Harry Potter a Relikvie smrti

Harry Potter a Relikvie smrti
1. kapitola: Temný Pán povstáva ........................................................ 2
2. kapitola: V spomienkach .............................................................. 10
3. kapitola: Dursleyovci odchádzajú ................................................... 18
4. kapitola - Sedmoro Potterov ......................................................... 26
5. kapitola - Porazený bojovník ......................................................... 38
6. kapitola - Záhrobný duch v pyžame ................................................. 52
7. kapitola - Posledná vôľa Albusa Dumbledora ...................................... 66
8. kapitola – Svadba ....................................................................... 80
9. kapitola – Úkryt ......................................................................... 92
10. kapitola - Kreacherov príbeh ..................................................... 101
11. kapitola: Úplatok ................................................................... 113
12. kapitola: Mágia je sila .............................................................. 125
13. kapitola – Komisia pre kontrolu čarodejníkov narodených u muklov ...... 138
14. kapitola – Zlodej .................................................................... 152
15. kapitola: Pomsta škriatkov ........................................................ 161
16. kapitola - Godricova úžľabina .................................................... 177
17. kapitola - Bathildino tajomstvo .................................................. 188
18. kapitola - Život a klamstvá Albusa Dumbledora ............................... 201
19. kapitola – Strieborná laň ........................................................... 207
20. kapitola - Xenophilius Lovegood.................................................. 221
21. kapitola - Príbeh troch bratov .................................................... 232
22. Kapitola - Relikvie Smrti ........................................................... 244
23. kapitola – Malfoyovo panstvo ..................................................... 257
24. kapitola - Výrobca prútikov ....................................................... 276
25. kapitola – Mušľová chalúpka....................................................... 291
26. kapitola - Gringottbanka .......................................................... 301
27. kapitola - Definitívny úkryt ....................................................... 314
28. kapitola - Stratené zrkadlo ........................................................ 319
29. kapitola – Stratený diadém ........................................................ 329
30. kapitola – Prepustenie Severusa Snapa.......................................... 339
31. kapitola – Boj o Rokfort ............................................................ 350
32. kapitola - Starodávny prútik ...................................................... 367
33. kapitola - Princov príbeh .......................................................... 379
34. kapitola - Znovu do lesa ........................................................... 399
35. kapitola – King’s Cross ............................................................. 407
36. kapitola - Trhlina v pláne.......................................................... 418
37. Epilóg ................................................................................. 432
1
1. kapitola: Temný Pán povstáva
V úzkej, mesiacom osvetlenej uličke sa odnikiaľ objavili dvaja muži. Chvíľu len ticho stáli a
obozretne na seba navzájom mierili prútikmi. V okamihu, keď jeden druhého rozpoznali,
rýchlo ukryli svoje prútiky do habitov a ďalej už pokračovali bok po boku.
„Niečo nové?“ opýtal sa ten vyšší.
„Iba to najlepšie,“ odpovedal Severus Snape.
Ulička bola z ľavej strany lemovaná nízkym porastom divokých ostružinových kríkov a z
pravej strany vysokým, udržiavaným živým plotom. Dlhé habity obom mužom pri chôdzi
zľahka povievali okolo členkov.
„Už som sa začal báť, že to nestihnem,“ povedal Yaxley, ktorého obrysy sa striedavo
objavovali a mizli v tieni tak, ako konáre stromov prerušovali mesačný svit.
„Bolo to o niečo zložitejšie, ako som očakával. Ale myslím, že bude spokojný. Aj vy
vyzeráte dobre naladený, veríte, že Vás prijme v dobrom?“ Snape prikývol, ale viac to
nerozoberal.
Odbočili doprava, na širokú príjazdovú cestu, ktorá viedla preč z uličky. Vysoký živý plot sa
zatočil ich smerom, pokračoval pozdĺž príjazdovej cesty a mizol v tieňoch za mohutnými
dverami, veľkolepej železnej brány, ktorá mužom skrížila cestu. Ani jeden z nich však
nespomalil, obaja bez slova iba urobili ľavou rukou akési rýchle znamenie a prešli priamo
skrz zavreté vráta, ako keby sa ich temný kov premenil na dym. Keď tisové kríky na chvíľu
utlmili zvuk ich krokov, sprava začuli nejaký šramot. Yaxley rýchlo pozdvihol svoj prútik a
namieril ho na hlavu svojho spoločníka. Zdrojom hluku sa ukázal byť obyčajný, žiarivo biely
páv, ktorý si majestátne vykračoval po vrcholku živého plotu.
„Luciusovi sa vždy darilo dobre. Pávy...“ odfrkol Yaxley a zastrčil si prútik späť do habitu.
Na konci rovnej cesty sa týčila prepychová usadlosť, okná v prízemí akoby sa trblietali
diamantovými odleskmi. Niekde v temnej záhrade za plotom bolo počuť šum fontány. Pod
nohami im škripotal štrk. Keď Snape s Yaxleyom dorazili k hlavným dverám, náhle sa pred
nimi otvorili. V blízkosti však nebol nikto, kto by ich otvoril. Vstupná hala bola obrovská,
málo osvetlená, s prepychovou výzdobou, väčšinu kamennej podlahy pokrýval koberec s
výrazným vzorom. Oči portrétov, okolo ktorých Snape s Yaxleyom prechádzali, sa za nimi
unudene otáčali. Obaja sa zastavili pred masívnymi drevenými dvermi, ktoré viedli do
ďalšej miestnosti. Iba na okamih zaváhali a potom Snape stlačil bronzovú kľučku.
Prijímacia izba bola plná tichých ľudí, sediacich okolo dlhého vyrezávaného stola. Obvyklé
vybavenie miestnosti bolo nedbalo odsunuté k stenám. Miestnosť bola osvetlená iba žiarou
plameňov ohňa z mramorového krbu, ktoré sa odrážali v zafarbenom zrkadle. Snape aj
Yaxley na moment zaváhali a zostali stáť na prahu.
Po tom, čo sa ich zreničky rozšírili a oči sa prispôsobili nedostatku svetla, pozreli obaja na
najväčšiu zvláštnosť celej scény: nad stolom visela hore nohami bezduchá ľudská postava,
pomaly sa otáčala, ako keby bola zavesená na neviditeľnom lane. Jej obraz sa odrážal v
zrkadle aj na povrchu vylešteného stola.
2
Nikto z ľudí, ktorí pri nej sedeli, nevenoval zvláštnej postave pozornosť, s výnimkou
bledého muža, sediaceho takmer priamo pod ňou. Vyzeralo to, že sa neovláda a každú
minútu musí pozrieť hore.
„Yaxley, Snape,“ ozval sa vysoký ostrý hlas z čela stolu.
„Prišli ste na poslednú chvíľu.“ Hovoriaci muž sedel priamo pred krbom, takže bolo pre
prichádzajúcich ťažké rozoznať viac, než jeho siluetu.
Ale keď sa priblížili, obrysy jeho tváre vystupovali i skrz šero v miestnosti – bez vlasov, s
hadími rysmi, rozšírené nozdry a lesknúce sa červené oči so zvislými zorničkami. Bol tak
bledý, že z neho skoro vyžarovala perleťová žiara.
„Severus, sem,“ povedal Voldemort a ukázal na sedadlo po svojej pravici. „Yaxley – vedľa
Dolohova.“ Obaja muži zaujali určené miesta.
Väčšina párov očí za stolom však sledovala Snapa a k nemu aj Voldemort prehovoril ako k
prvému.
„Takže?“
„Môj pane, Fénixov rád plánuje presunúť Harryho Pottera z jeho súčasného bezpečného
úkrytu budúcu sobotu po zotmení.“
Ľudia okolo stola zbystrili, niektorí strnuli, iní sa nepokojne zavrteli, všetci uprene pozerali
na Snapa a Voldemorta.
„V sobotu po zotmení,“ zopakoval Voldemort. Svoje červené oči zaboril do čiernych
Snapových očí tak sústredene, že niektorí okolosediaci nevydržali a odvrátili zrak, očividne
s obavou, že sami budú prepálení tak či tak tým dravým pohľadom. Snape však sledoval
pokojne Voldemortovu tvár, na ktorej sa po chvíľke jeho beztvaré ústa znetvorili do čohosi,
čo vyzeralo ako úsmev.
„Dobre. Veľmi dobre. A táto informácia pochádza–"
„-zo zdroja, o ktorom sme sa bavili,“ potvrdil Snape.
„Môj pane.“ Yaxley sa predklonil k Voldemortovi a Snapovi.
Všetky tváre sa rázom otočili k nemu.
„Môj pane, moje zdroje hovoria inak.“
Yaxley vyčkával, ale Voldemort neprehovoril, a tak pokračoval: „Dawlish, ten auror, sa
preriekol, že Pottera nebudú presúvať až do tridsiateho, do tej noci, než bude mať
sedemnásť.“
Snape sa pousmial.
„Moje zdroje hovoria, že existuje plán, ako nás zviesť na falošnú stopu. To musí byť ono.
Nepochybujem, že na Dawlisha bolo zoslané kúzlo pomätenia. Nebolo by to prvý raz, je
známi tým, že mu neodolá.“
„Uisťujem vás, môj pane, že Dawlish to tvrdil s istotou,“ povedal Yaxley.
3
„Pokiaľ bol ovplyvnený kúzlom pomätenia, tak to samozrejme tvrdí s istotou,“ povedal
Snape.
„Uisťujem vás, Yaxley, že Odbor Aurorov už v ochrane Harryho Pottera nebude hrať nijakú
úlohu. Rád totiž verí, že sme ministerstvo infiltrovali.“
„Potom aspoň jednu vec Rád odhalil správne, že?“ povedal muž sediaci neďaleko od
Yaxleyho, sípavo sa zachechtal a jeho smiech sa ozvenou niesol po celej miestnosti.
Voldemort ale zostal vážny. Jeho pohľad sa pomaly zdvihol k otáčajúcemu sa telu nad
stolom a vyzeral, že o niečom usilovne premýšľa.
„Môj pane,“ pokračoval Yaxley, „Dawlish verí, že k preprave toho chlapca poslúži celá
skupina aurorov.“
Voldemort pozdvihol veľkú bielu ruku. Yaxley hneď zmĺkol a urazene sledoval, ako sa
Voldemort otočil späť k Snapovi.
„Kde toho chlapca chcú teraz schovať?“
„V dome jedného z členov Rádu,“ povedal Snape.
„Tomu miestu bola podľa môjho zdroja pridelená maximálna ochrana, najvyššia, akú môže
Ministerstvo a Rád spoločne poskytnúť. Myslím, môj Pane, že akonáhle sa tam ten chlapec
dostane, bude prakticky nemožné zmocniť sa ho, ak by ale Ministerstvo nepadlo do
budúcej soboty, čo by nám mohlo umožniť zneškodnenie a odkliatie mnohých zaklínadiel,
by sme sa cez ochranné kúzla dostali.“
„Čo vy na to, Yaxley?“ zvolal Voldemort smerom k vzdialenejšiemu koncu stola, s
plamienkami tancujúcimi v jeho červených očiach. „Pane ministerstvo do budúcej soboty?“
Už druhýkrát sa všetky hlavy otočili. Yaxley zľahka pohol ramenami.
„Môj Pane, prinášam dobré správy. Uspel som – s problémami a po vynaložení obrovského
osobného nasadenia – s uvalením kliatby Imperius na Pia Thicknessa."
Veľa zo smrťožrútov sediacich vedľa Yaxleyho vyzeralo ohromene.
Jeho sused Dolohov, muž s dlhou tvárou plnou škrabancov, ho pobúchal po chrbte.
„To je začiatok,“ povedal Voldemort, „Ale Thicknesse je iba jeden muž. Než zaútočím,
musí byť Scrimgeour obklopený mojími ľuďmi. Jediný neúspešný pokus usilujúci o ministrov
život by ma vrátil oveľa späť.“
„Áno – môj Pane, to je pravda – ale viete sám, že Thicknesse, ako vedúci odboru
Vynucovania čarovného práva, má pravidelné kontakty nielen s ministrom samým, ale tiež
s vedúcimi všetkých ostatných odborov. Teraz to bude, myslím, jednoduché, pokiaľ
ovládame tak vysoko postaveného úradníka, ktorý môže ovplyvniť ostatných a spolu potom
môžu Scrimgeoura zosadiť.“
„Pokiaľ však nebude náš priateľ Thicknesse odhalený skôr, než všetkých ostatných prevedie
na našu stranu,“ povedal Voldemort.
4
„Každopádne, zostáva nepravdepodobné, že by Ministerstvo bolo pod mojou kontrolou
skôr, než budúcu sobotu. Ak sa ku chlapcovi v jeho novom úkryte nedostaneme, tak to
musíme zvládnuť skôr, už behom jeho prepravy.“
„Máme teraz pár svojich ľudí na Odbore Čarodejníckeho premiestňovania. Ak sa Potter
premiestni, alebo použije hop-šup práškovú sieť, mali by sme sa to ihneď dozvedieť.“
„Neurobí ani jedno z toho,“ povedal Snape. „Rád sa stráni akéhokoľvek spôsobu presunu,
ktorý by bol pod dohľadom alebo reguláciou Ministerstva. Neveria ničomu spojenému s
Ministerstvom.“
„Tým lepšie,“ povedal Voldemort. „Bude sa musieť presúvať vzduchom. Omnoho
jednoduchšie pre jeho únos, povedal by som.“
Voldemort sa opäť pozrel hore na pomaly sa otáčajúcu postavu, zatiaľ čo hovoril ďalej.
„Mal by som na toho chlapca dozrieť osobne. Okolo Harryho Pottera bolo už príliš mnoho
chýb a niektoré z nich aj z mojej strany. Že Potter vôbec ešte žije, je z väčšej časti
dôsledkom mojich chýb, než zásluhou jeho schopností.“
Spoločnosť okolo stola pozorovala Voldemorta s obavami, že by mohli byť obvinení za to,
že Harry Potter ešte stále žije. Voldemort sa však akoby rozprával sám so sebou, než s
niekým z nich, zatiaľ čo zamyslene sledoval bezduchú rotujúcu postavu.
„Vďaka nedbalosti boli všetky moje najlepšie plány skazené tými kazisvetmi, iba vďaka ich
šťastiu a náhode. Ale teraz som dozrel. Rozumiem tomu, čomu som pred tým nerozumel.
Práve ja musím byť tým, kto zabije Harryho Pottera, a tiež ním aj budem.“
Behom týchto slov , očividne v ich odpoveď, sa ozvalo náhle zaskučanie, hrozný nárek
utrpenia a bolesti. Mnoho z okolo sediacich pozrelo prekvapene dole, hľadajúc zdroj zvuku,
ktorý pravdepodobne prichádzal spod ich nôh.
„Červochvost,“ povedal Voldemort ľadovým hlasom, pričom stále uprene pozeral na
rotujúce telo nad stolom, „nepovedal som ti snáď, aby si nášho väzňa držal v tichosti?“
„Áno m-môj Pane,“ vzlykol mužíček zapadnutý tak hlboko vo svojej stoličke, že sa na prvý
pohľad zdala neobsadená. Zliezol zo stoličky a vybehol z miestnosti, zanechávajúc za sebou
iba podivnú striebristú šmuhu.
„Ako som vravel,“ pokračoval Voldemort, opäť sledujúc napäté tváre svojich
okolosediacich „teraz už rozumiem tomu, čomu som predtým nerozumel. Mal by som si
napríklad skôr ako pôjdem zabiť Pottera, od niekoho z vás požičať prútik."
Tváre okolo boli naraz plné zdesenia, akoby im oznámil, že si ho chce požičať i s rukou
jeho majiteľa.
„Žiadni dobrovoľníci sa nehlásia?“ povedal Voldemort. „Dobre... Lucius, nevidím dôvod,
prečo by si mal naďalej potrebovať prútik.“
Lucius Malfoy pozrel hore. Vo svetle ohňa z krbu sa javila jeho koža ako voskovožltá a jeho
zapadnuté oči lemovali tmavé kruhy. Keď prehovoril, jeho hlas bol chrapľavý.
„Môj Pane?“
5
„Tvoj prútik, Lucius, potrebujem tvoj prútik.“
„Ja...“ Malfoy pozrel úskokom na svoju ženu. Pozerala uprene vpred, rovnako tak bledá
ako bol on. Jej dlhé plavé vlasy jej dosahovali až po pás, jej tenké prsty pod stolom stlačili
jeho zápästie. Po jej dotyku siahol Malfoy do svojich šiat, vytiahol prútik a podal ho
Voldemortovi, ktorý ho pridržal pred svojími červenými očami a podrobne ho skúmal.
„Z čoho je?“
„Z brestu, môj Pane,“ šepol Malfoy.
„A jadro?“
„Blana zo srdca draka.“
„Dobre,“ povedal Voldemort. Vytiahol svoj prútik a porovnal ich dĺžky.
Lucius Malfoy na zlomok sekundy zadúfal, že by snáď mohol očakávať na oplátku
Voldemortov prútik. To gesto však Voldemortovi neuniklo a jeho oči sa zlomyseľne
roztiahli.
„Dať ti svoj prútik, Lucius? Môj vlastný prútik?“
Niekto z davu sa posmešne zachechtal.
„Vrátil som ti slobodu, Lucius, nestačí ti to? Ale ako sa tak dívam, na teba, aj na tvoju
rodinu... V poslednej dobe vôbec nevyzeráte šťastne... Znepokojuje ťa snáď niečo na
mojej prítomnosti vo tvojom dome, Lucius?"
„Nie – nič, môj Pane!“
„Samé klamstvá, Lucius...“
Chvíľu sa zdalo, že syčivý hlas znie ďalej, aj keď kruté ústa sa už prestali hýbať. Jeden
alebo dvaja čarodejníci len s problémami skrývali vyľakanie, pretože záhadný sykot zosilnel
a podľa zvukov sa po podlahe pod stolom pohybovalo niečo veľké.
Na Voldemortovo kreslo sa odrazu šplhal veľký had.
Zdalo sa, že plaz nemá konca, než sa uvelebil naprieč Voldemortových ramien. Bol hrubý
ako mužské stehno, jeho nehybné oči s vertikálnymi čiarkami ani nemrkli. Voldemort na tú
ohavu neprítomne položil ruku a pozoroval pritom Luciusa Malfoya.
„Prečo Malfoyovci nevyzerajú šťastne, keď sa napĺňa osud, ktorý si sami určili? Nie je snáď
môj návrat a obnovenie mojej moci tou najdôležitejšou udalosťou, ku ktorej sa po mnoho
rokoch tak oddane hlásili?“
„Samozrejme, môj Pane,“ povedal Lucius Malfoy.
Jeho ruka sa triasla, ako si otieral pot z hornej pery.
„Priali sme si to – naozaj.“
6
Manželka sediaca po Malfoyovej lavici podivne strnulo prikývla, ale vyhýbala sa
Voldemortovmu, aj hadiemu pohľadu. Syn po jeho pravici, ktorý až do tejto chvíle iba
pozeral na paralyzované telo nad stolom, sa iba kradmo odvážil pozrieť na Voldemorta, ale
rýchlo odvrátil zrak v obavách, aby sa ich oči nestretli.
„Môj Pane,“ slova predniesla tmavovlasá žena uprostred stola, zanieteným hlasom plným
emócií, „mať vás tu, v našom rodinnom sídle, je veľká česť. Nemôže byť nič, čo by nás
mohlo potešiť viac.“
Sedela vedľa svojej sestry, od ktorej ju odlišovali nielen tmavé vlasy, oči privreté pod
ťažkými viečkami, ale aj povaha a spoločenské postavenie. Zatiaľ čo Narcissa sedela bez
pohybu a sklesnuto, Bellatrix sa nadšene ukláňala Voldemortovi a ani všetky jej slová
nemohli vystihnúť jej nezmenenú túžbu získať si jeho sympatie.
„Nemôže byť nič, čo by nás mohlo potešiť viac,“ opakoval Voldemort, s hlavou naklonenou
do jednej strany premýšľal nad Bellatrixiným prejavom. „To sú od teba úprimné a krásne
slová, Bellatrix.“
Začervenala sa a samotným nadšením takmer ronila slzy šťastia.
„Môj Pán vie, že hovorím čistú pravdu!“
„Nič, čo by vás mohlo potešiť viac... aj keď to porovnám s tou šťastnou udalosťou, ktorá
sa, ako som sa dopočul, vo vašej rodine udiala tento týždeň?“
Pozerala na neho s ústami dokorán, zjavne zmätená.
„Neviem, kam tým mierite, môj Pane.“
„Hovorím o tvojej neteri, Bellatrix. Aj o vašej, Lucius a Narcissa. Práve si vzala za muža
vlkolaka, Remusa Lupina. Na to musíte byť neobyčajne hrdí.“
Okolie stola priam explodovalo hromadou posmeškov a neviazaného smiechu. Mnohí sa
predkláňali, aby si navzájom ukázali pobavené tváre, niektorí búchali do stola päsťami.
Obrovského hada ten rámus tak podráždil, že naširoko otvoril papuľu a rozhnevane syčal.
Smrťožrúti ho ale nevnímali, tak radostne sa vysmievali poníženej Bellatrix a Malfoyovcom.
Tvár Bellatrix, iba pár chvíľ pred tým plná šťastia, nabrala škaredú škvrnitú červenú farbu.
„Nie je naša neter, môj Pane,“ kričala cez hlučne sa veseliacich. „My – Narcissa a ja – sme
o svoju sestru ani pohľadom nezakopli od tej doby, čo si vzala toho humusáka. To decko,
ani ktokoľvek, koho si vezme, nemá s nikým z nás nič spoločného.“
„Čo si to vravel, Draco?“ opýtal sa Voldemort, aj keď bol jeho hlas tichý, niesol sa skrz
vrieskanie a posmešky jasne.
„Budeš im strážiť vĺčatká?“
Bujaré veselie ešte viac nadobudlo na sile. Draco Malfoy naštvane pozrel na otca, ktorý iba
pozeral do svojho lona, a potom zachytil pohľad svojej matky. Tá takmer nepozorovateľne
potriasla hlavou, načo sa vrátila ku svojmu strnulému pohľadu na protiľahlú stenu.
„Dosť,“ povedal Voldemort a úderom skrotil nervózneho hada. „Už dosť.“
Smiech sa naraz vytratil.
7
„Mnoho z našich starodávnych rodokmeňov sa raz za čas nakazí,“ povedal, zatiaľ čo na
neho Bellatrix bez dychu prosebne hľadela.
„Musíte očistiť svoj rod, aby ste ho udržali zdravý, nie je to pravda? Odstrihnúť tie skazené
časti, ktoré ohrozujú život zvyšku.“
„Áno, môj Pane,“ zašepkala Bellatrix a jej oči opäť zaplnila vďačnosť.
„Akonáhle bude príležitosť!“
„Budete ju mať,“ povedal Voldemort, „Ako vo svojej rodine, tak aj na celom svete... mali
by sme sa zbavovať toho moru, čo nás ohrozuje nákazou, pokiaľ nezostanú iba tí
čistokrvní...“
Voldemort zdvihol prútik Luciusa Malfoya, namieril ho na pomaly sa otáčajúcu osobu
zavesenú nad stolom a jemne s ním švihol. Osoba ožila a začala bojovať s neviditeľnými
povrazmi.
„Spoznávaš nášho hosťa, Severus?“ opýtal sa Voldemort.
Snape zdvihol oči k tvári obrátenej hore nohami. Všetci Smrťožrúti už na zajatca hľadeli,
ako keby im bolo dovolené prejaviť zvedavosť. Akonáhle sa natočila tvárou k plameňom,
zajatá žena vystrašene zo seba vydala iba:
„Severus! Pomôž mi!“
„Á, áno,“ povedal Snape, ako sa zajatkyňa opäť pomaly otočila od neho.
„A ty, Draco?“ opýtal sa Voldemort a stlačil svojou voľnou rukou hadovu papuľu.
Draco zatriasol divoko hlavou. Teraz, keď sa žena prebrala, vyzeralo to, že ho prešla chuť
na ňu ďalej pozerať.
„Ale nikdy si na jej hodiny nechodil,“ povedal Voldemort.
„Pre tých z vás, ktorí nevedia: dnes nás poctila návštevou Charity Burbageová, ktorá
donedávna učila v Rokfortskej strednej škole čarodejníckej.“
Okolo stolu to zašumelo pochopením. Silná zhrbená žena so špicatými zubami prehovorila.
„Áno... Profesorka Burbageová učí deti čarodejníkov všetko o mukloch, o tom, ako od nás
vlastne nie sú až tak moc odlišní...“Jeden Smrťožrút si odpľul na zem.
Charity Burbageová sa opäť otočila tvárou k Snapeovi.
„Severus..., prosím..., prosím...“
„Ticho,“ povedal Voldemort, opäť švihol Malfoyovým prútikom a Charity stíchla, ako keď
utne.
„Ako keby jej nestačilo rozvracať a špiniť mysle detí čarodejníkov, naviac profesorka
Burbageová napísala zanietený článok na obranu humusákov do Denného proroka.
Čarodejníci musia podľa nej medzi seba prijať týchto zlodejov znalostí a mágie.
8
Vymieranie čistokrvných čarodejníkov je, podľa profesorky Burbageovej, ten najvhodnejší
dôvod... Chcela by, aby sme sa všetci s muklami kamarátili... alebo dokonca snáď i s
vlkolakmi...“
Tentokrát sa nikto nezasmial.
Hnev a opovrhnutie vo Voldemortovom hlase nešlo prepočuť. Charity Burbageová sa
tretíkrát otočila tvárou k Snapovi, slzy jej tiekli z očí až do vlasov. Keď sa od neho opäť
otáčala, pozeral sa na ňu Snape už úplne neprítomne.
„Avada Kedavra.“
Záblesk zeleného svetla vyplnil každý roh miestnosti. Charity dopadla s dunivou ranou na
stôl, ten sa roztriasol a zaškrípal. Niekoľko Smrťožrútov na svojich stoličkách odskočilo od
stola. Draco z tej svojej spadol na zem.
„Večera, Nagini,“ povedal Voldemort láskyplne a veľký had sa odplazil z jeho ramien na
lesklé drevo.
9
2. kapitola: V spomienkach
Harry krvácal. Zvierajúc svoju pravú ruku v ľavej, šomrajúc si popod fúzy otvoril dvere
svojej izby. Ozvalo sa trieštenie porcelánu. Rozšliapol šálku čaju, ktorá ležala na zemi
predo dvermi jeho izby.
„Čo to sakra…?“
Rozhliadol se okolo seba a zistil, že odpočívadlo čísla 4 na Privátnej ceste bolo opustené.
Možno bola tá šálka čaju Dudleyho nápad, ako šikovný lapač zlodejov. Nesúc svoju
zdvihnutú ruku zobral Harry zdravou rukou črepy šálky a hodil ich do dávno preplneného
odpadkového koša, sotva viditeľného v dverách jeho izby. Potom sa vydal do kúpeľne
očistiť si prst pod tečúcou vodou.
Bolo to hlúpe, nezmyselné, lezúce na nervy a na nevydržanie, že stále ešte ostávali štyri
dni, behom ktorých nemohol používať čary… ale musel si pripustiť, že tá rezná rana na
jeho prste by ho aj tak premohla.
Nikdy sa nenaučil, ako sa vlastne hoja rany, a keď na to teraz myslel – hlavne v svetle jeho
nadchádzajúcich plánov – sa to zdalo ako vážny nedostatok v jeho čarodejníckom vzdelaní.
Do svojej mysle si preto poznamenal, že sa musí opýtať Hermiony, ako na to... vymotal
veľkú rolku toaletného papiera, aby vysal čo najviac z čaju, pokým sa vráti do izby, a
zavrel za sebou dvere.
Harry strávil ráno úplným vyprázdňovaním jeho školského kufra po prvý raz od doby, čo si
ho pred šiestimi rokmi zabalil. Na začiatku jednotlivých školských rokov vždy vymenil alebo
doplnil tri štvrtiny obsahu, zatiaľ čo skutočné poklady ležali na spodku – staré brká, sušené
oči chrobákov, jedny ponožky, ktoré mu už boli malé.
Pred pár minútami ponoril Harry svoju ruku do toho chaosu a zakúsil bodavú bolesť na
prstenníku pravej ruky, a keď ho vytiahol, objavilo sa zároveň aj mnoho krvi.
Teraz postupoval oveľa opatrnejšie. Kľakol si ešte raz vedľa svojho kufra, zašmátral po
spodku a potom, čo vytiahol starý odznak, na ktorom poblikávalo čosi ako
„PODPORUJTE CEDRIKA DIGGORYHO“ a „POTTER SMRDÍ“,
rozbitý a opotrebovaný špiónoskop, a zlatý medailónik, vo vnútri ktorého sa skrýval odkaz
podpísaný R.A.B., konečne objavil ten ostrý roh, ktorý mu spôsobil toľko komplikácií.
Spoznal ho hneď. Bol to päť centimetrov dlhý kúsok začarovaného zrkadla, ktoré mu
venoval jeho zosnulý krstný otec, Sirius.
Harry ho položil bokom a opatrne hľadal v kufri ďalšie zvyšky. Z darčeka jeho krstného otca
už ale nezostalo nič okrem rozprášeného skla, ktoré tvorilo lesknúcu sa vrstvu odpadu na
spodku kufra.
Harry se posadil a skúmal zvyšok zrkadla, o ktorý sa porezal, ale nevidel nič, okrem svojich
jasne zelených očí, ktoré na neho civeli späť. Potom ten zvyšok položil na Denného proroka
z toho dňa, ktorý ležal na posteli, bez toho, aby si ho Harry prečítal, a pokúsil sa zastaviť
náhly prísun horkých spomienok, bodnutie žiaľu a túžobného vzplanutia, ktoré spôsobilo
rozbité zrkadlo tým, že sa vrhne na zvyšok nezmyslov vo svojom kufri.
Ďalšiu hodinu trvalo vyprázdniť ho úplne, vyhádzať nepoužiteľné položky a roztriediť
zvyšok do stĺpikov podľa toho, či ich bude naďalej potrebovať, alebo nie. Jeho školské a
10
metlobalové habity, kotlík, pergamen, brká a väčšina z jeho kníh, to všetko bolo urovnané
v rohu, ponechané tu osudu. Premýšľal, čo s nimi asi urobia jeho teta a strýko – zrejme ich
spália uprostred noci, ako keby išlo o dôkaz akéhosi desivého zločinu.
Jeho muklovské oblečenie, neviditeľný plášť, súpravu pre prípravu elixírov, niektoré knihy,
fotoalbum, ktorý kedysi dostal od Hagrida, stoh listov a jeho prútik zabalil do starého
batoha.
V prednej kapse bola Záškodnícka mapa a medailón s odkazom podpísaným akýmsi R.A.B.
Medailón si nezaslúžil byť v prednej kapse preto, že by bol cenný, – vo všetkých obvyklých
smeroch bol neužitočný – ale kvôli tomu, čo bolo treba vynaložiť pre jeho získanie.
Na stole, za jeho bielou sovou Hedvigou, zostala hrubá vrstva novín: za každý deň, ktorý
Harry strávil toto leto na Privátnej ceste, jeden výtlačok.
Zdvihol sa zo zeme, pretiahol a presunul sa k stolu. Keď Harry prechádzal noviny a jedny
po druhých ich hádzal na kopu nepotrebných vecí, Hedviga sa ani nepohla. Zdalo sa, že
spala, alebo to aspoň dobre hrala – bola na Harryho naštvaná, že sa v posledných dňoch
takmer nedostala z klietky.
Keď sa Harry dostal až takmer k spodnej časti novín, spomalil a hľadal jedno konkrétne
vydanie, o ktorom vedel, že dorazilo krátko potom, čo sa vrátil na Privátnu cestu na leto –
pamätal si, že na prvej stránke bola drobná zmienka o odchode profesorky Charity
Burbageovej, učiteľky predmetu Život a zvyky muklov, z Rokfortu.
Nakoniec ich skutočne našiel. Prešiel na desiatu stránku, rozvalil sa vo svojom kresle a
znova si prečítal článok, ktorý celú dobu hľadal.
SPOMIENKA NA ALBUSA DUMBLEDORA
Napísal Elphias Doge
Stretol som sa s Albusom Dumbledorom, keď som mal jedenásť, v ten deň, kedy sme obaja
nastúpili do Rokfortu. Navzájom sme si rozumeli, nepochybne to bolo tým, že sme obaja
stáli mimo hlavný okruh diania. Predtým, ako som nastúpil do školy, som sa nakazil dračími
kiahňami, a aj keď som už nemohol nikoho nakaziť, môj kiahňový vzhľad a zelená farba
mnohým spolužiakom bránila stýkať sa so mnou.
Keď do Rokfortu dorazil Albus, niesol si so sebou ťažký údel neblahej známosti. Temer rok
predtým bol totiž jeho otec, Percival, uznaný vinným zo surového a na verejnosti hojne
rozoberaného útoku na troch mladých muklov.
Albus sa nikdy nepokúšal odmietať, že jeho otec (ktorý neskôr zomrel v Azkabane) tento
zločin skutočne spáchal – naopak, keď som zobral všetku odvahu a spýtal sa ho nato, uistil
ma, že dobre vie, že je jeho otec vinný. Inak Dumbledore o tejto nepríjemnej veci
odmietal hovoriť, aj keď na túto tému mnohí skúšali zaviesť reč.
Niektorí však čin jeho otca schvaľovali a predpokladali, že Albus muklov tiež nenávidí. Ako
viac by sa len mohli mýliť! Ako by potvrdil každý, kto poznal Albusa, nikdy z neho nevyšla
ani jedna protimuklovská myšlienka. V skutočnosti mu jeho odhodlaná podpora práv
muklov časom narobila len nepriateľov.
11
V priebehu mesiacov však Albusova vlastná sláva začala prekonávať slávu jeho otca. Na
konci prvého ročníka už nebol známy ako „Syn toho, ktorý neznášal muklov,“ ale ako ten
najtalentovanejší študent, ktorého kedy Rokfort zažil. Tí z nás, ktorí sme mali to
privilégium byť jeho priateľmi, sme ťažili z jeho vzoru, nehovoriac o jeho pomoci a
podpore, ktorou vždy prekypoval. Neskôr sa mi priznal, že už vtedy vedel, že jeho
životným poslaním je – vyučovať.
Nielen, že vyhrával každú cenu, o ktorú sa v škole súťažilo, ale čoskoro si začal pravidelne
dopisovať s tými najzvučnejšími menami doby, vrátane Nicolasa Flamela, oslavovaného
alchymistu, Bathildy Bagshotovej, citovanej historičky a Adalberta Wafflinga,
čarodejníckeho teoretika. Pár jeho prác sa dostalo do známych publikácií, ako napríklad
„Premieňanie v dnešnej dobe,“ „Výzvy v“ a „Elixíry v praxi.“ Dumbledorova budúca kariéra
sa zdala byť raketová a jediná otázka, ktorá zostávala, bola, kedy sa stane ministrom
mágie. Aj keď neskôr prenikla na verejnosť informácia, že mu bola funkcia skutočne
ponúknutá, on sám nikdy nemal ambície stať sa ministrom.
Tri roky nato, čo sme začali študovať na Rokforte, na školu nastúpil Albusov brat,
Aberforth. Boli úplne iní: Aberforth nikdy neležal v knižkách a, na rozdiel od Albusa, ktorý
preferoval riešenie problémov diskusiou, presadzoval svoje názory bojom. Je ale chybou
predpokladať, ako by sa mohlo zdať, že obaja bratia neboli zároveň aj priateľmi. Mali
medzi sebou problémy, ktoré dvaja tak odlišní chlapci môžu mať. Kvôli nestrannosti je
treba povedať, že žiť v Dumbledorovom tieni nemohla pre Aberfortha byť žiadna pohodlná
skúsenosť.
Byť kompletne zatienený genialitou svojho priateľa už tak muselo byť nepríjemné, nie ešte
keď to bol váš brat. Keď sme ja a Albus ukončili štúdium na Rokforte, rozhodli sme sa
vydať sa na (vtedy tradičnú) cestu po čarodejníckom svete spolu, navštevovali a pozorovali
sme zahraničných čarodejníkov, predtým ako sme se vydali na svoju vlastnú kariéru. Do
všetkého však zasiahla osudová tragédia. Na samom konci našej cesty zomrela Albusova
matka Kendra a z Albusa sa tak stal jediný živiteľ rodiny.
Odložil som svoj odchod na takú dobu, aby som mohol Kendre zložiť úctivú poklonu na jej
pohrebe a potom som sa osamelý vydal na ďalšiu púť. Albus už so mnou ďalej putovať
nemohol, pretože by sa zároveň nestihol venovať svojmu bratovi a sestre, na čo mu
ostávalo len málo rodinného zlata.
To bola časť našich životov, v ktorej sme mali kontaktov najmenej. Písal som Albusovi
listy, v ktorých som mu popisoval, možno necitlivo, krásy mojej cesty, od tesných útekov
od gréckych chimér až po experimenty s egyptskými alchymistami.
Jeho listy mi ale rozprávali málo o tom všednom živote, ktorý musel byť pre takého
úžasného čarodejníka jednotvárny. Hoc zahĺbený v svojich vlastných skúsenostiach, zdesil
som sa, keď som sa dopočul, že ku koncu mojich ročných ciest, postihla Dumbledorovu
rodinu ďalšia tragédia: smrť jeho sestry, Ariany.
Aj keď Ariana trpela zdravotnými problémami dlhú dobu, ten šok, ktorý prišiel tak skoro po
smrti ich matky, mal silný efekt na oboch bratov. Všetci Albusovi blízki – a medzi tých pár
šťastných som mohol započítať aj seba – súhlasili, že Arianina smrť a Albusove pocity
osobnej viny (aj keď samozrejme bol nevinný) ho poznamenali natrvalo.
Vrátil som sa domov, aby som tam našiel muža, ktorý zakúsil trápenie, zvyčajné pre
omnoho starších ľudí. Albus bol od tej doby omnoho viac uzavretý a omnoho menej
optimistický, než kedy predtým. Ku zhoršeniu celej situácie prispelo aj to, že smrť Ariany
neviedla k zmiereniu Albusa a Aberfortha, ale naopak k ich odcudzeniu. (To sa časom
12
zlepšilo – v ďalších rokoch znovu obnovili, keď nie blízke priateľstvo, tak aspoň úprimné.)
Ale od tej doby sám zriedka hovoril o svojich rodičoch či o Ariane a jeho priatelia sa naučili
mu ich nepripomínať.
Iní by popísali triumfy nasledujúcich rokov. Dumbledorov neoceniteľný prínos k zachovaniu
znalostí čarodejníckeho sveta, vrátane toho, že objavil dvanásť spôsobov využitia dračej
krvi, vrátane múdrosti, ktorú naplno ukázal v dobách, keď bol najvyšším šéfom
Wizengamotu, bude pre ďalšie generácie neoceniteľný. Tiež se dodnes hovorí, že žiadny
čarodejnícky duel nebol lepší, ako ten v roku 1945 medzi Dumbledorom a Grindelwaldom.
Tí, ktorí ho videli na vlastné oči, píšu o strachu a hrôze, ktoré cítili, zatiaľ čo tí dvaja
neobyčajní čarodejníci bojovali. Dumbledorovo víťazstvo a jeho následky pre čarodejnícky
svet sú brané ako významný bod v čarodejníckej histórii, porovnateľné so zriadením
Medzinárodného zákona o utajení, či pádom Veď-viete-koho.
Albus Dumbledore nikdy nebol hrdý či pyšný. V každom dokázal nájsť niečo, čo sa dalo
oceniť, aj keď šlo o niečo nevýznamného či mizerného, a ja verím, že straty v jeho rannej
mladosti mu dodali ľudskosť a sympatiu. Jeho strata mi bude chýbať viac ako dokážem
popísať, ale moja osobná strata nie je nič v porovnaní s tým, o čo prišiel čarodejnícky svet.
Že išlo o najinšpiratívnejšieho a najmilovanejšieho zo všetkých rokfortských riaditeľov, o
tom niet pochýb. Zomrel rovnako, ako žil: vždy pracuje pre to najlepšie dobro a do
poslednej chvíľky ako keby podával ruku malému chlapcovi s dračími kiahňami, ako toho
dňa, keď som ho prvý raz stretol.
Harry dočítal, ale pozeral ďalej na obrázok, doplnený článkom. Dumbledore sa smial
svojim zvyčajným, priateľsky milým úsmevom, ale ako pozeral ponad svoje
polmesiačikovité okuliare, vyzeralo to, dokonca aj v novinách, ako keby prepaľoval oči
Harrymu, ktorého smútok sa miesil s pocitom poníženia.
Predtým si myslel, že Dumbledora pozná celkom dobre, ale po prečítaní tohto článku si
uvedomil, že ho prakticky vôbec nepoznal. Nikdy si nepredstavoval Dumbledorovo detstvo
či mladosť, vyzeralo to, ako keby už od mladosti bol taký, ako ho Harry poznal –
úctyhodný, šedovlasý a starý.
Myšlienka násťročného Dumbledora bola proste čudná, asi ako predstava hlúpej Hermiony,
alebo priateľského tryskochvostého škrota.
Nikdy ho ani nenapadlo spýtať sa Dumbledora na jeho minulosť. Bezpochyby to bude znieť
čudne, možno až drzo, ale bolo predsa známe, že sa Dumbledore zúčastnil toho
legendárneho duelu s Grindelwaldom a Harry ani nepomyslel, že by sa ho spýtal, aké to
bolo, rovnako ako jeho ostatné úspechy. Nie, vždy rozoberali Harryho, Harryho minulosť,
Harryho budúcnosť, Harryho plány… a teraz se Harrymu zdalo, hoci bola jeho budúcnosť
plná nebezpečenstva a neistoty, že stratil neopakovateľnú šancu opýtať sa Dumbledora na
neho samého, aj keď mal pocit, že jediná otázka, na ktorú sa ho spýtal, nebola
zodpovedaná úprimne:
„Čo vidíte v zrkadle vy?“
„Ja? Seba, ako držím pár teplých vlnených ponožiek.“
13
Po ďalších minútach plných myšlienok vytrhol Harry článok z Proroka, opatrne ho zložil a
vložil do prvého zväzku knihy Praktické obranné kúzla a ich využitie proti čiernej mágii.
Potom hodil zvyšok novín ku kope ostatných, otočil sa a skúmal izbu. Bola omnoho
čistejšia, ako obvykle. To posledné, čo zostalo mimo svoje miesto, bol dnešný Denný
Prorok, ktorý stále ležal na posteli, a na ňom posledný kúsok rozbitého zrkadla.
Harry prešiel cez miestnosť, pritiahol si časť dnešného Denného Proroka a rozložil ho. Keď
mu ho ráno dávala novinová sova, len pozrel na titulky a odhodil ho stranou, keď se v ňom
nepísalo nič o Voldemortovi. Harry si bol istý, že Ministerstvo tlačí na Proroka, aby
aktuality o Voldemortovi netlačili. Až teraz však zazrel to, čo mu ráno uniklo.
V spodnej časti úvodnej stránky bol nad obrázkom Dumbledora, kráčajúceho a utrápeného,
malý nadpis:
KONEČNE PRAVDA O DUMBLEDOROVI?
Už na budúci týždeň sa tu objaví šokujúci príbeh zlého génia, považovaného mnohými za
najväčšieho čarodejníka zo svojej generácie. Po oddelení populárneho obrázku vyrovnanej
múdrosti so striebornou briadkou nám Rita Skeeterová odhalí nekľudné detstvo, mladosť
plnú porušovania zákonov, celoživotné rodinné spory a tajomstvá viny, ktoré si Dumbledore
odniesol so sebou do hrobu, PREČO nechcel tento muž byť ministrom mágie a zostal len
obyčajným školským riaditeľom? ČO bolo skutočným účelom tajnej organizácie, známej ako
Fénixov rád? AKO naozaj Dumbledore skonal?
Odpovedí na tieto a mnoho ďalších otázok sa dočkáte v čerstvo novej biografickej knihe
Život a klamstvá Albusa Dumbledora, ktorú spísala Rita Skeeterová, s ktorou usporiadala
exkluzívny rozhovor Betty Braithwaitová, viď strana 13, vo vnútri výtlačku.
Harry prudko roztvoril noviny a našiel stranu trinásť. Nad článkom čnela fotografia
zobrazujúca ďalšiu známu tvár: ženu, ktorá mala perleťové okuliare a blonďavé vlasy
upravené do zložitých lokničiek, jej zuby odhaľovali čosi, čo iste mal byť víťazoslávny
úsmev, s roztrasenými prstami, ukazujúcimi na čitateľov. Harry zobral všetku silu,
ignoroval ten hnusiaci sa obrázok a čítal ďalej.
Ako osoba je Rita Skeeterová omnoho ľudskejšia, ako by sa z jej zúrivých článkov, mohlo
zdať. Už vo vestibule jej útulného domčeka ma pozdravila, uviedla priamo do kuchyne na
šálku kávy, porciu múčnika, a, čo už sa asi berie ako samozrejmosť, na poriadnu dávku
tých najčerstvejších dodatkov.
„No, samozrejme, Dumbledore je životopiscov sen,“ hovorí Skeeterová. „Taký dlhý život,
plný zážitkov. Som si istá, že moja kniha bude iba prvá z mnohých.“
Skeeterová bola určite tá najrýchlejšia. Jej deväťsto stránková kniha bola dokončená za
menej ako štyri týždne po Dumbledorovej záhadnej smrti v júni. Spýtala som sa jej, ako sa
jej tento super rýchly výkon podaril.
„Ach, keď budete pracovať ako novinárka tak dlho ako ja, bude rýchla práca pred
uzávierkou Vašim druhým ja. Vedela som, že celý čarodejnícky svet chce poznať čo najskôr
celý príbeh a ja som chcela byť tá prvá, ktorá im ich želanie splní.“
14
Po tom, čo som spomenula nedávne, široko publikované poznámky Elphiase Dogea,
Špeciálneho poradcu Wizengamotu a dlhoročného priateľa Albusa Dumbledora, v ktorých
tvrdí, že „Jej kniha obsahuje menej faktov, ako kartička čokoládových žabiek,“ prehodila
Skeeterová svojimi vlasmi a zasmiala sa.
„Zlatko Doge! Pamätám sa, ako som s ním robila interview pred pár rokmi o právach
morských ľudí, nech mu zdravie slúži. Bol úplne senilný, vyzeralo to, že si myslí, že sedíme
na dne jazera Windermere. Vyzýval ma, aby som pozorovala pstruhy.“
Ale aj inde sa ozývajú dozvuky pobúrenia z nepresností, vyslovených Elphiasom Dogeom.
Naozaj si Skeeterová myslí, že štyri krátke týždne sú dosť dlhá doba na zostavenie úplného
a presného obrazu Dumbledorovho dlhého a výnimočného života?
„Ale, drahá,“ zažiarila Skeeterová, poklopávajúc ma afektovane po kolenách, „viete
rovnako dobre, ako ja, koľko informácií ide získať plným mešcom galeónov, odmietaním
odpovede ‚nie‘ a pekne ostrým bleskovým brkom! Ľudia len stáli rad, aby mohli vysypať
svoju trošku popola na Dumbledora. Nie každý si myslí, že bol taký úžasný, viete – občas
zasahoval do neskutočne veľa osudov.
Ale starý Elphias Doge môže zliezť zo svojho vysokého hipogrifa, pretože ja som sa dostala
ku zdroju, za ktorý by mnohí novinári obetovali ruky, ku zdroju, ktorý predtým nikdy
nehovoril na verejnosti a ktorý bol k Dumbledorovi blízko po celú dobu jeho nepokojnej a
narušenej mladosti.“
Vzrastajúca publicita biografie od Skeeterovej nás iste nabáda k zamysleniu nad prípadným
rozčarovaním, ktoré môže stretnúť v kníhkupectve tých, ktorí veria, že Dumbledore viedol
bezúhonný život. Pýtam sa teda, aké najväčšie prekvapenie sa jej podarilo odhaliť?
„Ale no tak, Betty. Predsa neprezradím nič z toho najdôležitejšieho skôr, ako si ktokoľvek
kúpi knihu!“ smeje sa Skeeterová. „Ale môžem sľúbiť, že nikto, kto si stále myslí, že bol
Dumbledore tak čisto biely, ako jeho brada, zažije prudké prebudenie! Povedzme
napríklad, že nikto, kto ho kedy počul zúriť na tému Veď-viete-kto, by nepredpokladal, že
Dumbledore sám fušoval do čiernej mágie, keď bol násťročný! A na čarodejníka, ktorý
strávil neskoršie roky obhajobou tolerancie, nebol zasa až taký slobodomyseľný, keď bol
mladší! Áno, Albus Dumbledore mal extrémne temnú minulosť, nehovoriac o jeho
pochybnej rodine, ktorej krytím strávil neskôr pomerne dosť času.“
Pýtam sa, či tým Skeeterová myslí Dumbledorovho brata, Aberfortha, ktorého usvedčenie
Wizengamotom pre nesprávne použitie mágie spôsobilo pred pätnástimi rokmi drobný
škandál.
„Ach, Aberforth je len špičkou zamrznutého ľadovca,“ smeje sa Skeeterová. „Nie, nie,
hovorím o niečom omnoho horšom ako len o nerozumne rozprávajúcom bratovi, dokonca
ešte horšom, ako o jeho otcovi, tvrdo ubližujúcom muklom – ani jedného nemohol aj tak
Dumbledore umlčať, obaja boli obžalovaní Wizengamotom.
Nie, ide o matku a sestru, ktoré ma zaujali, a o drobnom hľadaní nezakrytého a
pozitívneho hniezda špiny – ale, ako hovorím, plné detaily nájdete v kapitolách deväť až
dvanásť. Všetko, čo môžem povedať teraz, je, že sa nečudujem, že Dumbledore nikdy
nehovoril o tom, ako si vlastne zlomil nos.“
Nehľadiac na rodinné kosti, odmieta snáď Skeeterová dôvtip, ktorý viedol k mnohým
Dumbledorovým čarodejníckym objavom?
15
„Mozog mal,“ pripustila, „aj keď mnohí sa dnes pýtajú, či mu vôbec môžu byť pripisované
plné zásluhy za to, čo zdanlivo dosiahol. Ako odhaľujem v kapitole šestnásť, Ivor Dillonsby
prisahá, že osem využití dračej krvi objavil skôr a Dumbledore si potom len ‚požičal‘ jeho
zápisky.“
Ale stavila by som sa, že dôležitosť niektorých Dumbledorových zásluh nemôže byť
popredná. Čo napríklad jeho slávna porážka Grindelwalda?
„Á, som rada, že spomínate Grindelwalda,“ hovorí Skeeterová s tvárou plnou nádeje.
„Obávam sa, že tí, ktorí veria slepo v Dumbledorovo pompézne víťazstvo, by si mali k sebe
priviazať bombu – alebo presnejšie, hnojovú bombu. Veľmi špinavá činnosť, musím
povedať.
Všetko, čo môžem prezradiť, je: nebuďte si takí istí, že vôbec došlo k nejakému
pompéznemu duelu legiend. Po tom, čo si ľudia prečítajú moju knihu, budú musieť všetci
dôjsť k záveru, že Grindelwald proste len vyčaroval z konca jeho prútika bielu vreckovku a
pomaly sa vzdal!“
Skeeterová o tejto úchvatnej téme odmieta podať akékoľvek ďalšie informácie, takže sa
vydáme za vzťahom, ktorý jej čitateľa nepochybne zaujme omnoho viac, ako čokoľvek iné.
„Ale áno,“ hovorí Skeeterová a prikyvuje horlivo hlavou, „venovala som celú kapitolu
vzťahu Dumbledore-Potter. Hovorilo sa, že je nezdravý a dokonca nešťastný. Opäť si ale
Vaši čitatelia budú musieť zadovážiť moju knihu a až tam sa dozvedia kompletný príbeh,
ale niet pochýb, že sa Dumbledore o Pottera zajímal veľmi neobvykle. Či išlo o chlapcove
najlepšie záujmy, to ešte len uvidíme. Je takmer verejným tajomstvom, že Potter mal
veľmi zložité dospievanie.“
Pýtam sa teda, či je Skeeterová stále v styku s Harrym Potterom, s ktorým vlani urobila
veľmi skvelý rozhovor: prelomový text, v ktorom Potter hovoril exkluzívne o jeho
presvedčení, že sa Vy-viete-kto vrátil.
„Ale áno, vyvinulo se medzi nami omnoho pevnejšie puto,“ Hovorí Skeeterová. „Chudák
Potter má len málo skutočných priateľov a my sme sa stretli na jednej jeho životnej skúške
– Trojčarodejníckom turnaji. Som pravdepodobne jediná zo žijúcich ľudí, ktorí môžu
povedať, že poznajú skutočného Harryho Pottera.“
To nás elegantne vedie k novo a novo sa objavujúcim dohadom o tom, čo Dumbledore robil
vo svojich posledných hodinách. Verí Skeeterová tomu, že Potter bol pri Dumbledorovej
smrti?
„Viete, nechcem prezrádzať príliš mnoho – je to predsa všetko v knihe – ale očití svedkovia
vo vnútri rokfortského hradu videli Pottera zbiehať z veže pár sekúnd po tom, čo
Dumbledore spadol, zoskočil, alebo bol zhodený. Potter neskôr vypovedal proti Severusovi
Snapovi, mužovi, proti ktorému má obecne známy odpor. Je všetko tak, ako to vyzerá?
Rozhodnúť bude musieť čarodejnícka komunita – hneď, ako si prečíta moju knihu.“
Po tejto zaujímavej poznámke som sa rozhodla odísť. Nemôže byť pochýb o tom, že
Skeeterová spísala okamžitý bestseller. Zástup Dumbledorových ctiteľov sa môže medzitým
triasť na to, čo sa o ich hrdinovi objaví.
Harry dočítal na koniec článku, ale stále tupo civel na stránku. Odpor a hnev v ňom
zosilňoval, rovnako ako chuť zvracať; skrčil zvyšok novín a hodil ich celou silou proti stene,
16
načo noviny spadli medzi zvyšok odpadu, ktorý vyčnieval z jeho preplneného odpadkového
koša.
Začal slepo chodiť po izbe, otvárať prázdne šuplíky, zdvíhal knihy len preto, aby ich potom
mohol znovu položiť na tie isté stĺpiky, sotva vedel, čo vlastne robí, pretože mu hlavou
stále behali náhodné frázy z článku o Rite:
„venovala som celú kapitolu vzťahu Dumbledore-Potter,“ „Hovorilo sa, že je nezdravý a
dokonca nešťastný,“ „Dumbledore sám fušoval do čiernej mágie, keď bol násťročný!“
„pretože ja som sa dostala k zdroju, za ktorý by mnohí novinári obetovali ruky…“
„Samé lži!“ zakričal Harry a oknom uvidel suseda, ktorý pozastavil svoju sekačku, ako
naňho nervózne hľadí.
Harry si prudko sadol na posteľ. Rozbitý kúsok zrkadla od neho odskočil preč. Zdvihol ho a
otáčal ho medzi prstami, zatiaľ čo premýšľal nad Dumbledorom a tými klamstvami, ktorými
ho ohovárala Rita Skeeterová.
Vtom sa modro zablesklo. Harry stuhol, prst mu opäť prešiel po ostrom rohu zrkadla.
Určite si to len predstavoval, muselo sa mi to zdať. Obzrel sa cez rameno, ale stena bola
čudne oranžová, čo bola obvyklá voľba tety Petunie: nikde nebolo vidieť nič modrého, čo
by zrkadlo mohlo odraziť. Nahliadol teda znovu do zvyšku zrkadla a nevidel nič iné, len
svoje zelené oko, ako na neho civí späť.
Musel si to predstavovať, žiadne iné vysvetlenie nebolo. Predstavoval si to, pretože
premýšľal nad svojim mŕtvym riaditeľom. Isté bolo len to, že svetlomodré oči Albusa
Dumbledora ho už nikdy neprebodnú.
17
3. kapitola: Dursleyovci odchádzajú
Zvuk otvárajúcich sa vchodových dverí sa doniesol až na chodbu a potom zakričal známy
hlas: „Ach! Ty!“
Šesťnásť rokov bol takto oslovovaný a preto Harry nemal pochybnosti, koho to vlastne jeho
strýko volal, aj tak však nezareagoval hneď. Stále sa venoval úzkemu úlomku, v ktorom sa
mu, alebo to možno bol len klam, zjavilo Dumbledorovo oko. Až po tom, čo jeho strýko
zakričal „CHLAPČE!“, sa Harry pomaly zdvihol z postele a vydal sa ku dverám svojej izby.
Zastavil sa len na chvíľku, keď pridával kúsok rozbitého zrkadla do batohu, k zvyšným
veciam, ktoré si so sebou chcel zobrať.
„Že ti to ale trvalo!“ penil Vernon Dursley, keď sa Harry ukázal na schodoch. „Zlez sem
dolu na slovíčko!“
Harry se dovliekol dole s rukami hlboko vo vreckách. Keď vošiel do obývačky, našiel tam
všetkých troch Dursleyových. Boli zbalení, strýko Vernon v starom roztrhanom saku a
Dudley, Harryho široký, blonďavý, svalnatý bratranec, vo svojej koženej bunde.
„Áno?“ opýtal sa Harry.
„Sadni si!“ povedal strýko Vernon. Harry zdvihol obočie. „Prosím!“ dodal strýko Vernon
sípavo, ako keby ho to slovo rezalo v krku.
Harry sa posadil. Tušil, že vie, čo príde. Jeho strýko sa začal pohybovať sem a tam a teta
Petunia a Dudley ho pozorovali so znepokojným výrazom. Nakoniec bolo z jeho obrovskej
červenej tváre poznať, ako veľmi sa sústreďuje. Strýko Vernon sa postavil pred Harryho a
prehovoril.
„Rozmyslel som si to,“ povedal.
„To je prekvapenie,“ odpovedal Harry.
„Neopovažuj sa hovoriť takýmto tónom –“ ozvala sa teta Petunia prenikavým hlasom, ale
Vernon Dursley na ňu mávol, čím ju utíšil.
„Je to všetko jeden veľký podvod,“ povedal strýko Vernon a civel na Harryho malými
prasacími očkami. „Rozhodol som sa, že z toho nebudem veriť ani slovu. Nepohneme sa z
miesta, nejdeme nikam.“
Harry sa pozrel hore na svojho strýka a cítil zmes podráždenia a ohromenia. Vernon Dursley
menil svoj názor za posledné štyri týždne každých dvadsaťštyri hodín, striedavo balil,
rozbaľoval a prebaľoval veci v aute podľa toho, ako sa zmenila jeho nálada. Harrymu sa
najviac páčila tá situácia, kedy strýko Vernon, nevediac, že Dudley pridal od posledného
prebaľovania do svojej krabice činky, skúšal všetko opäť napchať do kufra automobilu, čo
spôsobilo, že sa pod tou ťarchou zrútil, zavil bolesťou a dlho potom klial.
„Podľa teba teda,“ povedal Vernon Dursley a začal znovu pochodovať po izbe, „sme my –
Petúnia, Dudley a ja – v nebezpečenstve. Od – od – “
„Od niekoho z mojich ľudí‘?“ doplnil Harry.
18
„No, ja tomu neverím,“ opakoval strýko Vernon, keď sa opäť zastavil pre Harrym. „Nespal
som polovičku noci a celú dobu som nad tým znova premýšľal a verím, že je to sprisahanie
s cieľom získať dom.“
„Dom?“ opakoval Harry. „Aký dom?“
„Tento dom!“ zakričal strýko Vernon a tepna na jeho čele mu začala pulzovať. „Náš dom!
Všade okolo ceny domov rastú! Chcete sa nás zbaviť, a potom si tu robiť nejaké čáry-máry
a skôr ako sa nazdáme, bude pod všetkými zmluvami tvoje meno a – “
„Zbláznil si sa?“ opýtal sa Harry. „Sprisahaním získať tento dom? Si naozaj taký primitívny,
ako vyzeráš?“
„Ako sa opovažuješ – !“ zakňučala teta Petunia, ale Vernon ju opäť utíšil mávnutím.
Nebolo na ňom vôbec poznať, že by mu akokoľvek Harryho slová ublížili, v porovnaní s
nebezpečenstvom, ktoré videl v strate domu.
„Ak si zabudol,“ povedal Harry, „ja už jeden dom mám, ten, ktorý som zdedil po svojom
krstnom otcovi. Tak prečo by som mal chcieť tento? Kvôli všetkým tým krásnym
spomienkam?“
V izbe sa rozhostilo ticho. Harry si pomyslel, že svojho strýka týmto argumentom dosť
ohromil.
„Ty tvrdíš,“ povedal strýko Vernon a začal znovu popocházať po izbe, „že táto vec s tým
lordom – “
„ – Voldemortom,“ povedal Harry netrpezlivo, „a už sme si to prechádzali snáď stokrát.
Nie je to tvrdenie, je to fakt. Dumbledore Vám to povedal minulý rok a Kingsley a pán
Weasley – “
Vernon Dursley zhrbil rozčúlene svoje ramená a Harry vytušil, že sa jeho strýko pokúsil
potlačiť vzpomienku na neohlásenú návštevu dvoch dospelých čarodejníkov pár dní po
začiatku Harryho letných prázdnin. Keď sa na prahu objavil Kingsley Shackelbolt a Arthur
Weasley, zažili Dursleyovi naozaj nepríjemný šok. Harry však musel súhlasiť, že aj keď pán
Weasley pri poslednej návšteve nezdemoloval polovicu obývačky, nestretne sa jeho
opakovaná návšteva u strýka Vernona s pochopením.
„ – Kingsley a pán Weasley to všetko tiež vysvetlili,“ pokračoval Harry zatvrdnuto.
„Akonáhle budem mať sedemnásť, ochranné kúzlo, ktoré ma chráni, sa preruší a na vás
potom číha rovnaké nebezpečenstvo, ako na mňa. Rád si je istý, že sa na vás Voldemort
zameria, či už by z vás chcel mučením vytiahnuť, kde sa skrývam, alebo preto, že by si
myslel, že keď z vás urobí rukojemníkov, prídem a pokúsim sa vás zachrániť.“
Oči strýka Vernona a Harryho sa stretli. Harry si bol istý, že v tom okamihu oboch napadli
rovnaké myšlienky. Strýko Vernon ďalej pochodoval a Harry pokračoval, „Musíte sa začať
skrývať a Rád vám chce pomôcť. Ponúka vám skutočnú ochranu, tú najlepšiu, aká
existuje.“
Strýko Vernon nepovedal nič, len ďalej pochodoval po izbe. Za oknami stálo slnko, nízko
nad plotmi Privátnej cesty. Susedova sekačka na trávu opäť stíchla.
„Myslel som si, že existuje Ministerstvo mágie?“ spýtal sa Vernon Dursley náhle.
19
„Existuje,“ odpovedal Harry prekvapene.
„Potom teda, prečo nás nemôžu ochrániť oni? Myslím, že ako nevinné obete, ktoré len
poskytujú útočisko mužovi, ktorý je cieľom útokov, by sme mali dostať vládnu ochranu!“
Harry sa zasmial – nemohol si pomôcť. Bolo to u jeho strýka typické – vkladal nádeje do
štátneho zriadenia, dokonca i v tomto svete, v ktorom všetkým pohŕdal a ničomu neveril.
„Počuli ste, čo hovorili pán Weasley a Kingsley,“ odpovedal Harry. „Myslíme si, že bolo
Ministerstvo infiltrované.“
Strýko Vernon urobil pár krokov ku kozubu a späť a dýchal tak silno, že jeho veľké čierne
fúzy poskakovali pred sústredenou stále červenou tvárou.
„Dobre,“ povedal a znovu sa zastavil priamo pred Harrym. „Dobre, povedzme, že nakoniec
prijmeme tú ochranu. Ale stále mi nie je jasné, prečo nám nemôžu prideliť toho chlapa –
Kingsleyho.“
Harry sa pokúsil neprevrátiť oči, ale išlo mu to len ťažko. Túto otázku už predsa tiež
preberali snáď tisíckrát.
„Ako som vám už povedal,“ precedil pomedzi zuby, „Kingsley chráni muk— chcem
povedať, vášho premiéra.“
„Presne – takže je najlepší!“ povedal strýko Vernon, ukazujúc na zhasnutú televíznu
obrazovku. Dursleyovci totiž zahliadli v správach Kingsleyho, ako doprevádza muklovského
premiéra pri návšteve nemocnice. Táto udalosť, spolu s faktom, že sa Kingsley dokázal
obliekať ako muklovia, nehovoriac o jeho ukľudňujúcom hlbokom hlase, mala za následok,
že Dursleyovci prijali Kingsleyho takým spôsobom, ako žiadneho iného čarodejníka pred
ním, aj keď ho nikdy, pravdaže, nevideli s jeho náušnicou.
„No, jednoducho už stráži iných,“ povedal Harry. „Ale Hestia Jonesová a Dedalus Diggle
zvládnu viac, než len túto prácu – “
„Keď uvidíme ich životopisy…“ začal strýko Vernon, ale Harrymu došla trpezlivosť. Postavil
sa na nohy, pristúpil k strýkovi.
„To, čo vyzerá ako nehody, nie sú vôbec nehody – pády, výbuchy, vykoľajenia a všetko, čo
sa ešte stalo od doby, keď sme naposledy sledovali správy. Ľudia miznú, umierajú a môže
zato on – Voldemort. Hovoril som vám to znovu a znovu, zabíja muklov pre potešenie. A tie
hmly, tie sú spôsobené dementormi, a keď si nepamätáte, čo sú dementori zač, spýtajte sa
svojho syna!“
Dudley si rukami zakryl ústa. Keď videl, že na neho zazerajú jeho rodičia i Harry, pomaly si
ústa odokryl a spýtal sa: „Je… je ich viac?“
„Viac?“ zasmial sa Harry. „Viac než tí dvaja, čo nás napadli? Samozrejme, dnes sú ich
stovky, možno tisícky, je vidieť, ako ich napĺňa strach a beznádej – “
„Dobre, dobre,“ zahundral Vernon Dursley. „Podarilo sa ti to – “
„To dúfam,“ povedal Harry, „pretože hneď ako budem mať sedemnásť, všetci –
smrťožrúti, dementori, možno dokonca aj inferiovia – čo sú mŕtve telá začarované temným
čarodejníkom – sa vás pokúsia nájsť a možno aj napadnúť. A keď si pamätáte, ako to
20
dopadlo naposledy, keď ste sa pokúsili utiecť čarodejníkom, určite súhlasíte, že
potrebujete pomoc.“
Na sekundu sa rozhostilo ticho, v ktorom sa snáď, po všetkých tých rokoch, niesla ozvena
Hagrida, klopajúceho na drevené vchodové dvere. Teta Petunia sa pozerala na strýka
Vernona, Dudley a na Harryho. Nakoniec strýko Vernon vyhŕkol: „A čo moje práca? Čo
Dudleyho škola? Tieto veci asi bande povaľačských čarodejníkov nič nehovoria – “
„Vy snáď nerozumiete?“ zakričal Harry. „Budú vás mučit a zabijú vás, ako to urobili mojim
rodičom!“
„Oco,“ povedal Dudley hlasne, „Oco – ja s ľuďmi z toho Rádu pôjdem.“
„Dudley,“ povedal Harry, „po prvý raz v živote nehovoríš nezmysly.“ Vedel, že túto bitku
vyhral. Ak bol Dudley dosť vystrašený nato, aby prijal pomoc od Rádu, jeho rodičia pôjdu s
ním. Ani za nič by sa od svojho Duduška neodlúčili. Harry sa pozrel na hodiny nad kozubom.
„Budú tu do piatich minút,“ povedal, a bez toho aby čakal na odpoveď kohokoľvek z
Dursleyovcov, opustil miestnosť. Šanca, že opustí – pravdepodobne už navždy – svoju tetu,
strýka a bratranca, bolo niečo, čo urobí celkom rád, hoci si ich rozlúčku predstavoval inak.
Čo by ste im vlastne povedali vy po šesťnástich rokoch plných nenávisti?
Keď bol opäť v svojej izbe, hral sa Harry bezzmyselne so svojím batohom, potom prehodil
Hedvige do klietky potravu pre sovy. Tá do klietky dopadla s tupým zadunením, ale
Hedviga ju ignorovala.
„Skoro, už skoro odtiaľto zmizneme,“ prehovoril k nej Harry. „A potom si budeš môcť
znova zalietať.“
Vtom zazvonil domový zvonček. Harry zaváhal a potom sa vydal späť zo svojej izby dole po
schodoch. Bolo odvážne očakávať, že si Hestia a Dedalus poradia s Dursleyovcami sami.
„Harry Potter!“ ozval se vzrušený hlas vo chvíli, keď Harry otvoril dvere. Malý muž s
fialovým klobúkom mu vystrúhal hlbokú poklonu. „Nesmierna pocta!“
„Vďaka, Dedalus,“ povedal Harry a rozpačito sa pousmial na čiernovlasú Hestiu. „Je to od
vás šľachetné, že sa o to postaráte… Môj strýko, teta a bratranec sú tu, týmto smerom…“
„Dobrý deň i vám, príbuzným Harryho Pottera!“ povedal šťastne Dedalus a vykročil do
obývačky. Dursleyovci ale nevyzerali tak šťastne, ako boli oslovení. Harry napoly očakával,
že si to opäť rozmyslia. Hneď, ako spozoroval čarodejníka a čarodejnicu, sa Dudley pritisol
k svojej matke.
„Vidím, že už máte zbalené. Vynikajúce! Takže, plán, ako už vám Harry povedal, je
jednoduchý,“ povedal Dedalus, vyťahujúc z habitu vreckové hodinky a skúmajúc ich.
„Musíme opustiť dom skôr, ako to urobí Harry. Vzhľadom k nebezpečenstvu pri používaní
zaklínadiel vo vašom dome – pretože Harry ešte nieje plnoletý, čo by mohol byť pre
Ministerstvo argument, prečo ho zatknúť – musíme prejsť, povedzme, dvadsať kilometrov,
kým sa budeme môcť premiestniť na bezpečné miesto, ktoré sme vám našli. Viete
šoférovať, nemýlim sa?“ spýtal sa zdvorilo strýka Vernona.
„Či viem – ? Samozrejme, šoférovať viem sakramentsky dobre!“ vyprskol strýko Vernon.
21
„To je od vás, pane, veľmi múdre, veľmi múdre. Ja by som sám bol zo všetkých tých
tlačítok a páčiek úplne stratený,“ povedal Dedalus. Mal pocit, že lichotí Vernonovi
Dursleymu, ktorý viditeľne strácal dôveru v prednesený plán s každým slovom, ktoré
Dedalus povedal.
„Ani nevie šoférovať,“ zamumlal si popod fúzy a tie sa mu opäť zavlnili, ale našťastie ho
nezačul ani Dedalus, ani Hestia.
„A ty, Harry,“ pokračoval Dedalus, „tu počkáš na svoj doprovod. Trochu sme poupravili
rozpisy – “
„Čo tým myslíte?“ vyhŕkol Harry. „myslel som si, že ma príde asistovane premiestniť
Moody?“
„Nemôže,“ povedala Hestia stručne, „Moody ti to vysvetlí sám.“
Dursleyovci, ktorí to všetko počúvali s úplným rozčarovaním v tvárach, úplne poskočili, keď
sa ozvalo hlasité „Ponáhľajme sa!“ Harry sa rozhliadol po celej miestnosti, kým si
uvedomil, že ten hlas vyšiel z Dedalusových vreckových hodiniek.
„Majú pravdu, máme veľmi nabitý program,“ povedal Dedalus, prikyvoval nad svojími
hodinkami a zložil ich späť do svojho habitu. „Snažíme sa, Harry, zvládnuť tvoj odchod z
domu so zmiznutím tvojej rodiny súčasne, takže keď pominie ochranné kúzlo, budete
všetci v bezpečí.“ Otočil sa k Dursleyovcom, „Tak, máte všetko zbalené, môžeme ísť?“
Nikto z nich mu ale neodpovedal. Strýko Vernon stále civel na hrbol na Dedalusovom
kabáte, na mieste, kde boli schované jeho hodinky.
„Možno by sme mali počkať mimo izbu, Dedalus,“ zamumlala Hestia. Vycítila, že by bolo
netaktné zostať v miestnosti vo chvíľach, kedy si Harry a Dursleyovci budú vymieňať iste
láskyplné, možno uplakané posledné zbohom.
„To netreba,“ zamumlal Harry a strýko Vernon svojím „Tak sa s tebou teda lúčime,
chlapče,“ len všetko potvrdil.
Pozdvihol svoju pravú ruku, aby si potriasol s Harrym na rozlúčku, ale na poslednú chvíľu to
vyzeralo, že to nezvládne – zaťal päsť a začal pohybovať rukou dopredu a dozadu ako
metronóm.
„Si pripravený, Duduško?“ spýtala se Petunia a kontrolovala pritom, či má dobre zapnutý
zips na batohu – to všetko preto, aby sa nemusela na Harryho vôbec pozrieť.
Dudley neodpovedal, ale postával tam s ústami mierne otvorenými, čím Harrymu trochu
pripomínal Grawpa.
„Tak poďme,“ povedal strýko Vernon.
Už-už bol vo vchodových dverách, keď vtom Dudley zamumlal: „Nerozumiem tomu.“
„Čomu nerozumieš, Duduško?“ spýtala sa Petunia, zízajúc na svojho syna.
Dudley zdvihol svoju veľkú ruku a ukázal na Harryho.
„Prečo s nami nejde?“
22
Strýko Vernon a teta Petunia stuhli, zízajúc na Dudleyho, ako keby práve prejavil želanie
stať sa baletkou.
„Čo?“ povedal strýko Vernon nahlas.
„Prečo nejde tiež?“ spýtal sa Dudley.
„No… on – on nechce,“ povedal strýko Vernon, otočil sa na Harryho a dodal, „je to tak, že
nechceš?“
„Ani za nič,“ povedal Harry.
„Tu to máš,“ povedal strýko Vernon Dudleymu. „Tak poďme, nech už sme preč.“
Vypochodoval z miestnosti. Počuli, ako sa hlavné dvere otvárajú, ale Dudley sa ani nepohol
a teta Petunia sa po pár váhavých krokoch zastavila tiež.
„Čo je zasa?“ vyštekol strýko Vernon, keď sa vrátil do dverí obývačky.
Zdalo sa, že Dudley má problémy premeniť svoje myšlienky na slová. Po chvíľke boja
samého so sebou sa opýtal „a kam pôjde?“
Teta Petunia a strýko Vernon sa na seba pozreli. Bolo vidieť, že majú z Dudleyho strach.
Hestia Jonesová napäté ticho prerušila.
„Ale… skutočne si prajete vedieť, kam ide váš synovec?“ spýtala sa zmätene.
„Myslím, že to vieme,“ povedal Vernon Dursley. „Pôjde s niekým z vašich ľudí, nie je to
tak? Dobre, Dudley, nastúp si do auta, počul si toho pána, ponáhľame sa.“
Strýko Vernon opäť vypochodoval ku vchodu, ale Dudley ho nenasledoval.
„Pôjde s niekým z našich ľudí?“ Hestia vyzerala urazene. Harry už tento postoj u
čarodejníkov a čarodejníc zažil, keď počuli, že sa jeho najbližší žijúci príbuzní vôbec
nezaujímajú o toho slávneho Harryho Pottera.
„Je to v poriadku,“ uistil ju Harry. „Skutočne na tom nezáleží.“
„Nezáleží?“ opakovala Hestia značne zvýšeným hlasom.
„To si týto ľudia neuvedomujú, čím si si prešiel? V akom nebezpečenstve si? Neuvedomujú
si, co znamenáš pre celé hnutie proti Voldemortovi?“
„Ehm – nie, neuvedomujú,“ povedal Harry. „Vlastne si myslia, že som naničhodník, ale ja
som si na to už zvykol – “
„Nemyslím si, že by si bol naničhoník.“
Keby Harry nevidel, ako sa Dudleyho pery pohybujú, takmer by tomu neveril. Tak, ako tam
stál, civel pár sekúnd na Dudleyho, kým si vôbec pripustil, že to musel byť práve on, jeho
bratranec, ktorý prohovoril. Dudley sa začervenal a Harry z toho bol zmätený a užasnutý
zároveň.
23
„No… teda… ďakujem, Dudley.“
Opäť to vyzeralo, že Dudley zvádza rozsiahly vnútorný boj, načo zamumlal „Zachránil si mi
život.“
„To nie je presné,“ povedal Harry. „Dementori by ti vysali dušu…“
Harry civel na svojho bratranca zvedavo. Behom tohto leta, alebo i toho minulého, spolu
prakticky neprehovorili, pretože Harry prišiel na Privátu cestu tak náhle a zostával vo
svojej izbe, ako len to bolo možné. Teraz však Harryho napadlo, že tá šálka čaju, ktorú
toho rána rozbil, nemusela byť vôbec nástraha – nikdy by neveril, že by Dudley mohol
prejaviť svoju schopnosť vyjadrovať pocity. Po tom, čo ešte raz či dvakrát otvoril ústa,
zostal Dudley ticho stáť s červenou tvárou.
Teta Petunia prepukla v plač. Hestia Jonesová jej pohľadom vyjadrovala súcit, ktorý sa ale
zmenil na pobúrenie, keď teta Petunia vybehla a objala Dudleyho, namiesto Harryho.
„T-taký sladký Duduško…“ vzlykala mu na hrudi. „T-taký milý chlapec… A-ako dokázal
poďakovať…“
„Ale on mu vôbec nepoďakoval!“ povedala Hestia rozhorčene. „Povedal iba, že si nemyslí,
že by Harry bol naničhodník!“
„Áno, ale počuť toto od Dudleyho, to je ako počuť ‚Milujem ťa‘,“ povedal Harry, s pocitmi
medzi namrzenosťou a túžbou smiať sa, keď teta Petunia ďalej mačkala Dudleyho, ako
keby práve zachránil Harryho z horiaceho domu.
„Tak ideme, alebo nie?“ zahučal strýko Vernon, ktorý sa opäť objavil pri dverách obývačky.
„Mal som pocit, že to máme len tak tak načas!“
„Áno, to máme,“ povedal Dedalus Diggle, ktorý pozoroval všetkých trochu omráčene a až
teraz vyzeral, že sa prebral. „Musíme skutočne ísť. Harry – “
Postúpil dopredu a stisol Harryho ruku obomi svojimi.
„ – veľa šťastia. Dúfam, že sa ešte stretneme. Nádej čarodejníckeho sveta leží na tvojich
pleciach.“
„Ach,“ povedal Harry, „dobre. Ďakujem.“
„Zbohom, Harry,“ povedala Hestia a tiež mu stisla ruku. „Naše myšlienky pôjdu s tebou.“
„Dúfam, že je všetko v poriadku,“ povedal Harry a díval sa pritom na tetu Petuniu a
Dudleyho.
„Verím, že nakoniec budeme všetci dobrými priateľmi,“ povedal Diggle jemne, mávajúc
svojim klobúkom pri odchode z miestnosti. Hestia ho nasledovala.
Dudley sa jemne vytrhol zo zovretia svojej matky a vydal sa smerom k Harrymu, ktorý
musel potlačiť nutkanie postrašiť ho kúzlami. Potom Dudleyho veľká ružová ruka vystrelila
k Harrymu.
„No teda, Dudley,“ povedal Harry cez ďalšiu dávku sĺz, ktoré vyhŕkla teta Petunia, „snáď
do teba dementori nevložili novú osobnosť?“
24
„Neviem,“ zamumlal Dudley, „Dovidenia, Harry.“
„Áno…“ povedal Harry, chytil Dudleyho ruku a potriasol ju. „Možno. Dávaj na seba pozor,
veľký D.“
Dudley sa takmer zasmial. Pomaly sa vydal von z miestnosti. Harry začul jeho ťažké
našlapovanie na štrk pred domom a potom už len zabuchnutie dverí auta.
Teta Petunia, ktorej tvár zakrývala jej vreckovka, sa rozhliadla po pôvode všetkých tých
zvukov. Zjavne nečakala, že ostane s Harrym sama. Rýchlo schovala svoju vreckovku do
vrecka a povedala „Tak teda – ahoj,“ a vydala sa k domovým dverám bez toho, aby sa na
neho pozrela.
„Ahoj,“ povedal Harry.
Zastavila sa a obzrela sa. Na moment mal Harry dojem, že mu ešte niečo chcela povedať.
Jej pohľad bol zvláštny a bojazlivý, zdalo sa, že premýšľa, či prehovoriť, ale potom sa i ona
vydala z miestnosti za svojím manželom a synom.
25
4. kapitola - Sedmoro Potterov
Harry vybehol späť do svojej izby práve včas, aby z okna videl, ako auto Dursleyovcov
odchádza od domu a vchádza na cestu.
Na zadnom sedadle, medzi tetou Petuniou a Dudleym, bolo vidieť Dedalusov klobúk. Auto
zatočilo na konci Privátnej cesty doprava, jeho okná sa v práve zapadajúcom slnku
zablýskali, a náhle zmizlo preč.
Harry zodvihol Hedviginu klietku, svoj Blesk, batoh, naposledy sa rozhliadol po svojej
neobvykle upratanej izbe a potom sa pomaly vydal späť dole do haly, a tam si k spodnému
schodu odložil klietku, metlu a batoh. Rýchlo sa stmievalo a hala bola plná večerných
tieňov. Bolo to zvláštne, stáť tu a vedieť, že odtiaľto odchádza naposledy. Pred pár rokmi,
keď tu bol sám, zatiaľ čo sa Dursleyovci odišli kamsi zabávať, bola každá hodina samoty
výhrou.
Vtedy sa tu len zastavil, keď si predtým odniesol z chladničky niečo pod zub, a potom sa
vydal na poschodie, zahrať sa na Dudleyho počítači, alebo si zapnúť televízor a prepínať
kanály podľa svojej chuti.
Keď myslel na tie zvláštne časy, vyzeralo to skoro akoby myslel na brata, ktorého dávno
stratil.
„Nechceš sa tu ešte raz rozhliadnuť?“ spýtal sa Hedvigy, ktorá stále ešte trucovala s hlavou
pod krídlom.
„Už sa tu nikdy neukážeme. Nechceš si zapamätať tie staré dobré časy? Napríklad táto
rohožka. Dudley na nej plakal, keď som ho zachránil pred dementormi. Nakoniec sa
ukázalo, že mi za to bol vďačný, verila by si tomu?
A minulé leto, keď Dumbledore prešiel skrz vchodové dvere…“
Harry na moment stratil súvislý prúd svojich myšlienok a Hedviga mu s tým očividne
nechcela pomôcť, zato stále sedela s hlavou pod krídlom. Harry sa k vchodovým dverám
otočil chrbtom.
„A tu, Hedviga,“ – Harry otvoril dvere pod schody – „tu som spával! Vtedy si ma ešte
nepoznala – páni, tá miestnosť je malá, už som úplne zabudol…“
Harry sa rozhliadol na naskladané topánky a dáždniky, mysliac na to, ako sa ráno čo ráno
prebúdzal a sledoval spodnú stranu schodov, ktoré často zdobil pavúk či dva. To boli dni,
keď ešte nevedel nič o svojej pravej identite, skôr, ako zistil, že jeho rodičia zomreli,
alebo skôr, než zistil, prečo sa okolo neho deje toľko zvláštnych veci. Ale Harry si stále
pamätal sny, ktoré ho prenasledovali, dokonca aj dnes – zmätené sny plné zelených
zábleskov a raz – strýko Vernon skoro nabúral auto, keď ten sen Harry zmienil – aj o
lietajúcej motorke…
Náhle sa niekde z blízka ozvalo ohlušujúce burácanie. Harry sa prudko vzpriamil a buchol si
hlavu o nízky dverný trám.
Zanadával tak, ako to väčšinou robil jeho strýko Vernon, dobehol do kuchyne, zatiaľ čo si
držal hlavu a vykukol z okna do záhrady.
26
Vyzeralo to, ako keď sa temnota a vzduch chvejú. Potom, jedna po druhej, sa začali
zjavovať postavy, ako prestávalo fungovať ich splývacie zaklínadlo. Celej scéne dominoval
Hagrid, ktorý mal na hlave helmu a okuliare a sedel obkročmo na obrovskej motorke s
pripojeným čiernym bočným vozíkom. Ostatní ľudia okolo neho zostupovali z metiel a v
dvoch prípadoch dokonca aj z čiernych okrídlených koní.
Keď Harry otvoril zadné dvere, vpadol doprostred medzi nich. Keď mu Hermiona padla
okolo krku, začali jej tiecť slzy šťastia.
Ron ho poklopkal po chrbte a Hagrid preniesol: „Šecko dobré, Harry? Móžeme letieť?“
„Rozhodne,“ povedal Harry a pokukoval po všetkých. „Ale nečakal som, že vás bude
toľko!“
„Zmena plánu,“ zahučal Divooký, ktorý držal dva preplnené batohy a jeho magické oko sa
magickou rýchlosťou otáčalo od temnej oblohy k domu a záhrade. „Poďme sa skryť, než si
to všetko vysvetlíme.“
Harry ich všetkých zaviedol do kuchyne, kde sa všetci smejúci a zhovárajúci posadili na
stoličky, na tetinu lesklo vydrhnutú podlahu, alebo sa opreli o jej superčisté prístroje –
Ron, dlhý a štíhly, Hermiona so svojími dlhými vlasmi zviazanými v chvoste na chrbte, Fred
a George, ich úsmev bol úplne totožný, Bill, hrozne zjazvený a s dlhými vlasmi, pán
Weasley, s jeho detinskou tvárou, začínajúcou plešinou a okuliarmi mierne nakrivo,
Divooký, oblečený do bojového, jednonohý, s jeho jasne modrým magickým okom
rotujúcim v očnej jamke, Tonksová, jej krátke vlasy mali jej obľúbený jasne ružový odtieň,
ošedivený Lupin, Fleur, krehká a úžasná s dlhými strieborne blonďavými vlasmi, Kingsley,
holohlavý, so širokými ramenami, Hagrid, s jeho divoko rastúcimi vlasmi a briadkou,
zhrbený, aby si neudrel hlavu o strop, Mundungus Fletcher, malý, špinavý, vyzerajúci ako
zbitý pes, s očami hnedými a sklopenými a so zlepenými vlasmi. Harryho srdce pri
pohľadom na nich len žiarilo šťastím. Bol za každého z nich neskutočne vďačný, dokonca aj
za Mundungusa, ktorého keď naposledy stretol, chcel uškrtiť.
„Kingsley, myslel som, že strážite muklovského premiéra?“ zvolal cez celú miestnosť.
„Na jednu noc sa bezo mňa zaobíde,“ povedal Kingsley, „Ty si dôležitejší.“
„Harry, vieš čo sa stalo?“ povedala Tonksová zo sedu na automatickej práčke a zdvihla
naňho svoju pravú ruku. Leskol sa na nej prsteň.
„Vzali ste sa?“ vykríkol Harry a pozrel na Lupina.
„Je mi ľúto, že si tam nemohol byť, bolo to veľmi skromné.“
„To je úžasné, gratu- “
„Dobre, dobre, o tom sa porozprávame neskôr,“ zaburácal Moody cez hurhaj, ktorý
vypukol, a v kuchyni sa rozrástlo ticho.
Moody položil svoje batohy na zem a obrátil sa na Harryho. „Ako ti Dedalus pravdepodobne
povedal, museli sme upustiť od plánu A. Pius Thicknesse prešiel na druhú stranu, čo je pre
nás veľký problém. Z pripojenia tohto domu k hop-šup práškovej sieti, umiestnenia
prenášadla sem, alebo asistovaného premiestňovania sem či von, by urobil skoro ten
najhorší zločin. To všetko v mene tvojej ochrany, aby zabránil Veď-vieš-komu sa k tebe
dostať. Úplne nezmyselne, pretože to už robí kúzlo tvojej matky.
27
To, čo v skutočnosti urobil, bolo zabránenie v tom, aby sme ťa odtiaľto dostali bezpečne.
A druhý problém je, že ešte stále nie si plnoletý, čo na tebe zanecháva Stopu.“
„Ja ne- “
„Stopa, tá Stopa!“ povedal Divooký netrpezlivo. „Ide o kúzlo, ktoré zisťuje magickú
aktivitu v okolí mladších ako sedemnástich rokov. Tak Ministerstvo prichádza na to, že
neplnoletí čarujú! Ak ty, alebo ktokoľvek okolo teba, použije akékoľvek kúzlo, aby ťa
odtiaľto dostal, bude o tom Thicknesse vedieť a tým pádom aj Smrťožrúti.“
„Nemôžeme ale čakať, kým príde k zrušeniu Stopy, pretože v tú chvíľu, keď budeš mať
sedemnásť, prídeš o všetku obranu, ktorú máš od svojej matky. V skratke: Thicknesse si
myslí, že ťa zahnal do kúta, v ktorom sa budeš chovať slušne.“
Harry nemohol robiť nič iné než súhlasiť s tým neznámym Thicknesseom. „Takže, čo
budeme robiť?“
„Použijeme jediné spôsoby, ako ťa preniesť, ktoré Stopa nedetekuje, pretože pre ich
použitie nie je potrebné použiť akékoľvek kúzla: metly, testraly a Hagridovu motorku.“
Harry v tom pláne videl trhliny, ale držal jazyk za zubami, aby na to Divooký mohol prísť
sám.
„Čo je dôležité vedieť: kúzlo tvojej matky sa preruší iba za dvoch podmienok: budeš mať
sedemnásť a,“ Moody pohodil rukou po kuchyni – „tomuto miestu už nebudeš hovoriť
domov. Ty, tvoja teta a strýko, ste si dnes v noci zvolili každý svoju cestu, čoho výsledkom
je, že už nikdy nebudete žiť spolu, je to tak?“
Harry prikývol.
„Takže keď teraz odídeš, nebude už cesty späť a kúzlo sa preruší vo chvíli, keď sa
dostaneš dosť ďaleko. Sme radšej pre to, aby sa prerušilo skôr, ako čakať, kým Veď-vieškto príde a zmocní sa ťa vo chvíli, keď ti bude sedemnásť.“
„Jediná vec, ktorá nám hrá do kariet, je, že Veď-vieš-kto nevie, že ťa dnes v noci
sťahujeme.
Na Ministerstvo sme vyslali falošnú stopu, myslia si, že ťa nebudeme sťahovať až do
trinásteho.
Ale, stále tu hráme s Veď-vieš-kým, takže sa nemôžeme spoľahnúť na to, že by tomu
dátumu uveril. Poveril niekoľko Smrťožrútov, aby v tejto oblasti strážili oblohu, keby
náhodou. Takže sme vybrali dvanásť domov v okolí, na ktoré sme uvalili celkom identické
ochrany.
Teraz všetky vyzerajú ako to miesto, do ktorého ťa chceme schovať, všetky majú nejakú
spojitosť z Rádom: môj dom, Kingsleyho dom, Mollynej tetušky Muriel,… verím, že si to
pochopil.“
„Áno,“ povedal Harry, nie úplne pravdivo, pretože stále v celom pláne videl medzeru.
28
„Pôjdeš k rodičom Tonksovej. Hneď, ako budeš v zóne ochranných zaklínadiel, ktoré sme
na ich dom uvalili, budeš môcť použiť prenášadlo do Brlohu. Máš nejaké otázky?“
„Ehm – áno,“ povedal Harry. „Možno najskôr nebudú vedieť, do ktorého z tých dvanástich
domov mierime, ale nebude to jasné vo chvíli,“ – rýchlo očami všetkých prepočítal – „keď
nás štrnásť poletí k rodičom Tonksovej?“
„Ach,“ povedal Moody, „zabudol som ti povedať to najdôležitejšie. Všetkých štrnásť nás
nepoletí k rodičom Tonksovej. Dnes v noci poletí oblohou sedem Harry Potterov, každý
bude mať spoločnosť, každý poletí do jedného bezpečného domu.“
Zo svojho plášťa vytiahol Moody flaštičku čohosi, čo vyzeralo ako bahno. Nemusel hovoriť
žiadne ďalšie slová, Harry zvyšku plánu ihneď porozumel.
„Nie!“ povedal nahlas a jeho hlas sa niesol celou kuchyňou ako ozvena. „V žiadnom
prípade!“
„Hovorila som im, že sa k tomu takto postavíš,“ povedala Hermiona zo samoľúbym
potešením.
„Ak si myslíte, že nechám šesť ľudí riskovať ich životy -! “
„ – pretože to je prvýkrát pre všetkých z nás,“ povedal Ron.
„Toto je iné, tváriť sa, že som to ja – “
„No, nikomu z nás sa to nepáči, Harry,“ povedal Fred vážne. „Predstav si, že sa niečo
pokazí a my zostaneme navždy čudne šľachovitý.“
Harry sa ale nezasmial.
„Nemôžete to urobiť, kým nebudem spolupracovať, potrebujete, aby som vám dal svoje
vlasy.“
„Tak tým plán padá,“ povedal George. „Zrejme nemáme šancu z teba dostať jediný kúsok
vlásku, pokiaľ nebudeš spolupracovať.“
„Jasné, nás trinásť proti jednému, ktorý ešte nesmie ani používať kúzla, nemáme šancu,“
povedal Fred.
„Vtipné,“ povedal Harry „naozaj smiešne.“
„Ak bude musieť prísť na radu sila, tak príde,“ zahučal Moody, jeho magické oko sa teraz
chvelo v očnej jamke.
Oko sa sústredilo na Harryho. „Všetci prítomní sú dospelí a sú pripravený niesť tie riziká.“
Mundungus pokrčil ramenami a zaškeril sa. Magické oko sa naňho natočilo tak, že pozeralo
skrz Moodyho hlavu.
„Tak už žiadne dohady. Čas beží. Chcem pár tvojich vlasov, chlapče, hneď teraz.“
„Ale to je šialené, nie je treba – “
29
„Nie je treba!“ zavrčal Moody. „S Veď-vieš-kým a polovičkou Ministerstva na jeho strane?
Potter, ak budeme mať šťastie, naláka ho falošná stopa a bude sa ťa snažiť získať až
trinásteho, ale nie je blázon, aby nenechal aspoň jedného alebo dvoch Smrťožrútov strážiť
terén, presne to by som urobil ja. Pokiaľ pôsobí kúzlo tvojej matky, nemôžu sa k tebe
alebo k tomuto domu dostať, ale už čoskoro pôsobiť prestane a oni vedia, čo majú robiť.
Naša jediná šanca je odlákať ho. Ani Veď-vieš-kto sa nemôže rozdeliť na sedem častí.
Harry zachytil Hermionin pohľad a zapozeral sa neprítomne do steny.
„Takže, Potter, bol by si taký láskavý a podal mi pár svojich vlasov?“
Harry sa pozrel na Rona, ktorý naňho pozeral s pohľadom, hovoriacim, „Jednoducho – to urob.“
„Hneď teraz!“ zabručal Moody
Zatiaľ čo naňho všetci pozerali, zdvihol Harry ruku ku svojej hlave, chytil pár svojich vlasov
a trhol.
„Dobre,“ povedal Moody, dokríval k nemu a pritom otvoril flaštičku s elixírom. „Sem s tým,
prosím.“
Harry pustil svoje vlasy do toho bahnistého roztoku. V momente, keď sa vlasy dotkli jeho
povrchu, zmenil sa elixír na jasne žiarivé zlato.
„Ach, vyzeráš chutnejšie než Crabbe a Goyle, Harry,“ povedala Hermiona skôr, ako
zachytila Ronove zdvihnuté obočie, načo mierne očervenela a rýchlo dodala, „Veď vieš, čo
tím myslím – Goylov elixír chutil ako uhlie.“
„Dobre, falošní Potterovia, zoraďte sa, prosím, tu,“ povedal Moody.
Ron, Hermiona, Fred, George a Fleur sa zoradili pred lesknúcim sa drezom tety Petúnie.
„Jeden nám chýba,“ povedal Lupin.
„Sem,“ povedal Hagrid mrzuto, zdvihol Mundungusa za zátylok a pustil ho priamo za Fleur,
ktorá zvraštila svoj nos a zaradila sa medzi Freda a Georga.
„Som vojak, predtým som bol ochranca,“ povedal Mundungus.
„Nechaj si to,“ zahučal Moody. „Ako som ti už povedal, ty bezchrbtový červ, ak sa
stretneme s nejakým Smrťožrútom, bude chcieť Pottera získať, nie zabiť. Dumbledore
vždy hovoril, že Veď-vieš-kto bude chcieť skoncovať s Potterom sám. Ochrancovia sú tí,
ktorí sú v ohrození a môžu mať obavy, že ich Smrťožrúti zabijú.“
Mundungus nevyzeral veľmi isto, ale Moody už medzitým vyťahoval zo svojho habitu pol
tucta pohárov veľkosti čajovej šálky, rozdal ich a potom do každého z nich nalial časť
všehodžúsu.
„Tak všetci naraz…“
Ron, Hermiona, Fred, George, Fleur a Mundungus sa napili. Všetci zalapali po dychu,
uškľabli sa, hneď ako im elixír doputoval do hrdla a zrazu sa ich obrysy začali rozťahovať a
30
prebublávať ako horký vosk. Hermiona a Mundungus vyrástli, Ron, Fred a Geroge sa
zmenšili, stmavli im vlasy, Hermione a Fleur sa ako keby pretiahli lebky dozadu.
Moody nevyzeral prekvapene a dal sa do uvoľňovania povrazov na veľkých vreciach, ktoré
so sebou priniesol. Keď sa narovnal, stálo pred ním šesť Harry Potterov, syčiacich a
fučiacich.
Fred a George sa otočili k sebe a povedali si navzájom „sakra – sme rovnakí!“
„Neviem, ale myslím, že stále vyzerám lepšie,“ povedal Fred, keď si prezeral svoj odraz v
kanvici.
„Tfuj,“ povedala Fleur, keď sa prezrela v odraze na dvierkach mikrovlnky, „Bill,
nepozerraj sa na mňa, som škarredá.“
„Pre tých z vás, ktorým sú vaše súčasné šaty veľké, som niečo priniesol,“ povedal Moody a
ukazoval na prvé vrece, „a podobne naopak. Nezabudnite na okuliare, v bočnej taške ich
je šesť. A keď sa oblečiete, kufre máte v druhom vreci.“
Skutočný Harry si pomyslel, že toto je snáď tá najzvláštnejšia vec, akú kedy videl, a to už
videl naozaj zvláštne veci. Sledoval, ako sa šestoro identických kópií prehrabuje vo
vreciach, vyťahuje šaty, nasadzuje si okuliare a odkladá ich vlastné veci nabok. Už ich
skoro chcel požiadať aj o to, aby trochu viac rešpektovali jeho súkromie, keďže sa všetci
začali beztrestne vyzliekať, určite oveľa odvážnejšie, keď ukazovali jeho telo, než ako by
to zvládli so svojím.
„Vedel som, že Giny o tom tetovaní klame,“ povedal Ron, keď sa díval dole na svoju holú
hruď.
„Harry, ty teda vidíš hrozne,“ povedala Hermiona, keď si nasadila okuliare.
Akonáhle sa obliekli, vzali si falošné Harryho batohy a sovie klietky so snehobielymi sovami
z druhého vreca.
„Dobre,“ povedal Moody, hneď, ako sa sedem oblečených, s okuliarmi a kuframi ovešaných
Harry Potterov postavilo pred neho. „Rozdelíme si to takto: Mundungus bude cestovať so
mnou na metle -“
„Prečo mám letieť s vami ja?“ zanadával Harry stojaci najbližšie pri zadných dverách.
„Pretože si ten, na ktorého musíme dávať pozor,“ zavrčal Moody a s istotou, že sa jeho oko
nepohlo z Mundungusa, pokračoval, „Arthur a Fred -“
„Ja som George,“ povedalo dvojča, na ktoré Moody ukazoval. „To nás nedokážete rozlíšiť
ani keď sme obaja premenení na Harryho?“
„Pardon, Georg - “
„Len si z vás robím srandu, naozaj som Fred - “
„Dosť už blbnutia!“ zavrčal Moody. „Ten druhý, Fred, George, alebo kto vlastne si, pôjde s
Remusom. Slečna Delacourová-“
„Fleur zoberiem na testralovi,“ povedal Bill. „Nemá rada metly.“
31
Fleur sa zaňho postavila a pritom sa zatvárila tak, že Harry dúfal, že sa už nikdy tento
výraz na jeho tvári neobjaví.
„Slečna Grangerová s Kingsleym, opäť na testralovi-“
Hermiona podišla ku Kingsleymu, len sa na ňu pokojne usmial. Harry vedel, že ani
Hermiona nemá rada metly.
„Takže už zostávame len mi dva, Ron,“ povedala Tonksová veselo a pri svojom mávaní sa
buchla o tetine kvety.
Ron ale nevyzeral tak natešene ako Hermiona.
„A ty ideš so mnou, Harry, je to dobre?“ povedal Hagrid a vyzeral trochu nedočkavo.
„Pójdeme na motorke, metly a testrály neunesú moju váhu, chápeš. Tunak na sedačke už
nie je moc miesta, takže pójdeš vo vozíku.“
„To je super,“ povedal Harry nie príliš pravdivo.
„Myslíme si, že ťa Smrťožrúti budú čakať, že poletíš na metle,“ povedal Moody, ktorý
zrejme uhádol, ako sa Harry cíti. „Snape mal dosť času povedať im všetko, na čo nikdy
predtým nebol čas, takže ak narazíme na Smrťožrútov, verím, že si vyberú toho Pottera,
ktorý sa bude na metle cítiť ako doma. Takže dobre,“ pokračoval, zaviazal vrece s vecami
falošných Potterov a vydal sa naspäť k dverám. „Asi do troch minút by sme mali odletieť.
Nemá zmysel zamykať zadné dvere, Smrťožrútov to vonku nezdrží, ak ťa sem prídu hľadať.
Tak poďme...“
Harry si rýchlo vzal svoj ruksak, Blesk, Hedviginu klietku a vydal sa za ostatnými do temnej
záhrady.
Zo všetkých strán začali lietať ľuďom do rúk metly, Kingsley už pomohol Hermione na
testrala, takisto ako Bill Fleur. Hagrid stál pri svojej motorke s nasadenými okuliarmi.
„To je ona? To je Siriusova motorka?“
„Presne ona,“ povedal Hagrid a pozeral pritom na Harryho. „A keď som s ňou šiel
naposledy, Harry, vošiel si sa mi na jednu ruku!“
Harry si nemohol pomôcť, ale cítil sa ponížený, keď si sadal do vozíka. Ron sa na neho
pozeral, keď ho tam uvidel sedieť ako dieťa na kolotoči v elektrickom autíčku. Harry si
uložil ruksak a metlu pod nohy a Hedviginu klietku medzi nohy. Bolo to extrémne
nepohodlné.
„Arthur ju kvapku vylepšil,“ povedal Hagrid, nedbajúc na to, ako nepohodlne sa musel
Harry cítiť. Posadil sa obkročmo na motorku, ktorá sa trochu prehla a zaryla sa niekoľko
centimetrov do zeme. „Teraz dokáže pár trikov. Toto bola moja idea.“ Ukázal svojím
tlstým prstom na tmavočervený gombík vedľa tachometra.
„Buď prosím opatrný, Hagrid,“ povedal pán Weasley, ktorý stál pri nich a držal svoju novú
metlu. „Ešte stále si nie som istý, že či to bolo rozumné a určite by si to nemal používať
mimo nebezpečenstva.
32
„Tak dobre,“ povedal Moody. „Všetci sa pripravte, chcem, aby sme vyštartovali naraz, inak
bude všetka snaha na zmätenie nepriateľa zbytočná.“
Všetci pokývali hlavami, že rozumejú.
„Teraz sa drž pevne, Ron,“ povedala Tonksová a Harry len spozoroval, ako sa Ron previnilo
pozrel na Lupina, keď chytal Tonksovú okolo pásu. Hagrid nakopol motorku, tá zarevala
ako drak a bočný vozík začal vibrovať.
„Veľa šťastia všetkým,“ zakričal Moody. „Uvidíme sa za hodinku v Brlohu. Vyrazíme na
tri... Raz... dva... tri!“
Motorka začala neskutočne revať a Harry cítil, ako sa vozík naklonil. Ako rýchlo stúpali k
nebesiam, mierne sa mu zahmlili oči a vlasy za ním viali. Okolo neho sa do vzduchu
vznášali metly a za testralmi bolo vidieť len ich dlhé mávajúce chvosty. Harryho nohy,
natlačené vo vozíku s Hedviginou klietkou a jeho ruksakom, boli už otlačené a začali
drevenieť. Bolesť už bola taká silná, že sa zabudol naposledy pozrieť na dom číslo 4 na
Privátnej ceste. Keď sa pozrel cez bok vozíka, nedokázal už rozoznať, ktorý dom to vlastne
bol.
A potom z ničoho nič, boli obklopení. Minimálne tridsať zahalených postáv, akoby
zavesených vo vzduchu, sformovalo obrovský kruh, doprostred ktorého vlietli všetci
členovia Rádu.
V tej chvíli sa zo všetkých strán ozval krik, objavovali sa záblesky zeleného svetla... Hagrid
zareval a motorka sa vo vzduchu prevalila. Harry stratil prehľad, kde sú. Nad ním boli
svetlá z pouličných lámp, okolo neho sa ozýval krik a on sa len tlačil k stene vozíka, aby
zostal nažive. Hedvigina klietka, Blesk a ruksak mu prekĺzli pomedzi kolená...
„Nie – POMOC!“
Metla sa roztočila, len tak-tak zvládol chytiť remienok svojho ruksaku a vrch klietky, načo
sa motorka opäť obrátila na správnu stranu. Na sekundu sa mu uľavilo, ale potom sa opäť
objavil záblesk zeleného svetla. Sova zakričala a spadla na spodok klietky.
„Nie – NIE!“
Motorka naraz vyrazila dopredu, Hagrid preletel skrz ich kruh, a Harry stihol zahalených
Smrťožrútov len tak-tak zaregistrovať.
„Hedviga – Hedviga!“
Ale sova ležala nehybne a žalostne na spodku klietky, skoro ako nejaká hračka. Nemohol ju
vziať k sebe a jeho záchrana bola pre ostatných najdôležitejšia. Obzrel sa cez rameno a
uvidel hromadu ľudí postupovať, zelené svetlo svietiť, jeden pár ľudí na metlách sa vznášal
stále vyššie a vyššie, nedokázal ale povedať kto to bol.
„Hagrid, musíme sa vrátiť späť, musíme sa vrátiť späť!“ kričal cez hromový rev motora
vyťahujúc svoj prútik, Hedviginu klietku napchal ku kolenám a odmietal veriť, že bola
mŕtva.
„Hagrid, OTOČ TO!“
33
„Moja práca je dostať ťa odtato, Harry!“ kričal Hagrid a pridal plyn. „Zastav – ZASTAV!“
kričal Harry, ale keď sa pozrel znovu späť, preleteli okolo jeho ucha dva záblesky zeleného
svetla. Štyria Smrťožrúti opustili kruh, prenasledovali ich a mierili svoje kúzla na Hagridov
chrbát.
Hagrid zabočil, ale Smrťožrúti nasledovali ten istý kurz. Harry sa musel skloniť do vozíka,
aby sa skryl pred všetkými tými zaklínadlami, ktorých intenzita vzrastala. Skúsil sa otočiť a
zakričal „Stupefly!“ a z jeho vlastného prútika vyrazil prúd červeného svetla, čím medzi
Smrťožrútmi, ktorí sa kliatbe pokúsili vyhnúť, vytvoril medzeru.
„Drž sa pevne Harry, toto na nich zapôsobí!“ zakričal Hagrid a Harry sa pozrel hore práve
včas, aby videl Hagrida stláčať zelený gombík pod ukazovateľom paliva. Z výfuku vyrazila
čiara, pevná čierna čiara. Harry len videl, ako sa v strede oblak rozpína.
Traja Smrťožrúti stihli uhnúť, ale štvrtý nemal také šťastie. Zmizol z dohľadu a potom bolo
vidieť len, ako vyzerá ako balvan, jeho metla bola rozbitá na kúsky. Jeden z jeho kolegov
spomalil, aby ho zachránil, ale nebolo ho vidieť - ako sa Hagrid predklonil cez volant a
stúpil na plyn, vyrazila z výfuku ďalšia temná vlna.
Z prútikov dvoch ostávajúcich Smrťožrútov cez Harryho hlavu stále prilietalo čím ďalej,
tým viac smrtiacich kliatob. Mierili na Hagrida. Harry na oplátku vysielal ďalšie
ochromujúce kliatby: červené a zelené pruhy svetla sa uprostred neba zrážali a vyrábali
plno iskier, ktoré Harrymu pripomínali ohňostroje a muklovia zospodu nemohli mať vôbec
poňatia, čo sa deje...
„Drž sa Harry, ideme ďalej!“ zakričal Hagrid s stlačil druhý gombík. Teraz z výfuku
vymrštila obrovská sieť, ale Smrťožrúti boli na ňu pripravení. Nielen to, že sa jej zvládli
obletom vyhnúť, tretí, ktorý pôvodne zachraňoval štvrtého, sa do nej síce zachytil, ale
potom sa naraz objavil za dvoma jeho kolegami a potom všetci traja prenasledovali
motorku a všetci traja po nej hádzali kliatby.
„Toto ich dorazí, Harry, drž sa pevne!“ zakričal Hagrid a Harry videl, ako zatlačil celou
svojou rukou do purpurového gombíka pod tachometrom.
S nezameniteľným hlučným revom vyšľahol z výfuku plameň dračieho ohňa, dobleda
rozžiarený a modrý a motorka vystrelila vpred ako guľka so zvukom krútiaceho sa kovu.
Harry videl Smrťožrútov, ako sa vyhýbajú smrtiacej plamennej stope a v tú istú chvíľu sa
vozík začal osudne kývať. Jeho kovové spoje s motorkou sa silou akcelerácie začali trhať.
„To je dobré, Harry!“ kričal Hagrid, ktorého sila vzduchu na motorke položila. Nikto teraz
neriadil a vozík sa začal pod silou vzduchu krútiť.
„Zvládam to, Harry, neboj sa!“ jačal Hagrid a z vnútorného vrecka svojho kožuchu vytiahol
kvetinami posiaty ružový dáždnik.
„Hagrid! Nie! Nechaj to na mňa!“
„REPARO!“
Ozvala sa ohlušujúca rana a vozík sa od motorky oddelil úplne. Harry zrýchlil vpred, hnaný
silou motorky, a potom začal klesať...
V zúfalstve na svoj vozík Harry namieril prútik a zakričal: „Wingardium Leviosa!“
34
Vozík sa vznášal ako korok vo vode, neriaditeľný, ale aspoň zostal vo vzduchu. Na oslavu
ale nemal ani pol sekundy, pretože sa za ním zjavili ďalšie a ďalšie kliatby. Traja
Smrťožrúti ho začali obkľučovať.
„Idem za tebou, Harry!“ kričal Hagrid z temnoty, ale Harry cítil, ako vozík začína opäť
klesať. Hoci pokrútený, ako len nízko mohol byť, pokúsil sa namieriť do stredu
prilietajúcich postáv a zakričal, „Impedimenta!“
Kúzlo vrazilo prostrednému Smrťožrútovi do hrudníku. Na moment sa ten muž úplne
rozpľasol vo vzduchu, ako keby narazil na neviditeľnú prekážku. Jeden z jeho kolegov do
neho takmer vrazil…
Potom sa vozík začal prepadať naozaj prudko a posledný Smrťožrút vyslal kliatbu tak blízko
Harryho, až sa musel skloniť pod hranu vozíku, až si skoro o roh sedadla vyrazil zub…
„Už letím, Harry, už letím!“
Veľká ruka chytila Harryho za zadnú časť jeho oblečenia a vytiahla ho z klesajúceho vozíka
späť na sedadlo motorky. Harry si uvedomil, že sedí opäť za Hagridom. Ako začali stúpať,
preč od dvoch zostávajúcich Smrťožrútov, vypľul Harry z úst krv, namieril prútik na
padajúci vozík a zakričal, „Confringo!“
Vedel, že Hedvigu to bude bolieť, ale ako vozík vybuchol, najbližšieho Smrťožrúta to
zrazilo z metly a odhodilo z dohľadu. Jeho spoločníci odleteli späť a stratili sa tiež.
„Harry, je mi to ľúto, velmo ľúto,“ bedákal Hagrid, „Nemal som skúšať opraviť to sám,
hej, už nemám medzi čarodejníkmi čo robiť…“
„To nie je problém, len jednoducho leť!“ zakričal Harry k Hagridovi, keď sa z tmy vynorili
ďalší dvaja Smrťožrúti a každým momentom sa približovali.
Ako začali opäť lietať vzduchom kliatby, začal Hagrid kľučkovať a uhýbať sa. Harry vedel,
že Hagrid neskúsi sám znovu použiť drakoletiaci gombík, keď Harry sedí tak voľne. Harry
vyslal na ich prenasledovateľov omračujúce kúzlo, ale prakticky ich nezdržal. Vyslal na
nich ďalšie blokovacie kúzlo – najbližší Smrťožrút zabočil, aby sa tomu vyhol, na čo mu
skĺzla jeho kapucňa a pri ďalšom červenom záblesku omračujúceho kúzla Harry uvidel
neprirodzene bledú tvár Stana Shumpika… Stana…
„Expelliarmus!“ zakričal Harry.
„Je to on, to je on, to je ten pravý!“
Výkrik zahaleného Smrťožrúta zasiahol Harryho aj cez hromovo hučiaci motor motorky: V
ďalšom okamihu odpadli obaja prenasledovatelia späť a stratili sa z dohľadu.
„Harry, čo sa stalo?“ burácal Hagrid. „Kam sa stratili?“
„Ja neviem!“
Ale Harry sa obával – zahalený Smrťožrút kričal „to je ten pravý!“ Ako len to mohol vedieť?
Uprene zízal do prázdnej temnoty a cítil nebezpečie… Kde to vlastne boli?
Posunul sa v sedadle dopredu a sadol si tak, aby bol tvárou vpred a chytil sa zadnej časti
Hagridovho kabátu.
35
„Hagrid, použi ešte raz ten drakoletiaci gombík, poďme odtiaľto rýchlo preč!“
„Tak sa drž pevne, Harry!“
Opäť sa ozvalo ohlušujúce jačiace burácanie a z výfuku vyrazil bielomodrý oheň. Harry
cítil, ako sa posúva dozadu na tom mále, ktoré pre neho na sedačke zostalo. Hagrid sa
posúval späť, smerom k nemu, sťažka udržal ruky na kormane…
„Myslím, že sme ich striasli, Harry, myslím, že sme to zvládli!“ zakričal Hagrid.
Ale Harry spokojný nebol. Sadol na neho strach a obzeral sa okolo seba vľavo a vpravo po
prenasledovateľoch, o ktorých vedel, že musia prísť… Prečo ustúpili? Jeden z nich mal stále
prútik… „To je on, ten pravý…“ To povedal práve potom, čo sa pokúsil odzbrojiť Stana…
„Už sme skoro tam, Harry, už sme to skoro zvládli!“ kričal Hagrid.
Harry cítil, ako motorka mierne klesá, aj keď svetlá na zemi stále vyzerali ako hviezdy.
Potom ho začala neskutočne páliť jeho jazva – bolo to ako oheň. Na oboch stranách
motorky sa objavil jeden Smrťožrút a dve vyslané smrtiace kliatby ho minuli o milimetre a
odhodili mierne dozadu…
A potom ho Harry uvidel. Voldemort letel ako dym nesený vetrom, bez metly alebo
testrala, ktorý by ho niesol, jeho hadia tvár žiarila v temnote, jeho biele prsty opäť
zdvíhali prútik…
Hagrid zakričal od strachu a zatočil motorku do zvislého smeru. Ako holý boj o život
pripadalo Harrymu vysielanie omračujúcich kliatob náhodne do divokej noci. Potom za
sebou uvidel poletovať telo a vedel, že jedného z nich zasiahol, chvíľku nato sa ale ozvala
rana a z motoru vyrazili iskry. Motorka sa začala prepadať vzduchom v špirále, úplne
neovládateľná…
A opäť sa za nimi začali objavovať záblesky zeleného svetla. Harry nemal poňatia, ktorá
strana je „nahor,“ ktorá „dolu,“ jeho jazva ho stále pálila. Čakal, že každú sekundu
zomrie. Zahalená osoba na metle bola pol metra od neho, videl, ako zdvíha ruku…
„NIE!“
S výkrikom hnevu uvidel Harry, ako sa Hagrid a Smrťožrút strácajú z dohľadu, keď ich
spoločná váha bola na jednej metle extrémna…
Sotva zvieral padajúcu motorku svojími kolenami, Harry začul Voldemorta zakričať „JE
MÔJ!“
Bolo po všetkom. Nevidel a nepočul, kde Voldemort je. Pred očami odletel preč ďalší
Smrťožrút a Harry len započul „Avada—"
Bolesť v Harryho jazve ho donútila zavrieť oči, na čo jeho prútik začal takmer sám
čarovať. Cítil, ako ho jeho ruka obklopila ako magnet, skrz napoly zavreté oči videl, ako z
prútika vytryskol prúd zlatého svetla, začul, ako niečo prasklo a potom len niekto
nahnevane skríkol. Posledný Smrťožrút vrieskal, Voldemort kričal „NIE!“ a Harry si zrazu
uvedomil, že má nos centimeter od drakoletiaceho gombíka. Stlačil ho voľnou rukou a
motorka vystrelila do vzduchu ďalšie plamene a vyrútila sa priamo k zemi.
36
„Hagrid!“ zakričal Harry a držal sa, čo mu sily stačili. „Hagrid…! Accio Hagrid!“
Motorka len zrýchlila a blížila sa k zemi. S tvárou na riadidlách nevidel Harry nič, ako len
vzdialené svetlá, ktoré sa zväčšovali a blížili a blížili. Bolo isté, že narazí do zeme a on s
tým nemohol nič spraviť. Za ním sa ozval ďalší výkrik: „Tvoj prútik, Selwyn, daj mi tvoj
prútik!“
Vycítil, že je Voldemort niekde blízko, skôr, ako ho uvidel. Keď sa pozrel na bok, zistil, že
pozerá do červených očí a bol si istý, že to bola posledná vec, ktorú kedy uvidel:
Voldemort, ktorý sa ho pokúša znovu zabiť…
A potom zrazu Voldemort zmizol. Harry sa pozrel pod seba a uvidel tam Hagrida,
rozplesknutého na zemi. Ledva vládal otočiť korman tak, aby do neho nenarazil, všetkou
silou stlačil brzdu, ale s ohlušujúcim nárazom, ktorý roztriasol zem nablízku, vletel do
rybníka plného bahna…
37
5. kapitola - Porazený bojovník
„Hagrid?“ Harry sa usiloval zdvihnúť sa z trosiek kovu a kože, ktoré ho obklopovali; jeho
ruky sa ponárali do blatovej vody, keď sa pokúšal vstať. Nedokázal pochopiť, kam
Voldemort zmizol a očakával, že sa každú chvíľu znesie z okolitej temnoty. Niečo teplé a
vlhké mu kvapkalo po brade a z čela. Vyliezol z rybníka a narazil do veľkej tmavej hromady
na zemi, ktorou bol Hagrid.
„Hagrid? Hagrid, hovor so mnou...“
Ale čierna hromada sa ani nepohla.
„Kto je tam? To je Potter? Si Harry Potter?“
Harry nespoznával mužov hlas. Vtom zakričala nejaká žena: ,,Oni havarovali. Ted!
Havarovali na záhrade!“
Harrymu sa točila hlava.
„Hagrid,“ opakoval hlúpo a podlomili sa mu kolená.
Ďalšia vec, ktorú si uvedomil, bola tá, že ležal na niečom, čo pripomínalo vankúš, s
pálčivou bolesťou na rebrách a pravom pleci. Chýbajúci zub opäť narástol. Jazva na čele
stále pulzovala.
„Hagrid?“
Otvoril oči a zbadal, že leží na pohovke v neznámej, lampou osvetlenej obývačke. Jeho
batoh ležal na podlahe o kúsok ďalej, mokrý a zablatený. Svetlovlasý silnejší muž ho
úzkostlivo pozoroval.
„Hagrid je v poriadku, synak,“ povedal muž. „manželka sa oňho teraz stará. Ako sa cítiš?
Nemáš už nič iné zlomené? Napravil som ti rebrá, zub a rameno. Mimochodom, ja som Ted,
Ted Tonks – Dorin otec.“
Harry sa posadil príliš rýchlo: pred očami sa mu zjavili svetielka a cítil slabosť a závrat.
„Voldemort-“
„Pokoj,“ povedal Ted Tonks, položil ruku na Harryho plece a tlačil ho späť do vankúšov.
„To bola škaredá nehoda, čo ste mali. Čo sa vlastne stalo? Niečo sa pokazilo na tej
motorke? Arthur Weasley sa opäť precenil? On a jeho muklovské výmysly?“
„Nie,“ povedal Harry, kým jeho jazva pulzovala ako otvorená rana. „Smrťožrúti, množstvo
Smrťožrútov – prenasledovali nás-“
„Smrťožrút?“ povedal Ted ostro. „Čo tým myslíš, Smrťožrúti? Myslel som si, že nevedia, že
ťa prepravia dnes večer, myslel som-“
„Vedeli to,“ povedal Harry.
Ted Tonks sa pozrel na strop, akoby si myslel, že môže vidieť cez neho na oblohu.
38
„Tak, potom teda vieme, že naše ochranné kúzla vydržali, nie? Nemali by byť schopní
priblížiť sa k domu na menej ako 100 yardov v akomkoľvek smere.“
Teraz už Harry rozumel tomu, prečo Voldemort zrazu zmizol; ocitli sa v bode, kde motorka
prekročila bariéru kúziel Rádu. Len dúfal, že budú aj naďalej fungovať: predstavil si
Voldemorta, sto yardov nad nimi, ako sa snaží nájsť spôsob, ktorým by prenikol cez niečo,
čo si Harry predstavoval ako veľkú priehľadnú bublinu.
Zhodil nohy dolu z pohovky; musel vidieť Hagrida na vlastné oči predtým, než uverí, že je
skutočne nažive. Každopádne, hneď ako sa postavil, dvere sa otvorili a pretlačil sa cez ne
Hagrid, s tvárou pokrytou blatom a krvou, trochu krívajúci, ale akoby zázrakom živý.
,,Harry!“
Prekročil podlahu medzi nimi dvoma krokmi, odhodil pri tom z cesty dva krehké stolčeky a
aspidistru a stisol Harryho v takom objatí, že mu takmer znovu praskli jeho čerstvo
zrastené rebrá. „Prepánajána, Harry, ako si sa z toho dostal? Myslel som si, že sme už
obaja mŕtvy!“
„Hej, ja tiež. Nemôžem uveriť...“ Harry zmĺkol vo chvíli, keď si všimol ženu, ktorá práve
vstúpila do miestnosti za Hagridom.
„Ty,“ zakričal a vrhol sa rukou do vrecka, ktoré ale bolo prázdne.
„Tvoj prútik je tu, synak,“ povedal Ted a poklepal s ním Harrymu na rameno. „Spadol
hneď vedľa teba, zobral som ho. A tá žena, na ktorú kričíš, je moja manželka.“
„Ech, ja... ospravedlňujem sa.“
Keď podišla viac do miestnosti, podoba pani Tonksovej a jej sestry Bellatrix už bola oveľa
menšia. Jej vlasy boli svetlejšie a oči mala širšie a vľúdnejšie. Napriek tomu vyzerala po
Harryho výkriku trochu povýšenecky.
„Čo sa stalo našej dcére?“ spýtala sa. „Hagrid vravel, že ste boli prepadnutí; kde je
Nymphadora?“
„Neviem,“ povedal Harry. „Nevieme čo sa stalo s ostatnými.“
Ona a Ted si vymenili ustrašené pohľady. Na Harryho doľahla zmes strachu a viny;
ktokoľvek z ostatných umrel, bola to jeho vina. Všetko jeho vina. To on súhlasil s tým
plánom, keď im dal svoje vlasy.
„Prenášadlo,“ vykríkol, keď si náhle spomenul. „Musíme sa vrátiť do Brlohu a zistiť potom vám pošleme správu alebo - alebo Tonksová ju pošle, potom, keď sa -“
„´Dora bude v poriadku, ´Dromeda,“ povedal Ted. „Ona vie, čo robiť. Už bola s aurormi v
mnohých takých situáciách. Prenášadlo je týmto smerom,“ dodal smerom k Harrymu.
„Odlieta za tri minúty, ak chcete.“
„Hej, určite chceme,“ povedal Harry. Schytil svoj batoh a hodil si ho na chrbát. „Ja...“
Pozrel sa na pani Tonksovú, pretože sa jej chcel ospravedlniť za strach, v ktorom ju
zanechal a za ktorý sa cítil tak príšerne zodpovedný, ale nenapadali mu žiadne vhodné
slová tak, aby to nevyznelo prázdne a neúprimne.
39
„Poviem Tonksovej – ´Dore - aby sa ozvala, keď... ďakujem že ste nám pomohli, ďakujem
za všetko, ja -“
Bol rád, že opustil miestnosť a nasledoval Teda Tonksa cez krátku chodbu do spálne.
Hagrid šiel za nimi, prikrčený tak, aby si neudrel hlavu o rám dverí.
„Tam, synak. To je prenášadlo.“ Pán Tonks ukazoval na malý strieborný hrebeň ležiaci na
toaletnom stolíku.
„Ďakujem,“ povedal Harry s prstom natiahnutým tak, aby sa dotýkal hrebienka a bol
pripravený k presunu.
„Počkaj chvíľu,“ povedal Hagrid a rozhliadol sa okolo. „Harry, kde je Hedviga?“
„Ona... zasiahli ju,“ odpovedal Harry.
Tá skutočnosť naňho dopadla; hanbil sa za seba, keď mu slzy vyhŕkli z očí. Sova bola jeho
spoločníkom, jeho veľkým spojením s čarodejníckym svetom, keď bol nútený vracať sa k
Dursleyovcom.
Hagrid natiahol svoju obrovskú ruku a potľapkal ho súcitne po ramene.
„Nevadí,“ povedal mrzuto, „nevadí. Prežila skvelý, dlhý život...“
„Hagrid!“ povedal Ted varovne práve vo chvíli, keď sa hrebeň rozžiaril do svetlomodra a
Hagrid k nemu priložil svoj ukazovák práve včas.
S trhnutím za pupkom, akoby ho neviditeľné lano zatiahlo vpred, bol Harry vtlačený do
prázdna a nekontrolovateľne sa točil s prstom prilepeným na prenášadle. On aj Hagrid
uháňali preč od pána Tonksa a o sekundu neskôr sa už jeho nohy dotkli tvrdej zeme a on
spadol na všetky štyri na záhradku Brlohu. Počul krik. Zahodil preč teraz už nelepiace
prenášadlo, postavil sa s miernym zakolísaním na nohy a uvidel pani Weasleyovú a Ginny,
ako bežia dolu schodmi pri zadnom vchode.
Medzitým sa aj Hagrid, ktorý tiež spadol na zem, neisto zdvíhal na nohy.
,,Harry? Ty si ten pravý Harry? Čo sa stalo? Kde sú ostatní?“ kričala pani Weasleyová.
„Čo tým myslíte? Je tu už niekto z ostatných?“ vzdychol Harry. Odpoveď bola ľahko
čitateľná z výrazu bledej tváre pani Weasleyovej.
„Smrťožrúti na nás čakali,“ povedal jej Harry, „boli sme obkľúčení a v tej chvíli sme rýchlo
odleteli. Vedeli, že to bude dnes v noci. Neviem, čo sa stalo komukoľvek z ostatných.
Štyria z nich nás začali prenasledovať a jediné, čo sme mohli robiť, bolo utiecť preč. A
potom nás dobehol Voldemort -“
Započul seba obviňujúci tón vo svojom hlase, prosbu o pochopenie, prečo nevie, čo sa stalo
s jej synmi, ale „Vďaka bohu, že sa ti nič nestalo,“ povedala a stisla ho v objatí, o ktorom Harry vedel, že
si ho nezaslúži.
„Nemala by si trošku brandy, Molly?“ spýtal sa Hagrid trochu trasúcim sa hlasom. „Pre
40
lekárske účely?“
Mohla by ju privolať kúzlom, ale ako sa otočila a bežala späť k nakrivo stojacej stavbe,
Harry vedel, že chce skryť svoju tvár. Otočil sa k Ginny, a tá mu odpovedala na jeho
nevyslovenú prosbu.
„Ron a Tonksová sa mali vrátiť prví, ale zmeškali svoje prenášadlo, vrátilo sa bez nich,“
povedala ukazujúc na prázdnu plechovku od oleja ležiacu obďaleč. „A toto,“ ukázala na
starý obuvák „malo byť otcovo s Fredom. Tí tu mali byť druhí. Ty a Hagrid ste tretí a,“
skontrolovala si hodinky, „ak to zvládli, tak George a Lupin by mali byť späť do minúty.“
Pani Weasleyová sa znovu objavila a niesla fľašu brandy, ktorú podala Hagridovi. Ten ju
odzátkoval a na ex ju do seba obrátil.
„Mami!“ vykríkla Ginny a ukázala na miesto pár stôp od nich.
V tme sa objavilo modré svetlo, neustále sa zväčšovalo a Lupin s Georgom sa objavili.
Najskôr sa točili nad zemou a potom spadli na zem. Harry okamžite zistil, že sa niečo deje.
Lupin podopieral Georga, ktorý bol v bezvedomí a tvár mal zaliatu krvou.
Harry vyrazil vpred a chytil Georga za nohy. Spoločne s Lupinom doniesli Georga do domu,
cez kuchyňu až do obývačky, kde ho položili na pohovku. Keď svetlo lampy zalialo Georgovi
hlavu, Ginny zalapala po dychu a Harryho žalúdok sa silne zatriasol - jedno z Georgových
uší bolo preč. Tá strana jeho hlavy bola zaplavená vlhkou, jasnočervenou krvou.
Ešte predtým, než sa pani Weasleyová sklonila nad svojím synom, vzal Lupin Harryho za
rameno a nie príliš jemne ho odtiahol späť do kuchyne, kde sa Hagrid ešte stále pokúšal
prepchať svoje veľké telo cez zadný vchod.
„Hej,“ povedal Hagrid rozhorčene, „Choď od neho! Okamžite Harryho pusť!“
Lupin ho ignoroval. „Aké zviera bolo v rohu môjho kabinetu keď si prvýkrát prišiel?“ spýtal
sa a trochu Harrym potriasol. „Odpovedz mi!“
„Ech... ech, hlbočník v nádrži, nie?“
Lupin pustil Harryho a ten spadol späť na kuchynskú linku.
„Čo to bolo?“ kričal Hagrid.
„Ospravedlňujem sa Harry, ale musel som to skontrolovať,“ povedal Lupin stroho. „Boli
sme zradení. Voldemort vedel, že budeš prevezený dnes a jediní ľudia, ktorí mu to mohli
povedať, boli priamo zapojení v pláne. Mohol si byť podvodník.“
„Tak prečo neskontrolujete mňa?“ fučal Hagrid, stále bojujúci s úzkymi dverami.
„Si polovičný obor,“ povedal Lupin, hľadiac na Hagrida. „Všehodžús je určený len pre
ľudí.“
„Nikto z rádu by Voldemortovi neprezradil, že to urobíme dnes,“ povedal Harry. Tá
predstava bola preňho tak desivá, nemohol uveriť, že by to ktokoľvek z nich urobil.
„Voldemort ma dostihol až úplne na konci. Nevedel od začiatku, ktorý som. Keby poznal
plán, vedel by od začiatku, že som s Hagridom.“
41
„Oni ťa spoznali? Ale ako? Čo si urobil?“
„Ja...“ Harry sa snažil spomenúť si; celá cesta sa mu zdala ako zmes paniky a zmätku.
„Uvidel som Stana Shunpika...Vieš, toho, čo pracoval v Rytierskom autobuse. Snažil som sa
ho odzbrojiť namiesto toho, aby som...no, on nevedel, čo robí, nie? Musel byť pod kliatbou
Imperius!“
Lupin vyzeral zdesene.
„Harry, časy, kedy stačilo odzbrojovať sú preč! Títo ľudia sa snažia zajať ťa a zabiť!
Minimálne omráčiť, ak nie si pripravený zabiť!“
„Boli sme stovky stôp vysoko! Stan nebol sám sebou a keby som ho omráčil a on by spadol,
zomrel by úplne rovnako, ako keby som použil Avada Kedavra! Expeliarmus ma zachránil
pred Voldemortom pred dvoma rokmi,“ dodal Harry vzdorovito.
Lupin mu pripomínal Zachariasa Smitha z Bystrohlavu, ktorý sa mu vysmieval, keď chcel
Dumbledorovu armádu učiť odzbrojovacie zaklínadlo.
„Áno, Harry,“ povedal Lupin s bolesťou v hlase, „a mnoho smrťožrútov o tom podalo
svedectvo! Prepáč mi, ale to bol veľmi neobvyklý ťah, keď ti bezprostredne hrozí smrť.
Zopakovať to dnes pred smrťožrútmi, ktorí boli pri tom, alebo o tom počuli, bolo takmer
ako spáchať samovraždu.“
„Takže vy si myslíte, že som mal Stana Shunpika zabiť?“ povedal Harry nahnevane.
„Samozrejme, že nie,“ povedal Lupin, „ale smrťožrúti - na rovinu... väčšina ľudí! – by
očakávala, že zaútočíš späť! Expeliarmus je užitočné kúzlo, ale smrťožrúti si zrejme
myslia, že je to akoby tvoj podpis a ja na teba musím naliehať, aby sa to už naozaj
nestalo!“
Lupin privádzal Harryho k pocitu, že je idiot, ale v jeho vnútri bolo zrniečko vzdoru.
„Neodstrelím človeka z mojej cesty len preto, že tam práve náhodou stojí,“ povedal Harry,
„to je Voldemortov spôsob.“
Lupinova odveta už neprišla - konečne sa úspešný Hagrid predral dvermi a dotackal sa k
stoličke, na ktorú si sadol, ale tá sa pod ním okamžite rozpadla. Ignorujúc jeho zmes
nadávok a ospravedlnení, obrátil sa Harry opäť na Lupina.
„Bude George v poriadku?“
Všetko Lupinovo sklamanie z Harryho sa zdalo byť zmyté touto otázkou.
„Myslím, že áno, ale nie je tu žiadna šanca vrátiť mu ucho. Nie keď bolo odobraté kliatbou
-“
V tom sa z vonku ozval hlasný zvuk. Lupin vybehol k zadným dverám, Harry preskočil
Hagridove nohy a šprintoval na záhradu, kde sa objavili dve postavy.
Ako sa k nim Harry blížil, zistil, že je to Hermiona, ktorá sa práve menila späť do svojej
podoby, a Kingsley, obaja zvierajúci ohnutý vešiak na šaty. Hermiona sa vrhla Harrymu do
náručia, ale Kingsley vôbec nevyzeral, že by ho tešilo hocikoho z nich vidieť. Cez
Hermionino rameno Harry uvidel, ako zdvíha prútik a mieri s ním na Lupinov hrudník.
42
„Posledné slová Albusa Dumbledora nám dvom!“
„Harry je najväčšia nádej, ktorú máme. Verte mu,“ povedal Lupin pokojne.
Kingsley otočil svoj prútik na Harryho, ale Lupin povedal: „Je to on, otestoval som to!“
„Dobre, dobre!“ odvetil Kingsley a schoval prútik späť do svojho plášťa. „Ale niekto nás
zradil! Vedeli, že to bude dnes!“
„Vyzerá to tak,“ povedal Lupin, „ale zrejme nevedeli, že tam bude 7 rôznych Harry
Potterov.“
„Malá výhoda!“ zavrčal Kingsley. „Kto ešte je späť?“
„Len Harry, Hagrid, George a ja.“
Hermiona za nimi potlačila malé zastonanie.
„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa Lupin Kingsleyho.
„Sledovali ma piati, dvoch som zranil, jedného možno zabil,“ povedal Kingsley, „a videli
sme Veď-vieš-koho, pridal sa k prenasledovateľom asi v polovici cesty, ale zase rýchlo
zmizol. Remus, on vie -“
„Lietať,“ doplnil Harry. „Tiež som ho videl. Objavil sa za mnou a za Hagridom.“
„Tak preto nás nechal na pokoji - kvôli tebe!“ povedal Kingsley, „nemohol som pochopiť,
prečo zrazu zmizol. Ale čo ho viedlo k tomu, aby zmenil cieľ?“
„Harry bol príliš milý na Stana Shunpika,“ povedal Lupin.
„Stan?“ zopakovala Hermiona. „Ale ja som si myslela, že je v Azkabane!“
Kingsley sa neradostne zachechtal.
„Hermiona, uskutočnil sa hromadný útek, ktorý ministerstvo samozrejme ututlalo.
Traversovi spadla maska, keď som naňho poslal kliatbu - tiež mal byť v Azkabane. Ale čo sa
stalo tebe Remus? Kde je George?“
„Prišiel o ucho,“ povedal Lupin.
„Prišiel o...?“ zopakovala Hermiona zvýšeným hlasom.
„Snapova práca,“ povedal Lupin.
„Snape?“ zreval Harry. „Nepovedal si...“
„Stratil svoju masku počas prenasledovania. Sectumsempra bola vždy jeho špecialita. Bol
by som rád, keby som mohol povedať, že som mu to oplatil, ale jediné, čo som mohol
robiť, bolo udržať Georgea na metle. Strácal príliš veľa krvi.“
Medzi všetkými štyrmi sa rozhostilo ticho, keď sa pozreli na oblohu. Neboli tam žiadne
známky pohybu - hviezdy boli stále rovnaké, neblikajúce, nemenné, nezakryté ich
43
prilietajúcimi kamarátmi. Kde bol Ron? Kde boli Fred a pán Weasley? Kde boli Bill, Fleur,
Tonksová, Divooký a Mundungus?
„Harry, pomôž nám!“ volal Hagrid chrapľavo z dverí, v ktorých bol zase zaseknutý. Rád, že
môže niečo robiť, sa Harry oslobodil a cez prázdnu kuchyňu prebehol späť do obývačky,
kde sa pani Weasleyová a Ginny stále starali o Georgea. Pani Weasleyová už zastavila
krvácanie a pod svetlom lampy Harry uvidel čistý prázdny otvor na mieste, kde bývalo
Georgeovo ucho.
„Ako mu je?“ Pani Weasleyová sa rozhliadla okolo a povedala: „Nemôžem mu ho dať späť.
Nie, keď bolo odstránené čiernou mágiou. Ale mohlo to byť oveľa horšie... Je nažive.“
„Áno,“ povedal Harry, „vďakabohu.“
„Počula som v záhrade ešte niekoho?“ spýtala sa Ginny.
„Hermionu a Kingsleyho,“ odpovedal Harry.
„Vďakabohu,“ zašepkala Ginny. Dívali sa jeden na druhého a Harry ju chcel objať. Nikdy to
neurobil, keď pri tom bola pani Weasleyová, ale než stihol zareagovať, z kuchyne sa ozvala
obrovská rana.
„Dokážem, kto som, Kingsley, až keď uvidím svojho syna! Teraz ustúp, ak vieš, čo je pre
teba dobré!“
Harry ešte nikdy nepočul pána Weasleyho takto kričať. Vtrhol do obývačky, plešina
lesknúca sa potom, okuliare nakrivo, Fred tesne pred ním, obaja bledí, ale nezranení.
„Arthur!“ zakričala pani Weasleyová. „Vďaka bohu!“
„Ako mu je?“ Pán Weasley si kľakol na kolená vedľa Georgea. Po prvýkrát za ten čas, čo ho
Harry poznal, sa zdalo, že Fred nevie, čo povedať. Díval sa cez operadlo pohovky na
Georgeovo zranenie, akoby nemohol uveriť tomu, čo vidí.
Pravdepodobne vyplašený hlukom príchodu Freda a svojho otca, sa George prebral.
„Ako sa cítiš, George?“ zašepkala pani Weasleyová.
Georgeove prsty ohmatávali stranu jeho hlavy.
„Ako kopáč,“ zahuhlal.
„Čo je s ním?“ potichu povedal Fred a pozeral vydesene. „Má niečo s hlavou?“
„Ako kopáč,“ opakoval George, otvoril oči a pozrel sa hore na svojho brata. „Vidíš... som
kopáč. Mám dieru v hlave, vykopal som si dieru do hlavy, Fred, chápeš to?“
Pán Weasley vzlykol hlasnejšie než obyčajne a Fredovi sa do popolavej tváre vrátila farba.
„Žalostné,“ povedal Fred, „Žalostné! S celým šírym svetom humoru, ktorý bol pred tebou,
ty vymyslíš ,dieru a kopáča´?“
„No, hej,“ povedal George a uškrnul sa na svoju slzami zaliatu matku. „Teraz už nás budeš
môcť rozlíšiť, mami.“
44
Rozhliadol sa okolo. „Ahoj Harry - si Harry, však?“
„Áno, to som,“ povedal Harry a podišiel bližšie k pohovke.
„Tak sme ťa aspoň dostali naspäť v poriadku,“ povedal George. „Prečo sa Ron a Bill
nechúlia pri mojej skoro smrteľnej posteli?“
„Ešte sa nevrátili, George,“ odpovedala mu pani Weasleyová. Georgov úškrn zmizol. Harry
sa letmo pozrel na Ginny a naznačil jej, aby ho odprevadila von. Keď prechádzali
kuchyňou, povedala mu tichým hlasom: „Ron a Tonksová by sa už mali vrátiť. Nemali dlhú
cestu. Teta Muriel nebýva odtiaľto tak ďaleko.“
Harry neodpovedal. Vždy keď prišiel do Brlohu, spadol z neho všetok strach, ale tentokrát
ho celého zahalil, akoby mu liezol pod kožu, pulzoval v jeho hrudi a zalepil mu hrdlo. Keď
zostupovali po schodoch do záhrady, Ginny ho chytila za ruku.
Kingsley sa prechádzal sem a tam po záhrade a pri každej otočke sa zadíval na nebo. Harry
si spomenul na strýka Vernona, ako chodil po obývačke asi tak pred miliónmi rokov. Hagrid,
Hermiona a Lupin stáli plece pri pleci a upierali v tichosti pohľad hore. Nikto z nich sa
neotočil, keď sa k nim Harry a Ginny pridali.
Minúty sa vliekli, akoby to boli celé roky. Aj ten najmenší poryv vetra spôsobil, že
nadskočili v nádeji, že uvidia niektorého chýbajúceho člena Rádu, ako sa nezranený objaví,
otočili sa na krík, ktorý vo vetre zašumel A v tom sa priamo nad nimi zhmotnila metla a zniesla sa smerom k zemi.
„To sú oni!“ zvrieskla Hermiona.
Tonksová pristála s dlhým šmykom, ktorý všade po okolí rozhodil zeminu a kamene.
„Remus!“ Tonksová kričala, keď krivkala z metly do Remusovho náručia. Jeho tvár bola
bledá a vyzeral, že nie je schopný zo seba vydať slovo. Ron zmätene dokrivkal k Harrymu a
Hermione.
„Ste v poriadku,“ zamumlal ešte predtým, než k nemu vyletela Hermiona a pevne ho
objala.
„Ja som si myslela... myslela som...“
„Som v pohode,“ povedal Ron a potľapkával ju po chrbte. „Som v pohode.“
„Ron bol skvelý,“ povedala Tonksová vrelo a uvoľnila sa z Remusovho zovrenia. „Úžasnýomráčil jedného smrťožrúta priamo do hlavy a keď mierite na pohyblivý cieľ z letiacej
metly...“
„Vážne si to urobil?“ spýtala sa užasnutá Hermiona s rukami stále okolo Ronovho krku.
„Stále ten prekvapený tón,“ povedal trochu nahnevane a vymanil sa na slobodu. „Sme
poslední?“
„Nie,“ odpovedala mu Ginny, „stále čakáme na Billa a Fleur a Divookého s Mundungusom.
Idem povedať mame a ockovi, že si v poriadku, Ron...“ Odbehla dovnútra.
45
„Tak čo vás zdržalo? Čo sa stalo?“ Lupinov hlas znel až nahnevane, keď sa obracal na
Tonksovú.
„Bellatrix,“ povedala Tonksová. „Chcela ma dostať skoro tak, ako Harryho, Remus. Snažila
sa ma zabiť. Chcela by som ju dostať, som jej to dlžná. Ale určite sme zranili
Rudolphusa... Potom už sme boli u Ronovej tety Muriel, ale nestihli sme prenášadlo, kým
nás obskakovala...“
Lupinovi pohrával sval na čeľusti. Prikyvoval, ale vyzeral, že nie je schopný už nič viac
dodať.
„A čo sa stalo vám?“ obrátila sa Tonksová na Harryho, Hermionu a Kingsleyho. Porozprávali
jej príbehy zo svojich ciest, ale po celý ten čas nad nimi stále viseli obavy z neprítomnosti
Divookého, Billa a Fleur a bolo čím ďalej tým ťažšie ich ignorovať.
„Budem sa musieť vrátiť na Ulicu Svitania, mal som tam byť už pred hodinou,“ povedal
Kingsley konečne, po poslednom upretom pohľade na oblohu. „Dajte mi vedieť, keď sa
vrátia...“
Lupin prikývol. S mávnutím na ostatných Kingsley odišiel do tmy smerom k bránke.
Harrymu sa ešte zdalo, že počuje slabé prasknutie, ako sa Kingsley odmiestnil hneď za
plotom Brlohu.
Pán a pani Weasleyovci prichádzali po zadných schodoch s Ginny v tesnom závese. Obaja
rodičia objali svojho syna ešte predtým, než sa obrátili na Lupina a Tonksovú. „Ďakujeme
vám,“ povedala pani Weasleyová, „za našich synov.“
„Nebuď hlúpa, Molly,“ povedala na to Tonksová.
„Ako sa má George?“ spýtal sa Lupin.
„Čo je s ním?“ pípol Ron.
„Prišiel o...“
Ale koniec vety pani Weasleyovej bol prerušený spoločným výkrikom: testral práve pristál
pár stôp od nich. Bill a Fleur zosadli z jeho chrbta, ošľahaní vetrom, ale nezranení.
„Bill! Vďakabohu!“ Pani Weasleyová vybehla vpred, ale objatie, ktoré jej Bill venoval bolo
neporiadne. S pohľadom upretým priamo na svojho otca povedal: „Divooký je mŕtvy.“
Nikto neprehovoril, nikto sa nepohol. Harry ucítil, ako niečo v ňom padá dole, cez zem a
opúšťa ho to navždy.
„Videli sme to,“ povedal Bill. Fleur prikývla, so slzami, ktoré sa leskli vo svetle
prichádzajúcom sem z okien kuchyne. „Stalo sa to hneď po tom, čo sme prelomili ich kruh.
Divooký s Dungom boli blízko nás - mierili tiež na sever. Voldemort - vie lietať - vyrazil
priamo za nimi. Dung spanikáril, počul som ho vykríknuť. Divooký sa ho snažil zastaviť, ale
on sa odmiestnil. Voldemortova kliatba zasiahla Divookého priamo do tváre. Spadol z metly
a... nebolo nič, čo by sme mohli urobiť. Mali sme polovicu z nich priamo za sebou...“
Billov hlas sa zlomil.
46
„Samozrejme ste nemohli nič urobiť,“ povedal Lupin.
Všetci stáli a dívali sa na seba navzájom. Harry to nedokázal pochopiť. Divooký a mŕtvy. To
nie je možné. Divooký, schopný, odvážny, vždy suverénny...
Nakoniec na všetkých doľahlo, aj keď to nikto nepovedal nahlas, že už nie je nič, kvôli
čomu by mali ostávať v záhrade a ticho nasledovali pána a pani Weasleyovcov späť do
Brlohu, do obývačky, kde sa Fred s Georgom spoločne smiali.
„Niečo sa deje?“ spýtal sa Fred, skúmajúc tváre všetkých prichádzajúcich.
„Čo sa stalo? Kto je...?“
„Divooký,“ povedal pán Weasley. „Mŕtvy.“
Tváre dvojčiat sa skrútili do prekvapenej grimasy. Nikto nevedel, čo robiť. Tonksová ticho
vzlykala do vreckovky, mala k Divookému blízko - Harry vedel, že bola jeho obľúbenec a
držal nad ňou ochrannú ruku na Ministerstve mágie. Hagrid, ktorý si sadol do kúta, kde mal
najviac miesta, si utieral oči svojou vreckovkou veľkou ako obrus.
Bill podišiel ku kredencu a vybral fľašu ohnivej whisky a pár pohárov.
„Tu máte,“ povedal a s mávnutím poslal po miestnosti 12 plných pohárov ku každému z
nich a sám si nechal trinásty. „Na Divookého.“
„Na Divookého,“ predniesli všetci prípitok.
„Na Divookého,“ ako ozvena povedal trochu oneskorene Hagrid.
Ohnivá whisky spálila Harrymu hrdlo: zdalo sa mu, ako by sa doňho prepaľovala,
znecitlivovala a naplňovala ho odvahou.
„Takže Mundungus zmizol?“ konštatoval Lupin, ktorý svoj pohár vypil na naraz.
Atmosféra sa zrazu zmenila. Všetci vyzerali napäto a pozorovali Lupina so strachom z toho,
čo by mohli počuť.
„Viem, čo si myslíš,“ povedal Bill, „a napadlo mi to tiež po ceste sem, pretože vyzerali, že
nás očakávajú, že? Ale Mundungus nás nemohol zradiť. Nevedeli, že tam bude sedem
Potterov - to ich zmiatlo a vďaka tomu sme dokázali zmiznúť. Ale zabudol si, že to bol
Mundungus, komu to napadlo. Prečo by im nepovedal takú základnú vec? Podľa mňa
jednoducho Dung spanikáril. Najprv nechcel ísť, ale Divooký mu to prikázal a Veď-vieš-kto
šiel rovno za nimi. To bolo dosť na to, aby hocikto spanikáril.“
„Veď-vieš-kto konal presne tak ako Divooký predpovedal,“ pokrčila nos Tonksová. „Divooký
povedal, že bude očakávať, že pravý Harry bude s tým najskúsenejším aurorom. Začal
prenasledovať Divookého ako prvého a keď sa zbavil Divookého, začal prenasledovať
Kingsleyho...“
„Áno, ten je tiež veľmi dobrhý,“ prikývla Fleur, „ale stále to nevysvetľuje, ako vedeli, že
budeme prhesúvať ´arryho prháve dnes. Niekto musel byť neopatrhný. Niekto musel
vyzrhadit dátum z vonku. To je jediné, šo vysvetľuje, že vedeli dátum, ale nepoznali
prhesný plán.“
47
Dívala sa na všetkých okolo, slzy sa jej ešte stále leskli na jej krásnej tvári a vyzývala
pohľadom všetkých, aby jej nejako oponovali. Nikto to ale neurobil. Jediný zvuk, ktorý
narušil ticho, bolo Hagridovo posmrkávanie spoza obrej vreckovky. Harry sa uprene zadíval
na Hagrida, ktorý práve riskoval svoj život preto, aby zachránil ten jeho - na Hagrida, ktorý
ho mal rád, ktorý mu veril a ktorý už bol raz ľsťou oklamaný, aby vyzradil Voldemortovi
tajné informácie výmenou za dračie vajce...
„Nie,“ povedal Harry nahlas. Všetci sa naňho prekvapene otočili. Ohnivá whisky zrejme
zosilnila jeho hlas. „Myslím...ak niekto urobil chybu a omylom prezradil naše tajomstvo,
určite to neurobil schválne. Nie je to jeho chyba,“ zopakoval znovu trochu hlasnejšie, ako
by to urobil normálne. „Musíme si vzájomne veriť. Ja verím každému z vás! Neverím tomu,
že by ma ktokoľvek z vás predal Voldemortovi!“
Ešte väčšie ticho nasledovalo jeho slová. Všetci sa naňho pozerali; Harry cítil, že mu je
opäť teplejšie, znova sa napil Ohnivej whisky, len preto, aby mal čo robiť. Ako pil, myslel
na Divookého. Divooký nikdy nesúhlasil s Dumbledorovou ochotou veriť ľuďom.
„Pekne povedané, Harry,“ povedal Fred nečakane.
„Juchú, uchú, uchú!“ povedal George, napoly sa pozeral na Freda, ktorého kútiky úst sa
trochu skrútili.
Lupin mal zvláštny výraz v tvári, skoro až ľútostivý, keď sa pozrel na Harryho.
„Myslíš, že som hlupák?“ spýtal sa Harry vyzývavo.
„Nie, myslím, že si ako James, ktorý by považoval za známku nečestnosti, keby mal
prestať dôverovať svojim priateľom.“
Harry vedel, na čo naráža: jeho otec bol zradený Petrom Pettigrewom. Zrazu ho chytil
iracionálny hnev. Chcel sa hádať, ale Lupin sa otočil chrbtom, sadol si k stolu a povedal
Billovi: „Musíme ešte nejakú prácu. Môžem sa spýtať Kingsleyho, či by...“
„Nie,“ povedal Bill okamžite. „Spravím to. Pôjdem tam.“
„Kam ideš?“ povedali Tonksová a Fleur spoločne.
„Divookého telo,“ povedal Lupin. „Musíme ho získať.“
„Nemohlo by to...“ začala pani Weasleyová s prosebným pohľadom upretým na Billa.
„Počkať?“ povedal Bill, „Nie, ak nechceš, aby si ho radšej vzali Smrťožrúti?“
Nikto neprehovoril. Lupin s Billom sa rozlúčili a odišli.
Zvyšok sa posadil na stoličky - všetci okrem Harryho, ktorý ostal stáť. Prítomnosť a
nevyhnutnosť smrti tu s nimi bola ako neodbytná prítomnosť.
„Musím tiež ísť,“ povedal Harry.
Desať párov očí sa doňho zabodlo.
„Nebuď hlúpy, Harry!“ povedala mu pani Weasleyová. „O čom to hovoríš?“
„Nemôžem tu ostať.“ Chytil sa za čelo, znovu mu v ňom začalo šklbať; necítil takú bolesť
48
už viac ako rok.
„Kým tu ostávam, ste všetci v nebezpečenstve. Nechcel by som, aby...“
„Ale nebuď taký,“ opáčila pani Weasleyová. „Cieľom celej dnešnej noci bolo to, aby sme
ťa dostali bezpečne sem a našťastie sa to podarilo. Aj Fleur súhlasila, že sa vydá tu,
namiesto vo Francúzsku, všetko sme zariadili, takže teraz môžeme zostať spoločne a
postarať sa o teba...“
Nerozumela tomu, skôr sa cítil horšie, než lepšie.
„Ak by Voldemort zistil, že som tu...“
„Ale ako by mohol?“ spýtala sa pani Weasleyová.
„Je tucet miest, kde by si mohol byť teraz, Harry,“ povedala pani Weasleyová, „Neexistuje
spôsob, ako by sa mohol dozvedieť, v ktorom z domov si.“
„Nie som to ja, o koho sa bojím!“ povedal Harry.
„To vieme,“ povedal pán Weasley ticho, „ale keby si teraz odišiel, boli by naše dnešné
úspechy trochu zbytočné.“
„Nikam nepôjdeš,“ zahrmel Hagrid. „Prepánajána, Harry, po tom všetkom, čím sme prešli,
by si odišiel?“
„A čo moje krvácajúce ucho?“ povedal George a trochu sa dvihol na svojich poduškách.
„Ja to viem...“
„Divooký by nechcel...“
„JA VIEM!“ zakričal Harry.
Cítil sa porazený a vydieraný. Nechápali, že to, prečo ho zachránili je presne ten dôvod,
kvôli ktorému on chce teraz odísť? Rozhostilo sa dlhé ticho, v ktorom mu jeho jazva
nepríjemne pulzovala bolesťou. Prerušil ho až pán Weasley.
„Kde je Hedviga, Harry? Mohli by sme ju odniesť hore a dať jej niečo na jedenie.“
V Harrym sa všetko zovrelo ako päsť. Nemohol povedať pravdu. Vypil posledný zvyšok
ohnivej whisky, aby sa vyhol odpovedi.
„Keď už to išlo raz von, pôjde to aj druhýkrát, Harry,“ povedal Hagrid. „Utiekol mu,
zahnal ho práve keď bol priamo nad tebou.“
„Nebol som to ja,“ povedal Harry. „Bol to môj prútik. Môj prútik konal na vlastný popud.“
Po pár chvíľach povedala Hermiona jemne: „Ale to nie je možné, Harry. Chceš povedať, že
si čaroval, bez toho, že by si chcel; reagoval si inštinktívne...?“
„Nie,“ povedal Harry. „Motorka padala, nemôžem povedať, kde bol vtedy Voldemort, ale
môj prútik sa zrazu vzpriamil v mojej ruke, našiel ho a vyslal naňho kliatbu, ale nijakú
ktorú by som poznal. Nikdy predtým som zlaté plamene nevyčaroval.“
49
„Často,“ pridal sa pán Weasley, „keď si v strese, môžeš urobiť kúzlo, o ktorom sa ti nikdy
predtým ani nesnívalo. Často sa to stáva malým deťom predtým, než začnú chodiť do
školy...“
„To nebolo ako toto,“ povedal Harry cez zovreté zuby. Jeho jazva horela; cítil hnev a
frustráciu. Nenávidel predstavu, že si všetci myslia, že je dosť silný na to, aby zápasil s
Voldemortom.
Nikto nič nevravel. Vedel, že mu neveria. Teraz, keď o tom premýšľal, zistil, že nikdy
predtým nepočul o tom, že by nejaký prútik sám čaroval.
Jeho jazva sa plnila bolesťou; jediné, čo mohol robiť, aby nezačal nahlas kričať, bolo ísť
von na vzduch. Dal si dole okuliare a odišiel z miestnosti.
Ako prechádzal záhradkou, prezeral si ho veľký kostnatý testral. Roztiahol svoje ohromné
netopierie krídla a potom pokračoval v pastve. Harry sa zastavil pri záhradnej bránke,
pozerajúc na prerastené kvetiny okolo a myslel na Dumbledora.
Dumbledore by mu veril, vedel to. Vedel by, ako a prečo sa jeho prútik tak zachoval,
pretože Dumbledore mal vždy nejakú odpoveď. Poznal prútiky - vysvetlil mu to zvláštne
spojenie medzi jeho a Voldemortovým prútikom... Lenže Dumbledore, rovnako ako
Divooký, rovnako ako Sirius, rovnako ako jeho rodičia a ako jeho úbohá sova, všetci boli
preč a Harry už sa s nikým z nich nikdy neporozpráva. Cítil pálenie v krku, ale nemalo to
nič spoločné s ohnivou whisky.
A potom, z ničoho nič, bolesť v jeho jazve vystrelila a on zavrel oči a vnútri jeho hlavy
začal kričať cudzí hlas.
„Povedal si mi, že problém sa vyrieši, keď si zoberiem cudzí prútik!“
A v jeho mysli sa objavil obraz zničeného starého muža ležiaceho na kamennej podlahe,
ako kričí, hrozivo, kričí v nepredstaviteľnej agónii...
„Nie! Nie! Prosím vás, prosím vás...“
„Klamal si lordovi Voldemortovi, Ollivander!“
„Neklamal... prisahám, že nie.“
„Chcel si pomôcť Potterovi, aby mi utiekol!“
„Prisahám, že nie...Veril som, že cudzí prútik bude fungovať...“
„Potom mi vysvetli, čo sa stalo. Luciov prútik je zničený!“
„Nerozumiem tomu... spojenie... existuje len... medzi vašimi dvoma prútikmi...“
„Lži!“
„Prosím...prosím vás...“
A Harry uvidel bielu ruku, ako zdvíha svoj prútik a cítil Voldemortov nával hnevu, uvidel
starého muža zvíjajúceho sa na zemi v smrteľnej agónii...
50
„Harry?“
Bolo to preč, tak rýchlo, ako to prišlo: Harry stál trasúci sa v tme, zvierajúci záhradnú
bránku. Jeho srdce mu búchalo a jazva mu stále ešte pulzovala ostrou bolesťou. O pár
sekúnd si uvedomil, že Ron a Hermiona stoja obďaleč.
„Harry, poď späť do domu,“ volala Hermiona, „nepremýšľaš dúfam ešte stále nad
odchodom?“
„Hej, musíš tu ostať, kamoš,“ povedal Ron a potľapkal ho po chrbte.
„Si v poriadku?“ spýtala sa Hermiona, teraz už dosť blízko, aby mu videla do tváre.
„Vyzeráš hrozne!“
„No,“ povedal Harry trasúcim sa hlasom, „pravdepodobne vyzerám lepšie, než
Ollivander...“
Keď skončil svoje rozprávanie o tom, čo sa videl, Ron vyzeral zdesene, ale Hermiona priam
zhrozene.
„Ale to sa predsa malo skončiť! Tvoja jazva - nemal si to už nikdy robiť! Musel si znovu
nechať otvoriť spojenie medzi tebou a Voldemortom. Dumbledore chcel, aby si uzavrel
svoju myseľ!“
Keď neodpovedal, chytila ho za ruku.
„Harry, on ovláda Ministerstvo, noviny a polovicu celého čarodejníckeho sveta! Nenechaj
ho to isté urobiť aj s tvojou hlavou!“
51
6. kapitola - Záhrobný duch v pyžame
Šok zo straty Moodyho sa niesol v nasledujúcich dňoch celým domom; Harry stále očakával,
že ho uvidí vkročiť cez zadné dvere ako ostatných členov Rádu, ktorý vchádzali a
odchádzali prinášajúc novinky. Harry cítil, že nič iného ako nejaká činnosť nemôže utíšiť
jeho pocity viny a žiaľu a premýšľal o tom, že by mal vyraziť na cestu, aby našiel ostatné
horcruxy len čo to bude možné.
„No, ale nemôžeš s-,“ Ron nečujne vyslovil slovo horcruxami, „kým nebudeš mať
sedemnásť. Stále máš na sebe Stopu. A tu môžeme plánovať rovnako ako inde, nie?
Alebo,“ stíšil hlas na šepot, „nazdávaš sa, že už vieš kde sú veď-vieš-čo?“
„Nie,“ priznal Harry.
„Myslím, že Heromiona to už trochu skúmala,“ povedal Ron. „Povedala, že si to nechá pre
seba, kým prídeš.“
Práve sedeli za stolom pri raňajkách; pán Weasley a Bill práve odišli do práce, pani
Weasleyová vyšla hore schodmi zobudiť Hermionu a Ginny, kým Fleur sa vytratila, aby sa
okúpala.
„Stopa sa zruší tridsiateho prvého,“ povedal Harry. „To znamená, že tu musím ostať iba
štyri dni. Potom môžem-“
„Päť dní,“ opravil ho Ron odhodlane,“ „Musíme tu ostať na svadbu. Ony nás zabijú, ak
budeme chýbať.“
Harry pochopil, že tým „ony“ myslel Fleur a pani Weasleyovú.
„Je to len jeden deň navyše,“ povedal Ron, keď videl, že Harry sa tvári spupne.
„Neuvedomujú si, aké je dôležité-“?
„Samozrejme, že nie,“ povedal Ron. „Nemajú ani tušenie. Teraz keď si to spomenul, chcel
som s tebou o tom hovoriť.“
Ron sa rýchlo pozrel k dverám do predsiene, aby sa uistil, že pani Weasleyová sa ešte
nevracia a naklonil sa bližšie k Harrymu.
„Mamka sa snažila dostať to zo mňa a Hermiony. Čo zamýšľame robiť. Nabudúce to skúsi
na teba, tak sa priprav. Ocko a Lupin sa nás tiež vypytovali, ale keď sme povedali, že
Dumbledore ti prikázal nepovedať to nikomu, okrem nás, vzdali to. No mamka nie. Je
odhodlaná.
Ronova predpoveď sa potvrdila za pár hodín. Krátko pred obedom pani Weasleyová zobrala
Harryho bokom od ostatných so žiadosťou, aby jej pomohol identifikovať jednu
chlapčenskú ponožku, o ktorej si myslela, že možno mohla vypadnúť z jeho batohu. Len čo
s ním však zahla za roh do maličkej komory mimo kuchyne, spustila.
„Zdá sa, že Ron a Hermiona si myslia, že vy traja tento rok necháte Rokfort,“ začala
ľahkým, neurčitým tónom.
„Och,“ povedal Harry, „No, áno. Necháme.“
52
Mangeľ na rohu sa sám od seba vypol a vytisol niečo, čo vyzeralo ako jedna z viest pána
Weaslyho.
“Môžem sa spýtať, prečo zanecháte svoje štúdiá?“ spýtala sa pani Weasleyová.
„No, Dumbledore mi dal...nejakú prácu, ktorú treba urobiť,“ zamrmlal Harry. „Ron a
Hermiona o tom vedia a chcú ísť tiež.“
„O akú prácu ide?“
„Prepáčte, nemôžem-“
„No tak, na rovinu, myslím, že Arthur a ja máme právo vedieť to a som si istá, že pán a
pani Grangerovci by súhlasili!“ pani Weasleyová. Harry sa bál „rodičovského“ útoku.
Prinútil sa pozrieť sa pani Weasleyovej priamo do očí a uvedomil si, že majú presne ten
istý odtieň hnedej, ako Ginnine. To mu nepomohlo.
„Dumbledore nechcel, aby o tom vedel ktokoľvek iný, pani Weasleyová. Prepáčte. Ron a
Hermiona nemusia ísť, je to ich voľba“
„Nechápem ani, prečo musíš ísť ty! “ odsekla, zanechajúc všetku pretvárku. „Si sotva
dospelý, všetci traja! Je to úplná hlúposť, ak Dumbledore potreboval niečo spraviť, mal k
dispozícii celý Rád! Harry, musel si mu zle rozumieť. Pravdepodobne ti rozprával, čo chcel
urobiť, a ty si to pochopil tak, že chcel, aby si to urobil ty-“
„Nerozumel som mu zle,“ povedal rozhodne Harry. „Musím to byť ja.“
Podal jej späť jednu ponožku so vzorom zlatého rákosu, ktorú mal identifikovať.
„A toto nie je moje, nefandím Puddletonským rákosníkom.“
„Oh, samozrejme, že nie,“ povedala pani Weasleyová a náhle, trochu skľúčene sa vrátila k
svojmu bežnému tónu. „Mala som si to uvedomiť. No, Harry, kým ťa tu máme, nebude ti
vadiť, ak pomôžeš s prípravami na Billovu a Fleurinu, však? Ešte stále je tu toľko práce.“
„Nie – ja - samozrejme, že nie.“ povedal Harry, znepokojený touto náhlou zmenou témy.
„To je od teba milé,“ odpovedala, usmial sa a opustila komoru.
Od tej doby pani Weasleyová zamestnávala Harryho, Rona a Hermionu s prípravami na
svadbu, takže ťažko si našli čas na rozmýšľanie.
Najprirodzenejším vysvetlením tohto správania bolo, že pani Weasleyová chcela odvrátiť
ich pozornosť od myšlienok na Divookého a na hrôzy z ich nedávnej cesty. No po dvoch
dňoch neprestajného čistenia príborov, zlaďovania farieb stužiek, mašlí a kvetov,
odtrpaslíkovávania záhrady a pomáhania pani Weasleyovej s varením nekonečného
množstva chuťoviek, ju Harry začal podozrievať z iného motívu. Zdalo sa, že všetkými
prácami, ktoré im rozdala, sa snažila jeho, Rona a Hermionu udržiavať ďaleko od seba;
nemal žiadnu šancu rozprávať sa s nimi, osamote, od tej prvej noci, keď im povedal o tom,
ako Vodlemort mučí Ollivandera.
„Nazdávam sa, že mamka si myslí, že ak vás troch dokáže oddeliť od seba a zabrániť vám
plánovanie, že bude schopná prekaziť vám odchod,“ Ginny povedala polohlasne Harrymu,
keď prestierali na večeru, v tretí večer jeho pobytu.
53
„A čo si myslí, že sa stane potom?“ zamrmlal Harry. „Niekto iný sa možno zbaví Voldmorta,
kým nás tu bude držať a nútiť nás robiť francúzske paštéty?“
Povedal to bez rozmýšľania a uvidel, ako Ginny zbledla.
„Takže je to pravda?“ spýtala sa. „To je to, o čo sa snažíte?“
„Ja – nie - len som žartoval,“ povedal Harry vyhýbavo.
Pozreli sa na seba a v Ginninom výraze bolo viac, ako len šok. Náhle si Harry uvedomil, že
toto je prvý krát, čo sú sami, prvý krát od tých pár ukradnutých hodín v odľahlých kútoch
Rokfortských pozemkov. Bol si istý, že si na ne spomínala tiež. Obaja nadskočili, keď sa
otvorili dvere a vstúpili pán Weasley, Kingsley a Bill.
Často sa k nim teraz pridávali na večeru aj ostatní členovia Rádu, pretože Brloh nahradil
Grimmauldovo námestie číslo 12 ako Hlavný stan. Pán Weasley im vysvetlil, že po smrti
Dumbledora, strážcu tajomstva, sa stal každý z tých, ktorým Dumbledore zveril miesto
Grimmauldovho námestia, strážcom tajomstva.
