Edičná séria - Fakulta zdravotníctva TnUAD

Transkript

Edičná séria:
►
OŠETROVATEĽSTVO
►
FYZIOTERAPIA
LABORATÓRNA MEDICÍNA
VEREJNÉ ZDRAVOTNÍCTVO
Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne
Fakulta zdravotníctva
Zdravotnícke Listy
Vedecký recenzovaný časopis, ročník 2, číslo 3.
Scientific peer-reviewed journal, volume 2, number 3.
2014
REDAKČNÁ RADA / EDITORIAL BOARD
VYDAVATEĽ – REDAKCIA
PUBLISHER- EDITORIAL OFFICE
PREDSEDA REDAKČNEJ RADY / CHAIRMAN OF THE EDITORIAL BOARD
doc. MUDr. Ján Bielik, CSc.
Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka
v Trenčíne
Študentská 2
91101 Trenčín
IČO 31118259
ŠÉFREDAKTOR / EDITOR IN CHIEF
RNDr. Zdenka Krajčovičová, PhD.
ČLENOVIA REDAKČNEJ RADY / MEMBERS OF THE EDITORIAL BOARD
Baňárová Patrícia, Mgr.
Mastiliaková Dagmar, doc., PhDr., PhD.
Botíková Andrea, doc., PhDr., PhD.
Matišáková Iveta, PhDr., PhD.
Bučková Ľudmila, MUDr., MPH.
Meluš Vladimír, RNDr., PhD., MPH.
Čelko Juraj, doc., MUDr., CSc.
Netriová Jana, Ing., PhD.
Fábryová Viera, doc., MUDr., CSc.
Oleár Vladimír, doc. MUDr., CSc.
Gerlichová Katarína, PhDr., PhD.
Ondrušová Adriana, prof., MUDr., PhD.
Habánik Jozef, doc., Ing., PhD.
Otrubová Jana, doc., PhDr., PhD.
Kaščák Marián, MUDr., PhD.
Poliaková Nikoleta, PhDr., PhD.
Kaščák Peter, MUDr., PhD.
Slobodníková Jana, doc., MUDr., CSc.
Král Lubomír, PaedDr., PhD.
Šimurka Pavol, MUDr., PhD.
Kutnohorská Jana, doc., PhDr., CSc.
Štefkovičová Mária, doc., MUDr., PhD., MPH.
Litvová Slavka, PhDr.
Zelisková Helena, Bc.
Vydavateľ nenesie zodpovednosť za údaje a názory autorov jednotlivých článkov alebo
inzerátov. Reprodukcia obsahu je povolená iba s priamym súhlasom redakcie.
Registrácia MK SR pod číslom EV 4755/13
Vychádza štyrikrát ročne.
Náklad: 200 ks
Dátum vydania: jún 2014
ISSN1339-3022
Publisher is not responsible for the information and opinions of authors of the articles or
advertisements. Reproduction of content is permitted only with direct permission of the editors.
© Fakulta zdravotníctva, Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne, Trenčín
OBSAH
Editoriál
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
5
SEKCIA FYZIOTERAPIA_____________________________________________
Malay M., Nevolná T.
Vertebrogénne algické syndrómy a možnosti ich ovplyvnenia pohybovými aktivitami
Vertebrogenic algic syndroms and possibilities of influencing physical activities .
.
6
Kotyra J., Kotyra M.
Vybrané aspekty kvality života žiakov základných škôl v bratislavskom kraji
a ich vzťah k pohybovým aktivitám
Selected aspects of quality of life of primary school pupils in the Bratislava region
and their relationship to the physical activities .
.
.
.
.
.
13
Čelko J.
Vplyv pravidelnej pohybovej aktivity na fyzické, psychické
a sociálne kompetencie seniorov
Regular physical activity and its impact on physical, mental
and social health of seniors
.
.
.
.
.
.
17
Baňárová P., Malay M., Kotyra J., Černický M.
Potenciál využita hyperbarickej oxygenoterapie pri funkčných poruchách
pohybového systému
The potential of using hyperbaric oxygen therapy in the treatment of functional
musculoskeletal disorders
.
.
.
.
.
.
.
.
23
Macejková Y.
Plávanie a jeho zdravotné účinky u mentálne postihnutých
Health influence of swimming on mentally disabled people
.
28
.
34
.
..
.
.
.
Kotyra J., Kotyra M.
Formy účasti a postoje študentov stredných škôl bratislavského kraja
k školskej telesnej výchove
Forms of participation and attitudes of middle school students of the bratislava region
toward the school physical education. .
.
.
.
.
.
Černický M., Baňárová P.
Vplyv lymfodrenáže na psychické funkcie pacienta s lymfedémom
Lymphatic drainage effect on the psychological function of the patient with lymphoedema.
38
SEKCIA OŠETROVATEĽSTVO_________________________________________
Mastiliaková D., Kačorová J., Hosáková J., Adamczyk R.
Ošetřovatelská diagnostika v podpoře zdraví - využití ve výuce studentů ošetřovatelství
Nursing diagnostics in health promotion- applications in nurse education .
.
.
41
Zakopčanová M., Gerlichová K.
Přínos „mentoringu“ z pohledu sester
Benefits of mentoring from the perspective of nurses
.
.
.
.
.
49
Tomová Š., Nikodemová H., Charyparová M.
Rodičovské priority v komunikaci s lékařem
Parental priorities of communication with a doctor
.
.
.
.
.
55
Poliaková N., Holá S., Litvínová A.
Manažment bronchiálnej astmy u detského pacienta
Management of bronchial asthma in pediatric patient
.
.
.
.
.
60
Jirkovský D., Šremer P.
Několik poznámek k prevenci dětských úrazů
Few notes to prevention of child´s injury .
.
.
.
.
.
.
69
Lauková P.
Status a význam geragogiky v aktívnom starnutí
Status and meaning of geragogy in active aging .
.
.
.
.
.
75
Kabátová O., Botíková A., Uríčková A.
Výskyt depresie u seniorov žijúcich v dlhodobej inštitucionálnej starostlivosti
The incidence of depression in the elderly living in long-term institutional care
.
.
81
Litvín I., Litvínová A., Poliaková N., Bielik J., Meluš V.
Vybrané rizikové faktory v etiológii kritickej končatinovej ischémie
Selected risk factors in the etiology of critical limb ischemia.
.
.
.
86
Nevolná T., Jurdíková K.
Global self-esteem ako významný faktor rozvoja osobnosti stredoškolskej
a vysokoškolskej populácie
Global self - esteem as a significant factor in the development of the personality
of the high school and university population.
.
.
.
.
.
.
91
.
Zdravotnícke listy, Ročník 2, Číslo 3, 2014
ISSN 1339-3022
EDITORIÁL
Motivácia a fyzioterapia
Vážení čitatelia Zdravotníckych listov,
je mi veľkou cťou, že sa Vám môžem prihovoriť prostredníctvom editoriálu v tomto časopise. V roku
1993 som mal autonehodu, ktorá ma pripútala na vozík a na vlastnej koži som mal možnosť spoznať
a pochopiť význam tohto povolania. Aj na základe mojich skúseností môžem teda zodpovedne povedať,
že to nie je povolanie, ale poslanie.
Keďže moja diagnóza - lézia miechy v oblasti šiesteho krčného stavca spôsobila, že urobiť pár
centimetrov na vozíku bolo skoro nemožné, učil ma to kolektív fyzioterapeutov a ergoterapeutov
pod vedením prof. Myróna Malého v NRC Kováčová. A robili to tak dobre, že dnes ročne nalietam
60 tisíc míľ a najazdím vyše 60 tisíc kilometrov v aute.
Na to, aby vás toto povolanie napĺňalo, si musíte v prvom rade úprimne a pravdivo odpovedať
na otázku, čo je vašou motiváciou pre jeho výkon. Určite je veľmi zaujímavé, ak po vašich službách
siahne Serena Williamsová, Nadal alebo Djokovič. Ale to je iba špička ľadovca, týkajúca sa niektorých
vašich kolegov, ktorí sa dostanú k vrcholovým športovcom. Veľká časť z vás bude zrejme sanovať
nezodpovedný prístup väčšiny populácie k vlastnému zdraviu, nakoľko v súčasnosti nám rapídne
pribúdajú ľudia s obezitou, poruchami pohybového aparátu, ale i poúrazové stavy. Toto poslanie vám
určite zoberie veľa z osobného života. Ale na druhej strane môžem na základe vlastných skúseností
z domova i zo zahraničia potvrdiť, že vás aj v mnohom obohatí a posunie tým správnym smerom. Je
veľmi dôležité, aby ste sa už počas štúdia stali ľuďmi, ktorí budú na sebe pracovať. A v takom prípade
vám môžem garantovať, že sa z vás stanú odborníci, po ktorých siahnu nielen najlepší športovci.
Láska je jedným z najdôležitejších citov, ktoré máme a preto je dôležité, aby sa prejavila aj vo vašom
povolaní. Je to rokmi i životom overená pravda. A pokiaľ máte záujem dozvedieť sa niečo viac o mojich
skúsenostiach s terapeutmi, odporúčam vám siahnuť po knihe Mal som (vždy) šťastie.
Držím vám palce, nech sa vám darí napĺňať váš osobný i profesný život radosťou a láskou.
PhDr. Ján RIAPOŠ, PhD.
predseda Slovenského paralympijského výboru
ww.spv.sk
5
ISSN 1339-3022
VERTEBROGÉNNE ALGICKÉ SYNDRÓMY A MOŽNOSTI ICH OVPLYVNENIA
POHYBOVÝMI AKTIVITAMI
VERTEBROGENIC ALGIC SYNDROMS AND POSSIBILITIES OF INFLUENCING
PHYSICAL ACTIVITIES
MALAY Miroslav, NEVOLNÁ Tatiana
Fakulta zdravotníctva, Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne
s termínom myofasciálny syndróm, ktorý však
presne nevyjadruje špecifiku ochorenia. V terajšej
dobe majú vertebrogénne algické syndrómy epidemický charakter. Predstavujú výrazný objem lekárskej starostlivosti praktického lekára, neurológa,
ortopéda a v konečnom dôsledku lekára rehabilitačného a fyzioterapeuta. Vertebrogénne algické
syndrómy majú multifaktoriálnu etiológiu. V posledných dvoch desaťročiach prudký nárast bolestí
chrbta má jednoznačnú príčinu. Je to prevaha statickej záťaže, sedavý spôsob zamestnania a práce,
ktorý nemá primeranú protiváhu v pohybovej
aktivite.
Cieľom príspevku je zdôrazniť význam svalovej
nerovnováhy v etiológii vertebrogénnych algických syndrómov a zdôrazniť význam všestrannej
pohybovej aktivity v ich prevencii a možnostiach
priaznivého ovplyvnenia.
ABSTRAKT
Autori vo svojom príspevku prezentujú príčiny vzniku
vertebrogénnych algických syndrómov v širšom rozsahu
ako nielen problém štrukturálnych zmien na chrbtici, ale
predovšetkým ako problém funkčného stavu svalového
systému. Poukazujú na pohybové intervencie pri diagnostikovaných vertebrogénnych algických syndrómoch.
Zároveň upozorňujú na možnosti využívania vhodných
pohybových aktivít na odstraňovanie svalovej dysbalancie, ktoré sú primárne orientované na zníženie intenzity bolesti, svalovú koordináciu a celkovú mobilitu,
pričom sa zameriavajú na možnosti kompenzácie svalovej dysbalancie.
Kľúčové slová: Vertebrogénny algický syndróm. Svalová dysbalancia. Pohybová aktivita.
ABSTRACT
In this article the authors present the causes of vertebrogenic algic syndromes in a wider range, not just as a
problem of structural changes of the spine, but primarily
as a problem of the functional state of muscle system.
They point out the physical intervention in diagnosed
vertebrogenic algic syndromes. They also point to the
possibility of the use of appropriate physical activities
for removing muscle imbalance that are primarily
focused on the reduction of intensity of the pain, muscle
coordination and overall mobility, focusing on the
opportunities of compensation of muscle imbalance.
PROBLÉM
Znížená pohybová aktivita populácie od predškolského veku do dospelosti si vyberá svoju daň.
Dieťa od nástupu do povinnej školskej dochádzky
prevažne sedí a aj to nesprávnym spôsobom a jeho
voľnočasové aktivity sú redukované na sledovanie
masmédií alebo možností internetu v polohe sediacej alebo ležiacej. Z aktivít skoro celej populácie
sa vytratil pohyb a radosť z pohybu. Názory na
etiológiu vertebrogénnych algických syndrómov sa
rôznia v závislosti od uhla pohľadu. Ortopedicko neurologické hľadisko dáva za príčinu štrukturálne
zmeny na chrbtici (degeneratívne zmeny, diskopathie atď.).
Medzi hlavné štrukturálne príčiny vertebrogénneho syndrómu patria:
• postihnutie medzistavcovej platničky,
• degenerácia intervertebrálnych (fazetových) kĺbov,
• spinálna stenóza,
• abnormality spinálneho kanála,
• spondyliolistéza,
• osteoporóza,
• ankylozujúca spondylitída,
Key words: Vertebrogenic algic syndrome. Muscle
imbalance. Physical activity.
ÚVOD
"Pohyb ako taký môže svojim pôsobením nahradiť akýkoľvek liek, ale všetky liečebné prostriedky
sveta nemôžu nahradiť účinok pohybu" (Tissot,
francúzsky lekár).
Vertebrogénne algické syndrómy sú všeobecnou
nosologickou jednotkou pre bolesti chrbtice buď
lokálne v jednotlivých segmentoch ako je úsek cervikálny, thorakálny a lumbosakrálny alebo v celom
rozsahu chrbtice. V anglosaskej literatúre sú nazývané ako Low Back Pain (LBP). Stretávame sa aj
6
ISSN 1339-3022
• zápaly,
• nádory (Kolář, 2009).
livých svalov, je funkčný vzťah medzi svalmi čiže
svalová rovnováha. Poruchou funkčných vzťahov
medzi svalovým systémom posturálnym (tonickým) a fázickým (kinetickým), vzniká svalová
nerovnováha (dysbalancia), ktorá nepriaznivo
ovplyvňuje držanie tela, pohybové stereotypy, svalovú koordináciu a obmedzenie kĺbovej pohyblivosti (Jurašková, Bartík, 2010). Vyskytuje sa
vo vysokom počte u detí, mládeže a dospelých.
S vekom má stúpajúci trend. Vzniká následkom
nedostatočnej, ale i vysokej telesnej záťaže alebo
ju môžu zapríčiniť rôzne ochorenia a úrazy. Považujeme ju za najdôležitejšiu príčinu chronických
bolestí pohybového systému a vzrastajúceho počtu
porúch chrbtice (Labudová 1999, Thurzová, 1992).
Nedostatok pohybu a sedavý spôsob života spôsobuje adaptáciu pohybového aparátu na nízky
počet pohybových podnetov a vzniká svalová nerovnováha ako porucha súhry svalov. Tým sú
niektoré svalové skupiny zaťažované viac, iné
menej (Jurašková, Bartík, 2010). Posturálne (tonické) svaly vykonávajú prevažne statickú, posturálnu
prácu. Zaisťujú polohu tela v priestore vzhľadom
k zemskej príťažlivosti. Majú tendenciu k skracovaniu, čím nastáva svalová nerovnováha. Tieto
svaly majú snahu aktivovať sa v pohybovom reťazci viac ako svaly fázické. Pri dlhodobom jednostrannom zaťažení sa stávajú dominantné aj
pri pohyboch, kde by mali byť v útlme. Fázické
(kinetické) svaly vykonávajú prevažne pohybovú
činnosť. Rýchlo sa aktivujú, majú nižší svalový
tonus, ľahšie sa unavia a ťažšie regenerujú (Bartošík, Hruška, Chudá, Halmová 1994).
Svalová nerovnováha vzniká vtedy, keď niektorý
z antagonistov nadobudne prevahu nad druhým,
čím sa poruší svalová rovnováha. Za normálnych
okolností je svalový tonus fázických a posturálnych svalov vyvážený. Ak nerovnováha pretrváva,
nepomer medzi antagonistami narastá. Posturálne
svaly preberajú prácu pri zaisťovaní stability a výsledkom toho je skrátenie svalu. Na opačnej strane
skráteného svalu vzniká hypotonus fázických svalov, ktoré sa postupne natiahnu, ochabnú a strácajú
na sile. Pri svalovej dysbalancii hovoríme teda
o svaloch skrátených a svaloch oslabených (Jurašková, Bartík 2010). Príčiny vzniku svalovej nerovnováhy Thurzová (1992) popisuje nasledovne:
 hypokinéza – nedostatočné zaťažovanie,
 preťažovanie nad hranicu danú silou svalu,
 asymetrické zaťažovanie bez dostatočnej kompenzácie,
Vertebrogénne ochorenia sa v súčasnosti radia
medzi civilizačné choroby. Podľa štatistík nimi trpí
až 80% obyvateľstva (Hnízdil, 2003). Trendy chorobnosti na vertebrogénne ochorenia majú vzostupnú tendenciu a čoraz viac sa vyskytujú nielen
u populácie v mladšom produktívnom veku ale aj
u detí a dorastu. Prispievajú k tomu psychosociálne
faktory a samotné fyzické preťaženie pohybového
aparátu. Tieto trendy sú výsledkom súčasnej hektickej doby, kedy človek v snahe po spoločenskej
a pracovnej realizácií zabúda na zdravú rovnováhu
medzi záťažou a oddychom. Bolesť v pohybovej
sústave je varovným signálom funkčnej poruchy,
ktorá by mala byť korigovaná, kým spôsobí trvalú
morfologickú zmenu. Predstavuje najčastejší typ
bolesti v živom organizme. Zmeny mechanickej
pohybovej funkcie samy nepôsobia klinické prejavy. Predstavujú však nociceptívne podráždenie,
ktoré vyvoláva reflexné zmeny v segmente. Ak sú
dostatočne intenzívne, aby presahovali prah bolesti, chorý pocíti bolesť. Najpravdepodobnejší nociceptívny stimul pri funkčnej poruche je zvýšené
napätie (Lewit, 2003).
Pri komplexnom pohľade na problém dochádzame k záveru, že tieto štrukturálne zmeny sú prevažne v dôsledku nerovnomernej záťaže pohybového aparátu, v dôsledku svalovej nerovnováhy.
SVALOVÁ DYSBALANCIA AKO NAJČASTEJŠIA PRÍČINA VZNIKU VERTEBROGÉNNYCH ALGICKÝCH SYNDRÓMOV
Dôvodom vzniku svalovej dysbalancie je stav,
keď určité svaly sú hyperaktívne (preťažujú sa) a
iné ochabnuté (slabnú, atrofujú), začnú sa zapájať
v nesprávnom poradí, zapájajú sa s inou intenzitou
a tým sa mení ideálny pohybový vzorec (Musilová,
2014). V organizme človeka máme svaly tonické
a fázické. Tonické svaly majú tendenciu ku skracovaniu a fázické sklon k ochabovaniu. Tonické
svaly sú fylogeneticky staršie a fázické svaly sú
fylogeneticky mladšie. Svalový systém tvorí aktívnu zložku pohybového aparátu. Je riadený centrálnym nervovým systémom. Jeho základom sú kontrakcie priečne pruhovaného tkaniva, ktoré zabezpečuje funkciu pasívneho pohybového aparátu
(kostí s chrupavkami, kĺbovými a väzivovými spojeniami). Podľa koncepcie ,,funkčných porúch pohybového systému“ dôležitejší ako kvalita jednot-
7
ISSN 1339-3022
 psychické napätie, negatívne emócie (Thurzová,
1992).
ad 5. PIR – postizometrická relaxácia je uvoľnenie
skráteného svalu po predchádzajúcom predpätí.
Auto PIR znamená to isté, vykonáva pacient
sám. AGR – antigravitačná relaxácia – odpor
vytvára zemská príťažlivosť.
Svalová nerovnováha sa prejavuje ako horný a
dolný skrížený syndróm, kedy sa striedajú skupiny
svalov skrátených a oslabených. Následne sú metodicky vyjadrené charakteristiky horného a dolného
skríženého syndrómu s uvedením svalov, ktoré
majú tendenciu ku skráteniu a ku oslabeniu s krátkym poukázaním na možnosti ovplyvnenia fyzioterapeutom v zmysle techník PIR a AGR:
1. Horný skrížený syndróm,
2. Dolný skrížený syndróm,
3. Svaly s tendenciou ku skráteniu (tonické),
4. Svaly s tendenciou k oslabeniu (fázické),
5. Možnosti ovplyvnenia svalovej nerovnováhy
(PIR, auto PIR, AGR).
Pri použití uvedených metód treba mať na pamäti, že mozog nepozná sval ale funkciu a každá aktivita preráža do zaťaženého svalu. Toto je často
príčinou zhoršenia svalovej nerovnováhy u ľudí
ktorí začnú posilňovať bez predchádzajúceho doladenia svalovej dysbalancie. Platí zásada „najskôr
stuhnutý sval uvoľniť a potom posilniť“.
Pretrvávajúci stav svalovej nerovnováhy vedie
k degeneratívnym zmenám, ktoré sú sprevádzané
bolestivými príznakmi. Ak poruchu včas neodstránime, bude na ňu nadväzovať ďalšia. Reťazový
nárast je potrebné čo najskôr zastaviť, aby k degeneratívnym zmenám nedošlo (Bartošík, Chudá,
Hruška, Halmová, 1994).
Vertebrogénne algické syndrómy môžeme priaznivo ovplyvniť rôznymi spôsobmi. V rukách lekára
je ovplyvnenie medikamentózne (NSA, myorelaxanciá, analgetiká, neuroleptiká), prípadne možnosťami reflexnej terapie (obstreky anestetikom,
malými dávkami kortikoidov). V kompetencii fyzioterapeuta, po indikácii lekárom, je aplikácia
rôznych možností fyzikálnej liečby ako pozitívna
alebo negatívna termoterapia, elektroliečebné procedúry s využitím svetloliečby (polychromatické
svetlo alebo biostimulačné svetlo z LED diódy),
jednosmerný galvanický prúd (Rebox, diadynamické prúdy, iontoforéza), magnetoterapia, strednofrekvenčné prúdy (interferenčné prúdy s vákuovou
masážou), vysokofrekvenčné prúdy (ultrazvuk a
krátkovlnná diatermia) a následne vyššie uvedené
manuálne metodiky uvoľnenia skrátených svalov
(PIR a AGR) s ich následným posilnením a s edukáciou zásad školy chrbta a ergonomických zásad
polôh pri práci a odpočinku. V zmysle prevencie a
aj terapie má nezastupiteľný význam adekvátna a
primeraná pohybová aktivita.
ad 1. Horný skrížený syndróm je vytváraný skrátenými a oslabenými svalmi v oblasti krku a hornej
časti trupu.
a) Svaly skrátené:
 krátke extenzory šije,
 horný trapéz, levator scapulae,
 m. sternocleidomastoideus, mm. scaleni,
 m. pectoralis maior a minor,
b) Svaly oslabené:
 hlboké flexory šije,
 dolný trapéz a fixátory lopatky: mm. rhomboidei a m. serratus anterior.
ad 2. Dolný skrížený syndróm je obdobne vytváraný v oblasti Th/L a LS prechodu.
a) Svaly skrátené:
 mm. errectores trunci,
 m. iliopsoas,
 m. piriformis,
b) Svaly oslabené :
 brušné svaly,
 gluteálne svalstvo.
ad 3. K vyššie uvedeným svalom s tendenciou ku
skráteniu ďalej patria na DK:
 mm. adductores coxae,
 m. rectus femoris,
 mm. flexores genu (hamstringy),
 m. triceps surae.
INTERVENCIE PROSTREDNÍCTVOM
POHYBOVEJ AKTIVITY
Z viacerých výskumných sledovaní ako aj z klinickej praxe je všeobecne známe, že v súčasnosti
dochádza k výraznému poklesu uplatňovania
faktorov zdravého spôsobu života bežnej populácie. Je dôležité vedieť vychovávať, využívať zdroje
poznatkov o zdraví, ale predovšetkým ich uplatňo-
ad 4. K vyššie uvedeným svalom s tendenciou
k oslabeniu patria na DK :
 m. quadriceps femoris (vastus lateralis,
medialis a intermedius),
 peroneálne svalstvo.
8
ISSN 1339-3022
vať (Musilová, 2009). Z habituálnych činností
populácie sa stráca pohybová aktivita, pričom sa
výrazne zmenil vzťah a ponímanie pohybovej aktivity ako základného determinantu zdravia. Výskumy rôznych autorov potvrdzujú predpoklady
o tom, že pohybová nedostatočnosť a hypokinéza
znižujú nielen telesnú a duševnú zdatnosť, ale
v mnohých prípadoch sú príčinou mnohých chorobných javov (nadváha, fyziologicky nesprávne
držanie tela, svalová dysbalancia) a diagnostikovaných chorôb ako napríklad obezita, alergie,
neurózy, depresie, vertebrogénne algické syndrómy a iné ochorenia vnútorných orgánov.
Pohybová aktivita vo vzťahu k zdraviu predstavuje určité súvislosti (Bobrík, Kotyra, 2012; Novotná, Vladovičová, 2012; Dobrý, 2006). V odbornej literatúre sa často stretávame so slovným
spojením „pohyb = zdravie“. Podobné heslo používa aj Svetová zdravotnícka organizácia (WHO)
v znení „Pohyb – to je zdravie“, čím význam uvedeného konštatovania potvrdzuje. Pohyb je základný spôsob existencie človeka, pričom konštatujeme, že ho nemožno obmedziť iba na produkt
svalovej činnosti, ale je nutné ho chápať ako
životnú existenčnú potrebu. V zmysle uvedeného
dávame do pozornosti, že z hľadiska ontogenézy
k vytváraniu pohybových návykov dochádza už
v predškolskom veku pričom upozorňujeme na
skutočnosť, že množstvo diagnostikovaných vertebrogénnych porúch v zmysle svalovej dysbalancie
a fyziologicky nesprávneho držania tela sa primárne začína objavovať už v detskom veku. Podobne
uvádzajú Thurzová (1992), Kováčová (2003),
Medeková (2006). V nadväznosti na uvedené možno konštatovať, že účelný a estetický pohyb,
správne držanie tela a svalová dysbalancia sa stávajú predmetom záujmu najmä pedagogických
a lekárskych vied s možnosťou pozitívnych intervencií stavu posturálneho systému a výchove
k správnemu držaniu tela.
Fyzická aktivita, posilňovanie a aktuálnemu zdravotnému stavu primeraná kondičná príprava u pacientov s diagnostikovaným vertebrogénnym ochorením vedie k pozitívnym zmenám lokálneho i celkového stavu. Pohybová intervencia si vyžaduje
značnú mieru odbornosti a erudovanosti kompetentných odborníkov. Odporúčame ju realizovať
prostredníctvom liečebnej telesnej výchovy (LTV),
ktorej súčasťou sú kinezioterapeutické programy.
Kinezioterapeutické programy sa realizujú individuálne, alebo skupinovo. Z hľadiska aktivity,
resp. inaktivity pacienta možno realizovať kinezioterapiu pasívnu (nulová aktivita pacienta), semiaktívnu (čiastočná pomoc fyzioterapeuta) a aktívnu
(pacient vykonáva cvičenie sám s možným prekonávaním odporu). Pri aplikovaní kinezioterapeutických programov pacientom je nutné dodržiavať zásady postupnosti, primeranosti, systematickosti a sústavnosti. Z uvedeného dôvodu odporúčame cvičenie aplikovať za účasti a najmä
spolupráce odborníkov v oblasti medicíny a fyzioterapie.
Cvičenie na odstraňovanie svalovej dysbalancie
je orientované na zníženie intenzity bolesti, svalovú koordináciu a celkovú mobilitu, pričom sa zameriava na uvoľnenie skrátených svalov a posilňovanie oslabených svalov. Podotýkame, že najskôr sa aplikujú súbory cvičení s naťahovacím
účinkom a následne súbory cvičení s posilňovacím
účinkom. Bursová (2005), Kanásová (2004, 2005)
rozdeľujú kompenzačné cvičenia podľa špecifického zamerania (odstraňovania svalovej nerovnováhy) a prevládajúceho fyziologického účinku
na pohybový aparát a to na uvoľňovacie cvičenia,
naťahovacie cvičenia a posilňovacie cvičenia. Pokorný (1991) v tejto súvislosti udáva do pozornosti
automobilizujúce cviky, uvoľňovacie cviky - PIR
(postizometrická relaxácia), AGR (antigravitačná
relaxácia), cviky zamerané na posilňovanie oslabených svalov a cviky na uvoľnenie ramenných
kĺbov a správne držanie krčnej chrbtice. Pri odstraňovaní svalovej nerovnováhy podľa Thurzovej
(1992) primárnou úlohou je zabezpečiť normálnu
pokojovú dĺžku a elasticitu svalov s prevahou tonických vlákien, ktoré sa skrátili, obnoviť silu
svalov s prevahou fázických vlákien, ktoré boli
oslabené. Sekundárnou úlohou intervenčného kinezioterapeutického programu je zapojiť tieto svaly
do pohybového stereotypu a upevniť pohybové
stereotypy v zmysle ekonomickosti a efektívnosti
pohybu so zameraním sa na šetrenie oslabených
kĺbov (sprievodným znakom pri svalovej dysbalancii môže byť postihnutie chrbtice, kolien, kĺbov,
členkov).
Cvičenie v rámci liečebnej telesnej výchovy je
mimo vyššie uvedeného primárne zamerané na
nácvik správneho držania tela, nácvik pohybových
stereotypov, nácvik podsadenia panvy, cvičenia na
zväčšenie pohyblivosti chrbtice a koreňových kĺbov, cvičenia na spevnenie brušného svalstva
v súčinnosti s nácvikom pravidelného a fyziologicky správneho dýchania (respiračná fyziote-
9
ISSN 1339-3022
rapia). Neoddeliteľnou súčasťou liečebnej telesnej
výchovy je uplatňovať zásady školy chrbta v bežnom živote (Baňárová, Čepáková, 2013).
Pri odstraňovaní svalovej dysbalancie je možné
aplikovať súbor naťahovacích cvičení – strečing,
ktoré má priaznivé účinky najmä na zvyšovanie
kĺbovej pohyblivosti. Podobne Misárošová (2003)
v zmysle výskumov upozorňuje na pozitívne účinky strečingu, najmä na kĺbovú pohyblivosť a zníženie výskytu skrátených svalov.
Determinantom efektívnosti účinku pohybových
aktivít a telesných cvičení je ich pravidelnosť. Odporúčame cvičenie aplikovať v minimálnej intenzite 3x týždenne v dĺžke trvania 45 minút jednej
cvičebnej jednotky.
V rámci LTV uprednostňujeme a zároveň odporúčame cvičenia ako napríklad plávanie, chôdza
a turistika. Plávanie sa vo veľkej miere využíva
ako súčasť poúrazovej rehabilitácie, ale aj liečby
telesne aj duševne postihnutých ľudí. Z hľadiska
zdravotného efektu patrí plávanie medzi jednu
z najprospešnejších pohybových aktivít a to najmä
vplyvom špecifických zákonitostí vodného prostredia, v ktorom sa realizuje i charakterom a účinkom
plaveckého pohybu na organizmus. Plávanie všestranne a rovnomerne zaťažuje svalstvo, predovšetkým veľké svalové skupiny, čo má za následok
lepšie prekrvenie organizmu. Zapája do činnosti aj
také svalové skupiny, ktoré sú v bežnom živote
človeka zanedbávané, pomáha uvoľňovať svalstvo
hypertonické a posilňovať svalstvo ochabnuté, hypotonické.
Z hľadiska upevnenia zdravia človeka zaraďujeme plávanie medzi najúčinnejšie pohybové aktivity pre jeho regeneračný, kompenzačný, ale aj
preventívny vplyv (Macejková, 2005).
Ako jednu z mála pohybových aktivít je možno
realizovať ju aj pri diagnostikovaných oslabeniach
a poruchách orgánov opory a pohybu a to najmä
z dôvodu využívania pozitívnych účinkov fyzikálnych vlastností vody (hustota vody a účinky hydrostatického vztlaku a hydrostatického tlaku) na organizmus človeka. Plávanie je odporúčané kompetentnými odborníkmi pri väčšine ortopedických a
neurologických ochorení (chybné držanie tela,
poruchy zakrivenia v rovine sagitálnej a frontálnej,
poruchy statiky a dynamiky chrbtice ľahkého a
stredne ťažkého stupňa, poruchy funkcie váhonosných kĺbov (bedrové a kolenné kĺby) aj iných
kĺbov pri celkovej osteoartróze alebo poruchách
mäkkých tkanív pri poruchách centrálneho a peri-
férneho motoneurónu), pri diagnostikovaní vertebrogénnych algických syndrómov na podklade
štrukturálnych, degeneratívnych zmien.
Treba si uvedomiť, že štrukturálne zmeny nebolia, bolia predovšetkým úpony a zmeny vo svaloch,
teda reflexné zmeny, ktoré je možné priaznivo
ovplyvniť metodikami fyzioterapeutickej praxe. Tu
má nezastupiteľné miesto plávanie, ktoré pôsobí
komplexne na pohybový a myofasciálny systém.
Plávanie vplyvom špecifickosti prostredia, v ktorom sa realizuje a charakteru plaveckého pohybu
priaznivo vplýva aj na správne držanie tela, ktoré
je u väčšiny populácie chybné. Plávanie je odporúčané ako vhodná pohybová aktivita nielen
v zmysle preventívnej a regeneračnej funkcie, ale
i kompenzačnej a to predovšetkým pri diagnostikovaní nesprávneho držania tela, konkrétne bočných zakrivení chrbtice (skoliotické držanie tela),
predozadných zakrivení chrbtice (kyfotické oslabenia, hyperlordotické oslabenia).
Aplikácia plávania a jednotlivých plaveckých
spôsobov závisí od druhu a rozsahu poškodenia
orgánov oporno-pohybovej sústavy. Efektívnosť
rehabilitačných a kompenzačných účinkov na
organizmus človeka je závislá od mnohých činiteľov. Upriamujeme pozornosť predovšetkým na
kompetentných odborníkov (lekárov FBLR a fyzioterapeutov), ktorí na základne odbornej erudovanosti sú nápomocní svojim pacientom, a to
prostredníctvom odborne vedeného zdravotného
plávania alebo pohybovej liečby vo vodnom prostredí. Pri diagnostikovaných vertebrogénnych
syndrómoch odporúčame aplikovať plavecký spôsob znak, pri ktorom je zabezpečená horizontálna
poloha pacienta vo vode (na chrbte) a tlak vody
podporuje a stabilizuje zadnú časť tela. Špecifické
vlastnosti vody napomáhajú k uvoľneniu chrbtových svalov najmä pri plaveckom spôsobe znak.
Upozorňujeme, že plavecký spôsob prsia je nevhodný a pri poruchách kolenných a bedrových
kĺbov a pri svalovej nerovnováhe v oblasti krčnej
chrbtice, pri platničkových ochoreniach bedernej
chrbtice (v prípade nesprávnej techniky tohto plaveckého spôsobu). Podobne uvádzajú aj Labudová
(1999), Bartošíková (1991), Michal (2002).
V závere udávame do pozornosti, že opakované
výskumy v tejto problematike potvrdili, že pri
správnej diagnostike a aplikácii liečebnej telesnej
výchovy, pri dodržaní zákonitostí správnej techniky cvičenia a tréningového procesu boli zaznamenané požadované zmeny a to v správnom držaní
10
ISSN 1339-3022
tela, v pozitívnych zmenách diagnostikovaných porúch orgánov opory a pohybu a iných (Misárošová,
2003; Štulrajter, Pančík, 2001; Adamčák, 2000).
KANÁSOVÁ, J. 2005. Svalová nerovnováha u 1012 ročných žiakov a jej ovplyvnenie v rámci
školskej telesnej výchovy. Nitra: PEEM, 2005,
81s.
KOLÁŘ, P. 2009. et al. Rehabilitace v klinické praxi.
1. vyd. Praha: Galén, 2009, ISBN 978-80-7262657-1, s. 455-456.
KOVÁČOVÁ, E. 2003. Stav svalovej nerovnováhy
a chybného držania tela u školskej populácie a
možnosti ich ovplyvňovania u mladších žiakov.
Bratislava, 2003, Autoreferát dizertačnej práce,
43s.
LABUDOVÁ, J. 1999. Zdravotné cvičenie na
chrbticu. In: Šport pre všetkých. Bulletin č. 17.
SZ RTVŠ. Bratislava: 1999, KORETH.
LEWIT, K. 2003. Manipulační léčba v myoskeletální medicíně. 5. přeprac. vyd. Praha:
Sdělovací technika: ČLSJEP, 2003. ISBN 8086645-04-5, 52 s.
MACEJKOVÁ, Y. 2005. Didaktika plávania.
Bratislava: FTVŠ UK – Katedra plávania
a plaveckých športov, 2005.149 s. ISBN 80969268-3-7.
MEDEKOVÁ, H. 2006. Pohybová aktivita a
telesný vývin detí. In:. 33.dni zdravotnej
výchovy Ivana Stodolu. Východiská k optimalizácii pohybových programov obyvateľov
SR. Bratislava: Úrad verejného zdravotníctva
2006, s. 68 – 70.
MICHAL, J. 2002. Teória a didaktika plávania.
2002, PF UMB, Banská Bystrica. ISBN 808055-679-2, 98 s.
MISÁROŠOVÁ, M. 2003. Diagnostika úrovne
kĺbovej pohyblivosti u 11–12 ročných žiakov.
In.: Zborník z medzinárodnej vedeckej
konferencie Nitra. Nitra: PF, 2003, Agroinštitút
Nitra, s. 44-48.
MUSILOVÁ, E. 2014. Funkčná diagnostika
lokomočného systému II. Súbor prednášok.
Bratislava : SZU, ISBN 978-80-89702-02-2
MUSILOVÁ, E. 2009. Životný štýl adolescentov.
In Ošetrovateľský obzor. ISSN 1336-5606,
2009, roč. 6, č. 2, s. 42-44
NOVOTNÁ, N. – VLADOVIČOVÁ, N. 2012.
Nelokomočné pohybové zručnosti a manipulačné, pohybové a prípravné pohybové hry.
1. vyd. Banská Bystrica: FHV UMB, 2012.
ISBN 978-80-557-0408-1, 102 s.
PODĚBRADSKÝ, J. - PODĚBRADSKÁ, R.
2009. Fyzikální terapie: manuál a algoritmy. 1.
ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH
ODKAZOV
ADAMČÁK, Š. 2000. Funkčné svalové poruchy u
mladých futbalistov a možnosti ich odstraňovania. In: TV a Šport, č. 2 10, Bratislava: FTVŠ
UK, 2000, ISSN 1335-2245, s 27- 29.
BAŇÁROVÁ, P. – ČEPÁKOVÁ, Z. 2013.
Hodnotenie postury v sede
u študentov
fyzioterapie. In: Zdravotnícke listy. Roč. 1, č. 2,
2013, s. 50-59, ISSN 1339-3022.
BARTOŠÍKOVÁ, Z. 1991. Kapitoly z didaktiky
zdravotní tělesné výchovy. Univerzita Palackého v Olomouci: 1991. ISBN 80-7067-106-8.
BARTOŠÍK, J. - CHUDÁ, B. - HRUŠKA, Š. HALMOVÁ, N. 1994. Teória a didaktika
zdravotnej a nápravnej telesnej výchovy. Nitra:
PF, 1994, 292 s.
BOBRÍK, M. - KOTYRA, M. 2012. Kvalita života
žiakov základných škôl bratislavského kraja a
ich vzťah k pohybovým aktivitám. In: Scientia
movens: Sborník příspěvkú z mezinárodní
studentské konference, 27. března 2012, Praha:
Univerzita Karlova, 2012. ISBN 978-80-8631792-2, s. 270-277.
BURSOVÁ, M. 2005. Kompenzační cvičení.
Praha: Grada, 2005.
DOBRÝ, L. 2006. Úvod do problematiky vztahú
pohybových aktivit a zdraví. In: Tělesná
výchova a sport mládeže. 72., 2006, č.3. ISSN
1210-7689, s. 4 – 13.
HNÍZDIL, J. 2003. Bolesti pohybového
aparátu[online]. Praha: Edukafarm, 2003. [cit.
2009. 10.01] Dostupné na internete: <http://
www.edukafarm.cz/clanerk_tisk.php?id=104>.
JURAŠKOVÁ, Ž., - BARTÍK, P. 2010. Vplyv
pohybového programu na držanie tela a
svalovú nerovnováhu žiakov 1. stupňa základnej
školy. Banská Bystrica: UMB FHV KTVŠ,
2010, 172 s.
KANÁSOVÁ, J. 2004. Sledovanie stavu držania
tela a svalovej dysbalancie u 12-13 ročných
žiakov ZŠ z hľadisko sexuálneho dimorfizmu.
In: Sborník s príspevkú mezinárodniho
semináre Pedagogické kinantropologie 9.11.dubna 2003. Ostrava: KTV PF OU, 2004, s.
63-68.
11
ISSN 1339-3022
motorické aspekty mladých športovcov a
možnosti ovplyvňovania v športovej príprave.
Zborník prác grantovej úlohy č. 1/7430/20,
Bratislava: FTVŠ UK 2001, s.69-85.
THURZOVÁ, E. 1992. Svalová nerovnováha. In.:
LABUDOVÁ, J. - THURZOVÁ, E.: Teória a
didaktika
zdravotnej
telesnej
výchovy.
Bratislava: FTVŠ UK, 1992, s. 7-42.
vyd. Praha: Grada, 2009. ISBN 978-80-2472899-5, s. 38-39.
POKORNÝ , F., A KOL. 1991. Liečebná
rehabilitácia II., vydavateľstvo Osveta, Martin,
1991, ISBN 80-217-0483-7, s. 177- 184.
ŠTULRAJTER, V. – PANČÍK, M. 2001. Účinok
strečingu na kĺbovú pohyblivosť žiakov
základnej školy s aspektmi laterality. In.:
Thurzová a kol.: Funkčné morfologické a
12
ISSN 1339-3022
VYBRANÉ ASPEKTY KVALITY ŽIVOTA ŽIAKOV ZÁKLADNÝCH ŠKÔL
V BRATISLAVSKOM KRAJI A ICH VZŤAH K POHYBOVÝM AKTIVITÁM
SELECTED ASPECTS OF QUALITY OF LIFE OF PRIMARY SCHOOL PUPILS
IN THE BRATISLAVA REGION AND THEIR RELATIONSHIP TO THE PHYSICAL ACTIVITIES
KOTYRA Ján1, KOTYRA Martin2
1
2
Súkromné gymnázium Esprit, Bratislava
sociológiou, ekonómiou, psychológiou či medicínou. Medzi predpoklady kvalitného života nepatrí
iba zdravie, ale aj funkčná rodina, schopnosť mať
a nájsť si prácu, schopnosť zvládať každodenné,
ale aj náročné životné situácie, tvorivo nachádzať
nové riešenia problémových situácií. Možnosť
vzdelávať sa, slobodný prístup k informáciám, nezávislosť (nielen materiálna) zážitky šťastia, životná spokojnosť, sebaaktualizácia, well-being, to
všetko sú premenné, ktoré sa podieľajú na multidimenzionalite kvality života. V každom prípade
kvalita života je polyrozmerný fenomén, ktorý má
rozmer materiálny, duchovný, kultúrny, spoločenský aj individuálny (Halečka, 2002).
Pohybová aktivita vo vzťahu ku kategóriám ako
kvalita života, životný štýl a zdravie, vykazuje
veľmi tesné súvislosti. Nevyhnutnou podmienkou
kvality života je aktívny životný štýl, v ktorom
majú nezastupiteľné miesto pohybové aktivity
a šport vôbec. Pohybové aktivity sú jedným zo základných životných prejavov človeka, ktoré stavajú
na biologickom, psychickom a sociálnom princípe
ľudského organizmu.
Jednou z prioritných úloh, ktoré stoja v priebehu
života, pred každým človekom, je starostlivosť
o svoje zdravie. Z každej strany na nás doslova
˝útočia˝ informácie o zdravom životnom štýle.
Napriek tomu sa životný štýl, v ktorom absentuje
pohyb, stal celospoločenským problémom(Bobrík,
Ondrejková, 2006).
Poznatky mnohých sledovaní (Medeková, 1997;
Frömel, 1999; Dowda et al., 2001) zameraných na
problematiku pohybového režimu však opakovane
potvrdili nedostatočný rozsah pohybovej aktivity
väčšiny školskej populácie a negatívne dôsledky na
úrovni telesného rozvoja a telesnej zdatnosti
(Medeková – Havlíček, 1995; Medeková et al.,
2001).
Nedostatok pohybovej činnosti objektívne umožnený technickým rozvojom modernej civilizácie,
nedostatočné postavenie pohybových aktivít v hod-
ABSTRAKT
V práci predkladáme výsledky prieskumu, v ktorom
sme chceli poukázať na významnú úlohu športu pri
formovaní človeka, ako vplýva na kvalitu života a na životný štýl žiakov základných škôl. Zamerali sme sa na
vzťah športu a kvality života žiakov, ako ho vnímajú,
hodnotia a aké majú podmienky na jeho rozvíjanie, ako
vplýva na ich zdravie a či je naozaj fenoménom, ktorý
im dokáže priniesť do života niečo nové a hodnotné.
Výsledky prieskumu o vplyve športu na kvalitu života
boli sledované na vybraných základných školách
Bratislavského kraja dotazníkovou metódou. Výskumný
súbor tvorilo stoosemdesiat žiakov. Z výsledkov práce
zisťujeme, že v posledných rokoch sa vytráca pohybová
aktivita ako jedna z najdôležitejších podmienok a
indikátorov kvality života.
Kľúčové slová: Kvalita života. Životný štýl. Zdravie.
Pohybová aktivita. Mládež.
ABSTRACT
We presenting the results of our research, the main topic
is a sport as an important part of the quality of the life
and life style. We focused on the relationship between
sports and the quality of the life of young people, how
they perceive and evaluate sports, what are the conditions to develop sports, what are the effects on their
health and if it is really the phenomenon, that is able to
bring to their lives something new and valuable. The
result of the research about the influence of sports on
the quality of their lives was done at the primary schools
of Bratislava region. We used the questionnaire method.
On the research were participate 180 students. The
results showed physical activity has disappeared
recently despite of the physical activity is one of the
most important part of quality of life.
Key words: Quality of life. Lifestyle. Health. Physical
activity. Youth.
ÚVOD
Kvalita života je interdisciplinárna kategória prechádzajúca oblasťami zaoberajúcimi sa športom,
13
ISSN 1339-3022
notových kritériách populácie a súčasné stupňovanie psychickej záťaže sa totiž stávajú jednou
z hlavných príčin zhoršovania zdravotného stavu.
V pohybovom režime ide o usporiadanie všetkých
opakovaných pohybových činností, ktoré sa vyskytujú v spôsobe života človeka v danom časovom
intervale. Pohybová aktivita je nenahraditeľná súčasť voľného času. Jej absenciu pokladáme za
jednu z hlavných príčin zhoršeného zdravotného
stavu, znižovania pohybovej zdatnosti a narušenia
psychickej vyrovnanosti. Sociologické výskumy
však potvrdzujú, že u populácie, nevynímajúc deti
a mládež, prevláda pasívny spôsob prežívania voľného času. Z tohto hľadiska sa dá o voľnom čase
mládeže hovoriť ako o závažnom probléme.
Pavlíková (1996) taktiež potvrdila výsledkami
svojej práce receptívne trávenie voľného času.
Mladá generácia sa najviac orientovala na počúvanie hudby, sledovanie televízie, prácu s počítačom - internet, posedenie s priateľmi, kino a divadlo.
Aktívnym pohybom (športom, telesnou výchovou
a ostatnými pohybovými aktivitami a činnosťami)
môžeme za priaznivých materiálnych podmienok
(športové zariadenia, vybavenia), pri rešpektovaní
primeraného zaťaženia s ohľadom na vek a pohlavie, ovplyvňovať predovšetkým životný štýl nielen
z hľadiska rozvoja, alebo udržania telesnej zdatnosti, ale i z hľadísk psycho - sociálne funkčných,
napr. zážitky radosti, motivácie, emócií, uspokojenia, pohody a relaxácie.
stopercentnú návratnosť dotazníkov, zadávali sme
ich respondentom osobne.
METODIKA
Náš prieskum sa uskutočnil so žiakmi základných
škôl Bratislavského kraja. Súbor tvorilo 180 žiakov základných škôl (Súkromnej základnej školy
Esprit a Základnej školy Alexandra Dubčeka) 7. až
9. ročníka, z toho bolo 97 chlapcov a 83 dievčat.
Respondenti ktorých vek bol od 12 – 15 rokov,
pravidelne navštevovali hodiny telesnej výchovy.
Na získavanie údajov o pohybovej aktivite, kvalite života a životnom štýle respondentov nášho
súboru sme použili dotazníkovú metódu. Dotazník
má dvadsaťtri položiek a pozostával z viacerých
oblasti týkajúcich sa výskumu. Použili sme viaceré
typy otázok: uzavretý typ, polouzavretý typ, otvorený typ.
Prieskum sme realizovali dňa 15. a 16. decembra
2013 v uvedených vybraných ročníkoch. Keďže
sme chceli vzhľadom na rozsah vzorky dosiahnuť
Kvalitu života a životný štýl ovplyvňuje veľmi
veľa faktorov. Nevyhnutnou podmienkou kvality
života je aktívny životný štýl, v ktorom majú nezastupiteľné miesto pohybové aktivity a šport
vôbec. Odpovede žiakov na otázku o vplyve pohybovej aktivite na životný štýl a tým aj na kvalitu
života naznačujú, že až 75% chlapcov a 68% dievčat zastáva názor o potrebnej a dostatočnej
pohybovej aktivite (obr.2). S radosťou môžeme
konštatovať, že len 12,3% chlapcov a 19,3% dievčat pohybovej aktivite nepripisuje dôležitý
význam. Zostávajúci respondenti nevedia posúdiť
mieru významu pohybovej aktivity, alebo označili
odpoveď ,,je mi to jedno".
Povinná telesná výchova žiakov základných škôl
s dotáciou dvoch vyučovacích hodín týždenne nemôže sama plniť požiadavky na zdravý, telesný a
psychický vývin detí. Je preto nutné, aby posky-
VÝSLEDKY A DISKUSIA
V prvej časti prieskumu sme chceli zistiť, ktoré
z podmienok považujú žiaci za najdôležitejšie pri
posudzovaní kvality svojho života, inak povedané
bez plnenia čoho by sa nemohli zaobísť a čo je pre
nich prvoradé. Zo získaných údajov možno konštatovať, že zabezpečenie podmienok na dobrý život
(materiálne zabezpečenie, zdravie a pod.) sú pre
väčšinu žiakov rozhodujúce. Zo všetkých odpovedí
až 61% žiakov bolo za prvú skupinu podmienok.
Sľubné a nezanedbateľné je, že 34% odpovedí
zahŕňalo aj dostupnosť najnovších technológií,
dostatok voľného času, športovanie, vzdelávanie a
pod. Najmenej žiakov označilo podmienky v tretej
skupine a to iba 6% (obr.1).
Obrázok 1 Najdôležitejšie podmienky študentov
pri posudzovaní kvality života
14
ISSN 1339-3022
Obrázok 2 Vplyv pohybovej aktivity na životný
štýl a kvalitu života – odpovede na otázku: Myslíte
si, že pohybová aktivita výrazne ovplyvňuje životný štýl a tým aj kvalitu života?
Obrázok 3 Percentuálne vyjadrenie pohybovej
aktivity mimo vyučovania telesnej výchovy
tovala podnety a možnosti vykonávať pohybovú
aktivitu aj v čase mimo vyučovania prostredníctvom záujmovej telesnej výchovy. Prostredníctvom získaných odpovedí z výskumu sme
zistili, že iba 38,9% chlapcov a 35,3% dievčat
vykonáva pohybové aktivity v čase mimo povinných hodín telesnej výchovy pravidelne, 38,2%
chlapcov a 36,5% dievčat pohybové aktivity vykonáva, ale nepravidelne (obr.3). Žiadnu pohybovú
aktivitu nevykonáva 22,9% chlapcov a 28,2%
dievčat.
Na otázku, kde žiaci mali vyjadriť svoj názor
k telesnej výchove a športu vôbec sme získali
nasledovné odpovede: 80,7% chlapcov odpovedalo, že má pozitívny vzťah, 3,2% má vzťah negatívny, 10% ľahostajný a 6,1% nevšímavý. Z odpovedí dievčat vyplýva, že 72,3% má k telesnej
výchove a k športu pozitívny vzťah, 4,9% negatívny, 12,5% ľahostajný a 10,3% nevšímavý (obr.
4).
V ďalšej časti prieskumu sme zisťovali, aké sú
hlavné dôvody vykonávania pohybovej aktivity
(obr.5). Na získanie žiakov pre pravidelnú pohy-
bovú aktivitu je okrem iného nevyhnutné poznať a
analyzovať motivačnú štruktúru a ich hodnotovú
orientáciu vo vzťahu k športovej činnosti. Poznanie
týchto motivačných činiteľov môže v značnej miere získať žiakov pre pohybovú aktivitu a šport. Na
popredných miestach sa u chlapcov umiestnil motív upevnenie zdravia 53,4%, dobrá postava 20% a
túžba po pohybe 10%. U dievčat sa na popredných
miestach umiestnil motív dobrá postava 47,5%,
upevnenie zdravia 17,5% a zábava, rozptýlenie
12,5%.
Záujem o druh športovej aktivity vo voľnom čase
je nasledovný: dievčatá majú najväčší záujem o
aerobic – 23,9%, 18,3% má záujem o plávanie,
12,6% o športové hry, 12% sa chce venovať
fitnessu, 9,8% prejavilo záujem o cyklistiku,
zhodne 8,3% o beh a iné a najmenší počet získala
turistika 6,8%. U chlapcov sme zistili, že 1,2% má
záujem o aerobic, 14,8% o fitness, 7,2% o
turistiku, až 23,6% o športové hry, 18% o plávanie,
11,5% o beh, 17,8% o cyklistiku a 5,9% o iné
(obr.6).
