
Strana 112
Assessment Model of Infrastructure
Natural Monopolies Regulated Prices
of Goods and Services Impact
to Country‘s Competitiveness
Akvilė Čibinskienė
Kaunas University of Technology, Laisves al. 55 LT-44309 Kaunas, Lithuania
E-mail: [email protected]
Abstract: Article‘s authors examine the relation between infrastructure natural
monopolies regulated prices of goods and services and national competitiveness.
They suggest a model, which allows to asses infrastructure natural monopolies
regulates prices of goods and services impact to countries competitiveness through
decisions of companies.
Keywords: infrastructure, natural monopoly, competitiveness.
Introduction
Globalization has weakened traditional trade barriers and integrated virtually separate countries‘ economies into a huge free market. This means that
high national competitiveness and it‘s sustainability becomes more and more
important for separate countries. Infrastructure creates the base for the state‘s
economic activity. The economic theory and world experience shows that the
activity of infrastructure branches play important role in the economic development. Infrastructure products and services providing enterprises often have
natural monopoly features. They used to be state owned or their activity was
administered by state.
Infrastructure resources in the country‘s economy – is an important factor
of competitiveness and the ability of the society to satisfy its economic and social needs. The Economic theory and international practice shows that infrastructure industries‘ activity plays an important role in economic development,
competitiveness, creates a background for the survival and development of the
country‘s economic subjects.
Seeking to create and assessment model of infrastructure natural monopolies
(INM) regulated prices of goods and services impact to country‘s competitiveness, it is important to define it‘s structural parts.
The object of the paper is relation between infrastructure natural monopolies regulated prices of goods and services and national competitiveness.
The aim of the paper is to create an assessment model of infrastructure natural monopolies (INM) regulated prices of goods and services impact to country‘s competitiveness.
Methods of the study: systemic comparative analysis of scientific economic
literature, structural analysis and logical analysis.
Many scientists (R. Camagni, 2002, J. Reiljan ir kt., 2000, A. Bohlto, 1996,
H. P. Fröhlich, 1989, E. H. Fidel, 2005) agree that competitiveness is miscellaneous and controversial concept, but it is not unified and unanimous defined.
Opinions differ in if enterprises, or countries compete with each other, what
means of economic policy are most suitable to increase competitiveness and
how it is related with international trade, firstly with export. (R. Vilpišauskas,
2004). Some economists couple competitiveness with low costs or the level of the currency exchange rate, others – with the technological progress of
the country and its growth. (A. Boltho, 1996, H. P. Fröhlich, 1989). E. H. Fidel
(2005) states, that there is disagreement about its measurement, the indexes
to be used in its measurement, ant the interpretation of whatever results that
would emerge from such measurements. Lithuanian scientists analyze competitiveness in different aspects. Competitiveness researches and comparisons are
made by A. Saboniene (2009), V. Juscius, V. Snieska (2008), J. Ciburiene, G. Zaharieva (2006). Regional competitiveness is analyzed by V. Snieska, J. Bruneckiene
(2009), Z. Simanaviciene, J. Bruneckiene, I. Simberova (2007), the importance
of the competitiveness forming factors is studied by J. Urbonas, I. Maksvytiene
(2003), D. Bernatonyte, A. Normandiene (2007), V. Navickas, A. Malakauskaite
(2007).
Research of the authors of this article (V. Navickas, A. Malakauskaite, 2007,
A. Cibinskiene, 2010, A. Cibinskiene, J. Bruneckiene, A. Guzavicius, 2010) showed
that while analyzing countries‘ competitiveness most of the scientists used the
framework of M. E. Porter „National diamond“, leaving the same main groups
of factors: factor conditions, demand conditions, related and supporting industries, firm structure, strategy and rivalry. Suggested assessment model of INM
regulated prices impact to country‘s competitiveness is based on groups of these
factors and their interaction.
The price of goods and services in INM regulated prices of goods and services impact to country‘s competitiveness model is marked as external factor. This price defines some factor prices, which reflect in factor conditions.
However, setting this price is related not only with market conditions but also
with the decisions of the government, therefore it is advisable to analyze its
impact to factor groups of country‘s competitiveness separately. The structure
of INM regulated prices of goods and services impact to country‘s competitiveness through M. E. Porter “National Diamond” groups of factors is shown in
figure 1.
Figure 1. Structure of impact of INM regulated prices of goods and services to country‘s
competitiveness through M. E. Porter „National diamond“ factor groups
Basics of the model: M. E. Porter (1990) „National diamond“ groups of factors and decisions of industrial companies regarding change of the prices of INM
goods and services.
Assumptions of the model:
yy Impact of INM regulated prices of goods and services is evaluated as impact
of external factor to particular groups of factors of country‘s competitiveness,
and due to the decisions of industrial companies — to general country‘s competitiveness.
yy The change of INM regulated prices of goods and services is indicated as external factor (fact), disassociating from the reasons of this change.
Primarily, the changes of INM prices affect the companies (manufacturing,
services and etc.) working in the country, because these goods and services expenses form their operating costs. Moreover, the changes of these prices are felt
by residents (end-users, households) because the expenses of INM goods and
services compose their consumption expenditure.
Factor conditions. The studies show that most of the scientists highlight not
only importance of the factors but their quality and price as well. In this respect,
INM regulated prices affect country‘s competitiveness through factor conditions
as the price of the factors directly or as the price of other producing factors,
which can be changed depending on the change of the INM regulated prices.
Demand conditions. Country‘s demand to goods and services is proved by
customers of those goods and services. According to their nature infrastructure
goods and services are essential and in some cases can be defined as necessities,
and if there are no close substitutes to those goods and services customers have
no opportunity to choose. It can affect the demand of other consuming goods
and services. So INM regulated prices impact country‘s competitiveness through
demand conditions as expression of consumer purchasing power.
Related and supporting industries (clusters). Change of INM regulated prices
affect clusters through factor prices, as clusters use INM goods and services and
their price is included in the expenditure for producing factors. Also INM can be
considered as supporting industries.
Firm strategy, structure and rivalry. Some strategic and other decisions of
companies management may be affected by INM regulated prices as prices of
production factors or costs.
The structure of the model of INM regulated prices of goods and services impact to country‘s competitiveness through country‘s rivalry groups of factors
and industrial decisions is shown in figure 2.
Figure 2. The relation of price change for INM products and services and national
competitiveness
Analysis of impact of firms decisions on INM prices of goods and services to
country‘s competitiveness:
1. Reduction in consumption of INM goods and services can negatively influence
the results of company‘s activity (production volume, export) and influence it
positively if operating volume stay the same while consumption of INM goods
and services is reduced. In this way efficiency increases and it can have positive effect to industrial and country‘s competitiveness. On the other hand, this
reduction can impact decrease in operating volume and impact industrial and
country‘s competitiveness negatively. The increase of company‘s (industrial)
rivalry positively affects country‘s competitiveness, and its decrease affects it
negatively.
2. Implementation of new technologies or innovations to reduce the costs of INM
in short term (while innovations are being created) can make no impact to
company‘s results and company‘s (industrial) competitiveness, but whenever
they are implemented the results, rivalry of the company, industry and whole
country can be affected positively.
3. Decrease in operating volume can influence the decrease in company‘s (industrial) and country‘s competitiveness.
4. Transfer of some business activity‘s processes or their elements to other countries where the prices of INM goods and services required to their business
are lower, can positively impact company‘s results and its (and industrial) rivalry, but the competitiveness of the country from which the processes are
moved is affected negatively.
5. Transfer of business to other country increases company‘s results and its rivalry but the competitiveness of the country from which the business are moved
is affected negatively.
6. Termination of business in the country negatively influence the competitiveness of the country where it was terminated.
Conclusions
yy One may conclude, that, due to the lack of close substitutes and for meeting
necessity needs, regulation of INM prices is a factor affecting country‘s competitiveness.
yy It was determined that it is appropriate to distinguish INM regulated prices
impact to country‘s competitiveness through the enterprises (industries) operating decisions on the price changes of the production factors.
yy Most of created and widely empirically tested country‘s competitiveness
models were created on the basis of M.E. Porter „National Diamond“ model,
keeping the same groups of factors and their inter-connections, that is the
reason why in INM regulated prices impact to country‘s competitiveness
model groups of factors of M/E. Porter „National Diamond“ were not applied,
and the INM regulated price of goods and services is treated as an external
factor, affecting country‘s competitiveness groups of factors and affecting the
whole country‘s competitiveness through taken decisions of the manufacturing industry.
References
Bernatonytė, D., Normandienė, A. 200.7 Estimation of Importance of Intraindustry Trade. Inžinerinė Ekonomika – Engineering Economics(3). 25 – 34.
Boltho, A. 1996. The Assessment: International Competitiveness. Oxford Review of Economic Policy, vol. 12, no. 3, p. 1–16.
Camagni, R. 2002. On the Concept of Territorial Competitiveness: Sound or Misleading? Urban Studies, vol. 39, no. 13, p. 2395 – 2411.
Ciburiene, J., Zaharieva, G. (2006) International Trade as a factor of competitiveness: comparison of Lithuanian and Bulgarian cases. Inžinerinė Ekonomika – Engineering Economics(4). 48 – 56.
Fidel, E. H. (2005) On the competing notions of International competitiveness.
Advance in Competitiveness Research, Thomson Gale, vol. 13, issue 1, 80 p.
Fröhlich, H. P. (1989) International Competitiveness: Alternative Macroeconomic Strategies and Changing Perceptions in Recent Years. The Competitiveness of European industry. p. 21 – 40.
Jusčius, V., Snieška, V. (2008) Influence of Corporate Social Responsibility on
Competitive Abilities of Corporations. Inžinerinė Ekonomika – Engineering
Economics(3). 34 – 44.
Navickas, V., Malakauskaite, A. (2007) Efficiency of Event Usage for the Increase in Competitiveness of Companies. Inžinerinė Ekonomika – Engineering Economics(2). 91 – 97.
Porter, M. E. (1990) The Competitive Advantage of Nations. Reprinted in 1998
by Palgrave, 855 p.
Reiljan, J., Henrikus, M., Ivanov, A. (2000) Key issues in defining and analyzing the competitiveness of a country. Tartu Univeristy Press, 59 p.
Sabonienė, A. (2009) Lithuanian Export Competitiveness: Comparison with
other Baltic States. Inžinerinė Ekonomika – Engineering Economics (2).
50 – 57.
Simanavičienė, Z., Bruneckiene, J., Simberova, I. (2007) Regionų konkurencingumo vertinimo teoriniai aspektai. Ekonomia: Mokslo darbai, T. 77. 68 – 81.
Snieška, V. (2008) Research into International Competitiveness in 2000 – 2008.
Inžinerinė Ekonomika – Engineering Economics(4). 29 – 41.
Snieška, V., Bruneckienė, J. (2009) Measurement of Lithuanian Regions by
Regional Competitiveness Index. Inžinerinė Ekonomika – Engineering Economics No. 1(61). 45 – 57.
Urbonas, J., Maksvytienė, I. (2003) Forming features and stages of international economic competitiveness. Inžinerinė Ekonomika – Engineering
Economics(4). 20 – 25.
Vilpišauskas, R. (2004) Tarptautinis konkurencingumas ir Lietuvos eksporto
politika. Pinigų studijos, nr. 1, p. 54 – 69.
Bruneckienė, J., Čibinskienė, A., Guzavičius, A. 2010 Theoretical and expert assessment of the effect of infrastructure on regional competitiveness
(Lithuanian case) // Social Research = Socialiniai tyrimai: mokslo darbai /
Šiaulių universitetas. Šiauliai: Šiaulių universiteto leidykla. ISSN 1392-3110.
2010, nr. 3(20), p. 45 – 58.
Čibinskienė, A. 2010 Relation of infrastructure natural monopolies and national competitiveness // Economics and management = Ekonomika ir vadyba
[electronic resource] / Kaunas University of Technology. Kaunas: Technologija. ISSN 1822-6515. 2010, no. 15, p. 62 – 67.
Čibinskienė, A. 2010 Empirical study of infrastructure natural monopolies
prices impact to country‘s competitiveness // Economics and management =
Ekonomika ir vadyba [electronic resource] / Kaunas University of Technology.
Kaunas: Technologija. ISSN 1822-6515. 2010, no. 15.
THE FEATURES OF LITHUANIAN TOURISM‘S
SECTOR DEVELOPMENT: THE CASE OF
“RYANAIR” COMPANY
Vilija Jančiūtė 1, Rima Kontautienė 2,
Valentinas Navickas 3
1
Kaunas University of Technology. E-mail: [email protected];
2
Kaunas University of Technology. E-mail: [email protected]
3
Kaunas University of Technology. E-mail: [email protected]
Abstract: Article‘s authors examine the features of Lithuanian tourism´s
sector development that is illustrated by the case of “Ryanair” Company. Studies
have shown that the most successful investments are those which are based on
investments projects.
Keywords: tourism sector, tourism‘s sector development, investments, “Ryanair”
Company.
Introduction
Investments create assumptions for economic development, including tourism sector. The authors of this article show the positive impact of investments in
Lithuania tourism sector by using the case of “Ryanair” Company.
The object of the study is: tourism sector of Lithuania.
The aim of the study is: to investigate the peculiarities of the Lithuanian
tourism sector by using the case of “Ryanair” Company.
The objectives of the study are:
1. To analyze the peculiarities of Lithuanian tourism sector;
2. To examine the impact of “Ryanair” Company investments in the Lithuanian
tourism sector;
The methods of research are: systematic, logic and comparative analysis of
scientific literature.
1. The peculiarities of Lithuanian tourism sector
Tourism as a social and economic phenomenon began to form when the demand for food and other conditions that are necessary for survival were satisfied, at the same time formed another essential need – the need of information
and travel. The formation of tourism product was resulted by travel‘s demand
and knowledge seeking.
National Tourism Development Program figures that the providers of tourism
service are local residents and foreigners. Tourism includes all kind of services
that are required to meet the needs of tourists, such as travel organization, lodging, meals, provision of information, entertainment, rental, etc.
National Tourism Development Program figures that in Lithuania there are
following favorable conditions for tourism and the development of this business,
such as: a convenient geographical position; abundant of tourism resources; the
various ethnic groups are interest in Lithuania and the resurgent relationship
between countries; on the upgrade image of Lithuania country and international image of Lithuanian Tourism, there are a great number of tourism markets
alongside Lithuania; the interest in Lithuania as a new tourist region.
Žilinskas, V. J. and others (2008) claims that currently there are these factors
that limit tourism development in Lithuania: the seasonal, low diversity of leisure time activities, the development of housing services are insufficient, lack of
qualified workers in the tourism sector.
2. The development of “Ryanair” Company business in Lithuania
As a case of foreign investments we will analyze the development of Ireland
airline Company “Ryanair” business in Lithuania.
In May 2010, “Ryanair” opened its 40th hub in Kaunas, the second largest city
in Lithuania.
It is the first airline hub of this company in Eastern Europe. According to the
“Ryanair”, the hub in Kaunas was provided with two planes and there were 18
flight destinations. (Ryanair to open 40th base in Lithuania. 2010. RTE news).
Jegelevičius, L. (2010) claims that crucial role in attracting the Irish low-cost
airline Company “Ryanair” was made by low level of airport taxes.
“Ryanair” invested to the project 140 million dollars. The CEO of airline Company Michael O‘Leary, during interview with reporters in Vilnius stressed that
“Ryanair” by introducing 18 new flight destinations, will hire 150 pilots and
flight attendants to serve these flights. “Ryanair” several years was looking for
suitable place to establish its new hub in Eastern Europe.
O‘Leary says that the cheap flights company chose Lithuania, because this
country has an attractive business environment, good infrastructure and a rapidly growing numbers of passengers. O‘Leary expects that the numbers of passenger will be double and will reach up to one million passengers this year. This
will remain 1,000 jobs in Kaunas (Ryanair to Put $ 140 Million in Lithuanian
Hub. 2010. ABC News).
Due to reductions in airport taxes, Lithuania became a country with one of the
cheapest airports in Europe, this led many airlines companies to look at it. The
president and CEO of “Estonian Air” Andrus Aljas, consider Lithuania as a great
potential. He claims that the aviation market in Lithuania is one of the fastest
growing in the Baltic region.
Kaunas Airport reported an 11 percent passenger flow increase in 2009,
compared to 2008, while the growth in 2010 was even more dramatic, seeing
a doubling of passenger numbers year-on-year, amounting to 557,000 passengers over this year‘s three quarters, a staggering 79 percent hike from last year.
Despite the downturn, they maintain steady growth. The growth has been triggered by their low price policy. (Jegelevičius, L. 2010).
“Ryanair” Sales & Marketing Manager for UK & Ireland Laszlo Tamas says that
“Ryanair” will serve a million customers a year, also they predict that next year
Kaunas airport will bit Vilnius airport by number of passengers.
During first seven months of this year, “Ryanair” carried 390,000 passengers
to and from Lithuania. This is 67% more than during the same period last year.
Currently “Ryanair” operates 19 flight destinations from Kaunas airport (in July
the company began to offer its 19th destination from Kaunas to the Swedish
city of Gothenburg) (Ryanair keleivių Lietuvoje padaugėjo 67%. 2010. Verslo
žinios.)
According to Hõbemägi, T. (2010), Europe and Lithuania‘s Nr. 1 carrier is
committed to the Lithuanian market and will develop tourism further. Visitors
arriving from abroad in Lithuania by “Ryanair” create new jobs in the economy
and significantly contribute to Lithuania‘s GDP growth.
Conclusions
Tourism is very important for Lithuanian economy. There are a great number of favorable conditions for tourism development such as: a convenient geographical position; abundant of tourism resources, etc. However, according to
some negative factors the potential of Lithuanian tourism is limited and it´s use
is insufficient.
Ireland airline Company “Ryanair” is an example of foreign investments in
Lithuania. “Ryanair” opened its 40th hub in Kaunas in 2010 and plans to hire
150 pilots and flight attendants to serve these flights. This will help to remain
1,000 jobs in Kaunas. Company is committed to the Lithuanian market and will
develop tourism further; this will allow to significantly contributing to Lithuania‘s GDP growth.
Literature
Hõbemägi, T. (2010) Ryanair: our Lithuanian traffic up 74%. Baltic business
news. [interaktyvus]. [žiūrėta: 2010-11-16].Prieiga per internetą:
<http://www.balticbusinessnews.com/article/2010/09/24/Ryanair_our_
Lithuanian_traffic_up_74>
Jegelevičius, L. (2010) With successive national airline bankruptcies, low-budget carriers are seen as an escape. The Baltic times. [interaktyvus]. [žiūrėta:
2010-11-16]. Prieiga per internetą:
<http://www.baltictimes.com/news/articles/27347/>
Ryanair keleivių Lietuvoje padaugėjo 67%. 2010. Verslo žinios. [interaktyvus].
[žiūrėta: 2010-11-21]. Prieiga per internetą:
<http://vz.lt/2/straipsnis/2010/08/18/Ryanair_keleiviu_Lietuvoje_
padaugejo_672>
Ryanair to open 40th base in Lithuania. 2010. RTE news/Business. [interaktyvus]. [žiūrėta: 2010-11-16]. Prieiga per internetą:
<http://www.rte.ie/news/2010/0209/ryanair-business.html>
Ryanair to Put $140 Million in Lithuanian Hub. 2010. Abc News. [interaktyvus].
<http://abcnews.go.com/Business/wireStory?id=9783695>
Žilinskas, V. J.; Skrodenienė, A. (2008) Turizmo plėtros valdymas regione.
<http://baitas.lzuu.lt/~mazylis/julram/224.pdf>
O ĽUDSKEJ DÔSTOJNOSTI
PhDr. Peter Kamenec
Prešovská univerzita v Prešove
Fakulta manažmentu, Katedra manažérskej psychológie
+421 0907/914 057, e-mail: [email protected]
Abstrakt: Ľudská dôstojnosť je pojem, s ktorým sa môžeme stretnúť vo
filozofickej a teologickej literatúre ako aj, hoci zriedkavejšie, v biomedicínskych,
právnických alebo politologických prácach. Jedným z najdôležitejších takýchto
dokumentov je aj Všeobecná deklarácia ľudských práv, prijatá 10. decembra 1948,
v článku 1 ktorej sa predkladá zásadné tvrdenie, že “všetci ľudia sa rodia slobodní
a rovní v dôstojnosti a právach”. Dôstojnosť človeka vyjadruje nie len jeho hodnotu,
ale taktiež jeho slobodu, rovnoprávnosť, autonómnosť. V dôstojnosti vyslovujeme
bytostnú pravdu o človeku ako jedinečnej a neopakovateľnej osobe. Zdôvodnenie
tejto pravdy nachádzame vo filozofii, teológii, v histórii a dejinách, tradíciách
a náboženstvách. „Uznanie, spochybnenie alebo odmietnutie ľudskej dôstojnosti
má nepochybne veľmi vážne osobné, sociálne i politické dôsledky.
Abstract: Human dignity is a concept with which we find in philosophical and
theological literature as well, although rarely, in the biomedical, legal or political
science work. One of the most important of such documents is the Universal
Declaration of Human Rights, adopted 10 December 1948, in Article 1, which
presents the essential argument that „all men are born free and equal in dignity and
rights“. Human dignity expresses not only its value but also its freedom, equality,
autonomy. The dignity of an essentially express the truth about man as a unique
and unrepeatable person. Reason this truth found in philosophy, theology, history
and the history, traditions and religions. „Recognition, challenge or denial of human
dignity certainly is a very serious personal, social and political consequences.
ÚVOD
Ľudská dôstojnosť, ako znie názov tejto práce, je pojem, resp. termín, ktorý je
definovateľný pluralitne. Môžeme teda konštatovať, že tento termín je mnoho
značný, aj keď udáva jednu smernicu, ktorá je značná všetkým ľuďom či už si
ju plne uvedomujeme alebo neuvedomujeme. Ľudská dôstojnosť, ale tiež dôstojnosť človeka je nie len predstavou a ideou o statuse človeka, jeho postojoch
v daných organizáciách ale je to najdôležitejšie právo človeka, ktoré úzko súvisí
s právom človeka na jeho život. Práve konkrétne právo je ukotvené vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, ktorá bola prijatá 10. decembra 1948, v článku 1,
kde sa predkladá človeku prvoradé tvrdenie, že všetci ľudia sa rodia slobodní
a rovní v dôstojnosti a v právach.
Základný medzinárodný dokument deklarujúci ľudské práva a vyzývajúci všetky národy sveta na ich ochranu – Všeobecná deklarácia ľudských práv
(1948) vychádza pri definovaní ľudských práv z pojmu „ľudskej dôstojnosti“.
Môžeme povedať, že ľudská dôstojnosť je jednou z axióm Všeobecnej deklarácie
a ako taká predstavuje základ vrcholných hodnôt euroatlantického kultúrneho
spoločenstva. (Seilerová, Seiler, 2000, s. 107)
Takto by sme mohli vo vymenovávaní príkladov pokračovať aj ďalej, ale otázka, ktorá sa s týmito formuláciami nevyhnutne vynára, je pre ďalšie chápanie
ľudských práv i pre ich výklad rovnako dôležitá, ak nie dôležitejšia: Čo treba pod
pojmom ľudská dôstojnosť konkrétne chápať, o dôstojnosť ktorého kultúrneho
spoločenstva a kultúrnej tradície sa jedná? Na túto skutočnosť otvorene upozornili členovia Americkej etnografickej spoločnosti už pri formulácii samotného
znenia Deklarácie. Kriticky sa postavili hlavne pri vyhlásení hodnôt v Deklarácii
za všeľudské a dôvodili tým, že pre niektoré kultúrne spoločenstvá „sú slobody
a práva Deklarácie irelevantné a preto nie je správne pokladať ich za všeľudské.“
(Seilerová, Seiler, 2000, s.108)
Rovnako je to aj s pojmom ľudskej dôstojnosti. Ten totiž treba v daných súvislostiach chápať v zmysle európskej duchovnej tradície humanizmu. K tej prispeli
v prvom rade antickí Gréci, židovsko-kresťanské evanjeliá, renesanční a novovekí myslitelia.
V tejto práci sa budeme venovať chápaniu a ponímaniu termínu dôstojnosť vo
význame tzv. etiky tretieho typu, respektíve táto práca je akousi úvahou na tému
dôstojnosť človeka a jeho právo na dôstojnosť.
ČO HOVORÍ KANTOV MRAVNÝ ZÁKON A INÍ?
V tejto súvislosti môžeme spomenúť osobnosť Immanuela Kanta a jeho tzv.
mravný zákon alebo kategorický imperatív. Človeka chápe Kant na jednej strane
ako bytosť prírodnú, zmyslovú, pudovú, na strane druhej ako bytosť rozumnú,
mravnú, autonómnu. Človek ako taký má však podľa neho absolútnu hodnotu,
a preto sa s ním nikdy nemá zaobchádzať ako s prostriedkom, ale vždy má byť
cieľom a účelom každého nášho konania: „ Jednej tak, abys používal lidství jak ve
své osobě, tak i v osobě každého druhého vždy zároveň jako účel a nikdy pouze jako
prostředek.“ (Kant, 1990, s.91)
Kantov morálny zákon hovorí, že človek má konať tak, aby maxima jeho vôle
(jeho subjektívna zásada) vždy mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva. Možno teda povedať, že takáto formulácia predstavuje univerzalizáciu pojmu ľudská dôstojnosť. (Seilerová, Seiler, 2000, s. 111)
Pojem ľudskej dôstojnosti bol predmetom úvah aj mnohých iných, B. Seilerová spomína viacerých filozofov, politológov či biológov. Zaujímavé sú aj názory K.W. Deutscha, ktorý interpretuje ľudskú dôstojnosť cez pojmy pamäť,
vedomie, schopnosť učiť sa. Keď obhajujeme svoju integritu, obhajujeme svoje
autonómne schopnosti pre učenie, štruktúru osobnosti, ktorú sme získali. Keď
bránime ľudskú dôstojnosť niekoho, ochraňujeme jeho možnosť používať svoju
osobnosť. Podľa neho je ľudská dôstojnosť porušená vtedy, keď je človek nútený robiť niečo, čo mu odníma autonómnu kontrolu jeho vlastného správania
a namiesto toho sa z neho robí objekt iného procesu, prostriedok namiesto cieľa
v Kantovej terminológii. Čím rozsiahlejšia je strata sebakontroly, tým hlbšia je
strata dôstojnosti.
„Môžeme teda povedať, že dôstojnosť človeka ako mravný kultúrno-historický
fenomén spočíva v tom, že človek je mravným subjektom určitého kultúrneho
spoločenstva, že vo svedomí ľudského indivídua sa zvnútornil mravný systém
spoločenstva. Z tohto hľadiska pojem ľudskej dôstojnosti vyjadruje mravnú seba
kontrolu ľudského indivídua v sieti spoločenských vzťahov.“ (Seilerová, Seiler,
2000, s. 116) 1
Mária Nemčeková (2001, s. 306) rozumie pod dôstojnosťou pojem morálneho
vedomia, ktorý „vyjadruje predstavy o hodnote ľudského jednotlivca ako bytosti
rovnocennej, rovnoprávnej, slobodnej a autonómnej.“
Dôstojný prístup k človeku môžeme nepriamo charakterizovať aj cez nasledujúcich päť bodov, ako ich uvádza M. Nemčeková (2001, s. 306): prejavovať úctu
k hodnote ľudskej bytosti; rešpektovať slobodu; spravodlivosť; rovnoprávnosť
(spravodlivosť z hľadiska realizácie a ochrany práv i povinností); vytvárať možnosti pre uspokojovanie potrieb a záujmov ľudí.
„Úcta k druhému a rešpektovanie jeho práv začínajú na tých blízkych a neveľkých miestach, ktoré nie sú zakreslené na žiadnej mape sveta a predsa sú
dlho naším vesmírom: náš domov, naša štvrť, sídlisko, škola. Tu začíname hľadať
spravodlivosť a rovnaké práva, ako majú ostatní. Ak tu pre nás nie sú ľudské
práva dôležité, nebudú ani inde.“ (Krsková, 1998, s. 27).
O ĽUDSKEJ DÔSTOJNOSTI
Možno že sa vám táto téma zdá byť odťažitá. Poviete si: akáže dôstojnosť, keď
toľkí zápasíme o prežitie, ba možno o holú existenciu! No práve táto hraničná situá
cia je dôvodom preto, aby sme sa zamysleli nad tým, čo je a čo nie je ľudská dôstojnosť, aký je jej význam, prečo si môžeme – ba dokonca musíme na ňu nárokovať.
Existenciu dôstojnosti si uvedomíme v tom okamžiku, keď niekto nás nerešpektuje, správa sa k nám neúctivo, alebo nás dokonca ponižuje. Napriek tomu
sa pomerne ťažko vymedzenie dôstojnosti. Čo je dôstojnosť? Kde sú jej hranice?
Ako vzniká a odkiaľ sa vôbec berie?
Dôstojnosť je osobitý jav ľudskej civilizácie, ktorý najčastejšie spájame so životom. To osobité na dôstojnosti je najmä to, že sa objavuje ešte pred narodením
človeka a pretrváva medzi nami ešte dlho po jeho smrti. Obvykle hovoríme o dôstojnosti nenarodeného života, ale rovnakú úctu a dôstojnosť požívajú medzi
ľudské vzťahy, ktoré vedú k splodeniu nového života. Je láska, ktorá je dôstojná
človeka a sú akty lásky, ktoré od vekov inšpirujú umelcov k hlbokým vyznaniam.
A na druhej strane sú formy lásky, ktoré vzďaľujú človeka od ľudstva.
Treba zdôrazniť, že takto chápaná ľudská dôstojnosť a na jej základe sformulované ľudské práva a slobody neplatí absolútne. Dôležité pre chápanie ľudskej dôstojnosti je kultúrno-sociálne zázemie, príslušnosť jedinca k istej sociálnej skupine, triede apod. Ako príklad uvádzajú Seilerovci
výskumy z kultúrnej antropológie: dôstojnosť člena kmeňa spočívala v jeho príslušnosti ku kmeňu,
v tom, že žil podľa jeho morálnych hodnôt a obyčajov; tam, kde jestvuje pravidlo krvnej pomsty, je
nedôstojné a hanebné, aby mužskí členovia rodiny nepomstili urážku alebo napr. vraždu; pre isté
spoločenské vrstvy je nedôstojné manuálne pracovať, pre niektoré zase naopak nepracovať apod.
Cez príslušnosť k istej skupine si človek vytvára obraz o svojej dôstojnosti a teda aj vzťah k ostatnej
časti spoločnosti.
1
Urážajú partnera, ba i človečenstvo, pretože približujú človeka k zvieraťu.
V našom morálnom vedomí požíva dôstojnosť nielen nenarodený život, ale aj
okolnosti, ktoré vedú k jeho vzniku. Podobne, vážime si pamiatku zosnulých
dlho potom, čo odišli spomedzi nás a čo z ich telesných pozostatkov neostalo nič
iné, iba tých pár biblických zrniek prachu.
Človek tu nie je a už požíva dôstojnosť a človek zomrel, neraz dokonca ani
nevieme, kde spočíva jeho telo, a k jeho menu sa viaže naša úcta. Dôstojnosť
očividne presahuje hranice nášho bytia.
Odkiaľ sa berie? Odpoveď nám dáva kniha Genesis – „kniha pôvodu neba
a zeme“. Tu sa v opise stvoriteľského aktu dočítame, že Boh sa rozhodol stvoriť
človeka na svoj obraz a podľa svojej podoby. Len čo uskutočnil tento svoj zámer,
urobil človeka správcom svojho diela – zveril mu vládu nad nebom i zemou. Táto
príbuznosť a podobnosť človeka a Stvoriteľa je základom osobitného postavenia
človeka v prírode, ale aj zdrojom jeho obrovských záväzkov voči všetkému, čo nás
obklopuje. Isteže, žiaden človek nemal a nemá stvoriteľský potenciál Všemohúceho, no každý z nás dostal schopnosti a úlohy, ktoré mu umožňujú, aby sa presvedčil
o svojej príbuznosti k Stvoriteľom. Sme nielen deťmi jeho lásky, ako sa často obrazne hovorieva, ale aj plodom jeho povinností, ktoré si Boh uložil svojím plánom.
Vráťme sa do našich každodenných svetských pomerov. Všimli ste si, ako sa
niektorí ľudia zmenia, len čo dostanú do ruky moc? Táto zmena môže byť dvojaká: prvá je veľmi kladná. Uvedomia si svoje povinnosti a svoju zodpovednosť.
Nejedného z veľkých i malých vládcov toto vedomie ťaží i blaží. Vítajú, ak im okolie aj povinnosti pripomínajú ich význam, ich schopnosti, ak si v tomto postavení
môžu overiť, čo vedia a toto poznanie a svoje schopnosti môžu dať do služieb
druhým. Odmenou takto zodpovedného človeka je dôstojnosť a úcta, ktorú požíva. Je to ten typ prirodzenej úcty, prirodzenej autority, ktorá sa viaže na výkonnosť človeka a na jeho mravnú zodpovednosť.
A potom je tu ten druhý typ zmien. Človek, ktorého funkčne alebo na základe
výsledkov volieb povýšili, sa začne správať povýšenecky. Ťaží z dôstojnosti úradu, ktorá je daná jeho úlohami. Tá však visí vo vzduchoprázdne, pretože robiť
nevie, alebo nechce, pretože moc nie je pre neho nástrojom rozhodovania, ale
cieľom, ktorý mu umožňuje uplatňovať a presadzovať jeho osobné či skupinové
privilégiá, výsady, výhody. Úlohy, ktoré vyplývajú z jeho úradu, sú mu príťažou,
zdržujú ho na ceste za uplatnením svojich nárokov a očakávaní. Služba, ku ktorej
ho zaväzuje voľba, význam úradu a ktorá mu dodáva toľko dôstojnosti, je len
prázdna bublina, ktorej lesk má viesť ostatných k poslušnosti. Tu sa ocitá dôstojnosť v smrteľnom nebezpečí. Takíto ľudia v našom blízkom i vzdialenom okolí
majú zásluhu na tom, že dôstojnosť, ktorá bola nerozlučnou sestrou autority,
začína pôsobiť ako prázdne gesto, ako nejaká spoločenská pozlátka, ktorá má
ľuďom nahovoriť, že tí jedni sú veľmi vzácni a tí druhí, ktorí sa touto pozlátkou
nemôžu popýšiť, zase veľmi zanedbateľní.
Tak ako mnohí z vás i ja mám k dianiu u nás veľmi kritický postoj. Svojím
príhovorom sa však nechcem zaradiť medzi tých, ktorí na vysvetlenie našich
ťažkostí majú vždy po ruke veľmi populárnu schému: my, občania, sme tí múdri,
pracovití, statoční, ktorí sa nevedia dočkať, ako by sa čestne vyrovnali so svojimi životnými úlohami, a tí „hore“, rozumej miestni i ústrední mocipáni sú tí
neschopní, ktorí sa v ničom nevyznajú, ktorí všetko pokazia a už dávno by mali
od svojho politického remesla odísť. Vieme dobre, že v každej slovenskej krčme
nájdeme dostatok ministrov ba i náhradného prezidenta či premiéra a keď je
nejaká dedinská oslava mohli by sme pri pive zostaviť niekoľko tieňových kabinetov. Už menej dobre vieme, že aj ten najmúdrejší z najmúdrejších a najmocnejší z najmocnejších z najmocnejších nič nedokáže sám. Môže mať tie najlepšie
úmysly, plány a nápady – čo z nich, keď široko ďaleko vidí len mnohých ľudí
s natrčenými dlaňami a málokto s vysúkanými rukávmi.
Vráťme sa k nášmu pôvodnému problému – k ľudskej dôstojnosti. Myslíte si,
že natŕčať ruku je primerané gesto človeka, stvoreného na obraz boží? Nie je
stvoriteľskému príbehu primeranejší obraz človeka, ktorý drží v ruke krompáč,
lopatu či sekeru, či iný pracovný nástroj a usiluje sa obrobiť zem, postaviť dom,
opraviť cestu, čí vykopať studu?
Toto činorodé hľadisko nášho bytia najlepšie zodpovedá pojmu ľudskej dôstojnosti. Na to, aby človek nestratil úctu pred samým sebou, aby si našiel miesto
v spoločnosti, aby naplnil poslanie, ktoré dostal do vienka v prvých dňoch Stvorenia, potrebuje prácu. A tej niet. Keď toto konštatujeme, ako keby sme zvonili
umieračikom nad dôstojnosťou.
Pravda, práca sama osebe ešte nezabezpečí pocit dôstojnosti a uspokojenia.
Tejto práci musí byť aj primeraná pláca. Keď zoberieme do úvahy toto hľadisko, zistíme, že počet ľudí, ktorí musia mať a majú pocit urazenej dôstojnosti, je
omnoho väčší, ako je počet nezamestnaných. Lekári a zdravotníci, od ktorých závisí naše zdravie, učitelia, od ktorých závisí budúcnosť našich detí a výkonnosť
budúcich generácií, kultúrni pracovníci, ktorí by mali kultivovať nášho ducha – tí
všetci majú pocit nedocenenia ich úsilia a námahy, ktorý ich existenčne posúva
do takej polohy, v akej si strácajú pocit dôstojnosti.
Tu je namieste zdôrazniť, že význam peňazí sa nevyčerpáva len tým, čo si môžeme za ne kúpiť. Peniaze majú v ľudskej spoločnosti aj veľký morálny význam.
Sú nástrojom, ktorým sa udržuje súťažné prostredie, ktoré by malo podnecovať
ľudí k vyšším výkonom, k zodpovednejšiemu plneniu úloh, k mimoriadnej obetavosti, vynaliezavosti a podobnému správaniu, od ktorého závisí efektívnosť
podnikov, inštitúcií, národného hospodárstva. Politika odmeňovania, veľkosť
sociálnych dávok, dotácií a subvencií vytvárajú isté hodnotové rebríčky, z ktorých si odvodzujeme, ako si spoločnosť váži našu prácu, naše bytie a náš pocit
života, ktorý stojí za to žiť.
Pri tomto spôsobe uvažovania sa nám stále núka ako riešenie našich ťažkostí vznik nejakého direktória osvietených vládcov, ktorí spravodlivo a nezištne
skonštruujú poriadok, v ktorom si každý bude môcť nájsť svoje miesto a naplniť svoju mieru osobného šťastia. Blížiace sa voľby v kdekom môžu vyvolávať
nádej na zmenu, ktorá by konečne privodila stabilizáciu našich vnútropolitických podmienok. Ak si uvedomíme počet strán, ktoré sa budú uchádzať o priazeň voliča a počet nových strán, ktorých predstavitelia a programy sú a zrejme
ostanú hlbokou neznámou, potom musíme vidieť v nadchádzajúcich voľbách
ruletu, kde pravdepodobnosť, že vyhrá občan, je menšia ako v nejakom v kasíne. Klasická ruleta má len 36 čísiel, zatiaľ čo slovenská volebná ruleta ich
bude mať vyše stovky! Pravdepodobnosť, že guľka prikryje to správne číslo, je
omnoho menšia.
Znamená to, že sa musíme definitívne zrieknuť nádeje na dôstojný život, na
primeranú prácu a plácu, či na sociálnu podporu, ktorá by umožnila okrem holého prežitia aj také aktivity, ktoré podmieňujú duchovnú a spoločenskú kvalitu
života?
Nie, nemusíme. Závisí to len od toho, či si konečne uvedomíme, že nie všetko
v našom živote určuje politika, nie o všetkom rozhodujú zákony, dane, či hospodárske výsledky. Dokazujú to príklady mocných a boháčov, ktorí majú očividne smútok v očiach, a prípady ľudí so skromnými príjmami, ktorí napriek tomu
majú na tvári úsmev a naporúdzi dobré slovo.
Pravda, takýto úsmev by nemal mať povahu škrabošky, ktorú sme si nasadili,
len aby sme zakryli našu zlosť na svet i seba samých. Mal by to byť úsmev, ktorý
vyjadruje náš životný postoj, náš rebríček hodnôt, teda to, na čom nám naozaj
a prednostne záleží. A to by mali byť naše vzťahy k blízkym i vzdialenejším ľuďom – teda ten vesmír vzťahov, v ktorom sa pohybujeme ako kométa, ukazujúca
cestu ľuďom dobrej vôle...
Ľuďom dobre vôle... sú ešte takí? Koľko dobrej vôle je v kolegovi, ktorý hovorí o chybách spolupracovníka – pravda, za jeho neprítomnosti? Koľko dobrej
vôle je v konaní školáka, ktorý straší mladšieho bitkou, len aby z neho vymámil
nejaký peniaz? Koľko dobrej vôle je v manželke, ktorá podmieňuje svoju náruč
kúpou luxusnej dovolenky? Koľko dobrej vôle je v kolegoch, ktorí strúhajú za
vaším chrbtom posmešné grimasy, mnohovýznamne dvíhajú obočie, keď prednášate svoj návrh na pracovnej schôdzi? Koľko dobrej vôle je v manželovi, ktorý
okríkne svoju manželku zakaždým, keď chce predniesť svoj názor? Koľko dobrej
vôle je v mužovi, ktorý trúsi štipľavé poznámky o morálke svojej kolegyne, ktorá
práve včera odmietla jeho intímne návrhy?
