Severka 4/2007
Transkript
Severka 4/2007
EPITAF Carl Jackson / Valéria Ferčáková 1. Mával v duši kráter Stále štval ho foter Nezvládol ho páter Žiadne “alelúja” Mával v srdci lávu Nechcel slávu Nebol z tých čo plačú nad sebou 2. Púšťal z ruky mince Vždy rád rozdal srdce Ľúbil každú chvíľu Náruživo a rád Smial sa vždy hlupákom Spával pod širákom Nebol z tých čo plačú nad sebou R: Bez slov stál pred svetom, kráľ Chlap ako hora, stále dobrom hrial On nebýval rád sám, Kamarát jak trám, kamarát 3. Tak nosím jeho širák Zmietol ho raz tirák Píjam zaňho koňak Nechcel by to sám inak Osud býva hlúpy Na dni skúpy Nebol z tých čo plačú nad sebou R: 3. .../ Nebol z tých čo plačú nad sebou / 3x na LP platni “Country trh 1” hrá skupina Fúzači, spieva Juraj Hudek, vyšlo v OPUSe, 1991 BEGUINE itz_29_10_2007 aD Padalo lístie na rozliaty stôl vo fľaške plával korok bolo to pozdne po nedeli bolo to vlastne v pondelok. Na zábradlí visela mokrá jeseň. Ja neviem čo sa to zrazu stalo čoho súčasťou som sa stal nechcelo sa mi ver ísť domov možno som ani oň nestál. Kantárom trhnúť a hrýzť ako divý kôň. Kadiaľ by som ale nocou chodil ver doma je najlepšie povedala to aj tá deva tá múka sa neprepečie. Z lacného chleba zostane v rukách mrva. CHODIŤ ČI NECHODIŤ Už tu bolo popísané o rozpadnutých topánkach. To akože vo význame “prečo sa tak často nechodí von”. Už bolo povedané, len tak medzi kamarátmi, o zlej dobe, ktorú prežívame, a ktorá nás svojimi neviditeľnými chápadlami drží mimo chodníkov. No, ale možno je to trochu inak. V to ráno som sa pozeral na Poľanu, nasvietenú vychádzajúcim slnkom. Nejako podvedome sa mi v mysli vynorila replika z filmu Medená veža, ktorá znela: “Plazím sa tu pod týmito horami, zatiaľ čo moje miesto je tam hore v kopcoch”. Ono to možno ani tak presne nebolo, ale o to tu teraz nejde. Otázka znie, ako by to bolo, keby som mal v danej chvíli čas. Reálne by som s tým asi nič nespravil. Ale čo takto vnímať odkaz ako istý prísľub pre “nové ráno”? To nové ráno prišlo, a ja som si tak trochu spokojný sám so sebou cupital po čerstvom snehu “niekam”. To niekam malo od začiatku istú podobu - miesta, ktoré si ako chlapec pamätám ako opustené. Ktohovie, ako by to s tou samotou dopadlo, keby sa tam neobjavil jeden z našich kamarátov. Pri svojich túlačkách sa rozhodol, že tam bude žiť a svoj sen premenil na skutočnosť. A tak tu je vykúrená kuchyňa, človek a život. Nezdržal som sa dlho. Trochu som si to cez hrebeň nadišiel, aby som kukol aj na ďalších. Boli tam a kus syra tanier polievky a vlastne už čas vrátiť sa. Kamaráti na trvalom vandri. Keď ich tak človek postretá, tak sa mu jeho vlastný pesimizmus javí trápnym. Je faktom, že po mojej dobrovoľnej odluke mi topánky idú na nohy tak trochu ťažšie. Je však dobré, že ešte nie sú úplne rozpadnuté, verím, že ešte niečo určite vydržia. A je vlastne naša doba zlá, alebo sú to naše neprimerané očakávania? V tomto momente je vonku naozaj mizerné počasie. Zima, ktorá vlastne ani nebola, nacvičuje akési podivné divadlo, a tak je to vlastne o ďalšom dni. Cítim, ako mi dochádza zásoba výhovoriek, a chce sa mi ísť..... No veď viete kam. Šupák (Očová) Nalaďme znovu gitary hrané načim natiahnuť nových strún bandaliér ponesie ťažkú zbroj do ticha bubnuje plektrum. Syrinx kamarátov mi ladí v sluch. Tak postupne život do minula rytmom vlakov kolies vozňových len taký es tata tý beguine posúva ďalej za nocí prebdených. Víkend ostatne som preponocoval. parlando: V splne pod lampou štvrtej rannej hodiny som v striebornom lese na striebornej lúke stál. Poklady sveta, mi mizla pod rukami inoväť. Zostal som, len čas šiel ďalej. Potom, raz už muselo sa spať mi do sna celý život zvonil v pohode ... a bol to beguine akurát. —————————————— pozn.: aD - ad Domine, z latinčiny od Pána, myslí sa od narodenia Pána Ježiša Krista beguine - čítaj bigin, latinskoamerický spoločenský tanec rozšírený v 20. rokoch 20. storočia; rytmus často používaný kapelou Hoboes, symbol modernej trampskej piesne kantár - ohlávka syrinx - dychový hudobný nástroj zložený z píšťal pre každý tón plektrum - plastové brnkátko na gitaru, čím sa zosiluje zvuk parlando - v hudbe, skôr hovoriť ako spievať, spievať hovoreným hlasom 3 Keď za Tisa vo Viedni vyarbitrovali, že bude patriť juh Slovače Maďarom, ostalo zopár tratí bez vnútroštátneho prepojenia, lebo celý južný ťah bol zabavil Horthy. A aby sa na Slovensku do susednej doliny nemuselo jazdiť vlakom cez Maďare, teda aby železnice nemuseli platiť peážne poplatky, začala sa medzi Tisovcom, Revúcou a Slavošovcami budovať spojnica, teda trať. Štreka. Marky na to svojmu mopslíkovi požičal Hitler, ludí na robotu bolo dosť, a tak sa stavalo - mosty, nadjazdy, tunely a násypy. Lenže sa to nakoniec akosi nestihlo a boli sme opäť Československo aj s ukradnutým juhom a jeho kolajnicami, a po celom projekte (vraj až 80 % prác hotových!) ostalo len bývalé nadšenie ... a nedokončené traťové stavby. A tiež skvelý tip na zimný vanderík. Tranzitku fordku sme odstavili v Jesenskom pri nádraží asi hodinu po polnoci a šli do “dopravy” škemrať, nech nás výpravca vpustí do uzamknutého vestibulu. Škemrať treba nebolo, vedlajšie dvere zo strany peróna patrili vykúrenej čakárni, ktorá sa nezamykala, lebo od nej neboli klúče, ale zato bola vybavená dlhými drevenými lavicami. No môže byť lepší začiatok? Vandru - aby sme si rozumeli. S Nudlem je to už môj siedmy zimný, s jeho dámou Itka zvanou - o jeden menej. Calveru sa mi podarilo nahovoriť prvý raz. No a títo dvaja samčí si hneď padli do oka a žial aj do noty, to znamená, že našli “spoločnú reč”, ktorá sa zakladala predovšetkým na trojdňovom rýpaní do mňa, resp. do mojich nových handier, vôbec nehladiac na to, že som bol organizátor vandru, autor nápadu, plánovač ... a vôbec, šéf výpravy. Totiž - ako som sa tak, v rámci príprav, mrkol na teletext, reku čo nám to predpovedá, zvolil som po vyhrážkach o daždi so snehom, a po zrelej úvahe premiérovo nepremokavý odev, ktorého som ale bol na mieste činu jediný vlastník. Čiže žartovný tón týchto troch dní bol šitý iba na jedinú tému - môj ohoz, skrátene Gore Tex, čo inak bola tiež blbosť, lebo touto membránou som nedisponoval. To ale - pochopitelne - nikoho netrápilo. Téma bola stanovená, terč tiež a žial, bol som ním ja. Úprimne som sa na ten lejak tešil ... Ale späť do Jesenského. Keďže v čakárni sa teda kúrilo, nemuseli sme vybalovať, čo má tú kúzelnú výhodu, že ráno netreba zase nič baliť, akurát tak variče, ešusy a termosky s čerstvo narobeným vietnamským green čajom, ktorý bol takto pasovaný na nosný nápoj výletu, a ktorého Nudle dovliekol pol kila s tým, že čo ostane, je moje. Mimochodom, prevelice dobré tea. Je piatok ráno a motoráček nás vyplúva v Tisovci. Objavujeme hneď od stanice - vedla vlečky vedie val pôvodného telesa trate, jeden nedokončený nadjazd a za ďalším križovaním s cestou, kde malo asi byť obyčajné úrovňové priecestie ... nič. Síce ten kamenný most tam ďalej cez potok sa nám zdal na obyčajnú polnú cestu, čo po ňom viedla, zbytočne predimenzovaný, očividne budovaný pre inú komunikáciu, ale za ním už len normálny, neželezničný svet. Pokračujeme po asfaltke, niekde ten tisovecký portál prvého tunela hádam len zameriame. Viem, že je v jame a pred ním zárez v teréne. Asfaltová stúpa, takže musí byť napravo pod cestou. A tam sa ukazujú dva - niečo ako - výmoly. Zliezam z cesty a idem na prieskum. Prvý patrí potoku, no a v tom druhom oporný múr. Prima. Som dobre. Zárez ale končí a za ním zase nič. Potok. Portál tam ale musí byť. V ose plánovanej trate ... a aj je a ostatní ma pri ňom už očakávajú. Jasné, že padne ďalšia žartovná poznámka, pochopitelne od Nudláka, ale nedám sa. Oni ho našli trápne náhodou, keď zliezli z cesty, kdežto ja dôkladným prieskumom terénu, zrelou úvahou a znalosťou problematiky pôvodného zámeru. Výletníci! Dnu do tunela sa nedá, je do polovice výšky zatopený. Svojho času v ňom vraj spokojne žili nasadené ryby. No nič. Potápať sa v pláne nemáme, tak späť na asfalt a do kopca. Itka začína mať vážne problémy s nohou, ráno sa pošmykla na lade a následok pádu sa začína ozývať. Celkom nám to komplikuje situáciu, lebo večer musíme byť v Revúcej. Teda úprimne -komplikuje hlavne mne, lebo ja by som si onu naplánovanú trasu rád prešiel celú. Špekulujeme nad najlepším riešením, ktoré ale nakoniec pohotovo dodá samotná Itka. Jednoducho sa vráti autobusom k autu a odvezie sa stráviť víkend k neďalekým 4 svojím slovenským predkom z otcovej strany. Je to totiž statečné české děvče, nepotrebuje na každú blbosť pánsky doprovod. (nóóó ... ale to keď sa nám pred pár rokmi takto v zime v Maďarsku stratila ... moc kludní sme neostali ... na rozdiel od nej). Pred sedlom Dielik, kde je cesta po oboch stranách v jednej úrovni s okolitým terénom - tu už je plánované úrovňové priecestie zrejmé - treba odbočiť dolava a vrátiť sa pár desiatok metrov popri ceste naspäť. Severný portál je tu v plnej kráse, prístupný, zamrežovaný síce, ale neuzamknutý. A už aj šlapeme pekne tunelákom, dlhým asi 2 km, žial nie až na koniec. Predtým sme sa dosť zdržali a času vela nemáme. Škoda. Myslel som, že je zatopený takmer v celej svojej dĺžke, a on ani nie. Len tak trochu blatový. Od cesty napravo, teda za prejazdom “trať” pokračuje aj s mostom ponad potok. Nalavo od cesty je zase volačo, čoho zmysel nám nie je úplne jasný. Betónový korpus, taký tunel pre peších pod niečím, čo malo byť nad tým, ale čo by to mohlo byť ... keď štreka pokračovala jasne inokade? Odbočka? Vlečka? Ale kam? Žiadnu logiku nám to nedávalo, no ale toť šéfredaktor severkový to kedysi pomenoval ryvolovskopoeticky “Tunel jménem čas”, no a on má vyššie vzdelanie, ako my traja. Ďalej už z časových dôvodov nepokračujeme po násype, on aj tak už ďaleko nevedie, ale znovu po tej nevandráckej asfaltke. Do Muránskej Lehoty, kde nad dedinou mala byť zastávka a násypek nám tu znovu začína svoju nedostavanú púť. Plazí sa dookola po úbočí hory, Trstie zvanej, pekne až k Revúcej. Na tomto úseku malo byť niekolko mostov, dohotovené boli boli len patky (neodborný to môj pojem), v jedinom prípade aj pilier. Mosty mali byť ocelové. Blízko jedného z nich leží rómska osada, klasického typu, teda chatrčového. “Osada Ponkú”, ako ju vtipne pomenoval Calvera. Ale neprenasledovali nás, ich jedinou obeťou boli dreviny v okolí. Až v Revúcej je ponad cestu jediná ocelová konštrukcia, ktorá bola položená, teda most, alebo nadjazd, ak chcete. Na výber je možnosť zbehnúť dolu na cestu, alebo prejsť po úzkej traverze, pokrytej polgulovými nitovými hlavami. Nič moc príjemné potme, no ale kto by zliezal dole a zase vyliezal, že? Tiež sme - s výnimkou mosta - už ale dve hodiny postupovali po násype optimisticky zladovatelom, takže občas niekto z nás predviedol pôsobivý taneček, prípadne ho dotiahol do efektného záveru, teda pádu. Pre mňa fakt ten, že som rebríček viedol práve ja. Nudle, rebel, chcel pešuňk aj opustiť, ale ideový vedúci bol rázne proti a trval som na tom, aby sme do stanice prišli ako symbolický starý parný vláčik. No a hlavne som mal istý fotografický plán. Už roky sa totiž teším, ako si tu odfotím kilometrovník s nápisom SD, akože “Slovenské dráhy”, ktorý som tu bol práve pred tými rokmi objavil. Ale on nikde a nikde ... a tak mi Nudelskej s úškrnom, sebe vlastným (“Češi jsou smějící se bestie.”, kto to vyslovil? Heidrich? Alebo 5 Göbbels ... no ale rozhodne musel dotyčný autor Nudleho niekde stretnúť), ukázal displej digitálu s kameňom služobným, tam od tej osady. Taký ČSD. Bolo mi to síce divné, ale aj tak ma nepresvedčil. Reku použili volajaký z depozitára. Nejaké ČSD tu na tejto trati vo svojej dobe predsa nemalo čo hladať. Poctivo sme teda po tom lade doklopýtali až do stanice, ale šutra nikde. Smutné. Hospoda sa volala Nižná, točil sa tu Šariš a spali sme pod prístreškom miestnej strelnice, kúsok od cesty na Muráň. Taký plechový, z jednej strany otvorený. Sobota. Som starší už pán, budím sa skoro. V spacáku sa nudím, tak šup do botiek a do Revúcej naproti Starcovi, ktorý prijechal nočným vláčkom. Tiež napadlo ale cenťák snehu, čiastočne aj do Nudlových pohor, čo ma celkom pobavilo, ba až potešilo, lebo Nudlík takto robí prestrašne rád múdreho, čo sa ako má a čo rozhodne nie. Stretnutie bolo úspešné (to je strašné umenie- v dobe mobilov - že?), absolvovali sme raňajky a čo je zarážajúce, vyrazili sme okolo deviatej. Mládenci totiž opustili svoje spacáky nezvyklo skoro, čo je u Nudelíka pozoruhodný jav. Presadil som si znovunávrat na úsek, ktorý sme včera prechádzali už potme, lebo tu bol vysoký oporný múr. Kupodivu nikto neprotestoval. Ukázalo sa to ako velmi šťastný nápad, takto za svetla a mierne pocukrovaný snehom bol móóc fotogenický. No a tiež ten kameň ... Prebruslíme znovu celý úsek po násype až do Revúcej. Prechádzajúc okolo plotu dvorku nejakého minipodniku, položí nám domáci proletariát spoza neho klasickú otázku, či nám v noci nebolo zima. Boduje zase