ZaR č.40 - zmenaarast.sk

Čís.40/10roč. „...premeňte sa obnovením mysle...“
Z obsahu :
Jediná cesta – nič iné
Byť ovečkou
Konfrotácia
Obete v 3. Chráme
Vplyv Cirkev – Mesián.
Židia vs kresťania
Prorok Ozeáš
S výstrahou nádej
Nepochopiteľná
Jeruzalem – prekáž...
Abraham – zamysl.
Biblické učedníctví
Iba o Bétleme ?
Góg a Magóg ?
Jeruzalem a islam...
Modlidba modern...
Víťazmi v Pánovi
Si pozvaný...?
Ozman
Internet :
...www.zmenaarast.sk
Rok 2014
Bože nemlč...
02
03
05
07
09
16
17
20
23
25
29
34
38
39
40
41
42
43
43
Bože,nezostaň ticho, nemlč,
Bože, nedopraj si pokoj!
Veď tvoji
. nepriatelia sa búria,
tí, čo ťa nenávidia, dvíhajú hlavu.
Proti tvojmu ľudu kujú
zákerné plány, radia sa proti tým,
ktorých chrániš.
Hovoria: Poďme, vyhubme ich, aby
...neboli národom,nech sa už .
.meno Izrael nikdy nespomenie
Svorne sa radili, uzavreli zmluvu
.proti tebe stany Edómčanov...
Zaobchádzaj s ich kniežatami
ako s Orébom a Zeébom,
so všetkými ich vodcami ako so
Zebachom a Calmunnom, .
.s tými, čo hovorili:
Zaberme Božie pastviny.
Môj Bože, zaobchádzaj s nimi .
ako so zvíreným prachom, .
ako s plevami vo vetre.
Tváre im naplň hanbou, Hospodin,
aby hľadali tvoje meno.
Nech sú navždy zahanbení
..a preľaknutí, nech sa hanbou .
zapýria a nech zahynú!
Nech vedia, že ty si ten,
ktorý sa volá Hospodin,
len ty si najvyšší na celej zemi.
...........
......................
.............................
(Žalm 83:výber veršov).
Zmena a rast 02
Jediná cesta - nič iné
Keď vstúpime do 10.kapitoly Jánovho evanjelia tak sa dozvieme niečo o jedinečnosti, výnimočnosti, nenahraditeľnom. Prečítajme si text od 1-9. verš:
«Nik iný sám Pán Boh»
Predovšetkým si uvedomujeme, že tu v
prečítanom texte hovorí sám Pán Boh.
Boh vtelený a pre nás je to človek, ktorého sa môžeme dotýkať, teda je nahmatateľný, či realná skutočnosť. Človek, ktorého slová sú zrozumiteľné a čo
viac bezpochyby pravdivé. Komu Pán
Ježiš Kristus nie je tým ako Ho tu vnímame, tak je pochopiteľné, že takému
človeku, ani tieto slová, ani sám Pán
Ježiš nemajú čo hovoriť. Žiaľ je na svete práve takých ľudí viac, ako tých, ktorí
uverili a ktorým je Pán Ježiš práve tým
za koho sa ON sám vydáva, a čím v
skutočnosti je. Preto aj toto zamyslenie
je predovšetkým pre tých čo Mu už veria a chcú vo viere porásť. Je možné, že
aj toto zamyslenie, niekoho myslenie
a chápanie, zmení a usmerní - mení to
o „ceste,“ o ktorej sa tu píše. Ak čítame
Písmo sväté, možno máme tendenciu
rozlišovať to, čo hovorí priamo Pán Ježiš Kristus, a to čo hovoria, alebo píšu
proroci, apoštolovia, alebo iní Bohom inšpirovaní ľudia. Nie je to správne ani
dobre ak podľahneme takejto myšlienke o roznej hodnovernosti slov v Písme
svätom.
V prečítanej stati Slova Božieho máme zachytenú priamu reč Pána Ježiša
Krista. Boh už na samom začiatku bol
milostivý ľuďom keď sa prehrešili voči
Bohu. Pán Boh ich síce potrestal, ale vo
veľkej láske a milosti. O krem toho ešte
k tomu pridal zasľúbenie, že mu pošle
Spasiteľa, či Vykúpiteľa z hriechu /Ge.
3:15/. Ten je tu, práve hovorí o sebe že je jedinečný a jediný, ktorý môže človeku pomôcť, žiť večne v blaženosti /vr-
.
cholnom šťastí/. Vierou ukotvení, vierou
očistení, posvätení a vykúpení ľudia skrze Pána Ježiša Krista. Takí sú zachránení pre večnosť. Tu na zemi dostanú tú
pravu a nalepšiu pastvu aby žili, aby sa
ňou naplnili v hojnosti tým čo im Ten
najdokonalejší Pastier dáva a prichystáva. K dispozícii je dennodene ak sa
nechováme ako tvrdohlave, alebo ľahostajné „ovce.“
Priama reč Božia: Jedine Syn Boží,
nič viac, nič menej. Nič pridať nič ubrať,
ničím Ho nespochybniť, ani neznižovať
tú hodnotu lásky a milosti. Totiž sám Pán
Boh vstupuje do ľudského tela, aby Mu
ľudia porozumeli, aby vykonal dielo spásy, obetovaním Seba - smrťou na potupnom kríži. Jedine Jeho slová, niekto
povedal, Jeho list pre nás - Biblia. To je
tá pravá a čistá duchovná pastva pre
človeka. Nenahraditeľná múdrosť pre
dnešok aj pre zajtrajšok - pre večnosť.
To je výzva pre nás, nepásť sa na nepravom poli, nepočúvať zvodných a zlodejských pastierov.
Teraz by sme mohli začať s konkrétnou pastvou, ktorú človek kazí pridávaním, alebo uberaním na postavení Pána
Ježiša v našom živote, v histórii vesmíru. To však môže urobiť každý sám pre
seba. Veríme, že je to cesta k správnemu porozumeniu. Pán Ježiš, Syn Boží
sa dobrovoľne a s láskou rozhodne poslúchnuť nebeského Otca a vykonať bolestivé nie ľahké vykúpenie nás hriešnikov. Takáto obeť lásky oslovuje a si
tiež žiada odpoveď s lásky a poslušnosti. Možno si položiť otázku, čo je dôležitejšie uveriť - obrátiť sa, alebo „pásť“
sa? Takáto otázka je nesprávne položená, ale v skutočnosti existuje. Má však
v sebe obsah: „viera, alebo skutky? To
čo je v tom nesprávne a nelogické je
to, že oddeľujeme to, čo patrí nerozlučne spolu. Viera naplnená skutkami. Svoju jedinečnosť a neopakovateľnosť Pán
Zmena a rast 03
Ježiš Kristus obrazne menuje dverami.
I keď možno máme predstavu, že do
objektu často vedie viacero dvier, ale v
prípade neba - večného života do prítomnosti Pána Boha, platí iba „jediné dvere“ a nijaké druhé, ani iný otvor pre
vstup tam neexistuje, nie je možný.
«Je to v nich, v ovciach»
Je pozoruhodné, že nielen Ten pravý
Pastier je tu jedinečný, výnimočný ale aj
ovečky. Tie Jeho ovce majú zvláštný inštinkt a vzťah k Nemu. Jeden kazateľ
rozprával skúsenosť zo svojej mladosti.
Vždy cez prázdniny chodil na košiar a
pomáhal pásť ovečky. Keď im sám otváral dvere pre výbeh na pastvu a kričal
na ne, aby vyšli tak nereagovali. Musel
ich pracne vyháňať. Podobne to bolo aj
večer keď ich zaháňal do ovčínca. Keď
však prišiel ich pastier ráno, či večer na
jeho hlas a pokyny ihneď reagovali a bez
väčšej námahy sa rozbehli na pastvu,
alebo opačne večer z pastvy do ovčínca. Oni ho poznali, Jeho hlas im bol známy. Bolo to preto, že mali dlhoročný a
neustály kontakt, boli v jeho prítomnosti
a opakovali sa tie isté povely. Nehovorí
toto jasnou rečou? Pán Ježiš túto životnú skutočnosť, existujúcu a fungujúcu
tu v Jeho argumentácii používa. Do duchovného sveta bez rozpakov a pochybností aplikuje, životné procesy, ktoré
majú aj teraz a tu platnosť a bezvadne
fungujú. Ako sa správame, do akých, v
terajšom živote platných zvyklostí sa
vžívame teraz, tie budú mať aj platnosť
pre večnosť. Prečo žíjeme? Aj v tom nachádzame odpoveď. Tám nechceme
povedať, že mnoho sa v nás a pri nás
zmení vstupom do večnosti. To platí a
iste budeme nadtým žasnúť a radovať
sa z toho. Tu a teraz však vyjadrujeme
lásku, oddanosť, vernosť a poslušnosť
slovám napísané v Mt.22:37 :
„A Ježiš mu riekol: Milovať budeš Pána, svojeho Boha, celým
svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“
Nie tu vonkoncom nejde o zákonníckosť, ale o vyťah lásky, ktorý nám so samozrejmosťou predkladá sám Pán Ježiš.
«Slobodné rozhodnutie»
Pre človeka všetko začína, tým: „ten, kto
nevchádza.“ Samozrejme vieme, že Pán
tie dver pred nás postavil prv ako mi dostávame možnosť, rozhodnúť sa vstúpiť,alebo nevstúpiť. Ďalej pred nami Pán
predostiera tú najlepšiu pastvu a vodu.
Kto však sa pasie a ako sa nasýti, to opäť je na rozhodnutí našej slobodnej
vôle. Súčasne je to dôvod na vyhodnotenie. Pán nám dal slobodnú možnosť
sa rozhodnúť. ON to plne rešpektuje a
my tým sme oprávnene postavení pred
„súdnu stolicu Kristovú“ /2.Ko.5:10/.
Vieme, že každý sa raz musí postaviť pred súdne vyhodnotenie. Je však
daná možnosť a je aj pripravená, aby
sme cez tento súd prešli /Jn.5:24/, terajším spôsobom života a pripravenosťou
pre blažený večný život s Pánom Ježišom Kristom. Amen.
Byť ovečkou
V Písme svätom sa na mnohých miestach používa výraz „ovečka, ovečkou.“
Veľmi často to býva v spojení s Božími
deťmi, s ľuďmi ktorí patria Pánu Bohu. V
9.kap. v prvých veršoch, ktoré sme si
už prečítali k predchádzajúcej úvahem
sa tento obraz, či porovnanie opätovne
objavuje. Používa ho Pán Ježiš Kristus a
spája ovečky s Pastierom. Pastier a ovečky, tvoria jedno k sebe patriace stádečko - spoločenstvo, ktoré sa volá „ovčinec.“ To evukuje pre násaj predstavu
salaša, alebo v modernejšom ponímaní hospodárstvo s ovcami. Podstatné
zložky toho sú Pastier, ovce a priestor.
.
«Bytosť - ovečka»
Nevyhnutnou zložkou ovčinca je ovca.
Zmena a rast 04
Keď si predstavíme ovcu, tak nám možno v prvom rade vystúpi obraz niečoh
nedokonalého. Ba, kto pozná „mentalitu“ oviec tak povie, že je v mnohom ohľade až v niečom zvieratko problematické. Má v sebe mnoho negatívneho. Naopak toho pozitívneho sa nájde menej
a predsa Pán Ježiš svojim poslucháčom predkladá práve tento obraz. Máme za to, že to je preto, že vystihuje pravdu a vedie k hlbšiemu zamysleniu. Najmä keď si všetko uvedomíme o ovci a v
tom obraze sa máme nájsť - nájsť seba
samého a človeka ako takého. Možno si
niekto povie, že je to podceňovanie
ľudskej dôstojnosti. Veď človek urobil,
vynašiel, zostrojil mnoho dobrých vecí.
Pokračujme v úvahe a musíme priznať,
že mnoho dobrého zneužil, obrátil v zlo.
To už teda ani ovca nedokáže. Z ovci
zvieraťa máme aspoň zdravé produkty.
Čo s človeka má Pán Boh, čo by ON už
skôr nemal? Jedným slovom je to pokorujúce. Tým, ale je tu vyjadrená závislosť oviec na Pastierovi. Najmä ak vstúpime do duchovných hodnôt. Máme za
to, že toto je to podstatné. Človek by tú
skutočnosť mal brať smrteľne vážne a
zodpovedne. Dobre urobili ľudia, ktorí to
tak pochopili.
Tu je jeden z nich - Dávid to jasne vyjadruje v Ž.23. Dôsledne si ho môžete
prečítať. Dôležitý je záver, ktorý si každý môže urobiť. Náš záver je, že toto
Dávid dobre pochopil najmä v vzťahu
ovca /človeka/ - voči Pastierovi /Bohu/.
Z toho vzťahu vychádza jedinečné blahoslavenstvo pre človeka, ak sa pokorí
pod mocnú ruku Božiu /Jk.4:7/. Takouto ovcou, akú opisuje Dávid v žalme, by
snaď chcel byť každý z nás. Byť ovcou
v Božom ovčinci, nič lepšieho, nič dokonalejšieho si nevieme predstaviť. Celkom a vo všetkom sa poddať pod Božiu
ruku, vôľu a vedenie. Táto cesta sa nám
otvára iba ako ovci. Vžime sa do tohto
.
stavu a chcime ňou byť. Vieme, že niektorí z Izraelitov to tak pochopili a tento
stav a postavenie s radosťou prijali.
Výsledok sa dostavil. Niektorí neprijali boli prinajmenšom nerozumní a výsledok si tiež odniesli. Ochrana a vedenie
od Pastiera, iba ako ovečka. Vstup do
stáda, ale tiež iba ako ovečka. Vlk a vlci
tam nepatria. Toto postavenie neplatí
iba tu na zemi, ale aj pre večnosť. To si
môžeme uvedomiť zo slov:
„15Preto sú pred Božím trónom a dňom
i nocou mu slúžia v jeho chráme; a ten,
čo sedí na tróne, rozprestrie nad nimi svoj stan.16Nebudú už hladovať,
nebudú mať ani smäd, nebude na
nich dorážať slnko, ani nijaká horúčosť,17lebo Baránok, ktorý je uprostred trónu, bude ich pásť a vodiť ich
bude k prameňom vôd života a Boh
im zotrie z očí každú slzu“ (Zj.7:15-17).
V Jeho opatere teraz aj naveky.
«Ovčinec»
môže byť aj obrazom Cirkvi, ale tej pravej neviditeľnej, ktorá sa tiahne rôznymi
zbormi a denomináciami. V tom pravom
ovčinci, kde hlas Pastiera zaznieva, je zrozumiteľný a osnovu má úplnú,ktorá vedie k „poznaniu Boha Otca a cez poznanie Boha Ježiša Krista k večnému životu /Jn.17:3/.“ V ovčinci kde je poriadok.
Vrátnici si plnia úlohy, ovce sú poslušné a ak nie sú použije sa palica. Palica
lásky a milosti, to by sme veľmi zdôraznili. A tiež to, že nepoužívanie kázne je
neláska a nemá to nič spoločné ani z milosťou. Si všimnite text, ktorý sme v predchádzajúcej úvahe citovali. Z neho vyplýva funkčný poriadok a porozumenie.
Súhra s dodržiavaním postavenia. Pastier zostáva Pastierom a ovečky túžobne načúvajú Jeho pokynom, či hlasu varovania a výstrahy. Ak sa aj ktorá si z
oviec zachová nerozumne smeruje to k
tomu, že doplatí iba ona. Z iného textu
však vieme, že sa Pastier nielen stará o
Zmena a rast 05
bežnú pastvu, ale aj zblúdilé a neposlušné zachraňuje a navracia.
Toto všetko, ba aj viac môžeme porozumieť zo slov Pána Ježiša Krista.
Byť ovcou v Jeho ovčinci, ale znamená
vojsť dverami a o týchto dverách sme
uvažovali v predchádzajúcom článku.
Slová Pána Ježiša však nekončia tým
krásnym a pozitívnym, ale upozorňuje
aj na nebezpečenstvá.
«Zlodeji a zbojníci»
Žiaľ aj o tom treba hovoriť. Pretože o tom
hovoril aj Pán Ježiš. V tejto reči,nad ktorou sa zamýšľame ani nie celkom vyčerpajúco. Preto máme aj iné state Písma,
aby sme si obraz aj toho zla a zlého urobili správny obraz a dobre si uvedomili
čo hrozí a ho spoznali. Inak hrozí nebezpečenstvo, že čelnú pozíciu v ovčínci zaberú tí nepraví. Skúšobným kameňom býva najčastejšie Pán Ježiš Kristus, Jeho postavenie, význam Jeho diela spasenia a nie v poslednom rade aj
proroctva. Môže to byť aj kniha Zjavenia. Veľmi často sa prejavia pri postoji
voči Pánovi Ježišovi, ako o pravom Bohu
a pravom človeku. Veľmi Tu častým ukazovateľom je, či sa ku dielu spasenia
niečo, alebo niekto pridá. Tu v sledovanom texte je Pánom Ježišom iba poukázané na to, že ich hlas pravé ovce neprijímajú. To je naše spoločné úprimné
prianie a mali by sme sa za aj horlivo
modliť. Amen.
Konfrontácia
V ďalšom texte nejde o typickú konfrontáciu, ako by sme si ju možno predstavili my. Ide však o pravdivú reč Pána Ježiša Krista, ktorú si možno overiť,
ktorá je už overená a denne sa takto
preukazuje, ako ju Pán Ježiš opisuje: .
„10Zlodej prichádza, len aby kradol, zbíjal a hubil. Ja som prišiel, aby mali
život, a to v hojnej miere.11Ja som do-
brý pastier. Dobrý pastier kladie svoj
život za ovce.12Nájomník a ten, kto
nie je pastier a ovce nie sú jeho, keď
vidí prichádzať vlka, opúšťa ovce a uteká. A vlk ich chytá a rozháňa.13Veď
je len nájomník a nezáleží mu na ovciach.14Ja som dobrý pastier. Poznám svoje a moje poznajú mňa.15Ako mňa pozná Otec, aj ja poznám Otca a svoj život dávam za ovce.16Mám
aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca. Aj tie musím priviesť. Budú počúvať môj hlas a bude jedno stádo a
jeden pastier.17Otec ma preto miluje,
že dávam svoj život, aby som ho opäť prijal.18Nik mi ho neberie, ja ho
dávam sám od seba. Mám moc dať
ho a mám moc zasa ho prijať. Taký
príkaz som dostal od svojho Otca.19
Pre tieto slová zasa nastala roztržka
medzi Židmi.20Mnohí z nich hovorili:
Je posadnutý zlým duchom a šalie.
Čo ho počúvate?21Iní zasa namietali: To nie sú reči posadnutého. Môže
azda zlý duch otvárať oči slepým?“.
.«Konfrontácia hodnôt»
Pán Ježiš Kristus v ďalšej časti evanjelia napísaného Jánom stavia do priameho protikladu, Seba oproti neveriacim a
pravého Pastiera voči nepravému, čiže
„zlodejovi.“ To je typické pre spôsob vyjadrovania sa pri tomto pisateľovi.
Zlodej kontra Dobrý Pastier. Niekoľkými slovámi Pán Ježiš vyjadruje charakter a zámer „zlodeja.“ Nastavené je
zrkadlo, v ktorom môžeme vidieť samých
seba. Naše „srdce“ - vedomie a svedomie komu patrí? Do akej miery? Je naše
vedomie a tým formované svedomie celkom a jednoznačne orientované na Pána Ježiša Krista, alebo iba z časti a predsa niečo si ponecháme pre seba. To je
tiež tu riešené. Niečo nechať, „tzv. pre
seba, to nie je iba pre seba,“ ale je to
miesto pre zlo a zlého. Pán Ježiš prišiel
s týmto zámerom, aby sme mali bohatý
Zmena a rast 06
duchovný život. Možno život „bez strechy nad hlavou,“ ako to mal ON. Na jednej strane, ale na strane druhej blahoslavenstvo v Kristovi. Ak sa my nevieme
odovzdať celým životom, celým svojim
vedomým a svedomým Bohu, ako chceme očakávať, že my budeme prekypovať, byť „v hojnej miere“ s našim životom viery? Pánovi záleži na nás. Je to tak
aj s nami? Vieme opätovať lásku, aspoň
čiastočne, ale plným nasadením, ako to
urobil Pán Ježiš?! Stojíme o poznanie,
ktoré nám tu v Písme svätom Pán dáva?
On nás iste dobre pozná a vie čo je pre
nás najlepšie, ale otázka je čo aký postoj zaujmeme my, čo urobíme my? Medzi nebeským Otcom a Jeho Synom je
poznanie na vysokej úrovni, a bez výhradné. Pán chce, aby náš vzťah a poznanie bolo tomu dokonalému Ich vzťahu
aj naše s Ními čo najpodobnejšie. Preto
o tom Pán Ježiš tu vydáva toto svedectvo. Tu sú vyjavené dokonalé nebeské
vzťahy. Na také sa máme pripraviť a o
ne sa snžiť už teraz. Prečo, lebo platia
slová Pána Ježiša Krista:
„Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt.5:48).
. Ak v „kázni na hore“ hovoril o spôsobe
posväteného života, tak toto je pokračovanie a prehĺbovanie toho, čo Pán chce,
aby sme mali v „hojnosti.“ Konfrontujme
svoje „srdce“ - vedomie a svedomie, či
zodpovedá tomuto trendu. O akú hojnosť, o aké poznanie nám ide? Alebo...
«Konfrontácia osobná»
Boh a oproti človek. Pred tým sme sa zamýšľali medzi dobrým a zlým. Medzi Pánom Ježišom a satanom. Teraz môžeme pokračovať v rovine osobnej konfrontácii, ktorú sme už naznačili na konci
predchádzajúcej úvahy. Pred Pánom Ježišom stoja ľudia z Izraela, ktorí majú, alebo i majú mať značné poznanie o Pánovi zo Starej zmluvy. Že je to tak to vidíme z predchádzjúcich častí zamysle-
.
nia nad Jánovým evanjeliom. Tým, ktorí
žili v očakávaní Spasiteľa a vedeli, keď
príde sa prejaví určitými znameniach.
Tým toto bolo jasné hneď, že stoja pred
Mesiášom /viď Jn.1:34-51/. Vo verši 25
sú slová, ktoré vyjadrujú, že Pán Ježiš opakovane a priamo im hovorí, kým je.
Toto je nádej pre nás, pre tento svet,
a aj pre budúce udalosti s týmto svetom.
Taká je Božia reč, také je Božie konanie. Reč a prejavy bývjú, ale primeraným spôsobom podávané. Spôsobom,
ktorý uznáva za dobrý a správny sám
Vládca a Stvoriteľ sveta. Nemôžeme ako kresťania povedať, že tsunami nie je
Božia reč, že sneh, ktorý sa navalí v Amerike, namiesto na Európu, že tým nepreukazuje svoju moc sám Ten, ktorý
otvoril pečate. Má ich vo svojej moci a
stupňujúco z nich vypúšťa prejavy na
zem a na ľudí.
