Pouť českým podzimem

Transkript

Pouť českým podzimem
06
Cena: 10,-Kè
MM
V
Øíjen 2005
Pou èeským podzimem
V
lhko táhne z lesù a vítr vane nad strnisky životadárných polí i smrtonosných plantáží pøímìstského bolševníku. Je podzim! Svatováclavský
svátek ho vždycky odstartuje. Národní pou do Staré Boleslavi v pøímém pøenosu „oduševnìlé“ ÈT
2. Potkat jste tam mohli leckoho, od Jandáka a Cyrila Svobody po kameloty Národního sjednocení.
Nad všemi bolestmi, spory a høíchy jako by se nesl
do barevných korun stromù velebný chorál: „Svatý Václave, vévodo èeské zemì ….“
Udìlal-li však èlovìk v onìch dnech tu chybu a
nahlédl do èlánkù se svatováclavskou tématikou v
denním tisku, rychle se probral ze zbožného rozjímání i z iluzí o národním smíru. Podání sv. Václava v tìchto èláncích (LN, Týden, aj.) bylo jak opsané z nacistických a komunistických plátkù. Václav byl podle nich slaboch, jehož jediným historickým skutkem bylo, že se podal Nìmcùm. „Kdyby
nebyl Václav zabit, mluvili bychom dnes nìmecky…,“ tøeští na stránkách Týdne pøestárlý leè neúnavný prznitel svatováclavské tradice (a nejstarších èeských dìjin vùbec), postmoderní postmarxista Tøeštík.
Øíká se ale: Kojoti vyjí, karavana táhne dál.
Pou národa dìjinami pokraèuje.
Také podzim kráèí vpøed øíjnovým kalendáøem k další osmadvacítce a dalšímu národnímu svátku. A zase se z médií dozvíme nìco z
velkým Ò zejména o vítìzství republikánství nad monarchismem a o
údajné hloubce masarykizmu (pan Mahler o tom umí tak hezky vypravovat). O èeském státì se bude mluvit tak, jako by snad ani nemìl svou prastarou historii a vznikl až r.1918, zatímco o trnité cestì k 28. øíjnu, o legiích èi Kramáøovi, se veøejnost dozví pramálo (a
o zoufalství a usmiøovacích pokusech blahoslaveného Karla I. radìji ještì ménì).
Jak ale rozumìt odkazu 28. øíjna? Jaký je jeho vztah ke svatováclavskému svátku? Nebo jinak: Lze integrovat naše státní tradice?
Jistìže lze! 28. øíjen pro nás není oslavou liberalistického triumfu. Je oslavou starodávných práv našeho národa, oslavou obnovy
èeského státu, k níž došlo, protože k ní dojít muselo, a již s Habsburky, (jak doufal Palacký), nebo proti nim! Tato obnova byla totiž výrazem nezdolné vitality obrozeného národa, kterou nebylo
možné natrvalo udusit.
Jaké památné projevy této vitality si v souvislosti s 28. øíjnem
A
H
Priority Národního sjednocení - František Èervenka • Chystá se cílený rozpad Národních sil? - Kamil
Valla • Prohlášení GR NSJ k opuštìní projektu Národních sil • II. Svatováclavský Národní snìm •
Plky soudružky "politoložky" Steinbauerové - František Èervenka • Projev k výroèí srpnové okupace v roce 1968 - Ladislav Malý • Trest smrti jako náprava narušeného øádu - Michal Semín •
Myšlienkové predpoklady komunizmu - Branislav Michalka • Kozel zahradníkem - Miroslav Èervenka •
Prohlášení Akce Národní Obnovy k reality show • Prohlášení NSJ 15-18/2005 • Válka ideálù - Martin Èejka
BS
O
pøipomínáme pøedevším? Odvahu legií položit životy a prolévat
krev vlastní i protivníkovu a rozvahu „mužù 28. øíjna (Kramáø,
Støíbrný, Rašín), neprolévat pøi pøevratu krev žádnou.
Ostøe kontrastní s tìmito postoji jsou tehdejší výlevy liberalismu: snahy Benešovy paøížské skorovlády o domluvu s ruskými bolševiky, stržení Mariánského sloupu, lživá politika vùèi Slovákùm èi
protikatolická propaganda vrcholící kulturním bojem dvacátých let,
která trvale rozdìlovala národ.
Kladné i záporné jevy v dobové atmosféøe roku 1918 splývaly,
teprve s èasovým odstupem lze vidìt jasnìji, co bylo dobré a dùstojné a co republice od poèátku škodilo. Tím opravdu velikým a nezapomenutelným na 28. øíjnu, tím co je v souvislosti s tímto datem nutno oslavovat, je obnova naší potlaèované státnosti:
Jaká státnost to je? A jaká bude? A bude vùbec?
To záleží zejména na nás Èeších samotných. Potøebujeme novou
odvahu a rozvahu, abychom mohli s odùvodnìnou nadìjí vykroèit
na další pou dìjinami a neskonèili navìky s hlavou zamotanou a
žaludkem v krku, na soudobé pouti kolotoèové, Vyvaleni v sedaèkách evropské centrifugy pod dohledem Velkého bratra.
(red)
Priority Národního sjednocení
František Èervenka
N
árodní sjednocení (NSJ) je
politická strana pravicové
orientace, která vychází z køesanských morálních zásad a
tradièního svatováclavského
vlastenectví.
Pøedním cílem NSJ je obnova národního charakteru našeho státu. Novodobý èeský
stát vznikl jako stát národní a
takovým také musí být. Národní
stát, tedy takový, který hájí svébytnost národa
a jeho pøirozené zájmy, je podle NSJ nejlepším
nástrojem k vybudování svobodné, bezpeèné a
sociálnì solidární spoleènosti.
Cestou k obnovì národního státu je pøijetí
souboru nìkolika vzájemnì provázaných zákonù, které by eliminovaly nejkøiklavìjší absurdity v naší spoleènosti a vytvoøily vhodné
prostøedí k postupné, avšak radikální zmìnì
pomìrù. Jednalo by se zejména o zákon jazykový, který by zajistil neotøesitelnost dominantního postavení èeštiny ve veøejné sféøe, zákon imigraèní, zpøísòující podmínky pøistìhovalectví do ÈR, zákon na podporu populaèního
rùstu, zákon o domovském právu, garantující starým obèanùm materiální zajištìní ze
strany obcí, zákon o sociálnì
nepøizpùsobivých obèanech,
jež by skupiny tìchto obèanù
motivoval ke zmìnì postojù,
zákon na ochranu veøejného
poøádku, zákon o veøejných financích, jež by snížil daòové
zatížení a nasmìroval daòové
pøíjmy do rozpoètu obcí, zákon o veøejných
pracích, øešící problém nezamìstnanosti a øada
dalších.
Klíèovou roli by ovšem sehrál zákon o politickém extremismu, jímž by koneènì došlo k
demaskování a následnému zákazu zhoubných
ideologií marxismu a multikulturalismu, které
jako pøísloveèná žába na prameni znemožòují
jakýkoli zdravý vývoj v naší zemi a reálnì ohrožují svobodu a pøirozená práva obèanù.
Politika NSJ má také svou evropskou dimenzi. Je jí vize Evropy, jako spoleèenství suverénních národních státù spjaté nejen ekonomikou, ale i k spoleènì sdílenými hodnotami
západní civilizace, jež vycházejí z antickokøesanského dìdictví. Cestou k takové Evropì
musí být posílení národních státù a destrukce
nefunkèních a zkorumpovaných struktur souèasné EU. Bruselská pseudo-integrace posledních let, jež vyvrcholila neúspìšným návrhem
euroústavy, pøedstavuje podle NSJ slepou ulièku v politickém vývoji Evropy a nešastné zdržení na cestì k úèelné spolupráci evropských
národù.
Od etablovaných stran se NSJ liší dùslednou obhajobou národních zájmù, která spoèívá v konkrétních návrzích a nejen v prázdných
frázích. Liší se také ofenzivním postojem vùèi
EU (vèetnì ochoty k opuštìní tohoto zkostnatìlého projektu), zøetelným opovržením vùèi
chiméøe "Politické korektnosti", která pøedem
znemožòuje veøejnou diskusi, a zejména nekompromisním odporem proti korupci a
mafiánství všeho druhu.
NSJ vìøí, že se èeští volièi zklamaní politikou parlamentních stran nakonec rozhodnou jít
k volbám, a dovolí si ten "luxus", dát svùj hlas
tomu, kdo má jediný kapitál: Pravdu!
Pøedseda NSJ
Chystá se cílený rozpad Národních sil?
S
nad jako každý opravdový vlastenec
jsem byl i já, jako èlen vlastenecké strany NSJ, potìšen vznikem nacionální koalice, až donedávna tzv. Národní Pìtky, posléze tzv. Národních sil. Vypadalo to, že zaèíná národnímu hnutí svítat na lepší èasy, a že
koneènì ustupuje egoismus jednotlivcù
pøed potøebami národního hnutí a našeho
národa. Po oslovení Národní stranou (NS) a
po vytvoøení koordinaèní rady mezi stranami Národní Pìtky (NP) se zaèala vytváøet
spolupráce nejen mezi pøedsedy jednotlivých stran a èleny koordinaèní rady, ale i
mezi místními organizacemi, alespoò u nás
na Moravì. Zaèali najednou spolupracovat
lidé, kteøí by se spolu snad nikdy nesešli a
rodila se zde plodná a dosud nevídaná politická èinnost. NSJ spoleènì s ostatními stranami NP uspoøádalo napø; demonstraci proti vzrùstajícímu vlivu levicových sil ve státì dne 25.5.2005 v Bohumínì; 18.6.2005
demonstraci proti anarchii a drogám v Otrokovicích, chystala se demonstrace v Brnì
29.7. (tuto však místopøedseda NS pan Sedláèek zakázal). Skvìlá spolupráce se vyvíjela mezi místní organizací NSJ a NS Brno.
Trochu nejistoty mezi tuto daøící se brnìnskou èinnost vnášeli právì svojí neèinností brnìnští èlenové Republikánù Miroslava
Sládka (RMS), se kterými se nám nepodaøilo navázat kontakt.
Až podivný odchod Dìlnické strany z
NP mi dával tušit, že se zde zaèíná dít nìco
2
Kamil Valla
nekalého. Dle mého názoru byla DS doslova vyštvána z NP neochotou ke kompromisu a tvrdým, docela neslušným chováním
nìkterých èlenù KR - /Koordinaèní rady./
Naprosto zdìšen jsem byl po návratu z
dovolené, když jsem si pøeèetl rozhovor
Ondøeje Šlechty s Mgr. Petrou Edelmannovou na www.virtually.cz.
Než se budu blíže vìnovat tomuto rozhovoru, chtìl bych zde zdùraznit, že jsem si
až dosud Mgr. Edelmannové velice vážil
pro její rozhled, hlavnì v ekonomických
otázkách, její práci v Národní stranì, kde se
vypracovala až do pøedsednického køesla a
toto si po dlouhou dobu udržela. Každý jistì pochopí, že pro mladou ženu to musí být
velice obtížné.
V rozhovoru pro virtuální deník VIRTUALLY Mgr. Edelmannová uvedla: "Pro
strukturu strany a formy øízení nelze tento
výraz použít, jedná se pøeci o strategii, ne o
transparentnost. A tato strategie nám zaruèuje, že se k nám nedostanou infiltrátoøi,
škùdci a agenti bezpeènostních složek tak,
jako se to povedlo v pøípadì všech ostatních
subjektù. I v tom je naše síla." Musím øíct,
že jsem nevìøil vlastním oèím, když jsem si
tyto øádky pøeèetl a doslova mne pøešla
chu èíst ty další. Sleèna Edelmannová se
zde na tvrzení redaktora Šlechty o nízkém
poètu èlenù NS hájí strategií a pøitom se
neostýchá napadnout všechny svoje koalièní partnery a obvinit je v mediích, že jsou
POLNICE 06/2005
jejich strany prolezlé agenty tajných bezpeènostních služeb (rozumìj BIS), infiltrátory (snad svobodnými zednáøi?) a škùdci
(jakými?, snad mandelinkou, alias
Americkým broukem). Tento pøístup sleèny
Edelmannové je mírnì øeèeno velice neprofesionální. Ne, toto není jednání pøedsedkynì strany, která se snaží o sjednocení nacionální scény, ale naopak to spíš pøipomíná
agenturní práci. Proè? Není snad velmi
chytré oslovit všechny vlastenecké síly, nabídnout jim kandidátky, finanèní prostøedky
na kampaò apod., hlavnì je zavázat, že v
pøípadì vystoupení z této pseudokoalice nebudou kandidovat a potom je neustálým podezíráním a urážením odsud vyštvat? Za takový plán by se nemusel stydìt protøelý
Estébák.
Seriozní partner, má-li takové podezøení, nebo dokonce dùkazy (o èem silnì pochybuji), je pøedloží v úzkém okruhu osob a
vždy pouze té stranì, které se to týká. Postup, jaký zvolila sleèna Edelmannová, je
buïto politický diletantismus, anebo mazaný a cílený plán na zasažení tvrdého úderu
národnì-konzervativní opozici.
Je naèase zvážit zda je pro NSJ výhodné
setrvat s takovýmto partnerem v koalici.
Autor je místopøedsedou
MO NSJ Brno
P
Prohlášení GR NSJ
k opuštìní projektu Národních sil
olitická strana Národní sjednocení (NSJ)
opouští na základì rozhodnutí své generální rady projekt spolupráce pronárodnì
orientovaných mimoparlamentních stran
známý jako Národní pìtka èi Národní síly.
Projekt iniciovala Národní strana (NS) a
úèast v nìm kromì NSJ pøijala také Dìlnická
strana (DS), Republikáni Miroslava Sládka
(RMS) a Èeské hnutí za národní jednotu
(ÈHNJ). Cílem bylo pøipravit spoleèný postup zmínìných stran v parlamentních volbách
2006, kterých se chtìly zúèastnit spoleènì, a
to nikoli formou koalice, nýbrž tak, že jednotlivé subjekty nominují své zástupce na
kandidátku Národní strany.
Od poèátku projektu bylo zøejmé, že mezi
jednotlivými úèastnickými stranami existují
jisté ideové rozdíly, podle názoru NSJ však
bylo tyto rozdíly možné pøekonat na spoleènì
sdílené bázi nadstranického èeského vlastenectví. NSJ proto na pùdì Národních sil
trvale prosazovalo, aby se ve spoleèném programu, v rétorice a veøejných vystoupeních
zdùrazòovaly jen ty prvky, na nichž existovala v rámci projektu plná shoda (jako otázka
imigrace, jazykového zákona a pod.). Bìhem
práce koordinaèní rady Národních sil v prvé
polovinì letošního roku se ovšem pøesto stále
zøetelnìji projevovaly nìkteré závažné problémy:
1) Vzniklo mimoøádnì silné napìtí mezi
pøedstaviteli Dìlnické strany a RMS, zpùsobené jednak rozdíly v idejích i politickém
stylu zmínìných subjektù a jednak osobními,
v minulosti koøenícími antipatiemi, které se
pøenesly i na pùdu Národních sil. Dìlnická
strana oèekávala od RMS, že se vnitønì reformují a zbaví se vedení M. Sládka i tìch metod
politické práce, které vedly k úpadku nìkdejšího SPR-RSÈ a k diskreditaci vlasteneckých ideálù na veøejnosti. K takové reformì
ovšem v RMS nedošlo. Naopak, M. Sládek
prosadil s podporou Národní strany a ÈHNJ v
Národních silách takovou úpravu vstupních
dohod, která mu umožòovala výraznìjší podíl
na vedení projektu. Popsaný spor a netaktní
nátlak Národní strany na zmìnu postojù pøedstavitelù DS vedl nakonec k ukonèení úèasti
Dìlnické strany v Národních silách, což NSJ
hodnotí jako velmi nešastné.
2) Opakovanì se objevovala snaha
Národní strany prosadit, navzdory vstupním
ujednáním, užší formu integrace úèastnických stran, která by omezila jejich vlastní
aktivity natolik, že by nakonec došlo ke
splynutí tìchto subjektù pod hlavièkou
Národní strany. Tato ambiciózní snaha podle
mínìní NSJ naprosto neodpovídala významu
a možnostem Národní strany.
3) V rámci projektu došlo k vytvoøení
jakési neoficiální tiché aliance (NS, RMS,
ÈHNJ), která prosazovala takové návrhy programu a veøejných aktivit, jež mìly celému
projektu vtisknout specifické pokrokáøské
zabarvení, a to zcela bez ohledu na konzervativní charakter partnerského NSJ. Situace se
stala vážnou zejména po definitivním
odchodu Dìlnické strany z Národních sil.
NSJ pak bylo díky tiché alianci v koordinaèní
radì vždy pøehlasováno a závìry jednání mu
byly pøedkládány ultimativním zpùsobem:
Berte, nebo odejdìte z Národních sil.
Pøedstavitelé NSJ tak mìli volit mezi
udržením projektu a vìrností vlastnímu programu.
Na základì tìchto a mnoha dalších problémù se politická strana NSJ rozhodla od své
další úèasti v projektu odstoupit. Pøes
zmínìné obtíže nicménì NSJ neodchází od
projektu s nìjakou trpkostí a nehodlá na své
nìkdejší partnery pohlížet jako na protivníky.
Naopak, domnívá se, že i pøi samostatném
pùsobení jednotlivých subjektù je spolupráce
v nìkterých dílèích otázkách možná a že by
mezi pronárodními stranami mìla platit vzájemná tolerance a stav neútoèení. Nakolik
ovšem bude tato vstøícnost NSJ opìtována
Národní stranou a zbylými partnery v
Národních silách, nemùže NSJ v souèasné
dobì pøedjímat. Jistou nadìji pro nalezení
solidního pomìru mezi NSJ a bývalými partnery pøedstavuje osobnost novì zvoleného
lídra Národních sil Mgr. Jana Skácela, jehož
si NSJ váží jako upøímného vlastence, od
kterého snad lze oèekávat potøebnou kultivaci
projektu.
Vzhledem k nastálé situaci není zatím
zøejmé pro jakou strategii se nakonec NSJ
rozhodne v parlamentních volbách 2006.
Jisto je pouze to, že NSJ opouští projekt
Národních sil jako samostatná, svébytná
strana, která zùstává a vždy zùstane vìrna své
národnì-konzervativní orientaci.