„A je nás okolo dvanásť, takže to značne zmenšuje silu Kúzla spoľahlivosti. Dvanásť krát
toľko príležitostí pre Smrťožrútov, aby dostali z niekoho tajomstvo. Nemôžeme čakať, že
to vydrží dlhšie.“
„Ale teraz Snape ešte nepovedal Smrťožrútom adresu?“ spýtal sa Harry.
„No, Divooký zariadil pár kliatob proti Snapovi, pre prípad, že by sa tam vrátil. Dúfame, že
budú dosť silné, aby mu zabránili vrátiť sa tam a tiež aby mu zviazali jazyk, ak sa pokúsi o
tom mieste hovoriť, ale nemôžeme si byť istý. Bolo by nerozumné naďalej používať to
miesto ako Hlavný stan, teraz, keď jeho je jeho ochrana taká nespoľahlivá.
Kuchyňa bola taká preplnená, že bolo ťažké narábať s nožmi a vidličkami. Harry zistil, že
je napchaný vedľa Ginny; nevyrieknuté veci, ktoré sa diali medzi nimi ho nútili elať si, aby
boli oddelený aspoň niekoľkými ľuďmi. Harry sa tak usilovne snažil vyhnúť sa tomu, aby sa
dotkol jej ramena, že takmer nemohol krájať svoje kura.
„Žiadne novinky o Divookom?“ spýtal sa Harry Billa.
„Nič,“ odpovedal Bill.
Nemohli zatiaľ spraviť pohreb pre Moodyho, pretože Bill a Lupin zatiaľ nenašli jeho telo.
Bolo ťažké zistiť, kde by mohlo byť spadnuté, vďaka temnote a zmätkom v boji.
„Denný Prorok nepovedal ani slovo o jeho smrti, alebo nájdení tela,“ pokračoval Bill. „Ale
to nič neznamená. V týchto dňoch je pomerne tichý.“
„A ešte stále neoznámili nič o tom, že som ako neplnoletý čaroval, keď som unikal
Smrťožrútom?“ zavolal Harry ponad stôl na pána Weaslyho, ktorý pokrútil hlavou. „Pretože
vedia, že som nemal na výber, alebo pretože nechcú svetu povedať, že Voldemort ma
napadol?“
„To druhé, myslím. Scrimgeour nechce uznať, že Veď-vieš-kto je taký silný, ako je, ani že
Azkaban zažil ďalší masový útek.“
54
„Hej, prečo hovoriť verejnosti pravdu?“ povedal Harry, zovierajúc svoj nôž tak pevne, až
slabé jazvy na chrbte jeho ruky vystúpili, biele oproti jeho pokožke: Nesmiem klamať.
„To na Ministerstve nie je nikto ochotný sa mu postaviť?“ spýtal sa Ron nahnevane.
„Samozrejme, Ron, ale ľudia sú vystrašení,“ odpovedal pán Weasley. „vystrašení, že budú
ďalšími, ktorí zmiznú, ich deti budú ďalšie, ktoré napadnú! Šíria sa strašné klebety; ja,
napríklad, neverím, že profesorka Života a zvykov muklov na Rokforte rezignovala. Už ju
nevideli týždne. Medzitým Scrimgeour ostáva zavretý v jeho kancelárii celý deň: len
dúfam, že vymýšľa nejaký plán.
Nastala krátka pauza, počas ktorej pani Weasleyová odčarovala prázdne taniere na stranu
a servírovala jablkovú tortu.
„Musíme sa rhozhodnúť, ako ťa zamaskujeme, ´arry,“ povedala Fleur, keď mal každý
puding. „Na svadbu,“ dodala, keď vyzeral zmätene. „Samozrhejme, našich hostia nie je
Smrhťožrúti, ale nemôžeme zarhučiť, že sa im niečo nevymkne spod kontrholy, keď si dajú
trhochu viac šampanského.“
Vďaka tomuto Harry usúdil, že stále podozrieva Hagrida.
„Áno, dobrá pripomienka,“ povedala pani Weasleyová z konca stola, kde sedela; okuliare
mala posadené na konci nosa, študujúc ohromný zoznam prác, ktoré si napísala na veľmi
dlhý kus pergamenu. „Tak, Ron, už si si upratal svoju izbu?“
„Prečo?“ vykríkol Ron, švihol lyžičkou a gánil na matku. „Prečo musí byť moja izba
uprataná? Harrymu a mne sa tam páči tak, ako to je!“
„O niekoľko dní usporadúvame svadbu tvojho brata, mladý muž-“
„A čo sa budú brať v mojej izbe?“ spýtal sa Ron drzo. „Nie! Tak načo pri Merlinovej
krívajúcej ľavej-“
„Nehovor tak so svojou matkou,“ povedal prísne pán Weasley. „A urob, čo ti kázala.“
Ron sa zamračil na oboch rodičov, potom zdvihol lyžičku a zúrivo zjedol posledný kus
svojej jablkovej torty na pár hltov.
„Pomôžem ti, je to aj môj neporiadok,“ povedal Harry Ronovi, ale pani Weasleyová ho
prerušila:
„Nie, Harry, zlatko, radšej by som bola, keby si pomohol Arthurovi vonku so sliepkami a,
Hermiona, bola by som ti veľmi vďačná, keby si mohla vymeniť plachty pre pána a pani
Delacourovcov, vieš predsa, že prídu zajtra ráno o jedenástej.“
Ale dopadlo to tak, že pre sliepky sa toho dalo spraviť len veľmi málo.
„Netreba to, ehm, spomínať Molly,“ povdal pán Weasley Harrymu, keď zatváral dvere do
kurníka, „ale, ehm, Ted Tonks mi poslal väčšinu toho, čo zostalo zo Siriusovej motorky a,
no, ja ju skrývam – vlastne, nechávam – ju tu. Fantastická vec: je tam zadný výfuk, aspoň
myslím, že sa to tak volá, a nádherná batéria, a mám vynikajúcu príležitosť zistiť, ako
fungujú brzdy. Skúsim ju dať znova dokopy, keď Molly nebude - myslím, keď budem mať
čas.“
55
Keď sa vrátili do domu, pani Weasleyovú nikde nevideli, tak Harry vykĺzol hore schodmi do
Ronovej podkrovnej izby.
„Veď upratujem, upratujem! Oh, to si ty,“ povedal Ron s úľavou, keď Harry vošiel do izby.
Ron ležal na posteli, ktorá bola očividne práve uprataná. Izba bola práve tak rozhádzaná,
ako bola celý týždeň; jediná zmena bola v tom, že Hermiona teraz sedela vo vzdialenom
kúte, jej chlpatá ryšavá mačka, Krivolab, jej ležal na nohách a ona triedila knihy, z
ktorých o niektorých Harry vedel, že sú jeho, do dvoch obrovských stĺpov.
„Ahoj, Harry,“ povedala, keď si sadol na svoju rozkladaciu posteľ.
„Ako sa ti podarilo uniknúť?“
„Oh, Ronova mama zabudla, že mňa a Ginny požiadala o vymenenie plachiet včera,“
povedala Hermiona. Hodila Numerológiu a Gamatiku na jednu kopu a Vzostupy a pády
Čiernej mágie na druhú.
„Práve sme hovorili o Divookom,“ povedal Ron Harrymu. „Podľa mňa možno prežil.“
„Ale Bill videl, ako ho zasiahla Smrtiaca kliatba,“ namietal Harry.
„Áno, ale na Billa útočili tiež,“ povedal Ron. „Ako si môže byť istý tým, čo videl?“
„Ak by aj Smrtiaca kliatba minula Divookého, aj tak padol z výšky takmer tisíc stôp,“
povedala Hermiona a zvažovala Metlobalové tými Británie a Írska v jej ruke.
„Mohol použiť Cloniace kúzlo-“
„Fleur povedala, že mu vypadol z rúk prútik,“
„Dobre, dobre, ak chcete, aby bol mŕtvy,“ povedal Ron mrzuto a pobúchal po vankúši, aby
mal lepší tvar.
„Samozrejme, že nechceme, aby bol mŕvy!“ povedala Hermiona a vyzerala šokovane. „Je
strašné, že je mŕtvy! Ale musíme byť realisti!“
Prvý krát si Harry predstavil Divookého telo, dolámané ako Dumbledorovo, s jedným okom
točiacim sa v jamke. Pocítil náhly odpor zmiešaný so zvláštnym nutkaním smiať sa.
„Smrťožrúdi pravdepodobne po sebe upratali, to je to, prečo sme ho nenašli,“ povedal Ron
zamyslene.
„Hej,“ hlesol Harry. „Ako Barty Crauch, zmenený na kosť a pochovaný v Hagridovej
prednej záhrade. Pravdepodobne Moodyho transfigurovali a dali ho-“
„Prestaň!“ zakvílila Hermiona. Prekvapený Harry sa na ňu pozrel a uvidel, ako jej vytryskli
slzy nad Spellmanovým slovníkom.
„oh, nie,“ povedal Harry a snažil sa vstať z rozkladacej postele. „Hermiona, nechcel som
ťa rozrušiť-“
Ale za príšerného vŕzgania pružín Ron vstal z postele a dostal sa k nej prvý. S jednou rukou
okolo Hermiony zalovil vo vreckách a vytiahol zvinutú vreckovku, ktorú predtým zvykol
používať na utieranie sporáka. Rýchlo vytiahol prútik, namieril na vreckovku a povedal:
56
„Tergeo.“
Prútik vysal väčšinu tuku. Spokojný so sebou podal ešte mierne dymiacu vreckovku
Hermione.
„Oh...ďakujem, Ron...prepáčte...“ vysmrkala sa a začkala. „Je to také hroz-né, nie? Prepresne po Dumbledorovi...ja som si ni-nikdy nevedela predstaviť, že Divooký zomrie,
nejako...vyzeral taký silný!“
„Hej, viem,“ povedal Ron a objal ju pevnejšie. „Ale vieš, čo by nám povedal, ak by tu bol,
však?“
„Vždy ostražití,“ povedala Hermiona a utrela si oči.
„Presne tak,“ prikývol Ron. „Povedal by, aby sme sa poučili z toho, čo sa stalo jemu. A čo
som sa ja naučil bolo: never tomu zbabelému malému podliakovi Mundungusovi.“
Hermiona sa roztrasene zasmiala a naklonila sa, aby zdvihla ďalšie dve knihy. O sekundu
neskôr Ron uvoľnil svoje zovretie okolo Hermioniných ramien a ona mu pustila Príšernú
knihu príšer na nohu. Ochranné pásy na knihe sa rozopli a kniha sa Ronovi zlomyseľne
zahryzla do členka.
„Prepáč, prepáč!“ kričala Hermiona, keď Harry odtrhol knihu od Ronovho členka, zavrel ju
a pevne zviazal.
„Čo to vlastne so všetkými tými knihami robíš?“ spýtal sa Ron, keď dokríval späť k posteli.
„Premýšľam, ktoré si vezmeme so sebou,“ odpovedala Hermiona, „keď pôjdeme hľadať
horcruxy.“
„Aha, jasne,“ povedal Ron a poklopával si rukou na čelo. „Zabudol som, že budeme loviť
Voldemorta v pojazdnej knižnici.“
„Haha,“ povedala Hermiona a dívala sa na Spellmanov slovník. „Rada by som vedela…
Budeme potrebovať prekladať runy? Môže sa to stať… Myslím, že bude istejšie, keď ju
vezmeme.“ Položila slovník na vyšší stĺpček a zdvihla Dejiny Rokfortu.
„Počúvajte,“ povedal Harry.
Sadol si vzpriamene. Ron a Hermiona sa na neho pozreli s podobným výrazom zmesi
odhlodlanosti a odporu.
„Viem, že ste po Dumbledorovom pohrebe hovorili, že chcete ísť so mnou,“ začal Harry
„Už je to tu,“ obrátil sa Ron k Hermione a prevrátil očami.
„Presne ako sme to od neho čakali,“ vzdychla si Hermiona a obrátila sa ku knihám. „Vieš,
ja si Dejiny Rokfortu vezmem. Aj keď sa tam nevrátime, nemyslím si, že by som sa cítila
dobre, keby som ju nemala so – “
„Počúvajte!“ povedal Harry znovu.
„Ne, Harry, ty počúvaj,“ ozvala sa Hermiona. „Ideme s tebou. Toto bolo rozhodnuté pred
mesiacmi – či dokonca pred rokmi.“
57
„Ale – “
„Buď ticho,“ odporučil mu Ron.
„ – naozaj ste to zvážili poriadne?“ vytrval Harry.
„Tak sa na to pozrime,“ povedala Hermiona a pohodila so zúrivým výrazom na tvári Potulky
s trolmi medzi nepotrebné knihy. „Celé dni som si balila, takže stačí povedať a môžeme
vyraziť. A pre tvoju informáciu, mala som s tým dosť práce a dokonca som musela
zvládnuť celkom ťažké kúzla, a to nespomínam, že som priamo pred očami Ronovej mamky
musela ukradnúť celou Divookého zásobu Všehodžúsu.
Tiež som upravila pamäť svojim rodičom, takže sú presvedčení, že sa v skutočnosti volajú
Wendell a Monika Wilkinsovci a že ich životným cieľom je presťahovať sa do Austrálie, čo
práve urobili. Pre Voldemorta teraz bude oveľa zložitejšie ich nájsť a dostať z nich
čokoľvek o mne – alebo o tebe, pretože som im, bohužiaľ, dosť veľa porozprávala.
Takže, pokiaľ prežijem náš hon na horcruxy, nájdem svoju matku a otca a zruším všetky
čary. Pokiaľ nie – verím, že čary, ktoré som na nich použila, ich udržia šťastných a v
bezpečí. Wendell a Monica Wilkinsovci nevedia, že majú dcéru, chápeš.“
Hermionine oči boli opäť plné slz. Ron opäť zliezol z postele, objal ju okolo ramien a
prebodol Harryho pohľadom, ako keby mu vyčítal nedostatok citu. Harry nevedel prísť na
nič, čo by povedal, pretože, nakoniec, bolo veľmi nezvyčajné, aby Ron niekoho učil o
takte.
„Ja – Hermiona, prepáč – Nechcel som – “
„Neuvedomil si si, že Ron a ja dobre vieme, čo by sa mohlo stať, keď s tebou pôjdeme?
Tak teda, vieme to. Ron, ukáž Harrymu, čo si naplánoval.“
„Heh, veď práve jedol,“ povedal Ron.
„Len do toho, mal by to vedieť!“
„No dobre, Harry, poď sem.“
Druhýkrát Ron zložil ruku z Hermiony a postavil sa k dverám.
„Ideme.“
„Prečo?“ spýtal sa Harry a nasledoval Rona z miestnosti na drobné odpočívadlo.
„Descendo,“ zamrmlal Ron a namieril prútik na nízky strop. Priamo nad nimi sa otvoril
otvor a k nohám sa im spustil rebrík. Zo štvorcovej diery sa ozývalo niečo medzi kvílením a
stenaním a páchlo to ako nevetraný kanál.
„To je váš záhrobný duch, však?“ spýtal sa Harry, ktorý nikdy toho tvora, čo občas rušil
nočný pokoj, nevidel.
„Áno, to teda je,“ povedal Ron a vyliezal po rebríku. „Poď a pozri sa naňho.“
Harry nasledoval Rona do malého podkrovia. Kým to stvorenie uvidel, schúlené pár metrov
od neho, v tme tvrdo spiace s ústami dokorán, bola v podkroví jeho hlava a ramená.
58
„Ale veď… veď vyzerá… to záhrobní duchovia normálne nosia pyžamo?“
„Nie,“ povedal Ron. „Ani nemávajú ryšavé vlasy a toľko bradavíc.“
Harry toho tvora pozoroval s miernym odporom. Veľkosťou a tvarom tela sa podobal
človeku a na sebe mal niečo, v čom Harry teraz, keď si jeho oči zvykli na tmu, poznal dve
Ronove staré pyžamy. Tiež mal pocit, že záhrobný duchovia obvykle bývajú skôr chudí a
plešatí, než vlasatí a pokrytí purpurovými pľuzgiermi.
„To som ja, chápeš?“ povedal Ron.
„Nie,“ odpovedal Harry. „Nechápem.“
„Vysvetlím ti to dole v izbe, ten smrad ma ničí,“ povedal Ron. Zliezli po rebríku späť dole,
Ron ho uložil späť k stropu a potom sa obaja vrátili k Hermione, ktorá stále ešte triedila
knihy.
„Hneď keď odídeme, bude ten duch žiť tu v mojej izbe,“ povedal Ron. „Myslím, že sa na
to skutočne teší – ťažko to povie, keď všetko, čo vie, je stenanie a slintanie – ale veľa
prikyvuje, keď to pred ním poviem. V každom prípade s tou pŕhlivkou, čo má, bude
vyzerať ako ja. Dobré, nie?“
Harry vyzeral úplne zmätene.
„Je!“ povedal Ron a keď videl, že Harry nepochopil ten dôvtip celého plánu, bol z toho
mierne sklamaný. „Pozri, keď sa my traja neobjavíme znovu v Rokforte, pomyslia si všetci,
že Hermiona a ja musíme byť s tebou, je to tak? Čo znamená, že Smrťožrúti pôjdu priamo
po našich rodinách, aby zistili, či príbuzní majú informácie o tom, kde sme.“
„Dúfajme, že u mňa to bude vyzerať, že som odišla s rodičmi. V dnešnej dobe veľa
čarodejníkov z muklovských rodín premýšľa nad tým, že sa niekam schovajú,“ povedala
Hermiona.
„Celú moju rodinu schovať nemôžeme, vyzeralo by to podozrivo a navyše ani nemôžu
opustiť svoju prácu,“ povedal Ron. „Takže musíme pustiť medzi ľudí fámu, že som chytil
pŕhlivku a preto nemôžem byť v škole. A keď to niekto príde vyšetrovať, mamka alebo
tatko mu môžu ukázať záhrobného ducha v mojej posteli, obklopeného vankúšmi. Pŕhlivka
je nebezpečne nákazlivá, takže k nemu bližšie nepôjdu. A že nemôže rozprávať, to nikoho
zaujímať nebude, pretože keď ti vrastie huba do hrtanu, nemáš ako rozprávať.“
„A mamka s tatkom o tomto pláne vedia a súhlasia?“ spýtal sa Harry.
„Tatko pomohol Fredovi a Georgovi toho ducha premeniť. Mamka…no veď si sám videl, čo
si myslí. Pokiaľ neodídeme, tak s tým súhlasiť nebude.“
V miestnosti sa rozhostilo ticho, ktoré prerušovalo len občasné buchnutie vo chvíľach, keď
Hermiona ukladala knihy na jednu alebo druhú kôpku. Ron sedel a sledoval ju a Harry sa
díval z jedného na druhého, neschopný čokoľvek povedať. Opatrenia, ktoré vykonali, aby
ochránili svoje rodiny, mu viac, ako čokoľvek iného, ukázali, že s ním naozaj chcú ísť a že
vedia veľmi dobre, aké nebezpečné by to mohlo byť. Chcel im povedať, čo pre neho
znamenajú, ale nebol schopný nájsť dostatočne vhodné slová.
Ticho naraz prerušili zahalené dozvuky kričiacej pani Weasleyovej z izby o štyri poschodia
nižšie.
59
„Ginny zrejme nechala fliačik prachu na kvietkovanom krúžku na obrúsky,“ povedal Ron.
„Neviem, prečo musia Delacourovci doraziť už dva dny pred svadbou.“
„Fleurina sestra je družička, musí si to nacvičiť a na to, aby prišla sama, je ešte príliš
malá,“ povedala Hermiona, zatiaľ čo civela nerozhodne na Besedy s banší.
„No, hostia mamku od stresu nezachránia,“ povedal Ron.
„Čo ale musíme zvážiť,“ povedala Hermiona, hádžuc Teórii obranných kúziel do koše bez
šance na záchranu. Potom vzala do ruky Hodnotenie čarodejníckej výučby v Európe a
pokračovala, „je, kam pôjdeme, keď vyrazíme odtiaľto. Viem, Harry, že si chcel ísť najprv
do Godricovej úžľabiny a chápem, čo ťa tam vedie, ale nemali by sme sa venovať hlavne
horcruxom?“
„Keby sme vedeli, kde horcruxy sú, súhlasil by som s tebou,“ povedal Harry, ktorý neveril,
že by Hermiona naozaj rozumela prečo sa túži vrátiť do Godricovej úžľabiny. Hroby jeho
rodičov hrali len čiastočnú rolu – mal silné, ale nevysvetliteľné tušenie, že pre neho to
miesto bude mať odpovede na jeho otázky. Možno to bolo tým, že práve tam prežil
Voldemortovu smrtiacu kliatbu. Keď teraz Harry čelil tomu, že by to mal zvládnuť znovu,
tiahlo ho to opäť na miesto, kde to zvládol prvýkrát. Chcel to pochopiť.
„Nemyslíš si, že si Voldemort Godricovu úžľabinu stráži?“ spýtala sa Hermiona.
„Možno čaká, že sa vrátiš a navštíviš hroby svojich rodičov hneď ako budeš môcť.“
To Harryho nenapadlo. Kým sa snažil nájsť protiargument, prehovoril Ron, ktorý zrejme
nasledoval svoje vlastné myšlienkové pochody.
„Ten R.A.B.,“ povedal. „Vieš, ten, ktorý odniesol ten pravý medailón?“
Hermiona prikývla.
„V tom odkaze písal, že sa chystá horcrux zničiť, nie?“
Harry si pritiahol svoj batoh a vytiahol falošný horcrux, v ktorom bol ešte stále zložený
odkaz od záhadného R.A.B.
„ ‚Skutočný horcrux som ukradol a mám v úmysle zničiť ho, len čo budem môcť.‘ “
„No, čo ak ho skutočne zničil?“ spýtal sa Ron.
„Alebo ona,“ skočila mu do reči Hermiona.
„Tak ako tak,“ povedal Ron, „by nám to jeden ušetrilo!“
„Áno, ale zatiaľ ten pravý medailón musíme skúsiť nájsť,“ povedala Hermiona, „aby sme
zistili, či je, alebo nie je zničený.“
„A ako vlastne zničíme horcrux, keď sa k nemu dostaneme?“ spýtal sa Ron.
„Tuto,“ zareagovala Hermiona, „niečo som si o tom našla.“
„Kde?“ opýtal sa Harry. „Myslel som si, že v Rokfortskej knižnici žiadne knihy o horcruxoch
nie sú.“
„Neboli,“ povedala Hermiona, ktorá mierne sčervenela. „Dumbledore ich všetky nechal
odniesť, ale – nezničil ich.“
Ron sa na posteli prudko posadil a civel s doširoka otvorenými očami.
60
„Jak sa ti, pri Merlinových nohaviciach, podarilo dostať k tým knihám o horcruxoch?“
„No – neukradla som ich!“ povedala Hermiona a dívala sa striedavo z Harryho na Rona so
zúfalstvom v očiach. „Stále to boli knihy z knižnice na požičiavanie, aj keď ich Dumbledore
nechal odniesť z regálov. No ale aj tak, keby skutočne nechcel, aby sa k nim ktokoľvek
dostal, určite by o dosť sťažil – “
„K veci!“ naliehal Ron.
„No… bolo to jednoduché,“ povedala Hermiona ticho. „Proste som použila privolávacie
kúzlo. Veď ho poznáte – accio. Tie knihy vyleteli oknom z Dumbedorovej pracovne a vleteli
oknom do dievčenských spální.“
„Ale kedy sa ti to podarilo?“ spýtal sa Harry a pozoroval Hermionu so zmesou obdivu a
nedôvery.
„No… hneď po… Dumbedorovom pohrebe,“ povedala Hermiona ešte tichším hlasom. „Hneď
potom, čo sme sa dohodli, že odídeme zo školy a vydáme sa pátrať po horcruxoch. Keď
som sa vrátila späť do spálne pre svoje veci, jednoducho – jednoducho ma napadlo, že čím
viac o nich budeme vedieť, tým lepšie pre nás… bola som tam sama… tak som to skúsila… a
proste to fungovalo. Prileteli priamo cez moje otvorené okno, tak som ich – tak som ich
zabalila.“
Prehltla a potom sa ozvala prosebným tónom, „Nechce sa mi veriť, že by sa Dumbledore
mohol nahnevať, predsa tie knihy nechceme zneužiť a vytvoriť si vlastný horcrux, nie?“
„Vyzerá to, že by sme sa hádam sťažovali?“ povedal Ron. „Kde vlastne tie knihy sú?“
Hermiona chvíľku prehľadávala stoh kníh a potom vytiahla zväzok vyblednutej čiernej
farby, viazaný v koži. Vyzerala nezdravo a knihu držala opatrne, ako keby to bolo niečo,
nedávno umrelo.
„Toto je jedna z tých, ktorá jednoznačne popisuje, ako sa robí horcrux. Tajomstvá mágie
najtemnejšej. Je to hrozná kniha, skutočne príšerná, plná diabolskej mágie. Zaujímalo by
ma, kedy ju Dumbedore nechal odniesť z knižnice… ak to nebolo skôr, ako sa stal
riaditeľom, mal Voldemort všetky informácie, ktoré potreboval, určite z nej.“
„Prečo sa teda pýtal Slughorna, ako vytvoriť horcrux, keď už si to prečítal?“ spýtal sa Ron.
„On od Slugrorna chcel vedieť len jedno – čo by sa stalo, keby svoju dušu rozdelil na sedem
častí,“ povedal Harry.
„Dubmledore si bol istý, že Riddle v dobe, kedy sa pýtal Slughorna, už dávno vedel, ako
horcrux vyrobiť. Myslím, že máš pravdu, Hermiona, toto by mohla byť tá kniha, z ktorej
čerpal.“
„A čím viac o nich čítam,“ povedala Hermiona, „tím hroznejšie sa zdajú a tým menej sa mi
chce veriť, že ich skutočne vytvoril šesť. V tej knihe varujú, ako nestabilný bude zvyšok
tvojej duše potom, čo ju roztrhneš, a to hovoria len o jednom horcruxe!“
Harry si spomenul, čo hovoril Dumbledore o Voldemortovi: že došiel ďalej, než je „bežné
zlo“.
„Nie je tam aj niečo o tom, ako môžeš svoju duši zase zlepiť?“ spýtal sa Ron.
61
„Áno,“ odpovedala Hermiona s prázdnym úsmevom, „ale bolo by to neznesiteľne
bolestivé.“
„Prečo? Ako sa to robí?“ opýtal sa Harry.
„Musíš mať výčitky svedomia,“ povedala Hermiona. „Musíš skutočne cítiť, čo si vykonal. Je
tu ešte poznámka pod čiarou. Podľa všetkého ťa ta bolesť môže zničiť. Nevidím spôsob,
ako by sme donútili Voldemorta, aby to urobil, a vy?“
„Nie,“ povedal Ron skôr, než mohol Harry odpovedať. „Takže, hovorí tá kniha aj ako
horcruxy zničiť?“
„Áno,“ povedala Hermiona a otáčala rozpadajúcimi sa stránkami, ako keby skúmala
hnijúce vnútornosti, „pretože varuje čarodejníkov, aké silné čary na horcruxy musia uvaliť.
Z toho, čo som čítala, bolo to, čo Harry urobil s Riddlovým denníkom, jedným zo skutočne
funkčných spôsobov, ako zničiť horcrux.“
„Čo prepichnúť ho baziliskovým zubom?“ spýtal sa Harry.
„Och, šťastie, že máme takú obrovskú zásobu baziliskových zubov,“ povedal Ron ironicky.
„Rozmýšľal som, čo s nimi budeme robiť.“
„Nemusí to byť baziliskov zub,“ povedala Hermiona netrpezlivo. „Musí to byť niečo tak
deštruktívneho, že sa horcrux sám nezregeneruje. Baziliskov jed má len jediný protijed. A
ten je strašne vzácny -“
„ – fénixove slzy,“ povedal Harry a prikývol.
„Presne“ povedala Hermiona. „ Náš problém je, že tak ničivých látok ako je baziliskov jed,
je neskutočne málo a žiadny z nich nie je dostatočne bezpečný na to, aby si ho mohol nosiť
všade so sebou. To je problém, ktorý musíme vyriešiť, pretože trhanie, drvenie, či
lisovanie na horcrux nezaberie. Musíš s ním urobiť niečo, čo neopravia ani kúzla.“
„Ale pokiaľ tú vec, v ktorej to žije, zničíme,“ povedal Ron, „ako to, že sa ten kúsok duše
nemôže premiestniť do niečoho iného a proste žiť tam?“
„Pretože horcrux je úplný opak ľudskej bytosti.“
Keď videla, že Harry s Ronom sú dokonale zmätený, pokračovala Hermiona rýchlo ďalej.
„Pozri sa, keby som teraz mala meč a prebodla ho skrz teba, nijako by som nepoškodila
tvoju dušu.“
„No som si istý, že by mi to bolo veľmi príjemné,“ povedal Ron a Harry sa zasmial.
„V skutočnosti by naozaj malo byť! Ale chcem tým povedať, že ak sa tvojmu telu stane
čokoľvek, tvoja duša bude nepoškodená žiť ďalej,“ povedala Hermiona. „ Ale s horcruxom
je to naopak. Aby ten kúsok duše, ktorý je uväznený vo vnútri prežil, je závislí na svojom
obsahu, na svojom očarovanom tele. Bez neho nemôže existovať.“
„Ten denník tak nejako.. zomrel keď som ho prepichol,“ povedal Harry a spomenul si, ako
z prepichnutých stránok tieklo niečo, čo vyzeralo ako krv a ako sa ozval výkrik
Voldemortovej duše, keď sa strácala.
„A ako náhle bol denník úspešne zničený, ten kúsok duše vnútri jeho tela nemohol ďalej
existovať. Ginny sa pokúsila zbaviť sa ho skôr ako sa to podarilo tebe, dokonca ho aj
62
spláchla do záchoda, ale neuspela, sám sa k nej vrátil nedotknutý, ako nový.“
„Zadrž.“ Povedal Ron zamračene. „Ten kus duše v denníku posadol Ginny, nie? Ako to
potom funguje?“
„Zatiaľ, čo magická schránka je stále nedotknutá, ten útržok duše môže prelietavať
dovnútra a von z niekoho, kto sa príliš priblíži schránke. Myslím tým, že sa ho niekto musel
na dlhú dobu dotknúť, s fyzickým dotykom to vôbec nesúvisí,“ dodala, než sa Ron stihol
spýtať. „Myslím to čisto citovo. Ginny si do toho denníku vylievala srdce a stala sa strašne
zraniteľnou. Pokiaľ sa staneš na horcruxe závislým, alebo sa doň dokonca zamiluješ, máš
problém.“
„Mňa by zaujímalo, ako Dumbledorel zneškodnil ten prsteň?“ ujal sa slova Harry. „Prečo
som sa ho na to neopýtal? Nikdy naozaj nikdy…“
Jeho hlas sa strácal. Myslel na všetky tie veci, na ktoré sa mal spýtať Dumbledora, a
teraz sa mu zdalo, že ešte keď žil, tak stratil neuveriteľne veľa príležitostí dozvedieť sa
niečo viac ... dozvedieť sa všetko …
Ticho bolo prerušené až hlasným otvorením dverí do izby a s podivným nárazom. Hermiona
skríkla a pustila Tajomstvo čiernej mágie.
Krivolab syčal rozhorčene pod posteľou; Ron skočil z postele, šmykom odhodil čokoládovu
žabku a pritlačil ju svojou hlavou priamo proti stene a Harry inštinktívne siahol po svojom
prútiku, skôr než si uvedomil, že sa pozerá na paní Weaslyovú, ktorej vlasy boli strapaté a
jej tvár bola skrivená hnevom.
„Prepáčte, že vyrušujem,“ povedala trasúcim hlasom. „Viem, že si potrebujete
oddýchnuť… ale v mojej izbe sú napchané svadobné dary, ktoré potrebujú preriediť a vy
ste súhlasili, že mi budete pomáhať.“
„Ah, áno,“ povedala Hermiona dívajúc sa vystrašene na svoje nohy, kde ležali knihy.
„My…my sa ospravedlňujeme …“ a s úzkostným pohľadom na Harryho a Rona vybehla von z
izby za pani Weaslyovou.
„Je ako byť domáci škriatok,“ hundral tichým hlasom Ron, ktorý si stále masíroval hlavu,
zatiaľ čo ich s Harrym nasledovali.
„Samozrejme bez platu. Čím skôr bude koniec svadby, tým budem šťastnejší .“
„Hej,“ pritakal Harry „potom nebudeme musieť robiť nič iného, než nájsť tie Horcruxy …
To bude ako prázdniny, nemyslíš?“
Ron sa začal smiať, ale tá obrovská hromada darčekov v izbe, pani Weaslyová mu hneď
zmazala úsmev z tváre.
Delacourovci prišli ráno o jedenástej. Harry, Ron, Hermiona a Ginny cítili rozhorčenie k k
Fleurinej rodine. Bola to len slušnosť, že si Ron navliekol dve rovnaké ponožky a Harry sa
pokúsil učesať si vlasy. Keď sa im zdalo, že sú dosť elegantne oblečení, zhromaždili sa na
dvore, aby privítali hostí.
Harry nikdy nevidel Brloh tak čistý. Hrdzavé kotlíky a staré čižmy boli preč; nahradili ich
dva nové kríky, ktoré stáli po oboch stranách dverí vo veľkých črepníkoch. Hoci nefúkal ani
63
vánok, listy sa zvláštne vlnili a dvor bol pozametaný.
Harry úplne stratil poňatie koľko bezpečnostných opatrení bolo Rádom a Ministerstvom v
Brlohu nainštalovaných. Jediné čo vedel bolo to, že už pre nikoho nebolo možné cestovať
hop - šup práškom alebo prenášadlom priamo do Brlohu. Pán Weasley išiel preto privítať
Delacourovcov na vrch neďalekého kopca, kam sa mali premiestniť prenášadlom. Prvým
zvukom, ktorý oznamoval ich príchod bolo nezvyčajne hlasný smiech pána Weaslyho, ktorý
sa o chvíľu objavil pred bránou s veľkým kufrom a plavovlasou pani v zelených šatách,
ktorou bola Fleurina matka.
„Mama!“ zvolala Fleur a náhlila sa ich objať, „Papa!“.
Monsieur Delacour bol hneď za nimi, a bol rovnako tak atraktívny, ako jeho žena. Bol o
hlavu menší a poriadne bacuľatý s malou čiernou briadkou. Avšak vyzeral dobrosrdečne a
mieril k pánovi Weasleymu na svojich vysokých topánkach s podpätkom.
„Mali ste s tým toľko starostí,“ začal hlbokým hlasom. „Fleur nám povedala ako ste pilne
pracovali“
„Ach, to nič nebolo!“ odvetila pani Weaslyová. „To neboli žiadne starosti.“
Ron uľahčil svojím pocitom kopnutím do škriatka, ktorý sa narovnal až za krovím pri
vstupných dverách.
„Drahá pani,“ povedal monsieur Delacour stále držiac ruku pani Weaslyovej. „Sme naozaj
poctení zväzkom našich rodín. Dovoľte, aby som vám predstavil moju ženu, Apolline.“
Madame Delacour doplávala k pani Weaslyovej, aby ju pobozkala.
„Enchantée,“ povedala.„Váš manžel nám rozprával tak zaujímavé príbehy!“
Pán Weasley sa trochu šialene zasmial; pani Weasleyová sa naňho pozrela pohľadom, pri
ktorom okamžite stíchol a nasadil výraz akoby stál pri smrteľnej posteli veľmi blízkeho
priateľa.
„Samozrejme sme so sebou zobrali našu malú dcéru, Gabrielle!“ povedal Monsier Delacour.
Gabrielle bola taká Fleur v menšom vydaní - 11 rokov stará so strieborne - plavými vlasmi
až po pás. Sladko sa usmievala na pani Weaslyovú a potom sa žiarivo pozrela na Harryho.
Ginny si hlasno odkašlala.
„Dobre, poďte ďalej,“ pokračovala pani Weaslyová a uviedla Delacourovcov ďalej do domu
s mnohými - „Nie, prosím!“, „Až po vás.“ a „Nie je za čo.“
Delacourovci sa skoro stali nápomocnými a veľmi príjemnými hosťami. Boli so všetkým
spokojní a asistovali pri všetkých svadobných prípravách. Pán Delacour hovoril na všetko,
od zasadacieho poriadku až po topánky družičiek, charmant! . Pani Delacourová bola bola
vynikajúca v používaní čistiacich kúziel; Gabrielle nasledovala svoju staršiu sestru, aby jej
mohla pomáhať a neustále brbotala niečo rýchlou francúzštinou.
No tienistou stránkou bolo, že Brloh nebol schopný ubytovať toľko ľudí. Pán a Pani
Weaslyovci spali v obývačke, zatiaľ čo pán a pani Delacourovci si vzali ich izbu. Gabrielle
spala s Fleur v Percyho starej izbe a Bill bude bývať s Charliem, družbom, len čo sa vráti z
Rumunska.
64
Príležitosti k ďalšiemu plánovaniu sa tým pádom Harrymu, Ronovi a Hermione už
nenaskytli.
„A stále nás nechce nechať osamote!“ vrčal Ron, keď sa pri ich druhom pokuse o
stretnutie, na dvore objavila pani Weaslyová s veľkým košom.
„Ach, dobre, už ste nakŕmili sliepky?“ zvolala, keď sa k nim blížila. „Mali by sme ich radšej
do zajtra zavrieť, pokiaľ neprídu muži … postaviť stan na svadbu,“ vysvetlila a opierala sa
o kurník. Vyzerala vyčerpane. „Millamanove magické markízy … sú veľmi dobrí … to je
Billov sprievodný tým …mal by si radšej zostať vnútri, keď tu budú, Harry. Musím povedať,
že mať všetky tie bezpečnostné kúzla tu všade trochu komplikuje organizáciu svadby."
„Prepáčte,“ povedal Harry pokorne.
„Ach, nebuď hlúpy, zlatko ,“ ihneď odpovedala pani Weaslyová.„Nemyslela som tým - no tvoje bezpečie je jednoducho dôležitejšie! Práve som sa ťa vlastne chcela spýtať, ako
budeš chcieť osláviť svoje narodeniny, Harry. Sedemnástiny, to je veľmi dôležitý deň...“
„Nechcem vám s tým pridávať starosti,“ povedal rýchlo Harry, uvažujúc, že by to prinieslo
len ďalšie starosti im všetkým. „Naozaj, pani Weaslyová. Normálna večera bude úplne
stačiť … je to predsa deň pred svadbou …“
„Ach, dobre, keď myslíš, zlatko. Pozvem Remusa a Tonksovú, môžem? A čo Hagrida?“
„To bude skvelé,“ pritakal Harry. „Ale prosím, nerobte si s tým starosti.“
„Vôbec nie, vôbec...to je sú starosti...“
Pozrela sa naňho dlhým pohľadom a trochu smutne sa usmiala, potom odišla zase späť.
Harry sa díval, ako s ladným mávnutím zamierila svojím prútikom na bielizeň ležiacu na
vešiaku, ktorá sa v okamžiku vznieslo do vzduchu a Harry náhle pocítil vlnu ľútosti nad
problémami a námahou, ktoré jej musel pôsobiť.
65
7. kapitola - Posledná vôľa Albusa Dumbledora
Kráčal horskou cestou v modrastom svetle úsvitu. Ďaleko pod ním bol v hmle zahalený tieň
malého mesta. Bol človek, ktorý hľadal človeka, ktorého potreboval tak súrne, že nemohol
myslieť na nič iné. Ten, ktorý poznal riešenie jeho problému, poznal odpoveď na jeho
otázku… ?
„Zobuď sa!“
Harry otvoril oči.
Ležal na skladacom lehátku v Ronovej špinavej podkrovnej izbe. Slnko ešte nevyšlo a v izbe
bolo šero. Kvík spal s hlavou pod drobným krídlom. Jazva na čele ho bodavo bolela.
„Hovoril si zo spania.“
„Naozaj?“
„Áno, ,Gregorovič’. Hovoril si Gregorovič.“ Harry nemal okuliare. Ronova tvár vyzerala
trochu rozmazane.
„Kto je Gregorovič?“
„Ja neviem, ty si to meno hovoril.“
Harry si prešiel rukou po jazve a premýšľal. Mal matný dojem, že to meno už niekde počul,
ale nemohol prísť na to, kde.
„Myslím, že ho hľadá Voldemort.“
„Chudák chlap,“ povzdychol si Ron.
Harry sa posadil a už úplne čulý si stále šúchal čelo. Pokúšal sa spomenúť si, čo presne sa
mu zdalo, ale všetko, čo sa mu vybavilo, bol len hornatý obzor a obrys malej dediny
položenej v hlbokom údolí.
„Myslím, že je v zahraničí.“
„Kto? Gregorovič?“
„Voldemort. Myslím, že je niekde za hranicami a hľadá Gregoroviča. Nevyzeralo to ako v
Británii.“
„Myslíš, že si zase videl do jeho mysle?“ opýtal sa Ron ustarostene.
„Urob pre mňa jednu láskavosť a nehovor nič Hermione,“ povedal Harry.
„Očakáva, že prestanem vídať v snoch nezmysly…“
Zamyslene sa zahľadel na klietku malého Kvíka… Prečo mu bolo meno Gregorovič také
povedomé?
„Myslím,“ povedal pomaly, „že má niečo spoločné s metlobalom. Je tu nejaká súvislosť,
ale jednoducho neviem aká.“
„S metlobalom?“ opýtal sa Ron. „Nemyslíš náhodou Gorgoviča?“
„Koho?“
„Drahomír Gorgovič, strelec, čo prestúpil pred dvoma rokmi za rekordný čas ku
Kudlejovským Kanónom. V počte striel rekordman sezóny.“
„Nie,“ odvetil Harry. „Gorgoviča určite nemyslím.“
„Nechaj to tak“, povedal Ron. „No, v každom prípade všetko najlepšie k narodeninám!“
66
„Wau, skoro by som zabudol! Už mám sedemnásť!“ Harry siahol po prútiku ležiacom vedľa
jeho lehátka, zamieril na preplnený stôl, kde nechal okuliare a povedal: "Accio okuliare!“
Aj keď bol len krok od nich, bolo nesmierne uspokojujúce pozorovať ich, ako sa k nemu
približujú, kým ho nepichli do oka.
„Pekne,“ odfrkol Ron.
Harry nechal lietať Ronove veci po izbe, čím zobudil Kvíka, ktorý začal rozčúlene poletovať
v klietke. Tiež sa pokúsil zaviazať kúzlom šnúrky jeho tenisiek (rozviazať ručne výsledný
uzol mu zabralo niekoľko minút) a len tak pre radosť zmenil oranžové habity Kudlejovských
Kanónov na Ronovom plagáte na svetlomodré.
„Zips na nohaviciach by som si zapínal ručne,“ poradil Ron Harrymu so smiechom, skôr ako
si ho Harry rýchlo zapol.
„Tu máš darček. Rozbaľ ho, ale tu hore, nechcem, aby to mama videla.“
„Kniha?“ opýtal sa Harry, keď chytil obdĺžnikový balíček.
„Trochu porušenie tradície, nie?“
„Toto nie je hocijaká kniha,“hovoril Ron. „To je rýdze zlato - Dvanásť zaručených
spôsobov, ako očariť čarodejnice. Tam je všetko, čo potrebuješ o babách vedieť. Keby som
ju mal minulý rok, vedel by som, ako sa zbaviť Levander a tiež by som vedel, ako začať
chodiť s… No, Fred s Georgom mi dal kópiu a veľa som sa naučil. Budeš prekvapený, nie je
to len o práci s prútikom.“
Keď dorazili do kuchyne, našli na stole hromadu darčekov. Bill a Monsieur Delacour práve
dokončovali raňajky, keď sa s nimi začala cez panvicu rozprávať pani Weasleyová.
„Artur mi povedal, aby som ti popriala všetko najlepšie, Harry,“ povedala pani Weasleyová
s úsmevom.
„Musel ísť skoro do práce, ale na večeru bude späť. Ten darček navrchu je od nás.“
Harry sa posadil, vzal štvorcový balíček, o ktorom hovorila, a rozbalil ho. Vo vnútri boli
hodinky, dosť podobné tým, ktoré od pána a pani Weasleyových dostal na sedemnástiny
Ron, boli zlaté a namiesto ručičiek obiehali dookola hviezdičky.
„Je to tradícia, dať čarodejníkovi hodinky, keď dosiahne plnoletosť,“ povedala pani
Weasleyová sledujúc ho dychtivo od šporáku. „Bohužiaľ, tieto nie sú nové ako tie Ronove,
sú po mojom bratovi Fabianovi, a ten nebol taký šetrný k svojim veciam... sú síce na
zadnej strane trochu poškrabané, ale…“ Viac toho nepovedala.
Harry vyskočil a objal ju. Snažil sa do toho objatia dať všetko nepovedané a ona to asi
pochopila, pretože keď ju pustil, neohrabane ho potľapkala po lícach, potom mávla
naslepo prútikom a vyhodila polovicu slaniny z panvice na zem.
„Veselé narodeniny, Harry!“ volala Hermiona. Ponáhľala sa do kuchyne a pridala na kôpku
svoj darček.
„Nie je to ktoviečo, ale dúfam, že sa ti bude páčiť. Čo si mu dal?“ opýtala sa Rona, ktorý
sa tváril, že ju nepočuje.
„No, tak poď, otvor ten Hermionin!“ povedal Ron.
Kúpila mu nový špiónskop.
Ostatné balíčky obsahovali čarodejnícky holiaci strojček od Billa a Fleur („Ó áno, toto ti
67
umošhní najjemnejšie ocholenie so všetkých,“ uisťovala ho Fleur, „ale musíšš povedať
prehresne čo chceš, inak by si mochol zistiť, že mášš trochu menej vlasov ako si chcel…“),
čokolády od Delacourových a obrovskú škatuľu najnovších výmyslov od Freda a Georga.
Harry, Ron a Hermiona nezostali za stolom, keď prišla pani Delacourová, Fleur a Gabrielle,
pretože kuchyňa bola nepohodlne zaplnená.
„Zabalím ti to,“ povedala Hermiona nahlas a zobrala Harryho darčeky z jeho rúk a potom
sa ako ostatní vrátila späť hore. „Som skoro hotová, len čakám, kým sa vyperie zvyšok
tvojho prádla, Ron…“
Ronove reptanie bolo prerušené otváraním dverí na prvom poschodí.
„Harry, mohol by si sem na chvíľu prísť?“ Bola to Ginny.
Ron sa prudko zastavil. Hermiona ho vzala za lakeť a ťahala ho hore po schodoch. Harry
trochu nervózne nasledoval Ginny do jej izby. Nikdy predtým tam nebol. Miestnosť bola
malá, ale svetlá. Na stene bol veľký plagát čarodejníckej skupiny Sudičky a fotka Gwenoga
Jonesa, kapitána metlobalového týmu a Holyheadských harpyí na druhej stene. Písací stôl
stál čelom k otvorenému oknu, z ktorého bolo vidieť na záhradu, kde spolu Harry a Ginny
raz hrali metlobal proti Ronovi a Hermione, a kde bol teraz postavený veľký perleťovo biely
stan. Zlatá vlajka na jeho vrchole bola na úrovni okna Ginnyinej izby. Ginny sa pozrela do
Harryho tváre, zhlboka sa nadýchla a povedala:
„Všetko najlepšie k sedemnástinám.“
„Áno, ďakujem.“
Neustále sa na neho pozerala. On však nemohol opätovať jej pohľad, bolo to ako hľadieť
do silného svetla.
„Pekný výhľad.“ Povedal potichu a ukazoval smerom z okna.
Ignorovala ho. Nemohol ju z toho viniť.
„Nemohla som prísť na vhodný darček," začala. „Nemusela si mi nič dávať.“
To si tiež nevšímala.
„Nevedela som, čo by bolo užitočné, ale nie príliš veľké, aby si si to mohol zobrať so
sebou.“
Rýchlo sa na ňu pozrel. Neplakala. To bola jedna z jej mnohých nádherných vlastností –
nebola uplakaná. Niekedy si myslel, že mať šesť bratov ju muselo posilniť. Priblížila sa o
krok k nemu.
„Chcela by som, aby si mal niečo, čo ti ma pripomenie, vieš, keď stretneš nejakú vílu, keď
budeš preč a robiť, čo musíš.“
„Myslím, že príležitosti na randenie budú oveľa vzácnejšie.“
„Tu je tá strieborná krajka, ktorú som hľadala,“ zašepkala a pobozkala Harryho ako ho ešte
nikdy v živote nepobozkala a Harry jej bozk opätoval, bolo to slastné zabudnutie, lepšie
ako ohnivá whisky.
Ginny bola preňho v tej chvíli jediná reálna vec na svete, cítil ju, jednou rukou sa jej
dotýkal zátylku a druhú mal položenú na jej dlhých, sladko voňajúcich vlasoch. Dvere sa
pred nimi s tresknutím otvorili a oni od seba odskočili.
„Och,“ povedal ironicky Ron, „prepáčte...“
„Ron!“
Hermiona bola tesne za ním, trochu zadýchaná. Bolo tam napäté ticho, keď Ginny
povedala jasným a tenkým hlasom.
„Tak všetko najlepšie, Harry.“
68
Ronovi očerveneli uši. Hermiona vyzerala nervózne. Harry by im najradšej zabuchol priamo
pred očami, ale aspoň bol cítiť chladný prievan, ktorý sa dostal do izby otvorenými
dverami a jeho žiarivá chvíľa praskla ako mydlová bublina.
Všetky dôvody ukončenia jeho vzťahu s Ginny, aby sa od nej držal ďalej, vyzerali ako keby
sa vrátili do miestnosti s Ronom a všetka jeho veselá zábudlivosť bola preč.
Pozrel sa na Ginny a chcel niečo povedať, aj napriek tomu, že nevedel čo, ale ona sa k
nemu otočila chrbtom. Myslel si, že aspoň raz podľahla slzám. Pred Ronom nemohol urobiť
nič, aby ju utešil.
„Uvidíme sa neskôr,“ povedal a išiel za Ronom a Hermionou z jej izby.
Ron pochodoval dole cez stále plnú kuchyňu až na dvor a Harry s ním po celú cestu držal
krok, Hermiona vystrašene klusala za nimi.
Akonáhle prešiel cez čerstvo pokosený trávnik, Ron sa na Harryho obrátil.
„Úplne si ju vykoľajil. Čo to teraz robíš? Chceš ju rozhodiť?“
„Nerozhadzujem ju,“ odpovedal Harry, zatiaľ čo ich Hermiona dobehla.
„Ron…“
Ale Ron zdvihol ruku, aby bola Hermiona ticho.
„Bola naozaj úplne mimo, keď si to skončil.“
„To ja tiež. Vieš prečo som to skončil, a nebolo to preto, že by som chcel.“
„Hej, ale teraz sa s ňou bozkávaš a ona zase bude mať ďalšie nádeje.“
„Nie je hlúpa, vie, že sa to nemôže stať, nečaká, že sa… vezmeme alebo…“
Keď to povedal, predstavil si vo svojej hlave obrázok Ginny v bielych šatách, ako si berie
vysokého, nepríjemného cudzinca bez tváre.
V jednu chvíľu to vyzeralo, ako keby ho to udrelo. Jej budúcnosť bola voľná a
neobmedzená, zatiaľ čo jeho… nevidel nič, okrem Voldemorta.
„Ak ju začneš obchytkávať vždy, keď budeš mať príležitosť…“
„Už sa to nebude opakovať,“ povedal Harry tvrdo. Deň bol bez jediného obláčika, ale on
mal aj tak pocit, že slnko zašlo.
„V pohode?“
Ron vypadal napoly odmietavo, napoly hanblivo: chvíľu pochodoval tam a späť, potom
povedal: „Dobre teda, tak to áno…“
Ginny sa s Harrym tvárou v tvár už po zvyšok dňa nestretla, ani jediný pohľad alebo náznak
toho, že zdieľali viac ako iba zdvorilú konverzáciu v jej izbe, ale aj tak bol Charlieho
príchod pre Harryho veľkou úľavou. Poskytoval totiž zmätok, keď pani Weasleyová vnútila
Charliemu stoličku, hrozivo zdvihla prútik a poznamenala, aby sa nechal ostrihať.
Harryho narodeninová večera naplnila kuchyňu až do prasknutia, aj keď Charlie, Lupin,
Tonksová a Hagrid ešte neprišli. Niekoľko stolov bolo preto umiestnených od jedného konca
záhrady po druhý. Fred a George začarovali pár fialových lampášov, ktoré spoločne tvorili
číslo 17, aby veselo viseli vysoko nad hlavami hostí. Vďaka starostlivosti pani Weasleyovej
bol Gergeov úraz úhľadný a čistý, ale Harry si ešte na temnú dieru vnútri jeho hlavy ešte
nezvykol, aj keď dvojčatá mali na túto tému plno vtipov.
Hermiona vyčarovala fialové a zlaté stužky, ktoré vyletovali z prútika a vešala ich po
stromoch a kríkoch.
69
„Fajn,“ povedal Ron, keď posledným mávnutím prútika zmenila Hermiona lístky na pláni
na zlato. „Máš na tieto veci naozaj vkus.“
„Ďakujem, Ron!" povedala Hermiona trochu potešene, trochu zmätene.
Harry sa obrátil a sám pre seba sa usmieval. Mal zábavnú predtuchu o tom, že by mohol
nájsť kapitolu o komplimentoch, keď si nájde čas prečítať svoj výtlačok knihy Dvanásť
zaručených spôsobov ako očariť čarodejnice. Zachytil Ginnyin pohľad a usmial sa na ňu,
skôr ako si spomenul na svoj sľub Ronovi a rýchlo sa pustil do reči s pánom Delacourom.
„Z cesty, z cesty!“ volala pani Weasleyová, prechádzajúca bránou s výrazom obra a zlatá
strela veľkosti volejbalovej lopty poletovala pred ňou. Vzápätí si Harry uvedomil, že je to
narodeninová torta, ktorú pani Weasleyová udržiavala prútikom vo vzduchu, aby
neriskovala jej pád na zem. Keď torta pristála uprostred stola, Harry ju pochválil:
„Vyzerá to úžasne, pani Weasleyová.“
„To nič nie je, miláčik,“ povedala nežne. Cez jej rameno videl Rona, ako so vztýčeným
palcom robí grimasy.
O siedmej večer sa zhromaždili všetci hostia. Do domu ich uviedli Fred a George, ktorí na
nich čakali na konci uličky. Hagrid poctil túto udalosť oblečením svojho najlepšieho,
hrozného chlpatého kabáta. Napriek tomu, že sa Lupin usmial, keď si s Harrym potriasal
rukou, Harry mal pocit, že vyzerá trochu nešťastne. Bolo to celé veľmi zvláštne, lebo
Tonksová vedľa neho celá žiarila.
„Všetko najlepšie, Harry“, povedala, keď ho pevne objala.
„Sedemnásť, ech," povedal Hagid, keď si od Freda bral obrovský pohár vína. „Šesť rokov
odvtedy, čo sme sa po prvýkrát stretli, Harry, pamätáš si na to?“
„Matne," zasmial sa Harry. „Nerozbil si predné dvere, nepričaroval Dudleymu prasačí
chvostík a nepovedal si, že som čarodejník?“
„Nepamätám si detaily,“ usmial sa natešene Hagrid. „Všetko v poriadku? Ron, Hermiona?“
„Máme sa dobre,“ odpovedala Hermiona „A ty?“
„Nemám sa zle. Nemám veľa času, práve sa nám narodili mladí jednorožci, keď sa vrátite,
ukážem vám ich.“
Harry nevnímal Ronove a Hermionine pohľady, keď Hagrid začal hľadať niečo vo vrecku.
„Teda Harry, éé, nevedel som, čo ti mám priniesť, čo by som ti mohol darovať, ale potom
som si spomenul na toto.“ Vytiahol malý, chlpatý, obyčajný meštek s dlhou šnúrkou, ktorá
evidentne slúžila na to, aby sa meštek nosil na krku. „Ukrývačik. Je z oslej kože. Ukryje
čokoľvek a nikto, okrem majiteľa to nemôže vybrať. Sú vzácne.“
„Ďakujem, Hagrid.“
„To nič.“ Povedal Hagrid a mávol svojou rukou veľkosti pokrievky z odpadkového koša.
„Nie je tamto Charlie? Vždy som ho mal rád. Hej, Charlie!“
Charlie sa priblížil a prešiel si jemne rukou po vlasoch veľmi krátkeho strihu. Bol menší ako
Ron, chudší, s mnohými popáleninami a škrabancami na svalnatých ramenách.
„Ahoj Hagrid, ako sa máš?“
70
„Rozmýšľal som, že sme si už dlhé roky nepísali. Ako sa darí Norbertovi?“
„Norbert?“ Charlie sa zasmial "Ten nórsky ostnáč? Teraz ho voláme Norberta.“
„Fíha, Norberta je dievča?“
„Ó, áno,“ odpovedal Charlie.
„Ako to môžeš vedieť?“ spýtala sa Hermiona.
„Sú o dosť vzdorovitejšie,“ odpovedal Charlie. Pozrel sa cez rameno a znížil hlas. Želal by
som si aby si otec švihol a prišiel. Mamka začína byť nervózna.“ Všetci sa pozreli na pani
Weasleyovú, ktorá sa snažila rozprávať s madam Delacourovou, ale stále sa pritom
pozerala na bránu.
„Myslím, že by sme radšej mali začať bez Arthura,“ povedala a za chvíľu zavolala všetkých
do záhrady.
„Musel sa niekde zdržať- och!“ Všetci to uvideli naraz: Kus svetla, ktorý priletel cez dvor a
zastavil sa na stole a zmenil sa na jasne striebornú líšku, ktorá stála na zadných nohách a
hovorila hlasom pána Weasleyho.
„Minister mágie príde so mnou.“
Patronus sa rozptýlil do vzduchu, nechajúc Fleurinu rodinu dívať sa v nemom úžase na
miesto, kde zmizol.
„Nemali by sme tu byť,“ povedal okamžite Lupin.
„Harry, prepáč. Vysvetlím ti to niekedy inokedy.“
Chytil Tonksovú za zápästie a ťahal ju preč. Dostali sa k plotu, preliezli cezeň a zmizli.
Pani Weasleyová zostala ohromená.
„Minister… ale prečo? – Nechápem.“
Ale na vysvetľovanie nebol čas. O sekundu neskôr sa objavil v bráne pán Weasley,
sprevádzaný Rufusom Scrimgeourom, verejne známym svojími šedivými vlasmi.
Dvaja noví prichádzajúci prešli cez dvor, rovno k záhrade a osvetlenému stolu, kde všetci
ticho sedeli a pozorovali, ako sa k nim približujú. Keď Scrimgeour prišiel do svetla lampy,
Harry si všimol, že vyzerá omnoho starší, ako keď ho stretol minule - vyziabnutejší a
zachmúrenejší.
„Prepáčte, že sa vnucujem,“ povedal Scrimgeour, keď dokrivkal a zastavil sa pred stolom.
"Obzvlášť, keď vidím, že kazím tento večierok.“
Jeho oči sa na chvíľu zastavili na torte v tvare obrovskej zlatej strely.
„Mnoho šťastných návratov.“
„Ďakujem,“ povedal.
„Harry. Žiadam ťa o súkromný rozhovor,“ Scrimgeour pokračoval, "Tiež s pánom Ronaldom
Weasleym a slečnou Hermionou Grangerovou.“
„S nami?“ spýtal sa prekvapene Ron. „Prečo s nami?“
„Môžem ti to povedať, keď budeme niekde, kde budeme mať viac súkromia,“ povedal
Scrimgeour, „Je tu takéto miesto?“ spýtal sa pána Weasleyho.
71
„Áno, samozrejme,“ povedal pán Weasley, ktorý vyzeral nervózne.„Napríklad obývačka,
prečo nepoužiť ju?“
„Môžeš nám ukázať cestu?“ povedal Scrimgeour Ronovi. „Nebude treba, aby si nás
sprevádzal, Arthur.“
Harry videl, ako si pán Weasley vymenil s pani Weasleyovou znepokojený pohľad, keď on,
Ron a Hermiona vstali. Ako šli cestou späť do tichého domu, Harry vedel, že ostatní dvaja
premýšľajú o tom istom ako on:
Scrimgeour sa musel nejako dozvedieť, že oni traja už neplánujú návrat do Rokfortu.
Scrimgeour nepovedal nič, pokiaľ všetci neprešli cez zašpinenú kuchyňu do obývačky. Aj
napriek tomu, že záhrada bola plná jemného zlatého nočného svetla, tam bola úplná tma.
Harry namieril svoj prútik na olejové lampy a keď vstúpili, lampy osvetlili ošúchanú, ale
útulnú izbu. Scrimgeour si sám sadol do prehnutého kresla, kde vždy sedával pán Weasley,
a Harry, Ron a Hermiona sa pokúsili vtlačiť na pohovku. Keď sa im to podarilo, Scrimgeour
začal hovoriť.
„Mám pre vás troch nejaké otázky a myslím, že bude najlepšie, keď sa Vás budem pýtať po
jednom. Ak vy dvaja," ukázal na Harryho a Hermionu, „môžete počkať hore, začnem s
Ronom.“
„Nejdeme nikam,“ povedal Harry, zatiaľ čo Hermiona dôrazne poznamenala: „Môžete
hovoriť s nami všetkými spolu, alebo ani s jedným.“
Scrimgeour uštedril Harrymu chladný, hodnotiaci pohľad. Harryho zaujalo to, ako minister
uvažuje, či sa oplatí začať spolu bojovať tak skoro.
„Dobre teda, spolu,“ povedal krčiac ramenami. Odkašľal si.
„Som tu, a som si istý, že to viete, kvôli závetu Albusa Dumbledora. Harry, Ron a Hermiona
sa pozreli jeden na druhého.
„Zjavne ste prekvapení! Neboli ste si vedomí toho, že vám Dumbledore niečo odkázal?“
„Pre-pre všetkých z nás?“ opýtal sa Ron. „Pre mňa a Hermionou tiež?“
„Áno, vám vš-“ Ale Harry ho prerušil.
„Dumbledore zomrel pred viac ako mesiacom, prečo to zabralo toľko času, dať nám veci,
ktoré nám odkázal?“
„Nie je to jasné?“ povedala Hermiona ešte skôr ako Scrimgeour stačil odpovedať.
„Chceli preskúmať všetko, čo nám odkázal. Nemali ste na to právo!“ povedala a jej hlas sa
zľahka triasol.
„Mal som všetky práva.“ Povedal Scrimgeour prezieravo.
„Úradné nariadenie pre súdne zabavenie majetku dáva ministerstvu právo zabaviť celý
obsah závetu…“
„Tento zákon bol vytvorený, aby čarodejníci nemohli zdediť temné artefakty!“ povedala
Hermiona, „a predpokladá sa, že Ministerstvo má silný dôkaz, že majetok zosnulého je
ilegálny, ešte pred jeho zabavením. Chcete mi povedať, že ste si mysleli, že Dumbledore
sa nám snažil zanechať niečo prekliate?“
72
„Plánujete, slečna Grangerová, vašu budúcnosť v čarodejníckom práve?“ spýtal sa
Scrimgeour.
„Nie, neplánujem,“ odpovedala Hermiona. „Dúfam, že pre svet urobím niečo dobré.“ Ron
sa zasmial.
Scrimgeourove oči ho sledovali a odvrátili sa až keď Harry prehovoril.
„Takže prečo ste sa rozhodli nám dať naše veci teraz? Nedokázali ste si spomenúť na
dôvod, prečo ste si ich nechali?“
„Nie, to bude tým, že uplynulo 31 dní,“ povedala odrazu Hermiona. „Nemôžu si nechať
veci dlhšie ako 31 dní, pokiaľ sa nepreukáže, že sú nebezpečné. Správne?“
„Povedali by ste, že ste boli Dumbledorovi blízky, Ron?“ opýtal sa Scrimgeour ignorujúc
Hermionu. Ron vyzeral prekvapene.
„Ja? Nie, nie tak úplne… Bol to vždy Harry, kto…“
Ron sa pozrel na Harryho a Hermionu a videl, ako mu naznačujú, aby ďalej nepokračoval,
ale škoda už bola spôsobená. Scrimgeour sa pozeral, ako keby počul presne to, čo očakával
a chcel počuť. Zaútočil ako dravý vták po Ronovej odpovedi.
„Keď ste neboli Dumbledorovi blízky, ako mi vysvetlíte fakt, že si na vás spomenul v jeho
závete? Urobil len niekoľko výnimočných osobných odkazov. Veľká časť jeho majetku – jeho
osobná knižnica, čarovné pomôcky a ostatný osobný majetok – boli odkázané Rokfortu.
Prečo si myslíte, že ste boli vybraný?“
„Ja… neviem,“ povedal Ron. „Ja… keď som povedal, že som mu nebol moc blízky… myslel
som tým to, že myslím, že ma mal rád…“
„Ale Ron, si príliš skromný,“ povedala Hermiona.
„Dumbledore bol na teba veľmi láskavý.“
To bolo skutočne ďaleko od pravdy. Harry vedel, že Ron a Dumbledore spolu nikdy neboli
sami a prehovorili spolu len minimálne. Tak či onak, nezdalo sa, že by Scrimgeour počúval.
Rukami začal šmátrať vo svojom plášti a vytiahol z neho veľké vrecúško, oveľa väčšie ako
to, ktoré dal Harrymu Hagrid. Vytiahol z neho pergamen, rozroloval ho a začal nahlas
čítať.
„,Posledná vôľa a závet Albusa Percivala Wulfrica Briana Dumbledora´ Áno, tu to je…,
,Ronaldovi Biliovi Weasleymu odkazujem svoje zhasínadlo, dúfam, že si na mňa spomenie,
keď ho bude používať.‘“
Scrimgeour vytiahol zo sáčku predmet, ktorý už Harry videl. Vyzeralo to ako strieborný
zapaľovač, ale mal schopnosť, ako Harry vedel, zhasínať všetky svetlá v okolí a zase ich
rozsvietiť jediným cvaknutím. Scrimgeour sa predklonil a podal zhasínadlo Ronovi, ktorý si
ho vzal a s prekvapeným výrazom ho začal pretáčať medzi prstami.
„Je to veľmi cenná vec,“ povedal Scrimgeour a sledoval Rona. „Dokonca by som povedal
vzácna. Hádam Dumbledorov vlastný objav. Prečo by vám odkazoval tak vzácny predmet?“
Ron zakrútil hlavou a tváril sa zmätene.
„Dumbledore učil tisíce študentov,“ pokračoval minister. „Napriek tomu však jediných,
ktorých zmienil vo svojej závete, ste boli vy traja. Prečo? Za akým účelom vám nechal
Dumbledore svoje zhasínadlo, pán Weasley?“
73
„Asi na zhasínanie svetiel, predpokladám,“ zamumlal Ron. „Čo iné by som s tým mohol
robiť?“
Scrimgeour očividne nemal čo povedať, a tak sa po krátkej odmlke opäť zahľadel do
Dumbledorovho závetu.
„,Slečne Hermione Jean Grangerovej odkazujem kópiu knihy Príbehy rozprávača Beedla, v
nádeji, že pre ňu bude pobavením aj inšpiráciou.“
Scrimgeour teraz z vaku vytiahol malú knihu, ktorá vyzerala tak staro ako kópia Tajomstiev
najtemnejších umení v jej izbe. Väzba knihy bola špinavá a miestami sa odlupovala.
Hermiona si ju bez slova vzala, položila na kolená a pozerala na ňu. Harry si všimol, že
nadpis knihy bol písaný v runách – Harry sa ich nikdy neučil.
„Prečo si myslíte, že vám tu knihu Dumbledore odkázal?“ opýtal sa Scrimgeour.
„Vedel, že mám rada knihy,“ prehlásila Hermiona, zatiaľ čo si utierala oči do rukávu.
„Ale prečo zrovna túto knihu?“
„Neviem. Najskôr si myslel, že sa mi bude páčiť.“
„Hovorili ste niekedy s Dumbledorom o šifrách alebo spôsoboch ukrytia tajných správ?“
„Nie, nikdy,“ odvetila Hermiona. „A ak v tej knihe nenašlo žiadnu tajnú správu
Ministerstvo, pochybujem, že ja áno.“
Potlačila vzlyk. Boli natlačení na seba tak tesne, že Ron mal problém s vytiahnutím svojich
rúk, aby ich dal na Hermionine ramená. Scrimgeour sa opäť obrátil k závetu.
„,Harrymu Jamesovi Potterovi,“ čítal a Harrymu sa očakávaním stiahli útroby, „odkazujem
zlatú strelu, ktorú chytil na svojom prvom metlobalovom zápase v Rokforte. Nech mu je
pripomienkou, že húževnatosť a schopnosti sú odmeňované.
´"
Keď Scrimgeour vytiahol zlatú loptičku veľkosti vlašského orecha, ktorej krídla zľahka
kmitali, Harry si nemohol pomôcť – bol sklamaný.
„Prečo vám Dumbledore odkázal túto zlatú strelu?“ opýtal sa minister.
„Netuším,“ odpovedal Harry. „Najskôr kvôli tomu, čo ste prečítali… aby mi pripomenula,
čo možno získať, keď… vytrváte.“
„Myslíte si teda, že je to číry symbolický suvenír?“
„Asi áno,“ povedal Harry „Čo iné by to mohlo byť?“
"Ja sa tu pýtam,“ odvetil Scrimgeour a posunul svoju stoličku o niečo bližšie k sedačke.
Vonku už začínalo byť šero a biely stan sa za oknami strašidelne týčil cez živý plot.
„Všimol som si, že narodeninová torta má tvar zlatej strely,“ povedal Scrimgeour Harrymu.
„Prešo práve zlatá strela?“
Hermiona sa posmešne zasmiala.
„Och, nie je to náhodou tým, že je Harry stíhač? Je to jasné,“ povedala. „ V poleve je
určite skrytá tajná správa od Dumbledora!“
„Nemyslím si, že by v poleve bola tajná správa,“ odvetil Scrimgeour, „ale zlatá strela by
bola veľmi dobré miesto na ukrytie malého predmetu. Vy viete prečo, že?“
74
Harry pokrčil ramenami, Hermiona však odpovedala. Harry vedel, že dávanie správnych
odpovedí na otázky bolo hlboko zakorenené v jej povahe, nemohla jednoducho potlačiť
nutkanie.
„Pretože zlaté strely majú pamäť na ľudí,“ povedala.
„Čože?“ odvetili Ron aj Harry zároveň. Obaja považovali Hermionine znalosti o metlobale
za zanedbateľné.
„Správne.“ Odpovedal Scrimgeour.
„Nikto sa nesmie zlatej strely dotknúť, dokonca ani jej výrobca, ktorý musí používať
rukavice. Zlatá strela je začarovaná kúzlom, vďaka ktorému dokáže identifikovať prvého
človeka, ktorý sa jej dotkol – pre prípad nerozhodného chytenia. Táto zlatá strela,“ zdvihol
drobnú loptičku do výšky očí, „si bude pamätať Váš dotyk, Potter. Zdá sa mi, že
Dumbledore, ktorý mal fenomenálne čarodejnícke schopnosti, nepozeral na ďalšie
nedostatky, mohol očarovať túto zlatú strelu, aby sa otvorila pred vami.“
Harryho srdce sa rozbúchalo. Bol si istý, že má Scrimgeour pravdu. Ako ale mool odmietnuť
vziať si ohnivú strelu do rúk pred ministrom?
„Nič nehovoríte“ povedal Scrimgeour. „Možno už viete, čo ohnivá strela obsahuje, nie?“
„Nie,“ odvetil Harry a stále uvažoval ako zariadiť, aby to vyzeralo, že si ohnivú strelu vzal,
aj keď sa jej nedotkne. Keby tak vedel čítať myšlienky a mohol zistiť, o čom premýšľa
Hermiona. Úplne cítil, ako jej mozog pracuje na plné obrátky. „Vezmite si ju,“ povedal
Scrimgeour potichu.
Harry sa pozrel ministrovi do očí a vedel, že nemá na výber. Nastavil ruku a Scrimgeour mu
do nej ohnivú strelu pomaly položil. Nič sa nestalo. Keď Harryho ruky zovreli ohnivú strelu,
jej krídelká sa prestali trepotať a znehybneli. Scrimgeour, Ron a Hermiona stále dychtivo
sledovali zlatú loptičku, akoby stále dúfali, že sa nejako premení.
„To bolo dramatické,“ prehlásil Harry chladne. Ron a Hermiona sa zasmiali.
„To je všetko, však?“ povedala Hermiona a pomaly sa zdvíhala zo stoličky.
„Nie tak úplne,“ povedal Scrimgeour, a vyzeral veľmi podráždene.
„Dumbledore vám zanechal ešte niečo, Potter.“
„A čo?“ spýtal sa Harry, opäť vzrušený očakávaním.„Meč Richarda Chrabromila,“ povedal.
Hermiona i Ron znehybneli. Harry sa díval okolo a pátral po rubínami obloženej rukoväti,
avšak Scrimgeour ho nevytiahol z vreca, ktoré tak či tak vyzeralo príliš malé, aby sa doňho
vošiel meč. „Tak... kde je?“ spýtal sa Harry podozrievavo.
„Bohužiaľ,“ začal Scrimgeour, „ten meč Dumbledorovi nepatril. Meč Richarda Chrabromila
je dôležitý historický artefakt, a ako taký patrí…“
„Patrí Harrymu!“ povedala Hermiona nahnevane.
„Vybral si ho, Harry ho našiel, prišiel k nemu z…“
„Podľa dôveryhodných historických zdrojov sa meč môže prezentovať akémukoľvek
ctihodnému Chrabromilčanovi,“ povedal Scrimgeour. „To z neho nerobí majetok pána
Pottera, nech sa Dumbledore rozhodol akokoľvek.“ Otočil sa na Harryho.
„Prečo si myslíte…“
„…že mi Dumbledore chcel odkázať ten meč?“ dopovedal Harry a pokúšal sa hovoriť
pokojne. „Možno si myslel, že sa mi bude vynímať na stene.“
75
„Toto nie je vtip, Potter,“ zavrčal Scrimgeour.
„Bolo to preto, že veril, že iba meč Richarda Chrabromila dokáže poraziť Slizolinovho
potomka? Chcel vám dať ten meč, pretože veril, tak ako mnohí ďalší, že len vy dokážete
poraziť Toho-koho-netreba-menovať?“
„Zaujímavá teória,“ povedal Harry.
„Skúsil niekedy niekto zapichnúť meč do Voldemorta? Možno by na to malo ministerstvo
vyhradiť pár ľudí, namiesto mrhania časom so skrývaním zhasínačov a utajovaním úteku z
Azkabanu. Je toto to, čo robíte? Zavriete sa v kancelárii a pokúšate sa otvoriť ohnivú
strelu, pán minister? Ľudia umierajú – bol som takmer jedným z nich – Voldemort ma
naháňal cez tri krajiny, zabil Divookého Moodyho, ale o ničom z toho sa z ministerstva
neobjaví ani ň, však? A po tom všetkom ešte od nás očakávate spoluprácu?!“
„Zašli ste príliš ďaleko,“ zakričal Scrimgeour a rýchlo vstal. Harry tiež vyskočil na nohy.
Scrimgeour pristúpil k Harrymu a tvrdo ho pichol do hrudníka špičkou svojho prútika. To
vytvorilo v Harryho tričku vypáleninu ako od cigarety.
„Hej!“ vykríkol Ron, vyskočil na nohy a začal vyťahovať svoj prútik, ale Harry povedal:
„Nie, nechceme mu predsa dať dôvod, aby nás zatkol.“
„Spomenuli ste si, že nie ste v škole, čo?“ povedal Scrimgeour a zťažka pred Harrym
dýchal.
„Spomenuli ste si, že nie som Dumbledore, aby som vám odpustil vašu drzosť a
neposlušnosť? Môžete si tú svoju jazvu nosiť ako korunu, ak chcete, ale sedemnásťročný
chlapec mi nebude hovoriť, ako mám robiť svoju prácu! Je čas, aby ste sa naučil úcte.“
„Je čas, aby ste si ju zaslúžil,“ odvetil Harry. Podlaha sa zatriasla, zazneli rýchle kroky a
dovnútra vbehli pán a pani Weasleyovci. „Mys-mysleli sme, že-že sme počuli…“ začal pán
Weasley a díval sa preľaknuto na tvárou v tvár stojaceho ministra a Harryho.
„…zvýšené hlasy.“ dokončila pani Weasleyová. Scrimgeour o niekoľko krokov ustúpil a
sledoval dieru, ktorú urobil v Harryho tričku. Zdalo sa, že ľutuje svoju stratu
sebaovládania.
„To-to nič nebolo,“ zamumlal. „Mrzí ma vaše stanovisko,“ povedal a opäť sa díval Harrymu
do tváre. „Zdá sa, že si myslíte, že si ministerstvo nepraje to, čo ste si priali vy - čo si prial
Dumbledore. Mali by sme spolupracovať.“
„Nemám rád vaše metódy, pán minister,“ odpovedal Harry, „Spomínate si?“
Zdvihol ruku a ukázal mu jazvu, ktorá sa stále belela na jeho koži. Nesmiem klamať.
Scrimgeourov výraz stvrdol. Otočil sa a bez slova odišiel z miestnosti. Pani Weasleyová sa
ponáhľala za ním a počuli, že ho dostihla pri zadných dverách. Asi za minútu na ostatných
zakričala
„Je preč!“
„Čo chcel?“ spýtal sa pán Weasley a díval sa striedavo na Harryho, Rona a Hermionu, zatiaľ
čo sa pani Weasleyová vracala.
„Odovzdať, čo nám Dumbledore odkázal,“ povedal Harry.
„Práve zverejnili jeho poslednú vôľu.“
76
Vonku v záhrade (okolo všetkých jedálenských stolov) putovali všetky tri odkázané
predmety. Všetci skúšali zhasínadlo, prezerali Hermioninu knihu a lamentovali, že
Scrimgeour odmietol vydať Harryho meč, avšak nikto nemal žiadne vysvetlenie, prečo
odkázal Dumbledore Harrymu ohnivú strelu. Keď pán Weasley tretíkrát skúšal zhasínadlo,
pani Weasleyová povedala:
„Harry, miláčik. Všetci sú nesmierne hladní a nechceli sme začínať bez teba… Môžeme sa
do toho pustiť teraz?“
Všetci sa v rýchlosti najedli, a potom čo zaspievali Všetko najlepšie a dojedli tortu, oslava
skončila. Hagrid, ktorý bol pozvaný na svadbu na druhý deň, ale ktorý bol príliš neskladný
na to, aby spal v preplnenom Brlohu, si nechal postaviť stan na priľahlom poli.
„Zídeme sa na poschodí,“ zašepkal Harry Hermione, zatiaľ čo pomáhali pani Weasleyovej
uviesť záhradu do normálneho stavu. „Keď všetci zalezú do postele.“
Hore v podkrovnej miestnosti skúmal Ron svoje zhasínadlo a Harry naplnil Hagridov meštek
obsahom peňaženky. Nie však zlatom, ale takými vecami, ktoré pre neho mali najväčšiu
cenu, od zjavne bezcenných až po tie, ktoré cenu mali: Záškodnícku mapu, kúsok
Siriusovho čarovného zrkadla a medailón s nápisom R.A.B. Pevne utiahol šnúrku a zavesil si
ho okolo krku. Potom sa posadil, držiac starú ohnivú strelu a pozoroval, ako jej krídelka
ochabnuto víria. Konečne Hermiona zaklopala na dvere a po špičkách vošla.
„Muffliato,“ zašepkala a mávla svojou rukou smerom ku schodom.
"Myslel som, že si nikdy nesúhlasila s používaním tohto kúzla,“ povedal Ron.
„Časy sa menia,“ odpovedala Hermiona. „Teraz nám ukáž to zhasínadlo.“
Ron jej hneď vyhovel. Podržal ho pred sebou a stlačil. Jediná lampa, ktorú mali
rozsvietenú, ihneď zhasla.
„Veci sa majú tak,“ zašepkala Hermiona do tmy, „ že to isté by sme dosiahli s Peruánskym
práškom okamžitej tmy.“
Stačilo jediné stlačenie a guľa svetla z lampy znovu vykĺzla pod strop a znovu ich všetkých
ožiarila. „No, to je úžasné,“ povedal Ron, trochu porazene. „A vraj to vymyslel Dumbedore
sám!“
„Ja viem, ale určite by ti to neodkázal vo svojom závete iba preto, aby sa nám lepšie
zhasínalo svetlo.“
„Myslíš, že vedel, že nám ministerstvo skonfiškuje všetky veci a bude ich skúmať, než nám
ich dá?“ spýtal sa Harry.
„Určite.“ povedala Hermiona. „V závete nám nemohol povedať, prečo nám tu nechal tieto
veci, ale to ešte nevysvetľuje...“
„...prečo nám to nemohol vysvetliť, keď bol ešte nažive?“ pýtal sa Ron.
„Áno, presne.“ Povedala Hermiona, listujúc v Príbehu speváka Beedla. „Ak sú tieto veci
dosť dôležité, aby ich nechal uniknúť priamo pod nos ministerstva, nemyslíte, že nám mal
dať vedieť prečo? Ak si teda nemyslel, že nám to bude jasné...“
„Tak to myslel zle, nie?“ povedal Ron. „Stále som hovoril, že bol na hlavu. Skvelý a to
všetko, ale švihnutý. Nechal Harrymu starú zlatú strelu – čo s ňou má do pekla robiť?“
77
„Nemám poňatia,“ povedala Hermiona. „Keď ťa Scrimgeour prinútil, aby si si to zobral,
Harry, bola som si úplne istá že sa niečo stane!“
„Samozrejme,“ povedal Harry a jeho pulz sa zrýchlil keď držal zlatú strelu v prstoch.
"Nechcelo sa mi to veľmi skúšať práve pred Scrimgeourom.“
„Čo tým myslíš?“ spýtala sa Hermiona.
„Zlatú strelu, ktorú som vôbec po prvýkrát chytil v metlobalovom zápase?“ odvetil Harry.
„Nepamätáš sa?“ Hermiona vyzerala úplne omráčená. Ron však zakašľal, ukazujúc ako
šialenec zo zlatej strely na Harryho ruku a naspäť, pokiaľ nechytil dych.
„To je tá, čo si ju skoro prehltol!“
„Presne tak,“ povedal Harry a jeho srdce začalo rýchlo biť, keď zovrel v ústach zlatú
strelu.
Neotvorila sa. Frustrácia a horké sklamanie ho zaplavilo. Položil zlatú strelu, ale Hermiona
začala kričať.
„Písmo! Je tam niečo napísané, rýchlo, pozri sa!“
Takmer zlatú strelu pustil od prekvapenia a vzrušenia. Hermiona mala úplnú pravdu. Vryté
do zlatého hladkého povrchu, tam, kde predtým nebolo nič, bolo päť slov napísaných
tenkým, nakloneným rukopisom, v ktorom Harry poznal Dumbledorovo písmo:
Otvorím sa na konci.
Ledva to stihol prečítať, hneď slová zmizli.
„Otvorím sa na konci... Čo to má znamenať?“
„Otvorím sa na konci... pri konci... Otvorím sa na konci...“ Ale bez ohľadu na to, koľkokrát
zopakoval tie slová, s mnohými rôznymi prízvukmi, neboli v nich schopní nájsť akýkoľvek
ďalší význam.
„A ten meč?“ povedal Ron nakoniec, keď vzdali všetky svoje pokusy o uhádnutie významu
napísaného na zlatej strele. "Prečo chcel, aby mal Harry ten meč?“
„A prečo mi to nemohol jednoducho povedať?“ odvetil Harry potichu. "Bol som ta a meč
visel na stene jeho kancelárie po celý čas, čo sme minulý rok spolu hovorili. Ak chcel, aby
som ho mal, prečo mi ho teda jednoducho nedal?“
Cítil sa ako na skúške s otázkou, ktorú by mal byť schopný odpovedať, no s mozgom
pomalým a nereagujúcim. Je niečo, na čo z dlhých rozhovorov s Dumbledorom zabudol?
Mal by vedieť, čo to všetko znamená? Očakával Dumbledore, že to pochopí?
„A takisto s tou knižkou.“ Povedala Hermiona. "Príbehy speváka Beedla... nikdy som o nich
nepočula.“
„Ty si nikdy nepočula o Príbehoch speváka Beedla?“ odvetil Ron neveriacky.
„Robíš si srandu, že?“
„Nie, nerobím.“ Povedala Hermiona prekvapene. „Ty ich nedajbože poznáš?“
78
„Jasné, samozrejme, že ich poznám!“
Harry pobavene zdvihol hlavu. Skutočnosť, že Ron čítal knižku, ktorú Hermiona nie, bola
veľmi nečakaná. Ron vyzeral celý zmätený ich prekvapením.
„No tak! Všetky tie staré detské príbehy sú pravdepodobne od Beedla, nie?“ „Fontána
čistého šťastia“ ... „ Čarodejník a nahnevaný džbán“ ... „Bojazlivá ženská a jej bľakotajúci
koreň“ ...
„Prepáč,“ zarehotala sa Hermiona. „Čo bolo to posledné?“
„Zabudni na to.“ Povedal neveriacky.
„Ron, vieš veľmi dobre, že ja a Harry sme boli vychovaní u muklov.“ Začala Hermiona.
„Nečítali sme príbehy ako tieto, keď sme boli malí, čítali sme: "Snehulienka a sedem
trpaslíkov“ alebo „ Popolušku...“
„Čože, to je nejaká choroba?“ opýtal sa Ron.
„Čiže toto sú rozprávky?“ spýtala sa Hermiona. "Áno,“ povedal Ron neisto, "Myslím tým iba,
že všetky tieto rozprávky sú od Beedla. Neviem, ako vyzerajú v originále. Ale neviem,
prečo chcel Dumbledore, aby sme si ich prečítali?“
Dole niečo zaškrípalo.
„To bol asi Charlie, mama spí, odkradol sa, aby si nechal znovu dorásť vlasy.“ Povedal Ron
nervózne.
„Tak či tak by sme mali ísť do postele.“ Pošepkala im Hermiona. "Zajtra nechcem zaspať.“
„Nie, to nie.“ Súhlasil Ron. „Brutálna trojitá vražda ženíchovou matkou... Ja zhasnem.“
Stlačil Zhasínač akonáhle Hermiona opustila izbu.
79
8. kapitola – Svadba
O tretej hodine poobede nasledujúceho dňa stáli Ron, Fred a George pred veľkou bielou
markízou, čakajúc príchod svadobných hostí. Harry vypil fľašku Všehodžúsu a vzal na seba
podobu čiernovlasého mukla z miestnej dediny Vydrí svätý Dráb, ktorému Fred ukradol
vlasy pomocou privolávacieho kúzla. Plánom bolo predstaviť Harryho ako „bratranca
Barnyho“ a dúfať, že veľké množstvo Weasleyových príbuzných ho skryje.
Všetci štyria držali zasadací poriadok a tak pomáhali usadiť prichádzajúcich na ich
miesta.Zástup bielo odetých čašníkov dorazil o hodinu skôr spolu s kapelou v zlatých
habitoch a všetci títo kúzelníci práve sedeli neďaleko pod stromom; Harry mohol vidieť len
modrastý dym z fajky stúpajúci zo skupinky.
Vstup markízy, priamo za Harrym, odhaľoval rady a rady krehkých zlatých stoličiek
umiestnených po oboch stranách dlhého purpurového koberca. Podporné stĺpy boli ovešané
bielymi a zlatými kvetmi.
Fred a George umiestnili obrovský zhluk nafukovacích zlatistých balónov priamo nad
miestom, kde sa za chvíľu mali stať Bill a Fleur manželmi. Okolo markízy sa nad trávnikom
a živým plotom lenivo vznášali motýle a včely. Harry sa cítil dosť nepohodlne. Muklovský
chlapec, ktorého podobu si na seba Harry zobral, bol o niečo tučnejší ako on sám a tak mu
bolo jeho oblečenie tesnejšie a v tento letný deň mu v ňom bolo veľmi teplo.
„Keď sa ja budem ženiť,“ hovoril Fred upravujúc si golier svojho obleku „tak sa nebudem
obťažovať so žiadnymi takými nezmyslami. Budete si môcť obliecť, čo budete chcieť a keď
matka bude mať námietky, tak na ňu uvalím kliatbu vtáčieho tela, pokým sa to celé
neskončí. “
„Za daných okolností to s ňou dnes ráno nebolo až také zlé, “ povedal George. „Keď
plakala kvôli tomu, že tu nebude Percy; ale kto ho tu chce. No preboha, dajte sa do
poriadku, pozrite, už idú.“
Pestrofarebné postavy sa začali objavovať jedna za druhou na okraji záhrady.
Za niekoľko minút sa sformoval sprievod, ktorý sa začal približovať cez záhradu smerom k
markíze. Exotické rastliny a začarované vtáky sa veselo trepotali na čarodejníckych
klobúkoch, zatiaľ čo sa drahé kamienky trblietali na kravatách; dav začínal byť hlučnejší až
prehlušil zvuk včiel, ako sa približoval k stanu.
„Perfektne, myslím, že som práve videl niekoľko víl“ hovoril George, ktorý naťahoval krk,
aby lepšie videl. „Možno budú potrebovať pomoc porozumieť našim anglickým zvykom,
postarám sa o ne...“
„Nie tak rýchlo“ povedal Fred a poskakujúc prešiel okolo hlúčiku čarodejníc v strednom
veku a vpredu pred sprievodom povedal dvom krásnym francúzskym dievčatám: „Tu som,
dámy. Dovohte mi vás odpchevadit.“ Tie sa zachichotali a dovolili mu odprevadiť ich
dovnútra. George tiež opustil čarodejnice v strednom veku a Ron robil spoločnosť starému
kolegovi pána Weasleyho z Ministerstva mágie, Perkinsovi, zatiaľ čo Harrymu sa ušiel starší
nahluchlý čarodejnícky pár.
„Harry“ ozval sa známy hlas, keď sa vracal opäť pod markízu a našiel Tonksovú a Lupina,
ktorý postávali na začiatku radu. Pre túto príležitosť si Tonksová vybrala blond vlasy.
„Arthur nám vravel, že si ten s kučeravými vlasmi, je nám veľmi ľúto minulej noci“
80
šepkala, keď ich Harry viedol uličkou. „Ministerstvo začalo byť veľkú kampaň proti
vlkodlakom, a tak sme si mysleli, že naša prítomnosť by neurobila nič dobrého.“
„To je v poriadku, chápem“ povedal Harry, hovoriac viac k Lupinovi než k Tonksovej. Lupin
mu venoval krátky úsmev, ale Harry videl, že keď sa otočil, jeho výraz sa znovu zachmúril.
Nerozumel tomu, ale nebol čas pozastaviť sa nad tým. Hargid totiž nepochopil Georgov
vtip, aby si sadol na kúzlom zväčšenú a posilnenú stoličku a tá, na ktorú si sadol sa
premenila na zlatú hromadu triesok. Pán Weasley hneď napravil škodu a Hagrid sa všetkým
naokolo, kto ho bol ochotný počúvať, začal ospravedlňovať.
Harry ponáhľal späť ku vchodu, hľadajúc Rona, keď uvidel najvýstrednejšie vyzerajúceho
kúzelníka, akého kedy videl. Trochu škuťavý, s bielymi vlasmi po ramená, podobajúcimi sa
cukrovej vate. Na hlave mal klobúk, ktorého strapec mu visel až pred nosom a oblečený
mal habit s krakľavým odtieňom žltej, akú má vajcové žĺtko.
„Xenofílius Lovegood“ povedal a podával Harrymu ruku. „Moja dcéra a ja žijeme len tu
neďaleko, za kopcom a od Weasleyovcov je veľmi milé, že nás na túto významnú udalosť
pozvali. Predpokladám, že sa poznáte s mojou dcérou Lunou?“ dodal smerom k Ronovi.
„Áno,“ povedal Ron „Nie je tu s Vami???“
„Zdržala sa vo vašej okúzľujúcej záhradke, aby sa pozdravila s trpaslíkmi, aké úžasné
zamorenie! Iba málo kúzelníkov vie, koľko sa môže naučiť od tých malých múdrych
stvorení, ktorých pravé meno je Gurnumbuli Gardensi.“
„Naši poznajú zopár skvelých nadávok“ odpovedal Ron. „Myslím, že ich to naučil Fred s
Georgem.
Harry pozoroval skupinu kúzelníkov, ktorí sa rozprávali pri markíze, keď sa k nim prirútila
Luna. „Ahoj Harry!“ povedala .
„Eh, volám sa Barny“ povedal z miery vyvedený Harry.
„Oh, to si si zmenil tiež?“ spýtala sa ho múdro Luna.
„Ako si vedela…?“
„Iba to tvoje vyjadrovanie, vieš? “ odpovedala.
Rovnako ako jej otec, mala na sebe žiarivo žltý habit, ktorý doplnila veľkou slnečnicou vo
vlasoch. Ale keď ste sa pohľadom dostali cez ten žiarivý jas, vyzerala veľmi príjemne.
Obzvlášť, keď nemala žiadne reďkovky zavesené na ušiach.
Xenofílius, ktorý bol zatiahnutý do konverzácii so známymi, si vôbec nevšimol rozhovor
medzi Harrym a Lunou. Luna k nemu pristúpila a strčila mu pred hlavu prst. „Pozri sa oci,
jeden trpaslík ma uhryzol.“
„Úžasné, trpasličie sliny sú veľmi prospešné“ vravel pán Lovegood chytajúc Lunine
roztiahnuté prsty a pozorujúc malú okrúhlu ranu.
„Luna, zlato, keď dnes budeš cítiť hocijaký rastúci talent – možno také neočakávané
nutkanie spievať opery alebo recitovať Mermish – nepotlačuj ho. Môžeš byť obdarená
Gernumbulou“ Ron mysliaci si presný opak sa potichu zasmial.
„Ron sa môže smiať“ povedala Luna pokojne „ale môj otec sa veľmi zaoberá výskumom
trpasličej mágie.“
„Skutočne?“ spýtal sa Harry, ktorý sa rozhodol už oveľa skôr nevyjadrovať sa k divným
výskumom Luninho otca. „Skutočne na tú ranu niečo nechceš?“
81
„Oh, to je v poriadku“ povedala mu Luna, cucajúc si svoj prst so zasneným výrazom a
pozorujúc Harryho od hlavy k päte.
„Vyzeráš elegantne, hovorila som otcovi, že väčšina ľudí bude mať pravdepodobne
oblečené obleky, ale on vraví, že na svadbu patria pestré farby, kvôli šťastiu, vieš?“
Keď sa poobhliadla po svojom otcovi, objavil sa Ron s postaršou dámou zavesenou na jeho
ramene. Zobákovitý nos, červeno namaľované oči a klobúk s ružovým perím, jej dodávali
vzhľad škaredo namaľovaného plameniaka.
„... a tvoje vlasy sú pridlhé Ronald, na moment som si myslela, že si Ginerva. Pri
Merlinovej brade, čo to má na sebe Xenofílius Lovegood? Vyzerá ako omeleta. A ty si kto?“
vyštekla na Harryho.
„Eh, teta Muriel, toto je bratanec Barny.“
„Ďalší Weasley? Množíte sa ako trpaslíci. A je tu niekde Harry Potter? Dúfala som, že ma s
ním zoznámiš. Vravel si, že je tvoj kamarát, alebo si sa len vychvaľoval?“
„... nie... on, vieš, nemohol prísť...“
„Hmm, ospravedlnil sa? Vyzerá tiež tak vychudnuto ako v Dennom Prorokovi? Práve som
bola poučiť nevestu, ako má nosiť môj diadém. Je v mojom rode niekoľko storočí a je
vyrobený škriatkami.“ kričala na Harryho. „Nádherné dievča, ale je to stále len Francúzka.
Tak, Ronald, nájdi mi dobré miesto. Mám už stosedem rokov a nemala by som dlho stáť.“
Ron a Harry si vymenili veľmi významné pohľady. Istý čas sa potom nevideli. Keď sa neskôr
stretli vo vchode, Harry práve ukázal miesta ďalšiemu tuctu hosťou. Markíza bola takmer
plná a prvý krát nebol vonku žiadny rad.
„Nočná mora, tá Muriel,“ prehlásil Ron, chytajúc sa za rameno „chodievala k nám na
Vianoce každý rok, teda kým sa, vďaka Bohu, neurazila, keď jej Fred a George podstrčili
počas večera hnojovú bombu pod stoličku. Otec stále tvrdí, že nás vydedí- ako keby im to
vadilo, sú stále bohatší a bohatší, ako nik iný z rodiny, rátam, že budú….“
„Wow,“ dodal, žmurkajúc rýchlejšie, keď sa Hermiona vydala smerom k nim.
„Vyzeráš úžasne!“
„Vždy prekvapený,“ povedala Hermiona skrz úsmev. Mala oblečené vzdušné orgovánové
šaty a črievičky na vysokých podpätkoch, jej vlasy boli hladké a lesklé.
„Tvoja „úžasná“ teta Muriel ale nesúhlasí. Stretla som ju hore na poschodí, keď dávala
Fleur diadém. Povedala:
„Oh, toto je tá od muklov?“ a potom: „zlá postava a kostnaté členky.““
„Neber si to osobne, je hrubá na každého.“ odpovedal Ron.
„Preberáte Muriel?“ spýtal sa George, opúšťajúc markízu spolu s Fredom. „Práve mi
povedala, že mi odstávajú uši. Stará potvora. Škoda, že tu už s nami nie je starý strýko
Bilius, bol pravým výsmechom svadieb.“
„To je ten, ktorý uvidel Besa a do dvadsiatich štyroch hodín zomrel?“ spýtala sa Hermiona.
„No, áno. Ku konci bol už vážne trochu divný.“ pripustil George.
„Ale predtým, ako sa zbláznil, bol vždy telom aj dušou všetkých zábav“ povedal Fred.
„Vždy vypil fľašku ohnivej whisky, potom vyskočil na tanečný parket, zdvihol si habit a
začal si vyťahovať kytice kvetov z...“
82
„Tak to znie vážne okúzľujúco“ prehlásila Hermiona, keď sa Harry dusil smiechom.
„Z nejakého dôvodu sa nikdy neoženil“ povedal Ron.
„Prekvapuješ ma“ odpovedala mu Hermiona.
Všetci sa tak smiali, že nikto z nich nezbadal posledného prichádzajúceho, tmavovlasého
mladého muža s veľkým zahnutým nosom a širokým čiernym obočím, nepozdravil Rona a s
pohľadom upreným na Hermionu nepovedal „Vyzeráš úžasne.“
„Viktor!“ vykríkla a pustila svoju malú kabelku, ktorá spôsobila podstatne väčší hluk, ako
sa od jej veľkosti očakávalo. Keď sa spamätala, hambiac sa, si ju zodvihla a povedala:
„Nevedela som, že si bol…je skvelé ťa znovu vidieť…ako sa máš?“
Ronove uši chytili tmavočervenú farbu. Potom, ako zbadal Kruma, neveriac vlastným
očiam, sa trochu nahlas spýtal:
„Ako si sa sem dostal?“
„Fleur ma pozvala,“ povedal Krum nadvihujúc obočie.
Harry, ktorý nemal nič proti Krumovi si s ním potriasol ruku a uznal, že by bolo vhodné
odviesť Kruma z Ronovej blízkosti, tak mu navrhol, že ho zavedie na svoje miesto.
„Tvoj priateľ nie je rád, že ma vidí,“ povedal Krum, keď vstúpil do teraz už plnej markízy.
„Alebo si jeho príbuzný?“ dodal pozerajúc sa na Harryho s červenými vlniacimi sa vlasmi.
„Bratanec,“ zamrmlal Harry ale Krum v skutočnosti nepočúval. Jeho vzhľad spôsoboval
vzrušenie, takmer rovnaké ako víly; veď bol, koniec koncov, slávny hráč metlobalu. Kým
ľudia stále naťahovali krky, aby ho lepšie videli, Ron, Hermiona, Fred a George sa
poponáhľali dole uličkou.
„Čas usadiť sa,“ povedal Fred Harrymu „lebo nás nevesta predbehne.“
Harry, Ron a Hermiona sa usadili v druhom rade hneď za Fredom a Georgem. Hermiona sa
červenala a Ronove uši boli stále purpurové. Za chvíľu sa otočil k Harrymu a pošepkal:
„Videl si, ako mu narástla tá malá hlúpa briadka?“
Pocit nervozity naplnil horúci stan, mumlanie občas prerušoval vzrušený smiech. Pán a pani
Weasleyovci stáli na začiatku uličky usmievajúc sa a mávajúc príbuzným. Pani Weasleyová
mala oblečené nové šaty ametystovej farby s podobným klobúkom.
O chvíľu neskôr vstúpili Bill a Charlie do prednej časti markízy, obaja v oblekoch s veľkými
bielymi ružami v gombíkových dierkach. Fred zapískal a odpoveďou mu bol chichot zo
strany víl. Potom celý stan stíchol až na hudbu, ktorá vychádzala z toho čo sa zdalo byť
zlatými balónmi.
„Oooch!“ vzdychla Hermiona, otáčajúc sa na svojej stoličke a hľadiac ku vchodu. Veľký
kolektívny vzdych vydaný zhromaždenými čarodejnicami a čarodejmi, keď pán Delacour a
Fleur šli cez uličku. Fleur sa vznášala, pán Delacour nadskakoval a žiaril. Fleur mala
oblečené veľmi jednoduché biele šaty, ktoré akoby vyžarovali silu strieborne žiariť. Jej
šaty krásou prevyšovali každé iné. Ginny a Gabrielle, obe mali oblečené zlaté šaty, vyzerali
ešte krajšie ako obvykle a keď Fleur išla pre ne, Bill vyzeral akoby sa nikdy nestretol s
Fenrirom Greybackom.
„Dámy a páni," povedal trochu monotónnym hlasom a s menším šokom spoznal Harry toho
istého malého čarodejníka, ktorý hovoril aj na Albusovom pohrebe, a teraz stál pred Billom
83
a Fleur. „Prišli sme sem, aby sme oslávili zväzok dvoch verných duši…"
„Áno, môj diadém to celé skrášlil,“ povedala teta Muriel šeptom. „Ale musím povedať, že
Ginevrine šaty sú prikrátke.“
Ginny sa pozrela okolo, usmiala sa a žmurkla na Harryho a rýchlo sa otočila naspäť
dopredu. Harryho myšlienky putovali ďaleko z markízy, späť do popoludní strávených
osamote s Ginny v odľahlých častiach školy. Zdalo sa to byť tak vzdialené; zdalo sa to byť
príliš dobré na to, aby to bola pravda, akoby ukradol jasné hodiny zo života normálnych
ľudí, človek bez jazvy v tvaru blesku na čele…
„Berieš si Ty, William Arthur Fleur Isabelle ... ?“
V prednom rade, pani Weasleyová a madame Delacour tíško vzlykali do vreckoviek. Hukot
zozadu markízy každému oznamoval, že Hagrid vytiahol jednu zo svojich vreckoviek
veľkosti stanu. Hermiona sa otočila a pozrela sa na Harryho; jej oči boli taktiež plné slz.
"…tak Vás vyhlasujem za muža a ženu, až kým vás smrť nerozdelí."
Dlhovlasý čarodejník kývol rukou vysoko nad hlavami Billa a Fleur a dážď strieborných
hviezd padal ponad nich, špirálovito sa otáčajúc okolo ich postáv. Keď Fred a George začali
tlieskať, zlaté balóny nad hlavou pukali. Hrdličky a malé zlaté zvončeky lietali a vznášali sa
okolo nich, spievajúc svoje piesne a k k hluku sa pridala aj zvonkoha.
"Dámy a páni!" zvolal ten dlhovlasý čarodejník. "Postavte sa, prosím!"
Všetci sa postavili, teta Muriel však počuteľne bľabotala; on však opäť zdvihol svoj prútik.
Stoličky, na ktorých sedeli elegantne povzniesli do vzduchu zatiaľ čo plátené steny stanu
zmizly, takže stáli pri prístrešku zo zlatých stĺpov, so nádherným výhľadom na sady zaliate
slnkom a okolitú krajinu. Hneď potom sa začala kaluž tekutého zlata rozťahovať od stredu
stanu a vytvorila tak krásny tanečný parket; vznášajúce sa stoličky sa sami usporiadali
okolo malých, bielo potiahnutých stolov, ktoré sa zniesli späť na zem a zlato odetá skupina
vystúpila na pódium.
"Úžasné," povedal Ron, keď sa čašnici objavili na všetkých stranách, niesli strieborne čaše
tekvicového džúsu, maslového ležiaka, ohnivej whisky, iní zase krehké kopy ovocných tort
a sendvičov.
"Mali by sme ísť a zablahoželať im!" povedala Hermiona, stojaca na špičkách, aby videla
miesto kde sa Bill a Fleur stratili medzi zástupom gratulantov.
"Budeme musieť ísť neskôr," pokrčil ramenami Ron, vezmúc tri maslové ležiaky z
okoloidúceho podnosu a jeden hneď dal Harrymu. "Hermiona, poď už, musíme si nájsť stôl
…. Nech nie je niekde blízko Muriel."
Ron ich viedol krížom cez prázdny tanečný parket, dívajúc sa napravo aj naľavo; Harry
jasne cítil, že pozorne sledoval Kruma. Keď došli na druhú stranu markízy, väčšina stolov
už bola obsadená. Prázdny bol iba ten, kde sedela sama Luna.
"Môžeme sa pripojiť?" spýtal sa Ron.
"Ach áno, "povedala šťastne." Otec práve išiel odovzdať Billovi a Fleur náš darček."
"Čo je to? Doživotné zásoby pakoreňov?" spýtal sa Ron.
84
Hermiona ho chcela kopnúť pod stolom, ale miesto Rona trafila Harryho. Tomu vyšli slzy od
bolesti a na pár sekúnd stratil pojem, o čom sa bavia.
Kapela začala hrať a Bill a Fleur začali za veľkého potlesku tancovať na parkete, po chvíľke
sa pridali pán Weasley a madame Delacour, nasledovaní pani Weaslyovou a Fleuriným
otcom.
"Mám rada túto pieseň, povedala Luna, kývajúc sa v rytme valčíku a po pár sekundách sa
postavila a odišla na parket, tam sa objavovala a mizla, celkom sama zo zavretými očami a
vlniacimi sa rukami.
"Je skvelá, že ?" povedal Ron obdivuhodne." Vždy obdivuhodná."
Ale jeho úsmev sa v okamžiku stratil: Viktor Krum sa posadil na Lunino voľné miesto.
Hermiona vyzerala šťastne a zároveň vystrašene, ale tentoraz ju Krum neprišiel dávať
komplimenty. Zo zamračeným výrazom sa opýtal, "Kde je ten muž v žltom obleku?"
"Xenofilus Lovegood, je to otec našej priateľky, " odpovedal Ron. Jeho bojový tón
naznačoval, že sa neplánuje smiať Xenofiliovi naprieč jasnej provokácii. "Poď si
zatancovať," dodal smerom k Hermione.
Vyzerala prekvapene, ale s radosťou sa postavila. Spolu zmizli v rastúcej tlačenici na
tanečnom parkete.
"Oh, oni sú spolu?" spýtal sa Krum dočasne vyvedený z miery.
"Ehm, dá sa to tak povedať." odvetil Harry.
"A ty si?" spýtal sa Krum.
"Barny Weasley."
Podali si ruky.
"Ty Barny- poznáš dobre toho Lovegooda?"
"Ani nie, poznal som ho až dnes. Prečo?"
Krum sa zamračil nad svojim drinkom, sledujúc Xenofilia, ktorý sa na druhej strane parketu
zabával s viacerými kúzelníkmi.
"Pretože," povedal Krum. "Ak nie je Fleurin hosť, tak ho tu a teraz udriem za nosenie toho
odporného symbolu na jeho hrudi."
"Symbolu?" povedal Harry, pozerajúc sa na Xenofilia tiež. Zvláštne trojuholníkové oko sa
odrážalo na jeho hrudi." Prečo? Čo je na ňom zlé?"
"Grindevald, to je Grindevaldov znak."
"Grindevald...ten čierny mág, ktorého Dumbledore porazil?"
"Presne."
Krumove svaly na ústach sa pohybovali, ako keby žuval, než povedal," Grindevald zabil veľa
ľudí, môjho dedka, napríklad. Pochopiteľne, on nikdy nebol silný v týchto končinách,
hovorilo sa, že sa bál Dumbledora- a plným právom, pre to ako to s ním skončil... Ale
tento," ukázal prstom na Xenofilia.
"Toto je jeho symbol, a ja som to okamžite zistil, Grindevald ním označil steny v
Durmstrangu, keď tam študoval. Nejaký idiot to skopíroval do knižiek a na oblečenie a
myslel si, že šok, ktorý to vyvolá, ho urobí slávnym, až do tejto doby, než ich tí z nás, ktorí
kvôli Grindevaldovi stratili členov rodiny, o tom nepoučili."
Krum hrozivo zapraskal kĺbmi a bol plný zlosti voči Xenofiliovi. Harry bol mimo. Zdalo sa to
byť neuveriteľné a nepravdepodobné, že Lunin otec by bol stúpenec čiernej mágie a nikto
iný v stane sa nezdal, že by rozlúštil trojuholníkový znak.
85
"Si…ehm…si si úplne istý, že je to Grindevaldov znak?"
"Nemýlim sa," povedal Krum ľadovo." Narážal som na ten znak niekoľko rokov, poznám ho
dobre."
"Dobre, je tu možnosť," povedal Harry," že Xenofilius nemá poňatie, čo ten symbol
znamená. Oni, Lovegoodovi sú trochu...divní. Mohol ho normálne niekde nájsť a myslieť si,
že je to prierez hlavou plochorohatého snorkáča alebo niečo podobného."
"Prierez čoho?"
"No, ja tiež netuším, čo to je, ale určite on a jeho dcéra ich idú cez prázdniny hľadať..."
Harry cítil, akoby robil niečo zlé, keď takto popisoval Lunu a jeho otca.
"To je ona," povedal a ukázal na Lunu, ktorá stále tancovala sama, vlnila rukami okolo seba
a hlavou ako keby sa pokúšala odohnať muchu.
"Prečo to robí?" opýtal sa Krum.
"Pravdepodobne sa pokúša zbaviť škrkáčov," povedal Harry, ktorý poznal príznaky.
Krum nemal tušenia, či to Harry mysli vážne alebo si z neho len robí srandu. Vytiahol prútik
zo svojho habitu a hrozivo s ním poklopal po stehne, až z jeho konca vyleteli iskry.
"Gregorovič!" povedal Harry nahlas a Krum sebou mykol, ale Harry bol príliš vzrušený, než
aby sa o to staral, pamäť sa mu vrátila pri pohľade na Krumov prútik.
Olivander ho starostlivo skúmal pred Trojčarodejníckym turnajom.
"Čo s ním?" spýtal sa Krum podozrivo.
"Je výrobca kúzelníckych prútikov!"
"Ja viem", povedal Krum.
"Vyrobil tvoj prútik! To je na čo som myslel…meltobal…"
Krum vyzeral čím ďalej tým viac podozrievavý.
"Ako vieš ,odkiaľ je môj prútik?"
"Ja...niekde som to čítal, myslím," povedal Harry." Vo fanúšikovskom časopise," divoko
improvizoval a Krum sa upokojoval.
"Nespomínam si, že by som sa niekde s fanúšikmi bavil o mojom prútiku," povedal.
"Tak ..eh. .Kde je Gregorovič teraz?"
Krum sa tváril rozpačito.
"Odišiel pred pár rokmi do dôchodku. Ja som jedným z posledných, ktorí kúpili
Gregorovičov prútik. Je najlepší, ale viem, že vy Briti dávate prednosť Olivanderovi."
Harry neodpovedal. Predstieral, že sleduje tanečníkov tak isto ako Krum, ale rýchlo
premýšľal. Na to, že Voldemort hľadal slávneho výrobcu čarodejníckych prútikov, nemohol
Harry nájsť žiadny dôvod. Bolo jasné, že je to kvôli tomu, čo Harryho prútik urobil v tú
noc, keď sa Voldemort opäť zjavil. To, že prútik z cezmínu a pera vtáka fénixa premohla
požičaný prútik, Olivander nepredpovedal a ani tomu nerozumel. Vedel to Gregorovič? Bol
skutočne lepší než Olivander? Vedel tajomstvo prútika, ktoré Olivander nepoznal?
„Toto dievča je veľmi pekné,“ povedal Krum a vytrhol Harryho z jeho myšlienok. Krum
ukazoval na Ginny, ktorá sa práve pripojila k Lune.
„Ďalšia z tvojich príbuzných?"
„Áno.“ povedal Harry naraz zaujato,“ a niekoho má. Žiarlivý typ. Veľký chlap. Nechcel by
si sa mu postaviť.
Krum si odfrkol.
86
„Čo,“ povedal, vyprázdňujúc pohár a opäť sa stavajúc na nohy, „je človeku platné, že je
medzinárodne známym hráčom metlobalu, keď sú všetky pekné dievčatá už zadané?“
Odišiel preč, opúšťajúc Harryho, vzal si sendvič od prichádzajúceho čašníka a pokračoval
ďalej okolo rohu preplneného parketu. Chcel nájsť Rona a povedať mu o Gregrovičovi, ale
tancoval s Hermionou uprostred parketu. Harry sa oprel o jeden zo zlatých stĺpov a
sledoval Ginny, ktorá teraz tancovala s Fredovým a Georgovým kamarátom Lee Jordanom,
snažiac sa necítiť sa pohoršene zo sľubu, ktorý dal Ronovi.
Nikdy predtým nebol na svadbe, takže teraz nemohol posúdiť, ako sa svadby čarodejníkov
líšia od tých muklovských, aj keď si bol istý, že tie druhé nezahŕňajú dvoch fénixov, ktorí
vzlietnu v momente, keď sa začne krájať svadobná torta, alebo fľašky šampanského,
vznášajúce sa samé od seba nad zhromaždením. Ako sa večer prehlboval a nočne mory sa
znášali pod klenbu, aj nočné lampy sa začali rozsvecovať a zábava bola odviazanejšia.
Fred a George pred dlhou chvíľou niekam zmizli s Fleuriným sesternicami; Charlie, Hagrid a
malý čarodejník v tmavofialovou klobúku spievali v rohu ódu „Hrdinu Óda“. Keď
prechádzal cez zástup, aby utiekol opitému Ronovmu strýkovi, ktorý sa nezdal si byť istý,
či je Harry jeho syn, uvidel Harry strakatého starého čarodejníka sediaceho osamote pri
stole.
Jeho bledé šedé vlasy mu dávali výraz púpavových hodín a na vrchu hlavy mal moľami
rozožratý klobúk. Bol mu akosi povedomý a po chvíľke premýšľania si Harry uvedomil, že je
to Elphias Doge, člen Fénixovho rádu a autor Dumbledorovho nekrológu.
Harry sa k nemu priblížil. „Môžem si prisadnúť?“ „Samozrejme, samozrejme,“ povedal
Doge; mal celkom vysoký, sýpavý hlas. Harry sa k nemu nahol.
„Pán Doge, som Harry Potter.“ Doge zalapal po dychu. „Drahý chlapče! Arthur mi hovoril,
že si tu, zamaskovaný... Som tak rád, taká česť!“ V záchvate hlbokého nervového
potešenia Doge polial Harryho pohárom šumivého vína.
„Premýšľal som o tom, že ti napíšem.“ Zašepkal. „Po Dumbledorovi... šok... a pre Teba...
som si istý....“ Dogeove drobné oči boli náhle plné sĺz.
„Videl som nekrológ, ktorý ste napísali pre Denného Proroka.“ Povedal Harry.
„Neuvedomil som si, že ste poznal profesora Dumbledora tak dobre.“
„Tak, ako každý iný.“ Povedal Doge, sušiac si oči vreckovkou.
„Určite som ho poznal najdlhšie, teda pokiaľ nepočítate Aberfortha – a zdá sa, že ho ľudia
nejako nepočítajú.“
„Keď už hovoríme o Prorokovi... neviem, či ste videli pán Doge…?“
„Ach, prosím, hovor mi Elphias, milý chlapče."
„Elphias, neviem, či ste videli rozhovor Rity Skeeterovej o Dumbledorovi?“
Dogeovu tvár zaplavila rozhnevaná farba. „Ach áno Harry, videl som to. Tá ženská... je
niečo príšerné s ňou hovoriť.. hanbím sa za to, že som bol natoľko hrubý a zatiahol do toho
pstruhy. A ako je vidieť, tak sa to v klebetách vznieslo nad môj zdravý rozum.“
„V tom interview,“ pokračoval Harry, „Rita Skeeterová naznačila, že profesor Dumbledore
sa zaoberal čiernou mágiou, keď bol mladý.“
„Never ani slovu z toho!“ povedal Doge okamžite. „Ani slovu, Harry!“ Nech nič nepoškvrní
87
tvoje spomienky na Albusa Dumbledora!“
Harry sa pozrel do Dogeovej vážnej tváre, stiahnutej bolesťou a necítil sa tak uspokojený
ako frustrovaný. Skutočne si Doge myslel, že by bolo jednoduché rozhodnutie proste tomu
všetkému neveriť? Nerozumel Doge Harryho potrebe byť si istý, vedieť všetko?“
Možno Doge vycítil Harryho pocity, pretože vyzeral ustaraný. „Harry, Rita Skeeterová je
hrozná…“
Ale bol prerušený prenikavým chichotom. „Rita Skeeterová? Ach, ja ju mám rada. Vždy si
ju čítam!“
Harry a Doge sa otočili a uvideli, ako tam stojí teta Muriel, chochol tancujúci vo vlasoch a
čašou šumivého vína v ruke. „Napísala knihu o Dumbledorovi, viete!“
„Ahoj, Muriel.“ Hovorí Doge, „áno, práve sme diskutovali…“
„Vy tam! Dajte mi vašu stoličku, mám stosedem rokov!“
Iný červenovlasý Weasleovský bratranec zoskočil zo svojej stoličky a vyzeral vyľakane.
Muriel ju odkývala s prekvapivou silou a posadila sa priamo medzi Dogea a Harryho.
„Znovu ťa zdravím, Barny, alebo ako sa to voláš.“ Hovorí Harrymu. „tak čo ste si hovorili o
Rite Skeeterovej, Elphias? Viete, že napísala Dumbledorov životopis? Nemôžem sa dočkať
dňa, keď si ho prečítam. Musím si zarezervovať objednávku u Flourisha a Blottsa!"
Doge vyzeral byť strnulý a vážny, ale teta Muriel vyprázdnila svoju čašu a luskla svojimi
kostnatými prstami na okoloidúceho čašníka, aby jej dolial. Dopriala si veľký hlt šumivého
vína, odfrkla a potom povedala:
"Netvár sa ako pár vypchaných žiab, nie je na to dôvod! O časoch, keď ešte Albus nebol
takým váženým a rešpektovaným a všetky tie nezmysly, sa o ňom objavili veľmi zábavné
chýry!"
"Zle vysvetlené, vytrhnuté z kontextu," povedal Doge, ktorý znova vyzeral ako reďkovka.
"To vravíte vy, Elphias," chichotala sa teta Muriel. Všimla som si, ako ste vykorčuľovali z
nepríjemných častí v tom vašom nekrológu!"
"Je mi ľúto, že si to myslíte," povedal Doge, stále chladnejšie. "Uisťujem vás, že som to
písal od srdca."
"Ach, vy ste tým vzdávali česť Dumbledorovi a odvážim sa tvrdiť, že by ste si nemysleli,
aký bol svätec aj keby ste vedeli, ako skoncoval so svojou šmukelskou sestrou!"
"Muriel!" zvolal Doge.
Chlad prenikajúci Harryho hruďou nemal nič spoločného s chladeným šampanským.
"Čo ste tým mysleli?" opýtal sa Harry Muriel. "Kto povedal, že jeho sestra bola šmukel?
"Myslel som si, že bola chorá!"
"Myslel si zle, Barry!" povedala teta Muriel, ktorá vyzerala, že efekt, ktorý spôsobila ju
potešil.
"Rozhodne, ako ste mohli čakať, že by ste o tom niečo vedeli! Všetko sa to stalo pred
mnohými rokmi, predtým, než ste vôbec myslel, môj drahý, a pravda je, že my, ktorí sme
88
už boli nažive sme nemali ani tušenie, čo sa vlastne dialo. To preto sa nemôžem dočkať,
kedy zistím, prečo Skeeterovú neuzemnili! Dumbledore držal svoju sestru od seba dosť
dlho!"
"Lož!" chrčal Doge, "absolútna lož!"
"Nikdy mi nepovedal, že jeho sestra bola šmukel," povedal Harry bez rozmyslu, cítiac v
sebe chlad.
"A prečo by vám to mal, preboha, hovoriť?" kričala Muriel, jemne sa hojdajúc na stoličke,
ako sa pokúšala zamerať Harryho.
"Dôvod, prečo Albus nikdy nehovoril o Ariane," začal Elphias hlasom plným emócií," je
podľa mňa úplne jasný. "Bol taký zničený, jej smrťou..."
"Tak prečo ju nikto nevidel, Elphias?" kvákala Muriel, "prečo sa polovica z nás nikdy
nedozvedela, že existuje, kým neviezli jej rakvu na jej pohreb? Kde bol svätý Dumbledore,
kým bola Ariana zatvorená v pivnici? Preč v tom skvelom Rokforte, a nevadilo mu, čo sa
dialo v jeho vlastnom dome!"
"Čo myslíte tým, že bola zatvorená v pivnici?" opýtal sa Harry. "Čo to znamená?"
Doge vyzeral zúfalo. Teta Muriel sa znova zachichotala a odpovedala Harrymu:
"Dumbledorova matka bola strašná žena, jednoducho strašná. Narodila sa muklom, aj keď
som počula o tom, že predstierala niečo iné..."
"Nikdy nič podobného nepredstierala! Kendra bola skvelá žena," šepkal Doge zbedačene,
ale Muriel ho ignorovala.
"...pyšná a veľmi panovačná, druh čarodejnice, pre ktorú bolo utrpením, že sa jej narodil
šmukel..."
"Ariana nebola šmukel!" chrčal Doge.
"Tak mi vysvetli, prečo sa nikdy nedostala na Rokfort!" povedala teta Muriel a otočila sa
späť k Harrymu.
"V našich časoch boli šmuklovia ukrývaní a mohlo to zájsť až do extrémov, že boli
uväznený, ako to malé dievča, v dome, a predstierali že neexistujú..."
"Hovorím vám, že sa to nestalo!" povedal Doge, ale teta Muriel ho prevalcovala, stále sa
obracajúc na Harryho.
"Šmuklovia boli obvykle posielaní do muklovských škôl a boli povzbudzovaní k tomu, aby sa
zaradili do muklovskej spoločnosti... podstatne lepšie, ako nájsť im miesto v
čarodejníckom svete, kde boli vždy len druhoradí, ale Kendre Dumblerovej sa ani
neprisnilo poslať svoju šmukelskú dcéru do muklovskej školy..."
"Ariana bola chúlostivá!" zúfalo povedal Doge. "Jej zdravie bolo vždy priveľmi chatrné na
to, aby jej dovolilo..."
"...dovolilo opustiť dom?" chichotala sa Muriel." A predsa nikdy nebola prijatá u svätého
Munga a nijaký liečiteľ nebol zavolaný, aby ju navštívil!"
89
"Naozaj, Muriel, ako to môžete vedieť..."
"Pre vašu informáciu, Elphias, môj bratranec Lancelot bol v tom čase liečiteľom u svätého
Munga a povedal mojej rodine, že tam Ariana nikdy nebola. Nadovšetko podozrievavý
Lancelot!"
Doge vyzeral na to, že mu každú chvíľu vyhŕknu slzy. Teta Muriel, ktorá sa zdala byť veľmi
potešená sama sebou si vzala ďalšie šampanské. Strnulý Harry myslel na to, ako ho
Dursleyovci zamlčovali, zamykali a držali z dosahu iba preto, že bol čarodejník. Zažila
Dumbledorova sestra to isté, len obrátene, uväznená pre nedostatok čarodejníckych
schopností? A dokázal ju Dumbledore ponechať svojmu osudu, keď odchádzal rozvíjať svoj
geniálny talent na Rokfort?
"Ale ako som povedala, pretože Kendra nezomrela ako prvá," začala Muriel znova, "mala by
som povedať, že to bola ona, kto zabil Arianu..."
"Ako môžeš, Muriel!" stonal Doge. "Matka zabije vlastnú dcéru... mysli, kým niečo vyslovíš!"
"Keď bola matka schopná uväzniť dcéru na celé roky, prečo nie?" potriasla ramenom
Muriel.
"Ale ako som povedala, pretože Kendra zomrela pred Arianou, aj keď to niekomu nie je
jasné..."
"Áno, Ariana snáď mohla urobiť zúfalý pokus preniknúť na slobodu a zabiť Kendru v boji,"
povedala teta Muriel zamyslene. "Miatol všetkým hlavy ako vy, Elphias. Boli ste na
Arianinom pohrebe, však..."
"Áno, bol som," povedal Doge chvejúcimi sa ústami, "a skľučujúcejšiu udalosť si nemôžem
pamätať, Albus mal zlomené srdce..."
"Nielen srdce, nezlomil mu náhodou Aberforth na pohrebe nos?"
Pokiaľ vyzeral Doge predtým hrozne, nebolo to nič oproti tomu, ako vyzeral teraz. Muriel
mu mohla spôsobiť bolesť. Ona sa však nahlas zachichotala a odpila si ďalší hlt šumivého
vína, ktoré jej kvapkalo po brade.
„Ako...?“ krákal Doge.
„Moja matka bola priateľka so starou Bathildou Bagshotovou,“ povedala Muriel šťastne.
„Bathilda to celé porozprávala mojej matke, keď som počúvala za dverami. A bitka pri
rakve. Ako Bathilda povedala, Aberforth kričal, že to všetko bola Albusova vina, že Ariana
je mŕtva a potom ho buchol do tváre. Podľa Bathildy sa Albus vôbec nebránil, čo je samo
osebe dosť divné. Albus mohol zničiť Aberfortha v súboji s obomi rukami zviazanými za
chrbtom.
Muriel si dopriala ešte väčší dúšok šampanského. Recitovanie týchto starých historkiek jej
robilo rovnakú radosť ako desili Dogea. Harry nevedel, čo si má myslieť, a čomu veriť. On
chcel poznať pravdu a predsa všetko čo Doge robil bolo, že sedel a brblal, že Ariana bolo
chorá.
Harry nemohol veriť, že by Dumbledore nezasiahol pri takejto krutosti v jeho vlastnom
dome, ale aj tak bolo na tom príbehu niečo divné.
„A poviem vám aj niečo iné,“ povedala Muriel, trochu štikútajúc, ako vyprázdňovala
džbán.
„Myslím, že Bathilda prezradila to tajomstvo Rite Skeeterovej. Všetky tie náznaky v
90
Skeeterovej interview o dôležitom prameni blízko Dumbledora – nikto nevie, čo mohlo byť
okolo tej veci s Arianou!“
„Bathilda by nikdy nehovorila s Ritou Skeeterovou!“ bručal Doge.
„Bathilda Bagshotová?“ spýtal sa Harry. „Autorka Dejín Mágie?“
Toto meno bolo vytlačené na chrbte jednej z Harryho učebníc, aj keď nie na jednej z tých,
ktorej sa venoval pozorne.
„Áno,“ povedal Doge, chytajúc sa Harryho otázky ako plávajúceho stebla. „Najviac
talentovaná čarodejnícka historička a stará Albusova priateľka.“
„Ako som počula, tak je už senilná,“ povedala šťastne Muriel.
„Ak je to pravda, tak je ešte nechutnejšie, že sa do nej Skeeterová púšťa,“ povedal Doge
„a nič nemôže potvrdiť to, čo Bathilda mohla povedať!“
„Ach, sú aj zaručené spôsoby, ako oživiť pamäť a ja som si istá, že ich Skeeterová dobre
pozná,“ povedala teta Muriel, “ ale aj keď je Bathilda úplne šialená, som si istá, že má
staré fotografie a možno listy. Ona poznala Dumbledora celé roky... Myslím, že výlet do
Godrikovej úžľabiny by to mohol dokázať.“ Harry, ktorý si práve odpíjal z maslového
ležiaka a začal sa dusiť.
Doge ho buchol do chrbta a uprel na Muriel planúci pohľad. Keď opäť získal kontrolu nad
svojím hlasom, spýtal sa,“ Bathilda bývala v Godrikovej úžľabine?“
„Ach áno, ona tam bola takmer vždy! Dumbledorovci sa tam presťahovali po Perciválovom
zatknutí a ona bola ich susedkou.“
„Dumbledorovci žili v Godrikovej úžľabine?“
„Áno Barry, to som práve povedala,“ odvetila teta Muriel.
Harry sa cítil byť prázdny. Nikdy za celých šesť rokov mu Dumbledore nepovedal, že blízky
ich oboch žili a zomreli v Godrikovej úžľabine. Prečo? Boli Lilly a James pochovaní blízko
Dumbledorovej sestry a matky? Navštevoval Dumbledore ich hroby a prechádzal pritom
možno okolo Potterových? A nikdy nepovedal Harrymu... nikdy sa neobťažoval povedať
mu...
Prečo to bolo tak dôležité nedokázal Harry vysvetliť dokonca ani sám sebe.
Teraz mu to pripadalo rovnocenné klamstvu, nepovedať mu, že obaja majú spoločnú
minulosť a zážitky z tohto miesta. Hľadel pred seba, takmer nevnímajúc, čo sa deje okolo
neho, a ani si neuvedomil, že Hermiona sa vynorila z davu a posadila sa na stoličku vedľa
neho.
„Jednoducho, už nemôžem ďalej tancovať,“ polapila dych a dala si dole jednu topánku
masírujúc si nohu. „Ron si išiel nájsť nejaký maslový ležiak. Je to trochu čudné. Práve som
videla hádať sa Viktora a Luninho otca...“ Pri pohľade naňho jej na chvíľu zlyhal hlas.
„Harry, si v poriadku?“
Harry nevedel, kde začať, ale stratilo to zmysel vo chvíli, keď sa niečo veľké strieborné
znieslo nad parket. Elegantný a žiariaci rys pristál uprostred prekvapených tanečníkov.
Hlavy sa k tomu otočili a tí, čo tancovali najbližšie, naraz zastavili uprostred tanca.
V tom momente sa ústa Patronusa otvorili a hovorili hlasom Kingsleyho Shacklebolta.
„Ministerstvo padlo. Scrimgeur je mŕtvy. Prichádzajú...“
91
9. kapitola – Úkryt
Všetko ako keby sa odrazu rozmazalo a spomalilo. Harry a Hermiona vyskočili na nohy a
vytiahli svoje prútiky. Mnohí si len teraz uvedomovali, že sa stalo niečo strašné. Ľudia sa
začali otáčať k striebornej šelme, ale tá medzitým začala miznúť.
Od stredu parketu, kde Patronus pristál, všetci postupne stíchli. Potom niekto zakričal.
Harry a Hermiona sa stratili v panikáriacom dave. Hostia utekali na všetky strany, mnohí sa
premiestňovali. Ochranné kúzla okolo Brlohu padli.
„Ron!“ zakričala Hermiona, „Ron, kde si?“
Ako si prebíjali cestu tanečným parketom, zbadal Harry, ako sa v dave objavujú zahalené
postavy. Potom videl Lupina a Tonksovú so zdvihnutými prútikmi a počul, ako obaja kričia
„Protego!“.
Zo všetkých strán sa ozýval krik…
„Ron! Ron!“ volala Hermiona a pritom napoly vzlykala, keď ju s Harrym obklopili vystrašení
hostia: Keď im nad hlavou preletel lúč svetla, či už z ochranného kúzla, či niečoho oveľa
hrozivejšieho, chytil ju Harry za ruku, aby sa uistil, že sa jeden druhému nestratia.
A vtom sa odrazu objavil Ron. Pevne chytil Hermioninu voľnou ruku a Harry ucítil, ako sa
otáča na mieste. Svetlo a zvuk sa vytratili, ako sa vnárali do tmy. Jediné, čo cítil, bol
neskutočný tlak, ktorý vyzeral, že ho čoskoro roztlačí. Premiestňovali sa preč, ďaleko od
Brlohu, preč od prichádzajúcich Smrťožrútov, možno od samotného Voldemorta…
„Kde to sme?“ počul Ronov hlas.
Harry otvoril oči. Na chvíľku si myslel, že sa zo svadby vôbec nikam nepohli. Stále boli
obklopení masou ľudí.
„Na ulici Tottenham Court Road,“ funela Hermiona. „Bež, len bež, musíme ti nájsť miesto,
kde sa prezlečieš.“
Harry urobil presne to, o čo ho požiadala. Spolovice šli a spolovice bežali hore širokou
temnou ulicou, preplnenou neznámymi nocujúcimi živlami, lemovanú zavretými obchodmi,
pričom im nad hlavami žiarili hviezdy. Okolo nich zarachotil dvojposchodový autobus a z
neďalekej krčmy na nich pokukovala skupina veselých pijanov. Harry a Ron na sebe stále
mali spoločenské habity.
„Hermiona, nemáme tu nič, do čoho sa môžeme prezliecť,“ povedal Ron, keď sa mu
potom, čo ho zbadala, začala akási mladá žena nahlas smiať.
„Prečo som sa len nepresvedčil, či mám so sebou svoj neviditeľný plášť?“ povedal Harry a v
duši preklínal svoju roztržitosť.
„Minulý rok som ho mal stále so sebou a –“
„To je v poriadku, mám plášť, mám šaty pre vás oboch,“ povedala Hermiona, „Skúste si
ich a chovajte sa prirodzene, teda – ak to pôjde.“
Viedla ich dole bočnou uličkou a potom do úkrytu tmavej uličky plnej tieňov.
92
„Keď hovoríš, že máš plášť a šaty,…“ prehovoril zamračený Harry na Hermionu, ktorá so
sebou nemala nič, len svoju malú kabelku, v ktorej sa teraz prehrabávala.
„Áno, mám ich tu,“ povedala Hermiona a na Harryho a Ronov absolútny úžas z kabelky
vytiahla dvoje džínsy, sveter, gaštanovo hnedé ponožky a nakoniec aj strieborný
neviditeľný plášť.
„Ako sa ti doparoma –?“
„Nedetekovateľné rozširovacie zaklínadlo,“ povedala Hermiona. „Trošku zložité, ale
myslím, že som ho zvládla. V každom prípade sa mi tam vošlo všetko, čo teraz
potrebujeme,“ trochu svojou krehko vyzerajúcou kabelkou zatriasla a vo vnútri to
zarachotilo ako v nákladnom vagóne, keď sa vnútri prevalí hromada ťažkých predmetov z
jednej strany na druhú.
„Doparoma, to boli knihy,“ povedala a nazrela dovnútra, „a ja som si ich uložila podľa
názvu… No dobre… Harry, radšej si vezmi neviditeľný plášť. Ron, poponáhľaj sa a prezleč
sa…“
„Kedy si toto všetko pripravila?“ spýtal se Harry, zatiaľ čo si Ron vyzliekal šaty.
„Hovorila som ti v Brlohu, že som si to najdôležitejšie pripravovala celé dni, vieš ako, pre
prípad, že by sme museli rýchlo zmiznúť. Dnes ráno, keď si sa prezliekal, som ti zbalila
batoh, Harry, a schovala ho k sebe… Mala som tušenie…“
„Si skrátka úžasná,“ povedal Ron a podával jej svoje zložené šaty.
„Vďaka,“ povedala Hermiona a keď ukladala šaty do kabelky, usmiala sa. „Prosím, Harry,
daj si ten plášť!“
Harry sa zahalil do svojho plášťa, prehodil si ho cez hlavu a stratil sa z dohľadu. Až teraz
začínal hodnotiť, čo sa stalo.
„Ostatní… Tí všetci na svadbe…“
„O to sa teraz nemôžeme starať,“ zašepkala Hermiona. „Ty si ten, koho tu prenasledujú,
Harry, a keď sa ta vrátime, len všetkých vystavíme zbytočnému nebezpečenstvu.“
„Má pravdu,“ povedal Ron, ktorý tušil, že sa Harry začne hádať, aj keď mu nevidel do
tváre. „Bola tam väčšina Rádu, postarajú sa o ostatných.“
Harry prikývol, potom si uvedomil, že ho vlastne nevidia, a povedal, „Áno.“ Ale myslel na
Ginny a cítil, že čoskoro vypení.
„Tak poďme, pohnime sa,“ povedala Hermiona.
Presunuli sa späť hore bočnou uličkou a potom na hlavnú triedu, kde na druhej strane
spievala skupina mužov a mávala im cez ulicu.
„Len mi tak napadlo, prečo si si vybrala akurát ulicu Tottenham Court Road?“ spýtal sa Ron
Hermiony.
„Nemám potuchy, skrátka mi napadla, ale myslím, že tu v muklovskom svete je
93
bezpečnejšie, nebudú čakať, že by sme boli tu.“
„To je pravda,“ povedal Ron a rozhliadol sa, „ale nepripadáš si – nechránená?“
„Kam inam by si chcel ísť?“ spýtala sa Hermiona a sledovala, ako na ňu opilci na druhej
strane ulice začali hvízdať.
„Ťažko si môžeme rezervovať izby v Deravom kotlíku a s domom na Grimmauldovom
námestí nemôžeme počítať, keď sa tam môže objaviť Snape… Asi by sme mali skúsiť dom
mojich rodičov, aj keď aj tu je šanca, že si to tam prídu preveriť… Kiež by sklapli!“
„Deje sa niečo, drahá?“ zakričal najnaliatejší muž cez ulicu. „Napiješ sa s nami? Vykašli sa
na toho ryšavca a poď k nám!“
„Niekam si pôjdeme sadnúť,“ rýchlo povedala Hermiona, keď videla, ako Ron otvára ústa,
aby zakričal na opilcov cez ulicu. „Pozrite, tu nám to bude vyhovovať!“
Bola to malá nočná kaviarnička. Umakartové stoly boli mierne zašpinené, ale bolo tam
takmer prázdno. Harry zaliezol do boxu prvý, Ron si sadol bokom k nemu a Hermiona,
ktorá sedela chrbtom ku vchodu a protestovala proti tomu, oproti nim.
Pozerala sa cez rameno tak často, že to vyzeralo, že má tiky. Harrymu sa nepáčilo, že sa
tam zastavili. Pohyb ho udržoval v ilúzii, že idú za nejakým cieľom. Pod kabátom cítil, ako
účinky všehodžúsu vyprchávajú a jeho ruky naberajú obvyklú dĺžku a tvar. Vytiahol z
vrecka okuliare a nasadil si ich.
Po minúte alebo dvoch povedal Ron, „Vieš, že nie sme ďaleko od Deravého kotlíka? Je to
blízko, v Šikmej –“
„Ron, to nemôžeme!“ povedala Hermiona.
„Môžeme tam zostať, len ak zistíme, čo sa deje!“
„Vieme, že Voldemort prevzal kontrolu nad Ministerstvom, čo ešte potrebujeme vedieť?“
„Dobre, dobre, bol to len nápad!“
Odrazu stíchli. Prišuchtala sa k nim prežúvajúca čašníčka a Hermiona objednala dve
cappuccína. Vyzeralo by to divne, keby objednala jedno aj Harrymu, ktorý bol stále ešte
neviditeľný. Do kaviarne vošli dvaja urastení robotníci a zamierili do susedného boxu.
Hermiona začala šepkať.
„Hovorím, že musíme nájsť nenápadné miesto, kde sa premiestnime, a vydáme sa na
vidiek. Akonáhle sa tam dostaneme, môžeme poslať Rádu správu.“
„Takže ty vieš vyčarovať toho hovoriaceho Patronusa?“ spýtal sa Ron.
„Trénovala som to, takže myslím, že áno,“ odpovedala Hermiona.
„No, keď im to nespôsobí problémy, aj keď už ich vlastne možno zajali. Bože, to je
odporné,“ dodal Ron potom, čo sa napil z napenenej bielej kávy.
Čašníčka to zachytila a vyšľahla po Ronovi protivný pohľad, načo sa presunula k novým
hosťom, aby si aj oni mohli objednať. Vyšší z dvoch robotníkov, ktorý bol blonďavý a
94
trochu silnejší, ju mávnutím odohnal a ona po ňom hodila urazený pohľad.
„Radšej pôjdeme, tento humus nebudem piť,“ povedal Ron. „Hermiona, ty máš nejaké
muklovské peniaze, aby sme to mohli zaplatiť?“
„Áno, než som vyrazila do Brlohu, vybrala som zo svojho účtu všetky úspory. Stavím sa, že
budú úplne dole,“ povzdychla si Hermiona a hľadala svoju kabelku.
Dvaja robotníci urobili úplne rovnaké pohyby a Harry ich nevedomky napodobnil. Všetci
traja vytiahli prútiky. Ron, ktorý si o pár sekúnd neskôr uvedomil, čo sa deje, vyskočil cez
stôl a zrazil Hermionu na lavičku. Sila zaklínadiel Smrťožrútov zničila dlaždice na stene,
kde ešte pred chvíľkou bola Ronova hlava, načo Harry, ktorý bol stále neviditeľný, zakričal.
„Stupefly!“
Veľkého blonďáka-smrťožrúta trafila kliatba prúdom červeného svetla do tváre: Zvalil sa v
bezvedomí na bok. Jeho spoločník, ktorý nevedel, kto zaútočil, vyslal kúzlo na Rona: z
jeho prútika vyleteli čierne laná, ktoré zviazali Rona od hlavy až k pätám – čašníčka zvresla
a vybehla k dverám – Harry vyslal ďalšie omračovacie zaklínadlo na smrťožrúta so
zvráskavenou tvárou, ktorý trafil Rona, ale minul, trafil okno, od ktorého sa zaklínadlo
odrazilo k čašníčke a tú zrazilo k zemi.
„Expulso!“ zakričal Smrťožrút a stôl, za ktorým Harry stál, vybuchol. Sila výbuchu ho
odhodila k múru a z ruky mu vypadol prútik, ako sa snažil zachytiť padajúci plášť.
„Petrificus Totalus!“ jačala Hermiona a Smrťožrút padol ako socha k zemi s hlukom
rozbíjajúceho sa porcelánu, stolu a kávy. Hermiona vyliezla spod sedačky, striasla zo seba
pozorstatky rozbitého popolníka a roztrasene sa rozhliadala.
„D-diffindo,“ povedala a namierila prútikom na Rona, ktorý zreval od bolesti, keď mu i cez
džínsy rozrezala koleno a zanechala v ňom hlbokú ranu. „Prepáč, Ron, trasie sa mi ruka!
Diffindo!“
Potrhané povrazy odleteli preč. Ron vstal na nohy a zatriasol rukami, aby sa mu do nich
vrátil cit. Harry zdvihol svoj prútik a preliezol cez všetok ten neporiadok na miesto, kde
ležal naprieč sedačkou veľký blonďavý Smrťožrút.
„Mal som ho spoznať, bol vtedy na veži, keď zomrel Dumbledore,“ povedal. Obrátil sa k
tmavšiemu smrťožrútovi. Oči toho muža sa rýchlo pohybovali medzi Harrym, Ronom a
Hermionou.
„To je Dolohov,“ povedal Ron. „Poznávam ho z toho starého plagátu, ktorý vyvesilo
Ministerstvo po úteku z Azkabanu. Myslím, že ten vyšší je Thorfin Rowle.“
„Veď je jedno, ako sa volajú!“ povedala Hermiona trošku hystericky. „Ako nás našli? Čo
budeme robiť?“
Harrymu v tej panike svitlo.
„Zamkni,“ povedal jej, „a Ron, ty zhasni.“
Pozrel sa dolu na paralyzovaného Dolohova a rýchlo premýšľal, zatiaľ čo cvakol zámok a
Ron svojím Zhasínadlom ponoril kaviareň do tmy. Harry počul zvonka chlapov, ktorí
predtým volali na Hermionu, ako opäť vábia nejaké dievča.
95
„Čo s nimi urobíme?“ zašepkal Ron Harrymu v tme. „Zabijeme ich? Oni by nás zabili. Už
teraz sa im to takmer podarilo.“
Hermiona sa zatriasla a o krok odstúpila. Harry zavrtel hlavou.
„Musíme im vymazať pamäť,“ povedal. „Bude to tak lepšie, stratia našu stopu. Keby sme
ich zabili, bude jasné, že sme tu boli.“
„Ty si šéf,“ vydýchol Ron. „Ale ja som nikdy pamäťové zaklínadlo nerobil.“
„Ani ja nie,“ povedala Hermiona, „ale viem teóriu.“
Zhlboka sa nadýchla, potom namierila prútik na Dolohovove čelo a zvolala: „Obliviate.“
V tu chvíľu sa Dolohovove oči zasnene zahľadeli.
„Úžasné!“ povedal Harry a potľapkal ju po ramene. „Postaraj sa o toho druhého a o
čašníčku a ja s Ronom to tu zatiaľ upraceme.“
„Upraceme?“ povedal Ron a pozrel sa okolo seba po čiastočne zničenej kaviarni. „Prečo?“
„Nemyslíš si, že by sa mohli čudovať, čo sa tu stalo, až sa prebudia, a zistili by, že sú
uprostred miesta, v ktorom ako keby vybuchla bomba?“
„Máš pravdu, no…“
Ron chvíľku bojoval a potom sa mu konečne podarilo vytiahnuť prútik z vrecka.
„Nečudujem sa, že ho nemôžem vytiahnuť, Hermiona, zbalila si mi moje staré džínsy, sú
mi tesné.“
„Prepáč,“ zasyčala Hermiona a zatiaľ čo odťahovala čašníčku ďalej od okien, počul Harry,
ako si mrmle čosi o tom, kam si Ron svoj prútik môže strčiť.
Akonáhle vyzerala kaviareň zase ako predtým, posadili Smrťožrútov späť do boxu a opreli
ich tak, že pozerali jeden na druhého. „Ale ako nás mohli nájsť?“ spýtala sa Hermiona a
pozerala sa z jedného nehybného muža na druhého. „Ako vedeli, kde sme?“
Obrátila sa na Harryho.
„Nemyslíš – nemyslíš, že na sebe máš ešte stále tú Stopu, že nie, Harry?“
„Nemôže mať,“ povedal Ron. „Stopa mizne, keď máš sedemnásť, je to čarodejnícky
zákon, nemôžeš ho uvaliť na dospelého.“
„To tvrdíš ty,“ povedala Hermiona. „Čo keď Smrťožrúti našli spôsob, ako ho uvaliť na
sedemnásťročného?“
„Ale Harry predsa za posledných dvadsaťštyri hodín nebol so žiadnym Smrťožrútom. Kto by
naňho tú Stopu mal znovu uvaliť?“
Hermiona neodpovedala. Harry sa cítil zamorený a nakazený. Naozaj ich takto smrťožrúti
našli?
„Ak nemôžem čarovať a vy nemôžete čarovať blízko mňa, bez toho, aby sme sa vyzradili,
kde sme…“ začal.
„Predsa sa nerozdelíme!“ povedala Hermiona rozhodne.
„Potrebujeme bezpečné miesto, kde sa môžeme schovať,“ povedal Ron. „Daj nám čas, aby
96
sme si to premysleli.“
„Grimmauldovo námestie,“ povedal Harry.
Obaja naňho pozerali s otvorenými ústami.
„Nebuď hlúpy, Harry, veď sa tam môže dostať Snape!“
„Ronov otec hovoril, že to tam proti nemu začarovali – a aj keby tie kúzla nefungovali,“
pokračoval, keď sa Hermiona chcela začať hádať, „tak čo? Prisahám, že budem veľmi rád,
keď Snapa stretnem!“
„Ale –“
„Hermiona, kam máme ísť? Je to najlepšia šanca, ktorú máme. Snape je len jeden
Smrťožrút. Ak na sebe mám stále Stopu, budeme ich mať v pätách tucty, nech pôjdeme
kamkoľvek.“
Nemohla mu oponovať, ale vyzerala, ako keby to chcela skúsiť. Keď otvorila dvere
kaviarne, Ron cvakol Zhasínadlom a v kaviarni sa znovu rozhostilo svetlo. Potom napočítali
do troch, naraz všetci zrušili kliatby na svojich obetiach a než sa čašníčka alebo Smrťožrúti
mohli čo len ospalo pohnúť, Harry, Ron a Hermiona sa znovu zatočili na mieste a nechali sa
ešte raz vnoriť do tej temnoty.
O pár sekúnd neskôr sa Harryho pľúca vďačne roztiahli a on otvoril oči. Teraz stáli
uprostred povedomého malého špinavého námestia. Zo všetkých strán okolo nich stáli
vysoké zanedbané domy. Videli aj číslo dvanásť, pretože im o ňom povedal Dumbledore,
pôvodný strážca tajomstva, a tak vyrazili rovno k nemu. Každých pár krokov kontrolovali,
či ich niekto nesleduje, ani nepozoruje.
Vystúpili po schodoch a Harry poklepal prútikom na vchodové dvere. Počuli, ako zámok
cvakol, reťaz zarinčala, a dvere sa so škripotom otvorili a oni rýchlo vbehli cez prah
dovnútra.
Keď za nimi Harry zavrel dvere, starodávne lampy na stenách sa prebudili k životu a
vydávali blikavé svetlo po celej dĺžke vstupnej haly. Vyzeralo to tam presne tak, ako si to
Harry pamätal, desivo, samá pavučina, torzá domácich škriatkov na stenách, ktoré na
schodisko vrhali bizarné tiene. Dlhé čierne záclony skrývali portrét Siriusovej matky.
Jediná vec, ktorá sa mu nezdala, bol stojan na dáždniky z trollej nohy, ktorý ležal na zemi,
ako keby ho Tonksová opäť zhodila.
„Myslím, že tu niekto bol,“ zašepkala Hermiona a ukázala na stojan.
„To tu môže byť od chvíle, keď to tu Rád opúšťal,“ zamrmlal Ron.
„Takže kde sú všetky tie kúzla proti Snapovi?“ spýtal sa Harry.
„Možno sa prejavia len keď sa tu ukáže...“ navrhol Ron.
Aj tak zostali spolu na rohožke, chrbtom ku dverám, a báli sa vydať ďalej do domu.
„No, nemôžeme tu zostať navždy,“ povedal Harry a vykročil vpred.
„Severus Snape?“
97
Hlas Divokého Moodyho zašepkal z temnoty a všetci traja odskočili zo strachu späť.
„Nie sme Snape!“ zakoktal Harry, načo mu čosi chladného prešlo po tele a zviazalo mu to
jazyk, takže nemohol rozprávať. Než mal ale možnosť nahmatať svoj jazyk, zaklínadlo mu
ho opäť rozviazalo.
Všetci traja zrejme zažili to isté, pretože Ron sa tváril, ako keby mal začať vracať a
Hermiona zakoktala: „T-to muselo b-byť tá Jazykoväzná kliatba, ktorú tu Moody na Snapa
nachystal!“
Harry opatrne postúpil o ďalší krok vpred. Na konci haly sa niečo zdvihlo a než ktokoľvek z
nich mohol čokoľvek povedať, povstala z koberca vysoká príšerne vyzerajúca postava
zafarbená ako prach.
Hermiona sa rozkričala a hlas pani Blacková, ktorej záves sa rozletel, ju nasledovala. Šedá
postava sa kĺzala smerom k nim, rýchlejšie a rýchlejšie a jej vlasy dlhé po pás a briadka
viali za ňou, tvár mala prepadnutú, neľudskú a očné jamky boli prázdne. Veľmi povedomé,
veľmi povedomé, zdvihlo to vyziabnutú ruku a ukázalo na Harryho.
„Nie!“ zakričal Harry a aj keď zdvihol svoj prútik, nenapadlo ho žiadne zaklínadlo. „Nie, to
sme neboli my! My sme vás nezabili –“
Pri slove nezabili postava explodovala na obrovské mračno prachu: Harry kašľal a oči mu
slzili, rozhliadol sa okolo seba a videl, že sa Hermiona prikrčila ku dverám s rukami nad
hlavou a Ron, ktorý sa triasol od hlavy k pätám, ju neohrabane utišoval po ramenách a
hovoril, „Je to d-dobré, je to p-preč…“
Prach sa okolo Harryho rozvíril ako hmla a zachytával modré svetlo plynových lámp. Pani
Blacková ešte stále kričala.
„Muklovský darebáci, špiny, taká potupa, taká potupa v dome mojich otcov – “
„SKLAPNI!“ zakričal Harry, namieril na ňu svoj prútik a s veľkou ranou a výbuchom
červených iskier sa závesy opäť zatiahli a utíšili ju.
„To bol… to bol…“ fňukala Hermiona, keď jej Ron pomáhal postaviť sa na nohy.
„Áno,“ povedal Harry, „ale nebol to v skutočnosti on, že nie? Len niečo, čo by malo Snapa
vystrašiť.“
Fungovalo to, premýšľal Harry, alebo už Snape vyhodil tú hroznú postavu do vzduchu tak
kľudne, ako zabil skutočného Dumbledora? Zatiaľ čo bol ešte stále nervózny, viedol tých
dvoch vstupnou halou a aj keď napoly očakával, že sa ešte ukáže nejaká nástraha, nepohlo
sa nič, snáď len myš, ktorá prebehla okolo ochrannej lišty pri zemi.
„Než sa vydáme ďalej, mali by sme to tu skontrolovať,“ zašepkala Hermiona, pozdvihla
prútik a povedala „Homerum revelio.“
Nestalo sa nič.
„No, možno je to tým, že si sa pred chvíľou tak zľakla,“ povedal Ron priateľsky. „Čo to
malo urobiť?“
„Ale ono to urobilo presne to, čo malo!“ povedala Hermiona podráždene. „Toto kúzlo nám
malo odhaliť, či tu je ešte nejaká iná ľudská bytosť. A okrem nás tu nikto nie je.“
98
„A starý Prachovec,“ povedal Ron a civel na pás koberca, z ktorého povstalo ono mŕtve
telo.
„Poďme hore,“ povedala Hermiona a s vystrašeným pohľadom civela na to isté miesto.
Potom všetkých vyviedla hore po škrípajúcich schodoch do prijímacej miestnosti na prvom
poschodí.
Tam párkrát mávla prútikom, aby zapálila staré plynové lampy a potom, aj keď sa v tej
starej špinavej miestnosti triasla, sa posadila na pohovku a začala sa zohrievať rukami,
ktorými sa objala. Ron prešiel k oknu a o centimeter poodhrnul ťažké zamatové závesy.
„Vonku nikoho nevidím,“ hlásil. „A ty si si myslela, že keby Harry na sebe mal stále tú
Stopu, prenasledovali by nás sem. Viem, že sa do domu nedostanú, ale – čo sa deje,
Harry?“
Harry vykríkol od bolesti. Jazva ho pálila a niečo mu preblesklo hlavou, tak ako keď sa
žiarivé svetlo odráža na vode. Videl veľký tieň a cítil cudzí hnev, ako mu prechádza telom,
prudký a krátky ako elektrický šok.
„Čo si videl?“ spýtal sa Ron a pristúpil k Harrymu. „Videl si ho niekde?“
„Nie, cítil som len hnev – je hrozne nahnevaný –“
„Ale to by mohlo byť v Brlohu,“ povedal Ron nahlas. „Čo ďalej? Videl si niečo? Preklínal
niekoho?“
„Nie, len som cítil strach – Nedokážem povedať –“
Harry bol utrápený, zmätený a Hermiona mu veľmi nepomohla, keď povedala vysokým
hlasom, „Už zase tá jazva? Ale čo sa deje? Myslela som si, že sa spojenie medzi vami
prerušilo!“
„Prerušilo, na chvíľku,“ zamrmlal Harry. Jazva ho stále pálila a on sa preto nemohol
sústrediť.
„Ja – ja myslím, že sa otvára vo chvíli, keď sa prestane ovládať, tak to býva—“
„Ale potom si sa mal naučiť uzatvárať myseľ!“ povedala Hermiona ostro. „Harry,
Dumbledore nechcel, aby si to spojenie využíval, chcel, aby si ho prerušil, preto si mal
používať Oklumenciu! Inak ti môže Voldemort vložiť do hlavy falošné predstavy, pamätáš –
?“
„Áno, to si pamätám, ďakujem,“ precedil Harry medzi zubami. Nepotreboval k tomu
Hermionu, aby si pamätal, ako ho raz Voldemort vďaka tomuto spojeniu chytil do pasce a
ako to spôsobilo Siriusovu smrť. Prial si, aby im vtedy nehovoril, čo videl a cítil.
Takto mu Voldemort hrozil viac, aj keď sa vydal k oknu miestnosti a bolesť v jazve rástla a
on s ňou bojoval: Bolo to ako snažiť sa premôcť dáviaci reflex.
Otočil sa k Ronovi a Hermione chrbtom a tváril sa, že skúma starý gobelín na stene, ktorý
zobrazoval rodokmeň rodiny Blackovcov.
Potom Hermiona vykríkla, Harry opäť vytiahol prútik a otočil sa, aby videl, ako oknom
miestnosti prilieta strieborný Patronus a pristáva na podlahe priamo pred nimi, kde sa
premenil v lasicu a prehovoril hlasom Ronovho otca.
99
„Rodina v bezpečí, neodpovedajte, sledujú nás.“
Patronus sa vyparil do prázdna. Ron vydal akýsi zvuk medzi zakňučaním a povzdychom a
padol na pohovku. Hermiona sa k nemu pridala a chytila ho za ruku.
„Sú v poriadku, sú v poriadku,“ šepkala a Ron sa napol usmial a objal ju.
„Harry,“ povedal cez Hermionino rameno, „Ja –“
„To nič,“ povedal Harry, ktorému bolo zle z bolesti hlavy. „Je to tvoja rodina,
samozrejme, že máš strach. Cítil by som sa rovnako.“ Pomyslel na Ginny. „Cítim sa
rovnako.“
Bolesť jeho jazvy dosahovala vrchol, pálila rovnako ako v záhrade Brlohu. Počul, ako
Hermiona potichu hovorí: „Nechcem byť sama. Čo takto vybaliť spacáky a cez noc prespať
tu?“
Počul, ako Ron súhlasí. Sám už nemohol ďalej znášať bolesť. Musel sa vzdať.
„Musím ísť na záchod,“ zamrmlal a odišiel z miestnosti tak rýchlo, ako len mohol, bez
toho, aby sa rozbehol.
Len tak-tak to zvládol: roztrasenými rukami za sebou zavrel dvere, rukami sa chytil za
treštiacu hlavu a padol na podlahu. Potom vo výbuchu hnevu pocítil, ako mu hnev, ktorý
nebol určený preňho, ovláda dušu. Uvidel dlhú miestnosť osvetlenú svetlom z krbu a toho
obrovského blonďavého Smrťožrúta na zemi, ako kričí a zvíja sa v bolestiach, a nepatrnú
postavu stojacu nad ním s natiahnutým prútikom, zatiaľ čo Harry hovoril vysokým,
chladným a nemilosrdným hlasom.
„Chceš ešte trpieť, Rowl, alebo to ukončíme a Nagini bude mať hostinu? Lord Voldemort si
nie je istý, či ti dokáže aj teraz odpustiť… Zavolal si ma späť, aby si mi povedal, že Harry
Potter opäť utiekol? Draco, nechaj Rowla, nech ochutná ešte trochu našej nespokojnosti…
Urob to, alebo môj hnev pocítiš sám!“
Do ohňa niekto hodil poleno. Plameň sa vztýčil a osvetľoval vydesenú bielu tvár – s pocitom
vynorenia z hlbokej vody Harry zhlboka dýchal a potom otvoril oči.
Ležal na chladnej čiernej mramorovej podlahe, nos mal niekoľko centimetrov od hadích
chvostov, ktoré podopierali obrovskú vaňu. Posadil sa. Malfoyova vychradnutá stuhnutá
tvár mu horela v očiach. Harrymu bolo z toho všetkého, čo práve videl, zle, k čomu teraz
Voldemort Draca využíva.
Náhle niekto krátko zaklopal na dvere, a keď Harry počul zvonku Hermionin hlas, vstal.
„Harry, chceš svoju zubnú kefku? Mám ju tu.“
„Áno, super, ďakujem,“ povedal a snažil sa, aby jeho hlas neznel neobyčajne, a potom ju
vpustil dovnútra.
100
10. kapitola - Kreacherov príbeh
Ďalšie ráno sa Harry prebudil skoro, zabalený do spacáka na podlahe. Prúžok oblohy
presvital v medzere medzi ťažkými závesmi. Bola studená na pomedzi medzi nocou a
včasným ránom, tmavomodrá ako atrament. Bolo úplné ticho, okrem slabého, pomalého
dýchania Rona a Hermiony. Harry preletel pohľadom temné tiene, ktoré sa vytvorili na
podlahe po jeho boku. Ron v spánku vyzeral skoro až udatne, čo dotvrdzovala Hermiona,
ktorá spala na vankúši, ktorý si vzala z pohovky a jej silueta tú Ronovu prevyšovala. Jej
ruka bola stočená na podlahe s prstami len niekoľko centimetrov od Ronových. Harryho
napadlo, že sa asi držali za ruky, keď zaspávali. Tá myšlienka ho naplnila pocitom zvláštnej
osamelosti.
Pozrel sa na temný, pavučinami pokrytý strop. Ešte pred menej než 24 hodinami stál na
slnkom zaliatej záhrade v Brlohu a čakal na svadobných hostí. Pripadalo mu to, akoby od
tej doby ubehla celá večnosť. Čo bude ďalej? Ležal na podlahe a myslel na horcruxy, na
skľúčujúcu, ťažkú úlohu, ktorú mu tu zanechal... Dumbledore...
Žiaľ, ktorý ho ovládal od chvíle, kedy Dumbledore zomrel, bol teraz iný. Obvinenia, ktoré si
vypočul od Muriel na svadbe, sa uhniezdili v jeho hlave ako choroba, ktorá sa teraz snažila
nakaziť všetky jeho spomienky na čarodejníka, ktorého si tak idealizoval. Skutočne mohol
Dumbledore niečo takého dopustiť? Mohol byť ako Dudley a iba sa prizeral takej hrubosti,
pokým sa nezačala jeho samotného bezprostredne týkať? Skutočne sa otočil chrbtom k
týraniu a väzneniu svojej vlastnej sestry?
Harry premýšľal o Godricovej úžľabine, o hroboch, o ktorých mu Dumbledore nikdy
nepovedal a o tých zvláštnych predmetoch, ktoré im Dumbledore bez vysvetlenia zanechal
vo svojej poslednej vôli. Z tmy ho zalieval hnev. Prečo mu to Dumbledore nepovedal?
Prečo mu to nevysvetlil? Skutočne sa Dumbledore o Harryho staral alebo bol Harry len
nejakým nástrojom, ktorému ale nikdy neveril a nespoliehal sa naňho?
Harry už ďalej nemohol len tak ležať s trpkými spomienkami na spoločnosť. Musel niečo
robiť, aby sa rozptýlil. Vyliezol zo spacáku, vzal si svoj prútik a ticho vyrazil von z izby. Na
odpočívadle zašepkal: „Lumos“ a vo svetle, ktoré vydával jeho prútik, začal stúpať po
schodoch nahor.
Na druhom odpočívadle bola spálňa, v ktorej on a Ron spali, keď tu boli minule. Vošiel
dovnútra. Dvere šatníka zostali otvorené a nočné prádlo bolo rozhádzané po posteli. Harry
si spomenul na prevrátenú trolliu nohu dole v hale. Niekto prehľadával dom ešte potom,
ako odtiaľ Rád odišiel.
Snape? Alebo možno Mundungus, ktorý odtiaľto ukradol už veľa vecí pred i po Siriusovej
smrti. Harryho pohľad doputoval až k obrazu, na ktorom bol občas portrét Phineasa
Nigellusa Blacka, Siriusovho pra-pra-dedka, ale tentokrát bol prázdny, až na špinavý pruh
na pozadí. Phineas Nigellus očividne trávil noc vo svojom portréte v riaditeľovej pracovni
na Rokforte.
Harry pokračoval po schodoch hore až na najvyššie odpočívadlo, kde už zostávali iba dvoje
dvere. Na prvých, priamo proti nemu, bol navŕtaný štítok „Sirius.“ Harry ešte nikdy v spálni
svojho krstného otca nebol. Otvoril dvere, držiac pri tom prútik ako najvyššie to šlo, aby
videl tak ďaleko, ako len to bude možné. Miestnosť bola priestranná a kedysi musela byť aj
celkom pekná. Stála tu veľká posteľ s vyrezávaným dreveným čelom, v stene bolo vysoké
okno orámované dlhými zamatovými závesmi a zo stropu visel luster obalený prachom so
sviečkami stále ešte zasunutými na svojich miestach, z ktorých ako cencúle viseli pramene
101
stuhnutého vosku. Súvislá vrstva prachu pokrývala obrazy na stenách i celú posteľ a medzi
lustrom a veľkou drevenou skriňou bola natiahnutá obrovská pavučina. Keď Harry postúpil
ďalej do miestnosti, vyrušil malú myš.
Ešte ako mladý polepil Sirius steny toľkými obrázkami a plagátmi, že už bolo vidieť len
veľmi málo zo striebrošedých tapiet. Harry mohol iba predpokladať, že Siriusovi rodičia
neboli schopní zrušiť zaklínadlo trvalého prilepenia, ktoré držalo plagáty na stene, pretože
bolo jasné, že vkus svojho prvorodeného syna nezdieľali. Sirius sa asi veľmi snažil, aby čo
najviac znechutil svojich vlastných rodičov. Bolo tu niekoľko veľkých šarlátovo-zlatých
práporov Chrabromilu, iba preto, aby sa čo najviac odlíšil od ostatku rodiny, ktorá bola
celá v Slizoline.
Taktiež na stenách viselo niekoľko fotiek muklovských motoriek a dokonca (Harry obdivoval
Siriusovu odvahu) niekoľko fotiek muklovských dievčat v bikinách. Harry určite vedel, že to
sú muklovia, pretože ich obrázky boli statické – ich úsmevy a namaľované oči boli na
obrázkoch ako zamrznuté. Ako kontrast k tomu všetkému tu visela na stene iba jediná
čarodejnícka fotografia, čo bol obraz štyroch rokfortských študentov stojacich ruka v ruke
vedľa seba s pohľadom smejúcim do fotoaparátu.
So záchvevom šťastia Harry spoznal svojho otca. Jeho nepoddajné čierne vlasy mu stáli
úplne rovnako ako Harrymu a rovnako ako on nosil okuliare. Vedľa neho bol Sirius, celkom
pekný; jeho jemne nadutú tvár, o toľko mladšiu a šťastnejšiu, než bola teraz tá Harryho,
nikdy nevidel naživo. Po Siriusovej pravici stál Pettigrew, viac než o hlavu menší, bucľatý s
prázdnymi očami, plný šťastia z prítomnosti v tomto najúžasnejšom gangu s tými
najväčšími rebelmi ako boli James a Sirius. Po Jamesovej ľavici stál Lupin, trochu ošumelý,
ale s rovnakým výrazom šťastia prameniacim z toho, že niekam patrí a našiel sám seba...
alebo to bolo jednoducho iba preto, že Harry vedel, čo sa dialo ďalej? Pokúsil sa zvesiť
obrázok zo steny – bol teraz vlastne jeho – Sirius mu nechal celý dom – ale ani sa nepohol.
Sirius nedal svojim rodičom žiadnu šancu, aby mohli zvesiť jeho výzdobu.
Harry sa rozhliadol po podlahe. Obloha vonku sa už začínala rozjasňovať. Lúč svetla ukázal
na podlahe kusy papiera, knihy a menšie predmety rozhádzané po koberci. Siriusova izba
bola očividne tiež prehľadaná, aj keď jej obsah sa zdal z väčšiny, ak nie úplne, bezcenný.
Niekoľko kníh bolo tak neúctivo pohodených, že pár ich stránok ležalo vytrhnutých na
podlahe.
Harry sa zohol, niekoľko papierov zobral a prezrel ich. V jednom z nich poznal súčasť
starého vydania Dejín čarov a zaklínadiel od Bathildy Bagshotovej, ďalší patril k manuálu
na opravu motorky. Tretí bol napísaný rukou a pokrčený. Vyhladil ho a čítal:
„Drahý Tichošlap,
Mnohokrát ti ďakujem za darček k Harryho narodeninám! Hneď si ho obľúbil. Má rok, a už
pokukáva po metle a vyzerá tak šťastne. Prikladám aj obrázok, tak sa môžeš sám pozrieť.
Síce môže vyletieť maximálne 2 stopy vysoko, ale už skoro zabil mačku a rozbil vázu, ktorú
mi poslala k Vianociam Petunia (tej ale nie je žiadna škoda). James si samozrejme myslí,
že je to strašná sranda a hovoril, že z neho raz bude veľký hráč metlobalu, ale museli sme
schovať všetky ozdoby a nemôžeme z neho ani na minútu spustiť oči, keď sa s ňou ide
hrať.