Pravda, nedostatkom dobrej vôle sa nevyznačujú len vzťahy drobného človeka
s ešte drobnejšími. Dobrý príklad dobrej vôle neposkytuje ani naša vysoká politika. Koľko dobrej vôle je v politických vyhláseniach alebo v mediálnych reportážach, ktoré spochybňujú kredit toho či onoho politika, strany alebo inštitúcie?
Ktoré rôznymi narážkami a inotajmi bičujú fantáziu verejnosti, čo za bohatstvo
si ten ktorý politik či vysoký štátny úradník nakradol?
Tieto javy sa stupňujú s narastajúcim napätím pred dôležitými rozhodnutiami – či v politike, na pracovisku, alebo v súkromnom živote. Stále menší privatizačný koláč, rastúca kríza na trhu práce, hrozba znižovania stavov či dokonca
konkurzov alebo dokonca hroziace rušenie štátnych a verejnoprávnych podnikov a inštitúcií, vysychanie rozpočtových zdrojov a klesajúca ochota sponzorov
pomáhať zdravotníctvu, školstvu a kultúre navádza ľudí k tomu, aby svoje záujmy presadzovali všetkými možnými prostriedkami. Vítané sú tie prostriedky,
ktoré nenesú so sebou žiadne právne riziko.
Právo na dôstojnosť je jedným zo základných práv garantovaných ústavou.
Nie je to náhodou. Význam dôstojnosti pre vznik a existenciu štátneho spoločenstva je zásadný a kľúčový. Spoločenskú zmluvu, na základe ktorej vzniká štát,
môžu uzatvárať len dôstojní ľudia. Dôstojnosť totiž dáva záruku, že ten, kto takúto zmluvu uzavrel, ju bude aj dodržiavať.
Tieto väzby platia aj opačne: ak aktéri takejto spoločenskej zmluvy nemajú
v štáte, ktorý sa ich rozhodnutím zrodil, primerané podmienky pre život, ak im
toto spoločenstvo negarantuje dôstojné podmienky pre život, ak nie je schopné
garantovať ich sociálne práva, istoty, bezpečnosť, právo na zdravotnícku starostlivosť a vzdelanie, potom sa oslabuje ich pocit zviazanosti s týmto útvarom. Toto
oslabenie môže mať rôzne podoby – od občianskej neposlušnosti, vedomý odpor až po odchod do inej krajiny – no každá z nich znamená ohrozenie základov
štátu.
Dôstojnosť je výrazom uvedomenia si všetkých vrstiev ľudského bytia – v tej
zložitosti, ktorá robí život takým bohatým, zaujímavým i ťažkým. Zdanlivo prostá otázka ľudskej dôstojnosti sa nám javí ako veľmi zložitý jav, od ktorého závisí
existencia nášho štátu, ale aj celistvosť našej osobnosti, vedomie našej dôležitosti a nášho miesta v spoločnosti. Napriek tomu, že dôstojnosť sa nedá vyčarovať ani nadekrétovať, jej uznávanie je vecou všetkých – spoločnosti i jednotlivca,
politiky aj súkromného života. Isteže sa jednotlivcovi ľahšie rešpektuje dôstojnosť v celospoločenskej klíme, ktorá sa vyznačuje úctou k občanovi, ku každému
človeku, ktorý je príslušníkom spoločenstva – bez ohľadu na to, či ide o dieťa,
pracujúceho alebo dôchodcu. No aj vtedy, ak rodinné, pracovné či štátne spoločenstvo zabúda na dôstojnosť človeka, ba dokonca ho, nebodaj, oberá o dôstojnosť, nemal by jednotlivec odplácať rovnakou mincou. Nesmieme zabúdať,
že násilie má vždy charakter špirály a preto nikdy nemôže zabezpečiť víťazstvo
jednej či druhej strane. Správanie podľa rovnice oko za oko a zub za zub plodí
vždy dve vyklaté oči a dva vybité zuby – po jednom u protivníka aj u útočníka.
Skutočné víťazstvo možno získať len preťatím tejto špirály, zoskokom z toho kolotoča, zadržaním ruky, napriahnutej na úder.
Možno si niekto v tomto ringu nevyhlásenej, ale o to vytrvalejšej občianskej
vojny nahovára, že ak sa mu podarilo oslabiť či vyradiť z boja niektorého protivníka, stal sa silnejším, mocnejším, vplyvnejším a tým získal na dôstojnosti. Naša
dôstojnosť sa nezakladá iba na našom osobnom postavení, ale je podmienená
aj na úspechmi či neúspechmi celého spoločenstva. Predstavme si len také dokonalé víťazstvo jedného občana, ktorý by na seba strhol všetku moc a všetky
materiálne statky a bol by obklopený samými bedármi, žobrákmi a sociálnymi
kalikami. Mohli by ho blažiť jeho peniaze a jeho moc uprostred takého mora
biedy, núdze, zúfalstva a strádania? O čo by sa mohlo oprieť jeho sebavedomie,
odkiaľ by pramenila jeho dôstojnosť?
Dôstojnosť je základom aj dôsledkom našej solidarity s ostatnými ľuďmi. Jedinou cestou k uchovaniu našej dôstojnosti je rešpektovanie dôstojnosti iných.
Len vtedy, ak budeme spoločnosťou dôstojných ľudí, ktorí žijú za dôstojných
spoločenských, kultúrnych a hospodárskych podmienok, môžu nás potešiť pre-
javy úcty nášho okolia. Vytvoriť takéto podmienky možno len vtedy, keď budeme mať na mysli dôstojnosť druhého človeka a prestaneme sa hrabať k nášmu
šťastiu po ohnutom chrbte bezmocných chudákov.
Zdôrazňujem, týmito bedármi nie sú len ľudia, ktorí sa nedokážu ubrániť existenčným problémom. Na rozširovaní tejto masy chudákov sa podieľame aj my, ak
niekoho oberáme o jeho česť, dobré meno, ak v zákulisí kabinetov a temných kútov spochybňujeme jeho schopnosti alebo charakter, skrátka – ak mu upierame
dôstojnosť, ktorú má – či chceme alebo nie, či to na ňom vidieť alebo nie – vďaka
svojej podobnosti so Stvoriteľom.
Šikana, mobing, mediálna smrť – to je len malé priehrštie pojmov, ktoré sa
viažu na dnešné spoločenské vzťahy. Tie moderné názvy týchto diabolských
zábav a hier by nás nemali viesť k úsudku, že poruchy správania a vzťahov sú
len novšieho dáta. Spomeňme si len na klasické ohováračky, na jedovaté jazyky
klebetníkov, na výrobu planých chýrov a rečí, ktoré odjakživa dokázali skomplikovať, ba pokaziť nejeden život. Ibaže dnes sú častejšie, premyslenejšie, vynachádzavejšie a masovejšie. No dnes rovnako ako vtedy sa vyznačovali ignorovaním ľudskej dôstojnosti, krutosťou a nespravodlivosťou a najmä a nadovšetko
zákernosťou.
Niet proti nim inej zbrane, ako je úcta voči dôstojnosti, sebakontrola, láska
k pravde, zmysel pre spravodlivosť a nadovšetko – dobrá vôľa. Ak nie sme si
v niečom istí, ak o nejakej správe o niekom pochybujeme, nemali by sme ju šíriť.
Ak sa niečí priestupok nevyšetril, ak nebol právoplatne odsúdený, mali by sme
v ňom vidieť človeka, ktorý podstupuje svoj ťažký zápas o pravdu a spravodlivosť a nie ho zatracovať spôsobom, ktorý – sa nedá napraviť a odčiniť. Ak sa
nám niekto nevidí ako človek na svojom mieste, nemali by sme sa mu odplácať
posmeškom, ale skôr hľadať cesty, ako mu pomôcť pri odstraňovaní jeho nedostatkov. A ak s niekým súperíme o miesto na pracovisku, nemali by sme tratiť čas odhaľovaním slabín súpera, či dokonca ich vymýšľaním, ale mali by sme
vynaložiť čo najviac úsilia na svoje osobné zdokonalenie a na to, aby tí, čo o nás
rozhodujú, vedeli čo vieme, čo dokážeme a čo chcem dokázať.
Kdesi na začiatku takého správania je japonské príslovie: Nezabudni, že srdce
tvojho priateľa je z toho istého zamatu, ako tvoje. Pravda, slovo zamat dostalo
v priebehu posledných desať rokov trochu iný význam. Preto si radšej pripomeňme známu zásadu: „Nerob druhým to, čo nechceš, aby druhí robili tebe!“ A na
dôvažok pripomeňme ešte raz ten božský rozmer dôstojnosti. Známy je Kristov
výrok, ktorým sa stotožnil s chudobnými, biednymi a bezvládnymi. „Čokoľvek ste
im urobili, mne ste urobili. A čokoľvek ste im neurobili, mne ste neurobili.“ Ak si
vážime človeka, ak rešpektujeme jeho dôstojnosť a táto úcta riadi naše správanie,
uctíme si v ňom aj Boha, ktorý ho stvoril na svoj obraz. A všetky naše previnenia
voči druhým ľuďom, ktorými sme ich ponížili, sú aj previneniami voči Bohu, ktorý
je v nich prítomní. Môže prísť chvíľa, keď sa nám to všetko zráta.
Nikomu nemôžem vziať jeho pochybnosti vo viere. Možno niekto verí v Boha
a neverí v apokalypsu a v posledný súd. Možno naozaj nebude.
Ten veľký problém je otázka: Čo ak bude predsa?
ZÁVER
Pravda, mali by sme si vážiť druhých ľudí, preukazovať im úctu a rešpektovať
ich ľudskú dôstojnosť nielen kvôli vzdialeným hrozbám, ale aj – z úcty k sebe
samým. Každý človek predstavuje nielen seba samého ale celý ľudský druh, ku
ktorému patríme aj my. Uraziť tohto človeka, ublížiť mu, ponížiť ho a znevažovať jeho dôstojnosť je aj útokom proti nám samotným.
Preto možno celú úvahu sústrediť do jedinej myšlienky: Nemali by sme nikomu ubližovať, aby sme si neublížili my sami. Nechajme sa unášať dobrou vôľou, ktorá dozaista skôr či neskôr pomôže nielen nám samotným, ale aj celému
spoločenstvu. Dobrá vôľa je najspoľahlivejšia poistka pre prežitie – a to ešte aj
v takých zložitých dobách, ako je tá dnešná.
ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV
KRSKOVÁ, A., KRÁTKA, D. 1998. Občianska výchova pre 8. ročník ZŠ. Bratislava:
SPN, 1998. ISBN 80-08-02755-X.
NEMČEKOVÁ, M. 2001. Poznámky ku konceptu ľudskej dôstojnosti. In: Filozofia,
55, 2001, č. 5, s. 300 – 307. ISSN 0046-385X.
SEILEROVÁ, B., SEILER, V. 2000. Pojem ľudskej dôstojnosti – axióma ľudských
práv. In: Politické vedy, III., 2000, č. 4, s. 107 –119. ISSN 1335-2741.
KOMUNÁLNE VOĽBY – KROK V ÚSTRETY
ROZVOJA OBCÍ
Mgr. Marianna Babiaková Kapcalová
Manažment v terciárnej sfére
Fakulta manažmentu Prešovskej univerzity
Tel.: 0905750078
e-mail: [email protected]
Decided. This year‘s Public Elections hopefully convinced, human capital
as the most valuable community resource should again move the Local
government one step closer to communities development. Interest in public
affairs we can expect change, depends on the elected representatives.
Takmer tri tisíc miest a obcí Slovenska koncom novembra rozhodlo o svojich
zástupcoch do orgánov miestnej samosprávy, o obsadení postu primátora alebo starostu a členov obecných či mestských zastupiteľstiev. Predstavitelia samospráv zvolení v poradí šiestych komunálnych voľbách od vzniku samostatného Slovenska budú v nasledujúcich rokoch pokračovať v úsilí o zlepšovanie
životných podmienok a samozrejme zvyšovanie životnej úrovne svojich spoluobčanov, no predovšetkým sa vydajú cestou v ústrety rozvoja tej ktorej obce.
Nastala chvíľa, kedy sa v plnej miere preukázala zvýšená snaha o prezentáciu
ľudského potenciálu, ktorým každá obec disponuje, rozhodovalo sa o tom kto
bude určovať miestne dianie na ďalšie štyri roky.
1. ĽUDSKÝ KAPITÁL VO VOĽBÁCH
Určite so mnou budete súhlasiť, že za všetkým stojí človek a najcennejším
kapitálom sú ľudia. Význam ľudského potenciálu v regionálnom rozvoji je teda
nezanedbateľný, čo sa prejavuje samozrejme aj na nižších úrovniach rozvoja, v samotných obciach. Ukazuje sa, že jeden z najvýznamnejších rozvojových
faktorov predstavuje mladé a vysokokvalifikované obyvateľstvo, ktoré zároveň predstavuje potenciál, umožňujúci zvládnuť náročné požiadavky rozvoja
progresívnych oblastí vo všetkých sférach jeho pôsobenia, vzdelaná pracovná
sila je kľúčovým prvkom. O krok bližšie k rozvoju sa posúva každá obec zanietenosťou práve mladej kvalifikovanej generácie do záležitostí vecí verejných.
Mladý potenciál napreduje aj podľa všeobecných výsledkov tohtoročných volieb,
respektíve kandidatúr do miestnych samospráv. Hlavným kritériom na kandidatúru býva zvyčajne vôľa riadiť. Často sa proklamuje, že ľudský potenciál sa
z najrôznejších príčin vníma mimoriadne zjednodušene. Pritom človek, skupina
ľudí, kultúra práce a jej morálne princípy tvoria väčšiu časť obsahu komplexného pojmu ľudský faktor. V súčasnosti sa prenáša čoraz väčšia záťaž na kvalitu
ľudí, silný tlak na ich flexibilitu a informovanosť, rastú nároky na jednotlivcov
schopných kontrolovať prijaté rozhodnutia a pôsobiť v prospech rozvoja územia. Ľudský potenciál v regióne nesie so sebou mnohé pozitívne vplyvy, prispie-
va ku prosperite vyššej motivovanosti a občianskej participácie. V podmienkach
jednotlivých regiónov nastupuje tendencia k zodpovednosti za seba samého,
silný individualizmus spojený so schopnosťou niesť dôsledky nesprávneho rozhodnutia. Keďže zodpovednosť za rozvoj je stále viac na samotných regiónoch,
je potrebné mať k dispozícii dostatok včasných, spoľahlivých a dôveryhodných
informácií o dianí v území a vedieť ich vhodne použiť. Komunálne voľby tak so
sebou prinášajú nový vietor do plachiet, no povedzme si na rovinu nie len úspechom novozvolených predstaviteľov po vyhlásení výsledkov. Veď práve v období
najmä posledného roka sa každý občan usilujúci sa o úspech a uznanie snažil
o zvýšenie konkurencieschopnosti svojej osoby zvýšenou produktivitou svojho
potenciálu. Stanovením si často aj náročne dosiahnuteľných cieľov a predsavzatí
zakomponovaných do svojich volebných programov prezentovali svoje záujmy
v prospech obce, v ktorej žijú. To všetko v tomto období z viac ako inokedy prospešného dôvodu, s vedomím tak trocha zjednodušeného vnímania, že na voľbe
správnych ľudí je založená celková prosperita daného územia. Postavená na voľbe správnych ľudí, schopných stanovené ciele aj dosiahnuť. „O hodnote človeka
nerozhoduje čo vie, ale čo koná.“ Fichte
2. AKCELERÁTOR ROZVOJA
Udržať si doteraz nadobudnutý štandard z predošlého obdobia, ďalej ho rozvíjať, či napomáhať obyvateľom a podnikateľom obce v napredovaní si zvyčajne kladie za cieľ dokument, vytvorený jednotlivými kandidátmi do samosprávy
pod názvom volebný program. Pri ňom je potrebné zohľadniť aspekty života
samotnej obce, aby mohli byť čo najdetailnejšie a najvýstižnejšie zadefinované
problémy, ale aj silné a slabé stránky každodenného života obyvateľov. Neustále
sa v budúcnosti k nemu vracať, hodnotiť jeho plnenie, stanovovať podľa potreby nové vízie, ktoré zlepšia, skrášlia obec a prinesú úžitok všetkým, ktorí v nej
bývajú, prídu na návštevu alebo ňou budú prechádzať, to je účel, ktorý by mal
napĺňať. Prihliadnuc na poskytnutie možností uspokojovania rôznorodých a diferencovaných požiadaviek na kvalitu života, či už v rámci bývania, zodpovedajúcich pracovných príležitostí, voľno časových aktivít, kultúrnych a spoločenských
akcií, športových podujatí, prípadne iných, ľudský potenciál je určite z faktorov
ovplyvňujúcich rozvoj regiónu, je to predpoklad, schopnosť alebo nadanie na
úspešnú činnosť v určitom smere, voľbami premietnutá do neraz ťažšie splniteľných plánov a cieľov. Hoci základnými faktormi regionálneho rozvoja sú prírodné zdroje a životné prostredie, ľudské zdroje, ekonomické činnosti a podmienky
rozvoja regiónu, ľudské zdroje sú najdôležitejším prvkom rozvoja regiónu. Na
priek tomu, že z uvedeného vyplýva, že najdôležitejším zdrojom rastu a rozvoja
obce je ľudský potenciál tvorený vedomosťami, schopnosťami a vzdelaním, ktorým disponujú jej obyvatelia, existuje viacero delení spomenutých faktorov, ktoré ovplyvňujú a vyvolávajú rozvoj. Spoločné majú to, že jedným z rozhodujúcich
prvkov je vždy ľudská práca a jej produktivita, pričom dôležitosť tohto faktora
má neustále rastúcu tendenciu. Samozrejme na ceste za možnými navrhovanými
zlepšeniami a akcelerátormi rozvoja v podaní volebného programu je správne
vopred si uvedomiť, že „cieľ musí človek poznať skôr ako trasu.“ Jean Paul
3. ZMENOU K LEPŠIEMU
Očakávajúc zmenu a pod vplyvom pozitívneho zanietenia pre zlepšenie situácie vlastným pričinením sa prechod k rastúcemu potenciálu obce javí pre
potenciálnych predstaviteľov samospráv čoraz ľahším. S vedomím svojich kvalít a vopred stanovených priorít pre rozvoj sa púšťajú do boja s nastávajúcimi
prekážkami a súpermi. Časté obviňovania či vytýkania predošlému vedeniu neprinášajú ale vytúžený cieľ. Hovorí sa, že čas zmení veci, ale v skutočnosti si ich
musíme zmeniť sami, to je tá cesta, ktorou by sme sa mali uberať. Veď „história
sa neopakuje, opakujú sa ľudia. Chcem tým povedať, že ľudské zlo v dejinách
umožňuje ľudská ľahostajnosť.“ S. Minco V dostupných zdrojoch sa uvádza, že
možnosti uplatnenia a samotného rozvoja ľudského potenciálu sú závislé na
stupni rozvoja spoločnosti. Ľudský potenciál je výsledkom životných činností
a vzťahov ľudí. Keďže je to vlastne dispozícia, predpoklad, spôsobilosť na konanie, až v činnom uplatnení a vo vzťahoch sa môžu tieto dispozície a sklony rozvíjať. Závisí od jednotlivca, či ich rozvíja a vo svojej činnosti aj efektívne využíva,
nie každý ich počas svojho života uplatňuje v plnom rozsahu. Podľa J. Lisého
(1999, s. 20) „základným zdrojom bohatstva národa a ekonomického rastu je
ľudský rozum, slobodné využívanie ľudského intelektu na tvorivosť“.
Môžeme len spolu dúfať, že novozvolení predstavitelia miestnych samospráv
sa tento krát pričinia o úspech a pristúpia o krok bližšie v ústrety rozvoja svojej
obce najmä samotným záujmom o veci verejné.
Použitá literatúra
LISÝ, J. 1999. Výkonnosť ekonomiky a ekonomický rast. Bratislava: vydavateľstvo Ekonómia, 1999. 103 s. ISBN 80-88715-55-5.
A STRATEGIC NATURE
OF CORPORATE SOCIAL RESPONSIBILITY
Rima Kontautiene 1, Vilija Janciute 2,
Valentinas Navickas3
Kaunas University of Technology, Laisves al. 55 LT-44309 Kaunas, Lithuania
E-mails: 1 [email protected], 2 [email protected],
3
[email protected]
Annotation: The authors examine the importance of corporate social
responsibility and the need for CRS implementation in economic hard times when
companies are forced to revise its business priorities and organizational methods. The
implementation of corporate social responsibility improves economic and financial
results of companies, which supports good business prospects, what is especially
important during an economic downturn. The realization of corporate social
responsibility influences not only on the most companies and business environment,
but also contributes to the sustainable development of society. After analyzing the
importance of corporate social responsibility in the successful business development,
strategic aspects of CSR and the strategic significance of CRS to corporate business
future, the authors found that the implementation of social responsibility is a strategic
factor in ensuring successful business prospects in economic hard times.
Keywords: corporate social responsibility, socially responsible business,
economic downturn.
Introduction
The relevance of the study. The fluctuations of economic business activity
and extent determine social factors. General economic situation in the country,
its level of development has a significant impact on each company‘s activities.
If the company expands its activities, increases investment in the economic upturn, in the economic recession and crisis, on the decline of business income and
profits, the company has incurred losses and works with the minimum capacity.
Fluctuations in economic activity lead companies to change traditional ways of
organization and management and to review its priorities. Responsible business
practice provides direct economic benefits and improves financial performance
at any stage of the economic cycle. The implementation of corporate social responsibility, which is impacting on all stakeholders not just only companies, is
a new strategic tool that can provide guidance and support in helping to avoid
the consequences of economic hardship.
The research problem. In period of economic downturn many companies
focus their efforts primarily on survival rather than development, therefore
business activity decreases significantly. In that period of downturn the factors,
ensuring business growth, are especially important. The implementation of corporate social responsibility is a strategic force of successful business.
The object of the study – the concept of corporate social responsibility.
The novelty of the study – the studies made of authors have shown that the
implementation of social responsibility is a strategic factor, ensuring the success
of the business prospects in economic downturn.
The aim of the study – to analyse the strategic importance of corporate social responsibility‘s implementation to corporate business prospects in the economic hard times.
The objectives of the study are:
1. to describe the importance of corporate social responsibility‘s implementing
to company‘s business prospects;
2. to analyse the strategic aspects of corporate social responsibility in the economic hard times;
3. to evaluate the benefits of corporate social responsibility in realizing the company‘s overall strategy objectives.
The methods of research are: systematic, logical and comparative analysis
of scientific literature, synthesis.
1. The importance of CSR concept‘s implementation
to successful business development
Corporate Social Responsibility (CSR) is becoming an increasingly important
concept both globally and within the European Union (EU), because it is a debate about globalization, competitiveness and sustainability. The maintenance
of CSR demonstrates the need to defend common values and to enlarge solidarity and cohesion. Almost in all cases, “social responsibility” is understood as
a moral responsibility of the company. As stated Smaliukiene (2005), “moral values allow to maintain a balance between business organizations and its impact
on the group”. Social responsibility requires from the company to regularize the
benefits and the expedients of achieving them. The social expectations of business have changed over the years and these changes have hold on the public‘s
understanding of the business role. The company‘s activities relate not only with
the needs of customers and making profits, but also with the expectations of employees, suppliers and their surrounding society, and also with management of
the business impact on environment. Corporate social responsibility is business
success security with including a broad diversity of social and environmental
issues to company‘s action.
There was the inevitable criticism of corporate social responsibility, which
was intensive spreaded by free trade supporters and anti-globalization activists/ environmentalists. Free-trade supporters pointed out that most companies
wish to profit and to achieve market penetration will lead to increasing corporate responsibility. Campaigners against globalization / environmental groups
argued that the companies use the concept of corporate social responsibility to
improve their image and “to draw more beautiful picture about their activities”
and do not pay attention to the fundamental principles of social responsibility.
Most of these and other perspectives, still and all, forced the companies to act
much more responsible, especially when it was related to ethics, working conditions, environmental protection (Shah 2007).
Over the last decades the practice of responsible business is widely implemented in enterprises around the world, but with a different complexion of
responsible business as a specific type of activity between regions. European
companies, as stated in the Ethical Investment Research Service report (2007),
realize responsible business practice with a broad spectrum. This include environmental, social and economic elements (Responsible entrepreneurship,
a collection of Good Practice Cases among small and medium-sized enterprises
Across Europe, the European Commission 2003: 9). The concept of corporate social responsibility – one of the toughest challenges in business today. For many
– it is a principle in determining corporate vision, strategy and decision-making.
For others – it is an emerging issue to be resolved by the company to maintain
its “license to operate” (Streimikiene, Kovaliova 2007). Global practice clearly
says that a smart investment in purposeful implementation of corporate social
responsibility not only usually buys off, but also brings a solid profit.
2. The strategic aspects of CSR implementation
in the economic downturn
Corporate social responsibility is a strategic approach to corporate management. CSR has hold on all stakeholders not just only the own company, therefore
the implementation of CSR is needed now more than ever before. According to
Hopkins and others (2008), it is possible to identify aspects of corporate social
responsibility supporting the importance of CSR implementation in this difficult
economic period. In particular, it relates to the socially responsible approach to
employees. The company‘s employees are one of the main groups of stakeholders. CSR does not mean that the staff reduction would be prevented, it would be
absurd. This means that companies must make efforts to organize the layoffs of
socially responsible manner. This could include early warnings, advices and offers for re-training, temporary financial assistances and so on. It also promotes
transparency of CSR within their corporate social responsibility reporting forms,
such as informing shareholders and staff about off-balance sheet debt.
The concept of corporate social responsibility is a common strategy for the
systematic management of the company stakeholders. Company‘s primary goal
– to earn a profit to shareholders. In economic hard times is very difficult to
achieve this goal. The implementation of corporate social responsibility requires
companies to earn a fair profit, not at the expense of environment, human rights,
public safety, the communities in which the company operates or its employees
dignity. CSR has a positive impact on the formation of an intangible asset. Intangible capital is composed of human, structural and communications capital and
determines the company‘s market value. Its formation is described as one of
the key success factors for creating business value, determining the company‘s
perspective and the potential to create value in the future.
CSR is a long-term effect of improving company profits. There is a positive relationship between social and financial performance, especially when attention
is drawn to the growing importance of intangible assets such as reputation and
knowledge networks. This becomes a factor that ensures the market value and
competitive advantage. As said before a CSR expert Warren Buffett, “to acquire
a reputation takes years and years, but can be destroyed in a minute”. The implementation of corporate social responsibility affects not only own company. Many
different institutions affect the business operations and our lives, so they also
must act in socially responsible manner. Another important aspect of corporate
social responsibility, which can help to companies survive in difficult economic
period, is that realization of socially responsible business principles increases
firm‘s market value. Socially responsible company, as the Dam states (2006),
experiences less market costs as higher demand for their shares compared to
firms that ignore the principles of CSR. Users, who are also investors, positively
rate the corporate social spending. The rising socially responsible company‘s
stock prices enlarge the market value of those companies.
3. The benefits of implementation CSR to development
of overall organizational strategy
The increasing business focus on CSR is based primarily on the ability of corporate social responsibility to influence on the efficiency of companies, on sales
increase, on the image improvement, on the staff moral education (Fiori, Donato,
Izzo 2007: 4). Corporate social responsibility does not mean that the organization should abandon its primary economic objective – to make a profit. It does
not mean that socially responsible companies can be more profitable than those
that are less responsible. Social responsibility demands that organizations have
coordinate the benefits and the achieving of them. As Carroll (1999) says, the
economic responsibility of companies is to achieve a profit and it is the basis of
all other responsibilities (Pruskus 2002: 37).
The managers of business and public organizations are beginning to recognize that social responsibility and social awareness activity are opening up their
business prospects, and ultimately ensure greater prestige and profits. Socially
responsible organizations are proactive and its daily activities are grounded on
the principles of the environment protection, transparency, staff training and
other support for democracy. The benefits of social responsibility to business
assert by enlargement of market share, loyalty, customer‘s attraction and retention, employee‘s participation and their labor productivity. Socially responsible
business practice reduces the financial profit of company in the initial stage
of CRS realization, but increases the value of company. Investors, and they are
also consumers, very carefully choose companies in difficult economic period
taking account of corporate credibility, accountability, product safety, corporate
market value, in large part remaining loyal to the companies that they trust,
and the market prices of socially responsible companies remain stable avoiding
sudden fall.
Environmental problems affect every company regardless of size, and today
the truth is that environmental protection is a basic requirement for long-term
recognition (Burnett, Hansen 2008). For companies seeking competitive advantage and good reputation it is the internalisation of social costs in its balance
sheet (Porter, Kramer 2002). The inclusion of environmental criteria to be recognized as a strategic and inclusive perspective (Fuentes 2006). This factor is
also regarded by consumers as a positive approach to socially responsible company, therefore the products of such companies often used given similar prices
(Bigne and others 2005).
Corporate social responsibility is a company‘s ideology, policy and practice
that reflect the behavior of firm when it integrates social and environmental issues to its activities and in its relations with all interested groups goes by respect to the human, society and environment. Socially responsible business is
a tool of Europe‘s and worldwide‘s harmonization, development of competency
and promotion of social cohesion. CSR rules do not become mandatory and requiring national, EU and international legal norms alternative, but they should
supplement the general standards and could serve as a basis for improvement
of these standards. Implementation of CSR in organizations should be seen as
a strategic investment in the overall organizational strategy development, in the
improvement of management tools and process and in the training of operational standards. Corporate social responsibility means the implementation of
sustainable development and investment in the future work.
Conclusions
yy Corporate social responsibility is defined as a concept in which companies
voluntarily integrate in their action social, environmental and economic issues and collaborate with stakeholders to ensure sustainable and successful
business. Corporate social responsibility contributes to the implementation of
successful companies business in the economic globalization phase. Social responsibility‘s awareness and social activities opens up prospects of favorable
business performance and ultimately ensure greater prestige and profits.
yy Main strategic aspects of CSR supporting the implementation of corporate
social responsibility in the economic hard times are: employee‘s safety and
socially responsible behavior with them, the promotion of business transparency in socially responsible accountability‘s forms, the obligation of honestly
profit‘s making, that is, not at the expenses of the environment, human rights
and public safety, the rezervation of intangible asset, such as human, structural and communication capital, the saving of market value, the maintenance
of company‘s reputation. The implementation of corporate social responsibility hits not only the companies, but many institutions, so they must also act
responsibly during the economic downturn.
yy The business orientation consolidates to activities which result is not directed solely to profit, but also to the stakeholder‘s needs and to dimensions such
as human rights, environmental friendliness, social solidarity and cohesion.
In the long-term the benefits of CSR implementation may exceed the costs
and payback, and even increase business profits, because the formation of
an attractive corporate image in the sight of local communities, customers,
suppliers and that influences the corporate profitability. Competitive advantages are generate and innovative opportunities for reducing the stock of the
energy and the waste and their costs open up.
References
Bigne, E., Chumpitaz, R., Andreu, L., Swaen, V. (2005). Percepcion de la Responsabilidad Social Corporativa: un analisis Cross-cultural. Universia Business Review, No. 5: 14 – 27.
Burnett, R. D., Hansen, D. R. (2008). Ecoefficiency: Defining a role for environmental cost management. Accounting, Organizations and Society, Vol. 33
(6): 551 – 581.
Dam, L. (2006). Corporate social responsibility in a general equilibrium stock
market model: Solving the financial performance puzzle. CCSO Working paper 2006/03. [online]. June 2006. Available at: <http://en.scientificcommons.
org/17072818>.
Fiori, G., Donato, F., Izzo, M. F. (2007). Corporate Social responsibility and
Firms Performance. An Analysis on Italian Listed Companies. SSRN Working
Paper-id1032851. [online]. September 2007. Available at: <http://ssrn.com/
abstract=1032851>.
Fuentes, E. (2006). La responsabilidad social corporativa. Su dimension normativa: implicaciones para las empresas espaiolas. Pecvnia, No. 3: 1 – 20. [online]. 2006. Available at: <http://www.fundacioncajamar.es/mediterraneo/
revista/me1106.pdf>.
Porter, M. E., Kramer, M. R. (2002). The competitive advantage of Corporate
Philanthropy. Harvard Business Review, Vol. 80 (12): 56 – 68.
Hopkins, M., Roche, J., Hopkins, I. (2008). Turbulent Times: CRS Now needed more than ever before. MHC International. LTD. Monthly Feature. [online].
October 2008. Available at: <http://www.mhcinternational.com/corporatesocial-responsibility/publications/csr-in-turbulent-times.html>.
Porter, M. E., Kramer, M. R. (2002). The competitive advantage of Corporate
Philanthropy. Harvard Business Review, Vol. 80 (12): 56 – 68.
Pruskus, V. (2002). Business ethics. [online]. Vilnius, 2002. Available at:
<http://www.kapciamiestis.lt/index2.php?option=com_docman&task=doc_
view&gid=71&Itemid=82>.
Responsible entrepreneurship, a collection of good practice cases among small
and medium-sized enterprises across Europe. European Commission brochure,
[online]. 2003. Available at: <http://www.insme.org/documents/resp_entrep_en.pdf>.
Shah, A. (2007). Corporate Social Responsibility. Global Issues. [online]. July
2007. Available at: <http://www.globalissues.org/article/723/corporatesocial-responsibility>.
Smaliukiene, R. (2005). Public-private partnership and its influence to corporate social responsibility. Public policy and administration. ISSN 1648-2603.
MRU, 2005 (No 12): 69 – 76.
Streimikiene, D., Kovaliov, R. (2007). Corporate Social Responsibility in
Baltic States. Economy and Management: Issues and Perspectives. ISSN 16489098, 2007 (No 2), p. 285 – 293.
The state of responsible business: Global corporate response to environmental,
social and governance (ESG) challenges. A report by Ethical Investment Research Services (EIRIS). [online]. September 2007. Available at: <http://www.
eiris.org/files/research%20publications/stateofespbusinessexecsumsep.07.
pdf>.
Teorie sociologie a psychologie
konfliktu jako metodologický základ
výzkumu problematiky mediace
(s důrazem na systém trestní justice)
The Theory oh Sociology and Psychology of Conflicts as a Methodological Basis
of Research the Mediation Problems
Marina Luptáková
Institut pro kriminologii a sociálni prevenci
nám. 14. října 12
150 21 Praha 5, PB 87
Česká republika
tel.+420 257 104 222
Abstrakt: Stávající příspěvek podává krátký přehled základních sociologických
a psychologických přístupů k výzkumům a řešení konfliktů s pomocí nástrojů
mediace
Klíčová slova: sociální konflikt, psychologie konfliktů, typologie konfliktů,
řešení konfliktů
Abstract: Article is a survey dealing with fundamental sociological and
psychological approach to research and resolution of the conflicts by means of
mediation
Key words: social konflikt, psychology of the conflicts, typology of the conflicts,
resolution of the conflicts
Probační a mediační služba České republiky definuje mediaci jako mimosoudní
zprostředkování řešení trestního konfliktu mezi poškozeným a pachatelem za účasti třetí osoby – mediatora, při které je oběma stranám daná možnost vyjádřit své
pocity, očekávaní a potřeby, které vznikly v souvislosti s trestní činnosti 1. Podstatou
mediace je tedy způsob a mechanismus regulace sociálního konfliktu mezi osobou
poškozeného a pachatele. Axiomou se již stalo tvrzení, že sociálně konfliktní vztahy
jsou v první řádě předmětem zájmu sociologie konfliktu. Z této skutečnosti vyplývá
důležitý závěr, že rozsáhlý ideový arsenál sociologie konfliktu (otázky historie vzniku a vývoje této vědní discipliny, jejího obsahu a potenciálu) představuje metodologický základ k uchopení problematiky mediace v systému trestní justice.
Konflikt však není jenom specifickým případem sociální situace, která má své
normativní zákony rozvoje a to proto, že chování člověka není determinováno
výlučné vnějším prostředím, ve kterém se člověk nachází, nýbrž také jeho subjektivními a afektivními obrazy a vztahy ve vědomí člověka.Výzkum konfliktního
Uplatnění mediace v systému trestní justice I (Rozum J., Kotulan P., Luptáková M., Scheinost M.,
Tomášek J.), Praha, IKSP, 2009, s. 4.
1
chování člověka tedy nutně musí zohledňovat také individuální zvláštnosti osobnosti jako možnou primární příčinu konfliktů. Jinými slovy interpretace příčin
konfliktního chování člověka je z hlediska exaktních vědeckých přístupů nemyslitelná bez zohlednění rozsáhlého kompendia poznatků teorie osobnosti v psychologii 2. Je zároveň zcela zřejmé, že oba způsoby deskripce konfliktního chování
člověka (sociologický a psychologický přístup) se vzájemně nevylučují a právě
naopak jsou komplementární a místy se také prolínají. V stávajícím příspěvku se
soustředíme jenom na základní postuláty teorie sociologie a psychologie konfliktu a to vzhledem ke zkoumané problematice mediace v systému trestní justice.
Začněme známou historickou anekdotou. Na podzim roku 1827 přijel přednášet do Prahy velký německý filosof G.W.F. Hegel. Někteří posluchače se na něj obrátili s prosbou, aby vyložil své učení v krátkosti, populárně a ve francouzštině.
Velký německý filosof se stoickým klidem odpověděl, že jeho učení nelze vyložit
ani v krátkosti, ani populárně, ani ve francouzštině.
Hegel se tehdy bránil zploštění výkladu světa; po jeho smrti však postupně
triumfovali různé verze pozitivizmu, ve kterých nabyl převahu úzký prakticizmus v zajetí kterého se bohužel nachází také celá řada mediatorů a kurátorů absolutizujících své stanovisko, jenž je zcela přirozeně ovlivněné jejich omezenou
prakticko-osobní zkušenosti z oblasti problematiky mediace.
Pozice vědy je naproti tomu v zásadě univerzální a proto plně využitelná nejenom pro potřeby jednoho mediatora či kurátora s jejich omezenou zkušenosti,
ale pro celou plejádů mediatorů, kteří se setkávají s různými aspekty problematiky teorie konfliktů.
Nejčistší studnici poznání pro každou vědu jsou dějiny její teorie. Dějiny vzniku sociologie konfliktu jsou v odborné literatuře často zkreslovány 3. Za prvé
neúměrně časově rozšiřují faktickou historii jejího vzniku; za druhé ignorují
specifické podmínky vzniku samostatného oboru v sociálních vědách – sociologie konfliktu. Z těchto důvodů jsou dějiny sociologie konfliktu odvozovány již
z antiky. Za duchovního otce teorie konfliktů je někdy považován Herakleitos,
ale najdeme odvolání i na Sokrata, Platóna nebo Hobbse s jeho tezí o „boji všech
proti všem“ (bellum omnium contra omnes), ovšem i Hegela s jeho učením o rozporech a bojem protikladů. Pojmy „boj“, „konflikt“, „hrozba“, násilí“byly sice používány mnoha autory v různých historických epochách; to však nedává žádný
důvod považovat je za ideové zakladatele sociologie konfliktu.
Pokud chceme porozumět lidskému chování, musíme porozumět silám, které je utvářejí. V každém
z nás je mnoho takových sil. Některé jsou intrapersonální a mají vztah k naším vnitřním pochodům;
jiné jsou interpersonální a určuji naše vztahy k lidem okolo nás. Týto sily jsou obecné označovány
jako dynamika osobnosti. Vnitřní svět každé osoby je složitou strukturou takové dynamiky – fyziologických, psychologických a sociálních potřeb, které působí jako motivační činitele. Jsou zde i napětí
a konflikty, jež jsou vyvolávány tlaky z nitra osoby, nebo z jejího prostředí. Své osobnostní dynamice
rozumíme jen zčásti, nechápeme ji však celou. Některé její složky působí mimo dosah našeho uvědomění, přesto však silně ovlivňují naše chování. Ačkoli vnímáme svoji osobnost jako jednotnou a pevnou, ve skutečnosti je v neustálém pohybu. Podobá se spíše procesu, než pevné struktuře, spíše stavu,
který se vyvíjí, než který trvá. /Drapela V.J. Přehled teorií osobností. Portal, Praha 2007, s. 13).
2
3
Viz například Martindale D (1960). The Natures and Types of Sociological Theory. Boston,
s. 147 –149.
Samostatná oborová sociologie konfliktů se totiž začíná formovat až na rozmezí 19. a 20. století a to pod přímým vlivem tehdejších společenských poměrů
tzv. omezené liberální modernity nastupujícího a dynamický se rozvíjejícího kapitalismu, které způsobily vykořenění pro masy těch, kdo z důvodů majetkových,
či kvůli pohlaví anebo rase a náboženství nesplňovaly podmínky pro plnoprávné
začlenění od liberálního řádu. Vznik národní a sociální otázky je nutno chápat
právě v tomto kontextu. Rozvoj dělnického a národního hnutí v této době doprovází nový sociální jev – nebývalé masové protesty námezdně pracujících, kteří byli
vytrženi z tradičních sociálních vazeb, ale zároveň zůstávali vyloučeni z nového
řádu a kteří se důrazně dožadují svého opětovného zařazení do společnosti 4.
Na pozadí těchto sociálních turbulenci bylo zřejmé, že dominantní v tehdejší
sociologii organistická škola 5, jejímž základem byly představy o společnosti jako
o biologickém organizmu, a sociální střety byly hodnoceny jako zjevná anomálie
ve společenských vztazích, z hlediska svých interpretačních kompetenci selhává.
