Magister Officiorum_6_2012_vnutro.indd

Transkript

NA ZAMYSLENIE:
PROBLEME KANN MAN NIEMALS MIT DER SELBEN DENKWEISE LÖSEN,
DURCH DIE SIE ENTSTANDEN SIND.
PROBLÉMY NIKDY NEMÔŽU BYe VYRIEŠENÉ TÝM ISTÝM SPÔSOBOM
MYSLENIA, V DÔSLEDKU KTORÉHO VZNIKLI.
/ALBERT EINSTEIN/
Rozvoj obēianskeho združenia Uēená právnická spoloēnosƛ, ako aj vydávanie tohto ēasopisu, sú možné
aj věaka nezištnej pomoci a dobrovoűným príspevkom jeho ēlenov, priateűov a priaznivcov.
Osobitné poěakovanie patrí:
Ing. Martinovi Kohútovi a Jánovi Kováēikovi.
MAGISTER OFFICIORUM 6/2012
WWW.UCPS.SK
OBSAH
KONKRÉTNOSe A VŠEOBECNOSe V PRÁVE: @UDSKÉ PRÁVA A UKÁŽKY Z LITERATÚRY
8
CAREL SMITH
Právo používa jazyk všeobecnosti, literatúra hovorí vo výnimkách. Všeobecnosƛ v práve sa odkláŸa od
konkrétnosti ēloveka a vytvára tým poriadok sui generis, ktorý má svoju vlastnú racionalitu a rétoriku, ktorými
dokáže ospravedlniƛ aj najneűudskejšie zriadenia a ēinnosti.
Význam literatúry v kontexte práva spoēíva v konkrétnosti jej podstaty. V literatúre sa jazyk všeobecnosti
prejavuje v príkladoch (ukážkach).
MODERNÍ \ÍZENÍ V OBLASTI VE\EJNÉ SPRÁVY
18
KLÁRA HORZINKOVÁ
lánek se zabývá jednou z oblastí veƎejné správy. Popisuje rozdílné aspekty Ǝízení lidských zdrojƽ z pohledu
jednotlivých stylƽ vedení-leadership. Snaží se postihnout existující rozdíly mezi vedením a Ǝízením. VĢnuje se
problematice jednotlivých stylƽ vedení a vyvozuje základní teoretická východiska, která mají sloužit ke zlepšení
Ǝízení ve veƎejné správĢ.
NIEKO@KO ÚVAH K OTÁZKE VZeAHU VEREJNEJ SPRÁVY A SPRAVODLIVOSTI
38
RASTISLAV KAŠŠÁK
Autor sa v ēlánku venuje vzƛahu spravodlivosti a administrativistiky, princípu efektivity verejnej správy, ktorá je
ēasto v protiklade s ochranou subjektívnych verejných práv, a to najmä z hűadiska dobrej
administratívnoprávnej praxe v medziach platného správneho práva. V jeho rámci rozoberá a analyzuje
niektoré z dôležitejších a podnetných judikátov Európskeho súdu pre űudské práva, Najvyššieho správneho súdu
eskej republiky a aj rozsudky iných súdov, ktoré nielen svojím výsledkom, ale aj svojím vyznením presviedēajú,
že aj v správnom práve musí princíp efektivity platiƛ.
PODMIENKY
VSTUPU CUDZINCOV NA NAŠE ÚZEMIE A PROBLEMATIKA POBYTU
CUDZINCOV NA NAŠOM ÚZEMÍ
44
ŠTEFAN ŠVIDERSKÝ
Autor sa v ēlánku venuje problematike právneho postavenia cudzincov na našom území. Rozoberá teda otázku
právneho postavenia štátnych príslušníkov iných krajín na území Slovenskej republiky, podmienky vstupu
cudzincov na naše územie a postupu pri udeűovaní jednotlivých druhov pobytov, priēom poukazuje aj na
odlišnú úpravu právneho postavenia obēanov ēlenských štátov Európskej únie na našom území.
PO@OVNÍCTVO, PRÁVO VEREJNÉ
50
MARIÁN SLUK
Príspevok popisuje základné právne pramene lovu a poűovníctva na území Slovenska. V jednotlivých
spoloēenských etapách ponúka recipientom ucelený pohűad na poűovníctvo, kontinuálny prierez jeho históriou
od pravekého lovu, jeho premeny na poűovníctvo realizované v závislosti na panstve pôdy až po súēasnú
moderne ponímanú environmentálnu podobu. Poűovníctvo ako nástroj tvorby prírodného bohatstva sa stáva
právom (i povinnosƛou) každého, jeho ƛažiskový verejnoprávny charakter cítiƛ v každom ustanovení súēasne
platného zákona o poűovníctve, ale i v mysli moderne zmýšűajúceho ēloveka. Práve uvedené poznanie pomôže
pri realizácii (interpretácii a aplikácii) noriem uplatŸovaných v poűovníctve, rovnako aj pri budúcej tvorbe
poűovného práva. V úvahách de lege ferenda v záujme poűovníctva ako práva verejného sa žiada jeho výkon
(realizáciu) sprístupniƛ každému, kto spŰŸa odborné predpoklady, odstrániƛ súbeh jeho výkonu tými istými
poűovníkmi vo viacerých revíroch, ten totiž deformuje jeho skutoēné naplnenie a znevýhodŸuje poűovníkov ešte
nezaradených do poűovného revíru. Osobitne by sa žiadalo upraviƛ tzv. komerēný lov a tak ho odlíšiƛ od lovu
vykonávaného v rámci výkonu práva poűovníctva.
4
WWW.MAGISTEROFFICIORUM.SK
SPRÁVNE SÚDNICTVO A KAM S DOZOROM PROKURATÚRY
61
SLAVOMÍR ŠÚREK
Nanajvýš aktuálnou témou v súēasnosti je i problematika reformy prokuratúry, ktorá sa má podűa zámeru
uskutoēniƛ tak po organizaēnej, štrukturálnej, ale i obsahovej stránke. V debate, ktorá sa okolo tejto
problematiky rozprúdila sa vyskytujú i názory, ktoré volajú po reforme pôsobností prokuratúry v oblasti
netrestnej a to, napr. nahradením prokurátorského dozoru správnym súdnictvom. Autor sa preto
v úvode príspevku zaoberá niektorými historickými súvislosƛami medzi správnym súdnictvom a dozorom
prokuratúry, medzinárodnými aspektmi pôsobnosti prokuratúry z hűadiska netrestného a spoloēnými ērtami
a odlišnosƛami medzi správnym súdnictvom a dozorom prokuratúry a na základe ēoho naērtáva svoj názor na
súēasné i budúce riešenie tohto problému.
VYBRANÉ ZÁSADY (NIELEN) SPRÁVNEHO KONANIA
71
DRAGANA JOZI
Týmto príspevkom sa autor pokúsil zhrnúƛ a poskytnúƛ ēitateűovi koherentnú analýzu súēasných poznatkov
o obsahu, význame, podstate zásad aplikovaných v správnom konaní v užšom a širšom zmysle, ich vplyve na
priebeh správneho konania a prejave v rámci jednotlivých inštitútov platnej právnej úpravy. Autor sa súēasne
snažil o ich porovnanie s ich ústavnými pármi, príp. aj porovnateűnými zásadami vyplývajúcimi z trestného
práva a obēianskeho práva za úēelom poukázania na ich univerzálne použitie a potrebu ich osvojenia
a sledovania chodu jednej myšlienky vo viacerých právnych predpisoch oddelene a zároveŸ v ich vzájomnej
interakcii.
ODBORNÁ
VEREJNÁ
DISKUSIA
–
MIMORIADNE
DOVOLANIE
PROKURÁTORA SLOVENSKEJ REPUBLIKY
GENERÁLNEHO
89
MARTIN LAUKO
RECENZIA DIELA – POMAHA/HANDRLICA: EVROPSKÉ SPRÁVNÍ PRÁVO
91
PETER POTASCH
VYBRANÉ VEDECKO-TEORETICKÉ PODUJATIA (JANUÁR – MAREC 2013)
93
5
WWW.UCPS.SK
CONTENTS
PARTICULARITY
EXAMPLE
AND
UNIVERSALITY
IN
LAW: HUMAN RIGHTS
AND THE
LITERARY
8
CAREL SMITH
Law speaks in generalities, literature in exceptions. The generality of law tends to detach from the
particularities of men, and forms an order in itself, with its own rationality and rhetoric that is able to justify
even the most inhuman institutions and enterprises.
The significance of literature for law resides in the particularity of its substance. In literature, the rhetoric of
universality is framed in exemplars.
MODERN MANAGEMENT IN PUBLIC ADMINISTRATION
18
KLÁRA HORZINKOVÁ
The article deals with one area of public administration. It describes different aspects of human management
resources, particularly an independent style of leadership in public administration. It tries to address existing
differences between leadership and management. It deals with the problems of separate leadership styles and
determines the basic theoretical standpoints which should intend to improve management in public
administration.
SOME
REFLECTIONS ABOUT THE RELATIONSHIP BETWEEN THE PUBLIC ADMINISTRATION
AND JUSTICE
38
RASTISLAV KAŠŠÁK
Within the article, the author studies the relationship of justice and administration, the principle of efficiency of
public administration, which is often in contradiction with the protection of subjective public law, especially in
the light of the good administrative practice with the current administrative law. In this framework, the author
discusses and analyzes some of the more important and challenging case law of the European Court of Human
Rights, the Supreme Administrative Court of the Czech Republic and the judgments of other courts that not
only in the text of their judgments, but also in the wording of the text are convincing and are stressing that the
principle of effectiveness must apply within administrative law as well.
CONDITIONS OF ENTRY OF ALIENS TO OUR AREA AND ISSUE OF STAY OF FOREIGNERS IN
OUR COUNTRY
44
ŠTEFAN ŠVIDERSKÝ
This article deals with problems of the legal status of foreigners in our country. Therefore analyzes the
issue of the status of citizens of other countries in the Slovak Republic, the conditions for entry of
foreigners into our country and the procedure for granting different types of residences, pointing to
a different regulation of the legal status of citizens of EU member states in our country.
HUNTING – A PUBLIC LAW ISSUE
50
MARIÁN SLUK
The article dicusses the main sources of law of hunting and huntmanship on the territory of the Slovak
Republic. Within specific social time units, it provides a complex overview of huntmanship via continuous
analysis of the topic from prehistorical hunting, its changes throughout the time depending on the ownership
of land until today – when huntmanship is viewed in modern enviornmental perspectives. Huntmanship as one
of the means of formation of natural resources/diversity/richness becomes a right (and a duty) of us all. The
public law perspective of this matter is obvious from all clauses of the current Act on Hunting but also in the
minds of all people thinking in modern terms. This concept will help in the interpretation and application of the
6
legal norms used in hunting – it being an element of public law – as well as in the formation of the law on
hunting (in the future). Within the suggestions de lege ferenda the authors discusses the need to open the
access to hunting to all individuals meeting the relevant professional conditions and to limit the possibility to
execute hunting in more hunting-grounds by one person in paralel. This causes the deformation of its real
purpose and it handicaps (disadvantages) those hunters who are not categorised into a hunting-ground yet. It
is extremely relevant to introduce the tool of „commercial hunting“ and differentiating this type of hunting
from the exercise of hunting privileges defined by the law.
ON ADMINISTRATIVE JUSTICE
SUPERVISION
AND
WHERE
TO
PROCEED
WITH THE
PROSECUTOR´S
61
SLAVOMÍR ŠÚREK
The reforms within public prosecution are indeed a current topic. The reforms to be carried out shall relate to
the structural elements of the prosecution but they shall also deal with the subject-matter of the prosecution.
Within the discussions relating to this issue, some concepts willing to change the prosecutor´s supervision were
suggested. The suggestions were mainly to replace this legal tool by means of administrative justice. For this
reason, in the presented article, the author deals with the links between the prosecutor´s supervision and
administrative justice from the historical perspective, the international (non-criminal) aspects of public
prosecution etc. At the same time, the author discusses the common and the distinguishing features between
administrative justice and the prosecutor´s supervision and outlines his views on the matter also from the
future perspective.
SELECTED PRINCIPLES (NOT ONLY) OF ADMINISTRATIVE PROCEEDING
71
DRAGANA JOZI
By this contribution the author has tried to summarise and to provide the reader a coherent study of
contemporary knowledge about the content, significance, essence of the principles applied in the
administrative proceeding in a strict and a broader sense, their impact on the course of the administrative
proceeding and the expression within the particular features of the effective legal regulation. At the same time,
the author has tried to compare them with their constitutional pairs, occasionally even with comparable
principles rooted in criminal law and civil law to point out their universal use, necessity to master them and
observe their motion in a number of legal regulations separately and at the same time in their mutual
interaction.
EXPERT PUBLIC DISCUSSION – EXTRAORDINARY APPEAL
(PROSECUTOR) GENERAL OF THE SLOVAK REPUBLIC
OF THE
ATTORNEY
89
MARTIN LAUKO
BOOK REVIEW – POMAHA/HANDRLICA: EUROPEAN ADMINISTRATIVE LAW
91
PETER POTASCH
SELECTED ACADEMIC AND SCIENTIFIC ACTIVITIES (JANUARY – MARCH 2013)
93
7
CAREL SMITH
WWW.UCPS.SK
KONKRÉTNOSe A VŠEOBECNOSe V PRÁVE: @UDSKÉ PRÁVA A UKÁŽKY Z LITERATÚRY
PARTICULARITY AND UNIVERSALITY IN LAW: HUMAN RIGHTS
AND THE LITERARY EXAMPLE
DR. C.E. (CAREL) SMITH
LEIDEN UNIVERSITY, THE NETHERLANDS
©
C.E. SMITH
K@ÚOVÉ SLOVÁ:
právo a literatúra, rétorika, univerzálne práva, ukážky/príklady, Deklarácia nezávislosti, abolicionizmus,
kolonializmus, holakaust, rovnosƛ
KEY WORDS:
law and literature, rhetoric, universal rights, exemplars, Declaration of Independence, abolitionism,
colonialism, Holocaust, equality
ABSTRAKT:
Právo používa jazyk všeobecnosti, literatúra hovorí vo výnimkách. Všeobecnosƛ v práve sa odkláŸa od
konkrétnosti ēloveka a vytvára tým poriadok sui generis, ktorý má svoju vlastnú racionalitu a rétoriku, ktorými
dokáže ospravedlniƛ aj najneűudskejšie zriadenia a ēinnosti.
Význam literatúry v kontexte práva spoēíva v konkrétnosti jej podstaty. V literatúre sa jazyk všeobecnosti
prejavuje v príkladoch (ukážkach).
ABSTRACT/SUMMARY:
Law speaks in generalities, literature in exceptions. The generality of law tends to detach from the
particularities of men, and forms an order in itself, with its own rationality and rhetoric that is able to justify
even the most inhuman institutions and enterprises.
The significance of literature for law resides in the particularity of its substance. In literature, the rhetoric of
universality is framed in exemplars.
Law speaks in generalities, literature in exceptions. This maxim holds, as most commonplaces,
besides some truths also much that is untrue. To start with some falsities, legal adjudication would
aim at deciding particular cases, whereas high literature is said to expose the human condition. But
in legal adjudication, the particular is framed in terms of rights and principles that claim to have
general or universal validity, whereas in literature it is through the vicissitudes of individual man
that mankind is portrayed.
Although the generalities of law undoubtedly originated from the experiences of individual man,
legal systems tend to detach from the particularities of men, and form an order, or nomos, in
themselves, with their own rationality and rhetoric that is able to justify even the most inhuman
institutions and enterprises.
The significance of literature for law resides in the particularity of its substance. In literature, the
rhetoric of universality is framed in exemplars. It is through exemplars that much of the universal
truisms of law and politics are unmasked as the exclusionary rhetoric of particular communities.
8
CAREL SMITH
Literary exemplars include the Divina Commedia (Dante), Uncle Tom’s Cabin (1852, Harriet Beecher
Stowe), Max Havelaar (1860, Multatuli) and Les Bienveillantes (2008, Jonathan Littell).
1 INTRODUCTION: THE POETICS OF LAW
Two phenomena that boast to have perennial value are distinctive European from origin: its
literature and its legal institutions.
Let’s start with the eldest heritage: European literature spans more than two and an half millennia,
connecting the Greek to the present. Although all cultures have bred great poetry and epics, the
Greek created the tragedy, that form of “mimicking the world” as Aristotle characterizes the arts,
which focuses on character and motives rather than on action. The dramatization of a conflict
became possible by extending the number of actors. According to Aristotle, Aeschylos increased
the number of actors to two, and made the dialogue take the leading part in the play, whereas
1
a third actor and scenery were due to Sophocles. Just as in their sculpture and philosophy, the
genuine topic of the tragedy is not myth or narrative, but the portrayal of individual man in his
misery and glory. The setting of three actors and a chorus proved to be fully equipped to act out
the heroic and tragic choices of the heroes and heroines. Despite their noble or even divine
descent, they were human enough to identify with, and to evoke in the audience, as Aristotle
2
coined it, catharsis – purgation, purification, or clarification of the soul.
The influence of the Greek tragedies on European literature has been enormous. Since the
Renaissance, the tragedies were essential readings at the grammar schools. They not only served
as the gateway to the repository of antique deities and heroes that populated the theatres, opera’s
and the ceilings of the palaces of those days, but, more importantly, moulded the European mind
to address the vicissitudes of human life through the lens of the inner life of its protagonists. Via
their Roman imitators, they inspired a new generation of poets in Spain, France and England, who
equal their Greek predecessors in depth and broadness of scope.
The invention of print furthered the rise of the novel, which does not depend on public
performances, but could be read in private. The nineteenth century is the age of the great novels –
Le Père Goriot, Madame Bovary, Anna Karenina, The Brothers Karamazov, and Emma, to mention
a few of the list of hundreds of master pieces, a list that carries on up till the present. They offer
a parallel universe, as rich as our four dimensional one, in which the rich and perplexing depth of
the soul is explored. In these works, a whole menagerie of poisoners, swindlers, adulteresses and
misers pass, offering a comédie humaine which so often ends up in tragedy.
A different comédie humaine takes place at the stage of the courthouse. Here, a similar stream of
swindlers, adulteresses and misers passes the bench. But in court, they are examined through the
distant lens of the impersonal law rather than through the loupe of dramatists and poets, who
zoom in on the particularities and uniqueness of the individual psyche and experience. The law
holds for classes of persons and actions, indifferent to private differences that would catch the
dramatist’s eye. The generality of the law guarantees that the citizen is subjected to rules rather
3
than to rulers. Before the law, all are equal. This explains that equality is considered to be an
attribute of justice. Pericles, in his funeral speech (431 BC), explicitly links justice to equality:
1) Poetics, (1449a, 15).
2) Poetics (1449b21-28).
3) The opposition that is the topic of the dialogue between Xerxes, king of the Persians, and Demaratos, a Spartan king in exile:
Herodotos, Histories, book VII.
9
CAREL SMITH
•
WWW.UCPS.SK
If we look to the laws, they afford equal justice to all in their private differences; if no
social standing, advancement in public life falls to reputation for capacity, class
considerations not being allowed to interfere with merit; nor again does poverty bar the
4
way.
The principle of equality became a revolutionary concept in the French Revolution as part of the
slogan Liberté, Égalité, Fraternité (1789). The Declaration of the Rights of Man and of the Citizen
(art. 6) defined the principle in a way that reiterates Pericles’ definition:
•
[The law] must be the same for all, whether it protects or punishes. All citizens, being
equal in its eyes, shall be equally eligible to all high offices, public positions and
employments, according to their ability, and without other distinction than that of their
virtues and talents.
The principle recurs, albeit in a more succinct drafting, in article 7 of the Universal Declaration of
Human Rights, which states:
•
All are equal before the law and are entitled without any discrimination to equal
protection of the law.
The Universal Declaration of Human Rights is a small document. It consists of a humble 30 articles
that claim to hold for all human beings. But this document, with its universal appeal, forms the
basis of a multitude of treaties, which elaborate the basic idea behind the Declaration: that human
nature is the same and equal everywhere, despite the differences in race, culture, religion or
gender. Those treaties, in turn, demand the governments to transpose the rights that the treaty
seeks to promote into law, that is, into a coherent body of rules, which safeguards the equal
treatment of those subjected to it through the generality of its precepts.
A revolutionary idea that started in a city-state – Athens – became the leading principle in a series
of nations, and finished up its triumphal progress as the world’s principal ideal. Compliance with
the human rights has become the criterion for justice, whereas severe violations of the human
rights are a sufficient reason for international intervention. The triumph of the universal rights of
man opposes the decline of the fascist and totalitarian ideologies, which favours a particular
people, a particular race, a particular ideology, or a particular religion.
The law, it seems, is Europe’s most successful export product. It is a way of organising society that
warrants a minimum of morality by the mere fact that it consists of rules rather than commands,
issued by a central organ, and applied by an independent judiciary. These elements are the
consequences of what Lon Fuller coined the internal morality of the law – the morality that makes
law possible – and which consists of values such as clarity of law, consistency, the ban on
retroactive laws, congruence between official action and rules, and, of course, the generality of the
5
law. These aspects were discussed and developed in Europe and the American colonies ever since
th
the 17 century and became the standard after the French revolution.
Although literature is unsurpassed in unravelling the lives and drives of individual man, its
language of particularity and individuality is far apart from the language that the law speaks. The
aspirations of justice that the law seeks to realize explain the generality of its commands, its
4) Thucydides, The history of the Peleponnesian War, transl. by R. Crawley (1874), retrieved via Project Gutenberg.
5) Fuller, Lon L. (1969), The Morality of Law, rev. ed. (New Haven: Yale University Press), esp. ch. II.
10
CAREL SMITH
impersonal character, and its disregard of local differences. And one wonders what law can learn
6
from literature.
2 LITERATURE AND JUSTICE
Can literature teach us what justice is? When Dante arrives in the second hellfire, where the
cursed souls are perpetually swept along in the outer darkness by a howling whirlwind, he asks
Vergil permission to talk with two of them, swirling in the air. These are the souls of Francesca and
Paolo, killed by Francesca’s husband when he caught them in their adultery. How did they realize,
Dante asked, that they were in love? Then Francesca answered that, when they were together and
read about the impossible love of Lancelot for Guinevere, they suddenly realized what they
unconsciously felt all the time, so that when they arrived at the section where Lancelot kissed
7
Guinevere, Francesca was kissed by Paolo “while he trembles all over”.
Dante seems cruel, writes Borges, by condemning Francesca to her punishment. But he is not the
hyena, making verses among the tombs, as the other poet-philosopher, Nietzsche, viciously but
8
with unsurpassed expressivity remarks. From the verses, said Borges, speaks an infinite pity with
the fate of the two lovers. But Dante’s feelings do not always coincide with the judgment of God.
For there are unpardonable, capital sins:
•
For each he selects a person who has committed that sin. But in each there may be
something admirable or worthy. Francesca and Paolo are not merely voluptuaries. They
9
have committed no other sin, but one is enough to condemn them.
One wrong step suffices for Dante’s god to condemn the adulterer. In his verses, divine justice
demonstrates to be strict and relentless, as rigorous as Kant’s moral law, which determines the
10
moral character of an act on the basis of just one criterion – to act out of duty, not inclination.
But whereas man is a free creature in Kant’s universe, God’s omnipotence raises the problem of
free will. In this respect, the divine judgments seem to be incomprehensible rather than just. That
is what the decrees of the god of Abraham, Isaac and Jacob have in common with those of other
gods, who seal the fate of the poor mortal even before his birth, and impose him with the burden
of an irreversible offence against the world order. What blame attaches to Oedipus, we ask
ourselves, who unwittingly killed his father and married his mother Iocaste? He cut out his eyes
and was banished from Thebe, whereas his mother hung herself. To us, these punishments,
whether or not inflicted by themselves, seem to be unfair and barbaric. But we, of course, live in
different times, with a different Weltanschauung or worldview. I can imagine the question of the
average student – and his model: the average lawyer: “What benefit has it to study literary works
such as Oedipus Rex and the Divina Commedia? What can we learn from them? – except then that
it reveals that the morality of the early era’s diverges from ours, and that we may be lucky to live in
times that hold such sound moral opinions.
6) For an overview of the different answers on this question, see Dolin, K., A Critical Introduction to Law and Literature,
Cambridge, Cambridge University Press 2007.
7) Dante Alighieri, Divine Comedy, Inferno, V.
8) Borges, Jorges Louis, Seven Nights, (transl. of Siete noches by Eliot Weinberger) New York: New Direction Books 1984, p. 19.
9) Ibid.
10) "Act only on that maxim through which you can at the same time will that it should become a universal law", Kritik der
Praktischen Vernunft, Book I, § 7.
11
CAREL SMITH
WWW.UCPS.SK
3 UNIVERSAL PRINCIPLES IN LOCAL PERSPECTIVE
The law speaks in rules, literature in exceptions. This maxim holds, as most commonplaces, besides
some truths also much that is untrue. Let’s start with some truths.
In 1776, the following words were issued in the Declaration of Independence:
•
We hold these truths to be self-evident, that all men are created equal, that they are
endowed by their Creator with certain unalienable Rights, that among them these are
Life, Liberty and the pursuit of Happiness.
‘All men are created equal’ – what did the founding fathers have in mind when they expressed this
revolutionary idea that a continent incited to rebellion against the then superpower England? At
least, the black and Asiatic fellow men fall outside the category of equals, as well as half of the
Caucasian population. According to current international law, the fight against the Indians would
be qualified as genocide. If a country would apply a similar concept of equality nowadays, it would
probably be reason for the present descendants of these colonists to liberate the population of
that country under the slogan of ‘Enduring Freedom’.
And yet… we do not call into question the sincerity of the framers of the American constitution.
What we experience to be a blatant breach of reason, by generously releasing all people first, and
subsequently withholding equality to the vast majority of mankind in one fluent movement, is the
result of an evolution in our thought of what makes up the essence of man. When a particular
specimen – the eighteenth-century gentleman and a few dead Greek and Roman – is considered to
be the true blooming of man, than those who deviate from the knowledge, manners and religion
of this species will be experienced as a less developed mode of mankind, which obviously cannot
exercise the full rights of man – just as children do not dispose of the rights of adults. That is not
necessarily irrational, inconsistent, or hypocrite, but the result of a worldview that gives colour and
content to this abstract ideal.
The colonists were not unique in their privileged understanding of the universal values. In the
th
Netherlands of the 19 century, the universal Christian values were understood in a manner as
th
exclusive as the Declaration of Independence in the early 19 century. In the novel Max Havelaar,
a biting satire of, and charge on, the Dutch colonial regime in the Netherlands Indies of those days,
Multatuli brings in the personage of Batavus Droogstoppel, one of the main characters of the book,
11
and representing the narrow-minded class of Dutch merchants. Droogstoppel quotes with
approval a preach of minister Blatherer, who regards the New Testament from the prospect of
financial profit:
•
For Blatherer himself has said that God ordains everything in such way that rightmindedness leads to riches. ‘Lo and behold!’ says he, ‘is there not much wealth in
Holland? That is because we have the Faith. Are not battle, murder and sudden death
the order of the day in France? That is because they are Catholics. Are not the Javanese
poor? They are heathens. The longer the Dutch have to do with the Javanese, the more
wealth there will be here and the more poverty there will be there. It is God’s will that it
12
should be so!
11) His last name is the contraction of ‘dry’ (droog) and ‘stubble’ (stoppel), his first name a Latinism of ‘batavian’, which is the
name of a dreaded Germanic tribe that populated the Low Countries and besieged the Romans.
12) Multatuli, Max Havelaar or the Coffee Auctions of the Dutch Trading Compagnee, (transl. by Roy Edwards of Max Havelaar
of De Koffieveilingen der nederlandse Handelmaatschappij) London, New York: Penguin Books 1967.
12
CAREL SMITH
Droogstoppel and Blatherer are, of course, the products of Multatuli’s pungent satire, but the Max
Havelaar wouldn’t have been immortal if the readers had not recognized them in their fellowcitizens. The worldview of the Droogstoppels and Blatherers is one of dichotomies:
•
Frits says the Javanese are not heathens, but I call anyone a heathen who has the wrong
faith. For I hold to Jesus Christ, and Him crucified, and I have no doubt every respectable
13
reader does the same.
In order to prevent that the heathens will end up in hell (follows: an illustrative depiction of the
horrifying punishments in the eternal Gehenna), God, in His incomprehensible wisdom, granted His
beloved Holland sovereignty over millions of children of the repudiated son of Noach. By having
the Javanese labouring for Holland, his soul could be captured for the kingdom of God:
•
Isn’t it clearly the finger of God, who makes the wicket labour to preserve the just? (…)
Isn’t that why we’re told to ‘work and pray’, meaning that we should pray and have the
14
work done by that black scum which doesn’t know its ‘Our Father’?
The New Testament, message of love and tolerance, is also a militant book by which the
submission of the overseas empires was justified.
That is the hallmark of abstract principles and Glad Tidings: every course of action can be made out
to accord with them.15 Its ‘pray and labour’ can be read in Droogstoppel’s way, a reading that
enables the merchants to listen to Blatherer’s preach on Sunday while the Javanese labours, but it
can also be understood as Havelaar did, the hero of Multatuli’s novel, whose night-time labour
substituted his prayers. And the slogan ‘all men are created equal’ did not restrain Jefferson, who
contributed so much to the Declaration of Independence, from keeping hundreds of slaves,
although it also inspired Lincoln’s ‘Gettysburg Address’. Each appeal to their guiding principle has
primarily rhetoric value. For when we invoke a principle, we appeal to a way of life. And forms of
life are not abstract, but specific and concrete, fed by incidents and examples. The import of
literature for law lies in the exemplars it offers.
PURGATORIO
Who is the Javanese? For Droogstoppel, the Javanese is the Other, the degrée zéro, whose
enormous defect it is not to be Droogstoppel. That has the Javanese in common with ordinary
people, such as Havelaar, who has debts and lives on a garret together with wife and child. Such
people are nameless and obscure, just as Havelaar remains nameless for Droogstoppel, who
persists to call him Scarfman. Without a name, one lacks a history too. And without a history, an
individual is interchangeable with another one. The Javanese, those are the others, the subjects of
the territories overseas, the heathens to be converted and the rebellious natives, the balancing
item of the credit balance-policy of the Netherlands in the East Indies.
In the frame story of the Max Havelaar, Multatuli interweaves the tale of Saïdja and Adinda, two
native children. It is the tale of greedy districts heads, stolen buffalo’s and harsh colonial laws. It is
the tale of refugee peasants and the Dutch colonial army that kills the rebels and razed hamlets. It
is, as Multatuli assures, a monotonous tale. But it is also a tale of love. It is described from the
13) Ibidem, p. 139.
14) Ibidem, p. 251.
15) Parafrase of § 201 of: Wittgenstein, L. Philosophical Investigations, transl. By G.E.M. Anscombe of Philosophische
Untersuchungen, Malden/Oxford: Blackwell.
13
CAREL SMITH
WWW.UCPS.SK
perspective of Saïdja, a native boy with a name, a history, and dreams about a future with Adinda.
But a future he did not have, because he finds the mangled body of Adinda at last and throws
himself on the fixed-bayonets of the Dutch army.
Saïdja’s dreams do not differ largely from those of Droogstoppel’s sons: his love for Adinda
matches Romeo’s love for Judith; and his bravery equals that of a Homeric hero. Through this tale,
Multatuli demonstrates that this coloured native boy, who hasn’t been schooled, but ploughed the
paddy fields with his buffalo, does not differ from us. Not the differences – skin, religion, class –
are fundamental, but the similarities – the capacity to love, to dream, to create, and to suffer. The
16
tale of Saïdja moves, because we ourselves could have been Saïdja.
Eight years before, another, more influential book was published, Uncle Tom’s Cabin by Harriet
Beecher Stowe, “the little lady who started this great war”, as Lincoln would have remarked when
17
he met her in 1862. This comment is probably apocryphal and ignores that slavery, already
th
abolished in the Northern States at the beginning of the 19 century, had been a long-standing
source of conflict between North and South. Nevertheless, the book had contributed considerably
to the awakening of the general public of the degrading position of the slaves, and furthered the
spirit of confrontation. A novel succeeded, where the pamphlets of the Quakers and the societies
failed. By regarding the world through the eyes of a few slaves with a name, a miserable lot, and
heartless masters, we can identify with them. This, it seems to me, is literature’s major
contribution to our education: it enables us to put ourselves in someone else’s position, and in this
way become conscious of the many manifestations of man – and, sometimes, of the injustice we,
more or less consciously, admit. It widens our horizon, as we share, albeit for a brief moment, the
experiences of someone we are not, yet could have been.
th
The latter is, nonetheless, less obvious than it seems. The 19 century reader could easily identify
with the aristocrat Pierre of Tolstoi’s War and Peace, or with a lady like Madame Bovary, for they
were like these personages: white, literary men and women, with similar emotions, sensitivities
and judgments due to the ether of the European culture in which they moved. It is difficult to
imagine the huge step the civilized, Christian European had to make to identify with an illiterate
black slave or Javanese, who allegedly stood far below him or her qua race, culture and religion. In
this respect, our thought has developed considerably the past century, not in the least because of
the horrific experiences during the Second World War. In the occupied territories, even the elite
found at their cost what it means to be second-class citizens – or less than that. Thanks to allied
bombing, German terror, and frugal rations, everybody could take a look at humanity under the
veneer of bourgeois civilization, and people from all walks of life proved to be surprisingly similar.
Nowadays, we are brought up with the idea of fundamental equality. At elementary school we
read a children’s version of Uncle Tom’s Cabin, and at Secundary School the moving tale of Saïdja
and Adinda. Then we weep for the harsh fate of Uncle Tom, and are moved by Saïdjah’s lot. And
one wonders, given our identification with the poor and helpless, whether we can become even
more humane than we already are.
16) Empathy rests upon the capacity to recognize ourselves in the other, aptly pictured by Homer when describing the grief of
Breseïs: “Her voice rang out in tears, and the women wailed in answer, grief for Patroclos, calling forth each woman’s private
sorrows”, Iliad, Book XIX, transl. by Robert Fagles, London, New York: Penguin 1990.
17) Charles Edward Stowe, Harriet Beecher Stowe: The Story of Her Life, Boston: Houghton Mifflin 1911, p. 11.
14
CAREL SMITH
INFERNO
How human is the monstrous slaughterer? This question urges itself upon us when we read The
Kindly Ones by Jonathan Littell. “Oh my human brothers,” begins Dr. Max Aue his narrative, “let me
18
tell you how it happened.” That is the start of the horrific tale about the war on the east front,
where Hauptsturmführer of the SS Dr. Max Aue is closely associated with the chaotic start of the
slaughtering in Poland and the Ukraine, and afterwards with the Endlösung in the extermination
camps. The second line runs: “I am not your brother, you’ll retort, and I don’t want to know.” Aue’s
reply on this imaginary objection is interesting:
•
Those who kill are humans, just like those who are killed, that’s what’s terrible. You can
never say: I shall never kill, that’s impossible; the most you can say is: I hope I shall never
kill. I too hoped so, I too wanted to live a good and useful life, to be a man among men,
19
equal to others, I too wanted to add my brick to our common house.
And he finishes his introduction with an appeal to the central idea of the human rights, the
fundamental equality of all man:
•
[M]y sincerity was betrayed and placed at the services of an ultimately evil and corrupt
work, and I crossed over the dark shores, and all this evil entered my own life, and none
of this all can be made whole, ever… I live, I do what can be done, it’s the same for
20
everyone, I am a man like other men, I am a man like you. I tell you I am just like you!
But this appeal to a fundamental equality between the SS-officer who took part in the Endlösung
with full conviction and us, who condemn this madness from the bottom of our hearts, sounds
false and deceptive. But Littell pulls the reader very skilfully into the madness of the Holocaust, just
as the ordinary Wehrmacht-soldier was drawn into it, inch by inch, from the execution of the first
groups of armed Jews, rebels and Bolsheviks behind the lines, till the transports of men, women
and children to the execution camps. Littell convincingly demonstrates that not everyone who took
part in the massacre was predestined to be a slaughterer. It is a process that took place in stages.
After the first step (the killing of enemies as part of hostilities), most soldiers will go one step
further when pressed (the execution of rebels) – to found themselves, at last, in a position that
defies all description. Only afterwards, when all steps have been wiped off, and they look back to
the inferno of the execution camps from the safe, peaceful present, they are baffled how they had
been made to cross the dark river at all.
When Aue’s army-unit is ordered to execute not only the male Jews, but the complete Jewish
population, they all respond with disbelief. A few officers asked to be transferred, but the majority
submits to the Vernichtungsbefehl. Aue contemplates the order:
•
Killing was a terrible thing; the reactions of the officers was a good proof that, even if
they didn’t all draw the consequences of their own reactions; and the man for whom
killing was not a terrible thing, killing an armed man as well as an unarmed man, and an
unarmed man as well as a woman and her child, was nothing but an animal, unworthy of
belonging to a community of men. But it was possible that this terrible thing was also
21
a necessary thing; and in that case we had to submit to this necessity.
18) Jonathan Littel, The Kindly Ones (transl. of Les Bienveillantes [2006] by Charlotte Mandell), London: Vintage 2009, p. 3.
19) Littell 2009, p. 24.
20) Littell 2009, p. 24.
21) Littell 2009, p. 103
15
CAREL SMITH
WWW.UCPS.SK
It, then, takes only a small step to obey the horrific Vernichtungsbefehl:
•
[I]f the supreme value is the Volk, the people to which one belongs, and if the will of this
Volk is embodied in a leader, than in fact, Führerworte haben Gesetzeskraft.22
From the perspective of logic, Aue’s deduction is to be judged as a sample of impeccable
reasoning. In conversation with a captive Soviet officer, Aue discusses the political systems of both
countries. Both systems fight a ruthless battle in name of ideals such as freedom, community,
labourer, and purity – and every act can be made out to accord with them: the most atrocious
deed proved to be an act of mercy, inhumanity the highest form of self-sacrifice, and compliance
with an order an act of freedom. Little’s narrative reveals the siren song of the iron logic of
a system of thought, a logic that is able to justify all doings – at least for as long as we are on the
level of abstract ideals and principles, from which point of view even the extermination of an
entire people can be depicted as necessary.
But, and that is why Littell’s book is such a disturbing one, by writing from the perspective of the
perpetrators, the obscene truth, which Aue impresses us at the start of the narrative, is
inescapable: “I am a man like you. I tell you I am just like you!” These words are the words of Dr.
Max Aue, but it could have been the words of Uncle Tom or Saïdja. And that is quite an unpleasant
truth. Because for a while, we don’t object of being a poor black slave, or a young Javanese who is
exploited, but we dare not be the Hauptsturmführer at the east front who seems to have lost all
23
humanity. But this is also a man. And the answer on the question whether we could be even
more human than we already are, is: human, all too human!
CONCLUSION
Littell’s book The Kindly Ones holds a peculiar paradox. For when Aue asserts to be a man like us,
as anyone else, this statement undermines his own schematic Weltanschauung that consists of
Über- and Untermenschen. His so-called superiority is based upon abstractions such as reason,
morality, and civilization, which, despite their claim of universality, are translated into a local and
exclusive idiom. One particular manifestation of man is raised to the standard – white, Christian,
Germanic – and everything that deviates from this manifestation is considered to be inferior. But
Aue’s meticulous observations clearly demonstrate that the perpetrators are not the
Übermenschen they think they are, neither are the victims Untermenschen. Aue too draws this
conclusion. His ideology proves to be void, and behind it yawns the abyss.
Littell’s The Kindly Ones succeeds where philosophical treaties on good and evil will fail: to reveal
that we can never be sure not to be Dr. Max Aue if our fate would have been differently. That is
literature’s paradox: it tells us the history of an individual, and through this, it exposes human
nature behind the unique manifestation, only richer and more complete than ever can be
expressed in a formula. It exhibits that the Other – the Saïdja’s of the Dutch East Indies, the Uncle
Tom’s of the young USA, and the Untermenschen of the Third Reich – are not a less sort of
mankind. It reveals that we could have been Dr. Max Aue, when we subject ourselves to a system
of thought without questioning the dichotomies that result from it, but that we are not a superior
sort of mankind. We – the Droogstoppel’s, the slave-owners, the Dr. Max Aue’s – are just as they
are. Literature exposes that there are, in fact, no Others.
22) Littell 2009, p. 102.
23) Which is the reversal of Primo Levi’s ‘Considerato se questo è un uomo’, speaking about the prisoners of the concentration
camps.
16
CAREL SMITH
That is the function of literature for law: that it preserves us from the depravation of doctrinal
systems. The law too is a doctrinal system. But laws and treaties cannot guarantee our societies to
be humane. Neither the high ideals of the human right treaties, nor the flawless constitutions are
able to prevent that institutions such as Guantánamo Bay are established with an appeal to the
same treaties and constitutions: every course of action can be made out to accord with them. That
is another way of saying that a text needs a reader in order to get a meaning, and that it depends
on the reader’s eye what is in the text.
If we are concerned about the human scale in law, we have to invest in a future generation of
judges and officials. They shouldn’t merely study the law and the constitution, but also read nonlegal books such as Uncle Tom’s Cabin, The Max Havelaar and The Kindly Ones. It doesn’t turn
them into more skilful lawyers, but questions our conceptions of ‘we’ and ‘the others’ that lie at
the bottom of legal classifications such as blasphemers, rebels, and terrorists.
17
KLÁRA HORZINKOVÁ
WWW.UCPS.SK
MODERNÍ \ÍZENÍ V OBLASTI VE\EJNÉ SPRÁVY
MODERN MANAGEMENT IN PUBLIC ADMINISTRATION
ING. KLÁRA HORZINKOVÁ
EXTERNÍ DOKTORANTKA
POLICEJNÍ AKADEMIE V PRAZE
E-MAIL: [email protected]
K@ÚOVÉ SLOVÁ:
veƎejná správa, veƎejný sektor, manager, leader, leadership, komunikace, Ǝízení lidských zdrojƽ, motivace,
rozhodování
KEY WORDS:
public administration, public sector, manager, leader, leadership, communication, management of human
resources, motivation, decision-making
ABSTRAKT:
lánek se zabývá jednou z oblastí veƎejné správy. Popisuje rozdílné aspekty Ǝízení lidských zdrojƽ z pohledu
jednotlivých stylƽ vedení-leadership. Snaží se postihnout existující rozdíly mezi vedením a Ǝízením. VĢnuje se
problematice jednotlivých stylƽ vedení a vyvozuje základní teoretická východiska, která mají sloužit ke zlepšení
Ǝízení ve veƎejné správĢ.
ABSTRACT/SUMMARY:
The article deals with one area of public administration. It describes different aspects of human management
resources, particularly an independent style of leadership in public administration. It tries to address existing
differences between leadership and management. It deals with the problems of separate leadership styles and
determines the basic theoretical standpoints which should intend to improve management in public
administration.
