Liptovský Trnovec - Liptovské kultúrne stredisko

Liptovský Trnovec - Liptovské kultúrne stredisko

Liptovský Trnovec
Úvod
Liptovský Trnovec leží v strednej časti Liptovskej kotliny vo výške 570 m n.m.
v doline potoka Petrušky.
Najbližšie okolie Liptovského Trnovca bolo osídľované už v neskorej dobe kamennej
(2500 - 1900 p.n.l.) a v staršej dobe železnej (900 - 700 p.n.l.), o čom svedčia zachované
veľké kniežacie mohyly Bubon, Kontraverzia, Kotlíček (Všivavý vŕšok) a Konislava.
Trnovec existoval už pred 11. storočím a tak ako susedná Teplá a Bobrovec patril
k najstarším slovenským sídliskám v Liptove, ktorých obyvatelia žili v rodovej spoločnosti.
O tom, že územie okolo dnešných obcí Trnovec a Beňušovce boli osídlené podstatne skôr,
ako to potvrdzujú prvé písomné zmienky, svedčia náleziská keltských hrobov v katastri obce.
V 12. storočí po prechodnej závislosti od poľských panovníkov sa stal Liptov už
trvalou súčasťou Uhorského štátu. Liptov od začlenenia do tohto nového štátneho útvaru sa
stal výlučne kráľovským majetkom v rámci veľkej Zvolenskej župy. Pôvodné slovanské
obyvateľstvo sa stalo kráľovskými poddanými, podriadenými kráľovskému županovi
sídliacemu vo Zvolene. Zástupca župana sídlil na hrade Liptov v sielnickom chotári, ktorého
hlavnou úlohou bolo strážiť strategickú cestu vedúcu z Považia na Oravu a ďalej do Poľska
a na Spiš.
Prvé historické zmienky o osídlení územia Liptova sú z 13. storočia za panovania
uhorského kráľa Belu IV., ktorého kolonizačné snahy viedli k prideľovaniu pozemkov
a nových práv. V roku 1265 kráľ Belo IV. upravil povinnosti a práva svojich poddaných
v Liptove. Táto úprava sa vzťahovala aj na obyvateľov Trnovca a obec uchovávala tieto
výsadné listiny - p r i v i l é g i u m - pre obyvateľstvo celého Liptova. Hovorilo sa v ňom
o živote poddaného ľudu v Liptove, o hospodárskych, právnych a sociálnych pomeroch.
Privilégium bolo znova potvrdené kráľom Štefanom roku 1270.
Najstaršia priama správa o Liptovskom Trnovci je v listine kráľa Ladislava IV. z roku
1283. Kráľ vtedy daroval zemanom matiašovský majetok, ktorý ležal v susedstve trnoveckého
chotára (villa Tornouch). Trnovec už vtedy jestvoval, mal ustálený chotár, čo svedčí o dlhšom
trvaní tunajšieho sídliska pred rokom 1283.
Trnovec bol v 14.–16. storočí dokázateľne sídlom farnosti. Kostol jestvujúci
začiatkom 14. storočia bol zasvätený Jánovi Krstiteľovi a v 16. storočí sv. Duchu.
Súčasný kostol sv. Ducha (kat.) klasicistický z roku 1810 až 1820 je postavený na
mieste stredovekého kostola (zo začiatku 14. storočia). Vo veľkom požiari roku 1874 zhorel
aj s vežou spolu s katolíckou školou. Neskôr bol renovovaný.
Trnovec patril ku kráľovským majetkom, od polovice 13. storočia liptovskému
Starému hradu (hrad Liptov – pomenovanie toho istého hradu) a posledným hradným
kapitánom bol husita Peter Komorovský.
V 13. a 14. storočí boli v Liptove už vytvorené predpoklady pre povýšenie niektorých
osád na mestá. Trnovčania sa začiatkom 15. storočia usilovali získať od kráľa aspoň časť
práv, aké užívali mešťania v neďalekej Ľupči. Podarilo sa im to v roku 1429, kedy dostal
Trnovec od uhorského kráľa Žigmunda zvláštnu výsadnú listinu (z 28. júla), podľa ktorej sa
stal slobodnou obcou s právom konať trhy každú nedeľu a jarmok na Turíce, dostal tie isté
privilégiá ako mešťania v Nemeckej (dnes Partizánskej) Ľupči. Privilegiálne listiny mestečka
Trnovec znamenali, že si Trnovčania mohli slobodne voliť richtára, ktorý mal aj súdnu
právomoc a tým boli vyňatí spod súdnej právomoci liptovského župana. Ďalej znamenali
právo rybolovu, ale aj právo ťažby drahých a farebných kovov s povinnosťou odvádzať časť
príjmov z tejto ťažby priamo panovníkovi. Nakoniec výsadná listina znamenala oslobodenie
od platenia cirkevného desiatku ostrihomskému arcibiskupovi.
120
V roku 1465 kráľ Matej Korvín potvrdil privilégiá, ktoré dostal Trnovec od Jána
Huňadyho v roku 1449 a menoval ho kráľovským mestečkom. Za toto právo platil Trnovec
60 zlatých ročne kráľovskej komore. Znamenalo to preň veľké práva: päť výročitých
jarmokov, týždenné trhy, právo meča (mohli aj na smrť odsúdiť zločincov). Z toho obdobia
je dodnes zachovaný pranier so železným mečom a okovami na pripútanie nešťastníka
(v súčasnosti chránená kultúrna pamiatka pri budove Obecného úradu). Kráľ Matej Korvín
v roku 1480 oslobodil obyvateľov obce od platenia mýtnych poplatkov a určil stály ročný
poplatok namiesto desiatok. Kráľ tak pomáhal Trnovčanom vybudovať si obydlia spustošené
vojskom poľského kráľa Kazimíra, ktoré tiahlo Liptovom v roku 1472. Kráľ Ján Zápoľský
v roku 1527 taktiež oslobodil Trnovčanov od platenia cla a mýta a povolil im obchodovať,
v roku 1638 kráľ Ferdinand III. im rozšíril jarmočné výsady, kráľ Leopold I. dovolil
Trnovčanom poriadať ďalšie tri krajinské jarmoky: na Mateja, Vavrinca, Gála a Luciu.
Aj keď Trnovec bol privilegovaným mestečkom, ťažilo ho bremeno feudálnej
závislosti - bol majetkom panstva Likava a vyvíjal sa ako zemepanské mestečko. V 16. – 18.
storočí najviac trpel feudálnou závislosťou na likavskom panstve. Spory s Likavským
panstvom, ktoré nerešpektovalo výsady viacerých miest Liptova (Ružomberok, Sielnica,
Nemecká Ľupča), vyvrcholili v roku 1750, keď sa celá záležitosť dostala pred kráľovskú
komoru. Ani odvolanie na najvyšší súd do Pešti po rozhodnutí komory v prospech likavského
panstva nebolo celkom úspešné. Konečný výrok najvyššieho súdu z roku 1764 znamenal síce
priznanie platnosti mestských práv všetkých 4 mestečiek, ale súčasne potvrdil ich závislosť na
likavskom panstve.
Z kolekcie trnoveckých listín si pozornosť zasluhuje aj listina vydaná zemanmi
Liptovskej župy z roku 1582, že Trnovčania nikdy „nerobotovali“ na hrade Liptov. Svedčí
o privilegovanom postavení Trnovca a o skutočnosti, že zhromaždenia šľachty (generálne
kongregácie) sa konali v Trnovci.
V 16. storočí zasiahla Trnovec reformácia. Od roku 1707 do roku 1781 nebola
v Trnovci evanjelická cirkev.
V polovici 16. storočia mali Trnovčania osobitný dom (Rathaus – radnica, mestský
dom, urbársky dom - budova, v ktorej neskôr sídlila aj Trnovecká občianska beseda,
k tomuto účelu slúžila až do povojnových rokov - 1950), v ktorom úradoval richtár
s prísažnými, kostol, faru, školu, chudobinec, resp. špitál a panskú krčmu. Bol tu tradičný
mlyn. Koncom 16. storočia bol Trnovec väčším mestečkom ako susedná Sielnica a Bobrovec,
ale aj ako Vrbica a Mikuláš. Ekonomickým základom jeho mestskosti bol tunajší trh
a jarmok. V roku 1625 pracovala v Trnovci mestská píla.
O Trnovci v 18. storočí si môžeme urobiť obraz z výsledkov prvého úradného sčítania
obyvateľstva v Uhorsku z roku 1784, kedy mal Trnovec 157 domov a 1094 obyvateľov.
Mestečko Trnovec bolo väčším sídliskom ako Mikuláš (78 domov) aj Vrbica (133 domov).
Obyvatelia Trnovca sa zaoberali poľnohospodárstvom, pestovaním konope, kapusty,
hrachu, výrobou plátna, remeslami, tesárstvom, výrobou šindľov, varením piva a pálenky
(neskôr pálenica zhorela pri požiari roku 1860), spracovávaním dreva a pltníctvom. Tunajší
farbiari si založili začiatkom 19. storočia cech a spolu s inými mestami tvorili jeden veľký
cech, do ktorého boli začlenení farbiari z Ružomberka, Nemeckej Ľupče, Lipt. Sv. Mikuláša,
Sielnice a Hýb.
V druhej polovici 19. storočia bola v Trnovci zriadená obecná svojpomocná sýpka
(pokladnica na zbožie), predchodkyňa neskoršieho peňažného ústavu Vzájomnej
pomocnice, ktorú si Trnovčania založili v roku 1876. Svojpomocná sýpka slúžila
obyvateľom, ktorí si za primeraný úrok požičiavali obilie (zbožie). Úrok potom taktiež
uhrádzali v naturáliách – obilím. V roku 1897 si obyvatelia založili aj Gazdovské potravné
družstvo, ktorého iniciátorom bol ev. farár M. M. Bella a pôsobilo podobne ako Vzájomná
pomocnica až do zoštátnenia v roku 1950. V roku 1936 mala Vzájomná pomocnica 152
121
členov a jej kancelária (úradovňa) bola v školskej triede ev. ľudovej školy ( úradné hodiny
boli stanovené v nedeľu od tretej hodiny poobede). Gazdovské potravné družstvo malo 86
členov, jeho predsedom bol ev. farár Ján Vladimír Staroň a od roku 1911 malo postavenú
vlastnú budovu, v ktorej bol obchod. V roku 1939 bola postavená nová budova Vzájomnej
pomocnice.
Po vydaní tolerančného patentu Jozefom II. v roku 1781 si evanjelici postavili kostol
(1784), faru (1786) a školu (1800). V roku 1874 veľký požiar zničil podstatnú časť mestečka
vrátane murovanej ev. ľudovej školy, postavenej v roku 1859 a ev. fary. Súčasné budovy
škôl (bývalej ev. a rím.-kat.) boli postavené v roku 1939, ( ev. a. v. ľudová škola podľa
projektov architekta Pavla Ondruša, syna trnoveckého učiteľa Jána Ondruša).
Súčasný evanjelický a. v. kostol je moderná stavba z roku 1925 podľa projektov
staviteľa J. Palkoviča, ktorá bola postavená namiesto tolerančného kostola (1784). Z bývalého
tolerančného, dnes už nejestvujúceho, kostola preniesli do novostavby pamätnú dosku z roku
1784 a starý oltárny obraz Poslednej večere z konca 18. storočia, ktorý sa dodnes nachádza
v sakristii kostola.
V prvej polovici 19. storočia sa stal Trnovec jedným z kultúrnych centier Liptova
a významným strediskom národnobuditeľského života. Pričinil sa o to evanjelický farár,
národovec a kultúrny pracovník Ján Lehotský (Lehocký, Lehotzký) s manželkou Johanou
rodenou Vyšnou, ktorá pochádzala z Nemeckej (Partizánskej) Ľupče. Za ich pôsobenia boli
položené základy ochotníckeho divadla v Trnovci (1864).
V roku 1869 bol v Trnovci založený ženský spolok Vesna, ktorého cieľom bolo šíriť
vzdelávanie a národné povedomie u pospolitých žien. Jeho predsedníčkou bola Žofia
Lehotská (rodená Lány), druhá manželka ev. farára (Johana Lehotská zomrela v roku 1849).
Pravdepodobne okolo roku 1875 vznikol v Trnovci Dobrovoľný hasičský zbor, ktorého
iniciátorom bol majiteľ krčmy žid Unger .
Začiatkom 20. storočia, za pôsobenia ev. farára Mateja Metoda Bellu, bol v Trnovci
založený vzdelávací spolok Trnovecká občianska beseda (1911). V roku 1929 vznikol
spolok Združenie evanjelickej mládeže (SEM), ktorého prvým predsedom bol Pavel
Neckár.
Ochotnícke divadlo pod hlavičkou Občianskej besedy vyvíjalo aktívnu činnosť až do
povojnových čias (1950), jeho hlavnými iniciátormi boli ev. farár Pavel Neckár a neskôr Ján
Vladimír Staroň. Po oslobodení kultúrnu a ochotnícku činnosť prevzala MS ČSM - Miestna
skupina Československého zväzu mládeže, založená v roku 1950 (neskôr premenovaná na
Socialistický zväz mládeže). V roku 1966 bola v akcii „Z“ dokončená stavba novej budovy
kultúrneho domu, v ktorej sa organizovala osvetová a kultúrna činnosť pod hlavičkou
Osvetovej besedy (neskôr Miestneho osvetového strediska).
Začiatkom 20. storočia bolo v Trnovci ešte stále rozšírené domáce tkanie plátna
a súkna, pltníctvo, tiež niektoré druhy remeselnej výroby, z ktorých ešte v prvej polovici
20. storočia boli známe kožušníctvo, debnárstvo, úprava a čistenie vlny (bola tu kramplovňa),
pletenie košíkov a neskôr aj tkanie handričkových pokrovcov.
V roku 1959 bolo založené Jednotné roľnícke družstvo (JRD), zamestnávalo
podstatnú časť obyvateľov Trnovca a v 70-tych rokoch bolo zlúčením s JRD v susednej obci
Kvačany vytvorené spoločné Poľnohospodárske družstvo.
V 60-tych rokoch 20. storočia sa začalo s výstavbou vodného diela Liptovská Mara
a veľká časť obyvateľov Trnovca sa vysťahovala do sídliskových častí okresného mesta
Liptovský Mikuláš. Budovanie tohto vodného diela výrazne zasiahlo do ďalšieho rozvoja
obce a zmenilo jej charakter. Na obdobie dvadsiatich rokov bola v obci zastavená výstavba,
čo malo priamy dopad na znižovanie populácie, na kultúrny a vzdelanostný rast obyvateľov.
V roku 1978 bola zrušená dvojtriedna Základná škola a žiaci začali navštevovať ZŠ
v susednej obci Kvačany.
122
V súčasnosti má obec vyše 550 obyvateľov a jej charakter sa predovšetkým orientuje
na rozvoj agroturistiky. Svojou polohou na upätí Západných Tatier ponúka svojim
návštevníkom široké možnosti turisticko-športového vyžitia po celý rok. Obec poskytuje
ubytovanie turistom vo svojom autocampe (ATC) vybudovanom priamo na brehu priehrady
Liptovská Mara s kapacitou 1000 osôb pre stanovanie a kempovanie. Okrem ATC poskytuje
ubytovacie služby ešte asi 20 miestnych súkromných ubytovateľov s kapacitou cca 200 lôžok.
V neďalekom okolí obce sa nachádzajú atraktívne miesta: termálne kúpalisko v Bešeňovej,
aquapark Tatralandia a keltské sídlo Havránok.
V súčasnosti sa plánuje rekonštrukcia budovy kultúrneho domu (bol spracovaný
a zadaný projekt do európskych podporných fondov).
Medzi posledné kultúrne podujatie celoobecného charakteru patrila Nedeľa rodákov
obce Liptovský Trnovec, ktorá sa konala 27.7.2003 v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline
s názvom programu Kráľovské mestečko Trnovec.
Kultúrne pramene a divadelné tradície
Významnú úlohu v kultúrnom rozvoji i formovaní Trnovca zohralo jeho prirodzené
geografické položenie. Trnovec sa nachádzal v blízkosti strategicky dôležitej obchodnej
a dopravnej cesty vedúcej z Považia na Oravu a ďalej do Poľska a na Spiš (Kráľovská cesta
Via regia, Viedeň – Sedmohradsko už v čase tureckých vojen).
Trnovec bol nielen významnou hospodársko-administratívnou osadou prinajmenšom
veľkej časti stredného Liptova, ale aj dôležitým cirkevným strediskom najneskôr
v 13. storočí. Svedčí o tom veľmi staré patrocínium svätého Jána Krstiteľa, ktoré mal do
roku 1429 (vtedy dostal mestské privilégiá), ale i skutočnosť, že trnovecký farár bol
označovaný v 16. ale aj 18. storočí (r.1775) ako vicearchidiakon a podobnú vysokú cirkevnú
hodnosť mal aj protestantský kazateľ, pretože Trnovec bol až do roku 1711 sídlom seniorátu.
Ďalším významným činiteľom na poli kultúrneho pohybu v 16. storočí bola
reformácia, ktorá mala výrazný vplyv na duchovný a kultúrny rozvoj Trnovca, a to aj napriek
tomu, že v otázkach príslušnosti k náboženstvu v čase reformácie mali prvé slovo zemepáni.
Keď v 16. storočí zasiahla Trnovec reformácia, nadšene ju prijala celá obec. Už v roku 1616
bol v Trnovci evanjelický kostol, v ktorom pôsobil na sklonku svojho života v rokoch
1619–24 Martin Moncowicenus (1593–1624), evanjelický farár, rodák z Bobrovca
a vzdelanec z obdobia humanizmu. Študoval na Karlovej univerzite v Prahe, bol magister
filozofie a slobodných umení, reformátor školského systému, novátor pedagogických metód
a príležitostný básnik. Zdôrazňoval používanie rodného jazyka (slovenčiny) aj v kultúrnej
sfére.
V časoch od roku 1580 do roku 1707 mal Trnovec 11 farárov. Medzi nimi okrem
Martina Moncowicena boli aj ďalší univerzitne vzdelaní kazatelia, ktorí sa prejavili aj
literárne: básnik, skladateľ duchovných piesní a evanjelický farár Samuel Chalupka (po roku
1600 Nemecká Ľupča - 1668 Trenčín), ktorý pôsobil desať rokov v Trnovci (1637- 1647).
Študoval teológiu na univerzite vo Wittenbergu. Ostalo po ňom aj niekoľko básní či skôr
veršovaných modlitieb presýtených témou utrpenia za povstania Juraja Rákócziho. Vtedy aj
z Trnovca utiekol ľud do hôr na čele s duchovným, ktorý tam napísal a sám recitoval svoje
lamentačné skladby.
V Trnovci sa narodil náboženský spisovateľ Adam Simonides (26.12.1695 –
12.4.1726 Zittau, Nemecko), evanjelický farár, po absolvovaní domácich škôl študoval
teológiu na univerzite vo Wittenbergu. Vydal niekoľko zväzkov modlitieb, bol vynikajúci
123
kazateľ a organizátor cirkevného života. Dobudoval náboženské centrum pre českých
exulantov v Žitave, kde bol najprv pomocníkom a neskôr správcom českej ev. cirkvi.
Za čias panovania Karola IV. a neskôr Márie Terézie (zomrela v roku 1780) boli
evanjelikom odňaté chrámy a školy. Na služby Božie sa veriaci schádzali bez kňaza len
v domoch a v 18. storočí chodievali do artikulárneho kostola v Paludzi. Posledným
predtolerančným farárom bol Samuel Lišovíni.
Obdobie pred vydaním Tolerančného patentu bolo len čiastočne zaznamenané
v kronike ev. cirkvi, preto bolo ťažké nájsť presné a konkrétne fakty o existencii
predtolerančného školstva v Trnovci. V tom čase tu pôsobilo šesť evanjelických učiteľov,
posledným z nich bol Ján Záhorecký (1710).
Kde však stála budova školy, v ktorej učili, presne nevieme, ale s najväčšou
pravdepodobnosťou stála na mieste dnešnej materskej školy (bývalá rím.- kat. ľudová škola).
Vydaním Tolerančného patentu Jozefom II. v roku 1781 sa všetko úsilie evanjelickej cirkvi
zacielilo na stavbu chrámu a neskôr aj na školstvo, čo malo priaznivý účinok na rozvoj
kultúry v reči ľudu zrozumiteľnej. Evanjelický kostol, fara a škola sa neskôr stali miestom,
odkiaľ sa šírilo národné, kultúrne a osvetové povedomie z radov významných a vysoko
uvedomelých kňazov a učiteľov.
V decembri roku 1783 prišiel do Trnovca Daniel Bocko, pochádzal z Demänovej
a bol prvým potolerančným evanjelickým kňazom. Pôsobil tu len veľmi krátko, pretože
v roku 1786 odišiel na svoje nové pôsobisko do Sarvašu.
V marci roku 1784 nastúpil ako prvý potolerančný učiteľ Ján Bohuš, miestny rodák.
Dovtedy pôsobil v dedine Meleghedy v Sömörskej stolici. Správcom ev. ľudovej školy
a chóru v Trnovci bol do roku 1790, kedy ho pozvali za učiteľa do tordačskej ev. cirkvi.
Prišiel v čase, keď sa ešte len evanjelický tolerančný chrám staval a Trnovčania nemali
vhodnú budovu pre školu. Najprv začal vyučovať v dome svojich rodičov, postupne ako počet
žiakov neustále rástol, presťahoval sa so svojimi žiakmi do väčšieho a opusteného domu Jána
Vozárika Gajdošovského a odtiaľ pod bránu mestského domu, do tzv. vítnice. Počas výstavby
ev. chrámu sa v nej konali aj služby Božie. Tieto priestory pre školu nevyhovovali, hlavne
v zimnom období, preto sa museli opäť presťahovať. Jediným ako-tak primeraným priestorom
bol mestský hostinec, ktorý na určitý čas musel slúžiť školským deťom: „Bol to vraj krásny
a požehnaný krok predkov, krčmu premeniť na školu". Mestský hostinec v tom čase stál
v strede obce práve na mieste, kde dodnes stojí budova (bývalej ev. ľudovej) školy.
V roku 1786 prišiel do Trnovca ev. farár Matej Janík (1757-1828), rodák zo susednej
Liptovskej Sielnice, predtým pôsobil ako učiteľ v Spišskej Belej. Matej Janík chodil do školy
vo svojej rodnej obci, potom v Paludzi, neskôr v Kežmarku, absolvoval gymnázium
v Prešove. Svoje štúdiá ukončil na reformátorskom kolégiu v Sárošpataku. V Trnovci pôsobil
štyridsaťdva rokov (1786-1828).
Ku koncu jeho kňazského pôsobenia mu pomáhal syn ev. farára zo Sv. Petra Imrich
Demian. Za ev. kňaza bol vysvätený v B. Bystrici superintendentom Adamom Lovichom za
prítomnosti ev. farárov z Brezna Jána Krčméryho a Jána Chalupku (9. januára 1828). Po smrti
farára Mateja Janíka (7. septembra 1828) nastúpil na jeho miesto. Ev. farár Imrich Demian
zotrval v Trnovci len krátky čas, keďže mu v decembri t.r. zomrel otec a nastúpil na jeho
miesto (1829).
Ev. farár Matej Janík sa zaslúžil v Trnovci o výstavbu ev. fary (1786). Dovtedy bývali
farári v dome u Droppov, ako aj: „V hospode, od které se platit muselo. ... bez dalšího
odkládání k stavení Fary se přibrali“. Na stavebné práce si objednali: „dobře skušeného
Muráre Jána Szpiesza zo Smrečian. Za majstra cymermanského, který y stolársku robotu na
sebe podebral, vzali Jana Benda, zdejšího Meštenína“.
124
Do cirkevnej kroniky zaznamenával o. i. aj štatistické údaje. V roku 1876 bolo
v mestečku „Tarnócz“ napočítaných „duší“ (členov ev. zboru): „zemania 30, mešťania 891,
dedinčania 0“.
Za jeho úradovania sa aj školstvo v Trnovci dostalo do lepšej situácie. Zbúrali mestský
hostinec (1799) a postavili prvú potolerančnú drevenú školu (1800), neskôr bola renovovaná
(1828) a deti sa v nej učili až do roku 1859. V budove školy bola jedna miestnosť na výučbu
žiakov a dve miestnosti, v ktorých býval učiteľ s rodinou. Trnovecká škola mala postupne až
150 žiakov (1858).
Po odchode učiteľa Jána Bohuša (1790) nastúpil na uvoľnené miesto učiteľa rodák
z Trnovca, Juraj Sekan (1768-1812). Študoval v Kežmarku, učil v Košiciach a neskôr
v Bradne (Gemerskej stolici). Správcom ev. ľudovej školy bol dvadsaťdva rokov (17901812). Po štvormesačnom zápase s chorobou skonal na suchoty. Zanechal po sebe vdovu Evu,
rodenú Janíkovú a päť detí.
Po jeho smrti pozvali do Trnovca za správcu školy Jána Horvaya (1786-1826).
Pochádzal z obce Gerlachovo (v Spišskej stolici), študoval v Kežmarku, pôsobil ako učiteľ
v Osianoch, potom vo Vyšnom Pokorade (Malohontská stolica) a nakoniec v Lučivnej.
Na trnoveckej ev. škole bol správcom štrnásť rokov (1812-1826). Mal rovnaký osud ako jeho
predchodca.
Ešte pred jeho smrťou prišiel za ním jeho najmladší brat Jozef Horvay (1806-1864),
ktorý potom nastúpil na jeho miesto a trnoveckú školu spravoval tridsaťosem rokov (18261864). Študoval v Kežmarku, v Rožňave a na lýceu v Prešove. Za jeho pôsobenia
(koncom roka 1858) sa cirkevný konvent rozhodol postaviť novú školu. Drevenú budovu
školy zbúrali a na tom istom mieste postavil murovanú budovu. Nová škola bola
priestrannejšia, mala dve učebne a dva trojizbové byty pre učiteľov a stavba bola dokončená
v roku 1859.
Výstavba novej murovanej školy sa uskutočnila v čase pôsobenia evanjelického farára
Jána Lehotského a richtárom v Trnovci bol Juraj Puchý.
Z hľadiska trnoveckej histórie za zmienku stojí rok 1829, kedy vypukol úmyselne
založený požiar (2. augusta) a zhoreli nielen obytné domy (29), ale aj stavby oboch farských
budov (evanjelickej aj katolíckej).
Rok 1830 bol poznačený ďalšou živelnou katastrofou, keď (28. júna) obrovská prietrž
mračien spôsobila rozsiahlu povodeň, ktorá zničila sypárne (29) a vyžiadala si šesť ľudských
obetí.
Rok 1831 sa prejavil ešte tragickejšie. Šíriaca sa cholera po celej Európe zasiahla aj
horné Uhry a v Trnovci v priebehu šiestich týždňov pochovali 65 obetí (mimo mestečka na
lúkach). V tom čase sa služby Božie odbavovali len pod holým nebom a smútočné básne
recitoval učiteľ Jozef Horvay.
Rok 1832 sa do histórie zapísal silným krupobitím, ktoré zdevastovalo úrodu (hrachu,
ovsa, pšenice a jačmeňa) a na horách zahynuli desiatky oviec.
Aj osud novej murovanej školy (z roku 1859) bol rovnako veľmi dramatický, prvýkrát
škola vyhorela v roku 1871 a druhýkrát v roku 1874, keď požiar zničil skoro celý Trnovec:
„ev. škola padla popolom aj s ev. farou“. Po rekonštrukcii budovy školy slúžila trnoveckým
žiakom osemdesiat rokov. O výstavbe novej školy sa začalo uvažovať v 30-tych rokoch
20. storočia (1938).
Ev. učiteľ Ján Horvay svoju celoživotnú púť ukončil s rovnakým údelom ako jeho brat
Ján, skonal na suchoty. V roku 1864 na jeho miesto nastúpil učiteľ Ján Laco (1847-1915)
a 30. októbra 1865 sa stal trnoveckým učiteľom aj Juraj Kello (1844-1898), krstný syn
a odchovanec bývalého učiteľa Jozefa Horvaya. Obaja učitelia a neskôr ev. farári sa
významnou mierou pričinili o vznik a rozvoj ochotníckeho divadla v Trnovci.
125
Od roku 1864 sa začala písať bohatá história ochotníckeho divadla, do ktorej sa
postupne zapojili takmer všetci obyvatelia Trnovca pod vedením svojim kňazov a učiteľov
(ev. a rím.- kat.). Pretrvala s menšími prestávkami až do súčasnosti.
Významné osobnosti
Medzi ďalšie významné osobnosti, ktoré pôsobili v Trnovci, patril katolícky kňaz
Melchior Andreánsky (1783-1851). V roku 1806 ho vysvätili za rím.-kat. kňaza. Najprv bol
kaplánom v Levoči, potom kaplánom a neskôr aj farárom v Trnovci, kým neodišiel do
Dovalova. Ako príslušník hnutia bernolákovcov na svojich pôsobiskách presadzoval
bernolákovčinu a rozvíjal národnostný život. Usiloval sa o zostavenie jednotného slovenského
spevníka, ktorý však nedokončil.
Z Trnovca pochádzal Ondrej Laczo (1793-1858), učiteľ gramatiky na Vyššej
evanjelickej škole v Jelšave (1820). Od roku 1838 pracoval v ovocinárskom spolku v Jelšave
(založený v roku 1796 pod názvom Záhradnícka Compania Jelšavských čerešníkov).
Významný ovocinársky odborník, ktorý publikoval odborné články o ošetrovaní ovocných
stromov a do ovocinárstva zaúčal remeselnícku mládež. Pozornosť venoval najmä
slovenským krajovým odrodám a vytvoril pomologický opis jabĺk a hrušiek pestovaných
v Jelšave. Zaoberal sa aj chovom priadky morušovej, pestoval skoré odrody viniča.
Bol organizátorom pravidelných ovocinárskych výstav. Uhorský hospodársky spolok ho
vyznamenal medailou.
V Trnovci sa narodil národný buditeľ, mecén Samuel Novák (18.5.1816 – 31.1.1895
Dolný Kubín), evanjelický kňaz a publicista. Študoval v Gemeri a v Kežmarku, teológiu
v Prešove a v roku 1839 bol v Levoči vysvätený za kňaza. V rokoch 1842-43 bol kaplánom
u M. M. Hodžu a v rokoch 1843-95 pôsobil v Dolnom Kubíne ako ev. farár a od roku 1865 sa
stal seniorom. Aktívny účastník a podporovateľ slovenského politického, kultúrneho
a literárneho života. V revolúcii 1848-49 organizátor národných gárd, spolutvorca geceľských
žiadostí oravských národovcov. Poskytol úkryt vodcom národného hnutia Ľ. Štúrovi, J.M.
Hurbanovi a M.M. Hodžovi. Po revolúcii sa ukrýval v Haliči. Ľudovýchovné snahy realizoval
ako zakladateľ spolku miernosti (1845), spoluzakladateľ Meštiackej besedy (1868) a člen
Hospodárskeho spolku pre Oravskú stolicu v Dolnom Kubíne. Signatár Memoranda národa
slovenského (1861), člen výboru Matice slovenskej (1865), spoluzakladateľ a podporovateľ
slovenských patronátnych gymnázií v Martine a v Kláštore pod Znievom. V roku 1865 a 1875
bol kandidátom Slovenskej národnej strany na poslanca do uhorského snemu. Vydal zbierku
kázní. Svoje správy o národnom pohybe v Liptove a na Orave posielal do Slovenských
národných novín a do Pešťbudínskych vedomostí. Písal aj do hospodárskeho mesačníka
Obzor, do Cirkevných listov, Ev. cirkevných novín a Koruhvi na Sione. Mal rozhodujúci
vplyv na básnika P.O. Hviezdoslava, ktorý vďaka nemu vydal básnickú prvotinu Básnické
prviesenky Jozefa Zbranského v roku 1868. Jeho dcéra Ilona sa stala Hviezdoslavovou
manželkou. Spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom bol delegátom Slovákov (v máji 1868)
na slávnosti kladenia základného kameňa pre Národné divadlo v Prahe. V roku 1881 bol
vyznamenaný zlatým záslužným krížom s korunou.
V Trnovci pôsobil od roku 1845 katolícky farár Štefan Hýroš (1813-1888), slovenský
národovec, člen Memorandového zhromaždenia a memorandovej deputácie do uhorského
snemu. Spoluzakladateľ Matice slovenskej, člen jej výboru a jeden zo zakladateľov gymnázia
126
v Kláštore pod Znievom. Člen spolku Tatrín. Na zhromaždení Liptovskej stolice v roku 1861
požadoval zavedenie slovenčiny ako úradnej reči. Publikoval články na aktuálne témy vo
viacerých časopisoch. Zaoberal sa históriou, bol autorom dvoch monografií – o Kežmarku
a o hrade Likava. Neskôr sa stal profesorom histórie a cirkevného práva na bohosloveckom
učilišti v Spišskej Kapitule. Kandidoval do uhorského snemu za poslanca. Napísal prvú
slovenskú prácu o umeleckých pamiatkach a histórii jedného územia Opis starobylých
kresťanských chrámov a malieb vôbec a zvlášť v Liptove, ktorá vyšla v roku 1873.
V rokoch 1966 až 1971 pôsobil v Trnovci katolícky farár Štefan Šmálik (1908-1991),
spisovateľ, historik, prekladateľ a učiteľ. Študoval na gymnáziu v Levoči a Spišskej Novej
Vsi, maturoval na lýceu vo francúzskom Dijone. Teológiu absolvoval v Spišskej Kapitule,
kde bol 28. januára 1934 vysvätený. Ako kaplán pôsobil v Tvrdošíne a Lipt. Sv. Mikuláši.
V septembri 1938 nastúpil ako administrátor do Hýb, kde v rokoch 1939-1946 bol farárom.
Po vojne nastúpil ako profesor náboženstva do Bratislavy a súčasne študoval na Filozofickej
fakulte históriu a ruštinu. V roku 1951 bol režimom zatknutý, väznený v Mírove, Jáchymove,
Leopoldove a vo Valdiciach. Odsúdili ho na základe obvinenia z mimoškolskej náboženskej
činnosti. Po jedenástich rokoch väzenia sa vrátil domov k matke do Smižian. Pracoval ako
mlynársky robotník. Od roku 1965 bol opäť v pastorácii, najskôr kaplánom v Spišskom
Podhradí, od roku 1966 farárom v Liptovskom Trnovci, 1971 v Tvrdošíne a 1983 v Oravskom
Bielom Potoku. Už od študentských čias sa intenzívne venoval histórii Veľkomoravskej ríše,
zaoberal sa prekladaním francúzskej náboženskej literatúry. V rokoch totality vydal
samizdatové dvojdielne cirkevné dejiny pod názvom Cirkev v 49 pokoleniach, neskôr vydal
Veľký štyridsaťročný pôst cirkvi na Slovensku. V roku 1996 boli tieto diela vydané knižne.
Napísal a vydal preklady od člena Francúzskej akadémie Jeana Guittona a do tlače mal
pripravený preklad práce parížskeho kardinála Lustigiera Zvolil som si Boha. Prispieval do
samizdatových katolíckych časopisov. V roku 1996 vyšla jeho knižka Životná cesta človeka.
Na sklonku života bol pozvaný prednášať na Pedagogickú fakultu do Nitry.
Každá z týchto osobností vnášala do života svojich Trnovčanov vieru, vzdelanie,
osvetu, národné cítenie a v neposlednom rade aj lásku k ochotníckemu divadlu a s tým
spojený zmysel pre kultúrne - ušľachtilú zábavu. Šírila ho vlastným zanietením a vlastnou
činorodou aktivitou, s cieľom duchovne a kultúrne povzniesť úroveň slovenského národa.
Najmä na dedinách, kde v 19. storočí bola značná negramotnosť a divadlo bolo jediným
stykom so slovenskou literatúrou a spisovnou slovenčinou.
Ľudová kultúra
Keď hovoríme o zdrojoch kultúrnych tradícií, treba zdôrazniť aj významný zástoj
ľudovej kultúry a zvykoslovia. V 60–tych rokoch 20. storočia sa pustili do podrobného
výskumu tanečnej kultúry po obciach Liptova vedeckí pracovníci Slovenskej akadémie vied
v Bratislave. PhDr. Kliment Ondrejka, CSc., rodák z Liptovských Sliačov, zozbieral údaje
a spracoval poznatky o všetkých obciach Liptova nevynímajúc tie, ktoré sú už dnes zatopené
pod vodným dielom Liptovská Mara. Liptovské osvetové stredisko v Liptovskom Mikuláši
pripravilo túto prácu do tlače a ako odbornú publikáciu ju vydalo pod názvom Tance
Liptova.
Ľudové divadlo existovalo v podobe ustálených obradov a rituálov, ktoré sa
predvádzali pri rozličných rodinných či spoločenských udalostiach, pri narodení nového člena
rodiny, pri jeho vstupe do manželského stavu, pri jeho odchode za vojaka, pri pohrebe, na
priadkach, pri páraní peria, atď. Ďalšia línia ľudového divadla sa viazala na rozličné
príležitosti, ktoré sa pravidelne rok čo rok opakovali, ako bolo vynášanie Moreny, chodenie
127
s májom, svätojánske ohne, na Luciu, chodenie s betlehemom, chodenie s hviezdou, chodenie
s hadom, slávnosti slnovratu, fašiangy, Traja králi, atď.
Od 15. storočia sa Liptovský Trnovec vyvíjal ako poddanské mestečko s mestskými
výsadami. Ľudová kultúra tu nebola tak bohato religiózna a rázovitá ako inde na Liptove.
Obyvatelia sa zväčša zaoberali poľnohospodárstvom a remeslami. Odievanie tunajších
„meštenínov“ a „zemanov“ malo prvky mestského koloritu až do 18. storočia. V 17. a 18.
storočí nosili ženy dlhé, rôzne zdobené šaty s volánmi, ktoré dopĺňal nízky klobúčik so
sieťkou. V 19. storočí sa v odievaní výraznejšie prejavili prvky, ktoré priniesol gazdovský
spôsob obživy a remeselná výroba. Staršie ženy nosili dlhé tmavé sukne s kabátikom a na
hlave tmavú šatku. Pracovný odev žien bol zo súkna a modrotlače. Mladšie ženy mali odev
pestrejší, z farebne vzorovaných sukní s blúzkami a na hlavách nosili svetlé šatky. Gazdovia
nosili panské nohavice, sviatočné „rajtky“ (po bokoch rozšírené a od kolien zúžené tak, aby
sa vtesnali do vysokých čižiem), gazdovské vysoké čižmy, košeľa bola okolo krku a na hrudi
zdobená výšivkou (jej bohatosť bola daná bohatstvom gazdovstva). Súčasťou odevu bola
vesta a sako. Na hlave nosili tmavý klobúk. Pracovný odev sa veľmi nelíšil od toho, ktorý si
obliekali do kostola a na dni sviatočné. Aj na lúky ku koseniu, či do hory ku drevu nosili
chlapi biele košele, čierne vesty a na hlave mali čierne klobúky. Trnovec bol známy
v širokom okolí kvalitnou výrobou obuvi - súkenné „kapce“.
Tance Liptova, časť o Liptovskom Trnovci: „Silné zameranie na gazdovanie neprialo
príliš spoločenským zábavám, vytváralo pomerne vážnu atmosféru. Z rozprávania
informátorov sa dozvedáme, že na fašiangy sem chodieval gajdoš od Brezna, ktorý za svoju
hru dostával zopár korún.
Dievky, ktoré sa ešte za prvej republiky schádzali v zime na dvoje priadok (na
Vyšnom konci a na Huštáku), si vo fašiangy na priadkach pošili červené nohavice alebo si
pripravili iné oblečenie a chodili na nepoznanie „posprávané“ ako maškary či „maskuvanci“
večierkom po domácnostiach, ba i do krčmy medzi chlapov šli. Jednu skupinu tvorili 3-4
dievky, ktoré aby sa hlasom neprezradili, mali na papieriku napísané: „kto sú, z akej krajiny
pochádzajú a čo chcú“. Obyčajne im kázali zatancovať. Dievky tancovali pri speve sprievodu
ďalších zúčastnených mládencov a dievčat, alebo pri speve prizerajúcich sa občanov či len za
ticha. Za tanec vyberali „na petrolej“ pre gazdinú. To, čo utŕžili z vyberania, bolo často
podkladom pre hostiny a zábavy mládeže.
Priadky a páračky peria boli príležitosťou k spevu, k rôznym fígľom, kartovým
hrám mládencov. Starší obyvatelia spomínali chodenie s Murienou, sadenie páru májov
pod oknom každému dievčaťu (nad šestnásť rokov) vo svätodušnú sobotnú noc za doprovodu
hudby a spevu mládencov. Zvyčajne stavali zelené ratolesti z jelší. Pri ich váľaní na Trojicu
dostali mládenci peňažnú odmenu, z ktorej sa organizovala trojická muzika. Za prvej
republiky na nej hrával najmä J. Rybársky z Vŕbe.
Majálesy sa konali pravidelne každý rok v prírode: v Záhradách, v Sihoti, Podhájom
a i. Aj v podjeseň bývala muzika v prírode. Mládež sa schádzala k zábavám v Besede. Krštiny
boli pomerne vážne, „nie ako v Kríži a Gálovenách, tam na krštení i tančia“. Sobáše boli
silne podmienené poľnosťami a stavom gazdovania. Svadby boli do značnej miery vizitkou
svadobnej rodiny i širokej rodiny prinášajúcej dary a prijímajúcej svadobnú výslužku. Detí
bolo i bývalo málo.
V zimnom období z chudobnejších dedín chodili do Trnovca koledovať s hadom.
Bobrovčania, Sielničania, ba až z Važca a Východnej chodili koledníci v kožúškoch hnedej
farby bez rukávov a muži v čiernych súkenkách a súkennom kabáte (v gurtke). Po večeroch sa
páralo perie, priadla sa vlna, tkalo sa súkno alebo koberce z handier. Pri spomienkach na
zárobky v USA, hovoril Ján Karáči, že pred prvou svetovou vojnou a tesne po nej tancovali
tamojší Slováci valčík, boston, čardáš, guadrile a všelijaké tie pletenáky.
128
Doma sa tancovali tance: do tanca, tichučký čardáš (Páslo dievča pávy), do čardáša
(na dva kroky), do skoku, hajduchovec (hajduchovať, kozáček, odzemok), cindruška,
zajačkovec, žabovička, tanec s ostrohami (Keď komára ženili), štvorylka, beseda (česká: Páni,
dámy, beseda začína), valčík, boston, valčík (Šetko sa pole rozzeleňalo), polky a foxtrot.
V trnoveckej besede sa najčastejšie hrávali tieto spoločenské hry mládencov
a dievčat – Hrach sa mi neurodiu, Húsky, húsky, Ide pieseň dokola, Kolo, kolo, Kto nám
pomôže, Kto sa v januári narodil, Na čížička, Na zálohy (na pokrievku), Na zlatú bránu
(Prejdi zelený lístoček). Spomedzi detských hier boli známe tieto: O kľúčik, Olijanko,
O prstenčeky, O reťaz, O skacku, O slepú babu, O smolu, O smrdikožu, Šijeme vrecia, Škola
(s pílusom - loptou) a Zlatá brána.