Calver, za pomoci starých Rangers: “Nám stačí len balíček karet. Ten mi poslúží jako spacák, karimatka a stan. Sedmička je sedem hodín, keré sem mosel protrpet cez noc do rána. Osmička ... Devítka ... Deset je prstú, o keré sem došel. Eso je náš pán, kerý nade mnú drží ochrannú ruku. No a Gore Tex je král!” Miestny občan, ani jeho kolegovia tomu asi príliš nerozumeli, vlastne to cez ten plot na tú pomaly zväčšujúcu sa vzdialenosť vari ani nepočuli, ale v dobrom úmysle za nami ešte zavolali meno blízkeho lokálu, menom Nižná ... Ach! Vieme, nie ...? Čo sa týka nešťastného kilometrovníka, našli sme za denného svetla ešte dva, pochopitelne ČSD (komu sa tam tie Č-éčka chcelo dovysekávať ... no chápete to?), tak teraz neviem, či som bol vtedy slepý, alebo ho medzitým niekto šlohol. Aby som ušetril nožičky od asfaltu, navrhol som dve zastávky vláčkom. Šiel za poldruha hodiny. To nám tiež umožnilo využiť ušetrený čas nááá ... no jasné, že šup do Nižnej. Na jedno a potom na vlak, ktorý šiel načas ... opačným smerom. (a to som skoro štvrťstoročie “na dráhe”!). Čiže asfaltka a ešte jedna putna po ceste. Niečo ako bolestné. Pred ďalším objektom sa delíme, teda ja sa delím, teda oddelujem, lebo odmietam ísť skratkou cez dva zarastené výmole a hodlám ísť pekne podla mapy cez dedinu, a teda po chodníku, resp. po polnej ceste. Nebudem si trhať svoje nové parádne handry, že? O nejaké kríky tŕňové. K viaduktu sme dorazili súčasne, ja odspodu, zbytok zvrchu. Moc pekný mostík, vysoký, štíhly, betónový, velikánsky. A hneď za ním portál ďalšieho tunela. Ony dve stavby boli síce v jednej výškovej úrovni, ale aj tak bolo treba zviesť sa z mosta v mieste. kde sa sypaný železničný zvršok nasypať nestačil, po asi osemmetrovej zladovatelej šmýkačke - a po zadnici. Ach moje gaťata zánovné! Akurát posledný Calvera mal dosť rozumu a sadol si na krosnu. Koprášsky tunel má 250 metrov a býval uzavretý, keďže bol využívaný ako sklad zeleniny. Teraz je jednoduchou deštrukčnou úpravou spriechodnený, čo je celkom milé poznanie, zvlášť keď sa výpravníkom nechce cez kopec. Obed odkladáme na neurčito, bo čas je pokročilý a chceme za svetla nájsť portál posledného tunelíka. Slavošovského. Nejakého pol kilometra ďalej je poznať ďalší násyp, vysoký, lebo vedie cez hlbokú dolinu a ako Nudle múdro poznamenal, z materiálu vyťaženého rúbaním nasledujúcej diery v kopci. Teda ideme dobre. Tiež väčší zarovnaný plac, kde malo stáť nádražie, alebo výhybňa. Stále ideme dobre. Pri kopci chvílu špekulujeme, kade ďalej, činíme prieskum - nič netreba špekulovať ani skúmať, stále v osi zamýšlanej trate, proti potoku úzkym presekaným zárezom, takým minikaňonom, až k portálu č.5. Mrzuté je, že je tu hladina, teda budeme musieť holt cez kopec. Podla bočného bezpečnostného výklenku tipujem tak meter a pol. Vody a blata. Nuže, hurá hore. Na hrebeň vedú lesné cesty, chce to len trafiť tú správnu. A to na každej križovatke. Triafame a už za tmy prevelice radi stojíme na zelenej turistickej značke, čo sa tiahne hrebeňom. Kúsok na sever, a potom po pravej strane bude cesta dole ... trt tam je! Po krátkej porade múdro zliezame z kopca, v polmetrovom snehu, cez popadané kmene a haluzinu - jedinečná šanca užiť si zimy, ktorá sa v sezóne 2006/07 u nás doma nekoná. A my nevďačníci teraz o ňu vôbec nestojíme ... nevychutnávame. Síce sa nemáme kam stratiť, môžeme len dopredu a z kopca, no a tam niekde dole budú kolajnice, ktoré vedú do Slavošoviec. To je ovšem varianta náhradná. Vzhladom k únave nelákavá. Chceme do tunela! Konečne narazíme na nejakú lesnú cestu, ktorá nás stiahne do doliny. Je mi to tu celkom povedomé, tu niekde mal byť ... tak nie, ten šiesty portál nie a nie ... začínam sa zmierovať s faktom, že budeme musieť vyhladať niektorý zo slavošovských lokálov, a potom bivak. Pre istotu ešte inštruujem ostatných, že hladáme jednu väčšiu dieru do zeme, napravo od cesty. Nudle je hrdina večera. Dieru jednu úspešne objavuje a ja ju úspešne identifikujem a za päť minút padáme na rozprestrenú plachtu a cpeme do seba studené predjedlo, než bude pripravený teplý hlavný chod. Alebo to pomenujte ako obed plus večera, ak chcete. Každopádne hlad & únava, toť výrazné to status quo. Je tu spanie, na naše zvyklosti, nadštandardné, ba až luxusné. Z hornej hrany portálu crčí voda, ktorú ale využívame iba na varenie a light hygienu. Nesprchuje sa nikto. Ďalej dovnútra sú velké suché ostrovy z naplaveniny, kde sa dá spať, ak nevadí sem-tam nejaký ten šuter medzi rebrami. A komu by vadil, ešte kúsok ďalej je betón. Tiež suchý. Prievan sotva znatelný, vzduch teplý. Taká klimatizácia. Miestne netopiere proti našej prítomnosti nič nenamietajú, zato ich prítomnosť príbytku dodáva na útulnosti. Ráno som mal na pláne celú túto stavbu prejsť. Nikoho nenútim a prekvapene zisťujem, že ideme traja. Samozrejme nie ochrápaná Nudla. No a tiež je nedela. Tunel mierne klesá a vzduch sa citelne ochladzuje. Prechádzka obnáša dva a pol kilometra. Prekvapene zisťujeme - teraz všetci - že ono to zatopené miesto na konci nie je vôbec dlhé, a keďže by pod hladinou mohol byť slušný nános zo štrku a kamenia, prebrodenie by nemalo byť väčší problém. Povedal by som, že menší, než včerajší prechod vrchom. Takže nasledovníci sandále so sebou. Nejaký klacek si už urežete. Do civilizácie vchádzame okolo deviatej. Uvedomujem si, že sa jedná o Nudlov absolútny zimnovandrovný rekord, alespoň čo chodíme spolu. Keď totiž odrátam cestu, balenie a raňajky, musel ten mučedník vstávať určite pred ôsmou!!! Slavošovce sú v nedelu doobeda mŕtve mesto, až na pár občanov, poväčšine rómskych. Osobné vlaky tu nejazdia, autobus sa tiež žiadny nekonal a jediný otvorený obchod v tomto čase sme prešvihli o pol hodiny. Majitel tam síce ešte bol, ale poslal nás ... teraz už neviem presne kam. Z tohto uhlu pohladu sa fakt, že si Itka znepochodnila nohu, javí ako celkom pozitívny. Prišla totiž pre nás tranzitom. Dobrý vandrík, nie? Bača (Skalica) Pozn.red.: príspevok neprešiel jazykovou úpravou, nakoľko autor je pod zhubným vplyvom záhoráčtiny, češtiny, vlastného názoru a je na to patrične hrdý... 6 Cesta, ktorou nás Bača sprevádza vo svojom tunelvandri, leží na južnom úpätí Muránskej planiny. Čiastočne prechádza ochranným pásmom tohto národného parku, vo východnej časti štreky sa už približuje k ochrannému pásmo Národného parku Slovenský kras. Už to napovedá, že sa pohybujeme v prostredí, ktoré je výnimočné svojimi prírodnými hodnotami. Začíname teda spoločne s Bačom v Tisovci, ktorý je obklopený viacerými územiami s vyšším stupňom ochrany. Priamo nad mestom sa týči Hradová (NPR; V priestore Okrúhlej skaly (851 m n.m.), ktorá je západným ukončením územia hrebeňa, sú zvyšky stredovekých hradieb. Korozívne procesy v puklinách vápencov podmienili vznik niekoľkých jaskýň. Boli tu objavené i paleontologické nálezy. Z chránených druhov rastlín sa tu vyskytuje lykovec muránsky, prvosienka holá, poniklec slovenský, ľalia zlatohlavá.), na dosah je Kášter (NPR; Je charakteristický skalnými bralami a výskytom jaskýň a skalných previsov. Z územia sú známe nálezy paleontologických prírodnín. Dôvodom ochrany sú najmä floristické hodnoty územia s výskytom množstva chránených druhov rastlín, ako sú lykovec muránsky, poniklec slovenský, prilbica jedhojová, plamienok alpinský. Chránené územie dokumentuje širenie teplomilných prvkov flóry a fauny, ako aj ich premiešanie s prvkami chladnomilnými, horskými.), Hlboký jarok (PR; Zriedkavým a zaujímavým javom je živá travertinová kopa na južnom ukončení územia. Sú to sladkovodné pramenné vápence, vytvorené z vôd studeného prameňa. Z povrchových krasových foriem sa tu nachádzajú škrapy a krasové jamy. Z podzemných foriem ide o niekoľko menších jaskyniek abrazného pôvodu. Špecifické mikroklimatické podmienky umožňujú, že vedľa seba rastú druhy náročne na zatienenie a vlhko.), Suché doly (PR; Je to jedno z najvýznamnejších krasových území Muránskej planiny, bohaté na povrchové i podzemné javy. K najvýznamnejším patrí ponorný tok Teplica na povrchu vyznačený radom krasových jám, v podzemí s viacerými jaskynnými priestormi. K zaujímavým krasovým javom patrí periodická vyvieračka, ktorej výdatnosť sa v intervale 25 – 60 minút mení od 6 do 60 litrov za sekundu a to v závislosti od výšky hladiny troch podzemných jazier Jazernej jaskyne – dosahujúcich hĺbku až 30 m. Zaujímavé sú i jaskyne Netopieria (150 m), Kostolík (404 m) a priepasť Michňová (-105 m).), na opačnej strane Šarkanica (NPR; Vyskytujú sa tu jaskyne (Voniaca, Šarkanica a jaskyne v doline Martinová), priepasti (Šajba) a tiesňava (Martinova dolina). Územie predstavuje zachovalé lesné a skalné bitopy s výskytom chránených a ohrozených druhov rastlín.). Sú to všetko skalnaté vápencové oblasti, vyznačujúce sa ťažkou prístupnosťou, ale o to zachovalejšími prírodnými komplexami. Z iného súdka sú Vachtové jazierko (CHA; Tento chránený areál je výnimočný tým, že tu rastie vachta trojlistá. Jej priestor ohrozuje ďalšia rastlina – pálka širokolistá. Suché rastliny pálky sa odstraňujú v spolupráci Správy NP a dobrovoľníkov kosením a spálením v zimnom období. Vachtové jazierko je útočiskom obojživelníkov, vodného hmyzu a vtáctva, ktoré hniezdi v blízkosti vodných plôch.) a Tŕstie (PR; Predmetom ochrany sú zachovalé prirodzené slatinno-rašelinové biocenózy s výskytom zriedkavých spoločenstiev a druhov rastlín. V minulosti územiu venovali pozornosť viacerí významní botanici. Na vrchole je pamätník venovaný botanikovi Václavovi Vranému. Najzachovalejšie boli zamokrené časti územia, ktoré v súčasnosti vysychajú.), ležiace južne juhovýchodne od Tisovca. Po ceste do Muráňa by sa oplatilo odbočiť vľavo do Javorníkovej doliny (NPR; Vyznačuje sa vysokým stupňom pôvodnosti a zachovalosti a je iba nepatrne ovplyvnená ľudskou činnosťou. Územie tvorí krasová dolina rozčlenená skalnými žľabmi a úvalinami. Z krasových foriem sa tu vyskytujú ponory, vyvieračky, skalný most, skalné okná a niekoľko jaskýň, ktoré majú i archeologický význam.). Nenápadný vstup do doliny je pár sto metrov “maskovaný” lúkou a lesom, o chvíľu sa však objavia skalné steny uzatvárajúce z dvoch strán úzku roklinu. Kedysi ňou viedla aj turistická značka a skalné stupne s padajúcimi vodopádmi sa dali prekonať pomocou železných rebríkov. Taký malý, kilometer dlhý Slovenský raj. Do stien kaňona voda vymlela niekoľko menších jaskýň. Jednu z nich v 80-tych rokoch minulého storočia považovala za svoj domovský flek aj jedna trojčlenná, čisto dievčenská osada..... V závere do vymletého kotla steká voda v 2-3 stupňoch, ak je však po dažďoch, alebo obdobie topenia snehov, nájdeme tu 28 m vysoký vodopád. Dnes tu však už z dôvodu ochrany prírody turistickú značku nenájdete a pohyb mimo značených chodníkov je v rezervácii zakázaný. Pri poslednej etape Revúca - Koprášsky tunel - Slavošovský tunel, nemáme už ďaleko do Ochtinskej aragonitovej jaskyne. (Zo Slavošoviec je to do Ochtinej po ceste asi 7 km. Prístup pre mastňákov s autami je z opačnej strany, cesta Jelšava - Štítnik.) Táto na Slovensku jedinečná jaskyňa sa vyznačuje prítomnosťo aragonitu (čo je inak “obyčajný” CaCO3 - uhličitan vápenatý) vo forme vlákien, lúčov alebo koralom podobných útvarov. Tunely popisované v článku sú obvyklým útočiskom netopierov. (Tunel pod Dielikom je vyhlásený ako chránený areál. Početnosť zimujúcich netopierov sa tu v rokoch 1993 až 1997 pohybovala v rozmedzí cca 2 000 až cca 10 000 exemplárov. Celkovo tu bolo zaznamenaná hibernácia 11 druhov netopierov.) Netopierom sa v rámci ochrany prírody venuje zvláštna pozornosť, každoročne sa vykonávajú pozorovania a sčítania letných a zimných kolónií. Bližšie informácie na internetovej stránke www.netopiere.sk. D’Ady (info o rezerváciách z www.sharkan.net) 7 26.10.2007 sme sa navždy rozlúčili s kamarátom “Davym” Orságom. Skonal náhle, po rýchlom priebehu ťažkej choroby. A tak odišiel na svoj posledný Veľký vander. Česť jeho pamiatke. Takto (alebo podobne) sa lúčime a aj budeme lúčiť s kamarátmi, ktorý opustia naše rady. Bolo ich už hodne a bohužiaľ, ich stále pribúda. No čo už, starneme a ako poznamenal Jano “Džamila”: Už sa rúbe v našom lese. No smrť Davyho nás zasiahla o trochu viac. Davy bol žijúcou legendou, čo bolo poznať aj na účasti kamarátov na poslednej rozlúčke. Bolo tam vidieť kamarátov z Martina, Trnavy, Partizánskeho, Trenčína, Handlovej a samozrejme takmer celá Prievidza. Možno niekto by chcel polemizovať o slove legenda. Nech sa páči. Ja a mnohí iní kamaráti sme sa zhodli na tom, že toto označenie si Davy zaslúži viac, ako hocikto iný. Tým nechcem znevažovať hodnoty a zásluhy iných kamarátov. Medzi trampami bolo a je mnoho osobností. A samozrejme Dobrý večer - pesnička, ktorá sa stáva pozvoľna slovenskou trampskou hymnou. Prečo legenda? Poznám dva jeho totemy - na Bufale a na Klondiku a viem, že urobil ešte nejaké a môžem povedať, že sú to krásne umelecké diela plné symboliky a ducha kamarátstva. Najnovšia