(NE)ZABUDNUTÉ FOTOGRAFIE

Slovenský národný archív v Bratislave
Recenzenti:
Ing. Alena Maková
Ing. Jozef Hanus, CSc.
Autori:
Lucia Almášiová, Eva Bartošová, Štepánka Borýsková, Blanka Hnulíková, Rudolf
Hudec, Erika Javošová, Božena Marušicová, Adriana Matejková, Katarína
Nádaská, Katarína Takácsová, Mária Valová, Petra Vávrová
Zostavili:
Mgr. Ivana Fialová, PhD.
Ing. Božena Marušicová
Mgr. Daniela Tvrdoňová, PhD.
Za obsah jednotlivých štúdií zodpovedajú samotní autori.
Texty neprešli jazykovou úpravou.
Autorské práva vyhradené. Rozmnožovanie textu, fotografií, peroviek a údajov
len s predchádzajúcim písomným súhlasom vydavateľa.
ISBN 978-80-970666-9-7
Obsah
Obsah ......................................................................................................................................... 3
Predslov ...................................................................................................................................... 4
Erika Javošivá: Fotografické materiály v archívnej praxi ........................................................... 6
Rudolf Hudec: Zbierka sklenených negatívov v Archíve divadelného ústavu v Bratislave ...... 10
Adriana Matejková: Fond historických sklenených negatívov v zbierkovom fonde
Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici .................................................................. 16
Petra Vávrová: Identifikace historických fotografických technik pomocí nedestruktivních
analytických metod .................................................................................................................. 31
Blanka Hnulíková: Průzkum fyzického stavu fotografických fondů v Národním archivu ....... 38
Štepánka Borýsková: Zpracování fondu Archivu pražského arcibiskupství ............................. 50
Eva Bartošová: Ochrana fotografických dokumentov v Archíve Slovenského múzea ochrany
prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši ........................................................................ 56
Mária Valová: Starostlivosť a ochrana fotografických zbierok v literárnom archíve Slovenskej
národnej knižnice v Martine..................................................................................................... 66
Katarína Nádaská: (Ne)zabudnuté fotografie vo Východoslovenskej galérii v Košiciach. Stav a
spracovanie fotografického materiálu v galerijnej dokumentácii a evidencii zbierkového
fondu ....................................................................................................................................... 79
Katarína
Takácsová:
Zbierka
fotografií
zachovaných
v Slovenskom
národnom
múzeu – Múzeu Betliar ............................................................................................................ 88
Lucia Almášiová: Bildarchiv / Fototéka. Nový prístup k spracovaniu fotografií v archívoch 101
Božena Marušicová: Databázové spracovanie fondu Príleský – Ostrolúcky ......................... 121
Zoznam autorov ..................................................................................................................... 136
-3-
Predslov
Predslov
Problematika ochrany fotografických materiálov, ale aj archívnych dokumentov
všeobecne v súčasnosti zápasí s mnohými úskaliami. Nedostatok finančných prostriedkov,
nedostatok informácií a skúseností s ochranou alebo len prostá neochota zodpovedných
pracovníkov sa podieľajú na postupnej likvidácii nášho obrazového kultúrneho dedičstva.
Slovenský národný archív preto zvoní na poplach!
V súčasnosti sa Slovenský národný archív snaží vytvárať priestor, kde by pracovníci
venujúci sa správe a ochrane fotografických materiálov mohli získať nové a užitočné
informácie alebo si vymeniť praktické skúsenosti, týkajúce sa starostlivosti a ochrany
fotografických materiálov. Jedným z podujatí zameraných na túto tému bola aj konferencia
s názvom (Ne)zabudnuté fotografie, ktorá sa konala dňa 29. októbra 2013. Zišli sa na nej
odborní
pracovníci
z archívov,
múzeí, galérií
a ostatných
inštitúcií
pracujúcich
s fotografickými materiálmi, či už historickými alebo súčasnými.
Pohľad do konferenčnej sály SNA počas prednášok
Hlavnými témami podujatia boli prístup k spracovaniu fotografických materiálov
z hľadiska archivára, možnosti identifikácie pozitívnych fotografických techník, preventívna
starostlivosť a prieskum fyzického stavu fotografických materiálov, čistenie a reštaurovanie
fotografických materiálov, digitalizovanie a sprístupňovanie digitálnych kópií širokej
-4-
Predslov
verejnosti prostredníctvom internetu. Najčastejšie skloňovanou témou konferencie bola
problematika výberu vhodných obalových materiálov, ale aj problémy s kategorizovaním
(triedením) fotografických materiálov, či zvýšením spracovanosti a zlepšením evidencie
fotografických materiálov.
Dúfame, že toto veľmi úspešné podujatie nebolo len výstrelom do tmy a pomôže
k zlepšeniu situácie v oblasti ochrany fotografických médií na Slovensku.
Zostavovateľky
-5-
Erika Javošová
Fotografické materiály v archívnej praxi
Mgr. Erika Javošová, PhD., Slovenský národný archív, Bratislava
Úvod
Tento príspevok vychádza z dvadsaťročnej archívnej praxe autorky a kladie si za cieľ
upozorniť
na
kontext
uchovávania
fotografií
a iných
fotografických
materiálov
v podmienkach štátneho archívnictva na Slovensku. Jeho východiskami sú poznatky
a skúsenosti zo spracovania archívnych fondov šľachtických rodov a správy ich majetkov,
fondov cirkevných inštitúcií, ďalej osobných archívnych fondov, a čiastočne tiež fondov
štátnych úradov a inštitúcií. Rozdiel medzi nimi spočíva najmä v tom, či ide o fondy
registratúrne alebo neregistratúrne. Za registratúrne možno v tomto výpočte označiť najmä
fondy štátnych úradov a inštitúcií. Označenie „registratúrny fond“ znamená, že písomnosti
už v čase svojho vzniku a aktívnej účinnosti (t. j. v čase, keď boli tzv. živými písomnosťami)
boli roztriedené a ukladané podľa určitého systému, ktorý mal uľahčiť vyhľadávanie
potrebného úradného dokumentu. Registratúra je častokrát aj základom neskoršieho
archívneho usporiadania, pokiaľ vyhovuje potrebám a nárokom na vyhľadávanie
dokumentov ako zdroja historického poznania. V takomto prípade je potrebné zachovať
pôvodný systém, pretože archívny dokument v kontexte fondu a jeho štruktúry znásobuje,
ba niekedy dokonca až umocňuje svoju vypovedaciu hodnotu. Archívne fondy šľachtických
rodov a cirkevných inštitúcií môžeme nazvať registratúrnymi s tou výhradou, že hoci boli
väčšinou usporiadané do registratúrneho systému, uplatnenie a dodržiavanie tohto systému
nikto nekontroloval, takže záviselo len na dobrej vôli pôvodcu a na disciplíne registrátora.
Osobné fondy tvoria špecifickú kategóriu - sú spravidla neregistratúrne, sú však jedným
z najbohatších zdrojov fotografických materiálov, a preto nie je možné ich ignorovať.
V archívnych fondoch sa fotografie vyskytujú buď ako samostatné dokumenty, resp.
skupiny dokumentov, alebo ako súčasť iného, vyššieho celku. Samostatné fotografie a ich
skupiny môžu zachytávať osoby, objekty, situácie, udalosti a podobne. Zoskupujú sa zvyčajne
podľa obsahovej súvislosti (napr. fotografie určitej rodiny a jej členov), podľa typovej
-6-
Erika Javošová
súvislosti (napr. portrétne fotografie, fotografie kultúrnych podujatí), zriedkavejšie podľa
použitej fotografickej techniky. Fotografie, ktoré sú súčasťou vyššieho celku, sa môžu
nachádzať na inom archívnom dokumente (napr. legitimácia, evidenčná karta, žiadosť),
alebo sú súčasťou vyššieho zoskupenia archívnych dokumentov, ktoré je nadradené
jednotlivine. Fotografie takto môžeme nájsť v spisoch, alebo ako súčasť korešpondencie, keď
pisateľ priložil k listu aj fotografiu/fotografie.
Evidencia
Z vyššie uvedeného organicky vyplýva aj spôsob evidencie fotografií. Ak vystupujú
ako samostatné dokumenty, evidujú sa väčšinou v skupinách, ktoré majú nejakú vnútornú
spojitosť, alebo ako jednotliviny. Jednotlivo evidovaná fotografia sa vyznačuje buď
unikátnosťou vyhotovenia, osobou autora alebo iným výnimočným prvkom. Ak je fotografia
súčasťou iného archívneho dokumentu, evidenčnou jednotkou je tento dokument alebo
skupina takýchto dokumentov s upozornením, že obsahuje fotografiu/fotografie. Ak je
súčasťou iného archívneho celku (spis, korešpondencia), evidenčnou jednotkou je tento
archívny celok s upozornením, že obsahuje fotografiu/fotografie.
Na evidenciu archívnych dokumentov bezprostredne nadväzuje ich sprístupnenie
formou archívnej pomôcky. Zmienka o výskyte fotografií vo fonde má isto svoj význam aj
v syntetických pomôckach (archívny sprievodca, opis fondu), stručnosť tohto typu pomôcok
však neumožňuje poskytnúť používateľovi viac podrobnejších informácií o fotografiách
a fotografických materiáloch v príslušnom fonde. Zvyčajne sa obmedzujú na údaj
o prítomnosti fotografií vo fonde a o ich počte.
Najčastejšou analytickou archívnou pomôckou je archívny inventár. Inventárnu
jednotku v prípade fotografií tvorí buď skupina fotografií, vzťahujúcich sa na jednu osobu,
objekt, udalosť a miesto, alebo súbor fotografií zhotovených pre konkrétnu monotematickú
dokumentáciu, alebo samostatná fotografia, pokiaľ je významná svojím autorom, obsahom
alebo vyhotovením.
Inventárny záznam obsahuje:
-
poradové číslo inventárnej jednotky,
-
rok vzniku,
-
signatúru,
-7-
Erika Javošová
-
číslo ukladacej jednotky,
-
názov súboru alebo jednotliviny – čo najpresnejší opis obrazu (osoby, objektu,
časti krajiny),
-
autora (osoba, fotoateliér a pod.),
-
rozmery v centimetroch,
-
spôsob zachovania a techniku vyhotovenia.1
Uloženie
Uloženie fotografií závisí od mnohých faktorov. Predovšetkým je to stavebnoarchitektonické a materiálne vybavenie archívu, ale tiež teória a metodika archívnictva.
Skĺbiť tieto faktory nebýva vždy jednoduché, pretože ochrana fotografií a riešenie ich
uloženia nie sú samoúčelné činnosti, ale majú prispieť k zachovaniu informačnej hodnoty
tohto špecifického druhu archívnych dokumentov. Archívnej metodike viac vyhovuje
ponechanie fotografií na pôvodnom mieste vo fonde. Tu je ich vypovedacia hodnota
najvyššia, pretože tvoria organický celok s ostatnými archívnymi dokumentami a ostávajú
zachované aj ich vzájomné väzby. Vo fonde buď tvoria samostatný manipulačný celok
(fondové pododdelenie, evidenčnú skupinu dokumentov), alebo ostávajú súčasťou iného
archívneho dokumentu, prípadne archívneho celku. Odstraňovať, ba priam vytrhávať
fotografie z legitimácií by bolo rovnako barbarské a nezmyselné, ako vyberať ich zo spisov.2
Zachovanie integrity archívneho dokumentu, resp. archívneho celku je jedným zo základných
imperatívov uloženia fotografií. Treba však povedať, že druhou stranou tejto mince, teda
ponechania fotografií na ich pôvodnom mieste vo fonde, je potreba vloženia takto uložených
fotografií do špeciálnych obalov, ktoré by ich ochránili pred ďalšou degradáciou v dôsledku
styku s písacou látkou susedných dokumentov. Negatívom tohto druhu uloženia je fakt, že
špeciálne obaly dokážu fotografie ochrániť len sčasti, pretože napr. nevhodnú teplotu či
vlhkosť ovplyvniť nedokážu.
Z hľadiska fyzickej ochrany fotografických materiálov sa ako lepšie riešenie javí
uloženie v osobitných priestoroch s optimálnymi fyzikálnymi a chemickými podmienkami.
Toto riešenie je však nepomerne náročnejšie na vybavenie archívu a nezriedka si vyžaduje aj
stavebné úpravy. V súčasnej realite slovenského archívnictva sa toto riešenie zdá takmer
nedosiahnuteľné. Ak by sa ho však predsa len podarilo uskutočniť, je nevyhnutné zachovať
-8-
Erika Javošová
evidenčnú integritu archívneho fondu, ktorý obsahuje osobitne uložené fotografie.
To znamená, že každá fotografia po vybratí z fondu musí byť označená (na obale, nie priamo
na fotografii!) čo najpodrobnejšou identifikáciou miesta jej pôvodného zaradenia (fond,
signatúra, inventárna jednotka) a na toto miesto (odkiaľ bola fotografia vybraná) sa musí
vložiť odkaz s informáciou o novom mieste uloženia. Toto je princíp repozitória, kde
reponované archívne dokumenty nestrácajú svoju fondovú príslušnosť a väzby s ostatnými
dokumentami vo fonde, a súčasne môžu byť lepšie chránené vhodnejším uložením.
Repozitórium znamená priame uplatnenie provenienčného princípu v praxi.
Do budúcnosti čaká pracovníkov archívov náročná perspektíva práce s fotografiami
a inými fotografickými materiálmi. V prvom rade bude treba identifikovať fotografie vo
fondoch, pretože v minulosti nie všetky archívne pomôcky dôsledne evidovali tento typ
archívnych dokumentov. Ďalšou dôležitou úlohou bude určiť typ každého konkrétneho
dokumentu – fotografického materiálu, pretože to priamo ovplyvní ďalšiu stratégiu
narábania s takýmto dokumentom. Následne treba navrhnúť a podľa možnosti aj realizovať
najvhodnejší spôsob konzervovania a reštaurovania, ktorý by umožnil zachovať, prípadne aj
zlepšiť fyzický stav a vypovedaciu hodnotu fotografií. Ošetrené fotografie napokon bude
treba primerane uložiť a zabezpečiť ich ďalšiu ochranu pred degradáciou.
Záver
Na záver treba „optimisticky“ dodať, že po úspešnom vyriešení všetkých vyššie
uvedených problémov a otázok súvisiacich s fotografiami a fotografickými materiálmi prídu
na rad ďalšie typy audiovizuálnych, dátových a iných netradičných nosičov, ktoré nám isto
pripravia ešte nejeden odborný rébus. Verím však, že v spolupráci archivárov s kolegami
z úseku ochrany archívnych dokumentov sa podarí nájsť najvhodnejšie riešenia pre tieto
špecifické archívne dokumenty.
Poznámky
1
Ochrana, sprístupňovanie a využívanie archívnych dokumentov. Bratislava: Archívna
správa Ministerstva vnútra SSR, 1988, s. 74-75.
2
Treba však konštatovať, že vo fondoch občas nájdeme dôsledky takéhoto konania.
-9-
Rudolf Hudec
Zbierka sklenených negatívov v Archíve divadelného ústavu
v Bratislave
PhDr. Rudolf Hudec, PhD., Divadelný ústav, Bratislava
Úvod
Sklenené negatívy patria v našich archívoch medzi vzácne fotografické médiá. Spolu
s cínovými doskami stáli na začiatku dejín fotografie a pretrvali v jej histórii relatívne dlhý
čas. Prvé sklenené negatívy začal v roku 1847 pri fotografovaní používať Niepce de St. Victor.
Prvý negatív na sklenenú dosku realizoval už o osem rokov skôr, v roku 1839 John Herschel.
Je to ten istý John Herschel, ktorý ako prvý začal používať termíny pozitív, negatív a záber.
Sklenené negatívy boli opatrené kolódiovým povlakom a museli sa exponovať za mokra.
Tento proces bol komplikovaný, preto sa vedci od roku 1871 snažili vynájsť suchý proces
exponovania. Vynález suchých panchromatických sklenených dosiek A. Mienta a A. Traubeho
s kompletnou škálou šedých farieb bol výrazným krokom vpred. Tento vynález predčil až
objav bratov Lumiérovcov, ktorí v roku 1904 priniesli na trh autochromové sklenené
negatívy, ktoré sa exponovali farebnou tlačou.
Na Slovensku sa sklenené negatívy používali do 30-tych rokov minulého storočia.
Osobnosti ako Karol Divald (1830 – 1897), Imrich Emanuel Roth v Košiciach, Eduard
Nepomuk Kozič v Bratislave, či Jozef Maximilian Petzval, tí všetci používali sklené negatívy
ako fotografické médium.
Sklenené negatívy postupne zmizli z trhu začiatkom 20. storočia. I napriek tomu
v niektorých odvetviach, ako napríklad astronómia, sa sklenené negatívy používali až do 90tych rokov minulého storočia. Sklenené negatívy boli extrémne stabilné a relatívne odolné
voči tepelným a vlhkostným zmenám. Dokonca sa v niektorých prípadoch používajú do
súčasnosti. Na druhej strane boli a sú relatívne krehké a drahé, čoho dôsledkom bolo, že sa
postupne nahrádzali novým médiom – fotografickým filmom. Ďalšou nevýhodou sklenených
negatívov bolo a je, že nie sú signované, a tak len veľmi ťažko môžeme identifikovať autora
- 10 -
Rudolf Hudec
záberu. Tieto zväčša anonymné práce však zmenili pohľad na dokumentáciu spoločenského
i súkromného života na Slovensku na nepoznanie.
Inak tomu nebolo ani pri dokumentovaní divadla, ktorého dejiny a súčasnosť skúma
Divadelný ústav v Bratislave. Jeho verejný špecializovaný archív spravuje jednu z najväčších
monotematických, v našom prípade divadelných, zbierok fotografických negatívov na
Slovensku. Zbierka sklenených negatívov obsahuje približne 400 sklenených fotografických
platní, zväčša pozitívových, čo neguje pôvodný názov zbierky. Platne pochádzajú približne
z rokov 1900-1930. Zbierka bola vytváraná, podobne ako je tomu zvykom pri podobných
pamäťových pracoviskách, z archívnych akvizícií vyčleňovaním tohto typu fotografického
média z dôvodu jeho špecifických vlastností a potrieb uloženia. Druhým významným zdrojom
sklenených platní zaradených v zbierke boli aj samotné aktivity Divadelného ústavu, ktorého
predstavitelia nechali v druhej polovici minulého storočia nasnímať touto technikou niektoré
historické fotografie. Jedná sa špeciálne o divadelné fotografie zachytávajúce portréty
divadelných umelcov a personál divadiel, sekvencie z divadelných inscenácií, divadelné
scény.
Prieskum fyzického stavu
Zbierka bola pôvodne uložená v špeciálnych archívnych škatuliach firmy Emba,
pričom v každej škatuli bolo päť až šesť kusov sklenených negatívov rôznych formátov
s rôznymi stupňami poškodenia. Jednotlivé sklenené platne boli ukladané v škatuliach
horizontálne a od seba oddelené lepenkovými doskami. Každá jednotlivina bola zvlášť
obalená v priesvitnom polypropylénovom obale. Tento spôsob uloženia nezabránil
mechanickému (lomy, odštiepenia, škrabance, poškodenia svetlocitlivej vrstvy) ani
biologickému (plesne) poškodeniu. Zbierke chýbala aj základná evidencia.
Z uvedeného je zrejmé, že opísaný stav nebol optimálny. Žiaľ, limitované finančné
prostriedky nám nedovoľovali sa problému venovať vo väčšej miere. Až digitalizácia nášho
kultúrneho dedičstva v rámci projektov OPIS2 a EUROPEANA PHOTOGRAPHY, do ktorých
sme sa zapojili, nám pomohli naštartovať proces záchrany sklenených fotografických platní.
V prípravnej fáze sme sa rozhodli pre tvorbu metadát k jednotlivým skleneným
fotografickým platniam a ich reštaurovanie. Za touto prípravnou fázou bude nasledovať
samotné skenovanie materiálu.
- 11 -
Rudolf Hudec
Pri tvorbe metadát k jednotlivým skleneným doskám bolo potrebné skĺbiť dve
hľadiská: archívne a divadelnohistorické. Výsledkom interného rokovania na poli
Divadelného ústavu bolo pôvodne vytvorenie popisnej tabuľky obsahujúcej 14 polí : ID
dokumentu, meno a priezvisko autora inscenácie, názov inscenácie, dátum premiéry, názov
divadla, popis záberu, scénický výtvarník, kostýmový výtvarník, režisér, autor fotografie, druh
nosiča, stav, výška a šírka nosiča v centimetroch. Táto tabuľka bola postupne rozšírená
o ďalšie polia a v súčasnosti už obsahuje 45 polí, ktoré upresnili obsahovú stránku záberu
zaznamenaného na fotoplatni, jej bližšiu špecifikáciu. Ide o relatívne veľké množstvo údajov,
no žiaden z nich nepovažujeme za zbytočný. Údaje z tabuľky slúžia ako zdroj údajov pre
reštaurovanie, ako aj pre archívne (Bach inventáre) a divadelné (IS Theatre) databázy, i pre
plánovanú prezentáciu dokumentov v pripravovanom systéme, na ktorom pracujeme spolu
s firmou Bach Systems. V súčasnosti máme v tabuľke zaevidovaných 289 jednotlivín, pričom
tento údaj nie je konečný.
Za tohto stavu sme začiatkom roku 2013 nadviazali spoluprácu s Oddelením ochrany
archívnych dokumentov Slovenského národného archívu s cieľom vypracovania analýzy
stavu a hľadania riešení pri konzervovaní a reštaurovaní poškodených sklenených platní.
Nadštandardná ústretovosť pracovníčok oddelenia (Ing. Maková, Ing. Marušicová) si zaslúži
naše úprimné poďakovanie.
Po predbežných rokovaniach pracovníčka Oddelenia ochrany dokumentov SNA Mgr.
Maděřičová vypracovala na základe analýzy 165 sklenených dosiek hĺbkovú správu stavu
zbierky a jednotlivých fotografických platní.
Jednotlivé sklenené negatívy boli pokryté vrstvou depozitu, na svetlocitlivej vrstve sa
nachádzali nečistoty, odtlačky, škrabance a škvrny rôzneho charakteru. Veľmi časté,
pozorované pri prechádzajúcom svetle, boli žltohnedé škvrny, spôsobené pravdepodobne
nedokonalým vyvolávacím procesom. Ďalším veľmi častým javom, ktorý bol pozorovateľný
na povrchu svetlocitlivej vrstvy skleneného negatívu, bolo striebrenie, ktoré na mnohých
negatívoch prešlo do pokročilého štádia degradácie strieborného zrna. Tento jav bol
viditeľný vo forme zlatej plochy. Viaceré negatívy v zbierke boli rozbité, alebo poškodené
úbytkom skla spolu so svetlocitlivou vrstvou. Rozbité sklo bolo v minulosti fixované
nalepením priesvitnej lepiacej pásky na stranu skla alebo v horšom prípade na stranu
s emulznou vrstvou. Pôsobením lepidla lepiacej pásky došlo k farebnej zmene na niektorých
- 12 -
Rudolf Hudec
negatívoch. Na svetlocitlivej vrstve bola pozorovaná tiež obruba, pasparta z čierneho
papiera. Tá bola nalepená okolo obrazu negatívu, v prípade, že obraz nevypĺňal celú plochu
skla. Pasparta sa na svetlocitlivej vrstve nachádzala v neporušenom alebo vo fragmentárnom
stave.
Veľmi závažným poškodením, ktoré bolo zaznamenané, bolo odlupovanie a úbytok
želatínovej vrstvy. Toto poškodenie bolo výrazné a postihlo väčšiu časť plochy negatívu, jej
emulznej vrstvy a je pravdepodobne spôsobené napadnutím mikroorganizmami. Svetlocitlivá
vrstva bola výrazne narušená – bola krehká, nesúdržná s podkladom a odlupovala sa
v šupinkách, čím došlo k úbytku obrazovej vrstvy. Na negatívoch bolo pozorované
odlupovanie emulznej vrstvy, ktorá však ostala kompaktná, ale vplyvom nevhodných
podmienok došlo k jej uvoľneniu od podkladu.
Na negatívoch zo strany želatínovej vrstvy boli zaznamenané aj rôzne nápisy
a číslovania a v prípade fotografií osôb i úprava retušou grafitovou ceruzkou.
Každé zo zistení predstavovalo profesionálnu výzvu, ktorej sa Mgr. Maděřičová
bravúrne zmocnila a navrhla aj konkrétne riešenia.
Návrh riešení
Prvý okruh riešení sa týka mikrobiologického poškodenia sklenených fotografických
dosiek. To zasahuje veľké množstvo dokumentov a bude potrebné ich hlbšie analyzovať na
ďalších pracoviskách, akými sú Fakulta chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej
technickej univerzity, Fakulta mikrobiológie a virológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity
Komenského a Ústav hygieny v rámci Regionálneho ústavu zdravotníctva. Na základe
výsledkov a konzultácie s odborníkom, v prípade pozitívnych výsledkov, bude potrebné
sklenené negatívy dezinfikovať. Poškodenú svetlocitlivú vrstvu (skrehnutá, odlupujúca sa
v šupinkách) musíme upevniť nástrekom fotografickej želatíny. Svetlocitlivú vrstvu, ktorá sa
oddeľuje od podložky, ale je kompaktná, bude potrebné stabilizovať zmesou vody, acetónu
a etanolu a záverečnou aplikáciou fotografickej želatíny na toto miesto. Keďže sú jednotlivé
sklenené negatívy pokryté vrstvou depozitu, nečistôt, škvŕn, odtlačkov je nevyhnutné ich
pred uložením do nových obalov očistiť a zároveň takto zabrániť ich ďalšiemu poškodeniu.
Ako formu očisty navrhujeme čistenie suchou cestou a za pomoci vhodných rozpúšťadiel.
- 13 -
Rudolf Hudec
Lepiace pásky, ktoré fixujú samotný negatív, ale nie sú vhodné v prípade citlivých
fotografických materiálov, bude potrebné opatrne odstrániť vhodným rozpúšťadlom.
Keďže poškodená, fragmentárna čierna pasparta nespĺňa svoju pôvodnú funkciu, je
vhodné jej zvyšky opatrne odstrániť. Zároveň sa takto eliminuje riziko možného poškodenia,
pretože nie je známe zloženie použitého papiera ani lepidla.
Zlomené negatívy musíme podložiť novým vhodným sklom a týmto spôsobom ich
stabilizovať.
Uloženie negatívov
Zreštaurované negatívy bude potrebné vhodne uskladniť. Najvhodnejšie je obalenie
každého negatívu do samostatnej obálky so štyrmi chlopňami z vhodného papiera. Tento typ
obálky počíta s hrúbkou skla a prístup k negatívu je jednoduchý, bez zbytočnej manipulácie,
a tým pádom je riziko rozbitia a poškriabania minimalizované. Taktiež na ich výrobu nie je
použité lepidlo, ktoré by mohlo poškodiť negatív. Takto obalené negatívy je najvhodnejšie
umiestniť do škatule a tú postaviť vertikálne na šírku dlhšej hrany. Ak by boli negatívy
skladované horizontálne, vzniká tlak negatívov hornej vrstvy na negatívy spodnej vrstvy, teda
negatívy sú vystavené možnému poškodeniu prasknutím, či zlomeniu. Škatuľa, v ktorej budú
negatívy uložené, by mala byť z vhodného papiera a rozmerovo na to uspôsobená, teda by
negatívy mali mať priestor, vôľu na vyťahovanie z nej, ale zároveň by v nej nemali byť
pohyblivé, aby pri manipulácii so škatuľou nedošlo k ich poškodeniu. Ak by bola škatuľa
väčšia, treba voľný priestor vyplniť vhodnou lepenkou poskladanou do tvaru „V“ alebo „W“,
alebo lepenkovými prekladmi, ktoré sa striedajú s negatívom.
Bude však zároveň nevyhnutné rozdeliť ich podľa veľkosti a rozbité negatívy
skladovať samostatne. Taktiež musíme oddeliť negatívy s poškodenou svetlocitlivou vrstvou,
pričom v jednej škatuli nesmie byť viac ako 5 kusov sklenených dosiek, aby nedošlo k ich
fyzickému poškodeniu, pričom jednotlivé negatívy oddelíme vhodnými lepenkovými
prekladmi. Voľný priestor škatule rovnako vyplníme lepenkovými prekladmi tak, aby
nedochádzalo k pohybu negatívov pri manipulácii.
Ak je sklenený negatív rozbitý na dva alebo nanajvýš tri kusy a nefixovaný lepiacou
páskou, je možné ho podložiť lepenkou archívnej kvality zospodu i zvrchu a takto ho vložiť do
škatule rovnakej veľkosti, akú má negatív a lepenka, a skladovať ho vo vertikálnej polohe
- 14 -
Rudolf Hudec
s označením o poškodení. Negatívy rozbité na viac fragmentov je lepšie uskladniť formou
uloženia každého fragmentu do samostatnej dobre označenej obálky. Tie sa vložia do
spoločnej obálky a následne do škatule s označením. Skladované sú v horizontálnej polohe.
Takto je možné skladovať negatívy, kým nebudú odborne ošetrené.
Je zrejmé, že tento proces bude postupný a bude potrebovať ďalšie analýzy, na
ktorých sme už po odchode Mgr. Maděřičovej zo SNA začali pracovať s Ing. Marušicovou.
Veríme, že dokončenie analýzy bude ďalším krokom ku konzervovaniu a následnému
reštaurovaniu poškodených sklenených platní, ktoré v najbližšom období čaká digitalizácia.
Ale to je zatiaľ ešte len budúcnosť, o ktorú sa musíme postarať dnes. Možno aj týmto
príspevkom.
- 15 -
Adriana Matejková
Fond historických sklenených negatívov v zbierkovom fonde
Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici
Mgr. Adriana Matejková, PhD., Slovenské banské múzeum, Banská Štiavnica
Úvod
Múzejníctvo v Banskej Štiavnici má vyše storočnú tradíciu. Vďaka iniciatíve
a finančnej podpore starostu a mešťana Alexandra Goldbrünnera sa vytvorila základňa pre
zriadenie Mestského múzea, ktoré bolo otvorené na Starom zámku dňa 1.7.1900 počas
konania Baníckeho a lesníckeho kongresu. K významným zbierkam tohto obdobia patrili
v novootvorenom múzeu kolekcie mineralogických a baníckych kabinetných zbierok Baníckej
a lesníckej akadémie a tiež kabinetné zbierky evanjelického lýcea a rímsko-katolíckeho
gymnázia. Zbierkové fondy a expozície múzea sa ďalej postupne rozširovali vďaka aktivitám
dlhoročných riaditeľov a kustódov múzea - Eduarda Richtera a Vojtecha Bakera.
Po vzniku Československej republiky a odchode Baníckej a lesníckej akadémie do
Maďarska v roku 1919 sa začalo v Banskej Štiavnici v budove Berggerichtu, kde prebiehala
v minulosti výučba baníckych predmetov, s prípravou vzniku ďalšej špecializovanej
muzeálnej inštitúcie, ktorá mala zbierať a dokumentovať všetky druhy zbierok, súvisiace
s baníctvom – mineralógia, banská technika, kultúrna história, umenie, literárne pamiatky so
vzťahom k baníctvu. Základom múzea sa stala cenná zbierková kolekcia Štátneho banského
riaditeľstva v Banskej Štiavnici s vyše 25 000 kusmi vzoriek minerálov a hornín z územia
Slovenska. Bansko-technické a mineralogické expozície novovzniknutého Štátneho banského
múzea Dionýza Štúra boli slávnostne sprístupnené 23.5.1927, a to pri príležitosti 100. výročia
narodenia významného geológa Dionýza Štúra. Riaditeľom múzea sa stal Dr. František Fiala,
ktorý sa zaslúžil o jeho založenie.
V neprajnom a zložitom období po skončení II. svetovej vojny však činnosť obidvoch
múzeí kvôli finančným a politickým problémom stagnovala a dokonca sa začiatkom 50. rokov
20. storočia uvažovalo o ich zrušení. V roku 1964 sa na základe zriaďovacej listiny
- 16 -
Adriana Matejková
Povereníctva školstva a kultúry obidve múzeá spojili a bolo zriadené jedno celoslovenské
múzeum – Banské múzeum, od roku 1967 premenované na Slovenské banské múzeum.
Múzeum v rámci svojich odborných činností získava, zhromažďuje, vedecky odborne
spravuje, ochraňuje a kultúrno-výchovne využíva hmotné predmety a dokumenty o vývine
baníctva, tiež z oblasti mineralógie, geológie s celoslovenskou pôsobnosťou, ako aj technické
exponáty spojené s banskou činnosťou, tiež dokumentuje históriu Banskej Štiavnice a jej
okolia ako významného centra baníctva v minulosti.
Fotoarchív
Zbierkový fond Slovenského banského múzea v súčasnosti tvorí (údaje k 31.12.2012)
94 183 zbierkových predmetov, týkajúcich sa archeológie, histórie, umeleckej histórie,
etnografie, numizmatiky, banskej techniky, geológie a mineralógie. Významnou súčasťou
múzea je aj oddelenie dokumentácie a ochrany zbierkových fondov a archívu, v rámci
ktorého sú uchovávané a odborne spracovávané fotografické negatívy a diapozitívy.
Vo fotoarchíve je evidovaných celkom 46 840 ks zbierkových negatívov, 61 192 ks
nezbierkových negatívov (z výstav, seminárov, kultúrnych a spoločenských akcií, výskumov
a pod.), diapozitívov je evidovaných celkovo 2 184 ks. Elektronicky sú spracovávané
a evidované v informačnom systéme Bach. Uchovávané negatívy dokumentujú činnosť
nielen Slovenského banského múzea (ďalej SBM), ale aj jeho predchodcov, a to Mestského
múzea a Štátneho banského múzea Dionýza Štúra od začiatku 20. storočia až do súčasnosti.
V roku 2013 boli z fotoarchívu vyčlenené zachované najstaršie sklenené negatívy
a bol tak vytvorený samostatný zbierkový fond - negatívy. Celkovo je v zbierkovom
fonde - negatívy evidovaných 1 246 sklenených negatívov. Negatívy sú odborne elektronicky
prvostupňovo a druhostupňovo spracovávané v programe ESEZ 4G. V súčasnosti je
elektronicky spracovaných 438 ks negatívov (údaj k 30.9.2013).
Vyhotovenie zachovaných sklenených negatívov možno datovať od začiatku
20. storočia až do 70. rokov 20. storočia. Autormi fotografií boli viacerí významní fotografi
pôsobiaci v Banskej Štiavnici, ktorí mali v meste fotoateliéry už v období Rakúsko-Uhorska,
neskôr I. Československej republiky, Slovenského štátu a tiež pracovali v bývalých
banskoštiavnických múzeách a Slovenskom banskom múzeu. Boli to napr.: F. Ľ. Kovács,
František Mareš, Sergej Protopopov, Viliam Ladziansky, Daniel Višňovský, František Fiala,
- 17 -
Adriana Matejková
Július Chrien, M. Mráz, Végh, Jesenský, Františka Rákayová, Andrej Ebert a Ivan Ladziansky.
Negatívy boli získané do Slovenského banského múzea rôznymi formami nadobudnutia, ako
napr.: prevodom, kúpou, darom a tiež boli vytvorené v muzeálnej fotodielni bývalého
Vlastivedného múzea, predchodcu SBM, ktorá bola vybudovaná okolo roku 1961.
Zachované sklenené negatívy sú vo väčšine želatinové a sú vyhotovené v rôznych
formátoch, a to o rozmeroch napr.: 4,5x6 cm, 6x8 cm, 6,5x9 cm, 8,5x12 cm, 9x12 cm, 9x13
cm, 9x14 cm, 10x12 cm, 10x15 cm, v priemernej hrúbke hladkej sklenenej podložky 1-2 mm.
Uloženie negatívov
Negatívy sú uložené v rámci fotoarchívu SBM v celokovových úložných zásuvkových
kovoblokoch, v papierových obaloch, na ktorých sa nachádza jednoduchý popis
negatívu – evidenčné číslo, dátum vyhotovenia, autor a popis fotografie.
Obrázok 1: Fotoarchív SBM.