Generální rada Národního sjednocení
Praha 20. srpen 2005
Národní sjednocení
a Dìlnická strana
chtìjí jít spoleènì do voleb
Politické strany Národní sjednocení (NSJ) a Dìlnická strana (DS)
se dohodly na spoleèném zasedání dne 1. øíjna v Praze na spoleèné kandidatuøe
v parlamentních volbách 2006.
Obì strany se shodly na vytvoøení spoleèného orgánu,
jehož úkolem bude pøipravení projektu
pro úspìšnou kandidaturu v parlamentních volbách v roce 2006.
Za Dìlnickou stranu: TomᚠVandas, pøedseda
Za Národní sjednocení: František Èervenka, pøedseda
POLNICE 06/2005
3
S
II. Svatováclavský Národní Snìm zasedal
28. záøí 2005 ve Staré Boleslavi
tará Boleslav - Svatováclavský Národní Snìm pøijal na svém
druhém zasedání, které se konalo 28. záøí 2005 ve Staré Boleslavi
návrh jazykového zákona. Pøedseda Svatováclavského snìmu Mgr.
Petr Bahník, který jednání øídil, zhodnotil také politickou situaci v ÈR
a na národní scénì. Místopøedseda snìmu a pøedseda NSJ František
Èervenka informoval pøítomné o postoji Národního sjednocení (NSJ)
a dùvodech odchodu z projektu Národních sil. Delegáti snìmu konstatovali, že situace ve státì se od posledního jednání snìmu pøed
dvìma lety nijak nezlepšila naopak vstup ÈR do EU pøinesl celou
øadu negativ v životì èeských obèanù. Na závìr snìmu vystoupil v
krátkém recitálu vlastenecký písnièkáø TomᚠHamet.
www.natia.cz
Plky soudružky "politoložky" Steinbauerové
František Èervenka
P
rohlížeje nedávno stránky Politikonu, zjistil jsem, že jistá dáma neb sleèna (neb kdosi s transsexuálním pseudonymem), vyjadøuje
se dosti nelichotivì ve svém èlánku "Èeská
neonacistická scéna má volební vidiny" o Národním sjednocení (NSJ) a dokonce pøikládá
tento svùj èlánek plný urážek polopravd a lží
pravidelnì k prohlášením NSJ zveøejnìným
tamtéž.
Je to tragikomické, leè nìkteré z výlevù
"politoložky" Simony Steinbauerové po mém
soudu pøeci jen potøebují reakci.
Zejména mi jde o dvì tvrzení:
a) Že je NSJ neonacistické (pøímo to øeèeno není, ale o neonacismu se v souvislosti s
NSJ v èlánku stále plácá)
b) Že NSJ hájí zájmy sudetských nìmcù
P
(patrnì na úkor Èechù)
Tak tedy k prvému: NSJ není ani omylem
neonacistická. Zejména po té, co se na snìmu
v roce 2003 rozhodla pro konzervativnì - národní orientaci (ale ani pod vedením Mgr. Skácela by nikdo s úctou k pravdì nemohl v NSJ
najít žádný neonacismus). NSJ je stranou èeských !!! národovcù . Nikdo z nás nechce a nemùže být neonacistou. Nacionalistou, èeským
nacionalistou to ano. Radikálním a z pohledu
kosmopolitù možná i extrémním, ale neonacistou tedy ne. Koncentráky, rasové teorie a podobné vìci mají svùj domov v Nìmecku, ne v
Èechách paní (èi sleèno) Steinbauerová. Nás s
nimi laskavì nespojujte. Chcete - li øíci, že
jsme reakcionáøi, pohrobci "bílých" legií, Kramáøe èi studentù z dob "insigniády" pak máte
èesky øeèeno "recht", ale s hitlerismem u nás
prostì blafujete.
A teï k druhému:
NSJ není "prosudetská". Je antibenešovská, to ano. Zdá se nám, že dvì totální zrady
NSJ si pøipomnìlo v Praze na Václavském
námìstí obìti okupace
raha - Národní sjednocení (NSJ) si pøipomnìlo v Praze pod sochou sv. Václava položením
kvìtin obìti okupace ze srpna 1968. Pietní akt,
kterého se kromì èlenù NSJ zúèastnil i zástupce
Republikánù, zahájil minutou ticha pøedseda NSJ
František Èervenka. Ten ve svém projevu
zdùraznil zejména cenu obìti, kterou èeští obèané
zastøelení sovìtskými okupanty pøinesli pro
budoucí svobodu národa. Po nìm vystoupil zástupce Republikánù Zdìnìk Krampera, který
poukázal na potøebu hájení národních zájmù i v
dnešní složité dobì. Na závìr vystoupil pøímý
úèastník tehdejších bojù o Václavské námìstí,
signatáø Charty 77 a èlen NSJ Ladislav Malý. Ten
ve svém projevu vyzval k obranì tradièních hodnot západní køesanské civilizace a neohroženému boji se silami zla, které stejnì jako v roce
1968 i dnes ohrožují nejen naši zemi, ale i celý
civilizovaný svìt. Po tomto projevu bylo pietní
shromáždìní v centru Prahy ukonèeno.
4
národa (Mnichov a únor) docela staèí na to,
aby hlava státu ztratila kredit u souèasníkù i
budoucích. To se Dr. E. Benešovi podle nás po
právu stalo. Jeho "dekrety", zejména ten o znárodnìní velkých podnikù, nesou peèe bolševismu, stejnì jako tzv. Košický vládní program
a zpùsobily utrpení nespoètu lidí (mj. i sudetských Nìmcù) již pøed vítìzstvím Gottwaldových hochù. Na druhé stranì však NSJ reflektuje, že transfer Nìmcù nebyl Benešovým vynálezem (nýbrž nápadem anglické vlády) a že
v pováleèné atmosféøe byl svým zpùsobem pochopitelný. Domníváme se, že všechny køivdy,
k nimž tehdy došlo, by mìly být øešeny novými samostatnými zákony (bez restitucí). Pokud
tohle nìkdo chápe jako prosudetský postoj, tak
je chorý. Sudetské radikály by totiž neuspokojil. Je to jen postoj poctivých Èechù k vlastní
minulosti.
Tolik jsem mìl potøebu napsat k èlánku S.
Steinbauerové na Politikonu. Intelektuálnì
zdatnìjší ètenáø snad pochopí.
NTA / Srpen 2005
POLNICE 06/2005
NSJ podalo žaloby na vydavatele èasopisu
Respekt a Annonce
Projev k výroèí srpnové
okupace v roce 1968
P
Ladislav Malý
øátelé,
v roce 1968 mnì bylo 22 let a všechny ty
události, které v naší zemi v tom roce probíhaly a gradovaly až do srpnové okupace sovìtskou armádou, jsem i pøesto, že jsem mìl
i jiné zájmy, vnímal velmi intenzívnì a s velkým nadšením. My, prostí lidé, jsme v zásadì tušili oè jde: že totiž bolševikùm zaèíná
zvonit hrana, i když to zpoèátku tak nevypadalo. Faktem je, že rok -68. a hlavnì pak rok
- 69, ve mne zanechaly stopu na celý život.
Byl jsem nìmým svìdkem onìch událostí,
jeden z tehdy ètrnácti miliónù šokovaných Èechoslovákù!
Nemá smysl, abych zde vyprávìl o úžasné
a neopakovatelné atmosféøe, jež panovala nejen zde, v tomto bolavém mìstì, ale ve všech
mìstech Èeskoslovenska; jsou to emotivní a
nepøenosné zážitky.
V prùbìhu èasu vyšla najevo nová fakta svìdèící o tom, že by
okupace Èeskoslovenska sovìtskou armádou nemusela bývala probìhnout tak hladce, ba dokonce by k ní vùbec nemuselo dojít, kdyby
se nás Západ svojí ekonomickou a vojenskou pøevahou, kterou mìl,
zejména Spojené státy, zastal. Dávno pøed okupací došlo mezi
Moskvou a Washigtonem k jednání, kde nás Západ opìt - jako už to-
POLNICE 06/2005
5
likrát v historii - hodil pøes palubu. Existuje
na svìtì jen jedna zemì, jeden stát, kvùli kterému by Spojené státy riskovaly tøetí svìtovou válku - tou zemí je Izrael.
Jak nakonec ta "horká" okupace dopadla
víme všichni; dneska už víme jak dopadla i
ta okupace "studená" trvající do roku 1989:
zdálo by se, že zloèinný a nemravný bolševický režim se zhroutil jako ta povìstná krabièka z karet; jenže tehdejší vládnoucí tøída,
tedy komunisté, zaèali s sebou provádìt záchranné mimikry - øíkali, že oni jsou ti nepostradatelní odborníci, že musíme rychle do
Evropy a hlavnì, aby se zvedla ekonomika a
cosi kamsi - a národ jim to opìt zbaštil; z
bolševikù se stali velcí demokraté a hlavnì
velkokapitalisté.
Okupantùm se v roce -68 podaøilo zlomit
vùli našeho národa k svobodì, asi jako se jim
to podaøilo v roce 1938 a následnì v roce
1939; vždycky se tak ale stalo za pomoci ba
právì kvùli neschopnosti a zbabìlosti èeských politikù. Byla to zloèinecká tlupa èeskoslovenských bolševikù, která národu pootevøela dvíøka svobody, když ale zjistila, že
ta svoboda by ji smetla na smetištì dìjin, neváhala, zoufale a rychle zavolala okupanty
proti vlastnímu lidu. Dùkazem jsou jejich
vlastní podpisy pod tzv. moskevskými protokoly, jež nás pevnìji pøipoutali k sovìtskému
samodìržaví; jen jeden soudruh nepodepsal ten ale nebyl Èech ani Slovák.
Mám obavu, že ani teï, kdyby hrozilo
napadení našeho státu jinou mocností, by naše politická reprezentace, a to ani ta opozièní, nepøistoupila k vojenské obranì státu; za-
se by to byly ony známé "nedozírné následky", jež by politikùm svazovaly myšlení a
ruce.
Pøátelé, slibme si tady u pomníku našeho
patrona sv. Václava, a také v upomínku obìtí sovìtské okupace, každý ve svém nitru, že
kdyby opìt došlo zbabìlostí èi zradou našich
politikù k okupaci naší zemì, že budeme bojovat proti okupantùm a domácím kolaborantùm všemi možnými prostøedky. Ono totiž
nejde ani tak o tuto zemi, ani o naše rodiny,
ani o naši svobodu, ale v první øadì vždycky
jde o to nejcennìjší co každý z nás má, a sice o vlastní duši a její spásu.
Dìkuji za pozornost.
(Projev pøednesen 20. 8. 2005
u pomníku sv. Václava v Praze)
Trest smrti jako náprava narušeného øádu
S
rostoucím poètem brutálních vražd v
naší zemi roste také poèet pøíznivcù
znovuzavedení trestu smrti. Rada Evropy,
jejímž jsme èlenem, naopak požaduje, aby
trest smrti v rejstøíku trestù za spáchaný
zloèin nebyl. Èeská politika by se ale
mìla zamyslet nad tím, zda je tento požadavek rozumný, zda není v rozporu s
pøirozeným citem pro spravedlnost.
Pokusím se zformulovat nìkolik dùvodù,
proè je trest smrti oprávnìný a proè by
jeho znovuzavedení do èeského právního
øádu pøispìlo k vìtšímu pocitu bezpeèí
než je èlenství v Radì Evropy.
Námitky proti trestu smrti vìtšinou
vyplývají z špatného chápání smyslu
trestu a trestní pravomoci státu. Jejich
hlavním dùvodem je ochrana obecného
dobra
zadostiuèinìním,
ukládaným
provinilci za porušení právního øádu.
Tímto souèasnì dochází k odstrašení
ostatních možných provinilcù od páchání
6
Michal Semín
podobných zlých èinù. Druhotným
úèelem
trestu
bývá
odstranìní
nebezpeèných jednotlivcù z obèanského
života a také napravení provinilcù. Tyto
druhotné úèely však nesmí maøit úèel
prvotní, spoèívající v zadostiuèinìní, v
napravení narušené spravedlnosti.
Je-li trest za zloèin nedostateèný, tedy
neúmìrný danému provinìní, trpí tím i
míra spravedlnosti ve spoleènosti. Platí to
pochopitelnì i naopak, proto trest smrti
musí zùstat vyhrazen jen jako trest za
zloèiny nejzávažnìjší.
Námitka, že odsouzený k trestu smrti
nebude napraven, je nicotná. Jednak není
náprava zloèince hlavním úèelem trestu,
ale není ani pravda, že by odsouzený
nemohl litovat svého èinu. Právì naopak.
Tváøí v tváø blížící se smrti je mnohý
èlovìk blíže skuteèné lítosti nad
spáchaným skutkem. Tato úvaha je pro
ateizované ètenáøe patrnì ménì stravitelná, v kontextu náboženském však trest smrti není
trestem nejvyšším. Jak
víme ze slov Kristových ke
kajícímu lotru, mùže vést
cesta z popravištì pøímo do
blaženosti nebes.
Jiní namítají, že trest
smrti odporuje lidské dùstojnosti. Právì naopak!
Trest smrti je výrazem úcty
k životu nevinného, tj. obìti
dané vraždy. Mnohdy sentimentální
zlehèování
hrùznosti vraždy je navíc
projevem bezcitnosti vùèi
obìtem i jejich pozùstalým.
Námitka, že soud se
mùže ve svém nálezu
POLNICE 06/2005
zmýlit a poslat tak na smrt nevinného
èlovìka je sice vážná, ale samotný princip
oprávnìnosti trestu smrti nevyvrací. Ve
stejné logice bychom mohli odmítnout
oprávnìnost jakéhokoliv trestu. Riziko, že
soud pošle na doživotí nevinného èlovìka
existuje také, pøesto nikdo vážnì
nenavrhuje takový trest zrušit.
Jiní namítají, že trest smrti je pøíliš
krutý. Podobnou námitku bych mohl
vznést i na adresu trestu odsuzujícího
zloèince k doživotnímu pobytu ve vìzení,
tedy do prostøedí, kde se odehrává nemálo následných zlých èinù ze strany
odsouzených. V pøípadì, že by doživotnì
odsouzený vrah vraždil i ve vìzení, zùstal
by jeho èin vlastnì nepotrestán!
Svým souhlasným postojem k trestu
smrti pochopitelnì neschvaluji projevy
krvežíznivé útìchy nad takového trestem,
a už ze strany pozùstalých èi širší veøejnosti. Každý trest smrti je tragickým a
bolestným dùsledkem lidské høíšnosti a i
vùèi pachatelùm tìžkých zloèinù je tøeba
projevovat soucit, nikoli nenávist a nízkou touhu po odplatì. Právì neschopnost
vidìt trest smrti v širším kontextu pojetí
života zakotveného v Bohu jako soudci
nejvyšším, v jehož jménu a zastoupení
vynášejí rozsudky soudní instance pozemské, je také tím nejvìtším rizikem pøípadného znovuzavedení trestu smrti. Stal by
se tento výjimeèný nástroj narovnávání
øádu nìèím víc, než jen výrazem touhy po
pomstì? Ale i navzdory této oprávnìné
námitce a obavám z nedokonalého
pochopení smyslu trestu smrti, se pøimlouvám za jeho znovuobnovení.
Autor je øeditelem Institutu sv. Josefa
Myšlienkové predpoklady komunizmu
Branislav Michalka
V
ážené dámy, vážení páni,
dovo¾te mi, aby som pojednal o komunizme,
ako o myšlienkovom fenoméne, ako o postoji k
bytiu a návode k nakladaniu s bytím. Pod komunizmom sa väèšinou rozumie nejaký alternatívny
stav spoloèenského prebývania. Avšak komunizmus to je v prvom rade stav mysle, èi lepšie povedané, vrcholné štádium urèitého myšlienkového procesu ¾udského vedomia. Chcel by som sa
pokúsi o popis substanciálneho urèenia tohoto
procesu. Všetko prípadkové, by preto malo ustúpi do úzadia. Za jeho pravú podstatou totiž nepovažujem taký alebo onaký postoj k poznaniu,
ten èi onen spôsob organizovania èi neorganizovania spoloènosti, alebo dokonca jeho morálnos
èi amorálnos. Jeho pravou podstatou je naprostá
nivelizácia a popieranie hierarchie bytia. Je to patologická nenávis k bytiu takému, aké bolo Bohom stvorené a prvými ¾uïmi v raji dediène zaažené. Je to túžba, vytvori nové bytie nezávislé na pôvodnej hierarchii, ktorá je v oèiach komunistov pre èloveka ponižujúca.
Keï budem hovori o komunizme, nemám
väèšinou na mysli len jeho ortodoxne marxistické krídlo. Nejde mi totiž o to, ktorý smer komunizmu sa ukázal akcieschopnejším a presadil sa
na scéne reálnej politiky. Ide mi o myšlienkovú
podstatu jeho predpokladov a cie¾ov. Hádky o to,
èi má k realizácii utópie dôjs cestou revoluènou
alebo evoluènou, pod vedením robotníckej triedy
alebo úzkej elity, anarchistickým terorom alebo
železnou organizáciou, ponechávam bokom. Nerozlišujem medzi marxizmom, socializmom,
anarchizmom, anarcho-komunizmom alebo novou ¾avicou. Za dôležitý považujem cie¾ komunizmu - antihierarchickú rovnostársku utópiu a
myšlienky, ktoré viedli ¾udí k podobnému spôsobu myslenia. Tento cie¾ spája všetky hore spomenuté frakcie.
Pri vzniku nenávisti k hierarchii bytia, sa jedná spoèiatku len o pocit, emóciu v ¾udských vedomiach, ktorá musí vykona prvý osudový
krok, aby sa dostala na myšlienkovú cestu, na
konci ktorej sa nachádza komunizmus, ako zaslepená utópia vzdorujúca prirodzenosti. Tým prvotným krokom je popretie vrcholu hierarchie bytia
- osobného Boha Stvorite¾a, motivované ¾udskou pýchou, neschopnou unies podriadené postavenie v hierarchii bytia. Táto pýcha na seba berie
podobu morálneho rozhorèenia, viniaceho Boha
zo zla a oèakávajúceho nápravu od èloveka alebo
iných bytostí, stojacich pod úrovòou Boha. Èlo-
veka sa dokonca zmocòuje pocit, že má božské
vlastnosti, uschopòujúce ho, k premeneniu skutoènosti a že dokáže ži bez Boha, resp. dokáže
ho nahradi. Akonáhle je popreté to na èom je celá hierarchia fixovaná, dochádza k postupnému
popretiu všetkých vrstiev hierarchie a ku koneènému popretiu hierarchie ako takej. Vertikála
transcendentálneho presahu sa mení na horizontálu pozemského raja a zploštenie nadobúda podoby kolektívne aj atomicko-individualistické.
Niekto by mohol namietnu, že tak radikálne
popretie prirodzenosti, by sa nemohlo nikdy uskutoèni a nemohlo vo svete okupova v
sprítomnenej podobe dejiny, poèas sedemdesiatich rokov existencie krajiny Sovietov a jej satelitov. To, èoho sme boli však svedkami, nebol