drevená plastika je vystavená v Prievidzi v lesoparku. A je ozdobou centrálnej časti. Jeho krásne drevorytiny, hlavne na motívy Ježiša sú roztrúsené po celom Slovensku, ba i v zahraničí. Nekonečné množstvo placiek a drobných umeleckých diel je roztrúsených medzi kamarátmi a všetky sú hodnotné. Prečo legenda? Davy bol pri založení dnes už svetoznámej šermiarskej skupiny Bojník. Pamätám sa na prvý meč a drôtenú košeľu, ktorú pre skupinu vyrábal. Pre Bojník, v ktorom aj sám účinkoval (v jeho úplných začiatkoch) napísal aj niekoľko pesničiek a scenárov. Nezanedbateľnú stopu, hlbokú a výraznú, zanechal aj na poli muzikantskom. Bol členom niekoľkých zoskupení: Chlapci, Fúzači, Závora. A na všetko si ani nespomínam - nech je mi odpustené. Tak preto legenda ! Kamarátky, kamaráti, môžeme mať na Davyho rôzne názory, máme naňho rôzne spomienky, aj tie negatívne. Áno, ale kto z nás je všade iba milovaný? Ale kto z nás na svojom životnom vandri zanechal takúto hlbokú stopu? Davy urobil pre slovenský tramping veľmi veľa, možno si to ani sám neuvedomoval. A zato mu patrí naša veľká úcta a vďaka. Kamarátky, kamaráti, venujte jeho pamiatke krátku spomienku a vyslovte v duchu svoje posledné “Ahoj!” Davymu - legende slovenského trampingu. Na smútočnom obrade sme sa za všetkých kamarátov s ním veľmi dôstojne rozlúčili jeho piesňou “Dobrý večer”. Ahoj Maják & ml.Džamila Viete, mám už takmer 50 rokov, z nich 35 rokov žijem ako tramp a tak si myslím, že mám právo vysloviť a aj zverejňovať svoj názor. Takže prečo legenda? Nuž teda, kde som sa za tie roky pohol (ako tramp) všade sa vedelo o Davym.A bolo jedno, v ktorom kúte Slovenska to bolo. Mňa, aj moju generáciu trampov značne ovplyvnil. Prečo legenda? Napísal niekoľko desiatok pesničiek, z ktorých mnohé som počul bežne pri ohni a interpret často ani netušil, že autorom je Davy. Za všetky spomeniem: Potok, Zlatokop (Na chrbte máš čakan), Rumový strik, Prameň, Živel, Rieka, Deň jarných búrok, Rybár Davy, Splašený vlak, Rodná zem, Matkina pieseň, Kamarát oheň, Náklaďák, Notes, Modlitba koňa atď... Davy sa narodil v Topoľčanoch 17.6.1954. Umrel v Prievidzi 24.10.2007. (Pozn.red.: Pokúšal som sa získať notový záznam niektorej Davyho pesničky, alebo ďalšie informácie, žiaľ do uzávierky tohto čísla sa mi to nepodarilo. Kamarát ml.Džamila údajne chystá spomienkové CD k prvému výročiu Davyho skonu, tak snáď potom...) D’Ady 8 Najznámejšiu Davyho pesničku “Dobrý večer” sme už aj s notovým záznamom v Severke uverejnili. Vyšla aj v jednom zo spevníkov Severky. Pri pátraní po jeho ďalších pesničkách som sa zameral na kapely, v ktorých účinkoval. Stopy vedúce internetom veľmi málo hovoria o (polo)amatérskych kapelách z dávnoveku počítačovej siete. No, vďaka Luckymu (T.O.Severka, St.Ľubovňa) som sa dostal k záznamu pesničky Epitaf, ktorú na LP platni “Country trh 1” hrá skupina Fúzači. Na hudbu Carla Jacksona text napísala Valéria (Ria) Ferčáková, ktorá si na tie časy spomína: “Davyho som prvý krát videla hrať v Prievidzi na voľajakej súťaži talentov v kulturáku a pamätám si na úžasnú pieseň o topánočkách, pri ktorej mi behal mráz po chrbte. To spieval sólo s gitárkou. Až potom som ho vlastne spoznala ako člena kapely Fúzači. Vnímala som, že v tom čase to bola kapela nabitá osobnosťami... Davy bol skladateľská a textárska osobnosť, hrával tu Rudko Cipov - skvelý inštrumentalista, Vladko Hlohovský jeden z najlepších bendžistov v celom Československu atď. No a potom prišiel ten nápad, že Ferčáková napíše text k dvom amerikánskym country piesňam. To bol šok. Dodnes na to nostalgicky spomínam, jak som nebola schopná prísť na nič normálne a dokola a dokola som si to púšťala...celé dni... a nič ... no a potom to prišlo, naraz sa to zo mňa vysypalo v jeden deň a tuším, že v nejakých 10 minútach. Chlapcom sa to páčilo a teda dokonca uzrelo svetlo sveta aj na platni. No a v nejakom roku 1993 dostali Fúzači cenu ako kapela na Country trhu v Handlovej a ja som dostala cenu textár roka práve za pieseň pre Fúzačov...” Že to nie je Davyho pesnička, je v tejto chvíli irelevantné. Nakoniec - Carl Jackson je hviezdou v oblasti bluegrassovej hudby. Nápev je chytľavý, i keď text skôr zádumčivý. Nakoniec, o to príznačnejší... Možno aj sám Davy by si prial taký EPITAF: Tak nosím jeho širák Zmietol ho raz tirák Píjam zaňho koňak Nechcel by to sám inak Osud býva hlúpy Na dni skúpy Nebol z tých čo plačú nad sebou.... Občianske združenie Country limit club a Kultúrne a spoločenské stredisko Prievidza usporiadali festival Country jeseň dňa 27.10.2007. Účinkovali Čochciari, Čoloband, Sanyland, Country limit club, a hostia Wabi Daněk a Miloš Dvořáček. Skupina Country limit club zároveň oslávila 15. výročie svojho vzniku. Ako sa vyjadril organizátor Pufi: “Tento festival už určite prežije - lebo ho robím sám (nie pre niekoho - ako Country sedlo-5 ročníkov, Lesoparkfest, Country archa.....). 1.ročník dopadol veľmi dobre - nie je to len môj názor, ale posudzujem tak podľa ohlasov publika (hlavne trampského), ale aj účinkujúcich.” -jg,bz,puTohtoročné vyhlasovanie zvláštnych cien Medzinárodnej bluegrassovej asociácie IBMA bolo v znamení československého trampingu. Distinguished Achievement Award - jednu z prestížnych cien dostal za zásluhy o rozvoj bluegrassovej hudby náš Marko Čermák. Bližšie v článku kamarátky Lilky na str.18. -lpRegionálne kultúrne centrum v Prievidzi & Obecný úrad Tužina pozývali v sobotu 1.12.2007 do domu kultúry Tužina na krajskú prehliadku interpretov country,folk a trampskej hudby STRUNOBRANIE. Po skončení prehliadky do tanca hrali Čochciari. -jgNa krste Wabiho knihy “Prokletá vůně hor”, ktorý sa uskutočnil v P-klube Trojická v Prahe, účinkovala aj najlepšia slovenská “ryvolovská” kapela PEKARINGO. Niekoľko fotiek nájdete na webe Folk a country www.folkcountry.cz/Taborovy%20ohen/ to1107.htm. Okrem toho v Country rádiu ste mohli počuť Pekaringo cez net v utorok 4.12. v programe “Ozvěny osadních ohňů”. Zostrih relácie sa dá stiahnuť z internetových stránok Severky. -pb- Pozdrav od Tajfu Milí priatelia! Síce nerád a s dosť zvláštnymi pocitmi vám píšem, lebo si myslím, že by ste aj vy mali vedieť, že Kremnická folková skupina Tajf ukončí svoju činnosť posledným koncertom, ktorý sa uskutoční dňa 28.12. v kine Akropola v Kremnici. Po zrelých úvahách a uvedomení si, že v terajšom zložení nedokáže kapela zosúladiť pracovné a rodinné povinnosti svojich členov tak, aby sme mohli pravidelne skúšať a koncertovať, čo v konečnom dôsledku neuspokojuje polovicu kapely, sme sa rozhodli, že Tajf, ako ho poznáte, končí. Sme všetci dosť blízki priatelia na to, aby niekto niekoho z kapely vyhadzoval. Je lepšie skončiť vtedy, kedy je to ľuďom ešte ľúto, ako by mal náš koniec niekoho tešiť. Verím, ja osobne, že Tajf týmto nadobro nekončí a beriem to, minimálne z môjho pohľadu, ako tvorivú pauzu a potrebné určenie smeru a cesty. Ďakujeme vám za všetku vašu priazeň a pomoc, ktorú ste nám počas doterajšej existencie prejavovali. S pozdravom a vierou, že niečo nové začína Maroš 9 LITERÁRNA SÚŤAŽ SEVERKY 2007 Predchádzajúce čísla nášho občasníka vyšlo tesne pred slávnostným vyhodnotením LSS 2007. A tak hoci už boli známe výsledky, nemohli sme ich verejne prezentovať. To by nebolo žiadne prekvapenie, hoci... Druhý riadny (po nultom, skúšobnom) ročník literárnej súťaže SEVERKY nepriniesol nič nové. Celkový počet prác 32 od 11 autorov zruba kopíruje predchádzajúce ročníky. Najväčšia “konkurencia” bola v kategórii prózy (11/6), nasledovala poézia (14/5) a piesňové texty (7/3). Stabilných porotcov - I.Hochela - Turka a D.Franců Kremienka, tentokrát doplnila A.Mezeiová - Kykymora (Aida). Títo skonštatovali, že úroveň prác ak vôbec vybočila z priemeru, tak smerom nadol. Zvyčajne nie je problém určiť 1-2 najlepších, o to horšie je to v druhej polovici tabuľky. A pritom na Slovensku existuje široká základňa trampských psavcov, ktorí ale pravdepodobne nemajú záujem sa porovnávať s ostatnými. Zaujímavým faktom je, že je stabilný okruh prispievateľov, ku ktorým sa každý rok pridajú 2-3 nové mená. Tí však, aj napriek úspechu v aktuálnom ročníku, sa už ďalšieho nezúčastnia ... Otvorená tak ostáva otázka ďalšej existencie súťaže - nie kvôli ochote zo strany SEVERKY, ale záujmu zo strany druhej. V jednotlivých kategóriách opäť výrazne bodoval Havran z Prešova, medzi “ostrieľané” tváre ďalších stabilných tvorcov (a prispievateľov do Severky) sa vtesnala Daniela z Dubnice n.V., ktorej tvorbu sme predstavili v predchádzajúcom čísle. Vyhodnotenie a odovzdanie cien víťazným autorom sa uskutočnilo pri slávnostnom ohni na fleku Pod Sokolom v Čabradi. Svojich 20 rokov v Haďom údolí si tu pripomenuli kamaráti, z ktorých sa vyformovala T.O.Hadie údolie. Krásne placky zhotovila kamarátka Maťa - Vrana. Výsledky LSS 2007: Poézia: 1. Pavol “Havran” Olejník - K slobode 2. Daniela Kostrová - Mesiac 3. Ivan “Otlak” Mišek - Prales Próza: 1. Peter “Pedro” Benča - Nezáujem 2. Danica Božová - Tváre tatranskej magistrály 3. Jana “Amazonka” Matzová - Tajomstvá cancáku Piesňový text: 1. Pavol “Havran” Olejník - V nálade letnej noci 2. Pavol “Havran” Olejník - Pre teba som 3. Martin “Tarzan” Mázor - Hej, počkaj, chlapče (všetky víťazné práce sú uverejnené na webe Severky: severka.nfo.sk a postupne ich nájdete aj na stránkach časopisu) HEJ, POČKAJ CHLAPČE Hej, počkaj, chlapče, tam si nesadaj Toto miesto navždy prázdne je. Nie, nečuduj sa, záhady nehľadaj, Sadni vedľa a nič sa nedeje. Hej, pred pár rokmi si odtiaľ počul spev A kopu príhod, to by si počúval. Tam, čo sedával chlap, nepoznal hnev A každému pomocnú ruku dal. Hej, na to pivo, čo tam stojí, nesiahaj, Keby sa vrátil tak, aby mal čo piť. Vylov cigáro a k poháru ho daj, On by to tiež vedel tak urobiť. Hej, tak počúvaj, chceš vedieť, kto to bol A kam šiel, keď raz musel ísť. Bol správnym chlapom, rozdal čo mohol Stačil mu vzduch, hory, tráva, list. Hej, vtedy zima vybielila stráň Na brale nad ňou jeho brat čakal smrť. Vypadol z lana, príroda chce daň On liezol za ním, nedal mu zahynúť. Hej, bol to kúsok, zniesť ho na pleciach Chlapi sa báli, on dokázal to sám. A zrazu vzdychol, v očiach mal náhle strach, S rukou na hrudi k nohám klesol nám. Hej, chlapče, farár mal vtedy krásnu reč, Keď dávali sme ho už navždy spať. Aj starí chlapi v slzách šli potom preč, ostal som tam sám, ja - ten jeho brat. Tarzan 3.miesto v kategórii “piesňový text” LSS 2007 D’Ady, písané pre Puchejř a Severku 10 TVÁRE TATRANSKEJ MAGISTRÁLY (Spoveď bežkyne) Prívetivá i krutá. Tatranská magistrála, kráľovná vysokohorských behov. Láka ma niekoľko rokov. Zároveň vzbudzuje rešpekt. Predsa však prichádza deň, keď stojím na jej štarte. September 1993. Nádherné babie leto. Náskok pred súperkami získaný v úvodnej časti medzi Štrbským a Popradským plesom i solídny výbeh do sedla pod Ostervou mi dovoľuje po skalnom chodníku vedúcom k Batizovskému plesu a Sliezskemu domu miestami i kráčať. Po kývajúcich sa kameňoch bežecký pohyb natrénovaný nemám. Veď v takejto vysokej nadmorskej výške bežím prvýkrát. Smerom do Smokovca dostávajú najviac zobrať členky. Dôležitá je trvalá sústredenosť na trať. Len nezakopnúť o vytŕčajúce skaly a korene stromov... Príjemná atmosféra v cieli umožňuje zabudnúť na únavu i dĺžku trate (22km). Magistrála? S prívetivou tvárou. Dnes určite. Dokáže však byť aj iná. September 1994. Opäť krásne babie leto. Žiaden náskok z úvodu trate, aj keď očividne bežím rýchlejšie ako pred rokom. Súboj so súperkami plece pri pleci. Stále na plný plyn. I po skalách v najvyšších výškach. Prichádza však osudná zákruta, za ňou rodina s deťmi a... Môj pád do kosodreviny. Tvrdé pristátie na kľúčnej kosti a stehno pruhované ako zebra. S pásmi krvi. Bojujem však ďalej. V cieli výrazné zlepšenie osobného rekordu a potešujúca druhá priečka v absolútnom poradí žien. Ale len dočasne. Úsmev ma prechádza pri slovách hlásateľa vyslovujúceho v závere moje meno. “A v kategórii nad 30 rokov bežala jediná pretekárka (moja maličkosť).” Prichádzajú myšlienky typu “Načo toľké sebaprekonávanie?” Alebo “Veď som celkovo druhá, prečo som oddelená od mladších? Vytesnená na perifériu, hoci takýto výkon by brali i niektorí muži všetkými desiatimi...” Nuž, kategórie nepustia. Rodičov si nevyberáme a ani dátum narodenia. Čo už? Poučenie, že o rok si vek súperiek a triedenie podľa kategórií treba “vypátrať” ešte pred štartom. Stačí však pohľad z inej strany - môj “pobyt v kosodrevine” mohol dopadnúť i horšie. Takže sa vlastne môžem tešiť... Nie každý septembrový deň je nádherné počasie a slnečná magistrála. Rok 1996. Pred štartom upozornenie na sneženie vo výškach a výrazná zmena trasy. Skalnatý úsek nad kosodrevinou vynechaný, úvodné časti trate presmerované na asfaltovú cestu zo Štrbského Plesa do Tatranskej Polianky. Som oblečená teplejšie. To mi však čoraz viac prekáža. Čo to bol za planý poplach? Veď ja počas behu necítim chlad, skôr opak je pravdou. A tak na kontrole v Tatranskej Polianke