Konceptuální nedostatky organistických teorií sociologie a to především
důraz na rovnováhu a organickou stavbu sociálních systémů se pokoušejí překonat právě zakladatelé nové sociologické teorie konfliktu – německý sociolog
G. Simmel, rakouští sociologové L. Gumplowicz a G. Ratzenhofer a američtí socio
logové W. Summer a A. Small.
Mezi nejvíce charakteristickými rysy teorií této plejády zakladatelů sociologie
konfliktů 6 patří především chápání sociálních střetů jako boje o existenci mezi
individui a společenskými skupinami, který je podmíněn odedávna lidské povaze vlastními instinkty agresivity, živelným tíhnutím lidí k sebezáchově a hromadění statků.7
Tato sociálně darwinistická interpretace byla spojovaná se zjevně hypertrofovaným hodnocením významu kolizí v životě společnosti, v dějinách. Na rozdíl od idejí všeobecného sociálního míru a konsensu u stoupenců organistické
viz Keller J. (2004) Dějiny klasické sociologie, Praha. s. 29.
4
Škola organistická – souhrnné označení sociologů a teorií vycházejících z organicizmu (vnitřně
diferencovaný směr uvnitř sociologického naturalismu, který vychází z předpokladu, že společnost
je analogií nebo zvláštním druhem biologického organizmu a vyvozuje z něj závěry, týkající se sociologické ontologie a metodologie) a z jeho prvků v díle A. Comta a zejména H. Spencera, který je
považován za prvního systematika organické teorie společnosti. Podle H. Spencera je společnost
kvalitativně totožná s organismem (případné rozdíly mají pouze kvantitativní charakter). Podrobnější charakteristika organistické školy v sociologii je představená, například, v publikaci: Sociologické školy, směry, paradigmata (2000), Praha, s. 36 – 40.
5
Viz například Gumplowitcz L. (1895) Soziologie und Politik, Berlin, anebo Gumplowitcz L.
(1912) Dějiny novějších teorii o státu, Praha.
6
Konfliktní situace jsou studovány řadou vědeckých disciplin. Například, etologický přístup považuje konflikt mezi jednotlivci a skupinami za projev agresivity, která má instinktivní charakter.
Tento přístup umožňuje zkoumat fyziologické zdroje agresivity, sledovat podmínky jejího tlumení
či spouštění, studovat biologicky ustanovené rituální formy jejího projevu. Přístup psychologický si
všímá formování konfliktních typů osobnosti, průběh interindividuálních konfliktů a psychologické
dispozice k jejích řešení. Historická věda sleduje konflikty náboženské, vojenské, sociálně-politické
i v dějinách lidské civilizace. Sociologický přístup ke studiu sociálních konfliktů má svá specifika:
modifikuje totiž etologický rozbor agresivity důrazem na instituce kultury (socializaci individua),
které instinktivní agresivitu neodstraňuji, regulují však výrazně její projevy.
7
koncepce, přisuzovali teoretikové konfliktů rozhodující úlohu v dějinném vývoji
právě střetům. Soudili, že vzájemné srážky lidí a zvláště války upevňují sociální
struktury, přispívají k jejich zdokonalování a jsou zdrojem politické moci, zatímco kultura a obchod oslabuji společenské vazby.
Významnou úlohu v teoretické přípravě soudobé sociologii konfliktů sehrál
G. Simmel, jehož práce v této oblasti jsou označované jako klasické 8. G. Simmel je
znám jako jeden ze zakladatelů tzv. formální školy v sociologii. Simmel se zřekl poznání podstaty historických procesů a doporučil jako hlavní úkol sociologie analýzu „čistých forem“ sociálního styku a interakce. Simmel tvrdil, že je možné vyčlenit
řadu takových relativně stalých forem interakce, které jsou základem veškeré rozmanitosti společenských jevů. Takovými formami jsou podle jeho názoru konkurence, konflikt, smlouva, autorita, podřízení, spolupráce a některé další vztahy.
Z logiky této metody vyplývá, že třeba kategorie konfliktu jako obecná forma
socialability může zahrnout a vysvětlit ve své podstatě a konkrétně historických
zvláštnostech takové různorodé události jako, například, anglicko-ruská válka
a Velká francouzská revoluce, ekonomická stávka a rytířský souboj.
Nutno zdůraznit, že sociologie na přelomu 19. a 20. století se věnuje analýze
sociálních konfliktů zcela nesystematicky a ve 30. letech minulého století ustupuje i tento sporadický zájem o výzkum společenských konfliktů zcela do pozadí. Strukturální funkcionalismus 9, který v tomto období v sociologii v jeho Parsonsově verzi soustřeďuje badatelskou činnost na otázky dosahování konsensu
a společenské konformity, a v tomto kontextu jsou konkurence a soupeření chápány jako společenský dysfunkční a škodlivé komponenty.
K rehabilitaci a k dalšímu rozvinutí sociologie konfliktu dochází až v 50. letech
XX století, zásluhou amerického sociologa L.Cosera a jeho stěžejní práci „Function of Social Conflict“ (1956).
Na rozdíl od klasických teorií strukturálního funkcionalismu, jehož představitelé vykazují konflikty za hranice sociologické analýzy jako něco cizorodého pro
sociální systémy, L. Coser se snažil dokázat, že kolize jsou produktem vnitřního
života společnosti a samotných vztahů mezi jednotlivými osobnostmi a skupinami. Zatímco funkcionalisté vidí v konfliktech jenom projev rozkladu společnosti,
L. Coser akcentuje právě zdůvodnění pozitivních funkcí kolize, odhaluje jejích
integrující a stabilizující úlohu ve společnosti. Podle jeho názoru řešení hlavního
problému sociologie – zajištění stálosti a společenského řádu existujícího sociálního systému – nevylučuje, ale naopak zcela připouští uznání sociálních srážek,
které mohou sloužit jeho základním potřebám.
Horowitz I. (1970) The New Sociology. London, Oxford, New York. S. 33.
8
Strukturální funkcionalismus vychází z několika základních předpokladů: a) každý sociální systém se
snaží minimalizovat změny prostřednictvím regulace a kontroly a směřuje ke stavu dynamické sociální
rovnováhy; b) této rovnováhy je dosahováno prostřednictvím různých společenských subsystému, které stejně jako jednotlivé členy společnosti se podřizují hodnotovému systému společnosti dobrovolně,
nebo prostřednictvím různých forem sociální kontroly; c) hodnotový systém společnosti zakládá pravidla chování, které nelze vysvětlit z toho, co individua zamýšlejí, nebo chtějí, a které jsou základem hodnotového konsensu, který je pro integraci systému rozhodující; d) změny v systému probíhají graduálně,
nikoliv revolučně (Kravčenko A. I. (2003). Sociologija. Učebnik dlya vuzjov, Moskva, s. 277 – 298).
9
Rozpracování sociologické koncepce sociálního konfliktu a její spojení s rovnovážně integrativní teorii, hodnotově normativní orientaci a konsensuálním
principem strukturálního funkcionalismu umožní podle L. Cosera překonat jeho
nedostatky a potvrdit jeho nároky na status obecné sociologické teorie. Takový
je hlavní záměr amerického sociologa, který realizuje ve své koncepci „pozitivně
funkcionálního“ konfliktu.
Logické schéma uvedené koncepce zahrnuje určení samotného pojmu sociálního konfliktu, jeho klasifikaci a zdůvodnění jeho pozitivních funkcí ve společenském životě. Pod sociálním konfliktem L. Coser chápe boj o hodnoty a nároky na
určitý status, moc a zdroje, v němž cílem protivníka je neutralizace, způsobení
škody nebo zničení soupeře 10.
Je třeba dodat, že tato definice je v sociologické literatuře jednou z nejrozšířenějších.
L. Coser je stoupencem metody sociální analýzy, kterou zformulovala „formální škola“ 11 v sociologii a proto dále rozvijí postřehy G. Simmela o významu konfliktů z hlediska udržování soudružnosti skupiny a upevňování sociálního řádu.
Podle L. Cosera konflikt s cizí skupinou pomáhá ustanovit a udržovat identitu
vlastní skupiny. Další pozitivní funkci konfliktů vidí Coser v tom, že v jeho průběhu dochází k uvolňování přebytečného napětí, které by jinak mohlo ohrozit
integritu skupiny. K tomuto uvolňování napětí však dochází jen v případě, týkáli se okrajových a nikoliv ústředních hodnot skupiny, protože konflikt, který se
dotýká klíčových hodnot, nevede k vyjasnění vztahů mezi členy skupiny, nýbrž
k jejímu rozpadu. L. Coser rozlišuje realistický a nerealistický konflikt 12. Prvý je
řešením reálně existujícího sporu, silnější vítězí a konflikt je uzavřen. V rámci
nerealistického konfliktu se stává akt agrese cílem sám o sobě – žádné vítězství
ho neukončí, nýbrž každého agresivita povzbudí k dalším útokům.
Coser L. (1956) The Function of Social Conflict. Glencoe, s. 8.
10
Americké autoři R. Mack a R. Snyder upozorňují na základě zobecňujících výzkumů v oblasti
sociálních kolizí, že konflikt je velice plastický pojem, který lze libovolně rozšiřovat a nahrazovat ho
například takovými pojmy, jako antagonismus zájmů a nesmiřitelnost cílů, sociální rozkol a napětí
vzájemných vztahů, agresivita a nepřátelství, konkurence a soupeření, a výsledek těchto substitucí pojmu využívat pro naše cíle (Smith C (ed.). Conflict Resolution. Contribution of Behavioral
Sciences. Indiana 1972, s. 3).
11
Historický první typologizací konfliktů, kterou uskutečnil L. Coser byla v sociologické literatuře
příštích desetiletí rozšířena a upřesňována, což nám dává možnost rozlišit následně typy konfliktů:
a) Konflikt institucionalizovaný – slouží k dosažení nějakého konkrétního cíle, přičemž probíhá
podle daných společenských pravidel, jeho průběh je společnosti uznáván a má delší dobu trvání; b) Konflikt latentní – je to skrytý konflikt, který není rozpoznán, není urovnán veřejně a proto
také není řešen přípustnými a společností uznávanými prostředky; c) Konflikt neformální – forma
konfliktů, jehož řešení není svěřeno formální instanci (například soudu), ale odehrává se mimo
postupy upravené pravidly; d) Konflikt potlačený se odehrává v silně integrované sociální skupině,
ve které není možno projevit otevřeně nepřátelské pocity, protože jsou považovaný za ohrožení
skupiny. Tyto pocity musí být potlačovaný a když pak konflikt konečně vypukne, bývá účastníky veden s nepřiměřenou agresivitou; e) Konflikt pravý – není samoúčelný, nýbrž je zúčastněnými stranami použit jako nástroj k dosažení konkrétních cílů. Pravý konflikt končí až tehdy, kdy je cíle, nebo
jeho ekvivalentu dosaženo. Opakem pravého konfliktu je nepravý konflikt, v němž je přinejmenším
pro jednu ze zúčastněných stran samoúčelem. To není zapříčiněno rozpornými cíli, nýbrž pouhou
potřebou uvolnit napětí, takže protivník je zaměnitelný (Kozakov V. Sociaľnyj konflikt: problema
opredelenija In: Sociologija: teorija, metody, marketing N3, Moskva, 2004, s. 156 –166).
12
Podle L. Cosera příčinou, která vyvolává konflikty je nesoulad individuálních
a společenských hodnot, nesoulad mezi očekáváním, praktickými záměry a činy
osob, nepochopení vlastního jednání ve vztahu k druhým, všemožná nedorozumění, logické chyby a sémantické potíže v procesu komunikace vůbec, nedostatek a nekvalitnost informací atd. Sociální střety se tak interpretují jako střetnutí
„konfliktních vědomí“ a za jejich hlavní příčiny se prohlašuje nedokonalost lidské psychiky, nesoulad mezi reálnou skutečnosti a představami o ni.
Nutno však zdůraznit, že L. Coser se současně vyslovuje proti vysvětlování
sociálních kolizí s pomoci psychologizace společenských jevů například jakýmsi člověku vrozeným „instinktem agresivity“, „impulsem nepřátelství“ apod.
a oprávněně konstatuje, že v sociologické analýze je třeba objektivní základy sociálního konfliktu zřetelně oddělovat od jeho subjektivních prvků 13.
V této souvislosti L. Coser polemizuje se zjednodušenou představou, podle
níž se konflikty odehrávají v sekundárních skupinách, zatímco život primárních
skupin se vyznačuje láskou a porozuměním. Podle L. Cosera platí, že blízkost
vztahu zvyšuje pravděpodobnost koexistence pocitu lásky a nenávisti, protože
právě v blízkém vztahu je mnoho příležitostí ke konfliktním situacím. V takovém vztahu (například v rodině) je zároveň silnější tendence konfliktní momenty potlačovat, ale tím se spíš akumulují a jejich intenzita narůstá. Naproti tomu
v sekundárních organizacích (například, ve firmě, školní třídě), kde jsou vztahy
neosobnější, je více možnosti stavy nepřátelství zredukovat.
Coser tvrdí: „sociálně kontrolovaný konflikt čistí vzduch, který dýchají jeho účastníci a umožňuje obnovení jejich vzájemných vztahů“ a dále: „bez možnosti uvolnění
vzájemného nepřátelství se členové skupiny mohou cítit jako naprosto potlačeni“.
Tím, že konflikty zajišťují svobodné uvolnění pocitu nepřátelství, podporují a zachovávají vzájemné vztahy. Mezi pozitivními funkcemi sociálního konfliktu Coser
uvádí rovněž jeho „komunikačně-informační a spojující funkci“. Tím se rozumí to,
že v průběhu vzájemných srážek se lidé mohou vzájemně prověřovat a lépe se poznávat a v důsledku toho také sbližovat 14 v rámci kterékoli pospolitosti. Americký
sociolog se přitom odvolává na psychologii vzájemných dětských vztahů.
Podle Cosera společnost skutečně stabilní je flexibilní a proto si může dovolit
připustit konflikty – nemá totiž obavu, že by se rozpadla. Naproti tomu obava
z rozpadu vede rigidní společnosti ke snaze konfliktům za každou cenu zabránit.
Jiným směrem, než Coser, který usiluje o včlenění teorie konfliktů do koncepce
strukturálního funkcionalismu rozpracovává problematiku sociálních konfliktů
německý autor R. Dahrendorf. Jeho koncepce je nejúplnější obsažená v práci „Sozial Klassen und Klassenkonflikt in der Industrielen Gesellschaft“ (Třídy a třídní
boj v industriální společností) z roku 1957 15.
Coser L. Conflict: Social Aspects. International Encyklopedia of Social Sciences. sv. 3. New York,
s. 233.
13
14
Lidé kooperují nikoliv z lásky k bližnímu, nýbrž proto, že koalice s druhými posiluje jejich vyhlídky na osobní prospěch. Ve skutečnosti spojuje lidi zvláště silně odlišnost jejich zájmů (L. Coser
(1956) Function of Social Conflict, Glencoe, s. 122 –135).
Českému čtenáři je přístupná studie R. Dahrendorfa „Moderný sociálny konflikt“, která vyšla
v překladu v Bratislavě v roce 1991.
15
Dahrendorf je veden snahou přehodnotit Marxovo pojetí konfliktů s pomocí
myšlenek jednoho z koryfejů německé sociologie M. Webera. Základní Dahrendorfovou tezi je, že konflikty mezi jednotlivci i celými skupinami jsou vedeni
v prvé řadě snahou o podíl na moci, o možnosti činit rozhodování, týkající se
těch, kdo jsou z podílu na moci vyloučení. Základ marxistické teorie třídního
boje plyne podle Dahrendorfa z chybného ztotožnění kontroly rozhodování se
soukromým vlastnictvím výrobních prostředků, které představuje ve skutečnosti pouze jednu z forem moci. Dahrendorf využívá pojmu M. Webera „panství“
jako protikladu vládnoucích a ovládaných, který se vyskytuje v různých podobách ve všech typech společnosti a odhaluje tak příčinu všech sociálních konfliktů – existující mocenskou nerovnost ve společnosti. Podle Dahrendorfa na
rozdíl od Marxovy doby došlo k narušení identity průmyslových a politických
tříd a proto v soudobých demokratických společnostech neexistuje klasický
třídní konflikt. Vzestup velkých byrokratických struktur státní správy, ale též
vznik velkého množství lobbistických skupin učinily mocenské konflikty méně
průhlednými. I když intenzita konfliktu v moderní společnosti může narůstat,
marxistické představy o revolučním vyřešení sociálních rozporů jsou iluzorní,
a to především proto, že dochází k individualizaci konfliktů, což podle Dahrendorfa znamená, že vznikají sociální konflikty, které nedoprovází boj antagonistických tříd. Individualizace konfliktů je důsledkem nahrazování marxizmu
ideologií individualizmu ve společenském vědomí.
Velká část Dahrendorfových prací je věnovaná analýze různých „pravidel hry“,
umožňujících vzniklé konflikty regulovaným způsobem řešit. Makrosociální
konflikt tříd v pojetí marxizmu se Dahrendorf atomizuje na množství „triviálních“ mezilidských konfliktů, které lze řešit skrze zprůchodnění společenských
kanálů individuální mobility 16.
V rámci této analýzy se pro Dahrendorfa stává klíčovým pojem „konflikt rolí“,
jenž souvisí se sociální rolí individua 17. Metafora sociální role vychází z pojetí
společnosti jako „jeviště“, na kterém se práva, privilegia a povinnosti spojené
s určitou sociální pozicí mění v konkrétně předvídatelné chování. Role sociální
řídí chování jedince i jeho sociální pozici skrze očekávání „publika“. Dahrendorf
hovoří o rolích v souvislosti s konfliktem zájmů v každém uskupení. Zájmy nadřízených a podřízených jsou objektivní v tom smyslu, že jsou reflektovány v rolích
vlastních jednotlivým pozicím. Jedinci si nemusí být těchto očekávání vědomi,
ale stejně podle nich budou jednat. Svým rolím jsou přizpůsobení tehdy, pokud
přispívají ke konfliktu mezi nadřízenými a podřízenými. Dahrendorf nazývá tato
nevědomá rolová očekávání „latentní zájmy“. Mohou se stát manifestačními, pokud si je jednotlivec uvědomí.
V dosud nejsystematičtější podobě byla sociologická teorie konfliktu rozpracována R. Collinsem v jeho práci Conflict Sociology: Toward an Explanatory
Dahrendorf R. (2003) Auf der Sache nach einer Neuen Ordung. Vorlesungen zur Politik der Freiheit im 21 jahrhundert. Munchen, s. 156.
16
Koroľko V., Tančer V. Osnovnyje napravlenija sovremennogo sociologičeskogo teoretizirovanija
in: Sociologija, teorija, metody, marketing. Moskva, 1999, N1, s. 138 –149.
17
Science (1975) 18. Collins aplikuje paradigma teorie konfliktu nejen na výklad
sociální stratifikace fungování politických organizaci, ale též, například, na otázku postavení žen ve společnosti, na způsob rozvoje vědeckého poznání, analýzu
rodiny a dalších sociálních instituci.
Východiskem pro R. Collinse je jeho pojetí tříd jako hlavních aktéru sociálních
konfliktů, ve kterém syntetizuje myšlenky M. Webera, E. Durkheima, R. Dahrendorfa a K. Marxe. Podle Collinse v každé společnosti existuje dvě základní třídy
– jedna kontroluje nedostatkové statky a služby a druhá o jejích kontrolu usiluje.
Vlastnictví je pouze jednou z možných forem podílu na moci, jiné formy spočívají v otevřeném násilí anebo ve snaze získat lukrativní místa ve státní správě.
S každou z forem moci jsou spjaty specifické formy konfliktů. V této souvislosti
Collins stanovuje základní předpoklady, z nichž vycházejí všechny analýzy sociálních konfliktů: a) každý člověk sleduje především uspokojení svého zájmu
a vyhýbá se jeho neuspokojení; altruismus jako strategie jednání je používán
pouze jako jeden z možných nástrojů k dosažení tohoto základního cíle, b) různí lidé mají k dispozici různé zdroje, které umožňují dosáhnout žádaných cílů.
Mezi tyto značně nerovnoměrně rozdělené zdroje patří právě tak možnost fyzického donucení jako schopnost vyvolávat emoční vazby ze strany druhých, c)
nerovnost v rozdělení zdrojů umožňuje jedním získat převahu nad druhými; odpor těch, kdo se ocitá v podřízeném postavení umocňuje konflikt, neboť každé
individuum preferuje v prvé řadě své egoistické zájmy, d) ideje a víry je třeba
vysvětlovat v souvislosti se zájmy lidí, kteří mají k dispozici zdroje umožňující
jim jejich ideje prosazovat. V konfliktech slouží ideje jako vysoce efektivní nástroje mobilizace konkrétních sociálních skupin, e) mocenská a s ní související
konfliktní struktura moderní společnosti je produkována a udržována v procesu symbolické interakce, která se projevuje v běžné každodenní konverzaci lidí.
Collins vychází především z analýzy chování profesí, u kterých právě verbální
schopnosti 19 hrají značnou roli (například profese sociologů).
Konfliktní pohled na společnost je kromě zmíněných autorů výrazně zastoupen také v díle dalšího amerického sociologa K. Bouldinga 20. Na rozdíl od koncepcí L. Cosera a R. Dahrendorfa, které vznikly ve spojitosti s pokusy překonat
„slabosti“ strukturního funkcionalismu, „obecná teorie konfliktů“ K. Bouldinga
byla vytvořena mimo tuto souvislost.
Stejně jako jeho předchůdci K. Boulding začíná tvrzením o neoddělitelnosti
konfliktů od společenského života, o přirozenosti konfliktního chování lidí. Sklon
ke stalému nepřátelství a boji se sobě podobnými, k eskalací násilí tkví podle jeho
názoru v samotné podstatě člověka. Americký sociolog hlavní naději skládá v rozum a mravní zdokonalování osobnosti a také ve vytvoření takové teorie, která by
se sama o sobě stala rozhodujícím faktorem praktického odstranění ostrých spo18
Mezi další významné práce tohoto amerického autora patří též: Collins R., Makowsky M.: The
Discovery of Society. New York 1984.
Keller J. (1995) Úvod do sociologie. Studijní texty. Praha, s. 117 –118.
19
Viz Boulding K. (1963) Conflict and Defence. A Generaly Theory, New York. Jednotlivé aspekty
„obecné teorie konfliktů“ Viz Boulding K. Ecodynamics: A New Theory of Social Evolution, London
1978.
20
lečenských rozporů. Boulding je přesvědčen, že všechny konflikty mají společné
prvky a společné vzory vývoje, a právě studium těchto společných prvků může
ukázat fenomén konfliktů v kterémkoli jeho specifickém projevu. Klade si proto
za úkol zformulovat takové universální principy, které by se hodily na všechny,
nebo na většinu konfliktních procesu nezávislé na jejich zvláštnostech 21.
Boulding konstruuje dva modely sociálních konfliktů – „statický“ a „dynamický“. „Statický model“ zkoumá konflikt jako specifický systém a vyděluje v něm
řadu prvků, jež ho tvoří. Jako první takový prvek vyděluje jednotlivá individua
a skupiny, živočichy nebo umělé objekty, teorie atd. a nazývá je „stránkami konfliktů“. Druhým strukturním prvkem konfliktu jsou podle něj samotné vztahy
mezi bojujícími stranami. K odhalení zvláštnosti konfliktního chování zavádí
K. Boulding pojem konkurence, který považuje za klíčový pro pochopení kolizí. Konkurenci definuje jako takový vztah stran, kdy jejich kterékoli potenciální
pozice jsou vzájemně neslučitelné 22. Tento pojem je podle jeho názoru širší, než
pojem konfliktu, protože zdaleka ne všechny případy konkurence jsou spjaty
s jevem konfliktu. Souhrnně Boulding určuje konflikt jako konkurenční situaci,
v níž si strany uvědomují neslučitelnost svých pozic a každá strana se snaží zaujmout pozici neslučitelnou se zájmy druhé strany 23.
Americký sociolog vidí hlavní odlišnost konfliktu od konkurence v tom, že soupeři si uvědomují vlastní cíle a neslučitelnost svých zájmů. Každý si může, říká
Boulding, představit podmínky konkurence, která nepřechází v konflikt proto,
že strany nemají žádné informace o samotném faktu svého soupeření – skutečná konfliktní situace nastává, existuje-li jak informovanost, tak i neslučitelnost
jejich tužeb. Když K. Boulding zkoumá tento faktor, interpretuje ho zcela pozitivisticky, tj. v intencích agnosticizmu. Prohlašuje, že pojmy „ vědomí a tužby“ jsou
„naplněny filosofickým dynamitem“ a že jejich podstata je zatemněná.
Zájmy jako hybné sily v konfliktním chování lidí chápe indeterministický
a zdůvodňuje to odvoláním se na složitost lidské psychiky. Analýza úlohy zájmů
v konfliktním chování se již vztahuje k „dynamickému modelu“ sociálního konfliktu, který K. Boulding konstruuje podle principu behaviorismu. Proto dynamiku konfliktu charakterizuje jako „reaktivní proces“, to jest. jako proces, který se
skládá se souhrnu reakcí bojujících stran na vnější stimuly 24.
Boulding vychází z přesvědčení, že všechny kolize mají společné prvky a stejné cesty vývoje a rozšiřuje v souladu s principy behaviorismu pojetí dynamiky
konfliktu na všechny společenské srážky bez výjimky, přičemž používá hledisko
vnější analogie. Prohlašuje například, že lze zaregistrovat tytéž procesy (založené na shodě reakcí a stimulů) na všech úrovních konfliktních vztahů – mezi
odbory a manažery, administrativním vedením fakulty a řadovým personálem,
přednášejícím a studentem a dokonce v živočišné říší mezi dravcem a obětí 25.
Boulding K. (1963) Conflict and Defence. A General Theory, New York s. 328.
21
Boulding K. (1963) Conflict and Defence. A General Theory, New York, s. 4.
22
Boulding K. (1963) Conflict and Defence. A General Theory, New York, s. 6.
23
Boulding K. (1963) Conflict and Defence. A General Theory. New York, s. 25.
24
Boulding K. /1963) Conflict and Defence. A General Theory. New York, s. 25.
25
Metodologické pozadí „obecné teorie“ K. Boulinga je zcela evidentní. Bude
me-li podstatu sociálního konfliktu vidět v jakýchsi stereotypních reakcích člověka, můžeme každý konflikt překonat a vyřešit tak, že příslušným způsobem
ovlivníme faktory dráždivosti a tím změníme reakce, hodnoty a preference individua.
Obecné představy o statickém a dynamickém modelu konfliktního procesu
K. Bouling konkretizuje dalším zkoumáním strukturních složek tohoto procesu. Ze začátku si klade úkol prozkoumat „strany“ konfliktu a také faktory, které
určují jejich chování. Protože bojujícími „stranami“ mohou být jednotlivé osobnosti, organizace, libovolné skupiny (etnické, náboženské, profesionální, generační atd.) dělí Bouling kolize na osobnostní, organizační a skupinové.
Nemálo úvah například Bouling věnuje chování člověka ve společnosti, které je podle jeho názorů určováno srážkami protikladně působících vnějších sil,
přitahujících a odpuzujících danou osobnost. „Když je osobnost ve stavu rovno
váhy vůči silám, které na ni působí v té časti prostoru, jež je pro ni v určitém
smyslu optimální, říká se, že je osobnost ve stavu konfliktu“ 26. Sebemenší vychýlení subjektu na tu či onu stranu předurčuje, jaký výsledek si zvolí, protože přitom vzrůstá přitažlivá síla odpovídajícího místa v prostoru. Tuto tezí Boulding
ilustruje známým příkladem Buridanova osla 27, který byl umístěn ve stejné
vzdálenosti mezi dvěma otýpkami sena. Osel podle něho nezahyne hlady, i když
se nerozhodne mezi rovnovážnými silami, které ho táhnou na opačnou stranu.
První nevelké vychýlení osla ve směru k té či oné otýpce zesiluje vůní a přitažlivost této otýpky 28. K. Bouling vyvozuje specifičnost společenských konfliktů z té
okolnosti, že člověk ve svém vědomí operuje symbolickými obrazy, představami,
které mu poskytují znalosti o vnějším světě, o sobě a druhých. „Symbolický obraz má – píše Bouling – pro chápání lidských konfliktů velký význam; dokonce
i ty z nich, které se na první pohled jeví jako srážky, jež vyplývají jednoduše z materiálních příčin, například z pozemkového vlastnictví, jsou ve skutečnosti vždy
spjaty se symbolickými prvky, jako je prestiž, úcta k osobnosti atd“ 29.
Bouling považuje symboliku, která odráží konflikt za hlavní zdroj srážek: aby
se symbol stal zdrojem kolizí, musí existovat neurčitost jeho významu a také
jeho dvojsmyslnost – jsou věci, které můžeme současně milovat a nenávidět 30.
K. Boulding nepoukazuje jen na neurčitost a dvojznačnost „symboliky“ ale
i na takovou její vlastnost, jako je nestálost, která má podle jeho názoru v ději Boulding K. (1963). Conflict and Defence. A General Theory. New York, s. 96 – 97.
26
Buridanův osel – tak se mluví o člověku, který projevuje mimořádnou nerozhodnost, je váhavý, kdy si má zvolit mezi dvěma rovnocennými předměty, nebo vybrat mezi dvěma rovnocennými rozhodnutími. Charakteristika této situace patří francouzskému filosofu-scholastu Jeanu
Bourideanovi (1300 –1358). Podobná myšlenka byla vyslovená však již starořeckým filosofem
Aristotelem v jeho díle „O nebi“ a Dantem v jeho „Božské komedii“.
27
Pro behavioristický přistup je typické, že v podstatě vychází z etymologie slova „konflikt“, které
pochází z latinského „conflictus“, což znamená střetnutí. Etymologie slova se však, jak víme, ani
zdaleka neshoduje s faktickým obsahem pojmu.
28
Boulding K. (1963) Conflict and Defence. A General Theory. New York, s. 97.
29
Boulding K. (1963) Conflict and Defence. A General Theory. New York s. 38.
30
nách velmi důležitý význam. Příčinu této nestálosti spatřuje v rozdělení vědomí
člověka na dva prvky – na zjevný otevřený prvek, který si člověk uvědomuje ve
vztahu k sobě a ke světu a na latentní prvek, který skrývá (ten druhý je možné
také rozdělit na dvě časti: na tu, kterou jednotlivec skrývá před druhými lidmi,
čili vědomě skrývanou a na tu, která je skrytá dokonce i jemu samému, čili nevědomě skrývanou část vědomí).
Kromě Bouldinga se problematice sociologie konfliktů věnovali také další významní autoři. Uveďme alespoň Ch.W. Millse, K. Manheima, A. Touraina, kteří jsou
typickými představiteli sociálně kritické odnože sociologie konfliktu. Například,
proto byl na Západě Ch. W. Millse odsuzován jako stoupenec marxismu a na Východě kritizován jako buržoazní radikál. Jeho práce The Power Elite (1956) a The
Sociological Imagination (1959) byly přeloženy do češtiny. CH. W. Millse nejen
odhaloval rozpory skryté pod povrchem prosperující společnosti, ale i problematizoval samotný smysl ekonomické prosperity tehdejší americké společnosti.
Zvláštní pozornost zasluhuje skupina sociologů, která ve druhé polovině 20.
století dále precizuje odpovědi na otázku, jaké jsou skutečné příčiny společenských konfliktů. Tak, například, světoznámý americký sociolog ruského původu Pitirim Sorokin příčinu sociálních konfliktů nachází v dlouhodobém a systematickém potlačování a současně v absenci možnosti alespoň minimálního
uspokojení základních lidských instinktů: trávicího reflexu, potřebu mít osobní
a soukromý majetek, tvořivě se seberealizovat a nabývat rozmanité životní zkušenosti, svobodně se rozhodovat, reflexu pohlavního, půdu sebezáchovy individuální, rodinné, náboženské a politické.
P. Sorokin však zdůrazňuje, že vznik sociálních konfliktů souvisí nejen s potlačováním fundamentálních lidských instinktů, ale také se společenskými šancemi, kterými disponují jednotlivci v rámci svého snažení uspokojit základní lidské
potřeby. Otázka příčin sociálních konfliktů se tak prolíná s problematikou distribuce rovnosti a nerovnosti v jednotlivých společnostech 31.
Přínosem jsou také úvahy německého sociologa U. Becka, který rozvijí ideu
R. Dahrendorfa, že v současné postmoderní společnosti existuje celá škála
sociálních konfliktů, které industriální a předindustriální společnosti nepoznali.
U. Beck zdůrazňuje, že nové konflikty nevznikají ve sféře rozdělování materiálních statků, nýbrž v souvislosti s řešením otázek „gramatiky forem života“ – jeho
kvality, rovnosti práv rasových, etnických, spojených s rozdílnosti barvy pletí,
věku, sexuální orientace, tělesných (zdravotních) a gender předpokladů pro výkon určitých profesí a funkcí 32.
Konflikty se tedy alokují převážně mimo oblast fungování tradičných sociálních institucí a to proto, jak správně poznamenává jiný prominentní německý sociolog J. Habermass, že v soudobé společnosti napoprvé v dějinách lidské civili
zace ne systémy, instituce a struktury, ale proces komunikace a její média slouží
základem teorie sociuma 33. Podle mínění Habermasse koncepce komunikativní
Sorokin Pitirim (1992),. Čelověk, civilizacija, obščestvo, Moskva s. 272 – 273.
31
Bek U. (2000) Obščestvo riska. Na puti k drugomu modernu, Moskva.
32
Habermass J. (1985) Therie des kommunikativen Handels, Frankfurt.
33
činnosti, jejímž jádrem je pojem konsensu se musí stát integrální součásti klasických sociologických interpretací konfliktů. Do epicentra pozornosti Habermasse se v této souvislosti dostávají otázky vzájemného pochopení se aktérů, kteří
se zúčastnili sociálních konfliktů. Německý sociolog upozorňuje na potenciální
smyslovou nejednoznačnost pojmu „vzájemné pochopení“. Podle Habermasse
proto k dosažení vzájemného pochopení je minimálně zapotřebí, aby subjekty
zúčastněné v konfliktu identicky pochopily konkrétně jazykové sdělení; naproti
tomu, maximálním předpokladem vzájemného pochopení je určitá axiologická
spřízněnost aktérů konfliktu a vzájemná průzračnost jejích úmyslů a cílů. Komunikativně dosažený konsensus musí mít nutně racionální základ, což předpokládá, že jeho argumentace bude podrobená kritické analýze a musí být logicky
zcela zdůvodnitelná. Detailní poznání příčin konfliktů nám sice nikdy neumožní trvale odstranit samotné konflikty, ale jak poznamenává R. Dahrendorf dává
nám možnost průběh konfliktu řídit a regulovat, což představuje další důležitou
součást ideového arzenálu sociologie konfliktu 34.
Podstata řízení konfliktu (například v prostředí organizace) spočívá v cílevědomém úsilí dát průběhu konfliktu určitou formu, minimalizovat jeho ekonomické, sociální a politické ztráty a maximalizovat možné zisky. První etapa konfliktu
spočívá v jeho institucionalizaci, tj. ve vytvoření normativního a regulativního
rámce pro průběh konfliktu, který dává konfliktu charakter předvídatelného
a zbavuje ho elementů živelnosti a nekontrolovatelných explozí nespokojenosti.
Druhá etapa – legitimizace konfliktu – spočívá v dobrovolném souhlasu a připravenosti aktérů konfliktů bezpodmínečně respektovat jeho institucionální
rámec. Třetí etapa – strukturace „zájmového pole“ konfliktních stran – umožní
konfrontovat (srovnávat) jejich vzájemný sílový potenciál 35. Čtvrtá etapa předpokládá redukci konfliktu prostřednictvím jeho oslabení a transformaci konfliktu na jinou úroveň. Nástrojem této procedury může posloužit škála opisující
různé úrovně napětí mezi účastníky konfliktu: a) nesmiřitelné vztahy b) rozpory
c) kladení odporu d) smíření e) spolupráce. Aplikuje se však také redukce skrze jinou škálu napětí, například: nepřítel – soupeř – spolupracovník – partner
– spojenec – přítel. V kontextu těchto škál napětí si lze uvědomit nakolik jsou
realistické snahy zlepšit vztahy mezi aktéry konfliktu a platí při tom zásada, že
přeskočit několik redukčních stupínků najednou je praktický nemožné – ale též
s kterými účastníky konfliktu lze navázat kontakt a vstoupit do přímých relací,
a s kterými tyto vztahy jsou možné jen zprostředkovaně, skrze mediátora 36.
Darendorf R. Elementy teoriji socialnogo konflikta. Sociologičeskije issledovanija. Moskva, 1994, N5.
34
Pokud existuje objektivní zájem, avšak jeho nositel nebyl jasně definován, blízká optimalizace
konfliktu je nemožná.
35
Kalašnikov D.V. Peregovornyj metod upravlenija konfliktom in: Sociologičeskije issledovanija
Moskva 1998, №3. Nutno zdůraznit, že v rámci sociologie konfliktu jsou předpokládány výlučně
čistě racionalistické recepty a kalkulace, avšak skrytá a zatajená nenávist a urážky mezi aktéry
konfliktu často přetrvávají i po jeho vyřešení. Za definitivně uzavřený lze proto považovat jedině
takový konflikt, který byl řešen na ontologickém základu odpuštění, pokání a smíření, ke kterému
nás vede křesťanství. Nakonec k náboženství se navrací také A. Comte, jehož pozitivistická filosofie
tvoří metodologický základ teorie konfliktů. (Srovnej: prot. Dronov M. „konfliktologija“ prepodobnogo avvy Dorofeja in: Alfa i Omega, Moskva N4, 1996, s. 173 –186.
36
V průběhu 70 a 80 let minulého století se literatura z oblasti teorie konfliktů
rozrůstá, každoročně vychází řada monografii a sborníků věnovaných tomuto
tématu. Zároveň se ukazuje, že některá tradiční témata v této oblasti jsou praktický vyčerpána 37. To se týká například úvah o funkčnosti konfliktů pro společnost, úvah o odlišnostech a příbuznostech teorie konfliktů a marxismu apod. Zároveň se otevírají perspektivnější oblasti dalšího zkoumání: pokusy o aplikace
teorie konfliktů v rovině odvětvových sociologií, propojenost konfliktního jednání s biologickou podmíněností lidského chování, ale též snahy spojit principy
teorie konfliktů s interpretativní sociologií 38.
Americký sociolog L. Coser upozorňuje na paradoxní skutečnost: konflikty
jsou sice integrální součástí společenského organismu a nepředstavují v jeho
rámci jev cizorodý, patologický či anomální, avšak ve svém důsledku jsou výsledkem deviantního a anomálního chování lidí 39. Toto závažné upozornění L. Cosera má za cíl zdůraznit metodologický a praktický význam sociologie deviantního
jednání, která v triádě sociologie konfliktu – sociologie deviantního jednání –
kriminologie – plní funkci tzv. teorie střední úrovně 40.
O vysokém stupni teoretické propracovanosti problematiky sociálních konfliktů svědčí aplikace
matematických metod, které umožňují modelovat konflikt v rámci tzv. teorie her (game theory).
V této souvislosti zvláštní pozornost zasluhuje práce P. Brickmana Social Conflict. Lexington, 1974
a A. Rapoporta Fights, Games and Debates, New York, 1961. Teorie her je matematická disciplina
studující rozhodování v situaci konfliktu, resp. hledající formální postupy, jak najít optimální strategii konfliktů (rozhodování nebo sled rozhodnutí maximalizující výhru daného aktéra). Konfliktní
situace je modelována určitým typem hry (například, hra s nulovým součtem – vítězství jednoho
aktéra znamená ztrátu a porážku protihráče). Jedná se však o jednoduché a často idealizované modely (například se předpokládají čistě racionálně jednající hráči rozhodující se na základě úplných
informací).
Aplikace teorie her na sociální konflikty ukazuje, že sociální konflikty jsou nejčastěji „hry s nenulovým nebo smíšeným výsledkem“, protože protiklad zájmů je zřídka kdy totální. Struktura vzájemné
závislosti a očekávání si od protagonistů vynucuje určitý stupeň spolupráce, protože tlačí každého
jednotlivce k vypracování jeho strategie v závislosti na cílech ostatních. V tomto kontextu lze konflikt chápat jako pokračování vyjednávání jinými prostředky. Konflikt proto může vyvolat naprosto
racionální proces sociální změny: když totiž zachovává institucionalizovaná pravidla (fixní hra),
nebo ji porušuje (klouzavá hra) je předmětem každého konfliktu snaha změnit silové vztahy v sociálním poli.
37
Základní paradigmata sociologického myšlení jsou: a) teorie konsensuální (strukturní funkcionalismus) b) teorie konfliktů c) interpretativní sociologie, jež vychází z předpokladu, že setrvačnost
způsobu myšlení a reagování je jedinou zárukou toho, že společnost bude fungovat poměrně předvídatelným způsobem ještě i příští den a snad i příští rok. Převládající způsob interpretace světa se
však může také změnit a spolu s tím se změní jednání lidí a celý typ společnosti.
38
Víz podrobněji k této problematice například Komenda A (1999) Sociální deviace. Historická východiska a základní teoretické přístupy, Univerzita Palackého, Olomouc. Dále Guilinskyi Ya. (2004)
Deviantology. Sociology of Crime, Narcotism, Prostitution, Suicide and Other Deviations. Yu.C.P.
Saint Petersburg.
