Zborník - Paneurópska vysoká škola
Transkript
Zborník - Paneurópska vysoká škola
Trestná zodpovednosť právnických osôb Die strafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen Trestná zodpovednosť právnických osôb Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie konanej dňa 12. novembra 2009 Die strafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen Tagungsband zur Internationalen Konferenz am 12. November 2009 Bratislava 2009 ISBN 978-80-88931-97-3 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie konanej dňa 12. novembra 2009 DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Tagungsband zur Internationalen Konferenz am 12. November 2009 2009 Bratislavská vysoká škola práva Fakulta práva Universität Wien TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Recenzenti/Gutachter: O. Univ.-Prof. Dr. Frank Höpfel Prof. JUDr. Vladimír Mathern, DrSc. Programový výbor Programmkomitee Prof. JUDr. Jaroslav Ivor, CSc. O. Univ.-Prof. Dr. Frank Höpfel Prof. JUDr. Jaroslav Fenyk, Ph.D, DSc. Ass.-Prof. Dr. Robert Kert Doc. JUDr. Jozef Záhora, PhD. Vydané s podporou Nadácie Štefana z Verbovca. Záhora, Jozef (ed.), Kert, Robert (ed.) Trestná zodpovednosť právnických osôb/Záhora, Jozef (ed.), Kert, Robert (ed.) Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie konanej dňa 12. novembra 2009 Die strafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen/ Záhora, Jozef (Hrsg.), Kert, Robert (Hrsg.) Tagungsband zur Internationalen Konferenz am 12. November 2009 – 1. vyd. – Bratislava : EUROKÓDEX, s. r. o., 2009. 256 s. ISBN:978-80-89447-15-2 2 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Fritz Zeder Trestná zodpovednosť právnických osôb v Európe: prehľad . . . . . . . . . . . Jaroslav Fenyk Modely trestní odpovědnosti právnických osob v různých právních systémech (se zaměřením na systémy common law) . . . . . . . . . Ivan Šimovček, Adrián Jalč Riešenia problematiky trestnej zodpovednosti právnických osôb v európskom priestore a úvahy de lege ferenda . . . . . . Robert Kert Zodpovednosť spolkov a zväzov v Rakúsku . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Marianne Johanna Hilf Švajčiarske trestné právo podnikateľov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Jiří Jelínek Trestní odpovědnost právnických osob v České republice – stále otevřený problém. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Vladimír Kratochvíl České a slovenské řešení trestní odpovědnosti právnických osob v roce 2009 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Peter Polák, Martin Bezák Definícia právnickej osoby, ako jeden z predpokladov jej trestnej zodpovednosti. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Eduard Burda, Lucia Kurilovská Nedostatky v doterajších legislatívnych návrhoch trestnej zodpovednosti právnických osôb . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Pavel Baláž K problematike zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb do našich trestných kódexov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Darina Mašľanyová Úskalia trestnej zodpovednosti právnických osôb . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 17 36 47 54 74 106 114 139 157 177 186 3 OBSAH | TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Jaroslav Klátik Individuálna trestná zodpovednosť verzus trestná zodpovednosť právnických osôb . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Ladislav Hrtánek Spoločné znaky a diferenciácie správneho deliktu a trestného činu . . . . . Jozef Záhora Trestná zodpovednosť právnických osôb a ochrana životného prostredia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Alena Pauličková Trestná zodpovednosť právnických osôb . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Margita Prokeinová Sankčná zodpovednosť právnických osôb . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4 201 209 215 226 234 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Fritz Zeder Die Strafbarkeit von juristischen Personen in Europa: Ein Überblick . . . . . Jaroslav Fenyk Modelle strafrechtlicher Verantwortlichkeit von juristischen Personen in verschiedenen Rechtssystemen . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Ivan Šimovček, Adrián Jalč Die Problematik der strafrechtlichen Verantwortlichkeit von juristischen Personen im europäischen Raum und Überlegungen de lege ferenda . . . Robert Kert Verbandsverantwortlichkeit in Österreich. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Marianne Johanna Hilf Unternehmensstrafrecht in der Schweiz. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Jiří Jelínek Die strafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen in der Tschechischen Republik – ein immer aktuelles Problem . . . . . . . . . . . Vladimír Kratochvíl Tschechische und slowakische Lösungen für eine strafrechtliche Verantwortlichkeit juristischer Personen im Jahr 2009 . . . . . . . . . . . . . . . Peter Polák, Martin Bezák Die Definition des Begriffs ,,juristische Person“ als Voraussetzung für die Einführung einer strafrechtlichen Verantwortlichkeit von juristischen Personen. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Eduard Burda, Lucia Kurilovská Die Nachteile der bisherigen legislativen Vorschläge für eine strafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen . . . . Pavel Baláž Probleme bei der Einführung einer strafrechtlichen Verantwortlichkeit von juristischen Personen in unsere Strafrechtsordnungen . . . . . . . . . . . . 17 36 47 54 74 106 114 139 157 177 5 Inhaltsverzeichnis | TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Darina Mašľanyová Schwierigkeiten einer strafrechtlichen Verantwortlichkeit von juristischen Personen. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Jaroslav Klátik Individuelle strafrechtliche Verantwortlichkeit versus strafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Ladislav Hrtánek Gemeinsamkeiten und Unterschiede zwischen einem Verwaltungsdelikt und einer Straftat . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Jozef Záhora Umweltschutz und strafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Alena Pauličková Die strafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen. . . . . . . . Margita Prokeinová Sanktionen für juristische Personen . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 6 186 201 209 215 226 234 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN | Medzinárodná konferencia v Bratislave 12. novembra 2009 „Trestná zodpovednosť právnických osôb“ BLOK č. 1 Program konferencie MODERUJE: Prof. JUDr. Jaroslav Ivor, CSc., Fakulta práva, Bratislavská vysoká škola práva 9.00 - 10.10 hod. q Otvorenie q Trestná zodpovednosť právnických osôb v Európe: prehľad Prof. Dr. Fritz Zeder, Rakúske spolkové ministerstvo spravodlivosti, Viedeň q Modely trestní odpovědnosti právnických osob v různých právních systémech Prof. JUDr. Jaroslav Fenyk, Ph.D, DSc., Fakulta práva, Bratislavská vysoká škola práva, q Riešenia problematiky trestnej zodpovednosti právnických osôb v európskom priestore a úvahy de lege ferenda. Prof. JUDr. Ivan Šimovček, CSc., JUDr. Ing. Adrián Jalč, Právnická fakulta Trnavskej Univerzity v Trnave q Diskusia k bloku č.1 prestávka BLOK č. 2 q 10 min. 10.20 - 11.20 hod. Zodpovednosť spolkov a zväzov v Rakúsku Dr. Robert Kert, Ústav pre trestné právo a kriminológiu, Univerzita Viedeň 7 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN q Švajčiarske trestné právo podnikateľov Prof. Dr. Marianne Johanna Hilf, Univerzita St. Gallen, Švajčiarsko q Trestní odpovědnost právnických osob v České republice - stále otevřený problém Prof. JUDr. Jiří Jelínek, CSc.Právnická fakulta Karlovy Univerzity v Praze q Diskusia k bloku č.2 prestávka 10 min. MODERUJE: Univ.-Prof. Dr. Frank Höpfel, Ústav pre trestné právo a kriminológiu, Univerzita Viedeň BLOK č. 3 11.30 - 12.30 hod. q České a slovenské řešení trestní odpovědnosti právnických osob v roce 2009 Prof. JUDr. Vladimír Kratochvíl, CSc., Právnická fakulta, Masarykova univerzita V Brne q Definovanie pojmu ,,právnická osoba“ ako jednej z podmienok zavedenia jej trestnej zodpovednosti JUDr. Peter Polák, PhD., Mgr. Martin Bezák, Fakulta práva, Bratislavská vysoká škola práva q Nedostatky v doterajších legislatívnych návrhoch trestnej zodpovednosti právnických osôb JUDr. Lucia Kurilovská, PhD., JUDr. Eduard Burda, PhD., Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave q Kryštalizácia názorov a niektoré problémy s legalizáciou trestnej zodpovednosti právnických osôb Prof. JUDr. Pavel Baláž, CSc. Právnická fakulta Trnavskej Univerzity v Trnave q Diskusia k bloku č. 3 prestávka na obed 8 60 min. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN 13.30 - 15.30 hod. q Úskalia trestnej zodpovednosti právnických osôb Doc. JUDr. Darina Mašľanyová, CSc., Právnická fakulta Trnavskej Univerzity v Trnave q Individuálna trestná zodpovednosť verzus trestná zodpovednosť právnických osôb JUDr. Jaroslav Klátik, PhD., Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici q Spoločné znaky a diferenciácie správneho deliktu a trestného činu JUDr. Ing. Ladislav Hrtánek, Ministerstvo školstva Slovenskej republiky q Ochrana životného prostredia a trestná zodpovednosť právnických osôb Doc. JUDr. Jozef Záhora, PhD., Fakulta práva, Bratislavská vysoká škola práva q Diskusia k bloku č. 4 q Prijatie záverov z konferencie q Záver konferencie 9 Program konferencie BLOK č.4 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN | Internationale Konferenz am 12. November 2009 „Die strafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen“ VORSITZ: Prof. JUDr. Jaroslav Ivor, CSc., Fakultät für Rechtswissenschaften, Hochschule der Rechtswissenschaften Bratislava BLOCK 1 9.00 - 10.10 Uhr q Einleitung zur Konferenz q Die Strafbarkeit von juristischen Personen in Europa: Ein Überblick Hon.-Prof. Dr. Fritz Zeder, Österreichisches Bundesministerium für Justiz, Wien q Modelle strafrechtlicher Verantwortlichkeit von juristischen Personen in verschiedenen Rechtssystemen Prof. JUDr. Jaroslav Fenyk, Ph.D, DSc., Fakultät für Rechtswissenschaften, Hochschule der Rechtswissenschaften zu Bratislava q Die Problematik der strafrechtlichen Verantwortlichkeit von juristischen Personen im europäischen Raum und Überlegungen de lege ferenda Prof. JUDr. Ivan Šimovček, CSc., JUDr. Ing. Adrián Jalč, Rechtswissenschaftliche Fakultät der Universität Trnava Diskussion Pause (10 Minuten) BLOCK 2 q 10.20 - 11.20 Uhr Verbandsverantwortlichkeit in Österreich Ass.-Prof. Dr. Robert Kert, Institut für Strafrecht und Kriminologie, Universität Wien 10 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN q Das schweizerische Unternehmensstrafrecht Prof. Dr. Marianne Hilf, Universität St. Gallen, Schweiz q Die strafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen in der Tschechischen Republik – ein immer aktuelles Problem Prof. JUDr. Jiří Jelínek, CSc., Rechtswissenschaftliche Fakultät der Karls-Universität Prag Diskussion Konferenzprogramm Pause (10 Minuten) VORSITZ: O. Univ.-Prof. Dr. Frank Höpfel, Institut für Strafrecht und Kriminologie, Universität Wien BLOCK 3 11.30 - 12.30 Uhr q Tschechische und slowakische Lösungen für eine strafrechtliche Verantwortlichkeit juristischer Personen im Jahr 2009 Prof. JUDr. Vladimír Kratochvíl, CSc., Rechtswissenschaftliche Fakultät der Masaryk Universität in Brno q Die Definition des Begriffs ,,juristische Person“ als Voraussetzung für die Einführung einer strafrechtlichen Verantwortlichkeit von juristischen Personen JUDr. Peter Polák, PhD., Mgr. Martin Bezák, Fakultät für Rechtswissenschaften, Hochschule der Rechtswissenschaften Bratislava q Die Nachteile der bisherigen legislativen Vorschläge für eine strafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen in der Slowakei JUDr. Lucia Kurilovská, PhD.; JUDr. Eduard Burda, PhD., Rechtswissenschaftliche Fakultät der Comenius Universität in Bratislava q Probleme bei der Einführung einer strafrechtlichen Verantwortlichkeit von juristischen Personen in unsere Strafrechtsordnungen Prof. Pavel Baláž, CSc., Rechtswissenschaftliche Fakultät der Universität Trnava Mittagspause (60 Minuten) 11 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN BLOCK 4 13.30 - 15.30 Uhr q Schwierigkeiten einer strafrechtlichen Verantwortlichkeit von juristischen Personen Doc. JUDr. Darina Mašľanyová, CSc., Rechtswissenschaftliche Fakultät der Universität Trnava q Individuelle strafrechtliche Verantwortlichkeit versus strafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen JUDr. Jaroslav Klátik, PhD, Rechtswissenschaftliche Fakultät, Matej Bel Universität, Banská Bystrica q Gemeinsamkeiten und Unterschiede zwischen einem Verwaltungsdelikt und einer Straftat JUDr. Ing. Ladislav Hrtánek, Bildungsministerium der Slowakischen Republik q Umweltschutz und strafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen Doc. JUDr. Jozef Záhora, PhD., Fakultät für Rechtswissenschaften, Hochschule der Rechtswissenschaften zu Bratislava q Schlussdiskussion q Konferenzabschluss 12 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN | Dovoľte mi v mene svojom a v mene organizátorov, ktorými sú Fakulta práva Bratislavskej vysokej školy práva a Ústav pre trestné právo a kriminológiu Viedenskej univerzity, privítať Vás všetkých na dnešnej medzinárodnej konferencii „Trestná zodpovednosť právnických osôb“. Hneď v úvode Vám chcem zaželať, aby ste sa na tunajšej akademickej pôde cítili príjemne a aby dnešný deň bol pre všetkých užitočne stráveným časom. Trestná zodpovednosť právnických osôb predstavuje jednu z najdiskutabilnejších otázok súčasnej trestnoprávnej teórie. Ide o tému mimoriadne kontraverznú. Je tomu tak najmä preto, že trestná zodpovednosť právnických osôb relativizuje osvedčený systém princípov trestného práva kontinentálneho typu, ktorý trestnoprávnu zodpovednosť spájal (a ešte stále spája) s individuálnou zodpovednosťou fyzickej osoby. Túto tému možno skúmať vo viacerých kontextoch. Jedným z nich sú nesporne kriminálno-politické dôvody, zvyšujúca sa reálna moc právnických osôb, globalizácia ekonomiky, rozmach ich protispoločenských aktivít, nevyhnutnosť efektívnejšieho presadzovania práva. Opomenúť nemožno celý rad medzinárodných dokumentov vznikajúcich na pôde OSN, Rady Európy, Európskeho parlamentu, Európskych spoločenstiev, Európskej únie, v ktorých sa objavujú požiadavky, aby štáty svojím vnútroštátnym právom sankcionovali právnické osoby za ich protiprávne konanie. V Slovenskej republike, podobne ako v Českej republike sa najmä v súvislosti s rekodifikáciou objavili viaceré úvahy, dokonca i legislatívne návrhy smerujúce k zavedeniu trestnej zodpovednosti právnických osôb. V zákonodarnom orgáne však dosiaľ neboli schválené. V tomto zmysle sú naďalej významné diskusie k uvedenej téme ako v rovine teoretickej, tak legislatívnej, pričom oceniť treba skutočnosť, že dnes budeme mať možnosť dozvedieť sa o skúsenostiach z právnych úprav i aplikácie od našich najbližších susedov. Dovoľte zaželať mi preto, aby dnešná medzinárodná konferencia svojimi výsledkami opäť posunula dopredu otázku riešenia a zavedenia trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb i na Slovensku resp. v stredoeurópskom regióne. 13 Úvod Mil kolegyne, v en kolegovia, d my a p ni! TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Záverom mi dovoľte v mene organizátorov tejto konferencie vysloviť želanie, aby táto táto konferencie bola začiatkom dlhej a plodnej spolupráce medzi Bratislavskou vysokou školou práva a Ústavom pre trestné právo a kriminológiu, Univerzity Viedeň v oblasti trestného práva. Prof. JUDr. Jaroslav Ivor, CSc., Fakulta práva, Bratislavská vysoká škola práva 14 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN | Ich möchte Sie im Namen der Veranstalter – der Bratislavská Vysoká Škola Práva (Hochschule der Rechtswissenschaften Bratislava) und des Instituts für Strafrecht und Kriminologie der Universität Wien – auf der Internationalen Konferenz „Strafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen“ herzlich begrüßen. Gleich zu Beginn möchte ich meinen Wunsch äußern, dass Sie sich bei uns auf akademischem Boden wohl fühlen und dass der heutige Tag für Sie alle interessant und erkenntnisreich sein wird. Die strafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen gehört derzeit zu den meistdiskutierten Fragen in der Strafrechtswissenschaft. Es handelt sich um ein äußerst kontroversiell diskutiertes Thema. Dies liegt vor allem daran, dass die strafrechtliche Verantwortlichkeit juristischer Personen das bewährte System der kontinentalen Strafrechtsprinzipien relativiert und die strafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen sich mit der individuellen Verantwortlichkeit von natürlichen Personen verbindet. Dieses Thema erweckt unterschiedliche Assoziationen: Es sind dies ohne Zweifel die kriminalpolitischen Gründe, die Vergrößerung der realen Macht von juristischen Personen, die Globalisierung der Wirtschaft, die Zunahme illegaler Aktivitäten, die Notwendigkeit einer effektiven Rechtsumsetzung. Schließlich kann man nicht die große Zahl an internationalen Rechtsinstrumenten unerwähnt lassen, die im Rahmen der Vereinten Nationen, des Europarates, der Europäischen Gemeinschaft und der Europäischen Union verabschiedet worden sind und in denen die Verpflichtung der Staaten zur Einführung einer strafrechtlichen Verantwortlichkeit juristischer Personen enthalten ist. Im Zusammenhang mit der Rekodifikation der Strafgesetze (in der Slowakei) wurden mehrere Überlegungen zur strafrechtlichen Verantwortlichkeit von juristischen Personen angestellt und Legislativvorschläge in der Slowakischen und Tschechischen Republik präsentiert. Bisher wurden diese aber nicht durch die Gesetzgebungsorgane beschlossen. Daher sind die Diskussionen zu diesem Thema sowohl auf der Ebene der Wissenschaft als auch der Legislative weiterhin sehr wichtig. Wir wissen den Umstand zu schätzen, dass wir heute die Möglichkeit haben werden, von 15 Einleitung Sehr geehrte Damen und Herren, liebe Kolleginnen und Kollegen! TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN unseren engsten Nachbarn über ihre Erfahrungen in der Gesetzgebung und bei der praktischen Anwendung zu hören. Gestatten Sie mir noch einmal, den Wunsch zu äußern, dass diese internationale Konferenz und ihre Ergebnisse zur Lösung der Frage der strafrechtlichen Verantwortlichkeit von juristischen Personen und zur Einführung entsprechender gesetzlicher Regelungen in der Slowakei und in ganz Mitteleuropa beitragen werden. Schließlich möchte ich im Namen der Organisatoren dieser Konferenz meine Hoffnung zum Ausdruck bringen, dass diese Konferenz der Beginn einer langen und fruchtbringenden Zusammenarbeit zwischen der Bratislavská Vysoká Škola Práva und dem Institut für Strafrecht und Kriminologie der Universität Wien auf dem Gebiet des Strafrechts sein wird. Prof. JUDr. Jaroslav Ivor, CSc., Fakultät für Rechtswissenschaften, Hochschule der Rechtswissenschaften Bratislava 16 Die Strafbarkeit von juristischen Personen in Europa: Ein Überblick | Fritz Zeder DIE STRAFBARKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN IN EUROPA: EIN ÜBERBLICK** Abstract: Der folgende Beitrag bietet einen Überblick über die verschiedenen Modelle strafrechtlicher Verantwortlichkeit juristischer Personen in Europa. Er zeigt, dass in manchen Staaten eine strafrechtliche Verantwortlichkeit juristischer Personen nur für bestimmte Straftaten eingeführt wurde, während in anderen Staaten alle Straftaten erfasst sind. Weiters werden die Unterschiede bei den Voraussetzungen dargestellt, wobei in fast allen Staaten die Verurteilung einer natürlichen Person nicht vorausgesetzt ist. Schließlich stellt der Beitrag die Unterschiede bei den Sanktionen für juristische Personen dar. Schlagwörter: Modelle strafrechtlicher Verantwortlichkeit juristischer Personen, kriminalstrafrechtliche Modelle, verwaltungsstrafrechtliche Modelle, Straftaten, erfasste Einheiten, Voraussetzungen für strafrechtliche Verantwortlichkeit, Verhältnis zur Strafbarkeit natürlicher Personen, Sanktionen Abstract: The following article gives an overview over the various models of corporate criminal liability in Europe. It is shown that in some states a criminal liability for legal persons was introduced only for certain offences, whereas in other states legal persons can be liable for all criminal offences. Moreover the different preconditions for a corporate criminal liability in the states are ** Erweiterte und aktualisierte Fassung des Abschnitts „Stand der Gesetzgebung in Europa“ in Zeder, VbVG – Verbandsverantwortlichkeitsgesetz – „Unternehmensstrafrecht“ (2006) 15 ff. 17 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN described, and it is shown that in nearly all states the conviction of a natural person is not required. Finally, the article presents the differences between sanctions against legal persons in the various states. Key words: Models of criminal liability of legal persons, criminal models, administrative penal models, criminal offences, comprised legal entities, requirements for criminal liability, relationship to criminal liability of natural persons, sanctions I. Die meisten europäischen Staaten kennen heute bereits eine Verantwortlichkeit juristischer Personen für Straftaten. Während in den Staaten des angelsächsischen Rechtskreises (common law) eine Verantwortlichkeit von juristischen Personen für Straftaten seit langem gehandhabt wird, ist sie in den kontinentaleuropäischen Staaten großteils erst in den letzten 10 bis 15 Jahren eingeführt worden. In diesem Beitrag wird ein Überblick über die Rechtslage in 33 europäischen Staaten gegeben. Untersucht wurden die 27 EU-Mitgliedstaaten sowie die Schweiz, Liechtenstein, Norwegen, Island, Kroatien und „Mazedonien“. Von den untersuchten 33 europäischen Staaten kennen 29 bereits eine Verantwortlichkeit von juristischen Personen für Straftaten. II. A. Common Law In den Staaten des angelsächsischen Rechtskreises (common law: Vereinigtes Königreich, Irland, Zypern) wird eine Verantwortlichkeit von juristischen Personen für Straftaten seit langem gehandhabt; unter dem Begriff „Person“ werden auch juristische Personen verstanden (zB Vereinigtes Königreich: Interpretation Act 1978). B. Kontinentaleuropäische Staaten Die Modelle in den kontinentaleuropäischen Staaten können danach unterschieden werden, ob die Verantwortlichkeit im gerichtlichen 18 Die Strafbarkeit von juristischen Personen in Europa: Ein Überblick Strafrecht („Strafbarkeit“) oder im Verwaltungs(straf)recht vorgesehen ist (den angelsächsischen Staaten ist ein Verwaltungsstrafrecht fremd); mehrere Staaten können allerdings nicht eindeutig zugeordnet werden. Der folgende Überblick über den Zeitpunkt der Einführung in europäischen Staaten folgt dieser Unterscheidung. Island (ab 1972 für einzelne Wirtschaftsdelikte, 1998 allgemein): Art 19a – 19c islAllgStGB Portugal (1984): Art 3 der Verordnung (Decreto-Lei) n° 28/84 Schweden (1986): Kap 36 §§ 7 – 11 schwedStGB (als besondere Rechtsfolge bezeichnet) Norwegen (1991): Art 48a, 48b norStGB Frankreich (1994): Art 121-2, 133-1 Nouveau Code Pénal1) Finnland (1995): Kap 9 finnStGB Dänemark (1996): Art 25 – 27 dkStGB Belgien (1999): Art 5, 7bis, 35 – 37bis, 41bis belgCP Slowenien (1999): Art 33 sloStGB und Gesetz über die Verantwortlichkeit juristischer Personen für Straftaten (Zakon o odgovornosti pravnih oseb zakazniva dejanja, ZOPOKD, n° 59/99)2) Ungarn (2001, In-Kraft-Treten: 1. 5. 2004): Gesetz n° CIV/2001 über auf juristische Personen anwendbare Maßnahmen des Strafgesetzbuches 3) Estland (2001): Art 14 estStGB Malta (2002): Art. 121D Criminal Code Schweiz (2003): Art 100quater, 100quinquies schwStGB Litauen (2003): Art 20 litStGB Kroatien (2003): Gesetz über die Verantwortlichkeit juristischer Personen für Straftaten (Zakon o odgovornosti pravnih osoba, n° 151/2003) „Mazedonien“ (2004): Art 28a, 96a – 96f, 122 Abs 6 und 7 mazStGB 1) Zieschang, Die strafrechtliche Verantwortlichkeit juristischer Personen im französischen Recht – Modellcharakter für Deutschland? ZStW 2003, 117. 2) Korošec/Ambrož, Das slowenische Strafrecht zum Zeitpunkt des Beitritts Sloweniens zur EU (am 1. Mai 2004), ZStW 2006, 489 (57 ff). 3) Zsolt/Sautner, Die strafrechtliche Verantwortlichkeit juristischer Personen in Ungarn, JSt 2004, 116. 19 Fritz Zeder Niederlande (1950 für Wirtschaftsdelikte, 1976 uneingeschränkt): Art 51 nlStGB TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Lettland (2005): §§ 12, 701 bis 708 lettStGB Österreich (2006): Verbandsverantwortlichkeitsgesetz (VbVG). Rumänien (2006): Art 19 rumStGB Deutschland: §§ 30, 130 Gesetz über Ordnungswidrigkeiten (OWiG). Das Ordnungswidrigkeitenrecht ist ein zweites Sanktionenrecht neben dem gerichtlichen Strafrecht. Es enthält zahlreiche Tatbestände, die im Vergleich zu letzterem von geringerer Schwere sind. Das OWiG enthält einen eigenen Allgemeinen Teil, der jenem des StGB zumeist entspricht oder ähnelt. Sanktion ist die Geldbuße. Diese wird in erster Instanz grundsätzlich von der Verwaltungsbehörde verhängt; im Verfahren ist die Strafprozessordnung subsidiär anzuwenden, sodass grundsätzlich dieselben Ermittlungsmöglichkeiten wie im Strafverfahren bestehen. Die Staatsanwaltschaft kann in bestimmten Fällen die Verfolgung an sich ziehen (und damit die Zuständigkeit des Gerichts begründen). Gegen einen Bußgeldbescheid kann der Betroffene Einspruch erheben; dann tritt die Staatsanwaltschaft in das Verfahren ein, und es entscheidet das Amtsgericht nach der Strafprozessordnung grundsätzlich in einer Hauptverhandlung. Spanien (1995, erweitert 2003): Art 31, 129 spanStGB4). Die Sanktion besteht in einer Haftung der juristischen Person für Geldstrafen, die über natürliche Personen verhängt wurden; daneben sind weitere Nebenfolgen vorgesehen. Ob es sich um eine strafrechtliche oder verwaltungsrechtliche Sanktion handelt, ist umstritten. Die spanische Regierung hat allerdings am 15. 1. 2007 einen Gesetzesentwurf5) zur Einführung einer echten strafrechtlichen Verantwortlichkeit (Einfügung eines Art 31bis in das spanStGB) vorgelegt; da dieser in der 8. Gesetzgebungsperiode nicht mehr beschlossen worden ist, wurde er am 27. 11. 2009 neu eingebracht 6). Italien (2000/2001): Art 11 des Gesetzes n° 300/20007) und Verordnung n° 231/20018). Die Sanktion wird zwar als Verwaltungsstrafe bezeichnet, sie wird aber vom Strafgericht unter Anwendung der Strafprozessordnung ausgesprochen. 4) Puig/Guirao, Richtungswechsel in der spanischen Kriminalpolitik: Die letzten Reformen des Strafgesetzbuches, GA 2005, 244 (248). 5) Proyecto de Ley n° 119 (VIII Legislatura). 6) Proyecto de Ley n° 52 (IX Legislatura). 7) Gazzetta Ufficiale n° 250. 8) Gazzetta Uffiziale n° 140. 20 Die Strafbarkeit von juristischen Personen in Europa: Ein Überblick Griechenland (2001): Art 8 des Gesetzes n° 2928. Vorgesehen ist eine gemeinsame Entscheidung des Justizministers und des zuständigen Fachministers. Polen (2001, geändert 2005): Gesetz über die Verantwortlichkeit von Kollektivsubjekten für Straftaten9). Wesentliche Teile des Gesetzes sind jedoch vom polnischen Verfassungsgericht mit Urteil vom 3. 11. 200410) aufgehoben worden. Als uneingeschränkt verwaltungsstrafrechtliches Modell kann wohl nur jenes in Griechenland angesprochen werden; die übrigen hier angeführten Modelle bestehen in einer Mischung aus strafrechtlichen und verwaltungs(straf)rechtlichen Elementen. Die Zuordnung zu einzelnen Modellen ist vor allem auch deshalb schwierig, weil nicht nur materiellrechtliche, sondern (vor allem) auch prozessuale Aspekte von Bedeutung sind. Die vier Nachzüglerstaaten sind Luxemburg, Tschechien, die Slowakei und Liechtenstein. In allen vier Staaten sind zwar bereits Gesetzesentwürfe vorgelegt worden, diese sind allerdings unterschiedlich weit gediehen: In Luxemburg befindet sich ein Regierungsentwurf vom 20. 4. 200711) in parlamentarischer Beratung. In Tschechien ist ein Regierungsentwurf vom Juni 200412) im Parlament abgelehnt worden; bis heute werden zwar (in die Richtung einer Verantwortlichkeit qua Verwaltungsübertretung gehende) Überlegungen angestellt, einen Regierungsentwurf gibt es aber bisher nicht. In der Slowakei enthielten die 2004 vorgelegten Regierungsentwürfe zu einem neuen StGB und einer neuen StPO umfassende Bestimmungen über eine Verantwortlichkeit juristischer Personen (insbesondere §§ 122 – 130 StGB); diese Bestimmungen sind jedoch im Zuge der parlamentarischen Beratungen gestrichen worden. Am 9. 4. 2008 9)Gesetzblatt 2002 Nr. 197, 1661; geändert durch Gesetzblatt 2005 Nr. 180, 1492. Siehe Weigend/Namyslowska-Gabrysiak, Die strafrechtliche Verantwortlichkeit juristischer Personen im polnischen Recht, ZStW 2004, 97. 10) K 18/03. 11) Projet de loi n° 5718, introduisant la responsabilité pénale des personnes morales dans le Code pénal et dans le Code d’instruction criminelle. 12) Dazu Löff, Strafbarkeit juristischer Personen, in Center of Legal Competence (Hrsg), Unternehmer in Tschechien (2005) 59. 21 Fritz Zeder Bulgarien (2005): Art 83a – 83f des Gesetzes über Verwaltungsdelikte und –strafen. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN unterbreitete das Justizministerium der slowakischen Regierung einen Gesetzesentwurf13), der von dieser jedoch nicht angenommen wurde. In Liechtenstein befindet sich aktuell ein Regierungsentwurf in Begutachtung („Vernehmlassung“)14), der Bestimmungen in das lieStGB (§§ 74a – 74f) und die lieStPO (§§ 357a – 357g) einfügen will. III. A. Nur bestimmte Straftaten Die Bandbreite reicht von wenigen Delikten bis zu einem umfassenden Katalog. Nur wenige Delikte – nämlich im Wesentlichen jene, bei denen internationale Verpflichtungen bestehen – erfassen Spanien, Italien, Malta und (offenbar) „Mazedonien“. In Griechenland findet die Verantwortlichkeit auf eine Liste schwerer Straftaten Anwendung, mit Schwergewicht auf Vermögensdelikten. In Portugal galt die Verantwortlichkeit juristischer Personen zunächst nur für Wirtschaftsstraftaten und Verstöße im Bereich des Lebensmittel - und Gesundheitswesens, sie ist jedoch in den letzten Jahren zur Erfüllung der EU-Verpflichtungen auf andere Bereiche erweitert worden. Auch in Finnland sind zunächst vor allem Wirtschaftsdelikte erfasst gewesen (Subventionsbetrug und - missbrauch, Wettbewerbs-, Finanzmarkt- und Umweltdelikte, Korruption, Wirtschaftsspionage, Schmuggel, Geldwäsche), inzwischen ist der Kreis auf etwa 30 Straftaten erweitert worden. In Dänemark ist die strafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen für sämtliche Tatbestände des StGB sowie für zahlreiche weitere Tatbestände in anderen Gesetzen vorgesehen. Auch in Lettland ist die Verantwortlichkeit auf sämtliche Delikte des StGB anwendbar. Eine umfassende Liste kennen auch Slowenien, Estland, Litauen und Polen. Zur Technik der Regelung: In Slowenien, Italien und Bulgarien sind die Straftatbestände in einer Liste in jenem Gesetz angeführt, das die Verantwortlichkeit juristischer Personen regelt. Dagegen muss in Finnland, Dänemark, Litauen und „Mazedonien“ das Gesetz bei jedem Straftatbestand 13) Siehe http://www.rokovania.sk/appl/material.nsf/0/0B4BF3D3BA2AE0CEC125741E002BBAB5? OpenDocument. 14) Siehe http://www.llv.li/amtsstellen/llv-rk-amtsgeschaefte-vernehmlassungen/llv-rk-amtsgeschaefte-vernehmlassungen-laufende.htm; Frist: 4. 1. 2010. 22 Die Strafbarkeit von juristischen Personen in Europa: Ein Überblick ausdrücklich vorsehen, dass juristische Personen bestraft werden können (ebenso Frankreich bis zum 31. 12. 2005, siehe sogleich). B. Alle Straftaten In Frankreich bezog sich die Verantwortlichkeit in der Stammfassung des Code Pénal auf fahrlässige Tötungs- und Körperverletzungsdelikte, Drogenhandel, Diskriminierung, Prostitution, Ausbeutung, Verleumdung, zahlreiche Vermögensdelikte einschließlich Erpressung und Raub, terroristische Straftaten, Geldwäsche, Korruption, Angriffe gegen den Staat, Umweltdelikte und Urheber- und Erfinderschutzdelikte. Die Liste wurde 2001 um vorsätzliche Tötungs- und Körperverletzungsdelikte, Vergewaltigung und sexuelle Nötigung, Gewaltausübung, Vergiftung, Telefonterror, Drohungen, Behinderung und Unterlassung von Hilfeleistung, Anstiftung zum Selbstmord, Störung der Totenruhe und Unterhaltspflichtverletzungen erweitert. Seit dem 1. 1. 2006 ist die Verantwortlichkeit jedoch auf alle Delikte anwendbar 15). IV. A. Private Einheiten Fast alle Staaten erfassen juristische Personen (im Sinn ihrer nationalen Rechtsordnung), zB Finnland, Belgien, Frankreich, Deutschland, Dänemark, Island, Portugal, Italien, Griechenland, Ungarn, Estland, Litauen, Vereinigtes Königreich und Polen. Ob es sich um ein (gewinnorientiertes) Unternehmen oder eine non-profit-Organisation handelt, wird nicht unterschieden. Mehrere Staaten erfassen daneben auch Einheiten, die nach ihrem nationalen Recht keine juristischen Personen sind. In Belgien sind auch bestimmte Gesellschaften des Handels- und Zivilrechts, joint ventures und bestimmte Vereinigungen erfasst; in Finnland und Österreich bestimmte Gesellschaften; in den Niederlanden bestimmte Einheiten ohne Rechtspersönlichkeit (Handelsgesellschaften, nicht eingetragene Vereine, Reedereien, Sondervermögen); in Dänemark Handelsgesellschaften und sogar Einzelunternehmen, wenn sie im Hinblick auf ihre Größe und Organisation Gesellschaften gleichgestellt werden können. In Island sind alle Einheiten erfasst, die Träger von Rechten und Pflichten nach isländischen 15) Gesetz 2004-204 vom 9. 3. 2004, Art. 204 IV. 23 Fritz Zeder Alle anderen unter II.B. angeführten Staaten wenden die Verantwortlichkeit juristischer Personen auf alle Delikte an; in Ungarn allerdings nur auf Vorsatzdelikte des Strafgesetzbuches; in der Schweiz bei den meisten Delikten nur subsidiär (unten V.B.4.). TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Recht sind; in Portugal Gesellschaften und nicht eingetragene Vereinigungen (meras associaçoes de facto); in Italien Gesellschaften und Vereinigungen ohne Rechtspersönlichkeit; in Ungarn Organisationen, die in einem Zivilrechtsverhältnis Rechtspersönlichkeit haben und über von ihren Mitgliedern unabhängiges Vermögen verfügen können; in Polen Personenhandelsgesellschaften und nicht rechtsfähige Vereine. In Deutschland waren bis 2002 nur Personenhandelsgesellschaften erfasst, nunmehr sind es (zur Umsetzung des 2. Protokolls16)) alle rechtsfähigen Personengesellschaften. In Norwegen, Schweden und der Schweiz spricht das Gesetz nicht von juristischen Personen, sondern von Unternehmen (Norwegen, Schweiz) bzw Unternehmern (Schweden). Darunter fallen zB Gesellschaften und Einzelunternehmen (Norwegen, Schweiz), in Norwegen und Schweden aber auch alle öffentlichen Stellen (Staat, Gemeinden). In Griechenland erfasst das Gesetz juristische Personen und Unternehmen. B. Öffentliche Einheiten Gänzlich ausgenommen von einer Verantwortlichkeit ist der Staat in den Niederlanden, im Vereinigten Königreich (die „Krone“), in Frankreich, Belgien, Italien, Slowenien, Ungarn, der Schweiz, Estland, Litauen, Polen, Lettland, „Mazedonien“ und Rumänien. Andere juristische Personen des öffentlichen Rechts (Gebietskörperschaften: Gemeinden, Regionen, ...) sind in einigen Staaten ebenfalls generell von der Verantwortlichkeit ausgenommen: Italien, Belgien, Slowenien, Schweiz, Ungarn, Estland, Litauen, Polen und Lettland. In anderen Staaten sind sie dagegen verantwortlich, zumindest soweit sie nicht hoheitlich tätig werden (Niederlande, Vereinigtes Königreich, Frankreich, Kroatien, Österreich, Rumänien). Keine generell ausgenommenen öffentlichen Körperschaften gibt es in Finnland, Dänemark, Island, Norwegen, Schweden und Irland: dort sind grundsätzlich alle öffentlichen Körperschaften erfasst. Allerdings kann die Ausübung einer öffentlichen (hoheitlichen) Funktion meist keine Verantwortlichkeit auslösen. Unternehmen, die in öffentlichem Eigentum stehen, sind in den meisten Staaten uneingeschränkt erfasst; lediglich in Finnland und Dänemark sind sie ausgenommen, soweit sie öffentliche Funktionen ausüben. 16) Gesetz vom 22. 8. 2002, dBGBl. 2002, 3387. 24 Die Strafbarkeit von juristischen Personen in Europa: Ein Überblick V. Einzelne Rechtsordnungen enthalten keine näheren Bestimmungen über die Voraussetzungen; dies gilt vor allem für die Staaten des common law (Vereinigtes Königreich, Irland, Zypern), aber auch für die Niederlande und Spanien. Fritz Zeder Streng an den Formulierungen in den EU-Rechtsakten orientiert sind die Bestimmungen in Litauen, sodass auf diesen Staat im Folgenden nicht weiter eingegangen wird. A. Zurechnung der Tat zur juristischen Person Zwei große Gruppen von Staaten können unterschieden werden: 1. Zurechnung auf Grund einer Tat zu Gunsten/im Auftrag/im Namen/im Interesse der juristischen Person; und 2. Zurechnung allgemein auf Grund eines Zusammenhanges mit der Tätigkeit (weniger streng). In Belgien muss eine der beiden Voraussetzungen alternativ vorliegen: die Tat muss entweder in innerem Zusammenhang mit der Verwirklichung der Ziele oder der Verfolgung der Interessen der juristischen Person stehen oder zu ihren Gunsten („pour son compte“) begangen worden sein. In Ungarn werden dagegen beide Voraussetzungen kumulativ verlangt: die juristische Person muss durch die Tat einen Vermögensvorteil erlangt haben oder erlangen hätte sollen, und die Tat muss im Rahmen des Tätigkeitsbereiches der juristischen Person begangen worden sein. Schließlich sehen einzelne Staaten weitere Voraussetzungen vor (3.). Das Kriterium kommt insbesondere in Frankreich (“pour leur compte”), Norwegen, Portugal (im Namen und Interesse der juristischen Person), Malta („for the benefit“), Estland und Lettland (beide „im Interesse“) und Polen (zu einem Vorteil führt oder führen kann) vor. Slowenien sieht alternativ Handeln im Namen, im Auftrag oder zu Gunsten der juristischen Person vor, Italien alternativ in ihrem Interesse oder zu ihrem Vorteil. In Italien ist die juristische Person ausdrücklich von der Verantwortlichkeit freigestellt, wenn der Täter ausschließlich im eigenen Interesse oder im Interesse Dritter gehandelt hat. 25 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN In Deutschland ist die juristische Person verantwortlich, wenn sie entweder durch die Tat bereichert worden ist (oder werden sollte) oder wenn durch die Tat Pflichten, welche die juristische Person treffen, verletzt worden sind. In Dänemark muss die Straftat „innerhalb des Betriebes“ begangen worden sein, in Island „im Rahmen der Geschäftstätigkeit“, in Schweden „in Ausübung der Geschäftstätigkeit“, in der Schweiz muss die Tat „in einem Unternehmen in Ausübung geschäftlicher Verrichtung im Rahmen des Unternehmenszwecks“ begangen werden. Im Vereinigten Königreich fordert die Rechtsprechung einen Zusammenhang mit der Geschäftstätigkeit. In Finnland muss die Straftat im Rahmen der Tätigkeit der juristischen Person begangen worden sein; dies ist nach dem Gesetz dann der Fall, wenn der Täter im Auftrag oder zu Gunsten der juristischen Person gehandelt hat und wenn er entweder der Leitung der juristischen Person angehört, zu dieser in einem Angestellten- oder Dienstverhältnis steht oder auf Grund eines Auftrages gehandelt hat, den er von einem Vertreter der juristischen Person erhalten hat. In Griechenland genügt es, dass der juristischen Person der Gewinn aus der Straftat direkt zugekommen ist und eine Person in Leitungsfunktion dies wusste oder fahrlässig nicht wusste. In Schweden war früher Voraussetzung, dass das Delikt einen groben Verstoß gegen Pflichten im Zusammenhang mit der Geschäftstätigkeit beinhalten oder sonst von schwerwiegender Art sein musste; diese Einschränkung ist aber 2006 entfallen17). Deutschland, Österreich und Kroatien kennen das Kriterium der Pflichtverletzung, allerdings alternativ zur Bereicherung bzw zur Begehung zu Gunsten (oben 1.), sodass darin eine Erweiterung der Verantwortlichkeit liegt. Noch weiter die Zurechnung in Rumänien, wo an Handeln angeknüpft werden kann, das (alternativ!) der Erfüllung des Zwecks der juristischen Person oder ihrem Interesse dient oder das in ihrem Namen erfolgt. In Portugal ist die Verantwortlichkeit ausgeschlossen, wenn der Täter entgegen einer ausdrücklichen Anordnung gehandelt hat. 17) Gesetz 283/2006. 26 Die Strafbarkeit von juristischen Personen in Europa: Ein Überblick B. Personenkreis Viele Staaten (zB Finnland, Deutschland, Italien, Ungarn, Niederlande, Polen) sehen – in Übereinstimmung mit der Regelung in den EU-Rechtsakten – zwei verschiedene Fälle der Verantwortlichkeit vor: 1. Begehung eines Delikts durch eine Person in Führungsposition, 2. Begehung eines Delikts durch untergeordnete Mitarbeiter und mangelnde Überwachung oder Kontrolle einer Person in Führungsposition. Im Vereinigten Königreich und Irland wird allgemein nur die Verantwortlichkeit nach 1. angewendet; nur bei Verstößen in bestimmten Bereichen des Verwaltungsrechts (regulatory offences), bei denen weder Vorsatz noch Fahrlässigkeit verlangt ist, ist eine weitere Verantwortlichkeit (stellvertretende Haftung) vorgesehen. In Irland wurde aber für einzelne Delikte eine b) entsprechende Verantwortlichkeit eingeführt18). Auch in Malta scheint das Gesetz nach seinem Wortlaut nur Fall a) zu erfassen. In Frankreich führt das Gesetz ausdrücklich nur Fall 1. an; die Rechtsprechung erfasst jedoch auch untergeordnete Mitarbeiter, indem von einer Vollmachtsdelegierung an diese ausgegangen wird. Ähnlich die Regelung in Estland, wo (nur) auf Handlungen von Organen und leitenden Angestellten abgestellt wird. Schließlich gibt es Sonderfälle (4.). Unter Person in Führungsposition werden allgemein Mitglieder der Organe verstanden (zB Finnland, Frankreich, Deutschland, Ungarn); in Frankreich Personen mit Vertretungsbefugnis („représentant“). Anscheinend darüber hinausgehend werden in Finnland auch Angehörige des Managements und in Estland leitende Angestellte genannt. In vielen Staaten, die in den letzten Jahren Gesetze erlassen haben, wurden Umschreibungen ähnlich dem 2. Protokoll gewählt (zB Italien, Malta, Polen, Lettland, Österreich, Bulgarien). In Deutschland wurde der Kreis der erfassten Personen 2002 zur Umsetzung des 2. Protokolls erweitert19), sodass jetzt etwa Gesellschafter einer Personengesellschaft, Mitglieder von Aufsichtsgremien (Aufsichtsrat) oder Personen erfasst sind, die de-facto Leitungsfunktionen ausüben. 18) Criminal Justice (Theft and Fraud) Act n° 50/2001; Prevention of Corruption (Amendment) Act n° 27/2001. 19) Gesetz vom 22. 8. 2002, dBGBl. 2002, 3387. 27 Fritz Zeder Eine andere Gruppe trifft diese Unterscheidung nicht (3.). TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Im Vereinigten Königreich und Irland kommen nur die Organe und Führungspersonen in Betracht, die die juristische Person als ihr „directing mind and will“ verkörpern (Identifikationstheorie). In Italien wird die juristische Person bei Begehung einer Tat durch eine Person in Führungsposition von der Verantwortlichkeit frei, wenn sie beweist (Beweislastumkehr!), dass bereits vor der Tat ein Organisations- und Führungsmodell, das zur Verhinderung solcher Straftaten geeignet ist, eingeführt wurde, dass die Überwachung der Einhaltung dieses Modells einer unabhängigen Organisationseinheit übertragen wurde, dass der Täter das Modell betrügerisch umgangen hat und dass die zur Einhaltung zuständige Organisationseinheit keine Nachlässigkeit begangen hat. In Polen werden die Taten von Personen zugerechnet, die im Namen oder Interesse der juristischen Person die auf Grund ihrer Bevollmächtigung vertreten, in ihrem Namen Entscheidungen treffen oder die interne Kontrolle ausüben, wobei Vollmachtsmissbrauch oder Pflichtverletzungen ohne Belang sind; weiters auch Taten des Unternehmers. Voraussetzung der Zurechnung in diesen Fällen ist jedoch, dass die Tat durch mangelhafte Organisationsstrukturen ermöglicht wurde und bei ordnungsgemäßer Sorgfalt verhindert worden wäre. Viele Staaten (zB Finnland, Deutschland, Italien, Ungarn, Niederlande, Polen) folgen dem Modell der EU-Rechtsakte, mit folgenden Ausnahmen: In Finnland kommt es nicht auf die mangelnde Überwachung oder Kontrolle einer Person in Führungsposition, sondern auf die Unterlassung der erforderlichen Sorgfalt im Rahmen der Tätigkeit der juristischen Person an; ähnlich Italien, wo die Verantwortlichkeit aber jedenfalls ausgeschlossen ist, wenn bereits vor der Tat ein Organisations-, Führungs- und Kontrollmodell eingeführt wurde, das zur Verhinderung solcher Straftaten geeignet ist. In Polen muss der Täter entweder auf Grund eines Vollmachtsmissbrauch oder einer Pflichtverletzung oder mit Einverständnis oder Wissen einer Person in Führungsposition handeln; darüber hinaus muss die juristische Person Auswahlverschulden im Hinblick auf den Mitarbeiter treffen. In Deutschland führt eine besondere legistische Konstruktion zur Verantwortlichkeit: Ein Tatbestand (§ 130 OWiG) bedroht den Inhaber eines Unternehmens oder Betriebes mit Strafe, der Aufsichtsmaßnahmen unterlässt, die zur Verhinderung von Straftaten erforderlich sind, wenn eine solche Straftat begangen worden ist und ihre Begehung durch gehörige Aufsicht verhindert oder wesentlich erschwert worden wäre. Diese Straftat wird der juristischen Person nach der allgemeinen Bestimmung (§ 30 OWiG) zugerechnet. 28 Die Strafbarkeit von juristischen Personen in Europa: Ein Überblick In Irland wurde für einzelne Straftaten (insbesondere Korruption) eine Verantwortlichkeit von juristischen Personen mit Gesetz eingeführt, wenn die Straftat mit Zustimmung oder Duldung oder auf Grund eines bewussten Sorgfaltsverstoßes einer Person in Leitungsposition begangen wurde. Fritz Zeder In Lettland ist die juristische Person für Taten von Mitarbeitern in ihrem Interesse verantwortlich, ohne dass es auf eine Sorgfaltspflichtverletzung o.ä. ankommen würde; ähnlich weit auch Bulgarien, wo Voraussetzung für die Zurechung einer Mitarbeitertat bloß ist, dass diesem eine bestimmte Arbeit übertragen wurde. In anderen Staaten (Belgien, Dänemark, Island, Norwegen, Schweden, Schweiz, Rumänien) löst schon die Tat irgendeiner für die juristische Person tätigen Person die Verantwortlichkeit aus, auf die Führungsposition kommt es nicht an. Diese Staaten sehen daher die Unterscheidung in 1. und 2. nicht vor. In Dänemark genügt es, dass der Täter für die juristische Person tätig ist (er muss also nicht Angestellter sein); dass er gegen interne Regeln verstößt, schadet nicht. Ähnlich die Rechtslage in Portugal, wo das Gesetz von Organen und Vertretern spricht, darunter werden aber alle Angestellten verstanden. In Schweden tritt die Verantwortlichkeit des Unternehmers nur ein, wenn dieser jene Maßnahmen nicht ergriffen hat, die von ihm zur Verhütung der Straftat billigerweise erwartet werden hätten können. Diese Voraussetzung ist der unter 2. dargestellten ähnlich. Slowenien unterscheidet vier verschiedene Fälle der Tatbegehung: 1. dass die Straftat in der Ausführung eines Beschlusses oder eines Auftrages des Managements oder der Aufsichtsorgane besteht; 2. dass das Management oder Aufsichtsorgane den Täter zur Tat veranlasst oder ihn dazu ermächtigt hat; 3. dass die juristische Person über durch die Straftat erlangte Vermögenswerte verfügt oder solche Gegenstände benutzt; 4. dass das Management oder Aufsichtsorgane ihrer Aufsichtspflicht über Mitarbeiter nicht nachgekommen sind. In Griechenland kommt es nicht darauf an, wer die Tat begangen hat. 29 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN In der Schweiz kommt die Verantwortlichkeit von Unternehmen für fast alle Delikte nur dann zur Anwendung, wenn die Tat keiner bestimmten natürlichen Person zugerechnet werden kann. Nur bei bestimmten Delikten (Geldwäsche, kriminelle Organisation, Korruption) ist – entsprechend internationalen Verpflichtungen – eine Verantwortlichkeit von Unternehmen unabhängig von der Strafbarkeit natürlicher Personen unter der zusätzlichen Voraussetzung vorgesehen, dass nicht alle organisatorischen Vorkehrungen zur Verhinderung solcher Taten getroffen wurden. In Ungarn gibt es neben 1. und 2. noch einen dritten Fall: wurde die Tat nicht von einem Mitglied oder Angestellten der juristischen Person, sondern einem Außenstehenden begangen, und hat die juristische Person durch die Tat einen Vermögensvorteil tatsächlich erlangt, so ist sie verantwortlich, wenn eine Person in Führungsposition von der Tat gewusst hat. C. Bestimmte Straftat? In Dänemark, Island genügt der Nachweis, dass irgendeine für die juristische Person tätige Person die Straftat begangen hat, sie muss nicht namentlich feststehen. In Belgien ist der Nachweis einer von einem bestimmten Angehörigen der juristischen Person begangenen Straftat nicht erforderlich. In den meisten Staaten ist die Verurteilung der natürlichen Person nicht Voraussetzung (Finnland, Frankreich, Dänemark, Island, Schweden, Norwegen, Portugal, Deutschland, Griechenland, Italien, Niederlande, Schweden, Slowenien, Estland, Litauen, Österreich, Rumänien). In manchen Staaten sieht das Gesetz ausdrücklich vor, dass die juristische Person auch bestraft werden kann, wenn der Täter nicht identifiziert werden kann (Finnland, Island, Italien) oder aus anderen Gründen nicht bestraft werden kann (Finnland, Italien, Norwegen). Dagegen ist die Verurteilung der natürlichen Person in Ungarn und Polen Voraussetzung für die Verhängung von Strafen gegen die juristische Person (Ungarn) bzw sogar schon für die Verfolgung der juristischen Person (Polen). Eine Ausnahme von diesem Grundsatz gilt in Ungarn für den Fall, dass die Verurteilung durch Tod oder Geisteskrankheit des Täters nicht möglich ist. In Polen sind bestimmte verfahrensbeendigende Entscheidungen einer formellen Verurteilung gleichgestellt, zB die freiwillige Unterwerfung des Täters unter eine Strafe oder die bedingte Verfahrenseinstellung. In Bulgarien ist die Einleitung eines Verfahrens gegen eine juristische Person grundsätzlich erst möglich, wenn gegen das Individuum Anklage erhoben wurde; Ausnahmen gelten, wenn die Verfolgung des Individuums wegen Verjährung, Tod, Geisteskrankheit oder Amnestie nicht möglich ist. 30 Die Strafbarkeit von juristischen Personen in Europa: Ein Überblick VI. Ausnahmen: In Belgien schließen die Bestrafung einer natürlichen und der juristischen Person einander aus (es ist jene von den beiden zu bestrafen, der schwerere Schuld anzulasten ist); beide sind jedoch dann zu bestrafen, wenn die natürliche Person wissentlich („sciemment“) und willentlich („volontairement“) gehandelt hat. In der Schweiz schließt für die meisten Delikte die Verurteilung einer natürlichen Person die Verantwortlichkeit der juristischen Person aus (oben V.B.4.) VII. Einzelne Rechtsordnungen enthalten besondere Regelungen, wie die Verantwortlichkeit in der Gründungsphase, bei Umwandlungen und bei Auflösung der juristischen Person zu handhaben ist: Belgien, Frankreich (Auflösung), Slowenien, Kroatien, Österreich. VIII. A. Geldstrafen Bei der Bestimmung der Höhe der Geldstrafe gibt es zahlreiche unterschiedliche Modelle. 1. Viele Staaten sehen einen fixen Höchstbetrag vor, der für alle Delikte gilt, zB Finnland (850.000 €), Schweden (10 Mio Kronen = ca. 1 Mio € – seit 200620); früher 3 Mio Kronen), Schweiz (5 Mio Franken = ca. 3,2 Mio €), Estland (250 Mio Kronen = ca. 16 Mio €), Litauen (1.250.000 Litas = ca. 360.000 €), Malta (500.000 Liri = ca. 1,17 Mio €), Bulgarien (1 Mio Lev = 500.000 €), Rumänien (2 Mio Leu = 480.000 €). In Lettland kann eine Buße bis zum Zehntausendfachen des monatlichen 20) Gesetz 283/2006. 31 Fritz Zeder Fast alle Rechtsordnungen sehen (in Übereinstimmung mit den internationalen und EU-Rechtsakten) vor, dass die Bestrafung der juristischen Person neben jene der natürlichen Person treten kann; in manchen Staaten sieht dies das Gesetz ausdrücklich vor (Frankreich, Niederlande, Estland, Litauen, Polen, „Mazedonien“, Österreich, Bulgarien, Rumänien), in den meisten anderen ergibt sich dies aus der Gesamtregelung. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Mindesteinkommens (dieses betrugt im 1. Halbjahr 2005 116 €21)), also bis zu 1,16 Mio € verhängt werden. 2. Andere Staaten kennen zwar ebenso einen einheitlichen Höchstbetrag, der jedoch im Hinblick auf den Gewinn aus der Tat oder den durch sie verursachten Schaden überschritten werden kann: Deutschland (1 Mio € – seit 200222), früher 500.000 €), Slowenien (150 Mio Tolar = ca. 630.000 €; die Geldstrafe kann aber bis zum Zweihundertfachen des Gewinns oder des Schadens bemessen werden). In Griechenland ist primär eine Strafe bis zum Fünffachen des Gewinns aus der Tat zu verhängen; nur wenn dieser nicht festgestellt werden kann, kann die Strafe mit bis zu 2,9 Mio € festgesetzt werden. 3. In Ungarn kann die Geldstrafe bis zum Dreifachen des Gewinns aus der Tat bemessen werden, mindestens jedoch mit 500.000 Forint (ca. 2.000 €). 4. In Polen kann über juristische Personen grundsätzlich eine Geldstrafe bis zu 10 % des Jahresgewinns verhängt werden; ist der Jahresgewinn jedoch niedriger als 1 Mio Zloty (ca. 250.000 €) oder macht die juristische Person Verlust, so ist die Geldstrafe mit bis zu 10 % der Aufwendungen zu bemessen. Bei bestimmten Delikten tritt an die Stelle der Obergrenze von 10 % eine Grenze von 8 oder 5 %. 5. Einzelne Staaten sehen unterschiedliche Strafhöhen je nach dem zugrundeliegenden Delikt vor: In Frankreich kann die Geldstrafe bis zum Fünffachen der für natürliche Personen vorgesehenen Höchststrafe betragen; die Höchststrafe beträgt etwa für aktive Bestechung ca. 760.000 €, für Betrug ca. 1,1 Mio € und für Drogenhandel 38 Mio €. 6. Italien, Portugal und Österreich wenden ein Tagessatzsystem an, wobei die Anzahl der Tagessätze für die einzelnen Delikte unterschiedlich groß ist; die Höhe des Tagessatzes wird nach der wirtschaftlichen Leistungsfähigkeit der juristischen Person bemessen. In Italien sieht das Durchführungsgesetz vor, dass die Anzahl der Tagessätze (höchstens 1000) im Einzelfall nach der Schwere der Tat, nach dem Grad der Verantwortlichkeit der juristischen Person sowie nach ihren Bemühungen festzusetzen ist, die Folgen der Tat gutzumachen und weitere Taten zu verhindern. Die höchstmögliche Geldstrafe beträgt in Italien ca. 1,5 Mio €. In Portugal richtet sich die Anzahl der Tagessätze nach der im Gesetz vorgesehenen 21) Quelle: Eurostat. 22) Gesetz vom 22. 8. 2002, dBGBl. 2002, 3387. 32 Die Strafbarkeit von juristischen Personen in Europa: Ein Überblick Freiheitsstrafdrohung; der für schwere Wirtschaftsstraftaten üblichen Freiheitsstrafdrohung von acht Jahren entsprechen 2920 Tagessätze, wodurch die Geldstrafe maximal ca. 13 Mio € betragen kann. Viele Staaten sehen weitere Sanktionen gegen juristische Personen vor. Beispielsweise kennt Italien: ¾ Die Untersagung der Ausübung einer Tätigkeit; ¾ Widerruf oder Suspendierung einer Bewilligung oder Konzession; ¾ Verbot, mit öffentlichen Einrichtungen Verträge abzuschließen; ¾ Ausschluss und Entzug von Finanzhilfen und Beihilfen; ¾ Verbot, für Güter oder Dienstleistungen zu werben; ¾ Urteilsveröffentlichung. In mehreren Staaten ist auch die Auflösung der juristischen Person vorgesehen. IX. Die Ergebnisse der vergleichenden Darstellung lassen sich wie folgt zusammenfassen: ¾ Während eine Verbandsverantwortlichkeit früher mittels einzelner Bestimmungen in einem bestehenden Gesetz (meist: Strafgesetzbuch) verankert wurde, hat sich in den letzten Jahren eine Tendenz zur Schaffung eines gesonderten Gesetzes ergeben, in dem materiellrechtliche wie Verfahrensbestimmungen vereint sind (Slowenien, Ungarn, Italien – wenn auch nur als Verordnung –, Polen, Kroatien, Österreich). ¾ Nur ein Staat (Griechenland) hat ein eindeutig verwaltungsstrafrechtliches Modell, fünf haben Mischsysteme (Deutschland, Polen, Spanien, Italien, Bulgarien). Alle übrigen Staaten haben ein strafgerichtliches Modell. ¾ Einen eingeschränkten Kreis von Delikten erfassen sieben Staaten; sechs Staaten kennen umfassende Listen; die übrigen Staaten erfassen alle Delikte. ¾ Mehr als die Hälfte der Staaten beschränkt sich nicht auf juristische Personen strictu sensu. ¾ Bei den Voraussetzungen der Verantwortlichkeit zeigt sich eine geradezu unglaubliche Vielfalt: Bei der Zurechnung der Tat zum 33 Fritz Zeder B. Andere Sanktionen TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN ¾ ¾ ¾ ¾ Verband können zwei große Gruppen von Staaten unterschieden werden: die eine verwendet grundsätzlich ein Kriterium wie zu Gunsten/im Auftrag/im Namen/im Interesse; die andere begnügt sich mit einem weniger konkret umschriebenen Zusammenhang. Daneben bestehen andere Modelle. Beim Personenkreis, an dessen Tat angeknüpft wird, begnügt sich eine Gruppe von acht Staaten mit der Tat irgendeiner für den Verband tätigen Person. Die meisten anderen Staaten folgen – mehr oder weniger explizit – dem Modell der EU-Rechtsakte (zwei Fälle der Verantwortlichkeit: Begehung des Delikts durch eine Person in Führungsposition; Begehung eines Delikts durch Mitarbeiter und mangelnde Überwachung oder Kontrolle einer Person in Führungsposition). Die Verurteilung der natürlichen Person ist in fast allen Staaten nicht Voraussetzung. Fast alle Staaten sehen vor, dass die Bestrafung des Verbandes neben jene der natürlichen Person treten kann. Bei der Bestimmung der Höhe der Geldstrafe gibt es zahlreiche unterschiedliche Modelle. Am häufigsten ist ein fixer Höchstbetrag, der für alle Delikte gilt; die Höhe variiert jedoch zwischen 500.000 € und 16 Mio €. Einzelne Staaten beziehen sich auf den Gewinn aus der Tat oder den durch sie verursachten Schaden. Vereinzelt wird die Höchststrafe mit einem Prozentsatz des Jahresgewinns oder gestaffelt je nach dem Delikt festgesetzt. In drei Staaten wird ein Tagessatzsystem angewendet. Bei nicht wenigen Staaten sind Zweifel angebracht, ob sie die Vorgaben der EU-Rechtsakte erfüllen: So ist der generelle Ausschluss aller Fahrlässigkeitsdelikte (Ungarn) nicht mit allen Rahmenbeschlüssen vereinbar. In mehreren Staaten lösen Mitarbeitertaten eine Verantwortlichkeit von juristischen Personen nicht (oder nicht bei allen Delikten) aus (Vereinigtes Königreich, Irland, Malta). Der Umstand, dass es in Italien und Polen bei Taten von Entscheidungsträgern auch darauf ankommt, dass Organisationsmängel vorliegen, ist ebenfalls mit den EU-Rechtsakten nicht in Einklang zu bringen. Die EU-Rechtsakte verbieten es auch, dass die Bestrafung einer natürlichen Person die Verantwortlichkeit der juristischen Person ausschließt; so aber in Belgien und in der Schweiz (das allerdings an die EU-Vorgaben nicht gebunden ist). Schließlich kann bei den in einigen Staaten angedrohten Höchststrafen bezweifelt werden, ob es sich um wirksame, angemessene und abschreckende Sanktionen handelt. 34 Die Strafbarkeit von juristischen Personen in Europa: Ein Überblick In Zukunft ist aber zu erwarten, dass der Druck auf jene Mitgliedstaaten steigen wird, die die Anforderungen der EU-Rechtsakte nicht erfüllen: Einerseits weil Bestimmungen über die Verantwortlichkeit juristischer Personen mittlerweile nicht nur in Rahmenbeschlüssen, sondern auch in zwei Richtlinien23) enthalten sind, deren Umsetzung im Wege eines Vertragsverletzungsverfahrens durchgesetzt werden kann. Andererseits ermöglichen die neuen primärrechtlichen Grundlagen (Vertrag von Lissabon) nach einer Übergangsfrist von fünf Jahren auch Vertragsverletzungsverfahren in Bezug auf alte Rechtakte24) , also auch auf Rahmenbeschlüsse. Abgesehen davon scheint aber im Hinblick auf einen EU-weiten Gleichheitsgrundsatz, aber auch auf die hohe Wettbewerbsrelevanz von Verbandsverantwortlichkeit eine weitere Angleichung der Bestimmungen der Mitgliedstaaten durchaus erstrebenswert und sinnvoll 25). Hon.-Prof. Dr. Fritz Zeder, Dr. iur. (Wien), D.E.A. Strafrecht (Paris), ist Leiter der Abteilung II.2 in der Straflegislativsektion im Bundesministerium für Justiz und Honorarprofessor für Strafrecht und Strafprozessrecht an der Universität Wien. Kontakt: [email protected]. Rakúske spolkové ministerstvo spravodlivosti, Viedeň, Honorárny profesor pre trestné právo, Univerzita Viedeň 23) RL 2008/99/EG v 19. 11. 2008 über den strafrechtlichen Schutz der Umwelt (ABl L 2008/328, 28); RL 2009/123/EG v 21. 10. 2009 zur Änderung der RL 2005/35/EG über die Meeresverschmutzung durch Schiffe und die Einführung von Sanktionen für Verstöße (ABl L 2009/280, 52). 24) Art 10 Abs 1 und 3 Protokoll (Nr 36) über die Übergangsbestimmungen, ABl C 2008/115, 322. 25) Ein Modell entwirft von Bubnoff, Ein eigenständiges Verbandssanktionenrecht – Europäische Gestaltungsvorgaben, Ansätze und Anregungen, ZEuS 2004, 447. 35 Fritz Zeder Die harmonisierende Wirkung der EU-Rechtsakte ist offensichtlich bisher begrenzt; selbst unter den Regelungen, die erst in den letzten Jahren entstanden sind, weichen einzelne von den Vorgaben der EU ab. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN | MODELY TRESTNÍ ODPOVĚDNOSTI PRÁVNICKÝCH OSOB V RŮZNÝCH PRÁVNÍCH SYSTÉMECH (SE ZAMĚŘENÍM NA SYSTÉMY COMMON LAW) Abstrakt: Trestní odpovědnost právnických osob pochází ze systému common law. Tyto země však nemají jednotný přístup a jednotný model kolektivní trestní odpovědnosti. V úvahu přicházejí různé formy objektivní nebo specifické subjektivní odpovědnosti, kterou není možno zpravidla porovnávat s odpovědností fyzických osob. Půjde především o následující formy odpovědnosti právnických osob: doktrína strict liability a vicarious liability (absolutní a delegovaná, resp. zástupná odpovědnost), identifikační doktrína - alter ego (osamostatnění), doktrína agregace (kolektivní vedení), moderní holistické teorie. Současné vývojové směry jsou zpravidla kombinací těchto teorií a přístupů, do kterých se promítá především úroveň tzv. korporátní kultury, tedy souhrn všech ukazatelů chování právnické osoby prostřednictvím odpovědných pracovníků nebo jiných osob uvnitř i navenek. Klíčová slova: Trestní odpovědnost právnické osoby, přičitatelnost, doktrína absolutní a delegovaná, resp. zástupná odpovědnost, teorie osamostatnění, doktrína agregace, holistické teorie, současný vývoj odpovědnosti, korporátní kultura 36 Abstract: Criminal liability of legal persons originates from common law systems. These countries do not have the same approach and unified model of collective liability. Under consideration are different forms of objective or specific subjective liability, which cannot be compared with liability of natural persons. The most important forms of criminal liability of legal persons are the doctrines of strict liability and the vicarious liability, the identification theory – alter ego, the doctrine aggregation and modern holistic theories. Contemporary evolutional trends are usually combination of these theories and approaches. The theories and approaches are influence by level so-called corporation culture namely all indicators behaviour of legal entity via responsible officials or different bodies inside and outside. Key words: Criminal liability of legal person, accountability, strict liability and vicarious liability, alter ego liability, aggregation liability, holistic theory, contemporary evolution of liability, corporate culture 1. Angloamerický systém práva Nejstarší prameny o trestní odpovědnosti právnických osob v systémech common law pocházejí z 16. století. Byly však vesměs odmítavé.1) Právníci byli do té doby převážně přesvědčeni, že trestní odpovědnost se vztahuje pouze na fyzické osoby – jednotlivce, neboť právnickým osobám není možno vytýkat morální odsouzeníhodnost jednání.2) I na evropském kontinentu byly postoje převážně negativní. Výjimku představovala ojedinělá francouzská právní úprava z roku 1670,3) která ovšem byla po několika letech zrušena. Podle Hazlitta4) (1821) jsou právnické osoby mnohem víc korumpované a zhýralé než jednotlivci, protože mají více síly k páchání nepravostí a tolik se jich nedotýká jejich špatná pověst nebo hrozba trestu. Nevíme, jestli právě toto byl důvod k úvahám o potřebě zavedení trestní odpovědnosti korporací, 1) Perkins, M. R. Criminal Law, Mineola, New York: The Foundation Press. Inc., 1969, s. 639: korporace není trestná, ale jednotliví její členové ano (předsedající soudce Holt). 2) Coffee, J. C. Jr. Corporate Criminal Liability: An Introduction and Comparative Survey, In Eser, A., Heine, G., Huber, B. (ed.). Criminal Responsibility of Legal and Collective Entities, Freiburg, i. B.: Max-Planck-Institut für Ausländisches und Internationaler Strafrecht, 1999, s. 13. 3) Grande Ordonance Criminelle. 4) Table Talk, World Classics, first.publ. 1901, s. 359. 37 Jaroslav Fenyk Modely trestní odpovědnosti právnických osob v různých právních systémech (se zaměřením na systémy common law) TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN ale od roku 1840 se v Anglii trestní odpovědnost právnických osob skutečně praktikuje.5) Státy se systémem common law tak představují „kolébku“ kolektivní trestní odpovědnosti. Britští autoři zpravidla rozčleňují historický vývoj na několik etap: a) Do roku 1900 (vývoj korporátní struktury a důsledky tohoto vývoje pro odpovědnost), b) 1900 – 1940 (vývoj jednotlivých forem zavinění a vznik tzv. strict liability), c) 1940 – současnost (vývoj teorie alter ego).6) V roce 1842 rozhodoval soud ve věci Regina vs. Birmingham & Gloucester Railway Co., kdy jako právní důsledek porušení zákonem stanovené právní povinnosti byl této společnosti uložen peněžitý trest. Odpovědnost právnické osoby byla objektivní a nebylo třeba dokazovat zavinění v podobě požadované u fyzických osob.7) Koncem 19. století anglické soudy považovaly za v celku přijatelnou myšlenku i to, že označení „osoba“ z pohledu trestněprávního se vztahuje jak na jednotlivce, tak na korporace.8) Příkladem takového přístupu bylo např. ujednání mezi společností Royal Mail Steam Packet Co. vs. Braham (1877). V USA a Kanadě se prosazovala trestní odpovědnost právnických osob v podobě precedentů od počátku 20. století. Soudy vycházely z dosavadní anglické praxe.9) Následující vývoj byl provázen zejména zkoumáním povahy společností, jejich korporátního prostředí tzv. due diligence systému, atd. V posledních deseti letech se v odborných kruzích otevřeně hovoří o enormním nárůstu kriminálních činů, které jsou páchány právnickými osobami a které mají zásadní dopady do hospodářských, finančních nebo sociálních podmínek států a pozornost orgánů činných v trestním řízení, ale i ústředních orgánů států se víc upíná k možnosti trestního řízení proti právnickým osobám jako k určitému východisku ultima ratio.10) 5) Wells, C. Corporations and Criminal Liability. Oxford: 2001, reprinted 2005, s. 94 n. Příslušné předpisy jsou v platnosti od r. 1889, resp. 1915. Srov. i Musil, J. Trestní odpovědnost právnických osob - ano či ne? Trestní právo, 2000, č. 7-8, s. 2. 6) Wells, C. Corporations and Criminal Liability. Oxford: 2001, reprinted 2005, s. 87–105. 7) Wagner, M. Corporate Criminal Liability: National and International Responses, 13. mezinárodní konference Mezinárodní společnosti pro reformu trestního práva: Commercial and Financial Fraud, a Comparative Perspective, Malta, 8. - 12. 7. 1999. 8) Wells, C. Corporations and Criminal Liability. Oxford: 2001, reprinted 2005, s. 86. Srov. též Criminal Law Act 1827 a Interpretation Act 1887, section 2(1). 9) Příkladem takového rozhodnutí může být rozhodnutí ve věci New York Central & Hudson River Railways Co. vs. United States (1909). 10) Wagner, M. Corporate Criminal Liability: National and International Responses, 13. mezinárodní konference Mezinárodní společnosti pro reformu trestního práva: Commercial and Financial Fraud, a Comparative Perspective, Malta, 8. - 12. 7. 1999, s. 2. 38 Předností anglosaské, resp. angloamerické, právní kultury z tohoto pohledu je skutečnost, že zde neexistuje kodifikované trestní právo hmotné a trestní právo procesní, i když způsob tvorby práva se systém od systému odlišuje. Z hlediska právní teorie a základů trestní odpovědnosti jsou tyto systémy méně precizní než kontinentální evropské modely, zejména pokud jde o otázky zavinění, jakožto vnitřního subjektivního stavu fyzických osob, jenž se u právnické osoby vyskytuje v podobě zcela specifické a s fyzickou osobou nesrovnatelné. Tato charakteristická povaha zemí s common law a její výrazná flexibilita, umožňují přehlížet některé dogmatické přístupy, které jsou typické pro kontinentální kodifikované právo a kontinentální právní teorii a které jsou jednou z hlavních příčin odmítání trestní odpovědnosti korporací. Kontinentální pokusy zavést trestní odpovědnost právnických osob se ostatně objevují až v posledních desetiletích. Ve všech systémech common law předpokládají základy trestní odpovědnosti uznání viny, podmíněné prokázáním úmyslu (intention), viny vědomé (knowledge) nebo tzv. hrubé nedbalosti (gross recklessness) jako součást subjektivního elementu mens rea – vymezení viny, když zbývající část definice trestného činu tvoří actus reus, tedy objektivní element. Modifikace těchto požadavků na podmínky právnických osob pak vede k odlišným doktrínám, které jsou označovány různým způsobem a pro účely této práce je shodně s některými autory11) rozčleňujeme do následujících kategorií:12) 1. Doktrína strict liability a vicarious liability (absolutní a delegovaná, resp. zástupná odpovědnost) 2. Identifikační doktrína - alter ego (osamostatnění) 3. Doktrína agregace (kolektivní vedení) 4. Moderní holistické teorie 5. Současné vývojové směry Trestní odpovědnost založená na tzv. strict liability a vicarious liability je tvořena těmito dvěma stránkami odpovědnosti. První je tzv. strict liability 11) Např. Wells, C. Corporations and Criminal Liability. Oxford: 2001, reprinted 2005, Schäfer, S. Die Deliktsfähigkeit juristischer Personen (Eine Rechtsvergleichende Untersuchung tur Übertragbarkeit des englischen Modells). Frankfurt am Main: Peter Land GmbH, 2001, Huberová, B. Trestní odpovědnost korporací. Trestní právo, 2000, č. 9, s. 3-5, Musil, J. Trestní odpovědnost právnických osob: Historický vývoj a mezinárodní srovnání, in Pocta Otovi Novotnému. Praha: Codex Praha, 1998, s. 76-98, atd. 12) V podrobnostech srov. Kratochvíl, V. a kol. Kurs trestního práva, trestní právo hmotné, obecná část, 1. vydání, C. H. Beck Praha, 2009, str. 433n, 725n, kde jednotlivé modely jsou rozpracovány podrobněji. 39 Jaroslav Fenyk Modely trestní odpovědnosti právnických osob v různých právních systémech (se zaměřením na systémy common law) TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN (absolutní odpovědnost) platí, že právnická osoba je odpovědná za určité konkrétní jednání, které ovšem musí mít předvídatelný následek. Nevyžaduje tedy konkrétní formu zavinění.. Aby bylo dosaženo požadovaného následku, nedostatek zavinění právnické osoby vychází z konstrukce, podle které se právnické osobě přičítá následek zaviněný osobou fyzickou. Strict liability je z důvodů obtížnosti použití předchozí právní konstrukce doplněna o tzv. prvek vicarious liability (delegovaná, resp. zástupná odpovědnost), který představuje též odpovědnost právnické osoby za jednání jejích pracovníků, jako určitou formu zpřesnění vztahu mezi shora uvedenou jednající fyzickou osobou a osobou právnickou a to do té míry, že se přihlíží k organizační struktuře právnické osoby. Půjde například o vztah vedoucího zaměstnance odpovědného za řízení a kontrolu (péče řádného hospodáře – due diligence system) a zaměstnance, který jedná v zájmu onoho vedoucího a přitom se dopustí protiprávního jednání. V takovém případě odpovídají za protiprávní jednání v trestněprávním slova smyslu jak vedoucí zaměstnanec, pokud je členem vedení právnické osoby, tak i konkrétní právnická osoba, které se jednání podřízeného zaměstnance, resp. vedoucího zaměstnance, přičítá.13) Tato koncepce má však poměrně mnoho slabých míst, protože je založena na různě chápaných institutech. Hlavním rysem je zde především vztah zaměstnanec – vedoucí – společnost, kdy ovšem tyto vazby jsou vykládány v různé míře závislosti nebo naopak volnosti. Úprava odpovědnosti společníků, statutárních orgánů, jednatelů a dalších specificky definovaných osob, které mají vliv na chování společnosti, je v mnoha státech provedena zcela odlišným a mnohdy ne zcela určitým způsobem.14) Anglická právní kultura považuje takovouto formu jako samostatnou a na odpovědnosti fyzické osoby nezávislou variantu odpovědnosti. Ta umožňuje trestní odpovědnost právnické osoby za podvody, zpronevěry, korupce, usmrcení z nedbalosti, atd. Obligatorním prvkem trestní odpovědnosti je zavinění složené z vědomostní a volní složky. Jednání se přičítá právnické osobě přímo. Závislost na jednání fyzických osob i u tohoto modelu přetrvává, ale jen v podobě odpovědnosti za jednání vedoucích pracovníků, kteří mají řídící a kontrolní pravomoci (péče řádného hospodáře – due diligence system). 13) Wells, C. Corporations and Criminal Liability. Oxford: 2001, reprinted 2005, s. 152-154. 14) Závislost je například dovozována z označení master – servant, jakožto vyjádření souboru povinností a práv, nebo v pojetí brain – hand, které má víceméně intelektuální podtext, atd. Teorie vyjadřuje proto k této formě odpovědnosti poměrně značnou skepsi. 15) Huberová, B. Trestní odpovědnost korporací. Trestní právo, 2000, č. 9, s. 3-5. 40 Modely trestní odpovědnosti právnických osob v různých právních systémech (se zaměřením na systémy common law) V tomto případě tedy půjde spíše o osamostatnění odpovědnosti v podobě samostatné sankce a nezávislého řízení vedeného proti právnické a fyzické osobě než o skutečnou nezávislost z hlediska trestní odpovědnosti. 15) Doktrína agregace je založena na způsob vzniku rozhodnutí konkrétní právnické osoby. Podstatou odpovědnosti je rozhodnutí, které je důsledkem projevu vůle více fyzických osob. Je zde vytvářeno tzv. kolektivní vědomí, u něhož se předpokládá, že se váže k předvídatelnému následku. Takové rozhodnutí ovšem musí být učiněno osobami, vybavenými řídící a kontrolní pravomocí (péče řádného hospodáře – due diligence system). Někdy se předpokládá odpovědnost i v případě, když příslušní vedoucí pracovníci (responsible officers) nebyli zcela informováni, avšak každý z nich měl dostatečnou znalost povahy možného následku. v českém právním prostředí bychom snad označili tuto formu zavinění jako nevědomou nedbalost. Již pouhá přítomnost konkrétní osoby při rozhodování je pro tuto formu trestní odpovědnosti dostatečná, což může vést k poměrně bizardním důsledkům z hlediska příčinné souvislosti.16) Mezi moderní holistické teorie náleží především teorie systémové, které jsou představovány v podobě buď organizační nebo kulturní. Jejich charakteristickým rysem je, že nevycházejí pouze z angloamerických kořenů, ale v některých případech odrážejí prvky typické například pro kontinentální – např. francouzské právo. Tyto přístupy vychází ze schématu rozhodovacího procesu uvnitř konkrétní právnické osoby. Čin konkrétní rozhodující a protiprávního jednání se dopouštějící fyzické osoby je považován za součást korporátní praxe a organizace.18) Zde je vyžadována určitá forma zavinění 16) Wells, C. Corporations and Criminal Liability. Oxford: 2001, reprinted 2005, s. 156. 