docdelíme sa o poznanie - Ústav Celoživotného vzdelávania
download 
Stížnost Transkript
delíme sa o poznanie - Ústav Celoživotného vzdelávania
ŽI L I NSKÁUNI VERZI T A ÚS T AVCEL OŽ I VOT NÉHO VZ DEL ÁVANI A DEL Í MESAO POZ NANI E Z BORNÍ KVYBRANÝCHZ ÁVEREČNÝCHPRÁC Š T UDENT OV UNI VERZ I T YT RET I EHO VEKU PROJ EKTJ ES POL UF I NANCOVANÝ MES T OM Ž I L I NA ŽILINSKÁ UNIVERZITA ÚSTAV CELOŽIVOTNÉHO VZDELÁVANIA DELÍME SA O POZNANIE zborník vybraných záverečných prác študentov Univerzity tretieho veku z akademického roku 2012/2013 Žilina, 2013 Zborník bol vydaný v rámci projektu: DELÍME SA O POZNANIE, ktorý spolufinancovalo mesto Žilina Za použitú literatúru a zdroje informácií zodpovedajú autori záverečných prác. ZOSTAVOVATEĽ: Jana Sňahničanová Na tvorbe zborníka sa dobrovoľnícky podieľali študentky Univerzity tretieho veku Žilinskej univerzity v Žiline: GRAFICKÁ ÚPRAVA: Jana Comorková, Júlia Garajová, Mária Chomisteková JAZYKOVÁ KOREKTÚRA: Ľudmila Gašparíková, Vladimíra Papajová, Oľga Poniščiaková PREPIS TEXTU: Tatiana Hrabáková ISBN: 978-80-554-0720-3 Delíme sa o poznanie OBSAH ÚVOD................................................................................................................. 5 PAMIATKY UNESCO NA SLOVENSKU Pamiatky UNESCO na Slovensku – sedem pamiatok zapísaných v zozname UNESCO Anna Čadová – Pamiatky UNESCO, 1. ročník ............................................................... 9 Drevené kostolíky na Slovensku Mária Peterková – Pamiatky UNESCO, 1. ročník............................................................ 14 Veľké Rovné – dedinka, ktorá nie je pamiatkou UNESCO, ale má výnimočnú hodnotu Mária Koniarová– Pamiatky UNESCO, 1. ročník............................................................. 17 Hradisko Veľký vrch v Divinke – historická pamiatka nezapísaná v zozname UNESCO Eva Knapcová – Pamiatky UNESCO, 1. ročník............................................................... 20 Plavecký Peter – dedinka, ktorú treba navštíviť, spoznať a zachovať Marie Piknová – Pamiatky UNESCO, 1. ročník................................................................ 24 DEJINY EURÓPSKEJ CIVILIZÁCIE A KULTÚRY NA ÚZEMÍ SLOVENSKA Antické rímske pamiatky na Slovensku Katarína Znamenáčková – Dejiny eur. civilizácie a kultúry, 1 . ročník ........................ 29 Marcus Aurelius a jeho pôsobenie na území Slovenska Anna Kejíková – Dejiny eur. civilizácie a kultúry, 1 . ročník .......................................... 32 ČRIEPKY Z DEJÍN ŽILINY Dejiny múzejníctva v Žiline Mária Janošková – Dejiny Žiliny, 3. ročník ..................................................................... 37 Žilinčan – Ľubomír Feldek Alžbeta Vítová – Dejiny Žiliny, 3. ročník......................................................................... 40 Juraj Turzo a Sobášny palác v Bytči Viktória Tomanová– Dejiny Žiliny, 3. ročník .................................................................. 43 3 Delíme sa o poznanie PRÍSPEVKY ŠTUDENTIEK UNIVERZITY TRETIEHO VEKU FILOZOFICKEJ FAKULTY KARLOVEJ UNIVERZITY V PRAHE Procházka Prahou – po stopách dějin Jaroslava Stůjová .................................................................................................... 49 Kampa v Praze Eva Maříková ........................................................................................................... 54 Netradiční cestovatelské postřehy Míla Dolečková ...................................................................................................... 57 4 Delíme sa o poznanie Vážení čitatelia, dostáva sa Vám do rúk druhé vydanie zborníka vybraných záverečných prác študentov Univerzity tretieho veku Ústavu celoživotného vzdelávania Žilinskej univerzity v Žiline. Predchádzajúce vydanie bolo venované Žiline, jej histórii, osobnostiam i krásnym spomienkam na život v nej. Druhé vydanie zborníka je tematicky rôznorodejšie, opäť jeho základom sú práce laikov študujúcich danú problematiku počas troch rokov. V jeho prvej časti Vám ponúkame okrem všeobecne známych slovenských pamiatok UNESCO i "súkromné" pamiatky našich študentov. Sú len potvrdením nesmiernej krásy a kultúrneho bohatstva našej krajiny. Druhá časť zborníka ponúka zaujímavé informácie z dávnej histórie nášho územia. Príspevky sú záverečnými semestrálnymi prácami študentiek navštevujúcich študijný program "Dejiny európskej civilizácie a kultúry". Mimochodom, vedeli ste, že rímsky cisár Marcus Auréliu začal písať svoje filozifické dielo "Hovory k sebe samému" na brehu rieky Hron? Tretia časť zborníka sa venuje témam rýdzo žilinským - prvému žilinskému múzeu, známemu rodákovi Ľubomírovi Feldekovi či o niečo staršiemu Jurajovi Turzovi. Posledná časť zborníka je odlišná od všetkých predchádzajúcich. Sú v nej zaradené príspevky študentiek Univerzity tretieho veku Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. Tie si mali možnosť vypočuť žiaci troch základných škôl v Žiline počas ich dobrovoľníckeho pôsobenia na vybraných základných školách v Žiline pri ich trojtýždennom pobyte v rámci medzinárodnoho projektu "GAIN - Opäť spojení - dobrovoľníctvom". Názov zborníka „Delíme sa o poznanie“ presne vystihuje myšlienku našej práce – umožniť našim študentom podeliť sa o svoje názory, zážitky a spomienky. A takýmto miestom zborník určite je. Pevne verím, že jedinečnosť myšlienok položených na papier pri príprave semestrálnych záverečných prác jednotlivých študijných programov, Vás tak, ako nás, nenechá pasívnych. Možno Vás vybrané práce inšpirujú k návšteve miest doposiaľ nepoznaných, k rozhovorom a spomienkam vo Vás driemajúcich ... Príjemné čítanie Lucia Hrebeňárová riaditeľka Ústavu celoživotného vzdelávania 5 Del í mes aopoz nani e Pami at kyUNESCO naSl ovens ku-s edem pami at okz apí s aných vz oz nameUNESCO AnnaČadová-Pami at kyUNES CO,1.r oční k Dr evenékos t ol í kynaSl ovens ku Már i aPet er ková-Pami at kyUNES CO,1.r oční k Veľ kéRovné-dedi nka,kt or áni ej epami at kouUNESCO, al emávýni močnúhodnot u Már i aKoni ar ová-Pami at kyUNES CO.1.r oční k Hr adi s koVeľ kývr chvDi vi nke-hi s t or i ckápami at kanez apí s aná vz oz nameUNESCO EvaKnapcová-Pami at kyUNES CO,1.r oční k Pl aveckýPet er-dedi nka,kt or út r ebanavš t í vi ťs poz naťaz achovať Mar i ePi knová-Pami at kyUNES CO.1.r oční k Delíme sa o poznanie PAMIATKY UNESCO NA SLOVENSKU SEDEM PAMIATOK ZAPÍSANÝCH V ZOZNAME UNESCO ANNA ČADOVÁ Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru - UNESCO bola založená dňa 16. novembra 1945 v Londýne v posledný deň Konferencie spojených národov. V tento deň bola podpísaná Ústava UNESCO, ktorá je platná od 4. novembra 1946 po ratifikácii 20-mi štátmi, medzi ktorými bolo aj Československo. Sídlo organizácie je v Paríži a v súčasnosti má 195 riadnych a 8 pridružených členov. Slovenská republika sa stala členským štátom UNESCO dňa 9. februára 1993. Generálna konferencia UNESCO na šestnástom zasadnutí dňa 16. novembra 1972 v Paríži prijala Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva. Svetové dedičstvo má jedinečnú svetovú hodnotu a je rozdelené na kultúrne a prírodné. O zápise do Zoznamu svetového dedičstva rozhoduje Výbor svetového dedičstva, ktorý sa skladá z 21 členov. Návrh na zápis môže podať raz ročne výlučne členský štát a predkladá ho do Centra svetového dedičstva v Paríži. Odborným posúdením a schválením Výborom svetového dedičstva musí byť lokalite priznaná jedinečná svetová hodnota a to vtedy, ak spĺňa jedno alebo viac zo schválených kritérií. Výbor svetového dedičstva schválil a zapísal do Zoznamu svetového dedičstva doteraz 7 lokalít zo Slovenska, a to 5 kultúrnych a 2 prírodné lokality. Kultúrne lokality Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia - lokalita bola vybraná na základe jedinečných technických pamiatok, ktoré súvisia s ťažbou a spracovaním polymetalických rúd: šachty, štôlne, ťažobné veže, klopačka, vodné nádrže a celý technický systém spojený s využívaním vodnej energie, zabezpečujúcej chod banských mechanizmov. Neodmysliteľnou súčasťou tohto mesta je urbanistická štruktúra s výnimočnou architektúrou, charakteristickou goticko-renesančnými meštianskymi domami a objektami prvej Baníckej a lesníckej akadémie v Európe. Táto lokalita bola zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva v roku 1993. 9 Pamiatky UNESCO na Slovensku Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry Vlkolínec - je lokalita s výnimočným príkladom tradičného ľudského osídlenia v karpatskom regióne. Ľudová architektúra dedinského sídla s drevenou architektúrou horských a podhorských predstavuje typ oblastí, s nenarušenou zástavbou zrubových domov uprostred tradične využívanej krajiny s poľami a pasienkami. Aj táto lokalita bola zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva v roku 1993. Spišský hrad a pamiatky okolia Levoča a dielo Majstra Pavla na Spiši – architektonická dominanta Spišského hradu predstavuje jedinečný urbanisticko-krajinársky súbor vyrastajúci z vápencového brala a patrí k najväčším fortifikačným stredovekým komplexom v strednej Európe. Súčasťou lokality je Spišská Kapitula, podhradské mestečko Spišské Podhradie s typickými renesančno-barokovými meštianskymi domami a obec Žehra s ranogotickým kostolom s vzácnymi stredovekými freskami. Tento súbor vytvára unikátny kompozičný celok a bol zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva v roku 1993 a v roku 2009 rozšírený o mesto Levoča a dielo Majstra Pavla na Spiši. Historické jadro Levoče bolo založené v 13. a 14. storočí a väčšina lokality je doposiaľ zachovaná. Obsahuje kostol Sv. Jakuba s desiatimi oltármi s jedinečnou zbierkou polychrómnych prác v neskorogotickom štýle. Oltár vysoký 18,6 m, ktorý postavil v roku 1510 Majster Pavol, je najväčším dreveným gotickým oltárom na svete. Historické jadro mesta Bardejov – predstavuje ojedinelý súbor vysoko rozvinutého stredovekého mesta. Mestský pôdorys s pravidelným rozvrhnutím ulíc okolo trhového námestia je významným dokladom európskej civilizácie v 13. a 14. storočí, pričom jeho koncept je zachovaný dodnes. Rozvinutú meštiansku kultúru Bardejova vytváralo mnohonárodnostné etnikum a mnoho kultúrna spoločnosť. V tejto súvislosti je dochované židovské suburbium - jediný zachovalý súbor bývalých 10 Pamiatky UNESCO na Slovensku židovských kúpeľov a synagóga z konca 18. storočia. Lokalita bola zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva v roku v roku 2000. Drevené kostoly v slovenskej časti Karpatského oblúka – táto lokalita bola zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva v júli 2008. Ide o skupinu deviatich drevených objektov – 8 kostolov a jedna zvonica zo 16. – 18. storočia. Sú to rímsko-katolícke kostoly v Hervartove a v Tvrdošíne, evanjelické kostoly v Kežmarku, Leštinách a Hronseku, kde sa nachádza aj zvonica a kostoly grécko-katolícke v Bodružali, Ladomírovej a v Ruskej Bystrej. Jedinečnosť tejto lokality spočíva v drevenej sakrálnej architektúre chrámov, v autenticite umelecko-remeselných prvkov, vrátane výzdoby objektu, v existencii pôvodného vnútorného zariadenia ako aj využitie objektu tým, že sa dodnes v kostolíkoch konajú bohoslužobné obrady. Prírodné lokality Jaskyne Aggtelekského krasu a Slovenského krasu – boli zapísané do Zoznamu svetového dedičstva v roku 1995 a v roku 2000 rozšírené o Dobšinskú ľadovú jaskyňu a Stratenskú jaskyňu. V Slovenskom krase a Aggtelekskom krase v Maďarsku sa nachádzajú jaskyne významnej prírodnej hodnoty, ako sú Domica s kvapľovou výzdobou v troch vývojových poschodiach, Ochtinsko aragonitová jaskyňa, ktorej vnútro je vyzdobené minerálom aragonitom a ten vytvára mliečne biele vetvičky, trsy a kríčky, Gombasecká jaskyňa vyzdobená tenkými sintrovými brčkami, ktoré dosahujú dĺžku až 3 metre, Jasovská jaskyňa s bohatou sintrovou výplňou, v ktorej sú zastúpené všetky 11 Pamiatky UNESCO na Slovensku kvapľové výzdoby-pagodovité stalagmity, stalagnáty, vodopády. V Dobšinskej ľadovej jaskyni sa nachádza ľadovec, ktorý je jedinečný v tom, že je vytvorený v nadmorskej výške iba 930 m, lebo jaskyňa je mimo alpskej oblasti. Bohatá ľadová výplň je v podobe podlahového ľadu, ľadopádov, ľadových stalagnitov a stĺpov. Karpatské bukové pralesy a bukové lesy Nemecka - táto lokalita obsahuje cezhraničné prírodné hodnoty v desiatich samostatných lokalitách, z toho 4 sú na území Slovenska, a to : Vihorlat, Havešová, Stužica-Bukovské vrchy a Rožok v Národnom parku Poloniny. Sú to nenarušené lesy mierneho pásma s prírodnými procesmi zachovalých porastov európskych bukových lesov, ktoré sú neoceniteľnou prírodnou genetickou bankou buka a iných lesných biotopov. Jedinečnosť tejto lokality spočíva aj v rekolonizácii a vývoji suchozemských ekosystémov. Táto lokalita bola zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva v roku 2007. Svetové dedičstvo predstavuje jedinečnú hodnotu, ktorá presahuje národné hranice a je dôležitá pre súčasné a budúce generácie celého ľudstva, a preto jeho ochrana má najvyššiu dôležitosť u medzinárodnej komunity ako celku. Použitá literatúra: 1. Pinčíková Ľubica a kolektív, Svetové dedičstvo na Slovensku, Pamiatkový úrad SR Bratislava v r. 2008, počet strán 37, ISBN – 978-80-89175-31-4 12 Pamiatky UNESCO na Slovensku 2. Dostupné na internete: (cit. 27.12. 