Z príbehu, nad ktorým sa zamýšľame vidíme, že tu ide o priamu reč a o jasnú argumentáciu - a predsa nielenže
neveria, ale dokonca sa stavjú do opozície. Pán už vopred vedel ako to dopadne a kam to smeruje. Predsa jasne
hovorí, že „dáva,“ obetuje dobrovoľne
svoj život a práve preto Ho Otec miluje.
To čo urobil, bolo z lásky,z poslušnosti a
úplne dobrovoľné z presvedčenia. Ten
príklad máme nasledovať. Nasledovali
ho aj učeníci. Že, to nebolo ľahké vieme
z evanjelia hoci neskôr napísaného. Vieme o zápase v Getsemanskej záhrade.
Ba Pánovi sa vysmievali, ale tým vydávali svedectvo samy osebe. To by malo
byť veľmi veľkým a silným varovaním
aj pre nás. Nemusíme obviňovať Izraelitov, ale poučme sa a dajme sa usmerniť.Nezabudnime, že je napísané:
„A večný život je v tom, aby poznali
teba, jediného, pravého Boha i toho,
ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn.
17:3). Milovať Písmo sväté a dať sa usmerniť. Toto je iste to najrozumnejšie.
Zmena a rast 07
«Čo keď slová, ani
skutky nepresvedčia?!»
Jánové slová nám tu jasne hovoria, že
Pán urobil všetko, ba aj opakovane a
predsa sú tu ľudia, ktorí Mu neverili. Boli
tu slová, osobné svedectvo, pravdivé,
mesiášske zázraky, ako znamenia. No k
zmene myslenia a konania to bolo v
tomto prípade neúčinné. Je to isteže bolestné konštatovanie, ktoré sa prejavilo
v čase priameho pôsobenia Pána Ježiša Krista. Pán tam bol priamo pred nimi a to spôsobovalo určité napätie. Je
dobre ak sa niektorí ľudia zamyšľajú nad
tým, čo má prísť a žijú v určitom napätí. Jeho slová boli aj slovami prorockými
- čo sa s Ním stane neskôr, v budúcich
dňoch. To sa plnilo. Keď sa Jeho prorocké slová stali skutočnosťou to muselo
byť pre mnohých tým najväčším svedectvom. Zostáva to svedectvom aj po dnešok. Naplnené proroctvá pôsobia presvedčivo. Nádej tu bola, tá zostáva aj
dnes. Preto verme proroctvám o budúcnosti. Osvojme si ich a hovorme o nich.
Nech sa neveriaci svet dozvie,čo príde
a prísť musí - lebo to povedal Pán Ježiš
Kristus. Pretože to zjavil vo svojom zjavení a ap. Ján, alebo Pavol to opísali.
Byť z Pánových oviec je veľká milosť. Vierou sa ňou stávame. Ak v niekto neuverí tak vieme,že sa dobrovoľne
odvrátil od Pánovho ovčinca a nechcel
prijať poslanie ovečky. Aká to veľká milosť, že Pán Ježiš vykonal dielo spasenia pre všetkých ľudí. Prijal nielen Židov,
ale aj pohanov. Teda nielen zo židovského ovčínca, ale aj z nežidovského sú
ovce, o ktoré sa Pastier už postaral a
stará. Za to MU ďakujeme a HO vyvyšujme. Amen. /zamyk/.
Obete v 3.Chráme a Jeruzalem
Keď v budúcnosti budú na Chrámovej hore, v Jeruzaleme opäť obnovené
obete tak to bude preto, aby sa to kona-
lo na večnú pamiatku toho, že Pán Ježiš Kristus bol ráz a naveky obetovaný.
Tie budúce obete budú mať rovnaký význam ako tá ustanovená „Večera Pánova v 1.Ko.11:23-26. Je to zásadne pamiatka na to, že Pán Ježiš umrel raz a
navždy na Golgote. V žiadnom prípade
tie budúce obete nenahradia obeť Kristovu, ani nie sú vyjadrením opakovania
tejto obete. Ide rovnakú pamiatku na
„Večeru Pánovu,“ ako ju slávime aj dnes.
Budú pripomienkou, či symbolom pre obeť Pána Mesiáša raz a naveky Žd.7:
27; 10:10. Táto obeť je jedinečná a nie
je potrebné, aby sa opakovala, alebo doplnila. Pán Boh prijímal 2000 rokov obete zvierat, aby svetu ukázal kto kedy a
kde prinesie ráz a navždy tú pravú a plnohodnotnú obeť, už nie ako symbol, alebo preddavok, ale skutočnú. Táto jediná má moc vykúpenia a odpustenia hriechov. Kto ju, túto obeť neuznal, neprijal
vierou ani neprijme, ten bude večne ľutovať. Kto chce mať pokoj, kto chce byť
mierotvorcom, ten musí byť najprv zmierený s Pánom Ježišom Kristom, iba tak
to bude mať účinok pre neho a jeho okolie.
V „kázni na hore“ Pán Ježiš povedal:
„Blahoslavení tvorcovia pokoja, lebo
oni sa budú volať Božími synmi“(Mt.
5:9). Ap. Pavol píše v Rm.12:18,toto: .
„Ak je to možné a závisí to od vás,
žite v pokoji so všetkými ľuďmi.“
V tomto svete nie je uznávaná vláda a
autorita Ježiša Mesiášova, ale v srdciach
všetkých tých, ktorí Ho uznali a vierou
prijali za svojho Pána a Spasiteľa je už
dnes obsadeným územím pokoja,“ alebo prostriedkom pre pokoj v tomto svete. Tu už dnes môže vládnuť Pán Ježiš
Kristus. To vyplýva aj z listu napísanom
do Kolosis 3:15a, kde je napísané:
„A pokoj Kristov nech rozhoduje/vládne/ vo vašich srdciach,veď preň ste
boli povolaní v jednom tele.“
Zmena a rast 08
Podľa toho už dnes môžeme prežívať
to, čo znamená »Shalom akhshav«. Pokoj, ktorý už dnes máme. Ten však nie je
ešte ten svetový mier, po ktorom tak voláme a túžime. Ten však iste príde aj
keď neskôr. Pokoj s Pánom však prináša svoje ovocie a vypláca sa, napr. v
manželstve, v rodine, na pracovisku...
všade tam, kde sa konkrétne a prakticky ľudia podriaďujú Kristovej vláde. Tam
môžeme prežívať niečo z nebeského
kráľovstva, kráľovstva pokoja a mieru: .
„Veď Božie kráľovstvo nie je jedenie
a pitie, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom.“ (Rm.14:17). .
V tom zmysle prajeme každému čitateľovi »Shalom akhshav«!
«Jeruzalem»
je pre tento svet príležitosťou, ale súčasne aj prekážkou pre mier vo svete.
Čím je pre nás toto mesto to závisí na
vzťahu a postoju aký máme ku nášmu
kniežaťu pokoja, k Pánovi Ježišovi Kristovi. Tento princíp nie je iba platný pre
svet ako k celku, ale platí aj pre každého jednotlivca osobitne. Kto Pána Ježiša a Jeho obeť zavrhuje, alebo odmieta
ten, zavrhuje aj pokoj na večné veky.
Samozrejme, že zvrhuje aj svoj večný
život s Pánom Ježišom Kristom a svoj
pokoj /Jn.3:36/. Už ste sa vážne a celkom rozhodli pre pokoj Jeruzalema a
svoj osobný pokoj?
Žalm 87:1b-3; „1Jeho základy sú na posvätných vrchoch.2Hospodin miluje
brány Siona viac než všetky príbytky Jákoba.3Slávne chýry idú o tebe,
Božie mesto. - Sela -„
V mysliach sa vyberieme na cestu o
Viac ako 2000 rokov naspäť. Navštívime
Jeruzalem v časoch dávno minulých.
Zájdeme do čias majestátneho druhého Chrámu na hore Sión. Najprv sa pozrieme na prvé desaťročie po vybudovaní druhého Chrámu na hore Sión, v židovskom meste Jeruzalem, v ktorom ča-
.
sto pôsobil aj Pán Ježiš Mesiáš z Názaretu na území Izrael.
O tom všetkom sa dočítame aj v evanjeliách a zo Skutkov apoštolov. Je to
obdobie kde sa stretáva Stará a Nová
zmluva, ktorá sa uvádza do skutočného času spásy a záchrany skrze to čo
pre ľudstvo vykonal Pán Ježiš Kristus.
«Čas rozkvetu»
Jeruzalem bol v tomto čase v plnom rozkvete hoci ho ovládla cudzia nadvláda.
Poukazujú na to aj archeologické nálezy a rekonštruovaná mapa vtedajšieho
Jeruzalema. Je to dobrý základ pre pohľad do vtedajšej rozostavanosti tohto
mesta v rokoch 30. po Kr. Pánom Bohom
vyvolené mesto zažilo, čo sa týka jeho
krásy najvyšší stupeň rozkvetu, čo sa týka jeho vyše 4000 rokov starej histórie.
Po architektúristickej stránke dokonca
prevýšilo dobu kráľa Šalamúna, ktorá je
tak často vyzdvihovaná.
Druhý Chrám bol tak mohutný, že
mudrci o ňom svedčili toto: „Kto nevidel
Chrám v jeho celej výstavbe, tak ešte nikdy nevidel to najkrajšie stavebné dielo.“ Jesephus Flavius, vtedajšie knieža
o druhý Chráme písal ako očitý svedok,
ako o niečom, čo sa ho veľmi hlboko dotklo. Píše: Vonkajší výzor Chrámu poskytuje všetko to, čo môžu vidieť oči a duša vnímať pre nevídaný údiv. Pretože je
Chrám všade obložený zlatými obkladmi a pri východe slnka vyžaruje ohnivu
žiaru, takže keď sa naň prizerajúci chcú
vytrvalo pozerať, tak musia zrak odvrátiť, tak ako pri pohľade do slnka. Pre prichádzajúcich cudzincov bol pohľad na
Jeruzalem ako vrchol hory pokrytej bielym lesknúcim sa snehom, čo pôsobilo
na oči oslepujúco. Tam kde nebolo zlato, tam bola snehobiela stavba. Bola to
ohromujúca stavba staroveku na Chrámovej hore vpadla priamo do očí. V .1st.
to všetko sa otváralo pri pohľade na mesto Jeruzalem. Chrámovú horu ohraniču-
Zmena a rast 09
júce múry mali tieto rozmery: Na západe 488 m, na východe 468 m, na severe
315 m a na juhu 278 m. So svojimi cca
144 000m2 pokrývala plochu, v čase pôsobenia Pána Ježiša, približne 1/10 plochy celého mesta. Chrám samotný ako
stavba so všetkým dohromady, t.j. ohraničený, vedľajšími budovami, halami pri
bránach, vežami, vodiacimi chodbami i
schodišťami, nádvoriami a pred nádvoriami, bol v tomto čase najväčšou svätyňou na svete.
Dve konkrétne porovnania. Akropo
lis, kultová stavba gréckej bohyni Athene vrátane vychýreného Parthenon tvorili plošnú výmeru sotva 1/5 z Jeruzalemského druhého Chrámu. Stavba pre Artemis v Efeze, ktorá bola jednou zo siedmych divov vtedajšieho Rímu známemu svetu. Stavba, ktorá tvorila monument pre pohanskú bohyňu Artemis
a to sa nemohlo s Jeruzalemským druhým Chrámom ani len porovnať. Podľa
dnešných poznatkov archeologického
výskumu bola vyvýšená terasa o cca
80x130m rozmeroch. K tomu patrilo ešte nádvorie pred fasádou s rozmermi
80x70m. Na koniec ešte jedno porovnanie. Dnešné všetky sakrálne a katedrálne stavby, ktoré sú v Anglicku, počnúc s
Canterbury, ďalšimi: York, Minster, Winchester, Durham, Exeter, Worcester, Chichester atď, tie všetky by nepokryli rozlohu druhého Chrámu, vždy by tam ostalo ešte voľné miesto.
Takéto zostáva svedectvo pre jedného, pravého a živého Pána Boha, ktorým zostáva aj mesto Jeruzalem a jeho
svedeckými archeologickými nálezmi,
pre celý svet. Taktiež existencia Izraelského národa, ktorý má dôvod byť upnutý na ich dedičstvo - jedinečný Chrám. .
Tento Chrám má byť nepopierateľným svedectvom, s neoceniteľnou hodnotou pre celé ľudstvo. Tento Chrám je
svedectvom, podľa Slova Božieho, že
existuje jeden jedinečný Pán Boh a niet
iného. Pohanský svet má mnoho rôznych božstiev s rôznymi svätyňami a nik
im ich neberie ani ohrozuje. Pravda nakoniec však zvíťazí a veriacim Židom v
Pána Ježiša Krista bude opäť, v Jeruzaleme daný Chrám, ako najvyššia svätyňa, svätých.
Zvesť evanjelia, zvesť o jedinom Pánu Bohu sa chvála Pánu zvestuje ešte
aj dnes. Táto zvesť o Pánu Bohu, Bohu
nádeje a blahoslavenstva. Svedectvo o
Bohu Abraháma, Izáka a Jákoba sa opäť nespochybniteľne bude šíriť zo zeme Izrael, z Jeruzalema. Bude sa zvestovať z miesta kde sa stretávajú hranice troch kontinentov - Európy, Ázie a Afriky. Zvesť o Stvoriteľovi, ktorý sa nám
zjavil v Písme svätom, ktorý sa nám zjaví taký aký je. Toto je viac ako pozoruhodné, to je životne dôležité, aby sme
Mu venovali nielen pozornosť, ale Mu
odovzdali celý svoj život.
Toto všetko je pozoruhodne spojené s udalosťami okolo Chrámu a s mestom Jeruzalem. Ako nikdy predtým narastá dnes záujem o tieto veci. Dejiny sa
opakujú, ako v čase rímskej nadvlády
narastal záujem o nádheru Jeruzalema
a o Chrám v ňom. Ako narastala nenávisť hriešneho pohanského sveta, zvedeného rôznymi božstvami, proti jedinému a pravému Spasiteľovi - Ježišovi Kristovi, tak sa to opakuje dnes, ale vo väčšej, celosvetovej miere. Toto je však počiatok toho, aby sa svetu zjavil opäť Pán
Ježiš, ale v moci a sláve, ktorá opäť umocní postavenie Jeruzalema aj s jeho
nebeským Chrámom. Amen.
/int. R.Liebi, voľný prekl. M.Zavilla/.
Vplyv Cirkvi na
. Mesiánskych veriacich
Téma si kladie ako hlavnú požiadavku to, ako vieru v Pána Ježiša Krista čo
Zmena a rast 10
najefektívnejšie odovzdať Židom a všetkým ostatným národom na svete.
Nadpis kladie súčasne otázku o vplyve kresťanstva myslenia na Mesiášsky
veriacich Židov, ale súčasne zisťujeme,
aj opačný vplyv. Židovské myslenie ovplyvnilo a ovplyvňuje vo všeobecnosti
kresťanské myslenie. Súčasne predpokladáme, že po prečítaní tejto štúdie budú dotknuté aj naše postoje a myslenie.
To bude mať aj vplyv na naše praktické
konanie a svedectvá. Predovšetkým v
zmysle slov z Božieho slova:
„19Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého
Ducha 20a naučte ich zachovávať
všetko, čo som vám prikázal. A hľa,
ja som s vami po všetky dni až do
konca sveta“ (Mt.28:19,20).
..«Teológia mesiášskych veriacich».
Mesiášsky veriaci sú spoločenstvom Židov, ktorí veria v Ježiša ako Mesiáša
/Krista/, čiže v Jeho poslanie a zasľúbenia. Je jednou z foriem kresťanstva a jedným spoločenstvom Židov, ktorých postoj viery akceptuje oboch, teda Izraelitov a kresťanstva. Mesiášske hnutie sa
dotýka hlavne židovského obyvateľstva,
ktoré sa obrátilo vo viere na Pána Ježiša - Yeshua. Títo sa prejavujú ako nová
kresťanská a nábožná identita, ktorá sa
navonok prejavuje tým, že sa schádza
v mesiášskych zhromaždeniach a synagógach. Taktiež svoju vieru deklarujú vo
svojom osobnom a súkromnom živote.
Ešte pred 70.rokmi minulého storočia,
so stúpajúcim počtom veriacich zo Židov v Pána Ježiša Krista, sa nastolilo
množstvo otázok k ich židovskej identite a ich kresťanskej teológie. Odhaduje
sa, na celom svete niečo okolo 150 000
/r.2008/ mesiášskych veriacich z Izraelitov z celkového počtu niečo okolo 13,2
milióna. Existencia zborov, niečo viac ako 200 v USA, viac ako 80 je v štáte Izra-
.
el a ešte je mnoho v rôznych krajinách
na svete. Netvoria organizačnú jednotu,
ktorá by akosi zvlášť vyjadrovala ich postoje viery a teológiu. Všeobecne však
jasne sa hlásia ku kresťanskému viery
vyznaniu, ako je viera v jediného Boha,
ako aj v trojjedinosť Božiu, tak ako ju vyjadruje aj Písmo sväté. Svoju vieru však
prezentujú v kontexte židovskej kultúry,
čím tiež vyjadrujú a posilňujú Božie vyvolenie národu Izrael, s ktorým sa súčasne identifikujú. Rozdiel tvorí tá väčšina, ktorá dodržuje podľa „Zákona“ Sabbat /sobotu/, jedia iba kóšer jedlo, obrezávajú svojich synov a slávia židovské
sviatky. Ich konanie je usmernené Pánom Ježišom a prvotnou Cirkvou, ktorá
je opísaná v Skutkoch apoštolských a
slúži im ako prapôvodný vzor. Slávia
sviatok Paschy a tým svedčia to, že paschalnou obetnou ovečkou bol Pán Ježiš. Taktiež praktizujú krst, v ktorom súčasne vyjadrujú Mikvu/rituálny kúpeľ podľa Zákona/. Bohoslužby sú podľa im vlastnej liturgii, ktorá má základ v synagóge a jej liturgii, pričom čítajú so Starej a
Novej zmluvy. Ich hermeneutika sa neriadi a zavrhuje výklady, ktoré sú antižidovsky zamerané, /že Židia zabili Pána
Ježiša/. Takýto postoj majú aj k teológii
„náhrady,“ /že Cirkev nahradila Izrael, že
Cirkev je novým Izraelom/. Súčasne presadzujú do života viery poslušnosť podľa Tóry, tým prezentujú solidaritu židovským veriacim v rámci svojho zboru a
„veriacemu zostatku“ v izraelskom národe. Napriek niektorým protirečiacim polemikám v niektorých kresťanských kruhoch, predsa hnutie Mesiášky veriacich
Židov je uznávané etnikum v teologickom kontexte. Principiálne nie je tu homogénna jednota, vo vzťahu k židovstvu, ale nie sú ani od neho na míle vzdialené. Najmä tým, že veriaci v Pána Ježiša Krista vyjadrujú jednotu so etnickým
Izraelským národom. To si však vyžadu-
Zmena a rast 11
je určitú univerzálnosť v ich vyjadrení života viery v Pána Ježiša Krista. Súčasne je to aj vyjadrenie určitej spolupatričnosti s tými izraelitami, ktorí ešte v Pána Ježiša neuverili.
«Myslenie Mesiášsky veriacich».
Mesiášska Židovská teológia sa vyvinula v pozadí so svetlom a základmi evangelikálného myslenia s určitými židovskými dôrazmi. Vyznania viery Mesiášskych zborov sú pravoverné a v jednote so židovskými dôrazmi, ale formulované helenisticky. Sú v Písme úzko
prepojené so židovským konceptom a
spôsobom čítania Slova Božieho. Mnohí mesiášsky veriaci sú ovplyvnení s
charizmatickým hnutím, ale narastá veľké množstvo takých zborov, ktoré uprednostňujú spôsoby bohoslužby podľa židovských modlitebných kníh, a kde sa
zavádzajú aj liturgické elementy, ako
napr. nosenie modlitebného šálu /tallit/
i zvyk čítania zo zvitkov Tóry.
V Mesiášsky židovskom hnutí môžeme nachádzať aj to, že teológia je procesom, ktorý je ale súčasne aj produktom teologickej reflexie v spôsobe konania a v náplni života viery. Vidíme, že
sa orientuje na svojich vlastných nasledovníkov, na židovských kresťanov, na
ďalšie spoločenstva, ku ktorým má vzťah. Prezentujú sa formálne židovským
spôsobom vyjadrovania, a svoju vieru
podobne ako Pán Ježiš, ako Mesiáš.
Zámerom týchto riadkov je opísať
vplyv kresťanstva na mesiášske židovstvo, ako aj vyzdvihnúť to, kde židovská
teológia požaduje od Cirkvi efektívne
porozumenie a šírenie dobrej správy o
Mesiášovi ako pre národ Izrael, tak aj
pre ostatné národy sveta. Ich rozhodujúcim poslaním spočíva v možnostiach
poznania úlohy Mesiáša, zvitkov Tóry,
ako aj postavenie Izraela v Božích zámeroch. Ich narastajúci význam je v postavení mesiášskej židovskej identite, v
ich vlastnej seba definovaní, a ich opakokované živé vyjadrovanie sa aj liturgii sú
zreteľnou manifestáciou a praktickým uplatnením v ich teologickej aktivite. Mesiášska židovská teológia je teoretickou
teologickou reflexiou, ktorá vyviera z viery a praktického života. Je teológiou židovskej identity preniknutá vierou v Pána Ježiša ako Mesiáša /Spasiteľa, Vykúpiteľa/.
Čo hovorí mesiášske židovské myslenie svojim kresťanom a židom?Ako je
ono samo ovplyvnené oboma tradíciami a akú im na ňu dáva odpoveď? Rozpracovaním nasledujúcich troch kľúčových tém, Boh, Ježiš a Tóra sa v krátkosti chceme sa pozrieť na logické metódy,a ako ich mesiášsky veriaci uplatňujú ako kontrast a výzvu k mnohým kresťanským spôsobom myslenia.
Predovšetkým židovské myslenie je
holistické a nie dualistické. Veľká väčšina západného kresťanského myslenia
je ovplyvnená Aristotelovým dualizmom,
výklady sú na základe racionalizmu aj
s vplyvom aktuálneho materializmu. Židovské, alebo hebrejské myslenie neoddeľuje dušu od tela, fyzické od materialistického, alebo jedinca od spoločenstva. Ono ich berie ako súčasť, ako celok
z jedného aspektu, ako jeden celok, ktorý však môže byť aj delený. Grecké myslenie je často opísaný ako helenizmus
a toto myslenie oddelilo telo od duši a ideu od reality. Hoci bolo aj židovstvo
veľmi silne ovplyvnené helenizmom a
napr. aj veľký židovský filozof stredoveku Moses Maimonides /1135-1204/, ktorý síce s kombinoval Aristotelove svetské myslenie s biblickým, predsa v hlavnom smere svojho učenia zostal v židovskom myslení najmä pri celkovom
pohľade na život. My /pozn. prekl. autor
článku je Žid/ neoddeľujeme svetské a
sväté od normálneho. Ako je vo všeobecnosti židovské myslenie - židovské, tak
Zmena a rast 12
isto je aj myslenie mesiášsky veriacich
židovské. Nie je systematické v tom zmysle, že je abstraktné filozofické koncepty
rezultujú a aj sú zviazané s čisto filozofickými systémami a výsledkami. Toto
môže byť veľmi frustrujúce pre tých, ktorí chcú čisto spojiť svoju teológiu a myslenie. To však neznamená, že Židia sa
nezaoberajú s filozofiou, alebo teológiou.