ÚVOD
Novodobým úkolem a trendem v souēasné dobĢ je zvyšování kvality a zefektivnĢní práce v rámci
celé veƎejné správy. Na základĢ pƎedpokladu, že vynikající výsledky ve výkonnosti organizace,
v oblasti vztahƽ k obēanƽm, zamĢstnancƽm a spoleēnosti jsou dosahovány na základĢ Ǝízené
strategie a plánování s pomocí zamĢstnancƽ, využíváním partnerství, zdrojƽ a procesƽ, byl pro
veƎejnou správu vytvoƎen Spoleēný hodnoticí rámec (Common Assessment Framework, dále jen
„model CAF“)1.
Model CAF pƎedstavuje snadno použitelný nástroj, s jehož pomocí mohou organizace veƎejného
sektoru po celé EvropĢ využívat zpƽsoby Ǝízení kvality pro zlepšení své výkonnosti. V eské
republice je v souēasnosti, díky projektƽm financovaným z Národní politiky podpory jakosti,
Evropského sociálního fondu ēi státního rozpoētu eské republiky model CAF aplikován ve více než
75 organizacích veƎejného sektoru. eská republika se tímto Ǝadí mezi špiēky v Evropské unii.
1) HRABALOVÁ, S., KLÍMOVÁ. V., NUNVÁ\OVÁ, S. Metody a nástroje Ǝízení ve veƎejné správĢ. 1. Vyd. Brno: MU 2005. s. 130.
18
KLÁRA HORZINKOVÁ
Model CAF je nástrojem TQM (Total Quality Management)2 inspirovaný modelem excelence
Evropské nadace pro management kvality (EFQM)3 a modelem nĢmecké Univerzity správních vĢd
ve Speyeru. Cílem Modelu CAF je zlepšování organizací veƎejného sektoru pomocí sebehodnocení.
Sebehodnotící rámec zde vychází pƎedevším z principƽ Modelu EFQM. Tím jsou pokryty oblasti jako
orientace na výsledky, zamĢƎení na zákazníka, Ǝízení dle jasných cílƽ, Ǝízení pomocí procesƽ a faktƽ,
aktivní zapojení zamĢstnancƽ, neustálé zlepšování a inovace, vzájemnĢ výhodné partnerství
a spoleēenská odpovĢdnost organizace. Výše uvedený Model CAF navíc pƎihlíží ke specifickým
rysƽm organizací veƎejné správy, pro které je urēen.
\ízení a kvalita ve veƎejném sektoru mají ve srovnání se soukromým sektorem Ǝadu zvláštních
specifických podmínek. Jejich základními pƎedpoklady sdílenými evropskou sociopolitickou
a správní kulturou jsou pƎedevším legitimita (demokratická, parlamentní), dodržování právních
norem a etické chování vycházející ze spoleēných hodnot a principƽ, napƎ. otevƎenost,
odpovĢdnost, souēinnost, rƽznorodost, spravedlivost, sociální spravedlnost, solidarita, spolupráce
a partnerství.
Díky zohlednĢní všech tĢchto podmínek je Model CAF urēen také k použití ve všech ēástech
veƎejného sektoru. Je aplikovatelný v organizacích veƎejného sektoru na úrovni národní nebo
nadnárodní, regionální i místní. Mƽže být uplatŸován v rƽzných situacích, napƎ. jako souēást
uceleného programu reformy nebo jako základ pro cílené zlepšování v jednotlivých organizacích
veƎejného sektoru.
Spoleēný hodnotící rámec nahlíží na organizaci z nĢkolika úhlƽ souēasnĢ, na základĢ jednotného
pƎístupu pƎi analýze výkonnosti organizace. PrimárnĢ je zamĢƎen na hodnocení Ǝízení výkonnosti
a zjišƛování jejích organizaēních pƎíēin s cílem umožnit celkové zlepšování. Hodnocení výkonnosti se
pak zamĢƎuje na následující hlavní charakteristiky organizací veƎejného sektoru:
•
•
•
•
•
•
•
•
demokratická vstƎícnost/odpovĢdnost,
fungování v oblasti legislativy, právního a pƎedpisového rámce,
komunikace na politické úrovni,
zapojení zainteresovaných stran a vyvážené uspokojování jejich potƎeb,
vynikající úroveŸ poskytování služeb,
zhodnocení vynakládaných prostƎedkƽ,
dosahování cílƽ,
Ǝízení modernizace, inovace a zmĢny4.
Sebehodnotící rámec obsahuje 9 kritérií, které odpovídají hlavním aspektƽm, na nĢž je tƎeba se
zamĢƎit pƎi analýze organizace. Kritéria 1 až 5 (vedení, zamĢstnanci, strategie a plánování,
partnerství a zdroje, procesy) se zabývají charakteristikami pƎedpokladƽ organizace. Urēují, co
organizace dĢlá a jak pƎistupuje ke svým úkolƽm, aby dosáhla požadovaných výsledkƽ. U kritérií
6 až 9 (zamĢstnanci – výsledky, obēané/zákazníci/ – výsledky, spoleēnost – výsledky, klíēové
výsledky výkonnosti) se mĢƎí výsledky dosažené v oblasti obēané/zákazníci/, zamĢstnanci a ve
2) Model CAF je nástroj Ǝízení kvality, který byl vytvoƎen speciálnĢ pro podmínky organizací veƎejného sektoru. Je výsledkem
spolupráce ministrƽ Evropské unie odpovĢdných za veƎejnou správu a od roku 2000, kdy byla pƎedstavena jeho první verze, je
Evropským institutem dále rozvíjena.
3) Model EFOM (European Foundation for Quality Management) je nástrojem pro komplexní zvýšení kvality, který lze aplikovat
v neziskových organizacích. Dostupné na http://www.csq/cs/model-exelence-efgm.html.
4) PETRÁŠOVÁ, I. Spoleēný hodnotící rámec. Zlepšování organizace pomocí sebehodnocení. 2. vyd. Praha: Národní informaēní
stƎedisko pro podporu jakosti. 2004. s. 62.
19
KLÁRA HORZINKOVÁ
WWW.UCPS.SK
vztahu ke spoleēnosti a dále výsledky v klíēových ēinnostech organizace. Uvedené mĢƎení probíhá
na základĢ posuzování a hodnocení vnitƎních ukazatelƽ.5
Vedení organizací veƎejného sektoru pomáhá politikƽm pƎi formulování politiky poskytováním
analýz, prognóz nebo vizí a odpovídá rovnĢž za implementaci a realizaci tĢchto politik. Je nutné mít
na pamĢti, že ve veƎejném sektoru jsou vedoucí zamĢstnanci hlavním meziēlánkem mezi organizací
a politiky, Ǝídí jejich sdílené odpovĢdnosti a zároveŸ odpovídají za Ǝízení vztahƽ s jinými
zainteresovanými stranami a zajišƛují naplŸování jejich potƎeb.
VYMEZENÍ ZÁKLADNÍCH POJMp-TEORETICKÁ VÝCHODISKA
PƎi popsání a analýze dané problematiky je dƽležité vymezení základních pojmƽ používaných
v následujícím textu. Rƽzní autoƎi jednotlivé pojmy definují nebo k nim pƎistupují obdobnĢ. Jiní
odborníci nĢkteré pojmy zamĢŸují nebo je chápou jako vzájemnĢ se vyluēující. Existují i autoƎi
publikací, kteƎí vnímají jeden pojem jako souēást druhého. V mnoha pƎípadech zejména v poslední
dobĢ dochází i k tomu, že nedostatky se vyskytují i v pƎekladech z anglického do ēeského jazyka.
Budu proto ve své práci vycházet z definic obecnĢ platných a bĢžnĢ používaných v odborných
publikacích.
Manager – „je vedoucí Ǝídící pracovník v rámci organizace/firmy, který zabezpeēuje funkēní
a efektivní chod firmy a je zodpovĢdný za dosahování požadovaných výsledkƽ. Musí umĢt jednat
s lidmi a dokázat zvládnout nejrƽznĢjší situace. SouēasnĢ je odpovĢdný za výsledky práce druhých
lidí, které by mĢl motivovat ke zlepšování jejich znalostí a dovedností. Musí umĢt identifikovat své
vlastní schopnosti a dovednosti a soustƎedit se na souēasné a budoucí pƎíležitosti.6
Definice není jistĢ vyēerpávající a mnozí autoƎi budou za hlavní pƎedpoklady této funkce považovat
i celou Ǝadu dalších vlastností a dovedností.
Leader – „osoba, urēující smĢr a získává pro svoje pƎedstavy ēinnost ostatních lidí, kteƎí vizi plní
a následují leadera pro jeho charisma a výjimeēné dovednosti. Je to nĢkdo, kdo ovlivŸuje ostatní
a je následován zcela dobrovolnĢ a s osobním zaujetím svých následovníkƽ“7. Existuje samozƎejmĢ
mnoho rƽzných definic, které se více ménĢ shodují.
Leadership (vedení lidí) – je to struēnĢ Ǝeēeno proces vytváƎení a sdĢlování vize budoucnosti,
motivování lidí a získávání jejich oddanosti a angažovanosti. Znamená vƽdcovství, ale nelze ho
vykládat samostatnĢ, ale ve vztahu k dalším aspektƽm Ǝízení. NĢkteƎí lidé ztotožŸují management
s leadereshipem, jiní vnímají jeden z pojmƽ jako souēást druhého. KoneēnĢ existují i lidé, kteƎí tyto
pojmy berou jako vzájemnĢ se vyluēující. Dle názoru významného autora mnoha odborných
publikací P. Bendera je „ Leadership vedením druhých. Podle nĢho správný leader musí umĢt vést
pƎedevším sám sebe, vedení druhých se pak stává pƎirozenou záležitostí. Dƽraz klade zejména na
vnitƎní emocionální stránku spolupráce s podƎízenými, založené v první ƎadĢ na motivování
a delegování“8
VeƎejná správa – jedná se o neurēitý právní pojem, který nemá legální definici. VeƎejnou správu
jako systém pak vymezujeme podle subjektƽ, které ji zabezpeēují jako státní správu a ostatní
veƎejnou správu. Ostatní veƎejná správa zahrnuje veƎejnou samosprávu (územní samosprávu
5) BALÁŠ, L., LOSKOT, S., MORAVCOVÁ, J. a kol. Spoleēný hodnotící rámec. 2.vyd.Praha: Národní informaēní stƎedisko podpory
kvality, 2009. s. 68.
6) Manažerem snadno a rychle. Moderní Ǝízení ē.3/2011.s. 63 a násl.
7) srov. napƎ. ALLEN, R., TOMMASI, D. Managing Public Expediture, OECD. Paris, 2001, s. 58.
8) BENDER, P. U. Niterný leadership. Praha: Management Press. 2008. s. 8.
20
KLÁRA HORZINKOVÁ
a zájmovou samosprávu) a zbytkovou veƎejnou správu (ēást veƎejné správy, která není vykonávána
státem, ani územní samosprávou a jedná se o instituce se specifickým postavením), pƎiēemž
uvedené subsystémy nejsou systémy oddĢlené, ale naopak se doplŸují a prolínají (tzn.není mezi
nimi využit princip podƎízenosti a nadƎízenosti).
Podle souēasného moderního pojetí tyto systémy pƽsobí vedle sebe a navzájem se ovlivŸují,
pƎiēemž se zdƽrazŸuje základní právo na samosprávu. Právo na samosprávu je zaruēeno Ústavou
eské republiky (dále jen Ústava) a dalšími zákony, které upƎesŸují pƽsobnost samosprávy.
V klasickém pojetí je hlavním subjektem veƎejné správy stát. VeƎejná správa vykonávaná státem
a jeho orgány se nazývá státní správa vykonávaná pƎímo.
Státní správu mƽžeme chápat jako realizaci výkonné moci státu. Je organizaēní ēinností vymezenou
právními pƎedpisy, které za její výkon ēiní odpovĢdné urēité instituce. Systematické institucionální
vymezení státní správy není záležitostí jednoduchou, zejména proto, že státní správa je složitý
systém a je nĢkdy velice tĢžké urēitou instituci zaƎadit. TradiēnĢ se za subjekt státní správy
považuje stát pƎedstavovaný organizaēními složkami státu (státní orgány), správní úƎady, které
vykonávají správu jménem a v zájmu státu pƎímo. Pƽsobnost orgánu státní správy vyjadƎuje jeho
postavení v tomto systému státní správy a základní zamĢƎení jednotlivých orgánƽ9.
VeƎejný management – „jedná se o globální reformní hnutí ve veƎejné správĢ, které je inspirováno
souborem ekonomických teorií a normativních hodnot, zamĢƎených na zvýšení efektivnosti“.10
Jinými slovy nová koncepce Ǝízení veƎejných služeb.
NĢkteré z jeho hlavních charakteristik jsou zvýšená orientace na trh, delegace pravomoci,
managerismus a využívání smluv. Reformy provádĢné pod tímto názvem jsou znaēnĢ rƽznorodé,
neboƛ v jednotlivých zemích se sledované cíle a postupy liší.
\ízení lidských zdrojƽ – je rozvíjení lidského potenciálu ve prospĢch celého týmu, organizace ēi
spoleēnosti. Jedná se o pƎijímání rozhodnutí v oblasti vztahƽ zamĢstnancƽ a firmy, které ovlivŸuje
výkonnost zamĢstnancƽ a firmy.
„Základním principem Ǝízení lidských zdrojƽ je optimální a vyvážené složení lidí a jeho rozvoj. Jedná
se o strategický a logicky promyšlený pƎístup k Ǝízení lidí, kteƎí pracují v organizaci a pƎispívají
k dosažení jejich cílƽ. UskuteēŸuje se prostƎednictvím politiky Ǝízení lidských zdrojƽ ve vazbĢ na
strategické plánování podniku a posilování vhodné kultury organizace.11
Motivace – pochází z latinského moveo, movere – pohybovat, mĢnit, dojímat; je to nekoneēný
proces, který urēuje smĢr, sílu a trvání chování lidí. Motivaci ovlivŸuje Ǝada rƽzných faktorƽ, které
souvisí s vytváƎením rovnováhy. Na jedné stranĢ je potƎeba minimalizovat vĢci, které mohou
vyvolat negativní pocity, a na druhé stranĢ maximalizovat ty, které vyvolávají pozitivní pocity,
a dĢlat to takovým zpƽsobem, aby se zajistila pƎevaha tĢch pozitivních.12
Komunikace – odbornĢ se jedná o pƎenos nejrƽznĢjších informaēních obsahƽ v rámci rƽzných
komunikaēních systémƽ za použití rƽzných komunikaēních sítí, zejména prostƎednictvím jazyka,
médií13. Z hlediska užívaných znakových systémƽ mƽžeme komunikaci rozdĢlit na verbální
a neverbální. Komunikace pƎedstavuje prostƎedek, kterým jsou lidé v organizaci vzájemnĢ
9) HORZINKOVÁ, E., NOVOTNÝ, V. Základy organizace veƎejné správy. PlzeŸ: Aleš enĢk. 2010. s. 14.
10) POMAHA, R., VIDLÁKOVÁ, O. VeƎejná správa.Praha: C.H.Beck. 2002. s. 20.
11) BARTÁK, J. \ídit nebo vést. Praha: nakl. Alfa, s.r.o. 2010. s. 12.
12) FORSYTH, P. Jak motivovat lidi, Prah: Grada Publish, a.s. 2009, s. 13.
13) KOLEKTIV. Akademický slovník cizích slov. Praha: Academia, 1998. s. 406.
21
KLÁRA HORZINKOVÁ
WWW.UCPS.SK
propojeni, aby mohli dosáhnout spoleēného cíle. Pokud organizace nemá funkēní komunikaēní síƛ,
setkává se s problémy, které mohou ve svých dƽsledcích pƎivodit dokonce její krach.14
POSTAVENÍ MANAŽERA A LEADERA (ZAME\ENÉ NA LEADERSHIP)
Manažer i vƽdce pracují se zdroji, efektivnĢ zajišƛují jejich získávání, rozdĢlování, využívání
a kontrolu.15 Vƽdcovství ovšem není, jak bylo uvedeno výše, totéž co manažerské Ǝízení, aēkoliv
jsou tyto termíny ēasto v praxi i v teorii zamĢŸovány. Rozdíl spoēívá pƎedevším ve zdrojích, se
kterými umí vƽdce a manažer správnĢ zacházet. Pokud jsou svĢƎenými zdroji pouze peníze,
zaƎízení, budovy a vybavení, pƎípadnĢ i informace a znalosti, pak práci s nimi realizuje manažer.
Naproti tomu vedení se zamĢƎuje na nejdƽležitĢjší zdroj, tj. na samotné lidi. Vƽdce si uvĢdomuje,
že úkolu mƽže dosáhnout díky ochotĢ a podpoƎe druhých. Sám se stará o vytváƎení a sdĢlování vize
budoucnosti, motivování lidí a získávání jejich oddanosti a angažovanosti. ObecnĢ Ǝeēeno se
manažeƎi vĢtšinou zajímají o úkol a vƽdci o lidi a právĢ prostƎednictvím toho dosáhnou vytyēeného
úkolu.
istĢ manažerský pƎístup k práci16 je charakterizován dƽrazem na racionalitu a kontrolu,
uplatŸováním neosobních postojƽ k cílƽm, projevováním tendence reagovat na situace a na
nápady a myšlenky, pƽsobením v podmínkách omezené volby a vyvažováním moci smĢrem
k Ǝešením pƎijatelným, jako kompromisy mezi rozdílnými hodnotami, podƎízením se úzce
zamĢƎeným úēelƽm, upƎednostŸováním vyzkoušených a osvĢdēených zpƽsobƽ ēinností a tendencí
k nechuti postupovat riziko a také schopností tolerovat pƎízemní a rutinní práci.
Samotné vedení znamená otevƎenost novým možnostem, uplatŸování osobních a aktivních postojƽ
k cílƽm (spíše vytváƎení nápadƽ a myšlenek než reagování na nĢ), ovlivŸování myšlenek a ēinƽ
jiných lidí, vizualizace (zviditelŸování, ukazování) úēelƽ a vytváƎení hodnoty v práci, uplatŸování
nových pƎístupƽ k dlouhodobým problémƽm a práce vyznaēující se vysoce rizikovým pƎístupem,
pohled na pƎízemní, rutinní práci jako na utrpení a neštĢstí.
Jen málokdy je možné dosahovat cílƽ bez lidí. Jakmile jsou zapojeni lidé, nelze dosahovat výsledkƽ
bez zabezpeēení efektivního vedení. Nestaēí být pouze dobrým manažerem zdrojƽ, manažer musí
být také dobrým leaderem lidí. Pokud manažer pohlíží na lidi pouze jako na jeden ze zdrojƽ, který
je tƎeba ke splnĢní úkolu a který mƽže být snadno nahrazen, dostává se do pozice, v které pouze
dokonēuje, co by stejnĢ muselo být dokonēeno. Vƽdci zatím dosahují i vĢcí, kterých by bez nich
nemohlo být dosaženo.
LídƎi nemusí být nutnĢ manažery. Pokud má leader na starosti více zdrojƽ, pak musí pracovat jako
leader do té míry, aby využívání tĢchto zdrojƽ bylo organizované, plánované a pod kontrolou.
Leader však mƽže zajistit Ǝízení ostatních zdrojƽ pomocí sil zamĢstnancƽ, kteƎí k tomu byli
zplnomocnĢni. Vést ostatní, znamená dát jejich práci smysl. Vƽdcovství je o dávání smyslu
pracovním životƽm druhých.
DobƎí manažeƎi musejí být leadery a leadeƎi jsou ēasto, ale ne vždy, manažery.
Nároēná pozice vedoucích pracovníkƽ organizací veƎejného sektoru bezpodmíneēnĢ vyžaduje
i schopnosti leadera. Od tĢchto vedoucích pracovníkƽ se obvykle vyžaduje, aby dokázali uspokojit
potƎeby obēanƽ, politikƽ a dalších zainteresovaných stran. Vedení instituce vytváƎí v rámci instituxe
14) BEDRNOVÁ, E., NOVÝ, I. Psychologie a sociologie Ǝízení. Praha: Management Press. 2002, s. 205.
15) BRIAN, C. Intenzivní vedení lidí. Brno: Computer Press. 2004, s. 3.
16) AMSTRONG.M., STEPHENS. T. Management a Leaderschip. Praha: Grada Publisching, a.s. 2008, s. 10.
22
KLÁRA HORZINKOVÁ
optimální podmínky pro pƎizpƽsobování se neustále se mĢnící spoleēnosti, které poskytuje služby.
Vedoucí zamĢstnanci proto musí prokázat, že pƎesnĢ vĢdí, kdo jsou jejich subjekty, vƽēi nimž
poskytují své služby, jaké mají požadavky a jak vše sladit s politickými rozhodnutími. ZároveŸ musí
prokázat odpovĢdnost vƽēi obēanƽm/zákazníkƽm i vƽēi jiným zainteresovaným stranám. Proto jsou
požadavky na typické vƽdcovské schopnosti ukotveny i ve výše uvedeném Modelu CAF.
VYMEZENÍ POJMU LEADER A LEADERSHIP
Slovo leader neboli vƽdce má své koƎeny v anglosaském oznaēení pro pĢšinu, silnici nebo kurz lodi
plující po moƎi. SouēasnĢ znamená cestu a další vývoj. Vƽdcovství má tedy smysl pouze pro
spoleēnost, která se nachází na nĢjaké „cestĢ“. Smyslem vƽdcovství je vlastnĢ urēování správného
smĢru. Oznaēení vƽdce nemusí nutnĢ znamenat ēlovĢka stojícího v ēele. Musí ale znamenat
ēlovĢka, který povede lidi a bude jim udávat smĢr, bude držet skupinu pohromadĢ a bude jí na
dosah.17 Vƽdcovství je ēasto vysvĢtlováno na pƎíkladu pastýƎe a jeho stáda. PastýƎ udává smĢr,
udržuje jednotu stáda a uspokojuje individuální potƎeby svých ovcí.
Existuje nĢkolik rozdílných úrovní vƽdcovství: týmové, operativní, strategické, národní a globální.18
Filozofii vƽdcovství je možné uplatnit na všech tĢchto úrovních, protože pƎekraēuje hranice dané
barvou pleti, rasou, pohlavím, ēasem a prostorem. Základní rysy lidské povahy jsou totiž víceménĢ
stále stejné. Z historie jsou známy pƎedevším vƽdci ze sféry vojenské nebo politické. Již Sokrates
a Xenofone uēili, že dobrý obchodník se mƽže stát i dobrým generálem, pƎestože nemá zkušenosti
z války, a že tedy schopnost vƽdcovství je do urēité míry universální. Druhá svĢtová válka nepƎímo
urychlila všeobecný posun k vĢtší demokracii a lepšímu vƽdcovství na pracovišti. Vynikající
generálové v té dobĢ zaēali vĢƎit a hlásat, že vƽdcovství mƽže být stejnĢ efektivní i v dobĢ míru.
OpĢt vycházeli z pƎedpokladu, že lidská pƎirozenost se nemĢní.19 Díky tomu se postupnĢ vƽdcovství
zaēalo uplatŸovat i na poli prƽmyslové výroby a nyní se nacházíme na poēátku nové éry
managementu prostƎednictvím vƽdcovství. V dƽsledku výše uvedených skuteēností nebude tato
kapitola vĢnována výhradnĢ leadershipu v oblasti veƎejné správy, ale bude se spíše snažit vyjádƎit
samotnou filozofii vƽdcovství.
Vƽdcovství je jeden ze zpƽsobƽ, jak pƎinutit jiné lidi, aby dĢlali to, co chce vƽdce. Po vƽdci se
vyžaduje vynaložení úsilí a svých nejlepších sil na to, aby získal souhlas svých lidí se svými zámĢry
a cíli, aby získal jejich oddanost a angažovanost. Dalšími zpƽsoby, jakými vƽdce mƽže dosáhnout
práce lidí za úēelem naplnĢní svých pƎedstav, je uplatŸování moci demonstrováním toho, že je
odborník, využíváním postavení a pravomocí manažera, nabízením odmĢn za projevenou ochotu
a za vyhovĢní nebo naznaēováním, že neochota ēi nevyhovĢní bude znamenat trest. Takové
zpƽsoby jsou nevhodnou základnou pro dlouhodobé produktivní vztahy. Z toho plyne, že
vƽdcovství je jedinou zodpovĢdnou a dlouhodobou možností, jak uplatŸovat moc.
To, co vƽdce chce dĢlat, mƽže dĢlat pouze prostƎednictvím druhých lidí. Oni produkují práci
a vƽdce je potƎebujete. K tomu, aby vƽdce dokázal pƎimĢt své lidi k tomu, aby ho následovali
a ochotnĢ pracovali za úēelem naplnĢní jeho cílƽ, musí vƽdce vĢdĢt, co je potƎeba dĢlat, musí mít
potƎebné vĢdomosti a musí mít i správné osobnostní charakteristiky20. Následující odstavce budou
postupnĢ vĢnovány jak praktickému pƎístupu k vƽdcovství, který se zamĢƎuje na to, co musí vƽdce
dĢlat, tak pƎístupu z hlediska vlastností (jaký musí vƽdce být). PƎístup z hlediska vĢdomostí (co musí
17) BIRCH., P. Leaderschip. Brno: CP Books, a.s. 2005, s. 1 až 3.
18) BEDRNOVÁ, E., NOVOTNÝ, I. a kol. Psychologie a sociologie Ǝízení. Praha: Management Press. 2002, s. 20.
19) MASLOW, A. Motivation and Personality. 2 end ed Harper§ Row.1970. s. 85.
20) BRIAN, C. Vedení lidí. Brno: Computer Press, 2004, s. 45.
23
KLÁRA HORZINKOVÁ
WWW.UCPS.SK
vƽdce znát) zde nebude podrobnĢji rozveden, protože závisí na konkrétní oblasti aplikace
vƽdcovství.
LIDSKÉ POT\EBY A LEADERSHIP
Vƽdcovství klade dƽraz na zodpovĢdnost za zajištĢní tƎí oblastí lidských potƎeb- úkolu, týmu
a jednotlivce.21 Tyto tƎi druhy potƎeb obsahuje každé lidské podnikání. Za prvé, lidé potƎebují
vĢdĢt, kam a po jaké cestĢ jdou. Jinak Ǝeēeno lidé potƎebují znát jejich spoleēný úkol a mít
pƎedstavu, jakým zpƽsobem má být splnĢn. K nejdƽležitĢjším dovednostem vƽdce tedy patƎí
definice vize a strategie („cesty“) a komunikace. Za druhé, lidé potƎebují držet pohromadĢ jako
tým. Harmonická spolupráce v rámci týmu rozhodnĢ není samozƎejmostí a její zajištĢní je dalším
dƽležitým posláním vƽdce. I v tomto pƎípadĢ je nezbytnĢ nutná komunikace. A koneēnĢ za tƎetí,
každý jednotlivec má díky tomu, že je ēlovĢk a osobnost Ǝadu osobních potƎeb, které je tƎeba
uspokojit. V souvislosti s touto potƎebou musí být vƽdce schopen zabezpeēit motivaci lidí.
Zajistit uspokojení tĢchto tƎí druhƽ základních potƎeb je tím, co musí vƽdce dĢlat (aƛ už pƎímo nebo
prostƎednictvím dalších osob). Nemƽže s nimi ovšem nakládat jako s oddĢlenými položkami,
protože se v mnoha rƽzných ohledech pƎekrývají a vzájemnĢ ovlivŸují. Jestliže napƎíklad skupina
absolutnĢ selže pƎi plnĢní úkolu, bude mít tendenci rozpadnout se. Uspokojování individuálních
potƎeb penĢz, bezpeēí, uznání, osobního a profesního rƽstu je se splnĢním spoleēného úkolu do
velké míry spojeno.
Požadovaných zmĢn mƽže být dosaženo jedinĢ poté, co je vytvoƎena jasná pƎedstava budoucnosti
a strategie realizace dané vize22. Vize vyjadƎuje pohled na to, jak by budoucnost mĢla vypadat. Lze
ji uskuteēnit jen tehdy, je-li sdílena i tĢmi, kteƎí musejí na jejím základĢ pracovat a jejichž oddanost
a angažovanost je tƎeba získat. Sdílení vize vytváƎí základnu pro udávání smĢru. PƎedstava je
hlavním nástrojem vƽdce pro zajišƛování motivace a nadšení lidí. Je hnací sílou a energií, kterou
vƽdce do své spoleēnosti vkládá a vnáší smysl do pracovních životƽ lidí, které vede. Proto by vize
mĢla být jasná a pro všechny srozumitelná, pokud možno krátká.
Strategie je rozvinutím a vysvĢtlením vize. V hrubých rysech udává, jak by mĢlo být dosaženo vize,
takže slouží k jejímu uskuteēŸování. Je urēitým modelem, urēitou pƎedlohou v nĢjakém toku
ēinností. Jedná se o menší soubor cílƽ, které by mĢly být jasné, výstižné, mĢƎitelné a stanovené na
urēitý ēasový úsek (obvykle zhruba 5 let). Cíle by mĢly mít jednoduché a mĢƎitelné. NemĢly by být
ani evidentnĢ splnitelné, protože takové by nedávaly smysl a byly by jen plýtváním ēasu, ale ani
evidentnĢ nesplnitelné, protože takové by byly demotivující. NapƎíklad podniková a podnikatelská
strategie v komerēním podniku odpovídá na otázky, v ēem podnikáme a jak z toho chceme získat
peníze. Strategie zde urēuje smĢr, jímž ve vztahu ke svému okolí podnik jde, aby dosahoval trvalé
konkurenēní výhody. Klade se dƽraz na akce, které odlišují firmu od jejích konkurentƽ. Jde
o deklaraci zámĢru, která definuje prostƎedky k dosažení cílƽ a týká se dlouhodobé alokace
významných zdrojƽ a propojování tĢchto zdrojƽ a schopností s vnĢjším prostƎedím.
KOMUNIKACE A ROZHODOVÁNÍ (VZTAH K LEADROVI)
Nosnými pilíƎi vƽdcovství jsou komunikace a realizace rozhodnutí23. Bez nich nelze prosadit
pƎedstavy a realizovat strategii. Komunikace je v podstatĢ schopnost pƎedávat ostatním informace
21) ADAIR, J. Leadeschip. CP Books, a.s., Brno: 2005, s. 289.
22) PLAMÍNEK, J. Vedení lidí, týmƽ a firem. Praha: Grada Publishing, a.s. 2008, a.s. 208.
23) FORSYTH, P. Jak motivovat svƽj tým. Praha: Grada Publiushing, a.s. 2006, s. 66.
24
KLÁRA HORZINKOVÁ
a dosáhnout kýženého a skuteēného efektu. Dobrý komunikátor je skvĢle pƎipraven, vyjadƎuje se
jasnĢ, struēnĢ a srozumitelnĢ. NicménĢ dobƎí vƽdci nejsou pouhými neosobními vysílaēi informací.
DobƎí vƽdci jsou rovnĢž schopni sdĢlovat svoje myšlenky, emoce a pocity. Tím dokáží kromĢ
informací pƎedat ostatním i ēást své energie a pƎedevším rozdmýchat energii a uvolnit elán, který
již v lidech a mezi nimi je. Mají schopnost inspirovat bĢhem pƎedávání informací. Výsledkem dobré
komunikace je, že každý cítí, že se na spoleēném podnikání nĢjaký zpƽsobem podílí.
Komunikace bezprostƎednĢ souvisí s dƽvĢrou. Lidé vƽdci vĢƎí a podporují ho, pokud ví, že s nimi
mluví na rovinu a sdĢluje jim pravdivá fakta. Získá-li si vƽdce takovým jednáním dƽvĢru svých lidí,
pak nebude mít problém sdĢlovat jim i zdánlivĢ špatné zprávy.
Dobrý vƽdce využívá komunikaci nejen ke sdĢlování, ale je i dobrým posluchaēem. Naslouchající
vƽdci jsou skuteēnĢ otevƎení novým myšlenkám nebo novým metodám. Nikdo od vƽdce
neoēekává, že bude znát všechny odpovĢdi. Ale jeho rozhodnutí musí být rozumná
a uskuteēnitelná, aby neztratil dƽvĢru svých lidí. Taková rozhodnutí mƽže uēinit, jen pokud bude
naslouchat svým lidem,24 zvláštĢ pak specialistƽm v dané oblasti. Vƽdcovy vlastní myšlenky a úvahy
musí být protkány tím, jak se k problému vyjadƎují ostatní ēlenové skupiny. Musí být urēeny
uskuteēnitelné zpƽsoby provedení akce a všechna jejich pro a proti musí být dƽkladnĢ
prodiskutována. PrávĢ z takových diskusí pochází inteligentní a závazná rozhodnutí. Dobrý
posluchaē hovoƎícímu nejen vĢnuje plnou pozornost, dokáže naslouchat i skrytému významu slov.
Naslouchá i oēima, protože komunikace neprobíhá vždy jen verbálními zpƽsoby. Dobrý vƽdce má
sklony dávat najevo empatii, dokáže soucítit s pocity a myšlenkami jiných lidí. Takoví vƽdci jsou
v dnešní dobĢ potƎeba na všech úrovních.
Vzhledem ke své velikosti pƎedstavují velké spoleēnosti z hlediska komunikace mezi vƽdcem a jeho
lidmi velký problém. PƎestože v tĢchto pƎípadech mƽže být využito novodobých systémƽ a metod
komunikace, napƎíklad telekomunikaēní techniky, moudrý vƽdce nevynechá jedinou pƎíležitost, aby
sdĢlil své energické pƎedstavy vlastními slovy klíēovým skupinám své spoleēnosti. Vƽdce, který je až
na malou skupinu vyvolených pro všechny ostatní neviditelný a neslyšitelný, bývá jen málokdy
efektivní.
Vƽdci urēují cestu vpƎed, a to i když zvolená cesta není zcela dokonalá. Vƽdce musí vĢdĢt, kdy je
tƎeba utnout diskusi a pƎikroēit k ēinƽm25. Základy efektivního rozhodování tvoƎí jasné myšlení,
intuice a pƎedstavivost. Myšlenka pƎedchází rozhodnutí a rozhodnutí vede k ēinu. Intuice umožŸuje
vƽdci rozpoznat podstatu situace v pƎípadĢ, že mu chybí všechny potƎebné dƽkazy. Mƽže být
zdeformovaná strachem nebo obavami. PƎedstavivost je pro rozhodování dƽležitá z toho dƽvodu,
že nové okolnosti vyžadují nové nápady. Vƽdce by mĢl být schopen povzbudit pƎedstavivost mezi
svými lidmi a poté na vzniklé nápady reagovat. Nezbytná je i jeho schopnost vĢci uskuteēŸovat.
NesmírnĢ pomáhá, vytvoƎí-li vƽdce ovzduší rázného zámĢru, ve kterém lidé mohou v klidu
a soustƎedĢnĢ pracovat.
VLASTNOSTI A POSTOJE VpDCE
Chce-li nĢkdo vést ostatní, musí si osvojit náležité technické schopnosti a zkušenosti. To ale
neznamená, že lidé technicky zdatní a ve svém oboru uznávaní odborníci, jsou vždy dobrými vƽdci.
K tomu je potƎeba mít ještĢ nĢco navíc. Vƽdce by si mĢl získat pƎedevším respekt, aniž by se svým
24) BARTÁK, J. \ídit nebo vést. Praha: nakl. Alfa Publishing, s.r.o. 2010. S. 104.
25) FULLER, D. Vést nebo být veden. Praha: nakl. Alfa Publishing. s.r.o. 1967, s. 135.
25
KLÁRA HORZINKOVÁ
WWW.UCPS.SK
podƎízeným nĢjak podbízel nebo si vynucoval popularitu. Dobrý vƽdce, který nezískal autoritu
prostƎednictvím znalostí nebo postavení a funkce v hierarchii, musí mít urēité charisma.
\ecké slovo charisma znamená „dar“, je odvozeno od slova charis, dƽstojnost. Charisma je osobní
kouzlo nebo šarm, které leaderovi zajišƛují u ostatních lidí neobvyklou oddanost, zvláštní druh
osobní loajality a nadšení26. Charismatiētí vƽdci si autoritu, oddanost a loajalitu získávají víceménĢ
nevĢdomky svým zjevem, vystupováním nebo chováním. Vƽdce charisma potƎebuje k tomu, aby
mohl lidi inspirovat, upoutat jejich pozornost a pƎinutit je, aby ho následovali. Jedená se o formu
osobní síly nebo vlivu, kterou mƽže vƽdce využít k dobrým i špatným zámĢrƽm (napƎ. Adolf Hitler).
Vycházíme-li z teorie, která tvrdí, že pro leadership je dƽležité právĢ urēité charisma, musíme se
touto otázkou blíže zabývat. Charisma jako pojem je jednoduší popsat, když jej sami nemáte. Jedná
se o nezbytnou souēást úspĢšného vƽdce a o zvláštní nadání urēité osoby, oplývající mimoƎádnými
vlastnostmi v oēích stoupencƽ.27 Není snadné ho získat a možná nĢkteƎí z nás ho za celý život
nezískají. Charismatiētí lidé udržují oēní kontakt, chovají se sebevĢdomĢ, usmívají se a potƎesou
vám pevnĢ rukou a budou si vás pamatovat anebo nĢkteré specifické a dƽležité vĢci o vás.
Charismatická osoba má tendence být inspirativní, musí inspirovat ostatní a být plná energie.
PƎesto, že je charisma obtížnĢ definovatelné, mƽžeme jej pƎirovnat k životní energii. A tuhle životní
energii máte, pokud se cítíte dobƎe, vĢƎíte si a dokážete se patƎiēnĢ prodat.
Psychologové se shodují na tom, že grandióznost a absolutní sebedƽvĢra jsou zƎejmĢ základními
pƎedpoklady charismatu. NejdƎíve si ēlovĢk musí vĢƎit. SebedƽvĢra však nepƎijde sama bez snažení,
ani se neukáže pƎes noc.
Jak bylo naznaēeno z psychologického a sociologického výkladu, charisma je pojem jen velice
obtížnĢ definovatelný. S jistotou ale mƽžeme Ǝíci, že je to výjimeēná vlastnost
http://cs.wikipedia.org/wiki/OsobnostēlovĢka vyznaēující se osobním kouzlem. Takový
ēlovĢk má vysoce vyvinuté komunikaēní a pƎesvĢdēovací schopnosti, se kterými dokáže ovlivŸovat
ostatní lidi. V tomto pƎípadĢ má základní pƎedpoklady pro pozici leadera.
To, zda se ēlovĢk opravdu stane vƽdcem nebo ne, ale záleží na rozhodnutí jeho stoupencƽ. lovĢk
mƽže být jmenován vƽdcem, ale pokud ho nepƎijmou jeho lidé, vƽdcem se nestane. Vƽdci s vĢtší
pravdĢpodobností získají u svých následovníkƽ respekt a ochotu spolupracovat, když se chovají tak,
jak to lidé od svých lídrƽ oēekávají. Lidé rovnĢž brzy vycítí, jestli jim vƽdce dokáže ukázat cestu
vpƎed a být jim na této cestĢ prƽvodcem. Proto vƽdce podle Ǝady odborníkƽ musí mít i další
vlastnosti a schopnosti, z nichž nejdƽležitĢjší jsou tyto:
•
•
•
•
•
•
Nadšení pro plnĢní cílƽ, které vƽdci mohou sdĢlovat jiným lidem a pƎenášet je na nĢ,
SebedƽvĢra,
Houževnatost a vytrvalost, neboƛ vƽdce musí být pružný a nezdolný, vytrvalý a musí
vyžadovat vysoké standardy,
estnost a poctivost (leader musí být pravdivý sám k sobĢ, musí být zralý, morální
a ēestný, neboƛ to vyvolává dƽvĢru),
Laskavost a srdeēnost v osobních vztazích, mít zájem a peēovat o lidi a respektovat je,
Pokora a skromnost, ochota naslouchat a uznávat svou vinu, nebýt arogantní, neomalený
a panovaēný,
26) BEDRNOVÁ, E. NOVOTNÝ, I. a kol. Psychologie a sociologie Ǝízení. Praha: Management Press, 2002. S. 15.
27) KOLEKTIV AUTORÚ. Akademický slovník cizích slov. Praha: Akademia Praha. 1998, s. 48.
26
KLÁRA HORZINKOVÁ
•
DƽvĢra ve své lidi, díky které mohou lidé projevit všechny své schopnosti (vƽdce se nesmí
bát dát vĢcem volný prƽbĢh a nesmí se bát ztráty kontroly)28.
Rozhodující složkou schopnosti vést je emoēní inteligence. Jedná se o schopnost orientovat se ve
svých vlastních pocitech a citech i v pocitech a citech jiných lidí, schopnost sebemotivování
a schopnost dobrého zvládání svých emocí i emocí jiných lidí. EmoēnĢ inteligentní osoba zná své
silné a slabé stránky a ví, že je produktivnĢjší emoce usmĢrŸovat a zvládat než se jimi nechat
vést29.
Leader musí být schopný nést odpovĢdnost za ēiny svých lidí a také své lidi chránit. Když jeden
z jeho lidí nĢco zkazí, vƽdce by mĢl být schopen pƎijmout chybu za svou. Když to naopak udĢlá
správnĢ, vƽdce musí udĢlit pochvalu tomuto ēlovĢku a nijak svƽj podíl nezdƽrazŸovat. ObecnĢ
musí být vƽdce natolik zralý, aby si dokázal stoupnout do rány, která by mohla zasáhnout jeho lidi,
a aby dokázal pƎesmĢrovat pochvalu, jež by je mohla minout. Vyžaduje to kombinaci hroší kƽže
a otevƎeného srdce. Dokáže-li vƽdce stát stranou a vyvolat ve svých lidech pocit, že své úkoly
zvládají sami, bude vždycky v ēele.
Schopnost vƽdcovství je do znaēné míry urēena osobnostními charakteristikami ēlovĢka30.
Osobnost je jak vrozenou záležitostí, tak záležitostí výchovy. lovĢk se sice rodí s geny ovlivŸujícími
urēité charakteristiky jeho chování, ale výchova, vzdĢlání, výcvik a pƎedevším zkušenosti z nĢj
vytváƎejí tu osobu, kterou se stává. Dƽležité je, aby mĢl ēlovĢk pƎi rozvoji svých schopností
dostatek úspĢchƽ, aby nepodléhal zoufalství, a dostatek nezdarƽ, aby si zachoval svoji lidskost,
nezbytnou souēást souēasného vƽdcovství v kterékoliv oblasti. Vƽdcovství je dovednost, která se
mƽže zlepšovat, i když ne k absolutnímu rozvinutí.