uskutoènený komunizmus, ale len snaha o jeho
realizáciu. A práve jeho naprostá odtrhnutos od
prirodzenosti, ho donútila hybridne prežíva a
neslávne uhynú. Ako sa však mohlo sta, že idea
tak bláznivá našla domov v ¾udských mysliach?
Už geniálny Carl Schmitt postrehol fakt, že v
novodobých európskych dejinách sú politické
idey len zvrátené pôvodné pojmy kresanskej
teológie. Tento parazitický spôsob jestvovania im
umožòuje okupova mysle ¾udí. Vedomie Európana je pripravené dvoma tisíèroèiami formovania kresanstvom, na absorbciu jeho pojov aj po
sekularistickom vyprázdnení a parazitickom prežívaní. Parazitnos a impotentnos myšlienky
komunizmu, jeho porážka a podrobenie sa realite bytia, sa ukázala v tom, že namiesto uskutoèneného popretia hierarchie, ktorá má svoje korene v teologickom pojme najvyššom - v Bohu a
zdarného skonštruovania beztriednej spoloènosti,
sa pod tlakom prirodzenosti sformoval do paródie hierarchie, do jej blasfemickej obludnej tyranskej karikatúry. Tieto vyprázdnené kresanské
pojmy, odtrhnuté od svojej podstaty - Boha, nedokážu preži samostatne a naprosto prirodzene
sa vracajú k svojej parazitickej forme jestvovania
tak, že sa napriek vôli svojich nosite¾ov, formujú do pokrivenej podoby pôvodného Rádu.
Snaha o vytvorenie nivelizovaného raja na
zemi, sa nutne musela skonèi tak, ako zaèala:
satanská vzbura proti Bohu a jeho Rádu, sa vždy
dopracuje len k smiešno-údesnému opièeniu sa
po Bohu, v snahe zohra za neho zástupnú rolu.
A tak sa Boh zamení za Anti-Boha, Hierarchia za
Anti-Hierarchiu, Náboženstvo za Anti-Náboženstvo. V závese za týmito paródiami základných
teologických pojmov, sa vinú ïalšie: rovnos
pred Bohom sa mení na rovnos na zemi, láska k
blížnemu na solidaritu, hriech na odmietanie pokroku a podobne. V koneènom dôsledku sa vytvára súbor ideý, ktoré sú zvráteným zrkadlom
kresanskej teológie. Problém komunizmu teda
nestojí, ako by to radi prezentovali obhájcovia liberalizmu, na dichotómii sloboda-nesloboda, ale
na dichotómii Pravda-Antipravda, èo èiní z liberalizmu spoluvinníka inštalácie komunizmu. Preto treba chápa rôzne odtiene ¾avicového a liberálneho myslenia, ako predstupne vzbury proti
Božej hiererchii, zavàšenej v dokonanej anti-hi-
POLNICE 06/2005
erarchii, ktorá na seba zobrala v dejinách verbálnu a pojmovú podobu komunizmu
Domnievam sa, že kto chce obháji poòatie
myšlienkových predpokladov komunizmu, ako
anti-hierarchie, musí sám zachova hierarchiu,
ktorú hodlá bráni. Preto by som postupoval v
zmysle hierarchickom, o myšlienkových predpokladoch komunizmu poènúc teológiou, pokraèujúc metafyzikou a konèiac sociálnou filozofiou. Ako prvé sa pokúsim popísa
1. Teologické predpoklady
komunizmu.
Pod teologickými predpokladmi komunizmu
môžeme rozumie vždy len truc-teológiu,
teológiu navzdory, ktorá sa sama nereflektuje ako
teológia, ale musí by ako teológia odhalená,
spoznaním zvrátenej paralelnosti k teológii skutoènej, pretože jej teologiènos je automatická a
jej predstavite¾mi neuvedomená. Teologické
podnety pramenia z dvoch zdrojov. Jedným je
vzbura proti Bohu, ktorej príèinou je pýcha a
neakceptovanie dedièného hriechu, ako ¾uïmi
zavineného porušenia dokonalého stavu stvorenia. Druhým je latentný vplyv novozákonného
posolstva v sekularizovanej kresanskej civilizácii, ktorý sa mení pod vplyvom vzbury proti Bohu, na deformovanú paródiu tým, že jeho myšlienky, stratiac teologický základ, blúdia myslami sekularizovaných kresanov a nadobúdajú obludných a fantastických konsekvencií a foriem.
1.1. Vzbura proti Bohu je staršia ako ¾udstvo
a zasiahla do Bohom sformovaného stvoreného
bytia skôr, ako sa utvoril akýko¾vek typ ¾udskej
spoloènosti. To je predpoklad, na ktorý netreba
nikdy zabúda. ¼udstvo bolo stvorené do bytia, v
ktorom sa neposlušnos voèi Bohu, už stala skutoènosou. Bola to však, na rozdiel od zvedavej
neposlušnosti ¾udskej, vzbura vedomá, plná pýchy a ressentimentu, ak môžeme túto ¾udskú
emocionálnu kategóriu použi v súvislosti s padlými anjelmi. Akéko¾vek neskoršie negatívne vymedzenie voèi Bohu, je preto nutne len kópiu tohoto prvotného satanistického odporu. Tento prvotný odpor voèi Bohu je integrálnou súèasou
sveta a nachádza sa takpovediac v jeho "atmosfére", spolu s jeho aktérmi. Stáva sa tak permanentným pokušením a zákadom veškerých retardaèných trendov v sociálnom a politickom bytí. Ak
je jedným zo základných teologických predpokladov anti-hiererchie negácia Boha, tak sa nutne
jej realizátor ocitá v jednom šíku s mocnosami
temnôt. A to èi už vedome alebo nevedome. Nech
už na seba táto negácia berie akúko¾vek formu,
od popierania Božej existencie, cez popieranie
dobroty jeho stvorite¾ského aktu, èi otvorenú nenávis voèi najvyššej forme Bytia, ktorá je pre
vzbúrenca nedosiahnute¾ná a preto irituje jeho
pýchu; jedná sa vždy o fundamentálny akt, ktorý
zakladá akúko¾vek ïalšiu negáciu hierarchie.
Tento vzdor je prvým myšlienkovým a teologickým predpokladom komunizmu. Aby moje tvrdenia nevyzneli jednostranne, ako žlèovité výpady antikomunistu, dovolím si zacitova slávneho
7
austro-marxistu Ernsta Fischera, ktorý nadšene
popisuje vzburu proti Bohu, u stredovekých
gnostických sektárov: " Rozlièné kacírske hnutia
mali spoloèný názorový základ. Chudobní, ponížení a urazení...nemôžu veri, že tento svet je
dielom dobrého tvorcu; gnostici, manichejci a
katari majú spoloènú predstavu, že ho vytvoril
tvorca zlý: Ak Boh pánov je v skutoènosti diablom, môže by teda duch, ktorého nazývajú diablom pravým bohom. Pre vládcov existuje veèný a nedotknutelný poriadok sveta a s ním tiež
veèný a v sebe spoèívajúci Boh; pre chudákov
...bol takýto Boh neprijatelný. ... Oèistec a peklo
netreba h¾ada na onom svete, pretože sú
tu...Toto peklo a oèistec je treba premôc a na
zemi zriadi ríšu spravodlivosti - a chudobní si
ju predstavovali ako komunistické spoloèenstvo
majetku..." Je vidie, že komunisti si boli tejto
afinity medzi heretikmi a sebou vedomí a radi sa
k nej hlásili. Ako ïalší príklad môže slúži práca Friedricha Engelsa: Nemecká sedliacka vojna, pojednávajúca so sympatiami o rebéliach,
poèas reformácie v Nemecku. Tým, že hovoríme
o heretikoch, sa zároveò dostávame k druhému
teologickému predpokladu, ktorý je úzko spätý s
kresanstvom, èi skôr s jeho heretickou stránkou.
1.2. Druhým teologickým predpokladom
komunizmu, je súbor výrokov a skutkov Nášho
Pána Ježiša Krista a jeho apoštolov, obsiahnutý
v Novom zákone, ktorý sa stal podvedomou súèasou európskych myslí, stravovaných v súèasnosti moderným sekularizmom.
Myse¾ konajúca prvý teologický predpoklad
anti-hierarchie, nièiac Boha a dosadiac na jeho
post nejakú stvorenú entitu, postupuje automaticky v blasfemickej paródii hierarchie a zmocòuje sa Kristovho posolstva oprosteného od
transcendentného základu. Oprostené od Boha,
stávajú sa myšlienky o blahoslavenstve chudobných, boháèoch a avách neschopných prejs
uchom ihly, živote na spôsob po¾ných ¾alií, milosrdenstve voèi ubiedeným, eschatologických
trestoch pre lakomcov a boháèov a ïalšie, ideovou základòou pre nivelizaènú revolúciu. Ak je
infiltrácia sekularizovanej mysle, latentným posolstvom evanjelii, òou nereflektovaná, zahalujú sa tieto pocity do sentimentálneho klišé solidarity a sociálnosti, na ktorom si nevšimnú jeho
pa-kresanské korene práve tí, ktorí si
neuvedomujú afinitu kresanstva a európanstva,
èiže Európania samotní. Pre nich je tento spôsob
myslenia podmienený príslušnosou ku kultúre
a preto môžu nenávidie kresanstvo a zároveò
zaujíma postoje a názory z neho odvodené. Ak
je táto infiltrácia uvedomená, mení sa Ježiš Kristus na proto-revolucionára nivelizmu a anti-hierarchie, prípadne roztancovaného guru, na èele
potulnej komúny. A tak myšlienky evanjelii poletujú v mysliach, ako neukotvené balóny vo
vetre, berúc sa smerom posledného závanu, alebo sýtiac sa pocitmi a emóciami, odlietajú do
krajiny iracionálnych absurdít. Keï príde ten
správny inštrumentalista a udrie na tieto roz¾adené struny, dokáže z nich vy¾údi tú správnu
kakofóniu, na ktorú èakajú mysle pripravené odmietnutím Boha. Vtedy zbožne naèúvajú tušiac,
že by im to malo nieèo pripomína, ale už nevedia celkom dobre èo. Ale tušenie v nich zostalo
8
a tak keï nie je symfónia, bude dobrá aj kakofónia. Parodizovaná verzia evanjelia, sa tak stáva
druhým teologickým predpokladom komunizmu. Na dôkaz o nutnosti kresanstva pre vznik
komunizmu, je dobré zacitova klasika katolíckeho konzervativizmu, Josepha de Maistre, z jeho knihy O pápežovi a pápežstve, aby sa ukázalo, že až s príchodom Krista a jeho posolstva je
vôbec možné blúzni o rovnosti všetkých a všetkého: "Èlovek sa rodí slobodný! Aké bláznivé
tvrdenie, keï predsa opak je pravdou. Vo všetkých dobách a na všetkých miestach , až do založenia kresanstva, ba aj vtedy keï toto Náboženstvo vniklo už dostatoène do sàdc, otroctvo
bolo považované za vládnu nevyhnutnos a za
normálny politický stav národov, v republikách
aj v monarchiach a žiadnemu filozofovi nezišlo
na myse¾, aby otroctvo odsudzoval...Kto dostatoène študoval smutnú ¾udskú povahu vie, že
èlovìk vo všeobecnosti, ak je ponechaný sám na
seba, je príliš zlý na to aby bol slobodný." Z toho vyplýva, že až kresanstvo zapoèalo, vïaka
Božej milosti, pomalú a namáhavú korekciu stavu zavineného dedièným hriechom a u¾ahèilo
otrokom ich údel, avšak na žiaden pád nezrušilo
nerovnos spoloèenskú a koniec-koncov ani otroctvo, lebo to tu stále zotrváva, len pod rôznymi prefarbeniami a kozmetickými úpravami.
Ten myšlienkový náboj, ktorý tvoril v Kristovom posolstve predpoklad pre u¾ahèenie údelu
spodných vrstiev spoloènosti, sa však odtrhnutím od svojej podstaty zmenil na predpoklad pre
rôzne sociálno-mesianistické a utopické blúznenia. Ako jeden z prvých dôsledne analyzoval súvislosti medzi heretickým kresanstvom poznaèeným chiliazmom a gnosticizmom a moderným sekularizovaným mesianizmom Eric Voegelin. Vo svojej knihe Nová veda o politike Voegelin píše: "Šarvátky rôznych poòatí pravdy v
Rímskej ríši skonèili víazstvom kresanstva.
Nesporným výsledkom tohoto víazstva bolo
odbožštenie svetskej mocenskej sféry. Dalo sa
predpoklada, že s príchodom modernej doby
dôjde k opätovnému zbožšteniu èloveka a spoloènosti. ... Opätovným zbožštením však nemám
na mysli obrodu polyteistickej kultúry v gréckorímskom duchu. Moderné znovu zbožštenie má
svoj zdroj skôr v kresanstve a odvodzuje sa z
tých jeho zložiek, ktoré boli univerzálnou cirkvou potlaèované ako kacírske." Voegelin ïalej
zasadzuje chiliastické blúznenie o konci starého
sveta a vzniku nového do línie vývoja novodobých socialistických a komunistických hnutí.
Chiliazmus odsúdený oficiálne Cirkvou a zosmiešnený sv. Augustínom v Božom štáte, prežíva v stredovkých sektách, aby sa po transformácii do antimetafyzickej podoby stal základom
komunistického myslenia. Obsahuje v zásade už
takmer všetky sociálne požiadavky komunizmu
a komunizmus si z neho aj naïalej ponecháva
mystické vizionárstvo vo vzahu k budúcnosti.
Voegelinovi patrí ve¾ká zásluha na presnom vyh¾adaní pôvodcu komunistických myšlienok v
kresanstve. Dovtedajšie nepochopenie heretických koreòov komunizmu a ich zamieòanie za
kresanstvo vo všeobecnosti, viedlo totiž u mnohých konzervatívcov k príklonu ku tzv. " konzervatívnej revolúcii" , ktorá obviòovala kresanstvo z deštruktívnej a nivelizaènej podstaty.
POLNICE 06/2005
¼udia jako Ernst Juenger, Moeller van der
Broeck èi Julius Evola radi opakovali Nietzschem zavedené klišé o kresanstve, ako prejave
resentimentu menejcenných. Že to bolo inak a že
za anarchickými výbuchmi sociálnych revolúcii
bola prítomná heréza, svedèí aj popis nemeckej
sedliackej vojny z pera Gustava de Lamarzelle:
" Ale tiež je nemenej isté a nepopierate¾né, že by
sa sedliaci nikdy neboli búrili, keby nemohli
podporova a ospravedlòova svoje požiadavky
pohnútkami náboženskými, ktoré im poskytla
heréza; a že by teda nikdy nevypukla hrozná vojna sociálna, keby si boli ich pomáhaèi nezmysleli da jej charakter vojny náboženskej." Podobne stojí za sociálnou revoltou moderného komunizmu sekularizované náboženstvo a jeho
teologické predpoklady, ktoré som spomenul.
Od nich sa odvíjajú ïalej ...
2. Predpoklady metafyzické.
Horeuvedené teologické predpoklady sa
fundamentálnym spôsobom podie¾ajú na tvorbe
komunistických myšlienkových rezultátov. Bez
nich nie je možný ïalší postup na ceste k antihierarchii a nivelizácii a aj keï samé o sebe nepostaèujú k vytvoreniu komunistického svetonázoru zohrávajú podstatnú úlohu v tomto procese.
Predstava presvedèeného komunistu veriaceho v
osobného Boha a pridržiavajúceho sa pravovernej interpretácie Nového Zákona je absurdná.
Avšak len samotné tieto dva teologické predpoklady nie sú dostaèujúce. Zaiste je možné poukáza na množstvo liberálov alebo obèianskych
konzervatívcov, ktorí spåòajú obidva teologické
predpoklady ( t.j. sú deistami, panteistami, agnostikmi alebo ateistami a zároveò majú myse¾
infitrovanú myšlienkami odvodenými a importovanými z Nového Zákona v neortodoxnej alebo zamlèanej podobe ) a napriek tomu nie sú komunistami. Aby bol uvedený do chodu komunistický spôsob myslenia, je nutné spåòa ešte ïalšie predpoklady a to predpoklady charakteru
metafyzického.
2.1. K základným metafyzickým predpokladom komunizmu, patrí evolucionizmus. Pod týmto pojmom nerozumiem len nejakú špeciálnu
biologickú alebo materialistickú doktrínu. Tie sú
už len deriváciami onej základnej myšlienky
evolúcie, ktorá hlása v podstate niè viac a niè
menej než imanentnú schopnos sebatransformácie substancii. Táto myšlienka, aplikovaná
napr. na sféru biologickú, nám sugeruje proces,
v rámci ktorého sa dajme tomu jedna substancia
požívajúca všetky esenciálne urèenia opice,
transformuje v èase na substanciu èloveka, prièom vzniknuvšia substancia je biologické novum vygenerované samoprocesom v podstatách.
Keïže sme genetikou pouèení o dediènosti substancii a ich essenciálnych urèení a nielen genetikou, ako to môžeme vidie na idey dedièného
hriechu, nutne dospejeme k záveru, že v procese
odovzdávania došlo k transsubstantácii. Každý,
kto sa trochu vyzná v teológii však vie, že je len
jedna Bytos schopná takejto premeny a to je
Boh.
Èo je to teda evolucionizmus? V panteistickej verzii, tak ako ju predostrel Hegel, a
ktorej sa budeme ešte venova, je to zbožštenie
vesmíru, v ateistickej, ako ju stvorili klasici di-
alektického materializmu, nahradenie Boha vesmírom. To by však ešte stále mohlo približne
zodpoveda tej predstave o pojme evolucionizmu, akú máme aj zo školských lavíc, v ktorej
metafyzickos nehrá žiadnu rolu. K posunu od
sveta matérie do sveta spirituálneho sa dostaneme vtedy, keï si uvedomíme, že predmetom
evolúcie v anti-teologickom ponímaní nie je len
vesmír zmyslov, ale aj ¾udské vedomie, inak povedané duša. Cie¾om je vznik "nového èloveka",
t.j. èloveka, ktorý postráda negatívne vlastnosti
èloveka starého. Preložené do reèi teológie to
znamená: zbavi sa dedièného hriechu narušujúceho ¾udskú podstatu a nútiaceho èloveka kona zlo. Zároveò to však, ak by bola táto transsubstantácia úspešná, prináša ïalšie dôsledky.
Jednak je to zbožštenie èloveka, ktorý dokáže