Oslava bola veľmi pokojná – iba my a stará Bathilda, ktorá na nás bola vždy veľmi milá a je
zbláznená do Harryho. Je nám tak ľúto, že si nemohol prísť, ale Rád má prednosť a Harry
aj tak ešte nie je tak starý, aby vedel, že vôbec má narodeniny! James je dosť otrávený,
že tu musí tvrdnúť – snaží sa to nedávať najavo, ale aj tak to viem. Naviac, Dumbledore
má ešte stále jeho neviditeľný plášť, takže nemá šancu ísť ani na malinkú vychádzku. Keby
102
si nás mohol navštíviť, určite by mu to zdvihlo náladu. Červochvost tu bol minulý víkend.
Vyzeral trochu smutne, ale to bolo asi tou udalosťou s McKinonovými. Ja som plakala celý
večer, keď som sa o tom dopočula.
Bathilda nám celé dni rozpráva tie najzaujímavejšie príbehy o Dumbledorovi. Nie som si
istá, či by bol rád, keby sa o tom dozvedel! Neviem, ako veľmi tomu mám veriť, pretože sa
mi zdá nemožné, že by Dumbledore
Harrymu z toho behal mráz po chrbte. Chvíľu nehybne stál, ten podivuhodný kus papiera
zvieral v trasúcich sa prstoch, zatiaľ čo v jeho žilách sa ako nejaké malé erupcie šírila zmes
radosti a smútku zároveň. Dovliekol sa až k posteli a sadol si.
Znovu si prečítal celý list, ale už z neho nedokázal vyčítať akýkoľvek ďalší zmysel, než ten,
ktorý pochopil po prvýkrát, a tak len ďalej pozeral na ten rukou napísaný text. Všimol si,
že „k“ píše úplne rovnako, ako ho písal on sám. Ešte znovu prešiel celý list, aby našiel
každé z nich, pričom ucítil malú vlnu šťastia, ktorá sa mu rozlievala všade po tele. Ten list
bol neuveriteľný poklad, dôkaz, že Lily Potterová skutočne žila a jej teplá ruka svojimi
pohybmi po kuse pergamenu nanášala atramentom písané slová o ňom, o Harrym, o svojom
synovi.
Netrpezlivo si otrel vlhké oči, znovu si prečítal celý list, tentokrát sa ale sústredil na jeho
obsah. Bolo to ako naslúchať hlasu, ktorý si sčasti pamätal.
Mali mačku...možno zahynula rovnako ako rodičia v Godrikovej úžľabine... alebo utiekla,
keď už nebol nikto, kto by ju kŕmil... Sirius mu kúpil jeho prvú metlu. Jeho rodičia sa
poznali s Bathildou Bagshotovou. Predstavil ich Dumbledore? „Dumbledore má ešte stále
jeho neviditeľný plášť...“ Bolo v tom niečo smiešneho...
Harry sa na chvíľu zastavil uvažujúc o matkiných slovách. Prečo zobral Dumbledore
Jamesovi neviditeľný plášť? Harry si dobre pamätal na to, ako mu riaditeľ kedysi povedal:
„Nepotrebujem plášť, aby som mohol byť neviditeľný.“ Možno ho potreboval nejaký iný
člen Rádu a Dumbledore len zorganizoval jeho presun? Harry pokračoval...
„Bol tu Červochvost...“ Pettigrew, zradca, vyzeral smutne? Bál sa, že vidí Jamesa a Lilly
naposledy nažive?
A nakoniec znovu Bathilda, ktorá rozprávala neuveriteľné historky o Dumbledorovi. „Zdá sa
nemožné, že by Dumbledore“
Že by Dumbledore čo? Ale bolo mnoho vecí, ktoré zneli v spojení s Dumbledorom
neuveriteľne. Trebárs, že raz dostal zlé známky z testu z premieňania...
Harry sa pozrel ku svojim nohám a prezeral podlahu. Možno tu zvyšok listu niekde je.
Dychtivo okolo seba rozhadzoval papiere, otváral knihy, vyťahoval zásuvky a stojac na
stoličke ohmatával vrch skrine a naopak sa plazil pod posteľou a pod kreslom.
Konečne, keď ležal tvárou k zemi na podlahe, uvidel niečo, čo vyzeralo ako roztrhaný kus
papiera pod truhlou plnou bŕk. Keď ho vytiahol von, ukázalo sa, že je to väčší kus
fotografie, ktorú Lily spomenula vo svojom liste. Tmavovlasé bábätko sa dívalo smerom von
z fotky na malinkú metlu a pár nôh, ktoré pravdepodobne patrili Jamesovi. Harry si zastrčil
fotku do vrecka aj s Liliným listom a pokračoval v hľadaní druhej časti.
Po ďalšej štvrťhodine sa musel zmieriť s tým, že zvyšok listu je jednoducho preč. Je
možné, že sa za tých 16 rokov od doby, kedy bol napísaný len tak stratil alebo ho vzal ten,
ak už to bol ktokoľvek, kto prehľadával izbu? Harry si znovu prečítal prvú časť, tentokrát
103
preto, aby našiel nejaké náznaky, prečo by mohla byť druhá časť pre niekoho cenná. Jeho
detská metla mohla byť pre Smrťožrútov zaujímavá len dosť ťažko. Jediná potencionálne
užitočná vec, ktorú tu Harry zbadal, boli prípadné informácie o Dumbledorovi. „...zdá sa
nemožné, že by Dumbledore“ čo?
„Harry? Harry? Harry!“
„Som tu!“ zavolal. „Čo sa stalo?“
Bolo počuť zvuk krokov za dverami a Hermiona vrazila dovnútra.
„Prebudili sme sa a nevedeli sme, kde si!“ povedala bez dychu. Otočila sa a cez rameno
zavolala: „Ron! Našla som ho!“
Ronov otrávený hlas sa ozvenou odrážal o niekoľko poschodí nižšie.
„Fajn! Odkáž mu odo mňa, že je magor.“
„Harry nezmizol, iba sme sa zbytočne vystrašili! Prečo vlastne nejdeš hore?“ Pozorne sa
rozhliadla po celej vyplienenej miestnosti. „Čo si tu robil?“
„Pozri, čo som našiel.“
Vybral z vrecka matkin list. Hermiona si ho vzala a zatiaľ čo ju Harry pozoroval, pozorne si
ho prečítala. Keď sa dostala na koniec stránky, pozrela sa na neho.
„Ach, Harry...“
„A ešte toto.“ Vybral fotku a Hermiona sa usmiala, keď videla dieťa, ako pozerá tam a
späť na detskú metlu.
„Hľadal som aj ostatok, ale nie je tu.“
Hermiona sa rozhliadla okolo.
„To ty si urobil všetok ten neporiadok alebo už tu bol, keď si prišiel?“
„Niekto tu už bol predo mnou,“ povedal Harry.
„Myslela som si to. Všetky miestnosti, ktoré som videla po ceste sem, vyzerajú ako
vykradnuté. Čo myslíš, že mali za lubom?“
„Informácie o Ráde, ak to bol Snape.“
„A nemyslíš, že už všetko vedel? Chcem povedať... bol v Ráde, nie?“
„No, tak potom,“ pokračoval Harry zapálený do svojej teórie, „čo trebárs informácie o
Dumbledoreovi? Trebárs druhú stranu listu. Vieš, ta Bathilda, ktorú spomínala moja mama –
vieš, kto to je?“
„Kto?“
„Bathilda Bagshotová, autorka...“
„Dejín čarov a zaklínadiel,“ doplnila ho Hermiona a vyzerala tým veľmi zaujatá. „Takže
tvoji rodičia sa s ňou poznali? Bola neuveriteľne dobrá historička.“
„A stále ešte žije,“ povedal Harry, „a býva v Godricovej úžľabine. Ronova teta Muriel o nej
hovorila na svadbe. Poznala aj Dumbledorovu rodinu. Bolo by fajn sa s ňou porozprávať,
nie?“ Hermionin úsmev bol až moc chápavý. Harry si vzal späť list a fotografiu a vložil ich
do batôžka na krku.
„Chápem, že s ňou chceš hovoriť o tvojej mame a otcovi a tiež o Dumbledorovi,“ povedala
Hermiona. „Ale to nám v skutočnosti s horcruxami veľmi nepomôže, že?“ Harry
neodpovedal a ona pokračovala, „Harry, ja viem, že tam veľmi chceš ísť, ale bojím sa.
Bojím sa preto, ako ľahko nás Smrťožrúti včera našli. To ma viac než kedy predtým utvrdilo
v tom, že ťa na mieste, kde sú pochovaní tvoji rodičia, budú očakávať."
104
„Nejde iba o to,“ povedal Harry a stále sa vyhýbal jej pohľadu, „Muriel na svadbe
rozprávala o Dumbledorovi divné veci a ja chcem poznať pravdu.“
Povedal Hermione o všetkom, čo Muriel vyprávala. Keď skončil, Hermiona povedala:
„Samozrejme, viem, prečo ťa to tak štve, Harry...“
„Nie som naštvaný,“ zaklamal, „Chcem len vedieť, či je to pravda alebo...“
„Harry, to si skutočne myslíš, že tá senilná stará ženská Muriel alebo dokonca Rita
Skeeterová hovorí pravdu? Ako im môžeš veriť? Veď ty poznáš Dumbledora!“
„Myslel som, že poznám,“ zamumlal.
„Ale veď vieš, koľko pravdy bolo na tom, čo napísala Rita o tebe! Doge má pravdu – ako si
môžeš nechať kaliť svoje spomienky na Dumbledora?“
Pozrel sa stranou, snažiac sa nedať najavo svoju nespokojnosť. Už to tu bolo zase: Vyber
si, čomu veriť. Chcel len pravdu. Prečo bol každý tak presvedčený, že ju nezíska?
„Môžeme ísť dolu, do kuchyne?“ navrhla Hermiona po chvíľke. „Nájdeme niečo na
raňajky...“
Súhlasil trochu namrzene a nasledoval ju von. Na odpočívadle prešiel okolo druhých dverí.
Na maľbe nad nimi boli hlboké škrabance, ktoré si predtým v tme nevšimol. Stúpol si na
špičky, aby ich prečítal:
Nevstupovať!
Bez výslovného povolenia
Regulusa Arctura Blacka
Harrym prešiel čudný záchvev, ale nedokázal presne povedať prečo. Ešte znovu si prečítal
nápis. Hermiona už bola o poschodie pod ním.
„Hermiona,“ zavolal na ňu. Bol prekvapený, že je jeho hlas tak pokojný. „Poď naspäť
hore.“
„Čo sa deje?“
„R.A.B. Myslím, že som ho našiel.“
Bolo počuť zalapanie po dychu a Hermiona vybehla po schodoch späť hore.
„V liste tvojej mami? Ale ja som si nič...“
Harry pohodil hlavou, ukazujúc na Regulusovo znamenie. Prečítala si ho a potom stlačila
Harryho ruku tak silno, až sebou trhol.
"Siriusov brat," zašepkala.
„Bol Smrťožrút,“ povedal Harry. „Sirius mi o ňom rozprával. Pridal sa k nim, keď bol ešte
veľmi mladý, ale potom chcel utiecť. Tak ho zabili.“
„To sedí!“ zalapala znovu po dychu Hermiona. „Ak bol Smrťožrút, mal prístup k
Voldemortovi a keď už z neho bol rozčarovaný, tak chcel Voldemorta zosadiť!“
Pustila Harryho, naklonila sa cez zábradlie a zakričala: „Ron, RON! Poď hore, rýchlo!“
Ron pribehol ťažko naberajúc dych o chvíľku neskôr, prútik mal pripravený v ruke.
„Čo sa deje? Či tu je zase veľa pavúkov, chcem raňajky ešte pred...“
Zamračil sa na znamenie na Regulusových dverách, na ktoré Hermiona ticho ukazovala.
105
„Čože?“ To bol Siriusov brat, nie? Regulus Arcturus... Regulus... R.A.B.! Ten medailónik –
nemyslíte si snáď...“
„To sa uvidí,“ povedal Harry. Zatlačil na dvere – boli zamknuté. Hermiona namierila prútik
na kľučku a povedala: „Alohomora.“ Bolo počuť cvaknutie a dvere sa prudko otvorili.
Spoločne preskočili cez prah, rozhliadajúc sa okolo. Regulusova izba bola o niečo menšia
než Siriusova a vykazovala rovnaké známky starej veľkoleposti. Tak, ako sa Sirius snažil
všemožne odlíšiť od ostatku rodiny, Regulus sa očividne snažil o presný opak. Farby
Slizolinu boli všade. Posteľ, steny aj okná boli vyvedené v smaragdovej a striebornej.
Rodinný erb Blackovcov bol starostlivo vymaľovaný nad posteľou aj s mottom: TOUJOURS
PUR. Pod tým bola zbierka novinových výstrižkov pozlepovaných dokopy tak, že tvorili
akúsi nesúvislú koláž. Hermiona prešla miestnosť, aby si ich prezrela.
„Všetky sú o Voldemortovi,“ oznámila im. „Regulus bol asi jeho dlhoročným fanúšikom ešte
predtým, než vstúpil k Smrťožrútom.“
Obláčik prachu vyletel z obliečok vo chvíli, ako si Hermiona sadla, aby si výstrižky
prečítala. Harry si medzitým všimol inú fotografiu: Rokfortský metlobalový tím sa usmieval
a mával von z rámčeka. Keď sa pozrel zblízka, uvidel hady zvíjajúce sa im na hrudi –
Slizolin. Regulusa bolo ľahké spoznať - chlapec sediaci uprostred prvej rady. Mal rovnako
tmavé vlasy a namyslený pohľad ako jeho brat, ale bol o niečo menší, chudší a nie tak
dobre vyzerajúci.
„Bol stíhač,“ povedal Harry.
„Čo?“ spýtala sa Hermiona ľahostajne. Bola stále zamestnaná čítaním novinových článkov.
„Sedí uprostred prvej rady. Tam vždy sedí stíhač... na tom nezáleží...“ skrátil to Harry,
keď zistil, že ho nikto nepočúva. Ron bol na všetkých štyroch a hľadal niečo pod skriňou.
Harry sa rozhliadal po miestnosti, či neuvidí nejaké zaujímavé miesta a zamieril ku stolu.
Zistil, že aj tu už bol niekto pred ním. Obsah zásuvky bol celý prehrabaný, prach rozvírený,
ale nebolo tam nič cenného – staré dikobrazie ostne, poznámkové bloky, ktoré niesli
známky drsného zaobchádzania a nedávno rozbitá fľaštička od atramentu, ktorej obsah sa
rozlial po celom ostatku zásuvky.
„Existuje ľahšia cesta,“ povedala Hermiona, keď uvidela Harryho, ako si utiera prsty
zamazané od atramentu do nohavíc. Zdvihla svoj prútik a povedala: „Accio medailón!“
Nič sa nestalo. Rona, ktorý prehľadával záhyby zaprášených závesov, to trochu rozhodilo.
„Tak čo teraz? Nie je tu...“
„Ešte stále tu môže byť, ale pod nejakou ochrannou kliatbou,“ povedala Hermiona. „Pod
kliatbou, ktorá ho má ochrániť pred privolávacím zaklínadlom, vieš.“
„Tak ako dal Voldemort medailón do kamenné misky v jaskyni,“ dodal Harry a spomenul si,
ako nebol schopný privolať falošný horcrux cez jazero.
„Ako ho teda nájdeme?“ spýtal sa Ron.
„Musíme to spraviť ručne.“
„Dobrý nápad,“ povedal Ron, obrátil oči v stĺp a pokračoval v prehliadke závesov.
Prešli snáď každý centimeter miestnosti, ale po hodine museli priznať, že medailón tam
jednoducho nie je.
Slnko teraz už vyšlo na oblohu a jeho svetlo na nich dopadalo i cez špinavé zaprášené okná.
106
„Mohol by byť aj inde v dome,“ povedala Hermiona zamysleným tónom, keď sa vracali po
schodoch dolu. Harry s Ronom vyzerali už teraz dosť skľúčene, no ona bola ešte viac
odhodlaná medailón nájsť. „Či už sa rozhodol ho zničiť alebo nie, určite by ho chcel
schovať pred Voldemortom, nie? Pamätáte si všetky tie odporné veci, ktorými sme museli
prejsť, keď sme tu boli naposledy? Hodiny, ktoré po všetkom strieľali šípky, staré šaty,
ktoré sa pokúsili uškrtiť Rona. Regulus mohol uložiť medailónik na nejaké také miesto, aby
ho ochránil, aj keď sme ho predtým...“
Harry s Ronom sa na ňu pozreli. Stála s jednou nohou vo vzduchu s pohľadom, akoby práve
prešla zabúdajúcim zaklínadlom – jej oči boli úplne prázdne.
„...v ten správny čas,“ dokončila šeptom.
„Niečo sa stalo?“ spýtal sa Ron.
„Bol tam medailónik.“
„Čože?“ vykríkli Harry a Ron spoločne.
„V skrini v prijímacej izbe. Nikto ho nemohol otvoriť. A my...my...“
Harrymu spadol veľký ťažký kameň do žalúdka. Spomenul si. Posielali si tú vec okolo dokola
a všetci sa snažili ju otvoriť. Nakoniec ju hodili do vreca odpadu spolu s vreckom
tmyprivolávajúceho prášku a hudobnou skrinkou, ktorá všetkých uspávala...
„Kreacher si veľa vecí odniesol naspäť,“ povedal Harry. Bola to jediná nádej, posledná, v
čo mohli dúfať, a on sa na ňu chcel oprieť na tak dlho, pokiaľ nebude jasné, že je úplne
márna. „Mal celú hromadu vecí v jeho brlohu v kuchyni, rýchlo!“
Zbehli dolu, schody pritom brali po dvoch a urobili pri tom taký hluk, že zobudili portrét
Siriusovej matky, keď prebiehali okolo.
„Humusáci, zradcovia krvi, špina!“ vrieskala za nimi, keď utekali do kuchyne a zabuchli za
sebou dvere. Harry preskočil celú miestnosť, šmykom zastavil pri dvierkach do
Kreacherovho brlohu a trhnutím ho otvoril. Na zemi bola hromada špinavých starých
handier, na ktorých Kreacher kedysi spal, ale už sa neblýskali čačkami, ktoré Kreacher
ukradol. Jediná vec, ktorá tu zostala, bolo staré vydanie Nature's Nobility: Čarodejnícky
rodokmeň. Neveriac svojím očiam, schytil Harry prikrývky a zatriasol nimi. Vypadla z nich
mŕtva myš a odkotúľala sa po podlahe. Ron zavzdychal a prudko zasadol na stoličku.
Hermiona iba zavrela oči.
„Ešte nie je po všetkom!“ povedal Harry a zavolal: „Kreacher!“
Ozvalo sa hlasné puknutie a domáci škriatok, ktorého Harry zdedil po Siriusovi, sa zjavil
pred studeným a prázdnym ohniskom. Chudý, po pás vysoký, s kožou, ktorá na ňom visela v
záhyboch, šedé vlasy splývajúce po jeho netopierích ušiach. Stále ešte na sebe nosil
špinavý kus handry, v ktorej ho tu prvýkrát stretli a díval sa rovnakým opovržlivým
pohľadom, na ktorom nič nezmenila ani zmena majiteľa.
„Môj pane,“ zaškriekal Kreacher svojím žabím hlasom, a poklonil sa ku kolenám, „späť v
dome mojej pani so zradcom krvi Weasleyem a humusáčkou...“
„Zakázal som ti komukoľvek hovoriť zradca krvi a humusák,“ zakričal na neho Harry.
Kreacher bol pre neho s jeho rypákovitým nosom a krvou podliatymi očami úplne
odpudzujúci zjav, tým skôr, že predal Siriusa Voldemortovi.
„Chcem sa ťa na niečo opýtať,“ povedal Harry s rýchlo búšiacim srdcom pozerajúc dolu na
107
škriatka, „a chcem, aby si odpovedal pravdivo. Rozumieš?“
„Áno, pane,“ povedal Kreacher a znovu sa uklonil. Harry videl, ako sa jeho pery nečujne
pohybujú a odriekavajú nadávky, ktoré mal teraz zakázané povedať nahlas.
„Pred dvoma rokmi,“ povedal Harry a srdce mu tĺklo o rebrá ako splašené, „bol v
prijímacej miestnosti hore veľký zlatý medailón. My sme ho vyhodili. Ukradol si ho
naspäť?“
Chvíľu bolo ticho a Kreacher sa vzpriamil, aby videl Harrymu priamo do tváre. Potom
povedal: „Áno.“
„Kde je teraz?“ spýtal sa Harry víťazoslávne a Ron s Hermionou vyzerali omnoho veselšie
než pred chvíľou.
Kreacher zavrel oči, akoby nechcel vidieť ich reakciu na svoje ďalšie slová:
„Preč.“
„Preč?“ zopakoval Harry, už úplne bez náznaku radosti v hlase. „Čo tým myslíš, že je
preč?“
Škriatok sa triasol. Húpal sa.
„Kreacher,“ povedal Harry dychtivo, „prikazujem ti,...“
„Mundungus Fletcher,“ zaškrekotal škriatok, oči stále pevne zavreté. „Mundungus Fletcher
ho ukradol. Obrazy pani Belly a pani Cissy, rukavice mojej pani, Merlinov rád prvej triedy,
koberček s rodinným erbom, a... a...“
Kreacher lapal po dychu, jeho nahá hruď sa rýchlo zdvíhala, potom sa jeho oči otvorili a
vydal zo seba výkrik, z ktorého tuhla krv v žilách.
„...a ten medailón, medailón pána Regulusa. Kreacher je zlý. Kreacher nezvládol svoju
úlohu!“
Harry inštinktívne zareagoval. Keď Kreacher urobil otočku smerom ku kutáču stojacemu na
krbovom rošte, sám sa vrhol proti škriatkovi a zachytil ho. Hermionin výkrik sa zmiesil s
Kreacherovým, ale Harry zakričal hlasnejšie, než obidvaja dokopy: „Kreacher, prikazujem
ti, aby si zostal v pokoji stáť!“
Cítil, že sa škriatok zastavil a pustil ho. Kreacher spadol naplocho na kamennú podlahu so
slzami valiacimi sa z jeho vypuklých očí.
„Harry, zdvihni ho!“ šepkala Hermiona.
„Takže sa môže mlátiť kutáčom po hlave?“ odfrkol na to Harry a kľačal vedľa škriatka.
„Nemyslím si, že by si spravil niečo zle. Kreacher, ja chcem pravdu: Ako vieš, že
Mundungus ukradol ten medailón?“
„Kreacher ho videl!“ oddychoval škriatok a slzy mu stekali po tvári do úst plných
pokazených zubov. „Kreacher ho videl, ako vychádza z Kreacherovho brlôžka s náručou
plnou Kreacherových pokladov. Kreacher hovoril tomu slizkému zlodejovi, aby to nechal,
ale Mundungus Fletcher sa smial a utiekol...“
108
„Hovoril si o tom medailóne ako o medailóne pána Regulusa,“ povedal Harry „Prečo?
Odkiaľ pochádza? Čo s ním Regulus urobil? Kreacher, sadni si a povedz mi všetko, čo vieš o
tom medailóne a o tom, čo s ním robil Regulus!“
Škriatok sa posadil, schúlil sa do klbka, schoval svoju vlhkú tvár medzi kolená a začal sa
húpať spredu dozadu. Keď hovoril, jeho hlas znel v prázdnej tichej kuchyni zastrene, ale
zrozumiteľne.
„Pán Sirius utiekol preč, dobre, že sme sa ho zbavili, pretože to bol zlý chlapec a zlomil
mojej pani srdce svojimi zlými nápady. Ale pán Regulus bol dobrý. On vedel, čo je správne
pre nositeľa čistej krvi s menom Black. Celé roky hovoril o Pánovi zla, ktorý chcel zbaviť
čarodejníkov muklov a humusákov... a keď mal šestnásť, pridal sa pán Regulus k Pánovi
zla. Tak hrdý, tak hrdý a tak šťastný, že mu môže slúžiť...
A jedného dňa, rok po tom, čo sa k nemu pridal, prišiel pán Regulus dolu do kuchyne
navštíviť Kreachera. Pán Regulus mal Kreachera vždy rád. A pán Regulus povedal...
povedal...“
Starý škriatok sa začal húpať ešte rýchlejšie než predtým.
„...povedal, že Temný pán potrebuje škriatka.“
„Voldemort potreboval škriatka?“ opakoval Harry, pozerajúc sa na Rona s Hermionou, ktorí
boli rovnako prekvapení ako on sám.
„Ó, áno pane,“ mumlal Kreacher. „A pán Regulus mu ponúkol Kreachera. Bude to pocta,
povedal mi pán Regulus, pocta pre neho a pre Kreachera, ktorý musí urobiť všetko, ale
úplne všetko, čo mu Pán zla nariadi... a potom... p-prísť domov.“
Kreacher se húpal rýchlejšie a rýchlejšie a jeho dych oťažieval.
„A tak Kreacher išiel k Pánovi zla. Pán zla nepovedal Kreacherovi, čo budú robiť, ale vzal
ho so sebou k pukline pri mori, za ktorou bola veľká jaskyňa a v nej veľké čierne jazero...“
Harrymu sa zježili vlasy na zátylku. Kreacherov krákavý hlas k nemu prichádzal akoby z
diaľky cez ťažkú čiernu hladinu. Videl, čo sa stalo, akoby to bola súčasnosť.
„...bola tam loď...“
Samozrejme, že tam bola loď. Harry ju videl – svietivo zelenú a maličkú, práve tak veľkú,
aby uviezla jedného čarodejníka a jednu obeť priamo na ostrov uprostred. Tak teda
testoval Voldemort svoju ochranu horcruxov – pomocou vypožičaného stvorenia, domáceho
škriatka...
„Na ostrove bola misa plná nápoja. Pán zla nakázal Kreacherovi, aby ju vypil...“
Škriatok sa triasol od hlavy po päty.
„Kreacher to spravil a ako pil, videl hrozné veci... Kreacher vo vnútri horel... Kreacher
kričal a chcel, aby ho pán Regulus zachránil, volal pani Blackovú, ale Pán zla sa len smial...
Nakázal Kreacherovi vypiť celý nápoj a do prázdnej misky vhodil medailón... a znovu ju
naplnil... A temný pán odišiel preč a nechal Kreachera na ostrove...“
Harry si presne dokázal predstaviť, ako sa to stalo. Videl Voldemortovu hadiu tvár, ako
mizne v temnote, jeho červené oči upierajúce sa s potešením na trasúceho sa škriatka,
ktorého smrť nastane do niekoľkých minút, až prepadne tomu zožierajúcemu smädu, ktorý
nápoj svojej obeti spôsobí... Ale tu Harryho predstavivosť končila, pretože nedokázal
pochopiť, ako Kreacher unikol.
„Kreacher potreboval vodu, doplazil sa na breh ostrova a napil sa z temného jazera... a
ruky, mŕtve ruky sa vynorili z vody a vtiahli Kreachera pod hladinu...“
109
„Ako si sa odtiaľ dostal?“ spýtal sa Harry a ani ho neprekvapilo, že šepká.
Kreacher zdvihol svoju škaredú hlavu a pozrel sa na Harryho svojimi veľkými, krvou
podliatymi očami.
„Pán Regulus nakázal Kreacherovi, aby sa vrátil,“ povedal.
„Ja viem, ale ako si utiekol Inferiom?“
Kreacher vyzeral, že nechápe.
„Pán Regulus nakázal Kreacherovi, aby sa vrátil,“ zopakoval.
„Ja viem, ale...“
„No, to je jasné, nie Harry?“ povedal Ron. „Premiestnil sa!“
„Ale... vo vnútri jaskyne sa nemôžeš premiestniť,“ povedal Harry, „inak by Dumbledore...“
„Mágia škriatkov nie je ako mágia čarodejníkov, nie?“ povedal Ron, „Myslím,... môžu sa
premiestňovať aj v Rokforte, aj keď my nemôžeme.“
Chvíľu bolo ticho, než si to Harry uvedomil. Ako mohol Voldemort urobiť takúto chybu? Ale
keď tak o tom premýšľal, Hermiona prehovorila a jej hlas bol ľadovo chladný.
„Samozrejme, Voldemort považoval domácich škriatkov za niečo hlboko pod jeho úroveň...
Nikdy by sa nezaoberal tým, že aj oni môžu čarovať, že?“
„Najvyšším zákonom domáceho škriatka je pánov rozkaz,“ odriekal Kreacher. „Kreacher sa
mal vrátiť domov, tak sa vrátil...“
„Takže potom si urobil presne to, čo si urobiť mal, nie?“ povedala Hermiona milo.
„Neporušil si rozkaz!“
Kreacher zavrtel hlavou a húpal sa ešte viac, než pred chvíľou.
„Tak čo sa stalo, keď si sa vrátil naspäť?“ spýtal sa Harry. „Čo ti povedal Regulus potom,
keď si mu povedal, čo sa stalo?“
„Pán Regulus bol veľmi ustarostený, veľmi ustarostený,“ zakvákal Kreacher. „Pán Regulus
povedal Kreacherovi, aby sa schoval a neopúšťal dom. A potom,... to bolo o niečo neskôr...
Pán Regulus prišiel raz v noci navštíviť Kreachera v jeho brlohu a pán Regulus bol zvláštny,
nie taký ako bol obvykle, keď niečo vyrušilo jeho myšlienky, to môže Kreacher povedať...
a nakázal Kreacherovi, aby ho vzal do jaskyne, do jaskyne, kam šiel Kreacher s Pánom
zla...“
A tak vyrazili. Harry si ich vedel predstaviť úplne zreteľne, vystrašeného starého škriatka a
chudého, temného čarodejníka, ktorý je taký podobný Siriusovi... Kreacher vedel, ako
otvoriť zamaskovaný vchod do podzemnej jaskyne, vedel, ako privolať maličkú loďku.
Tentokrát to bol jeho milovaný Regulus, kto s ním išiel na ostrov s miskou jedu...
„A nechal ťa vypiť ten jed?“ povedal Harry znechutene.
Ale Kreacher zavrtel hlavou a plakal. Hermiona si zakryla rukami ústa. Zdalo sa, že jej
niečo došlo.
„P-Pán Regulus vybral z vrecka medailón podobný tomu od Pána zla,“ povedal Kreacher a
slzy mu stekali dolu po jeho rypákovitom nose. „A povedal Kreacherrovi, aby ho vzal a až
110
bude pohár prázdny, tak medailóny vymenil.“
Kreacherove vzdychy teraz boli sprevádzané hlasitým sypaním a Harry sa musel veľmi
sústrediť, aby mu rozumel.
„A nakázal Kreacherovi,... aby odišiel... bez neho. Nakázal mu,... aby šiel domov a...
nikdy nepovedal pani,... čo spravil, ale zničil... ten medailón. A pán vypil všetok jed... a
Kreacher vymenil medailóny a... sledoval pána Regulusa, ako... ho vtiahli pod vodu... a...“
„Ach, Kreacher!“ začkala Hermiona a plakala. Kľakla si vedľa škriatka a pokúsila sa ho
objať. Zrazu bol na nohách a odskočil od nej preč.
„Humusáčka siahla na Kreachera, to jej nedovolí, čo by na to povedala jeho pani?“
„Prikázal som ti, aby si jej nehovoril ,humusáčka´!“ rozčúlil sa Harry, ale škriatok sa už
začal sám trestať. Padol na podlahu a mlátil čelom o zem.
„Zastav ho! Zastav ho!“ kričala Hermiona. „Nevidíš, aký je chorý a ako ťa poslúcha?“
„Kreacher, nechaj to! Prestaň!“ kričal Harry.
Škriatok ležal na podlahe, chvel sa, zelený sliz sa mu leskol pri nose, a na plochom čele sa
mu na mieste, kam sa udrel, spravila modrina. Oči mal opuchnuté a zaliate slzami. Harry
ešte nikdy nevidel nič tak zúbožené.
„Takže si priniesol medailónik domov,“ povedal neúprosne, pretože potreboval poznať celý
príbeh. „A pokúsil sa ho zničiť?“
„Kreacher na ňom neurobil ani škrabanec,“ mumlal škriatok. „Kreacher skúšal všetko,
všetko, čo vedel, ale nič, vôbec nič nedokázal... Toľko mocných kúziel, ktoré zoslal na
jeho povrch... Ale Kreacher vedel, že je potreba dostať sa dovnútra, ale nešlo ho otvoriť...
Kreacher sa za seba hanbil, skúšal to znovu. Kreacher nedokázal splniť pánov rozkaz,
Kreacher nedokázal zničiť medailónik. A jeho pani zošalela zármutkom, pretože Pán
Regulus zmizol a Kreacher jej nesmel povedať, čo sa stalo. Nie, pretože pán Regulus
Kreacherovi z-z-zakázal povedať komukoľvek z rodiny, čo sa stalo v j-jaskyni.“
Kreacher začal vzdychať tak hlasno, že už mu nebolo rozumieť ani slovo. Slzy tiekli
Hermione po tvári, keď ho pozorovala, ale už sa nepokúšala sa ho znovu dotknúť. Dokonca
aj Ron, ktorý Kreachera neznášal, vyzeral skleslo. Harry sa znovu posadil a zatriasol
hlavou, aby si ju trochu vyčistil a urovnal myšlienky.
„Ja ti nerozumiem, Kreacher,“ povedal nakoniec. „Voldemort sa ťa pokúsil zabiť, Regulus
zomrel, aby Voldemorta zvrhol a ty si bol šťastný, keď si mohol zradiť Siriusa
Voldemortovi? Bol si rád, že môžeš ísť za Narcissou a Bellatrix a vyzradiť skrz ne
informácie Voldemortovi...“
„Harry, Kreacher takto nepremýšľa,“ povedala Hermiona a utierala si oči rukou. „Je otrok.
Domáci škriatkovia sú využívaní na hnusné, brutálne veci. To, čo mu spravil Voldemort,
nebolo tak ďaleko od každodenného života. Čo znamenajú vojny čarodejníkov pre škriatka,
ako je Kreacher? On je lojálny k ľuďom, ktorí sú na neho dobrí, a to pani Blacková určíte
bola a Regulus tiež, a tak im oddane slúžil a plnil ich rozkazy. Ja viem, čo chceš povedať,“
pokračovala ďalej, než Harry stačil protestovať, „že Regulus zmenil jeho myslenie... ale
nevyzerá to, že by Kreacherovi musel niečo vysvetľovať, nie? A ja myslím, že viem prečo.
Kreacher a Regulusova rodina boli celú dobu verní starej čistokrvnej línii. Regulus sa ich
111
snažil všetkých ochrániť...“
„Sirius...“
„Sirius sa ku Kreacherovi choval strašne, Harry, a nepozeraj sa tak na mňa. Vieš, že je to
pravda! Kreacher tu bol tak dlho sám a pravdepodobne tu zošalel, než sem Sirius prišiel
späť. Som si istá, že 'Pani Cissy' a 'Pani Bella' boli na Kreachera úplne dokonale dobručké, a
tak im preukázal láskavosť a povedal im všetko, čo chceli vedieť. Už dlho som hovorila, že
čarodejníci zaplatia za to, ako sa chovajú ku svojím domácim škriatkom. Nuž a Voldemort
sa choval zle... a Sirius tiež.“
Harry na to nemal žiadnu odpoveď. Ako tak pozoroval Kreachera chrípajúceho na zemi,
spomenul si na Dumbledora, keď mu niekoľko hodín po Siriusovej smrti povedal: „Nemyslím
si, že by Sirius niekedy vnímal Kreachera ako niekoho, kto má normálne ľudské pocity...“
„Kreacher,“ povedal Harry po chvíli, „ak sa na to cítiš,... no... prosím, posaď sa.“
Už pár minút Kreacher nehovoril. Vrátil sa do svojej polohy na boku s kolenami zaborenými
do očí ako malé dieťa.
„Kreacher, chcem ťa poprosiť, aby si niečo urobil,“ povedal Harry a hodil letmým
pohľadom po Hermione, aby mu pomohla. Chcel vydať príkazy nejako milo, ale aj tak
chcel, aby to skutočne vyznelo ako rozkaz. Ale zdalo sa, že zmena v tónu jeho hlasu
zabrala. Hermiona sa ľahko usmiala.
„Kreacher, chcel by som, aby si, prosím, šiel a našiel Mundungusa Fletchera. Musíme zistiť,
kde ten medailón... medailón pána Regulusa je. Je to skutočne dôležité. Chceme dokončiť
prácu, ktorú pán Regulus začal, chceme sa uistiť, že... že... nezomrel zbytočne.“
Kreacher uvoľnil svoje pästičky a pozrel sa na Harryho.
„Nájsť Mundungusa Fletchera?“ zaškriekal.
„A priviesť ho sem, na Grimmauldovo námestie,“ dodal Harry. „Myslíš, že to pre nás môžeš
urobiť?“
Ako sa Kreacher zdvihol na nohy, Harryho zrazu niečo napadlo. Vzal Ukrývačik od Hagrida a
vytiahol z neho falošný horcrux, medailón, do ktorého Regulus umiestnil správu pre
Voldemorta.
„Kreacher, rád by som... no... keby si si vzal toto,“ povedal a vtisol medailón škriatkovi do
dlane. „Patril Regulusovi a myslím, že by bol rád, keby si si ho vzal ako poďakovanie za to,
čo si...“
„Škoda, kámo,“ povedal Ron. Keď sa škriatok pozrel na medailón, vydal zo seba vzdych
plný prekvapenia a bezmoci a vrhol sa späť na podlahu.
Zabralo im skoro pol hodiny, než dokázali Kreachera upokojiť, pretože bol príliš slabý, než
aby sa dokázal udržať pevne na nohách. Keď bol konečne schopný urobiť aspoň pár krokov,
odprevadili ho všetci do jeho brloha, nechali ho, aby si uložil medailónik vo svojich
špinavých handrách a sľúbili mu, že jeho ochrana bude to hlavné, o čo sa postarajú, zatiaľ
čo bude preč. Potom urobil dve hlboké poklony smerom k Harrymu a Ronovi a nakoniec aj
jeden malý zábavný kŕč v Hermioninom smere, čo mal byť pokus o úctivý pozdrav,
predtým, než sa premiestnil s obvyklým hlasitým puknutím preč.
112
11. kapitola: Úplatok
Ak mohol Kreacher utiecť z jazera plného Inferiov, Harry si bol istý, že mu dolapenie
Mundungusa zaberie nanajvýš pár hodín a v očakávaní sa celé ráno prechádzal po dome.
Kreacher sa však nevrátil ani ráno, ani poobede. Za súmraku sa Harry cítil znechutený a
znepokojený a to, že na večeru mal z väčšej časti plesnivý chleba, aj keď sa ho
niekoľkokrát snažila Hermiona neúspešne premeniť, mu nijak nepomáhalo.
Kreacher sa nevracal ani nasledujúci deň, ani deň po tom. No objavili sa dvaja muži v
plášťoch vonku na námestíčku pred domom číslo dvanásť a ostali tam až do noci, hľadiac
priamo na dom, ktorý však nemohli vidieť.
„Smrťožrúti, určite,“ povedal Ron, keď ich s Harrym a Hermionou pozorovali z okien
salónu. „Myslíš, že vedia, že sme tu?“
„Nemyslím,“ povedala Hermiona, aj keď vyzerala vystrašene. „alebo by za nami poslali
Snapa, nie?“
„Myslíš, že tu bol a jeho jazyk bol zaviazaný Moodyho kliatbou?“ opýtal sa Ron.
„Áno,“ potvrdila Hermiona, „inak by im povedal, ako sa dostať dnu. Ale pravdepodobne
sledujú, či sa neobjavíme. Vedia, že Harry vlastní tento dom.“
„Ako môžu-?“ začal Harry.
„Posledné vôle čarodejníkov sú prešetrovaná na Ministerstve, spomínaš? Vedia, že ti Sirius
toto miesto ponechal.“
Prítomnosť Smrťožrútov vonku zvyšovala zlovestnú náladu vnútri domu. Nepočuli od nikoho
jediné slovo od tej doby, čo im pán Weasley poslal patronusa, a z napätia sa začali
rozprávať. Nekľudný a podráždený Ron si vypestoval nechutný zlozvyk hrať sa so
Zhasínadlom vo vačku: to popudzovalo obzvlášť Hermionu, ktorá, zatiaľ čo bol Kreacher
preč, študovala Poviedky rozprávača Beedla a neoceňovala tie chvíle, kedy svetlá blikali.
„Prestaneš s tým!“ vykríkla tretí večer Kreacherovej neprítomnosti, keď opäť všetko svetlo
zmizlo z izby.
„Prepáč, prepáč!“ ospravedlnil sa Ron, cvakol so Zhasínadlom a opäť zasvietil svetlá. „Ani
neviem, že to robím.“
„Dobre, ale nemôžeš nájsť niečo užitočnejšie, ako sa zabaviť?“
„Čo, napríklad čítanie detských príbehov?“
„Dumbledore mi odkázal tú knihu, Ron, -“
„- a mne odkázal Zhasínadlo, možno ho mám používať.“
Harry, neschopný vydržať to hašterenie, bez upozornenia vykĺzol z izby smerom dole do
kuchyne, ktorú zvykol navštevovať, pretože si bol istý, že práve tam sa Kreacher
pravdepodobne objaví. Na polceste zo schodov do haly započul zaklopanie na vstupné
dvere, cvaknutie kovu a škrípanie reťaze.
113
Každý nerv v jeho tele sa napol. Vytiahol prútik, presunul sa viac do tieňa, za vypchaté
hlavy škriatkov a čakal. Dvere sa otvorili. Zahliadol svetlá z námestíčka a postava v plášti
vstúpila do haly a zavrela za sebou dvere. Votrelec urobil krok späť a Moodyho hlas sa
spýtal, Severus Snape? Potom sa objavila prachová postava z konca haly a vyletela k nemu,
zdvíhajúc svoju mŕtvu ruku.
„Nebol som to ja, kto ťa zabil, Albus,“ povedal tichý hlas.
Kliatba sa zlomila: prachová postava zas vybuchla a bolo nemožné zazrieť prichádzajúceho
pre hustý prachový mrak.
Harry namieril prútik do stredu mraku.
„Nehýb sa!“
Zabudol však na obraz pani Blackovej: po tomto výkriku sa záclony, skrývajúce ju, roztiahli
a začala jačať.
„Šmuklovia a špina zneucťuje môj dom-“
Ron a Hermiona pribehli s hlukom dole po schodoch za Harrym, prútiky namierené rovnako
ako on na neznámeho muža, ktorý stál so zdvihnutými rukami v hale pod nimi.
„Upokojte sa, to som ja, Remus!“
„Oh, vďaka bohu,“ vydýchla si slabo Hermiona a namierila prútik na pani Blackovú, s ranou
sa opäť záclony zatiahli a zostalo ticho. Ron tiež prestal mieriť paličkou, ale Harry nie.
„Dokáž to!“ zavolal späť.
Lupin sa presunul dopredu, do svetla, ruky stále v pozícií porazeného.
„Som Remus John Lupin, vlkolak, niekedy známy ako Námesačník, jeden zo štyroch tvorcov
Záškodníckej mapy, oženený za Nymphadoru, obvykle známu ako Tonksová, a naučil som
ťa, ako vytvoriť patronusa, Harry, ktorý nadobúda podobu jeleňa.“
„Och, všetko v poriadku,“ povedal Harry a dal prútik dole, „Ale musel som to preveriť.“
„Ak mám hovoriť ako váš bývalý učiteľ obrany proti čiernej mágii, musím súhlasiť s tým, že
si musel. Ron, Hermiona, vy ste nemali tak rýchlo uvoľniť obranu.“
Rozbehli sa k nemu dole zo schodov. Zabalený v hrubom cestovnom plášti vyzeral
vyčerpane, ale potešene, že ich vidí.
„Žiadne náznaky Severusa?“ opýtal sa.
„Nie,“ odpovedal Harry. „Ako to ide? Všetci sú v poriadku?“
„Áno,“ povedal Lupin, „ale všetci sme sledovaní. Je tu niekoľko Smrťožrútov na námestí
tam vonku-“
„My vieme-“
„- musel som sa premiestniť veľmi presne na krok od dverí, aby som si bol istý, že ma
114
nevidia. Nemôžu vedieť, že tu ste, lebo som si istý, že by tam mali viac ľudí, čakajú všade,
kde by s tebou mohlo byť nejaké spojenie. Poďme dole, je toho toľko, čo vám chcem
povedať, a chcem aby ste vedeli, čo sa stalo, keď ste opustili Brloh.“
Zostúpili do kuchyne, kde Hermiona namierila prútikom na ohnisko. Okamžite vyšľahol
oheň, dávalo to pocit útulnosti tvrdým kameňom a lesk dlhému drevenému stolu. Lupin
vytiahol niekoľko ďatelinových pív spoza plášťa a všetci si sadli.
„Mohol som tu byť už pred tromi dňami, ale musel som striasť Smrťožrútov, ktorí ma
prenasledovali,“ začal Lupin. „Takže, prišli ste sem rovno po svadbe?“
„Nie,“ odpovedal Harry. „Hneď po tom sme narazili na skupinku Smrťožrútov v kaviarni na
Tottenham Court Road.“
Lupin vyprskol väčšinu svojho piva pred seba.
„Čože? “
Vysvetlili mu, čo sa zbehlo; keď skončili, Lupin vyzeral vystrašene.
„Ale, ako vás mohli nájsť tak rýchlo? Je nemožné sledovať niekoho, kto sa premiestni,
pokiaľ by ste sa ho nechytili, keď mizne.“
„Ale tiež to veľmi nevyzerá, že by boli v tú chvíľu na prechádzke po Tottenham Court
Road.“ podotkol Harry.
„Mysleli sme,“ povedala Hermiona neisto, „čo keď má Harry na sebe stále Stopu?“
„Nemožné,“ povedal Lupin. Ron sa zatváril samoľúbo a Harry si zhlboka oddýchol. „Keď už
nič iné, boli by si istí, že tu Harry je, pokiaľ by bol sledovaný. Ale nenapadá mi, ako vás
mohli tak rýchlo vystopovať na Tottenham Court Road, znepokojuje ma to. Naozaj veľmi.“
Vyzeral znepokojene, ale čo sa týkalo Harryho, tento problém mohol počkať.
„Povedz nám, čo sa stalo, keď sme utiekli, nič sme nepočuli od tej doby, čo mám Ronov
otec povedal, že rodina je bezpečí.“
„Kingsley nás zachránil,“ povedal Lupin. „Vďaka jeho varovaniu sa väčšina hostí stihla
premiestniť, než prišli.“
„Boli to Smrťožrúti, alebo ľudia z ministerstva?“ prehodila Hermiona.
„Zmes, ale prakticky sú teraz to isté,“ povedal Lupin. „Bolo ich zhruba dvanásť, ale
nevedeli, že si tam bol Harry. Artur počul, že sa snažili Scrimgeoura mučiť, aby z neho
dostali, kde sa nachádzaš, ešte predtým, ako ho zabili; ak je to pravda, tak ťa
neprezradil.“
Harry sa pozrel na Rona a Hermionu, ich výrazy boli zmesou šoku a vďačnosti, ktorú cítil.
Nikdy nemal Scrimgeoura veľmi rád, ale ak to, čo Lupin povedal, bola pravda, tak jeho
posledný čin bol pokus Harryho ochrániť.
„Smrťožrúti prehľadali Brloh od vrchu dole,“ pokračoval Lupin. „Našli záhrobného ducha,
ale nedostali sa príliš blízko – a potom tých, čo zostali, vypočúvali niekoľko hodín. Snažili
sa nájsť nejakú informáciu o tebe, Harry, ale samozrejme, nikto, kto nebol v Ráde,
115
nevedel, že si tam bol.
Vo chvíli, keď Smrťožrúti prekazili svadbu, ďalší Smrťožrúti prepadli domy všetkých
spojených s Rádom. Nikto nie je mŕtvy,“ dodal rýchlo, aby predišiel otázke. „ale boli
hrubí. Spálili dom Dedala Digglea, ale ako vieš, nebol tam. A použil kliatbu Cruciatus na
rodinu Tonksových. Opäť – snažili sa zistiť, kam si šiel, potom ako si ich navštívil.
Sú v poriadku - samozrejme otrasení, ale inak v poriadku.“
„Smrťožrúti sa dostali cez všetky tie ochranné kúzla?“ spýtal sa Harry, spomínajúc si na to,
aké boli účinné v tú noc, keď havaroval v záhrade Tonksových.
„Čo by si si mal uvedomiť Harry, je to, že Smrťožrúti majú plnú moc nad Ministerstvom,
majú ho vo svojich rukách,“ povedal Lupin. „Majú moc používať kruté kúzla bez strachu,
že by boli identifikovaní alebo zatknutí. Rozhodli sa preniknúť každým ochranným kúzlom,
ktoré sme proti nim zoslali.“
„A to sa obťažujú mučiť ľudí, aby zistili, kde sa nachádza Harry?“ spýtala sa Hermiona
ostrým hlasom.
„No,“ povedal Lupin. Váhal, potom vytiahol zložený výtlačok z Denného Proroka. „Tu,“
povedal a posunul ho cez stôl k Harrymu, „dozvieš sa to skôr či neskôr, každopádne. Je to
ich ospravedlnenie, prečo môžu po tebe ísť.“
Harry rozložil noviny. Veľká fotografia jeho tváre vyplňovala titulnú stránku. Prečítal si
nadpis:
HĽADÁ SA KVÔLI VÝPOVEDI O SMRTI DUMBLEDORA
Ron a Hermiona rozhorčene zahučali, ale Harry nič nehovoril. Odstrčil noviny preč, nechcel
ich ďalej čítať: vedel, čo budú hovoriť. Nikto okrem tých, ktorí boli hore na veži, keď
Dumbledore zomrel, vedia, kto ho naozaj zabil. A ako už Rita Skeeterová povedala
čarodejníckemu svetu, Harryho videli, ako z toho miesta uteká chvíľu po tom, čo
Dumbledore spadol.
„Je mi to ľúto, Harry,“ povedal Lupin.
„Takže Smrťožrúti prevzali aj Denného Proroka?“ spýtala sa Hermiona nahnevane.
Lupin prikývol.
„Oficiálna verzia Scrimgeourovej vraždy je, že rezignoval a bol nahradený Piusom
Thickenssom, ktorý je pod kliatbou Imperius.“
„Prečo Voldemort nevyhlásil seba samého za Ministra mágie?“ spýtal sa Ron.
Lupin sa rozosmial.
„On to nepotrebuje, Ron. Fakticky je ministrom on, ale prečo by mal sedieť za stolom
ministerstva? Jeho bábika, Thicknesse, sa stará o každodenné záležitosti, nechávajúc
Voldemorta rozširovať svoju moc nad Ministerstvom. Prirodzene, mnohým ľuďom došlo, čo
sa deje: V posledných dňoch sa stali veľmi dramatické zmeny v politike Ministerstva a veľa
ľudí hovorí, že za tým musí byť Voldemort. A to je práve to. Neodvážia sa veriť jeden
druhému, nik nevie, komu môže veriť, boja sa hovoriť zo strachu, že ich podozrenia sú
pravdivé a aby sa ich rodiny nestali terčom. Áno, Voldemort hrá veľmi šikovnú hru.
Prehlásenie sa za Ministra by mohlo vyprovokovať otvorené rebelantstvo: zostávajúca
116
maska vytvorila zmätok, neistotu a strach.“
„A tá náhla zmena v politike Ministerstva,“ povedal Harry, „zahrňuje varovať čarodejnícky
svet predo mnou namiesto pred Voldemortom?“
„Je to určite súčasťou,“ povedal Lupin, „a je to majstrovský kúsok. Teraz, keď je
Dumbledore mŕtvy, ty - chlapec ktorý prežil - sú totiž isté symboly zjednotiť odpor proti
Voldemortovi. Ale prehlásením, že máš niečo spoločné s Dumbledorovou smrťou,
Voldemort nielen že vytvoril odmenu na tvoju hlavu, ale zapustil pochybnosti a strach
medzi tých, čo ťa bránili.
Medzitým, Ministerstvo začalo podnikať kroky proti ľuďom narodených v muklovských
rodinách.“
Lupin ukázal na Denného proroka. „Pozrite na stranu dva.“
Hermiona otočila stránku s rovnakým výrazom nechutenstva, ako keď sa dotýkala
Tajomstvá mágie najtemnejšej.
„Registrácia Narodených u muklov, “ čítala nahlas:
„Ministerstvo sa chytilo výskumu takzvaných Narodených u muklov, aby lepšie pochopili,
ako sa získavajú magické schopnosti. Najnovší z výskumov, vykonaných Oddelením Záhad
zisťuje, že magické schopnosti sa prenášajú len z osoby na osobu, keď sa čarodejníci
rozmnožujú. Ak nie je dokázané, že existujú nejakí čarodejnícki predkovia, tak potom
takzvaní „Narodení u muklov“ získali magické schopnosti krádežou, alebo silou.
Ministerstvo je rozhodnuté vyhladiť tieto úchvatné magické schopnosti. A v tejto
záležitosti vyzýva všetkých takzvaných „Narodených u muklov“, aby sa osobne dostavili k
rozhovoru na novo stanovenej Komisii pre Registráciu Narodených u muklov. “
„Ľudia nedovolia, aby sa to stalo,“ prehlásil Ron.
„Ron, už sa to deje,“ odpovedal Lupin. „Narodení u muklov sú navštevovaní, práve teraz,
ako sa tu rozprávame.“
„Ale ako môžu ukradnúť magické schopnosti?“ spýtal sa Ron. „Veď je to duševné, keby sa
dala mágia ukradnúť, neboli by tu žiadni šmuklovia, nie?“
„Ja viem,“ povedal Lupin. „Ale aj tak, ak nebudeš schopný dokázať, že máš aspoň jedného
čarodejníka v príbuzenstve, budeš považovaný za toho, kto používa mágiu nelegálne a
budeš musieť vytrpieť trest.“
Ron sa pozrel na Hermionu a potom povedal: „Čo ak čistokrvný odprisahajú, že Narodení u
mulov je súčasťou ich rodiny? Všetkým poviem, že Hermiona je moja sesternica-“
Hermiona chytila Ronovu ruku a stlačila ju. „Ďakujem Ron, a ja ťa nenechám-“
„Nebudeš mať inú možnosť,“ povedal Ron ohnivo a tiež jej chytil ruku. „Naučím ťa náš
rodokmeň, takže budeš môcť odpovedať na otázky.“
Hermiona sa neisto zasmiala. „Ron, kým sme na úteku s Harrym Potterom, najhľadanejšou
osobou v štáte, nemyslím si, že na tom záleží. Keby som šla späť do školy, bolo by to iné.
Čo chce Voldemort urobiť s Rokfortom?“ spýtala sa Lupina.
„Teraz je povinné navštevovať školu pre každého mladého čarodejníka a čarodejnicu,“
odpovedal. „Oznámili to včera. Je to zmena, pretože predtým to nebolo povinné.
117
Samozrejme, takmer každý čarodejník a čarodejnica v Británii vyštudovali v Rokforte, ale
ich rodičia mali možnosť učiť ich doma, alebo ich poslať do zahraničia, ak chceli. Takto
bude mať Voldemort celú čarodejnícku populáciu pod svojím dohľadom od malička. A je to
ďalšia cesta k vyplieneniu Narodených u muklov, pretože študentom musí byť daný „krvný
status“ – čo znamená, že budú musieť ministerstvu dokázať, že majú v rodokmeni
čarodejníka – skôr ako im bude dovolené navštevovať školu.“
Harry sa cítil zhnusene a rozzúrene: v tejto chvíli sa vzrušené, jedenásťročné deti potia s
kopou novo nakúpených učebníc, netušiac, že nikdy neuvidia Rokfort, a možno že už
neuvidia ani svoje rodiny.
„To je.... to je...“ zamumlal, zápasiac so slovami, ktoré by vyjadrili jeho myšlienky, ale
Lupin potichu povedal: „Ja viem.“
Lupin zaváhal. „Pochopím, keď to nebudeš môcť potvrdiť, Harry, ale Rád má dojem, že ti
Dumbledore dal úlohu.“
„Dal,“ odpovedal Harry, „a Ronovi s Hermionou tiež - idú so mnou.“
„Môžeš sa mi zveriť, čo je to za úlohu?“
„Nemôžem Remus, je mi to ľúto. Ak ti to Dumbledore nepovedal, nemyslím si, že môžem.“
„Myslel som si, že to povieš,“ povedal sklamane Lupin. „Ale aj tak by som mohol byť pre
teba užitočný. Vieš, čo som a čo dokážem. Mohol by som s tebou ísť a chrániť ťa. Nebudeš
mi musieť presne povedať, čo robíš.“
Harry zneistel. Bola to veľmi lákavá ponuka, premýšľal, ale nemohol si predstaviť, ako by
utajil úlohu pred Lupinom, keď s nimi bude celý čas.
Hermiona vyzerala v rozpakoch. „A čo s Tonksovou?“ spýtala sa.
„A čo s ňou?“ nechápal Lupin.
„No,“ skrivila Hermiona čelo, „Ste predsa manželia! Ako sa bude asi cítiť, keď od nej s
nami odídeš?“
„Tonksová bude úplne v bezpečí,“ povedal Lupin, „Bude v dome svojich rodičov.“
V Lupinovom hlase bolo niečo divné, takmer chladné. Taktiež bolo niečo zvláštne tom, že
Tonsková bola ukrytá v dome u rodičov; bola predsa len členom Rádu a ako Harry vedel,
chcela byť v strede deja.
„Remus,“ povedala Hermiona neisto, „je všetko v poriadku...vieš... medzi tebou a-“
„Všetko v poriadku, ďakujem,“ povedal Lupin uštipačne.
Hermiona zružovela. Nepríjemnú a trápnu chvíľku prerušil až Lupin, nadýchol sa, ako keby
sa nútil pripustiť niečo nepríjemné. „Tonksová bude mať dieťa.“
„Úžasné!“ vykríkla Hermiona.
„Výborne!“ pridal sa nadšene Ron.
118
„Gratulujem“, povedal Harry.
Lupin sa nútene usmial, úsmev bol skôr grimasou, potom povedal: „Takže... prijímate
moju ponuku? Stane sa z trojice štvorica? Nemôžem uveriť, že by to Dumbledore
odsudzoval, spravil ma vaším učiteľom obrany proti čiernej mágii. A musím vám povedať,
že budeme čeliť kúzlam, s ktorými sme sa nikdy nestretli a ktoré sme si nikdy ani
nepredstavovali.“
Ron s Hermionou sa pozreli na Harryho.
„Len aby bolo jasno,“ povedal, „chceš nechať Tonksovú v dome jej rodičov a ísť preč s
nami?“
„Bude tam úplne v bezpečí, budú sa o ňu starať,“ povedal Lupin. Hovoril to takmer
ľahostajne. „Harry, som si istý, že James by chcel, aby som bol s tebou.“
„No,“ povedal Harry pomaly, „ale ja si to nemyslím. Som si celkom istý, že môj otec by
chcel vedieť, prečo nie si so svojím vlastným dieťaťom.“
Z Lupinovej tváre zmizla všetka farba. Teplota v kuchyni klesla o desať stupňov. Ron
pokukoval po miestnosti, akoby mu bolo prikázané, aby si zapamätal každý jej detail,
Hermionine oči behali tam a späť, medzi Harrym a Lupinom.
„Ty tomu nerozumieš,“ povedal nakoniec Lupin.
„Tak teda vysvetľuj,“ pokračoval Harry.
Lupin preglgol. „Ja – ja som urobil obrovskú chybu, keď som si vzal Tonksovú. Urobil som
to proti svojmu najlepšiemu úsudku a ľutujem to viac než kedykoľvek predtým.“
„Vidím,“ povedal Harry, „Takže chceš ju a dieťa opustiť a utiecť s nami?“
Lupin vyskočil na nohy, jeho stolička sa prevrátila na zem a pozeral na nich tak divoko, že
Harry, po prvý krát v živote videl tieň vlka na jeho ľudskej tvári.
„Nerozumieš tomu, čo som urobil mojej žene a môjmu nenarodenému dieťaťu? Nikdy som
si ju nemal vziať, urobiť z nej vyvrheľa!“ Lupin odkopol stoličku, ktorú predtým prevrátil.
„Videl si ma iba v Ráde, alebo pod ochranou Dumbledora v Rokforte! Nevieš, aké to je,
keď sa na teba celý čarodejnícky svet pozerá ako na príšeru. Keď zistia, čím som, len
ťažko so mnou prehovoria! Nevidíš čo som urobil? Dokonca aj jej vlastná rodina je
znechutená jej svadbou. Ktorí rodičia chcú, aby si ich jediná dcéra vzala vlkolaka? A dieťa
– dieťa,“
Lupin schytil za hrsť svojich vlasov, vyzeral takmer nepríčetne. „Môj druh obvykle nemáva
potomkov! Bude ako ja, som o tom presvedčený – ako si budem môcť odpustiť, že som
vedome riskoval prenos mojej formy na nevinné dieťa? A ak nejakým zázrakom nebolo ako
ja, tak by malo otca, za ktorého by sa vždy muselo hanbiť.“
„Remus!“ zašepkala Hermiona so slzami v očiach. „Nehovor to - prečo by sa nejaké dieťa
malo za teba hanbiť?“
„Neviem, Hermiona,“ povedal Harry. „Ja by som sa za neho pekne hanbil,“ Harry nevedel,
kde sa v ňom ten hnev berie, ale pretekal ním až do chodidiel. Lupin vyzeral, akoby ho
Harry udrel.
119
„Keď si nový režim myslí, že Narodení u muklov sú zlí,“ povedal Harry, „čo by urobili
polovičnému vlkolakovi, ktorého otec je v Ráde? Môj otec zomrel, keď sa snažil ochrániť
moju matku a mňa, a ty máš dojem, že by ti povedal, aby si opustil svoje dieťa a šiel na
výpravu s nami?“
„Ako – ako sa opovažuješ?“ povedal Lupin. „To nie je o túžbe po – po nebezpečenstve,
alebo sláve – ako sa opovažuješ navrhnúť niečo tak-“
„Myslím, že sa cítiš trochu ako odvážlivec,“ povedal Harry, „Chceš ísť v Siriusových
stopách-“
„Harry, nie!“ prosila Hermiona, ale naďalej zabodával pohľad do Lupinovej rozzúrenej
tváre.
„ –nikdy by som tomu neuveril,“ povedal Harry. „Muž, ktorý ma učil ako bojovať proti
dementorom – zbabelec.“
Lupin vytasil svoj prútik tak rýchlo, že Harry ťažko siahol na svoj, ozvala sa hlučná rana, a
on ucítil, ako letí dozadu a keď narazil do kuchynskej steny a skĺzol na zem, zahliadol iba
koniec Lupinovho plášťa vo dverách.
„Remus, Remus, vráť sa!“ kričala Hermiona, ale Remus nezareagoval.
O chvíľu neskôr počuli buchnutie vstupných dverí.
„Harry!“ bedákala Hermiona. „Ako si mohol?“
„Bolo to ľahké,“ povedal Harry. Vstal, cítil hrču na hlave, ako narazil do steny. Bol stále
taký plný hnevu, až sa triasol. „Nepozeraj sa tak na mňa!“ vyštekol na Hermionu.
„Nevyskakuj do nej!“ zavrčal Ron.
„Nie – nie – nesmiete sa biť!“ povedala Hermiona a vkĺzla medzi nich.
„Nemal si Lupinovi hovoriť také veci,“ povedal Ron Harrymu.
„Malo mu to dôjsť,“ povedal Harry.
Nesúvislé obrázky mu behali v hlave, Sirius padajúci cez závoj, Dumbledore, zlomený,
podopierajúci sa o stenu, záblesk zeleného svetla a hlas jeho matky, žiadajúcej o
zľutovanie...
„Rodičia,“ povedal Harry, „by nemali opúšťať svoje deti dovtedy, kým nemusia.“
„Harry-“ povedala Hermiona, povzbudivo naťahujúc ruku, ale on pokrčil ramenami a
odstúpil, pozerajúc sa na oheň, ktorý Hermiona vyčarovala.
Raz sa rozprával s Lupinom pri tomto krbe, hľadajúc útechu o Jamesovi a Lupin ho
utešoval. Zdalo sa mu, že pred ním vo vzduchu pláva Lupinova utrápená tvár. Zaplavila ho
nepríjemná vlna výčitiek svedomia. Ani Ron, ani Hermiona nehovorili, ale Harry cítil, že sa
za ním na seba pozerajú a ticho komunikujú. Otočil sa a uvidel, ako sa od seba rýchlo
odvracajú.
„Viem, že som ho nemal nazvať zbabelcom.“
120
„Nie, to si nemal,“ povedal hneď Ron.
„Ale on sa tak správa.“
„No aj tak..“ ujala sa slova Hermiona.
„Ja viem,“ prerušil ju Harry. „Ale ak ho to donúti vrátiť sa k Tonksovej, bude to mať cenu,
však áno?“
Nemohol zakryť prosbu vo svojom hlase. Hermiona vyzerala súcitne, Ron neisto. Harry sa
pozrel dole na svoje nohy a myslel na svojho otca. Zastal by James Harryho v tom, čo
povedal Lupinovi, alebo by bol naštvaný, že jeho syn napadol jeho starého priateľa?
V tichej kuchyni stále panoval šok z predošlej scény a Ronove a Hermionine nevyslovené
výčitky. Denný Prorok, ktorý Lupin priniesol, stále ležal na stole, Harryho tvár pozeral na
nadpis na prednej strane časopisu. Prešiel k Prorokovi, sadol si, náhodne otvoril noviny a
predstieral, že číta. Nevnímal slová, jeho myseľ bola stále preplnená stretnutím s Lupinom.
Bol si istý, že Ron a Hermiona pokračovali v ich tichom rozhovore. Otočil hlučne druhú
stranu a preskočil Dumbledorove meno. Bol to moment alebo dva predtým, než si všimol
fotografiu, ktorá ukazovala rodinu. Dumbledorova rodina, sprava: Albus, Percival, držiaci
novonarodeniatko: Ariana, Kedra a Abenforth.
Harryho niečo upútalo a sledoval fotografiu viac pozorne. Dumbledorov otec, Percival, bol
veľmi pekný muž s lesknúcimi sa očami, ktoré boli jasno vidieť aj na vyslednutej starej
fotografii. Bábätko, Ariana, bola o málinko väčšia ako peceň chleba s nevýrazným
pohľadom.
Matka, Kedra, mala vlasy čierne ako uhol, zviazané do vysokého drdolu. Jej tvár mala ostro
rezané rysy. Harry si spomenul na fotku pôvodných Američanov, keď študoval jej tmavé
oči, vysoké lícne kosti a rovný nos. Albus a Aberforth mali na sebe rovnaké čipkované
plášte a úplne rovnaké, po ramená dlhé vlasy. Albus vyzeral o niekoľko rokov starší, ale
obaja bratia si boli veľmi podobní, bolo to predtým, než bol Albusov nos zlomený a
predtým, ako začal nosiť okuliare.
Rodina vyzerala celkom šťastne a normálne, usmievali sa z novín. Dieťa Ariana nejasne
kývalo z perinky. Harry sa pozeral nad fotku a prečítal nadpis:
EXKLUZÍVNY VÝBER Z NOVINIEK BIOGRAFIE ALBUSA DUMBLEDORA napísala: Rita Sceeterova.
Harry premýšľal, že mu už nemôže byť horšie a začal čítať:
Hrdý a namyslený, Kedra Dumbledorová nemôže zostať v Mould-on-the-world po tom, čo
bol jej manžel Percival verejne zatknutý a poslaný do Azkabanu. Preto sa rozhodla odísť s
rodinou a premiestniť sa do Godrikovej úžľabiny, dediny, kde sa neskôr uskutočnil zvláštny
únik Harryho Pottera pred Vy – viete – kým.
Ako Mould-on-the-world, bola Godrikova úžľabina domovom veľkého počtu čarodejníkov,
ale Kendra nikoho z nich nepoznala, bola považovaná za kuriozitu vďaka zločinu svojho
manžela, ktorý sa odohral v jej predchádzajúcom domove. Opakovane odmietala priateľské
ponuky jej nových čarodejníckych susedov, za nedlho zapríčinila to, že jej rodina bola
osamelá.
„Zabuchla mi dvere pred nosom, keď som ju šla privítať s domácimi kotlíkovými koláčmi,“
vraví Bathilda Bagshot. „Prvý rok, čo tu boli, som videla iba oboch chlapcov. Nevedela
som, že majú dcéru, kým som v polnočnom zimnom svetle nezbierala Plagentínky, videla
som, že Kedra viedla Arianu do záhrady. Prešla sa s ňou dookola, pričom ju prísne strážila a
potom ju zaviedla späť do domu. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť.“
Vyzerá to tak, že to, že sa Kendra s Arianou presťahovala, bol vynikajúci nápad, ako ukryť
121
Arianu raz a navždy, čo pravdepodobne už dlhé roky plánovala. Čas bol neúprosný. Ariana
mala sotva sedem rokov, keď zmizla. A sedem rokov je vek, keď sa objavujú magické
schopnosti, ak nejaké sú. Všetci zo živých potvrdzujú, že Ariana ich nikdy nemala veľa.
Vyzerá to, že sa Kendra rozhodla radšej skryť svoju dcéru, ako by ich meno malo utrpieť
tým, že porodila šmukla. Odďaľovaním sa od priateľov a susedov, ktorí vedeli o existencii
Ariany, bolo to najľahšie. Iba málo ľudí, ktorí naďalej vedeli o Arianinej existencii, držali
tajomstvo, počítajúc aj oboch bratov, ktorých matka zrejme naučila túto vetu: „Moja
sestra je príliš krehká na to, aby šla do školy.“
Budúci týždeň: Albus Dumbledore a Rokfort – ceny a zámienky
Harry sa mýlil. To čo si prečítal, mu urobilo ešte horšie. Pozrel sa späť na fotografiu
očividne šťastnej rodiny.
Bola to pravda? Ako by to mohol zistiť?
Chcel ísť do Godrikovej úžľabiny, aj napriek tomu, že Bathilda nebude schopná rozprávať
sa s ním. Chcel navštíviť miesto, kde on a Dumbledore navždy stratili svojich milovaných.
Chcel zavrieť noviny a spýtať sa na Ronov a Hermionin názor, keď sa v celej kuchyni ozvalo
PUK.
Po prvý krát za tri dni Harry zabudol na všetko okolo Kreachera. Jeho myšlienky sa teraz
točili okolo Lupina. Ponáhľal sa na zem, kde ležal Kreacher, ktorý vrešťal: „Kreacher sa
vrátil so zlodejom Mundungusom Fletcherom, pane.“
Mundungus sa vydriapal zo zeme a stisol prútik, ale Hermiona bola rýchlejšia:
„Expelliarmus!“
Mundungusov prútik vyletel do vzduchu a Hermiona ho chytila. Mundungus sa divoko
pozeral zo schodov: Ron do neho šťuchal a Mundungus spadol na kamennú zem s tlmeným
puknutím.
„Čo?“ reval, zvíjajúc sa a pokúšajúc sa dostať z Ronovho zovretia. „Čo som urobil? Na čo sa
to hráte s týmto domácim škriatkom! Pusťte ma domov, pusťte ma domov, inak...!“
„Nie si práve v pozícii, aby si na nás niečo skúšal,“ povedal Harry.
Položil preč noviny, prešiel kuchyňu a postavil sa k Mundungusovi, ktorý prestal nadávať a
vyzeral vystrašene. Ron sa postavil , fučal, a pozoroval Harryho, stále však držal prútik
smerom k Mundungusovmu nosu. Mundungus smrdel cigaretovým dymom. Jeho vlasy boli
mastné a habit potrhaný.
„Kreacher sa ospravedlňuje za meškanie s týmto zlodejom, pane,“ ospravedlňoval sa
domáci škriatok. „Fletcher vie, ako sa vyhnúť chyteniu, zažil už množstvo krádeží. Ale aj
tak, Kreacher ho nakoniec zahnal do kúta!“
„Urobil si dobrú prácu, Kreacher,“ povedal Harry a škriatok sa poklonil.
„Dobre, máme na teba pár otázok,“ povedal Harry Mundungusovi, ktorý opäť zakričal.
„Spanikáril som, dobre? Nikdy som pre teba nechcel ísť, žiadna urážka, kamarát, nikdy som
si neprial tvoju smrť. Vy-viete-kto ku mne letel, nikto tam nechcel byť. Povedal som to
všade, nechcel som to...“
„Pre vašu informáciu, nikto z nás nezmizol,“ povedala Hermiona.
122
„Dobre, ty sa nebojíš smrti, však nie? Ale ja som nikdy nepredstieral, že nechcem umrieť.“
„Nás nezaujíma, prečo ste utiekol od Divookého Moodyho,“ povedal Harry a približoval svoj
prútik k jeho vyvaleným očiam. „My už vieme, že ste neuveriteľná špina.“
„Dobre, tak teda prečo ma tento škriatok naháňal? Alebo je to opäť kvôli tým čašiam?
Žiadnu už nemám, alebo-“
„Nie si tu ani kvôli čašiam, ale už si blízko,“ povedal Harry. „Zmĺkni a počúvaj.“
Bol to skvelý pocit, mať niečo alebo niekoho, z koho môže vymámiť aspoň kúsok pravdy.
Harryho prútik bol tak blízko Mundungusovho nosa, že Mundungus začal škúliť.
„Keď si zbavil tento dom všetkého cenného,“ začal Harry, ale Mundungus ho opäť prerušil.
„Sirius sa nikdy nestaral o žiadnu z týchto somarín...“
Ozval sa divný zvuk, Kreacher bežal k Mundungusovi a tresol ho panvicou do hlavy.
„Dajte ho preč, dajte ho preč, mali by ste ho niekam zamknúť!“ kričal Mundungus.
„Kreacher, nie!“ zakričal Harry. Kreacherova tenká ruka sa zatriasla pod váhou panvice,
stále zdvihnutej hore.
„Hádam ešte raz, pán Harry, pre šťastie.“
Ron sa zasmial.
„Potrebujeme , aby bol pri vedomí, Kreacher, ale ak bude treba ho trochu pritisnúť, budeš
mať tú česť,“ povedal Harry.
„Ďakujem pekne, pane,“ povedal Kreacher a uklonil sa, odstúpil trochu ďalej, ale jeho
veľké bledé oči stále pozorovali Mundungusa.
„Pripravil si tento dom o všetky cennosti, ktoré si našiel,“ začal Harry znova. „Vzal si pár
vecí aj z kuchynskej skrine. Bol tam medailón.“ Harryho ústa boli zrazu suché. Cítil, že Ron
a Hermiona sú tiež napätí. „Čo si s tým urobil?“
„Prečo?“ spýtal sa Mundungus, „Je to cenné?“
„Stále to máš!“ zakričala Hermiona.
„Nie, nemá,“ povedal múdro Ron. „On sa teraz zaujíma, či si za to nemal pýtať viac
peňazí.“
„Viac?“ povedal Mundungus. „Tak to by bolo asi ťažké...musel som to dať preč. Nemal som
na výber.“
„Čo tým myslíš?“
„Predával som v Zašitej uličke, ale chcela odo mňa licenciu na predávanie magických
artefaktov. Prekliata ženská! Chcela mi dať trest, ale potom sa jej zapáčil ten medailón.
Povedala, že si ho vezme a že mám byť rád, že som dopadol tak dobre.“
„Kto bola tá žena?“ spýtal sa Harry.
„Neviem, nejaká ministerská čarodejnica.
123
Mundungus sa na chvíľu zamyslel nad tou ženou a zvraštil čelo.
„Malá žena. Na hlave mala mašľu.“ Zamračil sa a dodal: „Vyzerala ako ropucha!“
Harry pustil svoj prútik. Ten zasiahol Mundungusov nos a vystrelil červené iskry na jeho
obočie, ktoré okamžite začalo horieť.
„Aquamenti!“ zakričala Hermiona a prúd vody vyprskol z jej prútika priamo na prskajúceho
a rozklepaného Mundungusa.
Harry sa pozrel a uvidel, že Ron a Hermiona sú šokovaní rovnako ako on. Jazvy na chrbte
jeho pravej ruky akoby znovu začali páliť.
124
12. kapitola: Mágia je sila
August sa vliekol, uprostred Grimmauldovho námestia bolo miesto plné nepokosenej trávy,
ktorá sa vplyvom slnka krútila a hnedla. Obyvatelia čísla 12 sa nenechali nikým zo
susedných domov odhaliť, koniec koncov ani sám dom s číslom 12. Muklovia, ktorí žili v
okolí Grimmauldovho námestia, už dávno prijali chybu v číslovaní, vďaka ktorej stál dom s
číslom 11 hneď vedľa domu s číslom 13. Námestie navyše v poslednej dobe priťahovalo pár
návštevníkov, ktorí boli ešte neobvyklejší.
Zatiaľ neubehol ani jeden deň bez toho, aby sa na Grimmauldovom námestí jeden alebo
dvaja návštevníci neobjavili. Prichádzali tam bez nijakého zjavného účelu, len sa opreli o
plot medzi domami 11 a 13 a dívali sa na spoj medzi nimi. Žiaden z nich nikdy neprišiel dva
dni po sebe a vyzeralo to, že nikto z nich nenosí obyčajné oblečenie. Väčšina Londýnčanov
ale na nich len letmo pozrela a zaujímala sa prečo v tomto teple nosia plášte.
Pozorovatelia sa zdali byť spokojní. Občas jeden z nich nasadil vzrušený výraz, ako keby
niečo zaujímavé objavil, ale nakoniec len ustúpil a vyzeral sklamane.
Prvého Septembra na námestí striehlo viac postáv než predtým. Pol tucta ľudí stálo v
dlhých plášťoch, pričom sa mlčky a ostražito dívali na medzeru medzi domami 11 a 13, ale
dôvod, prečo sa tu zhromaždili sa zatiaľ nevysvetlil. Ako sa blížil večer, prišiel po
niekoľkých týždňoch očakávaný dážď a opäť tu bol jeden z nevysvetliteľných momentov,
kedy sa zdalo, že objavili niečo zaujímavé. Muž s pokrivenou tvárou ukázal na svojho
najbližšieho spoločníka, tučného, bledého muža. Obaja vykročili dopredu, ale o chvíľu
neskôr sa sklamane vrátili do ich predchádzajúceho ničnerobenia.
Medzitým Harry, vnútri čísla 12, vstúpil do haly. Takmer stratil rovnováhu, keď sa
premiestnil k hlavnému vchodu a myslel si, že Smrťožrúti možno videli jeho odhalený
lakeť. Starostlivo za sebou zavrel hlavný vchod, stiahol si neviditeľný plášť, prehodil si ho
cez ruku a ponáhľal sa cez tmavú chodbu smerom k dverám vedúcim do podlažia, zvierajúc
v ruke ukradnutú kópiu Denného proroka.
Uvítal ho obvyklý šepot Severus Snape, ucítil mrazivý vietor a jeho jazyk sa na chvíľku
zviazal.
„Ja som ťa nezabil,“ povedal, ako náhle sa mu znovu rozviazal. Potom zadržal dych a
figurína explodovala. Počkal, kým zašiel do polovice cesty nadol po schodoch do kuchyne a
hneď ako sa ocitol mimo kriku pani Blackovej, zavolal: „Mám nové správy, ale vôbec sa
vám nebudú páčiť.“
Kuchyňa bola zmenená takmer k nepoznaniu. Každé miestečko sa teraz blýskalo; medený
riad bol do ružova vyleštený; veľký drevený stôl žiaril; poháre a taniere boli už pripravené
na večeru a boli na nich prasiatka upečené v radostne plápolajúcom ohni, na ktorom sa
niečo práve varilo. Nič však nebolo v izbe viac zaujímavé, než domáci škriatok, ktorý sa
teraz ponáhľal k Harrymu, oblečený v snehobielom ručníku, vlasy mal čisté a jemné ako z
bavlnky a na jeho malej hrudi za hojdal Regulusov medailón.
„Vyzujte si topánky, prosím, pán Harry, a bežte si umyť ruky pred večerou,“ povedal
Kreacher, vzal mu neviditeľný plášť a zavesil ho na skobu v stene, vedľa starých šiat, ktoré
boli práve vypraté.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Ron s obavami. On i Hermiona boli zahrnutí kopou načmáraných
poznámok, ruky mali položené na pláne, ktorý zaberal koniec dlhého kuchynského stolu.
125
Ich zrak spočinul na Harrym, ktorý kráčal smerom k nim. Hodil im noviny, ktoré dopadli na
pergameny.
Pozerala sa na nich fotografia dôverne známeho muža s orlím nosom a čiernymi vlasmi. Pod
fotkou bol titulok:
SEVERUS SNAPE POTVRDENÝ AKO RIADITEĽ ROKFORTU
„Nie!“ vykríkli Ron s Hermionou.
Hermiona bola rýchlejšia, schytila noviny a začala nahlas čítať.
„Severus Snape, dlhoročný učiteľ Elixírov na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej, bol
dnes menovaný riaditeľom kvôli mnohým zmenám v prastarej škole. Po rezignácii
predchádzajúcej učiteľky predmetu Život a zvyky Muklov, Charity Burbageovej, sa novou
profesorkou stane Alecta Carrowová. Miesto učiteľa Obrany proti čiernej mágii prevezme
jej brat, Amycus Carrow.
„Je to pre mňa výborná príležitosť udržiavať najlepšie kúzelnícke tradície a hodnoty -“
Ako potvrdzovať vraždu a odsekávať ľuďom uši. Snape, riaditeľom! Snape v Dumbledorovej
pracovni – pre Merlinove spodky!“ zajačala až Harry a Ron nadskočili. Vyskočila od stola,
utekala do svojej izby a za behu kričala: „Za chvíľu som späť!“
„Merlinove spodky?“ opakoval Ron a vyzeral pobavene. „Musela sa zblázniť.“
Pritiahol si noviny a prečítal si článok o Snapeovi.
„Ostatní učitelia ho neznesú, McGonagallová a ostatní poznajú pravdu, Vedia ako
Dumbledore zomrel. Neuznajú Snapea za riaditeľa. A kto sú títo Carrowovci?“
„Smrťožrúti“, povedal Harry. „Ich obrázky sú vo vnútri. Boli na vrchole veže, keď Snape
zabil Dumbledora, takže sú to jeho priatelia. A“, Harry nahnevane pokračoval a posunul si
stoličku, „nevidím inú možnosť, ako to, že budú musieť zostať učiť aj napriek tomu. Ak je
Ministerstvo a Voldemort spojené so Snapeom, nemôžu odísť, len zostať a učiť aj naďalej,
alebo dostať pár rokov v Azkabane – ak budú mať šťastie.Mám dojem, že zostanú a budú sa
snažiť ochrániť študentov.“
Kreacher začal pobiehať okolo stola s veľkou naberačkou v rukách a naberal polievku do
úplne zachovalých misiek, pričom si popiskoval.
„Ďakujem Kreacher,“ povedal Harry a obrátil Proroka, aby sa nemusel pozerať do
Snapeovej tváre. „No, aspoň konečne vieme, kde presne sa Snape teraz nachádza.“
Začal jesť polievku. Kvalita Kreacherovho varenia sa po tom, čo dostal Regulusov medailón
náhle zlepšila: dnešná cibuľová polievka bola najlepšia, akú kedy jedol.
„Stále je tu niekoľko Smrťožrútov, ktorí pozorujú dom“, povedal Ron, „je ich viac než
zvyčajne. Vyzerá to tak, že dúfajú, že vyjdeme a nesúc svoje kufre vyrazíme na Rokfortský
Expres.“
Ron pozrel na hodinky. „Premýšľal som o tom celý deň. No asi pred šiestimi hodinami
odišiel. Je to zvláštne, nebyť tam, však?“
Harry si spomenul na parný stroj, keď ho s Ronom prenasledovali v aute, mihotajúci sa
medzi políčkami a kopcami ako červená húsenica. Bol si istý, že Ginny, Neville a Luna teraz
126
sedia spolu a možno premýšľajú, kde teraz s Ronom a Hermionou sú, alebo debatovali, ako
najlepšie podkopať Snapeov nový režim.
„Takmer ma videli, keď som sa vracal“, povedal im Harry, „zle som pristál na poslednom
schode a plášť zo mňa skĺzol“
„To sa mi stáva takmer vždy. Och, ide“, dodal Ron a natiahol sa na stoličke, aby mohol
pozorovať Hermionu, ako sa vracia do kuchyne. „Čo to, pri Merlinových trakoch, malo
znamenať?“
„Na niečo som si spomenula,“ vzdychla Hermiona.
Niesla veľký orámovaný obraz, ktorý položila na podlahu predtým, než z kuchynskej linky
zložila svoju malú kabelku. Otvorila ju a chcela do nej obraz napchať, aj keď bolo
očividné, že sa do miniatúrnej taštičky nikdy nezmestí. Napriek tomu v nej obraz už o
chvíľku zmizol.
„Phineas Nigellus,“ vysvetlila im Hermiona a hodila tašku na stôl s hlasným tresknutím.
„Čože?“ divil sa Ron, ale Harry pochopil. Phineas Nigellus Black, ktorý bol zobrazený na
maľbe, mohol cestovať medzi svojim portrétom na Grimmauldovom námestí a medzi tým,
ktorý visel v riaditeľni v Rokforte – v oválnej miestnosti, kde práve teraz sedel Snape vo
svojej triumfálnej póze a užíval si, že mu patrí Dumbledorova zbierka vzácnych
strieborných kúzelných prístrojov, mysľomisa, Rokfortský klobúk a ak ho niekto neodniesol
preč, tak aj Chrabromilov meč.
„Snape by mohol poslať Phineasa Nigelliusa, aby sa pozrel do domu,“ vysvetľovala
Hermiona Ronovi.
„Ale keď to urobí, tak jediné, čo Phineas bude vidieť, bude vnútro mojej tašky.“
„Dobrý nápad!“ povedal Ron ohromene.
„Vďaka,“ usmiala sa Hermiona a prisunula si polievku. „Tak Harry, čo sa dnes ešte
prihodilo?“
„Nič,“ odpovedal Harry. „Sledoval som vstup na ministerstvo sedem hodín. Vôbec sa
neobjavila. Ale videl som tvojho otca, Ron. Vyzeral dobre.“
Ron uznanlivo pokýval hlavou. Súhlasil s tým, že by bolo príliš nebezpečné pokúšať sa
hovoriť s pánom Weasleyem, keď vchádzal na ministerstvo a zase ho opúšťal, pretože bol
neustále obklopený ďalšími pracovníkmi ministerstva. Ale bolo upokojujúce vidieť ho, aj
keď vyzeral uťahane a ustarostene.
„Otec nám vravel, že väčšina ľudí z ministerstva prichádza do práce pomocou Hop-Šup
prášku,“ povedal Ron. „Preto sme ešte Umbridgeovú nevideli. Ona nikdy nechodí pešo –
myslí si o sebe, že je príliš dôležitá.“
„A čo tá vtipná stará čarodejnica a malý kúzelník v modrom habite?“ spýtala sa Hermiona.
„Áno, ten chlap z Oddelenia kúzelníckej údržby,“ povedal Ron.
„Ako vieš, že pracuje v údržbe?“ spýtala sa Hermiona s lyžicou polievky pred ústami.
127
„Môj otec vravel, že všetci z Oddelenia údržby nosia tmavo modré plášte.“
„Ale to si nám nikdy nepovedal!“ Hermiona pustila lyžicu a pritiahla k sebe zošit s
poznámkami a mapami, ktoré si spolu s Ronom prezerali, keď sa Harry vrátil.
„Nie je tu nič o modrých uniformách, nič!“ vykríkla a rýchlo otáčala stránky.
„No a? Záleží na tom?“
„Ron, na všetkom záleží! Ak chceme preniknúť na ministerstvo a nechceme sa prezradiť
napriek ochranám proti votrelcom, musíme poznať aj tie najmenšie detaily! Toľkokrát sme
to prechádzali,…chcem povedať…čo je účelom všetkých tých našich hliadok, keď nám ani
nepovieš…“
„Prepána, Hermiona, zabudol som na jednu malinkú vec a…“
„Vieš snáď, že pre nás momentálne na svete neexistuje nebezpečnejšie miesto, než je
Ministerstvo…“
„Myslím, že by sme to mali urobiť zajtra,“ skočil jej do reči Harry.
Hermiona zostala sedieť s ústami dokorán a Ron sa trochu oblial polievkou.
„Zajtra?“ neveriacky zopakovala Hermiona. „To nemyslíš vážne, však?“
„Jasne, že myslím,“ povedal Harry. „Nemyslím si, že budeme pripravení viac než teraz, aj
keby sme sa skrývali pri vchode na ministerstvo ďalší mesiac. Čím ďalej to odkladáme, tým
ďalej od nás môže byť ten medailón. Pokojne sa mohlo stať, že ho Umbridgeová niekam
zahodila; nedá sa otvoriť.“
„Alebo,“ povedal Ron, „našla spôsob ako ho otvoriť a teraz je ním posadnutá.“
„To by u nej nebol žiadny rozdiel. Veď aj bez neho je dosť zlá,“ pokrčil Harry plecami.
Hermiona si v zamyslení hrýzla peru.
„Vieme všetko, čo je dôležité,“ pokračoval Harry smerom k Hermione. „ Vieme, že sa už
nedá premiestniť na ministerstvo a späť a že k Hop-Šup sieti sa teraz smú pripojiť už iba
najbližší spolupracovníci ministra, pretože Ron počul tých dvoch z Odboru záhad, ako sa o
tom bavia. A tiež vieme, kde má Umbridgeová kanceláriu, pretože si počula toho fúzatého
chlapa, ako vraví svojmu kamarátovi…“
„Budem hore, na prvom poschodí. Dolores sa so mnou chcela rozprávať. “ odrecitovala
hneď Hermiona.
„Presne tak,“ povedal Harry. „A vieme, že sa dovnútra dostaneme iba pomocou tých
divných mincí a žetónov alebo čo to vlastne je, pretože som videl jednu čarodejnicu ako si
ich požičiava od svojej kamarátky…“
„Ale my žiadne nemáme!“
„Ak náš plán vyjde, budeme mať,“ pokojne pokračoval Harry.
128
„Neviem, neviem, Harry…Môže sa stať toľko vecí, s ktorými sme nerátali…“
„Ale to sa môže stať, aj keby sme sa pripravovali ešte ďalšie tri mesiace,“ povedal Harry.
„Je čas jednať.“
Bolo vidne, že Ron aj Hermiona sú vystrašení. On sám si nebol istý, ale vedel, že nadišiel
čas, aby premenil svoj plán v skutočnosť.
Strávili predošlé štyri týždne tým, že striedavo pod neviditeľným plášťom a špehovali pred
oficiálnym vchodom na Ministerstvo, o ktorom Ron vedel vďaka pánovi Weasleymu od
detstva. Nalepili sa vždy na niektorého z pracovníkov ministerstva a tajne počúvali ich
rozhovory a zapisovali si, ktorí z nich sa objavujú sami, vždy v rovnakom čase na rovnakom
mieste. Občas sa aj naskytla možnosť ukradnúť niektorému z tašky Denného Proroka.
Pomaly si utvorili náčrtky máp a kopu poznámok, ktoré teraz ležali pred Hermionou.
„Tak dobre,“ povedal pomaly Ron, „povedzme, že pôjdeme zajtra…Myslím, že by som mal
ísť iba ja a Harry.“
„Ach, nezačínaj zase!“ povzdychla si Hermiona. „Myslela som, že už si sa s tým vyrovnal.“
„Jedna vec je motať sa okolo vchodu na ministerstvo pod neviditeľným plášťom a druhá ísť
dovnútra, Hermiona,“ zabodol Ron prst do desať dní starého Denného Proroka. „Si na
zozname kúzelníkov s muklovskými rodičmi, ktorí sa ešte nedostavili k vyšetrovaniu!“
„A ty práve umieraš na pŕhlivku u vás v Brlohu! Ak by ktokoľvek nemal ísť, tak je to Harry,
na ktorého je vypísaná odmena 10 000 galeónov,“
„Fajn, zostávam tu,“ povedal Harry. „Dajte mi vedieť, keď niekto z vás porazí
Voldemorta, dobre?“
Kým sa Ron s Hermionou smiali, vyrazila Harrymu bolesť z jazvy na čele. Prikryl si ju
rukou, ale uvidel Hermionin zachmúrený pohľad a pokúsil sa pohyb zakryť tým, že si
odhrnul vlasy z očí.
„Ak teda pôjdeme všetci traja, musíme sa premiestniť každý zvlášť,“ pokračoval Ron
„Všetci sa pod plášť nezmestíme.“
Harryho jazva bolela stále viac. Postavil sa, ale vtom vybehol Kreacher.
„Pán nedojedol svoju polievku. Dá si pán kompót, alebo radšej koláčiky, ktoré má pán tak
rád?“
„Vďaka, Kreacher, ale hneď som späť…ehm…idem do kúpelne.“
Hermiona sa naňho skúmavo zahľadela, ale Harry už vybehol po schodoch nahor do haly a
odtiaľ do kúpeľne a zabuchol za sebou dvere.Stenajúc od bolesti, zvalil sa na čierne
umývadlo s kohútikmi v tvare hadov a zavrel oči.
Plachtil slabo ožiarenou ulicou. Domy mali vysoké drevené štíty a vyzerali ako z perníkov.
Prišiel až k jednému z nich a potom uvidel svoju vlastnú bielu ruku s dlhými prstami a
zaklopal na dvere. Cítil narastajúce vzrušenie.
Dvere sa otvorili a za nimi stála smejúca sa žena. Jej tvár stuhla vo chvíli, keď sa pozrela
129
do Harryho tváre. Veselosť bola preč, vystriedal ju strach.
„Gregorovič?“ povedal vysokým studeným hlasom.
Zavrtela hlavou. Pokúsila sa zavrieť dvere, ale biela ruka ju zadržala.
„Chcem Gregoroviča.“
„Er wohnt hier nicht mehr! “ kričala a vrtela hlavou. „On tu nebývať! Nebývať tu. Ja ho
nepoznať!“
Keď nemohla zavrieť dvere, začala ustupovať späť do temnej haly a Harry ju kĺzavo
nasledoval a vo svojich dlhých prstoch držal prútik.
„Kde je?“
„Das weiß ich nicht! Odišiel! Ja nevedieť! Nevedieť!“
Zdvihol svoju ruku. Zakričala a dve malé deti zbehli dole do haly. Snažila sa ich zakryť
rukami. Objavil sa záblesk zeleného svetla…
„Harry! HARRY!“
Otvoril oči a zosunul sa na podlahu. Hermiona znovu zabúchala na dvere.
„Harry, otvor!“
Vedel, že vykríkol. Vstal a odblokoval dvere. Hermiona vpadla dovnútra a snažila sa znovu
získať rovnováhu. Pozerala sa skúmavo dookola. Ron bol priamo za ňou a vyzeral značne
nervózne, keď mieril prútikom do rohu podivne vyzerajúcej kúpeľne.
„Čo si tu robil?“ spýtala sa Hermiona vážne.
„Čo myslíš, že som tu robil?“ spýtal sa Harry s chabo hranou statočnosťou.
„Kričal si,“ povedal Ron.
„Áno…asi som musel zaspať alebo čo…“
„Harry, prosím, neurážaj našu inteligenciu,“ povedala Hermiona a zhlboka dýchala.
„Vieme, že ťa dole začala bolieť jazva a si biely ako stena.“
Harry sa posadil na okraj vane.
„Dobre. Práve som videl Voldemorta, ako zabil ženu. Teraz už pravdepodobne zavraždil
celú jej rodinu. A nemusel. Bolo to ako s Cedrikom. Len tam proste boli…“
„Harry, mal by si zabrániť tomu, aby sa ti to stávalo!“ kričala na neho Hermiona a jej hlas
sa ozvenou rozliehal po kúpeľni. „Dumbledore chcel aby si sa naučil Oklumenciu! Myslel si,
že to spojenie je nebezpečné – Voldemort ho môže využiť, Harry! Načo je dobré vidieť ho
ako vraždí a mučí ľudí? Ako to pomôže?“
„Lebo to znamená, že viem, čo robí, povedal Harry.
„Takže ty sa ani nepokúsiš to zastaviť?“
130
„Hermiona, ja nemôžem. Vieš, že som v Oklumencii nemožný. Nikdy som tomu neprišiel na
kĺb.“
„Nikdy si to ani neskúsil.“ povedala nahnevane. „Ja to nechápem, Harry – máš snáď rád
toto zvláštne spojenie alebo vzťah, či čo to vlastne je…“
Zasekla sa, keď uvidela pohľad, ktorý jej Harry venoval, keď sa postavil.
„Rád?“ povedal potichu. „Tebe by sa to páčilo?“
„Ja…nie…prepáč, Harry. Ja som to tak nemyslela…“
„Nenávidím to, nemôžem vystáť fakt, že do mňa môže kedykoľvek vidieť, že ho musím
vidieť vo chvíľach, keď je najnebezpečnejší. Ale chcem to využiť.“
„Dumbledore…“
„Zabudni na Dumbledora. Toto je moja vôľa, nikoho iného. Chcem vedieť, prečo potrebuje
Gregoroviča.“
„Koho?“
„To je výrobca prútikov,“ povedal Harry. „Vyrobil Krumov prútik a Krum si myslí, že je
skvelý.“
„Ale podľa teba,“ povedal Ron, „Voldemort niekam zavrel Ollivandera. Načo potrebuje
výrobcu prútikov, keď už jedného má?“
„Možno má rovnaký názor ako Krum, možno si myslí, že Gregorovič je lepší…alebo si myslí,
že mu Gregorovič vysvetlí, čo urobil môj prútik, keď ma prenasledoval, pretože Ollivander
to nevedel.“
Harry sa pozrel do prasknutého zrkadla a uvidel Rona a Hermionu, ako si za jeho chrbtom
vymenili skeptické pohľady.
„Harry, stále rozprávaš o tom, čo urobil tvoj prútik,“ povedala Hermiona, „ale to si urobil
ty! Prečo stále odmietaš uznať zodpovednosť za svoje vlastné sily?“
„Pretože viem, že som to nebol je! A ani Voldemort, Hermiona! Len my dvaja vieme, čo sa
skutočne stalo!“
Dívali sa na seba. Harry vedel, že Hermionu nepresvedčil a že vymýšľa protiargumenty
proti obidvom jeho teóriám o prútikom a o tom, že sám sebe dovoľuje hľadieť do
Voldemortovej mysle. Našťastie zasiahol Ron.
„Kašli na to,“ poradil jej. „Je to na ňom. Ale ak ideme zajtra na Ministerstvo, nemyslíš, že
by sme ešte mali prejsť plán?“
Do postele sa nedostali skôr, než pred polnocou. Dlhé hodiny prechádzali znovu a znovu ich
plán až do chvíle, keď čo celý vedeli naspamäť.
Harry, ktorý teraz spával v Siriusovej izbe, ležal na posteli a svietil si na starú fotografiu
jeho otca, Siriusa, Lupina a Pettigrewa a opakoval si plán ďalších desať minút.
131
Keď zhasol prútik, premýšľal o všehodžúse, vracačkách a svetlo modrých plášťoch;
premýšľal o výrobcovi prútikov Gregorovičovi a o tom, ako dlho sa ešte môže pred
Voldemortom skrývať.
Úsvit vystriedal temnotu noci ohromne rýchlo.
„Vyzeráš hrozne!“ boli Ronove prvé slová, keď vstúpil do Harryho izby, aby ho zobudil.
„Nie nadlho,“ zívol Harry.
Hermionu našli dole v kuchyni. Dávala na stôl kávu a teplé rožky, ktoré pripravil Kreacher a
na tvári mala známy, ľahko dychtivý výraz, ktorý Harry na nej videl vždy pred skúškami.
„Plášte,“ povedala si pre seba a keď si všimla ich prítomnosť, nervózne zavrtela hlavou a
pokračovala v ukladaní vecí to kabelky.
„Všehodžús…Neviditeľný plášť…Divotvorné delobuchy…mali by ste si ich, pre každý prípad,
pár vziať…Krvácačky, Predlžujúce uši…“
Rýchlo zhltli raňajky a zdvihli sa k odchodu. Kreacher sa poklonil a sľúbil im, že keď sa
vrátia, bude mať pripravený hovädzí nákyp špeciálne pre nich.
„Buď požehnaný,“ povedal Ron láskavo. „…a keď si predstavíš, že som sníval o tom, ako
mu odseknú hlavu a priklincujú ju na stenu…“
Na ceste museli byť veľmi opatrní. Zbadali skupinku Smrťožrútov, ktorí už mali z
pozorovania ich domu napuchnuté oči. Hermiona sa s Ronom premiestnila prvá a potom sa
vrátila po Harryho.
Po obvyklom krátkom pobyte v temnote a miernom pridusení Harry zbadal, že sú v malej
uličke, kde sa mala odohrávať prvá časť plánu. Bola opustená, okrem veľkých smetiakov;
prví pracovníci ministerstva sa väčšinou objavovali až okolo ôsmej.
„Dobre,“ povedala Hermiona a pozrela sa na hodinky. „Mala by tu byť asi o päť minút. Keď
ju omráčim…“
„Hermiona, my vieme,“ povedal Ron náhle.
„A myslím, že by sme mali otvoriť dvere pred tým, než sa sem dostane, nie?“ dodala
Hermiona. „Takmer som zabudla! Ustúpte…“
Namierila prútikom smerom za nich, na zamknuté a značne pokreslené protipožiarne
dvere, ktoré sa s veľkou ranou otvorili. Tmavá ulička za nimi viedla, ako vypátrali, do
opusteného divadla. Hermiona dvere zase zatlačila, aby vyzerali, že sú stále zatvorené.
„A teraz,“ povedala a otočila sa späť na Harryho a Rona, „si zase nasadíme plášť a…“
„…budeme čakať,“ dokončil za ňu Ron, prehadzujúc plášť cez Hermioninu hlavu ako šatku
cez vtáčiu klietku a zagúľal na Harryho očami.
Ani nie za minútu sa ozvalo tiché puk a malá čarodejnica z ministerstva s jemnými šedými
vlasmi sa premiestnila kúsok od nich a žmurkala v prudkom svetle. Spoza mraku práve vyšlo
slnko. Ani si jeho teplo nestihla užiť a už ju zasiahlo Hermionino nemé omračovacie
zaklínadlo do hrudníka a zvalila sa na zem.
132
„Skvelá práca, Hermiona,“ povedal Ron a vynoril sa spoza koša pri dverách do divadla, keď
z neho Harry stiahol neviditeľný plášť.
Preniesli malú čarodejnicu do temnej uličky. Hermiona jej vyšklbla pár vlasov a pridala ich
do flakónu s bahnovitým všehodžúsom, ktorý vytiahla z tašky. Ron zatiaľ prehľadával
čarodejnicinu kabelku.
„Je to Mafalda Hopkinsová,“ povedal a čítal malú kartičku, ktorá identifikovala ich obeť
ako spolupracovníka Kancelárie pre odstraňovanie následkov nesprávne použitých kúziel.
„Bude lepšie, keď si to vezmeš ty, Hermiona. A tu sú tie žetóny.“
Dal jej pár malých zlatých mincí, všetky s vyrazenými písmenami M.O.M, ktoré vytiahol z
čarodejnicinej peňaženky.
Hermiona vypila všehodžús, ktorý mal teraz príjemnú fialkavú farbu a za pár sekúnd vedľa
nich stálo dvojča Mafaldy Hopkinsovej. Ako náhle si nasadila Mafaldine okuliare, Harry
skontroloval čas.
„Trochu meškáme, pán z Kúzelníckej údržby tu bude každú chvíľu.“
Rýchlo zavreli dvere, za ktorými ležala skutočná Mafalda; Harry s Ronom nasadili
neviditeľný plášť a Hermiona zostala vonku a čakala. Pár sekúnd potom sa ozvalo ďalšie
puknutie a malý, ako fretka vyzerajúci čarodejník sa objavil priamo pred nimi.
„Och, ahoj, Mafalda.“
„Ahoj!“ povedala Hermiona roztraseným hlasom, „Ako sa dnes máš?“
„Nie veľmi dobre,“ odpovedal malý čarodejník, ktorý vyzeral úplne skleslo a vydal sa ďalej
po hlavnej ceste.
Hermiona sa k nemu pridala a Harry s Ronom sa zakrádali za nimi.
„To je mi ľúto,“ povedala Hermiona a výkladom jeho problémov sa ho snažila podržať.
Bolo dôležité, aby nedošiel až na ulicu. „Tu, daj si cukrík.“
„Ehm? Och, nie, vďaka...“
„Trvám na tom!“ povedala Hermiona agresívne a trepala mu vrecúškom cukríkov pred
tvárou.
Čarodejník si vyplašene jeden zobral. Účinok bol okamžitý. Vo chvíli, keď sa cukrík dotkol
jeho jazyka, začal čarodejník zvracať tak silno, že si ani nevšimol že mu Hermiona vytrhla
pár vlasov.
„Chudáčik!,“ vykríkla, ako zvracal po aleji. „Asi by si si mal vziať deň voľna!“
„Nie – nie!“ povedal priškrtene, začal dáviť a snažil sa pokračovať v ceste, napriek tomu,
že nebol schopný ísť rovno.
„Musím – dnes – musím ísť…“
„Ale to je predsa hlúposť,“ povedala Hermiona vydesene. „Nemôžeš ísť v takomto stave do
133
práce. Myslím, že by si mal zájsť ku Svätému Mungovi, tam ťa prehliadnu.“
Čarodejník spadol na kolená a snažil sa stále pokračovať v ceste.
„Takto proste nemôžeš ísť do práce!“ kričala Hermiona.
Konečne to vyzeralo, že si priznal pravdu. Vyškriabal sa po Hermione hore a zmizol, bez
toho, aby tu nechal niečo okrem tašky, ktorú mu Ron vytrhol z ruky a hromady zvratkov.
„Fuj,“ povedala Hermiona a zdvihla si sukňu, aby si ju nenamočila v kaluži, ktorú tam
zanechal.
„Možno by urobil menej neporiadku, keby som ho tiež omráčila?“
„Áno,“ povedal Ron a vymotal sa z plášťa, „ale aj tak si myslím, že hromada ľudí v
bezvedomí by pútala omnoho viac pozornosti.“
„Bol dosť zapálený pre prácu, však? Daj nám tie vlasy a všehodžús.“
Behom dvoch minút stál pred nimi Ron ako malý, fretke podobný, čarodejník a mal na sebe
tmavomodrú róbu, ktorá bola poskladaná v taške.
„Zvláštne, že ju nemal na sebe, keď sa tak teším do práce. Každopádne, som Reg
Cattermole, aspoň podľa toho štítku na chrbte.“
„Teraz tu počkaj,“ povedala Hermiona Harrymu, ktorý bol stále pod plášťom, „a ja sa
vrátim s nejakými vlasmi.“
Musel čakať desať minút, ale pripadalo mu, že tu stojí v povracanej uličke omnoho dlhšie.
Konečne sa Ron a Hermiona objavili.
„Neviem, kto to je“ povedala Hermiona a dala Harrymu niekoľko čiernych vlasov, „ale šiel
domov s hrozným krvácaním z nosa. A je dosť vysoký, takže budeš potrebovať väčší plášť.“
Vytiahla pár plášťov, ktoré pre nich Kreacher vyžehlil a Harry sa napil elixíru. Keď
bolestivá premena skončila, bol vysoký a pri pohľade na svoje svalnaté ramená si povedal,
že je silák. Mal aj briadku. Zložil si neviditeľný plášť pod šatami aj s okuliarmi a pridal sa k
ostatným.
„Páni, to je strašidelné,“ povedal Ron, keď sa pozrel na Harryho, ktorý sa nad ním týčil
ako veža. „Vezmi si jeden z Mafaldiných žetónov,“ povedala Hermiona Harrymu „a poďme,
už je skoro deväť.“
Vyšli spolu z aleje. Stáli na preplnenom chodníku a pár metrov od nich bolo špicaté
zábradlie obklopujúce dve ramená schodišťa, jedno označené PÁNI a druhé DÁMY.
„Uvidíme sa za chvíľu,“ povedala Hermiona nervózne a vydala sa k DÁMAM. Harry a Ron sa
pridali k zvláštne oblečenému mužovi, ktorý zostupoval do niečoho, čo vyzeralo ako
podzemné verejné WC obložené čiernobielymi kachličkami.
„Bré ráno, Reg!“ zavolal ďalší kúzelník v tmavomodrej róbe, keď vkladal žetón do dierky
vo dverách. „Je to nanič, keď musíme chodiť do práce takto! Kto si myslia že sa tu objaví?
Harry Potter?“ Čarodejník zaburácal smiechom nad vlastným vtipom, zatiaľ čo sa Ron
nútene pousmial.
134
„Áno,“ povedal „blbé, čo?“ A vydali sa s Harrym do susedných kabínok.
Po Harryho ľavici aj pravici sa ozval zvuk splachovania. Prikrčil sa a pozrel sa dierou pod
kabínkou presne včas, aby videl pár obutých chodidiel, ako vstupujú do záchodu. Pozrel sa
doľava a uvidel Rona ako naňho žmurká.
„Musíme sa spláchnuť?“ zašepkal.
„Vyzerá to tak,“ zašepkal Harry naspäť; jeho hlas bol hlboký.
Obaja vstali. Harry si pripadal hlúpo, keď sa šplhal do záchodu.
Vedel ale, že to tak má byť – aj keď stál vo vode, jeho topánky, chodidlá a aj plášť
zostávali suché. Natiahol sa, zatiahol za retiazku a vo chvíli skĺzol po šmýkačke a vynoril sa
z krbu na Ministerstve kúziel.
Neohrabane vstal. Mal teraz ďaleko väčšie telo, než na aké bol zvyknutý. Ohromné átrium
sa zdalo byť temnejšie, než si Harry spomínal. Naposledy stála uprostred zlatá fontána, ale
teraz vládla scéne obrovská socha z čierneho kameňa. Bolo desivé, ako sochy kúzelníka a
čarodejnice sedeli na ozdobne vyrezávaných trónoch a dívali sa na pracovníkov
ministerstva. Pod nimi sa jagal vytesaný nápis MÁGIA JE SILA.
Harryho niečo udrelo zozadu do nôh. Ďalší kúzelník vyletel z krbu za ním.
„Z cesty, nemôže…och…prepáč Runcorn.“
Očividne vyľakaný kúzelník sa dal rýchlo do kroku. Zrejme ho muž, ktorého Harry teraz
zosobňoval zastrašil.
„Pst“ šepol hlas, Harry sa rozhliadol a uvidel malú čarodejnicu a kúzelníka z Údržby a
pripojil sa k nim.
„Dorazil si v poriadku?“ pošepkala Hermiona Harrymu.
„Nie, ešte stále je zaseknutý v rúre,“ povedal Ron.
„Och, veľmi zábavné…To je príšerné, však?“ povedala Harrymu, ktorý pozeral na sochu.
„Videl si na čom sedia?“
Harry sa pozrel trochu pozornejšie a uvedomil si, že to, o čom si myslel, že boli
dekoratívne vyrezané tróny, bola v skutočnosti kopa ľudských tiel. Stovky a stovky nahých
mužov, žien i detí, s hlúpo vyzerajúcimi tvárami, skrútení a stlačení spoločne podopierali
váhu dvoch kúzelníkov.
„Muklovia“ zašepkala Hermiona „Na svojom pravom mieste. Poďme ďalej.“
Pripojili sa k prúdu kúzelníkov, ktorí smerovali k zlatým bránam na konci haly a čo
najpozornejšie sledovali okolie. Neuvideli však ani náznak charakteristickej postavy
Dolores Umbridgeovej. Prešli cez bránu do menšej haly, kde sa tvorili rady k dvadsiatim
zlatým mrežiam, za ktorými sa skrývali výťahy. Keď sa k jednému z radov pripojili,
neznámy hlas zavolal: „Cattermole!“
Dívali sa dookola a Harryho žalúdok sa obrátil hore nohami. Jeden zo Smrťožrútov, ktorí
135
boli svedkom Dumbledorovej vraždy, kráčal smerom k nim. Pracovníci vedľa nich sklopili
pohľady k zemi. Harry cítil, že z neho mali strach. Zachmúrená, až trochu hrubá tvár muža
bola v rozpore s jeho nádherným splývajúcim plášťom, ktorý bol prešitý zlatými nitkami.
Niekto z davu v okolí výťahu vykríkol: „Dobré ráno, Yaxley!“ ale ten ho ignoroval.
„Cattermole, žiadal som niekoho z údržby, aby sa postaral o moju kanceláriu. Stále v nej
prší.“
Ron sa díval dookola, akoby dúfal, že sa ozve niekto iný, ale nikto neprehovoril.
„Prší…vo – vo vašej kancelárii? To…to nie je dobré, však?“ Ron sa nervózne pousmial.
Yaxleyho oči sa rozšírili.
„Tak ty si myslíš, že je to vtipné, čo Cattermole?“
Pár čarodejníc sa oddelilo od ostatných a utekalo preč.
„Nie,“ dodal Ron, „samozrejme, že nie…“
„Uvedomuješ si, Cattermole, že som teraz na ceste dole, aby som vypočúval tvoju ženu?
Vlastne som celkom prekvapený, že tam nie si a nedržíš ju za ruku, zatiaľ čo čaká. Už si ju
asi nechal, však? To je múdre. Nabudúce sa ožeň s nejakou čistokrvnou.“
Hermiona trochu vykríkla od strachu. Yaxley sa na ňu pozrel, ale ona len slabo zakašlala a
otočila sa.
„Ja – ja –“ koktal Ron.
„Keby moja žena bola označená za humusáčku,“ povedal Yaxley, „nikto by si nemohol
spliesť moju ženu s takou špinou…a Oddelenie presadzovania by potrebovalo, aby som
urobil nejakú prácu, vzal by som si to za svoju osobnú prioritu. Rozumieš, Cattermole?“
„Áno,“ zašepkal Ron.
„Tak sa o to postaraj, Cattermole, nech je moja kancelária do hodiny úplne suchá, lebo
bude Krvný status tvojej ženy ešte viac neistý ako teraz.“
Zlatá mreža pred nimi sa otvorila. S kývnutím a úsmevom smerom k Harrymu, ktorý mal
zrejme oceniť jeho jednanie s Cattermolem, odišiel Yaxley k inému výťahu. Harry, Ron a
Hermiona nastúpili do toho ich, ale nikto už za nimi nešiel. Ako keby boli niečím infikovaní.
Mreža sa s tresknutím zavrela a výťah sa vydal smerom nahor.
„Čo budem robiť?“ spýtal sa Ron obidvoch naraz; vyzeral dosť skľúčene. „Ak sa tam
neukážem, moja žena…vlastne Cattermolova žena¬-“
„Pôjdeme s tebou, musíme zostať spolu–“ začal Harry, ale Ron prudko pokrútil hlavou.
„To je hlúposť, nemáme veľa času. Vy dvaja nájdete Umbridgeovú a ja sa pôjdem postarať
o tú Yaxleyho kanceláriu – ale ako zastavím ten dážď?“
„Skús Finite intantate,” povedala Hermiona. “Ak by to bolo zaklínadlo alebo nejaká
kliatba, mal by sa dážď zastaviť. A ak to nepomôže, tak sa niečo pokazilo s veterným
kúzlom, čo bude horšie. V takom prípade skús pre dočasne zmiernenie Impervius, aby si
zachránil jeho veci-“
136
„Povedz to znovu a pomaly –“ povedal Ron, zatiaľ čo zúfalo hľadal po vreckách pero.
Ale v tej chvíli výťah zastavil a ženský hlas povedal: „Štvrté poschodie, Oddelenie kontroly
a dohľadu nad kúzelnými tvormi, vrátane sekcie pre príšery a hmotné i nehmotné
stvorenia, Kancelária pre spoluprácu s trpaslíkmi a Poradenské kancelárie pre zabíjanie
škodcov.”
Mreža sa znovu otvorila a vpustila dovnútra ďalších dvoch kúzelníkov a pár svetlofialových
papierových obežníkov, ktoré poletovali okolo lampy pri strope výťahu.
„Dobré ráno, Albert,“ povedal zarastený chlapík usmievajúc sa na Harryho. Keď sa výťah
opäť dal do pohybu, prehliadal si Rona a Hermionu. Hermiona šepkala Ronovi inštrukcie.
Kúzelník sa oprel vedľa Harryho, díval sa naňho a mumlal: „Dirk Cresswell, čo? Zo Styku so
škriatkami. Pekne, Albert. Som si istý, že teraz dostanem jeho prácu ja!“ žmurkol a Harry
sa na oplátku usmial a dúfal, že to bude stačiť. Výťah zastavil a dvere sa opäť otvorili.
„Druhé podlažie, Oddelenie presadzovania čarodejníckeho práva, vrátane Kancelárie
neoprávneného používania kúziel, Veliteľstvo aurorov a Administračné centrum
Wizengamotu,“ povedal hlas čarodejnice.
Harry si všimol, že Hermiona Rona málinko postrčila a on utekal z výťahu nasledovaný
ďalšími kúzelníkmi. Harry a Hermiona boli teraz sami. Zlaté dvere sa zavreli a Hermiona
veľmi rýchlo povedala: „Vlastne si myslím, Harry, že by som mala ísť za ním. Nemyslím si,
že vie, čo robí a ak ho chytia, celá naša vec…“
„Prvé poschodie, Minister mágie a pomocný personál.“
Zlaté mreže sa znovu otvorili a Hermiona si povzdychla. Stáli pred nimi štyria ľudia, dvaja
hlboko zabraní do rozhovoru – dlhovlasý čarodejník, oblečený do nádherného čiernozlatého
plášťa a čarodejnica podobná ropuche, so zamatovou mašľou na svojich krátkych vlasoch,
zvierajúc na hrudi spisové dosky.
137
13. kapitola – Komisia pre kontrolu čarodejníkov narodených u muklov
„Ach, Mafalda!“ povedala Umbridgeová, keď sa pozrela na Hermionu. „Poslal Vás Travers,
však?“
„A-áno,“ zakvičala Hermiona.
„Bože, pôjde Vám to výborne,“ povedala Umbridgeová čarodejníkovi oblečenému v
čiernozlatom habite.
„Tak teda máme po probléme, minister. Ak bude Mafalda schopná zapisovať, hneď sa
môžeme do toho pustiť.
Pri pohľade do svojho zápisníka pokračovala.
„Dnes nás čaká desať ľudí a jeden z nich je manželka zamestnanca Ministerstva! Pche...
Dokonca i tu, v samom srdci Ministerstva!“
Vošla do iného výťahu spolu s dvoma ďalšími čarodejníkmi, ktorí počúvali jej rozhovor s
ministrom.
„Pôjdeme rovno dole, Mafalda. Všetko, čo potrebujete, nájdete v súdnej sieni. Dobré
ráno, Albert, vy snáď nevystupujete?“
„Áno, isteže,“ povedal Harry hlbokým hlasom.
Harry vystúpil z výťahu a zlatá mreža sa za ním zatvorila. Porozhliadal sa ponad rameno a
videl Hermioninu znepokojenú tvár ako sa stráca z dohľadu spolu s vysokým čarodejníkom.
„Čo vás sem privádza, Runcorn?“ spýtal sa nový minister mágie.
Jeho dlhé čierne vlasy a brada boli už miestami popretkávane striebrom a jeho vysoké čelo
vrhalo tieň na jeho lesklé oči. Harrymu to pripadalo, akoby krab vykukoval spod skaly.
„Potreboval som niečo povedať,“ Harry na zlomok sekundy zaváhal, „Arthurovi
Weasleymu. Niekto mi hovoril, že je tu na jednotke.“
„Ach tak,“ odpovedal Plum Thicknesee. „Pristihli ho v kontakte s niekým Nežiadúcim?“
Harry mal náhle veľmi sucho v krku, keď odpovedal, „Nie, to s tým nemá nič spoločné.“
„No dobre. Je to jen otázka času,“ povedal Thicknesse. „Keby vás zaujímal môj názor, títo
zradcovia krvi sú rovnako zlí ako humusáci. Prajem pekný deň, Runcorn.“
„Pekný deň, pán minister.“
Harry sledoval Thicknessa, ako pochoduje preč chodbou plnou ľudí. V okamihu, keď zmizol
z dohľadu, vytiahol Harry svoj neviditeľný plášť, ktorý bol až doposiaľ ukrytý pod ťažkým
čiernym kabátom, prehodil ho cez seba a vydal sa na opačnú stranu. Runcorn bol tak
vysoký, že sa Harry musel zhrbiť, aby mal istotu, že mu nie sú vidieť jeho veľké nohy.
Panika mu zovrela žalúdok. Ako tak prechádzal od jedných naleštených drevených dverách
k druhým, pričom každé mali štítok s menom majiteľa a jeho zamestnaním, si Harry
138
uvedomil moc ministerstva, jeho komplexnosť a jeho nepreniknuteľnosť pôsobí proti nim,
takže plán, ktorý pripravovali s Ronom a Hermionou posledné štyri týždne, mu bol k
smiechu detinský.
Všetky svoje sily vynaložili, aby sa dostali dnu do budovy bez toho, aby boli odhalení, avšak
ani na moment sa nezamysleli na to, čo urobia, keby boli rozdelení.
Hermiona bola teraz nútená byť pri súdnych procesoch, ktoré sa zaiste pretiahnu na
hodiny. Ron sa pokúšal spraviť kúzlo, ktoré bolo bezpochyby ďaleko vyspelejšie, než aké
mohol zvládnuť, pričom sloboda jednej z obžalovaných záležala na jeho úspechu, a on,
Harry, sa potuloval po najvyššom poschodí s vedomím, že jeho korisť práve odišla výťahom
dole.
Po chvíli sa zastavil, oprel sa o stenu a pokúšal sa rozhodnúť, čo ďalej. To ticho v ňom
vyvolávalo stav tiesne. Žiadne kroky ani rozhovory. Do purpurova sfarbená chodba bola
taká tichá, ako keby tu bolo použité kúzlo Muffiliato.
Jej kancelária musí byť niekde tu, pomyslel si Harry .
Zdalo se nepravdepodobné, že by si Umbridgeová nechávala šperky v kancelárii, ale na
druhej strane by bola hlúposť to tam neprehľadať. Preto opäť vyrazil po chodbe, pričom
nestretol nikoho okrem zachmúreného čarodejníka, ktorý si potichu mumlal poznámky,
ktoré brko letiace pred ním okamžite zapisovalo na pergamen.
Harry zabočil za roh a ďalej sa sústreďoval menám na dverách. V polovici ďalšej chodby
dorazil Harry do širokého, otvoreného priestranstva, kde približne tucet čarodejníkov a
čarodejníc sedelo v radách za malými stolmi, podobným školským laviciam, aj keď boli
omnoho vyššie a bez nápisov.
Harry sa zastavil a chvíľu fascinovane sledoval, čo sa dialo. Všetci úplne rovnako mávali a
točili svojimi prútikmi a farebné papiere poletovali všetkými smermi ako papieroví draci.
Po niekoľkých sekundách si Harry uvedomil, že celá procedúra mala svoj rytmus, že všetky
papiere sa sformovali do jediného obrazu a po ďalších pár chvíľach si uvedomil, že sa
pozerá na formáciu kusov brožúry, že farebné papiere boli stránkami, ktoré keď sa
zostavili, zložili a začarovali dohromady, dopadli na urovnané kôpky vedľa každého
čarodejníka.
Harry sa potichu priplazil o niečo bližšie, aj keď čarodejníci boli tak zaujatí tým, čo robia,
že Harry pochyboval, že by si ho všimli, aj keby hlasno pricupkal bez plášťa. Potom sa mu
podarilo získať dokončenú brožúru, ležiacu vedľa mladej čarodejnice, a tak si ju začal,
spod neviditeľného plášťa, prezerať. Na jej ružovom obale bol zlatý nápis:
Humusáci
a nebezpečenstvo, ktoré prinášajú čistokrvnej spoločnosti
Pod týmto titulom bol obrázok červenej ruže a samoľúbo sa usmievajúca tvár uprostred
nej, škrtenej zelenou rastlinou s jedovatými zubmi. Na brožúre nebolo uvedené meno
autora, avšak keď sa Harry pozrel na jazvy na svojej pravej ruke, o tvorcovi nepochyboval.
Mladá čarodejnica vedľa neho len potvrdila jeho podozrenie, keď sa spýtala, „Neviete
niekto, či bude tá stará ropucha u výsluchov tých humusákov celý deň?“
„Opatrne,“ povedal čarodejník sediaci vedľa nej a nervózne sa rozhliadol. Jedna z jeho
139
stránok sa pošmykla a spadla na podlahu.
„Čo je? Má už snáď okrem magického oka i magické ucho?“ povedala, a rýchlo hodila
pohľad smerom k žiarivým mahagónovým dverám vedúcim do tejto miestnosti.
Harry sa taktiež pozrel a na okamih ho ovládol hnev. Tam, kde mávajú muklovské dvere
priezory, bolo umiestnené do dreva veľké, guľaté oko s jasne modrou dúhovkou – oko,
ktoré bolo známe všetkým, ktorí poznali Alastora Moodyho.
Na zlomok sekundy Harry zabudol kde je a čo tam robí, dokonca zabudol, že je neviditeľný.
Vyrazil rovno ku dverám, aby mohol preskúmať Moodyho oko. Nepohybovalo sa. Hľadelo
uprene na strop, akoby bolo zmrznuté. Doštička pod ním hovorila:
Dolores Umbridgeová
Najvyššia sekretárka ministra mágie
O niečo nižšie však bola nablýskaná, nová doštička:
Vedúca odboru pre registráciu čarodejníkov narodených u muklov
Harry sa opäť pozrel na tucet výrobcov brožúrok. Aj keď sa veľmi sústredili na prácu, len
ťažko by mohol predpokladať, že by si nevšimli, keby sa dvere prázdnej kancelárie pred
nimi otvorili. Preto z vačku habitu vytiahol zvláštny predmet s malými kmitajucími
nožičkami a telom podobajúcim sa gumovému rohu. Zohol sa až k podlahe a umiestnil tam
hnojovú bombu.
Tá sa od neho okamžite rozbehla smerom k nohám čarodejníkov a čarodejníc pred ním. O
chvíľku neskôr, zatiaľ čo Harry čakal s rukou na kľučke, zaznel hlasný výbuch a za rohom sa
objavilo veľké množstvo štipľavého dymu.
Mladá čarodejnica v prvej rade vykríkla a ružové stránky sa rozleteli všetkými smermi, keď
ona a jej kolegovia vyskočili na nohy a hľadali zdroj toho rozruchu. Harry stlačil kľučku,
vošiel do kancelárie a zavrel za sebou dvere.
Mal pocit, akoby sa vrátil v čase. Miestnosť vyzerala úplne rovnako ako kabinet
Umbridgeovej v Rokforte.
Závesy, obrúsky a sušené kvetiny pokrývali každý kúsok plochy. Steny boli pokryté
rovnakými farebnými ornamentálnymi taniermi s nechutne sladkými mačiatkami s
mašličkami, predvadzájuce a hrajúce sa. Na stole bol farebný volánkový obrus. Za Moodyho
okom bol pripevnený teleskopický prístroj, ktorý Umbridgeovej umožňoval špehovať
zamestnancov na druhej strane dverí. Harry sa doňho pozrel a zistil, že sú stále ešte
zhromaždení okolo hnojovej bomby. Potom vykrútil teleskop z dverí, čo zanechalo v
dverách otvor, z ktorého vytiahol magické oko a vložil si ho do vrecka. Potom sa opäť
otočil smerom k miestnosti, zdvihol svoj prútik a zamrmlal, „Accio medailón.“
Nič sa nestalo, ale to ani Harry nečakal, Umbridgeová určite poznala mnoho ochranných
zaklínadiel. Preto ihneď vyrazil za jej stôl a začal otvárať jeden šuplík za druhým. Videl
brká, zápisníky aj magický záznamník, začarované spinky na papier, ktoré sa vinuli ako
hady, malú krabičku plnú tenkých mašlí a spiniek, avšak nebola tam ani stopa po
140
medailóne.
Za stolom bol taktiež archívny šuplík a Harry sa ho rozhodol prehľadať. Rovnako tak ako
Filchov kabinet v Rokfote, aj tento bol plný zložiek s menami. Na dne šuplíka si Harry
všimol niečo, čo ho naozaj prekvapilo: zložku pána Weasleyho.
Vytiahol ju a začal čítať.
Arthur Weasley
Krvný status – čistá krv, ale s neakceptovateľnými kladnými muklovskými názormi. Člen
Fénixovho rádu.
Rodina – manželka (čistá krv), sedem detí, dve najmladšie v Rokforte.
Pozn.: Najmladší syn je v súčasnej dobe doma, vážne chorý. Potvrdené ministerským
inšpektorom.
Bezpečnostný status – SLEDOVANÝ. Každý pohyb je monitorovaný. Vysoká pravdepodobnosť
kontaktu s Nežiadúcim č. 1 (skorší pobyt s Weasleyho rodinou).
„Nežiadúcí číslo jedem,“ zamrmlal Harry, keď vracal zložku pána Weasleyho späť do
šuplíka.
Mal tušenie, že vie o koho ide a istotu získal, keď sa rozhliadol po ďalších miestach, kde by
sa dal medailón schovať – na stene visel plagát s jeho fotografiou a slovami Nežiadúci číslo
jeden cez jeho hrudník. V rohu plagátu bola, spolu s obrázkom mačiatka, na ružovom
papieri umiestnená malá poznámka. Harry prišiel k plagátu aby si prečítal, čo Umbridgeová
napísala, „Mal by byť potrestaný.“
Nahnevanejší ako predtým, prehľadal Harry dna váz, odpadkových košov a aj suchých
kvetín, vôbec ho však neprekvapilo, že tam medailón neobjavil. Naposledy sa rozhliadol po
miestnosti a jeho srdce sa náhle prudko rozbúšilo. Dumbledore na neho zízal z malého
štvorcového zrkadla opretého na knižnici vedľa stola.
Harry prebehol miestnosť a siahol po ňom, avšak v tom okamihu si uvedomil, že vôbec
nešlo o zrkadlo. Dumbledore sa na neho zamyslene pozeral z obálky nablýskanej knihy.
Harry si až po chvíli všimol zelený nápis cez jeho klobúk – Život a klamstvá Albusa
Dumbledora – a o nič menšieho nápisu cez jeho hruď: „napísala Rita Skeeterová, autorka
bestselleru Armando Dippet - Majster, alebo idiot?“
Harry otvoril knihu na náhodnej strane, a na nej našiel veľkú fotografiu dvoch chlapcov,
obaja sa až prehnane smiali, obaja mali ruku na ramene toho druhého. Dumbledore s
vlasmi po ramená si nechal narásť malú briadku, podobnú tej Krumovej, tej, ktorá tak
nahnevala Rona.
Chlapec, ktorý sa nahlas smial vedľa Dumbledora, mal veselú tvár a pôsobil divoko. Jeho
zlaté vlasy sa vlnili až po ramená. Harry uvažoval, či je to mladý Dumbledore, ale skôr než
sa stihol pozrieť na popis fotografie, dvere kancelárie sa otvorili.
Keby sa pri vystupovaní Thicknessa nepozeral cez rameno, Harry by cez seba určite
nestihol prehodiť svoj neviditeľný plášť. Aj tak možno minister postrehol nejaký pohyb,
141
lebo chvíľu nehybne stál a pozeral na miesto, kde Harry práve zmizol. Nakoniec asi
zhodnotil, že videl Dumbledora na obálke knihy, ktorú Harry sotva stihol vrátiť. Konečne
došiel k stolu a svoj prútik namieril na brko pripravené v kalamári. To okamžite vyskočilo a
začalo písať odkaz pre Umbridgeovú. Veľmi potichu, skoro sa ani neodvážil dýchať, Harry
cúval k otvoreným dverám do chodby.
Výrobcovia brožúrok boli stále ešte zhromaždení okolo ostatku hnojovej bomby, ktorá ešte
stále slabo vrčala, keď vypúšťala trocha dymu. Harry sa ponáhľal chodbou preč a len začul
mladú čarodejnicu, ako hovorí, „Stavím sa že utiekla z Oddelenia experimentálnych čarov.
Nie sú vôbec opatrní, pamätáte, ako im odtadiaľ naposledy unikla tá jedovatá kačka?“
Harry sa ponáhľal naspäť k výťahom a zvažoval svoje možnosti. Nebolo pravdepodobné, že
by medailón bol niekde na ministerstve, a práve tak isto bolo nepravdepodobné, že by to
dostali z Umbridgeovej, keď bola zatvorená v súdnej sieni.
Ich prioritou teraz bolo nenápadne sa dostať z ministerstva a skúsiť to niektorý iný deň.
Prvé, čo musel urobiť, bolo nájsť Rona a potom spolu vymyslieť spôsob, ako dostať
Hermionu zo súdnej siene.
Výťah, ktorý prišiel, bol prázdny. Harry do neho vošiel a zhodil zo seba neviditeľný plášť. K
jeho úľave nastúpil na druhom poschodí do výťahu premočený a rozzúrene tváriaci sa Ron.
„Dob-dobré ráno,“ zakoktal Ron, keď sa výťah opäť rozbehol.
„Ron, to som ja!“
„Harry, ja som úplne zabudol, že vyzeráš ako… Prečo s tebou nie je Hermiona?“
„Musela ísť s Umbridgeovou dole do súdnej siene, nemohli sme tomu zabrániť a…“
Predtým, než mohol Harry vetu dokončiť, výťah opäť zastavil. Dvere sa otvorili a dovnútra
vošiel pán Weasley. Hovoril s postaršou čarodejnicou, jej vlasy boli učesané tak, že
vyzerali ako mravenisko.
„…viacmenej vás chápem, Wakanda, avšak obávam sa, že sa nemohol zúčastniť takého…“
Pán Weasley stíchol, keď uvidel Harryho. Bol to veľmi zvláštny pocit, keď sa na neho pán
Weasley pozeral s takou nechuťou. Dvere výťahu sa zavreli a ten sa opäť rozbehol smerom
dole.
„Ach, zdravím, Reg,“ otočil sa pán Weasley za zvukom stáleho kvapkania z Ronovho habitu.
„Nie je tu dnes tvoja žena kvôli výsluchu? Ehm, čo sa ti stalo? Prečo si taký mokrý?“
„V Yaxleyho kancelárii pršalo,“ povedal Ron.
Pozeral sa pritom na jeho rameno a Harry vedel, že sa bojí, že by ho otec mohol spoznať,
keby sa mu pozrel priamo do očí.
„Nemôžem to zastaviť, a tak ma poslali pre Bernieho - Pillswortha, myslím, že povedal,
že...“
„Áno, v spustnutej kancelárii poslednú dobu prší,“ povedal pán Weasley. „Skúšal si
Meterolojinx Recanto? U Bletchleyho to fungovalo.“
142
„Meterolojinx Recanto?“ zašepkal Ron. „Nie, neskúšal. ďakujem, oc- teda ďakujem,
Arthur.“
Keď sa dvere výťahu opäť otvorili, vyšla z nich čarodejnica s mraveniskom vo vlasoch,
rovnako ako Ron, ktorý prebehol okolo nej a stratil sa z dohľadu. Harry chcel vybehnúť za
ním, ale cestu mu skrížil Percy Weasley, ktorý kráčal do výťahu s nosom zaboreným v
nejakých papieroch, ktoré čítal.
Percy si uvedomil, že je vo výťahu so svojím otcom, až keď sa dvere s hrkotom zavreli.
Rozhliadol sa, a keď uvidel pána Weasleyho, sčervenel ako reďkovka a len čo sa dvere zase
otvorili, opustil výťah. Harry sa snažil dostať von, ale zastavila ho ruka pána Weasleyho.
„Počkaj chvíľu, Runcorn.“
Dvere sa opäť zavreli, a keď sa výťah znova rozbehol, pán Weasley povedal, „Počul som,
že máš nejaké informácie o Dirkovi Cresswellovi.“
Harry mal dojem, že zlosť pána Weasleyho nebola o nič menšia kvôli stretnutiu s Percym.
Usúdil, že najlepšie bude robiť sa, že o ničom nevie.
„Prepáčte?“ povedal.
„Nepredstieraj, Runcorn,“ povedal pán Weasley divoko. „Vystopoval si čarodejníka, ktorý
sfalšoval svoj rodokmeň, nie?“
„A keď áno, tak čo?“ povedal Harry.
„Dirk Cresswell je čarodejník desaťkrát poctivejší než ty,“ povedal pán Weasley potichu,
zatiaľ čo výťah pokračoval.
„A keď prežije Azkaban, budeš sa mu musieť spovedať, a to nehovorím o jeho žene,
synoch a priateľoch…“
„Arthur,“ prerušil ho Harry, „vieš, že si sledovaný...?“
„To má byť vyhrážka, Runcorn?“ zvýšil hlas pán Weasley.
„Nie,“ povedal Harry. „Je to pravda! Sledujú ťa na každom kroku-"
Dvere sa otvorili, keď prišli k átriu. Pán Weasley hodil po Harrym ostrý pohľad a vybehol z
výťahu, ktorý sa s rinčaním zavrel. Harry zostal ohromene stáť na mieste. Prial si, aby si
býval vybral na premenu niekoho iného.
Harry vytiahol neviditeľný plášť a znovu si ho obliekol. Pokúsi sa Hermionu vymámiť sám,
zatiaľ čo bude Ron riešiť tú kanceláriu s dažďom. Keď sa dvere otvorili, vystúpil, a dostal
sa do úzkeho kamenného priechodu osvetleného fakľami, dosť odlišného od vrchných
chodieb s kobercom a dreveným obložením.
Keď výťah opäť s rachotom odišiel, Harry sa pri pohľade na vzdialené čierne dvere, ktoré
značili vchod do Oddelenia Záhad, trochu zatriasol.
Vyrazil, jeho cieľom tentokrát neboli čierne dvere, ale brána po ľavej strane, ktorá
odhaľovala rad schodov vedúcich k súdnej sieni. Zatiaľ čo zostupoval dole, premýšľal nad
svojimi možnosťami. Stále mu zostávalo niekoľko hnojových bômb, ale možno by bolo
143
lepšie jednoducho zaklopať na dvere súdu, vstúpiť ako Runcorn a požiadať o rozhovor s
Mafaldou.
Samozrejme nevedel, či je Runcorn dostatočne dôležitý, aby mu to vyšlo, a dokonca či by
to dokázal, to, že by sa Hermiona nevrátila, by mohlo spustiť pátranie skôr, než by sa
dostali bezpečne preč z ministerstva…
Ponorený do myšlienok okamžite nezaregistroval zvláštne mrazenie, ktoré ho obklopilo,
ako keby klesal do hmly. S každým krokom bola väčšia a väčšia zima, chlad dosiahol jeho
hrdlo a trhal mu pľúca. Pocítil, že sa do neho vkráda pocit zúfalstva, skleslosti a naplňuje
ho zvnútra.
Dementori, pomyslel si. A keď stúpil nohou na schody a otočil sa doprava, naskytol sa mu
strašný pohľad. Tmavý priechod zo súdnych siení bol plný vysokých, do čierna zahalených
postáv, ich tváre boli celé zakryté, ich drsné dýchanie bolo jediným zvukom v miestnosti.
Stuhnutí humusáci, ktorí boli vzatí dovnútra kvôli výsluchu, sedeli schúlení a vystrašení na
drevených lavičkách.
Väčšina z nich si zakrývala tvár rukami, možno nevedomky, aby sami seba chránili pred
dementorovím bozkom. Niektorí z nich boli doprevádzaní rodinami, iní sedeli sami.
Dementori pred nimi lietali hore a dolu a chlad, beznádej a zúfalstvo toho miesta dali im a
Harrymu pocit prekliatia…
Bojuj s tým, povedal sám sebe, ale vedel, že tu nemôže vyčarovať Patronusa bez toho, aby
sa odhalil. Tak spravil pohyb dopredu, najtichšie, ako len mohol a s každým ďalším
krokom, ktorý spravil, sa zdalo, že otupenosť bude predchádzať jeho mozgom, ale donútil
sa, aby myslel na Hermionu a Rona, ktorí ho potrebovali.
Pohybovanie cez vysoké čierne figúry bolo hrozné: Bezoké tváre, skryté pod kapucňami sa
otočili, keď prechádzal a bol si istý, že ho cítia, možno cítia ľudskú prítomnosť, ktorá má
stále nejaké nádeje, nejakú odolnosť… Uprostred zmrznutého ticha boli jedny z dverí
žalára na ľavej strane chodby roztvorené dokorán a ozývali sa z nich výkriky.
„Nie, nie, som pol na pol, hovorím vám, že som pol na pol! Môj otec bol čarodejník, naozaj
bol, pozrite sa na neho, Arkie Alderton, je to veľmi známy návrhár metiel, hovorím vám,
keď sa na neho pozriete - dajte zo mňa tie ruky preč, dajte ich preč- “
„Toto je tvoje posledné varovanie,“ povedala mäkkým hlasom Umbridgeová, čarovne
zosilneným hlasom, aby to bolo jasne počuť cez mužovo zúfale revanie.
„Keď budete vzdorovať, budete podrobený dementorovmu bozku.“
Mužov rev prestával, ale vzlykanie sa stále ozývalo chodbou.
„Odveďte ho preč,“ povedala Umbridgeová.
Dvaja dementori sa objavili vo dverách súdnej siene, ich hnilobné ruky zvierali
čarodejníkovo rameno, ktorý vyzeral, že každú chvíľu zamdlie. Odleteli s ním preč z
chodby a temnota, ktorá sa za nimi vliekla, ich pohltila z viditeľného dosahu.
„Ďalší - Mary Cattermoleová,“ zvolala Umbridgeová.
144
Malá žena sa postavila; chvela sa od hlavy po päty. Jej tmavé vlasy boli sčesané do drdolu
a mala na sebe habit. Jej tvár bola úplne bez krvi. Keď prešla okolo dementorov, Harry
uvidel, ako sa zatriasla. Urobil to inštinktívne, bez akéhokoľvek plánu, pretože nenávidel
pohľad, ako sama kráča do siene: ako sa dvere začali zavierať, vkĺzol za ňou do súdnej
siene. Nebola to ta istá miestnosť, v ktorej už raz bol vypočúvaný pre nedovolené použitie
mágie.
Táto bola oveľa menšia, keďže strop bol veľmi vysoko, dodávalo to veľmi klaustrofóbny
pocit, asi ako stáť na dne studne. Bolo tu omnoho viac dementorov, vyžiarujúcich svoju
ľadovú auru. Stáli ako beztvárni ochrancovia, čo najvzdialenejší od vysokého vyvýšeného
podstavca. Za zábradlím sedela Umbridgeová s Yaxleyem na jednej strae a s Hermionou,
veľmi bledou ako pani Cattermolová, na druhej strane.
Pri päte podstavca sliedila dlhosrstá, strieborná mačka hore a dole a Harry pochopil, že to
je na ochranu žalobcov proti zúfalstvu vychádzajúcemu z dementorov: bol to pocit pre
obvinených, nie pre obviňujúcich.
„Posaďte sa,“ povedala Umbridgeová svojim mäkkým hodvábnym hláskom.
Pani Cattermolová kráčala ku svojmu miestu uprostred podlahy za vyvýšeným podstavcom.
Ten moment, keď sa posadila, sa okolo nej začali ovíjať reťaze okolo jej ramien
priviazujúc ju k stoličke.
„Ste Marry Elizabeth Cattermolová?“ spýtala sa Umbridgeová.
Pani Cattermolová prikývla.
„Vydaná za Reginalda Cattermola z čarodejníckeho ministerstva hospodárstva?“
Opäť prikývla.
„Neviem, kde je. Predpokladala som, že sa tu stretneme.“
Umbridgeová úplne ignorovala, čo povedala.
„Matkou Maisie, Ellie a Alfreda Cattermolových?“
Pani Cattermollová zafňukala. „Sú vystrašení. Boja sa, že sa nevrátim domov -“
„Ušetrite nás,“ zasyčal Yaxley. „Humusáci nemajú veľa našich sympatií.“
Pani Cattermolová vzlykla maskovaná Harryho krokmi, ako ide opatrne k vysokému
podstavcu. Tá chvíľa, kedy prešiel miestom, kde bola mačka, zacítil zmenu teploty: tu bolo
teplo a pohodlno. Mačka, a bol si tým istý, patrila Umbridgeovej, a nadšene priadla,
pretože Umbridgeová cítila šťastie okolo seba.
145
Pomaly a veľmi opatrne sa Harry priblížil k Umbridgeovej, Yaxleymu a Hermione a vzal si
posledné miesto. Bál sa, aby Hermiona nevyskočila. Pomyslel na kúzlo Muffliato na
Umbridgeovú a Yaxleyho, ale len to slovo zamrmlal.
Potom Umbridgeová zvýšila hlas na adresu pani Cattermolovej a Harry sa chopil
príležitosti.
„Som za tebou,“ zašepkal Hermione do ucha.
Ako očakával, Hermiona sa strhla a prevrhla blízku fľaštičku s atramentom. Predpokladala,
že počúvajú rozhovor, ale Umbridgeová s Yaxleyem sa úplne sústredili na pani
Cattermolovú.
„Prútik, ktorý vám bol odobraný dnes na ministerstve, pani Cattermolová,“ hovorila
Umbridgeová, „osem a trišvrte palca dlhý, čerešňové drevo, s vlasom jednorožca vnútri. Je
to správny popis?“
Pani Cattermolová kývla hlavou na súhlas. Jej smutné oči sa pozerali do tých uhladených
Umbridgeiných.
„Môžete nám prezradiť, od ktorej čarodejnice či čarodejníka ste si vzala tento prútik?“
„V-vzala?“ povedala pani Cattermolová. „J-ja som n-nikomu nezob-brala. J-ja som h-ho
kúp-pila, keď s-som m-mala jedenásť rokov. On – on – on si ma vybral sám!“
Teraz už plakala ďoveľa viac a silnejšie než predtým. Umbridgeová sa zasmiala svojím
sladkým dievčenským hláskom tak, že Harry mal chuť ju napadnúť. Naklonila sa dopredu
ponad bariéru a pozorovala svoju obeť a čosi zlaté sa rozhojdalo dopredu, bol to akýsi
prívesok: medailón.
Hermiona to zbadala, zapišťala, ale Umbridgeová a Yaxley sa stále venovali svojej koristi.
„Nie,“ povedala Umbridgeová, „prútiky si obyčajne vyberajú iba čarodejníkov alebo
čarodejnice. Vy ale nie ste čarodejnica. Mám vašu odpoveď, ktorú ste napísala v
dotazníku, že vám bol poslaný – Mafalda, podajte mi ho.“
Umbridgeová nastavila malú rúčku: jej výraz pripomínal ropuchu, takže bol Harry veľmi
prekvapený, že nevidí blany medzi jej pahýlovými prstami. Hermionine ruky sa šokovane
triasli. Nešikovne podala Umbridgeovej dokumenty, kde bolo meno pani Cattermolovej.
„To je – to je krásne, Dolores,“ povedala pozerajúc sa na žiariacu vec v neupravenom
záhybe Umbridgeovej blúzky.
„Čo?“ vyštekla Umbridgeová a pozrela sa letmo dole. „Ó áno – staré rodinné dedičstvo,“
povedala hladiac si svoj medailón.
„To S znamená Selwyn... som s ním spriaznená. V skutočnosti je tu veľa čistokrvných rodín,
s ktorými nie som v žiadnom príbuzenskom zväzku... Je to škoda,“ pokračovala hlasnejšie a
šľahla pohľadom po dotazníku pani Cattermolovej.
146
„Toto je ďalšia vec, ktorá pre o veľa nehovorí: vašimi rodiči boli zeleninári.“
Yaxley sa odporne zaškľabil. Pod podstavcom neustále strážil Patronus a v rohoch stále
strážili dementori. Bolo to Umbridgeovej klamstvo, ktoré nahrnulo Harrymu do mozgu krv a
zastrela mu zmysel pre opatrnosť – ten medailón, ktorý si vzala za úplatok z malého
väzenia bol použitý ako podložka pre jej čistokrvné doklady.
Zdvihol prútik, čo bolo znepokojujúce pre neho samého a zároveň to nebolo pre ochranu
pod neviditeľným plášťom a povedal: „Nehýb sa!“
Ukázal sa červený prúd svetla: Umbridgeová sa zamotala, kúzlo ju zasiahlo do čela:
papiere pani Cattermolovej spadli na zem, skoro na striebornú mačku. Chlad ich zasiahol
asi ako prichádzajúci vietor. Yaxley sa popletene pozeral okolo seba a myslel si, že uvidí
Harryho.
Harry teda použil svoj prútik znova. Zakričal: „Nehýb sa!“
Yaxley skĺzol na podlahu a ležal rozhodene na zemi.
„Harry!“
„Hermiona, ak si myslíš, že som sem prišiel, aby som počúval tie jej kraviny, tak-“
„Harry, pani Cattermolová!“
Harry sa otočil okolo seba, odhodil neviditeľný plášť, bežal dole za dementormi, tí sa blížili
k ženinej stoličke, Patronus zmizol, takže ich nikto nemohol kontrolovať, vyzerali, že už-už
chcú vysať dušu pani Cattermolovej a približovali svoje tváre k nej, keď...
„EXPECTO PATRONUM!“
Strieborný jeleň vyšľahol Harrymu z prútika a rozbehol sa za dementormi, ktorých svojou
silou odlákal od ich obetí a bolo z neho cítiť ďaleko väčšie teplo než z mačky.
„Hermiona, zober ten horcrux,“ povedal Harry.
Bežal dole, aby zobral neviditeľný plášť a pomohol pani Cattermolovej.
„Ty?“ zašepkala pani Cattermolová. „Ale Reg hovoril, že si to bol ty, kto dal moje meno na
výsluch!“
„Vážne?“ zamrmlal Harry, rozväzujúc reťaze na stoličke paní Cattermolovej.
„Asi sa mi tu niečo zmenilo v srdci. Diffindo!“
Reťaze sa ani nepohli.
„Hermiona, ako dostanem tie řeťaze preč?“
„Počkaj, skusím niečo tu hore-“
147
„Hermiona, tí dementori!“
„Ja viem, Harry. Ale keď sa Umbridgeová prebudí – bude po medailóne... Musím ho zdvojiť
– Geminio! Tu... Snaď ju to presvedčí..." Hermiona vyšla schodmi.
„Pozrime sa! Relashio!“
Reťaze zazvonili a stiahli sa z ramien paní Cattermolovej, ktorá mala stále rovnaký
vydesený výraz.
„Nechápem,“ zašepkala.
„Nebojte, skoro toto miesto s nami opustíte,“ povedal Harry.
„Choďte domov, vezmite deti a opusťte túto krajinu, keď môžete. Prestrojte sa a bežte.
Veď ste dnes videli, ako to chodí. To, čo ste počuli – “
„Harry,“ povedala Hermiona, „ako sa dostaneme ku dverám cez tých dementorov?“
„Patronusy,“ odpovedal Harry.
Strieborný jeleň behal po miestnosti.
„Čím viac ich bude, tým lepšie. Vyčaruj svojho.“
„Expec – Expecto patronum!“ skíkla Hermiona.
Nič sa nestalo.
„Je to len kúzlo,“ ukludňoval Harry pani Cattermolovú, „nie je to nič, s čím by ste si mali
robiť starosti. Pohni si, Hermiona!“
„Expecto patronum!“
Strieborná vydra vykĺzla z Hermioninho prútika a nasledovala Harryho jeleňa.
„Poďme,“ povedal Harry a viedol Hermionu s pani Cattermelovou ku dverám.
Keď Patronusy míňali sieň, ozvali sa šokované výkriky. Harry sa rozhliadol okolo seba:
dementory spadli na chrbát na oboch stranách a vpíjali sa do temnoty, rozptýlení
striebornými zvieratami.
„Je jasné, že teraz pôjdete domov za deťmi a schováte sa so svojou rodinnou,“ povedal
Harry muklovskej žene, ktorá bola oslnená svetlom vychádzajúcím z Patronsov a triasla sa
už len trocha.
„Vysťahujte sa do cudziny, ak môžete. Len čo najďalej od ministerstva. To je – ehm – nové
oficiálne stanovisko.“
„Teraz, ak budete nasledovať Patronusov, budete môcť opustiť Átrium.“
148
Po kamenných schodoch vystupovali bez toho, že by ich ktokoľvek chytil, ale keď došli k
výťahom, Harry začal mať zlé tušenie, že keď sa ukážu v Átriu so strieborným jeleňom a
ostatnými Patronusmi poletujúcími okolo nich, naviac doprevádzaní skupinou zhruba
dvadsať ľudí, ktorí sú obvineni za nečistú krv, vyvolá to nepríjemne veľkú pozornosť.
Napadlo ho to práve vo chvíli, keď pred nimi zastavil výťah.
„Reg!“ povedala paní Cattermoleová a vrhla sa Ronovi do náručia.
„Runcorn ma dostal von, napadol Umbridgeovú a Yaxleyho a všetkým nám povedal, aby
sme odišli z krajiny. Myslím, že by sme to radšej mali urobiť, Reg, naozaj! Poponáhľajme
sa domov, vezmime deti a... prečo si celý mokrý?“
„Voda,“ zamrmlal Ron a snažil sa oslobodiť z jej zovretia.
„Harry, vedia, že sú na ministerstve votrelci. Hovorili niečo o diere vo dverách do
kancelárie Umbridgeovej. Myslím, že máme tak päť minút, pokiaľ...“
Hermionin Patronus zmizol vo chvíli, keď sa so zdeseným výrazom otočila na Harryho.
„Harry, ak sme tu v pasci...!“
„Nie sme, keď sa poponáhľame,“ povedal Harry.
Otočil sa na zízajúcu skupinku ľudí za sebou.
„Kto z vás má prútik?“
Zhruba polovica z nich sa prihlásila.
„Dobre, všetci, ktorí nemajú prútiky, sa pridajú k niekomu, kto má. Musíme sa poponáhľať,
než nás zastavia. Ideme!“
Podarilo sa im napchať sa do dvoch výťahov. Harryho Patronus zostal stáť na stráži pred
zlatou mrežou, až kým sa nezavrela a výťahy začali stúpať nahor.
„ôsme poschodie,“ povedal studený hlas čarodejnice, „Átrium.“
Harry zistil, že majú problém. Átrium bolo plné ľudí, ktorí behali od krbu ku krbu a
postupně ich blokovali.
„Harry!“ zapišťala Hermiona. „Čo chceš robiť?“
„DOSŤ!“ zreval Harry a silný Runcornov hlas sa rozľahol po celom Átriu.
Čarodejníci blokujúcí krby akoby zamrzli.
„Za mnou,“ zašepkel skupinke čarodejníkov narodených v muklovských rodinách, ktorí sa
zhromaždili za Rona a Hermionu.
„Čo sa deje, Albert?“ povedal rovnaký fúzatý čarodejník, ktorý pred tým nasledoval
Harryho z krbu. Vyzeral nervózne.
„Títo ľudia potrebujú odísť pred tým, než zablokujete krby,“ povedal Harry so všetkou
149
autoritou, ktorú v sebe pozbieral.
Čarodejníci stojaci pred ním sa zmätene pozreli jeden na druhého.
„Bolo nám povedané, že máme zablokovať všetky východy a nenechať nikoho...“
„Odporujete mi?“ zúril Harry. „Chcete, aby som preskúmal váš rodokmeň tak ako Dirkovi
Croswellovi?“
„Ospravedlňujem sa!“ zalapal po dychu fúzatý čarodejník a ustúpil dozadu.
„Nič som tým nemyslel, Albert, ale myslel som... Myslel som, že boli na výsluchu a...“
„Majú čistú krv,“ povedal Harry a jeho hlboký hlas sa pôsobivo rozliehal po celej hale.
„Trúfam si tvrdiť, že čistejšou, než tú, ktorá koluje v mnohých z vás. Choďte,“ zakričal na
skupinku za sebou, ktorá sa rozutekala ku krbom a začala po dvojiciach miznúť.
Ministerskí čarodejníci zdržanlivo postávali, niektorí vyzerali zmätene, iní zase vystrašene.
Keď v tom:
„Mary!“
Pani Cattermoleová se obzrela ponad rameno. Skutočný Reg Cattermole, už nezvracajúci,
ale len trocha bledý, práve pribehol od ďalšieho výťahu.
„Re-Reg?“ Pozrela zo svojho manžela na Rona, ktorý nahlas zahrešil.
Plešatý čarodejník na nich zízal a jeho zrak sa nechápavo presúval od jedného Rega
Cattermolea na druhého.
„Hej, čo sa to deje? Čo to má znamenať?“
„Zataraste východ! HNEĎ!“
Yaxley vyskočil z ďalšieho výťahu a bežal smerom k skupine vedľa krbu, v ktorých práve
všetci "nečistokrvní" okrem pani Cattermoleovej zmizli. V okamihu, keď plešatý čarodejník
zdvihol svoj prútik, zdvihol Harry svoju obrovskú päsť a udrel ho tak, že odletel o hodný
kus ďalej.
„Pomáhal tým humusákom ujsť, Yaxley!“ zakričal Harry.
Kolegovia plešatého čarodejníka začali kričať, vďaka čomu mohol Ron chytiť pani
Cattermoleovou a strčiť ju do stále otvoreného krbu. Yaxley sa striedavo pozeral na
Harryho a na prekvapeného čarodejníka, a skutočný Reg Cattermole zajačal, „Moja žena!
Kto to bol s mojou ženou? Čo sa to tu deje?“
Harry videl, ako sa Yaxley otočil a ako sa na jeho brutálnej tvári objavila známka poznania.
„Pohni si!“ zakričal Harry na Hermionu, chytil ju za ruku a skočili do krbu a v tom okamihu
za sebou začuli Yaxleyho kliatbu, ktorá len tesne minula Harryho hlavu.
Niekoľko sekúnd sa točili, než vypadli zo záchodu do kabínky. Harry vyrazil dvere. Ron stál
vedľa nich a stále ešte bojoval s pani Cattermoleovou.
150
„Reg, ja nechápem…“
„Pustite ma, nie som váš manžel. Musíte ísť domov!“
Zrazu sa v kabínke nad nimi ozval zvuk. Harry se obzrel a videl Yaxleyho, ako sa práve
objavil.
„POĎME!“ zakřičal Harry, chytil Hermionu za ruku a Rona za pažu a otočili sa späť.
Obklopila ich temnota. Držali sa pevne za ruky, ale niečo bolo zle… Hermionina ruka ako by
sa kĺzala z jeho zovretia. Uvažoval, či sa udusí. Nemohol sa nadýchnuť, ani nič nevidel a
jedinou vecou na svete bola Ronova paža a Hermionine prsty, ktoré ďalej kĺzali preč…
Potom už videl dvere čísla dvanásť na Grimmauldovom námestí, so svojim hadovitým
klepadlom, ale skôr než sa stihol nadýchnuť, začul krik a uvidel záblesk purpurového
svetla: Hermionina ruka sa chytila Harryho a všetko opäť potemnelo.
151
14. kapitola – Zlodej
Harry otvoril oči a bol oslnený zlatou a zelenou farbou. Netušil, čo sa stalo, vedel iba, že
leží na niečom, čo mohlo byť lístím a vetvami. Akonáhle polapil dych, zažmurkal a zistil,
že túto oslňujúcu žiaru vytváralo slnečné svetlo, dopadajúce na neho cez lístie vysoko nad
ním. Kúsok od jeho tváre sa niečo myklo. Harry sa zodvihol na kolená, pripravený čeliť
nejakému malému divokému stvoreniu, avšak zistil, že tým stvorením bola Ronova noha.
Keď sa rozhliadol okolo, zistil, že všetci traja ležia v lese, očividne sami.
Harryho prvá myšlienka viedla k Zakázanému lesu, a na okamih, aj keď vedel, aké hlúpe a
nebezpečné by bolo sa objaviť v Rokfortskom areáli, napadlo ho odplížiť sa z lesa až do
Hagridovej chalupy. O chvíľu však Ron vydal dlhý vzdych a keď sa Harry začal plaziť k
nemu, s istotou vedel, že neboli v Zakázanom lese: Stromy boli mladšie, boli ďalej od seba
a zem bola čistejšia.
S Hermionou, ktorá bola tiež stále na kolenách, sa stretol pri Ronovej hlave. V okamihu,
ako sa Harry pozrel na Rona, ho zaplavili obavy. Ľavá strana Ronovho tela bola pokrytá
krvou a jeho šedobiela tvár pôsobila, v kontraste s lístím pokrytou zemou, hrozivo. Odvar
všehodžúsu práve vyprchával a Ron sa premieňal z Cattermolea späť do svojej normálnej
podoby. Jeho vlasy boli čím ďalej, tým viac červenšie a jeho tvár stratila i ten zvyšok
farby, ktorý v nej ešte bol.
„Čo sa mu stalo?“
„Rozštiepenie,“ odpovedala Hermiona a jej prsty už trhali rukáv tam, kde bola krv
najtmavšia.
Harry vydesene sledoval, ako Hermiona úplne roztrhla Ronovo tričko. Vždy o rozštiepení
rozmýšľal ako o niečom komickom, ale toto...zdvihol sa mu žalúdok, keď zbadal, ako
Hermiona položila obnaženú ruku, na ktorej chýbal veľký kus mäsa, odstránený hladko
akoby nožom.
„Harry, rýchlo, v mojom batohu, je tam malá fľaštička s nápisom Esencia z pamajoránu.“
„Batoh....dobre...“
Harry dobehol na miesto, kam Hermiona dopadla, schmatol malý batôžtek a strčil doň
ruku. Podľa hmatu rozoznával jeden po druhom, všetky možné predmety – obaly kníh,
vlnené svetre, topánky....
„RÝCHLO!“
Harry zdvihol svoj prútik zo zeme, nemieril ním na čarovný batoh a zvolal: „Accio,
pamajorán! “ Malá hnedá fľaštička vyletela von; chytil ju a bežal naspäť k Hermione a
Ronovi, ktorého oči boli teraz napoly otvorené, ale za viečkami bolo vidieť len bielka.
„Omdlel,“ povedala Hermiona, ktorá už bola tiež veľmi bledá; už nevyzerala ako Mafalda,
aj keď jej vlasy boli miestami ešte stále šedivé. „Otvor to, prosím, Harry, strašne sa mi
trasú ruky.“
Harry odkrútil uzáver fľaštičky, Hermiona ju vzala a tri kvapky naliala na krvácajúce
miesto. Rana teraz vyzerala ako niekoľko dní stará. Nová pokožka prerastala cez to, čo
bolo pred pár sekundami odhaleným mäsom.
152
„Wow,“ povedal Harry.
„To je jediné, čo sa odvážim urobiť,“ povedala Hermiona roztrasene.„Existujú síce kúzla,
ktoré by ho celkom vyliečili, ale na to sa teraz naozaj necítim a moja chyba by urobila
oveľa viac škody ako úžitku....Už aj tak stratil hrozne veľa krvi...“
„Ako sa mu to stalo? Myslím,“ Harry potriasol hlavou, aby si ju vyčistil a ujasnil si, čo sa
stalo. „prečo sme tu? Myslel som, že sme sa vracali na Grimmauldove námestie, nie?“
Hermiona sa zhlboka nadýchla. Vyzeralo to, že sa takmer rozplače.
„Harry, myslím, že sa tam už nebudeme môcť vrátiť.“
„Prečo ....?“
„Keď sme sa premiestňovali, Yaxley sa ma chytil a ja som sa ho nemohla zbaviť, bol príliš
silný. Stále sa ma držal, keď sme dorazili na Grimmauldove námestie a potom – bojím sa,
že videl dvere, keď sme sa tam dostali, tak som vás rýchlo chytila a preniesla nás sem.“
„Ale kde je teda on? Počkaj...Chceš tým povedať, že je na Grimmauldovom námestí? Veď
sa tam nemôže dostať, nie?“
Jej oči sa leskli slzami, keď odpovedala.
„Harry, myslím, že môže. Ja-ja som ho donútila, aby ma pustil tým, že som použila
Zabraňovacie zaklínadlo, ale to už som ho dostala dovnútra ochrany Kúzla spoľahlivosti. Od
tej doby čo Dumbledore zomrel sme všetci Strážcami tajomstva, pamätáš? Takže ja som
mu to tajomstvo prezradila, že?“
Nebolo sa o čom hádať, Hermiona mala úplnú pravdu. Toto bol pre nich silný úder. Ak sa
mohol Yaxley dostať do domu, nemohli sa tam vrátiť. Vďaka premiestňovaniu tam mohol
dokonca dostať aj smrťožrútov. I keď bol dom temný a depresívny, bolo to ich jediné
bezpečné útočište a zvlášť teraz, keď bol Kreacher omnoho milší a priateľskejší, svojím
spôsobom domov. S pocitom viny si Harry spomenul na domáceho škriatka chystajúceho
steak a koláč, ktorý Harry, Ron ani Hermiona nikdy neochutnajú.
„Harry, je mi to ľúto. Tak veľmi ma to mrzí!“
„Nebuď hlúpa, to nebola tvoja vina! Keď už niečia, tak moja...“
Harry strčil ruku do vrecka a vytiahol Divookého oko. Hermiona cúvla a tvárila sa vydesene.
„Umbridgeová ho vlepila do dverí svojej kancelárie, aby mohla špehovať ostatných.
Nemohol som ho tam nechať...ale vďaka tomu zistili, že sú v budove votrelci.“
Skôr ako stihla Hermiona niečo povedať, Ron zavzdychal a otvoril oči. Ešte stále bol bledý
a na jeho tvári sa leskol pot.
„Ako sa cítiš?“ zašeptala Hermiona.
„Hrozne,“ odvetil Ron a šklbol sebou, keď pocítil svoju zranenú ruku.
„Kde to sme?“
153
„V lese, kde sa konal Svetový pohár v metlobale.“ objasnila Hermiona.
„Chcela som nejaké kryté, uzavreté miesto a toto bolo....“
„....prvé miesto, čo ťa napadlo,“ dokončil za ňu Harry a pozeral sa po očividne úplne
vyľudnenom okolí.
Stále myslel na to, čo sa stalo, keď sa premiestnili naposledy a keď ich smrťožrúti našli
behom niekoľkých minút. Mohlo to byť čítanie myšlienok? Vedel Voldemort alebo jeho
ľudia, kam ich Hermiona vzala tentokrát?
„Myslíš, že by sme mali vyraziť?“ spýtal sa Ron Harryho a ten na jeho tvári videl, že myslí
na to isté.
„Neviem.“
Ron stále vyzeral bledo a spotene. Ani sa nepokúsil posadiť a zdalo sa, že bol príliš slabý,
aby to skúšal. Myšlienka, že by s ním hýbali, bola nepredstaviteľná.
„Zatiaľ tu zostaneme.“ povedal nakoniec.
Hermiona, ktorej sa očividne uľavilo, vyskočila na nohy.
„Kam ideš?“ spýtal sa Ron.
„Ak tu ostaneme, mali by sme použiť nejaké ochranné kúzla,“ odpovedala, zdvihla prútik,
začala opisovať veľký kruh okolo Harryho a Rona a mumlala zaklínadlá.
Harry si všimol porúch v okolitom vzduchu. Bolo to, akoby Hermiona vytvárala nad čistinou
tepelný závoj.
„Salvio Hexia...Protego Totalum...Repello Muggletum...Muffliato... Mohol by si vytiahnuť
stan, Harry?“
„Stan?“
„Z tašky!“
„Z... aha, jasné,“ povedal Harry.
Neobťažoval sa ho hľadať vnútri a radšej použil privolávacie kúzlo. Stan sa vynorilo ako
beztvará hromada plátna, lán a tyčiek. Vďaka zápachu mačiek, ktorý bol vnútri úplne
rovnaký, Harry spoznal, že sa jedná o rovnaký stan, v ktorom naposledy spali na Svetovom
pohári v metlobale.
„Myslel som, že patrí tomu Perkinsovi z ministerstva,“ povedal a začal rozpletať zamotané
kolíky.
„Zjavne ho nechcel späť, s jeho krížami je to zlé,“ podotkla Hermiona, zatiaľ čo
predvádzala zložité pohyby prútikom.
„Takže si ho Ronov otec mohol požičať. Erecto! “ dodala a zamierila prútikom na
neforemné plátno, ktoré sa v plynnom skupenstve vznieslo do vzduchu a celkom pevne sa
154
usadilo na zem pred Harryho, ktorému z rúk vyletel kolík a s rachotom pristál na konci
lana.
„Cave Inimicum, “ dokončila Hermiona a mávla k nebu.
„To je všetko, čo môžem urobiť. Prinajmenšom by sme mali vedieť, že prichádzajú,
nemôžem ale zaručiť, že nás ochránia pre Vol- „
„Nevyslovuj to meno!“ prerušil ju Ron hrubo.
Harry a Hermiona sa na seba pozreli.
„Prepáčte,“ zaúpel Ron, keď sa narovnal a pozrel na nich, „ale akoby to nosilo smolu, či
čo. Nemôžeme ho skrátka volať Veď-Viete-Kto, prosím?“
„Dumbledore vravel, že strach z mena....“ pokračoval Harry.
„Uvedom si, že nazývanie Veď-Vieš-Koho jeho menom nakoniec Dumbledorovi neprinieslo
veľa dobrého,“ odsekol Ron. „Jednoducho preukáž Veď-Vieš-Komu nejakú úctu, áno?“
„Úctu? “ zopakoval Harry, ale Hermiona po ňom hodila varovný pohľad, očividne sa
nechcela s Ronom hádať, keď bol taký slabý.