2012) http://www ulib.sk/stredisko UNESCO-dohovor o ochrane svetového dedičstva http://www.wikipedia.org./wiki/svetové dedičstvo UNESCO http://www.ulib.sk/univerzitná knižnica v Bratislave/stredisko UNESCO 13 Delíme sa o poznanie DREVENÉ KOSTOLÍKY NA SLOVENSKU MÁRIA PETERKOVÁ Jedným z najmladších reprezentantov slovenských kultúrnych pamiatok zapísaných v Zozname svetového dedičstva je súbor ôsmich drevených kostolov v slovenskej časti Karpát. Ide o tieto kostoly: - rímskokatolícky Kostol Všetkých svätých v Tvrdošíne - rímskokatolícky Kostol sv. Františka z Assisi v Hervartove - evanjelický kostol v Leštinách - evanjelický kostol so zvonicou v Hronseku - evanjelický kostol v Kežmarku - gréckokatolícky Chrám sv. Mikuláša v Bodružale - gréckokatolícky Chrám Archanjela Michala v Ladomírovej - gréckokatolícky Chrám sv. Mikuláša v Ruskej Bystrej Tieto drevené kostoly sú unikátne vďaka charakteristickej kombinácií pôvodnej historickej konštrukcie, autenticity umelecko-remeselných prvkov, bohatej výtvarnej výzdoby a zachovanosti nielen pôvodného zariadenia interiéru, ale aj okolitej krajiny. Hoci väčšina historických architektúr má v sebe akúsi zakliatu silu a dokáže pootvoriť okienko do dávnych čias, či aspoň na okamih sprítomniť hlboko v minulosti zabudnuté deje, drevené kostoly majú schopnosť vyvolať v návštevníkovi úplne osobité pocity , s ktorými sa inde ľahko nestretneme. Dôverná atmosféra sálajúca zo stien interiérov je akoby posplietaná z neviditeľného vyžarovania drevenej hmoty dávno zoťatých velikánov opracovaných rukami anonymných tesárskych majstrov. Drevené steny, ktoré absorbovali modlitby a spev celých generácií veriacich , pôsobia neumelo a zároveň tajomne. Tichá a pokorná atmosféra Božieho domu, slávnostná a zároveň taká blízka ľudovému prejavu, prenáša pokoj a povznesenú atmosféru aj na návštevníka. Takmer 50 dodnes zachovaných stavieb tvorí len zvyšok z pôvodného množstva Ich krehká a viditeľne zraniteľná krása je nositeľom jedinečného skĺbenia kresťanskej viery a účelne prostého vzhľadu ľudovej architektúry. Konečný vzhľad stavby ovplyvnili nielen požiadavky vyplývajúce z rôznych náboženských obradov , kultúrnych a estetických princípov, ale aj terénna konfigurácia, osobitosti regiónov, miestne zdroje, zvyklosti i spomínaný oficiálny vkus prevládajúci v období vzniku príslušnej stavby. Väčšina drevených kostolov, pôvodne zväčša osádzaných izolovane od sídla, dodnes stojí osamotene mimo ostatnej zástavby. Často korunujú vyvýšeniny a návršia. Len málokedy sa stavali priamo v obci. Evanjelické artikulárne kostoly museli dokonca stáť mimo dôležitých sídel. Bezprostredné okolie stredovekých kostolov tvoril drevenou ohradou chránený priestor cintorína. Drevo bolo odjakživa dostupné v karpatských lesoch. Na stavbu drevených stavieb sa využívali dlhé rovné kmene ihličnatých stromov, niekedy pre ich nedostatok aj kmene listnatých stromov. 14 Drevené kostolíky na Slovensku Hoci drevené kostoly, zapísané v Zozname svetového dedičstva, patria k trom rôznym konfesiám, majú niektoré spoločné znaky. Základný konštrukčný systém, ktorý sa používal pri budovaní bola dávna technika zrubu. Vlastná stavba sa všade stavala na nízku kamennú podmurovku z lomeného kameňa. Kameň stavitelia spájali hlinou, neskôr vápennou či cementovou maltou. Niekde vertikálne konštrukcie z exteriéru chránil šindľový obklad. Využívali ho aj na úpravu povrchov v interiéroch., najmä ako podklad na nástenné maľby. Najstaršie zo skupiny drevených kostolov pochádzajú zo 16. storočia, väčšina je z l8. storočia. Mnohé stoja na mieste starších predchodcov. Pretože drevo ako stavebný materiál rýchlo podliehalo degradácii museli ho často nahrádzať. Aj tento fakt bol jedným z dôvodov, že sa koncom l9. a začiatkom 20. storočia nahrádzali staršie drevené konštrukcie murovanými objektmi. Drevená sakrálna architektúra na Slovensku sa člení na dve skupiny : západnú a východnú. Do západnej skupiny patria rímsko-katolícke kostoly a evanjelické artikulárne kostoly. Do hmoty najstarších rímskokatolíckych drevených kostolov stavitelia pretlmočili ducha doznievajúcej gotiky z konca 15. a zo začiatku 16.storočia. Do východnej skupiny patria chrámy (cerkvy) pochádzajúce väčšinou zo 17. až 18. storočia. Budovali ich v dôsledku prebiehajúceho procesu opätovného zjednocovania časti východných kresťanov s Rímom od konca 16. storočia. Pre časť výchovného Slovenska je v tomto smere dôležitým momentom uzavretie Užhorodskej únie v roku 1646. Všetky drevené sakrálne stavby sú citlivo zasadené do prírodného rámca a zaraďujú sa k najkvalitnejšej drevenej architektúre v Západných Karpatoch. Sú vynikajúcim príkladom bohatej tradície obohatenej fenoménom vzájomného prelínania západnej, latinskej, východnej a byzantskej kultúry. Kultúrno-historický význam týchto na prvý pohľad jednoduchých objektov znásobuje ich bohaté vybavenie vrátane malieb zdobiacich steny a stropy interiérov. Záver Túto problematiku z uvedenej témy som si vybrala preto, že ma vždy fascinovali zrubové stavby, medzi ktoré patria hlavne drevené kostoly a zvonice. V závere svojej práce si dovolím predstaviť drevený artikulárny kostol z Paludze. Keď sa z centra Liptovského Mikuláša vydáme cez Palúdzku, po pravej strane cesty nás upútajú belostné budovy kaštieľa Vranovo a hotela Bocian. Ak budeme ďalej pokračovať po hlavnej ceste postupne sa budú pred nami roztvárať krásne pohľady na zvlnenú liptovskú krajinu, polia, Chočské vrchy a Nízke Tatry... Asi tak po 10 km uvidíme odbočku do Svätého Kríža. Za obcou stojí drevený artikulárny kostol z Paludze, jeden z piatich evanjelických protestantských kostolov na Slovensku, ktoré si zachovali svoj pôvodný vzhľad. Kostol v Paludzi bol vystavaný už v roku 1693. Dnešnú podobu získal pri rozsiahlej prestavbe v roku 1774, ktorá umožnila, že pojme až 6 000 veriacich. Zvonica tvorí s kostolom harmonický celok. Skôr ako Paludzu, ktorá sa ocitla v zátopovej oblasti, v roku 1975 pohltili 15 Drevené kostolíky na Slovensku vody Liptovskej Mary, túto unikátnu pamiatku rozobrali a v priebehu niekoľkých rokov postavili v katastri obce Svätý Kríž. Vďaka tomu tento kultúrny klenot, na Liptove už jediný svojho druhu môžeme obdivovať i dnes. Nástenné maľby, zdobiace barokový interiér, pôvodné zariadenie a najmä monumentálnosť priestoru zanechajú v každom hlboký dojem. Kostol z Paludze nie je zapísaný v Zozname svetového dedičstva UNESCO, ale je najväčším artikulárnym kostolom v strednej Európe. Použitá literatúra: 1. DVOŘÁKOVÁ, Viera. Svetové kultúrne dedičstvo UNESCO. Prvé vydanie, Bratislava: Dajama, 2009. 128 s. ISBN: 978-80-89226-76-4 16 Delíme sa o poznanie VEĽKÉ ROVNÉ DEDINKA, KTORÁ NIE JE PAMIATKOU UNESCO, ALE MÁ VÝNIMOČNÚ HODNOTU MÁRIA KONIAROVÁ „Môže prísť deň, kedy všetko naše zlato nepostačí na to, aby sme vytvorili obraz zmiznutých čias.“ (Dr. Artur Hazelius – zakladateľ prvého skanzenu) Obec Veľké Rovné sa nachádza v Žilinskom kraji, na severnom Považí. Geograficky je začlenená do okresu Bytča. Leží uprostred pohoria Javorníky. V obci je krásna príroda, malebné zákutia a množstvo podmienok na to, aby sa v nej rozvíjala turistika. Veľa starších chalúp a dreveníc si prerobili na víkendové obydlia nielen potomkovia majiteľov týchto domčekov, ale odkúpili si ich aj mnohí turisti najmä z Ostravska, ale aj z Bratislavy a iných miest Slovenska a Čiech. Obec Veľké Rovné je kolískou drotárstva - unikátneho povolania remeselníkov z Horného Považia a zo Spiša, ktorí s obdivuhodnou odvahou prešli nielen celú Európu, ale prenikli na každý obývaný kontinent, dostali sa dokonca aj na Cejlón, do Egypta, Číny a Austrálie a mnohí dosiahli mimoriadne podnikateľské úspechy. Vandrovní slovenskí drotári, v minulosti prirovnávaní i k Nomádom Európy, poznamenali históriu i kultúru mnohých krajín a národov nielen na európskom, ale aj ázijskom a americkom kontinente. (Mrva, 2006, s. 91) Drotárom patrí samostatná kapitola v dejinách Slovenska zahŕňajúca obdobie od druhej polovice 19. storočia až do 1. svetovej vojny. Sú to prví Slováci, ktorí si uvedomovali svoju svetovosť. Svoje sprvu veľmi primitívne doplnkové zamestnanie pozdvihli na uznávané remeslo, dokonca umenie. Vo Veľkom Rovnom ešte stále stoja domy, v ktorých títo ľudia žili, objekty, ktoré po návrate z cudziny nechali postaviť tí, ktorým sa darilo najlepšie. Na základe viac ako 10-ročného výskumu pre Považské múzeum v Žiline Fapšo (2006, str. 27 – 34) uvádza nasledovné objekty: Michelovská chalupa na Horevsí (1755); Horilovský dom u Baculí (1760); rodinný dom Pavla Žilinčára s kaplnkou Panny Márie (1836); rodinný dom Pacíkovcov na Nižnom konci (1910); rodinný dom Kmecíkovcov/Humejnačíkovcov (polovica 19. str.); rodinný dom Macejášovcov u Baculí (koniec 19. str.); rodinný dom Kučárovcov/Mančárovcov (20. roky 20. str.); dom I. Ninisa – Žuklík (1880); Rodinný dom Pavelčíkovcov na Kútí (1836); rodinný dom Mičietovcov z osady Podpeklo; dom J. Ninisa – Macejíka z osady Podpeklo (koniec 19. str.); rodinný dom 17 Veľké Rovné Sečníkovcov od Bieščarí (koniec 19. str.); dom Posluchovcov a Dulárovcov v osade Bieščare – Rusnáky; domy rodín Korenných a Gabajovcov v osade Koštíkovce; dom Majstríkovcov z dolného Žernova (19. str.). Základným materiálom na stavbu obytných aj hospodárskych objektov bolo drevo. Miesto na stavbu vyrovnávali kamennou podmurovkou. Sedlovú strechu a ostrešie pokrývali šindľom, neskôr plechom. Odkvapy striech boli pomerne široké a využívali sa na uskladnenie dreva na zimu alebo náradia. Podlaha všetkých priestorov domu bola pôvodne všade hlinená. Neskôr sa začala, spočiatku len v izbách, robiť dosková podlaha. Na zárubní dverí býval spravidla vyrytý dátum výstavby domu a meno alebo iniciálky stavebníka a christogram, príp. aj dekoratívny geometrický motív. Z hľadiska pôdorysu bol v tejto oblasti najrozšírenejší trojpriestorový dom s izbou, pitvorom a bočnou komorou vedľa obývacej izby, v oplotenom dvore so zrubovými hospodárskymi budovami. Vytvárajú tak jeden celok. Značné zastúpenie mal aj tzv. dom s dvoma koncami (koncový dvojdom), ktorého vznik sa viaže na zlé sociálno-ekonomické podmienky obyvateľstva. Okrem úsilia o úsporu stavebného materiálu a pozemku mal na jeho vznik vplyv aj starý feudálny systém zdaňovania. Priestorové členenie obytného domu, využívanie jednotlivých miestností, zariadenie interiéru i spôsob bývania boli priamo závislé od hospodárskych a sociálnych pomerov. Hlavným obytným a jediným vykurovaným priestorom domu bola izba. V rohu tejto miestnosti, a to v rohu vedľa dverí pri stene deliacej izbu od bočnej komory, bolo umiestnené vykurovacie zariadenie. Vedľa pece bývala zavesená polička na riad a na klincoch rôzne kuchynské náradie. V protiľahlom rohu izby, šikmo od pece, boli umiestnené dve lavice a stôl so zdobenými trojnôžkovými nohami a zásuvkou. Nad stolom bolo miesto pre tzv. kultový kút s obrazmi a plastikami zobrazujúcimi náboženské motívy, resp. postavy svätcov. Zvyklo tam byť zavesené aj zrkadlo. Vedľa dverí oproti peci bola posteľ jednoduchej konštrukcie, zbitá z dosák. Nad ňou v rohu bola primitívna kolíska. Prostý interiér izby dopĺňali ešte nízke stolce, ojedinele aj stoličky s vyrezávanými operadlami. S postupným zvyšovaním úrovne bývania sa interiér obohacoval o ďalšie prvky najmä odkladacieho nábytku (kredenc, kasňa a iné). Pretože izba bola v minulosti jediným vykurovaným priestorom domu, život rodiny sa sústreďoval prevažne v nej. Podstatne menej funkcií plnila komora a pitvor. Pitvor bol vstupnou miestnosťou, v komore bývali najmä truhly na odkladanie šatstva, police a tiež aj nádoby s uskladnenými potravinami, napr. kapusta v súdkoch a pod. Objekty usadlosti dopĺňali hospodárske stavby, najmä maštale a stodoly stavané takisto z dreva zrubovou technikou. Slúžili na ustajnenie dobytka a iných zvierat, resp. uskladnenie krmiva a uloženie poľnohospodárskych pracovných nástrojov, vozových súčastí. Výskyt a veľkosť hospodárskych objektov záviseli od majetkových pomerov rodiny. V 1. polovici 20. storočia sa začali stavať murované domy so znakmi vyznievajúcej secesie na fasádach. Z 2. tretiny 20. storočia sú zachovalé domy už so štvorcovým pôdorysom. 18 Veľké Rovné Delíme sa o poznanie Delíme sa o poznanie Delíme sa o poznanie Obec Veľké Rovné je príkladom voľného reťazového sídelného typu s kopaničiarskymi osadami rozptýlenej zástavby. Jednotlivé usadlosti sú umiestnené pozdĺž hlavnej alebo vedľajšej cesty. Pozemky hospodárstiev sa tiahnu v dlhom súvislom páse naprieč dolinou, a to kolmo na sídelnú os často po celej šírke chotára. (Zajac In: Michtalíková, 2004, s. 34) Zápisom týchto unikátnych objektov – rodných domov úspešných drotárov – do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO by sa podarilo navždy uchovať predstavy o ich živote, zvykoch, poverách, práci, výrobkoch i svetových úspechoch v spojitosti s príťažlivým krajom. Veď okrem histórie drotárstva by sa návštevník stretol aj s nevšednou, romantickou krásou ich rodného kraja, charakteristického kopaničiarskym osídlením, ktoré je práve v tejto časti Javorníkov výnimočné v tom, že viaceré osady sú postavené až na hlavnom hrebeni pohoria. Zrubové stavby tohto typu klasifikuje Zajac (2002, str. 152 – 248) na jednej úrovni so stavbami v skanzenoch Martin, Vychylovka, Čičmany, Vlkolínec, Zuberec, Pribilina, Stará Ľubovňa, Humenné, Svidník, Bardejov. Veríme, že príde čas, keď svet znovu objaví kraj drotárov so skvele vybudovanou sieťou cestovného ruchu a s ním súvisiacich aktivít (ubytovacie a stravovacie služby, výroba a predaj upomienkových predmetov, ľudová a remeselná výroba a pod.) Použitá literatúra: 1. FAPŠO, Ladislav: VEĽKÉ ROVNÉ cesta dejinami, cesta životom, alebo KDE DROTÁRSTVO NA SVET PRIŠLO. Prvé vydanie. Žilina: Považské múzeum v Žiline, 2006. 56 s. ISBN 80-88877-43-1 2. MICHTALÍKOVÁ, Magdaléna: Využitie regionálnych prvkov Veľkého Rovného vo vyučovaní predmetov elementárnych reálií. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2004. 140 s. 3. MRVA, M. – ŠKVARNOVÁ M.: Drotárstvo (Drotárske remeslo a umenie zo Slovenska). Prvé vydanie. Žilina: Považské múzeum v Žiline a Krajské múzeum pre Žilinský samosprávny kraj, 2006. 160 s. ISBN 80-88877-42-3 4. ZAJAC, J. – ZAJAC V.: Zrubové stavby a drevené krovy. Prvé vydanie. Bratislava: Slovenská technická univerzita, 2002. 