Klimatické podmienky vo fotoarchíve sa v priemere pohybujú v nameraných
hodnotách: teplota okolo 19 °C, vlhkosť okolo 54 % a čiastočne prekračujú odporúčané
hodnoty pre uloženie fotografických materiálov (teplota 18-20 °C, vlhkosť okolo 30-50 %).
Nevyhovujúcim faktorom poškodzujúcim kvalitu negatívov je prašnosť, ktorá je ovplyvnená
zastaranosťou kovoblokov, zakúpených pre potreby fotoarchívu v 70. rokoch 20. storočia
a od toho obdobia nemodernizovaných. Z tohto dôvodu a tiež z nedostatočnosti obalového
materiálu sú negatívy znečistené prachom.
- 18 -
Adriana Matejková
Poškodenie negatívov
Na povrchu niektorých negatívov sa vyskytujú kvôli neopatrnosti pri manipulácii
rôzne škrabance, odtlačky prstov a došlo i k odlúpeniu a rozbitiu sklenenej podložky.
V dôsledku časovej degradácie pochádzajúcej z výroby negatívov, vplyvom nedostatočného
ustálenia negatívov, citlivosti na svetlo, prašnosti a tiež vlhkosti sa objavuje na negatívoch aj
strieborné zrkadlo.
Obrázok 2: Poškodenie skleneného negatívu
– odlupovanie želatínovej vrstvy. Baníci pred
ústím štôlne Václav. Foto: V. Ladziansky.
Iné typy poškodenia sklenených negatívov, ovplyvnené tiež prašnosťou a klimatickými
podmienkami v depozite, ako napr. praskanie, odlupovanie želatínovej vrstvy, poškodenie
emulznej vrstvy plesňami, sa na zachovaných sklenených negatívoch nevyskytujú vo veľkej
miere.
Digitalizácia sklenených negatívov
Z dôvodov ochrany sklenených negatívov pred mechanickým poškodením pri
manipulácii, eliminovania straty kvality pri ich ďalšom reprodukovaní a možnosti ich
- 19 -
Adriana Matejková
sprístupnenia verejnosti na štúdium, bola časť sklenených negatívov digitalizovaná v rámci
celoslovenského národného projektu Digitálne múzeum. Od roku 2012 je realizátorom
projektu na Slovensku Múzeum SNP v Banskej Bystrici, kde bolo vybudované moderné
Digitalizačné
centrum,
ktoré
zahŕňa
digitalizačné
a konzervátorsko-reštaurátorské
pracoviská. V rámci digitalizácie zbierkových predmetov v digitalizačnej skupine 2D –
dvojdimenzionálnych predmetov do formátu A3 - boli digitalizované aj sklenené negatívy.
Pred samotnou digitalizáciou boli zbierkové negatívy ošetrené a boli očistené od prachu
mäkkými štetcami. Náročnejšie konzervátorské práce neboli vykonávané, nakoľko nie sú
v muzeálnej konzervátorskej dielni vyškolení špecializovaní pracovníci na konzervovanie
a reštaurovanie sklenených negatívov. Vybrané negatívy sa skenovali v rozlíšení 3200 dpi na
kontaktnom skeneri Epson Expression 10000XL s použitím špeciálnych nadstavcov pre
sklenené negatívy. Každý negatív má len jeden priradený sken v rozlíšení 3200 dpi, 16
bitov/na kanál, a to v čiernobielom režime. V budúcnosti budú jednotlivé digitálne objekty
sprístupnené v náhľadovej forme prostredníctvom prezentačného modulu CAIR a HIS (NP7
a NP9) a pre vedecké a odborné účely budú objekty k dispozícii v Centrálnom digitálnom
archíve na vyžiadanie oprávneným subjektom, spolupracujúcim múzeám.
Kvôli celkovému určenému počtu vybratých zbierkových predmetov na digitalizáciu
v jednotlivých digitalizačných skupinách bolo z celkového počtu zachovaných sklenených
negatívov – 1246 ks - vybratých na digitalizáciu v Digitalizačnom centre v Banskej Bystrici len
252 ks sklenených negatívov. Negatívy boli vyberané na digitalizáciu podľa viacerých kritérií:
podľa obdobia vzniku negatívov, autora a obsahu fotografie, týkajúceho sa predovšetkým
banskej činnosti na Slovensku a histórie Banskej Štiavnice.
Významní autori
Najstaršie zachované digitalizované negatívy sú z roku 1916 a ich autorom je
amatérsky fotograf F. Ľ. Kovács (1896-1992), ktorý sa fotografovaniu venoval vo svojom
voľnom čase popri obchodníckej činnosti. Fotografoval domy, kultúrne udalosti v Banskej
Štiavnici – napr. návštevu prezidenta Tomáša Garriguea Masaryka v roku 1923, prírodu,
tajchy v okolí mesta a tiež zdokumentoval banícke a hutnícke pamiatky v ďalších banských
lokalitách Banskoštiavnicko-kremnického a Spišsko-gemerského rudohoria. Zdigitalizované
- 20 -
Adriana Matejková
negatívy F. Ľ. Kovácsa boli vyhotovené v rokoch 1916-1938. Do fotoarchívu SBM boli
zakúpené 4.12.1964 a v prírastkovej knihe boli zapísané 13.5.1970.
Obrázok 3: Mestský dom v Banskej Štiavnici z roku 1916.
Foto: F.L. Kovács.
Ďalšími najstaršími zachovanými sklenenými negatívmi sú negatívy amatérskeho
fotografa Daniela Višňovského z roku 1918. Negatívy obsahujú zábery zo života obyvateľov
mesta a vysokoškolákov, rôzne architektonické objekty a pamiatky v meste, pohľady na Sitno
a tiež železničnú dopravu.
Obrázok 4: Cirónička, obyvateľka Banskej
Štiavnice. Foto: Daniel Višňovský.
Obrázok 5: Ľudia, čakajúci pred obchodom v roku 1918.
Foto: Daniel Višňovský.
- 21 -
Adriana Matejková
Z 30. rokov 20. storočia sú zachované sklenené negatívy profesionálneho fotografa
Františka Mareša (1898-1971), pochádzajúceho z Južných Čiech, ktorý prišiel do Banskej
Štiavnice v roku 1923, kde si dal postaviť fotoateliér a začal prevádzkovať živnosť. Venoval sa
portrétnej, svadobnej fotografii, tvorbe maturitných tabiel, tiež dokumentárnej a prírodnej
fotografii.
Obrázok 6: František Mareš.
Fotoarchív SBM.
Vyhotovil mnohé fotografie zachytávajúce kultúrne udalosti v meste, banskú činnosť,
expozície a zbierkové predmety bývalého Mestského múzea, Štátneho banského múzea
Dionýza Štúra v Banskej Štiavnici a tiež umeleckú tvorbu výtvarného umelca Jozefa Kollára.
Obrázok 7: Pohľad na interiér Štátneho banského múzea Dionýza Štúra
– model hámra z roku 1932. Fotoarchív SBM.
- 22 -
Adriana Matejková
Podieľal sa na prvom filmovaní mesta Banská Štiavnica, ktoré sa uskutočnilo 8.14.6.1926 za účasti fotografa F. Ľ. Kovácsa a pražskej odbornej firmy Favorit film. V roku
1946 fotoateliér Františka Mareša vyhorel, a tak bolo zničené veľké množstvo fotografického
materiálu. V rokoch 1952-1954 pracoval v Komunálnom podniku Banská Štiavnica a bol
vedúcim fotoateliéru pod názvom Fotografia.
Dokumentárnej fotografii, zachytávajúcej banskú činnosť a banské stavby, sa venoval
ďalší amatérsky fotograf Viliam Ladziansky, ktorého negatívy sú vo fotoarchíve SBM
zachované z rokov 1931-1932.
Obrázok 8: Šachta František, baníci pri čerpadlách.
Foto: Viliam Ladziansky.
- 23 -
Adriana Matejková
Fotografovaniu sa venoval aj bývalý prvý riaditeľ Štátneho banského múzea Dionýza
Štúra František Fiala, ktorého negatívy obsahujú zábery na zbierkové predmety – minerály,
banské a hutnícke objekty, prírodné geologické útvary v Banskej Štiavnici a okolí a tiež
v iných lokalitách na Slovensku.
Obrázok 9: František Fiala.
Foto: F. Fiala.
Obrázok 10: Stupa v Banskej Hodruši.
Foto: F. Fiala.
K významným slovenským fotografom patril aj profesionálny fotograf Sergej
Protopopov (1895-1976), absolvent Akadémie výtvarných umení v Prahe, ktorý si po
príchode do Banskej Štiavnice v roku 1932 prenajal a neskôr prevzal ateliér Júliusa Chriena
a tiež získal licenciu na maliarsku, fotografickú a filmovú živnosť. Venoval sa sociálnej
fotografii a tiež fotografovaniu umelecko-historických pamiatok mesta, technických
pamiatok, prírodných dominánt v okolí Banskej Štiavnice.
Obrázok 11: Sergej Protopopov.
Fotoarchív SBM.
- 24 -
Adriana Matejková
Vo fotoarchíve SBM sú zachované sklenené negatívy S. Protopopova z 30. - 70. rokov
20. storočia, získané kúpou 29.5.1970 a tiež darom. Negatívy zachytávajú život a udalosti
v meste počas I. Československej republiky, Slovenského štátu, ale aj prvých sovietskych
vojakov oslobodzujúcich Banskú Štiavnicu, tiež banské objekty, baníkov pri práci
a v baníckych slávnostných uniformách. Zachované sú i portrétne fotografie bulharského
cára Ferdinanda Coburga, akademického maliara Edmunda Gwerka, ako aj muzeálnych
expozícií a zbierok. Sergej Protopopov sa zúčastnil viacerých fotografických výstav a tiež
získal viacero vyznamenaní a diplomov.
Obrázok 12: Bulharský cár Ferdinand Coburg.
Foto: S. Protopopov.
V zbierkovom fonde Slovenského banského múzea sa nachádzajú okrem negatívov aj
staré fotografie a pohľadnice, vytvorené v Banskej Štiavnici a iných mestách už v období
Rakúsko-Uhorska alebo neskôr I. Československej republiky, ktorých negatívy sa však
v múzeu nezachovali. Jedná sa o fotografie prvých fotografov pôsobiacich v Banskej Štiavnici.
- 25 -
Adriana Matejková
Kalotypický pôvod majú zachované fotografie Karola Valkoviča, ktoré vznikli po roku
1845 a sú na nich zobrazené architektonické pamiatky mesta (Kalvária, nemecký farský
kostol, šachta Žigmund, celkový pohľad na mesto).
Obrázok 13: Pohľad na Banskú Štiavnicu.
Foto: Karol Valkovič.
Z roku 1862 je známy portrét študentov banskoštiavnickej Baníckej a lesníckej
akadémie od viedenského fotografa H. Weissbacha, ktorý vytvoril viaceré portréty
pedagógov, banských odborníkov a študentov – akademikov. V rokoch 1870-1872 tiež
fotografoval výstavbu železnice Hronská Dúbrava – Banská Štiavnica. V spolupráci
s banskoštiavnickým kníhtlačiarstvom a vydavateľstvom vdovy a synom A. Joergesa vydal dva
fotoalbumy fotografií Banská Štiavnica, z ktorých jeden má veľkoformátové zábery 19x23
cm. V meste pôsobil tiež ateliér Armina Weissbacha.
Obrázok 14: Portrét banskoštiavnických
akademikov. Foto: H. Weissbach.
- 26 -
Adriana Matejková
Od konca 60. rokov 19. storočia pôsobili v meste ako fotografi W. Rautek, ktorý sa
zameral na dámsky a rodinný portrtét a Carl Nähr, od ktorého sa zachovali portréty
banskoštiavnických akademikov.
Obrázok 15: Portrét profesora Ľudovíta
Cseha. Foto: W. Rautek.
Od 70. rokov 19. storočia pôsobil v Banskej Štiavnici fotograf Alojz Baker, ktorý mal
od roku 1870 v meste prihlásený a zriadený fotoateliér, ktorý bol vybavený rôznymi
maľovanými atraktívnymi kulisami. Neskôr mal zriadené filiálne pracoviská v kúpeľoch Sliač
a Sklené Teplice.
Obrázok 16: Alojz Baker.
Fotoarchiv SBM.
- 27 -
Adriana Matejková
Obrázok 17: Fotoportrét mešťanostu
Viliama Ocsovského. Foto: A. Baker.
Vo svojej tvorbe sa zameriaval na portrétnu, dokumentárnu a krajinnú fotografiu.
Zachované sú portréty predstaviteľov banských závodov, pedagógov a študentov Baníckej
a lesníckej akadémie, zdokumentoval tiež banícke a študentské zvyky, banské zariadenia,
mesto, krajinu a tiež archeologické výskumy prenčovského farára, muzeológa, botanika
a archeológa Andreja Kmeťa.
Obrázok 18: Július Chrien.
Fotoarchiv SBM.
- 28 -
Adriana Matejková
Od začiatku 20. storočia pracoval v Banskej Štiavnici ako fotograf Július Chrien, ktorý
sa zameral na portrétnu a krajinnú fotografiu. Za svoje fotografie získal tiež viaceré ocenenia.
K žiakom J. Chriena patril portrétista a dokumentarista František Hodoš, ktorý po zložení
tovarišských skúšok bol na praxi vo fotoateliéroch vo Viedni, Lipsku a Berlíne, kde pracoval
u významného nemeckého fotografa Nicolasa Perschieda a zdokonalil sa v technikách
ušľachtilých tlačí.
V zbierkovom fonde sa zachovali aj fotografie neznámych fotografov z konca 19.
a začiatku 20. storočia, ako napr. od Jenő Farkasa, Gy. Klósza, A. Révaya, Dr. Schäfarzika, E.
Waitzika a ďalších.
Mimoriadne vzácnou pamiatkou zachovanou v Slovenskom banskom múzeu je
propagačný film o Banskej Štiavnici z roku 1926 na dvoch filmových kotúčoch. Film bol
natočený na filmoch Eastman Kodak v pražskej spoločnosti Favoritfilm, ktorý bol získaný do
múzea darom v roku 1966.
Obrázok 19: Ateliérový doskový fotoaparát
z fotoateliéru A. Zimmermanovej. Fotoarchív SBM.
Obrázok 20: Fotoaparát Kodak-Eastman.
Fotoarchív SBM.
Vzácne sú aj zachované fotografické prístroje. Z majetku banskoštiavnickej fotografky
Alžbety Zimmermanovej pochádza ateliérový doskový fotoaparát na sklenené negatívy so
stojanom, vyrobený vo viedenskej firme R. A. Goldmann, ktorý bol získaný do múzea kúpou
- 29 -
Adriana Matejková
7.8.1975. Ďalším fotoaparátom je fotoaparát Kodak-Eastman na sklenené negatívy, ktorý bol
získaný prevodom 1.4.1964 z Mestského múzea.
Záver
V budúcnosti Slovenské banské múzeum plánuje pokračovať v digitalizovaní nielen
sklenených negatívov, ale aj papierových negatívov, diapozitívov, zachovaných fotografií
a pohľadníc. Cieľom je vytvoriť digitálne kópie týchto originálov, ktoré by slúžili na študijné
a tiež publikačné účely. V auguste 2013 bol z tohto dôvodu zakúpený nový cenovo dostupný
stolový skener Epson Perfection V700, ktorý umožňuje skenovať negatívy a pozitívy až do
veľkosti formátu 20x25 cm. Zdigitalizované dokumenty sú ukladané na muzeálnom serveri
a sú sprístupnené verejnosti podľa študijného archívneho poriadku a
podmienok
Slovenského banského múzea.
Použitá literatúra a pramene
1. HLAVÁČ, Ľudovít. Dejiny slovenskej fotografie. Martin : Osveta, 1989, 511 s. ISBN
80-217-0086-6.
2. MARUŠICOVÁ, Božena. Historická fotografia v slovenských archívoch a nové
technológie ochrany. In Slovenská archivistika, roč. 47, 2012, č. 1, s. 72-87.
3. Fotoarchív a zbierkové fondy Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici.
- 30 -
Petra Vávrová
Identifikace historických fotografických technik pomocí
nedestruktivních analytických metod
Ing. Petra Vávrová, PhD., Národní knihovna Českej republiky, Praha
Úvod
Pro archiváře, kunsthistoriky, knihovníky nebo soukromé majitele je fotografický
materiál nositelem historické informace, a proto je v současné době velmi cenný. Obecně lze
říci, že fotografie je vzhledem ke své různorodé fyzikálně-chemické podstatě jedním
z nejchoulostivějších sbírkových předmětů. Pro technology a především pro restaurátory či
konzervátory je důležité určit použitou fotografickou techniku, aby byl správně navržen
technologický postup restaurování a konzervace a následně i klimatické podmínky pro
uložení předmětu.
Při průzkumu fyzického stavu fotografie, negativu, diapozitivu či filmu je potřeba se
zaměřit na identifikaci fotografických materiálů z chemického hlediska, následně na
identifikaci fotografických technik, popis a identifikaci poškození a jejich příčin. Tyto
informace pak pomáhají při rozhodování o postupu restaurování či konzervace a tyto
informace by měly být součástí restaurátorské či konzervátorské zprávy nebo protokolu.
Identifikační metody fotografických technik a materiálů fotografií a negativů
Jak již bylo uvedeno, problematice a konkrétním postupům restaurování
a konzervace fotografií musí předcházet identifikace chemického složení, resp. druhu použité
fotografické techniky. Špatná nebo vůbec neprovedená identifikace materiálů i technologie
výroby pak může vést k poškození fotografie v důsledku špatné volby postupu restaurování
a konzervace.
Existuje řada metod a postupů identifikace historických fotografických technik,
přičemž jednotlivé identifikační metody se výrazně liší jak přesností, tak i náročností
přístrojového vybavení.
- 31 -
Petra Vávrová
Průzkum a identifikaci fotografických materiálů lze provádět ve třech úrovních. První
je makroskopický pohled, kdy rozeznáme pouhým vizuálním pozorováním, o jaký materiál se
jedná (fotografie, film), popř. odhadneme orientačně materiál podložky (sklo, kov, papír,
apod.). Další úrovní při průzkumu jsou mikroskopické pozorování a chemické analýzy, kdy
pozorujeme jednotlivé strukturní charakteristiky materiálů (povrch), chemické složení a na
základě tohoto pozorování a srovnání se standardy materiálů jsme schopni identifikovat
např. fotografickou techniku apod. Do třetí úrovně identifikace můžeme zařadit určení
a popis typických poškození fotografických materiálů vnějšími i vnitřními degradačními
faktory, popř. jiné informační zdroje (otisky, zbytky jiných materiálů apod.). Tato typická
poškození mohou také přispět k identifikaci použité techniky. U zmíněných technik a metod
identifikace je nejprve potřeba vědět, zda je metoda destruktivní (zda je potřeba odebrat
vzorek), semidestruktivní (částečné poškození povrchu, na velmi malé ploše) nebo
nedestruktivní (identifikaci lze provést bez poškození předmětu).
Vizuální pozorování
Při vizuálním pozorování sledujeme velikost předmětu, typ okraje, identifikační znak
výrobce, černobílý nebo barevný obraz, popisky a poznámky na fotozáznamu, datum,
použitou metodu paspartování nebo ochranného pouzdra (obal), tón obrazu, kontrast,
povrchovou strukturu, druh podložky, zrno, ruční barvení nebo retuš, barevné změny,
hrubost, lesk aj. Někteří odborníci identifikují fotografickou techniku pouze vizuálním
pozorováním, to ale vyžaduje obrovské zkušenosti s přípravou fototechnik a znalosti
struktury povrchové vrstvy fotografických technik. Ne vždy je pak identifikace správná.
Existují různé modifikace historických fotografických technik, které zcela mění optický
charakter povrchu a identifikace může být zkreslena.
Optická a digitální mikroskopie
K přesnější identifikaci historických fotografických technik může přispět mikroskopie
ať už kapesní mikroskop, jehož výhodou je možnost přinést si toto zařízení kamkoliv. Dále
potom v laboratořích nebo ateliérech optický mikroskop. Nevýhodou těchto metod je, že
lidské oko nemá dostatečnou a přesnou vizuální paměť. Dnes využíváme k zaznamenání
pozorovaného mikroskopického obrazu digitální mikroskop, který umožňuje přenos obrazu
do počítače. Je tak možné uchovat informace o obrazu povrchové vrstvy pro další srovnání
a identifikaci.
- 32 -
Petra Vávrová
Mikroskopická pozorování jsou většinou prováděná při zvětšení 10× a více.
K přesnější identifikaci historických fotografických technik může přispět mikroskopie, např.
využívající kapesního mikroskopu, jehož výhodou je možnost přinést si toto zařízení
kamkoliv, dále potom v laboratořích nebo ateliérech stabilní optický mikroskop. Nevýhodou
uvedených metod je, že lidské oko nemá dostatečnou a přesnou vizuální paměť. Proto je
potřeba udělat fotografii pozorované skutečnosti a později porovnávat tuto fotografii
s vhodně volenými standardy nebo srovnávacími fotografiemi. Digitální mikroskopie slouží k
přenosu obrazu do počítače. Je tak možné uchovat informace o obrazu povrchové vrstvy pro
další srovnání a identifikaci. V současnosti už máme k dispozici také elektronovou a např.
i infračervenou mikroskopii, které nám umožňují podívat se na strukturu materiálů v mikro
a nanoskopických rozměrech a pozorovat již okem nepostřehnutelné změny a dokonce
změny v chemickém složení. Všechna tato pozorování (až na elektronovou mikroskopii)
můžeme provádět nedestruktivně.
Pozorování v různém světle (různé vlnové délky)
Metodou pozorování předmětu v různých světlech, resp. světlech s různou vlnovou
délkou, lze získat informace o mnoha detailech povrchu díky různému odrazu dopadajícího
světla s různou vlnovou délkou.
Pozorování příčného řezu
Identifikace pomocí pozorování příčného řezu je destruktivní metoda, která
umožňuje pozorování různých vrstev vzorku fotografického materiálu na příčném řezu
a použitím předchozích nedestruktivních metod (optický nebo elektronový mikroskop)
analyzovat složení a použitou fotografickou techniku.
Mikrochemické testy
Mikrochemické testy (chemické testovací metody) nebo také „kapkové reakce“ slouží
opět k určení chemického složení fotografických materiálů, především materiálu podložky
nebo pojiva. Princip spočívá v použití různých rozpouštědel a chemických látek (činidel) na
testování složek fotografických materiálů. Identifikace materiálů je založena na specifických
chemických reakcích činidel s materiály fotografií či negativů. Materiál je vždy poškozen,
testy jsou tedy destruktivní a u historického fotografického materiálu není většinou možné je
provést, využívají se např. při identifikaci filmových podložek (zde je většinou možné část
- 33 -
Petra Vávrová
vzorku odebrat), materiálů tvořících obaly fotografií či negativů, při studiu mechanizmů
degradace a testování restaurátorských či konzervátorských metod na zkušebních vzorcích.
Rentgenflourescenční analýza (XRF)
Cílem rentgenfluorescenční analýzy při studiu fotografického materiálu je přispět
k poznání původu, pravosti, eventuálně výrobních technologií daného předmětu na základě
složení materiálu. Rentgenfluorescenční analýza má pro většinu prvků menší citlivost,
nevede k aktivaci zkoumaných vzorků a lze ji i u větších předmětů provádět nedestruktivně,
tj. měření může být realizováno na daném předmětu jako celku. Rentgenfluorescenční
analýza se používá k určení zastoupení jednotlivých prvků ve vzorku. Tato metoda dokáže
měřit zastoupení všech prvků najednou, a to v širokém rozsahu koncentrací. Na druhou
stranu má relativně vysoký detekční limit (s podstatně nižší měřitelnou koncentrací prvku),
není použitelná pro prvky s protonovým číslem menším než 20 (organické materiály) a neumí
určit chemickou sloučeninu, ve které se prvek nachází. Samotné měření je poměrně velmi
jednoduchá záležitost, problém nastává až při vyhodnocování a interpretaci naměřených
spekter, určování sloučenin, látek a při vytváření závěrů z těchto dat.
Infračervená mikrospektroskopie (μFTIR)
Infračervená spektroskopie je fyzikálně-chemická analytická metoda, která umožňuje
studium interakce elektromagnetického záření v infračervené oblasti světelného spektra
(800-1000 nm) s analyzovaným materiálem. Principem metody je absorpce infračerveného
záření při průchodu vzorkem, při níž dochází ke změnám rotačně vibračních energetických
stavů molekuly v závislosti na změnách dipólového momentu molekuly. Analytickým
výstupem je infračervené spektrum, které je grafickým zobrazením funkční závislosti energie,
většinou vyjádřené v procentech transmitance (propustnost) nebo jednotkách absorbance,
na vlnové délce dopadajícího záření. Infračervené spektrum poskytuje informace o chemické
struktuře látky. Z infračervených spekter látky lze získat informace o chemickém složení
vzorku (organické materiály tvořící jednotlivé vrstvy fotografického materiálu – podložka,
emulzní nosič), o procesech stárnutí materiálu, o působení chemických látek použitých při
konzervaci a restaurování, o vlivu okolního prostředí a podmínek uložení na možné
poškození vzorku.
Mikrofadeometr
- 34 -
Petra Vávrová
Přístroj mikrofadeometr je nový nástroj pro hodnocení světelné stálosti materiálů
kulturního dědictví. Nástroj je mimo jiné také určen ke sledování světelné stability
historických fotografických technik či jejich dalších povrchových úprav. Tento přístroj byl
vyvinut v roce 1999 ve spolupráci Carnegie Mellon University a Getty Conservation Institute
v Los Angeles v USA.
Principem měření mikrofadeometrem je využití ozáření malé plochy sledovaného
materiálu velmi intenzivním světelným zářením a následné měření barevné změny ozářené
plochy reflexní spektrometrií. Tak lze získat během krátké doby měření informace o světelné
stabilitě řady materiálů kulturního dědictví. Získané výsledky se ve stejný čas vynáší do
společné grafické závislosti se získanými hodnotami standardů tzv. ISO Blue Wool Standard
neboli „Standardů modré vlny“, které se proměří před měřením sledovaného materiálu,
popř. jsou naměřeny z laboratoře již několik dnů dříve. Doba měření může být v rozmezí
několik sekund až několik hodin v závislosti na světelné citlivosti konkrétního materiálu.
Mikrofadeometr je tvořen několika drobnějšími zařízeními, která lze složit do kufru a převézt
kamkoliv po světě a zjišťovat operativně riziko poškození materiálů památek přímo na místě,
např. v depozitáři, ve výstavním prostoru apod.
Jako každá metoda, má i tato metoda kromě mnoha výhod i nevýhody, jednou
z nevýhod metody je její relativní nedestruktivnost, resp. její mikrodestruktivnost, protože
k možnému poškození dojde na ploše do 0,5 mm světelným zdrojem s velmi vysokou
intenzitou světla (~ 5 Mlux), pokud nedojde k včasnému zastavení osvětlování, resp.
ozařování. Dalším omezením je, že přístrojem nelze měřit vosky, protože může dojít k jejich
tání, kdy teplota v některých přístrojích může dosáhnout v místě ozáření až 50 °C.
Výhodou přístroje je, že poskytuje během krátké doby měření informace o světelné
stabilitě řady materiálů kulturního dědictví.
Dalšími výhodami oproti standardním testům světelné stability jsou u tohoto přístroje
nízké provozní náklady, měření a získání výsledků v relativně krátkém čase, zachycení
kinetiky degradačních reakcí. Poškození díla lze zabránit sledováním počátku poškození
a zastavením měření – informaci o stabilitě přesto získáme. Dále je možné studium
světlostálosti široké škály materiálů. Výsledky měření pak slouží jako jednoduchý pomocník
pro přípravu výstav velmi citlivých materiálů a objektů citlivých ke světlu, a našly by se jistě
další výhody.
- 35 -
Petra Vávrová
Existují ještě řada dalších metod pro identifikaci materiálů a použitých technik,
některé metody jsou ale velmi finančně náročné nebo riziko poškození fotografických
materiálů je velmi vysoké.
Závěr
Fotografické techniky jsou různorodé materiály velmi citlivé k řadě degradačních
vlivů,
proto
identifikace
historických
fotografických
technik
není
jednoduchá
záležitost – povrchová struktura je totiž změněna právě degradací materiálů samotných
a degradační produkty mění vzhled originálního materiálu. Proto byl tento příspěvek
zaměřen na shrnutí identifikačních metod historických fotografických technik a porovnání
těchto metod z hlediska náročnosti přístrojového vybavení, dostupnosti, výhod a nevýhod.
Identifikaci historických fotografických technik by měla být věnována větší pozornost než
tomu dosud obvykle je a její výsledky by měly být interpretovány s dostatečnou odborností
(především s potřebnými chemicko-technologickými znalostmi).
Použitá literatura
1. ČECHÁK, T., KOPECKÁ, I., MUSÍLEK, L. X-Ray Fluorescence in Research on the
Curtural Heritage. In The Journal of the Korean Association for Radiation
Protection. vol. 26, 2001, no. 3, pp. 321-326.
2. Prof. D. Štulík. Přednáška. Moravská galerie v Brně, 2006.
3. ĎUROVIČ, Michal a kol. Restaurování a konzervování archiválií a knih. Praha;
Litomyšl: PASEKA, 2002, 517 s., ISBN 80-7185-383-6.
4. Zpravodaj STOP – Ochrana archivních fondů. Svazek 2, č. 4. STOP, 2000.
5. KOLEKTIV AUTORŮ. Preventivní ochrana sbírkových předmětů. Praha: Národní
muzeum, 2001, 62 s., ISSN 80-7036-129-8.
6. KREJČÍ, Antonín. Technika ošetřování archivních fotografických záznamů. In X.
Seminář restaurátorů a historiků. Litomyšl, 1997, s. 75-86.
7. KOLEKTIV AUTORŮ. Depozitáře – obecné zásady. Sborník STOP – 13.4.2006, s.
32-40.
8. TAO, C. and WHITMORE, P.M. 2010. Development of a microfading tester for
light exposures including near-ultraviolet wavelengths. In Research and
Technical Studies, AIC Annual Meeting, Milwaukee, WI, 38(3): 395–409.
- 36 -
Petra Vávrová
9. WHITMORE, P. and BAILIE, C. Fall/Winter 1999. Predicting the fading of objects:
identification of fugitive colorants through direct nondestructive lightfastness
measurements. In Journal of the American Institute for Conservation 38(3): 395–
409.
Poděkování:
Poděkování patří kolegům z Getty Conservation Institute za cenné informace
a možnost měření s přístrojem mikrofadeometr. Tato práce vznikla na základě spolupráce
s kolegy z Getty Conservation Institutu a v rámci Letních škol „Fundamentals of the
Conservation of Photographs“ v Bratislavě v letech 2008-2010. Část této práce byla řešena
jako součást finanční podpory Ministerstva kultury České republiky „Rozvoj Národní
knihovny České republiky jako výzkumné organizace, Oblast 4 - Vývoj nových metod
konzervace novodobých knihovních dokumentů“.
- 37 -
Blanka Hnulíková
Průzkum fyzického stavu fotografických fondů v Národním archivu
Blanka Hnulíková, Národní archiv, Praha
Zaměření průzkumu
V Národním archivu jsou fotografické dokumenty od vzniku archivu v roce 1954.
V počátku se archiv jmenoval Státní ústřední archiv a od roku 2007 užívá název Národní
archiv. Většina fotografických dokumentů byla plně začleněna do fondů s ostatními
dokumenty. Od roku 1990 jsou fotografické dokumenty postupně v celcích oddělovány
a vytvářeny samostatné fondy. V novém archivním areálu na Chodovci jsou těmto
materiálům vyčleněny 2 celá patra depozitáře. Tyto depozitáře spravuje 8. oddělení
Národního archivu. Toto oddělení je zaměřeno na fotografické, zvukové a filmové materiály
a je v něm uloženo asi 2 000 běžných metrů archiválií s fotografickým zaměřením. V dalších
odděleních Národního archivu jsou také některé fondy, které obsahují fotografický materiál.
Průzkum fyzického stavu fotografických dokumentů začal ve fondech 8. oddělení
Národního archivu. Při průzkumu byly posuzovány pouze materiály se světlocitlivou vrstvou,
nebyl hodnocen stav magnetických zvukových nahrávek, videokazet a gramofonových desek.
Konkrétně se jednalo o pozitivy s papírovou nebo plastovou podložkou s různými
historickými fotografickými technikami, negativy se skleněnou podložkou, ploché negativy,
kinofilmy, diapozitivy se skleněnou podložkou a plastovou podložkou, mikrofilmy, mikrofiše
a promítací filmy. 1, 2, 3, 14, 17
Dále byly prohlíženy fondy 1. oddělení, které má depozitáře na třídě Milady Horákové
v Dejvicích. Fondy 1. oddělení jsou tematicky zaměřeny na epochu do roku 1848. V současné
době jsou posuzovány fondy 6. oddělení. Zaměření tohoto oddělení není časově ohraničené,
ale specializuje se na nestátní fondy podle původce. V budoucnu se předpokládá, že budou
posuzovány i fondy s fotografickými dokumenty dalších oddělení v následujících letech.
Intence průzkumu
Cílem průzkumu je posouzení fyzického stavu archiválií s přihlédnutím k jeho
významu a důležitosti stanovení pořadí naléhavosti konzervátorského a restaurátorského
- 38 -
Blanka Hnulíková
zásahu. Hlavním zdrojem informací je vizuální kontrola materiálu. Záměrem průzkumu je
hodnocení fyzického stavu jednotlivých fondů, které vytvoří pořadí fondů podle nutnosti
restaurátorského zásahu, upozorní na některá problematická hlediska a současně budou
přesně určené některé druhy archiválií. Závěrem průzkumu jsou i doporučená opatření.15
Průzkum v číslech
Průzkum fyzického stavu fotografických fondů začal v roce 2007, stále probíhá a dále
bude pokračovat. Rozvržení průzkumu fondů je navrženo podle zastoupení fotografických
fondů v jednotlivých odděleních Národního archivu. Národní archiv má 12 oddělení, z toho 6.
oddělení vlastní fondy, které obsahují fotografické dokumenty. Předpokládaný postup
průzkumu je v tomto pořadí: 8. oddělení, 1. oddělení, 6. oddělení, 4. oddělení, 3. oddělení
a nakonec 2. oddělení.
Průzkum fyzického stavu fondů 8. oddělení Národního archivu probíhal v letech 20072009. Fondy tohoto oddělení jsou uloženy ve dvou podlažích v šesti místnostech depozitního
areálu na Chodovci. Celkem bylo hodnoceno 156 archivních fondů. Některé fondy jsou
uloženy rozdělené podle materiálů ve více místnostech. Tyto fondy byly posuzovány vždy na
samostatné části, každý díl fondu v různých lokacích. Celkem bylo vypracováno 179
protokolů s výsledky průzkumů. Prohlédnuto a fyzicky zkontrolováno bylo 1 600 běžných
metrů archiválií. Při testování na určení druhu plastové podložky fotografických materiálů
bylo testováno 89 vzorků. Na určení obsahu dřevoviny u obalových papírových materiálů
bylo testováno 12 vzorků. Dále byly odebírány stěry na určení aktivity plísní. Celkem bylo
provedeno 36 odběrů, z toho byl pouze jeden aktivní na výskyt plísní.
Stejným způsobem byl prováděn i průzkum fyzického stavu vybraných fondů 1.
oddělení, který probíhal v období roků 2012-2013. Celkem bylo prozkoumáno 34 fondů
uložených ve čtyřech podlažích v šesti místnostech depozitního bloku v Dejvicích. Bylo
vypracováno 36 protokolů a fyzicky bylo zkontrolováno cca 450 běžných metrů archiválií.
Také byl identifikován druh plastové podložky u negativů. Celkem bylo provedeno 46 testů.
Současně byly také prováděny stěry na stanovení aktivity plísní.