Ba práve naopak! Ale naše myslenie je
vždy orientované na prax a preto nie je
vždy jasné, čo je teoretickým základom
pre praktickú diskusiu. Nikdy nie je akýmsi hlavným predpisom židovské učenie z Talmudu. Podľa tohto postoja voči
Talmudu, ktorý je silným, mocným a vplyvným predpisom a pojednávaním. Pojednáva o všetkom - od popisu ako sa zatĺka do steny klinec v domácnosti, až
po tú otázku, ako sa treba správne modliť - je teda nesystematický, niekedy
opakujúci sa. Takže je ťažko sa v ňom
zorientovať a niečo vysledovať. Študovať Talmud je veľmi ťažké /ortodoxný
Žid študujúci jednu stranu, potrebuje 7
rokov pokým sa cyklus zopakuje a k tej
strane sa navráti/. Je to ako keď loď
pláva na nekonečnom oceáne. Študujúci je vtiahnutý do jeho diskusii, ale do
cieľa sa nikdy nedostane. Je to cesta,
ktorá vyučuje na ceste, ktorá zahrňuje
v sebe stovky rokov tradície a diskusie
od stoviek rabínov nad mnohými a rôznymi témami. Obsahuje nespočetné aj
keď nesystematicky zapísané výklady
o Bohu, o ľuďoch a svete. Myslenie mesiášsky veriacich je biblické. Berú Písmo ako Božie zjavenie, odhalenie v písanej forme, s nevýslovnou autoritou vo
všetkých okolnostiach viery a života. Ale sa obmedzia natoľko, že ich hermeneutická procedúra, zoberie napr. jednu
historickú výpoveď, či vetu a tú potom
na operačnom stole humanizmu vedecky rozpitváva, bez teologickej život dávajúcej sily, ktorú vyjadruje text Písma.
.
Nejde tým smerom, aby nakoniec autorita Pána Boha a živé, Slovo Božie, ktoré má pre nás význam a účinok,bolo nahradené vlastnou autoritou vykladača
/kazateľa/. Božie živé slovo nás má osloviť a klásť na nás požiadavky aj dnes.
Mesiášsky Židia sa riadia teologickým
čítaním Písma, ktoré je kanonické /to znamená celé Písmo, nielen Nová zmluva/. Vykladajú Kristocentricky /vidia Pána Ježiša ako Mesiáša - Spasiteľ/ a ako naplnenie zasľúbení, či proroctiev,
ktoré sú na základe naplnené v spoločenstve ako židovskom, kresťanskom,
tak aj v mesiášsky židovskom. Ich hermeneutika často používa metódy aké
sa uplatňujú v Midrasch, v exegéze a vo
výkladoch Písma sa riadia podľa postupov v pôvodnej židovskej Cirkvi, ktorá bola verná Pánovi Ježišovi. Čítajú aj
Tóru /Zákon Mojžišov/ v svetle prorockej tradície, tak ako naplnenie zasľúbení zapísaných v hebrejskej biblii /Tanach/ a v svetle prichádzajúceho Mesiáša. Ich čítanie prechádza celou bibliou,
ako histórie Izraela, vyvoleného Božieho národa aj s vplyvom na ostatné národy a aj so zasľúbeniami pre nich cez
vieru v Mesiáša. Táto „ucelená teológia“
nevylučuje súčasný Izraelský národ zo
zasľúbení a proroctiev Božích, ale ich
vníma ako ich naplnenie skrze vieru v
Mesiáša. Výklad Písma mesiášskych veriacich vníma nie iba ako koncept, ale
ako skutočnú živú a aktuálne sa naplňujúcu sa Božiu zmluvu s Jeho vyvoleným národom.
Porozumieť službe a zvesti Pána Ježiša tak musíme rozmýšľať v kontexte
vtedajšieho židovského a filištínskeho
pozadia a zvyklostiach v prvom storočí,
ako aj v kontexte diela spásy pre Izrael
po vyjdení z Egypta. To je požiadavka k
tomu, aby sme porozumeli životu, učeniu a skutkom Pána Ježiša Krista. To
však má spojitosť stým, že bol Židom.
Zmena a rast 13
Jeho príslušnosť musíme opäť a správne zrekonštruovať tak ako to bolo v čase pôsobenia Pána Ježiša, ktorý nebol
iba Bohom a Mesiášom, ale aj výnimočným rabínom, prorokom alebo aj divotvorcom. Mesiášsky židia spoznávajú v
Yeshu-ovi všetko ako celého človeka a
pravého Boha.
Mesiášske myslenie reaguje voči
„teológii náhrady“ a antijudaizmu. Učenie, ktoré učí, že Izrael s ukončením Starej zmluvy bol nahradený v Novej zmluve ľuďmi v tele Kristovom z národov je
veľmi silným zjednodušením pohľadu
na celkový Boží vzťah k vyvolenému národu, ako aj vzťahu k národom a nakoniec ku dielu Pána Ježiša Krista. O tom
učení sa viedli mnohé diskusie a dokonca boje. Najmä v čase rannej Cirkvi, napriek tomu, že už v rímskej ríši boli jasne rozdiely v prenasledovaní a v postojoch k izraelskému národu a k veriacimi
v Mesiáša.
Nakoniec treba povedať, že myslenie mesiášskych veriacich je v princípe
vedecké, ako aj praktické/ pragmatické. Nie je nič praktickejšieho ako dobrá
teória a mesiášsky židia s viac ako 3000
ročnou skúsenosťou, ako židia. Asi aj okolo 2000 rokov prežívajúci verný ostatok v dome Izrael.Jedna menšina v menšine tá potrebovala a potrebuje jasnú teológiu, ktorá je jasne zakotvená na biblickej misii i misielógii a teológii, ktorá je
revelantná ich kultúre, ktorá má praktické vyjadrenie a orientáciu. To praktické
znamená nutnosť uplatnenia, v opačnom prípade nám bude akákoľvek teológia veľmi abstraktná. Sú nutné zdravé princípy v tom prípade budú naše
metódy zodpovedajúce k danej situácii.
To všetko je možno ťažká, ale zodpovedná požiadavka! /pokrač.nasleduje, autor:
Docent Richard Harvey,prekl.:M.Zavilla/.
Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov.
Neprišiel som zrušiť, ale naplniť. /Mt.5:17/
Biblia z vtáčej perspektívy
«Sedem zmlúv a
sedem období v spáse»
Úvodom si najprv niečo povieme o:
I. Stavbe Biblie. potom vstúpime do:
II. Porozumenia období spásy, neskôr si
povieme niečo o:
III. Zmluvách. A nakoniec:
IV. O základnej stavbe jedného obdobia
spásy.
I. K stavbe Biblie. Stvorenie bolo na
počiatku. Biblia začína 1.knihou Mojžišovou 1.veršom a končí knihou Zjavenia 22.kapitolou a 21.veršom. Je rozdelená na: Starú zmluvu s 39. knihami s
obsahom: „Mesiáš /Spasiteľ/ príde - je
zasľúbený.Napísaná bola v rokoch 1606
- 420 pr.Kr. A na Novú zmluvu s 27.knihami s hlavnou témou: „Naplnenie zasľúbeného Mesiáša, je tu.“
II. Vstup do obdobia spásy.Ef.1:20,21;
„20Tú dokázal /BOH/ na Kristovi, keď
ho vzkriesil z mŕtvych a posadil v nebi po svojej pravici 21nad každé kniežatstvo, moc, silu a panstvo a nad každé meno, ktoré sa spomína nielen v
tomto veku(=eon), ale aj v budúcom
veku(=eon).“
V oboch prípadoch sa jedná o obdobie
= vek = eon! Tiež možný preklad je: obdobie časov, beh vekov, večnosť; = hebr.:´olam. V hebrejskej literatúre slovo
ha´olam = toto časové obdobie; alebo:
ha´olam haba´= to budúce časové obdobie (= Mesiášske kráľovstvo). Teda doposiaľ máme jasné, že Písmo sväté je
rozdelené na dva obdobia.
Od 1.Mojžišovej po Zjavenie poznáme α a Ω obdobie začiatku /raja/ obdobie nového začiatku, zánik starého sveta a stvorenie nového:
„10Pánov deň príde ako zlodej. Vtedy
sa nebesá s rachotom pominú, živly
sa rozplynú v ohni a zem i jej diela
budú súdené.11Keď sa toto všetko
Zmena a rast 14
má rozplynúť, akí musíte byť svätí a
nábožní vo svojom správaní vy,12čo
túžobne očakávate príchod Božieho
dňa, keď sa nebesá rozplynú v ohni a
živly roztopia v páľave?! 13Podľa jeho prisľúbenia očakávame nové nebo a novú zem, v ktorých prebýva
spravodlivosť“ (2.Pt.10-13).
Od smrti na kríži Pána Ježiša, žijeme v
súčasnom období - v čase milosti, a to
budúce očakávame. Písmo nás vedie
vždy k deleniu času, či obdobiam.
Vstupom do obdobia milosti /- oikonomia/. Je to obdobie, keď sa má všetko podriadiť pod ruku Pána Ježiša Krista, pretože v tisícročnom kráľovstve
Pána Ježiša, bude On nad všetkým vládnuť. Toto kráľovanie sa tiež nazýva
obdobím plnosti časov. Oikonomia = domácnosť, domáci poriadok, vláda. Dispenzácia / z angl. dispense = vláda/, lat.
„dispensatio.“ Odtiaľ názov dispensacia,
dispensácionalisti = tí,ktorí uznávajú delenie písma na časy, obdobia, na dispensie. Dispensationalisti, dispensational-izmus je teda určitý časový poriadok, platný pre určité obdobie, či domácnosť. Tým sme si vysvetlili, že sme vstúpili do určitého obdobia, času s určitým poriadkom. Teda od 1.Mojžišovej po
poslednú knihu Zjavenia ide vždy o to
isté: 1/. Naplnenie vlády v plnosti času,
časov. 2/. Domáci poriadok pre naplnenie plnosti časov, času. 3/. Dispensacia
pre, alebo do plnosti času, časov.
Delenie obdobia na Starú a Novú
zmluvu s nový poriadkom a časom poznáme aj zo slov ap. Pavla z l. Efezským: „9keď nám dal poznať tajomstvo
svojej vôle, podľa svojho milostivého
rozhodnutia, v ktorom si predsavzal,
10
že podľa plánu, až sa naplní čas zjednotí v Kristovi ako v hlave všetko,
čo je na nebi i na zemi“ (1:9,10).
A tiež: „20to dokázal na Kristovi, keď ho
vzkriesil z mŕtvych a posadil v nebi
.
po svojej pravici 21nad každé kniežatstvo, moc, silu a panstvo a nad
každé meno, ktoré sa spomína nielen v tomto, ale aj v budúcom veku.
22
A všetko mu podrobil pod jeho nohy. Jeho však, ako hlavu nad všetkým, dal Cirkvi,23ktorá je jeho telom,
plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko
vo všetkom“ (1:20-23).A: „aby som pohanom ohlasoval nevyspytateľné Kristovo bohatstvo 9a všetkým objasnil, aký je plán tajomstva ukrytý od
vekov v Bohu, ktorý všetko stvoril.10
Boh chce,aby sa kniežatstvám a mocnostiam v nebesiach skrze Cirkev ohlasovala mnohotvárna múdrosť Boha 11podľa odvekého ustanovenia,
ktoré uskutočnil v Ježišovi Kristovi,
našom Pánovi“ (3:8b-11).
V tom istom zmysle aj: Rm.16:25; 1.Ko.
10:11; 2.Tm.1:9; Žd.9:26. Všetky tieto
vyjadrenia hovoria o čase, alebo období v množnom čísle /plurale/. Množné
číslo vždy hovorí aspoň o dvoch prípadne viacerých - v tom prípade časoch,
alebo obdobiach. L. Ef.1:21 a Kol.1:26
hovoria o viacerých obdobiach, či časoch! Hovoria o viacerých Staro zmluvných, počiatočných a o súčasných a o
budúcich obdobiach.
III. Zmluvy a obdobia. Jeremiáš píše:
„31Hľa, blíži sa čas - znie výrok Hospodina -,keď uzavriem novú zmluvu
s domom Izraela a s domom Júdu.
32
Nie takú zmluvu, akú som uzavrel
s vašimi otcami, keď som ich chopil
za ruku, aby som ich vyviedol z Egypta. Oni totiž moju zmluvu porušili, hoci som bol ich Pánom - znie výrok Hospodina.33Toto však bude zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela po týchto dňoch - znie výrok Hospodina. Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca. Budem im Bohom a oni budú mojím ľudom“ (31:33).
Zmena a rast 15
Ako tomu porozumieť? Tisícročné kráľovstvo „budúce obdobie“ - sa má započať s „Novou zmluvou.“ S Izraelom?
Táto zmluva je iná ako „Sinajská zmluva.“ Dve zmluvy s kontrastom; Dve obdobia s kontrastom. Môžeme si položiť
otázku existujú ešte viac zmlúv a s akým obsahom?
«Sedem zmlúv a obdobia /časy/»
1/. Zmluva z Adamom 1.Mj.1-2; Oz.6:7.
2/. Zmluva s Noachom 1.Mj.9.
3/. Zmluva s Abrahámom 1,Mj,12-22. .
4/. Zmluva s Izraelom na Sinaj 2.Mj.19ff.
5/. Zmluva z Dávidom Ž.89:3; 2.Sam.7.
6/. Zmlúva za Cidkija Jr.1.-17;2.Kro,36:13
7/. Nová zmluva s Izraelom Jr.31:31ff.
Teda môžeme z Písma rozoznať 7
zmlúv a 7 období, alebo časy.
IV. Základná štruktúra, alebo priebeh jednej zmluvy je takýto:
1/. Na začiatku uzavrie Pán Boh zmluvu. Požehnanie.
2/. Priebeh, v ktorom sa vždy človek prejaví ako ten, ktorý je neverný a zmluvu
poruší. Pád.
3/. Koniec Pán Boh zasiahne voči nevernému ľudstvu, človekovi. Prekliatie,
súd, trest. - A cyklus sa opakuje. Začiatok býva dobrý, ale nakoniec to vyvrcholí súdom, trestom. Také býva obdobie = gr. eon = hebr. ´olam.
«Prvé obdobie od
Adama po potopu»
Začína v 1.a 2.Kap. Mojžišovej.
A/. Dokonalé stvorenie.
B/. Raj.
C/. Zmluva s Adamom.
Treba si uvedomiť:
- Pán Boh je Všemohúcim vládcom
a držiteľom, či majiteľom všetkého.
- Požehnanie pre človeka, Adama a Evu
- Manželstvo jeden muž a žena
- Plodnosť a rozmnožovanie
- Úloha v údržbe prírody
- Vegetariánska strava
- Skúška poslušnosti, alebo lásky. .
Taký bol začiatok. Potom to pokračovavalo,v 1.Mj.3-6; a 1.Mj.3:15;
♦ Neposlušnosť voči Božím prikázaniam
♦ Prekliatie, bolesť, smrť, dedičný hriech
♦ Vyhnanstvo z raja
♦ Prvá vražda
♦ Civilizácia bez Pána Boha, nerobil tak
jedine Enoš /Enoch/,polygamia, hudba,
ekonómia, technológia, poézia, celé učenie naplnené bez Pána Boha
♦ Násilie, okultnosť, perverzita.
Pokračovanie bolo v 1.Mj.5:
► Skúsenosť Pána Boha s človekom
► Desať generácie od Adama po Noacha
► Adam, Šet, Enoš, Kénan, Mahalalel,
Jered, Matuzalem,Lemech, Noah.
► Roky trvania 1656
Po 120 rokoch čas milosti.
Prišla potopa1.Mj.6-8. Koniec a záver.
V postate to prebiehalo takto:
1. Vynikajúci začiatok. 2. Smutný vývoj.
3. Koniec – odsúdenie. Ale s výnimkou
u Novej zmluvy.
«Druhé obdobie»
Od Noacha po Abraháma, v 1.Mj.9:
● Zmluva s Noachom /súčasne pre celú zem - „pokiaľ bude trvať/.
● Dúha - ako znamenie.
● Požehnanie a poslanie.
● Mäso ako výživa.
● Zákaz jedenia krvi.
● Vrchnosť, vláda.
● Trest smrti. .
Pokračovanie v 1.Mj.9-11:
● Noach sa opil.
● Jeho syn Chám si znevážil otca.
● Chám syn, bol prekliaty.
● Nimród prvý mocnár, vládca
● Výstavba mesta Babylon.
● Výstavba veže – pohanského modlárskeho chrámu.
● Babylonská mágia a modloslužba.
● Ľudská pýcha a vysokomyseľnosť.
● Rebélia voči Božiemu prikázaniu naplniť zem.
Zmena a rast 16
● Zoskupovanie sa, organizujú sa: „ Bábel, Erek, Akkad , Šineár, Aššúru, Ninivé,
Sodoma, Gomora atď.“
Čas od potopy po Abraháma trval 427
rokov. Nasledujúci vývoj a obdobia – na
budúce. /Intern. R.Liebi – preklad M.Zavilla/.
Židia vs kresťania
Príbeh nového rukopisu. Reflexie
zo Sviatku stánkov v Jeruzaleme.
Nedávno skončila v Izraeli sezóna
sviatkov. Rosh Hashana (Nový židovský
rok 5775), Jom Kippur (Deň zmierenia),
Sukkot (Sviatok stánkov)...
Postoj kresťanov je prevažne taký, že sa
ich to ani netýka. Ale pôvod týchto sviatkov je v Biblii a zachovávali ich všetky
postavy nasledovníkov Krista a rannej
cirkvi. Neskorší kresťania sa však od židovských koreňov postupne odkláňal a
vytvoril do veľkej miery vlastný systém
sviatkov. Je to paradoxné, ale niektoré
sviatky tradičného kresťanského kalendára v Biblii jednoducho nenájdete.
Kresťania sa však do Izraela začínajú vracať. Nejde teraz o davy, vyhľadádávajúce prioritne starobylé kostoly, ktoré si domov balia fľaštičky so zmútenou
vodou Jordánu a podobne. Skôr je reč o
tých, ktorí v spojení zeme (Izraela) a ľudu (Židov) hľadajú esenciu stratenej identity nasledovníkov nenáboženského
hebrejského Krista.
Jednou z príležitostí môže byť Sviatok stánkov. Už od roku 1980 ho každoročne organizuje Medzinárodné kresťanské veľvyslanectvo Jeruzalem (ICEJ)
pre veriacich z rôznych denominácií a
národov. Napriek nedávnemu konfliktu,
kedy i nad centrami Izraela lietali rakety teroristov Hamasu, si letenky na Sviatok stánkov neváhalo kúpiť okolo 4.500
nežidov z rôznych kútov sveta. Sprievodným efektom 35 rokov sa opakujúceho podujatia, bez ohľadu na (ne)bezpe-
.
pečnosť, je jeho nepísaný štatút najmasovejšieho turistického podujatia v Izraeli. Preto si ICEJ-ku všimla aj sekulárna väčšina krajiny. Tí viac nábožensky
založení Židia vedia, že to má spojitosť s
biblickým textom kn. Zachariáša 14:16.
A táto časť Biblie je aj motiváciou ICEJ.
Podujatie Sviatku stánkov a identita
ICEJ má teda svoje duchovné ukotvenie. A rokmi sa pretavuje do praktickej
podpory Izraela. Dôkazom je zoznam hostí, ktorí merali cestu medzi kresťanov
tento rok: prezident štátu Izrael Reuven Rivlin, prezident Svetového židovského kongresu (SŽK) Ronald S. Lauder a premiér Benjamín Netanjahu, ktorý sa ako zvyčajne prihovoril cez video.
Jeho osobnej prítomnosti bráni vysoká
cena za bezpečnostné opatrenia, ktorú
ICEJ po dohode s jeho úradom venuje
na dobročinné projekty.
"Ďakujem za vaše priateľstvo. Ďakujem za vašu horlivosť. Ďakujem za vytrvalú dôveru a podporu,“ boli slová hlavy
izraelského štátu. „Ďakujem, moji kresťanskí bratia a sestry za to, že stojíte
za Izraelom počas tohto ťažkého roku,“
nechal sa zas počuť prezident SŽK. Hovoriac o narastajúcom antisemitizme R.
Lauder poznamenal: „Tí, ktorí idú po nás,
idú aj po vás. Preto musia kresťania a
židia spojiť sily a konať spolu". Citátom
druhého listu Pavla Timotejovi, že:
„Boh nám nedal ducha strachu, ale
sily, lásky a zdravého rozumu“,
si šéf strešnej židovskej organizácie v
diaspóre vyslúžil dlhotrvajúci potlesk.
„Izrael nemá lepších priateľov vo svete,
ako ste vy,“ doplnil zhodne s premiérom
Netanjahuom.
Prítomnosť prakticky najvplyvnejších
politických lídrov súčasného Izraela a
židovskej diaspóry na kresťanskej akcii
v Jeruzaleme má svoju váhu. A možno
dodať, že historickú! Ron Lauder sa na
pódium postavil už druhý rok za sebou.
Zmena a rast 17
To, že z príhovorov každého z nich bolo cítiť skutočnú emocionálnu angažovanosť a nie iba zdvorilostné frázy je
privilégiom, aj záväzkom v jednej vete.
Židia, poučení históriou, majú viac ako
dosť dôvodov neveriť kresťanom. Tak
možno je tu čas, aby im kresťanský svet
začal dávať ešte viac z toho, čo im vždy
dávať mal. Nezištné prijatie a pocit bezpečia, rešpektujúc prirodzené odlišnosti. Dnes viac ako inokedy.
/Peter Švec ICEJ Slovensko/
Prorok Ozeáš
Úvod. Najprv poznámka k „Dvanástym malým prorokom.“
♦ Izraelskí rabíni dali pomenovanie:
schnem asar = Dvanásty; a qetannim =
malý (tzn. tiež krátky) .
♦ Všetci sú zapísaní v jednom knižnom
zvitku (potvrdzujú to aj nájdené zvitky
v Qumráne: 7 v jaskyni IV; 1 v jaskyni
V; z r.150-25 pr.Kr ).
♦ Poradie období a priradenie prorokov:
1/. Asýrské: Ozeáš - Nahum;
2/. Babylónske: Habakuk - Sofoniáš;
3/. Po exile: Aggea – Zachariáš – Malachiáš. .
• Ozeáš na čele, alebo ako prvý: Pretože je to najrozsiahlejšia kniha, čo do
množstva strán, aj čo sa týka obsahu.
• Najstaršou knihou - zvitok je Abdiášov.
◘ Párové usporiadanie; Severné kráľovstvo/Južné kráľovstvo: Ozeáš/Joel; Amos/Abdiáš; Jonáš/Micheáš; Nahum/
Habakuk; .