39
Sociologii deviantního jednání lze chápat jako vědní disciplinu, která se bude deviaci, nekonformním, abnormálním apod. jednáním zabývat v těch nejširších souvislostech. Kriminologie naproti tomu bude svým zaměřením užší naukou, kterou bude primárně zajímat především určitý
druh deviantního jednání, a to jednání, které představuje porušení takových společenských norem,
se kterými stát spojuje možnost trestněprávního uplatnění sankci za použíti státního donucovacího
mechanismu. Převážná část kriminálního jednání tak bude zároveň jednáním sociálně deviantním,
zatímco jen velice úzká část deviantního jednání bude současně i jednáním kriminálním.
40
Jedním z důsledku této vědní a metodologické subordinace je také existence
společného badatelského zájmu sociologie konfliktu, teorie sociálních deviace
a kriminologie o problematiku mediace, jejíž podstata v nejobecnější podobě
spočívá ve zprostředkování řešení sporu za účasti třetí strany mediatora, jehož
úkolem je řídit proces mediace a pomoci stranám dospět k řešení, které uspokojí
jejích zájmy a potřeby. Řešení konfliktu vychází z přesvědčení, že strany konfliktu jsou schopný řešit spory vlastními silami a s minimálním podílem vnějších
ingerenci. Platí při tom, že mediace má v jednotlivých zemích a kulturně civilizačních okruzích různou podobu 41.
V soudobé sociologii konfliktu je do epicentra výzkumu postaven člověk
v konfliktních situacích – potvrzením těchto nejnovějších badatelských trendů
jsou právě například zmíněné teoretické přístupy J. Habermasse.
Nutno zdůraznit, že konfliktní situace lze proto interpretovat jako systém
interakci, kdy účastnicí konfliktu vystupuji otevřeně přímo proti sobě, nepřátelský si zasahují od svého jednání, poškozuji jeden druhého a ve vyhrocených
situacích se snaží o vzájemné podrobení až zničení, usilují o vítězství nad soupeřem. Preferují tedy pouze své zájmy, potřeby, hodnoty a cíle ke svému prospěchu a na úkor protistrany. Konfliktní situace spadá společně se situací obsahující nepřiměřené úkoly, požadavky (frustraci, deprivaci a stres) do kategorii
náročných životních situací. Náročné životní situace jsou stupňovány podle
míry zátěže na člověka (v této souvislosti se striktně rozlišujeme mezi běžnou
zátěží, zvýšenou zátěží, hraniční zátěží a extremním zatížením ve vznikajících
životních situacích) 42.
Prožívaní zátěže je však zcela individuální. Tuto důležitou skutečnost nutno
zohlednit při posuzování průběhu konfliktu z pozice mediatora. Prožívání zátěže, která vzniká v důsledku konfliktu závisí zejména na neočekávanosti vzniklé
náročné životní situace, její síle, na subjektivním významu hodnot, které se zdají
být ohroženy, zkušenosti se zvládáním konfliktních situací, vzrušivosti člověka,
jeho schopnosti racionální kontroly, sociálních okolnostech a odolnosti k zátěží
(mluvíme o konfliktní toleranci), tj. o schopnosti vyrovnávat se s konfliktními
situacemi bez špatně adaptivních reakcí. Naše odolnost vůči konfliktům má přirozeně diferencovaný ráz. Závisí na vrozených vlastnostech organismu, kontextu
ve kterém se vyvíjí osobnost, věku, aktuálním somatickém a psychickém stavu,
zkušenostech z náročnými životními situacemi atd.
Obecně platí, že nedostatek zkušenosti s konflikty činí jedince vůči nim více
zranitelným a méně schopným je řešit. Naproti tomu úspěšně zvládnuté konflikty přispívají k růstu sebedůvěry a k vytváření schopnosti následující konflikty
lépe snášet, vysvětlovat a řešit 43.
Není to samotný konflikt, ale způsob, jak ho prožíváme ve vědomí, který je
určující jakým způsobem se člověk s konfliktní situaci vyrovná. To rozhoduje
41
Uplatnění mediace v systému trestní justice I (Rozum, J., Kotulan, P., Luptáková, M., Scheinost, M.,
Tomášek, J.), Praha, IKSP, 2009, s. 7 – 8.
Holá. L. Mediace. Způsob řešení mezilidských konfliktů Praha 2003, s. 13 –15.
42
Balcar K. Úvod do studia psychologie osobnosti. Praha 1983.
43
o tom, zdá konflikt zůstane bez následků na duševní zdraví anebo zdá bude mít
psychologicko-traumatizující důsledky.
Jednání lidí v konfliktních situacích je natolik rozmanité, že snaha nějakým
způsobem systematizovat a klasifikovat ho naráží na značné komplikace. Souvisí
to se skutečnosti, že v konfliktních situacích lide reagují jak nevědomě-afektivně,
tak i záměrně, přičemž kombinují nejrůznější mechanismy, dovednosti, zvyklosti, ale i techniky a postupy jednání.
Bez ohledu na týto komplikace se v odborné literatuře nejčastěji vyskytuje
toto dělení řešení konfliktů: a) spontánní řešení b) záměrné řešení (a to buď
řešení účastníky konfliktu anebo řešení další osobou, která není zaangažována
v konfliktu) 44. Je velmi obtížně jasně rozlišovat jednotlivé druhy těchto technik,
klást mezi nimi ostré hranice a plně je definovat a to především proto, že v tomto
dělení řešení konfliktu se prolínají aspekty sociologické a psychologické.
Naproti tomu jednoznačnou demarkační linii lze vytyčit jenom v případě, když
klasifikujeme způsoby řešení konfliktů jenom z hlediska psychologického. V této
souvislosti nutno uvést, že vnitřní, duševní konflikty vytvářejí podstatnou část
psychických prožitků člověka. V zásadě proto můžeme rozlišovat tři druhy konfliktů. 1. Konflikt apetence-apetence (anebo konflikt přiblížení). Zde jsou v rozporu dva zcela nežádoucí a navzájem neslučitelné cíle. Modelový vzor tohoto
konfliktu je zobrazen jíž ve zmíněném příběhu Buridanová osla, který stal mezi
dvěma kupkami sena a nemohl se rozhodnout, z které by měl žrát. 2. Konflikt
apetence-averze. Jestliže má jeden a tentýž způsob chování nebo jeden a tentýž
objekt současně pozitivní a negativní aspekty, pak vyvolává současně tendence
apetence a averze: určitá osoba by ráda dosáhla jistého cíle, ale pro nepříjemné doprovodní jevy (pro dosažení cíle je potřebné například vyvinout značné
osobní úsilí) by od této cesty raději upustila. 3. Konflikt averze-averze (anebo
konflikt, vznikající ve snáze vyhnout se negativním alternativám). U tohoto typu
konfliktu se jedná o rozhodnutí mezi negativními alternativami. Často se stává,
že se člověk dostane se do situace, v níž se mu obě alternativy při rozhodování
zdají stejné nepříjemné. Týto základní struktury konfliktů postihuji často velmi
rozhodující věci – například za situace, kdy stojí proti sobě dva cíle pociťované
ve stejné míře jako životně nutné. Bezradná pozice před takovým konfliktem
znamená, že člověk nedovede verbalizovat a artikulovat své problémy.
Existuje řada možnosti, případně postupů, jak zacházet s konflikty, jak je zvládat, anebo je nezvládat. Strategie, které zvládají konflikty jen zdánlivé lze označit
za neurotické, ale každý člověk je za určitých situací epizodický používá. Pravý
neurotik je však ve velké míře odkázán na takové nevhodné pokusy řešení a ani
základní konflikty nebude řídit správně 45.
V dějinách psychologie prvním autorem, který zkoumal mechanismus zpracování konfliktů byl S. Freud ve svém učení o vytěsnění, sublimaci, regresi a fixaci.
Od této doby je problematika obranných mechanismů a zpracování konfliktů
Viz Holá L. Mediace. Způsob řešení mezilidských konfliktů. Praha 2003, s. 13.
44
Viz Furst M. Psychologie. Včetně vývojové psychologie a teorie výchovy. Olomouc 1997,
s. 166 –167.
45
pojímána jako integrální součást teorií osobnosti, které se rozvijí v moderní psychologie.
Známý americký psycholog českého původu profesor V.J. Drapela předkládá
reprezentativní výběr třinácti nejvlivnějších teorii v psychologii s důrazem na
životní dráhy jejich autorů a navrhuje i určité jednotící pojetí. Například, teorie osobnosti v rámci Freudové psychoanalýzy a Jungové analytické psychologie zdůrazňují úlohu nevědomí; jiní, jako A. Adler, Horneyova a Sullivan popisují
osobnost v sociálním kontextu. Maslow, Rogers zdůrazňují úlohu Já jako katalyzátoru veškeré osobnostní dynamiky a nositele lidského vývoje. Hull a Skinner
patří k významným představitelům behaviorismu, který rozpracovává technologie, z pomocí nichž lze měnit lidské chování tak, aby účinněji sloužilo při zvládání životních nároků. Filosofický (humanisticko-antropologický) přístup ke
studiu osobnosti rozvíjejí Fromm, Alport a Frankl 46.
Právě v tomto kontextu (teorii osobnosti, které rozpracovali nejvlivnější školy
moderní psychologie) se nalézají základní obranné mechanizmy, s jejíchž pomoci se člověk vypořádává se vzniklou konfliktní situaci. Lze tedy vydělit hned
několik způsobů zpracování konfliktů.
A)Útěk. Člověk se pokouší z konfliktní situace především uniknout. Taková strategie se nedá však použít za všech okolností, protože existují konflikty, jimž se
nemůžeme vyhnout.
B)Rezignace. K řešení konfliktu apetence-apetence („You cannot eat your cake
and have it“ – „Nemůžete současně jíst váš koláč a stále ho ještě mít“) je nutno
činit rozhodnutí, v rámci nichž si člověk musí stanovit priority, například se
vzdát určité věci, která je pro něj stejně lukrativní, jako jiná věc, kterou si nakonec vybere.
C)Přesun. V jeho rámci dochází k odklonu od původního „objektu zájmu“ k náhradnímu objektu. Není proto tak důležité, na koho se zaměřuje například nenávist, agrese, nýbrž záleží na tom, že jde o nenávist nebo agrese, které se musí
rozvinout. Například, nevraživé pocity, které člověk nemůže projevit proti silnějšímu protivníkovi přesune a projeví vůči svému slabšímu partnerovi.
D)Kompenzace. Řešení konfliktu prostřednictvím kompenzace umožňuje náhradní uspokojení jako vyrovnání určitých nedostatků. Kompenzace proto
není zcela zdařilé východisko a v podstatě neuspokojuje. Zakladatel individuál
ní psychologie A. Adler poukázal jako první na důležitost kompenzace (a tzv.
„nadkompenzace“). Zdůrazňoval zvláště u neurotických lidí touhu po moci.
Centrální role v rámci kompenzačního úsilí hraje vyrovnávání meněcennosti
(inferiority komplex), kterou člověk pociťuje kompenzačními snahami.
E)Sublimace. Nepřipustí-li se projev často nepřiznané půdové potřeby dochází
k jeho převedení na rovinu, která je společenský výše hodnocená, například
umělecká či akademická činnost.
F)Popírání. Je naprosto neproduktivní formou chování., snažící se vyhnout konfliktu. Předstírá útěk tam, kde to vůbec není možné. Popíráním označujeme
Drapela V.J. Přehled teorii osobnosti. Praha 1997, s. 155.
46
blokování jistých smyslových dojmů z vnějšího světa. V podstatě se jedná
o odmítnutí vzít některé skutečnosti, které mají nepopíratelný charakter na
vědomí.
G)Potlačení. Představuje jednu z nejdůležitějších psychických strategií, jimž
lze čelit konfliktu, nicméně vyvolává velmi pravděpodobně neurotický vývoj.
Úspěšné potlačení misi totiž probíhat pokud možno nevědomě. V oblasti nevědomí vedou potlačené představy a přání svůj vlastní život.
H)Regrese. Znamená nevědomé sestoupení na dřívější vývojové stadium. Tento
únik se může projevit tak, že osoba zůstává fixovaná na jedné z fázi vývoje.
V případě pracovního a osobního přetížení se člověk brání tím, že se stáhne
na svůj dřívější vývojový stupeň.
I) Reaktivní jednání. Při tomto způsobu řešení konfliktu se potlačené impulsy
obracejí ve svůj opak: děje se to zpravidla nevědomě, pokud příliš zdůrazňujeme z dvojice ambivalentních snah jeden postoj (namísto agresivity a krutosti
nastoupí mírumilovnost a tolerance).
J) Projekce. Je převážně nevědomá strategie, která připisuje jiným lidem vlastní slabostí pociťované jako anomální. V rámci mezilidské komunikace výrok
a stav „nenávidim tě“ přeformuluje se do výrazu „nenávidíš mně“. Je zcela
evidentní, že „technologie“ projekce nevede k řešení konfliktní situace, nýbrž
k jejímu potlačení.
K)Somatizace (konverze). Jedná se o transformaci konfliktu z oblasti psychické do oblasti tělesné. Nemožnost útěku před konfliktem se může projevit ve
zdravotním stavu člověka (mluvíme o tzv. konverzní neuróze).
L)Racionalizace. Představuje snahu o zvládnutí konfliktu se specifickým cílem
uchovat si pocit vlastní hodnoty. Interpretace konfliktní situace je proto objektivně nesprávná a slouží subjektivnímu ospravedlnění.
Nutno zdůraznit, že útěk, rezignace, sublimace a v určité míře i mechanismus
kompenzace dávají reálné možností pro zvládnutí konfliktních situací 47; ostatní uvedené mechanizmy tyto možností úspěšného zpracování neposkytují.
Viz Furst M. Psychologie. Včetně vývojové psychologie a teorie výchovy. Olomouc 1997,
s. 167 –170. Významný příspěvek k problematice teorie osobnosti představuje také práce: A. M.
Marek Op. Psychologie. Olomouc 1992, s. 439 – 498; Říčan P. Psychologie osobnosti. Bratislava 1982
Hewstone M., Stroebe W. Sociální psychologie. Moderní učebnice psychologie. Praha 2006. Nutno
také zdůraznit, že v zahraniční literatuře se věnuje otázkám psychologie konfliktu systematická
pozornost. Například v roce 1989 začal svoji činnost rusko-americký program výzkumu konfliktů a v jeho rámci bylo vytvořeno v S.-Peterburgu specializované odborné pracoviště, jenž vydalo
celou sérií podnětných publikaci.: Zaprudskij Ju.G. Psychologija konflikta (1996), Dubrovskij Ju.M.
Ličnosť v konfliktě (1999), Krošumm M.V. Mechanismy psychologicheskoj zaštity (2002). V těchto
prácích je mimo jiné velice detailně zpracována problematika psychologického zvládání konfliktní
situací – v této souvislosti striktně rozlišuje mezi primitivními (primárními) a sekundárními (vyššího řádu) mechanismy zpracování sociálních konfliktů.
47
Vzdelávacie trendy
ako nástroj rozvoja organizácie
Educational trends as a means of improvement in the organization
Mgr. Milena Pullmannová Švedová PhD.
Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta manažmentu,
Katedra turizmu a hotelového manažmentu
Konštantínova 16, 08001 Prešov, Slovensko
[email protected]
Abstrakt: V príspevku charakterizujeme problematiku vzdelávania
zamestnancov v organizácii s dôrazom na aplikáciu nových trendov v dnešných
podmienkach. V práci prezentujeme pohľad na súčasné vzdelávacie systémy,
možnosti pre pracovníkov v rôznych organizačných štruktúrach, so zreteľom na
vzdelanú pracovnú silu, ktorá je v súčasnosti nevyhnutnou podmienkou udržania
si konkurencieschopnosti. Obchodné prostredie sa stáva čoraz viac globálnejším
konzekventne viac kompetitívnejším, čomu sa prispôsobujú aj vzdelávacie
aktivity, ktoré slúžia jednému cieľu to jest kontinuálnemu zvyšovaniu zručnosti,
schopnosti, vedomosti a motivácii zamestnancov, ktorých ktoré ultimátne budú
viesť k ultimátnym cieľom zvyšovaniu profitu v partikulárnej organizácii.
Kľúčové slová: vzdelávanie, pracovná sila, organizácia
ÚVOD
Vzdelávanie zamestnancov v systéme riadenia ľudských zdrojov je zamerané
na formovanie pracovných schopností u osôb, ktoré sú v organizácii v pracovnom pomere. Obvykle pod týmto vzdelávaním vnímame doškoľovanie (prehlbo
vanie kvalifikácie) alebo preškoľovanie (rekvalifikáciu) iniciované podnikom,
organizáciou, ale aj rozvoj osobnosti zamestnanca – ďalšie vzdelávanie, formovanie sociálnych vlastností. Hoci investície do nových technológií a rozvoja sú
v každej organizácii nevyhnutné, sú to predovšetkým ľudia, ktorí vďaka svojmu
umu a nahromadeným skúsenostiam môžu tieto investície zhodnotiť. Ľudia sa
preto stávajú najdôležitejším faktorom v organizáciách, snažiacim sa dlhodobo
udržať konkurenčnú výhodu.
Vzdelávanie ako funkcia riadenia ľudských zdrojov
Ak hovoríme o ľudskom zdroji v podniku, rozumieme tým celý ľudský potenciál. Tvorí ho nielen počet a štruktúra zamestnancov, ale aj také aspekty, ako
sú vzdelanosť a kultúra, medziľudské vzťahy, schopnosť spolupráce, vnímanie
sociálnych a ekologických faktorov prostredia apod.
Cieľavedomé vytváranie a využívanie ľudského potenciálu je predpokladom
budovania a rozvíjania silných stránok a konkurenčných výhod v organizácii.
V štruktúre aktivít riadenia ľudských zdrojov musí byť vytvorený priestor a pod-
mienky pre sústavnú systematickú starostlivosť a rozvoj vzdelávania a pracovných schopností všetkých pracovníkov.
Kontinuálne, celoživotné vzdelávanie vyžaduje neustále absorbovanie nových
poznatkov, prakticky po celú profesionálnu dráhu človeka. Človek zohráva stále
väčšiu a dôležitejšiu úlohu v procese vzdelávania. Význam a rozvoj vzdelávania
nie je dostatočne docenený. Získavaním a výberom môže podnik priviesť množstvo kvalifikovaných pracovníkov, ale aj oni sa potrebujú neustále vzdelávať, aby
boli uspokojené potreby obidvoch strán a aby sa dosahovali vytýčené ciele podniku. Takže najdôležitejšou úlohou súčasného personálneho manažmentu sa
stáva práve vzdelávanie zamestnancov.
Vzdelávanie zamestnancov v podniku možno charakterizovať ako permanentný proces, v ktorom nastáva prispôsobovanie a zmena pracovného správania, úrovne vedomostí, zručností a motivácie zamestnancov podniku tým, že sa
učia na základe využitia rôznych metód. Výsledkom je zníženie rozdielu medzi
aktuálnymi kompetenciami zamestnancov a požiadavkami na nich kladenými.
(Kachaňáková, 1999).
Základný právny rámec vzdelávania zamestnancov určujú všeobecne právne
predpisy a interné predpisy podniku, pričom prvoradú a najdôležitejšiu úlohu zohráva zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení zákona č. 165/2002 Z.z., ktorý
upravuje vzdelávanie zamestnancov v ustanoveniach § 153 až § 155. Pri rôznych
druhoch zmien organizácie práce, resp. pri iných racionalizačných opatreniach,
s ktorými je spojený prechod zamestnanca na nové pracovisko alebo na nový druh
alebo spôsob práce, je zamestnávateľ povinný zamestnanca rekvalifikovať. (Zákon
č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v platnom znení, siedma časť, § 153 –155).
Strategický prístup A PROCES PLÁNOVANIA vzdelávania
Slovo stratégia je odvodené od gréckeho slova strategos (generál) a v širšom
kontexte pôvodne označovalo umenie a vedu, ako riadiť vojenské operácie a veliť vojskám. Podobne aj dnes niektoré slovníky definujú stratégiu ako vedu o plánovaní a vedení vojenských operácií.
Stratégia vzdelávania je súčasťou personálnej stratégie. Jej ciele musia byť
kompatibilné s cieľmi celkovej podnikovej stratégie. Stratégia vzdelávania si vyžaduje nepretržitú analýzu procesu vzdelávania z hľadiska strategických zámerov a cieľov, skúmanie faktorov ovplyvňujúcich výkon pracovníkov a odhaľovanie potrieb rozvoja a vzdelávania, ktoré z tohto skúmania vyplývajú. Vzdelávanie
v organizácií musí byť relevantné v tom, že uspokojuje zistené a zodpovedajúce
potreby vzdelávania. Vzdelávanie má byť orientované na riešenie problémov
v organizácií, na konkrétnu činnosť ľudí, na ich výkon a rozvoj schopností.
Podľa Kenneya a Reida (1994), plánované vzdelávanie predstavujú premyslené kroky orientované na dosiahnutie vzdelania potrebného na zlepšenie pracovného výkonu. Proces plánovaného vzdelávania sa skladá z týchto krokov:
yy identifikácia potrieb vzdelávania – obsahuje analýzu podnikových, skupinových a individuálnych potrieb získať nové znalosti, alebo zlepšiť súčasné
schopnosti,
yy definovanie požadovaného vzdelania – je potrebné špecifikovať aké znalosti sa
majú pracovníci naučiť, aké schopnosti je treba rozvíjať a aké postoje je treba
zmeniť,
yy definovanie cieľov vzdelávania – definovanie nielen toho, čo sa majú pracovníci naučiť, ale aj toho, čo musia byť pracovníci po skončení vzdelávacej akcie
schopný robiť,
yy plánovanie vzdelávacích programov – je treba vytvoriť vzdelávacie programy,
ktoré by pomocou vhodnej kombinácii a vhodného prepojenia metód vzdelávania a umiestnenia vzdelávania zabezpečili uspokojenie potrieb a splnenie
cieľov vzdelávania,
yy rozhodnutie o tom, kto bude zabezpečovať vzdelávanie – je treba rozhodnúť,
do akej miery sa bude vzdelávanie zabezpečovať v organizácii a do akej miery
mimo nej. Súčasne je treba určiť, do akej miery sa na zodpovednosti za vzdelávanie podieľa útvar vzdelávania, manažéri alebo vedúci tímov a pracovníci
samotní,
yy realizácia vzdelávania – zaistiť, aby boli použité najvhodnejšie metódy, ktoré
zabezpečia, že školené osoby si osvoja potrebné znalosti a schopnosti,
yy vyhodnotenie vzdelávania – počas programu sa sleduje efektívnosť vzdelávania a následne nato sa uskutočňuje dopad vzdelávania,
yy zdokonalenie vzdelávania – na základe vyhodnotenia rozhodnúť o miere,
v akom je treba plánované vzdelávanie zlepšiť.
1. Identifikácia potrieb vzdelávania
Politika vzdelávania organizácie musí byť v súlade s jej celkovou stratégiou.
V takom prípade je vzdelávanie jedným z najúčinnejších nástrojov riadenia ľudských zdrojov v súlade s cieľmi organizácie. Na diagnostikovanie potrieb vzdelávania sa používajú nasledujúce metódy:
yy pozorovanie
yy pohovory
yy dotazníky
yy analýza pracovných činností
yy hodnotenie pracovného výkonu
yy interné materiály
yy strategické plánovanie (Kiechel, 1990).
2. Plánovanie vzdelávania
Po úspešnom zvládnutí etapy identifikácie potrieb, prichádzajú na rad etapa
prípravy a etapa realizácie vzdelávacieho programu. Príprava je veľmi dôležitá
z hľadiska celkovej úspešnosti programu. Stanovenie cieľov vychádza z cieľov
organizácie a jej ďalšieho rozvoja. V teórii a praxi vzdelávania sa správne stanovené ciele označujú ako „SMART“.
yy Specific – špecifické
yy Measurable – merateľné
yy Acceptable – akceptovateľné
yy Realistic – realistické
yy Timely – terminované
Definovanie cieľovej skupiny účastníkov
Je potrebné venovať pozornosť špecifikácii cieľovej skupiny, ako aj správnemu výberu účastníkov s ohľadom na ciele a obsah vzdelávania. Rovnako je dôležité si určiť predpoklady účasti na vzdelávaní, to znamená špecifikovať potrebné
východiskové vedomosti, zručnosti a skúsenosti, ktoré musia pracovníci spĺňať,
aby mohli úspešne spĺňať plánované vzdelávanie.
Špecifikácia obsahu vzdelávania
Zmysel má organizovať len také vzdelávacie podujatia, ktoré sú priamo alebo
nepriamo prospešné pre organizáciu. Obsah vzdelávania musí byť starostlivo
pripravený a zameraný na stanovené ciele. Aby bolo vzdelávanie užitočné pre
organizáciu, musia byť získané vedomosti, schopnosti a zručnosti relevantné
a aplikovateľné v praxi.
Výber foriem, metód a prostriedkov
V podnikovom vzdelávaní sa najčastejšie používajú krátkodobé formy vzdelávania: kurzy, semináre, workshopy apod. Výber formy a metódy závisí od stanovených cieľov a problematiky.
Výber lektorov
Úspech vzdelávania závisí do veľkej miery od kvality lektorov, ktorí by mali
spĺňať kritéria vysokej odbornosti v príslušnej problematike a disponovať pedagogickými schopnosťami a zručnosťami. Organizácia sa môže rozhodnúť využiť
vlastných, interných lektorov alebo externých odborníkov.
Dĺžka trvania a intenzita
Dĺžka trvania a intenzita vzdelávania závisia predovšetkým od cieľa, charakteru a rozsahu problematiky, ktorá je predmetom vzdelávania, ako aj od východiskových vedomostí a schopností účastníkov.
Termín konania a určenie časového harmonogramu
a)ihneď po prijatí do zamestnania – vzdelávanie, ktoré pracovník absolvuje
predtým, ako začne aktívne vykonávať svoju činnosť v zamestnaní, má mu
pomôcť pri oboznámení sa s organizáciou a je veľmi dôležité z hľadiska jeho
socializácie. Toto vzdelávanie je väčšinou súčasťou uvítacieho alebo adaptačného programu a má za cieľ poskytnúť informácie o:
yy organizácii, jej histórii a stratégii
yy produktoch a službách poskytovaných organizáciou
yy podnikovej kultúre a interných pravidlách organizácie
yy danej pracovnej činnosti v rámci organizácie a jej vzťahu k práci ďalších
útvarov
yy špeciálnych vedomostiach a zručnostiach potrebných pre vykonávanie danej činnosti
b)s určitým časovým odstupom – cieľom vzdelávania je ďalší rozvoj ľudského
potenciálu organizácie, a tým aj dosahovanie výsledkov a udržanie, resp. zlepšenie jej konkurencieschopnosti. Nesmieme zabúdať na to, aby vzdelávacia
politika organizácie bola v súlade s celkovou stratégiou organizácie.
Výber lokality
Ide o rozhodnutie, kde a v akých priestoroch sa uskutoční vzdelávanie, či na
pracovisku alebo mimo pracoviska. V rámci vzdelávania priamo na pracovisku
sa ako lektori najčastejšie využívajú interní odborníci. Tento typ vzdelávania sa
môže použiť napríklad v rámci adaptačných programov novoprijatých pracovníkov, ako záloha pri rotácii a rozvoji pracovných miest, resp. na školenie pracovníkov zamerané na určité pracovné činnosti.
Mimo pracoviska ide o vzdelávanie realizované v priestoroch špeciálne určených na vzdelávanie. Väčšinou sa realizuje v externých špecializovaných vzdelávacích zariadeniach.
3. Realizovanie vzdelávacích aktivít,
charakteristika metód vzdelávania
Realizácia vzdelávania predstavuje najviditeľnejšiu etapu vzdelávacieho procesu. Ešte pred realizáciou konkrétneho podujatia je potrebné včas zabezpečiť
informovanosť pracovníkov, ktorí sa ho majú zúčastniť, o jeho cieľoch, obsahu,
termíne a mieste konania.
Nakoľko obsah vzdelávania a konkrétne aktivity sa flexibilne prispôsobujú
úrovni a charakteristike účastníkov, je veľmi dôležité sledovať priebeh podujatia. Spätnú väzbu možno získavať priamou účasťou organizátorov na podujatí
a diskusiami s lektormi a účastníkmi. Efektívnosť vzdelávacích programov je vo
veľkej miere podmienená motiváciou a výberom vhodných metód vzdelávania
zamestnancov, ktoré predstavujú prostriedky a spôsoby využívané pri prenose
a osvojovaní si vedomostí, zručností, postojov a skúseností. Postupne sa vytvorila široká škála metód vzdelávania, ktoré možno rozdeliť do dvoch veľkých skupín (Sablik, 1997).
A)Metódy používané na pracovisku (metódy „on the job“)
»» inštruktáž pri výkone práce je najjednoduchším spôsobom zácviku nového alebo menej skúseného zamestnanca. Skúsený zamestnanec predvedie
pracovný postup a školený si pozorovaním a napodobnením tento postup
osvojí. Metóda umožňuje rýchly zácvik a vytváranie pozitívneho vzťahu
medzi zamestnancami.
»» koučing spočíva v dlhodobejšej inštruktáži, vysvetľovaní, pripomienkovaní a periodickej kontrole výkonu zamestnanca. Ide o sústavné podnecovanie a smerovanie školeného k žiaducemu výkonu práce. Metóda umožňuje
úzku obojstrannú spoluprácu školeného a školiteľa, zlepšuje komunikáciu
medzi nimi.
»» mentoring (monitorovanie) je obdobou koučingu, pričom na školenom
pracovníkovi zostáva určitá iniciatíva a zodpovednosť a vyberá si mentora (radcu), ktorý mu radí, stimuluje ho a usmerňuje. Metóda vnáša prvok
vlastnej iniciatívy a vytvára neformálny vzťah. Nebezpečie spočíva vo voľbe
nevhodného mentora.
»» counselling (poradenstvo) patrí medzi najnovšie metódy formovania pracovných schopností pracovníkov. Je to vzájomné konzultovanie a vzájomné
ovplyvňovanie, ktoré prekonáva jednosmernosť vzťahu medzi školeným
a školiteľom, podriadeným a nadriadeným. Školený pracovník vnáša do
vzťahu aktivitu, iniciatívu tým, že sa vyjadruje ku všetkým problémom svojej práce a predkladá svoje návrhy na riešenie vzniknutých problémov.
»» asistovanie je tradičnou a často používanou metódou formovania pracovných schopností zamestnanca. Školený je pridelený ako pomocník k skúsenému zamestnancovi, pomáha mu pri plnení úloh a učí sa od neho. Postupne sa podieľa na práci stále samostatnejšie.
»» poverenie úlohou je metóda, kde školený pracovník je poverený svojim školiteľom splniť určitú úlohu. Jeho práca je sledovaná, usmerňovaná
a hodnotená. Táto metóda sa veľmi často používa pri formovaní schopností
riadiacich pracovníkov alebo pracovníkov, ktorí budú vykonávať samostatnú prácu.
»» rotácia práce je metóda, ktorej cieľom je vzdelávanie pracovníkov pro
stredníctvom výmeny viacerých pracovných miest v rôznych útvaroch
firmy. Školený pracovník spoznáva firmu komplexnejšie, osvojuje si širší
okruh vedomostí a schopností, je flexibilnejší.
»» pracovné porady formujú pracovné schopnosti zamestnancov. Účastníci sa
zoznamujú s problémami a faktami nie len vlastného pracoviska, ale aj celej
organizácie. Medzi výhody pracovných porád patria najmä výmena skúseností, prezentácia názorov, zaujímanie postojov k pracovným problémom,
zvyšovanie informovanosti zamestnancov, ale aj ich pocit spolupatričnosti
s organizáciou, motivácia k prejavom individuálnej aktivity a iniciatívy.
B)Metódy používané mimo pracoviska (metódy „off the job“)
»» prednáška, ktorá je zameraná na sprostredkovanie faktických informácií
alebo teoretických vedomostí. Prednášajúci určuje obsahovú a časovú náplň prednášky. Efektívnosť tejto metódy súvisí s ochotou a záujmom absorbovať poskytnuté vedomosti.
»» seminár sprostredkováva skôr vedomosti. Výhodou je, že počas diskusie sa
objavujú nápady a riešenia problémov, a že účastníci sú stimulovaný k aktivite. Táto metóda však vyžaduje dôkladnú organizačnú prípravu a vhodné
moderovanie.
»» demonštrovanie sprostredkúva vedomosti a schopnosti názorným spôsobom za použitia audio – vizuálnej techniky. To, že si zamestnanci skúšajú
zručnosť v bezpečnom prostredí patrí medzi prednosti, nevýhodou však je,
že tieto podmienky sa obyčajne odlišujú od podmienok na pracovisku.
»» simulácia je metóda zameraná na prax a aktívnu účasť školených. Účastníci dostanú podrobný scenár a sú vyzvaný k tomu, aby počas určitej doby
urobili niekoľko rozhodnutí. Väčšinou ide o riešenie bežnej životnej situá
cie vyskytujúcej sa v práci. Počas školenia sa postupne prechádza od jednoduchších až po zložitejšie problémy.
»» brainstorming (tvorivá technika nových myšlienok), je metóda, pri ktorej je skupina účastníkov vyzvaná, aby každý z nich navrhol (ústne alebo
písomne) spôsob riešenia zadaného problému. Po predložení návrhu sa
hľadá optimálna kombinácia návrhov. Ide o veľmi účinnú metódu, ktorá
prináša nové nápady a alternatívne prístupy k riešeniu problémov.
»» assessment centre (centrum hodnotenia), je moderná metóda výberu
a vzdelávania manažérov. Školená osoba plní rôzne úlohy a rieši problémy,
tvoriace náplň práce manažéra. Riešenia problémov bývajú vyhodnocované počítačom, prípadne už existujú optimálne dopredu vypracované riešenia a rozhodnutia. Školený zamestnanec môže svoje riešenia konfrontovať
s optimálnymi.
»» učenie hrou skutočne predstavuje hru, ktorú hrajú manažéri a učia sa
manažérskym schopnostiam. Školenie sa môže odohrávať voľne v prírode, telocvični alebo učebni. Postup školenia spočíva v zadaní úlohy, ktorá
má podobu nejakej hry alebo pohybovej aktivity. Úloha sa rieši kolektívne
a po skončení sa diskutuje o tom, aké manažérske schopnosti boli potrebné
k splneniu úlohy.
»» vzdelávanie pomocou počítača možno používať takým spôsobom, že sa
simuluje skutočná situácia, využíva sa databáza informácií, výkon školených sa meria pomocou definovaných kritérií apod.
4. Vyhodnotenie vzdelávania
Vyhodnotenie vzdelávania vyúsťuje do rozhodnutia, či malo dané vzdelávanie
zmysel (predovšetkým z hľadiska pomeru nákladov a výnosov), alebo nie a čo
treba zlepšiť, aby bolo nákladovo efektívnejšie. Vyhodnocovanie je integrálnou
súčasťou vzdelávania. Vo svojej najhrubšej forme je to porovnanie cieľov s výsledkami, odpovedajúcimi na otázku, do akej miery vzdelávanie splnilo svoj cieľ.
Vyhodnocovanie môže byť obtiažne, pretože je často ťažké definovať merateľné ciele a ešte ťažšie je zhromaždiť informácie o výsledkoch alebo rozhodnúť
o tom, na akej úrovni by sa malo vyhodnocovanie uskutočňovať.
Nové trendy rozvoja vzdelávania v organizácii
Medzi najviac využívané súčasné trendy podnikového vzdelávania patria
hlavne tieto:
»» učiaca sa organizácia
»» tímové vzdelávanie
»» sebavzdelávanie
Učiaca sa organizácia
Podstatou učiacej sa organizácie nie je vzdelávanie, ale rozvoj a sebavzdelávanie nielen jedinca, ale aj celej organizácie. V učiacej sa organizácii sa kladie dôraz
na dva aspekty:
yy na učenie sa jednotlivcov
yy na učenie organizácie
Individuálne učenie sa chápe ako zmes naprogramovaného vzdelávania
a učenia sa z práce. Naprogramované vzdelávanie sa veľmi nelíši od ostatných
foriem, ktoré sa v organizácii realizujú. Učenie sa z práce sa v učiacich sa organizáciách chápe ako jedna z podstatných funkcií manažérskej práce. Aby sa učiaca
organizácia mohla dostatočne rozvíjať, musí používať techniky akými sú rotácia
pracovníkov, plánované získavanie skúseností a vytváranie krátkodobých projektových tímov. Kľúčovým prvkom učiacej sa organizácie je rozšírenie zodpovednosti za dosahovanie výsledkov ako aj za osobné učenie sa.
Pri učení organizácia koriguje svoje jednania, založené na informáciách zo
svojho vnútorného a vonkajšieho prostredia.
Organizácia sa učí z vnútorného prostredia z informácií týkajúcich sa:
»» inovácií nových výrobkov,
»» výsledkov analýzy podnikovej klímy,
»» návrhov alebo kritiky na poradách,
»» finančných správ.
»»
»»
»»
»»
»»
Organizácia čerpá informácie aj z vonkajšieho prostredia, týkajúcich sa:
sťažností zákazníkov,
otvárania nových trhov,
výskytu novej technológie,
jednania konkurencie,
zmien požiadaviek zákazníkov. (Prokopenko, 1996).
Organizácia používa rôzne formy učenia, učí v rôznych úrovniach.
»» na základnej úrovni prebieha vtedy, keď organizácia uskutočňuje len povrchné zmeny ako odpoveď na signály, ktoré dostáva.
»» vyššia úroveň predstavuje učenie sa, keď organizácia aktívne vyhľadáva vysvetlenie, prečo nie je o produkt dostatočný záujem.
»» najvyššia úroveň je vtedy, keď organizácia skúma vlastné vnútorné procesy
spočívajúce v zavedení nového výrobku. Táto úroveň umožňuje organizácií
učiť sa o sebe samej a odstraňovať skryté príčiny nedostatkov.
Tímové vzdelávanie
Tímové vzdelávanie (team building) môžeme definovať ako štruktúrovaný
pokus zlepšovať a rozvíjať efektivitu skupiny ľudí, ktorí spoločne pracujú. Zlepšovaním sa myslí z hľadiska výstupu, napríklad rýchlosť a kvalita rozhodovania
a akcií tímu, alebo tiež kvalita vzťahov a väčšia miera spolupráce.
Vzdelávanie vedúce k posilňovaniu vzťahov v tíme má za úlohu:
»» zvýšiť povedomie o sociálnych procesoch, ktoré sa odohrávajú v tímoch,
»» sformovať interpersonálne schopnosti, ktoré jedincom umožnia, aby efektívne fungovali ako členovia tímu,
»» zvýšiť celkovú efektívnosť činnosti tímu v organizácii.
Tímové vzdelávanie musí podporovať ciele podniku, musí byť v súlade s praktickým usporiadaním práce a odrážať hodnoty, ktoré chce organizácia posilniť.
Musí byť založená na vhodnej kombinácii postupov, ktoré zahrňujú výcvik skupinovej dynamiky, skupinové cvičenia, výcvik aktívnych schopností, interaktívne
video, hranie úloh a simulácia.
Učenie sa hrou je veľmi vhodnou metódou tímového vzdelávania. Ponúka užšiu väzbu s realitou ako ostatné formy vzdelávania. Úlohy vzdelávacieho programu nemajú vzťah k pracovným aktivitám a sú relatívne jednoduché, aby poskytovali dobrú základňu pre uvedomenie si toho, ako by sa tieto procesy mohli
zlepšiť.
Sebavzdelávanie
Sebavzdelávanie je proces, ku ktorému dochádza, keď jednotlivec, niekedy aj
skupina vyhľadávajú zdroje k tomu, aby sa mohli zapojiť do procesu učenia, ktorý zvyšuje ich osobný a profesijný rast. Podmienky na sebavzdelávanie budú vytvorené len vtedy, ak organizácie podporujúce sebavzdelávanie začnú investovať
do ľudských zdrojov, do techniky a všetko čo sa deje vo firme budú považovať za
príležitosť k učeniu. Sebavzdelávanie v organizácii tak povedie k maximálnemu
zvyšovaniu tvorivosti a angažovanosti na pracovisku. Sebavzdelávanie je takou
funkciou sebariadenia, ktorej obsah je orientovaný na aktivity rastu a zvyšovania kompetencie vlastnej osobnosti.
Záver
V podmienkach zvyšujúcej sa konkurencie, technického rozvoja je predpo
kladom úspešnosti firiem a organizácií umenie rýchlo reagovať na meniace sa
podmienky a požiadavky trhu a schopnosť riadiť zmeny. Požiadavka flexibility a pripravenosti na tieto zmeny kladie dôraz aj na prispôsobivosť a neustály
proces prehlbovania a rozširovania pracovných schopností a vedomostí zamestnancov. Naliehavosť celoživotného vzdelávania je odrazom rýchleho morálneho
zastarávania nadobudnutých vedomostí v dôsledku zmien náplne aj podmienok
vykonávanej práce.
Kvalitný vzdelávací systém je dôležitou súčasťou riadenia ľudských zdrojov,
ktorého efektivita sa odráža v myslení a pracovnej zaangažovanosti zamestnancov, určuje prosperitu a spokojnosť pracovnej sily, manažmentu a v konečnom
dôsledku samotných zákazníkov.