264 s. ISBN 80-227-1786-X 19 Delíme sa o poznanie Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku HRADISKO VEĽKÝ VRCH V DIVINKE HISTORICKÁ PAMIATKA NEZAPÍSANÁ DO ZOZNAMU UNESCO EVA KNAPCOVÁ Obec Divinka Asi štyri kilometre severovýchodne od Žiliny, v údolí Váhu leží stará obec Divinka. Dnes je Divinka modernou obcou s primeranou občianskou vybavenosťou a 970 obyvateľmi. História obce e siaha až do roku 1325, ale aký význam malo toto územie v dávnej minulosti, dnes vie málokto. Najdôležitejšou lokalitou v chotári obce je hradisko na Veľkom vrchu, inak nazývanom aj Bučník (zrejme podľa bukov, ktoré tu rastú aj dnes najmä na severnom svahu kopca).Opevnenia na Veľkom vrchu nepatria k najmenším, práve naopak, zaraďujme ich medzi najväčšie prehistorické hrady na severnom Slovensku. Nálezy svedčia o tom, že severné Slovensko v slovanskom a veľkomoravskom období obýval slovanský kmeň s kmeňovým sídlom v Divinke na Veľkom vrchu. Celé toto územie bolo zrejme už v časoch Veľkej Moravy organizované ako samostatný organizačný celok (župa) so sídlom v Divinke s krajinským i súdnym úradom. Hradisko v Divinke za predpokladu, že jeho veľkosť bola 150 ha, by bolo jedno z najväčších v Európe. Hradisko Veľký vrch Hradisko sa nachádza na rozhraní Žilinskej a Bytčianskej kotliny, priamo nad Hričovskou priehradou a patrí medzi najdôležitejšie opevnenia severného Slovenska, ktoré sa stali významnými hospodárskymi aj kultúrnymi centrami v období najmenej troch časových horizontov: v neskorej dobe bronzovej, v neskorej dobe laténskej i v 9.storočí. O hradisku v Divinke písal už Alexander Lombardíni v Slovenských Pohľadoch v roku 1885. Najintenzívnejšie sa hradiskom Veľký vrch zaoberal Dr. A. Petrovský - Šichman, ktorý tu už v roku 1947 urobil základný archeologický výskum. Odvtedy prebehlo na hradisku niekoľko archeologických výskumov. Po intenzívnych rokovaniach s geológmi v Žiline aj na samotnom hradisku, sa rozhodol Archeologický ústav SAV v Nitre a Považské múzeum v Žiline urobiť na Veľkom vrchu výskum v letných mesiacoch roku 1972, ktorý sa však následne predĺžil aj na leto roku 1973. Nálezy, ktoré boli v lokalite objavené, potvrdili oprávnenosť výskumov. Niektoré z nich patria k najvýznamnejším a aj najzachovalejším v rámci Slovenska. Napríklad zlatá náušnica, ktorá je vynikajúcim dokladom šperkárskeho remesla ľudu púchovskej kultúry. Neskorolaténska spona z bieleho kovu /patrí k typu Almgren66/ nemá vzhľadom na svoju zachovalosť v rámci Slovenska obdobu. Taktiež ďalšie nálezy, najmä keramiky lužickej a púchovskej kultúry boli veľmi významné. Nabádali, že tu treba urobiť zisťovací archeologický výskum, ktorý by dokázal osvetliť jednotlivé fázy osídlenia hradiska a zároveň zvýrazniť jeho význam v dejinách Slovenska, ktoré sa dali dovtedy iba tušiť. 20 Hradisko Veľký vrch v Divinke Keramika zdobená ryhovaním Zlatá náušnica nájdená na sídlisku Ohrádza pod Veľkým vrchom Hradisko v Divinke na Veľkom vrchu prežilo teda tri fázy intenzívneho rozvoja ale aj tri zániky osídlenia. Ten posledný už natrvalo prerušil život za valovými opevneniami tohto významného centra severného Slovenska. Nastalo tu mŕtvo a len pastieri so svojim dobytkom sem občas zablúdili (nálezy mliečnikov z 18. – 19. stor. ) a možno spomínali na zašlú slávu hradu, ktorý tu voľakedy stál a chránil celé územie Žilinskej aj Bytčianskej kotliny. Podľa archeologických výskumov si dnes môžeme iba predstavovať, aký bol život na tomto významnom hradisku. Roky vývoja, pády a znovuzrodenia pevnosti prebiehali vo viacerých etapách, ktoré sa opakovali s pravidelnou intenzitou vždy, keď sa tunajšiemu ľudu podarilo dosiahnuť výrazného rozvoja svojich tvorivých síl. Možno aj toto sa zároveň stalo príčinou troch opakovaných zánikov osídlenia hradiska, ktoré bolo isto známe v širokom okolí, ako významná strategická lokalita a zároveň aj hospodársky významné centrum ľudu lužickej kultúry, púchovskej kultúry aj našich slovanských predkov. Možný vzhľad hradiska v 9. storočí. Autor kresby: Miroslav Bros 21 Hradisko Veľký vrch v Divinke Žilina v spomienkach študentov Univerzity tretieho veku Hradisko Veľký vrch Divinka dnes, pohľad od Hričovskej priehrady Záver: Pretože som rodáčka zo Žiliny, na spracovanie záverečnej práce som sa rozhodla zvoliť takú tému, ktorá by sa týkala Žiliny a jej blízkeho okolia. Pri putovaní za pamiatkami a zaujímavosťami nášho regiónu som objavila množstvo lokalít a pamiatok, ktoré by stáli minimálne za povšimnutie. V mnohých prípadoch som sa stretla nielen so značnou devastáciou pamiatky (či už sa jednalo o pamiatku architektonickú alebo prírodnú), ale aj s úplným nezáujmom zo strany vlastníka o ich zachovanie a ochranu. Ešte horšie to bolo s informovanosťou verejnosti a aj povedomie „domorodých“ obyvateľov, rodákov, bolo často minimálne až nulové. Našou povinnosťou je chrániť svoje kultúrne dedičstvo a to nielen pamiatky významné z celosvetového hľadiska, ale aj tie, ktoré sú súčasťou našej kultúry a nesú v sebe hodnotu, či už historickú, kultúrnu alebo spoločenskú, hoci len regionálnu. V tomto prípade sa jedná o pamiatku významnú nielen v regionálnom meradle. Jej význam je mimoriadny v rámci severného Slovenska a podľa môjho názoru presahuje nielen hranice kraja, ale aj Slovenska a je dôležitá a vzácna minimálne v európskom meradle. Pretože archeologické výskumy v súčasnej dobe na Veľkom vrchu nepokračujú, nie je možné s istotou vysloviť záver o jedinečnom význame tejto lokality. Na hradisko nevedie turistická značka a priamo na mieste nie je hradisko nijako označené, lebo sem nikto nedal žiadnu informačnú tabuľu. Najjednoduchší prístup je asi od obce Divinka, ponad Dom smútku. Ako aj v iných podobných prípadoch, s ktorými som sa stretla, ani v Divinke nie je jednoduché zistiť cestu na hradisko, lebo nikto nevie, čo tam vlastne majú. Akoby jediným cieľom bolo zabudnutie toho, čo tu kedysi stálo. Kultúrnu pamiatku alebo pamiatkové územie mimoriadnej hodnoty, ktorá presahuje hranice štátu a svojím významom je jedinečná v celosvetovom meradle by malo Ministerstvo kultúry z 22 Hradisko Veľký vrch v Divinke vlastného podnetu, alebo na základe podnetu Pamiatkového úradu alebo právnickej či fyzickej osoby navrhnúť na zápis do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva. Takýchto pamiatok, zapísaných do Zoznamu UNESCO, je na území Slovenska celkom sedem, päť architektonických a dve prírodné pamiatky. Tieto pamiatky mimoriadneho významu tvoria ale iba zlomok pamiatkových objektov. Podľa môjho názoru, nielen v súčasnej dobe je potrebné ochraňovať tieto mimoriadne diela ľudského umu, historickej a prírodnej hodnoty. Nielen historická architektúra, budovy, zámky, kaštiele a pod. sú súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Aj v blízkom okolí Žiliny nájdeme klenoty, ktoré patria k našej národnej kultúre a svedčia o živote nášho ľudu v minulosti, vzdialenej aj blízkej. Stav pamiatkového fondu na Slovensku vyzerá tak, že 73-76% pamiatok je v stave vyhovujúcom a 24-27% pamiatok je v stave nevyhovujúcom, v mnohých prípadoch havarijnom a nie je výnimkou, ak pamiatka celkom stratí svoju historickú hodnotu, v podstate zanikne, a musí byť zo zoznamu kultúrnych pamiatok vymazaná. Takto prichádzame o hodnoty, ktoré sú v podstate nenahraditeľné a neobnoviteľné. Na tejto situácii majú podiel externé faktory /poveternostné vplyvy, vlhkosť, mráz.../ a vplyv ľudského pôsobenia /využívanie pamiatky, mechanické zásahy.../. Zachovanie pamiatkového fondu predpokladá pravidelnú obnovu a údržbu, primerané využitie a prezentáciu. Bez primeraných finančných prostriedkov samozrejme nie je efektívna ochrana pamiatky možná. Použitá literatúra: 1. Badík Milan a kol., Vlastivedný zborník Považia XVI, vydanie I, Vydavateľstvo Osveta Martin, 1991, počet strán 255, ISBN 80-217-0351-2 2. Ing. Pagáč Ján a Mária Vanochová, Príroda okresu Žilina a jej ochrana, Vydanie I, Osveta Martin, 1985, počet strán 192, ISBN 70-085-85 3. Na hradisko Veľký vrch chcú prilákať turistov: rozhovor so starostom Divinky a Lalinka Michalom Krškom. 4. Anna Porubcová: Žilinský večerník: týždenník žilinského kraja, roč. 21, č. 37, /2011/. str. 4 5. Sprievodca regiónom Žiliny a blízkeho okolia: Divinka - história. 6. Žilinský večerník: týždenník severného Slovenska, roč. 22, č. 48, 27. 11. 2012, strana 16 7. http://www.hradiska.sk/2011/06/hradisko-velky-vrch-divinka.html 2. 6. 2013 8. http://www.divinka-lalinok.sk/?section=255&id=183, 10. 6. 2013 9. http://zilina-gallery.sk/picture.php?/11004/category/1064/, 10. 6. 2013 10. http://www.divina.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=65&Itemid=61, 12. 6. 2013 23 Delíme sa o poznanie PLAVECKÝ PETER DEDINKA, KTORÚ TREBA NAVŠTÍVIŤ, SPOZNAŤ A ZACHOVAŤ MARIE PIKNOVÁ Podľa niektorých názorov sa kultúra národa hodnotí vzťahom k historickému kultúrnemu dedičstvu. Pretože v súčasnosti sa stretávame skôr so zápornými príkladmi zaobchádzania s kultúrnymi pamiatkami, chcela by som poukázať na obec, ktorá síce nie je kultúrnou pamiatkou celosvetového významu, ale môže nám byť vzorom. Asi pred piatimi rokmi som na pozvanie príbuzných prvýkrát navštívila obec Plavecký Peter na Záhorí. Aj keď som tam strávila len jeden deň, zaujala ma svojím kľudom a pohodou. Až pri odchode smerom na Bratislavu som objavila, že v obci je krásny kostolík a niekoľko zachovalých sedliackych domov s krásnymi štítmi. Preto som sa nasledujúci rok s veľkou radosťou do Plaveckého Petra vrátila, aby som si pozrela nielen obec, ale aj jej okolie. Obec Plavecký Peter leží na severovýchode Záhorskej nížiny na úpätí Malých Karpát. Podľa názvu sa usudzuje, že obec vznikla v 11. – 12. storočí, keď konali Polovci strážnu službu na pohraničnom území Uhorského štátu. Prvý písomný zápis o obci pochádza z roku 1394. V okolí sa nachádza niekoľko strážnych hradov, napr. Branč, Plavecký hrad, Ostrý hrad. Dnes obec patrí do okresu Senica. Ľudová architektúra v obci západoslovenských ľudových stavieb. predstavuje ojedinelo zachovalý komplex typických Plavecký Peter bol preto v roku 1990 vyhlásený za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Predmetom ochrany a pamiatkovej starostlivosti je historický sídelný útvar ako celok – historický pôdorys, hmotová a priestorová štruktúra zástavby, pamiatky ľudovej architektúry v starom jadre obce i prestavané objekty ľudovej architektúry. Staré jadro obce tvorí dvojradová cestná dedina, ktorá sa uprostred rozširuje okolo kostola. Zástavba roľníckych dvorov je jednostranná, kolmá na komunikáciu. Vpredu je dom, za ním 24 Plavecký Peter hospodárska budova s maštaľou, šopou, chlievmi. Na záhumní stála stodola. V obci sa vyskytujú aj tzv. dlhé dvory, v ktorých sú za sebou postavené dva dvory s príslušnými hospodárskymi stavbami. Toto usporiadanie vzniklo na základe tereziánskej regulácie, ktorá stanovila rozsah obecného intravilánu a znemožnila jeho rozširovanie. Základným stavebným materiálom sedliackych domov je nepálená tehla, pričom spodná časť stien je vymurovaná z kameňa. Murované steny sú omazané hlinou a nabielené vápnom. Omietka je nielen ochranou hlineného muriva, ale aj dekoratívnym prostriedkom na vytváranie štukových šambrán okolo okien, kvádrovania na nárožiach a zuborezu pod rímsou. Ozdobne riešený bol aj vstup do domu, časté je dekoratívne stvárnené predsunuté ostenie dverí, tzv. výpustok. Sedlová strecha má do ulice murovaný štít, ktorý je od čelnej steny oddelený rímsou pokrytou jedným radom škridiel. Viaceré domy majú štít ozdobne barokovo alebo klasicisticky profilovaný. Pôvodne boli strechy slamené, ale v súčasnosti už v obci nie je žiadny dom pokrytý slamou. Ľudové domy sú troj- a štvorpriestorové, s riadením priestorov za sebou: izba – sieň – komora, resp. izba – sieň – zadná izba – komora. V sieni s funkciou čiernej kuchyne bol v zadnej časti veľký otvorený komín, pod ktorým bolo ohnisko, na ktorom sa varilo na otvorenom ohni. Neskôr bol nahradený sporákom. Pôvodný vykurovací systém sa už zachoval len v niekoľkých domoch v neúplnom stave. V mnohých objektoch sú zachované pôvodné drevené trámové stropy, časté je datovanie domov na prievlaku. Nasledujúci obrázok zobrazuje plán typického domu v pamiatkovej rezervácii. 25 Plavecký Peter V súčasnosti je v obci pamiatkovo chránených 28 objektov. Len malá časť z nich je trvalo obývaná. Už 16 objektov slúži ako rekreačné chalupy. Súčasťou pamiatkovej rezervácie je kostol sv. Petra a sv. Pavla Apoštolov, päť prícestných sakrálnych plastík a dva kríže. Kostol bol postavený v roku 1600 na mieste staršieho chrámu. Je ohradený pevnostným múrom. Pôvodne bol renesančný, ale v roku 1712 ho barokovo obnovili. Jednoloďový priestor s rovným uzáverom presbytéria je zaklenutý valenou klenbou s lunetami a hrebienkami. Exteriér je hladký, nečlenený. Predstavaná veža je zakončená ihlanovou strechou. Vnútorné zariadenie je novogotické. Obraz svätých Petra a Pavla a obraz sv. Martina biskupa sú z pôvodného vybavenia kostola. Lavice sú z 18. storočia. Pretože obec postihlo niekoľko požiarov, posledný v roku 1947, tvoria veľkú časť stavebného fondu domy, ktoré sú čiastočne zmodernizované. Celkove však svojou hmotou a proporciami vytvárajú vhodné prostredie pre pamiatkové objekty. Výstavba nových domov je situovaná prevažne mimo starého jadra obce a dopĺňa jej celkovú atmosféru. Keď som sa chcela po návšteve obce dozvedieť o nej niečo viac, zarazilo ma, že ju v mojom okolí nikto nepozná, nikto nevie, kde sa nachádza a tobôž že sa v nej nachádzajú aj krásne sedliacke domy. Aj o Záhorí väčšina počula len z inscenácie o svákovi Raganovi v televízii, alebo z vtipov o Záhorákoch. Preto by som chcela poukázať na jedinečnosť tejto lokality, aj keď asi nie celosvetovú. V prvom rade by som chcela vyzdvihnúť fakt, že pamiatkovo chránené objekty sa zachovali vďaka kultúrnemu cíteniu ich obyvateľov, ktorí vždy opravili svoje domy do pôvodnej podoby. Plavecký Peter tak aj dnes reprezentuje typickú roľnícku usadlosť západného Slovenska so všetkými známymi prvkami ľudovej architektúry. Kultúra správania obyvateľov sa prejavuje aj v súčasnosti, a to nielen v starostlivosti o ich domy, ale aj v správaní k ostatným. V tejto obci je normálne, že sa všetci zdravia, starí, deti, známi aj cudzí. Naši príbuzní ponechávajú náradie a materiál vonku pod otvoreným prístreškom bez obáv, že ho po návrate z Bratislavy nenájdu. Celá obec je stále vzorne uprataná. Žiaden múr nie je pomaľovaný sprejermi. Ani v okolí obce sa nenachádzajú žiadne čierne