17) Wells, C. Corporations and Criminal Liability. Oxford: 2001, reprinted 2005, s. 156–160. Celia Wellsová zde přejímá terminologii pocházející z prostředí filosofie: Holismus (z řeckého to holon, celek) je filosofický názor nebo směr, který zdůrazňuje, že všechny vlastnosti nějakého systému nelze určit nebo vysvětlit pouze zkoumáním jeho částí. Naopak celek podstatně ovlivňuje i fungování nebo podobu svých částí. Tuto zásadu vyslovil poprvé Aristotelés v Metafysice: “Celek je víc než souhrn jeho částí.“ Tak například věta je víc než jen pouhý soubor slov, organismus je víc než souhrn jeho orgánů nebo buněk. Holismus jako filosofický směr vznikl ve 20. století jako reakce na redukcionismus a analytické postupy empirických věd. Pojem poprvé použil jihoafrický politik Jan Smuts roku 1926 – viz internetová encyklopedie Wikipedia. 18) Huberová, B. Trestní odpovědnost korporací. Trestní právo, 2000, č. 9, s. 3-5. 41 Jaroslav Fenyk Jedná se o omezený způsob odpovědnosti, protože s nárůstem komplikované korporátní struktury (holdingové společnosti, filiálky, apod.) je její použití obtížné, ne-li zcela vyloučené. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN a vina je přičítána právnické osobě v případě, kdy právnická osoba (jednání vrcholného vedení nebo širší skupiny vyšších vedoucích pracovníků) konkludentně nebo výslovně uložila, povolila nebo tolerovala jednání vedoucí ke spáchání trestného činu.19) Zvláštní forma této odpovědnosti vychází z idejí tzv. korporátní kultury, jejíž povaha je určována stanovisky, směry, zásadami, postupy, tedy celkovou praxí, která je uplatňována v rámci právnické osoby, kterou byl čin spáchán. Taková pravidla nemusí být vyjádřena ani v písemné podobě, ale postačí, když jsou fakticky uplatňována. Příkladem může být korupční prostředí, prostředí příznivé podvodům, zpronevěrám, účetním machinacím, atd. Zde bude právnická osoba odpovídat za jednání všech zaměstnanců, pokud bude v příčinné souvislosti s uplatňováním uvedené korporátní kultury. Většina autorů se ovšem shoduje na tom, že dokazování znaků protiprávního jednání v podobě trestného činu na základě těchto teorií bude poměrně obtížné a povede zpravidla k nejednoznačným výsledkům. 2. Současné vývojové směry Trestní odpovědnost právnických osob není ani v oblasti angloamerického práva ukončený proces. V teorii i praxi se vedou stále intenzivní diskuse, zejména o povaze právnických osob, které by měly podléhat trestní odpovědnosti, o formách subjektivní stránky a konečně o výčtu trestných činů, na který by se tato odpovědnost měla vztahovat. Předmětem zkoumání je zejména otázka míry tzv. přípustného rizika ve vztahu k hrubé nedbalosti, otázka aplikace trestní odpovědnosti v oblasti ochrany zdraví, života (manslaughter), bezpečnosti osob a životního prostředí, jakož i trestná činnost v oblasti podvodů, zpronevěr případy korupce nebo v podobě porušování pravidel hospodářské soutěže. Zcela nově se objevuje dokonce možnost trestní odpovědnosti právnické osoby za určité typy úmyslného usmrcení (corporate killing).20) Tyto návrhy jsou ovšem podrobovány časté kritice zejména z hlediska problematiky dokazování, ale také pro přepínání trestní represe, protože výsledky v civilním právu bývají mnohem hmatatelnější. Anglie a Wales nemá zcela jednotný přístup k trestní odpovědnosti právnických osob a možná právě proto je odpovědnost právnických osob podrobován časté kritice. V převážné většině případů platí, že společnost může být odpovědna za některé trestné činy na základě doktríny o tzv. absolutní odpovědnosti (strict liability). Právnická osoba podle této koncepce 19) Wells, C. Corporations and Criminal Liability. Oxford: 2001, reprinted 2005, s. 156-160. 20) Wells, C. Corporations and Criminal Liability. Oxford: 2001, reprinted 2005, s. 120-12 – viz též návrh Law Commission Report 237/1996, kde se rozlišuje hrubá nedbalost (gross carelessness) od úmyslného usmrcení (corporate killing), které lze přičítat právnické osobě například v případech porušení předpisů v dopravě. 42 Modely trestní odpovědnosti právnických osob v různých právních systémech (se zaměřením na systémy common law) V případě těch trestných činů, které vyžadují pro trestní odpovědnost právnické osoby element viny, může nastupovat delegovaná odpovědnost (vicarious liability), za podmínky, že čin souvisí s obchodní právní úpravou nebo s úpravou trhu. Pro závažné trestné činy zahrnující element viny (zabití) může být společnost odpovědna pouze v případě, pokud se vztahuje k jednání vysoce postaveného zaměstnance společnosti. Zde se jedná o tzv. identifikační doktrínu (alter ego), odvozenou od Corporate Manslaughter and Corporate Homicide Act 2007.21) Model trestní odpovědnosti právnických osob v Austrálii je poměrně složitý, protože se jedná o kombinaci tří využívaných doktrín, a to jednak identifikační doktríny, jednak doktríny delegované odpovědnosti (vicarious), k nimž přistupuje model založený na tzv. kolektivním vědomí. Dále jsou používány některé prvky holistických teorií (teorie korporátní kultury), které co do důsledků odpovědnosti převažují. Rozhodovací praxe soudů vychází především z trestního zákona z roku 1995 (oddíl 12.3 odst. 2). Korporátní kultura je podle rozhodovací praxe soudů odrazem korporátní politiky, pravidel a skutečné praxe. Může jít o psaná nebo nepsaná pravidla. 22) Právní úprava ovšem není takto široká a i když předpokládá především odpovědnost vyvozenou z korporátní kultury, rozhodovací praxe soudů se často přiklání k potřebě vytvořit i pro právnickou osobu schéma, které je podobné systému zavinění (mens rea- actus reus) běžně vyžadovaného u osob fyzických. Proto se australská praxe často blíží modelu, kde se právnické osobě přičítá subjektivní stránka, která byla prokázána osobě fyzické, a to zejména tehdy, když je ke spáchání trestného činu potřeba specifické formy zavinění (poškozovací úmysl, atd.). Od toho se odvíjí možnost kvalifikovat jednání právnické osoby podle příslušného ustanovení zvláštní části trestního zákona.23) Vždy je ovšem podmínkou, aby právnická osoba konkludentně nebo výslovně spáchání činu připustila, a že požadavek péče řádného hospodáře (due diligence system) na základě důkazního stavu nebyl naplněn. 24) 21) Law Commission UK, project of Corporate Criminal Liability, 7/2008, viz též Tesco Supermarkets vs. Nattrass (1972). 22) McConvill, J., Bagaric, M. Criminal responsibility based on complicity among corporate offenders (2004) 16 Australian Journal of Corporate Law 172, Stuart, D. Punishing Corporate Criminals with Restraint: Criminal Law Forum, sv. 6, č. 2, s. 253. 23) Law Reform Commission, New South Wales, Report 102 (2003) Sentencing: Corporate offenders, 2003, č. 6. 24) Criminal Code Act, 1995, § 12.3(3). 43 Jaroslav Fenyk má vlastní vůli a vlastní jednání, která se odvozují od její řídící mysli (directing mind), která ovšem je podle rozhodovací praxe soudů odvislá od řídící mysli vedoucích pracovníků společnosti. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Používání trestní odpovědnosti právnických osob v Kanadě je založeno na tzv. strict liability, ovšem je typické i tím, že se využívá i tzv. koncepce řídící mysli (directing mind). Odpovědnost může být delegována na nižší úroveň v rámci organizace společnosti. Rozhodovací praxe soudů se v tomto opírá o případ Dredge & Dock Co. Ltd. vs. The Queen (1985), který vyžaduje zjištění korporátní viny tímto způsobem. Některá jiná rozhodnutí soudů vyžadují stále, aby delegace byla provedena jen na vyšší řídící články.25) Soudy přihlížejí vždy k míře, v jaké je konkrétní zaměstnanec způsobilý svým rozhodnutím ovlivnit chování společnosti, korporátní politiku a jaký dopad má takováto politika v konkrétním případě.26) Podle federálního práva USA je právnická osoba odpovědná za jednání kteréhokoli zaměstnance, pokud bylo provedeno v rámci jeho pracovních povinností a ve prospěch společnosti. Není rozhodující, zda zaměstnanec porušuje korporátní politiku nebo výslovně stanovené příkazy a zákazy.27) Jde o formu tzv. vicarious liability (delegovaná odpovědnost – viz výše), kdy společnost odpovídá za chování svých zaměstnanců. Tato odpovědnost nastupuje i v případě, že vedení společnosti zavedlo a aplikuje dlouhodobě dobrou korporátní kulturu a přijalo opatření, která zcela odpovídají požadavkům prevence před pácháním trestných činů. Znamená to, že společnost je zcela a objektivně odpovědna za jednání svých zaměstnanců. Podle současných právních názorů tedy společnost nemůže udělat nic proto, aby se zbavila odpovědnosti za trestný čin, pokud zaměstnanec trestný čin spáchá. Vedoucí pracovníci vědí, že ať provedou jakákoli opatření v rámci vnitřní kontroly, ať zavedou sebelepší vnitřní korporátní kulturu, přesto společnost v případě porušení pravidel zaměstnancem v rámci výkonu jeho pracovní činnosti bude plně odpovědná. Tedy dobrá korporátní kultura, provádění kontrol a jiných opatření nemohou společnost vyvinit. To je také jeden z důvodů časté kritiky systému, která poukazuje na demotivující element této formy odpovědnosti.28) 3. Trestní sankce ukládané právnickým osobám S trestní odpovědností právnických osob souvisí bezprostředně problém kriterií, jimiž se soudy řídí při stanovení druhu a výměry trestu. Ve státech se systémem common law jsou pro potřebu a pomoc obecným soudům v tomto směru vydávány směrnice pro ukládání trestů (sentencing guidlines), které 25) Civilní rozhodnutí The Rhone vs. The Peter A. B. Widener (1993). 26) Stessens, G. Corporate Criminal Liability: A Comparative Perspective. International and Comparative Law Quarterly, sv. 43, 1994, č. 7, s. 497n. 27) U.S. v. Hilton Hotels Corp., 467 F.2d 1000, 1007 (9th Cir. 1972). 28) Hasnas, J. Rethinking Vicarious Criminal Liability: Corporate Culpability for White-Collar Crime. Washington: Herigate Foundation, 2006, č. 1195. 44 Modely trestní odpovědnosti právnických osob v různých právních systémech (se zaměřením na systémy common law) Celkově z jednotlivých systémů trestní odpovědnosti právnických osob vyplývá, že při ukládání sankcí právnickým osobám soudy přihlížejí k povaze a rozsahu účasti vedení na spáchání trestného činu, k formě zavinění, postavení pachatele trestného činu v rámci právnické osoby, závažnosti a rozsahu trestné činnosti, ekonomickým, společenským důsledkům trestného činu, postupům přijatým právnickou osobou k zamezení další trestné činnosti nebo k nahrazení způsobené škody, míře spolupráce při vyšetřování trestné činnosti a k významu a skutečnému postavení právnické osoby na trhu. V případě, že byl trestný čin spáchán členem vedení nebo statutárního orgánu, soud přihlíží i k míře majetkové účasti pachatele ve společnosti. 4. Závěr Trestní odpovědnost právnických osob vyžaduje řešení celé řady složitých otázek. Náleží mezi ně problémy kriminologické (důvody pro zavedení trestní odpovědnosti), otázka subjektu trestného činu (které právnické osoby budou podléhat trestní odpovědnosti, jaký bude vztah mezi trestností právnické a fyzické osoby), rozsah kriminální represe (které skutkové podstaty budou relevantní), konstrukce zavinění, problematika druhu a výměry sankcí (tresty a ochranná opatření). To jsou ovšem zásadní společenské, historické, právní a komplexní otázky, jejichž forma i obsah se stát od státu liší a je proto velmi obtížné dosáhnout v oblasti trestní odpovědnosti právnických osob jednotného přístupu, i když globalizace kriminality k takovému řešení zjevně vybízí. Používání trestní odpovědnosti právnických osob v systémech common law umožňuje především zvláštní povaha tohoto právního prostředí, která předpokládá flexibilní přístup k základům trestní odpovědnosti. Odpovědnost vychází z několika modelů, které jsou většinou odrazem ekonomického systému konkrétní země a odrážejí se v nich především vnitřní poměry právnické osoby (due diligence, korporátní politika, korporátní struktura, korporátní kultura, apod.) jako náhrada subjektivního elementu skutkové podstaty trestného činu. Tvůrčí a pružné právní prostředí je základním prostředkem, kterým se systém vyrovnává s problémy, který tíží legislativce 29) Mrazek, J., C. Jr. Organizational Sentencing. American Criminal Law Review, v. 33, n. 3, s. 1065-1078. 45 Jaroslav Fenyk současně mají zabránit nejednotné praxi. Jako kriteria jsou mezi jinými uváděny často:29) ¾ následek činu ¾ forma a míra viny ¾ míra narušení společnosti a odchylky jejího chování od normálního stavu. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN kontinentální Evropy, odkázané na prostředí psaného práva. I přes výrazné odlišnosti může být v řadě ohledů common law pro Evropu nepochybně inspirující. Prof. JUDr. Jaroslav Fenyk, Ph.D., DSc. Fakulta práva Bratislavské vysoké školy práva, Právnická fakulta Masarykovy univerzity v Brně Fakultät für Rechtswissenschaften, Hochschule der Rechtswissenschaften zu Bratislava Rechtswissenschaftliche Fakultät der Masaryk Universität in Brno 46 Die Strafbarkeit von juristischen Personen in Europa: Ein Überblick RIEŠENIA PROBLEMATIKY TRESTNEJ ZODPOVEDNOSTI PRÁVNICKÝCH OSÔB V EURÓPSKOM PRIESTORE A ÚVAHY DE LEGE FERENDA Abstrakt: Článok sa zaoberá otázkami trestnej zodpovednosti právnickej osoby v trestnom konaní z hľadiska porovnania právnych úprav niektorých štátov Európskej únie ako aj návrhmi na zavedenie trestno-právnej zodpovednosti právnických osôb do systému slovenského trestného práva, ktoré však neboli prijaté. Kľúčové slová: Trestná zodpovednosť právnických osôb, spôsoby legislatívno-právnych úprav, Občiansky zákonník, Obchodný zákonník Abstract: The article is devoted to the problems of the legal entity’s criminal responsibility in the criminal proceedings from the point of view of the different legal systems of the members of the European Union. From the historical point of view also some attempts to adopt the criminal responsibility of the legal entities in the Slovak legal system are mentioned, although these attempts have failed. 47 Ivan Šimovček Adrián Jalč | TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Key words: Criminal liability of legal entities, methods of different legal regulations, Civil Code, Commercial Code Právnická osoba je právnou fikciou. Napriek tomu v ostatných desaťročiach už sa neopakujú námietky proti jej zodpovednosti založené na argumentu, že právnická osoba nemôže samostatne konať. Právne systémy po celom svete uznávajú, že právnické osoby majú spôsobilosť k právnym úkonom, spôsobilosť k právam a k povinnostiam a teda aj spôsobilosť k zodpovednosti, čo je najčastejšie povinnosť niesť dôsledky za porušenie svojej povinnosti. Právnické osoby pôsobia ako orgány štátnej moci, orgány štátnej správy, riadia a realizujú výrobu, obchod, kultúru, zdravotníctvo, oznamovacie prostriedky i občiansku aktivitu. Slovenský právny systém bežne upravuje ich zodpovednosť podľa občianskeho práva, obchodného práva, pracovného práva či podľa správneho práva. Takto vymedzená zodpovednosť právnických osôb však novým spoločenským podmienkam nepostačuje. Do kriminality v celosvetovom meradle, v nových doteraz nepoznaných formách je zapojený aj majetok a činnosť právnických osôb, pričom pri ich rozptýlenej štruktúre riadenia sa vytráca alebo väčšinou nie je možno zistiť zodpovednosť individuálnych fyzických osôb. Preto je príznačný celosvetový trend kumulovať trestno-právnu zodpovednosť právnických osôb aj fyzických osôb pre zvýšenie efektívnosti regulatívneho účinku trestného práva. V podmienkach Slovenskej republiky možno vyvodiť trestnú zodpovednosť len proti fyzickým osobám na princípe zavineného konania. V prípadoch korupcie (ale aj v iných prípadoch ako napr. poškodzovanie životného prostredia) sa však ukazuje, že je nevyhnutné postihnúť nielen jednotlivých pracovníkov právnickej osoby /jej štatutárne orgány/, ale aj samotné organizácie a to až do zákazu ich činnosti. Uvedený návrh, ktorý bol súčasťou rekodifikácie Trestného zákona z roku 2005, nevylučoval trestnú zodpovednosť fyzickej osoby súčasne s trestnou zodpovednosťou právnickej osoby za predpokladu, že by muselo dôjsť k naplneniu všetkých znakov skutkovej podstaty vo vzťahu k fyzickej aj k právnickej osobe. Otázka trestnej zodpovednosti právnických osôb bola a je v súčasnosti pomerne často diskutovaná. Existuje však viac často protichodných názorov na riešenie tejto problematiky. Viaceré európske štáty (Francúzsko, Dánsko, Holandsko, Belgicko, Slovinsko) zaviedli trestnú zodpovednosť právnických osôb v len posledných desiatich rokoch na rozdiel od Anglicka, kde je trestná zodpovednosť právnických osôb zavedená už od polovice minulého storočia. 48 Riešenia problematiky trestnej zodpovednosti právnických osôb v európskom priestore a úvahy de lege ferenda Nie všade sa však tento problém rieši formou úplnej trestnej zodpovednosti. V niektorých štátoch sa trestná zodpovednosť právnických osôb rieši tzv. pseudo-trestnou zodpovednosťou právnických osôb, za ktoré možno uložiť nie tresty ale iné sankcie. Vo Švédsku od roku 1996 sa sankcie voči právnickým osobám približujú k charakteru k ochranným opatreniam a v Španielsku sa obdobné sankcie sa nazývajú „pridané dôsledky“. Tradičná je trestná zodpovednosť právnických osôb v anglosaskom práve, právne tradície a ich predstava o deľbe moci tomuto najlepšie zodpovedajú, ich deliktné normy majú univerzálny charakter a o trestaní rozhodujú nezávislé súdy v súdnom procese.1) Je zrejmé, že v minulosti právnická osoba mohla konať beztrestne, nakoľko trestná zodpovednosť sa týkala len fyzických osôb, t.j. jej štatutárnych orgánov. Ich zavinenie sa však veľmi ťažko dokazovalo v konaní pred súdom. Súčasne zavedenie trestnej zodpovednosti samotných právnických osôb by malo prispieť k zamedzeniu korupčného konania pri verejných obchodných súťažiach.2) Ide však o výrazný prielom do doterajšieho teoretického konceptu zodpovednosti výlučne fyzickej osoby za zavinenie. V tejto súvislosti tiež je nutné upriamiť pozornosť na problematiku, že zavádzanie trestno-právnej zodpovednosti právnických osôb nie je z hľadiska hmotno-právnej teórie úplne bezkonfliktné, pretože narušuje zásadu individuálnej zodpovednosti za zavinenie, zásadu personality trestov za zjavnej neschopnosti právnickej osoby niesť vôľovú zodpovednosť s možnosťou výberu konať v súlade s právom alebo proti právu. Na druhej strane, hlavným účelom zavádzania právnej zodpovednosti právnických osôb 1) Vo Veľkej Británii je koncepcia trestnej zodpovednosti založená na princípe actus non facit reum, nisi mens sit rea, t. j. samo konanie nečiní človeka vinným, pokiaľ však nekonal so zlým úmyslom. Z tohoto pravidla však existujú dve výnimky, ktoré vo svojich dôsledkoch umožnili trestné postihovanie právnickej osoby. Prvá z nich je tzv. strict liability, ktorá pripúšťa vznik trestnej zodpovednosti bez zavinenia, čo je zdôvodňované ochranou verejného záujmu. Nie je tak potrebné preukazovať zavinenie konkrétnej fyzickej osoby, ktorá konala za právnickú osobu, ale k vzniku trestnej zodpovednosti úplne postačí samo porušenie povinností uložených verejnoprávnymi normami regulačnej povahy. Druhou výnimkou je tzv. vicarious liability, čiže zodpovednosť právnickej osoby za protiprávne konanie svojich pracovníkov. Táto zodpovednosť je založená na myšlienke substitučnej trestnej zodpovednosti, kedy právnická osoba v podstate ručí za cudzie zavinenie a je úplne nepodstatné, či sa jedná o vedúceho pracovníka či radového zamestnanca. Princíp vicariuous liability možno však aplikovať len na tie druhy deliktov, ktoré neboli z jeho obsahu vyňaté, nevzťahuje sa tak napr. na delikty proti životu a zdraviu, bližšie pozri: Musil, J.: Trestní odpovědnost právnických osob, Historický vývoj a mezinárodní srovnání, in Pocta prof. JUDr. Otovi Novotnému k 70. narozeninám, Codex, 1998, s. 79. 2) Remišová,A.:Podnikateľská etika a znižovanie korupcie v ekonomike,,TIS2003,s.141. 49 Ivan Šimovček Adrián Jalč Rovnako aj Rada Európy vyzvala už v roku1988 členské štáty Európskej únie, aby zvážili zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN (teda nielen trestnoprávnej) v zahraničí je vyhnúť sa stavu, že právnická osoba nebude potrestaná, ak v dôsledku jej zložitých štruktúr riadenia a organizácie nedôjde k trestného postihu konkrétnej fyzickej osoby. Trestno-právna zodpovednosť právnických osôb je takto v skutočnosti riešením neschopnosti alebo nemožnosti odhaliť páchateľa trestného činu spáchaného v rámci právnickej osoby. Medzinárodné a európske spoločenstvo vidí cestu riešenia v tom, že štáty zavedú trestnú zodpovednosť právnických osôb za trestné činy fyzických osôb. Už v súčasnosti v rámci európskeho priestoru slobody a vzájomnej dôvery prejavujúcom sa v uznávaní cudzích súdnych rozhodnutí sa vyžaduje aby členské štáty Európskej únie uznávali rozhodnutia cudzích štátov, ktoré zaviedli trestnú zodpovednosť právnických osôb za trestné činy fyzických osôb štátmi, ktoré túto trestno-právnu zodpovednosť právnických osôb nezaviedli. Záväzok právnej zodpovednosti právnických osôb za trestné činy fyzických osôb so zastupovacími, rozhodovacími a kontrolnými oprávneniami, alebo pri ktorých tieto osoby zanedbali náležitý dohľad alebo kontrolu voči fyzickým osobám, ktoré tieto trestné činy spáchali a boli im v právnickej osobe pri spáchaní trestného činu podriadené, resp. konali v jej mene, nevyžaduje zavedenie trestno-právnej zodpovednosti právnických osôb. Právne dohovory a rámcové rozhodnutia Rady Európy (Dohovor Rady Európy o praní špinavých peňazí z roku 1990, Dohovor Rady Európy o praní špinavých peňazí a financovaní terorizmu z roku 2005, Rámcové rozhodnutie Rady Európskej únie o uznávaní peňažných sankcií z roku 2005 a Rámcové rozhodnutie Rady Európskej únie o uznávaní konfiškácii z roku 2006) vyžadujú uznanie rozhodnutí cudzích orgánov s trestno-právnou povahou vo veciach peňažných sankcií a prepadnutia majetku voči právnickým osobám orgánmi Slovenskej republiky. Slovenské právne návrhy a koncepty zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb sa najviac približujú právnej úprave Belgicka, kde trestný zákon priznáva trestnú zodpovednosť každej osobe s výnimkou niektorých subjektov verejného práva. Ide predovšetkým o štát, územné správne celky a ďalšie taxatívne uvedené právnické osoby. 3) V roku 2006 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky predložilo vláde návrh zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým reagovalo na vypustenie ustanovení o trestnej zodpovednosti právnických osôb z vládnych návrhov rekodifikovaných trestných kódexov počas ich prerokovania v Národnej rade SR.4) 3) Karabec, Z., Nečada, V., Vlach, J.: Trestní odpovědnost právnických osob – otevřený problém, Trestní právo, 04/2007, s.10. 4) http://www.justice.gov.sk/kop/pk/2005/pk05038_04.pdf 50 Riešenia problematiky trestnej zodpovednosti právnických osôb v európskom priestore a úvahy de lege ferenda Právnická osoba mala byť stíhaná za trestné činy spáchané na území Slovenskej republiky. Rovnako všetky právnické osoby, ktoré mali na našom území sídlo, podnik či organizačnú zložku. alebo tu vykonávali svoju činnosť. Za čin spáchaný na území Slovenskej republiky sa považoval tiež čin spáchaný mimo slovenského územia, pokiaľ k porušeniu záujmu chráneného zákonom došlo či malo dôjsť, hoci len z časti, na území Slovenskej republiky. Trestnou zodpovednosťou právnickej osoby nebola dotknutá trestná zodpovednosť voči fyzickej osobe. Rovnako tak trestná zodpovednosť fyzickej osoby bola nezávislá na vyvodení trestnej zodpovednosti voči právnickej osobe. Pre rovnaký skutok tak mohla byť stíhaná zároveň fyzická i právnická osoba. Návrh obsahoval dva varianty poňatia trestnej zodpovednosti. Prvý variant pripúšťal trestnú zodpovednosť právnických osôb za akýkoľvek trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného zákona, druhý variant obsahoval taxatívny výpočet trestných činov, za ktorých mohla niesť právnická osoba trestnú zodpovednosť. Právnická osoba mala byť zodpovedná za protiprávne konanie za účelom získania prospechu či inej výhody pre túto osobu, ktorého sa dopustil jej štatutárny orgán, dozorný orgán či jej člen, alebo iné osoby oprávnené konať alebo rozhodovať za právnickú osobu. Návrh rovnako obsahoval možnosť uložiť právnickým osobám niektorú z nasledujúcich sankcií: ¾ peňažný trest v rozmedzí od 50 000 až do 500 000 000 Sk; ¾ zrušenie právnickej osoby; ¾ prepadnutie majetku; ¾ prepadnutie veci; ¾ zákaz vymedzenej činnosti; ¾ zákaz alebo obmedzenie prijímať verejné dotácie či subvencie; ¾ zákaz účasti na verejnom obstarávaní; ¾ zverejnenie odsudzujúceho rozsudku. 51 Ivan Šimovček Adrián Jalč Predmetný návrh zákona obsahoval ustanovenia tak hmotno-právnej, ako aj procesno-právnej povahy a v prípade jeho prijatia by sa nachádzal v postavení lex specialis vo vzťahu k Trestnému zákonu a Trestnému poriadku. Všetky právnické osoby podľa daného návrhu mali byť trestne zodpovedné s výnimkou štátu, štátnych orgánov, vrátane Národnej banky Slovenska a medzinárodných organizácií verejného práva. Trestná zodpovednosť právnických osôb s účasťou štátu, štátnych orgánov a medzinárodných organizácií verejného práva alebo právnických osôb spravujúcich či hospodáriacich s majetkom týchto subjektov nemala byť obmedzená. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Mimo týchto sankcií bolo možné uplatniť voči právnickej osobe ochranné opatrenia vo forme zhabania veci či súdneho dohľadu nad jej činnosťou. Predmetný návrh z roku 2006 Národná rada SR neschválila. V roku 2007 Ministerstvo spravodlivosti SR vypracovalo novelu Trestného zákona, v ktorej bola riešená aj trestná zodpovednosť právnických osôb. Oproti predchádzajúcemu spomínanému návrhu daná novela neriešila problematiku trestnej zodpovednosti právnických osôb komplexne. Ukladanie trestov a ochranných opatrení sa výrazne zúžilo. Napríklad právnickej osobe by za pranie špinavých peňazí či podplácanie hrozila len pokuta od 25–tisíc do 50 miliónov korún alebo zhabanie majetku. Iné tresty, napríklad zákaz činnosti či zákaz účasti na verejnom obstarávaní už návrh novely Trestného zákona neobsahoval. Avšak ani táto novela nebola v Národnej rade SR schválená. Na záver treba vysloviť názor, že úvahy o zavedení trestnej zodpovednosti právnických osôb by mali byť očistené od politických zámerov a skorej by sa mali sústrediť na hľadanie optimálneho legislatívneho riešenia. V súčasných politických podmienkach Slovenskej republiky toto zrejme nie je možné a možno konštatovať súčasnú stagnáciu a neriešenie tohto problému. Treba aj upozorniť na určité súvislosti, najmä v súvislosti s prebiehajúcou prípravou rekodifikácie obchodného a občianskeho práva. Základná úprava zodpovednostných vzťahov v rámci právnických osôb a ich vzájomných obchodných a iných činnosti v občianskom resp. obchodnom práve je nevyhnutným predpokladom zavedenia ich trestno-právnej zodpovednosti. Rovnako preferujeme komplexnosť takejto právnej úpravy v rámci novelizácie existujúcich trestných kódexov a preto sa nazdávame, že nie je žiaduce pripravovať do legislatívneho procesu návrhy samostatných zákonov upravujúcich trestnú zodpovednosť právnických osôb. Z hľadiska európskeho práva možno aj dospieť k záveru, že Slovenská republika môže dospieť aj k nezavedeniu trestnej zodpovednosti právnických osôb a k ich sankcionovaniu mimo trestného práva za presného definovania protiprávneho konania. V tejto súvislosti však zostáva problémom skutočnosť, že Slovenská republika sa v prístupových dokumentoch k Európskej únii zaviazala, že deliktuálna zodpovednosť kolektívnych subjektov bude riešiť zavedením trestnej zodpovednosti právnických osôb do vnútroštátnej právnej úpravy. Použitá literatúra Karabec, Z., Nečada, V., Vlach, J.: Trestní odpovědnost právnických osob – otevřený problém, Trestní právo, 04/2007, s.10., 52 Riešenia problematiky trestnej zodpovednosti právnických osôb v európskom priestore a úvahy de lege ferenda Musil, J.: trestní odpovědnost právnických osob, Historický vývoj a mezinárodní srovnání, in Pocta prof. JUDr. Otovi Novotnému k 70. narozeninám, Codex, 1998, s. 79. Remišová,A.: Podnikateľská etika a znižovanie korupcie v ekonomike,TIS2003, s.141. Ivan Šimovček Adrián Jalč http://www.justice.gov.sk/kop/pk/2005/pk05038_04.pdf Prof. JUDr. Ivan Šimovček, CSc. JUDr. Ing. Adrián Jalč, PhD. Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave Rechtswissenschaftliche Fakultät der Universität Trnava 53 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN | VERBANDSVERANTWORTLICHKEIT IN ÖSTERREICH Abstract: Mit 1. Jänner 2006 trat in Österreich das Verbandsverantwortlichkeitsgesetz in Kraft, durch das eine kriminalstrafrechtliche Verantwortlichkeit juristischer Personen eingeführt wurde. Verbände können für alle mit gerichtlicher Strafe bedrohten Handlungen verantwortlich gemacht werden. Anknüpfungstat für eine solche Verantwortlichkeit ist, dass entweder ein Entscheidungsträger eine Straftat begangen hat oder ein Mitarbeiter rechtswidrig einen Sachverhalt verwirklicht hat, der einem gesetzlichen Tatbild entspricht. In letzterem Fall muss zudem die Begehung der Tat dadurch ermöglicht oder wesentlich erleichtert worden sein, dass Entscheidungsträger die gebotene und zumutbare Sorgfalt außer acht gelassen haben. In beiden Fällen ist der Verband nur dann verantwortlich, wenn die Tat zu seinen Gunsten begangen worden ist oder durch die Tat Pflichten verletzt worden sind, die den Verband treffen. Als Sanktionen sind sogenannte Verbandsgeldbußen vorgesehen, die durch ein Strafgericht im Rahmen eines Strafverfahrens verhängt und nach einem Tagessatzsystem bemessen werden. Die strafrechtliche Verantwortlichkeit des Verbandes tritt nicht an die Stelle der individuellen strafrechtlichen Verantwortlichkeit der Entscheidungsträger oder Mitarbeiter. Vielmehr bleiben die natürlichen Personen neben dem Verband strafbar. Schlagwörter: Österreichisches Verbandsverantwortlichkeitsgesetz, Entwicklung, Voraussetzungen für Verbandsverantwortlichkeit, Anknüpfungstaten, Zurechnungskriterien, Verbandsgeldbußen, Diversion, Verfahren gegen Verbände 54 Verbandsverantwortlichkeit in Österreich (Act on the Responsibility of Entities for Criminal Offences), which regulates the criminal responsibility of legal entities, entered into force. Throughout this new act, organizations can be found responsible for all criminal offences. Requirements for this responsibility are that a decision maker committed a criminal offence or a staff-member has carried out criminalized actions, which have been made possible or considerably easier due to the fact that decision makers failed to apply the due and reasonable care required in the respective circumstances. In both cases, the entity can be held responsible if the offence was committed for its benefit or if duties of the entity have been neglected by such offence. As penalties, the law provides for fines, which are imposed by criminal courts and are assessed in form of daily rates. The criminal responsibility of the entity does not replace the individual criminal liability of the decision makers or members of staff, but natural persons are punishable besides the entity. Key words: Austrian Act on Responsibility of Entities for Criminal Offences, historical development, precondition for criminal liability of entities, acts triggering a criminal liability, criteria for attribution of an criminal offence, sanctions, diversional measures, procedure against entities I. Als Prof. Fenyk, Prof. Záhora und ich uns vor ungefähr einem Jahr zu einer engeren Zusammenarbeit zwischen unseren Instituten entschlossen, war sehr rasch klar, dass unser „erstes“ Thema für eine rechtsvergleichende Zusammenarbeit das Unternehmensstrafrecht sein könnte. In Österreich wurde vor kurzem mit dem Verbandsverantwortlichkeitsgesetz (VbVG) eine strafrechtliche Verantwortlichkeit von Unternehmen eingeführt, und auch in Österreich war dies von teilweise massiven Widerständen aus Politik und Wissenschaft begleitet. In Österreich sind daher die Schwierigkeiten bekannt, die mit einer solchen Einführung verbunden sind, mögen diese nun wirtschaftspolitischer oder aber dogmatischer Natur, wie etwa der Grund, dass Strafbarkeit ein individuelles Fehlverhalten einer natürlichen Person voraussetzt und die Strafe an die Schuld und damit an die persönliche Vorwerfbarkeit der Tat anknüpft. Mittlerweile gibt es auch die ersten Erfahrungen mit der Anwendung des neuen Gesetzes. Darauf wird am Schluss kurz eingegangen. 55 Robert Kert Abstract: On 1 January 2006 in Austria the „Verbandsverantwortlichkeitsgesetz“ TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN II. Lange Zeit wurde in Österreich der Grundsatz „Societas delinquere non potest“ hoch gehalten und die Ansicht vertreten, juristische Personen könnten nicht strafbar sein.1) Mit Einführung des Verbandsverantwortlichkeitsgesetzes, das am 1. 1. 2006 in Kraft trat, wurde zwar vielleicht keine Verbandsstrafbarkeit, wohl aber eine strafrechtliche Verantwortlichkeit von Unternehmen eingeführt. Unternehmen traf davor keine strafrechtliche Verantwortlichkeit. In einigen Gesetzen des Nebenstrafrechts war lediglich eine zivilrechtliche Haftung der juristischen Person für über natürliche Personen verhängte Geldstrafen, Wertersätze, Kosten der Urteilsveröffentlichung oder für als Bereicherung abgeschöpfte Geldbeträge vorgesehen (sogenannte „kriminelle Bürgschaft“).2) Aufgrund zahlreicher EU- und anderer internationaler Rechtsakte war Österreich zur Einführung einer strafrechtlichen Verantwortlichkeit von juristischen Personen jedoch verpflichtet.3) Aber nicht nur die internationalen Verpflichtungen, sondern auch kriminalpolitische Gründe sprachen für die Einführung einer strafrechtlichen Verantwortlichkeit juristischer Personen.4) Gerade im Wirtschaftsrecht sind die Akteure oft die Unternehmen selbst. Aufgrund der Strukturen und der Organisation von Unternehmen ist es häufig auch nicht möglich, die verantwortlichen Personen im Unternehmen ausfindig zu machen. Und selbst wenn ein Verantwortlicher gefunden werden kann, ist das Ergebnis oft unbefriedigend, wenn zwar ein untergeordneter Mitarbeiter strafrechtlich zur Verantwortung gezogen wird, dessen Bestrafung aber das Unternehmen, das unter Umständen aus der Straftat profitiert hat oder dessen Organisation dafür ursächlich war, nicht oder kaum trifft. Diese unbefriedigende Situation barg die Gefahr in sich, dass aufgrund der fehlenden Möglichkeit der Sanktionierung von Verbänden die Zurechnungskriterien im Individualstrafrecht aufgeweicht wurden. 1) Vgl Burgstaller, Aktuelle Wandlungen im Grundverständnis des Strafrechts, JBl 1996, 362 (365); Bertel, Strafen für juristische Personen, in: Bundesministerium für Justiz (Hrsg), Entwicklungslinien im Straf- und Strafprozeßrecht (1996) 215 (217 f). 2) Ausführlich dazu Karollus, Haftung für fremde Geldstrafen (Dissertation Wien, 1987) pass, insb 85 ff. 3) Siehe EBRV 994 BlgNR 22. GP 4 ff. 4) Löschnig-Gspandl (jetzt Hilf), Die strafrechtliche Verantwortlichkeit von Unternehmen und Verbänden mit Rechtspersönlichkeit in Österreich (Habil Graz, 2003) 61 ff; dies, Zur Bestrafung von juristischen Personen, ÖJZ 2002, 241 (242); Zeder, Ein Strafrecht juristischer Personen: Grundzüge einer Regelung in Österreich, ÖJZ 2001, 630 (636). 56 Die Entwicklung des Verbandsverantwortlichkeitsgesetzes soll hier nur kurz umrissen werden5): Ausgangspunkt war eine internationale Verpflichtung, für über 100 verschiedene Straftatbestände eine Verantwortlichkeit juristischer Personen einzuführen. Dem Zweiten Protokoll zum Schutz der finanziellen Interessen der EG6) folgend, war eine Verantwortlichkeit in zwei Fällen vorzusehen: nämlich wenn die Straftat zugunsten der juristischen Person durch eine Person begangen wird, die eine Führungsposition innerhalb der juristischen Person einnimmt, oder wenn mangelnde Überwachung oder Kontrolle seitens einer Führungsperson die Begehung einer Straftat durch eine dieser unterstellte Person ermöglicht hat (Art 3). Die meisten europarechtlichen und internationalen Rechtsakte verlangen zwar nicht zwingend strafrechtliche Sanktionen gegen juristische Personen, allerdings verpflichten die meisten europäischen Rechtsakte dazu, „wirksame, angemessene und abschreckende“ Sanktionen vorzusehen. Ohne hier auf die Gründe näher eingehen zu können, hat sich der österr. Gesetzgeber im Hinblick auf die größere Publizität und die Einhaltung rechtsstaatlicher Garantien richtigerweise dafür entschieden, die Verantwortlichkeit juristischer Personen im Kriminalstrafrecht anzusiedeln. Die Vorarbeiten an einer gesetzlichen Regelung begannen im Jahr 2001 mit einem in der ÖJZ veröffentlichten Entwurf Zeders7), der in der Folge als Diskussionsgrundlage diente. Es folgten eine parlamentarische Enquete und lange Verhandlungen mit Vertretern der verschiedenen Interessensverbände. Im Juni 2004 legte das Bundesministerium für Justiz einen Entwurf für ein „Verbandsverantwortlichkeitsgesetz“ vor, im Juni 2005 folgte die Regierungsvorlage. Das Gesetz wurde schließlich im Herbst 2005 vom Parlament beschlossen. Am 1. 1. 2006 trat das Verbandsverantwortlichkeitsgesetz in Kraft, durch das eine kriminalstrafrechtliche Verantwortlichkeit von Verbänden eingeführt wurde. III. Mit dem neutraleren Begriff der „Verantwortlichkeit“ des Verbandes hat es der österreichische Gesetzgeber vermieden, von einer Strafbarkeit juristischer 5) Ausführlich dazu Zeder, VbVG – Verbandsverantwortlichkeitsgesetz (2006) 30 ff; zur Entwicklung vom Ministerialentwurf zum nun geltenden Gesetz siehe Höpfel/Kert, Strafrechtliche Verantwortlichkeit juristischer Personen in Österreich, in: Đurđević (Ed), Current Issues in European Criminal Law and the Protection of EU Financial Interests (2006) 99 (101 f). 6) Zweites Protokoll vom 19. 6. 1997 zum Übereinkommen über den Schutz der finanziellen Interessen der EG, ABl 1997 Nr C 221,1. 7) Zeder, ÖJZ 2001, 630. 57 Robert Kert Verbandsverantwortlichkeit in Österreich TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Personen zu sprechen. Er hat damit die Frage umgangen, ob ein Verband „schuldhaft“ handeln kann. Da es ein Grundsatz des österreichischen Strafrechtssystems ist, dass die Strafbarkeit ein individuelles Fehlverhalten einer natürlichen Person voraussetzt und die Strafe, als ein mit Tadel verbundenes Übel, an der Schuld und damit an einer persönlichen Vorwerfbarkeit der Tat anknüpft, kam während der Entstehungszeit des Gesetzes von einem Teil der Lehre in Österreich massiver Widerstand gegen die Verwendung der Begriffe „Schuld“ und „Strafe“ für juristische Personen.8) Auf diesen – teilweise ideologischen – Streit hat sich der Gesetzgeber nicht eingelassen; das Gesetz verzichtet daher darauf, von „Schuld“ und „Strafe“ zu sprechen. Das Verbandsverantwortlichkeitsgesetz versteht unter dem Begriff der „Verantwortlichkeit“ die Summe aller Voraussetzungen, unter denen dem Verband bestimmte Handlungen von Entscheidungsträgern oder Mitarbeitern zugerechnet werden können. Allerdings geht auch das Verbandsverantwortlichkeitsgesetz von einem Vorwurf gegen den Verband aus, der darin bestehen soll, „dass der Verband die nach den Umständen gebotene Sorgfalt außer Acht gelassen, insbesondere Maßnahmen zur Verhinderung solcher Taten unterlassen“ habe.9) Nachdem zum Zeitpunkt der Entstehung des Gesetzes bereits für über 100 verschiedene Straftaten eine Strafbarkeit juristischer Personen eingeführt werden musste10), trifft das Gesetz keinerlei Einschränkung hinsichtlich der Delikte, für die ein Verband verantwortlich werden kann. Vielmehr kommt grundsätzlich jede mit gerichtlicher Strafe bedrohte Handlung des Strafgesetzbuches und der Nebengesetze in Betracht. Damit wurde auch vermieden, bei jeder neuen Verpflichtung zu einem Unternehmensstrafrecht das Gesetz zu ändern. Als Sanktionen sind sog. Verbandsgeldbußen vorgesehen, die durch ein Strafgericht im Rahmen eines Strafverfahrens verhängt werden. Wesentlich ist, dass die strafrechtliche Verantwortlichkeit des Verbandes nicht an die Stelle der individuellen strafrechtlichen Verantwortlichkeit der Entscheidungsträger oder Mitarbeiter tritt, sondern weiterhin die natürlichen Personen neben dem Verband strafbar sind (§ 3 Abs 4 VbVG). 8) Lewisch/Parker, Strafbarkeit der juristischen Person? (2001) 137 ff; vgl auch Moos, Die Strafbarkeit juristischer Personen und der Schuldgrundsatz, RZ 2004, 98 (100 ff). 9) EBRV 994 BlgNR 22. GP 23. Vgl dazu auch Kert, Verbandsverantwortlichkeit und Finanzstrafrecht, in: Leitner, Finanzstrafrecht 2006 (Wien 2007) 9 (21 ff). 10) EBRV 994 BlgNR 22. GP 6 f. 58 Verbandsverantwortlichkeit in Österreich IV. Somit sind grundsätzlich alle juristischen Personen – sowohl des Privatrechts als auch des öffentlichen Rechts – erfasst. Darunter fallen insb. Kapitalgesellschaften (AG, GmbH), Genossenschaften, Sparkassen, Vereine im Sinne des VereinsG 2002, Versicherungsvereine auf Gegenseitigkeit, politische Parteien und Stiftungen sowie Kammern, Sozialversicherungsträger, Universitäten, die Hochschülerschaft, öffentlich-rechtliche Stiftungen, Fonds und selbstständige Anstalten wie zB die Österr. Nationalbank, die Finanzmarktaufsicht oder das Arbeitsmarktservice. Darüber hinaus wurden als Adressaten des VbVG auch die eingetragene Personengesellschaften einbezogen, welche zwar keine juristischen Personen sind, die aber im Außenverhältnis eine ähnliche Stellung wie juristische Personen einnehmen.11) Keine Verbände sind Gesellschaften bürgerlichen Rechts, weil ihnen keine Rechtspersönlichkeit nach bürgerlichem Recht zukommt. Das Gesetz unterscheidet nicht zwischen inländischen und ausländischen Unternehmen und Gesellschaften. Auch letztere sind daher Verbände im Sinne des VbVG, und es kann sie eine Verantwortlichkeit treffen, sofern die Voraussetzungen des Strafanwendungsrechts vorliegen. 12) Ausdrücklich ausgenommen sind gem § 1 Abs 3 VbVG auch die Verlassenschaft, ferner Bund, Länder, Gemeinden und andere juristische Personen, soweit sie hoheitlich handeln, sowie anerkannte Kirchen, Religionsgesellschaften und religiöse Bekenntnisgemeinschaften, solange sie in der Seelsorge tätig sind. Keine Verbände sind auch Unternehmenszusammenschlüsse wie Konzerne, welche als solche keine juristischen Personen sind.13) 11) EBRV 994 BlgNR 22. GP 4 ff. 12) Siehe dazu unten Punkt VI. 13) Ausführlich dazu Kert, Verbandsverantwortlichkeit im Konzern, in: Vavrovsky (Hrsg), Handbuch Konzernhaftung (2008), 141 (145 f). 59 Robert Kert Adressaten des Verbandsverantwortlichkeitsgesetzes sind nicht Unternehmen, sondern Verbände. Darunter fallen juristische Personen, eingetragene Personengesellschaften und Europäische wirtschaftliche Interessenvereinigungen (§ 1 Abs 2 VbVG). TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN V. Wann tritt die strafrechtliche Verantwortlichkeit des Verbandes nun ein? Was sind die Voraussetzungen für das Eintreten einer Verbandsverantwortlichkeit? Das österreichische Gesetz knüpft dafür an eine Tat einer natürlichen Person an (Anknüpfungstat). Es sieht zwei Varianten vor, die eine Verbandsverantwortlichkeit auslösen: zum einen im Falle, dass ein Entscheidungsträger eine Straftat begeht; zum anderen im Falle, dass Mitarbeiter Straftaten begehen und die Begehung der Tat dadurch ermöglicht oder wesentlich erleichtert wurde, dass Entscheidungsträger die nach den Umständen gebotene und zumutbare Sorgfalt außer acht gelassen haben. In beiden Fällen muss die Tat zu Gunsten des Verbandes begangen worden sein oder müssen durch die Tat Pflichten verletzt worden sein, die den Verband treffen. Es handelt sich also bei der Verantwortlichkeit des Verbandes um eine strafrechtliche Haftung des Verbandes aus dem Handeln seiner Entscheidungsträger oder Mitarbeiter. 1. Verantwortlichkeit für Tat eines Entscheidungsträgers Im ersten Fall wird die Verantwortlichkeit durch eine tatbestandsmäßige, rechtswidrige und schuldhafte Tatbegehung eines Entscheidungsträgers ausgelöst. Entscheidungsträger sind Geschäftsführer, Vorstandsmitglieder, Prokuristen und Personen, die in vergleichbarer Weise zur Außenvertretung befugt sind (§ 2 Abs 1 VbVG). Darüber hinaus sind Entscheidungsträger auch Mitglieder des Aufsichtsrats und Personen, die sonst in leitender Stellung Kontrollbefugnisse ausüben. 14) Der Entscheidungsträger muss die Tat „als solcher“ begehen, das heißt, in Ausübung seiner Funktion als Entscheidungsträger. Es kommt also darauf an, in welcher Funktion die Person die Tat begangen hat.15) Begeht er die Tat im Rahmen einer Tätigkeit, die gewöhnlich Mitarbeiter ausüben, ist der Fall nach § 3 Abs 3 VbVG zu beurteilen. Nicht entscheidend für die Verantwortlichkeit des Verbandes ist es, ob der Entscheidungsträger innerhalb seines intern festgelegten Aufgabenbereiches tätig geworden ist.16) Der Verband muss sich jedes Verhalten zurechnen lassen, das einer Aufgabe eines Entscheidungsträgers entspricht. Hat der Entscheidungsträger die Tat vorsätzlich begangen, ist auch der Verband wegen des Vorsatzdeliktes verantwortlich; hat er fahrlässig gehandelt, ist der Verband wegen des 14) Boller, Verantwortlichkeit von Verbänden nach dem VbVG (2007) 137. 15) Hilf, Verbandsverantwortlichkeitsgesetz (VbVG)(2006) 46. 16) Ebenso E. Steininger, Verbandsverantwortlichkeitsgesetz § 3 Rz 39. 60 Verbandsverantwortlichkeit in Österreich Fahrlässigkeitsdelikts verantwortlich. Die innere Tatseite des Entscheidungsträgers wirkt auch für den Verband. Für die Verantwortlichkeit des Verbandes ist es einerlei, in welcher Begehungsform der Entscheidungsträger handelt. Er kann als unmittelbarer, Bestimmungs- oder Beitragstäter handeln. Er kann die Tat durch Tun oder Unterlassen begehen. Hat der Entscheidungsträger die Tat bloß versucht, so wird auch der Verband für die versuchte Tat verantwortlich gemacht. 17) Inwiefern und wann Strafausschließungs- und Strafaufhebungsgründe, die dem Entscheidungsträger zugute kommen, auch auf den Verband Anwendung finden, lässt das Gesetz offen. Es ist nach der Art dieser Gründe zu entscheiden. Die Begründung zur Regierungsvorlage18) meint dazu, dass nach dem „Zweck der Regelung“ zu entscheiden sei, welche Strafausschließungs- und welche Strafaufhebungsgründe dem Verband zugute kommen. Wenn man die wichtigsten Strafausschließungs- und Strafaufhebungsgründe betrachtet, kommt es darauf an, ob es sich um sachliche oder persönliche Gründe handelt. So wird der Tod des Entscheidungsträgers dem Verband keinesfalls zugute kommen, die Verjährung aber wohl schon. Auch die Straffreiheit aufgrund eines Rücktritts vom Versuch19) oder Tätiger Reue nach § 167 StGB oder die Selbstanzeige nach dem Finanzstrafrecht (§ 29 Finanzstrafgesetz)20) schließen die strafrechtliche Verantwortlichkeit des Verbandes aus. 2. Verantwortlichkeit für die Tat eines Mitarbeiters Im zweiten Fall der Verbandsverantwortlichkeit müssen zwei Voraussetzungen vorliegen: Der Verband wird für Straftaten von Mitarbeitern verantwortlich, wenn diese tatbestandsmäßig und rechtswidrig eine Tat begangen haben. Dazu muss noch kommen, dass die Tatbegehung dadurch ermöglicht oder wesentlich erleichtert wurde, dass Entscheidungsträger eine Sorgfaltspflichtverletzung trifft, insbesondere indem sie wesentliche technische, organisatorische oder personelle Maßnahmen zur Verhinderung solcher Taten unterlassen haben. 17) Zur Frage der Anwendbarkeit der Regeln zum Versuch auf Verbände siehe Hilf, VbVG 59; Kert, in Leitner, Finanzstrafrecht 2006, 26 f;. 18) EBRV 994 BlgNR 22. GP 22. 19) Hilf, Grundlegende Aspekte der neuen Verbandsverantwortlichkeit: Zur subsidiären Anwendung des StGB, JSt 2006, 112 (118); Kert, in: Leitner, Finanzstrafrecht 2006, 27. 20) Kert, in: Leitner, Finanzstrafrecht 2006, 28; Schrottmeyer, Verbandsverantwortlichkeit im Finanzstrafrecht, in: Schrottmeyer (Hrsg), Finanzstrafrecht in der Praxis (2007) 23 (42). 61 Robert Kert Der Entscheidungsträger muss rechtswidrig und schuldhaft handeln. Liegen Rechtfertigungs- oder Entschuldigungsgründe vor, kommen sie nicht nur dem Entscheidungsträger, sondern auch dem Verband zugute. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Die Mitarbeitereigenschaft setzt voraus, dass ein arbeitsvertragliches oder arbeitnehmerähnliches Verhältnis zum Verband oder ein öffentlichrechtliches Dienstverhältnis besteht.21) Besteht kein privat- oder öffentlichrechtliches Arbeitsverhältnis zum Verband, wird durch Taten solcher Personen eine Verantwortlichkeit des Verbandes nicht ausgelöst. Wer bloß ehrenamtlich Tätigkeiten innerhalb des Verbandes ausübt, ohne dass ein arbeitsvertragsähnliches Verhältnis beziehungsweise eine wirtschaftliche Abhängigkeit besteht, löst daher keine Verantwortlichkeit des Verbandes aus.22) Voraussetzung für eine Verantwortlichkeit nach dieser zweiten Variante ist somit zum einen, dass Mitarbeiter tatbestandsmäßig und rechtswidrig eine Straftat begangen haben; schuldhaft muss ihr Verhalten hingegen nicht gewesen sein. Bei Fahrlässigkeitsdelikten bedeutet dies, dass die Mitarbeiter zwar objektiv sorgfaltswidrig gehandelt haben müssen, es kommt aber nicht darauf an, dass sie subjektiv sorgfaltswidrig gehandelt haben oder ihnen ein sorgfaltsgemäßes Verhalten zumutbar war. Hatte somit der Mitarbeiter nicht die Fähigkeit, eine bestimmte Tätigkeit sorgfaltsgemäß auszuführen (weil er zB dafür nicht ausgebildet war), so führt das nicht dazu, dass die strafrechtliche Verantwortlichkeit entfällt. Nicht erforderlich ist, dass ein bestimmter Mitarbeiter die tatbestandsmäßige Handlung setzt, sondern es können auch mehrere Mitarbeiter Teilhandlungen setzen, die zusammen den Tatbestand erfüllen. Es ist zwar nicht unbedingt notwendig, dass der einzelne Mitarbeiter namentlich feststeht, allerdings ist eine Konkretisierung des in Betracht kommenden Personenkreises erforderlich – etwa eine bestimmte Abteilung eines Unternehmens. Zusätzlich zu der Tat des Mitarbeiters muss die Tatbegehung dadurch ermöglicht oder wesentlich erleichtert worden sein, dass ein Entscheidungsträger die nach den Umständen gebotene und zumutbare Sorgfalt außer Acht gelassen hat. Maßstab dafür sind – aus der klassischen Fahrlässigkeitsdogmatik bekannt – Rechtsnormen, Verkehrsnormen oder – sollte es solche nicht geben – das Verhalten eines 21) Gem § 2 Abs 2 VbVG ist Mitarbeiter im Sinne des VbVG, „wer 1. auf Grund eines Arbeits-, Lehr- oder anderen Ausbildungsverhältnisses, 2. auf Grund eines dem Heimarbeitergesetz 1960, BGBl. Nr. 105/1961, unterliegenden oder eines arbeitnehmerähnlichen Verhältnisses, 3. als überlassene Arbeitskraft (§ 3 Abs. 4 des Arbeitskräfteüberlassungsgesetzes – AÜG, BGBl. Nr. 196/1988) oder 4. auf Grund eines Dienst- oder sonst eines besonderen öffentlichrechtlichen Rechtsverhältnisses Arbeitsleistungen für den Verband erbringt“. 22) Ebenso Hilf, VbVG 46 (Anm 5); Steininger E., Verbandsverantwortlichkeitsgesetz § 2 Rz 20. 62 einsichtigen und besonnenen Entscheidungsträgers in der konkreten Situation. Exemplarisch nennt das Gesetz insbesondere Sorgfaltsverstöße, die in einem Unterlassen von wesentlichen technischen, organisatorischen oder personellen Maßnahmen zur Verhinderung solcher Taten bestehen. Als Sorgfaltspflichten kommen zum Beispiel in Betracht: die Übertragung von Aufgaben an geeignete Personen, Erkundigungspflichten in wirtschaftlichen und Steuerfragen, die Schaffung klarer innerbetrieblicher Organisationsstrukturen oder die Einrichtung geeigneter interner Kontrollsysteme mit entsprechenden Dokumentationen. Diese Maßnahmen müssen tatsächlich möglich und auch zumutbar sein. Nach dem Gesetz ist es für die Verbandsverantwortlichkeit nicht erforderlich, dass der Entscheidungsträger auch subjektiv sorgfaltswidrig handelt. Er muss also nach seinen geistigen oder körperlichen Fähigkeiten nicht in der Lage gewesen sein, die Sorgfaltspflichten einzuhalten.23) Somit sind die individuellen Kenntnisse und Fähigkeiten des Entscheidungsträgers nicht entscheidend für die Verbandsverantwortlichkeit.24) Dem Verband soll es somit nicht zugute kommen, wenn er sich eines unfähigen oder unbegabten Entscheidungsträgers bedient. Notwendig ist auch die Prüfung, ob gerade dieser Sorgfaltsverstoß des Verbandes die Straftat des Mitarbeiters ermöglicht oder wesentlich erleichtert hat. Der Sorgfaltsverstoß muss also dafür kausal sein, und die Tat muss dem Sorgfaltsverstoß auch objektiv zurechenbar sein. Insbesondere muss sich in der Tat genau jenes Risiko verwirklicht haben, dem die übertretene Sorgfaltsnorm entgegenwirken sollte. Es muss nicht festgestellt werden, welcher konkrete Entscheidungsträger sorgfaltswidrig gehandelt hat; es reicht aus, festzustellen, dass es irgendeiner der Entscheidungsträger war. Durch dessen Verhalten muss sich das Risiko erhöht haben; es ist nicht erforderlich, dass bei Einhaltung der gebotenen Sorgfalt die Tat verhindert hätte werden können.25) So ist die Tatbegehung jedenfalls wesentlich erleichtert, wenn fehlerhafte Personalentscheidungen oder ein mangelhaftes betriebsinternes Kontrollsystem die Begehung von Straftaten durch Mitarbeiter begünstigt haben. Ob der Verband für eine Vorsatz- oder Fahrlässigkeitstat verantwortlich gemacht wird, hängt von der inneren Einstellung des Mitarbeiters, der für den Verband gehandelt hat, – und nicht des Entscheidungsträgers – ab. Der Verband ist für die Vorsatztat verantwortlich, wenn der Mitarbeiter vorsätzlich gehandelt hat, für eine Fahrlässigkeitstat, wenn der Mitarbeiter objektiv sorgfaltswidrig gehandelt hat. Auffallend ist, dass die Anforderungen für eine 23) Die RV (S 23) meint, dass „die zweite Voraussetzung ohnehin eine subjektive Sorgfaltswidrigkeit (des Verbandes selbst) in sich trägt“. 24) Hilf, VbVG 60. 25) Vgl Steininger E., Verbandsverantwortlichkeitsgesetz (2006) 73. 63 Robert Kert Verbandsverantwortlichkeit in Österreich TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Verbandsverantwortlichkeit wegen einer Fahrlässigkeitstat – zB einer fahrlässigen Abgabenhinterziehung – relativ niedrig sind und dass sich der Verband nicht darauf berufen kann, dass entweder seine Mitarbeiter oder seine Entscheidungsträger nicht die ausreichenden individuellen Fähigkeiten besaßen.26) Denn weder die Mitarbeiter noch die Entscheidungsträger müssen subjektiv sorgfaltswidrig handeln. Wenn etwa ein Mitarbeiter mit Aufgaben betraut wird, für die er nicht die notwendige Ausbildung oder Kenntnisse hat, ist der Verband dennoch strafrechtlich verantwortlich. Dies freilich nur unter der Voraussetzung, dass den Entscheidungsträger ein objektiver Sorgfaltsverstoß trifft und ihm ein sorgfaltsgemäßes Verhalten zumutbar gewesen wäre. 3. Zurechnungskriterien Neben einer der oben genannten Anknüpfungstaten setzt die strafrechtliche Verantwortlichkeit des Verbandes voraus, dass die Anknüpfungstat innerhalb des Einfluss- und Wirkungsbereichs des Verbandes begangen wurde. Das Verbandsverantwortlichkeitsgesetz verlangt daher, dass die Tat entweder zu Gunsten des Verbandes begangen worden ist oder dass durch sie Pflichten verletzt worden sind, die den Verband treffen (§ 3 Abs 2 VbVG). Die Tat ist dann zu Gunsten des Verbandes begangen worden, wenn der Verband aus der Straftat einen Vorteil hat. Dieser Vorteil kann finanzieller oder auch immaterieller Art sein.27) Die Tat ist jedenfalls dann zu Gunsten des Verbandes begangen, wenn der Verband durch sie bereichert wurde oder bereichert hätte werden sollen beziehungsweise wenn sich der Verband durch sie einen Aufwand erspart hat. So wird ein Unternehmen bereichert, wenn es seine Gewinne nicht versteuert, oder aber ein Industrieunternehmen erspart sich Aufwendungen, wenn es keine teure Luftfilterungsanlage einbaut. Der Vorteil muss nicht tatsächlich erlangt werden, er kann auch nur beabsichtigt gewesen sein. Als Vorteile immaterieller Art wäre etwa die Kundenzufriedenheit mit den Leistungen eines Unternehmens oder Unterstützungen bei der Erlangung von Aufträgen zu nennen. 26) Vgl Hilf, VbVG 60 (Anm 17). 27) Kert, in Leitner, Finanzstrafrecht 2006, 20; Schrottmeyer, in Schrottmeyer (Hrsg), Finanzstrafrecht 36 f; Boller, Verantwortlichkeit von Verbänden nach dem VbVG (2007) 159; aA E. Steininger, Verbandsverantwortlichkeitsgesetz § 3 Rz 7. Vgl zum Begriff des Vorteils bei den Bestechungsdelikten Bertel, in WK2 § 304 Rz 2. 64 Wenn die Tat nicht zu Gunsten des Verbandes begangen wird, kann der Verband dennoch verantwortlich sein, wenn durch die Tat Pflichten verletzt worden sind, die den Verband treffen. Diese Pflichten ergeben sich im Einzelnen aus dem Tätigkeitsbereich des Verbandes. Die Frage ist jedoch, wie weit diese Pflichten reichen. Durch die Bestimmungen des Verbandsverantwortlichkeitsgesetzes sind keine neuen Pflichten geschaffen worden. Den Verband trifft jedenfalls keine allgemeine Pflicht zur Verhinderung von Straftaten. Vielmehr muss es sich um verbandsbezogene Pflichten handeln, die mit der typischen Tätigkeit des Verbandes zu tun haben und die sich vor allem aus dem Zivil- und Verwaltungsrecht ergeben.28) Hier kommen etwa umweltrechtliche Schutznormen, Arbeitnehmerschutzpflichten, lebensmittelrechtliche Normen, Sicherungspflichten oder abgabenrechtliche Bestimmungen in Betracht. Es kann sich aber auch um Pflichten handeln, die sich aus Individualrechtsakten ergeben, etwa aus Auflagen in Bescheiden. Aus diesen Zurechnungskriterien folgt, dass ein Verein nicht strafrechtlich verantwortlich gemacht werden kann, wenn er durch die Straftat selbst geschädigt ist.29) VI. 1. Bemessung der Verbandsgeldbuße Als Sanktionen sieht das VbVG Verbandsgeldbußen vor. Ihnen soll nach der Regierungsvorlage30) general- und spezialpräventive Wirkung zukommen. Es soll durch sie zwar auch ein sozialethischer Tadel zum Ausdruck gebracht werden, im Unterschied zur Strafe im Individualstrafrecht soll damit aber kein individualethischer Tadel verbunden sein. Geldbußen nach dem VbVG werden nach einem Tagessatzsystem – vergleichbar mit jenem im Individualstrafrecht – bemessen.31) Die Zahl der Tagessätze bemisst sich dabei nach der Schwere des Vorwurfs gegen den Verband, somit nach dem Vorliegen von Erschwerungs- und Milderungsgründen. Die Höchstzahl der Tagessätze orientiert sich an den im Individualstrafrecht vorgesehenen Höchstfreiheitsstrafen. Das Verbandsverantwortlichkeitsgesetz sieht eine Staffelung der Höchstzahl der Tagessätze 28) Vgl E. Steininger, Verbandsverantwortlichkeitsgesetz § 3 Rz 14. 29) Vgl dazu Zeder, VbVG – Verbandsverantwortlichkeitsgesetz (2006) 63. 30) EBRV 994 BlgNR 22. GP 24 31) Siehe dazu Maleczky, Das Verbandsverantwortlichkeitsgesetz (VbVG), JAP 2005/2006, 140. 65 Robert Kert Verbandsverantwortlichkeit in Österreich TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN zwischen 40 und 180 vor, wobei die Zahl der Tagessätze in ein Verhältnis zu den Strafdrohungen im Individualstrafrecht gesetzt ist. Die Anzahl der Tagessätze beträgt zum Beispiel bis zu 180 Tagessätze, wenn die Tat mit lebenslanger Freiheitsstrafe oder Freiheitsstrafe bis zu zwanzig Jahren bedroht ist; hingegen bis zu 55 Tagessätze, wenn die Tat mit Freiheitsstrafe bis zu einem Jahr bedroht ist (§ 4 Abs 3 VbVG). Für die Bemessung der Höhe des Tagessatzes wird an die Ertragslage des Verbandes unter Berücksichtigung seiner wirtschaftlichen Leistungsfähigkeit angeknüpft (§ 4 Abs 4 VbVG). Ein Tagessatz ist der Betrag, der dem 360. Teil des Jahresertrages entspricht oder diesen um höchstens ein Drittel über- oder unterschreitet. Für die Höhe des Tagessatzes sind eine Untergrenze von 50 und eine Obergrenze von 10.000 Euro vorgesehen. Aus der Kombination mit der höchstzulässigen Zahl an Tagessätzen ergibt sich, dass die höchstmögliche Verbandsgeldbuße im allgemeinen Strafrecht 1,8 Mio Euro beträgt. Maßgeblich für die Höhe des Tagessatzes ist der Gewinn (Ertragsüberschuss) des Verbandes.32) Das Ziel der Verbandsgeldbuße soll es sein, dem Verband „Überschüsse zu entziehen“, ohne die Betriebsgrundlagen des Verbandes zu gefährden. Orientierungsgröße soll jener Überschussbetrag sein, der nach Berücksichtigung notwendiger Investitionen und Fremdfinanzierungsaufwendungen zur Ausschüttung an die Eigentümer zur Verfügung stehen würde.33) Die Grundlage für die Ermittlung des Überschussbetrages ist der handelsrechtliche Jahresabschluss. Bei der Bemessung der Anzahl der Tagessätze hat das Gericht Erschwerungs- und Milderungsgründe, soweit sie nicht schon die Höhe der angedrohten Geldbuße bestimmen, gegeneinander abzuwägen (§ 5 Abs 1 VbVG). Das Gesetz zählt demonstrativ einige Erschwerungs- und Milderungsgründe auf: So soll es etwa einen Milderungsgrund darstellen, wenn der Verband schon vor der Tat Vorkehrungen zur Verhinderung solcher Taten getroffen hat (§ 5 Abs 3 Z 1 VbVG), er lediglich für Straftaten von Mitarbeitern verantwortlich ist (§ 5 Abs 3 Z 2), er die Folgen der Tat gutgemacht (§ 5 Abs 3 Z 4) oder wesentliche Schritte zur zukünftigen Verhinderung ähnlicher Taten unternommen hat (§ 5 Abs 3 Z 5). Erschwerend wirkt hingegen, je größer der Schaden oder die Gefährdung durch die Tat ist (§ 5 Abs 2 Z 1), je höher der erlangte Vorteil ist (§ 5 Abs 2 Z 2) oder je mehr gesetzwidriges Verhalten von Mitarbeitern geduldet oder begünstigt wurde (§ 5 Abs 2 Z 3). Ein anderes System der Bemessung der Verbandsgeldbuße ist im Finanzstrafrecht vorgesehen, in dem auch für natürliche Personen nicht das 32) Ausführlich dazu Zirm/Limberg, Zur Tagessatz-Bemessung im VbVG, ÖJZ 2009/77. 33) EBRV 994 BlgNR 22. GP 25 66 Verbandsverantwortlichkeit in Österreich Tagessatzsystem, sondern eine Geldsummenstrafe vorgesehen ist. Dieses System wurde auch für die Verbandsgeldbußen nach dem Finanzstrafgesetz eingeführt. Die Höhe der Verbandsgeldbuße richtet sich daher nach dem strafbestimmenden Wertbetrag, der sich aus dem steuerrechtlichen Verkürzungsbetrag oder entfallenen Abgabenbetrag ergibt. Es gibt daher im Finanzstrafrecht keine betragsmäßige Höchstgrenze für die Verbandsgeldbuße, weil ausschließlich die Höhe der hinterzogenen Steuern den Strafrahmen nach oben begrenzt.34) Die Verbandsgeldbuße kann auch bedingt oder teilbedingt nachgesehen werden. Dem Verband sollen in diesem Fall Weisungen erteilt werden. Es ist ein Ziel des Verbandsverantwortlichkeitsgesetzes, dass durch einen weiten Anwendungsbereich der teilbedingten Verbandsgeldbuße Weisungen im Zusammenhang mit der Verbandsverantwortlichkeit eine größere Bedeutung erlangen als bei natürlichen Personen. Dadurch soll das zukünftige Verhalten des Verbandes besser gesteuert werden, was die vor allem präventive Zielsetzung des Verbandsverantwortlichkeitsgesetzes unterstreicht. Insbesondere kommen Weisungen zur Schadenswiedergutmachung und – mit dessen Zustimmung – zu technischen, organisatorischen oder personellen Maßnahmen innerhalb des Verbands in Betracht, um der Begehung weiterer Taten, für die der Verband verantwortlich ist, entgegenzuwirken (§ 8 Abs 2 und 3 VbVG). 35) 3. Diversion für Verbände Das Instrument der Diversion, das in Österreich im Jahr 2000 im Individualstrafrecht eingeführt wurde und dort einen großen Anwendungsbereich hat, ist auch für Verbände vorgesehen (§ 19 VbVG). Voraussetzung für die Anwendung diversioneller Maßnahmen ist, dass der Sachverhalt hinreichend geklärt ist, die strafbare Handlung nicht in die Zuständigkeit des Schöffen- oder Geschworenengerichts fällt, die Tat nicht den Tod eines Menschen zur Folge hatte und keine spezial- oder generalpräventiven Gründe dagegensprechen. Im Unterschied zum Individualstrafrecht fehlt das Ausschlusskriterium der „schweren Schuld“, da der Begriff der Schuld vom Gesetzgeber im Zusammenhang mit der Verbandsverantwortlichkeit generell vermieden wird und auch kein Äquivalent dazu vorgesehen ist.36) 34) Ausführlich dazu Kert, in: Leitner, Finanzstrafrecht 2006, 32 f. 35) Hilf, VbVG 76 f; Kert, in: Leitner, Finanzstrafrecht 2006, 34. 36) Vgl dazu Kert, in: Leitner, Finanzstrafrecht 2006, 21 ff; siehe auch E. Steininger, Verbandsvorantwortlichkeitsgesetz Vorbem Rz 6 f. 67 Robert Kert 2. Bedingte Nachsicht der Verbandsgeldbuße TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Der Rücktritt von der Verfolgung ist zudem über diese Kriterien hinaus – im Gegensatz zum Individualstrafrecht – zwingend davon abhängig zu machen, dass der Verband den aus der Tat entstandenen Schaden gut macht sowie andere Tatfolgen beseitigt. Als diversionelle Maßnahmen sieht das VbVG die Zahlung eines Geldbetrages, die Probezeit mit oder ohne Pflichten und die Erbringung gemeinnütziger Leistungen vor. VII. Schwierig bei der Verhängung von Sanktionen über Verbände kann der Umstand sein, dass sich Verbände auflösen oder mit anderen verschmelzen, sobald gegen sie ein Strafverfahren geführt wird oder eine Strafe verhängt wurde. Damit könnten sie sich der Verhängung oder dem Vollzug der Geldbuße entziehen. Für den Fall, dass ein Rechtsnachfolger im Wege der Gesamtrechtsnachfolge, wie etwa durch gesellschaftsrechtliche Umwandlung, Verschmelzung, Spaltung, an die Stelle des belangten Verbandes tritt, sieht das Gesetz vor, dass grundsätzlich sämtliche im VbVG vorgesehenen Rechtsfolgen auf den Rechtsnachfolger übergehen beziehungsweise die vom Gericht getroffenen Entscheidungen auch gegen den Rechtsnachfolger gelten. Werden lediglich die Anteile von einem anderen Gesellschafter übernommen (“Share-Deal”), besteht kein Bedürfnis für einen Haftungsübergang, da der Verband ja weiterhin bestehen und damit auch strafrechtlich verantwortlich bleibt. Im Falle der Einzelrechtsnachfolge sollen die Regelungen über die Gesamtrechtsnachfolge dann gelten, wenn die Einzelrechtsnachfolge der Gesamtrechtsnachfolge gleichzuhalten ist. Voraussetzung dafür ist, dass der Verband durch Einzelrechtsnachfolge in (annähernd) gleichem Umfang übernommen wird, wie dies bei einer Gesamtrechtsnachfolge der Fall ist. 37) Nicht geregelt ist der Fall der freiwilligen Auflösung eines Unternehmens. In diesem Fall ist die Verhängung oder der Vollzug der Verbandsgeldbuße wohl ausgeschlossen. VIII. Für das gerichtliche Verfahren gegen Verbände gelten grundsätzlich die allgemeinen Vorschriften über das Strafverfahren, soweit sie nicht ausdrücklich auf natürliche Personen anwendbar sind und sich aus den Bestimmungen des Verbandsverantwortlichkeitsgesetzes nichts anderes ergibt. 37) Ausführlich Baritsch/Kert, Übergang strafrechtlicher Haftungen beim Unternehmens- und Anteilskauf, in: Althuber/Schopper (Hrsg), Handbuch Due diligence (im Druck). 68 Verbandsverantwortlichkeit in Österreich Im Prinzip sollen die Verfahren gegen die Entscheidungsträger oder Mitarbeiter und den Verband gemeinsam geführt werden (§ 15 Abs 1 VbVG). Das Verbandsverantwortlichkeitsgesetz setzt für die Verfolgung des Verbandes aber nicht voraus, dass eine oder mehrere natürliche Personen verfolgt werden, da ihn ein vom Vorwurf gegen natürliche Personen losgelöster Vorwurf trifft.38) Wird das Verfahren gemeinsam geführt, richtet sich die Zuständigkeit für das Verfahren gegen den Verband nach der Zuständigkeit für die der Straftat verdächtige oder beschuldigte natürliche Person. Wird das Verfahren gegen den Verband getrennt von jenem gegen die natürliche Person geführt, weil die verdächtige(n) natürliche(n) Person(en) nicht greifbar sind oder nicht alle Voraussetzungen für eine Strafbarkeit von ihnen vorliegen, so richtet sich die Zuständigkeit für das Verfahren gegen den Verband nach den allgemeinen Zuständigkeitsregeln der StPO. Sofern in der StPO für die örtliche Zuständigkeit an den Wohnsitz oder den Aufenthalt des Beschuldigten angeknüpft wird, richtet sich die Zuständigkeit nach dem Sitz des belangten Verbandes. Wenn ein solcher in Österreich nicht besteht, ist der Ort des Betriebes oder der Niederlassung maßgebend. Die gemeinsame Verfahrensführung ist vor allem für das Vorverfahren und das Hauptverfahren bis zum Ende des Beweisverfahrens vorgesehen. Im Anschluss an das Beweisverfahren folgen zunächst die Schlussvorträge betreffend die natürliche Person und dann die Verkündung des Urteils über die natürliche Person. Wird die natürliche Person schuldig gesprochen, folgen danach in fortgesetzter Hauptverhandlung sofort die Schlussvorträge betreffend den Verband und das Urteil gegen den Verband. Wird die natürliche Person aber freigesprochen, muss der Ankläger binnen drei Tagen erklären, ob in einem selbstständigen Verfahren über die Verhängung einer Verbandsgeldbuße entschieden werden soll. 2. Verfolgungsermessen Eine Besonderheit des Verfahrens gegen Verbände ist das weite Verfolgungsermessen, das dem Staatsanwalt eingeräumt wird. Während die Strafprozessordnung für das Verfahren gegen natürliche Personen traditionell durch ein recht strenges Legalitätsprinzip (von dem es nur wenige Ausnahmen gibt) bestimmt ist, sieht das Verbandsverantwortlichkeitsgesetz ein Ermessen der Staatsanwalts vor, von der Verfolgung eines Verbandes abzusehen oder zurückzutreten (§ 18 VbVG). Es handelt sich hierbei um ein gebundenes Opportunitätsprinzip, welches durch das Gesetz entsprechend determiniert ist. Der Staatsanwalt muss verschiedene 38) Hilf, VbVG 94. 69 Robert Kert 1. Gemeinsames Verfahren gegen Verband und natürliche Person TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Umstände abwägen, unter anderem die Schwere der Tat, das Gewicht der Pflichtverletzung oder des Sorgfaltsverstoßes, die Folgen der Tat, das Verhalten des Verbandes nach der Tat, die zu erwartende Höhe einer über den Verband zu verhängenden Geldbuße sowie allfällige bereits eingetretene oder unmittelbar absehbare rechtliche Nachteile des Verbandes oder seiner Eigentümer aus der Tat. Aufgrund dieser Umstände hat er zu beurteilen, ob eine Verfolgung verzichtbar ist. Insbesondere soll dies der Fall sein, wenn mit dem Verfahren ein beträchtlicher und zur Bedeutung der Sache offenkundig außer Verhältnis stehender Aufwand verbunden wäre. Ausgeschlossen ist ein Absehen von der Verfolgung, wenn aus spezial- oder generalpräventiven Gründen oder sonst wegen besonderen öffentlichen Interesses eine Verfolgung geboten erscheint. In der Praxis entsteht ein Spannungsverhältnis zweifellos dadurch, dass für Verbände dieses weitgehende Verfolgungsermessen zur Anwendung kommen soll, während gleichzeitig für die beschuldigten Entscheidungsträger und Mitarbeiter das Legalitätsprinzip der Strafprozessordnung gilt. 3. Stellung des Verbandes und der natürlichen Personen im Strafverfahren Der Verband hat im Verfahren die Rechte eines Beschuldigten. Dem Verband soll die Stellung als sog „belangter Verband“ zukommen, „sobald sich auf Grund bestimmter Tatsachen der Verdacht ergibt, dass ein Verband für eine von Amts wegen zu verfolgende Straftat verantwortlich sein könnte“ (§ 13 Abs 1 VbVG). Dem Verband stehen damit die Verfahrensgarantien des Art 6 EMRK zu.39) Alle Entscheidungsträger des Verbandes und jene Mitarbeiter, die im Verdacht stehen, die Straftat begangen zu haben, oder wegen der Straftat bereits verurteilt sind, sind im Verfahren als Beschuldigte zu laden und zu vernehmen. Sie trifft daher bei ihrer Aussage keine Wahrheitspflicht. Alle anderen, also etwa Mitarbeiter, die nicht selbst verdächtig sind, aber auch externe Berater des Unternehmens, sind als Zeugen zu vernehmen. Über die Vertretung des Verbandes im Strafverfahren trifft das Gesetz keine allgemeine Regelung. Grundsätzlich geht es aber davon aus, dass ein zur Vertretung nach außen befugter Entscheidungsträger den Verband im Verfahren vertritt. Dabei kann es allerdings zu Interessenskollisionen zwischen dem Entscheidungsträger und dem Verband kommen. Eine Regelung trifft das Gesetz daher für den Fall, dass sämtliche Mitglieder des zur Vertretung nach außen befugten Organs selbst im Verdacht stehen, 39) EBRV 994 BlgNR 22. GP 31; vgl Frowein/Peukert, Europäische Menschenrechtskonvention2 (1996) Art 6 Rz 4. 70 die Straftat begangen zu haben. In diesem Fall hat das Gericht dem belangten Verband von Amts wegen einen Verteidiger beizugeben. Dieser hat den Verband zu verteidigen und auch die nach der Art des Verbandes erforderlichen Schritte zur Bewirkung einer ordnungsgemäßen Vertretung des Verbandes zu setzen. Seine Bestellung endet, wenn der Verband selbst einen Verteidiger oder einen Vertreter bestellt hat. Ob es ausreicht, nur für diesen Fall eine Vertretungsregelung vorzusehen, ist fraglich, denkt man nur an den Fall, dass die Beweislage in Bezug darauf, wer die Anknüpfungstat begangen hat, nicht eindeutig sein könnte und der – zwar nicht beschuldigte – Entscheidungsträger ein Interesse haben könnte, nicht in Verdacht zu geraten. Auch in solchen Fällen könnten Interessenskollisionen auftreten, zu welchen aber das Gesetz keine Regelung trifft. IX. Mit dem Verbandsverantwortlichkeitsgesetz hat der österreichische Gesetzgeber eine kriminalstrafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen und Personengesellschaften eingeführt. Österreich hat damit nicht nur seine internationalen Verpflichtungen erfüllt, sondern auch dem kriminalpolitischen Bedürfnis entsprochen, mit geeigneten Mitteln gegen Unternehmenskriminalität vorzugehen. Aus diesem Grund hat der Gesetzgeber sich auch nicht nur mit Minimallösungen begnügt, sondern ein umfassendes Gesetz geschaffen, welches die strafrechtliche Verantwortlichkeit von Verbänden auf alle Delikte erstreckt. Für die Verantwortlichkeit des Verbandes knüpft das Gesetz entweder an eine Straftat eines Entscheidungsträgers oder an eine Tat eines Mitarbeiters an. Die praktische Bedeutung des Verbandsverantwortlichkeitsgesetzes ist bisher noch relativ gering. Es gibt zwar bisher noch keine genauen Statistiken und Untersuchungen. Dennoch fällt auf, dass die Staatsanwaltschaften bisher (noch) recht zurückhaltend in der Anwendung des neuen Gesetzes sind. Dies kann einerseits mit dem weiten Verfolgungsermessen zusammenhängen, welches das Gesetz in § 18 den Staatsanwälten einräumt, andererseits aber mit einer gewissen Skepsis gegenüber diesem vollkommen neuen Instrumentarium. Mittlerweile gibt es einige Fälle, bei denen nach einer Diversion das Verfahren eingestellt wurde oder in denen erstinstanzliche Urteile ergangen sind. Dabei haben vor allem Steuerdelikte sowie Betrügereien die größte deliktsmäßige Bedeutung. Um die Anwendbarkeit des Gesetzes seriös beurteilen zu können, bleibt vorerst eine genauere, vom Bundesministerium für Justiz in Auftrag gegebene Studie über die Anwendung des Gesetzes abzuwarten, welche für das nächste Jahr erwartet wird. 71 Robert Kert Verbandsverantwortlichkeit in Österreich TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Baritsch/Kert, Übergang strafrechtlicher Haftungen beim Unternehmensund Anteilskauf, in: Althuber/Schopper (Hrsg), Handbuch Due diligence (im Druck) Bertel, Strafen für juristische Personen, in: Bundesministerium für Justiz (Hrsg), Entwicklungslinien im Straf- und Strafprozeßrecht (Wien 1996) S. 215 Boller, Verantwortlichkeit von Verbänden nach dem VbVG (Wien 2007) Burgstaller, Aktuelle Wandlungen im Grundverständnis des Strafrechts, Juristische Blätter (JBl) 1996, 362 Hilf, Verbandsverantwortlichkeitsgesetz (VbVG)(Wien 2006) Hilf, Grundlegende Aspekte der neuen Verbandsverantwortlichkeit: Zur subsidiären Anwendung des StGB, Journal für Strafrecht (JSt) 2006, 112 Höpfel/Kert, Strafrechtliche Verantwortlichkeit juristischer Personen in Österreich, in: Đurđević (Ed.), Current Issues in European Criminal Law and the Protection of EU Financial Interests (Zagreb 2006) S. 99 Karollus, Haftung für fremde Geldstrafen (Dissertation Wien, 1987) Kert, Verbandsverantwortlichkeit im Konzern, in: Vavrovsky (Hrsg), Handbuch Konzernhaftung (Wien 2008), 141 Kert, Verbandsverantwortlichkeit und Finanzstrafrecht, in: Leitner, Finanzstrafrecht 2006 (Wien 2007) Lewisch/Parker, Strafbarkeit der juristischen Person? (Wien 2001) Löschnig-Gspandl, Die strafrechtliche Verantwortlichkeit von Unternehmen und Verbänden mit Rechtspersönlichkeit in Österreich (Habil Graz, 2003) Löschnig-Gspandl, Zur Bestrafung von juristischen Österreichische Juristen-Zeitung (ÖJZ) 2002, 241 Maleczky, Das Verbandsverantwortlichkeitsgesetz 2005/2006, 140 Personen, (VbVG), JAP Moos, Die Strafbarkeit juristischer Personen und der Schuldgrundsatz, Richterzeitung (RZ) 2004, 98 Schrottmeyer, Verbandsverantwortlichkeit im Finanzstrafrecht, in: Schrottmeyer (Hrsg), Finanzstrafrecht in der Praxis (Wien 2007) 23 Steininger E., Verbandsverantwortlichkeitsgesetz (Wien 2006) Zeder, Ein Strafrecht juristischer Personen: Grundzüge einer Regelung in Österreich, Österreichische Juristen-Zeitung (ÖJZ 2001), 630 72 Verbandsverantwortlichkeit in Österreich Zeder, VbVG – Verbandsverantwortlichkeitsgesetz (Wien 2006) Zirm/Limberg, Zur Tagessatz-Bemessung im VbVG, Österreichische Juristen-Zeitung (ÖJZ) 2009/77 Robert Kert Ass.