Toto obdobie trvalo ešte donedávna, lebo generácia dnešných šesťdesiatnikov si ešte
pamätá aj na priadky, aj na maskuvancov zo svojho detstva. Takto trávené zimné večery pri
práci a za spoločného spevu a pri rôznych hrách trvali v Trnovci aj v povojnových rokoch
a najčastejšie sa mládež schádzala v Besede, pravidelne každú nedeľu. Účasť bola hojná -vyše
100 osôb. Postupne sa však vytrácali s prílevom nových pracovných možností, kedy
Trnovčania odchádzali pracovať do závodov v Liptovskom Mikuláši. Mladé ženy sa prestali
venovať tradičným ženským prácam v domácnosti (tkanie kobercov). V obci založili družstvo
a podniky v Lipt. Mikuláši začali vo veľkom produkovať tovar strojovou výrobou. Všetko to,
čo kedysi poctivou prácou vyrábali ženy a chlapi vo svojich domácnostiach a v Besedách“.
Skromný návrat k ľudovému divadlu sa objavil na začiatku 90-tych rokov
20. storočia. V tom čase sa do rodnej obce svojho otca prisťahovala amatérska režisérka Eva
Stankovianska, o. i. aj odborná metodička pre amatérske divadlo v Okresnom osvetovom
stredisku v Liptovskom Mikuláši. Na podnet Boženy Záborskej zorganizovala s niekoľkými
občanmi (všetci bývalí ochotníci) fašiangovú zábavu maskuvancov. Sprievod fašiangových
masiek so spevom prechádzal celou dedinou a na dvoroch vytancoval prizerajúcich sa
zvedavcov. Obnovenú tradíciu ľudového divadla sa však nepodarilo oživiť do nasledujúcich
rokov. Už len raz sa objavili fašiangové masky v Trnovci. Ochotnícka režisérka Eva
Stankovianska, vyd. Štofčíková o niekoľko rokov neskôr založila Detský divadelný súbor
Petruškin. Po vzore starej ľudovej tradície členovia detského súboru obchádzali vo
fašiangových maskách trnovecké domácnosti so spevom a tancom (1998).
OCHOTNÍCKE DIVADLO
Kultúrno-spoločenská situácia na začiatku 19. storočia
Hoci je predmetom nášho záujmu divadlo, nemohli sme ho vyčleniť z konkrétnej
časovej a priestorovej podmienenosti, ktorá mala vplyv na vznik a rozvoj divadelnej činnosti
nielen v Trnovci, ale aj v celom Liptove a na Slovensku vôbec (vo vtedajších horných
Uhrách). Náležitú pozornosť venujeme významným trnoveckým osobnostiam, ktorých
zásluhou vznikla nielen bohatá ochotnícka história, ale aj pozoruhodná história Trnovca
vôbec. Na pozadí širšieho kontextu politických, spoločenských a kultúrnych pohybov
skúmame podnety vzniku ochotníckeho divadla (nie náhodou sa rodí v čase národnostných
zápasov).
Dvadsiate roky 19. storočia boli poznačené drsnou politickou atmosférou. Rakúskouhorská monarchia si upevňovala svoju klesajúcu politickú moc a zároveň si zaisťovala
rozhodný vplyv v strednej Európe. Slovenskému národu v rámci Rakúsko-uhorskej
monarchie neboli priznané žiadne práva prislúchajúce kompaktnému etniku. V tejto
spoločenskej situácii sa Liptov stal strediskom slovenskej národne uvedomelej inteligencie,
129
ktorá začala formovať nový, bojovnejší a konkrétnejší ideovo-spoločenský program zameraný
predovšetkým na kritiku podstaty feudalizmu. A tak popri slovanskej idei hlboko
zapúšťala korene idea s l o v e n s k á.
V neďalekom vidieckom mestečku Liptovský Mikuláš sa sústredili osobnosti, ktoré
cieľavedome vyvíjali osvetovú, národnobuditeľskú a kultúrno-organizátorskú činnosť.
Spomedzi nich najiniciatívnejšou osobnosťou sa javil Gašpar Fejérpataky Belopotocký
z Paludze a evanjelický farár Michal Miloslav Hodža z Rakše, ktorý sa v roku 1837 ujal
evanjelickej fary v Lipt. Svätom Mikuláši po Matúšovi Blahovi.
Trnovec a jeho evanjelická fara v rokoch meruôsmych (1848), keď šíriace sa národné
povedomie Slovákov vyvrcholilo do revolučných udalostí v Liptove, zohrali významnú rolu.
V Trnovci v tomto čase zastával miesto evanjelického farára Ján Lehotský.
Ján Lehotský (4.1.1804-10.3.1880) pochádzal z Kráľovej Lehoty, študoval šesť rokov na
gymnáziu v Kežmarku, potom štyri roky teológiu a filozofiu v Prešove a nakoniec právo
v Sárošpataku. Začínal ako učiteľ v Nemeckej (Partizánskej) Ľupči a potom učil v Pribyline.
Za evanjelického kňaza bol vysvätený v Banskej
Bystrici 19. júna 1829 superintendentom Adamom
Lovichom v prítomnosti ev. farára Jána Krčméryho
a ďalších. Do trnoveckej cirkvi ho uviedol 21. júna
sielnický ev. farár Jakub Hroboň (otec Samuela
Bohdana a Ľudovíta). V službách ev. cirkvi
v Trnovci
poctivo
slúžil
päťdesiat
rokov
(1829-1880).
Po príchode do Trnovca sa 5. októbra 1830 oženil
s Johanou. Obdobie, ktoré spolu prežili, bolo
obdobím ich spoločných snáh vo veciach národných
a ľudovýchovných, kedy ich spoločnými priateľmi
boli slovenskí národovci. V roku 1845 sa zúčastnil
tatrínskeho zhromaždenia k pravopisu spisovnej
slovenčiny, bol spoluzakladateľom spolku miernosti,
neskôr signoval osvedčenie liptovských ev. kňazov
za slovenský národný jazyk (1846).
Johana Lehotská (12.12.1810 - 19.12.1849) bola
príslušníčkou prvej generácie slovenských literárne
činných žien, ktorá si po vzore štúrovcov dala meno
M i l o s l a v a, pod týmto pseudonymom
uverejnila
niekoľko
vlasteneckých
básní:
Podkřivánský vlastenec, Slovenka (vyšli v I. roč.
almanachu Nitra, 1842) Hrob, Sen a Lipa zostali len
v rukopise, prozaický Opis Liptova (Nitra IV., 1847) a ďalšie. Ako úprimná a horlivá
vlastenka bola u slovenských národovcov vo veľkom obdive.
Jej domácnosť sa stala strediskom národne oduševnenej mládeže v predrevolučnom
období. Konali sa tu stretnutia a porady štúrovcov o otázkach spisovného jazyka, založení
Tatrína, národnom zhromaždení v Lipt. Sv. Mikuláši a ďalších aktuálnych politických
otázkach.
Zúčastnila sa národného výstupu na Kriváň 16. augusta 1841, ktorý vo svojom
životopise spomína G.F. Belopotocký, jeho priamy účastník spolu s Ľudovítom Štúrom a J.M.
Hurbanom. Svojou činnosťou aktivizovala aj ďalšie ženy na Slovensku. V roku 1845
organizovala zbierku ručných prác, ktorými odmenili tvorcov najlepších z radov členov
Jednoty mládeže slovenskej pri ev. školách v Uhorsku. Ako prvá žena na Slovensku
130
upozornila už v roku 1846 v Slovenských národných novinách na právo a potrebu vzdelania
žien.
Dopisovala si s Boženou Němcovou, S.B. Hroboňom a českou vlastenkou Bohumilou
Rajskou, na ktorú sa často obracala s uznaním. Prostredníctvom listov, ktoré jej posielala,
konala dôležitú misiu v záujme obrany spisovnej slovenčiny medzi českými vzdelancami.
Bola jej horlivou propagátorkou a sprostredkovateľkou.
Jemnocit ušľachtilej poetky a horlivosť vzdelanej ženy pre veci národné sa vzácne
dopĺňali s prezieravým postojom vzdelaného muža, kňaza a národovca. Obaja zdieľali
rovnaký názor, že slovenský národ nemôže naďalej trpieť a žiť pod krutým sociálnym
a národnostným útlakom.
V roku meruôsmom sa otvorene zapojili do celonárodného hnutia Slovákov. Naplnení
skutočnou odvahou a silným presvedčením prijali 9. mája 1848 na evanjelickej fare
v Trnovci približne 20 slovenských národovcov. Títo na druhý deň pokračovali v rokovaniach
na fare u kňaza M.M. Hodžu, aby pripravili konečnú verziu programu Žiadostí slovenského
národa. Podnet na zvolanie národného zhromaždenia do Lipt. Sv. Mikuláša dal Štefan Marko
Daxner, advokát z Tisovca, po vzájomných rokovaniach s gemerským národovcom Jánom
Franciscim. Na poradu sa dostavil aj Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban: „Porady sa
zúčastnili vedúci ľudia slovenskí takmer z celého Slovenska. Prevažná ich časť zavítala do
Mikuláša už dňa predošlého (9.mája). V Mikuláši im však väčšinou odopreli dať byty, takže
asi dvadsať z nich odobralo sa k večeru na nocľah do blízkeho Trnovca k tamojšiemu
ev. farárovi Lehockému. Už tu pri večeri a po nej začaly predporady o petícii, ktorú sa
chystali budúceho dňa v Mikuláši sostaviť. Viacerí z prítomných boli ozbrojení, konali
dokonca aj akési vojenské cvičenia za velenia Hurbanovho, ozbrojeného šabľou. Za farou sa
aj strieľalo, čo vraj vzbudilo u miestneho obyvateľstva nevôľu. Po večeri spievali účastníci
rôzne slovanské (slovenské, poľské, srbské a české) piesne, z ktorých pozornosť vzbudila
najmä pieseň, spievaná Brankom Abaffym z Banátu, v ktorej bola reč o ničivom nápore na
Budín a Maďarov. Nasledujúceho dňa šiesti z trnoveckých hostí išli do Turca, ostatní však,
ktorí vozmo, ktorí pešo, do Lipt. Sv. Mikuláša. Tu bola porada na fare (vrbickej v kaplánke)
u M.M. Hodžu za predsedníctva Štúrovho. Na porade boli prítomní ešte Francisci, Daxner...
(menovite uviedol ďalších národovcov zo Slovenska), a mnohí iní, najmä, prirodzene Liptáci,
z ktorých po mene vieme uviesť okrem M.M. Hodžu len Jána Lehockého, ev. farára
trnoveckého, A. Krčméryho, Ľ. Kleina a Ľudevíta Hroboňa. Porada, zapisovateľom ktorej bol
Francisci, hlavným navrhovateľom Daxner, Hurban, Hodža a Štúr, týkala sa jednak bodov,
ktoré maly prísť do petície, jednak spôsobu, akým mali byť legalizované, vyhlásené
a podpisované“, (Dr. Daniel Rapant, Zore nad Kriváňom). Večer
11. mája 1848 štrnásť
bodov Žiadostí slovenského národa verejne vyhlásili v kúpeľoch v Ondrašovej.
Slovenskí národovci verili v svoje nádeje a pevne zosnované ciele. Udalosti
v začiatkoch nabrali správny smer a ich vedúce osobnosti nadobudli pevné odhodlanie, ktoré
hájili aj so zbraňou v ruke, keď to bolo nevyhnutné. Aj napriek ich dostatočnej pripravenosti,
neboli podmienky pre tieto zmeny priaznivé. Neboli zjednotené jednotlivé spoločenské vrstvy
a vládnúce kruhy monarchie dokázali ráznym a tvrdým spôsobom odpovedať, keď pocítili
silný útok do svojich kruhov. Najprv vydali zatykač na vodcov Štúra, Hodžu,
Hurbana a potom postupne uväznili aj ďalších národne uvedomelých vlastencov.
131
Obdobie po revolúcii
V roku 1849 nastúpil do funkcie ministra vnútra Alexander Bach a stal sa pravou
rukou cisára Františka Jozefa. Nastolil centralistický režim, ktorého hlavnou úlohou bolo
potlačiť národné a demokratické hnutie, zachovať otrasenú jednotu mnohonárodnostného
štátu a upevniť hegemóniu panovníckeho rodu. Tieto ciele dosahoval pomocou tvrdého
diktátorského režimu, krajným obmedzovaním slobody tlače a prejavu a policajným terorom.
To všetko malo krutý a neznesiteľný dosah na masy slovenského ľudu, jeho politických
a kultúrnych predstaviteľov: „Keď tedy generál Görgey (Harhovský) koncom januára r. 1849
s vojskom svojím cez Liptov tiahnul, dali zlapať ôsmich našich ...“, (Ján P. Bella). Medzi
prenasledovanými bol aj ev. farár Ján Lehotský, ktorého 28. januára 1849 odvliekli
do stoličného domu v Mikuláši a potom uväznili. Manželka Johana ostala doma sama a neraz
sa musela ukrývať pred maďarskou gerilou.
O udalostiach v týchto rokoch, o maďarskom prenasledovaní v druhom roku revolúcie
podrobne písal G. F. Belopotocký vo svojom životopise: „Stoliční páni zlým okom pozerali
na rýchle šírenie národného povedomia v Liptove, na činnosť Hodžu a štúrovcov a strašiaka
panslavizmu hrôzostrašne stavali pred oči peštianskych vládnych pánov. Aby slovenský pohyb
zamedzili, chceli použiť maďarské gerily, ktoré v nejednom prípade pozostávaly zo surových
zločincov, povypúšťaných zo žalárov. Privolali teda z Banskej Bystrice do Mikuláša vojenský
oddiel. Dňa 28. januára 1849 prišli maďarskí husári a začali zajímať slovenských
národovcov, a to Juraja Bartoša, rím. kat. farára mikulášskeho, Jána Lehockého, ev. farára
z Trnovca, Augusta Krčméryho, ev. kaplána mikulášskeho, Jozefa Bellu, richtára vrbickohuštáckeho, Petra Augustínyiho, kupca, Jozefa Kiráľa, hodinára, Ondreja Pálku, koželuha.
Chytili a do stoličného domu predviedli aj Belopotockého, ale on im na druhý deň ušiel
a skrýval sa, ... Ostatných odviedli do zajatia ...“, (1. februára 1849 pod honvédskou
eskortou).
V Debrecíne bol uväznený richtár Jozef Bella, ktorý si svoje ťažké položenie
zmierňoval písaním. Opísal pomery, ktoré vládli vo väznici, písal básne, filozofické úvahy
obracajúce sa s vierou k Bohu, krátke poznámky, často tragické - o smrti spoluväzňov, ktorí
odchádzali na druhý svet od hladu a zimy. Svoje poetické úvahy (verše), ktoré ho vytrhávali
z krutého a neznesiteľného stavu duše aj tela, posielal svojim spoluväzňom: „Pri odosjelaňí
tohto Zpěvníka muojmu spoluväzňovi Jankovi Lehockjemu (ev. farárovi) z Trnovca z jednej
temnice do druhej, ale odo mňa wzdjalenej, v Debrecíne dňa 21. marca 1849.
Pre posilu Ducha i Wám tješ posiela
Duchownjeho chleba Wáš Brat Jozef Bella . . . „
Belopotocký sa ukrýval po obciach a na kokavských salašoch. Nakoniec skončil
v zajatí. V noci 18. júla 1849 sa dostal do Segedína, kde našiel 28 väzňov: „V iných žalároch
bolo 37 väzňov, medzi nimi Ján Lehocký z Trnovca a August Krčméry, kaplán z Mikuláša,
ktorých zavolali k sebe... Väzni odišli zo Segedína 30. júla cez lodný most na Tise... Do Aradu
došli 9. augusta. Na druhý deň prepustili 43 zajatých, aj Belopotockého, a nasledujúceho dňa
(11. augusta) ďalších 25, medzi nimi Dr. Jonáša Guotha, Jána Lehockého, Augusta
Krčméryho a Ctiboha Cochiusa. Belopotocký s deviatimi hneď si vykonal pas a odišiel pešo
z Aradu“ .
Po potlačení maďarskej vzbury bol Ján Lehotský prepustený z väzenia 11. augusta
1849 spolu aj s ďalšími priateľmi: Dr. J.B. Guothom, Augustom Krčmérym a Ctibohom
Czochiusom (Zochom), ev. farárom z Jasenovej, ktorý si podrobne zapisoval každodenné
útrapy počas väznenia a po prepustení. Cesta domov im trvala niekoľko dní, cez Čabu, Sarvaš
do Pešti a odtiaľ cez Šahy, Krupinu, Bystricu do Ružomberka (24. augusta), odkiaľ Ctiboh
Zoch pokračoval do Jelšavy a Lehotský do Trnovca.
132
Po nemilosrdných útrapách prišlo vyslobodenie duše a nastal čas radosti z domova,
z manželky a cirkvi. Netrval však dlho, iba niekoľko mesiacov, lebo osud rozhodol inak.
Jeho manželka Johana po svojej 39-ročnej púti navždy opustila Trnovec, opustila
svojho manžela práve v čase, keď sa po dlhých a ťažkých útrapách vo väzeniach v Szegede
a v Arade vrátil a mohol navrátiť ich spoločný život do pokojnejších koľají.
Náhla smrť manželky Johany možno otriasla, ale nezlomila dušu a vieru trnoveckého
farára. V roku 1851 sa druhýkrát oženil so Žofiou Lányiovou, ktorá mala podobné, ak nie
rovnaké cítenie pre veci národné ako jej predchodkyňa. V tomto manželstve sa narodili štyria
potomkovia: syn Gustáv (1851 – 1931, študoval s Hviezdoslavom v Prešove, potom advokát
v Krupine, neskôr hontiansky župan, publicista, funkcionár Republikánskej strany
poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu, čestný predseda jej úradníckeho odboru na
Slovensku), syn Emanuel (1853-1873, pomocný učiteľ v Čabe, vo veku dvadsať rokov skonal
na choleru), syn Egídius Miroslav (1859) a dcéra Mária Kornélia (1857).
Manželia Lehotskí naďalej udržiavali styky so svojimi priateľmi G.F. Belopotockým,
M.M. Hodžom a profesorom J.D. Makovickým. Trnovecká fara bola opäť miestom, kde sa aj
po rokoch meruôsmych schádzali liptovskí národovci, ktorých neprestalo trápiť postavenie
Slovákov v Uhorsku. Na Slovensku – rovnako v celej monarchii – stala sa úradnou rečou
nemčina. Pri styku s úradmi malo sa však tolerovať používanie materinského jazyka
obyvateľstva, t.j. slovenčiny. Samozrejme tolerovanie materinského vyučovacieho jazyka
v ľudových školách vonkoncom neznamenalo výchovu v národnom duchu.
Porevolučný vývoj na Slovensku nebol priaznivý, zvíťazila vláda habsburskej
monarchie a cisárska dynastia oklamala slovenských vlastencov a politikov. Všetky národné
pohyby a agitácie boli zakázané. Slovenský ľud bol zastrašený a sterorizovaný. Viacerí
národní vodcovia boli doslova mravne zdevastovaní (G.F. Belopotocký, M.M. Hodža, ktorý
v roku 1867 musel opustiť vlasť).
Ev. farár Ján Lehotský aj v porevolučnom období pokračoval v účasti na národnom
živote v rámci cirkevných bojov: „Boli to boje takzvané patentálne“. V roku 1859 uhorský
kráľ vydal Protestantský patent na reorganizáciu vnútornej správy protestantských cirkví
v Uhorsku. Evanjelické cirkevné zbory sa začali organizovať podľa Patentu, čo vyvolalo
veľký odpor v maďarských úradných kruhoch a im prisluhujúcich maďarónov. Ich cieľom
bolo zachovať autonómnu cirkev. Prostredníctvom cirkevných inšpektorov vyvíjali tlak,
ktorým sa snažili znemožniť pripájanie ev. cirkví k Patentu. Roduverní kňazi (medzi nimi aj
Hodža, Lehotský) a cirkevníci videli v Patente dôležitý prostriedok, ako vylúčiť hegemóniu
maďarských a maďarónskych svetských, najmä šľachtických patrónov v riadení cirkvi. Aj
trnovecký ev. farár v roku 1862 podpísal protestné osvedčenie proti Ľudovítovi Gedulymu
a neskôr v roku 1869 verejne obhajoval svoje účinkovanie v patentálno-autonomických
bojoch pred konventom.
Keď ev. farár M.M. Hodža na podporu Patentu vydal tri polemické spisy, nastalo pre
neho veľmi zložité obdobie. Vo vlastnom cirkevnom zbore mal veľa nepriateľov, ktorí proti
nemu sústavne intrigovali. Neskôr ho suspendovali z miesta farára a zakázali mu vykonávať
cirkevné služby v celom Uhorsku. Napokon útoky pomaďarčených zemanov (Lehotzký Béla
– prezývaný Motuz) prerástli do otvorených nepriateľských akcií. Jeden z takých útokov sa
stal po návšteve ev. farára Jána Lehotského v Trnovci (spolu s J.D. Makovickým): „Roku
1863 dňa 16ho Mája. Za wčasu ráno rozišjeu sa chýr po Mikuláši a Huštákach, že wčera
pred wečerom idúcych z Trnouca Pánou: Farára Hodžu a Professora Makowiczkjeho (Ze)
pri tom jarku medzi Rastokami a Ondrasšowu Páni Zemanja ubili“.
133
Aj túto príhodu si v tom čase zaznamenal už spomínaný Jozef Pravoslav Bella.
Jozef Pravoslav Bella (1810-1875) – pre trnoveckú históriu sa javí ako pozoruhodná
osoba. Nielen preto, že spolu s ev. farárom Jánom Lehotským boli väznení (1849), ale oveľa
zaujímavejší je ten fakt, že jeho syn Ján Pravdoľub Bella (1836-1924), o. i. pedagóg
a publicista, pôsobil v Trnovci ako učiteľ v roku 1897. Napriek tomu, že na ľudovej škole učil
len veľmi krátko, nič nemení na skutočnosti, že práve vtedy sa rozhodol spracovať písomné
pozostalosti svojho otca (Jozefa): „V Liptovskom Trnovci, 20./I. 1897. Dnes mrzí ma, ba
temer robím si z toho výčitky, že z môjho 60-ročného pohyblivého života nezaznačil som
dodnes aspoň významnejšie udalosti a skúsenosti, z ktorých mnohé by boly prisporily látku
pre dejepis nášho národa z posledných 50 rokov. – Nakoľko mi to moja, - dnes už značne
zoslabnutá pamäť a niektoré ešte zachované doklady dovolia – chcem, čo sa ešte dá, teraz
zaznačiť, a tak minulosť, hoc i nie úplne, ale aspoň pravdive zopakovať“.
Tu však treba ďalej poznamenať, že v Trnovci v tomto čase už pôsobí (od r. 1894) ako
ev. farár jeho syn Metod Matej Bella, ktorého zásluhou neskôr vznikol kultúrno-vzdelávací
spolok Trnovecká občianska beseda. Zástupcovia troch generácií Bellovcov boli úzko spätí
s Trnovcom.
Po páde Bachovho absolutizmu
V šesťdesiatych rokoch 19. storočia najmä na Liptove začal prudký rozmach
ochotníckeho divadelného života. K liptovským obciam s istou divadelnou tradíciou
(Nemecká Ľupča, Važec) pribudli aj ďalšie miesta, kde sa divadlo postupne udomácňovalo:
Pribylina (1862), Liptovský Hrádok (1862), Liptovský Trnovec (1865), Hybe (1866),
Ružomberok (1868) a Sielnica (1870).
Čo však spôsobilo tento prudký rozmach divadelnej aktivity? Za akých
spoločenských, politických a kultúrnych pomerov sa uskutočnil? A čoho bol výrazom?
Podmienili ho zmeny na politickej scéne: kríza viedenského absolutistického režimu
(odstúpenie ministra vnútra A. Bacha prinieslo odliv centralistického teroru a zmenu
monarchie na dualistický štátny útvar - rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1867), čím sa
oživilo hnutie porobených národností a zintenzívnil sa ich tlak, pod vplyvom ktorého musel
viedenský dvor postupne prikročiť k ústavným konštitučným premenám: v júli 1859
vyhlásenie cisára, že v monarchii sa budú rešpektovať rečové práva a záujmy národností,
v júli 1860 cisárske nariadenie, ktoré pripúšťalo popri nemčine a maďarčine používanie
slovenčiny v 23 uhorských župách. Slovenskí (najmä však liptovskí) národovci nastúpili do
ofenzívy: 6. a 7. júna 1861 zvolali národné zhromaždenie do Martina, aby uverejnili
programový dokument, v ktorom žiadali autonómiu Slovenska, čo napokon vyvrcholilo
založením celonárodnej kultúrnej ustanovizne Matice slovenskej (1863).
Medzi účastníkmi memorandového zhromaždenia, zakladajúcim členom Matice
slovenskej a neskôr aj slovenských gymnázií (r. 1867 v Martine, r. 1869 v Kláštore pod
Znievom) bol ev. farár. Ján Lehotský. V samotnom Trnovci inicioval obnovenie Nedeľnej
školy, na ktorej aj prednášal (1866), neskôr jej pôsobenie bolo rozšírené aj v rámci
vzdelávacej činnosti Trnoveckej občianskej besedy.
Postoje a činy Lehotského pramenili z jeho osvietenského ducha, ktorý vložil do
služieb cirkvi a národa. Všemožne sa zasadzoval za šírenie rozumovej vzdelanosti a mravnej
výchovy, čím pripravoval pôdu pre vznik ochotníckeho divadla. Pod jeho priamym vplyvom
boli ďalšie osobnosti (trnoveckí učitelia), ktorí po vzore svojho „vodcu“ sa snažili urobiť
z divadla aktívny nástroj ľudovýchovného a mravného prebudenia.
134
Počiatky ochotníckeho divadla
Z obcí dolného Liptova má po Nemeckej Ľupči najdlhšiu tradíciu Liptovský Trnovec.
Divadelná činnosť sa začala približne v tom istom čase ako v Hybiach. Divadlo sa tu
udomácňovalo pod vplyvom a za pomoci Nemeckej Ľupče, odkiaľ si herci požičiavali kulisy
a kostýmy. V roku 1864 sa v kronike mikulášskych ochotníkov spomína, že požičali do
Trnovca kulisy. V Protokole ev. a. v. cirkvi (zápisnice zo zasadnutí cirkevných konventov
1779 - 1890) bola uvedená v tomto roku (1864) krátka správa o čítacom spolku. Zatiaľ o jeho
existencii a činnosti nevieme bližšie podrobnosti, ale môžeme predpokladať jeho priamu
súvislosť s prvým divadelným predstavením. Na začiatku ochotníckej histórie sme objavili
niekoľko pozoruhodných mien významných osobností: spisovateľ Ignác Slušný - Zahorlov,
učiteľ Juraj Ľudomil Kello-Petruškin a učiteľ Ján S. Laco, ktorí boli hlavnými iniciátormi
a prvými režisérmi (dozorcami) ochotníckych predstavení.
Prvá priama zmienka o divadelnom predstavení v Trnovci je z roku 1865. Vtedy sa
objavila v Pešťbudínskych vedomostiach správa, že v Trnovci ochotníci zahrali 3. 9. 1865
pod dozorom spisovateľa Ignáca Slušného (pracoval ako úradník v Lipt. Sv. Mikuláši)
veselohru R. Benedixa Pravota a frašku známeho, vtedy často hrávaného nemeckého
dramatika A. Kotzebua Znenazdania. Tým svojej rodnej obci zasial prvé semienka
ochotníckeho divadla.
Spisovateľ, prekladateľ, publicista a znalec viacerých západoeurópskych jazykov
Ignác V. Slušný (7.2.1828 – 2.11.1882) sa narodil v Trnovci, kde aj zomrel v pomerne
nízkom veku 54-rokov. Od roku 1846 študoval na univerzite v Pešti, ktorú nedokončil. Bol
úradníkom v Turzovke, v Dolnom Kubíne a na Liptove (1852 stoličný expedítor, 1867 notár
v Lipt. Sv. Mikuláši), potom vychovávateľ v Kišineve a Odese, prekladateľ v Budapešti.
Odtiaľ sa vrátil do svojho rodiska na zaslúžený odpočinok (na dôchodok) a pravdepodobne
opäť pomáhal pri ochotníckom divadle.
Písal články do viacerých novín a časopisov pod pseudonymom Zahorlov, v ktorých
reagoval na rozličné nedostatky slovenského a uhorského verejného života. Jeho náučné,
ľudovýchovné a vlastenecké články i básne obsahovali silný protimaďarský
a protimaďarónsky náboj. Ostro kritizoval sociálne pomery v porevolučnej bachovskej
monarchii. Bol agilným národným pracovníkom, prívržencom Štúrovej spisovnej slovenčiny,
podporoval memorandové požiadavky a matičné hnutie. Z humorného nadhľadu trpkým
sarkazmom a satirou pranieroval najmä nedôstojné postavenie učiteľov. Nadviazal na
kocúrkovskú tematiku Jána Chalupku a obohatil ju vo svojich fejtónoch o tzv.
veľkokochlovecké prostredie ako novodobý pandant Kocúrkova. Zdramatizoval povesť M.
Czajkowského Kirdžali. Túto smutnohru mikulášski ochotníci uviedli 27.2.1862 (tri roky pred
uvedením prvého predstavenia v Trnovci).
Správy o divadelných predstaveniach z Trnovca sa často objavujú v Pešťbudínskych
vedomostiach a neskôr v Národných novinách s určitými prestávkami až do roku 1884.
V 60. a 70. rokoch bol ich autorom Juraj Kello-Petruškin.
Evanjelický farár a významný poštúrovský básnik Juraj Ľudomil Kello-Petruškin
(1.2.1844 Liptovský Trnovec - 3.1.1898 Bardejov) si pseudonym Petruškin (písal si ho
s dlhým í, teda Petruškín), ktorým podpisoval svoje básne, preklady a tzv. Dopisy z Trnovca
uverejňované v Pešťbudínskych vedomostiach, (neskôr v Národných novinách, Národnom
hlásniku a Slovenských národných novinách a inde) odvodil od názvu miestneho potoka.
Druhé meno Ľudomil nie je v matrike uvedené. Pribral si ho asi neskôr po vzore štúrovcov.
V polovici 20. storočia literárny bádateľ Andrej Kostolný napísal monografiu Poštúrovský
básnik Petruškin, ktorá vyšla vo vydavateľstve Tranoscius (1946). Odkryl kultúrnej verejnosti
135
neznámu osobnosť poštúrovského básnika a poskytol aj verný obraz o živote Trnovčanov
z tých čias.
Keďže sám Petruškin veľkou mierou napomáhal ochotníckej činnosti - pod jeho
vedením sa nacvičilo niekoľko hier, o ktorých informoval aj širokú verejnosť v Uhorsku priblížime si ho v širšom kontexte.
Veľkým vzorom mu bol jeho učiteľ Jozef Horvay, ktorý bol správcom trnoveckej
ev. ľudovej školy a zároveň mu bol aj krstným otcom. Venoval mu niekoľko svojich básní,
v ktorých vyjadril hlboký a vrúcny vzťah k nemu. Práve jeho pričinením mladý Juraj úspešne
absolvoval štúdiá najprv na gymnázium v Kežmarku, potom v Rožňave, kde sa o. i. musel
naučiť aj po nemecky, maďarsky a v roku 1864 zmaturoval. Najprv učil vo Važci, ale
30. októbra 1865 už prijal miesto učiteľa v Trnovci. Riadny povolávajúci list (vocator) prijal
z rúk richtára obce Juraja Puchého, obecného a cirkevného notára Jána Krmeského
a cirkevného kurátora Jána Kusku. Túto ponuku si nesmierne vážil a snažil sa vzorne kráčať
v šľapajach svojho krstného. Videl v ňom ideál učiteľa a jeho smrť ho podnietila k napísaniu
žalospevu Nad mohylou Horvayho. K básni pripísal: „Toto je kvet, ktorý sadí vďačný žiak,
krstný syn a nástupca Jozefa Horvayho, ktorý za štyridsať rokov pôsobil na škole trnoveckej
a v cirkvi ako učiteľ a správca chóru vehlasný“.
Na škole zaviedol zvyk, ktorým verejne manifestoval podporu slovenskej národnej
výchove. Najlepších žiakov verejne obdarovával obrazmi slávnych mužov slovenského
národa.
V tomto čase pomáhal nacvičovať divadlá a o predstaveniach horlivo referoval posielal už spomínané Dopisy z Trnovca do Pešťbudínskych vedomostí. Vďaka nemu máme
dobrý prehľad o repertoári i celkovom vyznení jednotlivých hier. Repertoár sa skladal
z preložených, ale čoraz častejšie i z pôvodných slovenských hier. Hralo sa raz alebo dvakrát
do roka. V zime obyčajne na fašiangy a v lete cez prázdniny.
V roku 1866 na Veľkú noc zahrali Chalupkovu frašku Starúš plesnivec a 29. júla
Kotzebueho frašku Epigram. V roku 1867 uviedli hru neznámeho autora Úpis dlhu
(20. januára). List, ktorý uverejnili Pešťbudínske vedomosti v 9. čísle, VII. roč. (1867),
je zaujímavý aj tým, že medzi menami hercov tejto hry je uvedené aj meno Kornélie
Lehotskej, dcéry farára Jána Lehotského. Zároveň priniesol aj jeho (dobový) názor a postoj
k divadlu vôbec. Petruškin zmysel a poslanie divadla definoval takto: „Šľachtia jeho mravy
(ľudu) a zvyky, povzbudzujú k estetičnému sa držaniu vo spoločnosti a obchode s druhými,
vlievajú kde-tu-tam povedomie národnej hrdosti“. Podľa Petruškina: „Trnovec mal v týchto
časoch veľmi agilných divadelných ochotníkov, ktorí sa nebáli hrať aj náročnejšie hry“.
V liste uverejnenom 6. septembra 1867 Petruškin referuje, že v Trnovci hrali pôvodnú
slovenskú veselohru Jánošíkova večera od Jonáša Záborského (25. augusta) a veselohru
významného maďarského autora Karolya Kisfaludyho Buričia. Obe hry naštudoval ďalší
trnovecký učiteľ Ján S. Laco, pričom druhú hru preložil z maďarčiny do slovenčiny.
Pravdepodobne hrali aj na fašiangy, lebo znova Petruškin v Pešťbudínskych vedomostiach
oznámil v správe z Trnovca, že: „Tunajšie mestské ochotníctvo hodlá v nedeľu ostatných
fašiangov predstaviť divadelný kus Cnosť prevyšuje bohatstvo, zase tedy nový znak
pospolito-národnieho života“ , (PbV, 1867, č.15, s.3).
V auguste roku 1868 zahrali pôvodnú hru Samuela Ormisa Pravda a Körnerovu frašku
Zamilovaný hlásnik. Po prvýkrát sa na trnoveckom javisku objavil slovenský dramatik Ján
Palárik a jeho veselohra Drotár (1869). Hrali aj na Vianoce, ale presné znenie hry
nepoznáme. Na fašiangy 1870 zahrali Kisfaludyho Buričov a znova od Jána Palárika
veselohru Inkognito. Najväčší ohlas u publika z „komikerov“ mali predstavitelia židov,
najmä krčmár Špitzer v Inkognite a vydriduch Maušl v Drotárovi.
136
Veselohry Drotár a Inkognito mali nielen dobrú odozvu u publika, ale pri výbere hry
dominoval prezieravý postoj organizátorov divadelných predstavení, ktorých cieľom bolo
vychovávať, umravňovať a zušľachťovať ľudské pokolenie. V Palárikových veselohrách sa
stretávajú reprezentanti spoločenských vrstiev, nositelia národných a ľudových úsilí
so zástupcami protiľudového a zároveň protinárodného programu. Žartovne a satirickou
nadsádzkou poukázal na skutočnú tvár vlastencov a odrodilcov. Pochybní „hrdinovia“ sa cítia
na začiatku hry sebavedomí, istí víťazstvom svojich cieľov, či vlastne intríg a povyšujú sa nad
príslušníkov slovenského národa. V priebehu deja sa však ukáže pravý opak. Nositeľmi
skutočných mravných hodnôt, duševnej a telesnej krásy sú tí príslušníci národa, ktorých tamtí
maľovali ako nečestných a nízkych. Strojcovia intríg napokon uviaznu v pasci, ktorú
nastavovali iným. Okrem toho sú to hry plné vtipu a už spomínaných vďačných postavičiek.
Priamym dôkazom tejto, dnes už historickej, skutočnosti bola opäť uverejnená
Petruškinova správa o tom, že najviac potlesku sa dostalo predstaviteľovi Špitzera, ktorého
stvárnil Ján Hollý. Vysoko vyzdvihol hercovu bohatú improvizačnú schopnosť. Vraj mal
toľko trefných nápadov, že keby ich Palárik počul, určite by si ich „zaznačil a s prospechom
upotrebil“, (NN, I. roč., č. 73, 1870). Toto bola posledná správa od Petruškina o divadle
v Trnovci.
Z hľadiska trnoveckej histórie je hodnotná ešte jedna jeho správa uverejnená
v Národnom hlásniku, ktorý redigoval Mikuláš Št. Ferienčík v Budíne. Petruškin informoval
širokú uhorskú verejnosť o založení ženského spolku Vesna v Trnovci, cieľom ktorého bolo
„pozdvihnúť národnie povedomie a pristojnú vzdelanosť u pleti ženskej“, (List, č. 9., roč.
II., r.1869, str. 275).
V rokoch 1870–1877 nasledovala v uverejnených údajoch 7-ročná prestávka.
V rozpätí týchto rokov sa odohrali rôzne udalosti. V roku 1870 odišli učitelia Juraj Kello (do
Erlangenu a neskôr do Rostocku) a Ján S. Laco (do Lipska) na ďalšie teologické štúdiá.
(Údaje o Jánovi Lacovi sa rozchádzajú, v školskej kronike ev. ľudovej školy v týchto rokoch
nachádzame jeho rkp. záznamy o žiakoch). Do školskej kroniky Protocollum Scholasticum
Schola Aug. Evang. Tranotzeusis 1786-1879 učiteľ Ján Laco uviedol, že počas neprítomnosti
Juraja Kellu ho zastupoval miestny rodák Ján Bohuš (bývalý prvý potolerančný učiteľ z roku
1784). Opäť spochybňujeme tento údaj, lebo len pri približnom prepočte jeho veku, keďže
nevieme kedy sa narodil, v roku 1870 by musel mať už vyše 100 rokov.
Obdobie týchto rokov sa však spája aj so živelnými pohromami. Trnovec tri razy
v krátkom čase po sebe zachvátili požiare: v roku 1871, 1874 (zničil skoro celé mestečko)
a 1875, ktoré sa mohli podieľať na určitej stagnácii ochotníckeho života.
Juraj Kello po trojročnom štúdiu v Nemecku sa vrátil domov. V Bratislave
17. septembra 1873 zložil skúšku „candidaticum“ a na druhý deň ho vysvätili
v bratislavskom chráme za kňaza. Splnil sa mu vytúžený sen o kňazskom povolaní, ktorý však
zasiahol veľmi ťažký a smutný údel. Práve v tieto dni v jeho rodnom Trnovci mu zomrel
milovaný otec.
Do trnoveckej cirkvi ho za kaplána uviedol jeho budúci tesť Ján Lehotský. Hoci sa
Juraj Kello stal: „Trnovčanmi vrúcne očakávaným kaplánom a učiteľom“, zotrval v Trnovci
len krátky čas. Odišiel za kaplána do Lipt. Sv. Mikuláša (11. októbra 1874) a učil vo „vyššej
dievčenskej škole“, ktorú po troch mesiacoch opustil. Celoživotným kňazským pôsobiskom sa
mu stal Bardejov, kde aj umrel.
Do Bardejova odišiel s Máriou Kornéliou, dcérou ev. farára Jána Lehotského, ktorá sa
za neho vydala 5. júla 1876: „Sobáš v kostole odbavil ev. farár Ľudovít Hroboň zo Sielnice.
Trnovec sa tedy lúči s Petruškinom i s obľúbenou divadelnou ochotníčkou a milou členkou
spoločenského života“. To je tiež jeden z možných dôvodov, prečo ochotnícka činnosť v tých
rokoch ochabla.
137
Divadlo po odchode Petruškina z Trnovca
Udalosti v sedemdesiatych rokoch 19. storočia nadobudli prudký spád. Najprv boli
zrušené tri slovenské gymnáziá, potom nariadením Ministerstva vnútra (6.4.1875) bola
zakázaná aj činnosť Matice slovenskej. Vtedajší ministerský predseda gróf Koloman Tiszo
cynicky vyhlásil, že on v Uhorsku nepozná nijaký slovenský národ: „Kým budem na tomto
mieste, s každým spolkom podobného zamerania zúčtujem podobne“. Nástupom Tiszovej
vlády začiatkom roku 1875 nastalo pre Slovákov najťažšie obdobie národného útlaku.
Tento stav trval prakticky až do konca osemdesiatych rokov – dovtedy totiž trvala
politická stabilita dualistického režimu. Až Tiszov pád, opakujúce sa vládne krízy v Uhorsku
i v rakúskych častiach monarchie, rozmach robotníckeho a agrárnosocialistického hnutia,
relatívne zosilnenie slovenskej buržoázie a rozšírenie radov slovenskej národnej inteligencie
od začiatku deväťdesiatych rokov sa prejavili v postupnej aktivizácii slovenského národného
hnutia. Intenzita maďarizačného tlaku však ani potom nepovoľovala a trvala prakticky až do
ukončenia I. svetovej vojny.
Za tejto situácie každá, i tá najmenšia národná akcia na Slovensku bola zo strany
režimu kvalifikovaná ako sprisahanie či vlastizrada. Iba z tohto zorného uhla môžeme oceniť
význam každého divadelného činu, ktorý na rozdiel od ostatnej kultúrnej aktivity (literatúra,
výtvarné umenie a pod.) napĺňa zmysel svojho poslania iba vtedy, keď sa uskutočňuje za
prítomnosti obecenstva. Divadlo ako umenie kolektívne, vyžadujúce si okrem iného aj
hojnosť organizačného zápalu a materiálne obete, bolo v tej situácii jednou z uvedomelých
akcií podniknutých na obranu holej existencie národa.
Nové údaje o ochotníckom dianí v Trnovci máme až z rokov 1877-78. Na Veľkú noc
zahrali frašku v jednom dejstve slovenského autora G.K. Zechentera - Laskomerského Starý
zaľúbenec a Görnerovu frašku Po anglicky (1877). V nasledujúcom roku v januári uviedli
opäť hru slovenského autora Jána Chalupku Juvelír, veselohru v troch dejstvách (1878).