skládky, a to ani v lese, ani v poliach. Aj blízke vodné nádrže sú čisté, vo vode nepláva ani odpad, ani plastové fľaše. Aj keď sa jednalo o veľkú náhodu, tak sme na okraji obce videli asi 150 člennú čriedu jeleňov a laní. Celá obec je príkladom spojenia starého s novým a celé okolie pôsobí harmonicky. A toto všetko nie je v dnešnej dobe bežné. Použitá literatúra: 1. (cit. 2013-01-02) Dostupné na internete: http://www.plaveckypeter.sk/web/src/index.php?lg=sk&pgid=147 2. (cit. 2013-01-02) Dostupné na internete: http://www.plaveckypeter.sk/web/src/index.php?lg=sk&pgid=149 3. (cit. 2013-01-02) Dostupné na internete: http://www.plaveckypeter.sk/web/src/index.php?lg=sk&pgid=151 26 Del í mes aopoz nani e DEJ I NYEURÓPSKEJCI VI L I ZÁCI E AKUL T ÚRYNAÚZEMÍSL OVENSKA Ant i ckér í ms kepami at kynaSl ovens ku Kat ar í naZ namenáčková-Dej i nyeur . ci vi l i z áci eakul t úr y,1.r oční k Mar cusAur el i usaj ehopôs obeni enaúz emíSl ovens ka AnnaKej í ková-Dej i nyeur . ci vi l i z áci eakul t úr y,1.r oční k Delíme sa o poznanie ANTICKÉ RÍMSKE PAMIATKY NA SLOVENSKU KATARÍNA ZNAMENÁČKOVÁ Antika je historické obdobie zahŕňajúce vývoj starovekého Grécka a Ríma. Začiatok je spojený s obdobím mykénskej kultúry a koniec so zánikom Západorímskej ríše v r. 476 n. l. Rímske antické pamiatky na strednom Dunaji tvoria integrálnu súčasť rímskych hraničných opevnení. Demonštrujú vysokú úroveň rímskeho strategického a logistického plánovania, vyspelosť dopravnej techniky a staviteľstva. Sú dokladom expanzie Rímskej ríše. Rimania prenikli na územie dnešného Slovenska na sever od rieky Dunaj a zakladali vojenské tábory, o čom svedčia archeologické nálezy. Dunaj sa stal opevnenou rímskou hranicou. Postupne vytvorili sieť pevností na pravom brehu nazvanú Limes Romanus. Výstavba limitu na strednom Podunajsku sa začala v prvom storočí za Claudia. Za vlády cisára Marca Aurelia (r. 161-180) a jeho syna Commoda sa viedli ťažké boje s Germánmi a Sarmatmi. Rimania síce vyhrali, ale pochopili potrebu vojenských opevnení. Zvyšky vojenských táborov a civilných stavieb sa našli napríklad pri Komárne, Cíferi, Bratislave, Devíne, Dúbravke a Stupave. Hranica na Dunaji bola stále nepokojná, a to podnietilo Rimanov, aby ju opevňovali. Za druhej vojny rímskeho cisára Marca Aurelia s Markomanmi prenikli rímske vojská pod jeho velením hlboko na územie Slovenska, o čom svedčí aj rímsky nápis na trenčianskej skale z r. 179. Dostali sa až do dolín Hrona, Nitry, Váhu i Moravy. Niekde na brehu Hrona napísal rímsky cisár Marcus Aurelius prvú kapitolu svojho filozofického diela „Myšlienky k sebe samému“. Na východ od mesta Komárno v katastri dnešnej obce Iža sa nachádzajú zvyšky vojenského tábora Kelemantia. V čase jeho výstavby po roku 175 bol tábor na severnom okraji Rímskej ríše. Stáli tu kasárenské baraky z nepálených tehál spájaných blatovou maltou, v ktorých boli ohniská alebo jednoduché hlinené piecky. Tieto pevné a rozmerné stavby boli po útoku Germánov zničené a zrovnané. Na tom istom mieste bol za vlády Commoda postavený kamenný kastel. S jeho výstavbou sa začalo r. 180 a trvala do r. 192. Zaberal plochu vyše troch hektárov. Hlavné opevnenie tvorila kamenná hradba. V strede každej strany boli umiestnené brány chránené postrannými vežami. Z vnútornej strany boli ďalšie veže, takže spolu mal kastel dvadsať obranných veží, aby dokázal odolávať aj silným útokom do príchodu posíl z druhej strany Dunaja. Vo vnútornej časti boli kasárenské budovy, kde bolo ubytované mužstvo. V strede tábora stála štábna budova (principia) a dom veliteľa. Nachádzali sa tu ďalej kúpele, stajne, sýpka, studňa, odvodňovacie kanály, chlebové pece a i. Kastel pretrval až takmer do konca štvrtého storočia a doposiaľ nie je jasné, či ho rímska posádka opustila, alebo či bol vyplienený. Na mieste dnešnej bratislavskej mestskej časti Rusovce postavili Rimania koncom prvého storočia nášho letopočtu vojenský tábor Gerulata. Pomenovanie prevzali od Keltov. Stopy pevnosti nie sú v súčasnosti viditeľné. V druhom storočí tu bol vybudovaný kamenný kastel, ktorý bol 29 Antické rímske pamiatky na Slovensku chránený mohutnými kamennými múrmi. Tretia prestavba bola uskutočnená na konci tretieho storočia. V objekte sa nachádzala aj studňa. Keďže základy múrov veže siahali až do hĺbky troch metrov, je možné, že išlo o trojposchodovú stavbu. Nachádzala sa tu jazdecká jednotka o sile 500 jazdcov. Boli to príslušníci germánskeho kmeňa Kananefátov, žijúcich pôvodne na území dnešného Holandska. Plnila funkciu pravého ochranného krídla légií, ktoré strážili cestu do Carnunta. Bolo objavených aj päť pohrebísk a priľahlá civilná osada. Tu našli aj stavbu s podlahovým vykurovaním. V rímskych táboroch sa udržiaval zvyk pochovávania za hradbami (extra muros). Sú tu náleziská mimoriadne bohatých hrobov z nezvyčajných materiálov. Výber z inventára je vystavený v expozícii Antická Gerulata v Rusovciach a v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. V rokoch 1995 až 1997 preskúmali časti dvoch rímskych civilných sídlisk, ktoré patrili k poľnohospodárskemu zázemiu Gerulaty. Zánik osídlenia sa predpokladá v 4. storočí. V katastrálnom území obce Čunovo odkryli usadlosť z rímskej doby. Nachádza sa tam šesť nadzemných stavieb z prelomu 2. - 3. storočia so stopami osídlenia aj v štvrtom storočí. Archeologický výskum vypovedá o ekonomicky silnom majiteľovi. Charakter predmetov naznačuje, že mohlo ísť o menšiu usadlosť. Na križovatke Jantárovej a Podunajskej cesty sa nachádza významná lokalita Devín. Od mladšej doby kamennej bolo takmer nepretržite osídlené Devínske bralo. Rimania obsadili prvýkrát hradný kopec na prelome letopočtov. Pravdepodobne to súviselo s trestnou výpravou proti germánskemu kráľovi Marobudovi. Výpravu v 6. roku nášho letopočtu viedol neskorší cisár Tiberius. Na hrade boli odkryté kamenné základy rímskej strážnej veže a vojenských drevených barakov. Význam Devína vzrástol po trvalom obsadení stredného toku Dunaja rímskymi légiami a po vybudovaní panónskej metropoly v Carnunte. Vľavo od súčasného vchodu do areálu dnešného hradu sa nachádzajú základy rímskej stavby štvorcového pôdorysu. Zachovali sa z nej tri murované nárožia hrubé 60 cm s otvormi pre drevené trámy. Súčasťou stavby z rímskej doby bol aj 11 - metrový kamenný kanál prekrytý veľkými kamennými platňami smerujúci na západ od stavby. Najlepšie zachovaná architektúra z rímskej doby sa nachádza na nádvorí stredného hradu pri hradnej studni. Kamennú budovu so štyrmi miestnosťami a polkruhovitou apsidou na juhozápade postavili z lomových kameňov. Podlaha pozostáva z kamenných platní a je zachovaná iba v interiéri apsidy. Podľa drobných nálezov možno túto architektúru datovať do tretieho storočia. Okrem kamenných murovaných stavieb sa v areáli hradu Devín našlo viacero nadzemných zrubových obydlí s maltovou podlahou. Na územie Stupavy vstúpili Rimania pravdepodobne okolo prvej polovice 2. storočia nášho letopočtu. Z vyvýšeniny, ktorou sa na dvíha na sever horstvo Karpát, mohli kontrolovať veľkú časť Záhoria a nadviazať vizuálny kontakt (napr. ohňovými signálmi) s Carnuntom, ktorý bol vzdialený asi 30 km. V priebehu 2. storočia vybudovali Rimania na vrchole kopca rozsiahly stavebný komplex s rozmermi 70 x 9 m, ktorý chránili kamenné múry. Vnútri sa nachádzala hlavná budova s 18 miestnosťami a ústredným dvorom (átriom). Niekoľko miestností vykurovali podlahovým kúrením. V juhozápadnom nároží komplexu boli kúpele s bazénmi na horúcu a vlažnú vodu. Podľa nálezov 30 Antické rímske pamiatky na Slovensku Antické rímske pamiatky na Slovensku (železné krúžkové brnenie, cvočky z topánok) sa dá usudzovať na príslušníkov légií, ale aj na ženy (podľa kostených ihlíc do vlasov). Tieto lokality sú chránené a zapísané ako národná kultúrna pamiatka do Ústredného zoznamu pamiatkového fondu. Iža – Kelemantia má veľký kultúrny a prírodný potenciál využiteľný pre cestovný ruch. Je súčasťou chráneného prírodného územia Dunajské Luhy. Rímsky tábor (kastel) Gerulata v Bratislave – Rusovciach je súčasťou vyhlásenej pamiatkovej zóny Rusovce. Rimania síce po štyroch storočiach strednú Európu pod tlakom Hunov opustili, ale obdobie označované historikmi ako rímska doba znamenalo trvalý civilizačný prínos, z ktorého ťažili ďalšie generácie až do stredoveku. Použitá literatúra: 1. Dunajský limes; http://www.pamiatky.sk/sk/page/dunajsky-limes-na-slovensku-rimske-antickepamiatky-na-strednom-dunaji 2. Kronika ľudstva. © Fortuna Print, spol. s r. o., Bratislava 1995. 4. doplnené vydanie. 3. Margaréta Musilová, Vladimír Turčan a kolektív, Rímske pamiatky na strednom Dunaji, od Vindobony po Aquincum, vydavateľ : Nadácia pre záchranu kultúrneho dedičstva, Slovensko, ISBN:978-80-968910-1-6 4. Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch, prvé slovenské vydanie, vydavateľ: Agentúra cesty, s.r.o, r. 2006, 1.zväzok ISBN 80-969159-3-2 31 Delíme sa poznanie MARCUS AURELIUS A JEHO PÔSOBENIE NA ÚZEMÍ SLOVENSKA ANNA KEJÍKOVÁ Motto: „ Všetko podlieha zmene. Aj ty sám si v procese neustálej zmeny a čiastočného odumierania. Tak aj celý svet.“ Marcus Aurelius: Hovory k sebe samému (písané v krajine Kvádov pri rieke Hron. Je to prvé filozofické dielo, ktoré bolo napísané na území našej vlasti). Výber témy ovplyvnilo to, že Marcus Aurelius je zviazaný aj s dejinami Slovenska. Jeho légie obsadili v rokoch 172-173 územie Kvádov pri rieke Hron, o čom je doklad na stĺpe Marca Aurelia v Ríme. Na stĺpe sú zobrazené légie, na ktoré po dlhom období sucha padá zázračný dážď, ktorý podľa povesti vymodlili legionári, tajní vyznávači kresťanskej viery. Ďalším dôkazom o pobyte légií na našom území je nápis na hradnej skale v Trenčíne (Laugariciu), ktorý oznamuje, že v roku 179-180 tu prezimovala II. pomocná légia. Marcus Aurelius sa narodil v Ríme v roku 121 n.l. ako člen rodu Antoniovcov. Jeho rodina pochádzala z Hispánie a boli to potomkovia starých italických kolonistov, ktorí zbohatli na výrobe olivového oleja. Predkovia Marca Aurelia boli vplyvné osobnosti politiky. Marcus Aurelius bol obľúbencom cisára Hadriana, preto mu bolo povolené vstúpiť do senátu pred dovŕšením 32 Marcus Aurelius a jeho pôsobenie na území Slovenska Antické rímske pamiatky na Slovensku oficiálneho veku. Hadrianus si za nástupcu vybral Antonia Pia a jemu určil za nástupcu Marca Aurelia. Vlády sa ujal ako adoptívny syn Antonia Pia po jeho smrti roku 161 ako 40-ročný. Bol to muž so štátnickým rozhľadom, vojvodcovským nadaním, diplomatickým taktom a zmyslom pre povinnosť. Okrem toho bol aj filozofom, čo mu bolo najbližšie, aj keď zvyšok života trávil v prostredí vojenských táborov. Ako prvý z rímskych cisárov si určil spoluvládcou Lucia Versa. Po smrti Lucia Versa roku 169 sa stal spoluvládcom Commodus – syn Marca Aurelia. Antonius Pius zanechal Marcovi Aureliovi veľké finančné prostriedky (675 miliónov denárov), z ktorých bolo možné zaistiť rozkvet ríše vrátane provincií. Posolstvo Antonia Pia budovať Rímsku ríšu v mieri chcel Marcus Aurelius naplniť. Roku 162 však nastali nepokoje. Parthovia napadli Arméniu, Sýriu a Kappadokiu. Marcus Aurelius bol nútený venovať sa vojnovým udalostiam. Vo vojsku však prepukol mor, ktorý spôsobil veľké straty a prispel k uzatvoreniu mieru s Parthmi a k návratu Marca Aurelia do Ríma. Roku 167 napadli Rímsku ríšu germánske kmene Markomanov, Kvádov, Sarmatov a iných barbarov (Markomanské vojny). Počas nich boli rímske vojská až za riekou Dunaj. V Markomanských vojnách sa striedali úspechy rímskych légií s úspechmi búriacich sa provincií Ríma. Skončili sa víťazstvom Rimanov v roku 180. Marcus Aurelius zomrel počas vojnového ťaženia na mor v marci v roku 180 vo Vindobone (dnešná Viedeň) pred uzatvorením mierovej dohody. Tú uzatvoril až nový cisár Commodus. Rímsku moc a slávu za Antoniovcov a ich predchodcov Flaviovcov pripomína do dnešnej doby rad veľkolepých stavieb, napr. Koloseum, akvadukty, Forum Romanum, Veľký cirk, obytné vily a paláce, chrámy a baziliky, pamätné stĺpy, mauzóleá, pohraničné opevnenia, cesty vyložené kameňom, divadlá, knižnice a iné. Rímske pamiatky sa nachádzajú dnes v 33 štátoch, ktoré sa rozkladajú prevažne na území provincií Rímskej ríše. Tieto stavby sú uznávané ako vzácne kultúrne a historické pamiatky. Pamiatky, ktoré boli postavené v období Rímskej ríše sa stali vzorom pre neskoršiu výstavbu podobných stavieb po celej Európe. Rím bol za vlády Flaviovcov a Antoniovcov stredobodom celého vtedy známeho sveta ako politicky, hospodársky, tak aj kultúrne. Bola to doba hospodárskeho rozkvetu ríše. Rímska ríša nadobudla za cisára Trajána najväčšej rozlohy, za cisára Antonia Pia najväčšieho blahobytu a cisár Marcus Aurelius obohatil rímsku kultúru o filozofické meditácie najmä spisom Hovory k sebe samému. Úspešne viedol Markomanské vojny. Rímska ríša tak zohrala vedúcu úlohu vo vtedy známom svete a bola na vrchole svojej moci a slávy. Marcus Aurelius – cisár: Bol posledným z tzv. adoptovaných cisárov. V rímskej historiografii, ako pohanskej, tak kresťanskej, je pokladaný za jedného z najlepších cisárov, ktorí vládli v Rímskej ríši. Spĺňal požiadavky, 33 Marcus Aurelius a jeho pôsobenie na území Slovenska ktoré na dobrého panovníka kládol Platón vo svojom spise Politeia a Politikos. Voči senátu sa správal tak, že nedal žiadneho z jeho členov popraviť, snažil sa o umiernenú politiku. Celé obdobie jeho vlády bolo vyplnené vojnami. Najprv to bola vojna proti Parthom, neskôr to boli Markomanské vojny. Počas jeho vlády došlo aj k prenasledovaniu kresťanov (okolo r. 167 a okolo r. 177). Marcus Aurelius – filozof: Približne v poslednom desaťročí svojho života napísal dvanásť kníh filozofických meditácií Hovory k sebe samému. Vesmír je podľa Marca Aurelia veľkým štátom, v ktorom je najvyšším zákonom božská prozreteľnosť. Človek ako rozumná bytosť má pochopiť jej zámery a spolupracovať s ňou. Vo vesmíre sa nemôže diať z hľadiska celku nič zlého. Neustála zmena vznik a zánik jednotlivých bytostí patrí k prirodzenému chodu vesmíru, takže