-Prof. Dr. Robert Kert Institut für Strafrecht und Kriminologie, Universität Wien Ústav pre trestné právo a kriminológiu, Univerzita Viedeň 73 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN | UNTERNEHMENSSTRAFRECHT IN DER SCHWEIZ Abstract: Der folgende Beitrag soll einen Überblick über das Schweizerische Modell der Unternehmensstrafbarkeit bieten, das in seiner gegenwärtigen Form im Jahr 2003 eingeführt wurde. Eine Analyse der komplexen Bestimmung des Art 102 schweizerisches Strafgesetzbuch soll Aufschluss darüber geben, was bei der Einführung oder Reform eines strafrechtlichen Sanktionensystems für juristische Personen oder Unternehmen beachtet beziehungsweise vermieden werden sollte. Schlagwörter: Unternehmensstrafrecht, Schweiz, Entwicklung, Voraussetzungen für Verbandsverantwortlichkeit, Sanktionsadressaten, Anknüpfungstaten, Organisationsverschulden, strafrechtliche Sanktionen Abstract: The following article is meant to give an overview over the Swiss concept of corporate criminal liability which in its present form was introduced in the Swiss Criminal Code in 2003. An analysis of the complex provision of Art 102 of the Swiss Criminal Code shall contribute to answer the questions of what can be learnt and what could be avoided when introducing or reforming a system that wants to make legal persons or corporations responsible for criminal acts. Key words: Corporate criminal liability, Switzerland, development, addressees of sanctions, acts triggering a criminal liability, organisational negligence, criminal sanctions 74 Unternehmensstrafrecht in der Schweiz A. Eine Diskussion um die aktuelle Unternehmensstrafbarkeit hatte bereits mit dem Ende der 1980er bzw verstärkt Anfang der 1990er Jahre im Zusammenhang mit organisierter Kriminalität bzw Geldwäscherei eingesetzt. Auch in der Schweiz waren (und sind) maßgebliche Stimmen zu vernehmen, die einer Unternehmensstrafbarkeit mit Blick auf Handlungs-, Schuld- oder Straffähigkeit zumindest skeptisch gegenüber stehen. Das Bundesgesetz über das Verwaltungsstrafrecht (VStR) kennt bereits seit 1974 eine subsidiäre Unternehmenshaftung aus verfahrensökonomischen Gründen, wonach juristische Personen, Kollektiv-, Kommanditgesellschaften, Einzelfirmen und Personengesamtheiten ohne Rechtspersönlichkeit anstelle der natürlichen Person zur Bezahlung der (höchstens 5000 Franken betragenden) Busse verurteilt werden, wenn die Ermittlung der strafbaren natürlichen Person unverhältnismäßig wäre (Art 7); eine große Zahl von nebenstrafrechtlichen Spezialgesetzen verweist auf diese Bestimmung.2) Auch im Steuerstrafrecht ist seit langem die Verbandsgeldbuße normiert.3) Diese Bestimmungen galten allerdings bis zum Jahr 2003 als Ausnahmen4) des vom Schrifttum und der Rechtsprechung allgemein anerkannten Grundsatzes „societas delinquere non potest“5) beziehungsweise wurden diese nicht dem Strafrecht zugerechnet. 6) Hauptmotiv für die Einführung der Unternehmensstrafbarkeit in der Schweiz war laut Botschaft des Bundesrats7) die strafrechtliche Erfassung 1) Amtliche Sammlung des Bundesrechts, AS 2003, 3043 ff. Bundesgesetz über die Änderung des Strafgesetzbuches und des Bundesgesetzes betreffend die Überwachung des Post- und Fernmeldeverkehrs (Finanzierung des Terrorismus) vom 21. März 2003, BBl 2003, 2847 (in Vorziehung der einschlägigen Bestimmungen des revidierten AT des StGB). 2) Vgl Heine, Straftäter Unternehmen: das Spannungsfeld von StGB, Verwaltungsstrafrecht und Steuerstrafrecht, recht 2005, 1, 7 f. 3) Vgl Heine, recht 2005, 9. 4) Vgl Riklin, AT I, § 12 Rz 14, 16. 5) Siehe dazu die Nachweise aus Schrifttum und Rsp bei Trechsel/Jean-Richard, in Trechsel, StGB PK (2008), Art 102 Rz 1. 6) Trechsel/Jean-Richard, in Trechsel, StGB PK (2008), Art 102 Rz 3. 7) Botschaft zur Änderung des Schweizerischen Strafgesetzbuches (Allgemeine Bestimmungen, Einführung und Anwendung des Gesetzes) und des Militärstrafgesetzes sowie zu einem Bundesgesetz über das Jugendstrafrecht vom 21. 9. 1998, BBl 1999, 2141 f. 75 Marianne Johanna Hilf In der Schweiz wurde mit 1. 10. 2003 das geltende Modell einer echten Strafbarkeit von Unternehmen eingeführt.1) Dies erfolgte durch die Inkorporation zweier Bestimmungen in das Strafgesetzbuch: Art 100quater, der die materiellrechtliche Regelung enthält, sowie Art 100quinquies mit den notwendigsten, oder besser: rudimentären, verfahrensrechtlichen Bestimmungen (seit dem Inkrafttreten der Totalrevision des Allgemeinen Teils des StGB mit 1. 1. 2007: Art 102 und 102a). TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN jener Fälle von Unternehmenskriminalität, in welchen es aufgrund „organisierter Unverantwortlichkeit“ (gerade) zu keiner Individualzurechnung kommen und daher nach traditionellem Individualstrafrecht niemand strafrechtlich zur Verantwortung gezogen werden kann.8) Diese Vermeidung von Strafbarkeitslücken ist jedenfalls der Grundgedanke der subsidiären Unternehmensstrafbarkeit nach Abs 1 des Art 102 StGB. Erst in den parlamentarischen Beratungen wurde durch den Ständerat – neben der Einführung einschränkender Kriterien – der subsidiären Unternehmensstrafbarkeit die konkurrierende Unternehmensstrafbarkeit für bestimmte Katalogtaten hinzugefügt9), wenngleich schon in der Botschaft des Bundesrates immerhin konzediert wird, dass zuweilen die „alleinige Bestrafung“ von Individualpersonen „unbillig, ja ungerecht erscheinen“ könne, „da damit nur ein Teil des fehlerhaften Verhalten strafrechtlich sanktioniert“ werde.10) Sobald eine Unternehmensstraftat einer bestimmten natürlichen Person „zugerechnet werden kann“, bleibt für eine Anwendbarkeit des Abs 1, also eine Bestrafung des Unternehmens, kein Raum. Zu einer kumulativen Strafbarkeit von Unternehmen und natürlichen Personen kann es lediglich dann kommen, wenn eine Katalogstraftat des Abs 2 vorliegt und das Unternehmen der Vorwurf trifft, nicht alles Erforderliche und Zumutbare unternommen zu haben, um eine solche Straftat zu verhindern.11) Der Grund für die klar von Abs 1 abweichende Regelungssystematik des Abs 2 liegt in der Erfüllung diesbezüglicher internationaler Verpflichtungen, die sich lediglich auf bestimmte Kriminalitätsbereiche beziehen (UN, Europarat, OECD, FATF).12) Insofern hat die Schweiz es dabei belassen, nur das vorgegebene Minimum umzusetzen; ein Mindestprogramm, das aufgrund der konkreten Ausgestaltung des „materiellrechtlichen Zweiermodells“13) allerdings weder vollständig den internationalen Vorgaben entspricht noch in sich harmonisch ist.14) 8) Siehe dazu insbesondere Schünemann, Unternehmenskriminalität, 34 mN; Stratenwerth, in FS R. Schmitt, 301; Heine, Verantwortlichkeit, 197 f. 9) Vgl Heine, ZStrR 2003, 27 f; Pieth, in FS Jung, 722 („prinzipale Unternehmenshaftung“); Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, 2. Aufl (2007), Art 102 Rz 17. 10) Botschaft, BBl 1999, 2137, 2140. 11) Für die Subsidiarität zur Geschäftsherrenhaftung Donatsch, in Donatsch (Hg), Schweizerisches Strafgesetzbuch, 17. Aufl (2006), Art. 102, 164. 12) Vgl Pieth, ZStrR 2003, 355 ff; Arzt, Strafbarkeit juristischer Personen: Andersen, vom Märchen zum Alptraum, SZW 2002, 228; Postizzi, Fusionsgesetz und Unternehmensstrafrecht, AJP 2007, 176. 13) Arzt, Unternehmensstrafbarkeit – Fernwirkungen im materiellen Strafrecht (Fahrlässigkeit, Begünstigung, Urkundendelikte, Geschäftsbesorgung), recht 2004, 213. 14) Siehe nur Arzt, Interessenkonflikte bei der Vertretung eines angeschuldigten Unternehmens, SZW 2004, 360: Abs 1 als „Soufflé: viel Luft wenig Substanz“, auf das „noch eine Portion Sauerkraut“ in Gestalt des Abs 2 getürmt wurde; Wohlers, in FS Riklin, 290 mwN („zwei grundsätzlich unterschiedliche Modelle“). 76 Unternehmensstrafrecht in der Schweiz Die praktische Bedeutung ist auch fünf Jahre nach dem Inkrafttreten des Unternehmensstrafrechts marginal, was weniger mit der hervorragenden Präventivwirkung des Gesetzes als mit dem komplizierten und zugleich bloß rudimentären und daher höchst auslegungsbedürftigen Regelungsinhalt, der zudem nicht unerhebliche Beweisschwierigkeiten in sich birgt, erklärt werden könnte:15) Bislang liegt keine Entscheidung des schweizerischen Bundesgerichtes vor. Abgesehen von der Einleitung einiger Ermittlungsverfahren, die bisher keine rechtlichen Konsequenzen nach sich gezogen haben, ist nur eine Verurteilung eines Unternehmens zu einer Geldbuße von 3000 Franken im Zusammenhang mit einem Verkehrsunfall (Geschwindigkeitsüberschreitung von 55 km/h auf der Autobahn) bekannt.16) 15) Vgl Heine, Praktische Probleme des Unternehmensstrafrechts, SZW 2005, 17; ebenso Livschitz, Das Unternehmensstrafrecht in der Schweiz, in DACH (Hg), Unternehmensstrafrecht (2007), 31. Zum „strukturellen Zuwachs an Auslegungsmacht für die Strafverfolgungsorgane“ siehe Heine, in FS Lampe, 591. 16) Heine, Criminal liability of enterprises in Switzerland, a new programme: organisational deficiencies, in Adam/Colette-Basecqz/Nihoul (Hg), La responsabilité des personnes morales en Europe, Corporate Criminal Liability in Europe, Namur 2008, 317; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 315. Zur mangelnden Praxisrelevanz siehe auch Stratenwerth/Wohlers, Schweizerisches Strafgesetzbuch, Handkommentar (2007), Art 102 Rz 1; Arzt, SZW 2002, 227; Lobsiger, Unternehmensstrafrecht und Wirtschaftskriminalität, ZStrR 2005, 188; N. Schmid, Strafbarkeit des Unternehmens: die prozessuale Seite, recht 2003, 205; Wohlers, in FS Riklin, 289, 294, 300; Kim, Individuelle und kollektive Zurechnung, Schwierigkeiten bei der Bestrafung von Unternehmern und Unternehmen (2007), 218; (wenngleich zuversichtlich) Pieth, Risi¬komanagement und Strafrecht, Organisationsversagen als Voraus¬setzung der Unternehmenshaftung, in Sutter-Somm/Hafner/G. Schmid/Seelmann (Hg), Risiko und Recht, Festgabe zum Schweizerischen Juristentag 2004, 610, 614. Diesem Befund widerspricht die wohl vereinzelt gebliebene Sorge von Hildbrand, Wirtschaftskriminalität und Schweizer Unternehmensstrafrecht, in BMJ (Hg), 33. Ottensteiner Fortbildungsseminar aus Strafrecht und Kriminologie, Schriftenreihe des BMJ, Bd 118, (2005), 39, die Strafverfolgungspraxis könnte aufgrund der Beweisschwierigkeiten in Wirtschaftsstrafverfahren gegen natürliche Personen geneigt sein, „zu frühzeitig auf organisatorische Mängel zu schließen“, wodurch sich „die natürliche Person hinter der juristischen verstecken kann.“ 77 Marianne Johanna Hilf Nach wie vor sind grundlegende Fragen zur Auslegung einzelner Voraussetzungen der Unternehmensstrafbarkeit umstritten. Dies soll aber nicht den Blick darauf verstellen, dass die schweizerische Konzeption in einigen Belangen über den international geforderten Mindeststandard hinausgeht (siehe unten). TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN B. 1. Grundlegendes Sowohl die materiellrechtliche als auch die verfahrensrechtliche Regelung finden sich im Ersten Teil (Verbrechen und Vergehen) des Ersten Buches des StGB; konkret im Siebenten Titel über die „Verantwortlichkeit des Unternehmens“. Im gegebenen Kontext soll nur die materiellrechtliche Bestimmung wiedergegeben werden: Art. 102 Strafbarkeit 1. Wird in einem Unternehmen in Ausübung geschäftlicher Verrichtung im Rahmen des Unternehmenszwecks ein Verbrechen oder Vergehen begangen und kann diese Tat wegen mangelhafter Organisation des Unternehmens keiner bestimmten natürlichen Person zugerechnet werden, so wird das Verbrechen oder Vergehen dem Unternehmen zugerechnet. In diesem Fall wird das Unternehmen mit Busse bis zu 5 Millionen Franken bestraft. 2. Handelt es sich dabei um eine Straftat nach den Artikeln 260ter, 260quinquies, 305bis, 322ter, 322quinquies oder 322septies Absatz 1 oder um eine Straftat nach Artikel 4a Absatz 1 Buchstabe a des Bundesgesetzes vom 19. Dezember 1986 gegen den unlauteren Wettbewerb, so wird das Unternehmen unabhängig von der Strafbarkeit natürlicher Personen bestraft, wenn dem Unternehmen vorzuwerfen ist, dass es nicht alle erforderlichen und zumutbaren organisatorischen Vorkehren getroffen hat, um eine solche Straftat zu verhindern. 3. Das Gericht bemisst die Busse insbesondere nach der Schwere der Tat und der Schwere des Organisationsmangels und des angerichteten Schadens sowie nach der wirtschaftlichen Leistungsfähigkeit des Unternehmens. 4. Als Unternehmen im Sinne dieses Titels gelten: a) juristische Personen des Privatrechts; b) juristische Personen des öffentlichen Rechts mit Ausnahme der Gebietskörperschaften; c) Gesellschaften; d) Einzelfirmen. 78 Unternehmensstrafrecht in der Schweiz Das Gesetz listet in Art 102 Abs 4 die einzelnen (möglichen17)) Sanktionsadressaten unter dem Überbegriff „Unternehmen“ auf18) und führt somit einen spezifisch strafrechtlichen Unternehmensbegriff ein, den es nicht im Eigentlichen definiert und dessen Weite bemerkenswert ist. 19) Die hL20) bezieht – außer zuweilen im Falle von Änderungen des Unternehmensträgers (etwa durch Fusion oder Spaltung)21) – die unternehmensstrafrechtliche Verantwortlichkeit nicht auf das Unternehmen als soziales System, sondern auf den Unternehmensträger. Die in der Liste der „Unternehmen“ angeführten Sanktionssubjekte sind: juristische Personen (unter ausdrücklicher Ausnahme der Gebietskörperschaften), Gesellschaften und Einzelfirmen. Als juristische Personen des Privatrechts gelten Aktiengesellschaften22), Kommanditaktiengesellschaften, Gesellschaften mit beschränkter Haftung, Genossenschaften sowie Vereine, Stiftungen und privatrechtliche Körperschaften des kantonalen Rechts.23) Öffentliche Unternehmen in Privatrechtsform sind gleichermaßen wie private Unternehmen erfasst.24) Auch juristische Personen des öffentlichen Rechts sind Sanktionsadressaten;25) niemals jedoch die Gebietskörperschaften 17) Eine tatsächliche Unternehmensstrafbarkeit hängt von weiteren Kriterien ab, wie insbesondere der Tatbegehung „in Ausübung geschäftlicher Verrichtung“ (siehe sogleich unten). 18) Der Kreis der Sanktionsadressaten ist nahe¬zu identisch mit jenem der Verbandspersonen, für die Art 29 StGB die Vertreterhaftung normiert. 19) Vgl Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 359; Pieth, in FS Jung, 723, sieht in der Weite des strafrechtlichen Unternehmensbegriffes den „Hauptgrund für das Scheitern der generalisierten Anwendung der prinzipalen Haftung“. Auch Stratenwerth, AT I, § 13 Rz 182, kritisiert die Umschreibung der Sanktionsadressaten als „unbestimmt“. 20) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 355 f; Bertossa, Unternehmensstrafrecht – Strafprozess und Sanktionen (2003), 9, 155; N. Schmid, recht 2003, 209; Postizzi, AJP 2007, 178 ff; Piotet, in FS N. Schmid, 214 ff, 220 f. 21) Siehe Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 355. Ausführlich zur Frage der „Rechtsnachfolge der Unternehmenshaftung“ Postizzi, AJP 2007, 178 ff. 22) Damit auch die Ein-Mann-AG (siehe dazu Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 364). 23) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 360, 361 ff; Donatsch, StGB, 165. 24) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 377; vgl auch Pieth, in FS Jung, 723. 25) Das Erfordernis der wirtschaftlichen Betätigung (siehe sogleich unten) gilt für alle aufgelisteten „Unternehmen“ und bedarf daher bei den Vereinen, Stiftungen und privatrechtlichen 79 Marianne Johanna Hilf Zunächst werden jene Voraussetzungen der Unternehmensstrafbarkeit dargelegt, die (bzw soweit diese) für beide Strafbarkeitsfälle Geltung besitzen: Sanktionsadressatenkreis, Delikte, Unternehmensbezug, Täterkreis, Anlasstat und Organisationsverschulden. Im Anschluss daran soll die grundlegend unterschiedliche Systematik der beiden Strafbarkeitsfälle des Abs 1 und des Abs 2 analysiert und die sich daraus ergebenden Problemstellungen erörtert werden. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN (Bund, Kantone, Einwohnergemeinden sowie Gemeindeverbände und auch Spezialgemeinden, wie Bürger-, Kirch- und Schulgemeinden)26) selbst. Als Gesellschaften fallen die (quasi-rechtsfähigen) Personengesellschaften (konkret: Kollektiv- und Kommanditgesellschaften) sowie grundsätzlich auch einfache Gesellschaften unter den einschlägigen strafgesetzlichen Unternehmensbegriff.27) Die vom Gesetzgeber getroffene Einbeziehung – zivilrechtlich nicht einmal Quasi-Rechtsfähigkeit genießender – einfacher Gesellschaften ist aufgrund eben dieses Umstands nicht gänzlich unumstritten. Selbst die sog Einzelfirma kann sich als Unternehmen iSd StGB strafbar machen. Begründet wird die Einbeziehung der Einzelfirmen mit der „unternehmensstrafrechtlichen Gleichbehandlung aller Rechts- und Organisationsformen“.28) Das Schrifttum steht dieser Einbeziehung massiv ablehnend gegenüber. Diese Ablehnung wird zum Teil auf prozessuale Grundprinzipien (Unschuldsvermutung, ne bis in idem, Vollstreckung), zum Teil auf kriminalpolitische Erwägungen gegründet.29) Eine eigene Regelung der Strafbarkeit von Konzernen enthält das StGB nicht.30) Strafbar iSd Art 102 Abs 1 oder Abs 2 StGB werden jedoch die aufgelisteten potentiellen Sanktionsadressaten nur dann, wenn sie wirtschaftliche bzw geschäftliche Tätigkeiten iwS verrichten31), wobei Körperschaften des kantonalen Rechts ebenso wie bei den juristischen Personen des öffentlichen Rechts keiner besonderen Hervorhebung (so aber Donatsch/Tag, Strafrecht I, Verbrechenslehre, 8. Aufl [2006], 379). 26) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 378. 27) Der damit enger als der zivilrechtliche Gesellschaftsbegriff ist (Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 380). Zum Willen des Gesetzgebers Forster, Verantwortlichkeit, 119 FN 580. Siehe auch Donatsch, StGB, 166. 28) Siehe die Nachweise in den Gesetzesmaterialien bei Forster, Verantwortlichkeit, 126 f (FN 616). 29) Pieth, ZStrR 2003, 358; ders, in FS Jung, 723; N. Schmid, in FS Forstmoser, 771; Y. Jeanneret, La responsabilité pénale de l’entreprise et le droit de la circulation routičre, AJP 2004, 919 f; Forster, Verantwortlichkeit, 127 ff; Macaluso, responsabilité, N 683 ff; Piotet, in FS Schmid, 215 f, 220; R. Roth, L’entreprise, nouvel acteur pénal, in Berthoud (Hg), La responsabilité pénale du fait d’autrui (2002), 85; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 397 ff, 407 ff; krit ob der Unbestimmtheit hinsichtlich der Einzelfirmen: Stratenwerth/Wohlers, StGB, Art. 102 Rz 2; Hildbrand, in BMJ (Hg), 33. Ottensteiner Fortbildungsseminar, 36. Bertossa, Unternehmensstrafrecht, 88 f, erachtet die Einbeziehung der Einzelfirma für irrelevant. 30) Forster (Verantwortlichkeit, 132 ff, 299) stellt für den „Durchgriff über mehrere Konzernebenen“ auf das Vorliegen eines „Zurechnungsverbund[es] im Sinne einer wirtschaftlichen Einheit“ in Zusammenschau mit einer „verbandsspezifischen Garantenstellung“ ab; siehe dagegen auf Basis des juristischen Unternehmensbegriffs restriktiver Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 405; Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 2. Siehe daher Livschitz, in DACH (Hg), Unternehmensstrafrecht, 13 ff, der „erhebliche Rechtsunsicherheit“ für die Praxis als Folge „mangelhafter Legistik“ ortet. 31) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 76 f, 358 f, 368; Pieth, ZStrR 2003, 359; N. Schmid, in FS Forstmoser, 768; eingehend Forster, Verantwortlichkeit, 101 ff; Donatsch/Tag, Strafrecht I, 379. 80 diese nicht den alleinigen, ja nicht einmal den hauptsächlichen Tätigkeitsbereich darstellen müssen.32) Weder das Betreiben eines kaufmännischen Gewerbes, noch eine (dauerhafte) wirtschaftliche Zweckausrichtung noch Gewinnstrebigkeit sind zwingende Voraussetzungen.33) Non-Profit-Organisationen, die trotz beziehungsweise innerhalb ihres idealen Zwecks geschäftlich tätig sind, können sich strafbar machen.34) Der Ausschluss etwa eines Vereins (als juristische Person nichtwirtschaftlicher Zielsetzung) aus der Strafbarkeit „ergibt sich nicht aus der wohltätigen Zielsetzung, sondern aus der Absenz geschäftlicher Verrichtungen“.35) Diese einschränkende Sichtweise betrifft nach wohl üM auch politische Parteien. 36) In Ansehung der Delikte, für welche Unternehmen strafrechtlich zur Verantwortung gezogen werden, ist zwischen den beiden Strafbarkeitsfällen zu unterscheiden: Während Abs 1 einen sehr weiten Anwendungsbereich vorsieht, ist Abs 2 auf bestimmte Wirtschaftsdelikte beschränkt. Abs 1 erfasst alle Verbrechen und Vergehen, nicht hingegen Übertretungen (Art 105 Abs 1 StGB). Die Unterscheidung zwischen Verbrechen und Vergehen ist identisch mit jener des österreichischen StGB: Gem Art 10 Abs 2 StGB sind Verbrechen alle „Taten, die mit Freiheitsstrafe von mehr als drei Jahren bedroht sind“; Vergehen sind nach Art 10 Abs 3 StGB all jene „Taten, die mit Freiheitsstrafe bis zu drei Jahren oder mit Geldstrafe bedroht sind“. Auch Delikte des Nebenstrafrechts sind vom Deliktskreis des Abs 1 erfasst (siehe Art 333 Abs 1 StGB).37) 32) Vgl Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 77 f, 359; aA N. Schmid, in FS Forstmoser, 768 (Aktivitäten primär im Bereich der Wirtschaft). 33) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 77 ff, 359; Piotet, in FS Schmid, 215; Forster, Verantwortlichkeit, 102. 34) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 81, 359, 368; Forster, Verantwortlichkeit, 103. Arzt, SZW 2002, 234, hält die Einbeziehung von Hilfsorganisationen für „gerecht“, wobei hier die „‚Hilfe’ als das ‚Geschäft’ der bezahlten Helfer“ gesehen wird; Macaluso, responsabilité, N 546 f; vgl auch N. Schmid, in FS Forstmoser, 769; aA Frei, Verantwortlichkeit des Verwaltungsrates aus strafrechtlicher Sicht (2004), 124. 35) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 368 mwN. So werden sich etwa auch Wohngemeinschaften (einfache Gesellschaften) in der Regel mangels geschäftlicher Verrichtungen nicht strafbar machen; übt eine Wohngemeinschaft allerdings ausnahmsweise geschäftliche Verrichtungen aus, so kommt eine Unternehmensstrafbarkeit grundsätzlich in Betracht (str; dafür: Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 358; aA Forster, Verantwortlichkeit, 103); wohl auch Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 3, die bloß sporadische geschäftliche Tätigkeiten von Kultur- und Freizeitvereinen nicht genügen lassen. 36) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 81; N. Schmid, in FS Forstmoser, 769 mN; Forster, Verantwortlichkeit, 106. Demgegenüber reflektiert Arzt, SZW 2002, 234, die Möglichkeit des „fundraising“ als „geschäftlicher Nebenzweck“ (Abspaltung der „Finanzmittelbeschaffung vom nichtgeschäftlichen Hauptzweck der Organisation“. 37) Donatsch, StGB, 164. 81 Marianne Johanna Hilf Unternehmensstrafrecht in der Schweiz TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Abs 2 enthält einen eng gefassten taxativen Deliktskatalog. Katalogtaten sind die Beteiligung an bzw die Unterstützung einer kriminellen Organisation sowie Finanzierung des Terrorismus, beides Delikte, die im Bereich der Unternehmensstrafbarkeit kaum praktische Bedeutung haben;38) des Weiteren Geldwäscherei, aktive Bestechung schweizerischer oder fremder Amtsträger, Vorteilsgewährung sowie aktive Bestechung im privaten Sektor. d) Unternehmensbezug Der notwendige Bezug zur Verantwortlichkeitssphäre des Unternehmens ergibt sich aus der gesetzlichen Forderung, dass die Tat „in einem Unternehmen in Ausübung geschäftlicher Verrichtung im Rahmen des Unternehmenszwecks“ begangen wird. Selten bleibt eine derart detailliert formulierte Klausel derart unbestimmt. 39) Darüber hinaus erfordert die Strafbarkeit des Unternehmens jedoch auch einen „funktionalen Zusammenhang“ zwischen Anlasstat und Geschäftstätigkeit des Unternehmens.40) In Ausübung geschäftlicher Verrichtung werden jedenfalls solche Taten nicht begangen, die bloß „bei Gelegenheit“ bzw „anlässlich“ einer solchen stattfinden.41) Damit werden auch in der Schweiz sog Exzesstaten ausgeschlossen.42) Wie weit der Bereich der Exzesstaten in diesem Sinne genau zu ziehen ist, bleibt allerdings interpretationsbedürftig. Die Wendung „im Rahmen des Unternehmenszwecks“ dient der weitergehenden Konturierung des notwendigen Unternehmensbezugs der Taten; es kommt maßgeblich auf den jeweiligen Geschäftszweck an. In der Tat muss sich ein „besonderes betriebstypisches Risiko“43) verwirklichen, das sowohl anhand der Branche als auch anhand des spezifischen Unternehmens zu konkretisieren ist.44) Eine Verletzung von Pflichten, die das Unternehmen selbst treffen, wird vom Gesetz nicht explizit verlangt; ebenso 38) Forster, Verantwortlichkeit, 238 ff. 39) Vgl Stratenwerth, AT I, § 13 Rz 186; aA Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 10. 40) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 82 ff. 41) Heine, ZStrR 2003, 35; Wohlers, in FS Riklin, 293; Cassani, Aktuelle Anwaltspraxis 2005, 682; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 82. 42) Donatsch, StGB, 164: „Delikte von Angestellten, die nichts mit der Aktivität des Unternehmens zu tun haben“; Heine, ZStrR 2003, 34; Forster, Verantwortlichket, 190 mN aus den Gesetzesmaterialien. 43) Heine, ZStrR 2003, 36; ders, SZW 2005, 19; N. Schmid, in FS Forstmoser, 774; Pieth, ZStrR 2003, 361; Macaluso, responsabilité, N 744; Wohlers, in FS Riklin, 293; zur „Betriebstypizität der Anlasstat“: Forster, Verantwortlichkeit, 193 ff mwN; siehe auch Livschitz, in DACH (Hg), Unternehmensstrafrecht, 17; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 89 ff. 44) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 90, 100. 82 Unternehmensstrafrecht in der Schweiz Nach der wohl üL werden Straftaten (unmittelbar und ausschließlich) gegen das Unternehmen selbst von vornherein nicht „in Ausübung geschäftlicher Verrichtung“ bzw nicht „im Rahmen des Unternehmenszwecks“ verübt.47) Die konkrete Tätigkeit, durch welche die Anlasstat verwirklicht wird, muss „nicht primär eine eigentlich kaufmännische sein“48), wenngleich ein „Konnex zur geschäftlichen Tätigkeit“ gegeben sein muss.49) Das Gesetz nennt die strafbarkeitsauslösenden natürlichen Personen nicht explizit. Der Kreis jener natürlichen Personen, deren Verhalten die Strafbarkeit eines Unternehmens herbeizuführen vermag – sohin der Kreis der potentiellen Anknüpfungs-, Anlass- bzw Primärtäter50) – , erschließt sich zunächst aus dem Umstand, dass die Tat „in einem Unternehmen“ begangen werden muss, sohin durch natürliche Personen, die im Organisations- und damit Verantwortungsbereich des Unternehmens agieren.51) Die Notwendigkeit der organisatorischen und hierarchischen Einbindung in das 45) Forster, Verantwortlichkeit, 196: „Der zur Ausscheidung von Exzesstaten erforderliche kollektive Sinnbezug wird nicht über das Kriterium der Nutzniesserschaft des Unternehmens hergestellt“; Stratenwerth, Voraussetzungen einer Unternehmenshaftung de lege ferenda, ZStrR 2008, 7; Wohlers, in FS Riklin, 293. Abw offenbar Heine, ZStrR 2003, 35: „Handlungen, die nicht einmal potentiell eine Nutznießung für den Verband zur Folge hätten, erfolgen in der Regel ‚nicht im Rahmen eines gewinnorientierten Unternehmenszwecks’. So lässt sich verhindern, dass allein individuelles Gewinnstreben […] kurzerhand dem Unternehmen zugeschlagen wird“; ähnl Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 12 (der Anlasstäter müsse „von der nicht abwegigen Vorstellung geleitet sein, dass sein Verhalten (auch) dem Unternehmen nütze“, ein tatsächlicher Nutzen sei nicht erforderlich. 46) Heine, ZStrR 2003, 35 (jedoch auf Basis der Eingrenzung der Unternehmensstraftaten auf solche, die zumindest eine potentielle Nutznießerschaft des Unternehmens begründen (siehe vorherige FN). 47) Heine, ZStrR 2003, 34. Auf mangelndes Strafbedürfnis sowie mangelnde Einfügung unter den Unternehmenszweck gründend: Forster, Verantwortlichkeit, 198; Donatsch/Tag, Strafrecht I, 385 mN; für letzteres auch Wohlers, in FS Riklin, 294; Frei, Verantwortlichkeit, 125; N. Schmid, in FS Forstmoser, 776; R. Roth, ZStrR 1997, 365; Moreillon, ZStrR 1999, 337; Y. Jeanneret, AJP 2004, 920; siehe auch Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 13. 48) N. Schmid, in FS Forstmoser, 774. 49) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 80, 83. 50) Arzt, SZW 2004, 360. 51) Wohlers, in FS Riklin, 292 mN; Forster, Verantwortlichkeit, 154. 83 Marianne Johanna Hilf wenig die Begehung zu Gunsten bzw im Gewinninteresse des Unternehmens.45) Straftaten, die von rein „individuellem Vorteilsstreben“ eines Mitarbeiters getragen sind, werden zwar zu Recht vom Anwendungsbereich der Unternehmensstrafbarkeit ausgenommen46), doch scheint dies angesichts der gesetzlichen Formulierung des Unternehmensbezugs nicht immer ganz einfach zu begründen zu sein. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Unternehmen und damit in dessen Aufsichts- und Kontrollsystem52) ergibt sich im Übrigen zwingend aus dem gegenüber dem Unternehmen erhobenen Vorwurf eines Organisationsverschuldens: Ohne organisatorische Einbindung, kein Organisationsverschulden. 53) Der potentielle Täterkreis ist daher weit gezogen; gesellschaftsrechtliche, vertragliche oder lediglich faktische Einbindung ist erforderlich, aber auch ausreichend. Zunächst sind neben den (auch „bloß“ faktischen) Organen und Gesellschaftern jedenfalls sämtliche Mitarbeiter unabhängig von der Hierarchieebene umfasst;54) das Unternehmen beratende bzw vom Unternehmen beauftragte Personen, wie etwa Rechtsanwälte, Wirtschaftstreuhänder, Steuerberater oder Unternehmensberater jedoch nur dann, wenn diese eng in das Unternehmen eingebunden sind55) bzw diese eine solch „dominierende Stellung“ innehaben, dass sie als faktische Organe agieren.56) Reine beratende Tätigkeit durch Rechtsanwälte oder Unternehmensberater begründet keine mögliche Anlasstäterschaft.57) Auch kann ein Unternehmen als Outsourcinggeber für Taten des Outsourcingnehmers strafrechtlich verantwortlich werden, soweit das Unternehmen entsprechende Aufsichts- bzw Kontrollpflichten treffen.58) Eine Identifizierung des Anknüpfungstäters ist – solange der Unternehmensbezug nachgewiesen ist – nicht Voraussetzung der Unternehmensstrafbarkeit59) (bzw verhindert diese gem Abs 1 sogar die Unternehmensstrafbarkeit; siehe unten zum subsidiären Modell). Die Strafbarkeit des Unternehmens setzt sowohl nach Abs 1 als auch nach Abs 2 die tatbestandsmäßige und rechtswidrige, nicht notwendig 52) Donatsch, StGB, 164; Stratenwerth/Wohlers, StGB, Art. 102 Rz 4. 53) Vgl Forster, Verantwortlichkeit, 154, 157. 54) Forster, Verantwortlichkeit, 155; Wohlers, in FS Riklin, 292; Cassani, Aktuelle Anwaltspraxis 2005, 681; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 65; siehe auch N. Schmid, in FS Forstmoser, 771 f; Livschitz, in Dach (Hg), Unternehmensstrafrecht, 7; krit Stratenwerth, ZStrR 2008, 7 (siehe unten). 55) N. Schmid, in FS Forstmoser, 772: „hierarchisch und organisatorisch relativ stark in das Unternehmen eingebunden“; siehe auch Pieth, ZStrR 2003, 360; zur Vorsicht mahnend Forster, Verantwortlichkeit, 157, der zu Recht darauf hinweist, dass in praxi häufig ohnehin eine Tatbeteiligung des externen Beraters an einer (durch Unternehmenszugehörige mitzuverantwortenden oder von jenen zumindest tatbestandsmäßig und rechtswidrig begangenen) Unternehmensstraftat in Betracht zu ziehen ist; siehe auch Wohlers, in FS Riklin, 293. 56) Donatsch, StGB, 164; Forster, Verantwortlichkeit, 157. 57) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 69; Donatsch/Tag, Strafrecht I, 382 mN; Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 11. 58) Donatsch, StGB, 164. Im Detail Forster, Verantwortlichkeit, 158 ff. 59) Donatsch, StGB, 164; Forster, Verantwortlichkeit, 153. 84 schuldhafte Begehung einer Tat durch einen Unternehmenszugehörigen voraus. Häufig wird auf diese Tat als „Anlasstat“ Bezug genommen60), welcher zuweilen (explizit) der Stellenwert einer Art objektiven Strafbarkeitsbedingung eingeräumt wird.61) Von Individualschuld ist die Unternehmensstrafbarkeit unabhängig. Diese gründet vielmehr auf dem gegenüber dem Unternehmen erhobenen Vorwurf eines (personalen oder deliktsermöglichenden) Organisationsdefizits. Strafbarkeitsvoraussetzung ist somit „die beweiskräftige Feststellung aller für die Anlasstat einschlägigen objektiven und subjektiven Tatbestandsmerkmale“62) sowie des Nichtvorliegens von Rechtfertigungsgründen63). Genau hier setzen die ersten Kritikpunkte dogmatischer wie auch praktischer Natur ein. Sowohl die Frage der praktischen Nachweisbarkeit der Verwirklichung objektiver, aber vor allem auch subjektiver Tatbestandsmerkmale im Falle unauffindbarer oder gar (lediglich) additiv agierender Anlasstäter als auch schon ganz grundlegend der dogmatischen Vereinbarkeit „mit den für unsere Strafrechtssysteme maßgebenden Kriterien der strafrechtlichen Zurechnung“64) beschäftigen das Schrifttum seit geraumer Zeit, ohne bislang zu einer eindeutigen Lösung geführt zu haben (siehe unten). Im Zusammenhang mit dem Erfordernis der Rechtswidrigkeit der Anlasstat stellt sich die Frage, ob dem Unternehmen auch eigenständig Rechtfertigungsgründe zugute kommen, also Rechtfertigungsgründe, die nicht auf Seiten des konkreten Anlasstäters vorliegen, jedoch aus der Perspektive des Kollektivs verwirklicht erscheinen. Diese Frage wird im schweizerischen Schrifttum – soweit sie angesprochen wird – zu Recht überwiegend – wenngleich ohne nähere Ausführungen hierzu – bejaht. 65) 60) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 54; Donatsch, StGB, 164; Forster, Verantwortlichkeit, 71, 147 ff (die jedoch gerade nicht – wie allerdings aus der Formulierung Forsters hervorgeht – stets „strafbares“ Verhalten darstellt); Arzt, SZW 2002, 227; Heine, ZStrR 2003, 36 f; Pieth, ZStrR 2003, 359; N. Schmid, recht 2003, 205. 61) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 26, 34, 238 mwN; Riklin, AT I, § 12 Rz 20, 23; Forster, Verantwortlichkeit, 48, 86 f, 292 (aA jedoch mit Blick auf Abs 1; so auch Stratenwerth, in FS Burgstaller, 198 f). Auch für Abs 2 räumt Forster, Verantwortlichkeit, 86, im Übrigen „eine stärkere Anbindung an die Anlasstat“ als bei einer reinen objektiven Strafbarkeitsbedingung ein. Siehe schon Heine, ZStrR 2003, 37, 41 („externe Straftat als notwendiger Anlass für behördliches Einschreiten“); explizit zu Abs 1: Arzt, SZW 2002, 227 („oder Prozessvoraussetzung?“). Nach Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 19, ist in Abs 2 (lediglich) „die subjektive Komponente der Anlasstat als objektive Strafbarkeitsbedingung zu behandeln“. Siehe unten. 62) Forster, Verantwortlichkeit, 160. Pieth, ZStrR 2003, 360; Stratenwerth, in FS Burgstaller, 193 ff; N. Schmid, in FS Forstmoser, 772; Moreillon, ZStrR 1999, 342; Y. Jeanneret, AJP 2004, 918 f. 63) Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 9, wollen auch die bloß entschuldigenden Formen von Notwehr und Notstand als Gründe für den Ausschluss der Unternehmensstrafbarkeit einbezogen wissen; aA Forster, Verantwortlichkeit, 189. 64) Siehe nur Stratenwerth, in FS Burgstaller, 192 ff. 65) Forster, Verantwortlichkeit, 187 f; Heine, ZStrR 2003, 33. 85 Marianne Johanna Hilf Unternehmensstrafrecht in der Schweiz TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Strafbefreiungsgründe – konkret: fehlendes Strafbedürfnis, Wiedergutmachung oder Betroffenheit des Täters durch seine Tat – , die dem Anlasstäter zu Gute kommen, wirken sich nach dem Gesetz nicht auch zu Gunsten des Unternehmens aus.66) Anderes gilt nach üM mit Blick auf die Frage der originären Anwendbarkeit von Strafbefreiungsgründen zu Gunsten des Unternehmens.67) Während die Bezugnahme auf die geringfügige „Schuld“ (des Täters) eine Anwendbarkeit des Art 52 StGB (fehlendes Strafbedürfnis) auf Unternehmen aufgrund des konstitutiven Kriteriums des Organisationsverschuldens keineswegs auszuschließen vermag, sieht allerdings Forster68) in dem Erfordernis der Wiedergutmachung durch den „Täter“ (Art 53 StGB) insofern ein Problem als das Unternehmen nicht Täter sei; ein Problem, das letztlich jedoch der Anwendbarkeit des Strafbefreiungsgrundes auf Unternehmen „kaum“ entgegenstehe. 69) Nach dem schweizerischen Modell ist das Unternehmen strafbar. Die Strafbarkeit wird auf das eigene Verschulden des Unternehmens im Sinne mangelhafter Organisation gegründet. Das Unternehmen haftet nicht für fremdes (individuelles) Verschulden.70) Der Vorwurf gegenüber dem Unternehmen ist von Individualschuld unabhängig.71) Während jedoch ein Teil des Schrifttums vermeint, der Nachweis individueller Schuld werde durch das Organisationsverschulden substituiert,72) versteht ein anderer Teil des Schrifttums die Kollektivverantwortlichkeit in einem umfassenderen Sinne und spricht von einem „kollektiven Verantwortungsüberschuss“73). Jedenfalls wird von „depersonalisiertem Organisationsverschulden“74) gesprochen oder 66) Vgl Forster, Verantwortlichkeit, 275; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 327 (da Art 102 einen Straftatbestand darstelle, in dem die Anlasstat als objektive Bedingung der Strafbarkeit zu sehen sei; Strafgrund sei das Organisationsdefizit). 67) Forster, Verantwortlichkeit, 276 ff mN; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 326 f. 68) Forster, Verantwortlichkeit, 277; das Unternehmen sei nur dann Täter (und das auch nur iwS), wenn eine additive Anlasstat in Rede stehe (siehe nur ders, Verantwortlichkeit, FN 1250). Auch nach Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 329 ff, kommt Strafbefreiung aufgrund Wiedergutmachung „nur in sehr begrenztem Rahmen“ in Betracht. 69) Sic! Die Argumentation, der Verband sei nicht selbst Täter, erfreut sich auch in Österreich großer Beliebtheit und wird dort für vergleichbare Fragen (ebenso nonchalant) durch die Fiktion der Täterschaft ersetzt (siehe nur E. Steininger, VbVG, Vorbem Rz 8: Interpretation aus Verbandsperspektive). 70) Siehe nur Donatsch/Tag, Strafrecht I, 381 f mN. 71) Siehe nur Donatsch, StGB, 164; Pieth, ZStrR 2003, 363; Forster, Verantwortlichkeit, 66, 188 f, 296. 72) Forster, Verantwortlichkeit, 188 f; Stratenwerth, in FS Burgstaller, 194: „Kollektivverantwortung“ als „Ersatz für feststehende (oder fehlende?) Individualschuld“ (in Replik auf Heine). 73) Heine, ZStrR 2001, 25; ders, ZStrR 2003, 32 f, 34; Pieth, ZStrR 2001, 14. AA Stratenwerth, in FS Burgstaller, 195: „reines Konstrukt“. 74) Forster, Verantwortlichkeit, 66. 86 auch von „sozialer Schuld“75). Die Botschaft des Bundesrats bezieht sich auf eine „zeit- und situationsgerechte“ Umdeutung des Schuldprinzips im Unternehmensbereich: „Aus der moralischen Schuld des Individualtäters“ werde „im Falle des Unternehmens eine Schuld sui generis“, die insbesondere als Organisationsverschulden „wenigstens annähernd umschrieben“ werde. „Wesentlicher als die konkrete Benennung“ sei „aber die Einsicht, dass nur ein Vorwurf eigener Prägung eine strafrechtliche Verantwortlichkeit von Unternehmen begründen“ könne, „ohne zugleich den im Individualstrafrecht weiterhin unverzichtbaren traditionellen Schuldbegriff zu denaturieren“.76) Das „Organisationsverschulden des Unternehmens“ als „Vorwurf eigener Prägung“ könne „der Schuld einer natürlichen Person nicht gleichgestellt werden“; demgemäß werde auch die Busse „nicht direkt auf der Grundlage der ‚Schuld’ des Unternehmens, sondern mittelbar, über die […] drei Kriterien“ (der Schwere der Tat, des Organisationsmangels und des Schadens) bemessen.77) Zu Recht erblicken (dennoch) Niggli/Gfeller im Organisationsmangel das „Unternehmensverschulden“.78) Das Organisationsverschulden muss im Übrigen nicht auf bestimmte Unternehmensorgane oder -mitarbeiter rückführbar sein; welche natürlichen Personen konkret die relevanten Organisationspflichten verletzt haben, ist unerheblich. 79) 75) Lütolf, Strafbarkeit, 135 ff. 76) Botschaft, BBl 1999, 2142; siehe auch Donatsch, StGB, 17. Aufl (2006), 163 f; Hurtado Pozo, in FS N. Schmid, 203 f. Heine, recht 2005, 6 („das Organisationsverschulden des Verbandstäters als ‚Vorwurf eigener Prägung’“) fordert konsequent die Entwicklung einer kollektiven Unrechtslehre mit dem Ergebnis, dass „generelle Täterschaft“ sowie „additives Unrecht“ mit Blick auf die Anlasstat genügt. Für Postizzi, AJP 2007, 177, wurzelt die „Akzeptation des Begriffes der Organisationsschuld“ im Schuldprinzip. Krit mit Blick auf den Schuldbegriff jedoch: Stratenwerth, in FS R. Schmitt, 302 ff; Seelmann, Unternehmensstrafbarkeit: Ursachen, Paradoxien und Folgen, in FS N. Schmid, 184; Wohlers, Die Strafbarkeit des Unternehmens, SJZ 2000, 386 (der die „eigene“ Handlungsfähigkeit des Unternehmens qua handelnder Mitarbeiter bejaht); Killias, Verteidigung in Wirtschaftsstrafsachen, Sonderbeilage plädoyer 1/04, 9 („Anfang vom Ende des Schuldstrafrechts“). Zur Diskussion um (strafrechtliche) Handlungs- und Schuldfähigkeit der juristischen Person im schweizerischen Schrifttum siehe im Übrigen Hurtado Pozo, Responsabilité de l’entreprise: Culpabilité et peine, in Niggli/Hurtado Pozo/Queloz (Hg), Festschrift für Franz Riklin, Zur Emeritierung und zugleich dem 67. Geburtstag (2007), 120 ff; Bertossa, Unternehmensstrafrecht, 20 ff; Kim, Zurechnung, 163 ff; Trechsel/Noll, Schweizerisches Strafrecht, AT I, 6. Aufl (2004), 149 ff; Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 1 f mwN. 77) Botschaft, BBl 1999, 2144. Siehe auch Donatsch/Tag, Strafrecht I, 376, 390, die von einem „Schuldvorwurf sui generis“ sprechen, aber betonen, eine „‘Schuld‘ des Unternehmens, also ein Vorwurf gegenüber dem Unternehmen, sich rechtswidrig verhalten zu haben“ werde – mit Blick auf die Sanktionsbemessungskriterien des Abs 3 – „nicht fingiert“. 78) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 307, 315. Nach Stratenwerth/Wohlers, StGB, Art. 102 Rz 7, bilden die genannten drei Kriterien das „Organisationsverschulden“ in Analogie zum Individualverschulden. 79) Pieth, ZStrR 2001, 14; Donatsch, StGB, 165; krit Kim, Zurechnung, 197 f. 87 Marianne Johanna Hilf Unternehmensstrafrecht in der Schweiz TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Während der gegenüber dem Unternehmen erhobene Vorwurf nach Abs 1 jedoch auf einen Organisationsmangel im Sinne unklarer Zuständigkeitssrukturen und sohin auf ein bloß „unechtes“ Organisationsverschulden abstellt, wird nach Abs 2 die mangelnde Tatverhinderung moniert, die Ausdruck eines „echten“ Organisationsverschuldens ist. 80) Ob die mangelhafte Organisation „quasivorsätzlich“ oder „quasifahrlässig“ bewirkt wurde, spielt lediglich im Rahmen der Strafbemessung eine Rolle.81) Der Gesetzeswortlaut beider Strafbarkeitsfälle sowie der Strafbemessungsvorschrift82) deutet darauf hin, dass Unternehmen für die aus ihrem Organisationsbereich heraus begangenen Straftaten (für die Delikte als solche83)) bestraft werden.84) Diesem Verständnis wird im Schrifttum (jedenfalls für Abs 2) die Interpretationsmaxime der Anlasstat als objektive Strafbarkeitsbedingung entgegen gehalten. 85) Niggli/Gfeller86) stellen fest, dass sich aus der Struktur des Art 102 ergibt, dass dem Unternehmen entweder die Anlasstat oder das Organisationsdefizit vorzuwerfen ist und entscheiden sich – im Sinne der obigen Ausführungen – für zweiteres; Das „eigene Verhalten“ des Unternehmens liege im Organisationsdefizit; die Tat könne nicht vom Unternehmen begangen werden. Als Konsequenz lehnen die beiden Autoren (allerdings) die Charakterisierung des Art 102 StGB als Zurechnungsnorm ab und stufen diese „(zumindest auch) als Delikt“ bzw deutlicher „als Straftatbestand“, und zudem – jedenfalls entgegen der hM87) – konkret als „Übertretung“ ein.88) 80) Siehe nur Arzt, SZW 2002, 229; Forster, Verantwortlichkeit, 75, 84; Wohlers, in FS Riklin, 290. 81) Vgl Arzt, recht 2004, 214; siehe auch Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 14. 82) Das Gericht bemisst nach Art 102 Abs 3 die Busse „insbesondere nach der Schwere der Tat […] und des angerichteten Schadens“. 83) So auch Stratenwerth, in FS Burgstaller, 192: „zunächst“ ließe sich die schweizerische Regelung in diesem Sinne verstehen; Abs 2 sei aber auch dem Modell der objektiven Strafbarkeitsbedingung zugänglich (199). 84) Der Begriff der Verbandstäterschaft wird im Schrifttum im Übrigen kaum je im rein dogmatischen Sinne – mit den rechtlichen Konsequenzen der unmittelbaren Anwendbarkeit wesentlicher Bestimmungen des AT – verwendet: siehe etwa Heine, recht 2005, 5; Kim, Zurechnung, 185. Arzt, in FS Burgstaller, 221 ff, 226, bezeichnet zwar das Unternehmen – unabhängig von seiner grundlegenden Kritik an der Unternehmensstrafbarkeit – als Täter; ders, recht 2004, 213: das Unternehmen als Subsidiar- bzw Kumulationstäter. Dies jedoch vorrangig im Zusammenhang mit der Feststellung, dass Unternehmen zwar Opfer seien, „aber von Gesetzes wegen zu Tätern gemacht“ würden („Rollenvertauschung“, SZW 2002, 233 f; siehe auch Postizzi, Sechs Gesichter, 66 [Unternehmen als „Opfertäter“ aus prozessualer Sicht]; Kim, Zurechnung, 208). 85) Forster, Verantwortlichkeit, 86 f; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 26 mwN, 34, 62; Riklin, AT I, § 12 Rz 20, 23; Kim, Zurechnung, 188. 86) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 23, 24 f. 87) Forster, Verantwortlichkeit, 72; Macaluso, responsabilité, N 515 ff; N. Schmid, recht 2003, 205; Y. Jeanneret, AJP 2004, 919; Geiger, Organisationsmängel, 21. 88) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 33, 40 ff, 50, 315, 327. Die Strafbarkeit des Unternehmens richte sich nicht auf das durch die natürliche Person verwirklichte Delikt (Rz 25). 88 Unternehmensstrafrecht in der Schweiz Ob es sich bei Art 102 StGB um eine (bloße?) Zurechnungsnorm89), um eine Sonderform der Strafbarkeit, allenfalls iS einer teilnahmerechtlichen Regelung sui generis (quasi als Mischform von Zurechnungsnorm und Tatbestand)90) oder (gar) um einen eigenständigen Straftatbestand91) handelt, ist im Schrifttum indes nicht entschieden. Das Unternehmen wird nach Abs 1 strafbar aufgrund der (zumindest) tatbestandsmäßigen und rechtswidrigen Tat eines Unternehmenszugehörigen, die (jedoch) aufgrund eines (vermeidbaren)92) Organisationsdefizits keiner bestimmten natürlichen Person aus dem Unternehmen „zugerechnet“ werden kann.93) Der Vorwurf gegenüber dem Unternehmen, sohin das Organisationsverschulden, besteht in der Intransparenz der personalen Unternehmensstrukturen. Ein solcher „personaler Organisationsmangel“94) liegt vor, wenn kein oder bloß ein die tatsächlichen Zuständigkeiten verschleierndes Organigramm vorliegt;95) ist aber auch dann anzunehmen, wenn im Unternehmen eine mit Koordinierungsaufgaben betraute Person gar nicht vorgesehen ist.96) „Haftungsmassstab“ ist das „Organisationspotenzial des Kollektivs“, also des Unternehmens, nicht der einzelnen Leitungsperson(en).97) Abs 1 knüpft sohin zum Teil an individualstrafrechtlichen Kategorien, zum Teil an eigenen unternehmensstrafrechtlichen Kategorien an. Ebenso Riklin, AT I, § 12 Rz 23, 25; siehe auch Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 7 („Desorganisationsdelikt“), wonach diese „unerwünschte Folge“ nur durch die Einführung einer Geldstrafe hätte vermieden werden können. 89) Siehe die Nachweise bei Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 19. 90) Forster, Verantwortlichkeit, 73; N. Schmid, recht 2003, 205; Y. Jeanneret, AJP 2004, 919; Poncet/Macaluso, in FS Trechsel, 529 f. 91) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 19 ff, 33 mwN, 50, 315, 327; Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 27. Siehe auch Arzt, SZW 2002, 227; ders, recht 2004, 213; ders, in FS Burgstaller, 225, 230, der in Abs 1 ein „neuartiges Rechtspflegedelikt“ erblickt, das im BT zu normieren wäre („Tatbestand der fahrlässigen Behinderung der Rechtspflege“); siehe auch Riklin, AT I, § 12 Rz 20; Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 15; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 24, 102, 104, 113, 208, 238 ff, 330, wonach das „Unternehmensdelikt“ im Übrigen idR ein fahrlässiges Unterlassungsdelikt, jedenfalls aber ein Erfolgsdelikt (Abs 1: Rz 52, 103; Abs 2: Rz 241, aber auch Gefährdungsdelikt, Rz 242) darstellt. 92) Botschaft, BBl 1999, 2141; Heine, ZStrR 2003, 36. 93) Poncet/Macaluso, in FS Trechsel, 529 f. 94) Heine, ZStrR 2003, 36; Forster, Verantwortlichkeit, 75 ff, 213 ff. Arzt, SZW 2002, 227, spricht von „Mitverantwortung“ des Unternehmens bzw „Mitschuld oder Hauptschuld“ für Straftaten aufgrund von Organisationsmängeln. 95) Heine, SZW 2005, 18; ders, recht 2005, 4; siehe auch N. Schmid, in FS Forstmoser, 779 ff; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 114. AA Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 15. 96) Heine, SZW 2005, 18; aA Stratenwerth, in FS Burgstaller, 194; Wohlers, in FS Riklin, 291; Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 15. 97) Forster, Verantwortlichkeit, 254. 89 Marianne Johanna Hilf 2 Subsidiäre Unternehmensstrafbarkeit: Abs 1 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Nach Heine98) wird das Unternehmen gem Abs 1 „als neuer Verbandstäter“ zugleich für die rechtlich geforderte „klare organisatorische Zuständigkeit“ und das jeweils durch das Anlassdelikt geschützte Rechtsgut verantwortlich.99) Nach Abs 1 hat festzustehen, dass (zwar) die tatbestandsmäßige und rechtswidrige Tat aus dem Unternehmen heraus begangen wurde, dass aber eine konkrete natürliche Person trotz intensiver Ermittlungen100) nicht als Täter identifizierbar ist.101) Identifizierung hindert grundsätzlich die Strafbarkeit des Unternehmens102), es sei denn im Falle additiven Zustandekommens des strafrechtlichen Erfolgs, falls dieser Fall unter Abs 1 subsumiert wird (siehe dazu sogleich unten). Folge bzw Ergebnis ist die subsidiäre Unternehmensstrafbarkeit. Aus dieser Konstruktion ergibt sich zunächst der folgende Problemkreis: Der Vorwurf gegenüber dem Unternehmen lautet nach dem diesbezüglich eindeutigen Wortlaut Abs 1 nicht, nicht alles Erforderliche und Zumutbare getan zu haben, um die Tat zu verhindern.103) Zumindest nicht direkt104): 98) Heine, recht 2005, 5. 99) Es handelt sich dabei im Übrigen „nicht um eine rigorose Kausalhaftung“ (Heine, recht 2005, 5; Pieth, ZStrR 2003, 362; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 55; N. Schmid, in FS Forstmoser, 772; Donatsch/Tag, Strafrecht I, 376; so schon Botschaft, BBl 1999, 2141; Forster, Verantwortlichkeit, 78 ff); aA (im Sinne einer strict liability): Stratenwerth, in FS Burgstaller, 196; siehe auch Arzt, SZW 2002, 227 f; ders, Strafverfahren ohne Menschenrechte gegen juristische Personen, in Grafl/Medigovic (Hg), Festschrift für Manfred Burgstaller zum 65. Geburtstag (2004), 225, 230, 232; Kim, Zurechnung, 201. 100) Siehe Botschaft, BBl 1999, 2143; Heine, recht 2005, 7; Wohlers, in FS Riklin, 296; Donatsch/Tag, Strafrecht I, 386; Riklin, AT I, § 12 Rz 21; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 105 f: Der Abbruch der Ermittlungen aus Gründen der Verfahrensökonomie bewirkt nicht die Anwendbarkeit des Art 102 StGB. 101) Auch die (stets in Erweiterung begriffene Geschäftsherrenhaftung) verhindert freilich im konkreten Fall die Unternehmensstrafbarkeit nach Abs 1 (Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 112, 116; Donatsch/Tag, Strafrecht I, 377; zu eben diesem Zweck der Ausdehnung der Geschäftsherrenhaftung siehe Heine, SZW 2005, 19). Zur Geschäftsherrenhaftung siehe im Übrigen insbes Schubarth, Zur strafrechtlichen Haftung des Geschäftsherrn, ZStrR 1976, 370 ff; Vest, ZStrR 1988, 288 ff; Popp, Anwendungsfragen strafrechtlicher so genannter Geschäftsherrenhaftung, recht 2003, 21 ff; Wiprächtiger, Strafbarkeit des Unternehmers; Die E n t w i c k lu n g d e r bu n d e s g e r i c h t lic h e n R e c h t s p r e c h u n g zu r s t r a fr e c h t li c h e n Geschäftsherrenhaftung, AJP 2002, 754 ff; siehe auch N. Schmid, Einige Aspekte der strafrechtlichen Verantwortlichkeit von Gesellschaftsorganen, ZStrR 1988, 156 ff. 102) Es sei denn, es wird dadurch nur ein Teilbereich des Gesamtunwerts abgedeckt (siehe unten). 103) Daher auch hM: Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 51, 102; Wohlers, SJZ 2000, 384; Heine, ZStrR 2003, 36; Pieth, ZStrR 2003, 365 f; Arzt, recht 2004, 213; Killias, Sonderbeilage plädoyer 1/04, 10; Y. Jeanneret, AJP 2004, 922; Lobsiger, ZStrR 2005, 193; Forster, Verantwortlichkeit, 213 f; aA nunmehr Pieth, in Festgabe zum SJT 2004, 604; 104) Forster, Verantwortlichkeit, 75. 90 Unterstellt wird zwar, dass unklare Organisationsstrukturen Taten fördern, weil „klare Abläufe und Zuständigkeiten sowie eine effiziente Kontrolle fehlen“.105) Dennoch genügt der generelle Vorwurf der Intransparenz („des Unternehmens für die Strafverfolgungsbehörde“106)) ohne unmittelbaren Tatbezug.107) Das Organisationsverschulden muss sich nach dem Gesetzeswortlaut nicht unmittelbar auf die Tat, sondern lediglich auf die „Unauffindbarkeit“ einer konkreten natürlichen Person beziehen. Das Unternehmen trägt „Mitschuld […], wenn der Staat die verantwortliche natürliche Person nicht ausfindig machen kann.“108) Ob die Anlasstat selbst eine Vorsatz- oder Fahrlässigkeitstat ist, macht für die Art des Vorwurfs (der intransparenten Unternehmensstrukturen) gegenüber dem Unternehmen keinen Unterschied.109) Welche und wie weit gehende organisatorische Maßnahmen zur Sicherstellung der Zuordenbarkeit von Verhaltensweisen und damit Taten zu bestimmten Personen erforderlich sind, ist im Einzelfall festzustellen110), wobei für die Zuständigkeitsregelungen und deren Dokumentation ein individualisierter Sorgfaltsmaßstab anzulegen ist.111) Rechtliche personale Organisationspflichten finden sich jedoch nur wenige und dienen zudem nicht stets strafrechtlichen Schutzzwecken.112) Insofern ist sowohl der Inhalt als auch die Reichweite von personalen Organisationspflichten unbestimmt.113) Zuletzt hat Stratenwerth114) dafür plädiert, „solche Pflichten nur in engen Grenzen anzuerkennen“, diese also „auf grössere Risiken von – ex ante erkennbarer – möglicher strafrechtlicher Relevanz zu beschränken“, statt mittels Strafrechts „umfassende Dokumentationspflichten […] zu 105) Botschaft, BBl 1999, 2141. 106) Arzt, SZW 2002, 227: bzw liegt der Vorwurf in „der fehlenden Kooperation des Unternehmens mit der Strafverfolgungsbehörde. Gedanklicher Pate“ sei die „Meldepflicht der Banken“. 107) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 102 (diese „Verknüpfung erscheint allerdings nicht einsichtig“); Stratenwerth, ZStrR 2008, 15: An dieser „sachwidrigen Voraussetzung“ führe de lege lata „kein Weg vorbei“; Arzt, SZW 2002, 227, spricht von einer „Umpolung des Organisationsmangels“; Poncet/Macaluso, in FS Trechsel, 529 f; Forster, Verantwortlichkeit, 75 ff; Kim, Zurechnung, 187 mN; aA Pieth, Festgabe zum SJT 2004, 604. 108) Arzt, SZW 2002, 227; Donatsch/Tag, Strafrecht I, 386. 109) Vgl Arzt, SZW 2002, 227; ders, recht 2004, 213; ders, in FS Burgstaller, 225, 230, der daher – wie erwähnt – Abs 1 als Rechtspflegedelikt einstuft. 110) Vgl Stratenwerth/Wohlers, StGB, Art. 102 Rz 5; Forster, Verantwortlichkeit, 223. Umfassend Geiger, Organisationsmängel, 95 ff. 111) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 219 f; aA Geiger, Organisationsmängel, 76 ff, 106. 112) Forster, Verantwortlichkeit, 215 ff, 222 f; ebenso Stratenwerth, ZStrR 2008, 15; Livschitz, in DACH (Hg), Unternehmensstrafrecht, 28 ff: „Subsidiäre Unternehmensstrafbarkeit zur paper rule verdammt“; siehe auch Kim, Zurechnung, 198. 113) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 211, 217. 114) Stratenwerth, ZStrR 2008, 15; vgl schon Heine, ZStrR 2003, 37; N. Schmid, in FS Forstmoser, 780; Forster, Verantwortlichkeit, 223. 91 Marianne Johanna Hilf Unternehmensstrafrecht in der Schweiz TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN etablieren“.115) Nach Heine116) ist Abs 1 im Übrigen „an Unternehmen mit komplexen Organisationsstrukturen“ orientiert; für kleine bzw nicht komplex organisierte Unternehmen kommen andere Rechtsinstitute zum Tragen (Art 7 VStR, Geschäftsherrenhaftung). 117) Zur Bestimmung des notwendigen Zurechnungszusammenhangs zwischen mangelnder Individualzurechenbarkeit und personalem Organisationsmangel werden sowohl die sog Wahrscheinlichkeitstheorie (hypothetische Kausalität)118) als auch die – zwar sach- und praxisgerechtere, jedoch im Gesetzeswortlaut keine Deckung findende – Risikoerhöhungstheorie119) vertreten. Es bedarf – wie erwähnt – nicht der Feststellung, welche Personen im Unternehmen die Organisationspflichten vernachlässigt haben.120) Sorgfältigere Organisation hätte das Entstehen von Unverantwortlichkeit verhindert.121) Das Schrifttum spricht anschaulich von unechtem Organisationsverschulden.122) Eine Sanktionierung des Unternehmens erscheint damit in einem Fall, in dem zwar keine natürliche Person ermittelt werden kann, in welchem dem Unternehmen aber kein konkreter Nichtverhinderungsvorwurf gemacht werden kann, mangels direkten Tatbezugs überschießend. Verhindert hingegen das Unternehmen eine konkrete Tat nicht, obwohl entsprechende Vorkehrungen möglich und zumutbar gewesen wären, ist der Individualtäter aber ermittelbar, so hat das Unternehmen keine Sanktion zu befürchten. Damit wird das kriminalpolitische Argument der mangelnden Präventivkraft der Individualstrafe im Bereich der Unternehmenskriminalität völlig außer Acht gelassen: Weder vermag die Individualbestrafung die Unternehmensbestrafung zu substituieren noch umgekehrt.123) Abgesehen von der vielzitierten 115) Während nach Heine (ZStrR 2003, 37 f) „nicht schon leichte Fahrlässigkeit“ genügt (siehe auch Pieth, in Festgabe zum SJT 2004, 608: „nicht jede leichte Fahrlässigkeit […], nur das Erhebliche ist relevant“), erachtet Arzt (in FS Burgstaller, 231) – freilich nicht ohne dies zu kritisieren – „leichte Organisationsfahrlässigkeit“ de lege lata für ausreichend. 116) Heine, ZStrR 2003, 32, 34. 117) Nach Trechsel/Noll, AT I, 151, ist die „Komplexität“ bereits entscheidend für die Qualifikation als „Unternehmen“ iSd Art 102 StGB. AA Arzt, SZW 2002, 228. 118) Arzt, recht 2004, 214: Es müsse „sicher sein, dass bei ordnungsgemäßer Organisation die Anlasstat hätte aufgeklärt werden können.“ Abs 1 enthalte eine „erfreulich eindeutige Absage an die Risikoerhöhungstheorie“. Siehe auch Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 207, 209; Geiger, Organisationsmängel, 102 mwN. 119) Forster, Verantwortlichkeit, 225. 120) Donatsch, StGB, 165. 121) Zuletzt Forster, Verantwortlichkeit, 75, 213 ff; Pieth, ZStrR 2003, 365 f; Y. Jeanneret, AJP 2004, 922; Heine, recht 2005, 4; N. Schmid, in FS Forstmoser, 779 ff. 122) Arzt, SZW 2002, 229; Forster, Verantwortlichkeit, 75. Oder von indirektem Organisationsverschulden: R. Roth, in Berthoud (Hg), responsabilité, 94, 96. 123) Darauf wird zwar, aber auch nur, im Rahmen des Abs 2 Rücksicht genommen. 92 Unternehmensstrafrecht in der Schweiz Damit aber nicht genug: Das Gesetz verlangt ausdrücklich, dass die „Tat […] keiner bestimmten natürlichen Person zugerechnet werden kann“. Diese Formulierung wirft entscheidende Fragen nach dem Anwendungsbereich der Norm auf: Werden davon nur Beweisnotfälle erfasst, also jene Fälle, in denen die Tat keiner natürlichen Person zugeordnet werden kann, weil sich diese aufgrund mangelnder Transparenz nicht eruieren lässt (organisierte individuelle Unverantwortlichkeit)? Dies bedeutet, es existiert zwar eine strafrechtlich verantwortliche – bzw präzise formuliert: eine zumindest objektiv und subjektiv tatbestandsmäßig und rechtswidrig agierende – natürliche Person, diese ist aber nicht individualisierbar (ermittelbar).125) Oder geht es auch um Fälle „echter“ mangelnder Individualzurechenbarkeit, in denen etwa Handlung und subjektive Tatseite nicht von einer Person verwirklicht werden, weil es sich um sog (summiertes, kollektives oder) additives Fehlverhalten handelt (strukturelle individuelle Unverantwortlichkeit)? Dies bedeutet, dass es gar keine strafrechtlich verantwortliche Einzelperson gibt. Die diesbezügliche Auslegung des Abs 1 ist nicht unumstritten, wobei zuweilen zwischen Vorsatz- und Fahrlässigkeitsdelikten unterschieden wird. 126) Mit Blick auf das kriminalpolitische Desiderat ist eine die strafrechtliche Verantwortlichkeit des Unternehmens für „summiertes individuelles Fehlverhalten“127) einbeziehende Interpretation zwingend. Gerade hinter der 124) Arzt, SZW 2004, 360; Wohlers, SJZ 2000, 384; Bertossa, Unternehmensstrafrecht, 106 f; Heine, ZStrR 2001, 37; ders, recht 2005, 4; ders, in Adam/Colette-Basecqz/Nihoul (Hg), La responsabilité, 309; Stratenwerth, in FS Burgstaller, 199; Pieth, ZStrR 2001, 15 f; Cassani, Le train de mesures contre le financement du terrorisme: une loi nécessaire?, SZW 2003, 309; Seelmann, in FS N. Schmid, 175; Helfenfinger, Die Strafbarkeit des Unternehmens – nicht nur strafrechtlich von Bedeutung, SJZ 2006, 244; Macaluso, responsabilité, N 815. Krit zum Winkelried-Effekt Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 200 ff; siehe auch Donatsch/Tag, Strafrecht I, 387, die auf die idR fehlende Tatmacht des Sitzdirektors verweisen. 125) Vgl Heine, ZStrR 2003, 30 f. 126) Für die enge Auslegung des Abs 1 (wie idR auch des Abs 2) im Sinne einer bloßen Ausfallshaftung bei Beweisnotstand: Stratenwerth, in FS R. Schmitt, 306; ders, in FS Burgstaller, 192 ff; ders, AT I, § 13 Rz 185; ders, ZStrR 2008, 1 ff, 15; Wohlers, in FS Riklin, 295 f; N. Schmid, in FS Forstmoser, 772 ff; wohl auch Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 8. Demgegenüber für eine strafrechtliche Unternehmensverantwortlichkeit bei additivem Individualfehlverhalten: Botschaft, BBl 1999, 2141, 2143; Heine, ZStrR 2003, 31 ff; ders, recht 2005, 5 ff; Pieth, ZStrR 2001, 14; ders, ZStrR 2003, 361; ders, in Festgabe zum SJT 2004, 602; Macaluso, responsabilité, N 715, 808; Poncet/Macaluso, in FS Trechsel, 531 f; Geiger, Organisationsmängel, 29 f; vorsichtig Forster, Verantwortlichkeit, 82 f, 167 ff, 176 ff. 127) Heine, ZStrR 2003, 32. 93 Marianne Johanna Hilf „Bauernopfer“-Gefahr (oder auch „Sündenbock“-Gefahr; oder Anstellung eines „Sitz-“ bzw „Frühstücksdirektors“; sog „Winkelried-Effekt“). 124) TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Arbeitsteiligkeit darf sich ein Unternehmen nicht verstecken, wenn es um strafrechtlich relevante Erfolge geht. Zudem wird einer Überdehnung der Individualverantwortlichkeit entgegen gewirkt.128) Der Gesetzeswortlaut deckt diese Interpretation allerdings nur zum Teil, weil die mangelnde Zurechenbarkeit additiver Taten in der Regel nicht auf mangelhafter Organisation beruht, sondern typischerweise schlicht Folge der Arbeitsteiligkeit ist.129) Wenn es aber keinen Vorwurf mangelhafter Organisation hinsichtlich der Nichtzurechenbarkeit gibt, so gibt es auch keine Unternehmensstrafbarkeit (selbst wenn die additive Tat sehenden Auges – etwa durch mangelnde Schulung – nicht verhindert wurde).130) Insofern stellt sich die gesetzliche Formulierung als unbefriedigend dar. Darüber hinaus ergibt sich ein weiteres Problem, das sich zwar generell (dh auch im Falle des Beweisnotstands131) nach Abs 1 oder Abs 2) stellt, jedoch im Falle der Subsumtion auch der echten Nicht-Zurechenbarkeit (also von additiven Taten) unter Abs 1 (sowie freilich in den gleichgelagerten Fällen des Abs 2) nach weitergehenden Lösungen verlangt, konkret der folgenden Fragen: Auf welche Weise kann die objektive, aber vor allem auch subjektive Tatbestandsmäßigkeit (sowie die Rechtswidrigkeit) des Verhaltens einer nicht nur nicht ermittelbaren, sondern einer im individualstrafrechtlichen Sinne gar nicht existenten natürlichen Person (also im Falle einer nicht existierenden Individualtat) festgestellt werden? Im Lichte der vom Gesetzgeber gewollten Anwendbarkeit des Art 102 StGB sowie der Einbeziehung der Fälle additiven Fehlverhaltens wurden mehrere Theorien zur Feststellung bzw Annahme der Erfüllung der Voraussetzungen der Unternehmensstrafbarkeit (konkret des tatbestandsmäßigen und rechtswidrigen Individualverhaltens) bei fehlender Individualzurechenbarkeit entwickelt: Der Nachweis, dass eine Tat überhaupt von einem oder mehreren Unternehmenszugehörigen begangen wurde, lässt sich in der Praxis in der Regel noch verhältnismäßig einfach erbringen, indem aus den konkreten Tatmodalitäten entsprechende Schlüsse gezogen werden. Dieser Befund gilt häufig auch für die Feststellung der Verwirklichung des objektiven Tatbestands, 128) Siehe die Tendenzen zum Ausbau täterschaftlicher Haftung qua Zurechnung (mittelbare T ä t e r s c h a f t kr a f t O r g a n i s a t i o n s h e r r s c h a f t ) , d e r U n t e r l a s s u n g s ¬ h a f ¬ t u n g (Geschäftsherrenhaftung). 129) Vgl auch Stratenwerth, in FS Burgstaller, 198; ähnlich Wohlers, in FS Riklin, 295. 130) Siehe nur Wohlers, in FS Riklin, 295; aA Pieth, in Festgabe zum SJT 2004, 604. 131) Siehe nur Stratenwerth, in FS Burgstaller, 194, 196 f; ders, ZStrR 2008, 3 ff. 94 Unternehmensstrafrecht in der Schweiz Höchst problematisch wird es aber spätestens beim Versuch des Nachweises der subjektiven Tatseite.133) Diese Frage ist in der Schweiz – wie auch im Kontext anderer Rechtsordnungen mit Ausnahme der österreichischen – bereits eingehend behandelt worden.134) Mit der schweizerischen hL kann festgestellt werden, dass es keine Lösung darstellen kann, auf den Nachweis der subjektiven Tatseite überhaupt zu verzichten, nicht zuletzt deshalb, weil diese Auslegung keinen Halt im Gesetzestext findet (siehe: begangene Verbrechen oder Vergehen).135) Der Ansatz, der von der normativen Zuschreibung subjektiver Merkmale an eine „generelle“, dh nicht personifizierte Täterschaft aufgrund verallgemeinernder Schlüsse aus dem konkreten objektiven Sachverhalt ausgeht,136) funktioniert nur im Falle des Beweisnotstands137), also der Annahme, dass es einen Täter gibt, der sich bloß nicht identifizieren lässt, und selbst hier ist dies „nur in engen Grenzen vertretbar“.138) Auf die damit im Übrigen in Zusammenhang stehende Gefahr der bloßen Unterstellung von Vorsatz oder Fahrlässigkeit und der Umgehung des Grundprinzips „in dubio pro reo“ wird im Schrifttum mehrfach hingewiesen.139) Eine – im Lichte der obigen Ausführungen zu favorisierende (wenngleich nicht unproblematische) – Auslegung des Abs 1 (und auch des Abs 2), wodurch kollektives (also nicht Einzelnen vollständig zurechenbares) Fehlverhalten einbezogen wird, fordert konsequentermaßen, dass der additive 132) Stratenwerth, in FS Burgstaller, 193 f (jedoch vor dem Hintergrund einer engen Interpretation des Art 102 iSd Ausfallshaftung bei Beweisnotstand); So auch Forster, Verantwortlichkeit, 160. 133) Stratenwerth, in FS Burgstaller, 194 ff; ebenso Forster, Verantwortlichkeit, 161 ff. 134) Siehe hierzu die systematische überblicksweise Darstellung von Forster, Verantwortlichkeit, 161 ff. 135) Siehe dazu insgesamt Forster, Verantwortlichkeit, 186 f. 136) So etwa Heine (freilich [nur] in Ergänzung der Theorie zum summierten individuellen Fehlverhalten), recht 2005, 6; Macaluso, responsabilité, N 715, 859 ff; vgl auch Y. Jeanneret, AJP 2004, 918 f; krit aus praktischer Perspektive Livschitz, in DACH (Hg), Unternehmensstrafrecht, 9, 11, 25 ff, da es „sehr oft ermittlungstechnisch misslingen wird, den objektiven und subjektiven Straftatbestand jenseits vernünftiger Zweifel nachzuweisen, solange nicht klar ist, wer genau der Täter war.“ Für Livschitz (26 ff, 31) ist Abs 1 daher ein „gesetzliches Fehlkonzept“; die „kraft Gesetzes im Grundsatz nachzuweisende […] Anlasstat“ werde „mit der wohl herrschenden Lehre am Ende in einen Anlassverdacht uminterpretiert“. Diese – nach Livschitz – unzulässige „Lückenfüllung zulasten des beschuldigten Unternehmens“ sei keine Problemlösung. 137) Forster, Verantwortlichkeit, 167; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 57. 138) Stratenwerth, ZStrR 2008, 4; siehe auch Postizzi, Sechs Gesichter, 56 f. 139) Nachweise bei Forster, Verantwortlichkeit, 166 f. 95 Marianne Johanna Hilf sofern nicht individuelle, subjektive Fähigkeiten bzw Verhältnisse des Täters gefordert sind (wie im Bereich der Fahrlässigkeitsdelikte mit Blick auf die Rolle von Sonderwissen und -können zur Bestimmung des erlaubten Risikos oder der Unterlassungsdelikte hinsichtlich der Möglichkeiten des Täters).132) TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Nachweis der objektiven und subjektiven Tatseite ausreicht. Es wird also auf die Zuschreibung tatbestandsmäßigen Verhaltens zu einzelnen natürlichen Personen verzichtet und dieses durch den Nachweis eines „Betriebsverstoßes“ 140) ersetzt: Die Anlasstat setzt sich zusammen aus der Summe der relevanten Verhaltensweisen (Handlungen oder Unterlassungen) mehrerer unternehmenszugehöriger Einzelpersonen, deren (oder zumindest im Unternehmen sonst vorhandenes) Teilwissen (und -wollen) – idR unter je nach vertretenem Ansatz unterschiedlich spezifizierten Bedingungen – in Summe den entsprechenden „Unternehmensvorsatz“ bzw „Unternehmensfahrlässigkeit“ begründet.141) Wie erwähnt, ist dieser Ansatz – zum Teil mit Blick auf die geltende Gesetzeslage, zum Teil in allgemeiner Form – nicht unwidersprochen geblieben.142) Nicht zu übersehen ist jedenfalls die Unvereinbarkeit von anlasstatbezogenem Unternehmensvorsatz (bzw -fahrlässigkeit) und Anlasstat als objektiver Strafbarkeitsbedingung. Trechsel/Jean-Richard143) weisen zu Recht auf die dadurch erfolgende Relativierung der „durch den Gesetzeswortlaut gegebene[n] Grenze zwischen dem individuellen Verschulden an der Anlasstat und dem kollektiv herbeigeführten Organisationsmangel“ hin. Heine144) zieht im Übrigen den weiteren Schluss, dass selbst die Feststellung einer einzelnen zurechenbaren Mitarbeitertat, die nur einen Teilbereich des vom Unternehmen zu verantwortenden Gesamtunwerts 140) Heine, ZStrR 2001, 38. 141) Heine, Verantwortlichkeit, 258 ff; ders, ZStrR 2003, 31 ff; ders, recht 2005, 6 f; vgl auch Pieth, ZStrR 2003, 361; zurückhaltend: Forster, Verantwortlichkeit, 177 ff, 296 f, der zwar unter bestimmten Voraussetzungen die „Zusammenrechnung von im Unternehmen im kritischen Zeitpunkt vorhandenen Informationen zu einem Gesamtwissen“ für zulässig hält, die additive Bildung eines Verbandswillens jedoch für ausgeschlossen erachtet; damit sei zwar die Annahme eines (sei es auch nur bedingten) Unternehmensvorsatzes nicht möglich, die „additive Begründung einer Unternehmensfahrlässigkeit“ hingegen schon. Kritischer Stratenwerth, FS Burgstaller, 195, der auch die Fahrlässigkeitsfrage nur auf den ersten Blick als gelöst betrachtet, da sich diese nicht im objektiven Sorgfaltsverstoß erschöpfe. Zur zivilrechtlichen Wissenszurechnung insbesondere im Konzernverhältnis siehe Abegglen, Wissenszurechnung im Konzern, ZBJV 2006, 1 ff. 142) Stratenwerth, in FS Burgstaller, 194 ff; ders, ZStrR 2008, 5 ff (dieser Weg sei – insbesondere in Replik auf Heine – „nicht gangbar“; insbesondere bei „farblosen Sachverhalten“ könne man sich nicht mit einem kollektiven Nachweis begnügen, ohne „die unrechtsbegründende Funktion des subjektiven Tatbestands von Grund auf [zu] verkennen“; eine Konstruktion aus Einzelbeiträgen ergebe ein „reines Phantomdelikt“. Aber auch bei der Fahrlässigkeit liege es nicht wesentlich anders. Die „Addition“ sei als „dogmatische Luftnummer[n]“ insgesamt „schlicht unzulässig“ [15]). N. Schmid, in FS Forstmoser, 772 f; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 60 f mwN. 143) Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 8. 144) Heine, ZStrR 2003, 33 f; ders, recht 2005, 4 f; Forster, Verantwortlichkeit, 212; Wohlers, in FS Riklin, 297; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 206; Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 17; aA N. Schmid, in FS Forstmoser, 779; offenbar auch Stratenwerth, AT I, § 13 Rz 189. 96 Unternehmensstrafrecht in der Schweiz 3 Konkurrierende Unternehmensstrafbarkeit: Abs 2 Sobald hinsichtlich eines Vergehens bzw Verbrechens eine (sei es strafbare oder nicht strafbare, weil etwa nicht schuldhaft handelnde) natürliche Person, der die Tat zugerechnet werden kann, ermittelbar ist, ist ein Unternehmen nur dann strafbar, wenn eines der in Abs 2 aufgezählten Delikte begangen wurde (und sachgerechter Weise ein tatbezogenes Organisationsverschulden gegeben ist). Nach Abs 2 kann es sohin, es muss aber nicht, zu einer konkurrierenden bzw kumulativen Strafbarkeit von natürlichen Personen und Unternehmen kommen. 147) Wie eingangs erwähnt verlangt auch Abs 2 die tatbestandsmäßige und rechtswidrige Tatbegehung durch eine oder mehrere unternehmenszugehörige natürliche Person(en). Die Strafbarkeit des Unternehmens besteht aber laut Gesetz „unabhängig von der Strafbarkeit natürlicher Personen“. Ob eine natürliche Person strafbar ist oder nicht bzw ob die Individualstrafbarkeit aufgrund Beweisnotstands oder echter mangelnder Zurechenbarkeit scheitert, spielt keine Rolle.148) Es stellen sich daher dieselben Probleme hinsichtlich des Nachweises der objektiven und insbesondere der subjektiven Tatbestandsmäßigkeit bei nicht ermittelbarem Täter oder additiven Taten wie im Rahmen des Strafbarkeitsfalls des Abs 1, wobei sich eine gewichtige Strömung im Schrifttum gegen die Möglichkeit einer additiven Betrachtungsweise ausspricht (siehe oben).149) Der Vorwurf gegenüber dem Unternehmen lautet für diesen zweiten Strafbarkeitsfall aber, dass es nicht alle erforderlichen und zumutbaren 145) Heine, ZStrR 2003, 32. 146) Heine, recht 2005, 4. 147) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 234 ff. „Prinzipale Unternehmenshaftung“: Pieth, in FS Jung, 722; Riklin, AT I, § 12 Rz 23; „primäre Haftung“: Pieth, in Festgabe zum SJT 2004, 603. 148) Vgl Forster, Verantwortlichkeit, 226; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 234. 149) Zsf aus praktischer Sicht: Livschitz, in DACH (Hg), Unternehmensstrafrecht, 9 ff. 97 Marianne Johanna Hilf abdeckt, die subsidiäre Unternehmensstrafbarkeit gem Abs 1 nicht auszuschließen vermag: Die „betrieblich additiv“ verwirklichte Anlasstat stellt einen „Gesamtunwert“ dar, der gegenüber einer lediglich „einen marginalen Teilbereich der Tat“ umfassenden Individualschuld, einen „kollektiven Verantwortungsüberschuss“ bedeutet, für den das Unternehmen einzustehen hat. „Kollektivverantwortlichkeit“ ist nach Heine „nicht Ersatz für feststehende Individualschuld“, sondern versteht „sich umfassender“.145) Damit korreliert der Umstand, dass „das Recht […] vom Kollektiv prinzipiell mehr als vom einzelnen Menschen“ verlangt. 146) TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN organisatorischen Vorkehrungen getroffen hat, um eine solche – im Deliktskatalog des Abs 2 enthaltene150) – Straftat zu verhindern. Das Organisationsverschulden besteht hier in einem „deliktsermöglichenden Organisationsdefizit“.151) Das Unternehmen muss Katalogtaten verhindern, nicht bloß „personale Zuständigkeiten“ sicherstellen.153) Das Unternehmen ist eine Art „Überwachungsgarant“.152) Wesentliches Kriterium ist die „abstrakte Vermeidbarkeit der Tat“.154) Die vom Unternehmen einzuhaltenden Organisationspflichten, die umfassender sind als Individualpflichten155), ergeben sich vor allem aus (außerstrafrechtlichen) Rechtsnormen, Verkehrsnormen, corporate standards sowie letztlich dem Verhalten eines maßgerechten Unternehmens und umfassen etwa die Risikoanalyse, Mitarbeiterauswahl, Ausbildung und Schulung, das Erstellen von Verhaltenskodizes für die Mitarbeiter, Erlass von Richtlinien, interne Kontrolle, klare Kompetenzverteilung, klare Gestaltung von Abläufen etc.156) Die verlangten organisatorischen Vorkehr(ung)en zur Deliktsverhinderung sind zwar auf die „betriebstypischen Risiken“ zu begrenzen, doch inhaltlich keineswegs (allzu) restriktiv auszulegen.157) „Wesentliche Impulse“ zur Erfassung und Ausfüllung betrieblicher Sorgfaltspflichten sind aus der zivil- und strafrechtlichen Geschäftsherrenhaftung und Fahrlässigkeitsdogmatik zu beziehen.158) Der Sorgfaltsmaßstab, den das (einzelne) Unternehmen einzuhalten hat, ist – wie auch im Individualstrafrecht, nur eben mit Fokus auf das (konkrete) Unternehmen als solches – zu eruieren: einzuhalten ist die aus Sicht ex ante geforderte unternehmerische Sorgfalt, die letztlich insbesondere von der Größe, der Komplexität, der Gefahrengeneigtheit etc des konkreten Unternehmens 150) 151) 152) 153) 154) 155) 156) 157) 158) 98 Siehe oben. Forster, Verantwortlichkeit, 227. Heine, ZStrR 2001, 37; ders, ZStrR 2003, 38; Forster, Verantwortlichkeit, 226. Heine, ZStrR 2003, 38 mN; Pieth, ZStrR 2003, 363; Forster, Verantwortlichkeit, 85, 227; Postizzi, AJP 2007, 187; R. Roth, in Berthoud (Hg), responsabilité, 98; Wohlers, in FS Riklin, 299; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 236; Riklin, AT I, § 12 Rz 23. Forster, Verantwortlichkeit, 228, 244 f. Heine, SZW 2005, 20. Pieth, in Festgabe zum SJZ 2004, 607; Heine, ZStrR 2003, 38 f; Forster, Verantwortlichkeit, 229 ff (ausnahmsweises Abstellen auf allgemeine Rechtsgrundsätze); Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 257, 260 ff; siehe auch Helfenfinger, SJZ 2006, 243, 246; Livschitz, in DACH (Hg), Unternehmensstrafrecht, 18 ff; Kim, Zurechnung, 188 mN. Siehe nur Stratenwerth, ZStrR 2008, 15 f (mit Blick auf Auswahl- oder Instruktionspflichten), der im Übrigen zu Recht „die Grenzen des geltenden Rechts“ im Falle (vorsätzlicher) Taten von Leitungspersonen sieht (auch hier ist die Suche nach vernachlässigten organisatorischen Vorkehrungen de lege lata „unumgänglich“, obzwar „sachlich völlig unbegründet“). Krit Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 22. Pieth, in Festgabe zum SJT 2004, 604 ff, 613; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 240; Geiger, Organisationsmängel, 35 ff; Wohlers, in FS Riklin, 299. Unternehmensstrafrecht in der Schweiz Zwischen dem Organisationsverschulden und der Katalogtat muss ein der entweder als Zurechnungszusammenhang bestehen162), 163) hypothetische Kausalität – dh im Sinne der Forderung des Nachweises, dass die gebotenen, aber unterlassenen Organisationsmaßnahmen die Anlasstat mit an Sicherheit grenzender Wahrscheinlichkeit verhindert hätten – oder als Risikoerhöhung164) interpretiert wird. Letzteres – also der bloße Nachweis, dass die gebotenen Vorkehrungen die Tatbegehungsgefahr wesentlich verringert hätten – wäre sachgerecht165), findet allerdings im Gesetz keine unmittelbare Deckung. Auch die Konzeption des Abs 2 gründet mithin auf einem originären Organisationsverschulden des Unternehmens166), das allerdings im Vergleich zu Abs 1 klarer geregelt ist und Bezug zur Tat aufweist. Der Vorwurf gegenüber dem Unternehmen gründet (auch) hier schwerpunktmäßig im Unrecht der mangelhaften Organisation; die konkret begangene Katalogtat ist notwendige Konsequenz aus dem Organisationsverschulden und damit Voraussetzung bzw Auslöser der Unternehmensstrafbarkeit. Das Unternehmen wird nach wohl üM „wegen fehlerhafter Organisation aus Anlass einer bestimmten Straftat verurteilt“, nicht wegen der Anlasstat. 167) 159) Heine, Verantwortlichkeit, 283 ff; ders, ZStrR 2003, 30, 39 f; Pieth, Festgabe zum SJT 2004, 609; Donatsch, StGB, 165; Geiger, Organisationsmängel, 128; Forster, Verantwortlichkeit, 244 ff; Wohlers, in FS Riklin, 299; Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 19. 160) Pieth, in Festgabe zum SJT 2004, 607 f. 161) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 254. Unter dem Zumutbarkeitsaspekt müsse idR eine einstufige Kontrolle der Einhaltung der Regeln genügen (Trechsel/Jean-Richard, StGB PK, Art 102 Rz 23). 162) Forster, Verantwortlichkeit, 250 ff. 163) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 249; Arzt, recht 2004, 214 f unter Hinweis darauf, dass in der Praxis diese an Sicherheit grenzende Wahrscheinlichkeit kaum je nachweisbar ist. 164) Heine, ZStrR 2003, 40; Pieth, in Festgabe zum SJT 2004, 610 (als Kausalitätsersatz?); Forster, Verantwortlichkeit, 251 f. Nach Donatsch (StGB, 165) genügt die „Missachtung von Organisationspflichten, welche die Anlasstat begünstigen“. 165) AA Arzt, recht 2004, 215. 166) Im schweizerischen Schrifttum wird allerdings häufig „originäre“ Unternehmenshaftung mit der „konkurrierenden“ gleichgesetzt und der „subsidiären“ Haftung gegenübergestellt (Stratenwerth/Wohlers, StGB, Art. 102 Rz 6; Donatsch, StGB, 164; Donatsch/Tag, Strafrecht I, 377, 387; siehe auch Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 235 mwN). 167) Heine, ZStrR 2003, 41; Forster, Verantwortlichkeit, 86 f; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 315, 327. 99 Marianne Johanna Hilf abhängig ist.159) Begrenzende Faktoren der Sozialadäquanz bzw des erlaubten Risikos sowie des Vertrauensgrundsatzes sind gehörig zu berücksichtigen.160) Das Gesetz spricht überdies ausdrücklich von der Zumutbarkeit der organisatorischen Vorkehren und beschränkt bzw individualisiert damit zugleich die Pflichten des Unternehmens. 161) TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Zu Recht sieht Forster168) im deliktsermöglichenden Organisationsmangel des Abs 2 den „sachlich umfassendere[n] und wertungsmässig gewichtigere[n] Vorwurf“ im Vergleich zum personalen Organisationsmangel des Abs 1. C. Als (einzige169) Haupt-)Sanktion strafrechtlicher Natur sieht das Gesetz eine (unbedingte) Busse bis zu fünf Millionen Franken vor.170) Die Busse ist laut Botschaft des Bundesrats eine „eigentliche kriminalrechtliche Strafe“;171) weiters wird explizit festgestellt, dass auf Basis der zeit- und situationsgemäßen Umdeutung des traditionellen Schuldbegriffs „kein zwingender Anlass mehr“ bestehe, „ein diffuses Sanktionenkonstrukt an Stelle einer eigentlichen Strafe vorzusehen“.172) Ein (teil)bedingter Vollzug der Busse ist nicht explizit vorgesehen.173) Nichtsdestotrotz attestiert Arzt174) lediglich „mittlere Unzufriedenheit“ bei den potentiell betroffenen Unternehmen, da sich die Kosten mit Blick auf maximal fünf Millionen 168) Forster, Verantwortlichkeit, 253, mit der Konsequenz, dass der Vorwurf nach Abs 2 jenen nach Abs 1 einschließe (und in jenen Fällen, in denen eine Katalogtat keiner Individualperson z u r e c h e n b a r is t , s o w i e z u g le i c h e i n p e r s o n a le r u n d d e lik t s e r mö g lic h e n d e r Organisationsmangel vorliegt, aufgrund Konsumtion ausschließlich eine Strafbarkeit gem Abs 2 gegeben sei). Zur Abgrenzung von Unternehmensstrafbarkeit und individualstrafrechtlicher Geschäftsherrenhaftung siehe Forster, Verantwortlichkeit, 254 f. 169) Ausgehend von der Auffassung, Richter seien „häufig nicht in der Lage“, allenfalls weit reichende „unternehmenspolitische Entscheide“ zu treffen (Botschaft, BBl 1999, 2144; Riklin, AT I, § 12 Rz 25; Pieth, ZStrR 2001, 16). 170) Minimum: ein Franken (Forster, Verantwortlichkeit, 266). 171) Botschaft, BBl 1999, 2144; siehe auch Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 36; Stratenwerth, ZStrR 2008, 3; Bertossa, Unternehmensstrafrecht, 254; Postizzi, AJP 2007, 178; Forster, Verantwortlichkeit, 262 mwN, der sich im Übrigen im Kontext des Allgemeinen Teils des StGB kritisch mit der Bezeichnung als „Busse“, aber auch als „Geldstrafe“ auseinandersetzt und den Begriff der „Unternehmensbusse“ („als einzige Verbandsstrafe“) vorschlägt (262 ff); dem ist – mit Ausnahme des Arguments der Unübertragbarkeit des Tagessatzssystems – einiges abzugewinnen. Für die Bezeichnung als „Geldstrafe“: R. Roth, in Berthoud (Hg), responsabilité, 100; Geiger, Organisationsmängel, 21; siehe auch Frei, Verantwortlichkeit, 131 f; abl Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 38. 172) Botschaft, BBl 1999, 2144. 173) Zu Für und Wider der analogen Anwendung des Regimes (teil)bedingter Strafen siehe Forster, Verantwortlichkeit, 272 ff. Gegen die Möglichkeit des (teil)bedingten Vollzugs: Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 38, 336 f; aA Macaluso, responsabilité, N 1098 f; Y. Jeanneret, AJP 2004, 924. 174) Arzt, SZW 2002, 226; siehe auch Heine, SZW 2005, 20; Lobsiger, ZStrR 2005, 189: „ein von Realitätssinn“ des Gesetzgebers „zeugendes Mass“. Nach Trechsel/Noll, AT I, 152, ist der Höchstbetrag von 5 Mio Franken „nicht überzeugend“, da er für große Unternehmen ein „Pappenstiel“ sei, während er kleine Unternehmen in den Konkurs treiben könne. 100 Unternehmensstrafrecht in der Schweiz Die Bemessung der Geldbuße richtet sich nach den in Abs 3 demonstrativ genannten Kriterien: Schwere der Tat, des Organisationsmangels (Unternehmensverschulden)177), des angerichteten Schadens sowie wirtschaftliche Leistungsfähigkeit des Unternehmens, wobei hier die wirtschaftlichen Kennzahlen der letzten Jahre zu berücksichtigen sind.178) Darüber hinaus ist insbesondere das Nachtatverhalten des Unternehmens von Relevanz. Wiedergutmachung(sbemühungen) sowie Kooperation bei der Tataufklärung ebenso wie Vorsorgemaßnahmen für die Zukunft stellen Zumessungskriterien dar, welche die Busse zu mindern vermögen. 179) In der Botschaft des Bundesrats wird im Übrigen festgestellt, dass der Präventionsgedanke noch stärker als im Individualstrafrecht – und daher entsprechend auch bei der Bemessung der Busse – zu gewichten sei. 180) Auch Straferkenntnisse gegen Unternehmen sind nach üM im Strafregister einzutragen. 181) Die Einziehung von Vermögenswerten gem Art 70 StGB findet auch gegenüber dem Unternehmen statt.182) Auch die Veröffentlichung des Strafurteils gem Art 68 StGB wird für anwendbar erachtet.183) Friedensbürgschaft, Berufs- und Fahrverbot sind nicht anwendbar. 184) 175) Der Vorentwurf 1991 enthielt noch „die Verpflichtung zu einer Geldleistung bis zu 10 Millionen Franken“ im Rahmen eines Sanktionenrechts „mit ausgeprägtem Massnahmencharakter“ zur Umschiffung dogmatischer Bedenken betreffend die Schuldfähigkeit von Unternehmen (Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 15). 176) Vgl Lobsiger, ZStrR 2005, 191 (der zu Recht auch auf die „Übersteuerung des gemeinen Unternehmensstrafrechts durch das Finanzaufsichtsrecht“ hinweist, 201 ff); Forster, Verantwortlichkeit, 289 f mN. Für die Forcierung zivil- und verwaltungsrechtlicher Ansätze anstelle eines Unternehmensstrafrechts: G. Schmid, Gedanken eines Nicht-Strafrechtlers zu den gesetzgeberischen Bemühungen um ein Unternehmensstrafrecht, ZStrR 2001, 20 f. 177) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 307, 315. 178) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 317. 179) Vgl Forster, Verantwortlichkeit, 269 f; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 319. 180) Botschaft, BBl 1999, 2142. 181) Forster, Verantwortlichkeit, 287 f; Macaluso, responsabilité, N 1104; im Wesentlichen N. Schmid, recht 2003, 223. AA Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 417 ff. 182) Botschaft, BBl 1999, 2145; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 343 ff. Zur Diskussion um den einziehungsrechtlichen Drittschutz von Unternehmen iSd Art 70 Abs 2 StGB siehe nur Forster, Verantwortlichkeit, 280 ff mwN. 183) Siehe nur Cassani, SZW 2003, 310; N. Schmid, recht 2003, 221; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 342; differenzierend Forster, Verantwortlichkeit, 284. 184) Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 339 ff. 101 Marianne Johanna Hilf Franken im Rahmen des Erträglichen halten.175) Abgesehen davon erscheinen die mannigfaltigen verwaltungsrechtlichen Sanktionen, die den unter spezieller staatlicher Aufsicht stehenden Unternehmen drohen, wesentlich abschreckender.176) TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN D. Aus kriminalpolitischer Sicht ist positiv zu vermerken, dass sich die – als Wirtschaftsstandort nicht gerade unbedeutende – Schweiz für eine Strafbarkeit von Unternehmen entschieden hat, deren Regelung sich im Kernstrafrecht des StGB findet. Dennoch erscheint Art 102 StGB in einigen Bereichen reformbedürftig. Dies betrifft sowohl das grundlegende Modell der Unternehmensstrafbarkeit als auch einzelne Anwendungskriterien.185) So erweist sich bereits der Sanktionsadressatenkreis als hinterfragenswert. Selbst wenn man die (kriminalpolitisch kaum zu rechtfertigende) Einschränkung auf geschäftliche Tätigkeiten gutheißt, ist weder die Einbeziehung von Einzelunternehmen noch der Ausschluss der Gebietskörperschaften in ihrem privatwirtschaftlichen Tätigkeitsbereich zu rechtfertigen. Vor allem ersteres wurde im schweizerischen Schrifttum mehrfach kritisiert. Des Weiteren wird zu Recht immer wieder die explizite gesetzliche Regelung der Konsequenzen im Falle der Gesamt- oder Einzelrechtsnachfolge gefordert.186) Die durch den Verzicht auf eine detaillierte Definition des Anlasstäterkreises heraufbeschworene Interpretationsnotwendigkeit scheint mit Blick auf die aufgrund der Regelung des österreichischen VbVG entstandene Lückengefahr vorzugswürdig. Vor allem das Modell des Abs 1 wurde insbesondere ob seiner „reichlich nebulös[en]“ Struktur187), dh der Verquickung von „Ausfallhaftung“ und „verkürztem Organisationsverschulden“188), zu Recht stark kritisiert. Ganz zu schweigen von der mangelnden Sachgerechtigkeit und Präventionswirkung einer bloß subsidiären Regelung.189) Aufgrund der „Kaskade von juristischen Instrumenten zur strafrechtlichen Inpflichtnahme der Entscheidträger im Unternehmen“, zu welchen insbesondere die Geschäftsherrenhaftung zählt, die allesamt zu einer weitreichenden Zurechenbarkeit unternehmensbezogener Straftaten führen, verbleibt Abs 1 nach Lobsiger im Übrigen a priori bloß ein bescheidener Anwendungsbereich.190) Zudem ortet 185) Im Übrigen favorisiert etwa Heine (ZStrR 2003, 45; ders, in FS Lampe, 594) ein spezielles Gesetz (als zweite Spur außerhalb des StGB), um sicherzustellen, dass „die beiden Verantwortungskreise“, hier natürliche Personen, dort Unternehmen, gehörig auseinander gehalten werden. 186) Siehe nur N. Schmid, recht 2003, 224. 187) Heine, recht 2005, 5. 188) Forster, Verantwortlichkeit, 77 f, 83 f, 85, 293 f, 299: und dadurch „Haftung mit hybrider Grundstruktur“; siehe nur Stratenwerth, ZStrR 2008, 15; Arzt (in FS Burgstaller, 224) hält Abs 1 für eine „materiellrechtliche Fehlkonstruktion“ mit „eigentümlichen“ prozessrechtlichen Folgewirkungen; Niggli/Gfeller, BSK Strafrecht I, Art 102 Rz 102; Einzig Pieth (in Festgabe zum SJT 2004, 604) versucht den geltenden Abs 1 – wohl entgegen dessen Wortlaut – so zu interpretieren, dass sich der Organisationsmangel auf die Nichtverhinderung der Tat bezieht. 189) Siehe nur Wohlers, SJZ 2000, 384. 190) Lobsiger, ZStrR 2005, 197 f. 102 Unternehmensstrafrecht in der Schweiz Wenngleich das konkurrierende Modell des Abs 2 gegenüber jenem des Abs 1 klar vorzugswürdig erscheint, so ist auch dieses optimierbar. Auch Abs 2 bzw die gesamte unternehmensstrafrechtliche Regelung wurde aus unterschiedlichen Gründen Gegenstand heftiger Kritik.192) Ganz grundsätzlich ist die Einschränkung durch einen Deliktskatalog aus kriminalpolitischer Perspektive (Prävention, Sachgerechtigkeit, Sanktionierungsbedürfnis) unbefriedigend. Hinzu kommt das Fehlen einer sachlichen Rechtfertigung für die konkrete Deliktsauswahl:193) Die Umsetzung des – von internationaler Ebene – geforderten Minimalprogramms stellt keine sachliche Rechtfertigung dar; ebenso wenig ein angeblich besonderes „korrumpierendes Potenzial“ der ausgewählten Delikte. Viele andere Delikte besitzen – sei es auch nur aufgrund gehäuften Auftretens – ebensolches Potenzial (etwa Betrug oder Umweltbeeinträchtigungen). Den gegenwärtigen Katalogdelikten kommt im Bereich der Unternehmenskriminalität überdies zum Teil so gut wie keine Bedeutung zu.194) Mehrfach gefordert wurde daher eine Ausdehnung der konkurrierenden Strafbarkeit auf einen größeren Deliktskreis. Eine solche Erweiterung auf ex ante als „verbandstypisch“ eingestufte Delikte (wie etwa Gemeingefährdungs-, Umwelt- oder Verbraucherschutzdelikte, dh gewisse Delikte gegen Leib und Leben und/oder Vermögensdelikte) – wie etwa Forster195) sie fordert – erscheint allerdings nicht ausreichend. Die Verbandstypizität ergibt sich in der Realität von selbst: Taten, die Unternehmen nicht begehen können, begehen sie in der Praxis eben nicht (der Umstand, dass das Gesetz diese mit einbezieht, schadet niemandem); Art 102 verlangt zudem ohnehin Unternehmensbezug. Nicht zuletzt die (auch) auf das Modell des Abs 2 durchschlagende Problematik des Nachweises der subjektiven Tatseite der Anlasstat sowie die Frage der Zulässigkeit der additiven Tatbegehung eröffnen (zu) viel Raum für 191) Wohlers, in FS Riklin, 300 f. 192) Siehe oben. Vgl vor allem Stratenwerth, in FS Burgstaller, 196 f (Regelung sei „praktisch weitgehend unbrauchbar“); Arzt, SZW 2002, 227 ff; Pieth, ZStrR 2003, 357 ff; ders, Festgabe zum SJT 2004, 604; Livschitz, in Dach (Hg), Unternehmensstrafrecht, 8 ff; Heine, ZStrR 2003, 24 ff (Gesetz sei „kaum mehr als ein Gerüst“, dem „Gesamtgebäude“ müssen erst durch Praxis und Wissenschaft „Konturen“ verliehen werden). 193) Krit insbes Stratenwerth, AT I, § 13 Rz 190: “offenbar tagespolitische Prioritäten”. 194) Arzt, recht 2004, 213, 216; siehe auch Livschitz, in Dach (Hg), Unternehmensstrafrecht, 23. 195) Forster, Verantwortlichkeit, XXVII, 152, 300; krit zur Nichteinbeziehung der klassischen Wirtschaftskriminalität auch Lobsiger, ZStrR 2005, 199 f, 206; ebenso explizit unter Hinweis auf Umweltdelikte und Verstösse gegen das Kriegsmaterialgesetz Stratenwerth, AT I, § 13 Rz 190. 103 Marianne Johanna Hilf Wohlers191) eine mögliche Auswirkung des geltenden Art 102 StGB in der „Aktivierung der individualstrafrechtlichen Verantwortlichkeit“ qua Stärkung der Einhaltung der Organisations- und Dokumentationspflichten (die die Ermittlung von Individualtätern begünstigen. Was Abs 1 betrifft, so steht nach all dem Gesagten klar die Frage seiner Abschaffung im Raum. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN voneinander abweichende Interpretationen sowie für Ermessensentscheidungen in der Praxis.196) Livschitz197) plädiert daher für eine Abs 2 betreffende Gesetzesnovelle, die explizit statuiert, dass eine „allgemeine Täterschaft auch bei bloss hinreichendem Tatverdacht betreffend den subjektiven Tatbestand“ als ausreichend betrachtet wird, ebenso wie die additive Tatbegehung für die Begründung der Anlasstat. Als Gegner der Addition spricht sich demgegenüber Stratenwerth198) klar für die österreichische Regelung (konkret § 3 Abs 3 Z 1 VbVG) aus. Im Übrigen empfiehlt sich eine ausdrückliche gesetzliche Klarstellung, dass die Anknüpfungstaten tatbestandsmäßig und rechtswidrig, jedoch nicht schuldhaft begangen werden müssen. Auch ist der Interpretationsspielraum betreffend die Möglichkeit und Wirkung von originär durch das Unternehmen verwirklichten Rechtfertigungs- und Strafbefreiungsgründen zu weit. Und: Sollen durch Anlasstäter hergestellte Strafbefreiungsgründe wirklich gar keine Rolle für die Unternehmensstrafbarkeit spielen? Zwar hat sich der schweizerische Gesetzgeber dazu durchgerungen, eine Schuld sui generis des Unternehmens zu etablieren und die Unternehmensstrafbarkeit unabhängig vom Vorliegen (auch) eines Individualverschuldens zu gestalten, doch entsteht auch hierdurch keine echte Verbandstäterschaft mit der Konsequenz der Anwendbarkeit wesentlicher Rechtsinstitute des Allgemeinen Teils auf das Unternehmen als solches (zB Täterschaftsformen, Rechtfertigungsgründe, Strafbefreiungsgründe). Die Bestrafung aufgrund eines Vorsatz- oder Fahrlässigkeitsdelikts ist (auch) nach Abs 2 von der in der Anlasstat verwirklichten Schuldform abhängig. In einem konsequenten System müsste sich die Vorsatz- oder Fahrlässigkeitsstrafbarkeit des Unternehmens aus jener (zusammengerechneten, also kollektiven) Unternehmensschuldform ergeben, die sich auf die Nichtverhinderung bezieht. Auch in der Schweiz zeichnen sich jedoch keine diesbezüglichen Reformtendenzen ab. Explizite Forderungen bestehen aber hinsichtlich des Zurechnungszusammenhangs zwischen Organisationsverschulden und Anlasstat; so soll nach Auffassung eines Teils des Schrifttums die Risikoerhöhung genügen (wie nach dem österreichischen VbVG bzw deutschen OWiG, nur eben) bezogen auf das Unternehmen.199) Mit Blick auf das Sanktionensystem wird in der Schweiz verschiedentlich die Forderung nach Erweiterung der unternehmensstrafrechtlichen Sanktionenpalette erhoben, so insbesondere 196) 197) 198) 199) 104 Siehe nur Heine, recht 2005, 5. Livschitz, in Dach (Hg), Unternehmensstrafrecht, 12; so auch Wohlers in FS Riklin, 300. Stratenwerth, ZStrR 2008, 1 ff, 16. Forster, Verantwortlichkeit, 224 f, 251 f; zum Teil trotz des entgegenstehenden Wortlauts schon für die geltende Gesetzeslage: siehe oben. Unternehmensstrafrecht in der Schweiz Zuletzt hat sich Stratenwerth201) eingehend mit den Voraussetzungen einer schweizerischen Unternehmenshaftung de lege ferenda auseinander gesetzt und tritt im Ergebnis für ein dem EU-Modell und damit dem VbVG nicht unähnliches Modell einer Tatzurechnung „nur über ein Fehlverhalten seiner Leitungspersonen“ (Tatbegehung oder sorgfaltswidrige Nichtverhinderung) ein, ohne die vom VbVG vorgesehene Akzessorietät zur Individualschuld im ersten Verantwortungsfall zu übernehmen. Kritisch äußert sich Stratenwerth jedoch gegenüber der „Leerformel […] des Organisationsverschuldens“, das „allenfalls Teilaspekte des Problems“ abdecke. Prof. Dr. Marianne Johanna Hilf Universität St. Gallen, Schweiz Univerzita St. Gallen, Švajčiarsko 200) Forster, Verantwortlichkeit, 265; Bertossa, Unternehmensstrafrecht, 223 ff; so schon Lütolf, Strafbarkeit, 396 ff. 201) Stratenwerth, ZStrR 2008, 1 ff, 16. 105 Marianne Johanna Hilf durch eine „Unternehmensüberwachung“.200) Zudem scheinen die Einführung eines Tagessatzsystems sowie einer expliziten Regelung des (teil)bedingten Vollzugs der Busse erwägenswert. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN | TRESTNÍ ODPOVĚDNOST PRÁVNICKÝCH OSOB V ČESKÉ REPUBLICE – STÁLE OTEVŘENÝ PROBLÉM Abstrakt: Trestní odpovědnost právnických osob představuje jednu z nejsložitějších otázek trestní odpovědnosti. České trestní právo nezná trestní odpovědnost právnických osob. Pachatelem trestného činu podle českého trestního práva může být pouze osoba fyzická, která v době spáchání trestného činu dosáhne věku 15 let a je příčetná. Trestní odpovědnost právnických osob nezná trestní zákon z roku 1961 účinný do 31. 12. 2009 ani nový trestní zákoník z roku 2009 účinný od 1. 1. 2010. V roce 2004 byl předložen návrh zákona o trestní odpovědnosti právnických osob. Tento návrh Parlament České republiky zamítl. Otázka trestní odpovědnosti právnických osob se stala aktuální v současné době, kdy se znovu uvažuje o zavedení trestní odpovědnosti právnických osob. Existují různé modely trestní odpovědnosti právnických osob. Pro případ, že by v České republice byla zavedena trestní odpovědnost právnických osob, doporučuje se, aby trestní odpovědnosti podléhala jen určitý část právnických osob (typicky právnické osoby složené z fyzických osob). Doporučuje se také, aby právnická osoba mohla být pachatelem jen omezeného okruhu trestných činů zejména hospodářských. Pokud jde o trestněprávní sankce, bylo by vhodné zvolit široký okruh trestněprávních sankcí, které by bylo možné uložit právnické osobě. Klíčová slova: trestní odpovědnost právnické osoby, modely trestní odpovědnosti právnických osob, trestní odpovědnost, trestní právo, právnická osoba, tresty 106 Trestní odpovědnost právnických osob v České republice – stále otevřený problém Criminal liability of legal persons represents one of the most complicated questions of the criminal liability. To this day, Czech criminal law does not recognize corporate criminal liability. Under the Czech criminal law, only a natural person that both has attained fifteen years of age and is sane at the time a crime is committed shall be regarded as an offender. The criminal liability is neither recognized by the Criminal Code of 1961 effective until 31st December 2009 nor by the New Criminal Code of 2009 effective from 1st January 2010. In 2004, a government proposal for a new Act on Criminal Liability of Legal Persons was submitted for parliamentary approval but was rejected by the deputies. The issue of the corporate criminal liability has become more important today with the new reconsiderations on legal regulation of the criminal liability of legal persons. There are several models of corporate criminal liability. In case the liability was established in the Czech Republic, it would be recommended to apply it only to certain legal persons (typically to those consisting of individuals). It is also recommended to hold a legal person liable only for a limited range of crimes, especially economic crimes. As far as the criminal sanctions are concerned, it would be advisable to choose the widest range of sanctions that would be suitable to impose on legal persons. Key words: Criminal liability of legal person, models of corporate criminal liability, criminal liability, criminal law, legal person, criminal sanctions Právní řád České republiky neupravuje trestní odpovědnost právnických osob. České trestní právo spočívá na zásadě individuální trestní odpovědnosti fyzických osob založené na staré římské zásadě „societas delinquere non potest“, nezná kolektivní odpovědnost, nezná odpovědnost právnických osob. Pachatelem trestného činu podle českého trestního práva může být jen osoba fyzická, která je v době spáchání činu příčetná, dovršila patnáctý rok věku, a jde-li o mladistvého, je rozumově a mravně vyspělá. Za trestné činy spáchané ve sféře právnické osoby podle českého trestního práva může být de lege lata trestně odpovědný jen jednotlivec, který trestný čin spáchal nebo se na něm účastnil, tedy ten, kdo jednal jménem právnické osoby a dopustil se pro společnost škodlivého jednání, jehož následek zavinil. U kolektivních orgánů mohou být odpovědní všichni jejich členové jako jednotlivci, pokud následek zavinili (například č. 23 – II/1999, 107 Jiří Jelínek Abstract: TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN 47/2001 Sb. rozh. tr.). Zvláštní povahu má institut jednání za jiného, rozšiřující trestní odpovědnost fyzických osob (§ 114 odst. 2 tr. zák. z roku 2009). V tomto ohledu se neliší trestní zákon z roku 1961 (zák. č. 140/1961 Sb.), který je platným a účinným do 31. 12. 2009, od nového trestního zákoníku (zák. č. 40/2009 Sb.), účinném od 1. ledna 2010. Oba trestní kodexy, starý i nový, zůstávají na pozicích klasického systému trestní odpovědnosti pouze fyzických osob. I když české trestní právo nezná trestní odpovědnost právnických osob, neznamená to, že v minulosti nebyly snahy zakotvit trestní odpovědnost právnických osob do českého právního řádu. Ve spojitosti s rekodifikačním úsilím byl v roce 2004 připraven vládou návrh zákona o trestní odpovědnosti právnických osob a o řízení proti nim. Tento návrh zákona skončil svoji legislativní pouť již v prvém čtení v parlamentu České republiky. Návrh byl na základě připomínek poslanců zamítnut. Kritika mířila jak k samotným základům, na kterých byl návrh zákona postaven, tak i ke konkrétním navrhovaným ustanovením. Obecné připomínky namítaly, že jde o upuštění od principu individuální trestní odpovědnosti, že navrhovaná úprava je zbytečná, že je škodlivá, že povede ke kriminalizaci podnikání, že v případě postižení právnické osoby budou postiženy i třetí osoby, které se nepodílejí na trestné činnosti apod. Pokud jde o konkrétní připomínky, kritizován byl zejména rozsah kriminalizace právnických osob, protože návrh předpokládal celkem 130 skutkových podstat trestných činů, kterých by se mohla právnická osoba dopustit včetně trestného činu znásilnění nebo trestného činu pohlavního zneužívání. Byl vysloven názor, že k postihu právnických osob postačí platná úprava správních deliktů doplněná o zvláštní zákon o likvidaci nebo zákazu činnosti právnické osoby. Zamítnutím návrhu zákona o trestní odpovědnosti právnických osob Poslaneckou sněmovnou zůstala v českém právním řádu dosavadní právní úprava, podle které právnické osoby odpovídají pouze podle norem civilního práva (odpovědnost za škodu, za vady, atd.) a podle roztříštěné úpravy správního trestání nacházející se v obrovském množství zvláštních zákonů. U obchodních společností a družstev je v obchodním zákoníku1) samostatně upravena veřejnoprávní odpovědnost sui generis ve formě zrušení společnosti nebo družstva v zákonem stanovených případech závažného porušení právních předpisů. Takto upravená deliktní odpovědnost právnických osob však absolutně nesplňuje požadavky mezinárodních dokumentů a evropských předpisů. Rovněž neexistuje obecná úprava řízení o správních deliktech právnických osob. 1) § 68 odst. 3 písm. d), odst. 6, § 254 odst. 2 písm. c), § 257 odst. 1 zákona č. 513/1991 Sb., obchodní zákoník. 108 Trestní odpovědnost právnických osob v České republice – stále otevřený problém I když první návrh zákona o trestní odpovědnosti právnických osob byl v roce 2004 zamítnut, myšlenka trestní odpovědnosti právnických osob nezanikla, neboť se v České republice znovu uvažuje o zavedení deliktní odpovědnosti právnických osob prostředky veřejného práva, což může znamenat i zavedení trestní odpovědnosti právnických osob. Neúspěch prvého českého návrhu zákona o trestní odpovědnosti právnických osob byl jistě částečně způsoben i nedostatečnou teoretickou přípravou zákona. K teoretickým východiskům myšlenky o zavedení trestní odpovědnosti právnických osob je třeba uvést: 1. Trestní odpovědnost právnických osob je jednou z nejspornějších otázek teorie trestního práva. Zavedení trestní odpovědnosti právnických osob znamená ústup od zásady evropského kontinentálního práva – zásady individuální trestní odpovědnosti. Mnohé ze základních otázek trestní odpovědnosti právnických osob (samotný pojem trestní odpovědnosti, podmínky trestní odpovědnosti, zavinění právnických osob, systém okolností vylučujících protiprávnost, pojetí trestu jako individuální sankce ukládané výlučně fyzické osobě, kolize s účelem trestu jako prostředkem pro nápravu a převýchovu pachatele aj.) nejsou dostatečně ujasněny ani uspokojivě zodpovězeny, a to ani v zemích, které zavedly do právního řádu pravou trestní odpovědnost právnických osob. Trestní odpovědnost právnických osob činí průlom do integrity sustému principů kontinentální trestně právní kultury, což konec konců může mít za následek jeho nestabilitu. 2. Je ovšem třeba vidět zvyšující se počet právnických osob působících zejména v oblasti ekonomiky a jejich reálnou hospodářskou i politickou sílu, zvyšující se počet protiprávních jednání korporací, k prorůstání kriminální činnosti těchto entit do vlastního dovoleného předmětu činnosti společnosti. Vznikají mamutí nadnárodní společnosti postupně ovládající světové trhy a vymykající se kontrole národních vlád. Ochabuje i podnikatelská etika, která stále více ztrácí svůj duchovní rozměr protestantského kalvinismu. Za takové situace hospodářská kriminalita ve své klasické formě kriminality bílých límečků se postupně proměňuje v jev, který veřejné zájmy porušuje daleko podstatněji a nebezpečněji. Na vrub právnických osob spadají i jiné delikty než jen čistě hospodářské, například obchod s lidmi, drogami, korupce, ohrožování bezpečnosti práce, ohrožování životního prostředí. 109 Jiří Jelínek Výzkum otázek trestní odpovědnosti právnických osob se stává tedy aktuální i v současných poměrech. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN To jsou silné a důvodné argumenty pro zavedení trestní odpovědnosti právnických osob. 3. K zavedení trestní odpovědnosti právnických osob vedou i mezinárodní požadavky a doporučení, aby právnickým osobám byly ukládány „účinné, přiměřené a odstrašující“ sankce, což jsou v prvé řadě přirozeně sankce trestněprávní. V mezinárodním kontextu tyto požadavky ovšem splňuje i právní úprava německá, která nezná pravou trestní odpovědnost právnických osob a protiprávní jednání korporací postihuje podle administrativněsprávní úpravy. 4. Téma trestní odpovědnosti právnických osob má mnoho rovin, podob, výkladů. Poměrně širokou problematiku vztahující se k trestní odpovědnosti právnických osob lze v podstatných otázkách pro účely systematického výkladu zařadit do čtyř skupin. Prvou, a to klíčovou otázkou je, zda skutečně potřebujeme zavedení pravé trestní odpovědnosti právnických osob. Druhá skupina otázek zahrnuje kriminologické souvislosti kriminality právnických osob (trestná činnost korporací jako příklad organizovaného zločinu). Třetí okruh problémů zahrnuje otázky konkrétní právní úpravy trestní odpovědnosti právnických osob (klade se například otázka, zda pojem právnické osoby v trestním právu bude identický s pojmem právnické osoby v civilním právu, anebo zda pro účely trestněprávní odpovědnosti bude vymezen nějaký nový pojem právnické osoby, případně zda budou v trestním právu využity jen určité fragmenty z pojmu právnické osoby vymezené v občanském právu. Relativně samostatnou skupinu otázek pak představuje procesní problematika trestního řízení vedeného proti právnické osobě. 5. Vývoj právní úpravy trestní odpovědnosti právnických osob v evropských státech je zajímavou součástí širšího procesu celkového sbližování, přizpůsobování institutů z rozdílných právních oblastí. Trestní odpovědnost právnických osob je zažitým institutem v angloamerickém právním okruhu. V posledních přibližně třiceti letech jsme svědky přebírání tohoto institutu do právních řádů států náležejících ke kontinentálnímu typu právní kultury. To jen dokládá, že žijeme v době transnacionalizace a transglobalizace právních řádů, ve které ovlivňování jednotlivých právních řádů navzájem je přirozeným procesem. Nicméně je třeba upozornit, že mechanické přebírání institutů z jednoho právního řádu, nebo dokonce z jedné právní oblasti do jiného právního řádu nebo jiné právní oblasti nemusí přinést očekávané výsledky, což platí přirozeně i pro institut trestní odpovědnosti korporací. 110 6. Otázka trestní nebo jí na roveň postavené odpovědnosti právnických osob je aktuální otázkou i pro Českou republiku. Absence odpovědnosti právnických osob je stále více zřetelněji pociťována jako dluh české legislativy vůči mezinárodním závazkům a doporučením. Od poloviny devadesátých let minulého století byla přijata dlouhá řada mezinárodních smluv a předpisů Evropských společenství či Evropské unie, které státům ukládají upravit svůj vnitrostátní právní řád tak, aby právnické osoby mohly být účinně pohnány k odpovědnosti za protiprávní jednání, která jsou v těchto předpisech specifikována. Česká republika je ve valné většině těmito dokumenty vázána a jejich ratifikaci , resp. provedení připravuje. Přesto však doposud trestní odpovědnost právnických osob do své vnitrostátní úpravy nezavedla, což je v době, kdy příslušnou úpravu přijala již většina států Evropské unie, pociťováno jako čím dál větší nedostatek. Druhý protokol k Úmluvě o ochraně finančních zájmů Evropských společenství, který počítá s trestní nebo jí na úroveň postavenou odpovědností právnických osob za vybrané trestné činy, nebyl předložen vládě České republiky s návrhem na přistoupení, takže Česká republika ani nezahájila proces ratifikace. Trestněprávní úmluva o korupci (č. 70/2002 Sb. m. s.) počítá v článku 18 s povinností států přijmout legislativní opatření k zavedení odpovědnosti právnických osob za vybrané korupční trestné činy. S trestní odpovědností právnických osob počítá i dlouhá řada Rámcových rozhodnutí Rady EU. 7. V rámci evropského kontinentálního právního okruhu, ke kterému náleží i Česká republika, můžeme rozlišovat tři možné koncepce regulace protiprávní činnosti právnických osob prostředky veřejného práva: a) Pravou trestní odpovědnost právnických osob.2) Taková úprava je obsažena buď přímo v trestním zákoně, anebo ve zvláštním právním předpise. Právnické osoby jsou odpovědné za užší či širší okruh trestných činů a společnostem lze uložit trestněprávní sankce. Takový způsob regulace zvolila většina států Evropské unie. b) Nepravou trestní odpovědnost právnických osob. Právnickým osobám lze uložit trestněprávní sankci nebo quasitrestněprávní sankci v trestním řízení vedeném proti fyzické osobě. Může se jednat o takovou právní úpravu, která zná pouze odpovědnost fyzických osob, ale právnické osobě lze uložit například odčerpání prospěchu z trestné činnosti, zejména když pachatel jednal 2) K pojmu pravá trestní odpovědnost srov. Jelínek, J.: Trestní odpovědnost právnických osob. Praha: Linde, 2007, s. 22. 111 Jiří Jelínek Trestní odpovědnost právnických osob v České republice – stále otevřený problém TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN v úmyslu získat pro právnickou osobu prospěch, nebo postihnout právnickou osobu odnětím oprávnění k podnikatelské činnosti, zejména pokud právnická osoba měla možnost trestné činnosti fyzické osoby zamezit (kontrolou, dohledem, výměnou odpovědného zástupce). Příkladem může být platná právní úprava španělská. c) 8. Regulaci protiprávní činnosti právnických osob prostředky administrativněsprávními prostředky, a to způsobem, který odpovídá mezinárodním dokumentům, podle nichž jednotlivé státy mají právnickým osobám ukládat „účinné, přiměřené a odstrašující“ sankce. Takový způsob regulace protiprávní činnosti právnických osob zvolilo Německo. Pokud jde o budoucí legislativní řešení deliktní odpovědnosti právnických osob prostředky veřejného práva v České republice, nedospíváme k definitivnímu závěru. V podstatě přichází v úvahu (vzhledem k mezinárodním doporučením a závazkům) jen řešení spočívající v zavedení pravé trestní odpovědnosti právnických osob, anebo řešení obdobné právní úpravě německé – zachování individuální trestní odpovědnosti fyzické osoby, zachování tzv. institutu jednání za jiného (§ 114 odst. 2 tr. zák.) a postih právnické osoby prostředky správního práva. Tzv. nepravou trestní odpovědnost považuji za slepou uličku, za krok nesprávným směrem. Je tomu tak proto, že postavení právnické osoby v řízení proti fyzické osobě, ve kterém má být odčerpán majetkový prospěch právnické osobě, je postavením tzv. zúčastněné osoby (§ 42 tr. řádu). Takové postavení je nepochybně slabším postavením, než postavení obviněného, které by právnická osoba měla v řízení vedeném proti právnické osobě. Úprava odpovědnosti v oblasti pouze správního práva je ovšem shledávána v mnoha směrech jako problematická. Jsou jí zejména vytýkány omezené možnosti v oblasti mezinárodní spolupráce. V oblasti správního trestání totiž nejsou uzavřeny příslušné mezinárodní smlouvy umožňující mezinárodní právní pomoc, resp. pokud uzavřeny jsou, není Česká republika jejich smluvní stranou, anebo vyžadují, aby o takových deliktech rozhodoval (trestní) soud. Správní orgány by tedy nemohly využívat dožádání a další instituty právní pomoci, což by naráželo na závazky z těch mezinárodních smluv, které stanoví povinnost efektivně stíhat protiprávní jednání právnických osob spáchaná i v cizině, protože bez účinných prostředků mezinárodní spolupráce by bylo takové trestní stíhání jen velice obtížné. Další problém úpravy v oblasti správního práva spočívá i v jisté neefektivnosti celého konceptu, kdy by o stejném jednání rozhodovaly jednak 112 orgány činné v trestním řízení v rámci trestního řízení proti fyzické osobě a jednak správní orgány v rámci řízení o odpovědnosti osoby právnické. Takto by se nutně opakovaly mnohé úkony řízení. S tím souvisí i vyřešení otázky, které orgány by měly být příslušné k rozhodování o deliktech právnických osob, neboť v České republice není žádný takový obecně příslušný správní orgán. V úvahu by zřejmě připadaly celní orgány, které jsou nadány pravomocemi bezpečnostního sboru a kterým se vstupem České republiky do Evropského společenství a Schengenského prostoru odpadla podstatná část agendy. Podle vyjádření ministra financí však rozšíření působnosti celních orgánů i na rozhodování o deliktech, které jsou u fyzických osob posuzovány jako trestné, by nebylo možné, neboť celním orgánům naprosto chybí pro tuto problematiku odborné, personální i materiální zajištění. Zřízení zcela nových správních orgánů specializovaných na tuto oblast se rovněž jeví jako nehospodárné. Ze všech těchto důvodů není řešení záležející v deliktním postihu právnických osob prostředky správního práva shledáváno jako vhodné, a proto se přikláníme k variantě pravé trestní odpovědnosti právnických osob. 9. Pro případ zavedení pravé trestní odpovědnosti právnických osob doporučuji vytvořit pro korporace trestní právo podobné modelu trestní odpovědnosti fyzických osob, s podobnými sankcemi a velmi podobnými procesními ustanoveními. Taková cesta je jistě perspektivnější než snaha „naroubovat“ principy trestní odpovědnosti právnických osob na trestní odpovědnost právnických osob. 10. Při úvahách o případném zavedení pravé trestní odpovědnosti právnických osob doporučujeme vést k trestní odpovědnosti jen určitou výseč právnických osob (ty, které jsou složeny z osob fyzických), zvolit užší, taxativní výčet trestných činů, které může právnická osoba spáchat, a uvažovat o co nejširším okruhu trestněprávních sankcí, které by bylo možné uložit právnické osobě. Prof. JUDr. Jiří Jelínek, CSc. Právnická fakulta Univerzity Karlovy, Praha Rechtswissenschaftliche Fakultät der Karls-Universität Prag 113 Jiří Jelínek Trestní odpovědnost právnických osob v České republice – stále otevřený problém TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN | ČESKÉ A SLOVENSKÉ ŘEŠENÍ TRESTNÍ ODPOVĚDNOSTI PRÁVNICKÝCH OSOB V ROCE 2009 Abstrakt: Text glosuje zatím poslední legislativní materiál nabízející určité řešení problematiky odpovědnosti právnických osob za kriminální delikty v České republice a srovnává jej se situací ve Slovenské republice. Závěr: Česká republika je nucena volit hybridní řešení (správně - trestní), má-li dostát svým závazkům podle čl. 1 odst. 2 Ústavy ČR, kdy své mezinárodněprávní závazky zatím neplní. Slovenská republika jde - ze stejných důvodů – cestou nepravé trestní odpovědnosti. Klíčová slova: Právnická osoba, fyzická osoba, právní odpovědnost, správní odpovědnost, trestní odpovědnost, správní delikt právnické osoby, trestný čin fyzické osoby, nepravá trestní odpovědnost. Abstract: This text annotates for now last legislative proposal which offered a specific solution of the responsibility of legal persons for crimes in the Czech and compares it with Slovak Republic. Conclusion: the Czech Republic is under an obligation to go by the way of a hybrid solution (administrative – criminal), otherwise it disobeys article 1 paragraph 2 of the Constitution CR. The Slovak Republic goes – for the same reasons – by the way of a fictitious criminal responsibility. 114 České a slovenské řešení trestní odpovědnosti právnických osob v roce 2009 Keywords: Legal person, natural person, legal responsibility, administrative responsibility, criminal responsibility, administrative offence of legal person, crime of natural person, fictitious criminal responsibility. Následující příspěvek jen výběrovým způsobem přibližuje níže citovaný věcný záměr českého zákona a jeho přístup k poměrně zásadní otázce, jíž je dlouhou dobu i v prostředí kontinentálně–evropské právní oblasti, tedy i v České republice, problém právní odpovědnosti právnické osoby za kriminální delikt (trestný čin). V druhé části stručně porovnává tuto „českou“ cestu s aktuálním přístupem ve Slovenské republice. 1) Česká republika V domácí literatuře české se již delší dobu zdůrazňuje, že de lege ferenda „... musí trestní právo hmotné umožnit účinné sankcionování protiprávních jednání korporací, tedy subjektů, které ovlivňují a kontrolují většinu oblastí života společnosti. K tomu by měla přispět trestní odpovědnost právnických osob.“ 2) Obdobně lze odkázat na stejně orientované prameny slovenské.3) 1) V literatuře avizovaná novela zák. č. 300/2005 Sb. a zák. č. 301/2005 Sb. zavádějící ve Slovenské republice nepravou trestní odpovědnost právnických osob doposud přijata nebyla. Plyne to z aktuálního (platného a účinného) znění prvně citovaného zákona publikovaného v elektronické Zbierke zákonov: dostupné 3. 11. 2009 z: http://www.zbierka.sk/ default.aspx?sid=3&category=11. Ve SR bylo jednání vlády o návrhu dotyčného zákona přerušeno, vláda se k němu zatím nevrátila. 2) MUSIL, J.: Trestní odpovědnost právnických osob: historický vývoj a mezinárodní srovnání. In Musil, J., Vanduchová, M. (red.) Pocta Otovi Novotnému. Praha, Codex1998, str. 76a násl.; dále viz MUSIL, J.: Trestní odpovědnost právnických osob ano či ne. ŠÁMAL, P.:K trestní odpovědnosti právnických osob; obojí In Kuchta, J. (red.) Koncepce nové kodifikace trestního práva hmotného České republiky. Sborník příspěvků z konference. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 2000, AUMBI, No 246, str. 166 a násl., str. 197 a násl.; KRATOCHVÍL, V. Přelomové problémy trestního práva hmotného (vybrané problémy v České republice). In Romža, S. (věd. red.) Trestné právo na prahu 3. tisícročia. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej v dňoch 15. - 16. 5. 2003. Košice: UPJŠ Košice, Právnická fakulta, Katedra trestného práva, 2003, str. 16 a násl.; 3) Srov. např. SEGEŠ, I. Koncepcia trestnej zodpovednosti právnických osób v slovenskom trestnom práve. Právny obzor, roč. 85, 2002, č. 4, str. 321 a násl. ZÁHORA, J. Trestná zodpovednosť právnických osób. In Záhora, J. (zost.) Rekodifikácia trestného práva. Zborník príspevkov z celoštátnej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej 17. mája 2004. Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave, Katedra trestného práva, 2004, str. 67 a násl. MADLIAK, J., ROMŽA, S. Úvahy o trestnej zodpovednosti právnickej osoby v návrhu rekodifikovaného trestného zákona v Slovenskej republike. In Nett, A. (ed.) Nové jevy v hospodářské kriminalitě. Sborník z mezinárodní konference konané na Právnické fakultě MU 115 Vladimír Kratochvíl Úvodem TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Také již „Koncepce nové kodifikace trestního práva hmotného České republiky – 2000/2001“ vycházela v tomto ohledu z úvah druhé poloviny 90. let XX. století. Dosavadní klasická zásada individuální trestní odpovědnosti by měla být prolomena a zároveň doplněna pravou trestní odpovědností právnických osob.4) Je skutečností, že žádné mezinárodně právní, ani dokumenty evropského práva, již od konce 70. let XX. století, zatím kategoricky nepožadují zavedení pouze a jen pravé trestní odpovědnosti právnických osob. Na druhé straně by bylo možné vypočítat celou řadu těchto dokumentů, které právní odpovědnost za kriminální delikty právnických osob velice doporučují, resp. zřetelně požadují.5) v Brně v únoru 2005. Brno: MU v Brně, AUMBI, No 290, 2005, str. 154 a násl. PRIKRYL, O. Informácia o návrhu zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osób v návrhu nového Trestného zákona v Slovenskej republike. In Nett, A. (ed.) Nové jevy v hospodářské kriminalitě. Sborník z mezinárodní konference konané na Právnické fakultě MU v Brně v únoru 2005. Brno: MU v Brně, AUMBI, No 290, 2005, str. 170 a násl. KOTRECOVÁ, A., KAČÁNI, M., KORDÍK, M. Trestná zodpovednosť právnických osób, argumenty pre a proti. In Kuchta, J. (ed.) Nové jevy v hospodářské a finanční kriminalitě. Vnitrostátní a evropské aspekty. Sborník příspěvků z mezinárodní konference pořádané katedrou trestního práva Právnické fakulty MU dne 14. února 2008 v Brně. Brno: MU, AUMBI, No 336, 2008, str. 181 a násl. ČENTÉŠ, J., PRIKRYL, O. Úvahy o trestnej zodpovednosti právnických osób v trestnom zákone. In Neckář, J., Radvan, M., Sehnálek, D., Valdhans, J. (edts.) Dny práva – 2008 – Days of Law. Brno: MU, 2008, str. 1689 a násl., jakož i další prameny. 4) KUCHTA, J. (red.): Koncepce nové kodifikace trestního práva hmotného České republiky. Sborník příspěvků z konference. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 2000. str. 31, 32. KRATOCHVÍL,V.: Aktuelle Tendenzen des tschechischen Strafrechts und des Strafprozessrechts. In: Strafrechtliche Probleme der Gegenwart. Schriftenreihe des Bundesministeriums für Justiz 103, 28, Strafrechtliches Seminar Ottenstein. Wien: Bundesministerium für Justiz, 2000. str. 81 – 82. Dále viz MUSIL, J., PRÁŠKOVÁ, H., FALDYNA, F.: Úvahy o trestní odpovědnosti právnických osob de lege ferenda. Trestní právo. 2001, roč. 6, č. 3, str. 6 a násl.; tito autoři doporučují pravou trestní odpovědnost právnických osob a zároveň zdokonalení správně právní odpovědnosti těchto osob. 5) Zřejmě nikoli vyčerpávající přehled aktů mezinárodního a evropského práva v tomto směru obsahuje věcný záměr českého zákona na s. 2 – 3: Úmluva o boji proti podplácení zahraničních veřejných činitelů v mezinárodních podnikatelských transakcích č. 25/2000 Sb. m. s. Trestněprávní úmluva o korupci č. 70/2002 Sb. m. s. Druhý protokol k Úmluvě o ochraně finančních zájmů Evropských společenství, vypracovaný na základě článku K.3 Smlouvy o Evropské unii (Úř. věst. C 221, 19.7. 1997 zvláštní vydání v českém jazyce Kapitola 19 Svazek 08 S. 156 – 167); celex. č. 41 997 A07119(02). Úmluva Organizace spojených národů proti nadnárodnímu organizovanému zločinu a tři protokoly, které Úmluvu doplňují – Protokol o prevenci, potlačování a trestání obchodování s lidmi, zejména se ženami a dětmi, Protokol proti pašování přistěhovalců po zemi, po moři a letecky a Protokol proti nedovolené výrobě palných zbraní, jejich částí a dílů a střeliva a proti obchodování s nimi. Opční protokol k Úmluvě o právech dítěte týkající se prodeje dětí, dětské prostituce a dětské pornografie. Úmluva Organizace spojených národů proti korupci. Úmluva Rady Evropy o počítačové kriminalitě. Mezinárodní úmluva o potlačování financování terorismu č. 18/2006 Sb. m. s. Úmluva o trestněprávní ochraně životního prostředí. Úmluva Rady Evropy o boji proti obchodování s lidskými bytostmi. 116 Úmluva Rady Evropy o prevenci terorismu. Návrh Úmluvy Rady Evropy o ochraně dětí před sexuálním vykořisťováním a sexuálním zneužíváním. Společná akce ze dne 21. prosince 1998 přijatá Radou na základě článku K.3 Smlouvy o Evropské unii, kterou se stanoví, že účast na zločinném spojení je v členských státech Evropské unie trestným činem (98/733/SVV) (Úř. věst. L 351, 29.12. 1998; Kapitola 19 Svazek 01 S. 113); celex. č. 31997FO154. Rámcové rozhodnutí Rady ze dne 29. května 2000 o zvýšené ochraně trestními a jinými sankcemi proti padělání ve spojitosti se zaváděním eura (2000/383/SVV); (Úř. věst. L 140, 14. 6. 2000; Kapitola 19 Svazek 101 s. 187 – 190); celex.č. 32000F0383. Rámcové rozhodnutí Rady ze dne 28. května 2001 o potírání podvodů a padělání bezhotovostních platebních prostředků (2001/413/SVV); (Úř. věst. L 149 2. 6. 2001; Kapitola 15 Svazek 06 S. 123-126); celex. č. 32001F0413. Rámcové rozhodnutí Rady ze dne 13. června 2002 o boji proti terorismu (2002/475/SVV) (Úř. věst. L 164 22. 6. 2002; Kapitola 19 Svazek 06 S. 18-22); celex č. 32001F0475. Rámcové rozhodnutí Rady ze dne 19. července 2002 o boji proti obchodování s lidmi (2002/629/SVV) (Úř. věst. L 203, 1. 8. 2002; Kapitola 19 Svazek 06 S. 52); celex. č. 32002FO629. Rámcové rozhodnutí Rady 2002/946/SVV ze dne 28. listopadu 2002 o posílení trestního rámce s cílem zabránit napomáhání k nepovolenému vstupu, tranzitu a pobytu (2002/946/SVV) (Úř. věst. L 328, 5. 12. 2002; Kapitola 19 Svazek 06 S. 61); celex č. 32001F0946. Rámcové rozhodnutí Rady 2003/568/SVV ze dne 22. července 2003 o boji proti korupci v soukromém sektoru (Úř. věst. L 192, 21. 7. 2007; Kapitola 19 Svazek 06 S. 182); celex č. 32003F0568. Rámcové rozhodnutí Rady 2004/68/JVV ze 22. prosince 2003 o boji proti pohlavnímu vykořisťování dětí a dětské pornografii; (Úř. věst. L 13, 20. 1. 2004; Kapitola 19 Svazek 07, s. 10); celex č. 32004F0068. Rámcové rozhodnutí Rady 2005/667/SVV ze dne 12. července 2005 k posílení rámce trestního práva pro boj proti znečištění z lodí; (Úř. věst. L 255, 30. 9. 2005, s. 164-167);celex č. 32005FO667. Rámcové rozhodnutí Rady EU 2004/757/SVV ze dne 25. října 2004, kterým se stanoví minimální ustanovení týkající se znaků skutkových podstat trestných činů a sankcí v oblasti nedovoleného obchodu s drogami; (Úř. věst. L 335, 11. 11. 2004, s. 8-11); celex č. 32005FO667. Rámcové rozhodnutí Rady EU 2005/222/SVV ze dne 24. února 2005 o útocích proti informačním systémům; (Úř. věst. L 69, 16. 3. 2005, s. 67-71); celex. č. 32005F0222. Srov v této souvislosti i přehled aktů mezinárodního a evropského práva v: MIHÁLIK, M.: Implementácia záväzkov Slovenskej republiky v oblasti zodpovednosti právnických osób za trestné činy fyzických osób. In Sehnálek, D.Valdhans, J. (eds.): Dny veřejného práva. Days of Public Law. Brno: MU, 2007, str. 787-790. Zde uvedený výčet je rozsáhlejší (28 položek), zatímco český jich uvádí jen 23. Věcný záměr v té souvislosti mimo jiné zdůrazňuje, že: „Požadavek uvedených mezinárodních smluv (zkratka pro mezinárodní smlouvy a akty evropského práva), aby protiprávní jednání typovými znaky v nich vymezená, byla pokládána za trestný čin, Česká republika splňuje. Každé z těchto jednání je podřaditelné pod znaky skutkové podstaty některého z trestných činů uvedeného ve zvláštní části trestního zákona nebo ve zvláštní části návrhu nového trestního zákoníku ... Nesplňuje však požadavek, aby právnické osobě, pokud je protiprávní jednání spácháno jejím jménem nebo v jejím zastoupení a v jejím zájmu, mohly být uloženy odrazující trestní, správní nebo jiné sankce, včetně peněžitých sankcí. Trestní ani správní sankci nelze právnické osobě za tato jednání uložit. Trestní odpovědnost právnických osob není v českém právním řádu zavedena vůbec a správně trestní odpovědnost se vztahuje jen na porušení povinností, zákazů, omezení pravidel nebo podmínek uložených právnickým osobám v zájmu řádného zabezpečení výkonu veřejné správy a nikoli na porušení elementárních právních a morálních pravidel lidského společenství, která jsou vesměs předmětem ochrany uvedených mezinárodních smluv, respektive objektem protiprávních jednání, která jsou v nich určena k trestnímu postihu. Podle soukromoprávních předpisů nelze sankce veřejnoprávní povahy vůbec ukládat. Cílem řešení problému je možnost v souladu s požadavky mezinárodních smluv uložit právnické osobě odrazující sankce v případě, kdy její statutární orgán, zaměstnanec, člen nebo jiná osoba oprávněná jednat jménem nebo v zastoupení právnické osoby se dopustí jednání, k jehož postihu zavazuje mezinárodní smlouva, a to v zájmu, respektive ve prospěch právnické osoby. Eventuální neřešení problému by nepochybně nadále prohloubilo již nyní negativní hodnocení 117 Vladimír Kratochvíl České a slovenské řešení trestní odpovědnosti právnických osob v roce 2009 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Pokud jde o aktuální stav a další vývoj, lze jen stručně uvést, že ČR jako jedna z posledních členských zemí EU pravou trestní odpovědnost právnických osob nemá. Osnova „Zákona o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim“ byla Poslaneckou sněmovnou Parlamentu ČR zamítnuta hned v prvním čtení v r. 2004. V současné době existuje pouze představa ministerstva vnitra vtělená do v tomto příspěvku glosovaného materiálu: „Věcný záměr zákona o odpovědnosti právnických osob za správní delikty spáchané jednáním, které je u fyzických osob postihováno jako trestný čin a k jehož postihu u právnických osob zavazuje mezinárodní smlouva nebo právní předpis Evropských společenství“, MV-81687/LG-2008; dále i „věcný záměr“.6) Věcný záměr zákona o odpovědnosti právnických osob za správní delikty spáchané jednáním, které je u fyzických osob postihováno jako trestný čin a k jehož postihu u právnických osob zavazuje mezinárodní smlouva nebo právní předpis Evropských společenství – charakteristika Věcný záměr byl dán k připomínkám příslušným místům koncem roku 2008 s tím, že toto řízení probíhá od 16. 12. 2008 do 12. 01. 2009. Z takto nastaveného časového rámce plyne, že předkladatel až tak o nějaké připomínky patrně příliš nestál. Akademická pracoviště byla z připomínkové procedury vyloučena zcela, ať už to byl záměr předkladatele nebo chyba Ministerstva školství mládeže a tělovýchovy ČR, které věcný záměr obdrželo, ovšem nepovažovalo za nutné jej případně postoupit věcně kompetentním vysokoškolským institucím, tedy právnickým fakultám. České republiky v mezinárodních organizacích působících v oblasti mezinárodní spolupráce v boji proti závažné kriminalitě. Česká republika je kritizována v mezinárodních organizacích za nesplnění dotčeného závazku mezinárodních smluv, které podepsala. Naposledy, např. na 36. plenárním zasedání skupiny států proti korupci GRECO konané dne 11. – 15. února 2008 ve Štrasburku, jejíž činnost se opírá o „Trestněprávní úmluvu o korupci“ a o „Úmluvu Organizace spojených národů proti korupci.“ Česká republika je vyzývána nejen ke splnění závazku na postih právnických osob vyplývajících z mezinárodních smluv, které již ratifikovala, ale též k tomu, aby ratifikovala mezinárodní smlouvy již podepsané, jako je například „Úmluva Organizace spojených národů proti nadnárodnímu organizovanému zločinu“. Neřešením problému trvá protiústavní situace, kdy Česká republika neplní své mezinárodněprávní závazky (čl. 1 odst. 2 Ústavy).“ 6) Z novější literatury srov. k tomuto tématu JELÍNEK, J. Trestní odpovědnost právnických osob. Praha: Linde, 2007. Viz též příspěvky k problematice trestní odpovědnosti právnických osob publikované v: NECKÁŘ, J., RADVAN, M., SEHNÁLEK, D., VALDHANS, J. (Edts.): Dny práva, 2008, Days of Law [online]. Brno: Masarykova univerzita, 2008 [citováno 4. května 2009]. Dostupné z: http://www.law.muni.cz/edicni/dp89/index.html. Dále srov. FENYK, J. Základy trestní odpovědnosti a nedostatek trestnosti činu právnických osob. Právní následky trestného činu právnické osoby. In KRATOCHVÍL, V. a kol. Kurs trestního práva. Trestní právo hmotné. Obecná část. 1. vyd. Praha: C. H. Beck, 2009. str. 433-460, str. 725-734. SOLNAŘ, V., FENYK, J., CÍSAŘOVÁ, D., VANDUCHOVÁ, M. Systém českého trestního práva. Praha : Nakladatelství Novatrix, s. r. o., 2009. str. 264 a násl. 118 České a slovenské řešení trestní odpovědnosti právnických osob v roce 2009 „Mezinárodní smlouvy zaměřené na mezinárodní spolupráci při potlačování závažné kriminality, které Česká republika ratifikovala a vyhlásila ve Sbírce mezinárodních smluv, nebo které Česká republika podepsala a zatím neratifikovala, anebo které zatím ani nepodepsala a některé právní předpisy Evropského společenství/Evropské unie (dále jen „mezinárodní smlouva“) zavazují k přijetí legislativních a jiných opatření nezbytných k tomu, aby protiprávní jednání ve smlouvě typovými znaky vymezené, bylo pokládáno za trestný čin a současně, aby byla zajištěna odpovědnost právnické osoby za tato jednání, pokud fyzická osoba, která je spáchala, jednala jménem nebo v zastoupení právnické osoby a v jejím zájmu (k jejímu prospěchu). Právnickým osobám mají být ukládány účinné, přiměřené a odrazující trestní, správní nebo jiné sankce, včetně peněžitých sankcí.“ Varianta A – Řešení v oblasti práva trestního „Řešením v oblasti práva trestního je třeba rozumět přijetí právní úpravy trestněprávní odpovědnosti právnických osob. Za trestné činy uvedené ve zvláštní části trestního zákona nebo jen za některé z nich by odpovídala právnická osoba, pokud by byly spáchány jednáním fyzické osoby, jejíž jednání se podle soukromoprávních předpisů, popřípadě speciální právní úpravy, považuje za jednání právnické osoby. Trestný čin takové fyzické osoby by byl soudem v trestním řízení přičten při splnění zákonem stanovených podmínek osobě právnické a uložena jí zákonem stanovená sankce (trest za trestný čin). Toto řešení vyhovuje plně požadavkům mezinárodních smluv. … také umožňuje mezinárodní spolupráci při jejich stíhání, např. požádat o zajištění majetku právnické osoby na území jiného státu, než je právnická osoba stíhána. Podmínkou takové spolupráce je, aby úkon byl požadován v trestním řízení justičním orgánem, typicky soudem nebo státním zástupcem. Taková právní úprava byla zpracována a předložena vládou Poslanecké sněmovně Parlamentu České republiky (tisk č. 745 IV. volebního období) jako Vládní návrh na vydání zákona o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim. Poslaneckou sněmovnou však byla v 1. čtení zamítnuta. Z rozpravy poslanců k vládnímu návrhu na vydání uvedeného zákona lze vysledovat, že důvodem k jeho zamítnutí již v 1. čtení byly obavy, že poměrně široká možnost trestního postihu právnických osob (podle návrhu by se možnost přičtení trestného činu fyzické osoby osobě právnická týkala převážné většiny trestných činů uvedených ve zvláštní části trestního zákona) by mohla mít negativní dopad na 7) Následující text je výběrovou citací věcného záměru, jeho přílohy III., str. 1 - 22, text kurzívou – V. K. 119 Vladimír Kratochvíl Věcný záměr předkládá variantní řešení daného problému, včetně varianty nulové.7) Ke všem pak předesílá toto: TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN podnikatelské prostředí v České republice.8) Trestní odpovědnost právnických osob je zavedena v celé řadě evropských zemích, např. ve Francii,... , Belgii, Slovinsku nebo Rumunsku.“ Z poslední doby dodejme např. i v Polsku a Rakousku. Varianta B - Řešení v oblasti práva správního „Řešením identifikovaného problému v oblasti práva správního je třeba rozumět přijetí právní úpravy, která by umožňovala uložení sankce právnické osobě za jednání, k jehož postihu zavazují mezinárodní smlouvy, v rámci nikoli trestní, ale správní odpovědnosti právnických osob. Správní odpovědnost není zákonným pojmem a nemá ani jednotnou definici v teorii správního práva. Nicméně nemůže být pochyb o tom, že podstatou správní odpovědnosti, resp. jejího uplatňování, je ukládání sankcí správním orgánem (úřadem) fyzickým a právnickým osobám, za spáchání protiprávního jednání, které je vymezeno v zákoně (v zákoně o přestupcích a ve více jak 200 zákonech upravujících výkon veřejné správy) ve skutkových podstatách správních deliktů, jejichž subjekt je označen buď jako osoba fyzická (v zákoně o přestupcích je toto označení vyjádřeno slovy „ten, kdo“) nebo jako právnická či podnikající fyzická osoba. Základem správní odpovědnosti právnické osoby tak je spáchání správního deliktu, to znamená naplnění znaků skutkové podstaty správního deliktu právnické osoby jednáním fyzické osoby, které se podle soukromoprávních předpisů považuje za jednání právnické osoby. Znakem skutkové podstaty správních deliktů právnické osoby je obvykle nesplnění povinností nebo porušení zákazů, pravidel nebo podmínek, které jsou právnickým osobám stanoveny v zákonech upravujících výkon veřejné správy. Předpoklady odpovědnosti právnické osoby za správní delikt nejsou obecně pro všechny správní delikty v zákoně stanoveny. Jsou proto stanoveny v minimálním rozsahu v jednotlivých zákonech, takže se vztahují jen na správní delikty v tom, kterém zákoně vymezené. Protože správní odpovědnost uplatňují správní orgány a nikoli soudy, postupují podle obecného procesního předpisu pro řízení ve veřejné správě, tedy správního řádu, a pokud jde o přestupky, tak i podle speciálních procesních ustanovení obsažených v části třetí zákona o přestupcích. Jelikož znakem jednání, k jejichž postihu u právnických osob mezinárodní smlouvy vyzývají, není nesplnění povinností uložených právnickým osobám k zajištění výkonu veřejné správy, ale porušení obecných právních a morálních pravidel společnosti, bylo by lze sotva správní delikty s těmito znaky začlenit do některého ze zákonů upravujících výkon veřejné správy. Řešení v oblasti práva správního by vyžadovalo přijetí zvláštního zákona ...“ 8) Podobně můžeme číst i ve slovenské odborné literatuře. Viz např. ČENTÉŠ, J., PRIKRYL, O. Úvahy o trestnej zodpovednosti právnických osób v trestnom zákone. In Neckář, J., Radvan, M., Sehnálek, D., Valdhans, J. (edts.) Dny práva – 2008 – Days of Law. Brno: MU, 2008, str. 1691. 120 České a slovenské řešení trestní odpovědnosti právnických osob v roce 2009 „Řešením v oblasti práva správního a trestního se rozumí přijetí právní úpravy hmotně právních podmínek odpovědnosti právnických osob, která by byla ve formě správních deliktů zakotvena ve správním právu, přičemž by šlo ve své podstatě o odpovědnost trestní, protože o správních deliktech by se vedlo trestní řízení a sankci by ukládal trestní soud. Příkladem takové konstrukce odpovědnosti právnických osob je Spolková republika Německo. … Právnické osoby by byly stíhány v trestním řízení zpravidla souběžně se stíháním fyzické osoby, jejíž jednání naplňující znaky trestného činu i správního deliktu, by podle soukromoprávních předpisů bylo považováno za jednání právnické osoby, přičemž v tomto řízení by se uplatnila zásada oportunity (státní zástupce by při podání obžaloby zvážil všechny okolnosti případu). Soud by pak právnické osobě ukládal správní sankci bez trestněprávních důsledků, jako je zápis do rejstříku trestů. Postih právnické osoby by tak byl provázaný s postihem fyzické osoby, přičemž právnickou osobu by bylo možné postihnout i v případě, že konkrétní fyzická osoba, jednající jejím jménem nebo v jejím zastoupení, by nebyla zjištěna nebo trestní stíhání této osoby by bylo, např. z důvodu nepříčetnosti, zastaveno.“ Varianta nulová „Bez přijetí právní úpravy uvedené v některé z výše uvedených variant český právní řád neumožňuje ukládat odrazující sankce právnickým osobám v případech, kdy se k tomu Česká republika zavázala.“ Samotný věcný záměr k jednotlivým variantám dále uvádí a zdůrazňuje: „Není pochyb o tom, že k zavedení odpovědnosti právnických osob za jednání vymezená v mezinárodní smlouvě je nejvhodnější řešení podle varianty A, tedy řešení v oblasti práva trestního. V případě řešení podle této varianty, která byla promítnuta do vládního návrhu na vydání zákona o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim, by se sice trestní odpovědnost právnických osob vztahovala na širší okruh trestných činů, než požadují mezinárodní smlouvy, ale široká (všeobecná) trestní odpovědnost právnických osob ... je součástí právních řádů mnoha evropských zemí. Není-li však politická vůle znovu předložit Parlamentu České republiky k projednání zákon o trestní odpovědnosti právnických osob, přestože v něm obsažená konstrukce odpovědnosti právnických osob plně vyhovuje požadavkům mezinárodních smluv, nezbývá než identifikovaný problém řešit legislativním opatřením podle varianty B nebo C.“ „Základním problémem řešení podle varianty B, která je jinak z hlediska své konstrukce plně kompatibilní se systémem správně trestní odpovědnosti v českém právním řádu, jsou velmi omezené možnosti mezinárodní spolupráce při postihu právnické osoby a omezené možnosti správního orgánu efektivně vést řízení o protiprávních činech vesměs kriminální 121 Vladimír Kratochvíl Varianta C - Řešení v oblasti práva správního a trestního TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN povahy, přičemž možnost využívání důkazů zajištěných a provedených v řízení trestním pro řízení správní, by byla z hlediska práva stíhané právnické osoby na spravedlivý proces pochybná. Nebylo by ani snadné určit příslušnost správního orgánu k jejich projednání. Správní úřady, ať již ústřední orgány státní správy nebo orgány územních samosprávných celků, jsou specializovány na jednotlivé odvětví veřejné správy (ochrana životního prostředí, doprava, finance atd.), takže projednávání útoků proti základním právním a morálním společenským pravidlům, jež mezinárodní smlouvy vesměs ochraňují, by bylo nepochybně nad rámec jejich obvyklé činnosti. Řešení podle varianty B, se tak z důvodů stručně popsaných, jeví značně problematickým, a je proto málo pravděpodobné, že by mohlo být schváleno.“ „Řešení podle varianty C má mnoho společných znaků s řešením podle varianty A, takže by mohlo být považováno za řešení v oblasti práva trestního, předložené jen v jiné legislativní formě (v jiném zákoně), než byl odmítnutý vládní návrh na vydání zákona o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim. Argumentem proti takovému názoru je především to, že protiprávní jednání, za které mají právnické osoby podle mezinárodních smluv odpovídat, bude vymezeno typovými znaky protiprávního jednání ve skutkových podstatách správních deliktů, takže jejich odpovědnost za správní delikty se bude vztahovat jen na jednání v mezinárodních smlouvách vymezené, kdežto v rámci odpovědnosti čistě trestní, navržené v zamítnutém zákoně o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim, by právnické osobě byl přičten trestný čin spáchaný fyzickou osobou s vazbou na právnickou osobu i jiným jednáním, než jen tím, které je vymezeno v mezinárodní smlouvě. O trestní odpovědnosti nelze hovořit ani z toho pohledu, že hmotněprávní podmínky odpovědnosti právnické osoby, včetně sankcí, budou stanoveny v zákoně o odpovědnosti právnických osob za správní delikty a nikoli v trestním zákoně, resp. ve speciálním zákoně o trestní odpovědnosti právnických osob, takže sankce uložené právnické osobě nebudou sankcemi trestními, ale sankcemi správními, které v sobě neobsahují tak zásadní společenský odsudek jednání pachatele, jako sankce trestní. Jde tedy přece jen o řešení poněkud jiné, než je řešení čistě trestní, a protože s řešením trestním jej spojuje možnost plnit mezinárodní závazky týkající se spolupráce při postihu právnických osob, alespoň v omezeném rozsahu (jen v případech, kdy právní pomoc nebude podmíněna požadavkem vzájemné trestnosti) je třeba je upřednostnit před řešením podle varianty B. Hmotněprávní úprava odpovědnosti právnických osob však bude vycházet ze základních principů správního trestání, to znamená, že protiprávnost bude vyjádřena ve skutkových podstatách správních deliktů přesně a určitě typovými znaky protiprávního jednání (princip přičitatelnosti trestného činu fyzické osoby jako správního deliktu právnické osobě podle varianty B … základním principům správního trestání neodpovídá), takže odpovědnost 122 České a slovenské řešení trestní odpovědnosti právnických osob v roce 2009 právnické osoby nebude formálně záviset na rozhodnutí orgánu činného v trestním řízení, zda jednáním, kterým byly naplněny znaky správního deliktu, byl spáchán trestný čin (nepůjde o formální ale materiální provázanost trestněprávní a správně trestní kvalifikace protiprávního jednání), přičemž o trestném činu a správním deliktu bude obvykle vedeno společné trestní řízení.“ „Vybraná varianta C řešení identifikovaného problému bude realizována návrhem nového zákona. Z platných zákonů upravujících výkon veřejné správy nelze totiž vybrat ani jediný, do něhož by mohla být právní úprava sankčních ustanovení k realizaci vybrané varianty řešení vložena, a to pro neshodu předmětu právní úpravy v těchto zákonech a objektu správních deliktů, které mají být do právního řádu zavedeny.“ Podstatou glosované varianty řešení9) – umístěné někde na „pomezí“ práva správního a trestního – je podle mého soudu z aspektu hmotného a procesního práva určitá kombinace základu právní odpovědnosti právnické osoby správně právní povahy, tj. správní delikt právnické osoby, a právního následku tohoto základu, jímž je sankce ukládaná trestním soudem v trestním řízení. Věcný záměr sám však k tomu jedním dechem dodává, jak již uvedeno, že: „... by šlo ve své podstatě o odpovědnost trestní, protože o správních deliktech by se vedlo trestní řízení a sankci by ukládal trestní soud.“ Tato úvaha ovšem trpí zásadní systémovou vadou. Jde o to, že hmotně právní podstatu typu právní odpovědnosti odvozuje od typu procesu vedeného stran základu této odpovědnosti (správní delikt právnické osoby), jakož i od typu státního orgánu, který v tomto řízení ukládá za onen delikt odpovídající sankci, která je ve skutečnosti jiné povahy, než se ve věcném záměru tvrdí. Jinak řečeno: právní povaha řízení a subjektu, jenž toto řízení vede (tj. řízení trestní před soudem) nemůže základ právní odpovědnosti, tj. správní delikt právnické osoby, ani správní sankci za něj uloženou „povýšit“ na kategorie trestního práva hmotného soudního. „Přítomnost“ fyzického subjektu v tomto modelu (variantě C), tedy osoby jednající za osobu právnickou, kdy se právnická osoba takto dopouští správního deliktu a fyzická osoba trestného činu, rovněž nemůže vést k teoreticky bezchybnému závěru o tom, že ve smyslu varianty C se jedná „ve své podstatě o odpovědnost trestní (právnické osoby).“ 9) Varianty A a B ponecháváme jako neprůchodné stranou. 123 Vladimír Kratochvíl Věcný záměr se z důvodů uvedených shora přiklání právě k variantě C: TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Je proto třeba přiznat „barvu“a říci, že se nejedná o kombinaci ve smyslu konvergence (správního a trestního), nýbrž že se jedná o kombinaci ve smyslu paralely10) (správního – odpovědnost právnické osoby a trestního – odpovědnost fyzické osoby). K tomuto se nakonec vrací i samotný věcný záměr, když odmítá považovat variantu C za řešení trestněprávní, přičemž ji charakterizuje slovy: „Jde tedy přece jen o řešení (varianta C) poněkud jiné, než je řešení čistě trestní, ...“ Další atributy vlastní úpravy se pojí s vymezením předmětu právní úpravy, působnosti zákona a vynětí z působnosti zákona. Z hlediska předmětu zamýšlené právní úpravy, „... zákon stanoví podmínky odpovědnosti právnických osob, sankce a způsob jejich ukládání za jednání, která jsou u fyzických osob postihována jako trestný čin a u právnických osob k jejich postihu účinnými, přiměřenými a odrazujícími trestními, správními nebo jinými sankcemi, včetně peněžitých sankcí, zavazují některé mezinárodní smlouvy, … a právní předpisy Evropských společenství.“ Dále je „ … v zákoně vymezena jeho teritoriální působnost, a to obdobně jak je vymezena působnost trestních zákonů, podle nichž se posuzuje trestnost činu právnické osoby ve vládním návrhu na vydání zákona o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim. ... časová působnost sankčních ustanovení v zákonech upravujících výkon veřejné správy není ... speciálně upravena, a proto je přímo aplikován čl. 40 odst. 6 Listiny základních práv a svobod (dále i „LZPS“). Speciální právní úprava pro účely tohoto zákona, obdobná právní úpravě v návrhu trestního zákoníku,11) se nejeví být nezbytnou.