premieòa vlastnou silou nielen prírodné danosti, ale aj seba samého a to nie len v rovine accidentálnej, ale substanciálnej. Korene tejto idey
samozrejme treba h¾ada hlbšie, ako len v prejavoch zavàšenej myšlienky komunizmu. Siahajú
až do alchýmie, kabaly a k slobodomurárskym
mystériam. Tým sa aj risuje línia, po ktorej sa
vyvíjajú a dozrievajú urèité doktríny. Za druhé
by to svedèilo o neexistencii Boha, pretože by sa
ukázalo, že idea Boha je len projekciou ¾udského vedomia a jeho vlastností, ktoré majú atribúty
božskosti. Tieto rezultáty našli svoje finálne
skåbenie, spolu s ostatnými predpokladmi, èo sa
pokúsim ukáza neskôr, v sociálnej filozofii komunizmu.
2.2. Druhým metafyzickým predpokladom
je paradoxne negácia veškerej metafyziky, ktorou sa vyznaèuje materializmus a pozitivizmus.
Na prvý poh¾ad sa nám javia tieto myšlienkové
prejavy, ako nieèo, èo postráda akéko¾vek väzby
s metafyzikou a naopak zakladá celú plochu
myslenia na materiálnych pilieroch. To by sme
však museli pristúpi na komunistické pravidlá
myšlienkovej hry, aby sme mohli akceptova
nieèo tak nepravdepodobné, ako je nemetafyzický základ negácie metafyziky. Je klasickou slabinou každej antimetafyzickej doktríny, že nedokáže vysvetli odkia¾ sa v ¾udskom vedomí vzali idey, ktoré neevokuje skúsenos a ktoré sa do
vedomia nemohli dosta zmyslovými vnemami.
Myšlienky o Bohu, ideách, záhrobí, essenciách a
pod. sú nieèo, èo nie je èlovekom v prírode reflektované a nie sú z prírody bez vyššieho zásahu odvodite¾né. Som presvedèený, že motívy a
podnety aktérov antimetafyzickosti, sú rýdzo
metafyzické a vyplývajú skôr z emocionálnych
postojov k transcendentálnym veciam, ako z èisto racionálnej úvahy. Predpokladám teda, že táto
antimetafyzickos je sublimovanou nenávisou
k Bohu a k bytiu takému, aké bolo Bohom stvorené. Vyššie spomenuté gnostické myslenie by
tomu nasvedèovalo. Kedže však otvorený prométheovsko-satanistický aspekt vzbury proti
Bohu, by v dobe vedy a skepticizmu pôsobil pre
aktérov trapne, uchylujú sa k tejto pseudovedeckej náhrade, vo forme kvázi racionálnej myšlienkovej sústavy. Akt vzbury sa tu transformuje
do popierania toho, voèi èomu vzbúrenci bojujú. Táto ignorácia metafyziky pripomína silácke
pózy pred bojom, v ktorých sa nepriate¾ovi naznaèuje pohàdanie jeho osobou, èo má spôsobi
dodanie odvahy vyzývate¾ovy a zastrašenie pro-
tivníka. Táto bojovná ignorácia metafyziky je teda druhým metafyzickým predpokladom komunizmu.
2.3. Syntézou prvého a druhého metafyzického predpokladu je predpoklad tretí, ktorým je
dialektický materializmus.
Keïže som vyššie vysvetlil preèo považujem antimetafyzický postoj za metafyzický, nie
je nutné opakova to isté pri dialektickom materializme. Ako povedal Aristoteles: "To èo platí
pre rody, platí zároveò aj pre druhy." Dialektický materializmus predstavuje pre komunistov
ucelený svetonázor, nárokujúci si zodpoveda
veškeré problémy ¾udstvom už nadnesené alebo
ešte len v budúcnosti vyvstanuvšie a nepostrádajúci paradoxne v ich oèiach platnos ani po
utopickom nastolení beztriednej spoloènosti a
odstránení protikladov, èo je jeho najväèšou
myšlienkovou slabinou negujúcou samotný princíp dialektiky. To je ostatne kameò úrazu
všetkých socio-evolucionistických doktrín od Hegela,
cez Marxa až po Fukuyamu,
keïže završujú vývoj nejakou
finálnou sociálnou udalosou
naivne predpokladajúc uzavretie dejín a tým zároveò negujúc pôsobenie doterajších hybných síl, ktoré ale túžia naïalej vyznáva. Tí rafinovanejší
radšej vopred zomrú, aby nemuseli by konfrontovaní s nepríjemnou realitou odporujúcou ich doktrínam a nestalo
sa im to èo Fukuyamovi v 90.
rokoch. Pre svoj nárok na
univerzálnu interdisciplinárnu
platnos zasahujúcu aj nehmotné vedomie èloveka, stojí dialektický materializmus nad sociofilozofickými predpokladmi, o ktorých sa pokúsim pojedna nižšie a nutne predstavuje jav
metafyzický. V dialektickom materializme sa
stretáva Hegelova evolucionistická dialektika
ducha, reprezentujúca panteistický evolucionizmus a Feuerbachovský antimetafyzický materializmus. Fascinácia Hegelom je typická pre intelektuálov prvej polovice 19. storoèia, ¾avicových nevynímajúc. Medzi jeho obdivovate¾mi
by sme našli mená ako Karl Marx, Friedrich
Engels, Michail Bakunin, Vissarion Belinskij,
Ludwig Feuerbach, Nikolaj Èerniševskyj a
mnohých ïalších. Hegelova evolucionistická
doktrína a dialektická metóda vyhovovala ¾avicovým myslite¾om, pretože popierala nemennos ideý a za realitu vyhlásila proces ¾udského
myslenia, v jeho dialektickej podobe syntézy
protikladov. Logika tohoto procesu bola
imanentná, nezávislá na skutoènosti a postavená
na jednote protikladov. Svet bol len jej veène sa
meniacim odrazom. Bola zároveò popretím logiky klasickej, budovanej na vyluèovaní protikladov. Odtia¾ pramení aj Hegelova slávna odpoveï na námitky oponentov, že jeho teória nezodpovedá skutoènosti: " Tým horšie pre skutoènos!" Je zrejmé, že pre utopických blúznivcov,
ktorí sú na nože so skutoènosou a stavajú
vzdušné zámky, je takáto filozofia mannou z neba, ktorou sa môžu sýti, nech sa okolo nich de-
POLNICE 06/2005
je èokolvek. Jediné èo im na Hegelovi prekážalo bol jeho idealizmus. Hegel bol svojim pôvodným zameraním protestantský teológ a jeho tirády o Duchu pripomínajúce Joachima da Fiore
našli ohlas v celom modernom kresanstve, bohužia¾ aj v katolicizme. Tieto idealistické škvrny
na Hegelovi sa stali nestrávite¾né pre Ludwiga
Feuerbacha a ako jeden z prvých bývalých obdivovate¾ov, sa proti Hegelovi postavil. To èo vytvoril bol materializmus dos ordinérneho charakteru. Zavrhol Hegela ako takého a celú
existenciálnu a myšlienkovú stránku ¾udského
bytia zasadil do prírodných zákonov. To bola inšpirácia pre Marxa a Engelsa, aby sa taktiež odvrátili od svojho filozofického idolu, avšak ich
kalkulaèné schopnosti im umožnili pochopi, že
celkom za sebou nemôžu zabuchnú dvere. Hegelova dialektika totiž predstavovala fantastický
aparát, pomocou ktorého
sa dali vysvetli prípadné protiklady v dejinnom
vývoji, neúspechy v realizácii komunistického
ideálu alebo možné
kompromisy s nepriate¾om, ako nevyhnuté dialektické dejinné zrkadlenie posúvajúce lúè
pokroku stále vyššie.
Praktickou ukážkou môže by NEP alebo Pakt
Molotov-Ribbentrop.
Marxovým a Engelsovým prispením sa tak
odohralo to, èo neskôr
ocenil Lenin ako akt,
ktorý postavil Hegela z
hlavy na nohy tým, že
dialektiku ducha zamenil za dialektiku spoloèenských, ekonomických a výrobných vzahov.
Od tohoto dialektického materializmu marxistického typu, ako aj od feuerbachovského materializmu sa odvíja už konkrétna sociálna filozofia modernej komunistickej proveniencie, ktorá
do seba absorbovala ešte formy komunistického
myslenia, vznikajúce približne od prelomu prvého a druhého tisícroèia, ako aj podnety renesanèného humanistického antropocentrizmu. Využila
ich podnety, pretvorila ich na svoj obraz a dala
vzniknú ideovému amalgámu, v ktorom sú zahrnuté sociálno-filozofické predpoklady komunizmu.
3.Sociálno filozofické
predpoklady komunizmu.
Mohli sme pozorova ako komunistické
myslenie, v snahe o prepracovanie sa k úspešnej
negácii prirodzenej hierarchie bytia, postupne
krok za krokom, popiera jej piliere, až kým celá
stavba ideý nie je rozborená, povalená v prach,
niè nie je stálé a všetko staré je spochybnené.
Zároveò je zapoèatá stavba nová. Zopakujme si
základné predpoklady tohoto popretia: negácia
Boha a prenos jeho vlastností na èloveka a
¾udskú spoloènos, popretie kresanstva a prenos jeho vyprázdnených archetypov na ¾udské
spoloèenské myslenie, evoluèné popretie nadèasovosti a nemennosti ideý v prospech permanentnej zmeny, popretie transcendentálnosti bytia a
9
prenos jeho vlastností na materiálny vesmír. Popri práci deštrukènej, si vzbúrenci proti Rádu
sveta postavili myšlienkové piliere pre zamýšlanú novú budovu, èi lepšie povedané antibudovu. Na týchto základoch nakoniec skonštruovali
utopickú sociálno-filozofickú doktrínu, ktorá si
vytýèila konkrétne ciele premeny spoloènosti,
ako predstupòa pre totálnu premenu èloveka.
Tieto ciele je nutné podrobnejšie rozobra, aby
sa zabránilo prípadným nedorozumeniam pri
konfrontácii ideý komunizmu s reálnym socializmom, ako výsledkom experimentu v minulom storoèí. Ako som sa už zmienil na zaèiatku
pojednania, krach aplikovaných myšlienok komunizmu spôsobila jeho nekompatibilnos so
skutoèným svetom. Ako nevyhnutný kompromis vznikol tzv. socialistický tábor, ktorého vidite¾ná podoba bola najlepším dôkazom o
utopickosti komunistických ideý. Výsledný
efekt experimentu sa nijako nepodobal na beztriednu spoloènos zbavenú protikladov a zaplnenú mentálne novými ¾udskými bytosami.
Jednalo sa skôr o paródiu spoloènosti s vyostrením všetkých jej negatív. Namiesto nového èloveka vygenerovala táto spoloènos pudovoatavistického novo-pohana, nachádzajúceho v
sebe negatíva, ktoré sa zdali by odstránené
dvojtisícroènou kultivaènou prácou kresanstva
a zároveò sa domáhajúceho božských pôct.
Vzniklo tak nieèo na spôsob Caligula. Nechtiac
tak zavàšila proces vytvorenia antihierarchie,
ktorá nebola jej deklarovaným úmyslom. Èi to
bol úmysel zastretý a ak ano, tak koho to bol
úmysel, o tom sa môžeme len dohadova a nie je
to ani podstatné. Podstatné je zisti, aké boli
vstupné dáta, vložené do experimentu, ktoré
spôsobujú ten výsledok, aký sme mali možnos
spozna na vlastnej koži. Mohlo by sa nám totiž
sta, že budeme oddelova neslávny výsledok
pokusu od pôvodných ideý, z dôvodu nepodobnosti zamýšlaného a vykonaného . ¼avicová intelektuálna klika totiž rada používa pri popise
reálneho komunizmu slová ako: konzervatívny,
autoritatívny, hiererchický, nedemokratický, èím
zahmlieva pravú podstatu a presúva vinu na pojmy spájané s myšlienkami a hnutiami z tábora
svojich odporcov. Tým len modifikuje klasickú
kádrovácku odrhovaèku o zlých reakèných živloch, ktoré kazia inak s¾ubne sa rozvíjajúci experiment. Aj v tomto prípade sa pod¾a nich do
cesty beztriednemu raju, postavili zlé reakèné
vlastnosti a udusili nádejný kvietok hneï v rozpuku. Dobrý úmysel premenili svojou zatvrdelosou na autoritatívny režim. Na prvý poh¾ad by
sa to tak mohlo javi. Avšak ten, kto videl ako v
komunistickom myslení po negácii urèitej idey
nasleduje automaticky, vplyvom práve onej, komunistami popieranej, nemennosti princípov sociálneho bytia, vytvorenie jej skarikovaného obrazu pochopí, že aj výsledok sociálnych snáh komunistov nie je stará spoloènos derúca sa na
povrch, ale jej zvrhlá paródia. V nej sa z konzervatizmu stáva pa-konzervatizmus, z autoritatívnosti pa-autoritatívnos atï. presne tak, ako sa z
Boha stal èlovekoboh a z kresanstva sociálne
cítenie. Aký bol však pôvodný deklarovaný cie¾
komunizmu a prostriedky k jeho uskutoèneniu?
To sa pokúsim ukáza na sociálno filozofických
predpoladoch komunizmu. Prvým z nich je di10
alektika sociálnych a ekonomických dejín.
3.1. Dialektika ekonomických
a sociálnych dejín.
Dialektický materializmus, ako jeden z metafyzických predpokladov komunizmu, bol
kombináciou evolucionizmu, materializmu a dialektiky. Pri vysvetlovaní užšej prírodovednej
problematiky sa uchyloval k darwinizmu, od
ktorého prebral aj myšlienku evoluèného pôvodu èloveka, z nižších živoèíšnych druhov. Transformácie ¾udského vedomia z nižších foriem
na vyššie, interpretoval ako dialektický odraz
sociálnych a výrobných vzahov. Podobnú metódu použil aj pri popise vzniku ¾udstva. Keïže
vo vo¾nej prírode sa dajú pozorova organizované formy stádnej existencie, bolo pre marxistov
prirodzené sa domnieva, že za urèitej konštalácie vzahov v stáde, sa menilo vedomie a schopnosti opoidných jedincov na humanoidné. Hegelianizmus predpokladal nieèo podobné, keï hovoril o vývoji absolútneho ducha, avšak v jeho
prípade, to bola imanentná schopnos ducha vyvíjasa na báze svojho bytostného dialektického
urèenia. Keïže marxisti idealizmus zavrhli, museli nájs iný princíp, ktorý by dialektickým spôsobom formoval dejiny od vzniku hmoty, až po
výazstvo komunizmu. Keïže pri vývoji hmoty
sa nemohli upriami na nejaké vonkajšie vplyvy,
ktoré by nutne boli metafyzické, uspokojili sa s
hmlistým materialistickým imanentizmom, pod¾a ktorého sa hmota neustále vyvíja od nižších
foriem k vyšším preto, lebo je to jej vnútorný zákon. Tím vznikla v podstate tautológia , ktorá by
sa dala zhrnú do vety: " Hmota sa vyvíja pretože je vyvíjavá", èo pripomína repliku z Moliéra,
v ktorej filozof vysvetluje preèo ópium uspáva:
" ...pretože má uspávacie vlastnosti." Marxisti
nechali teda hmotu vyvíja sa bližšie neurèeným
samospádom, až do chví¾e keï sa už hýbala,
vnímala a združovala. Od tej chvíle už vedeli
vysvetli všetko. Ten istý vnútorný hnací dialektický mechamizmus, ktorý nútil hmotu aby sa
diferencovala, zkvalitòovala a sofistikovala, až
po štádium, keï sa hmota stáva sebareflexívnou,
humanoidnou a sociálnou; sa premieòa na dialektiku výrobných a sociálnych vzahov, ktorá je
imanentnou vlastnosou spoloènosti. Keïže za
posledných 6000 rokov, kam až približne siaha
písomná pamä ¾udstva, sa v skvalitòovaní hmoty nepodarilo doloži žiaden pozorovate¾ný pokrok, bola nútená evolucionistická teória v materialistickej podobe presedla a posunú vývoj do
sféry, kde sa zmeny dejú oèividnejšie a to do oblasti ¾udského vedomia, sociálneho bytia a
¾udskej technicity. Posledným problémom zostávalo však ešte stále ¾udské vedomie,ktoré svojou nehmatate¾nosou a nezávislosou na skutoènosti ( ako to ostatne predviedol sám Hegel ),
mohlo evokova nežiaduce metafyzické asociácie. Jeho existencia by sa však dala len ve¾mi ažko poprie. Preto prišiel marxizmus s myšlienkou, že ¾udské vedomie je len odrazom sociálnych, ekonomických a výrobných vzahov.
Tým bola popretá jeho nezávislos na hmote a
vedomie sa stalo sa len jej najsofistikovanejším
výènelkom. To znamená, že zmena sociálneho a
ekonomického usporiadania mení aj ¾udské vedomie. ¼udské vedomie sa tak stáva flexibilným
a rezignuje na akúko¾vek konštantnos ideý a
POLNICE 06/2005
axióm, ktoré momentálne obsahuje. Prispôsobuje sa danej situácii. Takto pripravený èlovek sa
mohol sta poslušným plaváèikom zmietaným
na vlnách dialektiky vpred k šastnej budúcnosti. Ak sa narodil vo feudalizme, tak mal len dve
možnosti: buï patri k triede pokrokovej a by
revoluèným mešanom èi sedliakom, alebo patri k triede spiatoèníckej a by feudálom alebo
príslušníkom kléru. V kapitalizme bol buï príslušníkom buržoázie alebo proletariátu. Jediným
kritériom pre komunistov, ktoré kladú na èloveka, je èi napomáha pokroku alebo ho brzdí. Príslušnos k táboru nie je ale predmetom slobodnej
vo¾by. Naopak je to nevyhnutnos sociálnych
zákonitostí. Kapitalista môže chcie sympatizova s proletariátom, ale vzah medzi ním a výrobným prostriedkom, ktorý vlastní, ako aj vplyv
jeho triedy, ho núti zosta kapitalistom. Slobodná vô¾a tak stráca pre týchto milovníkov oslobodenia akýko¾vek význam. A tu sa opä dostáva
ku slovu oná imenentná zákonitos, ktorá u Hegela posadla ducha, v prehistorickej etape vývoja posadla hmotu a nakoniec v dobe historickej
preskoèila na sociálno-ekonomický dejinný vývoj. Sociálno-ekonomická dialektika totiž nie je
náhodila a zdokonalovanie ¾udstva nie je len