len obmedzený ľudský pohľad môže považovať smrť za zlo. S nesmrteľnosťou duše a posmrtnými trestami jeho filozofia neráta. Hodnoty života, ktoré zaznamenal rímsky cisár Marcus Aurelius v knihe Hovory k sebe samému, by mohli byť vzorom aj súčasným vladárom. Hovory k sebe samému je asi najlepším dielom, aké kedy vôbec nejaký panovník napísal. Výber citácií z knihy Hovory k sebe samému: Od svojho pestúna som sa učil trpezlivosti v problémoch, spokojnosti z mála, samostatnosti v práci, nevtieravosti v záležitostiach iných a nedôvere k ohováraniu. Diognetos ma odviedol od malicherného pachtenia sa a naučil ma znášať priame slová. Rustikovi som vďačný za poznatok, že mám potrebu svoju povahu zlepšovať a zdokonaľovať. Od Apollonia som sa naučil nezávislému mysleniu, nekolísavej rozvážnosti a ustavičnej duchovnej rovnováhe. Brat Severus mi bol vzorom lásky k rodine a lásky k pravde a spravodlivosti; od neho som získal predstavu demokratickej ústavy, v ktorej vládne spravodlivosť a občianska rovnoprávnosť, a kráľovskej vlády, ktorá si nadovšetko váži slobodu poddaných. A Bohu ďakujem za všetkých ľudí, od ktorých som sa toľko naučil, ktorých som stretol a poznal, a za všetko, čo mi celý život dával, čo ma postretlo i nepostretlo a bolo mi vždy prospešné. Použitá literatúra: 1. GEISE, Alexander: Marcus Aurelius, 1. vydanie, Bratislava, Obzor, 1985, 240 str. 2. ZAMAROVSKÝ, Vojtech: Dějiny psané Římem, 1. vydání, Mladá fronta, 1967, 384 str. 34 Del í mes aopoz nani e ČRI EPKYZDEJ Í NŽI L I NY Dej i nymúz ej ní ct vavŽi l i ne Már i aJ anoš ková-Dej i nyŽ i l i ny,3.r oční k Ži l i nčanĽ ubomí rF el dek Al ž bet aVí t ová-Dej i nyŽ i l i ny,3.r oční k J ur ajT ur z oaSobáš nypal ácvByt či Vi kt ór i aT omanová-Dej i nyŽ i l i ny,3.r oční k Delíme sa o poznanie DEJINY MÚZEJNÍCTVA V ŽILINE MÁRIA JANOŠKOVÁ Múzeá môžeme označiť ako strediská vlastivednej, osvetovej a dokumentačnej práce. Majú jeden spoločný cieľ - uchovať a sprístupniť všetky pramene hmotné i písomné pre spoločnosť, pre osvetlenie našich dejín. Prvé múzeá vznikali na Slovensku od polovice 19. st., no v Žiline, napriek tomu, že mesto sa stávalo správnym a kultúrnym centrom severozápadného Slovenska, takéto ustanovizne dlho chýbali. S víziou vytvoriť verejne prístupnú zbierku pamätihodností pripomínajúcich históriu Žiliny prišiel začiatkom 20. rokov minulého storočia Ignác Rada. Myšlienka nezískala širšiu podporu, a tak sa ju nepodarilo zrealizovať. Neupadla však do zabudnutia. V r. 1934 sa začala okolo JUDr. Vojtecha Tvrdého a Eugena Medveckého formovať skupina milovníkov histórie a zberateľov starožitností, ktorá deklarovala potrebu vybudovať v meste múzeum s cieľom zachovať, ochrániť a sprístupniť kultúrne dedičstvo širokej verejnosti a prispieť tak k lepšiemu poznaniu minulosti. Bezprostredným podnetom ku vzniku žilinského múzea sa stala prvá výstava drotárstva, ktorú zorganizoval učiteľ Karol Guleja v škole v Dlhom Poli. Výstava sa konala v lete 1940 od 5. júla do 29. augusta. Predstavila sa z hľadiska historického, etnografického a remeselného. Výstava vzbudila veľkú pozornosť verejnosti a médií, a tak sa zrodila myšlienka založenia drotárskeho múzea. Organizátori však narážali na finančné problémy a chýbal im aj vhodný priestor. Podľa spomienok Karola Guleju s riešením prišiel Vojtech Tvrdý, ktorý po návšteve v Dlhom Poli vytvoril myšlienku spojiť drotárske múzeum s mestským múzeom v Žiline. Mestská rada návrh Vojtecha Tvrdého schválila a pre múzeum vyčlenila priestory radnice v Žiline. Termín otvorenia stanovila na rok 1941. Slávnostné otvorenie sa konalo 7. júla 1942 za prítomnosti prezidenta republiky Dr. Jozefa Tisa. Kustódom múzea sa stal Eugen Medvecký. Pre múzeum bola na žilinskej radnici vyčlenená vstupná hala, schodište a 11 miestností. V šiestich sa nachádzala drotárska expozícia, kde sa prezentoval spôsob života, odevy a zvyky drotárskeho kraja, história výroby drôtu a plechu. Expozíciu uzatvárala „Drotárska rozprávka“ s plastikami rozprávkových bytostí, ale aj drotár s džarkom v životnej veľkosti, ktorá bola stredobodom pozornosti všetkých návštevníkov, najviac však pobavila deti. Vlastivedná časť múzea začínala na schodišti, tam boli umiestnené sakrálne maľby a historické artefakty. V piatich miestnostiach na poschodí sa vystavovali pamiatky vzťahujúce sa k mestu i okolitým dedinám, ako aj pamiatky na staršie dejiny mesta - katovské meče, mapy, fotografie starej Žiliny a iné kuriozity. 37 Dejiny múzejníctva v Žiline Tretí priestor zapĺňali cirkevné artefakty, obrazy, sochy a maľby s náboženským motívom, archeologické nálezy dokladujúce praveké osídlenie Žiliny a okolia. V predposlednej miestnosti boli zbrane a vojnový materiál. Posledný priestor bol venovaný pamiatke významných osobností pôsobiacich v regióne, zbierka mincí a medailí. K múzeu bol pričlenený aj starý mestský archív s bohatým a vzácnym listinným materiálom a právnymi dokumentmi ako známe Privilégium pre žilinských Slovákov a Žilinská mestská kniha. Inštitúciu múzea spravovalo mesto na čele so starostom JUDr. Vojtechom Tvrdým. Múzeum bolo otvorené v nedeľu a vo sviatok od 10.00 do 12.00 hod. a v týždni na požiadanie. Navštívilo ho obrovské množstvo návštevníkov a tešilo sa širokej priazni verejnosti. Žilinské múzeum sa prihlásilo v r. 1943 za člena Zväzu slovenských múzeí. V r. 1945 boli starosta Žiliny a kustód múzea Medvecký ako politicky nevyhovujúce osoby zo svojich pozícií odvolaní a za správcu zbierok bol vymenovaný reštaurátor obrazov Anton Štiffel. Múzeum ako inštitúcia živorilo, stupňoval sa tlak na uvoľnenie priestorov na radnici, ktoré mesto chcelo využiť na svoje potreby. Nový správca sa však s narastajúcim problémom nevedel vysporiadať a v r. 1947 z miesta odstúpil. Expozícia a muzeálne zbierky sa dostali do správy mestských úradníkov, múzeum chátralo a dostalo do krízového stavu. Expozície boli zlikvidované, zbierky uložené na povale radnice. Malá časť sa vrátila majiteľom, ostatné boli prenesené v r. 1949 do Budatínskeho hradu. Múzeum, galéria a archív tu mali nájsť ďalšie miesto pôsobenia. Tento plán sa však neuskutočnil. Pre umiestnenie muzeálií napokon zostali k dispozícii len miestnosti v hradnej veži, ktoré pre deponovanie vzácneho materiálu neboli vôbec vhodné a mnohé exponáty sa poškodili. Prvá riaditeľka múzea Vlasta Kristenová opisuje situáciu takto: „Muzeálne zbierky sú v dezolátnom stave, sú nevhodne umiestnené, znečistené a veľmi poškodené.” Nová etapa budovania múzea nastala na jeseň v r. 1953 pod vedením Vlasty Kristenovej. Inštitúcia v jej osobe získala oduševnenú, neúnavnú a odbornú pracovníčku s láskou k histórii a úctou k národnému a kultúrnemu dedičstvu, ktorá významnou mierou ovplyvnila jej ďalší vývoj. Položila základy odbornej a vedeckej práce. Získala 2300 nových exponátov, 700 kusov zinventarizovala a zdokumentovala 800 javov a udalostí. Intenzívne budovala odbornú knižnicu, ktorá už v r. 1958 obsahovala 1152 zväzkov kníh zo všetkých vlastivedných odborov. Do r. 1957 malo múzeum len dvoch pracovníkov, do roku 1962 bolo posilnené o ďalších odborných pracovníkov a zlepšilo sa financovanie organizácie. Aj napriek problémom a nedostatkom financií sa 60. roky 20. storočia niesli v znamení neustáleho rozvoja. V r. 1964 prešlo múzeum pod správu odboru školstva a kultúry, pokračovalo sa v opravách hradu a vykonali sa čiastkové úpravy parku. Z publikačnej činnosti múzea za osobitnú pozornosť stojí monografia Žilina v minulosti a dnes, ktorá bola zostavená pri príležitosti 650. výročia udelenia mestských výsad v Žiline. 38 Dejiny múzejníctva v Žiline Antické rímske pamiatky na Slovensku Vlasta Kristenová odišla v r. 1971 do dôchodku, svojmu nástupcovi Milanovi Badíkovi zanechala fungujúcu organizáciu s vysokým odborným kreditom. Problémom bola však nedokončená rekonštrukcia Budatínskeho hradu, ktorá postupovala pomaly. V roku 1977 bola po viac ako 20 rokoch dokončená 1. etapa generálnej rekonštrukcie a hrad bol sprístupnený verejnosti. V súčasnosti pracovníci múzea pripravujú výstavy a expozície, verejnosť má možnosť dozvedieť sa cez hmotné kultúrne dedičstvo mnoho o svojej minulosti. Múzeum napomáha šíriť národnú kultúru a budovať si vzťah k svojmu národu a regiónu. Použitá literatúra: 1. Považské múzeum v Žiline 1942-2012, Zostavovatelia: Mgr. Katarína Hallonová, Mgr. Peter Šimko. 2. Učebný materiál Univerzity tretieho veku Žilinskej univerzity z prednášky lektora Mgr. Michala Jureckého - historika z Považského múzea v Žiline. 39 Delíme sa o poznanie ŽILINČAN ĽUBOMÍR FELDEK ALŽBETA VÍTOVÁ Ľubomír Feldek sa narodil 9. októbra 1936 v Žiline. Študoval slovenčinu na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Počas štúdií začal pracovať ako redaktor vo vydavateľstve Mladé letá. Roku 1958 ho prepustili, a tak od nasledujúceho roku pracoval ako pomocný robotník v tlačiarni, v rokoch 1960-1961 ako redaktor závodného časopisu Tesla Orava v Nižnej nad Oravou. V rokoch 1961 až 1973 bol spisovateľom v slobodnom povolaní a pracoval aj ako vedúci redaktor oddelenia pôvodnej a prekladovej poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. V rokoch 1986 - 1989 bol znovu spisovateľom v slobodnom povolaní. V novembri 1989 bol spoluzakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu a od novembra 1989 do mája 1990 pôsobil v jeho koordinačnom centre. Verejne vystupoval proti komunistickému režimu, protestoval proti zatknutiu Václava Havla a podpísal manifest Niekoľko viet. Od mája 1990 do konca roku 1990 viedol týždenník Ahoj, Európa, vychádzajúci ako príloha denníka Verejnosť. Od roku 1991 žil v Prahe ako spisovateľ v slobodnom povolaní. V súčasnosti žije opäť v Bratislave. Ľubomír Feldek je majster všetkých literárnych žánrov. Do literatúry vstúpil ako stredoškolák. Debutoval v r. 1961 zbierkou Jediný slaný domov. V čase štúdií v Bratislave vytvoril so Stachom, Mihalkovičom, Ondrušom a Šimonovičom Trnavskú skupinu, ktorá do vtedajšej schematickej poézie priniesla zmyslovú konkrétnosť, metaforu a experiment. V tvorbe pre deti priniesol nový spôsob do vtedajšej tradičnej moralizátorskej poézie. Vytváral modernú slovenskú literatúru pre deti a mládež (Hra pre tvoje modré oči, 1959). Vydal básnické zbierky Jediný slaný domov (1961), Kriedový kruh (1970), Paracelsus (1973), Dvaja okolo stola (1976), Poznámky na epos (1980), Slovák na Mesiaci (1986), Plakať je krásne (1990) a výber z poézie Usmiaty otec (1991), Lekárnička zamilovaných(2004). Písal aj divadelné hry: Metafora (1977), Teta na zjedenie (1978), Jánošík podľa Vivaldiho (1979), Utekajte, slečna Nituš ! (1986), Umenie neodísť (1988), Skúška (1988), Smrť v ružovom (1995), Teta z Prahy (1995), Z dreva vyrezané (2000), Horor v horárni (2002), Stalin v Žiline. Je autorom filmového scénara k známemu filmu Perinbaba (1984). Vyšli mu aj prózy Van Stiphout (1980), Žilinská kniha Ľubomíra Feldeka (2011), Moja žena Oľga a nekonečno. Napísal eseje Z reči do reči (1977), Homo scribens (1982)a v spolupráci s manželkou Oľgou: Svet je aj inde (1998). Z kníh a hier pre deti sú najznámejšie: Hlava, ktorú som mal vtedy (1967), O hluchej babke a vnúčikovi Zlatúšikovi (1967), Zelené jelene (1968), Modrá kniha rozprávok (1974), Kocúr a jeho chlapec (1972), Na motýlích krídlach (1977), 5 x Botafogo (1977), Zelená kniha rozprávok (1983), Veľká kniha slovenských rozprávok (2003), Modrozelená kniha rozprávok (2004). Neodmysliteľnou súčasťou Feldekových aktivít je jeho bohatá prekladateľská činnosť. 40 Žilinčan Ľubomír Feldek Antické rímske pamiatky na Slovensku Prekladal diela Vladimira Majakovského, Sofoklea, Williama Shakespeara, Wolfghanga Goetheho, A.S.Puškina, Juliana Tuwima, Jána Kollára a iných. Ľubomír Feldek je držiteľom viacerých ocenení: 1961 – Cena Ivana Kraska za debut Jediný slaný domov 1979 – zaslúžilý umelec 2007 – vyznamenanie od ruského prezidenta Vladimíra Putina za „veľký príspevok k rozvoju rusko-slovenských kultúrnych vzťahov“ 2008 – Krištáľové krídlo 2007, v kategórii Literatúra a publicistika Osobne som sa s majstrom Feldekom stretla prvý krát až na Festivale literárneho umenia v Artfóre Žilina v októbri minulého roku, dovtedy som ho poznala len z médií. Na festivale sme sa zúčastnili v rámci štúdia Dejiny Žiliny. Pán Feldek pôsobil veľmi príjemne a vtipne. Pri tejto príležitosti som získala od neho aj autogram s venovaním „študentke Univerzity tretieho veku „ do knihy Žilinská kniha Ľubomíra Feldeka. Z jeho tvorby som si prečítala divadelnú hru Jánošík podľa Vivaldiho z knihy Smutné komédie. Čítala sa mi ľahko. Je tam použitých veľa historických faktov a historických osobností, ba autor použil aj autentické citáty zo súdnych protokolov. Dokonca v hre som našla mená žilinských obyvateľov, ako sú kupec Joannes Šípoš, mäsiar Beniač, gróf Lombardini, Barbora Mikundová. Pochádzam z rodiny mäsiara Beniača, a tak som sa tomu aj potešila. Humorné sú vstupy vdovy Schardonovej, ktorá rozpráva popletenou slovenčinou. Podľa autora „cieľom tejto hry je vyvrátiť mýtus o Jánošíkovi, ktorý už nie je postavený na ľudovej tradícii, ale vyrastá z umelej, falošnej tradície a stáva sa z neho gýč.“ Ďalšie v žilinskom jeho dielo, s ktorým som sa stretla, je divadelná hra Stalin v Žiline, ktorá sa hrá Mestskom divadle a je napísaná na objednávku divadla. Na predstavení sme spoločne spolužiaci – študenti Univerzity tretieho veku. Hra boli je nostalgickou spomienkou muža (samotného Ľubomíra Feldeka) na povojnovú dobu 50-tych rokov, ktorú autor sám prežil tu v Žiline. Dej sa odohráva na žilinskej železničnej stanici. V hre sa striedali udalosti reálne i vymyslené. Počas sledovania hry ožili moje spomienky na detstvo a udalosti, ktoré som počula ako dieťa z rozprávania rodičov. Väčšina mojich známych Žilinčanov, ktorí túto hru videli, v postave aktívnej učiteľky hudby spoznali vtedajšiu aktívnu súdružku učiteľku pani J........... Počas predstavenia v spomienkach ožili ľudia, s ktorými som sa niekedy aj stretla. V priebehu predstavenia viackrát zaznela obľúbená Stalinova pieseň Suliko a Dum balalajka. Môžem potvrdiť, že tieto piesne naozaj často zneli ešte aj začiatkom 60. rokov na rôznych školských oslavách, ale napr. aj na oslavách Medzinárodného dňa žien v podnikoch, kde chodili vystupovať žiaci zo škôl ako kultúrne úderky. 