Po ukončení průzkumu fondů 1. oddělení jsou posuzovány fondy 6. oddělení. Zatím
bylo vyhodnoceno 28 fondů a průzkum pokračuje.
- 39 -
Blanka Hnulíková
Tým průzkumu
Průzkum fondů je prováděn vždy v kooperaci správce zkoumaného fondu nebo jeho
zástupce a restaurátorů z 10. oddělení. Správce fondu určuje význam posuzovaného
archivního fondu a četnost jeho badatelského využívání. Restaurátoři hodnotí fyzický stav,
odebírají vzorky plastových podložek na identifikaci druhu, provádějí stěry plísní na testování
aktivity a stanovují míru naléhavosti restaurátorského zásahu.
Metodika průzkumu
Postup průzkumu v 8. oddělení byl zvolen podle abecedního seznamu fondů. Kontroly
jednotlivých fotografických fondů byly prováděny v daných lokacích. Tímto způsobem bylo
dosaženo úplného prověření všech materiálů a nic se neminulo. Tento postup byl zvolen jen
pro fondy 8. oddělení, protože fotografické dokumenty jednoho fondu jsou někdy uloženy na
několika místech. Například negativy a pozitivy jsou uloženy v jiných místnostech nebo
regálech. Výsledky zjištěných pozorování byly zapisovány do protokolu o kontrole. Pro účely
tohoto průzkumu byl vytvořen formulář. Tento formulář byl vypracován jako jednoduchá
vyplňovací tabulka ve formátu doc., která je uložená v papírové podobě. Systém dat je
připraven, aby se mohl kdykoli jednoduše převést do vyhledávací databáze.15
Průzkumy fondů v dalších odděleních postupují podle dohody se správci fondu. Fondy
nejsou děleny na více místech. Výsledky zjištěných hodnocení jsou zapisována do stejného
protokolu.
Použité techniky hodnocení
Při průzkumu jsou používány tyto techniky hodnocení: vizuální, mikroskopické
a analytické. Vizuální pozorování hodnotilo mechanické poškození, stupeň znečištění, druh
uložení (adjustaci, obal), charakteristiku materiálu a prvotní informace při určení druhu
materiálu.
Při
mikroskopickém
pozorování
jsou
používány
přenosné
mikroskopy
Lumagny – Illuminated Microscope se zvětšením 60x-100x a Lumagny – No 7520 se
zvětšením 30x. Pomocí mikroskopů bylo možné identifikovat druhy historických
fotografických technik a také rozlišit mezi poškozením plísněmi a zkrystalizovaným
znečištěním. Pomůckou pro správnou identifikaci historických fotografických technik je při
- 40 -
Blanka Hnulíková
mikroskopickém pozorování sledování specifické vlastnosti daných technik nebo poškození
(např. vlákna papíru, struktura povrchu, popraskání citlivé vrstvy apod.). U poškození
plísněmi jsou viditelná mikroskopická vlákna – hyfy.1, 2, 3, 14, 17
Po mikroskopickém pozorování následuje technika analýz. U viditelného napadení
plísněmi byly provedeny stěry pomocí sterilních tyčinek. Hodnocení aktivity plísní prováděla
mikrobiologická laboratoř v Národním archivu.11
Dále jsou prováděny testy na druh plastové podložky u fotografických materiálů;
konkrétně: plochých filmů, kinofilmů, mikrofilmů a promítacích filmů. Test na odebraných
vzorcích se provádí ve dvou krocích. První krok je nedestruktivní test s použitím polarizačních
filtrů. Kdy pozitivní výsledek znamená, že se jedná o materiál polyetylentereftalát ve zkratce
PET. Negativní výsledek je, že materiál může být acetát celulózy nebo nitrát celulózy.
Druhým krokem je destruktivní test roztokem difenylaminu, který při pozitivním výsledku
určí materiál nitrát celulózy. Negativní výsledek potvrdí materiál acetát celulózy. U materiálu
s acetátovou podložkou byla měřena intenzita degradace pomocí A-D stripů. A-D stripy jsou
měřící papírky určené pro měření octového syndromu. Měření je nedestruktivní, ale musí se
provádět přímo kontaktně na daném materiálu. Výsledkem měření je bodová hodnota
barevné změny papírku, která je měřená srovnáním s přiloženou barevnou škálou. Hodnota
škály je v rozsahu 0 až 3, přičemž hodnota 1,5 bodu je počátek autokatalické reakce. Materiál
s touto a vyšší hodnotou musí být uložen do karantény.7, 16, 18
Obrázek 1: Způsob vkládání A-D stripů.
- 41 -
Blanka Hnulíková
Obrázek 2: Měření přiložením barevné škály.
Nearchivní obalované materiály a kartonové podložky jsou testovány roztokem
floroglucinolu na obsah dřevoviny. Při pozitivním výsledku testu je papír zabarven do fialova
a tím je potvrzen obsah dřevoviny v papíře. Obalový materiál s obsahem dřevoviny byl
doporučen na výměnu. U některých obalových materiálů bylo měřeno pH (dotykovou
elektrodou). Při zjištěných hodnotách nižších než 5,5 pH je navrhováno obalový materiál
vyměnit nebo odkyselit. Způsob řešení se liší podle druhu obalového materiálu a podle
druhu archivního materiálu, který je v něm uložen.4, 8, 9, 12, 13, 19
Informace v protokolu
Výsledky průzkumu jednotlivých fondů jsou zapisovány do formuláře s názvem
„Protokol o kontrole fondů Národního archivu“. Informace se vypisují do protokolu stručnou
formou – zakřížkováním příslušné kolonky. Dále jsou stručné informace doplněny číselnou
hodnotou o množství dokumentů nebo způsobu zpracování. V případě potřeby jsou
informace rozepsány podrobněji v zadní části formuláře. Celý protokol je vytvořen tak, aby
bylo v budoucnu možné data převést do databázového programu. Zatím je protokol
vyplňován v papírové podobě. Originál protokolu je uložen v knihovně 10. oddělení
a v elektronické verzi je uložen jen sken ve formátu pdf.
- 42 -
Blanka Hnulíková
Formulář
Formulář shrnuje údaje, které jsou obsahově rozděleny do tří částí. V první části jsou
informace identifikující fond. Pro přesnou identifikaci fondu je uvedeno následující: název
fondu, NAD (identifikační číslo v databázi Národní archivní databáze), značka fondu, místo
uložení fondu (číslo místnosti v depozitním bloku), časový rozsah fondu (datace materiálů
obsažených ve fondu) a další údaje související s průběhem kontroly. Z důvodu lepší orientace
je vše názorně zobrazeno na následujícím obrázku červenou linkou a číslem 1.
Obrázek 3: Schéma tematického rozdělení formuláře „Protokol o kontrole fondů“.
Ve druhé části formuláře jsou informace týkající se archiválií v kontrolovaném fondu
nebo části fondu v dané místnosti. Tato část je rozdělena podle druhu archiválie do
sjednocených řádků. Zde jsou uvedeny informace o materiálu podložky, množství materiálu
ve fondu (zpracovaného, nezpracovaného), způsobu uložení a druhu poškození (mechanické
- 43 -
Blanka Hnulíková
poškození, chemicko-biologické poškození a úroveň znečištění). Souhrnně jsou tyto
informace ve schématu označeny modrou linkou a číslem 2.
Třetí část formuláře obsahuje shrnutí výsledku průzkumu fondu. Výsledkem
průzkumu fondu je bodové hodnocení, navrhovaná řešení a případná specifikace zjištěného
problému. Tato část formuláře je ve schématu označena zelenou barvou a číslem 3.
Bodové hodnocení průzkumu
Zásadní informací v průzkumu fondů je bodové hodnocení. Toto hodnocení slouží
k posouzení fyzického stavu archiválií a návrhu dalšího postupu. Bodové hodnocení vyjadřuje
závěrečné vyhodnocení průzkumu daného fondu v numerické podobě. Číselné hodnocení je
výhodné, protože umožní porovnávat fondy s různým obsahem materiálů a v rozdílném
fyzickém stavu.
První posuzovanou částí je „Archivní hodnota“, která představuje v bodovém
ohodnocení význam fondu v Národním archivu. Způsob hodnocení je následující, čím větší je
význam posuzovaného archivního fondu, tím je přiřazeno fondu vyšší číslo. Hodnocení je
v rozmezí od 1 do 5 bodů. Kompetenci přidělovat tuto hodnotu měl správce fondu nebo
archivář, který posuzuje míru významu fondu v Národním archivu. Například: fond I.
kategorie byl hodnocen 4 nebo 5 body; fond II. kategorie byl hodnocen v rozmezí 2, 3 nebo 4
bodů.
Druhou číselnou hodnotou je „Četnost využívání“, která označuje frekvenci využívání
archivního fondu. Metodika hodnocení je vytvořena tak, že čím více je fond badatelsky
využíván, tím je větší bodová hodnota. Bodové rozmezí je od 1 do 5. Tuto hodnotu také
stanovuje správce fondu nebo archivář, který zná četnost badatelského využívání daného
fondu a je schopen objektivně posoudit vkládaná kritéria. Například: archivnímu fondu, který
byl nezpracovaný nebo nebyl vůbec badatelsky využíván, bylo přiřazeno hodnocení 1 bod;
fondu zřídka využívanému ve frekvenci 1-2 badatelé za rok bylo stanoveno hodnocení 3
body.
Třetí posuzovanou hodnotou je „Nutnost řešení“. Ta hodnotí naléhavost opatření
především na základě míry mechanického poškození, znečištění, chemicko-biologického
poškození a způsobu adjustace. Stanovená hodnota je úměrná míře poškození archiválií ve
- 44 -
Blanka Hnulíková
fondu, čím jsou archiválie více poškozeny, tím je přiřazena vyšší bodová hodnota. Hodnoty
tohoto hodnocení jsou také v rozmezí od 1 do 5 bodů. Konečné stanovení této hodnoty je
vždy výsledkem konsensu mezi hodnotícími restaurátory. Například: fond bez poškození ve
správné adjustaci byl hodnocen 1 bodem; fond, který obsahoval plastové negativy
s nitrátovou podložkou uložené v papírových obálkách s obsahem dřevoviny je hodnocen
3 body.
Konečné bodové hodnocení je součtem všech třech číselných hodnot. Tato hodnota
je v protokolu zapsána v kolonce „Celkem bodů“. Posuzované fondy mohou být hodnoceny
v rozsahu od 3 do 15 bodů. Struktura hodnocení je znázorněna na následujícím obrázku
„Výřez formuláře – bodové hodnocení průzkumu fondu“.
Obrázek 4: „Výřez formuláře – bodové hodnocení průzkumu fondu.“
Doplňující hodnocení
Závěrečné bodové hodnocení je doplněno návrhy řešení a poznámkami. Podle
nejčastějších vyhodnocovaných řešení je vytvořena ve formuláři protokolu tato navrhovaná
řešení: očištění, nové uložení a restaurování. Vybraný termín byl označen křížkem. Tyto
termíny zastupují následující návrhy řešení: očištění – podle druhu fotografického materiálu
očistit znečištěný dokument, nové uložení – fotografický dokument uložit do nového
archivního obalu vhodného podle materiálu a způsobu uložení bez narušení lokace fondu,
restaurovat – celý fond nebo podle výběru restaurovat navrhovaný výběr. Navrhovaná řešení
jsou v rozsahu od preventivní konzervace až k úplnému restaurátorskému zásahu. V kolonce
- 45 -
Blanka Hnulíková
poznámky jsou zapsány méně častá řešení a informace, které byly důležité k posouzení
důležitosti řešení navrhovaného zásahu. Například: plastová podložka fotografického
materiálu je nitrocelulózová; poškozený podkladový karton fotografií obsahoval dřevovinu,
a proto bylo navrženo fotografie z podkladu sejmout a uložit samostatně.6, 10
Příklad hodnocení fondu
Obrázek 5: Příklad hodnocení archivních fondů.
V předchozím obrázku jsou znázorněny detaily formulářů ukázkových archivních
fondů s výsledky hodnocení těchto fondů. Tato ukázka dokumentuje způsob využití
výsledných hodnot hodnocení a současně zdůrazní případný problém při zjišťování priority
nutnosti řešení.
Vzorově uvedený archivní fond 1. popisuje materiál následujících vlastností:
-
podle archivní hodnoty s výsledkem 4 body se jedná o fond vysoké kulturní
hodnoty, pravděpodobně kulturní památka nebo archivní fond I. kategorie,
-
hodnocení četnosti využívání má hodnotu 3 body, podle toho vyplývá, že fond je
využívám buď pravidelně jedním badatelem nebo několika badately pouze
občasně,
-
hodnota nutnosti řešení je 2 body a to znamená, že fond je v pořádku, jen je
potřeba něco řešit, např. zkontrolovat druh plastové podložky u negativních
materiálů nebo vyměnit nevhodný obalový materiál,
-
celkově tento vzorový fond 1. získal hodnocení 10 bodů.
- 46 -
Blanka Hnulíková
Následující ukázkově uvedený archivní fond 2. je hodnocen podle následující
charakteristiky:
-
podle archivní hodnoty se 4 body jde o hodnotný fond I. kategorie,
-
podle hodnocení četnosti využívání s hodnotou 2 body jde o fond velmi málo
využívaný, jedním badatelem, a to pouze občasně,
-
podle stupně nutnosti řešení se 4 bodovým výsledkem má tento fond velké
problémy, je zřejmě nutný restaurátorský zásah,
-
celkově popisovaný vzorový fond 2. má 10 bodů.
Podle předchozího porovnání ukázkových fondů 1. a 2. je jasné, že nestačí pro
objektivní hodnocení fondu jen celkový počet bodů, ale mělo by se také přihlédnout
k hodnotě nutnosti řešení. Tato hodnota nejvíce vyjadřuje míru poškození fondu a případné
problematické momenty. Pokud by byly vzorové uvedené fondy posuzované podle
posloupnosti řešení, je pochopitelné, že fond 2. by byl řešen dříve, přestože oba fondy mají
stejný počet bodů. Fond 1. podle hodnoty řešení nemá zásadní problém a může být jeho
řešení posunuto na pozdější dobu.
Shrnutí výsledků hodnocení
Po ukončení průzkumu fyzického stavu jednotlivých oddělení jsou vytvořeny tři
seznamy protokolů. První seznam je vytvořen podle celkového počtu přidělených bodů od
největšího počtu po nejmenší. Druhý seznam je zhotoven z protokolů řazených podle
množství bodů, které určují naléhavost restaurátorského a konzervátorského zásahu. Tento
seznam je také řazen od největšího počtu bodů k nejmenším. Třetí seznam obsahuje
protokoly řazené podle pořadových čísel. Tyto seznamy jsou vypracovány z důvodu lepší
orientace v určování prioritního zásahu z hlediska změn uložení, kontroly stavu nebo
restaurátorského zásahu. Z návrhu řešení vyplynulo doporučené opatření, z důvodu
objektivity je potřebné sledovat v prvé řadě pořadí podle nutnosti řešení s přihlédnutím
k celkovému množství bodů.
Příklady navrhovaných řešení
Dále jsou uvedena konkrétní navrhovaná řešení u jednotlivých fondů. Fond s názvem
Melantrich – štočky a obrazové dokumenty, Praha s číslem NAD 1072/1 měl navržené
- 47 -
Blanka Hnulíková
opatření „nové uložení“ s poznámkou štočky. Ve fondu jsou uloženy kovové tiskové předlohy
– štočky (slitina se zinkem), které jsou uloženy v nevhodném novinovém papíře a hrozí jejich
poškození. Navržené řešení doporučuje na uložení antikorozní balicí papír PH-PACK, plošná
hmotnost 70 g/m2. 5
Další řešení vyžadoval fond Sbírka Klement Gottwald s číslem NAD 1327. Navržené
řešení je restaurovat s poznámkou sejmout z podkladu. Fond obsahuje pozitivy s papírovou
podložkou nalepené na kartonech v nepůvodních albech. Podle testu na přítomnost
dřevoviny byl zjištěn vysoký obsah a potvrzena vysoká kyselost podkladového kartonu alb. U
fotografií je viditelné poškození citlivé vrstvy, změny barevnosti a popraskání. Byl vytvořen
restaurátorský záměr na citlivé sejmutí fotografií z podkladu, odstranění zbytků lepidel
a opravu poškozené citlivé vrstvy. Všechny sejmuté fotografie nově uložit do obálek
z nekyselého papíru vhodného pro ukládání fotografických dokumentů. S přihlédnutím
k četnosti badatelskému využívání fondu nebyl tento fond zatím zahrnut do plánu
restaurování.4, 8, 9, 12, 13, 19
Na závěr je uveden příklad řešení u fondu Ústřední dopravní institut, Praha s číslem
NAD 1406. Navrhované řešení je kontrola fondu s poznámkou identifikace podložky. Fond
obsahuje promítací filmy. Postupně byly všechny filmy testovány pomocí testu roztokem
difenylaminu. Filmy s nitrocelulózovou podložkou jsou postupně ukládány do speciálního
depozitáře se sníženou teplotou (max. 8°C). U filmů s acetátovou podložkou je doporučené
testovat intenzitu degradace podložky, známé jako octový syndrom. K přesnému stanovení
stupně degradace acetátové podložky je vhodné použít test A-D Strips. Při zjištěných
hodnotách větších než 1,5 bodu filmy izolovat. Detekované filmy jsou uloženy do karantény.
Na obalení jsou použity sáčky z PET (polyetylen) fólie a uloženy do chladu při doporučené
teplotě 4-8 °C, max. po dobu 2 let; do té doby se izolovaný materiál musí duplikovat a pak
trvale izolovat nebo zamrazit, v mimořádných případech i skartovat.16, 18
Závěrečné shrnutí
Průzkumy fotografických fondů stále pokračují. Podle zjištěných navržených opatření
bylo už několik dokumentů ošetřeno. Některé velmi poškozené materiály byly dány
k restaurování.
- 48 -
Blanka Hnulíková
Souhrnně je možné konstatovat, že byla vytvořena metodika průzkumu vhodného
pro většinu fotografických dokumentů. Dále vznikl podle výsledků průzkumu registr fondů
podle priorit. Současně se také navázala velmi dobrá spolupráce mezi restaurátory a správci
fondů.
Poznámky
1.http://notesonphotographs.org/ staženo 15. 5. 2013.
2. http://www.graphicsatlas.org/ staženo 15. 5. 2013.
3. http://www.ntm.cz/projekty/fototechniky/cs/index.php staženo 15. 5. 2013.
4. INTERNATIONAL STANDARD ISO 18916, Imaging materials- Processed imaginng
materials – Photographic activity test for enclosure materials. Geneva, 2007.
5. JUNGE, Karl Wilhelm. Fotografická chemie. Praha: SNTL – Nakladatelství technické
literatury, 1987, s. 191-250, ISBN 04-603-86.
6. KOLEKTIV AUTORŮ. Conservation of Photographs. Rochester: Eastman Kodak
Company, 1985, s. 71-87, ISBN 0-87985-352-2.
7. KOLEKTIV, ref. 6, s. 88-91.
8. KOLEKTIV, ref. 6, s. 94-109.
9. KOLEKTIV AUTORŮ. Ochrana fotografických sbírek. Praha: Sdružení na podporu
fotografie České foto, 1998, s. 43-56, ISBN 80-9000903-5-4.
10. KOLEKTIV AUTORŮ. Restaurování a konzervace skleněných negativů. Praha:
Národní archiv, 2011, s. 16-43, ISBN 978-80-86712-88-8.
11. KOLEKTIV, ref. 10, s. 44-50.
12. KOLEKTIV, ref. 10, s. 115-123.
13. KOLEKTIV, ref. 10, s. 124-125.
14. REILLY, James M.. Care and Identification of 19th-Century Photographic Prints.
Rochester: Eastman Kodak Company, 1986, s. 48-72, ISBN 0-87985-365-4.
15. REILLY, ref. 14, s. 73-110.
16. REILLY, James. M.. IPI Storage Guide for Acetate Film. Rochester: Image
Permanence Institute, 1993, s. 1-24.
17. SCHEUFLER, Pavel. Historické fotografické techniky. Praha: Informační a
poradenské středisko pro místní kulturu – ARTAMA, 1993, s. 7-54, ISBN 80-7068-075X., <https://www.imagepermanenceinstitute.org/imaging/ad-strips> staženo 15. 5.
2013.
18. WILSON, D. The Care and Storage of Photographs. London: British Library NAPLIB,
1997, s. 12-29, ISBN 0-9530436-0-6.
- 49 -
Štepánka Borýsková
Zpracování fondu Archivu pražského arcibiskupství
MgA. Štepánka Borýsková, PhD., Akademie múzických umění, Praha
Úvod
Studenti prvního ročníku oboru restaurování fotografie na pražské FAMU zpracovali
fond s fotografiemi typu vizitka z Archivu pražské arcidiecéze. Studenti provedli podrobný
průzkum celého fondu, navrhli restaurátorské zásahy, provedli digitalizaci a zhotovili obálky
pro nové uložení fotografií. Byly identifikovány dva typy fotografických technik – albuminový
a kolódiový papír. Nejčastějším poškozením celého fondu bylo znečištění povrchu fotografií
pevnými částicemi. Citlivá vrstva u fotografií je obecně velmi choulostivá k abrazivnímu
poškození, proto bylo provedeno čištění pod mikroskopem. Nejúčinnější prostředky, které
vedly k odstranění pevných částic, byly kombinace různých tvrdých gum a organických
rozpouštědel, tyto prostředky byly voleny na základě identifikace dané fotografické techniky.
Poté následovala digitalizace a vytvoření databáze, včetně označení skenů. Rovněž byla
provedena datace vzniku snímku, historickou technikou reprodukovaného podkladu, popis
restaurátorského zásahu. Následovalo uložení fotografií do zhotovených obálek a krabic z pH
neutrálního papíru.
Původ fondu
Fotografická sbírka Sacerpotes Ordinati (kandidáti kněžského svěcení) se nachází
v Archivu pražského arcibiskupství. Ve spolupráci s arcibiskupstvím získal první ročník
studentů nově vzniklého studijního magisterského oboru restaurování fotografie na pražské
Filmové a televizní akademii v Praze za úkol provést restaurátorské, konzervátorské zásahy
této fotografické sbírky. Daný úkol obsahoval i digitalizaci spojenou s vytvořením databáze
daných snímků s popisem. Poté byly navrženy obálky pro jednotlivé fotografie z vhodných
materiálů.
Fotografie představují portréty abiturientů, kteří ukončili teologické vzdělání. Ve
sbírce jsou zastoupeny portréty Jindřicha Šimona Baara, vysokého církevního hodnostáře
- 50 -
Štepánka Borýsková
Václava Sixty nebo biskupa a generálního vikáře Antonína Podlahy, člena královské
společnosti nauk. Všechny fotografie jsou nalepeny na karton o velikosti cca 60 x 90 mm a ve
své době představovaly oblíbené fotografické vizitky, které vznikly v letech 1883 až 1898.
Fotografie vznikly v různých fotografických ateliérech (I. Tomáš Praha, Eckert Praha, Jos.
Fiedler Praha, Ed. Hoffmann Klatovy, J. Mulač Praha, V. Sedláček Praha). Celkový počet 464
kusů fotografických vizitek byl původně uložen do 15 složek.
Průzkum fyzického stavu sbírky
Podkladové kartony fotografií ve sbírce Sacerpotes Ordinati mají nejčastěji zlatou
ořízku a zaoblené rohy. Ve sbírce je také zastoupen typ fotografické vizitky tzv. bombé na
černém kartonu. V dalších ročnících (1884 - 1894) převažují podkladové kartony světlé barvy
se zaoblenými rohy a zlatou ořízkou. Ročník 1895 se vyznačuje podkladovými kartony
s ostrými rohy a bez zlacených okrajů. Ročníky 1896 až 1898 jsou kombinací obojího a typ
kartonu se odvíjí od trendů v konkrétním fotografickém ateliéru (fotoateliér Tomáš v této
době již používá kartony s ostrými rohy, Heinrich Eckert stále kartony s oblými rohy a zlatou
ořízkou).
Většina je ze zadní strany označena datem (černý inkoust), číslem negativu archivace
ateliéru (tužka, černý inkoust), jménem portrétované osoby (černý inkoust), všechny
fotografie mají na podkladovém kartonu značení fotografického ateliéru.
Obrázek 1: Fotografická vizitka s úpravou bombé.
- 51 -
Štepánka Borýsková
Fotografie byly znečištěné prachovými částicemi, některé ve větší míře (prachové
částice na citlivé vrstvě, skvrny na podkladovém kartonu, rozlepené rohy, mechanické
poškození citlivé vrstvy a odlepení fotografie od podkladového kartonu). Všechny fotografie
byly uloženy v nevyhovujících obalech. Obalový materiál s obsahem dřevoviny (potvrzený
lignin), pH v kyselé oblasti (pH = 5,3).
Identifikace fotografických technik
Fond obsahuje dva typy fotografických technik – albuminový papír a kolódiový papír.
Většinu však tvoří albuminové fotografie.
Albuminový papír
Po roce 1860 se stal nejrozšířenějším typem pozitivních přímokopírujících papírů
albuminový papír. Zvětšenina na albuminovém papíru je pozitivní obraz zhotovený na
papírové podložce, jež je pokryta vrstvou tzv. slaného albuminu (vaječný bílek s chloridem
sodným). Tyto materiály měly většinou hnědožluté až fialové zabarvení. Pro zvýšení sytosti
a brilance se pozitivní materiály často tónovaly, proto se setkáváme s albuminem růžové
nebo modré barvy.
Povrch těchto papírů může být matný, nebyl-li lakován. Pokud byl na papíru použit
lak, jeho povrch dosahuje vysokého lesku.
Papírová podložka je pokryta průhlednou vrstvou obsahující světlocitlivé látky. Přes
tuto vrstvu lze dobře pozorovat vlákna papíru.
Obrázek 2: Albuminový papír.
- 52 -
Štepánka Borýsková
Kolódiový papír
Od roku 1885 se objevujú první průmyslově vyráběné fotografické papíry. Papírová
podložka byla opatřena želatinovou vrstvou se síranem barnatým, na ní byla nanesena
světlocitlivá vrstva, která obsahovala kolódium a chlorid stříbrný. Povrch papírů mohl být
lesklý nebo matný. Papíry mohly být i tónované. Světlocitlivá vrstva je velmi choulostivá
k mechanickému poškození a na přítomnost abrazivních materiálů, tím vzniká nejčastější
poškození vrstvy.
Obrázek 3: Kolódiový papír.
Restaurátorské zásahy
Nejčastější restaurátorské zásahy - oprava rozlepeného kartonu a mechanického
poškození (rýžový škrob, japonský papír), přilepení fotografie k podkladovému kartonu
(rýžový škrob). Studenti provedli fotodokumentaci stavu před restaurováním, v jeho průběhu
a stavu po restaurování digitálním fotoaparátem Canon MarkII při konstantních světelných
podmínkách.
Čištění kolódiové a albuminové citlivé vrstvy
Přístup k čištění povrchů fotografií byl zvolen podle identifikace dané fotografické
techniky, protože tyto dvě fotografické techniky se vyznačují rozdílným povrchem. Depozit
prachových částic se tudíž lišil u albuminové, pro kterou je typický plastický povrch, který
kopíruje vlákna potaženého papíru s různě velkými a hlubokými mirokrakely od kolódiové
- 53 -
Štepánka Borýsková
citlivé vrstvy, u níž je charakteristický hladký povrch, který je extrémně náchylný
k abrazivnímu poškození.
U kolódiové vrstvy prachové částice nejvíce ulpívají buď na již znečištěném povrchu,
kdy jde především o mastnotu způsobenou otisky prstů, nebo na mechanicky narušeném
povrchu. U albuminového papíru jsou prachové částice zejména v prohlubních mezi
potaženými vlákny papíru a v mikrokrakelách.
Na základě tohoto zjištění jsme zvolili odlišný přístup k čištění těchto dvou
fotografických technik. Přičemž oba postupy byly prováděny s maximální kontrolou celého
postupu pod mikroskopem.
Pro
kolódiové
fotografie
bylo
zvoleno
čištění
lokálně
vatovou
tyčinkou
impregnovanou v lékařském benzínu, který z povrchu citlivé vrstvy velmi rychle odtěká, aniž
by došlo k jeho penetraci.
U albuminových pozitivů, u kterých došlo k silnému znečištění pevnými částicemi byly
použity různé typy tmelů a gum. U velmi znečištěných fotografií došlo nejprve
k mechanickému odstranění prachových částic, a to pomocí čistícího tmelu (obchodní název
Groomstick), nebo za použití jemně mleté gumy (obchodní název Akawipe). Poté byla tato
místa čištěna vatovou tyčinkou impregnovanou v lékařském benzínu.
Tyto způsoby čištění byly velmi efektivní a neinvazivní.
.
Obrázek 4: Kolódiová fotografie
před čištěním (detail).
Obrázek 5: Kolódiová fotografie
po čištění (detail).
- 54 -
Štepánka Borýsková
Digitalizace a uložení fondu
V závěru byla provedena digitalizace celé sbírky Sacerpotes ordinati skenerem
LaserJet M1132MFP s výstupem full range velikosti 20 MB ve formátu tiff, ICCprofil Adobe.
Pro studijní účely byly vytvořeny soubory evidenční ve formátu jpg s výstupní databází
s názvy skenů, datací vzniku snímku, historickou technikou reprodukovaného podkladu,
popisem restaurátorského zásahu.
Obrázek 6: Uložení fondu do archivních krabic.
Pro každou fotografii byly vyrobeny speciální skládané obálky z pH neutrálního papíru
a každý ročník byl uložen do samostatných archivních krabic značky Emba. Fotografie byly
uloženy do archivních krabic vhodných pro fotografické materiály.
- 55 -
Eva Bartošová
Ochrana fotografických dokumentov v Archíve Slovenského múzea
ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši
Eva Bartošová, SMOPaJ, Liptovský Mikuláš
Úvod
Zábery nachádzajúce sa v archíve múzea sú vo všeobecnosti členené na negatívy,
diapozitívy, fotografie, digitálne zábery, respektíve na Zbierku fotodokumentácie, ktorá
pozostáva z negatívov, diapozitívov, sklenených negatívov; Zbierku filmov, ktorá pozostáva
z VHS a kotúčových filmov; Zbierku fotografií a Zbierku CD a DVD nosičov.
Ochranu fotografických materiálov rozdeľujeme na viacero častí a s nimi spojených
činností. Zameriavame sa na samotný materiál a klimatické podmienky, v ktorých sú
uložené, na ich digitalizáciu a manipuláciu s fotografickým materiálom.
Význam zbierok
Jednotliví autori záberov sa snažili zachytiť – zdokumentovať ochranárske
a jaskyniarske aktivity od začiatku minulého storočia až dodnes. Zdokumentované sú
jaskyniarske týždne, tábory ochrancov prírody, semináre doma i v zahraničí, podzemné
i povrchové krasové formy, chránené územia, chránené živočíchy a rastliny. V archíve sa
nachádzajú rôzne krajinné zábery, zastúpené sú aj portréty a pracovné zábery osobností,
ktoré sa zaslúžili o rozvoj jaskyniarstva a ochrany prírody na Slovensku, samozrejme i zábery
dokumentujúce bohatú činnosť nášho múzea, ako sú expozície, výstavy, kultúrno-výchovné
podujatia, organizované pre odbornú a širokú verejnosť s témami súvisiacimi so zameraním
nášho múzea.
Preventívna starostlivosť
Zlé nastavenie podmienok uloženia, ako sú klimatické podmienky, kvalita ovzdušia,
obalové materiály, ale aj celkový zlý hygienický režim, môže viesť k nenávratným
poškodeniam.
- 56 -
Eva Bartošová
Ochrana fotografických dokumentov, ako sú v podmienkach nášho archívu negatívy,
diapozitívy a fotografie, spočíva v prevencii ako súbore úkonov na zabezpečenie vhodných
podmienok, aby sa predišlo ich degradácii – poškodeniu.
Degradačné faktory delíme vo všeobecnosti na vonkajšie a vnútorné. Vnútorné
degradačné faktory nemôžeme dnes už ovplyvniť. Fotografický materiál si tieto nesie už od
výroby, napr. druh použitej podložky, emulzia, celková kvalita použitých surovín, chemické
zloženie a pod. Vonkajšie degradačné faktory, ku ktorým patrí teplota, relatívna vlhkosť
vzduchu, čistota ovzdušia, svetelnosť, biologickí škodcovia a činnosť človeka, môžeme
ovplyvniť prevenciou.
Vo svojej preventívnej starostlivosti prihliadame na správny režim ochrany
fotografických materiálov. Zameriavame sa na samotný materiál a klimatické podmienky,
v ktorých sú uložené, na ich digitalizáciu a manipuláciu s fotografickým materiálom.
Obrázok 1: Pôvodné uloženie fotografických materiálov
v nevhodných lepených škatuliach.
Jednou z foriem ochrany fotografických materiálov je ich digitalizácia, čím sa obmedzí
manipulácia s fotografickým materiálom a pracuje sa len s digitálnou kópiou. V podmienkach
nášho
archívu
prebieha
pred
samotnou
digitalizáciou
„prebaľovanie“
negatívov
a diapozitívov do vhodných obálok, ktoré sú vyrobené z kvalitnej celulózy, švíky sú bez
lepenia a následne sú obálky uložené do škatúľ, ktoré sú zhotovené zo špeciálnej archívnej
- 57 -
Eva Bartošová
lepenky rozmerov pre uloženie všetkých bežne používaných formátov fotografií, negatívov,
diapozitívov a sklenených negatívov.
Obrázok 2: Uloženie negatívov po ich „prebalení“.
S fotografickým materiálom sa manipuluje zásadne v bavlnených rukaviciach a pri
samotnom prebaľovaní sa skontroloval fyzický stav fotografických materiálov. Môžeme
konštatovať, že sú vo veľmi dobrom stave. Ďalšími faktormi ovplyvňujúcimi životnosť
fotografických materiálov sú mikroorganizmy. Môžeme si ich nechtiac priniesť do inštitúcie
samotným kontaminovaným materiálom získaným akvizičnou činnosťou.
Evidencia zbierok
Pred vznikom špecializovaného verejného archívu spracovávalo negatívy a diapozitívy
dokumentačné oddelenie múzea. V 90-tych rokoch minulého storočia bolo vedením múzea
prijaté z nášho pohľadu a z pohľadu starostlivosti o fotografický materiál nelogické riešenie.
Negatívy väčšie ako 10 cm a sklenené negatívy všetkých rozmerov boli presunuté do
zbierkového fondu múzea. Tým sa fond rozčlenil. Po vzniku špecializovaného verejného
archívu prešli „menšie“ materiály do správy archívu a tie väčšie a sklenené sa stali súčasťou
zbierkového fondu múzea. Po vytvorení nového priestoru pre archív sme fond umiestnili
spolu v jednej miestnosti a snažíme sa mu zabezpečiť vhodné podmienky na dlhodobé
uloženie.
- 58 -
Eva Bartošová
Evidencia vo fotoarchíve bola vedená chronologicky od roku 1975. Do tohto obdobia
boli fotodokumenty evidované v rôznych zošitoch, ktoré sa vždy prepisovali odznova
a negatívy a diapozitívy sa prečíslovávali.
Vznikom archívu, a tým aj Archívnej rady, ktorej hlavná činnosť spočíva v získavaní
dokumentov do archívu, sa prestalo s chronologickým evidovaním fotografických materiálov.
Získané materiály sa spracovávajú ako celky podľa autora, názvu chráneného územia a pod.
Evidencia sa už nevedie ručným zapisovaním do prírastkových kníh, ale sa eviduje
a spracováva v programovom prostredí BACH - fotoarchív.
Obrázok 3: Ukážka evidenčnej karty a prírastkovej knihy v programe BACH-fotoarchív.
- 59 -
Eva Bartošová
Obrázok 4: Ukážka evidenčnej karty a prírastkovej knihy v programe BACH-fotoarchív.
- 60 -
Eva Bartošová
Na klasické filmy sa fotografovalo a filmovalo v múzeu do roku 2002. Od tohto roku
dokumentácia prebieha digitálnymi fotoaparátmi. Takto získané zábery sú evidované
podobne ako klasické a uložené sú na CD a DVD nosičoch.
Prehľad počtu kusov jednotlivých druhov fotografického materiálu v archíve:

Negatívy
65 000 kusov

Diapozitívy
21 000 kusov

Fotografie
nevyčíslené

Sklenené negatívy
200 kusov

CD nosiče
200 kusov

DVD nosiče
150 kusov

Filmy kotúčové
20 kusov

VHS pásky
50 kusov
Negatívy delíme na čiernobiele a farebné. Čiernobiele majú rozmery 90 x 60 mm, 70 x
60 mm, 60 x 60 mm, 36 x 24 mm. Farebné negatívy sa vyskytujú len vo veľmi malom počte,
z celkového počtu ide len asi o 600 kusov. Diapozitívy sú rovnakých rozmerov ako negatívy,
sú farebné, pričom 20 kusov predstavuje čiernobiely diapozitív. Sklenené negatívy majú
rozmery 150x100 mm a 58x36 mm.
Fotografie sú rôznych rozmerov, väčšinou čiernobiele a nachádzajú sa pri jednotlivých
fondoch, ale aj jednotlivo. Postupne ich budeme spracovávať, podobne ako iný fotomateriál
v archíve.
Filmy kotúčové a VHS pásky by sme chceli v budúcnosti prehrať na vhodné pamäťové
médiá, ktoré by boli využiteľné pre bádateľov.
Prostredníctvom akvizičnej činnosti sa stále dostávajú negatívy, diapozitívy
a fotografie do archívu múzea kúpou a hlavne darmi od bývalých pracovníkov ochrany
prírody.
Postupnou evidenciou v programovom prostredí BACH, ktorá prebieha od roku 2003,
sme prestali vytvárať kartotéku v papierovej podobe, ktorá aj keď za tie roky zaberala dve
skrine, bola málo použiteľná, netvorila sa systematiky, preto bola neúplná. V podmienkach
múzea je kartotéka dôležitá hlavne z dôvodu vyhľadávania záberov pri tvorbe výstav,
- 61 -
Eva Bartošová
expozícií a prezentácii odborných pracovníkov a odborníkov iných inštitúcií s témami
ochrany prírody a jaskyniarstva.
V súčasnej dobe je počítačovo spracovaných cez 40 000 záberov, ktoré sú
zdigitalizované a budú hromadne pričlenené k jednotlivým záznamom. Zábery sú skenované
z časti chronologicky a z časti podľa využiteľnosti bádateľmi a pracovníkmi nášho múzea.
Evidencia v programe BACH spočíva zo zadávania informácií týkajúcich sa
jednotlivých záberov do evidenčnej karty alebo do prírastkovej knihy, záleží od pracovníka,
akú formu zvolí, automaticky sa vytvára prírastková kniha, keď sa vypisuje karta a opačne. Pri
evidovaní sa automaticky tvoria registre.
Pod ochranou rozumieme správne uloženie fotografického materiálu vo vhodných
obaloch, pri dodržaní vhodných klimatických podmienok s minimálnou manipuláciou, čo
znamená, v čo najkratšej dobe všetky negatívy, diapozitívy, sklenené negatívy a fotografie
previesť skenovaním do digitálnej podoby.
Súčasný stav
Pred samotnou digitalizáciou prebiehalo „prebaľovanie“ negatívov a diapozitívov do
vhodných obálok, ktoré sú vyrobené z kvalitnej celulózy, švíky sú bez lepenia. Obálky sme
uložili do škatúľ, ktoré sú zhotovené zo špeciálnej archívnej lepenky rozmerov pre uloženie
všetkých bežne používaných formátov fotografií, negatívov, diapozitívov a sklenených
negatívov. Pri prebaľovaní sa pracovalo v rukaviciach a kontroloval sa stav zbierok.
Obrázok 5: Pôvodné, nevhodné obaly na
fotografický materiál.
Obrázok 6: Záber na negatívy uložené vo
vhodných obaloch.
- 62 -
Eva Bartošová
Väčšina diapozitívov bola uložená v rámikoch medzi dvoma sklami a používala sa na
prednáškové účely.
Obrázok 7: Nevhodné uloženie diapozitívov medzi dvoma sklami,
zlepenými lepiacou páskou.
Po prehliadnutí negatívov a diapozitívov môžeme konštatovať, že všetky, až na pár
výnimiek, sú v dobrom stave. Na niektorých diapozitívoch, ktoré sa často používali na
prednáškach (premietali sa pomocou premietačky na plátno), sa objavili kruhy, ktoré vznikli
z tepla žiarovky premietačky.
Obrázok 8: Poškodenie diapozitívu častým premietaním.
V miestnosti, kde sú uložené zbierky fotodokumentácie, sa snažíme dodržiavať
stabilnú teplotu a vlhkosť. Pravidelne monitorujeme a kontrolujeme klimatické podmienky
- 63 -
Eva Bartošová
uloženia, aby sme dokázali správne nastaviť podmienky uloženia fotografických materiálov.
Teplota sa pohybuje okolo 15 - 17 o C a relatívna vlhkosť vzduchu sa pohybuje v rozmedzí 45
– 55 %. Zaznačujeme prípadných biologických škodcov nájdených v miestnosti uloženia
fotografického materiálu.
Našim cieľom je udržať hodnoty vlhkosti a teploty prostredia v určitom rozmedzí
a hlavne v konštantnej hladine, hodnoty nesmú kolísať. Podľa potreby používame
v miestnosti archívu odvlhčovače.
Ďalšími
faktormi
ovplyvňujúcimi
životnosť
fotografických
materiálov
sú
mikroorganizmy. Môžeme si ich nechtiac priniesť do inštitúcie samotným kontaminovaným
materiálom získaným akvizičnou činnosťou. Najčastejším zdrojom mikroorganizmov
a roztočov je prach. Prichádza priamo s dokumentom alebo vzduchom pri častom vetraní, ak
je depozit umiestnený v prašnej lokalite. Vedomým, či nevedomým prenášačom
mikroorganizmov je človek, či už znečisteným kontaminovaným odevom, rukami, ale
i nesprávnymi rozhodnutiami.
Zlé nastavenie podmienok uloženia, ako sú klimatické podmienky, kvalita ovzdušia,
obalové materiály, ale aj celkový zlý hygienický režim, môže viesť k nenávratným
poškodeniam.
Získanie finančných prostriedkov a spolupráca s verejnosťou
V roku 2008 naša organizácia získala z Operačného programu Životné prostredie
finančné prostriedky na projekt Digitalizácia fondov a technická podpora informatizácie
v oblasti ochrany prírody. V období tvorby projektu mal náš archív dva roky a mali sme jasnú
predstavu, čo by potreboval. Prostredníctvom financií z projektu sme zabezpečili vhodné
podmienky pre archív, teda pre jeho zbierky aspoň z časti, čo by inak z bežného rozpočtu
organizácie nebolo možné.
Pre archív sme získali počítače, softvér pre spracovanie dokumentov, skener,
fotoaparát, zabezpečili sme skenovanie prostredníctvom firmy, kovové regály na uloženie
škatúľ s fotografickým materiálom, rôzne obaly z alkalického papiera a zabezpečili sme
vytvorenie novej internetovej stránky archívu.
- 64 -
Eva Bartošová
Na pripravovanej internetovej stránke archívu budú všeobecné informácie o archíve,
prehľad, čo sa dá v archíve nájsť a samotné vyhľadávanie dokumentov vrátane
fotografických.
Pozornosť chceme venovať aj neurčeným záberom, ktoré by sa po skenovaní
prezentovali na webovej stránke, kde by mohli prezerajúci po prihlásení sa na stránku
okomentovať, poprípade bližšie určiť záber.
Prezeraním a porovnávaním záberov z jednotlivých období získa bádateľ pravdivý
obraz o jaskyniarstve a ochrane prírody na Slovensku.
Reštaurovanie negatívov
Pri skenovaní sklenených negatívov sa zabezpečilo aj ich reštaurovanie.
Reštaurované boli sklenené negatívy z dôvodu zachovania a obnovenia ich historickej
a estetickej hodnoty. Reštaurovaním sa zabránilo ďalšej degradácii sklenenej podložky
a fotografickej emulzie, aby bola zachovaná ich vysoká hodnota pre ďalšie generácie.
Sklenené negatívy boli znečistené odtlačkami prstov a bežnými nečistotami, množstvo
sklenených negatívov bolo mechanicky poškodených, teda boli rozbité na dve a viac častí.
Tieto boli úplne nevhodne polepené plastovou alebo papierovou lepiacou páskou.
Záver
V budúcnosti sa chceme zamerať na presnejšie určenie použitej podložky
fotografických materiálov (vybudovaním malého diagnostického – identifikačného
pracoviska), aby sa jednotlivé materiály od seba oddelili a stanovili sme im tak presnejšie
podmienky uloženia, a tým aj lepšiu ochranu na zaručenie dlhšej životnosti fotografického
materiálu.
- 65 -
Mária Valová
Starostlivosť a ochrana fotografických zbierok v literárnom archíve
Slovenskej národnej knižnice v Martine
Mgr. Mária Valová, Literárny archív Slovenskej národnej knižnice, Martin
Úvod
Literárny archív Slovenskej národnej knižnice (ďalej SNK) v Martine patrí
k významným archívom na Slovensku. Jeho počiatky siahajú do roku 1863, kedy bola
založená Matica slovenská, ktorá už od prvých chvíľ usilovala aj o zberateľskú činnosť.
Zákonom SNR o Matici slovenskej v apríli 1954 bola inštitúcia poverená starostlivosťou
o knižné a rukopisné pamiatky na Slovensku. Na plnenie týchto úloh boli zriadené tri odbory:
Slovenská národná knižnica, Ústredný literárny archív a Literárne múzeum. Archív sa stal
samostatným pracoviskom. Jeho hlavným poslaním je zhromažďovať, odborne spracovávať,
ochraňovať a sprístupňovať širokej bádateľskej verejnosti archívne zbierky, ktoré tvoria
súčasť národného kultúrneho dedičstva a sú zamerané na rukopisné a fotografické
dokumenty osobností slovenskej kultúry, predovšetkým literatúry a hudby.
Názov archívu a jeho zaradenie sa v priebehu rokov menili. V roku 1982 sa
premenoval na Archív literatúry a umenia Matice slovenskej, v ktorom okrem oddelení
literárnych
a hudobných
rukopisov
realizovalo
svoju
činnosť
aj
Oddelenie
fotodokumentačných pamiatok. Od 1. júla 2000 sa archív stal súčasťou Slovenskej národnej
knižnice, ktorá sa odčlenila od Matice slovenskej. Posledná zmena nastala 1. januára 2013,
kedy sa archív vrátil k pôvodnému názvu Literárny archív.
Fotografické zbierky v literárnom archíve
Zbierky fotodokumentov v Literárnom archíve nepochybne patria k historicky cenným
zdrojom informácií. Tvoria ich fotografie z veľkého časového obdobia od dagerotypií
a sklenených negatívov po súčasné fotografie a negatívy a iné (vyše 230 000 fotografií,
negatívov, pohľadníc, rytín, litografií a podobne). Zbierky sú členené na tri skupiny: Zbierku
fotodokumentov osobností, Zbierku fotodokumentov miest a obcí a Zbierku albumov.
- 66 -
Mária Valová
Najväčšiu časť predstavuje Zbierka fotodokumentov osobností, ktorá obsahuje fotografie
významných predstaviteľov, prevažne slovenskej literatúry, vedcov, politikov i umelcov.
Dokumentujú momenty zo života jednotlivých osobností od ich narodenia až po úmrtie,
vrátane fotografií rodných domov, miest pôsobenia, fotografií rodinných a spoločenských
udalostí, pracovných podujatí, pomníkov, pamätných tabúľ i zábery z jubilejných slávností.
V Zbierke fotodokumentov miest nachádzame fotografie a pohľadnice miest a obcí, od
historických pohľadov po súčasné, ako aj zábery na architektonické pamiatky – hrady,
kostoly, múzeá, významné budovy a podobne. Súčasťou zbierky sú aj rytiny a národopisné
fotografie a pohľadnice. Špeciálnu zbierku tvoria vzácne rodinné a národopisné albumy,
v ktorých prevláda portrétna fotografia, ale aj fotografie ľudových odevov a historických
objektov.
Archív sa prezentuje viacerými unikátnymi fotografiami vytvorenými historickými
fotografickými technikami, medzi ktoré patria dagerotypia, ferotypia, panotypia, slaný
proces atď. Z histórie vieme, že dagerotypia bola prvým prakticky používaným komplexným
fotografickým procesom. Vynašiel ju francúzsky výtvarník a vynálezca Louis Daguerre v roku
1839. V archíve sa nachádza šesť vzácnych dagerotypií (tri z nich pochádzajú z roku 1849), na
ktorých sú vyobrazené významné osobnosti slovenského národného a kultúrneho života.
Obrázok 1: Slovenské vyslanectvo k panovníkovi Františkovi Jozefovi I. v marci 1849. Na obr.: zľava stojaci Adam
Kardoš, Samo Chalupka, Daniel Lichard, M. M. Hodža, Ľ. Štúr, J. M. Hurban, Daniel Jaroslav Bórik; sediaci zľava
Michal Rarus, Juraj Holček, Andrej Radlinský, Karol Kuzmány; dagerotypia.
Foto zo zbierok LA SNK, autor neznámy.
- 67 -
Mária Valová
K najvzácnejším patrí známa dagerotypia, na ktorej sú členovia slovenského
vyslanectva, ktorí v roku 1849 navštívili panovníka Františka Jozefa I., aby mu predložili tzv.
marcový prosbopis so slovenskými požiadavkami. Na spomínanej dagerotypii, ktorá je
starostlivo uchovaná v trezore Literárneho archívu, sú zachytené skutočné podoby vtedajších
významných predstaviteľov slovenského národného života. Pozornosť sme venovali
autorstvu dagerotypie – nakoľko v literatúre sa uvádzalo, že ju vyhotovili bratia Angererovci,
významní viedenskí cisárski fotografisti pochádzajúci z Malaciek. Najnovší poznatok je však
iný. Dagerotypiu spomína Jozef Škultéty v Slovenských pohľadoch z roku 1899, kde v prílohe
pod názvom Vzácny slovenský obraz uviedol: „V pozostalosti J. M. Hurbana zachovala sa
z roku 1849 dagerotypia, na ktorej sú vo dvoch radoch zobrazení: Adam Kardoš, Samo
Chalupka, Daniel Lichard, Michal M. Hodža, Ľudovít Štúr, Jozef M. Hurban, Jaroslav Borik;
Michal Rarus, Juraj Holček, Andrej Radlinský a Karol Kuzmány. Daguerreotypia je z Viedne,
kde v revolučnom ohni v marci 1849, boli sa zišli títo slovenskí mužovia. Svetozár Hurban
teraz dal reprodukovať obraz u Angerera a Göschla vo Viedni...“. Firma Angerer a Göschl bola
v tom čase najznámejšou tlačiarenskou firmou, ktorú v roku 1870 založil Carl Angerer
(neskôr prijal za spoločníka svojho švagra Alexandra Göschla). Autora dagerotypie už
pravdepodobne nezistíme, ale je potešiteľné, že archív vlastní takúto jedinečnú pamiatku.
Ďalšie dve dagerotypie sú taktiež z roku 1849. Na prvej je známa slovenská divadelná
ochotníčka a manželka Jozefa Miloslava Hurbana Anička Jurkovičová s dvojročným synom
Svetozárom Hurbanom Vajanským. Na druhej dagerotypii ju môžeme vidieť aj so sestrami
a otcom Samuelom Jurkovičom, významným národovcom. Na ďalšej je samostatný portrét S.
Jurkoviča. Zostávajú ešte dve dagerotypie, na ktorých sú podobizne Elisy Lehnerovej a Vilmy
Kubinovej. E. Lehnerová bola starou matkou Idy Dobrovitsovej, manželky Svetozára Hurbana
Vajanského. Vilma Kubinová bola matkou Františka Boršického, gardového dôstojníka vo
Viedni, pochádzajúceho z Uľanky pri Banskej Bystrici.
Rovnako cenná je zbierka šiestich panotypií, čiže fotografií na čiernom voskovanom
plátne alebo na koži. Nepochybne patria k unikátom, nakoľko textil a koža najviac podliehajú
skaze. V archíve sa – s výnimkou jednej – nachádzajú v albume podobizní národovcov,
dejateľov a spisovateľov od Hany Pauliny-Tóthovej. Aj na nich sú uchované obrazy
významných osobností, ako Ján Matuška, Samuel Novák, Ctiboh Zoch, Vendelín Bruck.
V albume rodiny Medzihradských je portrét Ľudovíta Medzihradského s dieťaťom.
- 68 -
Mária Valová
Panotypia na plátne je značne poškodená. Na plátne je aj portrét Ctiboha Zocha,
panotypie zobrazujúce S. Nováka a V. Brucka sú na koži. Portét J. Matušku je veľmi zničený
a zatiaľ sa nedal určiť materiál podložky.
Obrázok 2: Portrét Ctiboha Zocha; panotypia.
Foto zo zbierok LA SNK, autor neznámy.
V hojnom počte sú zastúpené i ferotypie, čiže fotografie s kolódiovou vrstvou na
čiernom železnom plechu. Archívna zbierka obsahovala osemnásť ferotypií. Aj tu môžeme
povedať, že na väčšine z nich sú významné osobnosti, ako napríklad mladý Milan Rastislav
Štefánik, či Svetozár Hurban Vajanský, ktorý je na fotografii spoločne so slovanskými
novinármi počas zjazdu v Ľubľane v roku 1907.
V zaujímavom kovovom rámiku sa nachádza ferotypia zachytávajúca pedagóga
a osvetového pracovníka Adolfa Medzihradského, ďalej je tu portrét právnika Vladimíra
Daxnera v detskom veku a iné. V súčasnosti sa zbierka rozrástla o dve ferotypie, ktoré sa
nachádzajú
v novo
zakúpenom
albume
rodiny
Slávikovcov.
Zobrazujú
portréty
národnokultúrneho dejateľa, historika a cirkevného hodnostára Jána Slávika a jeho manželky
Izabely Boženy Slávikovej so synmi.
- 69 -
Mária Valová
Obrázok 3: Portrét Milana Rastislava Štefánika; ferotypia.
Foto zo zbierok LA SNK, autor neznámy.
Ďalšou významnou akvizíciou je aj portrét Jozefa Miloslava Hurbana, uchovaný
v ozdobnom ráme po obvode dekorovanom červeným zamatom a uložený v kazete z tmavej
kože s ozdobným ornamentom a drobnými kovovými úchytkami.
Obrázok 4: Jozef Miloslav Hurban;
kolorovaný portrét na slanom papieri z roku 1849.
Foto zo zbierok LA SNK, autor neznámy.
- 70 -
Mária Valová
Fotografia bola získaná kúpou v roku 1973. Ide o vzácny kolorovaný portrét vytvorený
na slanom papieri. Techniku identifikovali pracovníčky Katedry fotografie a nových médií
VŠVU v Bratislave Jana Križanová, Bohunka Koklesová a Jana Hojstričová, ktoré v minulom
roku navštívili Literárny archív. Zaujímavosťou je, že v Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre sa
nachádza identický Štúrov portrét, ktorý bol mylne považovaný za dagerotypiu. Ide vlastne
o jediný samostatný Štúrov portrét (podľa neho vytvoril český maliar František Kolář známu
litografiu v roku 1861). Slaný proces patrí k najstarším fotografickým technikám. V roku 1834
ho vynašiel britský fotografista, lingvista, matematik a vynálezca William Henry Fox Talbot
(1800 – 1877). Technika sa používala v období rokov 1834 – 1855. Oba spomínané portréty
sú bohato kolorované akvarelovými farbami v tóne fotografie, aby sa zvýraznili detaily. Žiaľ,
autor fotografií, ani miesto fotografovania nie sú známe. S najväčšou pravdepodobnosťou
boli vyhotovené v rovnakom ateliéri (zrejme vo Viedni alebo v Budapešti).
V archíve sa nachádza vyše 150 albumov, rodinných, ale aj s národopisnou tematikou.
Dôležitú skupinu tvoria rodinné albumy národných dejateľov a spisovateľov (Krčméryovci,
Vajanskí, Šoltésovci, Slávikovci, Masarykovci a i.). V albumoch sú uchované cenné fotografie,
najmä albumíny a kolódiové fotografie na vizitkách a kabinetkách, vďaka ktorým sa
o šesťdesiatych rokoch 19. storočia hovorí ako o „zlatom veku fotografie“. Snímky
pochádzajú z rôznych významných ateliérov nachádzajúcich sa v známych európskych
mestách, vo Viedni, Budapešti, Prahe, i Bratislave. Okrem historickej informačnej hodnoty
oceňujeme aj rozmanitosť a vzácnosť ich povrchovej úpravy.
Ako už bolo spomenuté, archív uchováva aj albumy s fotografiami a pohľadnicami
s národopisnou tematikou. K najcennejším patrí Album nitrianskych krojov, ktorý
v šesťdesiatych rokoch 19. storočia vytvoril vynikajúci fotograf Gustáv Löger. Obsahuje
dvadsaťosem svetlopisných ručne kolorovaných pohľadníc predstavujúcich rozmanitosť
ľudového odevu v Nitrianskej stolici.
Za pozornosť stojí aj Album turčianskych kúrií, ktoré nafotil Karol Plicka. Archív sa
môže pochváliť aj bohatou zbierkou fotografií a pohľadníc tohto vynikajúceho fotografa,
folkloristu, kameramana a režiséra. Plicka nadviazal na dielo významného fotografa Pavla
Socháňa, ktoré tvorí ďalšiu výnimočnú zbierku v Literárnom archíve. Socháň sa venoval
portrétnej ateliérovej tvorbe, ale i národopisnej tematike. Jeho zbierka národopisných
- 71 -
Mária Valová
fotografií a pohľadníc vypovedá o rôznorodosti zvykov a tradícií zo života prostého
slovenského človeka.
V archíve sú bohato zastúpené tiež želatínové fotografie z rôznych období, od
najstarších po súčasné fotografie, ako aj iný fotodokumentačný materiál (polaroidy,
diapozitívy, litografie, pohľadnice a podobne).
Spracovanie a ochrana zbierok
Katalogizované fotodokumenty sa evidujú na katalogizačných kartách, ktorých súčasťou sú
signatúra, krátka anotácia, fyzický popis, autorstvo fotografie (ak je známe) a náhľadové
fotografie. Karty sú uložené v klasických registroch v služobnom katalógu a pre bádateľov sú
sprístupnené v študovni Literárneho archívu. Žiaľ, v súčasnosti nemáme vhodný počítačový
program na elektronické spracovanie fotografických zbierok. Elektronickým spracovaním zbierok
sa Slovenská národná knižnica zaoberá už dlhší čas. Prvé kroky týkajúce sa Literárneho archívu sa
začali realizovať v roku 2001, kedy boli na základe štúdia štandardov pre popis archívnych
dokumentov ISAAR, ISAD, AACR2 definované popisné prvky objektov a následne boli vypracované
nové smernice a metodika pre popis archívnych dokumentov so zameraním na počítačové
spracovanie. V rámci pilotného projektu Virtuálna knižnica Slovenska (VIKS) sme pripravili
materiály pre počítačové spracovanie fotografií osobností. V roku 2002 prebehlo samotné
spracovanie zbierok vo formáte MARC 21 prostredníctvom systému Aleph 500. V ďalších rokoch
sa začalo spracovávanie grafických dokumentov v novom knižničnom systéme Virtua (neskôr
v ďalšom programe Vital), ale z objektívnych dôvodov boli v roku 2006 tieto činnosti prerušené.
Stále však veríme, že sa táto problematika čoskoro vyrieši a na spracovanie zbierok bude
vytvorený vhodný počítačový program.
Vzácnosť a rôznorodosť fotografických zbierok vyžaduje aj vhodnú starostlivosť a ochranu.
Na mnohých sa už podpísal čas, preto je potrebné venovať im patričnú pozornosť. Ochrana
fotografií v minulosti spočívala najmä vo vyhotovovaní negatívov a zabezpečovacích kópií. V tejto
činnosti pokračujeme v podstate aj v súčasnosti. V rámci ochrany najvzácnejších fotografií sú od
roku 2008 všetky dagerotypie uchované v nových vhodných obaloch a uložené v trezore
v depozite literárnych rukopisov Literárneho archívu, kde sa pravidelne kontroluje teplota
a vlhkosť vzduchu. Všetky dagerotypie sú značne poškodené. V najhoršom stave je spomínaná
najvzácnejšia dagerotypia predstavujúca členov vyslanectva, ktorú v roku 1967 (spolu s ďalšími
- 72 -
Mária Valová
dvomi dagerotypiami) reštauroval český historik fotografie prof. Rudolf Skopec v Prahe. Kazeta
s portrétom J. M. Hurbana na slanom papieri bola reštaurovaná v tomto roku. Tejto úlohy sa
zhostil Mgr. Peter Oravec, pracovník Oddelenia reštaurovania a reparácií Slovenskej národnej
knižnice, ktorý vyhotovil aj jej faksimile. Originálny portrét bude tak uchovaný a faksimile môže
byť sprístupnené bádateľom, prípadne na výstavné účely.
Obrázok 5: Ochranné obaly dagerotypií.
Foto: Dana Vojtková, SNK Martin.
Od roku 2006 sa urobili viaceré kroky na ochranu fotodokumentačného materiálu.
Ferotypie a ďalší fotografický materiál, vrátane negatívov, sa postupne ukladajú do nových
obalov z vhodnej archívnej lepenky. Panotypie sú nalepené v albumoch, ktoré sú taktiež
uložené v predpísaných obaloch. Zo všetkých spomínaných vzácnych fotografií sú
vyhotovené negatívy a pomerne kvalitné reprodukcie, ktoré sa sprístupňujú bádateľom
namiesto originálov. V minulosti sa pre ochranu a zabezpečenie originálov vyhotovovali
sklenené negatívy. V súčasnosti ich uchovávame samostatne v nových archívnych obaloch
a škatuliach a vypracovávame ich súpis. Fotografie sa nanovo reprodukujú a vyrábajú sa
nové filmy s PET podložkou.
- 73 -
Mária Valová
Obrázok 6: Uloženie fotografií a negatívov v nových
archívnych obaloch. Foto: Mária Valová, LA SNK Martin.
Obrázok 7: Sklenené negatívy a ich uloženie.
Foto: Dana Vojtková, SNK Martin.
Ešte donedávna boli signatúry a popisy spolu s pečiatkami na zadnej strane
originálnej fotografie. V minulosti sa stávalo, že popisy boli otlačené až na prednú stranu.
Preto v súčasnosti popisujeme údaje na podklad z vhodného archívneho materiálu, aby sme
uchránili obe strany originálu.
Fotografický materiál (okrem dagerotypií uchovaných v trezore) sa nachádza v depozite
(bývalého Fotodokumentačného oddelenia), kde sú pozitívy uložené v drevených a negatívy
v kovových skriniach. V rámci ochrany sa pravidelne kontrolujú klimatické podmienky v depozite.
Na sledovanie podmienok relatívnej vlhkosti a teploty sa používa dataloger, prenosný
termohydrometer MicroLog.
Obrázok 8: Depozit fotografických zbierok Literárneho archívu.
Foto: Dana Vojtková, SNK Martin.
- 74 -
Mária Valová
Rok*
Priemerná teplota v °C
Vlhkosť vzduchu v %
2009
24
40 - 50
2010
23
45 - 56
2011
24
45 - 53
2012
26
36 - 50
2013
26
35 - 45
Tabuľka 1: Hodnoty priemernej teploty a vlhkosti vzduchu namerané v mesiaci august v rokoch 2009 – 2013.
*merania uskutočnené v auguste príslušného roka
Žiaľ, podmienky na uchovávanie nie sú najvhodnejšie. Najmä farebné fotografie a negatívy
by mali byť uchovávané v omnoho chladnejšom prostredí. Teplota v depozite sa v zimnom období
pohybuje najčastejšie okolo 18° Celzia, v letnom období od 21 - 23° Celzia, niekedy aj viac.
V ostatných dvoch rokoch vzhľadom na veľké horúčavy vzrástla teplota o 2° Celzia (viď tabuľku).
Priemerná vlhkosť vzduchu sa pohybuje v rozmedzí okolo 30 - 60% (prípustné podmienky pre
čiernobiele snímky a negatívy sú teplota pod 18 °C a vlhkosť 30 – 40% a pre farebné fotografie
a negatívy teplota pod 2 °C a relatívna vlhkosť 30 – 40%). Zmeny týchto hodnôt by mali byť
pozvoľné a prebiehať v dlhších časových intervaloch, avšak depozit je často navštevovaný a tieto
hodnoty sa často menia. Tu treba spomenúť, že miestnosť, kde sa nachádza depozit, bola
pôvodne kanceláriou a nie je prispôsobená na uchovávanie fotografických zbierok. V roku 2010
v nej prebehli niektoré úpravy, miestnosť bola vymaľovaná a nevhodné koberce boli vymenené za
novú podlahovú krytinu. K ďalším škodlivým faktorom patria i svetlo a prašnosť, ktoré prepúšťajú
veľké a staré okná. Tie sa v inštitúcii postupne vymieňajú, takže v blízkej budúcnosti očakávame
výmenu okien aj v našom depozite. Bolo by vhodné zaviesť do miestnosti klimatizáciu, prípadne
vytvoriť nový priestor vhodnejší na uchovávanie fotografických zbierok.
Žiaľ, ani v prípade živelnej pohromy nie sú fotografie a negatívy zabezpečené. Víziou do
budúcnosti je oddelenie negatívov od pozitívov a ich uchovanie na bezpečnom a chladnom
mieste.
Digitalizácia fotografií
Digitalizácia fotografických zbierok tvorí samostatnú a významnú súčasť ochrany. V tomto