vyzliekam čo môžem a vrchné vrstvy oblečenia odovzdávam organizátorom. Ostávajú mi iba tenučké elastické tepláky a tričko s krátkym rukávom. Teším sa, že konečne sa zbavujem zbytočnej záťaže. Smerom na Sliezsky dom sa ochladzuje. Mrholí. Ohlasovaný sneh sa i stáva skutočnosťou. No čo už? Kopec snáď zahreje a zo Sliezskeho domu do Smokovca vari už nejako zbehnem. Trúfalosť? Chlapci z Horskej služby na kontrole pri Sliezskom dome ma balia do deky a nechcú pustiť pokračovať ďalej. Ja som však neprišla vzdať! Presviedčam ich o svojich schopnostiach dobehnúť. Po mojom opakovanom naliehaní nakoniec povoľujú. To však ešte netuším, že ma čaká ďalšia obchádzka. Zmena trasy smerom na Hrebienok a až neskôr po modrej značke do Smokovca. Stonásobne ľutujem vyzliekanie v Polianke. Prečo som si nevzala aspoň deku od chlapcov z Horskej služby pri Sliezskom dome so sebou? Istotne by nebola záťažou... Určite by som v nej nejako došla. Áno, doslova došla. Už to nie je beh. Kĺžem sa po ľade, niekedy mi naň primŕzajú prsty na rukách. Keby som mala aspoň rukavice... Keby... Nie, tu už nejde o športový súboj. Mne ide “o krk” - o pľúca, hlavu, celé telo. Predbiehajú ma pretekári, ktorí mi doteraz na chrbát ani len nedovideli. Len dôjsť! Len dôjsť! Ešte koľko? V hlave mi víria všelijaké myšlienky. Prvá z nich smeruje k sedemročnému synovi. Potrebuje ma.... Posledné minúty pred cieľom trate mi pripomínajú večnosť, pár stovák metrov je ako ultramaratón. Peklo prežívam v tichu samoty. Len sa nevzdať! Nie, nevzdať! Pokračovať v pohybe vpred, hoci slimačím tempom. Prichádzam posledná zo všetkých. Pre mňa je to však víťazstvo. Najdôležitejšie v doterajšom živote. Víťazstvo prežitia. O desaťročie neskôr. Nie som spisovateľkou v maratónkach, hoci túžba by aj bola... Čas, žiaľ, zatiaľ nedovolí. Snáď neskôr. Možno na dôchodku... Stále však lákajú ma hory. S batohom, ak je to nutné. Radšej však bez neho. V tréningovom bežeckom tempe relax v tichu, spokojnosť so sebou. Víťazstvo i ocenenie v súťaži teší, dopredu ma však paradoxne posúva poučenie z neúspechov, prehier a nesprávnych rozhodnutí. Snaha v budúcnosti chyby neopakovať a situácie typu “Už to nikdy nechcem zažiť”. Hory vedia byť krásne, pobyt v nich je balzamom na dušu. Stačí však krátka chvíľka nepozornosti, či ich podcenenia. Vtedy sa prejavuje ich odvrátená tvár. Je pre mňa umením i šťastím zároveň vedieť nájsť s nimi vhodnú symbiózu. Ich Veličenstvo Hory verzus moja maličkosť. Moja opakovaná túžba po symbióze. A tak stále snívam svoj sen. Sen o jej hľadaní. Danica Božová 2.miesto v kategórii “próza” LSS 2007 11 K SLOBODE uväznený stenami samého seba sám so sebou a predsa bez seba otvoril som knihu básnika hlas drozda zaznel z listov vpíjal som dušou atrament čiernej tlače DÔSLEDKY na čiernu dušu čierne okovy veršov rúcajú steny dávajú slobodu Na boj sme sa všetci dali Spolu vzorne bojovali A keď nastal mier a kľud Odniesol to víťaz “všetok ľud” Havran 1.miesto v kategórii “poézia” LSS 2007 V zlatej klietke pekne spieva Malý vtáčik naše zviera A keď sa ho nabažíme Krk mu ihneď vykrútime Z toho plynie poučenie: Väčšie zviera má viac sily, Ale každému sa dá Podrezať konár, ba aj žily. Smrťo LSS 2007 PRALES Pach samíc a samcov tráva čo dvíha koruny stromov a semená dopadajúce na zem. Prirodzená reprodukcia, jednoducho Tichá a Kôprová dolina ? T.S.Otlak 3.miesto v kategórii “poézia” LSS 2007 12 Nová kniha 25 povídek Wabiho Ryvoly – Prokletá vůně hor Prokletá vůně hor mi nedává spát podivnej větrů sbor slyším zase vát soprány lákaj bláznivý počasí z dálky se ženou alty tak proč asi do oken mi chodí severák píseň svou v noci hrát... Wabi Ryvola 22.7.1982 Kamarátovi Vokounovi sa podarilo po rokoch pripraviť a vydať knihu 25 poviedok Wabiho Ryvolu s názvom “Prokletá vůně hor” s ilustráciami Martina Beneše. Bližšie informácie boli už zverejnené na webe http://www.sdruzeni-avalon.cz/ knihy.php, ktoré to celé zastrešilo. Poviedky, ktoré doteraz vyšli v dvoch samizdatových sbierkach - Podivnej Weekend (1987) a Léto v šedejch kopcích (1988), resp. rôzne roztrúsené po trampských časopisoch (napr. aj v Severke) si možno objednať v Avalone. Buď na webe - www.sdruzeni-avalon.cz, alebo poštou Sdružení Avalon, Komořanská 13/87, 143 00 Praha 4 - Modřany. Kniha stojí 100,- Kč a 18,- Kč poštovného. “...Jak vyrobit z koniklece rum, kterej bych rozdával čundrákům, neboť by byl děsně léčivej a já bych měl pocit hřejivej...” /Wabi - Kdybych já byl bohatej/ Knižka sa krstila originál Wabiho 100% tuzemským rumom, účinkovala kapela Pekaringo, Fredy Schubert z kapely Podobni zvěři a premietal sa klip na Wabohi pesničku Made in Pade. Z dielne Avalonu uzrelo svetlo sveta už niekoľko desiatok publikácií, vydáva časopisy Puchejř a Brdskú vločku, kalendáre s kresbami známych trampských ilustrátorov, medziiným aj “nášho” Lexa. Kniha “Folk na Slovensku” Tento rok sa dostala na pulty kniha s názvom Folk na Slovensku. Autori Miloš Janoušek, Hana Daubnerová, Juraj Drobný, Peter Lachký, Rado Tiňo a Dušan Franců ju pripravovali pod hlavičkou Hudobného centra, ktoré ju uviedlo ako tretie pokračovanie edície mapujúcej tzv.menšinové žánre na Slovensku. Prvé dve publikácie z tejto edície, teda Slovník slovenského jazzu (NHC1999) a Blues na Slovensku (HC 2003) sa dočkali aj svojich anglických jazykových mutácií, čo dáva prísľub tomu, že sa aj Folk na Slovensku dostane raz za hranice. Výsledkom celého snaženia je 292 stranové dielo, ktoré v sebe obsahuje úvahy o tom, čo je a čo nie je folk, spísaná je aj stručná história súčasnej folkovej hudby a osobitne potom aj príbeh slovenského folku. Priestor bol venovaný aj tzv. kresťanskému folku a gospelu, propagácii folku v médiach. Naojbsiahlejšie sú však kapitoly venujúce sa festivalom, prehliadkam a klubom, v ktorých sa hrávala a stále sa hráva slovenský folk a polovica knihy je venovaná prehľadu toho, kto je kto v slovenskom folku, ktorá obsahuje profily sólistov a skupín. Pri písaní knihy zostali aj samotní autori niekoľkokrát prekvapení. Jedným z takýchto prekvapení je diskografia slovenského folku, ktorá na husto popísaných 6 stranách informuje o tituloch, ktoré sa v slovenskej folkovej komunite urodili. Aby toho nebolo málo, rozhodli sa autori knihy v spolupráci s hudobným centrom a STV pribaliť ku knihe ako bonus CD Pesničkári slovenskí obsahujúce 28 doposiaľ nevydaných piesní z archívu STV, ktorý vznikal počas produkcie rovnomenného cyklu vysielaného od roku 1992 na 2.programe STV. CD je pevnou súčasťou publikácie a nebude sa predávať ani distribuovať žiadnym iným spôsobom. V prípade, že by ste mali záujem si túto knihu objednať, môžete tak urobiť v hudobnom centre. Michalská 10, 815 36 Bratislava (tel. 02/5920 48 46) alebo emailom: [email protected]. Cena publikácie je 680,-SK. Je k dispozícii v predajňach Hudobné centrum, ArtFórum a predajni Musica (Medená ul.) v Bratislave. Radiar 13 Z PODZIMKA PODZIM TULÁKA V marastu laskavých plískanic zdáli se rýsuje krása roztoužen přispěchám - zblízka nic zese jen pozlátka hlásá Ptáci mávají na pozdrav Dávají tajná znamení Blíží se podzim tuláka Tři kříže z bílýho kamení Nad námi krouží Hejno vran oslepla cesta životní pampou Anděl zavírá poslední vrátka Lucifer svítí ohnivou lampou Loučí se Prázdný nádraží Falešně zpívá Sebevrah Pokorně Mávej na cestu Přichází podzimní Strach příslibem tajemných obzorů parfémem hasnoucích ohňů. Příliš se nenutím do vzdoru záda zas poslušně ohnu zas vezmu do ruky kytaru zase si na kámen sednu vše jde tak půvabně postaru. Poklidně putuji ke dnu. Marek Kysilka - Fenik Trapsavec 07, poézia nad 23r Antonín Dědoch - Seveřan Trapsavec 07, poézia nad 23r XXX Na míru střiženou života nit, vlakům daný jízdní řád, čápům datum odletu... ... a andělům strážným jen přesný počet letových hodin. Tomáš Dolenský - Čepek Trapsavec 07, poézia nad 23r 14 Tenhle příběh začal ve chvíli, kdy se mne má žena milená zeptala, co bych si přál k narozeninám. “Moc rád bych s tebou jel na vandr,” vyhrknul jsem. “Máma nám určitě pohlídá!” To jsem hned dodal, protože znám její první námitku. Do dneška pak žila přípravami. Z trhu přitáhla nové khaki bundy, předvedla mi novotou svítící pohorky, psala seznamy, na co určitě nesmíme zapomenout. No, sranda! U mámy nás čekal dort a prádelní koš plný hraček. Pro malou! Ta zajásala a jen tak mezi tvorbou utěšeného nepořádku, se nás zeptala, kdy už teda pojedeme. Brzo ráno, v šest, se lokálka hnula k těm “mým” lesům. Jo, jo! Tady jsem prožil krásné roky před vojnou. Olina v rohu kupé klimbá a netuší, kolikrát jsem si tuhle chvilku představoval. Jak jedu se svou milou pod náš osadní převis. Kolik jich tam dotáhnul Fred! A Doutnák? Ten měl svoji Jarču už od základky. Jen já pořád nenacházel tu správnou holku v zeleným. “Copak asi dělá malá?” ozvalo se od okýnka. Co by asi tak mohla dělat pětiletá holka, když se konečně dostala z dosahu starostlivé mámy? Zkouší drápky na babičce! Olinu jsem poznal jako mazák na maturáku zdrávky. No a od svatby už byly jiné starosti, než jezdit ven. A taky, zkuste nacpat pod smrček republikovou přebornici v latinskoamerických tancích! Teď stojíme na malém horském nádraží. Turisté a polykači kilometrů se rozprchli jako zajíci. Výpravčí zasalutoval protějším kopcům a vlak kovově třeskl v zátočině. “Slyšíš?” povídám a táhnu ženu správným směrem. “Ptáci řvou a za rohem otvírají lahvový.” Stánek s občerstvením obsahuje všechny základní lesní potraviny. Pivo, grog, kafe, párky. Snídáme u stejného stolku, do kterého před léty Fred ve vzteku zabodával kudlu, protože ten protivnej pingl po nás chtěl občanku. A už nás ranní slunce postrkuje pískem lesní cesty. “Teda, kdyby mi někdo před časem řekl, že tudy potáhnu s holkou s modrým kletrákem a budu způsobně smrkat do kapesníku, tak mu neuvěřím.” Vysloužil jsem si štípanec do ruky. “Já bych se zase nevedla se zeleným pobudou, co při chůzi vrže řemením a táhne z něj rum.” Bajo! Je to tak! Jak se do lesa volá - tak se ženská ozve! “Myslíš, že tam bude ten tvůj kámoš?” supí do kopce. “Nevím, uvidíme,” popadám dech “támhle už začínají chaty.” “To nebyl moc veselej dopis!” To teda nebyl! Fred mi na zvadlo odepsal, že nemá čas, že se podruhé rozvádí. O Doutnákovi jenom ví, že jezdí do srubu po svém tátovi a ta jeho stíhačka ho těžko někam pustí. Odbočili jsme na správnou pěšinu a už z dáli vidíme, že sroubek má otevřené okenice a z komínku v přístěnku se kouří. Ta ženská na verandě bude nejspíš Jiřina, ale na ulici bych ji nepoznal. Místo pozdravu se na nás obořila. “Měli jste si nabrat vodu dole na nádraží. Nejsme žádnej veřejnej vodovod!” “Jestli jsme tu správně, tak bych se rád pozdravil s Doutnákem!” odseknu a začínám pěnit. Ta nahoře po mně loupla očima, otočila se a zmizela z dohledu. Málem jí od podpatku vyšlehl plamínek. “Bohouši, Bohouši,” ječí srub “máš tu svý kámoše! A nemysli si, že to po vás budu zase uklízet jako posledně!” Nějaké brumlání a už se hrne ven. Pivní tlusťoch, opuchlý, jak po srážce s rojem divokých včel. Celkem mrštně se svezl ze schodů a zmocnil se mé ruky, “Tak to je ta krasotinka, co nám uhranula šerifa?” kouká po Oline tak, že bych ho hned praštil. “Ale v postýlce musíš mít blaze,” šklebí se jak vůl, div že se neoblízne. “Doutnáku, ty si vůl!” povídám a nahazuji uzdu. i “Nebyl tu Fred?” povídám, aby řeč nestála. “Jo, mihnul se tu nedávno a hrozně jsme se vožrali. Jiřina ho vyhodila i s tou konkubínou,” drbe si slastně pupek. “Ale kam se hrnete?” stará se “zajedu pro basičku a otvírákem probereme život,” řehtá se jako kůň. Srub na to vřísknul: “A kdo to bude platit?” “My táhneme ještě na převis a to je kus cesty,” beru Olinu za ruku. “Já pro to lahvový stejně jedu, tak přijďte na noc. Starý dám přes hubu a bude sranda!” smějeme se oba, ale každý něčemu jinému. Dobře dvacet minut můj vztek odnášely kameny, které se potkaly se špičkou mých kanad. Nakonec mi Olina řekla, že když se nepřestanu mračit, začne teď hned zpívat internacionálu. Tak jsem jí srazil do mechu a tam jsme si zadýchaně šeptali o svých tajnostech. Z paseky nás vyhnal déšť a u převisu už z nás teklo. Přivítaly nás plameny na starém ohništi “Ahoj. Já sem Žabák a tohle je má Rosnička,” řekl jsem dost vtipně. Šerif party mladých kluků a holek nám nechal vyklidit suché místo na spaní a určil sedačky hostů v táborovém kruhu. U ohně bylo snově. O půlnoci se Olina vytasila s dobře utajenou placatkou, na počest mých narozenin. Šerif mutujícím hlasem prohlásil, že nám do toho nechce mluvit, ale že se v jeho osadě na dohled totemu nepije. Přišlo mi jí líto, jak tam stála na pranýři. Za jediný den se dotkla rubu i líce jedné mince. Vzal jsem celou věc na sebe a potlačil nutkání říct, že jsem ten totem vyřezával já. Ráno bylo vedle mne prázdné. Zapomněl jsem a rychle se pod převisem posadil. Dávno zhojená odřenina na čele se obnovila. Olina s kamarádkou vařila čaj a její rozpuštěné vlasy v přítmí převisu konkurovaly slunci.Po mém zaúpění mne místo utěšujících slov