◘ Súvisiace texty: Joel 3:16;(=4:16) ↔
Amos 9:12 ↔ Abdiáš.
◘ Chronologické poradie: Abdiáš; Joel?;
Jonáš /Amos/; Ozeáš; Micheáš; Nahum;
Habakuk; Sofoniáš; Aggea; Zachariáš;
Malachiáš.
«Ozeáš» Pôsobil v čase panovania kráľov: Uzziju, Jótama, Acháza a Chizkiju v
r.787-686 pr.Kr.; a izraelského kráľa Já-
robeáma II. V čase 782-753 pr.Kr. Zánik
Severného kráľovstva - Izraela sa datuje na r.722 pr.Kr.;→ prípadne v r. 787 a
722 pr.Kr.
‹Hlavnou témou je› Božia láska a Izraelská nevernosť. Tiež je dobrou aplikáciou
pre tie prípady kde je absolútna beznádejnosť, v tom zmysle: Pre Pána Boha
nie je nič nemožného, alebo: Kde už nikto a nič nepomôže tam všetko zmôže
Pán Boh, - Pán Ježiš Kristus.
«Určité zhrnutie úvodu» Večný Boh
vstúpil do zväzku manželského s Izraelským národom. Izrael však porušil túto zmluvu a začal slúžiť modlám, čo Pán
Boh nazýva smilstvom v duchovnom zmysle. Božia láska však prekonáva nemožné: Jeden národ, ktorý je skrz, naskrze skazený môže cestou návratu a pokánia, najmä na konci časov, byť úplne
spasený, zažiť úplnú obnovu a posvätenie. Poznámky k vyjadrovaniu sa a k
určitým výrazom v knihe Ozeáša:
♦ Ozeáš; tiež niektorý preklad: Hozeáš
= uzdravenie, záchrana, spása.
♦ Izrael a Júda, tzn. všetkých 12 rodov
- pokolenie, celý národ v jednote.
♦ Ozeáš, svätý prorok má vstúpiť do
manželského zväzku so smilnicou menom Gomer. .
♦ Deti s menami, ktoré majú prorockú
výpovednú hodnotu: Jezreel - rovina, bojové pole v Izraeli; /Lo-Ruchama/=Neomilostená; a /Lo-Ammi/=Nie môj ľud.
♦ Odvrhnutie Božieho ľudu /Lo-Ammi/,
a jeho opätovné prijatie /Ammi/.
♦ Pozoruhodné proroctvá sú v 3.kapitole. V uplynulých skoro 2000 rokoch sa
naplnili:
a/. draho zaplatené výkupné, bez štátnosti, či územia, bez Chrámu,
b/. bez zvieracích obetí,
c/. bez modloslužby,
d/. odmietnutie Mesiáša.
.
♦ Očakáva sa ešte: návrat Mesiáša v posledných časoch do zasľúbenej zeme a
Zmena a rast 18
prijatie - viera v Mesiáša.
♦ Spôsob vyjadrovania sa, proroctvo je:
vyzývajúcé a plné nepokoja.
♦ Odhalenie spásonosných dejín na konci knihy: 14:9.
«Štruktúra knihy»
A/. Prorocký pohľad na manželstvo a rodinu /1 - 3 verše/.
B/. Božia nepochopiteľná láska vyvádza
z priepasti hriechu k najblahoslavenejšiemu požehnaniu /4 - 14/.
B1/. Morálny pád Izraelského národa
znova obnovený cez obrátenie a pokánie /4:1 - 6:3/.
B2/. Izrael musí zažiť aj odsúdenie.
Iba Božia milosť môže umožňuje obnovu /6:4 - 11:11/.
B3/. Napriek úplnej skazenosti Izraelského národa môže Pán Boh vypôsobiť spásu a posvätenie /12:1 - 14/.
«Poučenie pre praktický život»
► Božia láska je nepochopiteľná a nevyčerpateľná.
► Pri Pánu Bohu majú aj „beznádejné
prípady“ - nádej.
► Pokánie a ľútosť vedú pred Pánom
Bohom vedú k absolútnej obnove.
.
..«Nepochopiteľná Božia požiadavka» .
V Ozeášovi v 1.kap. od 1.-9.verš čítame:
„1 Slovo Hospodina, ktoré prehovorilo k Ozeášovi, synovi Bériho, v období judských kráľov Uzziju, Jótama,
Acháza a Chizkiju a v čase Izraelského kráľa Járobeáma, syna Jóašovho 2Začiatok Hospodinovej reči prostredníctvom Ozeáša. Hospodin povedal Ozeášovi: Vezmi si smilnú ženu a maj deti zo smilstva, lebo krajina strašne smilní, odvrátila sa od Hospodina.3Vzal si teda Gomér, dcéru
Diblaima. Tá počala a porodila mu syna.4Vtedy mu Hospodin povedal: Daj
mu meno Jezreel, lebo onedlho potrestám dom Jehuov za krviprelievanie
v Jezreeli a potom urobím koniec kráľovstvu Izraela.5V ten deň zlomím luk
.
Izraelov v údolí Jezreel.6Potom opäť
počala a porodila dcéru. Vtedy mu
povedal: Daj jej meno Neomilostená,pretože už viac nebudem mať súcit s domom Izraela - veľmi sa mi protivia.7Nad domom Júdu sa však zľutujem a prídem im na pomoc ako Hospodin, ich Boh, ale nie s lukom a
mečom ani s koňmi so záprahom, teda nie bojom.8Potom,čo oddojčila Neomilostenú, počala a porodila syna.
9
Vtedy povedal: Daj mu meno Nie
môj ľud, lebo vy nie ste mojím ľudom
a ja nie som vaším Bohom.“
«Slovo Hospodinovo» to nie je slovo ľudské! Toto je rozhodujúce nielen pre Ozeáša, ale malo by byť pre ľudstvo všeobecne platné a pre tých, ktorí hovoria
o sebe, že sú kresťanmi by to malo byť
najzávažnejšie slovo v ich živote. Ako sa
udalosti ďalej vyvinuli, tak pre Ozeáša to
tak bolo. Napriek tomu, že tento krát malo s týmito uadalosťami problém nie liberalisti, nie tí, ktorí všetko prevedú do
duchovnej rovine, ale pravoverní Židia.
Prečo? Nuž z jednoduchého dôvodu, že
svätý muž, podľa Mojžišovho zákona si
smel zobrať iba ženu bezvadne čistú.
Niečo takéto, aby si svätý prorok zobral
nečistú to im nijako nechcelo prejsť cez
myseľ a srdce/viď 3.Mj.21:7 a nasl/. Nezobrať však toto prorocké slovo do slova, to by znamenalo znehodnotiť ho a
stratilo by na svoje výpovednej hodnote. Stratilo by slovo od Hospodina dané
na svojej rozhodujúcej vážnosti a to by
asi nikto z nás nechcel. V Písme svätom viackrát vidíme, služobníci Boží dostanú pokyn od Pána Boha, často sa zdá nelogický, problematické, ale naplní
svoje poslanie iba tak, ak ho doslova
prijme ten čo mu bolo povedané a na
viac je v tom všeobecný úžitok pre ľudí. Vyrieší sa určitý problém, napraví sa
hriešnosť ap. I keď o Ozeášovi a o jeho
rode, či pôvode vieme iba veľmi málo,
Zmena a rast 19
môžeme usúdiť, že si ho Pán Boh preto
vybral na tento prorocký úkon, ktorý mal
rázne a jednoznačne prehovoriť k ľudu,
ktorí si Pán Boh „splodil“ /1.Mj.32:29/ a
Izrael na inom mieste nazýva svojim
prvorodeným. Vedel, že napriek ťažkostiam, ktoré sa mohli odohrávať v mysli
Ozeášovej a vonkajších postojov, že
predsa posluchne na slovičko a doslova všetko splní. Teda pre Ozeáša bolo
slovo Božie tým jediným a určujúcim faktorom, ktorým sa riadil a správal. To by
nás mal osloviť ešte aj dnes, ba práve
dnes najviac.
Pán Boh sa k prorokovi viackrát prejaví svojim slovom a pokynmi. Prorok pokračuje vo svojej poslušnosti. Napr. menami svojich detí, ktoré sa narodili smilnici, už nesú so sebou určitú škvrnu a
ešte tie divné mená, s prorockým významom, to teda muselo mať ohlas vo
svojom okolí. Nielen ohlas, ale aj bolesť,
posmech a odmietnutie zažili tieto deti.
Veď vieme ako sa deti chovajú navzájom k sebe, ak majú ešte nejakú príčinu, tak je to ešte bolestnejšie. Prorok
však je poslušný a iste k tomu vedie aj
svoje deti. Keď jeho zo smilstva zachránená manželka sa opätovne navráti k
hriechu to je už veľmi silná požiadavka
k jej opätovnému prijatiu. Ale o tom neskôr keď k tomu prídeme.
«Okolnosti a čas» Ide o skutočnosť,
ktorá sa opiera o obdobie keď pôsobili
konkrétní ľudia a odohrávali sa deje historicky doložiteľné. Ozeáš pôsobil v severnom kráľovastve ako sme uviedli v
úvode. Izrael šiel cestou hriešnou. Uctieval cudzich bohov - modly, čo je pre
nášho Pána urážkou a súčasne je to
cesta k sebazničeniu. Pretože riadiť sa
Božími prikázniami, znamená Pána Boha si ctiť, milovať a ľudstvu to poslúži
iba k blaženému životu. K životu s vrcholným šťastím, ale všeobecne človek
ako aj Boží ľud veľmi často v dejinách
ide práve tou cestou, ktorou si pripravuje skazu a nešťastie. Za takýchto okolností prichádza Pán Boh a hovorí cez
svojho služobníka proroka Ozeáša. Hovorí cez neho k vrchnosti, hovorí k duchovným vodcom, prehovára všeobecne k ľudu. Predovšetkým to platilo pre
severné kráľovstvo – Izrael. Ale zahrňoval do toho aj Judu, južné kráľovstvo. Aplikovať to môžeme na všetok veriaci
ľud v každom čase. Obdobie, v ktorom
sa celé proroctvo odohráva je zrejmé z
úvodu, ale z hľadiska skutočností a konkrétnosti treba predpokladať, že Ozeáš
prorokoval nejaké to desaťročie predtým
ako bolo severné kráľovstvo premožené Asýrčanmi a boli zavlečení do otroctva. V histórii ľudstva je to tak, že Pán
Boh sa pozerá, ale aj zasahuje. Jeho
priame, či nepriame zasahovanie má
predovšetkým ten účel, aby sme žili radostný a šťastný život a to je možné iba
podľa Božích predstáv a pokynov. Vždy
volí ten najlepší a najúčinnejší spôsob,
ale ľudstvo je tak tvrdohlavé a neposlušné, že to tak jednoducho nefunguje.
Preto aj tento pokyn, aby si svätý muž
zobral za ženu smilnicu, bol na tento
čas najvýrečnejším, bol to výkrik a napomenutie Izraelskému ľudu, len aby
sa spamätal a obrátil. I keď sa toto nám
nemusí tak pozdávať, je to preto, že
mnohé veci a technická vybavenosť sa
radikálne zmenili. Na vtedajší čas a pomery, to rozhodne muselo byť to najúčinnejšie. Napomínanie sa stupňovalo narodením detí a ich pomenovaním. Ľud
však upadával do čo ráz hlbšej hriešnosti a tak sa Pánu Bohu sprotivil, že
sa stál Pánu Bohu nemilým a nemilovaným. To vyjadrovali mená detí. Šlo to
tak ďaleko, že Hospodin už tento ľud
nechcel pokladať za „svoj ľud.“ Opakuje
sa história s pod hory „Sinaj,“ keď bol
Mojžiš po Božie prikázania. Vtedy sa
Pán nad ľudom zlutoval. I tu smeruje pro-
Zmena a rast 20
roctvo proroka k tomu, že najprv radikálne napomenie až tak príde ďalší stupeň, trest. Nepochopiteľná požiadavka je
teda Božím bolestným výkrikom a súčasne radikálnym napomenutím. To si pamätajme, že aj s nami tak náš milovaný
nebeský Otec bude zachádzať. Preto
buďme citlivý na to, čo a ako sa deje v
našom okolí. Pretože tie udalosti nie sú
náhodné, ale Božia reč k nám. Nech
nás Pán požehná múdrosťou a poslušnosťou včas veci uviesť na správnu mieru podľa Božích požiadaviek a budeme
požehnaní a vykročíme na cestu večného blahoslvenstva.
«Bez obrátenia prichádza súd - trest»
Alebo aplikácia
Prorok Ozeáš musí byť aj sám dosť dotknutý tým čo má urobiť, ale robí, lebo je
to vôľa Pánová. Izraelský ľud, ľud Boží,
napriek týmto výzvam a obrazom nechce rozumieť, alebo už nerozumie. Áno, je
to reč predovšetkým k Izraelu - k severnému kráľovstvu, výzva je tu aj pre
južné kráľovstvo. V behu času so vznikom Cirkvi si Cirkev celkom jasne a zreteľne prisvojuje mnohé zasľúbenia, ktoré Pán Boh dal v Starej zmluve Židom.
Je to dobre a správne až tak, že aplikácia môže byť aj veľmi osobná a pre
jednotlica. Menej, alebo už vôbec si
Cirkev neberie v úvahu aj výzvy, výstrahy a tresty. Akoby, len dobré bolo pre
Cirkev. Ale pozor aj výstrahy, súdy a tresty treba brať tak vážne a tak ich aplikovať do života Cirkvi a aj jednotlivca,
znovuzrodeného kresťana v Ježišovi Kristovi, ako dobré zasľúbenia. Tak môžeme kráčať na lepšej a požehnanejšej ceste života, ako kráčal Izrael. Všimnime si
však dnešnú skutočnosť a zistíme, že to
ide „dolu vodou“ ešte viac ako včase Izraelského národa. Nuž čakajme aj také,
alebo aj hrozivejšie následky, aké mal izrael. Nech nám dá Pán milosť a poro-
.
zumenie, keď už nie ako celku - Cirkvi,
tak aspoň ako skupinke, či jedincovi.
/Poznámka na okraj, toto proroctvo už vôbec nemožno aplikovať pri otázkach uzvierania nového
manželstva. O čo sa niektorí pokúšajú, najmä
v prípade spojenia verný - neverný. - zamyk/.
S výstrahou - aj nádej
Pán Boh to tak robí s ľudstvom v jednotlivých etapach a obdobiach neustále a opakovane. Pozrime sa ďalej na
Izrael, na Božie konanie, a aj na možnosť obrátenia - na nádej, ktorú možeme zažiť jedine s Pánom Bohom, Ježišom Kristom. Preto čítajme ďalej v Ozeášovi z 2.kap. od 1. – 25. Verš:
„1Izraelitov bude počtom ako piesku
v mori,ktorý nemožno zvážiť ani spočítať. Miesto toho, aby im hovorili: Vy
nie ste môj ľud,budú im hovoriť: deti
živého Boha.2Potom sa zhromaždia
spolu Júdovci a Izraeliti, ustanovia si
jedného vodcu a vyjdú z krajiny. To
bude veľký deň Jezreela.3Povedzte
vašim bratom: Môj ľud a vašim sestrám: Omilostená.4Žalujte svoju matku, obžalujte ju, že nie je mojou ženou, a tak ani ja nie som jej mužom.
Nech si odstráni z tváre znaky smilstva a z pŕs znaky cudzoložstva!5Ak
nie, vyzlečiem ju donaha a vystavím
ju takú, akou bola v deň svojho narodenia. Obrátim ju na pustatinu, spravím ju podobnú vyprahnutej zemi, nechám ju zomrieť od smädu.6Nad jej
deťmi sa nezmilujem, keďže sú to deti zo smilstva,7lebo ich matka smilnila, ich rodička sa dopustila hanebnosti, veď hovorievala: Pôjdem za svojimi milencami, za tými, čo mi dávajú
chlieb a vodu, vlnu a plátno,olej a nápoje.8Preto hľa! Zahradím jej cestu tŕním a ohradím ju múrom, takže nenájde svoje chodníky.9Vydá sa za
svojimi milencami,ale nedostihne ich,
Zmena a rast 21
bude ich hľadať, ale nenájde ich. Vtedy povie: Vrátim sa k svojmu prvému
mužovi, lebo vtedy mi bolo lepšie ako
teraz.10Ona však nevie, že to ja som
jej dával obilie, mušt a čerstvý olej.
Dal som jej mnoho striebra a zlata,
ale venovala ho Baálovi.11Preto si vezmem späť svoje obilie, až príde jeho čas, a svoj mušt, keď príde jeho
obdobie. Odnímem od nej svoju vlnu
a plátno, určené na zakrytie jej nahoty.12Teraz odhalím jej nehanebnosť
pred očami všetkých jej milencov a nikomu sa nepodarí zachrániť ju z mojej moci.13Urobím koniec všetkým jej
radostiam - sviatkom, oslavám novmesiaca, dňom sobotného odpočinku a všetkým slávnostným príležitostiam.14Zničím jej vinič aj figovníky, o
ktorých hovorí: Je to poplatok, ktorým
ma vyplácajú moji milenci. Nechám
ich zarásť lesom a potom ich požerie
divá zver.15Potrestám ju za dni zasvätené baálom, keď im prinášala kadidlové obety, zdobila sa náušnicami a šperkami a chodila za svojimi
milencami,na mňa však zabúdala znie výrok Hospodina.16Preto hľa! Vyvábim ju, zavediem na púšť a prehovorím k jej srdcu.17Odtiaľ jej dám vinice a údolie Áchor ako bránu nádeje a odtiaľ mi odpovie ako v dňoch
svojej mladosti, ako vtedy, keď vychádzala z Egypta.18V ten deň - znie výrok Hospodina - bude ma volať: Môj
muž, a nebude ma viac volať: Môj Baál.19Odvrátim mená baálov od jej úst,
viac nebudú spomínaní menom.20Vtedy uzavriem zmluvu s divou zverou, nebeským vtáctvom a plazmi zeme. Luk a meč, teda boj, odstránim
zo zeme a usadím ich v bezpečí.21
Zasnúbim si ťa naveky, zasnúbim si
ťa v spravodlivosti, práve, láske a v
milosrdenstve.22Zasnúbim si ťa vo
vernosti a ty spoznáš Hospodina. V-
tedy odpoviem - hovorí Hospodin odpoviem nebesám a ony zasa odpovedia zemi,24zem odpovie obiliu,
muštu a oleju a oni odpovedia Jezreelu.25Zasejem si ju v krajine a zmilujem sa nad Neomilostenou, poviem
Nie môjmu ľudu: Ty si môj ľud a on
povie: Môj Boh. “
...«Nenapodobniteľná milosť a láska» .
Nielen, že s výstrahou a výstražnou rečou prichádza Pán v prvej kapitole. Ale.
Prichádza Pán Boh k svojej maželke Izraelu aj so sľubom a poukazom na
možné obrátenie. Na odvrátenie sa od
hriechu - najmä duchovného smilstva modloslužby, s nevídanou a nepredstaviteľnou možnosťou blahoslavenej budúcnosti, či večnosti. Nič tomu nemôže
zabrániť, ani množstvo ľudstva nie, či
množstva Židov, tiež nie. Božím zasľúbenia nemôže nič prekážať, ani ich zmariť, tie sa naplnia. To však má svoj postup a podmienku.
‹Zjednotenie národa a ustanovenie na
čelo toho jediného Vodcu, ktorého nemôže nik nahradiť - Pána Ježiša Krista›.
Podmienky a stav, ktorý tu Pán ukazuje prorokovi Ozeášovi, ktorého mnohí biblisti nazývajú aj „Jánom - apoštolom lásky“ Starej zmluvy. Pretože je nepredstaviteľný tento stav a podmienky,
bez priameho Božieho zásahu, bez vlády Pána Ježiša Krista.To predstavuje videnie aké mal ap.Ján v Novej zmluve v
knihe Zjavenia a spojitosti s veľkými prorokmi Izaiášom, Jeremiášom, Ezechielom a Danielom. Všetko začne „veľkým
dňom na rovine Jezreela - po veľkej bojovej bitke Harmagedon.“
Je zaujímavé, že nielen Ozeáš dostáva súčasne s varovaní vočim aktuálnemu stavu a blízkej budúcnosti súdu, ale aj videnie o posledných časoch. Vidíme v tom posilnenie k obráteniu k nádeji v milosti láske a blahoslvenstve, ktorá
verných rozhodne neminie. Toto má byť
Zmena a rast 22
posilnenie a sila na vytrvanie verných
vo vernosti a zblúdilým to má poslúžiť k
obráteniu aj keď za ťažkých okolností.
Nie je to len u Ozeáša, ale je to tak rozhodne u väčšine prorockých výpovedí a
pôsobenia prorokoch. Samozrejme, že
tie blízke, ktoré sa naplnili po niekoľkých viac, alebo menej rokoch potvrdzujú pravosť proroka. Tie vzdialené, týkajúce sa posledných časov sú do dnes
nádejou pre Izraela a pre Božiu Cirkev
- až do príchodu Pána Ježiša Krista. Ba
až za príchod, v 1000-ročnom kráľovstve Pána Ježiša Krista.
«Nič nepomôže, jedine obrat»
Od 4. verša začína zvláštna reč. Reč,
ktorú by sme mohli charakterizovať tým
„môžeš sa ísť sťažovať /na lampáreň/
kde len chce nič ti to nepomôže.“ Jediná cesta a správna adresa je milostivý
Pán Boh v SZ a Pán Ježiš Kristus v N
Z. Vidíme, ako ľudia preceňovali pozemské blaho a hodnoty voči hodnotám Božím. Je tam vymenovaná nesprávna orientácia, nesprávne myslenie a nádeje.
Nesprávne obviňovanie a obžaloba. Tu
je to opísané ako skutočnosť, ktorú postihla smilnicu, ale neskôr sa to stalo skutočnosťou pre celý národ izraelský.
To malo byť poučením, ale žiaľ nestalo
sa a to nie iba pre Izrael, ale aj pre veriacich kresťanov v histórii Cirkvi a jedincov, ktorí sú znovuzrodení. Veď Cirkev
keď sa stala v 3.-ťom storočí uznávaním náboženstvom, tak to bol krok k tomu aby pravá viera vykročila k duchovnému smilstvu. Najprv pravá a verná Cirkev, potom smilnica pre posledné časy
/viď. Zj. na niekoľkých miestach/. Pre Izrael platilo a dožil sa toho, že bol potrestaný. Jeho pozemské bohatstvo mu nepomohlo, až Božia milosť, láska a ruka
ho opäť privádza späť do svojej zeme
a zažíva požehnanie.
Najprv pozemský rozkvet. Čoho sme
svedkami. Inak najprv pekné, krásne mi-
.
lé Božie konanie - požehnanie. Len aby sa obrátili a prijali Pána Ježiša Krista a keď sa nestane toto skutočnosťou.
Čo sa aj nestane - podľa Božieho predzvedenia. Potom nasleduje opakovane
hrozný trest a utrpenie. Po tomto Božom
konaní ostane iba zvyšok - 1/3 a ten bude spasený /viď Rm.9-11/. Izrael a ľudstvo prejde však hroznými strasťami a
mukami, avšak Izrael nezanikne,Pán Ježiš ich zachráni a obnoví aj duchovne.