Obrázok 4 Vyjadrenie vzťahu k telesnej výchove
a športu
Obrázok
aktivity
15
5
Dôvod
vykonávania
pohybovej
ISSN 1339-3022
Obrázok 6 Druh športovej aktivity u dievčat (A) a chlapcov (B) vo voľnom čase vyjadrené v %
ZÁVER
V súčasnosti rýchlejšie ako kedykoľvek predtým
dochádza k zmenám životného štýlu. Menia sa
individuálne životné stratégie, dynamicky sa mení
kvalita života. Každodenný život, a zvlášť u detí a
mládeže, sa stáva čoraz závislejší od schopnosti
presadiť sa v rôznych sférach života a teda aj
v športe, ktorý je pre deti a mládež najcharakteristickejší. Kvalita života sa stáva prienikom
medzi rôznymi podmienkami, nevynímajúc sociálne, ekonomické a zdravotné. A práve praktické
poznanie týchto podmienok nás doviedlo k presvedčeniu, že ich napĺňanie a zlepšovanie nemôže
byť bez korelácie so športom. Na základe výsledkov môžeme konštatovať, že aj keď žiaci javia
záujem o pohybovú činnosť a cvičenie, je potrebné
neustále ich viesť k zvyšovaniu zastúpenia pohybových aktivít vo voľno-časových činnostiach
a vzdelávať v oblasti zdravého životného štýlu. Sebareflexia a s tým spojené formovanie tela by
nemali byť jediné a najdôležitejšie motivačné
faktory pre vykonávanie pohybových činností.
Žiaci by sa mali viac upriamiť na zlepšovanie kondície, túžbu po pohybe a s tým spojené upevňovanie si zdravia. Je potrebné ešte viac vytvárať
podmienky na základných školách na výchovu
a vzdelávanie v oblasti pohybových a športových
aktivít vo voľnom čase. Samotná športová a pohybová aktivita je dôležitá pre žiakov nielen z pohľadu rozvíjania fyzickej kondície a formovania
postavy, ale zohráva významnú úlohu pri prekonávaní duševných problémov, zlepšovaní psychickej pohody, kvality života a životného štýlu počas
štúdia.
ODKAZOV
BOBRÍK, M., ONDREJKOVÁ, A.: Pohybové
aktivity a ľudské zdravie. Teória a prax
výchovy k zdravej výžive na školách. In HELD,
Ľ., et. al. Teória a prax výchovy k zdravej výžive v školách. Bratislava: TYPI VEDA, 2006.
HALEČKA, T.: Kvalita života a jej ekologicko –
enviromentálny rozmer. In: Kvalita života
a ľudské práva v kontextoch sociálnej práce
a vzdelávania dospelých. Zborník príspevkov
z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou. Prešov: Prešovská univerzita, 2002.
LABUDOVÁ, J. a kol.: Charakteristika pohybových činností športu pre všetkých. Bratislava,
2005.
LABUDOVÁ, J. a kol.: Obsahová báza v programe šport a zdravie. Bratislava, 2007.
MEDEKOVÁ, H. – HAVLÍČEK, I.: The level of
children's motor performance considering to
their physical activity. In: Physical education
and sports of children and youth. Conf. proceedings. Bratislava : FTVŠ, 1995, s.365 – 367.
MEDEKOVÁ, H. – ŠELINGEROVÁ, M. – RAMACSAY, L. – ŠELINGER, P.: Úroveň vybraných somatických parametrov 7 – 10 ročných
detí z hľadiska pohybovej aktivity. In: Nové
poznatky v kinantropologickém výzkumu. Brno,
PF MU, 2001, s.29-35.
PAVLÍKOVÁ, A.: Výchovný dosah aktivít
voľného času detí a mládeže. In: Zborník
referátu z národní konference. Telesná výchova
a sport na prelomu století. Praha, FTVS UK
1996, s.126 – 127.
16
ISSN 1339-3022
VPLYV PRAVIDELNEJ POHYBOVEJ AKTIVITY NA FYZICKÉ, PSYCHICKÉ A SOCIÁLNE
KOMPETENCIE SENIOROV
REGULAR PHYSICAL ACTIVITY AND ITS IMPACT ON PHYSICAL, MENTAL AND SOCIAL
HEALTH OF SENIORS
ČELKO Juraj
regular training before the health deteriorates and after
coping with the acute episode restoration of the original
functions accelerates. In the event of sudden health
deterioration untrained patients do not have sufficient
reserves which worsen their prognosis. Previous
experience with physical activity even in the untrained
patients seems to be of benefit in restitution of their lost
functions.
ABSTRAKT
Pravidelná pohybová aktivita je veľmi efektívny
a dostupný prostriedok k zlepšeniu fyzických, psychických a sociálnych kompetencií seniorov. Uvedené
kompetencie nepôsobia izolovane, ale sa vzájomne
ovplyvňujú. Prvým predpokladom pravidelnej pohybovej aktivity je dostatočná motivácia, pre ktorú môže byť
rozhodujúce sociálne prostredie. Zvýšená motivácia je
potrebná najmä u osôb s nižším vzdelaním po skončení
pracovného procesu a u všetkých osôb pri zhoršení
zdravotného stavu. Najväčšou hrozbou ochorení seniorov je strata sebestačnosti. V článku sú uvedené
kazuistiky dvoch seniorov, u ktorých ochorenie spôsobilo stratu sebestačnosti. Ukázalo sa, že pri silnej
motivácii je možné aj u pacientov starších ako 90 rokov
obnoviť sebestačnosť ako aj fyzickú, psychickú i sociálnu spôsobilosť. Pravidelný tréning pred zhoršením
zdravotného stavu je jedným z rozhodujúcich faktorov
k udržaniu sebestačnosti a po zvládnutí akútnej epizódy
akceleruje obnovenie pôvodných funkcií. Netrénovaní
pacienti v prípade náhleho zhoršenia zdravotného stavu
nemajú dostatočné rezervy, čo zhoršuje ich prognózu.
Skúsenosti s pohybovou aktivitou v minulosti sa aj
u netrénovaných pacientov javia ako výhoda pri reštitúcii stratených funkcií.
Key words: Physical activity.
Depression. Social relationships.
Self-sufficiency.
ÚVOD
S nižšou pôrodnosťou a s predlžovaním veku
staršej generácie narastá podiel seniorov v našej
populácii. V zmysle koncepcie špecializačného odboru „geriatria“ senior je osoba vo veku nad 65 rokov. Starnutie je veľmi individuálne a závisí od genetickej výbavy a faktorov vonkajšieho prostredia.
Je spojené s úbytkom vo sfére biologickej – somatickej, psychologickej a sociálnej, uvedené sféry sa
vzájomne ovplyvňujú. Primárne (fyziologické)
starnutie sa charakterizuje udržaním fyzického
a duševného zdravia, schopnosťou pracovať, kontaktom s okolím a záujmom o súčasnosť až do vysokého veku. Základom spokojnej staroby je
fyzická kondícia jedinca – jeho zdravie odolávajúce starnutiu. Primeraná pohybová aktivita je
základnou biologickou potrebou, ktorá s rastúcim
vekom zaniká. O jej nedostatku nemá organizmus
žiadne okamžité relevantné informácie, nedostatok
pohybu nebolí (Bunc 2013). Starší ľudia patria
k najmenej aktívnej skupine populácie. Do štúdie
zameranej na posúdenie vzťahu starnutia a pohybovej aktivity bolo zahrnutých 7595 osôb vo veku
54 až 72 rokov. So stúpajúcim vekom sa zistilo
zníženie pohybovej aktivity, ktoré bolo výraznejšie
u osôb s nižším vzdelaním (Benjamin 2008). Pre
skupiny s rozdielnym socio-ekonomickým statusom je potrebné zvoliť rozdielnu intervenčnú stratégiu. Zvýšená motivácia je potrebná najmä u osôb
s nižším vzdelaním po skončení pracovného pro-
Kľúčové slová: Pohybová aktivita. Sebestačnosť.
Depresia. Sociálne vzťahy.
ABSTRACT
Regular physical activity is a highly efficient and
accessible means to improve the physical, mental and
social competencies in seniors. These competencies do
not function separately – they influence each other.
Primary requirement for regular physical activity is
a sufficient motivation for which social environment
can be crucial. Increased motivation is needed especially for people with lower education at the beginning
of their pensionable age as well as for those whose
health becomes worse. The biggest threat of diseases in
seniors is their loss of self-sufficiency. The article
presents case studies of two seniors whose disease has
caused a loss of self-sufficiency. Strong motivation
proved to restore self-sufficiency as well as physical,
mental and social competence even in patients over 90.
One of the key factors to maintain self-sufficiency is
17
ISSN 1339-3022
cesu a u všetkých osôb pri zhoršení zdravotného
stavu (Kutlík 2009). Primeraná pohybová aktivita,
či šport okrem priaznivých zdravotných účinkov
zvyšujú sebestačnosť v starobe a pôsobia proti depresii. Štúdie zameranej na hodnotenie vzťahu
medzi depresiou a pohybovou aktivitou u starších
ľudí po infarkte myokardu sa zúčastnilo 96 seniorov vo veku 69,81±8,79 rokov. Pohybová aktivita
sa hodnotila po dobu 7 dní akcelerometrom, doplnená bola o hodnotenie telesnej kondície. Probandi
absolvovali neuropsychologické testy a psychosociálne meranie vrátane BDI II (Beck Depression
Inventory-II). Pacienti s depresiou boli významne
menej pohybovo aktívni, znížená pohybová aktivita bola spojená s početnými nepriaznivými psychologickými následkami (Alosco 2012). Pohybová
aktivizácia je jeden zo spôsobov, ako udržať pacientov vyššieho veku v aktivite a podporiť ich
bio-psycho-sociálnu kondíciu a sebestačnosť (Mihaľová, 2013).
som aj pre svalovú hmotu zvyšovaním mitochondriálnej bioenergie, zlepšením citlivosti na inzulín
a znížením oxidatívneho stresu, úbytku svalovej
hmoty však nestačí zabrániť (Forbes 2012).
Úbytok svalovej hmoty akceleruje v 6. dekáde,
aktivity denného života nie sú pre svalovú hmotu
dostatočným stimulom. Odporový tréning 2-3x
týždenne po dobu 20-30 minút je účinný v liečbe
sarkopénie a zlepšuje posturálnu kontrolu (Mayer
2011). Frekvencia pádov stúpa od 5. dekády
života. Vo veku nad 65. rokov 30% ľudí padne
aspoň jedenkrát ročne (Orr 2008). Pády u seniorov
predstavujú zvýšené riziko fraktúry, pretože
zrýchlený úbytok kostnej hmoty zaznamenávame
v postmenopauzálnom období a v starobe. Následky pádov u seniorov sú veľmi rozdielne, niektorí
majú k fraktúram zvýšený sklon, iným sa fraktúry
vyhýbajú. Je to podmienené aj ich životným štýlom počas prvých 25 rokov života. Do tej doby sa
totiž tvorí maximum kostnej hmoty (Baňárová
2013). Izolovaný odporový tréning je pre posturálnu kontrolu menej účinný ako multimodálny
program. Lepšie výsledky v prevencii pádov priniesol multisenzorický tréning seniorov starších
ako 70 rokov po dobu 12 týždňov, ktorý bol zameraný na stabilitu postury, svalovú silu, senzomotorický tréning na instabilnej plošine a zlepšenie
koordinácie (Alfieri 2010).
POHYBOVÁ AKTIVITA
Úspešnosť rôznych tréningových programov
na mobilitu seniorov bol prezentovaný v početných
štúdiách, čo sa považuje za dôkaz, že starší ľudia
sú schopní tréningom zlepšiť funkčnú kapacitu.
Cvičenie zamerané na rozvoj svalovej sily a vytrvalosti u seniorov prispieva k funkčnej nezávislosti
a k zlepšeniu kvality života. Progresívny odporový
tréning vedie u starnúceho kostrového svalstva
k zlepšeniu sily neuromuskulárnou adaptáciou,
hypertrofiou svalových vlákien a zvýšením svalovej oxidatívnej kapacity. Dokonca u najstarších
osôb sa zvýšila svalová sila, rýchlosť chôdze, zlepšila sa rovnováha, koordinácia a zlepšila sa chodecká vytrvalosť (Williams 2009). Nárast svalovej
hmoty odporovým tréningom u starších mužov
a žien sa dá objektivizovať počítačovou tomografiou po 6 – 9 týždňoch, pričom v porovnaní s východiskovými hodnotami je tento nárast výraznejší
u seniorov ako u mladých ľudí (Agaard 2010).
WHO odporúča seniorom 30-minútový aeróbny
tréning po väčšinu dní v týždni a odporové cvičenie 2 až 3dni v týždni (WHO 2002). Cvičenie by
sa malo realizovať do 75 % maximálnej srdcovej
frekvencie.
K najčastejším príčinám funkčného úpadku
a straty sebestačnosti u starších ľudí patrí sarkopénia (Walston 2012). Je to vekom podmienená
strata svalovej hmoty a svalovej sily, jej etiológia
je multifaktoriálna. Aeróbny tréning je síce príno-
VZŤAH MEDZI FYZICKOU, PSYCHICKOU
A SOCIÁLNOU SFÉROU
V psychickej oblasti sa u seniorov častejšie vyskytujú kognitívne poruchy a depresie. Dôležitá je
tiež schopnosť vyrovnávať sa so záťažou, motivácia a hodnotový systém. V sociálnej oblasti je
dôležitá kvalita medziľudských vzťahov, množstvo
sociálnych kontaktov a zapojenie sa do spoločneských aktivít. Štúdie zamerané na vplyv pohybovej
aktivity na psychické funkcie u starých ľudí skúmajú možnosť zachovať čo najdlhšie primerané
psychické funkcie v zdraví i v chorobe. Pohybové
správanie je výrazne ovplyvnené aktuálnym psychickým stavom a naopak, psychické procesy je
možné ovplyvňovať pohybovou aktivitou. Preto je
možné využiť pohybovú aktivitu jedinca k terapeutickému ovplyvňovaniu jeho somatickej stránky, ale i psychického stavu. Dokazuje to aj priaznivý efekt pohybovej aktivity na priebeh psychických porúch. Na základe empírie sa vedelo, že po
pohybovej aktivite sa dostavujú krátkodobé psychické účinky i na psychiku, ku ktorým patrí zní-
18
ISSN 1339-3022
ženie tenzie, depresie, hnevu a pocit zvýšenia sily.
Táto skutočnosť sa využívala v komplexnom
prístupe k ľuďom postihnutých ťažkým úrazom,
alebo chorobou u ktorých sa prejavovalo zníženie
aktivity myšlienkových pochodov a pokles sebadôvery, sebaúcty a sebahodnotenia. Pozitívny účinok pohybovej aktivity a športu u chorých trpiacich na opakujúce sa depresívne poruchy sa dá
vysvetliť fyziologicky (zvyšujú sa hladiny serotonínu, ovplyvňujú vylučovanie hormónov, najmä
kortizolu, adrenalínu a noradrenalínu, pri úzkostných poruchách upravujú dysfunkciu autonómneho
nervového systému) a psychologicky (zlepšujú telesnú výkonnosť, sebavedomie, prispievajú k emočnej stabilite a zlepšujú náladu) (Čaplová
2013). Vo Veľkej Británii bolo s pomocou praktických lekárov do štúdie randomizovane zaradených 1449 seniorov vo veku 75-84 rokov. Štúdia
sa zamerala na hodnotenie pohybovej aktivity,
zdravotný stav a sociálne problémy. Po 7 rokoch sa
potvrdilo, že pravidelná pohybová aktivita a
(alebo) cvičenie umožňuje seniorom zachovanie
funkčnej kapacity (najmä kardiovaskulárne a neuromuskulárne funkcie) a môže spomaliť vekom
podmienený pokles kognitívnych funkcií (Hroboňová 2011).
V pokusoch na zvieratách sa ukázalo, že aeróbny
tréning trikrát týždenne po dobu jedného roka
vedie k nárastu objemu predného hippokampu
a k zvýšenej hladine BDNF (z angl. brain-derived
neurotrophic factor) v sére a zároveň k zlepšeniu
pamäti. Uvedené zmeny sa v kontrolnej skupine
nezistili (Pereira 2007). Hippocampus je dôležitou
súčasťou mozgu človeka a ďalších stavovcov. Patrí
do limbického systému a hrá dôležitú úlohu
pri konsolidácií informácií z krátkodobej pamäti
do dlhodobej pamäti a priestorovej orientácii.
V randomizovanej kontrolovanej štúdii so 120
staršími dospelými ľuďmi sa zistilo, že vplyvom
aeróbneho tréningu sa zväčšil hippocamus o 2 %
(merané magnetickou rezonanciou), zvýšila sa hladina BDNF v sére a v testoch sa ukázalo zlepšenie
pamäti. Objem hippokampu sa vo vyššom veku
zmenšuje, čo sa potvrdilo u kontrolnej skupiny,
kde k zmenám hladiny BDNF, ani k zlepšeniu
pamäti nedošlo (Erickson 2011). Korešponduje to
s poznatkom, že tréning retarduje starobu nielen
v telesnej, ale i v psychickej oblasti.
Na základe niektorých štúdií sa dá predpokladať,
že kombinovaný telesný a kognitívny tréning sa
môže vzájomne potenciovať a viesť k vyššej úrov-
ni dosiahnutých výsledkov kognitívnych funkcií
(Hötting 2013). V 8 z 11 štúdií hodnotiacich vplyv
aeróbneho tréningu na kognitívne funkcie zdravých seniorov došlo k zlepšeniu kardiovaskulárnej
výkonnosti v intervenčnej skupine (zlepšenie sa
hodnotilo maximálnou spotrebou kyslíka) priemerne o 14% a toto zlepšenie sa zhodovalo so zlepšením kapacity kognitívnych funkcií. Autori uvedenej analýzy uvažujú, či je k tomu nevyhnutne
potrebný aeróbny tréning a či by rovnaký efekt
nepriniesli iné formy telesného cvičenia. Za týmto
účelom budú potrebné ďalšie štúdie (Angevaren
2008). Pohybová aktivita môže u chronicky chorých seniorov zlepšiť nielen krvný tlak a lipidový
profil, ale i psychosociálny stav (Brill, 2012).
Človek je spoločenský tvor. Nedostatok sociálnych kontaktov vedie k pocitu osamelosti a k depresii, čo znižuje aktivitu v psychickej oblasti
a motiváciu k pohybu. Hoci v posledných desaťročiach sa podmienky zmenili, nezmenila sa prirodzená potreba človeka žiť vo svojom domove
v kontakte s rodinou a okolím. Podpora intenzívnych multigeneračných vzťahov v rodinách a v komunite je aj v súčasnosti najlepším riešením.
V krajinách s rýchlou industrializáciou a urbanizáciou došlo v 20. storočí k významným sociálnym
zmenám. Na Tajvane porovnávali sociálne pomery
starých ľudí medzi rokom 1993 a 2007. Počet seniorov žijúcich s partnerom klesol o 19% a počet
seniorov žijúcich so svojimi deťmi klesol o 7%. Na
druhej strane dramaticky stúplo percento seniorov
starajúcich sa o vnúčatá z 9% na 21%.
Na základe informácií z dotazníkov sa zistilo, že
starostlivosť o vnúčatá je významným protektívnym faktorom proti depresii a pocitu osamelosti
(Tsai 2013) Pocit užitočnosti pôsobí proti depresii
a významne facilituje aktívny životný štýl. Spisovateľ André Maurois to charakterizoval výrokom,
že starnutie nie je nič iné ako zlozvyk, na ktorý
zaneprázdnený človek naozaj nemá čas.
Kazuistika 1
Pacientka J. P., 91 ročná, Holandsko, absolvovala
prvýkrát kúpeľnú liečbu v Trenčianskych Tepliciach vo veku 86 rokov, štyri mesiace po TEP
pravého kolena, päť rokov predtým TEP ľavého
kolena. Výraznú svalovú slabosť dolných končatín
pripisuje pasivite v pooperačnom období. Okrem
toho udáva bolesti v krížoch a pocit stuhlosti v šiji.
Niekoľko rokov má arytmiu, pri psychickej záťaži
pocit tlaku za sternom. Laboratórny nález až na
19
ISSN 1339-3022
hyperurikémiu v norme, na EKG známky koronárnej insuficiencie. V produktívnom veku rada plávala a jazdila na bicykli. Komplexná kúpeľná liečba bola dobre tolerovaná, po troch týždňoch subjektívny aj objektívny nález podstatne zlepšený.
Vo veku 91 rokov opäť nastúpila na kúpeľnú
liečbu, kde si objednala dvojmesačný pobyt. Tri
mesiace pred nástupom kúpeľnej liečby doma
odpadla, našla ju zdravotná sestra, ktorá ju chodila
ošetrovať. Pacientka bola údajne dezorientovaná,
lekár vyjadril podozrenie na tranzitórnu NCMP.
Pacientka má vertigo, minimálne sa pohybuje po
byte, necvičí. Z obavy pred stratou rovnováhy
používa jednu francúzsku barlu. Strava i nákupy sa
jej zabezpečujú, domáce práce nevykonáva. Opakované návrhy na umiestnenie do opatrovateľského domu odmietla, od dvojmesačného pobytu
v kúpeľoch očakáva podstatné zlepšenie sebestačnosti. Do kúpeľov i do ordinácie transportovaná na
vozíku. Pri vyšetrení pôsobí veľmi unaveným dojmom, cíti sa slabá, ťažšie sa koncentruje. Napriek
tomu deklaruje, že je silná (jej priezvisko v preklade znamená silu), všetko prekoná a do opatrovateľského domu ju nedostane ani desať koní.
Máva bolesti bedrových kĺbov a bolesti v krížoch,
nočné bolesti neudáva. Celková dekondícia, hypotrofia svalov horných i dolných končatín, neistá
chôdza s jednou francúzskou barlou. Perimeter
chôdze výrazne obmedzený pre svalovú slabosť.
Anamnéza týkajúca sa kardiovaskulárnych ťažkostí sa od predchádzajúceho kúpeľného pobytu
nezmenila, iné ochorenia, ani operačné zákroky
v uvedenom období neprekonala. Po vyšetrení
na prvý deň ordinovaná len jedna procedúra –
magnetoterapia na bedrové kĺby, pre slabosť
objednaná donáška stravy na izbu. Magnetoterapia
aplikovaná v dávke 8 mT, 50 Hz, bez akýchkoľvek
ťažkostí, bezprostredne po nej natočené EKG, na
ktorom zistený rytmus dvojdutinového kardiostimulátora. Po cielenej otázke si pacientka spomenula, že pred rokom jej bol imlantovaný pacemaker. Pri dodatočnom vyšetrení pod klavikulou
zistená nepatrná jazva prekrytá vráskou. Na základe uvedeného nálezu magnetoterapia vysadená. Od
druhého dňa ordinovaná individuálna rehabilitácia
a hydrokinezioterapia. Už po prvom mesiaci kúpeľnej liečby pacientka bez problémov zvláda
dochádzku na procedúry, do jedálne, ako aj krátke
prechádzky. Svalová nerovnováha sa upravuje,
reflexné zmeny ustupujú, koncentračná schopnosť
primeraná. Koncom kúpeľného pobytu navštevuje
koncerty v kúpeľnej dvorane, chodí do kostola, číta
noviny a v kaviarni liečebného domu konverzuje
v štyroch jazykoch. Po dvoch mesiacoch opúšťa
kúpele v dobrej nálade i kondícii, po dlhšej prechádzke sa dostavuje mierna pozáťažová bolesť
bedrových kĺbov.
Kazuistika 2
Pacient El K.A., 90 ročný, Egypt, opakovane
absolvoval kúpeľnú liečbu v Trenčianskych Tepliciach pre artrózu váhonosných kĺbov. SA: Doktor
farmácie, spolumajiteľ firmy na výrobu liekov,
ktorú vedie jeho syn. Väčšinu príjmu venuje na
podporu chudobných rodín, čo mu prikazuje
náboženstvo. Niekoľko rokov žil ako vdovec, pred
pár rokmi sa druhýkrát oženil. Až do minulého
roku pracoval dve hodiny denne, dodržiava prísnu
životosprávu, pravidelne cvičí. Počas komunikácie
nie sú známky arteriosklerózy, TK: 130/80,
celkový cholesterol 3,88 mmol/l. Pri záťažovom
teste zistená „len mierna ischémia“. Dva týždne
pred nástupom kúpeľnej liečby sa pri strihaní
nechtov poranil na distálnom článku ukazováku
pravej ruky, kde vznikol absces. Po chirurgickom
ošetrení lekárom ordinované antibiotikum Unasyn
(Sultamycilin) dvakrát denne, po ktorom sa dostavili hnačky. Ošetrujúci lekár po telefonickej informácii radil pokračovať v antibiotickej liečbe, piť
minerálku, jeho stav vraj má doriešiť lekár v kúpeľoch. Do kúpeľov transportovaný na vozíku,
enormne slabý, depresívny, netrúfa si prejsť ani
z izby do ordinácie. Objektívne výrazne dehydratovaný, na distálnom článku ukazováku pravej ruky
pomaly sa hojaca incízia, nie sú známky zápalu.
TK: 100/60. Antibiotiká vysadené, ordinovaný
pokoj na posteli a substitučná terapia tekutín,
minerálov a vitamínov. Už tretí deň je pacient
schopný dochádzať do jedálne a absolvovať balneoterapiu s menšou záťažou. Asi po týždni je
incízia zahojená, balneoterapia aplikovaná bez obmedzenia. Zaujíma sa o zloženie minerálnych vôd
Slovenska a požičiava si knihu anglického autora.
Chodí na kratšie prechádzky. Ku koncu kúpeľnej
liečby je pacient v dobrej kondícii, bolesti váhonosných kĺbov sú miernejšie. Teší sa na manželku
a zaujíma sa či môže užívať Viagru.
DISKUSIA A ZÁVER
Doterajšie štúdie prinášajú dostatok dôkazov, že
pravidelná pohybová aktivita je veľmi efektívny
a dostupný prostriedok k zlepšeniu fyzických,
20
ISSN 1339-3022
psychických a sociálnych kompetencií seniorov.
Uvedené kompetencie nepôsobia izolovane, ale sa
vzájomne ovplyvňujú. Prvým predpokladom pravidelnej pohybovej aktivity je dostatočná motivácia,
pre ktorú môže byť rozhodujúce sociálne prostredie. Človek, ktorý má pocit, že ho niekto potrebuje, má podstatne väčšiu túžbu byť zdravý ako
ten, ktorý je osamelý. Depresívni ľudia sa menej
pohybujú, slabý a unavený človek nie je aktívny
v udržovaní sociálnych kontaktov.
S narastaním podielu seniorov v populácii by sa
mala dostať do povedomia verejnosti potreba prípravy na starnutie. V 5. storočí pred. Kr. sa Platón
vyjadril, že starnutie je vo svojej kvalite ovplyvňované spôsobom života v strednom veku. Sedavý
spôsob života väčšiny populácie zanedbáva prevenciu závažných chorôb a nevytvára dostatočnú
funkčnú rezervu pre starší vek. Mnohé štúdie potvrdili účinnosť pravidelnej pohybovej aktivity
v primárnej prevencii kardiovaskulárnych chorôb,
NCMP, hypertenzie, karcinómu prsníka, hrubého
čreva, diabetu 2 typu a osteoporózy. Navyše pravidelná pohybová aktivita hrá dôležitú úlohu v prevencii obezity a chorôb súvisiacich s obezitou.
V prípade výskytu uvedených chorôb má pohybová aktivita priaznivý vplyv na kvalitu života pacientov. Najväčšou hrozbou ochorení seniorov je
strata sebestačnosti. Už na jednotke intenzívnej
starostlivosti je snaha mobilizovať seniorov, aby sa
čo najskôr obnovila ich funkčná spôsobilosť
na úroveň pred hospitalizáciou (Tabah 2010). Pozitívna pohybová, resp. športová anamnéza seniora
je v takom prípade výhodou, ktorá akceleruje jeho
reštitúciu k pôvodnému stavu.
Pacienti v uvedených kazuistikách majú spoločnú
silnú motiváciu, skúsenosť s pravidelným tréningom, široký diapazón záujmov a vieru. Zásadný
rozdiel je v pohybovej aktivite. J. P. v posledných
rokoch necvičila, zvykla si na všestrannú starostlivosť okrem rehabilitácie, čo viedlo k strate sebestačnosti. Preto návrat k optimálnemu zdravotnému
stavu si vyžadoval dlhšiu intervenciu. El K. A. bol
zvyknutý pravidelne cvičiť a po zvládnutí akútnej
epizódy spojenej s dehydratáciou sa rýchlo dostal
do pôvodnej kondície. Pravidelný tréning ešte pred
náhlym zhoršením zdravotného stavu je jedným
z rozhodujúcich faktorov k udržaniu sebestačnosti
a po zvládnutí akútnej epizódy akceleruje obnovenie pôvodných funkcií. Netrénovaní pacienti
v prípade akútnej príhody nemajú dostatočné
rezervy, čo zhoršuje ich prognózu. Aj v takom
prípade sa však skúsenosti s pohybovou aktivitou
z minulosti javia ako výhoda pri reštitúcií stratených funkcií. Seniori predstavujú skupinu najviac
ohrozenú hypomobilitou, pravidelným tréningom
sú však schopní si zlepšiť funkčnú kapacitu. Program rekondície by nemal byť paušálny, ale mal by
vychádzať z individuálnych potrieb. Zvýšené
riziko je najmä u starších nepracujúcich dôchodcov
s nižším vzdelaním a príjmom, navyše postihnutých závažným ochorením.
Demografické prognózy poukazujú na veľký
pokles časti obyvateľstva tvoriacej hrubý domáci
produkt a z toho plynúci nedostatok finančných
prostriedkov na uhrádzanie zdravotnej a sociálnej
starostlivosti už v polovici 21. storočia (Hegyi,
Krajčík, 2010 s. 30). V súčasnosti sa zdravý životný štýl považuje za najlacnejšiu formu prevencie.
Je založený najmä na snahe jednotlivca, pričom
nezahŕňa žiadne lieky ani pomôcky. Tento druh
prevencie stojí mimo zdravotnej starostlivosti, aj
keď je na ňu naviazaný v zmysle spolupráce so
zdravotníckymi a lekármi. Keďže prevencia je
často dôležitejšia a efektívnejšia ako samotná liečba už existujúceho ochorenia, mal by sa na ňu
dávať väčší dôraz. Z tohto pohľadu zdravý životný
štýl vystupuje ako primárna prevencia, ale súčasne
aj ako spôsob podpornej liečby mnohých ochorení
(Kotyra 2013). Pri očakávanom deficite financií
jeho význam bude stále narastať.
ODKAZOV
AGAARD, P. - SUETTA, C. - CASEROTTI, P. MAGNUSSON, SP. - KJAER, M. 2010. Role
of the nervous system in sarcopenia and muscle
atrophy with aging: strength training as
a countermeasure. Scand J Med Sci Sports.
2010; 20: 49-64.
ALFIERI, FM. - RIBERTO M. - GATZ, LS. RIBERO, CP. - LOPES, JA. - BATTISTELLA,
LR. 2010. Functional mobility and balance in
community-dwelling elderly submitted to
multisensory versus strength exercises. Clin
Interv Aging. 2010; 5: 181-185.
ALOSCO, ML. - SPITZNAGEL, MB. - MILLER,
L., RAZ - N., COHEN, R. - SWEET, LH. –
COLBERT, LH. - JOSEPHSON, R. –
WAECHTER, D. - HUDGES, J. - ROSNECK,
J. - GUNSTAD, J. 2012. Depression is associated with reduced physical activity in persons
21
ISSN 1339-3022
with heart failure. Health Psychol. 2012; 31(6):
754-762.
ANGEVAREN, M. - AUFDEKAMPE, G. VERHAAR, HJ. - ALEMAN, A. - VANHEES,
L. 2008. Physical activity and enhanced fitness
to improve cognitive function in older people
without known cognitive impairment. Cochrane
Database syst Rev. 2008; 16 (2): CD005381.
BAŇÁROVÁ, P., KEREKOVÁ, P., PETRÍKOVÁ
ROSINOVÁ, I., ČERNICKÝ, M. 2013.
Prítomnosť rizikových faktorov vzniku osteoporózy u pacientov s diagnostikovanou osteoporózou. Zdravotnícke listy 2013; 1 (2): 4 – 11.
BENJAMIN
A SHAW.
2008.
Examining
Association Between Education Level and
Physical Activity Changes During Early old
Age. J. Aging Health 2008; 20 (7): 767-787.
BRILL, P. 2012. ACSM´s Exercise Management
for Persons With Chronic Disease and
Disabilities, edited by J. Larry Durstine,
Geoffrey E. Moore, Pastricia L.Painter, and
Scott O. Roberts. Activities, Adaptation &
Aging. 36, 2012, 2 182-183.
BUNC, V. 2013. Pohybová intervence-benefity
a možná rizika. Zdravotnícke listy 2013; 1 (2):
12-19.
ČAPLOVÁ, T. - KRAJČOVIČOVÁ, D. 2013.
Rehabilitácia v psychiatrii ako súčasť komplexnej psychiatrickej liečby. Rehabilitácia
2013; 50 (4): 241-248.
ERICKSON, KI. - VOSS, MW. - PRAKASH, RS.
- BSAK, C. - SZABO, A. - CHADDOCK, L. KIM, JS. - HEO, S. - ALVES, H. - WHITE,
SM. - WOJCICKI, TR. - MAILEY, E. VIEIRA, VJ. - MARTIN, SA. - PENCE, BD. WOODS, JA. - MCAULEY, E. - KRAMER,
AR. 2011. Exercise training increases size of
hippocamus and improves memory. Proc Nastl
Acad Sci USA 2011; 108: 3017-3022.
HEGYI, L. - KRAJČÍK, Š. 2010. Geriatria.
Bratislava: Herba, 2010, 601 s.
HÖTTING, K. - RÖDER, B. 2013. Beneficial
effects of physical exercise on neuroplasticity
and cogniton. Neurosci biobehav Rev. 2013
[Epub ahead of print].
HROBONOVA, E. - BREEZE E. - FLETCHER,
AE. 2011. Higher Levels and Intenxity of
Physical Activity Are Associated with Reduced
Mortality among Community Dwelling Older
People. J Aging Res. 2011; 651931. Published
online Mar 7, 2011. Doi: 104061/2011/651931.
KOTYRA, J. 2013. Súčasné chápanie synergie
vplyvu kľúčových faktorov pri modulácii
životného štýlu. Zdravotnícke listy 2013; 1 (2):
38-42.
KUTLÍK, D. 2009. Vplyv pohybovej aktivity na
zdravie. Tv a šport 2009; 19 (3-4): 37-41.
MIHAĽOVÁ, M. 2013. Aktivizácia gerontopsychiatrických pacientov a jej význam v prevencii imobilizačného syndrómu. Rehabilitácia
2013; 50 (4): 250-256.
ORR, R. - RAYMOND, J. - FIATARONE
SNNGH, M. 2008. Efficacy of progressive
resistance training on balance performance in
older audlts. A systematic review of randomized controlled trials. Sports Med. 2008; 38:
317-343.
PEREIRA, AC. - HUDDLESTON, DE. BRICKMAN, AM. - SOSUNOV, AA. HEN,RK. - MCKHANN, GM. - SLOAN, R. GAGE, FH. - BROWN, TRSMALL, SA. 2007.
An in vivo correlate of exercise-induced
neurogenesis in the adult dentate gyrus. Proc
Natl Acad Sci USA 2007; 104: 5638-5643.
TABAH, A. - PHILIPPART, F. - TIMSIT, JF. WILLEMS, V. - FRANCAIS, A. - LEPLEGE,
A. - CARLET, J. - BRUEL, C. - MISSET, B. GARROUSTE-ORGEAS, M. 2010. Quality of
life in patients aged 80 or over after ICU
discharge. Crit Care. 2010; 14 (1): R2.
TSAI, FJ. - MOTAMED S. - ROUGEMONT A.
2013. The protective effect of taking care of
grandchildren on elders´mental health?
Association between changing pattern of
intergenerational exchanges and the reduction
of elders´loneliness and depression between
1993 and 2007 in Taiwan. BMC Public Health.
2013; 13: 567.
WHO. 2002. Keep Fit for Life: Meeting The
Nutritional Needs of Older persons. Geneva,
Switzerland: World Health Organization: 2002.
WALSTON, JD. 2012. Sarcopenia in older adults.
Curr Opin Rheumatol. 2012; 24 (6): 623-627.
WILLIAMS MA. - STEWART KJ. 2009. Impact
of strength and resistance training on
cardiovascular disease risk factors and
outcomes in older adults. Clin Geriatr Med.
2009; 25 (4): 703-714.
22
ISSN 1339-3022
POTENCIÁL VYUŽITA HYPERBARICKEJ OXYGENOTERAPIE PRI FUNKČNÝCH
PORUCHÁCH POHYBOVÉHO SYSTÉMU
THE POTENTIAL OF USING HYPERBARIC OXYGEN THERAPY IN THE TREATMENT
OF FUNCTIONAL MUSCULOSKELETAL DISORDERS
BAŇÁROVÁ Patrícia, MALAY Miroslav, KOTYRA Ján, ČERNICKÝ Miroslav
kovú hypoxiu a hypoxémiu (napr. otrava oxidom
uhoľnatým) alebo o ischémiu (napr. ischemická
cievna mozgová príhoda, ischemická choroba
dolných končatín a pod.). Druhou skupinou sú
stavy využívajúce fyzikálny efekt HBOT na
likvidáciu vzduchových bublín (napr. vzduchová
embólia alebo dekompresná choroba). Treťou
skupinou sú stavy využívajúce imunosupresívny
efekt HBOT (napr. skleróza multiplex) a štvrtou
skupinou sú stavy využívajúce kombináciu už
všetkých vyššie spomenutých účinkov HBOT
(napr. hojenie rán, popálenín, omrzlín) (Kmecová,
2007; Barcal, 2000; Beznoska, 1994; Königová,
1999; Jain, 2009).
Kyslík pôsobí na každú bunku v tele, čím podporuje vznik nového tkaniva (Harch, 2007). Tým,
že sa urýchľujú reparačné a regeneračné procesy
poškodených buniek a tkanív, skracuje sa aj celková dĺžka liečby a zlepšuje sa kvalita života pacientov. Vo svete už HBOT zachránila množstvo
ľudí pred trvalou invaliditou. Celkovo by sme
účinky HBOT mohli zhrnúť v niekoľkých bodoch:
zlepšuje prekrvenie, odbúrava toxické látky, redukuje opuchy, podporuje bunkový metabolizmus
a regeneráciu tkanív (Kmecová, 2007). Napriek
uvedeným účinkom by sa však HBOT nemala stať
náhradou iných, štandardne využívaných a úspešných liečebných opatrení (Gerlichová, Matišáková, 2014).
ABSRAKT
Hyperbarická oxygenoterapia (HBOT) je modernou
terapeutickou metódou, kedy je pacient vystavený
pôsobeniu 100% kyslíka pri tlaku vyššom ako je jeho
okolie. Cieľom liečby je podporiť procesy hojenia
a regenerácie jednotlivých buniek a tkanív v tele.
Odborníci na HBOT popisujú širokú paletu jej možného
využitia. Nejde pritom len o liečbu základného ochorenia, ale popisuje sa aj pozitívny efekt v rámci
rekonvalescencie po úrazoch alebo v rámci regenerácie
v športe. Tým sa rozširuje využitie HBOT aj o oblasť
fyzioterapie a športovej fyzioterapie. A práve priblíženie
možného využitia HBOT v týchto oblastiach je cieľom
predloženého príspevku.
Kľúčové slová: Hyperbarická oxygenoterapia. Kyslík.
Funkčné poruchy pohybového systému. Myoskeletálny
systém. Fyzioterapia.
ABSTRACT
Hyperbaric oxygen therapy (HBOT) is a modern
therapeutic approach where the patient is exposed to
100% oxygen at pressures higher than ambient. Purpose
of treatment is to promote healing and regeneration of
various cells and tissues in the body. HBOT experts
describe a wide range of its possible use. But it is not
just about treating the underlying disease, but also
describes the positive effect within the recovery after
injury or within regeneration in sport. This extends the
use of HBOT also in the area of physiotherapy and
sports physiotherapy. Aim of the present contribution is
approaching the possible use of HBOT in these two
areas.
HYPERBARICKÁ OXYGENOTERAPIA
HBOT využíva na liečbu inhaláciu 100% čistého
medicínskeho kyslíka pri zvýšenom tlaku v špeciálne upravenej komore. To vedie k zvýšeniu
hladiny krvného kyslíka, ktorý tak môže preniknúť
do ischemických oblastí hlbšie než v podmienkach
normálneho tlaku (Parabucki, 2012). Obvykle je až
97% z kyslíka dopravovaného z pľúc transportovaných do tkanív v chemickej kombinácii s hemoglobínom. Zvyšné 3% sa potom nachádzajú
v rozpustenom stave v plazme. Za hyperbarických
podmienok je pritom možné v plazme rozpustiť až
Key words: Hyperbaric oxygen therapy. Oxygen.
functional musculosceletal disorders. Physiotherapy.
ÚVOD
Hyperbarická oxygenoterapia (HBOT) môže byť
doplnkovou terapeutickou metódou u mnohých
lekárskych diagnóz. Diagnózy a stavy, ku ktorým
môže byť indikovaná HBOT, je možné rozdeliť na
štyri skupiny. Prvou skupinou sú stavy, kde HBOT
zabezpečuje substitúciu kyslíka. Môže ísť o cel-
23
ISSN 1339-3022
6% vdychovaného kyslíka (Krajčovičová, Meluš,
2014; Jain, 2009). Rozpustnosť plynov v tekutinách je totiž vždy závislá od tlaku. Podľa
Henryho zákona je stupeň rozpustnosti plynu
v telesných tekutinách priamo úmerný parciálnemu
tlaku tohto plynu. Preto je aj vzduch v komore
stlačený – zvyčajne sa HBOT aplikuje pod tlakom
2 bary. V takomto prostredí sa do krvi dostáva
oveľa väčšie množstvo kyslíka. Krv s vyššou
koncentráciou kyslíka sa následne krvným obehom
distribuuje do celého tela. Čím viac rozpusteného
kyslíka sa v krvi nachádza, tým lepšie sa dostáva
do orgánov a tkanív. Počas HBOT sa kyslík
rozpúšťa vo všetkých telesných tekutinách (krvná
plazma, lymfa, mozgovomiechový mok) (Kmecová, 2007).
Pri zväčšenom parciálnom tlaku kyslíka sa najčastejšie popisujú nasledovné efekty:
 zvýšenie obsahu kyslíka v krvi: keď je kyslík
vdychovaný pri tlaku 2-3 bary, zvyšuje sa
množstvo rozpustného kyslíka v plazme 10-15
krát,
 zväčšenie difúznej vzdialenosti kyslíka: pri
tlaku 2-3 bary zvýšený arteriálny tlak kyslíka
spôsobí troj až štvornásobné zväčšenie kyslíkovej difúznej vzdialenosti od kapilár,
 zrýchlenie rozpúšťania plynových bubliniek,
 redukcia opuchov,
 zlepšenie hojenia rán pri ischemickom tkanive:
HBOT podporuje osteogenézu, zvyšuje proliferáciu fibroblastov, produkciu kolagénu
a zrýchľuje obnovu kapilárneho riečišťa v poranenej oblasti (Kapturová, 2005; Moricová,
1997; Kmecová, 2007).
lej kompresii 160 kPa po dobu cca 10 minút,
nastáva zvýšenie tlaku o 1 atmosféru. Dĺžka kompresnej fázy (a teda aj rýchlosť nárastu tlaku)
závisí od schopnosti pacienta vyrovnávať tlak
v strednom uchu s tlakom v komore, zvyčajne však
nepresahuje 15 minút. Izokompresiou rozumieme
dosiahnutie požadovaného liečebného tlaku, pričom maximálny povolený tlak je 0,3 MPa. Dĺžka
izokompresie je rôzna. Pri tlaku 0,2 MPa nesmie
presiahnuť 180 minút a môže sa opakovať trikrát
za 24 hodín. Pri tlaku 0,3 MPa nesmie izokompresná fáza presiahnuť 120 minút a môže sa
opakovať dvakrát za 24 hodín. Po uplynutí času
izokompresie sa začína s postupným znižovaním
tlaku v komore. Priebeh dekompresnej fázy je
presne určený tabuľkovými hodnotami. V čase medzi jednotlivými expozíciami v komore môže pacient inhalovať 100% kyslík za normobarických
podmienok (Kapturová, 2005; Mrásková, 1997;
Kmecová, 2007).
HBOT A FUNKČNÉ PORUCHY POHYBOVÉHO SYSTÉMU
O funkčných poruchách hovoríme, ak pre problémy, ktoré pacient udáva a symptómy, ktoré sa
objavujú v klinickom obraze, nenájdeme príčinu
v zmene štruktúry, teda nejaký objektívny dôvod.
Vo väčšine lekárskych odborov (interná medicína,
ortopédia, neurológia a iné) je zvyčajným postupom vylúčenie závažnejších ochorení, aby mohla
byť stanovená diagnóza „ochorenie je funkčného
charakteru“. Vo fyzioterapii sa stretávame najmä
s funkčnými poruchami pohybového systému (bolesti rôznej lokalizácie, kĺbne blokády, zmeny
svalového napätia, trigger pointy, poruchy posturálne, lokomočné, dýchacie a iné). Do tejto
skupiny funkčných porúch patria aj syndrómy ako
lumbago, horný a dolný skrížený syndróm, cervikokraniálny a cervikobrachiálny syndróm. tenzná
cefalea, vertebrokardiálny syndróm, vertebrogastrický syndróm a mnoho ďalších.
Zvýšenie napätia vo svale (svalový spazmuz),
zvýšenie napätia jednotlivých svalových vlákien
(trigger point), skrátenie fascie prípadne skrátenie
celého svalu až svalovej skupiny vedú k zhoršenej
perfúzii krvi postihnutou oblasťou. Nedostatočné
zásobenie tkanív kyslíkom vedie k svalovej únave.
Sval stráca výživu a tým aj svoju silu, pružnosť
a výkonnosť. Ak tento stav trvá dlhodobo, môže
dôjsť až k zlyhaniu svalu.
HBOT má teda mnohé fyziologické a farmakologické účinky. Tieto účinky umožňujú pomerne
široké indikačné spektrum pre HBOT. Niektoré
indikácie sú pomerne dobre zdokumentované v
klinických štúdiách, ale mnohé z nich sú len
podporované štúdie, ktoré nie sú v súlade s modernými kritériami a dôkazy nemajú vysokú vedeckú hodnotu (Krajčovičová, Meluš, 2014).
Celý pobyt v komore je monitorovaný zdravotníckym pracovníkom. O bezpečnosť zariadenia sa
stará technický pracovník školený v problematike
HBOT (Červeňanová, Poliaková, 2014). Štandardný postup HBOT prebieha troma fázami. Ide
o fázu kompresie, fázu izokompresie a napokon
o fázu dekompresie. Vo fáze kompresie dochádza
k pomalému zvyšovaniu tlaku v komore. Pri poma-
24
ISSN 1339-3022
Jedným z prejavov funkčných porúch pohybového systému je tzv. trigger point (TrP). Ide o zvýšené napätie jednotlivých svalových vlákien v svale. Ich histológia poukazuje na skutočnosť, že
v mieste TrP niektoré svalové vlákna obsahujú
kontrakčné uzlíky (súbor výrazne kontrahovaných
sarkomér). Príčinou je neuromuskulárna dysfunkcia na úrovni nervovosvalovej platničky extrafuzálneho svalového vlákna spojená s kontinuálnym uvoľňovaním acetylcholínu na rôznom
počte nervovosvalových platničiek v ich pokojovom stave. To je príčinou pretrvávajúcej lokálnej
kontrakcie sarkomér. Celý tento proces si vyžaduje
zvýšené množstvo energie. Tu však nastáva problém, pretože krvné cievy sú komprimované
lokálnou kontrakciou, čím sa znižuje zásobovanie
živinami a kyslíkom. Zvýšená potreba energie
pri zhoršenom zásobovaní vedie ku vzniku energetickej krízy. V dôsledku krízy sa začnú uvoľňovať neuroaktívne substancie, ktoré senzitivizujú
autonómne a senzorické nervy v príslušnej oblasti
a následne prispievajú k uvoľňovaniu acetylcholínu z nervovosvalovej platničky. Tým sa tento
bludný kruh uzatvára (Kolář, 2009). Prvotné príčiny vedúce k zmene na nervovosvalových platničkách, ktoré spôsobujú vznik TrP, sú však stále
nejasné. Podľa Travellovej (1999) sú trigger pointy
formované nahromadením telesných odpovedí na
traumu, ktorá môže mať fyzický, emocionálny
alebo chemický charakter.
Medzi funkčné poruchy pohybového systému
patrí aj skrátenie fascie. Jedným z jej najzávažnejších dôsledkov je kompartment syndróm,
kedy dochádza k zvýšeniu intramuskulárneho tlaku. To má za následok nedostatočnosť krvného
zásobenia svalu. Najčastejšou príčinou kompartmentu je posttraumatický intramuskulárny opuch,
ktorý sa lieči chirurgickou fasciotómiou. Ak by sa
fascia operačne neodstránila, hrozil by vznik vážnej ischemickej kontraktúry postihnutého svalu.
Miernejšia forma kompartmentu môže vzniknúť
po preťažení svalu, ktorý je obalený tuhou fasciou.
V pracujúcom svale sa mnohonásobne zvyšuje prekrvenie, čím sa zväčšuje objem intra aj extracelulárnej tekutiny a tým aj celkový objem svalu.
Sval, ktorý zväčšuje svoj objem potrebuje aj dostatočnú pružnosť svojej fascie. Ak je však fascia
skrátená a objem svalu neustupuje, dochádza k nárastu intramuskulárneho tlaku a sval prestáva byť
vyživovaný. Následkom je intramuskulárna hypoxia a deštrukcia svalových vláken. Základná liečba
spočíva v pokojovom režime a negatívnej termoterapii. Po odznení akútneho stavu je nutné zamerať sa na úpravu napätia fascie. Na základe vyššie
spomenutého sa domnievame, že práve HBOT by
mohla byť vhodnou formou doplnkovej terapie
zvýšeného napätia svalov, svalových vláken (TrP)
a skrátených fascií.
Harch (2007) dokonca popisuje možné využitie
HBOT i v myoskeletálnej medicíne, ktorá sa priamo zaoberá funkčnými poruchami pohybového
systému. Osobné skúsenosti s tým však nemá a to,
čo popisuje vo svojej knihe možno považovať len
za dedukciu. Má však osobné skúsenosti s chiropraktikmi. Sám absolvoval spinálne manipulácie
po ktorých mu chiropraktik odporučil ľadovanie
a voľnopredajné protizápalové lieky (tento postup
sa po manipulačných či mobilizačných výkonoch
často odporúča aj u nás). Jednou z úloh fyziatra /
fyzioterapeuta je prekonať tuhosť v kĺboch, ktoré
sú zablokované následkom zápalu alebo svalových
spazmov. Takýto výkon môže vyvolať mikrotraumu so zápalovou reakciou, ktorú možno zmierniť
práve ľadovaním. To však dokáže aj HBOT s tým
rozdielom, že HBOT dokáže narozdiel od povrchového ľadovania preniknúť hlboko do tkaniva,
vďaka čomu môže mať väčší a rýchlejší účinok.
Ľadovanie je však značne ekonomicky výhodnejšie.
Využitie HBOT má svoje opodstatnenie aj
pri opuchu mäkkých tkanív. Známe sú štúdie, kedy
pacient absolvoval pobyt v hyperbarickej komore
pred i po ortopedickej operácii turniketovou metódou („nekrvavý operačný zákrok“). Turniket sa
aplikuje na operovanú končatinu, čím sa dosiahne
„nekrvavé operačné pole“. Turniket teda pozastavuje prúdenie krvi. Po jeho odstránení sú tkanivá
opäť vyživované, čo je sprevádzané zápalovou
reakciou a opuchom. HBOT ešte pred takýmto zákrokom dokáže minimalizovať zápalovú reakciu,
ktorej následkom je pooperačný opuch (Harch,
2007).
Iným príkladom môžu byť tzv. viscerosomatické
vzťahy. Ich podstatou je skutočnosť, že ochorenie
akéhokoľvek vnútorného orgánu vyvolá vznik reflexných zmien v pohybovom systéme, ktoré sú
typické pre poškodený orgán. Môže ísť napríklad
o svalové spazmy alebo blokády kĺbov. Reflexné
zmeny vzniknuté pri poruche vnútorného orgánu
bývajú najviac vyjadrené v oblasti príslušného
miešneho segmentu, ale zároveň na ne reaguje celá
postura, pretože vzniknuté reflexné zmeny majú
25
ISSN 1339-3022
tendenciu sa reťaziť. Veľmi často napríklad
nachádzame bolestivé miesto na ploske nohy (reflexnou masážou nôh následne bolestivý orgán
liečime). Čím dlhšie choroba trvá, tým viac platí
zásada reťazenia funkčných porúch a tým viac
funkčných porúch v pohybovom systéme vzniká
(Bitnar, 2009; Jandová, 2001). Ak by sa aplikovala
HBOT ako doplnková liečba týchto interných
ochorení, reflexnou cestou by nastala aj úprava
vzniknutých zmien v pohybovom systéme.
Ak pripustíme možnosť využitia HBOT pri ochoreniach vnútorných orgánov a následnom ovplyvňovaní reflexných zmien v pohybovom systéme, je
namieste spomenúť aj problematiku funkčnej ženskej sterility. Touto oblasťou sa zaoberala Ľudmila
Mojžišová. Bola názoru, že funkčná ženská sterilita je výsledkom porušenej funkcie svalov panvového dna a blokádami v oblasti panvy a chrbtice.