hnala pro vodu. “Kluci jí přinesou dost,” oškatulkoval mě šerif. Zrovna tady se dovídám, že jsem páprda! Při balení mi ještě bylo sděleno, že si bágl má balit každý sám, modrý spacák přece nesmí koukat z celty, čutora je nejlepší ve filcu a na kotlík je zapotřebí plátěný povlak. A tak, v Jiříkově vidění, se zlatými hvězdičkami v očích mé ženy, jsme vyrazili k nádraží. Ve vlaku jsem nasadil masku mrtvého brouka. Prostě jsem se nemohl rozhodnout, jestli mám mít radost. Všechno prolomila má “Rosnička”. “Myslíš, že by příště s námi mohla jet malá?” jako by mě pohladila, “určitě by se jí na vandru líbilo.” Dostala pusu a zbytek cesty jsme si měli o čem povídat. Uprostřed lidí, kteří netušili, jaká nádherná věc se stala. Můj narozeninový dárek byl rozbalen! Jiří Bok - Bokajs Trapsavec 07, próza oldpsavců 15 Zdalo by sa, že trampi vo svojej drsnej podstate si nepotrpia na okázalosti, ale stačí sa pozrieť na výzdobu trampských chát, flekov, totemy, či kroniky, ale aj rituály pri zapaľovaní ohňa, či odovzdávaní placiek a pod. To všetko svedčí o tom, že pod hrubou šupkou sa stkrýva citlivá duša... A tak nám nič nebráni v tom, aby sme zatlačili slzu v kútku oka a oficiálne si pripomenuli medzníky trampskej histórie. V roku 2008 si pripomíname okrúhle výročia počiatkov trampingu - 90 rokov od vzniku prvej T.O. v Československu a 80 rokov prvej osady na území dnešného Slovenska. V kronike prvej trampskej osady nájdeme záznam už z roku 1914. Boli to niekdajší skauti, ktorý sa vydali skúmať územia proti prúdu “Veľkej rieky” - Vltavy do oblasti Svatojánských proudů. Po skončení 1.svetovej vojny sa vrátili a na starom táborisku neďaleko “Mravenčí skály” prežívali chvíle podľa vzoru vtedy obľúbených príbehov z Divokého západu. Inšpiráciou bola pre nich aj kniha Francis Bret Harta - The Luck of Roaring Camp, túto poviedku z roku 1868 pôvodne preložil v roku 1874 Josef Václav Sládek ako “Štístko Tábora křiklounů”. Trampi z neskoršej osady Ztracená naděje ju už čítali v ďalšom vydaní pod názvom “Zdar Tábora řvavých” a nazvali tak podľa nej svoje táborisko. Názov pre osadu - “Ztracená naděje”, skrátene Ztracenka sa vžil o rok neskôr, podľa mena malej osady z filmu “Červené eso”. (Prvý fimový seriál z Divokého Západu u nás, ktorý sa premietal v júli a auguste 1919. Táto kovbojka mala spolu 32 dielov, v hlavných úlohách sa predstavili Larry Peyton seržant Sidney Winthrop a Maria Walcamp - Virginia Dixon.) Pokiaľ by si niekto kládol otázku, prečo taký fatálny názov, odpoveď nájde v zápiskoch osadníkov; cit.: “Ztracená Naděje! - Proč ne? Vždyť mnozí z nás se vrátili z války zbaveni ilusí, tak mnohý ztratil co miloval a každý kdo byl tehdy mlád, vlastně tápal.... ...Láska k ní (osadě) je láskou naší největší, láskou věrnou a trvalou - až do našeho pozdního stáří. Vděčně vzpomínáme, že zádumčivá “Ztracená Naděje” vlastně vždy byla a stále je naše šťastná naděje.” Vlajku Ztracenky tvorí belasý trojuholník (na niektorých vyobrazeniach so žltým orámovaním). V hornej tretine je červený (oranžový) kruh zapadajúceho slnka. Podivný znak na pozadí červeného kruhu je vlastne “dvojjediné” písmeno, iniciály Z a N, podľa toho, na ktorú stranu vlajku natočíme. V určitom období na stožiari viala najmä vodácka “verzia”, orientovaná vodorovne, s tmavomodrým pruhom značiacim plynúcu vodu rieky uprostred. Vznik prvej trampskej osady na Slovensku sa datuje ku koncu roka 1928 v Bratislave. Legendárnu osadu Waikiki založil kamarát Hassan - Bořivoj Šourek, spoločne s Manihikim - Jaroslavom Ferákom, Zrzavým Johnym - Quidom Liebmannom a Viktorom - Dr. Viktorom Říčankom. Hassan bol dôstojníkom československej armády, ktorý po preložení z Prahy slúžil v Štefánikových kasárňach v Bratislave. Dalo by sa povedať, že importoval tramping z Čiech na Slovensko, hoci ako vidieť zo spomienok Q.Liebmanna, mohol byť práve on tým iniciátorom: “.... Na jaře 1928 jsem přišel z vojny a byl jsem zaměstnán v Bratislavě (u fy Siemens - ta továrna naproti Legiodomům). V Bratislavě jsem se seznámil s několika kamarády, kteří měli touhu trampovat, byli to: Jaroslav Ferák - “Manihiki”, Dr. Viktor Řičánek, “Namta” - jeho civilní jméno už mi vymizelo z paměti, Dr. Zizius - “Zizek”, pozdější propagátor jachtingu a konstruktér lodí, a hlavně Bořivoj Šourek, nadporučík ženistů - “Hassan”. Vyprávěl jsem s ním o Bobovi Hurikánovi, o našich toulkách a hned byla veliká chuť založit osadu. Tak se zrodila legendární osada Waikiki, která byla první trampskou osadou na Slovensku a v Bratislave, která se stala známou po celé republice. Jejím šerifem se stal Hassan.” (z listu Q.Liebmanna Pekelníkovi v r.1968) 16 Zrzavý Johny sa okolo roku 1935 opäť presťahoval do Prahy. Bol členom I. vodáckeho oddielu v Prahe O jeho ďalšom trampskom pôsobení je známe, že v dolnom povodí Zlatej rieky, v miestach kde v roku 1934 bola založená osada “Rudý vřes” si Johny v roku 1937 postavil chatu. Táto chata sa nazývala “Druhá Waikiki”. Predpokladá sa, že pomenovanie osady Waikiki priniesol do Bratislavy práve Johny. V dolnom povodí Zlatej rieky sa totiž za prvú osadu pokladala “Stará Waikiki”, ktorá tu stála už v roku 1923. Vtedy tu Johny už trampoval a teda toto pomenovanie si vzal so sebou do Bratislavy. Osada “Stará Waikiki” stála na Sázave na mieste, ktorému sa vraví “U dolu Barbora”. Osada Waikiki mala svoj prvý “wigwam” v opustenej chatke zemľanke, v údolí potoka Vydrica, na Železnej studničke v Malých Karpatoch. V roku 1929 začali chodievať na „vodu“ a svoj tábor mali na Dunaji, r.k. 1863. V roku 1930 sa osada Waikiki spojila s River Clubom vo vodácku Waikiki a tým vytvorila v tých časoch najsilnejšiu a najslávnejšiu osadu na Slovensku. Je známe aj to, že osada mala v roku 1930 dvanásť členov. V roku 1931 ju posilnili aj kamaráti z osady Big pine na čele zo šerifom Hezounom Miranom, Bibim, Ňamtom - Karolom Pitermanom, Luluom a Fryšom. Neskoršie pribudli i ďalší: Kuna - Vladimír Vydra, Trader Horn, Paďas, Bócman vulgo Skejda Chocholouš, Seňor Gentleman – Sedláček, Šakal - Vojtech Drsot a prvé dievča, ktoré je spomínané v slovenskej trampskej histórii s menom Šárka. V osade boli i ďalšie dievčatá Máňa - Máňa Hrabovská - čestná členka osady z mimo Bratislavy, Anuš - ktorá prišla z osady Big Horn, Hana, Margita, Helena, Mária vulgo Stará Vražda, Božena a Karfiolik. Osada zanikla rozchodom svojich členov, niektorí sa vrátili do Čiech ešte pred 2.svetovou vojnou, ďalší neskôr. emigrovali do zahraničia. Ešte sa však niekoľkokrát stretli, naposledy v r.1977, v predvečer 50. výročia vzniku prvej trampskej osady na Slovensku. podľa zdrojov pamätníkov na www.svatojanske-proudy.cz a Pekelníkovej Kroniky Trampských osád zostavil D’Ady 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 19.12.2007 oslávil svoje 65 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 narodeniny kamarát Ďáblík 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 z ostravskej T.O.Hells 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 Devilles, vydavateľ bývalého 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 časopisu Tramp, ktorý v 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 porevolučnom období bol 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 najrozšírenejším trampským 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 periodikom. 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 -r123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 29.9. Oslávili kamaráti T.S 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 Edo a Slnko (bývalý osadník 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 T.O.Hranostaj) na chalupe u 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 Slnka 40 rokov svojho života. 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 Oslava bola bujará a 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 pokračovali sme ešte aj v 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 nedeľu. 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 Smrťo 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 123456789012345678901234567890121234567 Okrúhle a polokrúhle výročia trampských osád v roku 2007. V tomto čísle najmladšie, od r.1982. Zdroj: Pekelník, Kronika TO, v.2005. Zistené nezrovnalosti dajte vedieť do redakcie Severky, alebo priamo kamarátovi Pekelníkovi - Jozef Zelner, Slatinská 30, 821 07 Bratislava, [email protected]. CLONDIKE;Košice;1982 DUNAJ;Bratislava Petržalka;1982 KMEŇ;Horná Poruba;1982 LESANKA;Nitra;1982 STO BASKE;Trenčianske Teplice;1982 ROHÁČ;Modra;1982 RUNA POLONINA;Ladomírov;1982 STRATENÁ RIEKA;D.Vestenice;1982 STRATENÁ STOPA;Trnava;1982 ŠIŠKA;;1982 TOMBORO;Malacky;1982 BIELY KAMEŇ;Handlová;1987 COLORADO;Bratislava;1987 JUGLANS;Handlová;1987 LITTLE FOX;Bratislava;1987 MOHYKÁN;Bratislava Rača;1987 ROSOMÁK;Handlová;1987 RYS;Bratislava;1987 VLČICA;Topoľčany;1987 KATARÍNKA;Trnava;1992 LESNÝ RYS;Handlová;1992 OSAMELÝ JAZDEC;Prievidza;1992 RANNÝ SVIT WEST COUNTRY; RA;1992 BIELY BIZÓN;Trnava;1997 BIELY KAMZÍK;Prievidza;1997 LEGENDA;Hlohovec;1997 POHODA;Hlohovec;1997 TOMAHAWK;Malacky;1997 PTO RYBNÍČEK;Pezinok;2002 RYBNÍČEK Pezinok;2002; V piatok 19.10.2007.o 15,00 hod. sme na cintoríne v Handlovej odprevadili na jeho posledný veľký vander kamaráta Kefu /Pavol Roob/ z T.O Tulák. Odišiel veľmi skoro, vo veku nedožitých 42 rokov a bez rozlúčky. Podľahol následkom ťažkého pracovného úrazu, ktorý sa mu stal 360 m pod zemou v oblasti Východnej Šachty na pracovisku v Bani Handlová. Príroda si znovu vybrala krutú daň. Rozlúčiť sa s ním priši stovky Handlovčanov, spolupracovníkov, snáď všetci kamaráti trampi z mesta i zástupcovia trampov z Prievidze. Česť jeho pamiatke. Ali, Poldolfo Necelý týždeň neskôr, 24.10.2007 dopísal pesničku svojho života muzikant, šermiar, kamarát Milan Davy Ország. Budeme si ho pripomínať jeho snáď najznámejšou pesničkou “Dobrý večer”, ktorá sa vďaka ústnemu podaniu šírila pri táborových ohňoch až do tej miery, že v rôznom podaní sa rytmom, melódiu a občas dokonca aj slovami podstatne líši od originálu. Obšírnejšie o Davym píšeme v rubrike “Pesnička tulácka”. -rHoci by sa patrilo uverejniť ešte v predchádzajúcom čísle, dozvedeli sme sa až po uzávierke, že muzikantské rady opustil ešte v lete aj jeden z nestorov trampskej piesne, mladší z dua Červánek - Josef Kníže (Fífák). Nasledoval tak nedávno pred ním zomretého J.Věřtatu (Gibsona). -r- 17 VYZNAMENÁNÍ MEZINÁRODNÍ BLUEGRASSOVÉ ASSOCIACE PRO ČESKÉHO BANJISTU MARKA ČERMÁKA. Začátkem října se v Nashville ve státe Tennessee, USA konala týdenní BG konference, které se zúčastnilo několik tisíc členů Mezinárodní bluegrassové asociace IBMA a jejich hostů. Na čtvrtečním slavnostním obědě byly v plně obsazeném plesovém sále hotelu Renaissance vyhlášeny letošní zvláštní ceny IBMA. Distinguished Achievement Award je jedna z nejvyšších prestižních cen, která se uděluje každoročně významným osobnostem, které se osvědčili ve svém oboru jako mimořádní průkopníci a jejich schopnosti a úsilí ovlivnily a obohatily vývoj tohoto hudebního stylu a jeho uznání v širokém světě hudby. Jako druhý Evropan a čtvrtý neameričan vůbec v dějinách Asociace obdržel letos toto vyznamenáná za zásluhy o rozvoj bluegrassové hudby náš Marko Čermák. Na večerním slavnostním “Award show” v nashvillské Grand Ole Opry o něm ještě mluvil Sam Bush a všichni měli opětovně možnost spatřit jeho fotografii na velkoplošné obrazovce. Marko je ve světě známý jako východoevropský otec pětistrunného banja. Kdo z vás by neznal legendární White Stars, Greenhorny-Zelenáče, kteří s touto muzikou začali v šedesátých letech a byly vzorem pro tisíce muzikantů, kteří přišli po nich. Jak praví legenda, Marko si postavil první české pětistrunné banjo s dlouhým krkem podle fotografie banja od Pete Seegera. Pete Seeger byl snad byl první americký muzikant, který navštívil Československo v roce 1964. Sama jsem tehdy byla na jeho brněnském koncertě, a dodnes to patří k mým nejsilnějším zážitkům a mohu říct, že ovlivnil mou další životní stezku. Marko vydal první školu hry na pětistrunné banjo už v roce 1975. Zasloužil se o to, že se Česká republika stala zemí s největší koncentrací bluegrassových muzikantů na počet obyvatelstva na světě. Dokonce překonala i typicky bluegrassový stát Kentucky, kde se teto hudební styl zrodil! Marko Čermák se dnes věnuje hlavně kreslení, jeho druhé velké vášni. Mladší generace ho jistě také zná jako ilustrátora nejenom Foglarových knih, jako Rychlé šípy atd. Také pochopitelně jako člena kapely Paběrky. Nikdy ale nepřestal být v první radě trampem. V roce 1998 vyšla u Country Home jeho druhá kniha “Banjo z mlžných lesů”. Kniha obsahuje Trail stezkou času Greenhorns, White Stars a Paběrky, další školu hry na pětistrunné banjo, tabulatury a zpěvník. Mohu ji vám všem vřele doporučit. Marko je velmi skromný člověk, nejlíp se cítí někde na Berounce daleko od civilizace a proto se nám ho nepodařilo přesvědčit, aby si zaletěl vyzvednout cenu sám. V jeho zastoupení plaketu přebíral v Nashville Jarda Průcha, známy to vyrobce banj. Napsal a prečetl tam velmi krásnou a dojemnou řeč. Moje maličkost měla tu velkou čest být při tom. Kdysi v roce 1976 jsem se na svém prvním Americkém festivale “Bean Blossom” v Indiane seznamila s otcem bluegrassu Billem Monroe. Tehdy jsem mu povídala o českém BG, a prvních skupinách White Stars, Greenhornech, Rangers a pochopitelně o Markovi. Posílala jsem tehdy Greenhornům pohled s podpisem Billa Monroe a Billa Keitha. Po létech jsem našla kopii pohlednice v Markově knížce... Z cest po Americe jsem se každoročně vracela do Švýcarska s desítkami desek. Nahrávala je na kazety a posílala svým trampským a muzikantským kamarádům za železnou oponou. Tehdy jsem snila o tom, že jednou budou český bluegrass a jeho muzikanti známí po celém světě. Snažila jsem se pro to dělat, co bylo v mých silách. Tento sen se mi vyplnil památného 4.