Pán Boh cez Ozeáša dáva jasne najavo čo sa stane keď sa neobrátia na Neho, ale na Egypt /dnes USA/ len nie na
Pána. Morálny aj materiálny upadok bol
tu pre Izrael predpovedaný, to sa aj naplnilo, mali by sme sa poučiť.
Do zúfalej situácie sa dostane najprv smilnica, ako predzvesť, čo sa stane
s Izraeleom a neskôr s týmto svetom
spolu s tzv. veriacimi, či kresťaňmi. To
však bude východisková brána to, aby
Hospodin dal opäť milosť a požehnanie. Dnes treba vidieť, že história sa opakuje.
«Konkrétny opis nenapodobniteľnej
milosti, darov lásky z požehnania»
Ak úvodne 3 ver. sú prísľubom nového a
krajšieho stavu manželského pre smilnicu a to ako podobenstvo pre Izrael.
Tak od 17.verša je opis tohto blahoslaveného manželského stavu, aj opisom
pre Izrael, ale v posledných časoch. To
nevieme, či by sa „keby sa“ bol Izrael obrátil pred asýrskym zajatí, či by sa začala éra tohto blahoslaveného obdobia, ktoré veľmi výrazne opisuje stav v
čase keď Pán Ježiš opäť príde na zem
a založí svoje kráľovanie aj s Cirkvou a
to na 1000 rokov. Je to veľmi špekulatívné, ale možné.
Radikálnu zmenu mysle, prírody,
správania sa živočichov tu rozhodne opisuje /vid podob. Iz.65:20,25/. Ba dá
sa povedať to čo opisujú aj iní proroci o
„1000 roč. kráľovstve sa tu doplňuje a
Zmena a rast 23
tak vzniká pre nás ucelenejší obraz a
predstava aké a ako to tam bude. Tie
slová sú ohromnou útechou len pre Izrael, ale aj pre pravú Cirkev. Žiť v poslušnosti a vo vrelom úprimnom vzťahu
s Pánom je to najlepšie pre manželku
aj pre nevestu - Izrael a Cirkev. Vraťme
sa opätovne do týchto vzácnych slov
zasľúbenia a prijmime ich doslovne. Ako
reálnu budúcu skutočnosť. Tak nás to
uistí, že kresťanstvo a vernosť v Pána,
pre Izrael to nie je, ani nikdy nebolo
niečo nudné, nezáživné, ale naopak
vzrušujúce a krásne.
Nepochopiteľná
láska
....... .. .
V knihe proroka Ozeáša postúpime
do tretej kapitoly. Zdá sa byť krátka, ale
ľud Izraela to doposiaľ boli už tisícročia. Najmänej dve. Čítajme 3:1-5;
„1Hospodin mi opäť povedal: Miluj ženu, ktorá miluje zlo a cudzoloží,práve taka ko Hospodin miluje Izraelitov, ktorí sa obracajú k iným bohom
a majú radi hroznové koláče.2Kúpil
som ju teda za pätnásť strieborných,
chómer jačmeňa a džbán vína.3Povedal som jej: Dlho zostaneš u mňa.
Nebudeš smilniť a nebudeš mať muža a ani ja s tebou nebudem mať nič,
4
lebo dlho zostanú Izraeliti bez kráľa, kniežat, bez obety, maceby, efódu
a terafím.5Potom sa Izraeliti obrátia
a budú hľadať Hospodina, svojho Boha, a Dávida, svojho kráľa. S bázňou
sa obrátia k Hospodinovi a jeho dobrote v čase, ktorý príde.“
«Nepochopiteľná láska»
Nepochopiteľné jednanie. Nepochopiteľná milosť. Nepochopiteľný prístup. Aj tak
by sme príkaz Boží mohli nazvať v prístupe k Izraraelu, ako k smilnici, ktorá
už raz zachránena sa opäť dobrovolne
vrhla na scestie a do hriecho smilstva.
Zrejme taký bol v tom čase Izrael v o-
čiach Božích. Taký musel byť podľa Božích kritérii. Aj keď na jednej strane boli
vydané jasné, cez Mojžiša, usmernenia pre manželstvo, aké smeli uzavierať Boží mužovia. Pán tu hovorí do srdca izraelského národa nielen cez slová
proroka, ale aj cez jeho skutky. V tom
mala byť sila prorockého volania po náprave. Inak si to nevieme vysvetliť. Nielen sila slova, ale hlavne veľkosť Božej
lásky, milosti pre vtedajší Izrael - severné kráľovstvo. Samozrejne, že zvesť
sa dostala aj do južného kráľovstva a
tam sa mali tiež z toho poučiť.
Keď sa Pavol o niekoľko storočí zamýšlal nad svojím národom ako znalec
SZ, aj tento postoj a tá skutočnosť ho
viedla k napísaniu týchto slov v liste do
Ríma. Kde píše v 11:1,2a toto :
„Pýtam sa teda: Či Boh zavrhol svoj
ľud? Určite nie. Veď aj ja som Izraelita z Abrahámovho potomstva z Benjamínovho kmeňa. Boh nezavrhol
svoj ľud, ktorý vopred poznal.“
A celý proces postoja Božieho a konania s národom Izrael opisuje v tomto liste v 9-11.kap. Čo i nám pomáha lepšie pochopiť hlásanie a konanie proroka Ozeáša a príkazy Božie pre celé
toto dianie a postoje. Tie vyplývajú aj zo
slov:. „práve tak ako Hospodin miluje
Izrael.“ Tak ako miluje Pán Boh, tak ako
miluje Pán Ježiš Kristus, to chce od nás
ľudí, aby sme Mu boli podobní a Ho aj
v láske napodobňovali.
Láska Božia k Izraelu sa nám môže
predsa len javiť ako nepocopiteľná. Miluje a predsa má určitý dištanc, odstup,
ktorý je uvedený takto: „Dlho budeš u
mňa, a ani ja nebudem mať s tebou nič.“
«Zvláštny vzťah»
Zvláštny stav manželský. Lásku materinskú, rodičovskú a jej podobnú vieme
pochopiť bez intímného pohlavného
vzťahu, ale manželský? Veď tak to utvoril a uzákonil sám Hospodin. Man-
Zmena a rast 24
želka, otrokyňa opäť vykúpená, za cenu tridsať strieborných. Totiž pätnásť
striebornych a naturálie mohli tvoriť výkupné - tridsať strieborných, ako bol aj
ohodnotený Pán Ježiš. Cena za otroka. Tu však nie za zradu, ale za milosť
a lásku. Za starostlivosť a zachovanie
pri slušnom spôsobe života, alebo prežitia? V tom čase sa totiž ženy vydávali
veľmi často iba preto, aby sa mal o nich
kto postarať. Teda vykúpenie do zvláštneho vzťahu manželského, ktorý vedel
uviesť a uplatniť ako existenciu iba Pán
Boh. Ten obraz nám dáva také konanie
proroka Ozeáša, na Boží príkaz. Ten výnimočný vzťah nakoniec sa stal skutočnosťou pre Izrael približne po 800 rokoch. Keď odmietli novú milosť, keď medzi nich prišiel sám Emanuel = /s vami
je Boh/, Jeshua Ha Meshias a Ho odmietli. Následne preto v r.70 po Kr. bol
zničený aj Chrám v Jeruzaleme a Židom
sa začali naplňať prorocké slová dané
cez Ozeáša:
„Lebo dlho /od r.70 po 1948 /zostanú
Izraeliti bez kráľa /prezidenta/, kniežat
/kňažstva a veľkňazov/, bez obety /prestaly obete v Jeruzalemskom Chráme,
pretože inde ani nesmeli byť prinášané/,
maceby /plnenia obradov v Chráme/, efódu /nosenia predpísaných odevov/ a terafím /ministrov, vládnych činiteľov/.
Dá sa porozumieť, že izraelský národ po pôsobení nielen Ozeášovom, ale
aj ďalších malých a veľkých prorokov
sa ako celok neobrátil natrvalo k Hospodinovi a na dlhšie obdobie. Iba na krátky čas po návrate z babylónskeho zajatia. Opäť znova a znova upadal do hriechu, nevernosti, dnes modernej modloslužby, v ktorej zotrváva, do dnes - určitým spôsobom. Ale hlavne neprijal Pána Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa, za svojho Pomazaného, čiže Mesiáša. Tak sa Ozeášovo proroctvo naplňuje a naplní do detailov, či doslovvne.
.
Keď Pán Ježiš opäť príde na túto zem
a bez zásluh si svoj národ posvätí a ustanoví za najsvätejší a vládnuci národ
v Jeho 1000 ročnom kráľovstve. Naplnia sa všetký slová, ktoré máme zapísané v tomto proroctve /viď 2.kap./ a aj u
ďalších prorokov. Zvláštny, mimoriadny
vzťah a tiež stav. Kto po stáročia, alebo lepšie povedané, ako väčšina kresťanov berie a pochopilo jednanie Božie
s národom Izraelským? Od čias pôsobenia prorokov a ich nepriatia, Izrael /až
na malú časť/ vždy sa odvracal od svojho MANŽELA, Hospodina. Tento manželský vzťah, tiež zväzok a stav si nevymyslel človek, ale ustanovil ho sám Pán
Boh. /Cirkev je Jeho nevesta - pozn./.
«Zvláštny vzťah»
Nie odvrhnutá manželka, ale priam opäť
navrátená, už nemôže žiť životom smilnice, ale životom manželky so zvláštnym statútom. Bez intímneho vzťahu. Z
pohľadu hriešnosti, bez hriechu, ale aj
bez dôverného blízkeho vzťahu. Možno
takému stavu ani dostatočne neporozumieme, aspoň nie teraz, ale Pán Boh
vie prečo a aj rozumie. My ako kresťania by sme mali nasledovať iba príklad
lásky a milosti, ktorým nás predchádza
Pán Ježiš Kristus. Obzvlášť keď sledujeme ako tento vzťah sa naďalej vyvíja.
Vieme, že jeho smerovanie a príprava je
pre „Kraľovstvo Pána Ježiša Krista“ tu
na zemi v trvaní 1000 rokov. My kresťania nie sme mimo diania, ani mimo zámeru a cieľa, ale sme súčasťou a spoluúčastníci toho všetkého. Toto by nás
malo viesť k sústredenému sledovaniu
čo a ako sa deje. K pripravenosti byť Pánom Ježišom Kristom premenení, alebo vytrhnutí - kedykoľvek, v každý čas.
/zamyk/.
„Amen, hovorím vám: Pokiaľ nepominie
nebo a zem,nepominie ani najmenšie písmenko,ani jediná čiarka zo zákona, kým
sa všetko nestane“Mt.5:18,19.
Zmena a rast 25
Jeruzalem - prekážka .
pre svetový mier?
«Dráma židovského Chrámu
- výnimočné mesto»
Jeruzalem je zaradené medzi najstaršie
mestá na svete.Jeho dramatická a meniaca sa história sa dá definovať ako pád
do najhlbšej priepasti a potom opäť výstup na najvyšší vrchol. To nemá obdobu vo svete v porovnaní s inými mestami vo svete. Žiadne mesto na svete sa
nemôže prezentovať s takými udalosťami ako práve toto mesto.
«Centrum dejin spásy» Mesto, ktoré sa
nachádza okolo 760 m.n.m. na židovskom pohorí, leží súčasne v bode kde
sa stretávajú hranice troch kontinentov:
Ázie, Afriky a Európy. Táto poloha mu dáva súčasne aj určité centrálne postavenie z hľadiska troch najvplyvnejších civilizačných kultúr: Sumérov/juh Mezopotánie/ Egypta a Grécka.
Podľa Biblie sa Jeruzalem stal geografickým stredobodom Božích dejín
spásy. V prorockej kn. Ezechiela /5:5/ je
napísané:
„Takto vraví Pán, Hospodin: Tento
Jeruzalem som umiestnil do stredu
národov a okolo neho som rozmiestnil krajiny.“
«Význam mena» V hebrejčine zneje meno Jeruzalem takto: „Jerushalajim.“ V našom jazyku to znamená „Základ mieru.“ Medzi významom mena a jeho skutočnosťou leží veľké pole plné napätia.
Toto mesto v priebehu svojich dejín nebolo práve mestom pokoja, ale oveľa
viac mestom nepokojov, sĺz, bolestí, a
prelievania krvi. A dnes? Jeruzalem,
‹mesto pokoja› stavia otázku o mieri do
neistej pozície na celom svete!
«Chrámová hora - najnebezpečnejším
miestom na tejto planete?»
Dnešný boj v Jeruzaleme, v starom meste sa mimoriadne sústreďuje práve na
n
toto návršie - „Chrámovú horu,“ na ktorom sa v jeho strede ligoce zlatá kopula Omarovej mešity. S plným právom označili už pred niekoľkými rokmi v ‹New
York Times› toto územie na „Hore Mórija,“ či „Hore Sión“ ako najvýbušnejšie
štvorcové metre na svete. Tu sa natláča otázka prečo práve tento svetový
záujem o tento kúsok zeme?
«Židovské nároky» Niečo okolo 1000 rokov tu stál židovský Chrám, na „Hore
Mórija.“ Je to obdobie od 11.storočia pr.
Kr. až do 1.stor. po Kr. Podľa údajov z
Tóry a neskorších archeologických nálezov mohol Chrám stáť jedine na tomto mieste. Chrám ako taký predstavuje
geografický stred izraelskej Bohoslužby. Kam patrili práve zvieracie obete.
Teraz skoro po 2000 rokoch opäť veľmi túži židovský národ po výstavbe
Chrámu. Známy ‹Múr plaču› s jeho obrovskými stavebnými kameňmi na západnej strane „Hory Mórija“ sú pozostávajúcim dôkazom mohutnej stavby na
židovskej Chrámovej hore a súčasne
výkrikom k obnove Chrámu. Toho času
pod ochranou Izraelskej vlády. Tu Židia
po skoro 2000 rokov oplakávali svoju
stratenú Svätyňu. Nikto nemôže zmerať koľko tu sĺz, náreku bolo vyliato a
modlitieb vyrieknutých. To všetko pre
opätovnú obnovu Chrámu na pozostatkoch tejto stavby. Tieto pozostatky sú
stálou rozpomienkou pre židovský národ a kresťanov na milosť a nádheru
Božiu. Sú súčasne symbolom nádeje
pre Izraelitov, na ich Spásu Mesiášom.
«Moslimské nároky» Na strane druhej hrá určitú zjavnú úlohu toto územie.
Medzi 8.a 7.storočím po Kr. až do dneška stojí tam mešita Al-Aksa a tiež tzv.
„Skalný dom“ /=Omarová mešita/. Toto
všetko sa nachádza nad „Múrom plaču“ je to areál s 10.bránami a 4.minaretami čo moslimovia pokladajú sa svoje
„predsvätie“ /arab.‹Haram esh-Sharif›. V
Zmena a rast 26
islamskej hierarchii je to ich tretie najdôležitejšie sväté miesto. Iba Wallfahrdska Mekka a Medina sú pre moslimov
ešte niečo dôležitejšieho.
Podľa priebežnej islamskej interpretácie v 17.koránskej Sure mal Mohamed
vo svojej nočnej jazde z Mekky vyjdúc
k ‹ďaleko vzdialenejšiemu /arab. „al-aksa“ miestu modlitby› na svojom koni AlBurak, ktorého skok bol tak dlhý až kam
oči dovidia, mal údajne k severnému
miestu „Chrámovej hory“ v Jeruzaleme
doskočiť. Došiel na miesto kde sa dnes
nachádza mešita Al-Aksa. Tu zostúpil
zo svojho sedla a tu pri skale sa modlil.
Nakoniec po tom Mohamed z tohto miesta odišiel hore do neba. Tam ho Allah
naučil modliť sa tým správnym spôsobom a opäť sa vrátil na „Chrámovú horu.“ V sedle Al-Burkovom“ ešte pred svitaním sa vrátil zpäť do Mekky - takáto je
argumentácia zo strany islamu. Natom
tvrdení stojí nárok moslimov na - „Chrámovú horu.“ .
«Na ceste k tretiemu Chrámu»
Počas 6-dňovej vojny v r.1967 prešiel
východný Jeruzalem, po takmer 2000
rokoch a po útlaku cudzích národov, opäť pod židovskú vládu.
Preto sa tu rozmohla túžba po opätovnom vybudovaní „Chrámu“ so samozrejmosťou a s úplným pochopením na
pôvodnom mieste. V posledných rokoch
sa v Izraeli a medzi Židmi aj mimo neho vzchopili tejto myšlienke rôzne hnutia a organizácie. Dali si námahu, aby
celkom jasne rozpoznali kde stál pôvodný „Chrám.“ Keď však zistili, že „Chrám“
má byť vybudovaný na „Hore Morija“
tak museli rátať s nenávistnou reakciou
celého moslimského sveta, čo je takmer
1,5 miliarda islamských obyvateľov!
. «Jeruzalem hlavné mesto
Židov, viac ako 3000 rokov» .
V r.1049 pr.Kr. menovite židovský kráľ
Dávid dobil mesto Jeruzalem a nadväz-
.
ne na to ho ustanovil hlavným mestom
štátu /kráľovstva/ Izraela (1.Kro.11:19). Od tejto doby má Jeruzalem štatút
hlavného mesta pre židovský národ.
«Jeruzalem na rokovacom stole»
.Z tzv. „Mierovou dohodou“ medzi Izraelom a Palestínčanmi z 13.9.1993 sa Jeruzalem dostal do neistej vyjednávacej
situácie.‹Gaza/Jericho› - najsamprv, dohodnúť tak sa v tom čase javil postup
vyjednávania a potom východný Jeruzalem. Aj keď koncom r.1980 izraelský
parlamen schváli zákon o ‹celom Jeruzaleme› ako nedeliteľné a večné hlavné
mesto Izraela, aj tak si naň robia nároky aj Palestínčania. Tento nárok má
smerovanie k tomu, že vznikne samostatný palestínsky štát s hlavným mestom Jeruzalem a samozrejme aj s nárokom na „Chrámovú horu.“ Scheich
Isma'il Al-Na-wadah povedal vo svojej
kázni dňa 3.4.1998 v mešite Al-Aksa:
„Jeruzalem je na prvom mieste svätých
miest islamu. Žiadne mesto nie je tak
sväté ako toto mesto, mimo Al-Medina
a Mekka. ...Jeruzalem patrí nám a nie
vám /Izrael/; toto mesto je pre nás dôležitejšie ako pre vás ...Jeruzalem je kľúčom pre vojnu, či mier, ale ak sa Židia
domnievajú byť v stave udržať si krajinu a tiež mať mier - tak klamu samých
seba. Rabin a Arafat v záhrade „Bieleho
domu“ vo Washingtone zapálili knôt na
časovanej bombe, ktorá tlie, až dohorí.
Teraz sa svetová politika musí zaoberať s týmto bodom - Jeruzalem. Ľudstvo celého sveta týmto spôsobom je
donútené k tejto otázke zaujať jasné a
jednoznačné stanovisko. Vidíme, že Jeruzalem stojí bezo sporu v ohnisku konfliktu a je nebezpečenstvom pre mier
na celom svete. .
«Kam sa prikloniť?» Ako sa z orientovať? Ak chceme aktuálne udalosti okolo Jeruzalema dobre a správne porozumieť, tak potom musíme celú a dlhú
Zmena a rast 27
históriu dať do súvislosti. Toto nám môže byť smerodajné a veľkou pomocou,
nielen pre súčasnosť, ale aj pre budúcnosť. V tom čo nám Písmo sväté hovorí
o meste Jeruzalem. Čo a ako s mestom
Jeruzalem?
«Izrael vyvedený z Egypta»
V r.1606 pr.Kr. žili izraeliti v Egypte. Podľa údajov zo Slova Božieho žili tam v
otroctve a hroznom útlaku. Po desiatich
útrapách /2.Mo.7-12/ zažila egyptská ríša totálny úpadok. To viedlo k oslobodeniu Izraelitov. Pod vedením Mojžiša bol
Pánom Bohom umožnený odchod Židov
z Egypta. Potom ich čakalo putovanie
púšťou za dramatických okolností /2.
Mo.12ff/
V minulosti prijali liberálni bádatelia
vo všeobecnosti to, že odchod z Egypta sa datoval do r.1230 pr.Kr. Tento dátum nie je správny. Odporuje aj archeologickým nálezom v samotnom Egypte, a aj v Kanaane /Izraeli/. Tento časový údaj odporuje aj datovaniu, ktorý vyplýva z chronológie Písma svätého. Pretože Písmo sväté má dostatočné kľúčové a potvrdené časové výpočty, ktoré sa tiahnu cez celú Starú zmluvu až
do Novej zmluvy. Na základe presných
výpočtov z Písma je to rok 1606 pr.Kr.,
ktorý rok potvrdzujú aj niektoré archeologické fakty z Egypta a Kanaanu!
K historickej vierohodnosti Slova Božieho treba povedať, že moderná archeológia má nálezy, ktoré priniesli svetlo
do tejto histórie a časových údajov. Sú
to údaje na najvýš pravdivé a že sa tu
jedná o legendy dnes už neobstojí.
Kenneth A. Kitchen, jeden z vedúcich britských orientalistov, dokázal, že
napr.bibliu kritické tézy,ktoré chceli spochybniť knihy Mojžiša, boli napísané tak
povdiac iba od písacieho stola. Bez skúmania napadli a určili, že ich treba brať
iba ako knihy z minulého storočia, pretože protirečia faktom výskumu moder-
nej archeológii na Blízkom východe. Avšak práce, ako sú: „Archer, Einleitung
in das Alte Testament, Bd. I und II.; Beck,
Genesis - Aktuelles Dokument vom Beginn der Menschheit; Bruce, Die Glaubwürdigkeit der Schriften des Neuen Testaments; Gitt, Das Fundament; Külling,
Zur Datierung der »Genesis-P-Stücke«;
Liebi, Ist die Bibel glaubwürdig?; Liebi,
Weltgeschichte im Visier des Propheten Daniel, kap.1; Wiseman, Die Entstehung der Genesis.“ ktoré teraz tu nebudeme citovať sú dostatočným argumentom na to, aby sme ako skutočnosť
brali ten čas, ktorý tu uvádzame.
«Zákon daný na Sinaji»
Keď Izrael vyšiel z Egypta,aby došiel do
zasľúbenej zeme. Tak šiel púšťou Sinai. Keď došiel pod úpätie hory Horeb,
tak sa tam usadil a tak tu dostali Tóru,
židovský Zákon /2.Mo.19ff/.Ten bol napísaný na kamenných doskách Božím
prstom a poznáme ho aj ako „Desať Božích prikázaní.“ Mimo toho dostal stovky ďalších veľmi konkrétnych predpisov
a usmernení pre dobro nielen židovského národa, ale aj celého ľudstva /2.