41 Žilinčan Ľubomír Feldek S pesničkou „Dum balalajka“ som si na predstavení spomenula na veselý príbeh z detstva. Musím však najskôr pripomenúť, že v roku 1957 psík Lajka v kozmickej sovietskej lodi Sputnik 2 sa stal prvým živočíchom na obežnej dráhe okolo Zeme. Boli toho plné rádia i noviny. A tak sa stalo, že ja som si (vtedy 9-ročná) refrén pesničky s plnou vážnosťou spievala takto: Správne: Moja detská verzia: Dum bala, dum bala, dum balalajka, Dumala, dumala, dumala Lajka, Hraj bala, hraj bala, hraj balalajka. Hrabala, hrabala, hrabala Lajka. Pri študovaní materiálu k tejto práci som bola prekvapená širokým záberom Feldekovej tvorby. V tvorbe je zastúpená poézia pre deti i dospelých, próza pre deti a dospelých, eseje, dráma, bábkové hry pre deti, literatúra faktu, prekladateľská tvorba, filmový scenár, novinárska činnosť, texty k piesňam, divadelná dramaturgia. Keď k tomu pridáme aj jeho občiansku odvahu a s tým súvisiace aktivity, vzniká veľké dielo veľkého človeka a umelca. Použitá literatúra: 1. Feldek Ľubomír, Smutné komédie, Poradenie vydania (neuvedené), Miesto vydaniaBratislava, Vydavateľ - Slovenský spisovateľ, Rok vydania - 1982, Počet strán -132, ISBN (neuvedené). 2. Slovenský internet: sk.wikipedia.org/wiki/Ľubomír Feldek 42 Delíme sa o poznanie JURAJ TURZO A SOBÁŠNY PALÁC V BYTČI VIKTÓRIA TOMANOVÁ Slovensko sa môže pýšiť viacerými významnými osobnosťami, ktorých vplyv, význam a schopnosti presiahli rámec nášho územia. Jedným z nich je i Juraj Turzo, palatín – prvý muž v krajine s rozsiahlou politickou, vojenskou, finančnou a súdnou mocou. Pochádzal z rodu, ktorý hral významnú úlohu v hospodárskom, politickom a kultúrnom živote viacerých štátov Európy. Rod Turzovcov sa v Uhorsku delil na niekoľko vetiev. Pre nás, Žilincov, je významná bytčiansko – oravská vetva. Zakladateľom tejto vetvy bol František Turzo, syn Jána (VI.) zvaného Krivý, stal sa nitrianskym biskupom, pôsobil aj ako nitriansky a neskôr ako oravský župan, kráľovský radca, predseda bratislavskej a spišskej komory i ako dvormajster. Roku 1555 sa zriekol hodnosti biskupa, konvertoval na evanjelickú vieru a v nasledujúcom roku sa oženil s Barbarou Kostkovou, dcérou Mikuláša Kostku, veľmoža, ktorý mal Lietavu a Strečno v doživotnom užívaní. Manželstvo zostalo bezdetné. Po smrti M. Kostku i svojej manželky Barbary sa F. Turzo znovu oženil s Katarínou, dcérou obrancu Sihote proti Turkom Mikuláša Zrínskeho. Nevesta mala 14 rokov a ženích 40 rokov. Z manželstva sa narodilo 5 detí – Anna, Juraj, František, Uršula a Katarína. Juraj Turzo sa narodil 2. septembra 1567 na Lietavskom hrade. Do zámku v Bytči sa presťahoval po otcovej smrti s matkou a súrodencami v r. 1575. Imrich Forgách sa stal jeho tútorom a zabezpečil mu dobré vzdelanie. Ako 19-ročný sa oženil so Žofiou Forgáchovou. Manželka mu zomrela mladá, zanechajúc po sebe dcéry Zuzanu a Juditu. V tom čase bola krajina ohrozovaná Osmanskou ríšou. Mladý Turzo sa zúčastnil vo viacerých bitkách proti Turkom. Jeho zásluhy boli ocenené. Stal sa kapitánom preddunajského vojska a súčasne hlavným veliteľom novozámockej posádky. Druhýkrát sa Juraj zosobášil s Alžbetou Czoborovou, dcérou vicepalatína Imricha Czoboru. Svadba sa konala 2. februára 1592 v Šaštíne a bola veľkolepá. Je zaujímavé, že mali katolícku svadbu, hoci ženích bol protestant. Czoborovci patrili do starej rodovej šľachty, ich predkovia sú známi už v polovici 14. storočia. Do manželstva sa vtedy nevstupovalo z lásky, ale stávalo sa, že sa manželia do seba zaľúbili. A to bol aj turzovský prípad. Alžbetiným venom pribudol k turzovským majetkom Zvolen, Dobrá Niva a neskôr aj Tokaj. Podrobnosti o výchove a vzdelaní Alžbety nepoznáme, ale je známe, že až do svojej svadby bola negramotná, čo v tom čase bolo u dievčat bežné. A tak sa Alžbetiným učiteľom stáva vzdelaný manžel, ktorý už o necelý rok chváli svoju žiačku za prvé úspechy. Jej materčinou bola maďarčina, ale pod vplyvom prostredia si osvojila i slovenčinu. Rodina Juraja Turzu sa rozrástla. Okrem dvoch dcér Zuzany a Judity, ktoré mal z prvého manželstva, mu Alžbeta Czoborová porodila dcéry Barboru, Helenu, Máriu, Katarínu, Annu a syna 43 Juraj Turzo a Sobášny palác v Bytči Imricha. Pramene uvádzajú ešte mená štyroch detí, ktoré sa nedožili dospelého veku. Medzi nimi i dvoch starších Imrichových bratov. Turzo sa vzorne staral o svoje deti. Podľa zachovanej korešpondencie sa zdá, že miláčikom rodiny bola Barbora. Pre uskutočňovanie svadobných hostín svojich dcér dal v blízkosti Bytčianskeho kaštieľa postaviť Sobášny palác. Nápis na hlavnom portáli objektu znie: „Urodzený a veľkomožný pán Juraj Turzo, magister Kráľovských pohárikov a radca jeho posvätného cisárskeho veličenstva pre svadobnú slávnosť svojich milých dcér, ak ich Pán Boh bude chcieť tak dlho živiť, dal tento palác z otcovskej lásky postaviť roku Pána 1601.“ Veľká sála Sobášneho paláca má rozmery 34,5 x 12,5 m. Svojou veľkosťou je ojedinelým dielom svetskej renesančnej architektúry na Slovensku a ťažko by sme i v susedných krajinách hľadali priestor, ktorý by sa jej mohol rovnať. Priestory paláca boli využívané i ako sklad soli, obilia a iných plodín. Turzovci obchodovali so šindľami, kuními kožkami, so soľou z Poľska. Na jej nákup a predaj mali takmer monopol. Nemenej dôležitým tovarom v rodinnom obchode bolo víno, skladované v bytčianskych pivniciach. Spomína sa i výroba piva. Počas neprítomnosti manžela prebrala riadenie panstiev Alžbeta. Stala sa pravou rukou pána domu. Riadila sa podľa presných inštrukcií manžela. Ako schopná a šikovná partnerka si čiastočne získala aj možnosť vlastného rozhodovania. Neraz zastupovala Juraja aj vo funkcii hlavného župana Oravy. Aký vlastne bol Juraj Turzo ako človek? Z dobových prameňov vieme, že svoju manželku Alžbetu miloval. Svedčí o tom zachovaná korešpondencia. Juraj Turzo bol často na cestách a bojiskách s Turkami. V listoch adresovaných svojej manželke píše: „Pán Boh vie, že ani na okamih som Ťa nemohol vyrvať zo srdca“ a v inom liste: „Som rád, láska moja, že si na mňa nezabudla a napísala si mi o svojom zdraví, viac Ti nemôžem sľúbiť, iba to, že ak mi Boh zdravie dá, budem sa snažiť prísť domov a obdarím Ťa krásnym bozkom za Tvoju lásku ku mne.“ Láskyplné listy zostávajú v rovine bozkov a objatí, hoci niekedy dosť smelých: „Milá moja duša, u nás je v noci už veľmi chladno a ja som od Vás veľmi ďaleko a Váš sluha zabudol doma ohrievač do postele, preto som ho poslala za Vami, milé moje krásne srdce, nemôžem Vám byť nablízku, ale aby ste na mňa spomínali, keď Vám budú vyhrievať Vašu posteľ ohrievačom,“ napísala Alžbeta a Turzo odpovedal: „Ty sama, moja milá duša, by si mi bola milšia, ale veď Pán Boh nám dá aj to...“. Turzovo manželstvo bolo podivuhodné, napokon dotýkalo sa to celej rodiny. Turzovská korešpondencia je uložená v bytčianskom archíve. Je vzrušujúce čítať štyristoročné listy a vracať do života dávno zabudnuté príbehy. I narodenie dieťaťa bolo veľkou udalosťou. Juraj Turzo sa tešil z každého potomka, často vyzvedal od svojej ženy, či nie je „v dobrej nádeji“. Čakalo sa najmä na chlapca, ale vítané boli aj dievčatá. Narodenie chlapca bolo vzácnym vyvrcholením manželstva. Keď na svet prišiel syn Imrich, 44 Juraj Turzo a Sobášny palác v Bytči Antické rímske pamiatky na Slovensku bola to veľká sláva, lenže Turzo sa ponáhľal do vojny s Turkami. Krst sa musel odbaviť bez neho. O dva mesiace dostal od manželky takýto list: „Imriško odkazuje, že už je najvyšší čas, aby ste ho prišiel pozrieť.“ Jediný syn bol stredobodom otcovej pozornosti. Brával ho so sebou na cesty, napríklad na korunováciu Mateja II., dal mu vynikajúce vzdelanie. Deti boli takmer posvätné, anjelikovia, ako to vidno aj z turzovského oltára. Podľa neoverenej tradície majú sošky na vrchole oltára tváre turzovských detí. Vo veku štrnásť rokov sa chlapec stával dospelým, dievčatá v dvanástich. Plnoletosť, vymanenie sa spod rodičovskej právomoci dosiahli muži vo veku dvadsaťštyri rokov, dievčatá v šestnástich, ak sa vydali, aj skôr. Turzo sa vzorne staral o svoje deti, ktoré bezvýhradne rešpektovali autoritu jeho, ako aj svojej matky, čo bolo v tých časoch samozrejmosťou. Juraj Turzo bol na svoju dobu pomerne rozhľadený a vzdelaný. Ovládal slovom a písmom štyri jazyky, a to maďarčinu, latinčinu, slovenčinu a nemčinu. Súčasníci ho pokladali za rozvážneho a spravodlivého. Už ako 31-ročný sa stal radcom Rudolfa II., o rok neskôr magistrom kráľovských pohárikov. Napriek tomu, že bol horlivý evanjelik, bol oddaný katolíckemu cisárskemu dvoru. Pričinil sa o uzatvorenie mieru s Bocskayom. Možno povedať, že viedenský mier z 23. júna 1606 a mier v ústí rieky Žitavy uzavretý s Turkami 11. novembra 1606 boli do značnej miery jeho diela. Turzo tým získal všestranné sympatie, ktoré mu dopomohli aj pri jeho voľbe za uhorského palatína, za ktorého bol zvolený 7. decembra 1609. Veľké prostriedky vynakladal Turzo na podporu a rozvoj náboženstva a vzdelanosti. Podporoval zriaďovanie nových farností, stavbu kostolov. Významný a dôležitý moment bol, že pri nich zakladal i školy. Koncom marca 1610 sa konala v Žiline v dnešnej Katedrále (kostol v tom čase patril evanjelikom) Synoda Evanjelickej cirkvi na Slovensku, na ktorej sa zrealizovala organizácia evanjelickej cirkvi zriadením troch superintendencií. Na čele severozápadnej stál evanjelický kňaz Eliáš Láni, dvorný kazateľ Juraja Turza. Turzo mal blízko k slovenčine. Jeho kazateľ, poradcovia v cirkevných záležitostiach boli prevažne Slováci. On sám v listoch používal termín „naša slovenská nácia“, ktorý sa ako „racio slavica“ objavil aj vo viacerých snemových uzneseniach. I jeho manželka Alžbeta sa naučila nielen písať, ale i viesť náročné účty. Všetky Turzove dcéry vedeli písať po maďarsky i slovensky. Syn palatína Juraja Turzu Imrich sa narodil v Bytči 11. septembra 1598. Vychovávali ho také osobnosti, ako bol Eliáš Láni, Ján Nozitius a Ján Paladinus, ktorí pôsobili aj na bytčianskom gymnáziu. Toto gymnázium bolo široko-ďaleko známe a navštevovali ho študenti i zo zahraničia. Z tejto školy potom Imrich odišiel študovať na Univerzitu do Wittenbergu, ktorá bola baštou reformácie a Juraj Turzo bol jej mecénom. Mladý Turzo popri štúdiu zastával i hodnosť rektora univerzity. Imrich vyrastal v slovenskom prostredí a okrem slovenčiny ovládal nemčinu, maďarčinu a latinčinu. Základy pre štúdium dostávali deti už v škole, ktorá bola zriadená priamo v bytčianskom zámku a jej úroveň povznášala pomerne dobre vybavená knižnica Juraja Turzu. 45 Juraj Turzo a Sobášny palác v Bytči Palatín Turzo začal chorľavieť. Na jeho zdraví sa podpísal hektický spôsob života, cesty a nepohodlie vojenských táborov. Všetko ho bolelo, najmä nohy. Istý čas ani nechodil. Všetci sa potešili, keď mu bolesti trochu ustúpili, takže mohol ísť sám do kostola. Trápila ho nielen reuma, ale i ischias a artróza. Neskôr opustil verejný život a utiahol sa do súkromia. Obklopil sa lekármi a často chodieval do kúpeľov. V roku 1616 z Rajeckých Teplíc napísal: „A ja, ako chorý starec, teraz v dobrom zdraví som.“ Mýlil sa, o pol roka zomrel. Mal len 49 rokov. A na záver ešte jedna zaujímavosť. Keď sa povie obec Turzovka, väčšina ľudí si spomenie na pútnické miesto. Málokto však vie, že Turzovku založil Juraj Turzo. Turzovci po získaní Bytčianskeho panstva sa s veľkou energiou pustili do zveľaďovania majetkov na Kysuciach. Prvým zakladateľským počinom v roku 1598 bolo založenie Turzovky. Použitá literatúra: 1. Jozef Kočiš: Bytčiansky zámok, vydanie 1, Vydavateľstvo Osveta, n. p., Martin v roku 1974, 301 02-1197/I – 1973 2. Jozef Kočiš: Alžbeta Báthoryová a palatín Turzo, vydanie 2, Vydavateľstvo Osveta, n. p. Martin v roku 1984, 301-02/63 3. Pavol Dvořák a kolektív: Juraj Turzo – veľká kniha o uhorskom palatínovi, vydanie 1, Vydavateľstvo Matice slovenskej, s. r. o., Martin v r. 2012, ISBN 978-50-8128-043-6 46 Del í mes aopoz nani e PRÍ SPEVKYŠT UDENT I EKUNI VERZI T Y T RET I EHO VEKUF I L OZOF I CKEJF AKUL T Y KARL OVEJUNI VERZI T YVPRAHE Pr ocház kaPr ahou-pos t opáchděj i n J ar os l avaS t ůj ová KampavPr az e EvaMař í ková Net r adi čníces t ovat el s képos t ř ehy Mí l aDol ečková Delíme sa o poznanie PROCHÁZKA PRAHOU – PO STOPÁCH DĚJIN JAROSLAVA STŮJOVÁ Přemyslovci založili hrad nad řekou Vltavou. Pod ním kolem řeky vyrostlo z původních osad hlavní město českého státu – Praha. Stavby se v přívětivě zvlněném terénu vrstvily celé tisíciletí a utvořily z Prahy jedno z nejkrásnějších měst na světě. Město, které má své svědky minulosti a ktorého branami procházejí dějiny, si uchovává historickou paměť. A ovšem také řeka, která svým pražským meandrem ve tvaru písmene P, jako by od počátků psala iniciálu města. Dnešní procházku Prahou začínáme pohledem na Národní divadlo jehož základní kámen byl položen 16.5.1868. Samotná stavba, architektura, vnější i vnitřní výzdoba je ale na samostatnou přednášku. Od Národního divadla vede přes řeku Vltavu Most Legií, odkud je krásný pohled na Hradčany – panorama Pražského hradu v popředí s Karlovým mostem. Je to nádherná scenérie v každém ročním období. Tramvají č.22 odjedeme z Národní třídy do stanice Pražský hrad a jdeme přes Prašný most, kolem Jeleního příkopu k bočnímu vstupu na Pražský hrad. Z Prašného mostu již vidíme věže Katedrály svatého Víta, ale také věže Mihulku, Bílou věž, Černou věž a Daliborku, které sloužily k obraně hradu, ale také jako vězení. Věž Daliborka je nejznámější. Jmenuje se podle prvního vězně rytíře Dalibora z Kozojed. Jeho příběh zhudebnil významný český hudební skladatel Bedřich Smetana ve své opeře Dalibor. Přicházíme na Pražský hrad bočním vchodem na II.nádvoří. Před vchodem jsou na stanovištích hradní stráže, které se střídají každou hodinu. Střídání stráží s fanfárou a