“ Konečně výjimky z působnosti zamýšleného zákona by měly mít následující podobu: „Česká republika, Česká národní banka a územní samosprávné celky nejsou odpovědné podle tohoto zákona. To však nevylučuje odpovědnost právnických osob, na jejichž činnosti se Česká republika nebo územní samosprávné celky účastní, anebo které s majetkem České republiky a územních samosprávných celků hospodaří, popřípadě jej spravují.“ Za poznámku stojí zejména legislativně-technické řešení úpravy časové působnosti zamýšleného zákona. Ústup od její výslovné speciální úpravy, srovnatelné zejm. s § 2 TrZ, není řešení nejšťastnější, jak mám za to. Nejen naposledy citované zákonné ustanovení, nýbrž i zmíněný čl. 40 odst. 6 LZPS vycházejí sice z doby spáchání činu coby kritéria určení časové působnosti trestního zákona, ovšem trestní zákoník tuto dobu dále specifikuje v § 2 10) Srov i slova již citovaného věcného záměru: „Právnické osoby by byly stíhány v trestním řízení zpravidla souběžně se stíháním fyzické osoby ...“ 11) Zákon č. 40/2009 Sb., trestní zákoník, ve znění zák. č. 306/2009 Sb., dále i „TrZ“. 124 odst. 4,12) což LZPS jako předpis ústavní povahy pochopitelně nečiní. Vzniknout by tak mohla posléze v praxi otázka, jak onu „dobu spáchání“ ve vztahu k právnické i k fyzické osobě jakožto pachateli vykládat. Přitom by mělo být postaveno najisto, vzhledem ke specifikám varianty C, že tato doba musí být identická jak ve vztahu k samotné právnické osobě, tak i k osobě fyzické jednající za osobu právnickou. Tento požadavek, myslím, nelze zajistit jinak než výslovnou úpravou dané otázky přímo v samotném uvažovaném zákoně. Přitom jej podle mého soudu nečiní nadbytečným fakt, že „... Z hlediska podmínek odpovědnosti za správní delikt ... žádná vazba mezi správně trestní a trestní odpovědností nevzniká, (kdy tedy) odpovědnost právnické osoby nebude záviset na tom, zda konkrétní fyzická osoba, jejímž jednáním bude správní delikt spáchán, tedy osoba, která je oprávněna činit jménem nebo v zastoupení právní úkony právnické osoby, bude zjištěna nebo uznaná odpovědnou za trestný čin.“ Jádro vlastního předmětu hmotně právní regulace, jmenovitě základů odpovědnosti právnické osoby a jejího sankcionování, vidí věcný záměr následovně: „Základem odpovědnosti právnické osoby je spáchání správního deliktu jednáním, jehož znaky jsou vymezeny objektivní stránkou správního deliktu. Jednáním právnické osoby, jako konglomerátu fyzických osob, je třeba vždy rozumět jednání některé z těchto fyzických osob jménem právnické osoby, nebo jednání fyzické osoby jako zástupce právnické osoby, jménem svým, ale s právními důsledky pro právnickou osobu.13) Sankcí za správní delikt bude, tak jak je v zákonech upravujících výkon veřejné správy obvyklé, především pokuta.14) Sazba pokuty bude diferencována podle závažnosti protiprávního jednání, k jehož stíhání zavazuje ta která mezinárodní smlouva. Protože tato protiprávní jednání jsou trestnými činy podle trestního zákona, jeví se vhodným diferencovat protiprávní jednání vymezená v mezinárodních smlouvách z hlediska sazby pokuty podle závažnosti 12) Které zní: „Čin je spáchán v době, kdy pachatel nebo účastník konal nebo v případě opomenutí byl povinen konat. Není rozhodující, kdy následek nastane nebo kdy měl nastat.“ 13) Podle upřesnění věcného záměru: „ Otázka, zda jednání té které fyzické osoby má být považováno za jednání právnické osoby s důsledky stanovenými v sankčním ustanovení, se ... řeší s použitím obecné právní úpravy obsažené v § 20 občanského zákoníku a v § 13 až 16 obchodního zákoníku, neboť jednáním právnické osoby, které upravují, je třeba rozumět i jednání protiprávní, tedy i jednání, které naplňuje znaky objektivní stránky správního deliktu.“ Podle Matese (cit. níže, s. 137) dokonce „Jednání nemusí uskutečnit orgán nebo představitel právnické osoby, postačí jednání řadového zaměstnance.“ 14) Věcný záměr spolu s pokutou umožňuje soudu za správní delikt uložit: „zveřejnění rozsudku ve veřejném sdělovacím prostředku, zákaz činnosti až na dobu 5 let, zákaz účasti v zadávacím řízení podle zákona o veřejných zakázkách a ve veřejné soutěži až na dobu 5 let, zákaz přijímat dotace a subvence až na dobu 5 let, propadnutí věci, (a zabrání věci), propadnutí majetku, nebo zrušení právnické osoby.“ 125 Vladimír Kratochvíl České a slovenské řešení trestní odpovědnosti právnických osob v roce 2009 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN trestných činů, jejichž znaky naplňují … Při určení druhu a výměry sankce právnické osobě se přihlédne k závažnosti správního deliktu, zejména ke způsobu jeho spáchání a jeho následkům a k okolnostem, za nichž byl spáchán. Pokutu lze uložit pod dolní hranicí sazby, jestliže by uložení pokuty v mezích stanovené sazby bylo sankcí nepřiměřeně přísnou.“ Skutkové podstaty správních deliktů právnických osob coby základu jejich odpovědnosti, jak nepochybně správně zdůrazňuje věcný záměr, musí být obsaženy přímo v zamýšleném zákoně, neboť: „... na prameny práva, které nejsou pro Českou republiku závazné,15) není možné při konstrukci objektivní stránky správního deliktu (jenom) odkazovat, ... objektivní stránka správních deliktů bude vyjádřena přímo typovými znaky jednání, které jsou uvedeny v mezinárodní smlouvě, ...“ To je postup nepochybně souladný se zásadou nullum crimen sine lege.16) Pokud se jedná o sankce ukládané právnickým osobám, jak s nimi počítá varianta C, platí zde obdobně totéž, co bylo řečeno o základu jejich právní odpovědnosti. Věcný záměr tu důsledně respektuje zásadu nulla poena sine lege.17) Výrazný příklon věcného záměru k zásadě adekvátnosti sankcí zde nese pečeť trestního práva soudního, kterému v duchu varianty C paralelně podléhá fyzický pachatel jednající za osobu právnickou. V tomto bodě tak splňuje zamýšlená právní úprava i v poměru k právnickým osobám jako delikventům požadavky správně právní teorie kladené na sankcionování.18) Problém převážně objektivní právní odpovědnosti za správní delikt právnické osoby19) na straně jedné, a nemožnosti „Tuto konstrukci aplikovat na správní delikt spáchaný jednáním uvedeným v mezinárodních smlouvách … „ to na straně druhé, „... protože protiprávní jednání, která mají být postihována, jsou vesměs v příslušných článcích mezinárodních smluv vyjádřena subjektivními znaky (slibuje, nabízí, zneužije), které nemohou být právnickou osobou jako subjektem bez vůle a vědomí naplněny.“ má být překlenut tak, že: „Zákon musí obsahovat právní úpravu fikce zaviněného protiprávního jednání právnické osoby, to znamená musí vymezit podmínky, při jejichž splnění se bude mít za to, že jednání právnické osoby je vědomé a chtěné 15) Např. proto, že je ČR ještě neratifikovala a nevyhlásila, anebo se jedná o prameny evropského unijního práva ve smyslu III. pilíře SEU, které nejsou přímo použitelným a bezprostředně aplikovatelným právním předpisem na základě čl. 10a Ústavy ČR, jak dodává věcný záměr. 16) MATES, P. a kol. Základy správního práva trestního. 4. vydání. Praha : C. H. Beck, 2008, s. 137. 17) Tamtéž, s. 152. 18) Tamtéž. 19) Více k tomu tamtéž, s. 145 a násl. 126 nebo sice nevědomé a nechtěné, ale umožněné nedostatky v činnosti právnické osoby, kterým mohla právnická osoba zamezit. Subjektivní znaky jednání právnické osoby vyplývají (jednak) z toho, že protiprávní jednání bylo v rámci právnické osoby projednáváno, resp. o jeho spáchání bylo rozhodnuto, nebo jeho spáchání bylo schváleno či plánováno ... a (jednak) z toho, že orgány právnické osoby, vedoucí, či kontrolní pracovníci zanedbali vnitřní kontrolu a tak umožnili protiprávní jednání toho, kdo je podle zákona jménem nebo v zastoupení právnické osoby oprávněn jednat. Podmínkou odpovědnosti právnické osoby také je, aby taková fyzická osoba jednala v zájmu právnické osoby, to znamená k jejímu prospěchu.“ Nabízené řešení, v podstatě převzaté ze zamítnuté osnovy zákona o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim (§ 5 odst. 1, 2 osnovy)20), znamená přičítání činu fyzické osoby osobě právnické, kdy fyzický pachatel jednal ve prospěch osoby právnické. Jde o model optimální, vyhovující požadavkům, na něž zamýšlená úprava reaguje. V zájmu zvýšené ochrany subjektů, vůči nimž je jednání právnické soby zaměřeno, se předpokládá následující řešení: „Odpovědnost právnické osoby za protiprávní jednání vymezená v mezinárodních smlouvách nutno vztáhnout i na případy, kdy fyzická osoba, jednající jménem nebo v zastoupení právnické osoby, protiprávně jedná nad rámec činnosti právnické osoby, s výjimkou případů, kdy toto překročení bylo prokazatelně proti zájmu této právnické osoby. Takové případy mohou být obvyklé, neboť lze očekávat, že budou zakládány právnické osoby právě jenom proto, aby poskytovaly právní ochranu pro páchání protiprávní činnosti osobami v nich sdruženými.“ Kromě toho, že i zde byl inspirací § 5 odst. 4 osnovy zákona o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim, jistou obdobu právě takovéto konstrukce představuje již de lege lata ustanovení § 114 odst. 2 věta druhá TrZ, tu ve spojení s „jednáním za jiného“, které ovšem nelze v žádném případě klást na roveň pravé trestní odpovědnosti právnické osoby.21) 20) Text osnovy zmíněného zákona s důvodovou zprávou lze najít např. v: JELÍNEK, J. Trestní odpovědnost právnických osob. Praha : Linde, 2007, s. 219 a násl. 21) Cit. ustanovení zní: „Jestliže zákon stanoví, že pachatel musí být nositelem zvláštní vlastnosti, způsobilosti nebo postavení, postačí, že zvláštní vlastnost, způsobilost nebo postavení jsou dány u právnické osoby, jejímž jménem pachatel jedná. Tohoto ustanovení se užije i tehdy, a) jestliže k jednání pachatele došlo před vznikem právnické osoby, b) jestliže právnická osoba vznikla, ale její vznik je neplatný, nebo c) je-li právní úkon, který měl založit oprávnění k jednání za právnickou osobu, neplatný nebo neúčinný. 127 Vladimír Kratochvíl České a slovenské řešení trestní odpovědnosti právnických osob v roce 2009 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Věcný záměr též počítá s řešením situací, kdy se nepodaří identifikovat fyzický subjekt jednající za osobu právnickou: „V praxi mohou nastat případy, z jejichž skutkových okolností bude patrné, že protiprávní jednání bylo spácháno právnickou osobou, respektive bude jisté, že správní delikt byl spáchán fyzickou osobou, oprávněnou jménem nebo v zájmu právnické osoby jednat, nepodaří se však zjistit, která konkrétní osoba z osob oprávněných jménem nebo v zájmu právnické osoby jednala. Takové případy nemusí být neobvyklé, neboť zejména právnické osoby zřízené se záměrem se dopouštět kriminálních činů, budou mít nepochybně zájem na utajení totožnosti fyzické osoby, která jejich jménem nebo v jejich zastoupení jednala. Protože z ustanovení o odpovědnosti právnické osoby spíše vyplývá, že odpovědnost právnické osoby založená na subjektivních znacích jejího jednání je podmíněna zjištěním konkrétní fyzické osoby, jejímž jednáním byl správní delikt spáchán, je třeba v zákoně výslovně stanovit, že splnění takové podmínky se nevyžaduje.“ I zde se odráží jednoznačný vliv zamítnuté osnovy zákona o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim; srov. § 5 odst. 3. Naznačené „rozvolnění“ paralely správní odpovědnosti právnické osoby a trestní odpovědnosti fyzické osoby činí toto řešení legálně pro praxi flexibilním, neboť se tak zvyšuje jeho efektivnost při kontrole delikvence právnických osob, nehledě na požadavky ze strany GRECO. Věcný záměr dále „... předpokládá, že právnická osoba, dopustivši se správního deliktu, může účelově vyvolat svůj zánik, aby se vysokému finančnímu postihu vyhnula, respektive aby se o výši uložené pokuty nesnížil podíl fyzických osob na majetku právnické osoby. Je proto třeba v zákoně stanovit přechod odpovědnosti za správní delikt právnické osoby na její právní nástupce (s výjimkou případů, že jím je Česká republika, Česká národní banka nebo územní samosprávný celek), respektive přechod odpovědnosti za splacení pohledávky v podobě uložené pokuty, zanikne-li potrestaná právnická osoba až po právní moci rozhodnutí.“ Rovněž i v tomto bodu se nechal věcný záměr výrazně inspirovat zamítnutou osnovou zákona o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim; srov. § 7. Bez takovéto možnosti by byl silně omezen i preventivní potenciál zamýšlené právní úpravy. Samostatnou kapitolu představuje procesně právní stránka probírané materie: zvláštní ustanovení o řízení proti právnickým osobám. Věcný záměr v tomto ohledu předpokládá, že: „Správní delikty podle tohoto zákona se projednají v trestním řízení podle trestního řádu a sankci právnické osobě uloží soud.“ Konečně ani zde věcný záměr nepopírá, že oporu pro model procesu ve věcech právní odpovědnosti právnických osob za kriminální činy našel 128 v zamítnuté osnově zákona o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim; srov. § 20 a násl. Pod zdánlivě „nevinným“ konstatováním věcného záměru, že: „... bude třeba rozsáhlého doplnění trestního řádu.“ se ovšem skrývá poměrně komplikovaná materie, a to nejen obsahově, legislativně-technicky, nýbrž i posléze z hlediska praktického uplatňování nově přijatého zákona. Limitovaný prostor tohoto sdělení neumožňuje hlubší a rozsáhlejší analýzu všech procesních aspektů. Jen namátkou jeden za ostatní, jímž patrně bude rostoucí nápad a složitost trestních věcí fyzických obviněných spojených se správními kauzami osob právnických, za něž jednali kriminálním způsobem prvně uvedení. Věcný záměr tu připomíná, že: „Navrhované řešení bude mít též dopad na orgány činné v trestním řízení, neboť kromě trestního stíhání pachatele trestného činu, povedou trestní řízení proti právnické osobě v případech, kdy pachatel trestného činu jednal v jejím zájmu, jejím jménem nebo v jejím zastoupení. … V případě volby řešení podle varianty C ... se mohou promítnout (zvýšené náklady) v činnosti orgánů činných v trestním řízení v souvislosti s možných zvýšením požadavků na opatřování důkazů potřebných k prokázání, že spáchaný trestný čin je současně správním deliktem právnické osoby, za který právnická osoba odpovídá, a dále v souvislosti s trestním stíháním právnické osoby.22) Avšak s ohledem na to, že trestní stíhání právnické osoby za správní delikt bude zpravidla provázáno s trestním stíháním fyzické osoby za trestný čin, budou provedené důkazy využitelné jak pro stíhání fyzické osoby, tak i pro stíhání právnické osoby a řízení proti fyzické osobě bude vedeno souběžně s řízením proti právnické osobě. Lze se proto domnívat, že v oblasti materiálního a personálního zabezpečení činnosti orgánů činných v trestním řízení nevzniknou přímé nároky na jeho zvýšení. Pokud ano, jsou v současné době nepředvídatelné a nevyčíslitelné, protože nejsou známy žádné objektivní zdroje umožňující racionální odhad možného počtu trestních stíhání právnických osob za správní delikt podle tohoto zákona.“ Procesní část zamýšleného zákona také bude vyžadovat důsledné propojení s přípravnými pracemi na novém kodexu trestního práva procesního.23) 22) Na jiném místě k tomu věcný záměr poznamenává: „Policejní orgány se již ve fázi prověřování oznámení a podnětů o skutečnostech nasvědčujících spáchání trestného činu, budou zabývat otázkou, zda trestný čin nebyl spáchán v zájmu právnické osoby, jejím jménem nebo v jejím zastoupení, a to i tehdy, kdy pachatel trestného činu nebude znám nebo z důvodu, např. nepříčetnosti, nebude trestně postižitelný, a zda v takovém případě právnická osoba odpovídá za správní delikt podle tohoto zákona a opatřovat k tomu důkazy. Státní zástupce, na základě návrhu policejního orgánu, podá (ob)žalobu na právnickou osobu stíhanou ve společném řízení s fyzickou osobou, jejímž jednáním projednávaným jako trestný čin, byl správní delikt spáchán a soud uloží vedle trestu fyzické osobě i správní sankci právnické osobě.“ 23) Blíže viz RŮŽIČKA, M. Aktuální stav rekodifikace trestního práva procesního v České republice. Státní zastupitelství. 2008, roč. 6, č. 7-8, s. 12 a násl. 129 Vladimír Kratochvíl České a slovenské řešení trestní odpovědnosti právnických osob v roce 2009 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Slovenská republika S odvoláním na literární prameny lze charakterizovat slovenské řešení jako nepravou trestní odpovědnost, vycházející ze „španělského vzoru“.24) Daný přístup je v literatuře hodnocen různě. Podle Mihálika se jedná o cestu kompromisní, zároveň však originální, „... i když jisté náznaky jsou přítomny v některých evropských státech, jako např. ve Španělsku.25) Jiní ji považují za řešení nikoliv komplexní,26) resp. jen za řešení dílčí.27) Zcela jednoznačně se v tomto směru vyjádřil Burda, když na adresu slovenského přístupu konstatoval: „Takovéto řešení považuji za nejhorší, jaké vůbec může v uvedené problematice nastat. Trestní odpovědnost právnických osob sice nezavedeme, ale negativní důsledky s ní související de facto ano. Přitom právnická osoba by měla v trestním řízení postavení zúčastněné soby, které je určitě slabší než postavení obviněného.“28) Není úkolem tohoto příspěvku dělat případného arbitra. Spíše se mi jedná o stručné porovnání cesty „české“ a „slovenské“. Český přístup, tedy hybridní, vycházející z paralely odpovědnosti správní (právnické osoby) a trestní (fyzické osoby), je zcela mimo dosah kategorií „pravé“, „nepravé“ atd. trestní odpovědnosti právnické osoby. Přístup slovenský, jak již uvedeno, jde cestou nepravé trestní odpovědnosti právnické osoby.29) Jeho podstatou je spáchání trestného činu fyzickou 24) ZÁHORA, J. Ochranné opatrenia pre právnické osoby. In Záhora, J. (zost.) Rekodifikácia trestného práva, doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 21. apríla 2008. Bratislava: Bratislavská vysoká škola práva, Fakulta práva, 2008, str. 97-99. 25) MIHÁLIK, M.: Implementácia záväzkov Slovenskej republiky v oblasti zodpovednosti právnických osób za trestné činy fyzických osób. In Sehnálek, D., Valdhans, J. (eds.): Dny veřejného práva. Days of Public Law. Brno: MU, 2007, str. 793, 795. 26) ŠIMOVČEK, I., JALČ, A. Procesné práva právnických osób v trestnom konaní. In Neckář, J., Radvan, M., Sehnálek, D., Valdhans, J. (edts.) Dny práva – 2008 – Days of Law. Brno: MU, 2008, str. 1792. 27) ZÁHORA, J. Ochranné opatrenia pre právnické osoby. In Záhora, J. (zost.) Rekodifikácia trestného práva, doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 21. apríla 2008. Bratislava: Bratislavská vysoká škola práva, Fakulta práva, 2008, str. 99. 28) BURDA, E. Prečo nám trestná zodpovednosť právnických osób naháňa hrózu. In Neckář, J., Radvan, M., Sehnálek, D., Valdhans, J. (edts.) Dny práva – 2008 – Days of Law. Brno: MU, 2008, str. 1686. Spravedlivému rozhořčení mladého kolegy celkem rozumím. Také bych byl pro právně důsledné a čisté řešení trestní odpovědnosti právnických osob v ČR. Co ovšem dělat za situace, kdy je ČR z jedné strany tlačena nepochybnými závazky ze strany RE a EU a ze strany druhé nedostatkem vůle politické reprezentace „slyšet“ na zmíněnou pravou trestní odpovědnost. Nezbývá proto, než hledat cesty jiné. Myslím, že v tomto ohledu je situace ve SR a v ČR naprosto srovnatelná. 29) Detailní popis a určité hodnocení tohoto přístupu nabízí citovaný MIHÁLIK, M.: Implementácia záväzkov Slovenskej republiky v oblasti zodpovednosti právnických osób za trestné činy fyzických 130 České a slovenské řešení trestní odpovědnosti právnických osob v roce 2009 Českou cestu považuji za poměrně komplikovanou nejen z hlediska samotné její právní (posléze i legislativní) konstrukce, nýbrž i z hlediska její budoucí realizace.31) Naproti tomu cestu slovenskou, odhlížeje od jejího hodnocení domácími autory (viz výše), vidím naopak jako poměrně přehlednou. Také z aspektu jejího legislativního vyjádření by nemusely nastat problémy. Navíc jsou zde patrně i zahraniční zkušenosti s praktickým uplatňováním takovéhoto modelu, resp. modelů velmi mu podobných. Vzhledem k tomu nenabádám českého zákonodárce, aby jednoduše okopíroval řešení slovenské. Spíše se přimlouvám za monogenní než zatím nabízené hybridní řešení. Tedy takové, které nebude zastírat, že nám – v ČR – jde o trestní odpovědnost, resp. aspoň sankce trestní povahy (účinné, přiměřené a odrazující) postihující právnické osoby, to vše řešené v rámci jednoho systému právní odpovědnosti, tedy trestní. Již dříve jsem v této souvislosti podpořil i Musilovu myšlenku trestního práva korporací, jež by tvořilo druhou separátní kolej trestního práva.32) Východisko z dané situace tedy vidím spíše v mantinelech trestního práva (hmotného a procesního), v konkrétním řešení, které by bylo jednak věcně důsledné a propracované, zároveň pak i politicky průchodné. Závěrem k této části ještě jednu „implementační“ poznámku. Citovaný Záhora s odkazem na důvodovou zprávu ke slovenské novele říká: „Ne osób. In Sehnálek, D., Valdhans, J. (eds.): Dny veřejného práva. Days of Public Law. Brno: MU, 2007, str. 784 a násl. 30) Více k tomu MIHÁLIK, M.: Implementácia záväzkov Slovenskej republiky v oblasti zodpovednosti právnických osób za trestné činy fyzických osób. In Sehnálek, D., Valdhans, J. (eds.): Dny veřejného práva. Days of Public Law. Brno: MU, 2007, str. 794 a násl.; ZÁHORA, J. Ochranné opatrenia pre právnické osoby. In Záhora, J. (zost.) Rekodifikácia trestného práva, doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 21. apríla 2008. Bratislava: Bratislavská vysoká škola práva, Fakulta práva, 2008, str. 98-99. 31) Viz některé „odhady“ důvodové zprávy v tomto směru. 32) ROMŽA, S. (věd. red.) Trestné právo na prahu 3. tisícročia. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie konaném v dňoch 15. - 16. 5. 2003. Košice: UPJŠ Košice, Právnická fakulta, Katedra trestného práva, 2003, str. 18-19 a tam citovaná literatura. 131 Vladimír Kratochvíl osobou, a sice formami a v souvislostech předpokládaných v dosud nerealizovaném legislativním návrhu novely zák. č. 300/2005 Z. z. Právním následkem tohoto základu odpovědnosti právnické osoby je speciálně pro ni určené ochranné opatření (zabrání určené peněžní částky nebo zabrání majetku). Vše se tedy „odehrává“ v rámci systému trestního práva a trestní odpovědnosti: trestný čin - základ trestní odpovědnosti, ochranné opatření – právní následek tohoto základu, tedy trestní kvasisankce, nikoli trest jako takový, proto trestní odpovědnost nepravá. Ruku v ruce se změnami v trestním právu hmotném by měly jít i změny v trestním právu procesním. 30) TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN všechny uvedené dokumenty (celkem v počtu 28 vyjmenované v důvodové zprávě33)) vyžadují zavedení trestněprávní odpovědnosti právnických osob, avšak 4 dokumenty (Úmluva Rady Evropy o praní špinavých peněz, 1990, Úmluva Rady Evropy o praní špinavých peněz a financování terorizmu, 2005, rámcové rozhodnutí Rady Evropské unie o uznávání peněžitých sankcí, 2005 a rámcové rozhodnutí Rady Evropské unie o uznávání konfiskací, 2006) vyžadují uznání rozhodnutí cizích orgánů s trestněprávní povahou (orgánů činných v trestním řízení V. K.) ve věcech peněžitých sankcí a propadnutí majetku vůči právnickým osobám ze strany Slovenské republiky.“34) Je mimo jakoukoliv pochybnost, že totéž platí i pro Českou republiku coby člena přinejmenším EU. Přehlédneme-li však z tohoto hlediska srovnatelný seznam právních aktů obsažený ve věcném záměru českém (srov. pozn. pod čarou č. 5), pak shora vyjmenované čtyři dokumenty v něm chybí. Závěrem Nutně rozsahově omezené sdělení na dané téma, viděné optikou věcného záměru české legislativy ukázalo, že její těžiště v jediné přijatelné variantě (tj. C, hybridní) v podstatě vychází ze zamítnuté osnovy českého zákona o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim z roku 2004. Přetrvávající nedostatek politické vůle prosadit jako důsledné legislativní řešení pravou trestní odpovědnost právnických osob právě v podobě zmíněné osnovy z roku 2004 (ve věcném záměru varianta A), byť v detailech možná ne zcela dokonalé, nutí českou národní legislativu k hybridnímu řešení. Tedy k řešení, které „slibuje“ patrně mnohé a nemalé problémy spojené zejména a především s jeho praktickým uplatňováním. Proto se doporučuje hledat řešení pouze v rámci systému trestní odpovědnosti, patrně ve formě vhodné varianty nepravé trestní odpovědnosti právnických osob, obdobně, jako je tomu ve Slovenské republice. I přes tyto méně optimistické vyhlídky zřejmě jiné cesty není, nemá-li se Česká republika, ale ani Slovenská republika ocitnout „na hanbě“, zůstanou-li na tomto poli pasivní. 33) Jejich seznam uvádí, jak již uvedeno, MIHÁLIK, M.: Implementácia záväzkov Slovenskej republiky v oblasti zodpovednosti právnických osób za trestné činy fyzických osób. In Sehnálek, D., Valdhans, J. (eds.): Dny veřejného práva. Days of Public Law. Brno: MU, 2007, str. 787-790. 34) ZÁHORA, J. Ochranné opatrenia pre právnické osoby. In Záhora, J. (zost.) Rekodifikácia trestného práva, doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 21. apríla 2008. Bratislava: Bratislavská vysoká škola práva, Fakulta práva, 2008, str. 97. 132 České a slovenské řešení trestní odpovědnosti právnických osob v roce 2009 Dodatek: Podle dále citovaného textu (kurzíva V. K.):35) „Postih právnických osob v souladu s požadavky uvedených mezinárodních smluv a právních předpisů EU měl být zajištěn zavedením trestní odpovědnosti právnických osob, a to v takovém rozsahu, aby odpovědnost zahrnovala i protiprávní jednání, resp. trestné činy, k jejichž postihu je Česká republika zavázána. Vládní návrh na vydání zákona o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim (tisk 745 ve IV. volebním období), který tento požadavek splňoval, však byl (jak již uvedeno) v roce 2004 Poslaneckou sněmovnou Parlamentu České republiky zamítnut a jiný obdobný návrh na zavedení trestní odpovědnosti právnických osob vláda Poslanecké sněmovně již nepředložila. Místo toho usnesením č. 64 ze dne 23. ledna 2008 ke Koncepci boje proti organizovanému zločinu uložila zpracovat věcný záměr zákona o správní odpovědnosti právnických osob a v termínu do 31. prosince 2008 jej předložit vládě k projednání. V rámci připomínkového řízení k věcnému záměru takového zákona (zákona o odpovědnosti právnických osob za správní delikty spáchané jednáním, které je u fyzických osob postihováno jako trestný čin a k jehož postihu u právnických osob zavazuje mezinárodní smlouva nebo právní předpis Evropských společenství; tj. v rukopise glosovaný český „věcný záměr“, klonící se k řešení hybridnímu, V. K.) však ministr a předseda Legislativní rady vlády, jakož i některá další připomínková místa, doporučili řešit závazky k postihu právnických osob legislativním opatřením v oblasti práva trestního. Vláda z podnětu ministra vnitra tato doporučení projednala a usnesením č. 380 ze dne 30. března 2009 uložila ministru vnitra zpracovat ve spolupráci s ministrem spravedlnosti a vládě do 31. prosince 2009 předložit Analýzu a mezinárodní srovnání právní úpravy problematiky odpovědnosti právnických osob za jednání, k jehož postihu zavazují mezinárodní smlouvy (dále i „Analýza“). Tím byl úkol stanovený usnesením vlády č. 64 ze dne 23. ledna 2008 ke Koncepci boje proti organizovanému zločinu, to je zpracovat věcný záměr zákona o správní odpovědnosti právnických osob a v termínu do 31. prosince 2008 jej předložit vládě k projednání, fakticky zrušen.“ 35) http://www.komora.cz/hk-cr-top-02-sede/podpora-podnikani-v-cr/pripominkovani -legislativy/art_31275/lay_3/print_1/198-09-mezinarodni-srovnani-odpovednosti ; dostupný 10. 11. 2009; str. 3 – 4. 133 Vladimír Kratochvíl Po uvedeném datu finalizace rukopisu tohoto příspěvku se dne 5. 11. 2009 objevily nové skutečnosti, které jeho závěry, pokud jde o „české řešení“, výrazně modifikují. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Znamená to tedy, že se vše vrací na úplný začátek. V příspěvku komentovaný český věcný záměr jako podklad dalších legislativních prací odpadá a tím i v něm preferované, zároveň však kritizované hybridní řešení dané otázky. Zmíněná Analýza pak ve svých závěrech konstatuje a doporučuje následující: „ 1. V roce 2004 byl Poslaneckou sněmovnou odmítnut návrh zákona o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim, a to zejména s odůvodněním, že přesahuje rámec mezinárodněprávních závazků České republiky i doporučení k řešení odpovědnosti právnických osob. Tyto a všechny další připomínky uplatněné poslanci jsou však do návrhu zapracovatelné, aniž by se návrh po úpravě dostal do rozporu s koncepcemi uplatňovanými v členských zemích EU. 2. V roce 2009 byl již v mezirezortním připomínkovém řízení odmítnut věcný záměr zákona o odpovědnosti právnických osob za správní delikty spáchané jednáním, které je u fyzických osob postihováno jako trestný čin a k jehož postihu u právnických osob zavazuje mezinárodní smlouva nebo právní předpis Evropských společenství, založený na odpovědnosti právnických osob za správní delikt projednaný trestním soudem v trestním řízení. Pokud by měly být uplatněné připomínky akceptovány, upravený návrh by nemohl být založen na tom, že sankce právnické osobě uloží soud v trestním řízení, ale správní orgán v řízení správním. Taková právní úprava by byla v příkrém rozporu s koncepcemi uplatňovanými v členských zemích EU a neumožňovala by plně mezinárodní spolupráci v řízeních vedených proti právnickým osobám, a to i kdyby byla doplněna právní úpravou připouštějící proti rozhodnutí správního orgánu opravný prostředek k trestnímu soudu a projednání věci před tímto soudem. Kromě toho by zajištění její aplikace v praxi bylo velmi obtížné, neboť žádný z orgánů státu, a tím méně územně samosprávného celku, není dostatečně personálně a materiálně vybaven k tomu, aby objasňoval a postihoval závažnou kriminalitu, byť by „jen sekundárně“ ve vztahu k odpovědnosti právnických osob. 3. V členských zemích EU jsou právnickým osobám za protiprávní jednání, k jehož postihu zavazují mezinárodní smlouvy a právní předpisy EU, s výjimkou České republiky, Slovenské republiky a Spolkové republiky Německo, ukládány trestní sankce v rámci pravé trestní odpovědnosti právnických osob nebo quasitrestní sankce v podobě vedlejších sankčních důsledků trestného činu stanovených právnické osobě v trestním zákoně nebo ve zvláštním zákoně o trestní odpovědnosti právnických osob v rámci nepravé trestní odpovědnosti právnických osob.36) 36) „Právnickou osobu lze v souvislosti s trestným činem postihnout toliko rozhodnutím o zabrání věci nebo jiné majetkové hodnoty, kterou má v dispozici, za podmínek stanovených v § 101 odst. 1 134 4. Ve Spolkové republice Německo jsou právnickým osobám ukládány rovněž quasitrestní sankce v podobě vedlejších sankčních důsledků trestného činu stanovených právnické osobě v zákoně, nikoli však v trestním zákoně nebo zvláštním zákoně o trestní odpovědnosti právnických osob, ale v zákoně o přestupcích, a proto je postih právnických osob v této zemi pokládán za postih v rámci správní odpovědnosti právnických osob. 5. Trestní sankce v rámci pravé trestní odpovědnosti nebo quasitrestní sankce v rámci nepravé trestní odpovědnosti právnických osob, jakož i správní sankce ve Spolkové republice Německo jsou právnickým osobám ukládány v trestním řízení trestním soudem. Předkladatel tohoto materiálu (Analýzy) na základě poznatků v něm uvedených doporučuje 1. Za účelem splnění mezinárodních závazků České republiky k postihu právnických osob za protiprávní jednání uvedená v mezinárodních smlouvách a právních předpisech EU připravit návrh zákona umožňujícího postih právnických osob za trestné činy, pod jejichž skutkové podstaty jsou protiprávní jednání, k jejichž postihu zavazují Českou republiku mezinárodní smlouvy a právní předpisy EU, podřaditelná, přičemž sankce budou právnické osobě ukládány trestním soudem v trestním řízení. 2. Přípravou legislativního návrhu uvedeného v bodě 1. pověřit Ministerstvo spravedlnosti, z jehož působnosti jako ústředního orgánu státní správy pro soudy a státní zastupitelství vyplývá odpovědnost za právní úpravu trestní odpovědnosti a trestního řízení, a to ve spolupráci s Ministerstvem vnitra.“37) Analýza tak podle mého soudu doporučuje model pravé trestní odpovědnosti právnických osob, když hovoří o jejich postihu za trestné činy a o sankcích, které jim za něj uloží trestní soud v trestním řízení. písm. c) nebo odst. 2 trestního zákoníku (zák. č. 40/2009 Sb.). Uložením této sankce však požadavky na postih právnických osob podle mezinárodních smluv a právních předpisů EU nejsou zdaleka splněny.“ Tamtéž, str. 79. 37) Tamtéž, str. 81 – 82. 135 Vladimír Kratochvíl České a slovenské řešení trestní odpovědnosti právnických osob v roce 2009 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN BURDA, E. Prečo nám trestná zodpovednosť právnických osób naháňa hrózu. In Neckář, J., Radvan, M., Sehnálek, D., Valdhans, J. (edts.) Dny práva – 2008 – Days of Law. Brno: MU, 2008, str. 1683 a násl. ČENTÉŠ, J., PRIKRYL, O. Úvahy o trestnej zodpovednosti právnických osób v trestnom zákone. In Neckář, J., Radvan, M., Sehnálek, D., Valdhans, J. (edts.) Dny práva – 2008 – Days of Law. Brno: MU, 2008, str. 1689 a násl. FENYK, J. Základy trestní odpovědnosti a nedostatek trestnosti činu právnických osob. Právní následky trestného činu právnické osoby. In KRATOCHVÍL, V. a kol. Kurs trestního práva. Trestní právo hmotné. Obecná část. 1. vyd. Praha : C. H. Beck, 2009. s. 433-460, s. 725-734. JELÍNEK, J. Trestní odpovědnost právnických osob. Praha : Linde, 2007. KOTRECOVÁ, A., KAČÁNI, M., KORDÍK, M. Trestná zodpovednosť právnických osób, argumenty pre a proti. In Kuchta, J. (ed.) Nové jevy v hospodářské a finanční kriminalitě. Vnitrostátní a evropské aspekty. Sborník příspěvků z mezinárodní konference pořádané katedrou trestního práva Právnické fakulty MU dne 14. února 2008 v Brně. Brno: MU, AUMBI, No 336, 2008, str. 181 a násl. KRATOCHVÍL, V. Aktuelle Tendenzen des tschechischen Strafrechts und des Strafprozessrechts. In Strafrechtliche Probleme der Gegenwart. Schriftenreihe des Bundesministeriums für Justiz 103, 28, Strafrechtliches Seminar Ottenstein. Wien : Bundesministerium für Justiz, 2000. s. 75 a násl. KRATOCHVÍL, V. Přelomové problémy trestního práva hmotného (vybrané problémy v České republice). In Romža, S. (věd. red.) Trestné právo na prahu 3. tisícročia. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej v dňoch 15. - 16. 5. 2003. Košice: UPJŠ Košice, Právnická fakulta, Katedra trestného práva, 2003, str. 16 a násl. KUCHTA, J. (red.) Koncepce nové kodifikace trestního práva hmotného České republiky. Sborník příspěvků z konference. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 2000, No 246. MADLIAK, J., ROMŽA, S. Úvahy o trestnej zodpovednosti právnickej osoby v návrhu rekodifikovaného trestného zákona v Slovenskej republike. In Nett, A. (ed.) Nové jevy v hospodářské kriminalitě. Sborník z mezinárodní konference konané na Právnické fakultě MU v Brně v únoru 2005. Brno: MU v Brně, AUMBI, No 290, 2005, str. 154 a násl. 136 České a slovenské řešení trestní odpovědnosti právnických osob v roce 2009 MATES, P. a kol. Základy správního práva trestního. 4. vydání. Praha : C. H. Beck, 2008. MUSIL, J. Trestní odpovědnost právnických osob: historický vývoj a mezinárodní srovnání. In Musil, J., Vanduchová, M. (red.) Pocta Otovi Novotnému. Praha, Codex 1998, s. 76 a násl. MUSIL, J. Trestní odpovědnost právnických osob – ano či ne? In Kuchta, J. (red.) Koncepce nové kodifikace trestního práva hmotného České republiky. Sborník příspěvků z konference. Brno : Masarykova univerzita v Brně, 2000, AUMBI, No 246, s. 166 a násl. MUSIL, J., PRÁŠKOVÁ, H., FALDYNA, F. Úvahy o trestní odpovědnosti právnických osob de lege ferenda. Trestní právo. 2001, roč. 6, č. 3, s. 6 a násl. NECKÁŘ, J., RADVAN, M., SEHNÁLEK, D., VALDHANS, J. (Edts.) Dny práva, 2008, Days of Law [online]. Brno: Masarykova univerzita, 2008 [citováno 4. května 2009]. Dostupné z: http://www.law.muni.cz/edicni/ dp89/index.html PRIKRYL, O. Informácia o návrhu zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osób v návrhu nového Trestného zákona v Slovenskej republike. In Nett, A. (ed.) Nové jevy v hospodářské kriminalitě. Sborník z mezinárodní konference konané na Právnické fakultě MU v Brně v únoru 2005. Brno: MU v Brně, AUMBI, No 290, 2005, str. 170 a násl. RŮŽIČKA, M. Aktuální stav rekodifikace trestního práva procesního v České republice. Státní zastupitelství. 2008, roč. 6, č. 7-8, s. 12 a násl. SEGEŠ, I. Koncepcia trestnej zodpovednosti právnických osób v slovenskom trestnom práve. Právny obzor, roč. 85, 2002, č. 4, str. 321 a násl. SOLNAŘ, V., FENYK, J., CÍSAŘOVÁ, D., VANDUCHOVÁ, M. Systém českého trestního práva. Praha : Nakladatelství Novatrix, s. r. o., 2009. ŠÁMAL, P. K trestní odpovědnosti právnických osob. In Kuchta, J. (red.) Koncepce nové kodifikace trestního práva hmotného České republiky. Sborník příspěvků z konference. Brno : Masarykova univerzita v Brně, 2000, AUMBI, No 246, s. 197 a násl. ZÁHORA, J. Trestná zodpovednosť právnických osób. In Záhora, J. (zost.) Rekodifikácia trestného práva. Zborník príspevkov z celoštátnej konferencie 137 Vladimír Kratochvíl MIHÁLIK, M.: Implementácia záväzkov Slovenskej republiky v oblasti zodpovednosti právnických osób za trestné činy fyzických osób. In Sehnálek, D., Valdhans, J. (eds.): Dny veřejného práva. Days of Public Law. Brno: MU, 2007, str. 784 a násl. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN s medzinárodnou účasťou konanej 17. mája 2004. Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave, Katedra trestného práva, 2004, str. 67 a násl. ZÁHORA, J. Ochranné opatrenia pre právnické osoby. In Záhora, J. (zost.) Rekodifikácia trestného práva, doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 21. apríla 2008. Bratislava: Bratislavská vysoká škola práva, Fakulta práva, 2008, str. 92 a násl. http://www.komora.cz/hk-cr-top-02-sede/podpora-podnikani-v-cr/pripomi nkovani-legislativy/art_31275/lay_3/print_1/198-09-mezinarodni-srovnani -odpovednosti ; dostupný 10. 11. 2009 Prof. JUDr. Vladimír Kratochvíl, CSc. Právnická fakulta - Masarykova univerzita Brno Rechtswissenschaftliche Fakultät der Masaryk Universität in Brno 138 Definícia právnickej osoby, ako jeden z predpokladov jej trestnej zodpovednosti | Peter Polák, Martin Bezák DEFINÍCIA PRÁVNICKEJ OSOBY, AKO JEDEN Z PREDPOKLADOV JEJ TRESTNEJ ZODPOVEDNOSTI Abstrakt: V súvislosti s analýzou predpokladov zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb si treba okrem iného položiť aj otázku, či je pre uplatnenie trestnej zodpovednosti právnických osôb potrebná legálna definícia právnickej osoby. Ak je takáto definícia potrebná, tak v akej podobe? Môže byť samotný pojem „právnická osoba“ ponechaný na nejednoznačnú úpravu iných právnych odvetví (napr. občianske právo), alebo postačí v eventuálnej trestnoprávnej úprave, ktorá zavedie trestnú zodpovednosť právnických osôb, len široký právny rámec v podobe určenia, na ktoré právnické osoby sa trestná zodpovednosť nevzťahuje, alebo sa prijme legálna definícia právnickej osoby pre účely úpravy trestnej zodpovednosti právnických osôb, resp. sa riešenie vymedzenia pojmu právnická osoba ponechá na právnu teóriu? Obsah príspevku tieto otázky analyzuje a ponúka rámcové východiská ako tento problém riešiť. Kľúčové slová: právnická osoba, trestná zodpovednosť právnických osôb, pojem právnická osoba, podstata právnických osôb, kategorizácia právnických osôb, kategorizácia právnických osôb podľa doktrinálnych znakov, kategorizácia právnických osôb podľa legálnych znakov, vnútorné pojmové znaky právnických osôb, vonkajšie pojmové znaky právnických osôb, spôsob vzniku a zániku právnických osôb, spôsob konania právnických osôb 139 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Abstract: In the context of analysis of assumptions for establishing criminal responsibility of legal persons it is inter alia needful to put a question if the definition of legal person is necessary to exercise its liability. If it is, in what kind of form? Can we use varied definitions of legal persons from civil law, or will be enough if criminal law set down exceptions which of legal persons, defined by civil law, are not criminal responsible? Eventually, will a legal definition of legal person only for criminal responsibility purposes be adopted, or will the solution of this question be left on legal theory? The content of this study analyses these questions and offers framework basis for further solutions. Key words: legal person, juristic person, corporation, organization, criminal responsibility of legal persons, criminal liability of legal persons, corporation accountability, categorization of legal persons, categorisation of legal persons according to doctrinal signs, categorisation of legal persons according to legal signs, inner conceptual signs of legal persons, external conceptual signs of legal persons, process of creation and dissolution of legal persons, manner of conduct of legal persons 1. Na to aby sme pochopili správanie právnických osôb a to aj správanie spočívajúce protiprávnom konaní, zakladajúcom prípadnú trestnú zodpovednosť, je potrebné právnické osoby spoznať. Tak ako človeka ovplyvňuje prostredie, v ktorom sa pohybuje, výchova a jeho povaha, tak právnickú osobu determinuje právne prostredie, v ktorom vznikla, jej história a vnútorná organizácia. Právna veda by sa mala vyvarovať definícii právnickej osoby prostredníctvom obyčajného porovnávania jej vlastností s osobami fyzickými, nakoľko sú s nimi porovnateľné len pri veľmi povrchnom popise. V skutočnosti ide o dva úplne odlišné subjekty. Právnické osoby sú derivátmi fyzických osôb a preto ich treba brať ako samostatnú kategóriu vo vzťahu k všetkým už vyššie zmieneným súvislostiam.1) Právnické osoby možno porovnávať len medzi sebou, medzi ich jednotlivými kategóriami, teda vo vnútri systému, ale v žiadnom prípade nie je možné, a to najmä pre účely deliktuálnej spôsobilosti, porovnávať právnickú osobu s osobou fyzickou. 1) Hurdík, J.: Právnické osoby a jejich typologie, Praha, C. H. Beck, 2002, str. IX 140 Definícia právnickej osoby, ako jeden z predpokladov jej trestnej zodpovednosti Pred samotným rozhodnutím, či môžu byť právnické osoby trestne zodpovedné, je potrebné skúmať právnickú osobu ako takú, bez prirovnávania a porovnávania. Dôkladne spoznať jej historický vývoj, zistiť na aký účel ju daný právny predpis vytvoril a oboznámiť sa s jej orgánmi a ich štruktúrou. Až potom nad právnickou osobou môžeme vyniesť „rozsudok“, či je schopná samostatne zavinene konať, resp. či jej možno pričítať trestnú zodpovednosť za protiprávne konanie, ktoré má znaky skutkovej podstaty niektorého trestného činu. Osobitne dôležité sa podľa nášho názoru javí potreba správne a pokiaľ možno presne definovať právnické osoby podliehajúce trestnej zodpovednosti.3) K základným problémom teda patrí aj vyriešenie otázky, či samotný pojem „právnická osoba“ má byť ponechaný len na nejednoznačnú úpravu iných právnych odvetví (napr. občianske právo hmotné), alebo postačí v eventuálnej trestnoprávnej úprave, zavádzajúcej trestnú zodpovednosť právnických osôb, len široký právny rámec v podobe vymedzenia, na ktoré právnické osoby sa trestná zodpovednosť nevzťahuje, alebo sa prijme legálna definícia právnickej osoby pre účely úpravy trestnej zodpovednosti právnických osôb, resp. sa riešenie vymedzenia pojmu právnická osoba ponechá na právnu teóriu. Právna teória ponúka relatívne všeobecné definície pojmu právnická osoba. Jedna z teórií definuje právnickú osobu ako „jeden z dvoch typov subjektov právnych vzťahov, pričom na rozdiel od fyzických osôb sú právnické osoby umelé právne útvary, odvodené od fyzických osôb a zásadne vybavené právnymi spôsobilosťami adekvátnymi fyzickým osobám“.4) Iná teória definuje právnické osoby ako „organizácie osôb a majetku, ktoré sa vytvárajú na určitý účel a ktorým objektívne právo priznáva spôsobilosť na práva a povinnosti“.5) Najvšeobecnejšie sa právnická osoba dá definovať ako právna fikcia, čomu nasvedčuje aj samotný termín, ktorý právna veda na označenie tejto entity používa. Ide o spoločenské združenie osôb alebo majetku. Právnickú osobu významne determinuje účel za akým vznikla. Právnickým osobám 2) Bližšie pozri § 18 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) 3) K tomu porovnaj Kratochvíl, V. a kol.: Kurs trestního práva , Trestní právo hmotné, Obecná čásť, s.456 4) Bližšie pozri Hendrych, D. a kol.: Právnický slovník, 3. vydání, Praha : C.H.Beck , 2009, s. 796 5) Bližšie pozri Ďurčo, P. a kol.: Bezpečnostnoprávna terminológia, Akadémia PZ v Bratislave, s.119 141 Peter Polák, Martin Bezák Chyby sa dopúšťa aj zákon, ktorý namiesto definovania pojmu právnická osoba len sucho konštatuje, že „spôsobilosť na práva a povinnosti majú aj právnické osoby“. Za právnické osoby pritom považuje „združenia fyzických alebo právnických osôb, účelové združenia majetku, jednotky územnej samosprávy, ako aj iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon“.2) TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN zákon priznáva plnú právnu subjektivitu,6) ktorú možno obmedziť len na základe zákona.7) Právnické osoby majú taktiež spôsobilosť na právne úkony,8) ktoré robia prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu a v obmedzenom rozsahu prostredníctvom svojich členov a pracovníkov.9) Právnická osoba zodpovedá za svoje záväzky a za svoje konanie v rozsahu v akom to stanovuje zákon. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti môžeme právnickú osobu definovať ako samostatný subjekt práva, tvorený osobami alebo majetkom, determinovaný jeho účelom stanoveným v zákone, ktorý má spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti, má spôsobilosť na právne úkony, zodpovedá za svoje konanie a nie je trestne zodpovedný. Treba však dodať, že vzhľadom na rozmanitosť druhov právnických osôb nejde rozhodne o vyčerpávajúcu definíciu. 2. Jednou z možností skúmania problému vymedzenia pojmu právnická osoba je aj analýza spôsobu vymedzenia tohto pojmu v relevantných legislatívnych návrhoch a úpravách. Čo sa týka vlastnej slovenskej cesty hľadania riešenia zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb možno vychádzať v podstate zo štyroch známych legislatívnych návrhov: a) prvý legislatívny návrh na zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb bol súčasťou vládneho návrhu nového rekodifikovaného Trestného zákona predloženého NR SR dňa 23. 4. 2004, č. 656. Ako je známe tento návrh nakoniec nebol v jeho pôvodnej podobe realizovaný, lebo vláda ako predkladateľ z pragmatických dôvodov pasáže upravujúce trestnú zodpovednosť právnických osôb z návrhu Trestného zákona vypustila. Návrh predpokladal takzvanú pravú trestnú zodpovednosť právnických osôb za všetky trestné činy, pokiaľ by Trestný zákon túto zodpovednosť výslovne nevylučoval. Subjektom trestnej zodpovednosti 6) Bližšie pozri § 18 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) 7) Napríklad zákon č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických stranách a v politických hnutiach v znení neskorších predpisov, ktorý stanovuje, že strany a hnutia nesmú vo vlastnom mene vykonávať podnikateľskú činnosť 8) Bližšie pozri § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka 9) Bližšie pozri § 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka 142 Definícia právnickej osoby, ako jeden z predpokladov jej trestnej zodpovednosti b) druhý legislatívny návrh predložený NR SR mal podobu poslaneckého návrhu samostatného zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb zo dňa 23.2. 2006, č. 1523. c) tretí legislatívny návrh predložený NR SR mal podobu vládneho návrhu samostatného zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb zo dňa 24.2. 2006 a bol obsahovo podobný poslaneckému návrhu. Čo sa týka vymedzenia subjektu trestnej zodpovednosti tento návrh vychádzal z toho, že táto sa mala týkať „právnických osôb s výnimkou štátu, štátnych orgánov, vrátane Národnej banky Slovenska a medzinárodných organizácií verejného práva“. Trestná zodpovednosť právnických osôb s účasťou štátu, štátnych orgánov a medzinárodných organizácií verejného práva alebo právnických osôb spravujúcich či hospodáriacich s majetkom týchto subjektov však mala byť zachovaná. Rozdiel medzi navrhovanou úpravou priamo v Trestnom zákone z roku 2004 a touto úpravou bol predovšetkým v rozsahu trestnej zodpovednosti právnických osôb, ktorá sa podľa § 4 mala vzťahovať len na úzky výpočet trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona. Malo ísť o 44 trestných činov odvodených z požiadaviek medzinárodných zmluvných dokumentov, ktorých bola SR signatárom, ako aj požiadaviek právnych aktov Európskej únie.10) Samotný pojem „právnická osoba“ však ani tento návrh bližšie neupravoval. d) štvrtý legislatívny návrh vypracovaný vládou SR v roku 2008, navrhujúci takzvanú nepravú trestnú zodpovednosť právnických osôb, ktorého proces legislatívneho spracovania bol pozastavený samotným predkladateľom vychádzal z podobného vymedzenia subjektu trestnej zodpovednosti, ako v predchádzajúce návrhy. Podobnú úpravu vymedzenia subjektu trestnej zodpovednosti obsahuje aj vládny návrh zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb a konania proti ním v Českej republike v ustanoveniach § 2 ods. 1 a § 3. 11) 10) Prehľad medzinárodných zmluvných dokumentov a právnych aktov EÚ, upravujúcich zodpovednosť právnických osôb pozri napr. v Jelínek, J.: Trestní odpovědnost právnických osob, Linde Praha, 2007, s. 109 až 112, , resp. v Kratochvíl, V. a kol.: Kurs trestního práva, Trestní právo hmotné, Obecná čásť , C.H.Beck Praha, 2009, s. 446 a 447 11) Bližšie pozri Jelínek, J.: Trestní odpovědnost právnických osob , Linde Praha, 2007, s.219 n 143 Peter Polák, Martin Bezák bola podľa § 122 ods. 1 a 2 právnická osoba v prípade ak: „právnická osoba alebo jej právny nástupca vedel alebo mohol vedieť, že právnická osoba spáchala čin, ktorý vykazuje znaky trestného činu“. Trestná zodpovednosť sa však nemala vzťahovať na „štát, štátne orgány, obce a vyššie územné celky“. O samotnom pojme „právnická osoba“ sa tento návrh nikde nezmieňoval. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN S určitou odlišnosťou, pokiaľ ide o vymedzenie subjektu trestnej zodpovednosti, sa možno stretnúť v existujúcich platných úpravách napr. v Rakúsku a Poľsku. Rakúska právna úprava trestnej zodpovednosti právnických osôb neobmedzuje svoju pôsobnosť, pokiaľ ide o subjekt trestnej zodpovednosti, len na právnické osoby, ale vzťahuje sa aj na tzv. „združenia“ (der Verband), čo je širší pojem ako právnická osoba. Podľa § 1 ods. 2 spolkového zákona č. 151/2005 Rakúskej zbierky zákonov sa za združenia považujú právnické osoby a osobné obchodné spoločnosti, zapísané zárobkové spoločnosti (Eingetragene Erwerbsgeselschaften) a európske hospodárske záujmové združenia.12) Takisto poľská úprava trestnej zodpovednosti právnických osôb neobmedzuje svoju pôsobnosť len na právnické osoby, ale vzťahuje sa aj na tzv. „hromadné subjekty“ (podmiot zborowy), čo je širší pojem ako právnická osoba. Podľa § 2 zákona č.197/2002 zo dňa 28. 10. 2002, o zodpovednosti hromadných subjektov za činy zakázané pod hrozbou trestu sa pod pojmom hromadné subjekty rozumejú „právnické osoby a organizácie bez právnej subjektivity, s výnimkou Fondu národného majetku, organizácií miestnej samosprávy a ich zväzov, ako aj štátnych orgánov a orgánov miestnej samosprávy“. Hromadným subjektom je v zmysle zákona tiež obchodná spoločnosť so štátnou účasťou, s účasťou organizácie miestnej samosprávy alebo zväzov týchto organizácií, kapitálová spoločnosť, subjekt v likvidácii, podnikateľ, ktorý nie je fyzickou osobou a organizačná jednotka zahraničnej právnickej osoby. 13) Ako vidno aj tieto platné úpravy však samotný pojem právnická osoba bližšie nedefinujú. 3. Pre pochopenie postavenia právnickej osoby v spoločnosti, jej postavenia v právnom systéme, a najmä jej vývojových perspektív v týchto oblastiach, je potrebné chápať právnickú osobu v jej základných kategóriách, teda v jej podstate. Koľko typov právnických osôb právny poriadok pozná, toľko spôsobov ich kategorizácie právna teória používa. Jedným zo základných kritérií je kategorizácia právnických osôb podľa doktrinálnych a legálnych znakov.14) Doktrinálne znaky právnickej osoby ju definujú z hľadiska právne teoretického, 12) Bližšie pozri Jelínek, J.: Trestní odpovědnost právnických osob , Linde Praha, 2007, s. 197 a 198 13) Jelínek, J.: Trestní odpovědnost právnických osob , Linde Praha, 2007, s. 180 a 181 14) použitá kategorizácia má základ v typológii právnických osôb podľa Hurdíka, Hurdík, J.: Právnické osoby a jejich typologie, Praha, C. H. Beck, 2002, str. 12 144 Definícia právnickej osoby, ako jeden z predpokladov jej trestnej zodpovednosti ich vyjadrením sú jednotlivé teórie, ktoré boli právnou vedou postupne vytvorené. Legálne alebo zákonné znaky definujú právnickú osobu z pohľadu objektívneho práva spravidla vyjadreného zákonom (napr. členenie podľa platnej právnej úpravy vyjadrenej v ustanovení § 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Právnická osoba, ako každý iný subjekt vytvorený právom má okrem svojho zákonného vyjadrenia aj vyjadrenie vedeckoprávne, reprezentované jednotlivými teóriami. Napriek tomu, že tieto teórie sú väčšinou stavané do opozície, je potrebné povedať, že si navzájom neodporujú, avšak každá z nich kladie dôraz na prvok, ktorý považuje za rozhodujúci. Doktrinálne teórie sa delia na dve základné podkategórie a to na teórie klasické a moderné. a) klasické teórie Klasické teórie, ktoré vznikli v 18. storočí, kedy bola postupne prijatá myšlienka existencie právnych subjektov odlišných od fyzických osôb, sú predstavované teóriou fikcie a teóriou reality. Teória fikcie, vychádzajúca z prirodzeného práva, ktoré priznáva právnu subjektivitu výlučne fyzickej osobe, považuje právnickú osobu za umelú právnu konštrukciu. Táto teória vytvorila fiktívnu konštrukciu právnickej osoby prostredníctvom personifikácie ako právne filozofického modelu, tak že preniesla vlastnosti človeka na právnickú osobu. Teória fikcie je vyjadrením trestnej nezodpovednosti právnických osôb, keďže ich poníma ako fiktívny reálne neexistujúci subjekt, ktorý sa nemôže dopustiť trestného činu, ani za neho byť sankcionovaný. Naopak teória reality pokladá právnickú osobu za spoločenskú a právnu skutočnosť, ktorá má vlastnú vôľu, je spôsobilá konania a to aj protiprávneho, čo ju umožňuje činiť zodpovednú za jej konanie. Treba však poznamenať, že prostredníctvom teórie reality, ktorá právne postavila právnickú osobu na úroveň osoby fyzickej bolo oslabené postavenie verejnej moci, keďže umožnila spontánny vznik týchto samostatných subjektov, ktorým na jednu stranu priznala plnú právnu subjektivitu a na druhej strane v mnohých prípadoch obmedzenú mieru zodpovednosti. Teóriu reality ďalej rozvádzajú jej smery a to organická teória, ktorá nahliada na právnické osoby ako na spoločenský organizmus, teória vôle, ktorá akcentuje ako základný prvok pri tvorbe právnickej osoby vôľu, inštitucionálna teória, kladúca dôraz na organizačnú štruktúru právnickej osoby a v neposlednej rade teória technickej reality, ktorá poníma právnickú osobu ako reálny fenomén v právnom zmysle. 145 Peter Polák, Martin Bezák 3.1 Kategorizácia právnických osôb podľa doktrinálnych znakov TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Dá sa povedať, že zatiaľ čo občianske právo je postavené na teórii reality, ktorá právnickej osobe priznáva plnú právnu subjektivitu, trestné právo tým, že neuznáva právnickej osobe jej vlastnú vôľu, akcentuje teóriu fikcie. b) moderné teórie Moderné teórie sú pokračovaním klasických teórií, ktoré vznikli v 20. storočí, ako prirodzená reflexia právnej vedy na rýchly rozvoj právnických osôb v tomto období. Moderné teórie ďalej klasické teórie rozvádzajú a dopĺňajú. Nakoľko pre potreby analýzy skúmanej problematiky nie je nutná ich podrobná analýza a vo väčšej či menšej miere sú vyjadrením už definovaných klasických teórií postačí oboznámiť sa s nimi v ich základných znakoch. Ide o tieto teórie: - záujmová teória stavia do popredia účel právnickej osoby, ktorým je podľa nej, ochrana ekonomických záujmov, - teória právnickej osoby ako syntézy právnych pravidiel hľadí na právnickú osobu ako na skupinu právnych pravidiel. Presadzuje jej ponímanie nie na modely fyzickej osoby, ale na všeobecnom pojme subjektu práva, - teória pričítateľnosti stavia do popredia právny systém, ktorý jediný má právomoc uznať organizovanú skupinu ľudí za pričítateľný subjekt práv a povinností, - teória relativity právnej spôsobilosti právnickej osoby priznáva právnickej osobe právnu subjektivitu s koncepčne obmedzenou spôsobilosťou k právam a povinnostiam, - teória Sozialperson ako sociologická teória pochybuje o možnosti vyjadriť kolektívnu osobu právnymi prostriedkami pozitívneho práva, - teória odvodenej právnej spôsobilosti konštatuje, že každý právny útvar má umelú povahu a teda je právne možné zhodne definovať právnickú aj fyzickú osobu, - mocenská teória stavia do popredia vzťahy v rámci vnútornej štruktúry právnickej osoby, - teória autonómie považuje právnickú osobu za rýdzo právny inštitút, - Flumeho koncepcia vychádza z predpokladu, že právnická osoba neobsahuje vo svojej koncepcii podstatu prirodzeného človeka.15) 15) Formulované na základe názorov uvedených v diele Hurdík, J.: Právnické osoby a jejich typologie, Praha, C. H. Beck, 2002 146 Definícia právnickej osoby, ako jeden z predpokladov jej trestnej zodpovednosti Existuje ešte mnoho ďalších teórií, z hľadiska tejto práce však uvedený výpočet postačuje. Ďalej bude kladený dôraz najmä na teóriu reality, špecifikovanú teóriu vôle a jej ekvivalenty v moderných teóriách, ktoré považujú právnickú osobu za reálny právny subjekt s vôľou a vďaka tomu ju umožňujú činiť zodpovednou za jej konanie. Pohľad na právnické osoby z hľadiska teórie môže značným spôsobom prispieť k právne - teoretickému zdôvodneniu ich trestnej zodpovednosti, prípadne nezodpovednosti. a) vnútorné pojmové znaky právnických osôb Slovenský právny poriadok nepozná definíciu právnickej osoby. Občiansky zákonník v ustanovení § 18 ods. 1 iba konštatuje, že spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby. V druhom odseku predmetného ustanovenia ďalej právnické osoby kategorizuje na združenia právnických a fyzických osôb (napr. korporácie, resp. spoločnosti, ktoré charakterizuje personálny substrát), účelové združenia majetku (napr. nadácie resp. fondy, ktoré charakterizuje majetkový substrát), jednotky územnej samosprávy (obec, vyšší územný celok) a iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon (napr. rozpočtové a príspevkové organizácie zriaďované ústrednými orgánmi. Ďalšie ustanovenia obsahujú už len nepriame vymedzenia právnickej osoby prostredníctvom jej korporačných znakov, akými sú sídlo, názov a štatutárny orgán.16) Právna veda, vychádzajúc z platnej právnej úpravy, definuje právnickú osobu prostredníctvom jej pojmových znakov, ktorými sú jej vlastná právna subjektivita, vlastná majetková samostatnosť a zodpovednosť, vnútorná organizačná štruktúra a účel, za ktorým bola založená. Právnická osoba teda má vlastnú právnu subjektivitu, vychádzajúcu zo zásady neobmedzenej subjektivity, ktorá môže byť obmedzená len na základe zákona.17) Táto neobmedzená subjektivita je však ohraničená faktickou povahou právnickej osoby, ktorá jej ako právnej konštrukcii nedovoľuje nadobúdať práva, ktoré zo svojej podstaty môžu prináležať len fyzickej osobe, akými sú napríklad práva osobnostné a rodinné. Právnickú osobu možno založiť na akýkoľvek zákonom dovolený účel, avšak niektorým, akými sú napríklad neziskové organizácie alebo nadácie, ich účel stanovuje priamo zákon.18) Majetková samostatnosť vyplýva priamo z vlastnej subjektivity právnickej osoby, ktorá právnickej osobe 16) Bližšie pozri ustanovenia § 19b, § 19c a § 20 Občianskeho zákonníka 17) Bližšie pozri ustanovenie § 19a Občianskeho zákonníka 18) zákon č. 213/1997 Z.z. o neziskových organizáciách v znení neskorších predpisov a zákon č. 34/2002 Z.z. o nadáciách a o zmene Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov 147 Peter Polák, Martin Bezák 3.2 Kategorizácia právnických osôb podľa legálnych znakov TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN dovoľuje vo vlastnom mene a na vlastný účet, prostredníctvom právnych úkonov jej štatutárneho orgánu nadobúdať a scudzovať vlastníctvo k majetku. V závere tejto časti chceme upriamiť pozornosť na zostávajúce dva dôležité pojmové znaky právnickej osoby, ktorými sú vlastná zodpovednosť právnickej osoby a jej vnútorná organizačná štruktúra. Právnická osoba, tak ako osoba fyzická, zodpovedá za porušenie občianskoprávnych povinností, ktoré jej vyplývajú buď zo zákona alebo zo zmluvy. Právnická osoba taktiež v určitých prípadoch podlieha správnej zodpovednosti. Občianskoprávna a správna zodpovednosť je odrazovým mostíkom v ďalších úvahách o trestnej zodpovednosti právnických osôb. Každá právnická osoba má svoju vnútornú štruktúru, ktorá sa vyznačuje usporiadaním jej orgánov. Vnútorná štruktúra je obligatórne ustanovená zákonom, na základe ktorého bola právnická osoba založená a vznikla. Vnútorná štruktúra orgánov právnickej osoby a jej formálne usporiadanie dôležitým spôsobom determinuje tvorbu vôle právnickej osoby a môže byť významným faktorom pri rozhodovaní, či prejavená vôľa je pričítateľná samotnej právnickej osobe, alebo ide len o vôľu konkrétnych fyzických osôb, ktoré konali nie ako orgány právnickej osoby, ale ako samostatné subjekty. Práve neprehľadná štruktúra medzinárodných korporatívnych právnických osôb, kde je veľmi náročné zistiť komu možno pričítať prejavenú vôľu, ktorá mala za následok protiprávne konanie, je jedným z hlavných argumentov pre aj proti zavedeniu trestnej zodpovednosti právnických osôb. Otázka vnútornej štruktúry právnickej osoby a tvorby vôle právnickej osoby prostredníctvom jej orgánov je parciálny problém, ktorý treba analyzovať samostatne. b) vonkajšie (identifikačné) znaky právnických osôb Korporačnými alebo vonkajšími znakmi právnických osôb sú názov, sídlo, spôsob konania a zákonom uznaný spôsob vzniku.19) Sú to znaky, na základe ktorých sa právnické osoby navonok formálne identifikujú a ktoré podmieňujú založenie a vznik právnickej osoby. Pre potreby tejto práce je z vonkajších znakov právnickej osoby dôležitý najmä spôsob akým koná a spôsob vzniku, preto sa naďalej názvu a sídlu nebudem venovať, aj keď tieto znaky sú zaujímavé najmä z hľadiska bezpečnej identifikácie páchateľa a teritoriálnej pôsobnosti trestných zákonov, v prípade ak by trestná zodpovednosť právnických osôb bola zavedená. Pre určenie, ktoré konanie možno pričítať na zodpovednosť právnickej osobe, je dôležité určiť moment vzniku a zániku jej právnej subjektivity, od 19) § 19 ods. 2, § 19b ods. 1 a § 19c Občianskeho zákonníka 20) K tomu pozri § 19 ods. 1, tamtiež 148 ktorej odvodzuje svoju zodpovednosť, vrátane potenciálnej trestnej zodpovednosti. Vznik právnickej osoby je dvojstupňový proces, ktorý pozostáva zo zriadenia (založenia) a samotného vzniku právnickej osoby. Právnická osoba sa zakladá na základe písomnej zmluvy prípadne zakladacej listiny alebo zriaďuje na základe zákona.20) Samotný vznik právnickej osoby sa viaže na legalizáciu už založenej (zriadenej) právnickej osoby, čiže na jej registráciu do príslušného zákonom určeného registra. Pri obchodných spoločnostiach a družstve založených podľa Obchodného zákonníka je ním Obchodný register. Nadácie a občianske združenia podliehajú podľa osobitných zákonov registrácii na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky a neziskové organizácie na Obvodnom úrade v sídle kraja.21) Pri všetkých druhoch právnických osôb, ktorých vznik je podmienený legalizáciou, je dňom ich vzniku deň, ktorý je vyznačený v príslušnom registri, pretože tento zápis má konštitutívnu povahu. Zánik právnickej osoby pozostáva taktiež z dvoch fáz, ktorými sú zrušenie a následný výmaz, pričom právnická osoba zaniká dňom, ktorý je vyznačený v príslušnom registri ako deň výmazu. Tento zápis má podobne ako zápis pri vzniku právnickej osoby konštitutívny charakter. Vzniká tak presne vymedzené obdobie existencie právnickej osoby, obdarenej vlastnou subjektivitou a z nej vyplývajúcou zodpovednosťou. De lege ferenda by samozrejme právnická osoba nadobudla trestnú zodpovednosť vznikom a v prípade zániku s právnym nástupcom by ju zrejme nestrácala, ale prechádzala by na jej nástupcu. Toto ponímanie trestnej zodpovednosti je úplné odlišné, než u páchateľov fyzických osôb, ktorí trestnú zodpovednosť nadobúdajú dovŕšením štrnásteho roku svojho veku22) a prísne sa na ňu uplatňuje zásada personálnej zodpovednosti, to znamená zodpovednosti len za vlastné zavinené konanie.23) Pri fyzických osobách je vylúčený prechod trestnej zodpovednosti na inú osobu.24) Otázkou, ktorú je potrebné riešiť je aj pričítateľnosť konania v mene právnickej osoby pred jej vznikom pri obchodných spoločnostiach. Ustanovenie § 64 ods. 1, druhá veta Obchodného zákonníka stanovuje, že konanie osôb, ktoré konali v mene spoločnosti pred jej vznikom, zaväzuje spoločnosť od počiatku v prípade, že ho schváli príslušný orgán spoločnosti. Je preto potrebné vyriešiť aj otázku, či 21) Pozri poznámka pod čiarou č. 12 a zákon č. 83/1990 Zb. O združovaní občanov v znení neskorších predpisov 22) K tomu pozri § 22 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) 23) Repík, B.: Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo, Orac, 2002, str. 48 24) Rozsudky ESĽP A.P. et al. v. Švajčiarsko a E.L. et al. v. Švajčiarsko z 29. 8. 1997, Recueil V/1997, str. 1477 a 1509 o nezlučiteľnosti dedenia trestnej zodpovednosti so zásadami trestnej spravodlivosti v právom štáte 149 Peter Polák, Martin Bezák Definícia právnickej osoby, ako jeden z predpokladov jej trestnej zodpovednosti TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN by takéto konanie robené pred vznikom spoločnosti a schválené po jej vzniku zakladalo trestnú zodpovednosť obchodnej spoločnosti. V mene právnickej osoby robí právne úkony jej štatutárny orgán.25) Kto je štatutárnym orgánom právnickej osoby určuje zmluva o jej zriadení, zakladacia listina alebo zákon. Ak považujeme valné zhromaždenie, ako najvyšší orgán právnickej osoby, do ktorého pôsobnosti patrí rozhodovanie o všetkých jej záležitostiach, pokiaľ nie sú zákonom alebo zmluvou zverené inému orgánu, za mozog právnickej osoby, v ktorom sa tvorí jej vôľa, môžeme štatutárny orgán označiť za ruky, ktorými je táto vôľa vykonávaná. Tak ako pri fyzických osobách je pre trestnoprávne relevantný následok dôležitá nielen vôľa, ale aj jej prejav vo vonkajšom svete, aj pri právnických osobách, pokiaľ ich ponímame nielen ako právnu fikciu, ale aj ako jednotný organizmus schopný dopustiť sa trestného činu, musíme na súlade prvkov subjektívnej a objektívnej stránky trestného činu bezpodmienečne trvať. To znamená, že konanie štatutárneho orgánu nepokryté vôľou valného zhromaždenia, alebo naopak vôľa valného zhromaždenia vykonaná neoprávnenou osobou nemôže byť pričítaná právnickej osobe, keďže tá ako samostatný trestne zodpovedný subjekt nenaplnila podstatné znaky skutkovej podstaty trestného činu. V ďalších úvahách o trestnej zodpovednosti právnických osôb je preto potrebné uberať sa vyššie naznačeným smerom. 3.3 Kategorizácia právnických osôb podľa Občianskeho zákonníka Platná právna úprava v Občianskom zákonníku,26) ako bolo už vyššie uvedené, člení právnické osoby na združenia fyzických alebo právnických osôb, účelové združenia majetku, jednotky územnej samosprávy, iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon a štát.27) Teoreticky môžeme tento výpočet rozdeliť na ďalšie skupiny právnických osôb a to buď podľa substrátu, na základe ktorého boli vytvorené alebo podľa právneho základu (účelu). Podľa substrátu, ktorý kreuje právnické osoby, ich delíme na osoby vytvorené personálnym substrátom, kam sa radia združenia fyzických alebo právnických osôb a jednotky územnej samosprávy a právnické osoby vytvorené majetkovým substrátom, ktorými sú účelové združenia majetku. Na základe účelu, ktorý právnická osoba sleduje a ktorý sa odráža v jej právnom základe, delíme právnické osoby na osoby verejného práva, ktoré sú 25) Bližšie pozri § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka 26) Bližšie pozri § 18 ods. 2 Občianskeho zákonníka 27) Podľa ustanovenia § 21 Občianskeho zákonníka je štát považovaný za právnickú osobu, pokiaľ vystupuje v občianskoprávnych vzťahoch. 150 Definícia právnickej osoby, ako jeden z predpokladov jej trestnej zodpovednosti kreované priamo na základe zákona a sledujú verejný záujem a právnické osoby súkromného práva kreované na základe zmluvy (zakladateľskej listiny), ktoré sledujú súkromné záujmy ich zakladateľov. Do prvej skupiny radíme jednotky územnej samosprávy a v občianskoprávnych vzťahoch štát. Do druhej skupiny spadajú súkromné právnické osoby personálneho a majetkového substrátu. Právnické osoby založené na personálnom substráte sa podľa účelu, na ktorého dosahovanie boli založené, delia na skupiny obchodných spoločností a družstva a skupiny takzvaných civilných spoločností. Zatiaľ čo účelom obchodných spoločností28) je podnikanie alebo v prípade družstva aj zabezpečovanie rôznych potrieb jeho členov,29) účelom civilných spoločností je dosahovanie rozmanitých cieľov, pričom podnikanie u nich nie je hlavným predmetom činnosti.30) Do tejto skupiny patria občianske združenia, neziskové organizácie, stavovské organizácie, politické strany a hnutia, cirkvi a náboženské spoločnosti a mnohé iné.31) Je potrebné zmieniť, že občiansky zákonník upravuje ako právnickú osobu s vlastnou subjektivitou aj takzvané záujmové združenie právnických osôb,32) ktoré je teba striktne odlišovať od takzvaného societas iuris civilis, založeného na základe zmluvy o združení, ktoré nemá právnu subjektivitu.33) b) účelové združenia majetku Právnickými osobami, ktoré sú tvorené majetkovým substrátom sú nadácie34) a fondy.35) Nadácia je účelovým združením majetku, ktorý slúži na verejnoprospešné ciele. Nadáciu tvorí jej majetkový substrát, orgány a už zmienený účel. Nakoľko je nadácia združením majetku, má konštituovaný len výkonný orgán, ktorým je správna rada, rozhodovací orgán typu valného 28) Obchodné spoločnosti obchodnoprávna veda delí na osobné, ktoré nemajú povinnosť vytvárať základný kapitál a ručenie spoločníkov je neobmedzené a kapitálové ktoré povinne vytvárajú základné imanie a kde ručenie spoločníkov za záväzky spoločnosti je obmedzené alebo žiadne. 29) Bližšie pozri § 56 ods. 1 a § 221 ods. 1 Obchodného zákonníka 30) Cirák, J., Ficová S. a kolektív: Občianske právo - všeobecná časť, Heuréka, 2008, s. 249 31) Bližšie pozri zákon č. 83/1990 Zb o združovaní občanov v znení neskorších predpisov, zákon č. 213/1997 Z.z. o neziskových organizáciách poskytujúcich verejnoprospešné služby v znení neskorších predpisov, zákon č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických stranách a hnutiach v znení neskorších predpisov, zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov a.i. 32) K tomu pozri § 20f Občianskeho zákonníka 33) K tomu pozri § 829 ods. 2 Občianskeho zákonníka 34) Bližšie pozri zákon č. 34/2002 Z.z. o nadáciách a o zmene Občianskeho zákonníka 35) Nemajú generálnu úpravu, sú upravené v rôznych osobitných predpisoch, napr. zákon č. 147/1997 Z.z. o neinvestičných fondoch v znení neskorších predpisov, zákon č. 607/2003 Z.z. o štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov a.i. 151 Peter Polák, Martin Bezák a) združenia fyzických alebo právnických osôb TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN zhromaždenia, ktorý reprezentuje rozhodnutia členov tvoriacich personálne právnické osoby, tu absentuje. Za správnu radu ako štatutárny orgán koná správca nadácie, ktorým môže byť fyzická aj právnická osoba a môže ísť o orgán jednoosobový alebo kolektívny. Fondy predstavujú právnické osoby, zriadené na základe zákona, ktorých cieľom je akumulácia a následné účelové prerozdelenie peňažných, ako aj iných prostriedkov v najrôznejších oblastiach ekonomickej činnosti.36) Fondy sú tak ako nadácie tvorené majetkovým substrátom, orgánmi a účelom. Vzhľadom na ich čiastkovú úpravu v rôznych právnych predpisoch nie je možné jednotne pojmovo vymedziť orgány fondu, napriek rôznej terminológii37) však v zásade ide o orgány funkciou totožné s orgánmi nadácie. Napriek formálnemu teoretickému vnútornému členeniu na rozhodovacie a výkonné orgány a ich absencii pri majetkových právnických osobách treba skonštatovať, že tvorba vôle aj tu prebieha na viacerých úrovniach a to najmä v prípade, že štatutárnym orgánom je viacero právnických osôb. Výkonný orgán okrem toho v sebe kumuluje prvky, ktoré v personálnych právnických osobách patria do pôsobnosti rozhodovacieho orgánu. Systém tvorby vôle sa podobne ako pri právnických osobách uskutočňuje na viacerých úrovniach, ktoré však nie sú štruktúrované do viacerých orgánov. c) jednotky územnej samosprávy Jednotkami územnej samosprávy sú podľa slovenského právneho poriadku obce38) a vyššie územné celky39). Obec je charakterizovaná ako samostatný územný samosprávny celok združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt. Obec je právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami40) a ako právnická osoba má vlastnú majetkovú zodpovednosť. Orgánmi obce sú obecné zastupiteľstvo a starosta, ktorý je najvyšším výkonným orgánom obce. 36) Cirák, J., Ficová S. a kolektív: Občianske právo - všeobecná časť, Heuréka, 2008, s. 253 37) Napríklad rada fondu, riaditeľ fondu pri štátnom fonde rozvoja bývania alebo rada fondu, prezídium fondu, dozorná rada pri garančnom fonde podľa § 92 Zákona o cenných papieroch 38) K tomu pozri ústavný zákon č. 294/1990 Zb., zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov a osobitné zákony upravujúce postavenie niektorých miest a ich častí 39) K tomu pozri čl. 64 násl. Ústavy SR, zákon č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) v znení neskorších predpisov, zákon č. 446/2001 Z.z. o majetku vyšších územných celkov v znení neskorších predpisov 40) Bližšie pozri § 1 ods. 1 Zákona o obecnom zriadení (viz. pozn. č. 38) 152 Definícia právnickej osoby, ako jeden z predpokladov jej trestnej zodpovednosti Vo všeobecnosti sa štruktúra orgánov dá pripodobniť štruktúre právnických osôb súkromného práva založeným na personálnom substráte, zastupiteľstvo je akýmsi valným zhromaždením a starosta v prípade obce alebo predseda v prípade samosprávneho kraja je štatutárnym orgánom. d) iné právnické osoby ustanovené zákonom Do tejto skupiny patria subjekty vytvorené zákonom, ktoré sa vďaka svojej odlišnej štruktúre alebo účelu nedajú subsumovať do kategórií uvedených vyššie. Ide napríklad o štátne podniky, rozpočtové a príspevkové organizácie zriaďované ústrednými orgánmi štátnej správy a celý rad ďalších osôb zriadenými osobitnými zákonmi. 