Divadelní ochotníci v Trnovci si pri výbere hier kládli dosť vysoké nároky a na
vtedajšie pomery mali vysokú mieru vkusu. Isteže, na vtedajší vkus vyhovovali najmä hry
z dedinského prostredia, veselohry a hry „príbehové“, ktoré zabezpečovali priebežné napätie
a očakávanie konečného rozuzlenia. Výber hry Juvelír však nasvedčuje, že mali aj vyššie
a odvážnejšie ciele, ako len pobaviť publikum.
V tridsiatych rokoch 19. storočia písal Ján Chalupka priamo pre potreby ochotníkov,
tak ako aj mnohí vtedajší slovenskí dramatici (J. Palárik, J. Záborský, J. Kováč, M. Ferienčík,
M. Dohnány, J. Grajchmann, V. Podolský). Vo svojich hrách odhaľoval chyby
a malichernosti svojej doby, panskú otupenosť, úpadok, degeneráciu, ako aj malomestské
pachtenie sa našich ľudí za cudzími vzormi a panštinou.
V rokoch 1880-1883 opäť nastala krátka pauza v ochotníckom dianí. Pri analýze
historických faktov môžeme predpokladať, že istý spojovací moment treba hľadať s osobou
Jána Lehotského (umrel 10. marca 1880).
Skôr ako ukončil svoju celoživotnú púť, bolo mu dopriate osláviť svoje 50-ročné
jubileum kňazského účinkovania v Trnovci (1879). Na týchto jubilejných oslavách a priamym
svedkom vyše trojhodinovej slávnosti bol Pavel Zoch, ev. farár z Jasenovej (priebeh osláv
uverejnil v časopise Korouhev na Sione, r. 1879). Napísal: „Nebolo tam ani jednej duše,
ktorá by tam nebola bývala bez úchvatu a napnutia a bez túžby, aby to trvalo ešte ďalej. Tak
dojemne, dobre a vzdelávateľne a pri tom tak jednoducho bol zostavený slávnostný poriadok
služieb Božích“.
Tieto dôstojné oslavy boli odrazom ducha veľkej osobnosti. Ovplyvňovala a priamo
pôsobila svojím duchovným vzorom na kultúrne a národnobuditeľské hnutie v Trnovci, ktoré
pretrvávalo vo vedomí ľudí dlhé obdobie aj po jeho smrti.
138
Divadlo za čias Jána Šimkovica
Na uvoľnené miesto po evanjelickom farárovi Jánovi Lehotskom nastúpil trnovecký
rodák Ján Šimkovic (1854–1931), ktorý pôsobil v Trnovci v rokoch 1880–1888. Narodil sa
30. novembra 1854 a zomrel v Bratislave 10. októbra 1931. Základné vzdelanie získal
v ľudovej škole v Trnovci, kde ho učili Jozef Horvay, Ján Laco a Juraj Kello. Študoval
v Kežmarku, Rožňave a teológiu vo Viedni. Počas stredoškolských štúdií bol zároveň
vychovávateľom v rodine baróna Radvanského. Kaplánčil v Naďlaku u Andreja Seberíniho
a v roku 1878 sa zúčastnil (vo vojenskej službe) okupácie Bosny a Hercegoviny.
V Trnovci bol ev. farárom osem rokov a podieľal sa na rozvíjaní čulého divadelného
života. Počas svojho pôsobenia sa oženil s Annou Schepfel a spolu mali dcéru Margitu (1882)
a syna Benjamína, ktorý keď kaplánčil popri svojom otcovi v Hybiach, nacvičoval tu aj
divadlo (1917-1920).
Po odchode do Hýb pôsobil od konca storočia aj vo funkcii seniora do roku 1923. Ako
v Trnovci tak aj v Hybiach sa zaslúžil o kultúrne povznesenie obce. Ako nebojácny národovec
vychovával v takomto duchu a presvedčení ľudí v obidvoch obciach. Z nich sa na
predprevratových voľbách zúčastňoval veľký počet voličov hlasujúcich za slovenských
poslancov.
Publikoval štúdie a články náboženského charakteru v časopisoch Korouhev na Sione
a Cirkevné listy. Školskými otázkami sa zaoberal v Národných novinách. Preložil populárnu
knihu biblických legiend Legendy o Kristu od Selmy Lagerlöfovej. Zaujímali ho aj problémy
filológie a archeológie. Korešpondoval s významným krakovským archeológom
a paleontológom Dr. Goetlom. Vlastnil veľkú zbierku skamenelín. V Hybiach ešte pred
prevratom inicioval postavenie veľkej šesť-triednej školy, ktorá patrila medzi najmodernejšie
slovenské školy. Zaslúžil sa o rozvoj cirkevného zboru ako po duchovnej, tak i po hmotnej
stránke. Inicioval vznik Občianskej besedy a bol jej prvým predsedom (1919). Ako senior
používal svoj vplyv, aby v liptovských zboroch pôsobili národne uvedomelí kňazi a cirkevní
inšpektori, nie maďaróni. Zabezpečil ďalšie štúdiá jedenástim študentom vyhodeným
z maďarských škôl pre panslavizmus. Po roku 1918 bol vládnym referentom pri prvej
slovenskej vláde pre veci ev. cirkvi.
Z obdobia pôsobenia ev. farára Jána Šimkovica máme ďalšie údaje o divadelných
predstaveniach. V roku 1883 inscenovali (2. februára)
veselohru E. Labicha Slamený klobúk, v roku 1884
uviedli (24. februára) Berlov žart Fašiangová večera a už
raz hranú Benedixovu veselohru Pravota.
Divadelné hry nacvičovali nielen farári, ale aj učitelia.
V tom období bol ev. učiteľom
v ľudovej škole
Ján Ondruš. Zatiaľ nemáme podrobnejšie údaje o jeho
osobe. V cirkevnej kronike je záznam, že ho v roku 1827
pozývali do Trnovca za učiteľa (na výpomoc ev. farárovi
Matejovi Janíkovi). V tom čase pôsobil v Brezne a miesto
odmietol,
pretože
sa
mal
ženiť
s Annou
Krmeskou. Neskôr však toto miesto prijal a od
15. septembra 1881 začal učiť žiakov v cirkevnej škole.
Z neznámych dôvodov až v roku 1887 riadnym listom
(vocator) potvrdili jeho učiteľské miesto a od roku 1888
pôsobil aj vo funkcii cirkevného notára. S Annou mali
Ján Ondruš
osem detí, ktoré sa aktívne zapájali do kultúrneho života
v obci. Zomrel v Bratislave roku 1922.
139
Divadlo hrávali študenti najmä v lete, keď sa poschádzali na prázdniny domov a ďalší
schopní mladí ľudia. Divadelné predstavenia hrávali na javisku v mestskom dome, kým
nestálo v škole alebo v hostinci. O predstavenia bol veľký záujem aj na okolí a na niektoré
chodili aj prominentní hostia z Liptovského Mikuláša. Medzi týchto študentov patril aj
talentovaný ochotník, mladší brat ev. farára Peter Šimkovic.
Peter Šimkovic pre svoje národné cítenie sa stal priamou obeťou maďarizačných
perzekúcií. Začiatkom 80-tych rokov začal študovať na učiteľskom ústave v Lučenci. V tomto
šovinistickom a maďarónskom prostredí sa spriatelil so slovensky cítiacimi študentmi (10).
Stretávali sa u neho na byte, roku 1881 si založili tajný samovzdelávací spolok Žiara
a vydávali i rovnomenný rukopisný časopis. Iniciátorom spolku bol Pavel Socháň, rodák
z Vrbice, neskôr známy národopisec a autor viacerých divadelných hier (Tobiáš Klepeto,
ktorú inscenovali ochotníci aj v Trnovci). Takáto činnosť sa pokladala za protištátnu.
Po prísnom vyšetrovaní roku 1882 sedem študentov vylúčili (z toho 6 zo všetkých
maďarských ústavov, medzi nimi i Petra Šimkovica). Neskôr sa niektorým podarilo
doštudovať (Pavlovi Socháňovi, Petrovi Pavlovi Zgúthovi-Vrbickému a i.), no Peter Šimkovic
sa už nevrátil do škôl, zostal doma gazdovať. Tak sa zlomil jeden nádejný osud, ako sa ich
lámali stovky a tisícky v nemilosrdnom procese pomaďarčovania a prenasledovania všetkého
slovenského.
Po vzniku ČSR sa stal prvým richtárom - starostom obce. Za zmienku stojí príhoda,
ktorá sa dotýka jeho osoby ako starostu a zároveň aj člena Trnoveckej občianskej besedy.
Svojvoľne, bez povolenia vedenia spolku, prenajal spolkové priestory na tanečnú zábavu
mládežníkom. Keďže mládež sa počas zábavy správala neprístojne, starostovi obce: „udelili
zápisničné pokarhanie“.
Divadlo za čias Metoda Mateja Bellu
Po roku 1884 nastala v divadelnom dianí väčšia prestávka. Po odchode ev. farára Jána
Šimkovica do Hýb vniesol nové oživenie do kultúrneho života v Trnovci ev. farár Metod
Matej Bella.
Metod Matej Bella (7.12.1869-26.11.1947), rodák z Kostolného pri Trenčíne,
študoval na gymnáziu v Békéscabe a Szarvasi, teológiu
v Bratislave, Soprone, Lipsku a právo popri zamestnaní
na univerzite v Budapešti (r. 1912 JUDr.) V Trnovci
pôsobil ako ev. farár v rokoch 1894 –1910, inicioval
založenie Čitateľského spolku (1905) a Trnoveckej
občianskej besedy, ktorej bol prvým dočasným
predsedom. V rokoch 1910-1920 bol farárom a neskôr
seniorom v Ružomberku. V roku 1906 kandidoval do
uhorského
parlamentu
za
volebný
obvod
liptovskomikulášsky. Bol kandidátom za Slovenskú
národnú stranu a vyhral voľby. Stal sa poslancom
uhorského snemu vo volebnom období 1906-1910, kde
hájil národné záujmy a práva Slovákov (niektoré
materiály nesprávne uvádzajú, že v tomto roku už bol
ružomberským farárom). V roku 1914 sa zúčastnil
budapeštianskych porád o vytvorení Slovenskej
národnej rady. V roku 1918 sa stal členom výkonného
výboru SNR a signatárom martinskej Deklarácie
slovenského národa z 30. októbra 1918. Pracoval v Šrobárovej slovenskej vláde ako referent
140
pre zásobovanie. V rokoch 1918-19 bol podpredsedom revolučného Národného
zhromaždenia. Od roku 1919 do roku 1927 bol bratislavským županom a neskôr predsedom
Zemedelskej rady (1928-38). Potom žil na svojom statku v Čereňanoch, ktorý získal
v pozemkovej reforme.
Na stránkach Pamätnej knihy obce Trnovec, ktorú s odstupom času písal ev. farár Ján
Vl. Staroň (1936), je charakterizované volebné obdobie, kedy Metod M. Bella kandidoval do
uhorského snemu: „Márne vyspevovali maďaróni: ,Počuj bratu, Bella Metko! Nemôžeš byť
naraz všetko! Farár, fiškál i poslanec, to je primoc na Trnovec! Netreba zvlášť pripomínať,
že Trnovec šiel temer celý za svojim farárom. Mnohí i z dnes žijúcich cirkevníkov – občanov,
tak Ján Hollý, terajší starosta, chodili s ním i na agitačné cesty po liptovských dedinách
a takto napomáhali tiež slovenskej veci a víťazstvu slovenského ducha. Do volieb v Mikuláši
chodili pod bielou hodvábnou zástavou, na ktorej zlatom vymaľované žiarilo heslo
Trnovčanov národovcov: Za tú našu slovenčinu! Zástava sa ešte opatruje dosť dobre
zachovaná v sakristii evanj. chrámu trnoveckého“.
Počas svojho pôsobenia v Trnovci spolu s ev. učiteľom Jánom Ondrušom nacvičil
bohatý repertoár ochotníckych predstavení. V roku 1900 (25. februára) sa divadelné
predstavenie spomína v Národnom hlásniku č.5., bez uvedenia názvu hry. V roku 1905
(13. augusta) inscenovali hru Jozefa Hollého Kubo a prvýkrát siahli po veselohre slovenského
dramatika Ferka Urbánka Pokuta za hriech.
V rokoch 1906–1910 pokračovali uvedením ďalších hier: Horváthovej Sirota a frašky
Zechentera-Laskomerského Oklamaný klamár a Starý zaľúbenec (22.7.1906), Urbánkovým
Bludárom (1907), veselohrou Mam a klam (16.2.1908), Strídža spod hája a Socháňovou
veselohrou Tobiáš Klepeto (10.1.1909), Görnerovou veselohrou Ženské slzy a Šamberkovou
veselohrou Blázinec na prvom poschodí (3.4.1910).
Popri nacvičovaní divadelných hier sústredil svoje úsilie na legalizovanie kultúrnovzdelávacej činnosti (nielen ochotníckej) v rámci riadneho spolku, ktorý má svoje stanovy
a organizačnú štruktúru. Treba spomenúť, že navštevoval divadelné predstavenia ochotníkov
v Liptovskom Petre, ktorí pracovali pod hlavičkou Čitateľského spolku (ochotníci mali
adresár hostí, ktorým zasielali pozvánky, medzi nimi bol aj Metod Bella). Zrejme odtiaľ si
prinášal podnety a skúsenosti pre svoju prácu na poli kultúry a vzdelávania v Trnovci.
Z roku 1905 sa zachovala v archíve evanjelickej cirkvi rkp. zápisnica ustanovujúceho
zasadnutia Čitateľského (čítacieho) spolku: „Zápisnica sriaďujúceho shromaždenia
čítacieho spolku v Trnovci, konaného 23. februára 1905. Pán farár M. Bella sdelil
shromaždeným, že on ako občan svolal údov a vyzýva, aby si vyvolilo pre shromaždenia toto
predsedu. Jednohlasne vyvolený pán farár. S vedením zápisnice poveruje p. Ondruša.
I spytuje sa, či si shromaždenia žiada čitateľský spolok – jednohlasne, áno. Za dočasného
zápisníka volí Jána Ondruša. Za dočasného pokladníka p. P. Šimkovic“.
Na ustanovujúcom zasadnutí prejednávali už pripravené stanovy. Zatiaľ nemáme
priame dôkazy o existencii tohoto spolku. Krátka informácia bola uvedená aj v zápisnici
z cirkevného konventu o požiadavke ev. farára M. M. Bellu na pridelenie miestnosti pre
čitateľský spolok v cirkevnej škole. Zároveň oznámil, že pripravil stanovy spolku, ktoré zaslal
na ministerstvo do Budapešti. Je však viac ako pravdepodobné, zo skúseností v okolitých
obciach Liptova pri zakladaní Čitateľských spolkov, že tieto snahy kňazov a učiteľov boli vo
viacerých prípadoch neúspešné (hlavne po r. 1907). Príčiny, ktoré im bránili pri zakladaní
týchto spolkov, musíme posudzovať na pozadí vtedajšej vnútropolitickej situácie Uhorska,
ktorá zosilňovala maďarizáciu celej krajiny. V roku 1907 boli v parlamente odhlasované
tzv. Apponyiho zákony (ministra školstva), ktoré priniesli celý rad ustanovení o štátnych,
141
cirkevných a obecných školách (urýchliť maďarizáciu hlavne v cirkevných a obecných
školách). Kňazi a učitelia, priamo závislí na štátnych orgánoch, boli ostro sledovaní a často aj
kruto sankcionovaní, ak dôsledne neplnili tieto úlohy nielen v školskej, ale aj v mimoškolskej
výchove (šírenie št. jazyka – maďarčiny, maďarskej kultúry a pod.).
Aj napriek týmto drastickým maďarizačným opatreniam ev. farár, podporovaný
okruhom uvedomelých cirkevníkov, pokračoval vo svojich predsavzatiach. Úspech sa dostavil
až v čase, keď bol poslancom uhorského snemu. V roku 1911 (1. januára) zvolal
ustanovujúce valné zhromaždenie a predložil stanovy rozsiahlejšieho kultúrno-vzdelávacieho
spolku – Trnoveckej občianskej besedy (ďalej len Občianska beseda). Trvalo viac ako rok,
kým ich po určitých úpravách schválilo krajinské ministerstvo vnútra v Budapešti (7. marca
1912, pod číslom 24417/1912 V-a).
Počas schvaľovacieho procesu bol ev. farár vo funkcii dočasného predsedu spolku.
K výkonu tejto funkcie v oficiálne schválenom spolku sa už ako riadny predseda nedostal.
Po neúspešných voľbách v roku 1910, kedy podľahol maďarskému kandidátovi, opúšťa
Trnovec a odchádza na svoje nové pôsobisko do Ružomberka. Na uvoľnené miesto po
Metodovi M. Bellovi do Trnovca prišiel ev. farár Pavel Neckár (1911).
VZNIK TRNOVECKEJ OBČIANSKEJ BESEDY
Divadlo za čias Pavla Neckára
Pavel Neckár (24.1.1888 – 29.3.1975)
pochádzal zo Skalice, študoval na domácom aj
kežmarskom gymnáziu, stál v popredí študentského
života. So spolužiakmi M. Rázusom a I. Stodolom
pracoval v maďarskom samovzdelávacom krúžku, ktorý
vydával vlastný časopis. Teológiu vyštudoval na
bratislavskej teologickej akadémii. Najprv bol kaplánom
v Liptovskom
Mikuláši
a potom
ev.
farár
v Trnovci v rokoch 1911 – 1931. Počas jeho pôsobenia
bol postavený ev. a. v. chrám (1925), bol prvým
predsedom
Občianskej
besedy,
spolku
SEM
a ochotníckym režisérom. Jeho dcéry Oľga, Marta
a Darina sa zapájali do miestneho kultúrnospoločenského diania. Od roku 1919 bol tajomníkom ev.
biskupstva východného dištriktu v Liptovskom Mikuláši
a od roku 1931 generálnym tajomníkom ev. a. v. cirkvi v Prešove. Po rozbití republiky sa
stiahol z verejného života, zorganizoval a viedol najväčšiu občiansku odbojovú skupinu na
východnom Slovensku. V roku 1945 (v Trnovci) ho zatklo gestapo a uväznilo v Ružomberku,
neskôr v Žiline a nakoniec ho odvlieklo do koncentračného tábora v Mühlbergu pri Lipsku.
Za zásluhy bol v roku 1939 vyznamenaný Československým vojnovým krížom .
Príchodom Pavla Neckára sa začala veľká éra histórie Občianskej besedy, ktorá trvala
s menšími prestávkami počas dvoch svetových vojen až do roku 1948, kedy bola zrušená. Pod
jej hlavičkou ochotníci uviedli desiatky divadelných inscenácii a slávnostných programov pri
rôznych výročiach. Beseda rozvíjala vzdelávacie aktivity, najprv po vzore bývalej Nedeľnej
školy (výučba čítania, písania, rátania a v oblasti zemepisu), potom v rámci vzdelávacích
večierkov (hlavne v oblasti poľnohospodárstva a čítania poézie), vytvorením spolkovej
142
knižnice a zapožičiavaním kníh, novín a časopisov a v neposlednom rade nácvikmi
spevokolu. Beseda usporiadala desiatky poznávacích výletov, tanečných zábav, neskôr aj
čajových večierkov zväčša s kabaretným programom, podporovala spoluprácu s okolitými
spolkami, po jej vzore a za jej pomoci vznikla Občianska beseda v Bobrovci a ďalšie
hodnotné počiny podobného rázu. Do činnosti Občianskej besedy bola zapojená celá obec,
keďže spolok bol výhradne apolitický a členom mohol byť každý bez rozdielu vyznania.
Spolok vyvíjal aktívnu cieľavedomú a systematickú činnosť, čo viedlo k rozvoju kultúrnej
a vzdelanostnej úrovne obyvateľstva. Členovia spolku sa schádzali na pravidelných
zasadnutiach, na ktorých sa zaoberali plánovaním a hodnotením činnosti, analyzovali
nedostatky a hľadali riešenia do ďalšej práce. Predseda spolku podával na valnom
zhromaždení výročnú správu, ktorou nielen pochvalne, ale aj kriticky zhodnotil každé
vynaložené úsilie. Na predsedníckom stolci sa vystriedali po Pavlovi Neckárovi Ján Vladimír
Staroň (1932) a Vladimír Dlholucký (1946). Bohatá a nesmierne hodnotná činnosť spolku je
písomne zaznamenaná v Zápisnici Občianskej Besedy v Trnovci 1911-1928 a 19281948, (dve rukou písané zápisničné knihy).
Na podklade údajov v týchto dvoch zápisničných knihách a ďalších materiálov, ktoré
sa zachovali v archíve ev. cirkvi, sme spracovali históriu ochotníckeho a spolkového života
Občianskej besedy v Trnovci.
V roku 1911 aj napriek tomu, že spolok nebol oficiálne schválený, činnosť v oblasti
ochotníckeho divadla napredovala pod vedením ev. učiteľa Jána Ondruša, (pravdepodobne už
pomáhal aj ev. farár Pavel Neckár, ktorý v tomto roku prišiel do Trnovca). Ochotníci uviedli
veselohry: od Urbánka Za živa v nebi a od Socháňa Tobiáš Klepeto (22. januára, repríza
predstavenia Tobiáš Klepeto bola uvedená 29. januára). V lete nacvičili drámu bratov
Mrštíkovcov Mariša (2. júla).
V roku 1912 v čase novoročných sviatkov odohrali Raupachovu hru Mlynár a jeho
dieťa a Litoměrického veselohru Pacientka (1. januára ).
8. apríla zvolal učiteľ Ján Ondruš mimoriadne zasadnutie do triedy ev. ľudovej školy,
na ktorom oznámil prítomným členom, že spolok je oficiálne potvrdený.
Podľa schválených stanov si zvolili predsednícky výbor: za predsedu spolku ev. farára
Pavla Neckára, podpredsedu uč. Jána Ondruša, zapisovateľa Pavla Šimkovica, pokladníka
Jána Vozárika Šmadajovie, knihovníka Petra Babku, zbormajstra spevokolu Juraja Puchého
(mladý ev. učiteľ), revízorov Juraja Matejku a Juraja Obrciana, hospodárov spolku Jána
Borsíka a Annu Novákovú Švábovie.
Členmi výkonného výboru sa
stali: Ján Kontárik, Július
Varinský, Ján Paušlý, Juraj
Hollý Bukových, Ondrej Hollý,
Ján Puchý, Žofia Húsková,
Žofia Borošková, Mária Puchá,
Zuzana
Okáliková,
Anna
Obrcianová, Zuzana Vozáriková Pavlíkovie. „Valné zhromaždenie na návrh p. predsedu
za čestného predsedu volí
p.
farára M. Metoda Bella, za
horlivé
účinkovanie
pri
zakladaní Občianskej Besedy“.
Spolok mal v stanovách zakotvené: „§ 1. Meno a účel spolku: Trnovecká občianska
beseda, účelom jej je šírenie všeobecného vzdelania, pestovanie spevu a šľachetná zábava.
§ 2. Prostriedky k dosahovaniu toho účelu: a./ schádzanie sa v spolkových miestnostiach,
143
b./ verejné besedy, koncerty, prednášky, c./ zábavy, d./ cvičenie sa v speve, e./ divadlá,
f./ výlety g./ knižnica. § 3. Spolok pozostáva z údov: a./ riadnych, b./ zakladajúcich
c./ čestných. § 4. Údom spolku môže byť každý bez rozdielu stavu a pohlavia . . . “.
Ďalej stanovy spolku uzákoňovali práva a povinnosti členov (Prijatý zapíše sa vlastnoručne
do spolkovej knihy a tým sa stáva údom spolku. Zakladajúcich údov prijíma výbor na
odporúčanie niektorého úda spolku a zašle im legitimáciu.), pravidlá o finančných príjmoch
a výdavkoch spolku, spolkovej knižnici, činnosti, podávaní výročných správ na riadnom
valnom zhromaždení, o zložení predsedníckeho výboru spolku, zodpovednostiach,
povinnostiach jeho členov: predsedu, podpredsedu, správcu spevokolu, zapisovateľa,
pokladníka, knihovníka, revízorov a hospodárov, názov spolku na pečiatke: Trnovecká
občianska beseda, o zrušení členstva a vylúčení členov zo spolku (Nastane v tom páde, keď
by úd neslušným chovaním sa pohoršenie zapríčinil, alebo jestliby proti účelu a záujmu
spolkovému jednal.), o zániku spolku a zmene jeho stanov. Vlastnoručne zapísaných
zakladajúcich členov spolku bolo 135.
1. Pavel
2. Ján
3. Peter
4. Jozef
5. Zuzana
6. Jurko
7. Mária
8. Ondrej
9. Mária
10. Anna
11. Zuzanna
12. Žofia
13. Júlia
14. Anna
15. Anna
16. Juraj
17. Ján
18. Juraj
19. Zuzanna
20. Anna
21. Daniel
22. Anna
23. Žofia
24. Daniel
25. Peter
26. Jurko
27. Ján
28. Peter
29. Ján
30. Jozef
31. Anna
32. Anna
33. Ján
34. Ján
Neckár
- predseda
Ondruš
- učiteľ
Šimkovic
Boroška
Lacová
hlásniková
Puchý
rídzikovie
Puchý
rídzikovie
Hollý
paučíkovie
Hollý
paučíkovie
Okályi
Vozárik
šmadajovie
Miňovský
(Karáči)
Laco
prostredných
Vozárik
jurčovie
Borsík
v. Babková
Karáči
Borsík
Boroška st.
Vozárik
pavlíkovie
Blajsa
Wozárik
Blajsa
Puchý
páltikovie
Kello
kočišovie
Matejka
Matejka
jurkovie
Paušlý
Rády
Vozárik
Palinaj
šípkovie
Dropa v. Mackovičová
Radúch
Matejka
pastierovie
Vozárik
šmadajovie
35. Kornel
36. Peter
37. Peter
38. Ján
39. Jurko
40. Matej
41. Pavel
42. Ján
43. Juraj
44. Andráš
45. Ján
46. Anna
47. Anna
48. Anna
49. Ján
50. Matej
51. Anna
52. Jurko
53. Ján
54. František
55. Jurko
56. Pavel
57. Jurko
58. Juraj
59. Žofia
60. Peter
61. Ondriš
62. Ján
63. Peter
64. Anna
65. Ján
66. Ján
67. Žofia
68. Terézia
144
Ondruš, syn učiteľa
Babka
marovie
Hollý
bukových
Droppa
tlačiarovie
Petrík kolár prostých
Balco
Šimkovic
Puchý
pavlíkovie
Boroška
Soltiš
Puchý ml.
rubišovie
Subulý
kováčovie
Voštiar
škvarkovie
Novák
kakusovie
Laco
Keláni
Kmeť
kelovie
Kmeť
kelovie
Kmety
kelovie
Kontárik st.
Martinec
Subulý
šilovie
Varinský
Novák
mackovie
Hollý
mesiarovie
Boroška
Dlholucký
samkovie
Radúch
Laco
Voštiar
škvarkovie
Subulý
(Bosá)
Novák
švábovie
Novák
švábik
Lizoň
Lizoň
69. Žofia
70. Matej
71. Jozef
72. Žofia
73. Anna
74. Žofia
75. Žofia
76. Mária
77. Peter
78. Žofia
79. Žofia
80. Mária
81. Júlia
82. Jurko
83. Jána
84. Mária
85. Jurko
86. Zuzana
87. Július
88. Anna
89. Ján
90. Peter
91. Jozef
92. Zuzanna
93. Ján
94. Ján
95. Zuzanna
96. Jurko
97. Ján
98. Karol
99. Jurko
100.Peter
101.Jozef
102. Matej
Húska
Varinský
kováčovie
Piroh
Guoth
Obrcian
Voštiar
Štecho
Detrich
Kello
Španko - Ráztoky
Plávka - Ráztoky
Matejka
Palinaj, vyd. Babková
Petrík
karáčich
Gera
Plachý
Vozárik
Čáni
Warinský
Laco
Vavrečiak
Obrcian
Varinský
Vozárik
Kontárik ml.
Rubiš ml.
marovie
Okali
Obrcian
Hollý
novákovie
Rástokaj
- Ráztoky
Hojtel
Stanovský
- Beniky
Babka
kokošovie
Krčach
kyseľovie
103.
104.
105.
106.
107.
108.
109.
110.
111.
112.
113.
114.
115.
116.
117.
118.
119.
120.
121.
122.
123.
124.
125.
126.
127.
128.
129.
130.
131.
132.
133.
134.
135.
Ján
Peter
Jurko
Ján
Juraj
Ján
Ján
Ján
Anna
Juraj
Rudolf
Ondrej
Ján
Zuzanna
Ján
Karol
Peter
Žofia
Ján
Mária
Zuzanna
Anna
Anna
Ján
Ľudmila
Mária
Mária
Zuzanna
Jurko
Peter
Mária
Jozef
Peter
Kmetty
Novák
Palinaj
Okálik
Húska
Petrík ml.
Droppa
Miňo
Palinaj
Ondruš
Radúch
Záborský
Laco
Záborský
Hollý
Varinský
Varinský
Karáči
Šimkovic
Laco
Vozárik
Laco
Kereš
Laco
Laco
Laco
Vozárik
Voštiar
Vozárik
Puchý
Obrcian
Babka
Babka
švábovie
šipkovie
nožiarovie
od školy
grešovie
pastierovie
v. Španková
kakusovie
r. Miňovská
farbiarovie
paučíkovie
kramárovie
šilovie
rubišovie
kokošovie
jurkovie
Po dohode s obecným výborom, za primeraný prenájom sa Občianska beseda
presťahovala do obecného (mestského) domu, kde jej boli pridelené miestnosti na poschodí za
ročnú árendu 4 koruny. Občianska beseda si zriadila svoju spolkovú knižnicu, do ktorej
postupne získavali a objednávali knihy a časopisy. Niektoré knihy im darovalo Meštianske
kasíno v Lipt. Sv. Mikuláši a Československá jednota v Prahe. Knižnica mala stanovený deň
(nedeľu podvečer) na zapožičiavanie kníh za poplatok dva haliere. Predplácali si Slovenské
noviny a stoličný časopis Liptó.
Prvým kultúrno-spoločenským podujatím, ktoré organizovala oficiálne potvrdená
Trnovecká občianska beseda bol majáles na Sihoti (názov chotára), prístupný aj pre školské
deti a mládež (6. júna). Majáles navštívili hostia nielen z blízkeho, ale aj vzdialenejšieho
okolia (Ružomberok, Ľupča, Sielnica, Pavlova Ves, Mikuláš, Vrbica, Ráztoky).
Z Ružomberka prišlo vedenie a členovia Občianskej besedy v čele s predsedom
F. Houdekom: “Ružomberská a mikulášska inteligencia sa zabávala medzi nami až do konca
zábavy cele nenútene“.
145
Pavel Neckár do činnosti trnoveckých ochotníkov vniesol nové a náročnejšie postoje
k divadlu. Trnoveckí ochotníci patria k prvým inscenátorom Tajovského Nového života
(napísaná v roku 1901) a na premiéru tejto drámy (28. júla) pozvali aj samotného autora.
Predstavenie bolo pútavé, pochválil výkony hercov a na zábave po divadle vďačne vytancoval
všetky herečky. Trnoveckí ochotníci, tak ako aj ochotníci v iných obciach Liptova, vždy
uvádzali dva kusy, ako vtedy nazývali divadelné inscenácie. Pričom prvý kus bol vážneho
charakteru (hry a drámy) a druhý ľahšieho žánru (veselohry, frašky). Nakoniec toto kultúrnospoločenské podujatie vyvrcholilo tanečnou zábavou. Takže aj po predstavení drámy
Nový život nasledovala fraška Zaživa mŕtvi manželia (A. Bäuerle), ktorej úlohou (teda
hercov) bolo pozdvihnúť náladu obecenstva, aby priebeh podujatia mal v konečnom dôsledku
veselú atmosféru.
Fotografie, ktoré sa zachovali (vo vlastníctve učiteľky Márie Páltikovej a Jána Hollého
Kakusovie), boli pravdepodobne zhotovené po uvedení týchto divadelných inscenácii. Medzi
ochotníkmi sú: Magda Ondrušová, Ján Vozárik Šmadajovie, Ondrej Hollý Paučíkovie, Mária
Puchá Rýdzikovie, Peter Hollý Bukových, Juraj Karáči, Július Varinský, stolár, Ján Puchý
Pavlíkovie, Pavel Šimkovic, Žofia Lizoňová, Ján Hollý Novákovie, nižný, Žofia Ondrušová,
rodená Borošková, Ján Ondrej Hollý Kakusovie, Žofia Páltiková, Žofia Varinská rodená
Borsíková, a Ján Puchý Rýdzikovie.
Jeseň roku 1912 priniesla tragickú smrť zapisovateľa spolku a talentovaného
ochotníka Pavla Šimkovica, s ktorým sa veľmi ťažko lúčili členovia novozaloženej
Občianskej besedy: „Bolí nás srdce, žiaľ náš je úprimný, lebo sme stratili v ňom spolku
oddaného, činného úda, verného a neúnavného pracovníka na poli nášho hnutia. Pavel,
pevný stĺp spoločenského života, lebo on bol z tých najvážnejších, najhorlivejších mladíkov
mužov, ktorí pochopili beh času a pracovali s námahou, ale čerstvosťou, od práce mnoho krát
ustatý a predsa svieži pred očima majúc povznesenie ľudu nášho. Pracoval mnoho, veď len
pred mesiacmi horlil a pracoval za založenie spolku a to s vynikajúcou ideálnou horlivosťou.
Často sme sa divili, či neustával – no ustal už. Pozrime jeho účinkovanie pri divadlách, kde
nielenže vynikal nadanosťou len minule ešte ako ochotník, ale i v práci bol prvý. Činnosť
neúnavná bola jeho okrasa. Utratili sme ho, ťažko ho nahradiť a preto tým väčší žiaľ
a smútok skľúčil srdcia naše. Boh daj mu tichý sen po krátkej, ale účinkovania hodnej púti “.
Za nového zapisovateľa spolku si zvolili Petra Hollého. V tomto čase spolok opúšťajú
aj dve zakladajúce členky Anna Lacová a Mária Vozáriková, ktoré sa odsťahovali do
Ameriky.
Pre spolkový spevokol, ktorý viedol mladý ev. učiteľ Juraj Puchý, objednali
harmónium. Spevokol sa pravidelne schádzal na nácvikoch dva razy do týždňa: v pondelok
a štvrtok večer. Občianska beseda začala organizovať nedeľné prednášky: cvičenia
v pravopise, čítanie, rátanie, zemepis atď., ktoré dovtedy organizoval Nedeľný cirkevný
spolok už od roku 1866 tzv. Nedeľná škola, obnovená ev. farárom Jánom Lehotským.
V roku 1913 pripravovala Občianska beseda divadlá neobyčajne starostlivo. V zime
hrávali v spolkovej miestnosti obecného (mestského) domu. Stoličky pre divákov
zapožičiavali z kultúrne uvedomelejších rodín. V tomto roku uviedli Kukučínovu Komasáciu
(2. februára). V lete si pre každé predstavenie postavili drevenú arénu (s kapacitou vyše
400 divákov) na pasienkoch v Záhradách alebo na jarmočnom pľaci. Prácu mali členovia
poctivo podelenú. Mládež sa podieľala na stavbe arény pod vedením miestnych tesárov jeden
až dva dni pred predstavením. Starší členovia objednávali hudbu na zábavu, mali na starosti
predaj vstupeniek a usádzanie hostí, na tanečnej zábave po divadle zabezpečovali chod
„šenku“ a poriadkovú službu. Drevená aréna bola priestranná, vyzdobená čečinou a prikrývali
ju furmanskými plachtami. Na letné predstavenia do Trnovca sa schádzalo veľa obecenstva aj
z okolia, čo malo vplyv na slušný príjem zo vstupného. Čistý príjem z predstavení venovali na
kultúrne a osvetové ciele, predovšetkým na doplnenie potrieb pre divadlo a spolkovú
146
knižnicu. Do spolkovej knižnice v tomto roku si predplatili 14 rôznych časopisov a novín:
„Slovenský Denník, Národný Hlásnik, Kupecké priemiselné a hospodárske Noviny,
Humoristické Listy, Veselé Noviny, Praktický rádce včeláru, Milotický Hospodár, Slovenské
Noviny, Národné Noviny, Živena, Nové časi, Liptó, Prúdy a Zemedelské Listy“.
Keďže spolková pokladnica mala dostatok finančných prostriedkov, rozhodli sa kúpiť
dve veľké voskové (nepremokavé) plachty, čo im uľahčilo prácu pri stavbe strechy na
drevenej aréne, ktorú dovtedy museli spájať z viacerých furmanských plachiet. A tak sa im
podarilo uviesť výpravnú Nestroyovu frašku Lumpacivagabundus (3. augusta), ktorá bola
náročná na scénu. Nové kulisy (dekorácie) namaľoval bankový úradník Ján Ondruš
a bengálske červené osvetlenie zhotovil Ferdinand Ballo z Lipt. Mikuláša. V tomto roku
dokonca uvažovali aj o kúpe strojov na premietanie svetelných obrazov. Predstavenie bolo
mimoriadne úspešné, veľkou mierou sa o to pričinili aj študenti a ochotníci z okolia: ev. učiteľ
Ján Subulý, poslucháč teológie Ľudovít Neckár (brat ev. farára), úradník z Ružomberka Július
Tomes. V predstavení ďalej účinkovali: Ondrej Hollý, Ján Borsík, Ján Vozárik, Juraj Boroška,
Ján Paušlý, Ján Gera, Ján Ondrej Hollý Kakusovie, Peter Babka a iní.
V roku 1914 uviedli divadelné predstavenie len v letných mesiacoch počas prázdnin,
a to drámu Hany Horákovej Eva a veselohru Ferka Urbánka Už sú všetci v jednom vreci
(12. júla) pod režijným vedením učiteľa Juraja Puchého.
Situáciu a atmosféru v Trnovci, keď vypukla I. svetová vojna obšírne zaznamenal
ev. farár Ján Vl. Staroň v Pamätnej knihe, z ktorej uvedieme iba niektoré údaje na vykreslenie
obrazu tej doby: „Že sa monarchia Rakúsko – Uhorsko pustila do vojenského zápasu s malým
Srbskom a s ním spriatelenými štátmi, občania dozvedeli sa neklamne dňa 1. augusta 1914,
kedy bola v obci bubnom vyhlásená všeobecná mobilizácia vojska. Príslušníci povolaných
ročníkov do vojenskej služby na druhý deň v nedeľu ráno už aj sadali na vlak. Odprevádzaní
aj odprevádzajúci lúčili sa so slzami a bôľom.
Hneď v prvých bitkách bojovalo z Trnovca 39 ľudí. Z nich mnohí ešte v r. 1914 padli
do ruského zajatia, alebo boli ranení. V septembri narukovali už mladíci 19 roční: Ondrej
Záborský, Peter Novák, Ján Šimkovic, Jozef Balco, Ondrej Šoltýs a Ján Rádi, nádejeplný
mladý učiteľ, vyhodený z preparandie pre slovenské zmýšľanie. Už v júni r. 1915 padol v boji
ako prvá obeť vojny z Trnovca. Nasledovali odvody za odvodmi.
Roku 1915 marca 17. bola asentírka 18 ročných chlapcov. Vtedy z Trnovca vzali piatich, pod
jaseň asentovali už aj 50 ročných. Občas v chráme odbavovali sa smutné pohreby, pri
ktorých nebolo rakve, no tým viacej sĺz a stonov. Občania padlí vo svetovej vojne, alebo
následkom vojenských útrap v rozličných nemocniciach zomrelí majú v evanj. chráme čiernu
mramorovú tabuľu, z ktorej zlatom z čierneho podkladu bije do očí 23 mien obetí svetovej
vojny. Počet všetkých, čo sa vojny tejto zúčastnili, či na bojištiach, alebo pri kopaní zákopov
a inde, je asi 106. Až na nedospelých chlapcov a nevládnych starcov všetko bolo preč.
V chráme bolo vídať temer samé ženy a nebol zriedkavým obrázok ženy narábajúcej s kosou
a pluhom ba i so sekerou v hore.
So vzrastom nedostatku na frontoch a v krajine, menovite v mestách, rekvirácie sa
sprísňovali. Dňa 19. júna 1915 prišla do Trnovca komisia, ktorá popísala všetok dobytok,
čo mal byť odovzdaný.
Následkom neúrody v r. 1917 ceny stúpli a menovite krmivo. 11. a 12. augusta musel
každý majiteľ v Mikuláši odovzdať mosadzné predmety svojho domu: svietniky, kľučky, spieže,
mažiariky, kotle. Rekvirácie dostali svoju korunu dňa 12. novembra 1916, kedy na vežiach
trnoveckých zamĺkli posvätné trojhlavy zvonov.
Občianska Beseda trnovecká počas vojny neúčinkovala. Len do evanj. fary, vôkol
farára P. Neckára schádzavali sa niektorí z doma ostavších a hovorili o slovenských
147
nádejach, ktoré rozkvitať začínali pri rozpadávaní sa monarchie. Nádeje však boli vratké,
hneď hynuli akonáhle došiel chýr o sebenepatrnejšom víťazstve dohodových vojsk. Ako slovo
spásy očakávalo sa slovíčko: pokoj. Zaznelo koncom októbra 1918 i v Trnovci z úst vojakov,
ktorí vracali sa z Prešova domov. Oni doniesli aj tú zvesť, že už nebudeme v područí
Maďarov, ale budeme mať svoj vlastný štát slovenský spolu s Čechmi. Predstavy o tom novom
štáte boli hodne pestré, hmlisté a konfúzne. Vyčistili a ujasnili sa až 31. októbra. Vtedy boli
služby Božie v evanj. fílii v Bobrovčeku. Po ich skončení farár Pavel Neckár oznámil celému
zboru, čo sa stalo 30. októbra v Turč. Sv. Martine. (Oficiálne bola ustanovená Slovenská
národná rada, ktorá vyhlásila pripojenie Slovenska k Československej republike v Deklarácii
slovenského národa.) Radosť bola veliká. Hneď večer zišla sa Občianska Beseda v Trnovci,
kde starí, mladí o tejto radostnej udalosti do pozdných nočných hodín rokovali, takže sa im
nechcelo ani zo spolkovej miestnosti odísť. Hneď na druhý deň utvorená bola národná rada
a národná stráž v Trnovci, ktorej predsedom bo Pavel Neckár. V krátkom čase došli
z Mikuláša inteligenti Slováci na čele s Jozefom Stodolom a usporiadali verejný prejav
národný na moste. Oduševnenie, radosť hýbali srdciami zástupu. Ináče prevrat prešiel
v Trnovci v tichosti. Národná stráž odstránila všetky maďarské odznaky, medzi inými aj sochu
Františka Jozefa, ktorú bol niekedy postavil z návodu Ungerovho Dobrovoľný hasičský zbor.