října v kolébce country a bluegrassu, v Nashvillu. Lilka Pavlak, nestála dopisovateľka Severky vo Švajčiarsku 18 8.kresťanský potlach sa konal 19.21.10.2007 v lokalite Košařiska v Beskydoch. Napriek tomu, že Johnki prosil nebesia o dobré počasie, celkom to nevyšlo a účastníkov privítal prvý sneh. Johnki Septembrový kanadošlap brezovanských trampov, ktorý sa konal už po ôsmy krát bol poznačený nevľúdnym počasím. Napriek rozoslaným asi 60 pozvánkam trasu Branč Brezová na flek T.O.Bradlo prešlo len 5 statočných. Ako poznamenal autor správy: “S tým počasím je to u nás divné. Nech vyberieme aký chceme termín, skoro vždy prší. Trnaváci vravia, že luteráni sa málo modlia. Neviem, či je to pravda, ale ak áno, začnem chodiť do kostola.” Smrťo V Závlčí sa slávili krstiny ! Indiánskym krstom malého PetraAdama došlo k potvrdeniu spojenia “majetku” Samotárov zo Závlčia (Hradište) a T.O.Breza (Myjava). Šťastným rodičom Adamovi a Markétke blahoželáme. -r6.10.2007 sa na fleku Pod Sokolom konal spomienkový oheň na našich 20 rokov v Haďom údolí. Okolo 60 kamarátov z omnoho väčšej partie, ktorá za tie roky prešla klubom Priatelia Hadieho údolia, brigádami na Čabradskom hrade, detskými tábormi a ďalšími akciami pod hlavičkou T.O.Hadie údolie, si pripomenula všetko pekné, čo sme spolu prežili. Vystavené boli štyri kroniky a množstvo fotiek. Slávnostný oheň zapaľovali za starú gardu Túlavá Jackie a Ugo, za nastupujúcu generáciu Dážďovka a Haluz. Viacerým kamarátom a rodinám boli udelené pamätné listy za udržiavanie myšlienok posolstva Hadieho údolia. O dobrú náladu sa hudbou starali Pedro a Kali - členovia kapely Pekaringo, ale aj Alfi, Šupák a ďalší. D’Ady 14.-16.9.2007 si prievidzká osada Gibon pripomenula 25.výročie založenia. Na fleku sa okrem osadníkov zišlo veľa kamarátov zblízka aj ďaleka, aby tento víkend strávili pri spoločnom ohni. Slávnostný oheň zapálili vo Farskej doline pri Kľačne, hoci obvykle robievajú potlachy pri Ľubietovej, kde na Podlipe má chalupu šerif Narko. 6.10.2007 pozýval kamarát T.S.Dodo na Piknik na Malom Griči nad Handlovou. Samozrejme - ako každý rok - hostil každý každého vlastnými donesenými pochutinami. Saloon Club na T.O.Anita v Čavoji prebehol tentokrát 12.-14.10.2007. V komornej atmosfére cca 20 kamarátov sa so svojimi prácami prezentovali: fotografiou domáci Bludný Hobo, Ali (T.O.Stopa, Handlová), Vlado (BA), úžitkovými predmetmi kamaráti zo Závlčia a Gofi (T.O.Ohio, Handlová), maľbou a plastikou Maco (T.O.Ondatry, BA). 10.11.2007 sa uskutočnil tradičný prechod Handlová - Cígeľ. Temer dvadsiatka účastníkov z deviatich trampských osád (a pár samotárov) absolvovala v pohode trasu Handlová - Martinka - sedlo medzi Bielou skalou a V.Gričom - Pod Vetračku Cígeľ. Spoločníka im robil aj “Martin na bielom koni”. 19 Zimný výstup na Ďumbier organizuje už “zopár” rokov handlovská T.O.Bobor. Tentokrát v netradičnom termíne 17.-18.decembra 2007. (Netradičnom preto, že nebol víkend, ale Po-Ut...) Možno aj preto sa k nám do uzávierky nedostala správa, či to všetci účastnící prežili ... Trampskí samotári zo Závlčia usporiadali aj túto jeseň “Nočný prechod”. Už šestnásty ročník sa konal 5.-7.10.2007. Asi 25 účastníkov si pochvaľovalo dobrú akciu, slušné počasie aj tradičnú hru - čambrlu. 14.Československý potlach sa vydaril. Aspoň toľko môžeme skonštatovať z nemnohých správ zozbieraných v okolí... Pre Severku sa totiž žiadny osobitný spravodaj, ktorý by napísal širšiu reportáž, nenašiel. Na flek Coober Pedy nad Sázavou neďaleko Ledče okrem jednotlivcov vyrazili zo Slovenska aj dva špeciálne autobusy - z Prievidze a Bratislavy. Najdôležitejšou sa však javí správa, že štafetu pre usporiadanie 15. spoločného potlachu v roku 2008 prevzali kamaráti z Prievidze. Blatošlap pezinských trampov bol našťastie bez blata, zato však vítaným spestrením bol odborným výkladom sprievodcu z pezinského múzea Petrom Wittgruberom. Ten kamarátom podal informácie o historických zaujímavostiach trasy v okolí. Okolo dvadsať účastníkov sa na záver mohlo zohriať pri táboráku na fleku pezinského regionálneho združenia, ktorý nachystal Lewis. Brčko, TCB Jesenné táborenie u Rusa (Ivanka pri Dunaji) sa konalo 17.novembra. O týždeň neskôr si v ivanskom Matičnom dome urobili Katarínsky trampský večer. Do tanca aj na počúvanie hrala skupina Perzeus, ktorá bola aj hlavným organizátorom akcie. Špricek, TCB 8.12.2007 sa na Vývrate v Malých Karpatoch konal potlach ke 30.výročí T.O. Divizna.Celou sobotu bylo sluníčko, na louce se dymilo z tee-pee, soutěžilo se ve sbírání hub, rozdělávání ohně, a hodu kravským lejnom... Nastaly aj problémy s majitelem pozemku, ale všechno dobře dopadlo, potom guláš od Aničky z Nového Tobosu - dávno jsem nikde nejedl tak dobrý... Večer “oheň plál a já vzpomínal....” na těch třicet roků, co život dal a vzal. Hvězdnatá obloha, zpredu teplo a světlo od ohně, za zády tma a zmrzlá louka.U ohně se celý večer hrálo, takže kdo chtěl si “zabékal”.... Zkrátka pohodovej potlach. Velké poděkování za pomoc s potlachem všem kamarádům. Za T.O.Divizna šerif Kuchař Tradične v mikulášskom čase vo zvolenskom Merlin pube oslavovala svoje narodeniny bývalá trampská kapela SOSNA. Z približne tridsiatky zúčastnených sa niektorí premiestňovali rovno na Sihlu, kde o deň neskôr kamarát Peyrac poriadal Mikulášsky večierok pre dospelých. Dobrá nálada v maskách trvala do skorých ranných hodín. DA Bleskovka z internetu - 26.12.2007 mi o 19.50 zavolal kamarát Kyslík z Trampskej osady Rattlesnake STO Tambora a oznámil mi, že búda na Kačíne, ktorú všetci poznajú pod Tamborou je už minulosťou. Do telefónu mi povedal, že zhorela na Štedrý deň. Príčina požiaru je neznáma. Podľa neoficiálnych správ v nej našli pozostatky jednej osoby, ktorá v nej prebývala. Všetci, ktorí ste chodili, alebo chodíte na Kačín, asi tušíte, o koho ide. Minútou ticha mu aspoň takto vzdajte hold. Tieto fotky vznikli dva dni po požiari, ako vidno na záberoch, oheň bol veľmi silný a výdatný. Z búdy nezostalo skoro nič. http://www.t.o.yukon.szm.sk dodatok: Keďže sme búdu už cez rok takmer vôbec nevyužívali býval v nej už dlhé roky Loky, lebo nemal kde. Nepatril k trampom, bol bezdomovec, ale poznali sme ho, bol akýmsi duchom Kačína, živil sa hlavne pomocnými prácami v lese alebo výpomocou u Duca v blízkom bufete Lesanka. Samozrejme si rád vypil, keď bolo čo a pred niekoľkými rokmi si už ustlal v búde blízko krbu a v spánku sa mu chytil prešivák. Našťastie tam vtedy nocovali kamaráti z Merryboys Holíč a uhasili ho. Ale mal ťažké popáleniny a bol niekoľko dní v nemocnici. Ako to bolo teraz, na Štedrý deň nikto zataľ presne nevie. Nevieme ani, či tam zostal, alebo nie...Nejaké kosti skúmajú policajti, tak nechcem predbiehať. Je fakt, že na Štedrý deň bolo hore veľa ľudí a obdarúvalo ho, zrejme hlavne alkoholom. PEDRO 20 SEX A TRAMPING Nie, nie, nie, kľud. Nebudeme tu teraz pojednávať na šteklivú, i keď lákavú tému, toto je len zámienka. Aby ste to vôbec začali čítať. Návnada, chápeme? No a keďže ste sa už dostali až sem, tak vás ten ďalší kúsok textu nezabije. Je totiž farbách. A priznajme si, drahí priatelia a kamaráti, ten nudný nadpis: FARBY A TRAMPING - no koho by to zaujalo, že? Takže farby. Totiž, tiež ste si všimli v dobe súčasnej, istej disharmónie medzi trampíkmi a ich bivakom? Určite. Boli časy, keď sme prespávali pod celtami a rakušákmi, ktoré boli síce trochu fľakaté, ale hlavne zelené. A trampík aký ? - no zelený. Pekný zelený, ihličkový. A medzi tými ihličkami vz. 60 boli také nenápadné šedé fliačiky. No proste, zhodne s celtou, trochu fľakatý, ale hlavne zelený. Taký tramp chcel byť skrátka čo najmenej viditeľný, splývajúci s okolitou prírodou a ukrytý pred komoušskou Verejnou bezpečnosťou, lebo tá ho nemala rada, ale zato mala niekoľko absurdných zákonov. A keď mal od Boha šťastie, podarilo sa mu zohnať staré mloky, alebo maskáče inak parádne pofľakované, čím bol k svojej celte ešte bližšie. Prvorepublikové kopriváky zase rozkošne ladili s novšou, čisto zelenou celtičkou. No a keď mal naopak smolu, tak ho tí fízli z jeho parády zase vyzliekli. Pravda, nie každému sa hneď podarilo byť reprezentačne vybavený, výstroj sa zháňala zložito (teda hlavne štípla na určitej nemenovanej dvojročnej stáži), a tak sme niektorí museli vo svojich začiatkoch odievať postarší civil a spávať pod igelitom, ale jednalo sa pochopiteľne o stav dočasný, a vôbec, skúste vandračiť dva - tri dni navlečený v igelite, kvôli nejakému harmonickému zladeniu. Po 89-tom nám nabehlo trhové (a trhovišťové) hospodárstvo, a tak sa dá kúpiť čokoľvek. Dnes je spanie pod celtou pomaly rarita, trampingom vládnu kedysi opovrhované stany. Jasné, že nie nejaké trápne Á-čka, ale modernejšia a ďaleko praktickejšia “kopula”. Ľahunké, rýchlo postavíš, rýchlo zbalíš, nezaberie veľa miesta, pestrofarebné. Ale priznajme si, kamaráti a priatelia (a ich dámy, pochopiteľne), nezaostali sme po tej druhej stránke tak trochu vo vývoji? Nezaspali sme tak trochu? Len sa pekne - krásne poobzerajte okolo seba: maskáč, maskáč a henten tam samozrejme tiež v maskáči! Česť svetlým výnimkám. Zatiaľ čo lúke vládne stacionárna červená, svietivo žltá, fialová, oranžová či dokonca strieborná, moderne a pestrofarebne oblečeného vandráka neuvidíš! Leda že by práve zbehol z Tatier a mal na sebe handry vysokohorské. Nie a nie a nemôžem si pomôcť, dnešný trampský svet je neharmonický, čo iste vplýva potom aj na jeho ďalší vývoj. Prosím, zamyslime sa! Áno, zamyslime sa a vnesme trochu radostnej farebnej pestrosti do nášho malého, ale o to malebnejšieho vandersveta. Za pestré odievanie! V rámci už spomínanej harmónie ... ... alebo ... alebo, možno by aj pomohlo kúpiť si obydlie aspoň trochu zelené ... A čo na záver? Nóó ... sex na vandri rozhodne áno. Pokiaľ ovšem človek už nedospel do ušľachtilejšieho štádia, keď vzácny to čas venuje serióznejším záležitostiam. Treba vyskúšať. Bača k téme: z diskusie na www.ontheroads.net Jimmy - Ať si jezdí lidé v šusťákách s GPS a kletrem narvaným blbostma. Ale to už není tramping. Já vím, je to pohodlnější, ale už se vytrácí cosi, co dělalo tramping trampingem. Je šílené, když přijedu na camp, tam rozdělané kletry, krámů jak při polární výpravě a tam tři lidi si vedle ohniště vaří na plynu, jelikož je to rychlejší a pohodlnější. Tuhle jsem na vandru potkal jedny takový. Jen hrdě říkali, že jsou trampové. Tak jsem se jich ptal, kterou výkonnostní třídu trampingu dělají a jestli už trénují na olympiádu? Jasně, že tramping je i o seberealizaci. Pokud se oblékáš na vandry jako turista, buď turista. Prostě, outdoor není tramping. Tramping je naše národní kulturní dědictví. Měl by se zachovat a ne splynout s jakýmisi moderními trendy. Když si na víkend vezmu kletr s patnácti svetrama, plynovou bombou a super spacákem, tak jsem už jen změkčilej mastňák. A můžu se tisíckrát být v prsa, že jsem hrdý a drsný tramp. V tu chvíli jsem pro smích. Kuba - Je nespornou pravdou, že by naši předci pravděpodobně sáhli po lepším vybavení, kdyby mohli. To co pro nás je dnes ortodoxní, bylo pro ně povětšinou tím nej, co se dalo sehnat. A proto já dnes razím cestu, kterou razím. Z úcty k těm, co to dokázali s tím málem a přesto se to udrželo takovou dobu, s málem, se skromností. Ta jejich skromnost, která byla vlastně spíše nouzí, zasluhuje úctu a já bych se styděl, říkat si jako někdo, kdo byl zocelen, chlap, který něco umí a něco vydrží, kdo uměl z toho mála vybudovat to, co dnes máme, a být přitom rozmazlená sušinka, co přespí v lese jen proto, že mi to dovolují moderní výdobytky, se kterými to dnes zvládne v podstatě každý. Být trampem je ctí a exkluzivitou a zlehčování ho zabíjí. Bublina - A co vzít to z druhý strany - Někteří tu správně prohlašují, že když si na sebe navlíknou cokoli, nikdo je nemůže nutit, aby se vzdali svého trampství. Odhlédněme ale od sebe, jako od jednotlivce a zkusme si odpovědět na otázku: Jaký chceme mít 21 tramping za deset, dvacet, třicet let? Píši schválně tramping a myslím tím celé hnutí - jeho všeobecnou