4. Keďže právnická osoba je entita, ktorú vytvorilo právo tým, že spoločenstvu ľudí alebo majetku prepožičalo spôsobilosť k právam a povinnostiam, bolo potrebné prepožičať jej aj schopnosť vytvoriť vôľu k ich nadobudnutiu a schopnosť vyjadriť túto vôľu navonok. Nakoľko právnická osoba nie je subjektom, ktorý je možný reálne vymedziť v skutočnom svete bez toho, aby sme ho právne definovali, bolo nevyhnutné vytvoriť akési právne telo právnickej osoby, ktoré by presne vyznačilo, ktoré konanie je prejavom jej vlastnej vôle a ktoré naopak prostým prejavom vôle jej členov. Tak boli vytvorené orgány právnickej osoby. Orgány právnickej osoby môžeme teoreticky rozdeliť na rozhodovacie – najvyššie, ktoré tvoria jej vôľu a výkonné – štatutárne, ktoré túto vôľu prejavujú navonok. Nie vždy však tvorí vôľu právnickej osoby rozhodovací orgán. Napríklad pri súkromných osobách s majetkovým substrátom je tvorba vôle a aj jej výkon plne v rukách výkonného orgánu, keďže majetok, ktorým sú tvorené ako právny predmet nemá schopnosť rozhodovať a právna subjektivita, ktorá by mu to umožňovala, sa u neho, na rozdiel od právnických osôb, nedá konštituovať ani z právneho hľadiska. Rozhodovanie a vykonávanie týchto rozhodnutí sa kumuluje do pôsobnosti štatutárneho 41) Bližšie pozri § 1 ods. 1, ods. 2 Zákona o samosprávnych krajoch (viz. pozn. č. 39) 153 Peter Polák, Martin Bezák Vyšší územný celok je samosprávny kraj ako samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej republiky.41) Tak ako obec aj samosprávny kraj je právnickou osobou, ktorá samostatne hospodári s vlastným majetkom a vlastnými zdrojmi a nesie za vzťahy z toho vyplývajúce zodpovednosť. Orgánmi obce sú zastupiteľstvo samosprávneho kraja a predseda samosprávneho kraja. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN orgánu aj v prípadoch kedy to stanovuje zákon, prípadne zakladateľská listina spoločnosti.42) Ďalším príkladom, kedy sa rozhodovacia a výkonná činnosť sústredí do rúk štatutárneho orgánu, je prípad rozhodnutia valného zhromaždenia takzvanej jednoosobovej obchodnej spoločnosti43), v ktorej jediný spoločník je zároveň aj štatutárnym orgánom spoločnosti. Právne ide o rozhodnutie valného zhromaždenia a jeho výkon štatutárnym orgánom, fakticky však ide o jednu a tú istú osobu. 5. V súvislosti s výkladom pojmu právnická osoba, jeho kategorizácie a štruktúry vyvstávajú v prípade zavedenia trestnej zodpovednosti týchto osôb viaceré nezodpovedané otázky. V prvom rade je to otázka, či súčasný stav nesúrodej úpravy právnických osôb obsiahnutý v nespočetnom množstve osobitných zákonov je žiaduci. Je zrejmé, že protiprávna činnosť, ktorá existuje na úrovni právnických osôb, alebo je prostredníctvom nich páchaná, je výsledkom aj tohto stavu. Podľa nášho názoru je nutné uberať sa smerom unifikovanej úpravy právnických osôb. Podrobná všeobecná úprava vnútornej organizácie právnickej osoby, z ktorej možno dovodiť kto sa podieľal na tvorbe vôle právnickej osoby a aké konanie môžeme považovať za jej vlastné, je nevyhnutná pre objektívne uplatnenie inštitútov trestného práva, ktoré zaručí potrestanie len tých subjektov, ktoré sa dopustili trestnej činnosti a vylúči kolektívne trestanie nevinných osôb. Návrh legislatívneho zámeru kodifikácie súkromného práva, ktorá v súčasnosti prebieha, si kladie za cieľ zaviesť v rekodifikovaných civilných kódexoch všeobecnú úpravu právnických osôb, ktorá bude subsidiárne použiteľná pre všetky právnické osoby. Občiansky zákonník vytvorí všeobecný základ pre právnické osoby štruktúrovaný podľa toho, či ide o osobu nadačného alebo korporačného typu. Navrhuje sa koncepčná zmena spočívajúca v tom, že konštrukcia priameho osobného konania 42) Napríklad § 134 Obchodného zákonníka stanovuje, že do pôsobnosti konateľov patrí rozhodovanie o obchodnom vedení spoločnosti, alebo § 191 ods. 1 Obchodného zákonníka zas vymedzuje oprávnenie členov predstavenstva rozhodovať negatívne, keď stanovuje, že predstavenstvo rozhoduje o všetkých záležitostiach spoločnosti, pokiaľ nie sú zákonom alebo stanovami vyhradené do pôsobnosti valného zhromaždenia, naopak Zákon o združovaní občanov v § 6 ods. 2, písm. d) stanovuje ako náležitosť návrhu na registráciu ustanovenie orgánov združenia a spôsob ich ustanovenia, čím ponecháva rozdelenie rozhodovacej a výkonnej pôsobnosti medzi tieto orgány plne do právomoci prípravného výboru občianskeho združenia. 154 Definícia právnickej osoby, ako jeden z predpokladov jej trestnej zodpovednosti Ďalej ide o otázku, či koncipovať trestnú zodpovednosť právnických osôb všeobecne alebo priznať trestnú zodpovednosť iba určitému okruhu právnických osôb. Z právnej úpravy trestnej zodpovednosti v krajinách, kde už bola zavedená,45) vyplýva, že je neúčelné aby štát trestal sám seba, vzhľadom na to, že on sám je tvorcom práva, čo však nevylučuje trestnú zodpovednosť subjektov verejnej správy a samosprávy, ak vystupujú v občianskoprávnych vzťahoch. Na základe uvedených skutočností možno v súvislosti s definovaním pojmu „právnická osoba“, ako jedného z predpokladov jej trestnej zodpovednosti, formulovať nasledovné rámcovo vymedzené závery: 1. Súčasný stav nesúrodej úpravy právnických osôb obsiahnutý vo veľkom počte osobitných zákonov je nežiadúci a je potrebné sa uberať smerom unifikovanej úpravy právnických osôb v odvetviach súkromného práva tak, aby táto úprava bola subsidiárne použiteľná pre všetky subjekty, ktorým zákon okrem fyzickej osoby priznáva spôsobilosť na práva a povinnosti (išlo by o tzv. širšie vymedzenie pojmu právnická osoba), 2. Všeobecná úprava vnútornej organizácie právnickej osoby byť koncipovaná tak, aby na jej základe bolo možné vyvodiť, kto sa podieľal na tvorbe jej vôle a aké konanie možno považovať za jej vlastné, 3. Definovanie právnickej osoby pre účely trestného práva (išlo by o tzv. užšie vymedzenie pojmu právnická osoba) by bolo možné nasledovnými alternatívnymi spôsobmi: a) odkazom na súkromnoprávnu definíciu právnickej osoby, s určením právnických osôb nepodliehajúcich trestnej zodpovednosti, b) samostatnou definíciou pojmu právnická osoba v príslušnom trestnoprávnom predpise, len pre účely vyvodenia jej trestnej zodpovednosti. 43) K tomu pozri § 132 a § 190 ods. 1 Obchodného zákonníka 44) Lazar, J., kolektív autorov: Návrh legislatívneho zámeru kodifikácie súkromného práva, Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava 2008, s. 50-51 45) Čečot, V., Segeš, I.: Trestná zodpovednosť právnických osôb?, Justičná revue, 53, 2001, č. 1, s. 21 až 24 155 Peter Polák, Martin Bezák v mene právnickej osoby sa nahradí novou konštrukciou zastúpenia právnickej osoby konajúcej v jej mene.44) TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Cirák, J., Ficová S. a kolektív: Občianske právo - všeobecná časť, Heuréka, 2008, s. 357, ISBN 978-80-89122-51-6 Čečot, V., Segeš, I.: Trestná zodpovednosť právnických osôb?, In: Justičná revue. - Roč. 53, č. 1 (2001), s. 19-26 Ďurčo, P. a kol.: Bezpečnostnoprávna terminológia, Akadémia PZ v Bratislave, 2007, s. 176, ISBN 978-80-8054-06-5 Hendrych, D. a kol.: Právnický slovník, 3. vydání, Praha : C.H.Beck , 2009, s. 1459, ISBN 978-80-7400-059-1 Hurdík, J.: Právnické osoby a jejich typologie, Praha, C. H. Beck, 2002, s. 107, ISBN 80-7179-790-1 Jelínek, J. a kol.: Trestní odpovědnost právnických osob, Linde Praha, a.s., 2007, s. 270, ISBN 978-80-7201-683-9 Kratochvíl, V. a kol.: Kurs trestního práva , Trestní právo hmotné, Obecná čásť , Praha: C. H. Beck , 2009, s. 834, ISBN 978-80-7400-042-3 Lazar, J., kolektív autorov: Návrh legislatívneho zámeru kodifikácie súkromného práva, Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava 2008, s. 295, ISBN 978-80-89363-14-8 Repík, B.: Evropská úmluva o lidských právech a trestní právo, Orac, 2002, s. 264, ISBN 80-86199-57-6 JUDr. Peter Polák, PhD., Mgr. Martin Bezák Fakulta práva, Bratislavskej vysokej školy práva Fakultät für Rechtswissenschaften, Hochschule der Rechtswissenschaften Bratislava 156 Nedostatky v doterajších legislatívnych návrhoch trestnej zodpovednosti právnických osôb 1) | Eduard Burda, Lucia Kurilovská NEDOSTATKY V DOTERAJŠÍCH LEGISLATÍVNYCH NÁVRHOCH TRESTNEJ ZODPOVEDNOSTI PRÁVNICKÝCH OSÔB1) Abstrakt: Zmyslom článku je podrobná analýza doterajších legislatívnych návrhov na zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb na Slovensku, aby sme zistili, či tieto návrhy naozaj mali toľko nedostatkov, že bolo najlepším riešením ich neprijať. Aby sme pôsobili konštruktívne, k objaveným nedostatkom jednotlivých návrhov na zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb sme zároveň formulovali konkrétne legislatívne alternatívy, ktoré by mohli pomôcť tieto nedostatky odstrániť. Z našich poznatkov vyplynulo, že nás čaká ešte stredne dlhá cesta k zavedeniu trestnej zodpovednosti právnických osôb, na ktorej ju bude treba pripraviť v nevyhnutnej kooperácii s odborníkmi na obchodné, občianske, pracovné, správne, finančné, ústavné a medzinárodné právo, ale i s odborníkmi z mimoprávnych vedných oblastí, najmä ekonomických (napr. účtovníctvo) a environmentalistických. Širšie odborné súvislosti totiž doterajším návrhom na zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb chýbali najviac. Kľúčové slová: trestná zodpovednosť, právnická osoba, legislatíva 1) Príspevok bol vypracovaný v súvislosti s riešením grantu Univerzity Komenského č. 459/2009 s názvom „Trestnoprávna ochrana ekonomických vzťahov: ochrana trhovej ekonomiky a regulácia finančného trhu – teoreticko-praktické aspekty slovenskej právnej úpravy v nadväznosti na právo ES a EÚ.“ 157 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Abstract: The article analyses the existing legislative proposals concerning the criminal responsibility of legal entities in Slovak republic, which all have been unaccepted. Authors identifies problems in exiting proposals and tries to avoid them in his own legislative proposal. Authors consider, that existing legislative proposals miss broader context and that a new proposal should be prepared in cooperation with experts in commercial law, civil law, labour law, administrative law, financial law, constitutional law and international law as well as with experts in non-law areas, especially economy and environment. Key words: criminal responsibility, legal entity, legislation Keď minister spravodlivosti Daniel Lipšic predložil v roku 2005 na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky návrh rekodifikovaného Trestného zákona, ktorý obsahoval množstvo „detských chorôb“ (čo napokon potvrdila urýchlená a nevyhnutná novelizácia novoprijatého zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon – ďalej len „TZ“ – a to zákon č. 650/2005 Z. z., ktorý bol prijatý ešte pred nadobudnutím účinnosti nového TZ), neboli to tieto „detské“ a čiastočne i dosť zjavné „choroby“, ktoré „dvíhali mandle“ poslancom v NR SR i mnohým trestnoprávnym odborníkom. Bola to práve trestná zodpovednosť právnických osôb, ktorá ich miestami privádzala až do zúrivosti. A keď minister napokon návrh Trestného zákona stiahol, novopredložený návrh Trestného zákona, ktorý pomerne hladko „prešiel“ parlamentom, mal už trestnú zodpovednosť právnických osôb amputovanú. Rovnako neúspešné boli ďalšie dva návrhy osobitného zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb. A ešte menej úspešná bola pripravovaná novela TZ, ktorá mala obsahovať aj zavedenie tzv. nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb, pretože sa do NR SR nikdy ani nedostala. Na Slovensku prebieha búrlivá odborná diskusia o možnosti zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb už viac ako desať rokov.2) Podnietilo 2) Napríklad dvaja spoluautori jedného vedeckého článku doc. Kolesár a Mgr. Kucek konštatovali, že na zavedení či nezavedení trestnej zodpovednosti právnických osôb sa nedokázali zhodnúť ani samotní autori článku, viď.: Kolesár, J. – Kucek., A.: Korupcia ako jedna z prekážok fungovania trhovej ekonomiky. In.: Sborník příspěvků s mezinárodní konference Nové jevy v hospodářské a finanční kriminalitě – vnitrostátní a evropské aspekty, pořádané Katedrou trestního práva Právnické fakulty Masarykovy Univerzity v Brně dne 14. 2. 2008 v Brně. Brno: Masarykova Univerzita v Brně, 2008, s. 147. 158 Nedostatky v doterajších legislatívnych návrhoch trestnej zodpovednosti právnických osôb ju najmä to, že „...ekonomický rozvoj mal popri svojich nesporne pozitívnych črtách aj niektoré výrazne negatívne dôsledky, ktoré sa prejavili najmä v oblasti životného prostredia a ochrany hospodárskej súťaže, k čomu postupne pribudli problémy s kvalitou a kvantitou tovaru...v čoraz väčšej miere sa začali vyskytovať prípady korupcie, pretože najmä v oblasti poskytovania veľkých objednávok prichádzalo k podplácaniu kompetentných verejných činiteľov... Nemenej nebezpečný je organizovaný zločin, jeho rast a postupné prerastanie do hospodárskych a politických štruktúr... Vyvodenie trestnej zodpovednosti za spáchanie takejto trestnej činnosti len voči fyzickým osobám považujeme za nedostatočné, pretože takéto osoby sú v prípade potrestania nahradené inými osobami, a samotné právnické osoby pokračujú v páchaní trestnej činnosti.“3) „...právnické osoby vystupujú stále častejšie ako ‘nástroje‘, pomocou ktorých sú (najmä ich štatutármi) páchané trestné činy... Mnohokrát je dokonca založenie právnickej osoby a konanie cez právnickú osobu vytváraním akéhosi nárazníka, ktorého úlohou je snaha oddeliť či vylúčiť trestnú zodpovednosť štatutára.“4) „...ekonomická kriminalita sa stala fenoménom, ktorého rozsah a závažnosť v našej spoločnosti v posledných rokoch vzrástli.“5) „Pokiaľ sa pozrieme na typické formy a spôsoby páchania hospodárskej kriminality, tak v rámci praktickej reality si ich v mnohých prípadoch nevieme predstaviť bez určitej formy participácie právnických osôb.“6) Na druhej strane diskusie sa objavili striktné názory brojace proti zavedeniu trestnej zodpovednosti právnických osôb. „Je tomu tak preto, že zavedenie pravej trestnej zodpovednosti právnických osôb narušuje storočiami uznávanú zásadu kontinentálneho európskeho práva, že trestná zodpovednosť je zodpovednosťou individuálnou, je zodpovednosťou fyzickej osoby.“7) 3) Čentéš, J. – Palkovič, J. – Štoffová, Z.: Trestná zodpovednosť právnických osôb. Justičná revue, r. 53, č. 4, 2001, s. 418. 4) Puchalla, M.: Trestná zodpovednosť konateľa, alebo – čo mal nový trestný zákon vyriešiť, no nevyriešil. Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2007: Zborník z medzinárodnej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov konanej v dňoch 16. – 18. 4. 2007 v priestoroch ÚZ NR SR Častá – Papiernička organizovanej Právnickou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave pod záštitou dekana PraF UK v Bratislave doc. JUDr. Mariána Vrabka, CSc. – 1. vyd. – Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2007, s. 678. 5) Klátik, J.: Trestná zodpovednosť podnikateľov. In: Obchodné právo. Ružomberok: Epos, r. 7, č. 7 – 8, s. 62. 6) Fryšták, M.: Trestní odpovědnost právnických osob jako jeden z možných nástrojů boje s hospodářskou kriminalitou. . In: Dny práva – 2008 – Days of Law. Sborník z 2. ročníku mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy Univerzity v Brně. Brno: Masarykova Univerzita, 2008, s. 211 – cd s. 5. 7) Jelínek, J.: Trestní odpovědnost právnických osob. Praha: Linde, 2007, s. 28. 159 Eduard Burda, Lucia Kurilovská 1) TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Okrem argumentov za a proti zavedeniu trestnej zodpovednosti právnických osôb8), rezonovala v odborných kruhoch aj samotná konštrukcia trestnej zodpovednosti právnických osôb9) a otázka pričítateľnosti trestného činu právnickej osobe10), problém súčasného postihu právnickej osoby a fyzických osôb11), ochrana práv tretích osôb v súvislosti so zavedením trestnej zodpovednosti právnických osôb12), procesné práva právnických osôb v trestnom konaní,13) a mnohé ďalšie otázky. Na potrebu zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb pritom upozorňujú aj odborníci z iných právnych odvetví, než je trestné právo. 14) 8) K tomu bližšie pozri napr. Kotrecová, A. – Kačáni, M. – Kordík, M.: Trestná zodpovednosť právnických osôb, argumenty pre a proti In.: Sborník příspěvků s mezinárodní konference Nové jevy v hospodářské a finanční kriminalitě – vnitrostátní a evropské aspekty, pořádané Katedrou trestního práva Právnické fakulty Masarykovy Univerzity v Brně dne 14. 2. 2008 v Brně. Brno: Masarykova Univerzita v Brně, 2008, s. 181 – 199; alebo Rabinská, I.: Několik poznámek k zamítnutému vládnímu návrhu zákona o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim. Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2007: Zborník z medzinárodnej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov konanej v dňoch 16. – 18. 4. 2007 v priestoroch ÚZ NR SR Častá – Papiernička organizovanej Právnickou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave pod záštitou dekana PraF UK v Bratislave doc. JUDr. Mariána Vrabka, CSc. – 1. vyd. – Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2007, s. 670 – 672. 9) K tomu bližšie pozri napr.: Záhora, J.: Trestná zodpovednosť právnických osôb. In: Rekodifikácia trestného práva. Zborník z celoštátnej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa17. mája 2004. Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave, 2004, s. 74. 10) K tomu bližšie pozri napr.: Šámal, P.: K otázce přičitatelnosti trestného činu právnické osobě. In: Dny práva – 2008 – Days of Law. Sborník z 2. ročníku mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy Univerzity v Brně. Brno: Masarykova Univerzita, 2008, s. 220. 11) K tomu bližšie pozri napr. Kratochvíl, V.: Zákaz dvojího potrestání na pomezí trestní odpovědnosti právnických a fyzických osob (evropské, rakouské a české pohledy). In.: Dny práva – 2008 – Days of Law. Sborník z 2. ročníku mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy Univerzity v Brně. Brno: Masarykova Univerzita, 2008, s. 214. 12) K tomu bližšie pozri napr.: Kocina, J.: Trestní odpovědnost právnických osob a práva třetích osob. In: Dny práva – 2008 – Days of Law. Sborník z 2. ročníku mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy Univerzity v Brně. Brno: Masarykova Univerzita, 2008, s. 213. 13) K tomu bližšie pozri napr. Šimovček, I. – Jalč, A.: Procesné práva právnických osôb v trestnom konaní. In: Dny práva – 2008 – Days of Law. Sborník z 2. ročníku mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy Univerzity v Brně. Brno: Masarykova Univerzita, 2008, s. 222; alebo Kuchta, J.: Trestní řízení proti právnickým osobám z pohledu některých zásad trestního práva procesního. Dny práva – 2008 – Days of Law. Sborník z 2. ročníku mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy Univerzity v Brně. Brno: Masarykova Univerzita, 2008, s. 215. 14) K tomu bližšie pozri napr. Čunderlík, Ľ.: Aktuálne otázky normotvorby v oblasti finančného trhu a jeho regulácie. In: Sborník příspěvků z konference Olomoucké debaty mladých právniků 2008 pořádané ve dnech 8. až 10. září 2008 Právnickou fakultou Univerzity Palackého v Olomouci pod záštitou děkanky PF UK prof. JUDr. Milany Hrušákové, CSc. Olomouc: Iuridicum Olomoucense o. p. s., 2008, s. 127 – cd s. 38. 160 Nedostatky v doterajších legislatívnych návrhoch trestnej zodpovednosti právnických osôb 1) O spoločenských podmienkach sa dá diskutovať, nás však zaujal druhý okruh argumentov. Boli doterajšie návrhy na zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb naozaj také „deravé“, že bolo najlepším riešením ich neprijať? Preto sme v tomto článku predmetné návrhy podrobili podrobnému skúmaniu ich legislatívneho znenia. Vychádzali sme pritom z pôvodného vládneho návrhu Trestného zákona, ktorý v roku 2005 vtedajší minister spravodlivosti Lipšic stiahol z rokovania NR SR, a potom z neho vyňal trestnú zodpovednosť právnických osôb (ďalej len „návrh TZ“). Následne z neprijatého vládneho návrhu osobitného zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb, z ktorého účinnosťou sa počítalo od 1. júla 2006 (ďalej len „návrh zákona o TZPO“). Ako aj z neprijatého poslaneckého návrhu osobitného zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb, z ktorého účinnosťou sa počítalo od 1. januára 2008. Tomuto tretiemu návrhu sa však nebudeme venovať samostatne, pretože je takmer identický z návrhom zákona o TZPO s plánovanou účinnosťou od 1. júla 2006. Pritom treba povedať, že návrh zákona o TZPO vychádzal z rovnakého základu ako návrh TZ, akurát bol omnoho prepracovanejší, obsahoval hmotnoprávne inštitúty, ktoré návrh TZ opomenul (napr. účinnú ľútosť, premlčanie výkonu trestu a zahladenie odsúdenia; alebo zásady ukladania trestov a ochranných opatrení právnickým osobám) a komplexný dojem umocňoval zapracovaním procesnoprávnych aspektov trestnej zodpovednosti právnických osôb. Zo systematického hľadiska môžeme návrh zákona o TZPO označiť za veľmi kvalitný a to na rozdiel od návrhu TZ, ktorý mal v relevantnej časti zjavných rezerv viac než dosť už na prvý pohľad. Neobišli sme ani pokus o legislatívne vyjadrenie nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb v novele TZ pripravovanej Ministerstvom spravodlivosti SR, ktorá sa však do NR SR nikdy nedostala (ďalej len „návrh nepravej TZPO“). K objaveným nedostatkom jednotlivých návrhov na zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb sme zároveň formulovali konkrétne legislatívne alternatívy, ktoré by mohli pomôcť tieto nedostatky odstrániť. 161 Eduard Burda, Lucia Kurilovská Častými argumentmi proti zavedeniu trestnej zodpovednosti právnických osôb bolo to, že súčasné spoločenské podmienky na Slovensku nie sú vhodné pre zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb najmä kvôli obavám z jej zneužitia, ako aj to, že žiadny z existujúcich legislatívnych návrhov trestnej zodpovednosti nebol dostatočne kvalitný na to, aby mohol byť schválený. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Návrh nepravej TZPO bol založený na tom, že v skutočnosti nešlo o žiadnu trestnú zodpovednosť právnických osôb. Do trestného zákona mali byť bez hlbších súvislostí jednoducho „vpašované“ dve ochranné opatrenia, ktoré mohli byť uložené právnickým osobám a to zhabanie určenej peňažnej čiastky (§ 83a návrhu nepravej TZPO) a zhabanie majetku (§ 83b návrhu nepravej TZPO). Zhabanie určenej peňažnej čiastky podľa § 83a ods. 1 návrhu TZPO: „Zhabanie určenej peňažnej čiastky uloží súd právnickej osobe, ak bol spáchaný trestný čin alebo došlo k účasti na trestnom čine návodom alebo pomocou na jeho spáchanie v súvislosti s: a) výkonom oprávnenia zastupovať túto právnickú osobu, b) výkonom oprávnenia prijímať rozhodnutia v mene tejto právnickej osoby, c) výkonom oprávnenia vykonávať kontrolu v rámci tejto právnickej osoby, alebo d) zanedbaním dohľadu alebo náležitej starostlivosti v tejto právnickej osobe.“ Zhabanie majetku podľa § 83b ods. 1 návrhu TZPO: „Zhabanie majetku súd môže uložiť právnickej osobe, ak bol spáchaný trestný čin uvedený v § 58 ods. 2“ (TZ – pozn. autorov) „v súvislosti s: a) výkonom oprávnenia zastupovať túto právnickú osobu, b) výkonom oprávnenia prijímať rozhodnutia v mene tejto právnickej osoby, c) výkonom oprávnenia vykonávať kontrolu v rámci tejto právnickej osoby, alebo d) zanedbaním dohľadu alebo náležitej starostlivosti v tejto právnickej osobe.“ Zavedenie nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb považujeme „...za alibistické a to z toho dôvodu, že na jednej strane chce sankcionovať právnickú osobu spôsobom, ktorý sa viac podobá trestu, ako ochrannému opatreniu, a zároveň na druhej strane takto zavedené ‘ochranné opatrenia‘ mu umožňujú vyhnúť sa zavedeniu trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb“15) (napríklad vzhľadom na určité medzinárodné tlaky). 15) Trylč, M.: Právnické osoby v návrhu novely Trestného zákona. In: Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2008: Zborník z medzinárodnej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov konanej v dňoch 3. – 5. 4. 2008 v priestoroch ÚZ NR SR Častá – Papiernička organizovanej Právnickou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave pod záštitou dekana PraF UK v Bratislave doc. JUDr. Mariána Vrabka, CSc. – 1. vyd. – Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2008, s. 758. 162 Nedostatky v doterajších legislatívnych návrhoch trestnej zodpovednosti právnických osôb 1) Na druhej strane, ak môže byť právnická osoba postihnutá ochranným opatrením, ktoré má skôr charakter trestu, ale zároveň nebude považovaná za obvinenú v trestnom konaní, pochopiteľne jej nebude garantovaný taký rozsah práv ako obvinenému. Z uvedených dôvodov bude mať právnická osoba v prípade takto poňatej nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb ešte omnoho horšie postavenie, ako keby bola zavedená riadna trestná zodpovednosť právnických osôb z čo najpresnejšie stanovenými hmotnoprávnymi i procesnoprávnymi pravidlami. Jedine, že by sa tieto dve ochranné opatrenia plánovali ako určitá zástierka, že sme na Slovensku s trestnou zodpovednosťou právnických osôb niečo robili, ale pre nedostatočnú určitosť právnej úpravy a mnohých dier v nej ju súdy radšej neaplikujú. Tak či onak, dostávame sa ku konštatovaniu, že nepravá trestná zodpovednosť právnických osôb je na Slovensku „slepou uličkou“ vývoja, do ktorej neradno vstupovať. Často diskutovanou otázkou v súvislosti so zavedením trestnej zodpovednosti právnických osôb je rozsah trestných činov, za ktoré môže byť právnická osoba zodpovedná. Svojho času aj návrh TZ počítal s možnosťou trestnej zodpovednosti právnických osôb za všetky trestné činy s výnimkou taxatívne uvedených trestných činov. Neskôr však od tohto modelu upustil a vo verzii, ktorá sa dostala do NR SR v prvej polovici roka 2005 už pripúšťal trestnú zodpovednosť právnických osôb iba za úzky okruh trestných činov taxatívne uvedených v § 123 ods. 3 TZ. Z rovnakého princípu vychádzal aj návrh zákona o TZPO v § 4. Viacerí trestní právnici zastávajú názor, že takéto riešenie je správne, pretože si nevedia predstaviť, že by právnické osoby vôbec fakticky mohli niesť zodpovednosť na niektorých typoch trestných činov, napríklad na znásilnení alebo výtržníctve. My si oproti tomu myslíme, že akýkoľvek trestný čin môže byť spáchaný v súvislosti s činnosťou právnickej 163 Eduard Burda, Lucia Kurilovská Takto poňatá nepravá trestná zodpovednosť právnických osôb sa rovnako ako pravá nevyhne obavám z prílišnej difamácie právnickej osoby v očiach laickej verejnosti vzhľadom k tomu, že bude vystupovať v trestnom konaní ako osoba do určitej miery zodpovedná za nejaký trestný čin. Laickej verejnosti, vyznačujúcej sa pomerne nízkym právnym vedomím, je totiž srdečne jedno, či je osoba obvinená, odsúdená, považovaná za páchateľa právoplatným odsudzujúcim rozsudkom alebo len mediálnym konštatovaním. Rovnako nebude akcentovať skutočnosť, že právnická osoba je len postihnutá v trestnom konaní alebo sa o takomto postihu uvažuje. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN osoby, ktorá z neho môže mať majetkový prospech či inú výhodu. Napríklad návrh TZ i návrh zákona o TZPO ustanovuje trestnú zodpovednosť právnických osôb aj za trestné činy obchodovania s ľuďmi a obchodovania s deťmi, čo je rozhodne správne riešenie, pretože práve tieto trestné činy vo veľkej miere páchajú dobre organizované medzinárodné zločinecké skupiny, ktoré svoju činnosť neraz páchajú prostredníctvom právnických osôb. Pritom je všeobecne známy fakt, že najmä obchodovanie so ženami sa praktizuje za účelom donútenia týchto žien k prostitúcii. A rovnako je známy fakt, že na prvotné zlomenie odporu ženy proti tomu, aby sa s ňou nakladalo takýmto spôsobom, je jej opakované znásilňovanie. Toto znásilňovanie sa deje pre účely obchodu s ľuďmi, za ktorý môže právnická osoba trestne zodpovedať. Prečo by potom nemohla trestne zodpovedať aj za znásilnenie? Podobne trestný čin výtržníctva je o to nebezpečnejší, čím je organizovanejší, v krajnom prípade môže dokonca prerásť do masových výtržností. A čo ak takéto výtržnosti organizuje skupina extrémistov, ktorá sa organizuje v právnickej osobe, či už je to občianske združenie alebo politická strana? (Na Slovensku máme s takýmito extrémistickými právnickými osobami skúsenosti, napríklad Slovenská pospolitosť bola zakázaná Najvyšším súdom SR z dôvodu šírenia rasovej a národnostnej neznášanlivosti.) Zaujímavá je konštrukcia trestného činu spáchaného právnickou osobou. Podľa § 5 ods. 1 návrhu zákona o TZPO (a veľmi podobne znel i návrh TZ): „Trestný čin uvedený v § 4 je spáchaný právnickou osobou, ak je spáchaný v jej prospech a spáchal ho a) jej štatutárny orgán alebo jeho člen, b) jej dozorný orgán alebo jeho člen, alebo c) iná osoba oprávnená zastupovať právnickú osobu alebo za ňu rozhodovať“. Pre trestnú zodpovednosť právnických osôb sa podľa tohto ustanovenia teda vyžaduje kumulatívne splnenie spáchania trestného činu v prospech právnickej osoby (pričom môže ísť o akúkoľvek výhodu majetkovej povahy i nemajetkovej povahy; výhodou majetkovej povahy sú napríklad peniaze získané obchodom s ľuďmi, výhodou nemajetkovej povahy je napríklad strata záujmu vyšetrovateľov o vyšetrovanie aktivít právnickej osoby na základe úspešného korupčného správania sa jej štatutárov voči vyšetrovateľom) a spáchanie tohto trestného činu jednou z osôb uvedených v písm. a) až c), ktorá má k právnickej osobe určitý právny vzťah. Problematický je znak, že trestný čin musí byť spáchaný v prospech právnickej osoby, pretože tento znak nepokrýva celú škálu kriminálnych činností, pri ktorých je právnická osoba používaná. Právnická osoba totiž v praxi často nemá prospech z trestnej činnosti, na ktorú je používaná, je však prostriedkom, cez ktorý sa trestná činnosť pácha 164 Nedostatky v doterajších legislatívnych návrhoch trestnej zodpovednosti právnických osôb (napr. obchodovanie s ľuďmi prebieha cez právnickú osobu, obchodnú spoločnosť, ktorej predmetom činnosti je kamiónová preprava, zisky z tohto obchodovania si však medzi seba rozdelí štatutár tejto právnickej osoby, niektorí jeho zamestnanci a ďalšie spolupracujúce osoby, samotná právnická osoba však z tohto žiadny prospech nemá). Preto je definícia trestného činu spáchaného právnickou osobou v návrhu TZ i v návrhu zákona o TZPO nepostačujúca. Uvedená medzera by sa mohla vyplniť napríklad nasledovnou formuláciou: „Trestný čin uvedený v § 4 je spáchaný právnickou osobou, ak je spáchaný v jej prospech alebo aspoň čiastočne jej prostredníctvom, okrem prípadov, keď je jediným porušeným alebo ohrozeným záujmom chráneným Trestným zákonom záujem tejto právnickej osoby, a spáchal ho...“16) Úplne dokonalý však nie je ani výpočet subjektov, prostredníctvom ktorých je trestný čin pričítateľný právnickej osobe. Otázky môže spôsobovať písm. c) „iná osoba oprávnená zastupovať právnickú osobu alebo za ňu rozhodovať“. Inou osobou oprávnenou zastupovať právnickú osobu je akákoľvek osoba, nielen zamestnanec, spoluvlastník či člen výkonných alebo dozorných orgánov (ktorý je už zahrnutý v písm. a) a b)) právnickej osoby, ktorý je splnomocnený konať za právnickú osobu a tak vytvárať právne vzťahy medzi právnickou osobou a inými subjektmi práva (napr. takou osobou môže byť advokát; alebo zamestnanec, ktorý má splnomocnenie uzatvárať zmluvy so subdodávateľmi o dodávke materiálu). Pojem rozhodovanie sa potom nevzťahuje na právne konanie právnickej osoby navonok, ale len na vnútroorganizačné riadiace vzťahy, ktoré sami osebe nemajú povahu právnych úkonov ako aj na rozhodovanie o faktických, vecných otázkach (napr. že je potrebné opraviť potrubie, alebo akým spôsobom sa opraví potrubie). Osoba, ktorá je oprávnená rozhodovať za právnickú osobu je: a) spolumajiteľ alebo člen valného zhromaždenia či iného orgánu rozhodujúceho o vnútorných veciach spoločnosti, ale len vtedy, keď tieto rozhodnutia majú vplyv navonok, teda voči iným subjektom práva (napr. akcionári odhlasujú zmenu zamerania činnosti spoločnosti tak, že táto činnosť bude úplne zjavne porušovať priemyselné práva inej spoločnosti). Rozhodnutie nemá vplyv navonok v prípadoch, keď síce má rozhodnutie vplyv na iné subjekty, ale tento vplyv sa prejavuje iba na vzťahoch, ktoré sú vnútornou záležitosťou spoločnosti (napr. ak 70 % akcionárov rozhodne o zmene svojich akcii na prioritné, pričom niekoľko 16) Pričom treba pripomenúť, že § 5 ods. 4 návrhu zákona o TZPO pamätal aj na prípady svojvoľného, úmyselného excesu osôb uvedených v ods. 1 a následne i ods. 2, keď zakotvil: „Ustanovenia odsekov 1 a 2 sa nepoužijú, ak osoby uvedené v odsekoch 1 a 2 konali voči právnickej osobe podvodne.“ 165 Eduard Burda, Lucia Kurilovská 1) TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN rokov po sebe rozhodnú, že zisk sa bude deliť len medzi prioritných akcionárov) ako sú vzťahy k subjektom, ktoré majú na právnickej osobe majetkovú alebo inú účasť. Ak rozhodnutie o vnútorných otázkach právnickej osoby nemá vonkajší vplyv na iné subjekty, nejde totiž o rozhodovanie za právnickú osobu, ale o rozhodovanie o právnickej osobe. b) zamestnanec právnickej osoby alebo iná osoba patriaca do právnickej osoby, ktorá riadi v právnickej osobe aspoň jednu ďalšiu osobu, teda rozhoduje, čo bude táto osoba robiť (napr. viceprezident občianskeho združenia, ktorý má momentálne v sekcii, ktorú riadi, povedzme vydávanie časopisu, jedného človeka), c) zamestnanec právnickej osoby alebo iná osoba patriaca do právnickej osoby (napr. člen občianskeho združenia), ktorá rozhoduje o vecnom probléme (napr. ako vyriešiť technický problém s odpadovou vodou, aby tá neunikla do rieky), d) osoba úplne mimo právnickej osoby, ktorá má na základe jej poverenia alebo objednávky, teda v rámci činnosti pre právnickú osobu rozhodovať o vecnom probléme (napr. právnická osoba si najme človeka, aby riešil jej technický problém s odpadovou vodou, ten to však zbabre – pretože právnická osoba chcela ušetriť a preto si najala najlacnejšieho i keď najslabšie kvalifikovaného človeka – a spôsobí tak na životnom prostredí škodu veľkého rozsahu). Z tohto výkladu vyplýva, že páchanie trestných činov zamestnancom alebo iným členom právnickej osoby (napr. člen občianskeho združenia) alebo aj osobou úplne mimo právnickej osoby, ktorá vykonáva na základe poverenia alebo objednávky právnickej osoby pre ňu činnosť, ak tieto osoby nemajú žiadnu rozhodovaciu právomoc a to ani o vecných problémoch, nemôže byť spáchanie trestného činu právnickou osobou podľa ods. 1, čo nie je vyhovujúce riešenie (napr. právnická osoba pošle dvoch svojich zamestnancov jednoducho opraviť potrubie odpadovej vody a tí svojou nedbanlivosťou spôsobia únik odpadovej vody a následne škodu veľkého rozsahu na životnom prostredí). Preto odsek 2 § 4 návrhu zákona o TZPO (a v písmene a) čiastočne aj návrh TZ) rozšíril trestnú zodpovednosť právnických osôb: „Trestný čin v prospech právnickej osoby uvedený v § 4 je spáchaný právnickou osobou aj vtedy, ak osoba uvedená v odseku 1 a) 166 nedostatočným dohľadom alebo kontrolou, ktoré boli jej povinnosťou, hoci z nedbanlivosti umožnila spáchať trestný čin osobou, ktorá konala v rámci oprávnení, ktoré jej boli zverené právnickou osobou, alebo Nedostatky v doterajších legislatívnych návrhoch trestnej zodpovednosti právnických osôb 1) na spáchanie trestného činu použila inú právnickú alebo fyzickú osobu.“ Predmetné ustanovenie teda rieši problém osôb podieľajúcich sa na činnosti právnickej osoby, avšak bez akejkoľvek rozhodovacej právomoci či možnosti zastupovania právnickej osoby. Trestná zodpovednosť právnickej osoby je tu postavená v písm. a) na minimálne nedbanlivostnom zanedbaní povinnosti osôb podľa ods. 1 pri dohľade, respektíve kontrole iných osôb pri výkone činnosti pre právnickú osobu. A v písm. b) v úmyselnom použití inej osoby, či už právnickej alebo fyzickej na spáchanie trestného činu. Lenže formulácia § 4 ods. 2 návrhu zákona o TZPO (a rovnako i § 123 ods. 2 návrhu TZ) je chybná, pretože sa logicky vylučuje. Ako môže niekto z právnickej osoby spôsobiť spáchanie trestného činu právnickou osobou tým, že z nedbanlivosti umožní spáchanie trestného činu osobou, ktorá zároveň konala v rámci oprávnení zverených právnickou osobou? Ak osoba umožní inej osobe spáchať trestný čin, pričom táto iná osoba konala v rámci oprávnení zverených právnickou osobou, umožňujúca osoba alebo iná na to oprávnená osoba z vnútra právnickej osoby musela dať na protiprávne konanie konajúcej osoby minimálne súhlas. Úmyselne. A konanie umožňujúcej osoby alebo inej osoby z vnútra právnickej osoby by potom spočívalo v poskytnutí protiprávnych faktických (nie právnych) oprávnení (respektíve inštrukcii) konajúcej osobe. A pokiaľ neprišlo ani len k takémuto súhlasu a oprávnenia zverené konajúcej osobe právnickou osobou boli v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, potom konajúca osoba nemohla spáchať trestný čin, keď konala v rámci týchto oprávnení. Zamotaný legislatívny problém znefunkčňujúci dané ustanovenie. Legislatívci týmto ustanovením chceli zrejme povedať niečo iné a to: „Trestný čin v prospech právnickej osoby uvedený v § 4 je spáchaný právnickou osobou aj vtedy, ak osoba uvedená v odseku 1 a) nedostatočným dohľadom alebo kontrolou, ktoré boli jej povinnosťou, hoci z nedbanlivosti umožnila spáchať trestný čin osobou, ktorá v dôsledku nedostatočnej kontroly alebo dohľadu mohla prekročiť a prekročila svoje oprávnenia, ktoré jej boli zverené právnickou osobou, alebo b) na spáchanie trestného činu použila zamestnanca alebo iného člena právnickej osoby, alebo, c) na spáchanie trestného činu použila inú právnickú alebo fyzickú osobu.“ V návrhu TZ aj v návrhu zákona o TZPO sa v priam likvidačnom variante objavil peňažný trest. Pritom nejde o výšku hornej hranice trestnej sadzby, tá môže byť v konkrétnom prípade vzhľadom na veľkosť, majetkové 167 Eduard Burda, Lucia Kurilovská b) TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN pomery a vplyv právnickej osoby odôvodnená aj v značnej výške ako bolo pol miliardy slovenských korún (16 596 959,4 Eur.). Problematická je práve dolná hranica trestných sadzieb peňažného trestu, ktorá by bola v aplikácii na konkrétne prípady často drakonická. Trestné sadzby peňažného trestu ustanovuje § 10 ods. 1 a 2 návrhu zákona o TZPO (a podobne aj § 126 návrhu TZ) nasledovne: „1) Právnickej osobe môže súd uložiť peňažný trest za trestný čin, na ktorý Trestný zákon ustanovuje hornú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody a) do 3 rokov od 50 000 Sk do 10 000 000 Sk, b) do 5 rokov od 500 000 Sk do 50 000 000 Sk, c) do 10 rokov od 10 000 000 Sk do 100 000 000 Sk, d) do 15 rokov od 20 000 000 Sk do 200 000 000 Sk, nad 15 rokov od 30 000 000 Sk do 500 000 000 Sk. 2) Ak právnická osoba opätovne spácha trestný čin, ak už bola pre taký alebo iný závažnejší trestný čin v posledných troch rokoch potrestaná, zvyšujú sa dolné hranice a horné hranice sadzieb uvedených v odseku 1 o jednu tretinu.“ Pre niektoré právnické osoby je totiž, najmä ak sú vo finančných problémoch, likvidačný aj peňažný trest v hodnote 500 000 Sk (16 596, 95 Eur.), ktorý je minimálnou sadzbou pri trestných činoch, pri ktorých je v TZ trestná sadzba trestu odňatia slobody nad 3 roky do 5 rokov. Navyše, ak si uvedomíme, že horná hranica trestu odňatia slobody od 5 rokov do 10 rokov je pri mnohých základných skutkových podstatách trestných činov, ktoré sa môžu v konkrétnom prípade prejaviť ako fakticky nie až také nebezpečné trestné činy, ba dokonca relatívne bagateľné trestné činy (napr. trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 TZ sa môže prejaviť aj tak, že pár chlapov združených do malej spol. s. r. o. zaoberajúcej sa poľnohospodárstvom predá pár dávok marihuany, ktorú predtým dopestovali v rámci činnosti právnickej osoby), minimálna trestná sadzba peňažného trestu pre právnickú osobu 10 000 000 Sk (331 939,2 Eur.) je doslova šialená. K tomu si pripočítajme ďalšiu veľkú chybu, ktorou je absencia inštitútu mimoriadneho zníženia peňažného trestu ako v návrhu TZ, tak v návrhu zákona o TZPO (mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 TZ v tomto prípade nemôžeme použiť, pretože z jeho povahy vyplýva, že sa vzťahuje najmä na trest odňatia slobody a hlavne vyslovene určuje, že ide o zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom, teda Trestným zákonom; k použitiu inštitútu analógie s Trestným zákonom v prospech 168 Nedostatky v doterajších legislatívnych návrhoch trestnej zodpovednosti právnických osôb 1) Predkladané legislatívne riešenie by sa tak čiastočne dostalo do príkreho rozporu s § 7 písm. a) návrhu zákona o TZPO o zásadách ukladania trestov a ochranných opatrení (v návrhu TZ tieto zásady absentovali): „Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery a pri ukladaní ochranných opatrení súd prihliada tiež a) k tomu aby postihovali iba právnickú osobu tak, aby bol zabezpečený ich čo najmenší vplyv na zamestnancov a veriteľov právnickej osoby a na iné tretie osoby...“ Tieto dve chyby peňažného trestu prejavujúce sa v nezohľadnení reálnej situácie právnickej osoby a následnej neprimeranej prísnosti navrhujeme odstrániť vytvorením inštitútu mimoriadneho zníženia peňažného trestu uloženého právnickej osobe: „Ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo majetkové pomery právnickej osoby má za to, že by použitie trestnej sadzby peňažného trestu ustanovenej v § 10 ods. 1 alebo 2 bolo neprimerane prísne, alebo by sa uložením peňažného trestu v sadzbe ustanovenej v § 10 ods. 1 alebo 2 zmarilo alebo podstatne sťažilo uspokojenie veriteľa právnickej osoby alebo by sa neprimerane zhoršilo postavenie zamestnancov právnickej osoby, možno právnickej osobe uložiť trest pod dolnú hranicu peňažného trestu ustanoveného v § 10 ods. 1 alebo 2.“ Vzhľadom k tomu, že návrh zákona o TZPO neobsahoval povinnosť súdov uložiť právnickej osobe peňažný trest, uvedeným návrhom inštitútu mimoriadneho zníženia peňažného trestu uloženého právnickej osobe sa nijako nezvyšuje priestor pre korupciu v súdnictve. A tento inštitút navyše plne rešpektuje vyššie citovanú základnú zásadu ukladania trestov a ochranných opatrení právnickej osobe podľa § 7 písm. a) návrhu zákona o TZPO. Pri peňažnom treste i pri treste prepadnutia majetku sú v návrhu zákona o TZPO (nie však v návrhu TZ) vhodne zakomponované ustanovenia, podľa 17) A to aj napriek § 56 ods. 3 TZ umožňujúcemu platiť peňažný trest v splátkach, ako aj § 57 ods. 1 TZ, ktorý znie: „Pri ukladaní peňažného trestu súd prihliadne na osobné a majetkové pomery páchateľa. Peňažný trest neuloží, ak je zrejmé, že je nevymožiteľný,“ ktoré by sa vzťahovali aj na peňažný trest uložený právnickej osobe a to vzhľadom na § 33 ods. 1 návrhu zákona o TZPO: „Ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona a primerane ustanovenia Trestného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje.“ 169 Eduard Burda, Lucia Kurilovská páchateľa sme v praxi skeptickí, navyše takto dôležitá vec by sa mala riešiť zákonom, nie analógiou). Je síce pravda, že súdy by neboli povinné uložiť peňažný trest, na druhej strane je ale veľká pravdepodobnosť, že v praxi by sa najčastejšie vyskytoval pri trestnej zodpovednosti právnických osôb práve peňažný trest. A v prípadoch, v ktorých by ho bolo vhodné použiť, ale v miernejšej forme, než ustanovujú brutálne dolné hranice trestnej sadzby by boli súdy postavené pred rozhodnutie: buď nepoužijem účinnú sankciu alebo de facto spôsobím krach právnickej osoby.17) TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN ktorých môžu byť veritelia právnickej osoby uspokojení z peňažného trestu alebo prepadnutého majetku, ak bol na právnickú osobu vyhlásený konkurz – pri treste prepadnutia majetku musí byť konkurz dôsledkom uloženého trestu prepadnutia majetku – (§ 7 ods. 3 a § 12 ods. 5 návrhu zákona o TZPO). Zastávame názor, že obmedzenie možnosti uspokojenia veriteľov právnickej osoby z peňažného trestu alebo majetku prepadnutého uložením trestu prepadnutia majetku iba v prípade konkurzu právnickej osoby zbytočne obmedzuje práva veriteľov, na ochranu ktorých tiež slúži zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb. Preto navrhujeme, aby mohli byť veritelia z týchto trestov uspokojení vždy, ak si to vyžadujú majetkové pomery potrestanej právnickej osoby a aby mohli byť uspokojení z trestu prepadnutia majetku aj v prípade, že konkurz na právnickú osobu bol vyhlásený z iného dôvodu ako je uloženie trestu prepadnutia majetku. Nepochopenie prepojenia medzi trestným právom a inými právnymi odvetviami, najmä obchodným právom viedlo k deformácii trestu zákazu činnosti podľa § 13 ods. 1 návrhu zákona o TZPO (a obdobne § 128 ods. 1 návrhu TZ): „Zákaz vymedzenej činnosti znamená trvalý alebo prechodný zákaz vykonávať jeden alebo viac predmetov podnikania alebo činnosti, na ktoré treba osobitné povolenie, alebo ktorých podmienky upravuje osobitný predpis.“ Legislatívci si zrejme v toto prípade neuvedomili, že pojem „osobitný predpis“ znamená každý všeobecne záväzný právny predpis iný ako zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb (prípadne Trestný zákon), teda napríklad aj živnostenský zákon (zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov), ktorý určuje aspoň základné (všeobecné) podmienky pre výkon akejkoľvek živnosti vrátane voľnej živnosti (§ 6 zákona o živnostenskom podnikaní). Súd by tak mohol právnickej osobe zakázať vykonávať v podstate akúkoľvek živnosť a činnosť v rámci nej, aj takú malichernosť, akou je napríklad podomový predaj papúč. A toto zrejme legislatívci dosiahnuť nechceli. Chceli zrejme zakotviť zákaz sofistikovanejších činností, na výkon ktorých treba splniť osobitné podmienky, akou je napríklad prevádzkovanie farmaceutických zariadení. Preto navrhujeme takéto znenie trestu zákazu činnosti: „Zákaz vymedzenej činnosti znamená trvalý alebo prechodný zákaz vykonávať jeden alebo viac predmetov podnikania alebo činnosti, na ktoré treba podľa všeobecne záväzného právneho predpisu osobitné povolenie, alebo splnenie osobitných podmienok.“ Za osobitné podmienky by sa potom nepovažovali podmienky vo všeobecne záväznom právnom predpise výslovne označené ako všeobecné. Tento problém jednoznačne potvrdzuje predpoklad, že trestnú zodpovednosť právnických osôb nie sú schopní pripraviť trestní právnici sami, 170 Nedostatky v doterajších legislatívnych návrhoch trestnej zodpovednosti právnických osôb 1) Mierne úsmevným je vylúčenie ochranného opatrenia súdny dohľad nad činnosťou právnickej osoby (§ 16 návrhu zákona o TZPO, § 130 návrhu TZ) vo vzťahu k politickej strane alebo hnutiu, cirkvám a náboženským spoločnostiam (§ 9 ods. 3 písm. a) návrhu zákona o TZPO, podobne § 125 ods. 2 písm. a) návrhu TZ). Zvlášť keď si uvedomíme, že súdny dohľad spočíva v kontrole, prípadne súdom určených opatreniach potrebných na nápravu. Možno bola dôvodom takéhoto návrhu právnej úpravy obava z prenesenia politického boja na ihrisko súdov, ktoré by mohli byť takto zneužívané na zásahy do politického zápasu, možno obava politikov, aby im „nebolo vidieť cez rameno“ a možno iba obyčajná snaha o spriechodnenie trestnej zodpovednosti právnických osôb cez NR SR. Každopádne, ak je raz politická strana alebo hnutie usvedčená právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, že spáchala trestný čin, je plne namieste, aby bola kontrolovaná spoločnosťou, ktorú má ambíciu viesť (dokonca viac ako ktorákoľvek iná právnická osoba) a aby jej bolo „vidieť cez rameno“, na čo je nezávislý súd ako stvorený. Aj keď... politici o nezávislosti súdov asi vedia svoje. Isté rezervy inštitútu súdneho dohľadu nad činnosťou právnickej osoby možno vidieť v tom, že tento dohľad vykonáva probačný alebo mediačný úradník alebo súdom určený splnomocnenec, ktorý vo vymedzenom rozsahu kontroluje tú časť jej činnosti, v súvislosti s výkonom ktorej bol trestný čin spáchaný. A to je tak asi všetko, čo nám zákon hovorí o odbornosti dohliadajúcej osoby a o jej schopnosti kvalifikovane vykonávať dohľad. Teoreticky sa tak môže stať, že sa dohliadajúcou osobou môže stať niekto, kto na dohliadanie na činnosti spojené s odborne náročnými trestnými činmi (ktoré by boli pri trestných činoch právnických osôb skôr pravidlom ako výnimkou) nemá zodpovedajúcu kvalifikáciu a teda celá jeho činnosť je minimálne neefektívna, ak nie rovno smiešna (čo napríklad zmôže mediačný a probačný úradník, inak kvalifikovaný psychológ pri dohliadaní na správne vedenie účtovníctva alebo na ekologickú likvidáciu odpadových vôd). Preto by bolo potrebné ustanoviť podrobné pravidlá na ustanovovanie dohliadajúcich osôb vzhľadom na ich kvalifikáciu a to opäť v spolupráci so širokým spektrom iných právnych odvetví i mimoprávnych vedných oblastí. Za absolútne minimálny štandard považujeme takéto zákonné vyjadrenie predmetnej požiadavky: „Súdny dohľad nad činnosťou právnickej osoby vykonáva probačný a mediačný úradník alebo súdom určený splnomocnenec, ktorý vo vymedzenom rozsahu kontroluje tú časť činnosti právnickej osoby,, v súvislosti s výkonom ktorej bol trestný čin 171 Eduard Burda, Lucia Kurilovská bez kooperácie s odborníkmi na obchodné, občianske, pracovné, správne, finančné, ústavné a medzinárodné právo, ale i odborníkmi z mimoprávnych vedných oblastí, najmä ekonomických (napr. účtovníctvo) a environmentalistických. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN spáchaný, a ktorý má na výkon takejto kontroly zodpovedajúcu odbornú kvalifikáciu. Ak si výkon kontroly vyžaduje odbornú kvalifikáciu z viacerých odborov, súd môže na výkon dohľadu určiť viacero probačných a mediačných úradníkov alebo splnomocnencov, ktorí sa odborne dopĺňajú pri výkone dohľadu.“ Z procesných ustanovení návrhu zákona o TZPO by mohlo v praxi najväčšie problémy spôsobovať ustanovenie § 23 ods. 4: „Zástupcom právnickej osoby nemôže byť fyzická osoba, ktorá už bola do konania pribratá ako znalec, tlmočník alebo prekladateľ, alebo ktorá je v tej istej veci obvineným, alebo ktorá bola svedkom prejednávaného skutku, okrem prípadu, že ide o jediného člena orgánov právnickej osoby alebo o jedinú fyzickú osobu ktorá tvorí právnickú osobu.“ Zástupcu právnickej osoby za štandardných okolností určuje štatutárny orgán právnickej osoby. Pritom zástupca právnickej osoby plní funkciu určitého hovorcu v podstate s procesnými právami a povinnosťami obvineného. Nesúhlasíme najmä s tým, že zástupcom nemôže byť osoba, ktorá bola svedkom prejednávaného skutku (okrem prípadu, že ide o jediného člena orgánov právnickej osoby alebo o jedinú fyzickú osobu, ktorá tvorí právnickú osobu). Aj pokiaľ ide o trestnú zodpovednosť fyzických osôb, obvineným býva zväčša osoba, ktorá sa dopustila skutku (teda pokiaľ trestné konanie funguje tak ako má a nie sú vznesené intuitívne, nepremyslené uznesenia o vznesení obvinenia) a teda o ňom empiricky vie dosť (samozrejme aj právnická osoba môže mať okrem zástupcu aj obhajcu). Prečo takéto právo upierať právnickej osobe a jej zástupcovi? Navyše, každá fyzická osoba z vnútra právnickej osoby (aj keď zástupca nemusí byť z vnútra právnickej osoby) môže byť minimálne teoreticky predvolaná ako svedok. Uvedené zákonné ustanovenie nerieši prípad, čo sa stane, keď sa orgány činné v trestnom konaní alebo súd rozhodnú, že za svedka bude predvolaný zástupca. Je to vôbec možné? A ak áno, prestane následne byť zástupcom? Sme presvedčení, že ak raz bola osoba ustanovená za zástupcu právnickej osoby, nemôže byť nútená vystupovať v pozícii svedka, pretože v opačnom prípade by bol obídený zmysel zákona, konkrétne ustanovenia druhej vety § 121 ods. 1 Trestného poriadku: „K výpovedi ani priznaniu k nemôže byť obvinený nijakým nezákonným spôsobom donucovaný a pri výsluchu treba rešpektovať jeho osobnosť.“ Prvá veta § 23 ods. 6 návrhu zákona o TZPO totiž stanovuje: „Ustanovenia Trestného poriadku o výsluchu obvineného sa použijú vo vzťahu k zástupcovi právnickej osoby primerane.“ Ak by bol teda zástupca právnickej osoby nútený k výsluchu tak, že by ho ustanovili za svedka, išlo by o porušenie základného práva na obhajobu. Pre väčšiu istotu by bolo vhodné doplniť ustanovenie: „Zástupca právnickej osoby nemôže v trestnom konaní pôsobiť v pozícii svedka, ani nemôže byť nútený vzdať sa pozície zástupcu právnickej osoby, aby mohol pôsobiť v pozícii svedka, ani nemôže byť uznaný za nespôsobilého 172 Nedostatky v doterajších legislatívnych návrhoch trestnej zodpovednosti právnických osôb 1) Do istej miery rozumieme, že orgány činné v trestnom konaní a súdy nechcú prísť o svedkov z vnútra právnickej osoby, ktorí môžu o veci poskytnúť najzasvätenejšie informácie. Na druhej strane aj v trestnom konaní proti fyzickej osobe sú orgány činné v trestnom konaní a súdy „ochudobnené“ o jedného faktického svedka, o ktorom je predpoklad, že môže vedieť o veci najviac. Totiž o samotného obvineného. Ako sme uviedli vyššie, nepravá trestná zodpovednosť právnických osôb je minimálne v tej podobe, ako bola pripravovaná Ministerstvom spravodlivosti SR v napokon NR SR nepredloženej novele Trestného zákona nevhodným riešením, ktoré by svojou strohosťou buď poviedlo k zneužívaniu tohto inštitútu, alebo naopak k alibistickému opomínaniu tohto inštitútu. Prípadne k bizarne vyváženej kombinácii oboch uvedených prístupov vzhľadom na konkrétne prípady, či dokonca konkrétne subjekty trestného konania, podľa toho, ako sa to práve hodí. Naopak, sme presvedčení, že zavedenie (pravej) trestnej zodpovednosti právnických osôb na Slovensku je vzhľadom na celkovú globálnu situáciu právno-historickou nevyhnutnosťou. Teda otázkou času. Je len na nás, či sa na takýto krok náležite pripravíme kvalitne premyslenou právnou úpravou zohľadňujúcou väzby medzi jednotlivými právnymi odvetviami i celkové spoločenské podmienky a poznatky mimoprávnych vied. Ostáva zodpovedať otázku z úvodu, či nás doterajšie neúspešné návrhy na zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb z vecného hľadiska oprávňujú k optimizmu. Na jednej strane musíme konštatovať, že Slovenská republika urobila v tejto otázke značné pokroky najmä zo systematického hľadiska. Ako však vyplýva z nami prezentovaných nedostatkov konkrétneho legislatívneho znenia doterajších návrhov trestnej zodpovednosti právnických osôb na Slovensku, takýchto nedostatkov, ktoré by mohli znefunkčniť alebo aspoň podstatne sťažiť riadnu realizáciu trestnej zodpovednosti právnických osôb je pomerne dosť, a to sme poukázali iba na tie najvypuklejšie. Aby sme zároveň pôsobili konštruktívne, navrhli sme aj možné varianty ich riešenia. Aj z našich poznatkov ale vyplýva, že nás čaká ešte stredne dlhá cesta, na ktorej bude treba trestnú 173 Eduard Burda, Lucia Kurilovská vykonávať pozíciu zástupcu právnickej osoby len preto, aby mohol pôsobiť v pozícii svedka. To neplatí, ak právnická osoba zmení svojho zástupcu, pričom existuje dôvodné podozrenie, že osoba, ktorá má byť novým zástupcom právnickej osoby, bola do tejto pozície vybratá preto, aby sa vyhla povinnosti svedčiť.“ TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN zodpovednosť právnických osôb pripraviť v nevyhnutnej kooperácii s odborníkmi na obchodné, občianske, pracovné, správne, finančné, ústavné a medzinárodné právo, ale i s odborníkmi z mimoprávnych vedných oblastí, najmä ekonomických (napr. účtovníctvo) a environmentalistických. Nie je nám známe, že by sa pri ktoromkoľvek z doterajších návrhov zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb vypracovala naozaj komplexná analýza krokov, ktoré bude potrebné vykonať v celom právnom poriadku s väzbami na mimoprávne súvisiace oblasti, aby trestná zodpovednosť právnických osôb bola spôsobilá na Slovensku fungovať optimálne. Prečo? Čentéš, J. – Palkovič, J. – Štoffová, Z.: Trestná zodpovednosť právnických osôb. Justičná revue, r. 53, č. 4, 2001. Čunderlík, Ľ.: Aktuálne otázky normotvorby v oblasti finančného trhu a jeho regulácie. In: Sborník příspěvků z konference Olomoucké debaty mladých právniků 2008 pořádané ve dnech 8. až 10. září 2008 Právnickou fakultou Univerzity Palackého v Olomouci pod záštitou děkanky PF UK prof. JUDr. Milany Hrušákové, CSc. Olomouc: Iuridicum Olomoucense o. p. s., 2008. Fryšták, M.: Trestní odpovědnost právnických osob jako jeden z možných nástrojů boje s hospodářskou kriminalitou. . In: Dny práva – 2008 – Days of Law. Sborník z 2. ročníku mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy Univerzity v Brně. Brno: Masarykova Univerzita, 2008. Jelínek, J.: Trestní odpovědnost právnických osob. Praha: Linde, 2007. Klátik, J.: Trestná zodpovednosť podnikateľov. In: Obchodné právo. Ružomberok: Epos, r. 7, č. 7 – 8. Kocina, J.: Trestní odpovědnost právnických osob a práva třetích osob. In: Dny práva – 2008 – Days of Law. Sborník z 2. ročníku mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy Univerzity v Brně. Brno: Masarykova Univerzita, 2008. Kolesár, J. – Kucek., A.: Korupcia ako jedna z prekážok fungovania trhovej ekonomiky. In.: Sborník příspěvků s mezinárodní konference Nové jevy v hospodářské a finanční kriminalitě – vnitrostátní a evropské aspekty, pořádané Katedrou trestního práva Právnické fakulty Masarykovy Univerzity v Brně dne 14. 2. 2008 v Brně. Brno: Masarykova Univerzita v Brně, 2008. 174 Nedostatky v doterajších legislatívnych návrhoch trestnej zodpovednosti právnických osôb 1) Kratochvíl, V.: Zákaz dvojího potrestání na pomezí trestní odpovědnosti právnických a fyzických osob (evropské, rakouské a české pohledy). In.: Dny práva – 2008 – Days of Law. Sborník z 2. ročníku mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy Univerzity v Brně. Brno: Masarykova Univerzita, 2008. Kuchta, J.: Trestní řízení proti právnickým osobám z pohledu některých zásad trestního práva procesního. Dny práva – 2008 – Days of Law. Sborník z 2. ročníku mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy Univerzity v Brně. Brno: Masarykova Univerzita, 2008. Puchalla, M.: Trestná zodpovednosť konateľa, alebo – čo mal nový trestný zákon vyriešiť, no nevyriešil. Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2007: Zborník z medzinárodnej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov konanej v dňoch 16. – 18. 4. 2007 v priestoroch ÚZ NR SR Častá – Papiernička organizovanej Právnickou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave pod záštitou dekana PraF UK v Bratislave doc. JUDr. Mariána Vrabka, CSc. – 1. vyd. – Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2007. Rabinská, I.: Několik poznámek k zamítnutému vládnímu návrhu zákona o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim. Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2007: Zborník z medzinárodnej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov konanej v dňoch 16. – 18. 4. 2007 v priestoroch ÚZ NR SR Častá – Papiernička organizovanej Právnickou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave pod záštitou dekana PraF UK v Bratislave doc. JUDr. Mariána Vrabka, CSc. – 1. vyd. – Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2007. Šámal, P.: K otázce přičitatelnosti trestného činu právnické osobě. In: Dny práva – 2008 – Days of Law. Sborník z 2. ročníku mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy Univerzity v Brně. Brno: Masarykova Univerzita, 2008. Šimovček, I. – Jalč, A.: Procesné práva právnických osôb v trestnom konaní. In: Dny práva – 2008 – Days of Law. Sborník z 2. ročníku mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy Univerzity v Brně. Brno: Masarykova Univerzita, 2008. 175 Eduard Burda, Lucia Kurilovská Kotrecová, A. – Kačáni, M. – Kordík, M.: Trestná zodpovednosť právnických osôb, argumenty pre a proti In.: Sborník příspěvků s mezinárodní konference Nové jevy v hospodářské a finanční kriminalitě – vnitrostátní a evropské aspekty, pořádané Katedrou trestního práva Právnické fakulty Masarykovy Univerzity v Brně dne 14. 2. 2008 v Brně. Brno: Masarykova Univerzita v Brně, 2008. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Trylč, M.: Právnické osoby v návrhu novely Trestného zákona. In: Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2008: Zborník z medzinárodnej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov konanej v dňoch 3. – 5. 4. 2008 v priestoroch ÚZ NR SR Častá – Papiernička organizovanej Právnickou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave pod záštitou dekana PraF UK v Bratislave doc. JUDr. Mariána Vrabka, CSc. – 1. vyd. – Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2008. Záhora, J.: Trestná zodpovednosť právnických osôb. In: Rekodifikácia trestného práva. Zborník z celoštátnej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 17. mája 2004. Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave, 2004. JUDr. Eduard Burda, PhD., JUDr. Lucia Kurilovská, PhD., Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave Rechtswissenschaftliche Fakultät der Comenius Universität in Bratislava 176 K problematike zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb do našich trestných kódexov | Pavel Baláž K PROBLEMATIKE ZAVEDENIA TRESTNEJ ZODPOVEDNOSTI PRÁVNICKÝCH OSÔB DO NAŠICH TRESTNÝCH KÓDEXOV Abstrakt: Autor na základe našej a zahraničnej literatúry, medzinárodných záväzkov a odporúčaní analyzuje dôvody pre a proti zavedeniu trestnej zodpovednosti právnických osôb do našich trestných kódexov. Na základe neúspešného legislatívneho procesu zavedenia tohto inštitútu do Trestného zákona č. 300 (2005 Z. z.) poukazuje na niektoré chyby a nedostatky, pre ktoré nedošlo k jeho uzákoneniu. Kľúčové slová: Trestná zodpovednosť fyzických osôb, pojem právnická osoba, trestná zodpovednosť právnických osôb, inštitút konania za iného, štatutárny zástupca právnickej osoby, predstavenstvo právnickej osoby. Abstract: On the base of Slovak and foreign literature, international obligations and recommendations, the author analyses reasons for and against the introduction of criminal liability of legal persons into our criminal codes. Under consideration of unsuccessful attempts of introduction of criminal liability of legal persons into the Criminal code No 300/2005 Coll., he shows some mistakes and defects that were the reason for disapproving the proposals. 177 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Key words: criminal liability of natural persons, concept of legal person, criminal liability of legal entities, acting for another one, statutory representative of legal entity, board of directors Naše trestné právo vychádza zo zásady individuálnej subjektívnej trestnej zodpovednosti. Trestnou zodpovednosťou v zmysle tejto zásady rozumieme trestnoprávnymi normami upravený vzťah medzi štátom a páchateľom trestného činu, ktoré sú povinné navzájom dodržiavať pravidlá ustanovené trestnými zákonmi. Subjektom trestnoprávneho vzťahu je trestne zodpovedný páchateľ voči ktorému štát uplatňuje štátne donútenie. Trestná zodpovednosť sa realizuje procesnou činnosťou justičných orgánov. Naše trestné právo, ktoré je založené na individuálnej trestnej zodpovednosti, nepripúšťa trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb ako je to u iných právnych zodpovedností, napríklad v občianskom, obchodnom, správnom práve. V najvšeobecnejšom význame sa za právnickú osobu vymedzuje organizácia osôb alebo majetku, ktorá sa vytvára na určitý účel a ktorej objektívne právo priznáva právnu subjektivitu.1) Podľa nášho Trestného zákona je koncepcia trestnej zodpovednosti fyzickej osoby v protiklade k trestnej zodpovednosti právnických osôb. Socialistické trestné právo zodpovednosť právnických osôb pokladalo za inštitút feudálneho a buržoázneho práva.2) K argumentom pre a proti zavedeniu trestnej zodpovednosti právnických osôb do trestných kódexov jednotlivých európskych krajín sa doposiaľ vyjadril celý rad našich a zahraničných autorov.3) Dôvodmi pre a proti zavedeniu trestnej zodpovednosti právnických osôb sa v staršej literatúre zaoberali Solňař, Finger, Bouzata a ďalší. Finger na podklade francúzskej klasickej literatúry v citovanom diele č. 2 uviedol: l právnické osoby nemajú vlastnú vôľu, bez vôle neni viny, bez viny neni trestnej zodpovednosti l právnické osoby existujú a sú spôsobilé, len pokiaľ to je nevyhnutné, aby plnili svoje poslanie, k čomu nepatrí páchanie deliktov, preto nie sú spôsobilé trestné činy páchať 1) Lazar, J.a kol.: Základy občianskeho hmotného práva 1, JURA EDITION Bratislava 2004, s. 135 2) Pozri Solnar, V.: Základy trestní odpovědnosti, Akademia Praha 1972, s. 97 3) Pozri Jelinek, J.: Trestná odpovědnosť právnických osob, Linde Praha 2007, s. 215 - 217 178 K problematike zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb do našich trestných kódexov l l pripustiť takú zodpovednosť by bolo v rozpore so zásadou personality trestov; trest by zasiahol všetkých členov právnickej osoby, medzi ktorými môžu byť aj osoby, ktoré nemajú s deliktom nič spoločné trestný systém platného trestného práva je jednostranne zameraný na osoby fyzické nepôsobí dobre, keď vedľa trestne zodpovedných jednotlivcov bude ešte stíhaná právnická osoba Aj keď Finger bol v tom čase dôsledným odporcom trestnej zodpovednosti právnických osôb, predsa na základe názorov iných autorov pripustil, aj keď len v obmedzenej miere, možnosť zavedenia tohto inštitútu, najmä potom, keď Bouzata zniesol protiargumenty na jeho tvrdenia, keď uviedol že: sociológovia tvrdia, že skupiny majú vôľu odlišnú od osôb, ktoré ich l tvoria a právnici ich uznávajú, čoho dôkazom je občiansko-právna zodpovednosť právnických osôb, preto nie je možné pochybovať, že právnické osoby nemajú plnú voľnosť neprávneho konania trest za spáchanie trestného deliktu má priamo postihnúť len právnickú l osobu a nie jej členov, ktorí sa nezúčastnili trestného činu v prospech tejto osoby l ak majetkové sankcie určitým spôsobom postihujú členov právnickej osoby, bude to pre nich podnetom, aby vyvíjali nátlak na rozhodujúcich činiteľov právnickej osoby tak, aby rešpektovali zákony a iné všeobecne právne predpisy l majetkové tresty, ktoré sú väčšieho významu, možno uložiť aj právnickým osobám, ak budú modifikované a špeciálne upravené pre túto kategóriu osôb. l Zo súčasných našich a zahraničných autorov sa k zavedeniu alebo nezavedeniu trestnej zodpovednosti právnických osôb venovalo nemálo autorov.4) Väčšina autorov sa zhoduje, že štatistické údaje a poznatky z justičnej praxe poukazujú čoraz viac na prípady, kedy sa právnické osoby prostredníctvom štatutárnych zástupcov alebo členov predstavenstva dopúšťajú protiprávnych deliktov, ktoré zakladajú určitú právnu a nie trestnú zodpovednosť a ktoré sú neúčinné, nakoľko prostriedky iných právnych odvetví nie sú schopné čeliť tejto kriminalistike. 4) Pozri napríklad Musil, J.: Trestní odpovědnost právnických osob, ano či ne. Trestní právo č. 7-8/2000, s. 2 Jelinek, J.: Trestní odpovědnost právnických osob, Linde Praha 2007, s. 215-217 Čečot, V. Segeš, I.: Trestná zodpovednosť právnických osôb?, Justičná revue 53, 2001, s. 21-24 179 Pavel Baláž l TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Problematikou trestnej zodpovednosti a analýzou vybraných druhou trestných činov, na ktorých sa priamo alebo nepriamo podieľali okrem fyzických osôb aj právnické osoby, sa zaoberali rôzne vedecké inštitúcie, napríklad Inštitút Maxa Planka vo Freiburgu, rôzne medzinárodné a nadnárodné orgány a organizácie, ktorých výsledky a dohovory, jednoznačne odporúčajú zaviesť do trestných kódexov trestnú zodpovednosť právnických osôb, nakoľko doterajšie trestnoprávne nástroje neposkytujú potrebnú spoločensko-právnu ochranu pred niektorými druhmi trestných činov v hospodárskej oblasti životného prostredia, korupcie, drog, obchodu s ľuďmi a terorizmu. Z mnohých medzinárodných dokumentov je treba uviesť najmä odporúčania Rady Európy o sprístupnení trestného práva k ochrane životného prostredia; Európsky dohovor z roku 1997, ktorý v čl. 3, 4 zaväzuje členské štáty Európskej únie zaviesť zodpovednosť právnických osôb za korupciu, podvod, pranie špinavých peňazí; Trestnoprávny dohovor o korupcii prijatý Výborom ministrov Rady Európy v r. 1998 v Štrasburgu, ktorý v čl. 18 zaväzuje členské štáty prijať nevyhnutné opatrenia, aby právnické osoby mohli byť zodpovedné za trestné činy korupcie a pranie špinavých peňazí. Z čl. 19 vyplýva aj požiadavok zabezpečenia účinných trestných sankcií. Významným medzinárodným dokumentom na tomto úseku je aj Dohovor o boji s podplácaním zahraničných verejných činiteľov v medzinárodných obchodných transakciách prijatý OECD 17. 12. 1997, ktorý zaväzuje v čl. 2 zmluvné strany na zavedenie zodpovednosti právnických osôb za túto trestnú činnosť. Obdobne aj § 15 Celosvetového akčného plánu, ktorý sa konal v r. 1994 v Neapole odporúčal zaviesť trestnú zodpovednosť právnických osôb v prípadoch, kde by to prispelo k účinnému potlačeniu organizovaného zločinu. Významné je aj spoločné opatrenie Európskej únie k trestnej zodpovednosti právnických osôb za účasť na trestných činoch, obchodovanie s drogami, ľuďmi, pranie špinavých peňazí, vydieranie a iné závažné násilné trestné činy. Rovnako aj čl. 10 Dohovoru OSN proti národnému organizovanému zločinu, ktorý bol prijatý na Svetovej konferencii OSN v Palerme a ktorý zaviazal zmluvné strany prijať opatrenia na ustanovenie právnej zodpovednosti právnických osôb za účasť členov zločineckej skupiny na závažných organizovaných trestných činoch. Obdobne aj v čl. 5 Medzinárodného dohovoru o potláčaní financovania terorizmu, ktorý bol prijatý na Valnom zhromaždení OSN v r. 1999 tiež zaviazal zúčastnené štáty v rámci opatrení, aby právnická osoba bola právne zodpovedná aj za takúto trestnú činnosť. 180 Na základe uvedených záväzkov a odporúčaní si niektoré európske štáty vo svojich právnych kódexoch legislatívne upravili trestnú a inú právnu zodpovednosť právnických osôb. Sú nimi: Holandsko, Portugalsko, Francúzsko, Anglicko, Fínsko, Belgicko, Slovinsko, Dánsko. Podľa § 51 ods. 1 holandského trestného zákona možno okrem iného postihnúť za vybrané trestné činy ktorúkoľvek verejnú spoločnosť, ak koná vo verejnom živote ako súkromná osoba. Trestnosť fyzických a právnických osôb je navzájom nezávislá; Podľa novely francúzskeho zákona čl. 121/2 možno postihnúť právnickú osobu za niektorý z vybraných trestných činov, ak bol spáchaný orgánom alebo štatutárnym zástupcom právnických osôb v jej prospech. Z kolektívnej trestnej zodpovednosti je vyňatý štát. Trestnosť za predpokladaný trestný čin prichádza do úvahy len vtedy, ak sa ho právnická osoba dopustila pri výkone takej právomoci, ktorá bola delegovaná na inú fyzickú alebo právnickú osobu v prospech takej osoby. Takto upravená trestná zodpovednosť právnických osôb nevylučuje osobnú zodpovednosť fyzickej osoby, ktorá konala v prospech právnickej osoby. Podľa anglickej právnej úpravy sú predovšetkým postihované centrálne riadiace osoby vybavené skutočne rozhodovacou právomocou, a ich podriadení pracovníci, ktorým bola zverená časť právomoci a to len za trestné činy, ktoré predpokladá zákon. Trestnosť fyzickej osoby však nevylučuje potrestanie právnickej osoby, ak jej bola preukázaná účasť na spáchanom čine. Trestná zodpovednosť je obdobne upravená aj v USA. Vychádza sa zo zásady, že ak spoločnosti nesú právnu zodpovednosť za činy svojich zástupcov a zamestnancov, potom protiprávny čin ich štatutárnych orgánov a podriadených, ktorý zákon predpokladá, sa stáva protizákonným činom zamestnávateľa, ak bol spáchaný v jeho prospech, alebo s jeho účasťou. Podrobnejšie k trestnej zodpovednosti právnických osôb a niektorých štátoch pozri: 5) Pojem trestnej zodpovednosti v jednotlivých právnych poriadkoch odkrýva a vyjadruje špecifickým modifikovaným spôsobom vnútorne štrukturovanú podstatu individuálnej právnej zodpovednosti a právnej zodpovednosti právnických osôb. Vzhľadom na závažnosť a nebezpečnosť páchanej kriminality fyzickou alebo právnickou osobou a neefektívnosťou zákonom chráneného záujmu, musí nasledovať zodpovedajúce štátne donútenie. Na základe kriminalizácie trestnej činnosti právnických osôb odporúčaní a záväzkov medzinárodných inštitúcií, bol v rámci rekodifikácie našich trestných kódexov predložený legislatívny zámer, ktorý schválila vláda SR, uznesením č. 385 dňa 31. 5. 2000, ktorý nebol akceptovaný NR SR pri 5) Čečot, V., Segeš, I. Trestná zodpovednosť právnických osôb?, Justičná revue 53, 2001 č. 1., s. 21-24 181 Pavel Baláž K problematike zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb do našich trestných kódexov TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN schvaľovaní Trestného zákona č. 300/2005 Z. z.. Legislatívny návrh na uzákonenie trestnej zodpovednosti právnických osôb možno neprešiel preto, že diferenciácia z hľadiska tohto druhu trestnej zodpovednosti bola zameraná na široký okruh trestných činov a nie len na tie trestné činy, kde individuálna trestná zodpovednosť nestačí na účinnejší boj proti kriminalite právnických osôb. K tomu mohlo dôjsť aj z dôvodu, že navrhovateľ tohto inštitútu vychádzal z rôznych poznatkov a skúseností mnohých štátov, ktoré zosumarizoval do nášho legislatívneho návrhu, čo zákonodarca nerešpektoval. Podľa môjho názoru k uzákoneniu tohto inštitútu v trestnom kódexe nedošlo aj preto, že navrhovaný druh trestnej zodpovednosti nebol riadne odôvodnený v predkladaných návrhoch trestných kódexoch. V českej republike možno z dôvodu aspoň čiastočného plnenia medzinárodných záväzkov, určených na zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb nastal nepatrný posun a to prijatím novely č. 253/1997 Zb., ktorá okrem zodpovednosti fyzickej osoby, ktorá koná za seba, zaviedla tzv. inšitút konania za iného.6) K tomu Kratochvíl uvádza: „Jestliže zákon stanoví, že páchatelem musí být nositelem zvláštní vlastnosti, způsobilosti nebo postavení, postačí, že zvláštní vlastnost, způsobilost, nebo postavení jsou dány u právnické osoby, jejimž jménem pachatel jedná.“7) Uvedená novela nerieši trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb, iba upresňuje trestnú zodpovednosť štatutárneho orgánu alebo inú fyzickú osobu, ktorá koná za právnickú osobu a spácha trestný čin v súvislosti s podnikateľskou činnosťou organizácie. V takýchto prípadoch sa takáto fyzická osoba posudzuje za individuálne subjektívnu trestnú zodpovednosť. K trestnej zodpovednosti právnických osôb musí pristúpiť aj zavinenie. Podľa Čečota a Segeša zavinenie právnickej osoby z hľadiska subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu treba v Trestnom zákone upraviť takto: „Trestný čin je spáchaný právnickou osobou, keď ho spácha jej zástupca alebo iná osoba v jej mene a na jej prospech, ak koná v rozpore so všeobecne záväznými predpismi.