Severka 2/2004

2. Tam ťažké chvíle sú, tam dali sme si sľub,
že spomienky na mladosť ostanú.
Sme veselí a mladí a chceme žiť a rásť,
a o pár rokov chceme sa zísť zas.
Ref.: Rieka hučí tmou ...
3. Keď kamaráta máš a na život sa hráš
a v prázdnom kúte už len spomínaš.
Tak zavolaj do sveta, že bolo ti fajn
v tých chvíľach, keď bol s tebou kamarát.
Ref.: Rieka hučí tmou ...
4. Dnes poslednýkrát zneje tej gitary hlas
a svoje pery tíško zavieraš.
Tak zavolaj do sveta, že si mal tak rád
tie chvíle, keď bol s tebou kamarát.
Ref.: Rieka hučí tmou ...
Združenia Severka ponúka pomocnú ruku pri tvorbe spevníkov, vrátane notových záznamov.
Kamarát Miroslav Jurči, zostavovateľ spevníka “Kam nás piesne zanesú”, autor internetových stránok
so spevníkom slovenských pesničiek uvíta príspevky a spoluprácu ďalších kapiel.
Informácie : Ing. Miroslav Jurči, 027 13 Hladovka 186, tel.: 043/5397615
E-mail: jurci@zshladovka, [email protected]
CESTOU NA OSADU.
Osadné táborisko s chalúpkou je na
holiach, dobrých 900 m nad morom
a tak vytrepať sa hore, priamo z
údolia, dá zabrať. Je to jedna z
možností, vybrať sa primo z
niektorej podhorskej obce, len je to
kus cesty a veľké prevýšenie. Čas
od času to pre zmenu zbaví, lenže
obyčajne okrem batohu trepem hore
rôzne nástroje a iné potrebnosti, tak
je lepšie vyviezť sa busom do
horského sedla a odtiaľhodinku
voľným
tempom
slušným
chodníkom. Najprv lúkami pod
lyžiarske vleky, nájsť začiatok
poľovníckeho chodníka a premotať
sa úžľabinami a hrebienkami
svahom popod kopec Homôlka.
Výjdem na pekné sedielko, asi v
polovici cesty, posedím na lavičke,
dám oddýchnuť pleciam od
batohu. Pokochám sa za pekného
počasia krásnym výhľadom do
horských dolín na juh a potom
prejdem chodníkom po hrebeni na
lúky, kde nájdem tábor. Celkom
pekná prechádzka, lebo prevýšenie
je minimálne. Ak idem dostatočne
potichu, môžem uvidieť pasúce sa
srny, vyplašiť skupinku laní, alebo
uvidieť po lúke poskakovať líšku,
loviacu myši. Ak mám zvlášť
šťastie, pretne mi cestu črieda
diviakov a zriedka i poriadny maco.
Pred dvoma rokmi som začal zbierať
a sušiť na zimu liečivé byliny a tak
si aj viac všímať rastliny okolo
chodníka. Nie žeby som si ich predtým
vôbec nevšímal, no jednoducho som
im nevenoval pozornosť. Už v
osadnom praveku, začiatkom 90-tych
rokov, som našiel neďaleko tábora, pod
kopcom, čo kraľuje údoliu a na mape
sa uvádza ako Dlhá lúka, no lesníci mu
hovoria raz Berg, inokedy Kostolný
vrch, priam plantáže snežienok. V 92om roku som zas uvidel pri chodníku v
strmine za Čudovou zákrutou, oproti
Bielym skalám, zvláštny zvonček na
dlhej, tenkej stonke. U znalcov som
nepochodil, lebo som ho nevedel asi
dosť dobre popísať. Vlani bol asi
výnimočný rok, lebo som urobil
veľa nových objavov. Preto som
prelistoval dostupné herbáre a našiel som, že onen zvláštny zvonček
je orlíček obyčajný. Vlani kvitol
dokonca i na lúke pri chalúpke.
Ešte predvlani som objavil
senzáciu a zažil prekvapenie, keď
v sedielku, hneď pri lavičke, som
našiel orchideu - črievičník
papučkový, len jednu rastlinku.
Minulé leto som ju preto sledoval.
Vykvitla zas. Pritom vraj k vyklíčeniu potrebuje spojenie s
akousi hubou ako všetky orchideje, a niekedy trvá aj 15
rokov, kým semiačko získa
vhodné podmienky a vyklíči.
Vlaňajšie teplé leto pôsobilo
na rastliny priaznivo, lebo
som urobil niekoľko nových
nálezov. Hneď na začiatku
chodníka, pod lyžiarskym
vlekom, nádherne voňavý
vemeník dvojlistý, za mokrými úžľabinami ľaliu zlatohlavú, náprstník veľkokvetý a tiež som zistil, že
nádherný “zvonček”, čo
tu bežne kvitne, je vlastne
horec luskáčovitý.
Takto som objavil zas
niečo nové a pekné na
stokrát prejdenej ceste na
osadu, a kto vie, čo nájdem
toto leto. Už sa teším, že zima
zatrepala krpcami, zo zbytku snehu
vyšli snežienky, zažltli podbele,
skopnela zem a vonia jar.
Pavúk (T.O.Losí potok)
Prežili sme zimu, prebehli jar. Akoby toho nebolo
dosť, postihlo nás leto. Hrozí vysokými teplotami a
horúčkami z akcií, táborov a veľkých vandrov. Snáď
nás schladia okrem všadeprítomných blbcov aj vody
riek a jazier a osvieži vánok kamarátskeho slova, či
pohladenia.
Zo zážitkov mnohí žijú potom celý zvyšok roka.
Ukladajú si ich do cancákov, kroník, pod vankúš.
Ápropo, vankúš ... Len ten, kto pozná tvrdosť vandráckej
zeme, vie oceniť mäkkú posteľ v spálni. A páperie
zážitkov vyfukovať do života, pomaly, ľahúčko ako
kolieska dymu, čo sa dlho držia nad hlavou.
Nad hlavou hviezdu Severku, ktorá ukazuje smer.
Ideš za ňou, pôjdeš na sever, necháš si ju po ľavej ruke,
trafíš na východ. Ostatné svetové strany si ľahko
odvodíš. A môžeš si zobrať so sebou aj SEVERKU sprievodcu. Tú, čo práve držíš v rukách. Ukáže ti tip na
vander, zaspieva pesničku, zarecituje báseň a povie vtip.
Poznám aj takých, čo nosia hviezdu Severku vyšitú
na domovenke. Zaželajme si spolu, nech čím viac
kamarátov ju nosí aj v srdci. Budeme sa stretávať,
budeme sa poznať a bude nám z toho dobre.
Dobre. To je všetko. Ostatné nájdete na ďalších
stranách a v ďalších dňoch a týždňoch. Ahoj!
3
Tento chránený prírodný výtvor
sa nachádza asi 5 km na sever od
obce Detva v masíve pohoria
Poľana. Sú to vlastne pozoruhodné
a svojím vývojom ojedinelé
andezitové skalné útvary - stĺpy, veže
a bašty. Vznikli eróznymi procesmi
pozdĺž puklín v odizolovanej skalnej
plošiny. Výška stĺpov je viac ako
20m. V okolí lokality objavili
archeológovia vzácne nálezy. O
tomto, ale aj o geologickom pôvode,
či tunajšej flóre a faune sa dočítate
na informačných tabuliach náučného chodníka, ktorý tadiaľto vedie.
Ten je súčasťou červenoznačkovaného chodníka, ktorý
sem vedie z Detvy, konkrétne z
časti Stavanisko. (Pozor, na
niektorých mapách nájdete len
miestnu časť Kostolné, kde na
hornom konci je Stavanisko).
Chodník na krátkej vzdialenosti
dosahuje solídne výškové
prevýšenie, takže zo skál, ktoré sú
v 750 m n.m. máte nádherný výhľad
do Zvolenskej kotliny. Bohužiaľ
tento unikátny prírodný výtvor je
poznačený ľudským zásahom. Za
čias minulého režimu sa tu podarilo
pár papalášom vybaviť si stavebné
povolenie, takže máte možnosť na
vlastné oči vidieť necitlivú aroganciu v podobe tunajších chát, ktoré
stoja doslova na hranách skalného
masívu.
Skalné útvary sú doslova
horolezeckým rajom. Nachádza sa
tu vyše 30 horolezeckých ciest,
od najľahších, až po obťažnosť VII.
Priznám sa, nie som horolezec, ale v lete
som sa tu vyšantil ako malý chlapec,
preto vám Kalamárku vrelo odporúčam.
Ak nechcete byť chatárom na očiach,
dá sa utáboriť na blízkych lúkach, ale
pozor na ochrancov prírody, lebo
netreba zabúdať, že táto lokalita je
súčasťou CHKO Poľana.
Ako spestrenie vandru skôr odporúčam ako východiskový bod pre veľký
vander po Rudnej magistrále - môžete
pokračovať červenou v stálom stúpaní
až k Horskému hotelu Poľana, kde sa dá
občerstviť a kde sa vám
naskytnú ešte širšie
výhľady. Napríklad sme
pri výbornej viditeľnosti
mali možnosť vidieť aj
masív Matry v Maďarsku.
Malebný je aj pohľad na
Hriňovské lazy, ktoré vám
ležia doslova pod nohami.
Od horského hotela si
môžu tí pohodlnejší
spraviť vychádzku k
vodopádu Bystré, ku
ktorému sa dostanete po
zelenej značke. My sme si
spravili túru na najvyšší
bod pohoria - na Zadnú
Poľanu (1458m), z ktorej
je bohužiaľ obmedzený
výhľad.
4
Ak sa chcete pokochať
výhľadmi na susedné pohoria,
musíte pokračovať ďalej na
severozápad po magistrále až
k Strunge (poprípade navštíviť niektoré vyhliadky, ako
Katruška či Zbojnícka). Ako
odmena za vynaloženú
námahu sa vám po kúskoch
predstavia na západe Kyslinky
s Hrochoťskou dolinou a
celým kráterom tejto bývalej
sopky, na severe veľkofatranský Zvolen, Salatín a
hrebeň N.Tatier od Prašivej po
Kráľovu hoľu a na východe
Veporské vrchy. Kto bude pokračovať ďalej na sever,
čakajú ho po 3-4 hodinovom
šlapáku vrcholy Ľubietovského Vepra (1277m) a Hrbu
(1255m), ktorý je považovaný za geografický stred
Slovenska. Odtiaľ už nie je ďaleko
do Ľubietovej či Osrblia. Hlboké
lesy, nízka návštevnosť a málo
zásahov civilizácie do tunajšej
nádhernej prírody, sú tou
najlepšou pozvánkou do týchto
končín.
Na záver pár tipov pre tých,
ktorí si radi humpľujú telo a
spoznávajú krásy Slovenska zo
sedla dvojkolesových tátošov:
>>>
Skalná plošina Kalamárka
vytvorená z vyvrelinového andezitového prúdu patrí i so svojim
okolím (Chrapková) medzi najvýznamnejšie archeologické lokality
na strednom Slovensku. Kalamárka
bola opevnená a osídlená v dobe
bronzovej, ľudom lužickej a kyjatickej kultúry (11. až 8.stor. p.n.l.).
Prvé kamenozemné opevnenie
Kalamárky dlhé asi 50 m vniklo na
šiji, ktorou je Kalamárka spojená s
horským masívom na východe. Z
ostatných strán nedostupnosť
zabezpečovali zvislé, až 20 m vysoké
skaly, miestami azda dopĺňané
drevenými palisádami. V strednej
dobe laténskej (4. až 3.stor. p.n.l.)
osídlili a opevnili Kalamárku Kelti
prichádzajúci na naše územie zo
západnej Európy. Títo tu v
symbióze a postupnej asimilácii s
domácim obyvateľstvom ako ľud
púchovskej kultúry, prežívali až do
druhej polovice 2.stor. Na prelome
doby rímskej a obdobia sťahovania
národov (4. až 5.stor.) tu našla
útočisko aj skupina obyvateľov
germánskeho (švábskeho) pôvodu.
Asi o tri storočia neskôr, v období
Pribinovho Nitrianskeho kniežatstva, sa napokon bralá Kalamárky
dostali do pozornosti našich slovanských predkov, ktorí ju intenzívnejšie
osídlili a znovuopevnili niekedy v
časoch vrcholu, až zániku Veľkej
Moravy (koniec 9.-10. stor.), kedy ako
malé strážne hradisko kontrolovalo
horský priechod z Poiplia do Zvolenskej kotliny, najmä proti prienikom
staromaďarských kmeňov z juhu. V
areáli akropoly hradiska i v jeho okolí
boli objavené stopy zo všetkých
zmienených období, zvyšky stavieb a
cisterna - zásobáreň vody vytesaná do
skaly. Hradisko zaniklo požiarom, po
stabilizácii štátoprávnej situácie
stratilo svoj strategický význam a
nikdy už nebolo trvalo osídlené.
K charakteristickým obyvateľom
skalných stien a brál patrí jašterica
múrová. V porastoch a lúkach možno
zriedka uvidieť slniacu sa užovku
hladkú. V lesoch sa vyskytuje
množstvo vtákov a cicavcov. Ponad
územie občas prelietava ohrozený
včelár lesný. K ďatlovitým vtákom, z
ktorých sa tu vyskytuje ďateľ čierny
či veľký, patrí aj žlna sivá. Táto pri
vyhľadávaní potravy často rozhrabáva mraveniská veľkých lesných
mravcov. Dutiny starých stromov sú
vhodným úkrytom pre plchy alebo
1. Na Kalamárku vedie asfaltka z Detvy,
ktorá je skoro totožná so spomínanou
červ.značkou.
2. K Horskému hotelu na Poľane sa
dostanete z Hriňovej okolo rovnomernej
vodnej nádrže tiež asfaltkou. Na 12 km
trase prekonáte 810 výškových metrov.
3. Okruh okolo Zákľuk (alebo časť
Vrchárskej cyklomagistrály): z Lomu nad
Rimavicou cez Sihlu a dolu Kamenistou dol.
k rázcestiu Sv.Ján neďaleko Hronca (až sem
stratíte vyše 500 výškových metrov),
odtiaľto na JV údolím Čierneho Hrona popri
úzkokoľajke cez Čierny Balog a ďalej v
stúpaní cez Tlstý javor do Lomu n/R. (kde
zasa tých 500 m musíte vydrieť). Celý
okruh meria 47 km.
Starec (Bratislava)
kunu lesnú. Okrem jelenej zveri sa
v porastoch prerušovaných lúkami a políčkami nachádza aj srnčia
zver.
Približne 70% územia pokrývajú
lesné spoločenstvá, najtypickejšie
vyvinuté na vrcholovej plošine. Z
drevín prevládajú dub zimný a lipa
malolistá. Primiešané sú buk lesný,
hrab obyčajný, ojedinelo aj smrek,
javor mliečny a čerešňa vtáčia. Nevhodným zásahom bolo vysadenie
nepôvodného smrekovca opadavého.
Zvyšných 30% územia tvoria skalné steny, veže a bralá. Vegetácia
na ich hranách, najmä v južnej a
juhozápadnej časti, má charakter
presvetlenej lesostepi. Tu je sústredný výskyt teplomilných druhov flóry, ako sú napr. kostrava
jabkovitá, kručinka farbiarska,
nátržník strieborný, sezel sivý,
lomikameň zrnitý a timotejka tuhá.