smere sme pristúpili k skenovaniu fotografií a ich ukladaniu na DVD nosičoch. Veľká časť
- 75 -
Mária Valová
skatalogizovaných fotografií a pohľadníc miest a obcí je naskenovaná a uložená na elektronických
nosičoch, ktoré sú prístupné aj pre bádateľov. Všetky najvzácnejšie spomínané fotografie sú
naskenované. Čiastočne sú naskenované aj fotografické zbierky osobností, najmä rozsiahlejšie
zbierky fotografií Ľ. Štúra, J. M. Hurbana, M. M. Hodžu, J. Bottu, P. O. Hviezdoslava a iné. Tento
spôsob ochrany slúži najmä pre potreby bádateľov, aby sa ochránili originály a nenahrádza ich
dlhodobé uchovanie.
Od roku 2011 sa začali digitalizovať vzácne albumy, aby boli uchránené pred častou
manipuláciou a poškodením. Naskenované boli okrem predných aj zadné strany, na ktorých sú
dôležité informácie o osobe fotografa a umiestnení ateliéru. Albumy ako celky sú sprístupnené
pre bádateľov na DVD nosičoch. Zároveň boli z originálov vyhotovené farebné reprodukcie, ktoré
sú uložené v špeciálnych obaloch a taktiež sprístupňované bádateľom.
Obrázok 9: Ochrana albumov.
Foto: Dana Vojtková, SNK Martin.
V rámci digitalizácie sme sa podieľali na viacerých významných projektoch. V roku 2010
sme participovali na projekte Europeana Travel so zameraním na digitalizáciu kultúrneho
dedičstva a jeho zverejňovanie v Európskej digitálnej knižnici, múzeu a archíve (Europeana), ktorý
bol financovaný Európskou úniou. Cieľom bola digitalizácia viac ako milióna objektov, vrátane
fotografií, rukopisov, máp, kníh, grafík a pohľadníc s tematikou cestovania a turistiky. Literárny
archív sa do projektu zapojil prípravou a prieskumom Zbierky fotodokumentov miest a obcí
a výberom pohľadníc (vyhotovených bolo 2089 elektronických záznamov v systéme Virtua).
- 76 -
Mária Valová
V roku 2012 sa archív spoločne s Divadelným ústavom v Bratislave zapojil do ďalšieho
projektu o Divadelnej fotografii v rokoch 1839 – 1939, v rámci ktorej sme pripravili na skenovanie
nespracovanú zbierku tzv. divadelných fotografií (vyše 6 000 fotodokumentov). V tom istom roku
sme spolupracovali s Oddelením laboratórneho konzervovania a reštaurovania SNK na projekte
o preventívnej ochrane farebnej fotografie. V najbližšej budúcnosti chceme zmapovať
a identifikovať farebné fotografie, nachádzajúce sa v archíve.
Identifikácia fotografických techník
V súčasnosti k základným predpokladom ochrany patrí správna identifikácia a jej
zodpovedajúce uloženie fotografií a negatívov. V tejto oblasti neoceniteľnú pomoc poskytol
Gettyho konzervačný inštitút (GCI) v Los Angeles, ktorý v roku 2007 so Slovenskou národnou
knižnicou v Martine a Vysokou školou výtvarných umení – Katedrou reštaurovania v Bratislave
uzatvoril tripartitnú zmluvu o spoločnom projekte zameranom na konzervovanie a reštaurovanie
fotografií a fotografických zbierok v múzeách, archívoch a galériách v krajinách strednej, južnej
a východnej Európy. Na základe tejto zmluvy boli v rokoch 2008 – 2010 uskutočnené vzdelávacie
kurzy pod názvom Fundamentals of the Conservation of Photographs v rámci tzv. letnej školy. Na
kurzoch prednášali renomovaní lektori zo zahraničných inštitúcií. Slovenská národná knižnica
mala na kurzoch svoje zastúpenie a v roku 2010 kurátorka Literárneho archívu získala certifikát.
Jeden z kurzov prebiehal v SNK a prednášajúci lektori mali možnosť navštíviť archívny depozit
a poskytnúť odborné rady.
Skúsenosti z kurzov sa zatiaľ uplatňujú najmä v prieskume a identifikácii najvzácnejších
fotografií v archívnych zbierkach. Pomerne veľkú časť nespracovaných zbierok sme zmapovali
v minulom roku pri príprave výstavy s názvom Od dagerotypie po digitálnu fotografiu, ktorú
archív zorganizoval v rámci Týždňa slovenských knižníc v priestoroch SNK. Výstava prezentovala
nielen spomínané unikátne fotografie, ale aj iný fotografický materiál nachádzajúci sa
v archívnych zbierkach, o ktorom sme sa už zmienili (negatívy, polaroidy, diapozitívy, pohľadnice
a podobne).
Fotografické zbierky prezentujeme nielen organizovaním výstav, ale aj publikačnou
činnosťou.
- 77 -
Mária Valová
Záver
Literárny archív od roku 2000 urobil mnohé potrebné kroky pre zlepšenie ochrany
fotografií a fotodokumentačného materiálu. V budúcom období plánujeme výraznejšie
uplatnenie skúseností získaných v kurzoch o identifikácii fotografií a negatívov na lepšie
uchovanie. Je nevyhnutné zmapovať jednotlivé fotografické techniky na fotografiách
a obrazovom materiáli a stanoviť, ktoré bude potrebné prioritne reštaurovať. Tieto záležitosti by
mal archív riešiť s Oddelením reštaurovania a reparácií v Slovenskej národnej knižnici, prípadne
s inými inštitúciami, ktorých činnosť je zameraná na ochranu a konzervovanie fotografií.
Dôležitou požiadavkou naďalej zostáva získanie vhodného počítačového programu na
elektronické spracovanie fotodokumentov.
Na záver spomenieme dôležitý projekt Digitálna knižnica a digitálny archív, ktorý
v súčasnosti prebieha v Slovenskej národnej knižnici. Jeho hlavným cieľom je masová digitalizácia
obsahu nielen knižničných, ale aj archívnych fondov a zároveň ochrana nosičov informácií pred
nevyhnutnou
degradáciou.
Pre
tieto
účely
bolo
vybudované
Digitalizačné
centrum
s najmodernejším vybavením vo Vrútkach pri Martine. Najväčším prínosom projektu bude
vytvorenie maximálne kvalitných digitálnych kópií rozhodujúcej časti kultúrneho dedičstva a jeho
zachovanie pre budúce generácie.
Použitá literatúra
1. Historická fotografie. Sborník pro prezentaci historické fotografie ve fondech a sbírkách
České republiky. Praha: Národní archiv, roč. 8,9, 2008/2009, 79 s. ISSN 1213-399X; ISBN
80-86712-39-7 (NA).
2. KRIŽANOVÁ, J. Kolorovanie fotografie: identifikácia; konzervovanie; reštaurovanie.
Dizertačná práca. Bratislava, akademické roky 2009 – 2013.
3. Obrazový archív 1. Zborník vydaný pri príležitosti nedožitých 95. narodenín národného
umelca Karola Plicku, SOKOLÍK, Viliam (zost). Martin: Matica slovenská, 1989, 204 s. ISBN
80-7090-017-2.
4. <www.snk.sk> Dátum: 12.12.2013.
- 78 -
Katarína Nádaská
(Ne)zabudnuté fotografie vo Východoslovenskej galérii v Košiciach.
Stav a spracovanie fotografického materiálu v galerijnej dokumentácii
a evidencii zbierkového fondu
Mgr. Katarína Nádaská, PhD., Východoslovenská galéria, Košice
Úvod
V príspevku sa zameriavame na fotografický materiál dokumentačného charakteru,
uložený v Dokumentačnom centre Východoslovenskej galérie (ďalej DC VSG). Netýka sa
umeleckých fotografií ako diel v zbierkovom fonde. Dokumentačné centrum je
dokumentačným oddelením galérie, pre ktoré sa v posledných rokoch ustálil názov
Dokumentačné centrum. Uchováva materiál, ktorý vznikol za účelom dokumentovania
umeleckých aktivít na východom Slovensku, čo je jedna z hlavných odborných úloh VSG ako
regionálnej galérie od jej vzniku v roku 1951/1952. Slúži ako zdroj pre umelecko-historický
výskum. Momentálne (2013) je materiál uložený v dvoch miestnostiach v administratívnej
časti budovy na Hlavnej 27 v Košiciach.
Príbeh spracovania fotografického dokumentačného materiálu vo VSG sa začal na jar
v roku 2013. Pri usporiadavacích prácach sme okrem iných dokumentov narážali aj na
početný fotografický materiál uložený v nevyhovujúcich podmienkach (napr. neoznačené
zaprášené škatule). Vyvstala preto otázka, ako ho správne uložiť a spracovať. Kontaktovali
sme Slovenský národný archív, konkrétne Ing. Boženu Marušicovú, s prosbou o radu. Aj
touto cestou jej ďakujeme za poskytnuté usmernenia. Získané know-how sme sa snažili
v rámci našich možností pretaviť do zlepšenia situácie.
Príspevok teda nie je výsledkom špecifického zamerania na fotografie. Ukazuje prácu
s fotografickým
materiálom,
ktorú
vykonávame
v rámci
usporiadavacích
prác
dokumentačného materiálu. Tieto práce majú súvis s tým, že od 90. rokov po súčasnosť
prešla galéria značne turbulentným obdobím viacerých sťahovaní a personálnych zmien.
Výsledkom bolo narušenie výbornej metodickej práce a v konečnom dôsledku aj
- 79 -
Katarína Nádaská
diskontinuita, keď odchádzajúci pracovník neodovzdával agendu ďalšiemu. Dôsledkom je, že
materiál Dokumentačného centra nie je dostatočne systematicky uložený a neexistuje
k nemu orientačná pomôcka. Na náprave tohto stavu pracujeme. V tomto kontexte
spracovávame aj fotografický materiál.1
Charakteristika fotografického materiálu VSG
Fotografický materiál v DC VSG môžeme rozdeliť na štyri hlavné okruhy. Prvým
a najväčším je dokumentačný okruh. Patria sem fotografie, negatívy a diapozitívy.
Dokumentujú výtvarné diela, ateliéry umelcov, výstavné expozície, osobné fotografie
výtvarníkov, podujatia galérie a pod. Taktiež sem patria fotografie tlače a článkov. Tento
materiál je uložený v jednotlivých tematických zložkách. Zväčša je uložený v nevhodnom
obale alebo nevhodným spôsobom. Ako príklad využitia týchto dokumentov spomenieme
nedávne identifikovanie a datovanie doteraz neznámej mozaiky Júliusa Jakobyho.
Kontaktoval nás Krajský pamiatkový úrad v Košiciach s nálezom mozaiky. Nebola uvedená
v žiadnom súpise Jakobyho diel. Až pri prezeraní jeho zložky sme narazili na fotografiu článku
z roku 1969,2 kde bola daná mozaika spomenutá a vyobrazená. To uľahčilo identifikáciu
a datovanie diela.
Druhým okruhom je fotografický materiál ako výsledok vedecko-výskumnej činnosti.
Pracovníci galérie sa v rámci svojich odborných úloh počas 80.-90. rokov venovali
spracovaniu monumentálno-dekoratívnej a pamätníkovej tvorby. Výstupom ich práce boli
súbory kartoték, ktoré na kartotečnom lístku evidovali danú pamiatku s príslušným popisom
a fotografiou. U časti z nich sa pri evidenčnom lístku uchoval aj negatív. Sú uložené ako
kartotéky v pozdĺžnych zásuvkách alebo škatuliach. Vďaka týmto kartotékam máme
zdokumentované aj už neexistujúce diela. Monumentálno-dekoratívna tvorba býva pri
zmene vlastníka nehnuteľnosti často demontovaná alebo inak ničená či odcudzená.
Príkladom nám môže poslúžiť začiatok 90. rokov, kedy sa odstraňovali niektoré diela
z totalitného režimu. Práve na túto ohrozenú tvorbu sa vtedajší pracovníci začiatkom 90.
rokov zamerali a nehľadiac na kvalitu dokumentovali tieto diela ako nevyhnutnú súčasť
výtvarnej minulosti regiónu. K vedecko-výskumnému okruhu ďalej patria tiež fotografie
a negatívy článkov z tlače, ktoré boli vytvorené pri spracovaní výskumu. Sú uložené v rámci
spracovanej témy spolu s poznámkami ako študijný materiál. Fotografie prevažne nemajú
- 80 -
Katarína Nádaská
žiaden ochranný obal. Sú spolu jedna na druhej zviazané v doskách. Cenné sú tým, že
zaznamenávajú aj historickú tlač, ktorá je dnes už nezachovaná alebo veľmi ťažko dostupná.
Tretím okruhom je fotografický materiál vyhotovený na didaktické účely. Tvoria ho
najmä diapozitívy a fotografické filmy približne z
80. rokov. Zaznamenávajú diela
svetového, českého a v menšej miere aj domáceho regionálneho umenia určené
k verejnému premietaniu. Aktuálne sa v galérii nevyužívajú.
Posledným štvrtým okruhom je fotografický materiál v II. stupňovej evidencii
zbierkového fondu. Dokumentačné centrum zastrešuje aj I. a II. stupňovú evidenciu
zbierkového fondu VSG. Súčasťou evidencie zbierkových predmetov je i fotodokumentácia
diel. Každá inventárna jednotka (dielo) má svoju obálku s reprodukciou diela na negatíve
zväčša čiernobielom a prípadne aj na fotografii. V roku 1985 došlo v galérii k výbuchu, pri
ktorom zhorelo okolo 1500 diel. V prípade väčšiny týchto diel je negatív jedinou
a najkvalitnejšou možnosťou reprodukovania diela, preto sú pre galériu veľmi vzácne. Sú
uložené v obálkach. Negatív zachytáva nákupný stav diela a v prípade reštaurovania i stav
pred a po reštaurovaní. Aktuálne prebieha digitalizácia týchto negatívov. V neposlednom
rade treba spomenúť, že ku katalogizácii zbierkových predmetov boli vyhotovené aj farebné
diapozitívy. Z celkového počtu približne 7 700 zbierkových predmetov je na diapozitívoch
zaznamenaných len okolo 800 diel. Z toho počtu je niekoľko desiatok diapozitívov
stratených. Pri prevažne čiernobielych negatívoch je to malý, ale predsa užitočný zdroj
farebných reprodukcií diel, preto sú taktiež pre galériu veľmi dôležité.
Predstavené štyri okruhy tvoria rámcový prehľad fotografickým materiálom DC VSG.
Stav a podmienky spracovania fotografického materiálu v DC VSG
Stav fotografického materiálu možno hodnotiť ako pomerne dobre zachovaný.
Najstarší pochádza z 50. rokov 20. storočia. Prevažuje čiernobiely materiál. Najväčším
nedostatkom sú nevhodné obaly a slabá evidencia. Pozitívom pri pôvodných obaloch je
častejšie používanie menej škodlivého pergamínového papiera oproti škodlivému
pergamenovému papieru. Podmienky skladovania kolíšu pri stanovených normách na
teplotu (17 – 19 °C) a vlhkosť (max. 50 %).
- 81 -
Katarína Nádaská
Graf 1: Vývoj teploty a vlhkosti v DC VSG, júl – október 2013.
Počas letných mesiacov stúpa teplota a pri daždi stúpa vlhkosť. Vplyvy na degradáciu
materiálu môže mať tiež neefektívny vetrací systém priestorov, drevené regále
a neregulované svetlo v jednom z depozitárnych priestorov.
Prácu s fotografickými dokumentmi sme začali výmenou nevhodného obalového
materiálu. Cieľom je jednotlivé kusy očistiť od prachu a oddeliť neutrálnym archívnym
papierom, aby sa nedotýkali. V tejto fáze vymieňame len obaly, ktoré sú v priamom dotyku
s materiálom. Výmenou chceme docieliť udržanie dobrého stavu a začatie systematickej
evidencie. Ide o najnevyhnutnejšie ochranné zásahy. No aj tieto základné práce zásadne
zlepšujú kvalitu uloženia a manipuláciu.
Na začiatku prác (apríl/jún 2013) bol náš zámer výmeny obalov ambicióznejší.
Plánovali sme viaceré veľkosti obálok archívnej kvality, kotúč neutrálneho papiera a do
blízkej budúcnosti zachytávač prachu. Prioritou bolo pre začiatok zakúpenie 1 000 kusov
obálok archívnej kvality pre negatívy zničených diel. Z finančných dôvodov došlo k skresaniu
pôvodného zámeru. To nevyhnutné, čo sme nakoniec zakúpili, šlo z bežného rozpočtu
galérie.
Momentálne na prebal používame jemný neutrálny papier (Ceiba, 40125, 880 m)
a obálky veľkosti 18 x 24 cm (Ceiba, 40033, 500 kusov). Obálky používame pre väčšie počty
fotografií. Obaly najčastejšie vyrábame z neutrálneho papiera v tvare V a C alebo v tvare
harmoniky. Na čistenie materiálu používame jemný štetec z prírodných vláken. Čistíme zatiaľ
- 82 -
Katarína Nádaská
len mechanickým spôsobom bez chemických rozpúšťadiel. Dbáme o to, aby sa nečistoty
nevtláčali do materiálu. Štetec neprikladáme kolmo, ale len pomaly zo strán.
Cieľom je jednotlivé kusy očistiť od prachu a oddeliť neutrálnym papierom, aby sa
nedotýkali. Starý obal zvykneme úplne nahradiť, pritom sa na nový obal ceruzkou prenesú
všetky údaje. V niektorých prípadoch však použijeme aj starý obal vystlaný neutrálnym
papierom, keď tvar a pevnosť pôvodného obalu viac zodpovedá ochrane daného predmetu.
Pri jemnom neutrálnom papieri je jeho výhodou, že výrazne nezväčšuje objem materiálu.
Nevýhodou je jeho krehkosť. Preto hneď, ako to bude možné, chceme zakúpiť neutrálnu
lepenku na výrobu pevnejších obalov.
Príklady pracovných postupov pri čistení a výmene obalov fotografického materiálu
Zložka Júliusa Jakobyho je jednou z najobsažnejších a vzhľadom na význam umelca
pre Košice aj najdôležitejších. Typickým prípadom nevhodného skladovania sú fotografie
a negatívy voľne uložené v krabici. V týchto prípadoch sme fotografie z oboch strán očistili
štetcom od prachu a vložili do neutrálneho papiera. Do pravého horného rohu obalu sme
umiestnili označenie fotografie. V niektorých prípadoch aj s označením „P“, keďže sa na
zadnej strane fotky nachádza pečiatka. Zabalené fotografie sme následne vložili do pevnej
obálky z neutrálneho papiera. Pre svoj rozložený tvar sa obálka prispôsobí aj väščiemu
množstvu a tvaru fotografií, čím je vhodnejšia ako bežná obálka (pozri poster v prílohe, A:
Obálka s fotografiami uložená v krabici).
V prípade negatívov sme postupovali podobne. V uvedenom príklade ide o plastové
a sklenené negatívy. Dokonca je jeden zo sklenených negatívov prasknutý. Boli uložené spolu
v obálke. Tým, že obálka bola väčšia, nemali stabilitu. Dochádzalo k otieraniu o papier
a o seba navzájom, čo pravdepodobne zapríčinilo prasknutie. Negatívy sme očistili od prachu
a vložili do neutrálneho papiera. Pôvodnú nevhodnú obálku sme nahradili obalom
z neutrálneho papiera. Na obale je upozornenie na sklenené negatívy (! sklo). Takto očistený
a zabalený materiál je skladnejší a bezpečnejšie uložený (pozri poster v prílohe, B: Obálka
s plastovými a sklenenými negatívmi).
Fotografické filmy máme zväčša stočené do zvitkov. Menšia časť je vyrovnaná.
V prípade stočených filmov postupujeme dvojakým spôsobom. V prvom rade, podľa
inštrukcií, ktoré sme dostali, preferujeme čo najviac filmov uchovávať vystretých, preto ich
- 83 -
Katarína Nádaská
vyrovnávame. Postupovali sme tak, že po očistení sme film opatrne pretočili opačne, ako sa
stáčal. Takto voľne pretočený sme ho zabalili do neutrálneho papiera a odložili. Po približne
troch týždňoch sme ho mohli vystrieť a rozstrihať. Označili sme ho a uložili do neutrálneho
papiera poskladaného do harmoniky, aby sa jednotlivé kusy nedotýkali. Máme aj voľné
zakladače na filmové pásy a negatívy. Niektoré z nich sú však z pergamenu alebo
nevhodného plastu, preto do nich ďalšie kusy nevkladáme (pozri poster v prílohe, A:
Vyrovnávanie fotografického filmu).
Veľká časť stočených filmov bola nájdená v nevyhovujúcich podmienkach. Pri
operatívnom zásahu očisťovania materiálu nie je z časových dôvodov vždy možné začať
proces vyrovnávania filmu. Preto pristupujeme k druhému riešeniu, keď film očistíme
a ponecháme naďalej stočený. Stáčame ho však voľne a po celej dĺžke do papiera spôsobom,
aby sa vrstvy o seba neotierali. V prípade nepoškodených filmov je to dočasné riešenie.
Pokiaľ ide o veľmi vysušený film, ktorý sa po roztočení vlní, ponechávame ho stočený, aby
sme sa vyhli polámaniu (pozri poster v prílohe, B: Stáčanie filmu).
Filmové pásy, ktoré sa už pôvodne uložili vyrovnané, bývajú nevhodne zabalené buď
v kyslom kancelárskom (hlavičkovom) papieri alebo v už spomenutých nevhodných
zakladačoch. Tu postupujeme rovnako, ako pri vyrovnaných filmoch v predchádzajúcom
prípade a vkladáme ich do harmoniky z neutrálneho papiera.
Čo sa týka veľkosti obalov, pre poriadok sa snažíme, aby spolu uložený materiál mal
vždy obaly rovnakej veľkosti.
Ďalšia ukážka je z evidencie zbierkového fondu. Negatívy z fotodokumentácie diel sú
uložené v nevhodných administratívnych obálkach z kyslého papiera. Paradoxne práve
spomenuté cenné negatívy zničených diel ostávali aj pri sporadickej výmene obálok stále
v pôvodných obálkach. Nepodarilo sa nám zatiaľ zakúpiť obálky z neutrálneho papiera, ako
sme uviedli vyššie. Obálky nám teda ostávajú pôvodné a negatívy v nich vkladáme do
neutrálneho papiera tak, aby sa v obálke vytvorili priehradky (pozri poster v prílohe, C:
Evidencia zbierkového fondu). Od leta roku 2013 prebieha digitalizácia negatívov zničených
diel a následne prebehne aj digitalizácia ostatných negatívov diel. K dnešnému dňu je
zdigitalizovaná približne desatina negatívov zničených diel. Problémom pri digitalizácii je
nízka kvalita niektorých záberov, ako sú napríklad výskyt odleskov a sklon obrazu tvoriaci
namiesto štvorca alebo obdĺžnika lichobežník a pod.
- 84 -
Katarína Nádaská
Poslednou ukážkou sú diapozitívy. Máme diapozitívy v plaste s papierovým
rámčekom, v plastových a kovových rámčekoch alebo úplne bez rámčekov.
Obrázok 1: Diapozitív v plastovom rámčeku.
Obrázok 2: Diapozitív v papierovej pasparte.
Diapozitívy tvoria kvantitatívne najmenšiu časť fotografického materiálu v DC VSG. Na
nich sa však najvýraznejšie podpísal zub času a nevhodné skladovacie podmienky. Značná
časť diapozitívov uložených v skle má už narušenú emulznú vrstvu. Špecifikom sú diapozitívy
v skle spojenom lepiacou páskou.
Obrázok 3: Diapozitív v skle zlepený páskou.
Sú veľmi poškodené a vzájomne zlepené. Majú lepkavý a znečistený povrch.
Vyžadovali by chemické očistenie. Nateraz však na ich hlbšie ošetrovanie nemáme kapacitu.
- 85 -
Katarína Nádaská
Z tohto dôvodu ich čistíme mechanicky a dočasne vkladáme do pôvodných vyčistených
krabičiek, aby boli ochránené pred prachom.
Obrázok 4: Uloženie diapozitívov pred očistením.
Obrázok 5: Uloženie diapozitívov pred a po očistení.
Ďalšie kroky
Čo sa týka plánov ďalšej práce s týmto materiálom, plánujeme rozbehnúť evidenciu
fotiek a negatívov s použitím MS Office Excel. Evidenciu vytvárame súbežne so spracovaním
ostatného materiálu v DC VSG. Súčasťou spracovania je identifikácia osôb a udalostí na
neoznačených fotografiách, na ktorú sú už pripravení pamätníci, starší kolegovia. Naďalej
budeme pokračovať v digitalizácii. V rámci skvalitnenia materiálneho zabezpečenia hodláme
zakúpiť neutrálnu archívnu lepenku na výrobu pevnejších obalov a pripraviť podmienky na
chemické čistenie materiálu. K ďalekosiahlejším plánom patrí zakúpenie odprašovača
a odvlhčovača.
Záverom možno povedať, že naše súčasné základné úkony na ochranu fotografických
dokumentov vniesli poriadok do tohto (ne)zabudnutého materiálu. Dúfame, že budú viesť
k stále kvalitnejšej starostlivosti.
Poznámky
1
Najlepšou pomôckou k orientácii v zložkách DC VSG sú pracovné interné materiály
Márie Kostičovej, dlhoročnej pracovníčky VSG.
2
Dokumentačné centrum Východoslovenskej galérie (ďalej DC VSG), Zložky
východoslovenských umelcov, Július Jakoby, BATTA, Gyӧrgy. Látogatóban Jakoby
Gyulánál. In Új szó, vasárnapi, 18. máj 1969, s. 8.
- 86 -
Príloha:
- 87 -
Katarína Takácsová
Zbierka fotografií zachovaných v Slovenskom národnom múzeu –
Múzeu Betliar
Mgr. Katarína Takácsová, SNM – Múzeum Betliar, Betliar
Úvod
Dobové fotografie sú dedičstvom šľachtického rodu Andrássy, ktoré sa vytváralo asi
od 50. rokov 19. storočia (1856) až do roku 1942. Fond fotografií múzea môžeme pre
prehľadnosť rozčleniť na hradný (kam zaraďujeme aj mauzóleum) a kaštieľsky. Vo fonde
hradu Krásna Hôrka je doposiaľ spracovaných viac ako 320 fotografií. Fond sleduje líniu
osobností dlholúckej (monockej) vetvy Andrássyovcov a ich spríbuznených rodín. Rozsah
fondu predstavuje 9 ks fotoalbumov (s 223 ks fotografií) a 99 ks voľných fotografií.
Najčastejšie sa jedná o ateliérové portrétne fotografie kabinetného a vizitkového formátu.
Menšiu časť tohto podfondu tvoria exteriérové zábery na nehnuteľnosti (kostoly, školy a iné
budovy), patriace k majetkom Andrássyovcov.
Rozsah fondu fotografií v kaštieli Betliar predstavuje 24 fotoalbumov a okolo 300
voľných fotografií betliarskej vetvy rodu Andrássy; spolu 4 032 kusov fotografií. V siedmych
albumoch sú vložené ateliérové fotografie členov rodu Andrássy, ich spríbuznených rodín
a vedúcich členov najznámejších šľachtických rodov Európy, ojedinele aj architektonické
zábery. Fotografie sú zhotovené v známych európskych ateliéroch, najčastejšie pochádzajú
z Maďarska (Budapešť), Rakúska (Viedeň), Čiech (Praha), Nemecka, Talianska, Francúzska,
Veľkej Británie, ale aj z domácich ateliérov. Fotografie v ostatných albumoch, zobrazujúce
záujmy Andrássyovcov, sú zachytené amatérskym fotoaparátom. Rodinné albumy obsahujú
zábery z rokov 1911 – 1942.
Je až neuveriteľné, koľko fotografií sa po členoch jedného rodu zachovalo v kaštieli
Betliar, v sídle, ktoré v tom čase neobývali trvale, ale navštevovali ho iba za účelom
poľovačiek, či letného a zimného pobytu. Hlavnou úlohou stanovenej vedecko-výskumnej
činnosti je odborné spracovanie fotografií v elektronickom systéme ESEZ 4G (najmä
štruktúra, zaradenie v rámci fondu), vhodné uskladnenie a sprístupnenie.
- 88 -
Katarína Takácsová
Slovenské národné múzeum – Múzeum Betliar spravuje do 25 000 kusov zbierkových
predmetov zachovaných v troch historických pamiatkach – na hrade Krásna Hôrka,
v mauzóleu Andrássyovcov v Krásnohorskom Podhradí a v kaštieli Betliar. Medzi významné
fondy, ktoré sú dedičstvom rodu Andrássy, patrí aj fond fotografií. Od roku 2009 prebieha
systematická evidencia, skenovanie alebo fotografovanie a bezpečné uloženie jednotlivých
fotografií. Spracovanie fotografií je od roku 2010 zaradené medzi vedecko-výskumné úlohy
múzea.
Zameriava
sa
na
vypracovanie
metodiky
spracovania
prvostupňovej
a druhostupňovej evidencie, štruktúry fondu a vyhotovenie lokačných kariet. Stav
spracovania fondu fotografií ešte prebieha. Plánované ukončenie úlohy je do konca roka
2014. Výstupom tejto odbornej činnosti bude aj rigorózna práca (apríl 2014).
V prírastkových knihách bolo od vzniku múzea v roku 1953 evidovaných 13
fotoalbumov a 139 kusov fotografií. Tieto boli zapísané jednotlivo, bez súvislostí, čo
neumožňuje v tomto zbierkovom fonde prehľadne bádať a získavať ucelené výsledky.