Preto vypracovala špeciálnu cvičebnú zostavu, ktorej cieľom bolo uvoľniť blokády v oblasti panvy,
bedrových kĺbov a chrbtice, posilniť svaly panvového dna a hlavne zlepšiť ich prekrvenie. Mnohým
ženám sa pravidelným cvičením podľa tejto
metodiky podarilo otehotnieť. Ministerstvo zdravotníctva ČR dokonca túto metódu uznalo za hlavný terapeutický postup v liečbe funkčnej ženskej
sterility (Hnízdil, 1996). Ponúka sa teda otázka, či
by sa táto metóda nestala ešte účinnejšou, keby
bola doplnená aj o možnosť využitia HBOT.
V odbornej literatúre sa dokonca popisuje
celkové zlepšenie fyzickej a psychickej kondície
v súvislosti s HBOT. Existuje štúdia, ktorá hodnotila kvalitu života u pacientov s diabetickou nohou v súvislosti s poskytovanou liečbou. Skupina
pacientov liečená HBOT zaznamenala významné
zlepšenie v mnohých parametroch, ktoré súvisia so
všeobecným stavom zdravia, fyzickej a psychickej
pohody. Priaznivý vplyv na fyzickú a psychickú
pohodu je však skôr sekundárny. Pacienti sa cítia
lepšie v súvislosti s rýchlejším hojením diabetickej
nohy a nie v súvislosti s pobytom v hyperbarickej
komore (Harch, 2007). Ak by sa však vedecky
preukázal pozitívny vplyv HBOT na psychiku
jedinca, dalo by sa právom uvažovať o využití
HBOT v liečbe funkčných porúch pohybového
systému. Je dokázané, že psychické prežívanie sa
odráža na pohybovom správaní jedincov (napríklad
hypokinéza u pacientov s depresiou). Niektoré
literárne zdroje uvádzajú využitie HBOT aj pri
celkovej prepracovanosti, únave alebo strese
(Kmecová, 2007). Treba ju však aplikovať racio-
nálne, pretože príliš mnoho kyslíka urýchľuje
látkovú výmenu, čo môže viesť k tzv. kyslíkovej
únave. Na základe vyššie spomenutého sa teda
domnievame, že HBOT by bolo možné aplikovať i
v odboroch fyzioterapie a psychiatrie pri funkčných poruchách pohybového systému.
ZÁVER
Takmer každé chronické ochorenie (či už srdca
alebo pohybového systému) charakterizuje znížený
prísun krvi a kyslíka do chorobou postihnutých
tkanív. Dokonca aj funkčné poruchy pohybového
systému sú sprevádzané zmenou perfúzie v príslušných tkanivách. Svaly môžu byť v trvalom
izometrickom sťahu, ktorý bráni prísunu živín do
svalu a odplaveniu tkanivových metabolitov, fascie
na svaloch sa skracujú, čo taktiež obmedzuje prúdenie krvi vo svale. Vplyvom preťažovania svalov
dochádza k zmenám aj na ich úponových šľachách.
O tých je známe, že nemajú vlastné cievne zásobovanie, ale sú vyživované len difúzne. Aj svaly aj
šľachy sú tak pod oxidačným stresom. Preto sa
domnievame, že aj v liečbe funkčných porúch
pohybového systému sa nám ponúka možnosť využitia HBOT ako doplnkovej liečby, nakoľko pôsobí
na regeneráciu bunky na mitochondriálnej úrovni
podobne ako niektoré formy fyzikálnej liečby využívané v rehabilitácii. Kombinácia fyzikálnej liečby, HBOT a cielenej kinezioterapie sa javí progresívnou v komplexnej rehabilitácii funkčných porúch pohybovej sústavy.
Poďakovanie
Tento príspevok vyšiel s podporou projektu „Dobudovanie technickej infraštruktúry pre rozvoj vedy a
výskumu na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka
prostredníctvom hyperbarickej oxygenoterapie“; ITMS
kód 26210120019; operačného programu Výskum a
vývoj.
ODKAZOV
BARCAL R. a kol. 2000. Hyperbarie a hyperbarická oxygenoterapie. 1.vyd., Plzeň, V.
Kuma, 2000, ISBN 80-902017-7-6.
BEZNOSKA R. 1994. Hyperbarické komory –
naděje pro pacienty. In: Sestra, 1994, roč. 41, č.
2, s. 22-28, ISSN 1210-0404.
BITNAR P. a kol. 2009. Visceromotorické vztahy
a autonomní nervový systém. In: Rehabilitace
v klinické praxi. Praha, Galén, 2009, s. 181-185,
ISBN 978-80-7262-657-1.
26
ISSN 1339-3022
ČERVEŇANOVÁ E, POLIAKOVÁ N. 2014.
Základné aspekty psychologickej prípravy
pacientov pred hyperbarickou oxygenoterapiou.
In: Zdravotnícke listy, 2014, roč. 2, č. 1, s. 7375, ISSN 1339-3022.
GERLICHOVÁ K., MATIŠÁKOVÁ I. a kol.
2014. The role of nurse in hyperbaric oxygen
therapy. In: University Review, 2014, Vol. 8,
No. 1-2, p. 14-20, ISSN 1339-5017.
HARCH PG, McCULLOUGH V. 2007. The
oxygen revolution. New York: Hatherleigh
Press, 2007, ISBN 1578263263.
HNÍZDIL J. a kol. 1996. Léčebné rehabilitační
postupy Ludmily Mojžíšové. Grada Publishing,
Praha, 213 s., ISBN 80-7169-187-9.
JAIN KK. 2009. Textbook of Hyperbaric
Medicine. 5.vyd., Hogrefe & Huber Publishers,
2009, ISBN 978-0-88937-361-7.
JANDOVÁ J. 2001. Vertebroviscerální vztahy.
Projekt MZ ČR zpracovaný ČLS JEP za
podpory grantu IGA MZ ČR 5390-3, Reg. č.
a/079/113.
KAPTUROVÁ H a kol. 2005. Hyperbarická
oxygenoterapia. In: Sestra, 2005, roč. 9, č. 1, s.
38-39, ISSN 1210-0404.
KMECOVÁ A. a kol. 2007. Úlohy sestry pri
hyperbarickej
oxygenoterapii.
Prešov:
Prešovská univerzita / FNsP J. A. Reimana
v Prešove, 2007, ISBN 978-80-8068-622-2.
KOLAŘ P. 2009. Vyšetření svalového tonu. In:
Rehabilitace v klinické praxi. Praha, Galén,
2009, s. 58-60, ISBN 978-80-7262-657-1.
KÖNIGOVÁ R a kol. 1999. Komplexní léčba
popálenín. 1.vyd., Praha: Grada Publishing,
1999, ISBN 8071694169.
KRAJČOVIČOVÁ Z, MELUŠ V. 2014. Proposed
mechanisms of action of selected antioxidant
defences induced by hyperbaric oxygen
therapy. In: University Review, 2014, Vol. 8,
No. 1-2, p. 2-8, ISSN 1339-5017.
MORICOVÁ Š, KRUTÝ F. 1997. Využitie
hyperbarickej oxygenoterapie v medicínskej
praxi. In: Recipe, 1997, roč. 7, č. 4, s. 114-115
MRSÁKOVÁ E a kol. 1997. Hyperbarická
oxygenoterapia u kriticky nemocných a možné
problémy při ošetřovatelské péči a léčbě. In.
Sestra, 1997, roč. 41, č. 6, s. 15, ISSN 12100404.
PARABUCKI AB, BOZIĆ ID a kol. 2012.
Hyperbaric
oxyenation
alters
temporal
expression pattern of superoxine dismutase 2
after cortical stab injury in rats. Croat Med J,
2012, 53 (6): 586-957.
TRAVELL JG, SIMONS DG. 1999. Myofascial
pain and dysfunction: The trigger point manual,
Volume I1. Upper half of body. Second edition,
Williams & Wilkins, Baltimore, 1038 p., ISBN
0-683-08363-5.
27
ISSN 1339-3022
PLÁVANIE A JEHO ZDRAVOTNÉ ÚČINKY U MENTÁLNE POSTIHNUTÝCH
HEALTH INFLUENCE OF SWIMMING ON MENTALLY DISABLED PEOPLE
MACEJKOVÁ Yvetta
Fakulta telesnej výchovy a športu, Univerzita Komenského v Bratislave
považuje krok, vo vodnom prostredí ide o plavecké
zábery, ktorými jedinec posúva telo vpred alebo sa
nimi snaží udržať na hladine vody.
Po narodení deti prichádzajú na svet s pasívnou
adaptáciou na vodné prostredie. S vývinovými
zmenami v ontogenéze motoriky na suchu sa postupne stáva vodné prostredie pre človeka cudzie.
Súvisí to s bipedálnou lokomóciou a s výraznou
orientáciou pri podnetoch vonkajšieho prostredia
na zmyslové orgány predovšetkým zrak a dominantnú prácu horných končatín. Zmeny v ontogenetickom vývine motoriky na suchu ovplyvňujú
i špecifický motorický prejav vo vode, ktorý sa
odráža napríklad i v tom, že od určitého veku si
jedinci výrazne rýchlejšie osvojujú plavecké zručnosti v polohe na prsiach a nie na znaku.
Vodné prostredie so svojimi fyzikálnymi zákonitosťami, predovšetkým tlakovými a vztlakovými
silami, mení pôsobenie vonkajších síl pri rozdielnych polohách a pohyboch.
Pohyb vo vode vo forme plávania sa líši od
pohybu na suchu predovšetkým:
 horizontálnou polohou tela,
 človek sa vznáša na hladine nie len vďaka
vztlakovým silám, ale i vďaka relatívne vyrovnanej hustote vody a tela,
 na suchu sú dominantne zaťažované dolné končatiny a chrbtica, v plávaní ťahovú silu tvoria
dominantne horné končatiny,
 antigravitačné účinky hydrostatického vztlaku
odľahčujú chrbticu a dolné končatiny a celkový
pohyb vo vode uľahčujú,
 pri pohybe vo vode sa plavec opiera o tekutú
substanciu, kde tlak a vztlak vytvárajú oporu
pohybujúcim sa končatinám,
 pre pohyb vo vode je nutné aktívne, riadené
dýchanie, často so zadržaným dychom, je to
najlepší aktívny tréning dýchacieho systému
sťažený tlakom vody,
 pri pobyte vo vode sú zvýšené nároky na termoreguláciu organizmu.
ABSTRAKT
Príspevok poukazuje na rozdiely medzi pohybom človeka na suchu a vo vode z hľadiska vlastností vodného
prostredia. Prezentuje špecifiká plaveckej lokomócie
oproti motorike človeka na suchu s akcentom na motoriku mentálne postihnutých. Kazuistikou prezentuje
pozitívny vplyv viacročného plávania na respiračný, pohybový systém, motoriku a skladbu tela chlapca
s Dawnovým syndrómom.
Kľúčové slová: Plávanie. Plavecké zručnosti. Mentálne
postihnutí. Dawnov Syndrom.
ABSTRACT
Paper highlights the differences between human movement on land and in water in terms of the characteristics
of the aquatic environment. It presents the specifics of
the swimming locomotion compared to the motoric of
human body on the dry land with the accent on motor
skills of mentally disabled. Case report presents a
positive impact on the multiannual swimming respiratory, musculoskeletal system, motor skills and body
composition of a boy with Dawn's syndrome.
Key words: Swimming. Swimming skill. Mental
disability. Down syndrome.
ÚVOD
Plavecká lokomócia je špecifickým motorickým
prejavom človeka vo vode, ktorý v najširšom ponímaní lokomócie nazývame plávanie. Základným
pohybom človeka na suchu je chôdza, vo vode
plávanie. Lokomócia je zadefinovaná (Štulrajter,
2007) ako schopnosť človeka pohybovať sa, premiestňovať celé telo, čo z fyziologického hľadiska
zabezpečuje motorický systém riadený CNS. Plávanie je motorickým učením získaná pohybová
zručnosť. V širšom ponímaní ho možno chápať
ako cielené motorické jednanie človeka vo vode. Je
to konkrétna forma špecifického pohybu (lokomócia pohybu vpred vykonávaná predovšetkým
hornými končatinami, oproti bipedálnej lokomócii
na suchu) na zvládnutie vodného prostredia. Pokiaľ
na suchu sa za základný lokomočný vzorec
28
ISSN 1339-3022
Pri učení sa plávať ide o budovanie úplne nových
pohybových vzorcov, v ktorých nemôžeme uplatniť pohybové skúsenosti získané pohybom na suchu, dokonca ani základnú lokomóciu ako krok,
skok, hod. Pre stoj na suchu je dôležitá poloha
panvy, ktorá má funkciu nosného rámu pre ukotvenie chrbtice a tvorí klenbu pre prenos hmotnosti
tela na dolné končatiny. Tento prenos hmotnosti
na dolné končatiny vo vode nepôsobí, nakoľko
vztlaková sila ho neguje. Pritom poloha vo vode
pri cvičeniach v stoji alebo v sede výrazne stimuluje posturálne svaly. Na vyrovnávanie polohy je
potrebné zapájať nie len prácu končatín, ale polohou hlavy, trupu, panve, optimálnou plochou opory
s pomôckou alebo bez nej je jedinec nútený
neustále reagovať na podnety vonkajšieho prostredia a stabilizovať optimálnu polohu tela. Vo vodnom prostredí zmena polohy tela je aferentným
spúšťacím momentom pre svalové reťazenie a svalovú dynamickú súhru.
Špecifikum plávania spočíva v rozdielnosti vonkajšieho prostredia. Pre stabilitu polohy tela vo vode je dôležitá veľkosť opornej plochy a miesto
ťažiska. Ak pod opornou plochou rozumieme priamy kontakt plochy ktorejkoľvek časti tela s podložkou, v prípade vody ide o pohyblivú podložku.
Aj preto viac ako v iných pohybových aktivitách je
udržanie stability v základných polohách náročnejšie a podieľajú sa na nich okrem veľkých svalových skupín aj malé (napr. všetky svaly lopatky,
dlaní a predlaktia, panvy, chodidiel). Vodné prostredie pre jedinečnú charakteristiku plochy opory
(vysoká variabilita) umožňuje cvičiť v kombináciách prvkov a polohách, ktoré na suchu nie je
možné realizovať. Ľudské telo v akejkoľvek polohe vo vode reaguje na plochu opory. Na vyrovnávanie polohy je potrebné svalové úsilie pracujúcich končatín a svalových skupín celého tela,
ktoré zdanlivo „nepracujú“ ale pre udržanie správnej polohy tela zohrávajú dôležitú úlohu. Aktivita
vnútrosvalovej a medzisvalovej koordinácie je
vysoká.
Na udržanie základných polôh tela (stoj, sed, ľah)
vo vode vplyvom vonkajšieho prostredia prichádza
k rozdielnej reakcii pohybového systému. Chýba
pevná opora, je vyššia hustota a tlak prostredia, s
čím sa musia všetky systémy vyrovnať. Vykonanie
akéhokoľvek prvku vo vode i napriek relatívne
jednoduchej pohybovej štruktúre je náročné na
neuromuskulárnu koordináciu nervového, pohybového zmyslového, termoregulačného systému,
ktoré sú neustále dráždené hydromechanickými
vlastnosťami vody.
Pre efektívny pohyb vo vode je dôležitá poloha
tela, ktorú ovplyvňuje práca dolných a horných
končatín. Aj základné polohy človeka - sed, stoj,
ľah, je nutné sa vo vode znovu učiť i napriek tomu,
že vertikálnu polohu na suchu človek berie ako
samozrejmosť. Vertikálna poloha pri pohybe
vo vode sa využíva v dôležitých prvkoch napr.
pri skokoch do vody, pri rôznych hrách s loptou,
pri záchrane topiaceho sa.
Správne dýchanie v plávaní je základnou požiadavkou jeho vplyvu na zdravie. Výdych do vody
mobilizuje nie len prácu bránice, ale všetkých dýchacích svalov a pôsobí:
 na celkové prehĺbenie dýchania,
 trénuje výdych v jeho konečnej fáze,
 udržuje otvorené cesty po celú dobu dýchania.
K horným dýchacím cestám patria nos s dutinou
nosnou a nosohltanom, ústa s dutinou ústnou, hrtan
a horná tretina hlavného dýchacieho traktu priedušnica (trachea). Základný dychovo-pohybový vzorec, tzv. stereotyp dýchania sa skladá z fáz
(Hromádková, 1999):
 vdych nosom, ústa zatvorené,
 vdychová pauza na konci vdychu,
 výdych ústami,
 výdychová pauza na konci výdychu.
Dýchanie v plávaní má rozdielny dychovo-pohybový vzorec. Jeho dynamika je limitovaná technikou a frekvenciou horných končatín konkrétneho
plaveckého spôsobu a vo všeobecnosti tvorí:
 vdych len ústami,
 pri ponorení tváre do vody výdych nosom aj
ústami s aktívnejším výdychom nosom,
 fáza zadržania dychu,
 dynamický výdych nosom aj ústami.
Technicky správne dýchanie v plávaní z hľadiska zdravia pôsobí:
 mobilizuje a naťahuje tuhé a zablokované štruktúry dychovej pohybovej sústavy hornej polovice tela,
 priaznivo stimuluje primárne dychové poruchy,
ktoré sú ovplyvnené chybným držaním tela.
Dôležité penzum cvičebných prostriedkov v zdravotnom plávaní tvoria prostriedky na zvládnutie
a osvojenie si základných plaveckých zručností
(vznášanie, dýchanie, splývanie, orientácia vo vo-
29
ISSN 1339-3022
de). Plavecké zručnosti v didaktike plávania majú
veľmi významné postavenie, pretože tvoria „most“
pre nácvik techniky plávania. Ich podstata spočíva
v senzomotorickej adaptácii na vlastnosti vodného
prostredia (predovšetkým vztlak, tlak, rozdielne
prúdenie vody). Okrem základných zručností majú
dôležité miesto i ďalšie, ktoré možno rozdeliť
podľa motorickej zložitosti a životnej dôležitosti.
V prevencii pred utopením je dôležité učiť aj
koordinačne náročnejšie a pre záchranu života
dôležité plavecké zručnosti napríklad plávanie pod
vodou, skok do hlbokej vody s následným vyplávaním na hladinu vody, šliapanie vody s prácou
paží, ale aj bez ich pomoci.
Výnimočnosť v nácviku plaveckých zručností
a techniky plávania umožňuje pomerne rýchle prechádzanie z prvku na prvok. Napríklad poloha tela
na prsiach a znaku mení i fázu hnacej sily pri kraulových a znakových nohách, pričom pohyb z hľadiska priestorovej štruktúry je rovnaký. Ďalším, nie
zanedbateľným faktom pri nácviku techniky plávania, je transfér v motorickom učení, ktorý
umocňuje šírka plaveckých zručností.
Plavecké zručnosti možno s určitou opatrnosťou
zaradiť medzi koordinačné schopnosti. Pri našom
tvrdení vychádzame zo základnej definície koordinačných schopností (Zimmermann, Schnabel,
Blume, 2002). Predstavujú určitú triedu motorických schopností, ktoré sú podmienené procesmi
riadenia a regulácie pohybovej činnosti. Predstavujú upevnené a generalizované kvality priebehu
týchto procesov. Sú výkonovými predpokladmi pre
činnosti charakterizované vysokými nárokmi
na koordináciu. Plavecká lokomócia je cyklicky sa
opakujúci sled plaveckých pohybov, ktoré sú
citlivé na senzomotorickú percepciu, ktorú sa doteraz nepodarilo jasne zadefinovať (Turek, 1988).
V súčasnosti je v teoretickej rovine ustálená
systematika plaveckých zručností, ktorú overili
i dlhoročné empirické výskumy (Blaser et al. 1984,
Čechovská, 2001, Jursík, 1990, Macejková, 2007,
2008). Pre oblasť zdravia je dôležité zvýrazniť ich
prepojené fungovanie, pričom spoločnou premennou všetkých je dýchanie do vody.
Výskumy v oblasti významu plávania pre zdravie
populácie majú široký diapozon predmetu skúmania, z ktorých vyberáme v oblasti rozvoja koordinačných schopností (Benčuriková, 2010, Vicsayová, 2009), v oblasti mentálne postihnutých (Bělkova, 1999, Břečková,2009, Cole-Becker, 2004)
v oblasti telesne postihnutých (Koury, 1996).
Spoločným menovateľom výsledkov je pozitívny
vplyv plávania na zdravie človeka. Prezentované
výsledky v odbornej literatúre sú limitované
metodikou výskumu. Nakoľko zdravie človeka je
multidimenzionálna premenná, výskumy v tejto
oblasti budú neustále otvorené.
Obrázok 1 Jedinečný pohyb, plávanie (autizmus)
30
ISSN 1339-3022
Fundamentálnym princípom pohybu mentálne
postihnutých jedincov vo vode je rešpektovanie
zákona jednoty všeobecného a špeciálneho. Fyzikálne vlastnosti vody vytvárajú všeobecnú konštantu pre motorický prejav človeka vo vode
vo vzťahu k špecifikám celého spektra konkrétnej
zdravotnej diagnózy. Motoriku človeka vo vode
limituje kognitívny, senzomotorický, emocionálny
a sociálny vývin. Počiatky motoriky človeka vo
vodnom prostredí začínajú adaptáciou na fyzikálne
vlastnosti vody, čo vytvára rozdielne biomechanické podmienky na stabilitu a mobilitu človeka.
Pri pohybe vo vode to znamená udržať sa a pohybovať vo vzťahu k stabilizácii ťažiska a vztlakovej
sily (určuje polohu tela vo vode), schopnosť
používať rôzne pohybové vzory vyplývajúce z požiadaviek pohybu. Obsah vety možno prezentovať
obrázkom 1, kedy jedinec, autista, svojou jedinečnou lokomóciou pláva na hladine, pričom
aplikuje plavecké zručnosti dýchanie a vznášanie.
Chlapec sa pohybuje vo vode vo všetkých rovinách
laterálnej, hotizontálnej, vertikálnej, čomu prispôsobil aj pohyby hornými a dolnými končatinami.
Ich vonkajší prejav s plaveckým pohybom nemá
nič spoločné.
mené, že chlapec asi nebude nikdy sedieť. S chlapcovým ochorením súviseli nie iba hypotónia svalstva, brušný rozostup, nestabilná chôdza, slabá
koordinácia, ale aj silné zahlienenie a časté infekty
horných dýchacích ciest, ktoré sa ťažko liečili.
Od narodenia bol sledovaný v rôznych odborných ambulanciách neurologickej, rehabilitačnej,
neskôr v logopedickej.
Od 2 mesiacov do 24 mesiacov s ním bola cvičená Vojtova metóda, čo napomohlo, že ako 15
mesačný začal sedieť a ako 19 mesačný začal chodiť. Následne od 3 rokov do 9 rokov pravidelne
2-krát do týždňa chodil na hipoterapiu, čo napomohlo lepšiemu vzpriameniu v sede a celkovému
držaniu tela. Keďže ďalšiu hipoterapiu odmietal a
na základe neurologického vyšetrenia vo veku 9
rokov bola lekárom stále diagnostikovaná silná
svalová hypotónia a vysoká motorická nekoordinovanosť, rodičia sa rozhodli chodiť s chlapcom
plávať. Najskôr rekreačne, neskôr pravidelne 2x do
týždňa bez odborného vedenia.
Športová anamnéza
Chlapec sa ako 13 ročný dostal pod odborné vedenie plaveckej trénerky, s ktorou pracuje aj v súčasnosti vo veku 20 rokov. Pri nástupe do plaveckej prípravy z pohľadu rodičov vedel čiastočne
plávať, z odborného pohľadu trénerky nie. Nekoordinovane plával prsiarsky spôsob, nevedel splývať
v polohe na prsiach ani znaku, nevedel dýchať do
vody. Neovládal základné plavecké zručnosti.
Prvé dva roky odbornej plaveckej prípravy pozostávali z nácviku širokej škály plaveckých zručností v rôznych polohách tela, kde bolo zdôrazňované dýchanie v súčinnosti s konkrétnymi cvičeniami. Naučiť sa vydychovať do vody trvalo chlapcovi 2 roky. Z hľadiska jeho postihnutia bol
problém aktivizovať súčasné vydýchnutie nosom aj
ústami do vody a následne nadýchnutie sa len
ústami. Okrem hĺbky je v plávaní dôležitá aj
frekvencia dýchania, ktorá je naviazaná na prácu
horných končatín. Tento prvok sa plavec neustále
učí so zdokonaľovaním techniky plávania.
Obsah výcvikových hodín v prvých rokoch
plávania bol zameraný na nácvik techniky troch
plaveckých spôsobov kraul, znak, prsia. Zdôrazňoval sa tak pozitívny transfer motorického učenia,
nakoľko prechod v jednotlivých plaveckých prvkoch to umožňuje. Od počiatku sa nácvik plaveckých prvkov realizoval nie len v horizontálnej
CIEĽ
Cieľom príspevku je poukázať na špecifiká plávania a jeho zdravotné účinky u chlapca s Downovým syndrómom.
METODIKA
Prostredníctvom kazuistiky poukazujeme na
vplyv pravidelného plávania na zdravotný stav
chlapca s Downovým Syndrómom.
VÝSLEDKY
Zdravotná anamnéza
Chlapec sa narodil v riadnom termíne s diagnózou náhodný Downov Syndróm. Pri pôrode mu
bola prestrihnutím pupočnej šnúry zanesená infekcia, čo spôsobilo pľúcnu sepsu. Ako 3-hodinový
novorodenec bol pod antibiotickou a symptomatickou liečbou a postupne dochádzalo k úprave
jeho klinického stavu. U chlapca bola, aj vzhľadom
k základnej diagnóze, aj na základe celkovej infekcie, diagnostikovaná silná hypotónia svalstva tak
končatinového ako trupového, široká diastáza brušných svalov. Funkcia srdca bola v norme, s malým
šelestom. Na základe diagnózy bolo rodičom ozná-
31
ISSN 1339-3022
polohe, ale aj v sede s pomôckou (najčastejšie
s plaveckým valcom).
Nácvik techniky plavca je limitovaný jeho
zdravotnou diagnózou. Z hľadiska motoriky je
Dawnovnov syndróm charakteristický vysokou
pohyblivosťou pohybového systému. Na jednej
strane to uľahčuje nácvik techniky, ale jeho
nadpriemerná úroveň neguje optimálnu techniku
hlavne pri spôsoboch kraul a znak. Nakoľko
využitie kognitívnej stránky je v motorickom učení
obmedzené, pri nácviku sa postupuje veľmi
pomalými krokmi zdokonaľovania, ktoré oproti
zdravým jedincom trvajú niekoľko mesiacov.
Prvé tri roky plaveckej prípravy sa realizovali
mimo športového prostredia s frekvenciu 1 prípadne 2-krát do týždňa. Postupne sa plavec integroval
do športovej skupiny plavcov. V súčasnosti trénuje
tri razy za týždeň s naplávaným objemom za
tréningovú jednotku (70 min) cca 1500 m.
pravy sa nerealizovali plavcom žiadne motorické
testy (z hľadiska pohybovej koordinácie to nebolo
ani možné), rast jeho plaveckej výkonnosti nepriamo poukazuje na rozvoj kondičných schopností.
Neustálym rastom naplávaného objemu v jednej
tréningovej jednotke sa zvyšuje jeho aeróbna vytrvalosť a dynamická sila. V súčasnosti vie plávať
všetky štyri plavecké spôsoby a pripravuje sa na
svetové letné hry Špeciálnych olympiád v r. 2015.
Po mentálnej stránke sa chlapec za 6 rokov pravidelnej športovej prípravy výrazne zmenil. Z nezorientovaného jedinca odkázaného na pomoc najbližších si postupne pretváral vlastný postoj k sebe
samému, k známemu a neznámemu okoliu. Má
svoj vlastný názor, je na seba hrdý, zlepšila sa jeho
samostatnosť a komunikácia v neznámom prostredí. Pravidelnou športovou prípravou sa stal cieľavedomý a húževnatý. Cíti sa byť rovnocenný so
zdravými jedincami, je kamarátsky, optimistický.
Vplyv plávania na súčasný zdravotný stav
Z hľadiska motorického prejavu oproti počiatočnému nálezu neurológa, z nekoordinovanej chôdze
a celkovej ťažkopádnej motoriky ako aj chybného
držania tela je v súčasnosti plavcovi diagnostikovaná slabá skolióza, pozitívne sa posunula
hrubá a jemná motorika. Táto sa prejavuje v cvičeniach v presnosti chytania a hádzania lopty,
v skokoch jednonož, znožmo. Vplyvom plávania
sa zlepšila funkcia horných dýchacích ciest, ktorá
sa prejavuje v malom počte ochorení spôsobenom
infekciou. Vedľajším prejavom je, že sa naučil
aktívne výdychom prečistiť si nos. Vzhľadom
k diagnózam bol chlapcovi predpovedaný sklon
k obezite, ktorej sa vekom nedá predísť. Po zintenzívnenej plaveckej príprave je telesná skladba
plavca v norme: výška 167 cm, hmotnosť 66,9 kg,
podiel svalov 49,4% a tuku 14,6% (merané váhou
Topcom 3000).
U plavca sa pozitívne zmenila pohybová koordinácia na suchu a vo vode. Vplyvom roky trvajúcemu motorickému učeniu je vnímavejší pre detaily plaveckého pohybu, čas motorickej docility sa
výrazne skrátil. Vnímanie vlastného pohybu dokáže spresniť z hľadiska času a priestoru. Reguláciu
kinestetických vnemov mu napomáha zdokonaľovať aj ďalšia aktivita (tanec), ktorej sa venuje
niekoľko rokov. Technické majstrovstvo v plávaní
určujú okrem iného rytmické schopnosti, v ktorých
plavec realizuje vlastné časové vnímanie plaveckého pohybu. Napriek tomu, že v počiatkoch prí-
ZÁVER
Pozitívny vplyv plávania na bio-psycho-sociálny
rozvoj mentálne postihnutých jedincov je preukázaný na všetkých úrovniach veku, pohlavia, pohybového a psychického zdravia. Jeho špecifikum
oproti iným športom je vo výraznejšej stimulácii
respiračného systému a celkovej motorickej koordinácie pohybovej sústavy s výraznou podporou
fyzikálnych vlastností vodného prostredia. Na príklade vplyvu dlhodobej plaveckej prípravy na
zdravotný stav chlapca s Downovým syndrómom
sme konkretizovali prínos plávania pre podporu a
rozvoj aktívneho zdravia.
ODKAZOV
BĚLKOVÁ, T. 1999. Zdravotní plavání. Těl. Vých.
Sport Mlád., 65, 1999, č. 7, s. 9-11.
BENČURIKOVÁ, Ľ. 2010. Rovnováhové
schopnosti detí predškolského veku na suchu
a vo vode v súvislosti s plaveckou spôsobilosťou. In: Štúdium motoriky človeka vo
vodnom prostredí. Bratislava : Peter MačuraPEEM, 2010. S. 20-44. ISBN 978-80-8113093-7.
BLASER,P.-LEWIN,G.-WALTHER,G.
1984.
Mehr
Aufmerksamkeit
der
Ausbildung
schwimmerischer Grundfertigkeiten. Körpererziehung, 34, 1984, 5, s. 201-203.
BŘEČKOVÁ, G. 2002. Psychosomatická stimulace prostřednictvím aktivit ve vodě. In.
32
ISSN 1339-3022
Pohybem k integraci osob se zdravotním
postižením. Olomouc: Univezita Palackého
v Olomouci, 2002. s. 47 – 52. ISBN 80-2440535-0.
ČECHOVSKÁ, I. 2002. Plavání dětí s rodiči.
Praha: Grada, 2002. 132 s. ISBN 80-247-02118.
COLE, A. J. - BECKER, B. J. 2004.
Comprehensive Aquatic Therapy. USA:
Elsevier Inc. 2004. 368 s. ISBN 0-7506-7386-9.
HROMÁDKOVÁ, J. A KOL. 1999. Fyzioterapie.
Jinočany: H & H, 1999. 428 s. ISBN 80-8602245-5.
KOURY, J. M. 1996. Aquatic Therapy
Programming. Guidelines for Orthopedic
Rehabilitation. USA: Human Kinetics, 1996.
280 s. ISBN 0-87322-971-1.
JURSÍK,D. a kol. 1990. Plávanie. Bratislava:
Šport, 1990. 230 s. ISBN 80-7096-107-4.
MACEJKOVÁ, Y. 2007. Dôležitosť plaveckých
zručností v didaktike plávania. Tel. Vých.
Šport. 17, 2007, 1. s. 17-18. ISSN 1335-2245.
MACEJKOVÁ, Y. 2008. Plavecké zručnosti v
plaveckej lokomócii. Tel. Vých. Šport. 18,
2008, 2. s. 29-32. ISSN 1335-2245.
ŠTULRAJTER, V. 2007. Lokomócia. In:
Terminologický slovník vied o športe. Bratislava
: PEEM, 2007, s. 172.
TUREK, M.1998. Pocit vody v plaveckej reflexii.
In: Teoretické a didaktické problémy plávania
a plaveckých športov. Zborník referátov VI.
vedecko-odborný seminár s medzinárodnou
účasťou, Bratislava : Korekt, 1998, s. 89 – 92.
VICZAYOVÁ, I. 2009. Vplyv základného
plávania na úroveň a zmeny koordinačných
schopností detí mladšieho školského veku.
Bratislava : FTVŠ UK, 2009. 140. Dizertačná
práca.
ZIMMERMANN, K.- SCHNABEL, G. - BLUME,
D. Koordinative Fähigkeiten. In: G. Ludwig B. Ludwig (Eds.) Koordinative Fähigkeiten koordinative Kompetenz. Kassel : Universität
Kassel, 2002, s. 25 - 33.
33
ISSN 1339-3022
FORMY ÚČASTI A POSTOJE ŠTUDENTOV STREDNÝCH ŠKÔL BRATISLAVSKÉHO
KRAJA K ŠKOLSKEJ TELESNEJ VÝCHOVE
FORMS OF PARTICIPATION AND ATTITUDES OF MIDDLE SCHOOL STUDENTS
OF THE BRATISLAVA REGION TOWARD THE SCHOOL PHYSICAL EDUCATION
KOTYRA Ján1, KOTYRA Martin2
1
2
Súkromné gymnázium Esprit, Bratislava
do základného psychického uspôsobovania človeka. Sú predmetom skúmania všeobecnej, sociálnej
aj politickej psychológie, výchovy, marketingu,
reklamy a iných špecifických odvetví modernej
psychológie. Zhodujeme sa s názorom, že postoj je
výsledkom skúseností, ale v nasledujúcich činnostiach sa uplatňuje ako riadiaci, takmer direktívny
faktor. Umožňuje riešiť situácie bez nového rozvažovania, rozhodovania, argumentácie (Boroš,
1999). Takto chápaný postoj zohráva dôležitú úlohu pri všetkej činnosti človeka, vrátane pohybovej.
Vlastný proces ich formovania prebieha najmä
v období adolescencie. V tomto vývinovom štádiu
má človek možnosť prichádzať do kontaktu so spoločenskými javmi v oveľa plnšom rozsahu. Deje sa
tak prostredníctvom vzdelávania, čítania, vnímania
informácií z masmédií atď. V dôsledku zrenia
intelektových procesov a citových stavov dokáže
početné a diferencované podnety nielen zaznamenávať, ale aj v sebe prežiť a spracovať. Práve tu
vidíme možnosť pedagógov a zvlášť pedagógov telesnej výchovy aby postoje žiakov formovali a motivovali ich k pohybovej aktivite a k športu vôbec.
Školská telesná výchova ako vyučovací predmet
má vzhľadom na realizáciu svojich špecifických
biologických, vzdelávacích, psychologických a sociálnych cieľov nezastupiteľné miesto v každom
systéme výchovy a vzdelávania ( Labudová, 2003).
Pod pojmom telesná výchova rozumieme cieľavedomú výchovnú a vzdelávaciu činnosť pôsobiacu
predovšetkým na telesný a pohybový vývoj človeka, upevňovanie jeho zdravia, zvyšovania telesnej
zdatnosti a pohybovej výkonnosti, získavanie základného teoretického a praktického telovýchovného vzdelania a kladných citových zážitkov z tejto činnosti.
U detí, ktorých postoje sa práve utvárajú, môže
byť vyučovací proces veľmi účinný, najmä pri
utváraní inštrumentálnych postojov a postojov poznávania, pričom práve telesná výchova je predmetom, v ktorom sa dajú rozvíjať aj ďalšie psycho-
ABSTRAKT
Úlohou školskej telesnej výchovy ako vyučovacieho
predmetu je zabezpečiť zdravý a harmonický vývin detí
a mládeže. Školský vek je kľúčovým obdobím na získanie dobrej východiskovej úrovne telesnej zdatnosti a
pohybovej výkonnosti. Hlavným cieľom nášho výskumu bolo prispieť k rozšíreniu poznatkov o názoroch,
postojoch študentov k telesnej výchove na stredných
školách Bratislavského kraja a na základe analýzy určiť,
ktoré prevládajú. Taktiež porovnať postoje chlapcov
a dievčat k tomuto vyučovaciemu predmetu. Dospeli
sme k záverom, že telesná výchova patrí u väčšiny
študentov stále k obľúbeným vyučovacím predmetom.
Kľúčové slová: Postoje. Pohybová aktivita. Mládež.
Telesná výchova. Učiteľ.
ABSTRACT
The goal of physical education as a school subject is to
provide healthy and harmonious growth of children and
young people. The school age is the key period to
acquire good starting point in physical ability and
performance. The main target of our research is to
contribute wider knowledge about opinion and attitudes
of Secondary Schools students towards physical
education in Bratislava region and according analysis to
determine predominate ones. We have compared
different attitudes of boys and girls towards physical
education in our research. We have come to conclusion
that physical education is still one of the most favoured
subjects among majority of students.
Keywords: Approach. physical
physical education. Teacher.
activity.
Youth.
ÚVOD
Postoj môžeme definovať ako relatívne stále psychické sústavy vyjadrujúce vzťah človeka k okolitému svetu a jeho zložkám. Má významné miesto
v štruktúre osobnosti, zahŕňajúc v sebe dva komponenty: prvým je vzťah k činnosti a druhým je
subjektívny stav človeka, najmä jeho emocionálna,
citová stránka (Kollárik, 1993). Postoje patria
34
ISSN 1339-3022
logické funkcie postojov (Labudová, 2007).
Pri utváraní žiaducich postojov zohráva významnú
úlohu učiteľ. Chromík (1993) charakterizuje dobrého učiteľa telesnej výchovy ako profesionála,
ktorého základnou úlohou je upevňovať zdravie
detí a mládeže, zvyšovať telesný rozvoj a pohybovú výkonnosť, formovať postoje a záujmy žiakov počas hodiny telesnej výchovy v najvyššej
možnej miere.
Vo vyučovaní telesnej výchovy je potrebné
hľadať cestu ku každému žiakovi, a to aj k takému,
ktorý na pohybovú činnosť nemá veľké predpoklady, zvažovať spôsob jeho motiváciu do činnosti
a prístupy k nemu tak, aby sa školská telesná výchova stala preňho radosťou, potešením a zdrojom
podnetov na primerané vlastné telesné a pohybové
zdokonalenie sa.
Obrázok 1. Zapojenie sa študentov stredných škôl
do telesnej výchovy
Na otázku aký máte postoj k školskej telesnej výchove odpovedali študenti nasledovne: u chlapcov
má k telesnej výchove veľmi pozitívny postoj
24%, 39% pozitívny, 22% ľahostajný, 10% negatívny a len 5% veľmi negatívny (obr.2). Pokiaľ sa
pozrieme na odpovede dievčat môžeme konštatovať, že veľmi pozitívny postoj k telesnej výchove
má 14% dievčat, pozitívny 38%, ľahostajný 23%,
negatívny 18% a veľmi negatívny len 7% (obr.3).
Môžeme konštatovať že študenti majú vo veľkej
miere k školskej telesnej výchove pozitívny postoj.
SÚBOR A METODIKA
Náš výskum sa uskutočnil so študentmi stredných
škôl Bratislavského kraja. Súbor tvorilo 326 študentov, z toho bolo 175 chlapcov a 151 dievčat stredoškolákov 4. Ročníka štúdia. Respondenti
ktorých priemerný vek bol od 17 – 19 rokov.
Výskum sme realizovali v októbri 2012 v uvedenom vybranom ročníku štúdia. Dotazník pozostával zo 16 otázok, kde respondenti pomocou alternatívnych a voľných odpovedí vyhodnotili svoje
postoje, formy účasti na školskej telesnej výchove
a tiež vyjadrili svoje názory k faktorom ktoré považujú za dominantné pri ich orientácii k telovýchovným aktivitám. V základných štatistických
charakteristikách sme vyjadrili percentuálne pomery. Keďže sme chceli vzhľadom na rozsah vzorky
dosiahnuť stopercentnú návratnosť dotazníkov, zadávali sme ich respondentom osobne na začiatku
hodín telesnej výchovy.
Obrázok 2 Postoje chlapcov k školskej telesnej
výchove
Na začiatku výskumu sme zisťovali, či sa študenti zúčastňujú telesnej výchovy a v akej forme.
Študenti mali na výber zo štyroch možností: 1. TV
sa zúčastňujem v plnom rozsahu, 2. na TV cvičím,
ale mám úľavy, 3. zúčastňujem sa zdravotnej TV,
4. som úplne oslobodený. Z výsledkov vyplýva, že
telesnej výchovy v plnom rozsahu sa zúčastňuje
79,4% chlapcov a 74,8% dievčat, telesnej výchovy
sa zúčastňuje ale má úľavy 6,9% chlapcov a 9,9%
dievčat. Zdravotnú telesnú výchovu absolvuje
6,3% chlapcov ale aj 4,6% dievčat a úplne oslobodených je 7,4% chlapcov a 10,6% dievčat (obr.1).
Obrázok 3 Postoje dievčat k školskej telesnej
výchove
35
ISSN 1339-3022
Ďalšou úlohou bolo zistiť faktory, ktoré študenti
považujú za dominantné pri ich orientácii k telovýchovným aktivitám a posúdiť rozdiely z hľadiska
pohlavia. Otázka znela: „Ktorý faktor najviac
ovplyvňuje váš postoj k školskej telesnej výchove?”
Pri analýze uvedených názorov z hľadiska celého
súboru, bez ohľadu na pohlavie môžeme konštatovať, že vyše polovica respondentov považuje
za dominantný faktor, ktorý ovplyvňuje ich postoj
k telesnej výchove vôbec, druh pohybovej aktivity,
ktorú vykonávajú. Druhým v poradí s najvyššou
početnosťou výrokov je učiteľ telesnej výchovy,
ktorého za najdôležitejší faktor uviedla skoro jedna
pätina respondentov celého skúmaného súboru.
Nižšiu početnosť vykazujú materiálne podmienky
a rodičia, medzi ktorými je nepatrný rozdiel
frekvencií výskytu odpovedí.
Z odpovedí chlapcov vyplýva, že za dominantný
faktor považuje druh pohybovej aktivity, ktorú vykonáva až 58%. Z hľadiska početnosti frekvencie
odpovedí na druhom mieste sa nachádza učiteľ
telesnej výchovy s 18%, za ním nasledujú s nižšou
početnosťou prostredie, v ktorom vykonávajú pohybovú aktivitu (12%), zdravie (10%) a materiálne
podmienky (2%). Možnosť označiť rodičov za dominantný faktor si nevybral ani jeden respondent
(obr.4).
točňuje (11%). Pozoruhodné je, že na rozdiel
od chlapcov, u ktorých sme sa s rodičmi ako faktorom nestretli dievčatá ho uviedli v 2% rovnako ako
materiálne podmienky (obr.5).
Obrázok 5 Vplyv faktorov na formovanie postojov k telesnej výchove – dievčatá
ZÁVER
V našom výskume sme riešili úlohy, v ktorých
sme sa snažili zistiť a posúdiť postoje študentov
stredných škôl Bratislavského kraja ku školskej
telesnej výchove z hľadiska pohlavia a zistiť
faktory, ktoré považujú za dominantné pri ich
orientácii k pohybovým aktivitám. Zároveň sme
zisťovali, či sa študenti zúčastňujú telesnej výchovy a v akej forme. Dospeli sme k záverom, že
telesná výchova patrí u väčšiny študentov stále
k obľúbeným vyučovacím predmetom, pričom
vyššej obľube sa teší u chlapcov než u dievčat.
Na základe hodnotenia intersexuálnych rozdielov
obľúbenosti telesnej výchovy môžeme konštatovať
rozdielne postoje študentov z hľadiska pohlavia k
školskej telesnej výchove, s výrazne vyššou mierou kladných postojov u chlapcov ako u dievčat.
Zistené výsledky potvrdzujú predpoklad o rozdielnom postoji študentov k telesnej výchove. Z hľadiska kumulácie odpovedí je zjavná rozdielnosť
faktorov, ktoré ovplyvňujú postoj študentov k pohybovým aktivitám z hľadiska pohlavia. Zistili
sme vyššiu početnosť učiteľa telesnej výchovy
z percentuálneho hľadiska a nižšiu početnosť u rodičov. Nepotvrdili sme poznatky o dominantnosti
rodičov pri orientácii študentov k pohybovým
aktivitám.
Na základe našich výsledkov pre pozitívne ovplyvnenie postojov k telesnej výchove navrhujeme:
 Vysokú obľúbenosť telesnej výchovy u študentov využiť pre pestré ponuky možností športovania na škole aj v mimo vyučovacom čase.
Obrázok 4 Vplyv faktorov na formovanie postojov k telesnej výchove – chlapci
Zhodne ako u chlapcov takmer polovica výskumného súboru dievčat uviedla za najdôležitejší
faktor, ktorý má vplyv na formovanie postoja k telesnej výchove, druh pohybovej aktivity, ktorú vykonávajú a 1/5 respondentiek považuje za dominantný faktor učiteľa telesnej výchovy (20%).
Na treťom mieste z hľadiska početnosti výsledkov
odpovedí sa nachádza ako faktor zdravie (14%),
za ním prostredie, v ktorom sa daná aktivita usku36
ISSN 1339-3022
 Orientovať snahu učiteľa telesnej výchovy
na výraznejšie získanie dievčat pre pohybovú
aktivitu a šport vôbec, diagnostikovaním ich
pohybových záujmov prípadne analýzou príčin
nešportovania.
 Skvalitnením práce učiteľa telesnej výchovy
nielen v podmienkach povinnej telesnej výchovy, ale aj organizovaním športového života na
škole sa ukazuje priestor pre vplyv pri aktivácii
študentov k pohybovej aktivite. Uvedený proces
však tesne súvisí s honorovaním práce učiteľa a
zvýšením jeho spoločenskej prestíže, ako zamestnania, ktoré kladie základy kvality budúcej
generácie.
KOLLÁRIK, T.: Sociálna psychológia. Bratislava,
SPN 1993.
LABUDOVÁ, J.: Tvorba nových projektov
školskej telesnej výchovy a športu pre národný program výchovy a vzdelávania v SR. In:
Zborník: Poznatky z výskumu školskej telesnej
výchovy. Bratislava FTVŠ UK, 2003 s. 6-11.
LABUDOVÁ, J.: Pohľad na kurikulárnu prestavbu
vyučovania telesnej výchovy v školách. In:
Zborník: Tvorba kurikula telesnej výchovy
v rámci transformácie vzdelávania v SR. Bratislava FTVŠ UK, 2007 s. 32-41.
RYCHTECKÝ, A.: Monitorování účasti mládeže
ves portu a pohybové aktivitě v České
republice. Praha: FTVS UK v Praze. ISBN 8086317-44-7.
ŠIMONEK, J.: Športové záujmy a pohybová
aktivita v dennom režime a ich vplyv na prevenciu drogových závislostí detí a mládeže. In:
Štúdie III. Telesná výchova. Edícia Univerzity
Konštantína Filozofa v Nitre, s.7-101. ISBN 808094-054-1.
ODKAZOV
BOROŠ, J. et al.: Psychológia. Bratislava, Iris,
1999.
CHROMÍK, M.: Činnosti učiteľa TV a ich vplyv
na formovanie vzťahu žiakov k TV a športovej
činnosti. Bratislava, 1993. Dizertačná práca na
FTVŠ Univerzity Komenského v Bratislave.
37
ISSN 1339-3022
VPLYV LYMFODRENÁŽE NA PSYCHICKÉ FUNKCIE PACIENTA
S LYMFEDÉMOM
LYMPHATIC DRAINAGE EFFECT ON THE MENTAL FUNCTION
OF THE PATIENT WITH LYMPHOEDEMA
ČERNICKÝ Miroslav, BAŇÁROVÁ Patrícia
drenáž je špeciálny druh veľmi jemne prevádzanej
masáže pozostávajúcej z hmatov, ktoré sa vykonávajú dlaňou a prstami maséra na koži a podkoží
pacienta za účelom zlepšenia odtoku lymfy z lymfatického systému do systému cievneho. Túto
procedúru indikuje lekár a trvá približne 45 minút.
Jej neoddeliteľnou súčasťou je následná bandáž
končatiny a jej polohovanie. Môže byť vykonávaná
ako manuálna lymfodrenáž čiastková (je určená
najmä pacientom, ktorí majú opuchy po onkologických operáciách alebo po úrazoch) alebo ako
manuálna lymfodrenáž celého tela, ktorá odplaví
zvyšky látkovej premeny, detoxikuje celý organizmus a tým zvyšuje celkovú imunitu. Počas lymfodrenáže sa súčasne uvoľňuje do organizmu endorfín a preto má lymfodrenážna masáž aj analgetický
účinok a zlepšuje psychické a vegetatívne funkcie
organizmu. Nevýhodou tejto terapie je, že jej efekt
je len dočasný a preto sa musí po určitej dobe
znova opakovať. Z tohto dôvodu liečba lymfedému
doživotná (Baniari, 1999; Bechyně, 1997; Komačeková, 2006; Šmondrk, 2000; Šmondrk, 1998;
Trávničková, 2004; Husarovičová, 2007).
Abstrakt:
Každé ochorenie sa prejavuje aj zmenou správania. Táto
zmena je pravdepodobnejšia a intenzívnejšia, ak ochorenie trvá dlhodobo. Liečba lymfedému je dlhodobý a
často celoživotný proces. Naším cieľom bolo sledovať
vplyv lymfodrenáže na psychické funkcie pacienta.
Pacienti s lymfedémom často trpia silnými až veľmi silnými bolesťami. S bolesťou sa spájajú aj zmeny v psychickom prežívaní. Pacient sa môže cítiť unavený, bez
energie a v závažných prípadoch môže mať až depresívne sklony. Z výsledkov našej práce vyplýva, že
lymfodrenáž pomáha tieto patologické zmeny správania
zmierňovať až eliminovať.
Kľúčové slová: Lymfedém. Lymfodrenáž. Bolesť.
Únava. Depresia.
Abstract:
Each disease is also manifested by a change in
behaviour. This change is more likely and intense if the
disease lasts a long period of time. The treatment of
lymphoedema is a long-lasting and often lifelong process. Our aim is to study the effect of lymphatic
drainage on the patient's mental functions. Patients with
lymphoedema often suffer from severe to agonizing
pain. The pain is associated with the changes in mental
experiencing. The patient may feel tired, without energy
and in serious cases the tendency to become depressed
appears. The results of our work indicate that lymphatic
drainage helps to ease or eliminate these pathological
changes in behavior.
CIEĽ
Cieľom práce bolo sledovať vplyv lymfodrenáže
na psychické funkcie pacienta. Pacienti s lymfedémom často trpia silnými až veľmi silnými bolesťami. S bolesťou sa spájajú aj zmeny v psychickom prežívaní. Pacient sa môže cítiť unavený, bez
energie a v závažných prípadoch môže mať depresívne sklony. Preto sme si stanovili za cieľ sledovať zmeny v psychickom správaní u pacientov
pred a po absolvovaní celého cyklu lymfodrenáže.
Keywords: Lymphedema. Lymphatic drainage. Pain.
Fatigue. Depression.
ÚVOD
Lymfodrenáž je v zdravotníctve využívaná najmä
pri liečbe primárnych alebo sekundárnych lymfatických opuchov. Jej cieľom je podporiť odtok
lymfy a tým urýchliť redukciu opuchu. V praxi sa
delí na lymfodrenáž prístrojovú a manuálnu. Prístrojová lymfodrenáž spriechodňuje povrchové
lymfatické cievy a napomáha tak odtoku prebytočnej vody z ľudského tela. Manuálna lymfo-
METODIKA
Pomocou dobrovoľného a anonymného dotazníka
sme zisťovali, ako vplýva lymfodrenáž na vybrané
aspekty psychického správania u pacientov s lymfatickým opuchom. Zamerali sme sa na pocit
únavy, depresie a pocit pozitívnej energie. Pacienti
mali možnosť uviesť odpovede výberom z viace38
ISSN 1339-3022
rých možností alebo škál. Použité boli škály intenzity a škály hodnotenia. Z celkového počtu rozdaných dotazníkov 15 sa nám vrátilo 14 (návratnosť
93,33%).
probandi s ľahkým stupňom LE, teda do 2 cm
(50,00%), druhú najväčšiu skupinu tvorili probandi
so stredne ťažkým stupňom LE, teda do 6 cm
(28,57%), ďalšia skupina probandov mala ťažký
stupeň LE, nad 6 cm (14,28%) a 7% probandov
nevedelo klinický stupeň LE určiť.
SÚBOR
Výber pacientov do súboru bol zámerný. Kritériom zaradenia do súboru bol prítomný lymfedém
u pacienta a liečba lymfodrenážou. Všetci boli liečení vo Fakultnej nemocnici Trenčín. Výsledný
súbor tvorilo 14 probandov (11 žien = 78,57%; 3
muži = 21,43%). Vekové zastúpenie bolo od 40 do
67 rokov (priemerný vek = 53 rokov).
Lokalizácia lymfedému (LE) bola rôzna. Najčastejšie sa LE vyskytoval na pravej dolnej končatine
(35,7%). Menšie zastúpenie mal lymfedém na pravej hornej končatine (28,57%), ľavej hornej končatine (21,42%) a napokon na ľavej dolnej končatine
(14,28%).