Na obnažených skalných terasách, stenách, hranách a v skalných štrbinách sa najčastejšie
vyskytujú papraďorasty: sladič
obyčajný, slezinník červený,
slezinník severný a pľuzgiernik
krehký. Bežné sú aj tučnolisté
rastliny ako napr. skalnica
srstnatá, rozchodník prudký.
Kalamárka (niekedy miestne “Kaľamárka”), bola vyhlásená ako
chránený prírodný výtvor v roku 1972 na rozlohe necelého 1,5 ha.
Zdroj:
Michal Paľko, Sprievodca náučným chodníkom
5
Kedy trampi “objavili”
Kalamárku, nie je presne známe.
Isté je, že už na prelome 60-tych
a 70-tych rokov tam chodila
partia, kde bol Šmuky a ďalší,
ktorí odišli zo skautingu.
Začiatkom 70-tych rokov
vybudovali prístrešok nad
studňou na kraji lúky
východne od horárne. (Na
tomto mieste treba pripomenúť,
že trampské aktivity počas celého
obdobia sa odohrávali mimo
chráneného územia, na lúke
niekoľko sto metrov východne
od Horných skál.)
Približne v tomto období bol
postavený prvý totem a Šmuky s
Macom viedli turistický oddiel
mládeže (TOM) s názvom
“Bobríci”.
Ďalšou partiou, ktorá na Kalamárke
robila akcie ako: Vítanie jari, Zlatá
horúčka a Posledný oheň, boli
vysokoškoláci z VŠLD Zvolen, na
ktorej najmä v 80-tych rokoch
študovalo veľa ľudí z Čiech, ktorí zo
známych dôvodov mali k trampingu
blízko. Vedúcou osobnosťou bol Malý
Stonge a jeho Bratstvo slobodných
poutníků. Z množstva ostatných
kamarátov v priereze času
spomenieme aspoň Náčelníka, Šípka,
Žvástíka, Medvěda, Paroha, Tomyho
a Kubu. Na JZ okraji lúky v tom čase
stál zrub a flek okolo neho dostal
názov “Calamarca Camp”.
Pôvodný totem v roku 1986, alebo
1987 spadol - podľahol nájazdu
mravcov, ktoré ho zospodu úplne
prežrali. Vrchná časť totemu potom
zdobila priečelie chaty. V týchto rokoch
sa tu konali akcie aj kamarátov z iných
kútov Slovenska, napr. Silvestra 1987
sa zúčastnili Čierny, Ivar, Salamandra,
Jackie, Hektor, Falco, Fedor, Kičo a
ďalší, tiež tu Čierny začínal veľký
vander v roku 1988 (z týchto akcií
pochádzajú priložené fotky).
Na jar v r.1988 vysokoškoláci zo
Zvolena postavili nový totem, no
chajdu policajti o rok nato rozobrali.
Kontinuitu trampských aktivít na
Kalamárke udržiavali v 90-tych rokoch
ešte vysokoškoláci, keď každoročne
sa tu konal jarný oheň po tradičnom
countrybále vo VŠ klube. Spomenúť
možno kamarátov Fíka, Stýbla, Jardu,
Petra a iných, okruh známych sa však
rozširoval, napr. prostredníctvom
T.O.Hadie údolie, neskôr, T.O.Dobré
víly, T.O.Medvede .
6
Príležitostne sa však zúčastňovali
aj nemnohí z tých, čo tam chodili pred
10 a viac rokmi, napr. na Jarnom ohni
v r.1996 Vlado z Prešova, na
Poslednom v r.1997 ďalší, aj spoza
rieky Moravy.
Spoločným znakom týchto ohňov
boli zväčša kruté poveternostné
podmienky. Na jarnom ohni nebolo
žiadnou zvláštnosťou, keď sa okolo
ohniska musel udupávať 20- i viac
centimetrový sneh.
Trampské aktivity na Kalamárke
utíchajú koncom 90-tych rokov, keď
sa prestávajú konať vysokoškolské
countrybály vo Zvolene, ktoré boli
signálom k zapáleniu Jarného ohňa.
Skutočným dôvodom však bol
odchod českých kamarátov z VŠLD,
keď po rozdelení Československa a
zmene systému štúdia, ich bolo vo
Zvolene stále menej. Trampi
pôsobiaci vo Zvolene, Banskej
Bystrici a inom blízkom okolí
Kalamárky majú svoje domovské
fleky na iných miestach. Nepravidelne
sa tu stretávajú tí z priekopníkov
trampingu na Kalamárke, ktorí ešte
aspoň občas obujú túlavé topánky, a
hlavne, majú na seba kontakty “Posledný oheň” sa konal aj vlani.
A tak sa každý z nás, kto niekedy
oddychoval v tieni mohutného
smreka v susedstve totemu, sem rád
vracia. (aktuálny pohľad na lúku s
totemom je na predchádzajúcej
strane)
podľa Čierneho (Zvolen) poznámok
spísal D’Ady (Hronsek)
Tiež takáto vec mi vŕta v pripitej hlave - tramping zakladali
v minulom storočí, v časoch medzi dvoma vojnami, deti
najchudobnejších proletárov. Preto im vtedajší buržoázny
režim pekne šlapal po krku. A hľa - naši otcovia nám
vybojovali (vraj) sociálne spravodlivý režim a trampovia boli
opäť potieraní ako neželaný hmyz. To už sme zažili na vlastnej
koži. Potom sa nám vrátili (vraj) staré dobré časy, len sa mi
akosi nezdá, že by sme si zvlášť
polepšili. Už nás z lesa nevyháňajú
policajti, ale čoraz veselšie zákony
a súkromní vlastníci. A bude asi ešte
aj horšie. Lenže čo už s tým, ako
vravievali bez servítky naši dedovia: “Škoda biť riť, keď sa posrala.”
Asi som pekný čudák, no poviem
na rovinu, nemám rád ani takú
bežnú vec ako podávanie ruky.
Ten, čo to ako pozdrav vymyslel,
bol asi riadny tĺk. Vraj tým, že
podávam prázdnu ruku, dávam
najavo, že prichádzam v mieri a
priateľstve. Lenže to nevedel, že
mi s rukou podáva i bacily moru,
či cholery. Dnes už vieme, že
rukami sa prenáša kopec
ďalších chorôb a aj tak pri tom
ostávame. O čo chytrejšie to mali
vymyslené indiáni. Stačilo zdvihnúť
prázdnu dlaň - áno, nemám zbraň.
Prípadne priložiť k hrudi - prichádzam v mieri. Alebo japonci
- tým sa stačí ukloniť.
Je pravda, ruku podám, aj palec zalomím, no dobrý pocit
z toho nemám. Alebo stretnem kamarátku a hneď sa chce,
prítulná stvora, bozkávať. Nie som proti, ale z iného dôvodu
a za iných okolností. (Ako vravia dávne tradície: bozkávanie
je klopkanie na oblôčik tam hore, aby sa otvorili vrátka tam
dole.) To zdvorilostné oblizovanie mi priveľmi vyvoláva
spomienky na doby bratské. Keď sa už chcem s niekým
pozdraviť a nestačí slovné “ahoj”, tak sa môžme trebárs
ťapnúť po pleci, kývnuť prstami k hlave ako vojaci, či sňať
klobúk ako kedysi. Možností je neúrekom, stačí si vybrať.
Veď len z toho podania ruky sa robí celá veda: stisneš viac, je
zle - vraj tým vyjadríš túžbu dotyčného ovládnuť, stisneš
málo - proťajšok ťa nezaujíma, alebo podáš ruku dlaňou
dolu - vyjadruješ nadradenosť, naopak zas poníženosť, no
môžeš si vybrať ako sa seknúť a prezradiť o sebe i čo nechceš.
Nuž ale dosť bolo rozkoše, drevo mi došlo, ohník už len
tlie, polnoc na krku, obloha je našťastie jasná, tak si vybehnem
na lúku ešte pozrieť hviezdy a vleziem do pelechu. Len dúfam,
že neuvidím samé dvojhviezdy.
Pavúk (T.O.Losí potok)
Zas sa mi pritrafilo, že som sa ocitol na osade sám, do
večera si porobil čo treba, nachystal drevo na oheň i do piecky
- noci sú ešte studené, priniesol od studničky vodu na čaj i
umytie, natlačil prázdne črevo a spokojne si sedím pri ohníku
a popíjam dobré červené vínko. Chalúpka hneď vedľa je
prázdna a v hustnúcej tme ju vidieť zavše v odleskoch
plameňov.
Zvyknem prísť na víkend v sobotu hneď
zaránky, aby som si čo najviac lesa užil,
ale aj stihol porobiť čo-to, lebo teraz na jar
treba po zime vyčíriť studničky, vyhrabať
chodníky, posadiť zas dáke stromy a keď
príde leto, zas ich vyžínať, aby ich
nezadusila tráva, no a v jeseni ochrániť
na zimu pred ohryzom. Zvláštna kapitola
je samotná koliba, kde je stále čo
opravovať a vylepšovať.
Veľmi nechápem “dobrákov”, čo sa
zvyknú dohrnúť až večer, do noci sa
zabavia, prespia a hneď ráno utekajú späť
domov. Popritom sa stihnú pekne oťapiť,
zahúsť dáku tú Mašinku, či Jassie Jamesa.
Veď to mohli kľudne ostať dole v meste v
dákom piáne a ušetriť si tú cestu sem.
Obyčajne sa načnú už v hostinci v sedle. A
ak tu nie je našinec, čo prihotoví drevo, len
rýchlo nasekať dáke haluze a čo najdlhšie,
aby bolo s tým čo najmenej práce. Do piecky
ich potom nabíjať sekerou, takže podľa
toho neborka aj vyzerá, a už je zrelá na vyhodenie, lebo tu raz
niekto zhorí. Veru, takéto partie tu nerád stretávam. To už
radšej takto osamote a dumať nad “starosťami”.
Napríklad môj večný konflikt s fajčiarmi. Márne budem na
steny koliby natĺkať tabuľky, zakaždým tu nájdem svietniky
plné špakov a popola. A ten príšerný puch !
No, čo sa budem rozčuľovať, ohník vyhasína, treba priložiť
a z litríka je ešte polovica. V lese je ticho, len kuvik občas
kvíkne a zašuchoce v lístí myška. Kým sa zas rozhorí vlhké
drevo, dám si ešte zopár šlukov dymu a spomeniem na
osadníkov, čo asi robia a kde teraz sú. Veď aj osadný život
nám len tak tlie a stretneme sa dvakrát do rok, aj to len náhodou.
Vínko akosi stúpa do hlavy a tak vediem ďalšie plané úvahy.
Čo sme to vlastne za zvláštne spoločenstvo, my trampovia.
Ctíme zvyky indiánov, ale možno i našich dávnych predkov,
uctievame oheň, staviame totemy, robíme potlachy a tu hľa
taký paradox - vedúci osady je šerif a hrdo nosí hviezdu. Keď
sa zamyslíme nad historickou pravdou - veď to boli zákonní
ochrancovia osád belochov a indiánov uctievali podľa
známeho: “najlepší indián - mŕtvy indián”.
7
Celý koncert spískali Pedro s
Terrym a patrí im za to veľká
vďaka. Bol to pre milovníkov
trampskej hudby doslova sviatok.
Bez preháňania môžem prehlásiť,
že to bola v našej branži a v tomto
regióne udalosť roka. No dosť
bolo superlatívov, poďme k tomu,
ako to tam v tom Družstevnom
dome v Bratislave - Rači
prebiehalo.
Úvod patril domácej kapele
Kalumet, ktorá priaznivcom žánru
CFT nie je neznáma. Na tejto
scéne funguje už niekoľko rokov,
má za sebou množstvo koncertov
a vystúpení na rôznych
súťažných i nesúťažných
prehliadkach prevažne folkovej
a trampskej hudby. Tvorbu
Kalumetu predstavujú už dve
vydané cédéčka (tretie sa
práve pripravuje). Aj v tento
posledný marcový piatok tvorili
ich program vlastné piesne, ktoré
by puntičkári zaškatuľkovali do
modernej trampskej piesne. Ich
doménou sú vynikajúce vokály a
publiku sa naozaj páčili.
Prvým hosťom bola pražská trampská
skupina Podobni zvěři, ktorá už mierne
naznačila, kto bude po nej nasledovať.
Jej repertoár niesol stopy svojich
vzorov, teda kamarátov a to bratov
Ryvolovcov. Pohodová muzička, ako
stvorená k táborovému ohňu.
No a po prestávke prišiel vrchol večera.
Žijúca legenda trampskej piesne - MIKI
RYVOLA. Aj napriek svojmu veku
duchom stále mladý, napriek svojej
popularite stále skromný, jednoducho
osobnosť, ktorá sa na ňu nemusí hrať.
Vypredané hľadisko mu pripravilo tú
najlepšiu kulisu, akú si muzikant v
našej branži môže len predstaviť.
Naozaj tam už chýbal len plápolajúci
táborák. Jeho songy sme spolu s ním
spievali ako jeden muž, a tá jeho
pohoda ako iskra preskočila medzi nás.
Nepreháňam, keď sa priznám, že mi po
tele behali zimomriavky. Tu sa hodia
slová z Maňasovej skladby: “kto
nezažil, neuverí”. A tak nám do uší zneli
klenoty ako Nedohraná, Země tří
sluncí, či Poslední míle priamo od
autora.
POHĽAD Z DRUHEJ STRANY
Už více než 30 let vítá bratislavská
T.O.Pohoda jaro Mikiho Jarním
kurýrem. Letos jim ho v zasněženém campu zazpíval sám autor.
Přijela s ním i kapela Podobni zvěři.
V pátek večer hráli v Bratislavě Rači spolu s trampartovými Harvestry
a Kalumetem, vítězem slovenské
Porty 2003. Během posledního březnového weekendu pak zjistili, že Malé
Karpaty vůbec nejsou malé. Hráli a zpívali nejen na campu Pohoda, ale i v
hospodě na zafúkaném Košarisku a v Kimově chatě v Slnečném údolí.
Mikiho tam doprovázel na kytaru také Pedro z trampské party Tambora a
teprve 15-letý Pupek z Ivanky pri Dunaji. Pražského jazzmena Vencu Kupku
střídal u basy Ringo z T.O.Tri pramene. Celé setkání slovenských a českých
trampů vymyslil kapelník Harvestrů Ivan Terry Zeman.
-f- (Puchejř 2/2004)
8
Škoda len, že to trvalo krátko, a aj keď
ho publikum nechcelo z pódia pustiť,
konferanciér (či moderátor?) Terry mu
“dovolil” len dva prídavky.
Záver večera patril druhej domácej
kapele, ktorá už vyše dvadsať rokov
brázdi slovenskú CFT scénu HARWESTROM. Terryho a spol.
netreba zasväteným predstavovať.
Všetci vieme, že z pôvodných
muzikantov zostal len kapelník, a aj
jeho tvorba od modernej trampskej
piesne prešla k tzv. tramp-artu. Tak si
totiž svoj žáner autor pomenoval.