Mo.21ff/. Tento akt bol najdôležitejším
základným,fundamentálnym podkladom
pre ďalší vývin a históriu Izraelského
národa. Prikázania poukázali na to čo
Pán Boh vo sfére morálky a etiky očakáva od Izraelského národa a súčasne
to boli usmernenia, ktoré samotný národ mali viesť k šťastnému - blahoslavevenému životu. Taktiež to boli ustanovenia, ktoré viedli k etnickej odlišnosti
od ostatných národov. Boli to požiadavky, ktoré hovorili do jednotlivých životných situácii a do podrobnosti, ktoré tie
aj mali usmerniť.
Ak si nastavili etické zrkadlo toto im
však v krátkej dobe potvrdilo, že nie sú
v stave dodržiavať Božie požiadavky a
usmernenia. Prikázania im ukázali, ako
v zrkadle, že ich morálny stav je vzdia-
Zmena a rast 28
lený tomu, ktorý očakáva Pán Boh. Odhalili ľudskú hriešnu prirodzenosť a poblúdenie, tak bolo nutné, aby sa zbavili
pocitu viny ustanoviť pravidlá odpustenia a očisťovania. Toto zistenie zažil
nielen vtedajší Izrael, ale môže ho zažiť
každý človek, ktorý chce žiť podľa Zákona. Nakoniec príde v zrkadle „Zákona“ k poznaniu, že je previnilec, hriešnik
a potrebuje očistenie a odpustenie.
Múdry a veľký kráľ Šalamún sa k tomu zrozumiteľne a jednoznačne vyjadril takto (1,Kra.8:46): .
„...niet človeka, ktorý by nezhrešil...“
Je nemožné si nevšimnúť to, že Izraelu
Pán Boh na Sinaj dostali aj túto možnosť - odpustenie. Odpustenie teda bolo umožnené, a je možné. Mojžiš so Zákonom súčasne dostal príkaz vybudovať pohyblivý Chrám, „Stan zmluvy,“ ako
to poznáme. Toto stavebné dielo bolo
pomenované tiež ako: „Stan stretávania“ /2.Mo. 25-40/. V spojitosti s týmto
„Chrámom“ začali aj ako centrálny akt
udávať obete, či obetovanie.
Prikázania poukázali ľudu: „My sme
hriešni ľudia, ktorí sa neustále previníme.“ Toto si vyvoláva otázku: „Ako sa z
toho vyslobodiť?“
Pán Boh vo svojej milosti a láske
ustanovil akt: „Nevinný /zviera, ovečka,
kozľa, holub/ musí umrieť za vinného.“
Toto sa má udiať na svätom mieste na
nádvorí „Chrámu“ v tom čase „Stanu.“ .
Obrat mal svoje presné predpisy.
Previnilec musel priniesť čisté a bez
chybné zvieratko, na jeho hlavu položil
ruky a pritom vyznávať svoje konkrétne
previnenie /3. Mo.5:5,6/. Kladenie rúk
bolo symbolom identifikácie sa z obeťou. Hriech si zaslúži smrť. Preto následne vinník musel zviera zabiť a krv
musel nechať vytiecť /por. 3.Mo.4:29/.
Krv bola zachytená do nádoby kňazom
a slávnostne vyliata na základy oltára.
Tuk bol položený do ohňa a spálený a-
.
ko oltárna vôňa. Zbytok obete sa musel
spáliť mimo tábora. Tak boli hriechy odpustené /3.Mo.5:10/. To nás učí o dôležitom Biblickom princípe:
„Odpustenie cez zástupnú obeť.“
.Izraeliti dostali na Sinai nielen prostriedok /Zákon/ na diagnózu ich stavu, ale
aj prostriedok na uzdravenie /odpustenie cez obete/.
«Jeden jediný Boh a jedno
jediné miesto pre modlitby»
Po štyridsaťročnom putovaní v púšti došiel izraelsky národ do zasľúbenej zeme.
Došiel do oblasti Moábu, do dnešného
územia Jordánska. Tu Mojžiš, vodca izraelského národa, prehovoril rozlúčkovú reč k ľudu, ktorá je napísaná v 5.kn.
Mojžišovej.
Ohľadom obetnej služby, ktorá má
byť vykonávaná v zasľúbenej zemi, tu
dáva veľmi dôležité usmernenia. Tie sú
zapísané v 5.Mo.12:13-14; čítame: .
„13Chráň sa obetovať svoje spaľované obety tam, kde sa to tebe zapáči.14Svoje spaľované obety budeš
prinášať len na tom mieste, ktoré si
vyvolí Hospodin v jednom z tvojich
kmeňov, a len tam budeš robiť všetko, čo ti ja prikazujem.“
Písmo sväté, Stará a Nová zmluva zjavuje jedného jediného Pána Boha /5.
Mo.6:4; 1.Tm.1:17/. Jednoznačne a z
veľkým dôrazom zavrhuje viac božstvo
Preto do dnes Thora a veriaci Izraeliti
vyžadovali iba jednu krajinu pre ich existenciu. Aj jedno miesto pre ich modlitby pretože to miesto si vyvolil sám
Pán Boh. On to tak nezmeniteľne určil.
V 5.kn.Mo. je to presne určené „miesto.“
Toto centrálne miesto je v Písme svätom často spomínané a už Mojžiš o tom
dáva svedectvo, že je to miesto ležiace
v pohorí.
«Kde je to miesto?» Behom času a
postupne sa Izrael usadzoval v zasľúbenej zemi. Bola to skutočne krásna
Zmena a rast 29
krajina kde tieklo „mlieko a med“ /2.Mo.
3:8/. Nuž tu šlo aj súčasne o to nájsť to
miesto, ktoré si vyvolil Večný Boh.
.
Okolo r.1049 pr.Kr.si kráľ David podmanil mesto Jeruzalem. Následne mesto bolo vyhlásené za hlavné mesto Izraelského kráľovstva /1.Kro.11:4-9/. Tu
dostal kráľ Dávid jasný pokyn od Pána
Boha, cez proroka Gáda, aby v ‹humne Ornanovom› postavil oltár /1.Kro.21
:18/. Dávid to urobil, kúpil za 600 zlatých
šekelov /t.j. cca 6kg zlata; 1.Kro. 21:1925/ od Ornana, Jebuzeitu, nečistého človeka celé pole, kde sa nachádzalo humno s miestom na mlátenie. Za humno zaplatil ešte zvlášť 50 strieborných šekelov = cca. 500gr. striebra; 2. Sam.24:24/.
Toto je jeden z mála príkladov, v ktorých sa hovorí o kúpe a predaja nehnuteľnosti, a ktoré sú predmetom sporu a
rokovaní ešte aj dnes v súvislosti s dedičným právom na blízkom východe. Ide o spor práve o tento pozemok, ktorý
leží na hore Mórija, na ktorom sa nachádza „Chrámová hora.“ .
/Int. R.Liebi - voľne prevzaté - zamyk/.
Abraham – zamyslenie
/rabínske/
Prečítajte si texty z: Gn.12:- 7:27; Iz.
40:27-41:16 a NZ Řím 4:1-25.
Tato paraša obsahuje povolání Abrahama, a proto se židovští vykladači hodně zabývají otázkou, jaký je účel vyvolení Izraele a jaký má tento národ z Božího hlediska ve světě úkol. Křesťané
jsou dle Nové smlouvy připojeni k lidu
Izraele, jsme nazýváni syny Abrahamovými skrze víru (Ga.3:7,26). Proto stojí
za to klást si otázky a studovat ich podobnosti a rozdílnosti mezi křesťanskou
a židovskou tradicí i biblickým úkolem
židů a věřících z pohanů.
Doporučuji srovnat přístup křesťanů
k vyvolení s postojem židovským. Osobně mám za to, že otázka vyvolení je u
křesťanů daleko méně samozřejmá. To
se projevuje na jedné straně teologickým zápasem o samu jistotu spasení,
na straně druhé neustále novým a novým ujišťováním o této jistotě, přičemž
praktická stránka věci (co tedy máme dělat) bývá často v pozadí. Diskutujte, zda
je to projevem určité nedospělosti „naroubovaných planých větví“,nebo přiměřeným důsledkem právě toho faktu, že
jsme byli do ušlechtilé olivy naroubováni „proti přirozenosti“, a proto se s tímto
faktem musíme stále znovu vyrovnávat. V každém případě se mi židovská
praktičnost jeví jako inspirující: jsme-li
vyvoleni, jak to máme prakticky žít?
/rabi Menachem Leibtag,www.tanach.org/.
«Proč byl vyvolen Abraham» Na rozdíl od Noeho (Gn 6:9), v případě vyvolení Abrahama není v textu nikde napsano, proč se Bůh rozhodl právě pro něj.
Boží slovo k Abrahamovi v Gn 12:1 vypadá, jako by bylo řečeno „zčista jasna“, bez souvislosti. Vyhrál snad Abraham v nějaké nebeské loterii? Vyjdeme-li však z předpokladu (viz parašat
Noach), že slovo toldot (dějiny, rodopis)
odděluje je-dnotlivé tématické oddíly v
knize Genesis, pak Abrahamův příběh
začíná již v Gn.11:27, tedy rodopisem
Terachovým, jemuž předchází rodopis
Šémův (Gn.11:10-26) obsahující pouze
výčet rodů. Posledním příběhem předcházejícím vyvolení Abrahama je tedy
neúspěšný pokus o stavbu babylonské
věže, který můžeme chápat jako důvod
Božího jednání s Abrahamem.
Souvislost mezi babylonskou věží a
vyvolením Abrahama naznačuje také
midraš (k Berešit 26:5), podle kterého bylo Abrahamovi 48 let, když poprvé poznal Boha. Výpočtem podle genealogie
uvedené v kapitolách 5 a 11 lze zjistit, že
to bylo právě v roce, kdy zemřel Peleg.
Podle židovské tradice došlo v tomto roce k rozptýlení stavitelů babylonské vě-
Zmena a rast 30
že. Odkryjeme-li proto důvody Božího
hněvu vůči stavitelům věže, pochopíme také, čeho se týká náprava, již Bůh
svěřil Abrahamovi a jeho potomstvu. Všimněte si, že na rozdíl od konstatování v Gn.6:5,11-13 není v případě babylonské věže nikde výslovně řečeno,
že se její stavitelé dopustili něčeho nepatřičného. Naopak, řečeno moderním
slovníkem, našli bychom v tom příběhu
různá pozitiva: dosažení jednoty (11:1),
používání pokrokových stavebních materiálů, a tedy průmyslový a technický
rozvoj (11:3), budování města a věže,
tedy růst urbanizace (11:4).
Raši se zabývá obratem (11:4) „učiníme si jméno“ a vykládá ho jako výraz
bezbožnosti oné generace, která Boha
ze svých plánů vynechala a místo oslavy Jeho jména dala do centra pozornosti člověka. Ačkoliv byli nepochybně na
vyšším stupni kulturní úrovně než předpotopní generace, jejich úsilí směřovalo
falešným směrem - k oslavě člověka
místo Boha.
Ramban vidí pro katastrofu projektu
babylonské věže stejný důvod a dává
ho do kontrastu s veršem Gn.12:8. Zatímco v Babylonu lidé chtěli učinit jméno sobě, zde Abraham vzývá jméno
Hospodinovo. Ramban vykládá důvod
Abrahamova vyvolení, když píše:
„Když Abraham vzýval jméno Hospodinovo před oltářem,zvěstoval tím
Boží existenci celému lidstvu.“
Babylonský projekt představoval tedy
výraznou protibožskou aktivitu. Bůh nemohl dopustit, aby tato snaha pokračovala. (Dodávám:porovnejte z tohoto hlediska poselství knihy Zjevení. Vyskytují
se tam obdobné lidské snahy o dosažení jednoty, text je tentokrát už výslovně označuje za antikristovské.) Namísto zničení jako v případě potopy však
Bůh tentokrát zvolil jinou metodu nápravy - rozhodl se dále s lidmi pracovat a
.
na konkrétním příkladu jednoho národa
ukázat, jak může člověk svých schopností a svého úsilí využít k Boží oslavě.
V tomto kontextu vyvolil Abrahama. Cíl
tohoto vyvolení můžeme vidět jako nápravu špatně zaměřeného úsilí při stavbě babylonské věže:potomstvo Abrahamovo má vytvořit vzorovou společnost,
kde se spravedlnost a milosrdenství snoubí s vynikajícími schopnostmi, kreativitou a Irencí, a stát se tak příkladem celému světu, světlem ukazujícím k Hospodinu. Tak bude představovat požehnání pro všechny čeledi země.
Srovnejte též s haftarou: oddíl Iz.41:
5-9 obsahuje zajímavou souvislost: ve
verši 8 a 9 je řeč o vyvolení Izraele (Abrahamových potomků), zatímco verše
5-7 popisují modlářství národů. Vypadá
to, že Izrael je vyvolen právě v kontrastu s touto modloslužbou.
K tomu je třeba, aby vznikl národ a
dostal nějaké území, na němž by mohl
tento úkol realizovat. Země tedy není Abrahamovi slíbena jako odměna, nýbrž
jako prostředek umožňující dosažení cíle. Aby se tento Boží cíl naplnil, musí
mít Abraham potomstvo (zera), které se
usadí v zemi (arec).Tyto dva výrazy se
soustavně objevují ve všech případech,
kdy Bůh mluví k izraelským praotcům
(viz Gn.13:14-15; 15:18; 17:8; 26:3; 28:
13; 35:12 atd.).
Následující text z Izaiášova proroctví popisuje situaci v mesiánské době,
kdy Boží dílo započaté vyvolením Abrahama přinese v plnosti ovoce. Je zajímavé, že Izaiášův obraz tvoří kontrast k
babylonské věži: Iz.2:2-4;
„I stane se v posledních dnech, že se
hora Hospodinova domu bude tyčit
nad vrcholy hor, bude povznesena
nad pahorky a budou k ní proudit všechny pronárody.“
Mnohé národy půjdou a budou se pobízet:
Zmena a rast 31
„Pojďte, vystupme na horu Hospodinovu, do domu Boha Jákobova. Bude nás učit svým cestám a my po jeho stezkách budeme chodit. Ze Siónu vyjde Tóra, slovo Hospodinovo z
Jeruzaléma. On bude soudit pronárody,on ztrestá národy mnohé.I překují své meče na radlice,svá kopí na
vinařské nože.Pronárod nepozdvihne meč proti pronárodu, nebude se
již cvičit v boji.“
V obou případech se mnozí sjednotí se
společným cílem. Zatímco u Iz.2 je jejich cílem hora (člověk musí hledět vzhůru), v Babylonu se shromáždili v údolí (člověk shlíží dolů); dům Hospodinův je v kontrastu s věží, Jeruzalém je
v kontrastu s Babylonem, Boží jméno v
kontrastu s úsilím učinit jméno sobě.
Další souvislost najdeme u proroka
Sofoniáše, který popisuje stejnou mesiánskou dobu takto: Sof.3:9; Lid se sjednotí nikoli proto, aby učinil jméno sobě,
nýbrž aby vzýval jméno Hospodinovo.
Další paralela je v použití slova „jazyk“
- zatímco v Babylonu Bůh lidem jazyk
zmátl, zde budou mluvit jasnou řečí, nebo též čistým jazykem - protože se budou společně klanět Bohu.
Abrahamovo vyvolení tedy Židé považují především za zadání úkolu, který
platí pro všechny židovské generace.
Proto nezdůrazňují nějaká privilegia, nýbrž odpovědnost.
(Dodávám): Abraham je klíčovou postavou také v Nové smlouvě: křesťané v
něm vidí otce víry; naplnění požehnání
z Gn.12:3 pak spatřují v Ježíši, který je
potomkem Abrahamovým podle těla a
v němž skutečně došly požehnání všechny národy (viz Řm.4). Jakub (2:21-24)
doplňuje, že Abraham je naším vzorem
v tom, že jeho víra ho vedla ke konkrétním skutkům.
«Kam šel Lot?» /r. Menachem Leibtag,www.tanach.org/. V Gn.13:11;je:
„Lot si tedy vybral celou jordánskou
rovinu a vydal se na východ, a tak
se jeden od druhého oddělili.“
Slovo „na východ“ (mikedem), se vyskytuje také v Gn.3:24; 4:16 a 11:2.Ve všech
případech je pohyb „na východ“ spojen
s duchovně negativním vývojem. Toto
slůvko tedy může naznačovat duchovní
rozměr Lotovy volby. Zvláště vynikne v
hebrejštině, protože mikedem doslova
znamená „od východu“. Pohledem na
mapu je však zřejmé, že Lot šel naopak
na východ, jak se také podle logiky překládá. Raši z verše 13:14 odvozuje, že
Hospodin k Abrahamovi nemluvil, dokud byl Lot s ním.
«Boží milost, ne zásluha»/r. Jaakov
Menken,http://www.torah.org/learning/li
feline/5762/lechlecha.html/. Gn.15:6;
„5Potom ho vyvedl ven a řekl: „Pohledni k nebi a spočítej hvězdy, budeš
-li je moci spočítat.Řekl mu také: Tolik bude tvého semene.6Abram tedy
uvěřil Hospodinu a ten mu to počítal
za spravedlnost.“
Hospodin mu to připočetl za spravedlnost. Slovo „spravedlnost“ (cdaka) může znamenat též „dobročinnost, skutky
milosrdenství“. Ramban navrhuje alternativní čtení tohoto klíčového verše: Podle něj Abram je podmětem i v druhé
části věty, která by zněla asi takto: I uvěřil (Abram) Hospodinu a považoval
to za cdaka (skutek milosrdenství od
Boha,nikoli svou zásluhu).
Jinými slovy,Abram nepovažoval Boží slib za svou zásluhu, nýbrž za čistou
milost. Ramban dále poznamenává, že
zaslíbení udělené za zásluhy může být
později odňato,když si je jeho příjemce
přestane zasluhovat; naproti tomu Boží
zaslíbení dané bezpodmínečně je věčné
(Dodávám:) Tento výklad pozoruhodným způsobem osvětluje,co to znamená uvěřit: otevřít se Božímu slovu, přijmout je pro sebe a konstatovat, že je to
Zmena a rast 32
projev Božího milosrdenství. Zde není
místo pro jakoukoli „zásluhu“, zcela jak
vysvěťtluje Pavel v Římanům (4:1-4!).
.....«Abrahamovo obrácení»/Label Lam,
http://www.torah.org/learning/dvartorah
/5763/lechlecha.html.Gn.12:1;
„Hospodin Bůh tedy řekl Abramovi:
Odejdi ze své země,ze svého příbuzenstva a z domu svého otce do země, kterou ti ukážu.“
Tento verš,jímž začaly dějiny židovského národa a který dodnes nic neztratil
na své síle, vzbuzuje při podrobnějším
pohledu řadu otázek:
1) Nač je kladen větší důraz: na to, kam
Abraham jde,nebo na to,odkud vychází?
2) Proč se nedozvěděl, kam má jít?
3) Co znamená slovo „lech lecha“ (mělo by se správně přeložit jako „jdi si“)?
4) Proč musel opustit tři společenské okruhy - nestačilo by to říci jedním slovem?
5) Proč jsou tyto tři okruhy uvedeny v
pořadí od nejširšího k nejužšímu?
Začněme poslední otázkou. Představte
si, že dáváte do úzké plechovky postupně tři tenisové míčky, označme si je 1,
2, 3. Když je pak vytahujete, musí vyjít v
opačném pořadí - 3, 2, 1. Stejně je tomu
s okruhy, které formují osobnost člověka. První a nejhlubší vliv má rodina, domov. Postoje a činy, které dítě vidí u rodičů, se zapisují hluboko do podvědomí
a určují rysy charakteru.Strach a láska,
bezdůvodné i odůvodněné, se přenášejí a promítají do srdce dítěte v době,
kdy jim ještě nerozumí a neumí se jim
bránit. Mnozí lidé stráví celý život pokusem dešifrovat, co bylo zapsáno do nejhlubší vrstvy jejich mysli.
Další mocná síla, která člověka formuje, je svět jeho známých a kamarádů. Každý chce být součástí kolektivu,
snaží se zapadnout. Naše definice úspěchu hodně závisí na tom, v jakém prostředí vyrůstáme. Vrstevníci ovlivní, do
čeho v životě investujeme, ať jde o vz-
.
dělání, lásku, osobní ambice atd.
Třetím faktorem je politické a hospodářské prostředí, v němž žijeme. Úplně jinou představu o možnostech života měl člověk v předválečném polském
ghettu, člověk vyrůstající v komunismu
nebo ten, kdo vyrůstal v 90. letech v Americe. Později v životě je už obtížnější
měnit navyklé uvažování.
Můžeme si teď položit otázku, kde je
uprostřed všech těchto sil vůbec prostor pro jednotlivce? Člověk se jeví jako
korouhvička ve větru. Kde je jeho svobodná vůle? Avšak hluboko uvnitř existuje jemný tichý hlas.Každý má hluboko
v sobě touhu vyjádřit se, projevit svou
jedinečnost. Hospodin řekl Abramovi,
aby šel do sebe, aby objevil, kým doopravdy je, aby opustil všechny ty síly,
které člověka formují v rodině, v okruhu
známých a v celé společnosti. Kým bys
byl, kdybys mohl?
Když se obrátíš zády ke všem těmto vlivům a necháš se Jím proměnit, můžeš pak zpětně ovlivnit svou rodinu,přátele a nakonec celou společnost. Budeš
pak jako Abraham neustále přitahován
blíž a blíž k „zemi, kterou ti ukážu.“
(Dodávám:) Rabín Lam popisuje některé důležité aspekty obrácení; nutnost
radikální a hluboké změny samotných
základů naší osobnosti, a také dynamiku nově nalezeného vztahu vedeného
vírou. Oba aspekty jsou podepřeny mnoha novozákonními citacemi. Autor listu
Hebrejům píše o tom, že Abraham „vyšel, ačkoli nevěděl, kam jde…“ „protože očekával město, jehož stavitelem a
tvůrcem je Bůh“ (Heb.11:8-10).
Jakmile zareagujeme na Boží hlas,
je pro nás důležitější poslouchat ho,
než vědět, kam jdeme. Stejně reagoval
ve chvíli svého obrácení Pavel (Sk.9:6).
V tomto smyslu je Abrahamova zkušenost podobná zkušenosti křesťanského
obrácení, kdy člověk musí také vnitřně
Zmena a rast 33
opustit i ty nejbližší, aby Jej mohl násadovat. Ostatně i Ježíš právě takto vyzývá k následování(Mt.10:37 38). Přemýšlejte o tom, co všechno v tomto kontextu znamená, že jsme skrze víru synové
Abrahamovi (Řm.4; Ga.3). Co máme a
co nemáme společného s Židy, kteří znají toto slovo, ale neznají Ježíše?
«Syn následuje otce, nebo otec syna?
Abram - Terach./Jonatan Grossman, Ješivat Har Ecion,http://www.vbm-torah.org
/parsha.61/03lekh.htm/.Gn.11:31-32;
Písmo nás informuje o tom, že už
Abramův otec Terach se vydal do kenaánské země, že do ní však nedošel:
usadil se v Cháranu a tam i zemřel (Gn.
11: 32). Vzápětí po této informaci následuje povolání Abrama na začátku 12.
kap. Toto povolání vypadá na první pohled jako náhodný výběr, bez jakéhokoli kontextu. Určitý kontext ale poskytuje právě zmíněný konec 11.kap., který
nás seznamuje s Abramovou rodinou.