Harry s Hermionou Rona napoly odniesli, napoly dovliekli cez vchod do stanu. Vnútri to
vyzeralo presne tak, ako si Harry pamätal: malý byt s kúpeľňou a kuchyňou. Odstrčil staré
kreslo a položil Rona opatrne na spodné poschodie dvojposteľovej postele. Aj takáto krátka
cesta spôsobila, že Ron ešte viacej zbledol a len čo ho položili na matrac, zavrel oči a
nejakú chvíľu nepovedal ani slovo.
„Urobím čaj,“ povedala Hermiona udýchane, vytiahla z hĺbky svojho batohu kanvicu so
šálkami a zamierila do kuchyne.
Pre Harryho bol teplý nápoj rovnako príjemný ako ohnivá whisky v tú noc, keď zomrel
Divooký. Zdalo sa, že zahnal preč aspoň malú časť hnevu, ktorý sa rozkmital v jeho hrudi.
Po minúte či dvoch prelomil Ron mlčanie.
„Čo si myslíte, čo sa stalo s Cattermolovcami?“
„S troškou šťastia sa odtiaľ dostali preč,“ odpovedala Hermiona zvierajúc svoju horúcu
šálku. „Len čo sa pán Cattermole dovtípil, čo sa stalo, premiestnil sa spolu so svojou ženou
a práve teraz opúšťajú krajinu aj so svojimi deťmi. Urobili, čo im Harry povedal.“
„Dokelu, dúfam, že sa odtiaľ dostali,“ povedal Ron a oprel sa chrbtom o vankúše.Zdalo sa,
že mu čaj robí dobre. Už sa mu do tváre vrátilo trocha farby. „Podľa toho, ako sa so mnou
rozprávali keď som bol on, to nevyzeralo, že bol nejako zvlášť dôvtipný. Bože, dúfam, že
to zvládli. Ak kvôli nám obaja skončia v Azkabane...“
Harry sa pozrel na Hermionu a v mysli sa mu vyrojila jediná otázka – či to, že pani
Cattermolová pri sebe nemala prútik nezabránilo tomu, aby sa spoločne so svojím
manželom premiestnila a ....nezomrela v jeho náručí. Hermiona pozorne sledovala Rona,
ktorý teraz prejavoval také veľké starosti o osud Cattermolovcov. V jej pohľade bola cítiť
taká neha, že Harry skoro myslel, že ju nachytá pri tom, ako Rona pobozká.
„Takže ho máš?“ opýtal sa jej Harry, čiastočne aj preto, aby jej pripomenul, že tu stále je.
155
„Mám - čo?“ spýtala sa trochu prekvapene.
„Kvôli čomu sme práve prešli týmto všetkým? Ten medailón. Kde je?“
„Vy ho máte?“ vykríkol Ron a posunul sa na poduške o niečo vyššie. „A nikto mi nič
nepovie! Sakra, to ste to nemohli ani spomenúť?“
„No, utekali sme, aby sme si zachránili život a prenasledovali nás smrťožrúti, nie?“
povedala Hermiona. „Tu je.“ Vybrala z vrecka medailón a podala ho Ronovi.
Bol veľký ako slepačie vajce. Ozdobné písmeno „S“ vysádzané z drobných zelených
kamienkov rozptyľovalo jemné svetlo, ktoré prenikalo skrz strechu stanu.
„Je možné, že by ho niekto zničil od doby, čo sa o to pokúšal Kreacher?“ opýtal sa Ron s
nádejou v hlase. „Chcem povedať, vieme, že je to ešte stále horcrux?“
„Myslím, že nie,“ povedala Hermiona potom, čo si ho vzala späť a zblízka si ho prezerala.
„Keby ho niekto kúzlom zničil, bolo by vidieť nejaké známky poškodenia.“
Podala ho Harrymu, ktorý ho otáčal v prstoch. Vyzeral ako nový. Spomenul si na to, čo
zostalo z denníka a na prasknutý kameň v prsteni potom, čo ho Dumbledore zničil.
„Myslím, že Kreacher mal pravdu,“ povedal Harry. „Musíme zistiť, ako ho otvoriť pred
tým, než ho budeme schopní zničiť.“
Náhle si uvedomil, čo drží v ruke, čo prežíva za zlatými dvierkami. Po všetkom tom úsilí,
ktoré museli vynaložiť na to, aby ho získali zrazu cítil silné nutkanie sa ho rýchlo zbaviť.
Prekonávajúc sám seba, snažil sa prstami otvoriť medailón. Potom skúsil zaklínadlo, ktoré
použila Hermiona, aby otvorila Regulusovu spálňu. Nič z toho nepomohlo. Podal medailón
naspäť Ronovi a Hermione, ktorí sa obaja snažili vydať zo seba to najlepšie, ale neboli o
nič úspešnejší ako on sám.
„Cítite to?“ spýtal sa Ron tichým hlasom, keď držal medailón pevne zovretý v pästi.
„Čo myslíš?“
Ron podal horcrux Harrymu. Po chvíli Harry zistil, čo asi Ron myslel. Bola to jeho vlastná
krv pulzujúca v jeho žilách, alebo niečo bilo vo vnútri medailónu ako malé kovové srdce?
„Čo s ním urobíme?“ spýtala sa Hermiona.
„Schováme ho, kým neprídeme na to, ako ho zničiť,“ odpovedal Harry, a aj keď sa mu
veľmi nechcelo, zavesil si medailón na krk a schoval ho pod oblečenie, kde teraz odpočíval
hneď vedľa tobolky, ktorú dostal od Hagrida.
„Myslím, že by sme si mali rozdeliť stráženie pred stanom,“ dodal smerom k Hermione.
Vstal a pretiahol sa. „A musíme vymyslieť, kde získať nejaké jedlo. Ty zostaneš tu,“ dodal
ostro keď videl, ako sa Ron snaží posadiť a do tváre sa mu opäť vliala šedá farba.
Spolu so Špiónoskopom, ktorý dala Hermiona Harrymu k narodeninám, strávili zvyšok dňa
striedaním sa na stráži. Špiónoskop sa však celý deň pokojne a ticho vznášal nad stolom, či
už vďaka tomu, že Hermiona rozmiestnila okolo ochranné kúzla a bariéry proti muklom
alebo skrátka preto, že tadiaľto ľudia veľmi nechodievali. Časť lesa, v ktorej sa nachádzali,
156
zostávala opustená až na pár vtákov veveričiek. Večer nepriniesol žiadnu zmenu. Harry
rozsvietil svoj prútik, keď si o desiatej vymenil miesto s Hermionou, a rozhliadal sa okolo
po opustenom priestranstve. Nevidel nič, okrem páru netopierov prelietavajúcich nad nimi
cez jediný, medzi stromami viditeľný, pás oblohy.
Bol hladný a trochu sa mu točila hlava. Hermiona so sebou nevzala žiadne jedlo, pretože si
myslela, že sa ešte dnes vrátia na Grimmauldove námestie, takže nemali vôbec nič na
jedenie až na pár hríbov, ktoré Hermiona nazbierala spod okolitých stromov a povarila v
kotlíku. Po pár sústach odstrčil Ron svoju porciu preč a tváril sa znechutene. Harry to
neurobil iba preto, aby nezranil Hermionine city.
Ticho v okolí bolo prerušené podivným šramotom a čímsi, čo znelo ako lámanie vetvičiek,
ale Harry veril tomu, že skôr ako človek bolo ich pôvodcom nejaké väčšie zviera. Napriek
tomu zdvihol svoj prútik, aby bol pripravený. Jeho vnútornosti, už tak poznačené
nevhodnou porciou húb, boli teraz veľmi nepokojné.
Myslel, že bude cítiť radosť, keď sa im podarí získať horcrux, ale, ktovie prečo, ten pocit
neprichádzal. Všetko čo cítil, keď sedel a pozeral do okolitej temnoty, z ktorej prútik
mohol osvietiť len nepatrnú časť, bol strach o to, čo bude ďalej. Bolo tak ťažké dostať sa
až sem, snažil sa o to celé týždne, mesiace, možno i roky, ale teraz, keď bol tu, náhle
zastavil a zišiel z priamej cesty.
Niekde vonku boli ďalšie horcruxy, ale on nemal ani najmenšie tušenie kde. Ani nevedel,
ako všetky vyzerajú a dokonca ani netušil ako zničiť ten, ktorý sa teraz opieral o jeho
hruď. Zvláštne bolo, že sa od jeho tela vôbec nezohrial, ale zostával chladný, ako keby ho
práve vytiahol z ľadovej vody. Z času na čas si Harry myslel, alebo možno len predstavoval,
že cíti nepatrný tlkot srdca v trochu inom rytme, ako bol jeho vlastný.
Ako tak sedel v temnote pred stanom, visela nad ním nepomenovateľná predtucha. Snažil
sa jej čeliť, vytlačiť myšlienky preč zo svojej hlavy, ale stále sa k nemu vracali. Ani jeden
nemôže žiť, pokiaľ je ten druhý nažive. Ron a Hermiona, ktorí sa teraz ticho rozprávali vo
vnútri stanu, mohli kedykoľvek odísť, ak by chceli. On ale nemohol. Zdalo sa mu, že zatiaľ
čo sedí v tme a snaží sa ovládnuť vlastný strach a vyčerpanie, horcrux na jeho hrudi tikal a
odpočítaval čas, ktorý mu ešte ostáva... Hlúpy nápad, hovoril sám sebe, takto
nerozmýšľaj....
Jazva ho začínala znovu páliť. Predpokladal, že si to spôsobil sám, svojimi myšlienkami a
pokúsil sa začať myslieť na niečo iné. Premýšľal o chudákovi Kreacherovi, ktorý na neho
čakal doma a na miesto neho k nemu dorazil Yaxley. Bude škriatok mlčať alebo povie
smrťožrútovi všetko, čo vedel? Harrymu sa chcela veriť, že Kreacher sa za posledných pár
mesiacov zmenil natoľko, aby k nemu bol lojálny, ale kto môže vedieť, čo všetko sa
stane?Čo keď ho smrťožrúti budú mučiť? Do Harryho hlavy vtrhli nepríjemné predstavy a
tak sa pokúsil aj tie zatlačiť preč. Nebolo nič, čo by mohol pre Kreachera urobiť. Spolu s
Hermionou sa rozhodli, že sa nebudú pokúšať privolať ho – čo keby niekto z ministerstva
prišiel s ním. Nemohli počítať s tým, že by premiestňovanie škriatkov bolo oslobodené od
rovnakej trhliny, ktorá spôsobila, že sa Yaxley dostal na Grimmauldove námestie
prichytený na okraji Hermioninho rukávu.
Harryho jazva teraz priam horela. Vedel o toľkých veciach, ktoré ešte musí vyriešiť. Lupin
mal pravdu s kúzlami, s ktorými sa v živote nestretli, ani si ich nepredstavovali. Prečo mu
Dumbledore nevysvetlil viac? Možno si myslel, že bude mať viac času, že bude žiť ešte
roky, možno storočia, ako jeho priateľ Nicholas Flamel? Ak áno, mýlil sa.....Snape to
videl...Snape, spiaci had, ktorý zaútočil na vrchu veže....
157
A Dumbledore spadol dolu...spadol....
„Daj mi to, Gregorovič! “
Harryho hlas bol vysoký, jasný a chladný, prútik držal pred sebou dlhými bielymi prstami.
Muž, na ktorého mieril, visel hore nohami vo vzduchu, napriek tomu, že neboli vidieť
žiadne povrazy, ktoré by ho tam držali. Hojdal sa tam, zviazaný neviditeľnými lanami, ruky
a nohy skrútené okolo seba a jeho vystrašená tvár bola červená od krvi, ktorá sa mu hrnula
do hlavy. Mal čisté biele vlasy a huňaté neupravené fúzy. Trochu ako Santa Claus.
„Nemám ho, už ho nemám! Ukradli mi ho pred mnohými rokmi!“
„Neklam lordovi Voldemortovi, Gregorovič. On to spozná...vždy to spozná.“
Oči muža, ktorý tu pred ním visel, boli rozšírené, plné strachu a zdalo sa, že sa rozširujú
viac a viac, kým ich temnota nepohltila Harryho úplne.
„A Harry sa ponáhľal cez temnú chodbu v malom Gregorovičovom dome a držal pred sebou
lucernu. Gregorovič vrazil do miestnosti na konci chodby a jeho lucerna osvetlila niečo, čo
vyzeralo ako dielňa. Vyrezávané kusy dreva a zlato žiariace v kolísavom svetle lucerny. A
na okne sedel ako nejaký obrovský vták mladý muž so zlatými vlasmi. V krátkom okamihu,
keď jeho tvár osvietilo mihotavé svetlo lampy, uvidel Harry v jeho tvári zvláštne
uspokojenie. Vtom ale muž vypálil omračujúce kúzlo a skočil z okna von s jasavým
smiechom.
Harry zasa vyrazil von z tých obrovských očí a Gregorovičova tvár bola plná hrôzy.
„Kto bol ten zlodej, Gregorovič? “ povedal vysoký studený hlas.
„Neviem, nikdy som ho už nevidel, nie – prosím – PROSÍM! “
Bolo počuť výkrik a objavil sa záblesk zeleného svetla.....
„Harry! “
Otvoril oči a ruku si pritískal na čelo. Skĺzol po stane a opieral sa zo strany o plátno
skrútené na zemi. Pozrel sa hore na Hermionu, ktorej vlasy teraz zakrývali ten malinký kus
oblohy viditeľný medzi vetvami stromov nad nimi.
„Sen,“ povedal a rýchlo sa posadil, aby sa vyhol Hermioninmu zlostnému pohľadu. „Musel
som si zdriemnuť, prepáč.“
„Viem, že to bola tvoja jazva! Je ti to vidieť na očiach! Pozerala si sa Vol...“
„Nevyslovuj jeho meno!“ ozval sa Ronov rozčúlený hlas zvnútra stanu.
„Dobre,“ odsekla Hermiona, „tak teda do Veď-Vieš-Koho mysle!“
„Nechcel som, aby sa to stalo!“ povedal Harry. „Bol to sen! Ty snáď môžeš kontrolovať, o
čom sú tvoje sny, Hermiona?“
„Keby si sa naučil používať oklumenciu...“
Ale o tom Harry nechcel diskutovať. Chcel prebrať to, čo práve videl.
158
„Našiel Gregoroviča, Hermiona, a myslím, že ho zabil, ale pre tým nazrel do jeho mysle a
videl tam...“
„Myslím, že by bolo lepšie, keby som teraz strážila ja, keď si taký unavený, že zaspávaš,“
povedala chladne Hermiona.
„Ja to dokončím!“
„Nie, očividne si vyčerpaný. Choď dovnútra a ľahni si.“
Odišla späť do stanu a vyzerala úplne neústupne. Harry, aj keď nahnevaný, ju nasledoval
dovnútra.
Ronova stále ešte šedá tvár vykukovala spod prikrývky na spodnej posteli. Harry sa vyšplhal
nad neho, ľahol si a pozeral na tmavý plátenný strop nad sebou. Po chvíli sa ozval Ron tak
tíško, aby sa jeho hlas nedoniesol až k Hermione, chúliacej sa pri vchode.
„Čo Veď-Vieš-Kto robí?“
Harry pevne zatvoril oči, aby si spomenul i na najmenší detaily toho, čo pred chvíľou videl.
Potom zašeptal.
„Našiel Gregoroviča. Zavesil ho hore nohami a mučil ho.“
„Ako mu môže Gregorovič urobiť nový prútik, keď visí hore nohami?“
„Nemyslím...je to divné, že?“
Harry zavrel oči a premýšľal o tom, čo videl a počul. Čím viac to rozoberal, tým menej
tomu rozumel..... Voldemort nehovoril nič o Harryho prútiku, nič o spojení medzi nimi, nič
o tom, že by mu mal Gregorovič vyrobiť nový, mocnejší prútik, aby porazil Harryho...
„Niečo od Gregoroviča chcel,“ povedal Harry, oči mal ešte stále pevne zavreté. „Chcel,
aby mu to dal, ale Gregorovič vravel, že mu to niekto ukradol pred mnohými rokmi....a
potom.....a potom...“
Spomenul si, ako on ako Voldemort prenikol cez Gregorovičove oči do jeho spomienok...
„Čítal v Gregorovičovej mysli a videl mladého muža sediaceho na okennom parapete, ktorý
po Gregorovičovi vypálil kliatbu a stratil sa mu z dohľadu. Ukradol to, ukradol niečo, čo
Veď-Vieš-Kto chce. A ja...ja myslím, že už som ho niekde videl.....“
Harry si želal ešte raz aspoň zahliadnuť tvár toho smejúceho sa chlapca. Tá krádež sa
podľa Gregorovitcha stala pre mnohými rokmi. Prečo mu teda tá tvár pripadala známa?
Zvuky okolitého lesa zneli vnútri stanu tlmene. Všetko, čo mohol Harry počuť bolo Ronove
dýchanie. Po chvíli Ron zašeptal: „Nevidel si, čo ten zlodej držal?“
„Nie....muselo to byť niečo malé.“
„Harry?“
Drevená konštrukcia Ronovej postele zapraskala, keď zmenil polohu.
159
„Harry, nemyslíš si, že Veď-Vieš-Kto chce niečo ďalšie, aby z toho vytvoril horcrux?“
„Neviem,“ povedal Harry pomaly. „Možno. Ale nebolo by to pre neho nebezpečné?
Nevravela Hermiona, že už teraz dostal svoju dušu na samotnú hranicu svojich možností?“
„No áno, ale čo keď o tom nevie.“
„No....možno,“ povedal Harry.
Bol si istý, že Voldemort hľadal riešenie, ako obísť puto medzi jeho a Harryho prútikom, a
že ho chce získať od starého majstra....ale teraz, keď ho zabil, očividne bez toho, že by sa
ho spýtal čo len jedinou otázkou na jeho vedomosti o prútikoch...
Čo chce Voldemort nájsť? Prečo, keď mu leží Ministerstvo mágie a vlastne i celý
čarodejnícky svet pri nohách, je preč, niekde ďaleko a chce získať predmet, ktorý kedysi
dávno vlastnil Gregorovič, a ktorý mu bol ukradnutý neznámym zlodejom?
Harry pred sebou stále videl toho blonďavého mladíka. Bol veselý, divoký, v jeho očiach
bol náznak darebáctva, ktoré vyžarovalo i z Freda a Georga. Zmizol z okenného parapetu
ako vták a Harry ho už niekde predtým videl, ale nemohol si spomenúť kde...
Keď je teraz Gregorovič mŕtvy, je to mladý zlodej, ktorý je v ohrození života a vo
chvíľach, keď sa zdola začalo ozývať Ronovo chrápanie a Harry sám pomaly upadal do
spánku, bol to on, okolo koho sa točili Harryho myšlienky.
160
15. kapitola: Pomsta škriatkov
Na druhý deň skoro ráno, skôr ako sa prebudili druhí dvaja, vyrazil Harry do lesov naokolo
nájsť ten najstarší, najdrsnejší a najhúževnatejší strom. V jeho tieni pochoval oko
Divookého Moodyho a to miesto označil vydlabaným malým krížikom v kôre stromu. Nebol
to pohreb s poctou, ale Harry cítil, že by Divooký chcel skôr niečo takého, ako mať oko
zastrčené v dverách Dolores Umbridgeovej. Potom sa vrátil do stanu a čakal, kým sa
ostatní zobudia a preberú, čo sa bude diať ďalej.
Harry a Hermiona tušili, že najlepšie bude neostávať na akomkoľvek mieste príliš dlhú
dobu a Ron s nimi súhlasil s jedinou podmienkou, že ich ďalší cieľ bude blízko slaninového
sendviča. Hermiona zrušila kúzla, ktoré umiestnila okolo planiny, a Harry s Ronom
zamaskovali všetky stopy na zemi, ktoré by mohli prezradiť, že sa zdržiavali práve tu.
Potom sa premiestnili na okraj malého obchodného mestečka.
Keď postavili stan v zákryte malého lesíka a obklopili sa ochrannými kúzlami, vyrazil Harry
prikrytý neviditeľným plášťom pre niečo na jedenie. Nešlo to ale tak hladko, ako si
plánoval. Ešte sa ani nedostal do mesta, keď ho neprirodzený chlad, klesajúca hmla a
náhle zotmenie oblohy prinútili zastaviť na mieste.
„Ale veď vieš vyčarovať perfektného Patronusa!“ protestoval Ron, keď sa Harry vrátil späť
do stanu s prázdnymi rukami. Nemohol popadnúť dych a opakoval jediné slovo, dementori.
„Nemohol som... žiadneho vyčarovať,“ funel a držal sa za bok, v ktorom ho bodalo.
„Nechcel.... sa zhmotniť.“
Harry sa pri ich výraze zdesenia a sklamania cítil zahanbene. Bola to desivá skúsenosť,
vidieť dementorov, ako sa z diaľky približujú a uvedomovať si, že sa nebude môcť chrániť.
Harryho stálo všetko jeho silu pohnúť sa a utiecť a pritom nechať dementorov pohybovať
sa medzi muklami, ktorí ich nemohli vidieť, ale cítil beznádej všade tam, kade preleteli.
„Takže stále nemáme čo jesť.“
„Sklapni, Ron,“ vyštekla Hermiona. „Harry, čo sa stalo? Napadá ťa, prečo si nemohol
vyčarovať svojho Patronusa? Včera sa ti vydaril perfektne!“
„Ja neviem.“
Sedel hlboko v jednom starom Perkinsovom kresle a cítil sa ešte poníženejšie. Obával sa,
že sa s ním niečo stalo. Včerajšok sa zdal, ako keby to bolo pre mnohými rokmi: Dnes sa
cítil, ako keby mal trinásť, keď sa on jediný zrútil v Rokfortskom exprese.
Ron kopol nohou do kresla.
„Čo je?“ zavrčal na Hermionu. „Som hladný! Odvtedy, čo som skoro vykrvácal, som zjedol
len zopár muchotrávok!“
„Tak choď a prebojuj sa cez tých dementorov sám,“ povedal Harry dotknuto.
„Šiel by som, ale ak si si to nevšimol, mám ruku v šatke!“
„To je len dobre.“
161
„Čo tým chceš -?“
„Samozrejme,“ skríkla Hermiona a buchla sa rukou do čela, na čo obaja prekvapene stíchli.
„Harry, daj mi ten medailónik! No tak, šup,“ povedala netrpezlivo a luskla naňho, keď
nereagoval, „ten horcrux, Harry, ešte stále ho máš na krku!“
Natiahla ruky a Harry si prehodil zlatú retiazku cez hlavu. V tej chvíli, keď sa prestal
medailón dotýkať Harryho kože, cítil sa voľný a podivne ľahký. Dovtedy si ani neuvedomil,
že je spotený a že mu škvŕka v bruchu.
„Lepšie?“ spýtala sa Hermiona.
„Hej, stokrát!“
„Harry,“ povedala, čupla si pred neho a nasadil hlas, ako keby hovorila s niekým, kto je na
smrteľnej posteli, „nemyslíš, že by si mohol byť posadnutý?“
„Čo? Nie!“ povedal obranne, „pamätám si všetko, čo sme robili odvtedy, čo ho nosím. Keby
som bol posadnutý, nevedel by som, čo robím, nie? Ginny mi povedala, že si na niektoré
chvíle vôbec nemohla spomenúť.“
„Hmm,“ povedala Hermiona a dívala sa na ťažký medailón. „Tak by sme ho možno len
nemali nosiť. Môžeme ho nechať v stane.“
„Predsa tu nenecháme ten horcrux len tak povaľovať,“ povedal Harry rozhodne. „Ak ho
stratíme, ak ho niekto ukradne...“
„No dobre, dobre,“ povedala Hermiona, zavesila si horcrux okolo krku a skrylo ho pod
svoje tričko. „Ale budeme sa striedať, keď ho budeme nosiť, aby ho niekto nemal príliš
dlho.“
„Super,“ povedal Ron naštvane, „a teraz, keď sme si to vyjasnili, môžeme sa vydať po
nejaké jedlo?“
„Fajn, ale pôjdeme ho hľadať niekam inam,“ povedala Hermiona s pohľadom upreným na
Harryho. „Neexistuje dôvod zostávať niekde, kde sa po okolí potulujú dementori.“
Nakoniec sa v tú noc usadili na vzdialenom úbočí poľa, ktoré patrilo k osamelej farme, z
ktorej si vzali vajcia a chlieb.
„Nie je to krádež, nie?“ opýtala sa Hermiona ustarane, keď zhltli praženicu s chlebom.
„Nie, keď som v kurníku nechala peniaze...“
Ron prekrútil očami a povedal s plnými ústami, „Her-i-ona, neboj fa toľko. Uvoľni fa!“
A naozaj bolo omnoho jednoduchšie sa uvoľniť, keď sa poriadne najedli. Hádka o
dementoroch bolo po tom všetkom nočnom smiechu zabudnutá a Harry sa cítil šťastne,
snáď i plný nádeje, keď ako prvý z nich zostal na nočnej stráži.
Bolo to ich prvé stretnutie s faktom, že plný žalúdok nosí dobrú náladu, prázdny pre zmenu
hašterenie a beznádej. Harry tým nebol príliš prekvapený, ešte si zaspomínal na časy, keď
u Dursleyovcov občas takmer vyhladoval. Hermiona celkom dobre znášala, keď museli jesť
bobule alebo zoschnutý chlieb, aj keď náladu mala možno o málinko skleslejšiu, než
obvykle, a tvrdohlavo mlčala. Ron bol však oddávna zvyknutý na tri chutné jedlá denne,
162
možno to bol zvyk od matky z domova, možno od domácich škriatkov zo školy, a hlad v
ňom prebúdzal hnevlivé nálady, ktoré keď sa skombinovali s nosením horcruxu, boli úplne
odporné.
„Takže kam ďalej?“ opakoval neustále. Nevyzeralo to, že by jeho samotného niečo
napadlo, len sedel a dumal nad nedostatkom jedla, ale od Harryho a Hermiony očakával
plány do budúcnosti. Harry a Hermiona strávili nekonečné hodiny premýšľaním, kde by
mohli nájsť ostatné horcruxy a ako zničiť ten jeden, ktorý už mali, ale keďže nemali
žiadne nové informácie, ich rozhovory sa čím ďalej, tým viac opakovali.
Keďže Dumbledore povedal Harrymu, že veril, že Voldemort schoval horcruxy na miestach,
ktoré boli pre neho dôležité, opakovali si neúprosne miesta, na ktorých podľa ich
informácií Voldemort žil alebo sa objavoval. Sirotinec, kde sa narodil a vyrastal. Rokfort,
kde študoval. U Borgina a Burka, kde pracoval po škole. Potom v Albánsku, kde strávil roky
vyhnanstva. To všetko boli piliere, na ktorých stavili svoje úvahy.
„Tak poďme do Albánska. Predsa nám prehľadanie celej zeme nemôže trvať dlhšie než
hodinu,“ povedal Ron sarkasticky.
„Tam nemôže byť nič. Päť zo svojich horcruxov mal už predtým, než sa premiestnil do
vyhnanstva, a Dumbledore si bol istý, že had je posledný,“ povedala Hermiona. „Vieme, že
had v Albánsku nie je, obvykle býva s Vol-"
„Neprosil som ťa, aby si to prestala vyslovovať?“
„Fajn! Had je obvykle s Veď-Vieš-Kým, spokojný?“
„Moc nie.“
„Nevidím zmysel v tom, aby niečo schovával u Borgina a Burka,“ povedal Harry, ktorý sa
nad tým už mnohokrát zamýšľal, ale povedal to znovu, aby prerušil to nepríjemné ticho.
„Borgin a Burke boli odborníci na objekty čiernej mágie, horcrux by spoznali na prvý
pohľad.“
Ron si na truc zívol. Harry potlačil silné nutkanie niečo po ňom hodiť a premýšľal ďalej,
„stále si myslím, že mohol niečo skryť v Rokforte.“
Hemiona si povzdychla.
„Ale to by to už predsa Dumbledore našiel, Harry!“
Harry zopakoval argument, ktorý túto teóriu podporoval.
„Dumbledore predomnou povedal, že nikdy nepredpokladal, že by snáď poznal všetky
rokfortské tajomstvá. Vravím vám, ak je miesto, kam Vol-"
„Hej!“
„Dobre, VEĎ-VIEŠ-KTO!“ zakričal Harry, keď pretiekla jeho trpezlivosť. „Ak niekedy
existovalo miesto, ktoré bolo pre Veď-Vieš-Koho dôležité, bol to Rokfort!“
„Ale no tak,“ posmieval sa Ron. „Jeho škola?“
„Áno, jeho škola! Bol to jeho prvý skutočný domov, miesto, ktoré bolo pre neho zvláštne.
Znamenalo pre neho všetko a dokonca aj potom, čo odišiel....“
163
„Hovoríme tu o Veď-Vieš-Kom, mám pravdu? Nie o tebe?“ spýtal sa Ron. Popoťahoval
retiazku horcruxu okolo svojho krku a Harry dostal chuť ho za ňu chytiť a uškrtiť.
„Povedal si nám, že Veď-Vieš-Kto požiadal Dumbledora, aby ho potom, čo odišiel zo školy,
zamestnal,“ povedala Hermiona.
„Správne,“ odpovedal Harry.
„A Dumbledore si myslel, že sa tam chcel vrátiť len preto, aby skúsil nájsť niečo, možno
vec, ktorá patrila ďalšiemu zakladateľovi, čo by mohol premeniť na ďalší horcrux?“
„Hej,“ potvrdil Harry.
„Ale nakoniec tú prácu nedostal,“ povedala Hermiona. „Takže nikdy nemal šancu nájsť nič
z vecí pôvodných zakladateľov školy a schovať to vnútri!“
„No dobre,“ rezignoval Harry. „Zabudnite na Rokfort.“
Bez ďalších plánov sa vydali do Londýna a skrytí pod neviditeľným plášťom sa pokúsili nájsť
sirotinec, v ktorom Voldemort vyrastal. Hermiona sa vkradla do miestnej knižnice a z jej
záznamov zistila, že tú budovu zbúrali už pred mnohými rokmi. Vydali sa teda na miesto,
kde stávala, ale našli tam len vežiak plný kancelárií.
„Možno by sme mohli skúsiť preskúmať základy,“ nadhodila Hermiona polovičato.
„Tu by horcrux neschovával,“ zareagoval Harry. Vedel to po celý čas. Sirotinec bolo
miesto, z ktorého Voldemort utiekol, nikdy by tam neschovával časť svojej duše.
Dumbledore ukázal Harrymu, ako si Voldemort vyberal úkryty podľa toho, aké majestátne
alebo mystické boli. Tento ponurý kúsok Londýna bol od Rokfortu, Ministerstva alebo
budovy ako bola Gringottbanka so všetkými tými zlatistými mrežami a mramorovými
podlahami taký vzdialený...
Dokonca aj keď nemali žiadne ďalšie nápady, pokračovali vo svojom putovaní po zemi a
každú noc z bezpečnostných dôvodov stavali stan na inom mieste. Každé ráno sa
presvedčili, že po sebe zahladili všetky stopy, a potom sa vydali nájsť ďalšie osamotené a
opustené miesto, premiestňovali sa do lesov, temných skalných škár, purpurových bažín,
fuksiami pokrytých stien hôr a raz aj do zakrytej kamenistej zátoky. Každých zhruba
dvanásť hodín sa medzi sebou predávali horcrux, ako keby hrali nejakú spomalenú zvrátenú
hru „pošli to ďalej“, pri ktorej sa báli, že ak sa im nepodarí posunúť medailón druhému,
vyslúži si za odmenu dvanásť hodín nadmerného strachu a úzkosti.
Harryho stále bodala jazva. Všimol si, že sa to stávalo najčastejšie, keď nosil horcrux.
Niekedy nedokázal ovládnuť svoju reakciu na bolesť.
„Čo? Čo si videl?“ chcel vedieť Ron kedykoľvek zazrel Harryho, ako sebou šklbol.
„Tvár,“ zamumlal Harry zakaždým. „Stále tá istá tvár. Toho zlodeja, ktorý niečo ukradol
Gregorovičovi.“
A Ron sa od neho zasa otočil a ani sa nepokúsil skryť svoje sklamanie. Harry vedel, že Ron
dúfal, že mu povie nejaké nové informácie o jeho rodine alebo o zvyšku Fénixovho rádu,
ale nakoniec on, Harry, nebol televízny prijímač. Videl len to, na čo v tej chvíli myslel
Voldemort. Nedokázal sa naladiť na čokoľvek, na čo by len pomyslel. Voldemort ale zjavne
164
myslel stále na toho neznámeho mladíka s úsmevom na tvári, ktorého meno a začiatky,
tým si bol Harry istý, nepoznal Voldemort lepšie ako on. Harryho jazva stále horela, a keď
mu ten čulý blonďavý chlapec prestupoval pamäťou, dokázal sa postupne ovládať a
potlačiť bolesť či nepokoj tak, aby pri akejkoľvek zmienke o zlodejovi pred druhými
nedával najavo nič okrem nedočkavosti. Nemohol im nič dávať za vinu, pri tej ich
beznádejnej honbe za horcruxami.
Ako sa z dní stávali týždne, začal Harry podozrievať Rona a Hermionu, že hovoria o ňom
bez neho. Párkrát totiž náhle prestali rozprávať vo chvíli, keď Harry vošiel do stanu a
dvakrát ich zazrel zhrbených neďaleko stanu, s hlavami pri sebe a rýchlo rozprávali.
Zakaždým úplne stíchli, keď si uvedomili, že sa k nim približuje a rýchlo sa tvárili, že sú
zaneprázdnení zbieraním dreva alebo hľadaním vody.
Harry uvažoval, že sa možno len dohadovali na pokračovaní v tom, čo teraz pripomínalo
márne túlavé cestovanie, pretože dúfali, že pre nich má ešte tajný plán, ktorý im prezradí
až počas cesty. Ron sa už nesnažil skrývať svoju zlú náladu a Harry sa začal obávať, že už i
Hermiona bolo sklamaná jeho mizerným vodcovstvom. Beznádejne sa pokúšal premýšľať o
ďalších miestach, kde by horcruxy mohli byť, ale to jediné, čo sa k nemu vracalo, bol
Rokfort, a keďže bol sám, kto ho bral do úvahy, zavrhol ho.
Ako tak prechádzali krajinou, ubiehala jeseň. Teraz už stavali stan na nastlanej vrstve
padnutých listov. Hmly od dementorov teraz doplňovala hmla prírodná a k tomu všetkému
ich začal otravovať vietor a dážď. To, že bola Hermiona čím ďalej, tým lepšia v hľadaní
jedlých húb, im nemohlo v žiadnom prípade vynahradiť samotu, chýbajúcich priateľov,
alebo ich úplné izolovanie od toho, čo sa vo zvyšku sveta dialo proti Voldemortovi.
„Moja mama,“ povedal Ron jednej noci, keď sedeli v stane na brehu rieky vo Walese,
„dokáže zo vzduchu vyčarovať jedlo.“
Namrzene pri tom strkal do kúskov spálených šedých rybičiek, ktoré mal na tanieri. Harry
sa pozrel Ronovi automaticky na krk a videl, ako nakoniec aj očakával, blýskavú zlatú
retiazku horcruxu. Ovládol sa a nezanadával si na Rona, ktorého reakcia sa, ako vedel,
zlepší vo chvíli, keď si dá dolu medailón z krku.
„Tvoja mama nemôže vyčarovať jedlo zo vzduchu,“ povedala Hermiona. „To nemôže
urobiť nikto. Jedlo je prvá z piatich Základných výnimiek z Gampovho zákona o premene
prvk-"
„Och, prosím ťa, môžeš hovoriť našou rečou?“ povedal Ron a snažil sa dostať rybičku zo
svojich zubov.
„Nie je možné vyčarovať z ničoho jedlo! Môžeš ho privolať, ak vieš, kde je, môžeš ho
premeniť, môžeš ho znásobiť, keď už nejaké máš...“
„No, nesnaž sa násobiť toto jedlo, je to nechutné,“ povedal Ron.
„Harry tú rybu chytil a ja som urobila to najlepšie, čo som mohla! Zistila som, že som
jediná, kto tu pripravuje jedlo, možno je preto, že som dievča?!“
„Nie, je to preto, že teba tu všetci považujeme za najlepšiu čarodejnicu!“ povedal Ron a
šľahol po nej pohľadom.
Hermiona povyskočila a z jej cínového plechu sa skĺzli na zem jej opečené šťuky.
165
„Zajtra môžeš variť ty, Ron, môžeš skúsiť nájsť prísady a skúsiť to, premeniť ich na niečo,
čo sa bude dať jesť, a ja tu budem sedieť a ksichtiť sa a nadávať na teba, takže uvidíš ako
sa –"
„Ticho!“ povedal Harry, vyskočil na nohy a zdvihol obe ruky. „Buďte chvíľu ticho!“
Hermiona vyzerala pobúrene.
„Ako môžeš byť na jeho strane, keď prakticky nevarí..“
„Hermiona, buď ticho, myslím, že niekoho počujem!“
Načúval s napätými ušami, ruky mal stále vo vzduchu, aby im dal najavo, že stále nemajú
rozprávať. Potom cez všetok ten hluk prúdiacej vody začul znovu hlasy. Obzrel sa na
špiónoskop, ten sa ale nehýbal.
„Ochránila si nás Muffliatom, že áno?“ zašeptal Hermione.
„Urobila som všetko, čo obvykle,“ zašeptala späť, „Muffliato, odpudzujúce kúzla proti
muklom a zakrývajúce kúzla, to všetko. Nemali by nás ani počuť, ani vidieť, ak už je to
ktokoľvek.“
Zvuky ťažkého predierania a škrabania spolu so zvukom vytlačených kameňov a vetvičiek
im prezradili, že sa k nim dolu po zráze až k brehu, kde si postavili stan, blíži niekoľko ľudí.
Vytiahli svoje prútiky a čakali. Kúzla, ktorými okolo seba vybudovali hradbu, by mali v
úplnej tme postačovať na ochranu pred muklami a obyčajnými čarodejníkmi a
čarodejnicami. Ak to boli smrťožrúti, čakal ich pravdepodobne prvý skutočný test ich
schopnosti brániť sa proti čiernej mágii.
Hlasy boli čím ďalej hlasnejšie, ale nezrozumiteľnejšie, ako sa tá skupinka ľudí približovala
k brehu. Harry predpokladal, že ľudia, ktorým hlasy patrili, sú už len pár metrov ďaleko,
ale šumenie rieky mu neumožňovalo čokoľvek lepšie odhadnúť. Hermiona chňapla kabelku
a začala v nej hľadať. Po chvíľke vytiahla troje Predlžovacie uši. Jedny si nechala pre seba,
druhé dala Harrymu, tretie Ronovi, všetci si vsunuli konce farebných povrázkov do uší a
druhú stranu vyhodili pred vchod do stanu.
Behom chvíľky Harry začul vyčerpaný mužský hlas.
„Malo by tu byť aspoň pár lososov. Alebo myslíš, že ich sezóna ešte neprišla? Accio, losos!“
Ozvalo sa pár zreteľných zaplesknutí a potom zvuk, ktorý dával najavo, že ryby dorazili k
čarodejníkom. Niekto vďačne zavrčal. Harry si zasunul predlžovacie uši hlbšie to toho
svojho. Cez bublanie rieky počul ešte viac hlasov, ale nerozprávali anglicky, ani iným
ľudským jazykom, aký kedy počul. Bol to drsný a neľubozvučný hlas, súvislé chrastenie,
zvuky vychádzajúce snáď priamo z hrdla. Zdalo sa, že tam boli dvaja hovorcovia, jeden s
hlbším, pomalším a druhý s vyšším hlasom.
Za plachtou sa roztancovali plamene ohňa a vďaka ich žiare na stan dopadali obrovské
tiene. Nádherná vôňa pečených lososov sa doniesla až k nim a trápila ich hladné žalúdky.
Potom sa ozvalo cinkanie pohárov a prvý muž znovu prehovoril.
„Na, Griphook, Gornuk.“
166
Škriatkovia! Naznačila Hermiona perami k Harrymu, ktorý prikývol.
„Vďaka,“ povedali škriatkovia spolu po anglicky.
„Takže, ako dlho ste vlastne vy traja na ceste?“ spýtal sa nový, jemný a príjemný hlas. Bol
Harrymu odniekiaľ povedomý. Predstavoval si pupkatého prívetivého muža.
„Šesť týždňov... sedem... už ani neviem,“ povedal unavený muž. „Behom prvých pár dní
som stretol Griphooka a zanedlho potom sme spojili svoje sily s Gornukom. Je dobré mať
aspoň nejakú spoločnosť.“ Potom nasledovalo ticho, v ktorom škrípali nože a občas sa zo
zeme zdvíhali cínové šálky. „A čo prinútilo odísť teba, Ted?“ pokračoval muž.
„Vedel som, že po mne pôjdu,“ odpovedal prívetivo Ted a Harry náhle spoznal, o koho šlo.
Bol to Tonksovej otec. „Začul som, že sa okolo nás posledný týždeň potulovali smrťožrúti,
a tak som sa rozhodol pred nimi utiecť. Odmietol som sa už z princípu zaregistrovať ako
narodený u muklov, chápete, takže som vedel, že bude len otázka času, že nakoniec
budem musieť aj tak utiecť. Moja žena by mala byť v poriadku, je čistokrvná. A potom
som stretol tuto, Deana, kedy to bolo, niekedy pred pár dňami, synak?“
„Áno,“ ozval sa ďalší hlas a Harry, Ron a Hermiona sa na seba pozreli, ticho, ale vzrušene,
pretože všetci spoznali hlas Deana Thomasa, ich kamaráta z Chrabromilu.
„Muklovskí rodičia, čo?“ spýtal sa prvý muž.
„Neviem to určite,“ povedal Dean. „Otec odišiel od mamy, keď som bol ešte malý. Nemám
ale dôkaz, že to bol čarodejník.“
Na chvíľku sa rozhostilo ticho, ktoré prerušovalo len hryzenie. Potom prehovoril znovu Ted.
„Musím povedať, Dirk, že som prekvapený, že som ťa stretol. Teší ma to, ale prekvapuje.
Povrávalo sa, že ťa chytili.“
„Chytili,“ povedal Dirk. „Už som bol na ceste do Azkabanu, keď sa mi podarilo utiecť.
Omráčil som Dawlisha a zobral som mu metlu. Bolo to jednoduchšie ako som si myslel.
Myslím, že vtedy nebol vo svojej koži. Možno ho niekto omámil – chcel by som sa takému
čarodejníkovi alebo čarodejnici poďakovať, pretože mi zrejme zachránil život.“
Chvíľu bolo opäť ticho, v ktorom bolo počuť len praskanie ohňa a prúd vody v rieke. Potom
Ted povedal: „A čo vy dvaja tu? Mal som, ehm, pocit, že škriatkovia boli celú dobu s VeďViete-Kým.“
„To ste mali zlý pocit,“ povedal škriatok s vyšším hlasom. „My sa k nikomu nepridávame.
Toto je vojna čarodejníkov.“
„Prečo sa teda skrývate?“
„Považujú ma za drzého,“ povedal škriatok s hlbším hlasom. „Odmietol som splniť žiadosť,
ktorú som považoval za nemiestnu, a potom som zistil, že moja osobná bezpečnosť je
ohrozená.“
„O čo ťa požiadali?“ spýtal sa Ted.
„O niečo, čo urážalo moju rasu,“ odpovedal škriatok drsnejším a menej ľudským hlasom.
„Nie som domáci škriatok.“
167
„A čo ty, Griphook?“
„Som na tom podobne,“ povedal škriatok s vyšším hlasom. „Gringottbanka už nie je pod
vládou mojej rasy. Nepripustím, aby mi velil čarodejník.“
Dodal si niečo popod fúzy v škriatkovskej reči a Gornuk sa zasmial.
„Čo to bolo za vtip?“ spýtal sa Dean.
„Povedal,“ odpovedal Dirk, „že sú veci, ktoré si ani čarodejníci nepripúšťajú.“
Chvíľku bolo ticho.
„Ja to nechápem,“ povedal Dean.
„Pred svojim odchodom som sa im niečo trošku odplatil,“ povedal Griphook.
„Prepána – teda pre škriatka, mal by som povedať,“ opravil sa rýchlo Ted. „Nezamkol si
náhodou smrťžrúta v jednom z tých starých trezorov s extrémnym zabezpečením?“
„Keby som to urobil, ani ten meč by mu nepomohol dostať sa von,“ odpovedal Griphook.
Gornuk sa znovu zasmial a tentokrát sa usmial aj Dirk.
„Dean, ani ja to stále nechápeme,“ povedal Ted.
„To ani Severus Snape, aj keď o tom nevie,“ povedal Griphook a dvaja škriatkovia sa
zasmiali príšerným smiechom. Harry vnútri stanu od samého vzrušenia takmer nedýchal –
pozreli sa s Hermionou na seba a počúvali tak pozorne, ako len mohli.
„Ty si o tom nepočul, Ted?“ spýtal sa Dirk. „O tých deťoch, ktoré sa pokúsili ukradnúť meč
zo Snapovej riaditeľne v Rokforte?“
Harrymu ako keby telom prešiel elektrický prúd, napol sa mu každý nerv v tele a prikoval
ho k zemi.
„O tom som nič nepočul,“ povedal Ted, „ani v Prorokovi to nebolo, čo?“
„To ťažko,“ zachechtal sa Dirk. „Tu Griphook mi povedal, že to počul od Billa Weasleyho,
ktorý pre banku pracuje. Jedno z tých detí, ktoré sa meč pokúšali ukradnúť, bola Billova
mladšia sestra.“
Harry sa pozrel na Hermionu a Rona, ktorí zvierali predlžovacie uši tak pevne, ako keby to
bolo záchranné lano. „Ona a pár jej priateľov sa dostali do Snapovej kancelárie a rozbili
sklenenú vitrínu, v ktorej zrejme meč schovával. Keď sa snažili dostať dolu schodmi, Snape
ich chytil.“
„Potom ich teda pán Boh ochraňuj,“ povedal Ted. „Čo si myslíte, že ho použijú proti VeďVieš-Komu? Alebo snáď proti Snapovi?“
„Nech už si mysleli, že s ním urobia čokoľvek, Snap sa rozhodol, že na súčasnom mieste
meč nie je v bezpečí,“ povedal Dirk. „O pár dní neskôr, hneď ako dostal od Veď-VieteKoho súhlas, poslal meč do Londýna, aby ho skryl v Gringottbanke.“
Škriatkovia sa začali znova smiať.
168
„Stále ten vtip nechápem,“ povedal Ted.
„Je to napodobenina,“ zaškrípal Griphook.
„Chrabromilov meč?!“
„Áno, je to kópia – dokonalá kópia, musím povedať – ale vyrobili ju čarodejníci. Originál
vytvorili škriatkovia pred stovkami rokov a má isté vlastnosti, ktoré majú len škriatkami
vyrobené zbrane. Nech je pravý Chrabromilov meč kdekoľvek, nie je v trezore v
Gringottbanke.“
„Už chápem,“ povedal Ted. „A predpokladám správne, že ste sa neobťažovali povedať o
tom smrťožrútom?“
„Nemalo zmysel ich s touto informáciou obťažovať,“ povedal samoľúbo Griphook a teraz sa
k smiechu Gornuka a Dirka pridali aj Ted a Dean.
Vo vnútri stanu Harry zavrel oči a prial si, aby niekto položil otázku, na ktorú chcel poznať
odpoveď a po minúte, ktorá mu utiekla desaťkrát pomalšie, než obvykle, sa Dean nakoniec
prinútil spýtať – i on bol koniec koncov Ginnyin bývalý priateľ a keď na to Harry pomyslel,
pichlo ho pri srdci.
„Čo sa stalo s Ginny a s tými ostatnými? S tými, ktorí sa pokúsili ukradnúť meč?“
„No, potrestali ich kruto,“ odpovedal ľahostajne Griphook.
„Ale sú v poriadku, nie?“ spýtal sa Ted rýchlo, „Weasleyovci nepotrebujú mať ďalšie choré
dieťa, povedal by som.“
„Neutrpeli žiadnu vážnu ujmu na zdraví, pokiaľ viem,“ povedal Griphook.
„To mali šťastie,“ povedal Ted. „Po tom, čo sa o Snapovi hovorí, môžeme byť radi, že sú
nažive.“
„Ty tomu teda veríš, Ted?“ spýtal sa Dirk. „Veríš, že Snape zabil Dumbledora?“
„Samozrejme, že verím,“ povedal Ted. „Nechceš tu len tak sedieť a tvrdiť mi, že s tým má
Potter niečo spoločné?“
„V tejto dobe je ťažké veriť čomukoľvek,“ zamumlal si Dirk.
„Ja Harryho Pottera poznám,“ povedal Dean. „A myslím si, že naozaj dôležitý – Vyvolený,
či ako mu teraz hovoria.“
„Áno, mnohí by tomu chceli veriť, synak,“ povedal Dirk, „vrátane mňa. Ale kde vlastne je?
Skrýva sa, ako to vyzerá. Nemyslíš, že keby dokázal niečo, čo my nie, alebo keby pre neho
niečo hralo, bojoval by teraz so zdravým odporom namiesto skrývania sa? A všetci vieme,
že proti nemu Prorok zahájil dobrú štvanicu –"
„Prorok?“ zasmial sa Ted. „Ak ten brak ešte čítaš, tak si zaslúžiš, aby sa ti klamalo, Dirk.
Ak chceš fakty, skús čítať Sršeň.“
Ozvalo sa dusenie, kašľanie a niekomu začalo rýchlo tĺcť srdce. Dirk zhltol rybiu kosť.
Potom vyprskol: „Sršeň? Ten bláznivý zdrap papiera Xena Lovegooda?“
169
„V súčasnosti už nie je taký bláznivý,“ povedal Ted. „Možno by sa naňho mal mrknúť, Xeno
tam vydáva všetky tie veci, čo Prorok ignoruje, a v poslednom čísle už nebola ani zmienka
o Krčorohých chrapogotoch. Ako dlho ho nechajú tlačiť pravdu neviem. Ale Xeno na prvej
stránke každého vydania tlačí správu, že všetci, ktorí sú proti Veď-Vieš-Komu, by mali
pomáhať Harrymu Potterovi.“
„Chlapcovi, ktorý sa vyparil zo sveta ťažko môže niekto pomôcť,“ povedal Dirk.
„Premýšľaj, už to, že ho ešte nechytili, je úspech,“ povedal Ted. „Rád by som sa od neho
priučil ako zostať slobodný, o to sa tu predsa všetci snažíme, nie?“
„Hej, no, v tom máš pravdu,“ priznal Dirk sťažka. „So všetkými tými informátormi
ministerstva, ktorí po ňom idú, by som čakal, že budú dávno mať. Teda pokiaľ ho už
nechytili, nezabili a nenechávajú si to pre seba.“
„Tak nehovor, Dirk,“ zamumlal Ted.
Opäť sa rozhostilo ticho, prerušované iba cinkaním vidličiek a nožov. Keď opäť prehovorili,
ich témou bolo, kde prespia – či na upätí alebo na vŕšku lesnatého svahu. S tým, že les ich
lepšie ukryje, uhasili oheň, potom vyliezli späť na svah a ich hlasy sa stratili v diaľke.
Harry, Ron a Hermiona zmotali predlžovacieho uši. Harry, ktorý celý čas, keď tajne
načúvali svojim susedom, potlačoval túžbu prehovoriť, zo seba teraz nemohol dostať
jedinú vetu. Zmohol sa len na „Ginny – ten meč –"
„Ja viem!“ povedala Hermiona.
Skočila po svojej kabelke a tentokrát do nej ponorila svoju ruku až po rameno.
„Tu... to... máme...“ precedila medzi zuby a ťahala niečo, čo bolo evidentne veľmi
hlboko. Svetlo sveta uzrel pomaly najprv roh zdobeného obrazu a Harry jej pribehol rýchlo
na pomoc. Keď ťahali z batoha portrét Phinea Nigella, Hermiona naňho mierila celý čas
prútikom a bola pripravená zoslať akékoľvek kúzlo, ak by bolo treba.
„Ak niekto vymenil skutočný meč za napodobeninu v čase, keď bol v Dumbledorovej
kancelárii,“ funela, keď opreli obraz o stenu stanu, „Phineas Nigellus by to vedel, jeho
obraz visí priamo za vitrínou!“
„Teda ak zrovna nespal,“ povedal Harry, ale keď si Hermiona kľakla k prázdnemu plátnu,
dych mal stále zadržaný. Potom namierila prútikom na obraz, odkašľala si a potom
povedala:
„Ehm – Phineas? Phineas Nigellus?“
Nestalo sa nič.
„Phineas Nigellus?“ skúsila to Hermiona znovu. „Profesor Black? Prosím, mohli by sme sa s
vami porozprávať? Prosím?“
„´Prosím´, vždy pomáha,“ povedal chladný sarkastický hlas a Phineas Nigellus vošiel do
svojho portrétu. V tej chvíli Hermiona zakričala:
„Obscura!“
170
Cez bystré čierne oči Phinea Niggela sa omotala čierna páska a on kvôli tomu narazil do
rámu a zakričal od bolesti.
„Čo to – ako sa opovažujete – čo ste zač?“
„Je mi to veľmi ľúto, profesor Black,“ povedala Hermiona, „ale je to nutná prevencia!“
„Dajte zo mňa dole ten odporný prídavok! Dajte to dole, žiadam vás! Ničíte hodnotný kus
umenia! Kde to som? Čo sa deje?“
„Nezáleží na tom, kde sme,“ povedal Harry a Phineas Nigellus stuhol a prestal sa snažiť
zbaviť sa namaľovanej čiernej pásky.
„Nie je snáď hlas nepolapiteľného pána Pottera?“
„Možno,“ povedal Harry a vedel, že to vzbudí záujem. „Máme na vás pár otázok – o
Chrabromilovom meči.“
„Ach tak,“ povedal Phineas Nigellus a obrátil hlavu k Harrymu, ako keby dúfal, že Harryho
zahliadne, „áno. To hlúpe dievča sa tam chovalo veľmi nerozumne –"
„Sklapnite a neohovárajte moju sestru,“ povedal Ron hrubo. Phineas Nigellus pohŕdavo
zdvihol obočie.
„Kto je tu ešte?“ spýtal sa a otáčal hlavou zo strany na stranu. „Váš tón ma uráža! To
dievča a jej priatelia extrémne nerozumne riskovali. Kradnúť veci riaditeľovi.“
„Nekradli,“ povedal Harry. „Ten meč nie je Snapov.“
„Patrí škole profesora Snapa,“ povedal Phineas Nigellus. „Aký nárok si naňho robilo to
Weasleyovie dievča? Zaslúžila si svoj trest, rovnako ako ten hlupák Longbottom a tá
bláznivá Lovegoodová!“
„Neville nie je hlupák a Luna nie je bláznivá!“ povedala Hermiona.
„Kde to som?“ zopakoval Phineas Nigellus a začal znovu bojovať s páskou na očiach. „Kam
ste ma to vzali? Prečo ste ma odniesli z domu mojich prapredkov?“
„To neriešte! Ako Snape potrestal Ginny, Nevilla a Lunu?“ spýtal sa Harry naliehavo.
„Profesor Snape ich poslal do Zakázaného lesa, aby tam urobili nejakú prácu pre to
nemehlo – Hagrida.“
„Hagrid nie je nemehlo!“ povedala Hermiona prenikavo.
„A Snape si mohol myslieť, že bol trest,“ povedal Harry, „ale Ginny, Neville a Luna sa s
Hagridom zrejme dobre bavili. Zakázaný les... už čelili stokrát horším veciam, než je
Zakázaný les!“
Cítil sa uvoľnene. Predstavoval si, že dostali horší trest, možno dokonca až samotnú kliatbu
Cruciatus.
„Čo sme ale v skutočnosti chceli vedieť, profesor Black, je, či si niekto, ehm, nepožičal
ten meč? Napríklad kvôli vyčisteniu – alebo také niečo!“
171
Phineas Nigellus znova prestal zápasiť s páskou na očiach a zachechtal sa.
„Muklovský pôvod,“ povedal, „zbrane vyrobené škriatkami nepotrebujú čistiť, prosté
dievča. Škriatkovské striebro odpudzuje tak obyčajné veci ako je pozemský prach, a
vstrebáva to, čo ho posilní.“
„Nehovorte o Hermione, že je prostá,“ zaprotestoval Harry.
„Už ma nudí vaše odvrávanie,“ povedal Phineas Nigellus. „Možno je čas, aby som sa vrátil
späť do riaditeľne?“
Zatiaľ čo sa snažil s páskou na očiach tápavo nájsť stranu obrazu, aby sa dostal späť do
svojho rámu v Rokforte, Harryho niečo náhle napadlo.
„Dumbledore! Môžete k nám priviesť Dumbledora?“
„Čo prosím?“ spýtal sa Phineas Nigellus.
„Portrét profesora Dumbledora – nemohol by ste ho priviesť sem do vášho portrétu?“
Phineas Nigellus sa obrátil smerom k Harryho hlasu.
„Evidentne tu nie sú ignorantskí len rodení muklovia, Potter. Portrét v Rokforte môžu spolu
rozprávať, ale nemôžu sa dostať von z hradu, s výnimkou návštev svojich obrazov na iných
miestach. Dumbledore sem so mnou prísť nemôže a po tom, ako ste so mnou zaobchádzali,
vás uisťujem, že ani ja už sa sem nevrátim!“
Harry skľúčene hľadel na to, ako Phineas znásobil svoju snahu odísť zo svojho obrazu.
„Profesor Black,“ povedala Hermiona, „nemohli by ste nám, prosím, prezradiť, kedy niekto
naposledy vzal meč z vitríny? Teda než ho vzala Ginny?“
Phineas si netrpezlivo odfrkol.
„Mám dojem, že naposledy bol Chrabromilský meč preč z vitríny vtedy, keď s ním profesor
Dumbledore zničil prsteň.“
Hermiona švihla pohľadom po Harrym. Ani jeden z nich nechcel pred Phineom Nigellom
vravieť viac. On sám konečne našiel východ z obrazu.
„Tak teda zbohom vám všetkým,“ povedal kúsavo a začal sa strácať z dohľadu. Už mu bol
vidieť len koniec klobúku, keď Harry náhle vykríkol.
„Počkajte! Povedal ste Snapovi, že ste to videli?“
Phineas Nigellus strčil hlavu s páskou späť do obrazu.
„Profesor Snape má na práci omnoho dôležitejšie veci, než riešiť výstrednosti Albusa
Dumbledora. Dobrú noc, Potter!“
S týmito slovami sa stratil úplne a zanechal po sebe len špinavý rám.
„Harry!“ vykríkla Hermiona.
172
„Ja viem!“ vykríkol Harry. Sám sa nedokázal ovládnuť a rozhodil rukami naprázdno do
vzduchu. Bolo to omnoho viac, než v čo sa odvážil dúfať. Prechádzal sa po stane a cítil, že
musel prejsť aspoň kilometer. Už ani nebol hladný. Hermiona pchala portrét Phinea Nigella
späť do batohu. Keď ho potom zatvorila, hodila ho stranou a usmiala sa na Harryho.
„Ten meč dokáže ničiť horcruxy! Škriatkovské ostrie vstrebáva len to, čo ho posilní – Harry,
ten meč vstrebal jed baziliška!“
„A Dumbledore mi ho nedal už vtedy práve preto, že s ním chcel zničiť ten medailón –"
„ – a musel si uvedomiť, že ti ho nebudú chcieť dať, keď ti ho odkáže v poslednej vôli –"
„ – takže vytvoril kópiu –"
„ – a umiestnil ju do vitríny –"
„ – a skutočný meč nechal... Kde?“
Zízali na seba navzájom. Harry cítil, že odpoveď je veľmi blízko, ako keby sa takmer
húpala nad nimi vo vzduchu. Prečo mu to Dumbledore nepovedal? Alebo to snáď povedal,
ale Harry si to v tej chvíli neuvedomil?
„Premýšľaj!“ zašeptala Hermiona. „Premýšľaj! Kde by ho mohol nechať?“
„V Rokforte nie,“ povedal Harry a začal znovu pochodovať po stane.
„Niekde v Rokville?“ nadhodila Hermiona.
„V Škriekajúcej búde?“ povedal Harry. „Tam nikto nechodí.“
„Ale Snape vie, ako sa tam dostať, nebolo by to riskantné?“
„Dumbledore Snapovi veril,“ pripomenul jej Harry.
„Nie natoľko, aby mu povedal, že vymenil meče,“ povedala Hermiona.
„Áno, to máš pravdu!“ povedal Harry a pri spomienke na Dumbledora sa cítil ešte
povzbudenejší, keď vedel, že Dumbledore mal predsa len nejaké výhrady, aj keď slabé, k
Snapovej dôveryhodnosti. „Že by ten meč schoval niekde mimo Rokvillu? Čo myslíš, Ron?
Ron?“
Harry sa obzrel. Na jeden krátky moment si myslel, že Ron zo stanu odišiel, ale potom si
uvedomil, že leží na spodnej posteli a vyzerá strnulo.
„Takže ste si na mňa spomenuli?“ povedal.
„Čože?“
Ron si dofrkol, keď sa pozrel na spodok hornej postele a povedal:
„Pokračujte si, nenechajte ma, aby som rušil zábavu.“
Harry zmätene zízal na Hermionu, od ktorej očakával pomoc, ale tá zavrtela hlavou,
zjavne v rozpakoch, ako on.
173
„Čo sa deje?“ spýtal sa Harry.
„ČO? Nič sa nedeje,“ povedal Ron a stále odmietal sa pozrieť na Harryho. „Aspoň podľa
teba nie, takže čo.“
Nad ich hlavami sa ozvalo pár dopadajúcich kvapiek. Začalo pršať.
„No, niečo sa určite deje,“ povedal Harry, „takže von s tým.“
Ron zoskočil z postele a postavil sa. Vyzeral zvláštne, ako keby nebol vo svojej koži.
„Dobre, von s tým. Nečakaj odo mňa, že budem výskať od radosti, pretože sme prišli na
ďalšiu stratenú vec, ktorú musíme nájsť. Skrátka si ju pripíš na zoznam tých nezmyslov, o
ktorých nič nevieš.“
„Ja nič neviem?“ zopakoval Harry. „Ja nič neviem?“
Kvap, kvap, kvap. Dážď bol čím ďalej, tým hustejší, dopadol na ich listami pokrytý stan i
na bublajúcu bodu v temnote vonku. Harryho sa zmocnila hrôza. Ron vravel presne to, na
čo musel myslieť celý čas a čoho sa on, Harry, bál.
„Nehodlám tu stráviť celý život,“ povedal Ron, „aby som mal po celý čas zaviazanú ruku,
nič na jedenie a mrzol mi chrbát každú noc. Len som dúfal, že po tých pár týždňoch
budeme už niečo mať.“
„Ron,“ povedala Hermiona tak tichým hlasom, že Ron mohol predstierať, že ho cez hlasité
búchanie dažďa na stan nepočul.
„Myslel som si, že vieš, do čoho ideš,“ povedal Harry.
„Hej, to som si myslel tiež.“
„Takže ktorá časť z toho nie je podľa tvojich predstáv?“ spýtal sa Harry. Na obranu mu
teraz prichádzal jeho hnev. „To si si myslel, že budem prespávať v špičkových hoteloch?
Každý druhý deň nájdeme horcrux? Myslel si si, že budeš u maminky späť na Vianoce?“
„Mysleli sme si, že vieš, čo budeme robiť!“ kričal Ron a postavil sa. Jeho slová Harryho
ranili, ako keby to bol ostrý nôž. „Mysleli sme si, že ti Dumbledore povedal, čo máš robiť,
že máš nejaký naozajstný plán!“
„Ron!“ povedala Hermiona, tento raz zreteľne nahlas cez všetok ten dážď nad hlavami, ale
on ju opäť ignoroval.
„Potom teda prepáč, že ťa sklamem,“ povedal Harry a jeho hlas bol chladný. „Bol som s
vami úplne od začiatku. Povedal som vám všetko, čo viem od Dumbledora. A ak si si
nevšimol, našli sme len jeden horcrux –"
„Hej, a zbaviť sa ho chceme tak rýchlo, ako nájsť tie ostatné – takže inými slovami, kto vie
kedy.“
„Daj si dole ten medailón, Ron,“ povedala Hermiona neobvykle vysokým hlasom. „Prosím,
daj si ho dole. Nevravel by si takto, keby si ho na sebe nemal celý deň.“
„Ale áno, hovoril by tak,“ povedal Harry, ktorý nechcel počuť žiadne ospravedlnenia
174
Ronovho správania. „Myslíš, že som si nevšimol, že si vy dvaja šepkáte za mojím chrbtom?
Myslíš, že ma nenapadlo, že toto myslíte?“
„Harry, my sme ne -"
„Neklam!“ oboril sa na ňu Ron. „Ty si to predsa vravela tiež, vravela si, že si sklamaná, že
si si myslela, že sa ešte niekam pohneme –"
„Nepovedala som to takto – Harry, nepovedala!“ začala plakať.
Po stane stekali kvapky dažďa, po Hermioninej tvári slzy a vzrušenie, ktoré sa objavilo
pred pár minútami, teraz rýchlo zmizlo, ako keby nikdy neexistovalo. Ohňostroj, ktorý len
zadymil a zhasol a zanechal po sebe len temno, vlhko a chladno. Chrabromilov meč bol
skrytý ktovie kde a v stane boli len traja násťroční, ktorí dosiahli len to, že – zatiaľ –
nezomreli.
„Takže prečo tu ešte si?“ spýtal sa Harry Rona.
„Pozri sa na mňa,“ povedal Ron.
„Tak choď domov,“ povedal Harry.
„Hej, možno by som mal!“ vykríkol Ron a popošiel pár krokov k Harrymu, ktorý sa nepohol,
„nepočul si, čo vraveli o mojej sestre? Ale tebe na tom vôbec nezáleží, veď je to len
Zakázaný les, Harry Ja-Som-Čelil-Už-Horším-Veciam, Potter sa predsa nezaujíma o to, čo
sa stalo iným. Ale ja sa o to zaujímam, sú tam všetky tie obrovské pavúky a tie ďalšie veci"
„Povedal som len, že tam bola s ostatnými, s Hagridom –"
„Áno, ja to chápem, tebe na nej nezáleží! A čo ten zvyšok mojej rodiny, -Weasleyovci
nepotrebujú mať ďalšie choré dieťa- počul si to?“
„Áno, ja –"
„Nezaujíma ťa, čo to znamená, čo?“
„Ron!“ vykríkla Hermiona a strčila sa medzi nich. „Nemyslím, že by to znamenalo, že sa
stalo čokoľvek nového, čokoľvek, o čom by sme nevedeli. Premýšľaj, Ron, Bill je už
zjazvený, veľa ľudí už muselo vidieť, že George prišiel o ucho a ty máš ležať na smrteľnej
posteli s pŕhlivkou, myslím, že to nič viac neznamenalo.“
„Takže ty si myslíš, čo? No dobre, nebudem si o nich robiť starosti. Pre vás je to všetko v
poriadku, keď sú vaši rodičia v bezpečí –"
„Moji rodičia sú mŕtvi!“ kričal Harry.
„A moji môžu byť tiež!“ zaútočil naňho Ron.
„Tak choď!“ zareval Harry. „Choď k nim naspäť, predstieraj, že si sa vyliečil z pŕhlivky a
maminka ťa nakŕmi a –"
V tom Ron náhle siahol do plášťa, Harry zareagoval, ale než bol prútik ktoréhokoľvek z nich
vonku, Hermiona zdvihla svoj.
175
„Prestego!“ zakričala a medzi ňou, Harrym a Ronom sa vypínal neviditeľný štít. Sila kúzla
všetkých odhodila stranou a Harry a Ron na seba zazerali z oboch strán neviditeľnej
bariéry, ako keby sa videli prvýkrát v živote. Harry cítil k Ronovi zničujúcu nenávisť. Niečo
sa medzi nimi zlomilo.
„Daj si dolu ten horcrux,“ povedal Harry.
Ron si strhol retiazku z krku a pohodil medailón do najbližšieho kresla. Obrátil sa na
Hermionu.
„Čo budeš robiť ty?“
„Čo tým myslíš?“
„Zostávaš tu alebo čo?“
„Ja...“ vyzerala zmätene. „Áno, áno, zostávam. Ron, sľúbili sme, že pôjdeme s Harrym, že
mu pomôžeme –"
„Chápem. Vybrala si si jeho.“
„Ron, nie – prosím – vráť sa, vráť sa!“
Zadržalo ju jej vlastné štítové kúzlo. Vo chvíli, keď ho zrušila, sa Ron vytratil do tmy.
Harry stál ticho a nepohnuto, počúval Hermionu ako vzlyká a volá jeho meno do lesov.
Po pár minútach sa vrátili s uplakanou tvárou a zakoktala:
„Je p-p-preč! P-premiestnil sa!“
Padla do kresla, schúlila sa do klbka a začala plakať.
Harry sa cítil zmätene. Sklonil sa, zdvihol horcrux a zavesil si ho okolo krku. Vzal z Ronovej
postele prikrývku a hodil ju Hermione. Potom vyliezol na svoju posteľ, ľahol si, civel na
stropnú plachtu a načúval kvapkám dažďa.
176
16. kapitola - Godricova úžľabina
Keď sa Harry na druhý deň ráno zobudil, chvíľku mu trvalo, kým si spomenul, čo sa stalo.
Naivne dúfal, že to bol len sen, že Ron nikdy neodišiel a je stále s nimi.
Ale keď otočil hlavou na posteli a uvidel Ronovu opustenú posteľ, bolo to pre neho akoby
uvidel mŕtvolu. Zoskočil zo svojej postele a snažil sa nepozerať smerom k tej Ronovej.
Hermiona, ktorá už bola hore a robila niečo v kuchyni, mu ani nezaželala dobré ráno a vo
chvíli, keď vošiel dovnútra, odvrátila hlavu inde.
Je preč, povedal si Harry v duchu. Je preč. Musel na to neustále myslieť, aj keď sa umýval
a obliekal, ako keby veril, že opakovaním zmierni šok, ktorý to v ňom vyvolalo. Je preč a
už sa nevráti. A Harry vedel, že je to pravda, pretože vo chvíli, keď opustí toto miesto, ich
ochranné kúzla spôsobia, že už ich Ron nebude schopný nájsť.
Raňajky zjedli v úplnom tichu. Hermiona mala opuchnuté červené oči a bolo vidieť, že celú
noc nespala. Zbalili si veci a Hermiona si dávala na čas. Harry vedel, prečo chce chvíle
strávené na brehu rieky predĺžiť. Niekoľkokrát sa uprene zadívala ku vchodu a
pravdepodobne si nahovárala, že cez bubnovanie dažďových kvapiek počuje zvuk krokov.
Ale žiadna červenovlasá postava sa medzi stromami neobjavovala.
Zakaždým, keď ju Harry napodobnil a rozhliadol sa okolo (nemohol si jednoducho pomôcť,
aby sám máličko nedúfal, že sa Ron vráti) a nevidel nič, len mokré kmene stromov, cítil,
akoby v ňom explodovala nádoba plná hnevu.
Počul Rona, ako hovorí: „Mysleli sme si, že vieš, čo robíš!“ a s ťažkým žalúdkom
pokračoval v balení.
Hladina rozbahnenej rieky tečúcej vedľa nich sa rýchlo dvíhala a vyzeralo to, že sa čoskoro
vyleje z brehov. Zdržiavali sa a balenie im trvalo o dobrú hodinu dlhšie ako normálne.
Napokon, potom, čo si Hermiona trikrát prebalila celý obsah kabelky, nenašla už ďalší
dôvod k tomu, aby tu ešte zostávali. Harry ju chytil za ruku a premiestnili sa preč. Znovu
sa objavili na veternom, vresom pokrytom úpätí kopca.
Okamžite potom, ako sa premiestnili, pustila Hermiona Harryho ruku, odstúpila od neho a
sadla si na veľký kameň obďaleč. Oprela si tvár o kolená a triasla sa. Harry vedel, že plače.
Pozoroval ju a vedel, že by ju mal nejako utíšiť, ale niečo spôsobilo, že stál ako prikovaný.
Cítil sa napäto a chladne. Znova videl pohŕdavý výraz Ronovej tváre. Prekračoval vres a
chodil vo veľkom kruhu, v strede ktorého sedela rozrušená Hermiona, ktorá odriekavala už
pravidelné ochranné kúzla.
Nezmienili sa o Ronovi niekoľko ďalších dní. Harry bolo odhodlaný už nikdy nevysloviť jeho
meno a Hermiona pravdepodobne vedela, že neexistuje sila, ktorá by ho k tomu prinútila,
aj keď občas v noci, keď si myslela, že spí, počul, ako vzlyká.
Harry začal často rozkladať Záškodnícku mapu a prezeral ju vo svetle svojho prútika. Čakal
na chvíľu, kedy sa bod s menovkou „Ron Weasley“ znova objaví na chodbách rokfortského
hradu, chránený tým, že je nositeľom „čistej krvi.“
Ron sa však neobjavoval a po čase Harry zistil, že sa na mapu díva len kvôli Ginninmu menu
v dievčenskej spálni a premýšľal, či intenzita jeho pohľadu spôsobí, že prenikne do jej snov
a dá jej nejakým spôsobom vedieť, že na ňu myslí a dúfa, že je v poriadku.
Celé dni zasvätili premýšľaniu o tom, kam mohol Dumbledore schovať Chrabromilov meč,
177
ale čím viac o tom hovorili, tým zúfalejšie a za vlasy pritiahnutejšie boli ich špekulácie.
Aj keby ho na nože brali, nemohol si Harry spomenúť, že by sa Dumbledore aspoň jediný
krát zmienil o mieste, kam by niečo ukryl. Boli chvíle, kedy nevedel, či je viac naštvaný na
Rona alebo na Dumbledora.
´Mysleli sme, že vieš, čo robíš... Mysleli sme, že ti Dumbledore povedal čo máš robiť...
Mysleli sme, že máš skutočný plán!´
Musel si to priznať – Ron mal pravdu. Dumbledore mu nezanechal vôbec nič. Vypátrali
jeden horcrux, ale vôbec netušili, ako ho zničiť. Ostatné boli rovnako nedostupné ako
predtým.
Hrozilo, že beznádej ho úplne pohltí. Bol prekvapený svojim odhodlaním zatiahnuť svojich
priateľov na bludnú a nezmyselnú cestu.
Nič nevedel, nemal žiadne nápady a neustále žil v bolestnom očakávaní, kedy aj Hermiona
povie, že už toho má dosť. Že odchádza.
Veľa večerov trávili v takmer úplnom tichu. Hermiona vybrala portrét Phineasa Nigellusa a
oprela ho o stoličku, akoby chcela, aby vyplnil časť tej otvorenej diery, ktorá tu zostala po
Ronovom odchode.
Phineas Nigellus napriek svojmu bývalému presvedčeniu, že sa už nikdy neukáže, neodolal
príležitosti zistiť niečo viac o tom, čo Harry plánuje a súhlasil, že sa objaví, s prelepenými
očami, vždy raz za pár dní. Harry bol vlastne rád, že ho vidí, pretože to bola aspoň nejaká
spoločnosť, aj keď sarkastická a uštipačná.
Zisťovali každú novinku o tom, čo sa deje na Rokforte, ale Phineas Nigellus nebol úplne
najlepší informátor. Uctieval Snapa ako prvého riaditeľa zo Slizolinu odkedy ním bol on
sám, a oni museli byť veľmi opatrní, aby ho nejako nekritizovali alebo sa nevhodne
nepýtali na jeho prácu, pretože inak Phineas Nigellus okamžite opúšťal svoj portrét.
Ale predsa len im nejaké útržky informácií zanechal. Vyzeralo to, že Snape musí neustále
čeliť malej vzbure zo strany tvrdého jadra študentov.
Ginny dostala zákaz chodiť do Rokvillu a Snape obnovil dekrét profesorky Umbridgeovej o
zákaze združovania viac než troch študentov a všetkých neoficiálnych študentských
krúžkov. Z toho všetkého si Harry vyvodil, že Ginny a možno aj Neville a Luna robili všetko
preto, aby mohli pokračovať v stretnutiach Dumbledorovej armády.
Týchto niekoľko neúplných správ spôsobilo, že Harry chcel vidieť Ginny tak veľmi, až z toho
dostával bolesti brucha, ale tiež znovu myslel na Rona, Dumbledorea a samotný Rokfort,
ktorý mu chýbal skoro tak ako jeho bývala priateľka.
Keď Phineas rozprával o Snapových tvrdých opatreniach, Harryho doháňala do šialenstva
predstava, že by sa jednoducho vrátil do školy a pridal sa k odboji proti Snapovmu režimu.
Dosýta sa najesť, mať svoju mäkkú posteľ a mať na starosť ostatných, bola pre neho
momentálne tá najkrajšia predstava na svete.
Ale potom si spomenul, že je hľadanou osobou číslo jedna a je na neho vypísaná odmena
desať tisíc galeónov.
Ísť do Rokfortu by bolo asi rovnako nebezpečné ako ísť priamo na Ministerstvo mágie.
178
Phineas Nigellus mu to veľmi rád pripomenul, keď mu vykĺzla otázka o tom, kde spolu s
Hermionou sú. Hermiona ho zakaždým, keď to urobil, dala späť do tašky a Phineas Nigellus
po takýchto náhlych rozlúčkach pravidelne odmietal prísť niekoľko nasledujúcich dní.
Vonku bolo stále chladnejšie. Nikde nemohli zostať príliš dlho, a tak namiesto toho, aby
zostali v južnom Anglicku, kde najhoršie, s čím sa mohli stretnúť, bola zamrznutá pôda,
cestovali ďalej po celej krajine – po svahoch hôr, kde v lejakoch skĺzavali ich stan dole,
rovných hlbokých močariskách, kde boli často zaplavení studenou vodou alebo na malom
ostrovčeku uprostred jazera v Škótsku, kde im sneh cez noc napoly zvalil stan.
Už niekoľkokrát zazreli blikať v obývačkách za oknami vianočný stromček, keď Harry
jedného večera znovu nadhodil to, čo sa mu zdalo ako jediná, doposiaľ nepreskúmaná
cesta, ktorá im ešte zostávala.
Práve dojedli neobyčajne dobré jedlo – Hermiona bola skrytá neviditeľným plášťom v
supermarkete (pri odchodu hodila trochu peňazí do otvorenej pokladnice) a Harrymu sa
zdalo, že so žalúdkom plným boloňských špagiet a hruškového kompótu je o niečo
prístupnejšia ako obvykle.
Taktiež jej navrhol, aby si urobili prestávku v nosení horcruxu, ktorý teraz visel na
operadle za ním.
„Hermiona?“
„Hmm?“ Sedela skrútená v jednom z preliačených kresiel a čítala Príbehy rozprávača
Beedla.
Nevedel si predstaviť, čo viac ešte dokáže z knihy vydolovať, pretože vlastne nebola veľmi
dlhá, ale evidentne práve niečo lúštila, pretože Zaklínačské symboly ležali otvorené na
opierke.
Harry si odkašlal. Cítil sa úplne rovnako, ako keď pred pár rokmi využil príležitosť spýtať
sa profesorky McGonagallovej, či môže ísť do Rokvillu aj napriek tomu, že mu Dursleyovci
nepodpísali formulár s dovolením.
„Hermiona, premýšľal som a...“
„Harry, mohol by si mi s niečím pomôcť?“
Očividne ho nepočúvala. Naklonila sa dopredu a podávala mu Príbehy rozprávača Beedla.
„Pozri sa na tento symbol,“ ukázala na vrch stránky.
Bolo tam niečo, čo vyzeralo ako názov príbehu (Harry samozrejme runy nepoznal, takže si
nemohol byť istý) a symbol, ktorý pripomínal trojuholníkové oko so zreničkou preškrtnutou
zvislou čiarou.
„Nikdy som sa Starodávnymi magickými znakmi nezaoberal, Hermiona.“
„Ja viem, ale toto nie je runa a nie je ani v Zaklínačských znakoch. Myslela som si, že je to
obrázok oka, ale nie je! Niekto ho tam domaľoval, pozri sa. Je nakreslený atramentom.
Premýšľaj – už si ho niekedy predtým videl?“
„Nie... Nie, počkaj chvíľku.“ Harry sa pozrel bližšie. „Nie je to taký istý symbol, ako ten,
179
čo mal na krku Lunin otec?“
„No, to som si myslela!“
„Potom je to Grindewaldovo znamenie.“
Civela naňho s otvorenými ústami.
„Čože?“
„Krum mi povedal...“
Porozprával jej príbeh, ktorý sa dozvedel od Kruma na svadbe. Hermiona vyzerala
užasnuto.
„Grindewaldovo znamenie?“ dívala sa striedavo na symbol a späť na Harryho.
„Nikdy som nepočula o tom, že Grindewald mal nejaké znamenia. Nie je o tom žiadna
zmienka v ničom, čo som o ňom čítala.“
„No, ako som hovoril, Krum si myslel, že ten symbol bol vyrytý do steny v Durmstrangu a
urobil ho tam Grindewald.“
Zamračene si sadla späť do kresla.
„To je veľmi zvláštne. Pokiaľ je to symbol čiernej mágie, čo robí v detskej knižke?“
„Áno, je to čudné,“ povedal Harry. „A ty si myslíš, že by ho mal Scrimgeour poznať. Bol
minister, mal by byť na čiernu mágiu expert.“
„Ja viem... Možno si myslel, že je to oko, rovnako ako ja. Všetky ostatné kapitoly majú cez
svoj názov nakreslený malý obrázok.“
Nehovorila, ale ďalej skúmala zvláštne znamenie. Harry to skúsil znova.
„Hermiona?“
„Hmm?“
„Rozmýšľal som. Ja... Ja chcem ísť do Godricovej úžľabiny.“
Pozrela sa jeho smerom, ale jej oči sa dívali niekam ďaleko za neho. Bol si istý, že ešte
stále premýšľa o tajomnom znamení v knihe.
„Áno,“ povedala. „Áno, tiež som o tom premýšľala. Myslím si, že asi budeme musieť.“
„Počula si správne, čo som hovoril?“ spýtal sa.
„Samozrejme, že áno. Chceš ísť do Godricovej úžľabiny. Súhlasím. Myslím, že by sme tam
ísť mali. Bude to nebezpečné, ale čím viac o tom premýšľam, tým pravdepodobnejšie sa mi
zdá, že tam bude.“
„Ech... čo tam bude?“ nechápal Harry.
180
Pozrela sa naňho presne tak zmätene, ako sa Harry cítil.
„No predsa ten meč, Harry! Dumbledore musel vedieť, že sa tam budeš chcieť vrátiť a
navyše Godricova úžľabina je rodiskom Richarda Chrabromila...“
„Vážne? Chrabromil pochádza z Godricovej úžľabiny?“
„Harry, otvoril si vôbec niekedy Dejiny čarov a kúziel?“
„No,“ zamrmlal a prvýkrát po niekoľkých mesiacoch sa usmial. Svaly na tvári mal už
zvláštne stuhnuté. „Možnože som ich otvoril, vieš, keď som si ich kúpil... takže len raz...“
„Dedina je pomenovaná po ňom, myslela som, že pochopíš to spojenie,“ povedala
Hermiona a jej hlas znel skoro ako za starých časov.
Harry skoro očakával, že mu oznámi, že si odskočila do knižnice. „O Godricovej úžľabine
niečo je v Dejinách čarov a kúziel, počkaj...“
Otvorila kabelku a chvíľu niečo hľadala, až nakoniec vytiahla svoj výtlačok starej učebnice
– Dejiny čarov a kúziel od Bathildy Bagshotovej. Listovala v nej až našla, čo hľadala.
„'Po podpísaní medzinárodnej dohody o utajení v roku 1689 sa čarodejníci začali skrývať.
Bolo to prirodzené a postupne vytvorili svoju vlastnú spoločnosť v spoločnosti. Veľa
malých dediniek lákalo čarodejnícke rodiny, ktoré sa spájali dohromady kvôli svojej
bezpečnosti a vzájomnej podpore. Dediny ako Tinsworsh v Cornwalle, Horná Vlajočka v
Yorkshire a Vydrí sv. Dráb na južnom pobreží Anglicka, boli známe domovy pre veľa
čarodejníckych rodín, ktoré žili v pokoji vedľa muklov.
Najznámejšia z týchto miest je pravdepodobne Godricova úžľabina, dedina v
juhozápadnom Anglicku, kde sa narodil významný čarodejník Ricjard Chrabromil, a kde
Bowman Wright, čarodejnícky kováč, vykoval svoju prvú ohnivú strelu. Miestny cintorín je
plný mien starých čarodejníckych rodín, čo je základom príbehov o honoch na čarodejnice,
ktorých svedkom bol po celé storočia aj susediaci malý kostolík.'“
„Teba a tvojich rodičov nespomína,“ povedala Hermiona a zatvorila knihu, „pretože
profesorka Bagshotová nespomína nič, čo sa stalo neskôr ako v devätnástom storočí. Ale
vidíš? Godricova úžľabina, Richard (v angličtine Godric, pozn. prekladateľa) Chrabromil,
Chrabromilov meč. Nezdá sa ti, že Dumbledore predpokladal, že si to spojíš?”
„No áno...“
Harry nechcel namietať, že ani nepomyslel na meč, keď chcel ísť do Godricovej úžľabiny.
Pre neho mala dedina význam v hroboch jeho rodičov, v dome, v ktorom o vlások unikol
smrti a v osobe Bathildy Bagshotovej.
„Spomínaš si, čo vravela Muriel?“ spýtal sa po chvíli.
„Kto?“
„Veď vieš,“ odpovedal váhavo. Nechcel vysloviť Ronove meno. „Ginnina prateta. Na
svadbe. Tá, čo hovorila, že máš chudé kolená.“
„Ach,“ povedala Hermiona. Bola to nepríjemná chvíľa. Harry vedel, že jej pripomenul
Rona. Rýchlo dodal:
181
„Vravela, že Bathilda Bagshotová stále žije v Godricovej úžľabine.“
„Bathilda Bagshotová,“ mrmlala Hermiona a prstom prechádzala po jej mene vyrytom na
obale Dejín čarov a kúziel. „No, predpokladám...“
Nadýchla sa tak dramaticky, že sa Harryho vnútornosti prevrátili naruby. Vytiahol svoj
prútik a zahľadel sa smerom ku vchodu, ale nič tam nebolo.
„Čo?“ povedal skoro nahnevane, ale oddýchol si. „Prečo si to urobila? Myslel som si, že
vidíš Smrťožrúta otvárať stan,...“
„Harry, čo ak ten meč má Bathilda? Čo ak jej ho Dumbledore zveril?“
Harry uvažoval nad touto alternatívou. Bathilda už bude výnimočne stará žena a podľa
Muriel tiež senilná.
Mohol Dumbledore skutočne ukryť meč u nej? Aj keby áno, Harry cítil, že je to veľmi
nepravdepodobné. Dumbledore sa nikdy nezmienil, že meče vymenil, rovnako ako mu
nikdy nič nepovedal o priateľstve s Bathildou.
Teraz ale nebol ten pravý čas spochybňovať Hermioninu teóriu – nie, keď tak veľmi chápala
jeho najvnútornejšie prianie.
„No, sme dohovorení! Tak ideme do Godricovej úžľabiny?“
„Áno, ale musíme si to všetko dôkladne premyslieť, Harry.”
Sedela vzpriamene a on by mohol s istotou povedať, že vyhliadka na nejaký konkrétny plán
zdvihla jej náladu rovnako ako jemu.
„Predovšetkým si budeme musieť precvičiť spoločné premiestňovanie pod neviditeľným
plášťom, možno by sa tiež hodilo miznúce kúzlo, pokiaľ pravdaže nechceš použiť
všehodžús? V tom prípade budeme musieť získať niekoho vlasy. Vlastne si myslím, že to tak
bude najlepšie, Harry. Čím dôkladnejšie naše maskovanie bude, tým lepšie...”
Harry ju nechal rozprávať, prikyvoval a súhlasil so všetkým, čo povedala, ale v skutočnosti
ju nevnímal. Prvýkrát odvtedy, čo zistili, že meč schovaný v Gringott banke je len falošná
kópia, sa cítil vzrušený.
Chystal sa domov. Chystal sa vrátiť na miesto, kde mal rodinu. Bolo to v Godricovej
úžľabine, kde by, keby nebolo Voldemorta, vyrastal a trávil každé školské prázdniny. Mohol
by tam pozvať svojich priateľov... Mohol mať bratov a sestry... A bola by to jeho mama,
ktorá by mu upiekla tortu k sedemnástym narodeninám.
Život, ktorý stratil, sa teraz zdal byť taký skutočný. Teraz, keď vedel, že navštívi miesto, z
ktorého bol ako malý vytrhnutý. Potom, čo už Hermiona odišla spať, Harry ticho vybral svoj
ruksak a z Hermioninej kabelky vytiahol album, ktorý mu kedysi daroval Hagrid. Prvýkrát
po niekoľkých mesiacoch si znova zblízka prezrel staré fotky svojich rodičov, ktorí sa
usmievali a mávali mu.
Bolo to všetko, čo mu po nich zostalo.
Harry by bol rád, keby mohli vyraziť do Godricovej úžľabiny hneď v nasledujúci deň, ale
Hermiona mala iný názor. Presvedčená, že Voldemort bude očakávať Harryho návrat na
182
miesto smrti svojich rodičov sa rozhodla, že môžu vyraziť až v okamihu, keď si budú na sto
percent istí, že sú tak pripravení, ako to len ide.
Trvalo to celý týždeň – museli potajomky získať vlasy od nevinných muklov, ktorí boli
nakupovať vianočné darčeky a precvičiť spoločné premiestňovanie pod neviditeľným
plášťom, kým Hermiona súhlasila, že sú pripravení na cestu.
Chceli sa premiestiť do dediny až pod rúškom tmy, takže bolo neskoro popoludní, keď sa
konečne napili všehodžúsu. Harry sa premenil na holohlavého mukla v stredných rokoch,
Hermiona zase na jeho mladú ženu.
Čarodejné vrecúško obsahujúce všetok ich majetok (okrem horcruxu, ktorý mal Harry
zavesený okolo krku), bolo zastrčené do vnútorného vrecka Hermioninho kabátu. Harry cez
nich prehodil neviditeľný plášť a spoločne sa opäť ponorili do temnoty s dusivým pocitom,
ktorý Harry pri premiestňovaní mával.
Otvoril oči a srdce mu tĺklo až v hrdle. Stáli ruka v ruke na zasneženej ceste pod
tmavomodrou oblohou, na ktorej už mihotavo žiarili prvé hviezdy. Domy stáli po obidvoch
stranách úzkej cesty a vianočné dekorácie žiarili v ich oknách. O kúsok cesty ďalej svit
zlatých lámp označoval stred dediny.
„Všetok ten sneh!” zašepkala Hermiona pod plášťom. „Prečo sme nemysleli na sneh? Po
všetkých tých opatreniach,... zanecháme za sebou stopy! Musíme sa ich zbaviť – choď
vpredu, ja to urobím...“
Vstúpili do dediny krčiac sa nepohodlne pod plášťom, zatiaľ čo Hermiona kúzlom stierala
ich stopy.
„Zložíme si ten plášť,” povedal Harry a keď sa Hermiona zatvárila vystrašene rýchlo dodal:
„Ale no tak, nevyzeráme ako my, a navyše naokolo nikto nie je!“
Uložil plášť pod bundu a išli ďalej. Ľadový vietor ich štípal do líc, keď prechádzali ulicou
popri domoch. Jeden z nich pokojne mohol byť ten, v ktorom žili James a Lily alebo kde
dodnes žije Bathilda.
Harry si obzeral ich dvere, snehom zaťažené strechy a verandy, zvedavý, či si nejaký
nebude pamätať, avšak hlboko vo svojom vnútri vedel, že to nie je možné. Nemal ani rok,
keď navždy opustil toto miesto.
Vlastne si ani nebol istý, či ich dom vôbec uvidí. Nevedel, čo sa stane s objektami
Fideliovho zaklínadla, pokiaľ jeho vlastníci zomrú.
Potom malá cesta, po ktorej išli, zahla doľava a uvideli srdce dediny, malé námestie.
Uprostred bolo niečo, čo vyzeralo ako vojnový pamätník, čiastočne zakrytý zaviatym
vianočným stromom. Bolo tam niekoľko obchodíkov, hostinec, krčma a malý kostol, ktorého
okná z farebného skla vyzerali ako žiariace drahokamy.
Začal padať sneh. Ten, ktorý ležal na zemi, bol tam, kde po ňom ľudia celý deň chodili
ťažký a šmykľavý. Dedinčania chodili okolo nich, ich postavy boli vždy krátko osvetlené
pouličnými lampami. Z hostinca bolo počuť smiech a hudbu, dvere sa otvárali a zatvárali.
Potom počuli, že ľudia v kostole začali spievať koledy.
„Harry, myslím, že dnes je noc pred Vianocami!” povedala Hermiona.
183
„Skutočne?”
Stratil prehľad o čase - noviny nevideli niekoľko týždňov...
„Som si istá, že áno,” potvrdila Hermiona. Jej oči smerovali ku kostolu. „Oni... oni tam
budú, že Harry? Tvoja mama a otec? Za tým kostolom vidím cintorín.”
Harry pocítil vzrušenie alebo skôr strach. Boli tak blízko. Pochyboval, či po tom všetkom to
chce vidieť. Hermiona asi vedela, ako sa cíti, pretože ho chytila za ruku a viedla ho
dopredu. V polovici cesty cez námestie sa zarazila.
„Harry, pozri sa!”
A rukou ukazovala na vojnový pamätník. Akonáhle prešli okolo, zmenil sa. Namiesto
obelisku pokrytého menami tam stála socha troch ľudí - muž s neposlušnými vlasmi a
okuliarmi, žena s dlhými vlasmi a príjemnou, peknou tvárou a dieťa sediace na matkiných
rukách. Sneh ležal na ich hlavách, ako našuchorené biele čiapky.
Harry pristúpil bližšie, hľadiac do tvárí svojich rodičov. Nikdy ho nenapadlo, že by tu mohli
mať sochu... Aké zvláštne to bolo, vidieť seba samého zvečneného v kameni, šťastné malé
dieťa... bez jazvy na čele...
"Ideme,” povedal Harry a znova sa otočili smerom ku kostolu. V okamihu, keď prekročili
cestu, pozrel sa cez rameno. Socha sa zmenila späť na vojnový pamätník.
Ako sa približovali ku kostolu, spev silnel. Harrymu zovrelo hrdlo... tak veľmi mu to
pripomínalo Rokfort, Zloducha, ako kričí svoje sprosté verzie kolied z vnútra brnenia,
pripomínalo mu to dvanásť vianočných stromov vo veľkej sieni, aj Dumbledora v čiapke,
ktorú vyhral, Rona v jeho ručne upletenom svetri...
Pri vstupe na cintorín bola padacia brána. Hermiona ju otvorila najtichšie ako to len išlo a
obaja sa pretlačili dovnútra. Na oboch stranách klzkej cesty k dverám kostola ležal hlboký
a nedotknutý sneh.
Kráčali po ňom, zanechávajúc pri stenách kostola hlboké stopy, ako sa ho snažili obísť
skrytí v tieni pod žiariacimi oknami.
Za kostolom za sebou v radách vyčnievali zo snehovej pokrývky zasnežené hroby. Harry
držal ruku pevne zovretú na prútiku vo svojom vrecku a kráčal dopredu k najbližšiemu
hrobu.
„Pozri sa, to je hrobka Abbottovcov – mohli to byť nejakí vzdialení príbuzní Hannah!”
„Nekrič tak!” požiadala ho Hermiona.
Vnárali sa stále hlbšie do vnútra cintorína, vytvárajúc temné stopy v snehu. Kráčali ohnutí,
aby boli schopní prečítať mená na hroboch a zároveň sledovali temnotu, ktorá ich
obklopovala, aby sa uistili, že nemajú žiadnu spoločnosť.
„Harry, tadiaľto!” zakričala Hermiona o dva rady hrobiek za ním. Keď sa brodil snehom
späť, srdce mu vzrušene tĺklo.
„Je to – ?”
184
„Nie, ale pozri sa!” Ukázala na tmavý kameň. Harry sa prikrčil, aby lepšie videl.
Na zamrznutom, machom zarastenom kameni uvidel napísané Kendra Dubmledoreová,
kúsok pod tým dátum jej narodenia a smrti a jej dcéra Ariana. Bol tam aj citát:
'Kde sú tvoje poklady, tam bude i tvoje srdce.'
Takže Rita Skeeterová a Muriel mali v niečom pravdu. Dumbledore a jeho rodina tu naozaj
žili a časť z nich tu aj zomrela.
Pohľad na hrob bol oveľa horší, ako o tom len počuť. Harry si nemohol pomôcť, musel
myslieť na seba a na Dumbledorea – obaja mali na tomto cintoríne hlboké korene,
Dumbledore mu to mal povedať. Harryho nikdy nenapadlo, že by spolu mohli byť takto
spojení.
Mohli cintorín navštíviť spolu. Na chvíľu si Harry predstavil, ako sem prichádza s
Dumbledorom, aké puto sa medzi nimi mohlo vytvoriť, ako veľa by to pre Harryho
znamenalo.
Ale zdalo sa, že fakt, že tu na rovnakom cintoríne ležia ich rodiny, bol pre Dumbledora
nepodstatný – len zhoda náhod, niečo bezvýznamné oproti úlohe, ktorú Harrymu dal.
Hermiona sa na Harryho pozrela a on bol rád, že jeho tvár je skrytá v tieni. Znova čítal
slová vyryté na hrobke. Kde sú tvoje poklady, tam bude i tvoje srdce.
Nechápal, čo to má znamenať. Určite ich vybral Dumbledore ako najstarší z rodiny, po
tom, čo jeho matka zomrela.
„Si si istý, že nikdy nespomenul – ?” začala Hermiona.
„Nie,” odpovedal Harry úsečne a hneď dodal: „Poďme ďalej hľadať,” a otočil sa preč,
želajúc si, aby hrobku nikdy nevidel – nechcel si vzrušenie z toho, že čochvíľa uvidí hroby
svojich rodičov pokaziť hnevom.
„Tuto!” zakričala znova Hermiona, ale chvíľku na to sa z tmy ozvalo. "Och... prepáč!
Myslela som, že je tam napísané Potter.”
Utierala mrviaci sa, machom obrastený kameň a zamračene si ho prezerala.
„Harry, poď na moment sem.“
Nechcel sa znova zdržiavať a len váhavo prešiel snehom späť k nej.
„Čo je?“
„Pozri sa na toto!“
Hrob bol mimoriadne starý, počasím poškodený tak, že len s ťažkosťami dokázal prečítať
meno. Hermiona mu však neukazovala meno, ale symbol nad ním.
„Harry, to je tá značka z knihy!“
Harry civel na miesto, ktoré mu ukazovala. Kameň bol natoľko starý, že nebolo ľahké
zistiť, čo na ňom bolo vytesané, aj keď sa zdalo, že symbol nad takmer nečitateľným
185
menom by skutočne mohol byť tým znakom v tvare trojuholníka.
„Áno… Mohol by…“
Hermiona rozsvietila svoj prútik a zamierila ho na meno na náhrobnom kameni.
„Píše sa tu Ig-Ignotius, myslím…“
„Idem ďalej hľadať svojich rodičov, dobre?“ povedal Harry trochu hrubo a nechal ju kľačať
vedľa starého hrobu.
Každú chvíľku spoznával priezviská, ktoré poznal z Rokfortu, rovnako ako Abbotta. Niekedy
tu dokonca boli pochované celé generácie čarodejníckych rodín - z dátumov na náhrobkoch
Harry poznal, že tieto rodiny vymreli alebo sa odsťahovali z Godricovej úžľabiny. Ako
postupoval ďalej a ďalej pomedzi hroby, zakaždým keď došiel k ďalšiemu pomníku, pocítil
vzrušenie.
Tma a ticho sa náhle akoby ešte prehĺbili. Harry sa rozhliadol okolo, vystrašený, spomenul
si na dementorov, potom si uvedomil, že koledy skončili a rozprávanie spevákov slablo, ako
sa pomaly vracali späť na námestie. Niekto vnútri kostola zhasol svetlá.
Potom Hermionin hlas zaznel z tmy tretíkrát, rázny a čistý, len niekoľko metrov od
Harryho.
„Harry, sú tu... priamo tu.”
Harry z jej hlasu poznal, že teraz sú to skutočne jeho rodičia. Pomaly sa blížil, akoby mu
niečo tlačilo na hrudník. Rovnaký pocit mal po tom, čo zomrel Dumbledore. Zármutok,
ktorý tlačil na jeho srdce a pľúca.
Náhrobný kameň bol len dva rady za Kendriným a Arianiným. Bol vyrobený z bieleho
mramoru rovnako ako Dumbledorova hrobka, nápisy na ňom boli ľahko čitateľné. Vyzeralo
to, akoby žiarili v tme. Harry si ani nemusel kľaknúť alebo sa ohýbať, aby mohol prečítať
vyryté slová.
JAMES POTTER, LILY POTTEROVÁ
Narodený 27. marca 1960 Narodená 30. januára 1960
Zomrel 31. októbra 1981 Zomrela 31. októbra 1981
,Posledný nepriateľ, ktorý musí byť porazený, je smrť.´
Harry si pomaly prečítal tie slová, ako keby si myslel, že bude mať len jedinú príležitosť
zistiť ich význam. Tie posledné prečítal nahlas.
„'Posledný nepriateľ, ktorý musí byť porazený, je smrť´...“ Napadla ho desivá myšlienka a
zachvátila ho panika.
„Nie je toto motto Smrťožrútov? Prečo je to tu?“
„To neznamená poraziť smrť spôsobom, akým myslia Smrťožrúti, Harry,“ povedala
Hermiona tichým hlasom. „Znamená to, vieš... to, čo príde po smrti. Posmrtný život.“
Ale oni nežijú, pomyslel si Harry. Sú preč. Prázdne slová nemôžu zmeniť skutočnosť, že
186
jeho rodičia ležia pod vrstvou snehu a kamenia. Bezvýznamne, nevediacky.
Slzy prišli skôr, než ich stačil zastaviť. Horúce vytekali z jeho očí, ale okamžite mu mrzli
na lícach a nemalo zmysel čokoľvek predstierať alebo ich skrývať.
Nechal ich tiecť, pery pevne zovreté k sebe a díval sa na zem, kde tenká vrstva snehu
skrývala jeho očiam miesto posledného odpočinku Lily a Jamesa, teraz už určite len kosti či
prach, ktorý nevie, že ich žijúci syn tu teraz stojí a jeho srdce bije vďaka ich obeti a v túto
chvíľu si nepraje nič iné, než s nimi naveky spať pod snehom.
Hermiona ho znovu chytila za ruku a pevne mu ju stisla. Nemohol sa na ňu pozrieť, ale
vrátil jej stisk a zhlboka vdychoval ostrý nočný vzduch, aby sa upokojil a opäť nad sebou
získal kontrolu. Mal pre rodičov vziať niečo so sebou, ale nemyslel na to a všetky rastliny
na cintoríne boli teraz bez listov a zamrznuté. Hermiona však zdvihla svoj prútik, zatočila s
ním vo vzduchu a pred nimi sa zjavila kytica vianočných ruží.
Harry ju chytil a položil rodičom na hrob.
Akonáhle sa narovnal, chcel odísť. Zdalo sa mu, že tu už nemôže zostať ani okamih. Položil
ruku okolo Hermioniných pliec a ona svoju okolo jeho pásu. Potichu sa otočili a odchádzali
po snehu preč, prechádzajúc okolo hrobov Dumbledoreovej matky a sestry, späť smerom k
tmavému kostolu a von cez padaciu bránu.
187
17. kapitola - Bathildino tajomstvo
„Harry, stoj.“
„Čo sa deje?“ Práve dorazili k hrobke neznámych Abbotovcov.
„Niekto tu je, sleduje nás. Som si istá. Tam za tým kríkom.“
Obaja stáli celkom ticho, držiac sa jeden druhého, a pozerali do nepreniknuteľnej temnoty
cintorína. Harry nič nevidel.
„Určite?“
„Videla som, ako sa tam niečo hýbe. Prisahala by som, že som niečo videla…“
Odstúpila od neho, pripravená čarovať.
„Vyzeráme ako muklovia,“ poukázal Harry.
„Muklovia, ktorí práve položili kvety na hrob tvojich rodičov? Harry, som si istá, že tam
niekto je!“
Harry myslel na Históriu čarov a kúziel; cintoríny mali byť plné duchov; čo keď...?
Potom ale počul šušťanie a uvidel, ako padá malá vrstva snehu z kríka, na ktorý Hermiona
ukazovala. Duchovia predsa nemôžu hýbať snehom.
„Je to len mačka,“ povedal Harry po sekunde, či dvoch, „alebo vták. Keby to bol
Smrťožrút, boli by sme dávno mŕtvi. Radšej poďme ďalej a mali by sme si opäť obliecť
neviditeľný plášť.“
Cestou z cintorína sa obzerali za seba. Harry, ktorý sa necítil tak optimisticky ako
predstieral, keď ukľudňoval Hermionu, bol rád, že dorazili k bráne a klzkému chodníku.
Prehodili cez seba neviditeľný plášť. Množstvo hlasov akurát spievalo vianočné koledy.
Pomaly sa blížili ku kostolu.
Na chvíľku Harry zvažoval, či by sa nemali ukryť vo vnútri, ale ešte pred tým, než stačil
niečo povedať, Hermiona zamumlala:
„Poďme odtiaľto,“ a ťahala ho dolu temnou ulicou vedúcou von z dediny opačným smerom,
než prišli dovnútra.
Harry si to domyslel, pretože chatrčí bolo stále menej a menej a cesta sa stáčala do
otvorenej prírody.
Išli tak rýchlo, ako sa len odvážili, okolo okien iskriacich mnohofarebnými svetlami, skrz
ktoré presvitali cez závesy obrysy vianočných stromčekov...
„Ako nájdeme Bathildin dom?“ spýtala sa Hermiona, ktorá sa jemne chvela a neprestávala
sa obzerať dozadu. „Harry? Čo si myslíš? Harry?“
Potiahla ho za ruku, ale Harry nedával pozor. Pozeral sa dopredu na temnú masu, ktorá
stála v poslednej rade domov. Hneď nato sa rozbehol, ťahajúc Hermionu za sebou tak
188
prudko, že sa šmýkala po zmrznutom chodníku.
„Harry...“
„Pozri, pozri na to, Hermiona.“
„Ja... och!“
Videl to; zaklínadlo spoľahlivosti muselo padnúť spolu s Jamesom a Lily. Živý plot rástol
nekontrolovane šestnásť rokov, od tej doby, čo Hagrid odniesol Harryho zo sutín, ktoré
ležali rozhádzané medzi trávou siahajúcou až po pás. Väčšina domu stále stála, i keď bol
celý obrastený temným brečtanom a pokrytý snehom, ale pravá strana najvyššieho podlažia
bola úplne zničená, Harry si bol istý, že to bolo to miesto, kde sa kliatba obrátila proti
Voldemortovi. On a Hermiona stáli pri bráne a pozerali sa hore na zrúcaninu, ktorá kedysi
musela vyzerať rovnako ako domčeky roztrúsené okolo.
„Nechápem, prečo to nikto neopravil?“ zašepkala Hermiona.
„Možno to nejde opraviť,“ odpovedal Harry. „Možno je to ako zranenie spôsobené čiernou
mágiou.. Nemôžeš ho vyliečiť.“
Vysunul ruku spod plášťa, chytil zasneženú hrdzavú bránu, nechcel ju otvoriť, chcel sa len
jednoducho dotknúť domu.
„Nechystáš sa ísť dovnútra, však nie? Vyzerá to nebezpečne, mohlo by... och, Harry,
pozri!“
Vyzeralo to, že to spôsobil jeho dotyk. Znak sa zodvihol zo zeme priamo pred nimi, zdvihol
sa ako nejaký bizarný, rýchlo rastúci výtvor tvorený z buriny a dreva, a zlatými písmenami
bolo na dreve napísané:
Na tomto mieste, v noci 31. septembra 1981,
Lily a James Potterovci stratili svoje životy.
Ich syn, Harry, ostal ako jediný čarodejník na svete, ktorý prežil smrtiacu kliatbu. Tento
dom, pre muklov neviditeľný, ostal vo svojom rozbúranom stave ako monument
Potterovcov a na spomienku násiliu, ktoré roztrhalo ich rodinu.
A všade okolo úhľadne napísaných slov, všade okolo boli vyryté odkazy od čarodejníkov,
ktorí prišli navštíviť miesto, odkiaľ unikol ,Chlapec, ktorý prežil´.
Niektorí sa len podpísali večným atramentom; ostatní vyrezali do dreva svoje iniciály, ďalší
sem napísali svoje správy. Všetky z tých najnovších, žiariace jasno oproti šestnásť rokov
starým čarodejníckym grafitom, vraveli podobnú vec.
Veľa šťastia, Harry, nech si kdekoľvek.
Ak toto čítaš, Harry, všetci sme s tebou! Dlhý život, Harry Potter.
„Nemali písať na tú značku!“ povedala rozzúrene Hermiona.
Ale Harry sa na ňu pozrel.
„Je to skvelé. Som za to rád. Ja...“
189
Zrazu prestal hovoriť. Zababušená postava krívala po ceste k nim, osvietená svetlami zo
vzdialeného námestia. Harry si myslel, i keď to bolo ťažké posúdiť, že postava bola žena.
Pohybovala sa pomaly, pravdepodobne bola vystrašená z pošmyknutia na zľadovatenej
ceste. Jej zhrbenie, jej chvejúca sa chôdza, to všetko pripisoval jej extrémnemu veku.
Pozorovali ju v tichosti, ako sa približovala.
Harry čakal, aby videl, či nezájde dovnútra jedného z domov, okolo ktorých kráčala, ale
inštinkt mu vravel, že nie. A nakoniec sa zastavila. Niekoľko metrov od nich, jednoducho
stála, tam, uprostred zamrznutej cesty, otočená tvárou k nim.
Nepotreboval, aby ho Hermiona štipla do ruky. Bola tu šanca, že tá žena je mukel: Stála
tam a pozerala na dom, ktorý pre ňu vlastne mohol byť úplne neviditeľný, pokiaľ nebola
čarodejnica.
Aj keby predpokladali, že to je čarodejnica, každopádne to bolo čudné správanie, ísť von,
do studenej noci, a len pozerať na starú ruinu. Podľa pravidiel normálnej mágie by zatiaľ
nemala vidieť aspoň Hermionu a jeho.
Harry mal čudný pocit, že vie, že tam sú, a tiež, kto sú. Práve keď prišiel k tomuto
nepríjemnému záveru, zdvihla ruku a volala ich k sebe.
Hermiona sa pod plášťom pritisla k Harrymu, svoju ruku mala pevne zovretú v jeho.
„Ako to vie?“
Harry zakrútil hlavou. Žena zamávala znovu, viac dôrazne. Harry si pomyslel na mnoho
dôvodov, prečo by na vábenie nemal reagovať, ale jeho podozrenie, že vie, kto je, a ako
tam stáli proti sebe na vyľudnenej ulici, rástlo každú chvíľu.
Bolo možné, že by tu na nich čakala celé tie mesiace? Žeby jej Dumbledore povedal, aby
čakala, že Harry nakoniec príde? Alebo to bola ona, kto sa skrýval v tieni na cintoríne a
sledovala ich až na toto miesto? Už len schopnosť vidieť ich jej dávala výzor
Dumbledorovej sily, s ktorou sa nikdy predtým nestretli.
Nakoniec Harry prehovoril, čo spôsobilo, že Hermiona zalapala po dychu a nadskočila.
„Ste Bathilda?“
Zababušená postava prikývla a znovu im pokynula, aby ju nasledovali.
Pod plášťom sa Harry a Hermiona pozreli jeden na druhého. Harry nadvihol obočie
a Hermiona mu troška nervózne prikývla.
Vyšli dopredu smerom k žene, akonáhle to urobili, otočila sa a krívala späť po ceste, po
ktorej prišla. Minuli niekoľko domov, než sa zastavila pri bráne. Nasledovali ju cestou hore,
prešli cez záhradu, ktorá bola takmer rovnako zarastená, ako tá, ktorú práve opustili.
Chvíľku stála pred hlavnými dverami a hrala sa s kľúčmi v ruke, potom otvorila a ustúpila,
aby mohli prejsť...
Hrozne páchla, alebo možno páchol ten dom; Harry pokrčil nos, a ako za ňou kráčali,
vyzliekol si plášť. Teraz, keď stál vedľa nej, uvedomil si, aká je vlastne malá. Ohnutá
vekom mu sotva dosiahla k prsiam.
190
Zavrela za nimi dvere. Aj proti ošúpanej maľbe na stenách bolo vidieť, že má škvrnité a
modravé ruky. Otočila sa a pozerala Harrymu do tváre. Mala zakalené oči zapadnuté v
záhyboch priesvitnej kože a celá jej tvár bola pokrytá škvrnami od prasknutých žiliek a
pigmentových znamienok. Harry premýšľal, či sa jej môže ukázať – aj keď by to urobil, to
čo uvidí, bude fúzatý mukel, ktorého podobu práve mal.
Pach prachu, neopraného šatstva a uschnutého jedla sa zintenzívnil vo chvíli, keď si dala
dolu čiernu, moľami prežranú šatku, odhaľujúc tak svoju hlavu pokrytú čisto bielymi
vlasmi, skrz ktoré jasno presvitala holá koža.
„Bathilda?“ zopakoval Harry.
Znovu prikývla. Harry si uvedomil prítomnosť medailónu na hrudi. Zdalo sa mu, že sa to, čo
vo vnútri ťuká, či bije, náhle prebudilo. Cítil cez chladný kov, ako pulzuje. Vedelo to,
mohlo by to cítiť, že vec, ktorá ho zničí, je tak blízko?
Bathilda okolo nich prekrivkala, odtlačila Hermionu na stranu tak silno, akoby ju vôbec
nezaregistrovala, a zmizla v čomsi, čo vyzeralo ako obývačka.
„Harry, nie som si týmto úplne istá,“ ťažko dýchala Hermiona.
„Pozri, aká je maličká. Myslím, že keď budeme musieť, premôžeme ju,“ povedal Harry.
„Počuj, mal som ti povedať, že nie je tak celkom pri zmysloch. Muriel jej hovorievala
„senilka“."
„Poď!“ zavolala Bathilda z vedľajšej izby.
Hermiona nadskočila a stisla Harryho ruku.
„To je v poriadku,“ povedal Harry isto a prvý sa vydal smerom do obývačky.
Bathilda krivkala dokola a zažínala sviečky, ale stále bola tma. Tá však nezakryla množstvo
špiny, hrubá vrstva prachu im vírila pod nohami a Harry zacítil popri vlhkom a plesnivom
zápachu ešte niečo horšie, čosi ako pokazené mäso.
Premýšľal, kedy naposledy bol niekto vo vnútri Bathildinho domu skontrolovať, ako sa má.
Zdalo sa, akoby už zabudla, že vie čarovať, mimochodom aj pre to, že sviečky zapaľovala
ručne a jej dlhá manžeta každú chvíľu hrozila, že tiež vzbĺkne.
„Ja to urobím,“ navrhol jej Harry a vzal si od nej zápalky.
Stála a pozorovala ho, ako zapaľuje ostatné sviečky neisto rozostavené na hromadách kníh
či podložené prasknutými, deravými hrnčekmi okolo celej miestnosti.
Posledný kus nábytku, na ktorý Harry umiestnil sviečku, bola truhlica s vypuklým čelom,
plná zásuviek, v ktorých ležalo množstvo fotografií. Keď sa plamienok rozhorel, jeho odraz
sa mihotal na zaprášených sklách a strieborných rámčekoch. Uvidel na nich niekoľko
maličkých pohybov. Zatiaľ čo Bathilda bojovala s polenami, aby rozrobila oheň, zamumlal
„Tergeo!“.
Prach z fotografií zmizol a on zrazu uvidel, že viac ako pol tucta ich v najväčšom a
najzdobenejšom ráme chýba. Bathilda, alebo niekto iný, ich vybral. Potom jeho pohľad
upútala jedna z fotografií, takmer úplne vzadu, a rýchlo ju chytil.
191
Bol to ten zlatovlasý, sympatický zlodej, mladík, ktorého videl kľačať na Gregorovičovej
parapete. Lenivo sa na Harryho usmieval zo strieborného rámčeka a jemu okamžite došlo,
kde ho pred tým videl – Život a klamstvá Albusa Dumbledora – stál tam ruka v ruke s
mladým Dumbledorom a tým sa vysvetľovalo, kde je teraz zvyšok fotografií – v knihe Rity
Skeeterovej.
„Pani... slečna... Bagshotová?“ povedal a jeho hlas sa jemne triasol. „Kto to je?“
Bathilda stála uprostred izby a sledovala, ako Hermiona miesto nej zapaľuje oheň.
„Slečna Bagshotová?“ opakoval Harry a pristúpil s fotkou viac do svetla, ktoré teraz
vyžarovalo z krbu.
Bathilda sa pozrela za jeho hlasom a horceux na hrudi sa rozbúšil o niečo rýchlejšie.
„Kto je ten muž?“ spýtal sa jej Harry a podával jej fotografiu.
Vážne sa na ňu pozrela, a potom naňho.
„Viete, kto to je?“ opakoval Harry omnoho pomalšie a hlasnejšie, než obvykle. „Ten muž?
Poznáte ho? Ako sa volá?“
Bathilda sa zatvárila značne neurčito. Harry cítil obrovské sklamanie. Ako jej Rita
Skeeterová odomkla pamäť?
„Kto je ten muž?“ opakoval hlasno.
„Harry, čo robíš?“ spýtala sa Hermiona.
„Ten obrázok. Hermiona, je to ten zlodej, ktorý kradol u Gregoroviča! Prosím!“ povedal
zase smerom k Bathilde. „Kto je to?“
Ale ona naňho len pozerala.
„Prečo ste chceli, aby sme šli s vami, pani... slečna Bagshotová?“ spýtala sa Hermiona a
zvýšila hlas. „Chceli ste nám niečo povedať?“
Ani nedala najavo, že Hermionu vôbec počula, a pristúpila o niečo bližšie k Harrymu. S
ľahkým kývnutím hlavy sa pozrela späť do predsiene.
„Chcete, aby sme odišli?“ spýtal sa.
Zopakovala svoje gesto, tentoraz však ukázala najprv na Harryho, potom na seba a
nakoniec na strop.
„No dobre,“ povedala Hermiona, „ideme.“
Ale ako náhle sa Hermiona pohla, ona s prekvapivou silou zavrtela hlavou a ešte raz
ukázala na Harryho a potom zase na seba.
„Chce, aby som šiel s ňou. Sám.“
„Prečo?“ spýtala sa Hermiona a jej hlas znel jasne a ostro v miestnosti osvetlenej len
192
sviečkami. Stará dáma zavrtela nad tým hlukom hlavou.
„Možno jej Dumbledore povedal, aby mi dala ten meč. Mne a nikomu inému?“
„Naozaj si myslíš, že vie, kto si?“
„Áno,“ povedal Harry a pozeral sa dole, do mliečne zahmlených očí, ktoré sa naňho uprene
pozerali. „Myslím, že áno.“
„Tak dobre, ale ponáhľaj sa, Harry.“
„Veďte ma,“ povedal Harry Bathilde.
Zdalo sa, že rozumela, pretože okolo neho odkrivkala smerom k dverám. Harry sa na
Hermionu usmial, aby ju trochu uistil, ale nebol si istý, či ho videla. Stála s rukami okolo
tela uprostred všetkej tej špiny osvetlenej svetlom sviečok a pozerala sa smerom ku
knižnici.
Keď Harry odchádzal z miestnosti, nepozorovaný ani Hermionou, ani Bathildou, schoval
strieborný rámček s fotografiou do bundy.
Schody boli strmé a úzke. Harry mal nutkanie Bathildu zozadu podoprieť, aby sa uistil, že
cez neho neprepadne, čo sa teraz zdalo pomerne pravdepodobné. Pomaly, sípavo, sa
šplhala smerom nahor na odpočívadlo, kde zahla doprava do nízkej spálne.
Bola dechtovo čierna a príšerne páchla. Harry si práve všimol nočník vyčnievajúci z pod
postele, keď Bathilda zavrela dvere a on upadol do tmy.
„Lumos,“ povedal Harry a jeho prútik sa rozžiaril.
Zľakol sa. Bathilda sa za tú krátku chvíľu dostala až k nemu, ale on ju vôbec nepočul prísť.
„Ty si Potter?“ zašepkala.
„Áno, som.“
Pomaly vážne prikývla. Harry cítil, ako horcrux prudko búši, rýchlejšie než jeho vlastné
srdce. Bol to nepríjemný, znekľudňujúci pocit.
„Máte pre mňa niečo?“ spýtal sa Harry, ale ona vyzerala rozrušená svetlom z jeho prútika.
„Máte pre mňa niečo?“ zopakoval znovu Harry.
Vtom zavrela oči a stalo sa niekoľko vecí naraz. Harryho jazva bolestivo pálila, hprcrux sa
začal chvieť tak, že sa mu zdvíhal sveter na hrudníku a temná páchnuca miestnosť sa
rozplynula. Zacítil záchvev radosti a prehovoril vysokým, studeným hlasom: „Chyťte ho!“
Zakymácal sa. Temná páchnuca miestnosť sa okolo neho akoby znovu uzavrela. Nevedel,
čo sa práve stalo.
„Máte pre mňa niečo?“ spýtal sa tretí raz, omnoho hlasnejšie.
„Tu," zašepkala a ukázala do rohu. Harry zdvihol prútik a uvidel obrys prepchaného
nočného stolíka pod oknom.
193
Tentoraz ho neviedla. Harry stál medzi ňou a neustlanou posteľou, svoj prútik držal vo
výške. Nechcel sa k nej otočiť chrbtom.
„Čo to je?“ spýtal sa, keď pristúpil k stolíku, na ktorom bola navŕšená hromada čohosi, čo
vyzeralo a bolo cítiť ako špinavé šatstvo.
„Tam,“ povedala ukazujúc na beztvarú hromadu.
V momente, keď odvrátil pohľad smerom k neupravenej kope šatstva, aby v nej uvidel
rukoväť meča, kútikom oka zahliadol, ako sa zvláštne pohla. Zľakol sa a vo chvíli, keď sa
otočil späť, zachvátila ho hrôza, keď uvidel padať jej bezvládne staré telo a na mieste,
kde bol pred tým jej krk, vyliezal teraz obrovský had.
Než stačil zdvihnúť svoj prútik, had zaútočil. Sila, ktorou sa zahryzol do jeho predlaktia
vymrštila prútik k stropu, a jeho svetlo ožiarilo miestnosť dookola a potom zhasol. Silný
úder do bránice mu vyrazil dych. Spadol na nočný stolík do hromady odporného šatstva...
Odvalil sa na stranu a tesne sa vyhol chvostu hada, ktorý preťal vzduch nad stolíkom v
mieste, kde stál len chvíľu pred tým. Zasypali ho úlomky skla a dopadol na podlahu. Zdola
započul Hermionino volanie: „Harry?“
Nemohol popadnúť dych, aby zavolal späť. Vtom ho ťažká hladká hmota pritlačila na zem
a on cítil, ako sa cez neho kĺže – svalnatá a silná.
„Nie!“ lapal po dychu pritlačený k zemi.
„Áno!“ zašepkal hadí hlas, „Je koniecccc...“
„Accio, Accio prútik...“
Ale nič sa nestalo a Harry potreboval svoje ruky, aby sa pokúsil odtlačiť hada, ktorý sa
ovíjal okolo jeho tela a vytláčal z neho vzduch. Horcrux sa mu zarýval priamo do jeho
hrude. Kus životom pulzujúceho ľadového kovu teraz bil len centimetre od jeho vlastného,
bláznivo búšiaceho srdca a jeho hlava sa zaplavovala chladom, bielym svetlom, ktoré
všetko mazalo. Vlastný tápavý dych, vzdialené kroky, všetko odchádzalo...
Kovové srdce búšilo vo vnútri jeho hrude a zrazu letel, triumfálne letel bez toho, že by
potreboval metlu alebo testrala....
Náhle ho čosi vrátilo do odporne páchnucej temnoty. Nagini ho pustila. Vymanil sa z jej
zovretia a uvidel hadov obrys vo svetle odpočívadla. Had udrel a Hermiona s výkrikom
odskočila. Jej kliatba minula a zasiahla okno, ktoré sa roztrieštilo. Ľadový vzduch naplnil
miestnosť vo chvíli, keď Harry zohol hlavu, aby sa vyhol ďalšej spŕške sklenených úlomkov
a on na niečo stúpil – jeho prútik...
Zohol sa a chytil ho, ale miestnosť bola zaplnená hadom, ktorý mlátil chvostom okolo seba.
Hermionu nebolo vidieť a na chvíľu Harry pomyslel na najhoršie. Ale vtom sa ozvala hlasná
rana a záblesk červeného svetla. Had vyletel do vzduchu a silno udrel Harryho do tváre,
ako slučka za slučkou stúpala ku stropu. Harry zodvihol svoj prútik, ale vo chvíli, keď tak
spravil, ho jazva začala páliť tak silno, ako sa mu to nestalo už celé roky.
„Prichádza, Hermiona! Ide sem!“
194
Spoločne s jeho výkrikom dopadol had s divokým sykotom na zem. Rozpútal sa zmätok. Had
porozbíjal poličky na stene a čínsky porcelán sa rozletel po celej miestnosti. Harry skočil
za posteľ a uvidel tmavý obrys Hermiony.
Zľaknuto vykríkla, keď ju ťahal späť okolo postele. Had znovu zaútočil, ale Harry vedel, že
to horšie, než je had, len príde. Možno už stojí pri bránke – jeho hlava akoby sa chcela
rozletieť bolesťou jeho jazvy...
Had urobil výpad presne vo chvíli, keď odskočil preč i s Hermionou, ktorú ťahal so sebou.
Hermiona vykríkla „Confringo!“ a jej kliatba preletela miestnosťou, rozbila zrkadlo a
odrazila sa späť k nim. Nekontrolovane lietala medzi stropom a podlahou. Harry cítil, ako
sa obtrela o jeho ruku a jemne mu ju spálila.
Sklo ho porezalo na tvári, keď ťahal Hermionu za sebou. Vyskočil na posteľ, odtiaľ na
rozbitý nočný stolík a vyskočil oknom priamo von, do prázdna. Jej výkrik sa rozľahol nocou,
keď padali vzduchom...
Potom sa jeho jazva rozletela a bol Voldemortom bežiacim cez zapáchajúcu kúpeľňu. Jeho
dlhé biele ruky sa opreli o okennú rímsu, keď zbadal onoho plešatého muža a malú ženu
ako sa roztočili a zmizli. Jeho výkrik plný hnevu sa zmiešal s krikom dievčaťa, ktorého
ozvena sa niesla cez temné záhrady až ku kostolným zvonom, znejúcim na oslavu Štedrého
dňa.
Jeho krik bol Harryho krikom, jeho bolesť bola Harryho bolesťou… že sa to mohlo stať tu,
kde už sa to stalo predtým… tu, na dohľad od domu, kde sa kedysi dávno takmer dozvedel,
čo to znamená zomrieť… zomrieť… tá bolesť bola taká strašná… vytrhla ho z jeho
vlastného tela… Keby ale nemal telo, prečo ho tak strašne bolela hlava, keby bol mŕtvy,
akoby sa mohol cítiť tak neznesiteľne, nemala by bolesť po smrti prestať, nemala by
snáď…?
Noc bola vlhká a fúkal vietor. Dve deti oblečené ako tekvice sa pohybovali cez námestie
pozdĺž vkladov pokrytých papierovými hviezdicami, všetkými tými nevkusnými
muklovskými ozdobami sveta, v ktoré neverili.
On sa pohyboval pozdĺž nich, sprevádzaný oným pocitom zmyslu, sily a spravodlivosti,
ktorý mal v takýchto situáciách… Žiadny hnev… ten bol pre slabšie duše, než tá jeho… ale
triumf, áno… Na toto čakal dlho, dúfal v to…
„Pekný kostým, pane.“
Uvidel usmievajúceho sa malého chlapca, ktorý bežal tak blízko pri ňom, že videl jeho
tvár pod kapucňou, videl, ako sa na jeho tvári objavil strach. Potom sa chlapec otočil a
utekal preč od neho… On v ruke ukrytej pod habitom zvieral rukoväť svojho prútika…
jediný prostý pohyb a dieťa by už nikdy nedobehlo k svojej matke… nebolo to však
potrebné…
Pozrel sa do ďalšej temnej uličky a konečne zbadal svoj cieľ, Kúzlo spoľahlivosti bolo
zlomené, i keď oni to ešte nevedeli… Bol tichší než mŕtvi, keď sa pohyboval k tmavému
živému plotu, a takisto ticho sa dostal cez plot…
Nemali žiadne záclony, takže ich videl celkom jasne, boli vo svojej malej obývačke, vysoký
čiernovlasý muž v okuliaroch, ktorý svojím prútikom vytváral malé farebné obláčiky pre
zábavu malého čiernovlasého chlapca v modrom pyžame. Dieťa sa smialo a pokúšalo sa ich
195
chytiť, zovrieť vo svojej malej pästi…
Dvere sa otvorili a vstúpila matka, žena s dlhými tmavočervenými vlasmi padajúcimi jej
do tváre, a povedala niečo, čo nemohol počuť. Otec zdvihol chlapca do vzduchu a podal ho
jeho matke. Odhodil svoj prútik na pohovku, zívol a natiahol sa…
Brána trochu zavŕzgala keď ju otvoril, ale James Potter to nepočul. Jeho biela ruka
vytiahla prútik z plášťa a zamierila ním na dvere, ktoré sa s výbuchom otvorili… Práve
prekračoval prah, keď James vbehol do haly. Bolo to ľahké, príliš ľahké, dokonca ani
nezdvihol svoj prútik z pohovky…
„Lily, vezmi Harryho a bež! Je to on! Choď! Utekaj! Ja ho zdržím!“
Zdržať ho bez prútika v ruke! … Zasmial sa než vyslovil kliatbu…
„Avada Kedavra!“
Zelené svetlo vyplnilo úzku chodbu, zapálilo kočík a odstrčilo ho k stene, rozpálilo
zábradlie, až vyzeralo ako horiace svietiace tyče, a James Potter spadol na zem ako
bábka, ktorej niekto prerezal povrázky…
Počul ju kričať na hornom poschodí, uväznenú, avšak ak bude rozumná, nemá sa čoho
báť…
Vyšiel po schodoch, a s ľahkým pobavením načúval jej márnym pokusom sa zabarikádovať…
Ani ona pri sebe nemala prútik… Akí boli hlúpi, akí dôverčiví, keď si mysleli, že ich
bezpečnosť je zverená priateľom, že môžu len tak, aj keď len na okamih, odložiť svoje
prútiky…
Dvere zaistené stoličkou a narýchlo naplnenými škatuľami rozrazil jediným lenivým
mávnutím prútika… a tu stála, s dieťaťom v náručí. Keď ho zbadala, položila svojho syna
do detskej postieľky za sebou a roztiahla paže, akoby to snáď mohlo pomôcť, akoby si
myslela, že si kvôli tomu vyberie miesto chlapca ju.
„Nie Harryho! Prosím, nie Harryho!“
„Ustúp, ty bláznivé dievča… ustúp, hneď!“
„Nie Harryho, prosím, nie, vezmite si mňa, zabite miesto neho mňa…“
„Toto je moje posledné varovanie…“
„Nie Harryho! Prosím… majte zľutovanie… majte zľutovanie… Nie Harryho! Jeho nie!
Prosím… urobím čokoľvek…“
„Ustúp. Ustúp, dievča!“
Mohol ju donútiť ustúpiť od kolísky, ale zdalo sa rozumnejšie zabiť ich všetkých… Zelené
svetlo preletelo cez miestnosť a ona spadla na zem tak ako jej manžel. Chlapec celú dobu
neplakal.
Stál vo svojej postieľke a rukami zvieral rebrá jej ohrádky. Díval sa hore na votrelca so
záujmom v očiach, snáď si myslel, že to je jeho otec, kto sa skrýva pod kapucňou, robí
ďalšie krásne svetielka a jeho smejúca sa matka vyskočí každú chvíľku na nohy…
196
A potom sa zlomil. Nebol ničím, ničím, než bolesťou a strachom, a musel sa skryť, nie tu,
v sutinách zničeného domu, kde to uväznené dieťa kričalo, ale ďaleko, ďaleko odtiaľto...
„Nie,“ zastonal. Had zašušťal po špinavej, zanedbanej podlahe, a zabil toho chlapca, a on
bol tým chlapcom…
„Nie...“ A teraz stál v rozbitom okne Bathildinho domu, ponorený do spomienok na jeho
najväčšiu stratu a pri jeho nohách sa cez rozbitý porcelán a sklo plazil obrovský had...
Pozrel sa dole a zbadal niečo... niečo úžasné…
„Nie...“
„Harry, všetko je v poriadku, si v poriadku!“
Zišiel dolu a vzal starú fotografiu. Bol na nej ten neznámy zlodej, zlodej, ktorého hľadal...
„Nie, nedostaneš to… nedostaneš…“
„Harry, si v poriadku, prebuď sa, prebuď sa!“
Bol Harrym, nie Voldemortom... a tá vec, ktorá šušťala, nebola had... Otvoril oči.
„Harry,“ zašepkala Hermiona. „Cítiš sa v – v poriadku?“
„Áno,“ zaklamal.
Bol v stane, ležal na jednej z nižších postelí pod hromadou prikrývok. Začínalo svitať a
mäkké svetlo presvitalo cez plátenný strop. Bol celý premočený od potu; cítil to na
vankúšoch a prikrývkach.
„Museli sme odísť preč.“
„Áno,“ povedal Hermione.
„Musela som použiť vznášacie kúzlo, aby som ťa dostala na posteľ. Nemohla som ťa
zdvihnúť. Bol si... No, nebol si práve....“
Pod svojimi hnedými očami mala fialové fľaky a všimol si aj malú hubku v jej ruke: Celú tú
dobu mu utierala tvár.
„Bol si chorý,“ dokončila. „Veľmi chorý.“
„Koľko času ubehlo odvtedy, ako sme to tam opustili?“
„Hodiny. Už je takmer ráno.“
„A čo so mnou bolo? Bol som v bezvedomí?“
„Nie tak celkom,“ povedala Hermiona znepokojene. „Kričal si a stonal a… jednoducho...,“
dodala hlasom, ktorý sa zdal Harrymu rozpačitý.
Čo robil? Kričal kliatby ako Voldemort? Plakal ako dieťa v kolíske?
197
„Nemohla som z teba dostať ten horcrux,“ povedala Hermiona, a vedel, že chce zmeniť
tému rozhovoru.
„Bol zapečatený v tvojom hrudníku. Budeš tam mať odtlačok; je mi to ľúto, ale musela
som použiť oddeľovacie kúzlo, aby som to odstránila. Had ťa aj udrel, ale vyčistila som ti
ranu a dala na ňu nejaké bylinky...“
Vyzliekol si spotené tričko a pozrel sa. Nad jeho srdcom bola červená elipsa, miesto, kde
ho medailón spálil. Tiež uvidel napoly vyliečené rany na predlaktí.
„Kam si dala ten horcrux?“
„Do mojej kabelky. Myslím, že by sme ho tam mali nejakú dobu nechať.“
Ľahol si späť na vankúše a pozeral sa do jej sivej, strhanej tváre.
„Nemali sme vôbec do Godricovej úžľabiny chodiť. Je to moja vina, všetko je to moja vina.
Prepáč, Hermiona.“
„Nie je to tvoja chyba. Chcela som tam ísť tiež; naozaj som si myslela, že ti tam
Dumbledore ten meč nechal.“
„Áno, no… tak to sme sa splietli, že?“
„Čo sa tam stalo? Čo sa stalo, keď ťa vzala hore po schodoch? Skrýval sa tam niekde ten
had? Vyliezol odniekadiaľ? Zabil ju a zaútočil na teba?“
„Nie,“ povedal. „Ona bola ten had... teda ten had bol ňou...“
„Č-čože?“
Zavrel oči. Stále na sebe cítil zápach Bathildinho domu; odporne mu to pripomínalo
udalosti, ktoré sa stali.
„Bathilda už musela byť nejakú dobu mŕtva. Ten had bol... bol v nej. Veď-Vieš-Kto ho tam
nastražil, aby čakal. Mala si pravdu. Vedel, že sa vrátim.“
„Ten had bol v nej?“
Opäť otvoril oči. Hermiona vyzerala tak, akoby sa jej obracal žalúdok.
„Lupin vravel, že sa stretneme s čarami, o ktorých sa nám nikdy ani nesnívalo,“ povedal
Harry.
„Nechcela pred tebou hovoriť, pretože to bolo hadím jazykom a ja som si to neuvedomil,
pretože som jej samozrejme rozumel. Hneď ako sme sa dostali hore, poslal ten had správu
Veď-Vieš-Komu, počul som, ako sa to stalo, vo svojej hlave, cítil som, aký je prekvapený,
povedal mu, aby ma tam zdržal... a potom...“
Spomenul si, ako had vyliezol z Bathildinho krku: Hermiona nepotrebovala poznať detaily.
„Zmenila sa, zmenila sa na hada, a zaútočila.“
Pozrel sa na svoje rany.
198
„Nemalo ma to zabiť, len ma to tam malo udržať, než príde Veď-vieš-Kto. Keby sa
rozhodol toho hada zabiť, nemalo by to preňho cenu...“ S bolesťou pri srdci sa posadil a
odhodil prikrývku.
„Harry, nie, myslím, že by si mal odpočívať.“
„Nie, ty si tá, ktorá si potrebuje odpočinúť. Bez urážky, ale vyzeráš strašne. Ja som v
poriadku, vezmem si na nejaký čas hliadku. Kde mám prútik?“
Neodpovedala, a len sa naňho pozrela.
„Kde je môj prútik, Hermiona?“
Zahryzla si do pery a v očiach sa jej objavili slzy.
„Harry...“
„Kde je môj prútik?“
Zohla sa pod posteľ a a vytiahla prútik pred Harryho.
Prútik bol takmer na dve časti, pri sebe ho držalo len Fénixovo pierko. Drevo bolo úplne
roztrieštené. Harry ho vzal do ruky, akoby to bol živý tvor, ktorý utrpel vážne zranenie.
Nemohol poriadne premýšľať: Všetko sa rozmazalo v panike a strachu. Obrátil sa so
žiadosťou na Hermionu.
„Oprav ho, prosím.“
„Harry, nemyslím si, že keď je takto zlomený...“
„Prosím, Hermiona, skús to!“
„R-Reparo.“
Prútik sa spojil dohromady. Harry ho zodvihol.
„Lumos!“
Prútik slabo zaprskal. Vyšiel von a namieril na Hermionu.
„Expelliarmus!“
Hermionin prútik sebou trošku trhol, ale nevyletel jej z ruky.
Tento pokus o čarovanie bol na Harryho prútik príliš veľa a opäť sa rozpadol na dve časti.
Zdesene naň hľadel a nemohol vstrebať to, čo práve videl... prútik toho pred tým toľko
prežil...
„Harry.“
Hermiona šepkala tak ticho, že je sotva počul.
„Je mi to tak ľúto. Myslím, že som to spôsobila ja. Keď sme utekali, had šiel za nami, tak
199
som zoslala Výbušnú kliatbu a tá sa odrážala po všetkom a akosi musela – musela
zasiahnuť...“
„Bola to nehoda,“ povedal mechanicky Harry.
Cítil sa prázdno, šokovane.
„Nájdeme – nájdeme spôsob, ako ho opraviť.“
„Harry, nemyslím si, že sa nám to podarí,“ povedala Hermiona a slzy jej stekali po tvári.
„Spomínaš… spomínaš si na Rona? Ako si, keď ste nabúrali autom, zlomil prútik? Nikdy už
nebol taký istý, musel si zohnať nový.“
Harry premýšľal o Ollivanderovi, unesenom a stráženom Voldemortom a o mŕtvom
Gregorovičovi. Ako si mal zohnať prútik?
„No,“ povedal neúprimným, fakty konštatujúcim hlasom, „no, budem si teraz musieť
požičať tvoj. Keď budem na hliadke.“
S tvárou zmáčanou slzami mu podala svoj prútik a nechal ju sedieť na posteli a netúžil po
ničom inom, než aby sa od nej dostal čo najďalej.
200
18. kapitola - Život a klamstvá Albusa Dumbledora
Vychádzalo slnko: čisté, bezfarebné nekonečno oblohy rozprestreté nad ním, ľahostajné k
nemu a jeho utrpeniu. Harry sa posadil vo vchode do stanu a zhlboka sa nadýchol čistého
vzduchu. Samotný fakt, že žil a že mohol pozorovať slnko práve vychádzajúce nad
trblietajúcimi sa zasneženými kopcami, by kedysi bol tou najvzácnejšou vecou na svete.
Teraz to však nedokázal oceniť. Všetky jeho zmysly boli zamestnané pohromou, ktorú pre
neho znamenala strata prútika. Preletel pohľadom po údolí pokrytom snehom, zatiaľ čo sa
k nemu cez iskrivé ticho nieslo vzdialené zvonenie kostolných zvonov.
Bez toho, aby si to uvedomoval, zarýval si prsty do ramien, tak sa snažil vzdorovať fyzickej
bolesti. Krv mu tiekla už viackrát, ako bol schopný spočítať. Raz prišiel v pravej ruke o
všetky kosti, len behom tejto cesty už stihol získať jazvy na hrudi a predlaktí, ktoré sa
pripojili k tým starým na ruke a na čele. No nikdy - až doteraz - sa necítil tak oslabený,
zraniteľný a obnažený, ako teraz, keď prišiel o svoj najsilnejší čarodejnícky predmet.
Vedel si presne predstaviť, čo by povedala Hermiona, keby sa jej niečo z tých pocitov
pokúsil vyjadriť: prútik je presne tak silný, ako čarodejník. Ale to nebola pravda. Aspoň v
jeho prípade. Nevnímala špičku prútika ako kompas a z jej prútika nešľahali samé od seba
na nepriateľov zlaté plamene. Prišiel o ochranu, ktorú mal vďaka rovnakým jadrám v dvoch
prútikoch. A až teraz, keď o neho prišiel, uvedomil si ako na sa ňu veľmi spoliehal.
Vybral z vrecka kusy zlomeného prútika a bez toho, aby sa na ne pozrel, strčil ich do
Hagridovho vrecka, ktorý mu visel na krku. Vrecko už bolo tak preplnené zničenými a
nepoužiteľnými vecami, že by sa tam už nič iné nevošlo. Cez kožu nahmatal starú zlatú
strelu a musel potlačiť pokušenie vytiahnuť ju z neho a zahodiť ju. Bola nepochopiteľná,
neužitočná, na nič, presne ako všetko, čo mu po sebe Dumbledore zanechal...
Hnev na Dumbledora ho zaplavil ako horúca láva, spaľujúc ho zvnútra a vytláčajúc von
všetky ostatné emócie. Napriek všetkej tej beznádeji pevne verili, že v Godrikovej
úžľabine nájdu odpovede. Boli presvedčení o tom, že sa majú vrátiť, že to všetko bola
súčasť tajného plánu, ktorý im Dumbledore zanechal; ale nenašli žiadnu mapu, ani plán.
Dumbledore ich nechal tápať v temnote, zápasiť z neznámymi a netušenými hrôzami,
samých a bez pomoci. Nič sa však nevysvetlilo, nič neobjasnilo, nemali žiaden meč a ako
by to nestačilo, Harry už nemal ani prútik. A navyše stratil fotografiu zlodeja, takže pre
Voldemorta bude teraz bezpochyby ľahké zistiť, kde je...Voldemort mal teraz všetky
informácie...
„Harry?“
Hermiona vyzerala tak vydesená možnosťou, že by ju mohol prekliať jej vlastným
prútikom. S uslzenou tvárou sa skrčila vedľa neho, v rukách sa jej chveli dve šálky čaju a
pod pazuchou zvierala niečo objemné.
„Ďakujem“ povedal, keď si vzal jednu zo šálok.
„Budeš sa hnevať, keď budem s tebou hovoriť?“
„Nie“ odpovedal, pretože jej nechcel ublížiť.
„Harry, chcel si vedieť, kto bol ten muž na fotografii. No...mám tu knihu.“
Pomaly mu na ruky položila kópiu Života a klamstiev Albusa Dumbledora.
„Kde...ako...?“
201
„Bola v Bathyldinej obývačke, len tam tak ležala. Bol na nej prilepený tento lístok.“
Hermiona prečítala niekoľko riadkov ostrého, jedovato zeleného písma.
„Drahá Tylda, ďakujem ti za pomoc. Posielam ti kópiu knihy, dúfam, že sa ti bude páčiť.
Povedala si mi všetko, aj keď si to nepamätáš. Rita. Myslím, že jej tá kniha prišla, ešte
keď žila aj keď asi nebola v stave si ju prečítať.“
„Áno, asi to tak bolo.“
Harry sa pozrel dole na Dumbledorovu tvár a pocítil kruté uspokojenie: teraz bude o
Dumbledorovi vedieť všetko, všetky tie veci, ktoré Dumbledore nikdy nepovažoval za
podstatné, aby mu o nich povedal. Bude to všetko vedieť, či už by sa to mu to páčilo,
alebo nie.
„Stále sa na mňa hneváš, že?“ povedala Hermiona. Harry sa na ňu pozrel a uvidel, ako jej z
očí vytekajú slzy. Uvedomil si, že sa mu hnev musel odrážať na tvári.
„Nie“ povedal potichu. „Nie, Hermiona, viem, že to bola nehoda. Chcela si nás dostať
odtiaľ živých – a bola si fantastická. Bol by som mŕtvy, keby si tam so mnou nebola.“
Pokúsil sa vrátiť jej mokrý úsmev a obrátil svoju pozornosť na knihu. Mala pevný obal,
očividne nebola nikdy pred tým otvorená. Listoval v nej a hľadal fotografie. Takmer
okamžite našiel tú, ktorú hľadal: mladého Dumbledora a jeho pekného spoločníka, oboch
kričiacich od smiechu nad akýmsi dávno zabudnutým vtipom. Oči mu skĺzli na vetu pod
ňou.
Albus Dumbledore, krátko po smrti svojej matky, so svojim priateľom Gellertom
Grindelwaldom.
Harry dlho pozeral na posledné slovo. Grindelwald. Jeho priateľ Grindelwald. Pozrel sa na
Hermionu, stále premýšľajúcu nad tým menom a jej výraz vystriedalo zdesenie. Nemohla
uveriť svojim očiam. Pomaly sa pozrela na Harryho.
„Grindelwald? “
Ignoroval ostatné fotografie a prehľadával okolité stránky v snahe nájsť zmienku o tom
osudovom mene. Onedlho niečo našiel a dychtivo začal čítať, stratil sa v texte a musel sa
vrátiť späť, aby to celé dávalo zmysel. Nakoniec sa dostal na začiatok kapitoly z názvom:
Vyššie dobro. Spolu s Hermionou začali čítať:
S blížiacimi sa osemnástymi narodeninami Dumbledore opustil Rokfort s veľkou slávou.
Premiant, prefekt, víťaz súťaže Barbanusa Finkleyho vo výnimočnom čarovaní, zástupca
britskej mládeže pre Wizengamot, výherca zlatej medaily za prevratný príspevok na
Medzinárodnej alchymistickej konferencii v Káhire. Dumbledore sa plánoval vydať na
potulky svetom so svojim priateľom Elfiasom „psím dychom“ Dogeom, nahlúplym, ale
oddaným pätolizačom, ktorý sa na neho nalepil v škole.
Obaja mladí muži sa ubytovali v Deravom kotlíku v Londýne, kde sa pripravovali na cestu
do Grécka, ktorá ich čakala nasledujúce ráno, keď priletela sova s novinou a smrti
Dumbledorovej matky. „Psí dych“ Doge, ktorý odmietol rozhovor pre túto knihu, podal
verejnosti o týchto udalostiach svoju vlastnú sentimentálnu verziu. Vykresľuje Kendrinu
smrť ako tragickú udalosť a Dumbledorovo rozhodnutie vzdať sa výpravy ako akt
vznešeného sebaobetovania.
202
Dumbledore sa, samozrejme, ihneď vrátil do Godrikovej úžľabiny, údajne preto, aby sa
postaral o a svojho mladšieho brata a sestru. Ale koľko starostlivosti im venoval naozaj?
„Bol to pekný kvietok, ten Aberforth,“ povedala nám Enid Smradľavá, ktorej rodina v tých
časoch žila na okraji Godrikovej úžľabiny. „Zdivočel. Samozrejme dalo by sa to
ospravedlniť – s takými rodičmi, akých mal...ale hádzal po mne kozí hnoj. Nemyslím si, že
by z neho bol Albus obzvlášť nadšený. Nakoniec, nikdy som ich nevidela spolu.“
Ale čo Albus robil, keď neutešoval svojho malého brata? Odpoveďou nám môže byť
pokračujúce väznenie jeho sestry. Napriek tomu, že jej prvá väzniteľka zomrela, stav
Ariany Dumbledorovej sa nezmenil. Samotná jej existencia bola známa len niekoľkým
ľuďom, ktorí boli, ako napríklad „Psí dych“ Doge, odkázaní na historku o jej krehkom
zdraví.
Ďalším z takto jednoducho odbitých rodinných priateľov bola aj Bathilda Bagshotová,
slávna čarodejnícka historička, ktorá žije v Godrikovej úžľabine dlhé roky. Keď chcela
Bathilda Kendru ako novú susedku privítať bola hrubo odmietnutá. O niekoľko rokov
neskôr, nadšená Albusovým článkom v časopise Trnasfigurácia a dnešok, poslala
Dumbledorovi sovu. Tento jaj čin nakoniec viedol ku zoznámeniu sa z celou
Dambledorovou rodinou. Na konci Kendrinho života bola Bathilda jedinou osobou v
Godrikovej úžľabine, ktorá s ňou mohla hovoriť.
Bohužiaľ, duchaplnosť, ktorou Bathilda kedysi prekypovala počas svojej mladosti je už
utlmená. „Oheň horí, ale v kotlíku je prázdno“, ako mi kedysi povedal Ivor Dyllonsby,
alebo ako oveľa trefnejšie hovorí Enid Smradľavá: „Je udretá ako veveričkin kakanec.“
Napriek tomu, kombinácia reportérskych techník založených na osvedčenom systéme pokus
- omyl, mi umožnili extrahovať dostatok informácií na spojenie faktov celého tohto
škandálneho príbehu.
Ako zvyšok čarodejníckeho sveta, prisúdila Bathilda predčasnú Kendrinu smrť zlyhaniu
kúzla, teda historke, ktorú neskôr roky opakovali Albus aj Aberforth. Bathilda tak isto
opakovala tvrdenie o Ariane – nazývala ju slabou a krehkou. V istej chvíli som musela
použiť veritaserum a len vďaka nemu som sa dostala k plnému zneniu najtajnejšieho
tajomstva Albusa Dumbledora. Teraz po prvýkrát odhalené, vyvoláva otázky o všetkom,
čomu Dumbledorovi ctitelia verili: jeho veľký odpor voči čiernej mágii, večné zastávanie
sa muklov a tiež jeho oddanosť rodine.
Počas toho istého leta, kedy sa Dumbledore vrátil do Godrikovej úžľabiny, teraz ako sirota
a hlava rodiny, Bathilda Bagshotová prijala vo svojom dome svojho pra-synovca Gellerta
Grindelwalda.
Grindelwaldove meno je plným právom slávne – na zozname Najnebezpečnejších temných
čarodejníkov všetkých čias bol na druhom mieste len preto, že mu jeho korunu zobral
nedávny navrátilec Vy-viete-kto. Nakoľko Grindelwald nikdy neterorizoval celú Britániu,
detaily okolo jeho vzostupu nie sú veľmi známe.
Vyštudoval Durmstrang, školu, ktorá je slávna okrem iného aj svojou nešťastnou
toleranciou voči čiernej mágii, kde sa prezentoval takmer tak úchvatne, ako Dumbledore.
Ale namiesto vyhrávania cien sa Gellert Grindelwald venoval iným veciam. Keď mal
šestnásť rokov, ani Durmstrang už nemohol zniesť jeho šialené experimenty a vylúčili ho.
Až dosiaľ bolo o Grindelwaldových krokoch známe iba to, že „strávil zopár mesiacov v
zahraničí“. Teraz vyšlo najavo, že sa rozhodol vyhľadať svoju pratetu v Godrikovej
úžľabine a tam, aj keď to bude pre niekoho šok, nenaviazal priateľstvo s nikým iným ako s
Albusom Dumbledorom.
„Pripadal mi očarujúci“, motala Bathylda, „nech sa už neskôr stalo čokoľvek. Samozrejme
som ho zoznámila s úbohým Albusom, ktorému v tomto veku chýbala spoločnosť. Tí dvaja
si k sebe ihneď našli cestu.“
Tak to rozhodne našli. Bathylda mi ukázala list, ktorý Albus počas hlbokej noci poslal
Grindelwaldovi.
„Napriek tomu, že strávili celý deň rozhovormi – obaja tak úžasní mladí chlapci, darilo sa
im ako kotlíku nad ohňom – som občas v noci počula klopať na okno v Gellertovej spálni
sovu, ktorá niesla list od Albusa! Jednoducho dostal nápad a hneď ho musel povedať
203
Gellertovi!“
A to vám boli nápady! Dumbledorovým priaznivcom s najväčšou pravdepodobnosťou
spôsobia šok tieto myšlienky ich vtedy sedemnásťročného hrdinu, ktoré poslal svojmu
najlepšiemu priateľovi. (Kópia originálu sa nachádza na strane 463):
Gellert
Tvoj nápad týkajúci sa vlády čarodejníkov PRE VLASTNÉ DOBRO MUKLOV – to je podľa mňa
kľúčovou myšlienkou. Áno, bola nám daná moc, a áno, tá moc nám dáva právo vládnuť, ale
zároveň nám dáva zodpovednosť za tých, ktorým vládneme. Práve toto musíme zdôrazniť,
bude to základný kameň všetkého, čo sa chystáme vybudovať. Tam, kde budeme v opozícii
– a to rozhodne budeme – to musí tvoriť základ všetkých našich protiargumentov.
Prevezmeme kontrolu PRE VYŠŠIE DOBRO. A na to nadväzuje to, že kde narazíme na odpor,
tam musíme použiť len toľko sily, koľko bude potrebné – a nie viac (to bola chyba, ktorú si
robil v Durmstrangu! Ale nesťažujem sa, lebo nebyť tvojho vylúčenia, nikdy by sme sa
nestretli).
Albus.
Pre kopu priaznivcov Albusa Dumbledora bude isto šokujúce a hrozné to, že tento list
dokazuje, že Dumbledore kedysi sníval o zrušení zákona o utajení a nastolení vlády
čarodejníkov nad muklami. Aký to šok pre všetkých tých, ktorý si doteraz maľovali
Dumbledora ako najväčšieho obhajcu čarodejníkov z muklovských rodín! Aké plné dier sa
zrazu zdajú všetky tie prejavy, všetko to obhajovanie práv muklov v tomto novom svetle!
Ako opovrhnutia hodný sa zdá Albus Dumbledore, ktorý sa staral viac o svoj vzostup k
moci, namiesto toho, aby oplakával matku a staral sa o sestru!
Je isté, že zarytí priaznivci Albusa Dumbledora si ho aj naďalej budú držať na tom
praskajúcom piedestály, argumentujúc tým, že Dumbledore koniec koncov nikdy svoje
plány nerealizoval, že musel trpieť a muselo ho to veľmi bolieť, keď sa spamätal. Napriek
tomu, pravdy sa zdá byť – aj keď je to neuveriteľné – ešte šokujúcejšia.
Po takmer dvojmesačnom skvelom priateľstve sa Dumbledore a Grindelwald rozdelili. Až
do svojho legendárneho súboja sa nikdy nestretli (pre viac informácii sa pozrite na
kapitolu 22). Čo bolo dôvodom tohto čudného rozdelenia? Prebral sa azda Dumbledpre?
Povedal Grindelwaldovi, že už nechce byť súčasťou jeho plánov? Bohužiaľ, nie.
„Bolo to kvôli smrti malej Ariany, teda aspoň myslím“, hovorí Bathylda. „Prišlo to ako
blesk z jasného neba. Gellert bol v ich dome, keď sa to stalo, a prišiel domov úplne
roztrasený. Povedal mi len, že chce na druhý deň odísť domov. Bol neskutočne smutný,
viete? Tak som mu pripravila prenášadlo. A to bolo naposledy, čo som ho videla.“
„Albus bol počas Arianinej smrti pri ňom. Bolo to pre oboch bratov tak strašné. Stratili
všetkých a mali už len seba samých. Je isté, že sa pohádali. Aberforth obvinil Albusa, veď
viete, ako sa ľudia často chovajú pod vplyvom takých strašných udalostí. No Aberforth
vždy hovoril trochu z cesty. Každopádne si myslím, že zlomiť Albusovi nos počas pohrebu
nebolo veľmi taktné. Kendru by zničilo, keby videla svojich synov biť sa takýmto spôsobom
nad telom svojej mŕtvej sestry. Škoda, že Gellert nemohol zostať na pohreb... Albusovi by
to rozhodne pomohlo...“
Táto strašná bitka vedľa truhly, známa iba nemnohým ľuďom, ktorí sa zúčastnili na
Arianinom pohrebe, vyvolala mnoho otázok. Prečo Aberforth obvinil Albusa zo smrti ich
sestry? Bolo to ako tvrdí Bathilda len výsledkom nakumulovaného žiaľu? Alebo existovali
pre jeho hnev konkrétnejšie dôvody? Grindelwald, vylúčený z Durmstrangu pre takmer
smrteľné útoky na študentov, opustil zem niekoľko hodín po pohrebe a Albus (možno sa
hanbil, možno bál?) ho nikdy nevidel, dokiaľ k tomu nebol donútený prosbami
čarodejníckeho sveta.
Nezdá sa, že by v Dumbledorovom či v Grindelwaldovom živote bol neskôr odkaz na ich
krátke priateľstvo v mladom veku. Nech už to bolo akokoľvek, niet pochýb, že Dumbledore
zaútočil na Grindelwalda až po asi piatich rokoch utrpenia, katastrof a záhadných
zmiznutí. Boli dôvodom zvyšky toho dávneho vzťahu, alebo strach pozrieť sa do očí kedysi
najlepšiemu priateľovi tým, čo zapríčinilo Dumbledorove rozpaky? Prekonával Dumbledore
odpor vydať sa chytiť muža, s ktorým sa kedysi tak nadšene zoznámil?
204
A ako zomrela záhadná Ariana? Bola snáď nevďačnou obeťou nejakého temného obradu?
Narazila na niečo, na čo nemala, keď sa dvaja mladí muži chystali ovládnuť svet? Je
možné, že Ariana bola prvá, ktorá zomrela pre „vyššie dobro“?
Tu sa kapitola končila a Harry zodvihol oči. Harmiona dorazila na koniec stránky pred ním.
Vytrhla Harrymu knihu z ruky a vyzerala mierne vydesená z jeho výrazu. Zavrela knihu bez
toho, aby sa do nej pozrela, ako keby skrývala niečo nevhodné.
„Harry...“
Pokrútil hlavou. Niečo sa v ňom zrútilo. Cítil sa presne tak, ako po Ronovom odchode. Veril
Dumbledorovi, veril mu jeho rolu stelesnenia dobroty a múdrosti. Všetko sa zmenilo na
prach. Čo ešte mohol stratiť? Rona, Dumbledora, prútik...
„Harry.“ Vyzerala, ako by mu čítala myšlienky. „Počúvaj ma. Nečíta sa to dobre-„
„- hej, dalo by sa povedať-“
„-ale nezabúdaj, Harry, že to písala Rita Skeeterová.“
„Čítala si ten list Grindelwaldovi?“
„No – áno, čítala.“ Upadla do rozpakov a tvárila sa rozrušene, kývajúc šálkou čaju v ruke.
„Myslím, že to je na tom to najhoršie. Viem, že tomu Bathilda neprikladala pozornosť, ale
Pre vyššie dobro sa stalo Grindelwaldovým heslom, ospravedlňoval ním všetky hrôzy, ktoré
neskôr spáchal. A teraz to vyzerá, že na ten nápad prišiel Dumbledore. Hovorí sa, že to
heslo bolo vytesané nad vchodom do Nurmengardu.
„Čo je Numengard?“
„Väzenie, ktoré postavil Grindelwald pre svojich nepriateľov. Nakoniec tam sám skončil,
keď ho Dumbledore porazil. Každopádne to, že Dumbledorove nápady pomohli
Grindelwaldovi k moci, je strašná myšlienka. Na druhej strane však ani Rita nemôže
dokázať, že sa poznali dlhšie, ako pár mesiacov počas jedného leta a navyše, keď boli
obaja veľmi mladí, a -“
„Myslel som si, že to povieš,“ pozrel sa na ňu Harry. Nechcel si na nej vyliať svoj hnev, ale
bolo pre neho ťažké udržať pokojný hlas. „Čakal som, že povieš boli mladí. Ale boli takí
mladí, ako teraz my. My tu riskujeme životy v boji proti čiernej mágii a on sa schádzal so
svojim najlepším priateľom a kul s ním plány, ako vládnuť muklom.“
Už nedokázal v sebe udržať svoje pocity, postavil sa a začal sa prechádzať sem a tam v
nádeji, že ho to trochu upokojí.
„Nepokúšam sa obhajovať to, čo Dumbledore napísal,“ povedala Hermiona. „To ich právo
vládnuť je to isté ako Mágia je moc, možno trochu inak. Ale Harry, jeho matka práve
zomrela, zostal sám v dome -“
„Sám? On nebol sám! Mal spoločníka vo svojom bratovi a sestre, svoju šmuklovskú sestru
držal pod zámkom -“
„Tomu neverím,“ povedala Hermiona a tiež vstala. „Nech už s tým dievčaťom bolo
čokoľvek, neverím, že bola šmukel. Dumbledore, ktorého sme poznali, by to nikdy
nedovolil -“
205
„Ten Dumbledore, o ktorom sme si mysleli, že ho poznáme, chcel vládnuť muklom!“
skričal Harry, a jeho hlas sa rozliehal nad prázdnym kopcom načo niekoľko vrán vzlietlo do
vzduchu, krákorajúc a krúžiac pod šírim nebom.
„Zmenil sa, Harry, zmenil! Je to jednoduché! Možno všetkým tým veciam veril, keď mal
sedemnásť, ale celý zvyšok svojho života zasvätil boju proti čiernej mágii! To on zastavil
Grindelwalda, staral sa o ochranu muklov, bojoval za práva čarodejníkov s muklovským
pôvodom, bojoval proti Ty-vieš-komu od začiatku, a pri snahe o to zomrel!“
Ritina kniha sa otvorila na zemi medzi nimi tak, že sa na nich zhovievavo pozerala tvár
Albusa Dumbledora.
„Harry, je mi to ľúto, ale myslím si, že skutočný dôvod tvojej zlosti je ten, že ti to
Dumbledore nikdy nepovedal.“
„Možno!“ skričal Harry a mával rukami. Nevedel, či sa snaží zadržať svoj hnev, alebo sa
chráni pred ťažobou vlastného rozčarovania. „Pozri, čo odo mňa chce, Hermiona! Riskuj
svoj život, Harry! Znovu! A znovu! A nečakaj odo mňa, že ti niečo vysvetlím, len mi slepo
ver, ver, že viem, čo robím, ver mi napriek tomu, že ja neverím tebe! Nikdy celá pravda!
Nikdy!“
Hlas sa mu zlomil a obaja zostali stáť, pozerajúc sa na seba v jasnej prázdnote. Harry mal
pocit, že sú obaja rovnako bezvýznamný, ako chrobáci pod rozľahlou oblohou.
„Mal ťa rád,“ zašepkala Hermiona, „viem, že mal.“
Harry spustil ruky.
„Neviem, koho mal rád, Hermiona, ale mňa rozhodne nie. To nie je láska, ten zmätok, v
ktorom ma zanechal. Z Grindelwaldom zdieľal omnoho viac skutočných myšlienok, ako so
mnou.
Harry zobral Hermionin prútik, ktorý hodil do snehu, a sadol si späť vo vchode do stanu.
„Ďakujem za čaj. Zostanem na hliadke. Ty sa vráť do tepla.“
Bolo jej na tvári vidieť, že váha, ale rozoznala nevyrieknutý odpor. Zobrala knihu a šla
naspäť do stanu. Cestou šuchla rukou vrch Harryho hlavy. Harry pri tom dotyku zavrel oči a
nenávidel sa za to, že si prial, aby to čo povedala, bola pravda: že sa o neho Dumledore
naozaj bál.
206
19. kapitola – Strieborná laň
Keď Hermiona o polnoci preberala stráž, snežilo. Harrymu sa snívali zmätené a znepokojivé
sny: Nagini sa v nich plazila sem a tam, najprv cez obrovský zničený prsteň, potom cez
vianočný veniec z ruží. Neraz sa v panike zobudil, presvedčený o tom, že vietor vanúci
okolo stanu sú niečie kroky či hlasy.
Nakoniec v tme vstal a pripojil sa k Hermione, ktorá sa chúlila pri vchode do stanu a pri
svetle prútika si čítala Dejiny mágie. Ešte stále husto snežilo, takže vďačne prijala jeho
návrh, aby sa skoro zbalili a presunuli sa ďalej.
„Pôjdeme niekam, kde budeme viac chránení pred zimou,“ súhlasila. Celá sa chvela, keď
si na pyžamo obliekala sveter. „Stále sa mi zdalo, že počujem vonku ľudí, raz alebo
dvakrát som mala dokonca dojem, že som niekoho zbadala.“
Harry sa zarazil uprostred obliekania svetra a pozrel sa na tichý a nehybný špiónoskop
ležiaci na stole.
„Som si istá, že sa mi to len zdalo,“ povedala Hermiona, ale vyzerala nervózne, „sneh sa v
tme odráža, až nevieš, čo vlastne vidíš...ale možno, že by sme sa mali pre istotu
premiestniť pod neviditeľným plášťom...? Len pre istotu.“
Za pol hodiny so zbaleným stanom, Harry s medailónom a Hermiona pevne zvierajúca
zabalený batoh, sa premiestnili. Pohltilo ich obvyklé napätie. Harryho nohy sa odlúčili od
zasneženej zeme a následne tvrdo narazili do niečoho, čo vyzeralo ako zmrznutá pôda
pokrytá spadnutými listami.
„Kde sme?“ spýtal sa a skúmavo hľadel na neznáme strom okolo, zatiaľ čo Hermiona
otvorila batoh a začala vyťahovať tyče od stanu.
„Deanov les,“ odpovedala, „bola som tu raz s našimi.“
Aj tu bol všade naokolo na stromoch sneh a bola veľká zima, ale aspoň tu boli chránení
pred vetrom. Väčšinu dňa strávili v stane, tisli sa k teplu, ktoré vydávali jasno modré
plamene. Hermiona už nemala žiadne problémy s ich vyčarovaním a mohli ich naberať
lopatkou a prenášať v malej nádobe. Harry sa cítil, akoby sa spamätával z krátkej, ale
ťažkej choroby, čo ešte umocňovala Hermionina starostlivosť. Popoludní na nich začali
padať nové vločky, takže i na ich čerstvo upratanom prístrešku ležal čerství sneh.
Po dvoch nociach bez spánku, boli Harryho zmysly v pohotovosti. Ich útek z Godricovej
úžľabiny bol naozaj len o vlások, takže Voldemort sa zdal byť bližšie ako inokedy a to ho
desilo. Keď sa zotmelo, Harry odmietol Hermioninu ponuku, že prevezme stráž a poslal ju
spať.
Harry si doniesol starý vankúš ku vchodu do stanu a posadil sa. Mal na sebe všetky svetre,
aké mal, ale i napriek tomu sa stále triasol. Tma časom hustla, až bola takmer
nepreniknuteľná. Chystal sa práve vytiahnuť Záškodnícku mapu a chvíľu sa dívať na
pohybujúcu sa bodku – Ginny, ale spomenul si, že sú vianočné prázdniny, takže bude v
Brlohu.
V porovnaní s obrovským lesom vyzeral i najmenší pohyb omnoho väčší, než v skutočnosti
bol. Harrymu bolo jasné, že v ňom musí žiť množstvo tvorov, ale prial si, aby sa nehýbali a
boli ticho, aby mohol rozoznať ich cupitanie a číhanie od zvukov, ktoré by mohli znamenať
iné zlovestnejšie pohyby. Spomenul si na zvuk plášťa, kĺžuceho sa po spadnutom lístí
207
starom mnoho rokov, a na chvíľku mal dojem, že ho znova počul, ale potom potriasol
hlavou. Ich ochranné kúzla fungovali celé týždne, prečo by mali povoliť práve dnes? A aj
tak sa nemohol zbaviť pocitu, že v ten večer bolo niečo inak.