Bohužiaľ, toto nebol dobrý
dramaturgický ťah. Podľa mňa po
Mikim už nemal ísť nikto. Všetka česť
Terrymu za to, čo za tie roky pre
slovenskú trampskú pieseň spravil
(organizátor slovenských kôl Port a
prehliadok country večerov v DK na
Vajnorskej, redaktor Zvonkov a plno
iných aktivít) a aj po muzikantskej
stránke čo terajšie trio Harwestrov
predvádza, ale koncertu to vôbec
nepomohlo. Stratil gradáciu. Čo aj
niektorí diváci dali najavo predčasným odchodom. No aj napriek
slabej bodke to bol zážitok.
Starec (Bratislava)
Mikiho ilustrácie a foto:
www.boko.cz
KDYŽ KAMARÁDA MÁŠ
Notový prepis pesničky, ktorú v tomto čísle uverejňujeme na
druhej strane obálky poskytol kamarát Krokodýl z archívu
piesní, ktorý zostavujú Kamarádi Festivalu Táborových písní
(KFTP) a do notovej podoby dáva kamarát Medvěd v
kanadskom Edmontone (BierBerry Publishing).
Je to jedna z piesní, u ktorej nie je známy autor, naopak, existuje
v slovenskej i českej textovej verzii. Budeme radi, ak z okruhu
čitateľov a priaznivcov Severky získame akékoľvek informácie
o vzniku, prípadne autorovi tejto piesne.
Internetové stránky KFTP: kftp.unas.cz
-r-
1. Když kamaráda máš, tak dobře si ho važ,
přijde doba, kdy ho postrádáš.
Vždyť mládí není věčné, přijde jednou čas,
kdy na osadě zůstaneš pak sám.
Ref.: Řeka hučí tmou a duní vodopád,
je řekou tajemnou, je řekou zapomnění snad.
/: Nezapomeň, hochu, na osadu svou,
na lásku, jež dal ti kamarád :/.
2. Kde stojí jedle bílá, tam skládal jsi svůj slib,
že věrným druhem navždy zůstaneš.
Tvá ruka zaslíbila, že věrným chceš-li být,
že každoročně jednou vzpomeneš.
Ref.: Řeka hučí tmou a duní vodopád …
3. Vlajka vzhůru letí a kytary zní hlas,
v záři táboráku zrudne tvář.
Své osady jsme děti, vzejde jitřní jas,
ze starých písní zbyde jenom zář.
Ref.: Řeka hučí tmou a duní vodopád …
25.06.2004 Country mlyn, Kamenný mlyn pri Malackách
25.06.2004 BABICA 2004, Bojná (okres TO)
02.07.2004 Okolo Třeboně, Třeboň, zámek a okolí
02.07.2004 ZAHRADA, Náměšť na Hané
09.07.2004 SLUNCE, Strážnice
15.07.2004 FOLKOVÁ RŮŽE 2004, Jindřichův Hradec
16.07.2004 Countryfest Majdán, Majdán pri Hor.Orešanoch
25.07.2004 Folkové prázdniny, Náměšť nad Oslavou
26.06.2004 Country-Tramp-Fest, Malé Chlievany (okres BN)
30.07.2004 Prázdniny v Telči, Telč
30.07.2004 Jánošíkove dni, Terchová
31.07.2004 Stará cesta, Habovka - Roháče
06.08.2004 Starý dobrý western, Bystřička - přehrada
06.08.2004 COUNTRY FOLKOVÁ TUŽINA, Tužina
07.08.2004 Žalmanův folkový Kyjov, Kyjov u Hodonína
12.08.2004 Campfest, Tatranska Lomnica
13.08.2004 VANDERMÚZA 2004, Mostište pri Púchove
16.08.2004 SETKÁNÍ 2004 - KONOPIŠTĚ, Konopiště u Benešova
20.08.2004 Stupavský širák, Stupava, amfiteáter
20.08.2004 Kremnická Bašta, Kremnica
21.08.2004 Stodola Michala Tučného, Hoštice u Volyně
21.08.2004 Újezdské Babí léto, Dolní Újezd u Litomyšle
21.08.2004 VI.COUNTRY WEEKEND ŠUŇAVA, Šuňava
26.08.2004 COUNTRY LODENICA, Piešťany, camp Lodenica
15.10.2004 Kopýtko, Bratislava
9
Finále Slovenskej Porty 2004
sa uskutočnilo 5.6.2004 na bratislavskom
prírodnom kúpalisku Kuchajda.
Výsledky:
1. miesto - Hrdza (Prešov)
2. miesto - Přístav (Brno)
3. miesto - Acoustic Flash (Bratislava)
4. miesto - Náhodní pocestní (Vrútky)
Autorská porta - Jaroslav Závodský
Divácka porta - Hrdza
Prvé štyri ocenené zoskupenia postúpili do
celoštátneho finále Trampskej porty v Ústí
nad Labem, ktorá sa konala 13.6. Kuriozitou
slovenského finále bola účasť “zahraničnej”,
brnenskej kapely Přístav, ktorá získala
autorskú a divácku Portu aj v celoštátnej
konkurencii.
zdroj: www.folk.sk, Tony
Richard Šebeček - Marshall, rok narodenia 1926. Wanderer tulák ciest, lesov, vôd a strání, hoci vždy na cestách, vstúpil
až v zrelom veku do “areny wanderers” (wanderer =
medzinárodný názov pre diaľkových chodcov).
Jeho stopy sú otlačené v prachu a blate viac ako 40000 km
európskych chodníkov - či už to bola stredná Európa, Balkán,
západná Európa, Pyrenejský a Apeninský polostrov alebo
Škandinávia... Stovky diplomov, medailí a vlajok, i fotomateriály
svedčia o jeho životných aktivitách.
V roku 1998 sa zúčastnil na 5.svetovom potlachu na Bush
River v British Columbia (Canadian Rockies) a pri tom
absolvoval, pochopiteľne nie pešo, “Trail severozápadom
Kanady a Aljaškou”, z čoho vydala T.O.Venturer Rovers
(Ledeč n.Sázavou) rovnomennú knižočku.
PÍSEŇ PRO KAMARÁDA
Jak řeka tichá uprostřed hvozdů,
tak život v moři plyne,
srdce je stále nad oblaky
a její šaty jsou jiné...
Do písní kytar listí slétá,
v podzimních vánků dávných chvil
za štěstím jdeš a za nadějí
a nezbývá už mnoho chvil...
U ohňů v nocích za měsíce
v řeřavé vůni svítání
o dálkách snil si jak blázen
a rosu sbíral do dlaní...
Za času duší věčných snílků
bělásek vzlétá jako vzduch
do vlasů-vousů sněhobílých
a břímě v torně na zádech...
Tisíce věcí poztrácených,
jizvy jsou v očích - na těle,
přesto jsi boháč - milý chlapče,
že zůstali ti přátelé.
10
V roce 1947 jsem trávil weekendy
převážně mezi kamarády v trampské
osadě “Club Údolí Ticha” na Sázavě
pod Medníkem, pokud jsem nebyl
na nějakém wandru... Jeden z
weekendů navštívil C.Ú.T. Ludvík Luis - Lang, světoběžník tramp s
působností v Buenos Aires.
Při společném posezení večer u
táborového ohně a zpévu
trampských písní mně L.L. oslovil
“Maarshalle” - připomínal jsem mu
totiž jeho přítele z USA. Tato
přezdívka se ujala a to v podvědomí
trampů, tuláků a woodcrafterů.
Je už dávno pryč ten jeden den L.P.1951, už přešlo mnoho zim, kdy
díval jsem se k obzoru - a náhle jsem si všim, že sotva nohu pozvednu,
tak se mu přiblížím... A potom jsem vše opustil a šel jsem za štěstím;
cestou přímou - směrem k lesním hvozdům hraničním... Tyto byly
protkány pašeráckými stezkami - doba minulá... Pašerácké stezky se
staly v dané době pastmi pro odcházející romantiky se sklony
dobrodružnými a jejich touhu poznat “divoký západ”... Vykonavatelé
služby byli lokaji rudých konšelů z moskevského Kremlu; dokonalá
spolupráce ! Začalo udobí honby na čarodějnice, proto také došlo k
zadržení - vazbě - přelíčení - s následným trestem v “uranu”. Po
propuštění z 5-letého trestu následovali persekuse, manipulaace,
přesuny v zaměstnání, s určováním co se může a co se nesmí - dokonale
vypracovaný systém na ovládání lidí... Rok 1986 byl rokem ukončení
mé aktivní pracovní činnosti... bylo ukončeno sledování... při dosažení
60-ti jar. Rokem 1990 je možno hovořit o svobodě pohybu - s cílem za
hranice našich dřívějších eminentních zájmů. Ať žije “WANDERING TRAIL” bez hranic ... !
4.den - Prašnou cestou na potlachovou louku
(26.6.)
Snídaně, káva, bourání stanů a nakládání bagáže do
jednoho z aut.
Z Goldenu na potlachoviště 5.světového potlachu je již
jen 98 km, z toho 71 po pršné cestě vybudované
dřevařskou společností. Cesta rychle ubíhá a již přijíždíme
do vstupní brány. Auta zastavují, vyprazdňujeme je od
bagáže a odjíždějí na místa vyhrazená k parkování. S
bagáží sestupujeme na potlachovou louku. Zajišťujeme
vhodný claim pro postavení stanu - campujeme.
Ve stanu spím společně s kamarádem Tomem, jeho stn
slouží pro uložení naší bagáže. Tento postup probíhá
po celou dobu našeho měsíčního trailu “Z Kanadských
Rockies za krásami Aljašky”.
Následuje seznamování s potlachovištěm a jeho
účastníky.
27.den - Po deseti dnech další postel
(19.7.)
Včera večer jsme se uybtovali v motelu AAnchor
Arms na předměstí Anchorage, hlavním městě Aljašky.
Do Anchorage se lze dostat po silnici, moři, letecky...
Rozkládá se na mořském pobřeží a je obklopeno
horami. Vrcholky doshují výšky více než 2000 m
n.m. Místy jsou pokryté ledovci, v n ižších prtiích
jsou husté lesy. Vysoké hory a čerstvý mořský
vzduch dělá z Anchorage příjemné město. Má podobný
chrakter jako Vancouver, le rozlohou je menší. Anchorge
a Fairbansk jsou největší města Aljašky.
Anchorage v sedmdesátých až osmdesátých letech
prožívá další boom spojený s výstavbou
transaljašského ropovodu. Mají tu své ústředí velké
naftové společnosti. Jsou zde kanceláře mnoh
federálních a státních úřadů. Nejvíce lidí pracuje v
turistice, těžbě nafty a na vojenských základnách.
Ráno vstává kaaždý dle svého uvážení. Je neděle a
máme celý den na prohlídku města a nákupy.
Navštěvujeme muzea a visitor centra. Obchodů se
suveníry a různými dárky je velké množství.
V 17.00 hod poznávací projížďka městem a okolím s
výhledem na večerní město. Po návratu do motelu se
scházíme k poslednímu společně strávenému večeru.
Marshall
“Neuchoval bych si zdraví ani dobré mysli, kdybych
nestrávil aspoň 10 hodin týdně - a bývá to obyčejně
více - toulkami po lesích, přes kopce, luka a pole,
naprosto bez světských závazků...”
(použité sú úryvky z publikácie “Trail severozápadem
Kanady a Aljaškou” a z osobnej korešpondencie
Marshalla s autorom)
D’Ady
11
“Tyvole, neblbni, přijeď, bude prima parta, tak
zalijem spolu tu unii.”
Nakoniec som predsa len podľahol. Vandrácke
mecheche na zrube, nad Štěchovickou hladinou,
banjo, husle, gitara a basa... no, mal som iné plány,
ale tie prestali byť dôležité. A do európskych únií
skutočne nevstupujeme denne. Hopsa hejsa do ...
baliť !
Vymyslel som si to celkom vymakane. Dva dni sa
budem túlať po Brdech, možno narazím aj na nejakú
tú bratskú českú (euro)trampač a okúsim čo-to
miestneho piva. Na mape
som vyčítal aj voľajaké
hradiská a keby som
stíhal, aj jedna zrúcanina
by sa našla k dispozícii.
No skvelý vandrík
predomnou.
Tak, Brdy. Zasnívaný
kráčam lesom, že som
si ich ani nevšimol. Alebo
sa tak dobre maskovali.
Len zrazu stáli okolo
mňa ako lúpežníci okolo
Ivana z legendárneho
ruského
“Mrazíka”.
Američani ako vyšití,
maskáče, botky, prilby,
bágle a možno aj farby
na tvárach, všetko USarmy. Akurát M 16-ky
mali plastové, i keď
vyzerali ako živé. Hneď
ma napadla žartovná
poznámka, ale než som
ňou zapadol do kolektívu, mal som hubu
zablendovanú a ruky v klepetách. Za chrbtom. To je
nepríjemné už samo o sebe, nie keď ešte máte za
sebou batoh. Angličtina, či vlastne američtina im asi
moc nešla, lebo si vypomáhali rodnou češtinou, len
so sileným angloakcentom. Ale vďaka tomu som
aspoň pochopil, čo sú zač a čo odomňa chcú, teda
že mám ísť s nima. (Inak, moja angličtina je ešte o
voľačo mizernejšia, než tá ich, to aby som len
neohováral.) Čítal som oňahdy, že tu takto blbnú rôzne
krojované partie, ale zoznámenie s nimi by som si
predstavoval radšej v inom duchu. Títo mládenci toho
svojho koníčka pojali dosť agresívne, a ja som teraz
musel proti svojej vôli ísť niekam, kam som nechcel
a v stave, ktorý mi nevyhovoval. Oni sa hrali na
militaristických hrdinov, ja nedobrovoľne na ich
zajatca.
Dlho to netrvalo, polhodinku som ležal spútaný v
ich tábore, potom som dostal americkú hovädziu
konzervu s českým chlebom a hrnek lacnej
supermarketovej whisky. A bol som veľkoryso
prepustený.
Komedianti - myslel som si, ale radšej nie nahlas, aby
ich nenapadlo v tej hre pokračovať. Rozumnejšie sa mi
javilo mazať preč, než si niektorý z nich vymyslí, že som
trebárs “al-káidnik”. Obedom som sa už zaťažovať
nemusel, keďže som bol, akožto vojnový zajatec,
nakŕmený, tak som už len po hodinke šlapacej ukuchtil
kafe a k nemu vybalil jednu - vlastenecky sereďskú Tatranku. Amíci mi náladu nepokazili a to asi
tridsaťminútové ležanie v prachu som im odpustil. Tož asi tú pubertu rozchodili podstatne menej, než bežný
trampíci. A aspoň budem mať veselú historku na zajtrajší
večer. Je mi pri tej
ešuskáve tak fajn, že
zlupnem ešte aj Horalku a
vykotím
sa
pekne
panderom smerom k
aprílovému slnku. Ďalšia
šlapačka sa na hodinu
odkladá.
Áno, odložila. Ale nie na
hodinu. Ani neviem ako,
a bol som spútaný znova.
Tentoraz
koženým
švihlom a nadomnou
stáli iní “američani”,
tentokrát indiánski. Fakt,
normálne operení indiáni.