Uvedomenie si významu vzdelávania pre spoločnosť by malo viesť k vypracovaniu dlhodobých stratégií v tejto oblasti, pretože kvalitný personál znamená pre
organizáciu strategickú výhodu, pomocou ktorej si vytvára lepšiu trhovú pozíciu.
Záverom môžeme konštatovať, že ľudia zatiaľ ešte vždy ostanú tým najcennejším kapitálom, ktorý spoločnosť má ako aj základným predpokladom jej
úspechu a napredovania do ďalších rokov.
Literatúra
AMSTRONG M.: Řízení lidských zdrojú – nejnovější trendy a postupy. 10. vydanie.
Grada Publishing a.s. Praha 2007. ISBN 978-80-247-1407-3.
Kachaňáková, A.: Riadenie ľudských zdrojov. Bratislava, Ekonóm 1999. ISBN
80-225-1206-0.
Kenney, J., Reid, M.: Training Interventions. 4. vydanie. London, Institute of
Personnel and development 1994.
Kiechel, W.: The organization the learns. Fotune 1990.
Milkowich, G. T., Boudreau, J. W.: Řízení lidských zdrojů. Praha, Grada Publishing 1993. ISBN 80-85623-29-3.
Sablik, J.: Dospelý účastník v procese vzdelávania. Žilina, MASM 1997.
VODÁK, J., KUKARČÍKOVÁ, A.: Efektivní vzdelávaní zaměstnanců. Management,
Grada 1996.
Jaké znalosti by měli mít podnikatelé
o právních nástrojích krizového řízení
v případě hrozby úpadku podniku
(vybrané problémy)
Karel Schelle 1, Ilona Schelleová 2
Abstrakt: Nová úprava insolvenčního práva je úpravou komplexní, obdobně
jako úprava obsažená v kodexech. To především znamená, že již nejde o další
(byť rozsáhlou) novelizaci úpravy dosud platné, ale o novou souhrnnou úpravu,
která stojí na vlastních zásadách, jež se od zásad, na nichž spočívá dosavadní
úprava, často odlišují anebo tyto zásady modifikují. Nová úprava se proto snaží
obsáhnout co nejširší záběr problematiky úpadkového práva a jeho souvislostí. To
však neznamená, že by tato úprava v sobě soustředila všechny projevy a důsledky
úpadku, vyžadující právní úpravu.
Klíčová slova: Insolvenční řízení, konkurz, vyrovnání, restrukturalizace, manažer
Abstract: For function market environment is necessary to have legal istitutes
for solving crisis economic development or crisis condition of business company.
Bussines company which is not successful in its enterprise or its activities are of
any other reasons prejudicing for other economic subjects (especially for creditors
or competitors) is dangerous for them. Impossibility to solve such state by legal
way could bring insolvable situation not only for insovable company but also for
other referend-to subjects. Czech legal system unfortunately does not offer many
institutes like this. As an example of such legal instrument is the bankruptcy law.
Key words: Bankruptcy, trustee in bankruptcy, manager
Od 1. ledna 2007 je v účinnosti v České republice nový insolvenční zákon. Co zákon přináší pro podnikatele nového. Co by podnikatelé měli o tomto zákonu vědět?
Insolvenční zákon usiluje především o to, aby se naše insolvenční právo přizpůsobilo vývojovým trendům; jinak řečeno, jde o modernizaci naší úpravy. Současně se snaží překonat nedostatky, které charakterizovaly do té doby platnou
právní úpravu, a podává v tomto směru řadu nových řešení. Zásady, na nichž je
vybudována, lze shrnout takto:
Nová úprava insolvenčního práva je úpravou komplexní, obdobně jako úprava
obsažená v kodexech. To především znamená, že již nejde o další (byť rozsáhlou)
novelizaci úpravy dosud platné, ale o novou souhrnnou úpravu, která stojí na
vlastních zásadách, jež se od zásad, na nichž spočívala do té doby platná právní
úprava, často odlišují anebo tyto zásady modifikují. Nová úprava se proto snaží
obsáhnout co nejširší záběr problematiky úpadkového práva a jeho souvislostí.
doc. JUDr. Karel Schelle, CSc., Právnická fakulta Masarykovy univerzity, Veveří 70, 611 80 Brno,
Česká republika, tel. 603 205 759, email: [email protected].
1
JUDr. Ilona Schelleová, Dr., Brno International Business School, Lidická 81, 602 00 Brno, Česká
republika, tel. 603 810 280, email: [email protected].
2
To však neznamená, že by tato úprava v sobě soustředila všechny projevy a důsledky úpadku, vyžadující právní úpravu. Určitá jejich část je i nadále řešena ve
zvláštních zákonech; je to nezbytné proto, že u určitých speciálních otázek je třeba respektovat jejich souvislosti a je proto třeba upravit je v jiném rámci (např.
v rámci předpisů daňových, trestních, obchodních a živnostenských apod.).
Pro vztah komplexní úpravy úpadkového práva ke zvláštním zákonům, které
se dotýkají této problematiky, však platí, že tyto zákony musí respektovat zásady,
na nichž stojí úprava úpadkového práva, a že v případě rozporu mezi zákonem
o úpadku, způsobech jeho řešení (insolvenčním zákonem) a některým jiným
zákonem, je při aplikaci třeba dát přednost insolvenčnímu zákonu. Vyplývá to
z toho, že úpadek je ekonomicky i právně určitou mezní situací, která je specifickou vůči všem ostatním situacím řešeným právně a jeho úprava má proto vždy
povahu úpravy zvláštní, mající prioritu. Je to ostatně nutné i proto, že při řešení
úpadku dochází i k modifikaci nebo sistaci právních principů obecně platných.
Místo řízení konkursního a řízení vyrovnacího jako dvou samostatných řízení,
ovládaných různými principy, zavedla nová úprava jednotné insolvenční řízení.
V první fázi tohoto řízení jde především o to, zda existuje úpadek a jak ho řešit.
Teprve po rozhodnutí o úpadku se toto řízení diferencuje, a to tak, že pro každý
ze způsobů řešení úpadku je zvolen různý postup. Některá ustanovení insolvenčního zákona jsou však nadále společná všem způsobům řešení úpadku a mezi
jednotlivými způsoby řešení není nepřekročitelná hranice, protože některé způsoby řešení úpadku se mohou (nejsou-li úspěšné) přeměnit v konkurs.
Tomuto procesnímu pojetí odpovídá i systematika nového zákona. Zákon se
člení na 3 části, přičemž část první, nazvaná „Obecná ČÁST“, obsahuje (v celkem
7 hlavách) úpravu jednotné fáze řízení od podání návrhu na zahájení řízení po
rozhodnutí soudu o tomto návrhu a instituty společné všem způsobům řešení
úpadku. Ve druhé části, nazvané „ZPŮSOBY ŘEŠENÍ ÚPADKU“, jsou (v celkem 5
hlavách) obsažena zvláštní ustanovení, věnovaná jednotlivým způsobům řešení
úpadku (Hlavy I., II. IV. a V.) a specifickým výlukám z působnosti zákona (Hlava
III.). Ve třetí části, pojmenované „SPOLEČNÁ USTANOVENÍ“, jsou pak (v celkem
3 hlavách) upraveny některé zvláštní otázky, které jsou zásadně společné všem
způsobům řešení úpadku. Pro vztah jednotlivých částí platí, že ustanovení části
první a třetí se aplikují (jen) tehdy, jestliže zvláštní úprava části druhé nestanoví
pro určitý způsob řešení úpadku něco jiného.
Za zásadní novum je třeba považovat, že navrhovaná úprava zařazuje mezi způsoby řešení úpadku tzv. reorganizaci. Úprava reorganizace v návrhu insolvenčního
zákona svědčí o tom, že vedle konkursu je tento způsob řešení úpadku považován
za základní. Řešení úpadku reorganizací spočívá na sanačním principu a jeho zavedení vyrovnává nepoměr mezi likvidačním a sanačním principem, který je charakteristický pro platnou právní úpravu a který se nepovedlo změnit ani novelizacemi
ustanovení o vyrovnání. Zavedení reorganizace má zásadní význam i v řadě dalších aspektů, např. z pohledu aktivní (a zcela zásadní) role věřitelů, jakož i v řadě
aspektů ekonomických. Významné je i to, že zavedením reorganizace se právní
úprava českého úpadkového práva přizpůsobuje celosvětovým trendům.
Kromě konkursu a reorganizace, coby institutů základních, upravuje zákon
ještě další způsoby řešení úpadku. Jejich zavedení dovoluje volbu nejvhodnějšího způsobu řešení úpadku s přihlédnutím ke specifickým zvláštnostem určitých
typů úpadku.
Samostatně jsou řešeny úpadky finančních institucí (pro účely insolvenčního
zákona je tento pojem definován). Důvodem, pro který se tak děje, jsou hromadné účinky úpadku těchto institucí, pro které není přiměřené použít standardní
způsoby řešení úpadku.
Nový insolvenční zákon přinesl řadu dalších nových věcí, které by měly nesporně
přinést viditelné zlepšení úpadkového řízení, a o nichž by podnikatelé měli vědět.
Novým (v podstatě sanačním) způsobem řešení úpadku je tzv. oddlužení. Přichází v úvahu jako řešení úpadku nepodnikatelských subjektů (a to jak fyzických
osob, tak i osob právnických) a dále i u některých drobných podnikatelů – fyzických osob. Přitom má dvě formy a to 1) oddlužení jednorázovým vyrovnáním,
navazujícím volně na institut vyrovnání, známý z dosavadní úpravy a dále 2)
oddlužení formou splátkového kalendáře, určené fyzickým osobám s pravidelným příjmem (velmi zjednodušeně, terminologií daňových právních předpisů,
lze říci, že tato forma oddlužení se uplatňuj především u fyzických osob s příjmy
ze závislé činnosti a funkčních požitků).
Konečně je možné považovat za do jisté míry samostatný způsob řešení úpadku i tzv. nepatrný konkurs. Jeho prostřednictvím jsou řešeny případy, kdy dlužník nemá dostatečný majetek.
Zákon rovněž vytváří dlužníku, který spolupracuje na překonání hrozícího
úpadku se svými věřiteli, prostor pro překonání krizového stavu mimo insolvenční řízení a to v rámci tzv. moratoria vyhlášeného na základě návrhu podaného dlužníkem před zahájením insolvenčního řízení.
Insolvenční zákon rovněž usiluje o odstranění těch nedostatků platné úpravy,
která dává věřitelům v řízení jen omezený prostor.
Za tím účelem zákon nehledá řešení jen v kvantitativním rozšíření oprávnění
věřitelů, ale především ve změně celkové koncepce jejich účasti na řízení. Především je zapojuje do insolvenčního řízení již od jeho počátku (dřívější zákon
o konkursu a vyrovnání dovoluje většině věřitelů aktivní účastna řízení až po
skončení fáze „nalézání úpadku“). Ještě významnější změnou je přímý vliv věři
telů na výběr způsobu řešení dlužníkova úpadku, což má při rozšíření těchto
způsobů zásadní význam. Dále mají věřitelé přímý vliv na výběr osoby správce
a je posílena kontrolní funkce věřitelských orgánů.
Cílem zákona je docílit rychlosti a efektivnosti řízení.
Docílit rychlosti a efektivnosti řízení je snahou a cílem snad každé procesní
úpravy. Praxí ověřenou skutečností však zůstává, že tohoto cíle nelze téměř nikdy dosáhnout pouhým zavedením formálních pořádkových lhůt.
Insolvenční zákon zavádí formální pořádkové lhůty na řadě míst (v porovnání
se stávající úpravou častěji), vychází však z koncepce, podle které se tyto lhůty
prosadí jen ve spojení s dalšími opatřeními (dalšími zákonnými ustanoveními),
jež umožňují příslušnou pořádkovou lhůtu skutečně dodržet. V návaznosti na
tento záměr, vytváří zákon prostor pro diferencované přístupy, zjednodušuje řízení tím, že odstraňuje jeho fáze a odstraňuje některé instituty, které umožňovaly
protahování řízení. Jde například o opuštění institutu ochranné lhůty v platném
pojetí, o jehož nefunkčnosti svědčí, že v letech 1998 až 2003 včetně bylo povoleno
pouze 8 ochranných lhůt. Zákon též umožňuje zkrácená řízení a postupy a vytváří
podmínky pro reálné uplatňování procesních sankcí a pro majetkovou odpovědnost osob, které v řízení postupují způsobem, jenž je v rozporu s jeho účelem.
Značný význam z tohoto hlediska má i začlenění incidenčních sporů do rámce
insolvenčního řízení. Obecně ovšem platí, že žádný procesní zákon (byť by byl
sebedokonalejší) nezajistí rychlost a hospodárnost řízení sám od sebe (již tím, že
existuje), nýbrž že taková norma pouze poskytuje (má poskytovat) nástroje, jichž
procesní subjekty mohou využít k účinné a rychlé ochraně práv. V této souvislosti je třeba konstatovat, že řada nedostatků dřívějšího konkursního řízení tkvěla
v aplikační praxi zejména soudů a správců, kteří nevyužívali nebo jen z části využívali možností, které jim i právní úprava dávala. Dnešní právní úprava se snaží
těmto nedostatkům předejít i tím, že klade důraz na co nejvyšší míru předvídatelnosti kroků všech subjektů podílejících se na chodu insolvenčního řízení a na
co nejvyšší míru transparentnosti, tak aby pro všechny subjekty bylo seznatelné,
jaká práva a povinnosti v té které fázi insolvenčního řízení mají.
Zákon dále zavádí instituci insolvenčního rejstříku. Jde o informační systém
veřejné správy, jehož správcem je Ministerstvo spravedlnosti, který zajišťujet
informovanost o insolvenčním řízení a který plní i další funkce (např. při doručování písemností).
Zákon respektuje požadavky vyhlášených mezinárodních smluv, jimiž je
Česká republika vázána a je slučitelný s akty Evropské unie. Úprava především
odpovídá principům, z nichž vychází „Evropská dohoda zakládající přidružení
mezi Českou republikou na jedné straně a Evropskými společenstvími a jejich
členskými státy na straně druhé“, publikovaná ve Sbírce zákonů České republiky
pod č. 7/1995.
Literatura
SCHELLEOVÁ, I.: Vybrané problémy z teorie konkursního práva. Brno: Masarykova univerzita 1995.
SCHELLEOVÁ, I.: Konkursní a vyrovnací řízení. Brno: Iuridica Brunensia 1995.
SCHELLEOVÁ, I.: Bankroty očima práva, Bratislava: ELITA 1997.
SCHELLEOVÁ, I.: Insolvenční zákon, Praha: Eurounion 2006.
SCHELLEOVÁ, I.: Firma v konkurzním řízení (Jak vyhlásit konkurz a vymáhat pohledávky). Praha: Computer Press 2001.
SCHELLEOVÁ, I.: Právní úprava konkursního řízení (Historie a současnost).
Brno: Masarykova univerzita 1995.
SCHELLEOVÁ, I.: Český civilní proces. Praha: Linde 1997.
SCHELLEOVÁ, I. a kol.: Konkurz a vyrovnání. Praha: Eurolex Bohemia 2005.
Vidiecke mikroregionálne združenia
ako nástroj regionálneho rozvoja
(príklad Košický región)
Ústav geografie Prírodovedecká fakulta UPJŠ Košice
Jesenná 5, 04001 Košice
+421552346190
[email protected], [email protected]
Abstract: The micro-regional societies are the alliances of municipalities based
on the partnership, cooperation and effort to realize common plant. The main
objective of this article is forming rural micro-regional structures in Košice selfgoverning county (KSGC). Of the same standing resident structure KSGC for-stay
from 440 rural settlements, 11 towns and 11 regions. At rural settlements prevail
villages to 499 inhabitants.
Development KSGC is possible through micro-regional corporations, those is
67 and is to they connection 349 rural settlements (82,5 % settlements outside)
and 10 towns. Look-out development micro-regions they can be in following areas:
waste economy, energy, ewage economy, farming, protection of the environment,
educate, population and sustainable development, qualitative working-out project.
In present mention possible identification micro-regions, their grading, typology
and movement micro-regions.
Keywords: development, rural micro-regional structures, self-governing county,
development, typology.
Úvod
Slovenský vidiek disponuje potenciálom, ktorý môže priaznivo ovplyvniť vývoj v príslušnej krajine a regióne. Slovensku sa vzorom pre rozvoj vidieka stali
vyspelé európske krajiny, v ktorých prostredí trend obnovy vidieka funguje už
niekoľko desaťročí a v súčasnej dobe plní vidiek v prostredí celej krajiny dôležitú funkciu.
Osobitne cenný prínos má rozvoj vidieka pre zaostalé a marginálne regióny,
ktoré týmto spôsobom majú možnosť skvalitniť vlastné prostredie, zvýšiť životnú úroveň v regióne a zároveň stať sa konkurencieschopným v porovnaní
s inými regiónmi. Medzi marginálne vidiecke regióny možno považovať Košický
kraj. V príspevku sa budeme zaoberať možným rozvojom tohto kraja prostredníctvom nových vidieckych mikroregionálnych združení so zámerom na ich typológiu a klasifikáciu.
1. Metodické otázky a vyčlenie územia
Mikroregiónom sa vo viacerých prácach rozumie územie podriadené vyšším
a väčším regionálnym celkom (Dubcová et al 2001, Klamár 2005, Toušek et al
2005). Používa sa hlavne v spojení s pojmom región a jeho hierarchizáciou na
báze rôznych sumačných znakov. Často je pojem mikroregión vo vzťahu k vymedzeniu nodálneho regiónu, t. j. ukazuje hierarchiu, teda podriadenosť a gravitáciu
subregiónov, resp. mikroregiónov k určitému centru alebo k viacerým jadrám.
Autori odlišujú dva stupne a pripúšťajú aj tri úrovne mikroregiónov. Mikroregióny 1. stupňa možno pripodobniť k spádovým územiam stredísk osídlenia obvodného významu, mikroregióny 2. stupňa – dnešné okresy a mikroregióny 3. stupňa
sú odrazom prenosu integrity na vyššie stupne dôsledkom čoho je vzrast významu stredných a veľkých pracovných mikroregiónov v regionálnej štruktúre.
V dnešnej dobe je možné pojem mikroregión definovať aj v spojitosti s regio
nálnym rozvojom, združeniami obcí za účelom rozvoja, rozkladaním rozvojových impulzov na väčší počet regiónov, miest a obcí. Mikroregióny resp. vidiecke
mikroregionálne štruktúry v súčasnom poňatí možno chápať aj ako združenie
obcí, v ktorom jednotlivé obce združenia navzájom spolupracujú, majú spoločný
program, cieľ a spája ich snaha uskutočniť rozvoj územia mikroregiónu z rôznych aspektov (prírodného, kultúrneho, spoločenského, socioekonomického,
environmentálneho, sociálneho aspektu a pod.).
Mikroregióny sú vlastne základné geografické jednotky so spoločnou ekonomickou sociálno-kultúrnou a v neposlednom rade aj environmentálnou pro
blematikou, ktoré sú schopné vytvoriť vlastný identický rozvojový program na
báze využitia miestnych zdrojov a inovatívnych postupov, na princípe partnerstva a spolupráce. Sú to vlastne spoločenstvá obcí (vidieckych, ale aj mestských)
a zárodky základných administratívnych municipalít (Spišiak, 1999).
Košický samosprávny kraj (KSK) sa rozprestiera v juhovýchodnej časti Slovenskej republiky. Hraničí s dvomi krajmi – na severe s Prešovským a na západe s Banskobystrickým krajom. Južná hranica Košického kraja je zároveň štátnou hranicou s Maďarskou republikou a východná hranica je štátnou hranicou
s Ukrajinou. Rozloha kraja je 6 753 km2. Z rozlohy Slovenska predstavuje Košický
kraj 7,26 %. Rozlohou je na 4. mieste v Slovenskej republike po Banskobystrickom, Prešovskom a Žilinskom kraji. Kraj je predĺžený v smere západ – východ.
Nadmorská výška kraja sa pohybuje od 94 m n. m. (výtok Bodrogu) do 1 476 m
n. m. (vrch Stolica).
Územie kraja tvorí 11 okresov. Zo všetkých okresov je najväčší rozlohou, počtom obcí a obyvateľov okres Košice-okolie. Najmenší rozlohou a počtom obcí
je okres Košice III a počtom obyvateľov okres Sobrance. Z celkového počtu 440
administratívnych sídiel má 17 štatút mesta (3,9 %). Okrem krajského mestá
Košice sú to okresné mestá Trebišov, Michalovce, Rožňava, Gelnica, Spišská Nová
Ves, Sobrance. Ďalšie mestá kraja sú Moldava nad Bodvou a Medzev (okres Košice-okolie), Veľké Kapušany a Strážske (okres Michalovce), Dobšiná (okres Rožňava), Krompachy a Spišské Vlachy (okres Spišská Nová Ves), Kráľovský Chlmec,
Sečovce a Čierna nad Tisou (okres Trebišov). Celkove je v kraji teda 400 obcí, 22
mestských častí a 17 miest. Počtom obyvateľov 769 068 (k 31. 12. 2003) je druhým najľudnatejším krajom po susednom Prešovskom kraji. Priemerná hustota
osídlenia je 113,89 obyvateľov na 1 km2 (k 31. 12. 2003).
2. Vidiecke mikroregionálne združenia
v Košickom samosprávnom kraji
Rozvoj vidieka je na jednej strane realizovaný mikroregiónmi, ktoré sú registrované Krajským a Štatistickým úradom Slovenskej republiky. Na strane druhej
existencia mikroregiónov, ktoré zatiaľ neprešli registráciou je taktiež výrazná
a neregistrované mikroregióny plnia tiež dôležitú úlohu v spojení s rozvojom
vidieka.
Vznik prvých mikroregiónov v KSK sa spája s rokmi 1995 –1996 V týchto rokoch vznikli na území KSK prvé združenia obcí: Združenie obcí mikroregiónu
Poondavie, Záujmové združenia pre výstavbu skupinového vodovodu, Združenie pre Pobodrožie, Združenie obcí Zemplínska Šírava a pod.. Toto obdobie
sa stalo významným medzníkom v rozvoji prostredia vidieka prostredníctvom
mikroregionálnych štruktúr. Potreba ich vzniku väčšinou vzišla zdola, t. j. na
podnet miestneho obyvateľstva a väčšinou išlo o vidiecky priestor, ktorý mal vo
viacerých rozvojových parametroch nízke hodnoty (Spišiak, 1999, Spišiak et al.
2005).
V KSK možno v súčasnosti zaevidovať približne 67 registrovaných mikroregiónov (k 31. 12. 2005), ide väčšinou o mikroregióny, ktoré naďalej vykazujú
spoluprácu v rámci rozvoja a vzájomnej spolupráce a majú spoločný cieľ, ktorý
sa snažia dosiahnuť. Pri sledovaní počtu združených obcí v jednotlivých mikroregiónoch uvedených v tabuľkách 19 a 20 nie všetky mikroregióny spĺňajú podmienky definície. Za mikroregióny by bolo možné v tomto prípade považovať tie,
v ktorých počet združených obcí nepresahuje 20 obcí. Takýchto mikroregiónov
je v Košickom kraji približne 50. Okrem týchto vidieckych mikroregionálnych
štruktúr, však existujú v Košickom kraji aj ďalšie združenia obcí, ktoré v mnohých prípadoch vystupujú síce ako mikroregióny, ale v skutočnosti ak vychádzame z definície mikroregiónu ich možno považovať skôr len za združenia obcí
nie za mikroregión. Ide o združenia obcí, kde počet obcí presahuje hodnotu 20
a viac. Napriek tomu, že v týchto združeniach ide taktiež o vzájomnú spoluprácu
a rozvoj, nemožno hovoriť o rovnakých združeniach ako v prípade mikroregió
nov. Takýchto združení obcí je v KSK približne 20 (k 31. 12. 2005). Patria tam
väčšinou združenia miest a obcí, resp. veľké združenia obcí, nielen počtom obcí
ale aj rozlohou a počtom obyvateľov ako sú: Koordinačné združenie pre rozvoj
mikroregiónu dolný Spiš, Združenie pre výstavbu prívodu a rozvodu pitnej vody
Južného Zemplína, Združenie obcí pre separovaný zber Zemplín, Združenie obcí
pre separovaný zber Spiš a pod..
Výnimku v prípade vidieckych mikroregionálnych zdužení tvorí Občianske
združenie Ekosvinka. Aj napriek tomu, že počet združených obcí je 23, možno
v tomto prípade hovoriť o mikroregióne. Ide o združenie, ktoré vzniklo zjednotením obcí povodia Svinky. Tieto obce boli opakovane od roku 1997 postihované pravidelne sa opakujúcimi ničivými záplavami. Jeho vznik bol dôsledkom
neúčinných opatrení zo strany štátnych orgánov, a preto bolo potrebné zjednotiť
všetky obce povodia, ktoré boli týmito záplavami postihované, aj napriek tomu,
že počet združených obcí nebol celkom v súlade s definíciou mikroregiónu.
V prípade ostatných hodnôt možno sledovať pomerne veľkú rozlohu, ale aj vyšší
počet obyvateľov, ktoré sú však optimálne k počtu obcí.
Pri sledovaní ostatných ukazovateľov (rozloha, počet obyvateľov, hustota obyvateľstva a vznik mikroregiónu) má najväčšiu rozlohu z mikroregiónov, v ktorých
počet združených obcí nepresiahol 20 Združenie pre rozvoj turizmu v mikro
regióne Dobšiná, ktorý predstihol v priestorovej veľkosti aj mikroregióny ako
Združenie obcí Ekosvinka a Ekológ Olšava. Najmenšiu rozlohu má mikroregión
Združenie pre koordináciu výstavby obchodno – priemyselného centra v lokalite Dobrá – Čierna, táto rozloha je však opodstatnená, pretože dané združenie
tvoria iba 2 obce.
Pri hodnotení mikroregiónov z pohľadu počtu obyvateľov má najvyšší počet
obyvateľov Regionálne združenie cestovného ruchu v okrese Trebišov a najnižší
počet dosahuje združenie, ktoré má aj najmenšiu rozlohu. Zhodnotením hustoty obyvateľstva najvyššie hodnoty dosahuje Záujmové združenie obcí Slovenský
raj a najnižšie Združenie za rozvoj obcí Paňovce a Debraď
Dôležitou charakteristikou je aj početnosť obyvateľstva v poproduktívnom
veku. Najvyšší počet takéhoto obyvateľstva dosahuje Združenie obcí mikroregió
nu BOROLO a najmenej obyvateľstva v tomto poproduktívnom veku má Kecerovský mikroregión.
Z analýzy účasti obcí v mikroregiónoch Košického kraja možno konštatovať,
že z celkového počtu 440 administratívnych sídel vystupuje v rámci jednotlivých
mikroregiónov spolu 359 sídel (81,59%). Z tohto počtu je 349 vidieckych sídel
(82,51 % z celkového počtu vidieckych sídel v KSK) a 10 sídel mestského typu
(58,82% z celkového počtu sídel, ktoré majú v KSK štatút mesta).
Zhodnotením jednotlivých okresov KSK z hľadiska účastí v jednotlivých
mikroregiónoch má najväčší počet obcí vystupujúcich v pozícií člena mikroregionálneho združenia okres Gelnica (100%), po ňom nasledujú okresy Trebišov
(92,68 %), Michalovce (80,77 %), Košice-okolie (78,95 %), Rožňava (77,42 %),
Spišská Nová Ves (75,00 %) a okres Sobrance (72,34 %).
Najviac mikroregionálnych združení je v okrese Košice-okolie, najmenej
v okrese Gelnica. V skutočnosti môže byť počet mikroregiónov, resp. veľkých
združení obcí podstatne väčší. Ide hlavne o združenia obcí, ktoré navzájom spolupracujú na neformálnej úrovni. Keďže nevyužívajú podporné fondy, nespolupracujú s rozvojovými agentúrami, nie sú zapojené do Programu obnovy dediny
na Slovensku, nie sú zaregistrované ako združenia obcí resp. mikroregión nie je
možné ich všetky presne určiť a geograficky charakterizovať. Počet mikroregió
nov môžu ovplyvňovať hlavne malé obce, resp. združenia, ktorých registrácia
nie je nutná, pretože dlhodobo spolupracujú na veľmi dobrej úrovni. Takýmto
príkladom môžu byť hlavne susedné obce, ktoré si dlhodobo pomáhajú, spolupracujú vo viacerých oblastiach a z geografického pohľadu vystupujú taktiež ako
malý neformálny mikroregión, ktorý síce neprešiel registráciou, napriek tomu
využíva myšlienku spoločného cieľa a rozvoja, prostredníctvom vlastných zdrojov a miestneho obyvateľstva.
3. Klasifikácia vidieckych mikroregiónov
v Košickom samosprávnom kraji
Pri klasifikácií mikroregiónov možno použiť veľké množstvo spôsobov, závislých od hlavného klasifikačného kritéria.
Podľa polohového kritéria členíme mikroregióny:
a) mikroregióny, rozprestierajúce sa na území jedného okresu KSK.
b) mikroregióny, rozprestierajúce sa na území viacerých okresov KSK.
c) mikroregióny, rozprestierajúce sa na území viacerých okresoch a krajoch Slovenskej republiky pričom jeden z krajov je KSK.
d) mikroregióny, ktoré majú spoločnú hranicu so susedným štátom Slovenskej republiky
Podľa programového kritéria členíme mikroregióny na:
a) mikroregióny, v ktorých hlavným cieľom je ochrana životného prostredia
b) mikroregióny, v ktorých hlavným cieľom je rozvoj cestovného ruchu
c) mikroregióny, v ktorých hlavným cieľom je cezhraničná
d) mikroregióny, v ktorých hlavným cieľom je vybudovanie vodovodnej infraštruktúry (rozvody a prívody pitnej vody, odkanalizovanie, čistička odpadových vôd)
e) mikroregióny, ktorých hlavným cieľom je rozvoj ekonomického a hospodárskeho
potenciálu
Podľa zastúpenie vidieckych a mestských sídel členíme mikroregióny na:
a) vidiecke mikroregionálne štruktúry
b) mestské mikroregionálne štruktúry
c) vidiecko-mestské mikroregionálne štruktúry
d) mestsko-vidiecke mikroregionálne štruktúry
Podľa názvu mikroregiónu členíme mikroregióny na:
a) mikroregióny, v ktorých názve vystupuje prírodný prvok
b) mikroregióny, ktorých názov obsahuje hlavný cieľ mikroregiónu
c) mikroregióny, ktorých názov tvoria názvy jednotlivých obcí
d) mikroregióny, v ktorých názve vystupujú skratky programu resp. obcí
4. Záver
Smerovanie mikroregiónov Košického samosprávneho kraja a ich udržanie
bude potrebné riešiť na jednej strane z hľadiska vlastného potenciálu a na strane
druhej využitia ponuky slovenskej, ale aj európskej spoločnosti. Pomerne veľký
počet mikroregiónov v kraji svedčí o snahe obyvateľov zmeniť prostredie, v ktorom žijú a vytvoriť ho konkurencieschopným v prostredí kraja, slovenského i európskeho priestoru. Perspektívy rozvoja mikroregiónov môžu byť v nasledovných
oblastiach: odpadové hospodárstvo, energetické hospodárstvo, vodné hospodárstvo, poľnohospodárstvo, ochrana životného prostredia, vzdelanie obyvateľstva
pre trvalo udržateľný rozvoj, kvalitne vypracované predkladané projekty.
Tento príspevok bol vypracovaný za podpory Vedeckou grantovou agentúrou
MŠ SR a SAV (VEGA) v rámci projektov 1/0175/09, 1/0088/08.
Literatúra
Dubcová, A., Kramareková, H., Rýchla, H. 2001. Potenciál mikroregiónu
Požitacie-Širočina pre cestovný ruch. Geografie XII, Masaryk. univer. Brno,
Pedagog. fakulta, 2001, s. 31 – 37.
Klamár, R. 2006. Plánovanie rozvoja regiónov na lokálnej úrovni v nových
podmienkach demokracie. In: Transformácie politicko-priestorových systémov a systémov demokacie. Ištók, R. ed. Prešov. Univerzita, Prešov, 2005,
s. 108 –132.
Oremusová, D. 2003. Vybrané prvky územného rozvoja Mikroregiónu Thermál.,
Geografie XIV, Masaryk. univer. Brno, Pedagog. fakulta, 2003, s. 196 – 200.
Spišiak, P. 1999: Rozvoj vidieka vo vybraných mikroregiónoch Slovenska. In:
Časopis Geografia, VII, 1999, č. 1, s. 17 –19.
Spišiak, P. et. al. 2005. Agrorurálne štruktúry Slovenska po roku 1989. Geo-grafika, Bratislava, s. 186.
Toušek, V., Vežník, A., Štepánková, I., Štokonger, M., Brynda, R. 2005.
Dopady strukturálních fondů EU na restrukturalizaci zemědělství a venkova
v regionu NUTS II Jihovýchod. In: Geografické aspekty středoevropského prostoru. Vyd. první. Brno: Pedagogická fakulta MU Brno, 2005, s. 144 –154.
vybrané ekonomické aspekty
nezamestnanosti v sr a vývojové tendencie
nezamestnanosti v okrese prešov
Ing. Martina Spišiaková, Ing. Elena Širá
Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta manažmentu
Ul. 17. novembra 1, 080 78 Prešov. Tel.č.: 00-421-51-7570 168
[email protected], [email protected]
Abstract: Unemployment really negatively influences experiencing individual´s
subjective well-being and life quality. The object of our research is the Prešov region,
the state and the structure of the unemployed people. The contribution is concerning
the basic theoretical definition of the work, labour market, unemployment and
about the influence of the unemployment on the various group of citizens as well
as on the economy of the relevant region. It presents in details the evolution of
the unemployment based on the particular structures of unemployment abreast of
Slovak Republic and the Prešov Region.
Keywords: Unemployment. Prešov Region. Labour Market. Labour Office.
Economic and Social consequences.
Kľúčové slová: Nezamestnanosť. Prešovský región. Trh práce. Úrad práce. Vývoj
nezamestnanosti v SR.
ÚVOD
Cieľom úvodnej časti je zhodnotenie ekonomického vývoja zamestnanosti
v Prešovskom regióne a následne objasnenie problematiky nezamestnanosti na
Slovensku v súvislosti s TOP 10 najväčšími zamestnávateľmi na Slovensku a TOP
10 najväčšími podnikmi v Prešovskom regióne, ktorý patri medzi regióny s najvyššou nezamestnanosťou
Najvyšší nárast nezamestnanosti bol zaznamenaný na východe Slovenska, na
Záhorí a juhu stredného Slovenska. Regionálne disparity na trhu práce tak kríza
ešte viac zvýraznila. Rozdiel medzi okresom s najnižšou a najvyššou nezamestnanosťou sa zvýšil z 25 % v auguste 2008 na 31 % v decembri 2009. [5]
Problematike regionálnych disparít na Slovensku v kontexte regionálneho
rozvoja Prešovského kraja sa zaoberali Matlovič-Matlovičová a Klamár, ktorí na
základe sociálno-ekonomických a demografických ukazovateľov skúmali pozíciu
Prešovského kraja v regionálnej štruktúre Slovenska. Z analýz uvedených autorov vyplýva, že súčasne obdobie je charakteristické prehlbovaním sociálno-ekonomických rozdielov medzi sídlami a regiónmi, prehlbovaním rozdielov v ich
potenciáloch, životných podmienkach i rozvojových disponibilitách. [3]; [4]
MATERIÁL A METÓDA
Pri písaní príspevku boli použitá grafická metóda pre lepšie znázornenie a pochopenie danej problematiky. Teoretický výskum bol uskutočňovaný formou lo-
gického vyhodnotenia, získavania a zhromažďovania sekundárnych informácií
a to jednak cez Krajské správy Štatistického Úradu SR v Prešove, Ústredie práce,
sociálnych vecí a rodiny, Prešovský samosprávny kraj. Ďalej sme použili metódu
vedeckej abstrakcie, metódu komparácie, indukcie.
DOSIAHNUTÉ VÝSLEDKY A DISKUSIA
1. Problematika zamestnanosti v okrese Prešov
Prešovský kraj v ekonomickej výkonnosti a v príjmoch obyvateľstva zaostáva
v hospodárskom rozvoji za úrovňou Slovenskej republiky. Na tvorbe celoštátneho hrubého domáceho produktu (HDP) sa Prešovský kraj podieľa objemom
deväť percent, čo predstavuje najmenší podiel zo všetkých ôsmich krajov Slovenska. Regionálny HDP postupne rastie, ale napriek tomu patrí stále k podpriemerným v rámci EÚ. [7]
Na Slovensku žije v okrese Prešov 78 642 ekonomicky aktívnych osôb, z toho
mužov 44 810 a žien 33 832.
Počet žien v evidencii úradu práce v Prešove bol ku koncu januára 5 838
(41,7 % z celkového počtu uchádzačov o zamestnanie), počet osôb so zdravotným postihnutím bol 243 (1,7 %), osôb starších ako 50 rokov veku bolo 3 386
(24,2 %), absolventov 996 (7,1 %), mladistvých 171 (1,2%).
Zastúpenie uchádzačov o zamestnanie podľa hlavných tried predchádzajúceho zamestnania je najvyššie u osôb bez pracovného zaradenia (55,5 %) a u pomocných a nekvalifikovaných pracovníkov (11,1 %).
V januári 2010 bol zaznamenaný nárast počtu uchádzačov o zamestnanie
z 13 629 na 14 003 (medzimesačne nárast o 374 osôb), pričom medziročne
vzrástol o 4 173 osôb. Graf 1 nám znázorňuje záujem uchádzačov o zamestnanie
v roku 2009 v okrese Prešov.
Disponibilný počet uchádzačov o zamestnanie vzrástol oproti mesiacu december z 12 408 na 12 722 (medzimesačne nárast o 314 osôb) a medziročne
nastal nárast o 3 892 osôb.[6]
Graf č. 1 – Vývoj celkového počtu uchádzačov o zamestnanie v okrese Prešov v r. 2009 (osoby)
Zdroj: UPSVAR, vlastné spracovanie
V januári bolo zaevidovaných 1 222 uchádzačov o zamestnanie (v okrese
Prešov), čo je o 586 osôb viac ako v decembri (medziročne nárast o 74 osôb),
pričom žien bolo 501 (41,0 % z celkového počtu novoevidovaných), osôb so
zdravotným postihnutím bolo 10 (0,8 %), mladistvých bolo 17 (1,4 %) a uvoľnených z organizačných dôvodov bolo 65 (5,3 %).
Prílev absolventov do evidencie úradu bol v tomto mesiaci 61 osôb, čo v percentuálnom vyjadrení predstavuje 5,0 % z celkového počtu novoevidovaných
uchádzačov o zamestnanie. Ku koncu mesiaca bolo v evidencii úradu 1 022 absolventov (medzimesačne pokles o 26 osôb).
Z celkového počtu novoevidovaných UoZ v januári bolo 52,9 % takých uchádzačov o zamestnanie, ktorí v predchádzajúcom období ukončili pracovný pomer u zamestnávateľa. Z tejto kategórie osôb najväčšiu skupinu tvorili tí, ktorí
predtým pracovali v stavebníctve – 129 (20,0 %), v oblasti veľkoobchodu a malo
obchodu – 128 (19,8 %), v oblasti textilu, odevov, kože a kožených výrobkov – 59
(9,1 %) a v oblasti výroby kovov a kovových konštrukcií 30 (5,6 %). [6]
V Prešovskom kraji prevažujú malé a stredné podniky. Podniky do 49 zamestnancov tvoria viac ako 95 % zo všetkých podnikov a veľké podniky s 250 a viac
zamestnancami predstavujú ani nie 1 %. Ekonomicky najvyspelejšími oblasťami
Prešovského kraja sú okresy Poprad, Prešov a Humenné. Najslabšími, periférnymi, sú pohraničné okresy Medzilaborce, Svidník, Stropkov a okres Levoča.
Najvýznamnejším odvetvím hospodárstva je obchodná činnosť, ktorej sa v regióne venuje najviac podnikateľských subjektov. K najvýznamnejším hospodárskym odvetviam patrí spracovateľský priemysel, predovšetkým potravinársky,
založený na poľnohospodárskej produkcii, odevný, textilný, drevospracujúci, strojársky, ale aj elektrotechnický, chemický a farmaceutický priemysel. V priemysle
je zamestnaných približne 34 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Vzhľadom
na obrovský potenciál kraja v oblasti rozvoja cestovného ruchu, sa prejavujú aj
značné rezervy v poskytovaní ubytovacích a stravovacích služieb. K najvýznamnejším podnikom v Prešovskom kraji patria Chemosvit Svit, Tatravagónka Poprad,
Mecom Humenné, Bukóza Vranov, Elcom Prešov a Stroptel Stropkov. [7]
Graf č. 2 Najväčšie podniky v Prešovskom kraji, TOP 2009
Zdroj: Trend, 2009
*Spoločnosť bola 31.12.2008 zrušená, právnym nástupcom je Mecon Group, s.r.o., Humenné
Pre potenciálnych investorov má Prešovský kraj viacero pozitív, ako napríklad
dlhoročná tradícia v priemyselnej produkcii,
viac ako tri štvrtiny populácie má určitý druh technického vzdelania,
relatívne najlacnejšia pracovná sila na Slovensku,
vhodné podmienky na rozvoj spolupráce so susednými krajinami, Poľskom
a Ukrajinou,
yy vhodné obchodné prostredie na vstup ďalších firiem,
yy pripravené priemyselné parky pre investorov. [7]
yy
yy
yy
yy
1.1 Vývoj evidovanej miery nezamestnanosti v okrese Prešov
Miera nezamestnanosti za celkový počet uchádzačov o zamestnanie klesla
oproti mesiacu december zo 17,86 % na 17,81 %, t.j. o 0,05 boda.