VEDENÍ VE VE\EJNÉ SPRÁV
Ve veƎejném sektoru jsou vedoucí zamĢstnanci hlavním meziēlánkem mezi organizací a politiky, Ǝídí
jejich sdílené odpovĢdnosti a zároveŸ odpovídají za Ǝízení vztahƽ s jinými zainteresovanými
stranami a zajišƛují naplŸování jejich potƎeb. V systému zastupitelské demokracie volení politici
rozhodují o strategii a definují cíle, které chtĢjí dosáhnout v rƽzných oblastech politiky31. Vedení
organizací veƎejného sektoru pomáhají politikƽm pƎi formulování politiky poskytováním analýz,
prognóz nebo vizí a odpovídají rovnĢž za implementaci a realizaci tĢchto politik.
Podle modelu CAF se v rámci organizací veƎejného sektoru má vyhodnocovat vƽdcovství v tĢchto
ohledech:
1)
NasmĢrování organizace vypracováním poslání, vize a hodnot
a) formulace a rozvíjení poslání organizace (jaké jsou cíle organizace) a vize organizace (kam
chce organizace jít) zahrnující pƎíslušné zainteresované strany a zamĢstnance,
b) pƎenesení poslání a vize do strategických (dlouhodobých a stƎednĢdobých) cílƽ
a operativních (konkrétních a krátkodobých) cílƽ a ēinností,
c) zavedení hodnotového rámce zahrnujícího transparentnost, etický pƎístup a službu
obēanƽm a zavedení etického kodexu zahrnujícího zainteresované strany,
d) posilování vzájemné dƽvĢry a respektu mezi vrcholovým vedením, manažery
a zamĢstnanci (napƎ. definováním norem dobrého vedení),
28) NÁHLOVSKÝ, P. Jaký je váš potenciál pro vedení lidí? Moderní Ǝízení. 4/2009. s. 93-94.
29) KOUBEK, J. \ízení lidských zdrojƽ. Základy moderní personalistiky. Praha: Management Press. 1995. s. 69.
30) KOUBEK. J. Personální Ǝízení. Praha: Grada Publishing, a.s. 1996. s. 28.
31) FRI, F., BENA\ÍK, A. Vƽdcovství ēeských elit. Praha: Karolinum. 2010.
27
KLÁRA HORZINKOVÁ
e)
f)
g)
WWW.UCPS.SK
vytváƎení podmínek pro efektivní komunikaci zajišƛující seznámení všech zamĢstnancƽ
organizace a dalších zainteresovaných stran s posláním, vizí, hodnotami a strategickými
a operativními cíli,
pravidelné pƎezkoumávání poslání, vize a hodnot odrážející zmĢny ve vnĢjším prostƎedí,
Ǝízení „stƎetƽ zájmƽ“ prostƎednictvím identifikování potenciálních oblastí stƎetƽ zájmƽ
a pƎijetím odpovídajících zásad pro zamĢstnance.
2)
VytvoƎení, zavedení a rozvíjení systému pro Ǝízení organizace, výkonnosti a zmĢn
a) rozvíjení procesƽ a organizaēní struktury v souladu se strategií, plánováním a potƎebami
a oēekáváními zainteresovaných stran s využitím dostupných technik,
b) definování vhodné formy Ǝízení (úrovnĢ, funkce, odpovĢdnost a kompetence) a zajištĢní
systému pro Ǝízení procesƽ,
c) vypracování a schválení mĢƎitelných cílƽ a úkolƽ pro všechny úrovnĢ organizace,
d) stanovování cílƽ pro výstupy a dopady s ohledem na vyrovnávání potƎeb a oēekávání
rƽzných zainteresovaných stran,
e) formulace a pƎizpƽsobování strategie eGovernmentu se strategickými a operativními cíli
organizace,
f) vybudování manažerského informaēního systému zahrnujícího interní audity,
g) vytvoƎení odpovídajícího prostƎedí pro projektovou a týmovou práci,
h) dlouhodobé využívání pƎístupƽ TQM, napƎ. modelu CAF nebo Modelu excelence EFQM,
i) vytvoƎení a rozvíjení systému mĢƎitelných strategických a operativních cílƽ a mĢƎení
výkonnosti v organizaci (napƎ. Balanced Scorecard, ISO 9001:2000),
j) rozvíjení systémƽ managementu kvality jako jsou ISO 9001:2000, Servis Level
Agreements (SLAs) a jiné druhy certifikací,
k) informování zamĢstnancƽ a pƎíslušných zainteresovaných stran o pƎipravovaných
zmĢnách a jejich dƽvodech.
3)
Motivování a podpora zamĢstnancƽ v organizaci a vedení pƎíkladem,
a) vedení pƎíkladem a pƽsobení v souladu se stanovenými cíli a hodnotami,
b) prokazování osobní ochoty vrcholového vedení organizace a manažerƽ pƎijímat zmĢny,
a to akceptováním konstruktivní zpĢtné vazby,
c) pravidelné informování zamĢstnancƽ o zásadních otázkách, které se týkají organizace,
d) podporování zamĢstnancƽ pƎi plnĢní jejich povinností, plánƽ a cílƽ v návaznosti na
celkové cíle organizace,
e) stimulování a povzbuzování zamĢstnancƽ a vytváƎení podmínek pro pƎenesení
pravomocí, odpovĢdností a kompetencí vēetnĢ právní odpovĢdnosti,
f) povzbuzování a podporování zamĢstnancƽ pƎi pƎedkládání jejich návrhƽ na inovace
a zlepšování a pƎi aktivním plnĢní jejich každodenní práce,
g) uznávání a odmĢŸování úsilí týmƽ a jednotlivcƽ,
h) respektování individuálních potƎeb a osobních situací zamĢstnancƽ.
4)
\ízení vztahƽ s politiky a jinými zainteresovanými stranami s cílem zajistit sdílenou
odpovĢdnost
a) identifikování veƎejných politik ovlivŸujících organizaci,
b) udržování proaktivních a pravidelných vztahƽ s politickými pƎedstaviteli pƎíslušných
oblastí exekutivy a legislativy,
c) sladĢní cílƽ a úkolƽ organizace s veƎejnými politikami,
d) vybudování partnerství a vazeb s dƽležitými zainteresovanými stranami (obēané, nevládní
organizace, zájmové skupiny, prƽmysl a jiné orgány veƎejné správy),
28
KLÁRA HORZINKOVÁ
e)
f)
g)
h)
zapojení politických a jiných zainteresovaných stran do formulování cílƽ pro výstupy
a jejich dopady a do rozvoje systému Ǝízení organizace,
usilování o veƎejné povĢdomí, reputaci a uznání organizace a jejích služeb,
vypracování koncepce marketingu (cílové služby/produkty) a jeho sdĢlení
zainteresovaným stranám,
podílení se na ēinnostech profesních a jiných sdružení, zájmových organizací a skupin32.
STYL VEDENÍ
Existují velmi rozdílné vƽdcovské styly, vztahující se k osobnosti vƽdce, typu organizace, povahy
úkolu, charakteristiky skupiny a podobnĢ. Žádný styl vedení nelze oznaēit za dobrý nebo špatný.
Vždy záleží na okolnostech konkrétní situace. Dobrý vƽdce musí mít schopnost identifikovat
v rozliēných situacích reálné požadavky a potƎeby a musí mít k dispozici celou paletu stylƽ Ǝízení
tak, aby mohl svƽj styl pƎizpƽsobit konkrétním potƎebám. V každé situaci budou urēité styly Ǝízení
úēinnĢjší než jiné. Proto se nejlepšími vƽdci mƽžou stát pouze ti, kteƎí budou znát sami sebe, své
lidi a potƎeby organizace natolik dobƎe, že pochopí, co bude nejlépe fungovat.
Styly vedení lidí mohou být rozdĢleny, podle dvou kritérií 33. Prvním kritériem je, v jakém stavu jsou
spolupracovníci k potƎebám a úkolƽm organizace. Z tohoto pohledu se rozlišuje pƎikazování,
instruování, kouēování a delegování. Druhé kritérium vyjadƎuje, jak je vƽdce pƎi vedení aktivní, jak
moc do nĢj zasahuje. Tato tendence je odražena ve stylu vedení direktivním, demokratickém,
liberálním a participativním.
PƎikazování je typické pro zamĢstnance, kteƎí právĢ nastoupili do firmy, mají urēitou kvalifikaci, ale
nevĢdí nic o úkolech, potƎebách a zvyklostech ani prostƎedí a kultuƎe firmy, v níž budou pracovat.
Vedoucí jim musejí dát pƎíkazy a seznamovat je se smĢrnicemi, které mají regulovat jejich pracovní
jednání.
PƎi instruování dává vedoucí svým novým spolupracovníkƽm pƎesné instrukce, co a jak mají dĢlat,
nechává je, aby to dĢlali, a pak kontroluje výsledek. Od vedoucího to vyžaduje, aby se pracovníkovi
vĢnoval, pƎípadnĢ aby tím povĢƎil svého zástupce. Tím nový pracovník obvykle získá schopnost
rutinnĢ vykonávat zadané úkoly a dosahovat pƎitom žádoucí výkonnosti. NĢkteƎí lidé však rádi
pracují podle podrobných instrukcí a zavedených postupƽ a zƽstanou ve fázi instruování trvale. Jiní
dorazí k vyšší samostatnosti a k vykonávání složitĢjších a komplexnĢjších úkolƽ.
Kouēováním pƎipravuje vedoucí schopné spolupracovníky na samostatnou práci a pƎevzetí vĢtší
odpovĢdnosti.34 Kouēování má pomoci odhalit potenciál pracovníka, jeho talent a schopnosti.
V podstatĢ jde o nastartování jeho pracovního a osobního rƽstu. Od vedoucího to vyžaduje, aby
efektivnĢ uplatnil metodu kouēování, kterou dobƎe zná, použil ji pƎi vedení nadĢjného
zamĢstnance a vytvoƎil mu podmínky pro pƎechod do další fáze.
Ve fázi delegování je už pracovník pƎipraven na pƎevzetí nároēnĢjších úkolƽ a ēinností. Vedoucí mu
pƎedává nĢkteré úkoly a nechává ho samostatnĢ pracovat a pouze sleduje a hodnotí, jak si vede,
pƎiēemž sám ustoupí do pozadí.
32) srov. Zlepšování organizace pomocí sebehodnocení. Dostupné na http//:www.csq/res/data/019/00231.pdf.
33) BIRCH, P. Leaderschip. Brno: CP Books, a.s. 2005, s. 95.
34) KRÁLOVÁ, J. PƎíbĢhy z kouēování. Moderní Ǝízení. 6/2009. s. 58-59.
29
KLÁRA HORZINKOVÁ
WWW.UCPS.SK
Direktivní styl je aplikován vysoce aktivním vedoucím, který je navíc orientován na sebe a na své
pojetí toho, jak mají vĢci být. Vedoucí rozhoduje nejradĢji sám a jen oznamuje svá rozhodnutí,
vydává pƎíkazy a rozkazy. V direktivním stylu aktivní vedoucí nedává druhým takƎka žádný prostor.
PƎi využití demokratického stylu je manažer aktivní, ale dává prostor i druhým. Klade druhým
otevƎené otázky, mluví za celý tým využitím druhé osoby množného ēísla, a pokud pƎináší vlastní
návrhy, hovoƎí až jako poslední, aby svým názorem neovlivnil ochotu ostatních se vyjádƎit.
Pokud manažer zƽstává v pozadí a zdánlivĢ není aktivní, jedná se o liberální styl. V tomto pƎípadĢ
manažer nechce pƎejímat odpovĢdnost nebo se jí dobrovolnĢ zƎíká.
Participativní styl znamená rozvoj týmové práce. Manažer se zamĢƎuje primárnĢ na rozvoj týmu,
snaží se dávat prostor druhým. Sám mƽže stát v pozadí. VytváƎí podmínky pro rozvoj druhých,
klade jim otázky, kouēuje je. Nechává své lidi pracovat, do jejich práce nezasahuje, pouze s nimi
diskutuje o výsledcích. Pomocí otázek a kouēování tak vede druhé k co nejvĢtšímu rozvoji.
Vedení obnáší využívání pƎedevším tĢch stylƽ práce, kdy vedoucí neprosazuje svou vƽli, ale vytváƎí
prostor pro své lidi, s kterými aktivnĢ pracuje na jejich rozvoji. V opaēném pƎípadĢ se jedná
o Ǝízení. V práci vedoucího mají všechny uvedené styly vedení své místo. Každý styl má svou sílu za
urēitých okolností. Direktivní styl je vhodný v situacích, kdy nastane krize. To znamená napƎíklad,
když je nutné splnit dohodnutý termín a nestíhá se to, když hrozí nebezpeēí z prodlení, když jsou
porušována pravidla nebo když hoƎí. Být liberální je vhodné zejména v pƎípadech, kdy vĢc nesouvisí
s cíli práce. Demokratického a participativního stylu by mĢlo být využíváno ve všech zbývajících
situacích.
KOUOVÁNÍ
Kouēování je v podstatĢ snaha pomoci nĢkomu splnit jeho sny.35 V pracovní oblasti je hlavním
zámĢrem plnit ty sny kouēované osoby, jejichž splnĢní se bude odrážet na pracovním výkonu.
V tomto pƎípadĢ mƽžeme kouēování definovat jako systematickou snahu o zlepšení souēasné
pracovní výkonnosti až k cílové úrovni na základĢ pokládání otázek a dávání rad zamĢƎených na
zmĢny. Jde o metodu založenou na osobním pƎístupu kouēe ke kouēované osobĢ odehrávající se
pƎi výkonu práce a používaný manažery a školiteli k tomu, aby se pomohlo lidem rozvíjet jejich
individuální dovednosti, znalosti a postoje na úroveŸ jejich schopností.36
Centrem procesu kouēování jsou sny a pomoc s jejich naplnĢním. Nejprve je tedy nutné urēit, jaké
tyto sny jsou pro konkrétní kouēovanou osobu. K tomu je tƎeba, aby kouē znal souēasnou
výkonnost kouēované osoby a chápal, jakým zpƽsobem této výkonnosti dosáhla a jaké taktiky
a strategie volí nejēastĢji, jakou práci vykonává nejradĢji a nejlépe a co jí naopak nejde37. Aby bylo
možné stanovit sny a cíle pro kouēovanou osobu, musí být tato osoba ochotná se zlepšovat
a pracovat na sobĢ. RovnĢž by mĢla mít zájem a odhodlání splnit pracovní úkol. Pokud není od
poēátku názor kouēe a kouēované osoby jednotný (nezájem kouēované osoby na sobĢ pracovat,
moc nízké nebo moc vysoké cíle), pak je úlohou kouēe umožnit kouēovanému vidĢt vĢci nejen
z jeho pohledu, ale i oēima jiných38. V praxi to znamená, že se kouēovaná osoby uēí dívat na
problematickou situaci ze všech možných úhlƽ pohledu. asto pƎi tom získává i zcela nové
35) BIRCH, P. Kouēování. Brno: CP Books, 2005. s. 95.
36) NÁHLOVSKÝ, P. Kouēování spolupracovníkƽ. Moderní Ǝízení. 10/2009. s. 65-66.
37) MADOCK, R. C., FULTON, R. L. Motivation, emotion and leadership. QUORUM BOOKS, Westport, Connection. London. 1998.
s. 87.
38) FULLER, D. Vést a být veden. Praha: Alfa Publisching, s.r.o. 2004. s. 208.
30
KLÁRA HORZINKOVÁ
informace napƎíklad z oblasti Ǝízení lidí a procesƽ, psychologie a komunikace. Zaēíná vnímat realitu
jinak, uvĢdomuje si dƽsledky svého jednání, o kterých pƎedtím nepƎemýšlel. Kouēovaný nahlédne
na situaci v celém kontextu a pochopí, co je pro nĢj nejlepší. Na závĢr kouēovaná osoba musí sama
vypracovat strategii Ǝízení vlastního vzdĢlávání a identifikovat, v ēem bude potƎebovat pomoc od
kouēe nebo nĢkoho jiného. V rámci pƎípravy plánu musí být cíle rozdĢleny na pƎimĢƎené ēasové
úseky a tyto musí být reálnĢ dosažitelné. Není totiž nic více demotivující než nedosažitelný cíl.
Jakmile je jednou nastaven plán, zaēíná se podle nĢj jednat. Tato fáze je pƎedevším o tom, co je
tƎeba k posunu z jednoho bodu plánu na druhý.
U každého milníku, ale i bĢhem cesty k nĢmu, musí být pokrok samozƎejmĢ kontrolován, aby se
zamezilo možnému nesplnĢní cíle. PƎi kouēování je nejdƽležitĢjší zpĢtná vazba. ZpĢtnou vazbu je
nutné poskytovat neustále, je to obousmĢrný proces. PƎi každém kouēování nastane situace, kdy se
kouēovanému nic nedaƎí. V takovém období, kdy je kouēovaná osoba náchylnĢjší vše vzdát, musí
kouē klást pƎesné a kritické otázky. NĢkdy bude dokonce muset pƎikazovat a Ǝídit. Kouē by se mĢl
snažit vrátit kouēované osobĢ pocity pƎed krizí a oživit pƎedchozí úspĢchy. Naopak období, kdy se
kouēované osobĢ daƎí, je nutné plnĢ využít k motivaci pro další rozvoj osobnosti. Opakované
zážitky39 správného rozhodování a úspĢšného jednání posílí sebedƽvĢru kouēované osoby a tím
podpoƎí proces zmĢn. ZároveŸ si kouēovaný zaēne uvĢdomovat, že jeho vnímání mƽže být
zkreslené díky negativním zkušenostem, citovému rozpoložení ēi obyēejnému nedostatku
informací.
Poslední etapou je diskuse o pokroku podle mĢƎítek výkonnosti a o možnostech dalšího zlepšení.
Diskuse je duší kouēování. Kouē potƎebuje rozumĢt motivaci svých svĢƎencƽ, potƎebuje rozumĢt
jejich výkonnosti a potƎebuje vĢdĢt, jak se jich ptát, aby našel zpƽsob, jak jejich výkonnost zlepšit.
PƎíležitostí ke kouēování je neomezenĢ mnoho a objevují se bĢhem normálních každodenních
ēinností. Kdykoliv je delegován nĢjaký nový úkol, je tu pƎíležitost ke kouēování. Kouēování mƽže
probíhat formálnĢ i neformálnĢ, ale vždy plánovanĢ. Má-li být však kouēování efektivní, musí ho
provádĢt dobrý kouē. Kouē musí být ēlovĢk, který má rád lidi, protože jeho role je s ostatními lidmi
úzce spjatá. Kouē získává svou cenu právĢ díky ostatním lidem, ne díky vlastním úspĢchƽm. Proto
je zapotƎebí navázat s kouēovanými silné vzájemné vztahy, znát jejich záliby, nadĢje, sny a touhy
nebo ēemu se vĢnují mimo práci. Dále kouē musí umĢt uēit (a musí to dĢlat rád). Kouē musí být
schopen a ochoten dĢlit se o své znalosti a schopnosti, aby jiným pomohl k jejich zdokonalení.
Kouēi sami nechtĢjí být stƎedem pozornosti, pracují na zlepšení výkonnosti kouēované osoby,
kterou pƎipravují na úspĢch. Kouē musí být rovnĢž komunikaēnĢ zdatný, neboƛ podstatou
kouēování je oboustranná komunikace. Úloha kouēe spoēívá v pokládání otázek a pozorování
a následném hledání zmĢn v chování, které by vedly ke zmĢnám ve výkonnosti. NejefektivnĢjším
kouēem je tazatel a pozorovatel, protože každý (zde kouēovaná osoba) se radĢji Ǝídí vlastními
radami než radami nĢkoho jiného. Pokud se kouē správnĢ ptá a znovu se vrací k vĢcem, které se
staly, zjistí, že kouēovaná osoba si radí sama sobĢ. Kouē velice ēasto pouze interpretuje nápady
kouēovaného. Dalším požadavkem na kouēe je jeho schopnost získat si dƽvĢru kouēované osoby.
Kouēování je spoleēný proces, v nĢmž se na sebe musí obĢ strany spoléhat. Kouēovaná osoba musí
být pƎesvĢdēena, že kouē jedná v tom nejlepším úmyslu a musí mít zároveŸ dƽvĢru v jeho
schopnosti. Kouē musí zase vĢƎit, že kouēovaná osoba udĢlá to, na ēem se domluví, a výsledky
nebude zkreslovat.
39) AMSTRONG, M., STEPHENS, T. Personální management. Praha: Grada Publishing. 1999. s. 35.
31
KLÁRA HORZINKOVÁ
WWW.UCPS.SK
Schopnost kouēovat podƎízené mƽže být zaƎazena do spektra žádoucích vƽdcovských dovedností.40
Aby se mohla plnĢ rozvinout, musí být zakotvena ve vnitƎních kvalitách manažera-vƽdce. Mƽže to
být zejména:
¾
¾
¾
v posunu od soustƎedĢní na svoje ego k osobnosti orientované na lidi, na jejich rƽst, na
objevení a lepší využití jejich potenciálu,
v pƎíklonu k etickým hodnotám, v ēestném, férovém a transparentním jednání,
v pozitivním postoji k sobĢ, k lidem a k firmĢ, v posílení sebedƽvĢry a emoēní inteligence,
v životním optimismu a v takovém formování osobnosti, kterou budou lidé moci pƎijmout
jako svƽj vzor k následování.
DELEGOVÁNÍ
Delegování znamená pƎidĢlování povinností a úkolƽ, za které nese odpovĢdnost manažer-vƽdce,
jiným osobám v zájmu dosažení urēitých výsledkƽ41. Základem jsou tedy konkrétní úkoly, nejlépe
s pevnĢ stanovenou lhƽtou plnĢní. V tomto smĢru je delegování srovnatelné s kouēováním. Klíēový
rozdíl mezi delegováním a kouēováním je ten, že pƎi delegování se o cílech vyjednává mnohem
tvrdĢji než pƎi kouēování. Nelze pƎi plnĢní úkolƽ postupovat dle požadavkƽ povĢƎené osoby,
prioritní je potƎeba dokonēit úkol ve stanoveném termínu a za stanovených podmínek.
Delegování je nejefektivnĢjším nástrojem vƽdce. UvolŸuje manažera od rutinních nebo ménĢ
dƽležitých úkolƽ, získává tím ēas pro vykonávání dƽležitĢjší práce. Delegování je také jedním
z nejlepších zpƽsobƽ umožŸujících lidem rozšíƎení jejich dovedností a rozvoj jejich kariér. PƎi
delegování musí být pƎedány tyto informace a zajištĢno jejich pochopení povĢƎenými osobami:
•
•
•
•
•
•
•
•
Proē je tƎeba tu práci udĢlat,
Co se od nich oēekává,
V jakém termínu by to mĢli udĢlat,
Jaké mají pravomoci, aby mohli ēinit rozhodnutí,
Které problémy musejí hlásit,
jaké informace o pokroku nebo dokonēení úkolƽ musejí pƎedkládat,
Jaké vedení a sledování jim navrhujete,
Jaké budou mít zdroje pro vykonávání práce a jaké pomoci se jim dostane.
Rozsah delegování a následného dohledu na práci závisí pƎedevším na dƽvĢƎe mezi vƽdcem
a povĢƎenou osobou. Za úkol zƽstává zodpovĢdný delegující. I když práci na nĢkoho deleguje, musí
zabezpeēit, že bude udĢlána.
Je možné rozlišovat mezi tvrdým a mĢkkým delegováním. K tvrdému delegování dochází, když jsou
s delegovaným úkolem pƎidĢleny i jasné instrukce, jak úkol splnit, a poté je práce pravidelnĢ
kontrolována. K mĢkkému delegování dochází, když je s povĢƎenou osobou všeobecnĢ dohodnuto,
ēeho má být dosaženo, s tím, že pracovník je ponechán, aby se s tím vypoƎádal po svém.42
Delegovat by manažer mĢl, když má více práce než mƽže sám efektivnĢ vykonávat, když nemƽže
vĢnovat dostateēné množství ēasu svým prvoƎadým úkolƽm, když mƽže úkol dobƎe splnit i ēlen
jeho týmu a když chce rozvinout schopnosti ēlena svého týmu.
40) HRONÍK. F. Rozvoj a vzdĢlávání pracovníkƽ. Praha: Grada Publisching, a.s. 2007. s. 240.
41) HRABALOVÁ, S., KLÍMOVÁ, V., NUNVÁ\OVÁ, S. Metody a nástroje Ǝízení. Brno: MU. 2005. S. 40.
42) RYCHA\ÍKOVÁ, Y. Kritikou a pochvalou k vyšší motivaci zamĢstnancƽ. Praha: Grada Publisching, a.s. 2008. s. 11.
32
KLÁRA HORZINKOVÁ
LEADERSHIP B
HEM ZM NY
ZatĢžkávací zkouška vƽdcovství nastává ve chvíli, kdy dochází k zásadním zmĢnám, bĢhem nichž se
lidé cítí desorientovaní a odtržení od centra dĢní. ZmĢna a vƽdcovství jsou úzce spjaty, neboƛ
zmĢna stupŸuje potƎebu vƽdcƽ. Vƽdci se stávají iniciátory a manažery zmĢn43.
ZmĢna je proces pohybu od souēasného stavu pƎes pƎechodný stav k budoucímu stavu. Jejím
úēelem je zlepšení výkonu organizace. ZmĢny sebou pƎináší narušení stability a rovnováhy, které
jsou ovšem žádoucími kvalitami. Když lidé ve zmĢnĢ spatƎují ohrožení svého ustáleného a dƽvĢrnĢ
známého pracovního života, mají tendenci se jí bránit. \ízení zmĢny je proces zabezpeēování toho,
aby byla organizace pƎipravena na zmĢnu a podnikala kroky, které zajistí souhlas lidí se zmĢnou
a její hladké uskuteēnĢní.
Je možné rozlišovat 7 typƽ zmĢny: postupná, transformaēní, strategická, organizaēní, zmĢna
systémƽ a procesƽ, zmĢna kultury a zmĢna chování.44
Postupná zmĢna je stupŸovitá zmĢna uskuteēŸovaná v malých krocích. Dochází k ní na operativní
úrovni, nikoliv na úrovni strategické. Jedná se o uplatŸování soustavného zlepšování. V tomto
pƎípadĢ nejsou lidé vystavováni šoku z dramatické zmĢny. Lidé se postupnĢ propracovávají
k novým procesƽm, systémƽm a procedurám.
Transformaēní zmĢna odpovídá plánování a realizaci významných a dalekosáhlých zlepšení
podnikových struktur a procesƽ na úrovni celé organizace. Týká se pouze zmĢny zpƽsobƽ, jak
organizace podniká a jak lidé každý den vzájemnĢ spolupracují a pƽsobí na sebe. Je to proces
zajišƛující, aby organizace mohla vytváƎet a realizovat programy hlavních zmĢn. Transformaēní
zmĢny bývají reakcí na konkurenēní tlaky, fúze, akvizice, investice, rušení investic, zmĢny
technologie, výrobních linek nebo trhƽ, nutnost snížit náklady nebo snížit poēet pracovních míst.
V prostƎedí veƎejné správy se transformaēní zmĢny uskuteēŸují obvykle pƎi zmĢnĢ vlády a výmĢnĢ
zodpovĢdných politikƽ.
Strategická zmĢna Ǝeší obecné, dlouhodobé a celopodnikové záležitosti, které byly povšechnĢ
definovány v podobĢ strategické vize a strategického rámce. Týká se úēelu a poslání organizace, její
podnikatelské filozofie takových vĢcí jako je rƽst, kvalita, inovace a hodnoty týkající se lidí a použité
technologie.
Organizaēní zmĢny se týkají struktury organizace a její funkēnosti. MĢní rozdĢlení celkových úkolƽ
Ǝízení do jednotlivých ēinností a Ǝeší to, jak by mĢly být tyto ēinnosti pƎidĢlovány rƽzným ēástem
organizace a jak by mĢly být Ǝízeny, kontrolovány, koordinovány a propojeny. Programy
organizaēních zmĢn se týkají i záležitostí centralizace a decentralizace.
ZmĢny systémƽ a procesƽ jsou provádĢny, když se zmĢní metody ēinnosti, zavede se nová technika
a technologie nebo když dojde k úpravĢ existující technologie. OvlivŸují operace nebo ēinnosti
a mají vliv na pracovní podmínky a postupy v celé organizaci i v jejích ēástech. Jejich bezprostƎední
dopad mƽže tedy být ekvivalentní dopadu strategické nebo organizaēní zmĢny, a proto se s nimi
musí zacházet stejnĢ opatrnĢ a peēlivĢ.
Cílem zmĢny kultury je nalézt vhodnĢjší soustavu hodnot spoleēnosti, které ovlivŸují chování lidí.
43) BEDRNOVÁ, E., NOVOTNÝ, I. a kol. Psychologie a sociologie Ǝízení. Praha: Management Press. 2002. s. 45.
44) AMSTRONG, M. Personální management. Praha: Grada Publishing. a.s. 1999. s. 89.
33
KLÁRA HORZINKOVÁ
WWW.UCPS.SK
ZmĢna chování má za úkol podpoƎit lidi v efektivnĢjším zpƽsobu práce, a to pomocí formování
nebo úprav zpƽsobƽ jejich chování.
Efektivní Ǝízení zmĢny vyžaduje kromĢ porozumĢní procesu zmĢny i perfektní analýzu souvislosti,
v nichž ke zmĢnĢ dochází. Zahrnuje jak analýzu existujícího uspoƎádání a souēasného okolního
prostƎedí, tak analýzu faktorƽ, které nejspíše ovlivní organizaci v budoucnosti. Dalším krokem
v programu zmĢny je rozpoznat na základĢ analýzy konkrétní potƎebu zmĢny a definovat, proē je
nezbytná. Východiskem pro program zmĢny je její zdƽvodnĢní. PƎi tom úēinné dƽvody zmĢny jsou
ty, které mají nejvĢtší šanci být akceptovány všemi zainteresovanými stranami. Cíl, jehož má být
pomocí zmĢny dosaženo, by mĢl být prodiskutován a odsouhlasen na všech úrovních, stejnĢ jako
plán realizace, který se vytváƎí na základĢ analýzy a definice cílƽ zmĢny. Plán realizace mƽže
obsahovat dlouhodobé úvahy o struktuƎe a reorganizování roli, odpovĢdností a vztahƽ pracovníkƽ
za úēelem vyƎešení specifických podnikových problémƽ. Za úēelem realizace zmĢny lze vytvoƎit
projektové týmy nebo skupiny zamĢƎené na urēitý úkol. Také je vhodné urēit iniciátory zmĢny, kteƎí
usnadŸují zmĢnu tím, že poskytují rady projektovým týmƽm nebo jednotlivcƽm. Plán realizace
zmĢny by se mĢl soustƎeěovat na nastavení úkolƽ a rozvrh ēinností a pƎidĢlení zdrojƽ, na odhad
ēasu potƎebného na každou ēinnost, ale i stanovení kritérií úspĢšnosti. PƎi uskuteēŸování plánu
nese za úspĢšnost Ǝízení zmĢny pƎíslušný manažer.
Programy Ǝízení zmĢn musí brát od poēátku do úvahy i možný odpor lidí ke zmĢnĢ. PƎi plánování se
musí odhadnout, u koho a proē bude odpor nejvĢtší. Lidé se brání zmĢnĢ, když v ní spatƎují
ohrožení svého ustáleného a dƽvĢrnĢ známého pracovního života. Proto je tƎeba zmĢnu již od fáze
jejího plánování se všemi co nejlépe komunikovat. Zapojení do procesu zmĢny poskytuje lidem
možnost vyƎešit své obavy a pƎedložit vlastní návrhy o podobĢ zmĢny a o tom, jak by se mĢla
uskuteēŸovat. Cílem je, aby lidé pƎijali zmĢnu za svou.
LEADERSHIP B
HEM KRIZOVÝCH SITUACÍ
Jestliže bylo vƽdcovství bĢhem zmĢny oznaēeno za zatĢžkávací zkoušku vƽdcovství, potom
skuteēným testem skvĢlého vƽdcovství jsou extrémní podmínky. Ty nastávají bĢhem krizových
situací. SkvĢlí vƽdci v takových situacích sdílí se svými podƎízenými všechny dƽsledky svých
rozhodnutí, dávají najevo svou odvahu, vytrvalost, chladnokrevnost v okamžicích krize
a ohleduplnost k ostatním. Dokáží rozpoznat, co je dƽležité nebo kdy vĢnovat pozornost radám
ostatních a ocenit vĢdomosti svých podƎízených.
Management bĢhem kritických situací je orientován na umĢní úspĢšnĢ pƎežít v podmínkách
extrémního ohrožení firmy45. Vzhledem k tomu, že každá firma je složitým technickým,
ekonomickým a sociálním systémem, musí management v podmínkách kritických zmĢn komplexnĢ
postihovat všechny složky Ǝízení a vedení, a to v hierarchii a vzájemné provázanosti odpovídající
jejich významu. SkvĢlé vƽdcovství nemusí ale zaruēovat dosažení prvotního cíle. Vizitkou skvĢlého
vƽdce je spíše zpƽsob, jakým zvládl neustále se mĢnící sled událostí. Ve výsledku jde tedy spíše to,
zda je podnik schopen pƎežít za nepƎíznivých podmínek než zda splnil loŸský plán.
PƎi krizových situacích je zároveŸ skvĢlý vƽdce schopen využít zmĢny externího prostƎedí jako
pƎíležitosti k inovacím a posílení a zhodnocení pozice podniku. Takový pƎístup vyžaduje zmĢny
uvnitƎ spoleēnosti, které musí být s pƎihlédnutím k nestabilitĢ i vnĢjšího prostƎedí s lidmi o to
citlivĢji komunikovány. Rychlá, pƎímá, otevƎená a pƎesvĢdēivá komunikace managementu
s pracovníky se stává, bez ohledu na velikost firmy, jedním z nejdƽležitĢjších pƎedpokladƽ
45) HUSSEY. D. E. Jak reorganizovat firmu. Praha: Computer Press. 2000. s. 107.
34
KLÁRA HORZINKOVÁ
úspĢšného managementu v podmínkách kritických zmĢn46. K zásadám efektivní komunikace
bĢhem krizových situací patƎí pƎedevším zamĢstnanecké participace, otevƎená komunikace,
diferenciace informací a oboustranná dƽvĢra.
Základním pƎedpokladem pro zamĢstnaneckou participaci je systém transparentní komunikace,
který zajistí, aby každý zamĢstnanec pochopil nezbytnost radikální zmĢny, nastolené inovaēní cíle
a strategie jejich plnĢní a zejména fakt, že se bude muset sám na zmĢnĢ podílet a realizovat ji.
Management se musí opƎít o skupinu klíēových zamĢstnancƽ, kteƎí umĢjí a chtĢjí vĢcmi pohnout.
OtevƎená komunikace umožŸuje a podporuje pochopení pƎíēin, zámĢrƽ a strategie realizace zmĢn,
zajišƛuje pƎidĢlení individuálních úloh jednotlivým zamĢstnancƽm a spoluvytváƎí pozitivní firemní
kulturu pro zmĢny. ZamĢstnanci by mĢli vĢdĢt, že management se snaží hledat Ǝešení nepƎíznivé
situace. Nedostatek informací, nepƎesné, neúplné a pozdĢ komunikované informace mohou mít
negativní vliv na postoje zamĢstnancƽ. Ve spoleēnostech, kde nefungují pƎímé komunikaēní
systémy, vzniká prostor pro šíƎení zkreslených nebo nadsazených informací.
Vrcholový management spoleēnosti musí diferencovat informace. To znamená, že musí být
nastavena pravidla toho, co, kdy a jak se bude zamĢstnancƽm sdĢlovat. Informace mohou být
podle závažnosti, naléhavosti ēi dƽvĢrnosti konfrontovány s konkrétní informaēní potƎenou
jednotlivých procesƽ a pracovních pozic. Vždy však mají být informováni všichni zamĢstnanci,
kterých se zmĢna ēi opatƎení týká.
Oboustranná dƽvĢra je založena na principu komunikace a zpĢtné vazby. Kulturu zpĢtné vazby lze
lépe uplatnit bĢhem osobních rozhovorƽ nebo pƎi práci s menšími týmy, nĢž na úrovni celé firmy.
Mƽže být využito i dalších prostƎedkƽ zpĢtné vazby jakými jsou napƎíklad panelová diskuse se
zamĢstnanci, písemné ankety a jiné interní dotazníkové prƽzkumy. Z nich lze zjistit informaēní
nedostatky a problémy nebo vēasné varovné signály o odchylkách pƎi plnĢní pracovních úkolƽ.
MOTIVANÍ STRATEGIE
Motivování je umĢní pƎimĢt lidi, aby ze sebe vydávali to nejlepší, a povzbudit je k pracovnímu
zaujetí a angažovanosti47. Motivování lidí je vlastnĢ jejich uvádĢní do pohybu ve smĢru, ve kterém
mají v zájmu dosažení nĢjakého cíle spoleēnosti nebo vƽdce jít. Principem motivování je nenutit
lidi, aby se dali správným smĢrem, ale zabezpeēovat to pomocí uspokojování základních lidských
potƎeb úspĢchu, pocitu sounáležitosti, uznání, seberealizace, pocitu kontroly nad svým vlastním
životem a schopností žít podle vlastních pƎedstav.
Snahou vƽdce je najít impuls, který dokáže konkrétního ēlovĢka inspirovat k práci na naplŸování
firemních myšlenek a cílƽ. Takovými podnĢty48 jsou buě motivy, nebo stimuly. Ty pƎedstavují
pohonné síly, které lidem pomáhají konat ēiny. Zatímco motivy pƽsobí zevnitƎ, stimuly pƎicházejí
zvenēí.
Stimuly zahrnují finanēní odmĢny, pƎíležitosti ke vzdĢlávání a osobnímu rƽstu. Stimulace
nevyžaduje hlubokou znalostí lidí49. Obvykle je nabízí organizace jako celek. Stimuly jsou úēinné jen
po dobu, dokud do nich bude investován potƎebný ēas, úsilí nebo firemní prostƎedky.
46) BARTO_OVÁ,H. Komunikace v podmínkách krize. Moderní Ǝízení. 7/2009. s. 56-57.
47) SUCHÝ, J. DvĢ cesty k motivaci zamĢstnancƽ. Moderní Ǝízení. 3/2009. s. 56-57.
48) PLAMÍNEK, J. Vedení lidí, týmƽ, a firem. Praha: Grada Publisching, a.s. 2008. s. 208.
49) HERZBERG, F. Work and the Nature of Man. Clevland. Work Publishing. 1966.
35
KLÁRA HORZINKOVÁ
WWW.UCPS.SK
PƎi využití motivace jsou do souvislosti dávány ēinnosti, které od lidí vyžadujeme, s jejich
existujícími vnitƎními potƎebami, neboƛ naplŸování potƎeb je základním motivem lidského
chování50. NejzákladnĢjší lidskou potƎebou je prožívání pƎíjemných pocitƽ. PƎíjemný pocit vyvolává
potƎebu zachování stavu, zatímco nepƎíjemný pocit potƎebu zmĢny. Proto je nutné se pƎi motivaci
soustƎedit na odstraŸování nepƎíjemných pocitƽ a navozování pocitƽ pƎíjemných. Stav naplnĢní
potƎeb, spojený s pƎíjemným pocitem, bývá oznaēován jako spokojenost. Stav spokojenosti mƽže
trvat jen omezenou dobu. Buě je ukonēen zmĢnou vnĢjších podmínek, nebo prožívání pƎíjemných
pocitƽ prostĢ odezní. Proto se zpƽsoby motivace musí s ēasem a se zmĢnou potƎeb mĢnit.
Existují dva pƎístupy k úspĢšnému motivaēnímu pƽsobení51. První cestou je používání motivátorƽ
typu pochvala za dobrý výkon, ochota naslouchat pracovníkovi a pohovoƎit s ním o jeho osobních
problémech. Tato cesta tedy spoēívá v tom, že se vedoucí soustƎedí na regulaci svého vnĢjšího
chování, zdrží se pokud možno prvkƽ demotivujících a více uplatní a zvýrazní ty motivující. Druhá
cesta sestupuje do hlubší roviny faktorƽ podmiŸujících vnĢjší jednání a všímá si pƎedevším postojƽ.
Postoj je možné zjednodušenĢ definovat jako relativnĢ stálý vztah ēlovĢka k nĢēemu nebo nĢkomu.
Mƽže jít o postoj ke své práci, k firmĢ, lidem i k sobĢ samému. Postoje nelze zmĢnit ze dne na den,
vedoucí by je ale jako dobrý motivátor mĢl znát a pƽsobit na nĢ stálým uvĢdomĢlým úsilím.
K poznání a pozitivní zmĢnĢ postojƽ slouží pƎedevším kouēování.
•
•
•
ZÁV
(zajistit spravedlnost),
vybudovat dobré vztahy mezi jednotlivými ēleny týmu (budování týmu),
jít pƎíkladem, pokud se týká elánu a pracovitosti (elán).
R
VeƎejná správa je systémem se znaēnými nároky na kvalitu jejího celkového Ǝízení a koordinace
i vnitƎního Ǝízení jejích jednotlivých složek. Pro efektivní výkon správy bude nutné zbavit se
stereotypních postupƽ pƎi rozhodovací a Ǝídící ēinnosti. V souēasné dobĢ se již vytvoƎily a v mnoha
pƎípadech existují moderní pƎístupy Ǝízení. PostupnĢ se stále více aplikují postupy, které ještĢ
nedávno byly realizovány pouze v soukromém sektoru. Soustavným rozvíjením a modernizováním
dochází k lepším kvalitĢ výkonu veƎejné správy.
50) KLEBL, J. a kol. Personální Ǝízení. 2. ēást. 2. Praha: VŠE v Praze. 2002. S. 45.
51) WALKER, A. J. Moderní personální management. NejnovĢjší trendy a technologie. Praha: Grada Publisshing, 2003. s. 67.
36
KLÁRA HORZINKOVÁ
SEZNAM POUŽITÉ LITERATURY:
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
8.
9.
10.
11.
12.
13.
14.
15.
16.
17.
18.
19.
20.
21.
22.
23.
24.
25.
26.
27.
28.
29.
30.
31.
ADAIR, J. Leadership. Brno: CP Books, a.s. 2005. s. 289.
AMSTRONG, M., STEPHENS, T. Personální management. Praha: Grada Publishing. 1999. s. 89.
BALÁŠ, L., LOSKOT, S., MORAVCOVÁ, J. a kol. Spoleēný hodnotící rámec. 2.vyd.Praha: Národní
informaēní
BARTO_OVÁ,H. Komunikace v podmínkách krize. Moderní Ǝízení. 7/2009. s. 56-57.
BARTÁK, J. \ídit nebo vést. Praha: nakl. Alfa, s.r.o. 2010. S. 12.
BEDRNOVÁ, E., NOVOTNÝ, I. a kol. Psychologie a sociologie Ǝízení. Praha: Management Press. 2002,
s. 20.
BIRCH, P. Leaderschip. Brno: CP Books, a.s. 2005, s. 95.
BIRCH, P. Kouēování. Brno: CP Books, 2005. s. 95.