výměnou standarty je ve 12.hodin na I. nádvoří kde se odehrávají uvítací a státnické ceremoniály. Nyní jsme na II. nádvoří u barokní kašny postavené v roce 1686 kameníkem Francesko Dela Tore a tvůrcem sochařské výzdoby byl Jeroným Khol. Kašna nesla název Lví, Lepoldova a nyní se jmenuje Kohlova kašna. V rohu II. nádvoří stojí kaple sv. Kříže. Z jižní strany je ohraničeno traktem s kancelářemi prezidentského úřadu. Chrám sv. Víta je dominantou v jedinečném hradčanském panoramatu. Jsou zde umístěny ostatky sv. Václava – uctívaného patrona české země. Nejposvátnější místo je svatováclavská kaple a nad ní je korunní komora pro korunovační klenoty. /Královská koruna, jablko, žezlo/. Jsme na I. nádvoří, kde původně na prostranství byla postavena roku 1614 Matyášova brána, jako první projev baroka. Zdobí ji znak císaře Matyáše s oslavným nápisem, kde jsou vyjmenovány jeho hodnosti a vyznačeny erby zemí, jimž tehdy Habsburkové vládli. Až v 18. stol. za vlády Marie Terezie byla brána obestavěna novými budovami. I. nádvoří odděluje od Hradčanského náměstí rokoková mříž, kterou zdobí sochy gigantů. Na Hradčanském náměstí před Salmovským palácem byla 7. března 2000 odhalena socha T.G. Masaryka – prvního prezidenta a zakladatele samostatného Československa. Bylo to k 150. výročí narození T.G. Masaryka. Díváme se z vyhlídky z Hradčanského náměstí na malostranské střechy a v dáli za řekou Vltavou vidíme i zlatou střechu Národního divadla – Zlaté Kapličky. Vpravo 49 Procházka Prahou – po stopách dějin z vyhlídky vidíme vrch Petřín a Petřínskou rozhlednu. Její výstavbu inicioval Klub pražských turistů poté, co jeho členové zhlédli v Paříži o dva roky starší a pětkrát vyšší Eiffelovu věž ve Francii. Jdeme po Královské cestě, která vede z Pražského hradu přes Nové zámecké schody, Thunovskou ulici až na Malostranské náměstí. Nové zámecké schody byly postaveny již v 15. století. Nejprve byly položeny jen schody a kolem nich se začaly stavět domy s širokou deskou pod okny. Byly to krámky kupců s drahým zbožím. Z Pražského hradu vedou ještě na Klárov tak zvané Staré zámecké schody. Jsme v horní části Malostranského náměstí kde se nachází kostel sv. Mikuláše a v dolní části je dochovaná budova Malostranské radnice vybudovaná v 15. století, kdy zde sídlila správa města. Radniční budova dnes slouží ke kulturním aktivitám Malostranské besedy. Vedle stojí dům U Splavínů s freskou Korunování Panny Marie na průčelí. Další dům je barokní Kaiserštejnský palác jehož atiku zdobí čtyři sochy, zřejmě alegorie vody, ohně, vzduchu a země. Nejslavnější obyvatelkou v tomto domě byla česká operní pěvkyně Ema Destinová. Byl o ni natočen film v hlavní roli se slovenskou herečkou Božidarou Turzonovovou. Roh Malostranského náměstí a Mostecké ulice tvoří dům s věží, kde měl byt a ateliér český režisér Zdeněk Podskalský. Mosteckou ulicí přicházíme ke Karlovu mostu, který má dvě věže. Malostranská mostecká věž je z Malé strany a Staroměstská mostecká věž je na druhé straně mostu u Starého města. Karlův most byl postaven v roce 1357 Karlem IV. místo původního Juditina mostu. Stavitelem byl Petr Parléř. Most je dlouhý 516 metrů, je postavený z pískovce a lemuje ho třicet soch světců. Socha sv. Jana Nepomuckého byla postavena jako první uprostřed mostu. Traduje se, že Jan Nepomucký nechtěl vyzradit královnino zpovědní tajemství a na příkaz Václava IV. byl svržen do řeky Vltavy. Pravda je, že jednal proti vůli panovníka. Když se vynořil, objevilo se pět světel a proto má socha svatozář. Sv. Jan Nepomucký je patronem mlynářů, vorařů, lodníků a je ochráncem mostů. Od Malostranské věže při pohledu vlevo je Dům U Tří pštrosů. Již v roce 1714 zde otevřel první kavárnu v Praze první pražský kavárník Deodatus. Pohledem z Karlova mostu na pravou stranu je ostrov Kampa se slepým ramenem řeky Vltavy zvaným Čertovka. Zde stojí jeden z devítí mlýnů Kampy. Čertovské kolo u Velkopřevorského mlýna a vodník Kabourek jsou zpestření pro dětské návštěvníky ostrova Kampy. Z Karlova mostu se dále díváme na Lichtenštejnský palác, který vybudovali v 17. století Kaiserštejnové. Po rekonstrukci koncem 20. století je palác k dispozici vládě. Při státní návštěvě zde byla ubytovaná anglická královna Alžběta se svým chotěm a princem Charlesem. Vedle stojí též významná stavba Sovovy mlýny. Je to nejstarší stavba na Kampě – první mlýn postaven již ve 13. století. Nyní je stavba upravena pro sbírku moderního umění Jana a Medy Mládkových /mecenáši/ s názvem Galerie Kampa. Přecházíme Karlův most a procházíme tak zvanou Triumfální bránou na Královské cestě na Hrad. Karlův most je nyní rájem malířů, prodavačů různých suvenýrů, hudebníků, ale také poskytuje krásné pohledy na pražské pamětihodnosti. Předmostí Karlova mostu je Křížovnické náměstí. Uprostřed byla odhalena socha Karla IV. k pětistému výročí otevření Karlovy univerzity v roce 1848. Na náměstí je též kostel sv. Salvátora, který je nejstarší částí Klementina - největšího areálu po Pražském hradu. Klementinum vzniklo jako jezuitská kolej již 50 Procházka Prahou – po stopách dějin Antické rímske pamiatky na Slovensku v 17.století a nyní je sídlem Národní knihovny ČR a Státní technické knihovny. V tomto, areálu stojí také hvězdárna, kde se zhruba 250 let nepřetržitě měří a zapisují údaje o teplotě vzduchu. Procházíme Karlovou ulicí, která byla jedna z prvních vydlážděných ulic na Královské cestě v Praze. Domy jsou zde postaveny v renesančním a barokním slohu s názvy U Zlaté studny, U Zlatého hada, U Modré štiky a také palác Colloredo – Mandsfeldský. Přes Malé náměstí přicházíme na Staroměstské náměstí. Staroměstská radnice byla vybudovaná za vlády Jana Lucemburského /1338/ i když statut města dostali Staroměstští, již v roce 1232-1234. Stavba je postavena v pozdně gotickém slohu a hlavní portál má okno se znakem Starého Města a erbem Království českého. Další byla postavena věž /vysoká 69,5 metrů/ se vzácnou gotickou arkýřovou kaplí. Na věž nechali páni konšelé vystavit podivuhodný měřič času. Roku 1410 hodinář Mikuláš z Kodaně zhotovil hodinový stroj. V pověstech se vypravuje o mistru Hanušovi, jako o tvůrci orloje a ten jej v roce 1490 obohatil o kalendářní ciferník. Figurky dvanácti apoštolů, které byly přidány k orloji později, vykonávají svou obchůzku již 500 let. Uklánějí se v okýnkách nad ciferníkem každou hodinu, poté kostlivec zacinká na zvonek, kohout zakokrhá a hodiny na věži odbijí patřičnou hodinu. O kousek níž tu s nimi ožívají postavičky Turka, Marnivce a Lakomce. Důmyslný strojní mechanizmus ukazuje hodiny, pohyb Slunce a Měsíce. Kalendářní měsíčník, jehož znamení zvěrokruhu namaloval významný český malíř Josef Mánes, zobrazuje výjevy venkovských prací charakterizující jednotlivé měsíce v roce. Další figurky jsou astronom a kronikář, filosof a archanděl Michael a tři měšťané, kteří symbolizují spravedlivou vládu nad městem. V dolejší části náměstí směrem k Pařížské ulici /obchody s luxusním zbožím/ je kostel sv. Mikuláše a také sousoší mistra Jana Husa /český myslitel a kazatel a vůdce reformního hnutí/. Před pomníkem se lze snadno zorientovat ve světových stranách, v dlažbě je vyznačen pražský poledník. Další významná stavba a dominanta Staroměstského náměstí je Týnský chrám postavený za vlády Jiřího z Poděbrad v gotickém slohu. Mezi založením roku 1365 a dokončením stavby uplynulo víc než celé století. Historicky významné domy nacházející se před Týnským chrámem jsou: U Kamenného zvonu, Týnská škola a U Bílého jednorožce. Celetnou ulicí přicházíme k Prašné bráně. Vedle stojí Obecní dům, kde se nacházel dříve Králův dvůr. Koncem 14. století si ho nechal postavit Václav IV., jako svou rezidenci, bylo to i sídlo Jiřího z Poděbrad. Až teprve Vladislav Jagellonský opět pobýval na Pražském hrade. Na Starém Městě u Prašné brány tedy začíná Královská cesta a od východu sem vedla významná silnice z Kutné Hory, kde se těžilo stříbro do královské pokladny. Jezdili tudy čeští králové plnit své vladařské povinnosti na Hrad. A protože se tudy ubíraly i korunovační průvody, říká se jí také Korunovační. Je jednou z nejstarších a nejkrásnějších částí Prahy. Procházíme se po stopách historie Pražského hradu, Hradčan, Malé Strany, přes řeku Vltavu, Staré i Židovské Město, Nové Město, Vyšehrad i k místům za hradbami města. Procházky Prahou jsou pro každého, kdo chce Prahu vidět, ale také o ní něco vědět. Praha je známá i neznámá, krásná i stověžatá. Je to můj domov. 51 Procházka Prahou – po stopách dějin Chrám svatého Víta Pražský hrad Týnský chrám – Staroměstské náměstí 52 Procházka Prahou – po stopách dějin Antické rímske pamiatky na Slovensku Pražský orloj Prašná brána Karlův most 53 Delíme sa o poznanie KAPMA V PRAZE EVA MAŘÍKOVÁ V Praze na Malé Straně na levém břehu Vltavy mezi Karlovým mostem a mostem Legií je malebný ostrov o ploše 2,65 ha. Je to jedno z nejkrásnějších a nejromantičtějších míst Prahy. Podle prestižního cestovatelského serveru VirtualTourist je Pražská Kampa druhým nejkrásnějším městským ostrovem světa (1. Ostrov svatého Ludvíka v Paříži, 2. pražská Kampa a 3. bělehradský Ada Ciganlija). Ostrov vznikl vykopáním náhonu pro malostranské mlýny. Vykopaná strouha je napájena Vltavou a zase se do ní vrací a tak je vlastně Kampa ze všech stran obklopena vltavskou vodou. Jméno ostrova Kampa je prý odvozeno buď od latinského slova campus (pole, rovina), nebo ze staročeského zákampí (stinné místo), nebo podle významného pěstitele tulipánů Tycha Ganzneba z Campu, který zde v 17. stol. bydlel (prý příbuzný slavného hvězdáře Tycha de Brahe). Nejstarší zmínka o Kampě je z r. 1196 v zakládací listině kostela Maltézského řádu za vlády krále Vladislava II, který nechal v letech 1160 –1172 na popud své druhé choti Judity Durynské postavit kamenný most přes řeku Vltavu, zvaný Juditin, předchůdce Karlova mostu. Dříve Kampa bývala zóna chudších lidí. Bydleli tu voraři, hrnčíři, zahradníci, mlynáři a řemeslníci, kteří pečovali o Karlův most. Od konce 16. stol. se na Kampě konaly hrnčířské trhy. V současné době tyto trhy pokračuji, dále se zde konají trhy farmářské, vánoční, velikonoční a jiné sezonní akce. V 19. stol. byl ostrov zpřístupněn z Karlova mostu novým kamenným schodištěm. Náměstí Kampy tvoří dvě řady historických domů s alejí a lavičkami uprostřed. V domech bydlelo mnoho známých a významných lidí, domy mají svou historii a jsou opředeny různými pověstmi. V současné době jsou zde byty, hotely, krámky a útulné hospůdky, v létě je příjemné posezení venku pod stromy. Krásné jsou večerní procházky osvětlenou Kampou, nebo procházky v zimě, kdy je vše pokryté sněhem. Z Kampy je pěkný výhled na protější břeh na Novotného lávku, Národní divadlo, Karlův most a další krásné výhledy. Mezi náměstím a parkem stojí Lichtenštejnský palác, který si nechal v 17. stol. vystavět František Helfried z Kaiserštejna. Je to jediný palác v Praze, který je po vzoru benátských paláců postavený přímo na břehu Vltavy. Tím bylo umožněno, vybudovat na úrovni hladiny vody tunel pro loďky, zakončený malým přístavištěm uvnitř paláce. Proto je palác označován jako vodní palác. V 19. stol. se stal jeho majitelem Jan Josef z Lichtenštejna. Dalšími významnými majiteli v 19. stol. byli František a Marie Odkolkovi, známí majitelé pekárny a sousedního Sovova mlýna. Ve 20. stol. se palác stal kulturní památkou. V současné době slouží pro potřeby Úřadu vlády, konají se zde porady a konference. Apartmány ve druhém podlaží jsou vyhrazeny pro vzácné zahraniční státní návštěvy. Pobývali zde při návštěvě Prahy španělský král Juan Carlos s chotí Sofií, britská královna Alžběta II. s manželem princem Filipem, japonský císař Akihito s císařovnou Mičiko. 54 Kampa v Praze Antické rímske pamiatky na Slovensku Werichova (Dobrovského) vila: Původní koželužnu z počátku 17. stol. nechal hrabě Nostic upravit na obydlí pro učitele a vychovatele svých čtyř synů, Josefa Dobrovského - významného českého historika, spisovatele a vlastence. Dále zde bydlel vědec a akademik Zdeněk Wirth, Jiří Voskovec, Jan Werich s rodinou a básník Vladimír Holan. Nyní je dům v nájmu Nadace Jana a Medy Mládkových, která chce v budově zřídit kulturní stánek věnovaný odkazu Voskovce, Wericha a Holana. Z původních devíti mlýnů na Čertovce se zachovaly tři. Mlýn Huť s dochovalým mlýnským kolem a stavidlem. Nejslavnějším majitelem byl český spisovatel, univerzitní mistr a právník Viktorin Kornel ze Všehrd, který se stal úředníkem u zemského soudu. Počátkem 20. století získala objekt Česká obec sokolská a dnes budova patří pod Tyršův dům. Dnes je ve mlýně zřízena mlýnská kavárna. Zlomkovský mlýn, z počátku 15. stol. postupně patřil mnoha majitelům, podle jednoho z nich, Pavla Zlomka, získal jméno. Za majitelů Viléma a Petra Voka z Rožmberka byl mlýn přestavěn na renesanční letohrádek. V 17. století v něm byla zřízena velká prádelna rodiny Wendingerovy. V 19. století byl mlýn přestavěn na šlechtické divadélko. Mlýn je veřejnosti nepřístupný. Nejznámějším je Velkopřevorský mlýn postavený ve 13. stol. Objevuje se na mnoha fotografiích. Velkou pozornost budí mlýnské kolo, vícekrát obnovené, které výrazně přispívá k rázovitosti zdejšího prostředí, ač již dávno nic nepohání. Mlýnské kolo se musí stále točit, aby se všechny jednotlivé lopatky střídavě nořily do vody a nedošlo tak k jejich rozeschnutí. Sovovy mlýny stojí na Vltavě. Pocházejí ze 14. století, kdy patřily klášteru sv. Jiří, v 16. stol Václavu Sovovi z Liboslavě a v 19. stol. je významně přestavěl a zmodernizoval František Odkolek. Mlýny několikrát vyhořely, byly poškozeny potopami a válkami. Zde se narodil a vyučil mlynářem Josef Mysliveček (9. března 1737 Praha – 4. února 1781 Řím), významný český hudební skladatel období klasicismu. Dnes jsou Sovovy mlýny využívány jako Muzeum českého výtvarného umění, kde provozuje galerii mecenáška umění Meda Mládková. Jsou zde k vidění obrazy ze sbírky Jana a Medy Mládkových, kteří nashromáždili díla významných autorů v Americe a později je věnovali České republice jako dar. Sbírka čítá