Výtržností, krádeží, násilenstiev vôbec nebolo. Farár s učiteľmi Ondrušom a Puchým
pochodili susedné obce Ráztoky, Beharovce, Pavlovú Ves, Bobrovček a prednášali o slobode
veľkým zástupom. Všetko šlo hladko a s veľkým oduševnením“.
DIVADLO PO I. SVETOVEJ VOJNE
Vznik Československej republiky a národné oslobodenie Slovákov, ktorí sa po prvý
raz v dejinách mohli aj na poli duchovnom realizovať bez zábran v materskej reči, pôsobil
podnecujúco na rozmach kultúrneho života a ochotníckeho divadla.
Prvé záznamy v zápisničnej knihe Občianskej besedy v období po I. svetovej vojne sa
zaoberali zmyslom a poslaním spolkovej činnosti.
„Valné shromaždenie „Trnoveckej občianskej besedy“ odbývajúceho sa dňa
15. decembra 1918 o 6. hod. večer v školskej sieni, ktoré po štvorročnej prestávke, cieľom
znovu-zriadenia besedy, svolal starý predseda p. Pavel Neckár, ev. farár, zahájil
shromaždenie peknými slovami a vyzval prítomných, aby predovšetkým vyvolili predsedu
a zápisníka ad hoc. Za predsedu zvolený bol p. farár Neckár, za zápisníka ad hoc Ján Ondruš
ml. Predseda P. Neckár v obšírnej zpráve podal obrázok účinkovania besedy pred vojnou
a súčasne poukázal i na to, že ako má účinkovať v budúcnosti, v novej dobe nášho žitia. Pod
starou vládou maďarskou účinkovanie besedy našej vyčerpávalo sa jedine riadením divadiel
a čítaním časopisov a kníh slovenských, slovom spolok náš bol čisto kultúrnym spolkom.
O politike sme nesmeli ani prehovoriť. Dnes, keď sa pomery zmenily, spolok náš musí byť
ústreším aj našej národnej otázky. Tu máme sa od teraz nielen vzdelávať, ale súčasne aj
svojho slovenského národného ducha otužovať, aby sme si všetci povedomí boli toho, že sme
Slováci, Slováci slobodní! Vyvolený za predsedu p. farár P. Neckár, za podpredsedu p. Ján
Ondruš, učiteľ, za zápisníka p. Jurko Boroška ml., za pokladníka p. Jurko Puchý, učiteľ, za
knihovníka sl. Marta Ondruš, za gazdu p. Ondrej Radúch, za gazdinú panna Ľudmila Laco,
za revízorov pp. Július Varínsky a Jurko Húska. Za členov výkonného výboru vyvolení boli
Peter Šimkovic, Ján Kontárik st., Ján Puchý jal., Ján Petrík nožiarovie, Peter Obrciaň, Jurko
Ondruš greš., Jozef Martinec, Anna Novák šv., Anna Droppa, Anna Babková r. Borsík, Žofia
Štecho, Žofia Petrík. Za členov výboru zábavného vyvolení boli Peter Vozárik drd., Ján Laco
Kramárovie, Karol Puchý, Peter Rády, Pavel Novák, Zuzanna Boroška, Mária Plachá, Mária
Malinčiak, Kamila Radúch, Mária Rubiš marovie“.
148
Členovia spolku sa rozhodli rozšíriť svoju činnosť na šírenie národného povedomia,
čo zakotvili do stanov Občianskej besedy a preto pozmenili niektoré ustanovenia. Účel spolku
(§ 1.), ktorým bolo šírenie všeobecného vzdelávania, rozšírili na šírenie národnej výchovy
a prostriedky k dosiahnutiu tohoto účelu (§ 2.) doplnili o rokovanie vo veciach národných,
(upravené stanovy boli schválené až v roku 1924 v Bratislave). Obdobie štvorročnej
prestávky, do ktorej sa výrazne podpísali vojnové udalosti, priniesli obrovské nedostatky
týkajúce sa údržby a spravovania budovy mestského domu. Počas vojny činnosť spolku bola
obmedzená len na vedenie knižnice, ktorú zabezpečovali Anna Droppová a Mária Plachá.
Prenajaté priestory boli v technicky nevyhovujúcom stave a bolo nevyhnutné ich aspoň
čiastočne „reparovať“, čo si vyžadovalo finančné investície, ktorých bolo v spolku len
poskromne. Rozhodli sa riešiť situáciu zvýšením poplatkov: príspevok pri zápise za člena
spolku (z 1 kor. na 2 ), členský mesačný príspevok (z 20 hal. na 1 kor.), vstupné na podujatia
organizované spolkom (z 1 kor. na 3) a poplatok za týždennú výpožičku kníh z knižnice
(4 hal.). Dúfali, že tým zabezpečia aspoň primeraný zisk finančných prostriedkov
do spolkovej pokladnice. Plány niektorých členov spolku boli však oveľa odvážnejšie.
Zbormajster a učiteľ Juraj Puchý navrhol uskutočniť zbierku na úplnú rekonštrukciu
mestského domu s výstavbou nových priestorov pre hasičský spolok, strážnicu a dvoranu.
Nákres nového „Národného domu“, v ktorom by sídlila aj Občianska beseda a veľká
dvorana pre divadlo, pripravil Ján Ondruš ml. (syn uč.). V tomto čase sa už občania
Trnovca podieľali na zbierke pre Národné divadlo v Prahe „Národ sobě“ a na zbierke pre
liptovský výbor Slovenskej národnej rady, ale aj napriek tomu podporili výzvu členov spolku.
Na januárovom (1919) zasadnutí predložili stav finančných príspevkov na zbierky: Národ
sobě – 400 kor. a na Národný dom v Trnovci – 670 korún.
Činnosť spolku sa postupne rozprúdila. Tematické prednášky o histórii Slovenska,
o celosvetových dejinách, o hospodárstve, vzdelávacie kurzy pravopisu, čítanie slovenskej
literatúry, nácviky spevokolu (pondelok a štvrtok) a nacvičovanie divadla boli náplňou
pravidelných spolkových večerov.
Na fašiangy 19. februára 1919 pod vedením „riaditeľa divadla“ Pavla Neckára a za
pomoci ev. učiteľa Juraja Puchého uviedli ochotníci drámu Ferka Urbánka Hrob lásky
a veseloherný kus M. J. Diana Recept proti testinám. Hercov maskoval Martin Ondruš
a kostýmy pre víly zhotovila Matilda Subulá, rod. Ondrušová. Predstavenie odohrali dvakrát
pre deti a potom pre dospelých. Po divadle sa konala tanečná zábava za hojnej účasti hostí
z Pavlovej Vsi. Čistý zisk z predstavenia a zábavy: „činil 1069 korún a 73 halierov, z ktorého
sumu 1000 korún venovala Ob. Beseda na národnú zbierku“. Členovia spolku boli hlboko
presvedčení o zmysle a význame týchto národných zbierok: „Pán predseda oznámil,
že zbierka na svadbe Karola Puchý so Zuzanou Vozárik Šmadajovie na „Národný dom“ robý
44 kor. Tiež zbierka na ten cieľ na svadbe Janka Puchý so Zuzanou Vozárik Pavlíkovie
22 kor. Tiež pán Jozef Martinec z priateľského pokonania daroval na ten cieľ 50 korún“.
Spolok mal 104 členov.
V nasledujúcom roku (1920), už tradične na fašiangy, zahrali ochotníci pod vedením
Pavla Neckára ľudovú veselohru od Ferka Urbánka Strašidlo a jeho ďalší veseloherný kus
Dobrá povesť, čo dá pojesť. V zimných mesiacoch, 21. novembra, uviedli Zochovu aktuálnu
hru Z otroctva k slobode pod vedením Pavla Neckára a Juraja Puchého. Časť získaných
prostriedkov zo vstupného na divadelnom predstavení použili na nákup kníh do spolkovej
knižnice a na zakúpenie akordeónu pre spevokol. Občianska beseda sa stala kolektívnym
členom Matice slovenskej a prispela finančnou čiastkou tisíc korún. Okrem nacvičovania
divadelných hier sa venovali aj prípravám spomienkových večierkov: „Trnovecká Občianska
Beseda zasvätila Pamätný deň našej slobody, dňa 31. októbra pri valnej účasti obecenstva.
rogram bol bohatý, spevokol Besedy vystúpil trikrát (Hoj Slováci, Hojže Bože jak to teží, Kto
za pravdu horí svätej obeti). Slávnostnú Reč povedal Pán Predseda v. p. Pavel Neckár,
149
Ján Hollý
pričom pozdravil aj prítomných, vrátivších sa legionárov zo Sibýri Ondreja Hollého, Petra
Hollého, Jána Borsíka, Daniela Štechu a Jána Rubyša.
Príležitostné básne predniesli Pavel Varinský, Juraj
Šimkovic, Mária Borošková, Zuzana Vozáriková.
O ruských légiách a o bojoch prečítal brat legionár
Ondrej Hollý zo svojho zápisníka zaujímavé črty. Po
slávnosti bola Zbierka na Štefánikov pomník, ktorá
vyniesla 356 korún“. Bývalý legionár v Rusku
Ondrej Hollý Paučíkovie (starý otec Evy Mázikovej)
bol výraznou osobnosťou medzi aktívnymi členmi
spolku. Hneď po svojom návrate sa horlivo ujal práce.
Pomáhal pri rôznorodých činnostiach, zaznamenával
správy do zápisničnej knihy, účinkoval v predstaveniach,
organizoval prednášky pre občanov, zaobstarával drevo
na kúrenie, všetko čo bolo nevyhnutne spojené nielen
s Občianskou besedou, ale aj s obcou a cirkvou.
V roku 1921 evanjelická cirkev pripravovala
plány a zhromažďovala prostriedky na výstavbu nového
chrámu podľa projektov staviteľa J. Palkoviča. Určitú časť prostriedkov poskytla aj
„spolková kasa“. Divadelné predstavenia boli z hľadiska príjmu najproduktívnejším
podujatím a v tomto roku priniesli čistý zisk 6 172 korún. Trnoveckí ochotníci inscenovali tri
dramatické predlohy, 16. januára uviedli veselohru Ferka Urbánka Kamenný chodníček pod
vedením učiteľov Jána Mihála (rím.-kat.) a Juraja Puchého, 22. mája drámu Jozefa Hollého
Márnotratný syn pod vedením Pavla Neckára a 28. októbra reprízovali Zochov národný kus
Z otroctva k slobode. Návštevnosť publika na predstaveniach ďaleko presahovala kapacitu
hľadiska, a preto sa vedenie spolku rozhodlo začať aj s renováciou obecného domu, ktorú
plánovali v súčinnosti s „urbárskou obcou“ (prisľúbila drevo) a s „politickou obcou“, ktorá
mala vymeniť krytinu na streche (projekt pripravil staviteľ Zelina).
Rok 1922 bol mimoriadne bohatý na spolkovú činnosť aj napriek tomu, že predseda
spolku Pavel Neckár už nemal toľko času na jej organizovanie. Od roku 1919 bol vo funkcii
tajomníka biskupského úradu v Lipt. Sv. Mikuláši, čo mu postupne zaberalo stále viac a viac
času. Nemalý podiel na rozmáhajúcej sa činnosti spolku mal Ondrej Hollý Paučíkovie, ktorý
bol na valnom zhromaždení (17. apríla) zvolený do funkcie podpredsedu (v roku 1923 sa
oženil so Zuzanou Kerešovou). Na tomto zhromaždení si členovia pripomenuli 10. výročie
založenia Občianskej besedy. Pri hodnotení jej činnosti Pavel Neckár vyzdvihol nejeden
ušľachtilý čin z minulosti a spomenul aj tých, ktorí sa tohoto sviatku nedožili: „Besedu
mládež navštevovala každý deň, zvlášť zasluhuje spomienku vtedajšia disciplinovanosť.
Mládež, ktorá pracovala neúnavne, zvlášť keď nebolo dostatočnej miestnosti pre divadlo,
stačilo poverenie výborom niektorých mladíkov o postavenie Arény na Lúke, ktorí s ochotou
pomáhali, potrebný materiál vypožičali, postavili divadelnú miestnosť za jeden deň, čo sa
však dnešná mládež takou horlivosťou pochváliť nemôže. Behom tých 10 rokov sme utratili
viacerých členov Ob. Besedy, zvlášť ale spomienky zasluhujú, horliví činitelia o založenie Ob.
Besedy, menovite Zápisník O.B. Pavel Šimkovic, ktorý ťažkou nemocou bol navštívený,
utrácal zrak, tragicky ukončil svoj mladý život v najkrajšom kvete života 25 rokov. Druhý
horlivý činiteľ Ján Vozárik Šmadajovie kasír Ob. Besedy, ktorý ako všetci ostatní povedomí
Slováci, proti svojej vôli hnaný beštialitou Rakúsko – Maďarskou
150
do bojov proti svojim krevným Bratom Rusom, za svoje úplné zotročenie, v Haliči na ruskom
fronte roku 1916 padol i obeť války ostala bez všetkých bližších známostí“.
Pre členov spolku bola veľmi smutná správa o smrti bývalého ev. učiteľa Jána Ondruša st.
v Bratislave (pôsobil vo funkcii podpredsedu spolku od roku 1912). Jeho starostlivými rukami
prešli stovky žiakov - budúcich ochotníkov, ktorí sa aj jeho neúnavným pôsobením stali
kultúrne vzdelanými občanmi Trnovca.
Rovnako húževnatým pracovníkom nielen v školstve ale aj na poli kultúry bol jeho
nástupca Juraj Puchý. V tomto roku nastali problémy v spevokole, ktorý viedol ako
zbormajster. Neochota mladších členov spolku schádzať sa na pravidelných nácvikoch ho
odrádzala naďalej viesť spevokol. Aj napriek tomu, že ešte stále prebiehala prestavba
obecného domu, nacvičili a odohrali hru Ferka Urbánka Rozmajrín (7. a 8. januára) a tak ako
po iné roky pripravili tanečnú zábavu, na ktorej hrala hudba J. Rybárskeho z Vŕbe. V zimných
mesiacoch usporiadali dve pohostinné vystúpenia: hosťujúce vystúpenie dramatického odboru
Telocvičnej jednoty Sokol z Lipt. Sv. Mikuláša, ktorý uviedol hru F. F. Šamberka Karol
Havlíček Borovský (22. januára) a hosťujúce vystúpenie ruských divadelných umelcov
(28. februára), ktorí vo svojom programe predviedli národné ľudové spevy a tance. Keďže
divadelná činnosť bola v sústavnom pohybe, nacvičovala sa hra za hrou cez zimu a aj v lete,
bolo nevyhnutné premaľovať staré kulisy, hlavne zadnú oponu. Touto prácou poverili maliara
Štalmacha z Lipt. Sv. Mikuláša.
V letnom období pripravili ochotníci s novou javiskovou dekoráciou (16. júla) hru
v troch dejstvách od G. Gárdonyho Víno (preložil A. Halaša) a žart v jednom dejstve
od A.P. Čechova Medveď (preložil J.G. Tajovský), riaditeľom divadla bol Pavel Neckár.
Vedeniu spolku sa neskôr podarilo vyriešiť aj problémy so spevokolom, k nacvičovaniu boli
prizvaní aj rím.-kat. učiteľ František Černota a poštmajster Jozef Zeman. V tomto čase
vzniklo aj ďalšie hudobné teleso – husľový zbor, ktorý neskôr účinkoval pri divadelných
predstaveniach a na tanečných zábavách. Pod novým režijným vedením učiteľa Františka
Černotu ochotníci uviedli Gogoľovu Ženbu a žartovný výstup Smelý manžel (26. decembra).
Rok 1923 bol vyvrcholením akejsi generačnej krízy v spevokole a v spolku vôbec.
Mladšiu generáciu viac zaujímali zábavné večierky ako pravidelná činnosť v spevokole,
na vzdelávacích kurzoch a prednáškach, pri čítaní poézie a pod. Predsedníctvo spolku: Pavel
Neckár, Ondrej Hollý (podpredseda spolku a richtár v obci) a zbormajster Juraj Puchý
odstúpili zo svojich funkcií a dočasným predsedom bol menovaný Július Varinský, ktorý
musel neskôr funkciu prijať ako riadny predseda, keďže opatrenia a návrhy zo strany starších
členov spolku mladšia generácia nerešpektovala. Búrlivá atmosféra v spolku bola príčinou len
poskromnej divadelnej činnosti. Pri 5. výročí vzniku Československej republiky sa konala
premiéra divadelnej inscenácie hry J. Petroviča Príde doba (28. októbra), ktorá bola doplnená
recitáciou oslavných básní v podaní Juraja Šimkovica, Zuzany Kontárikovej, spevom
ochotníkov a slávnostnou rečou Pavla Neckára. Predstavenie s ochotníkmi pripravil profesor
Ľudovít Neckár, (od r. 1922 učiteľ náboženstva, slovenčiny a nemčiny v mikulášskom
gymnáziu). Postupne sa nevyjasnená situácia v spolku usporiadala a na koncoročnom
zasadnutí sa členovia rozhodli vstúpiť do Ústredia slovenských ochotníckych divadiel
v Turčianskom Sv. Martine (založené v r. 1922, ďalej len ÚSOD) s platným členstvom
od roku 1924. Trnovecká občianska beseda patrila k prvým spolkom, ktoré nadviazali
spoluprácu a neskôr sa zúčastňovali aj na divadelných závodov a režisérskych kurzoch.
Ústredie vzniklo s cieľom podporovať ochotnícku činnosti po obciach, pozdvihnúť jej úroveň,
prostredníctvom vzdelávania a hodnotnej dramatickej literatúry.
V roku 1924, keď Pavel Neckár opätovne prijal funkciu predsedu a učiteľ Juraj Puchý
funkciu podpredsedu, sa ochotnícka činnosť nadmieru zaktivizovala. Pripravili divadelnú
inscenáciu hry Terézie Vansovej Svedomie (1. januára), Boženy S. Timravy Páva
a smutnohru X. Menharda Vzorný národovec (na Trojičnú nedeľu), v zimnom období
151
nacvičili Pfeiferovej smutnohru Sedliak zo zlatého dvora (23. novembra). Nový rok privítali
na Silvestra spoločným čajovým večierkom s humoristickým programom. Skladal sa
z krátkych výstupov: J. Pavlovič Starý hlásnik – sólový výstup predniesol Peter Laco,
žartovný výstup Dvorný fotograf predviedol Ján Vozárik Farbiarovie, kuplet Veselý tulák
zahral Daniel Varinský, Pavel Neckár prečítal niekoľko silvestrovských humoresiek, potom
nasledoval výstup Traja králi a vianočné vinše, záver tvorili piesne, ktorými spoločne
privítali Nový rok.
V roku 1925 uviedli pod vedením učiteľa Juraja Puchého a Pavla Neckára ľudovú
drámu S.H. Mosenthala Debora (15. februára) a drámu bratov Mrštíkovcov Mariša
(18. apríla).
Činnosť spolku sa opäť dostala
do úskalia s mladšou generáciou, ktorá
chcela poriadať majálesy bez spolupráce
a hlavne bez kontroly starších členov
spolku. A tak sa stalo,
že v
minulosti
dobre
organizované
majálesové podujatia,
sa nekončili
chvályhodne. Činnosť spevokolu mala
podobný osud. Zbormajstrom spevokolu
sa v roku 1926 stal rím.-kat učiteľ Jozef
Pállfy, ktorý sa bezúspešne snažil
prekonať nezáujem mladšej generácie.
V čase novoročných sviatkov
(1926) uviedli ochotníci Okánikovu
drámu Pán richtár a žartovný výstup
V.V. Bilibina To sa nesluší (1. januára)
pod vedením Pavla Neckára.
Ďalšiu divadelnú inscenáciu
pripravil opäť Pavel Neckár od
Branislava Nusića Obyčajný človek.
Z tohoto predstavenia sa zachoval návrh
pozvánky s menami ochotníkov, ktorí
v tomto predstavení účinkovali: Ján
Obrcian, Štefánia Kováčiková, Juraj
Šimkovic, Mária Dlholucká, Peter
Palinaj, Žofia Okáliková, Július
Ráztokay,
Juraj
Vozárik,
Mária
Matejková a Jozef Varinský. V zimnom
období nacvičoval s
ochotníkmi
evanjelický
učiteľ
Juraj
Puchý
a pripravil veselohru Jána Chalupku
Kocúrkovo a Veľké panstvo
od
J. Vávru (21. novembra).
V roku 1927 sa členstvo spolku
značne omladilo. Do spolku boli prijatí
mladí chlapci a dievčatá (študenti),
ktorí sa s veľkým záujmom zapájali
do
nacvičovania
divadelných
152
predstavení a pravidelne navštevovali vzdelávacie večierky, na ktorých si čítali
Hviezdoslavovu Hájnikovu ženu. Pavel Neckár vybral pre nich dosť náročnú dramatickú
predlohu, ktorú aj napriek svojmu mladému veku a nedostatku skúseností úspešne zahrali:
drámu A. Jiráska Otec a veselohru K. Trifkoviča Polovica vína, polovica vody (23. januára).
To sa však už nezopakovalo pri inscenovaní hry Amerikán od Jozefa Hollého a komédie
Vnučka od I. A. Krylova (22. apríla), kedy sa nepodarilo primerane a vhodne rozdeliť
postavy medzi mladých ochotníkov.
Pre ochotnícke divadlo v Trnovci bol veľkou posilou Peter Obrcian, ktorý chodieval
na dovolenku do rodnej obce. Na jeho žiadosť nacvičili hru francúzskeho dramatika
A.Ĺ Arronga Môj Petrík (31. júla). V predstavení účinkoval aj ev. uč. Ján Vrtík z Pavlovej
Vsi, ktorý spolu s Pavlom Rubišom namaľoval kulisy a prednú oponu. Premiéra inscenácie
mala úspech, ale uverejnená správa v tlači (Republikán) o predstavení bola neprimerane
kritická. Pavel Neckár zhodnotil túto kritiku neznámeho autora ako prejav ľudskej závisti.
Koncom roka niektorí Trnovčania odišli za prácou do Austrálie, medzi nimi bol aj pokladník
spolku Peter Rádi.
V roku 1928 ochotnícka činnosť naďalej aktívne pokračovala a potešiteľnou
skutočnosťou bolo aj „horlivé“ nacvičovanie spevokolu. Novému zbormajstrovi spevokolu
rím.-kat. učiteľovi Eugenovi Guzinkievičovi, sa podarilo zapojiť spevokol do účinkovania na
rôznych slávnostných podujatiach (oslavy 9. výročia smrti generála M.R. Štefánika,
dožinková slávnosť, oslavy 10. výročia vzniku ČSR) a pri divadelných predstaveniach.
V tomto roku ochotníci uviedli hru Trnavského Otec a syn a Stodolov žart Voľby (1. januára),
Urbánkovho Bludára (12. februára) pod režijným vedením P. Neckára. V čase letných
prázdnin študujúca mládež odohrala Stodolovu drámu Bačova žena (19. augusta) a pri
10. výročí vzniku ČSR (28. októbra) odohrali v rámci veľkých osláv predstavenie Slováci
vyhrali (autor predlohy Z. Novák a J. Lichner).
Z predstavenia Bačova žena sa zachovala predloha pozvánky, v ktorej sú uvedení
aj mladí ochotníci: Ján Petrík ml. (bača Ondrej), Pavel Vozárik (bača Mišo), Anna Borošková
(Eva), Zuzana Rubišová (matka), Ján Matejka (starý bača Mrnčo), Ján Puchý (bača Martin),
Július Varinský (gazda), Mária Kováčiková (gazdiná), Ondrej Makovický (Svätojurský),
Rudolf Radúch (fiškál), Ľudovít Palinaj (I. valach), Michal Zuštín (II. valach), Ján Vozárik
ml. (honelník), Peter Kováčik (Ondrejko), Janko Puchý (Miško).
Učiteľ Ján Vrtík namaľoval do tohto predstavenia na novú zadnú oponu vrch Kriváň.
Ústredie slovenských ochotníckych divadiel v Turčianskom Svätom Martine usporiadalo svoj
5. zjazd v dňoch 23. – 25. novembra, na ktorom sa konala súťaž (súbeh) ochotníckych
súborov a zároveň aj trojdňový divadelný (režisérsky) kurz. Predsedníctvo spolku vyslalo na
divadelné závody do Martina piatich ochotníkov: Žofiu Krmeskú, Zuzanu Novákovú,
Ľudmilu Vozárikovú, Michala Zuštína a Jána Hollého.
Divadelný kurz mal veľmi bohatý program a obsahoval teoretické prednášky, ktoré
dopĺňali praktické cvičenia: „Prednáška o javištnom maskovaní, o javištnej úprave
a štýlovosti predstavenia, o kostýmovaní s ukážkami historických kostýmov – prednáša p.
min. tajomník V. K. Blahník, praktické cvičenia v maskovaní – pod vedením pána Pokorného.
Každý účastník dostane masku, súbor líčidiel a zrkadlo. Prednáška pani Bély Horskej
o mimike a geste. Praktické pokusy v sborovej deklamácii – prenáša pán tajomník Matice
Slovenskej Štefan Krčméry“.
V divadelnom súbehu súťažilo jedenásť ochotníckych kolektívov s ukážkou - jedným
dejstvom z divadelnej inscenácie.
Trnoveckí ochotníci vyzbrojení novými skúsenosťami a vedomosťami v roku 1929
naštudovali tri divadelné hry a uvažovali aj o účasti na divadelnej súťaži. Na domácom
javisku v obecnom dome uviedli: E. S. Raupacha Mlynár a jeho dieťa (1. januára), Ferka
153
Urbánka Krutohlavci (10. februára) v réžii
učiteľa Juraja Puchého. V čase letných
prázdnin
v spolupráci
so
študentmi
inscenovali hru Jozefa Hollého Geľo
Sebechlebský
(11. augusta).
Na spomínané divadelné závody
poslali inscenáciu z predchádzajúcej sezóny.
Opäť sa nám zachovala pozvánka, ktorá
podrobne informuje o programe 6. zjazdu
slovenských ochotníckych divadiel, ktorý
sa konal 22. – 24. novembra v Turčianskom
Sv. Martine. Ochotníci z Liptovského
Trnovca súťažili hneď prvý deň a predstavili
sa 2. dejstvom divadelnej inscenácie Bačova
žena. Pri hodnotení ich predstavenia odborná
porota konštatovala, že súper z Ondrašovej
(Čitateľský spolok), ktorý taktiež uviedol
Bačovej ženu, mal prednosti v tom, že úlohu
baču Mrnča lepšie zahral ochotník
z Ondrašovej. Aj napriek tomu trnoveckí
ochotníci odchádzali aspoň s čiastočným
vavrínom víťazstva, získali 3. miesto v súťaži
a medzi troma najlepšími hereckými
výkonmi bola vyzdvihnutá herečka Anna
Borošková za úlohu Evy, (Dr. Ján Marták,
Ochotnícka činohra 1918-1944, SAV
Bratislava 1965).
Režisérskeho kurzu sa zúčastnili: Ján Obrcian, Daniel Varinský, Mária Matejková
a Žofia Droppová. Prednášky boli rôznorodej tematiky: o vnútornej réžii, dejiny divadla
a zo života veľkých hercov (min. radca V. Kr. Blahník), o deklamácii (tajomník MS Štefan
Krčméry), o ochotníckom repertoári a hereckej technike (šéf činohry SND Janko Borodáč).
Dokonca prebiehali aj praktické režijné cvičenia, ktoré praktizovali na 4. dejstve Stodolovej
hry Čaj u pána senátora. Praktické ukážky viedol V. Kr. Blahník. V rámci kurzu prebiehala
aj súťaž v deklamácii (v recitácii), na ktorej súťažil Ján Petrík ml. a interpretoval
z Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy 6. časť Rúbanie lesa.
V tomto roku vzniklo miestne Združenie evanjelickej mládeže (SEM) a jeho
predsedom sa stal Pavel Neckár a podpredsedom Ján Matejka.
Rok 1930 je zaujímavý režijným obsadením jednotlivých divadelných inscenácií.
Horváthovej Povinnosti režijne viedol učiteľ Juraj Puchý a Bilibinove Mlčanie režijne
pripravil študent Ján Petrík ml. (6. januára), Urbánkovho Pánika a Šamberkov Blázinec na
prvom poschodí (2. marca) režijne viedol učiteľ Ján Vrtík z Pavlovej Vsi, letné predstavenie
Stodolovu veselohru Náš pán minister (17. augusta) režijne viedol rím.-kat. učiteľ Ján
Svrčina a Ján Piroh. Žiaci ev. ľudovej školy nacvičili pod vedením učiteľa J. Puchého dve
hry, spomínajú sa v zápisničnej knihe, bez uvedenia názvu hier (26. januára a 26. decembra).
Na valnom zhromaždení bol do funkcie podpredsedu zvolený Andrej Szabó, prišiel do
Trnovca v tomto roku a zastával funkciu notára. Zapisovateľa Jána Hollého povolali k výkonu
základnej vojenskej služby, jeho zastupovaním poverili Pavla Vozárika. Študenti Ján Petrík,
Mária Puchá a Vladimír Varinský odišli na vysokoškolské štúdiá.
154
Pri študentovi Jánovi Petríkovi stojí za pozornosť
pozastaviť sa, keďže sa v Trnovci „rodí“ ďalšia významná
osobnosť. Prof., ThDr. Ján M. Petrík (26.3.191018.1.1983) študoval na Hodžovom štátnom reálnom
gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Počas štúdia bol
predsedom Hodžovho samovzdelávacieho krúžku, zapájal
sa do recitačných súťaží a na celoslovenských pretekoch
v Martine získal dvakrát 2. miesto, zmaturoval 24.6.1930
(na fotografii z tohto obdobia). Teológiu vyštudoval
v Bratislave (1934) a vysvätený bol v Prešove biskupom
dr. Vladimírom Čobrdom. Pôsobil ako misijný farár
slovenských ev. krajanov vo Francúzsku (1934-36). Počas
pobytu bol poslucháčom Protestantskej teologickej
fakulty v Paríži a na Sorbonne. Trvalé kňažské miesto
získal v cirkevnom zbore v Modre - Kráľovej (1937-71).
Popri kňazskom povolaní pôsobil aj ako pedagóg. Najskôr
bol asistentom na Slovenskej ev. bohosloveckej fakulte
v Bratislave, potom získal vedeckú hodnosť ThDr. a v roku 1949 ho menovali
za
docenta, r. 1950 za riadneho profesora praktickej teológie, prodekana a dekana (1969-72). Od
roku 1948 bol členom správy spolku Tranoscius v Lipt. Mikuláši, v rokoch 1948-50
vykonával funkciu zodpovedného redaktora Cirkevných listov a v rokoch 1969-82 bol
zodpovedným redaktorom Tranovského ev. kalendára. Venoval sa literárnej, publikačnej,
prekladateľskej a kultúrnej činnosti. V rokoch 1937-50 režijne naštudoval 37 divadelných
predstavení v Modre-Kráľovej, v rokoch 1941-49 bol predsedom Komisie divadelných
a recitačných pretekov.
Počas prázdnin sa aktívne zapájal do ochotníckeho diania v rodnom Trnovci v rámci
spolkov Občianska beseda a Združenie ev. mládeže, kde zastával určitý čas funkciu
predsedu.
Nasledujúci rok 1931 priniesol do divadelnej histórie udalosť, na ktorú si vtedajší člen
spolku Daniel Kello nerád spomínal. Skôr ako sa stala táto nepríjemná príhoda, uviedli
ochotníci Tajovského Nový život pod vedením učiteľa Juraja Puchého a frašku Veno
(1. januára) pod vedením rím.-kat. učiteľa Jána Svrčinu, až potom prišla na rad hra
od J. Štolbu Testament, ktorú odohrali 8. februára. V Zápisničnej knihe bolo zaznamenané:
„Občianska beseda hrávala počas svojho dvadsaťročného účinkovania divadlá so zdarom
i snáď niekedy s menším nezdarom, no toto divadlo je najsmutnejším dosiaľ faktom
v dejinách nášho spolku. Jeden výstup tohto kusu predstavuje dvoch protivníkov horára
a pytliaka, ktorí spozorujúc sa v lese, vystrelia z loveckých pušiek na seba. Tento výstup stal
sa osudným hercovi Danielovi Kellovi, ktorý bol pri tomto trafený ranou z pušky do ľavého
oka. Nešťastný nachodí sa teraz na očnej klinike v Žiline, kde bude operovaný. Všetci ho
úprimne ľutujeme, no vinu môžeme pripisovať len jemu samému, lebo bez vedomia
riaditeľovho nabil pušky nábojmi, ktoré obsahovali pušný prach a tak zvané mastné zátky.
Následkom toho divadlo nebolo dokončené a tanečná zábava tiež vystala. Divadlo ináč bolo
nacvičené dobre. Z úspechu však sa nemôžeme tešiť pre hore spomenutú príhodu“.
V čase letných prázdnin uviedli Skružného Románik na horách pod režijným
vedením učiteľov Jána Piroha a Juraja Puchého (16. augusta). Niekoľko dní po divadelnej
premiére vedenie spolku zvolalo mimoriadne valné zasadnutie (30. augusta), kedy predseda
spolku Pavel Neckár odstúpil z funkcie a oznámil, že odchádza na svoje nové pôsobisko do
Prešova. V zápisničnej knihe zapisovateľ Pavel Vozárik zaznamenal jeho slová, keď sa lúčil
s členmi spolku: „Pán predseda ďakujúc za prejavy vďaky poznamenáva, že pracoval
155
s chuťou, lebo videl že pôda, na ktorej pracoval bola mu vďačná. Miloval mládež, miloval
ju i s jej chybami, lebo poznal, že mládež v Trnovci je k dobrému vnímavá a po vyšších
cieľoch túžiaca, lebo od dávna mala vždy dobrých vodcov, bola dobre vychovávaná. Potom
rozprával o minulosti Obč. Besedy a o velikých ťažkostiach pri jej zakladaní, keď maďarskou
vládou nebolo dovolené zakladať podobné spolky, len zásluhou pána Mateja Metoda Bellu,
miestneho vtedy ev. farára, podarilo sa vymôcť povolenie. Ďalej rozprával o jej činnosti pred
prevratom, kedy bola strediskom slovenského cítenia celého širokého okolia a každé divadlo,
každá zábava bola mocnou manifestáciou ba demonštráciou prebúdzajúcich sa Slovákov. Pre
toto bola Obč. Beseda niekoľkokrát zažalovaná a od úradov stíhaná. A preto nás
povzbudzuje, aby sme pracovali na rozkvete spolku, ktorý má byť vždy pestovateľom zdravej
národnej politiky. Aby sme ochotní boli pri divadlách, ktoré sú hlavným bodom našej
spolkovej činnosti, a tiež pri cvičení sa v speve. Lebo pieseň vychováva, pieseň združuje
mládež a nie rozptyľuje. Kladie váhu na naše staré ľudové piesne, ktoré vyrážajú toľko poézie
národnej“. Za dočasného predsedu spolku bol zvolený notár (dovtedy podpredseda) Andrej
Szabó.
Po odchode Pavla Neckára Trnovec očakával
príchod nového evanjelického farára. Stalo sa tak 27.
novembra, kedy za zborového kňaza nastúpil Ján
Vladimír Staroň, narodený 1. októbra 1907
v neďalekej Palúdzke. Prvé tri ročníky ev. ľudovej
školy navštevoval v rodisku, potom bol preložený na
štátnu školu v Liptovskom Sv. Mikuláši, kde sa
musel naučiť maďarský jazyk, aby mohol neskôr
pokračovať v štúdiu na gymnáziu. V roku 1918 ho
rodičia zapísali na meštianku. Zároveň to bol rok
štátneho prevratu a vzniku prvej Československej
republiky. Na slovenských školách zrušili
vyučovanie v maďarskom jazyku a vo februári roku
1919 slávnostne otvorili Hodžovo štátne reálne
gymnázium v Lipt. Sv. Mikuláši. Patril medzi jeho
prvých žiakov prímy a gymnaziálne štúdium ukončil
s maturitou 18. júna 1926. V tom istom roku sa stal
poslucháčom Evanjelickej vysokej školy teologickej v Bratislave, ktorú 22. júna 1930
ukončil a ordinoval ho biskup Dušan Fajnor za kňaza cirkvi ev. a. v. na Slovensku. Potom
pôsobil v hodnosti biskupského kaplána v Ružomberku pri biskupovi Vladimírovi P.
Čobrdovi. Po preložení úradu do Prešova tam pôsobil dva mesiace, odkiaľ odišiel 27.
novembra 1931 do Trnovca za zborového kňaza.
K atmosfére vianočných sviatkov žiaci ev. ľudovej školy pod vedením svojho učiteľa
J. Puchého prispeli školským predstavením. ( Podľa zápisničnej knihy to bolo 27. decembra,
ale chýba názov predstavenia.)
Divadlo za čias Jána Vladimíra Staroňa
Rok 1932 začali ochotníci už tradične divadelným predstavením. Pod vedením učiteľa
Juraja Puchého pripravili drámu od J. Pokorného Statok a frašku M.O. Horváthovej Betkina
lekcia (1. januára). Novým členom Občianskej besedy sa stal Ján Vladimír Staroň a na
riadnom valnom zasadnutí (28. februára) si ho členovia zvolili za predsedu spolku. Jeho prvou
divadelnou hrou, ktorú naštudoval s miestnymi ochotníkmi, bola Socháňova Sedliacka
nevesta (10. apríla) a v letnom období v úzkej spolupráci so študentmi naštudoval Palárikovu
veselohru Inkognito (21. augusta). V zimných mesiacoch členovia SEM naštudovali
156
divadelnú hru K. Schönherra Viera a otčina (13. novembra) pod režijným vedením Jána Vl.
Staroňa. Tragédiu uviedli pri príležitosti 300. výročia hrdinskej smrti švédskeho kráľa
Gustáva Adolfa. V predstavení účinkovali: Pavel Vozárik, Ján Hollý, Ján Matejka, Žofia
Rubišová, Peter Babka, Ján Obrcian, Žofia Droppová, Emil Piroh, Ján Petrík, Vladimír
Varinský, Peter Bačík, Jozef Petrík, Ján Vozárik, Vladimír Dlholucký a Juraj Laco.
Ochotnícka činnosť pod vedením nového predsedu spolku aktívne napredovala: v roku
1933 uviedli Tajovského Statky - zmätky (1. januára), tragédiu Z. Nováka Bože ako?
a Sedláčkovu veselohru Keď mesiačik svieti (12. februára). K veľkonočným sviatkom učiteľ
J. Puchý pripravil školské predstavenie. Pri príležitosti 15. výročia vzniku ČSR uviedli
Dafčíkovu hru Za slobodu národa (29. októbra). Na slávnostnom podujatí úspešne účinkoval
spevokol pod vedením zbormajstra učiteľa Juraja Puchého.
V roku 1934 uviedli Urbánkovu Pani richtárku a veselohru R. Maříka Náhražkový
sňatok (1. januára). V zápisničnej knihe zhodnotil riaditeľ divadla Ján Vl. Staroň (ako vtedy
oslovovali režiséra) už spomínané divadelné inscenácie: „Prvý kus Pani richtárka po stránke
literárnej nie je veľmi cenný, ale za to jeho mravná hodnota bola príčinou, že nie len my, ale
i okolité ochotnícke krúžky, asi na 4 miestach siahli po tomto diele temer v súčasnej dobe.
Druhý kus Náhražkový sňatok je dobre spracovaný a svojim žartovným obsahom veľmi dobre
pobavil obecenstvo. Obidva kusy boli s dobrým výsledkom prevedené. Herci svojím úlohám
dobre porozumeli a ich úplne prežívali, takže náš spolok v tomto dobre – (podľa posúdenia
návštevníkov okolitých divadiel) nachodí sa na úrovni lepších ochotníckych krúžkov
na okolí“.
Okrem inscenovania divadelných hier predseda spolku vynakladal nemalé úsilie aj na
obnovenie tradície čajových večierkov, ktoré sa v minulosti pravidelne konali a mali svoj
vzdelávací aj zábavný program. Podarilo sa mu prekonať akúsi nevysvetliteľnú nevôľu členov
spolku a usporiadal podujatie 11. februára, ktoré malo úspešný priebeh za dostatočnej účasti
členov spolku. Pri príležitosti pietnej spomienky na Milana Rastislava Štefánika sa uskutočnil
slávnostný večer (6. máj), ktorého program pozostával predovšetkým z účinkovania školskej
mládeže. Učiteľ Juraj Puchý pripravil detské predstavenie Číslo 35 a číslo 36, nacvičil so
spevokolom niekoľko piesní a do programu okrem slávnostnej reči predsedu spolku boli
zakomponované aj recitácie básní žiakov školy a ochotníkov. Medzi májové podujatia patrilo
aj ďalšie divadelné predstavenie ochotníkov, ktorí nacvičili veselohru J.G. Tajovského
Ženský zákon (15. mája). Jeseň tohoto roku nebola najšťastnejšou pre spolok. Občianska
beseda v Trnovci sa musela náhle rozlúčiť so svojím dlhoročným členom Jánom Šimkovicom.
V priebehu posledných šesť rokov pracoval v spolku vo funkcii knihovníka a vykonával ju
nielen zodpovedne, ale ako sa o ňom v rozlúčkovej reči vyjadril predseda spolku: „Mal
k tomu už snáď vrodené spôsoby, ktorými vplýval na čitateľov. Niekedy priamo vnucoval
knihy, ktoré vo veľkej väčšine poznal i dľa obsahu a to nielen členom spolku ale i v širokej
verejnosti. Konal síce drobnú, ale užitočnú prácu na poli osvety a vzdelanosti“. Vedenie
knižnice prevzal Vladimír Varinský. Koncom roka podpredseda spolku Andrej Szabó ukončil
svoje pôsobenie v spolku z dôvodu blízkeho odchodu z Trnovca na nové miesto.
V roku 1935 boli členmi Občianskej besedy v Liptovskom Trnovci: Ján Vl. Staroň,
ev. farár a predseda spolku, Ladislav Bartoš, notár a podpredseda spolku, Juraj Puchý,
ev. učiteľ a zbormajster spevokolu, Zuzana Hollá, gazdiná spolku, Ján Bobula, Mária
Bobulová, Mária Kováčiková, Jozef Kováčik, Božena Rubišová, Jozef Hubáček, Ján Matejka,
Anna a Božena Kontáriková, Vladimír Dlholucký, Juraj Puchý Rýdz., Jozef Petrík, tajomník
spolku, Ľudevít Furiak, Žofia Droppová, Mária Puchá, Pavel Vozárik, revízor spolku,
Ľudmila Vozáriková, Jozef Capuliak, Miloš Kello, Ján Kabzan, Július Varinský Stol.,
ev. učiteľ a maskér, Vladimír Varinský, Ján Capuliak, Ján Karáči, knihovník a hospodár
spolku, Juraj Laco, Ondriš Radúch, Jozef Varinský, Karol Laco, Ján Hollý, pokladník spolku,
Mária Hollá, Ján Frniak, Júlia Palinajová, Anna Záborská, Michal Zuštín, Peter Bačík, Mária
157
Bačíková, Július Balco, Ján Varinský, Ján Obrcian, Jozef Makovický, Emil Piroh, revízor
spolku, Oľga Pirohová, Ján Luštek, Ľudevít Palinaj, Jozef Kabzan, spolu 51 členov.