šastným darom dejín. Je to zákonitý proces,
ktorému nech by sa do cesty postavili akéko¾vek
protiklady, vždy bude napredova až k cie¾u.
Všetky poznané formy usporiadania spoloènosti
od prvotopospolnej, cez otrokársku, feudálnu až
po buržoáznu boli teda nevyhnutné, nedali sa
vynecha ani obís. Keïže sa jednalo o minulé
formy nikto nemohol komunistom dokáza, že
to nebolo tak. Èo sa raz už stalo, to sa nedalo odškriepi. V èom však spoèívala dialektickos tohoto procesu? Práve v hegeliánskej jednote protikladov prenesenej do sociálnej roviny. V rámci
jedného obdobia totiž existujú pod¾a komunistov antagonistické triedy, z ktorých niektoré
participujú na progrese iné na regrese. Zo stretu
týchto protikladných síl v jednote èasu, miesta a
sociálnej formy vzniká tlak, ktorý posúva vpred
koleso dejín. Medzi týmito silami, na oznaèenie
ktorých používajú komunisti slovo trieda, prebieha neustály triedny boj. V Komunistickom
manifeste sa doèítame, že: " všetky doterajšie
dejiny spoloènosti sú dejinami triednych bojov."
Komunista ani neuvažuje o možnosti kooperácie
medzi jednotlivými tzv. triedami, nepomyslí, že
by ich mohlo nieèo spája. Nieèo èo presahuje
socio-ekonomické vzahy. Ako príklad komunistického uvažovania, nám môže poslúži ich popis situácie v Taliansku od 13. do 15. storoèia.
Celá zložitos vtedajších dejín, tak ako ju poznáme napríklad z geniálneho diela Jacoba Burkhardta, je zredukovaná na zápas medzi reakènou feudálnou š¾achtou a pokrokovým meštianstvom. Dante Alighieri je v tejto chudokrvnej vízii nazývaný "buržoáznym demokratom", napriek svojmu radikálnemu monarchizmu, ktorý nám zachoval v svojom spise Monarchia. Ale práve v tom spoèíva èaro komunizmu
a jeho dialektiky dejín. Hohenstauffovci, s ktorými sympatizoval Dante, a ktorí bojovali v mene tyranského cisárskeho samovládia proti Církvi v bojoch o investitúru, sa v òom stávajú pokrokovou silou. Preèo, keï sužujú poddaných
krutosou vyberania daní, pomocou saracé-
nskych žoldnierov? Nuž preto, lebo majú poves
libertínov a neznabohov, èo je v oèiach marxistov viac ako tmárstvo Cirkvi a viac ako aj doèasné utrpenie ¾udu. Nie, že by ¾ud nepo¾utovali, ale to už je tá jednota protikladov: tyran šikanujúci ¾ud sa stáva progresívnou silou, lebo má
protikresanské názory a mnísi pomáhajúci chorým a chudobným, sa stávajú silou regresívnou,
pretože sú kresanmi. Dejiny však idú ïalej, forma strieda formu a protiklad zápasí s protikladom v jednote, prièom osud jednotlivca je nepodstatný. Dôležité je dospie k cie¾u. Ako však
bude vyzera tento cie¾? Poznáme už dialektickú povahu procesu jeho príchodu aj jeho nevyhnutnos. Cestu ku komunizmu, zahàòa celé dejiny ¾udstva. Pretože pre komunistov majú dejiny len jeden cie¾ a zmysel - vytvorenie komunistickej spoloènosti. To, aké by mal ma tento
cie¾ atribúty v komunistickom chápaní sa pokúsim popísa pri predpoklade beztriednej spoloènosti a absolútnej rovnosti ¾udí.
3.2. Beztriedna spoloènos
a absolútna rovnos ¾udí.
Zaènem popis idey rovnosti výstižným citátom z Josepha de Maistre: " Rousseau zaèína
svoju Spoloèenskú zmluvu touto zvuènou vetou:
-Èlovek sa rodí slobodný a všade je v okovách.To sa mu skutoène podarilo! Èo tým chce poveda ? Istotne nehovorí o tom, èo je každému zrejmé, pretože v tej istej vete tvrdí, že VŠADE je
èlovek v okovách. V okovách! Pozrime ho, básnika! Beží teda o právo, ale to by bolo treba dokáza, pretože skutoènos je iná." Ano, skutoènos je iná ako by chceli utopisti. Ale oni napriek tomu chcú proti tejto skutoènosti bojova,
napriek tomu, že všetky spoloèenské formy, aké
sú známe z histórie ¾udstva, stoja a padajú na základnom fakte nerovnosti. Nech boli karty
udalostí zamiešané poèas dejín akoko¾vek a kocky hodené èo najnepredvídate¾nejšie, vždy sa
spoloènos znova sformovala do hierarchickej
štruktúry mapujúcej tento prirodzený zákon.
Ako správne poznamenáva francúzsky konzervatívny myslite¾ Blanc de Saint-Bonnet : " Kde
je nerovnos individuálnych schopností, tam je
nevyhnutne nerovnos spoloèenských postavení
a následkom toho politických výhod. ... Vy , èo
by ste radi zrušili nerovnos medzi ¾uïmi a dali
jedným výhody sociálne, intelektuálne a industriálne, ktoré majú druhí, zrušte nerovnos medzi jednotlivcami a dajte jedným cnosti uchovávacie, intelektuálnu svižnos a priemyslovú èinorodos ktorú majú druhí." Všetci vieme, že je
to nemožné. Komunisti si však mysleli, že to
možné je. Ale na to, aby niekto zaèal èo i len
uvažova o nièom takom, ako je zrušenie nerovnosti medzi ¾uïmi, musí ma motív. Tým motívom a predpokladom je pocit, že nerovnos je
zlá. To je však morálny súd. Z èoho pramení táto komunistická morálka a pohoršenie nad
zlom? A preèo je nerovnos vlastne zlá, ak je prirodzená a daná? Lebo spôsobuje podla komunistov sociálny útlak. A preèo je pre komunistov
sociálny útlak zlý a to aj v prípade, že nespôsobuje fyzické utrpenie, ale len sociálnu podriadenos? Urèite nie preto, lebo èlovìk má Bohom danú dôstojnos. Útlak nerovnosti je pre
komunistov zlý, lebo bráni oslobodeniu indivi-
dua a ¾udstva ako takého. A od èoho sa chce ¾udstvo oslobodi? Ak by sme povedali, že od útlaku, tak by sme sa dostali do kruhu, pretože útlak
nerovnosti tu nie je sám od seba. V skutoènosti
sa chce ¾udstvo oslobodi od Toho, kto tento útlak spôsobuje a tým je Boh, ktorý je zlý a to èi
už len ako idea ¾udského pôvodu alebo ako skutoèná osoba. To èo je prirodzený a Bohom stvorený Rád, tak dostáva negatívny náter morálneho zla. Vyššie som uviedol, aká je súvislos
medzi gnostickými herézami a komunistickým
myslením. Tento komunistický postoj plný nevraživosti voèi akejko¾vek hierarchii to len potvrdzuje. Druhým predpokladom ich socio-filozofických úvah je teda prezentácia nerovnosti
ako zla. Ako reakcia na toto zlo, bola následne
vytvorená idea beztriednej spoloènosti a absolútnej rovnosti. Snáï najvýstižnejšie je prezentovaná tato idea rovnosti v Leninovom diele Štát a
revolúcia. Je nutné si ju stále pripomína, lebo aj
dnes sa komunistické myslenie snaží zavies vo
svete práve tento druh rovnosti, ktorá je na hony
vzdialená rovnosti pred zákonom. Lenin hovorí:
" Rovné právo máme sice už tu, je to však obèianske právo, ktoré, ako každé právo, predpokladá nerovnos. Každé právo znamená aplikáciu
rovnakého meradla na nerovnaké indivíduá, ktoré v skutoènosti nie sú rovnakého druhu a hodnoty. Rovnaké právo je teda porušenie rovnosti a
spravodlivosti. ...Pod¾a Marxa: pri rovnakej pracovnej výkonnosti a teda i rovnakom podiele na
spoloèenskom konzumnom fonde, obdrží teda
jeden fakticky viac než druhý , je teda jeden bohatší, ako druhý. Aby sa predišlo takým závadám, musí by právo , namiesto rovného, nerovné." Ak vám táto "pozitívna diskriminácia" nieèo pripomína , tak to nie je obávam sa podobnos vôbec náhodná. Nejednalo sa však len o
rovnos sociálnu. O tom svedèí jednak antiintelektuálny akcent ospevovania robotníckej
triedy a za druhé plány, ktoré komunisti mali s
neprispôsobyvou inteligenciou a ktoré èiastoène
aj realizovali. Ako povedal komunista Šigalev v
Dostojevského Besoch: " ...Shakespearovi vypichneme oèi, Beethovena popravíme...". O tom,
že sa nejednalo len o Dostojevského umeleckú
licenciu, svedèí výrok ruského revoluèného nihilistu Pisareva, že " topánky sú viac ako Shakespeare". Ich utópia predpokladala teda totálnu nivelizáciu ¾udskej spoloènosti, v prospech sociálnej aj intelektuálnej rovnosti, pripomínajúcu
vyhlásenie Efezanov vyháòajúcich Herakleita z
mesta: " Medzi nami nikto nebude lepší." V komunistickej utópii to znamená, že individuálne
talenty buïto slúžia vytváraniu novej spoloènosti a nového èloveka, alebo sú odsúdené na zánik.
Keïže ale strop požiadaviek komunistickej utópie na intelekt nebol vysoký, zaviaza sa mu
službou znamenalo dobrovo¾ne sa vzda nadbytku intelektu. A to v praxi znamená zarovna
sa s ostatnými. Urèite sa nájdu ¾udia, ktorí budú
argumentova praxou reálneho socializmu, jeho
vedcami a umelcami. Na túto námietku sa dá odpoveda dvoma argumentami: a) reálny socializmus bol kompromisom utópie so skutoènosou.
Skutoèné snahy komunizmu je lepšie študova
na dobe nie príliš vzdialenej od dokonanej revolúcie, keï nezdar nie je ešte taký oèividný a súdruhom neochabla revoluèná vášeò. Staèí sa
POLNICE 06/2005
pozrie na Rusko po roku 1917 a v dvadsiatych
rokoch alebo maoistickú Èínu, èi najkrajší príklad - Pol Potov režim ( Z tohoto poh¾adu je aj
pochopite¾né oznaèovanie ZSSR v neskoršom
štádiu rozkladu, ako buržoázneho štátu Èínou
alebo Albánskom ); a za b) vedci a umelci tvrorili v reálnom socializme skôr režimu navzdory.
Teda myslím, tí skutoèní vedci a umelci. Komunisti však nechápali túto nivelizáciu vo svojej
utópii, ako nieèo ubíjajúceho, skôr naopak, pokladali ju za pravý výraz bratstva a solidarity.
Nevideli niè zlého na tom, aby sa niektorí zriekli prehnaných požiadaviek na duchovný a aj materiálny život, v prospech svojich ¾udských bratov. To však málokto chce robi dobrovolne a
preto bolo treba ¾udí k tomu donúti. To èo kresanstvo doporuèovalo ako cestu k osobnému
rastu a k skvalitneniu osobného života - askézu,
to chceli komunisti naordinova všeobecne. Nivelizácia sa tak mala sta katarziou, ktorá odstraòuje negatívne vlastnosti z ¾udského vedomia a
zbližuje antagonistické skupiny ¾udí do jedného
bratského kolektívu, v ktorom všetci žijú pre
všetkých. Na ceste k tomuto cie¾u však stáli aj
po zrušení tried a nerovnosti ešte tri prekážky :
súkromné vlastníctvo, štát a staré reakèné vedomie èloveka.
3.3. Zrušenie súkromného
vlastníctva.
Za jednu z hlavných príèin sociálneho zla
považujú komunisti súkromné vlastníctvo. Preto
považujú jeho zrušenie za nevyhnutnú podmieku vybudovania komunistickej spoloènosti. Súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, ako
aj súkromné vlastníctvo vo všeobecnosti, spôsobuje vznikanie oných antagonistických vzahov,
ktoré vedú k útlaku a následne k triednej nerovnosti. Je tiež zdrojom negatívnych vlastností starého èloveka: egoizmu, hrabivosti, lakomstva a
závisti. Komunisti predpokladajú, že po skolektivizovaní výrobných prostriedov a zrušení súkromného majetku, sa zmení pocit frustrácie vo
vzahu k práci na rados z práce. Práca tak prestane by námedznou drinou a stane sa skutoènou
náplòou života. Táto vízia opä pripomína túžby
stredovekých sektárov po prekonaní dedièného
hriechu a s ním spojeného trestu, nutnosti pracova. To odlišuje komunistickú víziu spoloèného
vlastníctva od predstáv staršieho dáta. Myšlienka spoloèného vlastníctva v sociálnych doktrínach komunistov totiž nie je nová a originálna.
Nachádza sa už u Platóna. V jeho spise Štát je
popísaný blahodárny vplyv spoloèného vlastníctva na spoloènos. To bol ostatne jeden z aspektov platonizmu, voèi ktorému sa ohradil Platónov žiak Aristoteles vo svojej Politike. Na rozdiel od komunizmu však Platón presadzuje
striktne hierarchizovanú spoloènos, na spôsob
starovekej Sparty, ktorá je považovaná v komunistickom myslení za výraz reakènosti, konieckoncov podobne ako Platón sám. Platón ponecháva vo svojom ideálnom štáte kasty a striktné
elitárstvo, èo ho uspôsobuje v súèasnosti sta sa
až príliš uskutoènite¾ným na rozdiel od komunistického chiliastického blúznenia. Odlišná v komunistickom ponímaní spoloèného vlastníctva,
bola jeho spätos s rovnosou, vznikom nového
èloveka a zánikom štátu. Komunistická spolo11
ènos nemala by len optimálne organizovaným
štátom, ale naopak zrušením štátu. Až v kresanskej ére je možné vôbec zaèa spája spoloèné
vlastníctvo s beztriednou spoloènosou a rovnosou. V antike o nieèom takom ani nesnívali.
Umožòuje to heretická potencionalita kresanstva, ktorá je permanentným zdrojom transformácie myšlienky rovnosti pred Bohom, na myšlienku rovnosti sociálnej a morálneho odsúdenia
skutkov bohatých ¾udí, na odsúdenie bohatstva a
majetku ako takého. Do sféry tohoto heretickognostického vplyvu patria aj teoretickí predchodcovia komunizmu Tomasso Campanella,
Thomas More a Francis Bacon. Na nich je vidie
posun oproti antike aj keï sa jej dovolávajú.
Predstavujú Platóna obohateného o stredovekú
herézu. Nikdy však nejdú za hranice štátu. V
tom sa líšia od heretikov a blížia k Platónovi.
Slovo "súkromné" používané vzh¾adom na
vlastníctvo, v komunistickom ponímaní vypovedá o širšej intencii tejto nivelizaènej nenávisti,
ako len o záujme na úprave výrobných a vlastníckych vzahov. Toto slovo je odvodené od slova
"súkromie", ktoré evokuje pocit vyhranenosti
voèi kolektívu. Ten, kto nieèo vlastní len pre seba a svoju rodinu, si stavá hniezdo a okolo tohoto hniezda hradby z vlastníckych vzahov.
Odcudzuje sa tak kolektívu a vo svojej zaslepenosti si pod¾a komunistov neuvedomuje, že si
stavia bariéru medzi seba a ¾udstvo, s ktorým sa
má zbrata. Ak si to uvedomuje a koná tak zámerne, je v oèiach komunistov zvrhlíkom nezasluhujúcim si súcit. Primárnym cie¾om komunistického myslenia nebolo len zrušenie súkromného vlastníctva, ale zrušenie súkromia a všetkého èo s ním súvisí. Do tejto sféry spadá samozrejme aj rodina. Tá je jedným zo zdrojov
zhubného vymedzovania sa. Zhromažïovanie
majetku a držba výrobných prostriedkov sa deje
tiež na báze rodinnej. Za klasickú v tomto smere možno považova prácu Friedricha Engelsa:
Pôvod rodiny , súkromného vlastníctva a štátu.
Už samotný názov napovedá, že medzi týmito
troma pojmami existujú pod¾a Engelsa väzby,
ktoré z týchto troch inštitúcii tvoria triumvirát
útlaku. Engels vo svojom diele popísal vznik rodiny ako výsledok negatívnych tlakov výrobných vzahov a definoval ju ako štát v malom,
v ktorom vládne rovnaký útlak, ako v skutoènom štáte. Despotickí rodièia si privlastòujú deti, tyranizujú ich a zaplietajú ich do osídiel súkromnovlastníckych vzahov a postojov, èím
odovzdávajú ïalej štafetu odcudzenia. Úlohou
komunizmu je teda zrušenie nielen súkromného
vlastníctva výrobných prostriedkov, akými sú
továrne a po¾nohospodárske latifundie, ale aj rodiny, ako elementárnej bunky útlaku a bašty súkromno-vlastníckych vzahov. Zároveò sa jedná
aj o zrušnie súkromia ako takého. Nový èlovek
v novej spoloènosti, nemá èo taji pøed svojimi
¾udskými bratmi, iba ak nekalé úmysly. Preto sa
"res publica" presúva z fóra na celú plochu spoloèenského života. V komunizme je všetko vecou verejnou. Aj v prípade tohoto predpokladu
komunizmu je možné pozorova evidentné paralely medzi moderným komunistickým myslením
a stredovekými herézami. Ten istý apel na zrušenie súkromného vlastníctva a tá istá averzia k rodine. Juhofrancúzsky kathari napríklad tvrdili,
12
že: "sviatos manželská je prostitúcia a že nikto
nemôže by vo svojom vnútri spasený, ak plodí
synov a dcéry." Podobne sa k manželstvu a rodine stavali bulharskí bogomili alebo manichejci.
Ich motívy boli èisto teologické a až komunistická apologetika z nich vytvorila bojovníkov za
sociálnu spravodlivos. Do akej miery tieto archetypy vzbury a degenerovaného kresanstva
vplývali podvedome na komunistické myslenie
som vysvetlil vyššie. Aj v prípade zrušenia súkromného vlastníctva a rodiny máme do èinenia
s vyprázdnenými kresanskými zásadami. Ako
naznaèil už zmienený Fridrich Engels, medzi súkromným vlastníctvom, rodinou a štátom je úzka súvislos. Spoloène sa podie¾ajú na útlaku