Chvíľu som na nich zdola
civel a uvažoval o tom, či
tá obedňajšia konzerva
nebola po záruke. Veď tie
huby, čo som raňajkoval,
neobsahovali muchotrávku červenú, tak
mizerný mykológ zas nie
som. Nie, títo Šošoni, či ku komu sa hlásili, boli hmotní
a až príliš reálni, lebo už aj šlapem nedobrovoľným
smerom podruhýkrát, čo je na jeden vandrovný deň
trochu netradičné. Patrí sa hádam poznamenať, že mi
bagáž pobalili a aj niesli. Ďalšie táborisko. Tentokrát
nič skromného, típka, veľký oheň, indiánky a indiánčatá.
A totem a kôl, na ktorý som ale dlho necivel, lebo
zakrátko som bol k nemu chrbtom - a pravdaže,
dôkladne prišvihlovaný. Rezignujem a očakávam
mučenie a krepčenie okolo ohňa a súsošia “ja & kôl
mučednícky”. Všetci bojovníci sú pomaľovaní, čo neveští
asi nič dobrého. Ale zato sú podstatne pestrejší, než tí
armádnici predtým, ktorí sa uskromnili s kombináciou
čiernej a zelenej. Červenokožci vraj mali vždy na všetko
dosť času, tak som sa tiež obával dlhého čakania, ale
rada starších, alebo aj sám miestny Winnetou usúdili, že
som bez viny a bol som odviazaný. Náčelníka som
identifikoval hneď, lebo mal najviac bŕk, a ako jediný aj
skutočného koňa. Živého. I keď vlastne - Winnetou perá
nenosil. A šéfoval Apačom. Nevadí. Dôležité je, že som
bol odmotaný a posadený k ohňu, a ako je tu už asi
tradičný rituál - ponúknutý jedlom. A ohnivou vodou.
12
Stravu mali čerstvú, voľačo upečené nad pahrebou, čo
ešte nedávno asi skotačilo po zemi. Radšej som sa
nevypytoval ... indiáni si chovávali psov špeciálne na
mäso. Náhodou, voľačo o tom viem, Malého Veľkého
Muža som čítal dvakrát. Vlastne som si na tú knižku
spomenul, už keď som zbadal tie ich make-ups,
konkrétne na úryvok, ktorý mám doma vypísaný:
“Nedokázal jsem rozpoznat, jestli se na mne usmívá,
nebo jen cení zuby, ale bylo to po dlouhý době prvně, co
mně vzal na vědomí. Já mu to neoplatil, vůbec jsem se
necítil dobře a byl jsem rád, že jsem natřený válečnou
barvou. Na takový barvě je skvělý, že člověku může být
tak či onak, a stejně vypadá hrozně...(Thomas Berger)”
Dobré, nie ?
Spomínaný destilát bol neidentifikovateľný, ale nikto
iný ho nepil. Asi ho mali len pre gadžov. Zatiaľ vidím. So
súmrakom prišiel ďalší návštevník, tentoraz dobrovoľný
a ja som sa mal konečne s kým porozprávať, lebo
ženské a deťúrence sa držali bokom a bojovníci doteraz
zanovito mlčali. Toto tu bola taká bledá tvár ako ja,
možno ešte bledšia. Traper - celý v koži, chudák, pot
sa z neho lial, ale baranicu s ohonom nezložil. Za
pásom mal bowie a perkusku. Rudoši strelné zbrane
nemali. Najprv podebatil s domácimi, potom všetci
spoločne usúdili, že druhá bledá tvár, teda ja, je bez
viny, ba možno aj kladný hrdina, lebo mi bol ponúknutý
nocľah v típíčku. Indiánka mi ponúknutá nebola, zrejme
boli všetky na túto noc už rezervované. Nemal som
odvahu protestovať a zmožený celodenným
dobrodružstvom a tou jejich tequilou, čoskoro som
sa odporúčal do určeného stanu. Reku, skromnúčko,
do kútka, čo tu v típí vôbec nie je jednoduchá záležitosť.
Ráno, tiež čoskoro, som potichu pobalil a ešte
potichšie zmizol. Stráž o sile jedného muža ležala
zabalená v syntetickej medvedej kožušine a hlasno
chrápala.
Ešte oťapený z tej noci a ohnivej vody, dával som si
dokopy, na ktorom som to vlastne kontinente a že či by
nebolo múdrejšie uberať sa radšej rovno do tých
Štěchovic. To by som ovšem musel tušiť, kde sa teraz
nachádzam. ... Lovím z báglu mapu a kompas, ale ...
ale nie, toto už ani nemôže byť pravda! Nado mnou
stojí príslušník Wehrmachtu a do tyla mi tlačí hlaveň
MP 38-ičky a reve: “Hände hoch!” Nato z kríkov oproti
mne vybehne rusácky komandír s červenou
boľševickou hviezdou na brigáde a dokonca s
medailou. V ruke máva mizernou replikou špagina.
Jasne, že ich neberiem vážne a tak sa im odvážne
postavím, lenže ma nič viac pitomé nenapadlo, ako
sa spýtať: “Entschuldigen Sie, skažite mne, bitte, kde
zdes derévňa?”
Tí kreténi sa rozchechtali a ja, hľadiac raz napravo,
raz naľavo - skopčák, rusák - no, zaplaťpánboh,
konečne som v Európe.
Bača (Skalica)
Bludný Hobo
Stúpajúca hmla
pod krídlami orla,
z vrchov
znejúci zurkot bystrín
čo život dávajú
dolinám
vrezaným do strání.
Bralo,
čo hniezdo skrýva,
mláďat - budúcich
kráľov výšin dravo čakajúcich
v slnečnom jase modrého blankytu.
Roztiahnuté krídla
v slobodnom lete.
Svištia perute
náhle sa zdvíhajú do žiary
lúčov
bičujúcich zem.
Masív hôr
ešte útočište dáva
pred dravcom
čo zákon
do márnosti vháňa.
Stojíš na vrchole
dýchajúc, čo dole už škodí.
Trpko myšlienky minulosťou
sa preplietajú
panenskou prírodou
sny ma opriadajú.
Prečo má sa niečo pominúť.
13
Ja - byť orlom, orol - mnou
slobodne a v čistote žiť
spolu
bolo
to < bude > mojím snom.
je
Tak si lietaj a nes odkaz môj
“Ty symbol”
tým dolu zasej v duši
nepokoj.
Je nádherný deň, štedré slnko
zahrieva v rose vykúpaný
prevoňaný les. Ihličnany i lúčne
trávy schovávajú pred denným
svetlom svoje perlové náhrdelníky,
ktoré im zanechala štedrá rosa.
V blízkosti chodníka si napráva
svoj klobúk malá, nenápadná
margaréta. Zdvíha svoju hlavu k
slnku a vzdychá: “Zas včera prešli
okolo mňa bez povšimnutia, nik
sa ani nepristavil. No, ... síce...
jeden ma takmer pristúpil, ale
inak nič!”
Oprie sa lístkami o kameň a
premýšľa ďalej.
“Keby som sa tak mohla
pozrieť, kam vlastne každý piatok
chodia. Sú takí veselí, bezstarostní, šťastní. Prečo ma to tak
láka? Tiež voňajú lesom a jeden
z nich má dokonca krajší klobúk
ako ja. Ale ten včera chýbal.
Prečo práve ja musím byť
prirastená k zemi koreňmi ?
Vtákom je lepšie, môžu si tam
zaletieť.”
Vtom niečo veľké zatienilo
rozjímajúcu kvetinu a niečo
ešte väčšie sa zvalilo rovno k
jej nohám. Ani nedýchala, aby na
seba zbytočne neupozornila. Jej
oči, od ľaku väčšie ako zvyčajne,
sa upreli na
príčinu toho takmer infarktového
stavu. Skalu teraz
prikrýval tmavý
širák, ktorý zvykla
jeho majiteľovi
závidieť vždy, keď
prechádzal okolo.
Srdce sa jej ukľudnilo, veď je to
takmer starý známy. Pohľadom
hľadala majiteľa. Ten ležal v tráve, s
nohami spokojne preloženými,
nastavoval tvár slnečným lúčom.
“Konečne mám možnosť si ho
prehliadnuť”, uvažuje margaréta po
prebratí sa zo šoku. “Musím využiť
situáciu, buď teraz, alebo nikdy.”
“Héééééj, človeče, počuješ ma ?
Porozprávaj mi o mieste, kam každý
piatok chodievate. Povedz mi, ako
vyzerá vaša osada, ktorú tvoji kmaráti
spomínajú...” Vychrlila zo seba všetky
otázky naraz a ... nič. Zakašľala, aby
si spravila hlas v nádeji, že bude viac
počuteľný a znova ho zasypala
podobnými otázkami. Nič.
“Si hluchý !?” zakričala z celej sily.
Začula iba slabý smiech. “Veď je to
človek, on ťa nepočuje,” vysmieva sa
jej mucha, ktorú tiež prilákal podivný
širák. Margaréta zložila listy vbok,
pripravená v rozčúlení pohádať sa
aspoň s muchou. Nestihla. V tej
krásnej, rozčúlenej póze padla do
oka aj trampovi, ktorý už zdvihol kotvy, aby dobehol, čo včera zmeškal.
Onemela v prekvapení a už bola
pripevnená na širáku vedľa akéhosi
odznaku. Zaplavila ju hrôza, ale keď
sa klobúk usalašil na majiteľovej
hlave a pomalým krokom sa pustil
vo zvyčajnom smere, upokojila sa.
“Veď, ... veď on ma vzal so sebou,
všetko sa dozviem, všetko uvidím.”
Pomaly sa narovnala, aby si
vychutnala svoju vytúženú cestu a
ukázala ostatným zakorenencom,
ako sa jej splnil sen.
O nejaký čas sa už dívala do tváre
tých, ktorí ju každý týždeň provokovali
svojím pochodom za neznámym
cieľom. A kým sa tramp zvítaval a
zalamoval palec s ostatnými,
slastne sa na klobúku ukláňala, aby
aj ona pozdravila svoju starú známu
spoločnosť.
Amazónka (Prakovce)
“Letná noc. Obloha posiata hviezdami a ja jej podlieham a
nestaviam. Nechce sa mi. Možno do rána zahrmí a ja zmoknem,
možno… možno že si hrám s prírodou súkromnú, bláznivú
hru, možno nie. Možno sa mi skutočne iba nechce. Ležím si na
starom spacáku, lebo je teplo, a čumím na tie hviezdy. Veru nie.
Nepostavím si dnes žiadny prístrešok. A keď zmoknem, aspoň
si zaspomínam na dobu, keď som začínal vanderníčiť a trochu
vody nebeskej akurát tak ešte viac prispelo k dobrej nálade.”
To je úryvok jednej z poviedok kamaráta Baču, ktoré pod názvom
“Také vanderpísaničky...” vydalo Trampské združenie SEVERKA.
Zbierku 20 poviedok na 36 stranách formátu A5 s autorovými
ilustráciami budete môcť získať:
- od Baču v Skalici, alebo kde sa bude pohybovať
- na trampských akciách, hudobných aj iných, kde bude mať
zastúpenie SEVERKA
- postupne u viacerých členov Severky - v Bratislave, Martine,
Banskej Bystrici, Prievidzi, Košiciach....
- v redakcii SEVERKY (adresa v tiráži časopisu)
Cena jedného výtlačku je 30,- Sk + poštovné.
Ďalšie informácie [email protected]
14
ČÍTAM, ČÍTAŠ, ČÍTAME...
SVITEK BŘEZOVÉ KŮRY - Ernest Thompson Seton
382 strán, viazaná, cena 363 Sk
Kniha s programom výchovy človeka s modrou oblohou
v pozadí. Kniha o Woodcrafte, lesnej múdrosti od jej
zakladateľa a nositeľa jej myšlienok E. T. Setona nás
prenesie cez tajomstvá lesnej múdrosti, život v prírode i
zvyky života domorodých obyvateľov Ameriky –
Indiánov, ktoré Seton dokázal sledovať, pomenovať a
ponúknuť svojim čitateľom v podobe Posolstva Čierneho
vlka – Svitek březové kůry, Programu činnosti kmeňa
lesnej múdrosti, Zálesáckych znalostí, Táboření, Hrami,
Orlímy perami a Mistrovstvím lesní moudrosti. To všetko
sprevádzajú známe a obľúbené Setonove kresby.
KAMENNÍ STRÁŽCOVIA - Miroslav Slámka
252 strán, viazaná, cena 349 Sk
Vďaka množstvu archívnych i súčasných fotografií,
živým opisom príbehov viac než 20 slovenských hradov
a dramatickým povestiam sa stávame takmer
bezprostrednými pozorovateľmi dejín územia Slovenska.
***
Klaus Bednarz: Na východ od slunce
(Od Bajkalu na Aljašku)
Netradičný cestopis od známeho nemeckého autora,
ktorý sleduje trasu, ktorou pred mnoho tisíc rokmi tiahli
predkovia severoamerických indiánov od jazera Bajkal
až na Aljašku. Nakoniec, že sa to dá, dokázali už dávno
pred ním dobrodruh Jan Eskymo Welzl, či antropológ
Dr.Aleš Hrdlička. Bednarz (Bednář) popisuje divokú
fascinujúcu krásu sibírskej prírody a tamojších ľudí,
ktorí v tomto neskutočnom kúte Zeme vzdorujú
nepredstaviteľnej zime, večnému ľadu a polárnym
búrkam. “Do poslednej chvíle som si nebol istý, či
túto cestu prežijem...” napísal autor. Prežil a napísal o
tom tulácky cestopis, ktorý sa číta jedným dychom.
Knihu vydal B.B.Art a stojí 199,- Kč.
Ďáblík
TECHNIKA PLAVBY - M. Kvasnica
104 strán, 40 Sk
Oboznámite sa s loďami a ich ovládaním, so splavovaním
rieky, plavebnými prekážkami i s typmi vôd. Príručku
dopĺňa časť o vlajkách, vlajkovej etikete na jachtách a
kapitánskych skúškach.
Možnosť objednať:
- mailom: [email protected]
- faxom na č. 02 - 52 622 812
- poštou na adresu:
Slovenský skauting - Publikačné centrum
Pražská 11, 816 36 Bratislava
www.scouting.sk
NEKONEČNÝ KRUH
“Hlboko v sebe si udržujeme pocit, že zem, vzduch,
voda, pôda a všetko, čo žije pod jej povrchom, nemôže
nikto vlastniť ako svoj súkromný majetok. Patrí všetkým,
a ak chce človek prežiť, mal by dospieť k tomuto
indiánskemu stanovisku, a to čím skôr, tým lepšie,
pretože na rozmýšľanie nezostáva veľa času.” (John
Oheň / Krívajúci jeleň, Lakotovia)
Ten, kto sa zaujíma o amerických indiánov, toho určite
poteší kniha z knižnej dielne Timotej - Nekonečný kruh
od Frances G. Lombardi a Gerard Scott Lombardi. Kniha
Nekonečný kruh je vlastne výklad etiky indiánov. V tomto
diele sa dozvieme o ich pocitoch, viere a živote z úst
samotných indiánov prostredníctvom citátov. Kniha je
rozdelená do 7 kapitol, v ktorých sa postupne
dozvieme o stvorení života, morálke a zákone,
múdrosti, živote a smrti, rodine, kmeni a ľudskom
rode. Toto dielo určite pomôže pochopiť indiánov a
ich dôvody, prečo konali tak, ako konali.