Podobne ako lokalizácia, boli rôzne aj klinické
stupne LE u našich probandov na začiatku nášho
prieskumu. Najväčšiu relatívnu početnosť tvorili
Zmeny v psychickom správaní u pacientov s LE
sú takmer vždy spojené s bolesťou, ktorá sprevádza základné ochorenie. Preto bolo jedným z cieľov prieskumu bolo zistiť a porovnať intenzitu
bolesti pred a po lymfodrenáži (tabuľka 1, graf 1).
Predpokladali sme, že u pacientov sa vplyvom
lymfodrenáže intenzita bolesti zmierni. Ako uvádzajú mnohí autori (Šmondrk, 2000; Trávničková,
2004; Baniari, 1999; Husarovičová, 2007 a iní),
počas aplikácie lymfodrenáže sa do obehu uvoľňujú endorfíny, ktorým sa pripisuje aj analgetický
účinok. Z výsledkov vyplýva, že naše predpoklady
sa potvrdili.
Tabuľka 1 Intenzita bolesti pred a po lymfodrenáži
Pred
Po
žiadna
0,00
0,00
slabá
0,00
42,86
BOLESŤ
stredná
35,71
50,00
S uvoľnenými endorfínmi súvisí aj pocit pohody,
šťastia a energie. Preto sme sa aj my v ďalšej časti
prieskumu zaoberali práve týmito aspektmi kvality
života. Konkrétne sme sledovali ako sa menil pocit
energie, únavy a depresívnych nálad po aplikácii
cyklu lymfodrenáže. Probandov sme sa pýtali, ako
často pociťujú únavu, resp. príval energie alebo
depresie. Na výber mali päť možností: nikdy, občas, často, veľmi často a stále. Predpokladali sme,
že po lymfodrenáži bude klesať pocit únavy a
depresie, ale pocit energie bude stúpať. Naše predpoklady sa potvrdili a výsledky sú zaznamenané
v tabuľkách 2, 3 a 4.
silná
42,86
7,14
veľmi silná
21,43
0,00
SPOLU
(%)
100,00
100,00
Graf 1 Intenzita bolesti pred a po lymfodrenáži
Tabuľka 2 Pocit únavy pred a po lymfodrenáži
Pred
Po
nikdy
7,14
7,14
občas
14,29
78,57
ÚNAVA
často
14,29
14,29
39
veľmi často
42,86
0,00
stále
21,42
0,00
SPOLU
(%)
100,00
100,00
ISSN 1339-3022
Tabuľka 3 Pocit depresie pred a po lymfodrenáži
Pred
Po
nikdy
28,57
78,57
občas
35,71
14,29
DEPRESIA
často
28,57
7,14
veľmi často
7,14
0,00
stále
0,00
0,00
SPOLU
(%)
100,00
100,00
veľmi často
0,00
0,00
stále
0,00
0,00
SPOLU
(%)
100,00
100,00
Tabuľka 4 Pocit energie pred a po lymfodrenáži
Pred
Po
nikdy
64,29
7,14
občas
35,71
42,86
ENERGIA
často
0,00
50,00
Po zhodnotení psychického stavu našich probandov sme sa pokúsili zhodnotiť celkový efekt terapie. Po absolvovaní cyklu lymfodrenáže poklesla
u našich probandov intenzita bolesti. Rovnako tak
sa zmiernil aj pocit únavy a depresívne sklony.
Pocit novej, pozitívnej energie vzrástol u všetkých
probandov, s výnimkou jedného. Samozrejme,
prioritným cieľom lymfodrenáže je zmiernenie až
odstránenie lymfedému. My sme v našej štúdii pripisovali výsledný pozitívny efekt uvoľneným endorfínom. Na výslednom stave má však nepopierateľnú zásluhu aj samotná mechanická redukcia
lymfedému. Zmenšovaním opuchu sa súčasne
uvoľňujú aj mäkké tkanivá, končatina sa stáva
ľahšou a mobilnejšou. Pacient sa vďaka tomu stáva
samostatnejší aj v bežných aktivitách denného života, čo pozitívne prispieva aj k jeho psychickému
prežívaniu. Stúpa u neho pocit sily, radosti, energie
a chuť do života.
lite života pacienta, ktorá skôr či neskôr dospeje až
k zmenám v správaní u postihnutého jedinca. Môže
ísť o smútok, depresiu, agresiu, sociálnu izoláciu.
Z výsledkov nášho prieskumu vyplýva, že lymfodrenáž pomáha tieto patologické zmeny správania
zmierňovať až eliminovať.
ODKAZOV
BANIARI E. 1999. Manuálna lymfodrenáž ako
súčasť komplexnej fyzikálnej antiedémovej terapie. In: Rehabilitácia. Vol. 32, No 4, 1999, s.
245-250, ISSN 0375-0922.
BECHYNĚ M., BECHYŇOVÁ R. 1997. Mízní
otok - lymfedém. 1. vyd. Praha: Phlebomedica,
1997. 320 s. ISBN 80-9012981-1.
KOMAČEKOVÁ D. a kol. 2006. Fyzikálna
terapia. 2. vyd. Martin: Osveta, 2006. 363 s.
ISBN 80-8063-230-8.
ŠMONDRK J. 2000. Príspevok k patofyziológii a
liečbe opuchov podmienených lymfostázou. In:
Medica Militaris Slovaca. Ministerstvo Obrany
SR, No 2, 2000, s.34-38, ISSN 1335-5139.
ŠMONDRK J. 1998. Príspevok k liečbe opuchov
podmienených lymfostázou. In: Rehabilitácia.
Vol. 31, No 4, 1998, s. 245-250, ISSN 03750922.
TRÁVNIČKOVÁ – KITTLEROVÁ O., HRADIL
V., VACEK J. 2004. Rehabilitace pacientů s
onkologickou diagnózou. Praha: Triton, 2004,
87 s. ISBN 80-7254-485-3.
HUSAROVIČOVÁ E., Poláková, M. 2007
Lymfedém a liečba metódami fyzioterapie.
(online), Dostupné na: http://www.solen.sk/
index.php?page=pdf_view&pdf_id=3226&
magazine_id=10
ZÁVER
Lymfodrenážne techniky sú dôležitou súčasťou
komplexného súboru nástrojov liečby lymfedému
spolu s uvoľňovacou pohybovou liečbou a dodržiavaním opatrení určených pre pacientov s diagnózou lymfedém, ktorá priamo ovplyvňuje stav kvality života pacientov. Domnievame sa, že kvalita života pri lymfedéme je závislá od stupňa lymfedému. Naše predpoklady opierame o skutočnosť,
že čím je objem končatiny väčší, tým je končatina
ťažšia a menej pohyblivá. To má za následok
zníženú pohyblivosť a nesúmerné zaťaženie organizmu. Následkom toho vzniká svalová dysbalancia, ktorá zapríčiňuje ďalšie, sekundárne problémy.
Zväčšený objem končatiny a pridružená svalová
dysbalancia bývajú často sprevádzané aj bolesťou.
Všetky tieto faktory spoločne vedú k zníženej kva-
40
ISSN 1339-3022
OŠETŘOVATELSKÁ DIAGNOSTIKA V PODPOŘE ZDRAVÍ
- VYUŽITÍ VE VÝUCE STUDENTŮ OŠETŘOVATELSTVÍ
NURSING DIAGNOSTICS IN HEALTH PROMOTION
- APPLICATIONS IN NURSE EDUCATION
MASTILIAKOVÁ Dagmar¹, KAČOROVÁ Jana ², HOSÁKOVÁ Jiřina ²,
ADAMCZYK Roman ²
¹ Fakulta zdravotníctva, Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne, Slovenská republika
² Ústav ošetřovatelství, Fakulta veřejných politik, Slezská univerzita v Opavě, Česká republika
1973 v USA přispěl rychlý rozvoj komunikace a
dokumentace s využitím informačních technologií
a potřeba usnadnění komunikace mezi sestrami.
Ošetřovatelská diagnostika představuje analytickosyntetický proces. Tento diagnostický proces zahrnuje celkem tři fáze: analýzu získaných informací,
identifikaci problému a formulaci ošetřovatelských
diagnóz. Výsledkem diagnostického procesu je určení ošetřovatelských diagnóz a jejich zaznamenání do plánu ošetřovatelské péče. Studenti ošetřovatelství by měli být od počátku studia vedeni ke
správnému myšlenkovému algoritmu zvládání metodologie ošetřovatelské praxe – ošetřovatelskému
procesu. Jeho nedílnou součástí je i ošetřovatelská
diagnostika. V rámci cvičení s pomocí publikace
NANDA International Ošetřovatelské diagnózy
Definice & Klasifikace 2012-2014 je možné
pomoci cvičných kazuistik a práce ve skupinách
procvičovat jednotlivé fáze diagnostického procesu. Následuje pak vytvoření kazuistiky vlastního
stavu zdraví, zdraví rodinných příslušníků nebo
jiných blízkých osob v různých věkových kategoriích a po metodologickém ověření správnosti
postupu vyučujícím si student je schopen osvojit
dovednost potřebného myšlenkového algoritmu.
ABSTRAKT
Ošetřovatelská diagnostika představuje kompetenci –
schopnost kritického myšlení sester nezbytného pro dosažení očekávaných výsledků při poskytování ošetřovatelské péče i v oblasti podpory zdraví. Rozvíjení schopnosti myšlení na vysoké úrovni je jednou z důležitých
priorit ve výuce studentů ošetřovatelství. Ošetřovatelská
diagnostika je úzce spojená s ošetřovatelským posouzením a pro další fáze ošetřovatelského procesu vyžaduje vysokou míru přesnosti. Taxonomie II. ošetřovatelských diagnóz NANDA-I je příkladem jednoho
z dostupných kategorizovaných zdrojů vědy v ošetřovatelství pro využití ve výuce studentů i v ošetřovatelské
praxi.
Klíčová slova: Ošetřovatelská diagnostika. Kompetence
sester. Podpora zdraví. Ošetřovatelské diagnózy 20122014 NANDA-I. Taxonomie II. Kritické myšlení sester.
Myšlenkový algoritmus.
ABSTRACT
Nursing diagnostics represent a competence - a critical
thinking skill indispensable for nurses to achieve
expected outcomes in the implementation of nursing
care and in the area of health promotion. Development
of critical thinking skills on a high level is a major
priority in nurse education. Nursing diagnostics are
closely related to nursing assessment and other stages
of the nursing process, requiring a high level of precision. NANDA-I taxonomy II is an example of available categorized scientific resources in nursing that can
be employed in nurse education and clinical practice.
Ošetřovatelské diagnózy NANDA International
Jde o standardní pojmenování ošetřovatelského
problému klienta/pacienta. Jeho celostní reakce na
aktuální a potenciální zdravotní problémy nebo
životní procesy a situace. V taxonomii II. ošetřovatelských diagnóz NANDA-I jsou zařazovány do
třinácti domén: 1. Podpora zdraví. 2. Výživa. 3.
Vylučování a výměna. 4. Aktivita/odpočinek.
5.Vnímání/poznávání. 6. Sebepercepce. 7. Vztah
mezi rolemi. 8. Sexualita. 9. Zvládání/Tolerance
zátěže. 10. Životní principy/Hodnoty. 11.
Bezpečnost/Ochrana. 12. Komfort. 13. Růst/Vývoj
(Herdman, 2013, s. 151). V doménách jsou ošetřovatelské diagnózy dále začleňovány do stanove-
Keywords: Nursing Diagnosing, Competencies of Nurses. Health Promotion, Nursing Diagnosis. 2012-2014
NANDA-I. Taxonomy II. Critical Thinking of Nurses.
Mental Algorithm.
ÚVOD
Ošetřovatelská diagnostika představuje v rámci
ošetřovatelského procesu standardní pojmenování
ošetřovatelských problémů. K jejímu vzniku v roce
41
ISSN 1339-3022
ných tříd. Každá diagnóza má svou definici, určující znaky (charakteristické projevy) a související
faktory (příčiny vzniku).
Taxonomie II. NANDA-I je uznávaným ošetřovatelským jazykem, který splňuje kritéria stanovená výborem pro informační infrastrukturu ošetřovatelské praxe Americké asociace sester (ANA)
a poskytuje užitečnou terminologii pro klinickou
praxi. Taxonomie je zaregistrovaná u Health Level
Seven International (www.HL7.org), což je informační standard zdravotní péče jako terminologie,
která má být používána při identifikaci ošetřovatelských diagnóz v elektronických zprávách mezi
klinickými informačními systémy (Herdman, 2013
s. 58)
zaměřené na podporu zdraví. Hodnoty jsou následující:
 Aktuální: existují ve skutečnosti, v současnosti.
 Podpora zdraví: chování motivované touhou
zlepšit well-being (pocit pohody, subjektivní
blaho) a aktualizovat potenciál lidského zdraví
(Pender a kol., 2011).
 Riziko: náchylnost (zranitelnost), zvláště jako
následek vystavení faktorům, které zvyšují
možnost poškození nebo ztráty.
 Syndrom: klinické posouzení, popisující konkrétní soubor ošetřovatelských diagnóz, které se
vyskytují společně a nejlépe se řeší společně
pomocí podobných intervencí.
Doména 1 Podpora zdraví Ošetřovatelské
diagnózy 2012 -2014 NANDA International
Revize současné taxonomické struktury a začleňování diagnóz v rámci této struktury vedly k některým změnám ve způsobu, jakým jsou některé
diagnózy nyní klasifikovány v rámci taxonomie II.
NANDA-I. V porovnání se začleněním ošetřovatelských diagnóz v doméně 1 v létech 2009 2011 došlo k následujícím změnám. Ošetřovatelské
diagnózy v této doméně jsou začleněny do dvou
tříd: Do třídy 1. Uvědomování si zdraví byly
začleněny dvě ošetřovatelské diagnózy: 00097
Nedostatek zájmových aktivit a 00168 Sedavý
způsob života. Do třídy 2. Management zdraví bylo
začleněno osm ošetřovatelských diagnóz: 00215
Oslabené zdraví v komunitě, 00188 Chování
náchylné ke zdravotním rizikům, 00099 Neefektivní
udržování zdraví, 00186 Snaha zlepšit stav
imunizace, 00043 Neefektivní ochrana, 00078
Neefektivní management vlastního zdraví, 00162
Snaha zlepšit management vlastního zdraví, 00080
Neefektivní management léčebného režimu
v rodině (Herdman, 2013, s. 155).
Doména 1 Podpora zdraví představuje vnímání
well-being (pocitu pohody, subjektivního blaha)
nebo normálního fungování; strategie používané
k udržení kontroly nad well-being nebo normálním
fungování a jejich zlepšování.
Třída 1 Uvědomování si zdraví představuje rozpoznání normální funkce a well-being.
Třída 2 Management zdraví představuje identifikační, kontrolní, prováděcí a integrační aktivity
k udržení zdraví a well-being.
Stav diagnózy odkazuje na aktuálnost, možnost
problému/syndromu nebo kategorizaci diagnózy
Ošetřovatelská diagnostika jako kompetence
sester
Vznik klasifikace ošetřovatelských diagnóz rozšířil kompetence sester. Sestry v rámci diagnostického procesu úzce spolupracují s klienty, jimž pomáhají identifikovat jejich problémy – ošetřovatelské diagnózy pro usměrnění ošetřovatelské péče.
Diagnostický proces v ošetřovatelství se liší
od diagnostického procesu v medicíně. Odlišnost
spočívá v tom, že ve většině situací osoba nebo
osoby, které jsou v centru ošetřovatelské péče, by
měly být úzce zapojeny jako partneři sester při
procesu posuzování a v diagnostickém procesu, a
to proto, že cílem ošetřovatelské péče je dosažení
well-being (pocitu osobní pohody) a sebeaktualizace osoby nebo osob. Prožitky a reakce
osob na zdravotní problémy a životní procesy maji
pro ně specifické významy jsou identifikovány
sestrami (Hobbs a kol., 2009). Rovněž se
předpokládá, že sestry neuzdravují klienty svými
diagnózami a intervencemi, klienti se uzdravují
sami vlastním chováním. Takže pro dosažení změn
v chování, které ovlivňují zdraví, klienti a sestry
společně identifikují co možná nejpřesnější
diagnózy, které mají potenciál vést ošetřovatelskou
péči k dosažení pozitivních změn v jejich zdravotním stavu. Zdraví lidských bytostí je cílem
ošetřovatelství. Jevy spojené se zdravím jako např.
tělesná a psychická pohoda, odpočinek, pocit
nasycení, aj. jsou složité, protože zahrnují individuální lidské prožitky. Nikdy není jisté, co jiné
lidské bytosti prožívají. Přesto je cílem ošetřovatelství identifikovat lidské prožitky nebo reakce
pro jejich podporu. U lidských reakcí existuje
navíc velké množství překrývání diagnostických
signálů/indicií/náznaků a mnoho souvisejících
42
ISSN 1339-3022
faktorů, jako např. kultura, které mohou změnit
pohled na to, co je to ošetřovatelská diagnóza.
Mnoho studií potvrdilo, že interpretace klinických
případů mohou být méně přesné, než jak ukazují
údaje (Lunney, 2008). Sestry si proto musí rozvíjet
diagnostické kompetence. Stát se kompetentní
sestrou v oblasti ošetřovatelské diagnostiky
vyžaduje rozvoj odborných a osobnostních vlastností a dovedností, rovněž je důležité používání
reflexivní praxe (sebereflexe) a osobnostní silnou
stránku tolerance nejednoznačnosti (neurčitosti).
Sestry v roli vedoucích a učitelů mohou pomoci
studentům a sestrám zlepšit toleranci nejednoznačnosti tím, že sníží jejich strach z negativního
vyhodnocení jinými, poukazováním na to, že nejednoznačnost je součásti povolání sestry, a ukázkovým chováním tolerance nejednoznačnosti.
Sebereflexe je proces přezkoumávání vlastních
pocitů a chování ve vztahu ke klinickým událostem
za účelem plánování pro budoucí události (Beam a
kol., 2010). Sebereflexivní praxe je předpokladem
pro sebehodnocení a k jejímu dosažení musíme
do značné míry vystavit sami sebe, naše slabé
stránky a naše chyby. Sebereflexivní praxe podporuje neustálý osobnostní vývoj nebo růst v klinickém posuzování za předpokladu, že přemýšlíme
o vlastním chování a myšlení, což diagnostické
uvažování zahrnuje (Tanner, 2006).
(platnost) diagnostického procesu. To jim pomůžeme pochopit pojem „ošetřovatelská diagnóza“ a
význam její přesnosti v poskytování péče metodou
ošetřovatelského procesu.
Současně je nutné zdůraznit význam přesnosti
ošetřovatelské diagnózy pro dosažení zlepšení
zdravotního stavu klienta. Nejprve je nutné studentům vysvětlit definici taxonomie II. a její hlavní
účel. Taxonomie je vědecký způsob, jak roztřídit a
klasifikovat diagnózy, což poskytuje klinikům způsob komunikace mezi sebou navzájem. I lékařské
diagnózy jsou kategorizovány a klasifikovány
podle etiologie, projevů a příznaků (MKN-10).
Současná taxonomie II. NANDA-I obsahuje 217
ošetřovatelských diagnóz ve 13 doménách. Důležitou výukovou strategií je poskytnout studentům
formát pro sběr a záznam informací (Herdman,
2013).
Zkušenosti s výukou ošetřovatelské diagnostiky
u potenciálně zdravých osob
Výše uvedený postup ve výuce studentů ošetřovatelství jsme začali uplatňovat a rozvíjet na Ústavu ošetřovatelství FVP SU v Opavě od roku 2006.
Ověřili jsme si, že pro studenty je nezbytné vytvořit rámcový formát pro systematické ošetřovatelské
posouzení. Podle struktury Funkčních typů zdraví
byla vytvořena elektronická šablona s metodickým
návodem pro záznam získaných informací, kterou
mají studenti k dispozici v e-learningu.
Její strukturu tvoří základní součásti: Stručný
úvod - představení K/P. 1. Záznam informací
z rozhovoru s K/P, tj. subjektivních údajů / citací
K/P. 2. Záznam fyzikálního vyšetření sestrou základní screening (objektivní nález). 3. Analýza
získaných informací (ze subjektivních a objektivních záznamů údajů). 4. Plán ošetřovatelské
péče (struktura). Vodítkem pro sestavení ošetřovatelské anamnézy jsou položky 11 oblastí Funkčních typů zdraví, které mají studenti k dispozici
rovněž v e-learningu (Mastiliaková, D., Gibbs, A.,
Špirudová, L., Adamczyk, R., 2013).
Pro studenty byly vytvořeny i elektronické
studijní opory: Úvod do ošetřovatelství, Funkční
typy zdraví, Ošetřovatelský proces – metoda
ošetřovatelské praxe a Potřeby člověka a
ošetřovatelská diagnostika.
Studenti tak mají k dispozici materiály k teoretickému zvládnutí potřebné šíře poznatků k metodě
ošetřovatelskému procesu, na jejichž základě
probíhají v kontaktní výuce cvičení. Ve výuce za-
Výuka ošetřovatelské diagnostiky jako nedílné
součásti ošetřovatelského procesu
Ošetřovatelská diagnóza je definovaná jako
„klinický závěr o reakcích jednotlivce, rodiny nebo
komunity na aktuální nebo potenciální zdravotní
problémy nebo životní proces“ (NANDA, 1990).
Poskytuje základ pro výběr ošetřovatelských intervencí k dosažení výsledků v péči o klienta, za které
je odpovědná sestra.
Klíčem k výuce formulace přesných ošetřovatelských diagnóz je pomoc studentům pochopit
význam systematického posouzení stavu zdraví
klienta. Vymezení určujících znaků (charakteristických projevů) ošetřovatelské diagnózy vyžaduje,
aby studenti ošetřovatelství zvládli systematické
posouzení stavu zdraví klienta (naučili se sestavit
celkovou ošetřovatelskou anamnézu tzn. správně
zaznamenat subjektivní symptomy /projevy/ a
objektivní příznaky) a tyto údaje pak analyzovali
(jde o první fázi diagnostického procesu).
Dále je nutné studentům vysvětlit, jak správně
používat taxonomii II. NANDA-I pro validizaci
43
ISSN 1339-3022
čínáme s posuzováním stavu zdraví u potenciálně
zdravých osob včetně diagnostického procesu.
Následující kazuistika ukazuje dosaženou míru
dovednosti studentky, kterou vytvořila podle metodického návodu v rámci získání zápočtu z předmětu Teorie ošetřovatelství.
KAZUISTIKA
Stručný úvod - představení K/P
Žena M. K. 20 let, svobodná, studentka, žije
s rodiči, mladší sestrou a babičkou na venkově
v rodinném domě. Trvale se léčí s varixy na obou
dolních končetinách. Celkově se cítí zdravá.
Tabulka 1 Záznam informací z rozhovoru s K/P, tj. subjektivních údajů / citací K/P
1. Vnímání zdraví – aktivity k udržení zdraví
K. se momentálně cítí dobře. V poslední době neprodělala žádné nachlazení, ani nevnímá vážnější
zdravotní potíže. Občas pociťuje bolesti zad při námaze a bolest nohou po dlouhém stání. Udává
pravidelnou školní docházku bez absencí. Nekouří, kávu nepije, příležitostně vypije 2 dcl vína. Udává
alergii na jód a prach. Dochází na pravidelné lékařské prohlídky (poslední 9/2012). Léčí se s varixy na
obou dolních končetinách, užívá na to předepsané léky a dodržuje lékařská doporučení. V minulosti
podstoupila operaci apendixu, při autonehodě utrpěla zlomeninu levé ruky a pořezání sklem bez
následků. Volný čas tráví se svým přítelem, rodinnou a přáteli. Ve volném čase pro udržení zdraví se
nepravidelně věnuje sportovním aktivitám (plavání, cyklistice).
2. Výživa – metabolismus
K. udává pravidelné stravování 3-4xdenně. Ráno snídá ovocný čaj s cukrem, namazaný rohlík nebo
chleba (s máslem, paštikou, salámem, sýrem, marmeládou). Mezi 9-10 h dopolední sní nachystanou
svačinu z domova (rohlík, chleba, saláty, sladké pečivo). Ve škole obědvá nepravidelně, doma mezi 1112 h, k masu upřednostňuje těstoviny a rýži. Stravu doplňuje rozpuštěnou vlákninou (Psyllium) a
šumivými tabletami Vitamínu C. Preferuje ovoce a zeleninu. Vyhýbá se tučnému jídlu a uzeninám.
Denně vypije asi 1-1,5 litru tekutin zpravidla ochucené minerální vody a sladkého čaje. Udává
hmotnost 52 kg. Nepozoruje zvýšení nebo úbytek hmotnosti. Nepozoruje změnu chuti k jídlu. Neudává
žádné dietní omezení. Nepozoruje změny na kůži, nehtech a vlasech. Nepozoruje problémy s hojením
drobných poranění. Neudává alergii na potraviny. O chrup pečuje každodenně. Pravidelně navštěvuje
zubního lékaře (poslední 6/2012).
3. Vylučování
K. udává pravidelnou stolici 1x denně. Stolice bývá obvykle tužší. „Jednou do půl roku se mi objeví
hemeroidy, které léčím mastí.“ Jiné potíže při vyprazdňování stolice neudává. Neužívá projímadla.
Udává pravidelné močení v závislosti na příjmu tekutin, nepociťuje potíže při močení. Nepozoruje
změnu barvy ani výraznější zápach moče. Nadměrně pocení se objevuje pouze při větší tělesné námaze.
4. Aktivita – cvičení
K. vnímá momentálně dostatečnou sílu a energii. „Lépe se cítím po tělesné námaze a aktivním trávení
volného času. V průběhu týdne většinu času prosedím při výuce ve škole a při učení doma rovněž
trávím většinu času sezením. O víkendu se podle možností snažím trávit volný čas aktivně. Místo
cvičení doma preferuji sportovní aktivity venku, jezdím na kole, kolečkových bruslích, zajdu si zaplavat.
Na návštěvy fitness centra nemám dostatek financí. Na procházky chodíme s přítelem a také chodím
venčit svého psa.“ Udává, že dle svých časových možností pomáhá rodičům při domácích pracích.
5. Spánek – odpočinek
K. udává průměrnou délku spánku 8-9 hodin. Ráno se cítí odpočatá a připravená pro denní životní
aktivity. Normálně nevnímá problémy se spánkem. „Občas při úplňku pozoruji, že nemohu usnout.
K navození spánku používám četbu knihy nebo poslech hudby.“ Léky na spaní neužívá.
44
ISSN 1339-3022
Tabulka 1 (pokračování) Záznam informací z rozhovoru s K/P, tj. subjektivních údajů / citací K/P
6. Vnímání – poznávání
K. neudává problémy se sluchem. Používá dioptrické brýle na dálku, střídá je s kontaktními čočkami,
brýle nosí vždy u sebe (poslední návštěva očního lékaře 10/2012). S pamětí neudává problémy, umí se
dobře koncentrovat a myslí si, že nové věci si snadno zapamatuje. „Při učení potřebuji klid, abych se
mohla lépe soustředit.“ Bolest momentálně nepociťuje. „Občas pociťuji bolest zad a nohou při
dlouhém stání. Tato bolest mívá charakter těžkosti a napjatosti a na analogové škále bych ji označila
jako stupeň 3. K tlumení bolesti používám lékařem naordinovaný krém Ibalgin nebo si dávám končetiny
do zvýšené polohy.“
7. Sebepojetí – sebeúcta
K. udává, že je emocionálně pozitivně laděná a cítí se dobře. Nemívá často pocity vzteku a zlosti.
„Mám veselou povahu, jsem spokojená se svým vzhledem i osobními schopnostmi pro zvládání
každodenního života. Pokud mívám pocity mírné úzkosti, souvisí to s obavami ze zkoušek ve škole. Své
studijní povinnosti se snažím plnit co nejlépe, pro celkové uklidnění a dobrý pocit.“
8. Plnění rolí – mezilidské vztahy
K. udává, že bydlí v rodinném domě se svými rodiči a o rok mladší sestrou. V samostatné bytové
jednotce v tomto domě bydlí i její babička. „Máme se rádi, nemáme v rodině žádné problémy, vždy
se dokážeme domluvit. S přítelem i kamarády se pravidelně navštěvujeme. Cítím se svobodná a mám
pocit sounáležitosti. Ve škole se cítím dobře. Myslím si, že mám se spolužáky přátelské vztahy a
vzájemně si pomáháme.“
9. Sexualita – reprodukční schopnost
K. udává první menstruaci ve 12 letech. „Menstruaci mám pravidelnou, někdy bolestivou pak si beru
Algifen kapky.“ Udává, že si pravidelně provádí samovyšetření prsou. Neprodělala žádné onemocnění
pohlavních orgánů. Antikoncepci nepoužívá. Dosud neotěhotněla ani nepotratila. Dochází na
pravidelné gynekologické prohlídky (poslední 7/2012).
10. Stres – zvládání, tolerance
K. uvádí jako největší životní změnu v posledních dvou létech ukončení studia na střední škole a přijetí
ke studiu na vysokou školu. V poslední době pociťuje menší napětí a stres, blíží se zkouškové období
ve škole. „Zvládám to bez léků nebo alkoholu. Relaxuji tělesným cvičením a pocit jistoty a bezpečí
nacházím u svých rodičů a přítele. Ráda relaxuji při vaření a pečení. Největší odreagování také
pociťuji, když si hraji a dovádím se svým psím mazlíčkem.“
11. Víra – životní hodnoty
K. udává, že v boha nevěří a do kostela nechodí. „Věřím ve svůj amulet, který jsem dostala na své
křtiny, a který mě doprovází celý život. Myslím si, že mi už hodně pomohl a přinesl mi štěstí. Chtěla
bych dostudovat vysokou školu, najít práci, abych mohla pomáhat lidem. Také bych si přála, aby moje
celá rodina byla zdravá a šťastná, a aby stále dobře fungoval náš partnerský vztah s přítelem.“
12. Jiné
45
ISSN 1339-3022
Tabulka 2 Záznam fyzikálního vyšetření sestrou - základní screening (objektivní nález)
Celkový vzhled, úprava zevnějšku: čistá, upravená
Slizniční membrány: vlhké, neporušené
Zuby/chrup: udržován
Slyší šepot: ano, na vzdálenost 8 metrů
Přečte novinové písmo: ano - dioptrické brýle na dálku (střídá s kontaktními čočkami)
Puls/počet: 72
Pravidelnost: ano
Jakost/síla: dobře hmatný
Dýchání: 18
Pravidelnost: ano
Hloubka: fyziologická
Dýchací zvuky: fyziologické
Krevní tlak: 125/80
Stisk ruky: pevný
Může zvednout tužku: ano
Rozsah pohybu v kloubech: fyziologický
Svalová pevnost: v normě
Kůže/kostní výběžky: viditelné varixy (3x4cm) na vnitřní přední straně bérců LDK a PDK
Kožní defekty/rány: bez nálezu
Chůze: normální
Funkční úroveň soběstačnosti označte kódem 0 - 4: bez omezení
Celkový pohyb:
0
Schopnost obléknout se/upravit se:
Pohyb na lůžku:
0
Schopnost dojít si na toaletu:
Schopnost najíst se:
0
Schopnost nakoupit si:
Schopnost umýt se:
0
Schopnost uvařit si:
Schopnost okoupat se:
0
Schopnost udržovat domácnost:
0
0
0
0
0
Kódy 0-4 :
0: Úplná nezávislost (plná soběstačnost)
1: Lehká závislost - potřebuje pomocný prostředek (používání pomůcek a zařízení)
2: Střední závislost - potřebuje minimální pomoc nebo dohled jiné osoby, pomůcky nebo zařízení
3: Těžká závislost - potřebuje pomoc nebo dohled jiné osoby a pomůcky nebo zařízení
4: Úplná závislost - (úplná nesoběstačnost, např. pacient v bezvědomí, celková mobilita, apod.)
Kanyly intravenózní: Močový katetr: Hmotnost: 52kg
Výška: 167 cm
Tělesná teplota: 36,8 °C
Hmotnost nahlášená: 52kg
Projevy (verbální a nonverbální) v průběhu rozhovoru:
(Zopakujte si: Interakce a pravidla komunikace s problémovými K/P)
Orientace (místem, časem, osobou): plně orientovaná
Rozumí otázkám: ano
Hlas a způsob řeči: řeč plynulá, klidná
Úroveň slovní zásoby: dobrá
Oční kontakt: udržuje
Rozsah pozornosti: soustředěná
Nervozita (1-5): 1
Asertivita (1-5): 5
46
ISSN 1339-3022
Tabulka 3 Analýza získaných informací (ze subjektivních a objektivních záznamů údajů)
Pohlaví: Žena
Věk: 20 let
Rodinný stav: svobodná
Sociální status: studentka
Den hospitalizace: Den operace: Den přeložení: Alergie: Jód a prach
Lékařské diagnózy: Varixy na obou dolních končetinách
Lékařem naordinovaná medikamentózní nebo jiná forma terapie:
Název léku
Dávka
Forma podání
Glyvenol
400 mg
p.o
Faktu-rektální mast
20 g
zevní
Ibalgin krém
30 g
zevní
Doba podání
2-0-2
Dle potřeby
Dle potřeby
Monitoring/ordinace lékaře
- preventivní kontroly
- kompresivní punčochy
- kondiční tělesné cvičení
Zjištěné problémy a nepohodlí K/P (ze subjektivních a objektivních záznamů údajů):
- alergie na jód a prach
- léčí se s varixy
- nepravidelně se věnuje sportovním aktivitám
- denně vypije 1-1,5 litrů tekutin
- většinu času přes týden tráví sezením
- výskyt hemeroidů jednou do půl roku
NANDA ošetřovatelské diagnózy – volba podle priorit:
Kód
Název
ošetřovatelské Související faktory:
diagnózy:
Většina času prosedí
000168 Sedavý způsob života
v průběhu týdne
Nepravidelné sportovní
aktivity
Nedostatek času a financí
na návštěvu fitness centra
Zvýšení pohybových
00162 Snaha zlepšit
aktivit
management vlastního
Nošení elastických
zdraví
punčoch
Dodržování pitného
režimu
00217
Riziko alergické reakce
Jód, prach,
47
Určující znaky:
Oslabení fyzické kondice.
Varixy na dolních končetinách
Výskyt hemeroidů
Nevyjadřuje velké potíže
s předepsaným režimem
Vyjadřuje touhu zvládnout
prevenci a léčbu
Volí aktivity v každodenním
životě pro zlepšování fyzické
kondice
Potenciální reakce organismu
ISSN 1339-3022
Tabulka 4 Plán ošetřovatelské péče (struktura)
Kód: Ošetřovatelská
Diagnóza
Očekávané
výsledky/cíle
Ošetřovatelské
zásahy/výkony
Studenti se v průběhu studia zdokonalují v osvojování kompetence v ošetřovatelské diagnostice.
Do uvedené šablony zpracovávají individuální kazuistiky klientů v klinických předmětech a na závěr odborné praxe k nim přibývá i Edukační plán.
Studenti vytvořené kazuistiky vkládají k posouzení
vyučujícímu do e-learningu. Vyučující pak studentům k vytvořené kazuistice posílá zpětnou vazbu se
slovním komentářem. Tento postup studentům
usnadňuje získání dovednosti a kompetencí podle
zákona č. 96/2004 Sb. (Mastiliaková, D., Kačorová, J., Hosáková, J., 2013).
Vyhodnocení
splněno/nesplněno
HOBBS, J. L. (2009) A dimensional analysis o patient – centered care. Nursing research, 58, 5262.
BEAM,R. J., O´BRIEN, R. A., NEAL, M. (2010)
Reflective practice enhances public health nurse
implementation of nurse – family partnership,
Public Health Nursing, 27, 131-139.
LUNNEY, M. (2008) The critical need to address
accuracy of nurses´diagnoses. OJIN: Online
Journal ofIssues in Nursing. Dostupné z: http://
www.nursingworld.org/MainMenuCategories/A
NAMarketplace/ANAPeriodicals/OJIN/Tableof
Contents/vol132008/No1Jan08ArticlePreviousT
opic/AccuracyofNursesDiagnoses.aspx.
MASTILIAKOVÁ,
D.,
KAČOROVÁ,
J.,
HOSÁKOVÁ, J. Kazuistika – nástroj hodnocení rozvoje kritického myšlení studentů
ošetřova-telství. In: Mastiliaková, D., Špirudová, L., Adamczyk, R. Modulární struktura ve
studiu ošetřovatelství. Slezská univerzita: Opava 2013, s.129-146. ISBN 978-80-7248-883-4.
MASTILIAKOVÁ, D., GIBBS, A., ŠPIRUDOVÁ,
L., ADAMCZYK, R. Inovace studijního
programu ošetřovatelství ve vztahu k národnímu
kvalifikačnímu
rámci
terciárního
vzdělávání české republiky. In: Mastiliaková,
D., Špirudová, L., Adamczyk, R. Modulární
struktura ve studiu ošetřovatelství. Slezská
univerzita: Opava. 2013, s. 98-110. ISBN 97880-7248-883- 4.
PENDER,N. J., MURDAUGH, C. L., PARSON,
M. A. (2011). Health promotion in nursing
practice (6th ed.) Upper Saddle River, NJ:
Prentice Hall.
TANNER, C. A. (2006). Thinking like a nurse. A
research-based model of clinical judgement in
nursing. Journal of Nursing Education, 45(6),
2004-211.
ZÁVĚR
Ošetřovatelská diagnostika má velký význam
pro dosažení výsledků poskytované péče u klientů.
Jde o myšlenkový algoritmus – kritické myšlení
sestry. Získat tuto dovednost vyžaduje zvládnutí
teoretických poznatků a praktické procvičování pomocí metodických materiálů a cvičných kazuistik.
Získané a zaznamenané informace o stavu zdraví
klienta a jejich analýza umožňuje studentům
od počátku studia sledovat a uvědomovat si vývoj
svého myšlenkového algoritmu. Vyučujícímu, který posuzuje vytvořenou kazuistiku, to umožňuje
posoudit aktuální úroveň myšlení studujícího –
správnost postupu, obsah a kvalitu zaznamenaných
informací např. pochopení odlišného záznamu subjektivních a objektivních informací. Ošetřovatelská
diagnostika zahrnuje identifikaci problémů, analýzu informací a formulaci ošetřovatelských diagnóz.
Východiskem při nácviku diagnostického procesu
je potenciálně zdravý člověk s identifikací možných rizik pro jeho zdraví.
SEZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZŮ
HERDMAN, T. H. (2013) NANDA International
OŠETŘOVATELSKÉ DIAGNÓZY Definice &
klasifikace 2012 - 2014. Praha: Grada Publishing. 2013. 550 s. ISBN: 978-80-247-4328-8.
48
ISSN 1339-3022
PŘÍNOS „MENTORINGU“ Z POHLEDU SESTER
BENEFITS OF MENTORING FROM THE PERSPECTIVE OF NURSES
ZAKOPČANOVÁ Monika1,2, GERLICHOVÁ Katarína2
Nemocnice Znojmo p. o., Česká republika
Fakulta zdravotníctva, Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne, Slovenská republika
1
2
lečností, ve které se nacházíme, s funkcí, kterou
zastáváme (Géringová, 2011). Povolání sestry je
uznávané společností a je hodnocené jako důležitá
složka zdravotní péče. Jen málo profesí prošlo
v posledním období takovými změnami jako
povolání sestry. V dnešním ošetřovatelství sestra
plní nepřetržitě různé role, které se navzájem prolínají a jedna druhou doplňují (Magurová, Majerníková, 2009). Poznání své role je u sestry velmi
důležité, neboť její dokonalé osvojení může eliminovat nedomyšlené a lehkomyslné porušování
předpisů a chování (Bártlová, 2005).
ABSTRAKT
Východiska: Objektem zkoumání v naší práci byla role
sestry mentorky a její vliv na kvalitu praktické výuky
v ošetřovatelství.
Soubor a metody: V souboru 200 respondentů (100
sester Nemocnice Znojmo a 100 sester FN Trenčín)
jsme pomocí dotazníku vlastní konstrukce zjišťovali
jejich názor na roli mentorky.
Výsledky: Zjistili jsme, že sestra mentorka je přínosem
pro praktickou výuku studentů, nemusí mít kurz pro
mentorky, pokud je odborníkem ve svém oboru. Podle
zjištění by sestra mentorka měla být reálným vzorem
ve všech oblastech, měla by mít pedagogické zkušenosti.
Závěr: Sestra mentorka je velmi důležitá pro praktickou
výuku a existuje mnoho aspektů, kterými může ovlivnit
kvalitu této výuky.
Východiska řešené problematiky
Původ slova „mentor“ pochází z řečtiny. Někdy
bývá slovo „mentor“ nahrazováno slovem „učitel,
školitel, poradce, tutor“. Mentor je člověk, který
svými zkušenostmi a znalostmi, zastává roli věrohodného přítele a rádce. Sestra mentorka vede, radí
a povzbuzuje studenty nebo nové sestry v klinické
oblasti nebo vzdělávání. Sleduje odbornou praxi
studentů, dohlíží na standard péče poskytované
studenty, sleduje jejich dosavadní zkušenosti
při klinické výuce (Kolektiv autorů, 2007). Sestra
mentorka - je to sestra, která nám svou moudrostí,
erudovaností, charakterovými vlastnostmi pomáhá
rozvinout dosavadní vědomosti a dovednosti
(Škrlovi, 2003).
Mentor je důležitý pro podporu učení, k propojení teorie s praxí, pro sdílení zkušeností, má konstruktivní názor, je vzorem, odevzdává svůj odkaz
jiným osobám, poskytuje vhodnou znalostní základnu pro rozvoj pracovních dovedností ve vyučování (Gopee, 2011). „Schopný mentor vede,
předává svoje zkušenosti i kontakty, vyjadřuje
zájem a má schopnost motivovat a energetizovat
svého „žáka“. Mentor nám pomáhá překlenout
potíže v životě nebo učinit důležitá rozhodnutí.
Mentor je ochoten nás vést k profesionální
excelenci, nabídnout nám nové nápady, myšlenky
nebo koncepce. Každý z nás může někdy potřebovat radu a podporu mentora. Proto bychom měli
považovat za přednost, jestliže my sami můžeme
Klíčová slova: Role sestry. Sestra mentorka. Student.
Kvalita praktické výuky. Zručnosti.
ABSTRACT
Background: The object of research of our work is the
role of the nurse mentor and his influence on quality
of practical training in nursing.
Methodology and sample: We have examined in the
group of 200 respondents (100 nurses from Hospital
Znojmo and 100 nurses from Hospital Trencin), by the
questionnaire designed by us, their opinion to the role of
mentor.
Results: We determined that nurse mentor is a
contribution to practical education, and a nurse must not
pass any course for mentors, in case she is an authority
in her specialization. According to these findings, nurse
mentor should be a real model in all fields and be
experienced in education.
Conclusion: The role of nurse mentor in practical
training is very important and there is lot of aspects, by
which she can impact on quality of this training.
Key words: The Role of the Nurse. The Nurse Mentor.
Student. The Quality of Practical Training. Skills.
ÚVOD
Každý člověk ve svém životě prochází řadou rolí,
které jsou spojené místem našeho pobytu, se spo-
49
ISSN 1339-3022
být v některé oblasti mentory jiným lidem. Mentory
je nutné „pěstovat“ (Škrlovi, 2003, s. 276).
Profese sestry je velmi náročná a může být vykonávaná pouze osobami, které podléhají přísným
požadavkům vymezeným zákonnými a podzákonnými normami. Toto povolání můžeme nazvat regulovaným povoláním. Je to povolání, kdy výkon,
je spojený s možností ohrožení zdraví a životů
jiných lidí, proto je povolání regulováno těmito
zákonnými a podzákonnými normami. Evropská
unie se snaží kritéria pro výkon sesterského povolání v členských zemích sjednotit, vydává jednotné
směrnice, jimiž se jednotlivé státy řídí (Staňková,
2002). S těmito kritérii souvisí i požadavky na
kvalifikaci sestry mentorky. Požadavky na sestru
mentorku v České republice stanovuje Vyhláška č.
39/2005 Sb., která stanovuje minimální požadavky
na studijní programy k získání odborné způsobbilosti k výkonu povolání všeobecné sestry.
vyššími odbornými školami, v akreditovaných
zdravotnických studijních programech k získání
způsobilosti k výkonu zdravotnického povolání
uskutečňovanými školami v České republice
a ve vzdělávacích programech akreditovaných
kvalifikačních kurzů“ (Vyhláška 55/2011, s. 484,
částka 20).
Ve Slovenské republice kompetence sestry upravuje Vyhláška 364/2005 Z. z. – určuje rozsah ošetřovatelské praxe poskytované sestrou samostatně.
Kompetence sestry mentorky částečně určuje § 2,
písm. p): „podílí se na praktickém vyučování ve
studijním oboru ošetřovatelství“ (Vyhláška
364/2005 Z. Z., 2005, s. 2). Mentorství je nový
způsob zajištění praktické výuky v ošetřovatelství
prováděné ve zdravotnických zařízeních. Tento
trend přispívá ke zlepšení kvality přípravy sestry
na pracovní pozici (Gulášová, Gerlichová, Kvasnicová, 2007). Vzdělávání mentorů probíhá formou kurzů pro mentory klinické praxe, jsou realizovány zejména prostřednictvím vysokých škol.
Kurz je určen pro sestry, které chtějí vykonávat
profesi mentorky. Obsah kurzu může být rozdílný
podle vzdělávacích institucí. Tento kurz je teoreticko – praktický a je realizován v rámci celoživotního vzdělávání nelékařských pracovníků ve
zdravotnictví (Krátká a kol., 2006).
Při výchově a vzdělávání sester je prioritní, formování osobnosti studenta, s důrazem na jeho
znalosti, dovednosti, postoje a návyky v souvislosti
z odborností a také s ohledem na bio-psycho-sociální aspekt. Přímý kontakt studenta s pedagogem,
návaznost teorie a praxe, může mít pozitivní vliv
na psychiku studenta, jakož i na rozvoj jeho sebedůvěry a komunikačních schopností v oboru, což
není také nezanedbatelný aspekt vzdělávání (Červeňanová, 2013).
Sestra v pozici učitele je rozhodujícím prvkem
ve vyučovacím procesu. Pokud má efektivně plnit
svou roli mentorky - vychovávat, vzdělávat a rozvíjet osobnost žáků, musí důkladně znát svůj obor,
mít dobrou pedagogickou průpravu, mít odborné,
pedagogické i všeobecné vzdělání. Měla by být
expertem ve svém oboru (Kalhous, Obst, 2009).
„Expertem je chápán člověk, který díky svému
vzdělání zkušeností dokáže dělat věci, které my
ostatní lidé neumíme, nebo je dělá spolehlivěji a
efektivněji (Kalhous, Obst, 2009, s. 93). Profesní
kompetence jsou dílčím předpokladem pro výkon
profese pedagoga. O získání těchto kompetencí se
učitel snaží svým ovládnutím znalostí základů
Dle metodického pokynu musí mentor splňovat:
 způsobilost k výkonu povolání podle platných
právních předpisů,
 délka jeho praxe musí být minimálně 2 roky
v oboru,
 mentor musí být odborníkem se způsobilostí
k výkonu zdravotnického povolání bez odborného dohledu (Metodický pokyn k Vyhlášce č.
39/2005 Sb.),
 sestra musí projít patřičnou průpravou na svou
roli učitele, mentora, poskytovatele pomoci
mentee a na roli klasifikátora,
 sestra si musí trvale udržovat svou způsobilost
(Krátká a kol., 2006),
 počet studentů nelékařských oborů stanovuje
pokyn podle typu pracoviště. Jako optimální určuje 1 – 3 studenty na standardní lůžkovou
jednotku nebo ambulanci, 1 – 2 studenty na jednotku intenzivní péče, anesteziologicko – resuscitační oddělení, operační sál (Metodický pokyn
k Vyhlášce č. 39/2005 Sb.).
Ve Slovenské republice neexistuje žádný metodický pokyn pro sestru mentorku.
Kompetence sestry jsou dány legislativou. V České republice je upravuje Vyhláška č. 55/2011 Sb. –
o činnostech zdravotnických pracovníků a jiných
odborných pracovníků. Kompetence pro sestru
mentorku je dán § 3 písm. e): „podílí se
na praktickém vyučování ve studijních oborech k
získání způsobilosti k výkonu zdravotnického
povolání uskutečňovaných středními školami a
50
ISSN 1339-3022
 jaké by měla mít charakterové a profesní
vlastnosti,
 zda se sestry ztotožnily se svými rolemi.
didaktiky, psychologie, životními zkušenostmi, sebereflexí (Podlahová a kol., 2012). Na zabezpečení
efektivního vzdělávání a edukace, které realizuje
sestra, je důležité, aby disponovala vědomostmi
z pedagogiky, edukace, nejnovšími poznatky
z oboru a dokázala je aplikovat v praxi (Matišáková, 2007). Kromě toho je žádoucí, aby poznala
legislativu, která poskytuje ošetřovatelství právní
uznání, chrání praxi sester, vymezuje hranice,
ve kterých se sestry pohybují (Dimunová, Zamboriová, Bérešová, 2014).
Komunikace hraje významnou roli u každého jedince a řadíme ji k nejdůležitějším dovednostem
člověka. Tuto dovednost lze kdykoliv během života člověka rozvíjet (Venglářová, Mahrová, 2006).
Efektivní komunikace působí nejen na naše soukromé vztahy, ale ovlivňuje i vztahy profesní a
ostatní pro jedince důležité vztahy. Sestra musí mít
ve svém povolání speciální dovednosti. Jednou
vyřčené slovo lze jen velmi těžko vzít zpátky, může pohladit, potěšit, ale i ponížit a ublížit, to musí
mít každý zdravotník na paměti. Proto se komunikačním dovednostem učí již studenti v rámci
odborné praxe ve zdravotnických zařízeních (Zakopčanová, 2011). S tím souvisí pedagogická komunikace, která je specifická forma sociální komunikace. Každý učitel musí komunikovat tak, aby se
komunikace stala efektivním prvkem, který vyvolává a podporuje učební činnost studentů (Kalhous,
Obst, 2009). V těch oborech, kde je třeba zajistit,
aby studenti používali odbornou terminologii specifickou pro daný obor, je třeba, aby učitel tuto
terminologii používal, ovšem za předpokladu, že ji
všichni studenti ovládají a dbá, aby studenti terminologii používali (Fontana, 2010). Upravenost
učitele podtrhuje kultivované působení na studenty, odráží naši osobnost, má velký vliv na první
dojem (Venglářová, Mahrová, 2006). Důležitým
aspektem při komunikaci je zpětná vazba mezi
učitelem a studentem. Při komunikaci se mohou
objevit i překážky, které komunikaci ztěžují. Mezi
ně můžeme zařadit používání odborných termínů,
které studenti neznají, přehnané tempo vyučování,
nadměrné používání cizích slov, prostředí, kde
komunikace probíhá (Petty, 2008).
SOUBOR A METODY
Soubor tvořili 2 skupiny respondentů. První skupinu tvořilo 100 sester pracujících v Nemocnici
Znojmo, příspěvková organizace. Největší skupinu
tvořila věková kategorie 30 – 39 let (32,00%). Délku praxe 11 – 20 let uvedlo 30,00% sester a délku
praxe 21 – 30 let uvedlo 30,00% sester. Nejčastějším vzděláním v této skupině bylo SZŠ s maturitou – uvedlo 90,00% sester, pouze 5,00% sester
uvedlo vysokoškolské vzdělání I. stupně.
Druhou skupinu tvořilo 100 sester pracujících
ve Fakultní nemocnici v Trenčíně. Největší skupinu tvořila věková kategorie 30 – 39 let (39,00%).
Délku praxe 21 – 30 let uvedlo 31,00% sester. Nejčastějším vzděláním v této skupině SZŠ s maturitou – uvedlo 80,00% sester, ovšem s VŠ I. stupně
bylo 24,00% sester, s VŠ vzděláním II. stupně bylo
24,00% sester a s jiným druhem vzdělání byli
2,00% sester. Na získání údajů pro naplnění cílů
výzkumu jsme použili empirickou metodu dotazník vlastní konstrukce. Návratnost dotazníků byla
100%.
VÝSLEDKY
V dotazníku jsme se zaměřili na ztotožnění se
respondentů se svými rolemi a jejich pohled
na sestru mentorku. Výsledky nám ukazuje Tab. 1.
Tabulka 1 Ztotožnění se sester se svými rolemi
Pečovatelka
Nemocnice
Znojmo
n
%
99
99,00
n
100
%
100,00
Edukátorka
99
99,00
97
97,00
Komunikátorka
95
95,00
98
98,00
Mentorka
73
73,00
87
87,00
Advokátka
48
48,00
59
59,00
Manažerka
58
58,00
84
84,00
Nositelka změn
64
64,00
72
72,00
Výskumnice
34
34,00
66
66,00
Možnosti
CÍLE
Cílem našeho průzkumu bylo zjistit pohled sester
v Nemocnici Znojmo, p. o. a FN Trenčín na roli
mentorky. Dílčí cíle jsme zaměřili na zjištění:
FN Trenčín
Dle výsledků v Tab. 1 vidíme, že s touto rolí je
v Nemocnici Znojmo ztotožněno 73,00% respondentů a ve FN Trenčín 87,00%. S pojmem „sestra
mentorka“ se ve své praxi setkalo 85,00% respon-
51
ISSN 1339-3022
dentů v Nemocnici Znojmo a 93,00% ve FN
Trenčín, což je první pozice.
Na otázku, zda musí mít sestra mentorka kurz
pro mentorky, nám 58,00% respondentů v Nemocnici Znojmo a 66,00% respondentů ve FN
Trenčín odpovědělo, že sestra mentorka nemusí
mít kurz pro metorky, pokud je odborníkem ve
svém oboru a je ochotná předávat své zkušenosti
studentům, blíže popisuje Tab. 2.