¾udstva. Preto bolo nevyhnutné v komunistickej
utópii po odstránení rodiny a súkromného vlastníctva stanovi ïalší predpoklad k zavedeniu
komunizmu -
3.4. Odstránenie štátu.
Dôvody na jeho odstránenie sú rovnaké ako
pri súkromnom vlastníctve. Štát je pre komunistov zlo. Marx hovorí: " Štát nie je nièím iným,
ako koncentrovaným a organizovaným násilým." Je to nástroj vládnucej triedy na utláèanie
tried podrobených. Zatia¾ èo dôvody sú u komunistov jasné, metódy akými sa toto zrušenie uskutoèní už tak celkom jasné nie sú. Kým doteraz
opísané predpoklady komunizmu spadali do kategórie už realizovaných ako napr. vzbura proti
Bohu, sekularizácia kresanských myšlienok,
viera v materializmus, alebo do kategórie potencionálne realizovate¾ných t.j. zrušenie súkromného vlastníctva, zavedenie rovnostárstva;
dostávame sa s komunistickou požiadavkou zrušenia štátu do oblasti naprostého sociálneho blúznenia. Poèas 19. storoèia sa vybíjala fantázia
¾udí ako Saint-Simon, Fourier alebo Owen na
konštruovaní podobných utópii o raji na zemi.
Na papieri vytvárali bezkonfliktné komúny nažívajúce spolu v bratstve, v ktorých všetko patrí
všetkým a ktoré nepotrebujú žiaden štát. Nemohla ich odradi ani konfrontácia s krachom
pri ojedinelom pokuse o realizáciu, ako to bolo v
prípade Owenovej komúny New Harmony.
Skrátka si povedali, že spoloènos ešte nedozrela a verili ïalej, pretože v skutoènosti to bola
forma viery. Neskorší komunisti prevezmú od
svojich predchodcov, kacírov a utopických socialistov, všetky tieto utopické atribúty raja na
zemi. Keï èítame pasáže z Leninovho Štátu a
revolúcie, v ktorých sa popisuje zánik štátu, len
ažko sa môžeme ubráni pocitu, že poèúvame
nejakého jurodivého ruského mužika posadnutého náboženskou víziou: " ¼udia oslobodení z kapitalistického otroctva si pomaly navyknú dodržiava najzákladnejšie, od stároèí známe...pravidlá spoloèenského súžitia, všíma si ich bez
násilia, bez donútenia, bez podriadenia, bez
osobitného donucovacieho aparátu, zvaného
štát." Podobne blúzni August Bebel v
Erfurtskom programe sociálnej demokracie: " V
budúcnosti nebude ani politických ani sprostých
zloèinov a pristupkov; zlodeji vymiznú, pretože
zmizlo aj súkromné vlastníctvo..." Do tretice ešte Bakunin, ktorý otvorene priznáva spojenie
medzi svojim sociálnym ideálom a vzburou proti Bohu: " Jedinou a všemocnou autoritou, ktorú
POLNICE 06/2005
by sme dokázali rešpektova, by bola autorita
kolektívneho a verejného ducha spoloènosti, založenej na rovnosti a solidarite. ...Ano, to nie je
autorita božská, ale skrz-naskrz autorita ¾udská,
pred ktorou by sme sa radi sklonili, pretože by
sme si boli istí, že ¾udí nezotroèí, ale emancipuje. Bude tisíckrát mocnejšia než všetky božské,
teologické, metafyzické, politické a právne autority nastolené cirkvou a štátom..." Štát ako prekonaná forma sociálneho života mal zaniknú
sám od seba. Žiaden iný popis priebehu tohoto
procesu u komunistov nenajdeme. Navyše komunisti pripúšajú, že aj v poèiatkoch budovania
komunizmu, bude štát nevyhnutný, ako nástroj
robotníckej triedy v boji proti starému a za nové.
Èi sa ho bude chcie vládnuca robotnícka strana
vzda o tom sa neuvažuje. To sa považuje za samozrejmé. Tento skok od štátu ku komunistickej
spoloènosti, je jednou z najslabších stránok komunistického myslenia. Zatia¾ èo pri výklade
minulosti sa komunisti utápajú v detailných popisoch aplikácie železnej zákonitosti socio-ekonomických vzahov, pri popise budúcnosti sa
stráca detail v radostných hmlách oèakávania.
Každopádne im niè iné nezostáva, pretože to èo
popisujú pripomína radosti, ktoré Ježiš Kristus
s¾ubuje veriacim kresanom: " ani oko nevidelo,
ani ucho nepoèulo", s tým rozdielom, že tie komunistické radosti sú èisto svetského charakteru.
A aby paralela ku kresanstvu bola dokonalá, tak
aj od ¾udí v komunizme sa oèakáva premena.
Nie je to však morálna obroda na báze nasledovania Krista, ale automatický proces, ktorým
prejde každý, pod zákonitým tlakom premeny
spoloènosti. Uskutoèní sa tak ïalší predpoklad
komunizmu -
3.5. Vznik nového èloveka.
Myšlienka na transformáciu ¾udského vedomia do kvalitatívne vyššej podoby má taktiež
korene v chiliazme, ktorý nazval Eric Voegelin:
" revoluèným oèakávaním Druhého príchodu,
ktorý by zmenil vnútorné usporiadanie dejín na
zemi..." Pokia¾ by si chcel niekto urobi presný
obraz o mentalite chiliastických kacírov, môže
nazrie do tlaèovín súèasných siekt a z ich pestrofarebných obrázkov plných kàèovitých úsmevov a vše¾udského zbratania, si urobí predstavu
o tom, ako si asi predstavovali raj na zemi chiliasti štverajúci sa v roku 1000 na kopce, páliaci
svoje majetky v oèakávaní Druhého príchodu.
Sekularizovanú verzia tejto premeny hriešneho
èloveka na mierumilovného baránka predstavuje komunizmus. Eric Voegelin dokumentuje víziu o novom veku na diele Joachima da Fiore: "
Zatia¾ èo Joachim sám chápal nový vek ako reho¾ný rád , bola ním v podstate formulovaná
idea spoloèenstva duchovne dokonalých ¾udí,
ktorí spolu môžu ži bez autority akejko¾vek inštitúcie. Táto idea bola rozvíjaná v mnohých variáciach. V tej èi onej miere ju nachádzame u rôznych stredovekých a renesanèných siekt a taktiež u svätcov puritánskych siekt; v sekularizovanej podobe sa stala imponujúcou súèasou súèasnej viery v demokraciu a je tiež dynamickým
jadrom marxistickej mystiky zaoberajúcej sa
krá¾ovstvom slobody a odumieraním štátu."
Domnievam sa, že toto je len jeden zo zdrojov
myšlienky o kolektívnom prerodení èloveka. K
ïalším zdrojom by sme mohli priradi myšlienky renesanèno-humanistických mystikov, ktoré
hovoria v duchu panteizmu o schopnosti božského pretvorenia èloveka sebou samým, vlastnými
silami. O tom svedèí napr. citát z Jakoba Boehma: " Každý èlovìk je slobodný a je akoby svojim vlastným bohom, môže sa v tomto živote
premeni na zlobu alebo na svetlo", alebo tiež
uèenie Tomassa Campanellu o užitoènosti mágie. V tomto uèení sa dá najlepšie pozorova
krechkos hraníc medzi princípmi, ktoré dnes
vyznáva oficiálna veda a neopaganistickým magizmom a alchymizmom. Campanella hovorí: "
Veliký mág musí by zákonodarcom, ktorý zavádza veci príjemné a užitoèné a neve¾a ¾udí,
ktorí sa tomu protivia , presvedèuje že sú dobré.
Ak pridᚠznalos fyziky a astrológie , ktoré pôsobia a pohybujú urèitými vecami na urèitých
miestach a v urèitej dobe, dosiahneš dokonalosti." V skratke tu vidíme naèrtnuté spojenie mágie, fyziky a techniky, ktoré má vyústi do stavu
dokonalosti. Táto vnútorná magická sila èloveka, predstavujúca vnútorný imanentizmus v spojení s imanentizmom dejinným tvoria základ komunistickej viery v nového dokonalého èloveka.
Tieto dva heretické prúdy sa neskôr zlúèili v slobodomuráskom a osvieteneckom hnutí 18. storoèia, aby sa obohatené o materialistický
evolucionizmus a ochudobnené o magické prvky, vynorili v 19. storoèí ako už sformovaný komunizmus. Uèenie o zdokonalite¾nosti ¾udstva
vlastnými silami je vo svojej podstate protikresanské a predstavuje popretie idey dedièného
hriechu a potreby sprostredkovanej spásy skrze
Ježiša Krista. Èlovek správne pociuje seba samého ako nedokonalého, jeho pýcha, ktorá je
súèasou tejto nedokonalosti, mu však zabraòuje prija podriadenú rolu v hierarchii bytia. A tak
chce túto hierarchiu rozbi, aby mohol na jej vrchol dosadi seba. K tomu ale potrebuje božské
vlastnosti a ak ich nemá, musí si ich vymyslie.
V tejto línii pokraèovali aj komunisti, ktorí prisúdili ¾udstvu schopnosti zmeni svet a následne
zmenou sociálnych vzahov zmeni vedomie
èloveka na dokonalé a bez hriechu. Ani v tomto
smere nepodali komunisti detailný popis tohoto
psychického procesu. Neuvádzajú, ktorými konkrétnými úkonmi a postupmi sa zmení, ta ktorá
konkrétna stránka ¾udskej povahy. Z prirodzených dôvodov neuskutoènite¾nosti tejto utópie
im fantázia zlyhávala. Obmedzovali sa podobne
ako stredovekí sektári na konštatovanie, že negatívne ¾udské vlastnosti zaniknú. A tak sa nakoniec nᚠexkurz do komunistického myslenia
skonèil tam kde sa zaèal, pri vzbure proti Bohu
a snahe nahradi ho èlovekom. Nový zbožštený
èlovìk mal nakoniec vyletie ku hviezdam a ovládnu vesmír. Avšak ako všetky vzbury proti
Bohu dopadla aj táto, tak ako sa dalo predpoklada - katastrofou. Bohužia¾ ani tento obludný
experimet ¾udí nepouèil. Aj dnes sme svedkami
pokraèovania tej istej revolty, na báze tých istých myšlienok, len inými prostriedkami. Preto
je úlohou všetkých ¾udí, ktorí nestratili zmysel
pre skutoènos v jej plnosti, aby sa tomuto nebezpeèenstvu postavili. Dúfam, že môj príspevok, k tomuto boju svojou skromnou mierou prispel.
Ïakujem za pozornos.
Pøíspìvek byl pøednesen na konferenci
Skrytá tváø komunism
- poøadatelem bylo Národní sjednocení
Kozel zahradníkem
A
èkoliv mám vrozené hypertrofované sklony
k pohodlnosti až lenosti, obèas se na zpravodajských webových serverech (tiskoviny kromì
regionálních, jejichž internetová podoba není povìtšinou dokonalá, neètu) objeví èlánek, který
mne donutí tyto dispozice pøekonat. V takovém
pøípadì po dlouhém otálení sednu ke klávesnici a
pokouším se nejen pøenést svùj vztek nad hloupostí a pomìry v zemi do kultivovanìjší podoby,
ale zároveò se i o nìj podìlit s tìmi, kdož jsou
ochotni si mé øádky pøeèíst. Takovým aktuálním
impulsem se mi nyní stal èlánek Š. Kotrby v Britských
listech
viz.
www.blisty.cz/art/25056.html. Jednak mì rozhoøèují autorovy názory, více mi však vadí, že tento názorový trend dostává vždy v podobné situaci dostatek
prostoru v hlavním zpravodajství všech televizních stanic, daleko nejvíce mne ale štve, že takovýto èlovìk mùže být radním Èeského rozhlasu a
podílet se svým názorem na rozhodování o tom,
jaký charakter bude mít zpravodajství veøejné
služby, to prostì nemohu rozdýchat.
Proè tedy nesouhlasím s názory pana (soudruha) Kotrby? Zejména proto, že jsem èlovìk
svobodomyslný, svobody si vážící a svobodu
pøející nejen sobì, ale všem obèanùm této zemì
bez jakýchkoli ohledù na jejich rasu, národnost,
politické pøesvìdèení, obleèení èi vzhled. Chápu
a souhlasím s tím, že zde ze zákona mohou existovat urèitá omezení v daném smìru, nelíbí se mi
však zpùsob kontroly jejich dodržování, který považuji za jednostrannì politicky zneužívaný lidmi
podobnými pánì Kotrbovi, zejména mì pak pobuøuje manipulativní charakter televizního a rozhlasového zpravodajství v podobných pøípadech,
které pøedevším z ohledu na princip vyváženosti
vyznívá spíše jako opakující se výzvy k potlaèení zákonných práv obèanù. A a se na mì kdo
chce zlobí, jak chce i neonacisté, pøistoupím-li na
zjednodušenou terminologii p. Kotrby, jsou stej-
Miroslav Èervenka
nými obèany naší zemì jako tøeba pánové Grebeníèek, Slaèálek èi Kotrba a kdo si myslí, že vìtším ohrožením pro naši svobodu než ve sdìlovacích prostøedcích dennodennì vystupující komunisté a jejich obhájci, je nìkolik onìch vìtšinou
nevzdìlaných Hitlerových pohrobkù, je podle
mne duševní ubožák. Malinko dodám k již zmínìné zjednodušené terminologii: "Zjišoval nìkdy nìkdo kolik skuteèných neonacistù se podobných akcí zúèastòuje a kolik je tam osob, které
tam jdou pouze v doprovodu pøátel si poslechnout muziku, nebo se jenom ožrat?". Podobná
tvrzení mi pøijdou stejná jako tvrzení o tom, že
technoparty se zúèastòují pouze feáci. Osobnì
jsem pøesvìdèen, že v dobì, kdy sedí komunisté
v parlamentu a "Kotrbové" se beztrestnì ohánìjí
bolševickým katanem Dzeržinským (viz.
www.blisty.cz/art/19393.html) mohou bez problémù a jakýchkoli obstrukcí neonacisté hajlovat
(mimochodem mylný termín, vztyèená pravice je
starý øímský pozdrav a znamená pøicházím
neozbrojen - dle našich novináøù hajlovali i øímští císaøi) po námìstích do zemdlení paží. Samozøejmì je pro mne pøijatelná i situace, kdy budou
obì formy extremismu, tedy jak pravicový, tak
levicový pronásledovány a stíhány se stejnou intenzitou, naprosto však odmítám stávající stav,
kdy je v rozporu se zákonem pronásledován a stíhán pouze extremismus pravicový a za arbitry
dodržování zákonnosti jsou v médiích mnohdy
vydáváni extremisté levicoví, nebo s jejich èinností mnohdy sympatizující "nezávislé osobnosti".
Vrcholem nevkusu a drzosti onìch struktur,
jež øídí naše média, je však situace, kdy jsou jako
novináøi a nezávislí odborníci pøizváváni k vyjádøení názoru lidé buï pøímo aktivnì pracující v
oblasti levicového extremismu, nebo lidé z této
oblasti vzešlí. Co mne nejvíce zaráží, je fakt, že
se tak dìje za naprostého mlèení všech aktivistù
POLNICE 06/2005
pohybujících se a již profesionálnì èi amatérsky
v oblasti dodržování lidských práv. Vše nasvìdèuje tomu, že tìmto aktivistùm nejde ani tak o dodržování lidských práv všech obèanù jako celku
bez rozdílu jejich politických názorù, ale pouze o
dodržování lidských a obèanských práv pouze té
privilegované skupiny, která není politicky s lidskoprávními aktivisty v názorové kolizi. Dochází
tak k paradoxní situaci, že se právì tito "aktivisté" stávají svou èinností velice vlivnou skupinou,
jež se neobyèejnì aktivnì podílí na potlaèování
lidských a obèanských práv svých spoluobèanù.
Co však v oblasti dodržování lidských a obèanských práv èekat v zemi, kde se takový exot
jako je pan Kotrba mùže stát radním veøejnoprávního rozhlasu? Vždy je to, užiji-li stejnì expresivního výrazu, jako užil on, anarchokomunistické hovado, které by v normální demokratické zemi v podobné instituci nemìlo mít co pohledávat.
Mimo jiné i proto, že se citovaným èlánkem minimálnì dopustil téhož trestného èinu, z nìhož je
u pøerovského soudu obvinìn kapitán Huèín - šíøil poplašnou zprávu o nebezpeèí pravicového extremismu (Huèín je sice obžalován kvùli levicovému, ale srovnáme-li obì kauzy, tìžko mùžeme
dojít k jinému závìru, než že je-li souzen Huèín,
tak by mìl být na základì stejného zákona souzen
i Kotrba).
Doufám, že ODS s daným stavem (jednostrannì politicky podmínìný výklad a užívání nìkterých paragrafù trestního zákona) nìco po vítìzných volbách udìlá. Mìla by si každopádnì
uvìdomit, že nepopere-li se zásadovì o mediální
prostor, pøinejmenším alespoò o vyvážené dodržování tìch norem, které si dosavadní politiètí i
mediální mocipáni sami stanovili, mùže se jí v
pøípadì setrvání stávajícího trendu stát, že se v
roli bezprávných "fašounù" ocitne v nedaleké budoucnosti i ona.
Pøedseda MO NSJ Dìèín
13
Prohlášení Akce Národní Obnovy
A.N.O. øíká NE reality show
O
bèanské sdružení Akce Národní Obnovy
(A.N.O.) vyjadøuje hluboké pohoršení nad
pokleslou úrovní televizní zábavy v poøadech
typu "reality show" zaøazených do vysílání dvou
soukromých celoplošných televizních stanic
PRIMA a NOVA.
Za základní negativum A.N.O. považuje již
klamavý podtitul "žánru", totiž oznaèení "reality show". To, co je na obrazovkách vidìt, není v
žádném pøípadì nìjaká životní realita! Naopak,
jedná se o nestandartní seskupení soutìžícíc, s
otrlým až exhibicionistickým pøístupem k vlastní prezentaci, které je drženo ve zcela umìle
vytvoøeném prostøedí uzavøené vily s vìdomím,
že je sledováno miliony televizních divákù.
Málo co je tak vzdáleno realitì jako "reality
show".
Za zcela odpudivou pak A.N.O. považuje
skuteènost, že formát tìchto show mobilizuje