Zbierku fotografií sa v tomto ponímaní ani nedá formulovať ako fond. Napriek tomu je
prístup k historickým fotografiám zachovaným v múzeu bádateľom umožnený. Zaujímajú sa
o rôzne konkrétne, čiastkové témy (staré automobily, cestovanie, poľovníctvo a iné).
Fotografie boli pred ich spracovávaním uložené v expozíciách a depozitároch hradu
a kaštieľa. Najväčší počet fotografií a fotoalbumov bol súčasťou historickej knižnice kaštieľa
Betliar.
Do dnešného dňa bolo očistených, oskenovaných, resp. odfotografovaných
a v archíve múzea uložených viac ako 4 300 kusov fotografií. Tie v zbierkach múzea
evidované nie sú (boli spočítané a bezpečne uložené) a doteraz sa im venovala iba minimálna
odborná pozornosť. Odchodom osobností, ktoré sú na nich zobrazené, zabudlo sa na ich
reálnu podobu. Ich spracovávaním a v neposlednom rade sprístupňovaním sa spomienky na
nich neurčito vynárajú a nadobúdajú konkrétne tvary. Z historického hľadiska majú
fotografie pre históriu rodu, život šľachty a regionálne dejiny neoceniteľnú hodnotu.
Zbierkové predmety tohto fondu sú vo veľmi dobrom stave. Uložené sú vo
fotoalbumoch, plyšových či drevených rámoch, ostatné sa zachovali ako jednotliviny.
„Ukryté“ na regáloch historického mobiliára hradu a kaštieľa možno nemali v každom
ročnom období príkladné klimatické podmienky, ale vďaka stálej klíme a od ich vzniku
nezmenenému prostrediu im stále podmienky priali.1 Počet fotografií ešte nie je konečný,
- 89 -
Katarína Takácsová
nakoľko prebieha aj spracovávanie historickej knižnice a v knihách nachádzame založené
jednotliviny fotografií, resp. medzi väzbami identifikujeme aj väzby fotoalbumov. V knižnici
bohato zachované časopisy a noviny z 2. polovice 19. storočia a prelomu 19. a 20. storočia
nám veľmi pomáhajú pri datovaní a určovaní fotografií, ktoré tu boli často reprodukované.
Dobové fotografie sú dedičstvom šľachtického rodu Andrássy, ktoré sa vytváralo asi
od 50. rokov 19. storočia (1856) až do roku 1942. Čiernobiele, ale aj kolorované fotografie
zachytávajú nielen ich tváre, ale i záujmy, rodinné vzťahy, cesty do zahraničia a bežné dni;
dokumentujú ich hnuteľné a nehnuteľné majetky. Doložené máme ambrotypie, platinotypie,
kalotypie, ako aj iné techniky, ktorých stanovenie si ešte vyžaduje časovo náročnejší výskum.
Fond fotografií múzea môžeme pre prehľadnosť rozčleniť na hradný (kam zaraďujeme aj
mauzóleum) a kaštieľsky. Toto členenie má opodstatnenie i z obsahového a časového
hľadiska, nakoľko sa jedná o dve rôzne vetvy toho istého rodu. Ich povolanie, poslanie,
záujmy či záľuby sa nám môžu javiť ako totožné, ale ich životné osudy sa predsa rôznia.
Fotografie z hradu Krásna Hôrka
Vo fonde hradu Krásna Hôrka je doposiaľ spracovaných viac ako 320 fotografií. Hrad
spravovala dlholúcka (monocká) vetva Andrássyovcov. Fond sleduje líniu osobností tohto
rodu a ich spríbuznených rodín. Fotografie sú najčastejšie starostlivo uložené vo
fotoalbumoch v koženej alebo inej ozdobnej väzbe. Pod niektorými zábermi sú ručne písané
popisky. Jedná sa o profesionálne fotografie najčastejšie vizitkového alebo kabinetného
formátu. Zachytávajú osobu grófa Juraja IV. Andrássyho (1797 – 1872),2 významného
verejného činiteľa, podnikateľa, mecenáša vedy a umenia, jeho potomkov – dvoch synov
a dvoch dcér s ich rodinami; členov spríbuznených alebo vládnucich rodov a rodín,
zamestnancov, ako aj majetky patriace k panstvu v okolitých dedinách i na vzdialenejších
miestach (budovy, interiéry aj exteriéry). Vynález fotografie by mohol zachytávať aj jeho
rodičov (rodičov jeho manželky máme doložených), ale ďalej do minulosti nám už nahliadnuť
neumožňuje. Rozsah fondu predstavuje 9 ks fotoalbumov (s 223 ks fotografií) a 99 ks voľných
fotografií. Najčastejšie sa jedná o ateliérové portrétne fotografie kabinetného formátu.
Menšiu časť tohto podfondu tvoria exteriérové zábery na nehnuteľnosti (kostoly, školy a iné
budovy), patriace k majetkom Andrássyovcov.
- 90 -
Katarína Takácsová
Obrázok 1: Gróf Juraj IV. Andrássy.
Obrázok 2: Gróf Dionýz Andrássy.
Z deviatich fotoalbumov je päť portrétových, z toho sú tri ateliérové portrétne
fotoalbumy vizitkového formátu s koženou väzbou, patriace trom deťom Juraja IV.
Andrássyho (o čom svedčia emblémy na väzbe albumov). Vizitkové fotografie sú popri
kabinetných fotografiách zachované v najväčšom počte. Vynález fotografických vizitiek, ktorý
sa stal v zlatej ére fotografie fenoménom, bol patentovaný André-Adolphe-Eugene Disdérim
v roku 1854, od ktorého sa nám zachovalo aj pár fotografií.3
Zaujímavým fotoalbumom, čo do vyhotovenia, je plyšový fotoalbum vo forme
uzatvárateľnej skrinky, do ktorého sú vložené kabinetné fotografie členov rodu
Habsburgovcov. Tematicky uceleným fotoalbumom je album dobročinného spolku, 4 ktorý
sídlil v Budapešti a záštitu nad ním prevzal syn Juraja IV. gróf Dionýz Andrássy. Nachádzajú sa
v ňom zábery sídla spolku a jej jednotlivých členov s popisom ich mien i funkcií a tri
reprezentatívne skupinové fotografie. Ďalší z albumov zachytáva interiéry budapeštianskeho
sídla rodu Andrássy a zábery na ich starožitnosti (23 ks). Nachádzame tu aj fotoalbum
venovaný šľachteným koňom v rozsahu 24 kusov fotografií a jednou kresbou. Do tohto fondu
patrí tiež fotoalbum, ktorý by sme provenienčne zaradili k fondu mauzólea. Je na ňom
zachytený interiér a exteriér tejto secesnej pamiatky, uložený v dobových doskách pod
názvom „Franciska Andrássy Mausoleum“ (18 ks záberov).
- 91 -
Katarína Takácsová
Obrázok 3: Fotoalbum vo forme uzatvárateľnej skrinky potiahnutý plyšom.
Jednou z osobností, ktorá si zaslúži zvláštnu pozornosť, je gróf Dionýz Andrássy (1835
– 1913),5 syn a dedič majetkov Juraja IV. Andrássyho. Jeho kontroverzný osud bol témou
bádania mnohých historikov. Napriek jeho vehementnej snahe o zachovanie si súkromia,
nám zanechal viacero fotografií, ktoré odzrkadľujú jeho osobnosť. Bol nadaným maliarom
a verným zobrazovateľom skutočnosti, o čom svedčia aj mnohé jeho štúdie, zobrazujúce
krajinu, zvieratá a ľudí, s ktorými sa stretol. Dionýz pri hľadaní inšpirácie veľa cestoval, ale
napokon po vydedení žil v zahraničí. Aj z týchto jeho pobytov sa nám dochovalo pár kusov
fotografií, ktoré boli vyhotovené v známych zahraničných ateliéroch a rozširujú tak
provenienciu zachovaných fotografií o pár významných miest, ako sú napr. nemecké,
talianske a portugalské mestá.
S jeho menom sa spájajú aj jedny z najstarších fotografií fondu – súbor deviatich
ambrotypií. Táto technika bola lacnejšou formou najstaršej formy fotografie – dagerotypie.6
Ambrotypie sú uložené v puzdrách a nie sú signované. Fotografie zachytávajúce Dionýzových
spolužiakov datujeme na základe dokončenia jeho právnického vzdelania do roku 1856.7
Týmto rokom sa nám posúva aj dolná hranica časového rozsahu nášho fondu.
- 92 -
Katarína Takácsová
Obrázok 4: Ukážky zo súboru deviatich ambrotypií.
Fotografie z kaštieľa Betliar
Rozsah fondu fotografií v kaštieli Betliar predstavuje 21 fotoalbumov a okolo 300
voľných fotografií betliarskej vetvy rodu Andrássy. Fotoalbumy spolu obsahujú 3 735 kusov
fotografií. V siedmych albumoch sú vložené ateliérové fotografie členov rodu Andrássy,
ich spríbuznených rodín a vedúcich členov najznámejších šľachtických rodov Európy,
ojedinele aj architektonické zábery. Fotografie sú zhotovené v známych európskych
ateliéroch, najčastejšie pochádzajú z Maďarska (Budapešť), Rakúska (Viedeň), Čiech (Praha),
Nemecka, Talianska, Francúzska, Veľkej Británie, ale aj z domácich ateliérov. Jedným
z fotoalbumov pochádzajúcich od profesionálneho budapeštianskeho fotografa Veresa, ktorý
sa tituluje ako špecialista na detské fotografie, je album posledných v Betliari žijúcich členov
rodiny Andrássy, detí Emanuela II. Andrássyho (1892 – 1953) - Ilonky (1917 – 1990) a Gejzu
(1920 – 1997).8
Fotografie v ostatných albumoch, zobrazujúce záujmy Andrássyovcov, sú zachytené
amatérskym fotoaparátom. Rodinné albumy obsahujú zábery z rokov 1911 – 1942. Niektoré
sú monotematické, napr. album fotografií grófa Gejzu Andrássyho z jeho loveckej výpravy do
Sudánu z roku 1911 (14 ks fotografií), iné zachytávajú životy posledných členov rodu
Andrássy v časovom slede. Odzrkadľujú ich záujmy ako poľovačky (veľkolepé hony i menšie
lovy vo vlastnom revíre), výlety (zahraničné, ale aj tuzemské, napr. Tatry), rodinné akcie
- 93 -
Katarína Takácsová
(svadby, oslavy), každodenný život (zábery z detstva, leto v parku kaštieľa), atď.
V zbierkovom fonde múzea sa žiadny fotoaparát nezachoval. S istotou však môžeme
povedať,
že
betliarska
vetva
rodu
Andrássy
fotoaparát
vlastnila
a patrila
k aktívnym fanúšikom fotografovania. Súčasťou fondu sú i negatívy, ktoré boli vyvolané
v budapeštianskych ateliéroch; dochovali sa aj v obaloch (obálkach), v ktorých boli ich
majiteľom doručené.
Mimo kaštieľskej knižnice betliarsky fond obsahuje ešte tri albumy (zábery na
nehnuteľnosti a dokumentáciu zbierky starožitností) a viac ako 300 voľných fotografií
uložených v depozitári/archíve, s výnimkou malého počtu tých, ktoré sú inštalované priamo
v expozícii kaštieľa.
Fotoateliéry a známi fotografi
ATELIÉRY
proveniencia profesionálnych fotografií
3% 3%
7%
Uhorsko - 308 ks
8%
38%
Rakúsko - 204 ks
Česko - 126 ks
Nemecko - 62 ks
16%
Taliansko - 54 ks
Európa - 29 ks
mimo Európy - 25 ks
25%
Graf 1: Proveniencia profesionálnych fotografií celého fondu fotografií (spolu 1 082 ks fotografií).
Pre poznanie histórie rodu Andrássy je dôležité vyčleniť fotografie, ktoré stvárňujú
jeho členov. Zaujímajú nás ateliéry, ktoré sami navštívili, fotografi, ktorí boli v našom regióne
najznámejší, ktorí boli natoľko prestížni, aby ich navštívila uhorská šľachta, profesionalitou
ktorých si boli ich zákazníci istí. Proveniencia fotografií členov rodu kopíruje celkovú
štruktúru zachovaných fotografií. Najväčšie percento fotografií pochádza z Rakúsko Uhorska, konkrétne z územia Maďarska. Uhorsko zastupujú aj ateliéry z Poľska, Ukrajiny,
Rumunska a v neposlednom rade aj Slovenska. Konkrétne je to ateliér Karola Divalda
- 94 -
Katarína Takácsová
(Prešov, Tatry, Budapešť), Eduarda Kozicsa (Bratislava), Karola Kollera (Banská Bystrica),
Daniela Vögela a Ladislava Kolyabu (Rožňava), zastúpení sú tu i košickí fotografisti
bratia Letzterovci (Košice).
Andrássyovcami
navštevovanejšími
ateliérmi
boli
však
tie
budapeštianske.
Najzastúpenejším autorom je Karol Koller tanár, ďalej Alexander Streliskij, ktorý mal ateliér
aj v Bratislave, známy portrétny maliar Jozef Borsos, Eduard Ellinger, Fridrich Kurzweill alebo
zakladateľ odborného fotografického časopisu Fotoművészet Rudolf Balogh.9 Ako sa zdá,
poslední Andrássyovci sa nechávali pravidelne fotografovať v ateliéri spomínaného Veresa.
Významným autorom fotografií, ktoré zvečňujú požiarom zničený kaštieľ Andrássyovcov
v Parchovanoch, bol známy fotograf Tatier Karol Divald.
Obrázok 5: Poslední mužskí členovia rodu Andrássy, ktorí
obývali kaštieľ Betliar – Gejza, Emanuel II. a Gejza II.
Foto: Szenes (prevzal ateliér Karola Kollera), Budapešť.
Z rakúskych ateliérov sú to obľúbené ateliéry Adéle, Angerer (konkrétne Ľudovít),
Setzer, Fritz Luckhardt, Franz Scholz a Emil Rabending. České ateliéry zastupujú
najvýznamnejšie osobnosti fotografie v českých krajinách ako Henrich Eckert, Ján František
Langhans, Ján Tomáš, brnenský fotograf Quido Trapp a fotograf Františkových Lázní C. R. von
Sternfeld.
- 95 -
Katarína Takácsová
V rovnakom pomere sú zastúpené talianske (Vianelli – Benátky, Alvino G. & Co. –
Florencia) a nemecké ateliéry (Fr. Hanfstaengl – Mníchov, Loescher & Petsch – Berlín, Otto
Mayer – Drážďany). Z ostatných krajín (v celom fonde fotografií) môžeme uviesť fotografov z
Francúzska, Belgicka, Veľkej Británie, Švajčiarska, Španielska, Portugalska, Ruska, ale aj USA
a Ázie (fotografie z expedícií).
Objavy a otázniky
Ako sme spomínali, v súčasnosti členenie fondu ešte nie je stanovené. Našim
návrhom je členiť ho na základe proveniencie – na fond hradu, kaštieľa a mauzólea, nakoľko
sa jedná o dve rôzne vetvy rodu, a teda aj rôzne okolnosti vzniku a rôzne súvislosti; a ďalej na
členenie z hľadiska ich vzniku – ateliérové portrétové fotografie, krajina a architektúra
a amatérske fotografie. Do úvahy pripadá aj členenie na základe autorov jednotlivých
fotografií, resp. obdobia vzniku fotografií, čo však nie je vždy možné stanoviť. Nebolo by
múdre púšťať sa do vopred prehraného boja a stanoviť si kritérium, ktorého podmienky
nikdy nebudeme schopní splniť, ako je v tomto prípade kritérium chronologické. Máme
jedinečnú možnosť logicky a prehľadne skoncipovať jeden z najnavštevovanejších fondov
múzea, ktorý tvorí dôležitú súčasť nášho kultúrneho dedičstva.
Dňa 4. októbra tohto roku došlo k objavu, ktorý výrazne skomplikoval výsledky nášho
bádania, ktoré už dnes môžeme vyhlásiť za nepresné. Spolu s kolegyňou, historičkou múzeu
Mgr. Silviou Lörinčíkovou, sme vstúpili do miestnosti kaštieľa, ktorá nepodlieha našej revízii.
Ide o nález kompletných fotoalbumov posledných Andrássyovcov, ale aj nespočetné
množstvo jednotlivín, ktoré môžeme zhodnotiť ako jedny z najstarších fotografií fondu. Do
dnešného dňa sme zatiaľ spracovali 17 fotoalbumov a očistili viac ako 120 fotografií. Medzi
fotografiami sa nachádza i veľa pohľadníc a súborov pohľadníc, či leporelo. Jedným zo
zaujímavých obrázkov je aj tieňový obrys – silueta šľachtičnej. Medzi albumami sa nachádza
napr. fotoalbum Gejzu Andrássyho z rokov 1914 – 1917 zachytávajúci zábery z I. svetovej
vojny alebo album jeho syna Karola z roku 1909 z loveckej expedície na bieleho medveďa
v Nórsku. Medzi fotografov nám pribudli aj nové mená. Na reverze fotografií čítame mená
ako Vojtech Foltényi Košice, Gustáv Havelka Užhorod, T. Taraszovics Humenné a iné.
- 96 -
Katarína Takácsová
Obrázok 6: Tieňový obrys – silueta.
Obrázok 7: Záber z ošetrovne počas I. svetovej vojny.
Je až neuveriteľné, koľko fotografií sa po členoch jedného rodu zachovalo v kaštieli
Betliar, v sídle, ktoré v tom čase neobývali trvale, ale navštevovali ho iba za účelom
poľovačiek, či letného a zimného pobytu. Je zrejmé, že Andrássyovci ako vzdelaní
a rozhľadení ľudia sa dychtivo zaoberali vynálezmi a výdobytkami svojej doby. Nielen že čítali
najnovšie knihy, pravidelne si objednávali viac druhov časopisov a novín, elektrifikovali celú
dedinu, prestavovali svoje sídla, ale patrili aj k nadšencom fotografie.
Hlavnou úlohou stanovenej vedecko-výskumnej činnosti je odborné spracovanie
fotografií v elektronickom systéme ESEZ 4G (najmä štruktúra, zaradenie v rámci fondu),
vhodné uskladnenie a sprístupnenie. Následne je možné pristúpiť k skúmaniu nespočetných
súvislostí, ktoré sú v charaktere tohto fondu skryté. Cez objektív fotoaparátu akoby sme boli
súčasníkmi Andrássyovcov, spoznávame posledné generácie rodu, ich život, záujmy i vzťahy
a môžeme si vybrať nespočetné množstvo uhlov pohľadu na krátke a pritom tak plodné
obdobie zachytené na fotografiách.
- 97 -
Katarína Takácsová
Príloha:
Andrássyovci na fotografiách – zoznam ateliérov (fotografov)
a) betliarsky fond
Adéle – Viedeň, Ľudovít Angerer – Viedeň, Rudolf Balogh – Budapešť, Jozef
Borsos – Budapešť, Keturah Collings – London, Karol Divald – Budapešť a Starý Smokovec,
Disdéri – Paríž, Ede Ellinger – Budapešť, G. Dogea – Káhira, István Fracskay,
Fr. Hanfstaengl – Mníchov, Jelussich – Abbazia, Turi Jobbagi – Lemberg, Karol Koller
tanár – Budapešť, Kozmata – Budapešť, Frigyes Kurzweill – Budapešť, J. F. Langhans – Praha,
Gy. Mártonfy – Budapešť, Mertens és Társa – Budapešť, Gy. Meyer – Budapešť,
A. Ruschey – Leipa, Setzer, Viedeň, C. R. v. Sternfeld – Franzensbad, Streliskij – Budapešť,
J. Tomáš – Praha, Ferenc Tőry – Budapešť, Quido Trapp – Brno, Illés Ullinger (predtým Borsos
J.), Veres – Budapešť, Vianelli – Venezia, E. Zamboni – Fiume
b) krásnohorský fond
Adéle – Viedeň, G. & Co. Alvino– Firenze, Ľudovít Angerer – Viedeň,
Jozef Borsos – Budapešť, Camacho – Madeira – Funchal, Eduard Ellinger – Budapešť,
H. Eckert – Praha, Fr. Hohbach, Karol Koller tanár – Budapešť, Loescher & Petisch – Berlín,
Béla Lovrich – Budapešť?, Fritz Luckhardt – Viedeň, Otto Mayer – Drážďany,
Emil Rabending – Viedeň, G. Reibisch, Franz Scholz – Viedeň, Jgn. Schrecker – Pešť,
Streliskij – Budapešť, Szinay és Társa – Miskolc, E. Zamboni – Pola
- 98 -
Katarína Takácsová
Odporúčaná literatúra
1. Dejiny fotografie. Od roku 1839 do současnosti. The George Eastman House
Collection. Preklad: ČADSKÝ, Vladimír, usporiadali: MULLIGAN, Therese, WOOTERS,
David. Praha: Taschen/Slovart, 2010, 766 s., ISBN 978-3-8365-2563-3 (Taschen), ISBN
978-80-7391-426-4 (Slovart).
2. HANÁK, Jozef. Bratislavskí fotografi. 1840 – 1920. Bratislava: Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, 2006, 176 s., ISBN 80-89218-31-8.
3. HLAVÁČ, Ľudovít. Dejiny fotografie. Martin: Osveta, 1987, 544 s., 70-020-87.
4. HLAVÁČ, Ľudovít. Dejiny slovenskej fotografie. Martin: Osveta, 1989, 1. vyd., 512
s., ISBN 80-217-0086-6.
5. MARUŠICOVÁ, Božena. Historická fotografia v slovenských archívoch a nové
technológie ochrany. In Slovenská archivistika, roč. XLVII, 2012, č. 1, s. 72-87.
6. ROSOVÁ, Dana. Fotografia na Spiši II. Fotoateliéry, fotografické živnosti, fotografi,
amatéri. Spišská Nová Ves: Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi, 2009, 114 s. ISBN
978-80-85173-04-8.
7. SKOPEC, Rudolf. Dějiny fotografie v obrazech od nejstarších dob k dnešku. Praha:
Orbis, 1963, 504 s., 11-042-63.
8. SCHEUFLER, Pavel. Galerie c. k. fotografů. Praha: Grada Publishing, 2001, 248 s.,
ISBN 80-247-9044-0.
Poznámky
1
Toto tvrdenie vieme podložiť aj rýchlou zmenou stavu zbierkových predmetov,
ktoré boli po požiari Krásna Hôrka premiestnené do dočasných depozitárov, kde majú
zbierky možno lepšie zákonom predpísané podmienky, ale vplyvom zmeny prostredia
a náhlej zmeny klímy dochádza k rýchlym zmenám ich stavu.
2
Viac o osobe Juraja IV. Andrássyho pozri v: Kol.: Gróf Dionýz Andrássy – mecén
a milovník umenia (1835 - 1913). Budapešť: Budapesti Történeti Múzeum, SNMMúzeum Betliar, Vyd. Méry Ratio, 2006, 121 s.
3
SCHEUFLER, Pavel. Galerie c. k. fotografů. Praha: Grada Publishing, 2001, s. 32 – 37.
4
Spolok pod názvom Első magyar hazafias hadastyán és női segélyző fehér kereszt
egylet.
5
Kol.: Gróf Dionýz Andrássy – mecén a milovník umenia (1835 - 1913). Budapešť:
Budapesti Történeti Múzeum, SNM-Múzeum Betliar, Vyd. Méry Ratio, 2006, 121 s.
6
SCHEUFLER, ref. 3, s. 22.
7
Výskum Mgr. Silvie Lörinčíkovej, historičky SNM-Múzea Betliar.
- 99 -
Katarína Takácsová
8
Na obálke zachovanej pri veľkorozmerných fotografiách: „Veres – Főhercegi udvari
és kamarai szálittó – gyermekfénykép specialista, Budapest.“
9
Ostatní maďarskí autori: Štefan Fracskay, Kozmata, Gy. Mártonfy, Mertens és Társa,
Gy. Meyer, František Tőry, Illés Ullinger, Jgn. Schrecker a Szinay és Társa.
- 100 -
Lucia Almášiová
Bildarchiv / Fototéka. Nový prístup k spracovaniu fotografií
v archívoch
Mgr. Lucia Almášiová, Slovenská národná galéria, Bratislava
Úvod
Slovenská národná galéria v Bratislave spravuje v súčasnosti najväčšiu zbierku
fotografických diel na Slovensku (presne 4 638 zbierkových predmetov). Omnoho viac
dokumentov tohto typu sa však nachádza v múzeách a podstatná časť artefaktov
fotomediálneho charakteru (dokladajúcich okrem iného i dejiny fotografie na území
Slovenska) sa nachádza v ústredných a regionálnych archívoch, v archívoch knižníc
a výskumných ústavov na celom Slovensku. Pri vyhľadávaní fotografických diel ako
predmetov činnosti konkrétnych autorov či umeleckých artefaktov, historických dokumentov
alebo dobových obrazových ilustrácií ide z pohľadu historika alebo historika umenia
o pomerne náročnú výskumnú prácu, pokiaľ chce obsiahnuť čo najviac zachovaného
materiálu. Pri vyhľadávaní v štátnych galerijných zbierkach možno využiť Centrálny katalóg
zbierok výtvarného umenia umiestnený v SNG alebo systém ISG-CEDVU (Informačný systém
pre galérie – Centrálna evidencia diel výtvarného umenia) a jeho prezentačný portál
WebUmenia,1 taktiež múzeá majú svoj verejne dostupný portál na prezentáciu
zbierok – CEMUZ (Centrálny katalóg múzejných zbierok).2
- 101 -
Lucia Almášiová
Obrázok 1: Ukážka základného okna ISG-CEDVU.
Obrázok 2: Ukážka obsahu vybraného záznamu diela v ISG-CEDVU.
Trochu iná situácia je z pohľadu vyhľadávania fotografií v archívnych fondoch, kde sú
informácie o obsahu fondov dostupné v samostatných súpisoch, ktoré sú v lepšom prípade
publikované i v elektronickej podobe na internete, a tým dostupné i bádateľom zo
vzdialenejších lokalít, prípadne zo zahraničia.3
- 102 -
Lucia Almášiová
Archívy tvoria samostatné odvetvie pamäťových inštitúcií a majú podobne ako galérie
a múzeá svoje vlastné pravidlá a zákony.4 Na rozdiel od situácie v galériách a múzeách, kde je
fotografia chápaná ako svojbytné médium s vlastnou históriou, vo sfére archívnictva (až na
určité vzácne výnimky) má fotografia väčšinou rovnaký status „archívneho dokumentu“ ako
ostatné typy archívnych dokumentov, a tým pádom podlieha spoločným pravidlám pre
dlhodobú archiváciu. Z pohľadu histórie a dejín umenia predstavuje však fotografia predsa
len niečo viac. Oproti iným dokumentom, ako sú napr. rukopisy, denníky, úradné záznamy,
osobná korešpondencia, pečiatky alebo medaily viažuce sa na život a činnosť konkrétnej
osoby, združenia či úradu, má fotografia viac vrstiev čítania a jej hodnota môže byť pozitívne
posudzovaná z väčšieho počtu kritérií (renomé autora, doba vzniku, zaujímavý alebo vzácny
fotografický proces, typický či netypický žáner alebo formát, ojedinelosť či typickosť
hlavného motívu). Taktiež sa vyznačuje väčšou variabilitou využitia pre výstavné či
publikačné účely, keď jedna fotografia môže byť konkrétnym dobovým záznamom určitej
skutočnosti, typickým príkladom určitej skutočnosti alebo len istou ilustráciou doby (životný
štýl, móda, život v mestskom prostredí a pod.). Výnimku samozrejme tvoria niektoré
fotografie ako záznamy špecifických historických udalostí, napr. vojnových udalostí okolo
roku 1945, pri výklade ktorých prevláda hodnota historická, prípadne ako druhá hodnota
výtvarná.
Obrázok 3: Portrét neznámej rodiny.
Neznámy autor, OF Ján Koniarek. AVU SNG.
- 103 -
Lucia Almášiová
Obrázok 4: Anna Bazovská (rod. Rázstoky).
Foto: Oto Apfel ml., OF Miloš Alexander Bazovský, AVU SNG.
Fotografie v archívnych fondoch možno teda skúmať z viacerých uhlov pohľadu,
nielen z pohľadu pôvodcu archívnych dokumentov a väzieb na neho. Osobné fondy často
obsahujú drobné zbierky fotografií rôzneho obdobia vzniku a pôvodu (často aj niekoľko sto
kusov), ktoré sa tam dostali v rámci celej pozostalosti a ktoré počas života pôvodcu fondu
fungovali ako postupne nahromadené spomienky na rodinu, priateľov a známych, predmet
zberateľského záujmu alebo obrazové pomôcky pri umeleckej činnosti.5 Z pohľadu dejín
fotografie obsahujú často vzácne, ojedinele zachované príklady činnosti fotografov, dobovej
praxe, rozsahu žánrov alebo výtvarného prevedenia najmä z obdobia do roku 1945. Miera
ich poznania a dôkladný umelecko-historický výskum je však často limitovaný aktuálnym
stavom spracovania a prístupnosti fondov a je časovo a technicky náročný, čo je zrejme aj
jeden z dôvodov doteraz nerealizovaného súvislého kritického výskumu fotografie z 19.
a zo začiatku 20. storočia na území Slovenska od čias vydania publikácie Dejiny slovenskej
fotografie v roku 1989 od prvého slovenského historika fotografie Ľudovíta Hlaváča.6
Novšie publikované archívne výskumy, štúdie a články boli a sú väčšinou len
čiastkové, zamerané na poznanie regionálnych dejín fotografie a histórie konkrétnych
ateliérov, a skúmané zväčša z miestnych zdrojov.7 Fotografia však bola ľahko prenosným
médiom a fotografi mávali pobočky v rôznych mestách, alebo preberali činnosť jeden od
- 104 -
Lucia Almášiová
druhého. Od druhej polovice 20. storočia (a dnes v ešte väčšej miere) sa fotografia z 19.
storočia stala tiež obľúbeným zberateľským predmetom, takže stopy po práci jedného dlhšie
činného fotografa môžeme nájsť vo viacerých archívoch a v rôznych i časovo nesúvisiacich
fondoch po celom Slovensku. Tak je tomu i v prípade fondov, ktoré sa nachádzajú v Archíve
výtvarného umenia SNG (ďalej AVU SNG) v Bratislave a ktoré posledný rok postupne
skúmame práve z hľadiska významu pre dejiny fotografie na Slovensku.
Obrázok 5: Zbierka neidentifikovaných fotografií.
OF Ján Koniarek. AVU SNG.
Archív síce prislúcha ku galerijnej inštitúcii, ale riadi sa štandardnými archívnymi
zákonmi a ich neskoršími úpravami a vlastným bádateľským poriadkom. Je archívom, ktorý
sústreďuje a uchováva archívne dokumenty spojené s činnosťou SNG, ale tiež so všetkým, čo