BRIAN, C. Vedení lidí. Brno: Computer Press, 2004, s. 45.
FRI, F., BENA\ÍK, A. Vƽdcovství ēeských elit. Praha: Karolinum. 2010.
FORSYTH, P. Jak motivovat lidi, Prah: Grada Publish, a.s. 2009, s. 13.
FULLER, D. Vést nebo být veden. Praha: nakl. Alfa Publishing. s.r.o. 1967, s. 135.
HERZBERG, F. Work and the Nature of Man. Clevland.Work Publishing. 1966.
HUSSEY. D. E. Jak reorganizovat firmu. Praha: Computer Press. 2000. s. 107.
HRABALOVÁ, S., KLÍMOVÁ. V., NUNVÁ\OVÁ, S. Metody a nástroje Ǝízení ve veƎejné správĢ. 1. vyd.
Brno: MU 2005. s. 130.
HORZINKOVÁ, E., NOVOTNÝ, V. Základy organizace veƎejné správy, Aleš enĢk
HRONÍK, F. Rozvoj a vzdĢlávání pracovníkƽ. Praha: Grada Publishing, a.s. 2007. s. 240.
KLEBL,J. a kol. Personální Ǝízení. 2. ēást. 2. Praha: VŠE v Praze. 2002. s. 45.
KOUBEK, J. Personální Ǝízení. Praha: Grada PUblishing, a.s. 1996. s. 28.
KRÁLOVÁ, J. PƎíbĢhy z kouēování. Moderní Ǝízení. 6/2009. s. 58-59.
KOLEKTIV AUTORÚ. Akademický slovník cizích slov. Praha: Akademia Praha. 1998, s. 48.
MADOCK, R. C., FULTON, R. L. Motivation, emotion and leadership. QUORUM BOOKS, Westport,
Connection. London. 1998. s. 87.
MASLOW, A. Motivation and Personality. 2 end ed Harper§ Row.1970. s. 67.
NÁHLOVSKÝ, P. Kouēování spolupracovníkƽ. Moderní Ǝízení. 10/2009. s. 65-66.
NÁHLOVSKÝ, P. Jaký je váš potenciál pro vedení lidí? Moderní Ǝízení. 4/2009. s. 93-94.
PETRÁŠOVÁ, I. Spoleēný hodnotící rámec. Zlepšování organizace pomocí sebehodnocení. 2. vyd. Praha:
Národní informaēní stƎedisko pro podporu jakosti. 2004. s. 62.
PLAMÍNEK, J. Vedení lidí, týmƽ, a firem. Praha: Grada Publisching, a.s. 2008. s. 208.
POMAHA, R., VIDLÁKOVÁ, O. VeƎejná správa. Praha: C.H.Beck, 2002, s. 200.
RYCHA\ÍKOVÁ, Y. Kritikou a pochvalou k vyšší motivaci zamĢstnancƽ. Praha: Grada Publisching, a.s.
2008. s. 11.
SUCHÝ, J. DvĢ cesty k motivaci zamĢstnancƽ. Moderní Ǝízení. 3/2009. s. 56-57.
WALKER, A .J. Moderní personální management. NejnovĢjší trendy a technologie. Praha: Grada
Publisshing, 2003. s. 67.
INTERNETOVÉ ZDROJE:
1.
2.
Model excelence EFQM online. Dostupný na http//: www.csq.cz/cs/model/-execelenceefqm.html.
Kvalita ve veƎejné správĢ online. Dostupný na http//: www.mvcr.cz/veĜejná správa-podporazavedení-kvality-ve -veƎejné správĢ.
37
RASTISLAV KAŠŠÁK
WWW.UCPS.SK
NIEKO@KO ÚVAH K OTÁZKE VZeAHU VEREJNEJ SPRÁVY A SPRAVODLIVOSTI
SOME REFLECTIONS ABOUT THE RELATIONSHIP BETWEEN
THE PUBLIC ADMINISTRATION AND JUSTICE
JUDR. RASTISLAV KAŠŠÁK, PHD.
VEDÚCI ODDELENIA SPRÁVNEHO PRÁVA, FINANNÉHO PRÁVA A PRÁVA ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA
ÚSTAV VEREJNÉHO PRÁVA, FAKULTA PRÁVA PANEURÓPSKEJ VYSOKEJ ŠKOLY,
ADVOKÁT
K@ÚOVÉ SLOVÁ:
správne právo, správna veda, veda správneho práva, administrativistika, spravodlivosƛ, justícia, verejná správa,
správny súd, správne súdnictvo, judikatúra
KEY-WORDS:
administrative law, administrative science, science of administrative law, administration, justice, justness,
public administration, administrative court, administrative justice, judicial decisions
ABSTRAKT:
Autor sa v ēlánku venuje vzƛahu spravodlivosti a administrativistiky, princípu efektivity verejnej správy, ktorá je
ēasto v protiklade s ochranou subjektívnych verejných práv, a to najmä z hűadiska dobrej
administratívnoprávnej praxe v medziach platného správneho práva. V jeho rámci rozoberá a analyzuje
niektoré z dôležitejších a podnetných judikátov Európskeho súdu pre űudské práva, Najvyššieho správneho súdu
eskej republiky a aj rozsudky iných súdov, ktoré nielen svojím výsledkom, ale aj svojím vyznením presviedēajú,
že aj v správnom práve musí princíp efektivity platiƛ.
ABSTRACT/SUMMARY:
Within the article, the author studies the relationship of justice and administration, the principle of efficiency of
public administration, which is often in contradiction with the protection of subjective public law, especially in
the light of the good administrative practice with the current administrative law. In this framework, the author
discusses and analyzes some of the more important and challenging case law of the European Court of Human
Rights, the Supreme Administrative Court of the Czech Republic and the judgments of other courts that not
only in the text of their judgments, but also in the wording of the text are convincing and are stressing that the
principle of effectiveness must apply within administrative law as well.
Petr Prƽcha v Základných pojmoch a inštitútoch správneho práva píše, že veda správneho práva
skúma verejnú správu ako jav upravený normami správneho práva a správna veda skúma verejnú
správu ako komplex javov a procesov, ktoré sú výrazom fakticity správnoprávnej praxe v medziach
platného správneho práva. Správna veda tak dopŰŸa vedu správneho práva v tom zmysle, nakoűko
je napätie medzi normativitou a fakticitou udržiavané v medziach zákona. Súēasne si dovoűujem
uviesƛ, že – ako výstižne sformuloval Dušan Hendrych – správne právo a správna veda ēasto a ku
škode veci nekoordinujú svoje predstavy a ciele. Všeobecné správne právo býva obvykle
prezentované ako suma teoretických poznatkov o tom, ēo platí pre celú verejnú správu. Tieto
teoretické poznatky by však vždy mali reflektovaƛ administratívnoprávnu prax. Samozrejme, môže
byƛ sporné, ako túto administratívnoprávnu prax vymedziƛ.
38
RASTISLAV KAŠŠÁK
Verejná správa ēasto – definitívne alebo opakovane – konēí na súde, a to najmä s prihliadnutím
k aktuálnemu stavu našej legislatívy. Buě zo zotrvaēnosti, alebo z nejakého ostychu pred
prelínaním ústavného práva a správneho práva je väēšina autorov administrativistických publikácií
opatrná, ak má verejnou správou nazvaƛ to, ēo je už úzko spojené so správnym súdnictvom. Dušan
Hendrych rekapituluje v Správnom práve, že v literatúre sa môžeme stretnúƛ s názorom, že medzi
verejnou správou a súdnictvom netreba robiƛ zásadnejšie rozdiely, avšak nemožno nespomenúƛ ani
názory, ktoré obidve spomínané ēinnosti od seba odlišujú a zvýrazŸujú ich rozdielne znaky. Možno,
že by sme dokázali rozpakom nad tým, ēi správne súdnictvo je v materiálnom zmysle súēasƛou
verejnej správy nastaviƛ dobré teoretické zrkadlo, keby sme si ujasnili, ēi je správne súdnictvo
schopné garantovaƛ urēité minimálne požiadavky efektívnosti administratívnej ēinnosti. Z hűadiska
porovnávacích úvah nebudeme maƛ pochybnosti o tom, že existujú modely, v ktorých je
efektívnosƛ silne rešpektovaná – napríklad v národných systémoch správneho súdnictva vo
Francúzsku a v Španielsku, ēi v správnom súdnictve Európskej únie.
Hűadisko efektivity verejnej správy nemôže byƛ v ostrom protiklade s ochranou subjektívnych
verejných práv, najmä ak nám ide predovšetkým o dobrú administratívnoprávnu prax v medziach
platného správneho práva. Samozrejme, že to, ēo by pre správnovednú analýzu bolo až smiešne
jednoduché, môže pôsobiƛ v správnoprávnom vyjadrení až príliš komplikovane. Je ale dobrým
znamením, že sa v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho
správneho súdu eskej republiky objavuje celá rada rozsudkov, ktoré nielen svojím výsledkom, ale
aj svojím vyznením presviedēajú, že aj v správnom práve musí princíp efektivity platiƛ.
Dovoűujem si na tomto mieste poukázaƛ na veűmi príznaēný prípad z eskej republiky a to na prípad
Kajta (rozsudok Najvyššieho správneho súdu eskej republiky zo dŸa 16.04.2008, ē.k. 1 As
30/2008-49, www.nssoud.cz). O prípade Kajta možno tvrdiƛ, že v tomto prípade ako ochrana
subjektívnych verejných práv, tak uplatnenie princípu efektívnosti verejnej správy, pôsobia vo
vzájomnom súlade.
Skutkový popis prípadu Kajta je vcelku jednoduchý: pán J.R. si podal v roku 2001 žiadosƛ
o povolenie chovu neanonymizovaného mláěaƛa jastraba lesného, ktoré bolo nájdené v poűovnom
revíre Poűovníckeho združenia Obora – Fáberky, pomenované ako Kajta oznaēené krúžkom
ē. CZ074377. Podanie bolo obsahovo jednak žiadosƛou podűa vtedy platného zákona ē. 23/1962 Zb.
o poűovníctve (a takto aj podanie následne vybavil Krajský úrad Juhomoravského kraja), jednak
žiadosƛou o udelenie výnimky podűa § 56 zákona o ochrane prírody a krajiny (na ktorého vybavenie
bol vecne a miestne príslušný Okresný úrad v Blansku, referát životného prostredia, ktorému bolo
podanie adresované). Okresný úrad v Blansku žiadosƛ ani meritórne nevybavil, ani nevyzval na
odstránenie eventuálnych vád podania. Tento úrad – zrejme v predtuche svojho zrušenia – sa
uspokojil s tým, že žiadosƛ postúpil Krajskému úradu Juhomoravského kraja k vybaveniu. DŸa
22.10.2005 vykonala eská inšpekcia životného prostredia u pána J.R. kontrolu chovu osobitne
chránených dravcov. DŸa 07.03.2006 Kajta pri sokolníckom výcviku zblúdila a zhodou okolností
v tej istej dobe bolo zaēaté priestupkové konanie, v ktorom bol neskôr pán J.R. uznaný vinným
okrem iného í zo spáchania priestupku podűa Zákona o ochrane prírody a krajiny, pretože sa
„uspokojil“ s povolením podűa zákona o poűovníctve a neurgoval vydanie povolenia podűa zákona
o ochrane prírody a krajiny. Pán J.R. bol teda potrestaný za to, že sa naivne domnieval, že „iura
novit officium“.
Nanešƛastie pre dobrú správnu prax sa do tohto prípadu doslova „zahryzlo“ Ministerstvo životného
prostredia eskej republiky, ktorému bola vec súdom vrátená k ěalšiemu konaniu, a stalo sa
kasaēným sƛažovateűom. Vyslúžilo si oprávnene pomerne tvrdé slová Najvyššieho správneho súdu
eskej republiky: „Právo, na ktoré sa nazerá výkladom, ktorý zastáva sƛažovateű, sa stáva
39
RASTISLAV KAŠŠÁK
WWW.UCPS.SK
atomizovaným súborom právnych noriem, z ktorého sa vytrácajú akékoűvek hodnoty a princípy
a úcta k űudskému jednotlivcovi. (...) K tomu je vhodné v rovine všeobecnej poznamenaƛ, že
užívatelia verejnej správy sa ēasto len ƛažko orientujú v komplikovanom systéme správnych
orgánov a práva vôbec, ēo je umocnené tiež zásadnou reformou sústavy verejnej správy na prelome
20. a 21. storoēia. (...) Ak teda správne orgány v správnom konaní iba dôsledne vyžadujú plnenie
povinností zo strany obēanov, a nedbajú pritom o ochranu ich záujmov, je výrazom tohto postupu
presilený formalizmus, ktorého dôsledkom je sofistikované zdôvodŸovanie zjavnej nespravodlivosti.
(...) Navyše nemožno odhliadnuƛ od špecifík posudzovaného prípadu, totiž že žalobca sa ujal
mláěaƛa, ktoré vypadlo z hniezda a nebolo schopné sa samo živiƛ. Logicky sa teda najprv zaēal
o mláěa staraƛ a až následne (poēas troch dní) sa snažil obstaraƛ príslušné povolenia. Pokiaű by
žalobca takto nepostupoval a alibisticky ēakal na vydanie všetkých povolení a odstránenie
dysfunkcie správneho aparátu, bolo by mláěa jastraba lesného priamo ohrozené na živote, ēím by
hrozilo zmarenie samotného úēelu zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorým je okrem iného
ochrana osobitne chránených živoēíchov.“
Nedá sa mi v tejto otázke v nasledujúcej ēasti nedostaƛ aspoŸ krátko k europeizácii základných
práv. Správne súdnictvo v európskych krajinách i európske správne súdnictvo prechádzajú
v súēasnosti veűkým dynamickým vývojom. Podstatu tohto procesu veűmi dobre vystihol na
zaēiatku deväƛdesiatych rokov sudca Európskeho súdneho dvora David Edward, keě povedal
o politikoch, ktorí majú plné ústa reēí o právnom štáte, že práve títo űudia sú len zriedkakedy
schopní prijaƛ logické dôsledky toho, ēo tak hlasno zdôrazŸujú. Edward uviedol celý rad príkladov
toho, ako sa verejná správa – spravidla nie ústami obligátnych byrokratov, ale váhou postojov
a prehlásení politických reprezentantov – bráni tomu, aby súdy mohli úēinne kontrolovaƛ
rozhodovacie procesy. Výnimkou sú prípady, kedy „loě exekutívy“ uviazne v konkrétnom prípade
na plytēine, kedy boli všetky zlé riešenia už použité a kedy dobré riešenie neexistujú. Potom má vec
vyriešiƛ sudca. Inokedy sa však zase spúšƛa pokrik, že vláda sudcov ohrozuje vládu práva.
Primeranejšie by bolo vyjadrenie, že pravidlá urēujú aj v správnom práve stále ēastejšie sudcovia.
Edwardova téza o tom, že vláda práva implikuje vládu sudcov, osvetűuje mnohé z javov
v poslednom vývoji správneho súdnictva. Administratívna justícia sa dlho presadzovala ako nie
príliš sofistikovaná kontrolná inštitúcia. Vychádzalo sa z predstavy (nie príliš vzdialenej od reality),
že úradníci si viac než zákony vážia svoje „služobné pomôcky“ a že sa ich konkrétne akty viac
približujú „logike úradovania“ ako „logike zákonov“. Správny sudca bol pôvodne relatívne
nezávislým právnym kontrolórom ktorý mohol konštatovaƛ právne pochybenie riadneho úradníka
a vyvodzovaƛ z tejto chyby urēité dôsledky. Funkcia správneho súdnictva sa rozšírila, keě
inšpirovaní rôznymi vplyvmi (nezriedka z iného odboru než z odboru verejnej správy a správneho
práva) zaēali skutoēne nezávislí sudcovia uplatŸovaƛ širší repertoár testov zákonnosti správnych
aktov. Sudcovské nachádzanie práva zaēalo úradníkom, ale aj ich politickým šéfom, vnucovaƛ
riešenie, ktoré ležalo za súēasnými hranicami rutinnej úradníckej interpretácie zákonov. alším
krokom v tomto smere bolo rušenie zone de non-recours. Preskúmateűnými sa stali nielen
konkrétne, ale aj všeobecné a abstraktné akty, formálne i neformálne rozhodnutia, správna ēinnosƛ
i neēinnosƛ.
Svoj diel práce na tomto poli odviedol aj Európsky súd pre űudské práva, ktorý si dlhodobo
uvedomoval, ako je doktrína zone de non-recours do slova a do písmena „zažratá“. Príznaēným –
a nebojím sa povedaƛ, že i kultovným – sa stal v tomto ohűade rozsudok z 30.októbra 2001 vo veci
Devlin.
Írsky štátny obēan Francis William Devlin sa obrátil so svojou sƛažnosƛou na Európsku komisiu pre
űudské práva v roku 1995. Pán Devlin podstúpil v rokoch 1991 a 1992 písomnú skúšku a interview
40
RASTISLAV KAŠŠÁK
na prijatie na miesto správneho asistenta v Severnom Írsku, nakoniec mu však bolo bez
akéhokoűvek odôvodnenia oznámené, že nebude prijatý. Uchádzaē sa domnieval, že skutoēným
dôvodom odmietnutia bolo to, že je írskym katolíkom a aktívnym ēlenom združenia Irish National
Foresters.
Sƛažnosƛou pána Devlina sa mal zaoberaƛ Fair Employment Tribunal, avšak vzhűadom k tomu, že
štátny tajomník pre Severné Írsko vydal dodatoēne osvedēenie, že dôvodom odmietnutia boli
ohűady na štátnu bezpeēnosƛ, nemohol byƛ obvyklý opravný prostriedok použitý. V januári 1994
bola daná pánovi Devlinovi možnosƛ, aby u vysokého londýnskeho súdu napadol správnou žalobou
postup štátneho tajomníka. V septembri 1995 však sudca Kerr žalobu odmietol s odôvodnením, že
postup štátneho tajomníka bol úplne v súlade s jeho právomocami. Podűa sudcu záležalo výluēne
na uvážení štátneho tajomníka, ēi takto zabráni prejednaniu veci pred správnym tribunálom pre
zamestnanecké spory. V odôvodnení rozsudku bol vyslovený aj názor, že obsahom stanoviska
o tom, že uchádzaē o zamestnanie v štátnej správe nespŰŸa bezpeēnostné predpoklady; by bol
napokon aj v prípade, že by bol spor prejednávaný, príslušný správny tribunál viazaný, takže by
rovnako Devlinovo odvolanie nemalo nádej na úspech. Cez špekulatívne vyznenie rozsudku bolo
však zrejmé, že jadro sporu, totiž opodstatnenosƛ odmietnutia zamestnaƛ pána Devlina v štátnych
službách žiadny britský nezávislý súd nemohol v plnej jurisdikcii prejednaƛ. Jurisdikciu správneho
tribunálu pre zamestnanecké spory vylúēil postup štátneho tajomníka, priēom vysoký londýnsky
súd tento postup aproboval. Táto schéma je spravidla dobrým východiskom pre uplatnenie
európskej sƛažnosti pre porušenie práva na spravodlivý proces.
Britská vláda spochybnila aplikovateűnosƛ ustanovení ēlánku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
s argumentáciou, že spor potenciálneho štátneho úradníka so svojím možným štátnym
zamestnávateűom nie je obēianskym právom, o ktorom musí rozhodnúƛ v plnej jurisdikcii nezávislý
súd. Úspech tejto argumentácie viedol v minulosti napríklad k rozsudku Neigel v. Francúzsko zo
17. marca 1997 (Reports 1997-II) a ku konštatovaniu neprípustnosti sƛažnosti Quinn v. Spojené
kráűovstvo (rozhodnutie EK@P ē. 33694/96 z 23. októbra 1997). DŸa 8. decembra 1999 však
Európsky súd pre űudské práva vyniesol rozsudok vo veci Pellegrin v. Francúzsko, v ktorého
odôvodnení súd výslovne konštatuje, že si želá ukonēiƛ stav urēitej neistoty ohűadom toho, ēi na
rôzne druhy služobných sporov, ēi na jednotlivé aspekty týchto sporov, šiesty ēlánok dopadá alebo
nie.
Právo na spravodlivý proces zaruēené Dohovorom zaiste nie je absolútnym právom.
Proporcionalitu odmietnutia prieskumu správneho sporu pred nezávislými súdmi vzhűadom na
štátno-bezpeēnostné dôvody v analogickom skutkovom aj právnom prostredí skúmal Európsky súd
pre űudské práva už v rozsudku z 10. júla 1998 Tinnelly & Sons Limited a spol., a McElduff a spol.
v. Spojené kráűovstvo (Reports 1998-IV). Od tej doby sa veűa nezmenilo a navyše možno súhlasiƛ
s názorom, že nie je jasný dôvod, preēo by situácia v Severnom Írsku bola natoűko zlá, že by
samotné vyslovenie zaklínadla typu „bezpeēnostné riziko“ malo vylúēiƛ jurisdikciu nezávislých
súdov. Aj keby bolo možné predpokladaƛ, že získanie miesta správneho asistenta je prvým krokom
v kariére úradníka, ktorý neskôr bude možno povýšený a bude mu zverený výkon funkcií
upravených verejným právom, závisí vývoj služobnej kariéry na mnohých ěalších okolnostiach,
a nie je preto rozumné vylúēiƛ uchádzaēa o prijatie do štátnej služby s tým, že sa mu neumožní
uplatnenie práva na spravodlivý proces, ak je odmietnutý bez riadneho odôvodnenia. Pánovi
Devlinovu bolo preto priznané spravodlivé zadosƛuēinenie za morálnu ujmu, ktorú utrpel, vo výške
10 tisíc britských libier.
Expanzia práva na spravodlivý proces samozrejme vedie i k tomu, že správne úrady aj jednotliví
úradníci sa cítia byƛ stále ēastejšie dotknutí na svojich právach. Opäƛ si pomôžem „zaujímavým“
41
RASTISLAV KAŠŠÁK
WWW.UCPS.SK
prípadom z eskej republiky, pretože na stránkach www.klaus.cz bola vyvesená „Kasaēná sƛažnosƛ
proti rozsudku Mestského súdu v Prahe ē.k. 5 Ca 127/2006“. Mestský súd v tejto veci v intenciách
predchádzajúceho rozsudku Najvyššieho správneho súdu eskej republiky uložil prezidentovi
eskej republiky v lehote 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku buě navrhnutého kandidáta do
funkcie sudcu menovaƛ, alebo jeho menovanie výslovne a s uvedením konkrétnych dôvodov
odmietnuƛ. V uvedenej kasaēnej sƛažnosti následne ēítame: „Ak sa Mestský súd v Prahe už dopustil
tohto omylu, potom by vo svojom dôsledku poprel vôbec ústavné právomoci prezidenta na
rozhodovanie; Ak by tu totiž v tomto prípade existovala povinnosƛ prezidenta vydaƛ rozhodnutie,
mohlo by sa potom už vždy jednaƛ len o rozhodnutie kladné. Záporné rozhodnutia v týchto veciach
prezident nikdy vydaƛ nemôže, ak mu ústava zveruje vydávaƛ len rozhodnutie formulované ako
kladné – menuje rôznych funkcionárov, udeűuje štátne vyznamenania, udeűuje milosƛ. Ak by
prezident republiky zaēal v týchto (ústavou navzájom úplne analogicky upravených) prípadoch
vydávaƛ akési záporné alebo zamietavé rozhodnutia, bol by to postup v rozpore s ēlánkom 2 odsek
3 ústavy, podűa ktorého je možné štátnu moc uplatŸovaƛ len v prípadoch, v medziach a spôsobmi,
ktoré ustanoví zákon.“
Myslím, že tento závereēný a kardinálny argument je takmer geniálnou kvintesenciou fakticity
správnoprávnej praxe v medziach platného práva. Slová „Ústava nariaěuje môjmu úradu vydávaƛ
len kladné rozhodnutia“ sú fascinujúce. Z normatívneho hűadiska je však problém v tom, že ēeská
a slovenská ústava niē o povinnosti vydávaƛ len kladné rozhodnutia nehovorí. Najvyšší správny súd
eskej republiky vo svojom rozsudku z 21.05.2008 (ē.k. 4 Ans 9/2007-197, www.nssoud.cz) tiež
jasne hovorí: „Prezident republiky je však oprávnený a zároveŸ povinný odmietnuƛ menovanie
kandidáta, u ktorého na základe úvahy zodpovedajúcej pravidlám správneho uváženia
v materiálnom právnom štáte dospeje k záveru, že by jeho skúsenosti a morálne vlastnosti nedávali
záruku, že bude svoju funkciu riadne zastávaƛ, alebo ak zistí, že nie je splnené niektoré z relatívne
exaktne definovaných zákonných kritérií (napr. podmienka štátneho obēianstva, spôsobilosƛ na
právne úkony, bezúhonnosƛ ēi naplnenie vekovej hranice a ěalšie).“
Aj keě je normativita jasná, fakticita ju do veűkej miery prebíja. Konieckoncov aj Najvyšší správny
súd si to uvedomuje a vo vyššie citovanom rozsudku uvádza: „Reálna situácia bola taká, že ak zložil
justiēný ēakateű justiēnú skúšku a splnil aj ěalšie zákonné podmienky; bol až na výnimky do funkcie
sudcu tiež menovaný. Akokoűvek teda menovací automatizmus v právnej rovine neplatil, fakticky do
znaēnej miery fungoval.“
Správna veda pozná veűa príkladov, kedy automatické rutiny vedú k pokusom o vzburu, a to
prekvapivo aj u zdanlivo „veűmi lojálnych subjektov“. Veě sa taktiež v poslednej kasaēnej námietke
diskutovaného prípadu dozvedáme, že rozsudkom Mestského súdu v Prahe je zasahované do
základných práv všetkých obēanov eskej republiky; lebo prezident republiky vykonáva svoj
Ústavou vymedzený podiel na správe vecí verejných v mene všetkých obēanov eskej republiky,
z ēoho možno vyvodiƛ, že v prípade bránenia v tomto výkone má nielen obēan Václav Klaus, ale
každý obēan eskej republiky právo postaviƛ sa na odpor podűa ēl. 23 Listiny. Najvyšší správny súd
reaguje, „že argumentácia právom na odpor zo strany najvyššieho ēiniteűa štátu, ktorý je ústavne
zaviazaný chránením existujúcej ústavy a zákonov eskej republiky, je trochu prekvapivá.
Najvyššiemu správnemu súdu, ktorý je orgánom povolaným k ochrane verejných subjektívnych práv
fyzických a právnických osôb v rámci existujúceho ústavného systému z vyššie uvedených dôvodov
neprislúcha, aby autorizoval vyboēenie z rámca, ktorý je povolaný chrániƛ, naviac za situácie, kedy
nie sú splnené podmienky predvídané ustanovením ēl. 23 Listiny.“
42
RASTISLAV KAŠŠÁK
Situácia je však podűa môjho názoru a skúseností z aplikaēnej praxe v eskej republike
a v Slovenskej republike možno ešte viac na zváženie, ako si vo svetle vyššie uvedenej judikatúry
pripúšƛame. A to je zároveŸ samozrejme veűkou výzvou pre spravodlivosƛ a administrativistiku.
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY A PRAMEGOV:
-
Rozsudok Najvyššieho správneho súdu eskej republiky zo dŸa 16.04.2008, ē.k. 1 As
30/2008-49;
Rozsudok Najvyššieho správneho súdu eskej republiky zo dŸa 21.05.2008, ē.k. 4 Ans
9/2007-197;
Rozsudok Európskeho súdu pre űudské práva zo dŸa 30.októbra 2001 vo veci Devlin
v. Spojené kráűovstvo;
Rozhodnutie Európskej komisie pre űudské práva zo dŸa 17. marca 1997 vo veci Neigel
v. Francúzsko;
Rozhodnutie Európskej komisie pre űudské práva zo dŸa 23. októbra 1997 vo veci Quinn
v. Spojené kráűovstvo;
Rozsudok Európskeho súdu pre űudské práva zo dŸa 8. decembra 1999 vo veci Pellegrin
v. Francúzsko;
Rozsudok Európskeho súdu pre űudské práva zo dŸa 10. júla 1998 vo veci Tinnelly & Sons
Limited a spol., a McElduff a spol. v. Spojené kráűovstvo;
http://www.nssoud.cz
http://www.echr.coe.int
http://www.klaus.cz
43
ŠTEFAN ŠVIDERSKÝ
PODMIENKY
WWW.UCPS.SK
VSTUPU CUDZINCOV NA NAŠE ÚZEMIE A PROBLEMATIKA POBYTU
CUDZINCOV NA NAŠOM ÚZEMÍ
CONDITIONS OF ENTRY OF ALIENS TO OUR AREA AND ISSUE OF STAY
OF FOREIGNERS IN OUR COUNTRY
JUDR. ŠTEFAN ŠVIDERSKÝ
UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE, PRÁVNICKÁ FAKULTA
KATEDRA SPRÁVNEHO A ENVIRONMENTÁLNEHO PRÁVA
K@ÚOVÉ SLOVÁ:
migrácia, migranti, cudzinci, trvalý pobyt, prechodný pobyt, tolerovaný pobyt, udelenie pobytu, právo na pobyt,
podmienky vstupu, Modrá karta
KEY WORDS:
migration, migrants, foreigners, permanent residence, temporary residence, tolerated residence, granting of
stay, residence right, conditions of entry, Blue Card
ABSTRAKT:
Autor sa v ēlánku venuje problematike právneho postavenia cudzincov na našom území. Rozoberá teda otázku
právneho postavenia štátnych príslušníkov iných krajín na území Slovenskej republiky, podmienky vstupu
cudzincov na naše územie a postupu pri udeűovaní jednotlivých druhov pobytov, priēom poukazuje aj na
odlišnú úpravu právneho postavenia obēanov ēlenských štátov Európskej únie na našom území.
ABSTRACT/SUMMARY:
This article deals with problems of the legal status of foreigners in our country. Therefore analyzes the
issue of the status of citizens of other countries in the Slovak Republic, the conditions for entry of
foreigners into our country and the procedure for granting different types of residences, pointing to
a different regulation of the legal status of citizens of EU member states in our country.
Pod pojmom migrácia rozumieme presun z jedného miesta na iné, a to pohyb pracovných síl,
sƛahovanie, presídűovanie. Migrovaƛ teda znamená sƛahovaƛ sa. Súēasné globalizaēné a integraēné
procesy, rozvoj informaēných technológií a dopravy, a tiež rozdiely v životnej úrovni, sa stali
významným faktorom vzrastajúceho významu a intenzity migrácie. Migrácia sa celosvetovo stáva
1
jedným z najvýznamnejších javov 21. storoēia.
Slovensko sa z historicky emigraēnej krajiny postupne stalo aj tranzitnou krajinou a podűa viacerých
expertov sa pomaly stáva aj cieűovou krajinou imigrácie.
„Migraēná politika Slovenskej republiky sa týka predovšetkým legálnej migrácie, ktorú môžeme
charakterizovaƛ ako cezhraniēný prechod osôb napr. za úēelom turistiky, povoleného pobytu pri
splnení požiadaviek stanovených v zákonoch Slovenskej republiky a v medzinárodných dohodách,
ktorými je Slovenská republika viazaná.“ (http://www.ludiaakomy.sk/sr_a_utecenci3.php)
1) http://slovenskamigracia.sk/sk
44
ŠTEFAN ŠVIDERSKÝ
Charakter procesu umožŸujúceho vstup a pravidlá po vstupe cudzinca na naše územie vymedzujú
dve základné právne normy, ktoré upravujú pobyt cudzincov na našom území, a to zákon o azyle
a zákon o pobyte cudzincov.
Subjektmi, ktorých právne postavenie tieto normy upravujú, sú vo všeobecnosti dve hlavné
skupiny migrantov:
-
tí, ktorí požiadali o udelenie azylu, a ktorých práva a povinnosti pri pobyte na našom
území sa riadia ustanoveniami zákona o azyle a
tí, ktorí migrujú dobrovoűne, zo súkromných dôvodov, a ktorých práva a povinnosti
upravuje zákon o pobyte cudzincov.
Právne postavenie cudzincov na Slovensku je však podstatne rôznorodejšie. V oblasti vstupu
a pobytu na naše územie je možné definovaƛ viacero kategórií migrantov podűa ich právneho
postavenia a právnej úpravy procedúr pred vstupom na naše územie alebo podűa možností
legalizácie ich pobytu po vstupe na naše územie. Každá jednotlivá kategória je vymedzená najmä
typom a úēelom pobytu na našom území.
V oblasti vstupných procedúr slovenský právny poriadok rozlišuje medzi udelením prechodného
pobytu a udelením trvalého pobytu. Mimo tohto rámca môže cudzinec požiadaƛ o udelenie
tolerovaného pobytu na jeden z úēelov, ktoré ustanovuje zákon o pobyte cudzincov. Tolerovaný
pobyt má len doēasný charakter a udeűuje sa na obdobie, poēas ktorého pretrvávajú prekážky, kvôli
ktorým nelegálny migrant nemôže vycestovaƛ.
Pre každú z kategórií platia nielen odlišné pravidlá urēujúce vstup a pobyt na našom území, inak
vymedzené zákonné podmienky pre udelenie povolenia na pobyt a jeho predŰženie, ale aj ěalšie
2
práva a povinnosti uložené cudzincom poēas obdobia ich pobytu na našom území.
Od vzniku Slovenskej republiky bol pobyt cudzincov postupne upravený nasledovnými zákonmi:
-
Zákon ē. 123/1992 Zb. o pobyte cudzincov na území eskej a Slovenskej Federatívnej
Republiky,
Zákon ē. 73/1995 Z. z. o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky,
3
Zákon ē. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov .
V priebehu rokov 1996 – 2000 došlo v oblasti legálnej a nelegálnej migrácie cudzincov k viacerým
zásadným zmenám. Išlo predovšetkým o zmeny z hűadiska podstatne zvýšeného poētu migrujúcich
cudzincov, a to hlavne z ekonomicky slabších alebo vojensko–politicky nestabilných krajín. Boli to
prevažne cudzinci pochádzajúci z Ázie, z niektorých štátov bývalého ZSSR a balkánskych štátov.
Zákon ē. 69/2000 Z. z., ktorým sa s úēinnosƛou od 1.4.2000 novelizoval zákon o pobyte cudzincov
na území Slovenskej republiky, upravil len niektoré najpálēivejšie problémy, ktoré vznikli pri riešení
pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky za posledné roky. Táto novela odstránila niektoré
nedostatky v ustanoveniach, ktoré boli v zásadnom rozpore s právnym poriadkom Európskej únie
a na ktoré bolo poukazované pri vykonávaných porovnávaniach. Z vízovej oblasti absentovali
ustanovenia upravujúce názvoslovie, druhy víz a postupy pri ich udeűovaní, kedy Policajný zbor,
u ktorého boli sústredené informácie o protiprávnej ēinnosti cudzincov, nemal možnosƛ
zodpovedajúcim spôsobom ovplyvŸovaƛ ich udelenie na zastupiteűských úradoch v zahraniēí. Išlo
hlavne o vypustenie § 30, kde bola ministrovi vnútra daná možnosƛ odstrániƛ akúkoűvek podmienku
pobytu stanovenú cudzincovi zákonom, a to v rámci inštitútu odstránenia tvrdosti zákona. Dôležité
2) Grethe Guliēová, M. – Bargerová, Z.: Organizácia azylovej a migraēnej politiky v Slovenskej republike. Bratislava 2010. s. 33
3) ěalej len „zákon o pobyte“
45
ŠTEFAN ŠVIDERSKÝ
WWW.UCPS.SK
bolo aj ěalšie upresnenie a sprísnenie podmienok pri podávaní žiadostí na dlhodobý a trvalý pobyt
cudzincov na území Slovenskej republiky. Aj keě sa novelizáciou zákona dosiahol znaēný pokrok,
najmä vo vzƛahu k vstupu cudzincov na územie Slovenskej republiky, zákon v niektorých otázkach
nebol kompatibilný s právom Európskej únie.
V Národnom programe pre prijatie acquis communautaire bola urēená ako strednodobá priorita
príprava návrhu nového zákona o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky v roku 2001,
s cieűom maximálnej aproximácie s právom Európskej únie.
Výsledkom bol nový zákon ē. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, ktorý nadobudol úēinnosƛ dŸa 1. apríla 2002. Týmto zákonom boli vytvorené mechanizmy
na potláēanie nelegálnej migrácie, na povoűovanie úēelovo viazaných pobytov cudzincov
v súvislosti s výkonom ich ēinností na území Slovenskej republiky s dôrazom na ochranu trhu práce,
mechanizmy na kontrolu pobytu a vyhosƛovanie cudzincov za podmienky rešpektovania slobody
pohybu a pobytu. Nová právna úprava rozdelila cudzincov do dvoch základných kategórií, na
obēanov Európskej únie a ostatných cudzincov. Pre obēanov z ēlenských štátov Európskej únie boli
v zákone zakotvené osobitné ustanovenia, kedy právo na prechodný pobyt sa vykonávalo na
základe registrácie. Taktiež nastala zmena v oblasti povoűovania trvalého pobytu, keě povolenia na
pobyt boli vydávané vždy formou rozhodnutia, v ktorom bolo povolenie trvalého pobytu
jednoznaēne deklarované. Zákon zároveŸ zaviedol nové právne inštitúty týkajúce sa kontroly
pobytu cudzincov a ich vyhosƛovania. Úplne novým právnym inštitútom bol „tolerovaný pobyt“
a v súlade so štandardami vízovej politiky a praxe štátov Európskej únie boli upravené ustanovenia
4
o vízach. Samozrejme, uvedený zákon bol niekoűkokrát novelizovaný, až dospel do svojej aktuálnej
podoby, z ktorej sme vychádzali pri písaní tohto príspevku.
V zmysle zákona o pobyte je cudzincom každý, kto nie je štátnym obēanom Slovenskej republiky.
Tento zákon zároveŸ rozlišuje dve kategórie cudzincov, priēom tieto kategórie závisia od právneho
vzƛahu cudzinca k Európskej únii. Zákon o pobyte rozlišuje
a)
b)
obēanov Únie – tým je každý, kto nie je štátnym obēanom Slovenskej republiky, avšak má
štátne obēianstvo niektorého z jej ēlenských štátov a
štátnych príslušníkov tretích krajín – ide o osoby, ktoré nie sú ani štátnymi obēanmi
Slovenskej republiky a ani obēanmi niektorého z ēlenských štátov Európskej únie.
Na základe tohto ēlenenia sú potom zákonom o pobyte rozdielne upravené podmienky vstupu
cudzincov na územie Slovenskej republiky a podmienky ich pobytu na našom území.
Zákon o pobyte rozlišuje tri základné formy pobytu cudzincov v Slovenskej republike:
a)
prechodný pobyt, a to
pobyt na úēel podnikania,
pobyt na úēel zamestnania,
pobyt na úēel štúdia,
pobyt na úēel osobitnej ēinnosti,
pobyt na úēel výskumu a vývoja,
pobyt na úēel zlúēenia rodiny,
pobyt na úēel plnenia služobných povinností civilnými zložkami ozbrojených síl,
pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má priznané postavenie Slováka žijúceho
v zahraniēí,
4) http://www.ludiaakomy.sk/sr_a_utecenci3.php
46
ŠTEFAN ŠVIDERSKÝ
b)
pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý má priznané postavenie osoby
s dlhodobým pobytom v inom ēlenskom štáte,
pobyt na základe modrej karty Európskej únie,
trvalý pobyt, a to
-
c)
na obdobie piatich rokov,
na neobmedzený ēas,
dlhodobý pobyt,
tolerovaný pobyt.
PRECHODNÝ POBYT
Udelením prechodného pobytu je štátny príslušník tretej krajiny oprávnený zdržiavaƛ sa,
vycestovaƛ a opätovne vstupovaƛ na územie Slovenskej republiky poēas obdobia, na ktoré mu bol
prechodný pobyt udelený. Prechodný pobyt sa udeűuje iba na jeden úēel, takže v prípade zmeny
úēelu prechodného pobytu na našom území musí štátny príslušník tretej krajiny podaƛ novú žiadosƛ
o udelenie prechodného pobytu. Jedinou výnimkou je štúdium, nakoűko zákon o pobyte
v ustanovení § 20 ods. 3 stanovuje, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý má udelený prechodný
pobyt, môže poēas neho študovaƛ. To znamená, že aj pokiaű bol štátnemu príslušníkovi tretej
krajiny udelený prechodný pobyt na iný úēel ako štúdium, môže poēas tohto pobytu študovaƛ bez
toho, aby musel podaƛ novú žiadosƛ o udelenie prechodného pobytu na tento úēel. Uvedené však
neplatí aj naopak, preto pokiaű bol štátnemu príslušníkovi tretej krajiny udelený prechodný pobyt
na úēely štúdia a tento úēel sa zmení, musí štátny príslušník tretej krajiny podaƛ novú žiadosƛ
o udelenie prechodného pobytu.
Osobitným druhom prechodného pobytu je pobyt na základe modrej karty Európskej únie. Modrá
karta oprávŸuje štátneho príslušníka tretej krajiny vstúpiƛ, zdržiavaƛ sa, pracovaƛ na našom území,
vycestovaƛ z tohto územia a opätovne naŸ vstúpiƛ poēas obdobia, na ktoré bola vydaná. Modrá
karta sa udeűuje výluēne na úēel vysokokvalifikovaného zamestnania na tri roky, alebo ak je
obdobie trvania pracovného pomeru kratšie, udeűuje sa na obdobie trvania pracovného pomeru
predŰžené o 90 dní. Vysokokvalifikovaným zamestnaním je v zmysle zákona o pobyte cudzincov
zamestnanie, na ktorého výkon sa vyžaduje vyššia odborná kvalifikácia, teda kvalifikácia
preukázaná dokladom o vysokoškolskom vzdelaní alebo dokladom o vykonaní viac ako päƛ roēnej
odbornej praxe v príslušnej oblasti, ktorá je na úrovni porovnateűnej s vysokoškolským vzdelaním,
5
ktorý bol vydaný podűa zákona o uznávaní odborných kvalifikácií . Nejde teda o výkon akéhokoűvek
zamestnania, ako pri „všeobecnom prechodnom pobyte“. alším rozdielom oproti ostatným
druhom prechodného pobytu je, že modrá karta sa udeűuje buě na obdobie troch rokov, alebo na
obdobie trvania pracovného pomeru plus 90 dní. Pre ostatné druhy prechodného pobytu zákon
o pobyte stanovuje vždy jeho maximálnu dŰžku (najviac tri, resp. päƛ rokov), táto je však urēená
najmä jeho úēelom, keěže tento typ pobytu sa udeűuje vždy na konkrétny úēel. Modrú kartu aj
prechodný pobyt však možno po uplynutí doby, na ktorú boli udelené, obnoviƛ, pokiaű úēel, na
ktorý boli udelené trvá, samozrejme za súēasného splnenia zákonných požiadaviek.