Známý midraš hovoří o tom, že Abramův otec, tedy Terach, byl výrobcem
model. Písmo o tom přímo nic neříká,
ale v Jozue 24:2 je jasně řečeno, že Terach byl modloslužebníkem.
My nevíme, proč se Terach rozhodl
vzít část své rodiny a odstěhovat se z
chaldejského Uru do kenaánské země.
Mohly to být ekonomické, nebo i náboženské důvody. Nápadná je však nepochybně „náhoda“, že Terach se vydal
právě tam, kam nakonec Bůh dovedl Abrama.
Někteří soudí, že Boží povolání dostal původně už Terach. Třeba činil pokání a chtěl následovat Hospodina, a Abram pak jen naplnil sen svého otce, který už na jeho dokončení neměl chuť nebo sílu. V takovém případě by vlastně
rodokmen izraelského národa začínal
u Teracha, nikoli až u Abrama. Písmo
však Terachovi věnuje rozhodně menší
pozornost než jeho synovi. Porovná-
ním údajů o věku také víme, že Terach
žil v Cháranu ještě 60 let po Abramově
odchodu (Abram se narodil Terachovi v
70 letech - Gn.11:26; Abramovi bylo 75
let, když vyšel z Cháranu - Gn.12:4; a Terach zemřel v 205 letech - Gn.11:32). .
Je také možné, že zjevení dostal už
v Uru Abram, podělil se o ně se svým
otcem a ten se pak k synovi přidal - vyšli spolu, Terach ale cestu nedokončil.
To by znamenalo, že otec kráčel ve šlépějích svého syna, nikoli naopak. Toto
pochopení textu by řešilo některé problémy:
1. Když bylo Abramovi řečeno, aby odešel „ze své země, ze svého pobuzenstva a z domu svého otce“, je těžké představit si pod touto lokalitou Cháran,
kde se po odchodu z domova zastavili
pouze na přechodnou dobu. Dáleko spíš to odpovídá místu, kde se Abram narodil a vyrostl, tedy chaldejskému Uru.
2. Ve verši Gn.15:7 Bůh říká Abramovi:
„Já jsem Hospodin, který jsem tě vyvedl z chaldejského Uru“.
Z toho jasně plyne, že z Uru nevyvedl
Abrama jeho otec Terach, nýbrž Hospodin. Jinými slovy, Bůh nevyvedl Abrama
z Cháranu!
Zbývá ještě pokusit se odpovědět
na otázku, proč Písmo ve verších Gn.
11:31-32 popisuje Terachovu cestu do
Kenaánu, jako by to byla jeho vlastní
iniciativa, jestliže pouze následoval Abrama? Zdá se, že text zde chce porovnat dvojí putování do Zaslíbené země,
Terachovo a Abramovo.
Textové ukazatele tomu nasvědčují:
porovnáme-li popis Terachovy a Abramovy cesty, najdeme stejné formulace
a dva rozdíly:
„Terach - Abram šel, jak mu Hospodin řekl, vzal Abrama, Lota a Saraj vzal Saraj a Lota a vyšli spolu z
chaldejského Uru, aby šli a vyšli, aby
se ubírali do kenaanské země, a při-
Zmena a rast 34
šli až do Cháranu a tam se usadili.“
Dva rozdíly jsou: Abram šel, „jak mu Hospodin řekl“ - na rozdíl od Teracha, u
nějž takový pokyn zaznamenán nemáme. A „přišli až do Cháranu a tam se usadili“ v případě Teracha, zatímco u Abrama čteme: „a přišli do kenaanské země.“ Te-rachův plán tedy nebyl dokončen, zatímco Abram došel, kam měl.
Podle rabi Grossmana je rozhodující, že Abram měl Boží povolání, které
přijal. Terach jej možná následoval z
lidských pohnutek, ale po příchodu do
Cháranu, jednoho z center tehdejší civilizace, se ukázalo, že ekonomická a kulturní prosperita tohoto atraktivního místa převáží nad původním rozhodnutím
dojít až do Kenaánu.
(Dodávám:) Když byl Abram v Cháranu, už mohl říci, že „vyšel ze své země a ze svého rodiště“. Stále však byl
se svým otcem. K dokonání celého Hospodinova pokynu (Gn.12:1) bylo zapotřebí,aby vyšel z domu otce svého.První část cesty možná mohli jít spolu a plnit přitom Boží pokyn. Teď však nastal
okamžik, kdy Abram (už nikoli mladík)
se musel od otce oddělit a nechat ho v
Cháranu. Diskutujte o uvedených možnostech. Myslíte, že je možné, aby Bůh
po Abrahamovi chtěl, aby opustil svého
otce, i když ten mohl být zbožný a následoval Hospodina, jak nejlépe uměl?
Novozákonní komentář uvádí, že Abram „vyšel, ačkoli nevěděl, kam jde…
protože očekával město, jehož stavitelem a tvůrcem je Bůh“ (Heb.11:8-10). V
kontextu 11. kapitoly Hebrejům, jejímž
tématem je zdůraznění víry, tomu rozumím tak, že Abram mohl znát geografickou lokalitu, kam má jít (Kenaán), ale
nevěděl,co ho tam čeká.Musel tedy vykročit ve víře.
Raši (na základě Genesis Rabba 39
:9) říká, že Bůh to takto Abrahamovi udělal vícekrát: srov. Gn.22:2 („…na jed-
.
né hoře, o níž ti povím“). Abraham také
nevěděl přesně, kam jde; musel čekat
na Boží pokyn. Podobné to bylo s Jonášem:
„Vstaň, jdi do Ninive, toho velikého
města, a provolávej v něm, co ti uložím“ (Jon.1:2) - ani Jonáš přesně nevěděl, co má říkat, dokud tam nepřišel.
«Co tam dělali Kenaanci?»Gn.12:6;
„Abram prošel zemí až k místu Šekemu, až k božišti Móre; tehdy v té
zemi byli Kenaanci.“
Raši (Sifra) říká, že Kenaanci postupně
dobývali území, které bylo dáno potomkům Šémovým, když Noe rozděloval zemi, jak je vidět z verše Gn.14:18 Malkísedek, král šálemský. Rozumíme tedy,
že když Bůh říká Abramovi: „tvému potomstvu dám tuto zemi“, znamená to:
vrátím ji tvým dětem, což jsou potomci
Šémovi. /Předmět: výklady Tóry - TO 3/15
"Undisclosed-Recipient:;"@relay4.netbox.cz/.
Biblické učednictví
Nemám nikoho jiného stejně smýšlejícího, jenž by se upřímně staral o vaše dobro; neboť všichni hledají svých
věcí,a ne věcí Ježíše Krista(Fp.2:20-21)
Hovoříme-li dnes o učednictví, je s tím jedna potíž: Novozákonní učednictví vypadalo po vnější stránce zcela jinak než
to, co my učednictvím zpravidla nazýváme, a to už z toho důvodu, že celkový ráz života byl velmi odlišný.
V osmdesátých letech jsem se každý rok (tedy po dobu jednoho roku) věnoval určitému člověku,kterého jsem nazýval svým učedníkem. Někdy se tento
vztah „povedl“ a takový člověk je i nyní
významným Božím služebníkem, v některých případech s akčním rádiem mnohem širším, než je ten můj. V jiných případech se to „nepovedlo“ a daný člověk
po čase odpadl. A opět v jiných případech je to nyní řadový člen některého
sboru, který sice neodpadl, ale ani nějak
Zmena a rast 35
výrazně neslouží.
V čem toto „učednictví“ spočívalo?
Kromě čtvrteční mládeže a nedělního
shromáždění jsem se s tímto člověkem
sešel alespoň jednou týdně zhruba na
dvě hodiny, kdy jsme si povídali o životě
a probírali něco z Písma. A pak mě takový člověk zpravidla doprovázel na
mých cestách do jiných sborů, případně
se účastnil nějakého mého pastoračního rozhovoru - tam, kde to bylo možné
a vhodné.
Pokud ovšem sečtu veškerý čas, který jsme spolu trávili ve dvou i společně
v širším obecenství, málokdy to přesáhlo deset či dvanáct hodin čistého času
týdně.
Ježíš trávil se svými učedníky 24 hodin denně, 7 dnů v týdnu. Tedy… měli bychom odečíst čas, kdy se modlil v soukromí, což mohlo dělat třeba těch deseti
či dvanáct hodin čistého času týdně.
Takže množství času, které jsem trávil
se svým „učedníkem“, bylo zhruba rovno času, který Ježíš se svými učedníky
netrávil. A naopak.
Proto pro mě bylo hodně osvobodivé, když jsem pod dojmem nějaké chytré knížky začal místo o učednictví mluvit o mentoringu. Toto slovo mi připadá
mnohem realističtějším označením vztahu, který někdy nazýváme učednictvím.
Ježíš se svými učedníky jedl i spal,
chodil pěšky z Galileje do Jeruzaléma a
zpět, ba někdy se - jistě opět pěšky - vypravili i do „blízkého zahraničí“. Na těchto cestách bylo dostatek času probrat
veškeré otázky a problémy, které jednotliví učedníci mohli mít. Přiznejme si, že
v současnosti takto nikdo z křesťanských vedoucích svůj čas se svými „učedníky“ netráví. Vůbec nechci tvrdit, že
je to nutně špatně, ale mluvíme-li o učednictví, pomůže nám ujasnit si pojmy
a jejich obsah.
Nejblíže Ježíšovu učednictví snad
byly „kněžské domy“ staré Jednoty bratrské, kdy v domě správce bratrského
sboru pobývali nejen jeho rodinní příslušníci a případně i jeho čeleď, nýbrž i
děti či dospívající, kteří se připravovali
na službu v církvi. Ti trávili se správcem
sboru nesrovnatelně více času než my.
Jedli se svým „mistrem“ ne jednou týdně, ale prakticky denně. A u stolu se toho dá probrat hodně, jak všichni víme.
«Pavel a Timoteus»Rád bych ale naši pozornost obrátil k jinému vztahu, o
němž se něco z Nového zákona dovídáme a který nám může posloužit k dalším úvahám. Mám na mysli vztah Pavla
a Timotea. Připomenu verše, které jsou
mottem tohoto článku, a přidám verš následující:
„Nemám nikoho jiného stejně smýšlejícího, jenž by se upřímně staral o
vaše dobro; neboť všichni hledají
svých věcí, a ne věcí Ježíše Krista.
Víte sami, jak se Timoteus osvědčil;
vždyť se mnou sloužil evangeliu jako dítě otci. Jeho tedy, doufám, ihned
pošlu, jakmile uvidím, co bude se
mnou“ (Fp.2:20-23).
Vzhledem k současné diskusi o učednictví bych chtěl poukázat na několik aspektů. Pavel považoval Timotea za
„stejně smýšlejícího“. A říká, že nikoho
podobného nemá.
Postmoderní člověk by měl zavětřit:
Nesnažil se snad Pavel vyrábět jakési
své klony? Co se ale Pavlovi na Timoteovi tak líbilo? Proč si tolik považoval,
že Timoteus je „stejného smýšlení“? .
To, že se „upřímně staral“ o „dobro“
Filipských. I Pavlovi šlo zřejmě o „dobro“
Filipských, a radoval se z toho, že našel stejně smýšlejícího člověka. A pak
následuje hodnocení, které nám připadá dosti nemilosrdné:
„Všichni hledají svých věcí, a ne věcí Ježíše Krista.“
Není to příliš tvrdé slovo o křesťanech?
Zmena a rast 36
Není Pavel příliš sudičský? Nechce po
lidech moc? A pak apeluje na to, co mohli Filipští sami pozorovat:
„Víte sami, jak se Timoteus osvědčil; vždyť se mnou sloužil evangeliu
jako dítě otci.“
Timoteus se zřejmě osvědčil svou službou, nikoli svou kreativitou či originalitou. Pavel pokračuje:
„Jeho tedy, doufám, ihned pošlu, jakmile uvidím, co bude se mnou.“
.
Všímáte si, že Pavel vůbec nepočítá s
možností,že se Timoteovi nebude chtít?
Přitom i Pavel jistě zakoušel situace,
kdy se někomu nechtělo. V 1.Ko.16:12
čteme: „Co se týče bratra Apolla, mnoho jsem ho povzbuzoval, aby přišel s
bratry k vám.Ale vůbec tu nebyla vůle, aby nyní přišel. Přijde, jakmile bude vhodná doba.“
Apollo byl Pavlovým přítelem, ale nikoli
učedníkem. Pavel z Apollova rozhodnutí nebyl nadšený, ale respektoval ho.
Netvrdil o Apollovi, že je to polovičatý
nebo dokonce neposlušný křesťan.
«Kde se setkali?» Položme si nyní otázku, kde Pavel k Timoteovi vůbec přišel? Ve Skutcích 16:1-3 čteme:
„[Pavel] přišel také do Derbe a do
Lystry. A hle, byl tam jeden učedník
jménem Timoteus, syn věřící židovské ženy, jeho otec byl však Řek.
Bratři v Lystře a Ikonii o něm vydávali dobré svědectví. Pavel chtěl, aby
se s ním vydal na cestu; vzal jej a
obřezal kvůli Židům, kteří byli v oněch místech, neboť všichni věděli,
že jeho otec byl Řek.“
Pavel tehdy nebyl v Derbe a v Lystře
poprvé. O jeho první návštěvě v Lystře
se můžeme dočíst ve 14.kapitole Skutků. V Lystře možná Pavel zakusil nejtvrdší útok na svou osobu za celý svůj
život. Byl tam dokonce kamenován a
patrně jen zázrakem přežil.
Nevíme, zda se Timoteus obrátil při
.
Pavlově první návštěvě v Lystře. Je to
velmi pravděpodobné. Pokud to bylo až
po Pavlově odchodu z Lystry do Derbe
(Sk.14:20), pak se jistě doslechl, co Pavel v Lystře zakusil. Mohl si tedy dobře
spočítat, co všechno může znamenat,
stane-li se někdo Kristovým následovníkem. Když ho Pavel povolával, byl si
toho jistě vědom.
Zatímco u Tita Pavel trval na tom, že
by tento muž obřezán být neměl, čteme, že Timotea (patrně sám?) obřezal,
„neboť všichni [židé] věděli, že jeho otec
byl Řek“. Nečteme nic, že by o tom nějak s Timoteem diskutoval, a nedovídáme se, jaké měl Timoteus pocity. Měl
tedy na Timotea nadstandardní požadavky.
«Hloubka vztahu» Pak spolu trávili
spoustu času - prakticky stejně jako Ježíš se svými učedníky. Timoteus jistě
mnohokrát slyšel Pavlovo svědectví.
Troufnu si odhadovat, že ho znal nazpaměť. Jistě věděl, jaké je Pavlovo oblíbené jídlo. Mohl by nám říci, jestli Pavel náhodou v noci nechrápal. A Pavel
se patrně vícekrát bezvýsledně modlil
za Timoteovo uzdravení. Měl totiž slabý žaludek a podle všeho držel dietu
(srov. 1.Tm.5:23).
Domnívám se, že Pavlův temperament se od Timoteova dost lišil. Timoteus rozhodně nebyl Pavlovým klonem.
Přesto se velice sblížili. A podobně jako v listu Filipským mluví Pavel o Timoteovi i na jiných místech: Posuďte sami:
„Když jsem to tedy nemohl déle vydržet, poslal jsem Timotea, abych se
dověděl o vaší víře, jestli vás snad
Pokušitel nějak nezkusil, aby tak naše námaha nevyšla naprázdno. Nyní
však k nám od vás přišel Timoteus
přinesl nám radostnou zprávu o vaší víře a lásce i o tom, že na nás stále v dobrém vzpomínáte a toužíte
nás spatřit stejně jako i my vás“ (1.
Zmena a rast 37
Te.3,5-6).Pavel poslal Timotea, aby se
dověděl o víře Tesalonických. To znamená, že naprosto důvěřoval Timoteově schopnosti stanovit správnou diagnózu tesalonického sboru, a když se Timoteus s pozitivní zprávou vrátil, zřejmě nijak nepochyboval, zda se Timoteus nespletl. Tito dva muži byli sice odlišní, ale měli k sobě navzájem naprostou důvěru. Proto mohl Pavel napsat do
Korintu toto(1.Ko.4:16-17).:
„Prosím vás tedy: Napodobujte mě!
Proto jsem k vám poslal Timotea,
který je mým milovaným a věrným
synem v Pánu. On vám připomene
moje cesty v Kristu Ježíši, jak učím
všude v každém sboru.“
Pavel spoléhal na Timotea, že Korintským připomene jeho (Pavlovy) cesty… Neváhá Korintské vyzvat, aby ho (tj.
Pavla, ale vlastně i Timotea) napodobovali. A byl si jist, že Timoteus je schopen jej (Pavla) plně zastoupit.
«Konfrontace s dneškem» Nemyslím si, že můžeme z vlastního rozhodnutí napodobit vztah Pavla a Timotea.
Ze zkušenosti však vím, že když se věcem nedávají pravá jména, jsou z toho
jen potíže. Proto radím, abychom slovo
„učednictví“ příliš nepoužívali. Mluvme
raději o mentoringu nebo o duchovním
vedení, je to bezpečnější a víc to odpovídá skutečnosti i našim vnitřním i vnějším možnostem. Mám za to, že v současné diskusi o učednictví jde hodně o
otázku, zda můžeme po druhém něco
chtít, a pokud ano, tak co.
Nemám sebemenší pochybnost o
tom, že někomu dělá dobře, má-li nějakého následovníka. Ostatně, mě to dělá
dobře taky. Problém nastává tehdy, pokud nám tato skutečnost slouží k budování vlastní identity, vlastního pocitu blaha. Svou identitu a své blaho můžeme
hledat jedině v Bohu. Nemám sebemenší pochybnost o tom, že jsou lidé, kteří
se pokoušejí druhými manipulovat a zneužívají je k vlastním cílům. Někdy to
dělají vědomě, jindy nevědomě.
Na druhé straně mám ale nepříjemný pocit, že nechuť k poslušnosti a intenzivnímu vztahu může mít i jiné příčiny, které bychom jako křesťané 21.století měli reflektovat. Je to jednak bezbřehý individualismus, spjatý s tím, co Jeroným Klimeš nazývá „Zásadou 6N“:
„Nikdy nedělám nic, nač nemám náladu.“ Osobně jsem slyšel od Dereka Prince a zprostředkovaně od Reinharda
Bonnkeho, jak je těžké najít skutečně
spolehlivého spolupracovníka, který by
nesledoval svou vlastní agendu. Přitom
žádný velký muž, ani třeba Billy Graham, by nedosáhl takových výsledků,
kdyby neměl alespoň několik lidí, ochotných připojit se k nim - při plném vědomí, že nikdy nebudou hrát „první housle“
Tento bezbřehý individualismus církev
přijala od světa, nikoli od Krista. Měli
bychom na to pamatovat.
Timoteus asi opravdu přišel o své
koníčky. A asi přišel i o své staré přátele. Já bych nikomu neradil, aby se domníval, že rozhodne-li se pro radikální
následování Ježíše Krista, všechno zůstane jako dřív - že si bude dál pěstovat své koníčky a že bude mít stejné
přátele. Ježíš dokonce mluví i o opuštění vlastní rodiny, což bylo v jeho době nesrovnatelně těžší než dnes.
Jistě, nikomu bych neradil, aby něco dělal bezmyšlenkovitě, stádně, proti
své vůli. Stojí ale za to, abychom se zamysleli i nad tím, zda „má vůle“ není jen
svévole. Zda se mi nechce poslechnout
jen z toho důvodu, že Ježíš je pouze jakousi nadstavbou, jakousi třešinkou na
dortu, a nikoli skutečným základem mého života. Pokud ale toužíte po probuzení, pak vás musím varovat. Dostaví-li
se, budeme v něm svědky hodně intenzivních vztahů - i takových, jaký byl me-
Zmena a rast 38
zi Pavlem a Timoteem. A během probuzení mnozí přijdou o své koníčky. Opravdu ho ještě chcete?
Jenže nakonec rozhodnou ti,kteří budou ochotni dát vše. /Dan Drápal 2014/
Iba o Bétleme ?
Město Betlém hraje obzvláštní roli jako rodiště Pána Ježíše, jak je známo z
evangelia Matouše a Lukáše. Poprvé
se však v Bibli toto jméno vyskytuje v
souvislosti s Ráchel, manželkou Jákobovou(Gn.35:19):
„Ráchel zemřela a byla pohřbena u
cesty do Efraty, což je Betlém.“
.
Takže podlePísma existovalo již v 18.
stol. před Kristem město se jménem Betlém, které připadlo po opanování Kanánu izraelskými kmeny kmenu Juda. Také v knize Rút je opět zmínka o tomto
městě. Bylo to jeviště hlavní části tohoto příběhu. Další význam tohoto města
pro Židy má Betlém jako domovské mě sto legendárního krále Davida (1.Sa.16).
Nejen etymologický původ jména není jasný, ale i starověké nálezy z tohoto města nebyly dosud archeology pořádně prozkoumané. Jen málokdy se v oblasti města konaly tzv. záchranné vykopávky. V roce 1989 se našla pohřební
jeskyně, datovaná do doby Prvního chrámu. V roce 1999 se našly východně od
Chrámu narození Páně hroby z období
římsko-byzantského. Experti se domnívají, že toto území se ve starověku nacházelo mimo sídliště. Konečně něco
odhalily záchranné vykopávky v květnu
2003 v severním Betlémě. Byly to ve skále vytesané bazény a jedno kolumbárium, což potvrdilo kontinuální osídlení
města pro zemědělské využití oblasti.
Mimobiblické zmínky ze starověku jsou
řídké. Ústřední římští spisovatelé jako
Tacitus a Suetonius sice zmiňují Judsko, ale o Betlémě se nezmiňují. Židov-
.
sko-římský kronikář Josefus Flavius osvětluje ve svém díle Dějiny židovské
války mnoho biblických událostí, ale jediným slovem nezmiňuje město Betlém.
Písemné mimo biblické zmínky o Betlému se množí teprve po konstantinské
době (po 4. století po Kr.)
Mezitím už izraelští archeologové vykazují další nálezy vysoce důležité nejstarší mimobiblická zmínka měst; Betlém. U nálezu se jedná o bullu, kousek
keramiky, opatřený otiskem pečetidla.
Bullou se neopatřovaly pouze dokumenty, ale i předměty. Ten nepochybní
do doby Prvního chrámu zařaditelnj nález je pouze 1,5 cm velký. Našel se při
vykopávkách v Davidově městě, kteří se
rozkládá dnes jižně od současného Starého Města Jeruzaléma. Takový nález
není nic ojedinělého, ale přece jej nikdy
před tím neobjevili archeologové na takovém artefaktu ve starohebrejském písmu vedle dvou jiných vyrazí („BetShevat“ = v sedmém a „LaMelech“ králi) slovo „Bet Lechem“, čili Betlém. Tak je tento nález nejstarší mimo biblický důkaz,
který potvrzuje po tisíc let existující město Betlém.