nejnižší vlastnosti a pudy, a to jak u soutìžících,
(jež má motivovat vidina zisku, sexuální napìtí
a možnost exhibice), tak i u divákù (jež má k
obrazovce pøilákat tento druh zábavy a možnost
nìkoho vylouèit, èili dát prùchod agresivitì).
Tyto rysy obou reality show (Vyvolení, Big
Brother) nejen uráží dobrý vkus i všechny psané
i nepsané mravní normy, ale ponižují základní
principy lidskosti. Zaøazením uvedených poøadù
do hlavního vysílacího èasu se podle názoru
A.N.O. soukromé TV (PRIMA a NOVA)
dopustily také trestného èinu (dle §35) O
ohrožování mravní výchovy mládeže.
A.N.O. proto vyzývá:
a) Obèany, aby obì "reality show" dùslednì
ignorovaly a pøestali je sledovat.
b) Soukromé TV stanice (PRIMA, NOVA),
aby "reality show" buï pøestaly vysílat,
nebo alespoò posunuly jejich vysílací èas za
22. hod. veèerní a zajistily obsahovou únosnost upoutávkových klipù vysílaných pøed
touto hodinou.
c) Majoritní vlastníky obou
"konkurenèních" stanic, aby se svým vlivem
zasadili za ukonèení projektù "reality show"
v ÈR.
V Praze dne 6. záøí 2005
Za Akci Národní Obnovy:
PhDr. Radomír Malý - mluvèí A.N.O.
František Èervenka - èlen pøedsednictva
Radek Rosenhöfer - èlen pøedsednictva
Prohlášení NSJ 15/2005
NSJ protestuje proti propuštìní katarského prince
P
olitická strana Národní
sjednocení (NSJ) dùraznì protestuje proti propuštìní katarského prince Hamada as Sáního, který byl v
naší zemi nepravomocnì
odsouzen za sex se školaèkami na dva a pùl roku do
vìzení. Podle NSJ se jedná
o závažné porušení nezávislosti soudù a v ohrožení je celý systém èeské justice, jako svrchovaného nezávislého státu. Jako hlavního
viníka tohoto bezprecedentního kroku vidí
NSJ ministra spravedlnosti Pavla Nìmce, který by mìl okamžitì odstoupit z funkce ministra spravedlnosti i vzhledem k desítkám dalších justièních kauz a k celkovému stavu tohoto rezortu.
NSJ má vážné podezøení že tato kauza má
kurupèní pozadí a o propuštìní pedofilního
prince bylo rozhodnuto dávno pøed rozhodnutím nevyššího soudu, který na nátlak ministra
spravedlnosti uèinil toto nebezpeèné rozhodnutí. Za velmi závažné považujeme v této vìci pøiznání mluvèího ministra spravedlnosti
Petra Dimuna, že se úøedníci ministerstva
spravedlnosti pøipravovali na tuto skuteènost
dávno pøed rozhodnutím nejvyššího soudu.To
potvrzuje naše podezøení že rozhodnutí nejvyššího soudu bylo politicky ovlivnìno.
NSJ nedùvìøuje slovùm ministra o tom, že
princ bude ve své vlastní zemi podroben spravedlivému procesu. Jako závažnou pøekážku
tohoto kroku vidí NSJ pøedevším islámský
charakter katarského státu, kde nebude brána
výpovìï poškozených dívek stejnì vážnì jako v naší zemi. Jako další pøekážku vidíme
zejména vzdálenost obou státù a z toho vyplý-
vající praktickou nemožnost svìdectví, poškozených dívek pøed katarským soudem. Bez
tìchto svìdectví se potom pravdìpodobnost
odsouzení jeví NSJ jako málo pravdìpodobná.
Za nejzávažnìjší ovšem považuje NSJ
motivy, které ministra Nìmce k vmìšování do
nezávislosti justice vedly. NSJ nevìøí, že se
jedná o snahu Pavla Nìmce dodržovat zákon,
ale spíše pouze o snahu vyøídit si úèty s nejvyšší státní zástupkyní, která se tomuto jednání vzepøela. NSJ také nevyluèuje, že se v této
záležitosti jedná o osobní prospìch ministra
Nìmce. NSJ naopak podporuje snahu nejvyšší státní zástupkynì zahájit policejní vyšetøování ministra Nìmce v této záležitosti.
Praha 25. srpen 2005
Prohlášení NSJ 16/2005
k situaci kolem asijských restaurací
P
olitická strana Národní
sjednocení vítá
vzrùstající aktivitu Èeské obchodní inspekce(ÈOI) zamìøenou na dùslednìjší kontrolu
dodržování hygienických
pøedpisù v místech veøejného
stravování. Stávající zkušenosti potvrzují
obecné mínìní, že zejména v zaøízeních vlast14
nìných èi provozovaných asijskými podnikateli dochází k hrubému porušování stávajících
norem, jejichž dodržování garantuje zdravotní
nezávadnost nabízené stravy. Šokující zábìry
ze zázemí tìchto provozoven by mìly varovat
všechny potenciální návštìvníky pøed návštìvou takovýchto zaøízení. Domníváme se však,
že pouhé zveøejnìní otøesných podmínek panujících v nìkterých podnicích èi jednorázové
akce ÈOI jsou nedostateèné. Za této situace jako adekvátnìjší øešení pokládáme daleko dùslednìjší kontrolu ze strany hygienické inspekce, živnostenských úøadù a ÈOI pøi zøizování
podobných zaøízení. Nutná je rovnìž radikalizace postihu zodpovìdných osob pøi zjištìní
POLNICE 06/2005
obdobných nedostatkù.
Celou kauzu však nelze vnímat vytrženou
ze souvislosti. To vše totiž souvisí s dodržováním obecných podmínek upravujících podnikání v ÈR. Po nìkolikáté se ukazuje, že tyto jsou
ze strany asijských(pøedevším vietnamských)
podnikatelù soustavnì a hrubì porušovány. Situace, kdy si vietnamští obchodníci a provozovatelé zaøízení zamìøených na stravování nedìlají nic z kontrol úøedníkù oprávnìných dohlížet na dodržování finanèních, živnostenských, hygienických a jiných právních pøedpisù, je nadále neudržitelná a vyžaduje razantnìjší øešení. Tøeba takové jaké zvolili v sousedním Nìmecku, kde v roce 1993 ukonèili s
Vietnamci pracovní pobyty a donutili je k reemigraci. Takového øešení se však od našich
stále více extrémnì liberálnì zamìøených vlád
tìžko doèkáme.
Zjištìné excesy jsou rovnìž v zásadním
rozporu s tím obrazem Èeské republice prospìšných imigrantù, který se nám snaží vsugerovat vládnoucí kamarilla a jí servilní média.
Bylo by jistì zajímavé získat od odpovìdných
institucí informaci, jaký je vyèíslitelný pøínos
pøistìhovalcù do naší zemì(zvláštì specifikovat dle zemì pùvodu) pro rùst naší životní
J
úrovnì. Významné by v tomto smìru mohlo
být tøeba srovnání prùmìrné daòové výtìžnosti napø. vietnamských podnikatelù s prùmìrným daòovým odvodem podnikatelù domácích. Obáváme se, že za souèasné nadvlády
politické korektnosti se žádný úøad ani
neodváží tato data zjišovat, natož pak zveøejòovat. Národní sjednocení se programovì staví proti takovému "strkání hlavy do písku" a
slibuje svým sympatizantùm, že bude i nadále
nejen upozoròovat na podobné nešvary, ale i
pøedkládat možné varianty øešení vycházející
z respektu ke stávajícím zákonùm a normám.
Prozatím se nám jako naprosto logická jeví výzva všem domácím spotøebitelùm: dejte
pøednost pøi nákupu èi stravování zaøízením
vlastnìným a provozovaným èeskými podnikateli, pomùžete tím rùstu naší životní úrovnì
a v drtivé vìtšinì se i vyhnete možným rizikùm souvisejícím s možností uškodit svému
zdraví v dùsledku porušování hygienických
pøedpisù.
Praha 31. srpen 2005
Stanovisko Pražské organizace NSJ k výstavbì
golfového høištì v Klánovicích
iž nìkolik let rozdìluje klánovické obèany spor o to, zda obnovit
v místním lesním areálu golfové høištì èi nikoliv. Oba tábory
uvádìjí øadu výhod zastávaných koncepcí. Pražská organizace NSJ
navrhuje øešení výše zmínìného sporu v uspoøádání referenda, jehož
by se mohli zúèastnit všichni obèané-volièi z mìstské èásti PrahaKlánovice a tím by dostali pøíležitost odpovìdìt na otázku, souhlasíli èi nikoliv s výstavbou golfového høištì v této lokalitì. Výsledek
referenda uspoøádaného dle platných zákonù Èeské republiky by byl
pro zastupitelstvo závazný. Pražská organizace NSJ se kloní k
názoru, že pøípadná výstavba objektu golfového høištì by mohla
vážnì narušit unikátní ráz Klánovického lesa, který je nejvìtším
souvislým lesním celkem na území hlavního mìsta Prahy.
Za MO NSJ Praha Martin Èejka
pøedseda pražské organizace NSJ
06.09.2005
Prohlášení NSJ 17/2005
NSJ požaduje vytvoøení vyšetøovací komise ke
kauze Unipetrol
P
olitická strana Národní sjednocení (NSJ) požaduje pøísné
vyšetøení korupèní kauzy, která
vznikla kolem privatizace podniku
Unipetrol polskou firmou PKN
Orlen. NSJ považuje celou záležitost za alarmující a vyzývá parlamentní strany, aby okamžitì
vytvoøily vyšetøovací komisi,
která by zjistila skuteènou pravdu
o privatizaci Unipetrolu a celém
pozadí, které ji provázelo.
Skuteènosti, které pronikly na
veøejnost díky vyšetøování polských orgánù a v poslední dobì i díky reportáži TV Nova,
není možné zamést pod koberec propuštìním jednoho úøedníka a podáním trestních oznámení na aktéry rozhovoru,
který naznaèuje korupci na nejvyšších místech. Otázek v
tomto pøípadì spíše pøibývá a znepokojená veøejnost si žádá
odpovìdi.
Skuteènost, že premiér Paroubek pošle svou pravou ruku,
která je ve skuteènosti podvodníkem a defraudantem na
dùležitá jednání s polským premiérem, dává tušit, že jsme
teprve na zaèátku rozsáhlé sítì srovnatelné snad jen s polskou korupèní aférou Rywin, do které byly zapojeny špièky
w
w
w
polské levice vèetnì prezidenta.
Kdo je Stanislav Gross jsme již zjistili pøi jeho podvodech a lžích kolem jeho bytu, ale v tomto pøípadì jde evidentnì o mnohem silnìjší kávu. Jsme svìdky gangsterismu
na nejvyšší vládní úrovni takøka v pøímém pøenosu. Situace,
kdy bývalý øeditel Paroubkovi kanceláøe volá v panice
bývalému ministru obrany Kostelkovi na vládu, aby ho
ochránil, že se bojí o holý život pokud bude reportហzveøejnìna, je natolik šokující, že nepotøebuje žádný komentáø.
Po komunistickém rozvìdèíkovi Kúsovi, který byl èlenem ÚV ÈSSD, máme možnost poznat z blízka dalšího èlena
nejvyššího vedení této strany. Zdenìk Doležal se dostal do
nejvyšší politiky ÈSSD právì ve chvíli, kdy zdefraudoval ve
svém minulém zamìstnání 300.000 Kè (aby se vyhnul trestnímu stíhání, tak je po prozrazení rychle vrátil).
Premiér Paroubek má za svého pøítele, se kterým tráví
svátky a dovolené aktivního agenta StB. Je snad gangsterismus a spojení s StB základní kvalifikací pro vysoké posty v
ÈSSD a vládní exekutivì.
Podle NSJ nastal èas, kdy je tøeba v souvislosti s kauzou
Unipetrol najít odpovìdi na tyto palèivé otázky. Proto NSJ
požaduje okamžité vytvoøení vyšetøovací komise ke kauze
Unipetrol a s tím souvisejícím korupèním jednáním.
Praha 05. záøí 2005
.
n
a
t
i
POLNICE 06/2005
a
.
c
z
15
Prohlášení NSJ 18/2005
P
ke zvyšující se kriminalitì a neschopnosti MV ÈR situaci øešit
olitická strana Národní sjednocení (NSJ) je
znepokojena rostoucí kriminalitou a neschopností policie adekvátnì tuto situaci øešit.
Pøípady z poslední doby ukazují zejména na
laxní pøístup k nebezpeèným recidivistùm, kteøí každý den ohrožují v centrech našich mìst a
obcí ostatní obèany. Staèí projít parkem kolem
hlavního nádraží v Praze a neschopnost øešit
bezpeènostní situaci ve prospìch poctivých obèanù a daòových poplatníkù se ukáže v plné nahotì. Podobné obrázky vidíme dnes už i v dalších parcích a místech odpoèinku, do kterých si
chodili odpoèinout rodièe s dìtmi po celodenní
práci nebo v èasech zaslouženého volna.
Poslední pøípad z pražského Karlova námìstí, kdy recidivista obtìžoval mladou ženu a
otec rodiny, který jí pøišel na pomoc, za to zaplatil životem, ukazuje hned na nìkolik hrubých chyb na stranì strážcù zákona.
Zloèinec, který tento hrùzný èin spáchal byl
pøedtím nìkolikrát soudnì stíhán a ještì pøed
I
tragickým dnem opakovanì zatèen za terorizování svého okolí, které ohrožoval zbraní, a to
dokonce i v prostøedcích mìstské hromadné dopravy. NSJ se proto ptá: Jak je možné, že tento
zloèinec byl znovu propuštìn na svobodu a jeho následná trestná èinnost vedla k usmrcení
èlovìka bránícího druhé? NSJ se rovnìž ptá,
jak je možné, že policie nebyla schopna zadržet
pachatele, který jí byl dùvìrnì znám, vèetnì
místa jeho pobytu.
Stejnì závažný je i útìk sexuálních deviantù a recidivistù z Psychiatrické léèebny v Kosmonosích na Mladoboleslavsku, který skonèil
tragickou událostí v podobì znásilnìní dvacetileté ženy. Nic na celé vìci nemìní ani skuteènost, že se policii podaøilo všechny tøi uprchlíky vèetnì pachatele zadržet.
Jako špatný vtip potom pùsobí neschopnost
policie, které utekl gangster a miliardáø Radovan Krejèíø. Vše co jsme v tomto seriálu, odehrávajícího se èásteènì na MV ÈR a Seyche-
lách, mohli doposud shlédnout, je na okamžité
odstoupení pøíslušného odpovìdného ministra.
Bohužel MV ÈR má zøejmì jiné starosti o
èemž svìdèí nabídka MV ÈR, aby pro nìj problematiku extremismu monitorovaly levicové
anarchokomunistické skupiny jako je HOST a
další radikálnì levicová obèanská sdružení.
NSJ je pøesvìdèeno, že se jedná o neslýchané politické zneužití policie ve prospìch levicové ideologie. Tímto èinem se vracíme do doby
pøedlistopadové totality. NSJ tento vývoj pøedpokládala, nebo vstupem do EU zesílil vliv levicové internacionály na naši zemi.
NSJ proto se vší vážností vyzývá k celospoleèenské debatì o souèasné složité situaci, které by se kromì parlamentních politických stran
mohly zúèastnit i mimoparlamentní strany a obèanská sdružení zabývající se bezpeènostní
problematikou.
Praha 22. záøí 2005
Válka ideálù
deály formovaly lidstvo
od nepamìti. Urèují a
urèovaly cíl našich životù,
i životy našich pøedkù.
Ideály nebyly jen mytologické bytosti nebo øíše, ale
i historické postavy, pøípadnì státy. Vždy byly pro
vìtšinu vzorem, který pøevyšuje a jehož by mìlo být
dosaženo, èi by se mu mìlo alespoò pøiblížit. Køesanská civilizace postavila
na oltáøe svìtce, kteøí jsou
pøíkladem toho, jak lze
vùlí, láskou, vírou a odvahou pøekonat zvíøecí
stránku lidské pøirozenosti
a obìtí pro nejvyšší myšlenky zazáøit v plnosti èlovìèenství. Jedni z nás, nás pøesto svými ctnostmi a mužností pøevyšující.
Francouzská revoluce a pozdìjší socialistické hnutí pøišly s pochybnou myšlenkou rovnosti mezi lidmi. Toto rovnostáøství se nevyhnulo ani ideálùm. Nepøátelé øádu a hierarchie, nebo hierarchie je
vyjádøením øádu, usilovali a stále usilují svrhnout s piedestalù vše, co
pøesahuje šedivý prùmìr, tedy i je samotné. Existují dva zpùsoby, jak
srovnat ideál. Setnout mu hlavu, zhanobit jeho jméno, aby se tak pøiblížil mase. Nebo povýšit prùmìr na ideál, a tak vytvoøit nové politicky korektní vzory, které nejitøí nervy ménìcenných.
Dnes jsme svìdky toho, jak jsou naší spoleènosti pøedhazovány
nové ideály v podobì nejrùznìjších morálnì degenerovaných jedincù.
Prostitutky, porno herci, homosexuálové, lháøi, zlodìji a další "vybraná" spoleènost zaplavili média, a ta se nám snaží vnutit pøedstavu, že
vznešené ideály, které vyznávali naši pøedci, jsou nejen trapnou minulostí, za níž bychom se mìli stydìt, ale dokonce projevem jakési
spoleèenské nevyspìlosti. To, co naši otcové nazývali nemorálním, se
najednou stalo alternativním zpùsobem života, jenž má být tolerován.
Ovšem takováto tolerance není nièím jiným než zbabìlým pokrytectvím, které odmítá nazvat vìci pravými jmény a pøed pohledem minulosti a zodpovìdnosti za budoucí morální stav naší zemì uhýbá pohledem.
Válka ideálù zaèíná v prvé øadì v nás samotných. Jsme to my, kdo
si musí vybrat. Buïto si zvolíme ideál, který nás povede, a díky kterému povýšíme i život náš, nebo budeme adorovat prùmìr, èi dokonce dno, ale pak také budeme mít takovou hodnotu, jakou upadlý ideál reprezentuje. Ale to ještì není vše, nebo, jak napsal Charles markýz de La Tour du Pin: Slovo, které nevede k èinu, je slabostí.
Martin Èejka - pøedseda MO NSJ Praha
Vydává politická strana Národní sjednocení pod reg. èíslem: MKÈR E 15322
È. B.Ú.: Národní sjednocení 192893578/0300 • IÈO: 26590018
Objednat lze na adrese: Havlovská 28, 160 00 Praha 6
[email protected], www.nsj.cz
Vychází dle potøeby