TRVALÝ POBYT
Udelenie trvalého pobytu oprávŸuje štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavaƛ sa našom území,
vycestovaƛ a opätovne vstupovaƛ na naše územie v ēase, na ktorý mu bol udelený. Trvalý pobyt sa
5) zákon ē. 293/2007 Z. z. o uznávaní odborných kvalifikácií
47
ŠTEFAN ŠVIDERSKÝ
WWW.UCPS.SK
udeűuje na päƛ rokov alebo na neobmedzený ēas alebo má formu tzv. dlhodobého pobytu na
neobmedzený ēas.
Trvalý pobyt na päƛ rokov sa zvyēajne udeűuje rodinným príslušníkom osoby, ktorej bol udelený
niektorý z druhov trvalého pobytu.
Trvalý pobyt na neobmedzený ēas udeűuje buě policajný útvar osobe, ktorá má najmenej po dobu
štyroch rokov udelený trvalý pobyt na päƛ rokov alebo dieƛaƛu mladšiemu ako 18 rokov štátneho
príslušníka tretej krajiny s trvalým pobytom na neobmedzený ēas, alebo Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky zo zvláštnych dôvodov, akými sú napríklad dôvody hodné osobitného zreteűa,
bezpeēnostné záujmy Slovenskej republiky, ochrana svedka, a pod.
Dlhodobý pobyt sa udeűuje na neobmedzený ēas napríklad príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa na
našom území zdržiava oprávnene a nepretržite poēas piatich rokov bezprostredne pred podaním
žiadosti alebo ktorý sa na území ēlenských štátov Európskej únie zdržiava oprávnene a nepretržite
päƛ rokov ako držiteű modrej karty, a pod.
TOLEROVANÝ POBYT
Tento typ pobytu sa udeűuje z urēitých špecifických dôvodov, ktoré majú odlišný charakter než
dôvody vyžadované pre udelenie vyššie popísaných pobytov. Do úvahy prichádzajú nasledovné
dôvody: existencia prekážok administratívneho vyhostenia, poskytnutie doēasného útoēiska,
rodinné dôvody (ak nie sú splnené podmienky pre udelenie prechodného pobytu), ak ide
o maloletú osobu nájdenú na našom území, na úēely trestného konania, a pod.
Pokiaű zákon o pobyte cudzincov neustanovuje inak, tolerovaný pobyt sa udeűuje na dobu trvania
dôvodov pre jeho udelenie, najviac však na 180 dní. V zákonom stanovených prípadoch je možné
túto lehotu predŰžiƛ o ěalších 180 dní, a to aj opakovane.
Poēas platnosti tolerovaného pobytu nemôže osoba, ktorej bol udelený, podnikaƛ.
Ako už bolo vyššie spomenuté, zákon o pobyte odlišne upravuje podmienky vstupu a pobytu na
našom území pre cudzincov – obēanov ēlenských štátov Európskej únie a to tak, že obēania
Európskej únie a ich rodinní príslušníci majú právo na pobyt a za zákonom stanovených podmienok
právo na trvalý pobyt na našom území.
Obēan Európskej únie, ktorý je držiteűom platného preukazu totožnosti alebo cestovného dokladu,
je oprávnený zdržiavaƛ sa na našom území bez akýchkoűvek ěalších podmienok alebo formalít
poēas troch mesiacov odo dŸa vstupu na naše územie. Zaēiatok tohto pobytu je však povinný
nahlásiƛ policajnému útvaru do 10 dní odo dŸa vstupu na naše územie. Toto právo však obēan
Európskej únie stratí, ak sa stane osobou v hmotnej núdzi. Z uvedeného vyplýva, že pokiaű bude
pobyt obēana Európskej únie na našom území trvaƛ najviac tri mesiace, jedinou povinnosƛou tohto
obēana je ohlásiƛ zaēiatok tohto pobytu policajnému útvaru. Nakoűko sa jedná o právo obēana
Európskej únie na pobyt na území iného štátu Európskej únie, tento cudzinec nemusí podávaƛ
žiadnu žiadosƛ o udelenie pobytu, na rozdiel od ostatných cudzincov. Pobyt obēanov Európskej
únie na našom území teda nie je spojený s povoűovacím, resp. udeűovacím konaním, ale uplatŸuje
sa iba ohlasovací režim.
O nieēo prísnejší režim platí v prípade, že obēan Európskej únie zamýšűa zostaƛ na našom území
poēas obdobia dlhšieho než všeobecné tri mesiace. Obēan Európskej únie má síce právo aj na
pobyt na našom území presahujúci obdobie troch mesiacov, avšak už len za dodržania zákonom
48
ŠTEFAN ŠVIDERSKÝ
stanovených podmienok. Zákon o pobyte cudzincov stanovuje v ustanovení § 65, že obēan
Európskej únie musí v takom prípade spŰŸaƛ nasledovné podmienky:
a)
b)
c)
d)
e)
je zamestnaný na našom území alebo je u neho predpoklad, že sa zamestná,
vykonáva na našom území samostatnú zárobkovú ēinnosƛ,
má pre seba a svoju rodinu dostatoēné zdroje a zdravotné poistenie platné na území
Slovenskej republiky, aby sa on, ani jeho rodina, nestali záƛažou pre systém sociálnej
pomoci Slovenskej republiky,
je študentom základnej, strednej alebo vysokej školy na našom území,
je rodinným príslušníkom obēana Európskej únie, ktorého sprevádza, resp. sa k nemu
pripája.
alšou podmienkou zotrvania na našom území poēas obdobia presahujúceho tri mesiace je žiadosƛ
o registráciu pobytu v lehote 30 dní od uplynutia troch mesiacov odo dŸa vstupu na naše územie.
Právo na trvalý pobyt na našom území má obēan Európskej únie, ktorý sa na našom území
oprávnene zdržiava nepretržite poēas obdobia piatich rokov. Za splnenia zákonom stanovených
podmienok má právo na trvalý pobyt aj obēan Európskej únie, ktorý sa zdržiava na našom území
oprávnene aj menej ako päƛ rokov, pokiaű ide o
a)
b)
c)
d)
e)
f)
zamestnanca alebo samostatne zárobkovo ēinnú osobu, ktorá v ēase, keě prestala
pracovaƛ, dosiahla vek zákonom stanovený na vznik nároku na starobný dôchodok,
zamestnanca, ktorý odišiel z plateného zamestnania, aby nastúpil na predēasný
dôchodok,
zamestnanca alebo samostatne zárobkovo ēinnú osobu, ktorá sa nepretržite zdržiava na
našom území viac ako dva roky a prestala pracovaƛ z dôvodu trvalej neschopnosti
pracovaƛ,
zamestnanca alebo samostatne zárobkovo ēinnú osobu, ktorá po troch rokoch
nepretržitého pobytu pracuje ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo ēinná osoba
v inom ēlenskom štáte Európskej únie a aspoŸ raz do týždŸa sa na naše územie vracia,
rodinného príslušníka obēana Európskej únie, s ktorým sa na našom území zdržiava,
pokiaű tento obēan Európskej únie nadobudol právo na trvalý pobyt podűa vyššie
uvedených ustanovení,
rodinného príslušníka obēana Európskej únie, s ktorým sa na našom území zdržiava,
pokiaű tento obēan Európskej únie zomrel skôr, než nadobudol trvalý pobyt podűa vyššie
uvedených ustanovení.
POUŽITÁ LITERATÚRA
1.
2.
3.
4.
Grethe Guliēová, M. – Bargerová, Z.: Organizácia azylovej a migraēnej politiky v Slovenskej republike.
Bratislava 2010. Dostupné na internete:
http://emn.intrasoftintl.com/Downloads/download.do;jsessionid=6A31512183B525DC3027426A4906A9E9?fileID=2056
http://www.ludiaakomy.sk/sr_a_utecenci3.php
http://slovenskamigracia.sk/sk
zákon ē. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
49
MARIÁN SLUK
WWW.UCPS.SK
PO@OVNÍCTVO, PRÁVO VEREJNÉ
HUNTING – A PUBLIC LAW ISSUE
JUDR. MARIÁN SLUK, PHD.
SUDCA, NAJVYŠŠÍ SÚD SLOVENSKEJ REPUBLIKY
K@ÚOVÉ SLOVÁ:
verejné právo, životné prostredie, poűovníctvo, poűovnícke hospodárenie, voűne žijúca zver, lov, prírodné
bohatstvo, príroda, environmentalizmus
KEY WORDS:
public law, environment, hunting, huntsmanship, hunting communities, nature, environmentalism
ABSTRAKT:
Príspevok popisuje základné právne pramene lovu a poűovníctva na území Slovenska. V jednotlivých
spoloēenských etapách ponúka recipientom ucelený pohűad na poűovníctvo, kontinuálny prierez jeho históriou
od pravekého lovu, jeho premeny na poűovníctvo realizované v závislosti na panstve pôdy až po súēasnú
moderne ponímanú environmentálnu podobu. Poűovníctvo ako nástroj tvorby prírodného bohatstva sa stáva
právom (i povinnosƛou) každého, jeho ƛažiskový verejnoprávny charakter cítiƛ v každom ustanovení súēasne
platného zákona o poűovníctve, ale i v mysli moderne zmýšűajúceho ēloveka. Práve uvedené poznanie pomôže
pri realizácii (interpretácii a aplikácii) noriem uplatŸovaných v poűovníctve, rovnako aj pri budúcej tvorbe
poűovného práva. V úvahách de lege ferenda v záujme poűovníctva ako práva verejného sa žiada jeho výkon
(realizáciu) sprístupniƛ každému, kto spŰŸa odborné predpoklady, odstrániƛ súbeh jeho výkonu tými istými
poűovníkmi vo viacerých revíroch, ten totiž deformuje jeho skutoēné naplnenie a znevýhodŸuje poűovníkov ešte
nezaradených do poűovného revíru. Osobitne by sa žiadalo upraviƛ tzv. komerēný lov a tak ho odlíšiƛ od lovu
vykonávaného v rámci výkonu práva poűovníctva.
ABSTRACT/SUMMARY:
The article dicusses the main sources of law of hunting and huntmanship on the territory of the Slovak
Republic. Within specific social time units, it provides a complex overview of huntmanship via continuous
analysis of the topic from prehistorical hunting, its changes throughout the time depending on the ownership
of land until today – when huntmanship is viewed in modern enviornmental perspectives. Huntmanship as one
of the means of formation of natural resources/diversity/richness becomes a right (and a duty) of us all. The
public law perspective of this matter is obvious from all clauses of the current Act on Hunting but also in the
minds of all people thinking in modern terms. This concept will help in the interpretation and application of the
legal norms used in hunting – it being an element of public law – as well as in the formation of the law on
hunting (in the future). Within the suggestions de lege ferenda the authors discusses the need to open the
access to hunting to all individuals meeting the relevant professional conditions and to limit the possibility to
execute hunting in more hunting-grounds by one person in paralel. This causes the deformation of its real
purpose and it handicaps (disadvantages) those hunters who are not categorised into a hunting-ground yet. It
is extremely relevant to introduce the tool of „commercial hunting“ and differentiating this type of hunting
from the exercise of hunting privileges defined by the law.
50
MARIÁN SLUK
„We do the other things, not because they are easy but because they are hard.“
(J.F.Kennedy),
... venované môjmu poűovnému psíkovi Finkovi Varbejovi
LOV NIE JE PO@OVNÍCTVO
Prirodzeným životným prostredím ēloveka bola a je príroda. Príroda je obrazom úžasnej sily
i vtelenej mimozemskej energie, pred ktorou sa s rešpektom ale i z úcty k nej, ēlovek vždy skláŸal.
Je neoceniteűnou obnoviteűnou hodnotou permanentne pripravenou slúžiƛ každej űudskej bytosti,
jej potrebám a to v každom historickom období. lovek a príroda boli a budú v neustálom
korelaēnom vzƛahu. Nie je veűa ēinnosti v prírode, ktoré tak ako lov sprevádzajú ēloveka v každej
etape jeho spoloēenského vývoja. Za kolísku poűovníctva síce mnohí považujú pravek, je však
zrejmé, že ide o názor znaēne nepresný a zűahēený. Realizácia lovu v rannom období bola
umocnená fundamentálnym záujmom – bytím a prežitím, ēo vytvorilo prirodzený tlak, aby sa touto
ēinnosƛou zaoberal každý a to spôsobom i prostriedkami jemu vlastnými s cieűom najrýchlejšieho sa
zmocnenia zveri. V tomto období sa rodí i význam trofeje, ako symbolu zdobiaceho lovca,
signalizujúcej navonok, že jej nositeű premohol nebezpeēnú zver, predēil jej vlohy, ēím si získal úctu
i rešpekt okolia. Poűovníctvo sa však rodí podstatne neskôr. A to až vtedy, keě si ēlovek zaēal
uvedomovaƛ potrebu regulácie tejto ēinnosti, v ktorej bral zreteű i na ochranu a potreby zveri. Až
stav vedomia rozhodujúcich elít v spoloēnosti, ktoré pripustili, že ich vlastné záujmy v tejto oblasti
majú ustúpiƛ (musia byƛ regulované), zdá sa byƛ zaēiatkom toho, ēomu dnes hovoríme poűovníctvo.
HISTORICKÝ VÝVOJ LOVU A JEHO ORGANIZÁCIA NA ÚZEMÍ SLOVENSKA1
Z historických záznamov možno zistiƛ, že už starovekí Slovania, na území súēasného Slovenska,
lovili zver pomocou luku, kopijí, sietí a rôznych pascí. Vhodné prírodné podmienky našej krajiny boli
dôvodom, že na Slovensku boli už v rannom období v rokoch panovania Štefana I. (1000 – 1038)
vytvorené poűovné revíry uhorských panovníkov (Tatranský kráűovský regál, Zvolenský les,
kráűovské lesy v Liptove, na Orave ale aj na Spiši) i zvernice. Dovtedy mohol loviƛ zver každý.
Prvá písomná zmienka o práve na poűovanie pochádza z roku 1075. Je Ÿou donaēná listina, ktorou
sa opátstvu vo Svätom BeŸadiku okrem úžitkov z pôdy dáva aj právo na poűovanie a lov rýb. alšiu
úpravu o love na našom území nachádzame v listine uhorského kráűa Gejzu II. z roku 1157. V nej
spomínaný dekrét kráűa Ladislava I. z roku 1095 zakazoval poűovaēky v nedeűu a cez sviatky.
V rokoch 1265 – 1270 zakazuje panovník poddaným loviƛ jelene, diviaky a veűkú zver. Zaēiatkom
18. storoēia verejne poűujú mešƛania a aj cudzinci, ēo prekáža feudálom. Šűachta si v roku 1729
vynucuje dekrét u panovníka o poűovníctve a vtáēnictve. Dekrét Karola III. nariaěoval prvýkrát
ochranu zveri (napr. ochranu bažanta, zákaz používania plemena dogy na poűovanie, zákaz loviƛ
zver v ēase gravidity).
Mária Terézia a Jozef II. v roku 1786 sprísŸujú ochranu práva poűovníctva. Pytliactvo sa považovalo
za krádež veci. František II. v roku 1802 zavádza ēas ochrany pre niektoré druhy zveri, zakazuje sa
lov samiēej zveri v ēase párenia i v ēase odchovu mláěat. Ucelená úprava poűovníctva v Uhorsku sa
1) Hell, P. a kol.: Poűovníctvo II., Slovenské vydavateűstvo pôdohospodárskej literatúry, Bratislava, 1964 s 29-39a 55-60,
tiež www.forestportal.sk/histroriaavývojpoűovníctva a www.pzi.sk/view.php?cisloclanku=2007040032
51
MARIÁN SLUK
WWW.UCPS.SK
vykonala za vlády Františka Jozefa I. Od roku 1883 prestávajú platiƛ udelené poűovnícke privilégiá
a právo poűovníctva je viazané na vlastníctvo pôdy.
V 19. storoēí zaēínajú byƛ ohrozené stavy veűkej zveri nadmerným lovom, preto sa zaēína
s budovaním zverníc, do ktorých sa dovážajú aj cudzie druhy zveri (daniel a muflón). Zakladajú sa aj
bažantnice. Knieža Christián Hohenlohe, gróf Karol Forgách,, Pállfyovci, Stummerovci, Zayovci
a Habsburgovci sú rody, ktoré sa významne priēinili o rozvoj poűovníctva.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska vzniká v roku 1919 v Trenēíne prvý poűovnícky spolok pod názvom
Spolok pre lov a pestovanie pravej myslivosti. V roku 1920 vzniká celoslovenská poűovnícka
organizácia LOS – Lovecký ochranný spolok, jej zakladateűom bol MUDr. Ján ervíēek. V roku 1923
vznikla v Brne eskoslovenská myslivecká jednota (SMJ) věaka snahe o spojenie rôznych
poűovníckych (mysliveckých), loveckých, streleckých, trubaēských a kynologických spolkov do
jednej organizácie. V roku 1935 dochádza k spojeniu sa SMJ a LOSu. V roku 1947 sa prijíma zákon
o poűovníctve. V rokoch 1961 – 1968 dochádza k vzniku spoloēnej poűovníckej organizácie
vytvorením eskoslovenského poűovníckeho zväzu, ktorá v roku 1968 zaniká a následne na
Slovensku vzniká Slovenský poűovnícky zväz (SPZ) a v echách a na Morave sa opäƛ zakladá
eskomoravská myslivecká jednota (MMJ). Na základe § 41 zákona ē. 274/2009 Z. z. o poűovníctve
došlo k zriadeniu Slovenskej poűovníckej komory, jej ustanovujúci snem sa uskutoēnil 23. januára
2010.
2
Hlavné profily dôležitých úprav lovu a poűovníctva :
-
-
-
dekrét kráűa Vladislava II. Jágelovského z roku 1504 zakazuje loviƛ zver poddaným
a sedliakom,
v roku 1729 doplnil spomínaný dekrét cisár a kráű uhorský Karol VI. o niekoűko príkazov
a zákazov o hájení a love niektorých druhov zveri v ēase rodenia a odchovu mláěat,
zakázal poűovaƛ na zver pomocou vysokonohých psov,
Tereziánsky urbár z roku 1767 zaviedol tresty za pytliactvo,
po zrušení nevoűníctva v roku 1785, boli vydané ěalšie zákonné úpravy: dekrét Františka II
z roku 1802, zákonný ēlánok VII. vydaný Ferdinandom V. v roku 1836, ktoré potvrdili
právo šűachty na poűovanie ale tiež pripúšƛali možnosƛ ochrany pozemkov sedliakov pred
zverou. Sedliaci smeli na svojich políēkach zver hubiƛ, ale len bez zbraní, všetku
odovzdávali pánovi, ktorý im musel nahradiƛ spôsobenú škodu,
za vlády cisára Františka Jozefa I., boli v roku 1872 v Uhorsku zrušené všetky
predchádzajúce zákony, výkon poűovníctva prešiel na vlastníkov pozemkov. V zákonnom
ēlánku VI/1872 bolo stanovené, že samostatným poűovným revírom môže byƛ iba
poűnohospodársky alebo lesný pozemok, ktorý má aspoŸ 100 súvislých katastrálnych
jutier (57,5 ha). Poűovné právo na takomto pozemku patrilo jeho vlastníkovi, ten
rozhodoval o jeho využití. Pri menších pozemkoch rozhodovali o poűovnom práve
vlastníci spoloēne.
zákonný ēlánok XX/1883 zaviedol do poűovníctva niektoré nové opatrenia, napríklad
poűovné právo bolo neoddeliteűné od vlastníctva pozemku, poűovné právo na pozemkoch
obcí a pozemkoch bývalých urbárnikov a komposesorátov sa muselo prenajímaƛ vo
verejnej dražbe najmenej na šesƛ rokov; mohli sa uplatŸovaƛ škody spôsobené jeleŸou
a danielov zverou na siatinách, v škôlkach alebo lesných kultúrach, ak boli nahlásené do
8 dní od ich vzniku; dravú a škodlivú zver mohol na svojom pozemku hubiƛ vlastník
2) www.forestportal.sk/histroriaavývojpoűovníctva
52
MARIÁN SLUK
-
-
-
-
i vtedy, ak bolo poűovné právo prenajaté; zákon obsahoval aj ustanovenia o zákazoch
poűovaēky a ēase ochrany zveri.
Zákon XX/1883 v dôsledku recepēnej normy ē. 18 z roku 1918 prevzala aj eskoslovenská
republika. Malý poűovnícky zákon ē. 98/1929 Sb. priniesol úpravu ochrany a starostlivosti
o zver.
Z významnejších úprav a výnosov Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska (od
r. 1918) možno spomenúƛ najmä niekoűko ochranársky motivovaných úprav ako napr.
v roku 1923 nariadenie o zákaze lovu kamzíkov vo Vysokých Tatrách, v roku 1926
nariadenie o ochrane dropov na Žitnom ostrove, v roku 1932 o celoroēnej ochrane
medveěa hnedého. Prínosom poűovníctva v medzivojnovom období bola jeho
profesionalizácia, ktorá zaviedla školených hájnikov ako zamestnancov v revíroch.
Po ukonēení druhej svetovej vojny v eskoslovenskej republike Národné zhromaždenie
schválilo nový zákon o poűovníctve ē. 225/1947 Zb., ktorým sa sprístupnilo poűovníctvo
širokej spoloēnosti, poűovníctvo bolo spájané s vlastníctvom poűovného pozemku avšak
o jeho výkon sa v spoloēných, zlúēených a štátnych poűovných revíroch mohli uchádzaƛ
iba poűovnícke spoloēnosti, ktorých stanovy schvaűovali štátne orgány. Poűovníctvo bolo
považované za kultúrnu hodnotu, zaradené do odvetvia lesníctva a poűnohospodárstva,
zabezpeēujúce riadny chov, ochranu, lov a zužitkovanie ulovenej zveri. Pozitívom tejto
etapy boli základy veűkoplošného cieleného chovu, ochrana a selektívny lov poűovnej
zveri.
V roku 1962 bol prijatý zákon o poűovníctve ē. 23/1962 Zb., ktorý túto ēinnosƛ zaēleŸoval
pod odvetvie poűnohospodárskej výroby a umožŸoval jej realizáciu štátnym
organizáciám, posilnil sa vplyv štátnej správy a poűovníckeho zväzu, jedinej organizácie
poűovníkov; urēujúcou boli užívacie vzƛahy k pôde, vlastníctvo k nej stratilo svoj
predchádzajúci význam.
Novela zákona o poűovníctve ē. 99/1993 Z.z. bola reakciou na spoloēenské zmeny po roku
1990, výkon práva poűovníctva bol prioritne priznaný vlastníkom poűovných pozemkov.
V roku 2009 bol prijatý zákon o poűovníctve ē. 274/2009 Z.z., ako aj vykonávacia vyhláška
k tomuto zákonu ē. 344/2009 Z.z., ktoré preferujú moderný environmentálny pohűad
poűovníctva ako ēinnosti spájanej s tvorbou, ochranou a využívaním životného prostredia
s cieűom optimálneho využívania prírodného bohatstva (voűne žijúcej zveri). Táto etapa
sleduje verejnoprávny význam poűovníctva v tom, že po prvý raz v dejinách sa hűadá
zladenie záujmov poűovníctva so záujmami ochrany prírody a krajiny za participácie
všetkých zložiek spoloēnosti (štátu, vlastníkov, poűovníckej samosprávy), východiskom je
idea integrácie (spájania sa), ktorá umožŸuje každému chrániƛ prírodu pred škodlivými
zásahmi ēloveka v jeho vlastnom záujme s cieűom racionálneho spolu využitia voűne
žijúcej zveri (súēasti prírodného bohatstva), ako hodnoty patriacej všetkým, tiež
i budúcim generáciám.
PO@OVNÍCTVO VO SVETLE AKTUÁLNEJ ÚPRAVY
Súēasne platný zákon o poűovníctve (zákon ē. 274/2009 Z.z. o poűovníctve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, ěalej tiež „zákon o poűovníctve“) nadväzuje na tradície poűovníckeho
zákonodarstva charakterizujúceho poűovníctvo ako osobitný druh ēinnosti ēloveka voēi prírode
a zveri v nej, zameraného na zachovanie, ochranu a optimálne využívanie genofondu zveri ako
prírodného bohatstva. Poűovníctvo sa už v minulosti stalo súēasƛou tvorby, ochrany a využívania
životného prostredia, ēinnosƛou nenarúšajúcou racionálne obhospodarovanie lesa
a poűnohospodárskej pôdy. Ambície súēasne platného zákona (vyjadrené v dôvodovej správe) sa
53
MARIÁN SLUK
WWW.UCPS.SK
zameriavajú na voűne žijúcu zver, na jej trvalo udržateűné, racionálne a cieűavedomé
obhospodarovanie a využívanie, považujúc ju za obnoviteűný prírodný zdroj i za súēasƛ prírodných
ekosystémov. Cieűom je natrvalo vytvoriƛ stav tak, aby v prírode boli zachované všetky druhy voűne
3
žijúcej zveri v optimálnom množstve, kvalite a dobrom zdravotnom stave .
Z právneho hűadiska je voűne žijúca zver – res nulius (vec nikoho) a teda vec každého. V tomto
základnom právno-filozofickom poŸatí je zver vecou verejnou, ēo v demokratickom právnom
systéme znamená, že každému ma byƛ dovolené ovplyvŸovaƛ jej osud (participovaƛ na jej
spravovaní) a nikto nesmie byƛ tohto vplyvu zbavený bez rozumných zákonných dôvodov. Právna
4
5
úprava zvýrazŸuje publicitu voűne žijúcej zveri (jej verejnoprávnosƛ) tým, že ju považuje za
obnoviteűný prírodný zdroj, súēasƛ prírodných ekosystémov, prírodne bohatstvo a v spojení
s poűovníckymi tradíciami za naše kultúrne dediēstvo.
Právny status voűne žijúcej zveri v našej vnútroštátnej úprave práva poűovníctva je v súlade
s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, vrátane dohôd s Európskou
úniou (ěalej aj EÚ) tiež ako aj s právom Európskej únie. Na tomto mieste je vhodné pripomenúƛ, že
právne akty Európskej únie neupravujú osobitne poűovnícke otázky, v EÚ nie je jednotná
poűovnícka politika, právne úpravy otázok poűovníctva v ēlenských štátoch EÚ nie sú jednotné. Je
však pridanou hodnotou, ak voűne žijúca zver (táto významná zložka fauny) nachádza vnútroštátnu
ochranu v režime práva životného prostredia.
Významný verejnoprávny aspekt má aj poűovnícka samospráva v konštituovaní Slovenskej
6
poűovníckej komory , pretože sa v nej združujú všetky subjekty, ktoré vykonávajú právo
poűovníctva vo vlastných alebo prenajatých poűovných revíroch; ide teda o spoloēnú platformu
zastrešujúcu všetky subjekty, ktoré vznikli za úēelom praktickej realizácie poűovníckej ēinnosti.
Verejnoprávny rozmer Slovenskej poűovníckej komory je zvýraznený ěalej tým, že jej zákonom
vymedzená pôsobnosƛ (vrátane preneseného výkonu štátnej správy) má za následok zásah do
prírodného prostredia ako národného bohatstva štátu a je spojená i s dohűadom nad dodržiavaním
7
poűovníckej disciplíny všetkých subjektov vykonávajúcich právo poűovníctva.
Realizácia práva poűovníctva si vyžaduje osobitný druh odbornej spôsobilosti prejavujúci sa v tom,
že ho môže vykonávaƛ iba ten kto zložil skúšku z poűovníctva, spŰŸa podmienky pre vydanie
poűovného lístka, i pre vydanie zbrojného preukazu a spravidla je (môže byƛ) ēlenom poűovníckej
organizácie využívajúcej právo poűovníctva.
PRÁVO PO@OVNÍCTVA A JEHO REALIZÁCIA
Právom a výkonom (realizáciou) poűovníctva sa rozumie súhrn práv a povinností zver cieűavedome
chovaƛ a chrániƛ, loviƛ ju, ulovenú alebo inak usmrtenú zver a jej vývojové štádiá a zhody parožia si
privlastŸovaƛ alebo predávaƛ, zbieraƛ vajcia pernatej zveri na úēel jej vyliahnutia a chovu
s povolením podűa osobitného predpisu a využívaƛ na to v nevyhnutnej miere poűovné pozemky,
8
poűné a lesné cesty .
3) Všeobecná ēasƛ Dôvodovej správy k zákonu ē. 274/2009 Z.z. o poűovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
4) Lat. publicus (verejný)
5) § 2 písm. z) zákona ē. 274/2009 Z.z. o poűovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov definuje zver, ako populáciu
voűne žijúcich druhov živoēíchov uvedených v prílohe ē. 1. zákona poűovníctve
6) § 41 zákona ē. 274/2009 Z.z. o poűovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
7) Disciplinárny poriadok Slovenskej poűovníckej komory vydaný podűa § 77 ods. 2 zákona ē. 274/2009 Z. z. o poűovníctve,
schválený Ministerstvom pôdohospodárstva Slovenskej republiky 23. marca 2010 pod ēíslom 1189/2010-720-120, úēinný od
1. apríla 2010.
8) § 2 písm. q) zákona ē. 274/2009 Z.z. o poűovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
54
MARIÁN SLUK
Miestom výkonu tohto práva je poűovný revír, ktorý uznáva obvodný lesný úrad, pritom musí
prednostne prihliadaƛ na životné potreby zveri tak, aby zver v poűovnom revíri mala:
a)
b)
c)
primerané zdroje prirodzenej potravy a vody,
zaruēené podmienky prirodzeného rozmnožovania a vývoja,
vytvorené podmienky na prirodzený pohyb, úkryt a pokoj.
O uznanie poűovného revíru môže požiadaƛ vlastník poűovného pozemku príslušný obvodný lesný
úrad. Na uznanie spoloēného poűovného revíru je potrebný súhlas kvalifikovanej (dvojtretinovej)
väēšiny všetkých vlastníkov poűovných pozemkov poēítaný podűa výmery poűovných pozemkov,
9
z ktorých má byƛ poűovný revír uznaný .
O využití práva poűovníctva v uznanom poűovnom revíri rozhoduje vlastník samostatného
poűovného revíru alebo vlastníci spoloēného poűovného revíru tak, že ho môžu užívaƛ sami alebo
prostredníctvom nimi založenej poűovníckej organizácie alebo jeho užívanie môžu postúpiƛ
zmluvou o užívaní poűovného revíru. Nie je dovolené poűovný revír rozdeliƛ na ēasti a tieto
10
samostatne užívaƛ. Užívanie poűovného revíru môže jeho vlastník (resp. vlastníci) postúpiƛ
písomnou zmluvou o užívaní poűovného revíru fyzickej, ēi právnickej osobe, alebo poűovníckej
organizácii. Ten, komu bolo užívanie poűovného revíru postúpené zmluvou, nesmie ho ěalej
11
postúpiƛ.
Starostlivosƛ o zver a ochranu zveri a poűovného revíru je povinný zabezpeēiƛ vlastník poűovného
revíru alebo vlastníci spoloēného poűovného revíru. Pokiaű sa tak nestane obvodný lesný úrad
rozhodnutím poverí poűovnícku organizáciu vykonávaním ochrany poűovníctva a starostlivosti
o zver podűa § 24 ods. 1 a § 26 zákona o poűovníctve.
PO@OVNÍCKE HOSPODÁRENIE
Poűovníckym hospodárením je odborná ēinnosƛ realizovaná v poűovných oblastiach a poűovných
lokalitách (ich súēasƛou je poűovný revír, ako základná jednotka) takým spôsobom, aby sa
zabezpeēil dobrý zdravotný stav zveri, optimálna poēetnosƛ, kvalita a správna veková a pohlavná
12
štruktúra jej populácií, ako aj ostatných živoēíchov ako súēasti ekosystémov.
Na zjednotenie veűkoplošného poűovníckeho hospodárenia v poűovných oblastiach a poűovných
lokalitách krajský lesný úrad kreuje poradný zbor13, do ktorého vymenúva jedného zástupcu:
z krajského lesného úradu, ktorý je jeho predsedom, z každého obvodného lesného úradu
príslušnej poűovnej oblasti, z pracoviska na výskum zveri alebo organizácie, ktorá vychováva
poűovníkov z povolania, z organizácie ochrany prírody s pôsobnosƛou v poűovnej oblasti, z príslušnej
veterinárnej a potravinovej správy, z príslušnej obvodnej poűovníckej komory, z ěalších organizácií,
ktorých úēasƛ v poradnom zbore je z hűadiska plnenia úloh potrebná. Poradný zbor vypracúva
návrh štatútu poűovnej oblasti, radí pri zisƛovaní poēetných stavov zveri v poűovnej oblasti,
navrhuje kritériá chovnosti jednotlivých druhov raticovej zveri v poűovnej oblasti, odborne
posudzuje návrhy koncepcií chovu jednotlivých druhov zveri v poűovnej oblasti, urēuje hlavné
kritériá na schvaűovanie roēných plánov poűovníckeho hospodárenia a navrhuje Ministerstvu
pôdohospodárstva Slovenskej republiky roēné kvóty lovu vlka dravého, vypracúva opatrenia na
11) § 12 a § 13 ods.1 a 3 zákona ē. 274/2009 Z.z. o poűovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
12) § 18 ods. 1 a 2 zákona ē. 274/2009 Z.z. o poűovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
13) § 18 ods. 3,4 a 5 zákona ē. 274/2009 Z.z. o poűovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
55
MARIÁN SLUK
WWW.UCPS.SK
dosiahnutie chovateűských cieűov v poűovnej oblasti, radí pri starostlivosti o zver a spoloēnej
ochrane zveri v poűovnej oblasti, radí pri realizácii zvero-zdravotných opatrení prijatých v rámci
poűovnej oblasti, metodicky usmerŸuje chovateűské rady, plní ěalšie úlohy podűa pokynov
krajského lesného úradu.
Na zjednotenie veűkoplošného poűovníckeho hospodárenia v poűovných revíroch v chovateűských
14
celkoch zriaěuje obvodný lesný úrad chovateűskú radu . Chovateűská rada sa skladá zo
zamestnanca príslušného obvodného lesného úradu, ktorý je zároveŸ jej predsedom, zo zástupcu
miestne príslušnej obvodnej poűovníckej komory, z poűovníckeho hospodára z každého poűovného
revíru zaēleneného do chovateűského celku, zo zástupcov ěalších organizácií, ktorých úēasƛ je
potrebná. Chovateűská rada je povinná realizovaƛ chovateűský zámer poradného zboru
v chovateűskom celku, radí pri zisƛovaní poēetných stavov zveri v chovateűskom celku, odborne
posudzuje roēné plány poűovníckeho hospodárenia a spracúva k nim stanovisko, navrhuje postup
úpravy stavov zveri v revíroch, kde jej chov a lov nie sú plánované, predkladá stanovisko
k výhűadovému plánu pred jeho schválením v chovateűskom celku, radí pri starostlivosti o zver
a ochrane zveri v chovateűskom celku, radí pri realizácii veterinárnych a zvero-zdravotných opatrení
prijatých v rámci chovateűského celku, plní ěalšie úlohy podűa pokynov obvodného lesného
15
úradu.
Poűovnícky hospodár16 je garanciou odborného výkonu práva poűovníctva v každom poűovnom
revíri, musí ísƛ o osobu, ktorá svoju odbornú zdatnosƛ preukazuje zložením skúšky poűovníckeho
hospodára alebo vyššej odbornej poűovníckej skúšky alebo ide o absolventa strednej lesníckej
(majstrovskej) školy, alebo absolventa vysokej školy, na ktorej je poűovníctvo povinným vyuēovacím
predmetom, a ktorý úspešne zložil z tohto predmetu skúšku.
LOV ZVERI17
Zákon ustanovuje všeobecné zásady lovu zveri a to individuálnym i kolektívnym spôsobom.18
Individuálne je možné loviƛ raticovú zver, šelmy a ostatnú zver s výnimkou zajaca, bažanta,
a jarabice. Táto výnimka neplatí pre lov poűovníckymi dravcami. Poűovník, ktorý loví zver
individuálne musí maƛ pri sebe povolenie na poűovaēku vystavenú užívateűom revíru (v nej musí byƛ
uvedený druh zveri, ktorá sa má loviƛ, u raticovej zveri i pohlavie a vekovú triedu).
Kolektívny spôsob lovu sa realizuje na spoloēných poűovaēkách spôsobom a za podmienok
(i bezpeēnostných) v závislosti od jednotlivých druhov zveri na ktorú sa poűuje.
19
Spoloēná poűovaēka je definovaná ako poűovaēka za úēasti minimálne troch strelcov aspoŸ
jedného poűovne upotrebiteűného psa a honca, pri ktorej strelci lovia zver vyhnanú z úkrytov
honcami a psami. Z dôvodu bezpeēnosti sa takýto spôsob lovu uskutoēŸuje len v termínoch
stanovených v pláne spoloēných poűovaēiek schválených príslušným obvodným lesným úradom.
Spoloēnú poűovaēku riadi vedúci spoloēnej poűovaēky. Poēet spoloēných poűovaēiek v poűovnom
revíri musí byƛ úmerný výmere poűovného revíru, schválenému plánu lovu a skutoēnému stavu
zveri v poűovnom revíri, aby nedošlo k nežiaducemu zníženiu stavov. Z bezpeēnostných dôvodov
14) § 74 ods. 2 písm. d) zákona ē. 274/2009 Z.z. o poűovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
15) § 18 ods. 6 až 8 zákona ē. 274/2009 Z.z. o poűovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
17) § 2 písm. e/ zákona ē. 274/2009 Z.z. o poűovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, definuje lov zveri ako
získavanie zveri odstrelom, odchytom, poűovnými dravcami alebo pomocou fretky,
18) § 55 ods. 2 zákona ē. 274/2009 Z.z. o poűovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
56
MARIÁN SLUK
spoloēnú poűovaēku nemožno organizovaƛ v lokalitách a v ēase, v ktorom sa na nich zároveŸ
20
vykonávajú poűnohospodárske alebo lesné práce.
Spoloēná poűovaēka vzhűadom na to, že sa jej zúēastŸuje viacero držiteűov poűovných lístkov ako
strelcov, tiež osoby bez zbrane ako honci, musí byƛ z hűadiska bezpeēnosti zodpovedne
organizovaná a vykonávaná. Preto pred každou spoloēnou poűovaēkou urēený vedúci spoloēnej
poűovaēky, ktorý je zodpovedný za organizáciu a jej bezpeēný priebeh (porušenie jeho príkazov zo
strany jej úēastníkov sa považuje za priestupok, resp. disciplinárne previnenie) zistí, že ak sú na nej
osoby, ktoré sa neriadia jeho pokynmi, alebo svojim konaním ohrozujú svoju bezpeēnosƛ alebo
bezpeēnosƛ ostatných úēastníkov alebo sú pod vplyvom alkoholu alebo psychotropných látok, musí
tieto z poűovaēky vylúēiƛ. Úēastníci spoloēnej poűovaēky sú povinní plniƛ a riadiƛ sa pokynmi
vedúceho spoloēnej poűovaēky, dodržiavaƛ bezpeēnostné pokyny, riadiƛ sa urēenými signálmi
spoloēnej poűovaēky.
Za osobitné spôsoby individuálneho lovu zveri možno oznaēiƛ brlohárenie (lov za pomoci plemien
psov oznaēovaných ako brloháre), fretkovanie (lov za pomoci fretky), sokoliarstvo (lov pomocou
dravých vtákov) a lov na vnadisku (diviaēej zveri a niektorých šeliem).
Súēasƛou lovu je i povinnosƛ poűovníka dohűadaƛ lovom poranenú zver21, táto obligatórna ēinnosƛ
je nevyhnutná z hűadiska ēo najrýchlejšieho usmrtenia zveri, ako aj z hűadiska predchádzania
zbytoēným škodám na ulovenej zveri. Na jednotlivé ēinnosti pri výkone práva poűovníctva je
povinnosƛou používaƛ plemená poűovných psov, ktorí úspešne absolvovali skúšky poűovnej
upotrebiteűnosti pre výkon požadovaných ēinností. Napríklad na dohűadávanie zveri sa využívajú
poűovne upotrebiteűné psy so skúškami na dohűadávanie jednotlivých druhov zveri.
Každý kus ulovenej raticovej zveri a veűkých šeliem sa na úēely kontroly a preukázania pôvodu
oznaēuje znaēkou zamedzujúcou možnosƛ nelegálneho lovu zveri. Po ulovení tejto zveri je strelec
(prípadne sprievodca) povinný založiƛ ihneě znaēku na ulovenú zver predpísaným spôsobom,
vyznaēiƛ na znaēke dátum ulovenia zveri a zaznamenaƛ ulovenie zveri do povolenia na poűovaēku
(ēas ulovenia zveri a ēíslo založenej znaēky). Až po týchto úkonoch môže zver vyvrhnúƛ (ošetriƛ
divinu) a následne s Ÿou manipulovaƛ (približovaƛ). Poűovník, ktorý ulovil raticovú zver je následne
povinný do 12 hodín predložiƛ ulovenú zver na vizuálnu obhliadku poűovníckemu hospodárovi
alebo ním poverenej osobe, ktoré vedú evidenciu o ulovenej zveri. Výdaj a evidenciu vydaných
a použitých znaēiek vykonáva poűovnícky hospodár, ktorý vydáva povolenia na poűovaēku. Stratu
vydanej znaēky musí poűovník ihneě oznámiƛ poűovníckemu hospodárovi, ktorý ju najneskôr do
troch dní oznamuje príslušnému obvodnému lesnému úradu. Kontrolu pôvodu ulovenej zveri
vykonávajú orgány štátnej správy poűovníctva, príslušné orgány štátnej veterinárnej a potravinovej
správy, poűovnícka stráž a policajný orgán. Neoznaēenie ulovenej zveri je v zmysle zákona
22
o poűovníctve disciplinárnym previnením držiteűa poűovného lístka.
Poűovaƛ na zver môžu len osoby na to oprávnené a to len spôsobom zodpovedajúcim zásadám
riadneho výkonu práva poűovníctva, ochrany zveri a ochrany prírody. Slovenská republika je
viazaná medzinárodnými dohovormi a za týmto úēelom sa ustanovujú zakázané spôsoby lovu
zveri, ktoré sú priamo stanovené v smerniciach Európskej únie a sú vymedzené v § 65 ods. 2
zákona o poűovníctve. Ich porušenie je jednou zo skutkových podstát trestného ēinu pytliactva.
Ministerstvo v prípade potreby môže urēiƛ ěalšie zakázané spôsoby lovu, prípadne z dôvodu
20) Osobitná ēasƛ Dôvodovej správy k § 58 zákona ē. 274/2009 Z.z. o poűovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
57
MARIÁN SLUK
WWW.UCPS.SK
naliehavej potreby zníženia poētu niektorých druhov zveri môže urēiƛ na prechodný ēas
23
a v konkrétnych poűovných revíroch výnimky zo zákazov alebo urēiƛ iné spôsoby lovu.