Nový rok (1935) privítali ochotníci hrou Fr. Rutha Písmakova dcéra, ktorú preložil
a režijne viedol predseda spolku. Počas prípravy tejto divadelnej inscenácie na jeho podnet
upravili javisko, ktoré bolo málo hlboké. Úpravu javiska previedli Ján Matejka, Ján Varinský,
Ján Obrcian, Emil Piroh, Ondriš Radúch a Pavel Vozárik. Starú poškodenú oponu vymenili
za novú, ktorú ušili členky spolku Božena Rubišová a Zuzana Matejková. Hercov pomáhal
maskovať učiteľ Július Varinský. Učiteľ Juraj Puchý sa v mesiaci január dožil okrúhleho
životného jubilea 50. rokov. Na uvoľnené miesto notára do Trnovca prišiel Ladislav Bartoš,
ktorý sa stal aj členom spolku a na valnom zasadnutí spolku (30. marca) bol zvolený
do funkcie podpredsedu. Na výzvu ÚSOD-u v Turčianskom Sv. Martine, ktoré každoročne
od svojho vzniku vyhlasovalo divadelnú súťaž, zareagovali trnoveckí ochotníci po dlhšom
čase kladne. Prihlásili sa do súťaže s divadelnou inscenáciou z predchádzajúcej sezóny.
Divadelná súťaž (II. okresné divadelné závody) a režisérsky kurz sa konali 16.–17. marca
v Liptovskom Sv. Mikuláši vo dvore Evanjelického cirkevného domu. Spoluusporiadateľom
divadelných závodov bol Miestny odbor Matice slovenskej (MO MS) v Lipt. Sv. Mikuláši,
ktorého podpredsedom bol Miloš Janoška a tajomníkom Ľudovít Neckár (v roku 1936 sa stal
predsedom MO MS). Trnovecká Občianska beseda súťažila s tretím dejstvom divadelnej
inscenácie J.G. Tajovský Ženský zákon. Z podujatia sa zachovala pozvánka s hereckým
obsadením postáv: Ondreja Palčíka hral Pavel Vozárik, Maru, jeho ženu Žofia Droppová,
Jana Ľavku Ján Matejka, Žofu, jeho ženu Žofia Rubišová, Ďurka, ich syna Ján Karáči, Zuzku
Kamenskú Ľudmila Vozáriková, Betu Mária Kováčiková a Miška Kaňúrika hral Ján Hollý.
Do súťaže bolo zapojených sedem divadelných kolektívov a trnoveckí ochotníci získali
v súťaži 2. miesto (bronzovú plaketu) a diplom.
V čase letných prázdnin sa rozlúčil s Trnovcom
jeho päťdesiatročný učiteľ Juraj Puchý, ktorý odišiel na
nové miesto do Radvane. Členom spolku bol od svojho
nástupu na učiteľské miesto v Ev. a. v. ľudovej škole
v Trnovci, pôsobil vo funkcii zbormajstra (od roku 1913)
a určité obdobie vo funkcii podpredsedom spolku (192528). Na uvoľnené miesto učiteľa prišiel Zoltán Kanjak
s manželkou Zuzanou. Stal sa členom spolku a prijal
funkciu zbormajstra spevokolu a funkciu predsedu spolku
SEM (neskôr ju prevzal Ján. Vl. Staroň). V lete zahrali
ochotníci Urbánkovu veselohru Náš pán ujo (10. júna)
Juraj Puchý
pod režijným vedením Jána Vl. Staroňa.
V roku 1936 ochotníci inscenovali dve hry: drámu
M. Maeterlincka Stilmodský starosta a veselohru J. Korbačku Tri vrecia zemiakov
(1. januára) v réžii Jána Vl. Staroňa. Hercov na hlavnej próbe (generálna skúška pred
premiérou) maskoval učiteľ J. Varinský.
Na fašiangy pripravili ochotníci čajový večierok,
na ktorom uviedli dve veselohry: Sluha pánom a Trampoty Ondra Samotára, dva kuplety,
jeden z nich zahrali študenti Peter Babka a Koloman Bobula a druhý zahral Pavel Matejka.
Pri príležitosti 300. výročia prvého vydania Cithary sanctorum, ktorá sa na počesť jej
autora Juraja Tranovského nazýva aj Tranoscius (táto kniha hymien a piesní sa stala
centrálnou knihou celej slovenskej duchovnej reformačnej piesne), naštudoval Ján Vl. Staroň
s evanjelickou mládežou v Trnovci pod hlavičkou spolku SEM životopisnú hru o sliezskom
exulantovi Jurajovi Tranovskom, ktorý v čase, keď vytvoril svoje vrcholné dielo, pôsobil
158
v Lipt. Sv. Mikuláši. Hra J. Barča–Ivana Pevec Boží mala premiéru v rámci osláv
22. novembra 1936 za veľkej účasti diváckej obce. Kostýmy do predstavenia si zapožičali
z požičovne kostýmov ÚSOD-u v Martine a z Prahy. Hlavnú postavu Juraja Tranovského
stvárnil Pavel Vozárik, ďalej účinkovali (zachoval sa návrh pozvánky): Zuzana Nováková,
Ján Matejka, Peter Babka, Jozef Petrík, Karol Laco, Miloš Kello, Zuzana Hollá, Ján Paušlý,
Ján Karáči, Emil Piroh, Pavel Matejka, Vladimír Dlholucký, Ján Kabzan, Michal Zuštín a Ján
Palinaj (pozn. na dobovej fotografii sú aj ďalší ochotníci).
Školské predstavenia žiakov rím.-kat. školy v rokoch 1935 a 1936 sú zaznamenané
v zápisničnej knihe bez uvedenia názvu hry a režiséra.
Roku 1937 bol spolkový život veľmi skromný. V tomto roku ochotníci uviedli drámu
A. Jiráska Vojnarka a veselohru F. Ladu Pod rukou v obvyklom čase novoročných sviatkov
pri veľmi vysokej účasti divákov: „návšteva na divadle i na zábave bola z posledných čias
najlepšia“. Aj napriek tomu plánované naštudovanie veselohry Jožko Púčik a jeho kariéra sa
neuskutočnilo. V zápisničnej knihe zapisovateľ uviedol niekoľko problémov: „jedným z nich
je vysoký vek členov spolku, ktorí zastávajú vedúce funkcie a druhým je oveľa menší záujem
mladšej generácie“.
V roku 1938 ochotníci uviedli drámu M. Gontku Hora volá a veselohru A.P. Čechova
Pytačky (1. januára) v réžii Jána Vl. Staroňa za veľmi dobrej účasti divákov. Do naštudovania
ďalšej divadelnej hry sa zapojil učiteľ Zoltán Kanjak a premiéra veselohry Keď služobníctvo
stávkuje od R. Maříka bola na fašiangy. V tomto roku sa rozhodla evanjelická cirkev postaviť
novú školu: „Podali návrh, aby beseda prispela nejakým darom na stavbu ev. ľudovej školy,
čím by jej členovia odvďačili sa za výchovu, ktorú temer všetci v tejto škole obdržali.
Val. zhromaždenie uznáša sa na tento cieľ venovať celý svoj vklad a podľa možnosti aj niečo
z prostriedkov bežných, aby dar bol slušný a činil asi 1200 Kč až 1500 Kč. Činí tak i preto, že
bude nútená uchádzať sa o prístrešie v novej škole, keď dosavadný obecný dom je v zlom
stave a na nový sú slabé výhľady“. Projekt novej budovy školy pripravil architekt Pavel
Ondruš z Ružomberka (syn bývalého uč. Jána Ondruša). Výstavba bola dokončená v roku
1939 (11. júna).
Pri 20. výročí vzniku ČSR sa konali oslavy, ktoré usporiadala Občianska beseda
v Trnovci na tzv. Hôrke, kde na urbárskom pozemku zasadila mládež dvadsať lipových
stromčekov ako symbol štátnej samostatnosti a národnej slobody.
Jeseň roku 1938 neveštila nič dobré, začali sa sťahovať ťažké mračná nad slovenským
národom a priniesli zmenu politických pomerov. Všetci muži, ktorí boli v septembri
mobilizovaní a vrátili sa domov, nemali ani vôľu ani čas zaoberať sa činnosťou Občianskej
besedy. Československá republika bola rozbitá a vznikol klérofašistický Slovenský štát
(14.3.1939).
Novoročné sviatky boli po prvýkrát bez divadla a konala sa len tanečná zábava, ktorej
taktiež chýbala tá pravá atmosféra: „Keďže mnoho hostí z okolia priťahovala k nám zvlášť
dobrá povesť minulých divadiel, ako členovia výboru hovoria, mnohí z týchto hostí dozvediac
sa cestou do Trnovca, že je nie hrané divadlo, navracalo sa sklamaných domov“. Všetci boli
presvedčení, že musia zostať verní svojmu spolku aj napriek ťažkej situácii v spoločnosti
a priamo aj v obci (vznikla miestna organizácia Hlinkovej gardy, ktorá si priestory Občianskej
besedy často prepožičiavala na tanečné zábavy).
V priebehu dvoch týždňov ochotníci nacvičili pod vedením učiteľa Zoltána Kanjaka
hru v štyroch dejstvách od B. Slančíkovej-Timravy Chudobná rodina, ktorá mala premiéru
5. februára 1939. Nadšenie členov spolku pretrvávalo aj naďalej, usporiadali fašiangový
čajový večierok, pripravili dôstojné oslavy 20. výročia od tragickej smrti gen. M. R. Štefánika
159
(7. mája). V slávnostnej reči predseda spolku Ján Vl. Staroň proklamoval ideu
československej vzájomnosti. Ďalej zorganizovali letnú tanečnú zábavu v Škôlke. Odozva
verejnosti na ich činnosť však nebola taká, akú očakávali, sprevádzala ju slabá návštevnosť
a anonymné útoky na predsedu spolku. Ján Vl. Staroň odmietol zložiť prísahu vernosti
Slovenskému štátu a jeho vláde. Okresný súd v Lipt. Mikuláši ho pozbavil členstva
v obecnom zastupiteľstve a funkcie predsedu finančnej komisie. Neskôr sa stal predsedom
ilegálneho Národného výboru (1942) a ev. fara sa stala stanovišťom partizánskych spojok
z Liptova a Dolnej Oravy (1944).
V roku 1940 ochotníci uviedli dráma v piatich dejstvách Renegát od P. Socháňa
a Dafčíkovu veselohru Auto, ktoré mali veľký divácky ohlas: „Za veľký zdar divadla uznáva
tiež výbor veľkú zásluhu učiteľa Júl. Varinského“, ktoré pravdepodobne on režijne viedol.
Zámerne vybratá dráma Renegát, ktorej dej sa viazal na obdobie maďarskej nadvlády a na
„ťažké krivdy páchané na statočnom slovenskom národe“, mala pripomenúť ľudom
v hľadisku to obdobie, ktoré už prežili a upevniť ich v národnom cítení, aby odolali pred
rozpínajúcim sa fašizmom.
Výbor a členovia spolku boli duchovne zapálení a presvedčení, že musia čeliť
zvrátenej fašistickej ideológii neúnavnou a húževnatou prácou na poli osvety, vzdelávania
a kultúry. Vývoj udalostí v rokoch 1940 - 1945 však nastolil iné, neodkladné povinnosti.
Z obdobia týchto rokov bol zaznamenaný iba jeden zápis o inscenovaní veselohry
J.G. Tajovského Ženský zákon v réžii učiteľa Zoltána Kanjaka, ktorá mala premiéru
1. januára 1942. Predstavenie sa konalo "za hojnej" účasti obecenstva, ale sprevádzali ho
nemalé a nemilé okolnosti. Povolenie na uvedenie divadelného predstavenia, ktoré bežne
vydával miestny notársky úrad, Občianska beseda nezískala. Predseda spolku si ho musel
vyžiadať na Okresnom úrade v Liptovskom Mikuláši. Divadelné skúšky a rovnako tak
aj divadelné predstavenie bojkotovalo niekoľko spoluobčanov, ktorí hádzali snehové gule
do okien staručkej obecnej budovy. Gardistický fanatizmus si nachádzal svoje obete
aj v Trnovci. Aj napriek tomu sa ochotníci rozhodli, že naštudujú ďalšiu veselohru Kocúrkovo
a do svojich radov prijali nových členov: Jána Borsíka, Jána Plachého, Daniela Háčika,
Vladimíra Stodolu, Ivana Číka a Máriu Páltikovú. Pravdepodobne sa tak nestalo
a už neostával čas na divadlo. Po tomto zápise nasledovala v Zápisničnej knihe prázdna
strana.
Na základe spomienok Ing. Jána D. Babku učiteľ Zoltán Kanjak pravdepodobne
pripravil v roku 1942 aj divadelné predstavenie so školskou mládežou - hru Valaška
Jánošíkova.
DIVADLO PO OSLOBODENÍ
Po oslobodení našej vlasti nastali v spoločnosti politické zmeny, ktoré sa premietli
aj do činnosti v oblasti kultúry a vzdelávania. V roku 1944 na základe zákona Slovenskej
národnej rady o poštátnení cirkevného školstva vznikla v Liptovskom Trnovci Štátna ľudová
škola (neskôr bola premenovaná na Národnú školu). Do jednej štátnej školy boli zlúčené
evanjelická a katolícka škola. Obe cirkevné školy vlastnili budovy, ktoré boli postavené
v roku 1939 so subvenciami (s finančným príspevkom) Krajinského úradu v Bratislave.
V tom čase bol predsedom školskej stolice v Trnovci ev. farár Ján Vl. Staroň, správcom Ev.
a. v. ľudovej školy bol učiteľ Zoltán Kanjak, učiteľkou Zuzana Kanjaková, správcom
Rímsko-katolíckej ľudovej školy bol rím.-kat. farár Július Šimko a správcom školy Jozef
Kondrlík.
160
Počas frontových udalostí (1945) bola skoro celá obec zapojená do protifašistického
a národno-oslobodzovacieho hnutia, kroniky oboch cirkevných škôl boli zničené.
V slobodnej Československej republike sa do popredia dostávali vzory riadenia
a organizovania politickej a kultúrnej sféry zo Sovietskeho zväzu. Nastupujúci vládnuci režim
komunistickej strany sa zameral na úplnú likvidáciu bývalých spolkov. Straníckym
nariadením sa zakladali po obciach Liptova Miestne spolky Sväzu slovenskej mládeže
(MS SSM), ktoré sa neskôr po roku 1968 politicky vyprofilovali na Socialistický zväz
mládeže (SZM). Hlavným cieľom SZM bolo budovať socialistickú kultúrnu politiku, ktorá
vychádzala z Morálneho kódexu budovateľa socialistickej spoločnosti. Tomuto tlaku sa
nevyhla ani Občianska beseda v Liptovskom Trnovci.
Prvé povojnové oficiálne zasadnutie Občianskej besedy v Trnovci sa konalo
7. decembra 1945 v spolkovej čitárni za prítomnosti niekoľkých členov. Predsedovi spolku
Jánovi V. Staroňovi bol predložený návrh reorganizovať a premenovať spolok Občianskej
besedy na Miestny spolok Sväzu slovenskej mládeže. Kultúrny a vzdelávací spolok
Občianska beseda mal vo svojich stanovách (z roku 1924) jasne určený cieľ: „ jej účelom je
šírenie všeobecného vzdelania, národného povedomia, pestovanie spevu a šľachetná zábava.
Spolok nie je politický“. Hlboké vnútorné presvedčenie im nedovoľovalo zriecť sa poslania,
ktoré desiatky rokov napĺňali a ktorému zasvätili celú svoju prácu na poli kultúrnom,
vzdelávacom a národnom: „K tomuto návrhu prítomný skoro úplnou väčšinou nezahorely
túžbou, ale práve uvedomili si starú a hrdú tradíciu vzdelávacieho spolku v Trnovci
s pôvodným označením. Jednohlasne ustálilo sa na tejto schôdzi, že krásnej historickej
tradícii Občianskej Besedy zostávame i naďalej verný a hrdý“. Vedenie a členstvo spolku sa
uznieslo, že si zachovajú svoj spolok s pôvodným názvom.
Spolok v čase vojny stagnoval, ale s príchodom prvej slobodnej zimy začal
s oživovaním svojej divadelnej činnosti. Ochotnícke divadlo, ktoré sa v Trnovci tradične
hrávalo na novoročné sviatky, bolo po trojročnej prestávke túžobne očakávané ako
ochotníkmi tak aj občanmi. Členovia spolku oslovili už "skúseného režiséra". Podpredseda
spolku, zbormajster, správca Národnej školy, učiteľ a režisér Zoltán Kanjak vybral „vhodný
kus k povojnovým pomerom, činohru Lucerna (lampáš) od Jiráska v 6 dejstvách“. Čo však
stálo v ceste trnoveckým ochotníkom po niekoľkoročnej prestávke? Nevhodné podmienky
v obecnom dome, jednak technické vybavenie javiska bolo mizerné, kulisy zničené a zopár
kostýmov k vybranej hre už vôbec nepostačovalo. Nadšenie, zápal a úprimná túžba
ochotníkov znova hrať divadlo prekonala všetky peripetie nedostatkov. 1. januára 1946
odohrali prvé povojnové divadelné predstavenie Lucerna. Na „novoopravenom javisku,
s herecky početným súborom. Bol predstavený verejnosti domácej i hosťom krásny kus, ako
v pútavosti i dekoráciou. Zaujal tento (dosť veselšej nálady) krásny kus každého či mladého
aj staršieho diváka. Mimo svojho význačného deja bol spestrený peknou technickou výpravou,
či hercov lebo javiska. Výkony hercov boli veľmi uspokojivé a korunované zdarom celého
divadla. Kus bol predstavený mimo hlavnej próby až 2 krát pri plnom obsadení miest.
Že týmto divadlom obohatili sme sa a stali sa sebestačnými v kulisách, veľkú zásluhu má
p. učiteľ P. Petrík, s okruhom svojich odborníkov z kruhu hercov“, zapísal do zápisničnej
knihy Občianskej besedy Jozef Makovický. Vo funkcii jednateľa spolku „značil“ zápisnice
z výborových schôdzí od roku 1938. Tento zápis z 21. januára 1946 bol jeho posledným.
Vedenie spolku Občianskej besedy a predovšetkým jeho „ funkciou starší činovníci“
sa dostávali pod stále silnejší tlak straníckych nariadení. Žiadali založiť v obci MS SSM
a dožadovali sa všetkého hmotného majetku Občianskej besedy. Politická atmosféra v obci
nebola priaznivá pre predsedu a podpredsedu spolku. Obaja z politických a ideologických
dôvodov boli odstavení a neskôr premiestnení (dislokovaní). Evanjelický farár Ján V. Staroň
na východné Slovensko, do rázovitej obce Žehňa pri Prešove s rómskym obyvateľstvom.
161
V školskej kronike bola zdôvodnená dislokácia riaditeľa školy takto: „Po 28. feb. 1948,
víťazstve to robotníckej triedy, politická línia zameriavala sa k odbúraniu starého
kapitalistického spoločenského poriadku a v obrovskom dejinnom zápase začala tvoriť nový
život bez vážnych sociálnych rozporov, kde nebude vykorisťovaných, čiže na podklade
socialistických zásad. Do tohoto revolučného diania nezapojil sa každý učiteľ, zvlášť váhavý,
alebo z triednych a často sebeckých, nízkych pohnútok pracoval proti záujmom pracujúceho
ľudu, izoloval sa od neho, miesto aby podporoval jeho dejinný boj za lepší, spravodlivejší
život. IX. zjazd KSS odkryl psychologicky tieto vážne príčiny a vplyv buržoázneho
nacionalizmu a dal podnet škol. úradom k dislokácii učiteľov podľa potreby, teda zmeniť
pracovné prostredie, ktoré učiteľa ovplyvňovalo na štátne trovy. V takomto zmysle vedie sa
školská personálna politika. Zoltán Kanjak, nar. 25. apríla 1912 v Grlici, okr. Veľká Revúca,
riad. školy bol preložený s platnosťou od 1. sept. 1950 na Národnú školu v Liptov. Štiavnici,
s manželkou, aktívnou učiteľkou Zuzanou Kanjakovou, rod. Staroňovou, narod. 17. okt.
r. 1912 v Palúdzke. Bola sestrou miestneho ev. a. v. farára Jána Staroňa, ...".
Našou snahou nie je prehodnocovať históriu. Musíme však konštatovať, že kroky
vtedajších úradných činiteľov pod rúškom ideologického očisťovania národa od buržoáznych
"parazitov" postupne viedli k absolútnemu obmedzovaniu kultúrne hodnotnej, morálne
bezúhonnej a neúnavnej činnosti obetavých farárov a cirkevných učiteľov v službách národa.
Nielen z cirkvi, ale aj zo školstva, zo spolkovej činnosti a z kultúrneho života odstránili tzv.
"nežiadúce osobnosti“, ktoré boli hlavnými organizátormi cirkevného, kultúrneho a obecného
diania vôbec.
Na uvoľnené miesto po Jánovi Vl. Staroňovi prišiel do Trnovca ev. farár Branislav
Matejka (1956), ktorý tu pôsobil do roku 1961.
Predbehli sme však udalosti, ktoré sa stali až o niekoľko rokov. Vrátime sa do roku
1946 a ku školskej kronike, do ktorej Zoltán Kanjak podrobne zapisoval údaje nielen o škole,
ale aj o obci. Ku koncu školského roka 23. júna 1946 zahrali žiaci detské predstavenie.
Uviedli hru F. Kroha Dve Marienky v réžii učiteľa Zoltána Kanjaka. „23. júna popoludní sme
zahrali v obecnom dome detské divadlo „Dve Marienky“. Večerné predstavenie bolo nám
znemožnené veľkou búrkou a po nej hneď nasledovavšou povodňou. Na Vyšnom konci pri
dome Juraja Húsku sa voda z potoka vyliala a tiekla Krivým kútom, takže rodičia museli
prenášať dietky, ktoré hraly alebo boly prítomné na predstavení. V tento deň už ani
elektrického prúdu nebolo“. Učiteľ Zoltán Kanjak ďalej uviedol aj svoju zaujímavú úvahu:
„Z tejto povodne si občania naši mohli vziať jedno ponaučenie. Keď totiž cesty sa štrkom
vyvážajú, hádže sa štrk z pohodlnosti do blata priamo, vraj to bude držať ako asfalt. Prudký
dážď zmyl a voda odniesla všetko blato z ciest. Cesty potom boli dlho pekné, čisté a nebolo by
sa dalo ich lepšie napraviť ani vagónmi štrku a skália, lebo zostal na povrchu čistý starý
kamenný základ“.
Členovia spolku Občianskej besedy, v snahe zachovať jeho existenciu, zvolali na
30. októbra 1946 valné zhromaždenie, na ktorom bol do funkcie predsedu zvolený Vladimír
Dlholucký, podpredsedom sa stal Pavel Vozárik a tajomníkom Ján Záborský. Vedenie spolku
sa rozhodlo pokračovať aj naďalej vo svojej činnosti. Na riadnom výborovom zasadnutí bol
stanovený rozpočet činnosti na rok 1947, ktorý zohľadňoval aj požiadavku ochotníkov
odoberať okrem iných časopisov aj časopis Naše divadlo, Československý ochotník
a uhrádzať členský poplatok do Ústredia slovenských ochotníckych divadiel v Turčianskom
Sv. Martine, aby boli informovaní o divadelnom dianí na celom Slovensku. Predseda
Vladimír Dlholúcky prečítal členom článok o ochotníckom divadle z časopisu
Československý ochotník, v ktorom bolo uvedené, že v Trnovci sa hrávalo divadlo dva razy
do roka už od roku 1867. Dnes už vieme, že táto informácia bola nesprávna - v kronike
mikulášskych ochotníkov a ochotníkov z Nemeckej Ľupče sa písalo už v roku 1864-65,
162
že zapožičali do Trnovca kostýmy a kulisy. To nás oprávňuje považovať tieto roky
za počiatok ochotníckej histórie.
Vladimír Dlholucký prevzal do svojich rúk nielen predsedníctvo spolku, ale aj
režisérsku taktovku. Divadelné predstavenia režijne pripravoval vo dvojici s Pavlom
Petríkom.
1. januára 1947 ochotníci zahrali hru od dr. Ľ. Okánika Pán richtár a veselohru
Pytačky ruského dramatika A. P. Čechova. Pred divadelným predstavením mal príhovor Jozef
Petrík:
„Milí hostia.
Spolkový život našej Obč. besedy v Trnovci bol v minulosti, okrem válečných rokov,
každoročne zahájený zahraním divadla na Nový rok. Aby sme sa nespreneverili tejto tradícii,
nadväzujeme i dnes na túto obyčaj. Čo však musím pripomenúť je to, že sme sa opovážili,
zdôrazňujem, opovážili prvý krát v živote našej besedy nacvičiť a zahrať divadelné
predstavenie bez pričinenia a pomoci našej inteligencie. Divadelná hra Pán richtár ako aj
veselohra Pytačky sú pomerne ťažké. Snažili sme sa vzájomne všetci herci, zo všetkých síl
a schopností pri pomoci predstavenstva spolku, vytvoriť v sebe také postavy, aké oba
divadelné kusy vyžadujú. A preto ctené obecenstvo Vás v mene všetkých hercov prosím, ak by
sa i pri tejto našej snaživosti nejaká chyba vyskytla, aby ste nám to láskavo prepáčili. Dúfame
však, že si niečo z tohto predstavenia do svojich domácností odnesiete. Po divadle Vám ale
prajeme dobrú zábavu medzi nami“.
V predstaveniach účinkovali mladší aj starší ochotníci Jozef Petrík, Anna Hollá, Mária
Droppová, Juraj Palinaj, Dušan Palinaj, Július Petrík, spomedzi starších Ján Karáči, začínajúci
ochotník Ivan Čík. Úspešnú odozvu u publika vyvolala vynikajúca interpretácia postavy žida
Jána Puchého a postava starca Jána Nováka. Režisérovi pomáhal maskovať hercov Ivan
Varinský.
Ku koncu školského roka 8. júna 1947 žiaci školy zahrali divadlo Hadí kráľ v réžii
učiteľa Zoltána Kanjaka.
V tomto roku bola škola premenovaná na Národnú školu v Liptovskom Trnovci a bola
zriadená tretia postupová trieda, lebo škola mala k dispozíciu aj budovu bývalej rím.- kat.
školy s dvoma voľnými učebňami a učiteľským bytom.
Ani na fašiangy Trnovec neostal bez divadla. Aj keď boli fašiangy krátke, pustili sa
ochotníci do nacvičovania novej hry a 9. februára uviedli hru O. Scheinpflugovej Guayana.
V tomto predstavení ochotníci Jozef Petrík a Božena Petríková zahrali svoju rolu aj napriek
veľmi smutnej udalosti v rodine. V hre Guayana účinkovali Ján Karáči, Anna Hollá, Pavol
Vozárik, Kvetomila Rádi a Ján Záborský. V predstavení šepkal Miloš Kello. Text divadelnej
hry pre ostatných hercov prepisovali na písacom stroji do šiestich exemplárov u notára na
úrade Božena Matejková a Mária Hrubošová. Na aprílovom výborovom zasadnutí spolku bola
uvedená správa o zapožičaní priestorov a divadelného inventára rím.– kat. mládeži
a Športovému klubu. Spolkový zapisovateľ Ján Záborský neuviedol názvy divadelných
predstavení.
V Lipt. Sv. Mikuláši sa v jarných mesiacoch konali divadelné závody, na ktorých sa
zúčastnil Vladimír Dlholucký. V zimných mesiacoch sa činnosť spolku rozprúdila vo väčšej
miere ako v lete. Režisér Vladimír Dlholucký pripravil slávnostný program 28. októbra
k výročiu vzniku Československej republiky, na ktorom recitovali básne herci Ivan Čík
a Mária Vozáriková.
ÚSOD usporiadal XXII. ročník celoslovenských divadelných závodov a režisérsky
kurz v Turč. Sv. Martine 20.-24. novembra, ktorého sa zúčastnili Darina Záborská, Ján
Záborský a Július Petrík. Absolvovanie vzdelávacieho kurzu bolo potvrdené „vysvedčením“.
1. januára 1948 na Nový rok ochotníci uviedli veršovanú drámu Márie RázusovejMartákovej Jánošík. Hlavnú postavu Jura Jánošíka stvárnil a režijne hru naštudoval Vladimír
163
Dlholucký. Hercov pomáhali maskovať Ing. Ivan Varinský, slečna učiteľka Anna Babková
a učiteľka materskej školy Hermína Blašková. Čistý zisk z predstavenia a z tanečnej zábavy
po predstavení bol prekvapujúco vysoký. Vedenie spolku zakúpilo päťdesiat skladacích
stoličiek. Naďalej pravidelne dopĺňali spolkovú knižnicu divadelnými hrami, ktoré odoberali
z ÚSOD-u v Martine.
Jarné mesiace roku 1948 opäť priniesli aktívny nátlak straníckych orgánov. V Lipt.
Sv. Mikuláši sa konalo 30. marca zasadnutie Okresnej organizácie Sväzu slovenskej mládeže,
na ktoré boli z Trnovca delegovaní predseda Vladimír Dlholucký, tajomník Ján Puchý
a členovia Ján Novák a Juraj Laco. Zo zasadnutia vyplynulo záverečné ustanovenie,
na podklade ktorého v Trnovci "museli" založiť Sväz slovenskej mládeže (SSM). Predsedom
organizácie sa stal mladý študent Vladimír Petrík.
PhDr. Vladimír Petrík, CSc. sa narodil v Trnovci v roku 1929, literárny vedec,
historik, teoretik a kritik. Vyštudoval literárnu vedu a slovenčinu na Filozofickej fakulte
Univerzity Komenského v Bratislave. Bol odborným pracovníkom Literárno-vedného ústavu
Slovenskej akadémie vied. Svoj literárnohistorický záujem orientoval na literatúru 20.
storočia. Knižne vydal svoju štúdiu Literárne dielo Dr. Ladislava Nadášiho-Jégého (1956).
Napísal kapitolu o slovenskej literatúre po roku 1945 v Dejinách slovenskej literatúry od roku
1918, ktorá vyšla v roku 1968. V svojej knihe Hľadanie prítomného času, ktorá vyšla v roku
1970, uverejnil vybraný súbor štúdií, kritík a článkov o slovenskej literatúre 20. storočia.
Zavŕšením jeho bádateľskej historickej práce je syntetizujúca monografia Človek v Jégého
diele (1979). Jeho ďalšie knihy: Hodnoty a podnety (1980), Slovenský román sedmdesátých
let (1987, vyšla v češtine), Proces a tvorba (1990, monografia) a Čas medených tvárí (1993,
dvojzväzkové vydanie výberu zo slovenských noviel).
Trnovecké spolky „starý“ aj „nový“ spolupracovali pri nacvičovaní divadelných hier.
1. januára 1949 vzájomnou spoluprácou vznikla divadelná inscenácia ruského
dramatika N.V. Gogoľa Revízor pod režijným vedením Vladimíra Petríka a Vladimíra
Dlholuckého. Predstavenie bolo mimoriadne úspešné. Ruská komédia ponúkla dostatok
zábavy hercom na javisku a divákom v publiku. Hlavnú postavu Chlestakova stvárnil
Vladimír Petrík, v tom čase študent mikulášskeho gymnázia. Čistý zisk z predstavenia si
rozdelili oba spolky. Po prehodnotení tejto inscenácie v zápisnici z 23. januára 1949 viac
údajov v zápisničnej knihe Občianskej besedy už nebolo. Spolok Občianska beseda bol
zrušený a jej majetok pridelili Miestnej skupine Československého zväzu mládeže.
Veľký plagát, ktorý sa zachoval v archíve evanjelickej cirkvi, pozýval 8. a 10. apríla
1950 na divadelné predstavenie hry Júliusa Barča – Ivana Dvaja. V hre účinkovali Vladimír
Petrík (August), Ján Palinaj (Mauro), Mária Páltiková (Marianna), Peter Balco (Starík).
Divadlo odohrali pod hlavičkou organizácie ČSM a po predstavení sa konala tanečná zábava.
Predstavenie ochotníci neskôr odohrali aj v susednej obci Liptovská Sielnica. Aj toto
predstavenie bolo divácky veľmi úspešné. Pozoruhodná je spomienka učiteľky Márie
Páltikovej. Svojou "maličkou postavičkou" Marianny mimoriadne zaujala publikum. Keď
sa na druhý deň stretla s neznámou pracovníčkou na úrade, tá prekvapene na ňu zareagovala:
"To ste vy, Marianna!"
164
Divadlo po zrušení Občianskej besedy a vzniku MS ČSM
Pamätná kniha MS ČSM v Liptovskom Trnovci od
roku 1950 bola napísaná Júliusom Lacom Kramárovie
(7.8.1934-23.11.2000) do školského zošita v tvrdom
čiernom obale. Na niekoľkých stranách boli zaznamenané
údaje o inscenáciách len v stručných faktoch. Zrejme
s odstupom času si zanietený ochotník zapísal len
základné údaje. Dnes sa stali pre túto kapitolu veľmi
hodnotným, už historickým materiálom, z ktorého sme
čiastočne čerpali. Divadelné hry, ktoré sa zachovali po
Júliusovi Lacovi, poskytla jeho sestra Ľudmila a tým
doplnili niektoré prázdne miesta v ochotníckej histórii.
Július Laco si do každej knižky divadelnej hry poctivo
zapisoval herecké obsadenie postáv. Vzácnym prameňom
pri mapovaní histórie boli spomienky ešte žijúcich
ochotníkov Ing. Jána Dušana Babku, Anny
Kabzanovej, Jána Záborského st. a režisérov: Márie
Páltikovej, Jozefa Moravčíka, Boženy Pilarčíkovej,
Jána Andaházyho a Juraja Töröka.
Ing. Ján Dušan Babka: „Na kultúrny život v Liptovskom Trnovci, a tým aj na
divadelnú činnosť v tejto kultúrne prebudenej obci, mali však veľký vplyv aj vonkajšie
súvislosti. Už od roku 1950 začalo sa hovoriť o výstavbe priehrady Liptovská Mara a preto,
že bol predpoklad, že vody tejto priehrady zalejú aj časť obce Liptovský Trnovec, bol vydaný
stavebný uzáver, ktorý trval celých 25 rokov. Veľká časť mladých rodín, ktorá chcela
modernizovať svoje obydlia, hľadala možnosť výstavby nového rodinného domu mimo
Liptovského Trnovca
(v L. Mikuláši, L. Hrádku, Ružomberku), ako aj v obciach, ktoré
boli situované nad budúcim vodným dielom (priehradou) Liptovská Mara. Liptovský
Trnovec bol v tom období vyhlásený za úpadkovú, neperspektívnu dedinu. Výsledok tohto
zvráteného pohľadu bol taký,
že cca 50 percent mladých rodín sa z obce
odsťahovalo. Divadelná ochotnícka činnosť však týmto administratívnym zásahom neutrpela.
V obci ešte stále bola plne obsadená Základná škola a učiteľský zbor zhostil sa aj v týchto
ťažkých časoch svojej kultúrno-osvetovej činnosti veľmi dobre. Nacvičovali divadlá
s dospelou mládežou a žiakmi. Pripravovali rôzne kultúrne podujatia pre občanov. Takými
podujatiami bol večer poézie s Máriou Kráľovičovou
(jej prednes znel z LP platní)“.
Podobným podujatím bola aj beseda s Viliamom Záborským, ktorú pripravila učiteľka
Mária Páltiková. Beseda s profesionálnym hercom SND mala mimoriadny úspech u občanov
a bola veľkým zážitkom aj pre samotného herca. Prekvapila ho odborná fundovanosť
v otázkach poézie a jeho profesionálneho umeleckého života, ktorej sa na vysokej úrovni
zhostila hlavná organizátorka besedy (zo spomienok ochotníckej herečky a režisérky Márie
Páltikovej).
Vráťme sa však priamo k ochotníckej činnosti, ktorú organizovala novozaložená
organizáciou MS ČSM.
K oslavám 33. výročia Československej republiky pripravili ochotníci pod hlavičkou
organizácie divadelnú frašku Jána Kalinu Ruská odpoveď, v ktorej hrali Peter Balco (Váňa),
Mária Mudroňová (Geňa), Karol Puchý (Bluff), Vendelín Hruboš (Ivan), Branislav Novák
(...), Dušan Boroška (komisár). Hra bola uvedená 7. novembra 1950 a podľa záznamu, sa
týmto dňom datuje založenie divadelného krúžku pri MS ČSM, do ktorého sa prihlásili ďalší
členovia: Darina Vargová, Anna Nováková, Jana Radúchová, Viola Nováková, Ján Laco, Ján
Kello.
165
Do funkcie predsedu bol zvolený rím.-kat.
učiteľ Jozef Moravčík, ktorý sa neskôr ujal réžie
ďalších divadelných inscenácií. Mladý učiteľ Jozef
Moravčík
(narodený
22.
februára
1924
v Okoličnom) absolvoval štvorročné štúdium
na
Slovenskej biskupskej rím.-kat. učiteľskej akadémii
v Spišskej Kapitule. Do Národnej školy v Lipt.
Trnovci nastúpil na novozriadenú tretiu postupovú
triedu 8. septembra 1948 po trojročnom účinkovaní
na Národnej škole v Liptovskej Tepličke. Do
Trnovca prišiel práve čerstvo ženatý s Máriou
Pajangovou z Liptovskej Tepličky (spolu mali syna
a dcéru).
Vzťah k divadlu sa u neho začal prejavovať už počas štúdií, a preto vďačne prijal
ponuku na spoluprácu pri nacvičovaní divadelných hier zo strany mladých ochotníkov
divadelného krúžku MS ČSM. V novembri sa divadelníci, už na jeho podnet, rozhodli
nacvičiť Kabaret. Cieľom "nového režiséra" bolo preveriť niektorých začínajúcich
ochotníkov a zároveň získať aj ďalších. Poniektorí ochotníci sa preukázali herecky veľmi
zdatní a tvorili talentované jadro divadelného súboru. Predstavenie Kabaret bola montáž
deviatich zábavných výstupov: I. Biely trh (predavačka Darina Vargová, pani Mária
Mudroňová, policajt Július Šupala), II. August a September (august Karol Puchý, september
Branislav Novák), III. Ideálna žena (on Ján Laco, ona Anna Nováková, ošetrovateľ Dušan
Boroška), IV. Karmen (kapitán Zuniga Vendelín Hruboš, seržant Moráles Branislav Novák,
nováčik Don Jose Karol Puchý, Carmen Anna Nováková, stráž Július Šupala), V. Pani
morálka (morálna pani Jana Radúchová, sudca Ján Laco, obžalovaný Miloš Hruboš),
VI. Kurzy pre zajakavých (lekár Ján Kello, pacient Vendelín Hruboš), VII. Diagnóza (lekár
Peter Balco, Trieska Karol Puchý), VIII. Vodný úrad (úradník Peter Balco, stránka Karol
Puchý), IX. Manželský ring (manželka Viola Nováková, manžel Peter Balco, sudca Karol
Puchý).
Kabaretné vystúpenie konferovali Štefan Blažko a Dušan Boroška. Predstavenie
odohrali v Štrbe za veľmi úspešnej odozvy publika. Posilnení týmto úspechom (9. decembra)
reprízovali Kabaret aj na domácom javisku pred mnohopočetným publikom. V tomto
predstavení už účinkoval aj režisér, ktorý voľne improvizoval na motívy básní indického
autora vo vlastnej úprave.
Začiatkom roku 1951 sa vrátila do obce bývalá a dobre známa ochotníčka Mária
Páltiková. Práve jej zásluhou sa úspešne inscenovala dráma Ivana Stodolu Bačova žena.
V postave Evy naplno zazneli jej herecké dispozície. Postavu matky taktiež veľmi výrazne
dramaticky interpretovala ochotníčka Mária Droppová. Režijne hru naštudoval učiteľ Jozef
Moravčík. Divadelná inscenácia mala premiéru 4. februára 1951. Postavy stvárnili: Ján Dušan
Babka (Martin, bača), Ján Novák Kakusovie (Mišo, bača), Mária Páltiková (Eva), Mária
Droppová (matka), Peter Balco (bača Mrnčo), Karol Puchý (bača Martoň), Ján Laco (gazda),
Anna Borošková (gazdiná), Dušan Boroška (I. valach), Branislav Novák (II. valach), Janko
Gabzan (Ondrejko, dieťa), Jožko Gabzan (Miško, dieťa).
V zimných mesiacoch sa divadelný súbor pustil do nacvičovania Stehlíkovej
dramatizácie románu A.S. Makarenka Začíname žiť. Komédiu v troch dejstvách z ruského
prostredia úspešne odohrali 1. januára 1952 na domácom javisku. Neskôr ju zájazdovým
vystúpením ponúkli aj divákom v Štrbe, v Kvačanoch a Turčianskom Sv. Martine. Na Štrbu
prevážali scénu a hercov na saniach. Komédiu s pomerne veľkým obsadením opäť režijne
naštudoval učiteľ Jozef Moravčík. Postavy stvárnili: Jozef Moravčík (Makarenko,
vychovávateľ v kolónii M Gorkého), Božena Bačíková (Jekaterina Antonovna,
166
vychovávateľka), Ľudmila Záborská (Bregelová, vychovávateľka), Ján Dušan Babka (Kalina
Ivanovič, hosp. správca kolónie pre mladistvých previnilcov pri Charkove), Július Laco
(Musij Karpovič, kulak), Ján Kello ( súdr. Chalabuda, predseda Pomoci deťom), postavy
mladistvých kolonistov herecky obsadili Marta Allmanová (Viera), Nela Varinská (Nataša),
Mária Ilavská (Marusja), Peter Balco (Burun), Ján Laco (Lapoť), Ján Vlha (Matvej), Ján
Murgaš (Versnev), Ján Hollý (Váňa), Božena Balcová (Toska), Juraj Štecho (Kuzma), Milan
Štecho (Perec), Ján Boroška (Anton Váňa).
V jarných mesiacoch sa ochotníci húževnato pustili do prace na ďalšej inscenácii.
V apríli zahrali Urbánkovu veselohru Pani richtárka pod režijným vedením Jozefa
Moravčíka a účinkovali v nej: Jozef Moravčík, Anna Matejková, Mária Mudroňova, Karol
Puchý, Peter Balco a ďalší. Už tradične sa po predstavení konala spoločenská zábava.