“Dobro a zlo nemôžu
prebývať v jednom
srdci, preto by
dobrý človek
nemal chodiť
do špatnej
spoločnosti”
(Wingenim,
Delevári)
Bzučo
(Prievidza)
15
“No jo zase dvacet minut zpoždění,” říkám si při
pohledu na velkou tabuli odjezdů, “nevadí, aspoň si
stihnu koupit Nový prostor. Ne snad, že by mě toto
čtení nějak uchvacovalo, ale rád podpořím lidi, kteří jej
prodávají.
“Někam na vandr, co?” říká sympatický pan
prodávající, vysoký asi metr pětapade .
“No jasně, pryč z města,” odpovídám.
“Taky jsme za mlada jezdívali, bylo to supr, les, kytary,
oheň, holky...”
“Můžeš jet klidně se mnou, času máš určitě dost,”
řekl jsem jen tak, spíš aby nestála řeč, jenže panu
Prostorovi hnedle zasvítila očička:
“Vážně?”
“No,” vyblekotal jsem poněkud zaskočeně, “určitě,
stejně nemám s kým bych jel.”
“Tak počkej deset minut, já si jdu zabalit,” řekl a
než jsem stačil jakkoli zareagovat, už byl pryč. Za
chvíli byl opravdu zpátky. Oblečen byl stejně jako
předtím - zašlé tesilky, ťongovi tenisky a dlouhej
šedivej kabát, jen místo Nového prostoru teď třímal
v ruce chleba. Z kapsy mu koukal točeňák a přes
rameno měl - páni trempové, to by ste koukali, kam se
na to hrabou všechny usárny světa - na provázku
zavázanou a smotanou deku. Vždycky jsem si připadal
jako drsňák - igelit, spacák, ne větší než láhev PET,
flaška s vodou, jídlo, nůž a sirky - toť vše, zabaleno v
malém batůžku zvláštního typu, jaký nikdo nenosí.
Ale proti němu jsem byl hotovej břídil.
“A kam vlastně jedeme, brácho, aby mi na to stačili
peníze,” vytrhl mě jeho hlas z tichého údivu.
“Neboj, nebudeš potřebovat nic,” probral jsem se
konečně z úžasu a zahanbeně schovával svůj ‘velký’
batoh, plný zbytečných věcí, “znám jednu
vychytávku, co tě sveze bezplátno.”
“Výborně, brácho, tak se jí mrknem na zoubek!”
zasmál se a vyrazili jsme na libeňské nádraží. Tam akorát
stál jeden uhlák, a tak jsme počkali, až nebudou
nádražáci, pobíhající kolem, dávat pozor a vylezli na
jeden vagón s uhlím. Za chvíli se vlak dal do pohybu,
což je docela štěstí. Jo uhlák, to je expres úplně
největší. Nestavíme ani v Kolíně, ani v Pardubicích.
Jen ležíme a vychutnáváme poslední večerní sluneční
paprsky a nasáváme svěží proudící vzduch. V České
Třebové již zastavujeme a za hlasitého povzbuzování
jakéhosi výhybkáře opouštíme naše kupé a prcháme
směrem k lesu. Rozděláváme oheň a začínáme pokecávat:
“Jo, není nad to vyjet si někam na vandr, spát na jehličí
a koukat do ohně!” začínám.
“Jo, brácho, není nad to být někde doma, v teple, mít co
jíst, moci se umýt, koupit si akvárko a po večerech do něj
koukat, mít spoustu kytek, ženu a děti a pár přátel.. .”
kontroloval zase on, “a jak se vlastně jmenuješ, brácho?”
“Láďa, ale všichni mi říkaj Ringo, a ty?”
“Rosťa, ale kdysi mi všichni říkali Šossé,” řekl a podali
jsme si ruce. A pak jsme kecali a kecali a snědli jsme kus
jeho točeňáku a dvě moje konzervy a on při řeči i při jídle
vyřezával cosi ze špalku.
“Jak’s to myslel s tím akvárkem, Šossé, to přeci není
dobře sedět furt jenom doma jak pětka,” zeptal jsem se ho
najednou.
“Víš, brácho, já jsem sedm let neměl kde bydlet, s kým
si povídat, s kým slavit Vánoce, koho mít rád. Byl jsem,
jak ty říkáš na vandru - sedm let v kuse. Žil jsem v domě
postaveným z barelů, pneumatik a starejch hadrů, v křoví
mezi silnicí a železnicí. Neměl jsem se kde mýt, neměl jsem
co jíst. Chodili tam na mě osmnáctiletý habáni - když mě
našli, tak mě mlátili a když ne, tak aspoň všechno rozkopali
a zničili. V zimě jsem spal po nádražích mezi ožralýma
somrákama, který jsem k smrti nesnášel. Od jedný do čtyř
pak v nočních tramvajích. Před půl rokem mě u sebe nechal
jeden chlápek, takovej malej hajzl - bejvalej fízl, za to, že
mu uklízím, vařím, nakupuju. Nemáme se moc rádi, ale
potřebujem se a já si mu nikdy nedovolím říct nic víc než
‘ano, pane’ nebo ‘promiňte, pane’. Už se nechci vrátit do
barelu. Chápeš mě?”
,,No jasně Šossé, ale řekni mi, prosím tě, jak se ti to
stalo?”
“Ale jo, proč ne, brácho,” řekl po chvilce rozmýšlení,
“když jsem byl mladší, učíval jsem na průmce fyziku. Byl
jsem mladej, ctižádostivej a dost přísnej, ale na všechny
stejně. Teda to se ví, že jsem měl svý koně a lidi, co jsem
zas nemusel vidět každej den. Studenti mě taky neměli
moc v lásce a dvě mladé slečny na mě vymysleli znásilnění.
Chytře to udělali, zrovna, když kolegyně z kabinetu byla
nemocná, tak za mnou přišla jedna studentka a začla se
svlíkat. To víš jsem chlap, měl jsem s tím problémy, ale vím,
že pro pár takovejhle pěknejch chvil se pak člověku může
zbořit celej svět. Vyhodil jsem ji s tím, že si to necháme
pro sebe. Jenže ona pak šla ještě se svojí kámoškou za
říďou, že přej jsem je obě obtěžoval. Říďa se šel hned za
mnou podívat a našel pod stolem jednu jejich ponožku,
16
co mi tam hodila. Takže nashledanou, pane profesore.
Jejich rodiče to chtěli hnát ještě víš, ale holky pak asi
kápli božskou, protože s tím hrozně naráz přestali. Ale i
tak už jsem měl ve školství konec. Začal jsem dělat v
zahradnictví. Žena mi nevěřila a nemohla se smířit s tím,
že jsem obtěžoval malý holky. Vůbec mi nevěřila. Rozvedla
se se mnou. Soud přiklepl všechno jí - auto, byt,...dceru...
Dcera byla naše, nás obou, na tu neměla právo,” řekl a
naprázdno polkl. Pak si usrkl čaje z ešusu a pokračoval:
“Neměl jsem kde bydlet. Pár přátel jsem sice měl, ale
nikdo si mě u sebe nemohl nechat, což je docela
pochopitelné. Pár měsíců jsem bydlel po ubytovnách s
Ukrajincema a Moldavcema, ale pak přišla zima a to se v
zahradnictví nedělá. Ale jestli si myslíš, že jsem si lehl na
hlavák mezi ostatní, tak to ne. Furt jsem se snažil žít. Na
jaře jsem si postavil takovej malej přístřešek z barelů a
hadrů a nějakej pátek tam přežíval, než mi ho nějakej
hajzl zapálil. Shořely mi tam všechny doklady. Nemohl
jsem si ani vyzvednout výplatu. Úřady to neuměly
vyřešit, a tak se mnou přestali komunikovat. Prostě mě
vyškrtli ze seznamu existujících osob. Pak už to šlo ráz
na ráz. Neumím žebrat, a tak jsem začal krást. Neumím
ani krást, brzo mě dostali a zavřeli. Nevěděli, jak se
jmenuju, a tak jsem pro ně byl prostě jenom číslo. Nebylo
to tam dobrý. Vůbec jsem neměl motivaci žít. Na koho
se těšit, nikomu jsem nechyběl a nikomu jsem nemohl
říct, jak mi je. Ale všechno jsem překonal a nespadl jsem
do těch sraček a furt ještě žiju, brácho, a teď snad jako
poctivej chlap...”
Oheň pomalu plápolal a dohoříval a Šossé pořád cosi
vyřezával.
“No nic, Šossé, poslední uhlíky už dohořívají, je na
čase jít spát. Díky za hezké povídání.”
“Pravda, pravda, brácho, dobrou noc,” řekl Šossé a
začal si rozbalovat své deky hned u ohně. Já si ale
nelehl vedle něj, jak by se slušelo, ale opodál pod smrk.
Prostě jsem mu moc nevěřil. Už několikrát jsem se v
podobných situacích spálil. Dokonce i peněženku s pár
drobákama a klíče jsem si schoval do spacáku, kde mě
akorát celou noc tlačily a pak už jsem tvrdě usnul. V
noci mě probudil tichý monotónní šramot. Pršelo. Hodil
jsem si na hlavu bundu a spal dál.
Ráno, když jsem se vzbudil nezbylo po Šossém než
trocha zváleného šťavele. Vedle mne ležel krásný, ze
smrkového dřeva vyřezávaný džin, jak z pohádek tisíce
a jedné noci. Šossé odešel - asi proto, že jsem mu nevěřil
a on to poznal. Protrhl jsem tu slabou blanku důvěry,
jež se mezi námi pomalu vytvářela. Když jsem s někým
na vandru, musím mu přeci věřit!
Teď ho hledám, abych mu mohl podat pravici a říci:
“Ahoj, brácho, tak kam pojedeme další víkend?”
Láďa Ringo Hemer
Trapsavec 2003
HLEDÁNÍ
Namísto SOS
Voláme May Day
Hledáme konce cest
Kde dál už to nejde
Hledáme svobodu
Když prázdno v duši zebe
Vzýváme oblohu
Hledáme sami sebe
Magdalena Karelová - Waki
Trapsavec 2003
17
“Nech to bejt! Já skočím pro kluky!”
Odhodil jsem sekeru do jehličí a sesunul se vedle. To
byl koneckonců slušný nápad. Co se tady s tím máme
dřít ve dvou. Strom je to na dvě facky, nemohli jsme s
tím hnout - a že je Tallyho kus! Zapálil jsem si cigaretu
a pozoroval, jak kámoš klouže ze stráně dolů na kemp.
Vzadu za ním, kam až jsem dohlédl, probleskovala mezi
stromy hladina jezera a pode mnou se do něj vlévaly
dva potoky. Na ten větší už jsme jezdili léta.
Než jsem si dal posledního páva, kluci se škrábali
nahoru. “Vyplivanej, co?” šklebí se na mě Klob a bez
přechodu zabere za kmen. Noha mu uklouzla po mechu,
padneme na hubu a já dělám, jako bych neměl zrovna
moc co na práci.
“Koukám, že ti prasklo triko, Josefe!” povídám
pomalu a žvejkam stonek trávy. Strom se ani nehnul.
Pade nadhodil smyčku lasa, zatáhli jsme a klouzali i s
tím zatraceným kmenem dolu. Za chvíli už jsme s Petem
bobrovali.
Byla sobota odpoledne, na malou loučku u ústí
potoka pralo slunce a dámy začaly striptýzovat.
Udělali jsme hranici a shodili džíny. Vedro jak v
peci. Tally přitáh na placek svou usárnu a začal se
v ní šťourat. Mrknu na něj a povídám se zavřenejma
očima: “V tomhle hicu? Ty si se zblaznil!” Dělal, jako
by neslyšel. V tom byl fakt cvok. Pootevřel jsem znovu
víčka a vidím ho, jak šmátrá ve spacáku a vytahuje
zevnitř svázaný boxerky. Zadoluje podruhé a vytahuje
druhý pár. Tak zavřu oči a otráveně se otočím na bok.
Něco mě šimrá v uchu. Vyletím a samozřejmě - Bejbyna
prchá do lesa s větví v ruce. Plácnu sebou znovu na
zem a za chvíli ztvrdnu.
Probudilo mě dunění rukavic a funění nasupených
kamarádů. Kousek ode mne sedel Pade a utíral si
pomalu krev ze rtu. Tally už zřejmě vyřídil celou partu
a teď právě zpracovával sličnou tvář našeho osadního
krasavce Mekkiho.
Vzepřel jsem se na lokty a pozoroval se zájmem v
záři zapadajícího slunce nádhernou práci rukou a
nohou zdánlivě vůbec neunaveného Tallyho. Byl to
krásný pohled. Tancoval na špičkách jako baletka a
jeho ruce pracovaly úsporně, zato však bezpečně
zasahovaly. Mekki už zuřil, plácal rukama před
obličejem a občas inkasoval přesně mířenou slupku.
Začaly mě svrbět ruce, ale přesunul jsem se jenom na
pravý loket a přimhouřenýma očima sledoval ten
očividný výprask.Už jsem cítil chuť krve na rozbitých
rtech. Věděl jsem, že teď už zbývám jenom já. Prožíval jsem
v duchu Tallyho direkty, vedené kupodivu vždycky na
nos, cítil jsem je za rozbitého Mekkiho i za Padeho a Peteho
a nakonec jsem si ten svůj skobák začal zamyšleně mnout
mezi prsty.
“Počítám, že chudák Tally bude potřebovat pořádnou
večeři. Vypadá na dva lanšmejdy a hezkej kus hovězího
bifteku. Třeba by moh zatím použít Mekkiho, když tu nejsou
v okolí žádný krávy!”
Prohodil jsem to jen tak do prázdna, ale po očku jsem
pokukoval po Tallym. Zpracovával dál nevzrušeně
Mekkiho obličej a jenom na okamžik šlehl okem tam, co
jsem ležel.
“Stejně si myslím, že s náma jezdí jenom proto, aby měl
pořádný sparingpartnery. Tam, co von bydlí, říkají boxu
eště šerm pěstí, co já vím,” vložil se do toho Klob zadumaně.
Konečně Tally zabral. Odrazil ještě marný výpad
Mekkiho a znenadání švihl rukou po Klobovi. Ten to ale
čekal. Uhnul do strany a pohnul nepatrně nohou. Tally se
rozplác na trávě a rozchechtal se. “Všiváku, počkej, až tě
dostanu do práce!”
Že to Tally umí, věděli jsme všichni už pár měsíců.
Začínal být známý v ringu a většinu svých zápasů
vyhrával. Zkrátka talent. Jednou si přivezl s sebou
rukavice a od té doby je neúnavně tahal na každý vandr.
Všechny z party už omlátil, ale dělal to ležérně, věděl, že
nemá cenu na nás dělat ramena, když jsme v životě nestáli
mezi provazy, jenom já jsem se tomu nějak jaksi vyhýbal.
Ne že bych se bál, ale jednou jsem nebyl venku já, jednou
on, a když jsme se konečně sešli oba, tak to skončilo jako
dneska odpoledne - nikdo už neměl chuť na výprask. Věděl
jsem, že k tomu jednou prostě musí dojít. A to jsem si
vždycky zamyšleně mnul nos.
Dneska už ale muselo padnout nějaké slovo.