tvář, zvyklosti a nádech. Trampové, chceme, aby jsme za oněch dvacet let splynuli na nádražích s těmi, kteří vyrážejí o víkendu na cyklostezky a do horských středisek? S těmi, kterými celé generace před námi pohrdali? Nebo dokážeme zachovat tramping plný vzdoru, odporu proti konzumnímu způsobu života, plný dobrodružství, domovenek, vlastnoručně vyrobených nožů a pouzder? Tulačka - Ja osobně si myslim, že tramp by měl chodit oblečenej jako tramp a outdorák jako outdorák. Taky chodim na hory - např. do Vysokých Tater a vždycky jezdím v maskáčích. A věřte koukaj tam na mě dost divně. Ale mě je to putna - tramping je můj životní styl. A tak jako ma např. folklorní soubor kroje, tak by se i trampi měli oblékat jak se patří. “Zohnala som lacné Bulharsko, nemusíš tam ostávať s nami, stačí, keď nás dopravíš tam a späť”, volala mi žena do práce. Túto formuláciu volila zámerne, lebo už niekoľko rokov prehlasujem, že “táto” rodinná dovolenka je moja posledná a nech si idú bezomňa, lebo váľanie sa na pláži je pre mňa trest, strata času a vyhodené peniaze. Ale bola to len dobre mierená strela, Bulharsko som vidieť chcel, a to radšej skorej, pokiaľ tam nie je draho. A odolaj tak veľkorysej ponuke. Ide sa. Keď ide človek do sveta vlakom, za účasti dvojdetnej rodiny a so spriaznenou rodinou inou, to znamená okrem batohov tiež vyzbrojený batériou plechovkáčov a teda aj príručnou cestovnou chladničkou, dobre mu padne spoj bez prestupov a rád si priplatí aj z alehátko, čo by som inokedy pokladal za zbytočnú rozmaznanosť. Pohodlné, i keď nie príliš vzrušujúce. Prvú a poslednú noc v penzióne som mal zaplatenú, takže som prvý bulgardeň strávil ako správny mastňák: spálil som sa na pláži, vylovil zopár škebieľ, kúpil fľašku chardonay a večer absolvoval zoznamovací večeirok č.2. Prvý bol, pochopiteľne, vo vlaku. Na druhý deň náš hostiteľ potreboval do Varny a rád prijímam miesto v jeho meďáku. Za cestu nič nechce a tiež je to skvelý chlapík. Moje, pôvodne veľkolepé, cestovateľské plány vidieť najkrajšie kúty Bulharska, stroskotali už doma pri vyhľadávaní vlakových spojov. Pri ich skromnosti by som potreboval tak dva týždne. Snaha zakúpiť si “skrateno razpisanie”, teda niečo ako cestovný poriadok, stroskotala na miestnej absencii tejto, pre mňa momentálne najzaujímavejšej literatúry a jediný úspech môjho snaženia bol údiv zamestnankyne dráh. Nuž nechávam všetko na aktuálne status quo, teda uvidím, kam voľačo pôjde. Trebárs rýchlik do Sofie za dve hodiny. Dve hodiny mám na flákačku po Varne. V okolí nádražia. A objavujem zatvorené čiernomorské múzeum, kde som bol ako harant a ruiny voľačoho, čo ostalo možno ešte po Rimanoch. Potom rázne pri okienku s nápisom “i” pýtam cestovnú informáciu pre cieľ Veliko Tarnovo. Na slovný prejav informačnej dámy reagujem pantomimicky, akože nerozumiem ani slova a nech mi to napíše. Azbuku si ešte našťastie pamätám zo školy. Ešte sa potom vrhám k stánku, na ktorom som už ráno čítal “Ryba” za 0,80 a na ktorého návštevu sa už dve hodiny teším. Chlapík vnútri je sympaťák, ničmenej rybacinu ešte nemá. Iba kebabčetu. Čevabčiči na ražni. Dal mi to do rohlíku, ktorý tu je vraj chlieb a na moju žiadosť pridal čili. Taký miestny hot-dog. Cesta trvá asi štyri hodiny. Dopíjam v rýchliku chardonay (stálo leva osemdesiat a za prd) a rád zisťujem, že pas aj občanku som nechal na penzióne, keď si nás tam pani domáca evidovala. Túlačka na čierno. Kópiu dvoch stránok z pasu mi poldovia asi ťažko uznajú. Musím sa holt správať slušne. Príliš ma to ale netrápi, zatiaľ ma kontroloval iba nemecký tajný vo vlaku a Nemci sú strojovo pedantný národ. Na rozdiel od južanov. 22 Vystupujem na nádražíčku medzi kopcami a odmietam prvého otravníka, ktorý ma chce ubytovať. V bufáči si dám lahváča, osmažené rybky, také tie malinké a vyťahujem kompas a vééééľmi zjednodušený plánok mesta, skopírovaný z bedekra. Pohoda. To, čo hľadám, je kúsok, stačí obísť kopec. Vyrážam doľava... nie ... nezdá sa mi to ... späť a šup na strednú cestu.... Po desiatich minútach do kopca zvážim, že ani ona nie je tá pravá. Späť a doprava, obísť kopec z opačnej strany. Po 15 minútach stojím na moste výpadovky, podomnou rieka a štreka a ja čumím do toho svojho plánu, a nechápem ani trochu, kde sa vlastne nachodím. Nič mi tu nesedí. Tak aspoň pokračujem. Za chvíľu správny nápis “Carevec” 3 km... super, to presne hľadám. Šípka ukazuje doprava. Idem doprava. Po polhodine, zjavne už mimo mesta, šokujem svojím dotazom náhodnú pani Bulharku. Ukazuje smerom, odkiaľ som dorazil, neviem, čo to hovorí, ale z jej tónu som si to preložil asi takto: “Neviem, kam to síce idete, ale Carevec je, čo aspoň ja viem, odjakživa týmto smerom.” Aha. Pokorne obrátim a uvažujem, či tam tá šípka bola fakt doprava, alebo ako chodec mám úplne iný odhad, než vodič auta, pre ktorého bola určená. Tiež ma napadla tretia možnosť, že keď Bulhari v opačnom význame prikyvujú a krútia hlavou, či šípka doprava neznamená doľava a ... nie, to bude asi blbosť. Ďalšie infocedule ma už vedú bezpečne, po ceste sa trochu vypytujem a vyhýbam sa taxikárom, ktorý by ma tam určite chceli ochotne dopraviť. Nechcem sa voziť, chcem sa túlať! Sklamem ďalšieho ponúkača s nocľahom, to som ešte slušný a bavím sa s ním. - Sorry, I don’t speek English. Gavarím pa rúski. - Idi pasmatriť majú kvartíru. Tóľko 15 leva. Klimatizácija... - Spasíba. Nechačú. - Pačemú? - No patamú! Ja nechačú zdes spať! Otrava jeden. Ďalšia babka naháňačka s úsmevom z bieleho kovu, keď som sa jej priznal, odkiaľ som, spustila v rámci propagácie svojej ponuky: “Áánička dúúšička, kdéé si bóóla...” Žiadna sranda chodiť po Velikom Tarnove s báglom. Konečne sa dostávam do romantických uličiek s obchodíkmi, lenže mne by bodli potraviny. Hmm. Musím kúsok naspäť, tam bol stánok, takže minerálku mám chladenú. Žiadne vínečko ale vyložené nevidím, tak sa po ňom dotazujem. Holka pekná v okienku siahne za seba a strelí mi fľašku červeného za búra. No... mohla podať aj niečo lacnejšie, myslím si, ale odpúšťam jej, keď ho otváram pri chráme Bohorodičky, sediac na múriku a kochajúc sa panoramatickým pohľadom na hľadaný Carevec, z ktorého som až teraz pochopil, že sa jedná o hrad s parádnou rozlohou a opevnením. Je vynikajúce a je jedno z tých, ktoré som chcel ochutnať. (poznámka pre vínomilcov: Mavrud) Popíjam teda ten božský mok, čumím na hrad, čo leží na náprotivnom kopci, potom na vlak, čo prehrmí kdesi dole podomnou a celé to porovnávam s tým svojím plánkom a dochádzam k názoru, že je celý akýsi... no, nezmyselný. Nech. Carevec predo mnou, tak sa ide tam. Nejde. Za polhodinu zatvárajú a ja mám prísť zajtra. Dóóbre, nevadí, ja mám čas. Podhradie je pre mňa otvorené, obchodík s potravinami tiež. Žiadna parádna večera v restaurante, zvíťazil vo mne vandrák - kúpim dlabanec. Pol kila balkánskeho syra za dve pade, no neber to. Spokojne sa nacpem pred krámkom, zalejem to lahváčom (alebo boli dva ?) a trošinku sa potúlam popri riečke Jantre. Vykonám v nej základné hygienické obrady, lebo tie paprče moje, i keď celý deň v sandáloch, už by mohli prípadne aj zapáchať a potom zakotvím v prvej hospode, čo sa mi natrafí. Na brehu Jantry, pri moste, sedím na terase, pozerám hore na osvetlený Carevec. Pivo - fľaškové, tu stojí 0.70, dobré. I keď rekord z mesta tam hore na kopci to netrhá, tam som narazil na plechovkáč za padíka. Lupnem teda dve a je tma, desiata hodina. Po ceste som trošku sondoval nejaký nocľah. Hore na kopci som ešte od kostola zameral niečo neviem čo, ale vyzeralo to opustené. Krásna, ale naivná predstava, hľadať potme niečo voľačo hore na nejakom kopci, keď ani neviem, kade by som naň vyliezol. 23 Jediná ulička v dedine, čo je na tejto strane rieky, končí priemyselným areálom a štekajú tam psiská. Otočil som. Ešte je tu opustená vilka na opačnom konci. Šiel som okolo nej ešte pred večerom. Bola tam stále. Na metrový múrik sa hravo vyskočí aj s báglom, ale keď začalo čosi štekať vo dvore, velice šikovne som múrik zase opustil. Možno to bol bol niektorý z potulných psov, ktoré sa tu cez deň všade poflakujú, alebo povaľujú. A možno aj nie. Ustlal som si na ihrisku pred neveľkou fabrikou. Síce zašitý za zeleňou, ale aj tak ma celú noc budili paranoidné sny, ako ma ráno niekto legitimuje (a ja bez dokladov, že ...), potom zase z druhej strany plota začal ziapať pes... Spal som mizerne a o šiestej to radšej zabalil. Raňajkujem na brehu Jantry. Sedem hodín. Je čas vyraziť. Carevec otvárajú o ôsmej. Ide sa na kopec do uzunkých uličiek starého Tarnova. Malebné a moc krásne a dobre sa po nich pohybuje a až tam hore, keď čumím ponad strechy do údolia rieky - čuduj sa svete - nádražie. Mapa, kompas, znova mapa, kruci, takže tá stanica, ktorá je na mape, nie je tá, kde som vystúpil. A tá moja je mimo plánok, len označená šipkou. Dóóbre, dobre, blbec som ja, ale tiež to tam do textu mohli napísať. Mantáci. Idem radšej na hrad. Vstupné 4 levky, pochodiť si poctivo je tak na dve hodiny. Nie som až taký poctivec, po poldruhej hodine zliezam do podhradia a v starom známom krámku zakupujem tekutiny. Minerálku a cabernet sauvignon. Na “svoju” stanicu sa vraciam tou istou cestou. Aspoň som si to myslel, kým som nezistil, že som zase na inej výpadovke. Našťastie som kúsok za cestným tunelom zbadal koľajnice, tak som vymenil asfalt za podvaly a na miestnu hlavnú stanicu som prišiel štýlovo. Po trati a cez tunel, tentoraz železničný. Síce pre policajtami na peróne som sa tváril že nie, ale aj tam mali ... no, nevšímali si ma. Odchodová tabuľa mi dôverne prezradila, že najbližší vlak pre mňa zaujímavým smerom ide za tri a pol hodiny. Vyvedený čiernymi číslicami, teda osobák. Jeden a ten istý čas odchodu na Plovdiv aj Burgas, každé na inú stranu. Niekde bude treba ešte prestúpiť. Podľa mapy tipujem Staru Zagoru. Dobre, to by sme mali. Sranda cestovať vlakom v tomto Bulharsku. oblasť okolo nej je smutný pohľad. Polorozpadnutý, ošuntelý pozostatok socialistickej parády. Autobus mi, ako zisťujem, odchádza o päť minút. Tiež som rozmýšľal vláčikom ešte do Pomoria, ale tam už nijaké, alespoň osobné, nechodia. A keď potom to Pomorie vidím z okna busu, vôbec neľutujem. Všade na pobreží sa odušu buduje, obrovské luxusné hotely paláce. Časom sa spoja do jedného, niekoľko desiatok kilometrov dlhého celku, s plážami non-stop pokrytými slnečníkmi a lehátkami. Premárniť v takom voľačom dovolenku... strašná predstava. Bŕŕŕŕ. Vystupujem v starom Nesebare s naivnou predstavou tradičného poflakovania po malebných uličkách, pomedzi kamennodrevené domky a povaľovanie sa niekde pri prístave s butylkou dobrého vína po tieždobrom rybacom obede. Ach! Nesebar je v sezóne, alebo aj tesne pred a po nej, jeden predražený jarmok, plný dovolenkárov. Fakt, že objavím v jednom zapadnutom obchodíku plechovkáče za leva, javí sa mi ako zázrak. A tak, s Karlsbergom v ruke, dokončím obchádzku, kúpim svojmu malému nožik a znechutený odchádzam, brblús si podvedome popod nos Vostárkov katapulťácky text: “...se smutně krčí pro turisty kýýýčee..”