V roku 1953 boli ochotníci opäť herecky „posilnení Markou Páltikovou“ a nacvičili
hru Oskara Wünscha Zázračný salaš v réžii Jozefa Moravčíka. Na veľkonočné sviatky
ju ochotníci uviedli na domácom javisku. Mária Páltiková hrala salašnicu a bola mimoriadne
presvedčivá vo svojej postave. „Keď čarovala s dlhými pazúrmi na rukách, báli sa nielen deti
na hlavnej próbe, ale aj postarší diváci od prekvapenie zatajili dych“. Ostatné postavy
stvárnili: Ján Hollý ml. (gazda), Jana Radúchová (Anka), Mária Hollá (Mara), Karol Puchý
(Kubo), Július Laco (Kráľ Krivonoha), Ľudmila Lacová (trpaslík), Juraj Štecho (honelník
Peter). Osvetlenie a zvuky v predstavení vyrábal Dušan Boroška. Prekrásne kulisy do tejto
inscenácie namaľovala Anna Lacová Kramárovie, matka zanietených ochotníkov Júliusa
a Jána. V letných mesiacoch v júni si ochotníci naplánovali zájazdové vystúpenie do Paludze.
Kulisy sa ponúkol odviesť na rebriniaku manžel Anny Lacovej. V ten deň strašne pršalo
a z krásnych maľovaných kulís na papieri, zostali len drevené rámy. Pohostinné predstavenie
v Paludzi neodohrali. Záujem o divadlo bol u Jozefa Moravčíka veľký. Napriek náročným
povinnostiam v zamestnaní venoval svoj voľný čas aj žiakom mimo školských lavíc
a nacvičoval s nimi divadlo.
Na nový rok (1. januára) uviedli školské deti rozprávkovú inscenáciu podľa
zdramatizovanej básne Ľudmily Podjavorinskej Čin-čin v réžii Jozefa Moravčíka a riaditeľa
školy Andreja Halahiju. „Vo veršovanej rozprávke o vrabcoch účinkovala v postave Čin-čin
Anička Fileková, ktorá dostala knižnú odmenu za najlepší výkon spolu s Ľudmilkou Lacovou
a Vlastičkou Pirohovou“ (školská kronika).
V roku 1954 Jozef Moravčík režijne naštudoval s ochotníkmi veselohru Jána Chalapku
Juvelír, alebo hľadá sa ženích. Hlavnú postavu pani Frndolínku vytvorila ochotníčka Magda
Furiaková. Jej dcéru hrala Marta Allmanová, advokáta Karol Puchý, Sabínu Božena Balcová,
postavu Čury Mury stvárnil Július Laco, mäsiara Milan Petrík, Škrobačku Juraj Štecho,
Randaházyho Vendelín Hruboš a krčmára Rudolf Radúch.
31. januára 1954 zahrali žiaci pod jeho vedením hru Rozprávka o písmenkách.
Rozprávkové postavy interpretovali žiaci: Vlasta Pirohová (opica), Oľga Matejková
(medvedík), Ján Novák (písmeno Y), Ľudmila Lacová (písmeno J), Anna Fileková (písmeno
O), Oľga Vozáriková (písmeno A), učiteľka Barbora Halahijová (ježibaba), Mária Bartošová
(Marienka), Ľuboslava Halahijová (bábika Zuzka). V tomto školskom roku Jozef Moravčík
po odchode Andreja Halahiju sa stal riaditeľom Národnej školy v L. Trnovci.
V MS ČSM nastala „funkcionárska kríza“. Július Laco stručne opísal situáciu
po ukončení predsedníckej funkcie Jozefa Moravčíka, ktorý sa stal riaditeľom školy a z týchto
dôvodov túto funkciu nemohol ďalej vykonávať. „Pokiaľ bol predsedom MS ČSM pán učiteľ
Jozef Moravčík, činnosť zväzákov bola nielen bohatá na divadelnú aktivitu, ale mala svoj
systém a poriadok. Jeho odchodom z funkcie, začali sa striedať predsedovia. Najprv Ján
Boroška, ktorý čoskoro odišiel na vojnu a dočasným predsedom sa stal Július Laco. Ten tiež
po pol roku narukoval (1955) a keď zobrala predsednícku funkciu Mária Ilavská, taktiež ju aj
čoskoro zanechala, lebo sa odsťahovala z Trnovca. Predsedom sa stal Branislav Vozárik.
167
Po jeho odchode na vojnu sa stal predsedom Ján Gabzan. Členmi výboru boli Zuzana
Voštiarová, Viera Pirohová, Dušan Vozárik, Anna Kašáková a Rudolf Radúch“.
1. januára 1955 ochotníci uviedli hru Ferka Urbánka Žena v réžii učiteľa Jozefa
Moravčíka. V predstavení účinkoval okrem iných ochotníkov aj Ján Laco Kramárovie a Ján
Dušan Babka, ktorý nám poskytol svoje spomienky na túto inscenáciu: „V Trnovci
sa premiéra divadelnej inscenácie vždy konala na Nový rok. Čas sviatkov, ktorý je časom
nielen pokoja ale aj hojnosti, prispel k neopakovateľnému zážitku na javisku v tejto hre.
Okrem divadla sa ochotníci vždy zapájali aj do ostatných tradičných zvyklostí . Chodili
spievať do veže kostola a potom vítali Nový rok po domoch v celom Trnovci. Ochotník Janko
Laco podľahol spoločenskej únave a pobudol v domácnosti u Plachých dlhšie, ako bolo treba.
Na predstavenie dobehol v poslednej chvíli. V náhlivosti sa pozabudol a na javisku namiesto
repliky, ktorou mal pozdraviť postavu, pozdravil mňa ako svojho priateľa: „servus Dušan!“.
Pre divákov to bolo znamenie, že bude dobrá zábava na divadle. Počas predstavenia mal veľa
scén, v ktorých popíjal alkohol. Janko v snahe pridať si hereckej odvahy, vymenil fľašu
s čajom za fľašu s riadnou pálenkou. Prišla na rad scéna, v ktorej od hnevu hodil nôž na stôl.
Nôž sa zabodol do dreveného stola takým efektným prevedením, že tento výkon ocenili diváci
búrlivým potleskom. Samozrejme, že od toľkých výkonov a únavy bol po predstavení úplne
vyčerpaný, odpadol a zaspal v zákulisí“.
V tom roku ochotníci naštudovali aj ďalšiu hru. Inscenovali drámu v troch dejstvách
od Štefana Králika Trasovisko v réžii Jozefa Moravčíka a za asistencie Ivana Číka.
V inscenácii účinkovali Magda Furiaková, Branislav Vozárik Šilovie, Juraj Puchý Rubišovie,
Viera Voštiarová, Marta Radúchová, Jozef Maťko, Mária Ilavská, Ján Dušan Babka, Božena
Borošková, rod. Bačíková, Anna Borošková a Peter Záborský.
Pri príležitosti volebných osláv v roku 1956 nacvičili žiaci v škole s učiteľkou
Barborou Halahijovou divadelné predstavenie s protidrogovou tematikou. V predstavení
účinkovali Hrubošová, Mária Lacová, Zuzana Voštiarová, Ján Balco, Ján Novák, Ján
Šimičiak, Karol Laco a Ján Kabzan.
Keď sa Július Laco vrátil zo základnej vojenskej služby, 10. januára 1957 sa konala
riadna členská schôdza Dedinskej organizácie Komunistickej strany Slovenska (DO KSS), na
ktorej sa predseda MS ČSM Ján Gabzan vzdal svojej funkcie. Povinnosti účtovníka
v Miestnom národnom výbore (MNV) mu neumožňovali venovať sa naplno práci zväzákov.
Na návrh DO KSS bol do funkcie predsedu MS ČSM navrhnutý Július Laco, ktorý funkciu
prijal. „Pustil sa do reorganizácie doterajšieho stavu nielen činnosti zväzákov, ale aj
organizácie ako takej a do úpravy priestorov, v ktorých organizácia vyvíjala svoju kultúrnospoločenskú činnosť“. 10. marca členovia pod organizačným vedením novozvoleného
predsedu MS ČSM pripravili na Veľkú noc Palárikovu veselohru Drotár. Režijného vedenia
sa ujali rím.- katolícky pán farár Rudolf Varhol, evanjelický pán farár Branislav Matejka
a Jozef Moravčík. Divadelná inscenácia mala premiéru 22. apríla 1957. Režisérska trojica
obsadila do postáv hercov: Ján Dušan Babka (Rozumný, majiteľ fabrík), Vendelín Hruboš
(Ernest, jeho syn), Marta Radúchová (Ľudmila, jeho dcéra), Mária Lacová (Marína, jeho
neter), Ján Kello (drotár), Július Laco (Zalevski, poľský zbeh), Vincent Kašák (Doboši,
bývalý študent), Elena Šupalová (kuchárka), Jozef Vozár (Johan, sluha v dome Rozumného)
a Rudolf Radúch (policajný komisár). V predstavení šepkala Zuzana Voštiarová. Pohostinné
vystúpenie do susednej obce Ráztoky zorganizovali ochotníci 4. mája a do Liptovského
Ondreja 5. mája.
Palárikova veselohra naštartovala mladých ochotníkov aj do tradičného sadenia májov.
Na námestí mládenci postavili 8. júna velikánsky máj. Pod vedením aktívneho ochotníka
Júliusa Laca sa oživila činnosť zväzákov do systematickej práce, čo sa prejavilo
aj v pravidelnom konaní výročných členských schôdzí. Tie sa stali miestom hodnotenia
činnosti a ďalšieho plánovania do budúcnosti. 29. novembra na výročnej schôdzi si zvolili
168
nový výbor, ktorému opäť predsedal Július Laco, podpredsedom sa stala Viera Pirohová,
kultúrnym referentom Milan Hollý, politickým referentom Stanislav Varinský, pokladníčkou
Anna Obrcianová a tajomníčkou organizácie Zuzana Voštiarová.
Aj naďalej pokračovali veseloherným žánrom a uviedli Molierovu komédiu
Scapinove šibalstvá v réžii Jozefa Moravčíka, ktorú úspešne reprízovali aj v susednej obci
Lipt. Mara, (podľa spomienok Jána D. Babku).
Nový rok 1958 ochotníci Divadelného súboru MS ČSM privítali hrou v troch
dejstvách od Petra Karvaša Návrat do života. V tomto roku sa do obce z Liptovskej Sielnice
prisťahovala učiteľská rodina Eleny a Pavla Zarevúckeho, ktorí sa nasťahovali do učiteľského
bytu v bývalej evanjelickej škole. Elena Zarevúcka začala učiť na trnoveckej trojtriednej škole
a hoci jej manžel naďalej učil na OSŠ v L. Sielnici, zapojil sa aj do ochotníckeho diania
v obci. Spolu s Jozefom Moravčíkom režijne spolupracoval pri nacvičovaní Karvašovej
zložitej psychologickej drámy lekára, ktorý zápasil s vlastnou predpojatosťou a nevedel začať
život v novej spoločnosti. Hlavná postava, chirurg dr. Martin Hora, sa po dvadsaťmesačnom
pobyte v koncentračnom tábore vrátil domov. Minulosť v ňom zanechala hlboké stopy hrôzy
a násilia. Predstaviteľ hlavnej postavy, Ján Dušan Babka sa s postavou chirurga
a jej duševnými poryvmi vysporiadal s nadhľadom skúseného herca. Ešte aj dnes, po
štyridsiatich piatich rokoch, vyvolala spomienka na túto hru vzrušenie a zakalila zrak
bývalému režisérovi Jozefovi Moravčíkovi. S touto divadelnou inscenáciou sa prihlásili aj do
okresnej súťaže, ktorá sa konala v Liptovskej Sielnici a umiestnili sa na 2. mieste. „Možno by
sme boli získali aj víťazné umiestnenie, ale práve vtedy nemohol Dušan Babka účinkovať. Ja
som musel alternovať hlavnú postavu Martina Horu. A to už nebolo ono, nedokázal som
podať taký herecky majstrovský výkon, akého bol schopný len on - herec Ján Dušan Babka“,
priznal v rozhovore režisér Jozef Moravčík. Hru ochotníci uviedli pohostinne
aj v Bobrovníku. V hre boli obsadené postavy: Máriu Horovú hrala Mária Hollá, doktora
Henricha Klasa Július Laco, Annu, jeho ženu Marta Radúchová, Vincka Ján Kello, doktora
Havrana Stanislav Varinský, doktora Svitáka Peter Záborský a Táňu hrala Marta Kellová.
Kultúrno-osvetovú činnosť zväzáci rozšíril o nové záujmové kolektívy. 18. marca
1958 založili spevácky súbor, do ktorého sa prihlásili: Miroslav Fiačan, Natália Hrubošová,
Ľudmila Lacová, Anna Benčová, Ján Balco, Anna Obrcianová, Július Stodola, Oľga
Matejková, Emília Voštiarová, Emília Porubská, Vladimír Puchý, Ján Stankoviansky,
Stanislav Varinský, Július Laco, Božena Čániová, Vlasta Pirohová, Ján Varinský, Dušan
Porubský, Mária Benčová, Ján Gabzan a Anna Kašáková. Členovia speváckeho súboru sa
dohodli na pravidelnom nácvikoch.
Do rozhlasového krúžku sa zapojili členovia: Emília Voštiarová, Emília Porubská,
Oľga Matejková, Ján Gabzan, Július Laco, Anna Obrcianová, Natália Hrubošová, Stanislav
Varinský a Miroslav Fiačan.
Priestory starého obecného domu, kde v minulosti sídlila Občianska beseda boli
zničené, priam zdemolované, hlavne elektrické vedenie. Predseda organizácie požiadal Radu
MNV o pridelenie miestnosti na klubovňu pre mládež, v ktorej by sa mohli schádzať. Zväzáci
prejavili záujem o hornú triedu v prvej budove Národnej školy. Vedenie MNV nepovažovalo
tento priestor za vhodný na klubovňu pre mládež. Predseda MNV Ján Vozárik prisľúbil
pomoc pri elektrifikácii starej obecnej budovy (Pavel Plachý a Dušan Štecho zaviedli
elektriku v bývalej „Besede“). Činnosť musela pokračovať naďalej v týchto priestoroch, kde
20. apríla pohostinne účinkoval divadelný súbor z Dovalova s inscenáciou od N.V. Gogoľa
Ženba. 27. apríla si trnoveckí ochotníci zahrali svoju inscenáciu Návrat do života v Dovalove.
Elán zväzáckych ochotníkov vyvrcholil do ďalšej inscenácie. Podľa záznamov Júliusa
Laca uviedli ochotníci benátsku komédiu talianskeho dramatika Carla Goldoniho Starý frfľoš
v réžii Jozefa Moravčíka. Hlavnú postavu starého bohatého benátskeho kupca Todera stvárnil
Jozef Moravčík, jeho ženu Marcolinu Oľga Varinská, ich syna Pellegrina Július Laco,
169
ich dcéru Zanettu Oľga Matejková, príživníckeho a vypočítavého obchodného vedúceho
Desideria Ján Dušan Babka, jeho syna Nicoletta Branislav Vozárik, chyžnú Cecíliu Mária
Lacová, chytrú vdovu Fortunatu Oľga Radúchová, jej bratanca Meneghnetta Ján Hollý
a sluhu Gregoria Jozef Vozár. Vďačná goldoniovská comedie del ´arte mala úspech
a nejeden divák osobne ďakoval hercom za vynikajúcu zábavu.
Od novembra začali ochotníci nacvičovať hru ruského dramatika A.N. Ostrovského
Pozdná láska. Čo však predchádzalo výberu práve tejto divadelnej hry? Dom osvety (neskôr
Okresný dom osvety) v Liptovskom Mikuláši organizoval školiteľské podujatie pre
amatérskych režisérov v Ružomberku, ktorého sa zúčastnili J. Moravčík a J. Laco. Lektorom
školenia bol profesionálny režisér Ľubomír Vajdička. Na záver školenia účastníci vzhliadli
v jeho réžii divadelnú inscenáciu Pozdná láska (Divadlo SNP Martin). Július Laco bol tak
uchvátený predstavením, že už cestou domov vo vlaku vyberal z pomedzi trnoveckých
ochotníkov tých, ktorí budú typologicky najvhodnejší do jednotlivých postáv. Ako sa neskôr
ukázalo, jeho výber bol ideálny a predstavenie bolo úspešné aj na trnoveckých divadelných
doskách.
Do postáv obsadili ochotníkov: Ján Dušan Babka (Anton Porfijič), Mária Hollá
(Ľudmila Gerasimovna, jeho dcéra), Oľga Vozáriková (Šablovová), Ján Hollý (Dormedon, jej
syn), Branislav Novák (Nikolaj, jej syn), Oľga Varinská (...), Ján Kello (kupec). Hru ochotníci
uviedli l. januára 1959 v réžii Jozefa Moravčíka a za pomoci Márii Páltikovej. Týmto údajom,
v školskom zošite (Pamätnej knihe...), ukončil Július Laco datovanie premiér divadelných
predstavení pod hlavičkou MS ČSM. Pod náporom pracovných povinnosti mu už neostával
čas na vedenie záznamov vo svojom zošite. Takúto podobnú kroniku o divadelných
predstaveniach v Trnovci si viedol aj učiteľ Jozef Moravčík. Tú sa nám však nepodarilo nikde
vypátrať. Divadelná činnosť však pokračovala aj naďalej.
V roku1960 ochotníci získali pre svoju činnosť školskú triedu v Národnej škole, kde si
neskôr vybudovali malé javisko (1962). Na jar uviedli hru Vojtecha Lovicseka Po
dvadsiatich rokoch. Do postáv boli obsadení: Ján Dušan Babka (Martin Karikáš), Božena
Čániová (Irena, jeho žena), Ján Kabzan (Štefan, ich syn), Anna Obrcianová (Julka), Karol
Laco (Lacko, jej syn), Július Laco (starý Tóth), Anna Fileková (Zuzka), Vlasta Pirohová
(Róza), Jozef Vozár (poštár), Vladimír Porubský (Garaj). V tomto roku uviedli aj hry
veseloherného žánru v úprave - Rysavú jalovicu a hru A.P. Čechova Konské priezvisko,
v ktorých ochotníkov režijne viedol Pavol Zarevúcky. V oboch hrách si zahrali Ján Dušan
Babka a Július Laco.
V roku 1961 opäť v jarných mesiacoch súbor začal svoju ochotnícku činnosť. Nový
režisér Pavol Zarevúcky vybral pre ochotníkov už odskúšaný žáner, ktorý mu zaručoval
úspech. Inscenovali komédiu J.B.P. Moliéra Juro Dandin. V hre účinkovali: Július Laco,
Anna Obrcianová, Ivan Kabzan, Vlasta Pirohová, Vendelín Hruboš, Vladimír Porubský, Anna
Fileková a Jozef Vozár. V predstavení šepkal Alojz Maťko.
V tomto roku učiteľ a režisér ochotníckeho divadla Jozef Moravčík odišiel na nové
učiteľské miesto do Základnej deväťročnej školy v Okoličnom. Na jeho miesto nastúpil Ján
Andaházy.
S príchod nového učiteľa Jána Andaházyho sa začala aktivizovať kultúrno-osvetová
práca v školskom zariadení a v obci. Školská kronika v roku 1962 uvádza: “Pretože v obci
nie je prakticky možné prevádzať osvetovú prácu, navrhol riaditeľ školy upraviť priestory
bývalej evanjelickej školy. Za pomoci rodičov bola prebúraná stena a z kabinetu na prízemí
bolo vybudované malé javisko. I keď je javisko miniatúrne a kapacita hľadiska malá, dá sa
predsa niečo podnikať. A tak sa 23. decembra 1962 zišli všetci žiaci školy v upravenej sále
školy, kde sa konal slávnostný pioniersky sľub s bohatým kultúrnym programom.“ Na ďalšej
strane kroniky, pri zázname „prázdniny“ pokračoval zápis: „... začali sa čulým pracovným
ruchom. Pretože v obci niet miestnosti na prevádzkovanie kultúrno-osvetovej práce, vyšiel
170
riaditeľ školy v ústrety tým, že povolil zbúrať humno a maštale pri bývalej katolíckej škole. Na
tomto mieste sa začal budovať kultúrny dom. Akcia aktivizovala mnohých občanov, najmä
mládež. Za pomerne krátky čas, za účinnej pomoci miestneho JRD, sa stavba zdvihla až po
strechu. Stavba považovaná za „čiernu“, bola ONV zakázaná a pracovný ruch ustal“, práce
na stavbe nového kultúrneho domu neskôr pokračovali až v roku 1966. Riaditeľ školy však
ešte v tomto roku založil hudobnú skupinu Družstevník (hudobné nástroje zakúpilo JRD), jej
členmi boli: Karol Puchý, Branislav Novák, Vladimír Porubský, Július Stodola a Jozef Vozár
(v roku 1967 sa odsťahoval do L. Mikuláša). Hudobná
skupina často účinkovala na rôznych majálesoch
či juniálesoch pre školskú mládež a pre obyvateľov obce.
V roku 1963 sa do režijnej práce zapojil aj skúsený
ochotnícky herec Vladimír Dlholucký (19.10.1912 28.11.1981), na fotografii z 30 - tych rokov
20.
storočia.
Pod jeho vedením uviedli hru F.F. Šamberka
Jedenáste prikázanie. Zahrali si v nej: Vendelín Hruboš
(Florián Králiček, statkár), Želmíra Puchá (Veronika,
jeho žena), Anna Obrcianová (Júlia, ich dcéra), Vladimír
Dlholucký (Juraj Voborský, súkromník), Oľga Matejková
(Emma, rodená Králičková, jeho žena), J. Petrík
(Emanuel Strela, úradník), Ján Hollý (Jičínský, major),
Ivan Kabzan (Baranček, profesor), J. Novák (Vojto,
Jičínskeho sluha), Július Laco (Bartolomej Pecka,
sústružník, veliteľ hasičského a ost. strelcov), Elena
Šupalová (Františka, chyžná), Karol Laco (Ferko,
kupecký tovariš), Jozef Vozár (Jožko, pekársky učeň), Peter Záborský (MUDr. Šťastný, lekár).
V roku 1963 vznikol Bábkarský súbor, ktorého históriu uvádzame v samostatnej
kapitole.
V roku 1964 „ruku k ochotníckemu dielu“ priložil učiteľ Martin Jurčo (neskôr
riaditeľ ZDŠ v Palúdzke). V jeho réžii uviedli hru Beaumarchaisa Barbier zo Sevilly.
V jednotlivých postavách sa predstavili Karol Laco (Gróf Almaviva, španielsky veľmož),
Július Laco (Bartolo, lekár), Anna Obrcianová (Rozina), Karol Puchý (Figaro, sevillský
barbier), Vendelín Hruboš (Don Bazílio, organista), Rudolf Hatiar (Mladoň, sluha), Jozef
Vozár (Bystrík, sluha).
V roku 1965 režijne viedol ochotníkov učiteľ Pavol Zarevúcky. Naštudoval hru Júliusa
Barča - Ivana Dvaja. Predstavenie odohrali na javisku v škole.
V školskom roku 1964/1965 nacvičil riaditeľ školy Ján Andaházy rozprávku v troch
dejstvách od Jaroslava Vysušila Zlaté srdiečko. Divadelný krúžok Mladosť pracoval pod
hlavičkou Pionierskej organizácie Základnej deväťročnej školy v Trnovci. V detskej
divadelnej inscenácii účinkovali žiaci: Juraj Török, Marta Žižková, Ján Záborský ml., Anna
Nováková, Eva Balážová, Milan Vlaštiak a Miroslav Záborský.
Bábkarsky súbor Osvetovej besedy v Liptovskom Trnovci
Založenie bábkarskeho súboru v Liptovskom Trnovci (17. januára 1963) sa spája
s vtedajším evanjelickým farárom Jurajom Törökom. Túto udalosť podrobne opísal vo svojej
kronike. Z nej sme čerpali všetky údaje. V snahe vytvoriť autentický obraz, viac či menej
171
odpisujeme záznamy z pracovných zasadnutí členov súboru, ktoré boli v počiatočnom štádiu
vzniku a rozbiehania činnosti mimoriadne rušné.
Juraj Török (8.2.1928-22.4.2004), pochádzal
z Jelšavy, kde prežil svoje školské roky pod silným
vplyvom mládežníckeho združenia, ktoré viedol
Ladislav Remete. V rokoch 1947-51 absolvoval
štúdium na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK
v Bratislave. Za evanjelického farára bol ordinovaný
15.7.1951 v Tisovci. V tom istom roku sa oženil
s Katarínou Švecovou z Jelšavy, s ktorou mali dvoch
synov Juraja a Ondreja. Najprv pôsobil ako kaplán
osem rokov v Jelšave a nám. farár v cirkevnom zbore
Dlhá Ves (Gemerský seniorát), potom prijal miesto
evanjelického farára v Liptovskom Trnovci (september
1961), kde zotrval až do odchodu
na dôchodok
(1997).
Zakladajúcimi členmi súboru boli ochotnícky režisér Vladimír Dlholucký, riaditeľ
Základnej školy a predseda Osvetovej besedy v L. Trnovci Ján Andaházy, ev. farár Juraj
Török, zanietení ochotníci Ing. Ján Dušan Babka a Július Laco Kramárovie. Podnet na
založenie súboru vzišiel od evanjelického farára Juraja Töröka. Bábkovému divadlu sa spolu
so svojou manželkou Katarínou venovali už počas svojho pôsobenia v mieste predošlej
farnosti v Ardove pri Plešivci (on ako organizátor a režisér, manželka Katka, ktorá bola
učiteľkou, zväčša pomáhala pri výrobe bábok). Ochotnícky herec Július Laco mal taktiež
určité skúsenosti (kedysi zhotovil bábky a hrával s nimi divadlo).
Na zakladajúcej schôdzi sa členovia súboru rozhodli, že požiadajú o pomoc Odbor
školstva a kultúry a Dom osvety v L. Mikuláši. Touto úlohou bol poverený Ján Adaházy.
„Zatiaľ budú pracovať s bábkami a scénou, ktoré si zapožičajú od tých súborov, ktoré
už aktívne nepracujú. Postupne si vybudujú vlastnú bábkarsku scénu, s ktorou budú účinkovať
aj na zájazdových predstaveniach v okolitých obciach Liptova“ .
Predsedom súboru sa stal Vladimír Dlholucký, jeho zástupcom a režisérom Ján
Andaházy, tajomníkom a korešpondentom Juraj Török, výtvarníkom a scénografom Július
Laco, vedúcou strihovej služby Katarína Töröková a technickým poradcom Mikuláš Fitt. Do
funkcie dramaturga a upravovateľa textov hier (preložených z českého jazyka) bol zvolený
Ján Dušan Babka. V kronike sa uvádza: „Všetci zakladatelia precítili vážnosť chvíle, ktorej
napätie uvolnili miernym zapitím vodkou“.
Slávnostným prípitkom 17. januára 1963 oficiálne vznikol Bábkarsky súbor Osvetovej
besedy v L. Trnovci v dome číslo 142 (evanjelický farský úrad). „V tejto šťastnej hodine
zrodenia sa súboru“ jeho zakladatelia uvažovali nad jeho názvom. Keďže sa nevedeli
zjednotiť v názore, nedospeli k jeho pomenovaniu. Aj napriek tomu sa Juraj Török hneď ujal
praktickej ukážky bábky zo svojho rodinného bábkového divadielka. Konštatoval, že jej
technické možnosti sú minimálne. V budúcnosti ich nahradia dokonalejšie bábky.
Z dramaturgického hľadiska pre súbor bolo nevyhnutné získať dostatok bábkových hier,
na základe ktorých, potom vypracujú dramaturgický plán aspoň na dobu jedného roka. Pre
metodické usmernenie a inšpiráciu novovzniknutého súboru predseda súhlasil s objednaním
bábkarskeho časopisu Československý Loutkař.
Termín najbližšej pracovnej schôdze si členovia súboru určili na 21. januára 1963
o sedemnástej hodine znova v dome č. 142. „ S pevným predsavzatím, s najkrajšími
predstavami a dobrou nádejou, že súbor, založený vážnymi i skúsenými ochotníkmi,
172
milovníkmi divadelného umenia a čiastočne už aj v bábkarstve skúsenými – nájde ten čarovný
prútik, ktorým sa otvorí svet rozprávkovej krásy, šľachetnej zábavy a špeciálnej formy výučby
a výchovy mladých i veľkých, a že sa mu za vytrvalej, trpezlivej a svornej spolupráce členov
podarí vyčariť umeleckú krásu na bábkarskom javisku“ – sa účastníci zakladajúcej schôdze
rozišli. Pri rozchode sa J. Török a J. Laco dohodli, že spolu vypracujú návrh vlastnej bábkovej
scény.
Na svojom druhom stretnutí členovia súboru riešili návrh bábkovej scény. Juraj Török
pripravil materiál, v ktorom informoval o článkoch z rôznych časopisov, ktoré sa zaoberali
bábkarskou problematikou. Priamo na mieste, kde naplánovali vybudovanie bábkovej scény
(v kabinete Národnej školy), zmerali rozmery javiska. Priestor bol absolútne vyhovujúci na
tento zámer a neskôr J. Török a M. Fitt pripravili nákres. Učiteľ Pavel Zarevúcky (v Trnovci
dobre známy ochotnícky režisér) prisľúbil, že vybaví zapožičanie bábkovej scény zo školy
v Lipt. Sielnici (v tomto čase už Sielničania bábkové divadlo nehrali). Aj napriek tomu, že
bolo dosť poškodené, ale pre prvé skúsenosti s bábkovým divadlom im postačovalo. Nadšení
členovia sa rozhodli: „čo najskôr začať s nacvičovaním nejakej bábkovej hry“.
Do nacvičovania sa ponúkol zapojiť aj učiteľ P. Zarevúcky, ktorý mal vhodné zafarbenie
hlasu na bábkovú postavu gašparka. Ďalšiu dobrú správu priniesol telefonát, že Odbor
školstva a osvety v L. Mikuláši poskytne finančnú čiastku – tritisíc korún na zakúpenie
bábkarského inventára. Nadšenie členov súboru tak vzrástlo, že Juraj Török napísal
do kroniky: „V tejto radostnej chvíli sa telefónny drôt aj napriek mínus osemnásť stupňovým
mrazom určite zahrial!“
Na začiatku februára 1963 členovia vybrali hru od Mileny Markovej Pohádka o zlaté
kuličce. V tejto hre sa hercom predovšetkým zapáčila veršovaná podoba textu. Do súboru
sa prihlásili aj noví členovia: Božena Lacová, Oľga Záborská, Július Petrík a Mária
Droppová. Na ďalšom stretnutí plánovali koncepciu práce, v ktorej predostreli stanovisko,
že súbor by sa mal rozdeliť na dve časti: na skupinu starších bábkohercov a na druhú, v ktorej
by sa mladší členovia zaúčali pod vedením staršieho člena. Vzájomne by si striedali
predstavenia. Za týmto účelom požiadali Miestny národný výbor v Trnovci o uvolnenie
kabinetu na poschodí v Národnej škole ( býv. ev. škole), aby mohli zriadiť stálu bábkovú
scénu. Vo vedľajšej triede malo byť hľadisko.
Koncom februára priviezli J. Andaházy, J. Török a Ján Hollý na družstevnom
nákladnom aute pozostatky starého a veľmi zničeného bábkového divadla z Liptovskej
Sielnice.
Na zakladajúcom zasadnutí ochotníckeho súboru Osvetovej besedy (27. februára
1963) bol oficiálne prijali bábkarský súbor pod záštitu divadelného súboru OB. Činnosť
bábkarov bola podporená aj finančným darom z ONV. Novými nádejnými členmi súboru sa
stali: Anna Jurčová a Ján Hollý.
Na druhý deň bola doručená sprievodka o zaslaní bábkového divadla od dr. Salača
z Černošíc (vedenie súboru objednalo toto divadlo na základe inzerátu v časopise
Československý Loutkař). Kompletné divadielko so sedemdesiatimi bábkami, kulisami pre
viac ako päťdesiat hier, s úplným elektrickým osvetľovacím zariadením, rekvizitami
a divadelnými hrami.
Táto udalosť zintenzívnila činnosť súboru v maximálnej miere na mesiac neúnavnej
práce. Kolektív budúcich bábkohercov sa pustil do úprav priestorov pre bábkové divadlo
v kabinete školy. Jednotné roľnícke družstvo poskytlo dosky na lavice do hľadiska. Juraj
Török a Vladimír Dlholucký preložili z českého jazyka hru Ľudmily Tesařovej Vodníkova
Anička a Július Laco opravil osemnásť kusov starých sielnických bábok.
Do Trnovca prišla jar a v bábkarskom súbore uzreli svetlo sveta prvé nacvičené hry,
ktoré odohrali trnoveckým deťom v priebehu niekoľkých týždňov. V predstavení účinkovali:
Vladimír Dlholucký, Ján Andaházy, Božena Lacová, Katarína Töröková, Oľga Záborská,
173
Július Laco Kramárovie a Lídia Sekeyová. Technicky spolupracovali Ján Hollý Kakusovie,
Peter Záborský, Mikuláš Fitt a Jozef Vozár.
V repertoári boli hry: od Ľudmily Tesařovej Vodníkova Anička a Šípová Ruženka,
od Schweigstilla Gašparko v slnečnom zámku, od J.M. Horta Strieborná princezná.
Deti v hľadisku ako aj samotní herci boli nadšení svojimi výkonmi. Nepredpokladali,
čo všetko dokážu s bábkou, aké úžasné čaro prináša oživovanie bábok na javisku. Prvé
praktické skúsenosti priniesli aj menej uspokojujúce zistenie, ktoré postupne stále viac trápilo
členov súboru. Rozmery javiska boli príliš malé. Bábkové divadlo umiestnili v jednom
z kabinetov školy, kde museli vytvoriť zároveň hľadisko pre divákov ako aj hrací priestor javisko. Zákulisie javiska, kde si pripravovali bábky, bolo v susednej miestnosti, do ktorej
prebúrali otvor v stene. Práca s bábkou počas predstavenia bola mimoriadne obmedzovaná
priestorovými možnosťami.
Práve v tom čase bol v časopise Československý Loutkař uverejnený inzerát o predaji
veľkej bábkovej scény. V tejto nepriaznivej situácii, to bola potešujúca informácia. Ich plány,
vybudovať zájazdové bábkové divadlo, sa mohli uskutočniť. Pri opravách starých bábok
(Salačovho divadla) sa im aj tak veľmi nedarilo. Bábky neboli vhodné na také úpravy, aké
si vyžadovali. Napriek tomu, že sa najviac o ich úpravu zaslúžil Július Laco, všetci členovia
súboru sa rozhodli vynaložiť maximálne úsilie, aby získali marionetové bábkové divadlo,
ktoré do inzercie ponúkol profesionálny bábkar Karel Kopecký z Čiech. Po niekoľkých
poradách a vzájomnej korešpondencii s majiteľom sa rozhodli Juraj Török a Ján Andaházy
vycestovať priamo za Karlom Kopeckým do Novosedlíc, aby uzavreli kúpno-predajnú
zmluvu. "Scéna má byť postavená v škole, kde sa premieta kino a hralo divadlo. Javisko
práve vyhovuje rozmerom a inventáru kupovanej bábkovej scény. Kdežto pre divadlo živých
hercov sa súčasne adaptuje školské humno na kultúrny dom. Sen súboru - vlastniť stálu
a súčasne zájazdovú scénu s bábkami 60 cm vysokými sa uskutočňuje", zaznamenal
zapisovateľ.
Na kúpu bábkového divadielka z Čiech potrebovali pomerne dosť vysoký obnos
finančných prostriedkov. Preto vedenie súboru požiadalo miestne JRD o pôžičku (16-tisíc
korún), ktorá bola kladne potvrdená (10. apríla). Hneď o mesiac (10. mája) uzavreli kúpnopredajnú zmluvu s Karlom Kopeckým. O niekoľko dní neskôr už niektorí členovia (Ján
Andaházy, Július Laco Kramárovie, Katarína Töröková a Juraj Török) vycestovali do
Banskej Bystrice na trojdňové školenie bábkarov. Prešlo len niekoľko dní (28. mája)
a do Trnovca je doručená správa, že na železničnej stanici je zásielka z Čiech. Plní očakávania
a nadšenia sa všetci (bolo ich sedem) pustili do montovania bábkovej scény. Aj napriek tomu,
že boli s Karlom Kopeckým dohodnutí, že osobne navštívi Trnovec, pripraví im bábkovú
scénu a odohrá na nej jedno názorné predstavenie, po niekoľkohodinových útrapách bolo
dielo hotové. Dohodnutá návšteva sa uskutočnila na Medzinárodný deň detí, kedy Karel
Kopecký spolu so sestrou zahrali trnoveckým deťom a mládeži bábkové predstavenie
Začarovaný les (1. júna): "čím veľká bábková scéna zahájila v Trnovci svoju činnosť".
Po predstavení sa konala vzdelávacia inštruktáž pre členov domáceho súboru. Elán a radosť
z práce boli tak veľké, že netrvalo dlho - iba dvadsať dní a deň premiéry nastal 20. júna.
Uviedli hry: Zlatá gulička a Princezná Čmáraninka. V predstavení účinkovali:
Ján Andaházy, Zlatica Andaházyová, Vladimír Dlholucký, Július Laco Kramárovie, Božena
Lacová, Oľga Záborská, Ján Záborský, Juraj Török, pri príprave inscenácií boli nápomocní:
Mikuláš Fitt, Katka Töröková, Ján Hollý Kakusovie, Peter Záborský, Dušan Vozárik, Ján
Laco Kramárovie, Rudolf Radúch ml.
Po veľkom nadšení musí zákonite nastať "skrat". Vedenie miestneho JRD
im oznámilo nemilú správu: "... že odvoláva svoj záväzok a poskytne miesto sľúbených
16 000.- Kčs pôžičky iba 4 000.- Kčs. Členom súboru neostáva iná možnosť, iba chodiť na
brigády na družstevné polia". S cieľom zarobiť čo najviac peňazí, aby čo najskôr mohli
174
uhradiť hodnotu zakúpeného divadla majiteľovi, chodili nielen na brigády ale organizovali aj
zájazdové vystúpenia. Počas troch mesiacov (od 23. júna do 27. septembra) absolvovali
13 zájazdov do okolitých obcí, aby priniesli deťom radosť a zábavu na bábkovom predstavení
hry Zlatá gulička a Princezná Čmáraninka (v Kvačanoch, L. Sielnici, Černovej, Liskovej,
Okoličnom, Žiari, Ohništi - 2x, L. Porúbke, Východnej, L. Mare, Bobrovci, L. Kokave).
Záver letnej sezóny ukončili reprízovými predstavenia na domácom javisku
(5. októbra). V priebehu troch týždňov pripravili premiéru novej bábkovej inscenácie Hlásnik
a strašidlo (27. októbra) a o mesiac ponúkli ďalšiu novú inscenáciu Vyhnanec
(30. novembra). Do tohto predstavenia si zapožičali bábky s Pionierskeho domu v Lipt.
Mikuláši.
Rok 1964 priniesol menšie sklamanie. Miestni ochotníci začali nacvičovať Barbiera
zo Sevilly v školskej triede. Bábkový súbor nemal priestor na prípravu novej inscenácie,
a tak sa začali bábkoherci schádzať v dome Jána Záborského. Aj napriek sťaženým
podmienkam sa im podarilo v apríli uviesť premiéru predstavenia Keď bábky ožijú ..., ktoré
obsahovalo štyri bábkové hry: Rozprávka z pôjdu, Zázračný prsteň, Ako chytil Gašparko
čerta a Ako zabil Janko draka. V predstaveniach účinkovali: Vladimír Dlholucký, Ján
Andaházy, Zlatica Andaházyová, Božena Lacová, Oľga Záborská, Július Laco Kramár, Juraj
a Katka Törökovci, Jozef Capuliak, D. Jurčová. Technickú spoluprácu mali pod dohľadom
Ján Záborský, Mikuláš Fitt a Ján Hollý Kakusovie.
S touto bábkovou inscenáciou sa zapojili do okresnej súťaže v Liptovskom Mikuláši
(14. apríla). Pokračovali opäť tak ako minulý rok zájazdovými predstaveniami (máj - jún)
v okolitých obciach v L. Porúbke, Rybárpoli, L. Mare, Bobrovci, Kvačanoch a Okoličnom.
V zimných mesiacoch (október - november) mali premiéru predstavenia bábkových
hier: Strieborná princezná, Vodníkova Anička a Matej čaruje.
Rok 1965 bol diametrálne iný ako tie predtým. Čo sa vlastne stalo? Herci zaplatili
vysokú daň za svoj počiatočný elán (boli už unavení z toľkých brigád a zájazdových
predstavení)?
Konečne zaplatili majiteľovi divadielka Karlovi Kopeckému zmluvnú sumu a mohli sa
tešiť, že si vydýchnu. Ale až do takej miery, že ich činnosť postupne ochabla, to málokto
očakával. Určite deti očakávali nové bábkové predstavenie, nedočkali sa ho ani v roku 1965
a ani v zime roku 1966, keď sa začalo aspoň trošku blýskať na nádejné predstavenie
s mládežníckym dorastom. Hru Posledný Mohykán sa im nepodarilo docvičiť. Premiéra sa
nekonala.
Rok 1968 (17. januára) Juraj Török v sebe uvažuje: „Je tomu päť rokov, čo bol
založený bábkarsky súbor v Trnovci. Prvé dva roky boli silným rozletom. Súbor sa nesie na
dvoch krídlach. Jedným je túžba zriadiť pre trnovecké obecenstvo bábkové divadlo. Druhým
je finančná ťarcha, ktorú súbor spoločne znáša pri splácaní zakúpeného divadla. Posledná
splátka K. Kopeckému bola odoslaná 11. 12. 1964. Potom prichádza rozklad súboru. Oľga
Záborská nešťastne skočí z voza so senom a zlomí si nohu. Vladimír Dlholucký a Július Laco
Kramárovie v novom funkčnom období po voľbách sú zamestnaní prácou na MNV. Zlatica
Andaházyová a Katarína Töröková sú viac než predtým zaťažené zamestnaním. Aktívni
členovia súboru sú už len traja Ján Andaházy, Božena Lacová a Juraj Török. Mysle všetkých
kultúrnych pracovníkov obce zamestnáva stavba Kultúrneho domu v Trnovci. Náhradných
a nových členov do súboru nenájdeš. Bábkové divadlo leží ľadom. Časový odstup umožňuje
vidieť, koľko rozvahy, elánu, nádejí, túžob, obetavej práce bolo v roku 1963 a 1964! Ovocím
toho je bábkové divadlo v obci, ktoré je však nečinné. Má byť celkom daromné, čo sa
vynaložilo v záujme toho, aby bolo v obci bábkové divadlo ...? Nenájde sa už trochu
rodičovského citu a priateľskej dobromyseľnosti k detskému obecenstvu a tvorivej
zanietenosti vytvoriť na bábkovej scéne niečo krásne pre naše obecenstvo? Škoda je nielen
finančná ale aj mravná. V nociach svätojánskych zapaľujú sa ohne milovníkov krásy, divadla
175
a družnosti – či v noci, ktorá padla na dielo, konané s toľkou námahou, zažiari ešte oheň
starých bábkarov ...?“
V čase, keď sme mapovali históriu bábkového divadla, už Juraj Török ležal na lôžku
pod ťarchou veľmi zákernej choroby a z jeho spomienok sme zachytili len niekoľko
neucelených informácií. Sem-tam sporadicky predsa len nacvičil s deťmi a mládežou bábkové
predstavenie, ale už to nebol ten zápal, to oduševnenie, tá viera pre dobrú a ušľachtilú vec.