Niekoľkokrát sa prudko narovnal a cítil bolesť za krkom, pretože zaspal v krivom uhle
opretý o stenu stanu. Noc už bola taká temná, že sa pokojne mohol vznášať niekde v
priestore medzi premiestnením. Práve vyťahoval svoj prútik, aby zistil, či ešte môže hýbať
prstami, keď sa to stalo.
Priamo pred ním sa objavilo jasné strieborné svetlo a pohybovalo sa medzi stromami. Nech
už to spôsobilo čokoľvek, nebolo to vôbec počuť. Akoby bolo jednoducho priviate k nemu.
Vyskočil na nohy, hlas mu zamrzol v hrdle a zdvihol Hermionin prútik. Privrel oči pred
vyjasňujúcim sa svetlom, stromy pred ním tvorili čiernu siluetu a tá vec sa stále
približovala...
A potom ten zdroj svetla vystúpil spoza jedného duba. Bola to strieborná laň, žiarila jasne
ako mesačný svit, pomaly kráčala po zemi, úplne tíško, ale na snehu nenechávala žiadne
stopy. Prišla k nemu, nádhernú hlavu s veľkými očami a hustými mihalnicami držala vysoko.
Harry na ňu užasnuto hľadel, nie kvôli podivnosti celej situácie, ale pretože mu pripadala
nevysvetliteľne povedomá. Zdalo sa mu, akoby na ňu čakal, ale až do tejto chvíle zabudol,
že sa mali stretnúť. Nutkanie zavolať Hermionu, ktoré pred chvíľou pociťoval, bolo zrazu
preč. Vedel, že by pre ňu riskoval život, že prišla len a len za ním.
Chvíľu sa na seba uprene dívali, potom sa otočila a kráčala preč.
„Nie,“ povedal, ale jeho hlas sa len zachvel, keď si uvedomil jeho nezmyselnosť. „Vráť
sa!“
Šla ďalej medzi stromy, ktorých tmavé kmene na jej chrbte vyzerali ako pruhy. Na malý
zlomok sekundy zaváhal. Ozvala sa jeho obozretnosť. Mohol to byť trik, návnada alebo
pasca. Ale inštinkt, silný inštinkt mu navrával, že toto nebolo čierna mágia. Vydal sa za
ňou.
Pod nohami mu vŕzgal sneh, ale laň ďalej nehlučne našľapovala medzi stromami. Nebola
nič viac len svetlo. Viedla ho čím ďalej, tým hlbšie do lesa a Harry ju rýchlo sledoval. Bol si
istý, že keď zastaví, dovolí mu prísť k nej bližšie. A potom prehovorí a ten hlas mu povie
všetko, čo potreboval vedieť.
Konečne sa zastavila. Znovu k nemu otočila svoju krásnu hlavu. Vybehol za ňou, horela v
ňom otázka, ale ako náhle otvoril ústa, aby ju položil, laň zmizla.
Aj keď ju úplne pohltila tma, v jeho očiach bola ešte stále pevne vtlačená. Zatemnil sa mu
pohľad, keď sklopil viečka a trochu sa dezorientoval. Náhle dostal strach. Jej prítomnosť
znamenala bezpečie.
„Lumos,“ zašepkal a koniec prútika sa zapálil.
S každým žmurknutím mizol jej obraz, ako tam tak stál a počúval zvuky lesa, od praskotu
konárov až po hebké závany snehu. Chystal sa ho niekto napadnúť? Alebo si len
predstavoval, že niekto stojí v tme a sleduje ho.
Zdvihol prútik ešte vyššie. Nikto k nemu nevybehol, žiadne zelené svetlo spoza stromu.
208
Prečo ho teda doviedla na toto miesto?
Vo svetle prútika sa niečo zableslo a Harry sa rýchlo otočil, ale jediné čo uvidel, bolo malé
zamrznuté jazierko. Jeho popraskaný čierny povrch sa celý ožiaril, keď zdvihol prútik ešte
vyššie, aby ho preskúmal.
Obozretne podišiel dopredu a pozrel dolu. V ľade sa odrážal obraz jeho tieňa a svetlo
prútika, ale hlboko po hrubým tajomne šedivým povrchom sa lesklo niečo iné. Veľký
strieborný kríž...
Srdce mu búšilo až v krku. Padol na kolená na okraj jazierka a natočil prútik, aby ho
osvietil, čo najviac. Červený záblesk.....bol to meč vysádzaný rubínmi...na dne lesného
jazierka ležal Chrabromilov meč.
Bez dychu naňho zízal. Ako je to možné? Ako môže len tak ležať na dne lesného jazierka,
kúsok od miesto, kde stanujú? Pritiahlo snáď Hermionu na toto miesto nejaké neznáme
kúzlo? Alebo bola tá laň, ktorú považoval za patronusa, nejaký ochranca jazierka? Alebo
sem niekto dal ten meč až potom, čo prišli, pretože tu boli? V každom prípade, kde je ale
tá osoba, ktorá ho chcela Harrymu odovzdať?
Znovu namieril prútikom medzi okolité kry a stromy a hľadal postavy alebo záblesk očí, ale
nikoho nevidel. Jeho nadšenie, ale trochu schladil strach, keď sa znovu začal sústrediť na
meč, ležiaci na dne jazierka.
Namieril prútikom na strieborný obrys a zamumlal: „Accio, meč. “
Ani sa nepohol. Podľa očakávania. Keby to malo byť také jednoduché, ležal by meč na
zemi pred ním, aby ho iba zdvihol a nie na dne zamrznutého jazierka. Vykročil na ľad a
premýšľal o tom, keď sa mu meč zjavil naposledy. Bol vtedy v smrteľnom nebezpečenstve
a žiadal o pomoc.
„Pomoc,“ zamumlal, ale meč zostal ľahostajne a nehybne ležať na dne.
Čo mu to rozprával Dumbledore, pýtal sa Harry sám seba (a kráčal po ľade), keď meč získal
naposledy? Iba pravý Chrabromilčan mohol vytiahnuť meč z klobúka. Aké boli obvyklé
vlastnosti tých, čo boli v Chrabromile? Slabý hlások odpovedal v Harryho hlave:
Chrabromilskí študenti sa odlišujú odvahou a rytierskosťou.
Harry sa zastavil a dlho vydýchol. Jeho dych sa okamžite zmiešal s ľadovým vzduchom.
Vedel, čo musí urobiť. Keby mal byť úprimný sám k sebe, vedel by, že k tomu dôjde, už od
tej chvíle, keď meč zbadal.
Pozrel na okolité stromy, ale tento raz bol presvedčený, že na neho nikto nezaútočí. Mali
by šancu, keď šiel sám lesom, kopec príležitostí, keď skúmal jazierko. Jediné, prečo teraz
váhal, boli nepríjemné vyhliadky.
Trasúcimi sa prstami si začal vyzliekať všetky vrstvy oblečenia. Nebol si istý, pomyslel si
smutne, kam presne v tejto časti patrila „rytierskosť“, ak sa teda nerátalo to, že nezavolal
Hermionu, aby to urobila zaňho.
Pri vyzliekaní začul húkať sovu a s bolesťou si spomenul na Hedvigu. Celý sa triasol, drkotal
zubami, ale neprestal zo seba dávať dole šaty, kým nestál v snehu v spodnom prádle a
bosý. Na vrch oblečenia položil vrecko so svojím prútikom, maminým listom, zvyšok
Siriusovho zrkadielka a starú Ohnivú strelu a potom namieril Hermioniným prútikom na ľad.
209
„Diffindo! “
Ozval sa zvuk ako výstrel z pištole. Ľad na jazierku praskol a kusy čierneho ľadu sa hojdali
na sčerených vlnách. Harry usúdil, že nebol veľmi hlboko, ale aby meč získal, bude sa
musieť celý ponoriť.
Odďaľovať svoju úlohu, situáciu nijako nezjednoduší, ani neohreje vodu. Postavil sa na
okraj jazierka a položil Hermionin svietiaci prútik na zem. Potom, bez toho aby sa snažil si
predstaviť, o koľko väčšia zima mu bude alebo ako strašne sa bude triasť, skočil.
Každý kúsoček jeho tela začal protestovať. Mal dojem, že mu zamrzol aj vzduch v pľúcach,
keď sa ponoril po ramená do ľadovej vody. Sťažka dokázal dýchať. Voda sa divoko preliala
cez okraj jazierka, skrehnutou nohou zacítil čepeľ. Chcel sa ponoriť iba raz.
Harry odkladal moment úplného ponorenia od sekundy k sekunde, lapal po dychu a triasol
sa pred tým, než si povedal, že už to musí urobiť. Pozbieral všetku svoju odvahu a ponoril
sa.
Chlad bol ako agónia. Zaútočil na neho ako oheň. Zdalo sa mu, že mu zamrzol aj mozog,
keď sa odrazil od tmavej vody ku dnu a hmatal po meči. Prstami zovrel rukoväť a potiahol.
A potom ho niečo tesne zovrelo okolo krku. Spomenul si na vodné rastliny, aj keď ich, keď
skočil do vody, necítil a zdvihol prázdnu ruku, aby sa uvoľnil. Ale neboli to vodné rastliny.
Retiazka, na ktorej visel horcrux, ho zvierala okolo krku a pomaly mu uberala prívod
vzduchu.
Harry okolo seba divo kopal, snažil sa odraziť späť k povrchu, ale iba sebou hodil o
skalnatú časť jazierka. Rezal sa o skalu, dusil sa a snažil sa uvoľniť škrtiacu reťaz. Ale jeho
ľadové prsty ho nedokázali rozviazať. V hlave sa mu teraz objavili svetielka, utopí sa,
nemohol nič robiť, nič mu neostávalo a ruky, ktoré ho objali, určite patrili nejakému
smrťožrútovi...
S tvárou k snehu sa vynoril na breh, kašľal a snažil sa nadýchnuť, premočený až na kosť.
Nikdy v živote mu nebola taká zima. Niekde blízko neho dýchal, kašľal a potácal sa ešte
niekto iný. Hermiona znova prišla, tak ako vtedy, keď naňho zaútočil had.....ale vôbec to
neznelo ako ona, nie taký hlboký kašeľ, ani podľa váhy jeho krokov.....
Harry nemal silu zodvihnúť hlavu a pozrieť sa, kto je jeho záchrancom. Jediné, na čo sa
zmohol, bolo zdvihnúť trasúcu sa ruku ku krku a nahmatať miesto, kde sa mu medailón
zarezal do krvi. Bol preč. Niekto ho odstrihol. A nato nad ním prehovoril oddychujúci hlas.
„Si-ty-normálny?“
Len šok z toho, že počul tento hlas, dokázal dať Harrymu silu vstať. Trasľavo sa vyškriabal
na nohy. Pred ním stál Ron, oblečený, ale premočený na kosť, vlasy prilepené k tvári, v
jednej ruke držal Chrabromilov meč a v druhej sa na konci roztrhnutej retiazky húpal
horcrux.
„Prečo si si, do pekla,“ vydychoval Ron a zdvihol horcrux, ktorý sa húpal zo strany na
stranu na skrátenej retiazke ako nejaká paródia na hypnózu, „tú vec nedal dolu, skôr než
si sa ponoril?“
Harry nedokázal odpovedať. Strieborná laň neznamenala vôbec nič, nič v porovnaní s
210
Ronovým príchodom. Nemohol tomu uveriť. Stále sa trasúc zimou, zobral oblečenie ležiace
na kraji vody a začal sa obliekať. Keď na seba dával sveter za svetrom, zízal na Rona a
takmer čakal, že zmizne zakaždým, keď ho stratí z dohľadu. A predsa musel byť skutočný.
Pred chvíľou sa ponoril do vody a zachránil Harrymu život.
„To si bol t-ty?“ povedal Harry konečne s drkotajúcimi zubami, ale s omnoho slabším
hlasom vzhľadom k tomu, že bol skoro uškrtený.
„No, hej,“ odpovedal Ron trochu zmätene.
„To t-ty si vyčaroval tú laň?“
„Čo? Nie, jasné, že nie. Myslel som, že je tvoja!“
„Môj patronus je jeleň.“
„No, áno....vlastne. Vravel som si, že vyzerá inak. Žiadne parohy.“
Harry si dal naspäť Hagridove vrecúško okolo krku, obliekol si posledný sveter, zdvihol
Hermionin prútik a znovu pozrel na Rona.
„Ako to, že si tu?“
Ron očividne dúfal, že k tomuto bodu sa dostanú omnoho neskôr, ak teda vôbec.
„No, ja – vieš – vrátil som sa. Ak – „ odkašľal si. „Veď vieš. Ma stále chceš.“
Odmlčali sa a Ronov odchod medzi nimi vyrástol ako múr. Ale napriek tomu bol tu. Vrátil
sa. A zachránil Harrymu život.
Ron pozrel na svoje ruky. Chvíľu vyzeral prekvapene, keď zistil, čo vlastne drží.
„A, vlastne, vytiahol som to,“ dodal pomerne zbytočne a podal Harrymu meč. „Kvôli tomu
si tam skočil, nie?“
„Áno,“ odvetil Harry. „Ale nechápem to. Ako si sa sem dostal? Ako si nás našiel?“
„To je na dlho,“ povedal Ron. „Hľadal som vás celé hodiny, je to fakt veľký les. A začínal
som si myslieť, že sa asi schovám pod nejaký strom a počkám na ráno, keď som uvidel tú
laň a teba za ňou.“
„Nevidel si nikoho iného?“
„Nie,“ odpovedal Ron. „Ja-“
Potom zaváhal a pozrel na dva stromy kúsok od nich, stojace blízko pri sebe.
„- myslel som, že som tam zbadal nejaký pohyb, ale bežal som v ten moment k jazierku,
pretože si tam skočil a nevyplával, takže som sa tým nemohol zaoberať – hej!“
Harry sa ponáhľal k miestu, kam Ron ukázal. Dva duby rástli blízko pri sebe, medzi nimi
bola len malá medzera vo výške očí – ideálne miesto pre pozorovanie bez toho, aby bol
človek videný. Na zemi okolo koreňov ale nebol žiadny sneh a Harry nevidel žiadne stopy.
Vrátil sa späť k Ronovi, ktorý stále držal meč a horcrux.
211
„Tak čo?“ spýtal sa Ron.
„Nič,“ odpovedal Harry.
„Takže, ako sa ten meč dostal do toho jazierka?“
„Musel ho tam dať ten, kto vyčaroval toho patronusa.“
Obaja pozreli na zdobený strieborný meč, rubínovú rukoväť, ktorá sa odrážala v svetle
Hermioninho prútika.
„Myslíš, že je pravý?“ spýtal sa Ron.
„To môžeme ľahko zistiť, nie?“ odpovedal mu Harry.
Horcrux sa stále húpal v Ronovej ruke. Medailón sa ľahko otáčal. Harry si bol istý, že tá vec
vnútri bola znovu rozrušená. Cítila prítomnosť meča a pokúsila sa Harryho zabiť, aby ho
nemohol získať. Nebol čas na dlhé rozhovory. Nastal čas na to, aby bol medailón konečne
navždy zničený. Harry sa rozhliadol so zdvihnutým prútikom a našiel ideálne miesto. Rovný
kameň, ktorý ležal v tieni.
„Poď sem,“ povedal a ukázal mu cestu. Oprášil sneh z kameňa a vystrel ruku smerom k
horcruxu. Keď mu ale Ron podal meč, pokrútil hlavou.
„Nie, mal by si to urobiť ty.“
„Ja?“ Ron znel šokovane. „Prečo myslíš?“
„Pretože ty si vytiahol meč z jazierka.“
Nehral si sa na láskavého alebo šľachetného. Tak ako si bol istý, že laň nebola žiadna
čierna mágia, tak vedel, že to musí byť Ron, kto bodne mečom. Dumbledore naučil
Harryho aspoň niečo o určitých druhoch mágie a nemysliteľnej moci istých činov.
„Otvorím ho,“ povedal Harry, „a ty ho prebodneš. Okamžite, áno? Pretože to, čo je vnútri,
bude bojovať. Riddle v denníku sa ma pokúsil zabiť.“
„Ako ho otvoríš?“ spýtal sa Ron. Vyzeral vydesene.
„Požiadam ho parselčinou,“ odpovedal mu Harry. Odpoveď mu prišla na jazyk sama od
seba, ako keby ju niekde hlboko v sebe vždy vedel. A napomohlo mu k tomu najskôr jeho
posledné stretnutie s Nagini. Pozrel na hadie „S“ vložené do trblietajúcich sa zelených
kamienkov. Ľahko si ho predstavil ako malého hada, ležiaceho na chladnom kameni.
„Nie,“ ozval sa Ron, „nie, neotváraj ho! Myslím to vážne!“
„Prečo nie?“ opýtal sa Harry. „Konečne sa zbavíme tej prekliatej vec. Je to toľko
mesiacov, čo-“
„Ja nemôžem, Harry, myslím to vážne – urob to ty-“
„Ale prečo?“
212
„Pretože tá vec má na mňa strašný vplyv,“ Ron cúval preč od medailónu na kameni.
„Nezvládnem to! Nevyhováram sa, Harry, za to, aký som bol, ale malo to mňa oveľa väčší
vplyv než na teba alebo Hermionu, nútilo ma to myslieť na veci, veci, na ktoré som myslel
aj tak, ale hrozne sa to zhoršovalo, nedokážem to vysvetliť a potom, keď som si to dal
dolu, tak som mal v hlave zasa všetko zrovnané, ale potom som si tú vec zasa vzal – ja
nemôžem, Harry!“
„Dokážeš to,“ povedal Harry, „dokážeš! Získal si ten meč, ja viem, že to musíš byť ty, kto
ho použije. Prosím ťa, zbavme sa toho, Ron!“
Zvuk jeho mena zafungoval ako povzbudenie. Ron prehltol, stále ťažko dýchal svojím
dlhým nosom a potom sa vrátil ku kameňu.
„Povedz mi kedy,“ zašepkal.
„Na tri,“ odpovedal Harry a znovu pozrel na medailón, privrel oči a sústredil sa na písmeno
„S“ a predstavil si ho ako hada. Vnútrajšok medailónu sa triasol ako šváb. Bolo by
jednoduché začať ho ľutovať, keby Harryho stále ešte nepálila rana na krku.
„Raz....dva....tri....otvor sa.“
Posledné slová zasyčal a zlatý uzáver medailónu sa s malým kliknutím doširoka otvoril.
Za oboma sklenými sklíčkami vo vnútri žmurkalo oko, tmavé a krásne, presne také, ako boli
oči Toma Riddla, než sa z nich stali červené štrbiny.
„Prebodni ho,“ povedal Harry a držal medailón rovno na kameni.
Ron zodvihol s trasúcimi sa rukami meč, jeho ostrie sa mu húpalo nad očami, ktoré sa
otáčali kolom dokola a Harry chytil medailón ešte pevnejšie. Celý sa napol pri predstave
krvi prúdiacej z prázdnych okienok.
Potom náhle z horcruxu zasyčal hlas.
„Videl som tvoje srdce a je moje. “
„Nepočúvaj ho!“ ohradil sa Harry tvrdo. „Prebodni ho!“
„Videl som tvoje sny, Ronald Weasley a videl som tvoje obavy. Všetky tvoje túžby sa môžu
splniť, ale aj tak sa môžu naplniť aj tvoje najhoršie obavy... “
„Bodni!“ vykríkol Harry a jeho hlas zopakovala ozvena stromov, ostrie meča sa zachvelo a
Ron pozrel do Riddlových očí.
„Vždy najmenej milovaný matkou, ktorá túžila po dcére....a najmenej milovaný i teraz,
dievčaťom, ktoré dalo prednosť tvojmu priateľovi.....stále až na druhom mieste, stále a
vždy niekým zatieňovaný... “
„Ron, prebodni ho hneď!“ zahrmel Harry. Cítil, ako sa medailón v jeho dlani chveje a začal
sa báť, čo príde. Ron zdvihol meč vyššie, ale Riddlove oči sa pritom červeno zablesli.
Z dvoch okienok medailónu, priamo z očí vykvitli ako dve veľké bubliny, zvláštne zakrivené
hlavy Harryho a Hermiony.
213
Ron v šoku vykríkol, keď obe postavy rástli z medailónu von, najprv hrude, potom pásy,
nohy, až stáli vedľa seba v medailóne ako stromy so spoločným koreňom a nakláňali sa na
Rona a skutočného Harryho, ktorý rýchlo odtiahol prsty z medailónu, keď sa náhle rozpálil
dobiela.
„Ron,“ skríkol Harry, ale Riddle-Harry prehovoril Voldemortovým hlasom a Ron sa
zhypnotizovane díval do jeho tváre.
„Prečo si sa vrátil? Bolo nám lepšie bez teba, boli sme šťastnejší, radi, že si tu
nebol.....smiali sme sa na tvojej hlúposti, tvojej zbabelosti, tvojej domýšľavosti... “
„Domýšľavosť! “ pritakala Riddle-Hermiona, ktorá bola krajšia ako tá skutočná, ale tiež
omnoho hrozivejšie. Kývala sa a chichotala sa pred Ronom, ktorý vyzeral vydesene a
zároveň ohromene, meč držal bezvládne v ruke. „Kto sa na teba pozeral, kto sa na teba
pozeral vedľa Harryho Pottera? Čo si kedy urobil v porovnaní s Vyvoleným? Čo si ty v
porovnaní s Chlapcom, ktorý prežil? “
„Ron, prebodni ho. BODNI!“ kričal Harry, ale Ron sa ani nepohol. Oči mal doširoka
otvorené a Riddle-Harry a Riddle-Hermiona sa mu v nich odrážali, ich vlasy v nich vírili ako
plamene, oči im červeno svietili, hlasy sa zosilňovali ako v diabolskom duete.
„Tvoja matka sa priznala, “ zaškľabil sa Riddle-Harry a Riddle-Hermiona sa posmešne
zasmiala, „že by mala oveľa radšej za syna mňa, že by ťa rada vymenila... “
„Kto by mu nedal prednosť, ktorá žena by ťa chcela? Si nič, nič, nič v porovnaní s ním, “
pospevovala ticho Riddle-Hermiona a napínala sa ako had a zaplietala sa okolo RiddleHarryho do tesného objatia, až sa ich pery stretli.
Na zemi pred nimi, sa Ronova tvár zakrivila bolesťou. Trasúcimi sa rukami zdvihol meč
vysoko nad hlavu.
„Urob to, Ron!“ zareval Harry.
Ron sa naňho pozrel a Harry mal dojem, že v jeho očiach zahliadol červený záblesk.
„Ron - ?“
Meč sa zableskol a zaboril do medailónu. Harry uskočil nabok. Ozval sa zvuk kovu a dlhý
pretiahnutý výkrik. Harry sa otočil a pokĺzol sa na snehu pred sebou, ale držal prútik
pripravený na obranu. Nebolo ale, prečo bojovať.
Jeho a Hermionine znetvorené obrazy boli preč. Stál tu iba Ron s mečom v ruke a díval sa
na zvyšky medailónu ležiaceho na kameni.
Harry k nemu pomaly pristupoval, bez najmenšej predstavy, čo by mal urobiť alebo
povedať. Ron sťažka oddychoval. Jeho oči už mali normálnu modrú farbu, nikde ani
spomienka po červených zábleskoch. Leskli sa v nich slzy.
Harry sa sklonil, predstieral, že ich nevidel a vzal zničený horcrux. Ron prebodol sklo v
oboch okienkach, Riddlove oči boli preč a z kúsku špinavej látky sa trochu dymilo. To, čo v
horcruxe žilo, zmizlo. Mučenie Rona bol jeho posledný výstup.
Ron pustil meč na zem a ten zarinčal. Ron spadol na kolená a zovrel hlavu do dlaní. Celý sa
214
triasol, ale Harry si uvedomil, že to nezapríčinila zima. Strčil si medailón do vrecúška,
kľakol si vedľa Rona a opatrne mu dal ruku na rameno. Považoval to za dobré znamenie, že
ju Ron nestriasol.
„Keď si odišiel,“ povedal Harry tichým hlasom a bol vďačný, že Ron mal schovanú tvár,
„týždeň plakala. Asi aj dlhšie, ale nechcela, aby som o o tom vedel. Veľa nocí sme spolu
ani neprehovorili. Keď si tam nebol.....“
Nemohol to dokončiť. Až teraz, keď bol Ron naspäť, si Harry plne uvedomil, čo ich jeho
neprítomnosť stála.
„Je ako moja sestra,“ pokračoval. „Mám ju rád ako sestru a rátam, že ona to cíti rovnako.
Vždy to tak bolo, myslel som, že to vieš.“
Ron neodpovedal, ale otočil sa od Harryho a hlučne si utrel nos do rukáva. Harry sa postavil
a zamieril k miestu, kde ležal Ronov obrovský batoh, niekoľko desiatok metrov od nich,
zhodený na zemi ako Ron utekal k jazierku, aby zachránil Harryho pred utopením. Nasadil
si ho na chrbát a došiel späť k Ronovi, ktorý sa medzitým tiež postavil. Mal červené oči, ale
inak bol už pokojný.
„Prepáč,“ povedal ťažkopádne. „Prepáč, že som odišiel. Ja viem, že som bol – “
Obzeral sa okolo do tmy, akoby dúfal, že nejaký dostatočne zlý výraz k nemu vzlietne a
ozve sa.
„Tak nejako si to dnes napravil,“ povedal Harry. „Získal si ten meč, zničil horcrux,
zachránil mi život.“
„Znie to oveľa lepšie, než to v skutočnosti je,“ zamumlal Ron.
„Tieto vec znejú vždy lepšie ako skutočne sú,“ odpovedal Harry, „snažím sa ti to vysvetliť
už niekoľko rokov.“
Súčasne vykročili k sebe a objali sa. Harry zovrel pevne Ronovu ešte stále premočenú
bundu.
„No a teraz,“ povedal Harry, keď sa pustili, „už musíme len nájsť náš stan.“
Nebolo to ale vôbec náročné. Napriek tomu, že keď sledoval laň, zdala sa mu cesta
pomerne dlhá, s Ronom po boku mu cesta utiekla veľmi rýchlo. Harry sa nemohol dočkať
chvíle, keď zobudí Hermionu, takže do stanu vstúpil so zväčšujúcim sa vzrušením, zatiaľ čo
Ron zaostal trochu za ním.
V stane bolo v porovnaní s jazierkom a lesom nádherne teplo. Jediné svetlo vydávali
plamene v tvare zvončekov, ktoré sa mihotali v kvetináči nad dverami. Hermiona takmer
spala, zababušená v deke. Ani sa nepohla, kým Harry niekoľkokrát nezopakoval jej meno.
„Hermiona! “
Trhla sebou, rýchlo si sadla a odhrnula si vlasy z tváre.
„Čo sa deje? Harry? Si v poriadku?“
„Všetko je v pohode. Viac než v pohode. Mám sa výborne. A niekto je tu so mnou.“
215
„Čože? Kto – ?“
Zbadala Rona s mečom v ruke, z ktorého na ošumelý koberec kvapkala voda. Harry ustúpil
do tmavého kúta, zhodil na zem Ronov batoh a skúsil splynúť s celtou.
Hermiona vykĺzla zo svojho lôžka, ako námesačná podišla k Ronovi a pozrela na jeho bledú
tvár. Zastavila sa tesne pred ním, nepatrne pohla perami, oči mala zoširoka otvorené. Ron
sa v nádeji slabo pousmial a napoly zdvihol plecia.
Hermiona sa vymrštila a začala mlátiť do každej jeho časti, na ktorú dosiahla.
„AU – jau – nechaj ma! Čo to -? Hermiona – AU!“
„Si – totálny – drzáň – Ronald – Weasley!“
Každé slovo zdôraznila poriadnou ranou. Ron cúvol a chránil si hlavu, keď Hermiona
pristupovala k nemu.
„Vkradneš – sa – sem – po – týždňoch – a týždňoch, och, kde mám prútik?“
Vyzerala, že je ochotná si ho od Harryho vybojovať, takže zareagoval inštinktívne.
„Protego! “
Medzi Ronom a Hermionou sa vytvoril ochranný múr. Jeho sila odhodila Hermionu späť na
zem. Vyskočila znovu na nohy a vypľúvala z úst svoje vlasy.
„Hermiona,“ ozval sa Harry, „upokoj – “
„Neupokojím sa!“ zajačala. Nikdy predtým ju nevidel takúto rozzúrenú. Vyzerala, že sa
úplne zbláznila.
„Daj mi môj prútik! Daj mi ho! “
„Hermiona, prosím ťa, nemôžeš – “
„Neopovažuj sa mi hovoriť, čo mám robiť, Harry Potter!“ vrieskala. „Neopovažuj sa! A
okamžite mi ho vráť! A TY!“
S hrozivým obvinením ukázala na Rona. Vyzeralo to skoro ako kliatba a Harry sa vôbec
nečudoval tomu, že Ron cúvol.
„Ja som za tebou bežala! Volala som ťa! Prosila, aby si sa vrátil!“
„Ja viem,“ povedal Ron. „Hermiona, mňa to fakt mrzí – vážne – “
„Och, tak teba to mrzí!“
Zasmiala sa vysokým nekontrolovateľným zvukom. Ron prosebne pozrel na Harryho, ale ten
len gestom naznačil bezmocnosť.
„Ty si prídeš po týždňoch – týždňoch – a myslíš si, že to bude v poriadku, keď povieš, že ťa
to mrzí?“
216
„A čo iného mám povedať?“ zakričal Ron a Harry bol rád, že sa začal obhajovať.
„Pss, ja neviem!“ zahrmela Hermiona s jasným sarkazmom. „Zapni mozog, Ron, zaberie ti
to len pár sekúnd – “
„Hermiona,“ zasiahol Harry, ktorému sa toto zdalo ako rana pod pás, „práve mi zachránil –
“
„Mňa to nezaujíma!“ zajačala. „Vôbec ma nezaujíma, čo urobil. Týždne, celé týždne sme
mohli byť mŕtvi a on by o tom ani nevedel!“
„Vedel som, že nie ste mŕtvi!“ zahrmel Ron a po prvýkrát ju prekričal. Pristúpil k
ochrannému múru medzi nimi tak blízko ako to len šlo. „Harry je na každej strane Proroka,
v rádiu, všade po vás pátrajú, samé fámy a príbehy pritiahnuté za vlasy, vedel som, že
keby ste boli mŕtvi, tak by som sa to okamžite dozvedel. Ty vôbec nevieš, aké to bolo – “
„Aké to bolo pre teba?“
Teraz mala taký prenikavý hlas, že o chvíľu by jej už rozumeli iba netopiere, ale dosiahla
takú mieru rozhorčenia, že dočasne stratila hlas úplne, čo Ron využil.
„Chcel som sa vrátiť v tom momente, keď som sa premiestnil, ale vrazil som priamo do
bandy Zbojníkov, Hermiona, takže som nemohol ísť nikam!“
„Bandy koho?“ spýtal sa Harry, zatiaľ čo sa Hermiona hodila do kresla a prekrížila si nohy
tak tesne, že sa zdalo, že ich od seba odlepí až o niekoľko rokov.
„Zbojníkov,“ povedal Ron. „Sú všade, bandy, čo sa snažia zarobiť zlato chytaním
čarodejníkov s muklovským pôvodom a zradcov krvi. Ministerstvo vypisuje odmeny za
každého, koho chytia. Ja som bol sám a mysleli si, že patrím ešte do školy, takže boli
nadšení. Mysleli, že som čarodejník s muklovským pôvodom na úteku. Musel som sa z toho
veľmi rýchlo vyhovoriť, aby ma neodtiahli na ministerstvo.“
„Čo si im povedal?“
„Že som Stan Shunpike. Prvý, čo ma napadol.“
„A oni ti uverili?“
„Neboli veľmi bystrí. Jeden z nich bol určite na polovicu trol, hrozne smrdel....“
Ron pozrel na Hermionu, evidentne dúfal, že by ju mohla štipka humoru obmäkčiť, ale nad
pevne zovretými nohami sa tvárila stále rovnako kamenne.
„Každopádne sa pohádali, či som alebo nie som Stan. Bolo to celkom úbohé, ale bolo ich
päť a ja som bol sám, a ešte mi aj vzali prútik. Potom sa ale dvaja z nich začali biť a zatiaľ
čo ostatní boli rozptýlení, podarilo sa mi ovaliť toho, čo ma držal, do brucha a zobral som
mu prútik. Odzbrojil som toho, čo držal môj a premiestnil som sa. Ale nepodarilo sa mi to
moc dobre, takže som sa znova rozštiepil – “ Ron vystrel pravú ruku, aby im ukázal dva
chýbajúce nechty. Hermiona chladne nadvihla obočie. „– a objavil som sa dve míle od vás.
A než som sa dostal späť k tomu brehu, kde sme boli....tak už ste boli preč.“
„Teda, to je ale pôsobivý príbeh,“ prehlásila Hermiona arogantným hlasom, ktorý
používala vždy, keď chcela niekoho raniť. „To si musel byť úplne vydesený. My sme medzi
217
tým boli v Godricovej úžľabine a, nože porozmýšľajme, čo sa nám tam stalo, Harry? Aha,
no jasné, objavil sa tam had Veď-Vieš-Koho a skoro nám obidvoch zabil a potom dorazil
Veď-Vieš-Kto sám a minuli sme sa s ním len o pár sekúnd.“
„Čože?“ vyhŕkol Ron a zízal striedavo na ňu a na Harryho, ale Hermiona si ho nevšímala.
„Predstav si, Harry, stratiť nechty! To vrhá úplne iné svetlo na naše utrpenie, že?“
„Hermiona,“ ozval sa ticho Harry, „Ron mi práve zachránil život.“
Zdalo sa, že ho nepočula.
„Ale niečo by som predsa len chcela vedieť,“ prehlásila s pohľadom upretým na miesto nad
Ronovou hlavou. „Ako presne si nás našiel? Je to dôležité vedieť, pretože potom sa
budeme môcť uistiť, že nás nenavštívi niekto nevítaný.“
Ron na ňu pozrel a potom vytiahol z vrecka na džínsach malý strieborný predmet.
„Takto.“
Musela sa pozrieť priamo na Rona, aby zistila, čo im ukazuje.
„Zhasínadlo?“ spýtala sa tak prekvapene, že zabudla znieť chladne a nepriateľsky.
„Dokáže to viac, než len zhasínať a rozsvecovať,“ odvetil Ron, „neviem, ako presne to
funguje alebo prečo sa to vlastne vtedy stalo a nie niekedy inokedy, pretože som sa chcel
vrátiť od prvého momentu ako som odišiel. Ale počúval som rádio, hrozne skoro ráno na
Štedrý deň a začul som....začul som teba.“
„Ty si ma počul v rádiu?“ spýtala sa neveriacky.
„Nie, počul som ťa zo svojho vrecka. Tvoj hlas,“ znovu zdvihol zhasínadlo, „prichádzal
priamo odtiaľ.“
„A čo som presne hovorila?“ spýtala sa tónom na hranici skepsy a zvedavosti.
„Moje meno. Ron. A potom ešte .....niečo o prútiku...“
Hermiona sfialovela. Harry si na to pamätal. Bolo to prvýkrát, čo za tú dobu nahlas vyslovili
Ronove meno. Hermiona ho spomenula, keď sa rozprávali o oprave Harryho prútika.
„Takže som ho vytiahol,“ pokračoval Ron a pozrel na zhasínadlo, „ale vyzeralo stále
rovnako, žiadny rozdiel, ale bol som si istý, že som ťa počul. Tak som ho stisol. V mojej
izbe zhasli svetlá, ale vonku sa jedno objavilo.“
Rod zdvihol svoju voľnú ruku a ukázal ňou pred seba. Oči uprené na niečo, čo Harry ani
Hermiona nevideli.
„Vyzeralo to ako svetelná guľa, akoby pulzujúca, modrastá, asi ako svetlo okolo
prenášadla, viete, čo myslím?“
„Áno,“ odpovedali automaticky Harry s Hermionou.
„Vedel som, že to je ono,“ pokračoval Ron. „Zobral som svoje veci a zabalil ich, vzal som
svoj batoh a išiel do záhrady. Tá malá svetelná guľa sa tam vznášala, čakala na mňa a keď
218
som prišiel, kúsok poskočila, takže som ju sledoval za prístrešok a potom....no, vošla do
mňa.“
„Prosím?“ spýtal sa Harry, ktorý si nebol istý, či dobre počul.
„Tak nejako do mňa vplávala,“ odvetil Ron a voľným ukazováčikom pohyb naznačil,
„priamo do hrude a potom – no jednoducho prešla skrz. Bola tu,“ dotkol sa miesta kúsok od
srdca, „cítil som ju, bola horúca. A keď bola vo mne, okamžite som vedel, čo mám robiť,
vedel som, že ma zavedie, kam som potreboval. Takže som sa premiestnil a objavil sa na
nejakom kopci. Všade plno snehu....“
„Tam sme boli,“ povedal Harry, „strávili sme tam dve noci a celú druhú noc som mal pocit,
že vonku niekoho počujem chodiť a volať.“
„Hej, no ale to som nemohol byť ja,“ povedal Ron. „Vaše ochranné kúzla fungujú, pretože
ja som vás ani nevidel ani nepočul. Ale bol som si istý, že ste niekde okolo, takže nakoniec
som si vliezol do spacáka a čakal, až sa niekto z vás objaví. Myslel som, že sa budete
musieť objaviť, až zbalíte stan.“
„To nie,“ ozvala sa Hermiona, „premiestňujeme sa teraz pod neviditeľným plášťom, ako
extra opatrenie. A odišli sme vážne skoro ráno, pretože, ako vraví Harry, počuli sme, ako
sa okolo niekto potĺkal.“
„No, na tom kopci som zostal celý deň,“ pokračoval Ron. „Stále som dúfal, že sa objavíte.
Ale keď sa začalo stmievať, bolo mi jasné, že som vás musel minúť. Tak som znova stlačil
zhasínadlo a zasa sa objavilo to modré svetlo a vošlo do mňa. Premiestnil som sa a ocitol sa
tu, v tomto lese. Stále som vás nevidel, takže som mohol len dúfať, že jeden z vás sa
časom objaví – a Harry sa naozaj objavil. I keď najskôr som samozrejme uvidel tú laň.“
„Uvidel si čo?“ spýtala sa ostro Hermiona.
Vysvetlili jej, čo sa stalo a keď sa príbeh o striebornej lani a meči v jazierku blížil ku
koncu, Hermiona sa mračila z jedného na druhého a tak sa sústredila, až zabudla držať
nohy pevne pri sebe.
„Ale to musel byť niečí patronus!“ prehlásila. „Nevideli ste, kto ho vyčaroval? A zaviedol
vás k meču! Tomu nemôžem ani uveriť! A čo sa stalo potom?“
Ron opísal, ako sledoval Harryho, keď skákal do jazierka a čakal, až vypláva. Keď si
uvedomil, že niečo nie je v poriadku, skočil za ním, zachránil ho a potom sa vrátil po meč.
Dostal sa až k tomu, ako otvorili medailón, potom zaváhal a do reči mu skočil Harry.
„- a Ron ho mečom prebodol.“
„A....a šlo to? Iba tak?“ zašeptala.
„No, no – kričal,“ popisoval Harry a pozrel úkosom na Rona. „Aha, tu.“
Vytiahol medailón zo šiat. Opatrne po ňom siahla a skúmala rozbité sklíčka.
Harry usúdil, že teraz je to už bezpečné, takže mávnutím Hermioninho prútika odstránil
ochranný múr a otočil sa na Rona.
„Nevravel si, že si sa od tých zbojníkov dostal s jedným prútikom navyše?“
219
„Čože?“ spýtal sa Ron, ktorý pozoroval Hermionu ako skúma medailón. „Á – áno.“
Otvoril pracku na svojom batohu a vytiahol z neho krátky tmavý prútik. „Na. Vravel som si,
že jeden do zálohy sa môže hodiť.“
„To si mal pravdu,“ načiahol Harry ruku. „Môj je totiž zlomený.“
„Žartuješ?“ žasol Ron, ale v tom momente sa Hermiona zdvihla a Ron sa okamžite znovu
zatváril bojazlivo.
Hermiona dala zničený horcrux do batohu, zaliezla späť do postele a bez ďalšieho slova si
ľahla.
„Myslím, že je to viac, než si mohol čakať,“ zamumlal Harry.
„Hej,“ povedal Ron. „Mohlo to byť omnoho horšie. Pamätáš na ten kŕdeľ vtákov, čo na mňa
vtedy poštvala?“
„Ešte stále som to kúzlo úplne nezrušila,“ doľahol k nim Hermionin hlas spod perín a Harry
zazrel ako sa Ron ľahko pousmial, keď vyťahoval z batohu svoje hnedé pyžamo.
220
20. kapitola - Xenophilius Lovegood
Harry nečakal, že by Hermionin hnev cez noc vyprchal, preto ho neprekvapilo, že s nimi
komunikovala hlavne nevraživými pohľadmi. Ron na to reagoval tým, že sa v jej prítomnosti
choval neprirodzene pochmúrne, na margo pokračujúcej ľútosti nad tým, čo urobil. V
skutočnosti, keď boli všetci traja pohromade, sa Harry cítil ako jediná netrúchliaca osoba na
pohrebe.
Viacmenej pri tých pár okamihoch, kedy bol Ron s Harrym sám (pri hľadaní vody a húb), sa
Ron stával skutočne veselým.
„Niekto nám pomohol,“ stále opakoval, „niekto poslal tú laň, niekto je na našej strane, už sme
zničili jeden horcrux, kamoš!“
Posilnení faktom, že zničili horcrux v medailóne, začali znovu preberať možnosť, kde by
mohli byť ostatné horcruxy, aj keď vedeli, že to už preberali miliónkrát.
Harry sa cítil optimisticky viac ako kedykošvek predtým. Hermionina mrzutosť nemohla
pokaziť jeho optimistického ducha: náhly prevrat šťastia, príchod záhadnej lane,
znovunájdenie meča Richarda Chrabromila a okrem toho všetkého Ronov návrat, urobili
Harryho tak šťastného, že pre neho bolo ťažké udržať si vážnu tvár.
Neskôr popoludní Harry a Ron opäť unikli z Hermioninej zlovestnej prítomnosti a pod
zámienkou oberania už prázdneho kríka ostružín pokračovali vo výmene noviniek.
Harry sa konečne rozhodol povedať Ronovi všetko, čo sa udialo na jeho a Hermioniných
cestách, a hneď po tom všetko, čo sa stalo v Godricovej úžľabine; Ron na oplátku rozprával
Harrymu všetko, na čo prišiel behom týždňov, keď bol preč.
„…a ako si prišiel na to Tabu?“ spýtal sa Harry po tom, čo mu vyložil pokusy mnohých
zúfalých kúzelníkov s muklovskou krvou vyhnúť sa ministerstvu.
„Tab... čo?“
„Musíte s Hermionou prestať hovoriť Veď-Vieš-Koho meno!“
„No jasné, vieš, to je len taký zlý zvyk,“ povedal Harry. „Ale nemáme žiadny problém mu
hovoriť V-"
„Nie!“ zakričal Ron, čo spôsobilo, že Harry skočil do kríku a že sa Hermiona, ktorej nos bol
ponorený do knižky, na nich pri vchode do stanu zamračila.
„Ospravedlňujem sa,“ povedal Ron, dostávajúc Harryho z kríku ostružín, „ale jeho meno bolo
očarované, takto nachádzajú ľudí, Harry! Keď niekto povie jeho meno, zlomí to ochrany
vyčarované nad jeho menom a to spôsobí nejaký druh magickej poruchy – takto nás našli tam
na Tottenham Court Road!“
„Pretože sme povedali jeho meno?“
„Presne! Musíš uznať, dáva to zmysel. Jedine ľudia, ktorí stáli naozaj proti nemu ako
Dumbledore, sa odvažovali to meno použiť. Teraz na neho uložili Tabu, takže môžu nájsť
každého, kto to meno použije…“
221
„Ľahká a rýchla cesta, ako nájsť ostatných členov rádu! Skoro dostali Kingsleyho…“
„Robíš si srandu?“
„Fakt, kopa smrťožrútov ho obkľúčila, Bill hovoril, že si prebojoval cestu von. Teraz je na
úteku ako my.“
Ron sa poškrabal koncom prútika na brade. „Nemyslíš, že to mohol byť Kingsley, kto poslal
tú laň?“
„Jeho patronus má predsa tvar rysa, videli sme to na svadbe, pamätáš sa?“
„Och, jasne…“
Odsunuli sa ďalej pozdĺž kríka, preč od stanu a Hermiony.
„Harry… a čo keď to bol Dumbledore?“
„Dumbledore, čo?“
Ron vyzeral trochu rozpačito, ale potichu povedal, „Dumbledore… laň?“.
„Ja…,“ Ron sledoval Harryho kútikmi očí, „on mal ten pravý meč, nie?“
Harry sa Ronovi nesmial, chápal, na čo myslí. Tá myšlienka, že sa k nim dokázal pripojiť
Dumbledore, že ich pozoruje a stráži, bola nepopísateľne utešujúca.
Pokrútil hlavou.
„Dumbledore je mŕtvy,“ povedal Harry. „Videl som to, videl som jeho telo. Je navždy preč.
Okrem toho, jeho patronus mal tvar fénixa, nie lane.“
„Viacmenej, patronusovia môžu meniť tvary, nie?“ namietol Ron, „Tonksovej sa zmenil.“
„Áno, ale keby bol Dumbledore nažive, prečo by sa neukázal? Prečo by nám ten meč
jednoducho nepodal?“
„Netuším,“ povedal Ron. „Z rovnaného dôvodu, ako ti ho nedal, keď bol nažive? Z
rovnakého dôvodu, ako ti nechal tú starú zlatú strelu a Hermione knižku detských
rozprávok?“
„Čo to je teda za dôvod?“ spýtal sa Harry, hľadajúc v Ronovej zúfalej tvári odpoveď.
„Neviem,“ priznal Ron. „Myslel som si, že nám to chcel urobiť ťažším, ale už si to nemyslím,
už nie. Vedel, čo robil, keď mi dal zhasínadlo, nie? On…,“ Ronove uši sčervenali a
predstieral, že ho hrozne zaujíma tráva, na ktorej stál, „musel vedieť, že od vás utečiem.“
„Nie,“ opravil ho Harry. „Musel vedieť, že sa budeš chcieť vrátiť.“
Ron vyzeral vďačne, ale stále mrzuto. Aby Harry zmenil tému, povedal: „Keď už hovoríme o
Dumbledoreovi, počul si, čo o ňom napísala Rita Skeeterová?“
222
„Och, jasné,“ povedal Ron zrazu, „ľudia o tom veľa hovoria.“
„Keby sa veci mali inak, boli by to veľké novinky. Dumbledore ako Grindewaldov priateľ, ale
teraz je to len k smiechu pre ľudí, ktorí nemali Dumbledorea radi, a niečo ako facka do tváre
pre tých, čo si mysleli, že bol pomaly svätý. Viacmenej si nemyslím, že by to bol nejaký
veľký problém. Bol naozaj mladý, keď…“
„Bol v našom veku,“ povedal Harry, rovnako ako to povedal Hermione a niečo v jeho tvári
mu dalo jasne najavo, že sa o tom nemá ďalej hádať.
Veľký pavúk sedel uprostred zamrznutej pavučiny, ktorá visela na ostružinách. Harry na neho
zamieril prútikom, ktorý mu Ron predchádzajúci večer dal.
Hermiona ho preskúmala a zistili, že je vyrobený z trnky.
„Engorgio!“
Pavúk sa trochu zatriasol. Harry to skúsil znova. Tentokrát pavúk mierne povyrástol.
„Prestaň,“ povedal Ron ostro, „ospravedlňujem sa, že som povedal, že bol Dumbledore
mladý, okey?“
Harry zabudol, že sa Ron bojí pavúkov.
„Prepáč… Reducio!“
Pavúk sa nezmenšil. Harry sa pozrel na trnkový prútik. Zatiaľ každé menšie kúzlo, ktoré s
ním vyčaroval, sa zdalo menej silné, ako keby ho vyčaroval s jeho prútikom s perom fénixa.
Cítil, akoby mu nový prútik nepatril, ako keby mu niekto prišil ruku na koniec paže.
„Chce to len precvičovať,“ povedala Hermiona, ktorá k nim nehlučne prišla a úzkostlivo
sledovali Harryho pokusy o zväčšenie a zmenšenie pavúka. „Je to len otázka dôvery, Harry.“
Harry vedel, že by si Hermiona priala, aby bolo všetko v poriadku. Stále cítila vinu za
zlomenie jeho prútika.
Potlačil nutkanie jej odpovedať, aby si teda vzala trnkový prútik, zatiaľ čo on bude mať jej, ak
si myslí, že je to len otázka dôvery.
Horlivý k tomu, aby boli všetci traja zase priatelia, súhlasil, ale keď sa Ron na Hermionu
pokúsil usmiať, znovu zmizla v stane čítať knižku.
Keď sa všetci vrátili k stanu, už sa pomaly stmievalo, Harry si vzal prvú hliadku. Sedel pri
vchode a snažil sa s trnkovým prútikom nechať lietať malé kamienky okolo, ale jeho
zaklínadlá sa stále zdali neohrabané a menej silné ako predtým.
Hermiona si čítala ležiac na svojom lôžku, zatiaľ čo Ron, po mnohých nervóznych pohľadoch
na Hermionu, vybral zo svojho ruksaku malý drevený tranzistor a pokúsil sa ho naladiť.
223
„Existuje jedna stanica,“ povedal Harrymu potichu, „ktorá hovorí veci tak ako sú. Všetky
ostatné sú na strane Veď-Viete-Koho a počúvajú príkazy ministerstva, ale táto… chvíľu
počkaj a sám budeš počuť, je to super. Jediný problém je, že nemôžu vysielať každú noc,
musia stále meniť miesta pre prípad, že by na nich zaútočili. Tiež potrebuješ heslo, aby si to
mohol naladiť… Problém je, že som to naposledy nestihol, keď ho hovorili…“
Prútik zľahka zabubnoval na vrch rádia a potichu mrmlal náhodné slová. Niekoľkokrát tajne
pozrel na Hermionu, bál sa výbuchu hnevu, ale podľa pozornosti, ktorú mu venovala, to
vyzeralo, akoby tu ani nebol.
Ďalších desať minút Ron ťukal na rádio a mrmlal, Hermiona otáčala stránky svojej knižky a
Harry ďalej cvičil s prútikom z trnkového dreva.
Nakoniec Hermiona zliezla z pohovky. Ron náhle prestal ťukať prútikom.
„Ak ťa to rozčuľuje, nechám to!“ vyhŕkol nervózne.
Hermiona sa mu ani neuráčila odpovedať a otočila sa na Harryho.
„Mali by sme sa pozhovárať,“ povedala.
Pozrel sa na knižku, ktorú stále zvierala v ruke. Bol to Život a klamstvá Albusa Dumbledora.
„Čo?“ spýtal sa bojazlivo.
Napadlo ho, že tam je kapitol i o ňom, matne si spomínal, že Rita hovorila o jej vlastnej verzii
Harryho vzťahu s Dumbledorom. Ale Hermionina odpoveď ho úplne vyviedla z miery.
„Chcem navštíviť Xenophiliusa Lovegooda.“
Pozeral na ňu.
„Čože?“
„Xenophilius Lovegood, Lunin otec. Chcem za ním ísť a porozprávať sa s ním.“
„Éee… prečo?“
Zhlboka sa nadýchla, ako by ju to malo vzpružiť a povedala: „Ide o to znamenie, znamenie v
knižke Príbehy Barda Beedla. Pozri!“
Neveriacemu Harrymu strčila pod nos Život a klamstvá Albusa Dumbledora s fotografiou
originálu listu, ktorý Dumbledore napísal Grindelwaldovi svojím tenkým, nakloneným
rukopisom.
S nenávisťou pozeral na nezvratný dôkaz, že to tak Dumbledore naozaj napísal a že to nebol
Ritin výmysel.
„Podpis,“ povedala Hermiona, „pozri sa na ten podpis!“
Poslúchol ju.
224
Chvíľu nemal ani potuchy, o čom to hovorí, keď sa ale naklonil bližšie a posvietil si prútikom,
uvidel, že v slove Albus upravil Dumbledore písmeno A tak, že vyzeralo ako trojuholníková
značka v nadpise Príbehov Barda Beedla.
Poslúchol ju.
„No… čo tam máte?“ spýtal sa Ron váhavo, ale Hermiona ho odbila jedným pohľadom a
otočila sa späť k Harrymu.
„Ale stále sa objavuje, nie?“ povedala. „Viem, že Viktor tvrdil, že je to Grindelwaldov znak,
ale určite bol na hrobe v Godricovej úžľabine. A tie letopočty na náhrobku boli staršie než
Grindelwald. A teraz toto! Nemôžeme sa spýtať Dumbledora ani Grindelwalda čo to znamená
– ani neviem, či je Grindelwald nažive – ale môžeme sa na to spýtať pána Lovegooda. Na
svadbe mal ten symbol na sebe. Som si istá, že je to dôležité, Harry!“
Harry jej hneď neodpovedal. Pozeral do jej napätej, dychtivej tváre a potom von, do hustnúcej
tmy, premýšľal.
Po dlhej odmlke povedal: „Hermiona, nepotrebujeme, aby sa opakovalo to, čo sa stalo v
Godricovej úžľabine. Hovorili sme o tom, že tam pôjdeme a…“
„Narážame na to stále znovu a znovu, Harry! Dumbledore mi odkázal Príbehy Barda Beedla,
tak ako si môže byť tak istý, že to nebolo preto, aby sme prišli tej značke na kĺb?“
„To je stále dokola,“ Harry bol už trochu naštvaný. „Snažíme sa uveriť tomu, že nám
Dumbledore nechal tajné znamenia a vodítka…“
„No zhasínadlo bolo nakoniec dosť užitočné…“ pípol Ron. „Myslím, že Hermiona má
pravdu, že by sme mali ísť za pánom Lovegoodom.“
Harry po ňom šľahol pohľadom. Bol si istý, že Ronove pritakanie Hermione má len málo čo
robiť s túžbou objasniť význam tej runy.
„Nebude to ako v Godricovej úžľabine,“ dodal Ron. „Lovegood je na našej strane, Harry,
Sršeň za tebou vždy stál a stále písal, že ti ľudia majú pomáhať.“
„Som si istá, že je to dôležité,“ povedala Hermiona vážne.
„Nemyslíte, že keby to tak bolo, že by mi o tom všetkom Dumbledore povedal pred svojou
smrťou?“
„Možno… možno je to niečo, čo musíš zistiť sám,“ pokračovala neisto Hermiona, akoby sa
chytala stebielka.
„Áno,“ kývol Ron, „to dáva zmysel.“
„To teda nedáva!“ odsekla Hermiona. „Ale aj tak si myslím, že by sme si mali s pánom
Lovegoodom pohovoriť. Tento symbol spojuje Dumbledora, Grindelwalda a Godricovu
úžľabinu. Harry, som si istá, že by sme tomu malí prísť na kĺb.“
„Myslím, že by sme o tom mali hlasovať,“ prehlásil Ron, „kto je pre zájsť za Lovegoodom?“
225
Jeho ruka vystrelila do vzduchu ešte skôr ako Hermionina. Pery sa jej podozrivo chveli, keď
zdvíhala ruku.
„Si prehlasovaný, Harry, prepáč,“ poklepal mu Ron na chrbát.
„Fajn,“ odpovedal Harry, z časti prekvapený, z časti podráždený. „Ale až skončíme u
Lovegooda, skúsime sa poobhliadnuť po ďalších horcruxoch, súhlasíte? Mimochodom, vie
niekto z vás, kde Lovegood býva?“
„Áno, nie je to tak ďaleko od nás,“ povedal Ron. „Neviem presne, kde to je, ale mama s
otcom vždy ukazovali smerom ku kopcom, keď o ňom hovorili. Nemalo by byť ťažké ho
nájsť.“
Keď sa Hermiona vrátila na svoj spacák, Harry stíšil hlas.
„Súhlasil si len kvôli nej.“
„V láske a vojne je dovolené všetko,“ odpovedal mu Ron šťastne. „Tak i onak… hlavu hore,
sú vianočné prázdniny, Luna bude doma.“
Z veterného úpätia kopca, kam sa premiestnili ďalší deň ráno, mali krásny výhľad na Vydrí
svätý Dráb. Z tej výšky dedina vyzerala ako detská stavebnica, v šikmých lúčoch slnka, ktoré
sa predieralo na zem medzerami v mrakoch.
Minútu alebo dve sa pozerali smerom k Brlohu, rukami si tienili oči, ale jediné, čo dokázali
zahliadnuť, bol vysoký živý plot a ovocný sad, ktorý chránil pokrivený domček pred
pohľadmi muklov.
„Je to divný pocit, byť tak blízko a nezastaviť sa na návštevu,“ povedal Ron.
„Robíš, akoby si ich ktovie ako dlho nevidel, veď si tam bol cez Vianoce,“ poznamenala
chladne Hermiona.
„Ale ja som nebol v Brlohu!“ neveriaco sa rozosmial Ron. „Myslíš, že som sa sem vrátil a
povedal im, kde som sa s vami potuloval, hej? Fred a George by si mysleli, že je to skvelé, no
a Ginny, tá by to pochopila.“
„No ale kde si teda bol?“ spýtala sa Hermiona prekvapene.
„V novom dome Billa a Fleur, teda skôr chalupe. S Billom som vždy dobre vychádzal. No…
nebol zrovna unesený, keď som mu rozprával, čo sme urobili, ale ďalej to neriešil. Vedel, že
mi to bolo naozaj ľúto. Nikto iný z rodiny nevedel, že som tam bol. Bill povedal mamke, že k
nim s Fleur na Vianoce neprídu, pretože ich chcú stráviť spolu osamote. No vieš, boli to prvé
sviatky po ich svadbe. Nemyslím, že by to Fleur vadilo, keď uvážim, ako má rada Celestýnu
Warbeckovú.“
Ron sa otočil späť k Brlohu. „Skúsme to tade,“ ukázal na vrch kopca.
Pochodovali niekoľko hodín, Harry na Hermionino naliehanie schovaný pod neviditeľným
plášťom. Zhluk nízkych kopcov sa zdal neobývaný, až na jednu malú chalúpku, ktorá ale
226
vyzerala opustene.
„Myslíš, že tu býva a že len odišiel na Vianoce niekam inam?“ spýtala sa Hermiona,
nakukujúc cez okno do malej, útulnej kuchyne s muškátmi na parapetách.
Ron si odfrkol.
„Počúvajte, mám pocit, že zistíme, kto tu býva, keď sa sem pozriem cez Lovegoodových
okno. Poďme skúsiť tú druhú skupinku kopcov.“
Tak sa premiestnili o pár míľ severnejšie.
„Aha!“ vykríkol Ron, zatiaľ čo im sneh bičoval vlasy i oblečenie. Ron ukazoval hore, smerom
k vrcholu kopca, kde sa proti nebu týčil prapodivný dom – veľký čierny valec a pred ním visel
priezračný mesiac.
„To bude Lunin dom! Kto iný by mohol bývať na takom mieste? Vyzerá to ako ohromný
havran.“
„To nemá s vtákom nič spoločné,“ povedala Hermiona, zatiaľ čo sa mračila na čudnú stavbu.
„Ja som mal na mysli šachy,“ povedal Ron, „vy tomu hovoríte veža.“
Ron mal najdlhšie nohy, a tak sa dostal na vrchol kopca ako prvý. „Je to ich,“ povedal,
„pozrite!“
Na rozbitých dverách boli prepichnuté tri ručne písané tabuľky.
Na prvej stálo: X. LOWEGOOD, EDITOR SRŠŇA,
na druhej: NAZBIERAJ SI SVOJE VLASTNÉ IMELO
a na tretej: DAJTE POZOR NA RIADENÉ BLUMY
Bránka pri otváraní zaškrípala. K predným dverám viedla kľukatá cesta zarastená všelijakými
divnými rastlinami, medzi ktorými bol aj ker s oranžovými plodmi podobným reďkovkovým,
ktoré Luna niekedy nosila ako náušnice.
Harry mal pocit, že tam zahliadol i škrtidub, a srcrklému pahýlu sa vyhol oblúkom. Ako
stráže stáli pri vchode dve staré jablone, ktoré sa ohýbali vo vetre. Lístie z nich už opadalo,
ale ešte mali na sebe veľa malých červených plodov a chumáče imela s bielymi guličkami.
Malá sova s mierne plochou hlavou podobnou jastrabovi na nich žmúrila z jednej vetvy.
„Myslím, že by si si mal radšej dať dole neviditeľný plášť,“ povedala Hermiona, „tebe pán
Lovegood pomôže, nám ťažko.“
Urobil, čo mu navrhla, a plášť jej podal, aby ho schovala vo svojej malej taštičke z korálikov.
Potom trikrát zaklopal na masívne čierne dvere zaklincované železnými klincami. Klopadlo
malo tvar orla.
Netrvalo ani desať sekúnd, keď sa dvere rozleteli a stál v nich Xenophilius Lovegood, bosý a
v niečom, čo vyzeralo ako zašpinená nočná košeľa.
227
Jeho dlhé biele vlasy pripomínajúce cukrovú vatu boli strapaté a neučesané. V porovnaní s
tým, čo teraz videli, vyzeral Xenophilius na Billovej a Fleurinej svadbe ako švihák.
„Čo… Čo to je? Kto ste?“ zvolal piskľavým, ufňukaným hlasom. Najskôr sa pozrel na
Hermionu, potom na Rona a nakoniec na Harryho, ústa mal doširoka otvorené, celkom ako
komické O.
„Dobrý deň, pán Lovegood,“ povedal Harry a podal mu ruku, „ja som Harry, Harry Potter.“
Xenophilius neprijal Harryho ponúknutú ruku, aj keď oko, ktoré mu práve šľahlo na nos,
ostalo pohľadom priamo na jazve na jeho čele.
„Nevadilo by vám, keby sme išli dovnútra?“ spýtal sa Harry, „Chceme sa Vás na niečo
spýtať.“
„Ja… nie som si istý, že je to vhodné,“ šepkal Xenophilius, prehltol a rýchlo sa rozhliadol po
záhrade. „To ste ma teda prekvapili… obávam sa… naozaj nemyslím, že by som mal…“
„Nezdržíme sa dlho,“ pokračoval Harry, trochu sklamaný jeho nie práve vrelým privítaním.
„Tak teda dobre. Poďte rýchlo dovnútra. Rýchlo!“
Ešte ani nestáli za prahom, keď za nimi Xenophilius zabuchol dvere. Ocitli sa v
najpodivnejšej kuchyni, akú kedy Harry videl.
Miestnosť bola dokonale kruhová, a tak si pripadal ako vnútri ohromnej studne. Všetko bolo
prehnuté tak, aby to priliehalo ku stenám: sporák, drez i kredenc, všade boli namaľované
vtáky, hmyz a kvety vyvedené v jasných farbách. Harry mal pocit, že spoznáva Lunin
„rukopis“. Tak malý a uzavretý priestor potom pôsobil nejako preplnene.
Uprostred podlahy bolo kované točité schodisko na vyššie poschodia. Zhora sa ozývalo
klepanie a búchanie, Harry uvažoval, čo to asi Luna robí.
„Radšej pôjdeme hore,“ povedal Xenophilius, ktorý vypadal dosť nesvoj. Sám išiel prvý.
Miestnosť nad nimi vyzerala ako kombinácia obývačky a pracovne a ako bolo na prvý pohľad
zrejmé, bola viac preplnená ako kuchyňa.
Aj keď oveľa menšia a úplne guľatá, tak nejako pripomínala miestnosť najvyššej potreby,
ktorá sa premenila na bludisko zostavené z po storočia schovávaných predmetov.
Boli tu stohy a stohy kníh a kusy papiera sa váľali na každej časti nábytku. Zo stropu viseli
podrobne prevedené modely stvorení, ktoré Harry nespoznával, niektoré mávali krídlami, iné
zase klepali čeľusťami.
Luna tu nebola. Tá vec, ktorá robila taký rámus, bola drevená konštrukcia pokrytá kúzelne sa
otáčajúcimi ozubenými kolieskami. Vyzeralo to ako bizardný kríženec pracovného stola a
kredenca, ale po chvíli Harry vďaka tomu, že sa zo stroja rinuli Sršne, pochopil, že je to
postarší tlačiarenský lis.
228
„Prepáčte,“ povedal Xenophilius a prikročil k stroju.
Spod hromady kníh a najrôznejších papierov, ktoré sa váľali na podlahe, vytiahol obrus a
prehodil ho cez lis, ktorého búchanie a škrípanie sa tým nejako zvláštne utlmilo. Potom sa
otočil na Harryho.
„Prečo si sem prišiel?“
Predtým, ako stačil Harry prehovoriť, Hermiona prekvapene vykríkla: „Pán Lovegood, čo to
je?“
Ukazovala na ohromný sivý špirálovitý rok, nie nepodobný rohu jednorožca, ktorý bol
pripevnený na stene a trčal niekoľko stôp smerom do miestnosti.
„To je roh zmuchloroha smrkáča,“ odpovedal Xenophilius.
„Nie, to nie je!“ povedala Hermiona.
„Hermiona,“ zamrmlal Harry rozpačito, „teraz nie je chvíľa na to…“
„Ale Harry, to je roh jednorožca! To je nebezpečný predmet triedy B a je extrémne
nebezpečné mať ho v dome!“
„Ako vieš, že je to roh jednorožca?“ spýtal sa Ron a ponáhľal sa od predmetu cez všetok
neporiadok v miestnosti tak ďaleko, ako to len išlo.
„V knihe Kúzelné stvorenia a kde ich nájsť je popis! Pán Lovegood, musíte ho rýchlo dať
preč. Vy neviete, že môže pri najmenšom dotyku vybuchnúť?“
„Zmuchloroh smrkáč,“ povedal Xenophilius rozhodne s tvrdohlavým výrazom v tvári, „je
veľmi plaché kúzelné stvorenie a jeho roh…“
„Pán Lovegood, poznala som tie typické ryhy okolo koreňa. Toto je roh jednorožca a je
nepredstaviteľne nebezpečný – neviem, kde ste ho získal, ale…“
„Kúpil som ho,“ povedal Xenophilius neústupne. „Pred dvomi týždňami od milého mladého
čarodejníka, ktorý vedel o mojom záujme o zmuchloroha. Bol to vianočný darček pre moju
Lunu."
„A teraz,“ obrátil sa na Harryho, „prečo presne ste sem prišiel, pán Potter?“
„Potrebujeme pomôcť,“ povedal Harry predtým, ako mohla Hermiona znovu začať.
„Aha,“ povedal Xenophilius, „pomoc, hmmm.“
Jeho oči sa znovu zadívali na Harryho jazvu. Vyzeral zhypnotizovane a vystrašene zároveň.
„Áno. Vec sa má tak… no… pomáhať Harrymu Potterovi je… pomerne nebezpečné.“
„Nie ste náhodou ten, ktorý všetkým hovorí, že ich hlavnou povinnosťou je pomáhať
Harrymu?“ povedal Ron. „V tom vašom časopise?“
229
Xenophilius sa zadíval za neho, na búchajúci a chrastiaci tlačiarenský lis prikrytý obrusom.
„No… áno, pozeral som sa na to tak, leč…“
„To platí pre všetkých ostatných, ale pre vás nie, že?“ povedal Ron.
Xenophilius neodpovedal. Prehltol a jeho oči prechádzali z jedného na druhého. Harrymu sa
zdalo, že práve podstupuje bolestivý vnútorný zápas.
„Kde je Luna?“ spýtala sa Hermiona. „Schválne, čo si o tom bude myslieť ona.“
Xenophilius zadržal dych. Vyzeralo to, že sa snaží ukľudniť. Nakoniec roztraseným hlasom
povedal: „Luna je dole pri potoku a loví Bublinatky. Určite… vás rada uvidí. Pôjdem a
zavolám ju. A potom… do dobre teda… pomôžem vám.“
Zmizol po špirálovitom schodisku dole a počuli buchnutie predných dverí.
„Pokrytec jeden mizerný,“ povedal Ron. „Luna je desaťkrát lepšia ako on.“
„Asi sa bojí, čo by sa im stalo, keby Smrťožrúti prišli na to, že som tu bol,“ povedal Harry.
„Súhlasím s Ronom,“ povedala Hermiona. „Odporný starý pokrytec. Každému hovorí, ako by
ti mali pomáhať a sám sa z toho snaží vykrútiť. A preboha, hlavne sa držte čo najďalej od
toho rohu!“
Harry podišiel k oknu na druhej strane miestnosti. Uvidel potôčik, úzku trblietavú čiaru, ktorá
ležala ďaleko pod nimi na úpätí kopca. Keď pozeral smerom k Brlohu, cez okno preletel vták.
Brloh ale bol schovaný za ďalším kopcom a nebolo ho vidieť.
Ginny tam niekde bola. Boli si dnes bližšie, než kedy inokedy za posledných niekoľko
mesiacov, ktoré ubehli od svadby Billa a Fleur, ale ona nemohla ani tušiť, že k nej teraz
pozerá a myslí na ňu. Vedel, že je to tak lepšie. Každý, kto s ním prišiel do styku, bol v
nebezpečenstve. Xenophiliusovo chovanie to len potvrdzovalo.
Otočil sa od okna a jeho pohľad upútal iný prazvláštny predmet stojaci na preplnenom
zahnutom kredenci. Bola to socha krásnej, ale stroho vyzerajúcej čarodejnice, ktorá mala na
hlave tú najčudnejšiu mysliteľnú pokrývku hlavy.
Dva predmety, ktoré pripomínali zlaté slúchadlá, trčali zo strán. Pár maličkých modrých
trepotajúcich sa krídeliek pripevnených ku koženému ramienku poletovali okolo jej hlavy,
zatiaľ čo k druhému ramienku omotaného okolo čela mala pripevnenú jednu z oranžových
reďkoviek.
„Pozrite sa na toto,“ povedal Harry.
„Očarujúce,“ povedal Ron. „Prekvapuje ma, že to nemal na svadbe.“
Počuli, ako sa zavreli vchodové dvere, a o chvíľu neskôr Xenophilius vyšiel nahor po točitom
schodisku späť do miestnosti, teraz už obutý do gumákov a niesol zmes rôznych hrnčekov a
dymiacu kanvicu.
230
„Ach, všimli ste si môj vynález,“ povedal, podal Hermione tácku s čajovou súpravou a pridal
sa k Harrymu, ktorý stál po strane skulptúry.
„Vymodelovaný, presne sediaci na hlave krásnej Brunhildy Bystrohlavovej, nesmiernosť
rozumu je najväčším pokladom človeka!“
Zameral sa na slúchadlá.
„Toto sú vyvrhovacie ventily – zoberú všetky zdroje rušenie z okolia mysliteľa. A tu…“
ukazoval na maličké krídelká, „…to je parochňová vrtuľa – navodzuje zrýchlenú činnosť
mysle. A konečne,“ ukázal na oranžovú reďkovku, „nastaviteľná kôstka, ktorá zvyšuje
schopnosť prijímať neobvyklé veci.“
Xenophilius odkráčal späť k čajníku, ktorý Hermiona položila a starostlivo vyvážila na
jednom z preplnených stolov.
„Môžem vám ponúknuť výluh z lichokoreňa?“ povedal Xenophilius. „Robíme ho sami.“
Keď začal rozlievať tmavofialový nápoj, ktorý vyzeral ako šťava z červenej repy, dodal:
„Luna je dole pri moste, je veľmi prekvapená, že ste tu. Nebude tam dlho – už skoro
nachytala dosť bublinatiek na polievku pre nás všetkých. Sadnite si a vezmite si.“
„A teraz,“ zložil kymácajúcu sa hromadu listov a papierov z kresla a posadil sa s nohami cez
seba, „ako vám môžem pomôcť, pán Potter?“
„Tak,“ povedal Harry a pozrel sa na Hermionu, ktorá povzbudivo prikývla, „ide nám o ten
symbol, ktorý ste mal zavesený na krku na svadbe Billa a Fleur, pán Lovegood. Premýšľali
sme, čo to znamená.“
Xenophilius zdvihol obočie.
„Myslíte snáď znamenie Relikvií smrti?“
231
21. kapitola - Príbeh troch bratov
Harry sa otočil a pozrel sa na Rona a Hermionu. Vyzeralo to, že žiadny z nich Xenophiliovi
neporozumel.
„Relikvie Smrti?“
„Áno,“ povedal Xenophilius.
„Vy ste o nich nepočuli? Vlastne by som nemal byť prekvapený. Verí tomu len naozaj veľmi
málo čarodejníkov. Spomeňte si na toho mladíka z vašej svadby,“ prikývol k Ronovi, „ktorý
ma napadol len preto, že som si len tak zo žartu urobil symbol, ktorý je známy z temnej
mágie! Taká neznalosť. Na relikviách nie je nič temného – teda, aspoň nie v tom najhlbšom
zmysle. Používajú sa jednoducho k tomu, aby dodali majiteľom moc, ktorá im nejako
pomôže.“
Hodil si pár kociek cukru do extraktu z lichokoreňa a odpil z neho.
„Ospravedlňujem sa,“ povedal Harry, „ešte tomu vážne veľmi nerozumiem.“
Aby zachoval zdvorilosť, doprial si tiež jeden dúšok z pohára, ale okamžite stuhol – extrakt
bol taký odporný, ako keby pil nejakého rozomletého strašiaka dochuteného fazuľkami
každej chuti.
„Som rád, že hľadáte Relikvie Smrti,“ Xenophilius zamľaskal perami a zjavne tak oceňoval
extrakt z koreňa lichokoreňa.
„Ale čo to tie Relikvie smrti vôbec sú?“ opýtala sa Hermiona.
„Predpokladám, že poznáte Príbeh troch bratov…“
„Nie,“ odvetil Harry, ale Ron spolu s Hermionou vyhŕkli „Áno!“
Xenophilius vážne pokýval hlavou.
„Tak teda… pán Potter, celý príbeh troch bratov začína… moment, niekde tu mám kópiu…“
Začal sa rozhliadať po miestnosti, po hromadách pergamenov i po knihách, ale Hermiona
ho zadržala.
„Počkajte, pán Lovegood, ja tu mám tiež jeden výtlačok,“ prehlásila a vytiahla zo svojej
malej obrúbenej tašky Príbehy Barda Beedla.
„Originál?“ spýtal sa dosť ostro Xenophilius a keď mu prikývla, povedal jej: „Tak fajn,
prečítajte ju nahlas. Je to jeden z najlepších spôsobov, ako niečomu porozumieť.“
„Ech… no dobre,“ odpovedala nervózne Hermiona.
Otvorila knižku a Harry si všimol symbol, ktorý sa presunul na vŕšok stránky. Hermiona si
odkašlala a začala čítať.
„Žili raz traja bratia, ktorí za súmraku cestovali po jednej ceste plnej zákrut -“
„Mamka nám vždy hovorila, že to bolo o polnoci,“ prehlásil Ron a pretiahol si ruky nad
232
hlavou.
Hermiona po ňom strelila namosúrený pohľad.
„Prepáčte mi, ale myslel som, že pokiaľ by bola polnoc, bolo by to strašidelnejšie,“
povedal Ron.
„No jasne, my vážne potrebujeme mať ešte väčšiu obavu o naše životy,“ vyhŕkol Harry,
než sa stihol zaraziť.
Nezdalo sa, že by Xenophilius dával pozor, len pozeral na oblohu z okna von.
„Pokračuj, Hermiona.“
„Raz prišli bratia k rieke, ktorá však bola príliš hlboká, aby sa dala prebrodiť a tiež veľmi
dravá, aby sa dala preplávať. Nech je tak alebo onak, bratia ovládali magické umenie, a
tak zamávali jednoducho svojimi prútikmi a vykúzlili cez zradnú vodu most. Boli asi v
polovici cesty, keď im zablokovala cestu postava s kapucňou. A v tom k nim Smrť
prehovorila -“
„Prepáčte,“ prehodil Harry, „ale prehovorila k nim Smrť?!“
„To je len rozprávka, Harry.“
„Aha, ospravedlňujem sa. Pokračuj.“
„…A v tom k nim Smrť prehovorila. Hnevala sa, že prišla o tri nové obete, pútnici sa
väčšinou snažili rieku preplávať. Ale prefíkaná Smrť sa nevzdávala. Začala blahoželať
bratom za to, že sa im kúzlo tak podarilo a vyhlásila, že keď sa jej tak rozumne vyhli, dá
každému nejakú odmenu.
A tak najstarší brat, ktorý mal bojovnú povahu, žiadal prútik, ktorý by bol najsilnejší na
svete: prútik musí vždy majiteľovi vyhrať súboj, veď je to prútik hodný kúzelníka, ktorý
vyhral nad Smrťou!
A tak Smrť prešla ku brehu rieky, vytvarovala prútik z vetvičky, ktorá tam predtým visela a
dala ho najstaršiemu bratovi.
Tak prišiel na rad druhý muž a pretože bol domýšľavý, rozhodol sa, že by chcel nad Smrťou
vyhrať ešte raz, a preto požiadal o niečo, čo by odvrátilo smrť.
A tak Smrť zdvihla z hlbokej rieky kameň, ktorý dala druhému bratovi a povedala mu, že
kameň má teraz silu, aby vrátil život niekomu mŕtvemu.
A potom sa Smrť spýtala, čo by si prial najmladší z bratov.
Najmladší z bratov bol najskromnejší a tiež najmúdrejší a Smrti neveril. A tak požiadal o
niečo, čo by mu umožnilo prechádzať životom a s čím by sa mohol stať pred Smrťou
neviditeľný.
A tak mu Smrť, hoci veľmi nerada, predala neviditeľný plášť.“
„On dostal od Smrti neviditeľný plášť?“ prerušil ju opäť Harry.
233
„No, tak sa mohol tajne priblížiť k ľuďom,“ povedal Ron. „Občas na nich, keď sa nudil,
zamával rukami a zajačal, alebo… ups… prepáč, Hermiona.“
„Tak Smrť odstúpila nabok a nechala troch bratov, aby mohli pokračovať vo svojej ceste.
Rozprávali sa spolu o podivnom dobrodružstve, ktoré zažili a obdivovali dary, ktoré dostali
od Smrti. A pretože mal každý z bratov svoj vlastný cieľ, rozhodli sa, že sa rozdelia.
Prvý brat bol na ceste viac ako týždeň a dorazil do vzdialenej dedinky, v ktorej vyhľadal
kúzelníka, s ktorým mal kedysi spor a dali sa na súboj.
Samozrejme, pretože mal najsilnejší prútik na svete, súboj vyhral. Opustil svojho
nepriateľa, ktorý teraz ležal na podlahe a vydal sa k hostincu, v ktorom sa začal
vychvaľovať, aký že to má vlastne prútik, že ho dostal od samotnej Smrti a že ho robí
nepremožiteľným.
Ešte tú noc sa iný čarodej doplazil k najstaršiemu bratovi, ktorý ležal na posteli omámený
vínom, vzal mu jeho prútik a pre istotu podrezal najstaršiemu bratovi hrdlo. A tak si Smrť
vzala prvého brata.
Medzitým druhý z bratov cestoval do domu, kde žil. Vytiahol kameň, ktorý mal takú moc,
aby vzkriesil mŕtvych a trikrát ním otočil v ruke. K jeho nesmiernemu úžasu a potešeniu sa
pred ním naraz objavila postava dievčiny, s ktorou sa chcel oženiť. Bohužiaľ zomrela
predčasne. Teraz mu však pripadala smutná a chladná, akoby ho od nej delil nejaký
neviditeľný závoj. A napriek tomu, že sa vrátila do sveta smrteľníkov, nepatrila doňho a
trpela.
Nakoniec to druhý brat nevydržal a, hnaný šialenstvom a beznádejnou túžbou sa k nej
pripojil a zabil sa. A tak Smrť dostala i druhého brata.
A aj napriek tomu, že ho nikde nemohla nájsť, hľadala Smrť tretieho brata veľa rokov.
Našla ho až vo chvíli, keď dosiahol naozaj vysoký vek a odložil svoj neviditeľný plášť, ktorý
dal svojmu synovi. Uvítal sa s ňou ako starý priateľ a bol rád, že mu pomohla, aby opustil
tento svet.“
Hermiona zavrela knihu.
Chvíľu po tom si Xenophilius uvedomil, že prestala čítať; odtrhol oči od okna a povedal:
„Vidíte, tu to máte.“
„Ehm – čo?“ opýtala sa Hermiona zmätene.
„Čo? No, objavili sa tu Relikvie Smrti,“ odpovedal Xenophilius.
Zodvihol sa od svojho preplneného stola a šklbnutím vytiahol kus pergamenu, ktorý ležal
medzi dvoma veľkými knihami.
„Starý prútik,“ poznamenal a prechádzal prstom po pergamene ďalej. „Životodarný
kameň,“ poznamenal a zakrúžil okolo dvoch slov prstom. „A neviditeľný plášť,“ dokončil,
pričom prstami dotiahol trojuholník, v ktorom predtým znázornil kruh.
Hermionu tento symbol zaujal.
„Dohromady dávajú,“ pokračoval, „Relikvie Smrti.“
234
„Ale v príbehu sa o žiadnych Relikviách Smrti nič nevraví,“ ozvala sa Hermiona.
„Pravdaže nie,“ odpovedal zaujato Xenophilius. „Je to len príbeh pre deti, ktorý ich má
len pobaviť a nemá im poskytovať nijaké informácie. Zopár z nás, ktorí sa o to zaujímama,
dokáže rozpoznať, že tento prastarý príbeh odkazuje vlastne na tri objekty, relikvie,
ktoré, pokiaľ budú spojené, urobia z vlastníka pána Smrti.“
Na chvíľu zavládlo ticho a Xenophilius opäť pozrel do okna. Slnko už postúpilo nízko nad
obzor.
„Luna by už mala mať bublinatku skoro hotovú,“ povedal potichu.
„Keď hovoríte ‚pán Smrti‘,“ozval sa Ron…
„Myslím tým, že dokáže ovládnuť Smrť,“ prehlásil Xenophilius a zamával rukami.
„Dobyvateľ. Premožiteľ, môžeš to nazvať v podstate akokoľvek si vyberieš."
„Ale… vy si naozaj… myslíte…“ začala Hermiona opatrne a Harry ju pozoroval, ako sa
snažila vyvarovať skepticizmu v hlase, „…vy veríte, že tie veci – tie relikvie – naozaj
existujú?“
Xenophilius nadvihol obočie.
„Ale samozrejme!“
„Ale,“ nedala sa Hermiona a Harry cítil, že sa prestáva ovládať, „pán Lovegood, ako tomu
môžete veriť -“
„Luna mi o vás povedala takmer všetko, mladá dáma,“ povedal Xenophilius. „Viete síce
myslieť logicky, ste inteligentná, ale ste dosť nedôverčivá. Obmedzujete sa. Uzavierate
svoju myseľ.“
„Možno by si si mohla skúsiť požičať klobúk, Hermiona,“ povedal Ron a uprel zrak k
vtipným pokrývkam hláv, ktoré tam viseli. Jeho hlas sa otriasal smiechom.
„Pán Lovegood,“ začala znovu Hermiona, „všetci vieme, že veci ako neviditeľný plášť
existujú a niekde sa ukrývajú. Sú síce vzácne, ale existujú. Lenže -“
„Lenže? Lenže vám možno uniklo, že tretia relikvia je neviditeľný plášť, slečna
Grangerová! Chcem povedať, že to nie je obyčajný cestovný plášť, opatrený zastieracím
kúzlom, alebo nejakými inými podobnými kúzlami. Plášte bývajú utkané z chlpov Polovida,
ktoré oného tvora síce z počiatku dokážu ukryť, ale s postupom času prestávajú pôsobiť.
Hovoríme naozaj o plášti, ktorý dokáže svojho nositeľa úplne zneviditeľniť, vydrží večne a
stále poskytuje utajenie, bez ohľadu na kúzla, ktoré naňho dopadajú. Koľko plášťov, ako je
ten, ktorý popisujú, ste už niekedy videli, slečna Grangerová?“
Hermiona otvorila ústa, aby mu odpovedala, ale potom ich opäť zavrela a pozrela naňho
zmätenejšie než kedykoľvek predtým.
Harry s Ronom sa na ňu ukradomky pozreli a Harry vedel, že všetci myslia na to isté. Plášť
podobný tomu, ktorý Xenophilius práve popísal, je práve teraz s nimi v miestnosti.
„Presne,“ ozval sa Xenophilius, ako keby všetkých odzbrojil svojím premysleným
235
argumentom. „Žiadny z vás takú vec nikdy nevidel. Pokiaľ ho niekto má, musí byť
nesmierne bohatý, nemyslíte?“ Opäť vyhliadol z okna.
Obloha teraz dostávala slaboružovú farbu.
„No, dobre,“ povedala Hermiona celá nesvoja. „Povedzme, že plášť existoval… ale čo ten
kameň, pán Lovegood? Ten, ktorý nazývate Životodarný kameň?“
„Čo je s ním?“
„No, ako môže byť skutočný?“
„Nemôžeme dokázať, že nie je,“ odvetil Xenophilius. Hermiona vyzerala pobúrená.
„Ale to je, prepáčte, to je naozaj smiešne! Nemôžeme dokázať, že neexistuje? To chcete
povedať, že si mám zohnať všetky okrúhliaky na svete a začať ich skúmať? Myslím, to by
ste potom mohli tvrdiť naozaj o všetkom, prečo neexistuje žiadny podklad, len vaša
viera…“
„Áno, to by som mohol,“ povedal Xenophilius. „Som rád, že ste konečne pootvorili svoju
myseľ.“
„Starý prútik,“ Harry rýchlo prehodil tému, než Hermiona stačila niečo namietnuť, „tiež si
myslíte, že existuje?“
„No iste! V tomto prípade máme i dôkazy!“ povedal Xenophilius. „Starý prútik je relikviou
najľahšie vystopovateľnou, pretože cestuje z ruky do ruky.“
„A kde teda je?“ opýtal sa Harry.
„Kde je? No, museli by sme zistiť, kto bol jeho predchádzajúci majiteľ,“ odvetil
Xenophilius.
„Asi ste už počuli o spôsobe, ktorým k nemu Egbert Egregious prišiel, keď zabil Emerica
Evila? Alebo o tom, ako Godelot zomrel vo svojej vlastnej pivnici rukou svojho syna,
Herewarda, ktorý si od neho ten prútik jednoducho vzal? Či o tom, ako strašlivý Loxias vzal
prútik Baraabasovi Dverillovi, ktorého zabil? Krvavá cesta starého prútika postupuje
naprieč stránkami kúzelníckej histórie.“
Harry pozrel zbežne na Hermionu. Na Xenophiliusa sa síce mračila, ale neodporovala mu.
„Tak kde si teda myslíte, že sa práve teraz starý prútik nachádza?“ spýtal sa Ron.
„Áno, kto vie…“ odpovedal Xenophilius, pozerajúc z okna von. „Kto vie, kde sa skrýva starý
prútik… Zmienka sa stráca u Acrusa a Livia. Kto nám môže povedať, ktorý z nich porazil
Loxiasa a ktorý mu vzal prútik? A kto ich potom porazil? Nie, toto nám históriu
nezodpovie.“ Odmlčal sa.
Hermiona sa opatrne spýtala: „Pán Lovegood, má Peverellova rodina niečo spoločné s
Relikviami Smrti?“
Xenophilius sa zatváril prekvapene a Harrymu niečo šeplo v hlave, ale nemohol si
uvedomiť, čo to bolo… Peverellovci… to meno už niekedy predtým počul.
236
„Vy ste na to prišli, mladá dáma!“ vykríkol Xenophilius, ktorý sa narovnal vo svojej stoličke
a civel na Hermionu. „Myslím, že ste nám priniesli nové informácie pri našom pátraní po
relikviách. Mnohí z nás veria, že Peverell má dokonca všetky - všetky relikvie!“
„Kto je Peverell?“ spýtal sa Ron.
„Meno bolo napísané na jednom znaku, na hrobe v Godricovej úžľabine,“ povedala
Hermiona, ktorá pozorovala Xenophiliusa.
„Ignotus Peverell. Skvelé!“ povedal Xenophilius a vztýčil ukazovák „ten symbol na hrobe je
nezvratným dôkazom o Relikviách Smrti!“
„Prečooo?“ pretiahol Ron.
„Prečo? Pretože traja bratia z príbehu sa v skutočnosti volali Anticoch, Cadmus a – Ignotus!
To oni boli prvými majiteľmi relikvií!“
Letmo pozrel do okna, vyskočil na nohy a zamieril k točitým schodom.
„Počkajte chvíľku, idem sa pozrieť, ako to vyzerá s večerou,“ povedal, keď schádzal dole
po schodoch. „Každý chce vždy ochutnať náš recept – polievku so sladkovodnou
bublinatkou.“
„Zrejme pôjde o ukážku z oddelenia liečivých jedov u sv. Munga,“ vyhŕkol Ron.
Harry počkal, kým počul, ako Xenophilius vkročil do kuchyne a potom prehovoril.
„Čo si o tom myslíš?“ spýtal sa Hermiony.
„Panebože, Harry,“ odpovedala unavene, „to bola len hromada nezmyslov. To ten znak
určite neznamená. To je len nejaká podivuhodná náhoda. Proste len strata času.“
„Dúfam, že si uvedomujete, že toto je muž, ktorý nám priniesol ukázať domnelého
Krčorohého chrapogota,“ ozval sa Ron.
„Vy ste tomu rozprávaniu o bratoch neverili?“
„Harry, toto je len jedna z tých rozprávok, ktorá slúži k tomu, aby deti poučila, nie? Hovorí
im, aby si nekoledovali o ťažkosti, zbytočne nebojovali a nepokúšali sa zmeniť svoj životný
osud. Jednoducho aby boli pri zemi a starali sa o seba, potom bude všetko v poriadku."
„Nechcete sa o tom porozprávať?“ ozval sa Ron.
„Možno nám to pomôže odhaliť, prečo staré prútiky často spôsobujú nešťastia.“
„O čom to do čerta hovoríš?“
„Ide len o jednu z tých povier, nie? Ako že sa v máji narodené čarodejnice vydajú za
muklov. Inak by ich postihlo tesne pred polnocou nového mesiaca nešťastie – ich prútiky
prestanú fungovať. Určite ste o tom už tiež počuli. Mamka mi to vykladala dosť často.“
„Harryho i mňa vychovali muklovia,“ pripomenula mu Hermiona. „Nám rozprávali iné
rozprávky.“
Hlboko si povzdychla, keď sa jej do nosa predrala ostrá vôňa chvejúca sa zospodu z
237
kuchyne. Jediná dobrá vec, ktorú spôsobilo jej podráždenie zo Xenophiliusa, bola tá, že sa
zrejme prestala hnevať na Rona.
„Ale bohužiaľ máš asi pravdu,“ povedala mu. „Je to len rozprávka. Príbeh o morálke a o
daroch, ktoré by si každý, kto by mal možnosť, vybral. O -“
Akou náhodou na seba všetci traja nadviazali: Hermiona hovorila „- o plášti,“ Ron povedal
„o prútiku,“ a Harry dokončil „a o kameni.“
Pozreli sa na seba, z polovice prekvapene a z polovice pobavene.
„Myslel som, že povieš ,o plášti‘,“ prehodil Ron smerom k Hermione, „ale zase,
nepotrebuješ byť neviditeľná, keď máš prútik. Neporaziteľný prútik, Hermiona.“
„No, tak neviditeľný plášť už máme…“ ozval sa Harry, „…a, pokiaľ ste si nevšimli, dosť nám
pomáha,“ dokončila Hermiona. „Zatiaľ čo prútik by priťahoval len samé problémy -“
„Len keby sme sa o ňom niekomu zverili,“ rozmýšľal Ron. „Iba blbec by zdvihol prútik nad
hlavu a začal tancovať, mávať ním nad hlavou a vyspevovať mám neprekonateľnú túžbu s
tebou ,zááápasiť, ak si dosť tvrdýýý´. Pokiaľ by sme držali jazyk za zubami -“
„Áno, ale ako môžeme držať jazyk za zubami?“ povedala Hermiona a skepticky si ho
prezrela. „Viete, že jediný pravdivý odstavec bol, keď sa hovorilo o neobyčajne silných
prútikoch, ktoré vydržia stovky rokov.“
„Oni fakt existujú?“ opýtal sa Harry.
Hermiona nasadila nahnevaný výraz, ktorý bol pre Harryho dôverne známy a Ron sa sám
pre seba uškrnul.
„Osudy prútiku, známeho ako Smrtiaci prútik alebo Osudový prútik, boli spájané behom
storočí s rôznymi menami; obvykle ich držal nejaký temný čarodejník, ktorý sa nimi
vychvaľoval. Profesor Binns sa už o nich zmienil, ale – nie, všetko to sú len nezmysly. Prútik
je len taký silný ako jeho majiteľ. A tak sa pár kúzelníkov začalo honosiť, že ich prútiky sú
silnejšie než prútiky tých ostatných.“
„Ale ako vieš,“ povedal Harry, „že tie prútiky – ten Smrtiaci prútik a ten Osudový prútik nie sú totožné a že prechádzajú jednoducho ďalšiemu a ďalšiemu majiteľovi?"
„No fakt, čo keď sa zo Starého prútika stal Smrtiaci prútik?“ povedal Ron. Harry sa zasmial
– jeho divná príhoda, na ktorú si práve spomenul, mu pripadala vtipná.
Jeho prútik, ako si stále pripomínal, bol vyrobený z cezmínu, nebol vôbec starý, vyrobený
Ollivanderom; nech sa onej noci udialo čokoľvek, Voldemort ho stále cez oblohu
doprevádzal, tak ako by jeho prútik, keď sa rozpolil, mohol byť neporaziteľný?
„A… prečo by si si vzal kameň, Harry?“ opýtal sa ho Ron.
„No, možno, že by som potom mohol oživiť ľudí… ľudí ako… Sorius… Divooký… Dumbledore
a… moji rodičia…“ Ron, ani Hermiona sa ani nepousmiali.
„Ale, podľa Barda Beedla by sa asi nechceli vrátiť…,“ povedal opäť Harry a premýšľal o
príbehu, ktorý pred chvíľou počul. „Nemyslím si, že tam je viac príbehov o tomto kameni,
že?“ spýtal sa Hermiony.
238
„Nie,“ odpovedala smutne.
„Nemyslím si, že by niekto okrem pána Lovegooda, veril tejto rozprávke. Beedle sám tú
myšlienku prevzal od Kameňa mudrcov, ktorý ale dáva tú moc, že vás robí nesmrteľným a
sám smrť neodvracia.“
Vôňa z kuchyne sa vinula stále silnejšie – voňalo to, ako keby si niekto pripálil spodky.
Harry sa zaujímal, ako by mohol spraviť to, aby sa nemusel jedla dotknúť a pritom aby
nezranil Xenopiliusove city.
„Ale čo plášť?“ prehodil Ron pomaly. „Neuvedomujete si, že má možno pravdu? Nikdy som
sa nad tým ani nepozastavil, keď som použil Harryho plášť. Je naozaj dobrý. Nikdy som
nepočul o podobnom, ktorý by mal rovnaké vlastnosti ako Harryho. Je to pravda… nikdy
sme pod ním neboli spozorovaní -“
„Samozrejme, že nie, veď sme boli pod ním a boli sme neviditeľní, Ron!“
„Predtým ma to ešte nikdy nenapadlo, ale počul som o kúzlach, ktoré, keď plášte
zostarnú, ich dokážu odhaliť, alebo ich dokáž pomocou kúzla pretrhnúť; Harryho plášť
vlastnil jeho otec, takže nový úplne nebol, ale... je... je úplne dokonalý!“
„Áno, jasne, ale ten kameň, Ron…"
Začali sa dohadovať šeptom a Harry, ktorý sa začal potĺkať po miestnosti, ich počúval len z
polovice.
Došiel až k točivému schodisku, pozrel neprítomne nahor do ďalšieho poschodia a zrazu sa
zarazil. Zo stropu, z miestnosti o poschodie vyššie, naňho hľadela jeho vlastná tvár. Po
prvom zazmätkovaní si uvedomil, že nejde o žiadne zrkadlo, ale o maľbu. Zvedavo začal
stúpať po schodoch nahor.
„Harry, čo to robíš? Nemyslím si, že by si sa tu mal potĺkať, keď tu nikto nie je!“
Ale Harry bol už na ďalšom poschodí. Luna ozdobila strop svojej spálne piatimi skvele
namaľovanými tvárami – Harrym, Ronom, Hermionou, Ginny a Nevillom. Neboli pohyblivé
ako namaľované obrazy v Rokforte, ale aj napriek tomu sa v nich skrývalo nejaké kúzlo.
Harry si pomyslel, že vyzerajú, ako keby dýchali.
Okolo tvárí boli obtočené zlaté reťaze, ktoré ich prepájali, ale po chvíli pozerania si Harry
uvedomil, že to boli vlastne slová, tisíce rovnakých slov, písané zlatým atramentom:
priatelia… priatelia… priatelia …
Harry k Lune náhle pocítil veľkú sympatiu. Rozhliadol sa po miestnosti. Vedľa jej postele
bola zavesená veľká fotografia malej Luny a ženy, ktorá jej bola veľmi podobná. Obe sa
objímali. Luna na obrázku bola oblečená tak, ako ju Harry v živote nevidel. Nádherná.
Fotka bola zaprášená. Harrymu to pripadalo zvláštne. Rozhliadol sa opäť okolo seba. Niečo
nebolo v poriadku. Bledomodrý koberec bol taktiež pokrytý silným prachom, šatník mal
pootvorené dvere a neboli v ňom žiadne šaty. Posteľ bola studená, nevyzerala vôbec
príjemne, akoby v nej nikto nespal už niekoľko týždňov. A cez okno, za ktorým sa už
rysovala červenkastá obloha, sa tiahla jedna veľká pavučina.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa Hermiona Harryho, keď zošiel dole po schodoch. Skôr, než mohol
odpovedať, sa vyšplhal po schodoch z kuchyne Xenophilius a v rukách držal podnos s
239
misami.
„Pán Lovegood,“ začal Harry, „kde je Luna?“
„Prepáčte?“
„Kde je Luna?“ Xenophilius sa zastavil na poslednom schode.
„Ja - ja som vám to už predsa vravel. Je dole na Botionskom moste a loví bublinatky.
„A prečo ste teda doniesli podnos prestretý len pre štyroch ľudí?“
Xenophilius sa pokúsil niečo povedať, ale žiadny zvuk z neho nevyšiel. Jediný zvuk, ktorý
teraz počuli, bol zvuk tlačiarenského lisu a nepatrné trasenie sa podnosu, ako sa
Xenophiliovi triasli ruky.
„Myslím si, že tu Luna nebola už niekoľko týždňov,“ povedal Harry, „jej šaty sú preč a
posteľ vyzerala, akoby v nej už strašne dlho nespala. Kde je? A prečo stále niečo sledujete
z okna?“
Xenophilius pustil podnos. Misky sa rozbili a Harry, Ron i Hermiona vytiahli prútiky.
Xenophilius ustrnul, keď vkladal ruku do vrecka.
Naraz začal tlačiarenský lis tlačiť hromadu Sršňov, ktoré začali dopadať na podlahu a
vkĺzavali sa pod obrus. Naraz lis utíchol. Hermiona sa zohla a zdvihla jeden z výtlačkov,
pričom mala svoj prútik namierený na pána Lovegooda.
„Harry, pozri sa!“
Kráčal k nej tak rýchlo, ako mu len neporiadok na podlahe dovoľoval. Na prednej stránke
Sršňa, ktorý držal v ruke, bol jeho vlastný obraz so slovami „Nepriateľ číslo jeden“ a pod
ním bol nadpis, ktorý hovoril, že na hľadaného je vypísaná odmena.
„Sršeň z iného uhla, čo?“ opýtal sa Harry chladne, zatiaľ čo horúčkovito premýšľal. „Keď
ste išli do záhrady, pán Lovegood… poslali ste sovu na ministerstvo?“
Xenophilius si navlhčil pery.
„Oni mi vzali moju Lunu,“ zašepkal. „Kvôli tomu, čo som napísal. Vzali mi Lunu a vôbec
neviem, kam sa podela…č o s ňou spravili… Ale… sľúbili mi, že mi ju vydajú, keď im... keď
im -“
„-keď im vydáte Harryho?“ dokončila zaňho Hermiona.
„Bez komentára,“ povedal okamžite Ron.
„Uhnite z cesty, odchádzame.“
Xenophilius vyzeral príšerne, akoby mal sto rokov a jeho pery sa zomkli do desivej priamky.
„Budú tu každú chvíľu. Musím zachrániť Lunu. Nesmiem ju stratiť. Nemôžeš odísť.“
Roztiahol ruky pred schodiskom, Harry zrazu dostal víziu. Víziu jeho matky, ktorá to samé
urobila pred jeho postieľkou.
„Nechceme vás zraniť,“ povedal Harry. „Ustúpte, pán Lovegood.“
„HARRY!“ zajačala Hermiona.
Okolo okna preletela metla. Všetci traja sa po nej obzreli, ale Xenophilius vytiahol svoj
240
prútik.
Harry si uvedomil svoju chybu práve včas; okamžite uhol z cesty a vystrčil z nebezpečia i
Rona a Hermionu.
Xenophiliusovo omračujúce kúzlo preletelo miestnosťou a udrelo do protiľahlého rohu.
Došlo k obrovskému výbuchu. Po miestnosti sa ozvala obrovská rana. Smršť dreva, papieru
a sutín lietala po miestnosti a doprevádzal ju nepreniknuteľný mrak bieleho ťažkého
prachu.
Harry preletel vzduchom a potom sa rozpľasol na podlahe. Nevidel, ako naňho pršia trosky,
dopadajúce mu na ruky a hlavu. Ale počul Hermionin výkrik, Ronov rev a plno kovových
dunení.
Xenophiliusovi sila podlomila nohy, spadol späť dolu po točitom schodišti.
Harry bol z polovice ponorený v sutinách a pokúsil sa z nich vymaniť. Sotva cez prach
dýchal alebo videl.
Spadla polovica stropu a Harry videl cez dieru v strope Lunin luster. Busta Brunhildy
Bystrohlavovej ležala na boku len s jednou polovicou tváre v hromade roztrhaného papiera,
ktorý tiež poletoval vzduchom.
Taktiež veľká časť tlačiarenského lisu ležala prevrátená a blokovala tak cestu ku schodisku
do kuchyne. Blízko neho sa pohla ďalšia biela postava – Hermiona bola pokrytá vrstvou
prachu a vyzerala ako socha a práve si pritisla prst ku perám. Dole niekto rozrazil dvere.
„Nehovoril som ti, že sa netreba nikam ponáhľať, Travers?“ ozval sa drsný hlas.
„Nehovoril som ti snáď, že tento naničhodník pripravuje nejakú ďalšiu rebéliu?“
Ozvala sa rana a Xenophilius bolestivo vykríkol.
„Ho... ho... hore... Potter!“
„Ja som vám povedal už minulý týždeň, Lovegood, nešli sme sem pre nič iné, než pre
stopercentné informácie. Pamätáte si na minulý týždeň? Chceli ste vymeniť vašu dcéru za
nejakú hlúpu čelenku… A týždeň pred tím…“ ozvala sa opäť rana a zakvílenie, „…vážne si
myslíte, že by sme vám ju vrátili za nejaký dôkaz, že existuje nejaký Krčo -“ zaznela
ďalšia rana, „- rohý -“ opakovala sa ďalšia rana, „chrapogot?“
„Nie—nie—prosím vás!“ vzlykal Xenophilius. „Potter je tu, vážne!“
„A teraz ste si proste povedali, že nás zavoláte a vyhodíte nás do vzduchu!“ zareval
Smrťožrút a začali sa ozývať salvy rán a škreky trpiaceho Xenophiliusa.
„Toto miesto vyzerá, že sa rozpadá, Selwyn,“ povedal druhý, chladný hlas, ktorý sa
rozoznel ozvenou, mieriacou smerom nahor cez rozbité schodisko.
„Schody sú úplne zablokované. Neskúsime to vyčistiť? Možno sa tak dostaneme ďalej.“
„Aj inde to tu vyzerá ako smetisko,“ povedal čarodejník, ktorý bol oslovovaný ako Selwyn.
„Ešte nikdy vo svojom živote ste Pottera nevideli, čo? Bol to len nápad, ako nás sem
nalákať a zabiť nás, čo? A to si do čerta myslíte, že takto dostanete to svoje dievčatko?“
241
„Prísahám… prísahám… Potter je hore!“
„Homenum revelio,“ ozval sa hlas na úpätí schodov.
Harry počul, ako Hermiona zalapala po dychu a mal divný pocit, ako by sa vynorilo niečo z
jeho tela.
„Niekto tam hore je, Selwyn,“ povedal druhý muž ostro.
„Je to Potter, hovorím vám, že je to Potter!“ vzlykal Xenophilius. "Prosím… prosím… vráťte
mi Lunu, vráťte mi ju…“
„Dostanete svoje dievčatko, Lovegood,“ povedal Selwyn, „len čo sem a prinesiete Harryho
Pottera. Ale keď je to len spiknutie, podlý trik. Keď tam hore máte nejakých komplicov,
ktorí na nás čakajú, aby nás prepadli, uvidíme, či pre vás ušetríme aspoň kúsok vašej
dcéry, aby ste ju mohli pochovať.“
Xenophiliusa prepadli obavy a zúfalstvo. Všade bol neporiadok. Xenophilius sa pokúšal
prejsť troskami na schodoch.
„Poďme,“ zašepkal Harry, „musíme odtiaľto zmiznúť.“
Uvedomil si, že Xenophilius robí na schodoch hluk a že nebude nápadné, keď sa teraz
vyprostia zo sutín. Ron bol pod sutinami pochovaný najhlbšie. Hermiona s Harrym preliezli,
ako len najtichšie mohli, cez všetky trosky až k miestu, kde ležal, pokúšajúc sa odtlačiť
ťažký prádelník zo svojich nôh.
Zatiaľ čo sa búchanie a škrabanie, ktoré Xenophilius vydával blížilo bližšie a bližšie,
Hermione sa podarilo vyslobodiť Rona pomocou nadnášajúceho kúzla.
„Fajn,“ vydýchla si Hermiona.
Rozbitý tlačiarenský lis blokujúci schody, sa začal otriasať. Xenophilius už stál len pár
krokov od nich.
„Veríš mi, Harry?“ opýtala sa. Harry prikývol. „Dobre,“ zašepkala Hermiona, „tak mi teda
podaj neviditeľný plášť. Ron, obleč si ho.“
„Ja? Ale… Harry -“
„Prosím, Ron! Harry, daj mi ruku, Ron, chyť ma za rameno.“
Harry sa jej chytil ľavou rukou. Ron zmizol pod plášťom. Tlačiarenský lis sa začal opäť
triasť.
Xenophilius sa ho pokúšal zodvihnúť nadnášajúcim kúzlom.
Harry nechápal, na čo Hermiona čaká.
„Pevne sa držte,“ zašepkala. „Držte sa... každú chvíľku totiž…“
Xenophiliusova tvár, biela ako krieda, sa objavila za vrcholkom kredenca.
„Obliviate!“ zakričala Hermiona a prútikom najprv ukázala na Xenophiliusovu tvár a potom
i na podlahu pod ním.
242
„Deprimo!“
Na podlahe, ktorú práve vyhodila do vzduchu, sa objavila diera. Všetci vyleteli do vzduchu.
Harry stále zvieral jej ruku zo všetkých síl, zdola sa ozval výkrik; pozoroval dve postavy,
ako utekajú pred hromadou padajúcich sutín a nábytku z prepadnutého stropu. Hermiona
sa vo vzduchu skrútila a hlasný praskot z rozpadajúceho sa domu znel Harrymu v ušiach,
ešte keď ho tiahla do temnoty.
243
22. Kapitola - Relikvie Smrti
Harry lapajúc po dychu padol na trávu a hneď sa vydriapal hore. Zdalo sa, že pristáli v
prachu na okraji poľa. Hermiona už pobehovala v kruhu okolo nich a mávala prútikom.
„Protego Totalum… Salvio Hexia…”
„Ten klamár a starý príživník,“ fučal Ron, vynoril sa spod neviditeľného plášťa a hodil ho
Harrymu.
„Hermiona, ty si génius, úplný génius. Nemôžem uveriť, že sme sa z toho dostali.“
„Cave Inimicum… Nehovorila som, že to bol roh jednorožca, nehovorila som mu to? A teraz
je jeho dom rozpadnutý!“
„Tak mu treba,“ povedal Ron a prezeral si roztrhané džínsy a zárezy na nohách, „Čo si
myslíš, že mu urobia?“
„Dúfam, že ho nezabijú!“ nariekala Hermiona, „Preto som chcela, aby Smrťožrúti zazreli
Harryho ešte skôr, ako zmizol. Poznali tak, že im Xenophilius neklamal!“
„A prečo si ma napriek tomu schovávala?“ spýtal sa Ron.
„Ty máš byť v posteli, Ron! Uniesli Lunu, pretože jej otec podporoval Harryho! Čo by sa
stalo tvojej rodine, keby vedeli, že si s ním?“
„Ale čo tvoja mama a otec?“
„Sú v Austrálii,“ povedala Hermiona, „Mali by byť v poriadku. Nič nevedia.“
„Si génius,“ opakoval Ron s úctou.
„Áno, to si, Hermiona,“ horlivo súhlasil Harry. „Neviem, čo by sme bez teba robili.“
Zažiarila, ale odrazu zvážnela.
„A čo Luna?“
„No, ak hovorili pravdu, tak je stále nažive –“ začal Ron.
„Nehovor to, nehovor to!“ zavzdychala Hermiona. „Musí byť nažive, musí!“
„Tak potom predpokladám, že bude v Azkabane,“ povedal Ron. „Ak prežije to miesto...
mnohí nie...“
„Prežije,“ povedal Harry. Nezniesol inú myšlienku. „Luna je silná, silnejšia než si myslíš.
Najskôr prednáša spoluväzňom o skazotreskoch a nargloch.“
„Dúfam, že máš pravdu,“ povedala Hermiona. Rukou si zakryla oči. „Je mi tak ľúto
Xenophilia, keby...“
„- keby sa nás práve nepokúsil odovzdať Smrťožrútom,“ dokončil Ron.
Postavili si stan, vliezli do vnútra a Ron im uvaril čaj. Po tom, ako tesne vyviazli, sa im toto
studené a zatuchnuté miesto zdalo ako domov: bezpečné, známe a priateľské.
244
„Prečo sme sem chodili?“ povzdychla si Hermiona po niekoľkominútovom tichu.
„Mal si pravdu, Harry, bola to Godricova úžľabina úplne od začiatku, úplné plytvanie
časom! Relikvie Smrti... taká blbosť... aj keď vlastne,“ zdalo sa, že jej náhle niečo
napadlo, „mohol si to vymyslieť, nie? Najskôr sám vôbec neverí na Relikvie Smrti a chcel
nás iba zdržať, kým prídu Smrťožrúti!“
„To si nemyslím,” povedal Ron. „Je veľmi ťažké vymýšľať si niečo, keď ste v strese, je to
ťažšie, než si myslíš. Zistil som to, keď ma bandita chytil. Bolo omnoho jednoduchšie
predstierať, že som Stan, pretože som o ňom niečo málo vedel, než by som si vymýšľal
úplne novú osobu. Starý Lovegood bol pod silným tlakom, keď sa snažil zaistiť, aby sme sa
nepohli z miesta. Počítam s tým, že nám povedal pravdu alebo to, o čom si myslel, že
pravdou je, aby sme sa s ním ďalej rozprávali.“
„No, domnievam sa, že na tom nezáleží,“ povzdychla si Hermiona. „Aj keby bol úprimný,
nikdy za celý svoj život som nepočula taký nezmysel.“
„Počkajte predsa,“ povedal Ron. „Tajomná komnata mala byť tiež len povesť, že?“
„Ale Relikvie Smrti nemôžu existovať, Ron!“
„To ty stále hovoríš, ale jedna z nich môže,“ povedal Ron. „Harryho neviditeľný plášť...“
„Príbeh troch bratov je len rozprávka,“ povedala Hermiona rozhodne. „Rozprávka o tom,
ako sa ľudia boja smrti. Ak by zostať nažive bolo také ľahké ako skryť sa pod neviditeľný
plášť, tak už máme všetko, čo potrebujeme!“
„Neviem. Mohlo to byť aj niečo s neporaziteľným prútikom,“ povedal Harry a otáčal v
prstoch trnkový prútik, čo sa mu tak nepozdával.
„Žiadna taká vec nie je, Harry!“
„Hovorila si, že je veľa prútikov – Smrtiaci prútik, alebo ako mu hovoria -“
„Dobre, ak si aj chceš navrávať, že prastarý prútik je skutočný, tak čo ten životodarný
kameň?“ naznačila prstami úvodzovky okolo tohto názvu a z hlasu jej sršal sarkazmus.
„Žiadne kúzla nemôžu vzkriesiť mŕtvych a hotovo!“
„Keď sa môj prútik spojil s tým Veď-Vieš-Koho, objavili sa mama a otec... a Cedric...“
„Ale oni nevstali skutočne z mŕtvych, že?“ povedala Hermiona „Tieto – vyblednuté
napodobeniny nie sú to isté, ako keď niekoho naozaj oživíš.“
„Ale to dievča z príbehu sa v skutočnosti nevrátilo, nie? Príbeh hovorí, že akonáhle je
niekto mŕtvy, patrí k mŕtvym. Ale ten druhý brat ju stále videl a hovoril s ňou, že? Dokonca
s ňou nejaký čas žil...“
V Hermioninom výraze uvidel znepokojenie a ešte čosi ťažšie rozpoznateľné. Keď pozrela
na Rona, Harry si uvedomil, že to bol strach: vystrašil ju svojím rozprávaním o živote s
mŕtvymi.
„Takže o tom chlapíkovi Peverellovi, ktorý je pochovaný v Godricovej úžľabine,“ povedal
rýchlo, snažil sa, aby to znelo úplne triezvo, „o ňom nič nevieš, že?“
245
„Nie,“ odpovedala, pri zmene témy sa jej akoby uľavilo. „Po tom, čo som videla tú značku
na jeho hrobe, som si ho vyhľadala, ak by bol slávny, alebo urobil niečo dôležité, iste by
bol v jednej z našich kníh. Jediné miesto, kde sa mi podarilo nájsť meno Peverell, je
Prirodzená ušľachtilosť: Kúzelnícky rodokmeň. Požičala som si ju od Kreachera,“
vysvetlila, keď Ron zdvihol obočie, „Je to zoznam čistokrvných rodín, ktoré vymreli po
meči. Zrejme boli Peverellovci jedni z tých, čo zmizli najskôr.“
„Vymreli po meči?“ opakoval Ron.
„To znamená, že ich meno zaniklo,“ povedala Hermiona, „v prípade Peverellovcov už pred
storočím. Stále mohli mať potomkov, ale tí by sa volali nejako inak.“
A zrazu, pri zvuku toho mena Peverell, Harrymu v pamäti svitlo: špinavý starý muž, ktorý
sa oháňal pred tvárou ministerského úradníka škaredým prsteňom a hlasno kričal.
„Marvoloso Gaunt!“
„Prosím?“ povedali Ron a Hermiona naraz.
„Marvoloso Gaunt! Dedko Veď-Vieš-Koho! V mysľomise! S Dumbledorom! Marvoloso Gaunt
hovoril, že pochádzal z rodu Peverellovcov!“
Ron a Hermiona vyzerali ohromene.
„Ten prsteň, ten prsteň, ktorý sa stal horcruxom, Marvoloso Gaunt povedal, že je na ňom
erb Peverellovcov! Videl som, ako ním máva pred tvárou chlapíka z ministerstva, skoro mu
ho strčil do nosa!“
„Erb Peverellovcov?“ povedala ostro Hermiona. „Videl si, ako vyzerá?“
„Veľmi nie,“ povedal Harry a snažil sa spomenúť si. „Nebolo na tom nič fantastické, čo by
sme mohli vidieť; možno pár škrabancov. Zblízka som ho naozaj videl len potom, čo bol
rozbitý.“
Harry videl, že mu Hermiona porozumela, keď sa jej zrazu rozšírili oči. Ron užasnuto
hľadel z jedného na druhého.
„Dokelu... Myslíš si, že to zase bol ten znak? Znak Relikvií?“
„Prečo nie,“ povedal Harry vzrušene, „Marvoloso Gaunt bol ignorantský meštiak, ktorý žil
ako prasa a jediné, o čo sa staral, bol jeho pôvod. Ak bol prsteň odovzdávaný počas
storočí, nemusel vedieť, čo to v skutočnosti je. V tom dome neboli žiadne knihy a verte
mi, že on nebol ten typ, čo číta príbehy pre deti. Zamiloval si myšlienku, že tie škrabance
na kameni sú erbom, pretože pokiaľ išlo o neho, čistá krv bola pre neho ako kráľovská.“
„Áno, to je všetko veľmi zaujímavé,“ povedala Hermiona, „ale, Harry, ak si myslíš, čo si
myslím, že si myslíš-“
„Ale, prečo nie? Prečo nie?“ povedal Harry zabúdajúc na opatrnosť. „Bol to kameň, nie?“
Pozrel na Rona a hľadal u neho podporu. „Čo keď to bol kameň vzkriesenia?“
Ron otvoril ústa.
„Sakra... Ale bude to stále fungovať, keď ho Dumbledore rozbil-?“
246
„Fungovať? Fungovať? Ron, on nikdy nefungoval! Nič také ako kameň vzkriesenia
neexistuje!“
Hermiona vyskočila na nohy, vyzerala podráždene a naštvane. „Harry, ty sa snažíš všetko
napasovať do tej povedačky o Relikviách -“
„Napasovať?“ opakoval. „Hermiona, ono to pasuje samo! Viem, že znak relikvií bol na tom
kameni! Gaunt povedal, že pochádza z peverellovského rodu!“
„Pred chvíľou si nám povedal, že si nikdy poriadne tú značku na kameni nevidel!“
„Kde si myslíš, že je ten prsteň teraz?“ spýtal sa Ron Harryho. „Čo s ním Dumbledore urobil
po tom, čo ho rozbil?“
Ale Harryho predstavivosť bežala vopred, ďaleko za tú Ronovu a Hermioninu...
Tri predmety, alebo relikvie, ktoré spolu spravia zo svojho majiteľa pána Smrti... Pána...
Premožiteľa... Víťaza... Posledný nepriateľ, ktorý má byť zničený, je smrť.
A už videl sám seba ako majiteľa všetkých troch relikvií, čo sa postaví Voldemortovi,
ktorého horcruxy sa im nemôžu rovnať... Ani jeden nemôže žiť, pokiaľ je ten druhý
nažive... Bola toto odpoveď? Relikvie proti horcruxom? Je tu predsa len možnosť zaistiť, že
to bude on, kto zvíťazí? Keby bol pánom Relikvií Smrti, bol by zachránený?
„Harry?“
Ale Harry Hermionu nepočul. Vytiahol neviditeľný plášť a nechal ho kĺzať medzi prstami,
látka vláčna ako voda, ľahká ako vzduch. Za svojich sedem rokov v kúzelníckom svete nikdy
nevidel nič podobné. Plášť bol presne taký, ako ho Xenophilius popísal: Plášť skutočne a
naozaj poskytoval svojmu nositeľovi neviditeľnosť, bol večný a ponúkal mu stále,
nepreniknuteľné utajenie, nech na neho bolo zoslané akékoľvek kúzlo...
A potom si s výkrikom spomenul„Dumbledore mal môj plášť v tú noc, keď zomreli moji rodičia!“
Triasol sa mu hlas a cítil, ako sa mu hrnie krv do tváre, ale nevšímal si to.
„Moja mama povedala Siriusovi, že si Dumbledore plášť požičal! Tak to preto! Chcel ho
preskúmať, pretože si myslel, že je to tretia Relikvia! Ignotus Peverell je pochovaný v
Godricovej úžľabine...“
Harry neprítomne chodil po stane. Cítil, že sa okolo neho otvárajú skvelé nové vyhliadky.
„Je to môj predok. Pochádzam z tretieho z bratov! Všetko dáva zmysel!“
Cítil sa vyzbrojený svojou istotou, svojou vierou v Relikvie, akoby obyčajná myšlienka na
ich vlastníctvo mu poskytovala ochranu, cítil sa šťastný a vrátil sa k ostatným dvom.
„Harry,“ povedala opäť Hermiona, ale on bol príliš zamestnaný otváraním vrecúška, ktorý
mal okolo krku. Ruky sa mu veľmi triasli.
„Prečítaj si to,“ povedal a strčil jej matkin list do ruky. „Prečítaj si to!“
„Dumbledore mal plášť, Hermiona! Na čo iné by ho chcel? Nepotreboval plášť, mohol
vykonať zastieracie kúzlo tak silné, že by bol úplne neviditeľný!“
247
Niečo spadlo na zem, zaligotalo sa a odkotúľalo sa pod stoličku: Keď vyberal list, vypadla
mu i zlatá strela. Sklonil sa, aby ju zdvihol. A potom, práve načatý prameň skvelých
objavov ho prekvapil ďalším darom, šok a údiv v ňom vybuchli a on skríkol: „JE TU! Nechal
mi ten prsteň – je v tej zlatej strele!“
„Ty --- myslíš?"
Nemohol pochopiť, prečo to Rona zarazilo. Bolo to tak zrejmé, bolo mu to tak jasné.
Všetko to pasovalo, všetko... jeho plášť bol treťou relikviou, a až príde na to, ako otvoriť
zlatú strelu, bude mať druhú a posledné, čo potrebuje, je nájsť prvú relikviu, starodávny
prútik, a potom...
Ako by opona padla na osvetlené javisko: Všetko jeho vzrušenie, všetky jeho nádeje a
šťastie naraz zhasli, postával sám v tme a to skvelé kúzlo bolo preč.
„To je to, po čom ide.“
Tá zmena hlasu vystrašila Rona a Hermionu ešte viac.
„Veď-Vieš-Kto ide po starodávnom prútiku.“
Otočil sa chrbtom k ich napätým a nedôverčivým výrazom. Vedel, že je to pravda. Celé to
dávalo zmysel, Voldemort si nehľadal nový prútik, hľadal starý prútik, naozaj starý.
Harry šiel ku vchodu do stanu a zabudol na Rona a Hermionu. Pozeral do tmy a premýšľal...
Voldemorta vychovali v muklovskom sirotinci. Nikto mu nemohol rozprávať Príbehy Barda
Beedla, keď bol malý, ani Harry o nich nepočul. Skoro žiadny kúzelník neverí na Relikvie
Smrti. Bolo pravdepodobné, že o nich Voldemort vie?
Harry pozeral do temnoty... Keby Voldemort vedel o Relikviách Smrti, určite by ich hľadal,
urobil by čokoľvek, aby sa zmocnil troch predmetov, ktoré z neho urobia pána Smrti? Keby
vedel o Relikviách, predovšetkým by nepotreboval horcruxy. Nesvedčí snáď to, že z
Relikvie urobil horcrux, že nevedel o tomto poslednom veľkom kúzelníckom tajomstve?
Čo znamená, že Voldemort hľadal starodávny prútik bez toho, aby si uvedomoval jeho
úplnú moc, bez toho, aby tomu rozumel, že je to jedna z troch... prútik bol Relikviou,
ktorá nemohla byť ukrytá, jeho existencia bola dobre známa... Krvavá cesta starodávneho
prútika postupuje naprieč stránkami kúzelníckej histórie...
Harry pozoroval oblačnú oblohu, oblúčiky striebrosivého dymu prechádzali cez tvár bieleho
Mesiaca. Bol omámený úžasom nad svojimi objavmi. Vrátil sa späť do stanu. Bol to šok,
vidieť stáť Rona a Hermionu presne tam, kde ich zanechal. Hermiona stále držala list od
Lily, Ron vedľa nej vyzeral trochu úzkostlivo. Neuvedomoval si, ako ďaleko sa dostali za
posledných pár minút.
„Je to tak?“ povedal Harry, skúšal ich dostať do toho vlastného zápalu úžasnej istoty. „To
vysvetľuje všetko. Relikvie Smrti sú naozajstné a ja jednu mám --- možno dve...“
Pozdvihol zlatú strelu.
„ --- a Veď-Vieš-Kto prenasleduje tú tretiu, ale neuvedomuje si... on skrátka.... si myslí,
že je to mocný prútik ---“
248
„Harry,“ povedala Hermiona, pristúpila k nemu a vrátila mu naspäť list od Lily.
„Je mi to ľúto, ale myslím, že to je celé zle, celé.“
„Čo to nevidíš? Celé to zapadá ---“
„Nie, to nezapadá,“ povedala. „Nezapadá, Harry, jednoducho si sa nechal uniesť.
Prosím,“ povedala, keď začala, "prosím, len mi povedz toto: Ak Relikvie Smrti naozaj
existujú, a Dumbledore o nich vedel, vedel, že osoba, ktorá ich všetky vlastní, bude pánom
Smrti --- Harry, prečo by ti to nepovedal? Prečo?“
Odpoveď mal pripravenú.
„Ale ty si to povedala, Hermiona! Musíš ich vypátrať sám! Je to výprava!“
„Ale ja som to povedala len tak, aby som ťa presvedčila ísť k Lovegoodovcom!“ skríkla
Hermiona podráždene. „Naozaj som tomu neverila!“
Harry si to nevšímal.
„Dumbledore ma väčšinou nechával, aby som si veci našiel sám. Nechal ma vyskúšať svoju
silu, riskovať. Toto mi pripadá ako niečo podobné, čo robil.“
„Harry, toto nie je hra, toto nie je cvičenie! Je to naozaj a Dumbledore ti zanechal veľmi
jasné inštrukcie: Nájdi a znič horcruxy! Ten symbol nič neznamená, zabudni na Relikvie
Smrti, nemôžeme si dovoliť odkloniť sa z cesty...“
Harry ju sotva počúval. Otáčal zlatú strelu vo svojej ruke stále dookola, napoly očakával,
že sa otvorí a ukáže kameň vzkriesenia, aby dokázal Hermione, že má pravdu, že Relikvie
Smrti sú skutočné.
Obrátila sa na Rona.
„Ty tomu neveríš, alebo áno?“
Harry vzhliadol a Ron váhal.
„Neviem... Myslím... kúsky toho tak nejako zapadajú do seba,“ povedal Ron neohrabane,
„Ale keď sa na to pozrieš ako na celok...“ Zhlboka sa nadýchol, „Myslím, že sa máme
zbaviť horcruxov, Harry. To je to, čo nám Dumbledore povedal, aby sme urobili. Možno...
možno by sme mali zabudnúť na tú záležitosť s Relikviami.“
„Ďakujem ti, Ron,“ povedala Hermiona. „Vezmem si prvú hliadku.“
Prešla okolo Harryho a sadla si do vchodu, čím urobila za všetkým úplnú bodku.
Ale tú noc Harry zaspával len ťažko. Nápad o Relikviách Smrti ho posadol a nemohol si
odpočinúť, keď mu vírili mysľou vzrušujúce myšlienky: prútik, kameň a plášť. Keby ich
proste mohol mať všetky...
Otvorím sa na konci... Ale čo bolo tým koncom? Prečo nemôže mať ten kameň teraz? Kiež
by mal ten kameň, mohol by sa Dumbledora spýtať osobne...
Harry potme mrmlal slová k zlatej strele a skúšal všetko, dokonca aj hadiu reč, ale zlatá
strela sa neotvorila...
249
A ten prútik, prastarý prútik, kde ten je skrytý? Kde teraz hľadal Voldemort? Harry si prial,
aby ho jazva pálila a ukázala mu Voldemortove myšlienky, pretože úplne po prvý raz sa on
a Voldemort zhodovali vo veci, ktorú chceli... Hermione by sa ten nápad nepáčil,
samozrejme... Ale veď ona tomu neverí... Xenophlius mal svojím spôsobom pravdu...
Obmedzená, úzkoprsá, klapky na očiach. Pravda bola taká, že sa bála pomyslenia na
Relikvie Smrti, obzvlášť kameňa vzkriesenia... a Harry pritisol ústa na zlatú strelu,
pobozkal ju a skoro ju zhltol, ale zlaté znamenie nepovolilo...
Už skoro svitalo, keď si spomenul na Lunu, ktorá je sama v cele v Azkabane, obklopená
dementormi a odrazu sa zahanbil. Úplne na ňu zabudol pri svojom horúčkovitom uvažovaní
o horcruxoch. Keby ju len mohol zachrániť, ale dementori v takom počte by boli prakticky
nenapadnuteľní. Teraz mu napadlo, že ešte nevyskúšal Patronusa s trnkovým prútikom...
Musí to skúsiť ráno...
Keby tak len mohol získať lepší prútik...
A túžba po prastarom prútiku, prútiku smrti, neporaziteľnom, nepremožiteľnom ho
pochytila znovu...
Ďalšie ráno zbalili stan a vyrazili do poriadneho lejaku. Dážď ich sledoval až na pobrežie,
kde na noc postavili stan a ostali tu počas celého týždňa kvôli premočenému terénu, ktorý
Harrymu pripadal ponurý a depresívny. Mohol myslieť iba na Relikvie Smrti. Bolo to ako
plameň, ktorý sa v ňom rozhorel a nič, ani Hermionina otvorená nedôvera, ani Ronove stále
pochybnosti, ho nemohli uhasiť. A čím zúrivejšie horela túžba po Relikviách, tým menej
bol veselý. Vinil Rona a Hermionu: Ich zaťatá ľahostajnosť bola rovnako zlá ako neúprosný
dážď, ktorý ubíjal ich odhodlanie, ale nič nemohlo nahlodať jeho absolútnu istotu. Harryho
dôvera a túžba po Relikviách ho stravovala, až sa cítil od ostatných dvoch a ich
posadnutosťou horcruxami izolovaný.
„Posadnutosť?“ povedala Hermiona s tichou zúrivosťou, keď sa Harry neobťažoval
prehovoriť jediné slovo po tom, čo mu Hermiona vynadala, že stráca záujem o hľadanie
ďalších horcruxov. „Nie my sme posadnutí, Harry! My sme tí, ktorí sa snažia urobiť to, čo
im Dumbledore povedal!“
Skrytá výčitka sa ho nedotkla. Dumbledore zanechal znak Relikvií, aby ho Hermiona
rozlúštila a jemu zase, o čom bol Harry stále presvedčený, zanechal v zlatej strele
schovaný kameň vzkriesenia. Ani jeden nemôže žiť, pokiaľ druhý prežíva... pán Smrti...
Prečo tomu Ron a Hermiona nerozumejú?
„Posledný nepriateľ, ktorý má byť zničený, je smrť,“ citoval ticho Harry.
„Ja som myslela, že to je Veď-Vieš-Kto, s kým máme bojovať?“ odsekla Hermiona a Harry
to s ňou vzdal.
Aj záhada striebornej lane, o ktorej tí dvaja vytrvalo diskutovali, sa mu teraz zdala menej
dôležitá, niečo ako mierne zaujímavý vedľajší program. Jediná ďalšia vec, o ktorú sa teraz
staral, bola jeho jazva, ktorá ho začala opäť svrbieť, aj keď robil všetko možné, aby to
skryl pred ostatnými. Vyhľadával samotu, kedykoľvek len mohol, ale bol sklamaný tým, čo
videl. Vízie, ktoré zdieľal s Voldemortom, zmenili kvalitu; boli zrazu rozmazané,
zaostrovali sa a rozostrovali. Harry dokázal rozlíšiť len nejasné obrysy predmetov, ktoré
vyzerali ako lebka alebo niečo ako hora, ktorá bola skôr z tieňov než z hmoty.
Harryho, zvyknutého na vidiny ostré ako skutočný obraz, táto zmena znepokojovala.
Obával sa, že spojenie medzi ním a Voldemortom sa poškodilo, spojenie, ktorého sa
250
obávali obaja a tiež si ho cenili, nech už narozprával Hermione čokoľvek. Harry si akosi
spájal tieto neuspokojujúce matné obrazy so zlomením svojho prútika, alebo akoby to bola
chyba trnkového prútika, že už nikdy viac nemohol nahliadnuť do Voldemortovej mysle tak
dobre ako doteraz.
Ako sa týždne vliekli, Harry si aj napriek zahľadeniu do seba nemohol nevšimnúť, akoby
Ron preberal velenie. Možno preto, že chcel odčiniť, že ich nechal v štichu, možno preto,
že Harryho apatický prístup vyburcoval jeho spiace vodcovské kvality, Ron bol teraz ten,
kto povzbudzoval a vyzýval ostatných dvoch k akcii.
„Ostávajú tri horcruxy,“ stále hovoril. „Potrebujeme akčný plán, no tak! Kde sme ešte
nehľadali? Poďme si to ešte raz prejsť. Sirotinec...“
Šikmá ulička, Rokfort, dom Riddleovcov, Borkin a Burkes, Albánsko, všetky miesta, o
ktorých vedeli, že tam Tom Riddle niekedy žil, alebo pracoval, navštevoval, či vraždil. Ron
a Hermiona sa s nimi pohrávali znovu a znovu, Harry sa pripájal len preto, aby ho Hermiona
prestala otravovať. Bol by šťastný, keby mohol sedieť sám v tichosti, pokúšal sa čítať
Voldemortove myšlienky a zistiť viac o prastarom prútiku, ale Ron trval na cestovaní po
stále pochybnejších miestach, aby ich udržal v pohybe, ako si Harry uvedomoval.
„Nikdy nevieš,“ bola Ronova stará pesnička. „Horná kosatka je kúzelnícka dedina, mohol
tu chcieť žiť. Poďme to tu prehľadať.“
Tieto časté nájazdy na čarodejnícke územia ich príležitostne privádzali na dohľad
banditom.
„Predpokladá sa, že niektorí z nich sú rovnako zlí ako Smrťožrúti,“ povedal Ron. „Tá
banda, čo ma mala, bola dosť úbohá, ale Bill odhadoval, že niektorí z nich sú naozaj
nebezpeční. Na Potterovej hliadke hovorili --“
„Na čom?“ povedal Harry.
„Potterova hliadka, nerozprávala som ti, že sa tomu tak hovorí? Stanica, ktorú sa stále
pokúšam naladiť na svojom rádiu, jediná, ktorá hovorí pravdu o tom, čo sa deje! Takmer
všetky stanice nasledujú Veď-Vieš-Koho, všetky okrem Potterovej hliadky. Naozaj by som
chcel, aby si to počul, ale zle sa to ladí...“
Ron trávil večer čo večer vyťukávaním rôznych rytmov na vrch rádia, zatiaľ čo otáčal
gombíkom. Príležitostne chytil úryvky rád, ako si poradiť s dračími kiahňami, inokedy pár
kúskov „Kotla plného horúcej a silnej lásky.“ Ron sa snažil ťukaním trafiť správne heslo,
polohlasne mrmlal reťazce náhodných slov.
„Obvykle je to niečo, čo má do činenia s Rádom,“ povedal im. „Bill mal vážne talent v ich
hádaní. Ja som vďačný, keď uhádnem jedno...“
Nakoniec až v marci sa na Rona usmialo šťastie.
Harry sedel pri vchode do stanu na povinnej hliadke, naprázdno pozeral na trsy ozdobnice,
ktoré si prerazili cestu zamrznutou pôdou, keď zrazu Ron zo stanu vzrušene zakričal.
„Mám to, mám to! Heslo bolo „Albus“! Vlez dovnútra, Harry.“
Po prvýkrát vyburcovaný zo svojho premýšľania nad Relikviami Smrti sa Harry ponáhľal späť
do stanu. Našiel Rona a Hermionu, ako kľačia na zemi pred malým rádiom. Hermiona, ktorá
251
leštila meč Richarda Chrabromila, len aby niečo robila, sedela s otvorenými ústami a
pozerala na drobný reproduktor, z ktorého sa ozýval veľmi dobre známy hlas.
„...sa ospravedlňujeme za dočasné výpadky rozhlasových vĺn, ktoré boli spôsobené
mnohými návštevami tých očarujúcich Smrťožrútov do domov v našom okolí.“
„Ale to je Lee Jordan!“ povedala Hermiona.
„Ja viem!“ zažiaril Ron. „Husté, čo?“
„...teraz sme našli iné bezpečné miesto,“ hovoril Lee, „a ja som potešený, že vám môžem
povedať, že sa k nám tento večer pripojili naši dvaja pravidelní spolupracovníci, ‘brý
večer, chlapci!“
„Ahoj.“
„Dobrý večer, River.“
„River je Lee“ vysvetľoval Ron. „Všetci majú zakódované mená, ale ty mu ako obvykle
môžeš hovoriť...“
„Pst!“ povedala Hermiona.
„Ale než si vypočujeme Kráľovského a Romula,“ pokračoval Lee, „poďme najprv oznámiť
tie úmrtia, ktoré spravodajstvu Kúzelníckej rozhlasovej siete a Dennému prorokovi
nepripadajú dosť dôležité, aby ich spomenuli. S veľkou ľútosťou informujeme našich
poslucháčov o zavraždení Teda Tonksa a Dirka Cresswella.“
Harrymu prišlo zle, rozhojdal sa mu žalúdok. S Ronom a Hermionou na seba s hrôzou
pozreli.
„Tiež bol zabitý škriatok menom Gornuk. Predpokladá sa, že muklorodený Dean Thomas a
druhý škriatok, cestujúci spoločne s Tonksom, Cresswellom a Gornukom, mali ujsť. Ak
Dean počúva, alebo ktokoľvek, kto vie o ich mieste pobytu, jeho rodičia a sestry zúfalo
potrebujú nové správy.
V čase týchto udalostí bola vo svojom dome v Gaddley nájdená mŕtva päťčlenná muklovská
rodina. Muklovské úrady pripisujú ich smrť úniku plynu, ale členovia Fénixovho rádu nám
odkázali, že to bola smrteľná kliatba --- ďalší dôkaz, ako by sme ho potrebovali, že sa
vraždenie muklov stáva počas nového režimu niečím viac než rekreačným športom.“
„Nakoniec s ľútosťou oznamujeme našim poslucháčom, že v Godricovej úžľabine objavili
pozostatky Bathildy Bagshotovej. Isté je to, že zomrela už pred niekoľkými mesiacmi.
Fénixov rád nás informoval, že jej telo vykazovalo nepochybné známky po poraneniach
spôsobených čiernou mágiou.“
„Vážení poslucháči, chcel by som vás vyzvať, aby ste sa k nám pripojili a držali minútu
ticha na pamiatku Teda Tonksa, Dirka Cresswella, Bathildy Bagshotovej, Gornuka a
bezmenných, no nemenej ľutovaných muklov, ktorých zavraždili Smrťožrúti.“
Rozľahlo sa ticho a Harry, Ron a Hermiona neprehovorili. Polovica Harryho túžila počuť
viac, druhá polovica sa obávala, čo by mohlo prísť ďalej. Bolo to po prvý raz po dlhom
čase, kedy sa cítil úplne spojený s okolitým svetom.
252
„Ďakujeme,“ povedal Leeov hlas. „A teraz sa môžeme vrátiť k nášmu spolupracovníkovi
Kráľovskému a novinke o tom, ako sa nové kúzelnícke usporiadanie dotýka muklovského
sveta.“
„Ďakujem ti, River,“ povedal nezameniteľný hlas, hlboký, rozvážny a upokojujúci.
„Kingsley!“ vyhŕkol Ron.
„Vieme!“ tíšila ho Hermiona.
„Muklovia stále ignorujú príčiny ich utrpenia, aj keď pokračujú zlé pohromy,“ povedal
Kingsley. „Avšak stále počúvame ozaj obdivuhodné príbehy o kúzelníkoch a čarodejniciach,
ktorí riskovali vlastnú bezpečnosť, aby ochránili svojich muklovských priateľov alebo
susedov, často bez ich vedomia. Chcel by som apelovať na všetkých poslucháčov, aby
nasledovali ich príklad, napríklad zosielaním ochranných kúziel na muklovské príbytky vo
vašej ulici. Týmto jednoduchým opatrením môžete zachrániť mnoho životov.“
„A čo by ste povedali, Kráľovský, tým poslucháčom, ktorí odpovedajú, že by mali byť v
tejto nebezpečnej dobe uprednostnení kúzelníci?“ opýtal sa Lee.
„Povedal by som, že je len jeden malý krôčik od uprednostňovania kúzelníkov k
uprednostňovaniu čistokrvných a potom k Smrťožrútom,“ odpovedal Kingsley. „Všetci sme
ľudia, že? Každý ľudský život má rovnakú hodnotu a má cenu chrániť ho.“
„Skvele povedané, Kráľovský a máš môj hlas na ministra mágie, ak sa z tohto niekedy
dostaneme,“ povedal Lee. „A teraz sa presunieme k našej obľúbenej časti programu
„Potterovi komplici“."
„Ďakujem, River,“ povedal povedomý hlas. Ron sa chystal prehovoriť, ale Hermiona ho
predbehla a zašepkala.
„Vieme, že je to Lupin!“
„Romulus, stále zastávaš názor, ako vždy, keď sa objavíš v našom vysielaní, že Harry
Potter je stále nažive?“
„Áno,“ povedal pevne Lupin. „Vôbec nepochybujem o tom, že ak by sa to stalo, jeho smrť
by Smrťožrúti rozhlásili všetkými možnými spôsobmi. Zasadilo by to smrteľný úder morálke
tých, ktorí stále vzdorujú novému režimu. „Chlapec, ktorý prežil“ zostáva symbolom
všetkého, pre čo bojujeme: víťazstvo dobra, sila nevinnosti, potreba stále vzdorovať.“
Harryho zahrnula zmes vďačnosti a hanby. Odpustil mu Lupin tie hrozné veci, ktoré mu
povedal, keď sa naposledy stretli?
„A čo by si povedal Harrymu, keby si vedel, že nás počúva, Romulus?“
„Povedal by som mu, nech sa riadi svojimi inštinktmi, ktoré sú dobré a skoro vždy
správne.“
Harry sa pozrel na Hermionu, jej oči boli plné sĺz.
„Skoro vždy správne,“ opakovala.
„Ó, rozprával som vám to?“ povedal užasnuto Ron „Bill mi hovoril, že Lupin zase žije s
253
Tonksovou! A zrejme sa už veľmi pekne zväčšila...“
„...a naše obvyklé aktuality o priateľoch Harryho Pottera, ktorí trpeli pre svoju oddanosť?“
hovoril Lee.
„No, ako pravidelní poslucháči budú vedieť, pár otvorených stúpencov Harryho Pottera
bolo uväznených, vrátane Xenophilia Lovegooda, niekdajšieho vydavateľa Sršňa,“ povedal
Lupin.
„Aspoň stále žije!“ mrmlal Ron.
„Tiež sme niečo pred pár hodinami počuli, že Rubeus Hagrid,“ – teraz všetci traja zalapali
po dychu, takže skoro prepásli zvyšok vety - „dobre známy hájnik v Rokfortskej škole, len
tak-tak utiekol pred zatknutím na rokfortskej pôde, kde podľa zvestí v jeho dome sídlila
skupina Podporujeme Harryho Pottera. Avšak Hagrida nevzali do väzby a ako veríme, je na
úteku.“
„Domnievam sa, že pri úteku pred Smrťožrútmi sa hodí mať šestnásť stôp vysokého
nevlastného brata?“ spýtal sa Lee.
„Vyzerá to tak,“ súhlasil vážne Lupin. „Môžem len dodať, že zatiaľ čo tu na Potterovej
hliadke chválime Hagridovho ducha, mali by sme dôrazne varovať aj tých najoddanejších
stúpencov Harryho pred Hagridovým príkladom. Skupiny ako „Podporujeme Harryho
Pottera“ sú v dnešnej atmosfére nerozumné.“
„To naozaj sú, Romulus,“ povedal Lee, „takže odporúčame, aby ste preukazovali svoju
oddanosť mužovi s jazvou v tvare blesku počúvaním Potterovej hliadky! A teraz sa
presuňme k novinkám o kúzelníkoch, ktorí dokazujú, že sú rovnako nepolapiteľní ako Harry
Potter.
Radi by sme upozornili na vodcu Smrťožrútov. Podelíme sa s vami o názory na niektoré z
najbláznivejších povestí kolujúcich okolo neho, rád by som predstavil nového spravodajcu,
Hlodavca!“
„Hlodavca?“ povedal ďalší povedomý hlas a Harry, Ron a Hermiona zakričali unisono:
„Fred!“
„Nie – nie je to George?“
„Je to Fred, myslím,“ povedal Ron a naklonil sa bližšie a nech už to bolo ktorékoľvek z
dvojčiat, povedal: „V žiadnom prípade „Hlodavec“, povedal som, že chcem byť „Bystrý“!“
„Ó, tak teda dobre, „Bystrý“, mohol by si nám povedať, ako si pochopil rozličné historky,
ktoré počúvame o vodcovi Smrťožrútov?“
„Áno, River, mohol,“ povedal Fred. „Ako budú iste naši poslucháči vedieť, pokiaľ si
nezvolili za svoje útočisko dno záhradného jazierka alebo niečo podobného, stratégia VeďVieš-Koho držať sa v tieni vytvára dobré prostredie pre rozkošnú paniku. Samozrejme, keby
všetky uvedené pozorovania jeho osoby boli skutočné, muselo by tu naokolo pobehovať
dobrých devätnásť Veď-Viete-Koho.“
„To mu sedí, samozrejme,“ pokračoval Kingsley. „Závoj tajomna vytvára viac hrôzy, než
keby sa ukazoval.“
254
„Súhlasím,“ povedal Fred. „Takže, ľudia, skúste to a trochu sa upokojte. Už takto je to zlé
aj bez vymýšľania si. Napríklad ten nápad, že Veď-Viete-Kto dokáže zabíjať ľudí len
pohľadom. To je bazilisk, vážení poslucháči. Jeden jednoduchý testík: Zistite, či tá vec, čo
na vás zíza, má nohy. Ak má, môžete sa mu pokojne pozrieť do očí, aj keď, pokiaľ to
naozaj bude Veď-Viete-Kto, bude to zrejme tá posledná vec, ktorú urobíte.“
Po prvý raz po dlhých týždňoch sa Harry smial, cítil, ako z neho opadáva ťažoba a napätie.
„A tie povesti, že ho videli v zahraničí?“ opýtal sa Lee.
„No, kto by nechcel krásne malé prázdniny po ťažkej práci, ktorú vykonal?“ opýtal sa Fred.
„Ide o to, ľudia, aby ste sa nenechali učičíkať falošným pocitom bezpečia, keď si budete
myslieť, že je v zahraničí. Možno je, možno nie je, ale stále je pravdou, že ak si zmyslí,
dokáže sa pohybovať rýchlejšie než Severus Snape tvárou v tvár šampónu, takže
nepočítajte, že bude dlho preč, ak nechcete nič riskovať. Nikdy by som si nemyslel, že
toto vyslovím, ale bezpečnosť nadovšetko!“
„Mnohokrát ti ďakujem za tieto múdre slová, Bystrý,“ povedal Lee. „Vážení poslucháči, to
nás priviedlo až na koniec ďalšej Potterovej hliadky. Nevieme, kedy bude možné znovu
vysielať, ale buďte si istí, že sa vrátime... Otáčajte gombíkom: Ďalšie heslo bude Divooký,
udržujte sa vo vzájomnom bezpečí a verte. Dobrú noc.“
Ovládanie rádia sa pootočilo a svetlo za ladiacim panelom zhaslo. Harry, Ron a Hermiona
stále žiarili. Počuť známe a priateľské hlasy bolo neobyčajne povzbudzujúce. Harry si tak
zvykol na ich izoláciu, až zabudol na to, že aj iní ľudia vzdorujú Voldemortovi. Akoby sa
prebudil z dlhého spánku.
„Dobré, nie?“ povedal šťastne Ron.
„Úžasné,“ odpovedal Harry.
„Je to od nich tak statočné,“ povzdychla si Hermiona. „Keby ich našli...“
„No, stále sa sťahujú, nie?“ povedal Ron. „Ako my.“
„Ale počuli ste, čo povedal Fred?“ opýtal sa vzrušene Harry. Keď sa vysielanie skončilo,
jeho myšlienky sa znovu obrátili k všetko stravujúcej posadnutosti. „On je v zahraničí!
Stále hľadá ten prútik, vedel som to!“
„Harry ---“
„No tak, Hermiona, prečo si tak odhodlaná si to nepripustiť? Vol --“
„HARRY, NIE!“
„– demort ide po prastarom prútiku!“
„To meno je tabu!“ skríkol Ron a vyskočil na nohy, keď sa zvonka ozvalo hlasné prasknutie.
„Povedal som ti, Harry, povedal som ti, že to nemôžeme už nikdy viac hovoriť – musíme
okolo nás obnoviť ochranu – rýchlo – Takto našli –“
Ale Ron prestal rozprávať a Harry vedel, prečo. Špiónoskop na stole sa rozsvietil a začal sa
točiť. Začuli hlasy, stále bližšie a bližšie, hrubé a vzrušené hlasy. Ron vytiahol Zhasínadlo a
255
stlačil ho: Ich lampy zhasli.
„Vyjdite s rukami nad hlavou!“ ozval sa škrekotavý hlas z tmy. „Vieme, že ste tam! Mieri
na vás pol tucta prútikov a je nám jedno, koho prekľajeme!“
256
23. kapitola – Malfoyovo panstvo
Harry sa pozrel na dvoch ostatných, teraz iba na obrysy v tme. Videl Hermionu mieriť
prútikom nie smerom von, ale priamo do jeho tváre.
Ozvala sa rana, výbuch bielych iskier a potom… spadol v agónii neschopný nič vidieť. Cítil,
ako mu rýchlo napúcha tvár pod jeho rukami, rovnako ako počul kroky okolo seba.
„Zdvihni sa, ty niktoš!“
Predtým, než to stačil zastaviť, ho niečie ruky surovo zdvihli zo zeme. Niekto prehľadal
jeho vrecká a vzal trnkový prútik. Harry si držal v dlaniach neznesiteľne boliacu tvár. Bola
napuchnutá a červená, akoby práve dostal nejaký alergický záchvat. Jeho oči pripomínali
maličké štrbiny, cez ktoré sotva videl. Keď bol zviazaný pred stanom, spadli mu okuliare,
všetko, čo videl, boli obrysy štyroch alebo päť ľudí zápasiacich s Ronom a Hermionou.
„Choď-od-nej!“ zakričal Ron. Ozval sa neomylný zvuk zlomeného kĺbu: Ron zavrieskal
bolesťou a Hermiona zakričala, „Nie! Daj mu pokoj, daj mu pokoj!“
„Tvoj chlapec dostane viac, než by dostal, keď bude na mojom zozname,“ povedal
nechutne známy škriekajúci hlas. „Rozkošné dievča… aké jednanie… zaiste si užijem
hebkosť kože…“
Harrymu sa pretočil žalúdok. Vedel, kto to je, Fenrir Grayback, vlkolak, ktorý nosil
smrťožrútsky plášť, na oplátku za to mohol povoliť uzdu svojej divokosti.
„Prehľadajte ten stan!“ povedal iný hlas.
Harry bol otočený smerom k zemi. Zadunenie mu samozrejme napovedalo, že Ron bol
hodený vedľa neho. Počuli kroky a rany, muž pri prehľadávaní stanu prevrátil stoličku.
„Tak, teraz sa pozrieme, koho to tu máme,“ povedal Grayback zhora škodoradostným
hlasom a prevrátil Harryho na chrbát. Lúč svetla z prútika mu dopadol na tvár a Grayback
sa zasmial.
„Potreboval by ďatelinové pivo, aby toto dal dole. Čo sa ti stalo, ty ohava?“
Harry neodpovedal ihneď.
„Pýtal som sa,“ zopakoval Grayback a Harry dostal ranu do bránice, čo mu spôsobilo
dvojnásobnú bolesť, „čo sa ti stalo?“
„Bodnutie,“ zamumlal Harry. „Bodli ma.“
„Áno, vyzerá to tak,“ povedal druhý hlas.
„Ako sa voláš?“ zavrčal Grayback.
„Dudley,“ odpovedal Harry.
„A krstné meno?“
„Ja totiž --Vernon. Vernon Dudley.“
„Skontroluj zoznam, Scabior,“ nariadil Grayback a Harry ho pozoroval, ako sa premiestil
257
bokom, pozrieť sa dole na Rona. „Čo ty, skrčok?“
„Stan Shunpike,“ povedal Ron.
„To tak,“ povedal muž, ktorý sa volal Scabior. „Poznáme Stana Shunpika, ten pre nás
urobil trochu práce.“
Ozvalo sa ďalšie zadunenie.
„Som Barny,“ pokračoval Ron, a Harry mohol istoiste povedať, že v tu chvíľu mal Ron plnú
pusu krvi.
„Barny Weasley.“
„Á, Weasley?“ zaškrekotal Grayback. „Tak to si spriaznený so zradcami krvi, i keď nie si
mukel. A nakoniec, tvoja krásna malá priateľka…“ Tón jeho hlasu zbystril Harrymu zmysly.
„Jednoduché, Grayback,“ povedal s výsmechom v hlase ostatným Scabior.
„Á, nemienim ju zatiaľ pohrýzť, uvidíme, či si spomenie na svoje meno rýchlejšie, než
Barny. Kto si ty, dievča?“
„Penelopa Clearwaterová,“ povedala Hermiona. Znela vydesene, ale presvedčivo.
„Ako si na tom s krvou?“
„Polovičná krv,“ odpovedala Hermiona.
„Dosť jednoduché to zistiť,“ povedal Scabior „Ale všetci vyzerajú, akoby to boli ešte
Rokfortskí študenti-“
„Odifli sme,“ povedal Ron.
„Odišli sme, si chcel povedať, čo, skrčok?“ povedal Scabior „Rozhodli ste si zatáboriť, čo?
A mysleli ste si, že iba tak pre srandu môžete hovoriť meno Temného pána?“
„Ne pfe sfandu,“ povedal Ron „Nechoda.“
„Nehoda?“ Ozvalo sa mnoho výsmešných hlasov.
„Vieš, kto rád hovorí meno Temného Pána, Weasley?“ zabručal Grayback, „Fénixov rád.
Hovorí ti to niečo?“
„Ne.“
„Dobre, nepreukazujú Pánovi Zla dostatočný rešpekt, takže meno bolo stabouvané. Pár
členov Rádu nasledovalo túto cestu. No, uvidíme. Zviažte ich spolu s tými dvoma ďalšími
zajatcami.“
Niekto zatiahol Harryho za vlasy a kúsok ho odtiahol a pustil ho na zem do sedu. Potom ho
začal zväzovať chrbtom k sebe s ostatnými väzňami. Harry bol stále na pol slepý, sotva
niečo cez svoje napuchnuté oči videl. Keď ich muž konečne poriadne zviazal, opýtal sa
Harry šeptom k ostatným zajatcom.
258
„Má ešte niekto prútik?“
„Nie.“ Ozvali sa Ron i Hermiona z rôznych strán.
„Je to moja chyba. Povedal som to meno. Ospravedlňujem sa-“
„Harry?“
Bol to nový, avšak známy hlas, ktorý prichádzal zozadu za Harrym, od osoby zviazanej po
Hermioninej ľavici.“
„Dean?“
„Si to ty! Keby zistili, koho majú-! Sú to banditi, hľadajú iba zajatcov, ktorých predajú za
zlato.“
„To nebol zlý ťah za jednu noc,“ hovoril Grayback keď pár okovaných topánok prechádzal
kúsok od Harryho a počuli mnoho rán zvnútra stanu. „Mukel, škriatok na úteku a títo
ulievači. Skontroloval si už ich mená na zozname, Scabior?“ zaburácal.
„Áno. Žiadny Vernon Dudley na ňom nieje, Grayback.“
„Zaujímavé,“ povedal Grayback. „Aké zaujímavé.“
Prikrčil sa dole za Harrym, ktorý skrz neuveriteľne maličké medzery medzi svojimi
napuchnutými očami videl tvár pokrytú rozstrapatenými vlasmi a fúzmi so špicatými
hnedými zubami. Grayback páchol rovnako ako tej noci na vrchole veže, kde zomrel
Dumbledore: špinou, potom a krvou.
„Tak, ty nie si hľadaný čo, Vernon? Alebo si na zozname pod iným menom? V akej fakulte si
bol na Rokforte?“
„Slizolin,“ odpovedal automaticky Harry.
„Vtipné, ako si všetci myslia, že to chceme počuť,“ zašilhal Scabior preč od tieňu. „Ale
žiadny z nich nám nie je schopný povedať, kde je ich klubovňa.“
„Je v podzemí,“ povedal Harry zreteľne. „Vstúpite tam skrz stenu. Je plná kostí a harabúrd
a je pod jazerom, takže svetlo je tam zelené.“
Nastala krátka pauza.
„Dobre, dobre, vyzerá to, že sme vážne chytili malého Slizolinčana,“ povedal Scabior.
„Bod pre teba, Vernon, pretože nie je veľa muklovských žiakov v Slizoline. Čo robí tvoj
otec?“
„Pracuje na ministerstve,“ zaklamal Harry.
Vedel, že celý tento príbeh môže skolabovať pri jedinom pokuse o overenie, ale na druhej
strane to bolo to jediné, čo mohol robiť, dovtedy kým jeho tvár znovu nezíska normálnu
podobu. „Oddelenie čarodejníckych nehôd a katastrôf.“
„Vieš čo, Grayback,“ povedal Scabior. „Myslím, že tam nejaký Dudley je.“
259
Harry nemohol ani dýchať. Môže im pomôcť šťastie, obrovské šťastie, aby sa z toho ešte
dostali?
„Tak, tak.“ povedal Grayback a Harry počul maličké znepokojenie v jeho bezcitnom hlase
a vedel, že Grayback premýšľa, či práve nenapadol a nezajal syna ministerského úradníka..
Harryho srdce tĺklo tak silno, že mu pripadalo, že naráža o povrazy okolo hrudníka.
Neprekvapilo by ho, keby si toho Grayback všimol.
„Pokiaľ hovoríš pravdu, ty malý hnus, nemusíš sa báť malého výletu na ministerstvo.
Myslím, že tvoj otec nás odmení za to, že ťa odprevadíme.“
„Ale,“ povedal Harry a pusu mal vyschnutú na kosť, „keby ste nás proste nechali...“
„Hej!“ bolo počuť výkrik zvnútra stanu. „Pozri na toto, Grayback!“
Temná postava chvátala proti nim a Harry uvidel strieborný odlesk svetla prútika. Našli
Chrabromilov meč.
„Veeeľmi pekný,“ povedal Grayback uznanlivo a vzal si od kumpána meč. „Vážne veľmi
pekný. Vyzerá to ako práca škriatkov. Kde ste vzali niečo tak pekné?“
„Je môjho otca,“ zaklamal Harry a dúfal, že je príliš veľká tma, než aby Grayback prečítal
meno vyryté priamo pod čepeľou. „Požičali sme si ho na skorší...“
„Počkaj chvíľu, Grayback! Pozri na toto v Prorokovi!“
Ako to Scabior povedal, Harryho jazva, ktorá bola hlboko v jeho opuchnutom čele, začala
ostro páliť. Príliš jasno, aby mohol vnímať hocičo okolo seba, uvidel vežovitú budovu,
ponurú pevnosť, temnú a odpudivú. Voldemortove myšlienky boli naraz zasa ostré. Kĺzal
smerom k obrovskej budove s euforickým pocitom blízkosti svojho cieľa...
Tak blízko... tak blízko...
S vypätím všetkých síl uzavrel Harry svoju myseľ Voldemortovým túžbam a vrátil sa spať do
miest, kde práve v tme sedel pripútaný k Ronovi, Hermione, Deanovi a Griphookovi a
počúval Scabiora s Graybackom.
„Hermiona Grangerová,“ hovoril Scabior, „Humusáčka, o ktorej je známe, že cestuje s
Harrym Potterom.“
Harryho jazva v tichu pálila, ale on sa prekonával, aby zostal na mieste a nepreskočil do
Voldemortovej mysle. Počul zaškrípanie Graybackových topánok, keď si čupol pred
Hermionu.
„Vieš čo, dievčatko? Tento obrázok mi ťa pekelne pripomína.“
„To nie! To nie som ja!“
Hermionin vystrašený výkrik znel skôr ako priznanie.
„...o ktorej je známe, že cestuje s Harrym Potterom,“ opakoval ticho Grayback.
Zavládlo hrobové ticho. Harryho jazva príšerne bolela, ale všetkou silou zápasil proti
260
Voldemortovým myšlienkam. Nikdy nebolo tak dôležité zostať v svojich myšlienkach sám
sebou.
„No, toto nám trochu mení pohľad na vec, že?“ zašepkal Grayback.
Nikto neprehovoril. Stuhnutý Harry cítil, ako ho banditi pozorujú a ako sa Hermionina ruka
chveje rovnako ako jeho. Grayback vstal a podišiel pár krokov smerom k miestu, kde sedel
Harry. Znovu si čupol, aby videl Harrymu do jeho znetvorených obrysov.
„Čo to máš na čele, Vernon?“ opýtal sa ho jemne a Harry ucítil jeho dych vo chvíli, keď
pritisol prst na jeho hlbokú jazvu.
„Nedotýkajte sa jej!“ Vykríkol Harry. Nemohol to zastaviť. Myslel, že ho tá bolesť zničí.
„Myslel som, že nosíš okuliare, Potter?“ dýchal Grayback.
„Našiel som okuliare!“ vyštekol jeden z banditov stojacich ďalej. „Tam v stane jedny boli,
Grayback, počkaj...“
A o chvíli neskôr už mal Harry okuliare naspäť na nose. Banditi sa teraz približovali a
pozerali na neho.
„Je to on!“ vykríkol Grayback „Chytili sme Pottera!“
Všetci ustúpili niekoľko krokov späť ohromení tím, čo urobili. Harry stále ešte bojujúci sám
so sebou, aby zostal v prítomnosti, nemohol prísť na nič, čo by im povedal. Kusy vízie sa
mihali na okraji jeho mysle...
...skrýval sa pod vysokými stenami pevnosti...
Nie, on je Harry, spútaný a bez prútika v obrovskom nebezpečí...
...díval sa nahor, do najvyššieho okna tej najvyššej veže...
Je Harry a oni hovoria tichým hlasom o jeho osude...
...čas vyletieť hore...
„...a na ministerstvo?“
„Choď niekam s ministerstvom,“ zavrčal Grayback. „Zhrabnú odmenu a my z nej
neuvidíme ani ň. Hovorím vám, že ho vezmeme priamo k Veď-Viete-Komu.“
„Privoláš ho? Sem?“ povedal Scabior a z jeho hlasu bola cítiť úcta a strach.
„Nie,“ vyštekol Grayback, „Ja nemám... hovorili, že používajú Malfoyov dom ako základňu.
Vezmeme ho tam.“
Harry si myslel, že vie, prečo Grayback Voldemorta nezavolá. Vlkolak mohol nosiť šaty
Smrťožrútov, pokiaľ ho potrebovali, ale iba najužší okruh okolo Voldemorta bol označený
temným znamením. Graybackovi nebolo dovolené užívať tejto najvyššej pocty.
Harryho jazva znovu vzplanula...
261
...a on vystúpil do noci, letel priamo k oknám na vrchole veže...
„...naozaj si si istý, že je to on? Pretože ak nie je, Grayback, tak sme mŕtvi.“
„Kto tu velí?“ zakričal Grayback a zakrýval tak svoju slabú chvíľku. „Povedal som, že je to
Potter a on a jeho prútik, to je dvestotisíc galeónov, jasné? Ale ak ste takí zbabelci, že
nechcete ísť so mnou – hocikto z vás – tak je všetko moje! A vezmem si k tomu i ten
prútik!“
...okno bolo zasadené v čiernej skale, nie dosť veľké na to, aby sa ním pretiahol dospelý
človek... skrz toho bolo vidieť iba vychrtlú postavu skrútenú pod prikrývkou... Mŕtva alebo
spiaca...?
„Dobre!“ povedal Scabior. „Takže sme dohodnutý! A čo s ostatkom, Grayback, čo urobíme
s nimi?“
„Mohlo by z nich tiež niečo kvapnúť. Máme dvoch humusákov, to je ďalších desať
galeónov. Ukáž ten meč. Ak to sú rubíny, tak je to dnes ďalšie malé šťastie.“
Vytiahli väzňov na nohy. Harry počul Hermionin rýchly vystrašený dych.
„Vezmite ich a držte. Ja si beriem Pottera!“ povedal Grayback a chytil ho za chumáč
vlasov. Harry cítil, ako mu jeho dlhé žlté nechty škrabú o hlavu. „Na tri! Jedna – dva –
tri...“
Premiestnili sa a tiahli väzňov so sebou. Harry sa triasol a snažil sa vyprostiť z
Graybackovho zovretia, ale bolo to beznádejné. Ron a Hermiona k nemu boli pritisnutí z
druhej strany. Nemohol sa od skupiny oddeliť a tým, ako z neho bol vytlačený vzduch, jeho
jazva pálila o to viac...
...pretlačil sa štrbinou okna ako had a pristál vnútri cely ľahko ako para...
Vo chvíli, keď pristáli na vidieckej ceste, väzni sa zakývali a vrážali jeden do druhého.
Harryho oči, stále ešte napuchnuté, potrebovali chvíľu, aby si zvykli na svetlo a uvidel dve
krídla brány z tepanej ocele. Skúmal každý detail okolia. To najhoršie ešte neprišlo.
Voldemort tu nebol. Harry vedel, akokoľvek s útočiacimi víziami bojoval, že je v nejakej
podivnej pevnosti, na vrcholku veže. Ako dlho bude trvať Voldemortovi dostať sa sem, až
zistí, že tu je Harry, bola iná otázka...
Jeden z banditov zamieril k bráne a strčil do nich.
„Ako sa dostaneme dovnútra? Je zamknutá, Grayback. Nemôžem... sakra!“
Vystrašene odtiahol ruky. Oceľ sa krútila a menila sa v prešmykoch a záhyboch na akúsi
desivú tvár, ktorá prehovorila rinčivytým rozľahujúcim sa hlasom. „Aký je účel vašej
návštevy?“
„Máme Pottera!“ zakričal Grayback triumfálne. „Zajali sme Harryho Pottera!“
Brána se prudko otvorila.
„Ideme!“ povedal Grayback svojím mužom, ktorí odviedli väzňov skrz bránu na cestu
vedúcu medzi vysokými živými plotmi, ktoré tlmili ich kroky.
Harry nad sebou uvidel ako ducha bielu postavu a zistil, že je to albínsky páv. Klopkal, ale
262
Grayback ho vytiahol späť na nohy. Potácal sa pozdĺž cesty tlačený zo strán ostatnými
väzňami. Zavrel svoje opuchnuté oči a nechal bolesť v jazve, aby ho na chvíľu premohla.
Chcel vedieť, čo Voldemort robí, či vie, že bol chytený...
Vyziabnutá postava sa pod svojou prikrývkou pohla a prevalila sa k nemu. Otvorila oči
zapadnuté v pochudnutej tvári... Slabý muž sa posadil, obrovské prepadnuté oči uprené na
neho, na Voldemorta, a potom sa usmial. Väčšina jeho zubov bola preč...
„Takže si prišiel. Myslel som si to... jedného dňa. Ale tvoja cesta bola zbytočná. Nikdy som
ju nemal.“
„Klameš!“
Harryho jazva pulzovala bolesťou, ako v ňom bublala Voldemortova zlosť a on presunul
svoje myšlienky späť do vlastného tela, a snažil sa udržať v prítomnosti, v ktorej boli väzni
tlačení cez štrkom vysypané priestranstvo.
Zalialo ich svetlo.
„Čo to má znamenať?“ povedal studený ženský hlas.
„Sme tu, aby sme videli Toho-ktorého-meno-nesmieme-vysloviť!“ zasípal Grayback.
„Kto ste?“
„Poznáte ma!“ vo vlkolakovom hlase bolo cítiť nenávisť. „Fenrir Grayback! Chytili sme
Harryho Pottera!“
Grayback chytil Harryho a vytiahol ho na svetlo tlačiac pritom ostatných väzňov ďalej.
„Viem, že je opuchnutý, madam, ale je to on!“ pípol Scabior. „Pokiaľ sa pozriete viac
zblízka, uvidíte tu jazvu. A tu, vidíte to dievča? Humusáčka, ktorá cestovala s ním, madam.
Nie je pochyb, že je to on, a máme i jeho prútik! Tu, madam...“
Cez svoje opuchnuté oči uvidel Harry Narcissu Malfoyovú skúmajúcu jeho opuchnutú tvár.
Scabior jej ukázal hlohový prútik. Pozdvihla obočie.
„Vezmite ich dovnútra,“ povedala.
„Harry a ostatní boli vytlačení a vykopnutí po kamenných schodoch do haly olemovanej
portrétmi.
„Za mnou,“ povedala Narcissa, a vyrazila napred cez halu. „Môj syn, Draco, je doma na
veľkonočných prázdninách. Pokiaľ je to Harry Potter, spozná ho.“
Prijímacia miestnosť bola v porovnaní s dedinskou temnotou oslňujúca. Vzhľadom k tomu,
že mal Harry takmer zavreté oči, mohol zhruba odhadnúť rozmery izby.