Evidovaná miera nezamestnanosti klesla v okrese Prešov v januári oproti
mesiacu december zo 16,26 % na 16,18 %, t.j. o 0,08 boda. Graf 3 poukazuje na
vývoj evidovanej miery nezamestnanosti 2009 v Prešovskom okrese.
V tomto mesiaci došlo k medziročnému nárastu miery nezamestnanosti za
celkový počet uchádzačov o zamestnanie o 4,93 boda a k medziročnému nárastu
evidovanej miery nezamestnanosti o 4,61 boda.
Pri výpočte miery nezamestnanosti sme vychádzali z priemerného počtu ekonomicky aktívneho obyvateľstva v roku 2009.
Graf č. 3 – Vývoj evidovanej miery nezamestnanosti v okrese Prešov v r. 2009 (v %)
Zdroj: UPSVAR, vlastné spracovanie
2. Voľné pracovné miesta
2.1 Prírastok a úbytok pracovných miest v okrese Prešov
V januári bolo zaevidovaných na úrade práce 59 voľných pracovných miest
oznámených zamestnávateľmi z okresu Prešov (v decembri 103 miest).
Úbytok predstavoval 114 pracovných miest (v decembri 42 miest). Ku koncu
mesiaca bolo evidovaných 64 voľných pracovných miest (predchádzajúci mesiac
119 miest). Na jedno voľné pracovné miesto evidované na úrade štatisticky pripadlo 219 uchádzačov o zamestnanie (v decembri 115 UoZ). [6]
3. Zamestnanosť na trhu práce v SR
Trh práce v Slovenskej ekonomike trpí chronickými problémami, ktoré sa
prejavujú vysokou mierou nezamestnanosti, predovšetkým dlhodobou nezamestnanosťou, ktorá sa grupuje prevažne z nízkokvalifikovanej pracovnej sily,
vyznačujúcou sa slabou mobilitou. [1]
Situáciu na trhu práce v 1. štvrťroku nepriaznivo ovplyvňoval nižší dopyt
po pracovnej sile. Počet pracujúcich klesol oproti 1. štvrťroku 2009 o 4,4 % na
2 283,1 tis. osôb. Celkový pokles bol dôsledkom zníženia počtu zamestnancov
o 5,8 % na 1 906,9 tis. osôb. Počet podnikateľov sa zvýšil o 2,9 % na 371,5 tis.,
z toho podnikateľov bez zamestnancov o 4,7 % na 291,7 tis. Počet podnikateľov
so zamestnancami klesol o 3,4 % na 79,8 tis. osôb.
Na celkovú zamestnanosť najviac vplýval pokles počtu pracujúcich v priemysle (o 79,1 tis.) a v doprave a skladovaní (o 21,8 tis.). Zvýšil sa najmä počet
pracujúcich v obchode; vo verejnej správe, povinnom sociálnom zabezpečení;
v informatívnych a komunikačných činnostiach. Z celkového počtu zamestnaných osôb pracovalo v službách 59,6 %, priemysle 25,8 %, stavebníctve 11,1 %,
v poľnohospodárstve, lesníctve a rybolove 3,4 %. [9]
Graf č. 4 poukazuje na štruktúru najväčších zamestnávateľov Slovenska. Priemerný počet zamestnancov sa pohybuje od 17 724 do 5 264 pracujúcich. Graf
vykazuje spoločnosti, ktoré patria medzi TOP 10 na Slovensku. Ďalej môžeme
uviesť, že spoločnosti sú prevažne z Bratislavského regiónu, čo potvrdzuje silné
postavenie zamestnanosti ako aj počtu voľných pracovných miest daného regiónu v porovnaní s ostatnými krajmi.
Graf č. 4 – Najväčší zamestnávatelia Slovenska, TOP 2009
Zdroj: TREND, 2009
Kým v Bratislave vzrástla sezónne očistená nezamestnanosť medzi augustom
2008 a decembrom 2009 len o necelé 2 %, v Detve zaznamenali nárast ľudí bez
práce o 9 %, v Myjave o skoro 10 % a v Snine dokonca o takmer 11 %. Tento vývoj
výrazne ovplyvnila štruktúra ekonomiky daného regiónu. [5]
3.1 Vývoj pracovných miest v SR aj podľa územného členenia
Negatívnymi zmenami bol poznačený aj vývoj v tvorbe voľných pracovných
miest v SR. Oproti 1. štvrťroku 2009 sa ich počet znížil o 7 849 (o 37,3 %) na
13 209 miest. Absolútne najviac klesol vo verejnej správe, sociálnom zabezpečení (o 4 640 miest). Výraznejší úbytok bol aj v doprave a skladovaní, stavebníctve,
priemysle a v ubytovacích a stravovacích službách. Najvýraznejší medziročný
prírastok počtu miest (307) bol v zdravotníctve a sociálnej pomoci. Zvýšila sa
aj ponuka v činnostiach v oblasti nehnuteľností; v dodávke vody; informačných
a komunikačných činnostiach, umení, zábave a rekreácii.
Podľa územného členenia najviac voľných pracovných miest ponúkal Bratislavský kraj (6 691). V ostatných krajoch sa ich počet pohyboval od 823 (Trnavský) do 1 025 €(Žilinský kraj). Vo všetkých krajoch bol tento počet medziročne
nižší. Najviac klesol v Trnavskom (o 61,4 %) a najmenej v Bratislavskom kraji
(o 32,1 %).
Miera voľných pracovných miest dosiahla 0,7 %. Vyššia ako v priemere za celé
hospodárstvo bola najmä vo verejnej správe, sociálnom zabezpečení (2,6 %), finančných a poisťovacích činnostiach (1,6 %), v dodávke elektriny, plynu, pary
(1,5 %). [9]
ZÁVER
Návrhovú časť práce a záver tvoria výsledky analýzy a zistenia, ktoré sme
počas skúmania oblasti trhu práce a nezamestnanosti v Prešovskom regióne
získali a zároveň sme upriamili pozornosť na ekonomickú situáciu a vytváranie
priaznivého prostredia pre trvalý a dlhodobý hospodársky rozvoj Prešovského
regiónu. Zameriavali sme sa na analýzu vývoja a štruktúry nezamestnanosti
v regióne a špecifikám determinujúcim vysokú mieru nezamestnanosti.
V januári 2010 bol zaznamenaný nárast počtu uchádzačov o zamestnanie
z 13 629 na 14 003 (medzimesačne nárast o 374 osôb), pričom medziročne
vzrástol o 4 173 osôb. Pre porovnanie grafe č. 1 znázorňuje vývoj celkového
počtu uchádzačov o zamestnanie v okrese Prešov v r. 2009, ktorý poukazuje na
celoročné zvyšovanie záujmu uchádzačov o zamestnanie.
Z januárového prieskumu je zrejme, že na úrade práce v Prešove bolo zaevidovaných 1 222 uchádzačov, čo je o 586 osôb viac ako v decembri (medziročne
nárast o 74 osôb). Z celkového počtu novoevidovaných uchádzačov o zamestnanie v januári bolo 52,9 % takých uchádzačov o zamestnanie, ktorí v predchádzajúcom období ukončili pracovný pomer u zamestnávateľa.
Podniky do 49 zamestnancov tvoria viac ako 95 % zo všetkých podnikov a veľké podniky s 250 a viac zamestnancami predstavujú ani nie 1 %.
Evidovaná miera nezamestnanosti klesla v okrese Prešov v januári oproti mesiacu december zo 16,26 % na 16,18 %, t.j. o 0,08 boda. Graf č. 3 poukazuje na
vývoj evidovanej miery nezamestnanosti 2009 v Prešovskom okrese. A graf č.4
poukazuje na štruktúru najväčších zamestnávateľov Slovenska. Priemerný počet zamestnancov sa pohybuje od 17 724 do 5 264 pracujúcich. Graf vykazuje
spoločnosti, ktoré patria medzi TOP 10 na Slovensku. Ďalej môžeme uviesť, že
spoločnosti sú prevažne z Bratislavského regiónu, čo potvrdzuje silné postavenie zamestnanosti ako aj počtu voľných pracovných miest daného regiónu v súvislosti s ostatnými krajmi.
SÚHRN
Nezamestnanosť naozaj negatívne ovplyvňuje prežívanie subjektívnej pohody
a zároveň aj kvalitu života jednotlivca. Objektom skúmania predkladaného príspevku je Prešovský región, stav a štruktúra nezamestnaných. Práca sa zaoberá základným teoretickým vyčlenením pojmov práca, trh práce, nezamestnanosť, a vplyvu nezamestnanosti na rôzne skupiny obyvateľstva ako aj na ekonomiku daného
regiónu. Podrobnejšie spracováva vývoj nezamestnanosti na základe jednotlivých
štruktúr nezamestnanosti na úrovni Slovenskej republiky a Prešovského kraja.
LITERATÚRA
AZUDOVÁ, Ľ. Postavenie domácností a vývoj sociálnej štruktúry v Slovenskej
republike. In: MORVAY, K. a kol. Transformácia ekonomiky: skúsenosti Slovenska. Bratislava: Ústav slovenskej a svetovej ekonomiky 2005, s. 248 – 273.
ISBN 80-7144-143-0.
MITRÍKOVÁ, J. Geografické aspekty transformácie maloobchodu a nákupného
správania sa na Slovensku. In: Matlovič, R., Matlovičová, K. (2005): Vývoj
regionálnych disparít na Slovensku. Folia geographica 8, Prešov: Prešovská
univerzita v Prešove. ISSN 133-6157.
KLAMÁR, R. (2008): Slovakia and the analysis of its disparities. Acta facultatis
Studiorum Humanitatis et naturae Univesitatis Prešoviensis, Folia Geographica 12, Prešov. ISSN 133-6157.
MATLOVIČ, R., MATLOVIČOVÁ, K. (2005): Vývoj regionálnych disparít na Slovensku a problémy regionálneho rozvoja Prešovského kraja. In: Prírodné vedy.
Folia geographica 8. Prešov: Prešovská univerzita, Fakulta humanitných a prírodných vied, p. 66 – 88.
Kríza ukrojila Slovákom z práce. Všade inak. Available on the internet: (http://
hnonline.sk/ekonomika/c1-40799550-kriza-zasiahla-regiony-rozdielne-rozny-bol-aj narast-nezamecstnanosti) [22.6.2010].
MOLČANOVÁ, A. Komentár k štatistike o vývoji nezamestnanosti v okrese Prešov USVAR SR. Avaliable on the internet: http://www.upsvarpo.sk/upsvarpo/
tmp/14781267091663.pdf) [3.7.2010].
Prešovský samospády kraj; Dostupné na internete: informacie [2.7.2010].
ŠIRÁ, E. Ekonomický potenciál Prešovského kraja. In: Zborník z medzinárodnej Baťovej doktorandskej konferencie, Zlín, 10.4.2008, ISBN 978-80-7318664-7.
ŠÚ SR. Vývoj zamestnanosti a nezamestnanosti v 1. štvrťroku 2010. Available
on the internet: (http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=24148)
[20.6.2010].
Demografický potenciál
mikroregiónu Dolina Čergova
ako jeden z faktorov rozvoja regiónu
Mgr. Branislav A. Švorc
Katedra manažmentu
FM, PU, Ul. 17. novembra č. 1, 081 01 Prešov
Tel.: 0908 546 716
Abstract: Although Slovakia is a small country, we can observe many differences
in economic and demographic characteristics of individual regions and also
differences in social and educational level of the population of these regions.
These differences are for development of the whole country as a potential threat.
Developed countries have long understood the power of the country lies not only
in the performance center, respectively. in better cases of a few centers, but in
economic, social, educational and other performance across the whole country.
Therefore they strive for uniformity of development of all its regions to stabilize
the workforce and population. From the viewpoint of forming a regional structure
in the country, is one of the most important position just for the assessment of
demographic potential, which is an essential factor in the development of each
region.
ÚVOD
Zväčšovanie regionálnych rozdielov je čoraz viac typickejšie pre Slovenskú
republiku. Táto skutočnosť je daná nielen prírodnými, historickým, kultúrnymi,
ale aj administratívnymi podmienkami v našej krajine. Hoci je Slovensko malým
územím, môžeme pozorovať mnohé rozdiely v ekonomických či demografických
ukazovateľoch jednotlivých regiónov a tiež rozdiely v sociálnej oblasti a vzdelanostnej úrovni obyvateľstva týchto regiónov. Tieto rozdiely sú pre rozvoj štátu
ako celku potenciálnou hrozbou. Môžu totiž vyvolať pohyby obyvateľstva, ktoré
neprispejú nielen stabilite samotných regiónov, ale ani stabilite štátu.
Vyspelé krajiny už dávno pochopili, že sila štátu nespočíva len vo výkonnosti
centra, resp. v lepších prípadoch niekoľkých centier, ale v ekonomickej, spoločenskej, vzdelanostnej a inej výkonnosti celej krajiny. Preto sa usilujú o rovnomernosť vývoja všetkých svojich regiónov, o stabilizáciu pracovných síl a obyvateľstva, o to, aby niektorá časť populácie v krajine príliš nezostarla a nestala sa
v konečnom dôsledku príťažou pre celú spoločnosť.
Z pohľadu formovania regionálnej štruktúry v krajine, patrí jedno z najvýznamnejších postavení práve hodnoteniu demografického potenciálu, ktorý je
nevyhnutným faktorom v rozvoji každého regiónu.
VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA
MIKROREGIÓNU DOLINA ČERGOVA
Združenie regiónu Dolina Čergova je združenie 8 obcí Prešovského samosprávneho kraja, ktoré vzniklo v roku 1999. Nachádza v okrese Sabinov, približne v juhovýchodnej časti Spišsko-šarišského medzihoria, na úpätí pohoria Čergov, (podľa ktorého si dalo združenie názov), v povodí rieky Torysa.
Rozloha územia mikroregiónu je 9438 ha a zaberá približne 20 % z celkového
územia okresu Sabinov. Počtom obyvateľov 5313 (v roku 2009) patrí k malým
mikroregiónom na Slovensku. Najväčšími obcami sú Pečovská Nová Ves (2393
obyvateľov) a Červenica pri Sabinove (776 obyvateľov). Najmenšou obcou sú
Hanigovce (130 obyvateľov). V priemere na 1 km2 pripadá 56 obyvateľov, teda
región má nižšiu hustotu osídlenia ako Slovensko (109 obyv./km2), Prešovský
samosprávny kraj (88 obyv./km2) či okres Sabinov (117 obyv./km2). V roku 2001
bolo v mikroregióne celkovo 1373 domov, z toho 1180 trvalo obývaných.
V obciach, ktoré sú v združení Dolina Čergova bolo v roku 2001 42 % ekonomicky aktívnych obyvateľov. Najviac ich pracovalo v terciérnom sektore (34 %)
a najmenej v primárnom sektore (7 %).
Zdroj: vlastné spracovanie
ANALÝZA OBYVATEĽSTVA
Vývoj počtu obyvateľov
Počet obyvateľov regionálneho združenia obcí (ďalej RZO) Dolina Čergova sa
v histórii neustále vyvíjal. Prvé sčítanie ľudu, ktoré zaznamenávame aj v našom
príspevku, bolo v 19. storočí v roku 1869. Počas obdobia medzi rokmi 1869 – 2001
prebehlo 13 sčítaní obyvateľstva. Intenzita rastu a poklesu sa menila v závislosti od hospodárskych a kultúrnych podmienok oblasti. Koncom 19. a začiatkom
20. storočia zaznamenávame mierny pokles obyvateľstva, index rastu dosahoval hodnoty od 95,2 do 106. Spôsobené to bolo intenzívnym vysťahovalectvom,
vysokou dojčenskou úmrtnosťou a išlo aj o obdobie po skončení prvej svetovej
vojny, čím sa aj v podmienkach severovýchodného Slovenska potvrdila deštruktívna fáza Rossetovho zákona vojny. Jedine obce Hanigovce, Ľutina a Jakovany
vykazovali v tomto období progresívny rast obyvateľstva.
V 20. rokoch 20. storočia môžeme vidieť prvý výraznejší nárast obyvateľstva,
kde hodnota indexu rastu dosiahla 112,1. Začiatkom 30. rokov nastáva v Česko
slovensku hospodárska kríza a po jej vyvrcholení v roku 1933 prechádza do obdobia depresie, ktoré trvalo pomerne dlho. Veľa ľudí sa z regiónu vysťahovalo za
lepšou prácou hlavne do zahraničia. Po hospodárskej kríze nasledoval rozpad
Československa, vznik slovenského štátu a zakrátko vypukla druhá svetová vojna. Pre Slovensko síce na jej počiatku bol evidentný hospodársky rast spojený
s vojnovou ekonomikou, no mal len krátkodobý charakter. Prechod frontu s ničivými následkami a koniec druhej svetovej vojny, sa však už na prvý pohľad
vykreslili na krivke grafu.
V 30. a 40. rokoch 20. storočia dosahoval index rastu skúmaného mikroregiónu svoju najnižšiu hodnotu vôbec – 87,3. Úplne najnižšiu hodnotu indexu
rastu vykazuje obec Hanigovce – 27,9. Najvýraznejší nárast obyvateľstva bol zaznamenaný v 50. rokoch 20. storočia, kedy index rastu dosiahol 139,8. Tento
prudký nárast bol spôsobený povojnovou populačnou explóziou (kompenzačná
fáza Rossetovho zákona vojny), ale aj stabilizáciou hospodárskych pomerov, rozvojom ekonomických aktivít v krajine či podporou rodín a bývania z iniciatívy
vtedajších politických štruktúr. Od začiatku druhej polovice 20. storočia až po
80. roky 20. storočia rast obyvateľstva už nebol taký výrazný a index rastu tu
dosiahol hodnotu od 103,2 do 103,3. Obec Červená Voda zaznamenáva svoj prvý
cenzus až v roku 1961, keďže do roku 1956 bola súčasťou mesta Sabinov. V tabuľke môžeme vidieť značný pokles obyvateľstva obce Olejníkov v 60. rokoch.
V tomto období boli osady Ambrušovce a Baranie, ktoré sú súčasťou obce Olejníkov, opustené obyvateľmi a zachovali sa len ako chatové osady s pôvodnými
drevenicami. V 80. rokoch nastal opäť pokles počtu obyvateľov mikroregiónu,
čo prezrádza aj index rastu, ktorý klesol na hodnotu 90,8. Tento pokles bol spôsobený sťahovaním obyvateľstva z vidieka do okresného mesta Sabinov, mesta
Lipany alebo do krajského mesta Prešov. Od 90. rokov 20. storočia až po súčasnosť začína opäť mierny rast obyvateľstva a index rastu nadobúda hodnoty od
101,8 do 106,8.
Graf 1: Vývoj počtu obyvateľov RZO Dolina Čergova v rokoch 1869 – 2009
(Zdroj: Štatistický úrad SR)
Tabuľka: Index rastu obyvateľstva v obciach mikroregiónu Dolina Čergova
Dynamika obyvateľstva
Z hľadiska demografického vývoja patrí Dolina Čergova v sledovaných rokoch 2003 až 2008 k tým oblastiam Slovenska, v ktorých je evidovaný celkový
prírastok obyvateľstva, a to prirodzený i mechanický (Graf 2, Graf 3). Hodnotíme to ako pozitívny jav, pretože výraznejšie nedochádza k prestarnutiu obyvateľstva. Mikroregión má relatívne priaznivú vekovú štruktúru s priemerným
vekom obyvateľov 37,15 rokov (ŠÚSR, 2008). Ukazovateľ hrubej miery natality
má mierne stúpajúcu tendenciu. Na 1000 obyvateľov sa v priemere narodí 14
detí. Najvyššia hrubá miera natality 16,56 ‰ bola zaznamenaná v roku 2007
a najnižšia v roku 2004 (12,61 ‰). Najvyššiu pôrodnosť majú obce s vyšším podielom rómskeho etnika, a to obec Olejníkov a Pečovská Nová Ves, kde na 1000
obyvateľov v priemere pripadá 19 až 22 narodených detí. Všeobecne môžeme
hodnotiť fakt, že obyvateľstvo z nižších sociálnych skupín, s nižším vzdelaním
a s nižšou životnou úrovňou vykazuje vyššiu mieru reprodukcie. Najnižšiu hrubú mieru natality zaznamenávajú obce Hanigovce a Jakovany, kde sa na 1000
obyvateľov v priemere narodí 5 detí (ŠÚSR, 2008). V súčasnosti počet pôrodov
v regióne mierne klesá.
Graf 2: Prirodzený pohyb obyvateľstva mikroregiónu Dolina Čergova
Hrubá miera mortality v skúmanom období od roku 2003 do roku 2007 mala
mierne klesajúcu tendenciu, s výnimkou roku 2007, kedy zaznamenávame mierne zvýšenie zomretých. Priemerná hodnota hrubej miery mortality v RZO Dolina
Čergova bola 10,16 ‰. Najvyššiu úmrtnosť má obec Jakubova Voľa, kde na 1000
obyvateľov pripadá v priemere 14,77 úmrtí. Nadpriemerný počet úmrtí ako má
v priemere mikroregión vykazujú obce Ľutina (12,8 ‰), Jakovany (11,84 ‰),
Hanigovce (11 ‰) a Olejníkov (10,86 ‰). Hodnotu hrubej miery mortality pod
úroveň 10 ‰ majú len obce Červená Voda (9,78 ‰), Pečovská Nová Ves (9,6 ‰)
a najnižšiu mortalitu v regióne má obec Červenica pri Sabinove (9,19 ‰). Za
celé sledované obdobie rokov 2003 – 2008 len 3 obce vykazovali priemerný prirodzený prírastok obyvateľstva, a to Pečovská Nová Ves, Červená Voda, Olejníkov. V ostatných obciach badať priemerný prirodzený úbytok. V obci Jakovany je
najväčší priemerný ročný úbytok, a to 7 ľudí na 1000 obyvateľov.
Migrácia obyvateľstva RZO Dolina Čergova má oscilujúci charakter. Priemerne
ročne pribudnú sťahovaním do mikroregiónu 2 noví obyvatelia na 1000 obyvateľov. Úbytok obyvateľstva mikroregiónu spôsobený mechanickým pohybom pozorujeme len v roku 2003, kedy sa z regiónu odsťahovali v priemere 4 ľudia na 1000
obyvateľov. Väčšina obcí mikroregiónu vykazuje v priemere za obdobie rokov
2003 – 2008 prírastok obyvateľstva z hľadiska mechanického pohybu. V obciach
Hanigovce, Jakovany a Červená Voda prevláda počet odsťahovaných obyvateľov.
K rastovému typu obcí s prirodzeným aj mechanickým prírastkom patria obce Pečovská Nová Ves a Olejníkov. Celkový prírastok obyvateľstva má ešte Červená Voda.
Obec Červenica pri Sabinove má stagnujúci pohyb obyvateľstva, kde sa priemerný
mechanický prírastok vyrovná s priemerným prirodzeným úbytkom. Len mechanický prírastok majú obce Ľutina, Jakubova Voľa a Červenica pri Sabinove a iba prirodzený prírastok má obec Červená Voda.
Graf 3: Mechanický pohyb obyvateľstva mikroregiónu Dolina Čergova
ŠTRUKTÚRA OBYVATEĽSTVA
Štruktúra obyvateľstva podľa veku
Na základe údajov z Mestskej a obecnej štatistiky (www.statistics.sk) ku dňu
31. decembra 2008 v RZO Dolina Čergova žije 5313 obyvateľov, z toho 2692 žien,
čo zodpovedá 50,67 % z celkového počtu obyvateľov. Jednou z možností hodnotenia vekovej štruktúry obyvateľstva predstavuje aj typológia G. Sundbärga. Podľa
nej zaraďujeme obyvateľstvo mikroregiónu Dolina Čergova k progresívnemu až
stacionárnemu typu vekovej štruktúry obyvateľstva, kde tvorí reprodukčná skupina obyvateľstva polovicu obyvateľstva a predreprodukčná zložka má menšiu
prevahu oproti poreprodukčnej zložke. V produktívnom veku je 57,8 % obyvateľov mikroregiónu, z toho podiel žien tvorí 45,7 % a podiel mužov 54,3 %. Obyvateľstvo v predproduktívnom veku predstavuje 22,7 %. V poproduktívnom veku
je 19,9 % populácie RZO Dolina Čergova. Pozitívnu vekovú štruktúru majú obce
Olejníkov (34,9 % – najväčší podiel predproduktívneho obyvateľstva zo všetkých
obcí mikroregiónu) a Pečovská Nová Ves, kde podiel obyvateľstva v predproduktívnom veku presahuje 20 %. Ich populácia patrí k progresívnemu typu. Nepriaznivé zloženie obyvateľstva z hľadiska veku majú obce Hanigovce (37,6 % – najväčší podiel poproduktívneho obyvateľstva zo všetkých obcí mikroregiónu), Ľutina, Jakovany, Jakubova Voľa a Červená Voda, kde obyvateľstvo v poproduktívnom
veku výrazne prevyšuje skupinu obyvateľstva v predproduktívnom veku, a tak
tieto obce sa zaraďujú do jednoznačne regresívneho typu populácie. V produktívnom veku majú najviac obyvateľov obce Jakovany a Červenica pri Sabinove.
Štruktúra obyvateľstva podľa vzdelania
Významným prvkom pri hodnotení životnej úrovne obyvateľstva RZO Dolina
Čergova je aj stupeň dosiahnutého vzdelania. Táto charakteristika závisí od úrovne hospodárstva, pracovných ponúk, infraštruktúry a dostupnosti škôl. Stupňom
dosiahnutého vzdelania obyvateľstva mikroregión vysoko zaostáva za celoslovenským priemerom. Úplne bez vzdelania je 0,39 % obyvateľstva. Takmer 1 %
obyvateľov neuviedlo svoje dosiahnuté vzdelanie. Nadmieru vysoký je podiel
obyvateľov s ukončeným základným vzdelaním, až 38 %. Veľkú skupinu tvoria
tiež občania, ktorí ukončili učňovské, resp. stredné odborné školy bez maturity
(34 %). Absolventi učňovských, resp. SOU, ale už s maturitou tvoria 20% podiel.
4 % obyvateľov mikroregiónu uviedlo ako svoje najvyššie vzdelanie gymnázium. Výrazne nízky je podiel vyššie a vysokoškolsky vzdelaného obyvateľstva, len
3,1 %, kde celoslovenský priemer činí takmer 10 %. Nízky stupeň dosiahnutého
vzdelania je ovplyvnený aj ekonomickou situáciou, keďže na trhu práce dominovali pracovné ponuky hlavne pre nízkokvalifikovanú pracovnú silu.
Štruktúra obyvateľstva podľa ekonomickej aktivity
Do skupiny ekonomicky aktívnych obyvateľov zaraďujeme zamestnané a pracujúce osoby, ale aj evidovaných uchádzačov o zamestnanie (nezamestnaní). Na
základe údajov zo sčítania obyvateľov domov a bytov v roku 2001 je v mikroregióne 2247 ekonomicky aktívnych ľudí, čo predstavuje 42 % z celkového počtu
obyvateľov RZO Dolina Čergova. Z toho v primárnom sektore (poľnohospodárstvo, lesníctvo, vodohospodárstvo) pracuje 7 % ekonomicky aktívnych obyvateľov. V priemysle a stavebníctve (sekundárny sektor) je zamestnaných 30 % ekonomicky aktívnych a v terciérnom sektore zaznamenávame 34 % ekonomicky
aktívnych obyvateľov. Z pohľadu obcí, najviac ekonomicky aktívnych obyvateľov
pracujúcich v primárnom sektore je v obci Olejníkov (15,7 %), čo je odôvodniteľné tým, že v katastri sa nachádza pomerne veľké množstvo lesov. V sekundárnom sektore majú najviac ekonomicky aktívnych obyvateľov obce Červenica pri
Sabinove (48,8 %) a Jakovany (40,1 %). Obyvateľov v oblasti služieb je najviac
zamestnaných v obciach Jakovany (42,1 %) a Olejníkov (41,4 %).
ZÁVER
Mikroregión Dolina Čergova trpí viacerými závažnými problémami, ktoré bránia jeho efektívnemu rozvoju a ich pretrvávanie ohrozuje akúkoľvek pozitívnu
aktivitu aj do budúcnosti. Mikroregión má slabú úroveň motivačných nástrojov
na pritiahnutie a udržanie kvalifikovanej pracovnej sily na svoje územie a má nevhodnú a nedostatočnú štruktúru ľudských zdrojov potrebných pre rozvoj cestovného ruchu. Obyvatelia sa nezapájajú do systému celoživotného vzdelávania, čo
spôsobuje zaostávanie v schopnosti aplikovať najnovšie poznatky a technológie.
Mikroregión má nedostačujúce pracujúce systémy s dlhodobo nezamestnanými, čo zapríčiňuje stratu ich pracovných návykov a morálnych hodnôt. V žiadnej
obci nie je poradenské centrum pre riešenie problémov zamestnanosti, ktoré by
sa tiež zaoberalo plánmi personálneho rozvoja obyvateľov. Obyvateľstvo sa vy
značuje veľkým počtom denných migrujúcich pracovníkov mimo mikroregión.
Mladí ľudia sa sťahujú za lepšími príležitosťami do najbližších väčších miest.
Pomalý rast počtu pracovných príležitostí oproti rastu počtu obyvateľov, najmä
pre vzdelaných a kvalifikovaných pracovníkov a nedostatočná motivácia zostať
v mikroregióne a podieľať sa na jeho revitalizácii je výstrahou pre obce v združení Dolina Čergova, keďže po vstupe Slovenska do Európskej únie sa migrácia
mladých ambicióznych ľudí za prácou do zahraničia mierne zvýšila.
Možnosť stabilizovať mladých a perspektívnych ľudí v mikroregióne Dolina
Čergova vidíme v alternatíve dostupného a lacného bývania, v podpore drobného podnikania (živnosti) v tých oblastiach, ktoré majú svoju realizáciu priamo na území mikroregiónu a v jeho blízkom okolí, v podpore cestovného ruchu
i poľnohospodárskych aktivít, čím by sa následne spomalil, prípadne aj zastavil
pomalý prechod k regresívnemu populačnému vývoju v obciach mikroregiónu
Doliny Čergova.
Literatúra
Atlas krajiny Slovenskej republiky. Banská Bystrica: Slovenská agentúra životného prostredia, 2002.
KLAMÁR, R.: Strategické plánovanie rozvoja mikroregiónu Ptava. Prešov: FHPV
PU v Prešove, 2007.
Kolektív autorov: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I – III. Bratislava: Veda,
1977.
MAIER, G., TöDTLING, F.: Regionálna a urbanistická ekonomika, Teória lokalizácie a priestorová štruktúra. Bratislava: Elita, 1997.
RAJČÁKOVÁ, E., ŠVECOVÁ, A.: Regionálna politika a štrukturálne nástroje EÚ –
ich aplikácia v podmienkach SR. Bratislava: MAPA Slovakia, 2003.
Statistický lexikón obcí ČSSR, 2. diel. SEVT: Praha, 1982.
TVRDOŇ, J., HAMALOVÁ, M., ŽÁRSKA, E.: Regionálny rozvoj. Bratislava: Ekonóm,
1995.
http://www.tur.vlada.gov.sk/
http://www.sazp.sk/mikroregiony/
Nurse and patient rights
doc. PhDr. Oľga Bočáková, PhD, JUDr. Zuzana Kubišová,
PaedDr. Alena Tomášiková
Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne
Študentská 2, Trenčín 911 01 Slovenská republika
Tel.: Fax.: 0907 732 646
Abstract: In the 21 century development of scientific and technological
progress, rising more than ever before and increasingly affects the integrity of
man undermines their dignity. However, while developing and learning about the
human creature and his understanding of how bio-psycho-social and spiritual
beings.
In health care means that the patient should be diagnosed, the subject, but
should it be treated with dignity and respect for his dignity. In order to humanization of the relationship between health care professionals and patients to give
attention to the words-morality, responsibility for health, respect, equivalence
relations, together an patient in decisions about themselves. Consideration is
given to the patient‘s needs, the view is important. To consider progress in the
understanding of man as a patient.
But any progress is linked with certain challenges in implementing the practice. In health, this means that the patient should be diagnosed, the subject, but
should it be treated with dignity and respect for his dignity. In order to humanization of the relationship between health care professionals and patients to give
attention to the words-morality, responsibility for health, respect, equivalence
relations, together an patient in decisions about themselves. Consideration is
given to the patient‘s needs, the view is important. To consider progress in the
understanding of man as a patient. But any progress is linked with certain challenges in implementing the practice. Nurse is considered a protector of rights for
patients, even it is clear from the Act.
The Code of Ethics, the International Council of Nurses nurse specify ethical
conduct of nurses, which are in accordance with the Code of Conduct health care
professional. The Code for nurses, inter alia, says: „An integral feature of nursing
is respect kľudským rights, including rights to life, dignity and fair treatment.
In providing nursing care, nurses promote environmental protection, while respecting the rights, values, customs, beliefs anáboženské individual families and
communities. nurse ensures that the individual receives sufficient information
to become the basis for agreement on the procedure for the provision of nursing
care in relation to treatment. „
Nurse is considered a protector of patients‘ rights against the impersonal health
care system that undermines these rights. The term „defense“ is used mainly
in the legal context and the protection of human rights. Anyone who advocates
should promote patient choice or desire in his favor, thus defending its interests.
The defense of patient rights is a moral duty nurse, it is clear that the law.
The nurse has an obligation to inform patients of their rights and ensure that
they understand and apply their knowledge. Does it nanucovaním especially
before any activity. Sister to create an optimal moral climate that sick man not
afraid to show their request, even if it‘s negative attitude. However, sister to play
its role responsibly obhajkyne, it is essential that controlled not only the principles of morality, but also the rights of patients ajednotlivé key laws governing
health care. Moreover, there should be objective view of the tendency to not imposing their own view of the patient, but respected his decision.It is essential to
provide it with all available information and options. Patients can apply them if
they know the importance of individual information and make sense of the possibilities, all the „pros and cons. Therefore, the nurse should educate the patient
to not only know their rights but to use their knowledge properly.
Every healthcare worker should be familiar with the basic health legislation
sdôrazom to legal liability. Degree of moral responsibility of every health professional should be proportional to the degree of competence. This means that the
nurse should know their responsibilities, the extent of their nursing practice,
which determines its boundaries vošetrovateľskej activities that exceed the professional and legal standards and does not conflict with the law.
According to § 2 No.. 364/2005 Coll paragraph (a) In the performance of nursing practice nurse
f)„advocate and promote the needs and rights of persons.“
n)„provides information related ursing care to the extent the person, family or
community.“
In practice, this means that a nurse is not authorized to provide information
concerning patients totaling his medical diagnosis and treatment, because the
extent of its practice of not diagnose diseases and treat patients only in determining nursing diagnosis and treatment. Never should the patient to report on
his medical condition without prior medical information. Can not say the nursing diagnosis, as it has. fever, and around their discretion it may recommend or
medicine without a doctor and Consumer Care v lekárňach, or it may bring cold
packs, avsúvislosti stým him to provide the necessary information.
When the scope of nursing practice as medication under physician‘s prescription, which means that the patient is competent to learn about what gives him
medicine ojeho effect, its use may ospôsobe, ojeho side effects. Unless the doctor
requests otherwise, such as the placebo-administered treatment. It is important
that all personnel are in the process meet new information. The scope of nursing
practice nurses include measurement of physiological function, or construction
of ECG recording, because it is the responsibility of vjej podaťinformácie regarding this exercise, simply Sister Amalia by the patient can learn about what he is
doing, the purpose of this exercise, the way he‘s going to do, thus the sequence
procedure, and also obtain the consent of the patient.
Thus, we could do a series-series. Simply put, if the activity Sisters In line
with the scope of nursing practice under the Decree 364/2005 Coll, it is competent for this work given informácie.Niektoré nurse intervention performed by
physician‘s prescription or in conjunction with it. At that time, the Convention
between the doctor and nurse who will provide instruction on product, eg. when
injected into a muscle pain. Initial information should tell your doctor. Otherwise, it is the nurse that the patient should be given information about medicine
or medical attention, to educate the patient.
Hospital Association of Slovakia has developed in the mid-90th 20th year Century Patients‘ Rights Charter. The preamble of this document states: „Health is
one of the most important human values. ... Everyone is responsible for protecting and promoting their own health, but it is expected that the company ktomu
ensure appropriate conditions.. The rights of patients in health care are based
on the human right to human dignity, self-determination and autonomy. “.
Everyone has the right to provide adostupnosť quality health care required
by his state of health without discrimination, in accordance with human rights
legislation in Slovakia and the current state of medical science. Everyone has the
right to adequate prevention and treatment based on their health, equal access
to health care. The patient has the right to choose azmenu doctor for medical
treatment at any time in the nearest health facility. The patient has the right to
follow naposkytnutie special care for her high professional standards, the use of
modern technology, with a dignified, ethical and humane approach.
The patient has the right to participate in the process of health care provision
and co ojej treatment. He has the right to information, to understand how information about your medical condition. In patients with limited capacity to act, or
in children, it is necessary to inform the guardian. The patient has the right to be
informed of the cost of providing health care. The patient has the right not to be
informed, if requested in writing. He has the right to refuse instruction. It also
has the right to inspect their medical records and make it a place to scream, or
his legal representative.
Informed consent is a prerequisite for any investigation and treatment performance. Patients have the right to refuse or discontinue medical services, except
as provided by the applicable legislation. If the consent of the patient or guardian can be reached, it is necessary for the performance of professional agreement Panel. Without the consent of the patient‘s health can take power only if it
is urgent and necessary for saving lives and preserving health. All information
about the patient‘s medical condition confidential. Can provide only at the written request of the Prosecutor, Prosecutor, police or court in the form of extracts.
The patient has a right to know the name and surname of the health workers
who care for him. He has the right to preserve human dignity and to preserve
their intimacy. It also has the right to use the presence of support persons during
the provision of health care. Children under six years of life a child in compulsory education has the right to be hospitalized with a guide (parents), based on an
assessment of health and medical recommendations. The patient has the right
to humane treatment, relief and alleviate pain and suffering. He has the right to
dignified death and to promote the desired person. If the patient believes that it
violated his right to medical care, has the right to lodge a written complaint to
the organization or institution. On the basis of the court is entitled to damages
suffered by the provision of health care.
The nurse should act as a self-critical and operating expert who is eligible
and able to manage and implement nursing care and protect the interests of
the patient. Patients‘ rights are not enough the sisters still unknown. Nurses
are still influenced by the actions of doctors, unwilling to risk conflict with the
moral physician. Sisters do not have enough knowledge about legislation and
the health of their competences. Communication between health professionals
and each patient has many shortcomings. It is necessary to make changes to the
practice avzdelávania health professionals pay more attention to teaching communication. Important is consistency in the teaching of doctors and nurses not
only in schools but also the constitutional form of mandatory seminars or training courses, which would not only space to obtain the necessary knowledge and
skills but by some kind of practical exercises in communication doctor – a nurse.
Respect obhajkyne position nurses as a patient by doctors to some extent may
encourage nurses to become more interested in the rights of patients. The basic
prerequisite for effective use of and respect for rights and duties of patients,
their knowledge of all stakeholders.
Code nurses
Sing the first Code of Patients‘ Rights was established in 1971 and formulated
by pharmacist David Anderson of Virginia (USA). A year later in the year 1972
adopted by the American Hospital Association‘s own patients‘ rights. Patients‘
rights are a moral code. It‘s finding a compromise between the needs and capabilities of patients. If you are unable to meet the needs for economic or other
constraints in the states, so we are talking about. minimum therapeutic or standards
1. Code of Ethics for nurses (the Code) sets out the fundamental objectives and
values of the nursing profession. If someone becomes a nurse, takes the moral
obligation to comply with moral values and fulfill the obligations expressed in
the Code.
2. The code informs the company of nurses and professional expectations and
requirements to meet the ethical standards of the nursing profession
3. Nurses have four fundamental responsibilities:
a)promote health,
b)prevent diseases,
c)restore and maintain health,
d)alleviate the suffering of the fourth In making its decision on the provision
of nursing care using the nursing process, nurses are considering the implications for client / patient, family and community and the general moral
principles, which give rise to ethical principles of nursing.
The most basic ones are:
a)respect for human beings and respect for human life,
b)individual autonomy, self-determination,
c)good conduct,
d)avoid causing damage,
e)confidentiality,
f)reliability and fairness in proceedings against people.
Key points of the first code of ethics nursing.
1. Nurses appreciate human life, human rights and dignity of every individual
as a unique human being, accepting customer – the patient in the medical
situation and provide the nursing care, regardless of gender, ethnic group,
race, religion, culture, sexual orientation, social status and political beliefs
the right to privacy by deliberately protecting confidential information.
2. Obligations of confidentiality can be denied if his client – patient express
consent to do so or if the law provides for
3. Nurse‘s act to protect the client in cases where health and safety of the client
threatened incompetent, unethical or illegal conduct of any healthcare team
member or another person.