“Hele, Tally,” povídám, “koukám, že dneska už máš krve
dost. Pojedeš za tejden na Sluňák?”
Vysoukal jsem se do stoje a začal mu rozvazovat
rukavice. Usmíval se koutkem, lišák, ale přijmul hru.
“Tak jo. Sem už stejně ňákej utahanej. Vod tý doby, co
to s sebou tahám, ste se vy moulové docela vypracovali.
Pomalu už na vás ani nestačím. A s tebou si to rozdám na
Sluňáku docela rád. Pudeme dozadu na ten plácek, tam je
tráva jako v ringu. Jo, říkal mi Pedrák, že prej vod ňáký
doby vzpíráš?”
Nechal jsem to bez odpovědi a táhle zazíval. Člověk se
nesmí dát.
Na Sluňák jsem jel s lehkým mrazením v zádech.
Kamarádi měli péči o můj dech a tak jsem si skoro ani
nezakouřil. V pátek Tally nepřijel, v sobotu jakbysmet. Bylo
nám to divné, ale počasí bylo non plus ultra a sjela se
fajnová parta, takže jsme to vypustili z hlavy.
V jedenáct v noci jsme zaslechli zvuk motoru. Pade zajel
s jeepem až na kemp a nevylezl ani od volantu. Sundal
červený baret, utřel si pot a obhlédl nás, jak jsme tam tak
kolem něj stáli a tiše na něco čekali.
18
“No jo. Tally se rozplác v pátek o zeď. Jel s tátou na
mašině a na ty zdi přistáli v plný jízdě přímo na hlavu.
Jedu z nemocnice, co vám budu povídat - je to s ním
špatný.”
Hned zas odjel a my seděli kolem ohně mlčky, jak
zařezaný. Ani jsme si nevzpomněli na ten slibovaný mač,
ležela nám v hlavě jediná myšlenka - mladý nadějný boxer
a zrovna na hlavu. Jestli se z toho dostane, už si na
rukavice nesáhne ...
Přešlo léto a podzim, Tally už byl doma z nemocnice,
hlavu mu sice pospravovali, ale to víte - s proraženou
lebkou se toho moc
nenaboxuje. Je to škoda,
říkali jsme, ale zaplať
pánbu, že to dopadlo
aspoň takhle. Na jaře jsme
ho znovu viděli, sem tam
vyjel zase ven, ale něco se
s ním stalo, jako by zestárl
nebo co. Pak jsme se
dozvěděli
tu
neuvěřitelnou věc.
Tally to znovu zkoušel
s rukavicema.
Měl to zakázané, to
jsme věděli, ale nemohl
bez toho být. Jednou jsme
se ho na to zeptali a on nám
to potvrdil. Prý je to čím dál lepší a oči mu při tom zářily
jako kdysi. Bylo to na něm vidět, že znovu trénuje. A ve
mně se odněkud z dálky vynořila ta stará, už přes rok
nevyřízena věc. Byla to zapeklitá situace - věděli jsme,
ze ho k tomu v naší přítomnosti nikdy nepustíme a na
druhou stranu tady zase byla v sázce chlapská čest a
slovo - raději jsme o tom nemluvili.
A pak to vyřešil Tally sám.
Byli jsme zase jednou na Sluňáku, pozdní zářijový
slunce pěkně připalovalo a kluci hráli přes potok fotbal.
“Pudem?” povídá Tally ke mně a oba jsme věděli, že
to tak musí být. Kývnul jsem hlavou a nenápadně jsme
vyrazili dozadu proti proudu, na travnatý plácek,
sevřený ze všech stran lesem, aby se někdo nemusel
namáhat s nějakými řečmi. Tally nesl pytel s rukavicemi
a já přemýšlel, jak se mám ksakru zachovat. Došli jsme
na flek, namotali bandáže a jakž takž jsme si navzájem
zavázali tkaničky. A pak povídá Tally, “hele, tahle věc je
mezi námi a mezi námi ti povídám, že sem fit. Nic se neboj
mě praštit, já už si s tebou nějak poradím!”
Skoro okamžitě jsem inkasoval lehký úder na solar,
hekl jsem, jak na to nebyl žaludek připravený. Oťukávali
jsme se. Viděl jsem, že je Tally opět v kondici. Sem tam
mi jako náhodou zavadil o bradu a pak jsem mu naletěl
přímo na direkt - jenom jsem si olízl rozbitý ret. Viděl
jsem mu ve tváři shovívavost a to mě namíchlo. Trochu
jsem přitvrdil. Odpověděl sérií přesně mířených ran a
zase se chvíli pásl na mé marné snaze ho zasáhnout.
Málo platné, teď jsem viděl, že moje obavy byly
zbytečné. On mě prostě k sobě nepustil - uměl to a to je
to celé. Necítil jsem už rty, a když jsem inkasoval hák,
zajiskřilo se mi v očích, potkal jsem pár andělíčků a byl
jsem hin. Když jsem otevřel oči, Tally se v podřepu šklebil
jak sluníčko a povídá “dej si chvíli voraz, vono to nejni
jen tak!”
“Bóže můj, to byla šlupka,” povídám. Lidi, já se vám
rval jako pes. To druhé kolo jsem ještě vzdoroval, ale ve
třetím kole už jsem se jenom věšel. Ruce jako by mi
nepatřily, obličej byl někoho jiného a o plicích raději
nebudeme mluvit. Ten mi dal!
“Člověče, ty seš tvrdej jak vořech,” povídá Tally,
když jsme si navzájem stáhli rukavice a seděli opření o
strom. “Já si nepamatuju, že by někdo z vás se mnou
vydržel tři kola!” “Jo, vořech, to jo. Tvrdej.”
Věděl jsem, že kecá, že mi to jenom voslazuje, ale byl
jsem rád, že mám ten výprask za sebou. Zasmál jsem
se.
“A my volové nevěděli, jak to navlíknout, aby sme
ti neublížili! Dyť seš člověče lepší než kdy jindy!”
Tally se hořce pousmál a povídá tiše: “Ba ne,
kamaráde, nemysli si, já měl pořádně nahnáno.
Kdyby ses bejval trefil semhle, šel sem k zemi možná
na furt.”
Odhrnul vlasy, naklonil ke mně hlavu a já s hrůzou
sledoval tenké pulsování tam, kde má našinec lebeční
kost. Otřásl jsem se.
Beze slova jsme si podali ruce, trochu se ošpláchli v
potoce a loudali se zpátky na kemp.
Kluci dělali, jako že o ničem nevědí.
Ale já byl dokonale K. 0.
Pozn.: poviedka “Box” bola prvýkrát uvedená v
časopise Dým č.7/1976, naposledy v zborníku Čaj s
příchutí jehličí (1992)
Pokračujeme v uverejňovaní tvorby W.Ryvolu. Prevažná väčšina uvedených literárnych diel a dielok sa dožila len jedného-dvoch vydaní, najmä v
trampských samizdatoch 60. a 70. rokov minulého storočia.
Texty v el.podobe poskytol kamarát Vokoun
(Plzeň).
19
Tento rok ma osud zavial na juh Francúzska,
kde som vďaka bicyklu navštívil veľa krásnych a
známych miest na Azurovom pobreží. Či už
napríklad mestečko Saint Tropez, ktoré preslávila
séria komédií o žandárovi v podaní slávneho
L.Funesa, alebo neďaleké Ramatuelle. Malebné
mestečko na poloostrove, z ktorého je nádherný
výhľad na záliv Saint Tropez a blízky masív pohoria
Des Maures, a kde je pochovaný ďalší velikán
strieborného plátna Gérald Filip. Kochal som sa
nádhernou scenériou a architektúrou Provensálska,
ktoré však v lete poznačili veľké požiare. Zhoreniská
celých hektárov lesa bolo vidieť na každom kroku. Čo
ma sem však najviac priťahovalo a čo som už roky
túžil vidieť na vlastné oči, bol Veľký kaňon Verdon.
Toto nádherné dielo prírody je naozaj facinujúce a preto
sa chcem podeliť s vami o zážitky a opísať vám tento
krásny klenot.
Rieka Verdon vyviera z výšky 2250 metrov
pod alpským priesmykom Col d´Allos a neskôr
sa za mestečkom Castellane zarezáva do
vápencového masívu, v ktorom vyhĺbila 21 km dlhý
kaňon. Vysoké skalné steny dosahujú výšky až
700 m, ktoré sú na dne rokliny vzdialené na
niektorých miestach iba 6 m. Prvý, kto začal túto
lokalitu systematicky skúmať, bol geológ a
speleológ E.A.Martel v roku 1905. O dvadsaťtri
rokov neskôr tu už existoval turistický chodník,
ktorý je po ňom pomenovaný.
Verdonský kaňon môžeme preskúmať v
zásade tromi spôsobmi: na člne, peši alebo
autom po ceste vedúcej po vrcholkoch skalných
stien. Prvý spôsob je len pre náročných a je možný
len v prípade dostatočného prietoku vody. Druhý
si vyžaduje veľa času a naozaj výbornú kondíciu.
Nevraviac o tom, že či si chcete kaňon prezrieť
zhora, alebo sa prejsť po jeho dne. Oboje je
náročné a ak sa rozhodnete spojiť obe trasy
(hornú i dolnú), treba si pripočítať veľké
prevýšenie. Najčastejšie si túto európsku prírodnú
pamiatku prezerajú z niektorej z dvoch veľkolepých
horských ciest, ktoré sú vedené tak, aby ste mali
možnosť vidieť tie najúžasnejšie zákutia z
vybudovaných parkovísk a vyhliadkových bodov.
Po južnom brehu vedie Corniche Sublime (v
preklade “vysoká rímsa”), ktorá začína pri dedinke
Aiquines a vedie juhovýchodným smerom cez osadu
Trigance až k mostu cez Verdon Pont de Soleils.
Bola vybudovaná v roku 1947 a najväčšiu pozornosť
návštevníkov vzbudzujú tunely de Fayet, most Pont
d´Artuby a vyhliadková reštaurácia La Mescla Balcony. Zo všetkých troch miest sa vám naskytujú
kolmé pohľady do niekoľko stoviek m hlbokých roklín.
Po severnom brehu vedie Route de la Lavande vedúca
zo spomínaného mestečka Castellane západným
smerom až do dedinky Moustiers Ste.Marie.
Uprostred tejto trasy leží dedinka La Palud sur Verdon
(890 m.n.m) odkiaľ smerovala naša cyklojazda po
okružnej ceste Route des Cretes, ktorú vybudovali v
roku 1973. Meria 23 km a prvá polovica je v stálom
stúpaní, kde dosahujeme najvyšší bod pri Belvedere
du Tilleul (1238 m.n.m). Odtiaľto máme možnosť si
vychutnať výhľad na väčšinu spomínaných lákadiel
južnej cesty a hlavne pohľad do hlbokých zrázov
20
kaňonu. Po absolvovaní okružnej
jazdy nás čaká cyklistický bonbónik
a to 14 km zjazd až k mostu Pont
de Galetas, pri ktorom končia kolmé
steny kaňonu a kde sa rieka Verdon
vlieva do vodnej nádrže Lac de
Sainte Croix (Svätý križ).
Priznám sa, že tú krásu, ktorú
som videl, ťažko opísať slovami,
preto si to pozrite aspoň z
čiernobielych obrázkov (ktoré
redakcia vybrala tak, aby boli
vzhľadom na grafické možnosti
tlačiarne čo najzreteľnejšie). Ale aj
v tomto prípade platí, že radšej raz
vidieť, ako stokrát počuť. Takže, ak
sa budete počas budúcej dovolenky
pohybovať niekde v blízkosti,
nevynechajte návštevu tohto
klenotu. Určite nebudete sklamaní.
Krajšie zábery nájdete v
obrázkových publikáciách o
Provensálsku alebo Alpách, ktoré
sa dajú nájsť v knižniciach, alebo
na internete. Až bude Severka
vychádzať na kriedovom papieri a s
kvalitou tlače porovnateľnou ako
National Geographic, určite tam
zaradíme zábery, ktoré mi
pripomenú Grand Canyon du
Verdon.
Starec (Bratislava)
Ďalšie turistické možnosti v kaňone a blízkom okolí:
- pešia turistika, rôzne trasy v rozsahu 2-8 hodín
- rafting kaňonom rieky trvá 6-8 hodín
- najväčšie Múzeum Prehistórie v Európe (v blízkej jaskyni
Grotte de la Baume Bonne pri obci Quinson nálezy
prehistorického osídlenia)
Informácie možno získať v informačných strediskách a na
webe:
- Aiguines, tel: 0494 70 21 64
- Parc Naturel Régional du Verdon, tel: 0492 74 63 95
- Castellane, tel: 0492 83 61 14
Web: http://www.castellane.org
21
Kamarát, kamarátka,
pozývame Teba a Tvoju osadu na XI.ročník
Slovensko - Českého potlachu
3.-5.september 2004 na Dunaji
Program:
Piatok - príchod, utáborenie, spev pri malom ohni
Sobota - hry pre mužov, ženy a deti
- slezina sheriffov
- vyhodnotenie hier
- slávnostné zapálenie ohňa o 19.00 hod
- vystúpanie skupín v speve
- po 22.00 hod voľný spev a zábava pri ohni
Nedeľa - slávnostné ukončenie potlachu o 10.00 hod
Počas celej akcie bohaté občerstvenie, jedlo a pitie
Prístup na potlachovisko:
Spojky a značenie budú pri pohostinstve Budovateľ
neďaleko Slovnaftu v Bratislave.
- z Hlavnej železničnej stanice Bratislava - autobusový spoj č.74
- z autobusovej stanice Mlynské Nivy - autobusový spoj č.70
vystúpiť pri Slovnafte, odtiaľ pešo k pohostinstvu Budovateľ
(Vlčie hrdlo č.52 - hneď za mostom cez Malý Dunaj)
Cesta motorovým vozidlom - na diaľničnom privádzači
odbočiť smer Prievoz - Podunajské Biskupice - Slovnaft,
zísť na Slovnaftskú cestu (po pravej strane benzínová
pumpa), cez jednokoľajné železničné priecestie, mostík
cez Malý Dunaj, za mostom vpravo pohostinstvo
Budovateľ.
Ďalšie informácie:
Vierka “Medvedica” Boháčová
Romanova 46, 851 02 Bratislava
tel: 00421 902 163623 e-mail: [email protected]
Všetkých prosíme, aby ste počas slávnostného
zapálenia ohňa vypli mobilné telefóny, a aby ste strelné
zbrane a svojich štvornohých miláčikov nechali doma.
Ďakujeme, usporiadatelia.
T.S.Medvedica, T.O.Biela Luna
T.O.Čierny Medveď Bratislava
T.O.Asconia, T.O.Sivý Jastrab
T.O.Čierny Jastrab, T.S.Kinto
T.O.Biely Losos, T.O.Spln
T.O.Biely Netopier
T.O.Šedý Grizzly
S.T.O.Bratislava
T.O.Biely Rys
T.O.Rybníček
T.O.Mexico
T.O.Lišiak
22
Potlachovisko bude medzi
riečnymi kilometrami 1861 a
1862 Dunaja, na bývalom ostrove
Kopáč, ktorý tvorilo Biskupické rameno.