V jeho archívnych materiáloch sa zachovala pozvánka na bábkové predstavenie, ktoré malo
premiéru 18. apríla 1970. Hru J. M. Horta Strieborná princezná uviedli pod hlavičkou Klubu
mládeže a v predstavení účinkovali členovia Športového klubu v Trnovci. Zároveň
sa zachovala aj prihláška do Okresnej súťaže bábkových divadelných súborov, do ktorej
režisér prihlásil už spomínané predstavenie. Na prihláške bolo uvedené aj herecké obsadenia
a tak sme sa dozvedeli, že medzi účinkujúcimi boli mladí chlapci Ján Záborský, Miroslav
Záborský, Milan Valaštiak, Pavol Vozárik, Maroš Jurčo, Juraj Török, Juraj Subulý. Ďalej
s nimi spolupracovali členovia Hokejového klubu a mládežnícka hudobná skupina The srdoš.
V roku 1971 sa do bábkarskej súťaže prihlásili opäť a to s hrou Carla Gozziho Kráľ jeleňov.
Predstavenie režijne pripravil Juraj Török pod hlavičkou Osvetovej besedy v Liptovskom
Trnovci. Súťaž sa konala 4. júna v Okresnom osvetovom dome v Liptovskom Mikuláši
(na podklade bulletinu z podujatia).
Divadlo v novom Kultúrnom dome
V roku 1966 sa predsedom Miestneho národného výboru stal Július Laco
a tajomníkom Vladimír Dlholucký. Do vedenia obce sa dostali aktívne osobnosti
v ochotníckej činnosti, čo prinieslo veľký obrat v miestnom kultúrnom dianí. Ich zásluhou sa
opäť začalo intenzívne pracovať na budovaní nového kultúrneho stánku. Práce na jeho
výstavbe neboli jednoduché. Chýbali finančné prostriedky, zväčša práce prebiehali
svojpomocne - pričinením mnohých občanov, ktorí mali záujem o kultúru a divadlo.
Vynaložili maximálne úsilie na dokončenie tejto stavby. Potrebný materiál zabezpečovali
rôznym spôsobom - okná na kultúrny dom získali zo starej budovy Kožiarskych závodov
v Liptovskom Mikuláši, pri zatepľovaní strechy použili sklenú vatu, ku ktorej sa náhodou
dostali z JRD. Pomáhali dospelí, ale aj deti.
Školská kronika uviedla: „Práce na stavbe kultúrneho domu sa už chýlili ku koncu.
Všetci sme pomáhali pri konečných prácach a úprave kultúrneho domu, len aby čím skôr
prišiel posledný deň a skolaudovali budovu a odovzdali nám ju do užívania. Tak ako všetci
občania tunajšej obce sa už tešili na slávnostné otvorenie kultúrneho domu, tak sa tešila
i škola, so všetkými svojimi žiakmi, že ju budú môcť využiť plným dúškom pri všetkých
slávnostných podujatiach. Tohto dňa sme sa všetci konečne dožili a to bolo dňa 22. októbra
1966. Po slávnostnom otvorení bola estráda, ktorú pripravil s mladými sväzákmi riaditeľ
školy Ján Andaházy. Po estráde bola tanečná zábava“.
Celá kultúrna verejnosť obce dosiahla svoje niekoľkoročné snaženie. Budova starej
Občianskej besedy už roky nespĺňala ani tie najzákladnejšie požiadavky na kultúrne
prostredie, v ktorom organizovali nielen ochotnícku činnosť, ale aj podujatia spoločenského
charakteru z príležitosti rôznych politických osláv. Do programov sa často zapájali aj deti pod
vedením učiteľov, aj rôzne organizácie (športovci Telovýchovnej jednoty, Zväz žien,
Červený kríž a JRD). Činnosť bola nesmierne aktívna a bohatá. Niektoré požiadavky
vyplývali z politických dôvodov a boli nariadené v obci Miestnym národným výborom.
Mnohé z nich však vznikali z čírej ochoty a vôle obyvateľov. Estrádne programy, karnevaly
a majálesy, ako aj divadelné predstavenia boli prirodzenou a neodmysliteľnou súčasťou
spoločenského života a pravidelne každoročne sa opakovali. Nový kultúrny dom sa stal
prísľubom nových, priaznivejších dní v kultúrnej činnosti. Estrádny program Po novom pri
176
slávnostnom otvorení novej budovy pripravil Ján Andaházy. Niesol príznačný názov na tie
časy a vyjadroval pocity a túžby ľudí, ktorí verili v lepšiu, krajšiu a kultúrnejšiu budúcnosť.
V novom kultúrnom dome, na novom javisku, s novým svetelným vybavením, ktoré
zabezpečila firma pre javiskovú techniku Divadelné služby v Martine, pokračovali ochotníci
vo svojej činnosti. Hru Miloša Gontku Hora volá režijne naštudoval učiteľ Ján Andaházy.
V inscenácii účinkovali: Karol Laco, Július Laco, Anna Kabzanová, Anna Pilarčíková, Ján
Kabzan, Jozef Pilarčík a Oľga Matejková.
Rok 1967 bol mimoriadne plodným a významným v histórii ochotníckeho divadla
v Trnovci. V predchádzajúcich statiach sme už spomínali, že trnoveckí ochotníci sa z článku
uverejnenom v Československom ochotníkovi dozvedeli, že prvé predstavenie sa v Trnovci
hralo v roku 1867. Pri príležitostí 100. výročia ochotníckeho divadla pripravili bohatý
repertoár. V tomto roku uviedli štyri divadelné inscenácie.
Hru Ferka Urbánka Strídža spod hája v réžii Jána Andaházyho. Veselohru Jána
Palárika Inkognito, v ktorej účinkovali: . . . Jurčová (Pani Sokolová, bohatá vdova po
kocúrkovskom richtárovi), Mária Lacová (Evička, jej dcéra), Július Laco (Potomský, radný
pán), Ján Kabzan (Ján Jelenfy, jeho syn, právnik v Pešti), . . . Maťko (Ján Jelenský, slovenský
básnik, syn olejkára z Turca), Vladimír Porubský (Starosvetský, učiteľ v Kocúrkove), . . . ?
(Notár), Peter Záborský (Úradník), Karol Puchý (Spitzer, krčmár), Anna Kabzanová (Borka,
slúžka).
Treťou inscenáciou bola hra Terézie Dávidovej Magduška, v réžii Pavla Zarevúckeho
účinkovali: Vladimír Porubský, Anna Voštiarová, Anna Fileková Kabzanová, Angela
Furiaková, Emília Porubská, Rudolf Hatiar, Marta Kašáková, Anna Balcová, Božena
Čániová, Ivan Kabzan a Miroslav Fiačan.
Štvrtou inscenáciu bola veselohra Jozefa Gregora Tajovského Ženský zákon v režijnej
spolupráci Vladimíra Dlholuckého a evanjelického farára Juraja Töröka. Režisérska dvojica
obsadila do postáv Oľgu Matejkovú (Zuza Javorová, vdova), Boženu Gabzanovú (Anička,
Javorovej dcéra), Karola Laca (Jano Malecký, uhliar), Máriu Stankoviansku (Mara,
Maleckého žena a Javorovej sesternica), Jozefa Pilarčíka (Miško Malecký, ich syn, regrút),
Annu Pilarčíkovú (Dora Kalinová, vdova a suseda), Jozefa Makovického (Števko, sluha
u Javorov), Dušana Jurču a Pavla Fiačana (regrúti). S touto inscenáciou sa súbor zúčastnil
16. februára 1968 výberového kola oblastnej súťaže ochotníckych divadelných súborov na IX.
ročníku Belopotockého Mikuláš, (v tom čase festival nemal celoslovenskú pôsobnosť).
Súťažné predstavenie súbor uviedol na javisku vo Východnej. Jozef Makovický získal diplom
za herecký výkon (v postave sluhu Števka).
V roku 1968 inscenovali veselohru Jána Chalupku Kocúrkovo v réžii Márii Páltikovej
a Pavla Zarevúckeho.
V rámci Medzinárodného dňa detí usporiadali učitelia školy jarný karneval. Toto
podujatie sa dostalo do televíznej relácie pre deti a mládež Lastovička. Na druhý deň 2. júna
bola premiéra detského divadelného predstavenia. Divadelný krúžok Mladosť, ktorý režijne
viedol riaditeľ školy Ján Andaházy, inscenoval hru Márie Rázusovej – Martákovej Gajdoš
Filúz. Do hry boli obsadení žiaci: Janka Andaházyová (princezná), Danuša Jurčová (dvorná
dáma), Boženka Balcová (gašparko), ...Žižka (kráľ), ...Vlha (posol), Boženka Pilarčíková
(gajdoš Filúz), Soňa Petríková a Iveta Kašáková (čerti), ... Ondrušová (Mefisto), ...
Andrášová.
V roku 1969 sa ochotníci verejnosti predstavili hrou Ferka Urbánka Kamenný
chodníček v réžii Jána Andaházyho. Postavy stvárnili: Július Laco (Pavol Brezovský, bohatý
sedliak, vdovec), Karol Laco (Adam, jeho syn), Zlatica Andaházyová (Verona, mlynárka,
vdova), Mária Šőrőšová (Evuška, jej pastorkyňa), Karol Puchý (Mišo, gazda u Brezovského),
Anna Fileková Kabzanová (Tereza, jeho žena, gazdiná u Brezovských), Dušan Jurčo (Ondro,
177
sluha u Brezovského), Milan Kello (Juro, sluha u Brezovského), Milota Kašáková (Zuzka,
slúžka u Brezovského), Anna Salajová (Beta, slúžka u Brezovského).
Divadelný krúžok Mladosť pri Pionierskej organizácii inscenoval rozprávkovú hru
v dvoch dejstvách od Márie Ďuríčkovej Zlatá priadka v réžii Jána Andaházyho, ktorá mala
premiéru 25. decembra 1969 v kultúrnom dome. Hneď na druhý deň 26. decembra
ju divadelný krúžok reprízoval pre dospelých divákov a po predstavení sa konala tanečná
zábava. Postavu zlej macochy stvárnila Janka Andaházyová, postavu Hanky Iveta Kašáková,
postavu pyšnej Ileny Soňa Petríková, postavu kráľa Karol Puchý, postavu kráľoviča
Vratislava Vierka Balážová, postavu kráľovského šaša stvárnila Boženka Balcová, postavu
mládenca Adama stvárnil Jozef ..., postavu strýca Matúša Peter ..., postavu trpaslíka
Klingáčika Ľubko Záborský, vojakov Janko ... a Igor ..., postavu Krátkeho pánka stvárnil
Karol Maťko a Dlhého pánka Dušan Jurčo. S touto rozprávkovou inscenáciou sa súbor
zúčastnil okresnej súťaže detských divadelných súborov. Učiteľ Ján Andaházy s členmi
divadelného krúžku pripravil ďalšiu rozprávkovú inscenáciu od Ľ. Zelienku Detvanček
Hopsasa, ktorá však nie je zaznamená v školskej kronike (zo spomienok jeho dcéry).
V roku 1970 sme nezaznamenali divadelné predstavenie. Režisér a riaditeľ školy Ján
Andaházy odišiel na nové pôsobisko do Liptovských Kľačian. Spolu s ním opustila
trnoveckých ochotníkov aj jeho manželka Zlatica, ktorá vytvorila niekoľko hereckých postáv
a taktiež aj jeho dcéra Janka, ktorá účinkovala v detskom divadelnom krúžku Mladosť.
V roku 1971 ochotníci uviedli hru Jozefa Kónya Svadobný závoj v réžii Márii
Páltikovej. Skúsená režisérka a bývala ochotnícka herečka obsadila do postáv: Boženu
Pilarčíkovú (Marienka, pekné želiarske dievča), Dušana Jurču (Ďurko, želiarsky mládenec),
Martu Žiškovú (Holešová, Marienkina matka), Zdenku Zuštínovú (Borošová, Holešových
suseda), Martu Petríkovú (Borka, Marienkina priateľka), Júliusa Laca (Senteš, bohatý
sedliak), Máriu Šőrőšovú (Sentešová, jeho žena), Jozefa Gondu (Ondrej, sluha u Sentešov)
a Pavla Vozárika (Sabó, dobrácky starček).
Mária Páltiková hrávala ochotnícke divadlo tak ako jej matka Žofia Puchá
(29.4.1889 – 20.4.1980), po ktorej sa zachovali
najstaršie dobové fotografie. Narodila sa 13.6.1924
v Liptovskom Trnovci a vyrastala
v tradičnom
gazdovskom prostredí. Základné vzdelanie získala
v miestnej ev. škole a neskôr absolvovala Odbornú školu
pre ženské povolanie v Liptovskom Mikuláši v rokoch
1938 - 1939. V ďalšom štúdiu jej zabránili vojnové
udalosti. Otec Pavol bol počas II. svetovej vojny
vojakom na fronte v Bosne a Hercegovine, odkiaľ si
priniesol zdravotné následky z epidémie (liečil sa
v Maďarsku). Zdravie jej matky bolo tiež veľmi
ohrozené. Okrem iných zdravotných ťažkostí mala aj
brušný týfus a lekári museli bojovať o jej život. Tieto
ťažké rodinné okolnosti jej nedovoľovali ďalej študovať.
Ani evanjelický pán farár Vladimír Staroň jej
neodporúčal zanechať rodičov. Až po skončení vojny
nastúpila na trojmesačný kurz pre zdravotné pracovnice
v Bratislave. Potom pracovala ako sociálna zdravotná
pracovníčka v Stropkove v úrade - na úseku
starostlivosti o deti. Jej ďalšia profesionálna dráha smerovala priamo do školstva. Určité
obdobie pôsobila ako zástupkyňa riaditeľa v ZDŠ v Palúdzke.
178
Režijne pripravila niektoré divadelné inscenácie. Predstavenie drámy A. Kuďjaka
Keď miznú biele krvinky si Trnovčania dodnes uchovali v pamäti pre silný zážitok, ktorý
mali z predstavenia. Dátum premiéry nikde nie je podchytený (pravdepodobne 70-te roky).
Pri príprave tejto inscenácie jej pomáhala učiteľka Anna Jurčová. Rovnako tak aj v prípade
Urbánkovej hry Pytliakova žena predpokladáme rok jej uvedenia 1975 na základe spomienok
Boženy Pilarčíkovej, ktorá v predstavení účinkovala.
V roku 1972 pripravili hru Ladislava Luknára Raz na Silvestra. Režijne hru
naštudoval Vladimír Dlholucký a jednotlivé postavy stvárnili ochotníci: Július Laco (Silnický,
riaditeľ podniku), A. Grešíková (Silnická, jeho žena), Zdenka Zuštínová (Eva, ich dcéra),
Tibor Laco (Karol, ich syn), Mária Šőrőšová (Mária, riaditeľka školy), Jozef Furiak (Dubský,
profesor) a Vlasta Dorušiaková (Katka, služobná).
V roku 1976 v režijnej spolupráci Vladimíra Dlholuckého a Boženy Pilarčíkovej bola
naštudovaná hra Ruda Maříka Keď služobníctvo stávkuje. V predstavení účinkovali Karol
Maťko, Anna Mudroňová, Jozef Šuriniak, Božena Pilarčíková, Božena Balcová, vyd.
Vozáriková, Miroslav Sýkora s manželkou Alenou, Zuzana Plachá, šepkárka Vierka Balážová
(podľa spomienok Karola Maťku).
V roku 1977 ochotníci uviedli pod režijným vedením dvojice Júliusa Laca a Boženy
Pilarčíkovej drámu Martina Kukučína Neprebudený. Postavy stvárnili Alojz Furgalák (Bežan,
gazda), Anna Kabzanová (Bežanka, jeho žena), Bohuslav Krivulčík (Miško, ich syn), Anna
Mudroňová (Marka, Miškova verenica), Božena Pilarčíková (Zuzka, ich dcéra), Karol Maťko
(Jano Dúbrava, Zuzkin ženích). Milan Mudroň (Puchor, obecný sluha), Viktória Okáliková
(Puchorka, jeho žena), Július Laco (Ondráš Machuľa, obecný husiar), Božena Lacová
(Tetka).
V roku 1978 sme nezaznamenali divadelné predstavenie v Trnovci. Aj napriek tomu
bol tento rok veľmi dramatickým obdobím. V dôsledku prestavby socialistického školstva
nastali zmeny v prípade jednotriednych a dvojtriednych škôl na Slovensku. V zmysle
centralizácie štátnej správy bola škola v Liptovskom Trnovci zrušená a žiaci nastúpili do
základnej školy v Kvačanoch.
V roku 1979 v režijnom vedení ochotníkov naďalej pokračovala Božena Pilarčíková.
Uviedli komédiu talianskeho dramatika Carla Goldoniho Vtipná slúžka. Hlavnú postavu
stvárnil Vladimír Porubský.
V roku 1980 po krátkej prestávke sa obnovila spolupráca s ochotníckym režisérom
Vladimírom Dlholuckým, ktorý vybral drámu s biblickým príbehom od J. Endreffyho Jefteho
sľub. V jednej osobe režisér a hlavná postava Jefte nedokončil svoju režijnú a hereckú prácu.
Výber hry nebol vhodný v období socializmu. Po krátkom čase Vladimír Dlholucký navždy
opustil ochotnícke javisko.
DIVADLO PO ROKU 1989
Rok 1989 sa v histórii nielen našej obce, ale na celom Slovensku (v bývalom
Českoskoslovensku) spája so „zamatovou“ revolúciou, ktorá priniesla zmeny na politickej
scéne a dva bratské národy Čechov a Slovákov sa osamostatnili. Ochotnícke divadlo po roku
1989 po niekoľkoročnej prestávke oživilo svoju činnosť príchodom PhDr. Evy
Stankovianskej do rodnej obce svojho otca.
Prvý ochotnícky pokus zrealizovala v podobe scénickej montáže obrazov zo života
najstaršej generácie Trnovčanov pod názvom Pri štedrovečernom stole (1990), ktorá mala
premiéru v kultúrnom dome 23. decembra. Dobový scénický obraz o štedrovečernej večeri
prinášal zvyky tohto sviatku z minulosti, koledovanie a vinšovanie pri štedrovečernom stole,
179
na ktorom nechýbali tradičné jedlá. V programe účinkovali: Božena Lacová, Ján Matejka,
Oľga Záborská, Ján Záborský, Božena Vozáriková, Pavol Vozárik, Janka Záborská, Juraj
a Pavol Vozárikovci, Zuzka a Ivan Chebanovci, Radomír Babka a Ján Subuly. Pri príprave
podujatia pomáhali svojimi radami a spomienkami: Juraj Török, Anna Jurčová, Ján D. Babka
a Július Laco. Tvorcom hudobnej zložky programu bol Rastislav Stodola. Ohlasy na
predstavenie boli veľmi kladné a vznikla priaznivá atmosféra pre založenie ochotníckeho
divadelného súboru pri Miestnom osvetovom stredisku. Najväčšie úsilie pri podchytení
činnosti vyvíjal Július Laco. Patril medzi tých ochotníkov, ktorí sa ešte dobre pamätali na
ochotnícku prácu v časoch, keď aj on aktívne pôsobil v tomto hnutí.
Jeseň roku 1991 bola nádejným oživením ochotníckych tradícií. Výber divadelnej
predlohy bol jednoznačne naklonený pre dobrú komédiu. Veselohra v troch dejstvách
od Jozefa Hollého Kubo bola ako "na mieru ušitá" pre trnoveckého ochotníka Júliusa Laca
Kramárovie. Na Štefana (26. decembra) kultúrny dom „praskal vo švíkoch“. Predstavenie
navštívili nielen domáci diváci, ale aj z okolia. Úspešná veselohra nesklamala, rozosmiala
publikum vďaka dobrým hereckým výkonom ochotníkov: Jozefa Furgaláka v postave
richtára a bohatého gazdu Martinu Bečelu, Boženky Vallovej v postave Anny, jeho ženy,
Oľgy Hánovej v postave bohatej vdovy Evy Košáričky, Soni Porubskej Lištiakovej v postave
jej dcéry Aničky, Dušana Jurču v postave gazdu Štefana u Košáričky, Karola Puchého
v postave mládenca Paľka a skúseného ochotníka Karola Lacu ml. v postave bohatého
vdovca Loveckého. Hlavná postava Kubo v hereckom obsadení Julom Lacom Kramárovie
priniesla
na trnovecké javisko postavičku nezabudnuteľných okamihov ľudskej naivity,
prostoty a čistoty ducha vo svete mamony a túžby po materiálnych statkoch bez ľudskej
pokory a úprimnej lásky.
Ochotnícky divadelný súbor naďalej pokračoval vo svojej činnosti aj v roku 1992
a pripravil v dramaturgickej úprave režisérky dve jednoaktovky Jozefa Gregora Tajovského
(V službe a Matka) pod názvom Sluha. Premiéra divadelnej inscenácie Sluha bola už tradične
na Štefana (26. decembra) v kultúrnom dome. Do postáv boli obsadení ochotníci: Božena
Vallová, Karol Laco ml., Dušan Jurčo, Elena Babková Šupalová, Janka Varhalíková, Peter
Furgalák. V inscenácii účinkovali v dedinskom chóre prizvaní mladí ochotníci z okolia:
Andrea Ďuroňová, Martina Bohušová, Miriam Šupalová, Katarína Kolínska, Soňa Karmanová
a Saskia Karmanová.
S divadelnou inscenáciu sa súbor prihlásil do regionálnej súťaže začínajúcich
ochotníckych divadelných súborov (15. marca 1993). Získal 1. miesto a postúpil do krajskej
súťaže na Námestovské divadelné dni (13. mája), kde obsadil 2. miesto a amatérskej herečke
(dnes profesionálnej) Janke Varhalíkovej bola udelená individuálna cena za ženský herecký
výkon a režisérke cena za dramaturgiu.
V rokoch 1993 – 99 nastala pauza v ochotníckom dianí v obci. Režisérka súboru
od roku 1990 zároveň režijne viedla aj vlastný amatérsky divadelný súbor Scéna (neskôr Armi
scéna a nakoniec Divadlo BODEA) pri Vojenskej akadémii v Lipt. Mikuláši, ktorý postupne
vyvíjal veľmi intenzívnu ochotnícku činnosť a úspešne napredoval aj v súťažných
zápoleniach na divadelných festivaloch v celoštátnom meradle. Rozsiahla práca v tomto
súbore jej neumožňovala naplno sa venovať trnoveckej ochotníckej scéne. Prácu obmedzila
iba na čiastočnú spoluprácu, napr.: pri príprave pásma poézie o Johane Lehotskej pod názvom
Miloslava (1993). Scenár pripravil ev. farár Juraj Török a v predstavení účinkovali: Katarína
Töröková, Oľga Hánová, Oľga Záborská, Anna Babková, Anna Jurčová, Božena Lacová
a Eva Stankovianska. Neskôr režisérka na jeho podnet vytvorila dramatická montáž o živote
a diele Juraja Kellu pod názvom jeho pseudonyma Petruškin (1994), ktorú naštudovala
s hercami Divadla Bodea.
V roku 1995 sa opäť činnosť rozprúdila vo väčšom meradle na podnet ochotníckeho
herca Jula Laca. Vo vzájomnej režijnej spolupráci inscenovali veselohru Boženy Slančíkovej
180
- Timravy Ťapákovci (25. decembra). Medzi skúsenými ochotníkmi sa objavila aj nádejná
ochotnícka mládež. V inscenácii účinkovali: Zuzana Šeďová (Anča "zmija"), Karol Laco
(Paľo Ťapák), Božena Vallová (Iľa "kráľovná"), Róbert Kello (Mišo Ťapák), Dušan Jurčo
(Čakaj Ťapák), Elena Babková (Zuza Gungovka), Stanislav Hruboš (Martin Ťapák), Eva
Stankovianska (Anča Hagarcovka), Michal Valaštiak (Ďuro Ťapák), Milena Hrubošová
(Mara, nevesta), Peter Janky (Jano Fuzák), Anna Lacová (Mara od Pekáčov). V predstavení
šepkali Jozef Tkáč a Vladimír Adamčík. Premiéra inscenácie sa konala za hojnej účasti
publika a po predstavení sa konala spoločenská zábava.
Výraznejšia zmena nastala až v období, keď režisérka odišla na materskú dovolenku
(1998). Vďaka týmto povinnostiam vznikol priestor pre realizáciu na „domácom“ javisku
v Trnovci - založiť detský divadelný súbor.
Detské divadlo Petruškin
Detský divadelný súbor Petruškin vznikol v roku 1999. Deti vo veku sedem
až dvanásť rokov sa najprv podieľali na príprave slávnostných programov (Deň matiek,
oslava SNP a i.) a potom sa pustili už do ucelenejšej a náročnejšej výpovede. Betlehemské
hry (1999), pod týmto názvom boli uvedené tri hry v kultúrnom dome na Štefana
(26. decembra) v réžii Evy Štofčíkovej s hudobnou spoluprácou manžela Stanislava.
Betlehemská hra dievčat bola zostavená z vianočných básní a v predstavení
účinkovali: Zuzana Kabzanová, Bronislava Gloneková, Barborka Stodolová, Janka Gondová,
Marcelka Hollá, Lenka Štechová, Katka Maťková a Marika Ráczová.
Pre chlapcov vytvorila režisérka scenár betlehemskej hry s aktualizovaným motívom
zo života agroturistickej obce. V Betlehemskej hre chlapcov účinkovali: Pavol Vozárik, Peter
Gonda, Ivan a Janko Kabzan, Jakub a Lukáš Záborský, Michal Šuňa a Michal Kovalčík.
Betlehemská hra dospelých čerpala motív z muzikálu Evanjelium o Márii. Do postáv
boli obsadení: Herodes Juraj Török, Ráchel Andrea Vanochová, Ján Krstiteľ Stanislav
Štofčík, zbor: Anna Kabzanová, Alžbeta Barcíková, Anna Porubská ml., Ľubica Kovalčíková,
Andrea Furgaláková, Zitka Štechová a Mária Beňová.
V novej divadelnej sezóne pripravila režisérka pre Detský divadelný súbor Petruškin
vlastnú dramatizáciu veršovanej rozprávky Ľ. Podjavorinskej Čin-čin. Predstavenie
Čin-činy-výčiny (premiéra - 28. mája) reprízoval súbor aj v okolitých obciach (Podtureň,
Kvačany). Do postáv boli obsadení: Činka Mirka Šunová, Čimko Jakub Záborský, Čimkovi
rodičia Eva Štofčíková a Miško Šuňa, Činkiny rodičia Katka Maťková a Ivan Kabzan,
ostatné vrabce, mušky svetlušky, sova, čmeliak, nočné mátohy, lastovičky a kukučka okrem
predstaviteľov dvoch hlavných postáv všetci členovia súboru a Michal Kovalčík, Lukáš
Záborský, Zuzka Stodolová, Janka Gondová, Roman Žarnovičan, Barborka Stodolová. Hudbu
a piesne do predstavenia pripravil Stanislav Štofčík.
V nasledujúcom období detský súbor účinkoval len v príležitostných programoch.
Režisérka súboru prijala spoluprácu s Ochotníckym divadelným súborom v Likavke,
kde vytvorila dve divadelné inscenácie.
Posledným väčším (divadelným) predstavením bola scénická montáž pod názvom
Kráľovské mestečko Trnovec (2003). Do komponovaného programu boli zaradené scénické
ukážky: život a práca Trnovčanov v minulosti, tradičný jarmok v Trnovci z čias panovania
uhorského kráľa Žigmunda a spomienky na slávne osobnosti Trnovca (Johanu Lehotskú,
Juraja Kellu - Petruškina, rím.-kat. farára a vzdelanca Štefana Šmálika), doplnené spevmi
ľudových piesní a osobnými spomienkami na divadlo bývalého režiséra Jozefa Moravčíka.
Autormi scenára bola dvojica dr. Eva Štofčíková a Ing. Ján Dušan Babka, ktorí sa vzájomne
dopĺňali aj v režijnej práci. Scénická montáž bola súčasťou podujatia Nedeľa rodákov, ktorú
181
v spolupráci s obcou organizovalo Múzeum liptovskej dediny v Pribyline (27. júla).
V programe účinkovali: Ing. Ján Dušan Babka (richtár a sudca), Elena Babková, rod.
Šupalová (richtárova slúžka), Karol Laco (obecný bubeník), boženíci: Ing. Miroslav Belás,
Ján Subulý, drábi: Roman Mudroň, Milan Mudroň, Ľudmila Klimková a.h. (zlodejka,
tuláčka), kosci a gazdovia: Peter Záborský, Miroslav Belás, Stanislav Štofčík, hrabačky
a jarmočnice: Božena Záborská, Jela Belásová, Ľubica Kovalčíková, Alžbeta Barcíková,
Terézia Benikovská, Mária Adamčíková, Elena Benčová, Zuzana Plachá, Anna Kabzanová,
Rudolf Stankoviansky (starý gazda), gazdovia na jarmoku: Vladimír Adamčík, Viliam
Paušlý, Vladimír Žiška, deti a mládež na jarmoku: Margarétka Štofčíková, Zuzka Kabzanová,
Mirka Šunová, Jakub Záborský, Lukáš Záborský, cigáni: Jana Varhalíková a.h., Stanislav
Štofčík, spevokol: Mária Paušlá, rod. Stankovianska, Anna Babková, rod. Vozáriková, Anna
Jurčová, rod. Babková, Emília Jeništová, rod. Porubská, Anna Gondová, Anna Lacová,
Barborka Barcíková, Alojz Furgalák, Ing. Ján Stankoviansky, sólový spev: Milanko Masaryk,
Mirka Šunová, Stanislav Štofčík. Program konferovali Eva a Stanislav Štofčíkovci.
Záver
Desiatky osobností a stovky ochotníckych nadšencov vytvorili bohatú históriu
ochotníckeho divadla v Trnovci. Divadlo od svojho vzniku bolo prirodzenou súčasťou života
ľudí. Na začiatku jeho hlavnou úlohou bolo pozdvihnúť národné sebavedomie, šíriť vzdelanie
a zušľachťovať duchovnú úroveň ľudí. Založením spolku Občianskej besedy sa pre
ochotnícke divadlo vytvorilo silné organizačné zázemie, vďaka ktorému divadlo napredovalo
aj v povojnovom období a v časoch socializácie. V čele ochotníckeho hnutia stáli kňazi
a učitelia. Neskôr v 80-tych rokoch 20. storočia sa ochotnícke divadlo dostalo do úzadia
v spoločenskom dianí a postupne sa vytrácalo zo života ľudí. Obdobie jeho veľkého
rozmachu je už mŕtvou históriou uchovanou v spomienkach ľudí, ktorí hrávali divadlo, alebo
navštevovali predstavenia. Na stránkach tohto Zborníka vydávame svedectvo o jeho
existencii.
Trnovecká Občianska beseda!
Prečo si vždy taká opustená?
Prečo ochabla si celkom v práci?
Chybujú Ti tí tvoji junáci?
Chybujú veru, zato tie žiale veď každý videl vyplakané tváre otcov,
mladíkov, všetkých nás spolu,
keď sme Vás vyprevádzali na vojnu.
Viete čo, milí spolu-údovia?
Milujte sa v tomto plači údolia:
keď každému srdce láskou zahorí,
zranené srdce skôr sa zahojí, vidíte, čo sa pred nami deje?
Kde sú mnohé naše nádeje?
Kde matka synov bojujúcich?
Kde otec dietok milujúcich?
Hľa, ako všetko sa pred nami mení dneska ten, zajtra toho viac není.
Ešte mnoho prevratu pred nami,
182
Bože, pomôž, zmiluj sa nad nami!
Ešte pár slov, bratia, sestry naše:
vzpomnite na nás v budúcom čase.
Kto vie, koľko sa z nás naspäť vráti,
veď mnohých ešte desná smrť vyvráti.
A tak s Bohom, priatelia milí!
Nech Vám Boh dá zdravia a sily.
Nech Vás chráni od všetkého zlého
a dá pokoja žiadostivého.
So srdečným pozdravom na všetkých
spolu údov Ján Vozárik 7/V.1915.
Ján Vozárik
67 Inf. Reg. Trénsoldat, Feldspost 107
Vel. Pán.
Pavel Neckár, pred. tr. O. Besedy
Tarnócz, Liptó megye.
Použité pramene a literatúra
Pramene
1. Zápisničná kniha Občianskej besedy v Trnovci - výborových valných zhromaždení
1911-1928, archív ev. a. v. cirkvi v Liptovskom Trnovci.
2. Zápisničná kniha Občianskej besedy v Trnovci 1928 - 1949, archív ev. a. v. cirkvi
v Liptovskom Trnovci.
3. Pametné Příhody Cyrkwě Ewangelické Trnowecké A. W. od Roku P. 1783 - 1881
4. Protokol V. cirkevných konventov 1779 - 1890
5. Zápisnice cirkevných konventov 1860 - 1926
6. Protocollum Scholasticum Schola Aug. Evang. Tranotzeusis 1786-1879
7. Školská kronika Národnej školy v Liptovskom Trnovci (neskôr Základnej deväťročnej
školy).
8. Pamätná kniha obce Lipt. Trnovec, kronika písaná ev. farárom Jánom Vl. Staroňom.
9. Zápisničná kniha Zväzu evanjelickej mládeže v Liptovskom Trnovci
10. J ú l i u s L a c o Kramárovie, Pamätná kniha MS ČSM v Lipt. Trnovci od roku 1950,
osobná kronika ochotníckeho herca (poskytla jeho sestra p. učiteľka Ľudmila Lacová vyd.
Trnovská).
11. Kronika Bábkarskeho súboru Osvetovej besedy v Liptovskom Trnovci od 17. 1. 1963,
poskytol zapisovateľ Juraj Török, vtedajší ev. a. v. farár v Lipt. Trnovci a zakladajúci člen
tohto súboru.
12. Archívne dokumenty z činnosti Občianskej besedy v Liptovskom Trnovci od roku 1905 do
roku 1967 (stanovy OB, zápisnice a výročné správy predsedov OB, korešpondencia
s Ústredím slovenských ochotníckych divadiel v Turčianskom Sv. Martine, s Maticou
slovenskou, pozvánky na divadelné predstavenia, žiadosti na žandársku stanicu
o povolenie divadelných predstavení a ďalšie dokumenty), archív ev. a. v. cirkvi
v Liptovskom Trnovci.
13. Fotografický materiál z divadelných predstavení od spoluobčanov, bývalých
ochotníckych hercov a režisérov v Liptovskom Trnovci.
14. Spomienky ochotníckych hercov a režisérov v Liptovskom Trnovci (Ing. Ján Dušan
Babka, Juraj Török, Mária Páltiková, Anna Fileková vyd. Kabzanová, Anna Karáčiová,
183
Oľga Záborská, Ján Záborský st., Peter Záborský, Božena Pilarčíková, Anna Pilarčíková
vyd. Tkáčová, Božena Lacová, Ján Hollý Kakusovie, Ján Andaházy a ďalší nemenovaní.
15. PhDr. V l a d i m í r P e t r í k, CSc., Z kultúrnych dejín Liptovského Trnovca (časť),
Poštúrovský básnik Petruškin.
Literatúra
1. Zore nad Kriváňom – zborník o minulosti Liptova z príležitosti stého výročia Žiadostí
slovenského národa v Lipt. Sv. Mikuláši 10. mája 1848, redaktor J ú l i u s L e n k o,
1948, vydal Prípravný výbor celoštátnych osláv, vytlačila kníhtlačiareň Tempo v Lipt. Sv.
Mikuláši.
2. M i l a n P o l á k, Divadlo v Liptovskom Mikuláši 1830-1980, vydal Mestský národný
výbor, Okresné osvetové stredisko Liptovský Mikuláš a Osvetový ústav Bratislava, 1980,
vytlačili Tlačiarne SNP L. Mikuláš.
3. L a d i s l a v Č a v o j s k ý – V l a d i m í r Š t e f k o, Slovenské ochotnícke divadlo
1830-1980, Obzor Bratislava 1983.
4. J á n M a r t á k, Ochotnícka činohra 1918-1944, vydavateľstvo SAV Bratislava 1965.
5. M i l a n P o l á k, Z dejín ochotníckeho divadla v Liptove (Regionálne dejiny divadla),
Osvetový ústav Bratislava, 1977.
6. PhDr. M a r i á n M i k o l a, CSc. Vademecum minimum začínajúceho divadelníka,
Národné osvetové centrum Bratislava, 1998.
7. Encyklopédia slovenských spisovateľov, 1. zv. Bratislava, Obzor 1984.
8. Slovenský biografický slovník, IV. zv. M-Q, Martin, MS1990.
9. Slovenský biografický slovník, V. zv., Martin, MS 1992.
10. PhDr. B. P e t r í k, P. R y b á r - Evanjelická encyklopédia Slovenska, Bratislava, 2001
Naše úctivé poďakovanie patrí:
- všetkým spoluobčanom v Liptovskom Trnovci, ktorí nám boli nápomocní pri odkrývaní
histórie ochotníckeho divadla a prejavili ochotu a vôľu pri hľadaní materiálov (fotografie,
texty hier a pod.), na základe ktorých sme vytvorili faktografický prehľad o histórii
ochotníckeho divadla.
- Jánovi Obrcianovi za spoluprácu pri hľadaní archívnych dokumentov v archíve Ev. a. v.
cirkvi v Lipt. Trnovci,
- PhDr. Vladimírovi Petríkovi, CSc., (literárny vedec, historik, teoretik a kritik), rodák
z Liptovského Trnovca, ktorý nám poskytol svoje práce o osobnostiach našej obce
a o najstaršej histórii ochotníckeho divadla od jeho začiatku až po rok 1912, kedy bola
založená Občianska beseda v Trnovci.
Obzvlášť sa chceme poďakovať in memoriam Jánovi Hollému Kakusovie.
S Jánom Hollým sme viedli prvé rozhovory pred štyrmi rokmi. Už vtedy sme
uvažovali o tejto práci, že zozbierame materiál a spomienky žijúcich ochotníkov
a spracujeme históriu o ochotníckom divadle v obci Liptovský Trnovec.
184
Prehľad odohraných divadelných predstavení
1864
1865
1866
1867
1868
1869
1870
1877
1878
1883
1884
1900
1903
1904
1905
1906
1907
1908
1909
1910
?
?
(V kronike mikulášskych ochotníkov sa
spomína, že do Trnovca požičali kulisy.)
3. 9.
R. Benedix
Pravota, veselohra v 1 dej.
a
A. Kotzebue
Znenazdania, fraška
pod vedením
spisovateľa Ignáca Slušného Zahorlova
Veľká noc J. Chalupka
Starúš plesnivec, fraška v 3 dej.
29. 7.
A. Kotzebue
Epigram (Iskrica), fraška v 4 dej.
20. 1.
neznámy autor
Úpis dlhu, fraška
pod vedením
ev. učiteľa Juraja Ľudomila Kellu Petruškina
25. 8.
J. Záborský
Jánošíkova večera, činohra v 4 dej.
a
K. Kisfaludy
Buričia, veselohra v 3 dej.
pod vedením
ev. učiteľa Jána S. Laca
na fašiangy
?
Cnosť prevyšuje bohatstvo
august
S. Ormis
Pravda, veselohra
a
T. Körner
Zamilovaný hlásnik, fraška
17.10.
J. Palárik
Drotár, veselohra v 3 dej.
Vianoce
?
(predstavenie sa spomína v Národnom hlásniku
1870, č.1.)
na fašiangy K. Kisfaludy
Buričia, veselohra
21. 8.
J. Palárik
Inkognito, veselohra v 4 dej.
Veľká noc G.K.Z. Laskomerský Starý zaľúbenec, fraška v 1 dej.
a
K.A. Görner
Po anglicky, veselohra v 2 dej.
január
J. Chalupka
Juvelír, veselohra v 3 dej.
2. 2.
E. Labiche
Slamený klobúk, veselohra
24. 2.
A. Berla
Fašiangová večera, žart
a
R. Benedix
Pravota, veselohra v 1 dej.
25. 2.
?
(predstavenie sa spomína v NH 1900, č.5)
22. 2.
J. Chalupka
Starúš plesnivec, fraška
a
Veselý
Zabudol si rukavičky, fraška
(predstavenie sa spomína v NH 1903, č. 4)
14. 2.
Görlitz
Prvý obed v manželstve, fraška
a
A. Fredro
Pán Tomáš, veselohra
(predstavenie sa spomína v NH 1904, č.8)
13. 8.
J. Hollý
Kubo, veselohra v 3 dej.
a
F. Urbánek
Pokuta za hriech, veselohra v 3 dej.
22. 7.
M.O. Horváthová
Sirota, obraz zo života v 4 dej.
a
G.K.Z. Laskomerský Oklamaný klamár, fraška v 1 dej.
a
G.K.Z. Laskomerský Starý zaľúbenec, fraška v 1 dej.
?
F. Urbánek
Bludár
(spomína sa v zápisničnej knihe Občianskej
besedy predsedom P. Neckárom)
16. 2.
F. Urbánek
Mam a klam, veselohra v 1 dej.
10. 1.
F. Urbánek
Strídža spod hája, obraz zo života v 3 dej.
?
P. Socháň
Tobiáš Klepeto, veselohra v 1 dej.
3. 4.
K.A. Görner
Ženské slzy, veselohra v 1 dej.
a
F.F. Šamberk
Blázinec na prvom poschodí, veselohra v 1 dej.
(v r. 1900 –1910 réžia ev. farár Metod Matej Bella a ev. uč. Ján Ondruš)
185
1911
1911
22. 1.
a
29. 1.
2. 7.
F. Urbánek
P. Socháň
P. Socháň
A. a V. Mrštíkovci
Za živa v nebi, veselohra v 1 dej.
Tobiáš Klepeto, veselohra v 1 dej.
Tobiáš Klepeto, veselohra v 1 dej., repríza
Mariša, dráma v 5 dej.
Repertoár divadelných predstavení po založení
Občianskej besedy v Liptovskom Trnovci
1912
1.1.
a
28. 7.
a
1913
E.S. Raupach
M. Litoměrický
J.G. Tajovský
A. Bäuerle
2. 2.
M. Kukučín
3. 8.
J.N. Nestroy
1914
12. 7.
a
H. Horáková
F. Urbánek
1919
19. 2.
a
F. Urbánek
M.J. Diana
1920
na fašiangy F. Urbánek
a
F. Urbánek
21. 11.
I. B. Zoch
1921
16. 1.
F. Urbánek
22. 5.
J. Hollý
28. 10.
7. a 8. 1.
I.B. Zoch
F. Urbánek
22. 1.