patrí do sféry dejín umenia na Slovensku. Do dnešného dňa bolo preskúmaných spolu 17
fondov, ktoré spolu obsahovali viac ako 1 000 ks pozitívneho a negatívneho fotografického
materiálu. Ak by sme si napríklad chceli urobiť dôkladný prieskum týkajúci sa tvorby
známeho bratislavského fotografa Eduarda Koziča (Edeho Kozicsa), fotografie s jeho značkou
by sme museli v AVU SNG hľadať minimálne v 5 rôznych fondoch (OF Ján Fadrusz, OF Ján
Koniarek, OF Eduard Majsch, OF Ladislav Mednyánszky, OF Andrej Szönyi). Pri
systematickom výskume dejín fotografie na území Slovenska by potom bolo nutné takéto
- 105 -
Lucia Almášiová
osobné vyhľadávanie realizovať pri každom novom skúmanom autorovi, prípadne pri
fotografickom procese alebo formáte.
Fototéka
Riešením pre ľahšie vyhľadávanie materiálu pri výskume konkrétnej témy a celkovo
pre rozšírenie poznania stavu zachovania fotografie z rôznych období jej dejín (najmä tých
najstarších) by mohla byť idea archívnej fototéky – samostatnej podsekcie archívu, ktorá by
sústreďovala, odborne ochraňovala a spracúvala iba fotografický materiál. Samotný pojem
fototéka je definovaný ako zbierka usporiadaná podľa účelu a zároveň ako miestnosť alebo
budova, kde je táto zbierka uložená.8 Realizácia takéhoto prístupu v štandardnom archíve by
mala svoje praktické výhody i nevýhody, pozitívne by však ovplyvnila dlhodobú ochranu
fotografických diel a zlepšila ich prístupnosť pre bádateľov z rôznych oblastí. Vo svojej
podstate nie je takýto prístup k spracovaniu a uloženiu diel nový, je bežne využívaný
v zahraničí pod pojmami Bildarchiv alebo photo archive / picture database. Na Slovensku
takýto spôsob spracovania, ochrany a ľahšieho sprístupnenia zvolila minimálne jedna väčšia
výskumná inštitúcia,9 v bežnej praxi štátnych archívov je však tento prístup k práci
s fotografickým materiálom a najmä jeho verejným prezentovaním skôr vzácny. Ako príklad
pre vysvetlenie realizovateľnosti, výhod a nevýhod, personálnej náročnosti a postupnosti
krokov nám poslúži práve príklad AVU SNG.
Obrázok 6: Úložný systém v AVU SNG.
- 106 -
Lucia Almášiová
Prvým podnetom pre realizáciu takéhoto prístupu je súčasný spôsob uloženia
a klimatické podmienky. Depozitár archívu tvorí štandardná samostatne uzavretá miestnosť
s klimatizačným zariadením bez prístupu denného svetla. Depozitár AVU SNG (ako mnoho
iných) je spoločný depozitár pre všetky fondy, ktorých je viac ako 150 (fondy architektov,
výtvarných umelcov, fotografov, historikov a kritikov umenia). Fondy obsahujú najviac
dokumenty na papierovej báze, ďalej fotografické materiály a potom v menšej miere ostatné
(vosky-pečate, kovy, kože, sklá, rastlinné výlisky a pod.). Podľa odporúčaní príručiek na
ochranu diel a archívnych dokumentov sa pre dlhodobé uloženie papierových materiálov
odporúča stabilná teplota okolo 20 °C a relatívna vlhkosť 50 – 60 %, pretože pri hodnotách
pod 50 % dochádza k strate mechanických vlastností papiera, ten starne a krehne. Naopak
pri fotografických materiáloch sa odporúča maximálna teplota 18 ° C (optimálne 4 – 15 ° C)
a relatívna vlhkosť pod 50 %, konkrétne pre negatívne filmy je to 30 – 40 %, fotografické
dosky 30 – 50 %, pre fotografie na papierovom podklade taktiež do 50 %. 10 Obzvlásť dôležitá
pri fotografiách je stabilita klimatických podmienok, pretože oproti papierovým
dokumentom je želatína ako podstatná súčasť väčšiny fotografických materiálov 20. storočia
veľmi citlivá na zmeny a napr. i pri krátkom zvýšení relatívnej vlhkosti nad 50 % môže dôjsť
(a dochádza) k jej nabobtnaniu a k trvalým povrchovým zmenám.11 Uloženie týchto dvoch
typov archívnych dokumentov spolu v jednom depozitári teda z dlhodobého hľadiska nie je
celkom optimálne. Pre zabezpečenie dlhodobej ochrany fotografických materiálov by bolo
vhodné
uskladniť
tieto
v samostatnej
miestnosti
s osobitne
nastavenou
klímou.
Monomateriálové depozitáre, prípadne depozitáre s materiálmi s podobnými klimatickými
požiadavkami sú odporúčané i príručkami,12 v slovenských podmienkach je to z dôvodu
nedostatku vhodných priestorov skôr vzácne.
Tvorba monomateriálového depozitára oprávnene kladie otázku nastavenia kritérií
pre výber konkrétnych typov materiálov. S ohľadom na význam a požiadavky na klímu by do
samostatného depozitára fototéky mali patriť: pozitívne fotografie do roku 1945, pozitívne
fotografie po roku 1945, negatívy sklenené a na báze plastu, a pozitívne fotografie so
sekundárnou kreslenou, maľovanou alebo inou vrstvou. Posudzované jednotlivo by mali byť
pozitívne fotografie v pôvodných rámoch (podľa materiálu rámu) a nové tlače fotografií
(podľa použitej techniky). Vyčlenené by nemuseli byť xeroxy, digitálne fotografie na CD
- 107 -
Lucia Almášiová
a DVD nosičoch alebo písomné dokumenty súvisiace s činnosťou fotografov či s vývojom
fotografie.
Spôsob uloženia
Ďalším krokom pre zlepšenie ochrany fotografických materiálov je spôsob uloženia.
Úložný systém v archíve tvoria zväčša policové regály na ukladanie bežných archívnych škatúľ
„na stojato“ pre úsporu miesta. Práve systém ukladania „na stojato“ je vhodný pre väčšinu
papierových dokumentov formátu A4, avšak nie je veľmi vhodný pre fotografie. Pri uložení
väčšieho počtu fotografických diel, často menšieho a nerovnakého formátu, na seba do
jedného papierového dvojhárku alebo obálky v horizontálnej polohe, môže toto spôsobiť ich
popadanie a mechanické poškodenie pri preklopení do polohy vertikálnej na dlhodobé
uloženie. Fotografie možno často nájsť uložené i nechránené v rôznych plechových
škatuľkách, prípadne „zmenšené“ (orezané, prezerané na polovice) na skladovateľnú veľkosť
formátu A4.
Obrázok 7: Nevhodné uloženie fotografií
v papierových hárkoch.
Obrázok 8: Ukážka členenia archívneho
materiálu do zložiek podľa obsahu.
- 108 -
Lucia Almášiová
Obrázok 9: Nevhodné uloženie fotografií
v plechovej škatuľke.
Obrázok 10: Ukážka vhodného obalového materiálu
(neutrálny papier, škatuľka z neutrálnej lepenky).
Podobne ako pri zbierkach je najvhodnejším spôsobom zabaliť každú fotografiu zvlášť
do neutrálneho papiera (ochrana proti prachu, ošúchaniu, zmenám relatívnej vlhkosti)
a vložiť ich do samostatnej vodorovne ležiacej škatule z neutrálneho kartónu.13 Následne
môžu byť uložené na policu alebo ešte lepšie do zásuvkovej registračky. Pri väčšom počte
diel a porovnateľnej veľkosti je možné ich samostatne zabalené poukladať aj vertikálne do
škatule vyrobenej na mieru na spôsob kartotéky, avšak s jemným vytesnením proti pohybu.
Kartotečný spôsob je obzvlášť vhodný pri negatívoch, ktoré sa často vyskytujú vo fondoch
v desiatkach až stovkách kusov. Fotografické diela v pôvodných rámoch by mali byť taktiež
zabalené do neutrálneho papiera a vložené do škatúľ z neutrálneho kartónu vyrobených na
mieru. Následne by mali byť jednotlivo uložené na police, v prípade potreby vrstvenia škatúľ
na seba s ohľadom na svoju váhu (aby ťažšia menšia škatuľa nepretlačila veko väčšej škatule
a nedošlo k poškodeniu obsahu).
Obrázok 11: Ukážka uloženia fotografií
v samostatných škatuľkách do zásuvkovej registračky.
Obrázok 12: Ukážka škatúľ vyrobených na mieru
z neutrálnej lepenky na uschovanie fotografických
albumov.
- 109 -
Lucia Almášiová
Obrázok 13: Album Karola Plicku s fotografiami zo Slovenska
preložený neutrálnym papierom,uložený v škatuli
vyrobenej na mieru z neutrálnej lepenky.
Obrázok 14: Ukážka bezpečného ukladania škatúľ do policového systému.
Systém značenia a evidencia
Dôležitou otázkou, ktorú si treba zodpovedať ešte pred pohybom fotografických diel,
je otázka systému značenia. Fyzické odčlenenie fotografií od ostatných dokumentov sa zdá
- 110 -
Lucia Almášiová
byť najvhodnejšie urobiť až po spracovaní archívneho súpisu fondu, aby zostali zachované
eventuálne
väzby
na
ostatné
dokumenty.
V prípade
prijímania
väčších
celkov,
pozostávajúcich iba z fotografického materiálu (napr. celých fotografických archívov), je
možné využiť rôzne systémy značenia, ideálne však nastaviť jeden a ten následne dodržiavať
(meno pôvodcu / prírastkové či identifikačné číslo fondu / poradové číslo fotografie alebo
negatívu).
Ďalším krokom pri realizácii fototéky, ktorý je možné robiť priebežne popri
vyčleňovaní fotomateriálov do samostatného depozitára, je evidencia. Popis fotografie
v archívnom súpise fondu zvyčajne obsahuje položky (ak sú známe): meno fotografa/značku
ateliéru, názov motívu alebo meno osoby na fotografii, datovanie, pôvodnosť, techniku
popisom (alebo v lepšom prípade presne určený fotografický proces), popis materiálu,
rozmery a počet kusov. Oproti tomu evidencia napríklad galerijnej zbierky pri fotografiách
obsahuje ďalšie položky ako vecný popis/žáner, značenie, integrita, súvisiace diela, stav
a záznamy o reštaurovaní. Práve tieto položky navyše by spolu s tými základnými (autor,
názov, datovanie, technika) mohli byť kľúčové pri vyhľadávaní fotografií v súhrnnej databáze.
Napríklad položka vecný popis/žáner sa vyplňuje ako popis hlavných motívov na fotografii
v určitej stanovenej štruktúre pojmov, podľa ktorých je možné zase spätne vyhľadávať.14
Obrázok 15: Dr. Ján Wagner s manželkou Irenou Dohnányi a deťmi
Irenou, Vladimírom a Oľgou.
Foto: Ateliér Mai és Társa (Budapešť), OF Ján Wagner, AVU SNG.
- 111 -
Lucia Almášiová
Správne a dôkladné vypracovanie evidencie však prirodzene kladie isté požiadavky na
personálne obsadenie. V ideálnom prípade by v rámci fototéky mal pracovať samostatný
pracovník – archivár / asistent, ktorý by zabezpečoval správne uloženie, bezpečnú
manipuláciu s fotografiami a vypĺňal by základné identifikačné údaje do databázy (autor,
motív, materiál, rozmery). Pri upresňovaní dát alebo pri vypracovávaní náročnejších položiek
databázy (určovanie motívu, žánru, typu diela, dohľadávanie údajov k fotografom) by už bola
nutná spolupráca s historikom alebo kurátorom špecializujúcim sa na fotografiu.
Samostatným problémom a jedným z ďalších nutných krokov pri tvorbe databázy je
presné určenie fotografického procesu pri všetkých fotografiách. Výskum historických
fotografických procesov a ich súčastí je pomerne rozšírenou témou v posledných rokoch
a viaceré známe inštitúcie (Slovenský národný archív, Slovenská národná knižnica15 alebo
Vysoká škola výtvarných umení) sa tejto činnosti úspešne venujú. Určovanie historických
fotografických techník je dnes i súčasťou štúdia reštaurátorov so špecializáciou na
reštaurovanie fotografie.16 V ďalšej fáze práce s fototékou a jej prípravou na verejnú
prezentáciu by teda bola nutná účasť reštaurátora fotografie – jednak pre určenie
konkrétneho fotografického procesu a použitého materiálu a zároveň posúdenie stavu diela
ako predpokladu pre jeho následné reštaurátorské ošetrenie alebo komplexnejšie
reštaurovanie. Reštaurovanie fotografií a negatívov je veľmi náročný proces a často obsahuje
veľa rôznych úkonov a aplikáciu rôznych látok, ktoré trvale ovplyvňujú podobu a fyzický stav
fotografie. Taktiež informácie tohto typu – kedy, aké reštaurátorské zásahy, akým spôsobom
a kým boli realizované – sú veľmi dôležité pri ďalšom ošetrovaní alebo komplexnom
reštaurovaní a mali by byť jednoduchým spôsobom dostupné napríklad zo súhrnnej
databázy.17
Dôkladne spracovaná evidencia s čo najviac vyplnenými položkami tak môže na
jednej strane prispieť k zvýšeniu poznania obsahu a vlastnej hodnoty jednotlivých fondov,
výrazne pomôcť domácim a zahraničným bádateľom pri výskume rôznych tém a pri
vyhľadávaní komparácií alebo materiálu týkajúceho sa ich krajiny; na strane druhej môže byť
základom pre realizáciu ďalších krokov, ako je digitalizácia za účelom trvalej archivácie
a následná verejná prezentácia.
- 112 -
Lucia Almášiová
Digitalizácia
Digitalizácia kultúrneho dedičstva je opäť jednou z veľkých tém v galerijnej, múzejnej
i archívnej praxi posledných rokov. Medzi prvými začali svoje zbierky a fondy digitalizovať od
polovice 90. rokov 20. storočia priebežne spolu Slovenská národná knižnica a Slovenský
národný archív,18 od roku 2004 funguje digitalizačné pracovisko a od roku 2011 Centrálny
dátový archív i v Univerzitnej knižnici.19 Čiastočne od roku 1996 a vo veľkom od roku 2011
digitalizuje svoje umelecké zbierky Slovenská národná galéria20 a priebežne sa k digitalizácii
pripájajú menšie galérie po celom Slovensku. Paralelne od roku 2011 prebieha i digitalizácia
múzejných zbierok v rámci projektu Digitálne múzeum pod vedením Múzea SNP v Banskej
Bystrici.21
Obrázok 16: Pohľad do miestnosti s digitálnym skenerom v SNG
v Bratislave. Foto: Anton Kajan.
Obrázok 17: Skenovanie fotografie
na digitálnom skeneri v SNG
v Bratislave. Foto: Anton Kajan.
Digitalizácia zbierok a fondov má viacero dôležitých cieľov a výstupov. Jedným z nich
je vytvorenie kvalitnej digitálnej reprodukcie za účelom trvalého uloženia obrazu ako
náhrady za originál, ktorý môže v priebehu času postupnou degradáciou stratiť svoje
pôvodné informačné alebo vizuálne hodnoty, alebo úplne zaniknúť (striebrenie, degradácia
papierovej podložky, rozbitie sklenej podložky a pod.). Avšak aj za prítomnosti dokonalej
reprodukcie, prioritou musí byť vždy ochrana originálu a snaha o jeho čo najdlhšie uchovanie
v čo najpôvodnejšom stave. Možnosť digitálneho prehliadania taktiež šetrí originálne diela
od opakovanej manipulácie pri prvotných prieskumoch materiálov zo strany bádateľov.
- 113 -
Lucia Almášiová
Obrázok 18: Ukážka pôvodného nespracovaného
digitálneho skenu fotografie zo Zbierky fotomédií SNG.
Obrázok 19: Ukážka možnosti zväčšenia detailu
skenu fotografie zo Zbierky fotomédií SNG.
Prezentácia fotografického materiálu
Finálnym výstupom digitalizácie je vždy verejná prezentácia formou webového
portálu, čo by malo platiť i v prípade realizácie fototéky. Vzorom pre tvorbu takejto
prezentačnej platformy by mohli byť viaceré zdroje. Slovenská národná galéria prevádzkuje
v súčasnosti vlastnú webovú stránku určenú na prezentáciu zdigitalizovaných zbierok –
webumenia.sk, ktorá funguje ako nadstavba systému CEDVU. Webová stránka v súčasnosti
umožňuje triediť cez 4 kritériá a vyhľadávať cez 12 kritérií,22 v dohľadnej dobe sa plánujú
ďalšie vylepšenia.
- 114 -
Lucia Almášiová
Obrázok 20: Ukážka vyhľadávania fotografií na Webe umenia.
Obrázok 21: Ukážka obsahu vybraného záznamu zo Zbierky fotomédií SNG.
Z ostatných slovenských inštitúcií svoje zbierky alebo fondy na internete čiastočne
prezentuje zatiaľ iba Slovenská národná knižnica.23 Dobrou inšpiráciou pre tvorbu vlastného
webového portálu by boli najmä zahraničné príklady. Jednou z najbližších inštitúcií, ktorá
prezentuje
svoje
zbierky
a fondy
cez
sekciu
Bildarchiv
je
Österreichische
Nationalbibliothek,24 užívateľsky veľmi dobrý prístup k digitálnym reprodukciám má
washingtonská Library of Congres s podsekciou Prints & Photographs Online Catalog25 alebo
známe Museum of Modern Art (MOMA) v New Yorku.26
- 115 -
Lucia Almášiová
Obrázok 22: Ukážka obrazovej databázy Bildarchiv Austria - Österreichische Nationalbibliothek.
Obrázok 23: Ukážka obrazovej databázy Library of Congress – vybrané kolekcie.
- 116 -
Lucia Almášiová
Obrázok 24: Ukážka obrazovej databázy Museum of Modern Art (MOMA).
Obrázok 25: Ukážka obrazovej databázy Deutsches Dokumentationszentrum für Kunstgeschichte
– Bildarchiv Foto Marburg.
Z menej
známych
je to
napríklad
Deutsches
Dokumentationszentrum
für
Kunstgeschichte - Bildarchiv Foto Marburg,27 veľmi praktická je napríklad i známa maďarská
obrázková databáza Web Gallery of Art,28 ktorá sa ale nevenuje oblasti fotografie.
- 117 -
Lucia Almášiová
Po vytvorení prezentačnej platformy fototéky by bolo perspektívne možné uvažovať aj
o nadväzovaní spolupráce a pripájaní digitálnych reprodukcií aj z iných archívov.
Za predpokladu dôslednej realizácie jednotlivých krokov by takto spracovaná
a samostatne spravovaná fototéka mala nielen veľký výskumný i výstavný potenciál, ale
zabezpečila by skutočne lepšie podmienky pre dlhodobé uschovanie i trvalú dokumentáciu
fotografických diel dôležitých nielen pre dejiny fotografie, ale celkovo pre dejiny na
Slovensku. Realizácia fototéky by mohla vyriešiť i pomerne častý problém archívov
s prijímaním a spracovávaním celých zbierok fotografií alebo fotografických archívov, ktoré
často nie sú pre svoju početnosť i nerovnomernú kvalitu vhodné na zaradenie priamo do
zbierok, avšak v archívoch zväčša nie je priestor na ich primerané uloženie ani na detailnejšie
spracovanie.
Záver
Za hlavné nevýhody odčlenenia fotografických materiálov do samostatných
priestorov sa často považuje nutnosť dvojitého vyhľadávania škatúľ a „strata“ priamych
súvislostí medzi vedľa seba umiestnenými archívnymi dokumentmi, avšak dnešný systém
spracovávania fondov už pracuje s určitou formou odčlenenia vo forme zhrnutia
fotografického materiálu do samostatnej podskupiny a fondy málokedy obsahujú materiál
uložený iba v jednej archívnej škatuli. Určitým rizikom pri realizácii môže byť náročnosť na
čas a spoluprácu zúčastnených, požiadavka na dôslednosť a určité tempo práce, avšak
veríme, že pri realisticky nastavenom systéme práce a priebežnom publikovaní výstupov by
takýto projekt čoskoro získal pozitívne ohodnotenie.
Poznámky
1
Dostupné na internete: <www.webumenia.sk>. Dátum 12.12.2013.
2
Dostupné na internete: <www.cemuz.sk>. Dátum 12.12.2013.
3
Dostupné na internete: <http://www.sng.sk/sk/uvod/o-sng/sluzby/archivvytvarneho-umenia/inventare-archivu>;
<http://vademecum.vsnet.sk/sk/vade/centrum.mhtml?rs=41&si=nkYr3dCF1hd58DY&node=slovLoc.1uq.2PD>. Dátum 12.12.2013.
4
Dostupné
na
internete:
registraturach>. Dátum 12.12.2013.
<http://www.minv.sk/?zakon-o-archivoch-a- 118 -
Lucia Almášiová
5
Napríklad Osobný fond (ďalej OF) sochára Jána Koniarka obsahuje zbierku malých
formátov neidentifikovaných portrétnych fotografií, ktoré zrejme vznikli postupným
zbieraním. V OF sochára Jána Fadrusza sa nachádzajú fotografie nahých mužských
modelov a zvierat, ktoré slúžili ako pomôcky pri tvorbe kompozícií a skíc sôch
a súsoší, ale tiež fotografie dokumentujúce realizáciu sochárskych diel. Taktiež v OF
Ladislava Mednyánskeho sa nachádza pomerne veľký počet fotografií, jednak ako
spomienky na blízku i vzdialenú rodinu, ale i jeho vlastné amatérske fotografie, ktoré
slúžili ako pomocný a štúdijný materiál pri tvorbe.
6
HLAVÁČ, Ľudovít. Dejiny slovenskej fotografie. Martin : Osveta, 1989, 511 s., ISBN
80-217-0086-6.
7
LISOŇOVÁ, Zuzana. Levočské fotoateliéry. In Pamiatky a múzeá, roč. 60, 2011, č. 3,
s. 55-59; CINTULOVÁ, Erika. Fotoateliéry v Kežmarku. Kežmarok : Múzeum
v Kežmarku, 2000, 20 s.; ROSOVÁ, Dana. Fotoateliéry na Spiši: Gusztáv Matz. a spol.
Spišská Nová Ves : Múzeum Spiša, 2005, 53 s. a i.
8
BUZÁSSYOVÁ, Klára – JAROŠOVÁ, Alexandra et al. Slovník súčasného slovenského
jazyka. Zv. I. Bratislava : Veda, 2006, s. 1012.
9
Ústav dejín umenia SAV má vlastnú knižnicu, kam patrí i fototéka – zbierka
fotografií, ktorú tvoria zväčša reprofotografie a autorské fotografie ako súčasti
realizovaných výskumov; zatiaľ však nie je prezentovaná verejne na internete formou
databázy. Podobne i Pamiatkový úrad v Bratislave má oddelenú fotografickú
dokumentáciu do menších zbierok negatívov, diapozitívov a filmov, ale taktiež bez
verejného publikovania.
10
KOPECKÁ, Ivana. Preventivní péče o historické objekty a sbírky v nich uložené.
Príloha časopisu Zprávy památkové péče, roč. 62, 2002, s. 57, 89 prílohy.
11
Depozitár AVU SNG má centrálny klimatizačný systém. Klimatické podmienky
v depozitári, kde sú uložené jednotlivé archívne fondy, sú nastavené na kompromisnú
teplotu 20 °C a relatívnu vlhkosť medzi 40 – 50 %.
12
Kvôli nastaveniu ideálnych klimatických podmienok by mal monomateriálový
depozitár obsahovať len jeden materiálový druh média, ak to nie je úplne možné, tak
aspoň tie médiá a materiály, pri ktorých sú klimatické požiadavky čo najviac príbuzné
a tieto si navzájom neškodia (každý materiál časom prirodzene degraduje). Klimatické
podmienky sa potom prispôsobujú materiálu, ktorý degraduje rýchlejšie a jeho stav
by sa mal i častejšie kontrolovať. KOPECKÁ, ref. 10, s. 29. Taktiež ĎUROVIČ, Michal et
al. Restaurování a konzervování archiválií a knih. Praha : Nakladatelství Paseka, 2002,
s. 84, 517.
13
Bližšie k vhodným obalom na fotografický materiál v článku: MARUŠICOVÁ, Božena
– MAKOVÁ, Alena – ZELENÝ, Roman. Obalové materiály vhodné na skladovanie
fotografických materiálov. In Múzeum, roč. 57, 2011, č. 2, s. 18-21.
14
Pri uvedenom obrazovom príklade by štruktúra položky vecný popis / žáner mohla
znieť: portrét - portrét ateliérový - portrét skupinový - portrét rodinný; portrét
štylizovaný; portrét spredu; portrét z profilu; pozadie maľované; rekvizita textilná
- 119 -
Lucia Almášiová
(záves); rekvizita nábytková (stolička); rekvizita nábytková (pohovka); rekvizita
hudobná (bubienok).
15
WEISSOVÁ, Ivana – MAKOVÁ, Alena – VALOVÁ, Mária – LETTRICHOVÁ, Veronika.
Fotografické zbierky, ich ochrana a možnosti identifikácie v Slovenskej národnej
knižnici. In Knižnica, roč. 8, 2007, č. 10, s. 41-49.
16
Dostupné
na
internete:
http://www.vsvu.sk/o-nas/katedry/katedrarestaurovania/atelier-restaurovania-vytvarnych-diel-vytvorenych-na-papieri-afotografie/. Dátum 12.12.2013.
17
Ide najmä o drobné úkony ako odprášenie, odstránenie depozitu, odmastenie
alebo drobné lepenie, keďže pri náročnejších úkonoch a komplexnom reštaurovaní sa
už podľa zákona vyžaduje vypracovanie reštaurátorského protokolu.
18
Dostupné na internete: <http://itlib.cvtisr.sk/archiv/2004/2/pamat-slovenskaprogram-digitalizacie-slovenskeho-kulturneho-dedicstva.html?page_id=1865>.
Dátum 12.12.2013.
19
Dostupné na internete: <http://www.ulib.sk/sk/o-kniznici/projekty/cda/>. Dátum
12.12.2013.
20
Dostupné na internete:
<http://wiki.cedvu.sk/pages/viewpage.action?pageId=2392191>, Dátum 12.12.2013.
21
Dostupné na internete: <https://sites.google.com/site/digitalnezbierky/>. Dátum
12.12.2013.
22
Triediť možno cez položky: výtvarný druh, autor, datovanie, najčastejšie
prehliadané diela; vyhľadávať možno cez položky: názov galérie, názov diela, autor,
príslušnosť autora, datovanie, výtvarný druh, typ diela, materiál, technika, žáner,
názov celku. Ukážka dostupná na internete:
<http://www.webumenia.sk/web/guest/advanced>. Dátum 12.12.2013.
23
Dostupné na internete: <http://www.snk.sk/?galeria-alu>. Dátum 12.12.2013.
24
Dostupné na internete:
<http://www.bildarchivaustria.at/Pages/Praesentation.aspx?p_iAusstellungID=12069
66&p_iCollection ID=-1. Dátum 12.12.2013.
25
Dostupné na internete: http://www.loc.gov/index.html>. Dátum 12.12.2013.
26
Dostupné na internete:
<http://www.moma.org/collection/browse_results.php?criteria=O%3ADE%3AI%3A4
|G%3AHI%3AE%3A1&page_number=1&template_id=6&sort_order=1>.
Dátum
12.12.2013.
27
Dostupné na internete:
<http://www.fotomarburg.de/histfoto/gliederung/index_html>. Dátum 12.12.2013.
28
Dostupné na internete: <www.wga.hu>. Dátum 12.12.2013.
- 120 -
Božena Marušicová
Databázové spracovanie fondu Príleský – Ostrolúcky
Ing. Božena Marušicová, Slovenský národný archív, Bratislava
Úvod
V súčasnosti prebieha v Slovenskom národnom archíve (ďalej SNA) systematický
prieskum, ktorý má za úlohu zmapovať množstvo a fyzický stav fotografického materiálu 19.
storočia.
Spôsob spracovania je možné priblížiť na nedávno spracovanej časti fondu s názvom
Príleský - Ostrolúcky, ktorý bol objavený pri prieskume depozitára Oddelenia starých fondov.
V jednej archívnej škatuli tu bolo v novinovom papieri alebo v kyslých obálkach
zabalených 120 fotografií a negatívov .
Obrázok 1: Pôvodné uloženie negatívov a fotografií.
Foto: Roman Zelený, SNA.
Pri bližšom prieskume bolo zistené, že sa zbierka skladá z 8 negatívov (jeden
sklenený), 12 pohľadníc a 100 pozitívov. Pri identifikácii pomocou optického mikroskopu sa
ďalej zistilo, že 15 fotografií je želatínových, 12 kolódiových a zvyšok tvoria fotografie
- 121 -
Božena Marušicová
albumínové. Medzi albumínovými fotografiami sa našli aj vzácne kolorované albumínové
fotografie.
Obrázok 2: Ukážky kolorovaných fotografií.
Fond Príleský-Ostrolúcky, SNA.
Elektronické spracovanie
Pri elektronickom spracovávaní sa v SNA používa databáza, ktorá bola navrhnutá v
spolupráci s kolegami archivármi tak, aby vyhovovala spoločným potrebám. Ako platforma sa
využil voľne dostupný Microsoft Excel.
Pri zaznamenávaní požadovaných parametrov patrí jednému negatívu alebo
fotografii vždy jeden riadok v Exceli. Treba zdôrazniť, že každý kus, či už fotografia alebo
negatív má na začiatku pridelené tzv. špecifické číslo, pod ktorým sú vedené v Exceli jeho
záznamy. To isté číslo sa ceruzkou uvádza na ochrannú obálku daného pozitívu alebo
negatívu. Medzi sledované parametre patrí:

Názov fondu
Zaznamenáva sa presný názov fondu alebo zbierky, ak je inštitúciou určený.

Inventárne číslo
Zaznamenáva sa inventárne číslo skupiny alebo každého jedného negatívu, či
fotografie, ak je pridelené.

Číslo škatule
- 122 -
Božena Marušicová
Číslo archívnej škatule býva dané. V prípade, že sa jedná o nespracovaný materiál,
určí sa číslo podľa obvyklých postupov.

Názov skupiny
Názov skupiny môže byť určený na základe predchádzajúceho spracovania (triedenia)
fotografií a negatívov. Môže označovať celky ako napríklad „Cesta po Európe“, „Výstavba
kaštieľa“ alebo „Snímky Aničky z detstva“. Tie sú spravidla uložené v samostatnej obálke
alebo škatuľke. V prípade, že tomu tak nie je, možno dokumenty takto roztriediť pri
spracovávaní.

Počet dokumentov v skupine
Toto číslo označuje, koľko fotografií alebo negatívov patrí do skupiny s príslušným
názvom (viď predchádzajúci bod).

Špecifické číslo fotodokumentu
Je totožné s poradovým číslom. Toto číslo sa priraďuje postupne každému jednému
kusu fotomateriálu (fotografia, negatív, diapozitív), pribúdajúcemu v danom fonde, prípadne
zbierke, pričom excelovský súbor sa označí oficiálnym názvom fondu. Pri každom fonde
začíname od čísla 1. Číslo sa potom poznačí najlepšie obyčajnou ceruzkou na ochrannú
obálku z pH neutrálneho papiera.

Spôsob reprodukcie
V tomto bode sa zaznamenáva, či bol dokument skopírovaný alebo nafotený na
niektoré z archívnych médií (mikrofilm, mikrofiš, iné), prípadne zdigitalizovaný a uložený na
CD alebo úložný disk. V prípade, že bola reprodukcia vyhotovená, je možné pripísať aj miesto
uloženia kópie.

Dátum poslednej revízie
Predstavuje dátum, kedy bol naposledy kontrolovaný fyzický stav dokumentu alebo
s ním bolo inak odborne manipulované (čistenie, reštaurovanie, kopírovanie, vystavovanie).

Meno fotografa
Býva vyznačené na dolnom okraji fotografie alebo na okrasnej podložke. Môže byť
tiež zaznamenané pomocou slepotlače.

Názov ateliéru
- 123 -
Božena Marušicová
Je najčastejšie vyznačený na prednej a zadnej strane okrasnej kartónovej alebo
lepenkovej podložky. Môže sa nachádzať aj na fotografii vo forme slepotlače.

Motív
Približne popisuje obsah, ktorý je zachytený na snímke. V našom prípade sme zvolili
nasledujúce skupiny.
Príklad:
architektúra, divadlo, doprava, osoby, portrét, krajina, mesto, sídla, predmety,
príroda, šport, priemyselné stavby, technické stavby, udalosť, zvieratá, umenie, stavba,
interiér, zámok, hrad, záhrada, cintorín, nevidno

Mená identifikovaných osôb
Zaznamenávame, ak je možné s určitosťou identifikovať, o akú osobu ide. Niekedy je
meno poznačené priamo na fotografii alebo na podkladovom kartóne.

Názvy identifikovaných lokalít
Miesta bývajú poznačené najčastejšie na zadnej strane fotografie, prípadne na
dodatočnej podložke autorom alebo členom rodiny.
- 124 -
Božena Marušicová
Obrázok 3: Ukážka zaznemenávaných parametrov databázy historických fotografií a negatívov z fondu Príleský-Ostrolúcky.
- 125 -
Božena Marušicová
Druhú časť databázy tvoria parametre dôležité pre konzervátorsko-reštaurátorské
pracovisko, kde nás zaujímajú najmä:

Rok vykonania dezinfekcie
Je spravidla totožný s rokom, kedy sa dokument dostal do archívneho depozitu.
V prípade, že bol dokument počas uloženia napadnutý plesňami a bola vykonaná dezinfekcia,
uvádzame tento rok (dátum).

Ochranný obal
Ak pri spracovaní ukladáme fotografiu alebo negatív do nového obalu, zaznačíme
túto skutočnosť ako „nový“, pričom v zátvorke môžeme popísať špecifikácie použitého obalu
(pH neutrálny papier, obaly z PP, PE a tak ďalej). Ak obal nemeníme, zaznačíme do
príslušného políčka „pôvodný“.

Spôsob uloženia pôvodný
Popisuje materiály, v ktorých boli fotodokumenty zabalené a uložené pôvodne.
Napríklad v novinách, starom drevitom papieri, pergamínovom papieri, škatuľke z drevitého
papiera, plastovej škatuľke alebo obale. Tiež zaznamenáva, či boli jednotlivé kusy uložené
samostatne alebo hromadne. V prípade, že to vieme určiť, môžeme zapísať aj teplotu
a relatívnu vlhkosť prostredia.
Príklad:




hromadne v obálke, archívna škatuľa
Kodak Negative Album
fotoalbum
hromadne v novinách, archívna škatuľa

Spôsob uloženia doporučený
V závislosti od druhu fotografickej techniky sa odporučí, v akom prostredí (teplota
a relatívna vlhkosť) by mali byť jednotlivé fotografie a negatívy uložené. V prípade, že ide
o negatív na nitrocelulózovej alebo acetátovej podložke, môžeme odporučiť vyňatie z tejto
skupiny a separátne uloženie napr. v chladničke.
Príklad:




-15 až 4 °C a 30% - 40% RH oddeliť od zvyšku zbierky
18 °C a menej a 30% - 40% RH
10 až 18 °C a 30% - 40% RH
18 °C a menej a 30% - 50% RH
- 126 -
Božena Marušicová

Druh
Určuje, či sa jedná o pozitív, negatív, diapozitív, pohľadnicu a či ide o médiá farebné
alebo čiernobiele.
Príklad:







pozitív ČB (čierno-biely)
negatív ČB
pozitív farebný
negatív farebný
pohľadnica
diapozitív ČB
diapozitív farebný
 Šírka
Meria sa aj s podkladovým kartónom či lepenkou. Zaznamenáva sa v centimetroch so
zaokrúhlením nahor.

Výška
Meria sa aj s podkladovým kartónom či lepenkou. Zaznamenáva sa v centimetroch so
zaokrúhlením nahor.

Datovanie
Tento údaj zapisujeme, ak je možné ho zistiť z poznámok na dokumente alebo
pečiatok (často bývajú na pohľadniciach). Treba však dávať pozor, lebo rok výroby sa nemusí
zhodovať s rokom posielania pohľadnice.

Adjustácia pôvodná
Predstavuje kartón alebo lepenku častokrát zdobenú a s menom fotografa alebo
názvom ateliéru, na ktorej je prilepená pôvodná fotografia. Fotografie môžu byť taktiež
nalepené napevno v albume alebo v papierovom rámčeku (pasparte).

Retuš/Kolorácia
Ako retuš označujeme snahu zakryť drobné poškodenia emulznej vrstvy (fotografií
a negatívov) pomocou obyčajnej ceruzky alebo rôznych tušov zmiešaných napr. s arabskou
gumou. U sklenených negatívov sa používali rôzne masky na upravenie kontrastu výslednej
fotografie. Tie sa nanášali na sklenenú podložku ako žltá, modrá alebo purpurová farba
v oblasti tváre a rúk.
- 127 -
Božena Marušicová
Ako koloráciu označujeme zámerné dotváranie fotografie pomocou farieb (vodových,
anilínových, olejových ...) hlavne v oblasti tváre, šperkov a rúk. Fotografie však mohli byť
kolorované aj v celej ploche.

Druh nosiča
Predstavuje nosný materiál, na ktorom je nanesená svetlocitlivá emulzia obsahujúca
halogenidy striebra.
Príklad:






sklo
kov
papier Agfa Brovira, Agfa Lupex, Kodak, Velox, Ridax....
film nitrocelulózový
film acetátový
film polyesterový

Druh fotografickej techniky
Určenie použitej techniky je náročné a častokrát vyžaduje pomocné analýzy,
napríklad pomocou infračervenej spektroskopie (IČ) alebo röntgénfluorescenčnej analýzy
(XRF). V prípade fotografií existuje až 150 rôznych techník, pričom základné (albumínová,
želatínová, kolódiová, slaný papier) je možné identifikovať pomocou mikroskopu. Okrem
čisto fotografických techník sa môžeme stretnúť aj s technikami fotomechanickými, kam
zaraďujeme napríklad tlače, chromolitografiu, gravúry a podobne. Ak sa jedná o modernú
zbierku alebo fond, môžeme sa stretnúť aj s digitálnymi fotografiami, či už farebnými alebo
čierno-bielymi.
Príklad:
Dagerotypia, talbotypia, albumínová fotografia, slaný papier, kyanotypia, kolódiová
fotografia, želatínová fotografia, sklenený negatív, filmový negatív, tlač ČB, tlač farebná,
fotogravúra, rotogravúra, atď.

Poškodenie
Jednou z najdôležitejších informácií pri spracovávaní fotografických materiálov je
zaznamenanie aktuálneho fyzického stavu. Ten nám umožní z dlhodobého hľadiska
vyhodnotiť, či je uloženie a manipulácia s fotografiami na dobrej úrovni. Keďže fotografické
materiály mávajú spravidla viacero rôznych poškodení, v databáze bolo pre tento parameter
vyhradených viacero stĺpcov. Pri spracovávaní sme sa postupne stretli s nasledujúcimi
- 128 -
Božena Marušicová
poškodeniami
(ich
počet
sa
samozrejme
zvyšuje
s rozmanitosťou
fotografickej
zbierky/fondu):
Žltý, jantárový, hnedý, červený, modrý, zelený, striebrenie, lepkavý, zapáchajúci,
zvlnený,
znečistený,
zmrštený,
krehký,
blednutie
(obrazu),
zlepený,
channeling
(vrúbkovanie), hnedý prach, odlupovanie SCV, vznik bublín a kryštálov, rozbitá podložka,
korózia podložky, mechanické poškodenie, poškodenie plesňami, poškodenie baktériami,
poškodenie hmyzom, krakely, žltnutie albumínu, poškodenie laku, poškodenie SCV, žlté
škvrny, hnedé škvrny, zbytky adjustácie, zlé spracovanie, modré škvrny, biely povlak, foxing,
ružový, delaminácia podložky, dúhový fľak, oranžové škvrny, zelenkavý, zelené škvrny...

Chemicko-technologická analýza
Pri identifikácii použitej fotografickej techniky alebo identifikácii použitej podložky
(u negatívov) je možné využiť rôzne metódy. Najčastejšie používanou a najjednoduchšou
metódou pri identifikácii fotografií je optická mikroskopia. V prípade, že mikroskopia
neposkytuje dostatočné informácie, je možné na identifikáciu využiť XRF analýzu
(föntgénfluoresčenčnú analýzu) alebo IČ (infračervenú) spektroskopiu. Tá však zanecháva
drobné stopy na povrchu obrazu, preto sa jej použitie musí dobre zvážiť. Okrem uvedených
je možné použiť kvapkový test na rozlíšenie želatínových a kolódiových fotografií. V prípade
negatívov sa podložky najčastejšie určujú pomocou polarizačných fólií a difenylamínového
testu. Môže sa však použiť aj test horľavosti alebo flotačný test.

Konzervátorsko-reštaurátorská priorita
Je číselný parameter, ktorý vyjadruje vzťah medzi poškodením fotografického
materiálu a potrebou jeho ošetrenia (reštaurovania) a digitalizácie, umožňujúcich zachovanie
informácie, ktorú daný materiál nesie. Vyjadruje sa pomocou čísloviek 1, 2, 3, prípadne je
možné použiť pol-stupňové hodnoty. Najväčšia hodnota sa priraďuje k najpoškodenejším
materiálom. Tie sú následne spracovávané (reštaurované, digitalizované) ako prvé. Hodnota
1 sa priraďuje materiálom, ktoré sú len špinavé alebo zľahka mechanicky poškodené.
V prípade, že má fotografia alebo negatív strieborné zrkadlo, priraďuje sa automaticky
hodnota 2 alebo vyššia (závisí od ďalšieho poškodenia). Ak je obraz na danom médiu
nečitateľný alebo sa materiál úplne rozpadá, priraďujeme hodnotu X. Takéto materiály sú
určené na vyradenie zo zbierky/fondu.
- 129 -
Božena Marušicová

Reštaurátorské ošetrenie
Reštaurátorské zásahy popisuje heslovite reštaurátor, ktorému boli materiály zverené
na ošetrenie.

Reštauroval
Tu uvádzame meno reštaurátora/ky, ktorá prevádzala odborný zásah.

Poznámky
Umožňujú zapísať stručné informácie, ktoré nie je možné zaznačiť do
predchádzajúcich kolóniek.
Tretiu časť tvoria technické parametre, ako napríklad:

Meno osoby, ktorá vytvorila záznam

Dátum, kedy bol záznam vytvorený

Meno a dátum, kedy bol záznam opravený
Uvádza sa dátum, kedy bol zmenený záznam o danom fotografickom materiály spolu
s menom osoby, ktorá zápis zmenila. V prípade, že boli zmeny pri jednom zázname vykonané
viackrát, dátum a meno osoby zapisujeme do toho istého okienka za už zaznamenané údaje.
Tieto informácie od seba oddeľujeme bodkočiarkou.
Príklad:
14.05.2012 – Marušicová; 22.10.2013 – Zelený;.......
Záznamy je možné prispôsobiť pre danú pamäťovú inštitúciu, napr. pridaním
ďalších parametrov, ako je:

Prírastkové číslo

Starý spôsob označenia

Presné miesto uloženia

Miesto uloženia analógovej kópie

Digitálny náhľad

Ďalšie
- 130 -
Božena Marušicová
Obrázok 4: Ukážka zaznamenávaných parametrov databázy historických fotografií a negatívov z fondu Príleský-Ostrolúcky.
- 131 -
Božena Marušicová
Výhody databázového spracovania
Prehľadnosť a jednoduché vyhľadávanie
Databázové spracovanie umožňuje získať prehľad v jednotlivých fotografických
zbierkach alebo fondoch. Aplikovaním použitých filtrov na vytvorené záznamy je možné
získať informácie, ktoré potrebujeme bez toho aby sme priamo používali a namáhali
fotografický materiál. Napríklad vieme presne zistiť, ktoré fotografie zachytávajú požadovaný
motív alebo pochádzajú z daného obdobia. Nemalou výhodou je aj úspora času, keď nie je
potrebné prechádzať materiály kus po kuse.
Ochrana fotografických materiálov spočíva najmä v použití kvalitných pH neutrálnych
obalov a zabezpečení vhodných klimatických podmienok pri uložení. Avšak častokrát sa tieto
materiály poškodzujú pri nevhodnej alebo príliš častej manipulácii. Používanie vhodne
navrhnutej a vyplnenej databázy teda znižuje riziko poškodenia týmto spôsobom.
Kontrola a plánovanie
Pre konzervátorsko-reštaurátorské pracovisko je dôležité najmä získať prehľad
o fyzickom stave konkrétnych kusov fotografií, negatívov a diapozitívov, aby tak bolo možné
zabezpečiť ich včasné reštaurovanie. Databázové spracovanie uľahčuje aj plánovanie
pravidelných kontrol, prípadne dezinfekcie fotografického materiálu.
Čistenie a výmena obalov
Elektronicky spracovaný fotografický záznam sa následne zbaví prachového depozitu
pomocou štetca s prírodným vlasom. Ak je fotografia veľmi znečistená, použije sa čistenie
pomocou špeciálnych gúm či rozpúšťadiel. V prípade, že je fotografia alebo negatív
napadnutá plesňou, pristúpi sa k dezinfekcii pomocou etylénoxidu alebo pár butanolu.
Ošetrený materiál sa následne zabalí do vhodného obalu z pH neutrálneho
fotopapiera (na obal je vopred napísané špecifické číslo prislúchajúce danému kusu). Takto
zabalené materiály sa následne vkladajú do škatúľ s vyhovujúcim pH.
Rekapitulácia postupu pri spracovaní
Každý jeden spracovaný kus bol najprv:
- 132 -
Božena Marušicová
1. identifikovaný pomocou mikroskopickej analýzy (prípadne kvapkového testu,
alebo FTIR analýzy, ktorú môžeme zabezpečiť vďaka spolupráci s Katedrou
polygrafie a fotochémie na FChPT ),
2. zaznamenaný do excelovského súboru, kde mu bolo pridelené špecifické
identifikačné číslo,
3. ošetrený (dezinfekcia, čistenie),
4. zabalený do nového obalu z pH neutrálneho papiera a uložený do novej
škatule,
5. uložený do depozitára.
Záver
V súčasnosti
v SNA bojujeme
s nedostatkom
kvalifikovaných
reštaurátorov
špecializovaných na fotografické materiály, preto sa pri spracovaní pristupuje len k hrubému
očisteniu od prachového depozitu špeciálnym štetcom alebo len k výmene obalov.
- 133 -
Príloha:
- 134 -
Príloha:
- 135 -
Zoznam autorov
Zoznam autorov
Mgr. Lucia Almášiová
Slovenská národná galéria, Bratislava
Eva Bartošová
Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva, Liptovský Mikuláš
MgA. Štepánka Borýsková, PhD.
Akademie múzických umění, Praha
Blanka Hnulíková
Národní archiv, Praha
PhDr. Rudolf Hudec, PhD.
Divadelný ústav, Bratislava
Mgr. Erika Javošová, PhD.
Slovenský národný archív, Bratislava
Ing. Božena Marušicová
Slovenský národný archív, Bratislava
Mgr. Adriana Matejková, PhD.
Slovenské banské múzeum, Banská Štiavnica
Mgr. Katarína Nádaská, PhD.
Východoslovenská galéria, Košice
Mgr. Katarína Takácsová
SNM – Múzeum Betliar, Betliar
Mgr. Mária Valová
Literárny archív Slovenskej národnej knižnice, Martin
Ing. Petra Vávrová, PhD.
Národní knihovna Českej republiky, Praha
- 136 -
Vydal
Slovenský národný archív
Bratislava 2014
Zostavili:
Mgr. Ivana Fialová, PhD.
Ing. Božena Marušicová
Mgr. Daniela Tvrdoňová, PhD.
Návrh obálky:
Roman Zelený
Fotografie na obálke:
1. SNA, pôvodné uloženie sklen. negatívov, Foto: Roman Zelený.
2. SNG, Album Karola Plicku s fotografiami zo Slovenska, Foto: Lucia Almášiová.
3.Východoslovenská galéria v Košiciach, diapozitív v plastovom rámčeku,
Foto: Katarína Nádaská.
4. SNG, uloženie fotografií v zásuvkovej registračke, Foto: Lucia Almášiová.
5. SNG, ukážka digitálneho skenu fotografie zo Zbierky fotomédií SNG,
Foto: Branislav Horňák.
Za obsah jednotlivých štúdií zodpovedajú samotní autori.
Texty neprešli jazykovou úpravou.
Autorské práva vyhradené. Rozmnožovanie textu, fotografií, peroviek a údajov
len s predchádzajúcim písomným súhlasom vydavateľa.
ISBN 978-80-970666-9-7