“8) V období, keď právnické osoby rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú na jednej strane spoločenský vývoj a však na druhej strane sa zúčastňujú na páchaní určitých druhov trestných činov, treba prijať také legislatívne opatrenia, ktoré by účinnejším spôsobom čelili neustále sa rozvíjajúcej kriminalite právnických osôb. Právnické osoby spravidla konajú prostredníctvom fyzických osôb. To neznamená, že svojím vplyvom nemôžu sa stať spolupáchateľmi alebo 6) Pozri Trestný zákon Českej republiky § 90 ods.2 7) Podrobnejšie pozri: Kratochvíl, V a kol,: Trestní právo hmotné, Obecná část, Masarykova univerzita, Právnická fakulta Brno 2002, s. 42 - 44 8) Čečotka, V., Segeš, I. Trestná zodpovednosť právnických osôb, Justičná revue 53, 2001 č.1, s.25 182 K problematike zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb do našich trestných kódexov V období integrácie európskych štátov vytvárania rôznych spoločenských, ekonomických, právnych a vedeckých štruktúr sa najmä združenie štátov v Európskej únii čoraz viac aj na úseku boja s kriminalitou pokúšajú o rôzne analýzy a normalizáciu právnych systémov, aby mohli na vedeckej úrovni efektívnejšie riešiť rôzne problémy presahujúcich hranice jednotlivých štátov. Jedným z vedeckých ústavov, ktorý sa zaoberá vedeckou analýzou, je aj inštitút Maxa Plancka vo Frainburgu, v ktorom sa združujú právnici a iní odborníci z tejto oblasti a ktorí sa zapájajú do rôznych medzinárodných výskumov na riešenie právnych problémov. V rámci ich činnosti vedci tohto inštitútu venujú zvýšenú pozornosť ochrane životného prostredia, korupcie a iným významným spoločenským hodnotám, ktoré sú prepojené s trestnou zodpovednosťou. Z hľadiska právnych následkov pod vedením Güntera Heineho vykonali analýzu príčin a podmienok ohrozujúce životné prostredie i účinnosť doposiaľ uplatňovaných preventívnych a represívnych aktivít a dospeli k názoru, že na zvýšenie ochrany životného prostredia treba okrem iného zaviesť do trestných kódexov európskych štátov trestnú zodpovednosť právnických osôb, najmä v tých vybraných trestných činoch, kde iné druhy právnej zodpovednosti nepostačujú na dodržiavanie všeobecne záväzných predpisov na jeho ochranu. Ďalším právnym problémom, ktorým sa zaoberal tento inštitút pod vedením Michaela Uberhofela je medzinárodná korupcia a jej eliminácia. Do tohto vedeckého výskumu sa zapojili vedeckí pracovníci takmer zo všetkých štátov Európy, aby zistili príčiny a podmienky tejto trestnej činnosti a efektívnosť právnych nástrojov v boji s touto kriminalitou a navrhli účinnejšie preventívne a represívne niektoré aktivity. Z výsledkov výskumu je zrejmé, že jedným, nielen z represívnych, ale aj preventívnych aktivít je zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb do právnych poriadkov európskych štátov kde k tomu ešte doposiaľ nedošlo. K obdobným záverom došli vedci tohto inštitútu aj pri skúmaní trestnej činnosti spojenej s praním špinavých peňazí, kde v záverečnej správe na základe výsledkov výskumu sa odporúča okrem iného aj zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb vo všetkých európskych štátoch.9) Názory niektorých odporcov, že právnická osoba nemá vedomie a vôľu ani úmysel na spáchanie trestného činu, že nie je schopná samostatne myslieť 9) Podrobnejšie pozri Eser, A.: Beiträge und materialien aus dem Max – Planck Institut für ausländisches und internationales Strafrechts Freiburg, Gesomtverzeichnung 2005, s. 77 183 Pavel Baláž účastníkmi trestnej činnosti, za ktorú by mali niesť trestnú zodpovednosť. Musil k tomu poznamenáva, že ak sú právnické osoby reálne spôsobilé byť samostatne nositeľmi práv a povinnosti, potom musia byť aj spôsobilé konať buď komfortne v súlade s právom, alebo nekomfortne v rozpore s právnymi povinnosťami. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN a konať možno na súčasnú transformáciu našej spoločnosti pokladať za frázy. Ak zákonodarca alebo niektorí odporcovia odmietli trestnosť právnických osôb to neznamená, že by takýto inštitút neprivítala prevažná časť spoločnosti. Trestná zodpovednosť právnických osôb a jej následky môžu na jednej starne nepriamo postihnúť aj nevinné osoby, ktoré nemohli zabrániť protiprávnemu konaniu právnickej osoby, avšak na druhej strane sa aj oni delia o získaný prospech z trestnej činnosti podniku, kde sú zamestnaní. Niektoré delikty, ktoré som uviedol, nemôže naďalej tolerovať naša spoločnosť, napríklad, ekologické ujmy s obzvlášť závažnými následkami na životoch a zdraví, ak iné právne nástroje nie sú schopné naďalej čeliť rozmáhajúcej sa kriminalite. V takýchto prípadoch zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb neruší zásadu individuálnej subjektívnej trestnej zodpovednosti, iba ju vhodným spôsobom doplňuje, aby sa právnická osoba nevyhla účinnejšej trestnej zodpovednosti, ak mala účasť na trestnom čine. Zavedenie trestnej zodpovednosti je veľký zásah do zásady individuálnej subjektívnej trestnej zodpovednosti, ktorá je tradičnou zásadou európskeho kontinentálneho práva, preto zákonné podmienky a predpoklady jej uplatnenia v justičnej praxi treba v spolupráci s európskymi štátmi na jej legalizácii v trestných kódexoch z hľadiska diferenciácie trestných deliktov a klasifikácie subjektov jednoznačne vymedziť a pomenovať. Vzhľadom k neustálemu zvyšovaniu závažných trestných deliktov, ktorých sa dopúšťajú zástupcovia alebo podriadení pracovníci právnických osôb na ich podnet a v ich prospech, žiada sa tiež diferencovať trestnú zodpovednosť subjektov, ktoré sa zúčastňujú na páchaní takých druhov trestných činov, voči ktorým sú doterajšie zákonné prostriedky z hľadiska prevencie i represie málo účinné a neefektívne. Po vstupe Slovenskej republiky do európskych štruktúr sme povinný plniť záväzky a odporúčania medzinárodných a nadnárodných spoločností, preto je dôležité zaviesť do našich trestných kódexov trestnú zodpovednosť právnických osôb v rozsahu, ktorý bude prijateľný pre legislatívu, našu a európsku justičnú prax. Ak sme v období rekodifikácie našich trestných kódexov ustúpili od niekoľkých zásadných princípov európskeho kontinentálneho práva a osvojili sme si mnohé inštitúty z angloamerického práva, nemalo by nám nič brániť k tomu, aby sme v rámci harmonizácie trestného práva v štátoch Európskej únie vyriešili legislatívne problémy trestnej zodpovednosti právnických osôb.10) 10) Porovnaj Jelinek, J.: Trestní odpovědnost právnických osob, Linde Praha 2007, s. 215 - 217 184 K problematike zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb do našich trestných kódexov Pred zavedením tohto druhu trestnej zodpovednosti do našich trestných kódexov bude treba sa zaoberať aj účastenstvom kolektívneho orgánu na páchaní trestného činu, napríklad predstavenstva a možného spolupáchateľstva na spáchaní zákonom vymedzeného trestného deliktu a ďalšími inštitútmi, ktoré súvisia s touto trestnoprávnou zodpovednosťou. Za určitých okolnosti mohla by byť právnická osoba aj nepriamym páchateľom trestného činu, ak by sa uzákonila jej trestná zodpovednosť, najmä v prípadoch ak by použila na spáchanie trestného činu štatutárneho zástupcu alebo inú podriadenú osobu, ktorá pre skutkový omyl nemohla porozumieť významu svojho konania alebo ak by zneužila osobu, ktorá nekoná vo svojom úmysle, alebo zo svojej pohnútky pre jej účel. To znamená, že bude treba posúdiť, ktoré základy trestnej zodpovednosti ku ktorému druhu zodpovednosti budú spoločné a ktoré budú osobitné len k určitému druhu. Prof. JUDr. Pavel Baláž, CSC. Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave Rechtswissenschaftliche Fakultät der Universität Trnava 185 Pavel Baláž Na trestnú zodpovednosť právnických osôb by mal byť vymedzený len úzky okruh trestných činov, za ktoré by bolo možné právnickej osobe uložiť zákonom ustanovené trestné sankcie za spáchanie protiprávneho činu alebo účasť na trestnom čine. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN | ÚSKALIA TRESTNEJ ZODPOVEDNOSTI PRÁVNICKÝCH OSÔB Abstrakt: Autorka sa vo svojom príspevku zaoberá komplikovaným problémom, a to trestnou zodpovednosťou právnických osôb. Vychádza z vývoja riešenia tohto problému. Poukazuje na návrhy trestnej zodpovednosti právnických osôb v Slovenskej republike, ktoré neboli prijaté. Uvádza niektoré prípady zahraničnej právnej úpravy riešiace tento problém. Poukazuje na prekážky, ktoré stoja v ceste prijatiu takejto úpravy, a na druhej strane dôvody na jej zavedenie. Kľúčové slová: trestná zodpovednosť právnických osôb, organizačná vina, identifikačná teória, rekodifikácia, správne právo, správne delikty, občianske právo, obchodné právo Abstract: Author deals in her article with the complicated problem as Corporate Criminal Liability. She goes out from successive development of the problem’s solution. She points out the Corporate Criminal Responsibility suggestions, which were not approved in the Slovak Republic. She mentions a few examples of foreign legal regulations solving the problem in question. She points out on the one hand the barriers which obstruct this regulation and on the other hand arguments for its implementation. 186 Úskalia trestnej zodpovednosti právnických osôb Key words: Corporate Criminal Liability, Culpa Organisation, Identification Ak by sme načreli do minulosti, zistili by sme, že už na Medzinárodnom zjazde pre trestné právo v Bukurešti bol v roku 1929 široko diskutovaný problém trestnej zodpovednosti právnických osôb, kde jeho stúpenci chceli podporiť tézu trestnej zodpovednosti štátov z hľadiska medzinárodného práva trestného.1) Aj v západnej Európe sa v druhej polovici XX. storočia začali presadzovať prístupy k zodpovednosti právnických osôb za konania, ktoré boli u fyzických osôb považované za trestné činy. Išlo o kolektívnu zodpovednosť, v literatúre často označovanú ako trestná zodpovednosť právnických osôb.2) Myšlienka trestnej zodpovednosti právnických osôb sa postupne presadila vo viacerých krajinách kontinentálnej Európy. Anglické trestné právo pozná trestnú zodpovednosť právnických osôb už od polovice minulého storočia, pričom ich trestná zodpovednosť je všeobecne uznávaná aj v USA. V anglosaskej právnej oblasti sa k teoretickému odôvodneniu zavinenia právnických osôb v zmysle trestného práva využíva tzv. identifikačná teória. Podľa nej, určitých nositeľov rozhodnutí v rámci právnickej osoby, možno z právneho pohľadu považovať za identických s touto právnickou osobou. Právnická osoba potom zodpovedá za protiprávne konanie svojich pracovníkov, pokiaľ toto konanie patrí do rámca jej pôsobnosti.3) Problematika trestnej zodpovednosti právnických osôb je široko diskutovaná aj v ďalších krajinách, ktoré doposiaľ nezaviedli do svojich právnych poriadkov trestnú zodpovednosť právnických osôb. Existuje mnoho medzinárodných vedeckých iniciatív prihovárajúcich sa za takéto riešenie. Nemenej významnou skutočnosťou je, že v uplynulom období bolo prijatých niekoľko medzinárodných dokumentov týkajúcich sa zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb. Niektoré z nich majú síce iba odporúčajúci charakter a nie sú preto pre Slovenskú republiku záväzné. V Nemecku napríklad potrebu zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb odôvodňujú tým, že právnická osoba je schopná konať aj 1) Solnař, V.: Základy trestní odpovědnosti. Academia Praha 1972. s. 197 Solnař, V., Fenyk, J., Císařová, D.: Základy trestní odpovědnosti (podstatně přepracované a doplněné vydání). Orac Praha 2003. s. 259. ISBN 80-86199-74-6 2) Solnař, V., Fenyk, J., Císařová, D.: Základy trestní odpovědnosti (podstatně přepracované a doplněné vydání). Orac Praha 2003. s. 259. ISBN 80-86199-74-6 3) Dôvodová správa k Trestnému zákonu vychádzajúca z uznesenia vlády SR č. 385 z 31. V. 2000. Osobitná časť. K V. hlave. s. 28 187 Darina Mašľanyová Theory, Recodification, Administrative Law, Administrative Misdemeanor, Civil Law, Commercial Law TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN v prenesenom zmysle. Ide o tzv. odvodenú schopnosť konať, nakoľko za firmu koná jej zástupca. Z toho sa vyvodzuje záver, že ak je právnická osoba schopná konať, môže pritom porušiť svoje povinnosti, za čo musí niesť zodpovednosť. Je teda schopná viny, pričom však nejde o vinu v bežnom ponímaní, ale o tzv. organizačnú vinu, ktorá nemá žiadny psychologický obsah. Podľa nemeckých teoretikov subjektívnu stránku trestného činu právnickej osoby tvorí tzv. „vina vedenia podniku”, ktorej obsahom je chybný výkon tzv. rizikového manažmentu, t. j. chybné zvládnutie zvyšného rizika vyplývajúceho z činnosti podniku, ktoré vedie k sociálnym poruchám. Na podporu novodobých snáh o zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb je možné uviesť niekoľko argumentov. V súčasnom spoločenskom a hospodárskom živote sa vyskytujú nové, doteraz nepoznané protispoločenské javy, produkované právnickými osobami, najmä obchodnými spoločnosťami. Právnické osoby vystupujú stále častejšie ako nástroje, pomocou ktorých sú páchané závažné trestné činy. Niektoré druhy protispoločenských činností napr. podvodné vylákanie dotácií, hospodárske podvody a iné hospodárske machinácie, sú typicky uskutočňované v rámci aktivít právnických osôb. Mimoriadne závažné je tiež poškodzovanie životného prostredia späté s činnosťou právnických osôb. Následky týchto deliktov sú často veľmi vážne a spôsobujú aj rozsiahle škody. Novo sa objavujúce delikty je problematické na základe individuálnej trestnej zodpovednosti postihnúť. Interné podnikové predpisy už teraz ohraničujú možnosť individualizácie trestnej zodpovednosti. Hľadanie skutočného vinníka sa darí iba v prípade hierarchicky budovanej štruktúry podniku. Čím je však silnejšia podniková decentralizácia a funkčná diferenciácia, tým je jeho zistenie ťažšie. To evokuje potrebu zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb. Ich trestným postihom sa sleduje účinnejšia ochrana významných spoločenských vzťahov. Docieliť sa má hrozbou a výkonom trestných sankcií, ktoré by boli schopné ovplyvniť chovanie právnických osôb žiaducim smerom. Sankcie predpokladané pre právnické osoby majú predovšetkým ekonomickú povahu a sú často prísnejšie než v prípade fyzických osôb, čo sa ukazuje ako zvlášť efektívny regulátor kolektívneho chovania. To všetko by malo aktivizovať zodpovedných pracovníkov právnických osôb, aby v rámci svojich možností ovplyvňovali fungovanie korporácie spoločensky žiaducim smerom. Kumulácia individuálnej a kolektívnej zodpovednosti je vedená cieľom zvýšiť regulatívny účinok trestného práva. Je všeobecne známym faktom, že v poslednom období sa na európskom kontinente presadzovala zodpovednosť právnických osôb v oblasti správneho práva. Správne právo veľmi flexibilne zareagovalo na protispoločenské aktivity právnických osôb a vytvorilo špeciálne skutkové podstaty tzv. správnych deliktov, ktorých páchateľmi môžu byť aj právnické osoby. 188 Úskalia trestnej zodpovednosti právnických osôb Sankciami za tieto delikty sú najčastejšie peňažné pokuty, často veľmi vysoké a presahujúce výšku peňažných trestov podľa Trestného zákona. V rámci rekodifikačného procesu sa vyskytli reálne snahy zaviesť trestnú zodpovednosť právnických osôb. Toto úsilie dospelo do takého štádia, že trestná zodpovednosť právnických osôb sa stala súčasťou vládneho návrhu Trestného zákona č. 656 z roku 2004. Táto úprava bola zakomponovaná do piatej hlavy všeobecnej časti návrhu Trestného zákona. Navrhovaná úprava bola koncipovaná na základe striktne vymedzených podmienok. V návrhu nebol definovaný pojem právnickej osoby, nakoľko v tomto smere poukazoval na iné právne odvetvia (obchodné právo, občianske právo), z ktorých vyplýva, že trestne zodpovednou by mohla byť každá organizácia, ktorej platné právo priznáva štatút právnickej osoby. Tu stojí za úvahu skutočnosť, či odkaz na vymedzenie pojmu právnickej osoby je dostatočný, a či by nebolo vhodnejšie tento pojem vymedziť pre potreby Trestného zákona. Pre trestnú zodpovednosť právnickej osoby by pritom boli významné najmä tieto všeobecné vlastnosti: ide o útvar, ktorý má svoj osobitný majetok, má svoje vedúce a dozorné orgány, ktoré usmerňujú jej pôsobenie v súlade s jej osobitnými záujmami a že v právnej oblasti, ktorej právne pravidlá boli porušené, bola jej právna spôsobilosť. Len v takomto prípade môžu jej orgány konať v jej mene a na jej prospech. Zásada, že zodpovednosť právnickej osoby nevylučuje zodpovednosť fyzickej osoby za ten istý trestný čin je porušením zásady ne bis in idem. Trestná zodpovednosť sa nemala vťahovať na štát, jeho orgány, obce a vyššie územné celky. Aj keď je štát historicky najstaršou právnickou osobou, jeho zodpovednosť nemožno zapájať do konceptu zodpovednosti, ktorá by mala platiť pre všetky ostatné právnické osoby. V prípade štátu sa totiž nepredpokladá, že by trestný čin, ktorý spácha niektorý z jeho predstaviteľov, aj keď v jeho mene, na jeho účet alebo v jeho prospech, mohol vyplývať zo štátnych osobitných vnútorných záujmov. Z toho možno vyvodiť záver, že trestné činy, ktoré spáchajú predstavitelia štátu sú výlučne ich osobnými skutkami bez predpokladaného materiálneho prispenia štátu. Ak by sme v spojení s trestnou zodpovednosťou právnickej osoby chceli brať na zodpovednosť aj jednotlivé štátne orgány, mohlo by to narušiť pomery, ktoré sú rozhodujúce pre rozdelenie moci na tri základné oblasti (zákonodarnú, výkonnú a súdnu). Z rovnakého dôvodu bolo treba vyňať z rámca zodpovednosti právnických osôb za trestné činy aj lokálne 4) Dôvodová správa k Trestnému zákonu vychádzajúca z uznesenia vlády SR č. 385 z 31. V. 2000. Osobitná časť. K V. hlave. s. 28 -30 189 Darina Mašľanyová Správne delikty právnickej osoby spravidla nevyžadujú zavinenie, lebo sú založené na objektívnej, absolútnej zodpovednosti. 4) TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN samosprávy a vyššie územné celky, lebo inak by tieto stratili potrebnú autonómnosť vo vzťahu k štátu. Trestanie štátov má svoje právne odôvodnenie iba v prípade, ak je realizované pod dozorom medzinárodného spoločenstva. Zodpovednosť právnických osôb za trestné činy mala byť vylúčená aj v prípade cudzích štátov, opak by bol totiž v rozpore s uznanou suverénnosťou podľa medzinárodného práva. Zavinenie právnickej osoby malo byť koncipované širšie ako pri fyzickej osobe, lebo naopak by stratilo svoj efekt. Malo byť založené na princípe tzv. organizačnej viny, podľa nemeckého vzoru, resp. prístupu, či výkladu, ktorá znamená, že vedúce osobnosti právnickej osoby svoje konanie podriaďujú cieľom a záujmom právnickej osoby. Museli by pritom konať buď v rozpore s predpismi alebo nedodržiavať potrebnú mieru opatrnosti. Bolo by im preto možné vyčítať, že mohli konať inak, ale nekonali. Aj keď by sa na prvý pohľad zdalo, že ide o objektívnu zodpovednosť, neplatí to absolútne. Požiadavka, že konanie právnickej osoby musí byť spojené s vedomím, že sa tak deje na jej prospech, znamená vedomé podriaďovanie pôsobenia ľudského faktora, cieľom právnickej osoby a teda materiálne dôvody trestnej zodpovednosti nie sú len objektívneho charakteru, ale sú čiastočne aj subjektivizované. Trestná zodpovednosť právnických osôb sa mala týkať iba tých trestných činov, ktoré zákon v osobitnej časti výslovne ustanovil.5) Predstavuje to jednu z možností ako vyjadriť trestný postih právnických osôb. Pri ponechaní katalógu všetkých trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona by bolo možné obmedziť trestnú zodpovednosť právnických osôb formuláciou, „kde to povaha činu dovoľuje“. Takéto vyjadrenie v zákone by mohlo v praxi vyvolávať diskusie o tom, „kde to povaha trestného činu dovoľuje“ a došlo by k narušeniu zásady nullum crimen sine lege certa. 6) Prístup, ktorý v návrhu použila slovenská legislatíva sa z dôvodu právnej istoty javí ako vhodnejší, nakoľko celý katalóg trestných činov by určite vyvolával oprávnené pochybnosti o tom, že sa ich právnická osoba môže vôbec dopustiť. Predmetná problematika bola upravená tým spôsobom, že v posledných ustanoveniach jednotlivých hláv osobitnej časti Trestného zákona nazvaných „Osobitné ustanovenia o trestnej zodpovednosti právnických osôb“ bolo stanovené, za ktoré trestné činy uvedené v príslušnej hlave sú trestne zodpovedné aj právnické osoby. Napr. § 153 bol takýmto ustanovením uvedeným na záver I. hlavy pôvodne nazvanej „Trestné činy proti mieru a ľudskosti“ a znel: „Za trestné činy uvedené v tejto hlave sú trestne zodpovedné aj právnické osoby.“. V závere druhej hlavy, ktorá pôvodne 5) Dôvodová správa k Trestnému zákonu vychádzajúca z uznesenia vlády SR č. 385 z 31. V. 2000. Osobitná časť. K V. hlave. s. 31 - 32 6) Jelínek, J.: Trestní odpovědnost právnických osob jako předmět zkoumání. http://www.mvcr.cz/ clanek/trestni-odpovědnost- pravnickych-osob-jako-predmet zkoumani.aspx 190 Úskalia trestnej zodpovednosti právnických osôb Prednosť koncepcie, pri ktorej by právnická osoba zodpovedala za všetky trestné činy uvedené v osobitnej časti Trestného zákona, respektíve za všetky súdne trestné delikty, je predovšetkým v tom, že takáto trestnoprávna ochrana by bola ucelená a zhodná s trestnou zodpovednosťou fyzických osôb. Takto zvolený prístup k zodpovednosti za všetky trestné činy sa odôvodňuje tým, že s ohľadom na vývoj právnej agendy v Európskej únii možno očakávať, že v budúcnosti budú vytvorené nové skutkové podstaty a zoznam uvedený výpočtom trestných činov by aj tak musel byť doplňovaný a rozširovaný.7) Stanoviť zodpovednosť právnických osôb výpočtom všetkých trestných činov je potom z legislatívne technického hľadiska nevhodné, pretože taká úprava by bola neprehľadná a komplikovaná, a navyše vo výpočte trestných činov hrozí nebezpečenstvo, že niektorý trestný čin nebude uvedený. Aj keď z dôvodov právnej istoty by výpočet trestných činov, za ktoré by mala právnická osoba zodpovedať, mal byť taxatívny. V kontinentálnej právnej úprave sa stretávame s oboma riešeniami, a to ako s koncepciou všeobecnej trestnej zodpovednosti za všetky súdne trestné delikty, tak s riešením zodpovednosti za vybrané trestné činy. V súvislosti so zavedením trestnej zodpovednosti bolo potrebné stanoviť pre právnické osoby osobitné druhy trestov, čo vyplýva z toho, že pre právnické osoby sa nemôžu použiť tie isté tresty, aké zákon predpokladá u fyzických osôb. Pre právnické osoby boli navrhnuté predovšetkým majetkové tresty, t. j. tresty, ktoré sa mali dotknúť právnickej osoby v jej najcitlivejšej oblasti. V tejto súvislosti možno namietať, že by došlo aj ku kolektívnemu potrestaniu malých akcionárov a iných oprávnených osôb, majúcich vzťah k majetku právnickej osoby, nakoľko v návrhu bolo ustanovené, aby hmotné tresty zasahovali priamo do vnútorného majetkového usporiadania právnických osôb. Žiadalo by sa tiež vymedziť základné zásady pre ukladanie trestov právnickým osobám, zároveň stanoviť, ktoré z nich by nebolo možné uložiť politickým stranám a hnutiam, odborovým organizáciám a verejnoprávnym 7) Jelínek, J.: Trestní odpovědnost právnických osob jako předmět zkoumání. http://www.mvcr.cz/ clanek/trestni-odpovědnost- pravnickych-osob-jako-predmet zkoumani.aspx 191 Darina Mašľanyová upravovala Trestné činy proti životu a zdraviu bolo v § 188 stanovené: „Za trestné činy uvedené v tejto hlave s výnimkou trestného činu vraždy novonarodeného dieťaťa matkou podľa § 156 sú trestne zodpovedné aj právnické osoby.“. V III. hlave, ktorá podľa návrhu upravovala Trestné činy proti slobode a ľudskej dôstojnosti sa tento problém vyriešil tým spôsobom, že právnické osoby mali byť zodpovedné za trestné činy uvedené v 1. diele, čo znamenalo, že sa mali vzťahovať len na Trestné činy proti slobode, čím bola vylúčená trestná zodpovednosť za Trestné činy proti ľudskej dôstojnosti. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN korporáciám. Opačný postup by totiž znamenal neprípustný zásah do politických práv zaručených ústavou. Pritom treba mať na zreteli, že pre ich zánik platia osobitné právne predpisy. Pre ukladanie trestov platia všeobecné zásady zákona, t. j., že právnickej osobe bude môcť byť uložený aj trest prepadnutia majetku. Napriek podloženým snahám v procese rekodifikácie, Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov nepozná trestnú zodpovednosť právnických osôb. Aj keď v istom období, ako som už uviedla, sa v Návrhu Trestného zákona v V. hlave všeobecnej časti objavila trestná zodpovednosť právnických osôb. Uvedená hlava obsahovala všeobecné ustanovenia, v rámci ktorých bola stanovená trestná zodpovednosť právnických osôb, alebo tých na koho prešlo právne nástupníctvo. Návrh riešil pôsobnosť slovenského Trestného zákona vo vzťahu k právnickým osobám tým spôsobom, že ak V. hlava všeobecnej časti neobsahuje osobitné ustanovenia, primerane sa použijú ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona. Bol tu definovaný trestný čin spáchaný právnickou osobou, ak ho spáchal v jej mene alebo na jej prospech jej orgán alebo zástupca, ktorý pritom konal v rozpore s predpismi alebo nedodržal potrebnú mieru opatrnosti, alebo umožnil jeho spáchanie nedostatočným výkonom kontroly alebo riadenia. Súčasťou návrhu boli druhy trestov a ochranných opatrení. Zo škály doposiaľ známych trestov to boli peňažný trest, trest prepadnutia majetku, trest prepadnutia veci a trest silne pripomínajúci zákaz činnosti nazvaný ako trvalý alebo prechodný zákaz vymedzenej činnosti. Ďalej tam boli špeciálne druhy trestov, ako trvalé zrušenie právnickej osoby alebo jej organizačnej zložky a zákaz alebo obmedzenie prijímať verejné dotácie alebo subvencie alebo zákaz účasti na verejnej súťaži. Okrem známeho ochranného opatrenia zhabania veci by právnickej osobe bolo možné za spáchaný trestný čin uložiť súdny dohľad nad činnosťou právnickej osoby alebo jej časti. Trest prepadnutia majetku alebo jeho časti by mohol súd uložiť právnickej osobe bez splnenia podmienok uvedených v tomto druhu trestu, ak zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že majetok bol získaný trestnou činnosťou a právnická osoba nevedela preukázať jeho legálny pôvod. Vlastníkom prepadnutého majetku sa mal stať štát. Ochranné opatrenia a trest trvalého zrušenia právnickej osoby alebo jej organizačnej zložky by nebolo možné uložiť politickým stranám a hnutiam, odborovým organizáciám a verejnoprávnym inštitúciám. Návrh tiež uvádzal podmienky uloženia peňažného trestu v závislosti od hornej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby za trestný čin, za ktorý 192 Úskalia trestnej zodpovednosti právnických osôb by bola odsúdená vo výmere od 500 000 do 500 miliónov Sk, (v prepočte od 16 590 eur do 16 590 000 eur)8). Upravený bol aj trest zrušenia právnickej osoby alebo jej časti tým spôsobom, že súd mohol nariadiť trvalé zrušenie právnickej osoby alebo jej organizačnej zložky likvidáciou, ak išlo o právnickú osobu, alebo jej časť, ktorá bola vytvorená na páchanie trestnej činnosti, alebo ktorá bola odsúdená za trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby nad desať rokov. Likvidácia sa mala vykonať podľa osobitných predpisov. Okrem najprísnejšieho trestu, ktorý možno uložiť právnickej osobe, je možné uložiť jej prechodné zrušenie (najviac na päť rokov). Zákaz vymedzenej činnosti by znamenal trvalý alebo prechodný zákaz vykonávať určitú podnikateľskú činnosť, alebo činnosť na ktorú treba osobitné povolenie, alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis. Prechodný zákaz vymedzenej činnosti by mohol súd uložiť najviac na dobu päť rokov. Posledný druh trestu – Zákaz alebo obmedzenie prijímať verejné dotácie alebo subvencie a zákaz účasti na verejnej súťaži – bol upravený s tým, že definoval čo znamená zákaz alebo obmedzenie prijímať verejné dotácie alebo subvencie a zákaz účasti na verejnej súťaži. Tento druh trestu by bolo možné uložiť najviac na dobu 5 rokov aj popri inom treste. Záverečné ustanovenie V. hlavy upravovalo ochranné opatrenie nazvané Súdny dohľad nad činnosťou právnickej osoby. Toto ochranné opatrenie mal najviac po dobu 5 rokov vykonávať súdom určený zmocnenec, ktorý by vo vymedzenom rozsahu kontroloval tú časť jej činnosti, v súvislosti s výkonom ktorej bol trestný čin spáchaný. Súd jej pritom mohol uložiť prijatie opatrení potrebných k náprave. Podľa návrhu mal určený zmocnenec raz za pol roka predkladať súdu písomnú správu o plnení opatrení uložených súdom. Na základe uvedených správ mohol súd po výkone polovice uloženého ochranného opatrenia rozhodnúť, že od výkonu jeho zvyšku upustí.9) Podľa Ústavnoprávneho výboru NR SR by sa zavedením zodpovednosti právnických osôb zaviedol kolektívny trest aj pre zamestnancov právnickej osoby, ktorí nie sú zodpovední za protiprávne konanie štatutárnych orgánov. Išlo by o porušenie zásady „nie dvakrát o tej istej veci“. Zároveň by sa tým 8) Pozn.: pri prepočte autorka vychádzala z novelizovaného ustanovenia § 114 (Peňažný trest) zák. č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov 9) Dôvodová správa k Trestnému zákonu vychádzajúca z uznesenia vlády SR č. 385 z 31. V. 2000. Osobitná časť. K V. hlave. s. 33 193 Darina Mašľanyová Pri recidíve v období posledných troch rokov sa trestné sadzby mali zvýšiť o jednu tretinu. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN narušila v trestnom práve doteraz zaručená rovnosť trestnoprávnej zodpovednosti subjektov. Výbor NR SR pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien v Spoločnej správe10) uviedol, že Rámcové rozhodnutia prijaté v EÚ, ktoré má SR povinnosť implementovať, upravujú pri trestnej zodpovednosti právnických osôb skutočnosť, že táto sa má vzťahovať na konanie osoby, ktorá má právomoc zastupovať právnickú osobu, rozhodovať v jej mene alebo vykonávať kontrolu právnickej osoby, ak nedostatočný dohľad alebo kontrola vykonávaná touto osobou umožnila spáchanie trestného činu fyzickou osobou konajúcou v rámci oprávnení jej zverených v právnickej osobe. Z tohto dôvodu bolo podľa názoru výboru potrebné do návrhu doplniť, že trestná zodpovednosť právnickej osoby sa vzťahuje aj na osobu, ktorá je oprávnená rozhodovať za právnickú osobu (keďže to nemusí byť vždy štatutárny orgán). Rovnakú úpravu požaduje aj Dohovor o počítačovej kriminalite. Takto upravené znenie malo mať nasledovnú podobu: „Trestný čin je spáchaný právnickou osobou aj vtedy, ak táto nedostatočným dohľadom alebo kontrolou umožnila spáchať trestný čin fyzickou osobou, ktorá konala v rámci oprávnení, ktoré jej boli zverené právnickou osobou.“ Zaujímavým spôsobom sa k uvedenej problematike stavia Mihálik v článku Implementácia záväzkov Slovenskej republiky v oblasti zodpovednosti právnických osôb za trestné činy fyzických osôb11), v ktorom tvrdí, že žiaden z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky na úrovni OECD, OSN, Rady Európy a Európskej únie nestanovuje povinnosť zaviesť túto formu zodpovednosti a následného sankcionovania prostredníctvom trestného práva. Existencia Dohovoru o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zhabaní a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti (crime) je dôvodom, pre ktorý Slovenská republika musí uznávať a vykonávať rozsudky zmluvných štátov tohto dohovoru za trestné činy prania špinavých peňazí bez ohľadu na to, či ide o fyzickú osobu alebo právnickú osobu ako odsúdený subjekt a tak aj zaviesť ekvivalentnú formu sankcionovania prostredníctvom vlastného právneho poriadku. Tento princíp sa odrazil v návrhu nových ochranných opatrení, ktorými sú: zhabanie určenej peňažnej čiastky a zhabanie majetku v návrhu novely Trestného zákona uvedenej do legislatívneho procesu v septembri 2007. Zavedením sankcionovania právnických osôb, ktorých prostredníctvom fyzické osoby spáchali trestné činy, by sa uskutočnila implementácia medzinárodných a nadnárodných záväzkov a odporúčaní Slovenskej republike na zavedenie zodpovednosti právnických osôb v trestnom práve. 10) Spoločná správa výborov NR SR o prerokovaní vládneho návrhu Trestného zákona (tlač 656) vo výboroch NR SR v druhom čítaní. Návrh 656a. Číslo: 675/2004. III. volebné obdobie, s. 19 11) http://www.law.muni.cz/edicni/Days-of-public-law/files/pdf/trest/Mihalik.pdf 194 Podľa Mihálikovho názoru záväzok právnej zodpovednosti právnických osôb za trestné činy fyzických osôb so zastupovacími, rozhodovacími akontrolnými oprávneniami, alebo pri ktorých zanedbali tieto fyzické osoby so zastupovacími, rozhodovacími a kontrolnými oprávneniami náležitý dohľad alebo kontrolu voči fyzickým osobám, ktoré tieto trestné činy spáchali a boli právnickej osobe pri spáchaní trestného činu podriadené, a konali v jej mene nevyžaduje zavedenie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb, avšak nasledujúce dokumenty Dohovor RE o praní špinavých peňazí (1990), Dohovor Rady Európy o praní špinavých peňazí a financovaní terorizmu (2005), Rámcové rozhodnutie Rady Európskej únie o uznávaní peňažných sankcií (2005) a Rámcové rozhodnutie Rady Európskej únie o uznávaní konfiškácii (2006) vyžadujú uznanie rozhodnutí cudzích orgánov s trestnoprávnou povahou vo veciach peňažných sankcií a prepadnutia majetku voči právnickým osobám orgánmi Slovenskej republiky. V jednom prípade ide o cudzie rozhodnutia vydané zmluvnými štátmi Dohovoru Rady Európy o praní špinavých peňazí, v dvoch ďalších prípadoch o cudzie rozhodnutia vydané členskými štátmi Európskej únie. Pokiaľ by Slovenská republika nebola viazaná uvedenými dokumentmi, mohla by bez väčších problémov zaviesť občianskoprávnu zodpovednosť právnických osôb za trestné činy spáchané fyzickými osobami v jej prospech formou inšitútov primeraného finančného zadosťučinenia a vydania prospechu z trestného činu (prípadne modifikované vydanie bezdôvodného obohatenia). Nebola by vylúčená ani cesta prostredníctvom správneho práva. Vzhľadom na jeden medzinárodný záväzok, ktorým sú oba Dohovory RE o praní špinavých peňazí 1990 aj 2005 a dva medzivládne záväzky (obe RR Rady EÚ o uznávaní peňažných sankcií a konfiškácií) je potrebné zaviesť výkon sankcií trestnej povahy voči právnickým osobám uloženým nielen cudzími orgánmi, ale aj slovenskými orgánmi, keďže by jeho nezavedením vznikla z hľadiska vnútroštátneho práva neodôvodnená disproporcia spočívajúca v tom, že výkon sankcií trestnej povahy voči právnickým osobám by bolo možné uskutočňovať len vtedy, ak by boli uložené cudzími orgánmi. To by viedlo zrejme k diskriminácií s ústavnoprávnymi dôsledkami (nerovnaké zaobchádzanie v rovnakom postavení, išlo by vždy len o právnické osoby, voči ktorým by sa peňažný trest alebo trest prepadnutia majetku vykonával opäť len prostredníctvom slovenských orgánov). Zavedenie trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb nie je prípustné vo vzťahu k zásade individuálnej zodpovednosti za zavinenie, k zásade personality trestov a zároveň neschopnosti právnickej osoby niesť vôľovú zodpovednosť s možnosťou výberu konať v súlade s právom alebo proti právu. Hlavným účelom zavádzania právnej zodpovednosti právnických osôb (teda nielen trestnoprávnej) v zahraničí je vyhnúť sa stavu, že nikto nebude postihnutý, ak nedôjde k postihnutiu páchateľa, ak ho nie je možné v dôsledku zložitých štruktúr riadenia v obchodných spoločnostiach zistiť. Trestnoprávna 195 Darina Mašľanyová Úskalia trestnej zodpovednosti právnických osôb TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN zodpovednosť právnických osôb je riešením neschopnosti alebo nemožnosti odhaliť páchateľa trestného činu spáchaného v rámci právnickej osoby. Samozrejme, na druhej strane páchatelia v rámci právnickej osoby používajú stále zložitejšie metódy, ako sa vyhnúť naplneniu skutkových podstát trestných činov jednotlivých zákonov štátov. Medzinárodné a európske spoločenstvo vidí cestu riešenia v tom, že sa umožní zaviesť štátom akýkoľvek typ zodpovednosti právnických osôb za trestné činy fyzických osôb, avšak európske štáty v rámci Rady Európy a Európskej únie zároveň vyžadujú od štátov uznanie rozhodnutí cudzích štátov, ktoré zaviedli trestnú zodpovednosť právnických osôb za trestné činy fyzických osôb, štátmi, ktoré trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb nezaviedli. V skutočnosti teda ani nemožno konštatovať, že by sa požadoval záväzok zaviesť zodpovednosť za páchanie trestných činov právnickou osobou do Trestného zákona. Právnická osoba má niesť zodpovednosť za fyzickú osobu, za jej trestné činy. Táto zodpovednosť nesmie byť podmienená odsúdením fyzickej osoby a nesmie byť viazaná ani na uznesenie o nezistení páchateľa alebo jeho oslobodenie. Zodpovednosť právnických osôb nesmie byť teda podmienená akýmkoľvek napojením na zisťovanie zodpovednosti fyzickej osoby. Treba konštatovať, že legitímnym zámerom pri postihu právnických osôb za trestné činy fyzických osôb je generálna prevencia. Avšak absencia vôle u právnickej osoby, slobodnej vôle porušiť právo, zabraňuje možnosti skonštruovať trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb. Vzhľadom na doterajšie zistenia, sa navrhuje, aby sa Slovenská republika vydala kompromisnou cestou: 1. Zavedú sa nové trestnoprávne sankcie v podobe ochranných opatrení voči právnickým osobám: a) zhabanie určenej výšky finančných prostriedkov b) zhabanie majetku. Zhabanie určenej výšky finančných prostriedkov by mohlo byť ochranným opatrením, ktoré by pozostávalo z výroku súdu o tom, že najprv by sa uložila finančná čiastka, na ktorú by bola povinná právnická osoba reagovať jej uhradením a v prípade neuhradenia by sa prikročilo k výkonu uloženého ochranného opatrenia zhabaním majetku v takto určenej výške finančných prostriedkov. Zhabanie majetku by sa viazalo len na spáchanie taxatívne určených trestných činov, pri ktorých je, ak by súd odsudzoval fyzickú osobu za ich spáchanie a preukázalo by sa nadobudnutie majetku z príjmov pochádzajúcich z trestnej činnosti, povinný trest prepadnutia majetku. Súd by zvažoval poľahčujúce a priťažujúce okolnosti pri určovaní výmery výšky finančných prostriedkov v závislosti najmä od výšky škody, výšky prospechu, trpenia alebo podporovania protiprávneho správania fyzickej 196 Úskalia trestnej zodpovednosti právnických osôb 2. Ich uloženie by navrhol prokurátor návrhom na ich uloženie podaným na trestnoprávny súd, vo veci kde bolo začaté trestné stíhanie vo veci. Návrh prokurátora by nebol podmienený žiadnou väzbou na trestné stíhanie fyzických osôb. Bolo by ho možné podať v okamihu, ak by sa výsledkom vyšetrovania zistilo (preukázalo bez dôvodných pochybností), že a) riadiace osoby zanedbali dohľad a kontrolu, v dôsledku čoho došlo k spáchaniu trestného činu osobami podriadenými právnickej osobe, b) riadiace osoby sa dopustili trestného činu. Nebolo by však potrebné v rámci vyšetrovania zistiť, kto spáchal trestný čin. Bez ohľadu na to, či sa v rámci trestného stíhania vo veci zistí, kto spáchal trestný čin, alebo sa to nezistí, a bude bez dôvodných pochybností zistený záver o uvedených skutočnostiach, prokurátor by bol povinný podať návrh na ochranné opatrenie. Materiálne by tak Slovenská republika naplnila požiadavku zaviesť a uznať trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb za trestné činy fyzických osôb v prípadoch, aj keď ju formálno-právne nevyjadrí, čoho príčiny spočívajú v objektívnej neschopnosti právnickej osoby niesť deliktuálnu zodpovednosť v zmysle zodpovednosti za vinu resp. zavinenie, ktoré sú viazané na psychický (duševný) vzťah ku konaniu resp. opomenutiu. Právnické osoby nie sú osoby s duševným a vôľovým základom. Usilovať sa stanoviť právnou fikciou (napr. Francúzsko a Rakúsko) ich duševnú spôsobilosť by nebolo únosné a bolo by to celkom iste zbytočné, pretože by to neviedlo k uspokojivému súladu s koncepciou slovenského trestného práva hmotného založeného na zásade individuálnej zodpovednosti a zásade personality trestov. Sankcie v podobe ochranných oparení ako riešenie zodpovednosti právnických osôb za trestné činy fyzických osôb v trestnom práve mimo ukladania trestov a predošlého vyvodenia trestnej zodpovednosti sú originálnym riešením problematiky zodpovednosti právnických osôb za trestné činy fyzických osôb, aj keď isté náznaky sú prítomné v niektorých európskych štátoch ako napr. Španielsko s tzv. vedľajšími opatreniami voči právnickej osobe, ktoré však nemá zavedené peňažné opatrenia. 12) 12) Mihálik, M.: Implementácia záväzkov Slovenskej republiky v oblasti zodpovednosti právnických osôb za trestné činy fyzických osôb. http://www.law.muni.cz/edicni/Days-of-public-law/ files/pdf/trest/Mihalik.pdf 197 Darina Mašľanyová osoby, prijatých opatrení na zabránenie takéhoto trestného činu fyzickej osoby ešte pred jeho spáchaním, náprav následkov činu, pričinenie sa o zistenie pravdy po čine, podniknutie podstatných krokov na zabránenie podobných činov v budúcnosti, dobrovoľný prenos ujmy páchateľa na jeho osobu. Je potrebné vyriešiť otázku premlčania práva uložiť ochranné opatrenie alebo ju výkladovo viazať na všeobecné premlčacie lehoty pre individuálnu trestnú zodpovednosť alebo nechať neriešenú s tým, že pri ochranných opatreniach k premlčaniu nedochádza. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Zaujímavá teória o trestnej zodpovednosti právnických osôb, publikovaná v odbornej literatúre, je Volženkinova teória, podľa ktorej treba rozlišovať medzi subjektom trestného činu, ktorým môže byť len fyzická osoba obdarená vedomosťou a voľou a subjektom trestnej zodpovednosti, ktorým pri splnení zákonom stanovených podmienok môžu byť aj osoby právnické. Problém však je v tom, aké podmienky má zákon stanoviť, aby právnická osoba mohla byť zodpovedná spolu s fyzickou osobou. Aj keď uvedená teória nenašla všeobecné uznanie v ruskej náuke, predstavuje určitý smer bádania v tejto oblasti.13) Analytickým spôsobom sa problematikou zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb zaoberá Kavěna vo svojej štúdii nazvanej „Trestní odpovědnost právnických osob ve vybraných státech EU“.14) České, slovenské a nemecké trestné právo vychádzajú z tradičnej koncepcie trestného práva založenej na individuálnej trestnej zodpovednosti fyzickej osoby. Právnické osoby nie sú v týchto štátoch trestne zodpovedné, pretože to nie je v súlade s poňatím trestného práva budovanom na individuálnom zavinení fyzickej osoby. Vo všetkých troch štátoch možno deliktuálnu zodpovednosť právnických osôb vo verejnom práve vyvodiť ako zodpovednosť administratívnoprávnu, teda ju možno nájsť v oblasti správneho trestania, pričom nemecký prepracovaný systém správnych sankcií plní v podstate podobnú funkciu ako trestná sankcia v krajinách, kde je zakotvená trestná zodpovednosť právnických osôb. Nemecký trestný zákonník pozná aj inštitút konania za iného - § 14 nem. tr. zák., čo je podrobnejšia a presnejšia obdoba českého ustanovenia § 90 odst. 2 tr. zák. a § 128 ods. 8 slovenského Tr. zák., ktorý rozširuje trestnú zodpovednosť fyzických osôb za trestné činy v osobitnej časti aj na osoby, ktoré požadovanú vlastnosť nemajú a ktoré by inak nemohli naplniť osobitnú skutkovou podstatu. Argumenty proti zavedeniu trestnej zodpovednosti právnických osôb možno v sumarizovanej podobe vyjadriť takto: právnické osoby sú fikciou bez reálneho podkladu, ich subjektivita je len fiktívna, nie sú spôsobilé konať v trestnoprávnom zmysle, nemôžu konať zavinene, trestná zodpovednosť je viazaná na konkrétnu, individuálnu osobu, trestný postih je nespravodlivý, pretože postihuje aj nevinnú osobu v rámci právnickej osoby, trestné sankcie nie sú vhodné pre právnické osoby, správne trestanie je efektívnejšie a hospodárnejšie, princípy správneho trestania lepšie vystihujú povahu konania o deliktoch právnických osôb. Proti zavedeniu trestnej 13) Bližšie pozri: Jelínek, J.: Trestní odpovědnost právnických osob jako předmět zkoumání. http://www.mvcr.cz/clanek/trestni-odpovědnost- pravnickych-osob-jako-predmet zkoumani.aspx 14) Bližšie pozri: Kavěna, M.: Trestní odpovědnost právnických osob ve vybraných státech EU. http://www.psp.cz/kps/pi/PRACE/pi-5-270.pdf 198 Úskalia trestnej zodpovednosti právnických osôb Dôvody pre zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb sú rôzne. Patrí medzi ne poznanie, že individuálna trestná zodpovednosť v podmienkach kolektívnych organizačných foriem nie je schopná zabrániť zvlášť škodlivým dôsledkom vznikajúcim vo sfére činnosti právnických osôb, ktorá má často rozsiahle a ťažko napraviteľné dôsledky postihujúce spoločnosť a životné prostredie, v ktorom žije (ako príklady sa uvádzajú rozsiahle hospodárske machinácie, poškodenie životného prostredia haváriami výrobných prevádzok, ropných tankerov, nedovolená výroba a distribúcia zbraní, drog etc.). Ďalším dôvodom pre zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb je argument, že právnické osoby vystupujú často ako možné nástroje na spáchanie trestných činov, pričom k niektorým konaniam (napríklad podvodné vylákanie subvencií či dotácií) sú nevyhnutné. V prospech zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb sa uvádza okolnosť, že nemožno vystačiť s administratívnosprávnymi zodpovednosťami a sankciami, ktoré evidentne nie sú schopné dostatočne postihnúť spoločensky škodlivé dôsledky činnosti právnických osôb (správna zodpovednosť je roztrieštená, nekoordinovaná, nedostatočná, nemá prepracované všeobecné inštitúty upravujúce zodpovednosť, správne právo nemá dostatočnú škálu vhodných sankcií). Medzi argumentmi prihovárajúcimi sa za zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb stojí poznanie, že v mnohých prípadoch nemožno vôbec vyvodiť individuálnu trestnú zodpovednosť (napríklad v dôsledku nepriehľadných organizačných vzťahov vo vnútri právnickej osoby), trestnú zodpovednosť fyzických osôb nemožno vyvodiť pre nedostatok dôkazov, zodpovednosť individuálnych osôb je rozptýlená, čo vedie k dôsledkom, podľa ktorých nikto nezodpovedá za nič, že trestný postih individuálnych osôb nie je dostatočne účinný a neplní ani preventívnu ani odstrašujúcu funkciu a že v poslednej dobe bolo prijatých niekoľko medzinárodnoprávnych dokumentov týkajúcich sa zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb. Napokon z pohľadu kriminológie je trestná činnosť korporácií druh organizovaného zločinu. Organizovaná kriminalita sa javí ako závažný politický, sociálny a ekonomický problém. Atribútom súčasnej podoby 199 Darina Mašľanyová zodpovednosti právnických osôb smeruje tiež námietka z praxe, podľa ktorej by išlo o nadmerné kriminalizovanie obchodného sveta. Hospodársky život má dostatok potrebných nástrojov, akými je sám schopný sa regulovať, či už ide o nástroje ekonomické, nebo súkromnoprávne. Verejnoprávne zásahy majú byť obmedzené na minimum. Uvádza sa, že trestné právo a jeho nástroje majú byť pre zákonodarcu krajným riešením, platí zásada subsidiarity trestnej represie, trestné právo predstavuje ultima ratio. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN kriminality je premena tradičnej hospodárskej kriminality a kriminality tzv. bielych golierov na kriminalitu korporácií, a v dôsledku toho dochádza k enormnému rastu hospodárskej, ekologickej a majetkovej škody. 15) Jelínek, J.: Trestní odpovědnost právnických osob jako předmět zkoumání. http://www.mvcr.cz/clanek/trestni-odpovednost-pravnickych-osob-jako-pr edmet-zkoumani.aspx Kavěna, M.: Trestní odpovědnost právnických osob ve vybraných státech EU. http://www.psp.cz/kps/pi/PRACE/pi-5-270.pdf Mihálik, M.: Implementácia záväzkov Slovenskej republiky v oblasti zodpovednosti právnických osôb za trestné činy fyzických osôb. http://www.law.muni.cz/ edicni/Days-of-public-law/files/pdf/trest/Mihalik.pdf Solnař, V., Fenyk, J., Císařová, D.: Základy trestní odpovědnosti (podstatně přepracované a doplněné vydání). Orac Praha 2003. s. 259. ISBN 80-86199-74-6 Solnař, V.: Základy trestní odpovědnosti. Academia Praha 1972. s. 197 Dôvodová správa k Trestnému zákonu vychádzajúca z uznesenia vlády SR č. 385 z 31. V. 2000. Spoločná správa výborov NR SR o prerokovaní vládneho návrhu Trestného zákona (tlač 656) vo výboroch NR SR v druhom čítaní. Návrh 656a. Číslo: 675/2004. III. volebné obdobie, s.19 Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov Vládní návrh zákona o trestní odpovědnosti právnických osob a řízení proti nim /sněmovní tisk 745//- prvé čtení. http://www.psp.cz/eknih/2002ps/ stenprot/037schuz/s037044.htm Doc. JUDr. Darina Mašľanyová, CSc. Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave Rechtswissenschaftliche Fakultät der Universität Trnava 15) Bližšie pozri: Jelínek, J.: Trestní odpovědnost právnických osob jako předmět zkoumání. http://www.mvcr.cz/clanek/trestni-odpovědnost- pravnickych-osob-jako-predmet zkoumani.aspx 200 Individuálna trestná zodpovednosť verzus trestná zodpovednosť právnických osôb | Jaroslav Klátik INDIVIDUÁLNA TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ VERZUS TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB Abstrakt: Pomerne rozsiahla diskusia okolo zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb do slovenského, ale i českého právneho poriadku prebieha už od konca r. 1990, pričom táto diskusia sa nekončí, čo je prínosom pre trestno-právnu vedu. Autor v príspevku hodnotí tento aspekt pozitívne, pričom konštatuje, že je dôležité predovšetkým hľadať zásadné dôvody a potreby aplikačnej praxe, ktoré by vyžadovali zavedenie tejto zodpovednosti. Charakterizuje možný súlad individuálnej trestnej zodpovednosti s trestnou zodpovednosťou právnických osôb. V príspevku načrtol i možné obavy z jej zavedenia, najmä pokiaľ ide o kriminalizáciu podnikateľského prostredia v rámci konkurenčného boja a ochranu tretích osôb. Kľúčové slová: ndividálna trestná zodpovednosť, trestná zodpovednosť právnických osôb, kolektívna zodpovednosť, identifikačná teória, peňažný trest, sankcia, zavinenie, deliktuálna spôsobilosť, poriadková pokuta, administratívno-právna zodpovednosť, organizačná vina 201 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Abstract: A relatively wide-ranging debate about implementing the introduction of criminal liability of legal persons in Slovak, but also in Czech legal system has been going on since the end of the year 1990, and however this discussion does not stop, which is benefit to criminal jurisprudence. In his article the author interprets this aspect positively and assesses that it is important above all to look for leading arguments and needs of application praxis that would require implementation of criminal liability of legal persons. The article characterizes Key words: individual criminal responsibility, criminal responsibility of legal persons, collective responsibility, identification theory, statutory penalty, sanction, inflictionnuisance fine, administrative liability, organizational fault Úvod Otázkou trestnej zodpovednosti páchateľa sa zaoberá teória trestného práva prakticky od počiatku svojej existencie – súvisí totiž s jednou zo základných filozofických otázok, či je rozhodnutie človeka niečo vykonať alebo nevykonať, resp. konať nejakým spôsobom niečím určené alebo nie.1) Na Slovensku, ale aj v Českej republike prebieha už dlhšiu dobu veľmi efektívna diskusia o opodstatnenosti zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb. V tomto kontexte je potrebné predovšetkým hľadať zásadné dôvody a potreby aplikačnej praxe, ktoré by vyžadovali zavedenie tejto, dá sa povedať revolučnej zmeny v systéme trestného práva.2) Jej zavedenie vyžaduje 28 medzinárodných záväzkov, z ktorých 4 dokumenty vyžadujú uznanie rozhodnutí cudzích orgánov vo veciach peňažných sankcií a prepadnutia majetku voči spoločnostiam orgánmi Slovenskej republiky. Otázka zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb, najmä v súvislosti s prípadným vypracovaním osobitného zákona, príp. ako súčasť príslušného ustanovenia Trestného zákona nenašla pozitívne ohlasy nielen v podnikateľských, ekonomických, ale i v niektorých právnych kruhoch.3) 1) MADLIAK, J.: Právnická osoba – subjekt trestného činu v návrhu rekodifikovaného trestného zákona. Bulletin slovenskej advokácie, roč. XI, č. 1, 2005, s. 15. 2) ABELOVSKÝ, M. - PETRÍK, M.: Proti trestnej zodpovednosti právnických osôb. Bulletin slovenskej advokácie. SAK, č. 1-2, 2006, roč. XII, s. 36 – 39. 3) BURDA, E.: Prečo nám trestná zodpovednosť právnických osôb naháňa hrôzu? In.: Dny práva – 2008 – Days of Law. 2. ročník mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy univerzity. Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1683 – 1688. 202 Trestné zákonodarstvo je v súčasnosti založené na zásade individuálnej trestnej zodpovednosti.4) Trestná zodpovednosť právnických osôb by znamenala prelomenie jedného z určujúcich princípov trestného práva, ktorým je princíp individuálnej trestnej zodpovednosti fyzickej osoby – páchateľa trestného činu za zavinenie. Z dogmaticko-právneho hľadiska však ide o problém, na ktorý sa časť odbornej verejnosti pozerá skepticky, odvolávajúc sa na skutočnosť, že naše trestné právo historicky stojí na zásade dôsledného uplatnenia individuálnej zodpovednosti za zavinenie, teda vylučuje kolektívnu zodpovednosť. Ustanovenie § 19 ods. 1 a 2 TZ odmieta uznať právnickú osobu za subjekt trestného činu, keďže páchateľom môže byť iba ten, kto trestný čin spáchal sám, teda ním môže byť fyzická osoba. Ods. 2 tohto ustanovenia však z hľadiska jazykového výkladu nemá obligatórnu povahu a z hľadiska presného stanovenia individuálnej zodpovednosti by bolo vhodné upraviť toto ustanovenie o doplnenie termínu „.. iba fyziká osoba“, teda nasledovne: „Páchateľom trestného činu môže byť iba fyzická osoba“, keďže takto formulované ustanovenie by nedávalo možnosť inej úvahy. Prípadné zavedenie takejto trestnej zodpovednosti by taktiež bolo v rozpore so zásadou personality trestu, podľa ktorej by mal byť postihnutý výlučne páchateľ trestného činu.5) Zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb tak podľa môjho názoru nie je prípustné vo vzťahu k zásade individuálnej zodpovednosti za zavinenie, najmä z dôvodu nemožnosti právnickej osoby mať deliktuálnu spôsobilosť, teda spôsobilosť niesť následky za vlastné protiprávne konanie a tiež i z dôvodu zavinenia ako znaku subjektívnej stránky trestného činu. Zavinenie je pritom vnútorný psychický vzťah páchateľa k objektívnym znakom trestného činu, ide tak o znak týkajúci sa psychiky páchateľa. Právnické osoby nie sú teda osoby s duševným a vôľovým základom. Základnou tendenciou zavádzania tejto zodpovednosti je vyhnúť sa stavu, že nikto nebude postihnutý, ak nedôjde k postihnutiu páchateľa, ak ho nie je možné v dôsledku zložitých štruktúr riadenia v obchodných spoločnostiach zistiť. Realita súčasného spoločenského života spôsobuje väčší rozsah spoločensky škodlivých následkov vznikajúcich vo sfére pôsobnosti právnických osôb. Trestná zodpovednosť právnických osôb tak 4) IVOR, J. a kol.: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava: Iura Edition, 2006, s. 30. 5) ČENTÉŠ, J. – PRIKRYL, O.: Úvahy o trestnej zodpovednosti právnických osôb v Trestnom zákone. In.: Dny práva – 2008 – Days of Law. 2. ročník mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy univerzity. Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1689 – 1698. 203 Jaroslav Klátik Individuálna trestná zodpovednosť verzus trestná zodpovednosť právnických osôb TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN má byť riešením neschopnosti alebo nemožnosti odhaliť páchateľa trestného činu spáchaného v rámci právnickej osoby. V praxi sa môže stať, že páchatelia v rámci právnickej osoby používajú určité metódy, ako sa vyhnúť naplneniu skutkových podstát trestných činov. Z pohľadu odvetví súkromného práva je to však málo pravdepodobné, keďže právny poriadok Slovenskej republiky jasne rozoznáva, kto môže v mene právnickej osoby konať, kto podpisovať zmluvy, resp. robiť záväzné rozhodnutia. Skrývať sa za tým, že určité rozhodnutie prijalo valné zhromaždenie a konateľ iba toto rozhodnutie splnil, je z hľadiska obchodného práva bezpredmetné, keďže tento kódex presne určuje pravidlá a kompetencie. Toto bolo napr. aj argumentom návrhu ministerstva spravodlivosti v apríli r. 2008 pre novelu Trestného zákona, ktorá počítala s tzv. nepravou trestnou zodpovednosťou a 2 ochrannými opatreniami. Uloženie ochranných opatrení by navrhol prokurátor návrhom na ich uloženie podaným na trestný súd. Návrh prokurátora by nebol podmienený žiadnou väzbou na trestné stíhanie fyzických osôb, teda by sa podal v okamihu, ak výsledkom vyšetrovania bude zistenie, že riadiace osoby zanedbali dohľad a kontrolu a v dôsledku tohto zanedbania došlo k spáchaniu trestného činu osobami podriadenými právnickej osobe, alebo že riadiace osoby sa dopustili trestného činu. V tomto prípade by zodpovednosť nemusela byť podmienená akýmkoľvek napojením na zisťovanie zodpovednosti konkrétnej fyzickej osoby. Samozrejme, že toto by bola iba náplasť na uvedené medzinárodné záväzky. Každú právnickú osobu v konečnom dôsledku vždy vlastnia fyzické osoby. Uvalenie napr. peňažného trestu právnickej osobe, ktorý navrhovali predchádzajúce návrhy by nakoniec postihol jej vlastníkov – akcionárov, resp. spoločníkov, vzhľadom na to, že uhradením peňažnej sankcie dochádza k úbytku majetkovej podstaty spoločnosti a teda tento trest sa môže týkať i nevinných osôb vo vzťahu k predmetnému trestnému činu. Podobne by boli sankcionované aj ostatné osoby, ktoré sú svojou činnosťou a zamestnaním bezprostredne spojené s postihnutou právnickou osobou, teda jej zamestnanci, ktoré so spáchaním trestného činu nemali nič spoločné, ale i napr. veritelia, a to tým, že v dôsledku uhradenia peňažného trestu môže byť ohrozená platobná schopnosť spoločnosti splácať svoje záväzky voči zamestnancom i veriteľom a teda tým môže byť ohrozená i existencia obchodnej spoločnosti. Navyše výnosy z peňažných trestov uložených právnickým osobám by neboli určené poškodeným, ale by predstavovali príjem štátneho rozpočtu. Z hľadiska historického vývoja možno pozorovať dva rozdielne prístupy v rámci zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb. V anglosaskej právnej oblasti sa k teoretickému odôvodneniu zavinenia právnických osôb 204 v zmysle trestného práva využíva tzv. identifikačná teória. Podľa nej, určitých nositeľov rozhodnutí v rámci právnickej osoby možno z právneho pohľadu považovať za identických s touto právnickou osobou. Právnická osoba potom zodpovedá za protiprávne konanie svojich pracovníkov, pokiaľ toto konanie patrí do rámca jej pôsobnosti. Viacerí prívrženci zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb napr. v Nemecku potrebu takejto legislatívnej zmeny odôvodňujú tým, že právnická osoba je schopná konať aj v prenesenom zmysle. Ide o tzv. odvodenú schopnosť konať, nakoľko za firmu koná jej zástupca. Z toho sa vyvodzuje záver, že ak je právnická osoba schopná konať, môže pritom porušiť svoje povinnosti, za čo musí niesť zodpovednosť. Je teda schopná viny, pričom však nejde o vinu v bežnom ponímaní, ale o tzv. organizačnú vinu, ktorá nemá žiadny psychologický obsah. Podľa nemeckých teoretikov subjektívnu stránku trestného činu právnickej osoby tvorí tzv. “vina vedenia podniku”, ktorej obsahom je chybný výkon tzv. rizikového managementu, t. j. chybné zvládnutie rizika vyplývajúceho z činnosti podniku, ktoré vedie k sociálnym poruchám.6) Keď hovorím o anglosaskom chápaní, toto predpokladá, že ak doteraz právnická osoba mohla konať beztrestne, v budúcnosti by malo byť konanie právnickej osoby rovnako trestné, čo by malo dopomôcť napr. k zamedzeniu korupčného konania pri verejných obchodných súťažiach. Pôjde teda o výrazný prelom do doterajšieho teoretického konceptu zodpovednosti za zavinenie.7) Sankciami, ktoré by mali mať ekonomickú povahu proti právnickým osobám by sa mala sledovať predovšetkým účinnejšia ochrana významných spoločenských záujmov. Tá má byť dosiahnutá hrozbou a výkonom trestných sankcií, ktoré budú schopné ovplyvniť správanie právnických osôb žiaducim smerom. Malo by byť akousi výstrahou pre konateľov, riaditeľov, resp. iných zodpovedných pracovníkov, aby v rámci svojich kompetencií ovplyvňovali fungovanie spoločnosti správnym smerom. Kumulácia individuálnej a kolektívnej zodpovednosti je pritom odôvodňovaná s cieľom zvýšiť regulatívny účinok trestného práva.8) Regulatívny účinok určuje najmä administratívno-právna zodpovednosť, ktorá naopak podľa názoru iných nie je účinná. Správne právo v našich podmienkach však dostatočne reaguje na protispoločenské aktivity právnických osôb a obsahuje špeciálne skutkové podstaty tzv. správnych deliktov, ktorých páchateľmi môžu byť aj právnické osoby. Sankciami za tieto delikty sú najčastejšie peňažné pokuty, často veľmi 6) ČENTÉŠ, J. – PALKOVIČ, J. – ŠTOFFOVÁ, Z.: Trestná zodpovednosť právnických osôb. Justičná revue, r. 53, č. 4, 2001, s. 422 – 423. 7) JALČ, A.: Korupcia – trestnoprávny vývoj, rekodifikácia a trestná zodpovednosť právnických osôb. Justičná revue, 57, 2005, č. 1, s. 7. 8) SEGEŠ, I.: Koncepcia trestnej zodpovednosti právnických osôb v slovenskom trestnom práve. Právny obzor. ročník 85, č. 4, 2002, s. 327. 205 Jaroslav Klátik Individuálna trestná zodpovednosť verzus trestná zodpovednosť právnických osôb TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN vysoké a presahujúce výšku peňažných trestov podľa Trestného zákona. Je všeobecne známym faktom, že v poslednom období sa na európskom kontinente presadzovala zodpovednosť právnických osôb najmä v oblasti správneho práva. Napriek absencii trestnej zodpovednosti právnických osôb v slovenskom trestnom práve, náš Trestný poriadok umožňuje uskutočniť právne dôsledky voči obchodným spoločnostiam. V zmysle § 3 ods. 1 TP, právnická osoba je povinná poskytovať súčinnosť orgánom činným v trestnom konaní a súdu pri plnení ich úloh, ktoré súvisia s trestným konaním. Ak právnická osoba neposkytne na vyzvanie takúto súčinnosť, orgán činný v trestnom konaní jej môže uložiť poriadkovú pokutu podľa § 70 ods. 1 TP. Poriadková pokuta predstavuje tradičný spôsob postihu osôb, ktoré sa voči súdu alebo orgánom činným v trestnom konaní správajú urážlivo, alebo neuposlúchnu výzvu alebo vydaný príkaz.9) Možno jej pritom uložiť poriadkovú pokutu až do výšky 16 590 €. V ustanovení § 50 TP má poškodený nárok na náhradu škody aj na majetkových právach obvineného v právnickej osobe. Ak by teda vznikla dôvodná obava, že uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom bude marené alebo sťažované, možno nárok až do pravdepodobnej výšky škody zaistiť napr. na majetkových právach obvineného v právnickej osobe, v ktorej má obvinený majetkovú účasť; na majetkových právach právnickej osoby, v ktorej obvinený jednak má majetkovú účasť, alebo je štatutárnym orgánom, členom štatutárneho orgánu, členom iného orgánu, prokuristom, vedúcim organizačnej zložky podniku, ktorý je zapísaný do obchodného registra, alebo vedúcim podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný do obchodného registra, ak je na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin, za ktorý je trestne stíhaný obvinený, bol spáchaný v mene alebo v prospech tejto právnickej osoby; na majetkových právach právnickej osoby, v ktorej má priamu alebo nepriamu majetkovú účasť právnická osoba, v ktorej obvinený jednak má majetkovú účasť, alebo je štatutárnym orgánom, členom štatutárneho orgánu, členom iného orgánu, prokuristom, vedúcim organizačnej zložky podniku, ktorý je zapísaný do obchodného registra, alebo vedúcim podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný do obchodného registra, ak je na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin, za ktorý je trestne stíhaný obvinený, bol spáchaný v mene alebo v prospech tejto právnickej osoby. 9) MINÁRIK, Š. a kol.: Trestný poriadok. Stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2006, s. 229. 206 Individuálna trestná zodpovednosť verzus trestná zodpovednosť právnických osôb Som toho názoru, že trestná zodpovednosť právnických osôb nemôže byť založená bez individuálnej viny páchateľa, keďže z hľadiska zavinenia, akýkoľvek trestný čin právnickej osoby by bol vždy len trestným činom jej členov alebo orgánov, to znamená jednotlivých fyzických osôb. Náš právny poriadok dostatočne obsahuje sankcie proti právnickým osobám, najmä formou správneho práva. Či to je účinné voči spoločnostiam by nemalo byť nedostatkom trestného práva, ale odvetvia správneho práva, ktoré by malo hľadať efektívnejšie riešenie sankcionovania. Pro futuro nemožno vylúčiť prijatie určitej sankcie, napr. v podobe trestu prepadnutia majetku, ktorý by nadobudol právoplatnosť po konkurznom a vyrovnacom konaní, ak by bolo jednoznačne preukázané, že spoločnosť sa podieľala na spáchaní navrhovaných taxatívne určených trestných činov. Aj v tomto prípade by táto sankcia mala byť ultima ratio, teda ju použiť ako posledné štádium, ak sa prostriedky iných právnych odvetví ukážu ako absolútne neúčinné. V takom prípade by bolo potrebné špecifikovať, konaním akej osoby, resp. osôb by nastala uvedená zodpovednosť. Podľa § 15 Obchodného zákonníka je osobou oprávnenou konať za podnikateľa aj každý, kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou. Táto osoba je splnomocnená na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza – do tejto kategórie treba zaradiť aj všetkých radových zamestnancov. I napriek tomu je tu však stále obava, či sa pri prípadnom zavedení takejto zodpovednosti neotvorí priestor pre kriminalizáciu podnikateľského prostredia a účelové zneužívanie v podobe podávania trestných oznámení ako prostriedku konkurenčného boja, v rámci ktorého sa vytvára široký priestor pre voľnú úvahu polície, príp. prokuratúry. Kľúčovým problémom by taktiež bola ochrana práv tretích osôb, ktoré sa žiadnym spôsobom nepodieľali na trestnej činnosti, ale sú spojené s právnickou osobou a každý majetkový trest za konanie, ktorého sa dopustia osoby oprávnené konať za spoločnosť by dopadol práve na tieto osoby. Môže sa stať, že drobný akcionár akciovej spoločnosti, ale spoločník v spol. s r.o., ktorý si včas neprihlási pohľadávku do konkurzného konania, by bol takouto sankciou pre spoločnosť postihnutý nemožnosťou jej uplatnenia, poklesom hodnoty jeho akcií alebo aj úplným odňatím majetku, ak sa člen štatutárneho alebo dozorného orgánu, alebo ktorýkoľvek zamestnanec dopustí taxatívne určeného trestného činu v súvislosti so svojou činnosťou za spoločnosť. Aj keby sa viedlo konanie proti právnickým osobám, trest nakoniec vždy pocítia fyzické osoby, ktoré sú jej vlastníkmi alebo zamestnanci, teda tie, ktoré sa na páchaní trestného činu nijakým spôsobom nemuseli podieľať. 207 Jaroslav Klátik Záver TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN ABELOVSKÝ, M. - PETRÍK, M.: Proti trestnej zodpovednosti právnických osôb. Bulletin slovenskej advokácie. SAK, č. 1-2, 2006, roč. XII, s. 36 – 39, ISSN 1335-1079. BURDA, E.: Prečo nám trestná zodpovednosť právnických osôb naháňa hrôzu? In.: Dny práva – 2008 – Days of Law. 2. ročník mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy univerzity. Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1683 – 1688, ISBN 978-80-210-4733-4. ČENTÉŠ, J. – PRIKRYL, O.: Úvahy o trestnej zodpovednosti právnických osôb v Trestnom zákone. In.: Dny práva – 2008 – Days of Law. 2. ročník mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy univerzity. Brno: Masarykova univerzita, 2008, s. 1689 – 1698, ISBN 978-80-89363-03-2. Čentéš, J. – Palkovič, J. – Štoffová, Z.: Trestná zodpovednosť právnických osôb. Justičná revue, r. 53, č. 4, 2001, s. 422 – 423, ISSN 1335-6461. IVOR, J. a kol.: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava: Iura Edition, 2006, s. 530 s., ISBN 978-80-89363-03-2. JALČ, A.: Korupcia – trestnoprávny vývoj, rekodifikácia a trestná zodpovednosť právnických osôb. Justičná revue, 57, 2005, č. 1, s. 7, ISSN 1335-6461. MADLIAK, J.: Právnická osoba – subjekt trestného činu v návrhu rekodifikovaného trestného zákona. Bulletin slovenskej advokácie, SAK, č. 1, 2005, roč. XI, s. 15, ISSN 1335-1079. MINÁRIK, Š. a kol.: Trestný poriadok. Stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2006, 1302 s., ISBN 80-8078-085-4. SEGEŠ, I.: Koncepcia trestnej zodpovednosti právnických osôb v slovenskom trestnom práve. Právny obzor, roč. 85, č. 4, 2002, s. 327, ISSN 0032-6984. ZÁHORA, J.: Ochranné opatrenia pre právnické osoby. In.: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 21. 04. 2008. Bratislava: BVŠP, Fakulta práva, 2008, s. 92 – 100, ISBN 978-80-89363-03-2. JUDr. Jaroslav Klátik, PhD. Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela Banská Bystrica Rechtswissenschaftliche Fakultät, Matej Bel Universität, Banská Bystrica 208 Spoločné znaky a diferenciácie správneho deliktu a trestného činu | Ladislav Hrtánek SPOLOČNÉ ZNAKY A DIFERENCIÁCIE SPRÁVNEHO DELIKTU A TRESTNÉHO ČINU Abstrakt:Tento vedecký článok obsahuje vymedzenie jednotlivých spoločných znakov a diferenciácií správneho deliktu a trestného činu. Považujeme pritom za potrebné zdôrazniť odlišnosti týchto deliktov a taktiež poznamenať, že je potrebné urobiť podstatné zmeny v oblasti úpravy v záujme naplnenia cieľového zamerania uvedených noriem správania sa, ktorým je ochrana spoločensky dôležitých záujmov. V tomto kontexte je cieľovým aspektom tohto článku prispieť k poznaniu problematiky deliktov a tým prispieť k ochrane hodnôt verejného záujmu. Kľúčové slová: administratívny delit, trestný čin, správny orgán, správne právo, veda správneho práva Abstract This scientific article contains the specific assignation of common aspects and the differences of administrative torts and crimes. It is very important to accent the differences of these torts and necessary to make changes that will achieve the protection of public interests. In this context, objective aspect of this scientific article has the goal to contribute of understanding problem of torts and help to protect of public interests. Key words administrative tort, crime, organ of Public administration, administrative law, science of administrative law. 209 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Úvod Úvodom tohto príspevku považujeme za potrebné vymedziť aspoň rámcovo jeho podstatné cieľové zameranie. Cieľom tohto príspevku je predovšetkým vymedziť a analyzovať jednotlivé spoločné znaky, ako aj diferenciácie medzi správnym deliktom, ako zložkou administratívnoprávnej zodpovednosti a trestným činom, ktorý je kľúčovým pojmom trestného práva. Jednotlivé druhy deliktov, či už administratívne alebo súdne svojím zákonným ustanovením majú chrániť spoločnosť pred ich páchaním a preto pochopiteľne ich cieľom nemôže byť realizačná, ale predovšetkým ochranná funkcia. Je v záujme celej spoločnosti, aby sa jednotlivé skutkové podstaty trestných činov a správnych deliktov vôbec nenapĺňali. Z uvedeného dôvodu preto zastávame názor, že precizovanie problematiky trestnoprávnej a administratívnoprávnej zodpovednosti v súvislosti s problematikou deliktov prispeje k napĺňaniu cieľového zamerania tak správneho, ako aj trestného práva. Podstatným cieľom tohto príspevku preto je analyticky zohľadniť problematiku správnych deliktov a trestných činov, ktorá stále vyžaduje vedecký záujem, a to aj z pohľadu praktickej potreby eliminovať množiace sa prípady rôznej priestupkovej a trestnej činnosti. Uvedomujeme si pritom, že nami vytýčený cieľ je veľmi náročný a kladie veľmi veľké nároky na postihnutie interakčných vzťahov medzi jednotlivými normami správneho a trestného práva. Pokúsime sa ho v nasledujúcom texte aspoň čiastočne naplniť. Spoločné znaky správneho deliktu a trestného činu je potrebné hľadať v ich imanentnom materiálnom a formálnom vymedzení. Z hľadiska materiálneho ponímania je spoločným znakom to, že uvedené druhy sú deliktami, teda ustanovujú prejavy správania sa, ktoré porušujú platné právo. Tak trestný čin, ako aj správny delikt sú východiskovými pojmami jednotlivých typov právnej zodpovednosti, administratívny delikt pre administratívne a trestný čin pre trestné právo. Spoločné znaky je možné taktiež hľadať v potrebnej snahe eliminovať realizáciu právnych noriem ustanovujúcich administratívne delikty a trestné činy, teda funkcia uvedených právnych noriem bude najskôr ochranná. Podstatne veľa spoločných znakov medzi správnymi deliktami a trestnými činmi môžeme hľadať v kontexte jednotlivých formálnych znakov. V tomto kontexte však zastávame názor, že je nevyhnutné predovšetkým v prípade správneho deliktu zohľadňovať komplikovanú inertnú diferenciačnú štruktúru, ale aj napriek tomu z pohľadu porovnania týchto deliktov môžeme rozlišovať tieto obligatórne znaky skutkovej podstaty správnych deliktov a trestných činov – subjekt, subjektívna stránka, objekt a objektívna stránka. 210 Spoločné znaky a diferenciácie správneho deliktu a trestného činu Na tomto mieste považujeme preto za potrebné vymedziť všeobecne obligatórne znaky skutkovej podstaty správneho deliktu a trestného činu. Subjektom správneho deliktu alebo trestného činu je podľa nášho názoru možné rozumieť len taký subjekt práva, ktorý disponuje spôsobilosťou svojím právne relevantným konaním porušiť ustanovené normy správneho a trestného práva. Subjektívna stránka predstavuje právom striktne ustanovené zavinenie, ktoré sa však v prípade niektorých správnych deliktov nepožaduje – napríklad v prípade správnych deliktov podnikateľských subjektov. Zavinenie má základné formy úmysel a nedbanlivosť, ktoré majú ďalšie vnútorné diferenciácie. Objekt predstavuje komplikovaný komplex rôznorodých spoločenských vzťahov, ktoré sú ustanovením konkrétnej normy právnej zodpovednosti chránené. Objektívna stránka znamená ustanovenie konkrétnej formy správania v rozpore s platným právom – pokiaľ hovoríme o deliktoch. Z vykonania dispozície normy právnej zodpovednosti vyvstávajú právne následky, ktoré spolu s komplikovanou množinou kauzálnych súvislostí medzi príčinou a následkom nám vytvoria základný východiskový podklad pre objektívnu stránku tak pre správny delikt, ako aj pre trestný čin. Uvedené parciálne zložky objektívnej stránky musia byť naplnené kumulatívne, teda pokiaľ sa aj preukáže konanie v rozpore s platným právom a právne relevantný následok, bez jasného dokázania potrebných kauzálnych súvislostí nemôžeme konštatovať naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty a teda ani nemôže v konečnom dôsledku dôjsť k spáchaniu správneho deliktu alebo trestného činu. Z uvedeného je možné vyvodiť vymedzenie základného spoločného znaku správnych deliktov a trestných činov, a to, že ide o konania v rozpore s platným právom, ktoré sú spoločensky nežiadúce. Pokiaľ môžeme konštatovať, že medzi správnym deliktom a trestným činom je možné hľadať spoločné znaky v kontexte existencie obligatórnych 211 Ladislav Hrtánek Spoločný aspekt formálnych znakov je snáď najlepšie poznateľný v prípade porovnania priestupkov, ako konkrétneho druhu správnych deliktov a trestných činov. Pokiaľ sa budeme v ďalšom zaoberať konkrétne jednotlivými obligatórnymi znakmi skutkových podstát správnych deliktov a trestných činov vyvstanú tu určité rozdielnosti, ktoré však vyplývajú z aspektu diferencií v miere nebezpečnosti konania v protiklade so správnym a trestným právom. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN znakov ich jednotlivých skutkových podstát, v rámci ich vlastnej náplne je možné diferencovať rozdiely. Poznateľný rozdiel je napríklad v prípade procesných konaní, v intenciách ktorých dochádza k prejednávaniu správnych deliktov a trestných činov. Správne delikty sú riešené rozdielne, závisí od ich konkrétnej typológie, napríklad priestupky podliehajú pod priestupkové konanie, správne delikty, pokiaľ sa neustanovuje inak podliehajú pod správne konanie. Správne konanie je konkrétnymi normami správneho práva upravený postup správnych inštitúcií, účastníkov konania a zúčastnených subjektov pri vydávaní, preskúmavaní a nútenom výkone rozhodnutia formou individuálneho správneho aktu, v ktorom sa rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a právnych povinnostiach účastníkov konania. 1) Naproti tomu spáchanie trestných činov2) je prejednávané v intenciách trestného konania. Trestné konanie predstavuje zákonom upravený postup subjektov trestného konania, súdu, prípadne iných subjektov zúčastnených na trestnom konaní, úlohou ktorého je bez dôvodných pochybností zistiť, či bol spáchaný trestný čin, a ak áno, zistiť jeho páchateľa a uložiť mu podľa zákona trest alebo ochranné opatrenie, rozhodnutie vykonať alebo jeho výkon zabezpečiť, prípadne rozhodnúť o nároku poškodeného na náhradu škody, ďalej pôsobiť na upevňovanie zákonnosti, na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti a k napĺňaniu výchovnej funkcie. 3) Z naznačených diferencií medzi konaním správnym a trestným môžeme taktiež vyvodiť iný priebeh výkonu jednotlivých procesných inštitútov a taktiež rozdielnosť v subjektoch oprávnených na ich vlastný výkon. Podstatné rozdiely medzi správnym deliktom a trestným činom môžeme zohľadňovať taktiež v subjektoch, ktoré môžu spáchať skutkové podstaty týchto deliktov. Správny delikt môže spáchať napríklad aj právnická osoba, pritom rozlišujeme iný správny delikt právnickej osoby spáchaný bez ohľadu na zavinenie, v tomto prípade teda neskúmame subjektívnu stránku, ako obligatórny znak skutkovej podstaty správneho deliktu. Podľa platnej právnej úpravy môže spáchať trestný čin výlučne fyzická osoba. Aj napriek tomu, že sa v rámci vedy trestného práva zvažuje možná sankcionovateľnosť právnických osôb, z pohľadu platného právneho stavu sme k nej stále nepristúpili. Považujeme za potrebné na tomto mieste zaujať postoj k problematike možného postihovania právnických osôb v trestnom práve. Veľké problémy v tomto smere vyvstávajú predovšetkým s princípom kolektívnej viny, nakoľko 1) Vrabko, M. a kol. Správne právo. Procesná časť. s. 18 2) Je možné diferencovať zločiny a prečiny. 