na tisíc dvě stě děl, pocházejících z dílny českých umělců 20. stol. Ve sbírce se dále nacházejí obrazy Jiřího Koláře, Františka Kupky, Toyen, sochy Otty Gutfreuda, díla K. Nepraše, J. Načeradského a mnohé další poklady výtvarného umění. Čertovka a můstky Čertovka je uměle vytvořený vodní náhon, který odděluje Kampu od Malé Strany. Byl vybudován již ve 12. stol. zásluhou řádu Maltézských rytířů. Náhon je dlouhý 740 metrů a sloužil jako přívod vody do původních devíti malostranských mlýnů, postavených na ostrově Kampa. Skupinka domů, mezi kterými protéká Čertovka, je u místních lidí známá jako Pražské Benátky (severní část Kampy). Svými zadními trakty jsou obráceny k vodě a téměř od všech vedou k vodě přístupové cestičky. Obyvatelé sem chodili pro vodu, pradleny zde praly prádlo, děti v zimě bruslili a rybáři brázdili hladinu na svých lodičkách. Domy neměly kanalizaci a veškerý odpad byl vypouštěn do kanálu, což způsobovalo jeho často nesnesitelný zápach (právě od tohohle „čertovského“ 55 Kampa v Praze zápachu je někdy odvozované označení kanálu). Nyní jsou nad Čertovkou kavárny, je zde přístav, ze kterého jsou pořádány vyjížďky po Čertovce a po Vltavě. Kampu a Čertovku můžeme vidět v mnoha filmech např. Chobotnice z druhého patra, Konec agenta W4C prostřednictvím psa pana Foustky, Jak utopit dr. Mráčka, Mission Impossible, Casino Royal. Přes Čertovku kromě Karlova mostu, vede jedna dřevěná lávka a pět kamenných můstků. Na okraji Kampy na Velkopřevorském náměstí stojí pestrobarevně pomalovaná tzv. Lennonova zeď symbolizující hrob slavného frontmana legendární skupiny The Beatles, kam přicházejí lidé v den jeho tragického úmrtí - 8. prosince - zapálit svíčky a uctít jeho památku. Dnes patří tato zeď k vyhledávaným pražským památkám. Stala se místem, kde lidé s obdivem vzhlíží k světoznámé hudební ikoně. Park na Kampě slouží k odpočinku a procházkám návštěvníků, v jeho areálu je umístěno mnoho zajímavých soch a plastik. V srpnu 2002 zasáhla Prahu pětisetletá povodeň, během které byly postiženy pobřežní čtvrti Prahy. Kampa, včetně nově zrekonstruovaných Sovových mlýnů, patřila mezi nejvíce postižené oblasti. Dodnes jsou na zdivu některých domů značky, kam sahala voda při povodních v letech 1784, 1845 a 2002. Během následujících pěti let byla na ochranu před povodněmi vybudována mobilní stěna a speciální vrata na uzavření Čertovky. 56 Delíme sa o poznanie NETRADIČNÍ CESTOVATELSKÉ POSTŘEHY ROZDÍLY VE SPŮSOBU VNĚJŠÍHO PROJEVU KŘESŤANSTVÍ V RŮZNYCH ZEMÍCH MÍLA DOLEČKOVÁ Při svých cestách v různých zemích světa jsem měla zvyk se v zemi nebo městě, kde jsem byla, podívat se na místní kostely a hřbitovy. Ačkoliv se jednalo o hřbitovy křesťanské, bylo velmi zajímavé, pozorovat, jakým způsobem se křesťanství ve směsi s původními zvyky smísilo a jak rozdílné vztahy vznikaly v jednotlivých zemích. Je známo, že i u nás jsou vedle úpravných a půvabných venkovských hřbitovů i městské, někdy hluboce zanedbané hřbitovy. Při cestách jsme měla příležitost se setkat s některými charakteristikami různých zemích, které bylo zajímavé porovnat. Arménie Zakavkazská země s velmi rozdílnými podmínkami, která má hluboká a úrodná údolí a ne druhé straně vysoké hory s těžko dostupnými cestami. Země je zmiňována už v památkách Chetitů ve 2. tisíciletí před naším letopočtem. Město Jerevan bylo nejstarším městem na území bývalého Sovětského Svazu. Na počátku prvního tisíciletí se z Římské říše dostalo do Arménie křesťanství a Arménie je vůbec první zemí, dříve než Řím, kde bylo v r. 301 ustanoveno křesťanství jako státní náboženství. Křesťanská apoštolská církev má mnoho pozůstatků z původního křesťanského naučení. Víra v původní podobě umožňovala Améncům překonat i nájezdy Seldžuků v 11. stol., nájezd Mongolů ve 13. století a rozdělení země mezi Arménii a Persii v 17. stol. Krásné staré kostely z kamene, z nichž některé stojí 1000 nebo i více let, jsou ve městech, ale kláštery jsou v mnoha případech umístěny v hlubokých údolích v horách, kde klášter byl zcela osamělý a zachovával si tak odstup od lidí. Kláštery byly stavěny současně také jako pevnosti, které bylo v těžkém terénu možné bránit. Zvláštní význam mají pohřební kameny, zvané „kačkery“ na nichž jsou překrásné kamenné vzory a ornamenty. Irsko Země s drsnými klimatickými a životními podmínkami, která po keltském období přijala křesťanství již v r. 432, tedy dříve než střední Evropa. Sv. Patrik, který je dodnes patronem země šířil víru a zakládal kostely a kláštery v odlehlých krajích. Do země přijížděli lidé, kteří chtěli žít v poustevnické osamělosti, stranou vnějšího světa. Pojetí křesťanství tkvělo v pracovitosti a pokorném přijímání údělu. 57 Netradiční cestovatelské postřehy Základním stavebním materiálem církevních staveb byl kámen, nejprve jen nahrubo opracovaný. V prvních křesťanských dobách byly stavěny zcela jednoduché kamenné kostelíky kladením plochých kamenů na sebe bez malty, s nepravou klenbou, bez oken a s úzkým vchodem. Typickou ukázkou takové stavby je starokřesťanská modlitebna Gallarus Oratory, jejíž vznik je datován do období 6. až 8. stol. Způsob kladení kamenů připomíná místní odpradávna dodnes používaný způsob výstavby kamenných zídek mezi poli a pastvinami. Hřbitovní náhrobky na zahradách starých klášterů svým stylem připomínají mnohdy kameny s runovým písmem. Z kamene zhotovované mohutné kříže s charakteristickým kruhem kolem křížení ramen jsou zdobeny jednoduchými motivy a teprve později vytesanými reliéfy, zobrazujícími biblické příběhy, aby je v období negramotnosti mohli „číst“ i ti, kdo číst neuměli. Teprve s pozdějším rozvojem křesťanství byly stavěny velkolepé kamenné kláštery a chrámy, které se někdy v téměř neporušené podobě a někdy v mohutných ruinách zachovaly dodnes. Jihoafrická republika Nejjižnější africká země s velice dlouhou historií lidského osídlení, v současné době jedna z nejrozvinutějších afrických zemí. Země, která se o křesťanství dozvěděla až po příchodu Holanďanů v 16. a 17. století. Později byly Holanďané vytlačeni Angličany dále od pobřeží, kde založili vlastní státy. Boj Holanďanů a Angličanů byl veden v tak zvaných burských válkách. V současné době je Jihoafrická republika zcela samostatný stát, ale potomci Angličanů a Holanďanů si ponechali své náboženství. Země, kde se k různým formám křesťanství hlásí asi třetina obyvatel. Z hlediska cestovatele je zajímavé, když po obletění poloviny zeměkoule přijde na hřbitov, kde se vyskytují kříže, které znal z cesty do Irska. Peru Na území dnešního Peru je doložen vývoj mnoha kultur, z nichž nejstarší vznikaly již dříve než 1000 let př. n. l., postupně se rozvíjely, vzájemně se ovlivňovaly a zanikaly (kultura Tiwanako, Mochica, chavínská kultura, kultura Nazca). Poslední, nejznámější, nejrozsáhlejší a ze současného hlediska nejvyspělejší byla Incká říše. Existovala pouhé jedno století, ale v době svého maximálního rozkvětu získala neustálými výboji území od dnešní jižní Kolumbie až po centrální Chile. Stát, kde žilo mnoho různých kmenů vynikal dokonalou organizací, ale také neustálými vnitřními rozbroji. Na počátku 16.stol, kdy přišli do střední Ameriky Evropané, došlo k rozdělení. Incké říše mezi dědice posledního vládce na severní a jižní část, které spolu vedly občanskou válku. Toho využil španělský dobyvatel Pizarro, dobyl v r. 1530 hlavní město Inků Cuzco a pod španělskou nadvládou došlo k násilné katolizaci. Většina indiánských kmenů, žijících na území Incké říše měla své vlastní náboženské představy a po násilném přijetí křesťanství si do nového náboženství přenášela původní náboženské zvyky 58 Netradiční cestovatelské postřehy Antické rímske pamiatky na Slovensku (náboženské slavnosti s prosbami o déšť, mumifikace nenarozených jehňat jako ochrana před zlými mocnostmi). Pod vlivem španělské vlády byly v každém městě budovány mohutné kostely v koloniálním stylu, který je přenesením monumentálních španělských staveb do nových podmínek a s kterým se můžeme setkat ve všech teritoriích, obsazených Španěly. Ale i do těchto staveb přenášejí domorodci svou kulturu, kdy např. průčelí jezuitského chrámu v Arequipě je vyzdobeno plastikami charakteristických indiánských ornamentů a symbolů zvířat. V jiném jihoamerickém chrámu jsme nalezli „indiánskou Pannu Marii“, upomínající na obraz černé Panny Marie v Čenstochové. Quatemala Území se rozkládá mezi Tichým oceánem a Karibským mořem a jeho část vyplňuje velehorské pásmo Kordiller s mnoha činnými i vyhaslými sopkami. Před příchodem Španělů bylo součástí mayské říše. Země byla dobyta v letech 1523-1524. Křesťanství mezi domorodým obyvatelstvem v horách šířili většinou misionáři, z nichž mnozí neschvalovali násilí při pokřesťanšťování, učili se místním jazykům a přejali životní styl a zvyky tamějších lidí. Zvláštní místo, jehož historie trvá pouhých 200 let je Liwingstone. V dobách, kdy v Americe kvetl obchod s černochy, ztroskotala nedaleko současného města Liwingstone otrokářská loď a dnešní obyvatelé jsou ve velké většině potomky těch, kterým se tehdy podařilo zachránit. Tvoří černošskou enklávu ve světě indiánů, míšenců a bílých. Ve vesnických lidech je katolická víra je silně zakořeněna a ovlivněna španělskou přísností , ale je prostoupena mnoha pověrami a starými zvyky. Je neuvěřitelné, jaký může být rozdíl v přístupu k víře ve dvou sousedících oblastech – mexičtí i quatemalští Indiáni přistupují k bohoslužbám s pokorou a s hlubokou vážností na rozdíl od liwingstonských černochů, jejichž víru bych nazvala radostnou. Španělské pokřesťanšťování bylo sledováno se strany biskupů a byla vedena přesná evidence vesničanů docházejících z vesnic do kostela. Pro zjednodušení této činnosti byl vydán příkaz, že ženy z jednotlivých vesnic musí oblékat sukně ze stejné.látky a tak bylo možné okamžitě jistit počet žen z vesnice, které se bohoslužby zúčastnily. Neobyčejně je zajímavý vztah quatemalských venkovských lidí k jejich zemřelým. V Quatemale jsme byli brzy po „dušičkách“ a zajímalo nás, proč je na hřbitově podivný nepořádek – bylo nám vysvětleno, že pozůstalí přicházejí o dušičkách ke hrobům svých zemřelých a tam u hrobu hodují a radují se, protože mají pocit, že zemřelý je tam s nimi. Stejný hravý systém jsme zjistili, když na hrobě mladého muže, který zemřel při automobilové havárii, měl na svém náhrobku pečlivě nakreslenou křižovatku, kde k neštěstí došlo i s malými dětskými autíčky, jako modely. Nový Zéland Ostrovy obývalo původně obyvatelstvo dosud neznámého původu (Moriori), později byl osídlen nájezdy polynéských Maorů. Evropany byl Nový Zéland objeven až v 17. stol. Holanďanem 59 Netradiční cestovatelské postřehy Abel Tasmanem, v 18. stol. po průzkumech James Cooka byla zahájena britská kolonizace, křesťanství se rozšířilo v 2. polovině 19. stol. Z velké části přejali původní obyvatelé víru i náboženské zvyklosti od evropských přistěhovalců. Náboženská shromáždění provází varhaní hudba v moderních kostelních stavbách a nijak se podstatně neliší od bohoslužeb evropských. Výše uvedeným zvyklostem se zcela vymykala mše na úsvitu 1. ledna 2000, sloužená v městě Kaikoura pod širým nebem, v areálu, vytvořeném ve stylu staveb a řezeb původního primitivního domorodého umění. Doprovázena byla zpěvem maorských dětí, který rytmicky i melodicky vycházel z místních zdrojů a vytvořil tak celkově naprosto jedinečné spojení současného pojetí křesťanství s původními ostrovními tradicemi. Závěr Porovnáváme-li přijetí křesťanství v různých zemích světa, zjišťujeme, že obraz bohoslužeb, náboženských úkonů a sakrálních staveb, které, ač vycházejí ze stejného základu, se výrazně liší a jsou ovlivňovány přírodními a geografickými podmínkami, tradicemi a kulturou původních obyvatel. 60 Delíme sa o poznanie POĎAKOVANIE Ďakujem za príležitosť spolupráce s tvorcami tohto zborníka. Autori prác ma obohatili o nové zaujímavé poznatky. Tvorcovia grafiky, prepisu prác či dobrovoľníčky pre jazykovú korektúru mi opäť dokázali, že sa dá pracovať nezištne a s nadšením. Dúfam, že moja skúsenosť spojenia príjemného s užitočným sa prenesie na každého čitateľa a zborník tak splní svoje poslanie. Jana Sňahničanová koordinátorka projektu 61 Nat vor bez bor ní kas adobr ovoľ ní ckypodi eľ al iš t udent kyUni ver z i t yt r et i ehoveku Ži l i ns kejuni ver z i t yvŽi l i ne GRAF I CKÁÚPRAVA:J anaComor ková,J úl i aGar aj ová,Már i aChomi s t eková J AZ YKOVÁÚPRAVA:Ľ udmi l aGaš par í ková,Vl adi mí r aPapaj ová,Oľ gaPoni š či aková PREPI ST EXT U:T at i anaHr abáková
Podobné dokumenty
Meriva B poruchy a závady. Odp.:Meriva B poruchy a zÃ
No,takže som trošku hľadal na webe a pozeral som si záruĕnú zmluvu a rozhodol som sa že problém so spiatoĕko
zuby riešiť nebudem z viacerých dôvodov.
Akuna Business News AkunaBusineness News s News
se počítač vyplatil už v době před internetem. Zavedení počítačových sítí
a řízení výroby jejich prostřednictvím
znamenalo zvýšení produktivity o 30
až 50 procent. Internet přinesl řadu
nových způs...
duben - červen
milionů korun stal jednou z největších vodohospodářských akcí realizovaných v období posledních deseti
let na území Pardubického kraje.
S ohledem k omezeným možnostem
podrobnějšího popisu se ve své...
2/2015 - Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety
EDITORIAL ...............................................3
Sborník ze semináře Vesnické technické památky
se již tradičně koná na půdě Městského úřadu ve Vysokém Mýtě.
Myslím, že je na místě malé ohlédnutí do minulosti. Je třeba konstatovat, že
odborných seminářů a konferencí věnovaných technickému děd...
zde - Infoglobe.sk
INFOtip: Zámeček Sokolí hnízdo výletní zámeček alpského stylu z roku 1881 je součástí přírodního areálu u Pravčické
brány. V jeho prostorách je otevřeno Muzeum Národního parku České Švýcarsko, turi...
Rok 2011 - Bělá pod Pradědem
se běžným pracovníkem trutnovského pivovaru.Zde vydával samizdatové „Lidové noviny“,
v kterých kritizoval tehdejší režim.Společně s Jiřím Hájkem a Janem Patočkou,bojoval za
udržování základních prá...