Krištáľový luster visel zo stropu, a na tmavofialových stenách viseli ďalšie portréty. Vo
chvíli, keď boli väzni vtlačení do miestnosti, zo stoličiek stojacich pred mramorom
zdobeným krbom vystúpili dve postavy.
„Čo to má znamenať?“
Dobre známy desivý hlas Luciusa Malfoya dopadol do Harryho uší. Zachvátila ho panika.
263
Nevidel žiadnu cestu von a ako jeho strach narastal, bolo jednoduchšie blokovať
Voldemortove myšlienky, i keď ho jazva stále neznesiteľne pálila.
„Hovorili, že dolapili Pottera,“ povedala Narcissa studeným hlasom. „Draco, poď sem.“
Harry sa nepozeral priamo na Draca, ale čiastočne ho videl. O niečo vyššia postava než on
sa zdvihla z kresla, bledá tvár, ktorá splývala s jeho blonďavými vlasmi.
Grayback znovu zatlačil na väzňov, aby sa otočili, a Harry stál priamo pod lustrom.
„No, chlapče?“ zaškriekal vlkolak.
Harry stál priamo oproti zrkadlu, ktoré bolo zasadečo opustil Grimmauldovo námestie, svoj
odraz.
Jeho tvár bola ohromná, lesklá a ružová, celá postihnutá Hermioninou kliatbou. Jeho
tmavé vlasy mu dosahovali až po ramená a okolo jeho čeľusti bol čierny tieň. keby nevedel,
že to je on, kto tu stojí, divil by sa, kto to nosí jeho okuliare.
Rozhodol sa nehovoriť, aby sa neprezradil. Stále sa vyhýbal očnému kontaktu s Dracom,
dokiaľ sa nepriblížil.
„No, Draco?“ povedal Lucius Malfoy a jeho hlas znel zanietene. „Je to on? Je to Harry
Potter?“
„Neviem... Nemôžem si byť istý,“ povedal Draco. Držal sa ďalej od Graybacka a vyzeral,
že sa bojí na Harryho pozrieť, aj keď sa on nedíval na neho.
„Ale pozri sa poriadne, pozri sa! Choď bližšie!“
Harry nikdy nepočul Luciusa Malfoya tak rozrušeného.
„Draco, pokiaľ to budeme my, kto predvedie Pottera Temnému pánovi, všetko nám bude
odpus...“
„Nebudeme, dúfam pán Malfoy, hneď zabúdať na to, kto ho v skutočnosti chytil?“ povedal
Grayback výhražne.
„Samozrejme, že nie, samozrejme!“ povedal Lucius netrpezlivo. Sám prišiel k Harrymu tak
blízko, že mohol vidieť každý detail jeho mdlej bledej tváre i cez svoje opuchnuté oči.
„Čo si mu urobil?“ pýtal sa Lucius Graybacka. „Ako sa dostal do tohoto stavu?“
„To sme neboli my.“
„Pripadá mi to ako bodavá kliatba,“ povedal Lucius a svojimi šedými očami prepichoval
Harryho čelo.
„Niečo tam má,“ šepkal, „mohla by to byť hlboko roztiahnutá jazva...Draco, poď sem,
pozri sa poriadne! Čo myslíš?“
Harry uvidel Dracovu tvár teraz už celkom blízko, hneď vedľa jeho otca. Boli si neobvykle
podobní, až na to, že jeho otec vyzeral veľmi vzrušene. Dracov výraz bol skôr znechutený.
„Neviem,“ povedal a odišiel ku krbu, kde stála jeho matka.
264
„Radšej by sme sa mali uistiť, Lucius,“ zavolala Narcissa na svojho manžela jej ostrým
ľadovým hlasom. „Musíme si byť celkom istí, že je to Potter pred tým, než zavoláme
Temného pána... hovorili, že toto je jeho,“ dívala sa zblízka na hlohový prútik, „ale
nevyzerá tak, ako ho Ollivander popisoval... Pokiaľ by sme sa zmýlili a zavolali sem
Temného pána pre nič... Pamätáš, čo urobil Rowlovi s Dolohovom?“
„A čo potom ta humusáčka?“ zavrčal Grayback. Harry skoro spadol vo chvíli, keď banditi
znovu zatlačili na väzňov, aby sa otočili, a svetlo dopadlo na Hermionu.
„Počkajte,“ povedala Narcissa ostro. „Áno, áno... bola u madam Malkinovej s Potterom!
Videla som jej fotku v Prorokovi! Pozri Draco, nie je to to Grangerovie dievča?“
„Ja... možno... áno.“
„Ale potom toto je Weasley!“ vykríkol Lucius kráčajúc okolo väzňov, aby videl na Rona.
„Sú to oni, Potterovi kamaráti – Draco, pozri sa na nich, nie je to syn Arthura Weasleyho,
ako sa volá...?“
„Áno,“ povedal znovu Draco chrbtom k väzňom. „Mohol by to byť on.“
Prijímacia miestnosť sa za Harrym otvorila. Nejaká žena prehovorila a jej hlas vystrašil
Harryho ešte viac, než už teraz bol.
„Čo je to? Čo sa stalo, Cissi?“
Bellatrix Lestrangeová pomaly prechádzala okolo väzňov a zastavila sa po Harryho pravici,
kde pozerala svojimi kovovými očami na Hermionu.
„Ale určite,“ povedala ticho, „To je tá humusáčka? Tá Grangerová?“
„Áno, áno, je to Grangerová!“ vykríkol Lucius. „A vedľa nej, myslíme si, stojí Potter!
Potter a jeho kamaráti konečne dolapení.“
„Potter?“ zaujímala sa Bellatrix a ustúpila ďalej, aby lepšie videla na Harryho. „Ste si istí?
Ale potom musí byť Temný pán okamžite informovaný!“
Vyhrnula si ľavý rukáv a Harry uvidel Temné znamenie vypálené v mäse na jeho paži.
Vedel, že stačí sa ho dotknúť, aby privolala svojho milovaného pána...
„Chcel som ho privolať!“ povedal Lucius a zadržal svojou rukou jej zápästie, aby sa
nedotkla znamenia. „Ja by som ho mal privolať, Bella. Potter bol privedený do môjho
domu, takže je to na mne...“
„Na tebe!“ uškrnula sa a snažila sa vytrhnúť ruku z jeho zovretia. „Svoju reputáciu si
stratil spolu so svojím prútikom, Lucius! Ako sa opovažuješ! Daj odo mňa ruky preč!“
„Toto s tebou nemá nič spoločné, ty si nezajala toho chlapca...“
„Prosím, odpusťte, pán Malfoy,“ prerušil ich Grayback, „ale boli sme to my, kto chytil
Pottera a budeme to my, kto má nárok na zlato...“
„Zlato!“ smiala sa Bellatrix a stále sa snažila odhodiť svojho švagra a svojou voľnou rukou
šmátrala vo vrecku po prútiku. „Vezmite si svoje zlato, vy špinaví mrchožrúti, čo by som s
ním ja robila? Mne ide iba o česť jeho... jeho..“
265
Prestala bojovať a svoje tmavé oči uprela na niečo, čo Harry nevidel. Oslavujúc jej
kapituláciu, odhodil Lucius jej ruky a vyhrnul si svoj vlastní rukáv...
„ZADRŽ!“ vykríkla Bellatrix, „nedotýkaj sa toho, všetci zomrieme, pokiaľ Temný pán príde
teraz!“
Lucius stuhol, svoj ukazovák tesne nad vlastním znamením. Bellatrix ustúpila z Harryho
zorného poľa.
„Čo to je?“ počul ju hovoriť.
„Meč,“ zavrčal bandita.
„Daj mi ho.“
„Nie je váš, slečna, je môj, ja som ho našiel.“
Bolo počuť ranu a záblesk červeného svetla. Harry vedel, že bandita bol omráčený. Bolo
počuť zlostnú reakciu jeho druhov. Scabior vytiahol svoj prútik.
„Na čo sa tu hráte, ženská?“
„Nehýb sa!“ zajačala, „Nehýbte sa!“
Nebol tam nikto, kto by sa jej vyrovnal. Ako Harry vedel, bola to čarodejnica s ohromnými
schopnosťami a bez známky svedomia. Spadli na mieste, všetci, až na Graybacka, ktorý bol
stlačený na kolená a roztiahol ruky. Kútikom oka videl Harry Bellatrix s voskovou tvárou,
ako sa ohýba k vlkolakovi a v ruke zviera Chrabromilov meč.
„Kde si vzal ten meč?“ zašepkala na Graybacka, keď vytiahla prútik z jeho strnulej ruky,
ktorá nekládla žiadny odpor.
„Čo si to dovoľujete?“ vrčal a jeho ústa boli jedinou časťou tela, ktorá sa mohla hýbať.
Vyceril na ňu svoje ostré zuby. „Pusťte ma, ženská!“
„Kde si našiel ten meč?" Opakovala, a ohnala sa mu s ním do tváre, „Snape ho poslal do
môjho trezoru v Gringottbanke!“
„Bol v ich stane,“ vrčal Grayback. „Hovorím vám, pusťte ma!“
„Mávla prútikom a vlkolak vyskočil na nohy, ale vyzeral príliš ostražito, než aby sa k nej
priblížil. Preplazil sa za kreslo a svojimi zahnutými špinavými nechtami zovrel jeho
operadlo.
„Draco, vyhoď tých šupákov von,“ povedala Bellatrix a sledovala bezvedomých mužov na
zemi. „Ak nemáš žalúdok na to, aby si to s nimi skoncoval, tak ich nechaj na nádvorí pre
mňa.“
"Neopovažuj sa hovoriť s Dracom ako...“ povedala zúrivo Narcissa, ale Bellatrix vykríkla.
„Stíchni! Táto situácia je oveľa vážnejšia, než si vôbec vieš predstaviť, Cissa! Máme veľmi
vážny problém!“
266
Stála, ľahko dýchala a dívala sa na meč skúmajúc jeho ostrie. Potom sa otočila na
mlčiacich väzňov.
„Ak je to vážne Potter, nesmie byť zranený,“ mumlala viac k sebe, než k ostatným.
„Temný pán sa chce Potterovi postaviť sám... Ale keby zistil... musím... musím vedieť...“
Otočila sa späť na svoju sestru.
„Väzni musia byť umiestnení do cely, pokým nevymyslím, čo robiť!“
„Toto je môj dom, Bella, nebudeš vydávať rozkazy v mojom...“
„Urob to! Nevieš si predstaviť, v akom sme nebezpečí!“ prskala Bellatrix. Vyzerala k
šialenstvu vystrašená. Úzky plameň vyšľahol z jej prútika a prepálil dieru v koberci.
Narcissa chvíľu zaváhala a potom sa obrátila na vlkolaka.
„Vezmi tých väzňov dole do väzenia, Grayback.“
„Počkaj," povedala ostro Bellatrix. „Všetkých, až na... až na humusáčku.“
Grayback zavrčal radosťou.
"Nie!“ vykríkol Ron. „Môžete si vziať mňa, nechajte si mňa!“
Bellatrix ho tresla po tvári. Rana sa ozvenou odrážala po miestnosti.
„Pokiaľ zomrie pri výsluchu, vezmem ťa ako ďalšieho,“ povedala. „Zradca krvi je na
mojom zozname hneď za humusáčkou. Vezmi ich dole, Grayback, a uisti sa, že neutečú.
Ale nič viac im neurob... aspoň zatiaľ.“
Hodila Graybackovi späť jeho prútik a potom z pod plášťa vytiahla strieborný nôž. Odrezala
Hermionu od ostatných väzňov a za vlasy ju odtiahla doprostred miestnosti, zatiaľ čo
Grayback tlačil ostatných väzňov preč, do ďalších dverí, do tmavej chodby. Prútik držal
pred sebou a tlačil ich neviditeľnou silou, takže nešlo vzdorovať.
„Myslíš, že mi nechá kúsok toho dievčatka, až s ňou skoncuje?“ Grayback si pohmkával,
zatiaľ čo ich tlačil ďalej chodbou. „Myslím, že si dám jedno alebo dva zahryznutia, čo ty na
to, skrčok?“
Harry cítil, ako sa Ron trasie.
Grayback ich dotlačil až k príkrym schodom, stále priviazaní chrbtami k sebe a v
nebezpečí, že môžu kedykoľvek zakopnúť a zlomiť si väzy. Dole boli masívne dvere.
Grayback ich odomkol klepnutím svojho prútika a zatlačil väzňov do vlhkej zatuchnutej
miestnosti, kde ich zanechal v úplnej tme. Ozvena buchnutia dverí ešte ani neutíchla, keď
sa priamo nad nimi ozval príšerný ohlušujúci výkrik.
„HERMIONA!“ kričal Ron a začal sa krútiť a zápasiť s lanami, ktorá ich dražala dohromady.
„HERMIONA!“
„Ticho!“ povedal Harry. „Stíchni, Ron, musíme zistiť, ako sa z tade...“
„HERMIONA! HERMIONA!“
„Potrebujeme plán, prestaň kričať – musíme dostať tie laná...“
267
„Harry?“ bolo počuť zašepkanie skrz temnotu. „Ron? Si to ty?“
Ron prestal kričať. Bolo počuť pohyb blízko nich a v tom Harry uvidel blížiaci sa tieň.
“Harry? Ron?”
“Luna?”
“Áno, som to ja! To nie, nechcela som, aby vás chytili!”
“Luna, môžeš nám pomôcť sňať tie povrazy?” povedal Harry.
“Och, áno, myslím že áno… Je tu starý hrebeň, ktorý používame, keď chceme niečo
rozrezať… Iba chvíľočku…”
Hermiona zakričala znovu priamo nad nimi, a počuli tiež krik Bellatrix, akokoľvek jej
slovám nebolo rozumieť. Ron zakričal znovu, „HERMIONA! HERMIONA!”
„Pán Ollivander?” začul Harry Lunu. „Pán Ollivander, máte ten hrebeň? Keby ste sa iba
trošku posunul bokom… myslím, že bol hneď vedľa džbánu s vodou.”
Za chvíľočku bola zase pri nich.
„Nesmiete sa hýbať,” povedala.
Harry cítil, ako bodá hrebeňom do tuhých vlákien povrazu a snaží sa uvolniť uzly. Zhora
začuli hlas Bellatrix.
„Opýtam sa ťa ešte raz! Kde ste získali ten meč? Kde?”
„Našli sme ho – našli sme ho – PROSÍM!” Hermiona zakričala znovu, Ron sa roztriasol oveľa
viac než predtým a starý hrebeň prešiel po Harryho zápästí.
„Ron, prosím, nehýb sa!” zašepkala Luna. „Nevidím, čo robím-“
„Moje vrecko!” povedal Ron, „Mám vo vrecku zhasínadlo a je plné svetla!”
O chvíľku začuli cvaknutie a svietiace gule, ktoré zhasínadlo nasialo z lámp v stane, sa
rozleteli po sklade. Nemohli sa však vrátiť na svoje miesto, a tak zostali visieť vo vzduchu
ako malé slnká, zaplavujúce podzemie svetlom.
Harry zbadal Lunu s žiariacimi očami v bledej tvári a nehybnou postavu výrobca prútikov,
pána Ollivandera, skrúteného v rohu na podlahe. Rozhliadol sa a uvidel svojich
spoluväzňov: Deana a škriatka Griphooka, ktorý bol sotva pri zmysloch, stále v povrazoch,
do ktorých ho priviazali ľudia.
„Teraz to ide oveľa lepšie, ďakujem Ron,” povedala Luna a začala opäť sekať do povrazu.
„Ahoj Dean!”
Zhora sa opäť ozvala Bellatrix.
268
„Klameš, špinavá humusáčka, ja to viem! Bola si v mojom trezore v Gringottbanke! Povedz
mi pravdu, povedz mi pravdu!”
Ďalší hrozivý výkrik„HERMIONA!”
„Čo ste si ešte vzali? Čo ešte máte? Povedz mi pravdu alebo, prisahám, že ťa prebodnem
týmto nožom!”
„Tu!”
Harry ucítil, že povrazy spadli dole z jeho zápästí, uvidel Rona behajúceho po sklade ako
pozoruje nízky strop a hľadá padacie dvere. Dean, ktorého tvár bola pomliaždená a krvavá,
poďakoval Lune a celý sa na mieste triasol, ale Griphook sa zrútil na podlahu, vyzeral
vyčerpaný a dezorientovaný, na jeho tvári bolo mnoho škrabancov.
Ron sa snažil premiestniť bez prútika.
„Nie je cesta von, Ron,” povedala Luna, keď sledovala jeho márne úsilie. „Sklad je úplne
zaistený proti úteku. Predtým som to skúšala. Pán Ollivander je tu už dlho, skúsil všetko.”
Hermiona opäť zakričala, ten zvuk prakticky pôsobil fyzickou bolesť. Akokoľvek bol kvôli
bolesti v jeho jazve sotva pri zmysloch, i on začal pobiehať po sklade a osahávať steny, i
keď v hĺbke srdca vedel, že je to beznádejné.
„Čo ďalšie ste vzali, čo ďalšie? ODPOVEDZ! CRUCIO!”
Hermionine výkriky sa niesli pozdĺž steny až k nim. Ron napol vzlykal z pokusu preraziť
stenu svojimi päsťami a Harry v hlbokej beznádeji zložil z krku batôžtek od Hagrida a
siahol do neho: vytiahol Dumbledorovu ohnivú strelu a bez dôvodu s ňou zatriasol – nič sa
nestalo – zamával zlomenými kusmi svojho prútika, ale nemalo to žiadny efekt – kúsok
zrkadla spadol so zapraštením na zem a Harry zbadal záblesk tej najjasnejšej modrej…
Dumbledorovo oko na neho pozeralo zo zrkadla.
„Pomôžte nám!“ vykríkol na neho zúfalo. „Sme v sklade Malfoyovho sídla, pomôžte nám!“
Oko mrklo a bolo preč.
Harry si ani nebol istý, či tam naozaj bolo. Nakláňal úlomkom sem a tam, avšak nič než
stenu a spoluväzni sa v ňom neobjavilo. Hermiona zhora zakričala ešte horšie než predtým,
a Ron vedľa neho kričal ďalej, „HERMIONA! HERMIONA!“
„Ako ste sa dostali do môjho sejfu?“ počuli Bellatrix. „Pomohol vám ten špinavý malý
škriatok v cele?“
„Spoznali sme sa s ním až dnes v noci!“ vzlykla Hermiona. „Nikdy sme vo vašom sejfe
neboli… Toto nie je skutočný meč! Je to kópia, iba kópia!“
„Kópia?“ zajačala Bellatrix. „Och, aký to úžasný príbeh!“
„Môžeme to jednoducho zistiť!“ počuli hlas Luciusa. „Draco, priveď toho škriatka, ten nám
môže povedať, či je ten meč pravý alebo nie!“
269
Harry prebehol celu k miestu, kde bol na podlahe schúlený Griphook.
„Griphook,“ zašepkal do škriatkovho ucha, „musíte im povedať že ten meč je falošný,
nesmú vedieť, že ten je pravý, Griphook, prosím…“
Začuli nad sebou kroky a v ďalšom okamihu tiež Dracov chvejúci sa hlas.
„Ustúpte. Postavte sa proti zadnej stene. Nič neskúšajte, alebo vás zabijem!“
Urobili, čo im bolo prikázané. Keď počuli zámok, Ron stisol zhasínadlo a svetlá vleteli späť
do jeho vrecka, a v sklade opäť zavládla tma. Dvere sa otvorili, dovnútra vpochodoval
bledý a odhodlaný Malfoy s pripraveným prútikom.
Malého škriatka chytil za pažu a cúval späť zo skladu, Griphooka tiahol so sebou. Dvere sa
zabuchli a v rovnaký okamih sa v sklade rozľahol hlasný zvuk – puk.
Ron stisol zhasínadlo. Tri svetlá vyleteli z jeho vrecka späť do vzduchu a odhalili domáceho
škriatka Dobbyho, ktorý sa práve premiestnil medzi nich.
„DOB…!“
Harry tresol Rona do paž,e aby prestal kričať, a ten sa zdesil kvôli svojej chybe. Nad
hlavou sa im ozývali kroky: Draco viedol Griphooka k Bellatrix.
Dobbyho enormné oči v tvare tenisových loptičiek boli doširoka otvorené; triasol sa od nôh
až po špičky svojich uší. Bol späť v dome svojich bývalých pánov, a bolo jasné, že je
vydesený.
„Harry Potter,“ zapišťal čo najtichšie, „Dobby vás prišiel zachrániť.“
„Ale ako si…?“
Strašný rev doliahol k Harryho ušiam: Hermiona bola opäť mučená. Zamieril sa na
podstatné veci.
„Môžeš sa premiestniť z tohoto skladu?“ opýtal sa Dobbyho. Ten kývol hlavou, uši sa mu
zatriasli.
„Môžeš so sebou vziať tiež ľudí?“
Dobby opäť prikývol.
„Dobre. Dobby, chcem aby si chytil Lunu, Deana, a pána Ollivandera a vzal ich… vzal ich
k…“
„Billovi a Fleur,“ povedal Ron. „Ich chata na okraji Tunworthu!“
Škriatok prikývol potretie.
„A nato sa vráť,“ povedal Harry. „Môžeš to urobiť, Dobby?“
“Samozrejme, Harry Potter,“ zapišťal domáci škriatok. Prišiel k pánovi Ollivanderovi, ktorý
sa zdal byť sťažka pri vedomí. Vzal výrobcu prútikov jednou rukou, druhou napriahol k
Lune a Deanovi. Ani jeden z nich sa nepohol.
270
„Harry, my ti chceme pomôcť!“ zašepkala Luna.
„Nemôžeme vás tu nechať,“ povedal Dean.
„Choďte, obaja! Uvidíme sa u Billa a Fleur.“
Keď Harry hovoril, jeho jazva sa rozbolela viac než predtým a niekoľko sekúnd pozeral
dole, avšak nie na výrobcu prútikov, ale na iného muža. Starého, vyziabnutého, ale
opovržlivo sa smejúceho.
„Tak ma potom zabi, Voldemort, ja uvítam smrť! Ale moja smrť ti neprinesie, čo hľadáš…
Je mnoho vecí, ktoré nechápeš…“
Cítil Voldemortov hnev, ale keď Hermiona opäť zakričala, vrátil sa odtiaľ, späť do skladu a
k hrôze, ktorú práve zažíval on.
„Choďte!“ zaprisahával Lunu a Deana. „Choďte! Pôjdeme po vás, hneď choďte!“
Chytili sa natiahnutých prstov domáceho škriatka. Opäť sa ozvalo hlasité crack a Dobby,
Luna, Dean a Ollivander zmizli.
„Čo to bolo?“ zakričal Lucius Malfoy nad nimi. „Počuli ste to? Čo to bolo v sklade za hluk?“
Harry a Ron na seba okamih zazerali.
„Draco… nie, zavolaj Červochvosta! Nech tam ide a skontroluje to!“
Kroky hore prešli cez miestnosť a nato bolo ticho. Harry vedel, že ľudia hore čakali na
ďalší hluk zo skladu.
„Musíme ho skúsiť odzbrojiť,“ zašepkal Ronovi. Nemali na výber: V okamih, keď by niekto
vstúpil do miestnosti a videl, že traja väzni chýbajú, by boli stratení. „Nechaj svietiť
svetlá,“ dodal Harry a keď začuli za dvermi kroky, cúvli k stene na protiľahlej strane.
„Ustúpte,“ počuli Červochvostov hlas. „Odstúpte od dverí. Idem dovnútra.“
Dvere sa rozleteli. Zlomok sekundy pozeral Červochvost na zdanlivo prázdnu celu osvietenú
svetlom z troch miniatúrnych slniek. Nato na neho Harry a Ron skočili. Ron chytil
Červochvostovu ruku s prútikom a namieril ju nahor. Harry mu dal ruku cez pusu a utlmil
tak jeho hlas. Ticho bojovali: Červochvostov prútik vysielal iskry; jeho strieborná ruka
chytila Harryho okolo krku.
„Čo sa robí, Červochvost?“ zavolal Lucius Malfoy zhora.
„Nič!“ zakričal Ron a imitoval pritom Červochvostov sípavý hlas. „Všetko v poriadku!“
Harry mohol sťažka dýchať.
„Ty sa ma chystáš zabiť?“ Harry sa dusil, avšak ďalej sa pokúšal zložiť strieborné prsty.
„Potom, čo som ušetril tvoj život? Dlžíš mi, Červochvost.“
Strieborné prsty povolili. Harry to nečakal: Užasnuto sa uvolnil a ďalej držal ruku cez
Červochvostove ústa. Videl, že jeho malé vodnaté očká boli rozšírená strachom a
prekvapením: Zdalo sa, že je rovnako prekvapený tým, čo urobila jeho ruka v ten kratučký
okamih z milosrdnosti, ktorú prejavil, a bojoval ďalej ešte viac, aby odčinil onú chvíľku
271
slabosti.
„To by bolo,“ zašepkal Ron a vytrhol Červochvostovi prútik z jeho druhej ruky.
Bez prútika a bez pomoci, Pettigrewove zreničky sa rozšírili strachom. Jeho oči skĺzli z
Harryho tváre na niečo iné. Jeho vlastné strieborné prsty sa neúprosne blížili k jeho
vlastnému hrdlu.
„Nie…“
Bez toho, aby sa Harry nad tým zamyslel, pokúsil sa jeho ruku stiahnuť späť, ale nedala sa
zastaviť. Strieborná pomôcka, ktorú dal Voldemort svojmu najviac zbabelému služobníkovi,
sa obrátila proti svojmu neozbrojenému a neužitočnému majiteľovi; Pettigrew platil za
svoju váhavosť, za svoju chvíľku slabosti; bol škrtený pred ich zrakmi.
„Nie!“
Ron tiež uvoľnil Červochvosta a spolu sa pokúsili uvolniť strieborné prsty okolo
Červochvostovom krku, ale bolo to k ničomu. Pettigrew už modral.
„Relashio!“ povedal Ron a zamieril prútik na striebornú ruku, avšak nič sa nestalo;
Pettigrew dopadol na kolená a v rovnaký okamih Hermiona opäť srdcervúco vykríkla.
Červochvostove oči sa v purpurovej tvári pretočili; naposledy sa zašklbal a prestal sa
pohybovať.
Harry a Ron sa na seba pozreli. Červochvostovo telo nechali ležať za sebou a bežali nahor
po schodoch vedúcich do salónu. Opatrne pokračovali, pokiaľ nedorazili k pootvoreným
dverám. Teraz jasne videli Bellatrix, ktorá pozerala na Griphooka držiaceho Chrabromilov
meč vo svojich rukách. Hermiona ležala pri Bellatrixiných nohách. Sotva sa hýbala.
„Takže?“ povedala Bellatrix Griphookovi. „Je to ten pravý meč?“
Harry čakal, zadržal dych, a bojoval proti bolesti v jazve.
„Nie,“ odpovedal Griphook. „Je falošný.“
„Ste si istý?“ zalapala po dychu Bellatrix. „Úplne istý?“
„Áno,“ povedal škriatok.
Po tvári sa jej rozliala úľava, všetkp napätie vyprchalo.
„Dobre,“ povedala a nedbalým mávnutím prútikom vytvorila ďalší hlboký zárez v
škriatkovej tvári. Ten padol s plačom na zem. Odkopla ho stranou. „A teraz,“ povedala
hlasom, z ktorého sršal triumf, „zavoláme Temného pána!“
Vyhrnula si rukáv a ukazovákom sa dotkla Temného znamenia.
V ten okamih mal Harry pocit, akoby mu jazva znovu explodovala. Všetko okolo neho
zmizlo: Bol Voldemort a kostnatý čarodejník pred ním sa bezzubo smial; bol rozzúrený
vyrušením, ktoré pocítil – varoval ich, povedal im, aby ho volali jedine kvôli Potterovi. Ak
sa mýlili…
„To ma radšej zabi!“ vykríkol starý muž, „pretože ty nevyháš, nemôžeš vyhrať! Ten prútik
272
nikdy nebude tvoj, rozumieš? Nikdy!“
Voldemortova zúrivosť sa zlomila, výbuchy zeleného svetla zaplnili väzenskú celu, krehké
starcovo telo bolo vyzdvihnuté z tvrdého lôžka, potom hodené bez života späť a Voldemort
sa vrátil k oknu, iba sťažka dokázal opanovat svoju zlosť. Ak nemajú naozaj dobrý dôvod k
tomu, že ho privolali, pocítia jeho hnev...
„Myslím,“ bolo počuť Bellatrixin hlas, „že teraz sa môžeme zbaviť tej humusáčky.
Grayback, zober si ju, ak chceš.“
„NIÉÉÉÉ!“
Ron vrazil do izby, Bellatrix sa v úžase obhliadla, zamierila prútik na Rona miesto toho
aby...
„Expeliarmus!“ zakričal Ron a ukázal na ňu Červochvostovým prútikom, zatiaľ čo jej
vyletela do vzduchu, takže sa jej mohol zmocniť Harry, ktorý šprintoval za Ronom.
Lucius, Narcissa, Draco a Grayback sa otočili, Harry vykríkol „Nehýb sa!“ a Lucius Malfoy sa
zrútil, trafený do hrudi. Prúdy svetla vytryskli z Dracovho, Narcissinho a Graybackovho
prútika, Harry sa hodil na zem a odkotúľal sa za pohovku, aby sa im vyhol.
„STOJTE, ALEBO ZOMRIE!“
Ťažko oddychujúc, nakukol Harry cez okraj pohovky. Bellatrix držala Hermionu, ktorá sa
zdala byť v bezvedomí, malú striebornú dýku jej tlačila k hrdlu.
„Odhoďte prútiky,“ zašepkala, „odhoďte ich, alebo uvidíte, ako veľmi špinavá tá jej krv v
skutočnosti je!“
Ron stál bez pohnutia a zvieral Červochvostov prútik. Harry sa vztýčil a Bellatrixin mal
stále v ruke.
„Povedala som, odhoďte ich!“ zavrieskala a pritlačila čepeľ ešte tesnejšie k Hermioninmu
krku, Harry videl, ako sa objavilo niekoľko kvapiek krvi.
„Dobre!“ vykríkol a pustil Bellatrixin prútik k nohám, Ron urobil to isté s Červochvostovým.
Obaja zdvihli ruky hore.
„Výborne!“ zašilhala. „Draco, zodvihni ich! Temný pán už prichádza, Harry Potter, tvoja
smrť je blízko!“
Harry to vedel, jeho jazva vystreľovala bolesťou a cítil, ako Voldemort letí temnou oblohou
ďaleko, ďaleko odtadiaľ, cez rozbúrené more a za chvíľu už bude natoľko blízko, že sa sem
bude môcť premiestniť. Harry nevidel žiadny spôsob, ako uniknúť.
„A teraz,“ povedala Bellatrix mäkko, zatiaľ čo sa Draco už k nej ponáhľal s prútikmi,
„Cissa, myslím, že by sme mali týchto malých hrdinov zase zviazať, zatiaľ čo sa Grayback
bude venovať slečne humusáčke. Som si istá, že by ti Temný pán to dievča neuprel, po
tom, čo si dnes v noci dokázal, Grayback.“
Pri jej posledných slovách niečo nad ich hlavami zaškrípalo. Všetci vzhliadli práve včas,
aby videli, ako sa krištáľový luster zatriasol, a nato, s vŕzaním a cinkaním, sa odtrhol.
Bellatrix stála priamo pod ním, pustila Hermionu a s výkrikom sa vrhla stranou. Luster
273
narazil na podlahu, bolo to ako výbuch krištálov a retiazok, padol na Hermionu a škriatka,
ktorý stále ešte zvieral Chrabromilov meč. Rozbíjajúce sa črepy krištálov lietali všetkými
smermi, Draco si rukami chránil zakrvavenú tvár.
Keď Ron vyskočil, aby vytiahol Hermionu z trosiek, Harry sa chopil šance, naklonil sa cez
kreslo a vykrútil z Dracového zovretia tri prútiky, zamieril s nimi na Graybacka a vykríkol:
„Nehýb sa!“ Trojité kúzlo zdvihlo vlkolaka z podlahy, vyletel k stropu a potom bol zrazený
k zemi.
Narcissa strhla Draca do bezpečia. Bellatrix vyskočila na nohy, vlasy jej viali keď mávala
strieborným nožom, ale Narcissa ukázala prútikom na dvere.
„Dobby!“ zavrešťala tak, že i Bellatrix stuhla, „Ty, to ty si zhodil luster?“
Domáci škriatok vklusal do izby, trasúci prst namierený na svoju bývalú pani.
„Nesmiete ublížiť Harrymu Potterovi!“ kvílil.
„Zabi ho, Cissa!“ jačala Bellatrix, ale ozvalo sa ďalšie hlasité prasknutie a Narcissin prútik
odletel na druhú stanu izby.
„Ty špinavá malá opica!“ vyla Bellatrix, „Ako sa opovažuješ zmocniť prútika? Ako sa
opovažuješ vzdorovať svojím pánom?“
„Doby nemá žiadneho pána!“ pišťal, „Dobby je slobodný škriatok. Dobby prišiel zachrániť
Harryho Pottera a jeho priateľov!“
Bolesť v jazve Harryho omračovala. Bol si istý, že od príchodu Voldemorta ho delí iba pár
okamihov, niekoľko sekúnd.
„Ron, drž sa.. a IDEME!“ vykríkol, hodil mu jeden z prútikov, potom sa zohol, vytiahol
Griphooka spod lustra. Prehodil si stonajúceho škriatka, ktorý stále ešte nepustil meč cez
jedno rameno a chytil sa Dobbyho, aby sa mohli premiestniť.
Ako víril v temnote, uvidel ešte na jeden okamih izbu, v nej bledé zmrazené postavy Draca
a Narcissy, hrdzavú šmuhu Ronových vlasov a modrý záblesk strieborného noža, ktorý
Bellatrix vrhla cez miestnosť do miesta, kde práve mizli...
Billova a Fleurina… Chatrč z mušlí… Billova a Fleurina...
Zmizol kamsi. Jediné, čo mohol robiť, bolo opakovať meno miesta a dúfať, že to bude
stačiť k tomu, aby sa tam naozaj dostal. Bolesť z jazvy ním prenikala, váha škriatka ho
ťahala dole, cítil ako mu čepeľ Chrabromilovho meča naráža do chrbta. Dobbyho ruka sa v
jeho dlani triasla, nevedel, či sa škriatok snaží prevziať velenie, odtiahnuť ich správnym
smerom, tak sa mu snažil stiskom ruky dať najavo, že takto je to v poriadku...
Naraz narazili na pevnú zem a ucítili slaný vzduch. Harry padol na kolená, vymanil sa z
Dobbyho zovretia a pokúsil sa Griphooka šetrne položiť na zem.
„Si v poriadku?“ opýtal sa, pretože sa škriatok nehýbal, ale Griphook iba zamraučal.
Harry se rozhliadol po temnote, ktorá ich obklopovala. Vyzeralo to, že chatrč je od nich
vzdialená iba malý kúsok cesty, mal dokonca pocit, že vo svetle hviezd pred ním zahliadol
nejaký pohyb.
274
„Dobby, je to Chatrč z mušlí?“ zašepkal a v ruke zvieral dva prútiky, ktoré získal u
Malfoyovcov, pripravené k boju, keby bolo treba. „Sme tu správne? Dobby?“
Obhliadol sa, škriatok stál ani nie pol metra od neho.
„DOBBY!“
Škriatok sa trochu zakymácal, hviezdy sa zaleskli v jeho doširoka otvorených, žiariacich
očiach. Obe pohliadli dole na vrch strieborného noža trčiaceho zo škriatkovej zdvíhajúcej
sa hrudi.
„Dobby, nie! POMOC!“ Harry sa rozkričal smerom k chatrči, k ľudom ktorí sa pred ním
pohybovali. „POMOC!“
Nevedel, či sú to muklovia alebo čarodejníci, priatelia alebo nepriatelia, a bolo mu to
jedno, videl pred sebou iba temný pramienok vytekajúci z rany. Dobby siahol na Harryho
ruku s prosebným pohľadom. Harry ho zachytil a položil do chladnej trávy.
„Dobby, nie, neumieraj, neumieraj!“
Škriatkove oči sa na neho upreli, pery sa mu zachveli, ako sa snažil prehovoriť:
„Harry... Potter...“
Potom sa málinko zachvel a zostal kľudne ležať, jeho oči už neboli ničím než veľkými
sklenenými guľami, odrážali sa v nich hviezdy, ktoré už nemohol vidieť.
275
24. kapitola - Výrobca prútikov
Bolo ako potápať sa do starej nočnej mory, na okamih Harry kľačal znovu vedľa
Dumbledorovho tela pri úpätí najvyššej veže v Rokforte, ale v skutočnosti pozeral na malé
telíčko, ktoré ležalo skrútené na tráve, prebodnuté Bellatrixiným strieborným nožom.
Harryho hlas hovoril, “Dobby... Dobby...“, aj keď vedel, že malý domáci škriatok
odišiel tam, odkiaľ ho už nie je možné zavolať späť.
Po minúte si konečne uvedomil, že napokon sa dostali na správne miesto, boli tu Bill s
Fleur, Dean a Luna, zhromažďujúci sa okolo miesta, kde kľačal nad škriatkom.
„Hermiona,“ povedal zrazu, „kde je?“
„Ron ju vzal dovnútra,“ povedal Bill. „Bude v poriadku.“
Harry znova pozrel dole na Dobbyho. Natiahol ruku a vybral ostrú čepeľ zo škriatkovho tela,
potom si vyzliekol bundu a prikryl ňou Dobbyho telo, ako keby to bola prikrývka.
Kdesi blízko narážali morské vlny do skál; Harry to počúval, zatiaľ čo ostatní rozprávali,
preberali veci, ktoré ho teraz vôbec nezaujímali, rozhodovali sa. Dean odniesol zraneného
Griphooka, Fleur sa ponáhľala za ním; Bill zrazu vedel, o čom hovoril. Harry sa znova
pozrel na malé telíčko a zrazu ho jazva zabolela. V jednej časti svojej mysle, ktorou videl
akoby z opačnej strany ďalekohľadu, zazrel Voldemorta trestajúceho tých, ktorí ostali v
Malfoyovom sídle. Voldemortov hnev bol strašný, no Harryho žiaľ nad Dobbyho stratou z
neho urobil iba vzdialenú búrku, ktorá doľahla k Harrymu cez šíry tichý oceán.
„Chcem ho pochovať poriadne,“ boli prvé slová, čo si Harry naplno uvedomil. „Nie
pomocou mágie. Máte tu rýľ?
Zakrátko sa dal do práce. Sám kopal hrob na konci záhrady, na mieste, ktoré mu Bill
ukázal. Kopal zúrivo, vychutnával si manuálnu robotu, hrdý na prácu bez mágie. Každá
kvapka potu a každý pľuzgier bol pre neho ako hold škriatkovi, ktorý zachránil ich životy.
Jeho jazva stále horela, ale bol pánom nad svojou bolesťou, cítil ju, ale akoby k nemu
nepatrila. Nakoniec sa to naučil, naučil sa, ako oddeliť svoju myseľ od Voldemortovej,
práve to, čo Dumbledore chcel, aby sa naučil od Snapea. Tak ako Voldemort ho nebol
schopný posadnúť, keď Harry žialil za Siriusom, tak nemohol ani teraz preniknúť do
Harryho myšlienok, keď Harry trúchlil nad Dobbyho stratou. Zdalo sa, že žiaľ dokáže
Voldemorta udržať mimo, aj keď Dumbledore by iste povedal, že je to láska.
Ako Harry kopal, hlbšie a hlbšie do tvrdej zmrznutej zeme, zakrýval svoj žiaľ potom,
odmietajúc bolesť vo svojej jazve. V temnote, kde nebolo počuť nič, okrem
vlastného dychu, kde mu jedinú spoločnosť robilo šumiace more, sa mu opäť vybavili veci,
ktoré sa stali u Malfoyovcov. Veci, ktoré počul znova a znova a na konci tej temnoty
vykvitlo pochopenie.
Stály rytmus jeho rúk udával tempo jeho myšlienok. Relikvie... Horcruxy... Relikvie...
Horcruxy... Viac už ho tá čudná, utkvelá túžba nepálila. Strata a strach ju udusili. Znova sa
cítil, akoby ho niekto prebudil fackou.
Ponáral sa čoraz hlbšie do hrobu. Vedel, kde dnes Voldemort bol, koho zabil v najvyššom
poschodí Nurmengargu, dokonca aj prečo...
Myslel na Červochvosta, zomrel kvôli malému podvedomému záchvevu zmilovania...
276
Dumbledore to predpovedal... Koľko toho vlastne vedel?
Harry stratil pojem o čase. Vedel len, že temnota trochu vybledla a vonku sa ochladilo,
keď sa znova pripojil k Ronovi a Deanovi.
„Ako je Hermione?“
„Lepšie,“ povedal Ron. „Fleur sa o ňu stará.“
Harry bol pripravený odpovedať im, prečo jednoducho neurobil perfektný hrob pomocou
svojho prútika, ale nemusel. Skočili s vlastnými rýľmi dole do diery, ktorú práve urobil, a
spoločne kopali, kým sa jama nezdala byť dosť hlboká.
Harry okolo škriatka ovinul svoju bundu. Ron sa posadil na okraj hrobu a dal si dole z nôh
topánky a ponožky, ktoré potom navliekol na škriatkove holé nohy. Dean Harrymu podal
pletenú čiapku, ktorú Harry opatrne položil pod Dobbyho hlavu, zahaľujúc jeho netopierie
uši.
„Maly by sme mu zatlačiť oči.“
Harry nepočul, ako ostatní prichádzajú cez záhradu. Bill mal na sebe cestovný plášť, Fleur
dlhú bielu zásteru, z ktorej vyčnievala fľaša, v ktorej Harry rozoznal Kostirast.
Hermiona bola zababušená v požičanom oblečení, bledá a stále neistá. Ron ju objal okolo
pliec, akonáhle k nemu došla. Luna, zakrútená v jednom z Fleuriných kabátov, sa sklonila a
prstami zatlačila škriatkovi viečka, zakrývajúc jeho sklenený pohľad.
„Tak,“ povedala jemne „Teraz bude môcť spať pokojne.“
Harry uložil škriatka do hrobu, zložiac mu ruky, ako by naozaj oddychoval. Potom vyliezol z
hrobu a naposledy pozrel na malé telo. Prinútil sa nezrútiť, keď si spomenul na
Dumbledorov pohreb. Rady a rady zlatých stoličiek, minister kúziel pred nimi a
vymenovanie Dumbledorových úspechov, vznešenosť hrobky z bieleho mramoru. Harry
cítil, že Dobby si zaslúži tiež veľký pohreb, ale škriatok ležal len vo vykopanej diere medzi
kríkmi.
„Myslím, že by sme mali niečo povedať,“ pípla Luna. „Začnem, dobre?“
Všetci sa na ňu zadívali a ona oslovila mŕtveho škriatka z okraja hrobu.
„Veľmi ti, Dobby, ďakujem, že si ma zachránil z tej cely. Je veľmi nespravodlivé, že niekto
tak dobrý a statočný musel zomrieť. Nikdy ti to nezabudneme. Dúfam, že si teraz šťastný.“
S očakávaním sa obrátila na Rona, ten si odkašľal a zastreto povedal: „Áno... ďakujem,
Dobby.“
„Díky,“ zamumlal Dean.
Harry preglgol.
„Zbohom, Dobby,“ povedal a bolo to všetko, na čo sa zmohol. Luna to všetko povedala za
neho. Bill zdvihol prútik. Hromada zeminy vedľa hrobu sa zdvihla a elegantne dopadla
dovnútra, vytvárajúc malý kopček.
„Môžem tu chvíľu ostať?“ spýtal sa Harry ostatných.
277
Zamumlali pár slov, ktoré nepočul. Cítil, ako ho niekto potľapkal po ramene. Potom sa
všetci
pomaly vrátili do domu, zanechávajúc Harryho pri škriatkovom hrobe.
Rozhliadol sa okolo seba. Bolo tam mnoho veľkých bielych kameňov vyhladených morom,
ktoré označovali okraje záhonov. Vybral najväčší z nich a polozil ho ako vankúš nad miesto,
kde odpočívala Dobbyho hlava. Potom siahol do vrecka pre prútik.
Boli tam dva, úplne na to zabudol. Nemohol si spomenúť, koho tie prútiky boli, iba si
pamätal, že ich niekomu vykrútil z ruky. Vybral si kratší z nich, ktorý mu v ruke sedel
lepšie a zamieril ním na kameň.
Pod jeho mumlanými príkazmi sa pomaly objavovali na povrchu kameňa hlboké zárezy.
Vedel, že by to Hermiona urobila elegantnejšie a pravdepodobne aj rýchlejšie, ale chcel,
aby to bol on, kto miesto označí, tak isto, ako chcel vykopať hrob.
Keď Harry ustúpil, bolo na kameni napísané:
Tu leží Dobby, slobodný škriatok
Pozeral na svoje dielo ešte pár sekúnd a potom odišiel. Jazva ho stále trochu pichala a v
hlave mu stále vírili všetky tie veci, čo sa mu vybavili pri kopaní hrobu, myšlienky, ktoré sa
vynorili z temnoty, fascinujúce aj desivé.
Keď vstúpil do predsiene, všetci sedeli v obývačke. Upierali pozornosť na Billa, ktorý
rozprával. Miestnosť žiarila jasnými farbami, útulná, s malým ohníkom v krbe. Harry
nechcel zablatiť koberec, a tak iba stál vo dverách a počúval.
„…ešteže je Ginny na prázdninách. Keby bola na Rokforte, mohli by ju dostať skôr, než by
sme ju odviezli. Teraz je v bezpečí.”
Rozhliadol sa a zbadal Harryho stojaceho vo dverách.
„Dostal som všetkých z Brlohu,” vysvetlil. „Presťahoval som ich k Muriel. Teraz, keď
Smrťožrúti vedia, že je Ron s tebou, mohli by si našu rodinu vybrať ako ďalší cieľ - nie,
neospravedlňuj sa,” dodal, keď videl Harryho výraz. „Otec už niekoľko mesiacov vravel, že
je to len otázkou času. Sme najväčšia rodina zradcov krvi, čo existuje.”
„Ako sú chránení?” opýtal sa Harry.
„Kúzlo spoľahlivosti. Otec je Strážcom tajomstva. Kúzlo spoľahlivosti chráni aj toto miesto.
Ja som tu Strážcom tajomstva. Nikto z nás nemôže chodiť do práce, ale to asi nie je teraz
to najdôležitejšie. Akonáhle budú Ollivander a Griphook aspoň trochu v poriadku,
presunieme aj ich k Muriel. Nemáme tu toľko miesta, ale ona ho má viac než dosť.
Griphookove nohy sa uzdravujú. Fleur mu dala Kostirast – budeme ho schopní presunúť do
hodiny --“
„Nie, ” povedal Harry a Bill sa zatváril prekvapene. “Potrebujem ich oboch tu. Potrebujem
s nimi hovoriť. Je to dôležité.”
Začul vo vlastnom hlase autoritu, presvedčenia, hlas s pevným cieľom, ktorý si určil pri
kopaní Dobbyho hrobu. Všetci sa naňho zmätene pozreli.
„Idem sa umyť,” povedal Harry Billovi, pozerajúc na svoje ruky stále pokryté hlinou a
278
Dobbyho krvou. „Potom ich potrebujem obidvoch vidieť, hneď potom!“
A odišiel do malej kuchynky k umývadlu, ktoré bolo pod oknom s výhľadom na more. Na
obzore začalo svitať, vytvárajúc perleťovo ružové a zlatisté farby. Kým sa umýval, znovu si
opakoval sled myšlienok, ktoré ho napadli v temnej záhrade…
Dobby už mu nebude nikdy schopný povedať, kto ho poslal do tej cely, ale Harry vedel, čo
videl. Prenikavé modré oči, ktoré naňho pozreli z úlomku zrkadla, a hneď potom prišla
pomoc. V Rokforte bude pomoc vždy pre tých, čo o ňu požiadajú.
Harry si osušil ruky, nevnímajúc krásu scenérie za oknom a mumlanie ostatných v
obývačke. Pozrel sa cez oceán. V toto ráno, viac než kedykoľvek predtým, sa cítil bližšie k
jadru všetkého.
A jeho jazva stále pálila, vedel, že Voldemort sa k tomu tiež blíži.
Harry rozumel, ale stále nechápal. Inštinkt mu hovoril jednu vec, mozog zase úplne inú.
Dumbledore sa v Harryho hlave usmieval, premeriaval si Harryho ponad prsty spojené ako v
modlitbe.
Dali ste Ronovi zhasínadlo…Rozumeli ste mu…Ukázali ste mu cestu späť…
A rozumeli ste aj Červochvostovi…Vedeli ste, že niekde v ňom je štipka ľútosti...
A keď ste ich tak poznali…Čo ste vedeli o mne, Dumbledore?
Mám vedieť, ale nemám hľadať? Vedeli ste, ako zle sa budem cítiť? Preto ste to urobili
také ťažké? Aby som mal čas to zvládnuť?
Harry tam ticho stál s očami strnulými a sledoval miesto, kde zlaté iskry slnka stúpali cez
horizont. Potom sa pozrel na čisté ruky a na chvíľu ho prekvapila látka, ktorú v nich držal.
Zložil ju si ho a vrátil sa do haly a zrazu jeho jazva zúrivo zapulzovala. Potom sa v jeho
mysli objavil z ničoho nič záblesk, bleskurýchly ako odraz vážky nad vodou - obrys budovy,
ktorú tak veľmi dobre poznal.
Bill a Fleur stáli na úpätí schodiska.
„Musím hovoriť s Griphookem a Ollivanderem, ” povedal Harry.
„Nie,” odpovedala Fleur. „Ty budeš musieť poškat, Arry. Oni obaja sú veľmi unavení –”
„Je mi ľúto,” povedal pokojne, „ale nemôže to počkať. Potrebujem s nimi hovoriť hneď.
Súkromne – a s každým zvlášť. Je to naliehavé. ”
„Harry, o čo dopekla ide?” spýtal sa Bill. “Objavíš sa tu s mŕtvym domácim škriatkom a
škriatkom napoly v bezvedomí, Hermiona vyzerá, akoby ju mučili, a Ron mi odmieta
čokoľvek povedať.”
„Nemôžeme ti povedať, čo robíme,” povedal Harry. “Si členom Rádu, Bill, vieš, že nám
Dumbledore zanechal úlohu. Nemôžeme o nej hovoriť s kýmkoľvek iným.“
Fleur vydala netrpezlivý zvuk, ale Bill sa na ňu nepozrel. Pohľad upieral na Harryho. Z jeho
zjazvenej tváre sa nedalo nič vyčítať. Nakoniec povedal: „Dobre. S kým chceš hovoriť
najskôr?”
Harry zaváhal. Vedel, čo závisí na tomto rozhodnutí. Mal veľmi málo času, teraz sa bolo
treba rozhodnúť: Horcruxy alebo Relikvie?
279
„Griphook,” povedal Harry. „Porozprávam sa najprv s ním. ”
Srdce mu bilo ako o závod, akoby práve šprintoval a preskočil obrovskú prekážku.
„Tak teda hore,” povedal Bill a viedol ho tam.
Harry prešiel pár krokov, kým sa otočil späť.
„Potrebujem aj vás dvoch!” zavolal na Rona a Hermionu, ktorý číhali napoly skrytí pri
prahu obývačky.
Obidvaja vystúpili na svetlo a akoby sa im akosi zvláštne uľavilo.
„Ako ti je?” spýtal sa Harry Hermiony. „Bola si úžasná – vymyslieť si tú historku, zatiaľ čo ti
tak ubližovala.”
Hermiona vyčarila slabý úsmev a Ron jej stisol rameno.
„Čo teraz vlastne robíme, Harry?” spýtal sa.
„Uvidíte, poďte.”
Harry, Ron a Hermiona šli za Billom hore strmými schodmi až k malému odpočívadlu, z
ktorého viedli tri dvere.
„Tadeto” povedal Bill a otvoril dvere do jeho a Fleurinej izby, ktorý mal tiež výhľad na
more, teraz posiate zlatými škvrnami vychádzajúceho slnka. Harry sa presunul k oknu,
otočil sa chrbtom k velkolepému výhľadu a čakal. Ruky si založil a jazva ho bodala.
Hermiona si sadla na kreslo k toaletnej skrinke, Ron sa usadil na opierku.
Po chvíli sa objavil Bill. Niesol malého škriatka, ktorého opatrne položil na posteľ. Griphook
mu poďakoval a Bill odišiel, zatvoriac za sebou dvere.
„Ospravedlňujem sa, že vás ťaháme z postele,” povedal Harry. “Čo vaše nohy?”
„Bolia, ” odpovedal škriatok, „ale uzdravujú sa.”
Stále zvieral Chrabromilov meč a vyzeral veľmi zvláštne: napoly divoko, napoly zaujato.
Harry si všimol jeho sinavú kožu, tenké prsty a čierne oči. Fleur mu dala dole topánky: dlhé
chodidlá mal špinavé. Bol väčší ako domáci škriatok, ale nie oveľa. Klenutá hlava bola
omnoho väčšia ako ľudská.
„Pravdepodobne si nepamätáte -” začal Harry.
„- že som to bol ja, kto vám ukázal váš trezor, keď ste prvý raz navštívil Gringott banku?”
prerušil ho Griphook: „Ale áno, spomínam si, Harry Potter. Aj medzi škriatkami ste veľmi
známy.”
Harry a škriatok na seba pozreli, merajúc si jeden druhého. Harryho jazva stále pálila.
Chcel tento rozhovor s Griphookom skončiť čo najrýchlejšie, ale zároveň sa obával, že by
spravil zlý ťah. Kým sa snažil rozhodnúť, ako predložiť svoju žiadosť, škriatok prelomil
ticho.
„Pochoval si škriatka,” povedal a znelo to nečakane jedovito. „Sledoval som to z okna
280
vedľajšej izby.”
„Áno,” povedal Harry.
Griphook si Harryho obzrel kútikom svojich šikmých čiernych očí. „Ste zvláštny čarodejník,
Harry Potter.”
„Ako to myslíte?” spýtal sa Harry a neprítomne si trel jazvu.
„Vykopali ste hrob.”
„A?”
Griphook neodpovedal. Harry by si radšej myslel, že sa mu smeje za to, že sa chová ako
mukel, ale nezáležalo na tom, či Griphook schvaľoval Dobbyho hrob, alebo nie. Konečne sa
odhodlal k útoku.
„Griphook, chcem vás požiadať –”
„Tiež ste zachránili škriatka.”
„Čo?”
„Dostali ste ma sem. Zachránili ste ma.”
„Hm, dúfam, že vám to nevadí?” povedal Harry trochu netrpezlivo.
„Nie, Harry Potter,” povedal Griphook a jedným prstom si krútil riedku čiernu briadku,
„Ale ste veľmi zvláštny čarodejník.”
„Dobre, ” povedal Harry. „Potrebujem pomoc, Griphook, a vy mi ju môžete poskytnúť.”
Škriatok neprejavil žiadnu ústretovosť, ale naďalej vrhal zamračený pohľad na Harryho,
akoby nikdy v živote nič podobné nevidel.
„Potrebujem sa vlámať do trezoru Gringottbanky.”
Harry to nechcel povedať tak drsne, slová z neho vyleteli pod návalom bolesti v jazve, v
mysli opäť uvidel obrysy Rokfortu. Harry pevne zamkol myseľ. Potreboval sa najprv
vysporiadať s Griphookom. Ron a Hermiona civeli na Harryho, akoby sa zbláznil.
„Harry –” začala Hermiona, ale Griphook ju prerušil. „Vlámať sa do trezoru
Gringottbanky?” zopakoval a trochu sa posunul na posteli. „To je nemožné.”
„Nie, nie je, ” odporoval Ron. „Už sa to raz stalo.”
„Áno,” prikyvoval Harry. „V rovnaký deň, ako som vás prvýkrát stretol, Griphook. Na moje
narodeniny, pred siedmimi rokmi.”
„Ale ten trezor bol prázdny,” vyprskol škriatok a Harry pochopil, že aj keď Ghiphook z
banky odišiel, len myšlienka na to, že by sa niekto dostal cez jej ochranu, ho urážala. „Mal
len minimálnu ochranu!”
„Nuž, trezor, do ktorého sa potrebujeme dostať, určite nie je prázdny a povedal by som,
281
že naopak, bude chránený veľmi dobre,” povedal Harry. „Patrí Lestrangeovcom.”
Uvidel, ako sa Ron a Hermiona užasnuto na seba pozreli, ale bude dosť času vysvetliť im
to, akonáhle mu Griphook odpovie.
„Nemáte žiadnu šancu,” povedal Griphook na rovinu .“Vôbec žiadnu šancu. Ak hľadáte pod
našou podlahou, poklad, ktorý nebol nikdy váš –”
„Zlodeji, boli ste varovaní, pozor – áno, ja viem, pamätám sa, ” povedal Harry. „Ale ja sa
nesnažím ukradnúť niečo pre seba. Chápete to?”
Škriatok sa díval na Harryho a Harryho jazva opäť zabolela, ale on to ignoroval, odmietal si
pripustiť tú bolesť.
„Ak existuje kúzelník, ktorému by som uveril, že sa nesnaží obohatiť seba samého,”
povedal Griphook napokon, „boli by ste to vy, Harry Potter. Škriatkom a domácim
škriatkom sa bežne nedostáva ochrana a úcta, aké ste dnes prejavili. Nie od nosičov
prútikov.”
„Nosič prútikov,” zopakoval Harry: tá fráza znela čudne, jazva ho opäť pálila, Voldemort
smeroval svoje myšlienky na sever, Harry sa nemohol dočkať, kedy položí svoju otázku
Ollivanderovi.
„Právo nosiť prútik,” povedal ticho škriatok, „sa už medzi čarodejníkmi a škriatkami rieši
dlho.”
„Hm, ale škriatkovia vedia čarovať aj bez prútika,” namietol Ron.
„To je nepodstatné! Čarodejníci odmietli zdieľať svoje tajomstvá s ostatnými magickými
bytosťami, odopreli nám možnosť rozšíriť našu silu!”
„Ale... Škriatkovia s nami tiež nezdieľajú svoju magickú silu,” povedal Ron. „Nikdy nám
nepoviete, ako vyrábate svoje zbrane a brnenie. Škriatkovia vedia, ako spracovať kov
spôsobom, ktorý čarodejníci nikdy –”
„Na tom teraz nezáleží,” povedal Harry, povšimnúc si, že Griphook červenie. „Teraz nejde
o boj medzi čarodejníkmi a škriatkami alebo hocijakými inými druhmi magických bytostí –”
Griphook sa drsne zasmial.
„Ale áno, ide presne o to! Ako rastie sila Temného pána, vaša rasa si stále viac myslí, že
ste niečo viac my! Gringottskí škriatkovia spadajú pod Čarodejnícke zákony, domácich
škriatkov vraždia a kto z nosičov prútikov proti tomu protestuje?”
„My!” vykríkla Hermiona. Vystrela sa a oči jej zahoreli. „My protestujeme! A ja som teraz
prenasledovaná takisto, ako ktorýkoľvek škriatok, Griphook! Som pre nich humusáčka!”
„Nehovor si –” zamumlal Ron.
„Prečo nie?” povedala Hermiona. „Mám muklovskú krv a som na to pyšná! Pod týmto
novým režimom nemám väčšie práva než vy, Griphook! Tam u Malfoyovcov som to bola ja,
koho sa rozhodli mučiť!”
Ako hovorila, odtiahla si golier šiat a odhalila tak tenkú šarlátovú reznú ranu na krku, čo
282
jej spravila Bellatrix.
„A viete, že to bol Harry, kto prepustil Dobbyho?” spýtala sa. “Viete, že my už sa niekoľko
rokov snažíme, aby boli všetci škriatkovia voľní?” (Ron sa nepokojne zahniezdil na opierke
kresla.) „Sotva môžete chcieť poraziť Vy-Viete-Koho viac ako my, Griphook!“
Škriatok pozeral na Hermionu s takou istou zvedavosťou ako predtým na Harryho.
„Čo hľadáte v trezore Lestrangeových?” spýtal sa náhle. „Meč, ktorý leží vnútri, je
napodobenina. Tento je pravý.” Skákal pohľadom z jedného na druhého. „Myslím, že to už
viete. Chceli ste od mňa, aby som tam klamal.”
„Ale falošný meč nie je jediná vec v tom trezore, však?” spýtal sa Harry. „Zrejme ste tam
videli aj iné veci.”
Srdce mu bilo rýchlejšie ako kedykoľvek doteraz. Zdvojnásobil snahu ignorovať pulzujúcu
jazvu.
Škriatok sa znovu hral s briadkou.
„Je proti nášmu kódexu hovoriť o tajomstve Gringott banky. Sme strážcovia nesmiernych
pokladov. Máme povinnosti voči predmetom, ktoré nám zverili do opatery a ktoré sú tak
často vyrobené našimi vlastnými rukami.“
Škriatok pohladil meč a jeho čierne oči prešli z Harryho na Hermionu s Ronom a späť.
„Takí mladí,” povedal nakoniec, „aby bojovali proti toľkým.”
„Pomôžete nám?” spýtal sa Harry. „Nemáme žiadnu šancu dostať sa tam bez pomoci
nejakého škriatka. Ste naša jediná nádej.”
„Ja ... premyslím si to,” povedal Griphook rozčuľujúco.
„Ale –” začal Ron naštvane, Hermiona ho štuchla do rebier.
„Ďakujem,” povedal Harry.
Škriatok kývol veľkou klenutou hlavou, potom skúsil ohnúť krátke nohy.
„Myslím,” povedal, uvelebiac sa okázalo na Billovej a Fleurinej posteli, „že kostirast
dokončil svoju prácu. Možno sa konečne vyspím. S odpustením...”
„Áno, samozrejme,” povedal Harry, ale ešte predtým, než opustili miestnosť, sklonil sa a
zobral si späť Chrabromilov meč, ktorý teraz ležal vedľa škriatka. Griphook neprotestoval,
ale Harry si bol istý, že keď zavieral dvere, videl záblesk nevôle v jeho očiach.
„Ten malý podrazák,” zašepkal Ron. „Vychutnáva si, ako nás necháva v napätí.”
„Harry,” zašepkala Hermiona, odťahujúc ich oboch od dverí do stredu tmavého
odpočívadla, „skutočne chceš povedať to, čo si myslím, že chceš povedať? Myslíš, že jeden
z horcruxov je v trezore Lestrangeových?”
„Áno, ” odpovedal jej Harry. „Bellatrix bola zdesená, keď si myslela, že máme ten meč z
jej trezora, bola celá bez seba. Prečo? Čo si myslela, že sme ešte videli, čo sa bála, že by
283
sme mohli ešte vziať? Obávala sa, že by sa o tom Voldemort dozvedel.”
„Ja som myslel, že hľadáme miesta, kde Veď-Viete-Kto bol, miesta, ktoré sú pre neho
nejako dôležité?” povedal Ron, ktorý vyzeral popletene. „Bol niekedy v trezore
Lestrangeovcov?”
„Neviem, či vôbec niekedy bol v Gringott banke,” odpovedal Harry. „Keď bol mladý,
žiadne zlato nemal, nikto mu nič nezanechal. Mohol možno vidieť banku, keď prvý raz
vstúpil do Šikmej uličky.”
Harryho jazva pulzovala, ale znovu to ignoroval; chcel aby Ron a Hermiona všetko
pochopili, než budú hovoriť s Ollivanderom.
„Myslím, že závidel všetkým, čo mali v Gringott banke trezor. Asi to považoval za pravý
symbol toho, že patríte do čarodejníckeho sveta. A nezabudnite, ako veril Bellatrix a jej
manželovi. Pred jeho pádom to boli najoddanejší služobníci a po tom, čo zmizol, oni boli
tí, čo sa ho vybrali hľadať. Povedal to v tú noc, keď sa vrátil, počul som ho.”
Harry si pretrel jazvu.
„Ale nemyslím si, že by Bellatrix povedal, že je to horcrux. Ani Luciusovi Malfoyovi nikdy
nepovedal pravdu o denníku. Pravdepodobne jej povedal, že je to iba nejaký vzácny
predmet a požiadal ju, aby ho umiestnila do trezoru. Najbezpečnejšie miesto na svete pre
čokoľvek, čo chceš schovať, to mi raz Hagrid povedal... okrem Rokfortu.”
Keď Harry skončil, Ron potriasol hlavou.
„Ty mu fakt rozumieš.”
„Iba sčasti,” povedal Harry. „Sčasti. Kiežby som tak rozumel aj Dumbledorovi. Uvidíme. A
teraz – Ollivander.”
Ron a Hermiona vyzerali zmätene, ale urobil na nich dojem, nasledovali ho na druhú stranu
odpočívadla, Harry zaklopal a odpoveďou mu bolo slabé: „Vstúpte!”
Výrobca prútikov ležal na dvojitej posteli ďalej od okna. Harry vedel, že ho v cele väznili
viac ako rok a mučili minimálne raz. Bol vyziabnutý, kosti na tvári mu zreteľne napínali
zažltnutú kožu. Jeho veľké strieborné oči vyzerali obrovské v prepadnutých jamkách. Ruky,
ktoré ležali na prikrývke, mohli patriť kostlivcovi. Harry si sadol na prázdnu posteľ, vedľa
Rona a Hermiony. Vychádzajúce slnko odtiaľto nebolo vidno. Izba mala okno do záhrady,
kde stál čerstvo vykopaný hrob.
„Pán Ollivander, prepáčte, že vás rušíme,” povedal Harry.
„Môj zlatý chlapče,” Ollivanderov hlas bol slabý. „Zachránili ste nás, myslel som, že tam
umrieme, nikdy... nikdy... vám nebudem môcť dostatočne poďakovať.”
„Urobili sme to radi.”
Harryho jazva znovu zapulzovala. Vedel to, bol si istý, že už takmer neostával čas na
udržať Voldemorta od dosiahnutia jeho cieľa. Harry cítil, že panikári... avšak rozhodol sa…
vtedy, keď si vybral Griphooka ako prvého, s kým bude hovoriť. Predstierajúc pokoj, ktorý
necítil, siahol do vrecka, ktoré mu viselo na krku a vybral z neho svoj zlomený prútik.
284
„Pan Ollivander, potreboval by som pomoc.”
„Čokoľvek…. Čokoľvek,” povedal výrobca prútikov slabým hlasom.
„Dokážete ju opraviť? Dá sa to?”
Ollivander vzal do roztrasených rúk Harryho prútik.
„Cezmín a pero z fénixa,” povedal Ollivander rozochvene. „Jedenásť palcov. Pekný a
ohybný.”
„Áno,” prikývol Harry. „Dokázali by ste..?”
„Nie,” zašepkal Ollivander. „Je mi to ľúto, veľmi ľúto, ale takto zničený prútik nie je
možné opraviť žiadnym spôsobom, ktorý by som poznal.”
Harry tušil, že to bude počuť, ale i tak to bol preňho šok. Zobral si rozpolený prútik späť a
vrátil ho do vrecka na krku. Ollivander sa díval na miesto, kde prútik zmizol a neprestal,
kým Harry z vrecka nevybral dva prútiky, ktoré si priniesol od Malfoyovcov.
„Poznáte, čie sú?” spýtal sa Harry.
Výrobca prútikov si zobral prvý z nich, podržal si ho pred prepadnutou tvárou a otáčal ho
okolo prstov, potom ho jemne ohol.
„Orechové drevo a dračie srdce,” povedal. „Dvanásť a trištvrte palca. Neohybná. Tento
prútik patrí Bellatrix Lestrangovej.”
„A tento?”
Ollivander ho preskúmal tak isto ako ten predtým.
„Hloh a vlas jednorožca. Presne desať palcov. Mierne pružná. Toto bol prútik Draca
Malfoya.”
„Bol?” zopakoval Harry. „Nie je stále jeho?”
„Možno nie. Ak ste mu ho zobral–”
„Zobral.”
„– tak už je možno váš. Samozrejme, záleží na spôsobe odňatia. Veľa závisí aj na
samotnom prútiku. Ale o všeobecnosti, ak niekto vyhrá prútik, jeho vlastníctvo sa zmení.”
V miestnosti zavládlo ticho, jediný zvuk vydávalo vzdialené more.
„Hovoríte o prútikoch, ako keby mali city,” povedal Harry, „ako keby mohli samé myslieť.”
„Prútik si vyberá čarodejníka,” odvetil Ollivander. „To vie každý, kto študoval výrobu
prútikov.”
„Ale čarodejník môže používať aj ten prútik, ktorý si ho nevybral, však?” spýtal sa Harry.
„Ale áno, ak ste čarodejník, dokážete čarovať prostredníctvom takmer akéhokoľvek
predmetu. Najlepší účinok však majú prútiky so silným spojením s čarodejníkom. Je to
285
celkové spojenie. Prvotná príťažlivosť, a potom obojstranná vôľa po skúsenostiach, prútik
sa učí od čarodejníka, čarodejník sa učí od prútika. ”
Morské vlny sa prelievali tam a späť; bol to trúchlivý zvuk.
„Ten prútik som si od Malfoya vzal násilím,” povedal Harry. „Môžem ho teda bezpečne
používať?”
„Myslím, že áno. Na vlastníctvo prútikov platia presné zákony, ale obvykle sa prútik
prispôsobí vôli svojho nového pána. ”
„Takže ja by som mal použiť tento?” povedal Ron, vybral Červochvostov prútik z vrecka a
podal ho Ollivanderovi.
„Gaštan a dračie srdce. Deväť a trištvrte palca. Ohybná. Prinútili ma ho vyrobiť tesne po
mojom únose pre Petra Pettigrewa. Áno, ak ste ho vyhrali, s najväčšou pravdepodobnosťou
bude plniť vašu vôľu, lepšie, než iný prútik.”
„A to platí pre všetky prútiky?” opýtal sa Harry.
„Myslím, že áno,” odpovedal Ollivander, pozerajúc naňho svojimi vypuklými očami.
„Kladiete ťažké otázky, pán Potter. Výroba prútikov je komplexný a záhadný obor mágie.”
„Takže pre získanie prútika nie je nevyhnutné zabiť jeho doterajšieho vlastníka? ” spýtal
sa Harry.
Ollivander preglgol.
„Nevyhnutné? Nie, nepovedal by som, že je nevyhnutné zabíjať.”
„Stále však kolujú legendy,” povedal Harry a tep sa mu zrýchlil, bolesť v jazve sa
vystupňovala; bol si istý, že Voldermort sa rozhodol vykonať, na čo myslel. „Legendy o
prútiku – alebo prútikoch – ktoré menili vlastníka iba vraždou.”
Ollivander zbledol. Oproti bielej plachte bol šedý, od strachu vyvaľoval oči, enormne
veľké, podliate krvou.
„Myslím, že je to len jeden prútik,” zašepkal.
„A Veď-Viete-Kto sa oň zaujímal, že?” spýtal sa Harry.
„Ja – odkiaľ?” zakrákal Ollivander a prosebne pozrel na Rona a Hermionu. „Odkiaľ to
viete?”
„Chcel, aby ste mu povedali, ako prekonať spojenie medzi našimi prútikmi,” povedal
Harry.
Ollivander vyzeral vydesene.
„Mučil ma, musíte to pochopiť! Kliatba Cruciatus, ja – ja som nemal inú možnosť, len mu
povedať, čo som vedel, čo som odhadoval!”
„Chápem to,” povedal Harry. „Povedali ste mu o sesterských jadrách našich prútikov?
Povedali ste mu, že si stačí požičať prútik od niekoho iného?”
286
Ollivander zdesene, omráčený tým, koľko toho Harry vie, pomaly prikývol.
„Ale nefungovalo to,” pokračoval Harry. „Môj prútik i tak porazil ten požičaný…Viete, čo sa
stalo?”
Ollivander pomaly, tak ako predtým prikývol, tentoraz zakrútil hlavou.
„Nikdy... nikdy som o niečom takom nepočul. Váš prútik vtedy urobil čosi jedinečné.
Spojenie medzi takými istými jadrami prútikov je veľmi neobvyklé, ale prečo váš prútik
porazil ten požičaný, to skutočne neviem...“
„Hovorili sme o tom druhom prútiku, o tom, ktorý sa získava vraždou. Keď si Veď-Viete-Kto
uvedomil, že môj prútik urobil čosi zvláštne, vrátil sa a vypytoval sa naň, však?“
„Ako to viete?“
Harry neodpovedal.
„Áno, pýtal sa naň,“ zašepkal Ollivander. „Chcel vedieť všetko o prútiku známom ako
Prútik Smrti, Prútik osudu alebo Starodávny prútik.“
Harry kútikom oka pozrel na Hermionu. Vyzerala ohromene.
„Temný pán,“ pokračoval Ollivander, tlmeným a vystrašeným hlasom, „bol vždy spokojný s
prútikom, ktorý som mu vyrobil – tis a pero z vtáka fénixa, trinásť a pol palca – až kým
neobjavil spojenie medzi vašimi prútikmi. Teraz zháňa nový, oveľa mocnejší prútik, aby
dokázal premôcť ten váš.“
„Ale veľmi rýchlo zistí, ak už to náhodou nevie, že môj prútik je zničený a nedá sa
opraviť,“ povedal Harry ticho.
„Nie!“ Hermiona znela vystrašene. „Nemôže to vedieť, Harry, ako by…?“
„Priori Incantatem,“ vysvetlil Harry, „Tvoj prútik aj ten z trnkového kríka zostali u
Malfoyovcov, Hermiona. Ak ich poriadne preskúmajú a donútia ich ukázať posledné kúzla,
ktoré spravili, uvidia, že tvoj prútik zničil môj, aj ako si sa ho neúspešne pokúsila opraviť.
Zistia, že odvtedy som používal ten z trnky.“
Z tváre sa jej vytratila aj tá trocha farby, ktorú dostala po návrate. Ron vrhol na Harryho
káravý pohľad a povedal: „Tým sa teraz nebudeme trápiť – “
Pán Ollivander ho ale prerušil.
„Pán Zla už nehľadá Starodávny prútik len, aby vás zničil, pán Potter. Je odhodlaný ho
získať, pretože je presvedčený, že ho spraví nezraniteľným.“
„A spraví?“
„Pán Starodávneho prútika sa musí neustále obávať útoku,“ povedal Ollivander, „ale
musím priznať, že predstava, ako Pán Zla ovláda Prútik Smrti je... ohromujúca.“
Harry si náhle spomenul, ako si pri prvom stretnutí s pánom Ollivanderem nebol istý, či sa
mu výrobca prútikov páči alebo nie. Aj teraz, keď ho Voldemort väznil a mučil, ho
predstava temného čarodejníka s týmto prútikom zároveň fascinovala aj odpudzovala.
287
„Vy – vy si naozaj myslíte, že ten prútik existuje, pán Ollivander?“ spýtala sa Hermiona.
„Ale áno,“ odpovedal Ollivander. „Áno, dokonale sa dá vystopovať jeho história.
Samozrejme, existujú medzery, a dlhé, kde sa stráca z dohľadu, dočasne stratený alebo
ukrytý, ale napokon sa vždy znovu objaví. Má určité jedinečné znaky, podľa ktorých ho
spoznajú tí, čo sa v prútikoch vyznajú, poznajú. Existujú písomné zmienky, niektoré dosť
nejasné, ktoré som ja aj ďalší výrobcovia prútikov študovali. Znejú však autenticky.“
„Takže vy – vy si nemyslíte, že ide len o rozprávku alebo legendu?“ spýtala sa Hermiona s
nádejou.
„Nie,“ odpovedal Ollivander. „Neviem, či skutočne potrebuje na zmenu vlastníka vraždu.
Má krvavú minulosť, ale to môže spôsobovať jednoducho fakt, že je to tak žiadaný
predmet a vzbudzuje u čarodejníkov toľko vášní. Je nesmierne mocný, v nesprávnych
rukách nebezpečný a pre nás, čo študujeme silu prútikov, neuveriteľne fascinujúci.“
„Pán Ollivander,“ povedal Harry. „Povedali ste Veď-viete-komu, že Starý prútik má
Gregorovič, však?“
Ollivander zbledol ešte viac, ak to vôbec bolo možné. Vyzeral takmer ako duch a prehltol:
„Ale ako... ako-?“
„Nezáleží na tom, ako to viem,“ povedal Harry, jazva ho pálila. Na chvíľu zavrel oči a uzrel
obraz hlavnej ulice v Rokville, kde bola ešte tma, pretože ležal ďalej na severe.
„Povedali ste Veď-viete-komu, že ten prútik má Gregorovič?“
„Povrávalo sa to,“ zašepkal Ollivander. „Bola to legenda, ktorá sa šíri už roky, dlhšie, než
ste vôbec na svete. Domnievam sa, že ju rozšíril sám Gregorovič. Viete, reči o tom, že
skúma a napodobňuje prednosti Prútika osudu boli skvelé pre obchod.“
„Áno, vidím,“ povedal Harry. Postavil sa. „Pán Ollivander, ešte posledná vec a potom vás
už necháme odpočívať. Čo viete o Relikviach Smrti?“
„O čom?“ spýtal sa výrobca prútikov načisto zmätene.
„Relikvie Smrti.“
„Obávam sa, že neviem, o čom hovoríte. Má to niečo spoločné s prútikmi?“
Harry pozrel do jeho prepadnutej tváre a usúdil, že Ollivander nič nepredstiera. Nevedel o
Relikviách nič.
„Ďakujeme vám,“ povedal Harry. „Veľmi pekne vám ďakujeme. Teraz vás necháme
odpočinúť si.“
Ollivander na nich skľúčene pozrel.
„Mučil ma!“ hlas sa mu zlomil. „Kliatbou Crucatius, nemáte ani potuchy- “
„Ale mám,“ povedal Harry. „Naozaj mám. Prosím, odpočiňte si. Ďakujeme, že ste nám to
všetko povedali.“
288
Viedol Rona a Hermionu dolu schodmi. Letmo zazrel Billa, Fleur, Lunu a Deana, ktorí sedeli
pri stole v kuchyni so šálkami čaju. Všetci vzhliadli, keď sa objavil vo dverách, ale on sotva
kývol a pokračoval ďalej do záhrady, Ron a Hermiona ho nasledovali. Pred nimi sa zjavila
červenkastá kopa hliny, ktorá pokrývala Dobbyho, a Harry so stupňujúcou sa bolesťou v
hlave kráčal k nej. Stálo ho obrovské úsilie zastaviť obrazy, ktoré sa mu tlačili do hlavy,
ale vedel, že už bude musieť vzdorovať len chvíľu. Vedel, že sa tomu bude musieť skoro
poddať, pretože potreboval zistiť, či bola jeho teória správna. Musel tomu vzdorovať už
len chvíľu, aby to mohol vysvetliť Ronovi a Hermione.
„Gregorovič mal kedysi dávno Starodávny prútik,“ povedal. „Videl som Veď-viete-koho,
ako ho hľadal. Keď ho vystopoval, zistil, že Gregorovič ho uý nemá. Ukradol mu ho
Grindelwald. Ako Grindelwald zistil, že ho má, neviem, ale pokiaľ bol Gregorovič taký
hlúpy, že rozširoval tu zvesť, nebolo to asi príliš ťažké.“
Voldemort bol pred bránami Rokfortu. Harry ho tam videl stáť a tiež videl lampu, ktorá sa
pohupovala vo svetle pred úsvitom. Prichádzal bližšie a bližšie.
„Grindelwald používal Starodávny prútik, aby bol silnejší. A keď bol na vrchole svojej
moci, Dembledore vedel, že len on sám ho môže zastaviť, bojoval s Grindelwaldom,
porazil ho a vzal si Prútik osudu.“
„Dumbledore mal Prútik osudu?“ spýtal sa Ron. „Tak ale – kde je teraz?“
„V Rokforte,“ odpovedal Harry a premáhal sa, aby zostal s nimi v záhrade.
„No tak poďme!“ zvolal Ron nedočkavo. „Poď, Harry, zoberieme ho skôr, než ho dostane
on!“
„Na to už je neskoro,“ povedal Harry. Nemohol si pomôcť, chytil sa za hlavu, aby jej
pomohol odolávať.
„Vie, kde je. Práve teraz tam je.“
„Harry!“ skríkol Ron zúrivo. „Ako dlho to už vieš? Prečo sme tak márnili čas? Prečo si
hovoril najprv s Griphookom? Mohli sme ísť – stále môžeme- “
„Nie,“ povedal Harry a klesol na kolená do trávy. „Hermiona má pravdu. Dumbledore
nechcel, aby som ho mal. Nechcel, aby som si ho vzal. Chcel, aby som získal horcruxy.“
„Neporaziteľný prútik, Harry!“ zastonal Ron.
„Nemám ho mať... Mojou úlohou sú horcruxy...“
A zrazu bolo všetko studené a tmavé: slnko bolo za obzorom sotva vidno, keď kĺzal tesne
vedľa Snapea hore cez pozemky k jazeru.
„O chvíľu prídem za tebou do hradu,“ povedal vysokým studeným hlasom. „Teraz ma
nechaj.“
Snape sa uklonil a vydal sa späť na cestu, čierny kabát za ním vial. Harry išiel pomaly a
čakal, až Snapeova postava zmizne. Snape ani nikto iný nemal vedieť , kam pôjde. Z okien
hradu nesvietili žiadne svetlá, a tak sa mohol skryť... A navyše sa obklopil Splývacím
zaklínadlom, ktoré ho ukrylo aj pred sebou samým.
289
Kráčal okolo jazera a vnímal obrysy milovaného hradu, jeho prvého kráľovstva, jeho
dedovizne.
A tu bola, vedľa jazera, odrážala sa v tmavých vodách. Hrobka z bieleho mramoru.
Zbytočná škvrna v tak dôverne známej krajine. Znovu pocítil ten nával ovládanej eufórie,
ten opojný pocit premysleného ničenia. Zdvihol starý tisový prútik. Aké príhodné, že toto
bude jeho posledný veľký čin.
Hrobka sa roztvorila od vrchu nadol. Zahalená postava bola tak isto vysoká a chudá ako
zaživa. Opäť zdvihol prútik.
Látky, ktoré zakrývali telo, sa zosunuli. Tvár bola priesvitná, bledá, prepadnutá, no takmer
dokonale uchovaná. Pocítil pobavený výsmech: na pokrivenom nose mu nechali okuliare.
Dumbledore mal ruky zložené na hrudi a pod nimi ležal prútik, pochovaný spolu s
Dumbledorom.
Myslel si azda ten starý blázon, že mramor alebo smrť môžu prútik ochrániť? Domnieval sa,
že Pán zla sa bude báť narušiť jeho hrob? Pavúkovitá ruka vystrelila a vytiahla ho z
Dumbledorovho zovretia. Akonáhle ho mal, vyletela z jeho konca spŕška iskier, sršali nad
mŕtvolou jej predchádzajúceho majiteľa. Bol konečne pripravený slúžiť novému pánovi.
290
25. kapitola – Mušľová chalúpka
Billova a Fleurina chalupa stála osamelá na útese, hľadiac do mora. Jej vybielené steny
pokrývali mušle. Bolo to osamelé a krásne miesto. Kdekoľvek do malej chatky alebo jej
záhrady, Harry vstúpil, neustále počul šumenie mora. Znelo to ako dych nejakej obrovskej
spiacej obludy. Veľa času v nasledujúcich dňoch strávil únikom z preplnenej chatrče k
okraju útesu pozorujúc oblohu a rozľahlé prázdne more, na tvári cítil studený a slaný
vánok.
Hrôza zo závažnosti rozhodnutia neprenasledovať Voldemorta v pretekoch o prútik Harryho
stále desila. Nemohol si spomenúť, že by sa bol niekedy predtým rozhodol nejednať. Bol
plný pochybností, ktoré ešte Ron umocňoval, kedykoľvek boli spolu.
„Čo keď od nás Dumbledore chcel, aby sme zistili, čo ten symbol v knižke znamená, aby
sme včas dostali prútik?“ „Čo ak to, že si zistil, čo ten symbol znamená, ťa robí
„pripraveným“ získať Relikvie?“ „Harry, ak je to naozaj Starodávny prútik, ako do pekla
máme zničiť Veď-Vieš-Koho?“
Harry na to nemal odpoveď: Boli chvíle, kedy pochyboval, či nepokúsiť sa zabrániť
Voldemortovi dostať sa do hrobky nebolo úplné bláznovstvo. Nedokázal si ani vysvetliť ten
pocit uspokojenia, keď sa tak rozhodol: Zakaždým, keď si zopakoval dôvody, ktoré ho k
tomu viedli, zdali sa mu stále slabšie.
Čudné bolo, že Hermionina podpora ho miatla rovnako ako Ronove pochybnosti. Hermiona,
teraz prinútená uznať, že Starodávny prútik naozaj existuje, začala hovoriť, že je to zlý
predmet, a že spôsob, akým ho Voldemort získal, je ohavný a neprichádzal do úvahy.
„Ty by si to nikdy nemohol spraviť, Harry,“ opakovala stále. „Nemohol by si sa vlámať do
Dumbledorovho hrobu.“
Ale myšlienka na Dumbledorovo mŕtve telo Harryho znepokojovala podstatne menej ako
možnosť, že neporozumel zámerom živého Dumbledora. Cítil, že sa stále tápe v temnote,
zvolil si cestu, ale stále sa obzeral naspäť, premýšľajúc, či neprehliadol nejaké značky,
alebo či si nemal vybrať druhú cestu. Čas od času sa cez neho znovu prehnala zlosť na
Dumbledora, silno ako vlny narážajúce do seba dole pod chatrčou, zlosť, že mu
Dumbledore pred tým, než zomrel, všetko neobjasnil.
“Ale ... je... mŕtvy?“ opýtal sa Ron tri dni po príchode do chalupy.
Harry strnulo hľadel ponad múr oddeľujúci záhradu od útesu, keď ho Ron a Hermiona našli,
prial si, aby sa tak nestalo, netúžil zapájať sa do ich hádky.
“Áno, je, Ron, prosím, nezačínaj znovu!“
„Pozri sa na fakty, Hermiona,“ namietal Ron, hovoriac cez Harryho, ktorý ďalej civel na
obzor.
„Strieborná laň. Meč. Oko, ktoré Harry videl v zrkadle…“
„Harry priznal, že si to oko mohol len predstavovať! Nie je to tak, Harry?“
„Hej, mohol,“ odpovedal Harry bez toho, aby sa na ňu pozrel.
291
„Ale nie si si istý, že nie?“ vypálil Ron.
„Nie, nie som,“ neprítomne odpovedal Harry.
„Tak, vidíš!“ povedal Ron rýchlo, kým Hermiona mohla niečo namietnuť. „Ak to nebol
Dumbledore, tak mi, Hermiona, vysvetli, ako Dobby vedel, že sme v tej cele?“
„Neviem... a môžeš mi ty vysvetliť, ako ho Dumbledore poslal, keď leží v hrobke v
Rokforte?“
„Netuším, mohol to byť jeho duch!“
„Dumbledore by sa ako duch nevrátil,“ povedal Harry. Teraz už bolo len málo vecí, ktorými
si bol Harry u Dumbledora istý, ale toto bola jedna z nich. „On by šiel ďalej.“
„Čo myslíš tým, ďalej? “ spýtal sa Ron, ale skôr, ako mu Harry stačil čokoľvek odpovedať,
ozvalo sa za nimi: „‘Arry?“
Fleur vyšla z chalupy, jej dlhé strieborné vlasy poletovali vo vánku.
„‘Arry, Ghriphook by chcel ss tebou ‘ovoriť. Je v najmenšššej izbišške, on vhraví, že
nechce, aby vás niekto poššúval.“
Jej nechuť k tomu, že doručuje škriatkove odkazy, bola jasná; keď sa vracala späť do
domu, vyzerala podráždene.
Griphook na nich čakal, ako Fleur povedala, v najmenšej z troch spální, ktoré v chatrči
boli. V tej, v ktorej spávali Luna a Hermiona. Zatiahol červené závesy proti zamračenej
oblohe, čo dodalo miestnosti ohnivý nádych, kontrastujúci so zvyškom vzdušnej a
presvetlenej chalupy.
„Už som sa rozhodol, Harry Potter,“ začal škriatok, ktorý sedel s preloženými nohami na
nízkej stoličke bubnujúc si dlhými prstami po ramenách. „I keď to škriatkovia v Gringott
banke budú považovať za najhoršiu zradu, rozhodol som sa vám pomôcť...“
„To je skvelé!“ povedal Harry. „Griphook, ďakujem vám, sme naozaj...“
„...a za to,“ povedal škriatok odhodlane, „budem chcieť odmenu.“
Harry zaváhal.
„Koľko chcete? Mám zlato.“
„Nie zlato,“ odpovedal Griphook. „Zlata mám dosť.“
Jeho čierne oči zaiskrili; nebolo v nich žiadne beľmo.
„Chcem meč. Meč Richarda Chrabromila.“
Harry povädol.
„Ten vám nemôžem dať,“ odpovedal. „Je mi to ľúto.“
„Tak potom,“ povedal škriatok zľahka, „máme problém.“
292
„Môžeme vám dať niečo iné,“ riekol Ron horlivo. „Stavím sa, že Lestrangeovci majú v
trezore hromady vecí, akonáhle sa tam dostaneme, môžete si niečo vziať.“
Ale to nemal hovoriť. Griphook od zlosti očervenel.
„Ja nie som zlodej chlapče! Nesnažím sa získať poklady, na ktoré nemám žiadne právo!“
„Ten meč je náš...“
„Nie je,“ odporoval škriatok.
„Sme z Chrabromilu a ten meč bol Richarda Chrabromila...“
„A predtým, než bol Chrabromilov, koho bol?“ dožadoval sa odpovedi škriatok.
„Nikoho,“ povedal Ron. „Bol vyrobený preňho, nie?“
„Nie!“ vykríkol Griphook naježený zlosťou a ukazoval dlhým prstom na Rona. „Zase tá
čarodejnícka arogancia! Ten meč patril Ragnukovi I. a Richard Chrabromil mu ho vzal! Je
to starý artefakt, majstrovská práca škriatkov! A škriatkom aj patrí. Ten meč je cenou za
moje služby. Berte, alebo nechajte tak!“
Škriatok na nich vrhol prenikavý pohľad. Harry sa obrátil na ostatných a povedal: „Musíme
si to premyslieť, Griphook. Môžete nás na chvíľu ospravedlniť?“
Škriatok prikývol a tváril sa nevrlo.
Dole, v prázdnej obývačke, podišiel Harry ku krbu a vraštil obočie, premýšľajúc, čo robiť.
Ron stojac za ním povedal: „Len sa nám smeje. Nemôžeme mu ten meč nechať.“
„Je to pravda?“ spýtal sa Harry Hermiony. „Vážne Chrabromil ten meč ukradol?“
„Neviem,“ riekla beznádejne. „Čarodejnícka história často preskakuje to, čo urobili
čarodejníci ostatným rasám, ale nikde som nevidela žiadny záznam o tom, že by
Chrabromil meč ukradol.“
„Bude to jedna z tých škriatkovských historiek o tom,“ povedal Ron, „ako sa ich
čarodejníci stále snažia ovládnuť. Myslím, že by sme mali byť radi, že od nás nechce jeden
z našich prútikov.“
„Škriatkovia majú veľa dôvodov k tomu, aby nemali radi čarodejníkov Ron,“ povedala
Hermiona. „V minulosti sa k nim správali priam brutálne.“
„Ale zato ešte nie sú maličkí chlpatučkí zajačikovia, že?“ povedal Ron. „Zabili veľa z nás. A
tiež bojovali podlo.“
„Ibaže škriepky s Griphookom o tom, ktorá rasa je zákernejšia a násilníckejšia asi
nepomôžu, aby nám pomohol, že?“
Chvíľu bolo ticho a všetci sa snažili vymyslieť, ako prekonať tento problém. Harry vyzrel z
okna k hrobu Dobbyho. Luna na pomníku aranžovala do pohára od lekváru kvety limonky.
„Dobre,“ povedal Ron a Harry sa otočil späť k nemu, „čo toto? Povieme Griphookovi, že
293
potrebujeme meč, kým sa nedostaneme dovnútra trezoru a potom si ho môže vziať. Dnu je
falošný, nie? Vymeníme ich a dáme mu ten falošný.“
„Ron, on pozná rozdiel oveľa lepšie, ako my!“ povedala Hermiona. „On bol jediný, kto
poznal, že ich zamenili!“
„Áno, ale my môžeme zmiznúť skôr, ako zistí...“ Stíchol pod váhou pohľadu, ktorým ho
Hermiona počastovala.
„Toto,“ povedala ticho, „je ohavné. Požiadať ho o pomoc a potom ho podraziť? A ty sa
čuduješ, že škriatkovia nemajú radi čarodejníkov, Ron?“
Ronove uši sčerveneli. „Dobre, dobre! To jediné mi napadlo! Máš nejaké riešenie?“
„Musíme mu ponúknuť niečo iné, niečo, čo bude mať rovnakú hodnotu.“
„Skvelé, pôjdem hore, vezmem jeden z prastarých, škriatkami vyrobených mečov a môžeš
mu ho dať.“
Znova sa rozhostilo ticho. Harry si bol istý, že škriatok neprijme nič iné, len meč, i keby
mu ponúkli niečo rovnako cenné. Zároveň však bol meč ich jedinou zbraňou proti
horcruxom a nemohli oň prísť.
Na chvíľu zavrel oči a počúval príboj. Myšlienka, že Chrabromil meč ukradol, mu bola
nepríjemná. Vždy bol hrdý na to, že patrí do Chrabromilu. Chrabromil bol ochranca
čarodejníkov z muklovských rodín, čarodejník, ktorý bojoval so Slizolinom milujúcim čistú
krv...
„Možno Griphook klame,“ povedal Harry a znovu otvoril oči. „Možno Chrabromil meč
nevzal. Ako vieme, že škriatkova verzia dejín je tá správna?“
„A bol by v tom nejaký rozdiel?“ spýtala sa Hermiona.
„Zmení to pocity, ktoré z toho mám,“ odpovedal Harry.
Zhlboka sa nadýchol.
„Tak mu povedzme, že si môže vziať meč po tom, čo nám pomôže dostať sa do trezoru...
ale budeme veľmi opatrní, aby sme mu nepovedali, kedy presne to bude.“
Na Ronovej tvári sa pomaly rozlial široký úsmev. Hermiona však vyzerala rozladene.
„Harry, nemôžeme predsa...“
„Môže si ho vziať,“ pokračoval Harry, „keď ho použijeme na zničenie všetkých horcruxov.
Postarám sa, aby ho potom dostal. Dodržím slovo.“
„Ale to môže trvať roky,“ povedala Hermiona.
„Ja viem, ale on to vedieť nemusí. Nebudem mu klamať... naozaj.“
Harry sa jej pozrel do očí, v ktorých sa miešal odpor a hanba. Spomenul si na slová
vyrazené nad bránou do Nurmengardu: Pre vyššie dobro. Odsunul tie myšlienky. Akú inú
možnosť mali?
294
„Mne sa to nepáči,“ povedala Hermiona.
„Ani mne nie,“ odvetil Harry.
„Ja si myslím, že je to geniálne,“ povedal Ron a postavil sa. „Ideme a povieme mu to.“
V najmenšej spálni Harry predniesol svoj návrh. Pozorne ho formuloval tak, aby neurčil
žiaden presný čas na odovzdanie meča. Kým hovoril, Hermiona hľadela do zeme. Harryho
to nahnevalo, pretože to mohlo prezradiť ich plán, ale Griphook nemal oči pre nikoho
iného ako pre neho.
„Mám vaše slovo, Harry Potter, že mi dáte Chrabromilov meč, keď vám pomôžem?“
„Áno,“ povedal Harry.
„Potom platí,“ povedal škriatok a podával mu ruku. Harry ju prijal a potriasol ňou. Harry
zauvažoval, či tie čierne oči neprehliadli jeho vlastné a nemá nejaké zlé tušenie. Potom ho
Griphook pustil, tleskol rukami a povedal: „Tak, začneme!“
Bolo to rovnaké, ako keby opäť plánovali vniknutie na ministerstvo mágie. Rozhodli sa
využiť najmenšiu spálňu, v ktorej bolo na Griphookovo želanie stále pološero.
„Bol som v trezore Lestrangeovcov iba raz,“ povedal im Griphook, „Pri tej príležitosti ma
požiadali, aby som vnútri umiestil falošný meč. Je to jedna z najstarších miestností.
Najstaršie čarodejnícke rodiny chránia svoje poklady na tých najhlbších poschodiach, kde
sú najväčšie a najlepšie chránené trezory...“
Zostávali v maličkej miestnosti zavretí celé hodiny. Dni sa pomaly menili na týždne.
Problém za problémom prichádzali a museli ich riešiť, jedným z nich napríklad bolo to, že
ich zásoby všehodžúsu boli skoro vyčerpané.
„Je tu dosť už len pre jedného z nás,“ povedala Hermiona, keď naklonila fľaštičku
blatistého nápoja proti svetlu.
„To bude stačiť,“ povedal Harry, ktorý prechádzal Griphookove ručne kreslené plány
najnižších podlaží.
Ostatným obyvateľom Mušľovej chalúpky nemohlo ujsť, že sa Harry, Ron a Hermiona
objavovali len pri jedle. Nikto sa ich na nič nepýtal, ale Harry cítil, ako sa na nich troch pri
stole často upierajú Billove spýtavé a ustarostené pohľady.
Čím dlhšie boli pohromade, tým viac si Harry uvedomoval, že škriatok sa mu príliš nepáči.
Griphook bol nečakane krvilačný, tešila ho predstava bolesti, ktorú môžu utrpieť nižšie
stvorenia, a možnosť, že počas dobývania sa do trezoru Lestrangeovcov sa zrania ďalší
čarodejníci, mu spôsobovala potešenie. Harrymu bolo jasné, že jeho nechuť s ním zdieľajú
aj Ron a Hermiona, ale nikdy o tom nehovorili. Griphooka potrebovali.
Škriatok sa k spoločnému stolovaniu pripojil s len nevôľou. Aj keď nohy už mal v poriadku,
chcel, aby mu jedlo nosili do izby na podnose, rovnako ako stále slabému Ollivanderovi.
Nakoniec Bill (po zúrivom Fleurinom výbuchu) za ním zašiel a vyhlásil, že takto to už ďalej
nejde. Odvtedy sedával Griphook s ostatnými pri preplnenom stole, ale odmietal ich jedlo
a požadoval kusy surového mäsa, korienky a rôzne huby.
295
Harry sa za to cítil zodpovedný, napokon, to on trval na tom, že škriatok s nimi zostane,
aby ho mohol vyspovedať. Jeho vinou bolo, že sa celá weasleyovská rodina musela ukrývať
a že Bill, Fred, George aj pán Weasley nemohli ďalej chodiť do práce.
„Je mi to ľúto,“ povedal jedného búrlivého aprílového večera Fleur, zatiaľ čo jej pomáhal
variť večeru. „Nikdy som nechcel, aby ste sa do toho všetkého zamotali.“
Práve riadila sadu nožov porciujúcich mäso pre Griphooka a Billa, ktorý po uhryznutí
Greybackom dával prednosť surovému mäsu. Nože za ňou sa len tak mihali, no napätý
výraz jej tváre trochu zmäkol.
„‘Arry, zachrhánil si život mojej malej sesthričky, na to nezhabudnem.“
To nebola tak úplne pravda, ale Harry sa radšej rozhodol nepripomínať jej, že Gabriela
nebola v skutočnom nebezpečenstve.
„Ale,“ pokračovala Fleur mieriac prútikom na hrniec omáčky na sporáku, ktorá znovu
zovrela, „pán Ollivanderh odchádza tento vešehr k Murriel. To veci uľahší. Ten škhriatok,“
zamračila sa už len pri zmienke o ňom “sa môše preshunúť dole a vy shi môšete vzhiať
jeho izbu.“
„Nám ale vôbec nevadí spať v obývačke,“ povedal Harry, ktorý vedel, že škriatok by mal
proti nocovaniu na gauči určite námietky a to, či ho udržia v dobrej nálade, bolo pre ich
plány zásadné. „S nami si nerob starosti.“ Keď sa snažila protestovať, Harry pokračoval:
„My sa tu vám už tiež nebudeme dlho motať, Ron, Hermiona a ja. Už tu nemusíme zostať
veľmi dlho.“
„Ale čo to hovorhíš! “ zamračila sa na neho, prútikom mierila na podnos s jedlom, ktorý sa
teraz vznášal vo vzduchu. „Samozhrejme nesmiete odhísť, tu ste v bezpeší!“
Vyzerala trochu ako pani Weasleyová, keď to hovorila a Harry bol celkom rád, že sa v tej
chvíli otvorili zadné dvere. Vstúpila Luna s Deanom, vlasy mali vlhké od dažďa a každý
niesol náruč naplaveného dreva.
„... a tie ich malinké ušká,“ hovorila práve Luna, „môj ocko tvrdí, že sú podobné hroším,
ale purpurové a chlpaté. Keď ich chceš privolať, musíš si pohmkávať, najradšej majú
valčík, nič rýchle...“
Dean vyzeral nesvoj, pokrčil ramenami, keď prechádzal okolo Harryho, a potom nasledoval
Lunu do izby, ktorá slúžila zároveň ako jedáleň aj obývačka, a kde práve Ron s Hermionou
rozkladali stôl.
Harry videl, že je to šanca uniknúť Fleuriným otázkam, a tak schytil dva džbány
tekvicového džúsu a ponáhľal sa za ostatnými.
„... a keď prídeš k nám domov, ukážem ti ten roh. Ocko mi o ňom písal, ale ja som ho ešte
nevidela, pretože ma smrťožrúti uniesli z Rokfortského expresu a na Vianoce som sa domov
nedostala,“ vysvetľovala Luna, zatiaľ čo s Deanom znovu zapaľovali oheň.
„Luna, už sme ti hovorili,“ zavolala na ňu Hermiona, „že ten roh vybuchol. Nebol to
Krčorohý chragopot, ale Tryskochvostý škrot ...“
„Nie, určite to bol roh z chragopota,“ odvetila Luna pokojne. „To mi to povedal ocko.
Teraz už bude pravdepodobne transformovaný, veď viete, oni sa dokážu sami opraviť.“
296
Hermiona len pokrútila hlavou a ďalej kládla na stôl vidličky, zatiaľ čo sa objavil Bill, ktorý
viedol dole schodmi pána Ollivandera. Výrobca prútikov stále vyzeral mimoriadne krehko,
opieral sa o Billa, ktorý ho podopieral a niesol veľký kufor.
„Budete mi chýbať, pán Ollivander,“ povedala Luna a podišla k nemu.
„Vy mne tiež, moja drahá,“ odpovedal Ollivander a potľapkal ju po ramene. „Boli ste mi
nevysloviteľnou útechou na tom hroznom mieste.“
„Tak, au revoir, pán Ollivander,“ povedala Fleur a pobozkala ho na obe líca. „Chcela som
vás poprhosiť o láskavosť, či dohrušíte balíček Billovej tetuške Murriel. Nevrátila som jej
totiž tú šelenku.“
„Bude mi cťou,“ prehlásil pán Ollivander s ľahkým úklonom. „Je to iba maličkosť, ktorou
vám môžem oplatiť vašu šľachetnú pohostinnosť.“
Fleur vytiahla ošumelé zamatové puzdro a otvorila ho, aby ukázala výrobcovi prútikov, čo
skrýva. Čelenka sa v svetle nízko zavesenej lampy blýskala a trblietala.
„Mesačné kamene a diamanty,“ povedal Griphook, ktorý sa vkradol do miestnosti bez toho,
aby si to Harry všimol „práca škriatkov, nemýlim sa?“
„Zaplatená čarodejníkmi,“ povedal Bill pokojne a Griphook po ňom šľahol kradmým, no
vyzývavým pohľadom.
Prudké poryvy vetra sa opierali do okien chatrče, keď sa Bill a pán Ollivander vydali do
noci. Ostatní sa natlačili okolo stola, jeden tesne pritlačený k druhému, mali sotva dosť
miesta, aby sa vôbec mohli pohnúť, a dali sa do jedla. Oheň praskal a poskakoval v krbe
vedľa nich. Harry si všimol, že Fleur sa v jedle len tak prplala, každú chvíľu pozerala do
okna. Bill sa však vrátil ešte skôr, ako dojedli prvý chod, dlhé vlasy mal rozstrapatené
vetrom.
„Všetko je v poriadku,“ oznámil Fleur. „Ollivander je na mieste, mamka a tatko vás
pozdravujú. Ginny vám posiela vrelé pozdravy a Fred s Georgeom privádzajú Muriel do
šialenstva, stále z jej zadnej izby riadia svoj soví zásielkový obchod. Ale aspoň ju potešilo,
že má späť svoju čelenku. Vravela, že si myslela, že sme ju ukradli.“
„Ách, tvoja tetuška je taká šahramantná...“ povedala Fleur podráždene, zamávala
prútikom a špinavé taniere sa vo vzduchu poskladali na jednu hromadu. Chytila ich a
vypochodovala z izby.
„Ocko spravil čelenku,“ pípla Luna „teda skôr niečo ako korunu.“
Ron zachytil Harryho pohľad a zaškeril sa. Harry vedel, že si spomenul na zmenšenú ozdobu
do vlasov, ktorú videli, keď boli u Xenophilia na návšteve.
„No, snaží sa zrekonštruovať stratený Bystrohlavovej diadém. Domnieva sa, že už
identifikoval väčšinu z jeho hlavných súčastí, ale keď pridal krídla rotulice...“
Niekto zabúchal na predné dvere. Všetky hlavy sa otočili za hlukom. Vydesená Fleur
vybehla z kuchyne, Bill vyskočil na nohy, prútikom zamieril na dvere, Harry, Ron a
Hermiona urobili to isté. Griphook ticho zmizol pod stolom a stratil sa všetkým z dohľadu.
297
„Kto tam je?“ zvolal Bill.
„To som ja, Remus John Lupin,“ prekrikoval hlas skučiaci vietor.
Harry pocítil záchvev strachu; čo sa mohlo stať? „Som vlkolak, ženatý s Nymphadorou
Tonksovou a ty, Strážca tajomstva Mušľovej chalúpky, si mi povedal jej adresu a ponúkol
mi, že môžem v núdzi prísť!“
„Lupin!“ zamumlal Bill, pribehol k dverám a trhnutím ich otvoril.
Lupin vpadol dnu cez prah. Bol bledý, zabalený do cestovného plášťa, šedivejúce vlasy
rozviate vetrom. Vzpriamil sa, rozhliadol sa po miestnosti a keď sa uistil, kto všetko tam
je, nahlas vykríkol: „Je to chlapec! Pomenovali sme ho Ted, po Nymphadorinom otcovi!“
Hermiona vykríkla. “Čo? Tonksová... Tonksová má bábo?“
„Áno, jasne, bábätko,“ hulákal Lupin. Všade okolo stola sa ozývali výkriky radosti a
výdychy úľavy, Hermiona a Fleur vrešťali: „Gratulujeme!“ a Ron vyhlásil: „Dokelu, dieťa!“
akoby o niečom takom ešte nepočul.
„Áno, áno, chlapec...“ opakoval Lupin stále dookola, úplne omámený vlastným šťastím.
Predral sa okolo stola a objal Harryho, ako by sa scéna v prízemí domu na Grimmauldovom
námestí ani nikdy nestala.
„Budeš krstným otcom?“ spýtal sa a pustil Harryho.
„J-ja...?“ zakoktal Harry.
„No jasné, že ty... Dora súhlasí a nikto lepší tu nie je.“
„Ja... áno... dokelu.“
Harry bol úplne ohromený, udivený i nadšený. Bill sa ponáhľal otvoriť víno a Fleur
prehovárala Lupina, nech si s nimi vypije pohárik.
„Nemôžem sa tu dlho zdržať, musím späť,“ žiaril Lupin, vyzeral oveľa mladší, než ako ho
Harry kedy videl. „Ďakujem, ďakujem Bill...“ Bill okamžite naplnil ich poháre, vstali a
zdvihli ich k prípitku.
„Na Teddyho Remusa Lupina,“ povedal Lupin, „na narodenie budúceho veľkého
čarodejníka!“
„A ako vyzehrá?“ vyzvedala Fleur.
„Ja si myslím, že je podobný Dore, ale ona je presvedčená, že je po mne. Veľa vlasov
nemá. Keď sa narodil, mal ich čierne, ale prisahal by som, že do hodiny zryšaveli. Keď sa
vrátim, určite z neho bude blonďák. Andromeda vraví, že aj Tonksovej sa začali vlasy
meniť hneď v ten deň, čo sa narodila.“ Vyprázdnil pohár. „Tak dobre, ešte jeden,“ dodal a
žiaril, keď mu Bill dolieval.
Vietor sa opieral do malej chalúpky, krb praskal a Bill čoskoro otváral ďalšiu fľašu vína.
Lupinova novina ako by ich vytrhla z dlhej nečinnosti, zvesť o novom živote bola naozaj
potešujúca. Škriatok bol jediný, koho, ako sa zdalo, sa slávnostná atmosféra nijako
nedotkla a onedlho sa vytratil do izby, ktorú teraz mal sám pre seba. Harry sa domnieval,
298
že bol jediný, kto si to všimol, potom ale zaznamenal Billov pohľad sledujúci škriatka
stúpajúceho po schodoch.
„Nie, nie... už naozaj musím ísť,“ vyhlásil nakoniec Lupin a odmietol ďalší pohár vína.
Postavil sa: „Zbohom, zbohom... pokúsim sa o pár dni priniesť nejaké fotky, všetci budú
veľmi radi, že som vás videl...“
Prehodil cez seba plášť, rozlúčil sa, objal ženy a mužom potriasol rukou. A potom, stále
rozžiarený, vyšiel do divokej noci.
„Krstný otec, Harry!“ povedal Bill, keď sa spolu vracali do kuchyne, aby pomohli s
upratovaním. „To je veľká česť! Gratulujem ti!“
Harry odložil prázdne poháre a Bill za nimi zavrel dvere. Hlasy ostatných, ktorí v oslave
pokračovali aj po Lupinovom odchode, k nim doliehali len tlmene.
„Harry, chcel som sa s tebou porozprávať medzi štyrmi očami. A v chalupe plnej ľudí veľa
príležitosti nie je .“
Bill zaváhal.
„Harry, vy niečo plánujete s Griphookom.“
Bolo to oznámenie, nie otázka, a Harry sa ani nesnažil to vyvrátiť. Len na Billa pozeral a
čakal.
„Ja škriatkov poznám,“ povedal Bill, „pracoval som pre Gringott banku, odkedy som
skončil Rokfort. Pokiaľ vôbec môže existovať priateľstvo medzi škriatkami a čarodejníkmi,
mám medzi nimi priateľov, alebo ich prinajmenšom dobre poznám a mám rád.“ Bill znovu
zaváhal. „Harry, čo chceš od Griphooka a čo mu za to ponúkaš?“
„To ti nemôžem povedať,“ odpovedal Harry, „prepáč Bill.“
Kuchynské dvere sa otvorili a stála v nich Fleur s ďalšími prázdnymi pohármi.
„Počkaj,“ otočil sa k nej Bill, „ešte chvíľku...“
Zacúvala späť a on opäť zavrel dvere.
„Potom ti musím povedať toto,“ pokračoval Bill, „pokiaľ si s ním uzavrel akýkoľvek
výmenný obchod, a zvlášť pokiaľ ten obchod zahrňuje aj poklady, musíš byť
bezpodmienečne opatrný. Škriatkovia vnímajú vlastníctvo, platby a oplátky inak, ako my.“
Harry sa cítil trocha nesvoj, ako by sa v ňom pohol malý had.
„Čo tým myslíš?“ spýtal sa.
„Hovoríme tu o inej rase.“ povedal Bill, „Obchody medzi škriatkami a čarodejníkmi sa
uzatvárajú po celé storočia, ale to všetko vieš z Dejín mágie. Chyby sa robili na oboch
stranách, nikdy som netvrdil, že čarodejníci v tom boli nevinne. Ale niektorí škriatkovia
veria, a tí z Gringott banky medzi nich rozhodne patria, že sa čarodejníkom nedá v
záležitostiach týkajúcich sa zlata a pokladov veriť, pretože neberú ohľad na vlastnícke
práva škriatkov.“
299
„Ale ja uznávam...“ začal Harry, ale Bill len potriasol hlavou.
„Ty tomu nerozumieš, Harry, nikto tomu nerozumie a ani nemôže, pokiaľ samozrejme nežil
medzi škriatkami. Pre škriatka je právoplatným a jediným vlastníkom veci ten, kto ju
vytvoril, nie ten, kto ju zaplatil. Pre škriatkov sú všetky veci, ktoré kedy vyrobili, podľa
práva ich.“
„Ale keď to kúpil...“
„.. tak to považujú za doživotne prenajaté tomu, kto zaplatil. Ale predstava, že sa
predmety dedia z jedného čarodejníka na druhého, im je cudzia. Veď si videl, ako sa
Griphook tváril, keď mu čelenka zmizla z očí. Neschvaľoval to. Myslím si, že sa domnieva,
spolu s najradikálnejšími členmi svojho rodu, že také predmety by im mali vrátiť po smrti
toho, čo ich kúpil. Náš zvyk odkazovať nimi vyrobené predmety z pokolenia na pokolenie
bez toho, aby sme znovu zaplatili, považujú za niečo dosť blízke krádeži.“
Harry mal neblahé tušenie, premýšľal, či Bill uhádol viac, ako priznal.
„Všetko, čo som tým chcel povedať, je to,“ a položil ruku na dvere vedúce do izby, „že
musíš byť naozaj veľmi opatrný pri tom, čo škriatkom sľúbiš, Harry. Je menej nebezpečné
vlámať sa do Gringottbanky, ako sa pokúsiť nedodržať im dané slovo.“
„Dobre,“ povedal Harry a Bill otvoril dvere, „Áno, ďakujem, budem si to pamätať.“
Ako nasledoval Billa za ostatnými, zrodila sa mu v hlave divná myšlienka, ktorú mal zrejme
na svedomí všetko to vypité víno. Zdalo sa, že nabral smer k tomu, aby bol Teddymu
Lupinovi rovnako nezodpovedným krstným otcom, ako bol Sirius Black jemu.
300
26. kapitola - Gringottbanka
Plán bol pripravený, prípravy boli hotové. V najmenšej spálni ležala na krbovej rímse iba
malá sklenená čaša s dlhým čiernym rozstrapateným vlasom( zo svetra, ktorý mala
Hermiona na sebe v sídle Malfoyovcov).
„A budeš mať aj presne jej prútik,“ povedal Harry a kývol smerom k prútiku z orechového
dreva, „takže si myslím, že budeš skutočne presvedčivá.“
Keď ho Hermiona zdvíhala, tvárila sa, ako by sa ju prútik chystal bodnúť alebo pohrýzť.
„Neznášam ho,“ preniesla chabo, „Vážne ho neznášam. Vôbec to nie je ono, neposlúcha
ma, ako by mal...je to, ako by bol jej súčasťou.“
Harry si nemohol pomôcť a nespomenúť si na to, ako rázne Hermiona zamietala jeho
námietky kvôli prútiku z hlohu, ako trvala na tom, že si vymýšľa, že mu nefunguje ako jeho
pôvodný, a ako by mal len trénovať. Ale rozhodol sa, že na oplátku nezopakuje jej vlastné
rady. Predvečer ich plánovaného útoku na Gringott banku predsa len nepovažoval za
vhodnú chvíľu na hádku.
„Zato ti ale pomôže vcítiť sa do jej role,“ povedal Ron, „Veď si spomeň, čo ten prútik
všetko vykonal.“
„Ale o tom predsa rozprávam!“ oponovala mu Hermiona. „Týmto prútikom boli umučení
Nevillovi rodičia a kto vie koľko ďalších ľudí! Tento prútik zabil Siriusa!“
Na to Harry nepomyslel. Pozrel naň a ucítil nutkanie ho zlomiť, rozpoliť ho mečom
Richarda Chrabromila, ktorý bol opretý o stenu vedľa nej.
„Chýba mi môj prútik,“ vzlykala Hermiona. „Škoda, že mi pán Ollivander nemohol tiež
vyrobiť nový.“
To ráno totiž dostala Luna od Ollivandera nový prútik. Teraz stála v zadnej časti záhrady a
v dennom svetle skúšala jeho schopnosti. Dean, ktorému vzali prútik Zbojníci, ju skľúčene
sledoval.
Harry pozrel na hlohový prútik, ktorý kedysi patril Dracovi Malfoyovi. Bol prekvapený, ale
zároveň mal radosť, že ho poslúchal aspoň tak dobre, ako Hermionin. Harry si spomenul na
to, čo im o tajomnej výrobe prútikov povedal Ollivander a usúdil, že vie, v čom bol
problém. Hermiona nevzala prútik Bellatrix osobne, takže k nej prútik necítil žiadnu
oddanosť.
Dvere spálne sa otvorili a dnu vošiel Griphook. Harry inštinktívne schmatol rukoväť meča a
pritiahol si ho k sebe, ale okamžite toho ľutoval. Bol si istý, že škriatok si to všimol. Aby
prešiel trápnosť situácie, povedal: „Práve kontrolujeme, či máme všetko, Griphook. Už
sme vraveli Billovi a Fleur, že zajtra ráno odchádzame a aby kvôli nám nevstávali.“
Ohľadom toho boli neúprosní, pretože Hermiona sa musela ešte pred premiestnením
premeniť na Bellatrix a čím menej toho o ich pláne Bill s Fleur vedeli, tým lepšie. Povedali
sme tiež, že už sa nevrátia. Tú noc, keď ich chytili Zbojníci, stratili starý Perkinsonov stan,
tak im Bill požičal iný. Bol už zabalený na dne ich malého batohu, ktorý Hermiona dokázala
pred Zbojníkmi schovať tak, že ho strčila do svojej ponožky, čo na Harryho urobilo veľký
dojem.
301
Hoci mu budú Bill, Fleur, Luna i Dean chýbať, nehovoriac o pohodlí domova, ktoré si
posledných pár týždňov užívali, Harry sa tešil, až budú preč od obmedzovania v Ustricovej
chatrči. Už ho nebavilo dávať večne pozor, aby nik nepočul ich rozhovory, keď boli zavretí
v miniatúrnej tmavej spálni. Ale zo všetkého najviac si prial, aby sa už zbavili Griphooka.
Ako presne sa však od škriatka odlúčia, bez toho aby mu dali Chrabromilský meč, zostávalo
pre Harryho otázkou bez odpovedi. Nemal žiadnu príležitosť to naplánovať, pretože
Griphook zriedka nechal Harryho, Rona a Hermionu dlhšie ako päť minút samotných.
„Mama by sa od neho mohla učiť,“ stenal Ron, keď sa dlhé škriatkove prsty zas a znova
objavovali za dverami. Harry nezabúdal na Billovo varovanie, takže vysvetlil, že Griphook
sa len snaží zabrániť tomu, aby ho podviedli. Hermiona ale absolútne nesúhlasila s
plánovanou zradou, že Harry prestal spoliehať na jej inteligenciu, ktorá by vymyslela, ako
to spravia. A jediné čo Ron navrhoval pri tých zriedkavých príležitostiach, keď u nich
nestál Griphook, bolo: „Budeme s tím musieť jednoducho zdrhnúť, kamoš.“
Tú noc sa Harrymu zle spalo. Keď sa ráno prevaľoval, spomenul si na to, ako sa cítil noc
predtým, než prepadli Ministerstvo mágie – vtedy cítil odhodlanie, takmer vzrušenie. Teraz
bol plný úzkostí a nepríjemných pochybností. Nemohol sa zbaviť strachu, že to neskončí
dobre. Neustále si vravel, že majú dobrý plán, že Griphook veľmi dobre vie, čo ich čaká, že
sú pripravení na všetky možné problémy, ktoré mohli nastať. Raz či dvakrát počul, ako sa
Ron pohol, a bol si istý, že je rovnako ako on hore. Spali ale v obývačke spolu s Deanom,
takže sa neodvážil prehovoriť.
Uľavilo sa mu, keď odbila šiesta hodina ráno a mohli konečne vyliezť zo spacákov, v
pološere sa obliecť a potichu vyjsť na dvor, kde sa stretli s Hermionou a Griphookom.
Úsvit bol chladný, ale s nástupom marca už takmer nefúkalo. Harry pozrel na hviezdy,
svietiace bledo na tmavej oblohe a započúval sa do zvuku vĺn, rozbíjajúcich sa o útes – ten
zvuk mu bude istotne chýbať.
Ich cestu cez červenú zem na Dobbyho hrobe lemovali malé zelené výhonky. Za rok bude
hrob zarastený kvetmi. Biely náhrobný kameň so škriatkovým menom už vyzeral
vyblednutý. Harry si uvedomil, že ho nemohli pochovať na krajšie miesto, ale zasiahla ho
krutá bolesť, že ho musí opustiť. Pri pohľade na hrob znovu zauvažoval, ako mohol škriatok
vedieť, kam ich má prísť zachrániť. Neprítomne si pohrával s malým vačkom poveseným
okolo krku, cítil skrz neho kúsok rozbitého zrkadielka, v ktorom si bol istý, že videl
Dumbledora. Započul, ako sa otvárajú dvere, a obrátil sa.
Cez trávnik prichádzala Bellatrix Lestrangeová sprevádzaná Griphookom. Pri chôdzi strkala
malý batoh do vrecka starého habitu, ktorý vzali z Grimmauldovho námestia.
Síce Harry vedel, že je to Hermiona, nemohol si pomôcť, aby sa nestriasol nenávisťou. Bola
vyššia ako on, dlhé čierne vlasy sa jej vlnili na chrbte, jej pohŕdavé oči naňho pozreli, ale
keď prehovorila, počul za Bellatrixiným hlasom Hermionu.
„Chutila absolútne odporne, o mnoho horšie ako škrtidub! Fajn, Ron, poď sem, aby som ťa
mohla premeniť...“
„Dobre, ale nezabudni, že vážne nechcem mať tie fúzy moc dlhé – “
„Prepána, Ron, teraz nejde o to, aby si vyzeral dobre –“
„To nemyslím, prekážajú mi! Ale nos by som chcel mať predsa len o trochu kratší, skús to
urobiť tak, ako naposledy.“
Hermiona vzdychla, ale dala sa do práce. Potichu mrmlala a začarovávala jednotlivé časti
302
Ronovho tela. Rozhodli sa mu vytvoriť úplne novú identitu a verili, že strašné charizma
Bellatrix ho bude dostatočne kryť. Harry a Griphook mali byť pod neviditeľným plášťom.
„Tak,“ povedala Hermiona, „ako vyzerá, Harry?“
Rona bolo možno i skrz premenu rozpoznať, ale Harry si pomyslel, že to je len preto, že ho
pozná príliš dobre. Teraz mal dlhé vlnité vlasy, husté hnedé fúzy s briadkou, krátky široký
nos bez pieh a husté obočie.
„No, nie je môj typ, ale pôjde to,“ odpovedal Harry. „Takže ideme?“
Všetci traja pozreli na tmavú, tichú Ustricovú chatrč stojacu pod blednúcimi hviezdami.
Potom sa otočili a vyšli k miestu, hneď za ochranným valom, kde končilo Kúzlo
spoľahlivosti a odkiaľ sa mohli premiestniť. Keď prešli cez bránu, ozval sa Griphook.
„Asi by som mal už vyliezť hore, čo vy na to, Harry Potter?“
Harry sa sklonil a škriatok mu vyliezol na chrbát a pevne sa ho chytil pod krkom. Nebol
ťažký, ale Harrymu sa nepáčil ten pocit, že je tak blízko, ani sila, s ktorou sa bleskurýchlo
dostal na jeho chrbát. Hermiona vytiahla neviditeľný plášť z malého batohu a prehodila ho
cez neho.
„Perfektné,“ prehlásila, keď sa sklonila, aby skontrolovala Harryho nohy. „Nie je vidieť
vôbec nič. Môžeme ísť.“
Harry sa otočil s Griphookom na chrbte a sústredil sa, ako najviac mohol na Deravý kotlík,
krčmu, pri vchode do Šikmej uličky. Škriatok sa k nemu pritisol ešte pevnejšie, ako sa
pohybovali stuhnutou tmou. O pár sekúnd neskôr Harryho nohy ucítili chodník a Harry
otvoril oči priamo na križovatke Charing Cross. Míňali ich muklovia s unavenými tvárami,
obvyklými pre skoré ráno a vôbec si neboli vedomí, že tu stojí malá krčma.
Bar v Deravom kotlíku bol takmer prázdny. Tom, zhrbený a bezzubý majiteľ, leštil za
barom poháre. Dvaja čarodejníci sa potichu bavili vo vzdialenom rohu, ale pri pohľade na
Hermionu zmizli viac do tieňa.
„Madam Lestrangeová,“ zamumlal Tom a keď okolo neho Hermiona prešla, kývol poslušne
hlavou.
„Dobré ráno,“ odzdravila Hermiona a Harry zazrel Tomov prekvapený pohľad, ako šiel za
ňou, stále s Griphookom na chrbte.
„Si príliš zdvorilá,“ zašepkal Hermione do ucha, keď vychádzali do dvora za krčmou. „Musíš
sa k ľuďom správať, ako by boli odpad.“
„No dobre!“
Hermiona vytiahla Bellatrixin prútik a poklopkala ním na tehlu na nenápadnej stene pred
nimi. Tehly sa okamžite začali pohybovať a točiť. Uprostred sa objavila diera, ktorá sa
postupne rozširovala, až z nej vznikol vchod do úzkej dláždenej Šikmej uličky.
Všade bolo ticho, obchody ešte neboli otvorené, nikde žiadni zákazníci. Zahnutá dláždená
ulička sa teraz vôbec nepodobala tej plnej ľudí, ktorú Harry navštívil, skôr než išiel
prvýkrát do Rokfortu pred niekoľkými rokmi. Mnoho obchodov bolo zadebnených, ale videli
aj zopár novo otvorených, týkajúcich sa čiernej mágie. Z veľa výkladov sa na nich pozerala
303
Harryho tvár na plagátoch s nápisom Nežiadúci číslo jedna.
Pri dverách sa chúlila skupina otrhaných ľudí. Počul, ako nariekajú smerom k tím zopár
okoloidúcim, prosia ich o zlato, vykrikujú, že sú skutoční čarodejníci. Jeden z nich mal cez
oko zakrvavený obväz.
Žobráci pozreli na Hermionu, keď okolo nich prechádzali. Zdalo sa, ako by sa pred ňou
rozpúšťali, sťahovali si kapucne do čela a utekali, ako najrýchlejšie mohli. Hermiona ich
zvedavo pozorovala, až kým muž so zakrvácaným obväzom dobehol priamo pred ňu.
„Moje deti!“ vykríkol a ukázal. Mal chrapľavý, vysoký hlas a znel roztržito. „Kde sú moje
deti? Čo s nimi urobil? Ty to vieš, ty to vieš!“
„Ja – ja naozaj – “ zakoktala sa Hermiona.
Muž sa na ňu vrhol a naťahoval sa po jej hrdle: rana a výbuch červeného svetla ho
odmrštila späť na zem, kde stratil vedomie. Ron stál s prútikom stále pripraveným a pod
fúzami sa mu zračilo prekvapenie. V oknách na oboch stranách uličky sa objavili tváre, ale
ľudia v skupinka divákov, ktorí stáli neďaleko sa zahalili do svojich habitov a rýchlim
krokom odchádzali, aby boli čo najrýchlejšie preč od nich.
Ich vstup do Šikmej uličky nemohol byť nápadnejší. Harry na chvíľu zauvažoval, či by
nebolo lepšie odísť teraz a skúsiť vymyslieť lepší plán. Než sa ale mohli presunúť alebo
poradiť, ozval sa za nimi ďalší výkrik.
„Ale, madam Lestrangeová!“
Harry sa bleskurýchlo otočil a Griphook sa ho chytil o niečo pevnejšie. Dlhými krokmi k nim
mieril vysoký, chudý čarodejník s hustými šedivými vlasmi a dlhým, ostrým nosom.
„To je Travers,“ zasyčal škriatok Harrymu do ucha, ale Harrymu v tej chvíli vôbec nedošlo,
kto Travers je. Hermiona sa narovnala, aby vypadala vyššia, a povedala s najväčším
možným opovrhnutím, ktorého bola schopná,
„A vy chcete čo?“
Travers sa zastavil a tváril sa urazene.
„Je to ďalší Smrťožrút! “ vzdychol Griphook a Harry sa nenápadne priblížil k Hermione,
aby jej zašepkal tú informáciu do ucha.
„Chcel som vás len pozdraviť,“ odpovedal chladno, „ale ak je moja prítomnosť
nevítaná...“
Harry okamžite rozpoznal jeho hlas. Travers bol jeden zo Smrťožrútov, ktorí dorazili do
Xenofiliovho domu.
„Nie, nie, vôbec nie, Travers,“ povedala Hermiona rýchlo, aby napravila svoj omyl, „ako sa
darí?“
„Aby som pravdu povedal, som prekvapený, že vás vidím vonku, Bellatrix.“
„Naozaj? Prečo?“ spýtala sa Hermiona.
304
Tak,“ odkašľal si Travers, „počul som, že obyvatelia sídla Malfoyovcov dostali zákaz opustiť
dom, po tom ...ehm... úteku. “
Harry si zúfalo prial, aby Hermiona niečo vymyslela. Ak to bola pravda, Bellatrix vôbec
nemala byť na verejnosti –
„Temný pán odpúšťa tým, ktorí mu v minulosti verne slúžili,“ odpovedala Hermiona a
brilantne napodobila Bellatrixinu najpohŕdavejšiu intonáciu. „Možno, že jeho názor o vás
nie je tak vysoký ako o mne, Travers.“
Hoci sa Travers tváril urazený, rozhodne už nevyzeral tak podozrievavo. Zahľadel sa na
zem na muža, ktorého Ron pred chvíľou omráčil.
„Ako vás urazil?“
„Na tom nezáleží, už sa to nebude opakovať,“ preniesla Hermiona chladne.
„Títo Bezprútika vedia byť otravní,“ povedal Travers. „Pokiaľ len žobrú, nič proti tomu
nemám, ale minulý týždeň si ma jedna z nich dovolila požiadať o prihovorenie na
ministerstve. Som čarodejnica, pane, ja som čarodejnica, dovoľte mi, aby som vám to
dokázala! “ napodobil ju pišťavo. „Ako by som jej mal požičať môj prútik ...a prútik teraz
používate, Bellatrix? Počul som, že váš vlastný bol...“
„Tu mám svoj prútik,“ odpovedala Hermiona chladno a ukázala na Bellatrixin prútik.
„Neviem, aké fámy ste počúvali, Travers, ale nie ste veľmi dobre informovaný.“
Travers vyzeral prekvapený a otočil sa na Rona.
„Kto je váš priateľ? Nepoznám ho.“
„To je Dragomir Despard,“ vysvetlila mu Hermiona.
Usúdili, že pre Rona bude najbezpečnejšie, keď sa bude vydávať za vymysleného človeka.
„Nevie príliš dobre anglicky, ale sympatizuje s cieľom Temného pána. Prišiel sa z
Transylvánie pozrieť na náš nový režim.“
„Skutočne? Teší ma, Dragomír“
„Mna teši tieš,“ povedal Ron a natiahol ruku.
Travers roztiahol dva prsty a potriasol Ronovi ruku, ako by sa bál, že sa tím ušpiní.
„A čo vás a vášho – milého – priateľa privádza takto skoro ráno do Šikmej uličky?“ spýtal sa
Travers.
„Potrebujem zájsť do Gringgott banky,“ odpovedala Hermiona.
„Tiež, ja tiež,“ povedal Travers. „Zlato, špinavé zlato! Nemôžeme bez neho žiť, priznám
sa, ľutujem, že sa musíme spriahať s našimi dlhoprstými priateľmi.“
Harry cítil, ako mu Griphook zovrel prsty tuhšie okolo hrdla.
„Pôjdeme?“ spýtal sa Travers a pokynul Hermione, aby šla dopredu.
305
Hermiona nemala na výber, musela ísť s ním kľukatou dláždenou uličkou až k miestu, kde
nad ostatnými obchodmi vyčnievala snehobiela budova Gringott banky. Ron kráčal vedľa
nich a Harry s Griphookom ich nasledovali.
Ostražitý Smrťožrút bolo to posledné, čo potrebovali. Najhoršie na tom samozrejme bolo,
že s Traversom po boku fiktívnej Bellatrix nemal Harry najmenšiu možnosť komunikovať s
Hermionou alebo Ronom. Až príliš skoro dorazili k mramorovému schodišťu vedúcemu k
veľkému bronzovému vchodu. Ako ich Griphook varoval, namiesto škriatkov, ktorí obvykle
postávali okolo vchodu, tu teraz čakali dvaja čarodejníci. Každý z nich v ruke držal dlhý
zlatý prút.
„Ah, Snímače spoľahlivosti,“ vzdychol Travers teatrálne. „úboho jednoduché, ale pritom
tak účinné!“
Vydal sa po schodoch nahor a kývol doprava i doľava na čarodejníkov, ktorí zdvihli zlaté
prúty a prešli ho nimi od hora dole. Harry vedel, že Snímače rozpoznajú ukryté kúzelnicke
predmety. Mal iba pár sekúnd, takže vytiahol Dracov prútik a namieril ním postupne na
každého strážcu a zašepkal dvakrát „Confundo.“ Obaja strážcovia sa na moment zarazili,
keď ich kúzlo zasiahlo, ale Travers, ktorý sa díval za bronzovou bránou do vstupnej siene,
si nič nevšimol.
Hermione sa zavlnili dlhé čierne vlasy, keď vyšla na schody.
„Moment, madam,“ povedal strážca a zdvihol sondu.
„Ale práve ste to predsa urobil!“ preniesla Hermiona Bellatrixiným arogantným
rozkazovačným hlasom.
Travers sa so zdvihnutým obočím otočil. Strážca vyzeral zmätený. Pozrel na úzky zlatý
Snímač a potom na svojho kolegu, ktorý mu ľahko omámeným hlasom povedal,
„Áno, Marius, práve si ju skontroloval.“
Hermiona s Ronom po boku vykročila a Harry s Griphookom ich neviditeľne nasledovali.
Harry sa na prahu otočil: obaja kúzelníci sa škriabali na hlave.
Pred vnútornými striebornými dverami, na ktorých stálo varovanie o strašnej odplate pre
zlodeja, stáli dvaja škriatkovia. Harry pozrel na báseň a z ničoho nič sa mu vybavila
spomienka, na dobu, keď na tom istom mieste stál v deň svojich jedenástich narodenín,
tých najlepších v živote a Hagrid stál vedľa neho a vravel, „Ako som povedal, len somár by
ju chcel vyrabovať. “ Gringott banka mu vtedy pripadala ako zázračné miesto, začarovaný
sklad so zlatom, o ktorom nikdy nemal tušenie, že je jeho a ani vo sne by ho vtedy
nenapadlo, že by sa sem mal vrátiť a kradnúť...Ale za pár sekúnd už stáli v rozsiahlej
mramorovej hale vnútri banky.
Pri dlhom pulte sedeli na vysokých stoličkách škriatkovia a venovali sa prvým zákazníkom.
Hermiona, Ron a Travers zamierili ku starému škriatkovi, ktorý lupou skúmal veľkú hrubú
mincu. Hermiona nechala Traversa postúpiť dopredu, aby mohla Ronovi vysvetliť
charakteristiku haly.
Škriatok položil skúmanú mincu bokom a len tak nikomu preniesol „Leprechauni“. Potom
pozdravil Traversa, ktorý mu podal malý zlatý kľúč. Škriatok ho preskúmal a vrátil mu ho
späť.
306
Hermiona vykročila k nemu.
„Madam Lestrangeová!“ preniesol škriatok evidentne prekvapený. „Ach môj bože! Môžem –
môžem vám pomôcť?“
„Prajem si ísť do svojho trezoru,“ odpovedala Hermiona.
Škriatok trochu cúvol. Harry sa poobzeral. Travers nebol jediný, kto postával okolo a
pozoroval ich. Množstvo škriatkov prerušilo prácu a dívalo sa na Hermionu.
„Môžete sa...identifikovať?“ spýtal sa škriatok.
„Identifikovať? Nikdy - nikdy v živote som sa nemusela identifikovať!“ oponovala mu
Hermiona.
„Oni to vedia! “ zašepkal Griphook Harrymu do ucha. „Museli ich varovať, že sa sem môže
niekto pokúsiť vniknúť. “
„Postačí váš prútik, madam,“ povedal škriatok. Natiahol chvejúcu sa ruku a Harry si v
hrozivej sekunde uvedomil, že škriatkovia Gringgott banky vedia, že Bellatrixin prútik bol
ukradnutý.
„Konaj, konaj rýchlo! “ šepkal Griphook Harrymu do ucha, „kliatba Imperius! “
Harry zdvihol pod plášťom prútik z hlohu, namieril ním na starého škriatka a prvý raz v
živote zašepkal, „Imperio! “
Z Harryho ruky vystrelil zvláštny pocit vibrujúceho tepla, ktoré akoby prúdilo z jeho mysle
skrz šľachy a žily a prepojilo ho s prútikom a kliatbou, ktorú predniesol. Škriatok vzal
Bellatrixin prútik, starostlivo ho preskúmal a potom povedal, „Ah, vidím, že ste si nechala
vyrobiť nový prútik, madam Lestrangeová!“
„Čože?“ spýtala sa Hermiona, „nie, nie, to je môj – “
„Nový prútik?“ divil sa Travers a znovu prišiel k prepážke. Škriatkovia okolo ich stále
pozorovali. „Ale ako ste to dokázala? Ktorý výrobca prútikov vám ho vyrobil?“
Harry zareagoval bez rozmýšľania. Namieril prútik na Traversa a znovu zamumlal,
„Imperio! “
„Ach, ano,“ povedal Travers a pozrel sa na Bellatrixin prútik. „A funguje dobre? Vždy som
vravel, že nové prútiky potrebujú trochu času, nemyslíte?“
Hermiona vyzerala absolútne ohromene, ale k Harryho veľkú úľavu, prijala bizarnú zmenu
vo vývoji bez komentára.
Starý škriatok tleskol za prepážkou rukami a okamžite k nemu prišiel mladší škriatok.
„Budem potrebovať brinkot,“ povedal škriatkovi, ktorý hneď zmizol a za moment sa vrátil
s koženou kabelou, v ktorej o sebe rinčali kovové predmety, ktorú podal svojmu
nadriadenému.
„Dobre, veľmi dobre! Nasledujte ma, prosím, madam Lestrangeová,“ povedal škriatok,
skočil zo stoličky a zmizol tak z dohľadu, „zavediem vás do vášho trezoru.“
307
Objavil sa na druhej strane prepážky a veselo k nim kráčal so stále ešte cinkajúcou
kabelou. Travers sa teraz takmer nehýbal a len ústa mal doširoka otvorené. Ron k tomuto
zvláštnemu javu iba priťahoval pozornosť, keď ho zmätene pozoroval.
„Moment - Bogrod!“
Iný škriatok vyštartoval spoza prepážky.
„Máme svoje inštrukcie,“ povedal a zľahka sa Hermione uklonil, „ospravedlňujem sa,
madam Lestrangeová, ale k trezoru Lestrangeových boli pridané zvláštne ochranné
opatrenia.“
Naliehavo niečo pošepkal Bogrodovi do ucha, ale škriatok pod kliatbou Imperius sa ho
striasol.
„Som si úplne vedomý týchto inštrukcií. Madam Lestrangeová si praje ísť do svojho trezoru
...veľmi vážená rodina ... starí klienti ... tadiaľto, prosím...“
A s cinkotom spätne zamieril k jedným z mnohých dverí, ktoré viedli z haly. Harry sa obzrel
za Traverseom, ktorý stále ešte stál na jednom mieste a tváril sa príliš neprítomne. Harry
sa rozhodol. Mávnutím prútika donútil Traversa pristúpiť k nim a sledovať ich až k dverám,
do hrubej kamennej chodby za nimi, osvetlenej pochodňami.
„Máme problém, podozrievajú nás,“ povedal Harry, keď sa za nimi zabuchli dvere a dal si
dole neviditeľný plášť. Griphook zoskočil z jeho ramien. Travers ani Bogrod sa vôbec
nepodivili ich neobvyklému zjaveniu.
„Sú pod kliatbou Imperius,“ dodal v reakcii na zmätené pohľady Rona a Hermiony, ktorí
zízali na neprítomné tváre Traversa s Bogrodem. „Ale nemyslím, že som ju použil
dostatočne silnú, neviem...“
A v hlave sa mu objavila ďalší spomienka, tento krát na skutočnú Bellatrix Lestrangeovou,
ako pred ním vrieskala, keď sa prvýkrát v živote pokúsil použiť neodpustiteľnú kliatbu:
„Musíš ju vážne chcieť použiť, Potter!“
„Čo budeme robiť?“ spýtal sa Ron. „Nevrátime sa ešte? Pokiaľ môžeme?“
„Ak ešte môžeme,“ povedala Hermiona a pozrela na veľké dvere do hlavnej haly, kde sa
dialo kto vie čo.
„Keď sme sa dostali takto ďaleko, tak by som šiel ďalej.“ prehlásil Harry.
„Dobre,“ súhlasil Griphook, „potrebujeme, aby Bogrod šoféroval vozík. Ja na to nemám
povolenie. Ale nebude tam miesto pre toho čarodejníka.“
Harry nameril prútik na Traversa.
„Imperio! “
Čarodejník sa otočil a spätne odchádzal do tmavej uličky.
„Čo ho nechávaš robiť?“
308
„Schovať sa,“ odpovedal Harry a namieril pre zmenu na Bogroda, ktorý pískol a privolal
vozík, ktorý k nim prišiel zo tmy. Harry si bol istý, že keď doňho nasadali, počul v hlavnej
sieni výkriky. Bogrod si sadol s Griphookom dopredu, Harry, Ron a Hermiona sa tisli v
zadnej časti.
Vozík sa s trhnutím rozbehol a nabral rýchlosť. Presvišťali okolo Traversa, ktorý sa
schovával do diery v stene, keď sa vozík začal krútiť a zatáčať do labyrintových zatáčok.
Stále mierili hlbšie a hlbšie. Cez rachot kolečok Harry nepočul nič iné. Vlasy za ním viali,
ako míňali stalaktity a išli stále nižšie, ale stále sa obzeral. Bolo to, ako by za sebou
nechali obrovské stopy. Čím viac o tom premýšľal, tím šialenejší mu ich plán pripadal.
Prezliecť Hermionu za Bellatrix, vziať so sebou jej prútik, keď Smrťožrúti dobre vedeli,
kto jej ho ukradol –
Boli hlbšie, než kedy Harry v Gringgott banke bol. Vozík sa v rýchlosti trochu naklonil a na
chvíľu uvideli pred seba. Na sekundu Harry započul Griphooka vykríknuť: „Nie!“, keď sa na
nich spustil vodopád. Ale na brzdenie nebol čas: prešli skrz neho. Harry cítil vodu v očiach i
ústach, nič nevidel, ani nemohol dýchať. Potom sa vozík hrozivo naklonil, prevrátil sa a
každého jedného vyhodil von. Počul, ako sa vozík rozbil o stenu, počul, ako Hermiona
niečo kričí a ucítil, akoby ho niečo tlačilo k zemi ako nič, až bezbolestne pristál na
kamennej chodbe.
„P-potlačovacie kúzlo,“ prskala Hermiona, keď ju Ron zdvihol na nohy. Na Harryho
zdesenie, už ale vôbec nevyzerala ako Bellatrix. Miesto toho tam stála v príliš veľkom
habite, premočená, vo svojej obyčajnej podobe. Ron už mal zase ryšavé vlasy a žiadne
fúzy. Uvedomili si to, keď sa na seba pozreli a dotkli sa svojej tváre.
„Zlodejova skaza!“ povedal Griphook, keď sa škriabal na nohy a díval sa na vodu na
koľajniciach, ktorá ako Harry teraz chápal, nebola obyčajná. „Zmije akékoľvek kúzlo!
Vedia, že v banke sú zlodeji, použili ochranné kúzla!“
Videl, ako Hermiona kontroluje, či má stále malý batoh a strčil ruku pod bundu, aby sa
uistil, že stále má neviditeľný plášť. Potom sa otočil na Bogroda, ktorý ohromene triasol
hlavou.
„Zlodejova skaza zrejme zmyla i kliatbu Imperius.“
„Potrebujeme ho,“ povedal Griphook, „nemôžeme vojsť do trezoru bez škriatka z
Gringgott banky. A potrebujeme tiež brinkot!“
„Imperio! “ povedal znovu Harry a ozvena zopakovala jeho hlas kamennou chodbou. Opäť
pocítil prudký pocit ovládania, ktoré prúdilo z jeho hlavy do prútika. Bogrod sa znovu
podriadil jeho vôli. Jeho zmätený výraz sa zmenil na zdvorilo ľahostajný a Ron opätovne
zdvihol koženú kabelu s kovovými vecami.
„Harry, myslím, že počujem, ako sem niekto ide!“ ozvala sa Hermiona. Namierila
Bellatrixin prútik na vodopád a vykríkla: „Protego! “ Videli, ako ochranné kúzlo prerušilo
prúd čarovnej vody, ktorá tiekla do chodby.
„Dobrý nápad,“ povedal Harry, „veď nás, Griphook!“
„Ako sa potom odtiaľto dostaneme?“ spýtal sa Ron, keď sa ponáhľali za škriatkom do tmy.
Bogrod za nimi ťažko oddychoval, ako starý pes.
„To budeme riešiť, až na to príde rad,“ odpovedal Harry. Snažil sa počúvať. Mal dojem, že
309
neďaleko počul niečo cinkať. „Ako je to ešte ďaleko, Griphook?“
„Už len kúsok, Harry Potter, už len kúsok...“
A keď zahli za roh, zbadali niečo, na čo bol Harry pripravený, ale čo ho aj tak donútilo
okamžite zastaviť.
K zemi bol priamo pred nimi pripútaný obrovský drak a strážil vstup do štyroch či piatich
najhlbších trezorov. Dračie šupiny po dlhom väznení v podzemí úplne vybledli a
rozstrapkali sa. Oči mal ružové ako mlieko, na oboch zadných nohách mal obrovské putá, z
ktorých viedli hrubé reťaze ku gigantickým klincom, zatlčeným hlboko do skaly. Keby
roztiahol obrie špicaté krídla stočené k sebe, úplne by zaplnili celú miestnosť. Keď sa na
nich otočil svojou príšernou hlavou, zreval takým hlasom, že sa skala zachvela. Otvoril ústa
a vyslal na nich plameň, ktorý ich donútil rýchlo utiecť späť do chodby.
„Je napoly slepý,“ vzdychal ťažko Griphook, „ale o to viac strašnejší. Ale aj tak ho vieme
ovládať. Vie, čo môže čakať, keď prichádza brinkot. Dajte mi ho.“
Ron mu podal kabelu a škriatok z nej vytiahol malé kovové nástroje. Keď s nimi zatriasol,
vydávali ohlušujúce zvuky, ako keď sa kladivom udrie do kovadliny. Griphook im ich rozdal,
Bogrod si svoj pokorne prevzal.
„Viete, čo robiť,“ povedal Griphook Harrymu, Ronovi a Hermione. „Až započuje tieto
zvuky, bude čakať bolesť, takže ustúpi a Bogrod sa musí rýchlo dotknúť dlaňou trezoru.“
Znovu vyšli za roh. Triasli brinkotom a zvuk sa mnohokrát zosilnene rozliehal po skalnatých
stenách, takže Harrymu takmer trhal uši. Drak znovu hrozivo zreval, ale potom ustúpil.
Harry videl, ako sa triasol, a keď sa priblížili, zbadal na jeho hlave obrovské jazvy po
ranách. Hádal, že draka naučili, aby sa bál rozpálených mečov, keď počul brinkot.
„Povedz mu, aby sa rukou dotkol dverí!“ popohnal Griphook Harryho, ktorý namieril prútik
na Bogroda. Starý škriatok ho poslúchol a dlaňou zatlačil na drevo. Dvere do trezoru sa
rozplynuli a ukázali vchod ako do jaskyne, ktorý bol od podlahy až do stropu naplnený
zlatými mincami, pohármi, strieborným brnením, kožou neznámych tvorov, niektorých s
dlhými pichliačmi, iných s krídlami, elixíry v zdobených čašiach a lebkách s korunami.
„Rýchlo, hľadajte!“ vykríkol Harry, keď bleskurýchlo vbehli do trezoru.
Popísal Ronovi a Hermione Bifľomorovej šálku, ale pokiaľ by bol v trezore schovaný iný
horcrux, potom nemal tušenie, ako bude vyzerať. Takmer nemal čas na to, aby sa otočil,
keď sa za nimi ozvalo ohlušujúce lupnutie. Dvere za nimi sa znovu objavili a zavreli ich
vnútri v trezore do úplnej temnoty.
„To nevadí, Bogrod nás potom odtiaľto dostane!“ zakričal Griphook, keď Ron prekvapene
vykríkol. „Nemôžete rozsvietiť prútiky? Rýchlo, nemáme moc času!“
„Lumos! “
Harry posvietil prútikom na trezor. Jeho svetlo sa odrážalo na lesknúcich sa klenotoch. Na
jednej poličke uvidel falošný Chrabromilov meč priviazaný radou reťazí. Ron s Hermionou
tiež rozsvietili svoje prútiky a skúmali hromadu predmetov ležiacich pred nimi.
„Harry, mohla by toto byť – aargh!“
310
Hermiona vykríkla bolesťou, Harry sa na ňu otočil s prútikom práve včas, aby zazrel, ako
jej z ruky vypadol zdobený pohár. Len čo dopadol na zem, rozmnožil sa do spŕšky pohárov,
takže o sekundu neskôr bola podlaha okolo pokrytá rovnakými pohármi, bez toho aby mohli
rozpoznať pôvodný.
„Popálil ma!“ bolesťou vykrákla Hermiona a olizovala si popálené prsty.
„Pridali sem Zdvojujúce kliatby a kúzlo Flagrante!“ povedal Griphook. „Čohokoľvek sa
dotknete, vás popáli a následne sa rozmnoží. Ale kópie sú bezcenné – a ak sa ich budete
stále dotýkať, rozmnožujúce zlato vás zavalí k smrti!“
„Dobre, takže sa ničoho nedotýkajte!“ preniesol Harry zúfalo, ale keď to vyslovil, Ron
omylom šliapol na jednu z kópií šálok a s výbuchom sa okamžite objavilo dvadsať ďalších.
Ron poskakoval na mieste, časť nohy mal spálenú po dotyku s horúcim kovom.
„Zostaň stáť, nehýb sa!“ povedala Hermiona a podoprela Rona.
„Iba sa obzerajte okolo!“ kričal Harry. „Pamätajte, že tá šálka je malá, zo zlata. Je na nej
vyrytý jazvec a má dve uchá – alebo možno či neuvidíte niečo s Bystrohlavským symbolom,
orlom – “
Namierili svoje prútiky do každého kúta i štrbiny a opatrne sa otáčali na mieste. Bolo skoro
nemožné ničoho sa nedotknúť. Harry spôsobil ohňostroj falošných galeónov, ktoré sa na
zemi pridali k falošným pohárom, takže teraz nebolo takmer kam šliapnuť. Zlato okolo
vrelo, v trezore bolo horko ako v liahni. Svetlo z Harryho prútika ožiarilo štíty a
škriatkovské helmy na poličkách siahajúcim až k stropu. Zdvíhal svetlo vyššie a vyššie, až
konečne našiel predmet, kvôli ktorému mu poskočilo srdce a zachvela sa mu ruka.
„Je tamto, tam!“
Ron s Hermionou na ňu namierili svoje prútiky, takže zlatá šálka sa rozžiarila tromi
smermi. Šálka, ktorá patrila Helge Bifľomorovej, ktorú vlastnila Hepziba Smithová, ktorej
ho ukradol Tom Riddle.
„Ako sa, dopekla, dostaneme tam hore, bez toho aby sme sa niečoho dotkli?“ spýtal sa
Ron.
„Accio šálka! “ vykríkla Hermiona, ktorá v zúfalstve evidentne zabudla, čo im Griphook
vravel v priebehu plánovania.
„Zbytočné, zbytočné,“ zavrčal škriatok.
„Takže čo budeme robiť?“ povedal Harry a pozrel na škriatka. „Ak chceš ten meč
Griphook, tak nám budeš musieť pomôcť viac než – počkať! Môžem sa toho dotknúť
mečom? Hermiona, podaj mi ho!“
Hermiona zašmátrala vo svojom habite, vybrala malý batoh, chvíľu sa v ňom prehrabávala,
až z neho vytiahla žiariaci meč. Harry ho chytil za rubínovú rukoväť a ostrím sa dotkol
najbližšej striebornej čaše a tá sa nerozmnožila.
„Keby som mohol nabrať tú šálku na meč – ale ako sa k nemu dostanem?“
Polička, na ktorej šálka ležala, bola mimo dosah i pre Rona, ktorý bol z nich najvyšší. Teplo
z očarovaného pokladu narastalo a Harrymu po čele stekal pot, ako sa snažil vymyslieť, ako
311
šálku získať. Zrazu za dverami započul dračí rev a zvuky lomozu a rinčania boli počuť viac
a viac.
Teraz boli ozaj v pasci. Von sa mohli dostať len dverami, ku ktorým mierila skupina
škriatkov. Harry pozrel na Rona a Hermionu, ktorým sa na tvári zjavila hrôza.
„Hermiona,“ domáhal sa Harry, keď lomoz za dverami narastal, „musím sa dostať tam
hore, musíme sa ho zbaviť – “
Zdvihla prútik, namierila ním na Harryho a zašepkala, „Levicorpus. “
Harry sa vzniesol pätou do vzduchu a zasiahol strieborné brnenie, z ktorého okamžite
vystrelili kópie, ako horiace biele telá a zaplnili už aj tak plný priestor. Ron, Hermiona a
oba škriatkovia boli s výkrikmi bolesti zrazený na ďalšie predmety, ktoré sa okamžite
namnožili. Boli napoly pochovaný vo zdvíhajúcom sa prílive horiaceho zlata, kričali a snažili
sa dostať von, keď Harry prešiel hrotom meča skrz uško Bifľomorskej šálky a nabodol ju na
ostrie.
„Impervius! “ zakričala Hermiona v snahe brániť seba, Rona i škriatkov pred horiacim
kovom.
Ale potom zatiaľ najhroznejší výkrik donútil Harryho, aby sa obzrel. Ron s Hermionou
ponorení po pás v zlate sa snažili zachrániť Bogroda, ktorý kĺzal do pokladu. Ale Griphook
už zmizol z dohľadu, vyčnievali z neho len špičky prstov.
Harry ich schmatol a zatiahol. Popálený škriatok sa s výkrikmi vynoril.
„Liberacorpus! “ skríkol Harry a s Griphookem pristáli na vrúcom zlate a Harrymu sa
vyšmykol meč z ruky.
„Chyťte ho!“ zakričal Harry a snažil sa odolať bolesti horiaceho kovu na svojej koži.
Griphook mu znova vyliezol na chrbát, odhodlaný vyhnúť sa nadúvajúcej sa mase vrelých
červených predmetov. „Kde je meč? Bola na ňom tá šálka!“
Hluk na druhej strane trezoru už bol skoro ohlušujúci – bolo neskoro –
„Tam!“
To Griphook ho zbadal, Griphook sa za ním vrhol a v ten moment bolo Harrymu jasné, že
škriatok nikdy nečakal, že by dodržali slovo. Jednou rukou sa pevne držal Harryho vlasou,
aby mal istotu, že znovu nespadne do more horiaceho zlata a druhou rukou Griphook
schmatol rukoväť meča a držal ho mimo Harryho dosahu.
Maličká zlatá šálka navlečená na ušku vyletela do vzduchu. So škriatkom na chrbte po nej
Harry skočil a chytil ju. Hoci cítil, ako mu prepaľuje ruky do mäsa, nepustil ju. Držal ju,
keď mu z dlane vyskočilo mnoho ďalších Bifľomorských šálok, ktoré na nich padali. Vchod
do trezoru sa znovu otvoril a Harry cítil, ako s Ronom a Hermionou kĺžu na lavíne horiaceho
zlata a striebra von do vonkajšej miestnosti.
Harry takmer nevnímal popáleniny na celom tele, ani ďalšie a ďalšie kópie šálky, ktoré
naňho padali. Zastrčil ju do vrecka a natiahol sa, aby znovu získal meč, ale Griphook bol
preč. V momente, keď bol v bezpečí, zišiel z Harryho ramien, skočil do davu škriatkov
okolo a s začal kričať: „Zlodeji! Zlodeji! Pomóc! Zlodeji!“ a mával mečom. Zmizol
uprostred postupujúceho davu, ktorý bez slova prijal a v ktorom všetci držali nachystané
dýky.
Harry spadol z horiaceho zlata a keď sa vydriapal na nohy, bolo mu jasné, že jediná cesta
312
von, vedie skrz.
„Omráčiť! “ zahrmel a Ron s Hermionou sa k nemu pridali.
Iskry červeného svetla vyleteli do davu škriatkov a niektorý z nich popadali na zem. Ďalší
ale postupovali k nim a Harry videl, ako spoza rohu vybehlo zopár čarodejníkov.
Uviazaný drak znovu zareval a vlna plameňov preletela cez škriatkov. Čarodejníci sa zvíjali
od bolesti a bežali naspäť. Harryho náhle niečo napadlo, inšpirácia alebo možno šialenstvo.
Namieril prútik na tlsté okovy, ktoré pútali zviera k podlahe a zakričal:
„Relashio! “
Okovy s hlasitým úderom povolili.
„Tadiaľto!“ zakričal, stále posielajúc omračujúce kliatby na škriatkov za nimi, a bežal k
slepému drakovi.
„Harry – Harry – čo to robíš?“ vykríkla Hermiona.
„Rýchlo, vylez naňho – “
Drak si stále ešte neuvedomil, že je voľný. Harryho chodidlá našli záhyb na jeho zadných
nohách a vyšvihol sa na drakov chrbát. Jeho šupiny boli tvrdé ako zo železa. Vôbec sa
nezdalo, že by si ho všimol. Natiahol ruku, Hermiona vyskočila k nemu, Ron sa vyšplhal za
nimi a o sekundu neskôr si drak uvedomil, že už nie je pripútaný.
S revom o kus ustúpil, Harry sa zabodol do kolien a držal sa šupín tak pevne, ako dokázal.
Krídla sa roztvorili, zrazili k zemi vrieskajúcich škriatkov ako kolky a vzniesli sa do
vzduchu. Harry, Ron a Hermiona mu ležali na chrbte. Odreli sa o strop, keď sa drak vrhol k
ústiu chodby, zatiaľ čo škriatkovia naňho začali hádzať dýky, ktoré sa odrazili od jeho
slabín.
„Nikdy sa odtiaľto nedostaneme, je príliš veľký!“ vykríkla Hermiona, ale drak znovu otvoril
ústa a vychrlil oheň, ktorý dosiahol až do tunelu, v ktorom sa s hlasitým rámusom zrútili
podlahy i stropy. Drak si s obrovskou silou prebojovával cestu von. Harry mal pevne zavreté
oči proti teplu a prachu, ohluchnutý z padajúcich kameňov a drakovho revu. Dokázal sa
akurát držať jeho chrbta a každú chvíľu čakal, že ho strasie dole. Potom započul Hermionu
kričať: „Defodio!“
Pomáhala drakovi zväčšiť chodbu a ničila strop, zatiaľ čo drak sa snažil letieť nahor na
vzduch, preč od vrieskajúcich a rinčiacich škriatkov. Harry a Ron ju napodobili ďalšími
kúzlami, až sa strop zrútil. Preleteli nad podzemným jazerom a revúce zviera nad nim asi
ucítilo priestor a slobodu. Za nimi sa ozýval drakov rev, klapot ostnatého chvostu, rany z
hromady kameňov, obrovských padajúcich stalaktitov a rinčanie škriatkov bolo stále
tlmenejšie a tlmenejšie, kým pred nimi si drak stále prebíjal cestu chrlením plameňa –
Až konečne, spojením ich kúziel a drakovej brutálnej sily si prebili cestu do mramorovej
siene. Škriatkovia i kúzelníci s revom utekali do úkrytu, keď drak konečne získal priestor
naplno roztiahnuť krídla. Otočil ostnatú hlavu smerom k chladnému vzduchu, ktorý cítil za
bránou a vzniesol sa nahor s Harrym, Ronem i Hermionou na chrbte. Prerazil bronzové
dvere, ktoré vyleteli z pántov, vrhol sa do Šikmej uličky a odrazil sa k oblohe.
313
27. kapitola - Definitívny úkryt
Neexistoval spôsob, ako draka riadiť – bol slepý, netušil, kam letí a Harry vedel, že keby
prudko zmenil smer, alebo sa vo vzduchu otočil, bolo by nemožné udržať sa na jeho
veľkom chrbte. Ako stúpali vyššie a vyššie nad Londýn, ktorý sa pod nimi rozpínal ako šedozelená mapa, Harryho prevládol pocit vďačnosti za podarený útek, ktorý sa predtým zdal
nemožný. Prikrčený na krku príšery sa pevne pritisol k jej kovovým šupinám a studený
vánok tíšil bolesť jeho spálenej a pľuzgiermi navretej kože. Krídla draka sa vo vetre
otáčali, ako lopatky veterného mlynu. Ron na Harryho klial, či už zo strachu alebo od
šťastia -Harry to nedokázal rozpoznať- a zdalo sa, že Hermiona vzlyká.
Zhruba po piatich minútach sa Harry prestal báť, že ho drak zhodí a zdalo sa mu, že ho
nezaujíma nič iné, iba sa dostať čo najďalej od svojho podzemného väzenia. Otázka kde a
kedy z neho zosadnú, nad nimi však naďalej zostávala strašidelne visieť. Harry netušil nič o
tom, ako dlho môže drak bez odpočinku letieť, a nieto ešte takto zvláštne postihnutý,
slepý, ktorý len ťažko nájde dobré miesto na pristátie. Neprestajne sa rozhliadal okolo a
pripadalo mu, akoby sedel na ihlách.
Ako dlho bude trvať, kým sa Voldemort dozvie, že sa vlámali do trezoru Lestrangeovcov?
Ako rýchlo mrzkí raráškovia z Gringott banky upozornia Bellatrix? Ako rýchlo zistia, čo
vlastne bolo ukradnuté? A až zistia, že chýba zlatá šálka, Voldemort sa konečne dozvie, že
pátrajú po horcruxoch...
Zdalo sa, že si drak vyžaduje chladnejší a čerstvejší vzduch: rovnomerne stúpal, až kým
neleteli cez chumáče studených mrakov a Harry už nerozoznal malé farebné bodky, autá
vchádzajúce a vychádzajúce z hlavného mesta. Leteli ďalej a ďalej, nad vidiekom
rozdeleným na zelené a hnedé pruhy zeme, cez cesty a rieky vinúce sa krajinou ako matné
a lesklé stuhy.
„Čo myslíš, že hľadá?“ zakričal Ron, keď leteli čoraz severnejšie.
„Netuším,“ zahrmel späť Harry.
Ruky mal skrehnuté od zimy, ale nedovolil im, aby povolili svoje zovretie. Chvíľu uvažoval,
čo urobia, kým pod sebou uvidia pobrežie, kým drak poletí ponad otvorené more. Bola mu
zima a bol celý stuhnutý , nehovoriac o tom, že mal hrozný smäd a hlad. Kedy naposledy,
premýšľal Harry, jedla samotná príšera? Určite sa potrebuje niečoho najesť. A čo keď v
tom zistí, že mu na chrbte sedia traja veľmi dobre stráviteľní ľudia?
Slnko sa už posúvalo nižšie nad obzor a obloha sa sfarbila do indigovej modrej, ale drak
stále letel, cez mestá a dediny, ktoré nechával za sebou a po zemi pod ním sa kĺzal ako
veľký temný mrak jeho obrovský tieň. Harryho bolela každučká časť tela, pretože sa snažil
udržať na chrbte draka.
„Len sa mi to zdá,“ kričal Ron po dlhej dobe ticha, „alebo strácame výšku?“
Harry sa pozrel dole a uvidel tmavé zelené kopce a jazerá, ktoré sa medene leskli pri
západe slnka. Krajina sa zdala bližšie a keď pozeral z dračieho chrbta, bolo vidno viac
detailov. Rozmýšľal, či je to spôsobené iba odleskmi odrazeného slnka na vodnej hladine.
Drak vo veľkých kruhoch zlietal nižšie a nižšie k jednému z menších jazier.
„Keď bude dosť nízko, poviem a skočíme!“ volal Harry na ostatných. „Priamo do vody,
skôr, než zistí, že sme tu!“
314
Súhlasili, Hermiona trochu slabo a Harry uvidel v odraze hladiny obrovské žlté brucho
draka.
„TERAZ!“
Skĺzol cez bok draka a padal nohami vpred na hladinu jazera. Pád bol dlhší než čakal.
Dopadol tvrdo na hladinu a ako kameň sa potopil do ľadovej, zelenej, rákosím zarastenej
vody. Vykopol oproti dnu a vynoril sa, aby uvidel ohromné vlny, ktoré sa v kruhoch šírili od
miest, kde dopadli Ron a Hermiona. Zdalo sa, že si drak nič nevšimol, bol už päťdesiat stôp
od nich, plachtil tesne nad vodou a do svojej hrôzostrašnej tlamy nasával vodu z jazera. Vo
chvíli, keď sa z hlbín jazera prskajúc a lapajúc po dychu vynorili Ron s Hermionou, drak
prudko zamával krídlami, odletel trochu ďalej a pristál na vzdialenejšom brehu.
Harry, Ron a Hermiona plávali k druhému brehu. Jazero nebolo hlboké. Problémom bolo
skôr predrať si cestu blatom a rákosím, ako plávať až sa konečne vybrodili, mokrí, fučiaci a
vyčerpaní na klzkú trávu.
Hermiona sa zrútila na zem, kašlala a chvela sa. Hoci by si najradšej hneď ľahol a zaspal,
vytiahol Harry svoj prútik a začal chodiť do kruhu a miesto Hermiony odriekal obvyklé
ochranné kúzla.
Keď skončil, pridal sa k ostatným. Bolo to prvýkrát od chvíle, keď sa dostali von z trezoru,
čo sa na nich mohol poriadne pozrieť. Obaja mali škaredé červené popáleniny všade po
tvári a na rukách a ich oblečenie bolo miestami zničené. Mykali sa, keď si kvapkali výluh z
jasenca na svoje početné zranenia. Hermiona podala Harrymu fľašu s výluhom a vytiahla tri
fľaše tekvicového džúsu, ktoré si vzala v Mušľovom dome a čisté, suché šaty pre všetkých.
Prezliekli sa a liali do seba tekvicový džús.
„No, dobré je,“ povedal konečne Ron, ktorý sedel a pozoroval obnovujúcu sa kožu na
svojich rukách, „že máme ten horcrux. Zlé je...“
„že nemáme meč,“ precedil Harry cez zuby a kvapkal si jasenec cez vypálenú dieru v
nohaviciach do spáleniny pod nimi.
„Nemáme meč,“ opakoval Ron. „Ten malý zradný prašivec...“
Harry vytiahol horcrux z vrecka svojej mokrej bundy, ktorú si práve vyzliekol a rozložil ju
pred seba na trávu. Pohár sa leskol na slnku a jemne ju osvetľoval.
„Tentoraz ho nemôžeme nosiť. Zdá sa, že by bolo dosť ťažké zavesiť ho na krk,“ povedal
Ron a utieral si ústa chrbtom ruky, keď dopil posledný dúšok svojho džúsu.
Hermiona sa pozerala na vzdialenejší breh, kde drak stále pil vodu z jazera.
„Čo sa s ním stane, čo myslíš?“ opýtala sa. „Bude v poriadku?“
„To znelo, ako by to povedal Hagrid,“ odvetil Ron. „Je to drak, Hermiona, vie sa o seba
postarať. Mali by sme sa báť radšej o seba.“
„Ako to myslíš?“
„No, neviem, ako by som ti to povedal,“ odpovedal Ron, „ale myslím, že asi spozorovali,
ako sme sa vlámali do Gringott banky.“
315
Všetci sa začali smiať a keď už raz začali, bolo ťažké prestať. Harryho bolel hrudník, točila
sa mu hlava od hladu, ale ľahol si na chrbát do trávy pod červenkastou oblohu a smial sa,
až ho začalo páliť v krku.
„Čo budeme robiť?“ povedala nakoniec Hermiona a snažila sa byť opäť vážna. „Dozvie sa
to, nie? Ten-Koho-Netreba-Menovať teraz zistí, že vieme o horcruxoch!“
„Možno budú príliš vystrašení, než aby mu to povedali!“ odvetil Ron s nádejou v hlase.
„Možno mu to zataja...“
Obloha, pach vody z jazera, zvuk Ronovho hlasu, všetko bolo naraz preč. Bolesť prešla
Harryho hlavou ako ostrie meča. Stál v matne osvetlenej miestnosti, pred ním stál polkruh
čarodejníkov a na podlahe pred ním kľačala malá, trasúca sa postava.
„Čo si to povedal?“ Jeho hlas bol vysoký a chladný, ale v jeho vnútri vrela zlosť a zúrivosť.