Ulovená zver patrí užívateűovi poűovného revíru, ktorý rozhoduje, ako s Ÿou naloží, mimo jej ēasti
(tvoriacej tzv. malé poűovnícke právo – vnútorné orgány, najmä srdce, pűúca, peēeŸ), ktorá patrí
poűovníkovi, ktorý zver ulovil. alšie nakladanie nemôže byƛ v rozpore s veterinárnymi predpismi.
Poűovník má právo na trofej. Ponechanie si ulovenej zveri alebo diviny z nej alebo parožia alebo
zhodov bez súhlasu užívateűa poűovného revíru sú zakázané a možno ich podűa zákona postihovaƛ.
O ulovenej zveri, jej prevedení na inú osobu a vlastnej spotrebe je užívateű poűovného revíru
povinný viesƛ predpísanú evidenciu. Divinu z ulovenej zveri môže daƛ do spotreby na konzumáciu
len po dodržaní príslušných veterinárnych predpisov, najmä však po vykonaní prvotnej ohliadky
zodpovednou osobou, ktorá o jej výsledku vydáva potvrdenie zaznamenané v liste o pôvode zveri.
Od lovu je potrebné odlišovaƛ odchyt zveri pre školské, výskumné, veterinárne alebo vedecké
úēely.
Zásady selektívneho lovu sú založené na kvalitatívnych i kvantitatívnych kritériách
(ukazovateűoch). Kvantitatívne ukazovatele sledujú zachovanie normovaných kmeŸových stavov
zveri a dosahujú sa spravidla reguláciou lovu ovplyvŸujúcim poēet, pohlavie, a vekovú štruktúru
urēitého druhu poűovnej zveri. Kvalitatívne ukazovatele majú za úlohu docieliƛ ēo najkvalitnejší
genofond urēitého druhu zveri a preto pre reguláciu sú významné parametre chovnosti
jednotlivých druhov trofejovej zveri.
Raticová zver (napr. jelenia, srnēia, daniela, muflonia a pod.) sa loví selektívne, ēo znamená, že sa
prednostne loví zver chorá, kondiēne zoslabnutá a zostarnutá. U samēej trofejovej zveri sa loví len
24
zver nesúca na ěalší chov alebo pokiaű už dosiahla trofejovú kulmináciu. Trofejovú kulmináciu
stanovuje pre jednotlivé poűovné oblasti krajský lesný úrad na návrh poradného zboru v príslušnej
poűovnej oblasti. V poűovníckej praxi máju spomínané kritéria dôležitý význam, pretože sa nimi
25
predchádza nesprávnemu lovu zveri.
VEREJNOPRÁVNY CHARAKTER PO@OVNÍCTVA
Právne vzƛahy fyzických, právnických osôb a štátu v závislosti od regulácie právnej normy môžu
maƛ verejnoprávny alebo súkromnoprávny charakter. Právne vzƛahy upravené normami
súkromného práva sú založené na princípoch právnej rovnosti a autonómie. Princíp právnej
rovnosti znamená, že subjekty týchto vzƛahov nemôžu jednostranne zakladaƛ alebo meniƛ
vzájomné práva a povinnosti, prioritne sa kladie dôraz na konsenzus (zhodu, dohodu). Princíp
autonómie, vyjadruje to, že právne vzƛahy vznikajú alebo menia sa na základe súkromnoprávnych
úkonov, ktoré vznikajú na základe prejavov vôle ich subjektov. Vzƛahy, ktoré sú založené na
nerovnom právnom postavení ich úēastníkov a v ktorých orgány verejnej moci rozhodujú o právach
a povinnostiach úēastníkov na báze autoritatívnosti, sú verejnoprávne.
Pre vyriešenie otázky, ēi ten – ktorý právny vzƛah je súkromnoprávny alebo verejnoprávny, je
nevyhnutné predovšetkým zistiƛ, aké je postavenie ich subjektov a ēi na základe prejavu ich
autonómnej vôle podmienenej existenciou konsenzu môžu modifikovaƛ obsah právneho vzƛahu
(t.j. zakladaƛ, meniƛ alebo rušiƛ vzájomné práva a povinnosti).
25) Viě § 1 písm. d/ a § 12 ods. 1 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky ē. 344/2009 Z.z.., ktorou sa
vykonáva zákon o poűovníctve
58
MARIÁN SLUK
Vlastníkom poűovných pozemkov prináleží právo iniciovaƛ vytvorenie poűovného revíru, o žiadosti
vlastníkov však rozhoduje orgán štátnej správy. Až uznaním poűovného revíru vzniká vlastníkovi
právna možnosƛ, že za splnenia zákonných podmienok bude revír užívaƛ sám (resp.
prostredníctvom ním založenej poűovníckej organizácie) alebo jeho užívanie postúpi zmluvou
o užívaní poűovného revíru.
Vlastník urēuje to, ktorý z oprávnených odborne spôsobilých subjektov bude užívaƛ revír – využívaƛ
právo poűovníctva, jeho obsah zmluvnej dohode nepodlieha, pretože vyplýva zo zákona. Vlastníkovi
a užívateűovi poűovného revíru nie je dovolené v zmluve o využití práva poűovníctva zakladaƛ,
upravovaƛ, ani inak meniƛ obsah tohto práva. Odplata za využitie práva poűovníctva a jej výška
môže byƛ výsledkom konsenzu, ako autonómneho prejavu vôle subjektov tohto právneho vzƛahu.
Ak však nedôjde v otázke odplaty k dohode medzi vlastníkom poűovného revíru (resp. vlastníkmi
spoloēného poűovného revíru) a budúcim užívateűom poűovného revíru, platí náhrada za užívanie
poűovného revíru urēená na základe sadzobníka na výpoēet nájomného za poűovné pozemky pre
hlavné druhy lovnej zveri, ktorý je v prílohe ē. 2 zákona o poűovníctve (§ 15 ods. 3 zákona
o poűovníctve).
Zákon o poűovníctve je z pohűadu postavenia jeho subjektov a možnosti konsenzom modifikovaƛ
obsah právneho vzƛahu jednoznaēne právnou normou verejného práva. Jeho obsahom štát napŰŸa
svoje ústavné povinnosti podűa ēl. 44 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Za predpis verejného
26
práva ho považuje aj súdnoaplikaēná prax .
ÚVAHY DE LEGE FERENDA (NA ZÁVER)
Poűovníctvo je ēinnosƛou, ktorá si v starostlivosti o zver zaslúži a zároveŸ aj vyžaduje osobnú úēasƛ
jednotlivca. Tak, ako si „skalný“ fanúšik nedokáže predstaviƛ, aby „jeho hviezda“ – vrcholový
futbalista, pôsobil vo viacerých kluboch súēasne, nepredstaviteűná je situácia, aby sa poűovník
osobne mohol naplno a zodpovedne venovaƛ poűovníctvu vo viacerých poűovných revíroch súēasne.
Naproti tomu si zrejme viacerí z nás dokážu predstaviƛ, že výkon komerēného lovu možno
realizovaƛ prakticky neobmedzene (doma i v cudzine), záleží len na ēase a dostatku finanēných
zdrojov jednotlivca, ktorý by nemusel byƛ ani poűovníkom (odborníkom), snáě by postaēovalo byƛ
dobrým, ēi v záujme zveri i nepresným strelcom. Prostriedky z komerēného lovu by mali byƛ
úēelovo viazané na zveűaěovanie ochrany a starostlivosti o zver, ich vynaloženie má byƛ
transparentné a kontrolovateűné. Len tak si možno predstaviƛ budúci rozvoj poűovníctva
v hodnotách sledovaných verejným záujmom a oddeliƛ ich od záujmu individuálneho, alebo
komerēného.
26) Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 M Cdo 20/2007 z 21. augusta 2008, porovnaj tiež: Pl. ÚS R 74/04
Právo na sdružovaní a orgány honebního spoleēenstva; Pl. ÚS R 34/03 Omezení vlastníckého práva a právo myslivosti; Pl. ÚS
R 3/06 Náhrada za užívaní honebního pozemku honebným spoleēenstvem; I. ÚS R 756/07 Právo vlastnit majetek, nabývaní
majetku; právo na soudní a jinou právní ochranu
59
MARIÁN SLUK
WWW.UCPS.SK
POUŽITÁ LITERATÚRA, PRÁVNE PREDPISY A JUDIKATÚRA:
1.
2.
3.
Hell, P. a kol.: Poűovníctvo II., Slovenské vydavateűstvo pôdohospodárskej literatúry, Bratislava, 1964,
S 29-39 a 55-60
Zákon o poűovníctve ē. 274/2009 Z.z. a dôvodová správa k zákonu o poűovníctve
Vyhláška Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky ē. 344/2009 Z.z., ktorou sa vykonáva
zákon o poűovníctve
4.
5.
www.forestportal.sk/histroriaavývojpoűovníctva
www.pzi.sk/view.php?cisloclanku=2007040032
6.
7.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 M Cdo 20/2007 z 21. augusta 2008,
Porovnaj tiež:
7.1. Pl. ÚS R 74/04 Právo na sdružovaní a orgány honebního spoleēenstva;
7.2. Pl. ÚS R 34/03 Omezení vlastníckého práva a právo myslivosti;
7.3. Pl. ÚS R 3/06 Náhrada za užívaní honebního pozemku honebným spoleēenstvem;
7.4. I. ÚS R 756/07 Právo vlastnit majetek, nabývaní majetku; právo na soudní a jinou právní
ochranu
Disciplinárny poriadok Slovenskej poűovníckej komory vydaný podűa § 77 ods. 2 zákona ē. 274/2009
Z.z. o poűovníctve, schválený Ministerstvom pôdohospodárstva Slovenskej republiky 23. marca 2010
pod ēíslom 1189/2010-720-120, úēinný od 1. apríla 2010.
8.
60
SLAVOMÍR ŠÚREK
SPRÁVNE SÚDNICTVO A KAM S DOZOROM PROKURATÚRY
ON ADMINISTRATIVE JUSTICE AND WHERE TO PROCEED WITH
THE PROSECUTOR´S SUPERVISION
JUDR. SLAVOMÍR ŠÚREK
PROKURÁTOR, GENERÁLNA PROKURATÚRA SR
K@ÚOVÉ SLOVÁ:
správne súdnictvo, dozor prokuratúry, prokurátor, orgán verejnej správy
KEY WORDS:
administrative justice, prosecutor´s supervision, prosecutor, body of public administration
ABSTRAKT:
Nanajvýš aktuálnou témou v súēasnosti je i problematika reformy prokuratúry, ktorá sa má podűa zámeru
uskutoēniƛ tak po organizaēnej, štrukturálnej, ale i obsahovej stránke. V debate, ktorá sa okolo tejto
problematiky rozprúdila sa vyskytujú i názory, ktoré volajú po reforme pôsobností prokuratúry v oblasti
netrestnej a to, napr. nahradením prokurátorského dozoru správnym súdnictvom. Autor sa preto
v úvode príspevku zaoberá niektorými historickými súvislosƛami medzi správnym súdnictvom a dozorom
prokuratúry, medzinárodnými aspektmi pôsobnosti prokuratúry z hűadiska netrestného a spoloēnými ērtami
a odlišnosƛami medzi správnym súdnictvom a dozorom prokuratúry a na základe ēoho naērtáva svoj názor na
súēasné i budúce riešenie tohto problému.
Uvedomujem si, že od napísania tohto ēlánku, v mesiaci marec 2011, uplynula už urēitá doba poēas ktorej prišlo
i ku niektorým legislatívnym zásahom do rozsahu pôsobnosti prokuratúry pri výkone dozoru v netrestnej
oblasti, niē to však nemení na cieli a zámere, ktorý som napísaním tohto ēlánku sledoval, ba práve naopak, je
v tejto dobe ešte aktuálnejší.
ABSTRACT/SUMMARY:
The reforms within public prosecution are indeed a current topic. The reforms to be carried out shall relate to
the structural elements of the prosecution but they shall also deal with the subject-matter of the prosecution.
Within the discussions relating to this issue, some concepts willing to change the prosecutor´s supervision were
suggested. The suggestions were mainly to replace this legal tool by means of administrative justice. For this
reason, in the presented article, the author deals with the links between the prosecutor´s supervision and
administrative justice from the historical perspective, the international (non-criminal) aspects of public
prosecution etc. At the same time, the author discusses the common and the distinguishing features between
administrative justice and the prosecutor´s supervision and outlines his views on the matter also from the
future perspective.
The author is aware of the fact that from the moment of finishing the article (March 2011) some time has
lapsed and some changes were carried out in the legal system, however, he believes that the article is under
the current circumstances even more relevant.
61
SLAVOMÍR ŠÚREK
WWW.UCPS.SK
ÚVOD
„Na zváženie dávam, ēi je nutné riešenie netrestnej agendy a ēi by túto
1
problematiku nemalo riešiƛ výluēne správne súdnictvo.„
Toto je vyjadrenie jedného z kandidátov na generálneho prokurátora JUDr. Jána Hrivnáka,
prokurátora pracujúceho na Úrade špeciálnej prokuratúry. Samo o sebe je toto vyjadrenie
v podstate niē nehovoriace, ale pri bližšom skúmaní a poznaní ěalších súvislostí, ktoré ani len
náznakom nemajú niē spoloēné s právom, možno dospieƛ i ku inému záveru. Nechcem sa teraz
zaoberaƛ jednotlivými ēasƛami uvedeného vyjadrenia, ako napríklad ēo je to netrestná agenda
prokuratúry, aký je jej obsah a rozsah, jej nadväznosti na správne súdnictvo alebo na iné súēasti
nášho právneho poriadku, prípadne otázkou preēo bol asi takýto názor prezentovaný. Chcem sa
skôr prevažne vážne zaoberaƛ otázkou vzƛahu správneho súdnictva a dozoru prokuratúry, ako
jednej zo súēastí netrestnej agendy prokuratúry, z hűadiska ich vzájomných súvislostí, nadväzností
a odlišností cez prizmu poznatkov viacroēných osobných pracovných skúseností.
Nedá mi však podotknúƛ, že pôsobnosƛ prokuratúry sa realizuje v dvoch oblastiach a to trestnej
a netrestnej. Pritom oblasƛ netrestná sa ēlení na dva úseky a to obēianskosúdny, v ktorom
prokurátor uplatŸuje svoje návrhové a vstupové oprávnenie, nie ale vo vzƛahu ku správnemu
súdnictvu a úsek mimosúdny (dozor prokuratúry) v rámci ktorého prokurátor vykonáva dozor voēi
orgánom verejnej správy a iba v tejto oblasti má pôsobnosƛ prokuratúry vzƛah ku správnemu
súdnictvu.
Dozor prokuratúry v netrestnej oblasti možno charakterizovaƛ ako rozsah zákonom o prokuratúre
stanovených oprávnení, ktorými prokurátori uskutoēŸujú pôsobnosƛ prokuratúry a to kontrolou
zákonnosti normatívnych a individuálnych aktov orgánov verejnej správy, ktorými tieto plnia úlohy
v oblasti verejnej správy. Prokurátorský dozor je teda postup, ktorého výsledkom ma byƛ zistenie,
ēi orgány verejnej správy realizujú svoje právomoci na základe zákonného zmocnenia, v rámci
svojej pôsobnosti a prostriedkami, ktoré im zákonná úprava dáva k dispozícii za úēelom realizácie
2
zverených úloh, t. j. ēi konajú a rozhodujú podűa princípu legality.
TROCHA HISTÓRIE
Podűa zákona ē. 60/1975 Zb. o prokuratúre, prokurátori vykonávali dozor nad dôsledným
vykonávaním a zachovávaním zákonov a iných právnych predpisov ministerstvami a inými orgánmi
štátnej správy, národnými výbormi, hospodárskymi a inými organizáciami a jednotlivými obēanmi.
Teda výkon prokurátorského dozoru sa realizoval bez ohűadu na predmet ēinnosti ako i jeho
nositeűa.
Vzhűadom k vtedajšej právnej úprave pôsobnosti súdov pri preskúmavaní rozhodnutí správnych
orgánov, rozhodnutie o proteste prokurátora a to bez ohűadu na skutoēnosƛ, ēi mu bolo vyhovené
alebo nie, nepodliehalo súdnemu prieskumu.
K zásadným zmenám v obsahu a rozsahu prokurátorského dozoru došlo po roku 1989 a to
v nadväznosti na spoloēenské, ekonomické a politické zmeny, ktoré nastali vo vtedajšom
eskoslovensku ako i zmeny, ktoré sa uskutoēnili rozšírením súdnej ochrany práv a oprávnených
záujmov právnických a fyzických osôb v oblasti verejnej správy t. j. zriadením správneho súdnictva.
1) www.otvorenepravo.sk Ján Hrivnák: Prokurátor musí vystupovaƛ eticky
2) JUDr. Marian Ševēík, Csc. A kolektív: Správne právo procesné, str. 157
62
SLAVOMÍR ŠÚREK
Vyššie uvedené zmeny však viedli i k spochybŸovaniu postavenia prokuratúry v sústave štátnych
orgánov ako samostatného štátneho orgánu, ale i ku spochybŸovaniu netrestnej oblasti jej
pôsobnosti a to najmä pri výkone prokurátorského dozoru, priēom tieto tendencie pretrvávajú
v rôznych obdobách do súēasnosti.
V ēeskej republike tento proces vyvrcholil prijatím zákona ē. 283/1993 Sb. o státním zastupitelství
v znení neskorších predpisov, ktorým s úēinnosƛou od 1.1.1994 bola zrušená prokuratúra ako
samostatný orgán a bolo zriadené štátne zastupiteűstvo ako sústava úradov štátu urēených
k zastupovaniu štátu pri ochrane verejného záujmu vo veciach zverených zákonom do pôsobnosti
štátneho zastupiteűstva. Predmetnou právnou úpravou došlo i ku zrušeniu dozoru v netrestnej
oblasti, i keě tento krok sa neukázal ako najoptimálnejší ēo „je v odbornej verejnosti všeobecne
3
považované za nezdarené a nedomyslené„. O nedomyslenosti tohto kroku svedēia i následné
právne úpravy, rozširujúce oprávnenia štátneho zastupiteűstva v netrestnej oblasti.
Vývoj v Slovenskej republike sa uberal iným smerom a to k zachovaniu prokuratúry ako
samostatného štátneho orgánu, ktorý chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických
a právnických osôb a štátu, keě takýmto spôsobom je prokuratúra definovaná v Ústave SR (ôsma
hlava, ēlánky 149 – 151).
Došlo však ku znaēnej modifikácii pôsobnosti prokuratúry v oblasti netrestnej mimosúdnej a to už
právnymi úpravami prijatými hneě na zaēiatku 90-siatych rokov, ēo vyvrcholilo prijatím zákona
ē. 314/1996 Z.z. Podűa tohto zákona mohol prokurátor vykonávaƛ iba dozor nad dodržiavaním
zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v postupe a rozhodnutiach orgánov
štátnej správy a orgánov územnej samosprávy a dozor nad dodržiavaním zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov v postupe a rozhodnutiach ěalších právnických osôb
v rozsahu, v akom im zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb
a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Nad ēinnosƛou orgánov záujmovej samosprávy
prokurátor nebol prokurátor oprávnený vykonávaƛ dozor, len ak osobitný zákon neustanovil inak.
Porovnajúc úpravu z roku 1965 s úpravou z roku 1996 dospejeme k záveru, že došlo k zúženiu
pôsobnosti prokuratúry v netrestnej oblasti mimosúdnej a to tak po stránke inštitucionálnej, ako
i po stránke vecnej.
Problematikou postavenia a pôsobností prokuratúry sa zaoberal i Ústavný súd SR, ktorý
prejudikoval, že prokuratúra ako orgán presadzujúci ochranu práv a zákonom chránených záujmov,
má svoje miesto v systéme štátnych orgánov a má svoju nezastupiteűnú funkciu.
K otázke ēinnosti prokuratúry v oblasti netrestnej v súvislosti s výkonom dozoru, zaujal Ústavný súd
SR v už zmienenom náleze nasledovné stanovisko.
„Ochrana práv a zákonom chránených záujmov nie je ēinnosƛ, ktorá by znamenala nadradenosƛ
prokurátora voēi subjektom, o ochranu práv ktorých ide. Je v záujme právneho štátu, aby jeho
orgány riadne a dôsledne plnili úlohy, ktoré sú im dané. Tam, kde by štátne orgány svojou
ēinnosƛou zasiahli neoprávnene do práv a právom chránených záujmov právnických osôb
a fyzických osôb, štát má povinnosƛ vytvoriƛ systém kontrolných mechanizmov na ich ochranu.
Jedným z nich je i prokuratúra. Jej miesto v kontrolnom systéme je nezastupiteűné a má svoje
opodstatnenie„.
3) Kadeēka, S. Správní soudnítví ves vĢtle ústavnĢ právní judikatúry, Právní judikáty, Právní rádce 2002, 3
63
SLAVOMÍR ŠÚREK
WWW.UCPS.SK
Ohűadne dozorových prostriedkov Ústavný súd SR uviedol, že dozorové prostriedky, ktorými
disponuje prokurátor, ak sa nimi preskúmava zákonnosƛ nižších právnych predpisov, nemožno
považovaƛ za nesúladné s ústavou. V týchto prípadoch niē a nikomu prokurátor nenariaěuje.
Podűa názoru Ústavného súdu SR „protest„ prokurátora je právny akt na základe ktorého môže
orgán, ktorého sa napadnuté rozhodnutie týka, protestu vyhovieƛ alebo protestu nevyhovieƛ.
Rozhodnutie tohto orgánu o proteste prokurátora nie je bezprostredným rozhodnutím o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach subjektov, ktorým prokurátor poskytuje
ochranu. Ide o rozhodovanie o návrhu prokurátora, ktorý nie je úēastníkom správneho konania.
Podanie protestu nemá vplyv na formálnoprávnu právoplatnosƛ napadnutého rozhodnutia.
Prokurátor môže prostriedky prokurátorského dozoru realizovaƛ vo vzƛahu k orgánom verejnej
správy výluēne však iba formou odporúēaní a návrhov. Nemá oprávnenie dávaƛ záväzné pokyny na
odstránenie zistených nedostatkov, ani ukladaƛ sankcie za porušenie zákona.
Na základe vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu SR nie je preto možné považovaƛ pôsobnosƛ
prokuratúry v netrestnej oblasti mimosúdnej, t. j. dozor prokuratúry v netrestnej oblasti za
nesúladný z Ústavou SR a taktiež prokurátorské prostriedky používané v rámci tohto dozoru,
nemožno pri dodržiavaní atribútov vyplývajúcich z tohto nálezu považovaƛ za nesúladné s Ústavou
4
SR.
V nadväznosti na vyššie uvedený nález ústavného súdu a z neho vyplývajúce závery pre netrestnú
pôsobnosƛ prokuratúry sa zákonom ē. 153/2001 Z. z. o prokuratúre podrobne upravil proces
výkonu prokurátorského dozoru v netrestnej oblasti a to najmä postup pri realizácii metód
prokurátorského dozoru, ako i konanie orgánov verejnej správy o prostriedkoch prokurátorského
5
dozoru, teda o proteste prokurátora a prokurátorskom upozornení.
MEDZINÁRODNÉ ASPEKTY
V súvislosti s postavením prokuratúry v našom právnom systém, ako i jej netrestnou pôsobnosƛou
sa sústavne vedie diskusia o ústavnom postavení a pôsobnosti prokuratúry, o jej vzƛahu k ostatným
štátnym orgánom a z toho vyplývajúca diskusia o jej zaradení, resp. nezaradení do niektorej zložky
6
štátnej moci. Na margo týchto názorov by som chcel v krátkosti uviesƛ niekoűko faktov
a skutoēnosti, ktoré svedēia skôr o tom, že v európskom priestore neexistuje jednotná úprava
ukladajúca štátom povinnosƛ unifikácie postavenia, úloh a pôsobností prokuratúry alebo štátneho
zastupiteűstva, ale je vecou každého štátu, vychádzajúc z jeho politického a ekonomického systému
a historických skúseností, ako si túto problematiku upraví.
Zo správy Konzultatívnej rady európskych prokurátorov (CCPE) ktorú schválila na svojom
3. plenárnom zasadnutí v Štrasburgu v dŸoch 15.-17. októbra 2008 k téme „Úloha prokuratúr
v netrestnej oblasti“, vyplýva, že v Európe jestvuje množstvo rozdielnych systémov, pokiaű ide
o úlohy prokuratúr, a to aj v netrestnej oblasti. Táto situácia vyplýva z rozliēných právnych
a historických tradícií. lenské štáty si samy stanovujú svoje právne štruktúry ako aj ich ēinnosƛ za
podmienky, že plne rešpektujú űudské práva a základné slobody, zásady právneho štátu, svoje
medzinárodné záväzky vrátane záväzkov vyplývajúcich z Dohovoru o ochrane űudských práv
a základných slobôd (ěalej: „dohovor“). Úlohy prokuratúr a rozsah ich právomocí vrátane ochrany
űudských práv a verejného záujmu sú ustanovené vo vnútroštátnej legislatíve jednotlivých
4) Nález Ústavného súdu SR ē. PL ÚS 17/96 zo 4.3.1998
5) Šúrek, S. Protest prokurátora a právne následky nevyhovenia protestu, Justiēná revue ē. 6 – 7/2006
6) Hoffman, M., Prokuratúra SR – orgán ochrany práva, Paneurópska vysoká škola práva, 2010, str. 19
64
SLAVOMÍR ŠÚREK
ēlenských štátov. Prítomnosƛ alebo absencia, ako aj rozsah netrestných úloh prokurátorov sú
hlboko zakorenené v kultúrnom dediēstve, právnej tradícii a ústavnej histórii národov.
Možno definovaƛ dve hlavné skupiny štátov a to štáty, kde prokuratúry nemajú v netrestnej oblasti
žiadne právomoci a štáty, kde prokuratúry majú v netrestnej oblasti niektoré alebo rozsiahle
právomoci. V druhej skupine sa oblasti právomocí rozlišujú a týkajú sa okrem iného pracovného,
rodinného, volebného práva, verejnej správy ako aj ochrany sociálnych práv a záujmov
zraniteűných skupín ako napríklad maloletých, postihnutých osôb a osôb s veűmi nízkym príjmom.
Obidva modely možno považovaƛ za vhodné v demokratickom štáte.
Neexistujú spoloēné medzinárodné právne normy štandardy a predpisy o úlohách, funkciách
a organizácii prokuratúry v netrestnej oblasti. Súēasne ale platí, že vo všetkých právnych systémoch
majú prokuratúry významnú úlohu pri ochrane űudských práv, dodržiavaní zákonnosti a zásad
právneho štátu, pri posilŸovaní obēianskej spoloēnosti. Rôznorodosƛ funkcií prokuratúr v netrestnej
oblasti vyplýva z národných právnych a historických tradícií. Každý štát má výsostné právo
definovaƛ si inštitucionálne a právne postupy na realizáciu svojich funkcií pri ochrane űudských práv
a verejných záujmov, pri rešpektovaní zásad právneho štátu a dodržiavaní svojich medzinárodných
záväzkov. Harmonizácia rôznorodých systémov „rozrastajúcej sa Európy“ spoēíva na ustanoveniach
Dohovoru na ochranu űudských práv a základných slobôd, priēom sa berie do úvahy právna prax
7
Európskeho súdu pre űudské práva.
V tejto súvislosti by som chcel podotknúƛ, že predmetný proces bol už ukonēený a to prijatím
Odporúēania CM/Rec(2012)11 od Výboru ministrov pre ēlenské štáty o úlohe prokurátorov
v netrestnej oblasti schváleného Výborom ministrov, dŸa 19. septembra 2012 na 1151. zasadnutí
námestníkov ministrov.
Otázkou možnosti uplatnenia i iných ako trestnoprávnych právomocí v ēinnosti prokuratúry sa
8
zaoberala i Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia) , ktorá
prijala na svojom 85. plenárnom zasadnutí v Benátkach v dŸoch 17. až 18. decembra 2010 správu
pod názvom Európske štandardy vzƛahujúce sa k nezávislosti súdneho systému ēasƛ II. –
prokuratúra.
O vypracovanie predmetnej správy požiadal Benátsku komisiu Právny výbor Parlamentného
Zhromaždenia Rady Európy požiadal v roku 2008 s tým, aby zaujala o stanovisko k „Európskym
štandardom vo vzƛahu k nezávislosti súdneho systému“. Výbor mal záujem posúdiƛ existujúce
právne úpravy a návrhy na ěalší vývoj a to na základe porovnávacej analýzy, s prihliadnutím na
právne systémy v Európe.
Správa Benátskej komisie sa dotýka aj otázky pôsobenia prokurátorov mimo oblasti trestného
práva. Uvádza, že prokuratúra sa má v prvom rade sústreěovaƛ na oblasƛ trestného práva.
7) Šúrek, S., Úloha prokuratúr v netrestnej oblasti, Stanovisko ē. 3(2008) Konzultatívnej rady európskych prokurátorov, Justiēná
revue ē. 4/2009
8) Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva založená v máji 1990, lepšie známa ako „Benátska komisia“ pôsobí
ako poradný orgán Rady Európy pre ústavné záležitosti. Benátska komisia sa skladá z odborníkov na ústavné a medzinárodné
právo, alebo sudcov najvyšších alebo ústavných súdov a ēlenov národných parlamentov. Venuje sa podpore „právneho
dediēstva Európy“ a je uznávaná ako nezávislý medzinárodný právny tím odborníkov. Komisia je mimoriadne aktívna v krajinách
bývalého východného bloku, pomáha im pri príprave nových ústav a právnych predpisov o ústavných súdoch, volebných
zákonoch, právach menšín a právneho rámca vzƛahujúceho sa k demokratickým inštitúciám. Identifikuje nesúlad a možné
riziká, právne anomálie a neurēité ustanovenia, ale ponecháva krajinám, aby svoje závery a riešenia konkrétnych problémov
urobili vlastnými silami a spôsobom, ktorý považujú za najvhodnejší. Benátska komisia je uznávaným a rešpektovaným
orgánom vo všetkých ēlenských štátoch Rady Európy a jej posudky sú všeobecne vnímané ako názory zodpovedajúce
najprísnejším európskym štandardom.
65
SLAVOMÍR ŠÚREK
WWW.UCPS.SK
Poukazuje na možný konflikt záujmov medzi záujmom štátu a záujmom individuálnej osoby, ktorú
je prokurátor povinný brániƛ, hlavne v prípadoch žiadosti o sociálne dávky. BK však nevyslovila
odporúēanie obmedziƛ úlohy prokuratúry na oblasƛ trestného práva a nevyluēuje iné právomoci
vykonávané prokurátormi, napr. obhajoba finanēných záujmov štátu, v ktorých uvádzaný konflikt
záujmov nemôže nastaƛ.
Okrem iného správa konštatuje, že nie je nezvyēajné, že prokuratúra má aj iné právomoci, ěalšie
funkcie. Ak sú však ostatné funkcie vykonávané, musí ísƛ o takú reguláciu, ktorá v žiadnom prípade
nenarúša alebo nenahrádza súdny systém. Tam, kde prokurátori majú právomoc v oblasti
ingerencie ohűadom konkrétneho rozhodnutia súdu, musí byƛ zabezpeēené, že majú rovnaké
postavenie, ako každá iná strana sporu. Správa pripúšƛa, že aj v súkromných sporoch sa môžu riešiƛ
otázky verejného záujmu, ktoré vyžadujú, aby sa tento verejný záujem bránil pred súdom,
a nenamieta, že sa tak nemá staƛ prostredníctvom prokurátora, za predpokladu, že koneēné
9
rozhodnutie, spoēíva na súde.
SÚVISLOSTI, PARALELY A ODLIŠNOSTI
Prokuratúra vzhűadom ku jej postaveniu v sústave orgánov štátu a hlavne charakteru úloh ktoré
10
plní sa zaraěuje medzi kontrolné orgány ochrany práva.
Právna úprava dozoru prokuratúry v právnom poriadku Slovenskej republiky vychádza z poznania,
že záruky dodržiavania zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v oblasti
verejnej správy nemôžu byƛ obmedzené len na preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov
verejnej správy v správnom súdnictve, nakoűko jeho pôsobnosƛ nezahƍŸa všetku rozhodovaciu
ēinnosƛ orgánov verejnej správy a navyše súd môže preskúmavaƛ zákonnosƛ rozhodnutí orgánov
verejnej správy len vtedy, ak oprávnená osoba v zákonom ustanovenej lehote podá žalobu alebo
návrh.
Nesporová povaha správneho konania pritom nevyluēuje, že nezákonné rozhodnutie orgánu
verejnej správy môže byƛ prospešné i pre úēastníkov konania, ktorí z tohto dôvodu nebudú maƛ
záujem podaƛ návrh na preskúmanie zákonnosti orgánu verejnej správy. K takýmto prípadom môže
dochádzaƛ predovšetkým pri rozhodovaní o povolení urēitej ēinnosti, o priznaní urēitých oprávnení,
dávok a pod. Preto aj pre takéto prípady musia v právnom štáte existovaƛ úēinné prostriedky na
presadzovanie zákonnosti.
Úprava obsiahnutá v zákone o prokuratúre preto zaradila pôsobnosƛ prokuratúry voēi orgánom
verejnej správy, t. j. dozor prokuratúry v netrestnej oblasti, do systému záruk dodržiavania
zákonnosti v oblasti verejnej správy, keěže výkon tejto pôsobnosti nie je podmienený návrhom
úēastníka správneho konania, resp. inej fyzickej alebo právnickej osoby. Navyše prokurátori môžu
i sami zisƛovaƛ prípady neēinnosti orgánov verejnej správy a prípady, v ktorých práva a zákonom
chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb boli porušené nezákonným postupom orgánov
11
verejnej správy i bez vydania rozhodnutia.
Napríklad stavebník, ktorému bolo vydané stavebné povolenie na stavbu jednoduchej stavby
ohlásením, t. j. postupom podűa § 57 ods. 1 zákona ē. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní
a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov v rozpore s platnou právnou úpravou, ēím sa
obíde proces vyjadrovania sa dotknutých orgánov ako i nutnosƛ konaƛ s vlastníkmi susedných
9) http://www.concourt.sk/sk/Dokumenty/2011/D_2011_01.pdf
10) J. Svák, @. Cibulka, Ústavné právo SR, Poradca podnikateűa, spol. s. r. 2006, str. 441
11) Nový zákon o prokuratúre s dôvodovou správou, Ing. M. Mraēko, 2001, str. 53 – 54
66
SLAVOMÍR ŠÚREK
stavieb a susedných pozemkov ktorých práva a oprávnené záujmy môžu byƛ povolením stavby
priamo dotknuté, nebude maƛ záujem na podaní žaloby na súd a nakoűko prebehlo skrátené
konanie, ktoré nemalo okrem stavebníka žiadnych iných úēastníkov konanie nebude ani nikto iný
kto by inicioval konanie na správnom súde.
Alebo páchateű priestupku, ktorý odmietne zaplatiƛ blokovú pokutu na mieste, po zistení že by
mohol v priestupkovom konaní byƛ postihnutý vyššou sankciou, priēom v následnom
priestupkovom konaní mu bola napriek právoplatnému ukonēeniu blokového konania uložená
bloková pokuta, nemá záujem na preskúmaní takéhoto postupu a rozhodnutia orgánu vo veci
konajúceho.
Úlohou správneho súdnictva je zabezpeēenie súdnej kontroly zákonnosti rozhodovania orgánov
verejnej správy (ako aj právnických a fyzických osôb, ktorým zákon zveril právomoc rozhodovaƛ
o subjektívnych právach úēastníkov) o individuálnych právach a povinnostiach úēastníkov
správneho konania tak, aby sa dosiahla ochrana narušených alebo ohrozených práv úēastníkov
12
správneho konania.
Vychádzajúc z uvedeného následne možno dospieƛ ku záveru, že dozor prokuratúry, nakoűko sa
ním chráni verejný záujem a v takomto záujme i prokurátor koná je zameraný na ochranu
objektívneho práva, na rozdiel od správneho súdnictva, ktoré je zamerané na ochranu
13
subjektívnych práv úēastníkov administratívneho konania.
Správne súdnictvo i dozor prokuratúry v netrestnej oblasti, ako dva systémy zabezpeēujúce
kontrolu zákonnosti v oblasti verejnej správy spája viacero princípov, na ktorých je založená ich
ēinnosƛ. Je to jednak princíp legality, teda súd i prokurátor môžu konaƛ iba na základe zákona
a medziach, ktoré im zákon stanovil, obidvaja chránia verejný záujem, teda záujem štátu na
dodržiavaní a zachovávaní zákonnosti v postupoch a rozhodnutiach orgánov verejnej správy,
priēom ale súd svojou ēinnosƛou smeruje ku ochrane subjektívnych práv úēastníkov konania, ale
prokurátor zameriava svoju ēinnosƛ na ochranu objektívneho práva. Obaja, teda súd i prokurátor
musia za úēelom zistenia skutoēného stavu veci vychádzaƛ z princípu materiálnej pravdy. Objektom
ich kontrolnej ēinnosti sú rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy, ktoré tieto orgány
uskutoēnili v procese rozhodovania o právach, oprávnených záujmoch a povinnostiach právnických
a fyzických osôb v oblasti verejnej správy. Na založenie pôsobnosti správneho súdnictva ako
i prokuratúry pre výkon dozoru musia byƛ súēasne splnené dve podmienky a to, že vo veci konal
orgán verejnej správy (subjektívna podmienka) a súēasne, že akt ktorý je objektom súdneho
prieskumu alebo prokurátorského dozoru je rozhodnutím v oblasti verejnej správy (vecná
podmienka).
Uvedené spoloēné znaky správneho súdnictva a dozoru prokuratúry však nedávajú odpoveě na
otázku z úvodu môjho príspevku, nasvedēujú iba tomu, že sa jedná o dva inštitúty nášho právneho
poriadku, ktoré sa vzájomne prelínajú, ale si neodporujú, ba práve naopak.
V správnom súdnictve sa využívajú podstatne odlišné procesné postupy na rozdiel od dozoru
prokuratúry. Konanie na správnom súde môže zaēaƛ iba na základe návrhu, ktorý môže podaƛ iba
legitimovaný subjekt v urēitých konaniach povinne zastúpený advokátom, priēom konanie na
prokuratúre môže iniciovaƛ hoci kto a výkon dozoru môže byƛ zaēatý i bez vonkajšieho podnetu. Pri
výkone prokurátorského dozoru sa postupuje na rozdiel od konania na správnom súde
neformálnejšie. Konanie na správnom súde je ovládané dispoziēnou zásadou, teda súd môže
12) Závadská, E., Budúcnosƛ správneho súdnictva na Slovensku (Náērt aktuálnych problémov), Právny obzor 5/2007, str. 402
13) Beneē, Š., Prokuratúra, orgány verejnej správy a správne súdnictvo, Justiēná revue ē. 5/2004, str. 509
67
SLAVOMÍR ŠÚREK
WWW.UCPS.SK
rozhodnúƛ iba v rozsahu ktorý žalobca urēil vo svojej žalobe. Prokurátor pri výkone dozoru nie je
viazaný ani obsahom ani rozsahom podnetu a v prípade zistenia nezákonnosti môže právny
prostriedok dozoru podaƛ i v neprospech subjektu, ktorý inicioval výkon dozoru. Pre rozhodovanie
v správnom súdnictve platí kasaēný princíp s miernymi prvkami revízie u niektorých veci,
v prokurátorskom dozore ak by sme to mali porovnaƛ sa uplatŸuje apelaēný princíp rozhodovania.
Konanie na správnom súde je spoplatnené na rozdiel od konania na prokuratúre ktoré je zásadne
bezplatné.
Uvedomujem si, že vyššie konštatované procesné rozdiely nemôžu sami o sebe viesƛ ku záveru
o nutnosti zachovania prokurátorského dozoru v netrestnej oblasti a pri urēitom pohűade by mohli
byƛ použité ako argument, ktorý by svedēil skôr pre likvidáciu dozoru, napr. nespoplatnenie
konania na prokuratúre, alebo dlhšie lehoty na uplatnenie právnych prostriedkov prokurátorského
dozoru, ēo by mohlo viesƛ ku záveru o nerovnosti v konaní. Práve tu je potrebné poukázaƛ na tie
rozdiely, ktoré prisvedēujú za súēasného právneho stavu názoru pre zachovanie prokurátorského
dozoru v netrestnej oblasti.
Výkonom prokurátorského dozoru možno postihnúƛ rozhodovaciu ēinnosƛ väēšieho poētu orgánov
verejnej správy ako v rámci správneho súdnictva a to jednak z dôvodu, že prokurátor môže sám
zaēaƛ konanie, ak zistí porušenie zákonnosti, teda i v tých prípadoch keě úēastník konania nemá
záujem na zaēatí konania lebo zákona bol porušený v jeho prospech. Konanie voēi niektorým
subjektom verejnej správy, napr. orgánom územnej samosprávy pri rozhodovaní vo veciach
územnej samosprávy, možno na správnom súde zaēaƛ iba na základe návrhu podaného
kvalifikovaným subjektom, napr. § 250zf) a § 250zfa) Obēianskeho súdneho poriadku.
Na druhej strane prokurátor nie je oprávnený bez osobitného zákonného zmocnenia vykonávaƛ
dozor vo vzƛahu ku orgánom záujmovej samosprávy, napr. advokátska komora, komora exekútorov
atě., priēom rozhodnutia týchto subjektov sú preskúmateűné v správnom súdnictve, napr.
v disciplinárnych veciach.
Prokurátor môže v rámci dozoru preskúmaƛ i zákonnosƛ aktu orgánu verejnej správy, ktorý
nepodlieha prieskumu v rámci správneho súdnictva (§ 248 Obēianskeho súdneho poriadku)
a výkon dozoru nie je viazaný ani na vyēerpanie. všetkých opravných prostriedkov.
Výkon prokurátorského dozoru sa neuplatŸuje iba ako následná kontrola zákonnosti, tak ako je to
pri správnom súdnictve, ale má i dôležitý preventívny úēel, ēo sa prejavuje hlavne realizáciou
previerkovej ēinnosti. V tejto súvislosti poukazujem i na preventívnu ēinnosƛ prokurátorov voēi
orgánom územnej samosprávy, keě pri súēasnom stave prokurátori v jednotlivých regiónoch
suplujú hlavne metodicko – odbornú ēinnosƛ príslušných rezortných orgánov štátnej správy na
jednotlivých úsekoch štátnej správy.
V neposlednom rade nesmieme opomenúƛ skutoēnosƛ, že konanie o dozorových právnych
prostriedkoch, teda o proteste prokurátora alebo o jeho upozornení je z hűadiska ēasového
podstatne kratšie ako sú konania na správnom súde, ēím sa jednak rýchlejšie odstráni nezákonnosƛ
mimosúdne a zabezpeēí i rýchlejšia vymožiteűnosƛ práva.