Pouze 12 respondentů (z FN Trenčín) absolvovalo certifikovaný kurz pro mentorky, jako důvod
absolvování tohoto kurzu uvedlo 8 sester touhu mít
tento kurz a pracovat jako sestra mentorka. V Nemocnici Znojmo nemá žádná sestra kurz pro
mentorky.
Na otázku, jaký druh motivace by vedl respondenty k absolvování kurzu pro mentorky nám blíže
popisuje Tab. 3.
V Nemocnici Znojmo 49,00% respondentů
uvedlo, že nemají žádnou touhu mít kurz pro mentorky a pracovat jako mentorka. Jejich motivací
k absolvování kurzu by byla touha mít kurz a pracovat jako mentorka, uvedlo 23,00% respondentů.
Ve FN Trenčín 32,95% respondentů uvedlo, že
nemají žádnou touhu mít kurz pro mentorky a pracovat jako mentorka. Ovšem 28,41% respondentů
uvedlo, že motivací k absolvování kurzu by bylo
finanční ohodnocení zaměstnavatele, když kurz absolvují. Každou skupinu motivuje něco jiného.
Tabulka 2 Sestra mentorka a kurz pro mentorky
FN Trenčín
n
%
26
26,00
Nemocnice Znojmo
n
%
31
31,00
Možnosti
Ano, je nutné, aby měla pedagogickou průpravu
Nemusí, pokud je odborníkem ve svém oboru a je
ochotná předávat své zkušenosti studentům
58
58,00
66
66,00
Nemohu posoudit, zda je to potřeba
Celkem
11
100
11,00
100,00
8
100
8,00
100,00
Tabulka 3 Druhy motivace sester k absolvování kurzu pro sestry mentorky
Nemocnice Znojmo
n
%
Možnosti
Finanční ohodnocení zaměstnavatele, když ho
absolvuji
Volno poskytované zaměstnavatelem na kurz
Úplné hrazení kurzu zaměstnavatelem
Má touha mít kurz a pracovat jako mentorka
n
FN Trenčín
%
16
16,00
25
28,41
3
9
23
3,00
9,00
23,00
5
15
14
5,68
17,05
15,91
Nemám žádnou touhu mít tento kurz a pracovat jako
mentorka
49
49,00
29
32,95
Celkem
100
100,00
88
100,00
Je to zajímavé zjištění, protože v následující otázce jsme se ptali, zda má sestra mentorka přínos pro
praktickou výuku studentů. Dle výsledků z Tab. 4
vidíme, že sestra mentorka má přínos pro praktickou výuku studentů.
91,00% respondentů v Nemocnici Znojmo
a 94,00% ve FN Trenčín se shodlo na tom, že
pokud je sestra mentorka na oddělení, organizuje
praxi a dohlíží na studenty.
Na otázku, jaká by měla být sestra mentorka nám
odpoví Tab. 5.
Tabulka 4 Přínos sestry mentorky pro praktickou
výuku studentů
Možnosti
Určitě ano
52
Nem. Znojmo
n
%
78
78,00
FN Trenčín
n
%
74
74,00
Spíše ano
17
17,00
21
21,00
Spíše ne
0
0,00
1
1,00
Určitě ne
0
0,00
1
1,00
Nemohu
posoudit
5
5,00
3
3,00
Celkem
100
100,00
100
100,00
ISSN 1339-3022
Tabulka 5 Jaká by měla být sestra mentorka
Nemocnice Znojmo
n
%
Možnosti
Odborník ve svém oboru, trpělivá, čestná, empatická,
schopná motivovat studenty, reálným vzorem ve všech
oblastech, mít pedagogické zkušenosti
Sestra, která je ochotná se vzdělávat
Sestra, která je vtipná, jemná a tvořivá
FN Trenčín
n
%
100
100,00
94
94,00
49
18
49,00
18,00
35
10
35,00
10,00
Sestra, která řeší problémy konfliktem, je zlá a
nepřátelská
0
0,00
0
0,00
Sestra, která je podrážděná a skleslá, hrubá
0
0,00
0
0,00
100,00% respondentů v Nemocnici Znojmo
a 94,00% ve FN Trenčín se shodlo, že mentorka by
měla být odborníkem ve svém oboru, trpělivá,
čestná, empatická, schopná motivovat studenty,
reálným vzorem ve všech oblastech, mít pedagogické zkušenosti.
mentorka by měla být odborníkem ve svém oboru,
trpělivá, čestná, empatická, schopná motivovat studenty, reálným vzorem ve všech oblastech, mít pedagogické zkušenosti.
ZÁVĚR
Cílem našeho příspěvku bylo zjistit pohled sester
na roli sestry mentorky a porovnat názory sester
v Nemocnici Znojmo, p. o. a ve FN Trenčín. Z výsledků vyplynulo, že sestra mentorka je velmi
důležitá pro praktickou výuku. Mentoring je zaměřen na pomoc při získávání a upevňovaní klinických zručností a poskytování profesionálního poradenství (Poliaková et al., 2013). Role sestry mentorky je velmi důležitá, zejména v poslední době.
Je odborník ve svém oboru, který spolupracuje
s pedagogy ze vzdělávacích ústavů a organizuje
praktickou výuku v ošetřovatelství, nahrazuje pedagoga. Tato role sestry je důležitá, ovšem někdy
chybí motivace sester k tomu, aby ochotně plnily
tuto roli. Pokud sestra mentorka je ztotožněná se
svou rolí, kterou efektivně plní, je reálným vzorem
nejen pro studenty, ale i pro ostatní personál, je to
velký potenciál, díky kterému se bude formovat
nová generace zdravotníků.
DISKUZE
Cíl našeho průzkumu jsme zaměřili na to, jaký
pohled mají sestry v Nemocnici Znojmo, p. o. a
ve Fakultní nemocnici Trenčín na roli sestry mentorky a její přínos. Každá sestra ve své profesi plní
řadu rolí, se kterými by se měla umět ztotožnit.
V Nemocnici Znojmo se v průměru 71,25% sester
ztotožnilo s většinou svých rolí, ve FN Trenčín se
v průměru 82,87% sester ztotožnilo s většinou
svých rolí. Pokud vypočítáme průměr z obou dvou
souborů, je průměrná hodnota 77,06%. „Posláním
sestry je chránit a upevňovat zdraví svých
spoluobčanů. Edukace a výchova ke zdraví tvoří
neoddělitelnou součást práce sester“ (Magurová,
Majerníková, 2009, s. 29). Naším průzkumem jsme
zjistili, že dle odpovědí respondentů sestra mentorka nemusí mít kurz pro mentorky, pokud je
odborníkem ve svém oboru, je ochotná předávat
své zkušenosti studentům. Tento kurz absolvovalo
pouze 12 respondentů (z FN Trenčín), v Nemocnici Znojmo nemá žádná sestra tento kurz.
Motivací k absolvování kurzu by bylo v Nemocnici Znojmo touha sester mít kurz a pracovat
jako mentorka (23,00% respondentů), ve FN
Trenčín by to bylo finanční ohodnocení zaměstnavatele, když ho absolvují (28,41% respondentů).
Je to zajímavý pohled, protože průzkumem jsme
zjistili, že dle respondentů je sestra mentorka přínosem pro praktickou výuku studentů. Pokud je na
oddělení, organizuje praxi a dohlíží na studenty.
Většina respondentů se shodla na tom, že sestra
BÁRTLOVÁ, S. 2005. Sociologie medicíny a
zdravotnictví. 6. vyd. Praha : Grada Publishing,
a. s., 2005. 188 s. ISBN 80-247-1197-4.
ČERVEŇANOVÁ, E. 2013. Didaktické princípy
vo vzdelávaní sestier v klinickom predmete
ošetrovateľstvo v gynekológii a pôrodníctve. In
Nové trendy vo vzdelávaní a v praxi ošetrovateľstva a pôrodnej asistencii. Zborník zo 4.
medzinárodnej konferencie. Ružomberok, 2013.
ISBN 978-80-561-0008-0, s.134-139.
53
ISSN 1339-3022
DIMUNOVÁ, L. – ZAMBORIOVÁ, M. –
BÉREŠOVÁ, A. 2014. Právne povedomie
sestier v klinickej praxi. In BOČÁKOVÁ, O. –
KUBÍČKOVÁ, D. – VATEHOVÁ, D.: Význam
a rola osobnosti v rozvoji humanitných vied.
Trenčín: Trenčianska univerzita Alexandra
Dubčeka v Trenčíne, 2014. ISBN 948-80-8075638-3, s. 25 – 31.
FONTANA, D. 2010. Psychologie ve školní praxi.
1. vyd. Praha: Portál, s. r. o., 2010. 383 s. ISBN
978-80-7367-725-1.
GÉRINGOVÁ, J. 2011. Pomáhající profese –
tvořivé zacházení s odvrácenou stranou. 1. vyd.
Praha : Triton, 2011. 198 s. ISBN 978-80-7387394-3.
GOPPE, N. 2011. Mentoring and supervision in
Healthcare. 2 ed. London : Sage Publications
LtD, 2011. 292 p. ISBN 978-0-85702-418-3.
GULÁŠOVÁ, I. – GERLICHOVÁ, K. –
KVASNICOVÁ, Z. 2007. Manuál pre
mentorky
v ošetrovateľstve.
[CD-ROM].
Trenčín : TnUAD, 2007. 182 s. ISBN 978-808075-196-8.
KALHOUS, Z. – OBST, O. a kol. 2009. Školní
didaktika. 2. vyd. Praha : Portál, s. r. o., 2009.
447 s. ISBN 978-80-7367-571-4.
KOLEKTIV
AUTORŮ.
2007.
Výkladový
ošetřovatelský slovník. 1. vyd. Praha : Grada
Publishing, a. s., 2007. 568 s. ISBN 978-80247-2240-5.
KRÁTKÁ, A. – GAJZLEROVÁ, G. –
KŘEMENOVÁ, J. – FREMLOVÁ, H. –
ŠNÉDAR, L. 2006. Speciální příprava mentorů
odborné praxe studentů (studijní pomůcka
pro frekventanty kurzu). 1. vyd. Zlín : UTB,
2006. 86 s. ISBN 80-7318-459-1.
MAGUROVÁ, D. – MAJERNÍKOVÁ, Ľ. 2009.
Edukácia a edukačný proces v ošetrovateľstve.
1. vyd. Martin : Vydavateľstvo Osveta, spol. s r.
o., 2009. 155 s. ISBN 978-80-8063-326-4.
MATIŠÁKOVÁ, I. 2007. Edukácia a jej využitie
v ošetrovateľskej praxi. In Manuál pre mentor-
ky v ošetrovateľstve. Trenčín : TnUAD, 2007.
ISBN 978-80-8075-196-8, s. 61 – 70.
Metodický pokyn k Vyhlášce č. 39/2005 Sb. z. ČR.
PETTY, G. 2008. Moderní vyučování. 5. vydání.
Praha : Portál, s. r. o., 2008. 380 s. ISBN 97880-7367-427-4.
PODLAHOVÁ, L. a kol. 2012. Didaktika
vysokoškolského učitele. 1. vyd. Praha : Grada
Publishing, a. s., 2012. 160 s. ISBN 978-80247-4217-5.
POLIAKOVÁ, N. – JURDÍKOVÁ, K. 2013.
Význam sestry – mentorky vo výučbe
ošetrovateľskej praxe. In Zdravotnícke listy.
ISSN 1339-3022. 2013, roč. 1, č. 1, s. 26 – 30.
STAŇKOVÁ, M. 2002. Sestra - reprezentant
profese. 1. vyd. Brno : IDV PZ, 2002. 78 s.
ISBN 80-7013-368-6.
ŠKRLOVI, P. a M. 2003. Kreativní ošetřovatelský
management. 1. vyd. Praha : Advent – Orion, s.
r. o., 2003. 447 s. ISBN 80-7172-841-1.
VENGLÁŘOVÁ, M. – MAHROVÁ, G. 2006.
Komunikace pro zdravotní sestry. 1. vyd. Praha
: Grada Publishing, a. s., 2006. 144 s. ISBN 80247-1262-8.
Vyhláška MZ SR č. 364/2005, ktorou sa určuje
rozsah ošetrovateľskej praxe poskytovanej
sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom a
rozsah praxe pôrodnej asistencie poskytovanej
pôrodnou asistentkou samostatne a v
spolupráci s lekárom.
Vyhláška č. 39/2005 Sb. z. ČR, kterou se stanoví
minimální požadavky na studijní programy
k získání odborné způsobilosti k výkonu
nelékařského zdravotnického povolání.
Vyhláška č. 55/2011 Sb. z. ČR o činnostech
zdravotnických pracovníků a jiných odborných
pracovníků.
ZAKOPČANOVÁ, M. 2011. Komunikace ve
zdravotnictví zaměřená na interpersonální
vztahy mezi sestrami a studenty zdravotnických
škol: bakalářská práce. Trenčín : TnUAD, 2011.
74 s.
54
ISSN 1339-3022
RODIČOVSKÉ PRIORITY V KOMUNIKACI S LÉKAŘEM
PARENTAL PRIORITIES OF COMMUNICATION WITH A DOCTOR
TOMOVÁ Šárka 1, NIKODEMOVÁ Hana 1, CHARYPAROVÁ Michaela 2
Ústav ošetřovatelství, 2. lékařská fakulta Univerzity Karlovy v Praze a Fakultní nemocnice v Motole,
Česká republika
2
Katedra pedagogiky, Filozofická fakulta Univerzity Karlovy v Praze, Česká republika
1
to listen and clear explanation. I tis evident that not only
the handling of verbal skills, but also the non-verbal
side of mutual interaction between doctor and patient
are still the basic skills of layman’s point of view. These
aspects should be an integral part of pre-graduate
preparation of doctors.
ABSTRAKT
Východiskem pro zjišťování rodičovských priorit v komunikaci s lékařem bylo obecné pojetí komunikace
v oblasti lékařské péče. Jednou ze součástí hodnocení
kvality zdravotní péče je úroveň komunikace v interakci
lékař pacient/klient. Základními předpoklady pro dosazení kvalitní a profesionální komunikace jsou verbální
dovednosti lékaře, například jasnost zřetelnost, srozumitelnost, výstižnost, uplatnění aktivního naslouchání
a empatické projevy ve vzájemném rozhovoru. Cílem
našeho šetření bylo zjistit, jaké prvky jsou pro rodiče
dětí s dg. Rettova syndromu v komunikaci s lékařem
prioritní. Soubor tvořilo 72 rodičů a blízkých příbuzných, kteří mají vztah k dítěti s touto diagnózou.
K dosažení stanoveného cíle, bylo využito dotazníkového
šetření.
Výsledky
analýzy
odpovědí
specifického souboru respondentů potvrzují výraznou
prioritu požadavku na empatii lékaře vůči pacientovi /
klientovi, schopnost
naslouchání
a srozumitelného
vysvětlování. Je patrné, že nejen zvládnutí verbálních
dovedností, ale i neverbální stránka vzájemné interakce
mezi lékařem a pacientem jsou stále výchozími dovednostmi z pohledu laika. Tyto aspekty by měly být
nedílnou součástí pregraduální přípravy lékařů.
Key words: Active listening. Empathy.
cation. Expertise. Parents. Clarity.
Communi-
ÚVOD
Komunikace ve zdravotnické péči je tématem,
které je stále v popředí zájmu laické i odborné veřejnosti. Úroveň komunikace je součástí zjišťování
kvality péče v každém zdravotnickém zařízení. Ne
nadarmo je několik otázek v průzkumech spokojenosti pacientů v tom daném zařízení věnováno
právě pohledu pacienta na komunikaci mezi členy
ošetřovatelského týmu, na informovanost pacienta
o průběhu léčby, srozumitelnost podávaných informací, adekvátně volený jazyk apod. Tento zájem
v posledních desetiletích souvisí také se změnou
role lékaře a jeho přístupu k nemocnému. Paternalistický přístup, jehož hlavním rysem byla absolutní moc nad pacientem, se mění v přístup partnerský. Ten je aplikován nejen ve vztahu k pacientovi, ale také k rodičům nemocného dítěte. Dokladem je bod 3 §3 Etického kodexu lékaře, který
říká, že se lékař má vzdát paternalitních pozic
v postojích vůči nemocnému a respektovat ho jako
rovnocenného partnera se všemi jeho občanskými
právy a povinnostmi, včetně zodpovědnosti za své
zdraví (Věstník ČLK, 2006).
Klíčová slova: Aktivní naslouchání. Empatie. Komunikace. Odbornost. Rodič. Srozumitelnost.
ABSTRACT
The starting point for determining parentel priorities of
communication with a doctor was a general view on a
communication in a medical care. One of the part sof
rating the quality of health care is the level of
communication in an interaction doctor-patient/klient.
The basic presumption for achieving the quality and
professional communication are verbal abilities of a
doctor such as clarity, conciseness, use of active listening and empathic expressions in mutual conversation.
The aim of our investigation was to determine, which
elements are priorities of parents of patiens with a
diagnosis of Rett syndrome. The group was made of 72
parents and relatives, who had a relation to a kid with
this diagnosis. To achieve the goal, we used a questionnaire. The results of answers analysis of specific
group of respondents confirmed a significant priority of
a request for doctor’s empathy for patient/klient, ability
VLASTNÍ TEXT
Úroveň osvojení komunikačních dovedností lékaře a celého zdravotnického personálu se odráží
v celkové atmosféře zdravotnického prostředí. Motivující a podporující atmosféra je hlavním cílem
vzájemné interakce zdravotníka s pacientem, potažmo rodiče dítěte s lékařem. Možnosti samostatného rozhodování jsou u dětského pacienta
55
ISSN 1339-3022
mnohem menší než u dospělého, většinou se
podvoluje zdravotníkům a rodičům, dítě ve školním věku je často ovlivněno i názory vrstevníků.
Vhodný přístup zdravotníků k rodičům dítěte má
často zásadní význam pro dodržování léčebného
režimu a chápání nemoci dítětem (Mareš, Vachková, 2010).
„Vstupem pacienta (rodiče) do ordinace a
osobním setkáním s lékařem se vytváří určitá
sociálně-psychologická atmosféra, určitá kvalita
vztahu“ (Zacharová, 2007, s. 82). Rodič vstupující
do kontaktu a interakce s lékařem, nežádá jen
vyslechnutí a pochopení, ale žádá o určitou sociální oporu. Křivohlavý (2002) uvádí dvě roviny
interakce mezi pacientem a lékařem:
 rovina profesionální – v této rovině je především uplatňováno hledisko somatické medicíny,
 rovina sociální, psychosociální – někdy také
nazývána humanitní. Jde zde o poznání toho, že
mezi pacientem a lékařem se odehrává mnohem
víc, než uvádějí tradiční učebnice medicíny.
lékaře, v němž učí pacienta předcházet zdravotním
obtížím, pacient (rodič) by měl příkazy respektovat
a dodržovat. Role mentora je popisována jako role,
kdy lékař je přítelem, zároveň učí a vychovává.
Role tutora znamená přísnější přístup k pacientovi,
spočívá v „trénování“ pacienta ke správným návykům. Role monitora je chápána jako role, kdy lékař
upozorňuje pacienta na chyby, je mu rádcem,
sleduje svého svěřence a je mu vždy k dispozici
(Křivohlavý, 2002).
„Existuje řada povolání, jejichž hlavní náplní je
pomáhat lidem: lékaři, sestry, pedagogové,
sociální pracovníci, pečovatelky, psychologové.
Stejně jako jiná povolání, má každá z těchto
profesí svou odbornost…Na rozdíl od jiných
povolání však hraje v těchto profesích velmi
podstatnou roli ještě další prvek – lidský vztah
mezi pomáhajícím profesionálem a jeho klientem.
Pacient potřebuje věřit svému lékaři…….“
(Kopřiva, 2006, s. 14).
Podle způsobu jak zdravotníci jednají s rodiči
malých pacientů, rozlišuje Kopřiva čtyři typy intervence zdravotníků – instrukce, komentář, kladení
otázek a rezonance. Instrukce je chápána jako
direktivní způsob intervence. Má formu doporučení, rady, příkazu nebo zákazu. Vždy však zdravotník dává návod, jak jednat v určité situaci. Rada
musí být cílená a osobní, aby pacientovi v obtížné
situaci vždy pomohla. Komentář je méně direktivní. Na problém pacienta odpovídá zdravotník
vlastním stanoviskem, poukazuje na nově vzniklé
souvislosti s daným problémem. Tento přístup dává například rodičům ujasnit si nebo upřesnit
některé informace. Komentář neobsahuje návody
k jednání, pouze popisuje situaci. Kladení otázek
představuje další intervenci, jejímž úkolem je
umožnit pacientovi jiný pohled na situaci, vyvolat
nové myšlenky, nápady. Náročné v této intervenci
je efektivní kladení otázek, kterému je nutné se
naučit, má-li splňovat podmínku efektivity. Posledním typem intervence je rezonance, jejíž princip
vychází z humanistické psychologie. V této situaci
zdravotník zrcadlí“ to, co mu pacient říká. Toto
zrcadlení, jehož principem je občasné opakování
významu řečeného (ozvěna), je komunikační dovedností, která vyžaduje rovněž systematickou
přípravu. Zdravotník tím dává najevo, že slyší a
rozumí proneseným pocitům a informacím (Kopřiva, 2006).
Výše uvedené informace tvoří základní osnovu
v přístupu lékaře k rodičům nemocného dítěte.
Tento model lze uplatnit také v interakci lékař x
rodič. Přesto můžeme v přístupu lékařů k rodičům
rozlišit dva základní styly. První skupinou jsou lékaři orientovaní na pacienta, druhou skupinu zastupují lékaři orientovaní na vyšetření a terapii.
Lékař, který se soustřeďuje na získávání informací
z anamnestických údajů, jejich analýzu, upřesňování, interpretování a plánování dalšího postupu, je
sice medicínsky pečlivý, ale nezbývá mu již mnoho prostoru pro „lidské“ porozumění pacientovi.
Tento styl není překvapující, jelikož je to způsob,
jakým je lékař veden již v době pregraduální přípravy. Druhou skupinu zastupuje lékař, který se
více zajímá o pacientovy obavy, strasti, pocity,
naděje a očekávání a až v druhé řadě se soustřeďuje na konkrétní obtíže. Takový přístup se jeví
z pohledu pacienta (rodiče) zpočátku příjemnější.
V praxi se setkáváme s lékaři, jejichž styl leží
někde mezi těmito dvěma rovinami, v ideálním
případě se kloní k jedné nebo druhé straně, podle
momentálních potřeb pacienta a podle momentální
situace (Tate, 2005).
Křivohlavý ve své knize „Psychologie nemoci“
hodnotí vztah mezi lékařem a pacientem z pohledu
stupně závislosti pacienta na lékaři. V tomto vztahu užívá rozdělení role lékaře na mentora, tutora,
monitora a učitele. Tento přístup lze v přeneseném
významu uplatnit také v kontaktu s rodiči nemocného dítěte. Roli učitele vysvětluje jako přístup
56
ISSN 1339-3022
Z dostupných zdrojů zabývajících se touto problematikou vyplývá, že sdělování informací lékařem
je pro rodiče zásadní. Způsob, jakým se informace
rodičům sdělují, je někdy dokonce důležitější než
obsah vlastního sdělení. Uplatňování komunikačních a didaktických dovedností, jejich přijatelná
aplikace v souladu s vhodnými kulturními a profesionálními normami jsou základními předpoklady
profesionálního přístupu lékaře k rodičům dítěte
(Svěráková, 2012). Existuje několik návodných
doporučení, která by se ve sdělování informací rodinným příslušníkům měla dodržovat.
termíny související s komunikací, které mohly být
při vyplňování dotazníku překážkou z důvodu
neznalosti jejich obsahu. Šetření proběhlo formou
vyplnění 6 ti stupňové pyramidy, jejíž vrchol byl
označen jako nejdůležitější faktor v komunikaci
s lékařem, základnu tvořil nejméně důležitý faktor
(obr. 1).
Zásady komunikace s rodiči
 Volba vhodného místa
 Dostatečný časový prostor
 Přítomnost dalšího člena rodiny
 Citlivý, empatický přístup
 Srozumitelnost, stručnost, jasnost
 Informace opakovat, dávkovat
 Trpělivost
 Vyvarovat se sympatií nebo antipatií
 Vyvarovat se „haló efektu“, „efektu zakotvení“,
analogizování
 Přiznat, pokud neznáme odpověď
 Plán následné péče
Obrázek 1 Pyramida důležitosti faktorů při
komunikaci s lékařem
VÝSLEDKY
Výsledky šetření uvádíme v tabulce níže. Pro
přehlednost uvádíme jen pořadí faktorů na prvních
dvou místech. Ostatní faktory nejsou z hlediska
výskytu relevantní.
Tabulka 1 Faktory 1. pořadí
Pořadí vlastností
CÍL
V našem průzkumném šetření jsme vycházeli
z předpokladu, že jsou tyto obecné zásady v komunikačním procesu mezi lékařem a rodičem dodržovány. Zajímalo nás, jak rodiče hodnotí vzájemnou komunikaci s lékaři a co je z jejich pohledu
nejdůležitější v této probíhající interakci. Cílem
bylo zjistit, co je pro rodiče nejpodstatnější a nejvýznamnější při vzájemné interakci a komunikaci
s lékařem.
Empatie
Naslouchání
Odbornost
Schopnost vysvětlit
První dojem
Dostatek času
Prostředí
Celkem
SOUBOR A METODIKA
Průzkum jsme prováděli mezi rodiči, jejichž děti
trpí Rettovým syndromem (syndrom charakterizovaný pomalým a abnormálním vývojem zdánlivě
zdravě narozených děvčat; v 6. až 18. měsíci života
se zastavuje vývoj a dochází k regresi, obvod lebky
roste pomalu, snižuje se svalový tonus a schopnost
účelných pohybů, dívky nechodí a nerozvíjí se řeč,
bývají rysy artismu (Vokurka, 2009). Průzkumného šetření se zúčastnilo 72 respondentů. Před
zahájením průzkumného šetření byla plánovitě
zařazena přednáška, týkající se komunikace lékaře
s rodiči, na níž byly rodičům vysvětleny všechny
Absolutní
četnost
ni
32
11
10
9
6
2
2
72
Obrázek 2 Faktory 1. pořadí
57
Relativní
četnost (%)
fi
44,44
15,28
13,89
12,50
8,33
2,78
2,78
100%
ISSN 1339-3022
Tabulka 2 Faktory 2. pořadí
Pořadí vlastností
Empatie
Způsob sdělování
Naslouchání
Dostatek času
Prostředí
Odbornost
Celkem
Absolutní
četnost
ni
28
16
14
10
3
1
72
obtížnější pro zamyšlení a definování dalších
faktorů, umístěných ve středu pyramidy. Z psychologického hlediska je nejsnazší pro jedince určit
krajní hodnoty pozorovaného jevu, nejobtížnější je
definovat hodnoty středové.
Relativní
četnost (%)
fi
38,89
22,22
19,44
13,89
4,17
1,39
100%
ZÁVĚR
Ochota zdravotníků zapojit se do problémů rodiny s nemocným dítětem ještě neznamená, že je to
jejich povinností. Povinností zdravotníků ovšem je
vhodný, citlivý způsob jednání a chování jak k nemocnému dítěti, tak k jeho rodičům a blízkým.
Výsledky našeho šetření potvrzují požadavky, které jsou kladeny na zdravotnického pracovníka
v oblasti komunikačních dovedností, jako je naslouchání a schopnost výstižně podat informace.
Jak je uvedeno v oddíle 2 §3 Etického kodexu
lékaře: „Lékař se k nemocnému chová korektně,
s pochopením a trpělivostí a nesníží se k hrubému
nebo nemravnému jednání. Bere ohled na práva
nemocného“ (Věstník ČLK, 2007, s. 3). Za překvapivé můžeme považovat odpovědi týkající se
prostředí, ve kterém komunikace s lékařem probíhá
a časový prostor, který je komunikaci s rodiči věnován. Jak uvádí Pokorná (2010), jedním z významných bodů efektivní komunikace, který ve
výsledku navozuje vztah mezi poskytovatelem pomoci a pacientem, je kontinuita a konzistence
komunikace, jako nikdy nekončícího procesu
odehrávajícího se smysluplně v přiměřeném prostředí. Není výjimečné, že se v každodenní praxi
setkáváme s časovou tísní zdravotnického personálu, nelze však tyto faktory v kontaktu s nemocným nebo jeho rodiči opomíjet. Potvrzuje se tak
obecně uznávaný názor, že spolupráce a důvěra se
tvoří při prvním kontaktu a rozhoduje velkou
měrou o dalším vzájemném vztahu mezi pacientem
(rodičem) a ošetřujícím personálem.
Obrázek 3 Faktory 2. pořadí
DISKUSE
Z uvedených výsledků šetření vyplývá naprosto
jednoznačně, že rodiče nejvíce oceňují empatii lékaře jako nejdůležitější faktor při vzájemné interakci. Empatie je základním požadavkem nejen pro
pomáhající profese, ale má své místo i v osobním
životě každého jedince. Více než 44% rodičů
uvedlo požadavek empatie na první místo. Jako
druhý, nejčastěji uváděný faktor, který hraje
významnou roli ve vzájemném porozumění je
umění naslouchat (15,28%). Schopnost vysvětlovat, dostatek času, adekvátní prostředí jsou požadavky, které odpovídají obecným zásadám komunikace ve zdravotní péči. K zamyšlení vede rovněž
faktor „Odbornost lékaře“ (13,89%), který rodiče
uváděli v 10 případech na prvním místě. Je pravděpodobné, že je výrazem naprosté důvěry v počínání
lékaře, jeho odborné znalosti, jež tvoří základ
partnerského přístupu v dalším léčebném postupu.
S překvapením jsme zjistili, že u 45% respondentů
nebyly vyplněny všechny nabízené stupně pyramidy a respondenti vyplnili pouze první dva stupně
určené pro nejdůležitější faktory a stupeň pro
nejméně důležité. Střední část byla patrně nej-
Etický kodex české lékařské komory dostupný na:
http://www.lkcr.cz/doc/cms_library/10_sp_c_1
0_eticky_kodex-100217.pdf
KOPŘIVA, K. 2006. Lidský vztah jako součást
profese. 5.vyd. Praha: Portál, 2006. 147 s. ISBN
80-7367-181-6.
KŘIVOHLAVÝ, J. 2002. Psychologie nemoci.
1.vyd. Praha: Grada, 2002. 198 s. ISBN 80-2470179-0.
58
ISSN 1339-3022
MAREŠ, J. - VACHKOVÁ, E. a kol. 2010.
Pacientovo pojetí nemoci II. 1.vyd. Brno: MSD,
2010. 103s. ISBN 978-80-7392-150-7.
POKORNÁ, A. 2010. Efektivní komunikační
techniky v ošetřovatelství. 3. dopl. vyd. Brno:
Národní centrum ošetřovatelství a nelékařských
zdravotnických oborů, 2010. 245 s. ISBN 97880-7013-524-2.
SVĚRÁKOVÁ, M. 2012c. Edukační činnost
sestry: úvod do problematiky. 1. vyd. Praha:
Galén, 2012c. 63 s. ISBN 978-807-2628-452.
TATE, P. 2005. Komunikace pro lékaře. 1.vyd.
Praha: Grada, 2005. 164 s. ISBN 80-247-09112.
VOKURKA, M. - HUGO, J. 2009. Velký lékařský
slovník. 9. vyd. Praha: Maxdorf, 2009. 1160 s.
ISBN 978-7345-202-5.
ZACHAROVÁ, E. - HERMANOVÁ, M.ŠRÁMKOVÁ,
J.
2007.
Zdravotnická
psychologie: teorie a praktická cvičení. 1.vyd.
Praha: Grada, 2007. 229 s. ISBN 978-80-2472068-5.
59
ISSN 1339-3022
MANAŽMENT BRONCHIÁLNEJ ASTMY U DETSKÉHO PACIENTA
MANAGEMENT OF BRONCHIAL ASTHMA IN PEDIATRIC PATIENT
POLIAKOVÁ Nikoleta1, HOLÁ Silvia2, LITVÍNOVÁ Anna1
Detská alergologická ambulancia, Trenčín
1
2
ABSTRAKT
Východiská: Podľa dostupných údajov môže žiť vďaka
účinným farmakám a snahe o uplatňovanie princípov
kontroly nad astmou absolútna väčšina pacientov
plnohodnotný život bez zvláštnych obmedzení. Avšak
viac ako polovica z nich nespĺňa kritériá optimálnej
kontroly astmy, čo poukazuje najmä na rezervy
v oblasti vedomostí, zručností či postojov k ochoreniu.
Tieto nedostatky smerujú k nevyhnutnosti zefektívnenia
edukačnej činnosti sestry za účelom dosiahnuť a udržať
u astmatikov úplnú kontrolu ochorenia prostredníctvom
náležitého self-manažmentu.
Ciele: Cieľom bolo prezentovať obsahovú náplň domén
edukácie self - manažmentu astmy v detskom veku
a ilustrovať efekt edukácie na prípadovej štúdii dieťaťa
s novo -diagnostikovanou astmou.
Metódy: Vypracovanie obsahových domén self-manažmentu detského astmatika bolo realizované na základe
literárnej metódy a sledovanie jeho efektu bolo spracované prostredníctvom prípadovej štúdie.
Výskumná vzorka: Výber prípadu bol orientovaný na
novodiagnostikovanú astmu v detskom veku s cieľom
využitia kompletného návrhu edukačného procesu.
Vzorkou sa stali rodičia 5-ročného chlapca v období od
oznámenia diagnózy, cez absolvovanie jednotlivých
edukačných jednotiek až po overenie ich adherencie
k účelnému self-manažmentu astmy dieťaťa.
Výsledky: Analýza a interpretácia údajov potvrdzuje
významný prínos vytvorených domén self-manažmentu
astmy v detskom veku. Ich využitím ponúka navrhnutý
edukačný proces kľúčové poznatky pre adekvátnu
iniciálnu či kontinuálnu edukáciu rodiny detského
astmatika, avšak ako poukazuje opis prípadu s nevyhnutnosťou kladenia dôrazu na afektívnu oblasť edukačných intervencií.
Záver: Prezentovaná štúdia prípadu dokazuje, že návrh
edukačného procesu obsahuje rozhodujúce jednotky
vzdelávania pri bronchiálnej astme u detí a môže byť
prospešný v rámci každodennej edukačnej činnosti
sestry s vyústením do efektívneho uplatňovania princípov self-manažmentu detského astmatika.
ABSTRACT
Background: According to the data available, thanks to
the effective pharmaceuticals and effort to apply the
principles of control over the asthma, an absolute
majority of patients can live a full life without any special restrictions. However, more than a half of them do
not fulfil the criteria of optimal asthma control, which
points out mostly to reserves in the field of knowledge,
skills or approach to the disease. These deficiencies
direct to necessary streamlining of the educational activety of a nurse in order to achieve and maintain full
control over the disease through proper self-management.
Aims: The aim was to present the content part domains
of education self - management of asthma in children
and illustrate the effect of education on a case study of a
child with newly-diagnosed asthma.
Methods: Fulfilment of the thesis was carried out on the
basis of literary method and the educational process
method. The educational process verification went on
through case study of child with bronchial asthma.
Research sample: Selection of the case was focused on
newly diagnosed asthma in childhood with the aim to
utilize a complete educational process proposal. As the
sample of research, parents of a 5-year-old boy were
selected, in the period from diagnosis announcement,
through passing the individual educational units up to
verification of their adherence to effective self-management of the child’s asthma.
Results: The data analysis and interpretation confirms a
significant benefit of the self-management domains for
asthma in childhood. Using thereof, the proposed
educational process offers the key knowledge for
adequate initial or continuous education of the asthmatic
child’s family, however, as the case description proves,
with necessity to focus on the affective area of
educational interventions.
Conclusion: The presented case study proves that the
educational process proposal contains decisive
educational units for Asthma Bronchiale in pediatric
patient and may be useful within everyday educational
activity of a nurse, leading to effective application of
self-management principles in asthmatic children.
Kľúčové slová: Bronchiálna astma v detskom veku.
Edukačná činnosť sestry. Domény self-manažmentu
astmy. Návrh edukačného procesu. Prípadová štúdia.
Key words: Asthma Bronchiale in childhood. Educational activity of a nurse. Asthma self-management
domains. Educational process proposal. Case study.
60
ISSN 1339-3022
totiž významnými faktormi, ktoré prispievajú
k morbidite a mortalite u bronchiálnej astmy (Bálintová, 2008, s. 10).
ÚVOD
Bronchiálna astma ako chronické zápalové ochorenie dýchacích ciest predstavuje civilizačnú epidémiu konca 2. a začiatku 3. tisícročia. V súčasnosti postihuje na celom svete viac ako 300
miliónov jedincov a odhady na rok 2025 sa blížia
k pol miliarde pacientov (Hrubiško, 2008, s. 8).
Výskyt astmatických symptómov sa rozptyľuje
medzi 1 až 30% v závislosti na rôznych populáciách a neustále narastá vo väčšine krajín predovšetkým u malých detí (Petrů, 2008, s. 186).
V Slovenskej republike sa odhaduje prevalencia
astmy na 3-5% populácie celkovo, u detí na 6-7%.
Včasná, účinná a cielená liečba prináša pacientom
zlepšenie zdravotného stavu, pokles morbidity
a mortality na túto závažnú chorobu. Vďaka moderným farmakám a snahe o uplatňovanie princípov kontroly nad astmou môže absolútna väčšina
pacientov žiť plnohodnotný život (Hrubiško, Čižnár et al., 2010, s. 8). Prístup k liečbe je preto zameraný na uvedenie a udržanie astmy pod kontrolou, čo si vyžaduje vytvorenie partnerstva a spolupráce medzi pacientom, jeho rodinou a zdravotníckym tímom, podieľajúcim sa na liečbe astmatika (Petrů, 2008, s. 186). Jedným zo základných
pilierov efektívnej liečby astmy je umožniť pacientom získať vedomosti, istotu a schopnosti na to,
aby mohli zohrávať hlavnú úlohu v manažmente
svojho ochorenia. Nakoľko nám dostupné údaje
doterajších výskumov poukazujú na neustálu potrebu zefektívňovania edukácie astmatikov, bol
u nás vydaný v roku 2014 Edukačný program selfmanažmentu astmatika podľa spracovania Osackej,
avšak pre dospelých pacientov. Medzinárodné
smernice (GINA, 2012, s. 59) odporúčajú implementáciu riadeného self-manažmentu aj u detí,
a preto bolo výzvou vypracovať obsahovú náplň
„domén edukácie self-manažmentu astmy v detskom veku“, ktoré by tvorili základ pre edukačný
proces dieťaťa a jeho rodičov.
Nové poznatky o ochorení a moderný manažment
bronchiálnej astmy zahŕňajúci self-manažment pacienta umožňujú väčšine astmatikom žiť plnohodnotným životom (Osacká et al., 2012, s. 9). Nutnosť zavedenia koncepcie self-manažmentu, čiže
riadenej svojpomocnej starostlivosti (GINA, 2002)
vychádzala z poznania, že k väčšine astmatických
záchvatov dochádza v bežnom prostredí a pacienti
/ rodičia ich musia riešiť často sami, bez možnosti
konzultácie lekára. Oneskorené rozpoznanie exacerbácií a oneskorené začatie adekvátnej liečby sú
MANAŽMENT DETSKÉHO ASTMATIKA
Cieľmi úspešného manažmentu astmy podľa medzinárodných smerníc Global Initiative for Asthma
(GINA, 2012, s. 56) sú:
 dosiahnutie a udržanie kontroly nad symptómami astmy,
 zachovanie normálnej úrovne aktivity vrátane
cvičenia,
 udržanie normálnych/takmer normálnych pľúcnych funkcií,
 prevencia exacerbácií astmy,
 vyhnutie sa nežiaducim účinkom antiastmatík.
Astmatik / rodič by mal:
 vedieť, že astma je dlhodobé, u veľkej väčšiny
celoživotné ochorenie,
 uvedomovať si prítomnosť permanentného zápalu v dýchacích cestách aj v klinicky nemom
štádiu, ktorý pri vynechávaní liečby vedie len
k zhoršeniu stavu,
 striktne dodržiavať odporúčania lekára týkajúce
sa liečby,
 aktívne sa podieľať na manažmente astmy,
identifikovať spúšťače, ktoré astmu zhoršujú
a sú príčinou exacerbácií,
 uplatňovať stratégie k limitovaniu spúšťačov,
 dbať na správnu techniku užívania liekov inhalačnými systémami,
 riadiť sa osobnými písomnými akčnými plánmi,
 pravidelne realizovať self-monitoring odporúčanou metódou (Kossárová, 2004, s. 9, Osacká
et al., 2012, s. 10).
Nezastupiteľnú úlohu v rámci self-manažmentu
zohráva kompliancia, adherencia a edukácia
(Osacká, 2010, s. 3). Kompliancia sa definuje ako
schopnosť a ochota pacienta dodržiavať liečebný
režim (Nemcová, Hlinková et al., 2010, s. 45).
Adherenciu vystihuje najmä aktívna participácia
pacienta/rodiny v liečbe a pláne starostlivosti, ktorý vychádza zo vzájomnej dohody medzi pacienom a lekárom/sestrou v rámci manažmentu astmy.
Slabá adherencia je závažným faktorom exacerbácií astmy a hospitalizácií astmatických pacientov. Sestra ju môže identifikovať monitorovaním
receptov, počítaním spotrebovaných dávok v inhalačných pomôckach, preverovaním inhalačnej
61
ISSN 1339-3022
techniky a dodržiavaním harmonogramu kontrol
(Osac-ká et al., 2012, s. 12). Non-adherenciu
môže zapríčiniť komplikovaný liečebný plán, problém s inhalačnou technikou, nevhodný systém
dávkovania liekov, obava z vedľajších účinkov
liečby, vzdialenosť lekární, cena a odpor k liekom,
ale tiež negatívny postoj k chorobe, zábudlivosť
či slabá kontrola lekárom alebo sestrou (GINA,
2012, s. 59). Klesajúcu adherenciu často spôsobuje
podcenenie nutnosti dlhodobej preventívnej liečby.
Vďaka nej totiž „zdanlivo bezpríznakový stav“
falošne vyvoláva u rodičov a detí pocit, že liečba
sa skončila a ďalej je zbytočná. Permanentný zápal
a prestavba pod hladinou však nepretržite pracuje
aj v klinicky nemom štádiu a malý pacient sa pri
najbližšej príležitosti dostaví s ťažkou exacerbáciou (Kossárová, 2004, s. 9).
Základným predpokladom efektívnej kompliancie
a adherencie je dobrá komunikácia. „Informovanosť pacientov o svojom ochorení je zárukou
dobrej kompliancie a adherencie a zabezpečuje
ciele self-manažmentu“ (Osacká et al., 2012, s.
11). Súčasným trendom je preto príprava pacienta
na self-manažment prostredníctvom edukácie,
ktorá by mala byť neodmysliteľnou súčasťou terapeutických a ošetrovateľských intervencií (Nemcová, Hlinková et al., 2010, s.18-19).
Zníženie expozície rizikovým faktorom:
 stratégie zníženia expozície roztočovým alergénom, peľovým alergénom, plesniam, alergénom domácich zvierat a vzdušným polutantom.
Inhalačné systémy:
 druhy inhalačných systémov,
 inhalačná technika aerosólových a práškových
dávkovacích systémov,
 inhalácia pomocou nebulizátora.
Manažment bronchiálnej astmy:
 monitorovanie kontroly astmy,
 osobný písomný plán manažmentu astmy.
Uvedené domény sú zároveň podstatou edukačných jednotiek v edukačnom procese, ktorý rešpektuje základné kritériá manažmentu detského
astmatika a je zameraný na nasledovné ciele:
Kognitívne ciele – dieťa s astmou a rodinný príslušník / opatrovateľ (ďalej edukanti) disponujú po
skončení iniciálnej edukácie komplexnými vedomosťami o:
 podstate, príznakoch a prognóze astmy, o rizikových faktoroch jej vzniku a exacerbácií,
 účinkoch i spôsoboch podávania preventívnej
a záchrannej liečby,
 režimových opatreniach k obmedzeniu pôsobenia spúšťačov astmy,
 význame inhalačnej liečby a technike použitia
inhalačných systémov,
 účele zohrávania hlavnej úlohy v manažmente
svojej astmy/astmy dieťaťa.
Obsahové domény self-manažmentu astmy
Podľa British Guideline on the Management of
Asthma (BGMA, 2012, s. 100) by mala edukácia
self-manažmentu zahŕňať poskytnutie informácií
o podstate astmy, princípoch liečby, používaní inhalačnej techniky, možnostiach self-monitoringu
a využití osobných akčných plánov, o stratégiách
k eliminácii či redukcii spúšťačov a tiež o rozpoznaní a manažmente exacerbácií astmy.
Susan Schaffer a Hossein Yarandi stanovili
na základe retrospektívnej štúdie viacerých národných smerníc 5 domén edukácie self-manažmentu
a vymedzili ich kategórie:
Afektívne ciele – absolvovaním jednotlivých edukačných jednotiek edukanti postupne menia svoje
názory a zaujmú pozitívny postoj k ochoreniu:
 uvedomujú si charakter a klinickú variabilitu
astmy,
 sú presvedčení o potrebe nutných zmien v ich
každodennom živote,
 akceptujú nevyhnutnosť dlhodobej a pravidelnej liečby,
 sú ochotní prevziať zodpovednosť za svoje
zdravie / zdravie svojho dieťaťa,
 dodržiavajú liečebný plán a režimové opatrenia,
 vyjadrujú sebaistotu v uplatňovaní správnej
techniky inhalácie a princípov self- manažmentu astmy.
Vedomosti o bronchiálnej astme:
 definícia a klasifikácia astmy,
 podstata a prognóza ochorenia,
 rizikové faktory vzniku astmy,
 príznaky astmy, exacerbácie, astmatický záchvat.
Liečba bronchiálnej astmy:
 preventívne lieky (kontrolóry),
 úľavové lieky (uvoľňovače).
62
ISSN 1339-3022
Psychomotorické ciele – po skončení edukačného
procesu majú edukanti požadované zručnosti
v rámci inhalačnej liečby:
 ovládajú techniku použitia inhalačných systémov,
 preukazujú zručnosti správnej techniky inhalácie.
stali rodičia 5-ročného chlapca, ktorému bola práve
diagnostikovaná astma a žiaden z nich nemal doposiaľ skúsenosti s danou problematikou. Voľba
prípadu tak zodpovedala hlavnému problému
výskumu. Sledovanie prípadu zahŕňalo obdobie
od oznámenia diagnózy, cez postupnú zmenu postojov a správania smerujúcich k prijatiu astmy
do svojho života, až po úspešné uplatňovanie
princípov self-manažmentu.
Prípadová štúdia bola realizovaná v detskej alergiologickej ambulancii v Trenčíne od júla do decembra 2013. Informácie pre jej spracovanie sme
získavali prostredníctvom rozhovoru, pozorovania,
testu posúdenia schopnosti učiť sa, vedomostných
testov v rámci domén self-manažmentu a testov
kontroly astmy. Zdrojom ďalších informácii bola
zdravotná dokumentácia dieťaťa. Všetky údaje
sme získali s písomným súhlasom rodičov, ktorí
boli oboznámení o dodržiavaní mlčanlivosti
zo strany zdravotníkov.
PRÍPADOVÁ ŠTÚDIA
Návrh edukačného procesu s uvedenými cieľmi
sme sa rozhodli použiť u rodičov a detského pacienta s novo-diagnostikovanou bronchiálnou astmou.
Výskumný problém tejto štúdie bol zameraný
na zodpovedanie nasledovných otázok:
 Ako môže pomôcť návrh edukačného procesu rodine detského astmatika prevziať zodpovednosť za „hlavnú úlohu“ v manažmente svojho ochorenia?
 Ktorým oblastiam je potrebné venovať najväčšiu pozornosť v rámci edukačnej činnosti sestier
so zameraním na self-manažment astmy
v detskom veku?
VÝSLEDKY
Chlapec narodený v júni 2008 bol vyšetrený
prvýkrát v detskej alergiologickej ambulancii v júli
2013. Návštevu odporučil pediater už viackrát pre
pretrvávajúci kašeľ a recidivujúce stavy bronchiálnej obštrukcie, ale rodičia nepovažovali za nutné to
zatiaľ riešiť – s odôvodnením „veď z toho vyrastie“. Zhoršenie dychových ťažkostí nastalo na
jeseň 2012, kedy sa objavilo u chlapca úporné
ranné kýchanie a suchý dráždivý kašeľ – najmä
v noci a nad ránom alebo po zvýšenej námahe. Kašeľ nemal tendenciu ustupovať, ale progredoval do
častej exacerbácie stavu s nutnou návštevou LSSP
pre ťažkú bronchiálnu obštrukciu. Opakovaný
výskyt epizód piskotov a dyspnoe bol spojený
s častou liečbou bronchodilatanciami, niekedy si
tento stav vyžiadal aj systémové kortikosteroidy.
Na jar sa k pretrvávajúcemu kašľu pripájali nádchy
so svrbením očí.
CIEĽ
Ciele výskumnej štúdie boli nasledovné:
 Zistiť ako ovplyvní edukačný proces postoje
rodičov a dieťaťa k nutným zmenám v súvislosti s novo - diagnostikovanou astmou.
 Zistiť, či edukačný proces prispeje k dosiahnutiu a udržaniu optimálnej kontroly astmy
u dieťaťa.
 Zistiť, ako môže navrhnutý proces zaistiť
adherenciu k dlhodobej preventívnej liečbe a
k dodržiavaniu režimových opatrení.
 Zistiť, či návrh edukácie umožní zabezpečiť
efektívny self-monitoring astmy.
 Zistiť, do akej miery uľahčí edukačný proces
získať rodičom sebaistotu v rámci riešenia naliehavej situácie (hroziacej exacerbácie či astmatického záchvatu).
 Zistiť, na ktorú oblasť by sestra mala klásť
najväčší dôraz v rámci edukácie self-manažmentu detského astmatika.
Prvé vyšetrenie v alergiologickej ambulancii
Zhodnotením laboratórnych parametrov pri prvom vyšetrení, bola potvrdená významná atopická
dispozícia k alergickému ochoreniu. Pokúšali sme
sa o spirometrické vyšetrenie, avšak pre nedostatočnú spoluprácu dieťaťa sa nepodarilo zrealizovať. Po vyšetrení kožných testov, ktoré chlapec absolvoval bez väčších problémov a na základe dôkladnej anamnézy, s následným využitím klasifikácie astmy podľa stupňa závažnosti bola sta-
Výber prípadu
Výber prípadu sme realizovali zámerne a bol
orientovaný na novodiagnostikovanú bronchiálnu
astmu v detskom veku s cieľom využitia kompletného návrhu edukácie. Výskumnou vzorkou sa
63
ISSN 1339-3022
novená diagnóza ľahkej perzistujúcej astmy pri jasnej alergickej senzibilizácii s prevahou na peľ drevín, roztočov a alergén mačky. Do liečby dostal
Singulair 4 mg 1x1 tbl. so zdôraznením jeho účinku a nutnosti pravidelného podávania (antileukotriény by mali byť aj v monoterapii dostatočnou
preventívnou liečbou u detí pri tomto type astmy),
ďalej bol predpísaný Allergodil nas. 2x1 vstrek
a Zyrtec 1x 10 kvapiek – ktorým budú pokračovať,
nakoľko bol ordinovaný pediatrom v jarnom
období. K riešeniu prípadných akútnych ťažkostí
súvisiacich s bronchiálnou obštrukciou bolo predpísané bronchodilatancium – Berotec inh. 1 vdych
cez nadstavec, a to v režime podľa potreby. Rodičia boli poučení v spolupráci s lekárom o diagnóze,
spôsobe liečby a technike správnej inhalácie a taktiež o nutnosti eliminovať mačku z domácnosti.
Vzhľadom na ich tendenciu bagatelizovať závažnosť ochorenia a žiadne skúsenosti s danou problematikou, bola potrebná iniciálna edukácia s cieľom
nadobudnutia požadovaných vedomostí a zručností
v rámci následného manažmentu astmy dieťaťa.
Na základe posudzovania sme stanovili tieto edukačné diagnózy:
 Deficit vo vedomostiach o bronchiálnej astme.
 Deficit vo vedomostiach o liečbe detskej astmy.
 Deficit vo vedomostiach o stratégiách zníženia
expozície rizikovým faktorom.
 Deficit vo vedomostiach o inhalačných systémoch a technike inhalovania.
 Deficit vo vedomostiach o self-manažmente
astmy u detí.
 Deficit v zručnostiach techniky použitia inhalačných systémov.
 Deficit v zručnostiach správnej techniky inhalácie.
nosti dieťaťa s lekárom dohodli. Objasnili sme zásady správnej inhalácie a starostlivosti o inhalátor
s nadstavcom. Následne bola realizovaná demonštrácia a úspešný nácvik motorických zručností pri
podávaní záchranného lieku so zdôraznením dodržiavania správnej techniky, ktorá je kľúčom k
účinnej inhalácii.
Druhé edukačné stretnutie bolo orientované
na prvú navrhnutú doménu self-manažmentu, a to
vedomosti o bronchiálnej astme. Vysvetlili sme
podstatu, charakter, klasifikáciu a prognózu ochorenia. Objasnili sme klinickú variabilitu príznakov,
poukázali na možné rizikové faktory exacerbácie
astmy a dôležitosť poznania signálov hroziaceho
astmatického záchvatu.
Tretie edukačné stretnutie malo za úlohu doplniť
poskytnuté informácie lekára pri úvodnej konzultácii. Týkalo sa druhej navrhnutej domény selfmanažmentu – preventívnej a záchrannej liečby
bronchiálnej astmy. Ako motiváciu pre dieťa sme
podľa návrhu edukačného procesu využili ukážku
videonahrávky rozprávky „O prasiatku Ušku a jeho
astme“. Zdôraznili sme rodičom význam snahy
o dosiahnutie hlavného cieľa liečby astmy – dostať
a udržať astmu pod úplnou kontrolou, a tým umožniť dieťaťu prežiť plnohodnotné a radostné detstvo.