Podobné dokumenty

Kultúra č. 11/2015

Kultúra č. 11/2015 ale za demokracie bola dovedená do virtuóznych podôb tak, že pomocou domino-revoluèného efektu sa dá nastoli po prvý raz v ¾udských dejinách globálna (nad)vláda. Nie nadarmo slovíèko (anti)mesiᚠ...

Více

Ivaňský občasník č. 3/2014

Ivaňský občasník č. 3/2014 se jeho vystoupení líbilo více neţ kdy jindy, a to především proto, ţe si s sebou přivezl kolegu pana Diviše, který nás po celý večer bavil svým zpěvem. V průběhu večera jsem se od něj dověděl, ţe ...

Více

Dvojrotorové drviče radu DR120

Dvojrotorové drviče radu DR120 Company Ing. Èastulík s.r.o. operates in the market of recycling technologies and waste treatment devices since 1994. The first shredder of company's own design was manufactured in 1999; more than ...

Více

Březnové ledy

Březnové ledy podobì podepsání dohody o spolupráci pìti národních stran, které budou kandidovat spoleènì ve volbách do parlamentu v roce 2006 na spoleèné kandidátce Národní strany. Tak byly položeny základy ke s...

Více

Když se globus točí obráceně

Když se globus točí obráceně dobì neúspìšného formování tzv. Národní pìtky v roce 2005), které se však dosud v pracech tzv. odborníkù neobjevovaly. Protože jsou tyto záludné útoky svým zpùsobem pùsobivé a mnozí „užiteèní idiot...

Více

„I zatroubila první polnice…”

„I zatroubila první polnice…” reflexí a prùnikem myšlenky do praktického

Více

(EU) č. 1320/2014

(EU) č. 1320/2014 Druhy vytištěné v příloze A tučně jsou do jejího seznamu zařazeny v souladu se statusem jejich chráněnosti, který stanoví směrnice Evropského parlamentu a Rady 2009/147/ES (1) nebo směrnice Rady 92...

Více