Jediná vec, z ktorej mal strach. Ale to nemôže byť pravda, nevedel, ako by sa to mohlo
stať...
Rarášok sa chvel, neschopný pozrieť sa do červených očí nad ním.
„Povedz to znovu!“ šepkal Voldemort. „Povedz to znovu! “
„M-môj pane,“ koktal rarášok a jeho oči boli plné hrôzy, „m-môj pane...s-snažili sme sa
ich za-zastaviť...Po-podvodníci, môj pane...vlámali – vlámali sa do – do trezoru
Lestrangeovcov...“
„Podvodníci? Aký podvodníci? Myslel som, že raráškovia z Gringott banky majú spôsoby, ako
odhaliť podvodníkov. Kto to bol?“
„Bol to...bol to...ten chlapec P-Potter a ďal-ďalší dvaja komplici...“
„A čo vzali? “ zvýšil hlas a ovládol ho obrovský hnev, „Povedz mi to! čo vzali? “
„Ma-malý zlatý pohár, m-môj pane...“
Zúrivý odmietavý výkrik mu pripadal, ako by bol cudzí. Bol zmätený, šialený, nemohla to
byť pravda, to bolo nemožné, nikto o tom nevedel. Ako bolo možné, že ten chlapec objavil
jeho tajomstvo?
Starodávny prútik zasvišťal vzduchom a miestnosť zalialo zelené svetlo. Kľačiaci rarášok sa
zvalil mŕtvy na podlahu. Prihliadajúci kúzelníci pred ním vystrašene uskočili. Bellatrix a
Lucius Malfoy odhodili ostatných stranou a snažili sa dostať ku dverám. Voldemortov prútik
znovu a znovu svišťal vzduchom a všetci, ktorí sa snažili utiecť padali mŕtvi k zemi.
Všetkých zabije za to, že mu priniesli takéto správy, za to, že počuli o zlatom pohári...
Bol sám, iba smrť sa vznášala okolo. Oddychoval a oni sa mu zjavovali pred očami, jeho
poklady, jeho ochrancovia, jeho záruka nesmrteľnosti – denník bol zničený a pohár
ukradnutý. Čo ak, čo ak ten chlapec vedel o ostatných? Vedel, čo práve urobil, vystopoval
ich viac? Bol na začiatku toho všetkého Dumbledore? Dumbledore, ktorý ho neustále
podozrieval. Dumbledore, mŕtvy na jeho príkaz. Dumbledore, ktorého prútik bol teraz
jeho. On sa predsa vyhol potupe, ktorou bola smrť a ten chlapec, ten chlapec...
Ale pokiaľ by chlapec zničil niektorý z horcruxov, on, Lord Voldemort, by to určite vedel,
316
cítil by to? On, najväčší čarodej zo všetkých, on, najsilnejší, vrah Dumbledora a koľkých
ďalších bezcenných, bezmenných ľudí. Ako by Lord Voldemort mohol nevedieť, pokiaľ by
on sám, najdôležitejší a drahocenný, bol napadnutý, zmrzačený?
Pravda, necítil, keď bol zničený denník, ale myslel si, že to bolo preto, že nemal telo,
ktorým by to cítil, bol menej než duch...Nie, určite, zvyšok bol v bezpečí...Ostatné
horcruxy musia byť nedotknuté...
Ale musí to zistiť, musí si byť istý...prešiel miestnosťou, odkopol raráškovo telo a obrazy
sa mu vynárali a zase rozplývali v jeho kypiacich myšlienkach – jazero, chatrč, Rokfort,...
Štipka pokoja teraz trochu ochladila jeho hnev. Ako by mohol chlapec vedieť, že ukryl
prsteň v Gauntovej chatrči? Nikto nikdy nevedel, že je príbuzný s Gauntovcami, skryl
všetky stopy, tie vraždy nikdy neboli spájané s ním. Prsteň bol určite v poriadku.
A ako by mohol chlapec, alebo ktokoľvek iný vedieť o jaskyni a preniknúť cez jej ochranu?
Myšlienka, že by medailón mohol byť ukradnutý bola absurdná...
Rovnako ako škola. Jedine on sám mohol vedieť, kam v škole schoval horcrux, pretože
jedine on sám poznal najväčšie tajomstvo toho miesta.
A stále tu bola Nagini, ktorá teraz musí zostať blízko neho, pod jeho ochranou. Už nikdy ju
nepošle plniť svoje rozkazy...
Ale aby si bol istý, neochvejne istý, bude sa musieť vrátiť ku každej svojej skrýši, musí
zdvojnásobiť ochranu okolo každého horcruxu...Túto vec, rovnako ako úlohu získať
starodávny prútik, bude musieť podstúpiť sám...
Ktorý z nich musí navštíviť prvý? Ktorý je v najväčšom nebezpečí? Bublal v ňom starý
strach. Dumbledore poznal jeho prostredné meno...Dumbledore by mohol vedieť o spojení
s Gauntovcami...Ich opustený dom bol, možno, najmenej bezpečným miestom. Tam pôjde
najprv...
Jazero, to je úplne nemožné...avšak tu bola istá možnosť, že by Dumbledore vďaka
sirotincu vedel niečo o udalostiach z jeho minulosti.
A Rokfort...ale vedel, že horcrux, ktorý je tam je v bezpečí. Pre Pottera by bolo nemožné
dostať sa do Rokvilu bez povšimnutia, na školu môže zabudnúť. Viac-menej bude dobré
upozorniť Snapea, že by sa chlapec mohol pokúsiť preniknúť do hradu. Hovoriť Snapeovi,
prečo by sa o to mal pokúšať, by bolo hlúpe, samozrejme. Bola obrovská chyba veriť
Bellatrix a Malfoyovi. Neukázala ich hlúposť a nedbalosť, ako neprezieravé im bolo
dôverovať?
Ako prvý teda navštívi Gauntov dom a vezme Nagini so sebou. Už sa od hada nikdy
neodlúči...vyšiel z miestnosti do haly a von do tmavej záhrady kde striekala fontána.
Zavolal Nagini hadím jazykom a tá sa vyplazila z krovia a pripojila sa k nemu ako dlhý
tieň...
Harry prudko otvoril oči, keď sa vrátil späť do prítomnosti. Ležal na brehu jazera vo svetle
zapadajúceho slnka a Ron s Hermionou sa naňho dívali. Súdiac podľa ich ustaraných
pohľadov a pokračujúcemu pulzovaniu jazvy, jeho náhly výlet do Voldemortových
myšlienok nezostal bez povšimnutia. Posadil sa, trochu sa chvel a bol trošku prekvapený,
že je spotený. Pohár ležal bez povšimnutia pred ním v tráve a tmavé modré jazero
odrážalo zlaté záblesky zapadajúceho slnka.
317
„Vie to.“ Jeho vlastný hlas znel čudne nízko v porovnaní s Voldemortovými vysoko
položenými výkrikmi. „Vie to a chce skontrolovať všetky ostatné a ten posledný,“ a stál už
na nohách, „je v Rokforte. Vedel som to. Vedel som to.“
„Čože?“
Ron naňho čumel, zatiaľ čo Hermiona sa posadila a vyzerala ustarane.
„Ale čo si videl? Ako to vieš?“
„Videl som ho, ako zistil to o pohári, ja...bol som v jeho hlave a on je...“ Harry si
spomenul na všetky tie vraždy... „je naozaj rozzúrený a vystrašený zároveň. Nemôže
pochopiť, ako o tom vieme. Teraz ide skontrolovať ostatné – prsteň ako prvý. Myslí si, že
ten, ktorý je v Rokforte je najviac v bezpečí, pretože je tam Snape a pretože bude tak
ťažké, dostať sa tam nepozorovane. Myslím, že ten skontroluje ako posledný, ale i tak sa
tam môže dostať behom pár hodín...“
„Videl si, kde v Rokforte to je?“ spýtal sa Ron a tiež už vyskočil na nohy.
„Nie, sústredil sa na to, aby varoval Snapea, nemyslel na to, kde presne je horcrux...“
„Počkaj, počkaj!“ vykríkla Hermiona, keď Ron vzal horcrux a Harry znovu vytiahol
neviditeľný plášť. „Nemôžeme tam len tak ísť, nemáme plán, musíme...“
„Musíme ísť,“ povedal Harry odhodlane. Dúfal, že sa vyspí, tešil sa, až sa dostane do
nového stanu, ale to teraz nebolo možné. „Vieš si predstaviť, čo urobí, keď zistí, že prsteň
a medailón sú preč? Čo keď premiestni horcrux z Rokfortu niekam inam, pretože si bude
myslieť, že tam nie je dosť bezpečný?“
„Ale ako sa tam dostaneme?“
„Pôjdeme do Rokvillu,“ povedal Harry, „a skúsime niečo vymyslieť, až uvidíme, aká je
ochrana okolo školy. Poď pod plášť, Hermiona, chcem, aby sme sa tentoraz držali
pohromade.“
„Ale veď sa pod neho úplne nevojdeme...“
„Bude tma, nikto nespozoruje naše nohy.“
Cez jazero bolo počuť mávnutie ohromných krídel. Drak sa už dosť napil a teraz vyrazil do
vzduchu. Prestali na chvíľu vo svojich prípravách a pozorovali, ako stúpa vyššie a vyššie,
teraz už len ako čierna silueta viditeľná proti rýchlo sa šeriacej oblohe, až nakoniec zmizol
za najbližším kopcom. Potom Hermiona podišla vpred a zaujala miesto medzi ostatnými.
Harry stiahol plášť ako najnižšie to šlo a spoločne sa otočili na mieste do drtiacej temnoty.
318
28. kapitola - Stratené zrkadlo
Harry dopadol na zem. Uvidel bolestne známu Hlavnú ulicu v Rokville: temné výklady,
zahmlenú líniu tmavých hôr za dedinou, krivku cesty vedúcu priamo k Rokfortu, svetlo
rozlievajúce sa z okien krčmy U troch metiel, ktoré si pamätal s prenikavou presnosťou,
ako kúsok odtiaľ pred rokom pristál so zúfalo slabým Dumbledorom.. To všetko v okamihu
po pristátí – a potom, ako uvoľnil zovretie Ronových a Hermioniných ramien, sa to stalo.
Vzduch pretrhol výkrik, ktorý znel ako Voldemortov, keď si uvedomil, že mu ukradli pohár:
trhal každý nerv v Harryho tele a ten vedel, že to spôsobilo ich zjavenie.
Stačil pozrieť na ostatných dvoch pod plášťom, keď sa dvere Troch metiel prudko otvorili a
tucet smrťožrútov v kapucniach a plášťoch sa vyvalil na ulicu s pripravenými prútikmi.
Harry zadržal Ronovu ruku, ktorá zdvíhala prútik; bolo ich tu priveľa na to, aby im ušli. Aj
najmenší pokus by mohol prezradiť ich pozíciu. Jeden zo Smťožrútov zdvihol svoj prútik a
krik ustal, stále sa však ozýval v ozvene vzdialených hôr.
„Accio plášť!“ zaručal smrťožrút.
Harry pevne chytil cíp plášťa, ale ten sa nepokúsil ujsť. Privolávacie kúzlo naň
nefungovalo.
„Nie si pod svojím županom, Potter?“ zakričal smrťožrút, ktorý sa pokúsil privolať jeho
neviditeľný plášť, a potom sa pozrel na svojich kolegov: „Rozostúpte sa. Je tu.“
Šesť smrťožrutov sa rozbehlo proti nim. Harry, Ron a Hermiona cúvali do najbližšej bočnej
uličky rýchlo, ako to sa dalo, a smrťožrúti ich minuli len o vlások. Čakali v tme, počúvali
kroky behajúce sem a tam a sledovali svetelné paprsky poletujúce ulicami, ako ich
smrťožrúti pomocou prútikov hľadali.
„Poďme preč,“ zašepkala Hermiona. „Odmiestnime sa!“
„Skvelý nápad,“ odpovedal Ron, ale predtým, ako mohol Harry zareagovať, smrťožrút
zakričal. „Vieme, že si tu, Potter, odtiaľto sa nedostaneš! Nájdeme ťa!“
„Boli na nás pripravení,“ zašepkal Harry. „Nastražili to kúzlo, aby ich upozornilo, keby sme
prišli. Povedal by som, že urobili niečo, aby nás tu udržali, uväznili - “
„A čo dementori?“ zakričal iný smrťožrút. „Keď ich pustíme z reťazí, nájdu ich dostatočne
rýchlo!“
„Temný pán chce Pottera zabiť sám - “
„Dementori ho nezabijú! Temný pán chce Potterov život, nie jeho dušu. Bude ho ľahšie
zabiť, keď ho najprv pobozkajú!“
Ozvalo sa súhlasné mrmlanie. Harryho premkol strach: Aby sa ubránil dementorom, budú
musieť použiť Patrona, ktorí ich okamžite prezradia.
„Budeme sa musieť skúsiť odmiestniť, Harry!“ zašepkala Hermiona.
Práve keď to povedala, pocítil neprirodzený chlad rozliezajúci sa po okolí. Okolité svetlo
bolo vysaté priamo ku hviezdam, ktoré postupne tiež mizli. Pocítil, ako ho Hermiona
chytila za ruku, a spoločne sa otočili na mieste. Vzduch, ktorým sa potrebovali pohybovať,
319
akoby stuhol: nemohli sa premiestniť; smrťožrúti urobili svoje kúzla dobre.
Chlad sa Harrymu zahrýzal hlbšie a hlbšie do tela. On, Ron a Hermiona ustupovali uličkou,
tápali pozdĺž steny a snažili sa nevydať ani hlások. A potom spoza rohu vyšlo desať či viac
dementorov. Nehlučne sa vznášali, temnejší ako okolie, v čiernych plášťoch so zhnitými
rukami pokrytými chrastami. Cítili v okolí strach? Harry si tým bol istý: zdalo sa mu, že sa
teraz pohybujú rýchlejšie, chrlili svoj hnilobný dych, ktorý tak neznášal. Cítil blížiacu sa
beznádej –
Zdvihol prútik: nemohol by pretrpieť Dementorov bozk, nech by sa stalo potom čokoľvek.
Myslel na Rona a Hermionu keď zašepkal:
„Expecto Patronum!“
Strieborný jeleň vyrazil zo špičky jeho prútika: dementori sa rozpŕchli a odniekiaľ sa ozval
víťazoslávny krik. „Tam, to je on! Videl som Patrona, bol to jeleň!“
Dementori sa stiahli, hviezdy znovu vyhupli na oblohu a kroky smrťožrútov boli odrazu
hlasnejšie. Ale skôr ako sa mohol zdesený Harry rozhodnúť, čo urobiť, ozvalo sa z úzkej
uličky naľavo od nich vŕzganie pántov, otvorili sa dvere a nejaký hlas povedal:
„Potter, rýchlo sem!“
Bez námietok poslúchol a všetci traja sa rozbehli do otvorených dverí.
„Choďte hore, nechajte si na sebe plášť a buďte ticho!“ zamumlala vysoká postava, vyšla
na ulicu a zabuchla za sebou dvere.
Harry netušil kde sú, ale v plápolavom svetle jednej sviečky uvidel špinavý hostinec U
kančej hlavy. Obehli pult a druhým vchodom sa dostali na tajné drevené schodisko, po
ktorom vybehli ako najrýchlejšie vedeli. Schody viedli do obývačky s ošúpaných kobercom a
malým krbom, nad ktorým visela olejomaľba plavovlasého dievčaťa, ktoré pozeralo do izby
s akousi roztržitou prívetivosťou.
Začuli zvuky z ulice. Stále ukrytí pod plášťom dobehli k špinavému oknu a vyzreli von. Ich
záchranca, v ktorom Harry spoznal hostinského z Kančej hlavy, bol jediná postava bez
kapucne.
„No a čo?“ kričal na jednu zo zakrytých tvárí.
„No a čo? Keď vy pošlete dementorov moju ulicou, ja na nich pošlem Patrona! Nechystám
sa nijako si ich pripustiť k telu! Hovoril som vám to. To sa vážne nechystám!“
„To nebol tvoj Patronus,“ povedal smrťožrút. „To bol Potterov jeleň!“
„Jeleň!“ zasmial sa hostinský a vytiahol prútik. „Jeleň! Ty hlupák – Expecto Patronum!“
Niečo veľké a rohaté vyskočilo z prútika. So sklonenou hlavou to vyrazilo smerom k Hlavnej
ulici a potom preč z dohľadu.
„To nebolo to, čo som videl,“ vyhlásil smrťožrút, aj keď neisto.
„Bol porušený zákaz vychádzania, veď ste počuli ten hluk,“ povedal jeden z jeho
spoločníkov. „Niekto bol vonku napriek zákazu - “
320
„Keď budem chcieť pustiť von svoju mačku, tak to urobím a čert zober ten váš zákaz
vychádzania!“
„Vy ste spustili Vreštiace zaklínadlo?“
„A čo keď áno? Zavriete ma do Azkabanu? Zabijete ma za to, že som vystrčil nos zo svojich
vlastných dverí? Tak to urobte, ak chcete. Ale pre vaše vlastné dobro dúfam, že ste
nestlačili vaše malé Znamenie Zla a nezavolali Veď-Viete-Koho. Asi sa mu nebude veľmi
páčiť, že je tu kvôli mne a mojej mačke, čo?“
„O nás sa neboj,“ povedal jeden zo smrťožrútov, „boj sa o seba, dedo!“
„A kde budete predávať vaše elixíry a jedy, keď bude krčma zavretá? Čo sa potom stane s
vašimi malými vedľajšími zárobkami?“
„Ty sa nám snáď vyhrážaš - ?“
„Ja držím hubu, preto sem chodíte, nie?“
„Aj tak som videl jeleňa!“ zakričal prvý smrťožrút.
„Jeleň?“ ozval sa barman. „To je koza, ty idiot!“
„Dobre, urobili sme chybu,“ povedal druhý smrťožrút. „Ešte raz porušte zákaz vychádzania
a my nebudeme takí zhovievaví!“
Smrťožrúti kráčali späť k hlavnej ceste. Hermiona si vydýchla od úľavy, vykĺzla spod plášťa
a posadila sa na rozkývanú stoličku. Harry zatiahol závesy a potom zo seba a z Rona zhodil
plášť. Zdola počuli hostinského, ako zahasproval dvere a vyšiel po schodoch.
Harryho pozornosť upútalo niečo na krbovej rímse: malé, obdĺžnikové zrkadlo opreté na
vrchu, presne pod obrazom toho dievčaťa.
Hostinský vstúpil do izby.
„Vy hlupáci!“ nevrlo začal a prechádzal pohľadom z jedného na druhého. „Na čo ste
mysleli, keď ste sem išli?“
„Ďakujeme,“ povedal Harry, „ani nevieme, ako vám poďakovať. Zachránili ste nám život.“
Hostinský zavrčal. Harry sa k nemu priblížil a snažil sa pozrieť za dlhé, nitkovité vlasy a
šedivé drôtené fúzy. Mal okuliare. Za špinavými šošovkami boli prenikavé, žiarivé oči.
„To vaše oko som videl v zrkadle.“
V izbe bolo ticho. Harry a hostinský sa na seba pozerali.
„Vy ste poslali Dobbyho.“
Hostinský prikývol a obzeral sa po škriatkovi.
„Myslel som si, že bude s vami. Kde ste ho nechali?“
321
„Je mŕtvy,“ povedal Harry. „Bellatrix Lestrangeová ho zabila.“
Tvár hostinského sa nepohla. Po chvíli povedal, „To počujem nerád. Toho škriatka som mal
rád.“
Otočil sa, špičkou svojho prútika zapaľoval sviečky a na nikoho sa nepozrel.
„Vy ste Aberforth,“ povedal Harry mužovmu chrbtu.
Nepotvrdil to, ani nevyvrátil, iba ďalej zapaľoval oheň.
„Kde ste k tomu prišiel?“ spýtal sa Harry a prešiel k Siriusovmu zrkadlu, k druhej časti
toho, ktoré rozbil takmer pred dvoma rokmi.
„Kúpil som ho od Dunga asi pred rokom,“ odpovedal Aberforth. „Albus mi povedal, čo to
je. Snažil som sa na vás dávať pozor.“
Ron zalapal po dychu.
„Tá strieborná laň!“ vyhŕkol rýchlo. „To ste bol tiež vy?“
„O čom to hovoríš?“ nechápal Aberforth.
„Niekto nám poslal Patrona ako laň!“
„So takým mozgom by si mohol byť smrťožrút. Nepredviedol som práve, že môj Patronus je
koza?“
„Ach,“ zarazil sa Ron. „Ja... no, ja som hladný!“ dodal na obranu, keď jeho žalúdok hlasno
zaškvŕkal.
„Mám jedlo,“ povedal Aberforth, odišiel z miestnosti a o chvíľu sa vrátil s veľkým
bochníkom chleba, trochou syra a cínovým džbánom medoviny, ktorý postavil na malý
stolík oproti ohňu.
Hltavo jedli a pili a na chvíľu bolo ticho, okrem praskania ohňa, cinkania pohárov a
prežúvania.
„Dobre teda,“ povedal Aberforth, keď dojedli, a Harry s Ronom sa rozvalili na stoličkách.
„Potrebujem vymyslieť najlepší spôsob, ako vás odtiaľto dostať. V noci to nepôjde, počuli
ste, čo sa stane, ak niekto vyjde von po zotmení: spustí sa Vreštiace zaklínadlo a pôjdu po
vás ako stromostrážcovia po vajciach černožienok. Nemyslím, že sa mi podarí druhýkrát
vydávať kozu za jeleňa. Počkajte do svitania, keď skončí zákaz vychádzania, potom si
môžete znovu obliecť plášť a vydať sa na cestu. Choďte preč z Rokville, hore do hôr, tam
sa budete môcť premiestniť. Možno stretnete Hagrida. Skrýva sa tam s Grawpom v jaskyni
odvtedy, čo sa ho pokúsili zatknúť.“
„My neodídeme,“ povedal Harry. „Potrebujeme sa dostať do Rokfortu.“
„Nebuď hlúpy, chlapče,“ prehlásil Aberforth.
„Musíme,“ oponoval Harry.
„Čo naozaj musíte,“ skláňal sa k nim Aberforth, „je dostať sa čo najďalej odtiaľto, ako sa
322
len dá.“
„Vy tomu nerozumiete. Nemáme veľa času. Musíme sa dostať do hradu. Dumbledore – váš
brat – chcel, aby sme - “
Špinavé šošovky Aberforthových okuliarov na chvíľu vďaka odrazu ohňa vyzerali ako
nepriehľadné, jasno biele plochy a Harry si tak spomenul na slepé oči obrovského pavúka
Aragoga.
„Môj brat Albus chcel veľa vecí,“ povedal Aberforth, „a ľudia sa pri plnení jeho
veľkolepých plánov často zranili. Odíďte z tejto školy, Potter, aj z tejto krajiny, ak
môžete. Zabudnite na môjho brata a jeho dômyselné plány. Je tam, kde ho nič z toho tu
nemôže zasiahnuť, a vy mu nič nedlžíte.“
„Vy tomu nerozumiete,“ zopakoval Harry.
„Ach, vážne?“ zahlásil Aberforth potichu. „Vy si myslíte, že som nerozumel svojmu bratovi?
Myslíte si, že ste poznal Albusa lepšie než ja?“
„Tak som to nemyslel,“ povedal Harry, ktorého mozog lenivel únavou a váhou jedla a vína.
„On.. nechal mi tu prácu.“
„Naozaj?“ prekvapil sa Aberforth. „Peknú prácu, dúfam? Prijemnú? Jednoduchú? Takú,
ktorú by zvládol nekvalifikovaný čarodejník bez toho, aby sa namáhal?“
Ron sa ponuro zasmial. Hermiona vyzerala napäto.
„Ja – nie je to jednoduché, to nie,“ reagoval Harry. „Ale ja musím - “
„Musíte? Prečo musíte? Je mŕtvy, nie?“ povedal Aberforth hrubo. „Nechaj to tak chlapče,
než skončíš ako on! Zachráňte sa!“
„Ja... Nemôžem.“
„Prečo nie?“
„Ja - “ Harry sa cítil porazený; nemohol to vysvetliť, tak radšej prešiel do útoku: „Ale vy
ste tiež bojovali. Ste vo Fénixovom ráde--“
„Bol som,“ povedal Aberforth. „Fénixov rád skončil. Veď-Viete-Kto vyhral, je koniec a
každý, kto si navráva niečo iné, klame sám seba. Tu to pre teba nebude bezpečné, Potter.
On ťa veľmi chce. Uteč za hranice, schovaj sa, zachráň sa. Najlepšie bude, keď zoberieš so
sebou aj týchto dvoch.“ Ukázal prstom na Rona a Hermionu.
„Pokiaľ budú nažive, nebudú v bezpečí, každý vie, že pracovali s tebou.“
„Nemôžem,“ oponoval Harry. „Mám prácu-“
„Daj ju niekomu inému!“
„Nemôžem! Je to moja práca, Dumbledore mi to všetko vysvetlil-“
„Ach, naozaj? A povedal ti všetko? Bol k tebe úprimný?“
323
Harry si z celého srdca prial povedať „Áno“, ale to jednoduché slovo akoby nemohlo vyjsť
z jeho úst. Aberforth vyzeral, že vie, na čo Harry myslí.
„Poznal som svojho brata, Potter. Učil sa tajomstvá od našej matky. Tajomstvá a klamstvá,
v tom sme vyrastali, a Albus... bolo to pre neho prirodzené.“
Oči starého muža sa pomaly otočili na obraz dievčaťa na krbovej rímse. Bol to, keď sa
teraz Harry poriadne rozhliadol po miestnosti, jediný obrázok v celej izbe. Nebola tam
žiadna fotografia Albusa Dumbledora alebo niekoho iného.
„Pán Dumbledore,“ povedala Hermiona placho. „To je vaša sestra? Ariana?“
„Áno,“ stroho odpovedal Aberforth. „Vy ste, slečna, čítali Ritu Skeeterovú, že áno?“
Aj v mierne červenom svetle, ktoré krb vytváral, bolo vidieť, ako sa Hermiona červená.
„Elphias Doge sa nám o nej zmienil,“ poznamenal Harry a pokúšal sa z toho Hermionu
dostať.
„Ten starec,“ zamumlal Aberforth, a dal si ďalší hlt medoviny. „Myslel si, že môj brat bol
vo všetkých smeroch úžasný. To si myslelo veľa ľudí. Vy traja tiež, ako vidím.“
Harry bol ticho. Nechcel znovu o Dumbledorovi pochybovať.
Vtedy, keď dokopal Dobbyho hrob, sa rozhodol, že bude pokračovať po kľukatej
nebezpečnej ceste, ktorú mu Albus Dumbledore naznačil. Musel prijať fakt, že mu všetko
nepovedal, musí len veriť. Nijako netúžil znovu pochybovať; nechcel počuť nič, čo by ho
mohlo odvrátiť od jeho úmyslov. Stretol sa s Aberforthovým pohľadom, ktorý bol prenikavý
tak, ako pohľad jeho brata: Jasno modré oči pôsobili dojmom, že röntgenujú všetko, na čo
sa uprú, a Harry si myslel, že Aberforth vie, na čo myslí, a preto ním pohŕda.
„Profesorovi Dumbledorovi na Harrym veľmi záležalo,“ povedala Hermiona potichu.
„A teraz?“ spýtal sa Aberforth. „Zvláštne, koľko ľudí, na ktorých môjmu bratovi záležalo,
skončilo horšie, ako keby ich nechal na pokoji.“
„Čo tým myslíte?“ opýtala sa Hermiona bez dychu.
„To je jedno,“ odpovedal Aberforth.
„Ale to je naozaj dôležité! Vy – vy hovoríte o svojej sestre?“ spýtala sa Hermiona zvedavo.
Aberforth sa na ňu pozrel: Jeho pery sa pohybovali, ako keby sa snažil zadržať slová, ktoré
sa cez ne drali, a potom začal rýchlo hovoriť.
„Moja sestra mala šesť rokov, keď na ňu zaútočili muklovia. Videli ju čarovať, sledovali ju
cez živý plot, keď bola v záhrade. Bola ešte dieťa, nemohla to ovládať. Žiadny čarodejník
v tom veku to nedokáže.“
„Keď to videli, vydesilo ich to. Preliezli cez plot a keď im nebola schopná ukázať, ako to
urobila, postarali sa o to, aby to ten malý šialenec už nerobil.“
Hermionine oči sa zdali vo svetle ohňa obrovské; Ron vyzeral, akoby mu prišlo zle.
Aberforth vstal, veľký ako Albus, a zrazu strašný vo svojom hneve a intenzite bolesti.
324
„Zničilo ju to, čo jej urobili, už nikdy nebola v poriadku. Nepoužívala mágiu, ale nemohla
sa jej zbaviť; obrátilo sa to proti nej a ona sa z toho zbláznila, keď to nemohla
kontrolovať, vybuchlo to z nej. Niekedy bola čudná a nebezpečná. Ale väčšinou to bolo len
malé, dobré a vydesené dievča.“
„A môj otec išiel po tých bastardoch, čo to urobili,“ pokračoval Aberforth, „zaútočil na
nich. A oni ho za to zavreli do Azkabanu. Nikdy nepovedal, prečo to urobil, pretože by sa
ministerstvo dozvedelo, čo sa z Ariany stalo a zavreli by ju do nemocnice Svätého Munga
nadobro. S jej občasnými výbuchmi mágie, ktoré nemohla ovládať, by ju brali ako vážne
ohrozenie Medzinárodnej dohody o utajení.
Museli sme ju v tichosti dať do bezpečia. Presťahovali sme sa, ľuďom sme povedali, že je
vážne chorá. Matka sa o ňu starala, snažila sa ju udržať pokojnú a šťastnú. Ja som bol jej
obľúbencom,“ povedal a vyzeralo to, že sa cez Aberforthove vrásky a rozstrapatené fúzy
pozerá špinavý školák. „Nie Albus, ten bol vždy hore vo svojej izbe, keď bol doma, čítal
knihy a počítal si trofeje, dopisoval si s „najvýznamnejšími čarodejníckymi menami
dnešných dní,“ uškrnul sa Aberforth, „ on nechcel, aby ho obťažovala.
Mňa mala radšej. Ja som ju presvedčil, aby jedla, keď ju nepresvedčila ani moja mama.
Tíšil som ju, keď mala jeden zo svojich šialených záchvatov, a keď bola pokojná, pomáhala
mi kŕmiť kozy.“
„Neskôr, keď mala štrnásť... Nebol som tu,“ povedal Aberforth. „Keby som tu bol, mohol
by som ju upokojiť. Mala jeden zo svojich záchvatov, moja matka už nebola mladá... bola
to nehoda. Ariana to nemohla kontrolovať. Moju matku zabila.“
Harryho sa zmocnili divné pocity, zmes súcitu a odporu. Nechcel počuť viac, ale Aberforth
rozprával ďalej. A Harry zauvažoval, po akom dlhom čase o tom hovoril, a či vôbec niekedy
o tom hovoril.
„To bola cena, ktorú Albus zaplatil za výlety po svete s Dogeom. Obaja sa vrátili na pohreb
našej matky. Doge potom pokračoval sám, Albus sa usadil a stal sa hlavou rodiny. Ha!“
Aberforth vzbĺkol.
„Ja som sa o ňu staral, ja som sa nemohol venovať škole, ja som zostal doma. Povedal mi,
že môžem dokončiť školu a on prevezme matkine povinnosti. Ďalšia trocha rozruchu okolo
pána Dokonalého, za starostlivosť o napoly šialenú sestru sa nevyhrávali ceny, nikto
neocenil, keď ste ju zastavili, aby takmer každý deň nevyhodila dom do vzduchu. Ale robil
to všetko vzorne pár týždňov... pokiaľ neprišiel on.“
Teraz sa na Aberforthovej tvári objavil nebezpečný výraz.
„Grindewald. A konečne mal môj brat príležitosť porozprávať sa s niekým seberovným,
rovnako nadaným, ako bol on sám. Starosť o Arianu sa presunula na vedľajšiu koľaj, aby sa
mohol venovať všetkým svojim plánom na nový čarodejnícky rád, hľadaniu Relikvií a
všetkému ostatnému, čo ich zaujímalo.
Veľké plány v prospech celej čarodejníckej spoločnosti. V porovnaní s tým bol osud
mladého dievčaťa zanedbateľný, keď Albus pracoval pre vyššie dobro. Po pár týždňoch som
toho mal dosť. Bolo to krátko predtým, než som sa mal vrátiť naspäť do Rokfortu.
Odhodlal som sa a tak som im to povedal, obom, z očí do očí, tak ako teraz stojím pred
vami.“
325
Aberforth sa sklonil k Harrymu, a on sa nemusel príliš namáhať, aby si predstavil mladého,
húževnatého a naštvaného Aberfortha, ako sa háda so starším bratom.
„Povedal som mu, že by s tým mal prestať. Nech už chcete ísť kamkoľvek, nemôžete ju
zobrať so sebou, na to nemá dosť síl, keď si vymýšľaš svoje múdre reči, ktorými sa snažíš
získať nasledovníkov.
Nepáčilo sa mu to,“ povedal Aberforth a jeho oči nakrátko zmizli – zo šošoviek jeho
okuliarov sa opäť stali biele plochy. „Grindewaldovi sa to už vôbec nepáčilo. Rozzúril sa.
Povedal mi, aký som mladý hlupák, že stojím v ceste jemu a môjmu dokonalému bratovi...
čo som nechápal, že moja úbohá sestra by sa nemusela skrývať, keby zmenili svet a
skončili s ukrývaním čarodejníkov a ukázali muklom ich miesto?
A potom sme sa pohádali... vytiahol som prútik a Grindewald vytiahol svoj. Najlepší priateľ
môjho brata na mňa použil Cruciatus. Albus sa ho snažil zastaviť, a potom sme všetci traja
bojovali. Blýskanie a rany ju rozrušili... nemohla to vystáť - “
Z Aberforthovej tváre vypchala farba, ako keby utrpel smrteľné zranenie.
„ – myslím si, že chcela pomôcť, ale nevedela, čo vlastne robí. Neviem ktorý z nás to bol –
mohol to byť hociktorý – a ona bola mŕtva.“
Jeho hlas sa s posledným slovom zlomil a on dopadol na najbližšiu stoličku. Hermionina
tvár bola mokrá od sĺz a Ron bol skoro taký bledý, ako Aberforth. Harry necítil nič, než
náhly citový obrat: prial si, aby toto nikdy nepočul, aby bola jeho myseľ ušetrená od týchto
hrozných spomienok.
„Je mi to... Je mi to tak ľúto,“ zašepkala Hermiona.
„Je to preč,“ zakrákal Aberforth. „Navždy preč.“
Utrel si nos do rukáva a odkašľal si.
„Samozrejme, že Grindewald utiekol. Vo svojej krajine mal už zopár prehreškov a nechcel,
aby sa na jeho konto pridala aj Ariana. A Albus bol oslobodený, že? Oslobodený od bremena
starostlivosti o sestru, oslobodený, aby sa mohol stať tým najväčším kúzelníkom všetkých “
„Nikdy nebol oslobodený,“ prerušil ho Harry.
„Prosím?“ opýtal sa neveriaco Aberforth.
„Nikdy,“ zopakoval Harry. „Tú noc, keď váš brat zomrel, vypil elixír, ktorý ho dovádzal do
šialenstva. Začal kričať, prosil niekoho, kto tam vôbec nebol... neubližuj im, prosím...
urob to radšej mne.“
Ron a Hermiona na Harryho strnulo hľadeli. Nikdy im podrobnosti o tom, čo sa stalo na
ostrove v jazere. Udalosti, ktoré sa stali po jeho a Dumbledorovom návrate úplne zatienili
všetko ostatné.
„Myslel si, že je znovu s vami a Grindewaldom, viem, že áno,“ povedal Harry a spomínal si,
ako Dumbledore ticho žobral a prosil.
326
„Myslel si, že vidí Grindewalda, ako ubližuje vám a Ariane... trápilo ho to. Keby ste ho
videli, nikdy by ste nepovedali, že bol oslobodený.“
Aberforth neprítomne pozoroval svoje kostnaté, žilnaté ruky. Po dlhom tichu prehovoril:
„Ako si môžeš byť istý, Potter, že sa môj brat nezaujímal o vyššie dobro viac než o teba?
Ako si môžeš byť istý, že si pre neho nebol nepodstatný rovnako ako jeho sestra?“
Akoby kus ľadu prebodol Harryho srdce.
„Neverím tomu. Dumbledore mal Harryho rád,“ povedala Hermiona.
„Prečo mu teda nepovedal, aby sa schoval?“ odsekol Aberforth. „Prečo mu nepovedal, aby
na seba dával pozor, a ako sa má zachrániť?“
„Pretože,“ povedal Harry skôr, ako stihla odpovedať Hermiona, „pretože niekedy musíte
myslieť na dôležitejšie veci, než je vaše bezpečie! Niekedy musíte myslieť na vyššie dobro!
Toto je vojna!“
„Ty máš sedemnásť, chlapče!“
„Som plnoletý a budem bojovať, aj keď vy ste sa už vzdali.“
„Kto hovorí, že som sa vzdal?“
„’Fénixov rád skončil’,” opakoval Harry. „‘Veď-Viete-Kto vyhral, je koniec, a každý, kto si
navráva niečo iné, klame sám seba’”
„Nehovorím, že sa mi to páči, ale je to pravda!“
„Nie, nie je,“ oponoval mu Harry. „Váš brat vedel, ako skoncovať s Veď-Viete-Kým a
povedal mi to. A budem sa o to pokúšať, až kým neuspejem – alebo nezomriem. Nemyslite
si, že neviem, ako by to mohlo skončiť. Viem to už roky.“
Čakal, že sa Aberforth bude posmievať a hádať, ale nič z toho sa nestalo. Ani sa nepohol.
„Potrebujeme sa dostať do Rokfortu,“ povedal znovu Harry. „Ak nám nemôžete pomôcť,
počkáme do rána a potom vás opustíme v mieri a cestu si nájdeme sami. Ak nám viete
pomôcť, bolo by načase sa o tom zmieniť.“
Aberforth zostal ako prikovaný na svojej stoličke a sledoval Harryho očami, ktoré sa tak
neobyčajne podobali bratovým. Nakoniec si odkašľal, postavil sa na nohy, prešiel okolo
malého stolíku a priblížil sa k Arianinmu obrazu.
„Vieš, čo máš robiť,“ povedal.
Ariana sa usmiala, otočila sa a išla preč, nie tak, ako to bežne robia ľudia na obrazoch v
Rokforte, že odídu z rámu – ona odišla dlhým tunelom namaľovaným za ňou. Pozorovali,
ako sa jej štíhla postava vzďaľuje, až ju nakoniec pohltila tma.
„Eh – čo?“ začal Ron.
„Je len jedna cesta, ako sa tam teraz dostať,“ vysvetľoval Aberforth. „Musíte vedieť, že
všetky staré tajné chodby sú na oboch koncoch zavalené, okolo vonkajších stien sú
327
dementori a v škole chodia pravidelne hliadky, ako som sa dozvedel zo svojich zdrojov.
Rokfort nebol nikdy tak prísne strážený. Ak chcete niečo urobiť, keď už budete vnútri, kde
velí Snape a Carrowovci ako jeho zástupcovia... no, to máte vyhliadky, že? Hovorili ste, že
ste pripravení zomrieť.“
„Ale čo to..?“ zvraštila Hermiona čelo pri pohľade na Arianin obraz.
Malá biela bodka sa znovu objavila na konci nakresleného tunelu, a teraz prichádzala
Ariana naspäť k nim a neustále sa zväčšovala. Ale teraz tu bol s ňou ešte niekto, niekto
vyšší než ona, kto kríval a vyzeral rozrušene. Jeho vlasy boli dlhšie, než bol Harry
zvyknutý: vyzeralo to, že dostal niekoľko sečných rán do tváre a jeho oblečenie bolo
roztrhané.
Pred očami im rástli dve postavy, pokiaľ obraz nevypĺňali iba ich hlavy a ramená. Potom sa
obraz vyklonil dopredu zo steny ako malé dvere a odkryli vchod do tunela. A z neho, s
veľmi dlhými vlasmi, poškriabanou tvárou a roztrhanými šatami, sa s výkrikom úľavy
vyškriabal skutočný Neville Longbottom. Skĺzol z krbovej rímsy a zvolal:
„Ja som vedel, že prídeš! Ja som to vedel, Harry!“
328
29. kapitola – Stratený diadém
„Neville... čo to... ako...?“
Ale Neville zbadal Rona a Hermionu a s potešením ich objímal. Čím ďalej sa Harry na
Nevilla pozeral, tým horšie vyzeral: jedno jeho oko bolo žltofialové, napuchnuté, po celej
tvári mal hlboké rany a celkovo to vyzeralo, že dosť zažil. Aj napriek potlčenému vzhľadu
žiaril šťastím. Keď pustil Hermionu, znovu povedal: „Ja som vedel, že prídete! Stále som
vravel Seamusovi, že je to len otázka času!“
„Neville, čo sa ti to stalo?“
„Čo? Toto?“ Neville nad svojimi zraneniami kývol rukou. „To nič nie je, počkajte, až
uvidíte Seamusa. Môžeme teda vyraziť? A ešte niečo,“ otočil sa na Aberfortha, „Ab,
možno, že ešte pár ľudí príde.“
„Ešte pár ľudí?“ zopakoval znepokojene Aberforth. „Čo tým myslíš, ešte pár ľudí,
Longbottom? V celej dedine je zákaz vychádzania a nastražili tam Vreštiace kúzlo!“
„Viem, a preto sa budú premiestňovať priamo do baru,“ povedal Neville. „Proste ich pošli
priechodom, keď sa tu ukážu, dobre? Veľmi pekne ďakujem.“
Neville podal Hermione ruku a pomohol jej vyškriabať sa na krbovú rímsu a do tunela;
nasledoval Ron a za ním Neville. Harry sa otočil na Aberfortha.
„Neviem, ako vám poďakovať. Dvakrát ste nám zachránili životy.“
„Tak si na ne dávajte pozor,“ povedal Aberforth nevrlo. „Po tretí raz sa mi to možno
nepodarí.“
Harry sa vyšvihol na rímsu a preliezol dierou za Arianiným portrétom. Kamenné schody za
ním boli príjemne uhladené, zdalo sa, že priechod je tam už roky. Na stenách viseli
mosadzné lampy a hlinená zem bola udupaná a hladká; ako šli, ich tiene za nimi
poskakovali po stenách a neúnavne ich sledovali.
„Ako je to tu dlho?“ spýtal sa Ron, akonáhle vyrazili. „Na Záškodníckej mape to nie je, že
Harry? Myslel som, že do školy a von vedie len sedem priechodov.“
„Všetky ich zablokovali už pred začiatkom roku,“ povedal Neville. „Nedá sa cez ne dostať,
a so všetkými tými kúzlami na vchodoch a smrťožrútmi a dementormi pri východoch...“
Neville sa otočil, spätkoval pred nimi a hltal ich pohľadom. „Ale to je fuk... Je to pravda?
Vážne ste sa vlámali do Gringott banky? A uleteli na drakovi? Je to všade, všetci o tom
rozprávajú, Carrow zmlátil Terryho Boota, pretože to vykrikoval na večeri vo Veľkej sieni!“
„Áno, je to pravda,“ povedal Harry.
Neville sa radostne zasmial. „A čo ste spravili s tým drakom?“
„Pustili ho,“ povedal Ron. „A Hermiona si ho tak strašne chcela nechať..“
„Nepreháňaj, Ron.“
„Ale čo ste robili? Ľudia vraveli, že len utekáš, Harry, ale to si nemyslím. Myslím, že po
niečom idete.“
329
„Máš pravdu,“ povedal Harry, „ale povedz nám niečo o Rokforte, Neville, nič nevieme.“
„Už... No, už to nie je ozajstný Rokfort,“ povedal Neville a jeho úsmev pomaly vädol.
„Viete o Carrowovcoch?“
„To sú tí dvaja smrťožrúti, čo tu učia?“
„Viac ako učia. Majú na starosti otázky disciplíny a veľmi radi trestajú, títo Carrowovci.“
„Ako Umbridgeová?“
„Pche, tá pri nich vyzerá neškodne. Všetci ostatní učitelia im musia nahlásiť, keď niečo
vyvedieme. Ale pokiaľ sa tomu môžu vyhnúť, tak im to nepovedia. Povedal by som, že
učitelia ich nenávidia úplne rovnako ako my.“
„Amycus, ten chlap, vyučuje to, čo bývalo Obranou proti čiernej mágii, až na to, že teraz
je to len Čierna mágia. Musíme sa učiť kliatbu Cruciatus na ľuďoch, čo si zaslúžili tresty...
“
„Čože?“ zaduneli jedným slovom hlasy Harryho, Rona a Hermiony a odrážali sa po celej
chodbe.
„Áno,“ povedal Neville. „To odtiaľ mám toto,“ a ukázal na obzvlášť hlbokú jazvu na tvári.
„Odmietol som to spraviť. Hoci, niektorí študenti sa v tom priamo vyžívajú; Crabbe a Goyle
to milujú. Povedal by som, že to je prvýkrát, čo im niečo ide.“
„Alecto, Amycova sestra, vyučuje Muklovskú výchovu, ktorá je povinná pre všetkých.
Všetci ju musíme počúvať, keď vykladá, že muklovia sú ako zvieratá, blbí a špinaví, a ako
svojím správaním donútili čarodejníkov stále sa skrývať, a že teraz sa obnovuje prirodzený
stav. Odtiaľ mám toto,“ a ukázal na ďalšiu jazvu na tvári, „za to, že som sa jej spýtal,
koľko muklovskej krvi s bratom majú.“
„Do pekla, Neville,“ povedal Ron, „ty vážne vieš, kedy sa ozvať.“
„Ty si ju nepočul,“ povedal Neville. „Tiež by si to nevydržal. Vec sa má tak, že akonáhle sa
proti nim niekto postaví, ostatným to dáva nádej. Všimol som si to, keď to robil Harry.“
„Áno, ale potom ťa používajú ako brúsku na nože,“ povedal Ron a mierne ním trhlo, keď
prešli okolo lampy a Nevillove zranenia tak vystúpili ešte zreteľnejšie.
Neville pokrčil ramenami. „To je jedno, oni nechcú preliať veľa čistej krvi, takže nás len
trochu pomučia, keď si dovoľujeme, ale nakoniec nás nezabijú.“
Harry nevedel, či boli horšie tie veci, čo im Neville práve hovoril, alebo ten vecný tón,
ktorým to hovoril.
„Jediní vo vážnom nebezpečenstve sú tí, ktorých priatelia a príbuzní robia problémy
vonku. Už berú väzňov. Starý Xeno Lovegood si v Sršni trochu viac otvoril ústa, takže Lunu
odtiahli z vlaku, keď šla domov na Vianoce.“
„Neville, je v poriadku, my sme ju videli... “
330
„Áno, ja viem, podarilo sa jej poslať mi správu.“
A vytiahol z vrecka zlatú mincu, v ktorej Harry poznal jeden z falošných galeónov, ktoré
používala Dumbledorova armáda na posielanie správ.
„Skvele sa osvedčili,“ povedal Neville a usmial sa na Hermionu. „Carrowovci nikdy
neprekukli, ako komunikujeme a to ich vytáčalo. Túlali sme sa stále v noci po chodbách a
písali na steny veci ako: Dumbledorova armáda, Stále verbujeme a tak ďalej. Snape to
nenávidel.“
„Túlali?“ povedal Harry, ktorý si všimol minulý čas.
„No, pekne sa to skomplikovalo,“ povedal Neville. „Na Vianoce sme stratili Lunu, Ginny sa
nevrátila z veľkonočných prázdnin a my traja sme boli niečo ako vodcovia. Zdalo sa, že
Carrowovci vedia, že za dosť z toho môžem, takže po mne dosť tvrdo šli. A nakoniec chytili
Michaela Cornera, keď sa snažil pustiť prváka, ktorého zviazali, a škaredo ho dotýrali. To
ľudí vystrašilo.“
„Nehovor,“ zamumlal Ron, ako cesta začala stúpať.
„No áno, nemohli sme od ľudí chcieť, aby pokračovali po tom, čo sa stalo Michaelovi, takže
sme od podobných kúskov upustili. Ale stále sme bojovali, ale potajomky, až do času pred
pár týždňami. To sa rozhodli, že je len jediná cesta, ako ma zastaviť, a išli si pre babičku.“
„Čože?“ vyhŕkli Harry, Ron a Hermiona dohromady.
„No,“ povedal Neville, a začal trochu funieť, pretože cesta stúpala dosť strmo, „aspoň
vidíte, ako uvažujú. Únosy detí, aby skrotili ich príbuzných, fungovali vážne dobre. Kedy to
začnú robiť naopak, bolo len otázkou času. Problém bol ten,“ otočil sa na nich a Harry bol
prekvapený, ako sa škerí, „že babička bola trošku väčším sústom, než dokázali prehltnúť.
Malá stará čarodejnica, ktorá žije sama, asi si mysleli, že nebudú musieť poslať nikoho
mimoriadne silného. Každopádne,“ zachechtal sa Neville, „Dawlish je stále u Sv. Munga a
babička je na úteku. Poslala mi list,“ a poklopal rukou na náprsnú tašku, „a napísala mi, že
je na mňa pyšná, že som pravým synom svojich rodičov a že v tom mám pokračovať.“
„Husté,“ povedal Ron.
„To áno,“ odvetil Neville veselo, „Akonáhle si však uvedomili, že nado mnou nemajú
žiadnu moc, rozhodli sa, že Rokfort môže predsa len fungovať aj bezo mňa. Neviem, či ma
chceli zabiť, alebo poslať do Azkabanu, každopádne som vedel, že je čas zmiznúť.“
„Ale,“ povedal Ron zmätene, „nemierime... nemierime snáď do Rokfortu?“
„Jasné,“ povedal Neville. „Uvidíte. Už sme tu.“
A hneď za rohom, priamo proti nim, bol koniec priechodu. Ďalšie krátke schodište viedlo
do priechodu úplne rovnakého ako za Arianiným portrétom. Neville ho otvoril a preliezol
skrz. Ako ho Harry nasledoval, počul, ako volá: „Pozrite, kto to je! No nevravel som vám
to?“
Akonáhle sa Harry objavil v izbe za priechodom, ozvalo sa niekoľko výkrikov: „HARRY!“ „To
je Potter, to je POTTER!“ „Ron!“ „Hermiona!“
Harry bol pomerne zmätený zo všetkých tých farebných závesov, svetiel a tvárí. V
331
nasledujúcom okamihu boli zaplavení, objímaní, potľapkávaní po chrbte a rozstrapatení
niečím, čo sa zdalo byť davom viac než dvadsiatich ľudí. Akoby práve vyhrali finále v
metlobale.
„Dobre, dobre, upokojte sa!“ volal Neville a ako dav pomaly ustupoval, Harry konečne
zaregistroval okolie.
Vôbec tú miestnosť nespoznával. Bola ohromná, vyzerala skôr ako vnútrajšok mimoriadne
prepychovej stromovej skrýše alebo možno gigantickej kajuty. Pestrofarebné hojdacie
siete viseli zo stropu a z balkónu obiehajúceho stenu z tmavého dreva bez okien, ktorá
bola pokrytá gobelínmi. Harry videl zlatého chrabromilského leva na šarlátovom pozadí;
čierneho jazveca z Bifľomoru, na žltom a bronzového orla na modrom pozadí z Bystrohlavu.
Jedine slizolínska strieborná a zelená chýbala. Ďalej napratané knižnice, niekoľko metiel
opretých o stenu a v rohu veľké drevené rádio.
„Kde to sme?“
„Núdzová miestnosť, samozrejme!“ povedal Neville. „Prekonala samu seba, čo?“
„Carrowovci ma prenasledovali a ja som vedel, že mám len jednu možnosť, kde sa skryť:
podarilo sa mi prejsť dvermi a toto sem tu našiel. No, nie je to úplne to isté, ako keď som
prišiel prvýkrát, bolo to oveľa menšie, bola tu len jedna hojdacia sieť a len chrabromilské
gobelíny. Ale rozpínala sa čím ďalej tým viac, keď členovia D.A. prichádzali.“
„A Carrowovci sa nedostanú dnu?“ spýtal sa Harry, hľadajúc dvere.
„Nie,“ povedal Seamus Finnigan, ktorého si Harry nevšimol, kým neprehovoril: Seamusova
tvár bola zjazvená a opuchnutá.
„Je to vhodná skrýša, a pokiaľ je tu aspoň jeden z nás, tak na nás nemôžu, dvere im nejdú
otvoriť. To všetko vďaka Nevillovi, to sa mu vážne podarilo. Môžeš požiadať presne o to,
čo chceš... ako napríklad, „nechcem, aby sa sem ktokoľvek z Carrowových donášačov
mohol dostať“ – a tá miestnosť ti to splní! Len sa musíš uistiť, že si zavrel zadné vrátka.
Neville je vážne borec!“
„Je to vážne tak jednoduché,“ povedal Neville skromne. „Bol som tu asi deň a pol, začínal
som byť vážne hladný a prial som si, aby som mal niečo na jedenie, a vtom sa otvoril ten
priechod do Kančej hlavy. Prešiel som skrz a stretol Aberfortha . Zásobuje nás jedlom,
pretože z nejakého dôvodu to tá miestnosť nevie.“
„No áno, jedlo je jedna z piatich výnimiek podľa Gampovho zákona o Základných
premenách,“ povedal Ron na všeobecný úžas.
„Takže sa tu ukrývame skoro dva týždne,“ povedal Seamus, „a skrátka vytvára nové
postele, kedykoľvek potrebujeme a dokonca zvládla aj peknú kúpeľňu, keď sa tu začali
objavovať dievčatá... “
„...pretože tušila, že sa možno budeme chcieť umyť,“ dodala Lavender Brownová, ktorú si
doteraz Harry nevšimol. Teraz, keď sa začal poriadne rozhliadať, všimol si mnoho známych
tvári. Boli tu obe dvojičky Patilové, rovnako aj Terry Boot, Ernie MacMillan, Anthony
Goldstein a Michael Corner.
„Hovor, čo ste vyvádzali,“ povedal Ernie, „Nemôžeme sa zhodnúť, snažíme sa počúvať
Potterovu hliadku, ako to len ide,“ a ukázal na rádio. „Vy ste sa nevlámali do Gringott
332
banky, že nie?“
„Vlámali!“ povedal Neville. „A ten drak je tiež pravda!“
V miestnosti prepukol potlesk a ozvalo sa aj niekoľko výkrikov; Ron sa uklonil.
„Po čom ste išli?“ opýtal sa dychtivo Seamus.
Kým ktokoľvek z nich mohol čokoľvek dodať, Harry pocítil hroznú, spaľujúcu bolesť v
jazve, a rýchlo sa otočil chrbtom k zvedavým a potešeným tváram. Núdzová miestnosť
zmizla a on stál uprostred poničenej kamennej chatrče.
Hnijúce dosky boli vytrhané z podlahy, vykopaná zlatá truhla stála otvorená pred prázdnou
dierou a zívala prázdnotou. Voldemortov zúrivý rev vibroval v Harryho hlave. S obrovským
úsilím sa odpútal od Voldemortovej mysle a objavil sa tam, kde stál predtým, podopieraný
Ronom.
„Si v poriadku?“ povedal Neville, „čo si takto sadnúť? Čakám, že si dosť unavený, čo?“
„Nie,“ odpovedal Harry.
Pozrel sa na Rona a Hermionu a bez slov sa im snažil povedať, že Voldemort práve objavil
stratu jedného z horcruxov. Čas ubiehal strašnou rýchlosťou, ak Voldemort teraz navštívi
Rokfort, mohli by prísť o svoju šancu.
„Musíme vyraziť,“ povedal a podľa ich výrazov pochopil, že mu rozumeli.
„Čo budeme robiť, Harry?“ spýtal sa Seamus, „aký je plán?“
„Plán?“ opakoval Harry. Všetku svoju vôľu spotreboval, aby ho opäť nepohltilo
Voldemortovo besnenie; jeho jazva stále pálila. „No, je tu niečo čo – Ron, Hermiona a ja –
musíme spraviť, a potom odtiaľto zmizneme.“
Nikto sa už nesmial ani nepokrikoval. Neville vyzeral zmätene.
,,Čo myslíš tým, že ‚odtiaľto zmiznete‘?“
„Neprišli sme, aby sme tu zostali,“ povedal Harry a šúchal si jazvu, aby tak zmiernil
bolesť. „Musíme urobiť niečo dôležité... “
„Čo je to?“
„Ja...to vám nemôžem povedať.“
Po tomto sa zdvihla vlna reptania; Neville zvraštil obočie. „Prečo nám to nemôžeš
povedať? Má to predsa pomôcť v boji proti Veď-vieš-komu, alebo nie?“
„To áno... “
„Potom ti teda pomôžeme.“
Ostatní členovia Dumbledorovej armády prikyvovali, niektorí s nadšením, ďalší s vážnou
tvárou. Pár z nich sa zdvihlo zo stoličiek, aby tak dokázali svoju odhodlanosť pre okamžitú
akciu.
333
„Vy to nechápete,“ zdalo sa, že Harry v posledných hodinách hovoril túto vetu často.
„My... my vám to nemôžeme povedať. Musíme to spraviť... sami.“
„Prečo?“ spýtal sa Neville.
„Pretože…“ Zúfalo chcel začať hľadať posledný horcrux, alebo si aspoň pohovoriť s Ronom
a Hermionou, kde by mali začať pátranie, takže ťažko formuloval svoje myšlienky. Jazva
ho stále pálila. „Dumbledore nám trom nechal prácu,“ naviazal opatrne, „a my to nemáme
nikomu povedať... tým myslím, že chcel, aby sme to spravili len my traja.“
„Sme jeho armáda,“ povedal Neville. „Dumbledorova armáda. Takže sme v tom všetci
spoločne, pokračovali sme, keď ste vy boli preč...“
„Nebol to práve piknik, kámo,“ poznamenal Ron.
„Nepovedal som, že bol, ale nechápem, prečo by ste nám nemohli dôverovať. Každý v
Núdzovej miestnosti bojoval a sem sa dostali, pretože po nich išli Carrowovci. Všetci, čo sú
tu, dokázali, že sú Dumbledorovi oddaní... a tebe tiež.“
„Pozrite sa,“ začal Harry, hoci nevedel, čo vlastne povie, ale bolo to jedno: dvere tunelu
za ním sa práve otvorili.
„Dostali sme tvoj odkaz, Neville! Ahoj, vy traja, myslel som si, že tu budete!“
To boli Luna a Dean. Seamus spokojne zavýskal a bežal objať svojho najlepšieho kamaráta.
„Ahoj, všetci!“ pozdravila Luna šťastne. „Ach, je tak skvelé byť zase späť!“
„Luna,“ povedal Harry roztržito, „čo tu robíš? Ako si sa sem...?“
„Poslal som po nich,“ vysvetlil Neville a zdvihol falošný galeón. „Sľúbil som jej a Ginny, že
pokiaľ sa objavíte, dám im vedieť. Všetci sme si mysleli, že keď sa objavíte, bude to
znamenať prevrat. Že zvrhneme Snapea a Carrowovcov.“
„Samozrejme, že je to tak,“ preniesla Luna ticho, „Že áno, Harry? Vyženieme ich z
Rokfortu?“
„Počúvajte,“ povedal Harry, v ktorom sa dvíhala panika, „je mi ľúto, ale preto sme sa
nevrátili. Musíme niečo spraviť, a potom.... “
„Necháte nás v tejto špine?“ vyhŕkol Michael Corner.
„Nie!“ vykríkol Ron. „To, čo robíme, prinesie úžitok všetkým, ide o to, aby sme sa zbavili
Veď-viete-koho...“
„Tak nás nechajte, aby sme pomohli!“ povedal Neville nazlostene. „Chceme sa na tom
podieľať!“
Za nimi sa ozval hluk a Harry sa otočil. Takmer zinfarktoval: Ginny práve vystupovala z
otvoru v stene, a v tesnom závese ju nasledovali Fred, George a Lee Jordan. Ginny sa na
Harryho žiarivo usmiala: úplne zabudol, alebo nikdy naplno neoceňoval, aká je prekrásna,
ale nikdy ešte nebol tak nešťastný, že ju vidí.
334
„Aberforth začína byť trochu otrávený,“ povedal Fred a zdvihol ruku ako odpoveď na
niekoľko pozdravov. „Chce spať a jeho hostinec sa mení na vlakovú stanicu.“
Harrymu spadla čeľusť. Priamo za Leem Jordanom vošla Harryho ex-priateľka Čcho
Čchangová a usmiala sa naň.
„Dostala som odkaz,“ povedala, keď ukázala svoj falošný galeón a išla sa posadiť vedľa
Michaela Cornera.
„Takže, aký je plán, Harry?“ zaujímal sa George.
„Žiadny nie je,“ odvetil Harry, stále zmätený z náhleho príchodu toľkých ľudí a neschopný
všetko vstrebať, keď ho jazva stále silno pálila.
„Takže ho budeme vymýšľať za pochodu, že? Presne tak to mám najradšej,“ poznamenal
Fred.
„Musíš s tým prestať!“ otočil sa Harry na Nevilla. „Prečo si ich všetkých zavolal? Toto je
šialené...“
„Sme vo vojne, nie?“ povedal Dean a vytiahol svoj falošný galeón. „Odkaz vravel, že Harry
je späť a my budeme bojovať! Akurát musím zohnať prútik... “
„Ty nemáš prútik...?“ začal Seamus.
Ron sa náhle otočil k Harrymu.
„Prečo nemôžu pomôcť?“
,,Čože?“
„Môžu pomôcť,“ Ron stíšil hlas tak, že nasledujúcu vetu mohla počuť len Hermiona, ktorá
stála medzi nimi. „Nevieme, kde to je. Musíme to rýchlo nájsť. Nemusíme im povedať, že
je to horcrux.“
Harry odvrátil pohľad od Rona k Hermione, ktorá zamumlala, „Myslím, že má Ron pravdu.
Veď ani nevieme, čo hľadáme. Potrebujeme ich.“ A keď Harry vyzeral nepresvedčene,
„Nemusíš všetko robiť sám, Harry,“ dodala.
Harry rýchlo premýšľal, jazva ho stále pálila a znovu hrozilo, že mu pukne hlava.
Dumbledore ho varoval, aby o horcuxoch nevravel nikomu inému než Ronovi a Hermione.
Tajomstvo a klamstvá, v tom sme vyrastali, a Albus… bolo to preňho prirodzené… Menil sa
na Dumbledora, ktorý svoje tajomstvá skrýva a bojí sa dôverovať ostatným? Ale
Dumbledore veril Snapeovi a kam to viedlo? K vražde na vrchole najvyššej veže…
„Fajn,“ povedal potichu tým dvom. „Okej,“ zavolal na celú miestnosť a šum prestal: Fred
a George, ktorí rozprávali vtipy pre pobavenie najbližších, zmĺkli a všetci vyzerali čulo a
vzrušene.
„Je tu niečo, čo potrebujeme nájsť,“ vysvetľoval Harry. „Niečo... niečo, čo nám pomôže
zvrhnúť Veď-viete-koho. Je to tu, v Rokforte, ale nevieme kde. Možno to patrilo Brunhilde
Bystrohlavovej. Počul niekto o takom predmete? Natrafil niekto na niečo s nákresom orla
napríklad?“
335
S nádejou pozeral na skupinku študentov z Bystrohlavu, k Padme, Michaelovi, Terrymu a
Čcho, ale neodpovedali, len Luna, usadená na operadle Ginnynej stoličky.
„Je tu jej stratený diadém. Povedala som ti o ňom, pamätáš, Harry? Stratený diadém
Brunhildy Bystrohlavovej? Ocko sa snažil zhotoviť duplikát.“
„Áno, ale stratený diadém,“ prevrátil očami Michael Corner, „je stratený, Luna. To je
trochu problém.“
„Kedy sa stratil?“ spýtal sa Harry.
„Vraví sa, že pred stáročiami,“ odpovedala Čcho a Harryho srdce pokleslo. „Profesor
Flitwick vraví, že diadém zmizol so samou Bystrohlavovou. Ľudia ho hľadali, ale,“ otočila
sa na ostatných z Bystrohlavu, „nikto nenarazil ani na stopu, že?“
Všetci pokrútili hlavou.
„Hej, čo je vlastne diadém?“ zaujímal sa Ron.
„Vyzerá to asi ako koruna,“ informoval ho Terry Boot. „Brunhildin vraj bol začarovaný tak,
že zväčšoval múdrosť toho, kto ho nosil.“
„Áno, ockov strachopud nasál... “
Ale Harry Lunu prerušil.
„A ani jeden z vás nikdy nevidel niečo, čo by sa tomu podobalo?“
Znovu všetci pokrútili hlavou. Harry sa pozrel na Rona a Hermionu a na nich sa odrážalo
jeho vlastné sklamanie. Predmet, ktorý bol stratený tak dlho, očividne bez stopy, nebol
práve vhodným kandidátom na horcrux schovaný v Rokforte… ale kým mohol položiť ďalšiu
otázku, Čcho znovu prehovorila.
„Harry, pokiaľ by si chcel vidieť, ako by mal ten diadém vyzerať, mohla by som ťa vziať do
našej klubovne a ukázať ti ho. Socha Brunhildy ho má na hlave.“
Harryho znovu začala páliť jazva: na chvíľu sa pod ním Núdzová miestnosť zakolísala a
namiesto nej videl pod sebou čiernu zem a okolo ramien mal omotaného veľkého hada.
Voldemort znovu letel, nevedel či k podzemnému jazeru alebo sem do hradu; tak či tak,
času zostávalo málo.
„Je na ceste,“ povedal ticho Ronovi a Hermione. Letmo pozrel na Čcho a potom späť na
nich.
„Počúvajte, viem, že to nie je práve najlepší plán, ale pôjdem a pozriem si tu sochu,
aspoň zistím, ako ten diadém vyzerá. Počkajte na mňa tu a dávajte, však viete... na seba
pozor.“
Čcho vstala, ale Ginny divoko vyhŕkla, „Nie, Luna tam vezme Harryho, že áno, Luna?“
„Ááách, áno, rada,“ prisvedčila Luna šťastne a Čcho sa sklamane posadila späť.
„Ako sa dostaneme von?“ spýtal sa Harry Nevilla.
336
„Tadeto.“
Viedol Harryho a Lunu k rohu, kde za malou skriňou viedli príkre schody.
„Každý deň vedú niekam inam, takže ich nikdy nenájdu,“ vravel Neville. „Jediný háčik je v
tom, že nikdy nevieme, kde presne sa objavíme. Buď opatrný, Harry, v noci stále
obchádzajú a kontrolujú chodby.“
„Žiadny problém,“ uisťoval ho Harry. „O chvíľu sa uvidíme.“
On a Luna sa poponáhľali po schodoch, ktoré boli dlhé, osvetlené pochodňami a
neočakávane zatáčali. Nakoniec prišli k akejsi stene.
„Poď sem,“ povedal Harry Lune, vytiahol neviditeľný plášť a cez oboch ho prehodil. Trochu
zatlačil na stenu. Tá pod jeho dotykom zmizla a oni sa preplazili von: Harry sa obzrel a
videl, ako sa priechod uzavrel. Stáli v temnej chodbe: Harry odtiahol Lunu späť do tieňa,
prehrabal sa vrecúškom, ktorý mal okolo krku, a vytiahol Záškodnícku mapu. Pridržal si ju
tesne pod nosom a hľadal, kde sa na ňom nachádza jeho a Lunina bodka.
„Sme na piatom poschodí,“ zašepkal a pozrel, ako sa vedľajšou chodbou od nich vzďaľuje
Filch. „Poďme tade.“
Odkradli sa. Harry sa túlal v noci po hrade už mnohokrát, ale nikdy mu pri tom srdce
netĺklo tak rýchlo, nikdy mu tak nezáležalo, aby našiel bezpečnou cestu.
Harry a Luna kráčali po štvorcoch mesačného svetla dopadajúcom na podlahu, okolo
niekoľkých brnení, helmy za zvuku ich krokov škrípali, kráčali okolo rohov, za ktorými
ktoviečo číhalo, a Harry zakaždým, keď to dovolilo svetlo, kontroloval Záškodnícku mapu.
Dvakrát museli zastaviť, aby na seba neupútali pozornosť, keď okolo preletel duch. Stále
očakával, že narazí na prekážku; jeho najväčšou obavou bol Zloduch a tak nastražil uši pri
každom kroku, aby započul prvé náznaky pospevovania rokfortského strašidla.
„Tade, Harry,“ vydýchla Luna, potiahla ho za rukáv a vliekla ho k špirálovitým schodom.
Stúpali v závratných kruhoch; tu hore Harry ešte nikdy nebol. Nakoniec prišli až k dverám.
Nebola tu žiadna kľučka ani kľúčová dierka: nič okrem prostej masy starého dreva a
bronzové klopadlo v tvare orla.
Luna zdvihla bledú ruku, ktorá sa ako by tajomne vznášala vo vzduchu bez paže či tela.
Raz zaklopala a v tom tichu to Harrymu pripadalo ako výstrel z dela. Naraz sa orlov zobák
otvoril, ale namiesto vtáčieho spevu, sa ozval mäkký melodický hlas:
„Čo je skôr, fénix alebo plamene?“
„Hmm… čo myslíš, Harry?“ spýtala sa Luna s nádejou.
„Čo? Vy nemáte heslo?“
„Ach, nie, musíš odpovedať na otázku,“ odpovedala mu Luna.
„A čo keď mu odpovieš zle?“
„No tak musíš počkať, kým to niekto povie správne,“ vysvetľovala Luna. „Takto sa učíš,
337
vieš?“
„Áno… problém je, že si naozaj nemôžeme dovoliť čakať na niekoho ďalšieho, Luna.“
,,Áno, viem, čo myslíš,“ súhlasila Luna vážne. „Tak teda, ja si myslím, že kruh nemá
začiatok.“
„Pekne povedané,“ predniesol hlas a dvere sa otvorili.
Prázdna klubovňa Bystrohlavu bola široká kruhová miestnosť, vzdušnejšia než ktorákoľvek
iná, ktorú kedy Harry v Rokforte videl. Klenuté okná prerušovali steny pokryté modrobronzovým hodvábom: cez deň mali bystrohlavskí študenti skvelý výhľad na okolité hory.
Strop bol klenutý a pomaľovaný hviezdami, podobne ako na koberci farby polnočnej
modrej. Boli tu stoly, stoličky a knižnice a vo výklenku oproti dverám stála vysoká socha z
bieleho mramoru.
Harry spoznal Brunhildu Bystrohlavovú podľa busty, ktorú videl v Luninom dome. Socha
stála vedľa dverí, ktoré, ako odhadoval, viedli hore do spální. Prikročil až k mramorovej
žene a tá sa naňho dívala s potuteľným, miernym úsmevom na tvári; krásna, hoci trochu
odstrašujúca. Na hlave mala spodobenú krehko vyzerajúcu čelenku. Vôbec sa nepodobala
tej, ktorú mala Fleur na svadbe. Na tejto boli vyryté slová. Harry vyšiel spod plášťa a
vyšplhal sa hore na podstavec sochy, aby si ich mohol prečítať.
„‘Dôvtip je nad všetky bohatstvá ľudí.‘“
„Čo z vás robí úplného chudáka, pretože dôvtipný veľmi nie ste,“ ozval sa kotkodákavý
hlas.
Harry sa zvrtol, skĺzol z podstavca a pristál na podlahe. Pred ním stála zhrbená postava
Alecto Carrowovej a akonáhle Harry zdvihol svoj prútik, priložila mäsitý ukazovák k lebke a
hadovi, vypáleným na jej predlaktí.
338
30. kapitola – Prepustenie Severusa Snapa
Vo chvíli, keď sa jej prst dotkol znamenia, Harryho jazva sa rozpálila dobiela, hviezdna
miestnosť okolo neho zmizla a on stál pod vysokým útesom na kuse skaly čnejúcej do mora
a okolo neho sa rozlievali vlny. V srdci cítil víťaztvo – majú chlapca.
Hlasná rana vrátila Harryho na miesto, kde stál. Dezorientovaný zdvihol svoj prútik, ale
čarodejnica pred ním už padala dopredu na podlahu a narazila do nej tak silno, že
zarinčalo sklo v knižniciach na stene.
„Nikdy som nikoho neomráčila, pokiaľ nepočítam naše lekcie v D.A.,“ povedala Luna a
mierne sa divila. „Bolo to hlasnejšie, než som si myslela.“
A bolo to dosť hlasné na to, aby sa strop nad nimi začal otriasať cupitaním mnohých nôh a
ozvena krokov za dverami do spální bola stále hlasnejšia. Lunina kliadba zobudila
Bystrohlavčanov spiacich nad nimi.
„Luna, kde si? Potrebujem sa schovať pod plášť!“
Lunine nohy sa objavili v prázdnom priestore a Harry sa rýchlo postavil vedľa nej, aby plášť
spustila späť na zem práve vo chvíli, kedy sa dvere do spální otvorili a prúd
Bystrohlavčanov, ktorí boli ešte v pyžamách, sa nahrnul do spoločenskej miestnosti.
Vo chvíli, keď zazreli bezvedomú Alecto ležať na podlahe, začali sa ozývať výkriky a
prekvapené vzdychy. Pomaly sa dovliekli až do kruhu okolo nej, akoby tam ležala spiaca
príšera, ktorá sa môže kedykoľvek zobudiť a zaútočiť. Potom jeden odvážny maličký prvák
vyštartoval smerom k nej a pichol ju do chrbta svojím obrovským prútikom.
„Myslím, že je mŕtva!“ vykríkol s úľavou.
„Och, pozri sa,“ šťastne zašepkala Luna, keď sa Bystrohlavčania zhlukovali okolo Alecto.
„Sú radi!“
„Hej... skvelé...“
Harry zavrel oči, a jeho jazva pulzovala bolesťou. Chcel sa opäť pozrieť do Voldemortovej
mysle... Preplával puklinou do prvej jaskyne... Rozhodol sa skontrolovať, či je medailón v
bezpečí ešte pred tým, než odíde do Rokfortu... ale to mu nebude trvať dlho...
Bolo počuť klepnutie na dvere vedúcich do Bystrohlavskej klubovne a všetci stuhli. Z
druhej strany započul Harry ľahký melodický hlas, ktorý vychádzal z orlieho klopadla.
„Kam odchádzajú zmiznuté predmety?“
„Ako to mám vedieť?! Stíchni!“ zavrčal neotesaný hlas, o ktorom Harry vedel, že patrí
bratovi Alecto, Amycusovi. „Alecto? Alecto? Si tam? Dostala si ho? Otvor dvere!“
Bystrohlavčania si medzi sebou vystrašene šepkali. Potom sa bez varovania ozvala sprcha
hlasných rán na dvere, ako keby do nich niekto strieľal z pištole.
„ALECTO! Keď príde, a my nebudeme mať Pottera... Chceš dopadnúť ako Malfoy?
ODPOVEDZ MI!“
Amycus kričal a trhal dverami, skúšal všetko, ale pevné drevo sa ani nepohlo.
339
Bystrohlavčania vystrašene ustupovali, niektorí z najvyľakanejších dokonca utekali späť do
postele. Potom, presne vo chvíli, keď Harry premýšľal, či nerozrazí dvere a neomráči
Amycusa skôr, než stihne čokoľvek urobiť, sa ozval spoza dverí známy hlas.
„Môžem sa vás opýtať, čo to robíte, profesor Carrow?“
„Snažím sa dostať cez tieto hlúpe dvere!,“zreval Amycus. „Choďte pre Flitwicka! Odkážte
mu, nech okamžite otvorí tie dvere!“
„Nie je vovnútri vaša sestra?“spýtala sa profesorka McGonagallová. „Nepustil ju už náhodou
profesor Flitwick dovnútra na váš naliehavý príkaz? Možno by vám mohla tie dvere otvoriť
ona! Potom by ste nemuseli zobudiť polovicu hradu!“
„Neodpovedá mi, vy stará metla! Otvor tie dvere! HNEĎ!“
„S potešením, pokiaľ si to prajete,“povedala profesorka McGonagallová chladne. Ozvalo sa
ľahké klepnutie, a melodický hlas sa znovu opýtal: „Kam odchádzajú zmiznuté predmety?“
„Do nebytia, ktoré je takpovediac všetkým,“ povedala profesorka McGonagallová.
„Pekne povedané,“ odpovedalo klopadlo a dvere sa otvorili.
To málo Bystrohlavčanov, ktoré tu ešte ostalo, šprintovalo ku schodom, keď Amycus
prekročil prah a oháňal sa prútikom. Bol zhrbený rovnako ako jeho sestra, a mal rovnako
bledú syrovú tvár a malé oči, ktorých pohľad sa uprel na nehybnú Alecto ležiacu na zemi.
Vykríkol hlasom plným hnevu a zúrivosti.
„Čo to urobili tie malé štence?!“ zreval. „Budem ich mučiť dovtedy, kým mi nepovedia, kto
to urobil... A čo na to povie Temný pán?!“ vrieskal stojac nad svojou sestrou a mlátiac sa
päsťou do čela. „Nemáme ho, a oni ju zabili a zdrhli!“
„Je len omráčená,“ jemne povedala profesorka McGonagallová, ktorá si kľakla, aby sa
lepšie pozrela na Alecto. „Bude v poriadku.“
„No to teda nebude!“ kričal Amycus. „Nie po tom, čo sa jej zmocní Temný pán! Zavolala
ho, cítil som, ako sa mi rozpálilo znamenie, a on si teraz myslí, že máme Pottera!“
„Máte Pottera?“ ostro povedala profesorka McGonagallová. „Čo myslíte tým, že ,máte
Pottera´?“
„Povedal nám, že by sa Potter mohol pokúsiť preniknúť do Bystrohlavskej veže, a že ho
máme zavolať, keď ho chytíme!“
„Prečo by sa mal Harry Potter pokúšať dostať sa do Bystrohlavskej veže! Potter patrí do
mojej fakulty!“
Pod zásterou nedôveri a zlosti počul Harry v jej hlase malý náznak hrdosti a pocity Minervy
McGonagallovej sa vliali doňho samotného.
„Bolo nám povedané, že by sem mohol prísť!“ povedal Carrow. „Neviem prečo...“
Profesorka McGonagallová sa postavila a očami premerala celú miestnosť. Dvakrát sa
pozrela presne na miesto, kde stáli Harry s Lunou.
340
„Môžeme to z deciek vytiahnuť,“ povedal Amycus a jeho prasačia tvár vyzerala zrazu
pomstichtivo. „Áno, to je presne to, čo urobíme. Povieme, že Alecto bola napadnutá
deťmi, a tie ju donútili dotknúť sa znamenia a tak spustila falošný poplach... Môže ich
potrestať. O pár deciek menej... žiadny rozdiel.“
„Len rozdiel medzi pravdou a klamstvom, odvahou a zbabelosťou,...“ povedala profesorka
McGonagallová, ktorá mierne zbledla, „jednoducho povedané, rozdiel, ktorý vy ani vaša
sestra očividne nedokážete rozoznať. Ale dovoľte mi niečo vám vysvetliť. Nikdy nedovolím,
aby všetka ta nespravodlivosť, ktorú páchate na Rokfortských študentoch, bola
zabudnutá.“
„Prosím?“
Amycus postúpil bližšie, takže bol teraz tvárou v tvár profesorke McGonagallovej, len
niekoľko centimetrov od nej. Neustúpila ani o kúsok, ale pozerala sa naňho, akoby bol
niečo nechutné, čo práve našla rozmazané na záchodovej doske.
„Toto nie je otázkou toho, čo vy dovolíte, Minerva McGonagallová. Váš čas je preč. Teraz
to tu máme na starosti my, a vy sa buď ospravedlníte, alebo draho zaplatíte za to, čo ste
povedali!“ A pľuvol jej do tváre.
Harry zo seba strhol plášť, zdvihol prútik a povedal: „Toto si nemal robiť.“
Vo chvíli, keď sa Amycus otočil, Harry vykríkol: „Crucio!“
Smrťožrút sa zdvihol z miesta, skrútil sa vo vzduchu, akoby sa topil, trhal sebou a nariekal
bolesťou a potom s ranou rozbíjajúceho sa skla dopadol na najbližšiu knižnicu a zvalil sa na
podlahu.
„Už viem, čo tým Bellatrix myslela,“ povedal Harry a v hlave mu pulzovala krv, „musíš to
naozaj chcieť.“
„Potter!“ zašepkala profesorka McGonagallová držiac sa za srdce. „Potter! Vy ste tu...
Čo...? Ako...?“ snažila sa spamätať. „Potter, to bolo hlúpe!“
„Pľuvol na vás!“ povedal Harry.
„Potter,ja... bolo to naozaj galantné, ale... nechápete, že...?“
„Ale áno,“ uistil ju Harry. Jej panika ho z nejakého dôvodu ukľudňovala. „Profesorka
McGonagallová, Voldemort je na ceste sem.“
„Ach, môžeme teraz hovoriť jeho meno?“ so záujmom sa spýtala Luna a stiahla zo seba
neviditeľný plášť. Zjavenie ďalšieho hľadaného študenta zrejme profesorku McGonagallovú
premohlo. Ustúpila o pár krokov vzad, spadla na najbližšiu stoličku a na krku zovrela svoj
starý tartanový župan.
„Myslím, že to, ako ho budeme volať už nič nezmení,“ povedal Harry Lune, „už vie, kde
som.“
Niekde hlboko v hlave, v časti prepojenej s jeho páliacou jazvou, uvidel Voldemorta
plávajúceho cez tmavé jazero v žiariacej zelenej loďke... Už skoro dorazil k ostrovu, kde
stála kamenná misa...
341
„Musíte zmiznúť,“ zašepkala profesorka McGonagallová. „Hneď, Potter! Tak rýchlo, ako
len môžete!“
„Nemôžem,“povedal Harry, „je tu niečo, čo musím urobiť. Profesorka, viete, kde je
Bystrohlavovej diadém?“
„Bys... Bystrohlavovej diadém? Samozrejme, že neviem... Stratil sa pred storočiami.“
Sediac sa mierne vzpriamila. „Potter, to bolo šialenstvo, čisté šialenstvo, vniknúť do tohto
hradu!“
„Musel som,“ povedal Harry. „Profesorka, je tu niečo schované, a ja to musím nájsť! A
mohol by to byť ten diadém... keby som mohol hovoriť s profesorom Flitwickom...“
Bolo počuť pohyb a zvuk cinkajúceho skla. Amycus sa spamätával. Kým stihli Harry s Lunou
niečo urobiť, profesorka McGonagallová sa zdvihla, zamierila prútik na otraseného
smrťožrúta a vykríkla: „Imperio!“
Amycus vstal, došuchtal sa k svojej sestre, vzal jej prútik, a zamieril k profesorke
McGonagallovej, ktorá si prevzala jeho aj Alectin prútik. Potom si ľahol na zem vedľa
Alecto. Profesorka McGonagallová znovu zamávala prútikom a zo vzduchu sa vynorili
strieborné povrazy, ktoré zviazali oboch Carrowovcov pevne dohromady.
„Potter,“ obrátila sa profesorka znovu na Harryho, akoby vôbec nedošlo k žiadnemu
problému. „Ak Ten-Koho-Netreba-Menovať už vie, že ste tu...“
Akonáhle to povedala, v Harrym sa zdvihla vlna hnevu a prešla ním, akoby to bola fyzická
bolesť, jeho jazva začala neznesiteľne páliť a na sekundu sa pozeral na dno pohára, v
ktorom už neplával elixír, a videl, že na dne neleží žiaden zlatý medailón...
„Potter? Ste v poriadku?“ ozval sa hlas, Harry sa vrátil naspäť a drvil Lune rameno, aby sa
ukľudnil.
„Čas beží, Voldemort sa blíži. Pani profesorka, konám na Dumbledoreov príkaz, musím
nájsť, čo chcel, aby som našiel! Ale musíme dostať študentov preč, medzitým budú
prehľadávať hrad – Voldemort chce mňa, ale kľudne zabije viac ľudí, teraz, keď vie..."
Teraz, keď vie, že ničím jeho horcruxy, dokončil Harry v hlave.
„Konáte na Dumbledorov rozkaz?“zopakovala s neskrývaným údivom. Ešte viac sa vytiahla
do výšky.
„Zabezpečíme školu proti Tomu-Koho-Netreba-Menovať, a vy medzitým budete pátrať po
tom... predmete.“
„Je to možné?“
„Myslím, že áno,“povedala profesorka McGonagallová sucho. „My učitelia sme – čo sa
mágie týka – celkom schopní, veď viete. Som presvedčená, že ho dokážeme na chvíľu
zadržať, pokiaľ do toho vložíme všetky naše sily. Samozrejme, budeme musieť niečo urobiť
s profesorom Snapom...“
„Dovoľte mi...“
„...a ak bude Rokfort v obkľúčení a Temný pán pred dverami, bolo by v skutku záhadné
schovať čo najviac nevinných. Lenže hop-šup prášková sieť je pod dohľadom a v areáli
342
školy je nemožné sa premiestňovať...“
„Je tu cesta,“ rýchlo povedal Harry a objasnil jej všetko o priechode do Kančej hlavy.
„Potter, hovoríme tu o stovkách študentov...“
„Ja viem, pani profesorka, ale pokiaľ sa Voldemort a smrťožrúti budú sústrediť na hranice
školského pozemku, nebude ich zaujímať, či sa niekto premiestnil do Kančej hlavy.“
„Niečo na tom je,“ súhlasila. Namierila prútik na Carrowovcov a na ich spútané telá
dopadla strieborná sieť, upevnila sa okolo nich a zodvihla ich do vzduchu, kde sebou trhali
pod modrozlatým stropom ako dve obrovské morské príšery. „Poďte, musíme varovať
vedúcich fakúlt. Mali by ste si znovu obliecť plášť.“
Prešla dverami a pozdvihla prútik. Z jeho konca vyšľahli tri strieborné mačky so škvrnami
okolo očí v tvare okuliarov. Keď sa profesorka McGonagallová, Harry a Luna ponáhľali dolu,
Patronusy ladne bežali vpred a napĺňali točité schodisko strieborným svetlom.
V chodbe leteli ako o preteky a postupne ich každý Patronus opúšťal. Kockovaný župan
profesorky McGonagallovej šušťal o podlahu a Harry s Lunou klusali za ňou skrytí pod
neviditeľným plášťom.
Zišli o dve poschodia, keď sa k nim pridal ďalší pár tichých krokov. Harry, ktorého jazva
stále neprestávala páliť, ich započul ako prvý: už už siahal do vrecka pre Záškodnícku
mapu, ale kým ju stihol vybrať, McGonagallová si všimla, že majú spoločnosť. Zastavila sa,
zdvihla prútik pripravený bojovať a povedala: „Kto je tam?“
„To som ja,“ ozval sa nízky hlas.
Spoza jedného brnenia vystúpil Severus Snape. Pri pohľade naňho v Harrym vzkypela krv: v
tieni Snapových zločinov zabudol na jeho výzor, na mastné čierne vlasy, ktoré ako závoj
viseli okolo vyziabnutej tváre, na smrteľný pohľad jeho chladných čiernych očí. Nemal na
sebe pyžamo, bol oblečený ako vždy v čiernom habite a prútik mal taktiež pripravený k
boju.
„Kde sú Carrowovci?“spýtal sa potichu.
„Hádam, že sú tam, kde ste im prikázali, aby boli,“ povedala profesorka McGonagallová.
Snape prikročil bližšie a jeho pohľad zablúdil vzduchom okolo nej, ako keby vedel, že je
tam Harry. Harry mal tiež prútik pripravený do útoku.
„Mal som dojem,“ povedal Snape, „že Alecto našla votrelca.“
„Vážne?“ čudovala sa profesorka McGonagallová. „A z akého dôvodu máte ten dojem?“
Snape nepatrne ohol ľavú ruku, kde mal vypálené Temné znamenie.
„Ach tak, prirodzene,“pochopila profesorka McGonagallová. „Vy smrťožrúti máte svoje
vlastné spôsoby komunikácie, zabudla som.“
Snape sa tváril, že nepočul. Očami stále skúmal priestor okolo nej a pozvoľne sa
približoval, bez toho, že by si uvedomoval, čo robí.
343
„Nevedel som, že dnes na chodbách strážite vy, Minerva.“
„Máte nejaké námietky?“
„Uvažujem, čo vás prinútilo vstať z postele v takúto neskorú hodinu?“
„Myslela som, že počujem nejaký ruch,“ vysvetlila profesorka McGonagallová.
„Naozaj? Ale všade je kľud.“ Snape sa jej zadíval do očí.
„Videli ste Harryho Pottera, Minerva? Lebo ak áno, trvám na tom, že...“
Profesorka McGonagallová zareagovala rýchlejšie, než by Harry čakal: jej prútik prerazil
vzduch a na zlomok sekundy si Harry myslel, že sa Snape zrúti, upadne do bezvedomia, ale
rýchlosť jeho cloniaceho zaklínadlá bola taká veľká, že McGonagallová stratila rovnováhu.
Mávla na fakľu na stene, ktorá sa uvoľnila z držiaka: Harry, ktorý sa práve chystal Snapa
prekliať, bol nútený strhnúť Lunu z cesty klesajúcim plameňom, ktoré vytvorili kruh ohňa a
leteli na Snapa ako laso.
Lenže už to nebol oheň, ale obrovský čierny had, ktorého McGonagallová nechala
vybuchnúť na dym, ktorý sa vzápätí premenil, stuhol a nakoniec sa z neho stal roj ostrých
dýk: Snape sa im vyhol len vďaka tomu, že začaroval brnenie, ktoré sa pred neho postavilo
a s dunivými zvukmi sa dýka po dýke zapichli do prednej časti.
„Minerva!“ ozval sa piskľavý hlas, Harry sa za ním otočil, stále však chránil Lunu pred
poletujúcimi kúzlami, a uvidel profesora Flitwicka a profesorku Sproutovú, ako beží po
chodbe smerom k nim vo svojom pyžame v tesnom závese s profesorom Slughornom.
„NIE!“zakvičal profesor Flitwick a zodvihol prútik. „Žiadne ďalšie vraždy v Rokforte
nespáchate!“
Flitwickove kúzlo zasiahlo brnenie, za ktorým sa ukrýval Snape. S rinčaním ožilo. Snape sa
dostal z jeho drviaceho zovretia a svoj prútik hodil smerom k nepriateľom.
Harry a Luna odskočili bokom, keď brnenie narazilo do steny a roztrieštilo sa. Keď sa Harry
znovu pozrel hore, Snape bol zaneprázdnený bojom – McGonagallová, Flitwick aj Sproutová
naňho vysielali jednu kliadbu za druhou. Snape preskočil dverami do jednej z tried a o
chvíľu neskôr Harry počul McGonagallovú, ako kričí: „Zbabelec! ZBABELEC!“
„Čo sa stalo? Čo sa tu stalo?“
Harry jej pomohol postaviť sa a s plášťom vlajúcim za nimi sa rozbehli cestou do
zdevastovanej triedy, kde profesori McGonagallová, Flitwick a Sproutová stáli pri rozbitom
okne.
„Skočil,“ povedala profesorka McGonagallová, keď sa k nim pripojili.
„Chcete povedať, že je mŕtvy?“ povedal Harry, ignoroval Flitwicka a Sproutovú,
prekvapených nad náhlym zjavením, a bežal k oknu.
„Nie, nie je mŕtvy,“ povedala profesorka McGonagallová sucho. „Na rozdiel od Dumbledora
má pri sebe prútik... a zdá sa, že sa od svojho pána naučil zopár trikov.“
So zachvením zdesenia zbadal Harry v diaľke teleso tvaru netopiera, letiaceho smerom k
344
temnejšej časti hradu.
Naraz za sebou počuli hlasné kroky a hlasné dýchanie. Pripojil sa k nim profesor Slughorn.
„Harry!“ zafunel, a naďalej si masíroval svoj ohromný hrudník pod smaragdovo zeleným
zamatovým pyžamom. „Môj drahý chlapče... aké prekvapenie... Minerva, prosím,
vysvetlite mi... Severus... čo...?"
„Náš riaditeľ si dal na chvíľu pauzu,“ povedala profesorka McGonagallová a ukázala na
dieru v okne v tvare Snapa.
„Pani profesorka!“ vykríkol Harry a chytil sa za čelo.
Naraz uvidel jazero plné mŕtvol, bolo hneď pod ním, cítil, ako zelená loďka dorazila k
brehu a Voldemort ju opustil, mal na srdci vraždu...
„Pani profesorka, musíme zabarikádovať školu. Už sa blíži!“
„Veľmi dobre. Ten-Koho-Netreba-Menovať sa blíži,“ povedala ostatným učiteľom.
Sproutová a Flitwick zalapali po dychu. Slughorn nahlas zastonal. „Potter má nejakú prácu
na hrade, na Dumbledoreov príkaz. Musíme použiť všetku ochranu, ktorej sme schopní,
zatiaľ čo Potter urobí, čo musí.“
„Uvedomujete si, že nič, čo urobíme, nezastaví Toho-Koho-Netreba-Menovať natrvalo?“
zapišťal profesor Flitwick.
„Ale môžeme ho zadržať,“ povedala profesorka Sproutová.
„Ďakujem, Pomona,“ odpovedala profesorka McGonagallová a medzi oboma čarodejnicami
bolo vidieť vzájomné pochopenie.
„Odporučila by som zaistiť základnú ochranu okolo hradu, potom zhromaždiť študentov a
stretnúť sa vo Veľkej Sieni. Väčšina musí byť evakuovaná, ale myslím si, že plnoletí
študenti, ktorý chcú bojovať, by mali dostať šancu.“
„Súhlasím,“ povedala profesorka Sproutová a ponáhľala sa k dverám. „Za dvadsať minút sa
stretneme vo Veľkej Sieni aj s našimi fakultami.“
Keď odbiehala preč, počuli jej tiché mrmlanie: „Tentacula, Diablova pasca, Klepcodrap...
áno, rada by som videla, ako s nimi chcú smrťožrúti bojovať...“
„Ja môžem bojovať odtiaľto,“ rozhodol sa Flitwick, a napriek tomu, že sotva dovidel von,
namieril prútik von z okna a začal mumlať zložité, komlexné zaklínadlá. Harry započul
zvláštny zvuk, keď Flitwick vypustil silu vetra na areál.
„Pán profesor,“ ozval sa Harry a podišiel bližšie k profesorovi čarovania. „Pán profesor,
nerád ruším, ale je to dôležité. Nemáte nejaké tušenie, kde by mohol byť diadém
Brunhildy Bystrohlavovej?“
„Protego Horribilis... diadém Brunhildy Bystrohlavovej?“ zapišťal Flitwick. „Nejaké tie
vedomosti naviac nikdy neuškodia, Potter, ale nemyslím si, že to platí aj v tejto situácií!“
„Myslel som len... Viete, kde je? Videli ste ho niekedy?“
345
„Či som ho videl! Žiadna živá duša ho nevidela! Je stratený už veľmi dlho, chlapče.“
Harry pocítil zmes zúfalého sklamania a paniky. Čo potom mohlo byť horcruxom?
„Stretneme sa s vami a ostatnými Bystrohlavčanmi v klubovni, Filius!“ povedala profesorka
McGonagallová a kývla na Harryho a Lunu, aby ju nasledovali.
Práve prišli k dverám, keď zahrmel Slughornov hlas.
„Moje slovo,“ povedal zadýchane, bledý a spotený, jeho mrožie fúzy sa pohli. „Čo robiť!
Nie som si istý, či je to múdre, Minerva. Nemôže prezradiť vchod, ty vieš, a ktokoľvek, kto
sa ho pokúšal zadržať, bol v najväčšom bolestnom ohrození...“
„Musím očakávať teba a Slizolin vo Veľkej Sieni za dvadsať minút,“povedala profesorka
McGonagallová. „Pokiaľ chceš odísť so svojimi študentmi, nebudem ťa zdržovať. Ale pokiaľ
učiníš pokus sabotovať naše vedenie a pozdvihneš proti nám zbrane vnútri hradu, potom,
Horace, ťa budeme musieť zabiť.“
„Minerva,“ povedal zdesene.
„Nadišiel čas pre Slizolin. Musí sa rozhodnúť, či k nám bude lojálny,“ prerušila ho
profesorka McGonagallová. „Choď a zobuď študentov, Horace.“
Harry nezostal, aby sa pozeral na Slizolinské breptanie. On a Luna stáli za profesorkou
McGonagallovou, ktorá zaujala pozíciu uprostred chodby, a zdvihla svoj prútik.
„Piertotum... och, preboha, Filch, nie teraz...“
Starý krívajúci školník sa práve objavil, volajúc: „Študenti vyliezli z postelí! Študenti sú na
chodbách!“
„To je jasné, že sú, ukecaný idiot!“ zakričala profesorka McGonagallová. „Radšej choď a
rob niečo užitočné! Nájdi Zloducha!“
„Z-Zloducha?“zakoktal Filch, akoby to meno nikdy predtým nepočul.
„Áno Zloducha, blázon, Zloducha! Nesťažoval si sa naňho pol storočia? Choď, a priveď ho
sem!“
Filch si evidentne myslel, že sa profesorka McGonagallová zbláznila, ale odkrivkal preč,
zhrbil sa, a hundral si popod nos.
„A teraz... Piertotum Locomator!“ zakričala profesorka McGonagallová. Všade, po celej
chodbe, sochy a brnenia zoskočili zo svojich podstavcov a s ohlušujúcim rachotom pristáli
na chodbe. Harry vedel, že to isté sa stalo v celom hrade.
„Rokfort je v ohrození!“ zvolala profesorka McGonagallová. „Muži za hranicami živých,
chráňte nás, je to vaša povinnosť voči našej škole!“
Rachotiaca a vreštiaca horda pohybujúcich sa sôch, bežali okolo Harryho, niektorí menší,
niektorí v nadživotnej veľkosti. Boli medzi nimi aj zvieratá, hrmotajúce brnenia držali
vytasené meče a pichľavé gule na reťaziach.
346
„Teraz Potter,“ povedala McGonagallová, „vy a slečna Lovegoodová by ste sa so svojimi
priateľmi mali vrátiť do Veľkej Siene... Musím zobudiť ostatných Chrabromilčanov.“
Ocitli sa na vrchole schodov, Harry a Luna sa otočili k ukrytému vchodu do Núdzovej
miestnosti. Keď bežali, stretávali zástupy študentov, mnohí z nich mali cez pyžamu
navlečené cestovné kabáty. Boli doprevádzaní svojimi učiteľmi a prefektmi.
„To bol Potter!“
„Harry Potter!“
„Bol to on, videl som ho!“
Ale Harry sa neotáčal, prišli k Núdzovej miestnosti, oprel sa o stenu, ktorá sa pred nimi
otvorila, a spolu s Lunou bežali po strmých schodoch.
„Čo...?“
Keď Harry zbadal miestnosť, posledné schody zišiel v šoku. Bola plná, omnoho viac, než
keď tu boli naposledy. Kingsley a Lupin sa naňho pozerali, boli tu aj Oliver Wood, Angelina
Johnsová a Alicia Spinnetová, Bill s Fleur a pán a pani Weasleyoví.
„Harry, čo sa stalo?“ spýtal sa Lupin, pristupujúc ku schodom.
„Voldemort je na ceste, snaží sa obkľúčiť školu, Snape ušiel, a čo tu vlastne robíte? Ako
ste...?“
„Napísali sme ostatným členom Dumbledorovej armády,“ vysvetľoval Fred. „Nemôžeš od
nikoho čakať, že si nechá ujsť takúto srandu, Harry, a D.A. sa spojila s Fénixovým Rádom a
celé sa to tu takto nabalilo.“
„Čo bude teraz?“ zvolal George. „Čo sa bude diať?“
„Evakuujem mladších, a všetci sa schádzajú vo Veľkej Siene kvôli organizácii.“
„Budeme bojovať!“
Tlačil sa k nemu obrovský rev a bol zatlačený k stene, keď ho chcel každý pozdraviť.
Zamiešal sa medzi členov Fénixovho Rádu, Dumbledorovej armády a Harryho starého
metlobalového družstva, všetci s vytasenými prútikmi mierili do srdca hradu.
„Poď Luna,“ zvolal Dean, keď ju míňal, chytil jej prázdnu ruku, stisla mu ju a nasledovala
ho ku schodom.
Zástup sa zmenšoval. V Núdzovej miestnosti zostalo už len pár ľudí a Harry sa k nim pridal.
Pani Weasleyová sa hádala s Ginny. Okolo nich stál Lupin, Fred, George, Bill a Fleur.
„Ešte nie si plnoletá!“ kričala pani Weasleyová na svoju dcéru a Harry sa priblížil.
„Nemôžem ti to dovoliť.“
„Chlapci áno, ale ty... musíš ísť domov!“
„Nepôjdem!“ Ginnyine vlasy zaviali, keď chytila svoju matku za rameno.
347
„Som v Dumbledorovej armáde...“
„Mládežnícky spolok!“
„Mládežnícky spolok tu urobil také veci, aké sa nikto nikdy neodvážil urobiť!“ povedal
Fred.
„Má šestnásť!“ zvolala pani Weasleyová. „Nie je na to dosť stará. Čo ste si vy dvaja
mysleli, keď ste ju brali so sebou...?“
Fred a George vyzerali mierne zahanbene.
„Mama má pravdu, Ginny,“ jemne povedal Bill. „Nemôžeš to robiť. Každý neplnoletý musí
odísť, tak je to správne.“
„Nemôžem ísť domov!“ zvolala Ginny. V očiach sa jej leskli slzy hnevu. „Je tu celá moja
rodina, nemôžem čakať sama a nevedieť a...“
Jej oči sa po prvýkrát stretli s Harrym. Pozrela sa naňho prosebne, ale on pokrútil hlavou a
ona sa rozhorčene otočila preč.
„Dobre,“ povedala, a pozerala sa na vchod tunelu do Kančej hlavy. „Teraz sa s vami
rozlúčim a potom a...“
Ozvala sa rana.
Niekto ďalší sa dral z tunela, mierne sa zatackal a spadol. Zodvihol sa a sadol si na
najbližšiu stoličku, pozrel sa okolo, napravil si okuliare s kosteným rámom a povedal:
„Nejdem neskoro? Už to začalo? Práve som zistil... tak ja... ja...,“ Percy breptal do ticha.
Evidentne neočakával, že sa dostane do stredu svojej rodiny. Rozprestrela sa chvíľa údivu
narušená Fleur, ktorá sa otočila k Lupinovi a s hlbokým napätím povedala: „Takže... ako sa
má Teddy?“ Lupin na ňu prekvapene zažmurkal.
Ticho medzi Weasleyovcami bolo na bode mrazu.
„Ja... och, áno... je v poriadku!“ povedal nahlas Lupin. „Áno, Tonksová je s ním u jej
matky...“
Percy a ostatní Weasleyovci na seba naďalej chladne pozerali.
„Tu mám fotku,“ povedal Lupin, vytiahol fotku zo svojho plášťa a ukazoval ju Fleur a
Harrymu, ktorý uvidel malé bábätko s chumáčom žiarivo tyrkysových vlasov, mávajúce
tučnou pästičkou do objektívu.
„Bol som blázon!“zakričal Percy, tak nahlas, že Lupinovi takmer vypadla fotografia. „Bol
som idiot, bol som korunovaný hlupák, bol som...“
„Ministrov maznáčik, popierajúci rodinu a po moci dychtiaci blbec,“ povedal Fred.
Percy preglgol. „Áno, bol som!“
„Dobre, nemohol si to povedať krajšie,“ povedal Fred, a natiahol ruky k Precymu.
348
Pani Weasleyová sa rozplakala, bežala vpred, odstrčila Freda a zmačkla Percyho do
zdrvujúceho objatia. Keď chytil dych, pozrel sa na otca.
„Je mi to ľúto, tatko,“ povedal Percy. Pán Weasley rýchlo žmurkal, keď bežal objať svojho
syna.
„Ako to, že si zmenil názor, Percy?“ spýtal sa George.
„Bolo na čase odísť,“ povedal Percy utierajúc si oči pod okuliarmi kúskom cestovného
plášťa. „Hľadal som cestu von, ale na Ministerstve to nie je také jednoduché, stále
zatýkajú zradcov krvi. Snažil som sa skontaktovať s Aberforthom a on ma kontaktoval
desať minút predtým, než Rokfort začnú dobýjať, takže som tu.“
„Dobre, môžeme sa spoľahnúť na našich prefektov, ktorí by nás mali viesť v dobe, ako je
táto,“ napodobňoval George Percyho hlas. „Tak poďme, a bojujme proti smrťožrútom!“
„Takže ty si teraz moja švagriná?“ povedal Percy, keď si potriasal ruku s Fleur, popritom
čo sa ponáhľali ku schodom spolu s Billom, Fredom a Georgeom.
„Ginny!“ vykríkla pani Weasleyová. Ginny sa pokúšala pod zásterou zmätku nepozorovane
dostať ku schodom.
„Molly, a čo takto,“ povedal Lupin, „prečo by teda nemohla Ginny zostať tu? Vedela by, čo
sa deje, a nebola by uprostred boja.“
„Ja...“
„To je dobrý nápad,“ ozval sa pán Weasley, „Ginny, zostaneš v tejto izbe, rozumieš?“
Ginny sa to veľmi nepozdávalo, ale pod otcovým neobvykle upreným pohľadom súhlasila.
Pán a pani Weasleyovci spolu s Lupinom došli až ku schodom.
„Kde je Ron?“ spýtal sa Harry.
„Hovoril niečo o kúpelni,“ povedala Ginny, „nie je to dlho, čo odišiel.“
„Kúpelňa?“ Harry prešiel izbu až ku kúpelni, a otvoril dvere. Bola prázdna.
„Si si istá, že hovoril o kúpel...“
Ale jeho jazva zabolela, a Núdzová miestnosť zmizla.
Pozeral sa na železné dvere, pozeral sa z temnoty priamo na hrad, ktorý pred ním žiaril.
Nagini mu ležala okolo pliec. Bol obklopený chladom a posadnutý myšlienkou na smrť.
349
31. kapitola – Boj o Rokfort
Pod očarovaným tmavým stropom, posiatym hviezdami, sedeli pri štyroch dlhých
fakultných stoloch vo Veľkej sieni neupravení študenti. Niektorí mali na sebe cestovné
plášte, iní obyčajné habity. Tu a tam medzi nimi žiarili perleťovo biele postavy školských
duchov.
Všetky oči živých i duchov boli pevne uprené na profesorku McGonagallovú, ktorá hovorila
spoza vyvýšeného pódia na konci siene. Za ňou stáli ostatní učitelia, vrátane kentaura
Firenzeho a členov Fénixovho rádu, ktorí tiež prišli bojovať.
„...na evakuáciu budú dohliadať pán Filch a madam Pomfreyová. Prefekti, akonáhle vám
dám príkaz, zoradíte svoje fakulty, prevezmete velenie a usporiadane ich odvediete k
miestu evakuácie.“
Veľa študentov vyzeralo vydesene. Ale keď Harry obchádzal steny a skúmal, či pri
Chrabromilskom stole nenájde Rona s Hermionou, postavil sa pri Bifľomorskom stole Ernie
Macmillan a vykríkol: „A čo keď chceme zostať a bojovať?“
Časť študentov zatlieskala.
"Pokiaľ ste plnoletí, môžete zostať.“
„A čo naše veci?“ vykríklo nejaké dievča z Bystrohlavu. „Naše kufre, sovy?“
„Nie je čas zbierať vaše veci,“ odpovedala profesorka McGonagallová. „Dôležité je, aby ste
sa odtiaľto dostali do bezpečia.“
„Kde je profesor Snape?“ opýtalo sa iné dievča pri Slizolinskom stole.
„Aby som použila ľudové porekadlo, po anglicky zmizol,“ odpovedala profesorka
McGonagallová a Chrabromil, Bifľomor a Bystrohlav prepukli do smiechu.
Harry prechádzal okolo Chrabromilského stola a stále hľadal Rona s Hermionou. Keď ich
obchádzal, ľudia sa za ním otáčali a začali si šepkať.
„Okolie hradu je momentálne chránené,“ pokračovala profesorka McGonagallová, „ale je
nepravdepodobné, že vydrží, pokiaľ ho ešte neposilníme. Týmto vás žiadam , aby ste
jednali rozumne a rýchlo a poslúchali svojich prefektov – “
Jej posledné slová pohltil iný hlas, ktorý sa rozozvučal po Veľkej sieni. Bol vysoký, chladný,
ale zreteľný. Nebolo možné povedať, odkiaľ je počuť. Zdalo sa, akoby prichádzal zo
samotných stien. Rovnako ako netvor, ktorému kedysi velil, aj on tu mohol nečinne ležať
celé storočia.
„Viem, že sa pripravujete na boj.“ Medzi študentmi sa ozvali výkriky zdesenia, niektorí sa
navzájom chytili za ruky a v hrôze sa rozhliadali po zdroji hlasu. „Vaša snaha je zbytočná.
So mnou nemôžete bojovať. Nechcem vás zabiť. K Rokfortským učiteľom som prechovával
vždy veľký rešpekt. Nechcem rozlievať čarodejnícku krv.“
V Sieni sa teraz rozhostilo úplné ticho. Také, ktoré ich zvieralo v ušiach, zdalo sa príliš
intenzívne na to, aby ho mohli pohltiť steny okolo.
"Vydajte mi Harryho Pottera," ozval sa znovu Voldemortov hlas, „a nikomu sa nič nestane.
350
Vydajte mi Harryho Pottera a ja nechám školu na pokoji. Vydajte mi Harryho Pottera a
budete odmenení. Máte čas do polnoci.“
Všetkých znovu pohltilo ticho. Každá hlava sa otáčala, každučké oči našli Harryho, ktorý pri
tých tisíckach pohľadov neviditeľných lúčov zostal stáť ako primrznutý. Pri Slizolinskom
stole sa náhle postavila nejaká postava a Harry rozpoznal Pansy Parkinsonovú, ktorá
zdvihla trasúcu sa ruku a vykríkla:
„Ale veď je tamto! Potter je tamto! Chyťte ho niekto!“
Ale skôr, ako mohol Harry prehovoriť, celá sieň sa pohla.
Chrabromilčania vstali a postavili sa pred neho, čelom ku Slizolinu. Potom vstali
Bifľomorčania a takmer v rovnakú chvíľu Bystrohlav, všetci chrtom k Harrymu. Pozerali sa
na Pansy Prakinsonovú a Harry ohromene sledoval, ako na všetkých stranách, spopod
všetkých habitov a rukávov, vyťahujú všetci prútiky.
„Ďakujem vám, slečna Parkinsonová,“ predniesla profesorka McGonagallová stroho.
„Opustíte Veľkú sieň s pánom Filchom ako prvá. Ostatní zo Slizolinu ju prosím nasledujte.“
Harry počul vrzgot lavíc a vravu Slizolinčanov, ktorí vychádzali na druhej strane Siene.
„Bystrohlavčania za nimi, prosím,“ zavelila profesorka McGonagallová.
Všetky štyri stoly sa pomaly vyprázdňovali. Slizolinský zostal úplne prázdny, ale časť
starších študentov z Bystrohlavu zostala sedieť, zatiaľ čo ich spolužiaci odchádzali. Na
mieste zostalo viac Bifľomorských študentov a polovica Chrabromilu, čo donútilo
profesorku McGonagallovú zísť spoza vyvýšeného pódia a postrčiť neplnoletých študentov
von.
„V žiadnom prípade, Creevy, bežte! A vy tiež, Peakes!“
Harry pribehol k Weasleyovcom, ktorí sedeli pri Chrabromilskom stole.
„Kde sú Ron a Hermiona?“
„Čo si ich nenašiel –“ začal pán Weasley a zatváril sa ustarostene.
Ale odmlčal sa, keď Kingsley vystúpil na pódium a oslovil tých, ktorí sa rozhodli zostať.
„Do polnoci ostáva len polhodina, takže musíme jednať rýchlo. Rokfortskí učitelia a
Fénixov rád sa dohodli na bojovom pláne. Profesor Flitwick, profesorka Sproutová a
profesorka McGonagallová povedú skupiny bojujúcich do troch veží – Bystrohlavskej,
Astronomickej a Chrabromilskej – odtiaľ budú mať dobrý výhľad a výbornú pozíciu na
čarovanie. Medzitým Remus,“ ukázal na Lupina, „Artur,“ namieril na pána Weasleyho,
sediaceho pri Chrabromilskom stole, „a ja, povedieme skupinu na školské pozemky.
Potrebujeme niekoho, kto zorganizuje ochranu pri tajných vchodoch do školy –“
„- čo znie ako skvelá úloha pre nás,“ ozval sa Fred a ukázal na seba s Georgeom. Kingsley
súhlasne prikývol hlavou.
„Dobre, velitelia, prosím sem, rozdelíme sa do jednotiek.“
„Potter,“ pribehla k nemu profesorka McGonagallová, zatiaľ čo študenti zaplavovali
351
pódium, drali sa o miesto a dostávali inštrukcie. „Nemáte náhodou niečo hľadať?“
„Čože? Ach,“ povedal Harry, „ach, áno!“
Takmer na horcrux zabudol. Takmer akoby zabudlo, že celá vojna sa bojuje kvôli tomu,
aby ho mohol hľadať. Nevysvetliteľná absencia Rona a Hermiony mu na chvíľu zobrala
všetky myšlienky z hlavy.
„Tak, Potter, predsa choďte, choďte!“
„Áno – dobre –“
Keď vybehol z Veľkej siene do vstupnej haly, stále ešte plnej evakuujúcich sa študentov,
cítil, ako na neho všetci pozerajú. Vyšiel s nimi po mramorovom schodisku, ale potom hneď
vbehol do opustenej chodby. Prúd myšlienok mu zatemňoval strach a panika. Skúsil sa
ukľudniť, sústrediť sa na to, aby našiel horcrux, ale myšlienky mu horúčkovito a
bezvýsledne vírili v hlave ako osy chytené pod pohárom.
Bez Rona a Heriony akoby ich vôbec nedokázal ovládnuť. Spomalil a zastavil sa uprostred
prázdnej chodby. Sadol si na podstavec sochy, ktorá kamsi odišla a z vrecka okolo krku
vytiahol Záškodnícku mapu. Medzi menami nikde nevidel Rona ani Hermionu, ale hustá
záplava bodiek, ktorá teraz mierila do núdzovej miestnosti, ich mohla ľahko schovať.
Položil mapu nabok, oprel si tvár do dlaní, zavrel oči a snažil sa sústrediť...
Voldemort si myslel, že pôjdem do Bystrohlavskej veže.
To bolo ono. Jasný fakt, tu môže začať. Voldemort poslal Alecto Carrowovú do
Bystrohlavskej klubovne a to mohlo byť len z jedného dôvodu. Voldemort musel mať
strach, že Harry už vie, že jeho horcrux sa týka tejto fakulty.
Ale jediný predmet, ktorý si všetci spojujú s Bystrohlavom, je stratený diadém... Ale ako
by mohol byť ten diadém horcrux? Ako by mohol Voldemort, keď patril do Slizolinu, nájsť
diadém, ktorý unikal generáciám Bystrohlavu? Kto mu mohol povedať, kde ho má hľadať,
keď ho nikto zo žijúcich nevidel?
Nikto zo žijúcich...
Cez prsty Harry znovu otvoril oči. Vyskočil z podstavca, zamieril naspäť odkiaľ prišiel,
tentokrát za svojou poslednou nádejou. Hlasy stoviek ľudí mieriacich do núdzovej
miestnosti boli silnejšie a silnejšie, ako sa blížil k mramorovému schodisku.
Prefekti rozdávali príkazy a snažili sa sledovať študentov zo svojich fakúlt. Všade bola
tlačenica a ľudia sa postrkovali. Harry videl Zachariasa Smitha, ktorý zrážal študentov z
prvého ročníka, aby sa dostal dopredu. Tu a tam postávali plačúci prváci, zatiaľ čo starší z
nich zúfalo hľadali svojich spolužiakov a súrodencov...
Harry uvidel perleťovo bielu postavu, ktorá sa vznášala nad Vstupnou halou a zakričal, čo
najhlasnejšie mu to šlo, cez ruch pod ním.
„Nick! NICK! Musím sa s tebou porozprávať!“
Razil si cestu cez dav študentov, až konečne dorazil pod schodisko, kde na neho čakal
Takmer Bezhlavý Nick, duch Chrabromilskej fakulty.
„Harry! Chlapče zlatý!“
352
Nick sa pokúsil potriasť si s Harrym rukou, ale Harry iba pocítil, ako by ruky položil do
ľadovej vody.
„Nick, musíte mi pomôcť. Kto je duch Bystrohlavskej fakulty?“
Takmer Bezhlavý Nick sa zatváril prekvapene a trochu urazene.
„Šedá dáma, predsa. Ale pokiaľ potrebuješ pomoc od ducha –“
„Potrebujem ju – viete, kde ju nájdem?“
„Uvidíme –“
Nickova hlava sa trochu rozkývala, keď sa rozhliadal sem a tam ponad hlavy rojacich sa
študentov.
„Tamto je, Harry, to mladé dievča s dlhými vlasmi.“
Harry sa pozrel smerom, kam ukazoval Nickov priesvitný prst a uvidel ducha vysokého
dievčaťa. Keď zaznamenala jeho pohľad, zdvihla obočie a prešla cez stenu.
Harry za ňou vybehol. Preletel dvermi do chodby, v ktorej zmizla a uvidel ju na jej konci,
ako pred ním uteká.
„Hej – moment – počkajte!“
Počkala chvíľu a vzniesla sa kus na zem. Harry usúdil, že bývala krásna, s vlasmi po pás a
habitom až po zem, ale tvárila sa tiež trochu pyšne a domýšľavo. Keď bol pri nej, uvedomil
si, že ju už niekoľkokrát stretol, ale nikdy sa s ňou nerozprával.
„Vy ste Šedá dáma?“
Bez slova prikývla.
„Duch Bystrohlavskej fakulty?“
„Správne.“
Nehovorila zrovna povzbudzujúcim tónom.
„Prosím vás, potrebujem pomôcť. Potrebujem vedieť čokoľvek o stratenom diadéme.“
Cez pery jej preletel chladný úsmev.
„Obávam sa,“ predniesla a otočila sa k odchodu, „že s tým ti nemôžem pomôcť.“
„POČKAJTE!“
Nechcel kričať, ale hnev a panika ho už takmer ovládali. Pokým sa k nemu vrátila, pozrel
na hodinky. Bolo tri štvrte na dvanásť.
„Je to naliehavé,“ dodal naliehavo. „Pokiaľ je ten diadém v Rokforte, musím ho nájsť, a to
rýchlo.“
353
„Nie si vôbec prvý študent, ktorý po ňom prahne,“ povedala opovržlivo. „celé generácie
študentov ma otravovali –“
„Tu ale nejde o to mať lepšiu známku –“ zakričal na ňu Harry, „ide o Voldemorta – o
zničenie Voldemorta – alebo vás toto nezaujíma?“
Nemohla sa začervenať, ale líca sa jej aspoň trochu zjasnili a zvýšeným hlasom
odpovedala, „Samozrejme – ako sa opovažuješ naznačiť -?“
„No tak mi pomôžte!“
Jej kľud sa vytrácal.
„To vôbec – nesúvisí –“ zakoktávala sa, „s diadémom mojej matky –“
„Vašej matky?“
Vyzerala, že sa na seba hnevá.
„Pokým som žila,“ odpovedala stroho, „bola som Helena z Bystrohlavu.“
„Vy ste jej dcéra? Ale to predsa musíte vedieť, čo sa s ním stalo!“
„Diadém prepožičiava múdrosť,“ povedala a snažila sa znovu získať stratený kľud, „takže
pochybujem o tom, že by ti pomohol poraziť čarodejníka, ktorý si hovorí lord –“
„Nepovedal som vám to snáď teraz? Nechcem ho pre seba!“ skočil jej Harry naliehavo do
reči. „Nemám čas vám to vysvetľovať – ale pokiaľ vám záleží na Rokforte a chcete, aby bol
Voldemort porazený, musíte mi povedať všetko, čo o tom diadéme viete!“
Nehybne sa vznášala vo vzduchu a pozerala sa na neho. Harryho pohltila bezmocnosť. Keby
čokoľvek vedela, bola by to už dávno povedala Flitwickovi alebo Dumbledorovi, ktorý jej
určite položil rovnakú otázku. Pokrútil hlavou a chcel sa otočiť, keď potichu prehovorila.
„To ja som ukradla diadém svojej matke.“
„Vy – vy ste čo?“
„Ja som ukradla diadém,“ zopakovala Helena šeptom. „Chcela som byť múdrejšia,
dôležitejšia ako moja matka. Utiekla som s ním.“
Nemal poňatia, ako si získal jej dôveru a ani sa jej neopýtal. Iba pozorne počúval, keď
pokračovala.
„Moja matka vraj nikdy nepriznala, že sa diadém stratil, radšej stále predstierala, že ho
má. Zatajila tú stratu, moju desivú zradu aj pred ostatnými rokfortskými zakladateľmi.
Potom moja matka ochorela – vážne. Ale aj napriek mojej zrade ma chcela ešte naposledy
vidieť. Poslala za mnou muža, ktorý ma už dlho miloval, aj napriek môjmu odmietaniu, aby
ma našiel. Vedela, že nebude mať pokoj, pokiaľ tak neučiní.“
Harry čakal. Zhlboka sa nadýchla a zaklonila hlavu.
„Vystopoval ma až do lesa, kde som sa ukrývala. Keď som sa s ním odmietla vrátiť, použil
354
násilie. Barón mal vždy horúcu krv, takže podnietený mojím odmietnutím a plný žiarlivosti
na moju slobodu, ma prebodol.“
„Barón? Myslíte –“
„Áno, Krvavého Baróna,“ odpovedala Šedá dáma. Zdvihla svoj plášť a ukázala mu jedinú
ranu na bielej hrudi. „Keď zbadal, čo urobil, premohla ho ľútosť. Vzal zbraň, ktorou ma
zbavil života a sám sa ňou zabil. A aj po toľkých storočiach stále nosí reťaze na dôkaz
kajania sa... a robí dobre,“ dodala trpko.
„A... a diadém?“
„Zostal tam, kde som ho schovala, keď som zistila, že ma Barón v lese prenasleduje. Skrytý
v dutom strome.“
„V dutom strome?“ zopakoval Harry, „v akom strome? Kde?“
„V lese v Albánii. Na opustenom mieste, kde som dúfala, že ma moja matka nenájde.“
„V Albánii,“ opakoval Harry. Zrazu všetko zázračne dávalo zmysel. Už chápal, prečo mu
hovorila to, čo nepovedala Dumbledoreovi ani Flitwickovi.
„Ja nie som prvý, komu toto rozprávate, že nie? Už ste to hovorila, inému študentovi?“
Zavrela oči a prikývla.
„Nemala som – tušenia – bol tak – okúzľujúci. Zdalo sa... že mi rozumie... že ma chápe...“
Áno, pomyslel si Harry. Tom Riddle rozhodne chápal túžbu Heleny z Bystrohlavu po
skvostných predmetoch, na ktoré nemala právo.
„No, nie ste prvá, z koho Riddle dostal informácie, ktoré chcel,“ zamumlal Harry, „vedel
byť veľmi okúzľujúci, keď chcel...“
Takže Voldemort dokázal zistiť, kde je stratený diadém od Šedej dámy. Odišiel do toho
vzdialeného lesa a získal trofej späť, možno hneď po tom, ako skončil Rokfort, skôr ako
začal pracovať pre Borgina a Burgesa.
A vzdialené albánske lesy sa mu museli zdať ako výborné útočisko, keď sa o mnoho rokov
neskôr potreboval ukryť na dlhých desať rokov. Ale akonáhle sa z diadému stal jeho
drahocenný horcrux, nenechal ho v tom obyčajnom strome... nie, trofej sa tajne vrátila
späť do svojho domova a Voldemort ju tam musela vrátiť –
„ - v tú noc, keď prišiel požiadať o prácu!“ dokončil Harry nahlas svoju myšlienku.
„Prosím?“
„Schoval diadém v hrade, v tú noc, keď prišiel Dumbledora požiadať o miesto učiteľa!“
povedal Harry. Keď to vyslovil nahlas, odrazu mu všetko dávalo zmysel.
„Musel ho schovať cestou nahor alebo nadol do Dumbledorovej pracovne. Ale aj tak stálo
za to, skúsiť to miesto získať – mohol by tak dostať možnosť ukradnúť aj Chrabromilov
meč – ďakujem, ďakujem vám!“
355
Harry ju nechal za sebou v úplnom úžase. Keď zahýbal za roh do Vstupnej haly, rýchlo sa
pozrel na hodinky. Bolo za 5 minút dvanásť. Aj keď teraz vedel, čo je posledným
horcruxom, stále nemal poňatia, kde ho má hľadať...
Celé generácie študentov diadém nenašli, čo znamenalo, že nemohol byť v Bystrohlavskej
veži – ale keď nebol tam, tak potom kde? Akú skrýš našiel Tom Riddle v Rokforte, že si o
nej myslel, že ostane skrytá navždy?
Harry zabočil za roh, naplno ponorený do zúfalých myšlienok, ale urobil len pár krokov do
novej chodby, keď sa okno po jeho ľavici s ohlušujúcim rámusom roztrieštilo. Keď uskočil
nabok, preletelo oknom obrovské telo a udrelo sa o náprotivnú stenu. Niečo veľké a
chlpaté sa od neho s kňučaním odpojilo a vrhlo sa to na Harryho.
„Hagrid!“ vykríkol Harry, keď sa snažil zvládnuť pozornosť obrovského psa Tesáka a ešte
väčšia postava sa za ním zdvíhala na nohy.
„Čo to –“
„Harry, ty si tu! Si tu!“
Hagrid sa prudko naklonil, vrelo Harryho objal, len-len že mu nezlomil rebrá a potom
rýchlo prebehol k rozbitému oknu.
„Dobrá práca, Grawp!“ zahrmel cez dieru. „Za chvíľu sa uvidíme, to je môj chlapec!“
Za Hagridom v tmavej noci Harry spozoroval výbuchy svetla a zvláštne vášnivé výkriky.
Pozrel sa na hodinky. Bola polnoc. Vojna sa začala.
„Sakriš, Harry,“ vydýchol Hagrid, „to je ono, čo? Čas začať bojovať?“
„Hagrid, odkiaľ si prišiel?“
„Počul som Veď-Vieš-Koho v našej jaskyni,“ povedal Hagrid pochmúrne.
„Ten hlas sa niesol pekne ďaleko, čo ,Máte čas do polnoci, aby ste mi vydali Harryho
Pottera.´
Tesák, ľahni. Tak sme sa k tebe prišli pridať, ja s Grawpom a Tesákom. Prebili sme sa cez
ochranný val lesom, Grawpík nás niesol, mňa s Tesákom. Povedal som mu, aby ma tuto
zložil, tak ma prehodil týmto oknom, vďakabohu zaňho. Nie že by som to myslel takto, ale
– a kde je Ron s Hermionou?“
„To,“ povedal Harry, „je dobrá otázka. Poďme!“
Kráčali chodbou a Tesák okolo nich veselo poskakoval. Harry počul pohyb všade navôkol,
ponáhľajúce sa kroky, výkriky. Cez okná videl záblesky svetiel na školských pozemkoch.
„Kam ideme?“ Dychčal Hagrid za Harryho pätami a zem sa pod ním triasla.
„Neviem presne kam,“ odpovedal Harry a znova náhodne zabočil, „ale Ron s Hermionou tu
niekde musia byť.“
Okolo nich začali byť vidieť prvé známky bitky. Dve kamenné príšery, ktoré obvykle strážili
vstup do zborovne, boli zrazené kliatbou, ktorá priletela cez ďalšie rozbité okno. Na zemi
sa len chabo hýbali ich rozbité časti. Keď Harry preskočil hlavu jednej z nich, slabo
356
zastenala:
„Ach, nevšímaj si ma... budem tu ležať... pokiaľ sa rozpadnem...“
Jej škaredá hlava Harrymu pripomenula mramorovú bustu Brunhildy Bystrohlavovej v dome
u Xenophiliusa so šialeným účesom – a potom jej sochu v Bystrohlavskej veži s kamenným
diadémom na bielych vlnách...
A kým prišli na koniec chodby, spomenul si na ešte inú kamennú bustu. Bustu škaredého
starého čarodejníka, na ktorého hlavu Harry umiestnil starú parochňu a zájdený diadém.
Šok ním preletel ako horúčava z ohnivej whisky, až sa takmer zapotácal.
Konečne vedel, kde na neho posledný horcrux čaká...
Tom Riddle, ktorý nikomu neveril a jednal vždy iba sám za seba, mohol byť tak arogantný,
aby si myslel, že iba on objavil najväčšie tajomstvo Rokfortského hradu. Dumbledore a
Flitwick, vzorní študenti, predsa na to miesto nikdy nevkročili, ale Harry nebol vzorový
študent – takže poznal tajomstvo, ktoré poznal iba Voldemort a na ktoré Dumbledore nikdy
neprišiel –
Z myšlienok ho vytrhla profesorka Sproutová, ktorá sa hnala smerom k nemu a za ňou
Neville a pol tucta ďalších študentov, všetci s čelenkami na ušiach a v rukách niečo, čo
vyzeralo ako veľké kvetiny v kvetináči.
„Mandragory!“ zakričal Neville cez rameno smerom k Harrymu. „Vyhodíme ich k nim cez
hradby – to sa im nebude páčiť!“
Harry už vedel, kam musí ísť. Míňali obraz za obrazom, postavy v nich behali sem a tam,
čarodejníci a čarodejnice v límcoch a plášťoch, tlačili sa vo svojich rámoch a vykrikovali
správy z ďalších častí hradu.
Keď dobehli na koniec chodby, celý hrad sa zatriasol a akási obrovská váza sa hlasno zrútila
zo svojho podstavca. Harry vedel, že to spôsobila sila omnoho desivejšia, než akú poznali
učitelia alebo Rád.
„To je dobre, Tesák – dobre!“ zahrmel Hagrid, ale pes spanikáril, keď do vzduchu vyleteli
kusy porcelánu ako črepiny, a Hagrid sa tak vrhol za vydeseným zvieraťom a nechal
Harryho osamote.
Ponáhľal sa chvejúcimi sa chodbami, prútik pripravený a vedľa neho bežal z obrazu na
obraz malý namaľovaný rytier, sir Cadogan. Rinčal vo svojom brnení, výkrikmi ho
podporoval a za ním cválal jeho malý tlstý poník.
„Chvastúni a naničhodníci, psy a úbožiaci, vyžeň ich von, Harry Potter, vyprevaď ich von!“
Harry zabočil za roh a uvidel Freda s malou skupinkou študentov, vrátane Lee Jordana a
Hannah Abbotovej, ako stoja vedľa prázdneho podstavca, ktorého socha chránila vstup do
tajnej chodby. Prútiky mali vytiahnuté a počúvali pri odhalenej diere.
„Noc ako stvorená!“ vykríkol Fred, keď sa hrad znovu otriasol a Harry prebehol okolo
povzbudený a vydesený zároveň.
Bežal ďalšou chodbou, keď sa náhle odvšadiaľ vynorili sovy. Pani Norrisová syčala a snažila
sa ich odohnať labkami tam, odkiaľ prišli...
357
„Potter!“
Chodbu pred ním blokoval Aberforth Dumbledore s pripraveným prútikom.
„Mám vo svojom hostinci stovky študentov, Potter!“
„Ja viem, evakuuje sa,“ povedal Harry, „Voldemort –“
„Útočí, pretože mu ťa ešte nevydali, áno,“ povedal Aberforth, „nie som hluchý, počul to
celý Rokville. A vás vôbec nenapadlo, nechať si pár Slizolinských deciek ako rukojemníkov?
Veď to sú deti Smrťožrútov a tie ste práve poslali do bezpečia. Nebolo by to múdrejšie si
ich nechať tu?"
„Voldemorta by to nezastavilo,“ povedal Harry, „a váš brat by toto nikdy neurobil.“
Aberforth si odfrkol a zmizol na opačnú stranu.
Váš brat by toto nikdy neurobil... no, bola to pravda, pomyslel si Harry, keď bežal ďalej.
Dumbledore, ktorý tak dlho hájil Snapa, by nikdy nedržal študentov ako rukojemníkov...
Konečne vkĺzol za posledný roh a s výkrikom úľavy a hnevu ich konečne uvidel: Rona a
Hermionu, oboch s plnými rukami veľkých zahnutých predmetov, ktoré boli zažltnuté a
špinavé. Ron mal naviac pod pazuchou metlu.
„Kde ste sakra boli?“ zakričal Harry.
„V Tajomnej komnate.“ Odpovedal Ron.
„V tajomnej – čo?“ zopakoval Harry a neisto sa pred nimi zastavil.
„Všetko to bol Ronov nápad, Ronov!“ vysvetľovala bez dychu Hermiona.
„Nie je to absolútne úžasné? Keď si odišiel, povedala som Ronovi, že aj keď nájdeme ďalší
horcrux, ako ho zničíme? Ešte stále sme nezničili tú šálku! A potom na to prišiel! Bazilisk!“
„Čo to sakra –“
„Niečo, čím sa zbavíme horcruxu,“ odpovedal Rona jednoducho.
Harry pozrel na predmety, ktoré Ron a Hermiona zvierali v rukách. Veľké tesáky vytrhnuté,
ako si práve uvedomil, z Baziliskovej lebky.
„Ale ako ste sa tam dostali?“ opýtal sa a hľadel z tesákov na Rona. „Veď nehovoríte
parselčinou!“
„To Ron!" Zašepkala Hermiona. „Ukáž mu to, Ron!“
Ron predviedol hrozivý syčivý zvuk.
„Toto si urobil ty, keď si otváral ten medailón,“ dodal k Harrymu ospravedlňujúco. „Musel
som to párkrát skúšať, ale –“ pokrčil skromne ramenami, „nakoniec sme sa tam dostali!“
„Bol úžasný!“ pokračovala Hermiona. „Úžasný!“
„Takže...“ snažil sa Harry chápať, „takže...“
358
„Takže máme o ďalší horcrux menej,“ povedal Ron a z bundy vytiahol úbohé pozostatky z
Bifľomorskej šálky. „Hermiona ho prebodla. Myslel som, že by mala. Ešte nemala to
potešenie.“
„Geniálne!“ žasol Harry.
„Nič to nebolo,“ povedal Ron, ale aj napriek tomu vyzeral spokojne sám so sebou, „a čo
nového u teba?“
Sotva to dopovedal, ozvala sa nad ich hlavami ďalšia explózia. Všetci traja pozreli nahor.
Padal na nich prach zo stropu a v diaľke počuli výkriky.
„Viem, ako ten diadém vyzerá a viem, kde je.“ Hovoril Harry rýchlo. „Schoval ho presne
tam, kam som vtedy ukryl svoju starú učebnicu elixírov, tam, kde si ľudia schovávali veci
po celé storočia. On si myslel, že je jediný, kto ho našiel. Poďte!“
Zatiaľ čo ich viedol cez skrytý vchod dole po schodoch do núdzovej miestnosti, steny sa
znovu otriasli. Miestnosť bola prázdna, až na tri ženy: Ginny, Tonksová a stará čarodejnica
nosiaca klobúk v tvare mesiaca, v tej Harry okamžite spoznal Nevillovu starú mamu.
„Á, Potter,“ povedala samozrejme, ako by ho čakala.
„Môžeš nám povedať, čo sa tu deje?“
„Sú všetci v poriadku?“ opýtala sa Ginny a Tonksová naraz.
„Podľa toho, čo sme videli, áno,“ odpovedal Harry. „Sú ešte nejakí ľudia na ceste z Kančej
hlavy?“
Vedel, že sa miestnosť nepremení, dokiaľ v nej budú ľudia.
„Bola som posledná, kto prechádzal,“ povedala pani Longbottomová, „a zapečatila som
vchod, myslím, že by nebolo múdre nechať ho otvorený, keď Aberforth opustil svoj
hostinec.“
„Bojuje,“ povedal Harry.
„Prirodzene,“ potvrdila stará dáma pyšne. „Ospravedlňte ma, musím mu ísť pomôcť.“ S
prekvapujúcou rýchlosťou vyklusala kamenné schody.
Harry sa pozeral na Tonksovú. „Myslel som, že bude s Teddym, u svojej matky.“
„Nemohla som tam ostať a nevedieť -“ vyzerala úzkostlivo. „Mama sa o neho postará –
videli ste Remusa?“
„Plánoval, že povedie jednu zo skupín brániť školské pozemky –“
Bez ďalších slov Tonksová zmizla.
„Ginny,“ povedal Harry, „ospravedlňujem sa, ale potrebujeme, aby si tiež odišla. Iba na
chvíľku. Potom sa sem vráť.“
Ginny vyzerala šťastná, že môže opustiť svoje útočisko.
359
„Ale potom sa hneď vráť!“ zakričal na ňu, keď vybiehala schody za Tonksovou. „Musíš sa
potom vrátiť dovnútra!“
„Počkaj chvíľku!“ povedal Ron ostro. „Na niekoho sme zabudli!“
„Na koho?“ opýtala sa Hermiona.
„Domáci škriatkovia sú dole v kuchyni, nie?“
„Myslíš, že by sme ich mali zapojiť do bitky?“ opýtal sa Harry.
„Nie,“ odpovedal Ron popravde, „myslím, že by sme im mali povedať, nech idú preč.
Nechceme už žiadnych mŕtvych škriatkov, nie? Nemôžeme im poručiť, aby pre nás zomreli
–“
Harry započul rachot, keď baziliskove tesáky vypadli Hermione z ruky. Vybehla k Ronovi,
dala mu ruky okolo krku a pobozkala ho na pery. Ron odhodil tesáky aj metlu, ktoré držal a
odpovedal jej s takým nadšením, že zdvihol Hermionu zo zeme.
„Je toto tá pravá chvíľa?“ opýtal sa Harry slabo, ale keď sa nestalo nič iné, než sa k sebe
Ron s Hermionou pevnejšie pritisli a zakymácali sa na mieste, zdvihol hlas:
„Hej! Máme tu vojnu!“
Ron s Hermionou sa pustili, ale stále sa pevne držali okolo pása.
„Ja viem, kamoško,“ povedal Ron, ktorý vyzeral akoby ho niekoľkokrát udreli do chrbta
kyjom, „takže, teraz alebo nikdy, nie?“
„Zabudni na to, čo s horcruxmi?“ zakričal Harry. „myslíš že – že tie tesáky nestratíte, než
nájdeme tú čelenku?!“
„Áno – jasné – prepáč –“ povedal Ron a spolu s Hermionou začali tesáky znovu zbierať.
Akonáhle vystúpili po schodoch nahor, bolo im jasné, že za pár minút, ktoré strávili v
núdzovej miestnosti, sa situácia v hrade zásadne zmenila:
Steny a strop sa triasli horšie než kedykoľvek predtým, prach zaplnil vzduch a cez
najbližšie okno Harry videl výbuchy zeleného a červeného svetla, tak blízko pri stenách
hradu, že si bol istý, že Smrťožrúti sú už veľmi blízko vchodu. Dívajúc sa dolu, Harry uvidel
Grawpa oháňať sa niečím, čo vyzeralo ako kamenná socha a počul hlasný rev, ktorým dával
obor najavo svoju nespokojnosť.
„Dúfajme, že niektorých z nich zašliapne!“ povedal Ron keď začul z blízka rev.
„Len aby nezašliapol niekoho z našich!“ povedal nejaký hlas: Harry sa otočil a uvidel Ginny
a Tonksovú pri vedľajšom okne, obe mali prútiky vytiahnuté. Zatiaľ čo sa na ne pozeral,
Ginny poslala skvelo mierenú kliatbu na skupinu útočníkov pod nimi.
„Dobré dievča!“ zaburácala postava prebiehajúca cez prach priamo pred nimi a Harry
znovu uvidel Aberfortha, ktorého šedé vlasy poletovali, keď sprevádzal skupinu študentov
okolo nich.
„Vyzerá to, že sa dostali cez severnú bránu, pritiahli so sebou vlastných obrov.“
„Nevideli ste Remusa?“ zavolala na neho Tonksová.
360
„Bojoval s Dolohovom,“ povedal Aberforth, „odvtedy som ho nevidel!“
„Tonksová,“ povedala Ginny, „Tonksová, som si istá, že je v poriadku –“
Ale Tonksová odbehla za Aberforthom. Ginny sa nešťastná otočila na Harryho, Rona a
Hermionu.
„Budú v poriadku,“ povedal jej Harry, aj keď vedel, ako prázdne sú tie slová. „Ginny,
hneď sme späť, zostaň v úzadí, zostaň v bezpečí – ideme!“ povedal Ronovi a Hermione a
vrátil sa späť ku stene, za ktorou bola schovaná núdzová miestnosť.
Potrebujem miesto, kde je všetko schované. Harry prosil vo svojej hlave a dvere sa
zhmotnili priamo pred nimi.
Hluk bitky utíchol hneď ako prešli cez dvere a zavreli za sebou: všetko bolo tiché. Boli na
mieste veľkosti katedrály a vzhľadom mesta, ktorého steny boli tvorené predmetmi,
schovanými tisíckami dávno zomretých študentov.
„A on si nikdy neuvedomil, že sa niekto sa už dovnútra dostal?“ ozval sa Ronov hlas cez
ticho.
„Myslel si, že je jediný,“ povedal Harry, „jeho škoda, že som tu tiež niečo kedysi
potreboval schovať... tadiaľto,“ dodal. „Myslím, že je to tu dole...“
„Niekde blízko,“ mumlal si Harry. „Niekde... niekde...“
Ako sa hlbšie a hlbšie potápali do labyrintu, spoznával predmety, ktoré si všimol pri svojom
minulom výlete do tejto miestnosti. Vlastný dych mi v ušiach znel hlasno. Naraz sa
roztriasol. Bolo to tu, priamo pred ním, starý kredenc a v ňom skrytá jeho stará kniha
elixírov a nad ňou, poďobaný kamenný čarodejník, nosiaci starú zaprášenú parochňu, na
ktorej bola prastará čelenka.
Už naťahoval ruku, avšak keď už ostával len malý kúsok, započul hlas za ním: „Nehýb sa,
Potter!“
Harry zaváhal a pozrel sa za seba. Crabbe a Goyle stáli za ním, tesne vedľa seba, prútiky
namierené priamo na Harryho. Cez malý priestor medzi ich telami videl Draca Malfoya.
„To je môj prútik, čo držíš v ruke, Potter,“ povedal Malfoy a namieril iným prútikom cez
medzeru medzi Crabbom a Goylom.
„Už nie,“ zašepkal Harry a pevnejšie zovrel rúčku svojho prútika. „Kto ho získa, ten ho má,
Malfoy. Kto ti požičal ten tvoj?“
„Moja matka,“ odpovedal Draco.
Harry sa zasmial, napriek tomu, že na nastatej situácií nebolo smiešne vôbec nič. Nepočul
už ani Rona a Hermionu. Zdalo sa, že pri hľadaní diadému odbehli z dosluchu.
„No a ako to, že vy traja nie ste s Voldemortom?“ opýtal sa Harry.
„Budeme odmenení,“ povedal Crabbe. Jeho hlas bol, vzhľadom k postave, prekvapivo
jemný – Harry ho nikdy predtým nepočul prehovoriť. Hovoril ako malé dieťa, ktorému
sľúbili balíček dobrôt. „Vrátili sme sa, Potter. Rozhodli sme sa neodchádzať. Rozhodli sme
361
sa priviesť ťa k nemu.“
„Dobrý plán,“ odpovedal Harry ironicky. Nemohol uveriť, že je tak blízko k cieľu a dostanú
ho Malfoy, Crabbe a Goyle. Začal pospiatky pomaly liezť k miestu, kde stál horcrux. Keby
ho tak mohol chytiť, než začne boj...
„A ako ste sa sem vlastne dostali?“ opýtal sa, aby rozptýlil ich pozornosť.
"V tejto miestnosti som prakticky žil celý minulý rok,“ povedal Malfoy ostro. „Viem, ako sa
dostať dovnútra.“
„Skrývali sme sa na chodbe,“ zavrčal Goyle. „Vieme sa teraz zneviditeľniť! A potom,“ na
jeho tvári sa objavil premúdrený výraz, „si sa objavil priamo pred nami a povedal si, že
hľadáš diadém! Čo je to diadém?“
„Harry?“ Ronov hlas znel z druhej strany steny po Harryho pravici. „Ty sa s niekým
rozprávaš?“
Crabbe švihom namieril svoj prútik na päťdesiat stôp vysokú hromadu starého nábytku,
rozbitých kufrov, starých kníh, habitov a ďalších vecí a zakričal: „Descendo!“
Stena sa začala triasť a jej horná tretina sa začala sypať do uličky, kde stál Ron.
„Ron!“ počul Harry Hermionin výkrik odkiaľsi z diaľky.. Namieril svoj prútik, zakričal
„Finite!“ a hora vecí pred ním sa prestala pohybovať.
„Nie!“ zareval Malfoy a chytil Crabbeovu pažu aby zastavil jeho kúzlo. „Pokiaľ zničíš túto
miestnosť, môžeš spáliť aj ten diadém!“
„No a čo?“ odpovedal Crabbe a striasol zo seba Malfoyovu ruku. „Temný pán chce Pottera,
komu záleží na nejakom diadéme?“
„Potter ho sem prišiel získať,“ povedal Malfoy a snažil sa skryť znechutenie nad
nechápavosťou svojich kolegov. „Takže to musí znamenať, že...“
„Musí znamenať?“ otočil sa na neho Crabbe s neskrývanou zúrivosťou. „Koho zaujíma, čo si
myslíš? Už od teba neprijímam rozkazy, Draco. Ty a tvoj otec ste vyriadení.“
„Harry?“ počul opäť Rona na druhej strane harabúrd. „Čo sa deje?“
„Harry?“ napodobnil Crabbe. „Čo sa deje... nie, Potter! Crucio!“
Harry skočil po diadéme. Crabbova kliatba ho minula, ale zasiahla kamennú bustu, ktorá
vyletela do vzduchu. Diadém stúpal nahor a potom zmizol z dohľadu v hromade objektov,
na ktorých pristála busta.
„PRESTAŇ!“ zareval Malfoy a jeho hlas sa niesol miestnosťou, zosilnený ozvenou. „Temný
pán ho chce živého...“
„No a? Veď ho nezabíjam, nie?“ zajačal Crabbe a opäť odhodil Malfoyovu ruku, ktorá ho
chytila. „Ale pokiaľ budem môcť, tak ho zabijem. Temný pán ho aj tak chce mŕtveho, tak
čo je na tom...?“
Červené iskry minuli Harryho len o niekoľko centimetrov. Hermiona vybehla z rohu za ním a
vyslala omračujúce zaklínadlo na Crabbeovu hlavu. Netrafila sa iba preto, že ho Malfoy
362
strhol nabok.
„To je tá humusáčka! Avada kedavra!“
Harry videl, ako Hermiona uskočila nabok a videl tiež, ako Crabbeova chuť zabíjať vytlačila
všetko ostatné z jeho mysle. Vyslala na neho omračujúce zaklínadlo. Crabbe uskočil a
vyrazil Malfoyovi prútik r ruky. Ten sa odkotúľal z dohľadu pod horu rozbitého nábytku a
kostí.
„Nezabíjajte ho! NEZABÍJAJTE HO!“ kričal Malfoy na Crabba a Goyla, ktorí obaja mierili na
Harryho. Ich zaváhanie bolo všetko, čo Harry potreboval.
„Expelliarmus!“
Goylov prútik vyletel z jeho ruky a zmizol medzi objektmi vedľa neho. Goyle po ňom hlúpo
skočil a pokúšal sa ho znovu získať. Malfoy uskočil pred Hermioniným druhým omračujúcim
zaklínadlom a Ron, ktorý sa zrazu objavil na konci uličky, vypálil spútavacie zaklínadlo na
Crabba, ktoré len tesne minulo cieľ.
Crabbe sa otočil a opäť zakričal, „Avada kedavra!“ Ron zmizol z dohľadu, aby sa vyhol lúču
zeleného svetla. Malfoy, stále ešte bez prútika, sa skrýval za trojnohou skriňou, keď k nim
Hermiona zamierila a zasiahla Goyla omračujúcim zaklínadlom.
„Niekde tu je!“ zakričal na ňu Harry a ukázal smerom na hromadu vecí, na ktorú spadol
starý diadém. „Pozri sa po ňom, ja zatiaľ pomôžem R...“
„HARRY!“ zajačala.
Hlasne sa rozliehajúci hluk ho na poslednú chvíľu varoval. Otočil sa s uvidel Rona i Crabba,
ako utekajú zo všetkých síl smerom k nim.
„Máš to rád prepečené, ty špina?“ zaburácal Crabbe za behu.
Zdalo sa ale, že ani on nemá kontrolu nad tým, čo urobil. Abnormálne veľké plamene ich
prenasledovali a cestou zapaľovali hromady, ku ktorým sa priblížili.
„Aguamenti!“ vykríkol Harry, ale prúd vody, ktorý sa valil z jeho prútika, sa okamžite
vyparoval vo vzduchu.
„UTEKAJ!“
Malfoy chytil omráčeného Goyla a ťahal ho za sebou. Crabbe ich všetkých predbehol a
tváril sa veľmi vydesene. Harry, Ron a Hermiona bežali za ním a oheň ich ďalej
prenasledoval. Nebol to normálny oheň: Crabbe použil zaklínadlo, o ktorom Harry nikdy
nepočul.
Keď zabočili za roh, plamene ich sledovali ďalej. Pokiaľ boli na žive, chceli ich zabiť.
Teraz oheň menil tvar, sformoval sa do obrovského množstva ohnivých netvorov: horiaci
pavúci, chiméry a draky rástli a mizli a pamiatky predchádzajúcich storočí, ktoré plamene
živili, vyletovali do vzduchu do ich otvorených úst, vyhadzované ich končatinami plnými
pazúrov, kým ich toto peklo nepohltilo.
Malfoy, Crabbe a Goyle zmizli z dohľadu: Harry, Ron a Hermiona stuhli, okolo nich krúžili
ohnivé príšery, neustále sa približovali, šľahali okolo svojimi pazúrmi, rohami a chvostami a
363
obklopovala ich nesmierna páľava.
„Čo budeme robiť?“ prekrikovala Hermiona ohlušujúce burácanie ohňa. „Čo budeme
robiť?“
„Tu!“
Harry schmatol pár metiel z najbližšej hromady haraburdia a hodil jedno Ronovi, ktorý si
za seba posadil Hermionu. Harry okamžite prehodil nohu cez druhú metlu a kopnutím sa
odrazil od podlahy.
Všetci sa vzniesli do vzduchu a iba o kúsok minuli zobák ohnivého dravca, ktorý sa po nich
zahnal čeľusťou. Zaplavoval ich dym a páľava: vyčarovaný oheň pod nimi pohlcoval
majetok generácií študentov, výsledky tisíc zakázaných pokusov a tajomstvá mnohých duší,
ktoré v miestnosti našli útočisko. Harry nenašiel ani stopu po Malfoyovi, Crabbovi a
Goylovi. Zniesol sa k pustošivým príšerám z plameňov, ako najviac sa odvážil, ale videl iba
oheň. Aký hrozný spôsob umierania... toto nikdy nechcel...
„Harry, vypadnime odtiaľto, vypadnime odtiaľto!“ zakričal Ron, aj napriek tomu, že bolo
nemožné nájsť cez čierny dym dvere. A potom Harry začul tenký, žalostný ľudský hlas,
ktorý prichádzal zo strašnej búrky ničivých plameňov.
„Je to – príliš – nebezpečné!“ zajačal Ron, ale Harry krúžil vo vzduchu.
Jeho okuliare mu poskytovali akú-takú ochranu pred dymom, prehľadával búrku plameňov
pod ním, či náhodou neuvidí náznak života, končatinu alebo tvár, ktorá by doposiaľ nebola
spálená ako drevo...
A potom ich uvidel: Malfoy rukami zakrýval Goyla, ktorý upadol do bezvedomia. Sedeli na
krehkej veži zo spálených stolov a Harry sa spustil strmhlav dolu. Malfoy ho videl prilietať
a zdvihol jednu pažu, ale aj keď ju Harry chytil, vedel, že to nebude dobré: Goyle bol
príliš ťažký a Malfoyova spotená ruka mu okamžite vykĺzla –
„POKIAĽ KVôLI NIM ZOMRIEME, TAK ŤA ZABIJEM, HARRY!“ zareval Ronov hlas a ako sa k nim
znášala obrovská ohnivá chiméra, on a Hermiona vytiahli Goyla na svoju metlu a vzniesli sa
nahor, keď sa Malfoy škriabal na Harryho metlu.
„Dvere, dostaň sa ku dverám, ku dverám!“ zajačal Malfoy Harrymu do ucha, Harry zrýchlil
a sledoval Rona, Hermionu a Goyla cez vzdúvajúci sa čierny dym. Skoro nemohol dýchať –
okolo nich bolo posledných pár predmetov, zatiaľ nespálených ničivými plameňmi, ktoré
vyniesli do vzduchu ohnivé príšery ako na oslavu víťazstva. Videl poháre, štíty, iskriaci
náhrdelník a starú, bezfarebnú čelenku –
„Čo to robíš, čo to robíš? Dvere sú tamto!“ jačal Malfoy, ale to už Harry ostro zatočil a
ponoril sa do plameňov. Diadém sa pomaly vznášal, otáčal a žiaril a smeroval do hrtanu
šklebiaceho sa hada. A potom ho lapil, chytil do svojej ruky –
Harry znovu prudko zatočil, ako sa po ňom had zahnal, vzniesol sa do výšky a namieril si to
k miestu, kde (ako sa modlil) boli dvere otvorené: Ron, Hermiona a Goyle zmizli a Malfoy
sa Harryho držal tak pevne, až to bolelo. Potom cez dym Harry uvidel obdĺžnikovú škvrnu,
ku ktorej viedol svoju metlu a za moment jeho pľúca vdýchli čistý vzduch a oni narazili do
steny chodby oproti miestnosti.
Malfoy spadol z metly a ležal tvárou k zemi, prudko oddychoval, kašlal a dávil. Harry sa
364
prevalil a posadil sa: dvere núdzovej miestnosti zmizli a Ron a Hermiona dychčali vedľa
Goyla, ktorý bol stále v bezvedomí.
„C – Crabbe,“ vypotil zo seba Malfoy. „C – Crabbe...“
„Je mŕtvy,“ povedal Ron kruto.
Okrem kašlania a dychčania bolo všade ticho. Potom hradom otriaslo nespočetné množstvo
výbuchov a okolo nich sa prehnala skupina priehľadných postáv na koňoch a ich hlavy,
ktoré mali v podpazuší, krvilačne jačali. Keď sa Hon Bezhlavých prehnal, Harry sa postavil
a rozhliadol okolo: vôkol neho sa stále odohrávala bitka. Počul viac výkrikov, než iba tie od
vzďaľujúcich sa duchov. Prešla ním vlna paniky.
„Kde je Ginny?“ opýtal sa ostro.
„Bola tu. Mala sa potom vrátiť do núdzovej miestnosti.“
„Sakra, ty si myslíš, že po tom strašnom ohni bude ešte fungovať?“ povedal Rona a tiež
vstal, škrabal sa na hrudi a pozeral napravo naľavo.
„Nemali by sme sa rozdeliť a hľadať -?“
„Nie,“ zareagovala Hermiona a tiež sa postavila. Malfoy a Goyle sa ešte stále zúfalo váľali
po podlahe, ani jeden z nich nemal prútik. „Zostaneme pri sebe. Asi by sme mali ísť –
Harry, čo to máš v ruke?“
„Čože? Aha, toto –“
Vytiahol diadém a zdvihol ho vyššie. Bol ešte teplý, očernetý od sadzí, ale pri bližšom
pohľade bol na ňom stále rozpoznateľný nápis: Dôvtip je nad všetky bohatstvá ľudí.
Z diadému vytekala hustá tmavá hmota podobná krvi. Diadém sa náhle začal divoko triasť,
potom sa rozlomil Harrymu v rukách a keď sa tak stalo, Harry začul slabučký vzdialený
výkrik bolesti, ktorý sa neozýval z pozemku ani z hradu, ale z veci, ktorá sa mu práve
rozpadla medzi prstami.
„To musel byť Diabolský oheň!“ zamumlala Hermiona a pozerala na úlomky diadému.
„Prosím?“
„Diabolský oheň – jedovatý oheň – je jedna z prísad, ktoré ničia horcruxy, ale ja by som sa
nikdy, nikdy v živote neopovážila ho použiť, je príliš nebezpečný. Ako Crabbe vedel, ako
ho –?“
„Musel sa to naučiť od Carrowov,“ povedal Harry chmúrne.
„Škoda, že nedával pozor, keď sa spomínalo, ako ho zastaviť,“ poznamenal Ron, ktorého
vlasy boli spálené rovnako ako Hermionine a jeho tvár bola očernetá. „Keby sa nás
všetkých nesnažil zabiť, celkom by ma mrzelo, že je mŕtvy.“
„Ale uvedomuješ si to vôbec?“ zašepkala Hermiona. „To znamená, že stačí, keď nájdeme
hada –“
Nedokončila vetu, pretože chodbu naplnilo jačanie, výkriky a nezameniteľné zvuky zápasu.
365
Harry sa rozhliadol a srdce mu takmer zlyhalo: Smrťožrúti prenikli do Rokfortu. Fred a
Percy práve cúvali a každý z nich bojoval s maskovaným mužom.
Harry, Ron a Hermiona im bežali na pomoc. Prúdy svetla lietali všetkými smermi a muž,
ktorý bojoval s Percym, rýchlo cúval. Maska mu zletela z hlavy a oni uvideli vysoké čelo a
pruh vlasov –
„Dobrý deň, pán minister!“ kričal Percy a poslal zaklínadlo priamo na Thicknessa, ktorý
pustil prútik, roztrhol si časť habitu a vyzeral veľmi skľúčene. „Už som sa vám zmienil, že
dávam výpoveď?“
„Ty snáď vtipkuješ, Percy!“ zareval Fred, keď sa Smrťožrút, s ktorým bojoval, zosunul pod
tiažou troch rôznych omračovacích zaklínadiel. Thicknesse spadol na podlahu, okolo neho
zaznelo niekoľko výbuchov a on sa akoby premieňal na určitý druh morského ježka. Fred sa
veselo pozrel na Percyho.
„Ty si naozaj vtipkoval, Percy... myslím, že od teba som nepočul vtip asi –“
Vzduch vybuchol. Všetci sa zoskupili dohromady, Harry, Ron, Hermiona, Fred a Percy,
dvaja Smrťožrúti, jeden omráčený, druhý premenený a na zlomok sekundy, kedy
nebezpečie takmer pominulo, bol svet roztrhnutý na dve polovice. Harry letel vzduchom a
jediné, čo mohol robiť, bolo pevne sa držať tenkého kúsku dreva, jeho jedinej zbrane a
zakryť si hlavu rukami. Počul výkriky svojich druhov a bez nádeje, aby zistil, čo sa s nimi
stalo –
Potom spadol späť na zem. Bol napol pochovaný v troskách chodby, ktorá bola napadnutá.
Z jednej strany ho ovial studený vzduch a on pochopil, že hrad bol sčasti vyhodený do
vzduchu. Na tvári pocítil lepkavú tekutinu a vedel, že krváca. Potom počul strašný výkrik,
ktorý mu prevrátil vnútornosti naruby a ktorý vyjadroval muky, ktoré nemohlo spôsobiť
žiadne zaklínadlo ani plamene. Postavil sa, mierne sa zakolísal a bol vydesený, ako tento
deň ešte nebol. Alebo možno, ako nebol vydesený ešte nikdy vo svojom živote...
Hermiona sa predierala troskami, medzi ktorými boli traja červenovlasí muži presne tam,
kde stena vybuchla. Harry chytil Hermionu za ruku a spolu sa predierali cez kameň a drevo.
„NIE – NIE – NIE!“ kričal niekto. „NIE! Fred! NIE!“
Percy triasol svojím bratom, Ron kľačal vedľa nich, Fredove oči pozerali do prázdna a v
jeho tvári zostal posledný úsmev, ktorý sa na ňom objavil.
366
32. kapitola - Starodávny prútik
Svet skončil, tak ako to, že sa bitka nezastavila, hrad ticho nespadol a všetci bojovníci
nezložili zbrane? Harryho myseľ padala voľným pádom, vymkla sa z jeho kontroly
neschopná pochopiť realitu, pretože Fred Weasley nemohol byť mŕtvy, jeho zmysly museli
klamať...
A potom okolo otvoru spadlo niekoho telo a z tmy na nich lietali kliatby, ktoré ich míňali
tesne nad hlavou a triafali stenu za nimi.
„K zemi!“ zakričal Harry a nocou lietalo viac a viac kliatob. Chytil spolu s Ronom Hermionu
a pritlačili ju na podlahu. Percy si ľahol cez Fredove telo a chránil ho pred ďalším zranením
a keď Harry zakričal: „Percy, rýchlo, musíme odtiaľto!“len zavrtel hlavou.
„Percy!“ Harry videl slzy, ktoré stekali Ronovi po lícach, keď pozoroval svojho staršieho
brata. Vzal Percyho za ramená a zatiahol, ale on neustúpil. „Percy, už pre neho nemôžeš
nič urobiť! Musíme…“
Hermiona vykríkla a keď sa Harry otočil, nemusel sa pýtať prečo. Obrovský pavúk veľkosti
menšieho auta sa snažil preliezť dierou v stene. Jeden z Aragogových potomkov sa pridal k
boju.
Ro a Harry spolu vykríkli a ich kúzla sa spojili. Príšeru to odhodilo späť, hrôzostrašne
zatrepala nohami a zmizla v tme.
„Priniesol si kamarátov!“ volal Harry na ostatných a pozeral otvorom v stene, cez ktoré
lietali ďalšie kúzla: ďalšie pavúky šplhali po stene hradu hore, oslobodene zo Zakázaného
lesa, do ktorého museli preniknúť Smrťožrúti. Harry na nich vyslal omračujúce kliatby,
takže sa zvalili jeden na druhého a padali dole, preč z dohľadu. Potom okolo Harry
preletela jedna kliatba tak tesne, že cítil, ako mu jej sila prečesala vlasy.
„Ideme, TERAZ!“
Tlačili spolu s Ronom Hermionu pred sebou a Harry sa na chvíľu zastavil, aby odtiahol
Fredove telo do výklenku v stene. Keď si Percy všimol, čo robí, prestal sa tela držať a
pomohol mu. V podrepe, aby sa vyhol lietajúcim kliatbam, spolu odstránili Fredove telo z
cesty.
„Tu,“ povedal Harry a umiestnili ho do výklenku, kde predtým stálo brnenie. Nemohol sa
na Freda pozerať ani o chvíľu dlhšie, než nevyhnutne musel a akonáhle sa uistil, že je
dobre schovaný, odišiel za Ronom a Hermionou. Malfoy s Goylom zmizli, ale koniec chodby
bol plný prachu, padajúcej omietky a skla vytlčeného ďaleko od okien. Harry uvidel mnoho
ľudí pobehujúcich tam a späť, ale nemohol povedať, či sú to priatelia alebo nepriatelia.
Percy zahol za roh a silno vykríkol: „ROCKWOOD!“ a utekal v smere, kde stál vysoký muž,
ktorý čelil niekoľkým študentom.
„Harry, sem!“ vykríkla Hermiona.
Zatiahla Rona za jeden gobelín a vyzeralo to, akoby spolu zápasili. V jednu chvíľu si Harry
myslel, že sa snáď znovu bozkávajú, ale potom pochopil, že sa snaží zabrániť Ronovi, aby
sa rozbehol za Percym.
„Počúvaj ma... POČÚVAJ MA, RON!“
367
„Chcem im pomôcť... Chcem zabiť všetkých Smrťožrútov...“
Jeho tvár bola skrivená hnevom, špinavá od prachu a dymu a on sa celý triasol hnevom a
smútkom.
„Ron, sme jediní, ktorí to môžu skončiť! Prosím... Ron... potrebujeme toho hada, musíme
zabiť toho hada!“ povedala Hermiona.
Ale Harry vedel, ako sa Ron cíti. Zničenie ďalšieho horcruxu nemôže priniesť
zadosťučinenie. Tiež chcel bojovať, potrestať ľudí, ktorí zabili Freda a chcel nájsť ďalších
Weasleyovcov a predovšetkým sa uistiť, že Ginny nie je... ale nedokázal si to ani
predstaviť...
„Budeme bojovať!“ povedala Hermiona. „Budeme musieť, aby sme sa dostali k hadovi! Ale
nesmieme zabúdať na to, čo musíme urobiť! Sme jediní, ktorí to môžu skončiť!“
Tiež plakala a keď hovorila, utierala si oči do svojho roztrhaného a spáleného rukávu.
Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla, aby sa upokojila, stále pevne držala Rona a otočila sa na
Harryho.
„Musíš zistiť, kde je Voldemort, bude mať toho hada so sebou, nie? Urob to Harry, pozri do
neho!“
Ako to, že to bolo tak jednoduché? Pretože jeho jazva pálila už celé hodiny a túžila mu
ukázať Voldemortove myšlienky? Na jej rozkaz zavrel oči a naraz výkriky, rany a všetky
nesúrodé zvuky bitky utíchali, pokiaľ neboli vzdialené, akoby stál ďaleko, ďaleko od nich...
Stál uprostred spustnutej, ale podivne známej miestnosti s olupujúcimi sa tapetami na
stenách a zabarikádovanými oknami. Zvuky útoku na hrad boli vzdialené a utlmené. Jediné
nezabarikádované okno otváralo pohľad na ďaleké záblesky svetla na mieste, kde stál hrad,
ale vnútri miestnosti bola tam, až na jedinú petrolejovú lampu.
Pretáčal si prútik medzi prstami, sledoval ho a myslel na tú miestnosť na hrade, tajnú
miestnosť, ktorú kedysi našiel len on sám, miestnosť, komnatu, ktorú otvorí len múdry,
mazaný, vynaliezavý a zvedavý kúzelník... Bol si istý, že chlapec nenájde diadém... i keď
tá Dumbledorova bábika zašla omnoho ďalej, než by si kedy myslel... príliš ďaleko...
„Môj pane,“ povedal zúfalý a zlomený hlas. Otočil sa. V najtmavšom rohu sedel Lucius
Malfoy, rozodratý, stále niesol známky posledného trestu za to, že chlapec unikol. Jedno z
jeho očí zostávalo zavreté a opuchnuté. „Môj pane, prosím, môj syn…“
„Pokiaľ je tvoj syn mŕtvy, Lucius, nie je to moja vina. On neprišiel a nepripojil sa ku mne
ako ostatní Slizolinčania. Možno sa rozhodol spriateliť sa s Harrym Potterom?“
„Nie, to nikdy!“ šepkal Malfoy.
„Musíš dúfať, že nie.“
„Nebojíte sa... nebojíte sa, môj pane, že Potter zomrie rukou niekoho iného, ako tou
vašou?“ spýtal sa Malfoy a jeho hlas sa triasol. „Nebolo by... prepáčte mi... múdrejšie
bitku odvolať, vstúpiť do hradu a vyhľadať ho s-...sám?“
„Nesnaž sa niečo predstierať, Lucius. Chceš, aby bitka skončila len preto, aby si mohol
zistiť, čo sa stalo tvojmu synovi. Ale ja nepotrebujem Pottera hľadať. Skôr, ako noc
368
skončí, Potter ma nájde sám“
Voldemort sa ešte raz uprene zahľadel na svoj prútik. To ho trápilo... a veci, ktoré trápia
Lorda Voldemorta, sa musia zmeniť...
„Choď a priveď Snapea.“
„Snapea, môj p-pane?“
„Snapea. Hneď. Potrebujem ho. Je tu... služba... ktorú od neho potrebujem. Choď!“
Vystrašený, trasúca sa opustil Malfoy temnú miestnosť. Voldemort tam zostal stáť, točil
prútikom v prstoch a pozeral na ňu.
„Je to jediná cesta, Nagini,“ šepkal a rozhliadol sa okolo.
Uvidel obrovského silného hada, ktorý bol teraz zavesený v priestore a pôvabne sa krútil
vnútri ochranného kúzelného vaku, ktorý pre neho vytvoril. Žiarivá priehľadná guľa, niečo
medzi trblietavou klietku a nádržou.
Harry zalapal po dychu, otvoril oči a vrátil sa späť v rovnakú chvíľu, keď boli jeho uši
vystavené vreskotu a výkrikom, treskom a ranám bitky.
„Je v Škriekajúcej búde. Had je s ním a je okolo neho nejaký druh kúzelnej ochrany. Práve
poslal Luciusa Malfoya pre Snapea.“
„Voldemort sedí v Škriekajúcej búde?“ povedala Hermiona pobúrene. „On... on nebojuje?“
„Myslí si, že nemusí bojovať,“ povedal Harry. „Myslí si, že k nemu prídem sám.“
„Ale prečo?“
„Vie, že hľadám horcruxy... drží Nagini blízko pri sebe, takže k nemu musím...“
„Dobre,“ povedal Ron a rovnal si ramená. „Takže tam ísť nemôžeš. To je to, čo on chce,
čo očakáva. Takže tu zostaneš a postaráš sa o Hermionu a ja pôjdem a...“
Harry Rona prerušil.