Archeologové pokládají nález za svédectví o daňovém systému judských králů někdy v pozdním 8. a 7.století př. Kr.
Izraelský archeolog Eli Shukrun který z
pověření izraelského úřadu pre starověk vedl vykopávky, vysvětluji že daně
se platily královskému dvor v Jeruzalémě ve stříbře nebo v zemědělských produktech. Jelikož bulla zmiňu; sedmý rok
vlády, může se jednat o jednoho ze tří
králů: Chizkijáše, Menai nebo Jóšijáše.
„V Bibli se jméno Betléma zmiňuje
41krát,“ řekl k tomu Shukrun po tiskovce pro mezinárodní media, „a poprvé
máme v ruke archeologický důkaz který dokládá listen Betléma i spojení tohto města s Jeruzaléme v době Prvního
chrámu. Na takové důkazy nenarazíme
Zmena a rast 39
každý den, i kdy kopeme roky. Je to nejen nález vynikajícího historického významu ale i obzvláštní událo v životě archeologa.
Góg a Magóg ?
Z různých míst Písma svatého je
zřejmé, že Asúr (dnešní Sýrie) je prímy:
„nepříteleľ ze severu, skrze kterou nakonec
Góg ze zem Magóg“ (Ez.38 a 39).
Ten vnikne do izraelské země. Sýrie je
tou mocí ze severu, „Góg ze země Magóg", největší silou z nejzazšího severu (Ez.39:2). I když se politika Sovětského sväzu změnila, zůstává jisté, že:
„Góg ze země Magóg, přední kníže
Mešeku a Túbalu,“ (Ez.38:2)
spolu se s nejspíše islámskými satelitními státmi (v.5-6) vpadnou jednoho
dne do Izraele, aby byli pak na horách
izraelských Bohem odsouzeni.
Dokážu si představit, že Izrael budú
v první polovině sedmdesátého prorockého týdne (srov. Da.9) napaden Sýriou
a že se za syrskými silami budou skryté síly „Gógovy.“ Sýrie je předvoj, zatím
„Góg“ představuje zadní voj nepřítele ze
severu. Zajímavé je také, že Rusko vždycky podporovalo nepřátelství Sýrie s
Izraelem.
V knize proroka Jóele je popsán někdej dejší útok Asyřanů proti Izraeli, při
čemž je ten útok zároveň i předobrazem pro dobu konce:
„Vzdálím od vás Severana, zaženu
ho do vyprahlé, zpustošené země,
jeho predvoj do moře východního,
jeho zadní voj do moře západního.
A bude z něho vystupovat zápach,
hnilobný pach, neboť chtěl vykonat
veliké věci. Neboj se, země, jásej a
raduj se, neboť veliké věci vykoná
Hospodin“ (Jóel 2:20-21).
Verš 20. se shoduje s koncem „Góga"
na horách izraelských, jak je také popsán prorokem Ezechielem:
„Onoho dne se stane, že určím Gógovi místo pro hrob v Izraeli tam v Údolí nájezdníků na východ od moře.
To uzavře nájezdníkům cestu. Tam
pohřbí Góga i všechen jeho hlučící
dav a nazvou je Údolí Gógova hlučícího davu. Po sedm měsíců je bude dům izraelský pohřbívat, aby očistil zemi.“
Jestliže Izraelci budou potřebovat sedm
měsíců k pohřbení nepřátel, mohu si jen
těžko představit, jaký zápach z rozkladajících se těl bude cítit ve vzduchu (Jó.2:20)
V knize proroka Daniele nacházíme
ještě jedno další upozornění:
„A koncem jejich kralování, až se
naplní míra vzpurných, povstane král
drzý a zkušený v záludnostech. Jeho síla bude mocná, ne však v jeho
vlastní síle...“ (Da.8:23-24)
U této temné postavy se jedná o Antiocha IV.Epifana, osmého krále dynastie Seleuků, který příznačně pocházel
ze Sýrie. Tento král neslýchaným způsobem znesvětil jeruzalémský chrám
»znesvěcující ohavností« (obětováním
prasete na oltáři a vztyčením sochy Dia
ve svatyni - pozn. překladatele) a Židy
ne smírně brutálním způsobem pronásledoval.
Proroku Danielovi bylo dáno poznat,
že tato osoba se svým násilím vůči Izraeli a svým vlivem v tehdejších událostech sahá až do budoucnosti. Proto
se také jedna část tohoto proroctví vztahuje na Antiocha IV. Epifana a druhá
část na dobu konce:
„Pochop, lidský synu, že to vidění se
týká doby konce“ (Da.8:17).
„Hle, sdělím ti, co se stane v posledním hrozném hněvu, neboť se to týká konce času“ (v.19).
„Vidění o večerech a jitrech, jak ti bylo pověděno, je pravdivé. Ty pak podrž to vidění v tajnosti, neboť se uskuteční za mnoho dnů“ (v.26).
Zmena a rast 40
O tomto agresorovi ze severu (Sýrie) je
psáno:
„Jeho síla bude mocná, ne však v jeho vlastní síle...“
Bude snad za mocí za Sýrie stát mocnost z dalekého severu? V souladu s
tímto by pak skutečně mohla Sýrie být
předvojem, zatímco „Góg" zadním vojem z dalekého Severu.
Bez pochyby zůstává Sýrie - ať už
bude Assad sesazen, nebo ne - velkou
hrozbou pro Izrael. Proto je také důležitější, než kdy jindy, pozorovat události
na Blízkém východě a dívat se na ně
ve světle Písma.
„Neboť ještě velmi, velmi krátký čas,
a ten, který má přijít, přijde a nebude
otálet“ (Žd.10:37).
(MNR N.Lieth, peŕekl. Joze Hierzer/.
Jeruzalém jako hlavní město
.Izraele - islámské proroctvo
Ali Salim píše institutu Gatestone:
Způsob, jakým příslušníci Muslimského
bratrstva a saláfitští šejkové překrucují
Korán pro své politické cíle, vyvolává
hněv nejen u mne, nýbrž u milionů muslimů na celém světě. Ty všelijaké deformace dějin a náboženství ve službách politických cílů - zvlášť když jde o
Izrael - se snad nedají ani spočítat.
.
Jásir Arafat si například vymyslel lživou pohádku, že Palestinci pocházejí od
biblických Kananejců, aby „dokázal“, že
Palestinci žili ve Svaté zemi již dříve
než děti Izraele a že tudíž mají na její
území větší nárok.
«V Koránu však není o
Palestincích ani jediná zmínka»
- natož o tom, že snad žili ve Svaté zemi nebo že by nějaké proroctví dokazovalo jejich právo na ni.
Korán zmiňuje děti Izraele nesčíslněkrát jako vyvolený národ (viz např. 2.
sura - al-baqara, Kráva), verš 47:
.
„O vy, děti Izraele, mějte na paměti
mou milost, kterou jsem vám udělil
tím, že jsem vám dal přednost před
celým světem.“
Korán je označuje jako dědice Svaté
země, což podle všech komentátorů
znamená Jeruzalém a okolní zemi. Muslimské tvrzení, že to zaslíbení je v minulém čase a tudíž dnes už neplatí,není ničím jiným než zlovolnou lží. Každý,
kdo tvrdí, že to, co se v Koránu píše o
Židech, se vztahuje pouze na minulost
a že děti Izraele už neexistují, dělá z
proroka Mohameda pouhého historika.
A pokud je jedno z proroctví v Koránu
falešné, pak j sou falešná všechna a
Korán nemá vůbec žádný význam.
Přítomnost Arabů ve Svaté zemi kterou můžeme zpětně sledovat do 7.
století po Kr., kdy do Palestiny pronikly
muslimské armády a vyrvaly zemi Byzantincům - skončila před téměř sto
lety, kdy se odtamtud stáhli Turci. Poté
byla Svatá země navrácena dětem Izraele - zcela podle dekretu Koránu a
Mohamedova proroctví:
„I mluvili jsme (...) k dětem Izraele:
Obydlete tu zemi a až nastane čas
proroctví z onoho světa, přivedeme
vás sem v pestrém zástupu (sura
17, al-isra, Noční jízda, verš 104).
Popírání vztahu mezi dětmi Izraele a
Jeruzalémem je tudíž urážkou Alláhovy vůle a ignoruje proroctví. Upírat dětem Izraele právo na Jeruzalém je mimoto kacířstvím, neboť učení islámu (jak
uvádíme výše) jednoznačně ztotožňuje
město se zemí.
Palestinské tvrzení, že Ježiš byl palestinský Arab je právě takový, pro palestinské vůdce hloupě a typický výmysl.
Čím časteji opakují Palestínci tuhle hanebmost, tím je větší mebezpečí, že na
ni začnou věřit sami křesťané - a to navzdory tomu, že se křesťanstvo výslovně odvoláva na svůj původ z židovstva.
Zmena a rast 41
I tohle je jen další varianta, jak Židům upřít právo na jejich zemi.
Křesťané, kteří popírají právo Židům na Jeruzalem, popírají své vlastní náboženství.
Spojení mezi islámem a městem Jeruzalémem začalo podle legendy Mohamedovou noční jízdou z Mekky do
Jeruzaléma a odtamtud do nebe, kde
přijal zásady islámu. Pak platil Jeruzalém dočasně jako „quibla" - nebeský
směr předepsaný muslimům při modlitbě; tu však Mohamed později změnil
směrem k Mekce. Od té doby se Jeruzalém pokládá za třetí nejsvětější místo pro islám.
Jak smutné pomyšlení, že bychom
právě my měli upírat Židům jejich identitu - navzdory skutečnosti, že víme velice dobře, že si zachovali víru po staletí i přes mučení, znásilňování, pronásledování a genocidu. Všechny ty zločiny se na nich páchaly proto, že byli
Židy a že jimi chtěli zůstat.
Označovali je jako „sionisty“ - jako by
pouhá změna jména pro ně znamenala
dovolení vraždit lid knihy a urážet Alláhova slova. Je možné, že Alláh, který je
nazývá „upřednostněným" lidem, jemuž
zaslíbil Svatou zemi, je také plánuje zabít - a že si k tomu používá muslimů v
Palestině jako svých prostředníků? Každý muslim ví: Alláh neporuší žádné svoje zaslíbení. Proto je jeho zaslíbení dané dětem Izraele autoritativní a věčné.
Jeruzalém se sice v Koránu ani jednou jedinkrát neuvádí jménem, zato však
jako srdce Svaté země, které dostali
Židé natrvalo darem. Proto musí být Jeruzalém jejich hlavním městem - nikoli
nějakého plánovaného státu „Palestiina.“ Ba co víc: žádný stát jménem Palestina nikdy neexistoval - a přece musíme za každou cenu usilovat o jeho
vytvoření po boku Izraele. Jelikož nikdy
neexistoval stát jménem Palestina, ne-
byl také Jeruzalém nikdy jeho hlavním
městem. Proto nemohou Palestinci požadovat Jeruzalém jako své hlavní město. Co však mohou požadovat, je právo každého muslima modlit se v mešitě
al-Aksá.
A Izrael skutečně povoluje svobodné
vykonávání náboženství v Jeruzalémě
- a mešitu al-Aksá spravuje Jordánsko.
Krom toho neudělali muslimové nikde na světě z nějakého svatého města
hlavní město. Hlavním městem Saúdské Arábie není Mekka ani Medina, a
Kerbala ani Qom nejsou hlavními městy Iráku resp. Íránu. Dokonce ani Jordánsko neučinilo Jeruzalém mezi léty
1948 a 1967, kdy byl pod jeho správou,
svým hlavním městem - tím je od založení Jordánska Ammán.
Nepokoje na Blízkém východě a vzájemná krveprolití mezi muslimy nejsou
nějakým důsledkem „palestinského problému,“ nýbrž výrazem Alláhova hněvu
nad nevěřícími ve světě, kteří nepřijímají jeho proroctví o návratu Židů do jejich země a o zřízení jejich hlavního města ve svatém městě Jeruzalémě.
…/MNR - INFOMAILOBRIST-IMPULSE.NET/.
Modlitba úprimného
moderného kresťana
Drahý Pane Ježišu, ďakujem ti, že už
končím stavbu môjho nového domu. A
nakoľko môj syn má už 10 rokov, hneď
sa púšťam do postavenia domu aj pre
neho, ebo čo keď nebude mať prácu? Z
čoho bude žiť, kde bude bývať?
Dôverujem Tebe, Pane, že po takej
namáhavej práci mi pomôžeš zohnať lacnú dovolenku, veď si potrebujem aj oddýchnuť. A keď vyjde ten projekt - veď
vieš Pane, musel som dať úplatok - a zarobím veľa peňazí, ujde sa aj Tebe, môj
Pane. Sám vidíš ako Ti verím a myslím
na Teba. Aby som nezabudol, aj moje
auto potrebuje generálnu opravu a man-
Zmena a rast 42
želka už druhé auto, tak Tak prosím, pomôž mi to vyriešiť aj s tým modernejším šatníkom a stále plnou chladničkou.
Odpusť mi prosím Ťa, že pri toľkom
zhone ani neviem, ktorým smerom sa
nachádza náš kostol, takže nemám teraz čas na nejaké spoločenstvo, modlitby... a tak všetko Pane s dôverou dávam do Tvojich rúk a verím, že ma vypočuješ. Amen.
Potom z nejakého neznámeho dôvodu sa mu otvorila Biblia na Matúšovom evanjeliu a oči mu padli na záver
6. kapitoly, kde čítal:
„Hľadajte najprv nový dom. dom pre
syna. dlhú dovolenku, veľa peňazí,
super nové auto, veľa nových šiat,
jedlo a - peklo vám bude pridané.
Starajte sa teda o zajtrajší deň, a
dnes si ešte užite, lebo zajtra možno zomriete a potom vás už čakajú
iné starosti!“
Nazlostený hodil Bibliu na stôl a zakričal: „Kto mi to tam prepísal? Veď tam
to bolo celkom inak!“
Vtom sa ozval tajomný hlas zo záhrobia: „To je len tvoja vypočutá modlitba. Dovidenia.“
Naše náboženské divadlo a pretvárku v kostoloch odhalia v prvom rade naše deti, ktoré potom reagujú nezáujmom o kresťanský život. Tak sa to skutočne aj stalo dvom veriacim spolužiakom na lekárskej fakulte, keď im ešte
za totality pri kontrole našli Biblie a oznámili to rodičom. Jeden bol synom kazateľa Božieho Slova a jeho matka - lekárka - na neho doma nakričala, že si
tým priznaním sa k Bohu skazil kariéru... Nedávno som sa s ním rozprával,
ale o Bohu a kresťanstve nechcel ani
počuť.
Druhého otec bol presvedčený ateista - riaditeľ stavebného podniku. Keď
sa jeho syn odmietol vzdať Boha, vy-
.
hodil ho z domu. Vo svojej ateistickej
dôslednosti mu ale tým narobil menej
škody, lebo tento druhý spolužiak je
dnes kazateľom Božieho Slova a neskôr uverili aj obaja jeho rodičia.
Jeden múdry človek napísal, že kresťanská viera sa neprejavuje na bohoslužbách, ale až v živote mimo kostola
a bohoslužobných priestorov. Pre každého totiž začína skutočná služba Bohu až keď prekročí prah kostola smerom von. Milý brat, sestra, milí rodičia,
vidia na nás naše deti praktický život
viery aj doma? /Pavol Roháček/.
Víťazmi v Pánovi
„Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva.“ (2.
Ko.12:9).
Prvotnou kvalifikáciou na službu Bohu s akýmkoľvek množstvom úspechu
a pre konanie Božej práce dobrým a triumfálnym spôsobom, je uvedomenie si
našej vlastnej slabosti. Keď Boží bojovník pochoduje do boja silný sám v sebe,
keď sa vystatuje:
„Viem, že zvíťazím, moja vlastná pravica a môj mocný meč mi prinesú víťazstvo,“ porážka nie je ďaleko.
Boh nepôjde s človekom, ktorý kráča vo
svojej vlastnej sile. Ten, kto počíta s víťazstvom, teda počíta zle, lebo „nie je to
mocou, ani silou, ale mojím Duchom,
hovorí Hospodin zástupov.“ Tí, ktorí idú
do bitky, vystatujúc sa svojimi schopnosťami, sa vrátia so svojimi vlajkami ťahanými v prachu a brnením poškvrneným hanbou. Tí, ktorí slúžia Bohu, Mu
musia slúžiť Jeho spôsobom a v Jeho
sile, inak nikdy neprijme ich službu. To,
čo dokáže človek bez pomoci Božskej
sily, nemá pre Boha hodnotu.
Obyčajné ovocie zeme odhadzuje;
bude žať len to zrno, ktorého semeno
bolo zasiate z neba, polievané milosťou,
Zmena a rast 43
a ktoré dozrelo pod slnkom Božskej lásky Boh z teba vysype všetko, čo si predtým robil, kým do teba umiestni Svoje
dielo; najprv vyčistí tvoje sýpky, kým ich
naplní tým najlepším obilím. Božia rieka je plná vody; ale ani jedna kvapka v
nej netečie z ľudských prameňov. Boh
nepoužije vo svojich bojoch žiadnu silu
okrem tej, ktorú dáva On sám.
Nariekaš nad svojou vlastnou slabosťou? Maj nádej, pretože uvedomenie si
slabosti musí prísť pred tým, ako ti Boh
dá víťazstvo. Tvoja prázdnota je len prípravou na tvoje naplnenie a tvoje pády
na zem sú len prípravou na tvoje pozdvihnutie.
„Keď som slabý, vtedy silný som, milosť je mojím štítom, Kristus mojou
piesňou“ /Charles Spurgeon/.
Si pozvaný/á na hostinu
„A Hospodin Zástupov učiní všetkým národom hostinu tučných vecí
na tomto vrchu, hostinu pri kvasenom víne, hostinu tučných vecí, plných špiku, kvaseného vína očisteného. A pohltí na tomto vrchu tvár
závoja, ktorý leží na všetkých ľuďoch, aby zavil, a prikrývku, ktorá je
rozprestretá na všetkých národoch,
aby prikryla; pohltí smrť na večnosť
a Pán Hospodin zotrie slzu z každej
tváre a odstráni potupu svojho ľudu
z celej zeme, lebo Hospodin hovoril“
/Iz.25:6-8/.
Asi 700 rokov pred Pánovým narodením
sa Izaiáš s radosťou díva na hostinu,
ktorú pripravil Hospodin všetkým národom tým, že im daroval svojho milovaného jednorodeného Syna.
Hostina začala prvým Pánovým príchodom, keď položil Svoj svätý život ako výkupné za mnohých. Prestala bázeň pred smrťou, lebo kto verí v Neho,
aj keby zomrel, žiť bude.
Volá nás slovami kráľa Šalamúna:
„Jedzte, priatelia, a pite a napite sa
hojne, milí!“ (P.Š.5:1). A Izaiáš volá:
„Hoj, všetci žízniví, poďte k vodám,
a vy, ktorí nemáte peňazí, poďte, kupujte, bez peňazí a bez platu, víno a
mlieko.“ (Iz.55:1)
Avšak vyvrcholenie a konečné splnenie
tejto veľkej hostiny bude až na vrchu
Sion, keď bude kraľovať Kráľ kráľov a
Pán pánov, pokorný Pán Ježiš. Prijal si
pozvanie na túto hostinu?/Dr. V.Roháčková/.
16
„ Takto, že si vlažný, ani horúci, ani stu17
dený, vypľujem ťa zo svojich úst. Veď hovoríš: Som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem, a nevieš, že si biedny, úbohý,
18
chudobný, slepý a nahý. Radím ti, aby si
si odo mňa kúpil zlato prepálené ohňom, a
tak zbohatol, i biele rúcho, a tak sa zaodel
a nebolo vidieť hanbu tvojej nahoty; a masť
na pomazanie očí, aby si videl.
Buď teda horlivý a kajaj sa!!“ (Zj.3:16-19b).
Oznam – informácia
Pripravujeme v spolupráci s redakc. zo
,,,Švajčiarska:
Mitternachtsruf
/Volanie o polnoci/a s
Cirkvou bratskou,
v Starej Turej
Prednášky s témou:
„Dni ktoré iste prídu“
v modlitebni Cirkvi bratskej
... 18.a
19. apríľa 2015
prednášajúci:
Norbert Lieth
a doprevádzajúci:
Jonathan Malgo .
Program: 4 prednášky na uvedenú tému
,Ďalšie informície v nasledujúcom čísle a
na adrese red.: „Zmena a rast“. Prosíme
o modlitby za požehnaný priebeh.
v spolupráci s
v termíne od 11.01.2015 do 18.01.2015 organizuje Biblický týždeň v IZRAELI
JERUZALEM A IZRAEL V POSLEDNÝCH DŇOCH
..Výklad: židovský mesiánsky sprievodca s hlbokou znalosťou Božieho Slova ELIYAHU
...BAR DAVID s ubytovaním v Tiberias na brehu Galilejského Jazera a v mesiánskom
.moshav/kibutz Yad Hashmona s unikátnou Biblickou záhradou, v prekrásnom prostredí
Judských hôr blízko Jeruzalema. Transfer autobusom údolím Jordánu k Mŕtvemu moru.
Krstné miesto na rieke Jordán - Qasr al Yahud, Ein Gedi.
.........................................................................................................................................
v čase: 01.03.2015 - 08.03.2015 zájazd: I Z R A E L so zvýhodnenou cenou.
a.Výklad:
židovský mesiánsky sprievodca s hlbokou znalosťou Božieho Slova ELIYAHU
....BAR DAVID Ubytovanie v Tiberias na brehu Galilejského jazera a v mesiánskom
....moshav Yad Hashmona s unikátnou Biblickou záhradou, v prekrásnom prostredí
Judských hôr blízko Jeruzalema.
Kontakt: CK ESTER, Emília Plavčanová
 0917 502 799 [email protected]; [email protected]
Zmena a rast
..Jiráskova 10
- 916 01 Stará Turá
„RaZ“ .
..ZsRP 843/2002
PP 916 01 Stará Turá
ZsRP 843/2002
..... §
Zmena a rast – Váš časopis
.Vydáva ho neziskové kresťanské o. z., ktorého cieľom je šíriť zvesť
...evanjelia o Ježišovi Kristovi, vzbudzovať a budovať vieru v Neho. .
Dávajte ZaR aj iným.
Objednávky časopisu, publikácie, nahrávok aj v audio formách. Vaše pripo.....mienky, články, svedectvá a príspevky prijmeme na adrese redakcie:.... ....
.....písomne, elektronicky: [email protected] a sms: 0908 586 081
....
Internet: www.zmenaarast.sk
.
Časopis „Zmena a rast“ registrovaný MK SR pod EV 3498/09,
....vydávateľstvo: „Zmena a rast“ o.z. IČO 31 874 690, Jiráskova 10,
91601 Stará Turá, zodpovedný redaktor: Mikuláš Zavilla .
.Tlač: T-štúdio reklamná agentúra, Jiráskova 169, 916 01 Stará Turá
Vychádza štyrikrát v roku. NEPREDAJNÉ
...Dobrovoľné príspevky na účet: VÚB Trenčín exp. Stará Turá
.............................. ....