3) Ivor, J. a kol.: Trestné právo procesné. s. 18 a 19 212 Spoločné znaky a diferenciácie správneho deliktu a trestného činu ako jedna z možností sankcií vystupuje možnosť nariadiť skončenie činnosti právnickej osoby4). Tento trest sa však priamo dotýka jednotlivých jej členov, ktorí s páchaním konkrétnej trestnej činnosti nemuseli mať nič spoločné. Právnická osoba totiž nemôže mať vlastnú vôľu, môže dôjsť nanajvýš k prejavu konkrétnej vôle tých, ktorí majú oprávnenie vykonávať právne úkony. V trestnom práve však platí princíp preukazovania subjektívnej stránky a preto bude potrebné taktiež v prípadoch trestania právnických osôb preukazovať napríklad úmysel. Určité odlišnosti samozrejme môžeme diferencovať taktiež z pohľadu objektu správneho deliktu a trestného činu. Dobre poznateľný je tento rozdiel napríklad v prípade porovnania priestupku ako konkrétneho druhu správneho deliktu a trestného činu ako súdneho deliktu. Cieľom správnych deliktov je bezporuchový výkon správy verejných záležitostí, kým v prípade súdnych deliktov ide predovšetkým o ochranu života, majetku zdravia, bezpečnosti a vnútorného poriadku. V kontexte uvedeného teda je možné zohľadňovať podobné znaky, miera ochrany chránených hodnôt vymedzených objektom ako obligatórnym znakom skutkovej podstaty uvedených deliktov je rozdielnej intenzity. V spojení s potrebou terminologického vymedzenia, respektíve uvedenia legálnej definície týchto deliktov vznikajú problémy. V prípade správnych deliktov môžeme zaznamenať ich veľkú roztrieštenosť, ktorá komplikuje proces hľadania zjednocujúceho vymedzenia, administratívny delikt v rámci vedy však svoje vymedzenie má, v prípade jednotlivých druhov správnych deliktov tak môžeme konštatovať len v prípade priestupku. Trestný čin našiel svoje ustálené vymedzenie v intenciách vedy trestného práva, ktoré sa krylo s legálnym definičným vymedzením, že ide o čin v rozpore s platným právom, ktorý vymedzuje trestné právo. Ide pritom o závažnú mieru narúšania hodnôt v spoločnosti s vážnymi následkami v porovnaní s priestupkom. Záverom tohto príspevku ako už bolo uvedené zhrnieme jednotlivé jeho prínosy, ktorými podľa nášho názoru prispel k naplneniu vytýčených 4) Ide o predpokladaný postih. 5) Škultéty, P.: Verejná správa a správne právo. s. 40 213 Ladislav Hrtánek Podstatným problémom je taktiež už uvedená otázka subjektívnej stránky. Táto v prípade právnických osôb len ťažko môže byť preukázaná. „Subjektom správneho práva sú tiež právnické osoby, ktoré podľa správneho práva majú spôsobilosť byť nositeľom práv a povinností.“5) TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN cieľových zameraní. Základným cieľom tohto príspevku bolo pristupovať analyticky k problematike správnych a súdnych deliktov. Z porovnania vzišli určité spoločné črty a diferenciácie. Veľké výzvy v tomto smere, ktoré bude potrebné následne riešiť sú napríklad problematika pretrvávajúcej roztrieštenosti správnych deliktov, kde môžeme zaznamenať značnú problémovosť. V trestnom práve sa zvažuje zmena v subjekte ako obligatórnom znaku, v tomto kontexte sme zaujali postoj taktiež k tomuto problému. Cieľom taktiež bolo prispieť k naplneniu ochrany hodnôt vymedzených v jednotlivých objektoch správnych a súdnych deliktov. Uvedená tendencia je potrebná preto, lebo stále narastajú prípady závažných správnych deliktov závažne ohrozujúcich záujmy spoločnosti. V prípade trestných činov popri náraste kriminality je možné zaznamenať potrebu zmien v kontexte procesných noriem. Vrabko, M. a kol.: Správne právo. Procesná časť. Bratislava. VO PF UK. 2001. s. 164. ISBN 80-7160-148-9 Ivor, J. a kol.: Trestné právo procesné. Bratislava. IURA EDITION. 2006. 993 s. ISBN 80-8078-101-X Škultéty, P.: Verejná správa a správne právo. Bratislava. VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. S. 204. ISBN 978-80-224-1023-6 JUDr. Ing. Ladislav Hrtánek Ministerstvo školstva Slovenskej republiky Bildungsministerium der Slowakischen Republik 214 Trestná zodpovednosť právnických osôb a ochrana životného prostredia | Jozef Záhora TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB A OCHRANA ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA Abstrakt: Environmentálna kriminalita v posledných desiatich rokoch nabrala na význame vzhľadom na to, že zachovanie kvalitného životného prostredia je nevyhnutnou podmienkou pre trvalo udržateľný rozvoj. Vo vystúpení autor poukazuje na vývoj trestnej zodpovednosti právnických osôb so zameraním na ochranu životného prostredia. Poukazuje na snahy o zavedenie trestnej zodpovednosti znečisťovateľov životného prostredia s akcentom na európsky priestor. Autor poukazuje na aktivity Európskej únie vo vzťahu trestnej zodpovednosti právnických osôb vo vzťahu k znečisťovaniu životného prostredia. V závere autor zdôrazňuje, že Slovenská republika si vo vzťahu k Európskej únii neplní svoje záväzky týkajúce sa zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb. Kľúčové slová: trestná zodpovednosť, trestná zodpovednosť právnických osôb, životné prostredie, sankcie, harmonizácia, environmentálna kriminalita Abstract: Environmental criminality during last decades has augmented its importance, because preserving of quality of environment is the essential condition of continual development. The author shows improvement of corporate criminal liability pointing at protection of environment. He demonstrates attempts of introductions of liability pollution of environment with stress of European area. The author refers activity of the European Union in connection with pollution of 215 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN environment and corporate criminal liability. In the end the author emphasizes that the Slovak republic does not fulfil his obligations related to criminal corporate liability towards the European Union. Key words: criminal liability, criminal corporate liability, environment, penalties, harmonization, environmental crimes Úvod Jednou z najvýznamnejších oblastí, kde kompetentní vyzývajú po zavedení trestnej zodpovednosti právnických osôb je oblasť znečisťovania životného prostredia. Právo na ochranu životného prostredia patrí medzi základné ľudské práva a slobody. Ochrana životného prostredia v posledných desaťročiach naberá na význame, lebo spolu s rozvojom civilizácie narastá aj znečisťovanie životného prostredia. Zachovanie priaznivého životného prostredia je nevyhnutnou podmienkou pre trvalo udržateľný rozvoj. Znečisťovanie životného prostredia spôsobuje vysoké, v niektorých prípadoch ťažko napraviteľné škody. Už od konca minulého storočia sa na odborných fórach ozývajú diskusie ohľadom zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb za znečisťovanie životného prostredia. Na stretnutí expertov, ktoré sa konalo 19. až 23. marca 1994 v Portlande, Oregon, USA sa experti zhodli na potrebe zaviesť trestnú zodpovednosť právnických osôb za trestné činy proti životnému prostrediu.1) Jedným z významných medzinárodných aktov týkajúcich sa zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb za znečisťovanie životného prostredia je Rezolúcia XV. Medzinárodného kongresu trestného práva konaná v Rio de Janeiru v roku 1994, ktorá odporučila zaviesť trestnú zodpovednosť právnických osôb, najmä za trestné činy proti životnému prostrediu.2) Ďalším medzinárodným nástrojom v tejto oblasti je Dohovor Rady Európy na ochranu životného prostredia prostredníctvom trestného práva (1998) (č. 172).3) Dohovor v čl. 9 ukladá povinnosť zmluvným stranám zaviesť zodpovednosť právnických osôb, či už 1) Criminal Sanctions in the Protection of the Environment: Internationally, Domestically and Regionally.” Portland/OR, March 1994. p. 11 [online] [prebrané 24. 10. 2009] dostupné na World Wide Web: <http://www.icclr.law.ubc.ca/Publications/Reports/Portland2.PDF> 2) CUESTA, J., L. (ed.) Resolutions of the Congresses of the International Association of Penal Law (1926-2004). ISBN 978-2-7492-1096-4 [online] [prebrané 23. 10. 2009] dostupné na World Wide Web: <hhttp://www.penal.org/pdf/NEP21anglais.pdf> 3) Convention on the Protection of the Environment through Criminal Law 216 Trestná zodpovednosť právnických osôb a ochrana životného prostredia V rámci Európskej únie sa problematike ochrany životného prostredia venuje veľká pozornosť. Ochrana životného prostredia patrí medzi základné ciele únie. Účinné postihovanie trestných činov spáchaných proti životnému prostrediu patrí medzi hlavné záujmy Európskej únie. Koncom minulého storočia sa začali v únii vytvárať iniciatívy na trestnoprávnu ochranu životného prostredia. Zodpovední predstavitelia únie boli znepokojení nárastom trestných činov v oblasti životného prostredia a účinkov. Vzhľadom na to, že následky trestných často presahovali hranice jednotlivých štátov, vznikla potreba harmonizovať trestnoprávne normy na ochranu životného prostredia. Rámcové rozhodnutie o ochrane životného prostredia prostriedkami trestného práva Na rokovaní v Tampere z 15. a 16. októbra 1999 zaznela požiadavka, aby sa iniciovalo úsilie v oblasti prijatia spoločných definícií trestných činov asankcií, so zameraním na obmedzený počet osobitne dôležitých oblastí, ako sú trestné činy proti životnému prostrediu. Vo februári 2000, na návrh Dánska, predložila Rada Európskej Únie návrh rámcového rozhodnutia4) na boj proti závažným trestným činom proti životnému prostrediu. Dňa 27. 1. 2003 Rada prijala rámcové rozhodnutie (2003/80/JI) o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva,5) založené na 3. pilieri Zmluvy o EU. Okrem trestnoprávnej zodpovednosti fyzických osôb, rámcové rozhodnutie zaväzovalo jednotlivé členské štáty na prijatie potrebných opatrení na zabezpečenie zodpovednosti právnických osôb. Okrem trestnej zodpovednosti právnických osôb za konanie, rámcové rozhodnutie zaväzovalo každý členský štát prijať potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby mohla byť právnická osoba zodpovedná, ak nedostatočný dohľad alebo kontrola umožnila spáchanie trestného činu takého druhu. Medzi navrhované sankcie patrili: a) vylúčenie z nároku na štátne dávky alebo podporu; b) dočasné alebo trvalé vylúčenie z vykonávania podnikateľskej činnosti; 4) Rámcové rozhodnutia sú záväzné pre členské štáty, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva na vnútroštátne orgány. Tieto rámcové rozhodnutia nemajú priamy účinok. 5) Ú. v. EÚ L 29, 5. 2. 2003, s. 55 – 58 mimoriadne vydanie v slovenskom jazyku Kapitola 19 Zväzok 06 S. 97 – 100 217 Jozef Záhora trestnoprávnu alebo administratívnu za činy definované v čl. 2 tohto dohovoru. Dohovor Rady Európy o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva doteraz nevstúpil do platnosti. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN c) d) e) nariadenie súdneho dozoru; súdny príkaz k likvidácii; povinnosť prijať osobitné opatrenia s cieľom predchádzať následkom konania. Povinnosť transponovať toto rámcové rozhodnutie bola do 27. januára 2005. Niekoľko mesiacov po schválení rámového rozhodnutia, Komisia podľa čl. 35 Zmluvy o EÚ vzniesla proti Rade žalobu na Súdny dvor Európskych spoločenstiev. Argumentovala tým, že bezvýhradne podporuje ciele rámcového rozhodnutia, spochybňuje však zvolený právny základ, najmä čl. 29, 31 písm. e) a 34 II písm. b) Zmluvy o EÚ. Cieľom rámcového rozhodnutia je ochrana životného prostredia stíhaním trestných činov spáchaných v neprospech životného prostredia. Ochrana životného prostredia je podľa čl. 174 – 176 Zmluvy o ES v pôsobnosti Spoločenstva. Okrem toho je vecou zákonodarcu Spoločenstva zaviazať členské štáty vydaním sankcií trestnoprávnej povahy, najmä ak je toho názoru, že by týmito predpismi mohlo byť zaručené dodržiavanie právnych predpisov Spoločenstva. Súdny dvor rozsudkom z 13. 9. 2005 vyhlásil rámcové rozhodnutie za neplatné, pretože podľa čl. 175 Zmluvy o ES zasahuje do právomocí, ktorými bolo poverené Spoločenstvo. Nielen z dôvodu rámcového rozhodnutia, ale aj z jeho argumentačných úvah vyplýva, že jeho cieľom je ochrana životného prostredia. Súdny dvor ďalej v rozsudku potvrdil, že trestné právo hmotné podobne ako trestné právo procesné principiálne nespadá do pôsobnosti Spoločenstva.6) Ďalej Súdny dvor dodáva „Toto posledné konštatovanie však nebráni zákonodarcovi Spoločenstva prijať opatrenia súvisiace s trestným právom členských štátov, ktoré považuje za nevyhnutné na zabezpečenie plnej účinnosti právnych noriem prijatých v oblasti ochrany životného prostredia, ak uplatnenie príslušnými vnútroštátnymi orgánmi účinných, primeraných a odradzujúcich trestných sankcií je nevyhnutným opatrením na boj proti závažným zásahom do životného prostredia.“ 7) Súdny dvor v tomto prípade pripomenul, že existujú spoločné politiky, ktoré patria k základom Spoločenstva a že zákonodarca spoločenstva môže 6) podľa Európsky parlament, Pracovný dokument o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva Výbor pre právne veci, 12. 6. 2007 [online], [pristúpené 30. januára 2009] prístupné na internete http://www.europarl.europa.eu/ 7) ods. 48 Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 13. septembra 2005.Komisia Európskych spoločenstiev proti Rade Európskej únie. Žaloba o neplatnosť - Článok 29 EÚ, článok 31 písm. e) EÚ, články 34 EÚ a 47 EÚ - Rámcové rozhodnutie 2003/80/SVV, Vec C-176/03. Správy Európskeho súdu 2005 Strana I-07879 218 Trestná zodpovednosť právnických osôb a ochrana životného prostredia v rámci právomoci, ktoré sú mu zverené Zmluvou o ES, prijať účinné opatrenia. Vylúčil tak možnosť aplikácie rámcového rozhodnutia Rady v tomto prípadoch.8) Vo februári 2007 Komisia prostredníctvom svojho euro komisára pre životné prostredie Franca Frattiniho predstavila návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva10). Komisia nemá právomoc zasahovať do trestného práva štátov, ale svoj krok opiera o verdikt Súdneho dvora z roku 2005.11) Komisia návrh smernice opiera o čl. 175 ods. 1 Zmluvy o ES. V odôvodnení návrhu sa uvádza, že členské štáty Spoločenstva prijali množstvo právnych predpisov zameraných na ochranu životného prostredia. Z viacerých štúdií však vyplýva12), že sankcie, ktoré sa v súčasnosti uplatňujú v členských štátoch, nie sú vždy dostatočné na účinnú implementáciu politiky Spoločenstva v oblasti životného prostredia. Na základe tohto návrhu bola dňa 19. novembra 2008 schválená Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/99/ES z 19. novembra 2008 o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva,13) ktorá nahradila spomínané zrušené Rámcové rozhodnutie o ochrane životného prostriedkami trestného práva. 8) pozri FENYK, J., SVÁK, J. Europeizace tresntího práva. Eurokodex, Bratislavská vysoká škola práva, Bratislava, 2008, s 83 9) Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. (Čl. 249Zmluvy o ES) 10) Návrh smernice Európskeho Parlamentu a Rady o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva {SEK(2007) 160} {SEK(2007) 161} /* KOM/2007/0051 v konečnom znení - COD 2007/0022 */ 11) Ako poukázal Súdny dvor v jeho rozsudku z 13. septembra 2005 ochrana životného prostredia je základný cieľ vytvorenia Spoločenstva (Case 240/83 ADBHU [1985] ECR 531, paragraph 13, Case 302/86 Commission v Denmark [1988] ECR 4607, paragraph 8, Case C-213/96 Outokumpu [1998] ECR I-1777, paragraph 32). V tomto zmysle je potrebné aby štáty a Spoločenstvo mali za úlohu zvýšiť ochranu životného prostredia. 12) Najvýznamnejšie štúdie možno nájsť na stránkach GR pre životné prostredie venovaných trestnej činnosti páchanej v oblasti životného prostredia: http://ec.europa.eu/environment/ crime/index.htm#studies. 13) Úradný vestník L 328 , 06/12/2008 S. 0028 – 0037 219 Jozef Záhora Za účelom zosúladenia zistenia Súdneho dvora, Komisia v oznámení z30. 11. 2005 pristúpila na dôsledky rozsudku a oznámila nový legislatívny návrh. Komisia ako najvhodnejší právny nástroj na realizáciu opatrení zvolila smernicu.9) TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN V čl. 3 smernica uvádza deväť prípadov na ktoré sa má trestnosť vzťahovať za podmienky, že boli spáchané aspoň z hrubej nedbanlivosti. Smernica v ďalších článkoch upravuje zodpovednosť právnických osôb za uvedené trestné činy a sankcie za ne. V návrhu smernice boli síce navrhované sankcie pre právnické osoby pri najzávažnejších prípadoch od 750 000 až 1 500 000 EUR, poprípade iné tresty napr. zamietnutie nároku na príspevky alebo pomoc z verejných zdrojov, dočasné alebo trvalé odobratie oprávnenia vykonávať priemyselnú alebo obchodnú činnosť, uloženie súdneho dohľadu, súdne rozhodnutie na zrušenie spoločnosti, na základe citovaného súdneho rozhodnutia boli sankcie pre právnické osoby schválené len rámcovo - účinné, primerané a odradzujúce sankcie. Podľa názoru Súdneho dvora14) pokiaľ ide „o určenie druhu a výšky trestných sankcií, ktoré sa majú uplatniť, je na rozdiel od tvrdenia Komisie potrebné konštatovať, že naň sa právomoc Spoločenstva nevzťahuje.“ V transpozičnom ustanovení je pre členské štáty stanovená povinnosť prijať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 26. decembra 2010. Osobitnú kategóriu predstavuje trestnoprávna ochrana znečisťovania morí. Dve veľké havárie tankerov koncom minulého a začiatkom tohto storočia pri ktorých uniklo veľké množstvo ropných látok rozprúdili diskusie o trestnej zodpovednosti aj v tejto oblasti. 15) V roku 2002 Komisia predstavila návrh smernice o znečisťovaní mora z lodí a o zavedení sankcií v oblasti znečistenia16) a návrh rámcového rozhodnutia na posilnenie trestnoprávneho rámca pre vynútiteľnosť práva proti znečisťovaniu mora z lodí17). V návrhu smernice sa uvádzalo, že znečisťovanie z lodí by sa malo považovať za trestný čin, za ktorý sa ukladajú 14) čl. 70, Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 23. októbra 2007. Komisia Európskych spoločenstiev proti Rade Európskej únie. Žaloba o neplatnosť - Články 31 ods. 1 písm. e) EÚ, 34 EÚ a 47 EÚ - Rámcové rozhodnutie 2005/667/SVV - Potláčanie znečisťovania pochádzajúceho z lodí. Vec C-440/05. Správy Európskeho súdu 2007 Strana I-09097 15) bližšie ZÁHORA, J.: Európska únia a trestnoprávna ochrana životného prostredia. In.: Justičná revue č. 6-7/2009, str. 868 a nasl. 16) Proposal for a Directive of the European Parliament and of the Council on ship-source pollution and on the introduction of sanctions, including criminal sanctions, for pollution offences /* COM/2003/0092 final - COD 2003/0037 */ 17) Proposal for a Council Framework decision to strengthen the criminal law framework for the enforcement of the law against ship source pollution Brussels, 2. 5. 2003 COM(2003) 227 final 2003/0088 (CNS) 220 Trestná zodpovednosť právnických osôb a ochrana životného prostredia V čase prerokovania návrhu bolo otázkou rozdelenie medzi prvým a tretím pilierom pre trestnoprávne záležitosti medzi inštitúciami Európskej únie. Účelom smernice 2005/35/ES o znečisťovaní mora z lodí a o zavedení sankcií za porušenia18) „je začleniť medzinárodné normy o znečisťovaní z lodí do práva Spoločenstva a zabezpečiť, aby osoby zodpovedné za vypúšťanie podliehali primeraným sankciám, ...s cieľom zlepšiť námornú bezpečnosť a ochranu morského prostredia pred znečisťovaním z lodí.“ Čo sa týka rozsahu pôsobnosti smernice táto sa týka jednak vnútorných vôd a teritoriálnych vôd členských štátov tak aj morských úžin a šíreho mora. Smernica obsahuje presnú definíciu porušení ak bolo spáchané úmyselne, z nepozornosti alebo hrubej nedbanlivosti. Čo sa však týka trestných činov, odkazuje na rámcové rozhodnutie. Ustanovenia o charaktere, type alebo úrovniach trestných sankcií boli zahrnuté v paralelnom rámcovom rozhodnutí 2005/667/SVV na posilnenie trestnoprávneho rámca pre vynútiteľnosť práva proti znečisťovaniu mora z lodí19). Na návrh generálneho advokáta Mazáka z 28. júna 2007 Súdny dvor začal konanie o neplatnosť rámcového rozhodnutia. V návrhu sa ako dôvod zrušenia uvádza, že v ňom obsiahnuté opatrenia zakotvujúce aproximáciu právnych predpisov členských štátov v trestných veciach boli prijaté na základe hlavy VI Zmluvy o EU, hoci správne mali byť prijaté na základe Zmluvy ES.20) Na základe uvedenej žaloby Súdny dvor zrušil uvedené rámcové rozhodnutie. V odôvodnení Súdny dvor uvádza „Hoci je pravda, že trestná legislatíva rovnako ako pravidlá trestného procesu v zásade nepatria do právomoci Spoločenstva, nič to nemení na skutočnosti, že v prípade, ak je uplatnenie účinných a primeraných trestných sankcií s odradzujúcim účinkom zo strany vnútroštátnych príslušných orgánov nevyhnutné na potláčanie závažných zásahov do životného prostredia, zákonodarca Spoločenstva môže členským štátom uložiť povinnosť zakotviť takéto 18) Smernica Európskeho a Rady 2005/35/ES zo 7. septembra 2005 o znečisťovaní mora z lodí a o zavedení sankcií za porušenia Ú. v. EÚ L 255, 30. 9. 2005, s. 11 – 21, 19) Rámcové rozhodnutie Rady 2005/667/SVV z 12. júla 2005 na posilnenie trestnoprávneho rámca pre vynútiteľnosť práva proti znečisťovaniu mora z lodí Ú. v. EÚ L 255, 30. 9. 2005, s. 164 – 167 20) Návrh generálneho advokáta - Mazák - 28. júna 2007. Komisia Európskych spoločenstiev proti Rade Európskej únie. Žaloba o neplatnosť - Články 31 ods. 1 písm. e) EÚ, 34 EÚ a 47 EÚ -Rámcové rozhodnutie 2005/667/SVV - Potláčanie znečisťovania pochádzajúceho z lodí. Vec C-440/05. Správy Európskeho súdu 2007 Strana I-09097 221 Jozef Záhora trestné sankcie. Návrh rámcového rozhodnutia sa zameriava predovšetkým na zosúladenie úrovní trestných sankcií. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN sankcie, aby sa zabezpečila plná efektivita noriem, ktoré v tejto oblasti prijíma.“ Súdny dvor však dodáva „Pokiaľ ide naopak o určenie druhu a výšky trestných sankcií, ktoré sa majú uplatniť, je na rozdiel od tvrdenia Komisie potrebné konštatovať, že naň sa právomoc Spoločenstva nevzťahuje.“ 21) Na odstránenie právneho vákua po zrušení rámcového rozhodnutia Komisia v marci 2008 predložila návrh novely smernice, ktorou sa22) harmonizuje prístup týkajúci sa sankcií v boji proti znečisťovaniu morí vyplniť ustanoveniami prijatými na správnom právnom základe, konkrétne článku 80 ods. 2 Zmluvy o ES. Podľa návrhu smernice predkladá riešenie prostredníctvom smernice lebo členské štáty nemôžu uspokojivo dosiahnuť ciele. Znečisťovanie mora prirodzene vedie k poškodeniu s cezhraničnými následkami a rozdielny vnútroštátny prístup v tejto súvislosti bráni účinnej justičnej spolupráci aumožňuje páchateľom vyhnúť sa trestnému stíhaniu. Smernica bola schválená23) 21. októbra 2009. Podľa bodu 1 tejto smernice účelom je „začleniť medzinárodné normy o znečisťovaní z lodí do práva Spoločenstva a zabezpečiť, aby sa osobám zodpovedným za vypúšťanie znečisťujúcich látok uložili primerané sankcie vrátane trestných sankcií, s cieľom zlepšiť námornú bezpečnosť a ochranu morského prostredia pred znečisťovaním z lodí.“ Smernica v bode 3 definuje pojem „právnická osoba“ ako akýkoľvek subjekt práva, ktorý má takéto postavenie podľa platného vnútroštátneho práva, s výnimkou štátov alebo verejných orgánov pri výkone štátnej moci alebo medzinárodných verejných organizácií.“ Smernica zavádza popri trestnej zodpovednosti fyzických osôb za znečisťovanie morí aj trestnú zodpovednosť právnických osôb. V bode 5 stanovuje povinnosť členským štátom prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby právnické osoby mohli byť zodpovedné za trestné 21) čl. 68, 70 Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 23. októbra 2007. Komisia Európskych spoločenstiev proti Rade Európskej únie. Žaloba o neplatnosť - Články 31 ods. 1 písm. e) EÚ, 34 EÚ a 47 EÚ - Rámcové rozhodnutie 2005/667/SVV - Potláčanie znečisťovania pochádzajúceho z lodí. Vec C-440/05. Správy Európskeho súdu 2007 Strana I-09097 22) Návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2005/35/ES o znečisťovaní mora z lodí a o zavedení sankcií za porušenia 11. 3. 2008, KOM(2008) 134 v konečnom znení 2008/0055 (COD) 23) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/123/ES z 21. októbra 2009 , ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2005/35/ES o znečisťovaní mora z lodí a o zavedení sankcií za porušenia Text s významom pre EHP, Ú. V. EU L 280 , 27/10/2009 S. 0052 - 0055 222 činy uvedené v článku 5a ods. 1 a 3 a článku 5b, spáchané v ich prospech akoukoľvek fyzickou osobou konajúcou buď samostatne, alebo ako člen orgánu právnickej osoby, a ktorá má v štruktúre právnickej osoby vedúce postavenie na základe oprávnenia zastupovať právnickú osobu; oprávnenia prijímať rozhodnutia v mene právnickej osoby; alebo oprávnenia vykonávať kontrolu v rámci právnickej osoby. Okrem toho smernica ukladá povinnosť členským štátom zabezpečiť, aby právnická osoba mohla byť zodpovedná v prípade, že nedostatočný dohľad alebo kontrola fyzickou osobou uvedenou v odseku 1 umožnili spáchanie trestného činu uvedeného v článku 5a ods. 1 a 3 a článku 5b v prospech tejto právnickej osoby fyzickou osobou jej podriadenou. V zmysle judikatúry Súdneho dvora, v smernici nie sú stanovené konkrétne druhy trestných sankcií pre právnické osoby„Každý členský štát prijme opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby sa právnickej osobe zodpovednej podľa článku 8b ukladali účinné, primerané a odradzujúce sankcie.“ Transpozícia je pre členské štáty stanovená do 16. novembra 2010. Jednotlivé štáty bezodkladne oznámia Komisii znenie týchto opatrení. Environmentálna kriminalita v posledných desiatich rokoch nabrala na význame a vzhľadom na to, že zachovanie kvalitného životného prostredia je nevyhnutnou podmienkou pre trvalo udržateľný rozvoj sa jej musí venovať zvýšená pozornosť. Závažnosť tohto druhu kriminality je aj v tom, že dôsledky priemyselných havárií často postihuje aj viac štátov, čoho príkladom je aj havária tankeru Prestige, dôsledky ktorej postihli územie šiestich krajín. Cesta, na ktorú sa vydala Európska únia a to spoločnou politikou jednotlivých členských štátov harmonizovať prostriedky trestnoprávnej ochrany životného prostredia sa ukazuje správna. Slovenská republika má však voči Európskej únii v oblasti zavedenia trestnej zodpovednosti právnických osôb neplnené záväzky. Týka sa to nie len už spomínaných dvoch zrušených rámcových rozhodnutí, ktoré stanovovali povinnosť zaviesť trestnú zodpovednosť právnických osôb resp. sankcie pre právnické osoby, ale aj ďalších rámcových rozhodnutí napr.: Rámcové rozhodnutie o posilnení trestného systému na zabránenie napomáhaniu neoprávneného vstupu, tranzitu a bydliska,24) 24) Rámcové rozhodnutie Rady z 28. novembra 2002 o posilnení trestného systému na zabránenie napomáhaniu neoprávneného vstupu, tranzitu a bydliska Úradný vestník L 328, 5. 12. 2002, s. 1 – 3, mimoriadne vydanie v slovenskom jazyku: Kapitola 19 Zväzok 06 S. 61 - 63 223 Jozef Záhora Trestná zodpovednosť právnických osôb a ochrana životného prostredia TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Rámcové rozhodnutie o boji proti korupcii v súkromnom sektore,25) Rámcové rozhodnutie o boji proti pohlavnému zneužívaniu detí a detskej pornografii,26) Rámcové rozhodnutie o útokoch na informačné systémy,27) Rámcové rozhodnutie ktorým sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami,28) Rámcové Rozhodnutie o boji proti organizovanému zločinu, 29) Rámcové rozhodnutie o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva,30) Rámcové rozhodnutia sú svojou povahou pre členské štáty záväzné, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Závisí však od vnútroštátnych orgánov, akú formu a metódu vykonania si zvolia. Vzhľadom na to, že Komisia nemá právomoc začať konanie o porušení voči členským štátom, v prípade ktorých sa predpokladá, že neprijali potrebné opatrenia, aby dosiahli súlad s ustanoveniami rámcového rozhodnutia Rady prijatého na základe tretieho piliera, Slovenskej republike nehrozí priama sankcia za nesplnenie povinnosti transponovať rámcové rozhodnutie. - Vo vzťahu ku Smernici o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva alebo Smernici o znečisťovaní mora z lodí a o zavedení sankcií vrátane trestných sankcií za trestné činy v oblasti znečistenia nemožno pristupovať tak ľahkovážne. V prípade, že si Slovenská republika do stanoveného času na transpozíciu týchto smerníc (16. november resp. 26. december 2010) nesplní svoje záväzky, Komisia môže, voči Slovenskej republike iniciovať súdne konanie pre neplnenie povinností na Európskom súdnom dvore. 25) Rámcové rozhodnutie Rady 2002/568/SVV z 22. júla 2003 o boji proti korupcii v súkromnom sektore, Úradný vestník L 192 , 31/07/2003 s. 54 – 56 26) Rámcové rozhodnutie rady 2004/68/SVV z 22. decembra 2003 č. o boji proti pohlavnému zneužívaniu detí a detskej pornografii, Úradný vestník L 013, 20/1/2004, s. 44 – 48 27) Rámcové rozhodnutie Rady 2005/222/SVV z 24. februára 2005 o útokoch na informačné systémy, Úradný vestník L 069 , 16/03/2005 s. 67 - 71 28) Rámcové rozhodnutie Rady 2004/757/SVV z 25. októbra 2004, ktorým sa stanovujú minimálne ustanovenia o znakoch skutkových podstát trestných činov a trestov v oblasti nezákonného obchodu s drogami, Úradný vestník L 335, 11. 11. 2004, s. 8 – 11 29) Rámcové Rozhodnutie Rady 2008/841/SVV z 24. októbra 2008 o boji proti organizovanému zločinu, Úradný vestník L 300, 11. 11. 2008, s. 42 – 45 30) Rámcové rozhodnutie Rady 2008/913/SVV z 28. novembra 2008 o boji proti niektorým formám a prejavom rasizmu a xenofóbie prostredníctvom trestného práva, Úradný vestník L 328, 6. 12. 2008, s. 55 – 58 224 Trestná zodpovednosť právnických osôb a ochrana životného prostredia CUESTA, J., L. (ed.) Resolutions of the Congresses of the International Association of Penal Law (1926-2004), ISBN 978-2-7492-1096-4. ČENTÉŠ, J., PALKOVIČ, J., ŠTOFFOVÁ, Z. Trestná zodpovednosť právnických osôb. In. Justičná revue č. 4/2001 FENYK, J., SVÁK, J. Europeizace tresntího práva. Eurokodex, Bratislavská vysoká škola práva, Bratislava, 2008, KRATOCHVÍL, V.: Trestněprávní odpovědnost právnických osob a jednáni za jiného. In Právní obzor 4/2002 s. 366 MUSIL, J. Trestní odpovědnost právnických osob – ano či ne? In. Trestní právo, č. 7-8/2000, s. 2 –10 ZÁHORA, J. Trestná zodpovednosť právnických osôb. In: Rekodifikácia trestného práva : zborník príspevkov z celoštátnej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 17. mája 2004. Bratislava: Akadémia PZ, 2004. Záhora, J. Ochranné opatrenia pre právnické osoby. In.: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti, Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou konaného dňa 21. apríla 2008 ZÁHORA, J. Európska únia a trestnoprávna ochrana životného prostredia. In.: Justičná revue č. 6-7/2009 Doc. JUDr. Jozef Záhora, PhD. Fakulta práva, Bratislavská vysoká škola práva Fakultät für Rechtswissenschaften, Hochschule der Rechtswissenschaften in Bratislava 225 Jozef Záhora JELÍNEK, J. Trestní odpovědnost právnických osob. Linde, Praha, 2007, TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN | TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB Abstrakt: Právne systémy po celom svete uznávajú, že právnické osoby majú spôsobilosť k právnym úkonom, spôsobilosť k právam a k povinnostiam, teda aj spôsobilosť k zodpovednosti, čo je najčastejšie povinnosť niesť dôsledky za porušenie svojej povinnosti. Slovenský právny systém upravuje ich zodpovednosť podľa občianskeho práva, obchodného práva či pracovného práva a podľa správneho práva. Takto vymedzená zodpovednosť právnických osôb však novým spoločenským podmienkam nepostačuje. Vzhľadom na rozsah a charakter kriminality v Slovenskej republike je ustanovenie trestnej zodpovednosti právnických osôb potrebné a účelné a vzhľadom na medzinárodné záväzky Slovenskej republiky aj nevyhnutné. Kľúčové slová: Trestná zodpovednosť, právnické osoby, kriminalita, spoločné postupy Európskej únie, Dohovory. Abstract: Legal systems all over the world recognize that the legal entities have a capacity to legal actions, capacity to rights and obligations that means also a capacity to responsibility that is most often an obligation to carry consequences for infringement of duties. The Slovak legal system enacts their duties according to the civil law, commercial law or labour law and also according to the administrative law. However, such delineated responsibility of legal entities is not sufficient for new social conditions. With regard to the extend and character of criminality in the Slovak Republic, the regulation of the criminal responsibility of legal entities is needed and effectual and also inevitable with respect to international obligations of the Slovak Republic. 226 Trestná zodpovednosť právnických osôb Podľa spoluautorov dlhodobej vízie rozvoja slovenskej spoločnosti v Slovenskej republike pomaly dozrieva viacnásobná premena právneho poriadku z práva neskorého socializmu na právny poriadok hlásiaci sa k právnemu štátu, ľudským právam, demokracii, sociálnemu štátu, trhovému hospodárstvu, tiež z práva suverénneho štátu na právny poriadok členského štátu Európskej únie. Na začiatku 21. storočia v Slovenskej republike platí niekoľko právnych poriadkov, ktorých adresátmi sú v zásade všetky fyzické osoby i právnické osoby súkromného práva nachádzajúce sa pod jeho jurisdikciou. Ide o formu právneho pluralizmu, ktorá v takmer rovnakej podobe existuje v celej Únii. Táto situácia znamená neprehľadnosť, nezrozumiteľnosť a neusporiadanosť platného práva, keď sa i profesionál orientuje len v jeho časti. A tak v Slovenskej republike platia prinajmenšom nasledovné právne poriadky: právny systém Slovenskej republiky, ktorého základom je Ústava l Slovenskej republiky; l právny poriadok Európskej únie, ktorého vzťah s právnym systémom Slovenskej republiky nie je založený na princípe právnej sily, ale aplikačnej prednosti, čiže na porovnávaní obsahu dotknutých právnych noriem; l podstatné časti medzinárodného práva verejného, osobitne medzinárodného práva ľudských práv. K rizikovým faktorom vývoja v nasledujúcom období patrí, že sa stále viac symbolizuje presadzovanie práva. Hrozba použitia brachiálnej verejnej moci sa obmedzuje na boj s časťou trestnej činnosti. Za presadzovanie práva sa považuje už vydanie súdneho rozhodnutia. Právo, osobitne právo Únie, sa rešpektuje v rastúcej miere z abstraktných dôvodov všeobecnej výhodnosti ním vytvoreného alebo/a garantovaného poriadku vecí a pre jeho legitimitu či autoritu. Boj s organizovaným zločinom, ktorý je na Slovensku významnejší ako boj s terorizmom, nadobúda aj rozmer boja o moc v spoločnosti, lebo organizovaný zločin čiastočne úspešne ovláda niektoré okruhy spoločenských vzťahov. Platné právo sa stále viac odcudzuje človeku, a čiastočne i spoločnosti. Stáva sa zdanlivo vonkajšou a nepochopiteľnou sférou, s ktorou je lepšie nemať nič spoločné. Posilňuje sa bezhodnotový pragmatizmus v tvorbe i realizácii práva, ktoré sa chápe ako prostriedok dosiahnutia rôznych cieľov. Porozumieť niektorým súkromnoprávnym, hlavne obchodným zmluvám 227 Alena Pauličková Key words: Criminal responsibility, legal entities, criminality, common procedures of the European Union, Pacts. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN dokáže len špecializovaný právnik. Boj s odcudzením práva a právnym nihilizmom bude jednou z kľúčových úloh v najbližšej budúcnosti. Hlavne prostredníctvom práva Európskej únie prenikajú do Slovenskej republiky prvky iných právnych kultúr, ako sú sudcovská (súdna) tvorba práva, „amerikanizácia“ spôsobu spracovania zmluvných dokumentov, chápanie zákona ako opatrenia na riešenie určitého problému, a až následne ako všeobecného pravidla správania.1) Pre demokratickú spoločnosť je charakteristické, že práva a slobody občanov, právo na život, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, osobná sloboda, právo na ľudskú dôstojnosť a česť, právo vlastniť majetok, nedotknuteľnosť obydlia, sloboda pohybu a ďalšie práva a slobody, tvoria základnú podstatu tejto spoločnosti a štátu. Súbežne s týmito právami a slobodami musí byť zaistené aj právo občanov na bezpečnosť - na osobnú bezpečnosť, bezpečnosť ich majetku, bývania, cti a dôstojnosti. Aký je stav v tejto oblasti? Stav v spoločnosti stále nie dobrý. Kriminalita (zločinnosť), ktorá je charakterizovaná ako súhrn trestných činov, ktoré spáchali úmyselne alebo z nedbanlivosti trestnoprávne zodpovední jedinci na istom mieste a za isté obdobie, je stále vysoká. Spôsobuje porušovanie práv a slobôd občanov, kedy proklamované práva a slobody sa dostávajú do rozporu so zabezpečením ich bezpečnosti. Podľa prieskumu verejnej mienky, predstavuje kriminalita štvrtý najzávažnejší problém Slovenska, a to i napriek tomu, že má skrytý a konšpiratívny charakter. Ekonomické problémy spojené s transformáciou a reformami (vznik a vysoký nárast nezamestnanosti, strata, resp. pokles sociálnych istôt, existenčné problémy a pokles životnej úrovne a pod.) vytvárajú tlak na značnú časť populácie, pričom časť z nich prekračuje pri riešení týchto situácií právne normy. Z týchto dôvodov vzrástla hlavne majetková kriminalita, ktorá je odrazom stavu ekonomiky a celkovej hospodárskej úrovne krajiny. Otvorenie hraníc spôsobilo, že územie Slovenska sa stalo križovatkou transferu drog z východu na západ, ako aj ich odbytiskom. V krajine sa objavili niektoré nové formy zločinnosti (organizovaná kriminalita, racketing, kriminalita bielych golierov...), ktoré si vyžadujú nielen materiálno-technické vybavenie, ale aj kooperáciu na medzinárodnej úrovni. Obdobie po roku 1989 sa na Slovensku z uvedených i ďalších dôvodov vyznačuje výrazným nárastom zločinnosti. Zmenila sa nielen jej kvantita (vzrástol jej objem), ale aj kvalita kriminality (štruktúra, metódy a skladba páchateľov a pod.).2) 1) Dlhodobá vízia rozvoja slovenskej spoločnosti. Bratislava, august 2008, s. 67. 2) Uhrín, S.: Bezpečnostná situácia regiónu Trnavska – významný prvok spokojnosti, resp. nespokojnosti jeho obyvateľov. In: Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie „Cezhraničná a nadregionálna spolupráca Trnavska“, konanej 5.-6. 11. 2009 v Sládkovičove., Vysoká škola v Sládkovičove, 2009. 228 Trestná zodpovednosť právnických osôb Z medzinárodných dohovorov, ktoré sú pre Slovenskú republiku záväzné upravuje trestnú zodpovednosť právnických osôb Dohovor OSN proti korupcii, Dohovor OECD o boji s podplácaním zahraničných verejných činiteľov, Trestnoprávny dohovor o korupcii, Dohovor proti nadnárodnému organizovanému zločinu a protokoly k nemu prijaté, Medzinárodný dohovor o potláčaní terorizmu a Dohovor o počítačovej kriminalite. Medzinárodné organizácie pripomínajú Slovensku splnenie tejto povinnosti v rámci vykonávaných monitoringov. Nakoľko do kriminality v celosvetovom meradle, v nových doteraz nepoznaných formách je zapojený aj majetok a činnosť právnických osôb, pričom pri ich rozptýlenej štruktúre riadenia sa vytráca alebo nie je možno zistiť zodpovednosť individuálnych fyzických osôb. Preto je príznačný celosvetový trend i prax viacerých európskych štátov, kumulovať trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb aj fyzických osôb pre zvýšenie regulatívneho účinku trestného práva. Vzhľadom na rozsah a charakter kriminality v Slovenskej republike je ustanovenie trestnej zodpovednosti právnických osôb potrebné a účelné a vzhľadom na medzinárodné záväzky Slovenskej republiky aj nevyhnutné. Právne systémy po celom svete uznávajú, že právnické osoby majú spôsobilosť k právnym úkonom, spôsobilosť k právam a k povinnostiam, teda aj spôsobilosť k zodpovednosti, čo je najčastejšie povinnosť niesť dôsledky za porušenie svojej povinnosti. Slovenský právny systém upravuje ich zodpovednosť podľa občianskeho práva, obchodného práva či pracovného práva a podľa správneho práva. Takto vymedzená zodpovednosť právnických osôb však novým spoločenským podmienkam nepostačuje. Právne akty Európskej únie i medzinárodné dohovory používajú rovnakú legislatívnu techniku. Definujú trestné činy a v nasledujúcom ustanovení ukladajú zmluvným stranám či členským štátom zabezpečiť zodpovednosť právnických osôb za uvedené trestné činy a uloženie finančných trestov trestnoprávneho aj iného charakteru. V niektorých prípadoch ponechávajú na štátoch, či uvedenú zodpovednosť upravia ako trestnú, administratívnu alebo občianskoprávnu. Vždy však požadujú, aby sankcie pre právnické osoby boli „účinné, úmerné a odradzujúce“.3) 3) Dôvodová správa k návrhu zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Národná rada Slovenskej republiky, 2005. 229 Alena Pauličková V predvstupových rokovaniach sa Slovenská republika zaviazala, že trestnú zodpovednosť právnických osôb v rozsahu uvedených právnych dokumentov upraví v rámci rekodifikácie nových trestných kódexov, čím bol zdôvodnený odklad jej zavedenia na obdobie až po vstupe do Európskej únie. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Ešte v roku 2005 bol vypracovaný Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky návrh zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Návrh zákona upravoval podmienky trestnej zodpovednosti právnických osôb, druhy trestov a ochranných opatrení ukladaných právnickým osobám a postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov, ak je obvineným právnická osoba. V tom čase sa voči návrhu zdvihla vlna nevôle hlavne z podnikateľského prostredia. Podnikatelia upozorňovali na zneužitie zákona a na prípadnú možnosť sankcionovania, ktorá by mohla viesť aj ku kriminalizácii podnikateľského prostredia a účelové zneužívanie podávania trestných oznámení ako prostriedku konkurenčného boja. V rámci navrhovaného zákona sa vytváral široký priestor na voľnú úvahu policajných orgánov, či v dôsledku konania fyzických osôb bude nastupovať aj zodpovednosť právnickej osoby, keďže policajné orgány a prokuratúra sú povinné zistiť skutkový stav veci bez toho, aby sa im podarilo zistiť, ktorá konkrétna fyzická osoba skutok spáchala. Podnikatelia sa obávali aj výšky sankcií, ktoré návrh obsahoval. Išlo o sumy od 50 tisíc Sk až do pol miliardy Sk. Súd by pri určení sumy musel prihliadnuť na závažnosť, rozsah, škodu a okolnosti spáchaného trestného činu, ako aj na následky pre právnickú osobu. Ozvali sa hlasy odborníkov aj v súčasnosti, ktorí navrhujú prijať taký zákon, ktorý by upravoval nielen podmienky trestnej zodpovednosti právnických osôb, tresty a ochranné opatrenia ukladané právnickým osobám, ale aj postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Postih voči firmám by bol podľa návrhu veľký. Sankcie by postihovali celý majetok právnickej osoby alebo tú časť, ktorú súd určí. Vlastníkom zhabaného majetku by sa stal štát, ak súd nerozhodne inak na základe medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovensko viazané. Súd by prihliadal na povahu získaného prospechu z trestného činu, na predchádzajúce dodržiavanie právnych predpisov a vnútorných organizačných predpisov, prijatie opatrení na predchádzanie spáchaniu alebo opakovaniu trestného činu a na ďalšie okolnosti. 4) Finančné právo a jeho inštitúty predstavujú už po niekoľko stáročí reálny obraz spoločnosti v danej etape jej vývoja. V súčasnosti zaznamenávame nebývalú medializáciu pojmov ako daň, clo, poplatok, rozpočet i ďalších. V podmienkach trhovej ekonomiky to nie je nič neobvyklé, ani to, že právo v tomto smere často zostáva za realitou. 4) Martinek, P.: Na spoločnosti sa nemôžeme pozerať ako na človeka. Hospodárske noviny, 28. 1. 2008. 230 Trestná zodpovednosť právnických osôb V rámci spomínaných finančnoprávnych inštitútov sú subjektmi finančnoprávnych vzťahov i právnické osoby, ktoré v rámci týchto vzťahov značne porušujú finančnoprávne normy. Za porušenie týchto noriem by bolo potrebné voči nim uplatniť i trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb. Ide hlavne o neoprávnené vyrobenie a používanie elektronického platobného prostriedku a inej platobnej karty, legalizácia príjmu z trestnej činnosti, poškodzovanie finančných záujmov Európskych spoločenstiev, falšovanie, pozmeňovanie a neoprávnená výroba peňazí a cenných papierov, uvádzanie falšovaných, pozmenených a neoprávnene vyrobených peňazí a cenných papierov. Netreba zabúdať ani na trestné činy proti mene a trestné činy daňové. Žijeme v neistej dobe, v čase rýchlych zmien, prevratov, nestálych vlád a neistých zákonov. Inflácia, devalvácia mien a dane naháňajú bežným smrteľníkom strach. Takýmto ľuďom sa potom netreba čudovať, že sa svoj majetok snažia čo najlepšie zabezpečiť. Prečo? Pretože v niektorých štátoch Východnej Európy sa o demokracii viac hovorí ako sa v praxi používa. Čo je dnes zákonom, zajtra to už nemusí byť pravdou. V súčasnosti sa otvárajú široké možnosti pre dobre a bezpečné investovanie nielen pre milionárov a nadnárodným spoločnostiam, ale aj súkromníkom a firmám so strednými a nízkymi príjmami. „Kde sa núkajú takéto možnosti? Ktorá krajina je najistejšia? Ktoré miesto na svete je najbezpečnejšie?“ Neraz si kladieme takéto a podobné otázky. Odpoveď znie: off-shore. Čiže do štátov, kde vládne politická a ekonomická stabilita, neplatia sa dane, kde je zákonom ustanovená diskrétnosť a právna ochrana aktív pred súdnym a iným vymáhaním. Kvôli tejto skutočnosti veľa potencionálnych investorov z celého sveta presúva svoje aktíva do zahraničných (offshore) bánk, kde majú zaručenú, takmer stopercentnú ochranu a príjem, ktorý nie je zdaňovaný.6) Každý štát sa snaží chrániť si vlastný kapitál a robí všetko preto, aby zabránil jeho vývozu do zahraničia. V zmysle medzinárodných zákonov je 5) Grúň, L. - Pauličková, A.: Finančnoprávne inštitúty. Eurounion, Bratislava 2003, s. 28. - ISBN 80-88984-49-1 6) Šváč, V.: Raj bez daní (Paradise without Taxes). Prešov: EXCO, s.r.o, 1996, s. 5. 231 Alena Pauličková Nakoľko sa venujem finančnému právu, chcem poukázať na základné finančnoprávne inštitúty, ktoré sú výsledkom skúmania vedy o finančnom práve a získali prvotnú legislatívnu podobu práva, kde sa aj uplatňujú a používajú. Sú tu tiež inštitúty, ktoré síce finančné právo používajú, ide však o inštitúty svojou povahou hybridné.5) Myslíme tým také základné finančnoprávne inštitúty, ktorými sú rozpočet, daň, poplatok, clo, mena, devízové hospodárstvo a odvodené - poistenie, úver, finančný trh. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN vývoz hnuteľnosti legálnou formou a jej vlastník si môže slobodne zvoliť akúkoľvek krajinu na svete pre investovanie. Tento počin sa však stáva nelegálnym, ak majiteľ offshore konta neprizná príjmy v krajine, v ktorej je prihlásený na trvalý pobyt.7) Ide vlastne o: l l legálny daňový únik (tax evasion), ktorý predstavuje daňový únik v línii platnej legislatívy charakteristický vyhýbaním sa daňovej povinnosti šikovným využitím možností, ktoré ponúka zákon. Napríklad spotrebiteľ môže zmeniť svoje správanie (štruktúra spotreby), aby platil menšie dane. nelegálny daňový únik (tax avoidance), ktorý znamená porušenie zákona, lebo je vykonaný nad rámec platnej legislatívy. Mechanizmus nelegálneho daňového úniku má v princípe dva základné tvary: daňový únik na báze úplného zatajenia alebo čiastočného priznania príjmov na zdanenie. Nelegálny daňový únik na základe zatajenia určitých skutočností potrebných na objektívne a správne určenie dane môže mať podobu tzv. daňovej defraudácie (pri zatajení určitej časti majetku daňového subjektu), alebo podobu tzv. daňovej malverizácie (pri zatajení príjmov, napríklad nepriznaním časti tržieb). Zreteľne tiež vystupuje súvislosť finančného práva s trestným právom a to všade tam, kde ide o porušovanie noriem finančného práva a sankcie za takéto porušovanie. Ide o prípady ukrátenia štátu alebo obce na daniach alebo poplatkoch, prípady falšovania a poškodzovania meny a zákonných platidiel, porušovanie predpisov devízového hospodárstva a pod. Za týmto všetkým sú peniaze. Peniaze, majetok a všetko, čo je s nimi spojené, patrilo vždy do stredobodu záujmu každého a všetkých bez rozdielu. To sa nemohlo neodraziť aj v procese tvorby a následnej aplikácii právnych predpisov upravujúcich túto citlivú problematiku. Trojuholník „politika – ekonomika – právo“ bol povýšený na najdôležitejší útvar spoločenskej geometrie. Aj tu pramení jedna z príčin osobitného postavenia finančného práva a jeho inštitútov v rámci právneho poriadku. Peniaze a právo vždy k sebe patrili „ako mäso a kosť“, ako hovorí čínske príslovie. Vznik a vývoj peňazí a následný vývoj peňažného hospodárstva bol sprevádzaný vydávaním právnych predpisov, ktoré upravovali jednotlivé stránky jeho fungovania. Na druhej strane sa po celé stáročia dostávali do konfliktu s právom práve v dôsledku porušenia povinností ustanovených v tejto skupine právnych noriem. Prameňom všetkého zla nie sú však peniaze, ale vzťah k nim, napísal dávno apoštol Pavol v epištole k Timoteovi. 7) Šváč, V.: Raj bez daní (Paradise without Taxes). Prešov: EXCO, s.r.o, 1996, s. 7. 232 Trestná zodpovednosť právnických osôb Bolo by vhodné po vzore okolitých krajín Európskej únie zákon o trestnej zodpovednosti dopracovať a po zapracovaní všetkých pripomienok odbornej právnickej obce čo najrýchlejšie prijať. [2] Dlhodobá vízia rozvoja slovenskej spoločnosti. Bratislava, august 2008. [3] Grúň, L. - Pauličková, A.: Finančnoprávne inštitúty. Bratislava: Eurounion, 2003, s. 28. – ISBN 80-88984-49-1 [4] Martinek, P.: Na spoločnosti sa nemôžeme pozerať ako na človeka. Hospodárske noviny, 28. 1. 2008. [5] Šváč, V.: Raj bez daní (Paradise without Taxes). Prešov: EXCO, s.r.o, 1996. – ISBN 80-967433-6-8. [6] Uhrín, S.: Bezpečnostná situácia regiónu Trnavska – významný prvok spokojnosti, resp. nespokojnosti jeho obyvateľov. In: Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie „Cezhraničná a nadregionálna spolupráca Trnavska“, konanej 5. – 6. 11. 2009 v Sládkovičove., Vysoká škola v Sládkovičove, 2009. Doc. JUDr. Alena Pauličková, PhD. Vysoká škola v Sládkovičove Hochschule in Sládkovičovo 233 Alena Pauličková [1] Dôvodová správa k návrhu zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Národná rada Slovenskej republiky, 2005. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN | SANKČNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB Sanktionen für juristische Personen Abstrakt: V článku sa autorka zamerala na tzv. sankčnú zodpovednosť právnických osôb zavádzanú návrhom novely Trestného zákona. Tento druh zodpovednosti nemá charakter trestnej zodpovednosti, pretože právnické osoby majú byť sankcionované za protiprávne konanie uložením novovytvorených ochranných opatrení - zhabanie peňažnej čiastky a zhabanie majetku. Uloženie týchto ochranných opatrení musí súvisieť s činnosťami právnických osôb uvedenými v § 83a ods. 1 a § 83b ods. 1 Tr. zák., pričom trestný čin môže byť spáchaný aj v štádiu pokusu. Kľúčové slová: právnická osoba, trestný čin, sankčná zodpovednosť, ochranné opatrenia, zhabanie peňažnej čiastky, zhabanie majetku Abstract: In this article the author discusses the legal liability of corporations that should be incorporated into Criminal Code as mentioned by the proposed amendment of it. This legal liability cannot be viewed as a criminal liability (as by natural persons) because for corporations also new sanctions are foreseen that are not the same as for natural persons and that are as a whole not applicable for natural persons. These sanctions are as follows: seizure of a money amount, seizure of the whole property. These sanctions are applicable only in connection with the activities for the affected corporation as foreseen by the Article 83a Sec.1 and in Article 83b Sec.1 of the Criminal Code. By these criminal acts also attempts underlie to sentence. 234 Sankčná zodpovednosť právnických osôb Key words: corporation, criminal act, criminal liability, legal liability, O zavedení trestnej zodpovednosti právnických osôb do Trestného zákona prebehlo množstvo diskusií, ale aj reálne pokusy o to, aby právnické osoby niesli trestnú zodpovednosť za spáchané trestné činy. Zatiaľ sa to však ešte nepodarilo dosiahnuť ani rekodifikáciou Trestného zákona, ani jej príslušnými novelami, a preto je to v súčasnej dobe ešte stále otvorená otázka. Trestná zodpovednosť právnických osôb bola upravená už v návrhu legislatívneho zámeru Trestného zákona s prihliadnutím na medzinárodné záväzky Slovenskej republiky1), ako aj s prihliadnutím na pozitívne tendencie v kontinentálnej právnej úprave, ale aj v angloamerickom právnom systéme, kde má trestná zodpovednosť právnických osôb (tzv. Corporateliability) veľmi dlhú tradíciu2). Okrem toho Rada Európy už v roku 1988 odporúčaním č. R (88) vyzvala členské štáty zvážiť zavedenie trestnej zodpovednosti súkromných a verejných právnických osôb. Európsky výbor pre otázky trestnej činnosti (CDPC) v dokumente „Európa v období zmien“, odporúčaním č. R (96)8 opätovne vyzval štáty Európy vykonať opatrenia na zabezpečenie trestnej zodpovednosti právnických osôb3). V zmysle uvedeného návrhu sa mala trestná zodpovednosť právnických osôb vzťahovať len na taxatívne vymedzené trestné činy (v oblasti životného prostredia, pri činoch spojených s organizovaným zločinom a pod.). Trestný postih právnickej osoby by nevylučoval trestný postih fyzickej osoby pre ten istý skutok. Z trestnej zodpovednosti právnických osôb mal byť vylúčený štát, štátne orgány, obce a vyššie územné celky. V súvislosti s návrhom na zavedenie trestnej zodpovednosti právnických osôb boli navrhnuté majetkové sankcie vo forme peňažnej pokuty, prepadnutia veci, zhabania veci, zákazu poskytovať právnickej osobe dotácie zo štátneho rozpočtu a prepadnutie majetku (nielen majetku spoločnosti, ale aj majetku orgánov a managmentu spoločnosti, ak sa na trestnom čine právnickej osoby preukázateľne podieľali a mali z neho prospech). Ďalšími sankciami boli: 1) Väčšina medzinárodných dokumentov, ku ktorým sa Slovenská republika zaviazala má len odporúčajúci charakter. Dohovor Rady Európy o praní špinavých peňazí (1990), Dohovor Rady Európy o praní špinavých peňazí a financovaní terorizmu (2005), Rámcové rozhodnutie Rady Európskej únie o uznávaní peňažných sankcií (2005) a Rámcové rozhodnutie Rady Európskej únie o uznávaní konfiškácií (2006) vyžadujú uznanie rozhodnutí cudzích orgánov s trestnoprávnou povahou vo veciach peňažných sankcií a prepadnutia majetku voči právnickým osobám orgánmi Slovenskej republiky. Pozri dôvodovú správu k Trestnému zákonu, s. 5. 2) Návrh legislatívneho zámeru Trestného zákona a Trestného poriadku. In: Materiál MS SR. Bratislava: MS SR, 2000, s. 9. 3) Dôvodová správa k návrhu legislatívneho zámeru Trestného zákona, s. 10. 235 Margita Prokeinová seizure of an amount of money, seizure of property TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN ¾ ¾ ¾ vylúčenie možnosti získania verejnej zákazky, zákaz výkonu konkrétnych podnikateľských činností spoločnosti, ktorý bude možné použiť v zákone v stanovenom rozsahu a za presne zákonom stanovených podmienok i voči členom orgánov a manažmentu spoločnosti, ktorí sa na trestnej činnosti právnickej osoby preukázateľne podieľali, zánik spoločnosti vrátane podmienečného zániku4). Rekodifikovaný Trestný zákon napriek niekoľkým pokusom zatiaľ neobsahuje ustanovenia o trestnej zodpovednosti právnických osôb. Ministerstvo spravodlivosti sa však nevzdáva a v apríli 2008 predložilo návrhy noviel Trestného zákona a Trestného poriadku, ktorých najdôležitejším prínosom je zavedenie sankcionovania právnických osôb. Nejde o trestnoprávnu zodpovednosť právnických osôb v pravom slova zmysle, pretože právnické osoby majú byť sankcionované za protiprávne konanie uložením novovytvorených ochranných opatrení - zhabanie peňažnej čiastky a zhabanie majetku, ak došlo v súvislosti s ich činnosťou k spáchaniu trestného činu tak, ako je to uvedené v navrhovaných ustanoveniach § 83a a § 83b Tr. zák. Slovenská republika teda zvolila kompromisnú cestu formou tzv. nepravej trestnej zodpovednosti právnických osôb podľa španielskeho vzoru5). Prvý z navrhovaných ochranných opatrení je zhabanie peňažnej čiastky, ktorý môže uložiť súd právnickej osobe aj v prípade, ak vývojové štádium trestného činu bolo v štádiu pokusu alebo ak došlo k účasti na trestnom čine v súvislosti s a) výkonom oprávnenia zastupovať túto právnickú osobu, b) výkonom oprávnenia prijímať rozhodnutia v mene tejto právnickej osoby, c) výkonom oprávnenia vykonávať kontrolu v rámci tejto právnickej osoby, alebo d) zanedbaním dohľadu alebo náležitej starostlivosti v tejto právnickej osobe. 4) Návrh legislatívneho zámeru Trestného zákona a Trestného poriadku. In: Materiál MS SR. Bratislava: MS SR, 2000, s. 17-18. 5) MINÁRIK, Š.: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. In: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou. Bratislava: BVŠP, 2008, s. 20. ISBN 978-80-89363-03-2 ZÁHORA, J.: Ochranné opatrenia pre právnické osoby. In: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou. Bratislava: BVŠP, 2008, s. 97 a 99. ISBN 978-80-89363-03-2 Taktiež dôvodová správa k návrhu novely Trestného zákona. In: Materiál MS SR. Bratislava: MS SR, 2008, s. 6. 236 Sankčná zodpovednosť právnických osôb Navrhované znenie novely zákona taktiež ustanovuje, komu nemožno uložiť toto ochranné opatrenie a za akých podmienok. Táto výluka sa vzťahuje na orgány verejnej moci Slovenskej republiky alebo cudzieho štátu v prípade, že trestný čin, uvedený v § 83a ods. 1 bol spáchaný pri výkone štátnej moci v rozsahu pôsobnosti týchto orgánov, medzinárodné organizácie verejného práva a Národnú banku Slovenska. Nemožno ho uložiť ani vtedy, ak došlo k zániku trestnosti činu, uvedeného v ods. 1 príslušného ustanovenia premlčaním trestného stíhania alebo na základe účinnej ľútosti. Ak dôjde k zlúčeniu, splynutiu alebo rozdeleniu právnickej osoby, uloží súd predmetné ochranné opatrenie právnemu nástupcovi zaniknutej právnickej osoby. Zaplatená alebo vymožená čiastka pripadne štátu, ak súd nerozhodne inak na základe vyhlásenej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Výkon zhabania peňažnej čiastky upravuje § 461a Tr. por. Ďalším novo navrhnutým ochranným opatrením je zhabanie majetku, ktorý uloží súd právnickej osobe, ak bol spáchaný trestný čin, hoci aj v štádiu pokusu alebo ak došlo k účasti na trestnom čine uvedenom v § 58 ods. 2 Tr. zák. v súvislosti s a) výkonom oprávnenia zastupovať túto právnickú osobu, b) výkonom oprávnenia prijímať rozhodnutia v mene tejto právnickej osoby, c) výkonom oprávnenia vykonávať kontrolu v rámci tejto právnickej osoby, alebo d) zanedbaním dohľadu alebo náležitej starostlivosti v tejto právnickej osobe. Podľa takejto dikcie si možno všimnúť, že na rozdiel od prvého ochranného opatrenia súd uloží zhabanie majetku obligatórne. Na margo § 58 ods. 2 Tr. zák. treba poznamenať, že dochádza k zmene jeho úpravy návrhom novely Trestného zákona. Výpočet trestných činov ostáva taxatívny. K zhabaniu majetku právnickej osoby dôjde len v rozsahu, ktorý patrí právnickej osobe po skončení konania podľa predpisu upravujúceho konkurzné 237 Margita Prokeinová Rozpätie zhabania peňažnej čiastky je uvedené ešte v slovenských korunách a je to vo výške od 25 000 Sk do 50 000 000 Sk. V prepočte na eurá je to vo výške od 830 € do 1 659 696 €. Ustanovenie § 83a ods. 2 Tr. zák. zároveň uvádza, že pri určení výšky zhabania peňažnej čiastky súd obligatórne prihliadne na závažnosť spáchaného trestného činu, rozsah činu, získaný prospech, spôsobenú škodu, okolnosti spáchania trestného činu a následky pre právnickú osobu. Zhabanie peňažnej čiastky je vylúčené, ak súd ukladá právnickej osobe ochranné opatrenie zhabania majetku podľa § 83b. TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN konanie. Ak dôjde k zlúčeniu, splynutiu alebo rozdeleniu právnickej osoby, uloží súd ochranné opatrenie podľa § 83b ods. 1 Tr. zák. právnemu nástupcovi zaniknutej právnickej osoby. Vlastníkom zhabaného majetku sa takisto stáva štát, ak súd nerozhodne inak na základe vyhlásenej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Zhabanie majetku nemožno uložiť tým istým orgánom a za rovnakých podmienok, ako v prípade zhabania peňažnej čiastky. Výkon zhabania majetku upravuje § 461b Tr. por., na čo sa primerane použijú ustanovenia § 423 až 428 Tr. por. – analogicky sa teda postupuje, ako pri výkone trestu prepadnutia majetku. Právnická osoba, voči ktorej podá prokurátor návrh na uloženie ochranného opatrenia (zhabania peňažnej čiastky alebo zhabania majetku) bude mať v trestnom konaní postavenie zúčastnenej osoby, ktorej sa priznajú práva tak, aby sa splnili požiadavky práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v takom rozsahu, ako sa tieto práva priznávajú obvinenému6). Účel sankcionovania právnických osôb by mal odradiť právnickú osobu od páchania ďalšej trestnej činnosti (obdoba tzv. individuálnej prevencie pri trestaní fyzických osôb) a rovnaký účinok by malo mať sankcionovanie i na ostatné právnické osoby, ktoré by za určitých podmienok mohli byť trestnoprávne zodpovedné (obdoba tzv. generálnej prevencie pri trestaní fyzických osôb)7). Pri zavedení trestnej zodpovednosti právnických osôb by mal byť sankčný systém dostatočne široký, aby umožňoval súdu vybrať najvhodnejšiu sankciu, prípadne kombináciu sankcií tak, aby napĺňali účel sankcionovania právnických osôb8). Odporúčanie Rady Európy neurčuje konkrétne sankcie, ale len vo všeobecnosti, aby boli účinné, primerané a odstrašujúce. Akú budú mať konečnú podobu navrhnuté novely trestných kódexov, to ukáže čas, ktorý zároveň ukáže aj pozitíva i negatíva sankčnej zodpovednosti právnických osôb po jej vžití sa do aplikačnej praxe. 6) MINÁRIK, Š.: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. In: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou. Bratislava: BVŠP, 2008, s. 25. ISBN 978-80-89363-03-2 Taktiež dôvodová správa k návrhu novely Trestného poriadku, In: Materiál MS SR.. Bratislava: MS SR, 2008, s. 3. 7) JELÍNEK, J.: Trestní odpovědnost právnických osob. In: Linde Praha, a. s. Praha: 2007, s. 151. ISBN 978-80-7201-683-9 8) JELÍNEK, J.: Trestní odpovědnost právnických osob. In: Linde Praha, a. s. Praha: 2007, s. 156. ISBN 978-80-7201-683-9. 238 Sankčná zodpovednosť právnických osôb JELÍNEK, J.: Trestní odpovědnost právnických osob. In: Linde Praha, a. s. Praha: 2007. ISBN 978-80-7201-683-9 ZÁHORA, J.: Ochranné opatrenia pre právnické osoby. In: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou. Bratislava: BVŠP, 2008. ISBN 978-80-89363-03-2 ¾ Návrh legislatívneho zámeru Trestného zákona a Trestného poriadku. In: Materiál MS SR. Bratislava: MS SR, 2000 ¾ Dôvodová správa k návrhu legislatívneho zámeru Trestného zákona ¾ Návrh noviel trestných kódexov a ich dôvodové správy. In: Materiál MS SR.. Bratislava: MS SR, 2008 ¾ Odporúčania Rady Európy JUDr. Margita Prokeinová, PhD. Právnická fakulta Univerzity Komenského, Bratislava Rechtswissenschaftliche Fakultät der Comenius Universität in Bratislava 239 Margita Prokeinová MINÁRIK, Š.: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. In: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou. Bratislava: BVŠP, 2008. ISBN 978-80-89363-03-2 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Účastníci konferencie sa zhodli na tom, že problém trestnej zodpovednosti právnických osôb spočíva v účinnom boji proti trestným činom prevažne z oblasti ochrany životného prostredia, hospodárskej kriminality a oblastí s ňou súvisiacimi. Výsledkom konferencie sú nasledovné odporúčania: 1. Na vytvorenie zmysluplného právneho rámca vzťahujúceho sa na trestnú zodpovednosť právnických osôb za trestné činy je nevyhnutné zohľadniť historické, sociálne a kultúrne základy jednotlivých právnych úprav a zároveň akceptovať požiadavky, ktoré vyplývajú z medzinárodného a európskeho práva. Legislatívny zámer by mal však presahovať uvedené požiadavky vyplývajúce z medzinárodných záväzkov. 2. Požadovaná flexibilita zákona by sa mala prejaviť napríklad vo vymenovaní konkrétnych trestných činov, pri ktorých sa už uvažuje o trestnej zodpovednosti právnických osôb. Vzhľadom na neustály vývoj s ktorým sa stretávame pri rozširovaní katalógu trestných činov, bude uprednostnená všeobecná úprava pred taxatívne vymedzeným zoznamom trestných činov. V záujme právnej istoty však musia byť presne vymedzené podmienky takejto zodpovednosti. 3. Veľmi užitočným sa javí výskum v oblasti právneho porovnania jednotlivých právnych systémov v rámci ako aj mimo EU. Zvlášť by sa mali porovnania týkať jednotlivých foriem administratívnej a trestnej zodpovednosti právnických osôb. 4. Vecné riešenie, okrem iného vyžaduje aj zohľadnenie pravidiel, ktoré sa v rámci občianskeho, obchodného a správneho práva využívajú pri sankcionovaní právnických osôb. Okrem uvedeného sa javí želateľným aj medziodborové prepojenie, ktoré by pri posudzovaní právnických osôb zohľadnilo aj hľadisko ekonomické. 240 Závery z medzinárodnej konferencie 5. Závery a zborník príspevkov, ktoré boli predložené v súvislosti s realizáciou konferencie by mali byť zo strany organizátora dané k dispozícií Slovenskému a Českému Ministerstvu spravodlivosti. 241 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN SCHLUSSFOLGERUNGEN DER INTERNATIONALEN KONFERENZ Die Teilnehmer der Konferenz stimmen überein, dass das Problem der strafrechtlichen Verantwortlichkeit juristischer Personen Aktualität besitzt im Interesse einer wirksamen Bekämpfung schwerwiegender Formen von Straftaten, insbesondere im Bereich des Umweltschutzes, der Wirtschafts- und Steuerkriminalität und auf damit zusammenhängenden Gebieten. Als Ergebnis der Tagung gelangen sie zu folgenden Empfehlungen: 1. Für die Ausgestaltung einer sinnvollen rechtlichen Regelung der Verantwortlichkeit juristischer Personen für Straftaten sind unbedingt die historischen, sozialen und kulturellen Grundlagen der einzelnen Rechtsordnungen und gleichzeitig die Anforderungen zu beachten, welche sich aus dem Völkerrecht und aus dem Europarecht ergeben. Das gesetzgeberische Ziel sollte aber durchaus über die Anforderungen hinausreichen, die sich aus internationalen Verpflichtungen ableiten. 2. Ein Beispiel für die wünschenswerte Flexibilität des Gesetzes betrifft die Aufzählung der Delikte, für die die strafrechtliche Verantwortlichkeit juristischer Personen überlegt wird. Schon wegen der ständigen Weiterentwicklung, die bei diesen Deliktskatalogen zu beobachten ist, wird gegenüber einer taxativen Liste eine generelle Regelung vorzuziehen sein. Im Interesse der Rechtssicherheit müssen jedoch die Bedingungen für das Eingreifen einer solchen Verantwortlichkeit genau definiert werden. 3. Als besonders nützlich erscheint die rechtsvergleichende Untersuchung verschiedener Rechtssysteme innerhalb und außerhalb der EU. Insbesondere ist zwischen den Formen verwaltungsrechtlicher und kriminalstrafrechtlicher Verantwortlichkeit juristischer Personen zu vergleichen. 242 Schlussfolgerungen der internationalen Konferenz 4. Sachgerechte Lösungen erfordern darüber hinaus die Beachtung der Regeln, die das Zivil- und Unternehmensrecht sowie das Verwaltungsrecht für den Rechtsverkehr mit und die Sanktionierung von juristischen Personen vorsehen. Darüber hinaus erscheint es wünschenswert, in interdisziplinärer Herangehensweise die Sicht der Wirtschaftswissenschaften einschließlich des Rechnungswesens in Bezug auf juristische Personen einzubeziehen. 5. Diese Schlussfolgerungen und die Herausgabe der Akten der Konferenz sollen durch die Veranstalter den Justizministerien in der Tschechischen und der Slowakischen Republik zur Verfügung gestellt werden. 243 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Poznámky: 244 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Poznámky: 245 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Poznámky: 246 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Poznámky: 247 TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Poznámky: 248 Prehľad vydanej odbornej literatúry www.eurokodex.sk 250 PRÁVNICKÉ PUBLIKÁCIE ČIERNE EUROKÓDEXY názov publikácie autor/i vydaných publikácií mesiac/rok vydania cena Advokát pred európskymi súdmi SVÁK, J. a kol. 420 Sk 13,94 € 4/2004 930,50 Sk 30,88 € 1/2006 1967 Sk 65,29 € 5/2006 595 Sk 19,75 € 9/2007 416,50 Sk 13,82 € 12/2004 Právnická bibliografia 1993 – 2000 BLAHO, P., SVÁK, J. 2049 Sk 68,01 € 2001 Právnická bibliografia 2001 – 2004 BLAHO, P., SVÁK, J. 2 126,50 Sk 70,58 € 2005 Právo Európskej únie PROCHÁZKA, R., ČORBA, J. 1 380,50 Sk 45,82 € 2/2007 Rozsudky Veľkej komory Európskeho súdu pre ľudské práva SVÁK, J. a kol. 2 570,50 Sk 85,32 € 9/2006 Slovenské a európske pracovné právo BARANCOVÁ, E. 1 571 Sk 52,14 € 9/2004 Súdny systém EÚ SIMAN, M., SLAŠŤAN, M. 1 008 Sk 33,45 € 8/2008 Corpus Iuris Civilis, Digesta (Tomus I.) BLAHO, P., VAŇKOVÁ, J. 1 499 Sk 49,75 € 9/2008 TRIPARTITUM ŠTENPIEN, E. 1 299 Sk 43,11 € 12/2008 Antológia z politickej a právnej filozofie, II. vydanie CHOVANCOVÁ, J. 369 Sk 12,24 € 11/2008 Europeizace trestního práva FENYK, J., SVÁK, J. 398 Sk 13,21 € 4/2008 Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii ĎURICA, P. Ochrana ľudských práv, II. vydanie SVÁK, J. Pojmy dobrého práva BARÁNY, E. Pracovné právo v zjednotenej Európe Kolektív SCRIPTA IURIDICA QUAE MANSERUNT UČEBNICE PRÁVNICKÉ 251 názov publikácie autor/i vydaných publikácií Európske právo/European Law, 3. vydanie FISCHER, P. Finančné právo, 2. vydanie BALKO, L., BABČÁK, V. a kol. mesiac/rok vydania cena 365 Sk 12,11 € 9/2009 1 376 Sk 45,67 € 10/2009 International Commercial Arbitration /Medzinárodná obchodná arbitráž CHOVANCOVÁ, K. 350 Sk 11,61 € 2/2009 Legal English, revised edition KUMMEROVÁ, S.,URBÁNKOVÁ, D., POTASCH, P. 669 Sk 22,20 € 4/2009 171,72 Sk 5,70 € 6/2009 224 Sk 7,44 € 9/2008 Maloletý v slovenskom rodinnom práve, Právne postavenie rodiča vo výchove maloletého dieťaťa, 2. časť PAVELKOVÁ, B. Občanské právo hmotné I. HURDÍK, J., LAVICKÝ, P., TELEC, I. Penológia FÁBRY, A. 497,67 Sk 16,52 € 10/2009 Právne dejiny Slovenska KOLÁRIK, J. 252 Sk 8,36 € 1/2008 Právne dejiny Slovenska II. VOJÁČEK, L. 251 Sk 8,33 € 4/2008 Právo životného prostredia 2. zmenené a rozšírené vydanie KOŠIČIAROVÁ, S. a kol. 753,20 Sk 25 € 3/2009 Prvky európskej právnej kultúry, I. diel OGRIS, W., OLECHOWSKI, T. 280,17 Sk 9,30 € 2/2009 Prvky európskej právnej kultúry, II. diel OGRIS, W., OLECHOWSKI, T. 280,17 Sk 9,30 € 4/2009 Soudní lékařství DOGOŠI, M. 399 Sk 13,24 € 11/2008 Súdne inžinierstvo BRADÁČ, A., PORADA, V. a kol. 370 Sk 12,28 € 11/2008 Svetové právne systémy ŠTEFANOVIČ, M. 268 Sk 8,89 € 6/2007 Teória a prax legislatívy, 2. vydanie SVÁK, J., KUKLIŠ, P. 476 Sk 15,80 € 1/2009 Teória práva, 3. vydanie VEČEŘA, M., GERLOCH, A., SCHLOSSER, H., BERAN, K., RUDENKO, S. 491 Sk 16,29 € 10/2009 557,40 Sk 18,50 € 2/2009 1 389 Sk 46,10 € 3/2009 Teorie a praxe mezinárodních vztahů 2. rozšířené vydání NOVOTNÝ, A. Ústavné právo SR – Osobitná časť, 3. rozšírené vydanie SVÁK, J., CIBULKA, Ľ. 252 názov publikácie autor/i vydaných publikácií Ústavné právo SR (Všeobecná časť), 2. vydanie SVÁK, J.; KLÍMA, K., CIBULKA, L. mesiac/rok vydania cena 1 364,15 Sk 45,28 € 3/2009 Všeobecné správne právo, 4. vydanie MACHAJOVÁ, J. a kol. 775 Sk 25,70 € 10/2009 Voľný pohyb osôb v EÚ KUNOVÁ, V., SVITANA, R. 243 Sk 8,07 € 8/2008 1 095 Sk 36,35 € 9/2008 Celostný manažment PORVAZNÍK, J. 707 Sk 23,46 € 9/2007 Dane podnikateľských subjektov HARUMOVÁ, A., KUBÁTOVÁ, H. 564 Sk 18,72 € 10/2006 Makroekonomie, 3. vydání KLOUDOVÁ, J. 373 Sk 12,38 € 11/2009 Medzinárodné podnikanie DVOŘÁČEK, J. Základy masmediálneho práva DRGONEC, J. 328,50 Sk 10,90 € 12/2006 Sociální kompetence MIKULÁŠTÍK, M. 558 Sk 18,52 € 5/2008 Úvod do mikroekonómie STIASSNY, A. 500 Sk 16,59 € 1/2008 392,84 Sk 13,04 € 11/2009 339 Sk 11,25 € 5/2006 Od tamtamov po internet BREČKA, S. a kol. 587,50 Sk 19,50 € 3/2009 Psychológia médií BREČKA, S., HRADISKÁ, E. a kolektív 607,64 Sk 20,17 € 11/2009 Domáce násilie – nová prax a nová legislatíva v Európe ZÁHORA, J. (ed.) Základy marketingovej komunukácie LABSKÁ, H., TAJTÁKOVÁ, M., FORET, M. Základy statistiky SOUČEK, E. MASMEDIÁLNE 141,90 Sk 4,71 € 3/2008 Forecasting Crime Development and Control of Crime in Central and Eastern European Countries Kolektív 297 Sk 9,85 € 5/2008 Návrh legislatívneho zámeru kodifikácie súkromného práva LAZAR, J. (ed.) 218 Sk 7,24 € 9/2008 346,45 Sk 11,50 € 9/2009 Pluralizmus moci a práva LENGYELOVÁ, D. (ed.) 253 názov publikácie autor/i vydaných publikácií mesiac/rok vydania cena Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti ZÁHORA, J. (ed.) Rímska rodina Kolektív 266 Sk 8,82 € 6/2008 98 Sk 3,25 € 6/2007 Terorizmus a medzinárodné právo Kolektív 278 Sk 9,22 € 11/2007 Zmeny v spravodajských službách CIBULA, I. (ed.) 68 Sk 2,25 € 3/2008 Spravodajské služby v demokratickej spoločnosti CIBULA, I. (ed.) 1/2009 ČASOPISY Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae – I/2007 313 Sk 10,38 € 1/2007 Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae – I/2008 190 Sk 6,30 € 5/2008 Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae – II/2008 313 Sk 10,38 € 12/2008 Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae – I/2009 181 Sk 6,00 € 4/2009 Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae – II/2009 181 Sk 6,00 € 6/2009 Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae – III/2009 181 Sk 6,00 € 11/2009 Pripravujeme: SVÁK, J., KLÍMA, K., CIBULKA, Ľ. – Ústavné právo SR, Všeobecná časť, 3. vydanie STRÁŽNICKÁ, V. – Európska integrácia a právo EÚ TUŠER, A. a kolektív – Metódy mediálnej tvorby VERSCHRAEGEN, B., HAŤAPKA, M. (eds.) – Sources of International Private Law SVÁK, J., CIBUĽKA, Ľ. – Ústavné právo SR, Osobitná časť, 4. vydanie CHOVANCOVÁ, J. – Antológia, 3. rozšírené vydanie CHOVANCOVÁ, K. – Medzinárodná arbitráž investičných sporov Predajňa EuroKódex, Tomášikova 20, Bratislava 02/ 434 26 815 Predajňa EuroKódex, Fučíkova 269, Sládkovičovo 031/ 789 99 29 Predajňa EuroKódex, Tematínska 10, Bratislava 02/ 682 03 655 Predaj a distribúciu pre ČR zabezpečuje Aleš Čeněk, s. r. o. www.alescenek.cz, tel. č.: +420 222 311 629 viac na: www.eurokodex.sk 254 konverzný kurz 1 EUR = 30,1260 SKK 255 doc. JUDr. Jozef Záhora, PhD. (ed.), Dr. Robert Kert, (ed.) TRESTNÁ ZODPOVEDNOSŤ PRÁVNICKÝCH OSÔB / DIE STRAFRECHTLICHE VERANTWORTLICHKEIT VON JURISTISCHEN PERSONEN Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie konanej dňa 12. novembra 2009 / Tagungsband zur Internationalen Konferenz am 12. November 2009 Vydavateľ: EUROKÓDEX, s. r. o. Martina Rázusa 23 A 010 01 ŽILINA IČO: 44871384, DIČ: 2022865999 www.eurokodex.sk Grafické spracovanie: Naďa Šimkovičová Miroslava Šamánková Rukopis neprešiel jazykovou úpravou. Der Text wurde nicht sprachlich korrigiert. Vytlačil: www.polygrafcentrum.sk Polygrafické centrum Tomášikova 26 821 01 Bratislava [email protected] www.polygrafcentrum.sk Sadzba dodaná do tlače: december 2009 256 ISBN 978-80-89447-15-2 Trestná zodpovednosť právnických osôb Die strafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen Trestná zodpovednosť právnických osôb Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie konanej dňa 12. novembra 2009 Die strafrechtliche Verantwortlichkeit von juristischen Personen Tagungsband zur Internationalen Konferenz am 12. November 2009 Bratislava 2009 ISBN 978-80-88931-97-3