Podrobne sme vysvetlili podstatu preventívnej liečby, jej možnosti a nevyhnutnosť pravidelného a dlhodobého podávania – i v bezpríznakovom období.
Zopakovali sme účinky, účel a režim podávania
záchranných liekov s objasnením výskytu rôzneho
spektra nežiaducich účinkov pri ich zvýšenej spotrebe. Pripomenuli sme tiež, že spotreba záchrannej
liečby je ukazovateľom úrovne kontroly nad
ochorením a efektívnosti preventívnej liečby.
Štvrtá edukačná jednotka bola zameraná na stratégie obmedzenia pôsobenia rizikových faktorov
s využitím tretej navrhnutej domény self-manažmentu astmy. V úvode sme poukázali na význam
identifikácie rizikových faktorov a snahu o zníženie expozície ich odstránením alebo kontaktu
s nimi, ktoré prispieva k zlepšeniu kontroly astmy
a zníženiu spotreby liekov. Zdôraznili sme však
nezastupiteľnú úlohu dlhodobej preventívnej liečby – dobre liečená a kontrolovaná astma sa spája
s nižšou senzitivitou na „spúšťače“ exacerbácií.
Vychádzajúc z jasnej alergickej senzibilizácie
chlapca s prevahou drevín, roztočov, mačky a ľahko aj tráv, sme sa podrobne venovali režimovým
opatreniam najmä v rámci uvedených rizikových
faktorov. Vysvetlili sme postupy na zníženie
Rodičia následne absolvovali 5 stretnutí s cieľom nadobudnutia požadovaných vedomostí v selfmanažmente astmy. Poradie edukačných jednotiek
sme museli modifikovať a naplánovať podľa priorít vzhľadom k ordinovanej liečbe.
Prvá edukačná jednotka bola realizovaná už
v deň prvého vyšetrenia chlapca v ambulancii
s využitím štvrtej domény self-manažmentu – zahŕňajúcej inhalačné pomôcky a techniku inhalačnej
liečby. Na základe návrhu sme rodičov a dieťa
oboznámili o princípe a výhodách inhalačného
spôsobu podávania liekov. Podrobne sme popísali
techniku použitia vybraného inhalačného systému,
na ktorom sa rodičia vzhľadom na vek a schop-
64
ISSN 1339-3022
pôsobenia roztočových alergénov, z návrhu sme
ďalej využili opatrenia na obmedzenie expozície
peľovým alergénom – v období maximálnej koncentrácie peľov drevín a tráv v ovzduší. Z možností na zníženie záťaže mačacími alergénmi sme
vzhľadom na negatívny postoj rodičov a dieťaťa
opakovane zdôrazňovali význam a najúčinnejší zásah v domácnosti – elimináciu mačky. Na záver
edukačnej jednotky sme oboznámili edukantov so
stratégiami na zníženie rizika vzniku exacerbácií
astmy vplyvom vonkajších a vnútorných vzdušných škodlivín.
Piate edukačné stretnutie bolo venované princípom self-manažmentu detského astmatika a opieralo sa o poslednú doménu navrhnutého edukačného procesu. V rámci motivácie sme vysvetlili
rodičom a dieťaťu význam ich aktívnej participácie
na komplexnom manažmente astmy. Nakoľko sa
väčšina záchvatov vyskytuje v bežnom prostredí,
zdôraznili sme im nevyhnutnosť uplatňovania princípov self-manažmentu s cieľom včasného rozpoznania hroziacej straty kontroly astmy a okamžitého
liečebného zásahu na zabránenie exacerbácie, ktorá
by mohla byť príčinou hospitalizácie či potreby
urgentnej lekárskej pomoci a v najhorších prípadoch by mohla viesť aj k smrti. Rodičia s dieťaťom
prejavili záujem o objasnenie nástrojov self-manažmentu a spolupracovali pri vysvetľovaní metód
self-monitoringu i jednotlivých komponentov
osobného akčného plánu. V rámci posudzovania
kontroly astmy sme poukázali na základné kritériá
hodnotenia – výskyt denných a nočných príznakov,
limitáciu aktivity a spotrebu záchrannej liečby.
Zdôraznili sme význam používania individualizovaného plánu na prispôsobovanie liečby aktuálnemu stupňu kontroly astmy a riešenie naliehavých
situácií pri hroziacich alebo akútnych exacerbáciách.
sme zaznamenali ako jediné zlepšenie, pretože aj
inhaláciu bronchodilatancia potreboval asi 3x
za týždeň. Ako vyplýva z uvedeného, Test posúdenia úrovne kontroly nad astmou nám poukázal
na stupeň nekontrolovanej astmy – hoci rodičia
považovali stav chlapca celkovo za zlepšený, nakoľko už „mohol behať bez toho, aby sa rozkašľal“
a vďaka ústupu obturácie „už konečne mohol
dýchať nosom“. Boli spokojní aj s tým, že majú
k dispozícii liek „na záchranu života“ a nemusia
pri zhoršení chlapcovho stavu „ihneď bežať k lekárovi alebo na pohotovosť“. Spirometrické
vyšetrenie chlapec tento krát odmietol, napriek
nášmu veľkému úsiliu dosiahnuť spoluprácu.
Vzhľadom na slabý stupeň kontroly astmy bol
pridaný k doterajšej liečbe inhalačný kortikosteroid
– Flixotide 50 ug inh. 2x1 vdych cez nadstavec,
pravidelne ráno a večer. Pri poučení lekárom a aj v
rámci edukácie bol rodičom zdôraznený významný
protizápalový účinok inhalačných kortikosteroidov
a nevyhnutnosť ich pravidelného a dlhodobého
podávania, pretože liečba Singulairom nepostačovala v jeho prípade na dosiahnutie optimálnej
kontroly astmy (podozrenie na non-komplianciu
sme vylúčili, nakoľko bol zaznamenaný efekt lieku
aspoň na toleranciu námahy). Takisto boli rodičia
oboznámení s bezpečnosťou tejto liečby z hľadiska
nežiaducich účinkov, nakoľko kortikofóbia ešte
stále pretrváva u mnohých pacientov či rodičov.
Overením kompliancie rodičov boli zistené nedostatky v zmysle nedodržiavania odporúčaných
režimových stratégií – pretrvávanie mačky v domácnosti, podceňovanie frekvencie denných a nočných príznakov a zvýšená spotreba záchrannej
liečby. Dospeli sme preto k stanoveniu nasledujúcich edukačných diagnóz:
 Deficit v postojoch k potrebe zníženia alergénovej záťaže vzhľadom na nedostatočné uvedomenie si závažnosti rizikových faktorov prejavujúci sa nerešpektovaním odporúčanej eliminácie spúšťača.
 Deficit v postojoch k uplatňovaniu metód selfmonitoringu v súvislosti s bagatelizáciou
príznakov prejavujúci sa stupňom nekontrolovanej astmy.
 Deficit v postojoch pri uplatňovaní selfmanažmentu astmy v súvislosti s nezodpovedným prístupom k liečebnému režimu prejavujúci sa zvýšenou spotrebou záchrannej
liečby.
Návšteva ambulancie po troch týždňoch
Napriek všetkým odporúčaniam bol chlapec v neustálom kontakte s mačkou a hoci rodičia po niekoľkonásobnom presviedčaní sľúbili, že mačku
„niekomu“ podarujú – nestalo sa tak. Keďže sa
chlapec „nechcel vzdať svojho miláčika“, rodičia
sa pokúsili znížiť alergénovú záťaž znížiť aspoň
tým, že mačku nevpúšťali do detskej izby. Po troch
týždňoch sa stav chlapca podstatne nezlepšil,
záchvatový kašeľ sa vyskytoval viac večer a v noci
asi 4x za týždeň a „občas sa zobudil, čo mu
nedalo dýchať“. Námahu toleroval už dobre, čo
65
ISSN 1339-3022
Tak ako pri prvej návšteve i počas predchádzajúcich edukačných stretnutí, znovu rodičom
bola v rámci prehlbujúcej edukácie zdôraznená
vhodnosť eliminácie mačky z domácnosti s cieľom
zlepšenia úrovne kontroly astmy. Zo strany rodičov boli zaznamenané určité nejasnosti v prípade
individualizovaného akčného plánu, s následnou
dôkladnou inštruktážou pre použitie vlastného režimu tak pravidelnej liečby ako i riešenia naliehavých situácií. Zamerali sme pozornosť na nevyhnutnosť realizácie self-monitoringu ako aj
na dôvody zvýšenej spotreby záchranných liekov,
ktorá poukazuje na slabý stupeň kontroly astmy.
Pokúsili sme sa zmeniť ich doterajšie vnímanie
choroby ...„je normálne, keď sa astmatik zadýcha
či kašle, veď to patrí k tomu a máme predsa
záchranný liek“. Zdôraznili sme význam súčasných liečebných stratégií astmy, ktorých hlavným
cieľom je práve snaha sa o dosiahnutie a udržanie
astmy pod kontrolou – čiže takého stavu, že bude
mať dieťa tzv. „astmu bez astmy“, čo znamená
plnohodnotné detstvo bez akýchkoľvek obmedzení. Ťažiskom opakovaného vysvetľovania a motivácie bolo, aby rodičia preukázali vôľu prevziať
zodpovednosť za zdravie svojho dieťaťa uplatňovaním efektívneho self-manažmentu.
poukázala na normálne hodnoty pľúcnych funkcií.
Popis stavu dieťaťa a výskytu príznakov, ktoré
tentokrát matka pozorne sledovala a zapisovala
počas prvých dvoch týždňov, poukázal na mierne
zlepšenie v porovnaní s prvým kontrolným vyšetrením – čiže stupeň čiastočne kontrolovanej
astmy. Matka priniesla aj vyplnené testy, ktoré im
boli odporúčané v rámci realizácie self-monitoringu. Ako sama povedala „začali sme sa tešiť
z toho, že čiernych bodov ubúda“ – tými totiž
značili spolu s chlapcom akékoľvek príznaky zhoršenia astmy doma či v škôlke. V priebehu ďalších
dvoch týždňov sa astma podľa nich „úplne vylepšila a v teste kontroly astmy sme dosiahli až 23
bodov“. Na základe funkčného vyšetrenia pľúc a
Testu posúdenia úrovne kontroly astmy bola objektivizovaná optimálna kontrola astmy. K dosiahnutiu tohto stavu významne prispela úprava liečby,
hoci nezastupiteľnou súčasťou úspechu bola
akceptácia závažnosti ochorenia rodinou a ich
snaha o efektívne uplatňovanie princípov selfmanažmentu. Čo sa týka pravidelného kontaktu
chlapca s mačkou u babičky bolo zdôraznené dodržiavanie určitých opatrení aj po príchode domov.
V rámci ich ďalšej motivácie boli pochválení za
veľký pokrok v nevyhnutných zmenách správania
a postojov, ktoré si vyžaduje správny a dlhodobý
manažment astmy. Vzhľadom na stabilizáciu ochorenia bola dohodnutá návšteva ambulancie o 2
mesiace.
Kontrola v ambulancii po mesiaci od úpravy
liečby
V auguste 2013 bola uskutočnená tretia návšteva
v alergiologickej ambulancii – po mesiaci od
úpravy liečby prichádza nadšená matka s tým, že
chlapec je „ako znovuzrodený, už skoro vôbec
nekašle a ani v noci sa nebudí. Neverili sme tomu,
že ak dáme mačku preč – inak dali sme ju babičke,
tak sa mu naozaj polepší. Viem, že sa tých jej
alergénov budeme ešte zbavovať dlho, preto sme
lieky dávali tak, ako ste nám hovorili“. Podľa jej
údajov, chlapec prvé dva týždne síce pokašliaval,
ale kašeľ nebol taký dráždivý so sklonom
k záchvatu, občas mal ešte nočné dyspnoe
s potrebou použitia záchrannej liečby viacmenej zo
strachu do vyústenia exacerbácie stavu. Nasledujúce dva týždne bez udávania nočnej dýchavice,
výskyt kašľa maximálne raz do týždňa a žiadna
potreba inhalácie bronchodilatancia. Námaha bola
tolerovaná naďalej dobre, ako bolo zaznamenané
už pri prvom kontrolnom vyšetrení – po nasadení
antileukotriénov. Chlapec tento krát sám prejavil
záujem o spirometrické vyšetrenie (... „chcem si
fúknuť do toho prístroja“), jeho úspešná realizácia
DISKUSIA
Ako zdôrazňujú národné smernice (Hrubiško,
Čižnár et al., 2010, s. 43), nielen potreba informovanosti a nácviku zručností jednotlivých pacientov
je rôzna, ale i vôľa jednotlivých pacientov prevziať
zodpovednosť za svoj stav sa môže líšiť. V našom
prípade bolo najväčším úskalím dosiahnutie úplného splnenia stanovených afektívnych cieľov,
ktoré si vyžiadalo opakované presviedčanie,
vysvetľovanie a podporu v rámci reedukácie, doplnenej poskytnutím prehlbujúcich informácií vzhľadom na ordinovanú úpravu liečby. Napriek nutnosti vynaložiť väčšie úsilie v dosiahnutí pozitívnych zmien postojov rodičov pridaním jedného
edukačného stretnutia – avšak s postačujúcimi
navrhnutými „edukačnými zásahmi“ môžeme
konštatovať, že nami navrhnutý edukačný proces
obsahuje kľúčové črty vzdelávania pri astme.
Splnenie navrhnutých očakávaných výsledkov
poukazuje na ich dosiahnuteľnosť a teda adekvátnu
66
ISSN 1339-3022
využiteľnosť nami vypracovaného edukačného
procesu s vyústením do úspešného uplatňovania
self-manažmentu detského pacienta s bronchiálnou
astmou.
„Výsledky výskumných štúdií napr. Soriano et al.
(2003), Gillissen (2004), Osacká (2010),
Horňáková a kol. (2011) jednoznačne dokázali, že
vedomosti pacientov o prieduškovej astme majú
významný vplyv na kontrolu astmy“(Osacká et al.,
2012, s. 6). Prezentovanú váhu dôkazov nemožno
spochybňovať, avšak prostredníctvom prípadovej
štúdie chceme poukázať na „dominantné úskalie“,
spočívajúce v nesprávnych postojoch k ochoreniu
či už rodičov alebo samotných detí s astmou. Ako
môžeme potvrdiť jednak na základe vlastných
viacročných skúseností z praxe a jednak opisom
nášho prípadu, samotné vedomosti o astme nepostačujú na efektívnu liečbu a neovplyvnia udržanie
kontroly nad ochorením. Rodičia s chlapcom síce
nadobudli požadované vedomosti a zručnosti bezprostredne po absolvovaní kompletného edukačného procesu, ale zlepšenie kontroly astmy u dieťaťa sme nezaznamenali – v dôsledku pretrvávania
bagatelizovania ochorenia a čo bolo zarážajúce, že
si „tento stav“ ani neuvedomovali. Optimálnu úroveň kontroly astmy dosiahol chlapec až po necelých 2 mesiacoch od oznámenia diagnózy, a to
nielen vďaka úprave liečby, ale i postupnou akceptáciou ochorenia s uplatňovaním princípov selfmanažmentu, ktorú sme docielili prostredníctvom
opakovanej motivácie a presviedčania v rámci reedukácie. Po ďalších dvoch mesiacoch vyústila
chlapcova astma dokonca do úplnej kontroly, čo
poukazuje na adherenciu k pozitívnym zmenám
v postojoch – či už k dlhodobej preventívnej liečbe, dodržiavaniu režimových opatrení alebo realizácii self-monitoringu, ktoré sú súčasťou uplatňovania princípov self-manažmentu. Okrem uvedených kladov prezentovaná štúdia poukazuje aj na
vplyv edukačného procesu k získaniu sebaistoty
v rámci riešenia naliehavej situácie s využitím
osobného akčného plánu ako užitočného nástroja
self-manažmentu astmy. Efekt self-manažmentu na
kontrolu astmy bol potvrdený aj v štúdii Thoonena
et al. (2003, s. 35), výsledky ktorej ukázali zlepšenie v počte liečebných týždňov a bez exacerbácií, v počte dní limitovanej aktivity v dôsledku
astmy, zlepšenie v zmysle redukcie neistoty,
zlepšenia kvality života a v prípade možnej straty
kontroly nad astmou včas začatej adekvátnej
liečby bez zbytočného oneskorenia.
Nakoľko skúsenosti z rozsiahlych štúdií poukazujú na možnosť dosiahnuť kontrolu astmy u takmer 90% pacientov, je zarážajúcim faktom vychádzajúcim z dostupných údajov, že síce 80% pacientov považuje svoju astmu za úplne alebo dobre
kontrolovanú, ale 4/5 z nich nespĺňajú objektívne
kritériá kontroly podľa dokumentu GINA (Hrubiško, Laššán, 2013, s. 8).
Napriek súčasným možnostiam self-manažmentu
astmy, podľa ďalších výskumov až 40% pacientov nevie adekvátne zareagovať pri zhoršovaní
symptómov ochorenia, viac ako 50% nedokáže
rozpoznať alarmujúce príznaky hroziacej exacerbácie, 60% pacientov nesprávne hodnotí svoje
príznaky a len 34% ovláda postup pri astmatickom
záchvate (Osacká, 2010, s. 3). Tieto údaje svedčia
o veľkých rezervách v akceptácii a schopnostiach
uplatňovania princípov self-manažmentu astmy
ako jedného zo základných pilierov liečby ochorenia a upozorňujú na potrebu zefektívnenia
edukácie pacientov či už pri novodiagnostikovanej
astme alebo v rámci jej dlhodobého manažmentu.
ZÁVER
Je potrebné zdôrazniť, že kľúčom k efektívnemu
self-manažmentu astmy, ktorý je rozhodujúci
pre naplnenie hlavného cieľa liečby – dosiahnuť
a udržať astmu pod kontrolou, sú nielen nadobudnuté adekvátne vedomosti a zručnosti, ale
najmä ich implementácia do účelného uplatňovania
princípov self-manažmentu detského astmatika.
Ako poukazuje i opis nášho prípadu, „najväčším
bremenom“ úsilia sestry pri edukácii je často
akceptácia závažnosti ochorenia či už rodičmi
alebo dieťaťom samotným.
Návrh edukačného procesu sa javí ako dobrá
pomôcka na získanie relevantných schopností selfmanažmentu astmy, sestra však musí individualizovať kroky vzdelávania najmä vzhľadom na
postoje a vôľu participientov prevziať zodpovednosť za „hlavnú úlohu“ v manažmente svojho
ochorenia. Najväčšiu pozornosť by mala preto venovať afektívnej oblasti edukácie, nakoľko len
opakovaná účelná motivácia a snaha o presvedčenie k nevyhnutným zmenám vo vzorcoch správania, ktoré si vyžadujú okolnosti novodiagnostikovanej astmy a následne jej dlhodobý liečebný
proces, môže vyústiť do efektívneho uplatňovania
princípov self-manažmentu detského astmatika.
67
ISSN 1339-3022
ODKAZOV
BÁLINTOVÁ, D. 2008. Osobný písomný plán
manažmentu bronchiálnej astmy (Asthma
action plan). In Klinická imunológia
a alergológia. ISSN 1335-0013, 2008, Zv. 18,
č. 1, s. 10 – 11, s. 13 – 14.
BGMA. 2012. British Guideline on the
Management of Asthma. A National Clinical
Guideline. [online]. London – Edinburgh:
British Thoracic Society – Scootisch
Intercollegiate Guidelines Network, May 2008.
Revised January 2012. 144 p. [cit. 2013.09.25.]
Dostupné na internete: http://www.britthoracic.org.uk/ ISBN 978 1 905813 28 5.
GINA. 2012 . Global Strategy for Asthma
Management
and
Prevention.
[online].
Vancouver : Global Initiative for Asthma,
Updated December 2012. 114 p. [cit.
2013.09.25.]
Dostupné na internete: http://ginasthma.org/local/
uploads/files/GINA_Report_March13.pdf
HRUBIŠKO, M. 2008. Astma pod kontrolou:
vieme čo to je a ako na to? In Ambulantná
terapia. ISSN 1336-6750, 2008, roč. 6, č. 1, s. 8
– 13.
HRUBIŠKO, M. 2010. Prečo astmatici
exacerbujú? In Respiro. ISSN 1335-3985, 2010,
roč. 9, č. 3, s. 22 – 29.
HRUBIŠKO, M. – ČIŽNÁR, P. et al. 2010.
Asthma bronchiale. Národné smernice pre
terapiu. Bratislava: Bonus, 2010. 96 s. ISBN
978-80-969733-4-7.
HRUBIŠKO, M. – LAŠŠÁN, Š. 2013. Exacerbácia
astmy ako obávaná komplikácia – vieme jej
predísť? In Klinická imunológia a alergológia.
ISSN 1335-0013, 2013, Zv. 23, č. 1, s. 4 – 11.
KOSSÁROVÁ, K. 2004. Je úplná kontrola astmy
možná? In Klinická imunológia a alergológia.
ISSN 1335-0013, 2004, Zv. 15, č. 4, s. 9 – 12.
NEMCOVÁ, J. – HLINKOVÁ, E. et al. 2010.
Moderná edukácia v ošetrovateľstve. Martin:
Osveta, 2010. 260 s. ISBN 978-80-8063-321-9.
OSACKÁ, P. 2010. Self-manažment astmatického
pacienta. In Ošetrovateľstvo a pôrodná
asistencia. ISSN 1336-183X, 2010, roč. 8, č. 6,
s. II – IV.
OSACKÁ, P. et al. 2012. Múdrejší ako astma.
Edukačný program. Stop astme: selfmanažment astmatika. 2. vyd. Bratislava:
Univerzita Komenského v Bratislave, Mediforum, 2012. 80 s. ISBN 978-80-89544-16-5.
PETRŮ, V. 2008. Co víme o detském astmatu? In
Pediatria pre prax. ISSN 1336-8168, 2008, roč.
9, č. 4, s. 186 – 188.
THOONEN, A. et al. 2003. Self-management of
asthma in general practice, asthma control and
quality of life: a randomised controlled trial. In
Thorax. [online]. 2003, Vol. 58, p. 30 – 36 [cit.
2013-10-19]. Dostupné na internete: http://
thorax.bmj.com/content/58/1/30.full.pdf+html
68
ISSN 1339-3022
NĚKOLIK POZNÁMEK K PREVENCI DĚTSKÝCH ÚRAZŮ
FEW NOTES TO PREVENTION OF CHILD´S INJURY
JIRKOVSKÝ Daniel, ŠREMER Peter
Ústav ošetřovatelství, 2. lékařská fakulta Univerzity Karlovy v Praze a Fakultní nemocnice v Motole,
Česká republika
v dospělém věku. Následky dětských úrazů ovlivňují kvalitu života dítěte často po celý život. Nejsou s nimi spojeny pouze osobní důsledky, ale
v širším slova smyslu postihují celou rodinu a
často i celou společnost. Jak uvádí Schlack: „v průmyslových zemích dnes zemře po novorozeneckém
období více dětí na následky úrazů, než na
následky všech infekčních nemocí a zhoubných
novotvarů dohromady“ (Schlack, 2000, s. 12). Lze
tedy konstatovat, že nejméně škodlivým úrazem je
ten, ke kterému vůbec nedojde. Úrazy nejsou
žádné náhody. „Úrazům se můžeme až v 60%
případů vyvarovat díky výchově a preventivnímu
uvědomování si nebezpečí a technicky bezpečně
utvořenému životnímu prostředí“ (Schlack, 2000,
s. 215). A právě prevenci dětských úrazů v primární péči v České republice je věnováno toto
sdělení.
ABSTRAKT
Autoři přinášejí přehled problematiky prevence dětských úrazů a základní preventivní opatření s nimi
související. Příspěvek dále obsahuje výsledky studie
o praktické realizaci úrazové prevence v dětském věku
v primární péči. Na realizaci prevence dětských úrazů a
související okolnosti byli dotazováni lékaři i sestry.
Výsledky šetření nejsou uspokojivé, neboť jedna
čtvrtina všech dotazovaných prevenci dětských úrazů
neprovádí vůbec. Obecně horší výsledky byly zaznamenány u skupiny sester než u praktických lékařů pro
děti a dorost. V závěru příspěvku autoři zmiňují opatření, která mohou ve své vlastní činnosti realizovat tak,
aby vytvořili lepší předpoklady pro provádění úrazové
prevence v dětském věku.
Klíčová slova: Úraz. Dětský úraz. Prevence. Sestra.
Primární péče.
ABSTRACT
The authors provide an overview of the issue of child´s
injury prevention and basic preventive measures related
to this. The paper also contains the results of a survey
on the practical implementation of child injury prevention in primary care. Both doctors and nurses were
interviewed regarding the implementation of child
injury prevention and related factors. The survey results
are not satisfactory, since one quarter of all respondents
doesn't carry out child injury prevention at all.
Generally, worse results were seen in the group of nurses than in general practitioners for children and adolescents. In conclusion, the authors refer to measures that
they may, in their own activities, implement to create
better conditions for the implementation of child injury
prevention.
INCIDENCE DĚTSKÝCH URAZŮ
Podle Benešové a Truellové je úraz definován:
„většinou jako náhlé vzniklé poškození zdraví
působením vnější síly, která přesahuje svojí
intenzitou adaptační možnosti lidského organismu, nebo jako následek nedostatku energií
nezbytných pro život“ (Benešová, Truellová,
2009, s. F 8). Průměrná standardizovaná úmrtnost
na vnější příčiny u dětí 0 – 14 let měla v EU v roce
2008 hodnotu 5,17 úmrtí na 100 tis. dětí. ČR patří
se 4,34 úmrtí na 100 tis. dětí mezi státy EU s nižší
průměrnou úmrtností dětí na vnější příčiny. V roce
2008 byla ve věkové kategorii 6 – 14 let v ČR
dětská úmrtnost související s úrazy 1,7 dítěte na
100 tis. dětí, zatímco v sousedním Německu to
bylo jen 1,2 úmrtí na 100 tis. dětí a v Rakousku jen
0,9 úmrtí na 100 tis. dětí v souvislosti s úrazy
(European status report on road safety, towards
safer roads and healthier transport, 2009, s. 58). Při
hodnocení vývoje dětské úrazovosti v ČR od roku
1990 lze konstatovat, že se daří snižovat dětskou
úrazovou mortalitu. Počet běžných dětských úrazů
v posledních letech mírně narůstá, což může být
způsobeno rostoucí oblibou adrenalinových sportů,
Keywords: Injury. Child´s injury. Prevention. Nurse;
Primary care.
ÚVOD
Dynamický vývoj současné společnosti vybízí
k zamyšlení jak měnit podmínky života člověka
tak, aby pro něj byly příznivé a neohrožovaly jeho
zdraví či život. Součástí těchto aktuálních snah je
také úrazová prevence jak v dětském, tak i
69
ISSN 1339-3022
jízdou na skateboardu, snowboardu, či jízdou na in
line bruslích. Na vyšším počtu úrazů, zejména
sportovních, se pravděpodobně podílí i nižší tělesná zdatnost dětí a narůstající hmotnost dětské
populace (Zvadová, Janoušek, 2011). Významné
rozdíly lze zaznamenat i v sezónním výskytu úrazovosti. Nejrizikovějším obdobím je jaro. Na měsíce duben a květen připadá více než třetina úrazů
registrovaných v dětských traumacentrech. Tyto
úrazy souvisejí nejčastěji s pády a s dopravními
zraněními. Rizikové období je krátce po prázdninách, kdy na září připadá téměř 16% všech úrazů
(Zvadová, Janoušek, 2011). Z celkového počtu
úrazů připadá 58 % na chlapce a jen 42% na dívky.
Tato distribuce úrazů mezi obě pohlaví má
obecnou platnost, protože jak uvádí např. Valdez:
„Chlapci jsou ohroženi vyšším rizikem specifických typů zranění včetně motocyklových srážek,
pádů a zranění způsobených střelnou zbraní“.
Tato autorka dále upozorňuje na vyšší riziko úrazovosti u dětí z nízkopříjmových rodin a dětí z rodin patřících mezi různé národnostní a etnické
menšiny (Valdez, 2009, s. 60-61).
dobí by se úrazová prevence měla zaměřovat na
pády, topení, termické úrazy, aspirace, spolknutí
cizího tělesa a poranění při manipulaci s nevhodnými hračkami. V batolecím období by měla
být edukace zaměřena na rizika termických úrazů,
vzniku otrav, úrazů na hřištích a tonutí v bazénech.
V předškolním období na poranění při hře a sportu,
na hřištích, dále pak na pády, tonutí, otravy a
dopravní úrazy. V období mladšího školního věku
by měla být edukace zaměřena na sportovní, školní
a dopravní úrazy, pády, tonutí a zlomeniny. V období staršího školního věku také na sportovní,
školní a dopravní úrazy, na tonutí, otravy alkoholem a na rizika související s experimentováním
s návykovými látkami. V období dospívání je
vhodné adolescenta edukovat o prevenci dopravních a sportovních úrazů a o prevenci úrazů vznikajících pod vlivem návykových látek.
PŘEHLED NEJČASTĚJŠÍCH ÚRAZŮ A
JEJICH PREVENCE
Pád a náraz je nejčastější příčinou domácích
úrazů ve věku 1-4 roky a 5-9 let. Mezi hlavní
preventivní opatření u pádů například patří: přidržovat při přebalování dítě jednou rukou, podkládat pod přebalovaní stůl a dětskou postýlku
měkký koberec, u dětských postýlek umisťovat
postranice do výše čela, do postýlky nedávat velké
předměty, neumisťovat postýlku do blízkosti oken
a záclon, do šesti let věku nepoužívat palandy, zabezpečit okna proti otevření na více než 10 cm,
používat přezůvky a ponožky s protiskluzovou
úpravou, do vany nebo do sprchy dávat gumové
protiskluzové podložky, upravit schodiště a menším dětem na ně zamezit přístup, zamezit dětem
přístup na balkony (na balkonech nemá být zábradlí ve formě vodorovných příček s mezerami většími než 10 cm a nemají být na nich umisťovány
předměty na které lze vylézt) (Benešová, Truellová, 2009).
Při tonutí jsou nejvíce ohroženy děti mladší 5-ti
let, děti z rodin s nízkým socio-ekonomickým statusem, z etnických a minoritních skupin a děti
s některými onemocněními (např. epilepsie). Mezi
hlavní preventivní opatření například patří: nenechávat děti bez dozoru dospělé osoby ve vodě a
v blízkosti vody, domácí bazény oplotit a vodní nádrže zakrýt, naučit děti plavat co nejdříve, používat
plovací vesty, při vodních sportech na divoké vodě
používat i přilbu, neskákat do neznámé vody, nekonzumovat alkohol (Benešová, Truellová, 2009).
PREVENCE DĚTSKÝCH ÚRAZŮ V PRIMÁRNÍ PÉČI
Lee Garzon uvádí, že neúmyslné úrazy nejsou
zpravidla způsobeny nehodou, ale jako výsledek
komplexní interakce předvídatelných faktorů. Nejlepší cestou jak mohou dětské sestry snížit dopad
úrazu na dítě a rodinu je provádění prevence vzniku úrazu (Lee Garzon, 2005, s. 441-446).
Teri Crawley-Coha považuje vzdělávání a edukaci o prevenci úrazů za jasnou roli sester v zařízeních primární péče. Za zajímavou oblast pro výzkum považuje možnost zjistit, zda dětské sestry
v ordinacích praktických lékařů pro děti a dorost
edukují rodiče dětí o prevenci úrazů a zkoumat
dopad provádění prevence úrazů na četnost a závažnost dětských úrazů (Crawley-Coha, 2002, s.
135-136).
Prevenci dětských úrazů v ordinaci praktického
lékaře pro děti a dorost může provádět lékař i sestra s ohledem na vývojové stádium dítěte jak ve
vztahu k rodičům, tak i k dítěti samotnému. Přitom
volí vhodné edukační techniky a strategie odpovídající zejména kognitivním schopnostem edukovaných. Při první preventivní prohlídce novorozence
byla měla být edukace rodičů zaměřena na rizika
vzniku pádů, aspirace, dušení a zalehnutí. Při dalších preventivních prohlídkách v kojeneckém ob-
70
ISSN 1339-3022
Nejvyšší úmrtnost na termické úrazy je u dětí
mladších 5 let. Zvýšený počet termických úrazů se
objevuje u dětí, které začínají chodit a strhávají na
sebe horké předměty, s maximem výskytu ve věku
12-18 měsíců. Mezi hlavní preventivní opatření
například patří: nedržet a nepřenášet děti zároveň
s horkou tekutinou, elektrické kabely a přístroje
umisťovat mimo dosah dětí, ověřit teplotu vody při
koupání, teplotu jídla při krmení, instalovat kouřové detektory, regulovat teplotu vody (nastavení
teploty max. na 54˚C) a používat zapalovače
s dětskou pojistkou (Benešová, Truellová, 2009).
Neúmyslné otravy jsou nejčastější u dětí ve věku
1–3 roky (s maximem výskytu mezi 21.–23. měsícem věku), úmyslné otravy (sebevraždy) u dětí ve
věku 15–19 let. U dětí nad 15 let jsou časté otravy
alkoholem. Mezi hlavní preventivní opatření například patří: udržovat léky mimo dosah dětí, uchovávat chemické přípravky v originálních obalech mimo dosah dětí, oddělené od potravin, neuchovávat
v lednici alkohol, léky, kosmetické a čistící prostředky, pesticidy (vše v bezpečných uzávěrech, ne
v obalech od nápojů) a skladovat odděleně od potravin a nápojů, opakovaně kontrolovat léky před
jejich podáním, zamezit dětem přístup do garáží,
dílen, sklepů, z prostředí odstranit rostliny, které
jsou jedovaté či způsobují kožní reakce a sbírat jen
známé druhy hub (Benešová, Truellová, 2009).
Mezi další četné úrazy patří vdechnutí nebo
spolknutí cizího tělesa, udušení, uškrcení. U každého předmětu, jehož průměr je do 3,2 cm existuje
potenciální nebezpečí vdechnutí u dětí do 3 let.
Časté je dušení dětí při přetažení igelitových sáčků
/ tašek přes hlavu a škrcení při hře s tkanicemi,
šňůrami, kabely apod. Mezi hlavní preventivní
opatření patří: drobné předměty udržovat mimo dosah dětí, děti kontrolovat u jídla i pití, nepodávat
dětem rizikové pochutiny – burské oříšky, burisony, bonbony, žvýkačky a to zvláště při hře, nepoužívat provázky u oblečení, tkanice, šňůrky,
pásky nesmí být delší než 15 cm, igelitové sáčky a
tašky uchovávat mimo dosah dětí a chránit děti
před uvíznutím, dbát na dostatečně malé mezery
mezi příčkami postelí a zábradlí (Benešová,
Truellová, 2009).
Dopravní úrazy patří mezi úrazy nejzávažnější,
s nejvyšší úmrtností a to zvláště ve věkové kategorii 15-19 let. Děti jsou pro svou nezkušenost
nejzranitelnějšími účastníky dopravy, zvláště jako
chodci a cyklisté. Mezi hlavní preventivní opatření
patří: nepřevážet dítě na klíně - vždy používat
zádržný systém, nedovolit dětem při jízdě stát mezi
sedadly nebo ležet na zadních sedadlech, dětská
autosedačka musí odpovídat výšce a hmotnosti
dítěte, musí být vhodná pro určitý typ vozidla a být
správně připevněná, pro malé děti (do 3 let) je
bezpečnější cestování v dětské autosedačce zády
ke směru jízdy, při umístění sedačky na předním
sedadle nesmí být aktivován airbag, nepoužívat
bezpečnostní pás přes dospělou osobu a dítě zároveň, bezpečnostní pásy musí být ve správné
poloze - přes rameno (klíční kost) a pánev (ne přes
krk a břicho), neposazovat dítě mladší 12 let a
menší 150 cm na předním sedadle, používat
bezpečnostní pojistku proti otevření dveří, nikdy
nenechávat dítě samotné v autě, při nastupování a
vystupování používat dveře na straně chodníku,
vodit dítě při vnitřní straně chodníku, používat reflexní prvky na dětský kočárek, odrážedla, koloběžky, tříkolky, kola, školní brašny, oblečení, jezdit na koloběžce, odrážedle či tříkolce při vnitřní
straně chodníku, odráželo, kolo, koloběžku, tříkolku přes přechod vést, dítě má mít při jízdě na kole
vždy cyklistickou helmu, dbát na dobrý technický
stav kol a znát základy pravidel silničního provozu
(Benešová, Truellová, 2009).
Samostatnou kapitolou jsou nevhodné hračky,
dětská hřiště a sportovní aktivity dětí. Vzhledem
k tomu, že jde o rozmanité činnosti, patří k nim celá řada specifických preventivních opatření, která,
vzhledem k rozsahu tohoto sdělení zde nebudou
popisována. Případné zájemce odkazujeme na pokyny pro používání hraček a na pravidla užívání
dětských hřišť, případně na bezpečnostní opatření
při konkrétních sportovních aktivitách (Benešová,
Truellová, 2009).
VLASTNÍ ŠETŘENÍ
V souladu s námětem Teri Crawley-Coha (2002,
s. 135-136) jsme se pokusili zjistit, zda dětské
sestry v ordinacích praktických lékařů pro děti a
dorost edukují rodiče dětí, případně děti samotné,
o prevenci úrazů. Oslovili jsme celkem 103 respondentů a požádali je o vyplnění dotazníku vlastní konstrukce. Zpět jsme obdrželi 68 dotazníků,
návratnost byla tedy více než 66%. Při zadání
dotazníků jsme dbali na to, aby respondenti (lékaři
a sestry) nebyli ze stejné ordinace.
Charakteristika souboru respondentů
V souboru respondentů byly jak sestry (n = 40,
58,82%), tak i praktičtí lékaři pro děti a dorost
71
ISSN 1339-3022
(n = 28, 41,18%). Soubor jsme rozdělili na dvě
věkové skupiny a to do 40-ti let (n = 22; 32,35%) a
nad 40 let (n = 46; 67,65%).
jsou obsaženy v následující tabulce č. 3, kterou
ponecháváme bez dalšího komentáře.
Tabulka 3 Vhodnost a dostupnost edukačních
materiálů
VÝSLEDKY
Přestože jsme šetřením získali značné množství
dat, budou zde prezentovány pouze klíčové výsledky, které přinášejí základní pohled na aktuální stav
úrazové prevence v primární péči ve vybraných
ordinacích praktických lékařů pro děti a dorost.
V tomto smyslu bude uvedeno zda je v primární
péči edukace rodičů či dětí prováděna, či nikoliv,
zda se zdravotníci seznámili s metodikou MZ ČR
pro provádění prevence dětských úrazů, zda mají
dostatek materiálů k provádění prevence dětských
úrazů a zda by byli nebo nebyli ochotni zúčastnit
se kurzu zaměřeného na prevenci dětských úrazů.
Proměnná
Je dostatek materiálů a jsou
vhodné
Je dostatek materiálů a nejsou
příliš vhodné
Jsou optimálně zpracované,
ale je jich málo
Není dostatek materiálů
Nevyplněno
Celkem
n
51
17
0
68
%
75,00%
25,00%
0,00%
100,00%
Proměnná
Ano
Ne
Nevyplněno
Celkem
17,65%
2
2,94%
8
11,76%
43
3
68
63,24%
4,41%
100,00%
n
48
20
0
68
%
70,59%
29,41%
0,00%
100,00%
Ochotu zúčastnit se kurzu zaměřeného na realizaci prevence dětských úrazů deklarovalo více jak
70,5% respondentů (n = 48), naopak 29,4% respondentů (n = 20) o takovém kurzu vůbec neuvažuje.
Tabulka 2 Seznámení se s metodikou MZ ČR o
provádění úrazové prevence
n
43
23
2
68
12
Tabulka 4 Ochota zúčastnit se kurzu zaměřeného
na realizaci prevence dětských úrazů
Z tab. 1 vyplývá, že prevenci dětských úrazů vůbec neprovádí 25% ze všech dotázaných respondentů (n = 17). Celkem 75% dotazovaných (n =
51) uvedlo, že úrazovou prevenci provádí pravidelně nebo alespoň nepravidelně.
Proměnná
Ano
Ne
Nevyplněno
Celkem
%
Součástí dotazníku byla rovněž položka zjišťující
ochotu respondentů zúčastnit se kurzu zaměřeného
na realizaci prevence dětských úrazů v primární
péči. Výsledky našeho zjištění jsou uvedeny
v tabulce č. 4.
Tabulka 1 Prevence dětských úrazů v rámci preventivních prohlídek
Proměnná
Provádí
Neprovádí
Nevyplněno
Celkem
n
%
63,24%
33,82%
2,94%
100,00%
DISKUSE
V rámci proběhlého šetření nás zajímalo, zda
existuje nebo neexistuje statisticky významná souvislost mezi sledovanými jevy podle druhu vykonávaného povolání (lékař / sestra), dále podle věku
respondentů (do 40-ti a nad 40 let) a podle toho
zda úrazovou prevenci respondenti vykonávají, či
nikoliv. Ke statistické analýze byl použit specializovaný software STATISTICA CZ 12, ve kterém
byly sestaveny dvourozměrné nebo vícerozměrné
kontingenční tabulky a vypočítán Pearsonův chí
kvadrát (dále jen p).
Z vlastního šetření vyplynulo, že v rámci preventivních prohlídek úrazovou prevenci častěji provádějí lékaři než sestry (35% sester neprovádí úrazo-
S platnou metodikou o provádění úrazové prevence v dětském věku se seznámily takřka dvě třetiny dotazovaných (63,24%, n = 43), jedna třetina
respondentů uvedla, že se metodikou neseznámila
vůbec (33,82%, n = 23) a dva respondenti (2,94%)
na otázku neodpověděli.
Dále jsme zjišťovali názor respondentů na vhodnost a dostupnost edukačních materiálů využitelných při provádění úrazové prevence. Výsledky
72
ISSN 1339-3022
vou prevenci vůbec, u lékařů jen 10,71%); p =
0,02284. Tento rozdíl je na 5% hladině významnosti statisticky signifikantní. S metodikou MZ ČR
o provádění prevence dětských úrazů se neseznámilo 40% (n = 16) z celkového počtu dotazovaných sester a 26,96% (n = 7) z celkového počtu
dotazovaných lékařů; p = 0,27597. Přestože je
podíl sester vyšší než lékařů, není zjištěný rozdíl
statisticky signifikantní. Ochotu zúčastnit kurzu zaměřeného na prevenci dětských úrazů deklarovalo
75% dotazovaných sester (n = 30) a 64,29% dotazovaných lékařů (n = 48); p = 0,33992. Také tento
rozdíl není statisticky signifikantní.
Prevenci dětských úrazů provádějí častěji
respondenti ve věku nad 40 let a to v 74,51%
případů (n = 38), zatímco do 40ti let je to pouze
25,49% (n = 13) respondentů z této věkové skupiny. Pearsonův chí – kvadrát byl vypočítán na p =
0,03615. Z provedené analýzy vyplynul signifikantní vztah mezi věkem respondentů a prováděním úrazové prevence a to na 5% hladině významnosti. S metodikou MZ ČR k provádění prevence
dětských úrazů se seznámili častěji starší účastníci
šetření (ve věku nad 40 let) n = 28, tj. 65,12%,
zatímco u mladších účastníků šetření se jednalo
pouze o 34,88% dotazovaných v uvedené věkové
skupině (n = 15); p = 0,46472. Přestože je rozdíl
mezi jednotlivými skupinami značný (30,24%
z těch, kteří se vyjádřili pro účast v kurzu), není
zjištění statisticky signifikantní. Účastníci šetření
starší 40ti let častěji deklarovali ochotu zúčastnit se
kurzu zaměřeného na realizaci prevence dětských
úrazů a to v 66,67% (n = 32), zatímco u mladších
účastníků byl zájem o účast v kurzu o 33,34 %
nižší, pouze 33,33% (n = 16); p = 0,78892. Také
tento rozdíl není statisticky signifikantní. Dále nás
rovněž zajímalo, zda existuje statisticky významný
vztah mezi prováděním prevence dětských úrazů
během preventivních prohlídek a ochotou účastníků šetření zúčastnit se kurzu zaměřeného na realizaci této prevence.
Z celkového počtu účastníků šetření, kteří deklarovali ochotu zúčastnit se kurzu zaměřeného na
prevenci dětských úrazů (n = 48) bylo 70,83% (n =
34) těch, kteří prevenci v rámci pravidelných prohlídek provádějí a 29,17% (n = 14) respondentů,
kteří úrazovou prevenci neprovádějí vůbec; p =
0,21897. Také tento rozdíl není statisticky signifikantní.
ZÁVĚR
Úrazová prevence v dětském věku patří k základním kamenům činnosti praktických lékařů pro
děti a dorost a dětských sester zařazených v primární péči. Její praktická realizace však zaostává
za deklarovanou potřebou edukace rodičů i dětí
samotných v prevenci dětských úrazů. Z našeho
šetření vyplynulo, že se úrazové prevenci nevěnuje
vůbec jedna čtvrtina dotazovaných a z tohoto počtu
jde o více jak 82% sester praktických lékařů pro
děti a dorost. Z vlastního šetření vyplynula celá
řada rozdílů mezi výsledky za skupinu sester a lékařů a rozdíly u věkových skupin zdravotnických
pracovníků ve vztahu k realizaci úrazové prevence.
Statisticky signifikantní vztah byl zaznamenán při
provádění příp. neprovádění úrazové prevence
praktickými lékaři pro děti a dorost a dětskými
sestrami v primární péči, kdy se na 5% hladině
významnosti podařil ve zkoumaném vzorku prokázat vztah mezi vykonávaným povoláním a realizací
úrazové prevence v tom smyslu, že sestry prevenci
dětských úrazů provádějí méně často, než oslovení
praktičtí lékaři pro děti a dorost. Dále byl zaznamenán statisticky signifikantní rozdíl mezi věkem
respondentů a prováděním úrazové prevence a to
rovněž na 5% hladině významnosti s tím, že úrazovou prevenci v rámci preventivních prohlídek častěji realizují dotazovaní starší 40-ti let, než mladší
účastníci šetření. Lze předpokládat, že tato činnost
může být u této věkové skupiny podpořena delší
praxí a většími zkušenostmi.
Výsledky vlastního šetření s sebou přinášejí celou řadu dalších námětů ke zpracování řešené
problematiky a zároveň také inspiraci pro změnu
systému kvalifikačního i postkvalifikačního vzdělávání zdravotnických pracovníků. V rámci předmětu Komunitní péče v bakalářském studijním
programu Všeobecná sestra bude věnována větší
pozornost úrazové prevenci v dětském věku než
dosud. Změny připravujeme i v náplni teoretické
výuky i praktických cvičení ve specializačním
vzdělávání v oboru Ošetřovatelská péče v pediatrii.
Autorům jsou známy limity a omezení vyplývající
z použité metody a ze zkoumaného vzorku respondentů. Ambicí vlastního šetření není a nebylo
generalizovat a zobecňovat zjištěné výsledky, ale
na příkladu jedné průzkumné sondy poukázat na
praktickou realizaci úrazové prevence u dětí v rámci poskytované primární péče a vytvořit tak předpoklady pro podrobnější studium problematiky
s návrhy na realizaci potřebných změn v praxi.
73
ISSN 1339-3022
BENEŠOVÁ V., TRUELLOVÁ I. : Pediatrie pro
praxi 2009 – Prevence domácích úrazů v
praxi praktických lékařů pro děti a dorost,
Bezpečné domácí prostředí pro děti, roč. 10,
s. F 8, ISSN 1213-0494
CRAWLEY-COHA, Teri: Childhood Injury: A
Status Report, Part 2 in Journal of Pediatric
Nursing. 2002, Vol 17, No 2.
LEE-GARZON, Dawn: Contributing Factors to
Preschool Unintentional Injury in Journal of
Pediatric Nursing. 2005, Vol 20, No 6
(December).
VALDEZ, Anna Maria: Saving Lives the easy
Way: Pediatric Injury Prevention Strategies for
Emergency Nurses in Journal of Emergency
Nursing. 2009, January.
VALDEZ, Anna Maria: Pediatric Injury
Prevention: Are we there yet? in Journal of
Emergency Nursing. 2013, Vol 39, Issue 1,
January.
ZVADOVÁ, Z., JANOUŠEK, S. „Prevence úrazů
u dětí a dospívajících ČR“, 13. říjen 2011
Základní informace o úrazovosti
in
http://www.szu.cz/tema/podporazdravi/prevence-urazu-u-deti-a-dospivajicich-cr
74
ISSN 1339-3022
STATUS A VÝZNAM GERAGOGIKY V AKTÍVNOM STARNUTÍ
STATUS AND MEANING OF GERAGOGY IN ACTIVE AGING
LAUKOVÁ Petronela
Filozofická fakulta, Univerzita Komeského v Bratislave, Katedra andragogiky
vekovej pyramídy) a celkovým zlepšovaním zdravotného stavu dochádza k dožívaniu sa vysokého
veku stále viac osôb (starnutie od vrcholu vekovej
pyramídy).
Zvyšujúci sa priemerný vek obyvateľstva, starnutie, v ktorom sú odzrkadlené vývojové zmeny
posledných desaťročí je celospoločenským problémom.
Na uvedené skutočnosti reagovala Svetová zdravotnícka organizácia Programom WHO Zdravie
pre všetkých v 21.storočí, kde v
5.cieli
HEALTHY AGEING sa venuje hlavným
prioritám:
 predĺženie veku zdravého a aktívneho životného štýlu a udržanie funkčnej schopnosti a kapacít po celý život, teda i pre ľudí pokročilejšieho
veku, vedie k úspešnému starnutiu,
 predpoklad rok 2030 - štvrtina populácie bude
nad 65 rokov,
 príprava na seniorský vek od 40.rokov s akcentom na správny životný štýl, výživu,
 vzdelávanie - pozitívny efekt na zdravie a duševnú pohodu (aspekty kvality života) pre seniorov,
 makrorozmer - spoločnosť získa plnohodnotných ľudí do vysokého veku, menšiu závislosť na sociálnych službách a pozitívny
postoj ostatných občanov k seniorom.
ABSTRAKT
Štúdia sa venuje systémovému zaradeniu geragogiky
do vied o človeku a vied o výchove. Identifikuje jej
predmet skúmania, cieľovú skupinu a funkcie s akcentom na facilitáciu aktívneho zapojenia sa seniorov
do spoločnosti. Analyzuje postoj spoločností k starnutiu
a starým ľuďom v jednotlivých historických obdobiach.
Vyzdvihuje edukáciu ako významný prostriedok rozvoja osobnostných potenciálov seniorov a kvality života
v séniu.
Kľúčové slová: Edukácia. Senior. Geragogika. Aktívne starnutie.
ABSTRAKT
Study focuses on systematic classification of geragogy
into educational sciences. It identifies its subject of
research, target group and functions, with accent on
facilitation of seniors active involvment into society.
Analysis attitude of society towards aging and old
people in certain historic periods. It highlights education
as a significant resource of development personal
potential of seniors and lifes quality in senium.
Key words: Education. Senior. Geragogy. Active aging.
ÚVOD
Úroveň a morálna vyspelosť spoločnosti sa určuje podľa toho, ako sa vie postarať o svojich občanov, ktorí sú citovo, fyzicky a ekonomicky odkázaných na pomoc iných.
Starnutie obyvateľstva sa v súčasnosti stáva najdôležitejším fenoménom demografického vývoja,
ktorý si vyžaduje nutnosť zmeny politík spoločnosti, ktoré musia na jednej strane reflektovať
potrebu seniorov ako samostatných, nezávislých,
spokojných a zdravých jednotlivcov a na druhej
strane je potrebné venovať pozornosť v oblasti
zdravotnej starostlivosti, sociálneho zabezpečenia
a pracovného trhu.
Príčiny možno charakterizovať znižovaním priemerného počtu detí na ženu, čo sa prejavuje
zmenou populačnej základne, ubúda počet obyvateľov, čím sa počty starých ľudí z hľadiska ich
podielu v populácii zvyšujú (starnutie od základne
Európska Únia taktiež podala niekoľko návrhov
na podporu aktívneho starnutia v oblastiach stratégie zamestnanosti, vzdelávania dospelých, verejného zdravia alebo informačnej spoločnosti. Rok
2012 Európska komisia vyhlásila za Európsky rok
aktívneho starnutia a solidarity medzi generáciami. Jeho hlavným cieľom bolo zvýšenie povedomia verejnosti o prínose starých ľudí pre spoločnosť, ako aj pomoc pri vytváraní lepších podmienok na aktívny dôchodok. Európsky rok mal
podnietiť tvorcov politiky a zainteresované strany
na všetkých úrovniach k prijatiu opatrení na podporu aktívneho starnutia (Europa.eu, 2012). Podpora dôstojného starnutia spočíva najmä vo vybudovaní systému celoživotného vzdelávania a aktív-
75
ISSN 1339-3022
neho zapojenia sa seniorov do spoločnosti. Vzdelávanie seniorov patrí medzi významný nástroj ich
participácie a mobilizácie vlastného potenciálu.
V krajinách Európy je myšlienka vzdelávania seniorov známa už viac ako 40 rokov. Objavuje sa
v 70.rokoch minulého storočia ako nový fenomén
edukačnej praxe. Vzniká, ako uvádza Čornaničová
(2007) v období prvých rozpakov nad „odvrátenou
tvárou“ prežívania dôchodkového veku ako času
„zaslúženého odpočinku“ človeka po aktívnom
období života, čím sa dôchodcovia vylučovali
nepriamo z mnohých oblastí života spoločnosti.
mi považuje „starých“ za vhodných pre
vykonávanie dôležitej zákonodarnej moci, chváli
starobu, v ktorej sa prehlbuje múdrosť; Aristoteles,
naopak, začína ako prvý upozorňovať na vekové
poklesy intelektu, objavujúce sa medzi 50. a 75.
rokom života. Aristoteles zastáva skôr názor, aby
starí spoluobčania boli z verejného života postupne
„odstavovaní“ a nahrádzaní mladšími (Golecká,
2007). Sokrates mal obavy zo staroby (ohluchne,
oslepne, zabúdanie...).