Od Slovnaftu sa treba vybrať proti prúdu
Malého Dunaja po dobre zjazdnej ceste
k lodenici Interu pri nedokončenom
bazéne zimného prístavu. Po brehu tejto
umelej zátoky pokračujeme k hlavnému
dunajskému toku. Vľavo budeme
míňať rad chatiek a na ich konci
nájdeme trampskú lodenicu
Kamarátov Admirálskej kotvy - Kormorán.
Vyjdeme na hrádzu, ktorá prerušila prívod
vody z Micherovej zátoky do Biskupického
ramena, a ktorá stále pokračuje popri
dunajskom brehu. To nám umožní prísť
suchou nohou až na miesto, kam sa
voľakedy dalo dostať len člnom, alebo po
jedinom moste z Biskupíc cez majer
Lieskové.
o - spojky - pohostinstvo Budovateľ
***
5.-7.3. usporiadala parta okolo
trampského časopisu CESTY a
kapely Tempo di vlak (Ostrava) už
7.trampský guláš. Výborná
kuchyňa, výborná muzika a k
tomu výstavka trampských výtvarných dielok. Partnerskej redakcii
želáme naďalej veľa síl.
***
Jar privítali kamaráti zo
Zvolena a polovice Slovenska na
stálom fleku na Mamojkovej.
Keďže šerifka T.O.Lesanky,
Maski, je dlhodobo v USA, pri
organizácii akcie ju zastúpili
rodičia Maťo (známy horolezec
Martin Gablík) a Monika, ktorým
výdatne pomohli kamarát Morka
(PD), Čierny (ZV), T.O.Divá
sviňa a mnoho ďalších.
***
Prvý jarný deň je dátum zrodu
T.O.Biely tesák (Trnava). Tento
rok sa dožila 35.výročia
založenia. Hoci z pôvodných
zakladajúcich členov zostali iba
štyria (Paplon, Muky, Mačeta a
Bublina), zostali verní osade,
trampingu a prírode vôbec. Majú
(zatiaľ ?) zrub - búdu v prenájme
od Lesnej správy Dechtice v
lokalite Malých Karpát, blízko
zrúcaniny “Kláštora sv. Katarínky”. Pokiaľ je to možné,
zúčastňujú sa brigád pri čistení
lesa, studničiek, alebo výsadbe
stromčekov v tejto lokalite. Tiež
nezabúdajú na starých kamarátov trampov, najmä z Bratislavy,
Brezovej pod Bradlom a iných
slovenských a českých miest, s
ktorými sa stretávajú na rôznych
trampských akciách.
***
Kamarát Gazo (voľakedy z
Rimavskej Soboty, dnes žijúci vo
Vígľaši) oslávil 27.3. v početnej
spoločnosti kamarátov svoje 35.
narodeniny. Dodatočne sa
pripájame ku gratulantom.
***
26.3. od 19.00 vo Veľkej sále
Domoviny v Prahe 7 - Holešovicích
usporiadal Tramp Club Praha už
XX.memoriál Jendy Kordy v
trampskej piesni. Uvádzal Ivan
Doležal a účinkovali: Tulák Charlie,
Jitka Vrbová & Standa Chmelík a
trampské skupiny Sešlost (Praha),
Úsvit (Praha), Kamarádi Staré řeky,
Slovensko zastupovali Albatros z
Ivanky pri Dunaji.
***
Zvadlo od Huga, šerifa moravskej
T.O.Chřiby (Koryčany) dorazilo aj na
Slovensko. Osada usporiadala v
dňoch 26.-28.3.2004 už tretí ročník
výšľapu okolo Koryčanskej priehrady cez Cimburk, Vlčárnu (kde
bolo občerstvenie) a cez Vršavu
späť na flek T.O.Chřiby. Všetkých
okolo 40 trampov, ktorí ráno vyšli,
sa aj večer stretli spolu pri pesničke
na zrube, kde bolo veselo až do
rána. Kamarátom z Koryčan patrí
veľké uznanie a vďaka.
***
Už
dvanáste
veľkonočné
“BLOUDĚNÍ 2004” zaviedlo sedem
desiatok účastníkov od Prahy až na
slovenské územie. Táto každoročná vynikajúca akcia, ktorá
spočíva v etapovom putovaní na
základe riešenia rôzynch indícií sa
skutočne pre mnoho putujúcich
mení na ozajstné blúdenie. Okrem
tradične skvelej atmosféry bol
zaujímavý aj námet. Tento rok sa
niesol v znamení odkazu Rýchlych
šípov, čomu mala zodpovedať aj
povinná výbava. Orgnizovala ako
vždy T.O.Dobré činy. Do cieľa
dorazila asi tretina zúčastnených.
***
T.O.Eldorado a Prievidzká parta
pozvala kamarátov na Veľkonočný
vander cez pohorie Vtáčnik. Po
predchádzajúcich ročníkoch boli už
na zvadle upokojujúce slová:
“Žiadny strach. Bude to prechádzka
krásnou jarnou prírodou.”
23
***
24.4. v karvinskom mestskom
Dome kultúry súťažilo vo
finálovej súťaži osemnásť
súťažiacich skupín o víťazného
“Moravského vrabce”. Hoci
stupne víťazov obsadili
moravské kapely v poradí
Kajkery, Celtic Cross a Morgána,
ceny žala aj prešovská Hrdza Veronika Rabadová ako najlepšia
speváčka a cenu primátora
mesta Karviná získala kapela
ako celok.
***
Samotári zo Závlčia (Hradište)
zapaľovali spoločný potlachový
oheň pri západe slnka v sobotu
8.mája 2004. Hoci počas
celého víkendu hrozil dážď,
akcia sa s prispením všetkých
prítomných vydarila.
***
Štvrtý výročný oheň T.O.Biele
vrany (MT) zahorel na Lúkach
krásnych
divožienok
15.5.2004.Popoludňajší a
večerný program síce narušil
nepríjemný dážď, ale
prevažnej
väčšine
zúčastnených to na nálade
neubralo. Na akciách tejto
mladej (vekom aj zložením)
osady je sympatické, že sa vždy
zíde veľa mladých trampov až
najmladších trampuliat.
***
15.5. sa v Ivanke pri Dunaji na
fleku “U Rusa” konal 30.potlach
T.O.Tarpan
***
Pro všechny kamarády ze
Slovenska - od 1.5. je průjezdný
přechod Bílá - Baraní. Na Bílé
se odbočí na Bílý kříž a po
1500 m jste na Bukovině, kde
letos bude celorepublikový
sněm České tábornické unie
(ČTU) a 12. ročník Mistrovství ČR
v hodu nožem a sekyrou.
***
5.júna 2004 - slávnostný oheň
T.O.Eldorado (PD) na fleku
Osia lúka pri príležitosti
šiesteho výročia založenia
osady.
***
Spoločný potlach T.O.Apači
(16, Stará Turá) a T.O.Nový
Tobos (15, Senica) na vrchu
Roh 18.-20.6.2004
***
Niekoľko správ zo života
T.O.Stopa (Handlová):
v sobotu 3.4. malý výšľap s
niekoľkými kamarátmi a deťmi
do prebúdzajúcej sa jarnej
prírody a na “Martinku” (pozn.
- flek s chajdou nad Handlovou); v predveľkonočnú
sobotu 10.4. vyčistená a
opravená studnička v Novej
Lehote; 29.4. - 21.výročie
založenia osady; v nedeľu
2.5. Jarné streľby na Vilovej
chate - strieľalo sa z dvoch
vzduchových zbraní a
spomedzi desiatky súťažiacich sa na prvom mieste
umiestnili Kuťo a Ali s
rovnakým počtom 73 bodov;
***
Z Trampského spravodaja mesačníka handlovských trampov:
Na prelome apríla a mája vyrazili na
“Jarný vander na Poľanu”
T.O.Oregon a Bobor (Handlová).
Futbalový turnaj poriadaný
handlovskými osadami 8.-9.5. na
fleku osady Dvorana slávy vyhrala
T.O.Oregon. Kamaráti si pripomínali
výročie založenia T.O.Ontário (30)
a T.O.Tulák (21). 27 rokov je od
založenia T.O.Bobor a 24 od vzniku
T.O.Orly. 29.mája - tradičný prechod
“Handlová - Čertovo jazierko” už od
r.1997 poriada trampská dvojica Šípy
(Jimmy a Reny). “Hľadači čias
minulých” zapaľujú oheň letného
slnovratu 19.6. na Slnečnej lúke pod
Medvedími skalami.
Zlatokopecké leto 2004
31.6.2004, Povrazník
7.- 8.8.2004, Zlatá Idka
10.- 22.8.2004, Revištské
Podzámčie (majstrovstvá sveta)
25.9.2004, Prievidza
***
Spomienkový oheň za + Cibuľu, šerifa T.O.Veľký Medveď
zahorel 5.6.
*
Zádušná omša za Kasiho a ostatných trampov v r.k.kostole
v Handlovej bude 27.augusta o 18.00 hod a náväzne na to
Spomienkový oheň 28.-29.8. na fleku Lobos.
*
V tej súvislosti zverejňujeme výzvu kamarátky Sovy, ktorá
spracováva údaje o našich zosnulých kamarátoch pre
KRONIKU SPOMIENOK:
“Kamarát, kamarátka,
ak máš kamaráta / -ku, ktorý už nemôže stáť pri táborových
ohňoch a chceš, aby si ho ostatní pripomínali, pošli na
uvedenú adresu - fotografiu, civilné meno, prezývku, dátum
narodenia a úmrtia a osadu, ktorej bol členom. Môžeš uviesť
aj nejaký výrok, ktorý bol pre neho / pre ňu typický.”
Mária Lanková - LAMA
Dielenská Kružná, P.O.Box 72, 038 61 Vrútky
24
***
Slezinu na fleku Suchánka v
Malých Karpatoch zvolali
T.O.Pardáli a Lupino na 26.júna.
***
Vianoce začiatkom leta ?
Recesistickú akciu “Vianočná
párty” chystajú prievidzkí kamráti
Morka a spol. na prvý júlový víkend.
Len by nenapadol sneh ...
***
Detská trampská únia organizuje
v Rakšianskej doline už X.ročník
detských trampských táborov. V
termíne od 18.7. do 14.8. prebehnú
štyri týždňové turnusy.
Kto chce priložiť ruku k dielu,
alebo záujemcovia o bližšie
informácie o činnosti DTÚ sa
môžu obrátiť na adresu:
Detská trampská únia,
P.O.Box 72, 038 61 Vrútky,
telefón na Friga: 0905 458981
***
Tohtoročný jubilejný 20.ročník ČS
Pony Expressu štartuje 16.8. v
nemeckom Haren. Na českom
území sa odovzdá pošta 20.8. v
Studánkách. Jedna vetva z ČR
zamieri do poľského Przysieczu,
kam dorazí 23.8. Ďalšia trasa
povedie cez Suchdol nad Odrou Kletnou, odkiaľ vyrazí slovenská
vetva. Odovzdávka je na
Bumbálke 22.8. Cieľová méta
záverečnej etapy čaká jazdcov
24.8. v Košiciach.
***
Poslední sobotu v srpnu je u
Hospody na Stvořidlech na
Sázavě velký oheň, ke kterému se
sjíždějí každoročně trampové z
celé ČR. Hospoda je v květnu
otevřená o víkendech, od června do
srpna je otevřena stále, v září opět
jen o víkendech.
správy:
Bublina, šerif TCP Rejža,
Smrťo, Ďáblík, Brčko, Kriss,
Ali, Reny, Tony Bay, Bzučo,
trampská tlač a internet
Tik - Košice
“... a vraj tiež robia Jarník!”,
končila správa.
Že by som šiel aj druhýkrát
privítať jar? Prečo nie...
V predvečer som si zase spomenul
na kamaráta, ktorého som pred rokmi
pozýval na zimný vander. Odpovedal niečo v tom zmysle, že “on sa v
robote v hale namrzne cez týždeň
dosť”. Onehdá mi to pripadalo
zvláštne, ale teraz po čase si na neho
spomeniem vždy, keď idem na vander skoro ráno. Vstávam hrozne
nerád. Tak som šiel tentokrát až
obedňajším vlakom. Na známej staničke som vystúpil jediný. Napadlo
ma niečo v zmysle “Lost cowboy”...
Práve som prechádzal po moste
ponad vodnú hladinu priehrady,
keď som zazrel nejaký pohyb na
hladine. Ale nebola to ryba ani
vodný vták. Z vody uprostred
trčalo šikmo nahor niečo ako kus
dreva či labutí krk bez tela. Ani by
som sa nad tým nepozastavil, keby
sa to nehýbalo. Nacvičeným pohy-
bom pištolníka som vytiahol foťák a
stihol jediný záber. Potom “vec” nehlučne zmizla vo vode. Že by reči o
Ruž-Nesske naozaj mali “niečo do seba”?
Hneď za mostom som počul výrazný
bzukot. Úle som nablízku nevidel, ale
vec som si vzápätí vysvetlil, keď spoza
zákruty vyšlo pomaly auto jemne bzučiac motorom. Ale aj po jeho odchode
bzukot ostal. Hmyz priamo nado mnou
obliehal kvety nejakého stromu.
Rozkvitnuté konáriky na dosah rúk už
neboli. Blízko je záhradkárska kolónia...
Na odbočke som zaváhal. Prečo sa
vlastne nechodí popod salaš dolinkou
potôčika ako kedysi? Šiel som overiť.
Miestami pripomínala dolinka močarisko, miestami smetisko. Aha...
Šiel som zvoľna po lúke a do svahu
a videl som približovať sa starú jabloň.
Je to tá jabloň, o ktorej som bol pri prvých
vandroch presvedčený, že presne potiaľ
mi vydrží sila. Tam padnem a umriem
od únavy. Vtedy som aj padol, ale
neumrel. Teraz je akosi blízko. Je niečo
na teórii “zmršťovania sa zemegule”.
Komu sa nelení, tomu sa zelení
- v Horním Jelení
Posledný májový víkend kamaráti v Horním Jelení
usporiadali už 29. ročník festivalu trampskej piesne.
Slovensko reprezentovala skupina Pekaringo,
poskladaná z chlapcov z Bratislavy a Ivanky pri Dunaji.
Z devätnástich zúčastnených skupín skončili na
piatom mieste. V konkurencii tak kvalitných skupín,
ako Ozvena z Brna, chrudimská Chrpa, či Pupkáči, je to
pekný úspech. Okrem kvalitného umiestnenia získali
aj väčšinu z udeľovaných cien. Cenu sympatie divákov,
ku ktorej nemalou mierou pomohli najmladší členovia
skupiny, jedenásťročná Lucia a šestnásťročný Pupek,
cenu za najlepšie prevedenie starej trampskej piesne
(zloženej do roku 1950) za pieseň Šilhavý mariňák, a
gitarista Pedro si odniesol placku za najlepšieho
inštrumentalistu. Po rokoch slovenského pôstu na tejto
akcii je to výrazný úspech. Celkovo prví skončili
nakoniec sympatickí Kamarádi Velké řeky.
Na festivale vystúpila ako hosť aj hlavná organizátorka
tohtoročného slovensko-českého potlachu
Medvedica, ktorá všetkých prítomných kamarátov na
Slovensko pozvala.