4. The nurse is required to continuously deepen their theoretical knowledge
and practical skills to maintain a professional exercise in accordance with
current scientific knowledge in nursing and nursing related to other scientific disciplines
5. The nurse is personally responsible for nursing decisions and performance,
carried out independently or in collaboration with the physician.
6. The nurse is responsible for the professional quality of nursing care. Participates in the formulation, implementation and evaluation standards (Standards) Nursing
7. Nurses in taking responsibility for the tasks entrusted to medical personnel
is authorized to accept them only if she is sure that it is capable of performance in terms of their education, knowledge, skills and range of experience. It must proceed in delegating nursing activities to others
8. The nurse participates in activities that contribute to the development of the
theoretical base of nursing, as well as the application of scientific knowledge
into nursing practice.
9. Nurses is involved in professional efforts to achieve and maintain such working conditions, resulting in high quality nursing care
10.The nurse participates in public education on healthy lifestyles, promote
and maintain health and protect the public against incorrect information
11.The nurse collaborates with health practitioners and other health professionals, with state administration bodies and local authorities and civic society in the development and unification of efforts to meet the health needs of
the population
12.Ethical problem
Literatúra
Bočáková, O.: Civilizačné choroby v kontexte zdravotnej a sociálnej politiky,
Digital Grapfik, Trenčín 2008, ISBN 978-80-8075-246-0.
Bočáková, O.: Sestry – a výchova ku zdraviu, Sestra – júl – august 2006, ISSN:
1335-9444.
Bočáková, O., Tomášiková, A.: Vybrané kapitoly k ľudských a občianskym právam. TnUAD, Trenčín, 2008. ISBN 978-80-8075-362-4.
Bočáková, O., Kubišová, Z., Malášek, P., Tomášiková, A.: Faktory pôsobia
ce na naše zdravie. In: Zborník – CD: Výchova a vzdelávanie v komunitnom
ošetrovateľstve II. Skalica, Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce
sv. Alžbety, Bratislava 2009. ISBN 978-80-89-271-57-3.
Kubíčková, D.: Násilie či konflikt? Fenomén, ktorý vedie k fyzickej, duševnem
a sexuálnej ujme, podmienený násilnosťou vo verejnom a súkromnom živote
ženy. In: Acta humanita 2/2008. Žilina s. 222 – 230, ISSN 1336-5126.
CHARTA PRÁV PACIENTA V SLOVENSKEJ REPUBLIKE, prijatá na rokovaní vlády
11. 4. 2001. [online] [cit. 2005-11-10] Dostupné na internete: <http://www.
nsphe.sk/dokumenty/prava pacientov/1.2Charata.doc.>
NEMČEKOVÁ, M. et al. 2004. Práva pacientov: Medicínske, ošetrovateľské a filozoficko-etické súvislosti. 1. vyd. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 2004. 213 s.
ISBN 80-8063-162-X.
VPLYV HOSPODÁRSKEJ KRÍZY
NA VÝVOJ NEZAMESTNANOSTI NA SLOVENSKU
Mgr. Ľuba Tomčíková
Prešovská Univerzita v Prešove, Fakulta manažmentu
Ul. 17 novembra 1, 080 01 Prešov
Tel.: 051/7570807
Abstract: With the phenomenon of unemployment we meet in the each free
society based on a democracy and a market economy. In a human society, where
people have the opportunity to decide freely, whether and how they will contribute
on shaping the workforce of the country. Unlimited increase of unemployment can
cause severe social problems. The main objective this article is to assess the current
development of unemployment and compare with the evolution in time of global
economic crisis in Slovakia.
1 Vývoj nezamestnanosti v čase hospodárskej krízy
Najväčším negatívom v SR v čase hospodárskej krízy bola stúpajúca nezamestnanosť. Od roku 2004 išlo o prvý medziročný nárast počtu nezamestnaných. Dôvodom bolo nielen ukončenie sezónnych prác, ale aj hromadné prepúšťanie, ktoré oznámili firmy pre svetovú finančnú krízu. Firmy v dôsledku krízy
prichádzajú o objednávky, znižuje sa dopyt po ich produktoch. O prácu pri hromadných prepúšťaniach prišlo viac než desať tisíc ľudí.
Úroveň hospodárskeho vývoja, životná úroveň a stav nezamestnanosti nie sú v jednotlivých krajoch a okresoch Slovenskej republiky na jednotnej úrovni, tak ako ani
v krajinách EÚ. Bolo by naivné dúfať, že vo všetkých krajoch SR budú rovnaké sociálne, hospodárske, demografické či iné podmienky. Dokonca medzi regiónmi EÚ
je až 5-násobný rozdiel a jednoznačne sa nedá definovať vo všetkých regiónoch rovnaká vôľa riešiť vyskytujúce sa problémy. Príčiny pretrvávajúcej chudoby v jednotlivých regiónoch sú rôzne. Najčastejšie však ide o upadajúce oblasti priemyslu, vysokú nezamestnanosť, nízko efektívnu oblasť poľnohospodárskej produkcie a pod.
(Butoracová Šindleryová, I., Gburová, J., Komarová, M., 2010, s. 16)
Slovensko bolo do roku 2007 jedným z lídrov medzi európskymi ekonomikami.
Mimoriadne úspešne obdobie predchádzajúcich dvoch rokov sa zmenilo na prudký
pád ekonomiky. Prepad ekonomickej výkonnosti Slovenska o vyše 16 % za dva roky
je jeden z najhorších spomedzi všetkých členských štátov EÚ (SDKÚ-DS, Program
pre Slovensko v kríze, 2009, s.3)
Z údajov štatistického úradu EÚ Eurostatu vyplýva, že miera nezamestnanosti
na Slovensku je druhá najvyššia v rámci 27 krajín EÚ. V septembri bola na úrovni
7,0 %. V 15člennej eurozóne zostala miera nezamestnanosti v minulom mesiaci
na úrovni 7,5 %. Medziročne tak nezamestnanosť eurozóny vzrástla o 0,2 percentuálneho bodu.
Z dôvodu krízy sa na Slovensku opäť začali prehlbovať regionálne rozdiely.
Svedčí o tom nielen vývoj nezamestnanosti, ale aj zhoršovanie podnikateľského
prostredia, oneskorenie výstavby infraštruktúry ako aj zlé pravidlá na prideľovanie investičných stimulov. Zmierňovať rozdiely v rozvoji regiónov a eliminovať
nerovnosti v postavení občanov ma na starosti európska regionálna politika.
Od začiatku roka 2000 aktívne prispieva k ekonomickému rozvoju krajín, ktoré
požiadali o vstup do EÚ. Úspech európskej regionálnej politiky je založený na
pevnom partnerstve a spolupráci s národnými, a miestnymi orgánmi a na schopnosti prijímať inovácie (Európska komisia, 2002).
Tabuľka 1 Vývoj miery evidovanej nezamestnanosti na Slovensku v rokoch 2000 – 2009
Kraj, SR
Bratislavský
Trnavský
Trenčiansky
Nitriansky
Žilinský
Banskobystrický
Prešovský
Košický
SR spolu
Zdroj: ŠÚSR, 2010
Miera evidovanej nezamestnanosti (%)
2000
2001
2002
2003
2004
2005
2006
2007
2008
2009
16,4
18,0
16,1
13,2
12,5
10,4
8,8
6,5
6,2
9,1
23,8
23,4
20,3
17,8
7,2
15,0
20,8
18,5
21,9
22,1
25,6
18,6
8,3
13,4
23,1
18,9
22,4
22,7
24,8
19,2
8,6
11,3
17,3
25,2
20,1
24,1
18,5
6,9
9,2
17,2
23,8
20,4
23,0
17,4
8,2
8,6
17,5
26,6
22,9
25,2
18,1
5,2
8,1
15,2
23,8
21,5
24,7
16,2
4,3
7,1
13,2
11,8
21,1
18,1
20,3
13,3
4,2
5,7
10,7
10,1
20,0
13,8
15,9
11,0
3,6
4,7
8,8
7,7
18,2
13,0
13,5
9,6
Obr. 1 Vývoj miery evidovanej nezamestnanosti na Slovensku v rokoch 2000 – 2009
Zdroj: ŠÚSR, 2010
4,7
7,3
13,0
10,6
18,8
16,2
15,5
12,1
Z tabuľky 1 je zrejme, že najväčšiu mieru evidovanej nezamestnanosti má
Banskobystrický kraj a to evidovanú takmer počas celého sledovaného obdobia. Hneď za ním, s druhou najvyššou mierou nezamestnanosti stojí Košický
kraj. Tretiu najvyššiu mieru nezamestnanosti môžeme pripísať Prešovskému
kraju. Počas sledovaného obdobia rokov 2000 – 2009 mali tieto tri kraje v rámci
SR najvyššiu evidovanú mieru nezamestnanosti, ktorá sa pohybovala okolo 20 %
a viac. Najnižšiu mieru nezamestnanosti eviduje Bratislavský kraj. V čase hospodárskej krízy bola miera nezamestnanosti v tomto kraji až 4-krát nižšia ako
v Banskobystrickom kraji. Druhou najlepšou mierou nezamestnanosti sa vyznačuje Trenčiansky kraj.
Kým ekonomika na Slovensku v rokoch 2007 a 2008 ešte patrila k najrýchlejšie rastúcim v rámci EÚ a OECD, tak v roku 2009 došlo k prepadu hospodárskeho
rastu a k poklesu dynamiky vývoja reálneho HDP. Stúpla nezamestnanosť a nastali tvrdšie časy pre zamestnancov. Ekonomická kríza zasiahla celý pracovný
trh v EÚ a výsledkom bol pokles dopytu po pracovnej sile a zvýšená nezamestnanosť vo všetkých členských krajinách EÚ (www.finance.sk)
V nasledujúcej tabuľke sme analyzovali nezamestnanosť na Slovensku v súčasnom období, konkrétne stav k 31.10 2010. Môžeme pozorovať, že stav, čo sa
týka počtu nezamestnaných osôb a samozrejme aj miery evidovanej nezamestnanosti v rámci všetkých krajov SR, je takmer na rovnakej úrovni ako koncom
roka 2009.
Tabuľka 2 Vývoj nezamestnanosti v SR v súčasnom období (stav k 31.10. 2010)
Kraj
Bratislavský
Trnavský
Trenčiansky
Nitriansky
Žilinský
Banskobystrický
Prešovský
Košický
SR spolu
Zdroj: www.upsvar.sk
Počet nezamestnaných
17 331
27 157
31 696
Miera evidovanej nezamestnanosti
4,69 %
7,91 %
9,47 %
44 854
11,55 %
77 743
17,48 %
38 729
65 768
70 922
374 200
10,54 %
18,63 %
16,66 %
12,29 %
Z hľadiska počtu nezamestnaných a evidovanej miery nezamestnanosti sa postavenie v rámci krajov oproti roku 2009 vôbec nezmenilo. Stále najnižšiu mieru nezamestnanosti má Bratislavský kraj, a to konkrétne 4,69 %, teda oproti
roku 2009, ide dokonca o minimálny pokles, a to 0,01 percentuálneho bodu.
Najvyššou mierou evidovanej nezamestnanosti sa vyznačuje opäť Banskobystrický kraj, ktorého miera dosahuje hodnotu 18,63 %. Hneď za ním nasleduje Prešovský kraj, ktorý sa vyznačuje najvyšším počtom nezamestnaných
spomedzi všetkých krajov v SR. Celkový počet nezamestnaných na Slovensku za
sledované obdobie dosahuje hodnotu 374 200 osôb. Oproti roku 2009 ide o nárast približne 5000 osôb.
Obr. 2 Vývoj nezamestnanosti v SR v súčasnom období (stav k 31.10. 2010)
Zdroj: www.upsvar.sk
Záver
Trvanie globálnej hospodárskej krízy ja ešte stále veľkou neznámou. Nikto
nevie jednoznačne povedať, akým smerom sa bude situácia na Slovensku uberať,
či už ide o hospodársku alebo sociálnu oblasť. Podľa správy Dr. Kárásza „Vplyv
globálnej ekonomickej krízy na vývoj hospodárstva Slovenska so zreteľom na trh
práce“ sa očakáva, že rok 2012 bude rokom, kedy vyrobené reálne HDP sa bude
pohybovať nad úrovňou, ktorú mal pred recesiou t.j. v roku 2008. Tak isto predpokladá, že výkon ekonomiky Slovenska bude v roku 2012 prevyšovať o viac ako
8 % ako bolo pred recesiou. Pozitívny vplyv v dôsledku protikrízových vládnych
opatrení je možný očakávať až v roku 2011, kedy by sa ekonomika mala začať
pomaly zregenerovať (www.finance.sk).
Keď je nezamestnanosť vysoká dochádza k nadbytočnému vynakladaniu
zdrojov a dôchodky obyvateľstva sa znižujú. Takéto obdobia v ekonomike danej krajiny, ako aj na Slovensku sú sprevádzané nie len ekonomickými, ale aj
sociálnymi a inými problémami. Tieto problémy ovplyvňujú nielen hospodárky
rozvoj krajiny, ale aj emócie ľudí a ich rodinný život. Nezamestnanosť je dôležitým ekonomickým problémov, ktorý riešia takmer všetky krajiny EÚ a ktorý
prináša množstvo negatív, ktoré je podstatné neustále riešiť. Nezamestnanosť,
okrem dosahov na sociálny status obyvateľstva a pokles ich životnej úrovne
a kvality života, vážne ovplyvňuje príjmovú a výdavkovú časť verejných financií SR.
Zoznam použitej literatúry
Dopady krízy na zamestnanosť na Slovensku a v členských krajinách EÚ. 2009.
[online]. [cit. 2010-09-10]. Dostupné na internete: http://www.finance.sk.
METODIKA ŠÚSR. 2010. [online]. Bratislava [cit. 2010-09-10]. Dostupné na internete: http://portal.statistics.sk.
PROGRAM PRE SLOVENSKO V KRÍZE. 2009. [online]. Bratislava: SDKÚ-DS. [cit.
2010-09-10]. Dostupné na internete: http://www.sdku-ds.sk/content/program-pre-slovensko-v-krize.
ŠINDLERYOVÁ BUTORACOVÁ, I., GBÚROVÁ, J., KOMAROVÁ, M. 2010. Manažment
projektov – vybrané oblasti. Prešov: PUFM. 2010. 126 s. ISBN 978-80-5550123-9.
TEJ, J. 2002. Región a správa. Prešov: FHPV PU. 2002. 182 s. ISBN 80-8068139-2.
ZAMESTNANOSŤ A SOCIALNA POLITIKA. 2010 [online]. Bratislava, Mesačník
ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny a ministerstva práce sociálnych vecí
a rodiny SR, 2010 [cit. 2010-09-10]. Dostupné na internete: http://upsvar.sk.
Vplyv motivácie na ľudský potenciál
v regionálnom rozvoji
Ing. Monika Tóthová
Hotelová akadémia
Baštová 32, 080 85 Prešov
Tel: 0904 854 059 e-mail: [email protected]
Abstract: Human potention is one of factors, which affects regional development.
In Slovak republic articles we can find, that regional human power is not only
most conclusive factor for development posibilities, but also sumary of long
lasting development, in which dependes success of regions. Regional development
is realising in time and place,which could form it, like every human action. This
forming is going out from specific articles and attributes these place, these
attributes are different from outside environment. Motivation of workers is one of
the most important factors in regional development.
Key words: motivation, managers, motivation model, regional development,
human factor
ÚVOD
Žijeme v časoch zvyšujúcej sa neistoty. Vstup Slovenska do Európskej únie,
liberalizácia trhu, privatizácia priniesli so sebou nevyhnutné zmeny. Tie sa dotýkajú samotných podnikov ako aj zamestnancov. Kostrou každej spoločnosti je
manažment.
Ako uvádza Mihok, Vidová, Janeková (2005) manažment je spájaný najmä
s riadením organizácií v podmienkach trhového hospodárstva. Vyznačuje sa
pružnou konkurenčnou štruktúrou a pružnými cenovými mechanizmami, ktoré
poskytujú kritéria pre objektívnu kalkuláciu nevyhnutnú na efektívne rozmiestnenie disponibilných zdrojov.
Ľudský potenciál je nevyhnutným predpokladom pre rozvoj regiónu. Potrebné je zabezpečiť predovšetkým motiváciu ľudí k práci i k celkovej životnej aktivite a napĺňaniu životných cieľov.
1. Ľudský potenciál v regionálnom rozvoji
Pojmy ako región, regionálny rozvoj či regionálna politika, sú v posledných
rokoch veľmi frekventovanými výrazmi a čoraz častejšie sú spájané aj s ľudským
potenciálom. Dostali sa do slovníkov politikov, úradníkov, novinárov ale aj bežného človeka. Objavujú sa najmä v spojitosti s procesmi dlhodobého a efektívneho plánovania, tendenciou dosiahnuť harmonický rozvoj územia tak, aby sa
odstránili rozpory medzi potenciálom územia a jeho optimálnym využívaním.
Podľa Stejskala, Kovárníka (2009) je potrebné odlíšiť pojem rozvoj (v regio
nálnom kontexte) od pojmu rast (skôr v zmysle hospodárskeho alebo ekonomického rastu). V tomto zmysle je ekonomický rast definovaný napríklad ako výška
HDP na obyvateľa a je predpokladom rozvoja. Ekonomický rast je spojený so
zmenami kvantitatívnych charakteristík, napr. s úrovňou príjmu obyvateľstva,
zamestnanosťou, infláciou, infraštrukturnou vybavenosťou. Je teda súčasťou
rozvoja. Rozvoj (regionálny) je skôr spojený s kvalitatívnymi charakteristikami,
napr. so zvýšením kvalifikácie pracovných síl, so zlepšovaním vybavenosti, zlepšovaním kvality života.
Babinský (2006) uvádza, že svetové trendy smerujú k znižovaniu pracovnej
doby a teda k zvyšovaniu voľného času zamestnaných osôb. Budú dôkladne
uvažovať ako ho čo najefektívnejšie využiť. Od pasívneho oddychu bude vývoj
smerovať k vzdelávaniu, poznávaniu prírodných, kultúrnych i historických pamiatok. Jednou z najdôležitejších podmienok bude prevencia a predchádzanie
chorobám a udržanie si dobrého zdravia do čo najvyššieho veku. Tým sa bude
zlepšovať životná úroveň obyvateľov a skvalitňovať spôsob ich života. Od kvality
ľudského potenciálu závisí úspešnosť jednotlivých regiónov a to je možne ďalej
rozvíjať, len keď ľudia budú správne motivovaní a nebudú hľadať iné cesty na
zlepšenie svojej životnej úrovne. Dôležitú úlohu zohráva manažment jednotlivých firiem.
Ako uvádza Kravčáková (2003) je potrebné si uvedomiť, že úspech, prosperitu
a excelentnosť v podnikaní nie je možné dosiahnuť, ak zamestnanci nie sú motivovaní. Podnik má rozhodnúť o oblasti pracovnej aktivity, ktorá bude dominantná pri ovplyvňovaní výkonnosti, tvorivosti a vybrať formy riadenia a stimulačné
prostriedky tak, aby bol dohodnutý súlad.
2. Vzťah medzi motiváciou a výkonom
Motivácia sa dá skúmať v dvoch rovinách a to v subjektívnej, čo znamená že
motiváciu chápe ako určitý „vnútorný motor“ pohybu každého človeka v pracovnom ako aj mimopracovnom živote a v rovine objektívnej, čo znamená schopnosť motivovať druhých ľudí k určitej činnosti. V praxi sa potvrdilo, že len primerane motivovaný manažér dokáže primerane motivovať a motivačne viesť
svojich podriadených a oni jeho. Naopak demotivovaný manažér túto schopnosť,
motivovať a motivačne viesť ľudí v pracovnom procese, stráca. V motivácii sa
prejavia skoro všetky aktivity, ku ktorým pristúpi manažér. Musí si byť istý či
je jeho počínanie správne. Mali by sme pochopiť čo vlastne ľudí motivuje a pýtať sa čo v nich vzbudzuje pozitívne pocity z ich zamestnávateľa, čo vzbudzuje
negatívne pocity a podobne. Motivovanie v podstate tkvie vo vytváraní akéhosi
rovnovážneho stavu, pri ktorom sú pozitívne faktory posilnené, aby prevažovali
a naopak negatívne čo najviac umenšené.
Manažér by mal preto poznať systém správania sa firmy a jej ľudí. Mal by poznať jeho jednotlivé zložky a väzby medzi nimi. U manažéra je na výkon jeho
funkcie dôležitá autorita. Autorita je v najširšom zmysle slova vážnosť a vplyv
manažéra na jednotlivca alebo celú skupinu. Vyplýva z jeho postavenia, osobnostných vlastností a zásluh. Dôležité je, do akej miery podriadení alebo spolupracovníci rešpektujú príkazy alebo stanoviská manažéra. Nasledujúci obrázok
predstavuje zjednodušený model tohto systému a jeho prvkov.
Obrázok: Systém správania sa organizácie
Zdroj: Newstrom, Davis, 2000 – upravené
2.1 Motivovanie jednotlivcov a skupín
Manažéri majú záujem, aby zamestnanci (spolupracovníci) splnili pracovné
ciele, týkajúce sa objemu, kvality a nákladov. Výkon pracovníkov a úspešné splne
nie cieľov je výsledkom interných a vonkajších faktorov. Obidve skupiny faktorov
(interné a externé) vzájomne na seba pôsobia, preto pri hodnotení plnenia pracovných cieľov sa nesmú robiť o nich nesprávne alebo neúplné závery.
Ak jednotlivé faktory nie sú dostatočne zastúpené alebo ak chýbajú, nie je
možný efektívny výkon. Od vedenia ľudí manažérmi a od manažmentu vôbec sa
vyžaduje, aby vytvorili a udržiavali potrebné podmienky na výkon jednotlivcov
pracujúcich v skupinách v záujme splnenia spoločného cieľa. Základné požiadavky týkajúce sa spokojnosti s prácou môžu zahŕňať vyšší plat, spravodlivý systém
odmeňovania, reálnu príležitosť k povýšeniu, ohľaduplné riadenie, dostatočný
stupeň sociálnej interakcie pri práci, zaujímavé a rozmanité úlohy a vysoký stupeň kontroly nad tempom a metódami práce. Miera uspokojenia jednotlivcov
však závisí do značnej miery na ich vlastných potrebách a očakávaniach a na
prostredí, v ktorom pracujú.
Pokiaľ ľudia sú správne motivovaní, sú schopní dosahovať výborné výsledky. Motivovanie jednotlivcov je dosť náročné vzhľadom na rozdiely medzi nimi.
Motivovanie je potrebné začať hodnotením členov tímu. Získame tak oveľa lepšiu predstavu o tom, ako ľudí motivovať k maximálnemu využitiu ich potenciálu
(Heller, 1997).
K ľudom je potrebné pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov a je potrebné
sústrediť sa na ich výkony. Správny vedúci mal by disponovať vlastnosťou – mať
rád ľudí. Nemal by uprednostňovať jednotlivcov, pretože v takom prípade to vedie k demotivácií tých, ktorí nie sú jeho obľúbencami a na druhej strane obľúbenci sa stanú nepopulárnymi medzi spolupracovníkmi.
Ak chceme u každého jednotlivca dosiahnuť čo najlepšie výkony, musíme sa
naučiť rozoznávať ich motívy a správať sa k ním podľa ich vlastných zásluh.
Podľa (Heller, 1997) ľudia na rôznych stupňoch svojej kariéry sú motivovaní
rôznymi prvkami svojej práce. Tieto príklady uvádzajú niektoré typické motivačné činitele, ktoré môžu ovplyvniť veľmi rozdielnych jednotlivcov.
Potreby veľmi mladého pracovníka:
yy uznanie za dobrú prácu,
yy množstvo voľného času pre osobný život,
yy dobré základné platové sadzby,
yy vysoká hladina záujmu a uspokojenia z práce,
yy pravidelný postup.
yy
yy
yy
yy
yy
Potreby skúseného pracovníka:
postavenie v rámci tímu,
zodpovednosť za úlohy,
odmena vo forme prémii,
pravidelný postup,
istota v pozícii.
Každý manažér musí byť čo najprirodzenejší a ku každému jednotlivcovi mal
by mať vlastný prístup.
Motivovanie skupín
Ľudia v skupinách menia svoje správanie. Takým typickým príkladom je davová hystéria, ktorej protikladom môže byť spolupatričnosť. V každej skupine sa
nájde osoba, ktorá sa prejaví ako vedúca osobnosť. S touto osobou je potrebné
neustále komunikovať a udržiavať motivovanosť angažovaním na rozhodovaní.
Slabá motivácia je chyba vedúceho pracovníka.
(Heller, 1997) tvrdí:
yy ľudia v skupinách prinášajú lepšie nápady, pretože ich navzájom môžu porovnávať,
yy keď požiadate svojich pracovníkov, aby sa zúčastnili na plánovaní, zvýši to
mieru ich motivácie i uvedomenia si svoju cenu,
yy kritiku zo strany pracovníkov by ste mali brať vážne, neberte automaticky
kritikov ako tých, čo spôsobujú problémy,
yy schôdze, oslavy a výročia môžu posilniť spolupatričnosť.
ZÁVER
Ľudský potenciál v regióne tvorí v zmysle nášho chápania regionálne ľudské
zdroje, ktoré majú veľký vplyv na rozvoj regiónu. Dôraz sa kladie na kvalifikáciu
ľudí, na ich flexibilitu, tak na jednotlivcov ako aj na manažment podniku, ktorý musí správne motivovať ľudí, aby prispievali k efektívnemu rozvoju regiónu.
Pracovníci sú kľúčovým podnikovým zdrojom práce, nápadov, prosperity, konkurenčnosti. Transformácia individuálneho i skupinového potenciálu do pracovného procesu predpokladá profesionálnu podporu zo strany organizácie.
POUŽITÁ LITERATÚRA
BABINSKÝ, J., BABINSKÝ, M.: Turistika na vidieku. Bratislava: PROXIMA PRESS,
2006. ISBN 80-89248-02-0.
FUCHSOVÁ, K., KRAVČÁKOVÁ, G. Manažment pracovnej motivácie. Bratislava:
IRIS, 2004. s. 22 – 34. ISBN 80-89018-66-1.
DŽUKA, J. Motivácia a emócie človeka. Prešov: FF PU, 2005. s. 9 –12. ISBN 808068- 324-7.
HELLER, R.: Úspešná motivácia. Bratislava: Slovart, spol. s.r.o., 2001. ISBN 807145-556-3.
KRAVČÁKOVÁ, G. Manažment pracovnej motivácie v podnikoch východoslovenského regiónu. In: Dimenzie a faktory regionálneho rozvoja. Zborník. Prešov:
FFPU, s. 120. ISBN 80-8068-230-5.
MIHOK, J., VIDOVÁ, J., JANEKOVÁ, J.: Podnikové hospodárstvo – ekonomika podniku. Košice: Strojnícka fakulta Technickej univerzity. 2. vydanie. 2007. ISBN
978-80-8073-766-5.
NEWSTROM, J. W., DAVID, K.: Organizational Behavior. New York: McGraw-Hill,
Inc., 1993. 582 s. ISBN 0-07-112730-5.
STEJSKAL, J., KOVÁRNÍK, J. Regionální politika a její nástroje. Praha: Portál, s.r.o.,
2009. ISBN 978-80-7367-588-2.
PROBLÉM PRÍLIŠNEJ CENTRALIZÁCIE SYSTÉMU
SCHVAĽOVANIA EUROFONDOV NA SLOVENSKU
Ing. Martin Vavrek
Katedra Hospodářskych dějin, Národohospodářská fakulta, VŠE Praha
Spoluautor: RNDr. Zuzana Dolná
Katedra geografie a regionálneho rozvoja,
Fakulta humanitných a prírodných vied, Fakulta humanitných a prírodných vied,
Prešovská univerzita
Abstrakt: This thesis deals with the analysis of the centralistic system of the
euro funds approval in Slovakia. The primary intention is to define and to analyze
the main problems of this process. Excessive centralism, which has been conserved
in recent years in the system of using structural and regional funds, has caused
that the Slovak republic lags behind in the utilization of the available resources.
The problem of unclear priorities has become a major negative determinant in
the national system of EU funds. There are more reasons why Slovakia is lagging
behind in the implementation of EU funds. But unflattering current status is closely
related to the problem to which the political leaders have long been closing their
eyes. This problem is patchy and ill-conceived approach of the political elites.
Keywords: eurofunds, disparities, bureaucracy, corruption, clientelism
ÚVOD
Po vstupe Slovenska do EÚ dostal pojem regionálneho rozvoja nový rozmer,
vzhľadom na možnosti čerpania prostriedkov zo štrukturálnych fondov. V dvoch
programových obdobiach získala krajina na realizáciu projektov v oblasti regio
nálneho rozvoja možnosť vyčerpať finančné prostriedky v celkovej sume 12,2
miliárd eur, pričom čerpanie podstatnej časti týchto prostriedkov (cca 11 miliárd
eur) bolo naplánované na súčasné programové obdobie rokov 2007 – 2013.
Začiatkom apríla 2010 však zverejnila Európska komisia správu, v ktorej hodnotila doterajšie využívanie a čerpanie regionálnych a štrukturálnych fondov EÚ.
V správe sa konštatuje, že medzi jednotlivými členskými štátmi existuje značná
disparita vo využívaní štrukturálnych fondov. Slovensku patrí v tejto štatistike tretia najhoršia priečka. Horšie než Slovensko skončili už len Grécko a Rumunsko.
Príčin, prečo Slovensko zaostáva v čerpaní eurofondov je viacero. Avšak nelichotivý aktuálny stav úzko súvisí s problémom, pred ktorým čelní politickí predstavitelia už dlhodobo zatvárajú oči. Týmto problémom sa stal nesystematický
a nekoncepčný prístup politických elít.
BYROKRATICKÁ ZÁŤAŽ
Dôvodov, prečo problematika čerpania podporných fondov je na Slovensku
nastavená príliš centralisticky a len čiastočne rešpektuje skutočné potreby ko-
nečných prijímateľov, je viacero. Jedným z príkladov je aj nadmerná byrokratická záťaž. Procesy v rámci implementácie sú častokrát veľmi náročné a tým
aj z časového hľadiska zdĺhavé. Tieto formálne problémy vedú k situáciám ako
je napríklad časový nesúlad, či dokonca platobná neschopnosť žiadateľa z dôvodov oneskorenia platieb zo strany riadiacich orgánov. Administratívna záťaž
navyše spôsobuje hlavne malým obciam problém zvládnutia zabezpečenia projektu hlavne z oblasti personálnej, keďže vo väčšine projektov si implementácia
vyžaduje mnohonásobne vyššie personálne kapacity, než aké má k dispozícií
daný obecný úrad. Procesy v rámci implementácie sú navyše náročné aj z hľadiska odborného, čo vedie hlavne menšie obce k nutnosti využívania poradenských
služieb od externých projektových agentúr. Tieto aktivity automaticky znamenajú ďalšiu dodatočnú záťaž.
S problematikou nadmernej byrokracie sa v procese schvaľovania projektov
nestretávame len v príde implementácie, ale už aj vo fáze prípravy a podania
žiadosti o nenávratný finančný príspevok. Obce sú totiž mnohokrát pri príprave projektov konfrontované s podmienkou nutnosti vypracovania podrobných
finančných analýz, odborných štúdií, či spracovania podrobnej projektovej dokumentácie vrátane podrobného položkovitého rozpočtu. Tieto odborné analýzy
tvoria povinné prílohy projektov, pričom bez týchto príloh by žiadosti o nenávratný finančný príspevok neboli kompletné a nesplnili by tak formálne kritéria.
Obce sú tak nútené do prípravy projektov vkladať obrovské finančné prostriedky,
o ktoré v prípade neschválenia projektu obec jednoducho príde. Niektoré obce,
hlavne tie s menším počtom obyvateľov, si nie vždy môžu dovoliť investovať do
takýchto typov projektov z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. Napriek
tomu, že všeobecný záujem o realizáciu projektov je u týchto obcí enormný, ekonomické a byrokratické prekážky im znemožňujú sa zapojiť hlavne do perspektívnych infraštruktúrnych projektov, ktorých realizácia je kľúčovým determinantom
pre budúci regionálny rozvoj týchto obcí. Takýto systém jednoznačne zvýhodňuje
ekonomicky silnejšie územné a samosprávne jednotky. Malé obce sú v konečnom
dôsledku nútené sa takýchto projektov nezúčastňovať a zároveň, ak majú ešte
záujem sa uchádzať o nenávratné finančné prostriedky zo štrukturálnych fondov
musia svoju pozornosť upriamiť na typy projektov, ktoré nie sú náročné z ekonomického hľadiska. Automaticky však narážajú na problém „zvýšenej konkurencie“, to znamená, že pri schvaľovaní projektov musia žiadatelia počítať s tým, že
sa o finančné prostriedky v rámci danej výzvy bude uchádzať oveľa vyšší počet
žiadateľov, než by tomu bolo v prípade, ak by sa obec uchádzala o finančný príspevok v rámci špecifickejšej výzvy. De facto to znamená zníženie percentuálnej
pravdepodobnosti úspešného schválenia projektov, ktorých príprava si nevyžaduje zvýšenú odbornú a ekonomickú náročnosť. Takto nastavený systém tak
zákonite so sebou prináša vo finále nelichotivú štatistiku nízkej percentuálnej
úrovne čerpania prostriedkov a zároveň poukazuje na fakt neefektívneho prerozdelenia alokácií v rámci jednotlivých operačných programov.
Problém je navyše umocnený zakonzervovaným centralistickým prístupom
rozhodovania centrálnych riadiacich orgánov. Neschopnosť týchto centrálnych
koordinačných orgánov spočíva hlavne v problematických byrokratických štruktúrach a postupoch, v ktorých často nachádzajú tieto organizácie väčší zmysel
než v riešení samotných problémov. Paradoxom však ostáva fakt, že s blížiacim
sa koncom programového obdobia sa zvyšuje aj tempo čerpania finančných
zdrojov. To znamená, že aj nastavený byrokratický systém dokáže pod tlakom
pracovať a fungovať oveľa efektívnejšie. No aj napriek tomu však stále ostáva
vysoké percento finančnej pomoci EÚ nevyčerpané.
Problém byrokratickej záťaže podľa niektorých odborníkov vychádza zo samotnej podstaty prípravy projektov. Projekt musí spĺňať väčšinu prísnych noriem
a pravidiel, ktoré sú zadefinované v jednotlivých právnych normách a rámcoch,
či už sa jedná o spoločné pravidlá stanovené Bruselom alebo o normy na národnej úrovni. A tu sa dostávame k ďalšiemu dôležitému aspektu, ktorý do značnej
miery determinuje celkovú úroveň čerpania, a síce k problému nadmerného národného byrokratického aparátu a jeho činnosti. Tento problém potvrdzujú aj
jednotlivé regionálne agentúry, ktoré sa zaoberajú problematikou eurofondov
a ich čerpania. Pracovníci týchto úradov poukazujú práve na problémy týkajúce
sa činnosti a práce národného byrokratického aparátu. Či sa už jedná o metodickú činnosť, kde sa problematickými stávajú nekvalitné príručky jednotlivých
grantových výziev, pričom sa stáva, že častokrát sú neprofesionálne, mätúce
a metodicky nejasné (čo automaticky vedie k problémom pri hodnotení), alebo
o subjektívne skúsenosti s byrokratickým aparátom (hodnotenie zrealizovaných
platieb v prebiehajúcich projektoch, nedodržiavanie stanovených lehôt).
Zbytočná nadmerná byrokratická záťaž, ktorá je navyše zadefinovaná na národnej úrovni (nie je exogénny faktor) je ďalšou z príčin pomalého a neefektívneho
čerpania pomoci z európskych zdrojov.
NEDOSTATKY V ČERPANÍ EUROFONDOV
Najvyšší kontrolný úrad vykonal v roku 2009 47 kontrol, zameraných na využitie finančných prostriedkov čerpaných z EÚ. Tieto kontroly odhalili závažné
nedostatky, ktoré by mohli mať negatívny vplyv na maximálne využitie už schválených disponibilných zdrojov. Nedostatky, ktoré zistil NKÚ sú rôzneho charakteru od formálnych chýb až po tie systémové. A práve systémové chyby tvoria tú
časť spektra nedostatkov, na ktorých odstránenie sú potrebné dodatočné transakčné náklady, pričom sa výrazne znižuje celkové efektivita alokácie zdrojov.
NKÚ vykonal v minulom roku 47 kontrolných akcií v 211 subjektoch a sústredil sa práve na využitie finančných prostriedkov zo štrukturálnych a kohéznych
fondov EÚ. Kontrolou sa zistilo 1021 nedostatkov. Medzi najčastejšie nedostatky patria porušenia ustanovení zmlúv o poskytnutí nenávratného finančného
príspevku, pričom porušenia tohto druhu boli zaznamenané v rámci všetkých
operačných programov. Okrem priamych porušení zmlúv, boli nedostatky zaznamenané aj v rôznych porušeniach ustanovení zákona o účtovníctve, zákona
o cestovných náhradách a pod.. Kontroly taktiež poukázali vo viacerých prípadoch na úhrady položiek, ktoré neboli v rozpočte projektu zahrnuté a na porušovanie zákona o verejnom obstarávaní. Zistili sa taktiež nedostatky v systéme riadenia a kontroly, ktoré sa opakovali ešte z programového obdobia 2004 – 2006.
Reálna hrozba sankcií zo strany Bruselu
Zistené nedostatky však nemusia automaticky znamenať len „zdvihnutie výstražného prstu“ zodpovedným inštitúciám a budúcim poberateľom finančnej
pomoci. Slovensku reálne kvôli týmto nedostatkom s vysokou pravdepodobnosťou hrozia sankcie, pričom príde o časť sľúbených finančných prostriedkov,
ktoré mu boli vyčlenené v rámci programového obdobia 2007 – 2013. Pritom
sa vôbec nejedná len o zanedbateľné sumy, práve naopak. Tieto straty sa často
krát pohybujú rádovo v miliónoch eur. Za programovacie obdobie 2006 – 2008
takto Slovensko prišlo o čiastku 99,2 milióna eur. V období 2009 – 2010 sa síce
chybovosť výrazne znížila (cca 55 tis. eur), no aj napriek tomu táto celková strata predstavuje značné zaťaženie na štátny rozpočet. Európska únia totiž časť už
zrealizovaných projektov nepreplatí, to znamená, že sa na ne zložia všetci daňoví
poplatníci.
Nie vždy sú však na vine len žiadatelia a ich formálne chyby. Systémové chyby
sú omnoho pálčivejší problém, ktorý výrazným spôsobom prispieva k tomu, že
Slovensko v čerpaní eurofondov výrazne zaostáva za okolitými štátmi. Množstvo chýb, ktoré NKÚ minulý rok zistil, totiž vrhá zlé svetlo aj na riadiace orgány,
ktoré sú v prvom rade zodpovedné za účelnosť využitia poskytnutých zdrojov.
Každoročne nás na to upozorňuje aj Brusel vo svojej hodnotiacej správe, bohužiaľ chyby sa stále opakujú. Jedným z hlavných dôvodov tohto stavu je fluktuácia
pracovníkov na každej úrovni. Politické nominácie sú len jedným príkladov toho,
ako neefektívne sú tieto riadiace orgány vedené. So zmenou vlád sa menia aj
vedúci odborov, tí silnejší sú zaťažovaní nadbytočnou prácou. Kontroly a audity
(z rôznych príčin) neprebiehajú dostatočne alebo sú zámerne ignorované, pri
čom hlavnú rolu v tomto prípade hrá stranícka orientácia.
Mimovládne organizácie a odborníci v oblasti čerpania pomoci z EÚ varujú pred týmto problémom. Poukazujú na fakt, že jedinou cestou ako zabrániť
ďalším problémom v čerpaní zdrojov, sú systémové zmeny v riadení využívania
fondov. Vyzývajú vládu a koordinačné orgány, aby svoju pozornosť upriamili na
zmysluplné projekty, ktoré prispievajú k zvýšeniu kvality života vo všetkých regiónoch SR. Okrem toho poukazujú na zníženie zbytočnej a škodlivej byrokracie,
ale hlavne na zabezpečenie vyššej transparentnosti vo všetkých fázach rozhodovania a schvaľovania projektov, ako aj na proporcionálne zastúpenie socioekonomických partnerov projektov. Takéto systémové zmeny by totiž s určitosťou
priniesli zvýšenú úroveň čerpania, no netreba zabúdať ani na účelnosť, zmysluplnosť a efektívnosť projektov. Preto je potrebné uskutočniť aj zmeny v oblasti
verejného obstarávania, aby sa zabezpečil korektný proces, v ktorom by sa skoncovalo s neefektívnym vynakladaním na predražené a zbytočné tovary a služby.
Verejné obstarávanie brzdí čerpanie eurofondov
Problémom časovo náročného procesu schvaľovania projektov sa častokrát
stáva aj zdĺhavý proces verejného obstarávania. Každý prijímateľ pomoci z eurofondov, ktorý na daný projekt dostane viac ako 50% finančných prostriedkov,
je totiž povinný uzatvoriť zmluvy, na základe ktorých bude prebiehať plnenie
predmetu projektu, prostredníctvom verejného obstarávania. A práve verejné
obstarávanie a jeho centralizovaný systém sa stávajú veľkou bariérou v procese
schvaľovania projektov.