Stredovek sa tradične spája s poklesom a zhoršovaním stavu v mnohých oblastiach vývoja.
Početné vojny a morové epidémie priemernú dĺžku
života dokonca ešte znížili na 35 – 45 rokov.
Napriek orientácii na duchovno, cirkev zdôrazňovala silu a telesnosť, teda klasické atribúty mladosti.
Obdobie osvietenstva je obdobím rozvoja lekárskej starostlivosti a obnovovania starostlivosti
zo strany farností. Do popredia sa dostávajú otázky
etiky, ktoré vylučujú podceňovanie starých jednotlivcov. Dôraz sa kládol na cnosti, ktorými v tomto
období boli vzdelanie a rozum.
Ranný kapitalizmus, spojený s rozvojom priemyselných aglomerácií prináša novú podobu diskriminácie staršieho obyvateľstva – tzv. sociálnu diskvalifikáciu. Ľudia vyššieho veku sa stávajú neschopnými konkurencie v takých pracovných ukazovateľoch, ako je pracovné tempo a produktivita. Za
vyšší vek sa považuje obdobie medzi 58. – 70.
rokom života. Sociálnym kritériom staroby sa stalo
(zákonom stanovené) preradenie, resp. vyradenie
jednotlivca z aktívneho – prácou určovaného –
života do „obdobia pokoja“.
Jednoznačne dominujúcou spoločenskou filozofiou začiatkom 20-tych rokov minulého storočia
bol silnejúci kult mladosti, ktorý starobu považoval
za deficitnú, neproduktívnu životnú fázu. V extrémnej podobe sa s negatívnymi názormi na
starnutie stretávame vo forme ageizmu. Ageizmus
je postoj, ktorý výrazne diskriminuje, podceňuje a
odmieta starých jednotlivcov len na základe ich
veku (Čechová, 2001).
Starnutie v postindustriálnej spoločnosti prestáva
byť pasívnym procesom. Staroba sa stáva plnohodnotnou etapou života. Stále väčší dôraz sa kladie
na „normálne“, tzv. „zdravé“ starnutie a na jeho
dôsledky v každodennom živote starnúceho jednotlivca. Aktívny senior a aktívne prežívanie staroby
sú hlavnými motívmi pre formujúci sa názor a
Postoj jednotlivých spoločností k starobe
v historickom kontexte
Vzťah k starým ľuďom sa v dejinách menil.
V rámci jednej historicky vymedzenej epochy nebol postoj k starobe jednotný a univerzálny.
Prvé pozitívne zmienky vo vzťahu k starobe a
starnutiu sa objavujú okolo roku 5 000 pr. Kr. Sú
spájané so vznikom agrárnych komunít na blízkom
Oriente.
Starí členovia komunity v ňom zohrávali dôležitú
úlohu práve na základe svojich celoživotných skúseností a vedomostí. Predstavovali akúsi „pamäť
kmeňa“, ktorej sa prisudzovala vysoká vážnosť a
úcta.
V antickom Grécku starcov stavali do čela štátu
alebo vojska, v Ríme a Kartágu boli učiteľmi, vychovávateľmi a radcami vplyvných a vysokopostavených osobností. Ako uvádza Čechová (2001)
cena staroby a starých ľudí pre určitú spoločnosť je
daná tým, aké hodnoty spoločnosť preferuje: vnútorné hodnoty človeka alebo kvalitu jedinca posudzuje podľa vonkajších charakteristík, alebo produktu. V literatúre sa názory na vzťah k starým
ľuďom líšia. V Sparte nezhadzovali do roklín len
choré deti, ale i starých ľudí. V Ríme starým občanom vypaľovali „depontatur“ - ten, ktorý má byť
zhodený z mosta (Čechová, 2001). Golecká (2007)
charakterizuje staroveké Grécko a Rím pozitívnym
vzťahom a postojom k starnutiu a starobe. Uvádza,
že Gréci a Rimania naďalej rozvíjali princíp
„seniorátu“, ktorý začal v agrárnych spoločnostiach. Úcta a starostlivosť o starších sa stávali
hlboko zakotvenými povinnosťami. Môžeme pripomenúť, že aj slovo senát má svoje korene v slove senior. Išlo vlastne o radu starších.
Divergenciu názorov na kvality vysokého veku
nachádzame taktiež v postojoch veľkých filozofov
tej doby. Platón zhodne s predchádzajúcimi názor-
76
ISSN 1339-3022
postoj k procesu starnutia v súčasnej modernej
kultúrne vyspelej spoločnosti.
Česká republika v roku 2012 promptne reagovala
na danú situáciu a realizovala projekt
„Strategie age managementu“ zameraný na riadenie zohľadňujúce vek zamestnancov s cieľovou
skupinou 50+. V projekte boli zapojení Asociace
institucí vzdelávání dospělých ČR, Masarykova
univerzita, Univerzita Palackého v Olomouci a
Úrad práce Českej republikym, pobočka v Brne a
Finnish Institute of Occupational Health (Cimbálniková et al., 2012).
Hlavné aktivity by mali byť zamerané na všetky
vekové skupiny pracovníkov s akcentom na starších pracovníkov. Medzi hlavné zásady Age managementu patria najmä dobré znalosti o vekovom
rozložení spoločnosti a konkrétnej organizácie,
spravodlivé postoje k starnutiu, pochopenie pre
individualitu a rozmanitosť, uplatnenie strategického myslenia. Výsledok predpokladá zlepšenie
pracovných podmienok i kvality života starších
pracovníkov, ale taktiež šance pre spoločnosť vo
využití potenciálu všetkých vekových skupín.
Rozšírenie ľudského starnutia na bio-psychosociálny proces, umožňuje komplexnejší pohľad na
starnutie a starobu a obohatenie ho o pozitívne
aspekty. Pozitívna psychológia dáva starnutiu zmysel z holistického hľadiska. Dôležitým motívom
súčasného pohľadu na starobu a na proces
„stávania sa“ starým jednotlivcom je pokračujúce
osobnostné zrenie. Ako uvádza D. Kováč (2007) v
mladosti a mladšej zrelosti dominujú hedonistické
a silové hodnoty, staršiu zrelosť charakterizuje
dominancia kultúrnych a duchovných hodnôt.
Predmet geragogiky (Čornaničová, 2007), možno
rozčleniť na vlastnú seniorskú edukáciu (edukáciu
v seniorskom veku), preseniorskú edukáciu (príprava na starobu) a proseniorskú edukáciu (transgeneračný záber).
Špecifikum geragogiky spočíva v „agógickom“
prístup k seniorom, ako špecifickej vekom limitovanej cieľovej skupine edukácie, ktorá je vnútorne
bohato členená podľa svojich edukačných potrieb,
záujmov, možností a ďalších charakteristík. Edukácia seniorov je charakteristická jednotou cieľa,
obsahu, foriem, metód, prostriedkov a podmienok
realizácie edukačných aktivít. Je taktiež súčasťou
gerontologických vied.
Geragogika je relatívne samostatná disciplína
v rámci výchovovedného a gerontologického myslenia. Medzi základné funkciegeragogiky zaraďujeme:
 Kognitívna funkcia – získavanie nového poznania, formuluje princípy, obsah pojmov seniorskej edukácie, empirický výskum,
 Kultúrna a edukačná – edukácia seniorov sa
stáva prostriedkom kulturácie jej účastníkov,
 Spoločensko – informačná – aktivizácia dialógu
v analýze štrukturálnych pravidiel sociálneho
usporiadania, poskytovanie informácií geragogického charakteru riadiacim spoločenským
orgánom,
 Aktivizačno – stimulačná – poznatky geragogického charakteru prispievajú k podpore spoločneských rozhodnutí v prospech seniorov na
rôznych úrovniach organizácie spoločenského
života,
 Prognostická - formuluje hypotézy o možnom
vývoji seniorskej edukácie, predpoklady zmien
v celkovom chápaní celoživotného vzdelávania.
Geragogika - etymológia pojmu
V rámci vied o výchove, ako uvádza Š. Švec
(2000, s. 104) edukológie či výchovovedy (z lat.
educatio = výchova + gr. logos = náuka) je geragogika vednou disciplínou, zameranou na skúmanie
a systematizáciu poznatkov, týkajúcich sa edukácie
v séniu a edukácie vo vzťahu k seniorskému veku
človeka (z gr. gerón = starec + gr.agóge = viesť
niekoho). Vedy o výchove (Švec, 2000) sa z ontogenetického hľadiska a medicínskeho modelu rozdeľujú na pedagogiku (aplikatívna veda o výchove
v detstve a dorastenectve), andragogiku (ako aplikatívna veda o edukácii vo veku dospelosti) a geragogiku (náuka o výchove osôb v tzv. treťom veku).
Sú praktické odbory, obsahujúce predovšetkým
učiteľstvo, vychovávateľstvo a poradenstvo.
Problémové pole geragogiky predstavuje edukácia seniorov (základná oblasť záujmu andragogiky), filozoficko – výchovné otázky geragogickej
podpory, vedomie kontinuity života, didaktické
aspekty cieľa, obsahu, metód, realizácia edukačných aktivít pre seniorov a medzigeneračné edukačné aktivity a spoznávanie seniorov ako cieľovej
skupiny edukácie.
Obsah geragogiky tvoria :
 biodromálno – ontogenetické aspekty, určujúce
napr. edukačné záujmy 60-tnikov; UTV alebo
zužujúce sa aktivity 80-tnikov,
 vytváranie odborových metodík,
 metodika zdravotnej a pohybovej aktivity,
77
ISSN 1339-3022
 kvalita života,
 aktívne vyrovnávanie sa so zdravotnými obmedzeniami v starobe.

Inštitucionálny rozmer geragogiky je najrozsiahlejšia oblasť geragogického poznania, ktorú
tvorí skúmanie a optimalizácia inštitucionálnej základne edukácie seniorov, metodiky edukačnej
činnosti a tvorba koncepčného rámca aplikatívnych
modelov rôznych typov edukácie seniorov.
nej starobe, uplatnenie tvorivých schopností človeka vo vyššom veku,
facilitačný činiteľ rozvoja a udržiavania
osobnostných potenciálov seniora, predchádzanie patologických prejavov starnutia,
2. z hľadiska špecializačných aspektov andragogiky:
A) sociálno – výchovná starostlivosť o seniorov
(zastrešuje ju sociálna andragogika),
B) kultúrno – osvetová práca so seniormi (zastrešuje ju kultúrna andragogika),
C) profesijne ďalšie vzdelávanie seniorov (profesijná andragogika).
Predmet geragogiky diferencujeme z 2 hľadísk:
1. z hľadiska generačno – cieľovej orientácie
edukácie (na ktorú vekovú skupinu je edukácia
určená):
A) preseniorská edukácia – príprava na starobu
a starnutie:
 príprava človeka na starobu, ako etapu života jednotlivca, na zmenu v dôchodkovom veku,
 úloha – znížiť sociálne, psychické a biologické riziká adaptačného zlyhania, príprava na biologické a psychosociálne zmeny,
 časové horizonty: dlhodobá edukácia
(celoživ.); strednodobá (prelaďovacia), vek
40-60 rokov, zdravý spôsob života; krátkodobá (aktuálna), 5 rokov pred dosiahnutím dôchodku,
B) proseniorská edukácia – formovanie pozitívneho vzťahu k starobe a starým ľuďom
(prevencia ageizmu):
 určená rôznym generačným skupinám,
so širokým transgeneračným záberom,
 cieľ - objasňovanie problematiky sénia,
spoločenskej podpory človeka seniorského
veku, podpora úsilia o medzigeneračné
porozumenie, rodinnú a sociálnu podporu
a opateru odkázaného seniora,
 edukačné programy určené rodinám seniorov, dobrovoľníkom, opatrovateľom, personálu rezidenciálnych zariadení pre starých ľudí,
C) vlastná seniorská edukácia-výchova, vzdelávanie a výcvik v dôchodkovom veku:
 ťažisková oblasť skúmania geragogiky,
 účastníci sú seniori, starší a starí ľudia
v seniorskom veku,
 spôsob facilitácie kvality života v séniu,
 cieľ – optimálne a zmysluplné využitie
voľného času v starobe, výchova k aktív-
Úlohou geragogiky je maximálny možný rozvoj
osobnosti seniora (individuálny aspekt) a vytváranie optimálnych podmienok na to, aby senior
tvorivo a aktívne participoval na spoločenskom
dianí ( sociálny aspekt).
Medzi významných predstaviteľov, ktorí prispeli
k rozvoju geragogiky ako vednej disciplíny nemožno opomenúť J. A. Komenského ( Vševýchova), E.
Livečku (Úvod do gerontopedagogiky , 1979), D.
B. Bromley (Psychológia ľudského stárnuti, 1974),
M. Prchlíka (1969), V. Příhodu (1974), v 80 tych
rokoch V. Baláža, P. Černáka, H. Haškovcovú, L.
Hegyiho, J. Wingchena (Geragogik, 1995) a R.
Čornaničovú, ktorú vedecká obec považuje za
zakladateľku predmetnej vednej disciplíny na
Slovensku.
Edukácia seniorov
Výskumy uskutočnené na univerzitách a akadémiách tretieho veku potvrdzujú, že i človek po
šesťdesiatke je, za splnenia istých didaktických
podmienok spôsobilý učiť sa (Schwarc, In Čornaničová, 2007 s. 78). Vedeckým poznaním morfológie mozgu bola rozpracovaná teória aktívnosti,vychádzajúca z výskumov psychológie a sociológie, ktorá potvrdzuje skutočnosť, že používanie nervových spojení v procese tvorivej aktivity
vedie k udržaniu funkcií mozgu a naopak, neaktívne prostredie má za následok výrazný úpadok
synaps v mozgovej kôre. Uvedenú skutočnosť
potvrdzujú výskumy a teórie o biodromálnej koncepcii vývinu Ch. Bühlerovej, J. Švancara(1993).
Zároveň, v kontexte týchto prístupov, treba zdôrazniť osobnú zodpovednosť seniorov za vlastné starnutie a starobu, za jej „výsledok“. Starnúť znamená
78
ISSN 1339-3022
 Charakteristiky organizátorov, učiteľov a pod.:
osobnostné, profesijné.
prijať výzvu k inému spôsobu života, k inému životnému štýlu, ktorý si vyžaduje involučnú zmenu
niektorých hodnôt a potrieb.
Medzi vzdelávacími aktivitami a poznávacími
funkciami je recipročný vzťah (keď sa senior
cieľavedome, sústavne, didakticky vhodne vzdeláva, potom jeho edukačnými aktivitami spätne
skvalitňuje svoje kognitívne funkcie a osobnostné
aktivity).
Ďalší pozitívny vplyv edukácie seniorov objasňuje mechanizmus účinku expektačných aktivít na
citovú sféru človeka.
V literatúre sa uvádzajú rôzne funkcie edukácie
seniorov. Najnovšie členenie od Čornaničovej
(2007,s.74) je nasledovné:
 Podľa primárnej orientácie: vzdelávacie (získavanie poznatkov), kultúrno-kultivačné (permanentné rozvíjanie osobnosti prostriedkami umenia a pod.), sociálno-psychologické (zamerané
na uchovanie kvality života v oblasti sociálnych
vzťahov, osobnej aktivity pri predchádzaní, odďaľovaní a prispôsobovaní sa obmedzeniam zo
starnutia).
 Podľa špecifického zamerania: preventívna
(edukačné aktivity v predstihu, ovplyvňujú priebeh starnutia), anticipačná (pozitívne vyladenie
človeka v jeho budúcich zmenách štruktúry
života), rehabilitačná (znovuobnovenie a udržanie fyzických a duševných síl), adaptačná (rovnováha medzi organizmom a prostredím), posilňovacia (rozvoj záujmov, potrieb a schopností
starších ľudí, voľnočasové aktivity, komunikačná (aktívna komunikácia so svojim okolím),
kompenzačná (nahrádzanie úbytku sociálnych
kontaktov a nedostatok možností študovať
v predchádzajúcich etapách života), aktivizačná
(pocit dôstojnosti a životného uspokojenia), relaxačná (kultivované trávenie voľného času,
harmonizácia osobnosti), medzigeneračného
porozumenia (prevencia napätí medzi generáciami).
Aj napriek tomu, že vzdelávanie seniorov patrí
k otázkam krajín Európy už viac ako 40 rokov, na
Slovensku idea pre vznik novej vzdelávacej
inštitúcie – univerzity tretieho veku, vznikla až
začiatkom 90 rokov 20. storočia. Stalo sa tak na
podnet viacerých inštitúcií: Jednoty dôchodcov
Slovenska, Ministerstva školstva, mládeže a športu
SR, Ministerstva zdravotníctva SR, Ministerstva
sociálnych vecí SR a Univerzity Komenského
v Bratislave (Gežová, 2010).
Základom pre tvorbu prvého študijného programu pre seniorov sa stali predovšetkým skúsenosti
z Akadémie tretieho veku v Olomouci a v Trenčíne, ako aj skúsenosti zo zahraničných univerzít.
Garantom sa stala vtedajšia Katedra vzdelávania
dospelých, v súčasnosti katedra andragogiky Filozofickej Fakulty Univerzity Komenského. Neskôr
nasledovali ďalšie univerzity, v roku 1992 na
UMB v Banskej Bystrici a na Technickej univerzite v Košiciach (Hrapková, 2008, 2010).
Vzdelávanie slovenských seniorov sa realizuje v
súčasnosti na 13 univerzitách tretieho veku v 11
mestách Slovenska, s počtom poslucháčov viac
ako 6000 (Centrum ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského, 2012).
Východisko pri zameraní vzdelávania starších
ľudí tvorí najmä poznanie, že človek je schopný
učiť sa a tvoriť aj v starobe (Határ In: Gežová,
2010) Seniori majú prirodzenú potrebu ďalej sa
vzdelávať v rôznych oblastiach prírodného, kultúrneho aj spoločenského diania; sú do istej miery
ochotní zmeniť svoje správanie a konanie (ak na to
majú adekvátny dôvod); uvedomujú si, že so
svojimi poznatkami si už v modernej dobe
nevystačia a chcú dokázať sebe aj ostatným, že sú
stále schopní učiť sa nové veci (Čornaničová,
2007).
ZÁVER
Kvalita a dĺžka života, úroveň zdravia, stupeň
pracovnej výkonnosti a miera osobnej spokojnosti
každého jednotlivca sú vo vyspelých ekonomikách
závislé na tom, ako je spoločnosť úspešná v rozvíjaní zdravého spôsobu života, ktorý kompenzuje
pôsobenie negatívnych civilizačných faktorov.
Vek sa postupne predlžuje, ale otázkou zostáva,
či sú to len roky pridané k životu, alebo roky
prežité v zdraví a životnej pohode.
Ako uvádza Prúcha (In Čornaničová, 2007,s. 76),
medzi základná determinanty, ktoré ovplyvňujú
proces edukácie možno zaradiť najmä, tie, ktoré
úzko súvisia so zmenami najmä psychických
funkcií:
 Charakteristiky účastníkov edukácie seniorov:
kognitívne, afektívne, fyzické, sociálne a sociokultúrne.
79
ISSN 1339-3022
ODKAZOV
CENTRUM
ĎALŠIEHO
VZDELÁVANIA
UNIVERZITY KOMENSKÉHO. 2012. UTV
na Slovensku a vo svete.[online]. 2012.
[citované 2014.01.18]. Dostupné na internete:
http://www.cdvuk.sk/blade/index.php?c=273&u
tv-na-slovensku-a-vo-svete
ČECHOVÁ et al.
2001. Speciáln ípsychologie.Brno :IDV PZ. 2001. 173s. ISBN 807013-342-2.
CIMBÁLNIKOVÁ, L. et al. 2012. Age management pro práci s cílovou skupinou 50+. Praha:
AIVD ČR, 2012. 158 s., ISBN 987-80-9045315-9.
ČORNANIČOVÁ,R. 2007. Edukácia seniorov.
Bratislava: Univerzita Komenského Bratislave,
2007. 150s. ISBN 978-80-223-2287-4.
EUROPA.EU. 2012. Informácie o európskom roku
2012 – Európsky rok aktívneho starnutia a
solidarity medzi generáciami. [online]. 2012
[citované 2014.01.08]. Dostupné na internete:
<http://europa.eu/ey2012/ey2012main.jsp?catId
=971&langId=sk>
GEŽOVÁ, K. 2010. Vzdelávanie seniorov ako
podpora aktívneho životného programu
v starobe. In: HRAPKOVÁ, N. Dvadsať rokov
univerzitného
vzdelávania
seniorov
na
Slovensku. Bratislava : Univerzita Komenského
v Bratislave, 2010. ISBN 978-80-223-2916-3, s.
83-90.
GOLECKÁ,L. 2007. Akomodačná flexibilita vo
zvládaní involučných zmien: tri sondy. Dizertačná práca. Bratislava : SAV, 2007, 150 s.
HRAPKOVÁ, N. 2008. Rozmanitosť vo
vzdelávaní seniorov v krajinách Európy –
situácia a výsledky prieskumu. In: BALOGOVÁ, B.et al. Svet seniora – senior vo svete.
Prešov: PU, s.27-38. ISBN 978-80-8068-814-1.
HRAPKOVÁ, N. 2010. Dvadsať rokov
univerzitného vzdelávania seniorov na Slovensku. Bratislava : Univerzita Komenského
v Bratislave, 2010. 104 s. ISBN 978-80-2232916-3.
KOVÁČ, D., 2007.Psychológiou k metanoi.
Bratislava: VEDA.
Rozhodnutie Európskeho parlamentu a Rady č.
940/2011/EÚ zo dňa 14. septembra 2011 o
Európskomroku aktívneho starnutia a solidarity
medzi generáciami. Aktualizované: 2012. [cit.
2014-11-01]. Dostupné na: <http://www.
er2012.gov.sk/data/att/5570_subor.pdf>.
ŠVANCARA, J., 1993.Psychologiestárnutí a stáří.
Praha, SPN, UJEP.
ŠVEC,Š. 2000. Teoreticko metodologické
základy andragogiky. In: Paedagogica 15.
Bratislava : Univerzita Komenského, 2000.
ISBN 80-223-1415-3. s.91-130
80
ISSN 1339-3022
VÝSKYT DEPRESIE U SENIOROV ŽIJÚCICH V DLHODOBEJ INŠTITUCIONÁLNEJ
STAROSTLIVOSTI
THE INCIDENCE OF DEPRESSION IN THE ELDERLY LIVING IN LONG-TERM
INSTITUTIONAL CARE
KABÁTOVÁ Oľga, BOTÍKOVÁ Andrea, URÍČKOVÁ Alena,
Katedra ošetrovateľstva, Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce
active depression screening scale using GDS in the
elderly living in long-term institutionalized care.
ABSTRAKT
Východiská: Depresia dnes patrí medzi 11 najčastejších
chorôb. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie
(SZO) sa v roku 2020 depresia stane druhým najzávažnejším ochorením. Depresia v starobe predstavuje veľmi
významný a nedocenený problém a to nie len vo vzťahu
k samotnému seniorovi, ale i k jeho rodine či okoliu.
Ciele: Cieľom výskumu bolo zistiť výskyt depresie
u seniorov žijúcich v zariadeniach pre seniorov.
Metodika: Výskum bol realizovaný na vzorke 84
respondentov žijúcich v zariadeniach pre seniorov. Ako
hlavná výskumná metóda bol zvolený dotazník Škála
depresie pre geriatrických pacientov (GDS).
Výsledky: Výskum preukázal výskyt depresie u viac ako
polovice respondentov, pričom 32,1% trpelo miernou a
28,6% manifestnou depresiou.
Záver: Depresia u seniorov žijúcich v zariadeniach pre
seniorov je závažný a aktuálny problém. Na základe
výsledkov výskumu odporúčame aktívny skríning
depresie pomocou škály GDS u seniorov žijúcich
v dlhodobej inštitucionálnej starostlivosti.
Keywords: Age. Depression. Nursing. Screening.
ÚVOD
Starnutie populácie je súčasným trendom demografického vývoja vo všetkých krajinách sveta.
Štatistiky potvrdzujú, že počet ľudí v seniorskom
veku sa neustále zvyšuje a naša populácia je čoraz
staršia. Rabušic (2002) uvádza, že v roku 2030 sa
očakáva nárast seniorov v našej populácii na 23–
25% a v roku 2050 budú seniori tvoriť až 33%
našej populácie. Príčiny tohto vývoja sú komplexné. K základným faktorom ovplyvňujúcim priemerný vek populácie a tým jej starnutie patrí vývoj
pôrodnosti, predlžovanie dĺžky ľudského života a
migrácia obyvateľstva. Patrí k nim však i vyššia
životná úroveň, zdravší životný štýl, kvalitnejšia
výživa a predovšetkým väčšie možnosti medicíny
uzdraviť človeka alebo aspoň predĺžiť jeho život
(Janečková, Malina, 2007).
Depresia je stav patologického afektu s prevahou
smutnej nálady, pôsobiaci na vnímanie, poznávanie a emočnú skúsenosť (Topinková, 2010). Jedná sa o chorobnú zmenu nálady, o dlhodobý smútok, ktorého dôvod je veľakrát neznámy. Tento
smútok a zlá nálada pretrvávajú dlhodobo a sú
sprevádzané pocitmi beznádeje, opustenosti, bezvýznamnosti (Holmerová a kol, 2007). Depresie
patria medzi najvážnejšie choroby starších ľudí. Sú
zdrojom utrpenia pre chorých a ich najbližších
príbuzných. Sú však aj vážnym spoločenským
problémom, pretože zvyšujú náklady na zdravotnú
starostlivosť a sociálny podporný systém. Depresie
v starobe sú liečiteľné, ich identifikácia však môže
byť náročná. K objektívnym príčinám patria špecifiká v klinickom obraze depresií, častá kombinácia
depresií s inými psychickými poruchami a s telesnými chorobami a špecifiká v prežívaní a interpretácii príznakov depresie staršími ľuďmi. Medzi
Kľúčové slová: Staroba. Depresia. Ošetrovateľstvo.
Skríning.
ABSTRACT
Background: Depression today is among the 11 most
common diseases. According to the World Health Organization (WHO) in 2020 depression will become the
second most serious disease. Depression in old age is a
very important, but also unappreciated problem, not
only in relation to older people themselves, but also his
family and surroundings.
Objectives: The aim of this study was to determine the
prevalence of depression among the elderly living in
institutions for the elderly.
Methodology: The research was conducted on a sample
of 84 respondents living in institutions for the elderly.
As the main research method was chosen questionnaire
depression scale for geriatric patients (GDS).
Results: Research shows the incidence of depression in
more than half of respondents, while 32.1% had moderate and 28.6% overt depression.
Conclusion: Depression in the elderly living in
institutions for the elderly is a serious and ongoing
problem. Based on the results of this research suggest
81
ISSN 1339-3022
subjektívne príčiny patria predovšetkým mýty,
podľa ktorých smútok a nedostatok energie patria
k fyziologickým charakteristikám staroby (Kolibáš
a kol., 2005).
„Je preto dôležité v tomto smere rozširovať
povedomie lekárov, sestier, či iných zdravotníckych pracovníkov a informovať ich o dostupných
skríningových nástrojoch, ktoré im môžu uľahčiť
diferenciálnu diagnostickú rozvahu“ (Kubínek,
Pidrman, 2008, s. 10).
nutých starších dospelých. Využitie je vhodné v
komunite, akútnej i dlhodobej starostlivosti
(Greenberg, 2012).
Pri spracovávaní a analýze dát, získaných dotazníkovým šetrením, boli využité metódy popisnej
štatistiky: relatívna a absolútna početnosť.
VÝSLEDKY
Na základe analýzy výsledkov o výskyte a formách depresie u seniorov žijúcich v zariadeniach
pre seniorov sme zistili, že väčšina skúmaných
seniorov v počte 51 (60,7%) trpí určitým stupňom
depresie, pričom 27 (32,1%) trpí miernou a 24
(28,6%) trpí manifestnou depresiou vyžadujúcou
potrebné vyšetrenie a liečbu. Normálny afekt bez
depresie bol zistený u 33 (39,3%) respondentov.
Výsledky sú graficky znázornené v tabuľke č. 1
a grafe 1.
CIEĽ
Cieľom výskumu bolo zistiť prevalenciu a určiť
stupeň depresie u seniorov žijúcich v dlhodobej
inštitucionálnej starostlivosti.
SÚBOR
Základný súbor tvorili seniori žijúci vo vybraných zariadeniach pre seniorov v trnavskom regióne. V týchto zariadeniach sme vykonali tzv. vyčerpávajúce zisťovanie, potrebné údaje sme teda
zisťovali u všetkých jednotiek základného súboru,
ktorý bol predmetom skúmania. Výber respondentov bol zámerný. Podmienkou zaradenia respondenta do výskumného súboru bol vek 65 a viac
rokov a pobyt v zariadení dlhodobej inštitucionálnej starostlivosti. Celkovú výskumnú vzorku
tvorilo 84 seniorov.
Tabľka 1 Výskyt a formy depresie
Forma depresie
normálny afekt
bez depresie
mierna depresia
manifestná depresia
celkom
METODIKA
Údaje sme zozbierali na základe dotazníkového
prieskumu pomocou Škály depresie pre geriatrických pacientov (GDS), ktorú sme vypĺňali individuálne s každým respondentom. Krátka forma
GDS pozostáva z 15 otázok a bola vyvinutá v roku
1986. Položky sú hodnotené nasledovne: 1 bod
získava vyšetrovaný za tzv. depresívnu odpoveď,
teda odpoveď „áno“ na otázku č. 2, 3, 4, 6, 8, 9,
10, 12, 14 a 15 a jeden bod za odpoveď „nie“
u zostávajúcich otázok, teda otázok 1, 5, 7, 11 a 13
(Weber, 2000). Vyplnenie škály trvá v priemere 3
minúty. Celkové vyhodnotenie testu na základe
získaných bodov je:
 0 – 5 bodov – normálny afekt bez depresie,
 6 – 10 bodov – mierna depresia,
 viac ako 10 bodov – manifestná depresia vyžadujúca podrobné vyšetrenie a liečbu (Topinková, 2005).
Relatívna
početnosť
Absolútna
početnosť
(%)
33
39,30
27
24
84
32,10
28,60
100,00
Graf 1 Výskyt a formy depresie
DISKUSIA
Depresia je charakterizovaná ako syndróm, kedy
je prítomná buď depresívna nálada, alebo strata
záujmu / potešenia vo väčšine činností v priebehu
dňa. Tieto príznaky predstavujú zmenu od bežného
fungovania pre jedinca a musia byť prítomné najmenej dva týždne (Pokorná a kol., 2013). Depresia
je najčastejšou afektívnou poruchou v starobe.
Postihuje 7–15% osôb nad 65 rokov žijúcich v komunite. Vyššia prevalencia je u hospitalizovaných
seniorov a seniorov v dlhodobej ošetrovateľskej
GDS sa môže využívať u zdravých, medicínsky
chorých či mierne až stredne kognitívno postih-
82
ISSN 1339-3022
starostlivosti a to 20–30% (Topinková, 2010).
Weber (2000) uvádza, že každý šiesty senior, ktorý
prichádza k praktickému lekárovi, má rôzny stupeň
depresie. Vzhľadom k náročnosti stanovenia diagnózy depresie v starobe, prítomnosti závažných somatických chorôb a častému depresívnemu ladeniu
seniorov, zostáva značná časť depresií v starobe
nediagnostikovaná a teda neliečená. Môže to byť
zapríčinené pokladaním smutnej nálady za sprievodný jav starnutia, príčina sa hľadá v súbežných
somatických ochoreniach. Treba však zdôrazniť, že
depresívna porucha nie je normálnou súčasťou
starnutia. Starší ľudia na problémy psychického
rázu sami neupozorňujú, viac sa sťažujú na telesné
problémy. Neliečená depresia môže zhoršovať somatické ochorenia alebo mať dokonca vplyv na ich
prepuknutie. Tiež výrazne znižuje kvalitu života
starších ľudí a ich životnú spokojnosť. Môže byť
príčinou sociálnej deprivácie, osamelosti, problémov v každodenných činnostiach. Zvyšuje riziko
zneužívania alkoholu, liekov, sebazanedbávania a
patrí medzi rizikové faktory suicídneho konania.
Má vplyv nielen na postihnutého samotného, ale i
na jeho blízke okolie. Pri neadekvátnej liečbe progreduje i samotná depresia. Tým sa človek s depresiou bez adekvátnej liečby dostáva do začarovaného kruhu.
Našim výskumom sme zistili prevalenciu depresie až u 60,7% seniorov žijúcich v zariadeniach pre
seniorov, pričom manifestnou depresiou trpelo
28,6% respondentov. Porovnateľné výsledky zistila štúdia Topinkovej a Neuwirtha (1997), ktorá
uvádza prevalenciu depresívneho syndrómu diagnostikovaného v zariadeniach pre seniorov 50,6%.
Austrálska štúdia uvádza 18% prevalenciu veľkej
depresie a 10% prevalenciu inej depresívnej poruchy (Davidson et al., 2004). Výskum Holmerovej
a kol. (2006) vykonaný na vzorke 122 osôb žijúcich v 6 zariadeniach pre seniorov zistil miernu
depresivitu u 40% respondentov, silnú depresivitu
u 15% respondentov a bez známok depresie bolo
34% respondentov. Zostávajúcich 11 % respondentov bolo aktuálne liečených antidepresívami
a skóre GDS bolo u nich v norme. Menší výskyt
depresie bol zistený vo výskume, ktorý vykonala
Fertaľová a kol. (2010) kde zo súboru 129 respondentov z celkového skóre GDS škály bolo 73% bez
depresie, 19% v miernej depresii a 8% respondentov vo výraznej depresii. Ďalší výskum vykonaný
na vzorke až 1028 probantov v Prešovskom kraji
nad 65 rokov zistil u 16,2% ľahkú a u 8,9% ťažkú
depresiu (Németh a kol., 2007). Ak spriemeruje
uvedené výsledky výskumov zisťujúcich výskyt
depresie u seniorov žijúcich v zariadeniach pre
seniorov (Kubešová, 2009; Topinková, Neuwirth,
1997; Holmerová, 2006; Fertaľová, 2010; náš
výskum) dospejeme k číslu 46,7%. Na základe toho možno konštatovať, že takmer polovica
seniorov žijúcich v zariadeniach pre seniorov trpí
miernou alebo manifestnou depresiou. Z uvedeného vyplýva, že výskyt depresie v seniorskej populácií je značný a to najmä u tých seniorov, ktorý
nežijú vo svojom prirodzenom domácom prostredí.
Dlhodobá starostlivosť poskytovaná v zariadeniach
pre seniorov je časovo neohraničená a znamená
poskytovanie starostlivosti od doby prijatia až do
smrti obyvateľa tohto zariadenia. I keď je táto starostlivosť vedená ako domáca starostlivosť v ponímaní zdravotných poisťovní, v skutočnosti ide
prevažne o poskytovanie odbornej ošetrovateľskej
starostlivosti. Napriek odbornému prístupu a skutočnosti, že v mnohých prípadoch je táto starostlivosť optimálnym východiskom pre inak neriešiteľný problém zotrvania vo vlastnej domácnosti, je
spojená s mnohými rizikami pre staršieho obyvateľa tejto inštitúcie. Hegyi (2003) sa zmieňuje
napr. o dehydratácií, nozokomiálnych nákazách,
psychosociálnej traume, fyzickej traume, pobyte na
lôžku, diagnostických rizikách, sklone ku komplikáciám, depresii a geriatrickom maladaptačnom
syndróme. Osobitnou otázkou je inštitucionalizácia
ako taká. Jednotlivci stále viac podliehajú anonymite, uniformite a inercii inštitucionálneho života.
Obyvateľ stráca identitu, stáva sa pasívnym a mení
sa na súčasť inštitúcie (Hegyi, Krajčík, 2006).
Navyše, štúdie zaoberajúce sa depresiou dospelých
ukázali, že u tých s depresívnymi symptómami sa
vyskytujú porovnateľné alebo horšie poruchy funkcií ako u tých, ktorý trpia chronickými ochoreniami srdca a pľúc, artritídou, hypertenziou či diabetom (Yan et al., 2012). I na základe toho možno
tvrdiť, že depresia predstavuje u seniora vážny
zdravotný problém, ktorý okrem výrazne zníženej
kvality života pacienta môže priamo ohroziť i jeho
život.
Úloha sestry sa v druhej polovici 20. storočia výrazne zmenila. Život a práca sestry - učiteľky,
predstaviteľky ošetrovateľstva, sa nemôže nazývať
povolaním, ale celoživotným poslaním. Poslaním,
ktoré predstavuje dlhú a náročnú cestu profesionálneho, ale i osobnostného rastu (Červeňanová,
2010). Ošetrovateľstvo neznamená len zaistiť
83
ISSN 1339-3022
všetky ordinácie lekára a základnú ošetrovateľskú
starostlivosť, ale pomáhať jednotlivcovi a rodinám
dosiahnuť telesného, duševného i sociálneho zdravia. Sestra má podľa Vyhlášky ministerstva zdravotníctva SR 364/2005 ,,identifikovať potreby
ošetrovateľskej starostlivosti osoby, rodiny alebo
komunity a zabezpečovať, alebo vykonávať uspokojovanie potrieb súvisiacich so zdravím, chorobou alebo umieraním.“ Na identifikáciu v procese
posudzovania sú určené aj hodnotiace nástroje.
Jedným z nich je Škála depresie pre geriatrických
pacientov (GDS).
ODKAZOV
ČERVEŇANOVÁ, E. 2010. C. Šimurková
a Ošetrovateľstvo I. In Historické pohľady na
vývoj ošetrovateľstva a ošetrovateľského vzdelávania. Trnava: FZaSP, TU, 2010. 221. ISBN
978-80-8082-393-1.
DAVIDSON, T.E. – MILES, K. – PHILIPS, S. –
BAILEY, FJ. 2004. Recognising and screening
for depression amongolder people living in
residential care. 2004. [on-line]. [citované
2013-02-12].
Dostupné na internete:
www.beyondblue.org.au.
FERTAĽOVÁ, T. – ŇANTOVÁ, T. –
NOVOTNÁ, Z. 2010. Depresia u seniorov.
Zlín: Univerzita Tomáše Bati, 2010. 374 s.
ISBN 978-80-7318-978-5
GREEBERG, S. A.2012. The Geriatric Depression
Scale (GDS). In Try This. No 4, Revised 2012.
HEGYI, L. 2003. Niektoré riziká pobytu v
domovoch dôchodcov. In Geriatria. ISSN
1335-1850. 2003, č.2.
HEGYI, L. – KRAJČÍK, Š. 2006. Geriatria pre
praktického lekára. Bratislava: Herba, 2006,
364 s. ISBN 80-89171-36-2.
HOLMEROVÁ, I. a kol. 2007. Vybrané kapitoly
z gerontologie. Praha: Gerontologické centrum,
2007. 145 s. ISBN 978-80-254-0179-8.
HOLMEROVÁ, I. a kol. 2006. Depresivní
syndrom u seniorů, významný a dosud
nedoceněný problém. In Psychiatria pre prax.
2006. ISSN 1335-9584. roč. 7, č. 4. s. 175-177.
JANEČKOVÁ, H. – MALINA. A. 2007.
Dlouhodobá péče o staré občany v České
republice a její problémy. In Geriatria. ISSN
1335-1850. 2007, č. 4. s. 169.
KOLIBÁŠ, E. a kol. 2005. Depresie vo vyššom
veku – klinické charakteristiky a špecifiká ich
liečby. In Psychiatria pre prax. ISSN 13359584. 2005, roč. 6, č. 6. s. 270 – 275.
KUBÍNEK, R. –PIDRMAN, V. 2008. Deprese
seniorů. In Psychiatria pre prax. ISSN 13359584. 2008, roč. 9, č.1, s. 8-12.
NÉMETH, F. – BABČÁK, M. – ELIÁŠOVÁ, A.
2007. Screeningové vyšetrenia depresie
u seniorskej populácie Prešovského kraja. In
Geriatria. ISSN 1335-1850. 2007. č. 7. s. 150 –
155.
Preto v praxi odporúčame:
 používať Škálu depresie pre geriatrických pacientov na diagnostikovanie depresie u seniorov
v rámci prvej fázy ošetrovateľského procesu,
vo fáze posudzovania a následne i v poslednej
fáze – vyhodnotenia, kde poskytne spätnú väzbu kvality poskytnutej starostlivosti a umožní
individuálne nastavenie ďalšej starostlivosti,
 seniora, ktorý získa pri vyhodnotení škály GDS
11 – 15 bodov (manifestná depresia) odporučiť
na psychiatrické vyšetrenie.
ZÁVER
Depresia je závažným fenoménom, a to ako
z hľadiska individuálneho zdravia a kvality života,
tak i z pohľadu verejného zdravotníctva či ošetrovateľstva. Jedná sa o ochorenie, ktoré je liečiteľné,
avšak podmienkou liečby v individuálnom prípade
je stanovenie správnej diagnózy. Sestry tvoria najväčšiu skupinu pracovníkov v zdravotníctve na celom svete. Sú hlavnou a nenahraditeľnou silou. Z
tohto dôvodu je potrebné modifikovať podmienky
ošetrovateľskej praxe tak, aby sestry mohli v dynamicky sa rozvíjajúcich zdravotníckych službách
robiť maximum pre podporu zdravia a starostlivosť
o seniorov (Fertaľová a kol., 2010). Pre depresiu
síce nie je potrebné zvyšovať počet nemocničných,
či ošetrovateľských postelí, alebo zvyšovať počet
opatrovateľov, napriek tomu je to oblasť, kde by
zdravotnícki pracovníci mohli v pozitívnom zmysle ovplyvniť kvalitu života týchto seniorov. Hlavne pre obvodného lekára by to mohla byť veľmi
nápomocná informácia, pretože tu cielenou antidepresívnou liečbou a psychoterapiou môže podstatne prispieť k odstránenie alebo aspoň zmierneniu
depresívneho stavu geriatrického pacienta (Németh
a kol., 2007).
84
ISSN 1339-3022
POKORNÁ, A. a kol. 2013. Ošetřovatelství
v geriatrii. Praha: Grada, 2013. 202 s. ISBN
978-80-247-4316-5.
RABUŠIC, L. 2002. Stárnutí populace jako
pohroma nebo jako sociální výzva? [online].
[citované 2013-02-12]. Dostupné na internete:
http://www.vupsv.cz/Starnuti_populace.pdf.
TOPINKOVÁ, E. Geriatrie pro praxi. 1. vyd.
Praha: Galén, 2005. 270 s. ISBN 80-726-23656.
TOPINKOVÁ, E. – NEUWIRTH, J. 1997.
Depresivní syndrom u geriatrických pacientů v
ústavní péči. In Česká a slovenská psychiatrie.
ISSN 1212-0383. 1997, roč.93, č. 4. s. 181-188.
TOPINKOVÁ, T. 2010. Geriatrie. Praha:
Společnost všeobecného lékařství ČLS JEB,
2010. 24 s. ISBN 978-80-8698-37-4.
VYHLÁŠKA MZSR 364/2005, ktorou sa určuje
rozsah ošetrovateľskej praxe poskytovanej
sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom a
rozsah praxe pôrodnej asistencie poskytovanej
pôrodnou asistentkou samostatne a v spolupráci
s lekárom [online]. [citované 2013-02-22].
Dostupné
na
internete:
www.zbierka.sk/sk/.../364-2005-z-z.p-8773.pdf
WEBER, P. a kol. 2000. Minimum z klinické
gerontologie. IPVZ Brno, 2000. 151 s. ISBN
80-7013-314-7.
YAN, X.Y. et al. 2012. Marital Status and Risk for
Late Life Depression: a Meta-analysis of the
Published Literature. In The Journal of
International Medical Research. ISSN 03000605. 2012, vol. 39. pp. 1142 – 1154.
85
ISSN 1339-3022
VYBRANÉ RIZIKOVÉ FAKTORY V ETIOLÓGII KRITICKEJ
KONČATINOVEJ ISCHÉMIE
SELECTED RISK FACTORS IN THE ETIOLOGY OF CRITICAL LIMB ISCHEMIA
LITVÍN Igor 1,2, LITVÍNOVÁ Anna 2, POLIAKOVÁ Nikoleta 2, BIELIK Ján 2, MELUŠ Vladimír 2
Fakultná nemocnica, Trenčín
Fakulta zdravotníctva, Trenčianska Univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne
1
2
ABSTRAKT
Východiská: Problematika kritickej končatinovej ischémie znepokojuje kardiológov, angiológov, intervenčných rádiológov, internistov, chirurgov, praktických
lekárov, pracovníkov zaoberajúcich sa verejným zdravím, financovaním zdravotníctva, či makroekonomickými ukazovateľmi.
Ciele: Cieľom práce bolo zistiť závažnosť postihnutia
kritickou končatinovou ischémiou v súbore sonograficky a angiograficky vyšetrených pacientov v priebehu
troch rokov (2009 - 2011) vo Fakultnej nemocnici
Trenčín a mieru výskytu rizikových faktorov.
Súbor a metodika: Vzorku tvorili sonograficky vyšetrení a následne endovaskulárne riešení pacienti so závažnou formou periférneho arteriálneho ochorenia v čase
od 01.01.2009 do 31.12.2011. Výberový súbor tvorilo
84 pacientov s latentnou a s rozvinutou formou kritickej
končatinovej ischémie. Z tohto počtu bolo 59 mužov
a 25 žien. Priemerný vek mužov bol 64,97 roka, priemerný vek žien bol 73,04 roka. Metódou výskumu bola
retrospektívna obsahová analýza dokumentov – zdravotnej dokumentácie pacientov vyšetrených sonograficky
a angiograficky vo Fakultnej nemocnici Trenčín. Pri vyhodnotení sme použili nasledujúce parametre popisnej
štatistiky: vek, aritmetický priemer, medián, smerodajná
odchýlka, minimálna a maximálna hodnota. Z neparametrických štatistických testov sme použili Spearmanov
korelačný koeficient, Mann - Whitneyov test a Kruskal Wallisov test.
Výsledky: Nie je zrejmý vzťah medzi závažnosťou
postihnutia a počtom rizikových faktorov. Rozdiely vo
veku ako aj v kvantite rizikových faktorov sú medzi pohlaviami signifikantné - priemerný vek mužov je signifikantne nižší a taktiež je prítomný signifikantný rozdiel v kumulácii rizikových faktorov. U mužov je vyšší
priemerný počet rizikových faktorov, než u žien.
Záver: Závažnosť výsledkov a nepriaznivá prognóza
ochorenia upozorňuje na potrebu skvalitnenia prevencie
v populácii a edukácii pacientov.
ABSTRACT
Background: The issue of critical limb ischaemia concerned cardiologists, angiologists, interventional radiologists, internists, surgeons, physicians, staff dealing
with public health, health financing and macroeconomic
indicators.
Aim: The aim of this study was to determine the severity
of disability in the file of sonographically and angiographically investigated patients with critical limb ischaemia over three years (2009-2011) in the Teaching Hospital Trenčín, the rate of occurence of risk factors
contained in the file.
Sample and Methods: The sample consisted of sonographically investigated and then endovasculary solved patients with severe peripheral arterial disease in the period from 1st January, 2009 to 31st December, 2011. The
saple consisted of 84 patients with latent and developed
form of critical limb ischaemia. Of this number, 59 were
men and 25 women. The mean age of men was 64.97
years, the avarage age of women was 73.04 years. The
research method was a retrospective content analysis of
documents - medical records of patients examined by
ultrasonography and angiography with clinicaly diagnosed latent or andvanced forms of critical limb ischaemia
in Teaching Hospital Trenčín. In the evaluation, we
used following descriptive statistics parameters: age,
arithmetic mean, median, standard deviation, minimum
and maximum value. For non-parametric statistical
tests, we used the Spearman correlation coefficient,
Mann - Whitney test and the Kruskal - Wallis test.
Results: There is no apparent correlation between the
severity of the disability and the number of risk factors.
The differences in age and in the quantity of risk factors
is gender related - the mean age of men was significantly lower, there is also a significant difference in the
accumulation of risk factors. In males is higher average
number of risk factors, than in women.
Conclusion: The severity of adverse outcomes and
prognosis of the disease highlights the need for
improved prevention in the population and education in
patients.
Kľúčové slová: Kritická končatinová
Rizikové faktory. Muži. Ženy. Vek.
Keywords: Critical limb ischaemia, Risk factors,
Males, Females, Age.
ischémia.
86
ISSN 1339-3022
 výskyt pacientov s KKI, ich pohlavie a vek,
 výskyt rizikových faktorov u pacientov s KKI,
 závažnosť KKI z hľadiska
Fontainovej
klasifikácie.
ÚVOD
Pod pojmom kritická končatinová ischémia
(KKI) rozumieme závažné obliterujúce postihnutie arteriálneho systému, ktoré redukuje prietok
krvi do končatín do tej miery, že pacient pociťuje
trvalú pokojovú bolesť nereagujúcu na analgetiká
(Fontaine III. stupeň periférneho arteriálneho ochorenia), prípadne je ochorenie spojené s ulceráciami
a defektmi na končatine (Fontaine IV. stupeň periférneho arteriálneho ochorenia) v trvaní príznakov
dlhšie ako dva týždne (Štvrtinová, Šefránek, 2010).
Práve v dôsledku negatívneho vplyvu na kvalitu
života, zlú prognózu záchrany končatiny a veľmi
zlú prognózu prežitia je KKI závažným nielen
medicínsko-sociálnym problémom, ale aj problémom týkajúcim sa ošetrovateľstva a verejného
zdravotníctva. Sestra má nezastupiteľné miesto
v prevencii KKI prostredníctvom edukácie so zameraním na elimináciu rizikových faktorov.
Na analýzu výsledkov sme použili nasledujúce
parametre popisnej štatistiky: vek, aritmetický
priemer, medián, smerodajú odchýlku, minimálnu
a maximálnu hodnotu. Z neparametrických štatistických testov sme použili Spearmanov korelačný koeficient, Mann - Whitneyový test a Kruskal - Wallisov test.
VÝSLEDKY
Výsledky prezentujeme s dôrazom kladeným
na hľadanie vzťahu medzi závažnosťou postihnutia
a počtom rizikových faktorov a hľadaním signifikantného rozdielu medzi pohlaviami vo veku
a kumulácii rizikových faktorov.
Tabuľka 1 Výskyt rizikových faktorov
Štúdiou sme hľadali odpovede na otázku:
 Aká je miera zastúpenia rizikových faktorov
v etiológii KKI?
Rizikové faktory
Diabetes mellitus
Zvýšený TK
Zvýšený cholesterol
Zvýšené TAG
Fajčenie
Mužské pohlavie
CIELE
Ciele výskumu boli nasledovné:
 Zistiť závažnosť postihnutia KKI v súbore sonograficky a angiograficky vyšetrených
pacientov v priebehu troch rokov (2009 - 2011) vo
Fakultnej nemocnici Trenčín.
 Zistiť mieru výskytu rizikových faktorov v súbore pacientov s KKI.
n
66
66
68
52
28
59
%
78,57
78,57
80,95
61,90
33,33
70,24
Z tabuľky 1 vyplýva, že zo sledovaných rizikových faktorov, bol diabetes mellitus zistený u 66
pacientov (78,57%), zvýšený TK bol prítomný
u 66 pacientov (78,57%), zvýšený cholesterol malo
68 pacientov (80,95%), zvýšené TAG boli príomné
u 52 pacientov (61,90%), fajčilo 28 (33,33%) pacientov. Mužské pohlavie bolo zastúpené v 59
prípadoch (70,24%).
VÝSKUMNÝ SÚBOR
Výskumný súbor tvorili sonograficky vyšetrení a
následne endovaskulárne riešení pacienti so závažnou formou periférneho arteriálneho ochorenia
v časovom období 2009 – 2011 v počte 84 pacientov s latentnou a rozvinutou formou KKI.
Z tohto počtu bolo 59 mužov a 25 žien. Priemerný vek mužov bol 64,97 roka a priemerný vek
žien bol 73,04 roka.
Tabuľka 2 Kumulácia rizikových faktorov
Počet rizikových
faktorov
Jeden rizikový faktor
Dva rizikové faktory
Tri rizikové faktory
Štyri rizikové faktory
Päť rizikových faktorov
Šesť rizikových faktorov
Spolu
METODIKA
Metódou výskumu bola obsahová analýza dokumentov - zdravotnej dokumentácie pacientov vyšetrených sonograficky a angiograficky s diagnózou
latentnej alebo rozvinutej formy KKI vo Fakultnej
nemocnici Trenčín.
Predmetom skúmania metódou obsahovej analýzy dokumentov bol:
87
n
%
2
9
11
32
24
6
84
2,38
10,71
13,10
38,10
28,57
7,14
100,00
ISSN 1339-3022
Podľa údajov z tabuľky 2 sa samostatne jeden
rizikový faktor vyskytoval v súbore u 2 (2,38%)
pacientov, dva rizikové faktory boli u 9 (10,71%)
pacientov, tri rizikové faktory sa vyskytovali u 11
(13,10%) pacientov, štyri rizikové faktory u 32
(38,10%) pacientov, päť rizikových faktorov bolo
prítomných u 24 (28,57%) pacientov a maximálny
počet šesť rizikových faktorov bolo u 6 (7,14%)
pacientov.
faktorov,... 6 = prítomnosť všetkých šiestich rizikových faktorov. Uvedená hodnota korelačného
koeficientu sa blíži nule, z čoho vyplýva, že medzi
sledovanými premennými nie je zrejmý vzťah
(n = 84; p = 0,93).
Prítomnosť štatisticky signifikantného rozdielu
medzi pohlaviami vo veku a kumulácii rizikových faktorov
Rozdiely vo veku ako aj v kvantite rizikových
faktorov boli medzi pohlaviami signifikantné. Z tabuľky 3 vyplýva, že priemerný vek mužov bol
signifikantne nižší ( x = 64,96; n = 59) ako u žien
( x = 73,04; n = 23). Z údajov v tabuľke 3 vidno,
že medzi mužmi a ženami bol signifikantný rozdiel
v kumulácii rizikových faktorov (p < 0,001).