-red-
O kus ďalej ma potešili motýle.
Sľubovali pekné počasie. Jeden
“bábočiak pávooký” mi kľučkoval
rovno pred nosom a podchvíľou
sadal na kamene na chodníku
predo mnou. Akoby mi naznačoval, že idem správnym smerom. Raz
sa dal zlákať okololetiacou kamarátkou, ale zase sa vrátil ku mne.
K prameňu neďaleko fleku som
došiel až po hodnej chvíli. Hodinky
mi tvrdili, že predtým som to
stihával skôr.
A tak som sa zamyslel nad
teóriou “nerovnomerného chodu
času - čas plynie nerovnako rýchlo”.
Alebo možno založím čisto novú
teóriu (založenú na dnešnej skúsenosti) o “nerovnomernom zmršťovaní a vydúvaní sa zemegule”.
Iste nájdem kamarátov-vedcov,
ktorí empiricky dospeli k rovnakej
teórii. Z vedátorskych úvah ma
vyrušil jemný bzukot. Márne som
sa obzeral po “kvetnatom” strome.
Bol to vzdialený zvuk motorovej píly.
Pátracia akcia na trampskom potlachu
Asi tak by zneli palcové titulky v bulvárnej tlači. Pravda
bola omnoho prostejšia, i tak však pre zúčastnených
znamenala dostatok adrenalínu.
Na potlachu T.O.Eldorádo (Prievidza) v priebehu
sobotného dopoludnia zablúdil v lesoch podhoria
Vtáčnika náš syn Jakub Dočkal. Svoje zohrala u 15ročného chlapca určite aj únava po predbdenej noci. Pri
hľadaní húb sa ľahko stratí orientácia, počasie v ten
víkend nebolo ideálne a blízkosť starých banských diel
v nás večer vzbudila riadne obavy.
Počas noci, za pomoci kamarátov so stykmi v Horskej
službe, u záchranárov, aj medzi policajtami, sa zhromaždilo
množstvo ľudí ochotných zapojiť sa do pátracej akcie.
Našťastie, v nedeľu doobeda sa Kubo sám ohlásil. V
ťažkej situácii zachoval chladnú hlavu, našiel si v lese
suché miesto na prenocovanie a ráno sa dopracoval do
civilizácie. Noc strávená vonku sa na ňom neodpísala
ani len nádchou ...
Na tomto mieste vyslovujeme vďaku všetkým kamarátom,
ktorí sa zapojili do pátracej akcie, trampom, horskáčom,
záchranárom, policajtom, ochranárom, nech sme ich
zobudili v ktorúkoľvek nočnú hodinu.
rodičia Čierny a Chrústik
25
Rád by som na začiatku upozornil kamarátov,
že v tomto príbehu sa nepíše o alkoholikoch, ale o
normálnych ľuďoch, ktorí majú občas slabšie
chvíľky. Postavy sú skutočné, ale mená sú zámerne
zmenené. Takže podobnosť je čisto náhodná......
Bol to jeden z krajších dní v roku, lebo sme boli
v malebnom prostredí pod Čabradským hradom.
Rozhodli sme sa pomôcť kamarátom z Hadieho
údolia pri čistení hradu. Slnko svietilo a všetko
nasvedčovalo tomu, že bude krásny jarný deň.
Nálada bola výborná, i keď musím priznať, že na
tom mala sčasti zásluhu domáca malinovica.
Dali sme jej meno Päťdesiat-Peťka . Zdalo sa
nám to uletené, ale prečo by sme nemohli dať
meno čutore s trochou alkoholu.
55. doniesol Bafo ako hlboko podpultový tovar.
Bola len na zahriatie, to keby sa náhodou príliš
schladilo. Ako hlavný patrón a prísny dozorca
55. sa ponúkol Masťo. Všetci sme s tým súhlasili.
Časom sa ukázalo, že to bol omyl nevídaných
rozmerov.
No kto už len môže urobiť capa záhradníkom?
My, z čistého nerozumu.
55. vyprchala skôr, než by človek
predpokladal. Dno v čutore bolo už na dohľad
a nášmu “capkovi” sa zväčšoval úsmev. Lesk v
jeho modrých očkách prezrádzal, že z 55. sa nám
grgať nebude. To už prebiehali práce na hrade.
Zrejme opojenie z 55. alebo vyššie sily na hrade
vnukli Masťovi obchodného ducha. Začal
kamarátom ponúkať malinovicu na litre za výbornú
cenu.
Onedlho bolo záujemcov viac než dosť. Kto by
nechcel aspoň litrík kvalitnej malinovičky na
zvláštnu príležitosť? Žiaľ, nikto z nich netušil, aká
je skutočnosť krutá. Sám Bafo s obtiažami zohnal
jednu fľašku od kolegu z práce. A náš dealer mal
už zákazníkov na dobrých 15 litrov.
Ťaženie nášho hrdinu nebolo ani zďaleka pri
konci. Gentleman Masťo pozval dve kamarátky
na dobrú arabskú kávu. Baby onedlho dorazili na
poschodie v chate.
Komédia sa mohla začať. Vysvitlo, že hostiteľ
nemá žiadnu kávu, ani len varič, na ktorom by
uvaril vodu, ktorú tiež nemal. Keď to zbadal Kuvik,
dostal záchvat smiechu. Komédia pokračovala o
niekoľko minút, keď dorazili záujemcovia, aby
utvrdili svoje objednávky na malinovicu.
To už nie len Kuvik ležal v záchvate smiechu, ale
celé osadenstvo, ktoré bolo v hornej časti chaty.
Kamarátkam sa mohlo o káve len snívať. No a tí, ktorí
chceli uskutočniť dobrú kúpu? Ostali nemo hľadieť
na dealera. Nikto by asi nechcel byť v tej chvíli v jeho
koži.
Nuž, čo si navaril, musel si aj zjesť.
Náš brigádny dealer Masťo sa určite poučil, lebo si
zrejme zobral viac než uniesol. A pre poučenie si
pokladám za povinnosť podeliť sa o tento zážitok so
všetkými kamarátmi.
Čo z tohto príbehu ešte spomenúť?
Masťa sme vyhlásili za dealera a komika brigády.
Takže kamaráti, pozor na falošných dealerov, ktorý
ponúkajú lacné a veľmi dobré pitie.
A na záver ešte jeden dobrý tip pre kamarátov z
redakcie : “Vieme o jednom celkom dobrom dealerovi,
ktorý má výnimočné schopnosti a určite dokáže
pomôcť pri propagácii Severky....”
Žeby Masťo????
26
Káčer (T.O. Losí Potok)
Bol to jeden z víkendov na konci
zimy, keď sme si sobotu spestrili
turúrou (dlhšou túrou) na Kňaží
stôl. Keďže sme sa museli brodiť
zvyškami snehu, niektorých to
zmorilo viac, takže po zdolaní
vrcholu sa vrátili do chalupy.
Zvyšok si spravil ešte malú
občerstvovaciu zastávku v
miestnom šenku. A tam to
začalo.
Hapymu sa po druhom pive
zobudili umelecké bunky a začal
spriadať plány. “Tých mastňákov
na chalupe by sme mali dajako
prekvapiť”, sucho skonštatoval
a začal inscenovať celú akciu,
ktorú nezaintersovaný videl
nasledovne:
Unavení túristi, sediac v
teplúčku chalupy pri kávičke,
rozoberali životne dôležité
problémy, sušili svoje prepotené
prádlo a netušili, čo sa na nich
šije. Podotýkam, že väčšinu
tvorili osoby nežnejšieho
pohlavia, lebo správni chlapi boli
v tej druhej skupinke. V tom sa
rozleteli dvere a dovnútra vtrhol
zadýchaný Dudroš a trhaným
hlasom vydával zo seba kusy
viet: “Nevideli ste mi kľúče od
auta? Je medzi vami niekto, kto
nepil? Robin si zlomil nohu!
Treba ho odviezť do nemocnice!”
Prítomí, nechápajúc čo sa deje,
začali v prvom momente
pochybovať o pravdivosti jeho
slov. Či to náhodou nie je jeden z
povestných Hapyho kanadských
žartíkov. Na otázky typu:
“Nerobíte si z nás srandu? Ako
sa mu to stalo?” a podobne,
zámerne neodpovedal. V tom
Gabika zbadala cez okno, ako
vnáša do dvora najsilnejšia
dvojica na rukách Robina, ktorý
predstieral v tvári silné bolesti.
Ľavú nohavicu mal vyhrnutú a z lýtka sa mu rinula “krv”. “Boha, baby!
Je to pravda! Robin je ranený!”- vykríkla Gabika a vybehla von. Za ňou
celá posádka chalupy. Niekto “omylom” zapol alarm na aute, ktorý
svojím kvílením len zdramatizoval situáciu. Vedľa stojaci Luci pri
pohľade na “krv” vrhol do snehu tyčku (šabľoval rozžuté oriešky s
pivom). Hapy k tomu ešte zreval: “Nestojte tu ako blbci, dajte nejaký
obväz!” Dielo bolo dokonalé. Prekvapeným a šokovaným chalupárom
by sa v tej chvíli krvi nedorezal. Bledí stáli na priedomí a nevedeli, čo
robiť skôr. Ten pohľad na nich však aktéri nevydržali a pustili sa do
hurónskeho rehotu. Trvalo to ešte pár minút, kým “diváci” pochopili, že
ide o tvrdý žart, a s rôznymi poznámkami na Hapyho sa pripojili k
väčšine, aby zapili dokonale zinscenovanú nehodu.
Ak si myslíte, že sa v ten večer o ničom inom ako o prežitom šoku
nehovorilo, máte pravdu. Má to však ešte jeden dovetok. Práve v tom
čase kúpil susednú chalupu ďalší Blavák (alebo ak chcete “paštekár”),
ktorým je už dnes náš kamarát Paľo. A ten celú akciu sledoval z
okna a nechápal, prečo nik z nás nešiel so zraneným kamarátom na
pohotovosť. Keď nám po roku opisoval tie pocity, ktoré vtedy prežíval,
bavili sme sa na túto tému druhýkrát. Vraj už rozmýšľal nad tým, že
sa nám sám ponúkne, aby zraneného odviezol do nemocnice. Len
sa neodvážil zapliesť sa do hlučnej bandy neznámych susedov.
Starec (Bratislava)
Najkrajší deň
Je správne
- Miki, dovoľ aby som ti zablahoželal,
dnes je najkrajší deň tvojho života.
- Ale veď ja sa žením až zajtra ?!
- Veď práve preto !!!
- Sestrička, chcem, aby ma pán
doktor vyšetril !
- Pane, ale tu ste u zverolekára ...
- No veď práce, ja mám strašnú
opicu !!!
Premiéra
Policajti zastavia auto. Vodička zroluje okienko a spytuje sa ich:
- Tak, kam to bude, trampíci ?
- Pani, ale my nie sme stopári, my sme policajti.
- No, tak policajtov som ešte neviezla.
27
OBSAH
TRAMPSKÉ
MÚZEUM
ANKETA
Aktuálne info nájdete na
http:severka.nfo.sk
***
Máte výtvarné cítenie a dobrý
nápad ? Vyhlasujeme súťaž
na logo trampského múzea.
Svoje návrhy posielajte na
adresu redakcie do konca
októbra 2004.
Už dlhšiu dobu sa objavujú hlasy
na zmenu formátu a grafického
prevedenia SEVERKY. So súčasnou podobou sa stretávate od čísla
2/1998 a toto je 22 číslo ...
Uvedomujeme si, že všetko má
svoje výhody aj nevýhody, ale
nechceme rozhodnúť bez poznania
čo najširšieho spektra názorov.
Váš pohľad na otázku: SEVERKA
vo formáte A4 (súčasný) alebo
A5 (polovičný, ale s väčším
počtom strán) ? očakávame na
adrese redakcie.
UZÁVIERKA ĎALŠIEHO ČÍSLA
SEVERKY JE 10.SEPT. 2004 !!!
NA ČÍSLE SPOLUPRACOVALI:
texty: Krokodýl - KFTP, Pavúk, Starec, Čierny, Pedro, Marshal, Bača,
Bludný Hobo, Amazónka, Waki, Ringo, +Wabi Ryvola, Medvedica,
Tik, Káčer, D’Ady, Bublina, šerif TCP Rejža, Smrťo, Ďáblík, Brčko,
Kriss, Ali, Reny, Tony Bay, Bzučo
kresby a foto: Ali (o1), Kordítko (s 16), Lexo (s 27), Bludný Hobo (o2,
s3, 10, 11, 13, 14, 15, 26), D’Ady (s7, 9, 17), Bača (s12, 14), Starec (s 4, 20,
21), Miki Ryvola, Aleš (s 4, 5)
ďalšie zdroje: www.infobudka.sk, www.folk.sk, Trampský spravodaj
TCB, Trampský spravodaj (Handlová), Pekelník - Kronika T.O., Puchejř,
www.sazp.sk, www.boko.cz
str.2 obálky - KEĎ KAMARÁTA MÁŠ
str.3 - DVORANA
- Cestou na osadu
str.4 - TIP NA VANDER
- Kalamárka
str.5 - NA ZELENÚ NÔTU
str.6 - POSTOPÁCH TULÁKOV
str.7 - HMMM
str.8 - PESNIČKA TULÁCKA
- Sviatok hudby v Rači
- Kalendár CFT
- Pesnička v tomto čísle
- správy
str.10 - PORTRÉT
- Richard Šebeček - Marshall
str.12 - KEĎ NÁS NAVŠTÍVI MÚZA
- Hurá Európa
- Vám dolu
- Margaréta
- Také vanderpísaničky
str.15 - KULTÚRNY BEDEKER
- Čítam, čítaš, čítame ...
str.16 - PORTA BOHEMICA
- Na vandru s prostorem
- Hledání
- Box
str.20 - SPRÁVY Z CIEST
- Grand canyon du Verdon
str.22 - DO VAŠEJ POZORNOSTI
- slovensko-český potlach
str.23 - VYTRHNUTÉ Z CANCÁKOV
- Cestou
- Komu sa nelení ...
- Pátracia akcia
str.26 - NAJVÄČŠIA RADOSŤ...
- Ako kamarát Masťo...
- Inscenácia
Svoje príspevky môžete zasielať na adresu:
D’Ady - Adalbert Mezei, Hronsecká 36, 976 31 Hronsek
Pokiaľ máte možnosť písať na počítači a posielať e-mailom, môžete priamo na adresu [email protected].
Súbory ukladajte vo formáte *.txt, obrázky a fotografie nescanujte, pošlite originály, na požiadanie ich
vrátime.
Ak túto možnosť nemáte, nevadí. Píšte aj ručne, alebo na obyčajnom písacom stroji.
Vydáva Trampské združenie SEVERKA
Jilemnického 23/15, 036 01 Martin
Kontaktná adresa redakcie:
SEVERKA - vydavateľstvo tlače
Adalbert D’Ady Mezei
Hronsecká cesta 36
976 31 Hronsek
Šéfredaktor a grafická úprava:
Adalbert Mezei (D’Ady)
Redakčný kruh:
každý, kto priloží ruku k dielu
ISSN 1335-3802
Elektronická pošta a web:
[email protected]
http://severka.nfo.sk
Objednávky prijíma:
redakcia SEVERKY