Vzƛah správneho súdnictva a výkon prokurátorského dozoru, tak ako na to vyššie poukazujem,
možno teda vnímaƛ vo viacerých rovinách a to jednak v rovine v ktorej sa prelínajú (možnosƛ
paralelného konania tak v správnom súdnictve ako i výkonom prokurátorského dozoru v rovnakej
veci bez toho, že by si robili konkurenciu), v rovine v ktorej sa dopŰŸajú (konanie o proteste
prokurátora alebo prokurátorskom upozornení a následná možnosƛ konania v tej istej veci na
základe návrhu prokurátora v prípade nevyhovenia prokurátorskému prostriedku dozoru)
68
SLAVOMÍR ŠÚREK
a v rovine v ktorej sú funkēné samostatne (možnosƛ výkonu prokurátorského dozoru vo veciach
vylúēených zo súdneho prieskumu, napr. § 248 Obēianskeho súdneho poriadku, možnosƛ súdneho
preskúmania rozhodnutí orgánov záujmovej samosprávy v správnom súdnictve). V každej z týchto
rovín má vzƛah správneho súdnictva a prokurátorského dozoru viaceré spoloēné ērty, ale i mnohé
odlišnosti a to tak v rozsahu vecí, ktoré im podliehajú (vecné rozdiely), v rozsahu subjektov voēi
ktorým sa môžu tieto inštitúty uplatŸovaƛ (subjektívne rozdiely), v procesných postupoch
používaných v konaniach (procesné rozdiely) ako i v úēinkoch a dopadoch, ktoré sa nimi sledujú.
Napriek všetkým odlišnostiam v subjektoch, objektoch a procesných podmienkach je však
nepopierateűné, že správne súdnictvo a dozor prokuratúry v netrestnej oblasti sa tak jednotlivo ako
i vo vzájomnej súēinnosti podieűajú na úēinnom fungovaní systému vonkajšej kontroly verejnej
správy.
ZÁVER
Uvedomujem si, že žiadny systém nie je dokonalý, nenahraditeűný a nemeniteűný, to platí
i o dozore prokuratúry v netrestnej oblasti. Na druhej strane treba ku kroku ktorý by mohol maƛ za
následok likvidáciu dozoru prokuratúry, ale to sa týka akéhokoűvek fungujúceho systému alebo
inštitútu, by sa malo prikroēiƛ až po dôslednej analýze otázky, aký dopad bude maƛ takýto krok na
náš právny systém a po zodpovedaní, ēi máme pripravené adekvátne náhradné systémy a inštitúty,
ktoré by tak po vecnej ako i subjektívnej stránke vykryli medzery, ktoré by vznikli po uskutoēnení
takéhoto kroku.
Vychádzajúc z poznania stavu právnej úpravy správneho súdnictva u nás sa v súēasnosti ale ani
v blízkej budúcnosti neprihováram za likvidáciu prokurátorského dozoru v netrestnej oblasti a jeho
úplnému nahradeniu správnym súdnictvom, nakoűko ku tomu nie sú vytvorené tak procesné ako
ani vecné podmienky a takýto krok by za súēasného stavu systému vonkajšej kontroly verejnej
správy a to hlavne vo vzƛahu ku subjektom územnej samosprávy viedol k ēiastoēnému
znefunkēneniu tohto systému a neprispel by ani ku dôslednejšiemu presadzovaniu princípu
rýchlejšej vymožiteűnosti práva.
Je možné zamyslieƛ sa nad urēitými procesnými úpravami, ktoré by súviseli s urýchlením procesu
vybavovania protestov prokurátora, napr. tým že by o odvolaniach proti rozhodnutiu o proteste
prokurátora priamo rozhodoval správny súd, alebo prokurátor by mohol priamo podávaƛ protest
na súd. Vyžadovalo by si to však hlbšiu a dôslednejšiu analýzu a to i z hűadiska dopadu na konanie
pred správnymi súdmi. Z tohto pohűadu sa preto javí ako nanajvýš aktuálne opätovne sa vrátiƛ
a oživiƛ práce a nielen myšlienku samostatného súdneho konania správneho, kde by bolo možné
takéto úvahy uviesƛ do praxe.
Jedno je však isté, správne súdnictvo v hocijakej procesnej podobe nemôže nahradiƛ plnohodnotne
výkon prokurátorského dozoru v netrestnej oblasti v tej podobe a takom rozsahu ako ho poznáme
a uplatŸujeme v súēasných právnych podmienkach a preto dávam na úvahu, ēi chceme takýto
právny stav skutoēne nastoliƛ?
69
SLAVOMÍR ŠÚREK
WWW.UCPS.SK
POUŽITÁ LITERATÚRA
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
8.
9.
10.
11.
12.
13.
70
www.otvorenepravo.sk Ján Hrivnák: Prokurátor musí vystupovaƛ eticky
JUDr. Marian Ševēík, Csc. A kolektív: Správne právo procesné, str. 157
Kadeēka, S. Správní soudnítví ves vĢtle ústavnĢ právní judikatúry, Právní judikáty, Právní rádce 2002,
3
Nález Ústavného súdu SR ē. PL ÚS 17/96 zo 4.3.1998
Šúrek, S. Protest prokurátora a právne následky nevyhovenia protestu, Justiēná revue ē. 6 – 7/2006
Hoffman, M., Prokuratúra SR – orgán ochrany práva, Paneurópska vysoká škola práva, 2010, str. 19
Šúrek, S., Úloha prokuratúr v netrestnej oblasti, Stanovisko ē. 3(2008) Konzultatívnej rady európskych
prokurátorov, Justiēná revue ē. 4/2009
Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva založená v máji 1990, lepšie známa ako
„Benátska komisia“ pôsobí ako poradný orgán Rady Európy pre ústavné záležitosti. Benátska komisia
sa skladá z odborníkov na ústavné a medzinárodné právo, alebo sudcov najvyšších alebo ústavných
súdov a ēlenov národných parlamentov. Venuje sa podpore „právneho dediēstva Európy“ a je
uznávaná ako nezávislý medzinárodný právny tím odborníkov. Komisia je mimoriadne aktívna
v krajinách bývalého východného bloku, pomáha im pri príprave nových ústav a právnych predpisov
o ústavných súdoch, volebných zákonoch, právach menšín a právneho rámca vzƛahujúceho sa
k demokratickým inštitúciám. Identifikuje nesúlad a možné riziká, právne anomálie a neurēité
ustanovenia, ale ponecháva krajinám, aby svoje závery a riešenia konkrétnych problémov urobili
vlastnými silami a spôsobom, ktorý považujú za najvhodnejší. Benátska komisia je uznávaným
a rešpektovaným orgánom vo všetkých ēlenských štátoch Rady Európy a jej posudky sú všeobecne
vnímané ako názory zodpovedajúce najprísnejším európskym štandardom.
http://www.concourt.sk/sk/Dokumenty/2011/D_2011_01.pdf
J. Svák, @. Cibulka, Ústavné právo SR, Poradca podnikateűa, spol. s. r. 2006, str. 441
Nový zákon o prokuratúre s dôvodovou správou, Ing. M Mraēko, 2001, str. 53 – 54
Závadská, E., Budúcnosƛ správneho súdnictva na Slovensku (Náērt aktuálnych problémov), Právny
obzor 5/2007, str. 402
Beneē, Š., Prokuratúra, orgány verejnej správy a správne súdnictvo, Justiēná revue ē. 5/2004, str. 509
DRAGANA JOZIć
VYBRANÉ ZÁSADY (NIELEN) SPRÁVNEHO KONANIA
SELECTED PRINCIPLES (NOT ONLY) OF ADMINISTRATIVE PROCEEDING
BC. DRAGANA JOZI
ŠTUDENTKA PEVŠ, FAKULTA PRÁVA
K@ÚOVÉ SLOVÁ:
zásada, správny orgán (SO), správne konanie (SK), správny poriadok (SP)
KEY WORDS:
principle, administrative authority / body, administrative proceeding, administrative order / code
ABSTRAKT:
Týmto príspevkom sa autor pokúsil zhrnúƛ a poskytnúƛ ēitateűovi koherentnú analýzu súēasných poznatkov
o obsahu, význame, podstate zásad aplikovaných v správnom konaní v užšom a širšom zmysle, ich vplyve na
priebeh správneho konania a prejave v rámci jednotlivých inštitútov platnej právnej úpravy. Autor sa súēasne
snažil o ich porovnanie s ich ústavnými pármi, príp. aj porovnateűnými zásadami vyplývajúcimi z trestného
práva a obēianskeho práva za úēelom poukázania na ich univerzálne použitie a potrebu ich osvojenia
a sledovania chodu jednej myšlienky vo viacerých právnych predpisoch oddelene a zároveŸ v ich vzájomnej
interakcii.
ABSTRACT/SUMMARY:
By this contribution author has tried to summarise and to provide the reader a coherent study of contemporary
knowledge about the content, significance, essence of the principles applied in the administrative proceeding
in a strict and a broader sense, their impact on the course of the administrative proceeding and the expression
within the particular features of the effective legal regulation. At the same time, author has tried to compare
them with their constitutional pairs, occasionally even with comparable principles derived from the criminal
law and the civil law to point out their universal use, necessity to master them and observe their motion in
a number of legal regulations separately and at the same time in their mutual interaction.
Scire leges non hoc est, verba earum tenere, sed vim ac potestatem.
Poznaƛ zákony neznamená držaƛ sa ich slov ale chápaƛ ich silu a moc.
(Celsus – D.1,3,17)
V nedávnej minulosti všeobecné právne zásady nemali rozsiahlu právnu úpravu a ēiastoēne
vyplývali z prirodzenoprávnych princípov, ktoré neboli explicitne chránené zákonom. Významný
pokrok v tej oblasti predstavuje rozširovanie ochrany @P a jej zakotvenie v ústave. Prijatím rôznych
medzinárodných dohovorov o ochrane űudských práv rozlišovanie medzi prirodzenoprávnymi
a pozitívnoprávnymi princípmi a polemika o nadradenosti niektorej skupiny noriem stráca svoj
prakticky význam a autorita a potreba dodržiavania právnych zásad upevŸuje svoje miesto
v právnom vedomí spoloēnosti ēo sa nakoniec odráža aj v postavení všeobecných právnych zásad
ako primárneho prameŸa práva EÚ.
71
DRAGANA JOZIć
WWW.UCPS.SK
„Zásady urēitého konania je možné definovaƛ ako základné myšlienky, idey, ktoré vystihujú jeho
podstatu a v koneēnom dôsledku slúžia k naplneniu jeho cieűa. Tieto sú buě explicitne vyjadrené
v príslušnej právnej norme, alebo vyplývajú z jednotlivých konkrétnych ustanovení s tým, že ich
zovšeobecnenie a obsah dotvára a vysvetűuje právna veda príslušného právneho odvetvia,
1
prípadne administratívna a súdna prax“ . Význam základných zásad Mathern struēne vystihuje ako
2
poznávací, interpretaēný, aplikaēný a normatívny .
Právne zásady (správneho konania) sú súēasƛou všeobecných právnych zásad, ktorých
aplikovateűnosƛ v právnom poriadku právneho štátu je pomerne široká. Aj keě v tejto práci bol
kladený dôraz na zásady aplikované v SK neznamená, že niektoré z nich nemožno použiƛ aj v inom
procesnom postupe, nakoűko ich význam a aplikaēné možnosti zostávajú porovnateűné a spoloēné
viacerým právnym odvetviam, v ēom aj spoēíva ich univerzálna hodnota. V tom zmysle sme
v pátraní za úēelom, obsahom, významom a dosahom využili aj minimálny spoloēný základ
procesných zásad ako styēný bod viacerých procesnoprávnych predpisov a príležitostne ēerpali
poznatky a podnety na uváženie aj z publikácií a príspevkov odborníkov zaoberajúcich sa inými
právnymi odvetviami trestným, obēianskym a daŸovým, aj keě sme si vedomí, že medzi zásadami
upravenými v nich je aj kvalitatívny aj kvantitatívny ale aj nomenklatúrny rozdiel prispôsobený
tom-ktorom odvetviu práva.
3
Súlad pozitívnoprávnej úpravy s ústavou SR v zmysle systémového a vyžarovacieho rozmeru je
neodlúēiteűnou súēasƛou predloženej analýze. Na druhej strane, aj keě sme si vedomí významu
a vplyvu práva EÚ a medzinárodného práva v zmysle ēl. 7 ods. 2 a 5 ústavy SR na právny poriadok
SR, a najmä v zmysle zásady prenesených právomoci, princípu prednosti práva EÚ, jeho priameho
4
úēinku a všeobecných zásad práva Únie , v tomto príspevku nebudeme rozoberaƛ uvedenú tému
z toho hűadiska.
K VYMEDZENIU POJMOV PRINCÍP – ZÁSADA – PRAVIDLO KONANIA
Vzƛahy medzi právnymi princípmi, právnymi pravidlami a právnymi zásadami sú chápané veűmi
rôznorodo. Existuje výrazný rozdiel medzi filozofickým a aplikaēným pohűadom na danú
problematiku, ako aj medzi jednotlivými autormi v rámci každej skupiny.
5
Na Dworkinovu teóriu právnych princípov nadväzuje Alexy, ktorého filozofickú úvahu uvádzame:
„Pravidlami sú normy, ktoré pri naplnení skutkovej podstaty prikazujú definitívny sled práva, teda
pri splnení urēitých predpokladov definitívne nieēo prikazujú, zakazujú alebo dovoűujú, prípadne
definitívne na nieēo splnomocŸujú. Možno ich preto zjednodušeným spôsobom nazvaƛ „definitívne
príkazy“. Charakteristickou formou použitia je pre ne subsumpcia. Oproti tomu sú princípy príkazmi
na optimalizáciu. Ako také sú normami, ktoré ukladajú, že sa nieēo má realizovaƛ vzhűadom na
skutkové a právne možnosti v miere ēo najvyššej...Právne možnosti realizácie princípu sú okrem
1) PRIEVOZNÍKOVÁ, K.: Uplatnenie zásad v colnom konaní po vstupe SR do Európskej únie. In: Vplyv medzinárodného
a európskeho práva na právny poriadok Slovenskej republiky – Zborník príspevkov, Košice: VEGA ē. projektu 1/2558/05, 2007,
s. 132
2) MATHERN, V.: Základné zásady trestného konania. In: IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné, 2. dopl. vydanie, Bratislava:
IURA EDITION, 2010, s. 54-55.
3) K tomu: SVÁK, J. – CIBULKA, @. – KLÍMA, K.: Ústavné právo Slovenskej republiky Všeobecná ēasƛ. Bratislava: Bratislavská
vysoká škola práva, 2008, s. 126
4) K tomu SIMAN, M – SLAŠeAN, M.: Právo Európskej únie, Bratislava: Euroiuris, 2012
5) Viac k tomu: HOLLÄNDER, P.: Predslov. In: ALEXY, R.: Pojem a platnosƛ práva. Bratislava: Kalligram, 2009; CHOVANCOVÁ, J.:
K Dworkinovej teórii princípov a Alexyho testu proporcionality. In: Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae,
Bratislava: Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva, 2/2011, s. 35
72
DRAGANA JOZIć
pravidiel zásadne urēené proti sebe smerujúcimi princípmi. Posledná veta implikuje, že princípy sú
spôsobilé vzájomného pomeriavania a toto vzájomné pomeriavanie vyžadujú. Pomeriavanie je
6
charakteristickou formou aplikácie právnych princípov“ .
Vyššie uvedené ponímanie by sa dalo rozsiahlo analyzovaƛ a konfrontovaƛ s názormi zástancov
právneho pozitivizmu, ale za úēelom vypracovania tejto témy, űahšej orientácie a zachovania
v praxi zaužívanej terminológie, použili sme súhlasný názor odborníkov z oblasti právnej praxe,
ktorý spoēíva v rovnoznaēnom chápaní pojmov princíp, zásada a pravidlo. Jeden z nepoēetných
rozdielov medzi nimi, ktoré pripúšƛajú leží v miere ich abstrakcie. Princíp sa viaže na právny
poriadok ako celok a zásada na jednotlivé právne odvetvia. Potásch – Hašanová „základné pravidla
konania... považujú za súhrnné oznaēenie, ktoré zahƍŸa tak princípy, ako aj zásady správneho
konania“. Podűa nich princípy „presahujú rámec správneho konania, spravidla vychádzajú
z filozoficko-právnych prameŸov, príp. z ústavného práva... kým sa zásadou najēastejšie rozumie
7
všeobecné pravidlo aplikované v konkrétnom právnom odvetví“ , a ktoré „najēastejšie vychádza
8
z konkrétneho princípu“ . Tento názor Babēák doplŸuje poznámkou, že princíp „má absolútne
9
urēenie a nepripúšƛa výnimku“ .
ZÁSADY V SPRÁVNOM KONANÍ
Správne právo procesné je nekodifikované odvetvie verejného práva a z tohto dôvodu rozlišujeme
-
správne konanie v užšom zmysle upravené zákonom ē. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok), ako všeobecným procesným predpisom a
správne konanie v širšom zmysle, ktoré okrem vyššie uvedeného zahrŸuje aj množstvo
ěalších zákonov upravujúcich urēitú hmotnoprávnu oblasƛ a s Ÿou spojené
procesnoprávne špecifiká správneho konania.
V súlade s princípom rímskeho práva Lex specialis derogat legi generali sa pri použití špeciálneho
zákona obmedzuje (priestupkové, colné konanie) alebo vyluēuje (daŸové konanie) použitie
všeobecného zákona rovnakej právnej sily. To platí aj pre používanie zásad SK, ktorých úprava
10
v osobitnom predpise môže byƛ širšia, užšia alebo vylúēená .
V SK z hűadiska hierarchie právnych predpisov okrem zásad upravených v SP môžu byƛ aplikované
aj zásady, resp. princípy, ktorým to postavenie priznáva Ústava SR, právo EÚ, medzinárodné
dohody, ktorými je SR viazaná a judikatúra.
Cieű SK všeobecne stanovuje úvodné ustanovenie SP a to ako rozhodovanie SO v oblasti verejnej
správy o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach FO a PO, ak osobitný zákon
neustanovuje inak. Výsledkom tohto všeobecného cieűa je vydanie rozhodnutia v súlade so
zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, príslušným orgánom na základe spoűahlivo zisteného
stavu veci, ktoré musí obsahovaƛ predpísané náležitosti. Táto definícia rozhodnutia (§ 46 SP)
6) ALEXY, R.: Pojem a platnosƛ práva. Bratislava: Kalligram, 2009, s. 100-101
7) Porovnaƛ: POTÁSCH, P. – HAŠANOVÁ, J.: Zákon o správnom konaní (správny poriadok). Komentár. 1. vydanie, Praha: C. H.
Beck, 2012, s. 7; BABÁK, V.: DaŸové právo Slovenskej republiky. Bratislava: EPOS, 2010, s. 379; Stavinohová, J.: Základní
(odvĢtvové) principy civilního procesu. In: ŠTEVEK, M. a kol.: Civilné právo procesné, Bratislava: EUROKÓDEX, 2010, s. 157;
GERLOCH, A.: Teorie práva. 3. roz. vyd. PlzeŸ: Vydavatelství a nakladatelství Aleš enĢk, 2004, s. 123
8) POTÁSCH, P. – HAŠANOVÁ, J: Vybrané správne procesy. 2. vyd. Bratislava: EUROKÓDEX, 2011, s. 19
9) BABÁK, V.: DaŸové právo Slovenskej republiky. Bratislava: EPOS, 2010, s. 379
10) Vylúēenie použitia všeobecného zákona špeciálnym zákonom nepovažujeme za prekážku použitia samotných zásad
upravených vo všeobecnom zákone pokiaű nie sú v rozpore s cieűom a úēelom špeciálneho zákona.
73
DRAGANA JOZIć
WWW.UCPS.SK
syntetizuje viaceré zásady SK a zdôrazŸuje požiadavku ich dodržania. Okrem nich, zo SP vyplývajú
aj ěalšie zásady na zabezpeēenie priebehu SK ako právom stanoveného postupu v právnom štáte.
„Nedodržanie zásad správneho konania je vážnym porušením zákona správnym orgánom, s ktorým
11
sú spojené verejnoprávne a súkromnoprávne následky, resp. potenciálne nároky“ . Zásady SK
môžeme vnímaƛ aj z pohűadu ich explicitnej / implicitnej právnej úpravy. Výslovne upravené zásady
sú obsiahnuté v § 3-4 SP ako základné pravidlá konania. Z hűadiska dôležitosti medzi ostatnými
zásadami vyplývajúcimi z iných ustanovení SP a zásadami upravenými v § 3-4 SP neexistuje žiadny
12
rozdiel. Ani jedna zásada nemôže byƛ aplikovaná na úkor druhej a prípadný rozpor medzi nimi je
explicitne upravený zákonom. O nerovnosti z hűadiska váhy možno hovoriƛ v prípade preskúmania
rozhodnutia, kde nedodržanie niektorej zásady je alebo nie je dôvodom na jeho zrušenie
v závislosti od závažnosti vplyvu riadneho uplatnenia danej zásady na výsledok rozhodnutia.
V prípade závažných procesných nedostatkov spôsobených nedodržaním jednotlivých zásad sa
rozhodnutie nepodmieneēne zruší, aj keě to nemalo vplyv na samotné rozhodnutie, kým sa
13
v prípade menej závažných procesných chýb posudzuje ich vplyv na výrok rozhodnutia .
Niektoré zásady sa používajú v priebehu celého SK a niektoré sú charakteristické len pre jeho
jednotlivé štádiá – napr. zaēatie konania, dokazovanie, rozhodovanie.
V tomto príspevku sa budeme venovaƛ zásadám upraveným v § 3-4 SP, ktoré pred ēasom boli
novelizované a na ktoré nové svetlo upriamili Potásch – Hašanová v príslušnej ēasti ich komentáru
14
k SP .
ZÁSADA ZÁKONNOSTI / PRINCÍP LEGALITY
Zásada zákonnosti (§ 3 ods.1 SP) je jednou z najdôležitejších zásad nielen správneho konania ale aj
právneho poriadku ako celku. Je správnoprávnym vyjadrením ústavného princípu legality a jedným
z prejavov princípu právneho štátu. V rámci hierarchie právnych predpisov požaduje súlad zákonov
a všeobecne záväzných právnych predpisov s ústavou SR, právom EÚ a medzinárodnými zmluvami,
ktorými je SR viazaná a zároveŸ aj ich dodržiavanie.
Zásada zákonnosti má dva rozmery, hmotnoprávny a procesnoprávny. Procesnoprávny rozmer
nemôže byƛ naplnený bez dodržania hmotnoprávneho, a to v zmysle zásady nullum crimen sine
15
lege, nulla poena sine lege , zásady materiálnej pravdy, spoűahlivo zisteného skutkového stavu bez
dôvodných pochybností.
Z ēl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý stanovuje, že štátne orgány môžu konaƛ iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyplýva procesnoprávny rozmer
16
preberanej zásady , že každé konanie správneho orgánu je obmedzené a podmienené
11) POTÁSCH, P. – HAŠANOVÁ, J.: Zákon o správnom konaní (správny poriadok). Komentár. 1. vydanie, Praha: C. H. Beck, 2012,
s. 9
12) „Princíp proporcionality je argumentaēným nástrojom, prostredníctvom ktorého sa v rámci aplikácie právnych noriem
vyvažujú v kolízii stojace základné práva, právne princípy alebo právne hodnoty“ - CHOVANCOVÁ, J.: K Dworkinovej teórii
princípov a Alexyho testu proporcionality. In: Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, Bratislava: Paneurópska
vysoká škola, Fakulta práva, 2/2011, s. 36
13) Porovnaƛ napr. § 250i ods. 3; § 250j ods. 2, 3 a 5; § 237 OSP
s. 6-29
15) Správnoprávna úprava v ZoP
16) Na procesnoprávny rozmer tejto zásady v podmienkach priestupkového konania by bolo vhodnejšie pomenovanie tejto
zásady, ktoré používa Mathern v TPP (2010), s. 57 – zásada stíhania len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom, ale
74
DRAGANA JOZIć
-
kompetenciami toho SO
stanoveným procesným postupom, v súlade s ktorým sa konanie uskutoēŸuje
hmotnoprávnymi predpokladmi stanovenými zákonmi a inými všeobecne záväznými
právnymi predpismi na realizáciu SK.
Na základe ēl. 2 ods. 2 a 3 ústavy SR skrátka by sa dalo povedaƛ, že pre SO je zakázané všetko ēo nie
je dovolené, kým je pre adresátov správy dovolené všetko ēo nie je zakázané. Zákonom sú
obmedzené oprávnenia SO ale aj povinnosti spravovaných subjektov (ēl. 13 ods. 1 ústavy).
Ochrana verejných, všeobecných a individuálnych záujmov taktiež prislúcha SO ēo vyplýva z jeho
nadriadeného (nezaujatého) postavenia v rámci SK voēi úēastníkom konania a z ochrany zásady
17
rovnosti medzi nimi . Odstúpenie od ochrany individuálneho záujmu z dôvodu výhrady verejného
záujmu nie je novinkou ani v SK, ale musí maƛ zákonný podklad a uskutoēniƛ sa zákonom
stanoveným spôsobom. SO je povinný dôsledne vyžadovaƛ plenie zákonom stanovených povinností
od všetkých spravovaných subjektov bez výnimky. Tým je vylúēená samovôűa SO, zamedzuje sa
korupcia a zneužívanie postavenia verejných ēiniteűov a podporuje nestrannosƛ pri rozhodovaní.
Zásada zákonnosti sa vzƛahuje nielen na SO ale aj na úēastníkov konania a ostatné subjekty, ktoré
v Ÿom vystupujú.
Zákonnosƛ sa premieta zo základných pravidiel konania do celého SK, napr. do ustanovení
upravujúcich rozhodnutie a jeho náležitosti a ustanovení upravujúcich preskúmanie rozhodnutia
mimo odvolacieho konania. Taktiež platí, že na dôkazy získané a vykonané nezákonným spôsobom
18
19
sa neprihliada . Podűa Machajovej , jeden z prejavov zásady zákonnosti je aj vecná príslušnosƛ SO,
ktorú vždy stanovuje zákon.
ZÁSADA SÚINNOSTI
Zásada súēinnosti v SP má rozptýlenú právnu úpravu (je upravená dvojsmerne a difúzne), osobitne
urēuje povinnosƛ súēinnosti pre SO (vo vzƛahu k osobám taxatívne pomenovaným v § 3 ods. 2)
a osobitne pre úēastníkov konania (vo vzƛahu k SO § 4 ods. 1). Okrem tejto všeobecne upravenej
povinnosti aktívne prispievaƛ k riadnemu priebehu, naplneniu úēelu a ukonēeniu SK, SP výslovne
pomenúva najdôležitejšie spôsoby jej naplnenia, ktoré môžu zaväzovaƛ SO alebo úēastníkov
konania, zúēastnené osoby ale aj iné osoby, alebo dokonca všetkých spolu.
Nakoűko je termín “úzka/aktívna súēinnosƛ” pomerne nepresný z hűadiska svojho obsahu a rozsahu,
ten môžeme ēiastoēne vyvodiƛ z ustáleného výkladu a konkrétnych príkladov súēinnosti v SP
a môžeme prispieƛ k záveru, že sa (ana)logicky rovnakým spôsobom budú vykladaƛ aj prípadné
ěalšie ustanovenia týkajúce sa spolupráce na SK alebo postupov bližšie neupravených zákonom.
Zákon ako príklad súēinnosti uvádza poskytnutie príležitosti úēinne obhajovaƛ vlastne práva
a záujmy, najmä sa vyjadriƛ k podkladu rozhodnutia a uplatniƛ svoje návrhy ako ústavou
garantované práva na spravodlivý proces.
nakoűko sa SP používa aj na vykonanie takých právnych predpisov, na základe ktorých úēastníci konania uplatŸujú svoje práva
a právom chránené záujmy, tento názov by ju nevystihol v úplnosti.
17) K tomu pozrieƛ: POTÁSCH, P. – HAŠANOVÁ, J.: Zákon o správnom konaní (správny poriadok). Komentár. 1. vydanie, Praha:
C. H. Beck, 2012, s. 10-11
18) Porovnaƛ: MATHERN, V.: Základné zásady trestného konania. In: IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné, 2. dopl. vydanie,
Bratislava: IURA EDITION, 2010, s. 58
19) MACHAJOVÁ, J. a kol.: Všeobecné správne právo, 4. vydanie, Bratislava: EUROKÓDEX, s.r.o., 2009, s.158
75
DRAGANA JOZIć
WWW.UCPS.SK
SO v SK nie sú viazané len dôkazmi navrhnutými úēastníkmi konania, ale (na rozdiel od konania
podűa TP a OSP) sú oprávnené, dokonca povinné aj samé obstarávaƛ potrebné podklady pre
rozhodnutie, ēo predstavuje súēinnosƛ pri zaobstarávaní dôkazných prostriedkov v SK (§ 32 ods. 1).
Povinnosƛ súēinnosti je stanovená aj pre štátne orgány, orgány územnej samosprávy, FO a PO na
žiadosƛ SO v zmysle povinnosti oznámiƛ skutoēnosti významné pre konanie a rozhodnutie – aj keě
sa vyzvaných tretích osôb konanie netýka. Preto súēinnosƛ možno ēleniƛ na:
-
súēinnosƛ vonkajšiu v zmysle § 32 ods. 3 SP a
súēinnosƛ vnútornú – medzi stranami participujúcimi na konaní (§ 3 ods. 2, § 4 ods. 1).
Súēinnosƛ nadriadeného SO s úēastníkmi konania pri neēinnosti prvostupŸového SO vo veci
rozhodnúƛ (§ 50 SP) sa realizuje atrahovaním právomoci prvostupŸového SO na druhostupŸový,
20
ēím zásada dvojinštanēnosti konania nie je dotknutá .
Zo zásady súēinnosti vyplýva aj ěalšia povinnosƛ pre SO a to poskytovaƛ pomoc a pouēenia
úēastníkom konania, zúēastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, aby pre
neznalosƛ právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Aj táto zásada má svoje korene v ústave SR,
v ēl. 47 ods. 2 a 3, z ktorej vyplýva aj obmedzenie tejto povinnosti – vzƛahuje sa len na “pomoc
v konaní”, t. j. na procesnoprávne usmernenia v záujme dosiahnutia cieűa a úēelu SP. Zásah SO do
hmotnoprávnej oblasti pri pouēovaní úēastníkov konania môže maƛ vplyv na rovnosƛ úēastníkov
konania, nestrannosƛ SO a pod. Pomoc a pouēenia sa týkajú procesných práv a povinností osôb,
ktorým sa takáto pomoc, resp. pouēenie poskytuje, možných následkov urēitého konania alebo
právneho úkonu na danú osobu alebo na SK – napr. pomoc pri odstránení nedostatkov podania,
upozornenie na následky nedostavenia sa na ústne pojednávanie, nedodržania stanovených lehôt
a pod.
21
Potásch – Hašanová delia pouēenia z hűadiska procesu ich realizácie na
-
pouēenie ako procesný akt, ktoré má jednorazový charakter
pouēenie s tzv. preliminárnymi úēinkami, ktoré je podmienkou na zákonnú realizáciu
neskoršieho procesného úkonu
pouēenie ako povinnú náležitosƛ rozhodnutia, ktoré je osobitne upravené. Zákon
stanovuje minimálny obsah, ktorý musí byƛ dodržaný, aby sa predišlo vade rozhodnutia,
nesprávnemu úradnému postupu, privilegovanému režimu ochrany práv a právom
chránených záujmov osôb, ktorých sa rozhodnutie týka a pod.
SO sú oprávnené dôsledne vyžadovaƛ plnenie povinností od FO a PO. To znamená, že SO v rámci
svojich zákonných oprávnení a zákonom stanoveným postupom môžu vyvíjaƛ tlak na úēastníkov
konania splniƛ to, ēo im zákon ukladá a spolupracovaƛ napr. pri obhliadke, na ústnom pojednávaní
a iných procesných úkonoch.
Súēinnosƛ je pre SO upravená kogentným spôsobom, kým v prípade spravovaných subjektov ide
prevažne o dispozitívne právo, ktorého sa môžu vzdaƛ ak je to v ich záujme, ēo je ponechané na ich
slobodné uváženie. Pokiaű ide o úēastníkov konania sú možné výnimky aj v prípade kogentne
upravených spôsobov spolupráce. Povinnosƛ SO upovedomiƛ osoby participujúce na konaní
20) K tomu: POTÁSCH, P. – HAŠANOVÁ, J.: Zákon o správnom konaní (správny poriadok). Komentár. 1. vydanie, Praha: C. H.
Beck, 2012, s. 229-231; vylúēenie dvojinštanēnosti v prípade delegovania a atrahovania - BABÁK, V.: DaŸové právo Slovenskej
republiky. Bratislava: EPOS, 2010, s. 393
s. 13
76
DRAGANA JOZIć
o potenciálnych dôsledkoch ich konania môže maƛ za následok aj rozhodnutie týchto osôb
nevykonaƛ danú povinnosƛ. Neposkytnutie obligatórnej súēinnosti je ospravedlniteűné len zo
zákonných dôvodov (napr. pri odmietnutí poskytnutia svedeckej výpovede podűa § 35 SP).
Vzájomnou spoluprácou úēastníkov konania a SO sa dosahujú aj ciele ěalších zásad, ako napr.
rýchlosti, hospodárnosti a úēelnosti konania – ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytoēných
prieƛahov.
ZÁSADA OCHRANY JAZYKOV NÁRODNOSTNÝCH MENŠÍN
Zákonom ē. 204/2011 Z.z. s úēinnosƛou od 1.7.2011 bol novelizovaný zákon ē. 184/1999 Z.z.
o používaní jazykov národnostných menšín a SP a to zavedením novej zásady do SK – zásady
používania jazykov národnostných menšín odkazovaním na jej osobitnú právnu úpravu vo vyššie
uvedenom zákone, ēím sa SP vyrovnal s OSP a TP, ktoré túto zásadu ako ústavou garantované
právo mali explicitne zakotvenú v znaēnom predstihu.
Zásada používania jazykov národnostných menšín v úradnom styku vyplýva zo základných práv
chránených ústavou SR, konkrétne z ēl. 34 ods. 2 písm. b) ústavy a z právne záväzných aktov podűa
ēl. 7 ods. 2 a 5 ústavy SR. O jej dôležitosti svedēí aj zámer zákonodarcu umiestniƛ ju hneě po prvých
dvoch zásadách SP a preēíslovaním zásad po nej nasledujúcich v rámci príslušného paragrafu. Jej
úēelom je stanoviƛ pravidlá a rozsah používania jazyka menšiny v úradnom styku pred orgánmi
verejnej správy a v iných oblastiach zákonom upravených.
22
Zákon v § 1 ods. 2 pomenúva jazyky menšín, ktoré sú ako také chápané na úēely toho zákona,
a v § 2 ods. 2 odkazuje na nariadenie vlády SR, ktoré ustanoví zoznam obcí, v ktorých sa právo
používania jazyka menšiny môže uplatniƛ.
Podmienky, na základe ktorých sa podűa zákona jazyky menšín za také považujú stanovuje § 2
ods. 1 zákona: obēania SR, ktorí sú osobami patriacimi k národnostnej menšine a majú trvalý pobyt
v danej obci, tvoria podűa dvoch po sebe nasledujúcich sēítaniach obyvateűov v obci najmenej 15 %
23
obyvateűov, majú právo v tejto obci používaƛ v úradnom styku jazyk menšiny.
Vyššie uvedené právo za podmienok uvedených v § 2 ods. 1 a 2 sa vzƛahuje na ústny a písomný
styk pred orgánom miestnej štátnej správy, orgánom územnej samosprávy a územnou
samosprávou zriadenou právnickou osobou (ěalej len "orgán verejnej správy") vrátane
predkladania písomných listín a dôkazov. Orgán verejnej správy v takejto obci poskytuje obēanom
úradné formuláre vydané v rozsahu jeho pôsobnosti na požiadanie dvojjazyēne, a to v štátnom
jazyku a v jazyku menšiny. Rovnakým spôsobom poskytuje dvojjazyēnú odpoveě na podanie
napísané v jazyku menšiny s výnimkou vydávania verejných listín. Táto výnimka sa na nasledujúce
verejné listiny nevzƛahuje: ide o rozhodnutie orgánu verejnej správy v SK v prípade, ak sa konanie
zaēalo podaním v jazyku menšiny alebo na požiadanie, rodný list, sobášny list, úmrtný list,
povolenia, oprávnenia, potvrdenia, vyjadrenia a vyhlásenia, ktoré sa vydávajú v rovnopise, resp.
dvojjazyēne. V pochybnostiach je rozhodujúci text verejnej listiny v štátnom jazyku.
Orgán verejnej správy má povinnosƛ vytvoriƛ podmienky na uplatnenie práva používania jazyka
menšiny adekvátnym spôsobom, a to do uplynutia prechodného obdobia uvedeného v § 7d
22) V rámci tejto zásady sa pod pojmom „zákon“ myslí na zákon ē. 184/1999 Z.z. o používaní jazykov národnostných menšín
23) To znamená, že iné osoby (ktoré z dôvodu nadobudnutia napr. maěarského obēianstva stratili slovenské a pritom majú
nepretržitý trvalý pobyt v danej obci, alebo presƛahovaní do inej obce) používajúce jazyk danej menšiny v takejto obci sa dostali
do legislatívnej „diery“ a nemajú právo v konaní pred SO používaƛ iný ako štátny jazyk, resp. tlmoēníka do SJ si majú zaobstaraƛ
na vlastné náklady a nebude im poskytnutý dvojjazyēný RL / SL. Právo je vyhradené za súhrnné splnených podmienok.
77
DRAGANA JOZIć
WWW.UCPS.SK
zákona, t. j. do 30.6.2012. Súēasne je povinný zabezpeēiƛ informáciu o možnostiach používania
jazyka menšiny v sídle orgánu verejnej správy na viditeűnom mieste.
Na vybavovanie vecí v jazyku národnostnej menšiny orgán verejnej správy si môže urēiƛ dodatoēný
ēasový priestor, priēom táto lehota by nemala byƛ v rozpore s ostatnými zásadami SK ako napr.
zásadou rýchlosti, úēelnosti konania.
Orgán verejnej správy v rámci svojej pôsobnosti v obci podűa § 2 ods. 1 zákona zabezpeēuje na
požiadanie informácie o všeobecne záväzných právnych predpisoch popri štátnom jazyku aj
v jazyku menšiny. Takáto obec môže vydávaƛ všeobecne záväzné nariadenia v rámci svojej
pôsobnosti popri znení v štátnom jazyku aj v jazyku menšiny; v takomto prípade je rozhodujúce
znenie v štátnom jazyku.
V závislosti od závažnosti obsahu a možného vplyvu daného práva alebo informácie na oprávnené
osoby, ěalšie ustanovenia sú upravené kogentné alebo dispozitívne. Kogentné sú napr. informácie
týkajúce sa ohrozenia života, zdravia, bezpeēnosti alebo majetku obēanov SR, ktoré sa uvádzajú na
miestach prístupných pre verejnosƛ popri štátnom jazyku aj v jazyku menšiny – táto povinnosƛ sa
vzƛahuje nielen na orgány verejnej správy ale aj na právnické osoby a fyzické osoby – podnikateűov,
ktoré sa v prípade ich porušenia dopúšƛajú správnych deliktov na úseku používania jazykov
národnostných menšín.
Zákon upravuje nenárokovateűnú možnosƛ aj pre obēanov SR, ktorí sú osobami patriacimi
k národnostnej menšine, používaƛ jazyk menšiny v úradnom styku v obci, ktorá nespŰŸa uvedené
podmienky a to len pri ústnej komunikácii a za podmienky, že s tým zamestnanec orgánu verejnej
správy a osoby zúēastnené na konaní súhlasia.
Poskytnutie rovnakého práva pre rovnaký okruh subjektov, v rovnakom rozsahu ale v obci, ktorá
spŰŸa podmienky na používanie jazyka menšiny v úradnom styku by sa považovalo za nezákonné
a tým by nezákonné bolo aj rozhodnutie vydané na základe takéhoto konania.
Nakoniec by sa dalo povedaƛ, že zásada používania jazykov národnostných menšín má ako jediná
zo zásad obmedzenú osobnú, miestnu a v prípade verejných listín aj vecnú pôsobnosƛ.
ZÁSADY POD@A § 3 ODS. 4 SP (ZÁSADA ÚELNOSTI, HOSPODÁRNOSTI A RÝCHLOSTI KONANIA)
Ustanovenie § 3 ods. 4 SP obsahuje niekoűko pokynov pre SO, na ktoré autori komentárov SP majú
rôzne názory a z nich vyvodzujú ēiastoēne odlišné zásady. Sobihard uvádza zásady hospodárnosti
24
a rýchlosti, Košiēiarová pridáva zásadu zmierneho vybavenia veci, kým Potásch – Hašanová majú
ešte širší pohűad na daný obsah – pokraēujú s ēiastoēným premietnutím zásady dobrej správy
v zmysle zásady svedomitého a zodpovedného prístupu a postupu SO v rámci SK, zásadou výberu
optimálnych nástrojov správneho konania a zásadou minimálneho involvovania úēastníka konania
a iných osôb.
Povinnosƛ svedomite a zodpovedne sa zaoberaƛ každou vecou, ktorá vyplýva pre SO zo SP je
porovnateűná s ústavnou povinnosƛou sudcu rozhodovaƛ podűa svojho najlepšieho presvedēenia
a poznania, nezávisle a nestranne. Je to spôsob, akým by mal každý vykonávaƛ svoju prácu, ale
vzhűadom na postavenie SO a súdov a ich úlohu v spoloēnosti a spoloēenskoprávnych vzƛahoch
zákonodarca našiel za potrebne túto skutoēnosƛ zdôrazniƛ. Potásch – Hašanová ako naplnenie tejto
zásady uvádzajú najmä požiadavku dodržiavania právnych predpisov a logického a odôvodneného
s. 15 - 18
78
DRAGANA JOZIć
myšlienkového postupu pri rozhodovaní s apelom na etiku zamestnanca SO, resp. etické kódexy
preŸho záväzné. Odstúpenie od požiadavky svedomite a zodpovedne sa zaoberaƛ každou vecou
znamená zmárnenie aj mnohých ěalších zásad (zákonnosti, hospodárnosti, úēelnosti, rýchlosti,
nestrannosti...) a tým aj samého SK ako celku.
Zásada rýchlosti (ēasovej primeranosti) konania v súlade s ēl. 48 ods. 2 ústavy zaväzuje SO konaƛ
bez zbytoēných prieƛahov. V súlade napr. s § 50 SP „za zbytoēné prieƛahy v konaní sa považuje aj
to, keě správny orgán vo veci nekoná napriek tomu, že by konaƛ mal, a to i v prípade, keě je ešte
25
v ēasovom limite urēenom zákonom“ . Porušenie ēasovej primeranosti sa viaže predovšetkým na
prípady, keě SO mal rozhodnúƛ bezodkladne, nakoűko sa procesné úkony majú realizovaƛ promptne
a zákonom stanovené lehoty urēujú hornú ēasovú hranicu, v rámci ktorej sa vec musí vybaviƛ.