U mužov bol vyšší priemerný počet rizikových
faktorov ( x = 4,29; n = 59), než u žien ( x = 3,36;
n = 25).
Vzťah medzi závažnosťou postihnutia a počtom
rizikových faktorov
Spearmanov korelačný koeficient R = -0,01. Ide
o slabú nepriamu koreláciu medzi škálou závažnosti (1 = II; 2 = III; 3 = IVA; 4 = IVB) a kvantifikáciou prítomných rizikových faktorov diabetes
mellitus, zvýšený tlak krvi, zvýšený cholesterol,
zvýšené triacylglyceroly, fajčenie, mužské pohlavie, pričom 0 = neprítomnosť rizikového faktora, 1
= prítomnosť jedného zo sledovaných rizikových
Tabuľka 3 Testovanie rozdielov medzi mužmi a ženami
Parameter
Vek
Počet rizikových
faktorov
Pohlavie
N
x
S.D.
Medián
Muž
Žena
Muž
Žena
59
23
59
25
64,96
73,04
4,29
3,36
8,70
9,06
1,19
0,81
64,00
74,00
5,00
4,00
Legenda: n – počet pacientov,
Whitneyovho testu
x
Minimu
m
49,00
48,00
1,00
2,00
Maximu
m
86,00
86,00
6,00
4,00
p
<0,001
<0,001
- aritmetický priemer, S.D. – smerodajná odchýlka, p – hodnota testovacieho kritéria Mann-
terol u 47 (79,66%) pacientov, zvýšené TAG v 35
(59,32%) prípadoch. Fajčilo 26 (44,06%) pacientov a zvýšený krvný tlak malo 45 (76,27%) pacientov. V ženskej časti skúmaného súboru sa diabetes mellitus vyskytoval u 23 (92,00%) pacientok,
zvýšený cholesterol u 21 (84,00%) pacientok, zvýšené TAG v 17 (68,00%) prípadoch. Fajčili 2
(8,00%) pacientky a zvýšený krvný tlak malo 21
(84,00%) pacientok. Z uvedených výsledkov vyplýva, že vo výskumnom súbore ženy majú výraznejšie zastúpenie všetkých rizikových faktorov
s výnimkou fajčenia v porovnaní s mužmi. Ak
neberieme do úvahy rozdiely medzi pohlaviami pri
posudzovaní vzťahu klinickej závažnosti PAO a
výskytu rizikových faktorov, tak Spearmanov korelačný koeficient pre vzťah medzi závažnosťou
postihnutia a počtom rizikových faktorov je R =
-0,01. Uvedená hodnota korelačného koeficientu sa
blíži nule, z čoho vyplýva, že medzi sledovanými
DISKUSIA
Klinickú závažnosť postihnutia končatiny posudzujeme pomocou klasifikačného systému chronického arteriálneho ochorenia dolných končatín,
ktorý bol zavedený Fontainom a spol. v roku 1954
a Rutherfordom v roku 1997. PAO a jeho najťažšia
forma KKI sú silne spojené s tradičnými, ovplyvniteľnými kardiovaskulárnymi rizikovými faktormi
ako fajčenie, diabetes mellitus, zvýšený krvný tlak
a zvýšený cholesterol. Z literárnych zdrojov je
známe, že až 95% pacientov s PAO má aspoň
jeden vyššie uvedený rizikový faktor (Martinka,
2005), 70-90% pacientov má diabetes mellitus a
50-70% pacientov má hypertenziu (Peregrin, Koznar, Kovac, 2007). U všetkých pacientov zaradených v našom súbore bol prítomný aspoň jeden z
vyššie uvedených rizikových faktorov. V mužskej
časti skúmaného súboru sa diabetes mellitus vyskytoval u 43 (72,88%) pacientov, zvýšený choles-
88
ISSN 1339-3022
premennými nie je zrejmý vzťah (n = 84; p =
0,93). Vzhľadom na výsledky môžeme konštatovať, že neexistuje súvislosť medzi klinickou závažnosťou postihnutia končatiny a počtom rizikových faktorov. Starší jedinci (≥ 61 rokov) v ženskej časti skúmanej vzorky tvorili 88% z pacientov v skúmanej vzorke. V mužskej časti skúmanej
vzorky zastúpenie pacientov starších ako 61 rokov
bolo 64,41%. Ešte významnejší rozdiel medzi pohlaviami bol vo vekovej skupine nad 76 rokov.
Títo v súbore žien tvorili 48% a u mužov iba
16,96%. Priemerný vek u 84 pacientov v našom
súbore bol 69 rokov. Priemerný vek u mužov bol
signifikantne nižší (64,96 roka; n = 59) v porovnaní s priemerným vekom u žien (73,04 roka; n =
23), (p < 0,001). Uvedené údaje sú porovnateľné
so štúdiou brazílskych autorov, kde priemerný vek
v súbore 171 pacientov bol 70 rokov. U mužov bol
priemerný vek 67 rokov v porovnaní s priemerným vekom (73 rokov) u žien (p = 0,0002). Zároveň uvedená štúdia preukazuje, že prevalencia rizikových faktorov pre aterosklerózu je rozdielna
medzi mužmi a ženami. U žien je vyššia prevalencia diabetu (66% oproti 45%; p = 0,003) a hypertenzie (90% oproti 56%; p = 0,003). Podľa autorov
Santos, Alves, Lopes, Filho, (2013) medzi mužmi
je vyššia prevalencia fajčenia (76% oproti 53%, p
= 0,0008). Vo výskumnom súbore pacientov bola
zaznamenaná obdobná tendencia, keď prevalencia
diabetu bola u žien vyššia (92% oproti 72,88%, p =
0,051) a naopak fajčenie bolo častejšie sa vyskytujúcim rizikovým faktorom u mužov (44,06%
oproti 8%, p = 0,001). Pri sledovaní kumulácie
rizikových faktorov (diabetes mellitus, zvýšený
tlak krvi, zvýšený cholesterol, zvýšené triacylglyceroly, fajčenie a mužské pohlavie) sa potvrdilo, že medzi mužmi a ženami je v kumulácii rizikových faktorov signifikantný rozdiel (p < 0,001).
U mužov je vyšší priemerný počet rizikových
faktorov ( x = 4,29; n = 59) než u žien ( x = 3,36;
n = 25). Uvedené údaje potvrdzujú rozdielnu prevalenciu rizikových faktorov pre aterosklerózu
medzi mužmi a ženami. Mužov môžeme považovať za rizikovejšiu skupinu pre vznik kardiovaskulárnych ochorení a tým aj kritickej končatinovej
ischémie.
faktormi ako fajčenie, diabetes mellitus, zvýšený
krvný tlak, zvýšený cholesterol, zvýšené triacylglyceroly. Ženy majú výraznejšie zastúpenie rizikových faktorov ako muži s výnimkou fajčenia.
Neexistuje súvislosť medzi klinickou závažnosťou
postihnutia dolnej končatiny KKI a počtom rizikových faktorov.
Rizikový faktor fajčenie je častejšie sa vyskytujúci rizikový faktor u mužov. U žien sú častejšie
sa vyskytujúce rizikové faktory ako zvýšený krvný
tlak a diabetes mellitus. U mužov a žien je prítomný rozdiel v kumulácii rizikových faktorov. U
mužov je vyšší priemerný počet rizikových faktorov než u žien. Z výsledkov vyplýva aj signifikantný rozdiel vo veku medzi mužmi a ženami pri
prvotnom diagnostikovaní kritickej končatinovej
ischémie.
Mužov môžeme považovať za rizikovejšiu skupinu pre vznik kardiovaskulárnych ochorení a tým aj
kritickej končatinovej ischémie.
Na základe štúdia literatúry, praktických skúseností a získaných výsledkov navrhujeme realizovať
v praxi v spolupráci s odborom ošetrovateľstvo a
verejné zdravotníctvo nasledovné odporúčania:
 ovplyvniť postoj verejnosti k rizikovým faktorom a k prevencii KVO, PAO a KKI (nefajčiť,
udržiavať si optimálne hodnoty glykémie, lipidov, tlaku krvi, ...)
 pacienti s diabetes mellitus by mali nadobudnúť
vybrané praktické zručnosti v oblasti starostlivosti o nohy, prevencie vzniku mikrotráum.
ODKAZOV
BAKOSS, P. 2005. Epidemiológia. Bratislava :
Univerzita Komenského, 2005. 486 s. ISBN 80223-1989-9.
FONTAINE, R.; KIM, M.; KIENY, R. 1954.
Surgical treatment of peripheral circulation
disorders. Helv Chir Acta. 1954; 21(5-6):499.
MARTINKA, E. 2005. Diabetická polyneuropatia
a diabetická noha: praktické návody na
diagnostiku a liečbu.
Bratislava: Wőrwag
2005. 15 s.
PEREGRIN, J. H.; KOZNAR, B.; KOVAC, J.
2010. PTA of infrapopliteal arteries: long-term
clinical folow-up and analysis of factors
influencing clinical outcome. Cardiovasc
Intervent Radiol. 2010; 33:720-725.
RUTHERFORD, R. B.; BAKER, J. D.; ERNST,
C.; JOHNSTON,
K.
W.; PORTER,
J.
ZÁVER
Periférne arteriálne ochorenie (PAO) a jeho najťažšia forma kritická končatinová ischémia sú silne
spojené s tradičnými, ovplyvniteľnými rizikovými
89
ISSN 1339-3022
M.; AHN,
S.; JONES,
D.
N.
1997.
Recommended standards for reports dealing
with lower extremity ischemia: revised version.
J Vasc Surg. 1997 Sep; 26(3):517-38.
SANTOS, V. P.; ALVES C. A. S.; LOPES C. F.;
FILHO J. S. 2013 Gender-related differences in
critical limb ischemia due to peripheral arterial
occlusive disease. J vasc. bras. 2013 Nov 11;
Print version ISSN 1677-5449.
ŠTVRTINOVÁ, V., ŠEFRÁNEK, V. a kol. 2010.
Odporúčania pre diagnostiku a
liečbu
periférneho artériového ochorenia dolných
končatín – PAO DK. In: Vaskulárna medicína,
S2; 2010, 18 s. ISSN 1338-0214.
90
ISSN 1339-3022
GLOBAL SELF-ESTEEM AKO VÝZNAMNÝ FAKTOR ROZVOJA OSOBNOSTI
STREDOŠKOLSKEJ A VYSOKOŠKOLSKEJ POPULÁCIE
GLOBAL SELF - ESTEEM AS A SIGNIFICANT FACTOR IN THE DEVELOPMENT
OF THE PERSONALITY OF THE HIGH SCHOOL AND UNIVERSITY POPULATION
NEVOLNÁ Tatiana, JURDÍKOVÁ Kamila
nej pedagogiky, už nie je iba objektom učiteľovho
pôsobenia, je významným subjektom edukačného
procesu. Mimoriadne aktuálnymi sa v súčasnosti
stávajú otázky humanizácie edukačného procesu.
Podľa Valihorovej (2004) v pedagogickej i v psychologickej teórii, ale najmä v školskej praxi
výrazne akcentuje humanizácia školy, ktorá predstavuje jeden z rozhodujúcich aspektov na zásadnú
premenu školy a nové chápanie učiteľského
povolania. Na základe tejto skutočnosti sa do popredia dostávajú požiadavky na výchovu sebarealizujúceho jedinca, výchovu osobnosti, ktorá si
uvedomuje seba, svoje možnosti, pozná sama seba,
hodnotí sama seba, rozvíja sama seba, aby bola
stále viac sebou. K tomu je nevyhnutné, aby si
študenti osvojili nielen určitú úroveň odbornosti,
ale naučili sa aj tvorivo pracovať, spolupracovať,
rozhodovať sa, riešiť problémy, ovládať svoje
emócie, komunikovať, argumentovať a mnohé iné
dôležité zručnosti osobnosti študentov, ktoré je
nutné rozvíjať. Poliaková, Jurdíková (2013) uvádzajú, že vo vzťahu učiteľa a študenta má dominovať individuálny prístup, dôvera, dostatok času,
emocionálna podpora v kritických situáciách, empatia a zároveň objektivita hodnotenia.
Vyššie uvedené skutočnosti sú jedným z dôvodov, prečo vnímame sebahodnotenie ako mimoriadne dôležitú súčasť edukačného procesu z hľadiska podporenia pozitívneho rozvoja osobnosti
študentov. Naším zámerom je vyzdvihnúť dôležitosť podporovania a rozvíjania sebapoznania,
sebahodnotenia, sebadôvery a iných intrapersonálnych kvalít osobnosti študentov, ktoré môžu výrazne ovplyvniť jeho ďalšie napredovanie.
ABSTRAKT
Autorka v predkladanej publikácii objasňuje východiskové pojmy a definície sebahodnotenia (self-esteem)
ako súčasti globálnej charakteristiky jedinca. Autorka sa
zamerala na zistenie a komparáciu sebahodnotenia
stredoškolskej a vysokoškolskej populácie, s následnou
analýzou v závislosti od stupňa školy, rodu, bydliska
študentov ako aj poradia narodenia dieťaťa v rodine.
Z hlavných výsledkov výskumu uvádzame, že v analyzovanej úrovni self-esteem boli u respondentov zaznamenané diferencie v závislosti od rodu, stupňa navštevovanej školy ako aj v závislosti od poradia narodenia
dieťaťa v rodine. Štatisticky najvýznamnejšie diferencie
boli u respondentov zaznamenané v sebaoceňovaní
v závislosti od poradia narodenia dieťaťa na hladine
významnosti p<0,001.
Kľúčové slová: Sebahodnotenie. Sebaoceňovanie.
Sebapodceňovanie. Sebapoňatie. Sebaobraz. Študenti
stredných škôl. Študenti vysokých škôl.
ABSTRACT
The authoress in the publication explores the main basic
concepts and definitions of self-esteem as a part of
global characterisation of an individual. The authoress
aims at ascertaining and comparison of the self-esteem
in secondary and undergraduate students with the
successive analysis depending on the grade of school,
sex, student residence and birth order of a child in a
family. The main research results indicate that in the
analysed level of self-esteem the respondents reported
significant differences depending on gender, grade of
attended school, and depending on the child's birth order
in the family. Statistically, the most significant
differences were observed among respondents in selfesteem depending on the birth order of the child with
the level of significance p<0.001.
Key words: Self-esteem. Self-assessment. Selfdeprecation. Self-approach. Self-image. Secondary
school students. University students.
PROBLÉM
Od vzniku spoločnosti je človek individuálna
osobnosť, je základným článkom podieľajúcim sa
na tvorbe sociálneho spoločenstva, sociálneho
systému. Súčasnosť je obdobím, kedy je na dorastajúcu populáciu kladených množstvo požiadaviek
z vonkajšieho prostredia súvisiacich s jeho výcho-
ÚVOD
Edukačný proces je proces jednoty výchovy
a vzdelávania, v ktorom študent v ponímaní súčas91
ISSN 1339-3022
vou, školským prostredím, zamestnaním, záujmami a študent akoby zabúdal na seba samého na
svoju osobu. V dnešnej dobe mládež, ale i dospelí
ľudia nekladú dôraz na sebapoznanie a iné personálne zručnosti osobnosti. Oveľa radšej „poznávajú” iných, kritizujú, a hľadajú chyby v iných.
„Jeden z dôležitých poznatkov súčasnej psychológie hovorí, že obraz človeka o sebe (selfconcept) a jeho sebahodnotenie (self-esteem) majú
kľúčový význam pre jeho psychické zdravie
a rozvoj charakteru“ (Lencz, Krížová, 2004, s. 32).
V reálnom živote ľudia hodnotia sami seba, poznávajú sami seba a hodnotia sa prostredníctvom
vedomých kognitívnych procesov, čím si vytvárajú
svoj sebaobraz. V tom najvšeobecnejšom ponímaní
môžeme sebaobraz chápať ako súhrn všetkých
informácií, ktoré o sebe máme (sebapoznanie, sebahodnotenie, sebadôveru, sebaovládanie, sebapoňatie, sebaúctu). Nestačí nám však iba pozrieť sa
do zrkadla, v ktorom vidíme náš obraz. Nutné je
vidieť naše vnútro. To, čo človeku dáva jeho morálny rozmer, jeho duchovno, jeho vlastnosti. „V
zrkadle nepoznáte, aké máte vlastnosti, zvyky,
hodnoty, priority, ako uvažujete, ako sa chováte.
Ak sa chcete o sebe dozvedieť viac, musíte
od zrkadla odstúpiť a zadívať sa viac do seba“
(Lipczinsky, Boerne, 2008, s. 13). Z uvedeného
dôvodu konštatujeme, že názory odborníkov (Valihorová, 2004; Lencz, Krížová, 2004; Blatný 2001 a
iní), že sebapoznanie je predpokladom sebavýchovy a toto tvorí jeden zo základov pre poznanie
a hodnotenie iných sú správne.
Človek si prostredníctvom svojich vnútorných
psychických procesov dokáže budovať svoj sebaobraz, čím sa v podstatnej miere odlišuje od iných
nižších živočíchov. Formovanie sebaobrazu mládeže je jednou z dôležitých úloh dospievania.
Dospievajúci si častokrát kladú otázky: „Kto som?
Aký som?“ Odpoveď na tieto otázky sú odzrkadlením vnímania vlastnej osobnosti a jej hodnotenia. Proces sebapoznávania a sebahodnotenia je
nepretržitým a celoživotným procesom, ktorý vzniká v rannom detstve a modifikuje sa počas celého
života človeka. Nie je možný bez aktivizácie vnímania, pociťovania, myslenia, pamäte a predstavivosti. Sebahodnotenie (self-esteem) je súčasťou
sebaobrazu, je jeho afektívnou zložkou. Sebahodnotením môžeme chápať vyjadrenie vzťahu
k sebe samému a akceptáciu seba samého. Sebapoznávanie a vytváranie si sebaobrazu nie je len
súborom predstáv o sebe. Je to zmysluplne organi-
zovaný systém, súčasťou ktorého je aj vyjadrenie
vzťahu k sebe. Tento vzťah je charakterizovaný
emocionálnymi prežitkami Ja. Realizuje sa v rámci
základnej dimenzie hodnotenia, tzv. pozitivity negativity. Kohoutek (2000) uvádza, že sebahodnotenie je centrum jadra osobnosti. „Bez určitej
minimálnej úrovne pocitu vlastnej hodnoty nemôžeme žiť. Človek si preto túto úroveň stráži a ak
z akéhokoľvek dôvodu klesá, snaží sa o jej vyrovnanie“ (Kohoutek 2000, s. 169). V najvšeobecnejšej úrovni sa sebahodnotenie manifestuje ako
celkový vzťah k sebe – globálne sebahodnotenie
(global self-esteem), či hodnota samého seba (selfworth).
CIELE
Cieľom výskumu bolo zistiť úroveň sebahodnotenia študentov stredných a vysokých škôl ako
dôležitej súčasti osobnosti študentov. Následne
výsledky výskumu analyzovať v súvislosti s rodom, bydliskom, so stupňom školy, ktorú študenti
navštevujú a poradím narodenia dieťaťa v rodine.
Z tohto hlavného výskumného cieľa nám vyplynuli
tieto úlohy:
 zistiť úroveň sebahodnotenia respondentov
stredných a vysokých škôl vo VÚC Trnava
a identifikovať faktory sebaoceňovania a sebapodceňovania u všetkých respondentov,
 zistiť diferencie v úrovni sebahodnotenia
respondentov v závislosti od rodu, bydliska,
navštevovaného stupňa školy a poradia narodenia dieťaťa v rodine.
METODIKA A SÚBOR
Do výskumu bolo zapojených 205 respondentov
z VÚC Trnava, z toho bolo 114 (55,60%) respondentov stredných škôl a 91 (44,40%) respondentov
vysokých škôl. Z celkového počtu respondentov je
90 (43,90%) chlapcov a 115 (56,09%) dievčat.
Z respondentov s miestom bydliska na vidieku sa
do výskumu zapojilo 119 (58,04%) študentov
a s miestom bydliska v meste 86 (41,95%) študentov. Návrh výskumnej činnosti, ako aj celá jeho
realizácia bola uskutočňovaná v zmysle rešpektovania etických zásad podľa Hendla (2004).
Na zistenie úrovne sebahodnotenia respondentov
sme použili štandardizovaný dotazník „Rosenbergova škála sebahodnotenia“ (Rosenberg SelfEsteem Scale, 1965). Pôvodne bola koncipovaná
ako jednodimenzionálna škála (Halama, Bieščad,
2006). Stolin (1987, podľa Blatný, Osecká, 1994)
92
ISSN 1339-3022
uvádza, že je možné v nej identifikovať faktory
sebaoceňovania a sebapodceňovania. Škála obsahuje 10 položiek – tvrdení, ku ktorým sa respondenti vyjadrujú mierou svojho súhlasu v rozsahu
štvorbodovej škály od 1 (úplne nesúhlasím) po 4
(úplne súhlasím). V našom výskume sme rozdelili
sebahodnotenie na faktor sebaoceňovania a faktor
sebapodceňovania.
Údaje získané prostredníctvom empirických metód výskumu sme spracúvali a vyhodnocovali
prostredníctvom metód induktívnej štatistiky
(Mann-Whitneyho U test) a deskriptívnej štatistiky
(grafické znázornenie, percentuálne vyjadrenia,
mediánové vyjadrenia, popisná štatistika).
cieľov v nasledovných oblastiach:
 úroveň sebahodnotenia v závislosti od rodu,
 úroveň sebahodnotenia v závislosti od bydliska,
 úroveň sebahodnotenia v závislosti od stupňa
navštevovanej školy,
 úroveň sebahodnotenia v závislosti od poradia
narodenia dieťaťa v rodine.
Úroveň sebahodnotenia respondentov v závislosti od rodu
Na základe analýzy výsledkov výskumu (tab.1)
konštatujeme, že v sebaoceňovaní chlapcov (Me =
15) a dievčat (Me = 15) nie je rozdiel. Výsledok sa
ukázal ako štatisticky nevýznamný (p = 0,588).
V prípade sebapodceňovania sme zistili rodové
rozdiely (Me = 12) u chlapcov a (Me = 13,5)
u dievčat, pričom výsledok sa tiež ukázal ako
štatisticky nevýznamný (p = 0,258).
Diferencie v sebahodnotení respondentov vysokých škôl v závislosti od rodu prezentuje tabuľka 2.
Pri interpretácii našich výskumných zistení
v prípade úrovne sebahodnotenia respondentov
sme rozlišovali faktory sebaoceňovania a sebapodceňovania (Blatný, Osecká, 1994).
Výsledky prezentujeme v zmysle stanovených
Tabuľka 1 Významnosť rodových rozdielov seba-hodnotenia SŠ
Oblasť sebahodnotenia
Sebaoceňovanie
Sebapodceňovanie
Sebahodnotenie
Mann-Whitney
U - hodnota
1678,0
1779,5
1824,5
Významnosť (p)
Medián chlapci
Medián dievčatá
0,588
0,258
0,166
15,0
12,0
27,0
15,0
13,5
28,0
Legenda: *** štatistická významnosť na hladine p<0,001; ** štatistická významnosť na hladine p<0,01; * štatistická významnosť
na hladine p<0,05.
Tabuľka 2 Významnosť rodových rozdielov sebahodnotenia VŠ
Mann-Whitney
U - hodnota
1011,0
Významnosť (p)
Medián chlapci
Medián dievčatá
0,888
15,0
15,0
Sebapodceňovanie
734,5
0,018 *
10,5
12,0
Sebahodnotenie
696,0
0,008 **
25,5
27,0
Sebaoceňovanie
na hladine p<0,05.
Výsledky Mann Whitneyho U testu (tab. 2) nám
ukazujú, že diferencie medzi chlapcami a dievčatami na vysokých školách, sú v prípade sebaoceňovania štatisticky nevýznamné, ale v prípade
premenných sebahodnotenie a sebapodceňovanie
môžeme hovoriť o signifikantných diferenciách.
Výskumné zistenia potvrdzujú štatisticky významný rozdiel (p = 0,008) na hladine významnosti p < 0,01** v sebahodnotení medzi chlapcami
(Me = 25,5) a dievčatami (Me = 27). Štatisticky
významný rozdiel (p = 0,018) bol zaznamenaný aj
pre premennú sebapodceňovanie medzi chlapcami
(Me = 10,5) a dievčatami (Me = 12).
Autori Robins a Trzesniewski (2005) konštatujú,
že dievčatá v období dospievania sú kritickejšie
voči svojej osobe v porovnaní s chlapcami. Naše
výsledky sú porovnateľné s výsledkami výskumov
autorov Blatný (2001), Búgelová (2003), ktorí na
základe svojich výskumov konštatujú, že dievčatá
v období dospievania sú kritickejšie voči svojej
osobe v komparácii s chlapcami.
93
ISSN 1339-3022
Podobne u respondentov na vysokých školách
môžeme vidieť, že nie sú veľké mediánové diferencie v úrovni sebahodnotenia, sebapodceňovania
a sebaoceňovania v závislosti od bydliska (tab.4).
Aj výsledky Mann-Whitneyho U testu nám
ukazujú, že v rámci bydliska nie sú signifikantné
diferencie medzi mestom a vidiekom v sebahodnotení, sebaoceňovaní a sebapodceňovaní u respondentov VŠ.
Zastávame názor, že uvedené fakty vyplývajú
zo skutočnosti, že rozdiely medzi mestom a vidiekom sa stierajú a zanikajú v každej oblasti života
v rátane spôsobu života mládeže.
Úroveň sebahodnotenia respondentov v závislosti od bydliska
Úroveň sebahodnotenia študentov sa neustále
mení a tieto zmeny ovplyvňujú mnohé vnútorné
a vonkajšie faktory, sociálne prostredie nevynímajúc. Vo výskume nás zaujímalo, či bydlisko má
vplyv na úroveň sebahodnotenia respondentov.
Výsledky Mann-Whitneyho U testu nám ukazujú, že v závislosti od bydliska nie je štatisticky
významný rozdiel v sebahodnotení, sebaoceňovaní
a sebapodceňovaní respondentov stredných škôl
(tab. 3).
Tabuľka 3 Významnosť rozdielov sebahodnotenia SŠ v závislosti od bydliska
Sebaoceňovanie
Sebapodceňovanie
Sebahodnotenie
Mann-Whitney
U - hodnota
1554,0
1499,0
1573,0
Významnosť (p)
Medián mesto
Medián vidiek
0,806
0,941
0,720
15,0
12,5
28,0
15
13
27
na hladine p<0,05.
Tabuľka 4 Významnosť rozdielov sebahodnotenia VŠ v závislosti od bydliska
Sebaoceňovanie
Sebapodceňovanie
Sebahodnotenie
Mann-Whitney
U - hodnota
965,5
926,5
890,0
Významnosť (p)
Medián mesto
Medián vidiek
0,585
0,392
0,250
14
11
26
15
12
26
na hladine p<0,05.
Z uvedeného dôvodu sme vo výskume zisťovali,
či existujú diferencie v úrovni sebahodnotenia,
sebaoceňovania a sebapodceňovania respondentov
v závislosti od stupňa školy v zmysle respondenti
stredných škôl verzus respondenti vysokých škôl.
Výsledky Mann-Whitneyho U testu nám ukazujú,
že existujú diferencie hodnôt medzi strednými
a vysokými školami v prípade sebaoceňovania,
sebapodceňovanie a sebahodnotenia (tab.5).
Úroveň sebahodnotenia respondentov v závislosti od stupňa školy
Vývin človeka je plynulý proces, v ktorom jednotlivé vývinové zmeny vzájomne na seba nadväzujú. V zmysle vyššie uvedeného spôsobilosť sebahodnotiť človek nadobúda v priebehu procesu socializácie. Školu môžeme zaradiť do procesu
sekundárnej socializácie a práve škola významne
prispieva k podpore sebahodnotenia študentov.
Tabuľka 5 Významnosť rozdielov sebahodnotenia v závislosti od stupňa školy
Sebaoceňovanie
Sebapodceňovanie
Sebahodnotenie
Mann-Whitney
U - hodnota
5454,5
4039,0
4364,0
Významnosť (p)
Medián SŠ
Medián VŠ
0,014 *
0,006 **
0,021 *
15
13
25
17
11
27
na hladine p<0,05.
94
ISSN 1339-3022
Z tabuľky 5 je zrejmé, že v sebahodnotení v závislosti od stupňa školy medzi respondentmi stredných škôl (Me = 25) a respondentmi vysokých škôl
(Me = 27) je štatisticky významný rozdiel (p =
0,021) na hladine významnosti p < 0,05*. Podobne
v zisťovanej premennej sebaoceňovanie respondentov stredných škôl (Me = 15) a respondentov
vysokých škôl (Me = 17) je štatisticky významný
rozdiel na hladine významnosti p < 0,05*. Signifikantné diferencie boli zaznamenané aj v premennej sebapodceňovanie respondentov v závislosti
od stupňa školy, pričom respondenti stredných škôl
(Me = 13) vykazovali vyššiu úroveň sebapodceňovania oproti respondentom vysokých škôl (Me =
11). Výsledok štatistickej významnosti je (p =
0,006) na hladine významnosti p < 0,01 **.
Z výsledkov výskumu vyplýva, že úroveň sebapodceňovania respondentov vysokých je nižšia ako
úroveň sebapodceňovania respondentov stredných
škôl. Ďalej sme zaznamenali vyšší výskyt sebaoceňovania študentov vysokých škôl v komparácii
s respondentmi SŠ. Zastávame názor, že tento fakt
môže okrem iného vyplývať zo skutočnosti, že
študentom strednej školy (prípadne odborných
učilíšť) sa stane každý z titulu povinnej školskej
dochádzky, avšak stať sa študentom vysokej školy
možno považovať aj za osobný úspech konkrétneho študenta a táto skutočnosť môže mať vplyv
na jeho sebaoceňovanie, pretože to že sa stal
študentom vysokej školy je jedným z jeho významných osobných úspechov, ktoré dvíhajú a posilňujú
jeho sebavedomie na vieru v seba samého, čo opäť
posilňuje jeho sebaoceňovanie.
Podotýkame, že obdobie dospievania je veľmi
citlivé obdobie, kedy si mládež vytvára obraz
o sebe, objavuje svoje možnosti, svoje hodnoty,
stavia si ciele do budúcnosti, učí sa reálne hodnotiť
seba aj iných, najmä na základe hodnotení, ktoré
prichádzajú z vonkajšieho prostredia. Myslíme si,
že vysoká úroveň sebapodceňovania u dnešnej
mládeže môže viesť k zlyhávaniu v rôznych oblastiach osobného i spoločenského života. V zmysle
uvedeného konštatujeme, že obdobie puberty
a adolescencie (vo všeobecnosti obdobie dospievania našej mládeže) je obdobím, v ktorom je potrebné z výchovného hľadiska veľmi citlivo pristupovať k študentom a podporovať ich v sebaoceňovaní. Podobne uvádza Vašašová (2004), že každé
hodnotenie človeka by malo viesť k tomu, aby bol
schopný sám seba ohodnotiť a vedieť hodnotiť aj
svoje okolie. Na tejto úlohe sa vo veľkej miere
podieľa školské hodnotenie (Vašašová, 2004).
Na autonómne hodnotenie musia byť študenti pripravení a vyspelí. Ak tomuto hodnoteniu nepredchádza príprava, môže stroskotať na vzájomnej
intolerancii študentov, vzájomnom podceňovaní sa,
sympatizovaní medzi sebou a pod.
Úroveň sebahodnotenia respondentov v závislosti od poradia narodenia v rodine
Rodina je jedným z najvýznamnejších faktorov,
ktoré do značnej miery vplývajú na utváranie procesu sebahodnotenia. Zaujímalo nás, či zistená
úroveň sebahodnotenia študentov súvisí s poradím
narodenia dieťaťa v rodine.
Pre komplexnosť údajov a lepšiu zrozumiteľnosť
z hľadiska interpretácie údajov uvádzame, že respondenti mali určené alternatívy poradia narodenia, z ktorých si mohli vyberať. Namerané hodnoty
boli v rozmedzí od 1 po 5 (podľa poradia narodenia dieťaťa). Z dôvodu, že hodnoty 4 a 5 mali veľmi nízke početnosti a vzhľadom k tomu, že sme
chceli kategórie porovnávať štatistickými testami
tak sme zvolili takéto roztriedenie do skupín: 1 prvorodení, 2 - druhorodení, >=3 - ostatní.
Z obr. 1 je zrejmé, že existujú diferencie v sebahodnotení, sebaoceňovaní a sebapodceňovaní skúmaného súboru v závislosti od poradia narodenia
dieťaťa v rodine. Existujúce diferencie v sebahodnotení, sebaoceňovaní a sebapodceňovaní skúmaného súboru sú výraznejšie medzi prvorodenými
a treťorodenými. Podľa priemerných hodnôt
úrovne sebahodnotenia sme zaznamenali vyššie
priemerné hodnoty u prvorodených (AM 27,54)
a druhorodených (AM 27,20) oproti >=3 rodeným
(AM 26,13). V sebaoceňovaní dosiahli vyššie priemerné hodnoty opäť prvorodení (AM 15,19), ďalej
druhorodení (AM 14,97) a najnižšie priemerné
hodnoty sabaoceňovania dosiahli treťorodení
(13,36). Zaujímavé je zistenie, že v sebapodceňovaní neboli zaznamenané signifikantné diferencie v priemerných hodnotách medzi prvorodenými
(AM 12,35) a druhorodenými (AM 12,23) a >=3
rodenými (AM 12,77).
Grafické nástroje a štatistické testy nám ukazujú,
že medzi prvorodenými a druhorodenými nie sú
výrazné rozdiely v sebahodnotení, sebaoceňovaní
a sebapodceňovaní (tab. 6). Diferencie boli zaznamenané medzi prvorodenými a druhorodenými
voči ostatným (tí, ktorí majú poradie narodenia
aspoň 3).
95
ISSN 1339-3022
Obrázok 1 Priemerné hodnoty sebahodnotenia respondentov v závislosti od poradia narodenia v rodine
Tabuľka 6 Významnosť rozdielov sebahodnotenia respondentov v závislosti od poradia narodenia
v rodine 1 vs. 2
Sebaoceňovanie
Sebapodceňovanie
Sebahodnotenie
Mann-Whitney
U - hodnota
2789,0
2561,0
2701,5
Významnosť (p)
Medián 1-rodení
Medián 2-rodení
0,423
0,908
0,655
15
12
27
15
12
27
na hladine p<0,05.
Testy poukazujú na štatisticky významný rozdiel
v sebaoceňovaní a sebahodnotení, naopak v sebapodceňovaní nepozorujeme signifikantné diferencie (tab. 7, 8).
Zistili sme, že v sebahodnotení respondentov
v závislosti od poradia narodenia v rodine medzi
druhorodenými (Me = 27) a treťorodenými + ostatnými (Me = 25) je štatisticky významný rozdiel
(p = 0,016; tab.7). Podobne medzi prvorodenými
(Me = 27) a >=3 a ostatnými (Me = 25) sme zaz-
namenali štatisticky významný rozdiel v sebahodnotení (p = 0,001; tab.8). V sebaoceňovaní sme
zaznamenali diferencie medzi druhorodenými (Me
= 15) a treťorodenými + ostatnými (Me = 14),
pričom výsledok sa ukázal ako štatisticky vysoko
významný (p = 0,0008; tab.7). Signifikantné diferencie v sebaoceňovaní sme zistili medzi prvorodenými (Me = 15) a treťorodenými + ostatnými
(Me = 14). Výsledok sa ukázal ako štatisticky
vysoko významný (p = 0,000; tab.8).
v rodine >=3 vs. 2
Sebaoceňovanie
Sebapodceňovanie
Sebahodnotenie
Mann Whitney
U - hodnota
2854,0
1864,0
2654,0
Významnosť (p)
Medián 2-rodení
0,0008 ***
0,208
0,016 *
15
12
27
Medián
>=3 a ostatní
14
13
25
na hladine p<0,05.
v rodine 1 vs. >=3
Sebaoceňovanie
Sebapodceňovanie
Sebahodnotenie
Mann-Whitney
U - hodnota
3184,5
2024,5
2985,0
Významnosť (p)
Medián 1-rodení
0,000 ***
0,301
0,001 **
15
12
27
Medián
>=3 a ostatní
14
13
25
na hladine p<0,05.
96
ISSN 1339-3022
Úroveň sebahodnotenia je ovplyvňovaná rodičovskou láskou, starostlivosťou o dieťa, empatickým prístupom k dieťaťu zo strany rodičov a ako
sa v našom výskume potvrdilo aj v závislosti
od poradia narodenia dieťaťa v rodine. Zastávame
názor, že základy sebahodnotenia vznikajú v detstve a sú determinované rodinou a významnými
osobami pre dieťa, preto je veľmi dôležité z hľadiska plnohodnotného rozvoja osobnosti, aby rodičia nezanedbávali svoje rodičovské resp. výchovné
funkcie v rodine. Podľa viacerých autorov (Blatný,
2003, Vágnerová, 2000) existuje súvislosť medzi
sebahodnotením a rodičovskou oporou. Blatný
(2001) uvádza, že rodičovská opora patrí až
do vývinového obdobia adolescencie k najsilnejším determinantom sebahodnotenia. Podľa Balcara
(1983) sa dieťa na seba začína pozerať tak, ako si
myslí, že sa na neho pozerajú jeho rodičia.
Sebahodnotenie má v živote človeka veľmi dôležité a nezastupiteľné miesto. Spôsobilosť sebahodnotiť človek nadobúda v priebehu procesu socializácie. Proces sebahodnotenia sa vyvíja a neustále
sa aj mení. Niekedy stúpa, inokedy klesá. Tieto
výkyvy sú spôsobené vývinovými zmenami ako aj
zmenami v našom sociálnom prostredí.
Nie je tajomstvom, že dnešná mládež nemá záujem o sebahodnotenie. Aj napriek tomu, že mnoho
pedagógov ako aj rodičov dáva svojim študentom,
deťom priestor k tomu, aby sa vyjadrovali k svojim
znalostiam schopnostiam a celkovo k svojim výkonom, vo veľa prípadoch je táto snaha jednostranná.
Zastávame názor, že sú prípady, kedy nezáujem
o sebahodnotenie môže byť spôsobený neľudským
prístupom k deťom, študentom, či už v rodine ako
aj v škole. Ak dieťa nemá skúsenosť bezpodmienečnej lásky ťažko bude veriť vo svoju vlastnú
hodnotu. Každý rodič má k dispozícii celé detstvo
života svojho dieťaťa, aby mu túto skúsenosť
poskytol. Čas, ktorý má k dispozícii pedagóg je len
pár rokov štúdia, počas ktorých získava základy
gramotnosti, určitú odbornosť. Práve preto, že tento čas je krátky, musíme ho využiť zodpovedne
a intenzívne. Uvedomujeme si, že škola poskytuje
svojim študentom príslušné vzdelanie, ale nakoľko
škola je výchovno-vzdelávacím procesom, odporúčame nezanedbávať výchovnú stránku. Poskytujme
študentom neformálne stretnutia spôsobom hlboko
ľudským a zároveň pevným. Spôsobom, v ktorom
môžu jasne čítať skutočnú pravdu o sebe, o tom, že
sú ľuďmi, ktorí majú svoju hodnotu, aj v prípade,
že sa ocitnú na ktorejkoľvek strane morálneho
správania. Podporovanie pozitívneho sebahodnotenia a sebaúcty študenta môže byť v edukačnom
procese realizované za predpokladu, že pedagógom
na študentoch záleží, vyvíjajú iniciatívu, aby študentov lepšie poznali. Nielenže poukazujú na ich
slabšie stránky, ale vyzdvihujú to, čo je v študentoch dobré, povzbudzujú ich k solidarite so
slabšími a oceňujú iniciatívu, ktorá vedie k spolupráci v skupine, čím pomáhajú všetkým študentom
k tomu, aby mohli zažiť úspech a to vedie k podporovaniu pozitívneho sebahodnotenia (Vašašová,
2004; Valihovorová, 2004).
ODPORÚČANIA PRE PRAX
 Schopnosť sebahodnotenia by malo byť v dnešnej dobe neodmysliteľnou súčasťou každej
ľudskej bytosti.
 Podporovať študentov v pozitívnom sebahodnotení prostredníctvom ľudského prístupu k študentom priamo úmerne k ich veku.
 Pre zlepšenie motivácie a záujmu študentov
o sebahodnotenie využívať rôzne zážitkové metódy, dialógy a iné zaujímavé aktivity.
 Na vyučovacích hodinách psychológie a komunikácie hľadať možnosti a priestor na podporovanie pozitívneho sebahodnotenia a sebaoceňovania.
ZÁVER
V našom výskume sme skúmali sebahodnotenie
študentov stredných a vysokých škôl vo VÚC
Trnava a analyzovali ho v súvislosti s rodom,
s bydliskom študentov, so stupňom navštevovanej
školy a s poradím narodenia dieťaťa v rodine. Sebahodnotenie sme rozdelili na faktor sebaoceňovania a faktor sebapodceňovania.
Zistili sme, že zaznamenané priemerné a mediánové hodnoty jednotlivých faktorov sebaoceňovania a sebapodceňovania sa líšili z hľadiska rodu,
bydliska, stupňa navštevovanej školy ako aj poradia narodenia dieťaťa v rodine.
Signifikantné diferencie sme zaznamenali v prípade sebaoceňovania a sebapodceňovania v závislosti od stupňa navštevovanej školy, pričom
študenti vysokých škôl vykazovali vyššie hodnoty
v sebaoceňovaní a študenti stredných škôl udávali
vyššiu úroveň sebapodceňovania ako študenti vysokých škôl. Podobne v sebaoceňovaní a v globálnom sebahodnotení (global self-esteem), bol
zaznamenaný štatisticky významný rozdiel v závislosti od poradia narodenia dieťaťa v rodine,
97
ISSN 1339-3022
pričom prvorodení a druhorodení udávali vyššiu
úroveň sebahodnotenia ako treťorodení (tí, ktorí
majú poradie narodenia aspoň 3 a viac).
Rodina a škola sú dve základné sociálne skupiny,
ktoré svojim aktívnym prístupom môžu výrazne
ovplyvňovať sebahodnotenie detí, študentov. Nebuďme ľahostajní k tejto dôležitej intrapersonálnej
zručnosti, nakoľko zručnosť sebahodnotenia je
predpokladom zručnosti hodnotenia iných ako
aj okolitého sveta.
Praha : Portál, 2004. 584 s. ISBN 80-7178-8201.
KOHOUTEK, R. 2000. Základy psychologie
osobnosti. Brno: CERM. 2000. 263 s. ISBN 807204-156-8.
LENZC, L., KRÍŽOVÁ, O. 2004. Metodický
materiál k predmetu Etická výchova, Metodicko
– pedagogické centrum v Prešove: 2004. 149 s.
ISBN 80-85185-34-2.
LIPCZINSKY, M., BOERNET, H. 2008. Uspěch
a sebapoznání. Praha: Grada Publishing, a.s.,
2008. 209 s. ISBN 978-80-247-2143-9.
POLIAKOVÁ, N., JURDÍKOVÁ, K. 2013.
Význam sestry – mentorky vo výučbe
ošetrovateľskej praxe. In: Zdravotnícke listy.
ISSN 1339-3022, roč.1, č.1, 2013, s. 26 – 30.
ROBINS, R. W., & TRZESNIEWSKI, K. H. 2005.
Self-esteem Development Across the
Lifespan American Psychological Society, 14(3),
s. 158 - 162.
ROSENBERG, M. 1965. Society and the
Adolescent Self-Image. Princeton: Princeton
University Press.
VAŠAŠOVÁ, Z., 2004. Rozvíjanie kritického
myslenia u žiakov, prostredníctvom školského
hodnotenia a sebahodnotenia. In: História,
súčasnosť a perspektívy učiteľského vzdelávania. Zborník príspevkov z medzinárodnej
konferencie. Banská Bystrica: PDF UMB BB
2004. ISBN 80-8083-107-6, s. 437 – 442.
VALIHOROVÁ, M. 2004. Školská psychológia v
príprave učiteľov. In: História, súčasnosť a
perspektívy učiteľského vzdelávania. Zborník
príspevkov z medzinárodnej konferencie.
Banská Bystrica: PDF UMB BB 2004. ISBN
80-8083-107-6, s. 434 – 436.
VÁGNEROVÁ, M. 2000. Vývojová psychologie.
Praha: Portál. 2000. 169 s. ISBN 80-7178-3080.
ODKAZOV
BALCAR, K. 1983. Úvod do studia psychologie
osobnosti. Praha: SPN. 1983.
BLATNÝ, M., OSECKÁ, L. 1994. Rosenbergova
škála sebehodnocení: Struktura globálního
vztahu k sobě. In: Československá psychologie.
38(6), s. 481 – 488.
BLATNÝ, P. 2001. Sebepojetí v osobnostním
kontextu. Brno: Psychologický ústav AV ČR a
vydavatelstvo Masarykovej univerzity, 2001.
ISBN 80-210-2747-9.
BÚGELOVÁ, T. 2003. Variance of relf-esteem as
an effect Of mobbing in the context Of stryker
s. Identity theory. In: Kvalita života a ľudské
práva v kontextoch sociálnej práce a
vzdelávania dospelých. Zborník príspevkov z
vedceckej konferencie s medzinárodnou účasťou. Prešov: FF PU, Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Presoviensis, Prešov. 2003.
s. 18-26.
HALAMA,
P.,
BIEŠČAD,
M.
2006.
Psychometrická analýza Rosenbergovej škály
sebahodnotenia s použitím metód klasickej
teórie testov (CTT) a teórie odpovede na
položku (IRT) In: Československá psychologie,
50(4), s. 569 – 583.
HENDL, J. 2004. Přehled statistických metod
zpracování dat: Analýza a metaanalýza dat.
98
POKYNY PRE AUTOROV
Časopis Zdravotnícke listy je vedecký recenzovaný časopis, ktorý sa zameriava na publikovanie príspevkov z oblasti zdravotníckych lekárskych
i nelekárskych odborov. Časopis uverejňuje pôvodné práce, prehľadové referáty a recenzie odbornej literatúry, ktoré sa vyznačujú aktuálnosťou a obsahovou
relevantnosťou.
Redakcia prijíma rukopisy v slovenskom, českom a anglickom jazyku, ktoré sa stávajú subjektom recenzného konania minimálne dvoch nezávislých
recenzentov. Identita recenzentov môže byť utajená. V priebehu recenzného konania sa editori zaväzujú udržiavať v tajnosti informácie o autorstve posudzovaného
príspevku pred recenzentmi, redakčnou radou a vydavateľom. Ďalej sa zaväzujú nepoužiť bez písomného súhlasu žiadnu časť nepublikovaného rukopisu. Za vedeckú
a zároveň etickú úroveň časopisu zodpovedá predseda redakčnej rady spolu s vedúcim editorom a redakčnou radou.
Záverečné rozhodnutie vo veci akceptácie alebo zamietnutia článku na publikovanie zostáva v plnej kompetencii redakčnej rady. Za jazykovú korektúru
(jazykovú a gramatickú stránku príspevku) zodpovedajú autori. Redakcia si vyhradzuje právo vykonávať drobné štylistické úpravy textu bez konzultácie s autorom,
s ktorými sa autor oboznámi pri autorskej korektúre, ako aj na zamietnutie textu, ktorý obsahovo nezapadá do koncepcie časopisu alebo nebol schválený odborným
recenzným posudzovaním. Práca s formálnymi nedostatkami sa vráti autorovi na prepracovanie.
Príspevky musia spĺňať základné etické princípy kladené na výskum na ľudskom subjekte. V rukopise je nutné uviesť, že štúdia, ktorej je príspevok súčasťou,
bola schválená etickou komisiou (uviesť názov etickej komisie). Ďalej je potrebné uviesť, že účasť respondentov na štúdii bola dobrovoľná a údaje boli spracované
dôverne. Autor má povinnosť uviesť prípadné zdroje financovania a vyjadriť sa k potenciálnemu konfliktu záujmov. Práca musí obsahovať prehlásenie, že nebola
a v prípade akceptácie, nebude zaradená na publikovanie do iného časopisu, ktoré musí byť podpísané všetkými autormi na znak ich súhlasu s obsahom rukopisu.
Prijaté práce sa stávajú trvalým vlastníctvom časopisu a bez písomného súhlasu vydavateľa nesmie byť reprodukovaná žiadna časť akceptovanej práce.
Formálna stránka rukopisu –
rozsah rukopisu je obmedzený na 12 normostrán (21 600 znakov aj s medzerami).
Odporúčané nastavenie pre MS Word - abstrakt: typ písma Times New Roman, veľkosť 12, riadkovanie 1,0, všetky okraje nastavené na 2,5 cm, zarovnanie
doľava, nedeliť slová.
Odporúčané nastavenie pre MS Word – vlastný text: typ písma Times New Roman, veľkosť 12, riadkovanie 1,5, všetky okraje nastavené na 2,5 cm, zarovnanie
doľava, nedeliť slová.
V texte nepoužívať tučné písmo (bold) a kurzívu (okrem citátov). Tučné písmo používať iba na označenie názvu príspevku a jeho jednotlivých častí, názvy
tabuliek a obrázkov.
Tabuľky, obrázky a grafy musia byť umiestnené na príslušnom mieste v článku (autor ich neposiela samostatne). Tabuľky, grafy a obrázky musia byť označené
číslom a názvom a musí byť na ne uvedený odkaz v texte. Veľkosť písma v tabuľke a v grafe je stanovená 10pt.
Titulná strana rukopisu by mala obsahovať nasledujúce údaje: názov v slovenskom, resp. českom a anglickom jazyku, meno a priezvisko autorov (uvádzať
v plnom znení aj s titulmi), oficiálny úplný názov pracoviska aj s korešpondenčnou adresou každého autora, kontaktné údaje prvého autora, resp. autora
určeného pre korešpondenciu.
Štruktúra abstraktu je nasledovná:
Východiská
Ciele
Súbor a metódy/metodika
Výsledky
Záver
Práca teoretického charakteru by mala obsahovať nasledujúce časti:
názov v slovenskom (resp. českom) a anglickom jazyku, štruktúrovaný abstrakt v slovenskom (resp. českom) a anglickom jazyku (rozsah do 250 slov),
maximálne 5 kľúčových slov v slovenskom (resp. českom) a anglickom jazyku, úvod, vlastný text, (vrátane vymedzenia cieľov štúdie, príp.
formulovanie sledovaných problémov), metodiku (spôsob výberu literárnych zdrojov, spôsob analýzy), výsledky (prezentácia vlastných výsledkov
analýzy), záver a zoznam bibliografických odkazov.
Práca výskumného charakteru by mala obsahovať nasledujúce časti:
názov v slovenskom (resp. českom) a anglickom jazyku, štruktúrovaný abstrakt v slovenskom (resp. českom) a anglickom jazyku (rozsah do 250 slov),
maximálne 5 kľúčových slov v slovenskom (resp. českom) a anglickom jazyku, úvod, cieľ, súbor, metodiku, výsledky, diskusiu, záver a zoznam
bibliografických odkazov.
Citovaná literatúra je zoradená tak, aby všetci autori citovaní v texte boli uvedení v Zozname bibliografických odkazov a naopak. V texte sa uprednostňuje
citovanie podľa metódy prvého údaja a dátumu (vrátane uvedenia čísla strany, resp. strán), citovaná literatúra je v zozname bibliografických odkazov zoradená
v abecednom poradí. Uvádzajú sa všetci autori, pri väčšom počte autorov ako 3 sa uvádza za menom tretieho autora skratka „et al.“.
Príklady citácie:
Monografické publikácie/knihy:
PRIEZVISKO, M. rok vydania. Názov: Podnázov. Vydanie. Miesto vydania: Názov vydavateľa, rok vydania. Počet strán. ISBN.
Kapitoly v monografiách/ knihách:
PRIEZVISKO, M. rok vydania. Názov. In Priezvisko, M. editorov. Názov monografie. Vydanie. Miesto vydania: Vydavateľ, rok vydania. ISBN, rozsah strán (strana
od - do).
Článok v seriálovej publikácii:
PRIEZVISKO, M. rok vydania. Názov. In Názov zdrojového dokumentu (noviny, časopisy). ISSN, rok, ročník (číslo zväzku), číslo, rozsah strán.
Príspevok v zborníku:
PRIEZVISKO, M. rok vydania. Názov článku. In Názov zborníka [druh nosiča]. Miesto vydania : Vydavateľ, rok vydania, ISBN, rozsah strán (strana od – do).
Články v elektronických časopisoch a iné príspevky:
PRIEZVISKO, M. rok vydania. Názov. In Názov časopisu. [Druh nosiča]. rok vydania, ročník, číslo [dátum citovania]. Dostupnosť a prístup. ISSN.
Legislatívne dokumenty:
Označenie a číslo legislatívneho dokumentu/rok publikovania a skratka úradného dokumentu. Názov. Poznámky.
Rukopis je možné zaslať v elektronickej podobe na e-mailovú adresu: [email protected]
Časopis ponúka priestor na reklamu a sponzorovanie časopisu, a to predovšetkým zameranú na zdravotnícke produkty a služby. Redakcia a vydavateľ majú
právo odmietnuť reklamu alebo sponzorstvo, a to z akéhokoľvek dôvodu. Redakcia aj vydavateľ zaručujú, že edičná a reklamná činnosť sú na sebe nezávislé a
zadávatelia reklamy a sponzori nemôžu ovplyvňovať publikačný a recenzný proces.
Adresa redakcie:
Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne
Študentská 2, 911 01 Trenčín
tel.: +421 32 7400611
e-mail: [email protected]
www.fz.tnuni.sk

Edičná séria - Fakulta zdravotníctva TnUAD

Transkript

Podobné dokumenty

118 kB

metodický list - Základní škola Olomouc, Mozartova 48, příspěvková

Řády plazů Znaky Druhy ještěři hadi krokodýli želvy

představujeme sortiment arboeka

Stavba rostlinného těla - maturitní otázka z biologie