F.F. Šamberk
28. 2.
16. 7.
G. Gárdonyi
1922
a
26. 12.
a
A.P. Čechov
N.V. Gogoľ
?
Mlynár a jeho dieťa, obraz zo života v 5 dej.
Pacientka, veselohra v 1 dej.
réžia Pavel Neckár
Nový život, dráma v 3 dej.
Zaživa mŕtvi manželia, fraška v 1 dej.
réžia Pavel Neckár
Komasácia, hra v 4 dej.
réžia Pavel Neckár
Lumpacivagabundus, čarovná fraška
réžia Pavel Neckár
Eva, dráma v 3 dej.
Už sú všetci v jednom vreci, veselohra v 1dej.
réžia ev. uč. Juraj Puchý
Hrob lásky, dráma z ľudu v 3 dej.
Recept proti testinám
réžia Pavel Neckár
Strašidlo, ľudová veselohra v 3 dej.
Dobrá bolesť, čo dá pojesť
Z otroctva k slobode, národný kus
réžia Pavel Neckár a Juraj Puchý
Kamenný chodníček
veselohra so spevmi v 3 dej.
réžia p. uč Ján Mihál a Juraj Puchý
Márnotratný syn, dráma v 5 dej.
réžia Pavel Neckár
Z otroctva k slobode, národný kus
Rozmajrín, obraz zo života so spevmi v 4 dej.
réžia Pavel Neckár
Karol Havlíček Borovský, činohra v 4 dej.
(predstavenie dramatického odboru Sokol z Lipt.
Svätého Mikuláša)
vystúpenie ruských spevákov a tanečníkov
Víno, obraz z dedinského života
v 3 dej., prel. A. Halaša
Medveď, žart v 1 dej., prel. J.G. Tajovský
réžia oboch Pavel Neckár
Ženba, celkom nezaručená udalosť v 2 dej.,
prel. O. Houdeková a V. Kubány
Smelý manžel, žart v 1 dej.
réžia oboch rím.-kat. uč. František Černota
186
1923
28. 10.
1924
1. 1.
Troj. ned.
a
23. 11.
31. 12.
1925
15. 2.
18. 4.
1926
1. 1.
a
14. 2.
21. 11.
a
1927
23. 1.
a
22. 4.
a
31. 7.
1928
1. 1.
a
12. 2.
Veľká noc
19. 8.
28. 10.
26. 12.
1929
1. 1.
10. 2.
11. 8.
J. Petrovič
Príde doba, hra v 3 dej.
réžia prof. Ľudovít Neckár
(reprízované pri 5. výročí osláv ČSR)
T. Vansová
Svedomie, činohra so spevmi v 5 dej.
réžia uč. Juraj Puchý
B.S. Timrava
Páva
réžia Juraj Puchý
X. Menhard
Vzorný národovec
Ch. B. Pfeiferová
Sedliak zo zlatého dvora, smutnohra v 4 dej.
réžia Juraj Puchý a Pavel Neckár
Čajový silvestrovský večierok OB
s humoristickým programom
S.H. Mosenthal
Debora, ľudová dráma v 4 dej., prel. K.B. Žeko
réžia p. uč. Juraj Puchý a Pavel Neckár
A. a V. Mrštíkovci
Mariša, dráma v 5 dej.
réžia Pavel Neckár
Dr. Ľ. Okánik
Pán richtár, dráma zo života ľudu slov. v 3 dej.
V.V. Bilibin
To sa nesluší !, žart v 1 dej.
réžia oboch Pavel Neckár
B. Nusič
Obyčajný človek, žart v 3 dej., prel. O. Mihal
réžia Pavel Neckár
J. Chalupka
Kocúrkovo, hra v 3 dej.
J. Vávra
Veľké panstvo
réžia oboch p. uč. Juraj Puchý
A. Jirásek
Otec, dráma v 3 dej.
K. Trifkovič
Polovica vína, polovica vody, veselohra v 1 dej.
réžia oboch Pavel Neckár a Juraj Puchý
J. Hollý
Amerikán, činohra v 4 dej.
I.A. Krylov
Vnučka, komédia v 1 dej.
réžia oboch Pavel Neckár
A.L` Arronge
Môj Petrík, obraz zo života v 3 dej. so spevmi
réžia Juraj Puchý a p. uč. J. Vrtík
Trnavský
Otec a syn, dramatická hra v 3 dej.
I. Stodola
Voľby, žart
réžia oboch Pavel Neckár
F. Urbánek
Bludár, obraz z ľudu v 3 dej.
réžia Pavel Neckár
?
V zajatí čierneho draka
I. Stodola
Bačova žena, dráma v 4 dej.
(predstavenie organizovali študenti)
Z. Novák a J. Lichner Slováci vyhrali, obraz z dní prevratových
v 3 dej.
(uviedli na oslavách 10. výročia ČSR)
Školské predstavenie žiakov ev. a. v. ľudovej školy,
réžia uč. J. Puchý
(spomína sa v zápisničnej knihe OB)
E.S. Raupach
Mlynár a jeho dieťa, obraz zo života v 5 dej.
F. Urbánek
Krutohlavci, obraz z ľudu v 3 dej.
pod režijným vedením učiteľa Juraja Puchého
J. Hollý
Geľo Sebechlebský, veselohra v 5 dej.
187
22. 11.
1930
6. 1.
a
26. 1.
2. 3.
a
17. 8.
26. 12.
1931
1. 1.
a
8. 2.
16. 8.
27. 12.
1932
1. 1.
a
10. 4.
21. 8.
13. 11.
1933
1. 1.
12. 2.
a
Veľká noc
29. 10
1934
1. 1.
I. Stodola
Bačova žena
(zahrali 2. dej. na 6. zjazde slovenských
ochotníckych divadiel v Turč. Sv. Martine)
M.O. Horváthová
Povinnosti, obraz zo života v 5 dej.
réžia Juraj Puchý
V.V. Bilibin
Mlčanie
réžia študent Janko Petrík
Školské predstavenie žiakov ev. a. v.
ľudovej školy,
réžia uč. J. Puchý
F. Urbánek
Pánik, veselohra v 1 dej.
F.F. Šamberk
Blázinec na prvom poschodí, veselohra v 1 dej.
réžia oboch p. uč. Ján Vrtík a. h. z Pavlovej Vsi
I. Stodola
Náš pán minister, veselohra
réžia rím.-kat. p. uč. Ján Svrčina a J. Piroh
Školské predstavenie žiakov ev. a. v.
ľudovej školy
J.G. Tajovský
Nový život, dráma v 3 dej.
réžia ev. učiteľ Juraj Puchý
Juine
Veno, fraška v 1 dej.
réžia správca rím. - kat. školy Ján Svrčina
J. Štolba
Testament
réžia Juraj Puchý
(osudné predstavenie herca Daniela Kella)
J. Skružný
Románik na horách, veselohra v 3 dej.
réžia p. učiteľ Ján Piroh a Juraj Puchý
Školské predstavenie žiakov ev. a. v.
ľudovej školy pod vedením učiteľa
Juraja Puchého
J. Pokorný
Statok, dráma v 3 dej.
M.O. Horváthová
Betkina lekcia, fraška v 1 dej.
réžia oboch Juraj Puchý
P. Socháň
Sedliacka nevesta, obraz zo slov. života v 5 dej.
réžia ev. farár Ján Vl. Staroň
J. Palárik
Inkognito, veselohra v 5 dej., predst. študentov
réžia ev. farár Ján Vl. Staro
K. Schönherr
Viera a otčina, tragédia národa v 3 dej.
(predstavenie zahralo Združenie evanjelickej mládeže v Trnovci –SEM
pri 300. výročí smrti Gustáva Adolfa, obrancu reformácie)
réžia ev. farár Ján. Vl. Staroň
J.G. Tajovský
Statky – zmätky, veselohra
réžia ev. farár Ján Vl. Staroň
Z. Novák
Bože ako?, tragédia v 1 dej.
V. Sedláček
Keď mesiačik svieti, veselohra
Školské predstavenie žiakov ev. a. v.
ľudovej školy, réžia u. J. Puchý
J. Dafčík
Za slobodu národa, hra v 5 dej.
(pri príležitosti osláv 15. výročia trvania Československej republiky)
réžia ev. farár Ján Vl. Staroň
F. Urbánek
Pani richtárka, obraz z ľudu v 3 dej.
188
a
1935
1935
1936
1937
1938
1939
1940
1942
R. Mařík
Náhražkový sňatok, veselohra v 1 dej.
réžia oboch ev. farár Ján Vl. Staroň
6. 5.
?
Číslo 35 a číslo 36,
(Školské predstavenie pri príležitosti
pietnej spomienky na Milana
Rastislava Štefánika)
réžia uč. Juraj Puchý
15. 6.
J.G. Tajovský
Ženský zákon, veselohra v 4 dej.
réžia ev. farára Jána Vl. Staroň
1. 1.
F. Ruth
Písmakova dcéra, obraz zo života v 3 dej.
preklad a réžia ev. farára Jána Vl. Staroňa
17. 3.
J.G. Tajovský
Ženský zákon, veselohra v 4 dej.
(uviedli 3. dejstvo na div. závodoch v L. Mikuláši a získali 2. miesto)
réžia ev. farár Ján Vl. Staroň
10. 6.
F. Urbánek
Náš pán ujo, veselohra
réžia ev. farár Ján Vl. Staroň
?
?
Školské predstavenie žiakov rím.-kat. školy
1. 1.
M. Maeterlinck
Stilmondský starosta, dráma v 3 dej.
a
J. Korbačka
Tri vrecia zemiakov, veselohra v 3. dej.
réžia ev. farár Ján Vl. Staroň
na fašiangy
Čajový večierok s programom:
?
Sluha pánom, veselohra
a
?
Trampoty Ondra Samotára
22. 11.
J. Barč – Ivan
Pevec Boží, životopisná hra o J. Tranovskom
v 5 dej.
(predstavenie hrala Evanjelická mládež pri 300. výročí Evanjelického
zboru a prvého vydania Cithary sanctorum)
réžia ev. farár Ján Vl. Staroň
?
?
Školské predstavenie žiakov rím.-kat. školy
1. 1.
A. Jirásek
Vojnarka, dráma
a
F. Lada
Pod rukou, veselohra
réžia ev. farár Ján. Vl. Staroň
1. 1.
M. Gontko
Hora volá, dráma v 3 dej.
a
A.P. Čechov
Pytačky, veselohra
réžia ev. farár Ján Vl. Staroň
na fašiangy R. Mařík
Keď služobníctvo stávkuje, veselohra v 3 dej.
réžia ev. uč. Zoltán Kanjak
5. 2.
B.S. Timrava
Chudobná rodina, hra v 4 dej.
réžia ev. uč. Zoltán Kanjak
1. 1.
P. Socháň
Renegát, dráma v 5 dej.
a
J. Dafčík
Auto, veselohra v 1 dej.,
réžia ev. uč. Július Varínsky
1. 1.
J.G. Tajovský
Ženský zákon, veselohra v 4 dej.
réžia ev. uč. Zoltán Kanjak
?
?
Valaška Jánošíkova, réžia uč. Zoltán Kanjak
(školské predstavenie)
189
Repertoár divadelných predstavení Občianskej besedy
po oslobodení
1946
1. 1.
23. 6.
1947
1. 1.
a
9. 2.
8. 6.
1948
1. 1.
a
A. Jirásek
Lucerna, hra v 6. dej.
F. Kroh
Dve Marienky
(detské predstavenie žiakov Ľudovej školy)
Dr. Ľ. Okánik
Pán richtár, hra v 3. dej.
A.P. Čechov
Pytačky
O. Scheinpflugová Guayana, hra v 3 dej.
?
Hadí kráľ
(detské predstavenie žiakov Ľudovej školy)
M.R. Martáková
Jánošík, veršov. dráma
Kabaret
Zoltán Kanjak
Zoltán Kanjak
Vladimír Dlholucký
Vladimír Dlholucký
Vladimír Dlholucký
Zoltán Kanjak
Vladimír Dlholucký
Vladimír Dlholucký
Repertoár divadelných predstavení
po zrušení Občianskej besedy
1949
1. 1.
N.V. Gogoľ
Revízor
1950
8. 4.
J. Barč - Ivan
10. 4.
J. Barč – Ivan
Dvaja, dráma v 3 dej.
(organizovalo ČSM)
Dvaja
Vladimír
(repríza pre hostí z okolia)
Ruská odpoveď
?
(uvádza v Pamätnej knihe J. Laco)
7. 11.
J. Kalina
Vladimír Dlholucký
a Vladimír Petrík
Vladimír Petrík
Petrík
REPERTOÁR DIVADELNÝCH PREDSTAVENÍ
PO ZALOŽENÍ MS ČSM
1951
1952
1953
1954
1955
1956
nov.
9. 12.
4. 2.
1. 1.
apríl
1. 1.
autorské
autorské
I. Stodola
A.S. Makarenko
F. Urbánek
Ľ. Podjavorinská
Veľ. noc O. Wünsch
?
J. Chalupka
31. 1.
?
J. Hollý
?
?
F. Urbánek
Š. Králik
?
J.G. Tajovský
Kabaret
Kabaret, repríza
Bačova žena
Začíname žiť, komédia v 3 dej.
Pani richtárka, hra v 3 dej.
Čin-čin
(detské predstavenie žiakov školy)
Zázračný salaš
Juvelír, alebo hľadá sa ženích
Rozprávka o písmenkách
(detské predstavenie žiakov školy)
Kubo
(uvádza vo svojom súpise J. Laco)
Žena
Trasovisko
Ženský zákon
(uvádza vo svojom súpise J. Laco)
190
Jozef Moravčík
Jozef Moravčík
Jozef Moravčík
Jozef Moravčík
Jozef Moravčík
Jozef Moravčík
Andrej Halahija
Jozef Moravčík
Jozef Moravčík
Jozef Moravčík
?
Jozef Moravčík
Jozef Moravčík
a Ivan Čík
?
1957
1958
1959
1960
1961
1963
1964
1965
1966
?
?
22. 4.
J. Palárik
máj
J. Palárik
1. 1.
P. Karvaš
5. 3.
P. Karvaš
20. 4.
N.V. Gogoľ
27. 4.
P. Karvaš
apríl
1. 1.
C. Goldoni
A.N. Ostrovský
jar
jar
a
a
?
?
?
?
február
V. Lovicsek
J.B.P. Moliére
M. Kukučín
A.P. Čechov
F.F. Šamberk
J. Barč – Ivan
Beaumarchais
J. Barč – Ivan
J. Vysušil
?
?
22. 10.
1967
1968
J.B.P. Moliére
J.B.P. Moliére
M. Gontko
kolektív
?
?
F. Urbánek
J. Palárik
?
T. Dávidová
J. G. Tajovský
?
J. Chalupka
2. 6.
?
F. Urbánek
Scapinove šibalstvá
Jozef Moravčík
Scapinove šibalstvá
Jozef Moravčík
(pohostinné predstavenie v Lipt. Mare)
Drotár
Branislav Matejka
Rudolf Varhol
Jozef Moravčík
Drotár
(zájazdové predstavenia v Ráztokach a Lipt. Ondreji)
Návrat do života
Jozef Moravčík
Pavol Zarevúcky
Návrat do života
(účasť v okresnej súťaži v L. Sielnici, obsadili 2. miesto)
Ženba
(hosťujúce predstavenie z Dovalova)
Návrat do života
(zájazdové predstavenie v Dovalove)
Starý frfľoš
Jozef Moravčík
Pozdná láska,
Jozef Moravčík
obrazy zo života v 4 dej.
Po dvadsiatich rokoch
Pavol Zarevúcky
Juro Dandin, komédia v 3 dej.
Pavol Zarevúcky
Rysavá jalovica
Pavel Zarevúcky
Konské priezvisko
Pavel Zarevúcky
Jedenáste prikázanie
Vladimír Dlholucký
Matka
Vladimír Dlholucký
Barbier zo Sevilly
Martin Jurčo
Dvaja, dráma v 3 dej.
Pavol Zarevúcky
Zlaté srdiečko
Ján Andaházy
(detské predstavenie divadelného krúžku
Mladosť pri PO ZDŠ)
Hora volá
Ján Andaházy
Guayana
?
(uvádza vo svojom súpise J. Laco)
Po novom
Ján Andaházy
(estrádny program pri slávnostnom otvorení
nového Kultúrneho domu)
Strídža spod hája
Ján Andaházy
Inkognito
?
(uvádza vo svojom súpise J. Laco)
Magduška
Pavol Zarevúcky
Ženský zákon
Juraj Török
a Vladimír Dlholucký
(zúčastnili sa výberového kola okresnej súťaže
IX. ročníka Belopotockého Mikuláš)
Kocúrkovo
Pavol Zarevúcky
a Mária Páltiková
Gajdoš Filúz
Ján Andaházy
(detské predstavenie divadelného krúžku
Mladosť pri PO ZDŠ v L. Trnovci)
Kamenný chodníček
Ján Andaházy
191
1969
?
25. 12.
L. Luknár
26. 12.
1971
1972
1975
1976
1977
1979
?
J. Kónya
A. Kuďja
?
?
?
L. Luknár
F. Urbánek
R. Mařík
decem. M. Kukučín
?
1980
Carlo Goldoni
J. Endreffy
1982
?
1983
?
S. Štepka
M. Markovič
J. Smolinský
Raz na Silvestra, hra v 3 dej.
Vladimír Dlholucký
Zlatá priadka
Ján Andaházy
(detské predstavenie divadelného krúžku
Mladosť pri PO ZDŠ, s ktorým sa zúčastnili okresnej
súťaže detských divadelných súborov v L. Mikuláši)
Zlatá priadka
(repríza detského predstavenia)
Svadobný závoj
Mária Páltiková
Keď miznú biele krvinky
Mária Páltiková
a Anna Jurčová
Raz na Silvestra
Vladimír Dlholucký
Pytliakova žena
Mária Páltiková
Keď služobníctvo stávkuje
Vladimír Dlholucký
a Božena Pilarčíková
Neprebudený
Július Laco
a Božena Pilarčíková
Vtipná slúžka
Božena Pilarčíková
Jefteho sľub
Božena Pilarčíková
(hra s biblickým príbehom nebola uvedená)
Jozef Smolinský
Jánošík
a kolektív
Omar a Fatima
Jozef Smolinský
Repertoár divadelných predstavení
po roku 1989
1990
23. 12.
autorské
1991
1992
26. 12.
26. 12.
J. Hollý
J.G. Tajovský
1993
15. 3.
J.G. Tajovský
13. 5.
1993
?
J. Török
1994
?
E. Stankovianska
1995
25. 12.
B.S. Timrava
1999
26. 12.
2000
28. 5.
Ľ. Podjavorinská
2003
27. 7.
E. Štofčíková
Ján D. Babka
Pri štedrovečernom stole
Eva Stankovianska
(montáž z básní vianočných vinšov)
Kubo
Eva Stankovianska
Sluha
Eva Stankovianska
(dramatizácia jednoaktoviek: Matka a Hriech)
Sluha
Eva Stankovianska
(účasť v okresnej súťaži ochot. divadelných súborov
účasť na krajskej súťaži, získali 2. miesto)
Miloslava
ev. f. Juraj Török
(pásmo poézie o Johane Lehotskej)
Petruškin
Eva Stankovianska
(vlastná dramatizácia o Jurajovi Kellovi)
Ťapákovci
Eva Stankovianska
a Július Laco
Betlehemské hry
Eva Stankovianska Štofčíková
Čin-Činy-výčiny
Eva Štofčíková
(predstavenie Detského divadelného súboru
Petruškin pri KD v L. Trnovci)
Kráľovské mestečko Trnovec
(Trnovecký jarmok)
Dr. Eva Štofčíková
a Ing. Ján D. Babka
192
Repertoár divadelných predstavení
BÁBKARSKEHO SÚBORU
PRI OSVETOVEJ BESEDE V LIPTOVSKOM TRNOVCI
1963 jar
1963
1. 6.
20. 6.
leto
23. 6.
24. 6.
25. 6.
28. 6.
19. 7.
29. 7.
2. 8.
4. 8.
16. 8.
29. 8.
2. 9.
24. 9.
27. 9.
5. 10.
.
30.12.
27.10
1964 apríl
14. 4.
máj
Schweigstill
Ľ. Tesařová
Ľ. Tesařová
J.M. Hort
Gašparko v slnečnom zámku
Šípová Ruženka
Vodníkova Anička
Strieborná princezná
(bábkové predstavenia pripravili a zahrali na požičanej
Salačovej scéne)
Šmoranz
Začarovaný les
(pohostinné predstavenie K. Kopeckého a jeho sestry)
Zlatá gulička
Princezná Čmáraninka
(premiéra bábkových predstavení so zakúpeným
bábkovým divadlom Karla Kopeckého)
Zlatá gulička
Princezná Čmáraninka
hosťujúce bábkové predstavenia v obciach Liptova:
v susednej obci Kvačany
v susednej obci Liptovská Sielnica
v obci Černová pri Ružomberku
v obci Lisková pri Ružomberku
v prímestskej časti L. Mikuláša v Okoličnom
v obci Žiar
v obci Ohnište
v obci Liptovská Porúbka
v obci Ohnište
v obci Východná
v obci Liptovská Mara (dnes zátopová obec pod priehradou)
v obci Bobrovec
v obci Liptovská Kokava
Zlatá gulička
Princezná Čmáraninka
(repríza bábkových predstavení v Lipt. Trnovci)
Žecla
Hlásnik a strašidlo.
Vyhnanec
(predstavenie odohrali s bábkami vy požičanými
z Pionierskeho domu v Lipt. Mikuláši )
Keď bábky ožijú...
program pod názvom Keď bábky ožijú ... obsahoval
bábkové hry:
Rozprávka z pôjdu
Zázračný prsteň
Ako chytil Gašparko čerta
Ako zabil Janko draka
Keď bábky ožijú ...
(bábkové predstavenia odohrali na okresnej súťaži
v Osvetovom dome v Liptovskom Mikuláši )
Keď bábky ožijú ...
193
(hosťujúce bábkové predstavenia v Lipt.
v Rybárpoli, v Lipt. Mare a v Bobrovci)
jún
Porúbke,
Keď bábky ožijú ...
(hosťujúce bábkové predstavenie v Kvačanoch
a Okoličnom )
okt.-novem. Strieborná princezná
Vodníkova Anička
Matej čaruje
1970 18. 4.
J.M. Hort
Strieborná princezná
(uviedli pod hlavičkou Klubu mládeže)
1971 4. 6.
C. Gozzi
Kráľ jeleňov
réžia Juraj Török
(účasť na Okresnom festivale bábkových divadelných
súborov v Liptovskom Mikuláši)
Režiséri a ochotnícki herci
po roku 1945
Zoltán Kanjak, evanjelický učiteľ, Branislav Matejka, evanjelický farár, Vladimír
Dlholucký, Vladimír Petrík, Rudolf Varhol, rím.- katolícky farár, Jozef Moravčík, Pavol
Petrík, Pavol Zarevúcky, učiteľ, Ján Andaházy, riaditeľ školy v Liptovskom Trnovci,
Martin Jurčo, riaditeľ ZDŠ v Palúdzke, Juraj Török, evanjelický farár, Mária Páltiková,
učiteľka ZDŠ v Palúdzke, Božena Pilarčíková, Július Laco Kramárovie, Eva
Stankovianska - Štofčíková,
Zlatica Andaházyová, Janka Andaházyová (detský interpret), Marta Allmanová vyd.
Krajčušková, Vladimír Adamčík, Mária Adamčíková, Mária Adamčíková vyd. Beňová,
Ján Dušan Babka, Anna Babková vyd. Jurčová, Božena Bačíková vyd. Borošková, Peter
Balco, Anna Balcová vyd. Trnovská, Božena Balcová vyd. Škorupová, Božena Balcová vyd.
Vozáriková, Štefan Blažko, Hermína Blažková, Anna Borošková - slobodná, Dušan Boroška,
Ján Boroška , Mária Bartošová, Eva Balážová, Vierka Balážová, Elena Benčová, Alžbeta
Barcíková, Barborka Barcíková, Miroslav Belás, Jela Belásová,
Božena Čániová vyd. Šlauková, Ivan Čík, Vlasta Dorušiaková vyd. Furiaková,
Mária Droppová - slobodná,
Miroslav Fiačan, Pavol Fiačan, Anna Fileková vyd. Kabzanová, Magda Furiaková, Alojz
Furgalák, Peter Furgalák, Jozef Furiak, Angela Furiaková, Mikuláš Fitt (bábkové divadlo),
Ján Gabzan, Jozef Gabzan, Božena Gabzanová, A. Grešíková, Jozef Gonda, Pavol Gonda,
(detský interpret), Janka Gondová (detský interpret), Bronislava Gloneková (detský interpret),
Rudolf Hatiar, Ján Hollý, Anna Hollá, Mária Hollá vyd. Nováková, Miloš Hruboš, Vendelín
Hruboš, Natália Hrubošová, Stanislav Hruboš, Milena Hrubošová,
Mária Ilavská,
Dušan Jurčo, Danuša Jurčová (detský interpret),
Ján Karáči, Ivan Kabzan, Ján Kabzan, Anna Kašáková, Iveta Kašáková, Marta Kašáková vyd.
Bryllová, Milota Kašáková, Vincent Kašák, Ján Kello, Milan Kello, Róbert Kello, Marta
Kellová, Bohuslav Krivulčík, Ivan Kabzan (detský interpret), Janko Kabzan (detský
interpret), Zuzka Kabzanová (detský interpret), Michal Kovalčík (detský interpret),
Ján Laco Kramárovie, Július Laco Kramárovie, Anna Lacová Kramárovie, Juraj Laco, Karol
Laco, Tibor Laco, Ľudmila Lacová vyd. Trnovská, Božena Lacová, Mária Lacová vyd.
Stodolová, Hanka Lacová,
194
Anna Matejková vyd. Stankovianska, Božena Matejková, Oľga Matejková vyd. Hánová,
Alojz Maťko, Karol Maťko, Jozef Maťko, Zitka Maťková vyd. Štechová, Jozef Makovický,
Milan Mudroň, Anna Mudroňová, Mária Mudroňová, Ján Murgaš, Katka Maťková
(detský
interpret),
Branislav Novák Švábovie, Ján Novák Kakusovie, Anna Nováková vyd. Halahijová, Viola
Nováková vyd. Gavronská,
Anna Obrcianová vyd. Beťková, Viktória Okáliková,
Ján Palinaj, Juraj Palinaj, Dušan Palinaj, Július Petrík, Milan Petrík, Vladimír Petrík, Jozef
Petrík, Soňa Petríková vyd. Rášová, Marta Petríková - slobodná, Božena Petríková, Jozef
Pilarčík, Anna Pilarčíková vyd. Tkáčová, Viera Pirohová vyd. Štechová, Vlasta Pirohová vyd.
Fiačanová, Vladimír Porubský, Soňa Porubská vyd. Lištiaková, Emília Porubská vyd.
Jeništová, Juraj Puchý Rubišovie, Karol Puchý, JánPuchý, Želmíra Puchá Šmadajovie,
Rudolf Radúch, Jana - Mária Radúchová vyd. Verčinská, Marta Radúchová vyd. Devečková,
Kvetomila Rádi vyd. Matoušková, Oľga Rádi vyd. Záborská,
Anna Salajová, Božena Salajová vyd. Vallová, Lídia Salajová (bábkové divadlo), Mária
Stankovianskavyd. Paušlá, Ján Subulý, Barborka Stodolová (detský interpret), Zuzka
Stodolová (detský interpret),
Mária Šőrőšová vyd. Chebanová, Ján Šimičiak, Juraj Štecho, Milan Štecho, Július Šupala,
Elena Šupalová vyd. Babková, Mirka Šunová (detský interpret), Michal Šuna (detský
interpret),
Jurko Török (detský interpret),
Darina Vargová, Nela Varinská vyd. Melicherová, Oľga Varinská vyd. Zelinová, Stanislav
Varinský, Ivan Varinský, Milan Valaštiak, Michal Valaštiak,
Ján Vlha, Anna Voštiarová vyd. Ňiňajová, Zuzana Voštiarová vyd. Plachá - šepkárka, Viera
Voštiarová vyd. Jurkovičová, Emília Voštiarová, Jozef Vozár, Branislav Vozárik Šilovie,
Mária Vozáriková, Dušan Vozárik, Pavel Vozárik st. Šilovie, Pavol Vozárik ml. Šilovie,
Paľko Vozárik Šilovie (detský interpret), Oľga Vozáriková vyd. Šlauková, Anna Vozáriková
vyd. Babková, Jana Varhalíková,
Ľudmila Záborská vyd. Horváthová, Peter Záborský, Ján Záborský st., Ján Záborský ml.,
Darina Záborská, Miroslav Záborský, Ľubor Záborský, Zdena Zuštínová vyd. Lacová, Jakub
Záborský (detský interpret), Lukáš Záborský (detský interpret),
Marta Žišková, Roman Žarnovičan (detský interpret)
195
Obrazová príloha
1.
Divadelní ochotníci z Liptovského Trnovca pred drevenou arénou v Záhradách, v ktorej
hrávali divadelné predstavenia v letných mesiacoch cez školské prázdniny pravdepodobne
v rokoch 1910 - 1912.
Horný rad: Magda Ondrušová, ? , Ján Vozárik Šmadajovie, ? , Ondrej Hollý
Paučíkovie, Mária Puchá Rýdzikovie, Peter Hollý Bukových, Juraj Karáči, Július
Varinský, stolár, Ján Puchý Pavlíkovie, Pavel Šimkovic.
Spodný rad - sediaci: Žofia Lizoňová, Ján Hollý Novákovie, nižný, Žofia Ondrušová,
rodená Borošková, Ján Ondrej Hollý Kakusovie.
2.
Divadelní ochotníci z Liptovského Trnovca po predstavení v Záhradách z toho istého
obdobia.
Horný rad: ?
Stredný rad – sediaci: ? ,
? , Mária Puchá Rýdzikovie, Július Varinský, stolár,
Žofia Páltiková, rod. Puchá, Juraj Karáči, Žofia Varinská rodená Borsíková, ? .
Spodný rad – kľačiaci: Ján Ondrej Hollý Kakusovie, Ondrej Hollý Paučíkovie, Ján Puchý
Rýdzikovie.
3.
Július Barč – Ivan Pevec Boží v réžii evanjelického farára Jána Vladimíra Staroňa,
predsedu Občianskej besedy, premiéra 22. novembra 1936, pri 300. výročí prvého
vydania Cithary sanctorum (Tranosciusa).
Horný rad: Vladimír Dlholucký, Ján Karáči, Emil Piroh, Ľudmila Vozáriková Šilovie,
Milan Kello, Oľga Vozáriková rodená Pirohová, Karol Laco, Zuzana Matejková rodená
Hollá, Jozef Petrík, Mária Bobulová, Michal Zuštín, Ján Gabzan Maxo.
Stredný rad: Žofia Pirohová rodená Droppová, Peter Babka, Zuzana Nováková
Hrnčiarovie, ev. farár Ján Vladimír Staroň, Pavel Vozárik Šilovie, Ján Matejka.
Spodný rad: Ján Bobula, Ján Paušlý, Pavel Matejka, Anna Paušlá, Ján Palinaj Jalakšovie,
Jozef Varinský, Karol Gábriš.
4.
A. S. Makarenko Začíname žiť v réžii učiteľa Jozefa Moravčíka v roku 1952.
Horný rad zľava: Božena Bačíková Borošková, Mária Ilavská, Ján Kello, Ján Laco
Kramárovie, Ján Murgaš, Július Laco Kramárovie.
Stredný rad vpravo: Nela Varinská, Peter Balco, Ľudmila Záborská vydatá Horvátová, Ján
Dušan Babka, Jozef Moravčík.
Spodný rad – sediaci: Marta Allmanová, Ján Hollý, Božena Balcová Škorupová, (na
fotografii nie je vidieť ďalších hercov: Ján Vlha, Juraj Štecho, Milan Štecho, Ján
Boroška).
Sediaca šepkárka: Františka Maťková Balcová.
5.
Trnovecká mládež - členovia Občianskej Besedy 30. augusta 1931 pred evanjelickým
kostolom v Liptovskom Trnovci s ev. farárom Pavlom Neckárom, predsedom OB
a učiteľom Jurajom Puchým.
196
Prvý rad (zdola) zľava do prava: Zuzana Nováková Hrnčiarovie, Anna Kontáriková,
Anna Borošková, Mária Žišková Matejková, pani farárka Alžbeta Neckárová, rodená
Erdélyiová, ev. pán farár Pavel Neckár, pani notárka Szabová, pán notár Andrej Szabo,
Mária Hollá Obrcianová, Zuzana Mrázová rodená Matejková, Žofia Pirohová rodená
Droppová, pán učiteľ Juraj Puchý.
Druhý rad: kostolník Ondrej Radúch, Ľudmila Vozáriková vydatá Hubová, Marta
Neckárová (manželka básnika Júliusa Lenka), Oľga Neckárová, Božena Rubišová Lacová,
pani učiteľka Mária Blašková, Mária Horváthová rodená Lacová, Božena Kontáriková,
Zuzana Švihrová rodená Droppová, Anna Hollá rodená Záborská, Oľga Vozáriková
rodená Pirohová, Mária Kováčiková, Žofia Konfálová rodená Rubišová.
Tretí rad: Matej Čáni, Mária Háčiková, Mária Stankovianska rodená Bačíková, Mária
Bartošová rodená Puchá, Mária Stankovianska rodená Záborská, Zuzana Varinská rodená
Blašková, Žofia Páltiková rodená Krmeská, Anna Hrdinová rodená Borošková.
Štvrtý rad: Ján Šimkovic, Emil Piroh, Ján Varinský, Ján Vozárik Farbiarovie, Ján Bačík,
Juraj Puchý Rýdzikovie, Jozef Kováčik, Jozef Petrík, Dr. Ján Petrík ev. farár, Ján Matejka,
Vladimír Varinský, Jozef Varinský, Koloman Laco, Juraj Hán, Karol Laco.
Piaty rad: Vladimír Dlholucký, Pavol Vozárik Šilovie, Michal Zuštín, Ján Laco Škridliar,
Jozef Makovický, Ján Petrík Kolár, Ján Okálik, Ján Obrcian, Juraj Vozárik Šilovie, Július
Varinský, Ľudo Palinaj, Peter Voštiar Jalakšovie, Jozef Hubaček, Dušan Puchý, Július
Balco, Pavel Puchý Rýdzikovie, Juraj Petrík.
6.
Štefan Králik Trasovisko v réžii Jozefa Moravčíka, pomocná réžia Ivan Čík v roku 1956.
Horný rad: Magda Furiaková, Branislav Vozárik Šilovie, Juraj Puchý Rubišovie, Viera
Voštiarová, Marta Radúchová, Ján Maťko.
Stredný rad: Mária Ilavská, Ján Dušan Babka, Božena Borošková rodená Bačíková, Anna
Borošková.
Spodný rad: Jozef Moravčík, Peter Záborský, Ivan Čík.
7.
Ján Palárik Drotár v réžii učiteľa Jozefa Moravčíka, ev. farára Bohuslava Matejku a rím.kat. farára Rudolfa Varhola v roku 1957.
Horný rad: Jozef Vozár, Peter Záborský, Július Laco Kramárovie, Vendelín Hruboš,
Vincent Kašák, Ján Dušan Babka.
Stredný rad: Ján Kello, Mária Lacová, ev. fafrár Branislav Matejka, Jozef Moravčík, rím.kat. farár Rudolf Varhol, Marta Radúchová, Karol Puchý.
Spodný rad: Elena Šupalová, Rudolf Radúch, Zuzana Voštiarová Škvarkovie.
8.
Šepkárka Zuzana Voštiarová vydatá Plachá v predstavení J. Palárika Drotár.
9.
Marta Radúchová (Ľudmila) a Július Laco Kramárovie
v predstavení J. Palárika Drotár.
10.
J.B.P. Moliére Scapinove šibalstvá v réžii učiteľa Jozefa Moravčíka v roku 1957.
(Zalevski, poľský zbeh)
Horný rad: Ján Dušan Babka, Ján Hollý Kakusovie, Mária Hollá vydatá Nováková, Viera
Voštiarová, Marta Radúchová, Peter Záborský, Peter Balco.
Spodný rad: Ján Kello, Karol Puchý, Branislav Novák.
197
11.
Karol Puchý (sluha Scapino) a Ján Dušan Babka v predstavení J.B.P. Moliére Scapinove
šibalstvá.
12.
Carlo Goldoni Starý frfľoš v réžii učiteľa Jozefa Moravčíka v roku 1958.
Horný rad: Július Laco Kramárovie, Oľga Varínska, Oľga Matejková, Jozef Moravčík,
Ján Hollý Kakusovie, Marta Radúchová, Branislav Vozárik, Mária Lacová, Ján Dušan
Babka.
Sediaci: Rudolf Radúch, Jozef Vozár.
13.
Peter Karvaš Návrat do života v réžii učiteľa Jozefa Moravčíka a učiteľa Pavla
Zarevúckeho v roku 1958.
Horný rad zľava: Mária Hollá Nováková, Ján Dušan Babka, Marta Kellová, Peter
Záborský, Marta Radúchová, Jozef Moravčík.
Spodný rad: Ján Kello, Stanislav Varinský, Jozef Vozár.
14.
Mária Hollá (Mária Horová) a Ján Dušan Babka (chirurg dr. Martin Hora) v predstavení
P. Karvaša Návrat do života.
15.
Vojtech Lovicsek Po dvadsiatich rokoch v réžii Márii Páltikovej v roku 1960.
Horný rad: Karol Laco, Anna Fileková vydatá Kabzanová, Mária Páltiková, Ján Kabzan,
Anna Obrcianová, Vladimír Porubský.
Spodný rad – sediaci: Ján Dušan Babka, Božena Čániová, Vlasta Pirohová, Július Laco
Kramárovie.
16.
J.B.P. Moliére Juro Dandin v réžii Pavla Zarevúckeho v roku 1961.
Horný rad: Július Laco Kramárovie, Anna Obrcianová, Ivan Kabzan, Vlasta Pirohová,
Vendelín Hruboš.
Spodný rad: Vladimír Porubský, Alojz Maťko – šepkár, Anna Fileková, Jozef Vozár.
17.
F.F. Šamberk Jedenáste prikázanie v réžii Vladimíra Dlholuckého v roku 1963.
Juraj Vodorovský, súkromník Vladimír Dlholucký, Florián Králiček, statkár Vendelín
Hruboš, Júlia, jeho dcéra Anna Obrcianová, Baranček, profesor Ján Kabzan.
18. Bábkársky súbor pri Osvetovej besede v Liptovskom Trnovci v roku 1963.
Bábkoherci s bábkami bábkového divadla K. Kopeckého.
Zľava do prava: Vladimír Dlholucký, Juraj Török, Katarína Töröková, Oľga Záborská,
Božena Lacová, Zlatica Andaházyová, Ján Andaházy, Július Laco Kramárovie.
19.
Beaumarchais Barbier zo Sevilly v réžii Martina Jurča v roku v roku 1964.
Horný rad: Martin Jurčo, Jozef Vozár, Július Laco Kramárovie, Rudolf Hatiar, Karol
Laco, Anna Obrcianová, Vendelín Hruboš.
Sediaci: Milan Varga, Ivan Kabzan.
198
20.
Milan Gontko Hora volá v réžii Jána Andaházyho v roku 1966.
Karol Laco, Ján Kabzan, Jozef Pilarčík.
21.
Terézia Davidová Magduška v réžii Pavla Zarevúckeho v roku 1967.
Stojaci zľava: Vladimír Porubský, Anna Voštiarová, Emília Porubská, Anna Fileková
Kabzanová, Angela Furiaková, Rudolf Hatiar, Marta Kašáková, Anna Balcová, Pavel
Zarevúcky.
Sediaca Zdenka Salajová.
22.
Jozef Gregor Tajovský Ženský zákon v réžii Vladimíra Dlholuckého a Juraja Töröka
v roku 1967.
Horný rad: Jozef Makovický, Pavol Fiačan, Karol Laco, Mária Stankovianska, Dušan
Jurčo, Božena Pilarčíková.
Spodný rad sediaci: Božena Gabzanová, Vladimír Dlholucký, Anna Karáčiová, Juraj
Török, Oľga Matejková, Jozef Pilarčík.
23.
Ferko Urbánek Kamenný chodníček v réžii Jána Andaházyho v roku 1968.
Horný rad: Zlatica Andaházyová, Mária Söröšová, Karol Laco, Anna Kabzanová rodená
Fileková, Karol Puchý.
Spodný rad: Milan Kello, Milota Kašáková, Anna Salajová, Dušan Jurčo.
24.
Martin Kukučín Neprebudený v réžii Júlia Laca Kramárovie a Boženy Pilarčíkovej v roku
1977.
Zľava do prava: Viktória Okáliková, Milan Mudroň, Anna Mudroňová, Bohuslav
Krivulčík, Anna Kabzanová rodená Fileková, Alojz Furgalák, Božena Pilarčíková, Karol
Maťko.
V popredí na zemi: Božena Lacová, Július Laco Kramárovie.
25.
S. Štepka – M. Markovič Jánošík v réžii Jozefa Smolinského a kolektívu v roku 1982.
Horný rad: Július Stodola ml., Soňa Porubská, Karol Puchý Šmadajovie, Boženka
Vozáriková Šilovie, Vierka Balážová, Danka Bugyiová, Ľubor Záborský.
Ležiaci:
? , Ján Kabzan ml.
26.
B.S. Timrava Ťapákovci v réžii Júlia Laca Kramárovie a Evy Stankovianskej v roku 1995.
Horný rad: Karol Laco ml., Július Laco, Anna Lacová, Dušan Jurčo, Božena Vallová,
Elena Babková.
Stredný rad: Stanislav Hruboš, Zuzana Šeďová, Peter Janky, Michal Valaštiak, Milena
Hrubošová.
Spodný rad: Róbert Kello, Eva Stankovianska.
27.
E. Štofčíková a Ing. J.D. Babka Kráľovské mestečko Trnovec (Nedeľa rodákov) v réžii
autorov predlohy v roku 2003 v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline.
199
Detské divadelné predstavenia
28.
Jaroslav Vysušil Zlaté srdiečko v réžii učiteľa Jána Andaházyho v roku 1965.
Horný rad: Juraj Török ml., Ján Andaházy, Marta Žišková.
Spodný rad: Ján Záborský ml., Anna Nováková, Eva Balážová, Milan Valaštiak, Miroslav
Záborský.
.
29.
Ľ. Podjavorinská a E. Stankovianska Čin – Činy – výčiny v réžii Evy Stankovianskej
v roku 2000.
Horný rad: Zuzka Stodolová, Barborka Stodolová, Lukáš Záborský, Michal Kovalčík,
Janka Gondová.
Stredný rad: Katarína Maťková, Jakub Záborský, Mirka Šunová, Eva Stankovianska.
Spodný rad: Ivan Kabzan a Michal Šuna.
200