Na posudzovanie ēasovej primeranosti majú význam nasledujúce kritériá:
-
26
dŰžka konania vzhűadom na významnosƛ a zložitosƛ prejednávanej veci
správanie úēastníkov konania a
ēinnosƛ, resp. neēinnosƛ SO
Ústavný súd SR, na základe rozhodnutí ES@P vychádza z koncepcie troch rýchlosti súdneho konania
27
v závislosti od významu prejednávanej veci, a to primeranej, osobitnej a výnimoēnej rýchlosti .
Rovnaké delenie by sa malo uplatniƛ aj pri rozhodovaní SO.
Zásada rýchlosti sa neprejavuje len v súvislosti s požiadavkou dodržania stanovených lehôt konania
a rozhodovania ale aj v súvislosti s dožiadaním (§ 44 SP) a podűa Košiēiarovej aj postúpením veci
(§ 20 SP), koncentráciou konania (§ 21 ods. 2 SP). Nakoűko sa na rýchlosti SK svojou súēinnosƛou
podieűajú aj úēastníci konania, je vyjadrená napr. aj prezumpciou doruēenia podűa SP, možnosƛou
predvedenia osoby na ústne pojednávanie atě. Zásada rýchlosti konania nie je porušená v prípade
prerušenia konania podűa § 29 SP.
Zásada rýchlosti konania má významné hospodárske, ekonomické a politické dôsledky. Keě ide
o verejný záujem (napr. v zmysle otvárania nových pracovných miest, následného platenia daní
a odvodov zamestnávateűa a zamestnancov, zvýšenia štandardu obyvateűstva a menšieho poētu
sociálnych dávok ...) SO by mali urýchlene a prednostne rozhodnúƛ vo veci. Neprimeraná dŰžka
zaobstarania všetkých potrebných administratívnych záležitostí, podkladov a dokladov
(stavebných, ekologických ... povolení) má významný vplyv na priƛahovanie investorov.
S rýchlosƛou je spojená aj efektívnosƛ konania ako aj právna istota, ktorá sa dosahuje až
právoplatným rozhodnutím vo veci. Porušenie zásady rýchlosti v závislosti od subjektu, ktorý ju
zapríēinil môže zakladaƛ nárok na náhradu škody podűa zákona ē. 514/2003 Z.z. alebo náhradu
zavinených trov konania (§ 31 ods. 2) poškodeným subjektom ale nemôže byƛ dôvodom porušenia
iných zásad, napr. materiálnej pravdy, zákonnosti, rovnosti úēastníkov konania. V súlade so
zásadou rýchlosti, t. j. ēo najskoršieho nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a v súlade so
zásadou hospodárnosti je aj povinnosƛ SO podűa § 33 ods. 2 SP daƛ úēastníkom konania
a zúēastneným osobám možnosƛ vyjadriƛ sa pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu i k spôsobu
jeho zistenia, prípadne navrhnúƛ jeho doplnenie a tým možno predísƛ odvolaniu a rozhodovaniu
v druhostupŸovom konaní.
25) Tamtiež, s. 16
26) SVÁK, J. – CIBULKA, @.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Osobitná ēasƛ, 3. roz. vydanie, Žilina, EUROKÓDEX, 2009, s. 947
27) Tamtiež: str. 949
79
DRAGANA JOZIć
WWW.UCPS.SK
Zásada výberu optimálnych nástrojov SK je dôležitá najmä v prípade postupov rámcovo
upravených alebo neupravených SP. Potásch – Hašanová uvádzajú ako príklad výber dôkazných
prostriedkov, ktoré by najviac prispeli správnemu rozhodnutiu, spôsob vypoēutia svedka atě.
28
Zásada zmierneho vybavenia veci má svoju obdobu napr. v dohode o vine a treste podűa TP
a najmä v zmierovacom konaní podűa OSP. Je to kogentné ustanovenie, na základe ktorého SO je
povinný vždy sa pokúsiƛ o zmier ak to povaha veci pripúšƛa a jeho využitie prichádza bezvýhradne
29
do úvahy v každom štádiu SK . Zmier možno uzavrieƛ len medzi úēastníkmi konania (§ 48 SP) a len
30
v prípade konania zaēatého na základe dispoziēnej zásady . Nakoűko prispieva obojstrannému
prospechu sporových strán (ako konsenzuálny prístup a win-win výsledok) zmier má pozitívny vplyv
na ich vzƛahy v budúcnosti (napr. pokraēovanie spolupráce, resp. mierneho spolunažívania). SO
schváli zmier ak neodporuje právnym predpisom a všeobecnému záujmu, ostatné náležitosti nie je
oprávnený skúmaƛ.
Zásada hospodárnosti sa vykladá prevažne spolu so zásadou rýchlosti, s ktorou tvorí takmer
nerozluēnú dvojicu. Podűa Sobiharda zásada hospodárnosti (procesnej ekonómie) vedie k použitiu
jednoduchých, úēinných prostriedkov, ktoré zbytoēne nezvyšujú náklady a zároveŸ vedú
31
k správnemu rozhodnutiu . To je možné dosiahnuƛ racionálnym a efektívnym konaním SO,
výberom optimálnych nástrojov bez opakovaného zaobstarávania dôkazov a výsluchu svedkov ale
aj postúpením (§ 8 SP), dožiadaním (§ 44 ods. 2 SP), autoremedúrou (§ 57 ods.1 SP), uložením
poriadkových opatrení (§ 45 SP) a pod. Nakoűko trovy konania v súlade s § 31 ods. 1-4 SP znášajú
SO, úēastníci konania a zúēastnené osoby, resp. tí, ktorí ich zapríēinili, zásada hospodárnosti sa
primerane vzƛahuje nielen na SO ale aj na všetky osoby participujúce na konaní.
Zásada minimálneho involvovania úēastníka konania a iných osôb je jednou zo zásad po prvýkrát
upravených v komentári SP autorov Potásch – Hašanová. Autori zdôrazŸujú potrebu obmedziƛ
úēasƛ uvedených osôb na nevyhnutnú mieru a to bez ujmy na ich právach a právom chránených
záujmoch napr. zúēastnenia sa na SK. Uvedená zásada sa prejavuje napr. jednorazovým
(neopakovaným) poskytovaním relevantných informácií, listín a dôkazov, ktorými SO nedisponuje
z úradnej moci, predvolaním na ēas keě sa SK naozaj uskutoēní, aby predvolané osoby zbytoēne
neēakali, spojením miestnej ohliadky s ústnym pojednávaním a pod. Obdobou tejto zásady v TPP
32
predstavuje zásada primeranosti .
ZÁSADA MATERIÁLNEJ PRAVDY
Podstatou zásady materiálnej pravdy je spoűahlivo zistený stav, ktorý by mal byƛ podmienkou
každého rozhodnutia vo veci. Stanovisku zistenia nie absolútnej ale relatívnej pravdy a to v miere
potrebnej na rozhodnutie (bez dôvodných pochybnosti) sa prikláŸa absolútna väēšina odborníkov
33
z oblasti procesnoprávnych predpisov rôznych odvetví . Zavádzajúce ustanovenie § 32 ods. 1 SP
28) porovnaƛ: MATHERN, V.: Základné zásady trestného konania. In: IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné, 2. dopl. vydanie,
Bratislava: IURA EDITION, 2010, s. 74
29) porovnaƛ: KOTRECOVÁ, A.: Konanie na súde prvého stupŸa. Predbežné, zmierovacie a zabezpeēovacie konania: In:
ŠTEVEK, M. a kol. Civilné právo procesné, str. 288
30) KOŠIIAROVÁ, S.: Správny poriadok, komentár s novelou úēinnou od 1.1.2004. Šamorín: Heuréka, 2004, s. 24
31) SOBIHARD, J.: Správny poriadok – komentár, 5. vydanie, Bratislava: IURA EDITION, 2011, s. 32
32) K tomu pozrieƛ MATHERN, V.: Základné zásady trestného konania. In: IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné, 2. dopl.
vydanie, Bratislava: IURA EDITION, 2010, s. 61-62.
s. 18; MATHERN, V.: Základné zásady trestného konania. In: IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné, 2. dopl. vydanie, Bratislava:
IURA EDITION, 2010, s. 88-90; STAVINOHOVÁ, J.: Základní (odvĢtvové) principy civilního procesu. In: ŠTEVEK, M. a kol.: Civilné
80
DRAGANA JOZIć
o presnom a úplnom zistení skutoēného stavu treba vykladaƛ v súlade so súēasnými tendenciami
procesného práva ako celku ale aj obmedzeniami, ktoré stanovujú ostatné, rovnocenné zásady ako
napr. zásada rýchlosti, hospodárnosti, právnej istoty. S uvedeným nie je v rozpore ani zásada
daŸového konania – zásada presného a úplného zistenia skutkového stavu, nakoűko je súēasne
poskytnutá možnosƛ správcovi dane za zákonom stanovených podmienok urēiƛ daŸovú povinnosƛ
34
použitím pomôcok .
Úplnosƛ zistenia Košiēiarová vykladá ako vykonanie všetkých vyšetrení potrebných na objasnenie
rozhodujúcich okolnosti dôležitých pre posúdenie veci a presnosƛ ako potrebu zhody týchto zistení
35
so skutoēnosƛou .
Naplnenie tejto zásady napomáha SO presvedēivo odôvodniƛ rozhodnutie a jej obchádzanie
v prípade, že sa nevyhovie úēastníkovi konania vedie k obnove konania za podmienky, že istý
nezavinil neúplnosƛ a nepresnosƛ zistenia.
Na realizáciu tejto zásady v súlade s ostatnými zásadami SK SO vyberie optimálne prostriedky
zisƛovania a dokazovania podűa vlastnej úvahy. Všeobecne známe skutoēnosti dôležité pre
rozhodnutie a tie, ktoré sú známe SO z jeho ēinnosti ako aj uverejnené všeobecne záväzné právne
predpisy netreba dokazovaƛ.
PRECEDENNÁ ZÁSADA
Precedenēná zásada je ēiastoēným premietnutím ústavného princípu rovnosti (ēl. 12, ēl. 13 ods. 3
ústavy SR) a európskeho princípu zákazu diskriminácie a ochrany legitímnych oēakávaní do SP.
Prejavuje sa požiadavkou „rovnakého metra“ nielen vo vzƛahu k úēastníkom v rámci jedného SK ale
vo všetkých skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch poēas úēinnosti danej právnej úpravy,
aby nevznikali neodôvodnené rozdiely v rozhodnutiach, zvýhodnenia alebo nezvýhodnenia
úēastníkov konania. Podűa § 40 ods. 1 SP, v prípade vyskytnutia predbežnej otázky SO je viazaný
36
predchádzajúcim rozhodnutím príslušného orgánu, ak existuje .
Zásada materiálnej rovnosti úēastníkov konania je aj „prostriedkom ochrany pred svojvôűou
správneho orgánu, pred neprimeraným a nezákonným uplatŸovaním správnej úvahy“37,
klientelizmom, korupciou, predpojatosƛou, zneužívaním diskreēnej právomoci pri rozhodovaní. Jej
riadnym uplatnením by sme významne prispeli posilneniu právnej istoty adresátov správy
a rýchlosti SK.
Právna úprava precedenēnej zásady zanecháva otvorené otázky, týkajúce sa jej aplikácie. Rozpory
38
existujú najmä medzi právnikmi a samotnými SO a týkajú sa najmä jej záväznosti. Podűa Potáscha ,
ide o kogentné ustanovenie SP, nakoűko sa rovnaká formulácia uloženia povinnosti SO použila aj pri
zakotvení zásady hospodárnosti a rýchlosti konania ako aj v ustanovení § 81 SP, ktoré vyjadruje
procesnoprávnu exempciu urēitej skupiny osôb. Na druhej strane tiež nie je presne urēené, ēi sa
právo procesné, Bratislava: EUROKÓDEX, 2010, s. 164, SOBIHARD, J.: Správny poriadok – komentár, 5. vydanie, Bratislava: IURA
EDITION, 2011, s. 33;
34) BABÁK, V.: DaŸové právo Slovenskej republiky. Bratislava: EPOS, 2010, s. 397
36) K tomu pozrieƛ POTÁSCH, P. – HAŠANOVÁ, J.: Zákon o správnom konaní (správny poriadok). Komentár. 1. vydanie, Praha:
C. H. Beck, 2012, s. 189-190
37) Tamtiež, s. 19
38) POTÁSCH, P. – HAŠANOVÁ, J: Vybrané správne procesy. 2.vyd. Bratislava: EUROKÓDEX, 2011, s. 21-22
81
DRAGANA JOZIć
WWW.UCPS.SK
„záväznosƛ rozhodnutia viaže na hierarchický systém správnych orgánov“39 ako je to
v angloamerickom právnom systéme, (v ktorom je táto zásada oznaēovaná ako stare decisis), alebo
je rozhodnutím viazaný iba ten (prvostupŸový?) orgán, ktorý dané rozhodnutie vydal.
Nakoűko precedenēná zásada nie je inštitútom typickým pre kontinentálny právny systém, na jej
riadnu aplikáciu v praxi sa musíme snažiƛ vytvoriƛ nielen kontrolný systém jej dodržiavania v zmysle
napr. databázy rozhodnutí, ale sa najmä musíme usilovaƛ o zmenu právneho povedomia
a odstránenie odporu voēi transparentnosti vo vnútri systému orgánov verejnej správy.
ZÁSADA INFORMOVANOSTI
Zásada informovanosti je ěalšou zásadou SK, ktorá má oporu ústave (ēl. 26 ústavy). V znení § 3
ods. 6 SP táto zásada ukladá SO povinnosƛ informovania verejnosti a to transparentne, úēinne,
jazykom zrozumiteűným priemernému obēanovi, v ēasovom predstihu dostatoēnom na
zaregistrovanie zverejnenej informácie o zaēatí, uskutoēŸovaní a o skonēení SK a to za úēelom
ochrany verejného záujmu alebo ex lege. Pojem „verejnosƛ“ Košiēiarová vykladá ako každého „kto
40
sa cíti byƛ dotknutý alebo zainteresovaný na postupe a rozhodnutí správneho orgánu“ . „To, ēo sa
bude považovaƛ za predmet verejného záujmu je na úvahe správneho orgánu, avšak tieto úvahy,
41
resp. interpretácie by mali maƛ extenzívny, nie reštriktívny rozmer“ . Verejný záujem sa prejavuje
prevažne v oblastiach upravených osobitnými predpismi z oblasti napr. ochrany životného
prostredia, stavebného a územného konania, v rámci ktorých môžu dotknuté subjekty použiƛ
petiēné právo, námietky a pripomienky. SO môžu takéto ovplyvŸovanie obmedziƛ zákonným
spôsobom uplatnením zásady koncentrácie, t. j. urēením doby, po ktorú sa budú podnety
verejnosti prijímaƛ a miestom, na ktorom sa budú podávaƛ.
Miesto zverejnenia informácie zákon upravuje kogentne (úradná tabuűa SO a internet) aj
dispozitívne (iný vhodný spôsob). Aj keě upravená ako povinnosƛ, požiadavka nepretržitého
sprístupnenia úradnej tabule SO v praxi nie je všade naplnená. V súēasnej dobe by sa ƛažko obhájilo
tvrdenie, že SO nemal prístup k internetu. Informácia sa môže poskytnúƛ napr. prostredníctvom
internetovej stránky mesta, obce, kraja, internetovej stránky SO, resp. jemu nadriadeného
ministerstva/ústredného orgánu štátnej správy. Zákonná povinnosƛ informovania verejnosti
prostredníctvom internetu vykonaná mailing-listami možno by nesplnila požiadavku procesnej
rovnosti nakoűko subjekty, ktoré boli informované uvedeným spôsobom by mohli byƛ považované
za zvýhodnené v porovnaní s ostatnými, ktoré používajú internet a nedostali informáciu „na
podnose“.
Dodržiavanie zásady informovanosti nesmie byƛ na úkor práv a právom chránených záujmov
úēastníkov konania a iných osôb, ktoré sú SO povinné ochraŸovaƛ, napr. v zmysle § 23 ods. 3 SP.
Zásada informovanosti sa prejavuje v ustanoveniach SP upravujúcich
-
upovedomenie zúēastnenej osoby o zaēatí konania a o iných podaniach úēastníkov
konania (§ 15a ods. 2)
upovedomenie o zaēatí konania v zmysle § 18 ods. 3 a doruēení (§ 26 ods. 1)
upovedomenia o postúpení v prípade nepríslušnosti (§ 20) alebo odvolania (§ 57 ods. 2)
nazeranie do spisov podűa § 23 ods. 2
s. 20
s. 21
82
DRAGANA JOZIć
-
výkon rozhodnutia (§ 74)
ale aj v § 10 SP v smere od úēastníka konania k SO, nakoűko verejný záujem môže byƛ
porušený aj predpojatosƛou zamestnanca SO, najmä v prospech úēastníka konania (napr.
stavebným povolením a pod.).
„SprístupŸovanie informácií vo všeobecnej rovine upravuje zákon ē. 211/2000 Z.z. o slobodnom
42
prístupe k informáciám“ .
ZÁVER
„V porovnaní s normou je právna zásada základom právnej normy a vysvetűuje dôvody jej
43
existencie. Norma odpovedá na otázku „ēo“, právna zásada na otázku „preēo“.“ Zásady
správneho konania sa v prípade ich dodržania používajú najmä ako výkladové pravidlá ale
v prípade ich nedodržania v závislosti od závažnosti prípadu, aj ako podklad, resp. dôvod na
preskúmanie/zrušenie rozhodnutia a vyvodzovanie zodpovednosti za zapríēinenú škodu.
VyplŸovanie medzier v práve je druhým najēastejším ponímaním funkcie procesných zásad, ale
v podstate to je len sekundárny jav nakoűko sa primárne používajú ako hodnotové piliere v právnej
spoloēnosti. Ako povedal G. Radbruch vo svojom ēlánku „Päƛ minút filozofie práva“, „Existujú teda
právne zásady silnejšie než akýkoűvek právny predpis a tak je zákon, ktorý sa im prieēi pozbavený
platnosti. Tieto zásady nazývame prirodzené právo alebo právo rozumu. Samozrejme, že vo vzƛahu
k ním existujú urēité otvorené otázky, ale stároēná práca im predsa len vsadila pevné jadro
a s ěalekosiahlým súhlasom ich zhrnula do tzv. deklarácií práv ēloveka a obēana, ktoré len
44
úmyselná skepsa môže spochybŸovaƛ“ .
Všeobecné právne zásady, tým aj zásady SK tvoria funkēný celok, „harmonicky zladenú ucelenú
sústavu, ktorej systémová i štrukturálna úprava zabezpeēuje funkēnosƛ procesu“45. Väzby medzi
nimi sú viacnásobné a všestranné, prelínajú sa takmer do celého SP a spolu vytvárajú predpoklady
na efektívne a riadne vykonávanie právomoci SO.
Na druhej strane SO prevažne uplatŸujú reštriktívny alebo striktný výklad a to len základného
predpisu, ktorý je adresovaný len tomu urēitému úseku verejnej správy. Postup na dosiahnutie
cieűa neraz vedie cez žalobu. Na nápravu takéhoto stavu v prvom rade treba zvýšiƛ pocit
zodpovednosti za výkon správy, ēím by sa vo významnej miere prispelo aj k právnej istote
a spoloēenskej dôvere v štát a právo. Treba maƛ na zreteli, že ochrana ústavnosti nepatrí len ÚS SR,
ale aj všetkým štátnym orgánom, resp. orgánom vykonávajúcim verejnú správu.
42) SOBIHARD, J.: Správny poriadok – komentár, 5. vydanie, Bratislava: IURA EDITION, 2011, s. 34
43) Tridimas, T.: The General Principles of EC Law, Oxford 1999, s. 1 a nasl. - citované podűa SIMAN, M – SLAŠeAN, M.: Právo
Európskej únie, Bratislava: Euroiuris, 2012, s. 274
44) Voűný preklad na základe: Radbruh, G: Filozofija prava, Beograd: NOLIT, 1980, s. 267 a Radbruch, G.: Five Minutes of Legal
Philosophy. In: Oxford Journal of Legal Studies, Vol. 26, No. 1 (2006), pp. 13–15
45) MATHERN, V.: Základné zásady trestného konania. In: IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné, 2. dopl. vydanie, Bratislava:
IURA EDITION, 2010, s. 54
83
DRAGANA JOZIć
PRÍLOHA . 1:
KOMPARATÍVNA LOKALIZÁCIA PREBRANÝCH ZÁSAD V SP, ÚSTAVE SR, TP / TZ, ZOP A STZ
84
WWW.UCPS.SK
DRAGANA JOZIć
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY:
MONOGRAFIE A UEBNICE
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
8.
9.
10.
11.
12.
13.
14.
15.
16.
17.
18.
19.
20.
21.
22.
23.
24.
25.
ALEXY, R.: Pojem a platnosƛ práva. Bratislava: Kalligram, 2009, ISBN 978-80-8101-062-0
AVIANI, D.: Prekršajno pravo, 2. izdanje, Split: PF Sveuēilišta u Splitu, 2009
BABÁK, V.: DaŸové právo Slovenskej republiky. Bratislava: EPOS, 2010, ISBN 978-80-8057-851-0
BRÖSTL, A.: Frontisterion. Bratislava: Kalligram, 2009, ISBN 978-80-8101-179-5
GERLOCH, A.: Teorie práva. 3. roz. vyd. PlzeŸ: Vydavatelství a nakladatelství Aleš enĢk, 2004, ISBN
80-86473-85-6
HAŠANOVÁ, J.: Správne právo. Všeobecná a osobitná ēasƛ. Bratislava: Veda, 2011, ISBN 978-80-2441176-9
IVOR, J. a kol.: Trestné právo hmotné. Všeobecná ēasƛ. 2. dop. vyd. Bratislava: IURA EDITION, 2010;
ISBN 978-80-8078-308-2
IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné, 2. dopl. vydanie, Bratislava: IURA EDITION, 2010; ISBN 978-808078-309-9
KOREC, Š. a kol.: Stavebný zákon, stavebné a pozemkové právo v praxi, 4. dopl. vyd., Bratislava, NOVÁ
PRÁCA, 2010, ISBN 978-80-89350-10-0
KOŠIIAROVÁ, S.: Správny poriadok, komentár s novelou úēinnou od 1.1.2004. Šamorín: Heuréka,
2004.
KRÁ@, J. a kol.: Ústavné garancie űudských práv, Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave,
Právnická fakulta, 2004; ISBN 80-7160-173-X
LILI, S. a kol.: Upravno pravo, 2. izdanje, Beograd: Savremena administracija, 2002, ISBN: 86-3870677-4
MACHAJOVÁ, J. a kol.: Všeobecné správne právo, 4. vydanie, Bratislava: Eurokódex, 2009; ISBN 97880-89447-05-3
MACHAJOVÁ, J.: Základy priestupkového práva. Komentár, Šamorín: Heuréka, 1998, ISBN: 80-9676532-9
POTÁSCH, P. – HAŠANOVÁ, J: Vybrané správne procesy, 2. vyd. Bratislava: Eurokódex, 2011; ISBN
978-80-89447-38-1
POTÁSCH, P.: Komparatívne perspektívy verejnoprávnych deliktov, Žilina /Bratislava: EUROKÓDEX/
Paneurópska vysoká škola, 2011, ISBN 978-80-89447-53-4
POTÁSCH, P. – HAŠANOVÁ, J.: Zákon o správnom konaní (správny poriadok). Komentár. 1. vydanie,
Praha: C. H. Beck, 2012; ISBN 978-80-7400-422-3
RADBRUH, G.: Filozofija prava, Beograd: NOLIT, 1980
REBRO, K – BLAHO, P: Rímske právo, 3. dopl. vydanie, Bratislava: IURA EDITION, 2003.
SIMAN, M – SLAŠeAN, M.: Právo Európskej únie, Bratislava: Euroiuris, 2012. ISBN 978-80-89406-12-8
SIROTKA, D. – ZÁSZLÓSOVÁ, M.: Stavebný zákon. Komentár, Bratislava: Eurounion, 1995, ISBN: 8085568-48-9
SLÁDEEK, V. – POUPEROVÁ, O. a kol.: Správní právo. Zvláštní ēást. Praha: Nakladatelství Leges, 2011.
ISBN 978-80-87212-80-6
SOBIHARD, J.: Správny poriadok – komentár, 5. vydanie, Bratislava: IURA EDITION, 2011; ISBN 978-808078-403-4
STOJEVI, D. – ROMAC, A.: Dicta et regulae iuris, 2. izdanje, Beograd: Savremena administracija,
1971
SVÁK, J. – CIBULKA, @. – KLÍMA, K.: Ústavné právo Slovenskej republiky Všeobecná ēasƛ. Bratislava:
Bratislavská vysoká škola práva, 2008; ISBN 978-80-88931-87-4
85
DRAGANA JOZIć
WWW.UCPS.SK
26. SVÁK, J. – CIBULKA, @.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Osobitná ēasƛ, 3. roz. vydanie, Žilina,
Eurokódex, 2009; ISBN 978-80-89363-33-9
27. ŠEVÍK, M. a kol.: Správne právo procesné, Bratislava: Eurounion, 2005, ISBN: 80-88984-68-8
28. ŠTEVEK, M. a kol.: Civilné právo procesné, Bratislava: EUROKÓDEX, 2010; ISBN 978-80-89447-18-3
29. TRYZNA, J.: Právní principy a právní argumentace, Praha: Auditorium, 2010; ISBN 978-80-87284-01-8
30. VEERA, M. a kol.: Teória práva, 2. vydanie, Bratislava: Bratislavská vysoká škola práva /EUROKÓDEX,
2008; ISBN 978-80-89363-21-6
31. VRABKO, M. a kol.: Správne právo. Procesná ēasƛ. Bratislava: PF Univerzity Komenského, 2001, ISBN
80-7160-148-9
PRÍSPEVKY A LÁNKY DO ASOPISOV A ZBORNÍKOV:
1.
2.
3.
4.
PRIEVOZNÍKOVÁ, K.: Uplatnenie zásad v colnom konaní po vstupe SR do Európskej únie. In: Vplyv
medzinárodného a európskeho práva na právny poriadok Slovenskej republiky – Zborník príspevkov,
Košice: VEGA ē. projektu 1/2558/05, 2007; ISBN 978-80-8908-96-73. Dostupné na internete:
http://www.upjs.sk/public/media/1084/zbornik_1.pdf Pristúpené dŸa 15.11.2011.
POTÁSCH, P.: Povojnová právna úprava správnych deliktov – priestupkov v SR a jej možné reflexie
v súēasnosti. In: Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, Bratislava: Paneurópska vysoká
škola,
Fakulta
práva,
3/2010,
ISSN
1337-6810.
Dostupné
na
internete:
http://www.paneurouni.com/sk/media/casopis-pevs-almanach/vedecky-casopis-fakulty-prava/
Pristúpené dŸa: 22.3.2012.
RADBRUCH, G.: Five Minutes of Legal Philosophy. In: Oxford Journal of Legal Studies, Vol. 26, No. 1
(2006),
pp.
13–15
doi:10.1093/ojls/gqi042
Dostupné
na
internete:
http://idv.sinica.edu.tw/philaw/Jurisprudence_Reading/Radbruch_Extreme%20Injustice.pdf
Pristúpené dŸa 21.3.2012
CHOVANCOVÁ, J.: K Dworkinovej teórii princípov a Alexyho testu proporcionality. In: Notitiae ex
Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, Bratislava: Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva, 2/2011,
ISSN 1337-6810. Dostupné na internete: http://www.paneurouni.com/sk/media/casopis-pevsalmanach/vedecky-casopis-fakulty-prava/ Pristúpené dŸa: 22.3.2012.
WEBOVÉ STRÁNKY:
1.
http://jaspi.justice.gov.sk
POUŽITÉ PRÁVNE PREDPISY:
Pri uvedení ēísla a názvu zákona sa vždy myslí na znenie platné k 1.1.2012.
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
8.
9.
10.
86
ústavný zákon ē. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky
zákon ē. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
zákon ē. 372/1990 Zb. o priestupkoch
zákon ē. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)
zákon ē. 563/2009 Z.z. o správe daní (daŸový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
zákon ē. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok
zákon ē. 300/2005 Z.z. Trestný zákon
zákon ē. 99/1963 Zb. Obēiansky súdny poriadok
zákon ē. 40/1964 Z.z. Obēiansky zákonník
zákon ē. 184/1999 Z.z. o používaní jazykov národnostných menšín
DRAGANA JOZIć
ZOZNAM SKRATIEK A ZNAIEK:
DK – daŸové konanie
DP – zákon ē. 563/2009 Z.z. o správe daní (daŸový poriadok)
ES@D – Európsky súd pre űudské práva
EÚ – Európska únia
FO – fyzická osoba
@P – űudské práva
OP – opravné prostriedky
OSP – zákon ē. 99/1963 Zb. Obēiansky súdny poriadok
OZ – zákon ē. 40/1964 Z.z. Obēiansky zákonník
PK – priestupkové konanie
PO – právnická osoba
RL / SL – rodný list / sobášny list
SJ – slovenský jazyk
SK – správne konanie
SO – správny orgán
SP – zákon ē. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
SR – Slovenská republika
StZ – zákon ē. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)
TP – zákon ē. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok
TPP – trestné právo procesné
TZ – zákon ē. 300/2005 Z.z. Trestný zákon
ÚO ŠS – ústredný orgán štátnej správy
ÚS SR – Ústavný súd Slovenskej republiky
ústava / ústava SR – ústavný zákon ē. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky
ZoP – zákon ē. 372/1990 Zb. o priestupkoch
87
ODBORNÁ VEREJNÁ DISKUSIA – MIMORIADNE DOVOLANIE GENERÁLNEHO
PROKURÁTORA SLOVENKEJ REPUBLIKY CIE@A
88
ODBORNÁ
VEREJNÁ
DISKUSIA
– MIMORIADNE
PROKURÁTORA SLOVENSKEJ REPUBLIKY
DOVOLANIE
GENERÁLNEHO
1
JUDR. MARTIN LAUKO – prokurátor GP SR, netrestný odbor, obēianskosúdne oddelenie
Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora v intenciách § 243e Obēianskeho súdneho
poriadku (ěalej len „OSP“) je mimoriadny opravný prostriedok. Ak generálny prokurátor na základe
podnetu úēastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej
rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f OSP) a ak
to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb, alebo
štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuƛ inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto
rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Nechcem sa tu zaoberaƛ špecifickými aspektmi mimoriadneho dovolania – ako zákonné dôvody,
jeho prípustnosƛ ēi neprípustnosƛ, prekluzívna roēná lehoty atě. Chcem pripomenúƛ, že tento
mimoriadny opravný prostriedok ako taký neprospieva stabilite súdnych rozhodnutí, keě
právoplatný rozsudok v niektorých civilných veciach môže byƛ ešte do jedného roka napadnutý.
V tomto zmysle je v horizonte dvadsiatich rokov legitímna úvaha o zrušení tohto inštitútu.
Aká je však realita u nás, pokiaű ide o vymožiteűnosƛ práva? Na exaktnej štatistike chcem ukázaƛ, že
bez tohto mimoriadneho opravného prostriedku by bola výrazne poškodená. Ak by sa to z pohűadu
budúcej právnej úpravy nebralo do úvahy, išlo by len o reformu samú pre seba, ktorá nezohűadŸuje
realitu úrovne súdnictva najmä na nižších stupŸoch.
Za obdobie 2004 až 2011 dosiahol nový nápad podnetov na podanie mimoriadneho dovolania ēíslo
12 897. Z týchto podnetov podal generálny prokurátor SR v sledovanom období 1112
mimoriadnych dovolaní na Najvyšší súd SR. Až v 675 prípadoch Najvyšší súd SR vyhovel
2
mimoriadnym dovolaniam celkom a v 25 prípadoch ēiastoēne .
Predložená štatistika varuje – z hűadiska vymožiteűnosti práva na Slovensku – pristúpiƛ v dohűadnej
dobe k zrušeniu tohto mimoriadneho opravného prostriedku.
Snaha priblížiƛ sa, resp. splynúƛ s európskymi štandardami v súdnictve nemôže byƛ jednorazovým
skokom. Celá problematika justície je veűmi zložitá. Zvýšenie úrovne rozhodovania najmä na nižších
stupŸoch súdov si podűa môjho názoru vyžiada až generaēný posun vo vzdelávaní. V tomto zmysle
v práci Justiēnej akadémie vidieƛ prvé náznaky zvyšovania úrovne sudcov a prokurátorov.
Domnievam sa, že inštitút mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora SR u nás výrazne
prispieva k vymožiteűnosti práva, a preto spomínané úvahy de lege ferenda o jeho zrušení nie sú
v súēasnosti opodstatnené.
1) lánok je aktuálne upravený a doplnený oproti pôvodnému, ktorý bol publikovaný v „Bulletine slovenskej advokácie
ē. 5/2011.“
2) Viě prehűadnú tabuűku štatistiky podnetov na mimoriadne dovolanie za roky 2004 až 2011.
89
WWW.UCPS.SK
Štatistika podnetov a mimoriadnych dovolaní od roku 1998 do roku 2011
90
DOC. JUDR. PHDR. PETER POTASCH, PHD. – Fakulta práva, Paneurópska vysoká škola
POMAHA/HANDRLICA: EVROPSKÉ SPRÁVNÍ PRÁVO
C.H. BECK – BECKOVA SKRIPTA, PRAHA, 2012
Publikácia patrí medzi prvé ucelenejšie a súēasne kompaktné diela venujúce sa problematike
európskeho správneho práva v R a SR. Keěže súvisiace otázky boli doteraz viac-menej
inkorporované do množstva publikácií, ēi už správnoprávnych alebo do publikácií venujúcich sa
téme európskeho práva vo všeobecnosti, autorský poēin prof. Pomahaēa a JUDr. Handrlicu vnímam
ako aktuálny a dlho oēakávaný.
Domnievam sa, že aj keě aj v súēasnosti existuje množstvo otáznikov už len v rámci vymedzenia
pojmu „európske správne právo“, recenzované dielo poskytne ēitateűovi všetky relevantné
informácie súvisiace s tým, ēo by sme mohli oznaēiƛ ako jednotlivé úrovne európskeho správneho
práva.
Publikácia, ktorej rozsah je cca 140 strán je rozdelená do štyroch samostatných kapitol, a to
„Evropský správní prostor“, „Konstanty a promĢnné evropského správního práva“, „Evropské
agentury“ a „Správní akty a správní dozor v právu EU“. Koncepcia publikácie je logická, priēom
práve názov druhej kapitoly naznaēuje dávku kreativity autorov pri spracovaní témy.
Dielo ako také obsahuje hmotnoprávne, aj procesnoprávne elementy a napriek tomu, že v Ÿom
prevažujú inštitúty všeobecného európskeho správneho práva, v niektorých kapitolách sú aj
náznaky upravujúce osobitné úseky správy v rámci EU (napr. rozhodovanie o ochrannej známke
Spoloēenstva a pod.).
Všetky kapitoly sú spracované pedantne a dôsledne. Obsahujú potrebné hŰbkové právne analýzy,
generalizáciu, ale na miestach, kde je to relevantné, autori poskytujú aj svoje „subjektívne“
pohűady na skúmané témy. Mimoriadne kladne vnímam skutoēnosƛ, že publikácia je aktuálna, ēo sa
prejavuje napr. aj v tom, že autori v diele poukazujú na niektoré súēasné politické súvislosti v rámci
EU, akcentujú zmeny vyvolané finanēnou krízou a pod.
Vychádzajúc z toho, že všetky kapitoly publikácie sú kvalitatívne vyvážené, vo všetkých je možné
identifikovaƛ nové myšlienky, resp. nový prístup k systematizácii existujúcich myšlienok
a poznatkov, dielo do urēitej miery prekraēuje rámec klasických skrípt.
Silným elementom publikácie je prvá kapitola, v ktorej autor poskytuje právno-teoretický úvod do
témy európskeho správneho práva. Kladne vnímam fakt, že autor rieši nielen právne, ale aj
súvisiace politické aspekty. Primeraný priestor je venovaný aj téme európskeho správneho
priestoru, europeizácii správneho práva, europeizácii verejnej správy a iným inštitútom.
S osobitným záujmom som si preēítal ēasti „Robustní evropskí právní prostor“ a „Principiálni vize
evropského správního práva“. Tieto ēasti poskytujú priestor na myšlienkové pochody nielen
študentom, ale napr. aj pedagógom a vedeckým pracovníkom.
Detailne prepracovanou kapitolou je aj druhá kapitola knihy. Samozrejmosƛou je aj analýza
niektorých aspektov Rady Európy v kontexte európskeho správneho práva, z ēoho vyplýva aj to, že
uēebnica ide nad rámec správneho práva EU.
91
WWW.UCPS.SK
Tretia kapitola knihy tvorí vo svojej podstate základ do inštitucionálneho režimu EU. V úvode autor
poskytuje historické a teoretické rozmery témy, priēom v ěalších ēastiach sa venuje jednotlivým
typom agentúr (agencies). Aplikuje pritom tak materialistický, ako aj formalistický prístup.
Osobitne kladne vnímam také spracovanie jednotlivých agentúr, ktoré nie je zbytoēne
preteoretizované, ale ēitateűovi poskytuje základné informácie k tej-ktorej agentúre a nedochádza
k zbytoēnému hromadeniu informácií, ktoré sú pre potreby a úēel skrípt nepotrebné, resp.
irelevantné. V kontexte európskeho správneho práva sa za prínos spôsobu spracovania agentúr dá
považovaƛ aj to, že v jednotlivých textových jednotkách poskytuje autor aj struēný opis ēinnosti
agentúr – napr. v rámci rozhodovania o individuálnych žiadostiach, resp. ako orgánov
participujúcich na tvorbe politík a i. Pri niektorých agentúrach autor poskytol aj vybranú
rozhodovaciu ēinnosƛ daného orgánu – v konkrétnostiach (napr. Európska agentúra pre lieēivé
prípravky).
V poslednej kapitole sa autor venuje detailnejšiemu výkladu európskych správnych aktov, priēom
tak robí vo všeobecnej (teoretickej) rovine, ale aj v rovine konkrétnych rozhodnutí, ēo opäƛ
obohacuje dielo ako publikáciu k téme európskeho správneho práva.
Publikácia ide jednoznaēne nad rámec klasických skrípt (vyšla v edícii Beckova skripta), a to tak
obsahom, ako aj spôsobom spracovania, a preto ju vnímam nielen ako dobrý štartovací bod pre
každého, kto sa s témou zaēína oboznamovaƛ, ale aj pre tých, ēo v oblasti európskeho správneho
práva už pôsobia. Kniha môže byƛ ideálnou povinnou, príp. doplnkovou literatúrou v rámci výuēby
„Európske správne právo“, ale napr. aj v procese výuēby a štúdia predmetu európske právo
(všeobecné).
Celkovo mám za to, že kniha od autorov Pomahaē a Handrlica – Evropské správní právo je
výborným autorským poēinom a dielom, ktoré si na odbornom knižnom trhu urēite nájde svoje
miesto a cieűovú skupinu.
92
Téma:
20 rokov samostatnej Slovenskej republiky – jedineēnosƛ a diskontinuita historického vývoja
Typ podujatia:
medzinárodná vedecká konferencia
Dátum konania:
16.01.2013 – 17.01.2013
Miesto konania:
Historická budova NR SR, Župné námestie
alšie informácie:
http://www.paneurouni.com/sk/fakulty/fakulta-prava/bratislava-slovakia/konferencie/20rokov-samostatnej-slovenskej-republiky-jedinecnost-diskontinuita-historickeho-vyvoja.html
Téma:
Gustáv Husák a jeho doba
Typ podujatia:
Dátum konania:
28.01.2013 – 29.01.2013
Miesto konania:
Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, historická budova – Amfiteáter
alšie informácie:
http://www.flaw.uniba.sk/index.php?id=3746
Téma:
Právní ROZPRAVY 2013
Typ podujatia:
Dátum konania:
4.02.2013
Miesto konania:
eskoslovenské armády 300, 500 03, Hradec Králové, esko
alšie informácie:
http://konferencie.education.sk/d-53047/pravni-rozpravy-2013-vedecka-konferencia-hradeckralove
Téma:
KONSENZUS V PRÁVE
Typ podujatia:
Dátum konania:
7.02.2013 – 8.02.2013
Miesto konania:
aula, Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela, Komenského 20, 974 01 Banská Bystrica
alšie informácie:
http://www.prf.umb.sk/clanok/konferencia-konsenzus-v-prave
Téma:
Návrh nariadenia o spoloēnom európskom kúpnom práve – nový právny režim pre
vnútroštátny a cezhraniēný obchod
Typ podujatia:
medzinárodná konferencia
Dátum konania:
14.02.2013
Miesto konania:
IMPIQ Hotel, B.S. Timravy 2, 917 00 Trnava, Slovakia
alšie informácie:
http://iuridica.truni.sk/index.php/sk/zakladne-informacie/m-zi-archiv-noviniek/36pripravujeme/1153-konferencia-vis
Téma:
Základné zásady v rozhodovacej ēinnosti súdnej moci
Typ podujatia:
Dátum konania:
08.03.2013
Miesto konania:
Právnická fakulta UPJŠ v Košiciach, Kováēska 26, 040 75 Košice
alšie informácie:
http://www.upjs.sk/pravnicka-fakulta/konferencie/7691
93
Vážení ēitatelia, priaznivci a priatelia
obēianskeho združenia Uēená právnická spoloēnosƛ.
Pomaly sa blíži obdobie, kedy sa mnohí z Vás zamýšűajú, ktorému obēianskemu združeniu,
nadácii, neziskovej organizácii ēi inému prijímateűovi poukážu 2 % dane z príjmov fyzických
a právnických osôb. Takéto rozhodovanie nie je űahké. Všetci predsa chceme, aby boli naše
peniaze využité úēelne, aby znamenali prínos pre rozvoj spoloēnosti a aby slúžili dobrému
a poctivému cieűu. Starostlivý výber prijímateűa je preto dôležitým predpokladom, aby Vaše
peniaze splnili úēel, ktorého naplnenie ste ich darovaním sledovali.
Tak, ako mnohé iné obēianske združenia, nadácie ēi neziskové organizácie,
aj obēianske združenie Uēená právnická spoloēnosƛ sa v tomto roku uchádza o Vašu priazeŸ
a podporu poukázaním 2 % dane z príjmov.

Magister Officiorum_6_2012_vnutro.indd

Transkript

Podobné dokumenty

73 praxe – inspirace – konfrontace