Keďže ide zo zákona o pomerne dlhý a nestabilný proces, nedá sa vopred určiť, ako dlho bude trvať. Obstaranie, ale hlavne jeho kontrola môže totiž trvať
od troch mesiacov až niekoľko rokov. Avšak v prípade, že proces verejného obstarávania trvá dlhú dobu, nemožno už hovoriť o efektívnosti a hospodárnosti
využitia eurofondov.
Proces verejného obstarávania často predlžuje aj zneužívanie revíznych postupov. Prostredníctvom takýchto praktík sa na trhu tvorí deformované konkurenčné prostredie, dokonca sa na trhu verejného obstarávania pohybujú poradcovia, ktorí dokážu blokovať procesy vyhlásených verejných obstarávaní, čím
spôsobujú to, že aj pomerne jednoduché obstarávanie môže trvať neúmerne
dlho a napríklad pre malú obec stráca takýto proces základný význam, pričom
jej spôsobuje nemalé dodatočné transakčné náklady.
V porovnaní s tvorbou výziev alebo s procesom schvaľovania žiadostí, v prípade verejného obstarávania výrazne absentuje snaha o celkové zefektívnenie.
Pritom by stačilo, aby sa dôslednejšie využívali možnosti aktuálneho platného
zákona. Príkladom transparentnejšieho postupu v rámci platného zákona by
mohlo byť obstarávanie viacerých tovarov a služieb v rámci jedného obstarávania. Jednak by takýto postup bol lacnejší a aj následná kontrola celého procesu
by bola jednoduchšia a menej nákladná. Ďalšou alternatívou môže byť vytváranie centrálnych kontrakčných autorít. V tomto prípade sa jedná o princíp toho,
že ak niektorý zo žiadateľov dokáže nakúpiť tovar alebo službu lacnejšie, mohol
by sa ad hoc stať kontraktorom aj pre ostatných žiadateľov. Toto všetko aktuálne
platný zákon umožňuje. Bohužiaľ sa tieto možnosti zákona využívanú v minimálnej miere. Koordinačné riadiace orgány sa práve naopak mnohokrát stretávajú s nie príliš transparentným verejným obstarávaním, čo je ďalší z dôvodov
toho, prečo celý proces verejného obstarávania a jeho následná kontrola sú tak
časovo náročný a zdĺhavý proces. Tu však vystupuje do popredia iný závažný
problém v rámci čerpania eurofondov a síce problém klientelizmu a korupcie.
Klientelizmus ako choroba
Okrem nadmernej byrokracie, ktorú vytvárajú národní úradníci pri schvaľovaní a implementácií projektov, sa veľkým problémom eurofondov stala korupcia. Problém klientelizmu pri schvaľovacom procese nie je novinkou, EÚ sa s ním
stretla už v minulosti a stretáva sa s ním dodnes. Totiž prostredie, v ktorom sa
rozhoduje o prerozdelení európskych peňazí je mnoho krát nastavené tak, aby
vyhovovalo určitým záujmovým skupinám. To sa potvrdilo v posledných rokoch
aj na Slovensku. S nadsázkou možno konštatovať, že z eurofondov si určité politicko-podnikateľské prostredie skupiny spravili svoj privátny biznis, pričom sa
absolútne zabúda na prvotnú prapodstatu týchto finančných prostriedkov, ktorými sú znižovanie nezamestnanosti, vyrovnávanie regionálnych disparít a zvyšovanie výkonnosti ekonomiky.
S problémom korupcie v rámci eurofondov súvisia automaticky aj ďalšie
problémy, ktoré síce na prvý pohľad nie sú badateľné a dôležité, no pri bližšej
analýze ich význam výrazným spôsobom determinuje celkový proces schvaľovania projektov. Typickým príkladom je nedostatok kvalifikovaných ľudí na riadiacich orgánoch. Na riadiace pozície nie sú menovaní najkvalifikovanejší ľudia, ale
prednosť dostávajú „politické nominácie“. Následná frustrácia kvalifikovaných
pracovníkov napokon vrcholí ich odchodom z týchto inštitúcií, pričom na ich
miesta nastupujú ďalší nekvalifikovaní pracovníci a „špirála“ sa tak viac a viac
zamotáva. Ešte pred vstupom do únie bolo totiž jasné, že po vstupe Slovenska
do EÚ bude mať možnosť krajina čerpať tieto finančné zdroje, takže mala dosť
času sa na to pripraviť, nehovoriac o tom, že Slovenská republika mala minimálne od roku 1995 možnosť čerpať predvstupové fondy. Je preto nepochopiteľné,
že v uplynulých rokoch sme boli svedkami toho, ako desiatky úradníkov po pár
rokoch strávených na ministerstvách znechutene odchádzali kvôli slabému motivačnému ohodnoteniu.
Korupcia a klientelizmus sú jedným z najdôležitejších faktorov, ktorý negatívne
ovplyvňuje nielen čerpanie fondov, ale predovšetkým efektívne využívanie disponibilných zdrojov. Pri využívaní fondov EÚ by nemalo ísť iba o čo najvyššie čerpanie, na čo sa často krát zabúda. Ak sa fondy EÚ vyčerpajú na nezmyselné projekty a predražené služby, tak sa v žiadnom prípade nedá hovoriť o spokojnosti
s čerpaním týchto fondov. Avšak vo všeobecnosti je možné konštatovať, že časť
problémov Slovenska s čerpaním zdrojov zo štrukturálnych fondov súvisí viac
s nesystematickým a nekoncepčným prístupom politických elít k eurofondom
než s tým, že Slovensko trpí akútnym nedostatkom skúseností v tejto oblasti.
ZÁVER
Prílišný centralizmus, ktorý sa v posledných rokoch zakonzervoval v systéme využívania štrukturálnych a regionálnych fondov spôsobil to, že Slovenská
republika výrazne zaostáva v možnostiach využitia disponibilných zdrojov.
V národnom systéme eurofondov sa stal hlavným negatívnym determinantom
problém nejasných priorít. Slovensko má veľa národných operačných programov, ktoré majú navyše príliš široký záber pôsobnosti. Hoci sa momentálne
najviac kritickým aspektom zdá to, že krajina čerpá disponibilné zdroje zo
štrukturálnych fondov príliš pomaly, nemusí nakoniec tento problém hrať v konečnom zúčtovaní až tak významnú rolu ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Tento fakt sa potvrdil aj v minulom programovacom období, kedy sa vyčerpalo skoro 100% dostupných zdrojov, avšak efektivita čerpania ďaleko zaostala
za očakávaniami občanov. Napriek minutým peniazom totiž stále pretrváva
oprávnená nespokojnosť občanov s úrovňou infraštruktúry, stavom a kvalitou
informatizácie vo verejnej správe, nehovoriac o neudržateľnosti a dočasnosti
pracovných miest vytváraných projektmi realizovaných za pomoci štrukturálnych fondov. Ak sa k tomu pripočíta „daň“ v podobe neuveriteľného plytvania
zdrojov, klientelizmus a korupcia, celková efektivita vynaložených zdrojov sa
rapídne znižuje.
Celý proces prerozdeľovania eurofondov by sa mal stať transparentnejší
a mal by byť hlavne verejný a dostupný širokej verejnosti. Rýchlejšie čerpanie
eurofondov, menej byrokracie, klientelizmu a korupcie, skutočné nasmerovanie zdrojov do regiónov s vyššou mierou nezamestnanosti by bolo potrebné
zabezpečiť zmenou procesu prerozdeľovania zavedením princípu „nárokovateľnosti“. Každý záujemca, ktorý splní základné podmienky stanovené vo
výzve, by tak mal mať nárok na pridelenie eurofondov po prejavení záujmu
predložením jednoduchej stručnej žiadosti. Poradie záujemcov by sa malo
určovať na základe koeficientu potrebnosti (miera nezamestnanosti, nízka
úroveň infraštruktúry, atď.). Navyše je jednoznačne potrebné zmeniť prístup
byrokratického aparátu. Namiesto princípu hľadania chýb ex-post, by sa mal
stať prioritou prístup aktívneho odstraňovania problémov a neefektívnych výdavkov (práve tu je priestor na zapojenie sprostredkovateľských orgánov na
úrovni samosprávnych krajov).
Rozhodujúcim aspektom efektívnej regionálnej politiky je pokračujúca decentralizácia kompetencií na nižšie stupne a subjekty verejnej správy. Každý
región má svoje vlastné problémy a preto je dôležité, aby o svojej budúcnosti
rozhodoval samostatne. Centrálne plošné uplatňovanie určitých opatrení nemá
význam, vzhľadom na početné disparity jednotlivých regiónov. Riešenie jednotlivých regionálnych rozdielov si bude vyžadovať ďalšiu podporu regionálnej politiky a jej koordináciu s regionálnou politikou EÚ. Po vstupe Slovenska do EÚ
dostal pojem regionálneho rozvoja nový rozmer, vzhľadom na možnosti čerpania prostriedkov zo štrukturálnych fondov. Je preto nepochopiteľné, že aj dnes
v čase hospodárskej krízy a vysokých deficitov štátneho rozpočtu sa prostriedky
zo štrukturálnych fondov čerpajú v minimálnej miere a značná časť projektov je
zamietnutá z banálnych formálnych dôvodov.
V budúcnosti bude nevyhnutné skoordinovať nástroje všetkých hospodárskych politík, aby sa vytvorili podmienky na efektívnu alokáciu zdrojov. Podľa
môjho názoru by viedla najefektívnejšia cesta formou cielenej podpory zaosta
lejších regiónov (hlavne v oblasti infraštruktúry), cezhraničnej spolupráce
a rýchlejšieho a efektívnejšieho čerpania prostriedkov zo štrukturálnych fondov
EÚ. Okrem toho by významným spôsobom pomohla decentralizácia kompetencií, hlavne fiškálnej politiky. Práve región by mal byť rozhodujúcim riadiacim
orgánom regionálnej politiky, čím by sa vytvorila perspektíva najefektívnejšej
alokácie zdrojov.
Literatúra a zdroje
BEBELAVÝ, E., SIČÁKOVÁ-BEBELAVÁ, E.: Prejeme alebo využijeme eurofondy?
Bratislava: Transparecny Interniational Slovensko, 2006. ISBN 80-8924404-1.
EUROACTIV: Čerpanie eurofondov na Slovensku je nastavené príliš centralisticky. [on-line], euroactiv.sk, 2010, [cit.: 20.11.2010], < http://www.euractiv.sk/
regionalny-rozvoj/clanok/cerpanie-eurofondov-je-nastavene-prilis-centralisticky-015480 >.
KUHN, I.: Z eurofondov si niektorí spravili súkromný biznis. [on-line], monitoringfondov, 2010, [cit.: 22.11.2010], < http://www.monitoringfondov.eu/
article.php?261>.
RONČÁK, I., ŠÍPOŠ, G., JACKO, T.: Protikorupčné minimum pre samosprávy 2010,
Bratislava: OPEN SOCIETY INSTITUTE, 2010. ISBN 978-80-89244-75-1.
SIČÁKOVÁ-BEBELAVÁ, E., BAŤOVÁ, D.: Pridaná hodnota transparentnosti II,
Bratislava: Bratislava: Transparecny Interniational Slovensko, 2009. ISBN
978-80-89244-45-4.
SLOBODA, D.: Upratovanie v eurofondoch? [on-line], monitoringfond.sk, 2010,
[cit.: 22.11.2010], < http://www.monitoringfondov.eu/article.php?276>.
Bariéry rozvoje lidského potenciálu
nejen v regionálním rozvoji
Mgr. Ing. Petr Wawrosz
Vysoká škola finanční a správní
1. Členění lidských schopností
Lidský potenciál (Potůček, 1991) je souhrn dispozic a sklonů člověka k činnostem a k uplatnění ve vztazích, které rozvíjejíj ak jej, tak i společnost, v níž žije.
K složkám lidského potenciálu patří:
»» Potenciál zdraví
»» Individuálně-integrativní a regulační potenciál
»» Poznatkový a dovedností potenciál
»» Hodnotově-orientační potenciál
»» Sociálně-participační potenciál
»» Tvořivý potenciál
»» Odvětví rozvoje člověka (školství, zdravotnictví, sociální péče, kultura a tělesná kultura)
Od svého narození každý člověk vlastní investiční schopnosti. Prostřednictvím
uplatnění těchto schopností může získat nějaký příjem. O naplnění lidského života (potenciálu) pak rozhoduje to, jak na základně jedněch investičních příležitostí nabýváme druhých, jak jsou naše investiční příležitosti využity (Heisssler,
Valenčík, Wawrosz, 2010). Investiční příležitost v tom nejobecnějším smyslu
představuje to, do čeho mohou být investovány prostředky peněžní i nepeněžní (volný čas, důvěryhodnost apod.) tak, aby očekávaný výnos převýšil náklady vzniklé investováním. Platí, že investiční příležitosti úzce souvisejí s našimi
schopnostmi. Tyto schopnosti můžeme pro účely ekonomické teorie rozlišit na:
»» Primární schopnosti, které má člověk od narození v podobě různých vloh
a předpokladů. Jako typický příklad lze obecně označit např. schopnost naučit
se číst, psát, počítat apod. Primární investiční příležitosti jsou potom ty, které
spočívají ve využití těchto primárních schopností.
»» Sekundární schopnosti vycházejí z primárních schopností. Sekundární schopnost obecně znamená schopnost využít toho, co již bylo před námi objeveno
a využito. Stejně můžeme definovat i sekundární investiční příležitost – získáváme výnos na základě něčeho již známého a prověřeného. Konkrétním příkladem může být práce účetního, který používá obecně známé účetní postupy,
podle těchto postupů zpracovává účetnictví a tak si získává příjem.
»» Terciární schopnosti jsou schopnosti iniciovat a realizovat inovační projekty.
Terciární investiční příležitost tak představuje schopnost přicházet s něčím
novým, a toto něco nové nějakým způsobem prakticky použít. Jako příklad lze
uvést schopnost objevit elektřinu a schopnost umět využít vlastnosti elektrického proudu.
Další důležité členění spočívá v rozdělení investičních příležitostí na vlastní
a cizí. Vlastní investiční příležitosti jsou veškeré investice, kdy subjekt, který disponuje investičními prostředky, nikomu tyto prostředky nepůjčuje, ale investuje
tyto prostředky do aktiv, jež budou v jeho vlastnictví. Typickým příkladem vlastní investiční příležitosti je investice do nemovitosti, kterou bude subjekt dále
pronajímat, takže mu tato nemovitost přinese výnos. Dalším příkladem může
být investice do vlastní firmy, kdy daná firma rovněž přináší (může přinášet) výnos. Cizí investiční příležitosti jsou potom veškeré investiční příležitosti někoho
jiného, čili subjekt, který má investiční prostředky, tyto investiční prostředky
půjčí, aby někdo jiný realizoval své investiční příležitosti.
2. Investování do schopností a bariéry
tohoto investování
Klíčové jsou přehledu uvedeném v kapitole 1 sekundární investiční schopnosti a k nim odpovídající sekundární investiční příležitosti. Pokud člověk dokáže
rozvíjet své schopnosti, vznikají mu zároveň investiční příležitosti. Ilustrativně
řečeno: pokud někdo dokáže třeba rozvíjet svou schopnost hrát na housle, vzniká mu investiční příležitost živit se jako houslista. Díky rozvoji sekundárních
investičních příležitostí se rozvíjejí i terciární příležitosti, tj. schopnost inovovat
a realizovat investiční projekty. Ovšem k tomu, aby člověk byl schopen rozvíjet svoje sekundární investiční příležitosti, často nejprve potřebuje peníze (tj.
investiční prostředky). Pokud bychom zůstali u výše uvedeného ilustrativního
příkladu, potřebuje peníze na to, aby si koupil housle, aby zaplatil učitele, který
jej na housle naučí hrát apod. Mnoho lidí přitom těmito investičními prostředky,
které by sloužily k rozvoji jejich investičních příležitostí (přičemž díky získání
těchto investičních příležitostí mohou později získat investiční prostředky), nedisponuje. Existuje však trh, na kterém je možné investiční prostředky určené
k rozvoji investičních příležitostí získat. Tímto trhem je kapitálový trh.
V praxi lze výše uvedené popsat takto (Heisssler, Valenčík, Wawrosz, 2010):
Dlužník si na kapitálovém trhu půjčí peníze (investiční prostředky) k rozvoji svých
sekundárních investičních příležitostí. V okamžiku, kdy tyto sekundární investiční příležitosti rozvine, tj. získá určité schopnosti (např. naučí se hrát na housle),
začne z příjmu, který bude získávat díky využívání takto získaných schopností,
splácet půjčené investiční prostředky. Příjem, který dotyčná osoba získá díky
rozvoji svých schopností, pravděpodobně využije dále, vedle splácení půjčených
peněz také k rozmnožování svého majetku. Z výše uvedeného lze mj. odvodit,
že systém, ve kterém by dostatečně fungoval kapitálový trh v oblasti využívání
investičních příležitostí spojených s rozvojem schopností člověka, by z pohledu
majetkové diference konvergoval (a nikoli divergoval, jak se někteří domnívají)
k nějaké společensky přijatelné hodnotě. Jinými slovy: vliv majetkové výhody na
budoucí příjmy se v systému, kde nepůsobí jiné faktory, snižuje. Současně se ukazuje, že mezi rovností a efektivností lze vytvořit komplementární vztah.
Ukazuje výše rozebraný (v předcházejících subkapitolách uvedený) pohled na
ekonomický systém prizmatem ekonomie produktivní spotřeby cestu k řešení
odvěkého problému bohatství a chudoby? Lze se domnívat, že ano – pokud by
jednotliví lidé spotřebovávali statky, které jsou zároveň zdrojem jejich budoucího příjmu, mohla by se příjmová a majetková situace jednotlivých osob sbližovat, čili mohlo by docházet ke konvergenci majetku a příjmů jednotlivých osob.
Mezi prokázáním teoretické možnosti a praktickým využitím těchto možností je
však ještě velký rozdíl. Český ekonom Jan Mládek v diskusích na dané téma upozornil např. na následující problém: Čím více investičních prostředků má subjekt
k dispozici, tím větším množstvím výnosnějších investičních příležitostí disponuje, tj. bohatí si půjčují a chudí spoří. Kapitálový trh tak majetkovou divergenci
společnosti spíše urychluje. Skutečnost, že kapitálový trh majetkovou divergenci
spíše prohlubuje, ačkoliv by ji mohl odstraňovat lze potom nazvat Mládkovým
paradoxem (Heisssler, Valenčík, Wawrosz, 2010). Graficky je tento paradox znázorněn na obrázku 1.
Obrázek 1: Grafické vyjádření Mládkova paradoxu
Mládkův paradox může nastat dvěma různými způsoby:
1. Levý graf v obrázku 1: V důsledku toho, že osoba A disponuje velkým množstvím investičních prostředků, často dochází k tomu, že zároveň disponuje i velkým množstvím výnosných investičních příležitostí. Křivka mezního
výnosu z vlastních investičních příležitostí dotyčné osoby se proto posouvá
z polohy MYÁ1 do polohy MYÁ2 – v důsledku tohoto posunu je až do množství peněz (Yi2), pokud by tímto množstvím peněz osoba A disponovala, výnos
z vlastních investičních příležitostí osoby A vyšší než úroková míra, která se
ustálí na trhu ve výši i0. Osoba A ovšem disponuje i po posunu křivky mezního
výnosu z investic pouze investičními prostředky ve výši YBLA. Pokud by nedošlo k posunu křivky mezního výnosu z investic osoby A z polohy MYÁ1 do
polohy MYÁ2, byla by tato osoba věřitelem – investiční prostředky v intervalu
(Yi1; YBLA) by půjčila (např. osobě B), protože z těchto prostředků by měla nižší
výnos než je tržní úroková míra i0. V důsledku posunu křivky mezního výnosu
z vlastních investičních příležitostí však osoba A disponuje větším počtem výnosných investičních příležitostí než kolik prostředků vlastní. Potom dotyčná
osoba přestává být věřitelem, ale stává se dlužníkem – protože mezní výnos
z některých jejích investičních příležitostí, na které už nemá peníze (investič-
ní příležitosti v úseku YBLA až Yi2), je větší než tržní úroková míra (i0), tak si
na realizaci těchto investičních prostředků peníze půjčí (např. od osoby B) za
tržní úrokovou míru.
2. Pravý graf v obrázku 1: V důsledku toho, že osoba B disponuje malým množstvím investičních prostředků, disponuje zároveň i malým množstvím výnosných investičních příležitostí. Křivka mezního výnosu z vlastních investičních
příležitostí osoby B se proto posouvá z polohy MY´B1 do polohy MY´B2 – investiční prostředky, které osoba B vlastní, přináší této osobě nízký výnos. Pokud
by nedošlo k výše uvedenému posunu křivky mezního výnosu z investičních
prostředků, byla by osoba B dlužníkem – v intervalu (YBLB; Yi1) by z investičních prostředků, které by si půjčila, realizovala vyšší výnos než je tržní úroková míra (i0). V důsledku posunu křivky mezního výnosu z vlastních investičních příležitostí z polohy MY´B1 do polohy MY´B2 však osoba B bude věřitelem.
Pokud by totiž po tomto posunu investovala všechny prostředky, které má
k dispozici, tak by u některých investičních prostředků (konkrétně u investičních prostředků v intervalu (Yi2; YBLB) byl mezní výnos z této investice nižší
než tržní úroková míra (i0). Pro osobu B je potom výhodnější, pokud investiční prostředky v intervalu (Yi2; YBLB) za tržní úrokovou míru někomu (třeba
osobě A) půjčí.
K Mládkovu paradoxu potom dochází pouze při splnění dvou předpokladů:
1. Není rozvinuto investování do sekundárních investičních příležitostí prostřednictvím kapitálového trhu. Jinými slovy, některé osoby nemají dostatek
schopností, aby byly schopny nacházet a realizovat investiční příležitosti.
2. Je rozvinuto investování do společenské pozice. Jinými slovy, některým osobám je bráněno rozvíjet své schopnosti, aby mohly nacházet a realizovat investiční příležitosti.
Vzhledem ke zde uvedenému potom jde zejména o to, aby rozvojem kapitálového trhu (a odstraňováním jeho nedokonalostí) byly vytvořeny podmínky
pro využívání sekundárních investičních příležitostí. Jinými slovy, je třeba hledat způsoby, jak mohou jednotliví lidé rozvíjet své sekundární schopnosti, a tak
realizovat své sekundární (a eventuelně terciární) investiční příležitosti, a tak
si zvyšovat svůj příjem. Hledání možností rozvoje sekundárních investičních
schopností a tím i příležitostí je důležité i z hlediska protichůdného působení
dvou typů sociálního investování – do rozvoje schopností a do společenské pozice. Obecně lze konstatovat, že pokud nejsou rozvíjeny lidské schopnosti, není
ani rozvíjen lidský potenciál.
3. Podstata investování do pozice
Investování do společenské pozice je spontánně vzniklé skupinové investování, které omezuje volný přístup do oblasti využívání investičních příležitostí.
Jedná se o způsob přeměny majetkové výhody ve výsadu (omezení konkurence
v oblasti nabývání a uplatnění schopností). Jeho důsledkem je sociální a ekonomická segregace. Typickým příkladem investování do pozice je, pokud si někdo
pořizuje luxusní statky, přičemž díky tomu, že dotyčná osoba vlastní příslušné
luxusní statky získává zároveň kontakty, informace apod., které jí přinášejí další
investiční příležitosti. Dalším příkladem investování do pozice je vznik určitých
klubů (bohatých lidí), kteří si mezi sebou vyměňují informace, kontakty, přičemž
vstup do tohoto klubu je omezen. Chudá osoba, byť disponuje určitými sekundárními investičními příležitostmi, nemá šanci do těchto klubů proniknout,
a nemá tak šanci získat investiční prostředky na to, aby mohla své schopnosti
skutečně rozvinout, a investiční příležitosti zrealizovat.
Pokud by lidé měli možnost využívat své sekundární investiční příležitosti
(např. tak, že si na využívání těchto příležitostí půjčí prostřednictvím kapitálového trhu), mohlo by se vyplatit těm, kteří mají dostatek investičních prostředků, investovat do investičních příležitostí ostatních lidí (tedy do cizích investičních příležitostí) a neinvestovat do své vlastní pozice. Rozvoj kapitálového trhu
a odstranění nedokonalostí kapitálového trhu by potom znamenaly i odstranění
(nebo alespoň zmírnění) Mládkova paradoxu. V případě odstranění nedokonalostí kapitálového trhu by tedy nedocházelo k tomu, že některé subjekty disponují jak malým množstvím investičních prostředků, tak málo výnosnými investičními příležitostmi.
Mechanismus působení investování do pozice je následující:
1. Představme si, že v ekonomice existuje (pomyslné) odvětví nabývání a uplatnění schopností.
2. V rámci tohoto odvětví dochází k tomu, že aktéři:
»» získávají schopnost disponovat investičními příležitostmi,
»» získávají investiční prostředky k využití investičních příležitostí, u nichž
vzniká přebytek (vyšší výnos než je samotná investice).
3. Investicemi do společenské pozice jedněmi aktéry dochází k tomu, že se vstup
do tohoto odvětví omezuje jiným aktérům, kteří nemají prostředky pro investování do společenské pozice.
Fenoménem investování do společenské pozice (např. formou prestižní spotřeby, která segreguje společnosti z hlediska toků informací a společenských kontaktů, formou kupování poslušnosti a preferování poslušnosti před efektivností)
dochází k omezování konkurence v odvětví nabývání a uplatnění schopností.
Reálný společenský systém je investováním do společenské pozice podstatným
způsobem kontaminován. Je to jedna z hlavních příčin toho, proč se celý reálný
ekonomický systém nechová dostatečně „paretovsky“. Tím částečně odpovídáme na otázku, proč se orientace na produktivní charakter spotřeby a využívání
investování do lidského kapitálu prosazuje jen velmi pomalu a obtížně.
Ti, kdo úspěšně investují do své pozice – tj. nějakou pozici na rozdíl od ostatních subjektů získají, jsou v pozici monopolu, respektive oligopolu. Realizují
potom monopolní nebo oligopolní zisk. Vlastnictví pozice je tedy pro vlastníky
nějaké pozice (např. nějakého privilegia) výhodné. Důležité je uvědomit si, že
díky vlastnictví nějaké pozice a díky skutečnosti, že ostatní subjekty danou pozici nevlastní, mají vlastníci pozice konkurenční výhodu, která se mj. projevuje
tím, že nejsou motivováni ke zkvalitňování svých služeb apod. Pokud by jejich
pozice byla odstraněna, ocitli by se rázem ve větší konkurenci, jejich monopolní
nebo oligopolní zisk by se vypařil. Z tohoto pohledu je pro ně racionální usilovat
o zachování dané pozice – pro vlastníky této pozice je to výhodné, pro ostatní
subjekty však nikoliv.
Z výše uvedeného plyne ještě jeden významný metodologický závěr: pokud
chceme provádět nějaké reformy, je dobré si identifikovat, které pozice dané
reformy ohrožují. Je také dobré na daných reformách zainteresovat vlastníky
ohrožených pozic – přemýšlet, zda-li by jim reformy nemohly přinést nějakou
výhodu, která by nahradila (a nejlépe ještě předčila) jejich dosavadní monopolní nebo oligopolní zisk plynoucí z vlastnictví příslušné pozice. Reformy logicky
vyvolávají odpor, řada reformátorů, kteří chtějí dosáhnout nějaké změny (např.
v podobě zvýšení výnosnosti investičních příležitostí všech subjektů) však neuvažuje strategicky, a nepřemýšlí, jak potenciální odpůrce změn (kteří mohou
změnami ztratit) získat na svou stranu.
Životaschopnost a dravost pozičního investování je dána zejména tím, že vede
ke vnucené konkurenci. K tomu dále přispívá skutečnost, že poziční investování využívá nedokonalostí vývoje lidských preferencí (prožitkového mechanismu), je založeno na „spojení příjemného s užitečným“ (přesněji v ekonomickém
smyslu – výhodným), vytváří skupinovou psychologii, včetně silných konvencí
a destruuje předpoklady fungování kapitálového trhu v oblasti investování do
lidských schopností. Nepřímo pak vyvolává potřebu sociálně orientovaného
přerozdělování a determinuje v oblasti společenského vědomí předpoklady
pro takový výsledek veřejné volby, který vede k tendencím rozšiřovat sociálně
orientované přerozdělování. Tím rozšiřuje i oblast, ve které lze prostřednictvím
pozičního investování dosahovat výhody.
Lze si představit, jak tento fenomén vznikl. Při vytváření majetkového portfolia mají domácnosti tendenci upřednostňovat příjemné (to je dáno setrvačností
vývoje lidské prožitkové struktury, např. v určitém věku s oblibou souložíme,
aniž by si tento akt kladl vždy za cíl rozmnožit potomstvo, nebo lovíme zvěř,
aniž bychom tak činili z hladu). Fenomén prestižní spotřeby ukázal, že lze spojit
„příjemné s užitečným“, upřednostňovat příjemné a současně tím dobývat společenskou pozici, která umožňuje získat společenské kontakty, přístup k informacím apod. a stává se tak předpokladem dosažení budoucího příjmu. Umožňuje
rovněž vyloučit ty, co „na to nemají“, z konkurence.
Investováním do společenské pozice jsou nejvíce ovlivnitelné transakční vztahy v oblasti finančních trhů, směnné vztahy založené na dělbě budoucích výnosů. Tyto trhy mají totiž velmi komplikovanou strukturu a jak ten, kdo poskytuje
investiční prostředky (a poptává investiční příležitosti), tak ten, kdo poskytuje
investiční příležitosti (a poptává investiční prostředky), trpí deficitem informací. Investování do pozice sice na jednu stranu pomáhá daný deficit informací
a náklady s ním spojené překonat, na druhou stranu ale brání těm, kteří do své
pozice z nejrůznějších důvodů investovat nemohou (např. z důvodu nedostatku
informací), aby se stali aktivními účastníky finančních trhů.
Mj. právě proto, že finanční trhy jsou „zamořeny“ investováním do společenské pozice, se v této oblasti vyskytuje (v lokálním i globálním měřítku) značné
množství negativních jevů, a k finančním trhům (jejich společenské funkci) panuje značná nedůvěra, ne-li averze. To se projevuje mj. návrhy na přerozdělování
zisků, které jsou na kapitálových trzích generovány. Žádné „přerozdělování zisků“ ovšem problém neřeší. Již proto, že druhou oblastí, kde se nejvíce projevují
důsledky investování do pozice, jsou transakční vztahy mezi soukromými a veřejnými subjekty. A k přerozdělení zisků potřebujeme nějaké veřejné subjekty.
Existuje jediná cesta, která umožňuje „vytlačit“ investování do společenské
pozice a která umožňuje zlomit trend „bohatnutí bohatých a chudnutí chudých“,
prohlubování ekonomické segregace společnosti apod. – a to je cesta vytvoření
podmínek, za kterých bude možné a výhodné investovat soukromé prostředky
do rozvoje schopností lidí. Vhodný způsob k tomu nabízí mechanismus přenesené ceny (Heissler, Valenčík, Wawrosz, 2010).
Literatura
Abrahamson, P.: Welfare Pluralism. In: Current Politics and Economics in
Europe, 5 (1), 1995, pp. 29 – 42.
Dror, Y.: The Capacity to Govern. London, Frank Cass 2001.
Heissler, H, Valenčík, R., Wawrosz, P.: Mikroekonomie středně pokročilý kurs.
Praha, Vysoká škola finanční a správní 2010.
Peters, B. G.: Developing strategic policy capacity in government. In: Thinking
the Unthinkable: From thought to policy. Bratislava, UNDP, undated.
Potůček, M.: Nejen trh. Praha, Sociologické nakladatelství 1997.
Potůček, M.: Pojetí lidského potenciálu. Psychologie v ekonomické praxi, 26,
1991, č. 3, s. 115 –124.
Potůček, M. a kol.: Veřejná politika. Praha, Sociologické nakladatelství 2005.
Potůček, M. (ed.): The Capacity to Govern in Central and Eastern Europe.
Bratislava, NISPAcee2004.
VÝCHODOEURÓPSKA AGENTÚRA PRE ROZVOJ n.o.
EASTERN EUROPEAN DEVELOPMENT AGENCY n.o.
Za humnami 508/28
941 48 Podhájska
S L O V E N S K O
www.eeda.sk - [email protected]
+421 905 450 765
+421 903 383 333
IČO: 42053048
DIČ: 2022899109
www.termal-podhajska.sk
Penzión TERMÁL sa nachádza v katastri obce Podhájska, ktorá sa dostáva
do povedomia našich a zahraničných turistov vďaka geotermálnemu
prameňu silne mineralizovanej vody v hĺbke 1900 m ( voda má pri ústí
teplotu 80° C a výdatnosť 50 litrov za sekundu ), okolo ktorého sa na 12 ha
rozprestiera areál termálneho kúpaliska. Voda z geotermálneho prameňa
má blahodárne účinky na celý organizmus. Podrobné štúdie preukázali, že
má hlbšie a trvalejšie regeneračné efekty ako voda z Mŕtveho mora. Účinky
tejto termálnej vody využíva k regenerácii celá rada športovcov z rôznych
športových odvetví, a preto Vás do mikroregiónu TERMÁL pozývame.
Penzión TERMÁL Podhájska
941 48, Podhájska Za humnami 508 časť Belek
Mobil:
+421 905 369 138 - rezervácia
+421 911 369 138 - rezervácia
+421 903 383 333
+421 905 450 765
E-mail: [email protected]
www.termal-podhajska.sk
PODHÁJSKA
Mrtve more je bezpochyby raritou na našej planéte. Leží neuveritelných 400 metrov pod
hladinou mora. Ak by ste chceli vyskúšat jeho blahodarné úcinky na celý organizmus, nemusíte cestovat až do Jordánska ci Izraela. Velké množstvo jódu a brómu, ktoré priaznivo pôsobia
na celý nervový systém, síry a horcíka, ktoré pomáhajú liecit kožné choroby, ci draslíka priaznivo pôsobiaceho na artritídu a reumu, nájdeme vo vysokej koncentrácii aj na Slovensku
– v termálnej vode v Podhájskej.
Slovensko je svetoznáme prírodnými geotermálnymi pramenmi, ktoré majú liecivé a relaxacné úcinky na ludský organizmus. Väcšina z nich je už niekolko storocí využívaná pre
kúpelnú liecbu. V poslednej dobe sa ku nim pridalo niekolko nových termálnych kúpalísk
a aquaparkov, orientovaných pre širokú verejnost.
Na Slovensku sa nachádza viac ako 1200 pramenov minerálnych vôd a takmer niet oblasti,
v ktorej by sa nevyskytovali. Mnohé z minerálnych pramenov sú termálne, pri ktorých vyrástli
oblúbené liecebné i rekreacné zariadenia. A práve jedno z takýchto termálnych kúpalísk sme
navštívili aj my.
Liecebné kúpele sú miestom stretnutí všetkých generácií vo všetkých rocných obdobiach.
Wellness je dnes modernou metódou starosti o seba samého. Termálne kúpalisko Podhájska
je takouto oázou. Tu nacerpáte stratenú energiu, zabránite duševnej vycerpanosti liecivým
úcinkom vody, perlickovým kúpelom, cvicením vo vode, , masážami rôzneho typu, ... Termálne
kúpalisko s vodou neobycajne velkej mineralizácie a teploty patrí medzi najvzácnejšie v strednej Európe. Podhájska je jednou z najnavštevovanejších kúpelných a turistických atrakcií na
Slovensku. Je malým slovenským morom. Liecivá termálna voda, ktorej úcinky už pomohli
mnohým ludom, sa v takomto zložení nachádza len tu a má podobné úcinky ako Mrtve more.
Voda pochádza ešte z tretohorného žriedla.
Obec Podhájska sa nachádza na južných výbežkoch Pohronskej pahorkatiny v nadmorskej
výške 170 metrov nad morom. Patrí do Novozámockého okresu a do Nitrianskeho kraja. Leží
na železnicnej trati medzi Levicami a Šuranmi, susedí s obcami Trávnica, Radava, Pozba, Velké
Lovce. Patrí k najstarším obciam na Slovensku.
Prvý vrt v obci Podhájska sa realizoval v roku 1973. Výskum sa týkal priestorového
rozloženia zemského tepla a bol zameraný na vyhladávanie hypertermálnych vôd v Západných Karpatoch. Vrtné práce boli ukoncené v hlbke 1900 m. Z tejto hlbky pod silným tlakom
zacala chrlit približne 80°C horúca voda s obsahom jódu, ktorý ju sfarbuje do hneda. Uvedené okolnosti prispeli k tomu, že postupne boli vybudované bazény, bufety, celé rekreacné
zariadenie,... Rozvoj termálneho kúpaliska sa zaznamenáva od prechodu vlastníctva na obec
v roku 1991 a prebieha dodnes. Rozširujú sa atraktívne služby v oblasti ubytovania, bazénov,
gastronómie, ...
Do termálneho kúpaliska Podhájska chodia ludia za slanou vodou, ktorá je zložením
podobná vode z Mrtveho mora a je jedinecná svojho druhu v celej Európe. Voda z termálneho pramena je svetovým unikátom s blahodarnými úcinkami na celý organizmus. Podrobná
štúdia dokázala, že má dokonca hlbší a stálejší regereneracný efekt, než voda z Mrtveho mora.
Termálna voda má blahodarné úcinky na ludský organizmus, je vhodná na liecenie kožných
chorôb, pohybového ústrojenstva, cievnych ochorení, ochorenia dýchacích ciest, zmiernuje
bolesti chrbtice, klbov, blahodarne pôsobí na doliecenie zlomenín, lieci osteoporózu, psoriá-
zu, reumatické ochorenia. Slaná voda neumožnuje dalšie množenie baktérií pri ich v nesení,
ale ich nicí.
Samotné kúpalisko je otvorené celorocne s prestávkou v apríli, kedy prebieha generálne cistenie bazénov. Sú dodržiavané hygienické normy, o com svedcí i fakt, že pravidelnými hygienickými kontrolami nebolo ešte zistená žiadna nákaza baktériami, ci hubami. Je to zabezpecené
i vysokou koncentráciou solí a minerálov, ktoré priamo nicia všetky baktérie. Celorocná prevádzka termálneho kúpaliska v Podhájskej umožnuje návštevníkom vybrat si cas návštevy
podla vlastného uváženia. V bazénoch s termálnou vodou sa ludia vonku kúpu aj pocas zimných mesiacov. Kúpanie v zime má svoje caro aj ked teplota vzduchu dosahuje -10 stupnov.
Odporúcaný cas kúpania v termálnej vode je 20 minút. Teplota vody v termálnych bazénoch
sa pohybuje od 33 do 38 stupnov.
Kúpelný areál má 12 hektárov. V rekreacnej zóne je množstvo bufetov, stravovacích zariadení a športový areál s volejbalovým a tenisovým ihriskom. Komplex doplna zelen so sochami,
ktoré vznikli v areáli na pravidelných sochárskych sympóziách. Nedávno pribudol relaxacnorekondicný komplex, ktorý poskytuje doplnkové služby ako masáže, vodoliecbu, elektroliecbu, saunu, fitness, solárium, thajskú masáž ci bioenergoterapiu. Okrem bazéna s termálnou,
silne mineralizovanou vodou s celorocnou prevádzkou sa tu nachádzajú dalšie 3 bazény,
z toho 2 plavecké, detský bazén, tobogán, prírodné soláriá, športoviská, ktoré sa využívajú
hlavne v lete.
Hoci je táto oblast vhodná pre rekreáciu, zájazdy, školy v prírode, regeneracné pobyty
výkonnostných športovcov, Podhájska má svoju prioritu pre ludí túžiacich prežit svoju dovolenku v tichom, peknom prostredí. Krásne prírodné prostredie južných výbežkov Pohronskej
pahorkatiny vytvára ideálne podmienky na vychádzky do okolitých lesov ci už peši alebo na
horských bicykloch. V zimnom období sú tu vhodné terény na sánkovanie a bežecké lyžovanie.
Okolie obce je skutocne carovné. Turistickými chodníckami možno navštívit historické pamiatky v okolí, napríklad zrúcaniny paulínskeho kláštora na Mariánskej Celadi. Mariánska Celad
je malá pustatina patriaca k Velkým Lovciam, obci v novozámockom okrese. Nachádza sa tu
nálezisko z doby bronzovej. Navštívit sa oplatí aj nedaleké Nové Zámky, Levice, Nitru. Krásnym spestrením môže byt aj výlet do arboréta v Tesárskych Mlynanoch, kde sa nachádza viac
ako 2300 druhov vzácnych cudzokrajných drevín. V Hurbanove je zase zaujímavá hvezdáren.
Dôvodov navštívit Podhájsku je vela. Svedcí o tom aj prítomnost pocetných turistov pocas
celého roku nielen zo Slovenska, ale aj z Ceska, Polska, Nemecka, Rakúska,… Len v roku 2008
sem prišlo vyše pol milióna návštevníkov. O ubytovanie nie je núdza. V obci a v jej okolí vyrástli desiatky penziónov, ktoré svojim hostom poskytujú kvalitné služby.

stiahnuť zborník

Transkript

Podobné dokumenty

Orientace na konkurenci u hi-tech podniků Competitor Orientation at

BAKALÁŘSKÁ PRÁCE

Česká politika v Evropské unii

politické vedy / political sciences

Přechod slovenských pohoří – Spišská Magura a Čergov

diplomové práci Jany Pospíškové.