. Na pevnine si dám “šnicel”, taký voľajaký rezeň z mletého mäsa, zapečený v chlebe a špekulujem, čo ďalej. Uviazol som na mŕtvom bode 30 km od Bialy, kde táborí moja rodina. Doraziť tam dnes večer a platiť zbytočne nocľah... to je blbosť. Ale zase - čo tu, kruci ? Aj ten zakúsnutý vlčiak sa stále ozýva. Takže ešte raz päťminútovka pri móle vo vode a idem na “maršrutku”. V Biale som si na kraji mesta pri ceste do Varny všimol cedulu s veľkým nápisom “VINO”. Bača (Skalica) príspevok prešiel minimálnou jazykovou úpravou; dokončenie v budúcom čísle 24 Ahoj kamaráti a kamarátky, v tomto čísle Severky som si “odpustil” napísanie úvodníku. Múdrymi slovami ma zastúpili Šupák a Terry a tak len krátko ešte doplním môj postoj k diskusii uvedenej pod článkom v rubrike Hmmm...: “Ľahko by bolo spoznať trampa podľa zovňajšku. Dobrého od zlého človeka podľa kabáta rozoznáš ťažko... A napriek tomu, že ma môžete najčastejšie stretnúť v maskáčoch, s domovenkou na rukáve a USkou na chrbte, napriek tomu, že súhlasím s prevažnou väčšinou uvedeného v diskusii, tak musím napísať nasledovné: V intenciách vyznávania slobody ako základného atribútu trampingu a v súlade s axiómou, že moja sloboda sa končí tam, kde začína sloboda niekoho iného si sám pre seba odvodzujem záver: 1. to, čo je trampské, kto je to tramp - si zadefinujem pre seba, v súlade so svojím presvedčením a názorom a budem sa tým riadiť 2. nič a nikto ma neoprávňuje, aby som tento svoj názor vnucoval niekomu inému, resp. ho pre jeho vlastný názor odsudzoval alebo zosmiešňoval.” Toľko moja poznámka a vlastne aj jeden z mojich príspevkov na stránkach www.ontheroads.net. Mimochodom, vrelo odporúčam. A ešte niekoľko noviniek, či oznamov. Ako píšeme na inom mieste, rok 2008 je rokom významných výročí trampingu. Nezaškodilo by, pripomenúť verejnosti, že tu sme, a že tramping nie je len únikom akejsi hŕstky ľudí pred civilizáciou, ale že aj čosi dokážeme a vieme to aj odprezentovať. Ak teda vymyslíte, či budete robiť nejaké akcie, radi sa s Trampským združením pripojíme, pomôžeme, urobíme “reklamu”, alebo “len tak” budeme reprezentovať tramping na Slovensku. A k máte námety na činnosť Severky, sem s nimi... urobíme výstavu, premietanie, hudobný, alebo literárny večer ? Pre potreby trampského múzea (nech už jeho podoba bude akákoľvek a kedykoľvek) sa mi podarilo zohnať prvé vydania zaujímavých kníh - napr. prvý trampský román J.J.Paulík Arizona (Aventinum, 1928), črtu Duše trampa autorov K.Mucha, I.Horný, J.Mihule (nakl. Práce Intelektů, 1931), či štvordielny román Z.M.Kuděj - SID, Pravá trampská historie (Toužimský a Moravec, 1941). Uvítame akékoľvek vaše príspevky, trampské artefakty. Všetko smerujte priamo na kamaráta Frica - Jaroslav Flídr, Dlhá 54, 935 32 Kalná n.Hronom, alebo do redakcie Severky. Existujúca internetová stránka severka.nfo.sk je technicky zastaralá a neumožňuje použiť všetko, čo by sme chceli jej prostredníctvom zabezpečiť. A tak sa pripravuje nový web, založený na princípe redakčného systému Wordpress, ktorý umožní jednoduchšie vkladať články aj vám, užívateľom, zabezpečí interaktivitu, aktuálnosť, možnosť zriadenia diskusného fóra a pod. V tej súvislosti hľadáme spolupracovníka /-ov, zručných v používaní RS, najlepšie WP, php4, html a css je samozrejmosťou. Tak, ako aj predchádzajúce roky sme registrovali TZ Severka ak príjemcu tzv. 2% z daní. V prvom rade mi prichodí poďakovať všetkým, ktorí aj v predchádzajúcom období vyplnili príslušné formuláre a zabezpečili tak prísun peňazí na náš účet. V roku 2006 to bolo 36164,- Sk (pričom temer polovica pochádzala od jedného darcu), v roku 2007 suma 17210,- Sk. Plánovali sme prevažnú časť použiť na vydanie almanachu “to najlepšie” za 15 rokov Severky. Žiaľ, tento cieľ sa nepodarilo dosiahnuť. Peniaze však nevyšli nazmar - tento rok sme investovali čiastku cca 18000,- do nákupu počítača, na ktorom sa tvorí tento časopis. Ďalšími dotujeme služby súvisiace s tlačou a distribúciou Severky, ktorú súčasné predplatné nepokrýva. (Nezabúdam, samozrejme, na vaše dary a sponzorské príspevky!) Domnievame sa však, že by nebolo vhodné predplatné zvyšovať. No a zvyšok financií samozrejme odkladáme na horšie časy a plánované akcie. Informácie k 2% - dôležité sú tieto údaje: Trampské združenie Severka, Jilemnického 23/15, 03601 Martin; IČO 14220814; Občianske združenie. Tieto údaje treba vpísať do formulára, ktorý sa dá stiahnuť z internetu, aj s potvrdením, ktoré vám vydá váš zamestnávateľ a poslať na adresu miestne príslušného Daňového úradu. To pre zamestnancov. Podnikatelia a firmy uvedú tieto údaje priamo do príslušných riadkov svojho daňového priznania. A keď sme už pri tých peniazoch: v tomto čísle je vložený šek na predplatné, stačí vyplniť ľubovoľnú sumu, minimálne (sponzoring je vítaný) 120,- Sk a odoslať. Pre našu poštárku by však bolo uľahčením, keby ste všetci, čo môžete, využili bezhotovostnú platbu na účet Severky, číslo je na poslednej strane obálky. Nezabudnite uviesť svoje meno a adresu, ako variabilný symbol počet výtlačkov 2008 na jednu adresu, teda napr. 12008. Ako obvykle, všetko nájdete na webe http://severka.nfo.sk. Oznam pre čitateľov handlovského Trampského spravodaja Podľa informácie uverejnenej v decembrovom čísle TSH, nepodarilo sa Poldolfovi zabezpečiť podmienky pre ďalšiu bezplatnú distribúciu Spravodaja (nielen pre) handlovských trampov. Pre záujemcov bude teda k dispozícii za ročné predplatné 170.- Sk v Handlovej a 300,- Sk v rámci Slovenska (posielané poštou). Novinkou je elektronická verzia zverejňovaná na internetovej stránke www.tramper.sk, kde určite nájdete aj aktuálne informácie. Bolo by škoda, keby pre nedostatok financií skončil akýkoľvek trampský plátok. Hoci, bol by iba ďalším z dlhého radu tých pred ním... a, našťastie - tramping žije ďalej .... -ez- 25 Ako najlepšie uviesť slová Miloša Seiferta ? Najlepšie snáď citáciou E:T.Setona: “Jest Dvanáct zákonů umění žít pro ty, kdož se připojí k Hnutí lesní Moudrosti, tak jako jest Dvanáct Tajemství Lesa, které povzbudí a osvětlí mysl. Hned jak vstoupíte, učíte se býti hrdinskými; uvidíte jak důležité jest mít odvahu; učíte se oceňovat mlčení, čistotu, nejenom osobní, ale potŕebu čistého okolí pro sebe a svého ducha; učíte se nejenom milovati lesy, ale také chrániti je; učíte se vážiti pravé zbožnosti a současně budete muset být laskavými a budete cítit potřebu toho; není jiného ducha mezi junáky lesní moudrosti, právé tak jako je mezi nimi duch účinlivosti. A podivno, učíte se při tom oceňovati dobrou povahu. Velmi brzo poznáte mezi svými přáteli junáky, že jest pro vašeho ducha, pro vaše zdraví, pro vaši dokonalost nejlépe býti laskavými, ať jste nemocni nebo zdrávi, ať cítíte nepohodlí, nebo pohodlí. A velmi brzo také poznáte, že práce jest znamenitá věc, poněvadž pomáhá dělati vás a vaše přátele šťastnějšími a spokojenějšími.” Kamaráti, nasledujúce slová z predhovoru útlej knižočky sú svedectvom doby a myslenia ľudí v jej kontexte. Napriek použitým slovným spojeniam a ich obsahu nie sú namierené proti skautingu... Ne velcí učenci, filosofové, technikové přinášejí lidstvu spásu a vedou je dále, ale velcí učitelé. Jeden z největších žijících učitelů jest Ernest Thompson Seton, slavný přírodopisec, malíř, spisovatel a zakladatel obrodného hnutí, zvaného woodcraft. Mohli bychom ho nazvati Komenským dvacátého století. Nikdo nepřinesl tak hluboký, dalekosáhlý program pro výchovu mládeže a převýchovu dospělých jako on. Už to jest příznačné, že slabý, zkarikovaný odlesk jeho myšlenek, jménem skauting dobře známý, zaujal mládež po celém světe. Což kdyby poznala učení Setonovo, jak jeho junáci je žijí! Nejen mládež, ale žádný vychovatel a učitel, ani rodiče, by neodolali tomu nádhernému životnímu programu, nad nějž nebylo a nebude lepšího. “Přivést na svět lidi krásné, všestranně dokonalé: silné, důstojné, jemné, ukázněné, šťastné obětavosti, moudré cestami lesa, vzdělané a zbožné” - to bylo přáním mnoha vychovatelů, ale Seton dává k tomu praktický návod, dává příklad své činnosti, jenž je skvělý a za kterým každý může jíti. Mluví se mnoho o reformě školy. Bohužel, není v tom často upřímnosti. Reforma školy se nemůže státi záplatováním, nýbrž jen revolucí, převratem ve smyslu ideí hlásaných Setonem. Podivná jest, že Setonovo woodcraft je tak neznámo. Stalo se to úmyslným potlačováním Baden-Powellovým skautským hnutím, jež touží po vlivu a moci a - jsouc v podstatě militaristické - má podporu úřadů a vlád. Je až ku podivu, jak málo lidí prohlédne za hranice konvence, ve které žijí. Škola a učitel aspoň měli by býti nezávislí na tlaku shora (i zdola) a mládeži přinést to nejlepší. Ne to co je módou, ne to, čím se možno zalíbiti, ale to, co jde do hloubky. Ale pak nebudou moci sahati ke skautingu, ale chopí se woodcraftu. Seton založil roku 1902 skautské hnutí mládeže, Baden-Powell si roku 1908 jeho myšlenku přisvojil a zneužil pro cíle byrokracie. Seton byl odstraněn ze skautského hnutí v Americe za světové války, kdy hochůskautů používalo se k účelům válečným. I založil “The Woodcraft League of America” roku 1916. Co woodcraft je, o tom jasně mluví těchto několik řádek Setonových. Slovo woodcraft nedá se lépe přeložit než “lesní moudrost, či umění, síla života z lesa”. Od roku 1912, kdy založil jsem v Čechách hnutí obdobné americkému, snažil jsem se vykládat, co je lesní moudrost, dílem uváděje na český jazyk díla Setonova a Hargraveova, dílem pokoušeje se uplatnit české názory na věc. Nebylo mnohdy porozuměno tomu, co jsem říci chtěl a oč jsem se snažil svou prací. Mnoho předsudků je u nás proti indiánství, ač Seton v Indiánovi poznal nejkrásnější typ života a na studiu indiánského umění a náboženství založil táborový život junáků. Ještě více na nedorozumění bylo zlé vůle. I naše Liga Lesní Moudrosti byla ohrožena a jména jejího zneužito. Avšak Setonovo woodcraft má hlubší program a vyšší cíle, než aby mohlo sloužiti sobeckým zájmům jednotlivců. Proto jsme letos české hnutí woodcraftu úplně osamotnili a jako jediné Setonovo hnuti “Moudrost Lesa” zveme do svého středu všechny vychovatele, rodiče i mládež, kterým jde o to jíti cestami přírody, zdraví, umění a pravého náboženství krásnou harmonií lesa. MILOŠ SEIFERT, profesor reálky v Příbrami. 26 antikvárny výtlačok publikácie “Dvanáct tajemství lesa”, označený pečiatkou “Moudrost lesa - Woodcraft” vydal Nakladatel B.Kočí, kníhkupec, v Prahe 1925. Preložil a životopisnou štúdiou o Setonovi doplnil Miloš Seifert. Výber z knižočky “TRAMPSKÝ SMÍCH”, zostavil T.Šerif, s príhovorom Bedřicha Bělohlávka. Štyri reprodukované kresby z tej istej knižky kreslil Franta Bidlo. V edíci “VESELÁ MYSL” v roku 1937 vydalo Nakladatelství >>ORBIS<<, Praha XII. Paďour: “Pane tramp, nemohl byste mi říci, kde je tady nádraží?” Tramp: “To bych mohl, ale já se nerad chlubím.” Konduktér: “Člověče, co si myslíte, vždyť vy máte docela špatnej lístek.” Dobrej tramp: “A copak já sem ho tisk, voni chytrej?” Financ: “Máte něco od masa?” Tramp: “To mám.” Financ: “Tak ven s tím. Co pak máte?” Tramp: “Sím, papír, vašnosti.” Cáraj si to silnicí dva trampi s prázdnými žaludky, již ke konci podzimku, a v tom jeden zahlédne v příkopu u silnice stát košík modrých, smějících se švestek, koutky u chlebáren se oběma roztouženě protáhnou a jeden povídá: “Ty, heleď, koupíme si ňáký.” Druhý ale jaksi varovně: “Víš, teď to nepude, támhle sou lidi.” Tramp chytá ryby. Na břehu ho pozoruje pán. Tramp vytáhne několik velkých ryb a každou hodí zpátky do vody. Konečně vytáhne malou a tu si nechá. Pánovi to nejde do hlavy. “Poslouchejte, proč ty velké ryby zahazujete a malé schováváte?” “To máte těžký, já mám malej kastrol a voni by se mé tam ty velký ryby nevešly.” Pan Kaňka měl s trampy velkou potíž. V jeho tiché hospůdce řvali sobotu co sobotu: “... tam v dáli za horama ...” Jeho tichá a snášenlivá duše těžce nesla toto příkoří, i šel k poustevníkovi o radu. a poustevník poradil. Pan Kaňka příští sobotu pravil k šerifovi: “Ta píseň se mi hrozně líbí. Budete-li ji zpívat každou sobotu tak pilně jako dosud, dám každému pivo.” Šerif návrh přijal jménem osady, která úmluvu tu uvítala s jásotem. První sobotu dvě piva, druhou sobotu dvě piva, třetí sobotu nic, čtvrtou také nic. Dali hlavy dohromady a řekli: Nakašlem mu, zpívat zadarmo. Dnes je to nejtišší osada v celých Brdech. 27 OBSAH NA ČÍSLE SPOLUPRACOVALI: texty: Šupák, Lucky, Maják & ml.Džamila, Bača, D’Ady, Ďáblík, Pekelník, Špricek, Pitkin, Smrťo, Tarzan, ITZ, Pedro, Bzučo, Pufi, Jojo Gocman, Lilka, Maroš z Tajfu, Danica Brožová, Havran, Otlak, Vokoun, Radiar, Čepek, Bokajs, Seveřan, Fenik, Ali, Ria Ferčáková, Johnki, Poldolfo, Brčko, ... kresby a foto poskytli: Bača (o1,s4-6,22-24), Bludný Hobo (o2), ml.Džamila (s8), Lucky (s9), Bzučo (s3), Otep (s11), Lilka (s18), Ali (s10,14,19), Šutrák (s12,19), Kuchař (s20), Tarzan (s25), Haluz (o4) ďalšie zdroje: Trampský spravodaj (Handlová), Trampský spravodaj TCB, Pekelník - Kronika T.O., z internetu ontheroads.net, folk.sk, trampnet.sk, sharkan.net, svatojanske-proudy.cz, t.o.yukon.szm.sk a i., dobová tlač, pozvánky a oznamy trampských osád, atď. str.2 obálky - EPITAF str.3 - DVORANA - Beguine - Chodiť, či nechodiť str.4 - TIP NA VANDER - Tunelvander str.7 - NA ZELENÚ NÔTU str.8 - PESNIČKA TULÁCKA - Odišla legenda - M.Davy Orság - Pesnička v tomto čísle - Správy str.10 - KEĎ NÁS NAVŠTÍVI MÚZA - LSS 2007 - Hej, počkaj chlapče - Tváre tatranskej magistrály - K slobode - Dôsledky - Prales str.13 - KULTÚRNY BEDEKER str.14 - PORTA BOHEMICA - Z podzimka - Podzim tuláka - XXX - Dárek str.16 - PO STOPÁCH TULÁKOV - Počiatky trampingu - Výročia T.O., správy str.18 - VYTRHNUTÉ Z CANCÁKOV - Cena pre Marko Čermáka - krátke správy str.21 - HMMM.... - Sex a tramping - z diskusie na ontherods.net str.22 - SPRÁVY Z CIEST - Vláčikom - Bulharsko I. str.25 - DO VAŠEJ POZORNOSTI str.26 - MODRÚ OBLOHU - Dvanáct tajemství lesa str.27 - NAJVÄČŠIA RADOSŤ... - Veselá mysl - Trampský smích str.28 - PF 2008 UZÁVIERKA ĎALŠIEHO ČÍSLA Svoje príspevky môžete zasielať na adresu: JE 25. FEBRUÁRA 2008!!! D’Ady - Adalbert Mezei, Hronsecká 36, 976 31 Hronsek Pokiaľ máte možnosť písať na počítači a posielať e-mailom, môžete priamo na adresu [email protected]. Súbory ukladajte vo formáte *.txt, obrázky a fotografie nescanujte, pošlite originály, na požiadanie ich vrátime. Ak túto možnosť nemáte, nevadí. Píšte aj ručne, alebo na obyčajnom písacom stroji. Vydáva Trampské združenie SEVERKA pre vlastnú potrebu Jilemnického 23/15, 036 01 Martin č.účtu: ČSOB 4001820527/7500 Kontaktná adresa redakcie: SEVERKA - vydavateľstvo tlače Adalbert D’Ady Mezei Hronsecká cesta 36 976 31 Hronsek Šéfredaktor a grafická úprava: Adalbert Mezei (D’Ady) Redakčný kruh: každý, kto priloží ruku k dielu ISSN 1335-3802 Elektronická pošta a web: [email protected] http://severka.nfo.sk Objednávky prijíma: redakcia SEVERKY