„Vy dvaja tu zostanete, ja pôjdem pod neviditeľným plášťom a vrátim sa tak rýchlo, ako to
len bude...“
„Nie,“ povedala Hermiona, „bolo by omnoho zmysluplnejšie, keby som si plášť vzala ja
a...“
„Ani na to nemysli,“ zavrčal na ňu Ron.
Pred tým, než došla Hermiona ďalej než k: „Ron, ja som rovnako schopná...,“ gobelín na
vrchu schodiska, na ktorom stáli, sa roztrhol.
„POTTER!“
Stáli tam dvaja maskovaní Smrťožrúti, ale ešte skôr, než stihli zdvihnúť svoje prútiky,
Hermiona zakričala:
369
„Gliseo! “
Schody pod ich nohami sa premenili v hladkú kĺzačku a oni sa po nich rútili dole bez toho,
aby mohli kontrolovať svoju rýchlosť, ale dosť rýchlo na to, aby omračujúce kúzla
Smrťožrútov preleteli vysoko nad ich hlavami. Preleteli gobelínom, ktorý bol na konci
schodiska, spadli na podlahu a zastavili sa o náprotivnú stenu.
„Duro! “ vykríkla Hermiona a ukazovala prútikom na gobelín. Ozvali sa dve hlasité rany,
ako sa tapiséria premenila v kameň a Smrťožrúti rútiaci sa dolu do nej tvrdo narazili.
„Späť!“ vykríkol Ron a vrhli sa spolu s Harrym a Hermionou proti dverám, aby sa vyhli
stádu okolo cválajúcich lavíc vedených utekajúcou profesorkou McGonagallovou.
Neobjavila sa, aby im čokoľvek povedala. Mala rozpustené vlasy a na tvári reznú ranu. Keď
zabočila za roh, počuli jej výkrik.
„USTÚP!“
„Harry, zober si plášť,“ povedala Hermiona. „Na nás nezáleží...“
Harry však plášť prehodil cez všetkých troch a dúfal, že nikto neuvidí ich nohy v oblaku
vznášajúceho sa prachu, padajúceho kamenia a mihajúcich sa kúziel.
Zbehli dole po ďalšom schodisku a zistili, že sú v chodbe plnej dvojíc, ktoré medzi sebou
zápasili. Portréty na oboch stranách chodby boli preplnené ľuďmi, ktorí volali rady a
pobádali študentov a učiteľov čeliacim maskovaným i nemaskovaným Smrťožrútom. Dean
získal prútik a teraz čelil tvárou v tvár Dolohovovi a Parvati Traversovi.
Harry, Ron i Hermiona zdvihli prútiky, pripravení zaútočiť, ale účastníci súboja sa neustále
pohybovali, takže bola veľká pravdepodobnosť, že by ich kúzla zasiahli niekoho z ich
strany. Stáli a čakali na príležitosť zasiahnuť a v tom sa nad nimi ozvalo hlasité: „Fíííííí! “
a keď sa pozreli hore, zistili, že je to Zloduch a rozhadzuje tobolky škrtidubu na
Smrťožrútov, ktorých hlavy boli zrazu obalené rastúcimi zelenými výhonkami krútiacimi sa
ako tlsté červy.
„ARGH!“
Hrsť toboliek zasiahla plášť nad Ronovou hlavou. Klíčiace zelené korene boli zvláštne
zavesené v priestore a Ron s nimi trepal, aby sa ich zbavil.
„Je tu niekto neviditeľný!“ vykríkol maskovaný Smrťožrút a ukazoval na miesto, kde stáli
Harry, Ron a Hermiona.
Dean využil Smrťožrútove chvíľkové vyrušenie najviac ako to len šlo a odhodil ho
omračujúcou kliatbou. Dolohov sa mu chcel odplatiť tak isto, ale Parvati na neho vystrelila
zväzujúce kúzlo.
„IDEME!“ zakričal Harry a on, Hermiona a Ron sťahujúc si plášť čo najtesnejšie k sebe sa
rozbehli pokrečení s hlavami dole priamo stredom medzi zápasníkmi kĺzajúc pri tom na
kalužiach štiav zo škrtidubu smerom k vrchu mramorového schodiska vedúceho do vstupnej
haly.
„Ja som Draco Malfoy, som Draco, som na vašej strane!“
370
Draco stál na vrchnom odpočívadle a hájil sa pred ďalším maskovaným Smrťožrútom. Harry
ho omráčil, keď prechádzali okolo. Malfoy sa žiarivo rozhliadal a Ron ho udrel z pod plášťa.
Spadol dozadu na Smrťožrúta, tiekla m krv z úst a bol úplne zmätený.
„Toto je druhý krát, čo sme ti dnes v noci zachránili život, ty falošný bastard!“ zakričal
Ron.
Všade na schodisku a v hale stáli ďalšie zápasiace dvojice, Smrťožrúti všade, kam sa Harry
pozrel. Yaxley stál blízko hlavnej brány a zápasil s Flitwickom, maskovaný Smrťožrút v
súboji s Kingsleym stál hneď vedľa nich.
Študenti pobehovali všetkými smermi, niektorí niesli svojich zranených kamarátov. Harry
namieril omračujúce kúzlo na maskovaného Smrťožrúta, ale tesne minul a skoro zasiahol
Nevilla, ktorý sa znenazdajky objavil a niesol plnú náruč Diaboského osídla, ktoré sa začalo
šťastne obtáčať okolo najbližšieho Smrťožrúta a dusiť ho.
Harry, Ron a Hermiona sa ponáhľali dole po mramorovom schodisku. Naľavo od nich sa
ozval zvuk rozbíjajúceho sa skla a presýpacie hodiny, ktoré ukazovali počet bodov
slizolinskej fakulty, začali rozsypávať smaragdy všade okolo, takže utekajúci ľudia začali
kĺzať a kolísať. Z balkóna nad nimi spadli dve telá a vo chvíli, kedy dopadli na zem, cez
miestnosť prebehla sivá škvrna, o ktorej si Harry myslel, že je to zviera, aby sa zahryzol
svojimi zubami do ich krku.
„NIE!“ vykríkla Hermiona a s ohlušujúcou ranou z jej prútika odhodila Fenrira Greybacka
preč, od ľahko sa trasúceho tela Lavender Brownovej. Zasiahol mramorový stĺpik a pokúšal
sa znovu postaviť na nohy. Potom ho so zábleskom bieleho svetla a lupnutím zasiahla do
hlavy krištáľová guľa a on spadol na podlahu a nehýbal sa.
„Mám ich viac!“ kričala profesorka Trelawneyová stojaca na balustráde. „Veľa pre
každého, kto si o ne povie! Tu...!“
A s pohybom ako pri tenisovom podaní vytiahla zo svojej tašky ďalšiu krištáľovú guľu,
mávla prútikom a vyslala guľu cez miestnosť, kde rozbil okno a vyletela von. V tej chvíli sa
rozletela silná drevená vstupná brána a ďalšie obrovské pavúky si razili cestu do Vstupnej
haly.
Výkriky hrôzy naplnili vzduch. Zápasiace dvojice sa rozptýlili, Smrťožrúti rovnako ako
obrancovia Rokfortu a červené a zelené záblesky svetla vyleteli do stredu prichádzajúcich
príšer, ktoré sa triasli a týčili sa viac hrôzostrašne, než kedy predtým.
„Ako sa dostaneme von?“ kričal Ron cez všetok ten vreskot, ale skôr než Harry a Hermiona
stihli čokoľvek povedať, boli odhodení stranou. Hagrid s burácaním zbiehal zo schodov a
vytiahol svoj ružový dáždnik.
„Neubližujte im! Neubližujte im!“ kričal.
„HAGRID, NIE!“
Harry zabudol na všetko, vybehol spod neviditeľného plášťa a skrčil sa, aby sa vyhol
všetkým žiariacim kliatbam lietajúcim po celej sieni.
„HAGRID, VRÁŤ SA!“
371
Ale nebol ani na pol ceste k Hagridovi, keď sa to stalo. Hagrid zmizol medzi pavúkmi, ktorí
sa s cupitaním odporne vyrojili pred náporom kúzel von z hradu spolu s Hagridom
pochovaným v ich strede.
„HAGRID!“
Harry počul, ako niekto volá jeho vlastné meno, nezáležalo na tom, či priateľ či nepriateľ.
Utekal dole na vonkajšie schodisko vedúce na tmavé pozemky a hemžiaci sa pavúce
ustupovali preč smerom späť do temného lesa. Hagrida nebolo vidieť.
„HAGRID!“
Myslel si, že uvidel veľkú čiernu ruku vynoriť sa medzi pavúkmi, ale keď sa za nimi chcel
rozbehnúť, cestu mu zatarasila obrovská noha, ktorá sem dopadla z tmy a zem sa pod ňou
otriasla. Pozrel sa hore.
Pred ním stál 20 stôp vysoký obor, z ktorého nebolo vidieť nič, iba jeho, ako kmeň stromu
silnú holeň, hlavu mal schovanú v tieni. Jedným brutálnym plynulým pohybom roztrieskal
svojou obrovskou päsťou okno v horných poschodiach a na Harryho dopadla spŕška
roztriešteného skla a donútila ho stiahnuť sa znovu pod úkryt hlavnej brány.
„Ach môj...! vykríkla Hermiona, keď spolu s Ronom dostihli Harryho a pozerala na obra,
ktorý sa teraz snažil cez rozbité okno chytiť ľudí vnútri.
„NIE!“ vykríkol Ron a zachytil Hermioninu ruku, keď zdvíhala svoj prútik. „Omráčiš ho a on
rozbije polku hradu...“
„HAGGER?“
Grawp sa vynoril spoza rohu. Harry teraz videl, že Grawp je medzi obrami dosť nízky.
Obrovská príšera, ktorá sa snažila rozmliaždiť ľudí v horných poschodiach sa otočila a
desivo zarevala. Schody sa zatriasli, keď sa postavil svojmu menšiemu druhovi a Grawpove
krivé ústa sa otvorili a ukázali im žlté, ako tehly veľké zuby. V tom sa na seba vrhli so
zúrivosťou levov.
„UTEKAJTE!“ zakričal Harry. Noc sa zaplnila škrekmi a ranami, ako spolu dvaja obry
zápasili, a on chytil Hermionu za ruku a ťahal ju po schodoch na pozemky, Ron hneď za
nimi. Harry nestrácal nádej na nájdenie a zachránenie Hagrida. Utekal tak rýchlo, že
ostatní boli iba na pol ceste k Zakázanému lesu, než ho znovu dohonili.
Vzduch okolo nich stuhol: Harrymu sa zastavil dych a stuhol mu v hrudi. Tmou vírivým
pohybom plachtili postavy, ktoré okolo seba sústredili tmu a mierili smerom k hradu, tváre
zahalené kapucňami a ich hrkotajúci dych...
Ron a Hermiona vedľa neho sa k sebe pritisli, ako sa zvuky boja za nimi stávali tichšími,
tlmenými, pretože ticho, ktoré prinášali len dementori, sa rozliehalo nocou...
„No tak, Harry!“ povedal Hermionin hlas z veľkej diaľky, „Patronusy, Harry, no tak!“
Zdvihol prútik, ale pohlcovala ho beznádej: Fred odišiel a Hagrid určite umieral, alebo už
bol mŕtvy; nevedel, koľko ďalších ešte položilo život; cítil, ako keby jeho duše napol
opustila jeho telo...
372
„HARRY, NO TAK!“ vykríkla Hermiona.
Stovka dementorov sa k nim približovala kĺzavým pohybom, drali sa za Harryho zúfalstvom,
ktoré im sľubovalo hostinu...
Videl Ronovho strieborného teriéra, ako vyrazil do vzduchu, slabo zažiaril a zanikol;
Hermionina vydra sa zatočila a vybledla, pričom jeho vlastný prútik sa mu klepal v ruke, a
on takmer vítal blížiace sa zabudnutie, prísľub ničoty, žiadnych pocitov...
A potom sa okolo Harryho, Ronovej a Hermioninej hlavy vznášal strieborný zajac, diviak a
líška: dementori sa stiahli preč od zvierat. Z temnoty prišli ďalší traja ľudia, aby im stáli
po boku, prútiky mali napriahnuté a ďalej vyčarovávali svojich patronusov: Luna, Ernie a
Seamus.
„Tak je to správne,“ povedala Luna povzbudivo, ako keby boli späť v Núdzovej miestnosti a
precvičovali sa v DA.
„Tak je to správne, Harry... No tak, mysli na niečo šťastné...“
„Niečo šťastné?“ preniesol stále sa trasúcim hlasom.
„Stále sme tu,“ zašepkala, „stále ešte bojujeme. No tak, teraz...“
Najskôr vyšla strieborná iskra, potom mihotavé svetlo a potom s tým najväčším úsilím, aké
kedy vydal, vytryskol z konca Harryho prútika jeleň. Klusal dopredu, dementori sa rozptýlili
okolo a noc bola okamžite znovu pokojná, akurát zvuky odohrávajúcej sa bitky doľahli k
jeho ušiam.
„Ani neviem, ako sa vám poďakovať,“ povedal Ron trasľavo Lune, Erniemu a Seamusovi,
„práve ste nám zachránili...“
Za burácania, ktoré pripomínalo otrasy pri zemetrasení, vyšiel kolísavo z tmy lesa ďalší
obor a máchal kyjom väčším ako bol ktokoľvek z nich.
„UTEKAJTE!“ zakričal znovu Harry, ale ostatní na to ani nečakali: všetci sa rozutekali a ani
nie o sekundu neskôr dopadla ohromná noha na miesto, kde ešte pred chvíľkou stáli.
Harry sa rozhliadol okolo: Ron a Hermiona ho nasledovali, ale ostatní traja zmizli vo víre
bitky.
„Poďme preč z jeho dosahu!“ zakričal Ron, keď sa obor znovu rozpriahol svojim kyjom a z
jeho pľúc vyrazil škrek, ktorý sa niesol po školských pozemkoch, na ktorých bola tma
neustále prerážaná červenými a zelenými svetlami.
„Zúrivá vŕba,“ povedal Harry. „Poďme!“
Nejakým spôsobom vyhnal všetko preč z mysle, potlačil ich, aby sa znovu nevyrojili
myšlienky na Freda a Hagrida a strach o všetkých, ktorých miloval, rozptýlených po hrade a
vonku; všetko muselo počkať, pretože teraz museli bežať, musí dostať toho hada a
Voldemorta, pretože, ako povedala Hermiona, toto bol jediný spôsob, ako to ukončiť...
Uháňal a napoly dúfal, že by mohol predbehnúť i samotnú smrť, nevnímal záblesky svetiel
lietajúcich tmou všade okolo, zvuky z jazera ako rozbúreného mora i les, ktorý škrípal ako
nikdy v živote a bol to práve on, kto ako prvý uvidel obrovský strom, vŕbu, ktorá chránila
373
tajomstvo pod svojimi koreňmi bičujúcimi, prudkými vetvami.
Harry spomalil, prudko si vydýchol a obchádzal útočiace vetvy vŕby. Cez tmu prehliadal
tlstý kmeň a snažil sa nájsť hrču v kôre, ktorá by ten starý strom znehybnila. Ron a
Hermiona ho práve dobehli; Hermiona bola bez dychu, takže ani nemohla prehovoriť.
„Ako... ako sa dostaneme dovnútra?“ dychčal Ron. „Ja... vidím to... keby tu bol... zase
Krivolab...“
„Krivolab?“ sipela Hermiona, ohýbala sa v bokoch a zvierala si hrudník. „Si kúzelník, alebo
nie?“
„No... hej... vlastne...“
Ron sa rozhliadol okolo a potom namieril prútikom na vetvičku na zemi a preniesol:
„Wingardium Leviosa!“ Vetvička vyletela zo zeme, otočila sa vo vzduchu, ako keby ju
niesol náhly poryv vetra a potom svišťala ku kmeňu cez osudne sa pohybujúce vetvy vŕby.
Razom sa zabodla na miesto blízko koreňov a zmietajúci sa strom stuhol.
„Skvelé!“ funela Hermiona.
„Počkať.“
Medzitým čo sa vzduchom niesol hukot bitky, Harry na sekundu zaváhal. Voldemort chcel,
aby to urobil, chcel, aby prišiel... viedol teda Rona a Hermionu do pasce?
Ale potom sa vrátil späť do krutej reality: ďalšie na rade bolo zabiť hada, a had bol tam,
kde Voldemort, a Voldemort bol na konci tunela...
„Harry, ideme, tak tam vlez!“ ozval sa Ron a tlačil ho dopredu.
Harry sa vsúkal do podzemnej chodby ukrytej pod koreňmi stromu. Pretlačiť sa úzkym
priechodom bolo omnoho ťažšie, ako keď tadiaľ liezli naposledy. Tunel mal nízky strop:
pred štyrmi rokmi sa stačilo len skloniť, teraz im ale nezostávalo nič iné, ako sa plaziť.
Harry išiel prvý, prútik mal rozsvietený a každú chvíľu očakával prekážku na ceste, ale
žiadna neprišla. Pohybovali sa v tichosti, Harry upieral zrak na kužeľ svetla vysielaný
prútikom, ktorý držal v ruke.
Nakoniec tunel začal stúpať a Harry vpredu zahliadol malé svetlo. Hermiona ho zatiahla za
členok.
„Plášť!“ zašepkala. „Obleč si plášť!“
Zatápal za sebou a ona mu strčila do voľnej ruky uzlík kĺzavej látky. S ťažkostami ho cez
seba prehodil a zamrmlal: „Nox, “ čím zhasol svetlo z prútika. Potom znovu pokračoval po
rukách a kolenách, ako najtichšie to bolo možné a všetky zmysly mal nastražené, ako
každú chvíľu očakával, že ho objaví, že bude počuť jasný chladný hlas a záblesk zeleného
svetla.
A potom počul z miestnosti priamo pred nimi hlasy mierne tlmené, pretože koniec tunelu
bol zablokovaný niečím, čo pripomínalo starú debnu. Skoro sa neodvažoval dýchať, keď sa
Harry priblížil ku koncu a pozeral cez tenkú dieru medzi debnou a stenou.
Izba za ňou bola matne osvietená, napriek tomu však videl Nagini, ako víri a zvíja sa ako
374
had pod vodou v bezpečí svojej očarovanej žiarivej gule, ktorá sa bez opory vznášala vo
vzduchu.
Videl kraj stola a bielu ruku s dlhými prstami, ktoré sa pohrávali s prútikom. Potom
prehovoril Snape a Harrymu sa ľaknutím pozastavilo srdce: Snape bol len kúsok od miesta,
kde sa krčil.
„... môj pane, ich odpor slabne...“
„... a to i bez tvojej pomoc,“ povedal Voldemort svojim vysokým ostrým hlasom. „Aj keď
si schopný kúzelník, Severus, nemyslím si, že by si niečo zmenil. Už sme skoro pri cieli...“
„Dovoľte mi nájsť toho chlapca. Dovoľte mi priviesť vám Pottera. Viem, že ho nájdem, môj
Pane. Prosím.“
Snape prešiel okolo diery a Harry sa trochu odtiahol, stále však mal oči uprené na Nagini.
Uvažoval, či existuje kúzlo, ktoré by preniklo obranou, ktorá ho obklopovala, ale na nič
neprišiel. Jeden zlý pokus a prezradil by sa...
Voldemort sa postavil. Harry teraz mohol vidieť jeho červené oči, plochú hadiu tvár, ktorej
bledosť mierne žiarila v pološere.
„Mám problém, Severus,“ preniesol Voldemort zľahka.
„Môj pane?“
Voldemort zdvihol Starodávny prútik a držal ho úzkostlivo ako dirigent taktovku.
„Prečo mi neslúži, Severus?“
V nastatom tichu sa Harry domnieval, že počuje tiché syčanie hada, ktorý sa zvíjal, alebo
že by to bol Voldemortov sykavý povzdych visiaci vo vzduchu?
„Môj – môj Pane?“ povedal zarazene Snape. „Ja nechápem. Vy... predviedol ste s tým
prútikom neobyčajné kúzla.“
„Nie,“ povedal Voldemort. „Predviedol som bežné kúzla. Ja som neobyčajný, ale tento
prútik... nie. Neukázal divy, ktoré mal. Nevidím žiaden rozdiel medzi týmto prútikom a
tým, ktorý som pred rokmi získal od Ollivandera.“
Voldemortov hlas bol kľudný a vyrovnaný, ale Harryho jazva začala tepať: bolesť
prechádzala celým jeho čelom a on cítil, že sa Voldemorta zmocňovala zúrivosť.
„Žiadny rozdiel,“ zopakoval Voldemort.
Snape neprehovoril. Harry mu nevidel do tváre: premýšľal, či Snape cíti nebezpečenstvo a
hľadal správne slová, aby upokojil svojho majstra.
Voldemort sa začal pohybovať po miestnosti: na chvíľu sa Harrymu stratil z očí, keď sa
prechádzal, a hovoril rovnako odmeraným hlasom; medzitým sa v Harrym vzdúvala bolesť a
zúrivosť.
„Premýšľal som dlho a usilovne, Severus... vieš, prečo som ťa zavolal späť z bitky?“
A na chvíľu Harry uvidel Snapeov profil: jeho oči sa upierali na zvíjajúceho sa hada v
375
začarovanej klietke.
„No, môj Pane, ale prosím vás, dovoľte mi vrátiť sa. Dovoľte mi nájsť Pottera.“
„Hovoríš ako Lucius. Ani jeden z vás nerozumie Potterovi ako ja. Nepotrebujem ho nájsť.
Potter ku mne príde. Poznám jeho slabosť, jeho najväčšiu slabinu. Neznesie pohľad na
ostatných, ktorí okolo neho padajú, pretože vie, že sa to deje kvôli nemu. Bude to chcieť
zastaviť za každú cenu. Príde.“
„Ale môj Pane, mohol by ho náhodou zabiť niekto iný, než vy sám...“
„Moje rozkazy boli úplne jasné. Zajmite Pottera. Zabite jeho priateľov... čím viac, tím
lepšie... ale nezabíjajte jeho. To s tebou si prajem hovoriť, Severus, nie s Harrym
Potterem. Bol si pre mňa veľmi cenný. Veľmi cenný.“
„Môj Pán vie, že mu chcem slúžiť. Ale... dovoľte mi ísť a nájsť toho chlapca, môj Pane.
Dovoľte mi vám ho priniesť. Ja viem, že môžete... “
„Povedal som nie!“ povedal Voldemort a Harry zachytil odlesk červenej farby jeho očí, keď
sa otočil a šušťanie jeho plášťa znelo ako plazenie hada, a v jazve, ktorá ho neprestávala
páliť, cítil Voldemortovu netrpezlivosť.
„Môj momentálni záujem, Severus, je, čo sa stane, až sa s ním konečne stretnem!“
„Môj Pane, žiadna otázka nie je, iste...?“
„... ale je tu otázka, Severus. Je.“
Voldemort sa zastavil a Harry ho znovu uvidel, ako sa prstami pohráva so Starodávnym
prútikom a uprene pozerá na Snapea.
„Prečo oba prútiky, ktoré som použil, zlyhali, keď som ich namieril na Harryho Pottera?“
„Ja... na to nemôžem odpovedať, môj Pane.“
„Nemôžeš?“
Harryho hlavou prešiel záchvat hnevu: do úst si strčil vlastnú päsť, aby nezakričal
bolesťou. Zavrel oči a zrazu bol Voldemortom, ktorý sa pozeral do Snapeovej bledej tváre.
„Môj tisový prútik vykonal všetko, čo som chcel, Severus, okrem vraždy Harryho Pottera.
Dvakrát zlyhal. Olliveander mi povedal o rovnakých jadrách, že si mám vziať prútik
niekoho iného. Urobil som to, ale Luciosov prútik bol zničený, keď sa stretol s
Potterovým.“
„Ja... ja nemám žiadne vysvetlenie, môj Pane.“
Snape sa teraz na Voldemorta nepozeral. Jeho tmavé oči boli stále uprené na zvíjajúceho
sa hada vo svojej ochrannej guli.
„Našiel som tretí prútik, Severus. Starodávny prútik, Osudový prútik, Smrtiaci prútik. Vzal
som ho jeho predchádzajúcemu majiteľovi. Vzal som ju z hrobu Albusa Dumbledora.“
Teraz sa Snape na Voldemorta pozrel a Snapeova tvár vyzerala ako smrteľná maska. Bol
376
ako biely mramor a tak strnulý, že keď prehovoril, bolo podivné, že za tými prázdnymi
očami sa skrýva život.
„Môj Pane... dovoľte mi nájsť toho chlapca...“
„Celú noc, keď som na pokraji víťazstva, som tu sedel,“ povedal Voldemort a jeho hlas
nebol oveľa hlasnejší než šepot, „a premýšľal. Premýšľal, prečo Starodávny prútik odmieta
byť tým, čím má. Odmieta čarovať, ako hovoria príbehy, čarovať pre svojho majiteľa... a
myslím, že som našiel odpoveď.“
Snape nehovoril.
„Možno si na to už prišiel? Koniec koncov si bystrý muž, Severus. Bol si dobrým a verným
služobníkom, a ja ľutujem to, čo sa musí stať.“
„Môj Pane...“
„Starodávny prútik mi neslúži, ako má, Severus, pretože nie som jeho pravý pán.
Starodávny prútik patrí kúzelníkovi, ktorý zabil jeho posledného majiteľa. To ty si zabil
Albusa Dumbledora. Pokiaľ žiješ, Severus, Starodávny prútik nikdy nebude môj.“
„Môj Pane!“ namietal Snape a zdvihol prútik.
„Nejde to inak,“ povedal Voldemort. „Musím byť pánom toho prútika, Severus. Pánom toho
prútika a nakoniec premôžem i Pottera.“
Voldemort mávol vo vzduchu Starodávnym prútikom. Snapeovi sa nič nestalo, a tak si na
zlomok sekundy myslel, že mu bola daná milosť: ale záhy bol Voldemortov úmysel jasný.
Hadova klietka sa valila vzduchom, a skôr, než mohol Snape urobiť niečo viac než len
zakričať, pohltila jeho hlavu a ramená; Voldemort prehovoril hadím jazykom.
„Zabi.“
Ozval sa strašný výkrik. Harry videl, ako Snape stráca i zvyšok farby, ktorú mala jeho tvár,
obelel rovnako ako sa jeho oči rozšírili, keď mu hadove jedovaté zuby prehryzli krk,
poklesli mu kolená a on spadol na zem.
„Ľutujem to,“ povedal Voldemort chladne.
Otočil sa; nebol v ňom žiadny smútok, žiadna ľútosť.
Bolo načase opustiť búdu a prevziať vedenie s prútikom, ktorý teraz bude plniť jeho
rozkazy. Namieril ho na žiarivú klietku, ktorá držala hada a tá sa vzniesla hore od Snapea,
ktorý bokom dopadol na podlahu a zo zranení na krku mu prúdila krv. Voldemort preletel
izbu bez toho, aby sa ohliadol, a veľký had sa vznášal za ním vo svojej obrovskej guli.
Späť v tuneli a vo svojej vlastnej mysli, Harry otvoril oči, kĺby mal pokryté krvou, zahryzol
sa do nich totiž, aby nezačal kričať. Teraz sa pozeral cez tenkú dieru medzi bedňou a
stenou na nohu v čiernej topánke, ktorá sa triasla na zemi.
„Harry!“ vydýchla Hermiona za ním, ale on už namieril prútik na bedňu, ktorá mu
blokovala cestu. Zdvihla sa kúsok vo vzduchu a ticho sa posunula vedľa. Vkĺzol do
miestnosti, ako najtichšie len mohol.
377
Nevedel, prečo to robí, prečo sa približuje k umierajúcemu mužovi: nevedel, čo cítil, keď
videl Snapeovu bielu tvár a prsty, ktoré sa snažili zastaviť krvácanie z rany na krku. Harry
si dal dole neviditeľný plášť a pozrel na muža, ktorého nenávidel, ktorého rozšírené čierne
oči našli Harryho, keď sa pokúsil prehovoriť. Harry sa nad neho sklonil a Snape uchopil jeho
habit a pritiahol ho bližšie.
Zo Snapeovho hrdla sa vydral strašný drásaný zvuk.
„Vezmite... to... vezmite... to...“
Zo Snapea prúdilo niečo viac ako len krv. Z jeho úst, uší a očí tieklo niečo striebristo
modrého, ani plyn, ani kvapalina, a Harry vedel, čo to je, ale nechápal, čo má robiť...
Hermiona mu trasúcimi rukami podala pohár vyčarovaný zo vzduchu. Harry do neho dal
striebristú hmotu svojím prútikom. Keď sa pohár naplnil až po okraj, vyzeralo to, že v
Snapeovom tele už nezostala žiadna krv a zovretie ochablo.
„Pozrite... sa... na mňa...“ zašepkal.
Zelené oči našli čierne, ale po chvíli sa zdalo, že niečo z hlbín čiernych očí zmizlo a zostali
prázdne. Ruka zvierajúca Harryho dopadla na zem a Snape sa už nikdy nepohol.
378
33. kapitola - Princov príbeh
Harry kľačal po Snapovom boku a pozeral na neho, a až keď veľmi blízko nich, prehovoril
vysoký chladný hlas, vyskočil na nohy, fľašu pevne zovrel v rukách, mysliac , že Voldemort
znovu vstúpil do izby.
Voldemortov hlas sa odrážal od stien i od podlahy a Harry zistil, že Voldemort hovorí k
celému Rokfortu a ich priľahlému okoliu, a že obyvatelia Rokvillu a všetci tí, ktorí stále
bojujú na hrade, ho mohli počuť tak jasno, ako by stál vedľa nich, jeho dych na ich
zátylkoch, ako by ich oviala smrť.
„Bojovali ste statočne,“ povedal vysoký chladný hlas. „Lord Voldemort vie, ako oceniť
odvahu. Už teraz ste utrpeli ťažké straty. Pokiaľ budete i naďalej vzdorovať, všetci
zomriete, jeden po druhom. Ja si ale neprajem, aby sa to stalo. Každučká preliata kvapka
kúzelníckej krvi je strata a plytvanie. Lord Voldemort je milosrdný. Prikazujem svojim
ľuďom ,aby sa okamžite stiahli. Máte jednu hodinu. Postarajte sa dôstojne o svojich
mŕtvych, ošetrite svojich ranených.
A teraz hovorím priamo k tebe Harry Potter. Pripustil si, aby tvoji priatelia umierali, ako
by si sa mi mal postaviť tvárou v tvár. Budem čakať jednu hodinu v Zakázanom lese. Pokiaľ
na konci tejto hodiny neprídeš a osobne sa mi nevzdáš, potom sa boj začne znovu. Potom
vstúpim do boja ja sám, Harry Potter, a nájdem si ťa a potrestám každého muža, ženu či
dieťa, ktorí sa ťa budú snažiť predo mnou skryť. Máš jednu hodinu.“
Ron a Hermiona zúrivo zatriasli hlavami a pozreli sa na Harryho.
„Nepočúvaj ho,“ povedal Ron.
„Bude to v poriadku,“ povedala Hermiona divoko. „ Poďme - vráťme sa do hrad, pokiaľ on
odišiel do lesa, musíme vymyslieť nový plán –“
Letmo pozrela na Snapeove telo, a potom sa rozbehla späť k ústiu tunelu. Harry zdvihol
neviditeľný plášť a pozrel sa dole na Snapea. Nevedel, čo by mohol cítiť, bol len šokovaný
spôsobom, akým bol Snape zabitý, a dôvod, prečo k tomu prišlo...
Bez toho aby niekto prehovoril, vracali sa späť tunelom. Harry si lámal hlavu, či aj Ronovi
a Hermione stále doznieva Voldemortov hlas v ušiach.
Pripustil si, aby tvoji priatelia umierali, ako by si sa mi mal postaviť tvárou v tvár. Budem
čakať hodinu v Zakázanom lese… máš jednu hodinu.
Vyzeralo to, ako by sa na trávniku pred hradom povaľovali balíky odpadkov. Mohla byť asi
hodina po súmraku, a predsa už bola tma ako vo vreci. Tí traja sa ponáhľali smerom ku
kamenným schodom. Pred nimi ležal osamelý drevák o veľkosti malého člna. Nikde nebolo
ani známka po Grawpovi alebo po jeho útočníkoch.
Hrad bol neprirodzene tichý. Neboli tu žiadne záblesky svetla, žiadne rany, ani výkriky, ani
volania. Dlaždice opustenej Vstupnej haly boli od krvi. Smaragdy boli stále rozhádzané
všade po podlahe spolu s kúskami mramoru a drevenými trieskami. Časť zábradlia bola
strhnutá.
„Kde sú všetci?“ zašepkala Hermiona.
Ron sa vydal do Veľkej siene. Harry sa zastavil vo dverách.
379
Stoly jednotlivých fakúlt boli preč a miestnosť bola plná ľudí. Tí, čo prežili, stáli v
skupinkách a navzájom sa objímali Madame Pomfreyová s niekoľkými pomocníkmi
ošetrovala na vyvýšenej plošine ranených. Medzi zranenými bol i Firenze, z jeho boku sa
valila krv a triasol sa, neschopný vstávať.
Mŕtvi ležali v rade uprostred haly. Harry nemohol vidieť Fredovo telo, pretože bol
obklopený svojou rodinou. George mu kľačal pri hlave, pani Wesleyová ležala Fredovi na
hrudi a telo sa jej triaslo. Pán Wesley si hladil vlasy, zatiaľ čo mu po tvári tiekli slzy.
Bez toho aby Harrymu niečo povedali, Ron a Hermiona odišli. Harry videl Hermionu, ako
pristúpila k Ginny, ktorej tvár bol opuchnutá a červená od plaču, a objala ju. Ron sa
pripojil k Billovi, Fleur a Perrcymu, ktorý Ronovi položil ruku okolo ramien. Keď sa Ginny a
Hermiona priblížili k ostatku rodiny, Harry jasne videl na ďalšie telá ležiace vedľa Freda:
Remus a Tonksová, bledí a tichí, vyzerajúci pokojne, zdanlivo spiaci pod temným,
začarovaným stropom.
Veľká sieň sa strácala, ako sa Harry vzďaľoval od jej dverí. Nemohol chytiť dych. Nemohol
zniesť pohľad na ďalšie telá, ani pohľad na ďalších, ktorí pre neho zomreli. Nedokázal sa
pripojiť k Weasleovým, pozrieť sa im do očí, pretože keby sa vzdal hneď na začiatku, Fred
by nikdy nemusel zomrieť.
Odvrátil sa a vybehol hore po mramorovom schodisku. Lupin, Tonksová … túžil, aby nič
necítil… prial si, aby mohol vytrhnúť svoje srdce, svoje vnútornosti, všetko, čo kričalo v
jeho vnútri…
Hrad bol úplne prázdny, dokonca sa zdalo, že i duchovia sa pripojili k hromadnému
smúteniu vo Veľkej sieni. Harry bežal bez zastavenia, zvieral krištáľovú fľaštičku so
Snapeovými poslednými myšlienkami a nespomalil , pokiaľ sa nedostal ku kamennej oblude,
ktorá strážila kanceláriu riaditeľa.
„Heslo?“
„Dumbledore.“ povedal Harry bezmyšlienkovito, pretože to bol on, koho túžil vidieť, a na
jeho vlastné prekvapenie sa obluda odsunula stranou a odhalila točité schodisko.
Ale keď Harry vpadol do oválnej pracovne, uvidel, ako veľa sa zmenila. Portréty, ktoré
viseli všade okolo na stenách, boli prázdne. Ani jeden riaditeľ alebo riaditeľka nezostali,
aby ho sledovali; všetci, ako sa zdalo, zmizli, navštevujúc ďalšie obrazy, ktoré boli
rozvesené po celom hrade, aby mali jasný prehľad o tom, čo sa dialo.
Harry beznádejne pozrel na Dumbledorov opustený rám, ktorý visel priamo za riaditeľovou
stoličkou, potom sa od neho odvrátil. Mysľomisa ležala v skrinke stále na rovnakom mieste:
Harry ju postavil na stôl a nalial Snapeove spomienky do širokej misy s rúnovými značkami
pozdĺž okraja. Vniknúť do hlavy niekoho iného by mohla byť požehnaná úľava … nič, ani
dokonca to, čo mu Snape zanechal, nemohlo byť horšie ako jeho vlastné myšlienky.
Spomienky sa zvírili, strieborné, biele a cudzie, a bez zaváhania, s pocitom bezstarostného
pokoja, akoby myslel, že to môže zmierniť jeho mučivý smútok, sa do nich Harry ponoril.
Spadol priamo do slnečného dňa a pod nohami pocítil prehriatu zem. Keď sa narovnal,
zistil, že je na takmer opustenom detskom ihrisku. Vzdialenému obzoru dominoval samotne
stojací vysoký komín. Dve dievčatá sa hojdali sem a tam, a spoza skupinky kríkov ich
pozoroval vychudnutý chlapec. Jeho čierne vlasy boli veľmi dlhé a jeho oblečenie sa k sebe
nehodilo, až to vyzeralo, že je to tak zámerne: príliš krátke džínsy, príliš veľký kabát,
ktorý mohol patriť dospelému mužovi, a pozoruhodné vrecovité tričko.
380
Harry sa k chlapcovi priblížil. Snape nevyzeral starší ako deväť alebo desať rokov,
nažltnutý, malý, šľachovitý. V chudej tvári sa mu objavila nepopierateľná chtivosť, keď
sledoval mladšiu z dievčat hojdajúcu sa vyššie a vyššie než jej sestra.
„Lilly, nerob to!“ zakričala tá staršia.
A keď bola hojdačka čo najvyššie to išlo, dievča z nej vyskočila a vyletela do vzduchu,
skoro doslovne vyletela, vymrštila sa proti nebu s hlasným výkrikom veselia, a miesto toho,
aby dopadla na asfalt na ihrisku, vzniesla sa ako akrobatka do vzduchu, nejakú chvíľu
zostala hore a zľahka pristala o kus ďalej.
„Mama povedala, aby si to nerobila!“
Petúnia zabrzdila so škrípavým zvukom hojdačku podpätkoami svojich sandálov a vyskočila
s rukami v bok.
„Mama povedala, že to máš zakázané, Lilly!“
„Ale ja som v pohode,“ povedala Lilly a stále sa chichotala. „Tuny, pozeraj na toto.
Pozeraj, čo dokážem.“
Petunie sa rozhliadla, ihrisko bolo opustené okrem ich samotných a Snapea, i keď o ňom
dievčatá nevedeli.
Lilly zdvihla spadnutý kvet z kríka, za ktorým číhal Snape. Petúnia postúpila dopredu,
evidentne rozpolená medzi zvedavosťou a nesúhlasom. Lilly počkala, až bola Petúnia
dostatočne blízko, a potom natiahla svoju dlaň. Mala v nej kvet, ktorý otváral a zavieral
svoje okvetné lístky, ako nejaká pozoruhodne tvarovaná mušľa.
„Prestaň s tým!“ vykríkla Petunia.
„Veď ti to neubližuje,“ povedala Lilly, ale znovu zavrela ruku a hodila kvet späť na zem.
„Nie je to správne,“ povedala Petunia, i keď jej oči sledovali let kvetu na zem, a zaváhala.
„Ako to robíš?“ dodala a v jej hlase zreteľne zaznela dychtivosť.
„To je snáď jasné, nie?“ Snape sa už nemohol ďalej ovládať a vyskočil spoza kríku.
Petúnia vykríkla a utiekla späť smerom k hojdačkám, ale Lilly, i keď bola určite tiež
vystrašená, zostala stáť tam, kde bola. Snape vyzeral, že sa hanbí za svoj zovňajšok. Jeho
nažltla tvár sa ľahko začervenala, keď sa pozeral na Lilly.
„Čo je jasné?“ opýtala sa Lilly.
S nádychom nervózneho rozčúlenia Snape pozrel na vzdialenú Petúniu, ktorá sa teraz krčila
pri hojdačkách, potom stíšil hlas a povedal: „Ja viem, kto si.“
„Čo tým myslíš?“
„Ty si… si čarodejnica,“ zašepkal Snape.
Vyzerala dotknuto.
381
„Toto nie je práve pekné niekomu hovoriť!“
Otočila sa a urazene, s nosom zapichnutým do neba, odchádzala smerom k svojej sestre.
„Nie!“ povedal Snape. Teraz úplne sčervenal a Harry sa divil, prečo si nedá dole ten
podivuhodne veľký kabát, pokiaľ to však nebolo kvôli tomu, že nechcel, aby bolo vidieť
tričko pod ním.
„Ty si,“ povedal Snape Lilly. „Si čarodejnica. Nejakú chvíľu som ťa sledoval. Ale nie je na
tom nič zlého. Moje mama je tiež čarodejnica a ja som čarodejník.“
Petúniin smiech bol ako sprcha ľadovej vody.
„Čarodejník!“ vykríkla, odvaha sa jej vrátila, len čo sa spamätala zo šoku z nečakaného
prichádzajúceho. „Ja viem, kto si. Si ten Snapeov chlapec! Žijete dole na Pradiarskej, pri
rieke,“ povedala k Lilly a bolo jasné, že táto adresa na ňu nevplývala práve dobrou
povesťou.
„Prečo si nás pozoroval?“
„Nepozoroval som,“ povedal Snape, rozpálený a zahanbený, so špinavými vlasmi v jasnom
slnečnom svite. „Teba by som rozhodne nesledoval,“ dodal nevraživo, „ty si mukelka.“
I keď Petúnia evidentne nerozumela tomuto slovu, ťažko mohla prepočuť tón, akým to
bolo povedané.
„Lilly, poď, odchádzame!“ vyštekla prenikavo.
Lily počúvla svoju sestru, pozerajúc na Snapea, zatiaľ čo išli preč. Stál tam a pozeral sa,
ako prešli bránkou ihriska, a Harry, ktorý ako jediný zostal, si všimol Snapeovho trpkého
sklamania a pochopil, že Snape si tento okamžik plánoval už dlho a že sa nepodaril podľa
jeho predstáv…
Spomienka zmizla a predtým, než to Harry spoznal, vytvorila sa iná. Teraz sa nachádzal v
tieni stromu. Videl slnečné lúče presvitajúce medzi konáre. Stromy vrhali chladné, zelené
tiene. Dve deti sedeli na zemi so skríženými nohami s pohľadmi uprenými na seba. Snape si
vyzliekol kabát; jeho podivné oblečenie vyzeralo v tomto polosvetle menej nezvyčajne.
„… a Ministerstvo ťa môže potrestať, pokiaľ budeš čarovať mimo školu, dostaneš list.“
„Ale ja som čarovala mimo školu!“
„U nás to nevadí, my ešte nemáme prútiky. Oni ťa nechajú na pokoji, pokiaľ si dieťaťom a
nemôžeš tomu zabrániť. Ale až budeš mať jedenásť,“ pokýval dôležito, „a začnú ťa učiť,
potom musíš byť opatrnejšia!“
Chvíľu bolo ticho. Lilly zdvihla spadnutú vetvičku a zakrúžila s ňou vo vzduchu, a Harry
vedel, že si predstavuje, ako z nej sršia iskry. Potom vetvičku pustila, predklonila sa k
chlapcovi a povedala: „Je to skutočné, že áno? Nie je to vtip? Petúnia povedala, že mi
klameš. Petúnia povedala, že nie je žiadny Rokfort. Je skutočný, že áno?“
„Pre nás áno,“ povedal Snape. „Pre ňu však nie. Ale my dostaneme listy, ty a ja!“
„Naozaj?“ zašepkala Lilly.
382
„Určite,“ povedal Snape, a aj cez jeho zle ostrihané vlasy a čudné oblečenie to vyzeralo,
že sa pred ňou rozvíja zvláštne pôsobivá osobnosť prekypujúca dôverou vo svoj osud.
„A vážne ich prinesie sova?“ zašepkala Lilly.
„Zvyčajne áno,“ povedal Snape. „ Ale ty si sa narodila muklom, takže vás navštívi niekto zo
školy, aby všetko vysvetlil tvojím rodičom.“
„A záleží na tom? Že mám za rodičov muklov?“
Snape zaváhal. Jeho čierne oči, dychtivé v zelenavom prísvite, sa pohybovali cez jej bledú
tvár a cez jej tmavo červené vlasy.
„Nie,“ povedal. „Nezáleží na tom.“
„Dobre,“ povedala Lilly uvoľnene, bolo zrejmé, že si robila starosti.
„Ty máš veľa mágie,“ povedal Snape. „Videl som to. Vždy, keď som ťa sledoval…“
Jeho hlas zoslabol; ona nepočúvala, ale natiahla sa na zem pokrytú listami a pozerala sa na
klenbu z listov stromov nad sebou. Sledoval ju rovnako nenásytne ako predtým na ihrisku.
„Čo u vás doma?“ opýtala sa Lilly.
Medzi jeho obočím sa objavila drobná vráska.
„Fajn,“ povedal.
„Už sa teda nehádajú?“
„Ale áno, hádajú,“ povedal Snape. Zdvihol hromadu listov a začal ju nevedomky trhať na
polovičky. „Ale nebude to trvať dlho a budem preč.“
„Tvoj otec nemá rád kúzla?“
„On nemá rád vôbec nič,“ povedal Snape.
„Severus?“
Ľahký úsmev sa mihol Snapeovi po tvári, keď vyslovila jeho meno.
„No?“
„Rozprávaj mi znovu o dementoroch.“
„Čo o nich chceš ešte vedieť?“
„Pokiaľ budem čarovať mimo školu - “
„Za niečo také ťa nepošlú k dementorom! Dementori sú pre ľudí, ktorí sú skutočne zlí.
Strážia kúzelnícke väzenie, Azkaban. Ty nemôžeš skončiť v Azkabanu, si príliš - “
Znovu očervenal a roztrhal pár ďalších lístkov. Šelestivý zvuk za Harrym ho donútil sa
otočiť; Petúnia skrývajúca sa za stromom stratila rovnováhu.
383
„Tuny!“ povedala Lilly hlasom naplneným prekvapenia a Snape vyskočil na nohy.
„Kto teraz pozoruje?“ kričal. „Čo chceš?“
Petúnia stála bez dychu, vystrašená, že bola chytená. Harry videl, ako sa snaží vymyslieť
niečo zraňujúceho, čo by mohla odvetiť.
„Čo to máš na sebe, mimochodom?“ povedala a ukazovala Snapeovi na hruď. „Blúzku
svojej matky?“
Ozvalo sa prasknutie; konár nad Petúniinou hlavou padal. Lilly vykríkla; konár dopadol
Petúnii na rameno, ona sa zapotácala a začala plakať.
„Tuny!“
Ale Petúnia bežala preč. Lilly sa otočila na Snapea.
„To si urobil ty?“
„Nie.“ pozeral sa vzdorovito i vystrašene zároveň.
„Ale urobil!“ odvrátila sa od neho. „Urobil! Zranil si ju!“
„Nie - neurobil!“
Avšak toto už Lilly nepresvedčilo; po poslednom pálčivom pohľade vybehla z tieňa stromu
za svojou sestrou a Snape vyzeral biedne a zmetene…
A spomienka sa zmenila. Harry sa rozhliadol: bol na nástupišti deväť a tri štvrte a Snape
stál po jeho boku, nepatrne nahrbený, vedľa štíhlej, kyslo vyzerajúcej ženy s nažltlou
pleťou, ktorá sa mu veľmi podobala. Snape sa pozeral na štvorčlennú rodinu neďaleko od
neho.
Dve dievčatá stáli kúsok od svojich rodičov. Zdalo sa, že Lilly prosí svoju sestru; Harry sa
priblížil, aby ju počul.
„…je mi to ľúto, Tuny, je mi to ľúto! Počúvaj - “ chytila sestru za ruku a držala ju pevne, i
keď sa jej Petunia snažila vytrhnúť. „Možno, že až tam budem - počúvaj, Tuny! Možno, že
až tam budem, podarí sa mi ísť k profesorovi Dumbledorovi a presvedčiť ho, aby si to
rozmyslel!“
„Ja - nechcem - ísť!“ povedala Petunia a vytrhla svoju ruku zo sestrinho zovretia. „Myslíš,
že chcem ísť na nejaký hlúpy hrad a učiť sa byť nejaký - nejaký - “
Jej bledé oči bežali po nástupišti, k mačkám mňaukajúcim v náručí svojich majiteľov, k
sovám poletujúcim a húkajúcim vo svojich klietkach, ku študentom, ktorí už bol pripravený
vo svojich dlhých čiernych habitoch, ktorí nakladali svoje kufre do červenej parnej
lokomotívy alebo ďalší, ktorí sa po letnom odlúčení navzájom zdravili šťastnými výkrikmi.
„ - ty myslíš, že chcem byť bláznom?“
Lilyine oči sa naplnili slzami, keď jej Petunia vytrhla svoju ruku.
„Nie som blázon,“ povedala Lilly. „To je strašné, keď to hovoríš!“
384
„To je to, kam ideš,“ odpovedala Petunia s pôžitkom. „Zvláštna škola pre bláznov. Ty a ten
Snapeov chlapec… čudáci, to je to, čo ste vy dvaja. Je dobre, že vás budú držať ďalej od
normálnych ľudí. Je to pre našu bezpečnosť.“
Lilly pozrela na svojich rodičov, ktorí sa s úžasom rozhliadali po nástupišti. Potom sa
pozrela späť na svoju sestru a jej hlas bol slabý a neľútostný.
„Nemôžeš si myslieť, že to je taká bláznivá škola, keď si napísala riaditeľovi a prosila ho,
aby ťa vzal.“
Petunia sčervenala.
„Prosila? Ja som neprosila!“
„Videla som jeho odpoveď. Bola veľmi milá.“
„Nemala si to čítať - “ zašeptala Petunia. „Bolo to moje súkromie- ako si mohla - ?“
Lilly sa prezradila, keď vrhla letmý pohľad smerom tam, kde stál Snape. Petunia zalapala
po dychu.
„Ten chlapec to našiel! Ty a ten chlapec ste sliedili v mojej izbe!“
„Nie - nesliedili - “ Lilly sa teraz bránila. „Severus videl obálku a nemohol uveriť, že by
mukel mohol napísať do Rokfortu, to je všetko! Povedal, že musia existovať čarodejníci v
utajení v poštovných službách, ktorí sa starajú o - “
„Čarodejníci zrejme strkajú nos všade!“ povedala Petunie, teraz tak bledá ako bola pred
chvíľou čerená. „Blázon! “ vyštekla na svoju sestru a odkráčala k svojím rodičom…
Spomienka znovu zmizla.
Snape bežal uličkou Rokfortského expresu, zatiaľ čo ten si to šinul krajinou. Teraz bol
prezlečený do svojho školného habitu, asi využil prvú príležitosti zbaviť sa svojich
strašných muklovských handier. Nakoniec zastavil pred kupé, v ktorom hovorila skupinka
blázniacich sa chlapcov. Pri okienku potom sedela schúlená Lilly, tvár pritisnutú na
okennej tabuli.
Snape otvoril dvere kupé a posadil sa proti Lilly. Pozrela sa na neho, a potom znovu
vyhliadla z okna. Plakala.
„Nechcem s tebou hovoriť,“ povedala tichým hlasom.
„Prečo nie?“
„Tuny m-ma nenávidí. Pretože sme videli list od Dumbledora.“
„No a?“
Hodila po ňom pohľad hlbokého opovrhnutia.
„Je to moje sestra!“
385
„Ona je ale iba - ,“ rýchlo sa zarazil. Lilly, príliš zamestnaná otieraním svojich sĺz, ktoré
nemal nikto vidieť, ho nepočula.
„Ale my už ideme!“ povedal neschopný potlačiť nadšenie vo svojom hlase. „Už je to tak!
Ideme do Rokfortu!“
Kývla, otrela si oči a i cez svoj smútok sa usmiala.
„Mohla by si byť v Slizoline,“ povedal Snape, povzbudený jej úsmevom.
„Slizoline?“
Jeden z chlapcov, ktorý s nimi zdieľal kupé, a ktorý zatiaľ o Lilly ani Snapea nejavil žiadny
záujem, sa po vyslovení tohto slova otočil a Harry, ktorého pozornosť bola pripútaná k tým
dvom pri okne, uvidel svojho otca: drobný, čiernovlasý ako Snape, ale bolo jasne vidieť, že
je o neho dobre postarané a že je zbožňovaný, čo Snapeovi očividne chýbalo.
„Kto chce byť v Slizoline? Myslím, že to radšej odídem, čo povieš?“ James sa opýtal
chlapca, ktorý sedel proti nemu, a Harry so šklbnutím zistil, že to je Sirius. Sirius sa
nesmial.
„Moje celá rodina bola v Slizoline,“ povedal.
„Sakra,“ povedal James, „a to si mi pripadal v pohode.“
Sírius sa zaškľabil.
„Možno poruším tradíciu. Kam by si chcel najradšej, kebyže máš na výber?“
James zdvihol neviditeľný meč.
„Chrabromil , kde odvaha sa najviac cení. Ako môj otec.“
Snape vydal tichý, pohŕdavý zvuk. James sa k nemu otočil.
„Máš s tím nejaký problém?“
„Nie,“ povedal Snape, i keď jeho drobný úškľabok hovoril niečo iného. „Pokiaľ si radšej
odvážny ako chytrý - “
„A kam dúfaš, že sa dostaneš ty, keď nie si ani jedno z toho?“ prehodil Sírius.
James zakričal smiechom. Lilly sa narovnala, začervenala, a pozrela sa s nechuťou na
Jamesa a Siriusa.
„Poď, Severus, nájdeme si iné kupé!“
„Oooo…“
James a Sirius napodobovali jej vysoký hlas; James sa Snapeovi pokúsil podraziť nohy, keď
okolo neho prechádzal.
„Uvidíme sa, Srabus!“ začuli, keď sa za nimi zabuchli dvere kupé…
386
A spomienka sa zmenila znovu…
Harry stál priamo za Snapeom, keď sa pozeral na stoly osvetlené sviečkami, lemované
uchvátenú tvár. Potom profesorka McGonagallová povedala: „Evansová, Lilly!“
Sledoval svoju matku, keď na roztrasených nohách kráčala k vratkej stoličke, na ktorú sa
potom posadila. Profesorka McGonagallová jej položila na hlavu Triediaci klobúk a skoro
sekundu potom, čo sa dotkol temne červených vlasov, klobúk vykríkol: „Chrabromil! “
Harry počul, ako si Snape povzdychol. Lilly si sňala klobúk, podala ho späť profesorke
McGonagallovej, a potom bežala k jasajúcim Chrabromilským študentom. Pri chôdzi sa ale
ešte obzrela na Snapea a na tvári mala náznak smutného úsmevu. Harry videl Siriusa, ako
sa posunul, aby jej uvoľnil miesto na lavičke. Ona mu venovala letmý pohľad a zdalo sa, že
v ňom rozpoznala chlapca z vlaku, a tak skrížila ruky a prísne sa k nemu otočila chrbtom.
Triedenie pokračovalo. Harry videl, ako sa Lupin, Pettigrew a jeho otec pripojili k Lilly a
Siriusovi pri chrabromislkom stole. Nakoniec, keď už na rozradenie zostávalo iba dvanásť
študentov, profesorka McGonagallová zavolala Snapea.
Harry išiel s ním k stoličke a pozeral sa, ako mu položila klobúk na hlavu. „Slizolin! “
vykríkol Triediaci klobúk.
A Severu Snape išiel až na druhú stranu haly, preč od Lilly, kde ho privítali Slizolinskí
študenti, a kde ho Lucius Malfoy, s prefektským odznakom žiariacim na hrudi, pobúchal po
chrbte, keď sa posadil vedľa neho…
A spomienka sa zmenila…
Lily a Snape sa prechádzali po nádvorí a evidentne sa hádali. Harry sa ponáhľal, aby ich
dobehol a mohol ich počuť. Keď prišiel až k nim, uvedomil si, o koľko sú obidvaja starší:
zdalo sa, že ubehlo niekoľko rokov od doby, kedy boli zaradení.
„…myslel som, že sme boli priatelia?“ povedal Snape. „Najlepší priatelia?“
„My sme, Sev, ale nemám rada ľudí, s ktorými sa stretávaš! Prepáč, ale Avery a Mulciber sa
mi hnusia! Mulciber! Čo na ňom vidíš, Sev? Naháňajú mi hrôzu! Nevieš snáď, čo sa minule
snažil urobiť Mary Macdonaldovej?“
Lily došla k stĺpu a oprela sa o neho, pozerajúc sa do úzkej, nažltlej tváre.
„To nič nebolo,“ povedal Snape. „Bola to sranda, to je všetko - “
„Bola to čierna mágie, a pokiaľ myslíš, že to bolo zábavné - “
„A čo takto ten neporiadnik Potter a jeho kamoši?“ pýtal sa Snape. Znovu sčervenal, keď
to hovoril, neschopný, ako sa zdalo, udržať sa vo svojom hneve.
„Čo s tým má čo Potter robiť?“ povedala Lilly.
„Sliedia v noci vonku. Okolo toho ich Lupina je niečo divné. Kam chodieva?“
„Je chorý,“ povedala Lilly. „Hovoria, že je chorý - “
„Každý mesiac počas splnu?“ spýtal sa Snape.
387
„Poznám tvoju teóriu,“ povedala Lilly a vyznievalo to chladno. „A mimochodom, prečo si
tým taký posadnutý? Prečo sa staráš o to, čo robia v noci?“
„Iba sa ti snažím ukázať, že nie sú tak úžasní, ako si všetci myslia.“
Intenzita jeho upriameného pohľadu spôsobila, že sčervenala.
„I keď, oni neprevádzajú čiernu mágiu.“ znížila svoj hlas. „A ty si skutočne nevďačný.
Počula som, čo sa stalo vtedy v noci. Špehoval si v tom tuneli pri Zúrivej vŕbe a James
Potter ťa zachránil pred niečím tam dole - “
Celá Snapeova tvár sa zakrivila a on vyprskol: „Zachránil? Zachránil? Ty asi myslíš, keď sa
hral na hrdinu? Zachraňoval si svoj krk a rovnako aj krky svojich priateľov! Ty nebudeš nenechám ťa - “
„Nenecháš ma? Nenecháš ma?“
Lilly mala svoje jasno zelené oči otvorené a Snape ustúpil.
„Nemyslel som - ja iba nechcem vidieť, ako robíš hlupáka zo - páčiš sa mu, páčiš sa
Jamesovi Potterovi!“ Zdalo sa, že tieto slová z neho vypadli proti jeho vôli. „A on nie je…
Každý si myslí… veľký metlobalový hrdina - “ Snapeova horkosť a neľúbosť spôsobovali, že
nebol schopný sa vyjadriť, a Lillyine obočie sa zdvíhalo čím ďalej vyššie.
„Ja viem, že James Potter je arogantný nafúkanec,“ povedala a vpadla Snapeovi do reči.
„Nepotrebujem, aby si mi to hovoril. Ale Mulciberov a Averyho zmysel pre humor je
učinené zlo. Zlo, Sev. Nedokážem pochopiť, ako sa s nimi môžeš priateliť.“
Harry pochyboval, že Snape vôbec počul jej námietky k Mulciberovi a Averymu. V okamihu,
kedy urazila Jamesa Pottera, sa celé jeho telo uvoľnilo a ako išli ďalej, Snape viditeľne
ožil…
A spomienka zmizla…
Harry sa pozeral, ako Snape vyšiel z Veľkej siene po tom, čo odovzdal svoje VČÚ z Obrany
proti čiernej mágie. Pozeral sa, ako vyšiel von z hradu a neúmyselne zablúdil k miestu
neďaleko buku, kde spolu sedeli James, Sírius, Lupin a Pettigrew. Ale v tomto prípade sa
Harry udržoval v určitej vzdialenosti, lebo vedel, čo bude nasledovať - James zdvihne
Severusa do vzduchu a zosmiešni ho; vedel, čo sa stalo a počuť a vidieť to znovu mu
nečinilo žiadne potešenie. Videl, ako sa k skupinke pripojila Lily a vystúpila na Snapeovu
obranu. Vzdialeno počul, ako na ňu Snape vykríkol v svojom pokorení a hneve to
neodpustiteľné slovo: „Humusáčka. “
Spomienka sa zmenila…
„Je mi to ľúto.“
„Nezaujíma ma to.“
„Prepáč!“
„Šetri svoj dych.“
388
Bola noc. Lilly stála v župane so založenými rukami pred obrazom Tučnej dámy pri vchode
do chrabromilskej veže.
„Neprišla by som, keby mi Mary nepovedala, že sa vyhrážaš, že tu prespíš.“
„To som povedal a tiež by som to spravil. Nikdy by som ťa nenazval humusáčkou, proste mi
to iba - “
„Uletelo?“ V Lillyinom hlase však nebola žiadna ľútosť. „Už je príliš neskoro. Už mnohokrát
som ti odpustila. Nikto z mojich priateľov nechápe, prečo sa s tebou ešte stále bavím. Ty a
tvoji drahí smrťožrútski priatelia - vidíš, nikdy si to nepoprel! Nikdy si nepoprel, že to je
to, o čo usilujete! Nemôžete sa už dočkať, až sa pripojíte k Ty vieš komu, že?“
Otvoril ústa a zase ich bez hlasu zavrel.
„Už sa nemôžem ďalej pretvarovať. Zvolil si si svoju cestu a ja zase svoju.“
„Nie - počúvaj, nechcel som - “
„- nazvať ma humusáčkou? Ale ty tak nazývaš všetkých, ktorí sa narodili muklom ako ja,
Severus. Prečo by som ja mala byť výnimka?“
Premýšľal, čo by na to odpovedal, ale ona sa s pohŕdavým pohľadom odvrátila a prešla späť
otvorom v obraze…
Chodba zmizla a spomienka sa menila o trochu dlhšie.
Harrymu sa zdalo, že prelieta meniacimi sa tvarmi a farbami, potom sa jeho okolie znovu
upokojilo a on stál v tme na pustom a chladnom vrcholku kopca, vietor hvízdal vo väčších
niekoľkých bezlistých stromoch. Dospelý Snape pozoroval, otáčal sa na mieste, prútik
pevno zovretý v ruke a čakal na niečo alebo na niekoho… Jeho strach nakazil i Harryho, i
keď vedel, že ho tu nemôže nikto zraniť. Harry sa ohliadal cez rameno, bol zvedavý, na čo
tu Snape čakal –
Potom sa vzduchom mihol oslňujúci, ostrý záblesk bieleho svetla. Harry si pomyslel, že je
to blesk, ale Snape padol na kolena a prútik mu vyletel z ruky.
„Nezabíjajte ma!“
„To nie je môj zámer.“
Akýkoľvek zvuk Dumbledorovho premiestenia bol prehlušený zvukom vetru v konároch. Stál
pred Snapom a jeho tvár bola zospodu osvetlená svetlom vychádzajúcim z jeho prútika.
„Tak, Severus? Akú má pre mňa lord Voldemort správu?“
„Nie - žiadnu správu - som tu na vlastnú päsť!“
Snape lomil rukami: vyzeral ako by sa čiastočne zbláznil a čierne rozstrapatené vlasy mu
poletovali okolo tváre.
„Ja - prichádzam s varovaním - nie, so žiadosťou - prosím - “
Dumbledore švihol prútikom. Skrz listy a konáre okolo nich stále prúdil noční vzduch, na
389
miesto, kde on a Snape stáli proti sebe, padlo ticho.
„Čo odo mňa Smrťožrút môže chcieť?“
„Tá - tá veštba… predpoveď… Trelawneyovej…“
„Ach áno,“ povedal Dumbledore. „Koľko si z nej povedal lordovi Voldemortovi?“
„Všetko - všetko, čo som počul!“ povedal Snape. „To je prečo - je to z toho dôvodu, že on
si myslí, že hovorí o Lilly Evansovej!“
„Veštba sa nevzťahuje na ženu,“ povedal Dumbledore. „Hovorí o chlapcovi narodenom na
konci júla - “
„Vy viete, čo myslím! On myslí, že sa v nej hovorí o jej synovi, bude ich prenasledovať všetkých zabije - “
„Pokiaľ pre tebe toľko znamená,“ povedal Dumbledor, „lord Voldemort ju iste ušetrí.
Nemôžeš si vyžiadať milosť pre matku výmenou za syna?“
„Ja - pýtal som sa ho - “
„Hnusíš sa mi,“ povedal Dumbledor a Harry nikdy nepočul v jeho hlase toľko pohŕdania.
Vyzeralo to, ako by sa Snape trochu schúlil. „Nestaráš sa snáď o smrť jej manžela a
dieťaťa? Oni môžu zomrieť, akonáhle budeš mať to, čo chceš?“
Snape nič nepovedal, iba sa na Dumbledora pozeral.
„Skryte ich všetkých,“ povedal. „Udržte ju - ich - v bezpečí. Prosím.“
„A čo mi za to dáš na oplátku, Severus?“
Na - na oplátku?“ Snape pozeral na Dumbledora a Harry očakával, že bude protestovať, ale
po jednom dlhom okamžiku povedal: „Čokoľvek.“
Vrcholok kopca zmizol a Harry stál v Dumbledorovej pracovni a niečo vydávalo otrasný zvuk
znejúci ako ranené zviera. Snape sa zosunul dopredu na stoličku a Dumbledore stál nad ním
s pochmúrnym výrazom v tvári. Po chvíľke alebo dvoch, Snape zdvihol hlavu a vyzeral, ako
by od okamžiku, kedy opustil vrcholok kopca, prežil stovky rokov v utrpení.
„Myslel som…že niečo urobíte…aby ste ich udržali…v bezpečí…“
„Ona a James dôverovali nesprávnej osobe,“ povedal Dumbledor. „Rovnako ako ty,
Severus. Nedúfal si, že ju lord Voldemort ušetrí?“
Snapeov dych bol slabý.
„Jej chlapec prežil,“ povedal Dumbledore.
Snape trochu trhol hlavou, takže sa zdalo, že odháňal protivnú muchu.
„Jej syn žije. Má jej oči, presne jej oči. Som si istý, že si tvar a farbu očí Lilly Evansovej
pamätáš, nemám pravdu?“
390
„Nie!“ vyštekol Snape. „Preč…mŕtva…“
„Sú toto výčitky, Severus?“
„Prial by som si… prial by som si, aby som bol mŕtvy…“
„A aký by to malo zmysel?“ povedal Dumbledor chladne. „Pokiaľ si miloval Lilly Evansovú,
pokiaľ si ju skutočne miloval, potom choď ďalej s čistým štítom.“
Snape vyzeral, ako by ho zármutok úplne pohltil, a Dumbledorovým slovám chvíľku trvalo
kým k nemu prenikli.
„Čo - čo tým myslíte?“
„Vieš, ako a prečo zomrela. Uisti sa, že to nebolo zbytočné. Pomôž mi ochrániť Lillyinho
syna.“
„On nepotrebuje ochranu. Temný pán je preč - “
„- Temný pán sa vráti a Harry Potter bude v obrovskom nebezpečenstve, až sa tak stane.“
Nejakú chvíľu to trvalo a Snape pomaly získaval kontrolu sám nad sebou ovládol svoj dych.
Nakoniec povedal: „Dobre. Dobre. Ale nikdy - nikdy to nikomu nehovorte, Dumbledore!
Musí to byť iba medzi nami! Sľúbte mi to! Nezniesol by som… obzvlášť, keď je to Potterov
syn…chcem vaše slovo!“
„Moje slovo, Severus, že nikdy neodhalím to najlepšie z teba?“ Dumbledore si vzdychol,
pozrel sa dole do Snapeovej zmučenej a napol šialenej tváre. „Pokiaľ trváš na…“
Kancelária zmizla a okamžite sa zmenila v iné miesto. Snape prechádzal pred
Dumbledorom sem a tam.
„ – priemerný, arogantný ako jeho otec, predurčený k tomu, aby porušoval pravidlá, tešiaci
sa zo svojej slávy, vyhľadávajúci pozornosť - “
„Vidíš, čo chceš vidieť, Severus,“ povedal Dumbledore bez toho, aby zdvihol oči od svojho
výtlačku Transfigurácia dnes. „Ostatní učitelia mi hlásia, že ten chlapec je skromný,
sympatický a pomerne talentovaný. Osobne ho považujem za mimoriadne dieťa.“
Dumbledor obrátil stránku a povedal, bez toho aby vzhliadol. „Dohliadni na Quirella, áno?“
Farby zvírili a všetko teraz potemnelo. Snape a Dumbledore stáli kúsok od seba vo vstupnej
hale, zatiaľ čo poslední oneskorenci odchádzali z Vianočného plesu, sa trúsili okolo nich do
svojich postelí.
„Áno?“ zamumlal Dumbledor.
„I Karkarovovo Znamenie sčiernilo. Panikári, bojí sa odplaty; vy viete, ako veľmi pomáhal
ministerstvu, keď Temný pán padol.“
Snape sa pozrel na Dumbledorov profil so zakriveným nosom. „Zamýšľa utiecť, keď začne
Znamenie páliť.“
„Naozaj?“ povedal mäkko Dumbledore, keď z pozemkov prichádzali chichtajúca sa Fleur
391
Delacourová a Roger Davis. „A hodláš sa k nemu pripojiť?“
„Nie,“ povedal Snape, jeho čierne oči uprené na miznúcej postave Fleur a Rogera. „Nie
som taký zbabelec.“
„Nie,“ povedal Dumbledore. „Si omnoho statočnejší ako Igor Karkarov. Viete, niekedy si
myslím, že rozradujeme príliš skoro…“
Odchádzal a zanechal Snapea skľúčeného…
A teraz Harry stál znovu v riaditeľovej pracovne. Bola noc a Dumbledorw sedel za stolom
na stoličke podobnej trónu, zrejme napol v bezvedomí. Jeho pravá ruka sa mu hojdala u
boku, očernená a spálená. Snape mumlal kúzla ukazujúc prútikom na zápästie ruky, zatiaľ
čo ľavou rukou Dumbledorovi nalieval do krku hutný zlatý elixír. Po chvíli alebo dvoch sa
Dumbledorove viečka zatrepali a otvorili sa.
„Prečo?“ povedal Snape bez okolkov, „prečo ste si nasadzovali ten prsteň? Iste ste zistili,
že nesie kliatbu. Prečo ste sa ho dotýkali?“
Prsteň Marvola Gaunta ležal pred Dumbledorom na stole. Bol rozlomený a Chrabromilov
meč ležal vedľa neho.
Dumbledor sa zaškeril.
„Bol… som blázon. Tvrdo pokúšaný…“
„Pokúšaný čím?“
Dumbledor neodpovedal.
„Je to zázrak, že ste sa sem vrátili!“ Snape znel rozčúlene. „Ten prsteň niesol kliatbu o
neobyčajnej sile a aby sme ju zadržali, čo je to jediné, v čo môžeme dúfať, uväznil som ju
v tejto ruke, nateraz - “
Dumbledor zdvihol svoju černejúcu, nepoužiteľnú ruku a skúmal ju s výrazom ukazujúcim
zaujatú zvedavosť.
„Urobil si to veľmi dobre, Severus. Koľko myslíš, že mám času?“
Dumbledorov tón znel, ako by viedol bežný rozhovor; ako by sa pýtal na predpoveď
počasia. Snape zaváhal, a potom povedal: „Nemôžem to určiť. Snáď rok. Nejde zadržať
takéto kúzlo navždy. Nakoniec sa rozšíri, kliatba takéhoto druhu neustále silnie.“
Dumbledore sa usmial. Nezdalo sa, že by ho správa, že má menej ako rok života, nejako
znepokojila.
„Som šťastný, nesmierne šťastný, že ťa mám Severus.“
„Keby ste ma len privolal o trochu skôr, bol by som schopný toho urobiť viac, získal by som
pre vás viac času!“ povedal Snape rozhorčene.
Pozrel sa dole na zlomený prsteň a meč. „Myslel ste, že zlomením prsteňa môžete zlomiť
kliatbu?“
392
„Niečo také…musel som blúzniť, bez pochyby…,“ povedal Dumbledore. S námahou sa
pretiahol na stoličke. „Takže, skutočne sa zdá, že to našu záležitosť posunulo o trochu
vpred.“
Snape vyzeral úplne zmätene . Dumbledore sa usmial.
„Odvolávam sa k plánu lorda Voldemorta, ktorý sa vzťahuje i na mňa. Jeho plán, podľa,
ktorého ma má ten úbohý Malfoyov chlapec zabiť.“
Snape sa posadil do kresla naproti Dumbledorovi, v ktorom Harry tak často sedával. Harry
si prial, aby povedali viac ohľadom Dumbledorovej zakliatej ruky, ale Snape podporoval
Dumbledorovo zdvorilé odmietnutie ďalej hovoriť o tejto záležitosti. Snape zamračene
povedal: „Temný pán nečaká, že Draco uspeje. Toto je zrejme trest za Luciusove
stroskotania. Pomalé mučenie Dracových rodičov, zatiaľ, čo sledujú, ako stroskotá, a
zaplatí cenu.“
„V skratke, ten chlapec má nad sebou vynesený rozsudok smrti rovnako ako ja,“ povedal
Dumbledore. „Teraz by som mal premyslieť, kto nastúpi na Dracovo miesto až stroskotá.
Budete to vy?“
Chvíľu mlčal.
„To je, myslím, plán Temného pána.“
„Lord Voldemort predpovedá okamžik v blízkej budúcnosti, kedy bude potrebovať špeha v
Rokforte?“
„Verí, že škola bude skoro v jeho moci, áno.“
„A pokiaľ padne do jeho moci,“ povedal Dumbledore, akoby mimochodom, „mám tvoje
slovo, že urobíš všetko, čo bude v tvojich silách, aby si ochránil študentov Rokfortu?“
Snape strnulo kývol.
„Dobre. A teraz. Tvojou prvou prioritou bude odhaliť, čo má Draco v pláne. Vydesený
násťročný chlapec je rovnako nebezpečný pre ostatných, ako sám pre seba. Ponúkni mu
svoju pomoc a vedenie, mal by to prijať, má ťa rád - “
„ - o mnoho menej od tej doby, čo jeho otec stratil priazeň. Draco ma obviňuje, myslí, že
som prebral Luciusovi jeho miesto.“
„Skrz všetko sa o to pokús. Zaujíma sa menej o seba, ako o prípadné obete akýchkoľvek
pokusov, ktoré tomu chlapcovi prídu na myseľ. Nakoniec, samozrejme, máme ešte
poslednú vec, ktorú musíme urobiť, aby sme ho zachránili pred hnevom lorda Voldemorta.“
Snape zdvihol obočie a jeho hlas bol cynický, keď sa pýtal: „Zamýšľate nechať ho, aby vás
zabil?“
„Nie. To ty ma musíš zabiť.“
Nastalo dlhé ticho, prerušené iba zvláštnym cvaknutím. Fénix Félix oštipoval sépiovou
kosť.
„Chceli by ste, aby som to urobil hneď?“ opýtal sa Snape, jeho hlas bol ironicky vážny.
393
„Alebo by ste chceli chvíľku, aby ste si mohli spísať epitaf?“
„Ach, ešte nie,“ povedal Dumbledore s úsmevom. „Predpokladám, že sa ten okamžik ukáže
sám, až príde čas. Vzhľadom na to, čo sa stalo dnes večer,“ naznačil chradnúcu ruku, „si
môžeme byť istí, že sa to stane do roka.“
„Pokiaľ vám umieranie nerobí problém,“ povedal nevrlo Snape, „prečo nenechať Draca,
aby to urobil?“
„Duša tohto chlapca nie je ešte tak zničená,“ povedal Dumbledore, „nechcel by si ju
roztrhať vo svoj vlastný prospech.“
„A moja duša, Dumbledore? Čo tá moja?“
„Ty sám vieš, či tvojej duši ublíži pomôcť starému mužovi vyhnúť sa bolesti a poníženiu,“
povedal Dumbledore. „Požadujem od teba tuto jedinú veľkú láskavosť, Severus, pretože
smrť si pre mne príde tak isto ako, že Kudleyovské Kanóny skončia tento rok v lige
poslední. Priznávam, že by som radšej odišiel rýchlo a bezbolestne, bez toho aby sa to
zbytočne predlžovalo a komplikovalo, napríklad, keby sa do toho vložil Greyback – počul
som, že sa pridal k Voldemortovi? Alebo drahá Bellatrix, ktorá zbožňuje hranie si s
korisťou, predtým ako sa do nej pustí.“
Jeho tón bol ľahký, ale jeho oči prebodávali Snapea rovnako ako sa často rovnakým
spôsobom pozeral na Harryho, ako by mohol vidieť dušu, o ktorej hovorili. Nakoniec Snape
odmerane kývol.
Dumbledore sa zdal byť spokojný.
„Ďakujem ti, Severus…“
Kancelária zmizla a teraz sa Snape s Dumbledorom prechádzali za súmraku na opustených
pozemkoch hradu.
„Čo robíte s Potterom všetky tie večery, keď spolu hovoríte o samote?“ opýtal sa náhle
Snape.
Dubledore vyzeral unavene.
„Prečo? Nesnažíte sa mu dávať viacej školských trestov, Severus? Ten chlapec bude
zanedlho tráviť viac času po škole než vonku.“
„Je ako jeho otec…“
„Možno výzorom, ale vo svojej pravej povahe je omnoho viacej ako jeho matka. Trávim s
Harrym čas, pretože je mnoho vecí, ktoré s ním chcem prebrať, informácie, ktoré mu
musím odovzdať pred tým, ako bude príliš neskoro.“
„Informácie,“ opakoval Snape. „Veríte mu… mne nedôverujete.“
„Nie je to otázka dôvery. Mám, ako obidvaja vieme, prudko obmedzený čas. Je
samozrejmé, že dám tomu chlapcovi dostatok informácií, aby mohol urobiť to, čo je treba
urobiť.“
„A prečo nemôžem mať ja tie isté informácie?“
394
„Radšej nevsádzam všetko na jedného koňa a zvlášť nie na koňa, ktorý trávi toľko času v
spoločnosti lorda Voldemorta.“
„Čo robím na váš rozkaz!“
„A robíš to mimoriadne dobre. Nemysli si, že podceňujem neustále nebezpečenstvo,
ktorému sa vystavuješ, Severus. Odovzdávať Voldemortovi to, čo sa javí ako cenná
informácia, zatiaľ čo mu odopierame tie základné. Je to úloha, ktorú by som nezveril
nikomu, okrem teba.“
„Miesto toho sa zverujete chlapcovi, ktorý je neschopný v Oklumencii, ktorého mágie je
priemerná a ktorý má priame spojenie s mysľou Temného pána!“
„Voldemort sa desí toho spojenia,“ povedal Dumbledore. „Nie je to tak dlho, čo mal istú
možnosť zistiť, čo pre neho v skutočnosti znamená zdieľať s Harrym svoju myseľ. Bola to
taká bolesť, akú nikdy neskúsil. Už sa nikdy nepokúsi ovládnuť Harryho myseľ, tým som si
istý. Nie týmto spôsobom.“
„Nerozumiem.“
„Duše lorda Voldemorta je tak zmrzačená, že nemôže zniesť dotyk s dušou ako je tá
Harryho. Je to ako jazyk na zamrznutej oceli, ako telo v plameňoch - “
„Duša? Hovorili sme o mysliach!“
„V prípade Harryho a Voldemorta je to ako hovoriť o jednom a tom istom.“
Dumbledor sa rozhliadol, aby sa uistil, že tu sú sami. Boli teraz neďaleko Zakázaného lesa
a nikde nebolo žiadnej známky toho, že by bol niekto nablízku.
Po tom, čo mne zabiješ, Severus - “
„Odmietate mi čokoľvek povedať a napriek tomu odo mňa stále požadujete tú malú
láskavosť!“ zavrčal Snape a v jeho útlej tvári teraz vzplanul skutočný hnev. „Beriete toho
veľa ako samozrejmosť, Dumbledore! Možno som si to rozmyslel!“
„Dal si mi svoje slovo, Severus. A keď už hovoríme o službách, ktoré mi dlžíš, myslel som,
že si súhlasil s tým, že dohliadneš na nášho malého slizolinského priateľa?“
Snape vyzeral rozčúlene. Dumbledore vzdychol.
„Príď dnes večer do mojej kancelárie, Severus, o jedenástej a nebudete si môcť sťažovať,
že vo vás nemám dôveru…“
Boli späť v Dumbledorovej kancelárii, okná boli temné a Félix sedel ticho rovnako ako
Snape pokojne, keď okolo nich Dumbledore prechádzal a vysvetľoval.
„Harry to nesmie vedieť, aspoň do okamihu, kedy to bude naozaj nevyhnutné, ako inak by
mohol mať silu urobiť to, čo s musí stať?“
„Ale čo musí urobiť?“
395
„To je medzi Harrym a mnou. Teraz počúvaj pozorne, Severus. Príde čas - po mojej smrti neodporuj mi a neprerušuj ma! Príde čas, kedy sa bude zdať, že sa lord Voldemort obáva o
život svojho hada.“
„O Nagini?“ začudoval sa Snape.
„Presne tak. Pokiaľ sa stane, že lord Voldemort prestane posielať hada, aby vykonával jeho
pokyny, a bude ho držať v bezpečí vo svojej blízkosti pod magickou ochranou, potom si
myslím, že to bude bezpečné povedať Harrymu.“
„Povedať mu čo?“
Dumbledore sa zhlboka nadýchol a zavrel oči.
„Povedz mu, že tej noci, kedy sa ho Voldemort pokúsil zabiť a kedy Lily obetovala vlastný
život, aby tomu zabránila, sa vražedná kliatba odrazila na Voldemorta a kus Voldemortovej
duše bol odtrhnutý od celku a vkĺzli do jedinej žijúcej duše, ktorá ostávala v tej budove.
Časť lorda Voldemorta žije vo vnútri Harryho a to je to, čo mu umožňuje hovoriť hadím
jazykom a tiež prepojenie s Voldemortovou mysľou, ktorému on nikdy neporozumel. A
zatiaľ čo je tento úlomok duše, bez toho aby Voldemortovi chýbal, pod Harryho ochranou,
Voldemort nemôže zomrieť.“
Harrymu sa zdalo, že tých dvoch mužov sleduje z druhého konca nejakého dlhého tunelu,
boli od neho tak vzdialení a ich hlasy sa Harrymu pozoruhodne ozývali v ušiach.
„Takže ten chlapec… ten chlapec musí zomrieť?“ opýtal sa skoro pokojne Snape.
„A sám Voldemort to musí urobiť, Severus. To je nevyhnutné.“
Nastalo ďalšie dlhé ticho. Potom Snape povedal: „Myslel som… všetky tie roky…keď sme ho
kvôli nej chránili. Kvôli Lilly.“
„Chránili sme ho, pretože bolo dôležité ho učiť, nechať ho vyrásť a nechať ho vyskúšať
svoju silu,“ povedal Dumbledore s očami stále pevne zavretými. „Medzitým sa stávalo
prepojenie medzi nimi stále silnejším, rastie až paraziticky; niekedy som myslel, že to on
sám tuší. Pokiaľ ho poznám, potom on sám všetko naplánuje tak, že až sa vydá, aby sa
postavil svojej smrti, bude to naozaj znamenať koniec Voldemorta.“
Dumbledor otvoril oči. Snape vypadal vydesene.
„To ste ho udržoval nažive preto, aby mohol zomrieť až v ten správny okamžik?“
„Nebuď tak šokovaný, Severus. Koľko mužov a žien si videl umierať?“
„V poslednej dobe iba tých, ktorých som nemohol zachrániť,“ povedal Snape. Vstal.
„Využil ste ma.“
„Myslíte?“
„Špehoval som pre vás a klamal som, vystavoval som sa pre vás smrteľnému
nebezpečenstvu. Všetko iba preto, aby zostal syn Lilly Potterovej v bezpečí. A teraz mi
hovoríte, že ho posielate ako prasa na porážku - “
„Ale to je dojemné, Severus,“ povedal Dumbledor vážne. „Nakoniec si dospel k tomu, že
396
toho chlapca máš rád, po tom všetkom?“
„Jeho?“ vykríkol Snape. „Expecto patronum! “
Z konca jeho prútika vyrazila strieborná laň; pristála na podlahe v kancelárii, poskočila a
vyletela z okna. Dumbledore ju sledoval a keď jej striebristá žiara zmizla, otočil sa späť k
Snapeovi s očami plnými sĺz.
„I po tom všetkom?“
„Stále,“ povedal Snape.
A spomienka sa premenila. Teraz videl Harry Snapea hovoriť s Dumbledorovým obrazom.
„Budeš musieť Voldemortovi dať správny dátum Harryho odjazdu od jeho strýka a tety,“
povedal Dumbledore. „Keby si to neurobil, vzbudilo by to podozrenie, lebo Voldemort verí,
že si dobre informovaný. I tak im musíš podstrčiť ten nápad s maskovaním - čo myslím
udrží Harryho v bezpečí. Vyskúšaj Mätúce kúzlo na Mundungusa Fletchera. A Severus,
pokiaľ budeš nútený zúčastniť sa toho prenasledovania, daj si záležať, aby si pôsobil
presvedčivo… Spolieham sa, že zostaneš u lorda Voldemorta dobre zapísaný čo najdlhšie to
pôjde, inak bude Rokfort bez milosti ponechaný Carrowovým…“
Teraz sedel Snape s Mundungusom, v neznámej krčme, hlavy pri sebe, Mundungusova tvár
vyzerala prázdna, Snape sa zamračene sústredil.
„Navrhneš Fénixovmu rádu,“ mumlal Snape, „aby použil pascu. Všehodžús. Identický
Potterovia. Je to jediná vec, ktorá by mohla fungovať. Zabudneš, že som ti to navrhol ja.
Budeš to presadzovať ako svoj vlastný nápad. Rozumieš?“
„Rozumiem,“ mumlal Mundungus, jeho oči nezaostrené…
Teraz bola jasná temná noc a Harry letel na metle spoločne so Snapom. Bol sprevádzaný
ďalšími Smrťožrútmi s kapucňami a vpredu bol Lupin a Harry, ktorý bol v skutočnosti
George… Smrťožrút vpredu pred Snapom zdvihol svoj prútik a ukázal priamo na Lupinov
chrbát –
„Sectumsempra! “ vykríkol Snape.
Avšak kúzlo určené pre Smrťožrútovu ruku s prútikom ju minulo a miesto toho zasiahlo
Georga.
A ďalej, Snape kľačal v Siriusovej starej izbe. Keď čítal starý list od Lily, slzy mu kvapkali z
konca jeho zakriveného nosa. Druhá strana bola popísaná iba niekoľkými slovami:
mohol vôbec niekedy byť priateľom Gellerta Grindelwalda? Osobne si myslím, že mu iba
odchádza rozum!
S láskou,
Lilly
Snape si vzal stránku, ktorá niesla Lillyin podpis a jej „lásku“, a zasunul ho dovnútra svojho
habitu . Potom roztrhol fotografiu, ktorú tiež držal, a nechal si tu polovičku, na ktorej sa
Lilly smiala, a druhou polovičku zobrazujúcu Jamesa a Harryho hodil späť na podlahu pod
skriňu…
397
A teraz stál Snape znovu vo svojej riaditeľskej kancelárii, keď Phineas Nigellus pribehol do
svojho portrétu.
„Pane riaditeľ! Stanujú v Deanovom lese! Tá humusáčka- “
„Nepoužívajte to slovo!“
„ – teda tá Grangerka spomenula to miesto, keď otvárala svoj batoh a ja som ju počul!“
„Dobre. Veľmi dobre!“ vykríkol za riaditeľovou stoličkou Dumbledorov obraz. „Teraz,
Severus, ten meč! Nezabudni, že musí byť získaný, keď je ho treba a za podmienky určitej
udatnosti - a on nesmie vedieť, že si mu ho dal ty! Pokiaľ bude Voldemort čítať v Harryho
mysli a uvidí ťa ako mu pomáhaš - “
„Ja viem,“ povedal stroho Snape. Pristúpil k Dumbledorovmu obrazu a na strane ho zovrel.
Obraz sa odsunul stranou a odkryl za sebou skrytý priestor, z ktorého Snape vzal
Chrabromilov meč.
„A stále mi nehodláte povedať, prečo je tak dôležité, aby Potter získal ten meč?“ povedal
Snape, keď cez seba prehodil cestovný plášť.
„Nie, nehodlám,“ povedal Dumbledorov obraz. „On už si s ním bude vedieť rady. A
Severus, buď veľmi opatrný, asi by ťa nevideli príliš radi po tej nehode s Georgem
Weasleym - “
Snape sa pri dverách otočil.
„Nestrachujte sa, Dumbledore,“ povedal chladne. „Mám plán…“
A Snape opustil miestnosť. Harry sa zdvihol od mysľomisy a o pár chvíľ neskôr ležal na
koberci na podlahe v tej rovnakej miestnosti. Snape akoby za sebou práve zavrel dvere.
398
34. kapitola - Znovu do lesa
Konečne pravda. Harry ležal tvárou pritlačenou na zaprášený koberec pracovne, kde, ako si
kedysi myslel, sa dozvie tajomstvo víťazstva a konečne pochopil, že mu nie je súdené
prežiť. Jeho úlohou bolo pokojne prísť do otvorenej náruče Smrti. Po ceste mal pretrhať
zostávajúce nite Voldemortovho života, takže až by sa nakoniec stretol s Voldemortom a
ani nezdvihol prútik k obrane, koniec bude jasný a úloha, ktorá mala byť splnená v
Richardovej úžľabine, bude splnená: ani jeden nemôže žiť, pokiaľ druhý zostáva nažive.
Srdce mu v hrudi zbesilo tĺklo. Aké zvláštne, že pri hrozbe smrti mu srdce bilo omnoho
silnejšie a statočne ho držalo pri živote. Ale čoskoro bude musieť prestať. Jeho údery boli
spočítané. Koľko ešte zostáva času, kým naposledy prejde hradom a prejde na školské
pozemky a potom do lesa?
Ako tak ležal na zemi, obliala ho hrôza, s tým všetkým pohrebným búšením v jeho vnútri.
Bolí smrť? Veľakrát si myslel, že už sa to stane a unikol, avšak nikdy naozaj nemyslel na
umieranie ako také: jeho vôľa žiť bola vždy oveľa väčšia ako strach zo smrti. Napriek tomu
mu teraz nenapadlo zmiznúť, utiecť pred Voldemortom. Vedel, že je po všetkom a jediné,
čo zostávalo, bolo to podstatné: umieranie.
Keby tak zomrel tej letnej noci, keď opustil číslo štyri na Privátnej ceste naposledy, keď
ho zachránil prútik so vznešeným perom vtáka fénixa! Keby zomrel rovnako ako Hedviga,
dostatočne rýchlo, aby si neuvedomil, čo sa vlastne stalo! Alebo keby mohol vlastným
telom zastaviť lúč vyslaný z prútika na niekoho, koho miloval ... teraz dokonca závidel
smrť svojim rodičom.
Chladnokrvná chôdza k svojej vlastnej skaze však vyžaduje iný druh statočnosti. Mierne sa
mu triasli prsty a on sa ich snažil ovládnúť, napriek tomu, že ho nikto nevidel; obrazy na
stenách boli do jedného prázdne.
Pomaly, veľmi pomaly sa posadil a ako to urobil, cítil sa viac živý a vnímal svoje telo viac
ako kedykoľvek predtým. Prečo nikdy nedocenil zázrak vlastnej existencie, že má mozog,
nervy a búšiace srdce? Bude po všetkom... alebo aspoň on toto opustí. Dýchal pomaly a
zhlboka a ústa a hrdlo mal suché, rovnako ako oči.
Dumbledorova zrada ako keby ani nebola. Samozrejme, že tu bol vyšší úmysel; Harry bol
akurát príliš nerozumný, aby si to pripustil. Nikdy nepochyboval, že Dumbledore chcel, aby
žil. Teraz videl, že dĺžka jeho života závisela od toho, ako dlho mu potrvá zničiť všetky
horcruxy. Dumbledore mu dal túto úlohu a on poslušne odsekával putá, ktoré k životu
viazali nielen Voldemorta, ale aj jeho samého! Aké elegantné, žiadne ďalšie zmarené
životy, len úloha pre chlapca, ktorému tak či tak bolo súdené zomrieť, ktorého smrť
nebude žiadnou pohromou, ale len ďalším úderom Voldemortovi.
Dumbledore vedel, že Harry neutečie, že bude pokračovať až do konca, i keď to bol jeho
koniec, pretože sa obťažoval ho poriadne poznať, že? Dumledore vedel, rovnako ako
Voldemort, že Harry nedovolí, aby za neho zomrel niekto ďalší, keď zistil, že má moc to
ukončiť.
399
Obrázok Freda, Lupina a Tonksovej, ako ležia mŕtvi vo Veľkej sieni, sa mu znova predral do
mysle a na chvíľu skoro nemohol dýchať: Smrť bola netrpezlivá...
Ale Dumbledore ho precenil. Sklamal: had prežil. Jeden horcrux, ktorý Voldemorta drží pri
živote, zostane i po Harryho smrti. Ale aspoň niekomu uľahčí cestu. Premýšľal, kto by tak
mohol... Ron a Hermiona vedia, čo treba urobiť, samozrejme... preto Dumbledore chcel,
aby sa zveril ďalším dvom... keby naplnil svoj osud o niečo skôr, oni mohli pokračovať...
Ako dážď na okno dopadali tieto myšlienky na tvrdý povrch nezvratnej pravdy, ktorou bolo,
že musí zomrieť. Ja musím zomrieť. Musí to skončiť.
Ron a Hermiona akoby boli na míle ďaleko v nejakej vzdialenej krajine; akoby sa od nich
oddelil už dávno. Nebude žiadne lúčenie ani vysvetľovanie, o tom bol presvedčený. Na túto
cestu sa nemohli vydať spoločne a ich pokusy ho zastaviť by akurát premárnili drahocenný
čas. Pozrel na staré zlaté hodinky, ktoré dostal k svojim sedemnástym narodeninám. Z
času, ktorý mu Voldemort poskytol, aby sa vzdal, vypršala takmer polhodina.
Postavil sa. Jeho srdce tĺklo proti rebrám ako zbesilý vták. Možno tušilo, že sa mu kráti
čas, možno sa snažilo ešte pred koncom stihnúť všetky údery, ktoré malo predpísané na
celý život. Ani sa neobzrel, keď zavrel dvere pracovne.
Hrad bol prázdny. Cítil sa ako duch, ako keby už zomrel. Ľudia z obrazov sa stále neobjavili
vo svojich rámoch; celé miesto bolo desivo tiché, akoby sa všetok zostávajúci život
sústredil vo Veľkej sieni, kde boli všetci mŕtvi a ich pozostalí.
Harry cez seba prehodil neviditeľný plášť, zostúpil niekoľko poschodí a nakoniec schádzal
po mramorovom schodisku do Vstupnej haly. Možno v kútiku duše chcel, aby ho niekto
zbadal, vycítil a zastavil, ale plášť bol ako vždy nepreniknuteľný, dokonale, a tak bez
prerušenia prišiel až k hlavným dverám.
A potom doňho takmer vrazil Neville. Ako jeden z dvojice, ktorá prechádzala okolo, niesol
telo. Harry na neho pozrel a pocítil tupý úder do žalúdka: Colin Creevey, i keď neplnoletý,
sa musel prešmyknúť naspäť rovnako, ako to urobili Malfoy, Crabbe a Goyle. Mŕtvy vyzeral
ešte drobnejší.
„Vieš čo? Zvládnem ho sám, Neville,“ povedal Oliver Wood, prehodil si Colina cez plece a
niesol ho do Veľkej siene.
Neville sa na chvíľu oprel o zárubňu a utrel si rukou čelo. Vyzeral ako starý muž. Potom sa
znovu vydal do tmy, aby priniesol ďalšie telá.
Harry sa krátko obzrel naspäť do Veľkej siene. Okolo sa motali ľudia, aby si neprekážali,
pili, kľačali vedľa mŕtvych, ale nevidel nikoho zo svojich milovaných, ani stopa po
Hermione, Ronovi, Lune, Ginny alebo kohokoľvek z Weasleyovcov. Dal by všetok
zostávajúci čas za to, aby sa na nich mohol naposledy pozrieť; ale mal by potom vôbec
silu, aby od nich svoj pohľad odtrhol? Takto to bolo lepšie.
Znovu vykročil a vyšiel von do tmy. Boli skoro štyri ráno a na školských pozemkoch
panovalo mŕtve ticho, akoby aj ony zadržovali dych a čakali, či dokáže urobiť, čo musí.
Harry sa pohol smerom k Nevillovi, ktorý sa skláňal na ďalším telom
400
„Neville.“
„Dočerta, Harry, skoro som dostal infarkt!“
Harry zo seba stiahol plášť: z ničoho nič mu napadla myšlienka, zrodená z túžby mať
stopercentnú istotu.
„Kam to ideš sám?“ opýtal sa Neville podozrievavo.
„To je súčasť plánu,“ povedal Harry. „Musím niečo urobiť. Počúvaj – Neville –“
„Harry!“ Neville sa náhle vydesil. „Harry nehodláš sa mu vydať?“
„Nie,“ zaklamal Harry bez problémov. „Samozrejme, že nie... toto je niečo iné. Ale možno
budem chvíľu mimo. Vieš o Voldemortovom hadovi, Neville? Má obrovského hada ... hovorí
mu Nagini...“
„Áno, počul som ... čo je s ním?“
„Treba ho zabiť. Ron a Hermiona to vedia, ale v prípade, že by ...“
Táto hrozivá možnosť ho vydesila a on nemohol ďalej hovoriť. Ale po chvíli sa opäť
pozbieral: toto bolo nutné, musí byť ako Dumbledore, zachovať chladnú hlavu, poistiť sa,
aby ďalší pokračovali. Dumbledore zomieral s tým, že traja ľudia vedia o horcruxoch; teraz
Neville zaujme Harryho miesto: stále zostanú tri osoby, ktoré môžu pokračovať.
„V prípade, že by boli – zaneprázdnení – a ty by si mal možnosť – “
„Mám zabiť toho hada?“
„Zabi toho hada,“ zopakoval Harry.
„Dobre, Harry. Inak si v pohode, že áno?“
„Som v poriadku. Ďakujem, Neville.“
Keď chcel Harry znovu vykročiť, Neville ho chytil za zápästie.
„My všetci budeme ďalej bojovať, Harry. Vieš to?“
„Áno, ja...“
Koniec vety odsekla vlna dusivého pocitu, ktorý zabránil Harrymu pokračovať. Ale Nevillovi
to neprišlo čudné. Potľapkal Harryho po ramene, pustil ho a šiel hľadať ďalšie telá.
Harry si znova obliekol plášť a kráčal ďalej. Neďaleko sa niekto pohyboval a skláňal sa nad
postavou ležiacou doluznačky. Bol od nej niekoľko stôp, keď si uvedomil, že to je Ginny.
Zastavil. Krčila sa nad dievčaťom, ktoré šepkalo a volalo matku.
„Už je dobre,“ povedala Ginny. „Je to v poriadku. Dostaneme ťa dovnútra.“
401
„Ale ja chcem domov,“ zašepkalo dievča. „Ja už nechcem bojovať!“
„Ja viem,“ povedala Ginny a hlas sa jej zlomil. „Všetko dobre dopadne.“
Harrymu prebehol mráz po chrbte. Chcel vykríknuť do tmy, chcel, aby Ginny vedela, že
tam stojí, chcel, aby vedela, kam ide. Chcel, aby ho zastavila, pritiahla späť, zobrala
domov...
Ale on bol doma. Rokfort bol prvý a najlepší domov aký kedy poznal. On, Voldemort a
Snape, všetci opustení chlapci tu našli domov ... .
Ginny teraz kľačala vedľa zranenej dievčiny a držala ju za ruku. Harry sa s obrovským
úsilím donútil ísť ďalej. Zdalo sa mu, že videl, ako sa Ginny rozhliadla dookola, keď ju
míňal, a hádal, či cítila, ako okolo nej niekto prechádza. Ale neprehovoril, ani sa neobzrel
späť.
Hagridova chalupa sa vynorila z temnoty. Nesvietilo sa, nebolo počuť ani zvuky Tesáka
škriabajúceho na dvere a štekajúceho na privítanie. Vybavili sa mu návštevy u Hagrida,
lesklá medená kanvica zavesená nad ohňom, grilážové hrudky, jeho veľká fúzatá tvár, Ron,
ako vracia slimáky, ako mu Hermiona pomáha zachrániť Norberta ... .
Podišiel ďalej až ku kraju lesa a zastal.
Medzi stromami sa vznášal húf dementorov; cítil ich chlad a nebol si istý, či bude môcť
bezpečne prejsť. Na Patrona už mu nezostávali sily. Už ani nemohol potlačiť triašku.
Napriek všetkému, nebude ľahké zomrieť. Každá sekunda, keď dýchal a cítil vôňu trávy a
studený vzduch na tvári, bola pre neho cenná. Hlavou mu bežalo, že ostatní majú roky
pred sebou, more času, ktorý môžu premárniť a on lipol na každej zostávajúcej sekunde.
Uvažoval, či bude vôbec schopný ísť ďalej a zároveň vedel, že musí. Dlhá hra bola na
konci, zlatá strela bola chytená, bol čas pristáť na zemi...
Zlatá strela. Necitlivými prstami prehmatal vrecúško, ktoré mal stále na krku a vytiahol ju.
Otvorím sa na konci.
Pozrel na ňu a dych sa mu zrýchľoval. Teraz, keď chcel, aby čas ubiehal pomalšie sa ešte
zrýchlil a náhle pochopil tak rýchlo, až sa mu zdalo, že mu to takmer ušlo. Toto bol koniec.
Toto bola tá chvíľa.
Pritisol zlatý kov k perám a zašepkal, „Zomriem.“
Kovová schránka sa otvorila. Trasúcou sa rukou siahol po Dracovom prútiku, zdvihol ho a
zamumlal, „Lumos.“
Uprostred zlatej strely ležal čierny kameň s kľukatou puklinou v strede. Kameň vzkriesenia
praskol odhora dolu pozdĺž ryhy predstavujúcej Starodávny prútik. Trojuholník a kruh
spodobujúce plášť a kameň však boli stále zreteľne vidno.
A Harry znovu bez rozmýšľania pochopil. Nemusel ich volať späť, pretože sa k nim zavčasu
pripojí. Oni sa nepribližovali k nemu: on sa približoval k nim.
Zavrel oči a trikrát otočil kameň v ruke.
Vedel, že sa to stalo, pretože okolo seba začul nepatrné pohyby, ktoré naznačovali, že k
nemu po hline pokrytej vetvičkami obklopujúcimi okraj lesa kráčali krehké telá. Otvoril oči
a rozhliadol sa dookola.
402
Videl, že to nie sú ani duchovia, ani ľudia z mäsa a kostí. Najviac sa podobali Riddleovi,
ktorý pred rokmi vystúpil z denníka a zo spomienky sa takmer stala skutočnosť. Boli z
omnoho pevnejšej hmoty než duchovia, ale menej než živé bytosti. Kráčali k nemu a každý
z nich mal na tvári milujúci úsmev.
James bol rovnako vysoký ako Harry. Na sebe odev, v ktorom zomrel, vlasy rozstrapatené a
našuchorené a okuliare mu sedeli trochu nakrivo, rovnako ako pánovi Weasleymu.
Sirius bol vysoký a pekný a oveľa mladší, než ho Harry kedy videl. Kráčal s nonšalantnosťou
sebe vlastnou, ruky vo vreckách a na tvári úškľabok.
Lupin bol tiež mladší, oveľa menej ošumelý a jeho vlasy boli hustejšie a tmavšie. Zdal sa
šťastný, že je zasa späť na známom mieste, kde sa ako mladý často túlal.
Lilyin úsmev bol zo všetkých najväčší. Blížila s k nemu, odhodila si vlasy na chrbát a jej
zelené oči, úplne rovnaké ako jeho vlastné, naňho dychtivo pozerali, akoby sa nemohla
vynadívať.
„Bol si taký statočný.“
Nemohol prehovoriť. Upieral na nich zrak a hovoril si, že by tam chcel stáť a dívať sa ňu
naveky a to by mu stačilo.
„Už si skoro tam,“ povedal James. „Veľmi blízko. My sme... na teba veľmi pyšní.“
„Bolí to?“
Z Harryho úst vykĺzla táto detinská otázka skôr, než ju mohol zastaviť.
„Umieranie? Vôbec nie,“ odpovedal Sirius. „Je to rýchlejšie a ľahšie ako zaspávanie.“
„A on to bude chcieť čo najrýchlejšie ukončiť. Chce, aby bolo po všetkom,“ dodal Lupin.
„Nechcel som, aby ste zomreli,“ povedal Harry. Tieto slová z neho vypadli, aj keď to
vôbec nezamýšľal. „Ani jeden z vás. Mrzí ma to...“
Hovoril hlavne k Lupinovi , naliehavo..
„...práve, keď sa ti narodil syn... Remus, mrzí ma to...“
„Mňa to tiež mrzí,“ povedal Lupin. „Mrzí ma, že ho nikdy nepoznám... ale on bude vedieť,
prečo som zomrel a ja dúfam, že to pochopí, že som sa snažil, aby som pre neho vytvoril
svet, kde by mohol šťastne žiť.“
Chladný vánok, ktorý akoby priletel zo stredu lesa, sfúkol Harrymu vlasy k obočiu. Vedel,
že mu nepovedia, aby šiel. Musí sa rozhodnúť sám.
„Zostanete so mnou?“
„Až do úplného konca,“ povedal James.
„Oni vás neuvidia?“ spýtal sa Harry.
403
„Sme tvojou súčasťou,“ odpovedal Sirius. „Nik iný nás neuvidí.“
Harry sa pozrel na mamu.
„Zostaň pri mne,“ povedal ticho.
A vydal sa na cestu.
Chlad dementorov ho nepremohol; prešiel pomedzi nich so svojimi spoločníkmi, ktorí
pôsobili ako Patronovia, a spolu kráčali okolo starých stromov, ktoré rástli blízko seba,
vetvy spletené, korene sa krútili a stáčali až do zeme. Harry si pritiahol plášť tesne k telu a
smeroval ďalej do lesa a i keď nevedel, kde presne sa Voldemort nachádza, bol si istý, že
ho nájde. Vedľa neho takmer bez zvuku šli James, Sirius, Lupin a Lily, ich prítomnosť mu
dodávala odvahu, aby pokračoval v chôdzi.
Jeho telo a myseľ sa od seba oddelili, jeho končatiny sa pohybovali bez vedomého príkazu,
ako keby nebol šoférom, ale len cestujúcim v tele, ktoré mal opustiť. Mŕtvi, ktorí šli vedľa
neho, sa mu zdali viac skutoční ako živí ľudia hore. Ron, Harmiona, Ginny a všetci ostatní
mu teraz pripadali ako duchovia, keď kráčal smerom ku koncu svojho života, smerom k
Voldemortovi...
Začul buchnutie a šepot: nablízku sa hýbala iná živá bytosť. Harry sa zastavil, rozhliadal
sa, pozorne počúval a jeho matka a otec, Lupin a Sirius sa zastavili tiež.
„Tamto niekto je,“ ozval sa neďaleko drsný šepot. „Má neviditeľný plášť. Mohol by to
byť...?“
Spoza blízkeho stromu sa vynorili dve postavy. Ich prútiky žiarili a tak Harry zbadal
Yaxleyho a Dolohova, ako civejú do tmy, presne na miesto, kde stál Harry, jeho matka a
otec, Sirius a Lupin. Zrejme nič nevideli.
„Určite som niečo počul,“ tvrdil Yaxley. „Myslíš, že to bolo zviera?“
„Ten cvok Hagrid tu choval veľa príšer,“ prehodil Dolohov a obzeral sa cez rameno.
Yaxley pozrel na hodinky.
„Čas takmer vypršal. Potter mal hodinu. Nepríde.“
„A on si bol istý, že príde! Nebude mať radosť.“
„Mali by sme sa vrátiť,“ navrhol Yaxley. „Zistiť, aký je plán.“
On a Dolohov sa otočili a zašli hlbšie do lesa. Harry ich sledoval, pretože mu bolo jasné, že
ho zavedú presne tam, kam potrebuje. Obzrel sa späť, jeho matka sa naňho usmiala a otec
mu povzbudivo kývol.
Boli na ceste iba pár minút, keď Harry pred sebou zbadal svetlo a Yaxley s Dolohovom vyšli
na lúku, kde kedysi žil obludný Aragog. Zvyšky jeho obrovskej siete tu ešte stále boli, ale
stádo jeho potomkov smrťožrúti poslali do boja.
Uprostred čistiny horel oheň, jeho trepotavé svetlo dopadalo na kruh mĺkvych, ostražitých
smrťožrútov. Niektorí z nich sa stále skrývali pod maskou, iní ale odkryli svoju tvár. Na
404
okraji kruhu sedeli dvaja obri, vrhali na zem obrovské tiene a ich tváre boli kruté a
neotesané ako skala. Harry videl Fenrira, ako číha a ohrýza si dlhé nechty; veľký plavovlasý
Rowle si šúchal krvácajúce pery. Videl Luciusa Malfoya, porazeného a vystrašeného a
Narcissu s prepadnutými očami plnými obáv.
Všetky oči sa upierali na Voldemorta, ktorý stál so sklonenou hlavou a bielymi rukami
zvieral Starodávny prútik.
Možno sa modlil, ale skôr v hlave odpočítaval čas a Harry, ktorý stál na kraji čistiny, si
nezmyselne predstavil dieťa odpočítavajúce pri schovávačke. Za jeho hlavou sa vo svojej
žiariacej očarovanej klietke vznášala ako obludná svätožiara Nagini, neustále sa zvíjala a
krútila.
Keď sa Dolohov a Yaxley znova pripojili ku kruhu, Voldemort zdvihol zrak.
„Ani náznak, že by tu bol, môj Pane,“ riekol Dolohov.
Voldemortov výraz sa nezmenil. Jeho červené oči horeli vo svetle ohňa. Pomaly vytiahol
Starodávny prútik.
,,Môj Pane...“
To prehovorila Bellatrix: sedela k Voldemortovi najbližšie, bola rozstrapatená, tvár mala
trochu zakrvavenú, ale inak nebola zranená.
Voldemort zdvihol ruku, aby ju umlčal a ona už neprehovorila ani slovo, iba ho naďalej
sledovala s nábožnou úctou.
„Myslel som, že príde,“ povedal Voldemort svojím vysokým jasným hlasom a oči mal
uprené na poskakujúce plamene. „Predpokladal som, že príde.“
Nikto neprehovoril. Vyzerali rovnako vydesení ako Harry, ktorého srdce divoko vrážalo do
rebier, akoby chcelo uniknúť z tela, ktoré on chcel opustiť. Potili sa mu ruky. Dal si dolu
plášť a spolu s prútikom si ho strčil do habitu. Nechcel, aby bol v pokušení sa brániť.
„Zdá sa, že... som sa mýlil,“ povedal Voldemort.
„Nemýlil.“
Harry to povedal, ako najhlasnejšie mohol, všetkou silou, ktorú v sebe našiel: nechcel, aby
to znelo bojazlivo. Kameň vzkriesenia mu vykĺzol z necitlivých prstov a kútikom oka zazrel,
ako jeho rodičia, Sirius a Lupin zmizli, keď sa priblížil k ohňu. V tej chvíli však záležalo iba
na Voldemortovi. Bolo to iba medzi nimi.
No tá predstava zmizla rovnako rýchlo, ako sa objavila. Obri zaburácali, Smrťožrúti sa
postavili a vzduchom sa nieslo množstvo výkrikov, vzdychov a dokonca smiechu. Voldemort
stuhol na mieste, avšak jeho červené oči vyhľadali Harryho, keď sa k nemu približoval a
medzi nimi bol iba oheň.
A potom niekto zakričal: „HARRY! NIE!“
Otočil sa. Hagrid bol spútaný a priviazaný k neďalekému stromu. Jeho obrovské telo
rozhýbalo vetvy nad jeho hlavou, keď zúfalo bojoval s putami.
405
„NIE! NIE! HARRY, ČO TO CHCEŠ...?“
„TICHO!“ zreval Rowle a jediným mávnutím prútika Hagrida umlčal.
Bellatrix, ktorá vyskočila na nohy, sledovala pohľadom Voldemorta i Harryho a dvíhala sa
jej hruď. Jediné dve veci, ktoré sa teraz pohybovali, boli plamene a had, ktorý sa zvíjal v
žiarivej klietke nad Voldemortovou hlavou.
Harry cítil na hrudi svoj prútik, ale nepokúsil sa ho vytiahnuť. Vedel, že had bol veľmi
dobre chránený a že keby sa pokúsil naňho namieriť prútik, zosypalo by sa naňho päťdesiat
kliatob. Voldemort a Harry sa na seba stále dívali, Voldemort naklonil hlavu trocha nabok,
skúmal chlapca stojaceho pred ním a ústa mu skrivil neveselý úsmev.
„Harry Potter,“ povedal mäkko. Jeho hlas by v tejto chvíli mohol byť súčasťou
praskajúceho ohňa. „Chlapec, ktorý prežil.“
Nikto zo smrťožrútov sa ani nepohol. Čakali, všetko čakalo. Hagrid stále zápasil s putami,
Bellatrix lapala po dychu a Harry si nevysvetliteľne spomenul na Ginny, jej planúci pohľad,
dotyky jej úst na jeho...
Voldemort zdvihol prútik. Hlavu mal stále naklonenú ako zvedavé dieťa, ktoré zvažuje, čo
sa stane, ak bude pokračovať. Harry opätoval pohľad červených očí, chcel, aby sa to stalo
teraz, rýchlo, kým ešte stál, než stratí kontrolu nad svojím telom, kým odhalí svoj strach.
Uvidel pohyb úst, záblesk zeleného svetla a zrazu bolo všetko preč.
406
35. kapitola – King’s Cross
Ležal doluznačky a načúval tichu. Bol úplne sám. Nikto sa nepozeral. Nikto iný tu nebol. On
sám si nebol istý, či tu vôbec bol.
O dlhú chvíľu neskôr, a možno takmer okamžite, mu napadlo, že musí existovať, že nie je
možné, aby bol iba myšlienkou bez tela, pretože ležal, určite ležal na nejakom povrchu.
Cítil totiž dotyk niečoho a tá vec, na ktorej ležal, existovala tiež.
Akonáhle dospel k tomuto záveru, Harry si uvedomil, že je nahý. Keďže bol úplne sám,
neznepokojovalo ho to, ale skôr mierne zaujalo. Zauvažoval, že pokiaľ vníma, či môže aj
vidieť. Tým, že otvoril oči, zistil, že má aj oči.
Ležal v žiarivej hmle, ibaže nebola ako žiadna iná hmla, ktorú kedy videl. Matný opar
neskrýval nič z jeho okolia, to skôr oblaky pary ešte žiadne okolie nestihli vytvoriť.
Podlaha, na ktorej ležal, sa zdala byť biela, ani studená ani teplá, ale jednoducho tam
bola, rovné prázdne niečo, na čom bol.
Posadil sa. Na tele nemal rany. Dotkol sa tváre. Nemal okuliare.
Z nesformovanej ničoty, ktorá ho obklopovala, k nemu doliehal akýsi zvuk: tiché, mäkké
údery niečoho, čo plieskalo, trepotalo a zmietalo sa. Bol to žalostný zvuk, no zároveň
mierne neslušný. Mal nepríjemný pocit, akoby načúval niečomu tajnému a hanebnému.
Až teraz si zaželal, aby bol oblečený.
Sotva sa mu toto želanie sformovalo v hlave, objavilo sa neďaleko neho oblečenie. Vzal ho
a obliekol si ho: bolo mäkké, čisté a teplé. Bolo pozoruhodné, ako sa tam objavilo práve v
tom okamihu, čo po ňom zatúžil...
Vstal a rozhliadol sa. Bol snáď v nejakej Núdzovej miestnosti? Čím dlhšie sa obzeral, tým
viac bolo vidno. Obrovská klenutá sklenená strecha sa trblietala v slnečnom svite vysoko
nad ním. Možno to bol palác. Všetko bolo pokojné a tiché, až na tie čudesné plieskavé a
kňučivé zvuky prichádzajúce odniekiaľ z blízkej hmly...
Harry sa opatrne otočil na mieste a okolie akoby sa vytváralo priamo pred jeho očami.
Rozľahlá miestnosť, žiarivá a jasná, sála omnoho väčšia ako Veľká sieň, s priezračným
klenutým skleneným stropom. Bola úplne prázdna. On bol jediný, kto tam bol, až na –
Uskočil. Zazrel vec, ktorá vydávala tie zvuky. Mala podobu malého, nahého dieťaťa
skrčeného na zemi, ktorého koža bola rozodratá a drsná, akoby bolo ošklbané. Trasúc sa
ležalo pod stoličkou, opustené, nechcené, odpratané z dohľadu a namáhavo dýchalo.
Bál sa toho. Aj keď to bolo malé, krehké a zranené, nechcel sa k tomu približovať. Napriek
tomu sa prisunul o trochu bližšie, pripravený uskočiť naspäť. Čoskoro stál dostatočne
blízko na to, aby sa toho mohol dotknúť, ale nedonútil sa. Cítil sa ako zbabelec. Chcel to
utešiť, ale odpudzovalo ho to.
„Nemômeš mu pomôcť.“
Otočil sa. Albus Dumbledore kráčal smerom k nemu, čulý a vzpriamený a na sebe mal
široký habit vo farbe polnočnej modrej.
407
„Harry,“ roztvoril náruč a obe ruky mal celé, biele a nepoškodené. „si úžasný chlapec. Si
statočný. Poď, prejdeme sa.“
Harry Dumbledora ohromene nasledoval, keď vykročili preč od miesta, kde ležalo ošklbané
mrnčiace dieťa. Dumbledore ho viedol k dvom kreslám, ktoré si predtým Harry nevšimol,
keď stáli o kus ďalej pod vysokým oslňujúcim stropom. Dumbledore sa posadil do jedného
z nich, Harry sa zaboril do toho druhého a uprene sa zadíval do tváre svojho starého
riaditeľa. Dumbledorove dlhé strieborné vlasy a brada, prenikavo modré oči za
polmesiačikovitými okuliarmi, zlomený nos: všetko bolo tak, ako si to pamätal. A predsa...
„Ale vy ste mŕtvy,“ povedal Harry.
„Ó, áno,“ povedal Dumbledore sucho.
„Tak teda... ja som tiež mŕtvy?“
„Ach,“ povedal Dumbledore a jeho úsmev sa rozširoval. „To je otázka, že? Keď sa to tak
vezme, drahý chlapče, myslím, že nie.“
Pozerali jeden na druhého a starý muž sa stále radostne usmieval.
,,Nie?“ opakoval Harry.
„Nie,“ povedal Dumbledore.
„Ale...“ Harry inštinktívne zdvihol ruku smerom k jazve v tvare blesku. Nezdalo sa, že by
tam bola. „Ale ja som musel zomrieť – nebránil som sa! Mal som v úmysle nechať sa ním
zabiť!“
„A to,“ povedal Dumbledore, „je podľa mňa práve ten rozdiel.“
Z Dumbledora žiarilo šťastie ako svetlo, ako oheň. Harry v živote nevidel niekoho tak
dokonale, priam hmatateľne spokojného.
„Vysvetlite to,“ povedal Harry.
„Ale ty už to predsa vieš sám.“ povedal Dumbledore a spojil si končeky prstov.
„Nechal som ho, aby ma zabil,“ povedal Harry, „nie je tak?“
„Áno, nechal,“ povedal Dumbledore a pokýval hlavou, „pokračuj!“
„Takže tá časť jeho duše, čo bola vo mne...“
Dumbledore prikyvoval s rastúcim nadšením, povzbudzujúc Harryho, aby pokračoval, na
tvári široký úsmev.
„...je preč?“
„ Ó, áno!“ povedal Dumbledore, „áno, on ju zničil. Tvoja duša je teraz celá a len tvoja,
Harry.“
408
„Ale potom...“
Harry sa obzrel cez plece tam, kde sa pod stoličkou triaslo to malé, zmrzačené stvorenie.
„Čo je to, pán profesor?“
„Niečo, čo je mimo dosahu našej pomoci,“ povedal Dumbledore.
„Ale ak Voldemort použil vražednú kliatbu,“ znovu začal Harry, „a nikto pre mňa tentokrát
nezomrel – ako môžem byť nažive?“
„Myslím, že to vieš,“ povedal Dumbledore, „obzri sa späť. Spomínaš si, čo urobil vo svojej
nevedomosti, vo svojej nenásytnosti a krutosti?“
Harry premýšľal. Nechal pohľad kĺzať po okolí. Pokiaľ by to, v čom sedeli, bol skutočný
palác, bol by to čudný palác s kreslami v radoch a s kusmi zábradlia tu a zase tam, a
predsa on, Dumbledore a to zakrpatené stvorenie dole pod stoličkou, boli jedinými
bytosťami v okolí. Vtom mu odpoveď napadla náhle, úplne bez námahy.
,,Vzal si moju krv.“ povedal Harry.
„Presne tak!“ zvolal Dumbledore. „Vzal si tvoju krv a obnovil s jej pomocou svoje telo!
Tvoja krv v jeho žilách, Harry, Lilyina ochrana vo vás oboch! Pripútal ťa k životu, pokiaľ
žije on!“
„Ja žijem ... pokiaľ žije aj on? Ale ja som myslel, že je to úplne naopak! Myslel som, že
obidvaja musíme zomrieť? Alebo je to to isté?“
Rozptyľovalo ho fňukanie a plieskaním tej zúfalej bytosti za nimi a znovu sa na ňu pozrel.
„Ste si istý, že nemôžeme nič urobiť?“
„Neexistuje žiadna pomoc.“
„Potom vysvetlite... viac,“ povedal Harry a Dumbledore sa usmial.
„Ty si bol siedmy horcrux, Harry, horcrux, ktorý on nikdy nemienil vytvoriť. Jeho duša už
bola natoľko nestála, že sa rozlomila, keď spáchal to nevýslovné zlo, vraždu tvojich
rodičov a pokus zabiť dieťa. Avšak toho, čo uniklo z tej miestnosti bolo omnoho menej,
než tušil. Nechal za sebou viac než len svoje telo. Nechal časť duše pripútanú k tebe,
zamýšľanej obeti, ktorá však prežila.
A jeho vedomosti zostali žalostne neúplné, Harry! To, čo si Voldemort necení, sa
neobťažuje ani pochopiť. Domáci škriatkovia a detské príbehy, lásku, vernosť a nevinnosť,
Voldemort nechápe a nerozumie ničomu z toho. Ničomu. Že to všetko má moc, ktorá
presahuje jeho vlastnú, moc, ktorá presahuje akúkoľvek mágiu, to je pravda, ktorú on
nikdy nepochopil.
Vzal si tvoju krv vo viere, že by ho mohla posilniť. Vzal si do svojho tela časť kúzla, ktoré
do teba vložila tvoja matka, keď pre teba umrela. Jeho telo udržuje táto jej obeť nažive,
a kým prežíva kúzlo, budeš žiť aj ty a rovnako tak aj Voldemortova posledná nádej.“
Dumbledore sa na Harryho usmial a Harry sa naňho uprene pozeral.
409
„A vy ste to vedeli? Vedeli ste to – po celý ten čas?“
„Domnieval som sa. Ale moje domnienky sa obyčajne ukážu byť správnymi,“ povedal
šťastne Dumbledore a ticho sedeli, až sa to zdalo byť veľmi dlho, zatiaľ čo bytosť za nimi
neprestávala kňučať a triasť sa.
„Je toho viac,“ povedal Harry „je toho ešte viac. Prečo môj prútik porazil ten, čo si
požičal?“
„Tak tým si nemôžem byť istý.“
„Tak sa teda domnievajte,“ povedal Harry a Dumbledore sa zasmial.
„Musíš pochopiť, že ty a lord Voldemort ste zašli do až doteraz neznámych a
neprebádaných končín mágie. Ale to, čo si myslím, že sa prihodilo, je niečo nebývalého a
podľa mňa to nemohol žiaden výrobca prútikov predvídať a ani vysvetliť Voldemortovi.“
„Ako už sám teraz vieš, lord Voldemort nechtiac znásobil puto medzi vami, keď sa vrátil do
ľudskej podoby. Úlomok jeho duše bol stále pripútaný k tej tvojej a mysliac, že ho to
posilní, prijal do seba časť obete tvojej matky. Keby chápal tú absolútnu a strašnú silu tej
obete, nikdy by sa nebol odvážil dotknúť sa tvojej krvi... ale keby bol toho schopný,
nemohol by byť lordom Voldemortom a asi by ani nikdy nevraždil.“
„Keď zariadil túto dvojnásobnú spojitosť medzi vami a tým previazal vaše osudy ešte
pevnejšie, než bolo spojenie medzi akýmikoľvek dvoma čarodejníkmi, ťa Voldemort
napadol prútikom, ktorého jadro bolo rovnaké ako v tvojom prútiku. A ako vieme, stalo sa
niečo zvláštne. Jadrá reagovali na seba spôsobom, aký by lord Voldemort nikdy
neočakával, pretože ani netušil, že tvoj prútik je dvojčaťom toho jeho.“
„On bol tej noci omnoho viac vydesený ako ty, Harry. Prijal si, alebo si dokonca privítal
možnosť, že by si mohol zomrieť, niečo, čoho by lord Voldemort nikdy nebol schopný.
Tvoja odvaha zvíťazila, tvoj prútik premohol ten jeho. A pritom sa medzi prútikmi stalo
niečo, čo odrážalo vzťah medzi ich pánmi.
Myslím, že tvoj prútik tú noc vstrebal niečo zo síl a kvalít Voldemortovho prútika, takže
môžeme povedať, že obsahoval niečo z Voldemorta samotného. Preto ho tvoj prútik
rozpoznal, keď ťa prenasledoval, rozpoznal muža, ktorý bol rovnako spriaznený, ako aj
najväčší nepriateľ a vyvrhol zo seba proti nemu niečo z jeho vlastnej mágie. Mágie omnoho
silnejšej, akú kedy Luciusov prútik predvádzal. Tvoj prútik teraz obsahuje silu tvojej
obrovskej odvahy, niečo z Voldemortovej strašnej schopnosti, nuž akú mohla mať tá
Luciusova palička šancu?“
„Ale pokiaľ bol môj prútik tak mocný, ako ho mohla Hermiona zlomiť?“ opýtal sa Harry.
„Môj drahý chlapče, jeho pozoruhodné účinky smerovali len proti Voldemortovi, ktorý tak
neuvážene porušoval najzávažnejšie zákony mágie. Len proti nemu bol tvoj prútik
nezvyčajne mocný. Inak to bol prútik ako každý iný... aj keď dobrý, tým som si istý,“
skončil Dumbledore vľúdne.
Harry sa na hodnú chvíľu zamyslel, i keď to možno bolo len na pár sekúnd. Bolo veľmi
ťažké odhadnúť tu čas.
„Zabil ma vašim prútikom.“
410
„Nepodarilo sa mu zabiť ťa mojím prútikom,“ opravil ho Dumbledore, „myslím, že sa
zhodneme v tom, že nie si mŕtvy, aj keď,“ dodal, akoby sa bál, že bol nezdvorilý,
„nechcem samozrejme zmenšovať tvoje utrpenie, ktoré bolo, ako som si istý, nesmierne.“
„No práve teraz sa cítim skvele,“ povedal Harry a pozrel na svoje čisté, nepoškvrnené
ruky. „Kde to vlastne som?“
„Presne na to som sa ťa chcel opýtať,“ povedal Dumbledore a rozhliadol sa okolo. „Kde by
si povedal, že sme?“
Kým sa Dumbledore neopýtal, Harry to nevedel. Zrazu však odkiaľsi poznal odpoveď.
„Vyzerá to,“ povedal pomaly, „ako stanica King’s Cross. Až na to, že je tu čistejšie a
prázdnejšie, a pokiaľ dovidím, nie sú tu žiadne vlaky.“
„Stanica King’s Cross?“ rozosmial sa Dumbledore neovládateľne. „Preboha, skutočne?“
„Tak kde si myslíte, že sme?“ opýtal sa Harry neisto.
„Môj drahý chlapče, nemám ani potuchy. Toto je, ako sa hovorí, tvoj večierok.“
Harry netušil, čo to znamená, Dumbledore ho začínal rozčuľovať. Pozeral naň a potom si
spomenul na omnoho naliehavejšiu otázku, ako bola tá, kde sa momentálne nachádzajú.
„Relikvie smrti.“ povedal a bol rád, keď videl, že tieto slová vymazali Dumbledorovi úsmev
z tváre.
„Ach, áno,“ povedal. Dokonca vyzeral, že ho to možno znepokojilo.
„Takže?“
Po prvý raz, odkedy Harry Dumbledora stretol, v ňom videl omnoho mladšieho muža,
omnoho. Na chvíľu vyzeral ako malý chlapec prichytený pri darebáctve.
„Môžeš mi odpustiť?“ povedal Dumbledore. „že som ti nedôveroval? Že som ti to
nepovedal? Harry, ja som sa len obával, že sklameš rovnako, ako som sklamal ja. Len som
sa desil toho, že zopakuješ moje chyby. Prosím ťa o prepáčenie, Harry. Už po nejaký čas
viem, že ty si lepší človek.“
„O čom to hovoríte?“ opýtal sa Harry vyľakaný Dumbledorovým tónom a náhlymi slzami v
jeho očiach.
„Relikvie, Relikvie,“ mrmlal si Dumbledore. „zúfalý ľudský sen!“
„Ale ony sú skutočné!“
„Skutočné, nebezpečné a pasca na pobláznených.“ povedal Dumbledore. „A ja som bol
pobláznený. Ale to ty vieš, nie je tak? Nemám už pred tebou žiadne tajomstvá.“
„Čo mám vedieť?“
411
Dumbledore sa otočil čelom k Harrymu a slzy sa mu stále trblietali v žiarivo modrých
očiach.
„Pán Smrti, Harry, pán Smrti! Nebol som nakoniec rovnaký ako Voldemort?“
„Samozrejme, že nie,“ povedal Harry. „samozrejme – ako sa na to vôbec môžete pýtať?
Nikdy ste nezabili, ako sa tomu dalo zabrániť!“
„Pravda, pravda,“ povedal Dumbledore, pôsobiac ako dieťa hľadajúce útechu, „dokonca i
ja som hľadal cestu, aby som premohol Smrť, Harry.“
„Nie však tak, ako to urobil on,“ povedal Harry. Po všetkom tom hneve na Dumbledora
bolo tak čudné tu sedieť pod vysokým klenutým stopom a obhajovať ho pred ním samým.
„Relikvie, nie horcruxy.“
„Relikvie,“ zamrmlal Dumbledore, „nie horcruxy. Presne tak.“
Odmlčal sa. Stvorenie za nimi kňučalo, ale Harry sa už neobzeral.
„Grindelwald ich tiež hľadal?“ opýtal sa.
Dumbledore na chvíľu zavrel oči a prikývol.
„To bolo predovšetkým to, čo nás spojilo,“ povedal potichu. „Dvaja inteligentní, arogantní
chlapci s tou istou posadnutosťou. Chcel ísť do Richardovej úžľabiny a ako som si istý,
uhádol si, prečo. Bolo to kvôli hrobu Ignota Peverella. Chcel preskúmať miesto, kde zomrel
tretí brat.“
„Takže je to pravda?“ opýtal sa Harry. „Všetko? Bratia Peverellovci – boli tí bratia z
príbehu. Tu stretli Smrť na osamelej ceste...“
„Podľa mňa je pravdepodobnejšie, že bratia Peverellovci boli jednoducho nadaní,
nebezpeční čarodejníci, ktorým sa podarilo vytvoriť oné mocné predmety. Príbeh o tom,
že to boli relikvie samotnej Smrti, mi pripadá ako akási legenda, ktorá sa vytvorila až okolo
ich výtvorov. Plášť, ako už iste vieš, sa veky dedil z otca na syna, z matky na dcéru priamo
k Ignotovmu poslednému žijúcemu dedičovi, ktorý sa narodil, rovnako ako Ignotus, v
dedine Richardova úžľabina.“
Dumbledore sa na Harryho usmial.
„Mne?“
„Tebe. Pokiaľ viem, domyslel si si, že tej noci, keď zomreli tvoji rodičia, bol plášť v mojej
opatere. James mi ho ukázal len pár dní predtým. Vysvetľovalo to veľa z jeho
nevysvetlených darebáctiev na škole! Ťažko som mohol uveriť tomu, čo vidím a požiadal
som ho, či by mi ho nepožičal, aby som si ho mohol prezrieť. Už dávno predtým som sa
vzdal myšlienky spojiť Relikvie, ale i tak som nemohol odolať, musel som si ho zblízka
pozrieť... Bol to plášť, aký som ešte nikdy predtým nevidel, nesmierne starý, dokonalý v
každom ohľade... A potom tvoj otec zomrel a ja som mal konečne dve Relikvie pre seba!“
Jeho tón bol neznesiteľne trpký.
412
„Plášť by im aj tak nepomohol prežiť,“ povedal rýchlo Harry. „Voldemort vedel, kde je
moja mama s otcom. Plášť by ich pred kliatbami neochránil.“
„Pravda,“ vzdychol si Dumbledore. „pravda.“
Harry čakal, avšak Dumbledore neprehovoril, a tak sa ho Harry opýtal:
„Takže vy ste sa vzdali hľadania Relikvií ešte skôr, ako ste uvideli ten plášť?“
„Ó, áno,“ povedal slabo Dumbledore. Akoby z donútenia pozrel Harrymu do očí. „Ty vieš,
čo sa stalo. Ty vieš. Nemôžeš mnou pohŕdať viac, ako sebou pohŕdam ja sám.“
„Ale ja vami nepohŕdam.“
„Potom by si teda mal,“ povedal Dumbledore. Zhlboka sa nadýchol. „Poznáš tajomstvo
podlomeného zdravia mojej sestry, čo jej urobili tí muklovia, čím sa potom stala. Už vieš,
ako sa môj otec usiloval o pomstu a zaplatil za to tým, že zomrel v Azkabane. Moja matka
sa vzdala svojho života, len aby sa mohla starať o Arianu. Ja som to odmietal, Harry.“
Dumbledore to predniesol stroho a chladne. Upieral teraz oči ponad Harryho hlavu niekam
do diaľky.
,,Bol som talentovaný, bol som úžasný. Chcel som odtiaľ utiecť. Chcel som žiariť. Chcel
som byť slávny. Necháp ma však zle,“ povedal a tvár sa mu stiahla bolesťou, takže zase
pôsobil veľmi staro. „Miloval som ich. Miloval som svojich rodičov, miloval som svojho
brata a sestru, ale bol som sebecký, Harry, omnoho sebeckejší, než si niekto tak
pozoruhodne nezištný ako ty vie predstaviť.“
„Takže keď moja matka zomrela a ja som sa musel postarať o chorú sestru a tvrdohlavého
brata, vrátil som sa nahnevaný a rozhorčený späť do našej dediny. Cítil som sa uväznený a
nevyužitý. A potom prišiel on...“
Dumbledore sa opäť pozrel Harrymu do očí.
„Grindelwald. Nevieš si ani predstaviť, ako ma jeho myšlienky zaujali, Harry, uchvátili ma.
Muklovia uvrhnutí do poddanstva. My, čarodejníci, by sme triumfovali. Grindelwald a ja,
slávni vodcovia revolúcie.
„Ach áno, mal som pochybnosti, ale svoje svedomie som upokojoval prázdnymi slovami.
Všetko to malo byť pre väčšie dobro a akékoľvek vykonané zlo mal splatiť stonásobný
úžitok pre čarodejníkov. Či som v hĺbke svojho srdca vedel, aký bol Gellert Grindelwald v
skutočnosti? Myslím, že áno, ale zatváral som pred tým oči. Keby sa totiž plány, ktoré sme
vytvorili, naplnili, všetky moje sny by sa stali skutočnosťou.“
„A v samom jadre našich plánov boli ony – Relikvie smrti! Ako ho fascinovali, ako
fascinovali nás oboch! Neporaziteľný prútik, zbraň, ktorá by nás priviedla k moci! Kameň
vzkriesenia – ten preňho, aj keď som predstieral, že to nevidím, symbolizoval armádu
inferov! Pre mňa, priznávam, znamenal návrat mojich rodičov, ktorí by sňali bremeno
zodpovednosti z mojich pliec.“
„A plášť... nijako zvlášť sme o plášti nedebatovali, Harry. Obaja sme sa vedeli dobre
skrývať aj bez plášťa, ktorého skutočné kúzlo sa môže samozrejme použiť aj tak, aby
ochránilo ostatných rovnako dobre ako svojho majiteľa. Myslel som, že keby sme ho
413
niekedy bývali objavili, dal by sa použiť na skrytie Ariany, ale inak sa náš záujem o plášť
týkal len toho, že bol súčasťou trojice, a ako hovorí legenda – len ten, kto zhromaždí
všetky tri predmety, sa môže stať pravým pánom Smrti, čo sme považovali za to isté, ako
byť neporaziteľní.“
,,Neporaziteľní páni Smrti, Grindelwald a Dumbledore! Dva mesiace šialenstva, krutých
snov a zanedbávania tých dvoch členov rodiny, ktorí mi ešte zostali.“
„Potom... predsa vieš, čo sa stalo. Realita sa ku mne vrátila v podobe môjho nevrlého,
nevzdelaného a obdivuhodnejšieho brata. Nechcel som počuť pravdu, ktorú na mňa kričal.
Nechcel som počuť, že by som nemal hľadať Relikvie a ťahať so sebou svoju krehkú a
labilnú sestru.“
„Tá hádka vyústila v bitku. Grindelwald stratil kontrolu. To, čo som o ňom vždy vedel, aj
keď som sa tváril, že nie, vystúpilo na povrch v strašnej podobe. A Ariana... po všetkej tej
matkinej starostlivosti... ležala na podlahe mŕtva.“
Dumbledore sa zastavil a začal skutočne plakať. Harry sa k nemu natiahol a bol rád, keď
zistil, že sa ho môže dotknúť: pevne zovrel jeho ruku a Dumbledore sa postupne ovládal.
„Tak, Grindelwald utiekol, čo nemohol nikto, až na mňa, predvídať. Zmizol so všetkými
svojimi plánmi na získanie moci a mučenie muklov a so svojimi snami o Relikviách Smrti,
sny, v ktorých som ho podporoval a pomáhal mu. Utiekol, zatiaľ čo ja som pochovával svoju
sestru a musel som sa naučiť žiť s pocitom hanby, so svojou vinou a so strašným smútkom.“
„Roky ubiehali. Objavovali sa o ňom rôzne zvesti. Hovorilo sa, že získal prútik nesmiernej
moci. Mne medzitým ponúkli miesto ministra mágie, a to nie raz. Prirodzene som odmietol.
Poučil som sa, že nie je dobré zverovať mi akúkoľvek moc.“
„Ale vy by ste boli lepší, omnoho lepší než Fudge a Scrimgeur!“ vybuchol Harry.
„Skutočne?“ spýtal sa Dumbledore. „Nie som si istý. Keď som bol mladý, zistil som, že moc
je moja slabosť i vášeň. Je to zaujímavá vec, Harry, ale tí, čo moc nikdy nevyhľadávali, sú
asi tí najvhodnejšími, ktorým by sa mala zveriť. Mali by ju mať tí, ktorým, rovnako ako
tebe, bolo zverené vedenie, a tí, ktorí toto bremeno prijali, pretože museli, a potom na
vlastné prekvapenie zistili, že ho dokážu niesť dobre.“
„Bol som bezpečnejší na Rokforte. Myslím, že som bol dobrý učiteľ –“
„Bol ste ten najlepší -“
„To je od tebe milé, Harry. Ale zatiaľ čo ja som sa zaoberal vzdelávaním mladých
čarodejníkov, Grindelwald budoval armádu. Hovorilo sa, že sa ma bojí a možno sa aj bál,
ale menej, ako som sa ho bál ja.“
„Ach, ale nie smrti,“ povedal Dumbledore v odpovedi na Harryho spýtavý pohľad.
„Kvôli ničomu, čo by mi mohol urobiť kúzlami. Vedel som, že sme asi rovnako silní, možno
som bol o trochu šikovnejší. To, čoho som sa obával, bola pravda. Pochop, nikdy som
nezistil, kto v tej poslednej strašnej bitke vlastne vyslal tú kliatbu, ktorá zabila moju
sestru. Keby si ma nazval zbabelcom, mal by si pravdu, Harry, nadovšetko som sa bál
zistenia, že som to bol ja, kto jej privodil smrť, nielen svojou aroganciou a hlúposťou, ale
aj tým, že by som to mohol byť práve ja, kto ju zasiahol a pripravil ju o život.“
414
„Myslím, že on to vedel, myslím, že on vedel, čo ma desilo. Odkladal som stretnutie s ním
až do okamihu, keď by bolo hanebné ďalej odolávať. Ľudia umierali a on sa zdal byť
nezastaviteľný a ja som musel urobiť všetko, čo bolo v mojich silách, aby som ho zastavil.“
„Nuž, už vieš, čo sa stalo potom. Vyhral som ten súboj. Získal som prútik.“
Nastalo ďalšie ticho. Harry sa Dumbledora nespýtal, či niekedy zistil, kto spôsobil Arianinu
smrť. Nechcel to vedieť a ešte menej chcel, aby mu to Dumbledore musel povedať.
Konečne vedel, čo Dumbledore videl, keď sa díval do Zrkadla z Erisedu, a tiež, prečo
Dumbledore tak chápal očarenie, ktoré sa Harryho zmocnilo.
Sedeli dlho v tichosti a kňučanie bytosti za nimi už Harry sotva vnímal.
Nakoniec povedal: „Grindelwald sa snažil Voldemorta v pátraní po prútiku zastaviť. Klamal
a predstieral, že ho nikdy nemal.“
Dumbledore prikývol so sklopenými očami, zatiaľ čo na jeho krivom nose sa stále trblietali
slzy.
„Hovorí sa, že sa u neho, zatiaľ čo žil osamote vo svojej cele v Nurmengarde, objavili
výčitky svedomia. Dúfam, že je to pravda. Bol by som rád, keby dokázal poznať hrôzu a
hanbu za to, čo urobil. Možno, že to klamstvo Voldemortovi bol jeho pokus to odčiniť…
zabrániť tomu, aby Voldemort získal Relikvie…“
„…alebo možno, aby sa vkradol do vašej hrobky,“ odhadoval Harry a Dumbledore si zľahka
pretrel oči.
Po ďalšej krátkej odmlke Harry povedal: „Snažili ste sa použiť Kameň vzkriesenia.“
Dumbledore prikývol.
„Keď som ho po všetkých tých rokoch objavil pochovaný v opustenom dome Gauntovcov,
Relikviu, po ktorej som túžil zo všetkých najviac – aj keď v mladosti z úplne iných dôvodov
– stratil som hlavu, Harry. Úplne som zabudol, že to teraz bol aj horcrux a že prsteň nesie
aj kliatbu. Zdvihol som ho a nasadil si ho a na sekundu sa mi zdalo, že som videl Arianu,
svoju matku a svojho otca, aby som im mohol povedať, ako veľmi ma to mrzí…“
„Bol som taký blázon, Harry. Za celé tie roky som sa nič nenaučil. Nebol som hoden toho,
aby som zhromaždil Relikvie Smrti, čo sa mi potvrdzovalo znovu a znovu, a toto bol
posledný dôkaz.“
„Prečo?“ povedal Harry. „Bolo to prirodzené! Chceli ste ich znovu vidieť. Čo je na tom
zlé?“
„Len jeden človek z milióna môže Relikvie Smrti zjednotiť, Harry. Bol som hoden vlastniť
iba tú najbiednejšiu z nich, tu najmenej mimoriadnu. Bol som hoden vlastniť Starodávny
prútik, ale nie preto, aby som sa ním pýšil alebo ním zabíjal. Bolo mi dovolené si ho
podrobiť a používať ho, pretože som si ho vzal, nie zo zištných dôvodov, ale aby som pred
ním ochránil ostatných.“
„Ale plášť, ten som si vzal len z čírej zvedavosti, a tak mi nikdy nemohol slúžiť ako tebe,
jeho pravému majiteľovi. Kameň by som býval použil pri pokusu povolať späť tých, ktorí
zomreli, namiesto toho, aby som sa obetoval ako ty. Ty si ten správny majiteľ Relikvií.“
415
Dumbledore potľapkal Harryho po ruke a Harry sa na starého muža pozrel a usmial sa;
nemohol si pomôcť. Ako by sa mohol teraz na Dumbledora hnevať?
„Prečo ste to urobili také zložité?“
Dumbledorov úsmev sa rozochvel.
„Obávam sa, že som počítal s tým, že ťa slečna Grangerová trochu zabrzdí, Harry. Mal som
strach, že by tvoja horúca hlava mohla ovládnuť tvoje dobré srdce. Bál som sa, že pokiaľ
by si bol oboznámený priamo s týmito lákavými predmetmi, potom by si sa mohol nimi
nechať uchvátiť tak ako ja, v nesprávny čas a z nesprávnych dôvodov. Pokiaľ sa ich chopíš,
potom chcem, aby si s nimi zaobchádzal bezpečne. Si pravý pán Smrti, pretože skutočný
pán nehľadá únik od Smrti. Je mu jasné, že musí zomrieť, a chápe, že sú na svete ďaleko,
ďaleko horšie veci ako je umieranie.“
„A Voldemort sa nikdy o Relikviách nedozvedel?“
„Myslím, že nie, pretože nepoznal Kameň vzkriesenia a urobil z neho jeden zo svojich
horcruxov. Ale aj keby o nich vedel, Harry, pochybujem, že by sa vôbec o nejakú z nich
zaujímal, teda až na tú prvú. Nikdy by si nebol pomyslel, že potrebuje plášť a rovnako tak
kameň, koho by mohol chcieť povolať zo smrti? On sa mŕtvych bojí. On nemiluje.“
„Ale vy ste očakávali, že pôjde po tom prútiku?“
„Bol som si istý, že sa o to pokúsi po tom, ako tvoj prútik porazil jeho na cintoríne v Litle
Hangletone. Najprv sa obával, že si ho porazil vďaka svojim mimoriadnym schopnostiam.
Akonáhle však uniesol Ollivandera, odhalil existenciu dvoch jadier. Myslel, že sa tým všetko
vysvetľuje. Lenže ani vypožičaný prútik proti tvojmu neúčinkoval lepšie! Takže Voldemort,
namiesto toho, aby sa pýtal sám seba, ktorá z tvojich vlastností robí tvoj prútik natoľko
silným, čím si obdarovaný a on nie, sa nakoniec vydal nájsť jediný prútik, ktorý, ako sa
hovorilo, mohol poraziť akýkoľvek iný. Osudový prútik sa pre neho stal posadnutosťou,
ktorá sa rovnala jeho posadnutosti tebou. Veril, že Starodávny prútik odstráni jeho
poslednú slabosť a urobí ho skutočne neporaziteľným. Úbohý Severus…“
„Pokiaľ ste so Snapom naplánovali vašu smrť, zamýšľali ste, aby Osudový prútik pripadol
jemu, že áno?“
„Pripúšťam, že to bol môj zámer,“ povedal Dumbledore, „ale nefungovalo to, ako som
predpokladal, že nie?“
„Nie,“ povedal Harry. „Táto časť nefungovala.“
Stvorenie za nimi sa trhalo a stenalo, a Harry s Dumbledorom sedeli nejaký čas bez toho,
že by niečo povedali. Predstava toho, čo sa bude diať ďalej, sa v nasledujúcich dlhých
minútach v Harrym postupne usadzovala ako mäkko padajúci sneh.
„Musím ísť naspäť, že?“
„To je na tebe.“
„Mám na výber?“
„Ach, áno,“ usmieval sa naňho Dumbledore. „Povedal si, že sme na King’s Cross? Myslím,
že sa môžeš rozhodnúť nevrátiť sa, mohol by si… povedzme… nastúpiť na vlak.“
416
„A kam by ma doviezol?“
„Ďalej,“ povedal jednoducho Dumbledore.
Znovu nastalo ticho.
„Voldemort má Starodávny prútik.“
„Pravda. Voldemort má Starodávny prútik.“
„Ale vy chcete, aby som sa vrátil?“
„Myslím,“ povedal Dumbledore, „že ak si vyberieš cestu späť, je možnosť, že by mohol
skončiť nadobro. Nemôžem to sľúbiť. Ale, Harry, viem, že sa bojíš omnoho menej návratu
sem než on.“
Harry opäť pozrel na tú surovo vyzerajúcu vec, ktorá sa triasla a dusila v tieni pod
vzdialenou stoličkou.
„Neľutuj mŕtvych, Harry. Ľutuj živých a predovšetkým tých, ktorí žijú bez lásky. Ak sa
vrátiš, môžeš sa postarať o to, aby sa zmrzačilo omnoho menej duší a rozdelilo menej
rodín. Ak sa ti zdá, že to za to stojí, potom si pre tento raz povedzme zbohom.“
Harry kývol a povzdychol si. Opustiť toto miesto iste nebude také ťažké ako ísť do
Zakázaného lesa, ale bolo tu teplo a svetlo a pokoj, a on vedel, že sa vydáva späť k bolesti
a strachu z ďalších strát. Vstal a rovnako aj Dumbledore a chvíľu sa dívali jeden druhému
do tváre.
„Povedzte mi ešte poslednú vec,“ povedal Harry. „Je toto skutočné? Alebo sa to deje iba
vo vnútri mojej hlavy?“
Dumbledore sa naňho radostne usmial a jeho hlas znel v Harryho ušiach hlasno a jasne,
hoci žiarivá hmla znovu prichádzala a zakrývala jeho postavu.
„Samozrejme, že sa to deje vnútri tvojej hlavy, Harry, ale prečo by to preboha malo
znamenať, že to nie je skutočné?“
417
36. kapitola - Trhlina v pláne
Znovu ležal doluznačky. Nozdry mu naplnila vôňa lesa. Pod lícom cítil chladnú tvrdú zem a
ramienko okuliarov, ktoré sa mu pri páde zviezli nabok, sa mu zarezávalo do spánku. Celé
telo ho bolelo a v mieste, kam ho zasiahla smrtiaca kliatba, sa mu vytvorila podliatina ako
po údere železnou päsťou. Ani sa nepohol, zostal presne tam, kde dopadol, s rukou
ohnutou do neprirodzeného uhlu a otvorenými ústami.
Čakal, že bude počuť víťazné pokriky a jasot nad jeho smrťou, ale namiesto toho sa dočkal
rýchlych krokov, šepotu a znepokojeného šumu.
„Môj pane... môj pane...“
Ozvala sa Bellatrix, skoro akoby hovorila k milencovi. Harry sa neodvažoval otvoriť oči,
namiesto toho upriamil všetky ostatné zmysly, aby preskúmal situáciu. Jeho prútik bol
stále schovaný v habite a tlačil mu na hruď. Mierna vypuklina v oblasti žalúdka
nasvedčovala, že i neviditeľný plášť zostal skrytý.
„Môj pane...“
„To by stačilo,“ povedal Voldemort.
Ďalšie kroky: niekoľko ľudí cúvalo preč z miesta. Harry chcel zúfalo vedieť, čo sa deje a
prečo, a tak na milimeter pootvoril oči.
Voldemort práve vstával. Niekoľko smrťožrútov sa od neho ponáhľalo preč a vracalo sa k
davu, ktorý lemoval čistinu. Jediná Bellatrix zostala na mieste a kľačala vedľa Voldemorta.
Harry znova zavrel oči a vybavoval si, čo videl. Smrťožrúti sa zhlukli okolo Voldemorta,
ktorý pravdepodobne spadol na zem. Niečo sa muselo stať, keď na Harryho zoslal smrtiacu
kliatbu. Spadol Voldemort rovnako ako Harry? Vyzeralo to tak. Obaja na chvíľu upadli do
bezvedomia a obaja sa teraz preberali...
„Môj pane, dovoľte mi -“
„Nepotrebujem pomoc,“ povedal Voldemort chladne, a pretože ho Harry nevidel, živo si
predstavil, ako mu Bellatrix podáva pomocnú ruku. „Ten chlapec... je mŕtvy?“
Na čistine sa rozhostilo úplné ticho. K Harrymu sa nikto nepribližoval, všetci naňho však
upierali pohľad a on sa bál, aby sa mu nezačalo šklbať očné viečko.
„Ty,“ povedal Voldemort a vzápätí sa ozvala rana a slabý výkrik bolesti. „Prezri ho. Povedz
mi, či je mŕtvy.“
Harry nevedel, koho poslal, aby overil jeho smrť. Mohol iba zostať ležať a so srdcom až v
krku očakávať, až ho začnú skúmať. Zároveň si však uvedomil, a trochu ho to tešilo, že
Voldemort sa k nemu nechce priblížiť, akoby očakával, že sa niečo pokazilo…
Harryho tváre sa dotkli ruky jemnejšie než predpokladal. Zodvihla jedno očné viečko,
vkĺzla pod jeho košeľu až na hruď a ucítila srdce. Počul rýchly dych tej ženy a jej dlhé
vlasy ho pošteklili na tvári. Veľmi dobre si uvedomoval, že cíti, ako mu pod rebrami stále
tlčie srdce.
418
„Je Draco nažive? Je na hrade?“
Šepot bol takmer nečujný; jej pery sa pohybovali len kúsok od jeho ucha a hlavu mala tak
nízko, že ho jej vlasy skryli pred pohľadom ostatných.
„Áno,“ vydýchol na odpoveď.
Ruka na jeho hrudi sa zovrela, až sa mu do kože zaryli jej nechty. Potom sa odtiahla a
vzpriamila sa.
„Je mŕtvy!“ zvolala Narcissa Malfoyová k pozorovateľom.
Až teraz začali vykrikovať, triumfálne revali a dupali. Harry cez zavreté viečka videl
záblesky červených a strieborných svetelných lúčov vystrelených do vzduchu na znamenie
víťazstva.
Stále na zemi predstieral smrť, keď náhle pochopil. Narcissa vedela, že jediný spôsob, ako
sa s Voldemortovým povolením dostať do Rokfortu a nájsť syna, bolo kráčať ako súčasť
víťaznej armády. Už ju nezajímalo, či Voldemort naozaj vyhral.
„Vidíte?“ prekrikoval Voldemort vravu okolo. „Harry Potter zomrel mojou rukou a žiaden
živý človek ma teraz nemôže ohroziť! Sledujte! Crucio!“
Harry to čakal, vedel, že jeho telo nezostane len tak ležať na zemi, že ho najskôr poníži,
aby tak potvrdil svoje víťazstvo. Vyletel do vzduchu a stálo ho všetko sebaovládanie, aby
zostal ochabnutý, ale bolesť, ktorú očakával, neprišla. Raz, dvakrát, trikrát vyletel nahor,
okuliare mu odleteli a pocítil, ako mu prútik pod habitom trochu skĺzol, ale on stále
pôsobil mŕtvo, bez života. Keď naposledy dopadol na zem, čistinou sa niesli výkriky a
urážlivé posmešky.
„Teraz,“ povedal Voldemort, „pôjdeme do hradu a ukážeme im, čo sa stalo ich hrdinovi.
Kto
ponesie
telo?
Nie
–
Počkať
–
“
Ozval sa ďalší výbuch smiechu a o chvíľu neskôr sa okolo Harryho otriasla zem.
„Ty ho ponesieš,“ nariadil Voldemort. „V tvojom náručí ho bude dobre vidieť, však?
Zodvihni svojho malého priateľa, Hagrid. A okuliare – nasaďte mu okuliare – nech ho
poznajú.“
Niekto mu prudko narazil okuliare späť na nos, do vzduchu ho však opatrne zdvihli
obrovské ruky. Hagridom otriasali silné vzlyky a jeho obrovské slzy sa rinuli na Harryho,
keď ho Hagrid kolísal v náruči. Harry sa ani slovkom či pohybom neodvážil Hagridovi
naznačiť, že ešte nie je všetko stratené.
„Ideme,“ rozkázal Voldemort a Hagrid sa potkýnal cestou z lesa a predieral sa cez blízke
stromy. Harryho vlasy a habit sa zachytávali o konáre, ale on nehybne ležal s ústami
otvorenými a očami zavretými. Všade okolo jasali smrťožrúti a Hagrid slepo vzlykal, no
nikto sa v tme nepozrel, aby sa uistil, či na obnaženom krku Harryho Pottera netepe život…
Za smrťožrútmi sa hrnuli dvaja obri. Ako prechádzali lesom, vylamovali stromy a robili taký
hluk, až sa vtáci rozleteli do oblakov a víťazoslávny jasot smrťožrútov zanikol. Víťazný
sprievod pochodoval k otvorenému priestranstvu a Harry si vďaka jasnejšiemu svetlu, ktoré
mu presvitlalo cez zavreté viečka, uvedomil, že les tu už nie je tak hustý.
419
„BANE!“
Hagridov neočakávaný výkrik takmer donútil Harryho otvoriť oči.
„Si teraz šťastný, čo, že ste nebojovali, vy banda zbabelých poníkov? Si teraz šťastný, že
Harry Potter je m – mŕtvy?“
Hagrid nemohol ďalej pokračovať a znovu prepukol do plaču. Harry premýšľal, koľko
kentaurov asi sledovalo ich sprievod, ale neodvažoval sa otvoriť oči. Keď kentaurov míňali,
niekto zo smrťožrútov ich počastoval niekoľkými urážkami. O niečo neskôr Harry zacítil
čerstvý vzduch a domyslel si, že dorazili na okraj Lesa.
„Stáť.“
Harry si myslel, že Hagrida donútili, aby sa podrobil Voldemortovým príkazom, pretože sa
trošku zakýval. Na mieste, kde stáli, ich teraz obklopil chlad a Harry začul chrapľavý dych
dementorov, ktorí strážili okraj lesa. Už naňho nebudú pôsobiť. Skutočnosť, že prežil, mal
vpálenú v sebe ako talizman proti nim, ako keby otcov jeleň držal stráž v jeho srdci.
Niekto prešiel blízko Harryho a on vedel, že to bol Voldemort, pretože o chvíľu neskôr
prehovoril hlasom zosilneným kúzlom, takže sa rozliehal po celých pozemkoch, až Harrymu
praskali bubienky.
„Harry Potter je mŕtvy. Bol zabitý, keď sa snažil utiecť, aby sa zachránil, a vy ste
medzitým zaňho kládli životy. Prinášame vám jeho telo ako dôkaz, že váš hrdina odišiel.
Bitku sme vyhrali. Stratili ste polovicu vašich bojovníkov. Moji smrťožrúti sú v presile a s
vaším Chlapcom, ktorý prežil, je koniec. Už nebude žiadna ďalšia vojna. Každý, kto bude
pokračovať v odpore, muž, žena či dieťa, bude zavraždený, rovnako ako všetci členovia
jeho rodiny. Teraz vyjdite von z hradu, pokľaknite predo mnou a budete ušetrení. Vaši
rodičia a deti, vaši bratia a sestry budú žiť, bude im odpustené a vy sa k nám pripojíte a
spoločne vytvoríme nový poriadok.“
Ako na pozemkoch, tak i na hrade bolo ticho. Voldemort bol teraz tak blízko, že sa Harry
neodvažoval znovu otvoriť oči.
„Poď,“ povedal Voldemort, vyšiel dopredu a Hagrid ho nasilu nasledoval.
Harry teraz na malú štrbinu pootvoril oči. Voldemort pred nimi kráčal dlhými krokmi, okolo
ramien mal obkrútenú Nagini, ktorú vypustil z očarovanej klietky. Harry však nemal
možnosť vytiahnuť prútik ukrytý v záhyboch svojho habitu bez toho, aby si to nevšimol
nikto zo smrťožrútov, ktorí s nimi pomaly pochodovali v rednúcej tme.
„Harry,“ vzlykal Hagrid. „Ach, Harry… Harry…“
Harry znovu pevne zavrel oči. Vedel, že sa približujú k hradu a nastražil uši, aby medzi
veselými hlasmi smrťožrútov a ich ťažkými krokmi rozoznal akékoľvek známky života.
„Stáť.“
Smrťožrúti sa zastavili. Harry počul, ako sa rozostavili do šíkov pred otvorenou hlavnou
bránou do školy. Dokonca i cez zavreté viečka videl červenú žiaru, ktorá prúdila zo
420
Vstupnej haly. Čakal. Každú chvíľu ho ľudia, za ktorých sa snažil položiť život, uvidia ležať
zdanlivo mŕtveho v Hagridovom náručí.
„NIE!“
Výkrik bol o to desivejší, že by si Harry nikdy ani vo sne nepredstavil, že profesorka
McGonagallová je schopná vydať takýto zvuk. Blízko začul smiech inej ženy a bolo mu
jasné, že sa Bellatrix baví na jej zúfalstve. Znovu sa úkosom pozrel a v jednej sekunde
videl, ako sa brána plní ľuďmi, ktorí prežili bitku, a prišli, aby sa postavili svojím
premožiteľom a aby sa na vlastné oči uistili, že Harry zomrel. Voldemort stál pred ním a
jedným prstom hladil Nagini po hlave. Znovu zavrel oči.
„Nie!“
„Nie!“
„Harry! HARRY!“
Hlasy Rona, Hermiony a Ginny boli ešte horšie než McGonagallovej; Harry chcel zúfalo
zavolať na odpoveď, no aj napriek tomu ďalej mlčky ležal, i keď mu to trhalo srdce. Dav
pozostalých na smrťožrútov kričal a vrieskal nadávky, až kým –
„TICHO!“ zvreskol Voldemort, ozval sa výbuch, objavil sa záblesk jasného svetla a všetci
stíchli. „Je po všetkom! Zlož ho na zem, Hagrid, k mojím nohám, kam patrí!“
Harry cítil, ako ho položili na trávu.
„Vidíte?“ hovoril Voldemort a vykračoval si sem a tam okolo miesta, kde Harry ležal.
„Harry Potter je mŕtvy! Rozumiete, vy oklamaní? Vždy bol len nula, chlapec, ktorý sa
spoliehal, že ostatní sa pre neho obetujú!“
„Porazil ťa!“ zajačal Ron, kúzlo sa prelomilo a obrancovia Rokfortu chvíľu znovu kričali a
vrieskali, až ich umlčal ešte silnejší výbuch.
„Bol zabitý, keď sa snažil vykradnúť preč zo školských pozemkov,“ pokračoval Voldemort,
ktorý sa vyžíval vo svojej lži, „zabitý, keď sa snažil sám zachrániť – “
Voldemort náhle prestal. Harry započul šarvátku a jačanie, nasledoval ďalší výbuch,
záblesk a bolestivý výkrik. Otvoril oči na tu najmenšiu medzierku. Niekto sa oddelil z davu
a vrhol sa na Voldemorta. Harry zbadal, ako na zem dopadá odzbrojená postava, ktorej
prútik Voldemort odhodil a rozosmial sa.
„A ktože je toto?“ opýtal sa svojím mäkkým hadím sykotom. „Kto sa ponúkol demonštrovať
ostatným, čo sa stane tým, ktorí budú pokračovať v prehranej bitke?“
Bellatrix sa radostne zasmiala.
„To je Neville Longbottom, môj Pane! Ten chlapec, čo spôsobil Carrowovcom také
problémy! Syn aurorov, pamätáte?“
„Ach, áno, pamätám sa,“ pokýval Voldemort hlavou a pozrel na Nevilla, ktorý sa dvíhal na
nohy a zastal neozbrojený a nechránený na území nikoho medzi pozostalými a
421
smrťožrútmi. „Ale ty si čistej krvi, že, môj statočný chlapče?“ pýtal Voldemort Nevilla,
ktorý stál oproti nemu a prázdne ruky zatínal v päsť.
„A čo keď áno?“ odvetil Neville hlasno.
„Máš odvahu a veľkého ducha, pochádzaš zo vznešeného rodu. Budeš váženým
smrťožrútom. Takých potrebujeme, Neville Longbottom.“
„Pridám sa k tebe tak na svätého Dindy!“ povedal Neville. „Dumbledorova armáda!“
zakričal a odpovedal mu pokrik davu, ktorý Voldemortove kúzlo nedokázalo utíšiť.
„Veľmi dobre,“ povedal Voldemort a Harry cítil z jeho hodvábneho hlasu väčšie
nebezpečenstvo než z tej najsilnejšej kliatby. „Pokiaľ je toto tvoje rozhodnutie,
Longbottom, vrátime sa k pôvodnému plánu. Na tvoju hlavu,“ preniesol ticho, „teraz.“
Harry stále pozoroval dianie okolo cez riasy, a tak teraz videl, ako Voldemort mávol
prútikom. O pár sekúnd neskôr sa z jedného rozbitého okna vynorilo niečo, čo vyzeralo ako
znetvorený vták, preletelo to pološerom a pristálo Voldemortovi v ruke. Zatriasol špinavým
predmetom držiac ho za špicatý koniec a potom už len vo vzduchu voľne visel, prázdny a
ošúchaný Triediaci klobúk.
„V Rokforte už nebude žiadne Triedenie,“ povedal Voldemort. „Už nebudú žiadne fakulty.
Všetkým budú stačiť znak, symbol a farby môjho vznešeného predka, Salazara Slizolina,
však, Neville Longbottom?“
Namieril prútikom na Nevilla, ktorý stuhol, a potom mu narazil Klobúk na hlavu, až mu
skĺzol na oči. V prizerajúcom sa dave nastal pohyb, takže smrťožrúti pozdvihli prútiky ako
jeden muž a držali obrancov Rokfortu na muške.
„Tuto Neville vám teraz predvedie, čo sa stane každému hlupákovi, ktorý mi bude
vzdorovať,“ dokončil Voldemort a jedným pohybom prútika zapálil Triediaci klobúk.
Svitanie naplnili výkriky, Neville stál prikovaný na mieste, v plameňoch, neschopný sa
pohnúť. Harry už to nemohol vydržať, musel jednať –
A zrazu sa stalo mnoho vecí naraz.
Začuli ryk zo vzdialenej hranice školy, ktorý znel ako keby sa stovka ľudí hrnula cez
nedozerné steny, hnala sa smerom k hradu a vydávala hlasné bojové výkriky. V rovnakej
chvíli sa spoza hradu vynoril Grawp a zavrešťal:
„HAGGER!“
Na jeho vreskot mu odpovedal rev Voldemortových obrov. Bežali ku Grawpovi dupotajúc
ako stádo slonov, až sa otriasala zem. Potom sa ozval dupot kopýt, brnkanie tetív lukov,
vzduchom lietali šípy a dopadali medzi smrťožrútov, ktorí vykríkli prekvapením a ich šík sa
rozpadol. Harry vytiahol spod habitu neviditeľný plášť, prehodil ho cez seba a vyskočil na
nohy, keď sa Neville tiež pohol.
Jediným rýchlym pohybom sa oslobodil od kúzla Úplného spútania, horiaci klobúk z neho
spadol a on z jeho hlbín vytiahol niečo strieborného, so žiarivou rubínovou rúčkou –
422
Svišťanie striebornej čepele zaniklo medzi výkrikmi blížiaceho sa davu, údermi obrov a
dupotom kentaurov, ale aj napriek tomu pritiahlo pohľady všetkých. Jediným úderom
Neville uťal obrovskému hadovi hlavu. Vyletela vysoko do vzduchu, zažiarila vo svetle
vychádzajúceho zo Vstupnej haly a Voldemort otvoril ústa v zúrivom výkriku, ktorý nikto
nemohol počuť. Hadovo telo dopadlo na zem k jeho nohám –
Harry, ktorý sa schovával pod Neviditeľným plášťom, vyčaroval medzi Nevillom a
Voldemortom ochranné kúzlo, skôr než ten druhý pozdvihol prútik. A potom cez všetky
výkriky a rev a burácavý dupot zápasiacich obrov sa ozval Hagridov hlas.
„HARRY!“ kričal Hagrid, „HARRY – KDE JE HARRY?“
Zavládol chaos. Útočiaci kentauri napádali smrťožrútov, každý sa snažil uniknúť dupajúcim
nohám obrov a stále bližšie burácali posily, ktoré prišli ktovie odkiaľ. Harry zbadal tvory s
obrovskými krídlami, ako sa vznášajú okolo hláv Voldemortových obrov, testraly a hipogryf
Hrdozobec im vyškriabali oči, zatiaľ čo Grawp ich mlátil a búchal do nich. Teraz boli
kúzelníci, obrancovia Rokfortu aj Voldemortovi smrťožrúti, donútení ustúpiť do hradu.
Harry vysielal kliatby a zaklínadlá na každého smrťožrúta, ktorého videl a oni padali bez
toho, aby vedeli, čo alebo kto ich zrazil, a ich telá ušliapaval ustupujúci dav.
Harry, stále ešte schovaný pod neviditeľným plášťom, vrazil do Vstupnej haly: hľadal
Voldemorta a zazrel ho na druhej strane miestnosti, ako zo svojho prútika vysiela kúzla,
ustupuje do Veľkej siene a jačí rozkazy na svojich nasledovníkov a zároveň vrhá kliatby
naľavo-napravo. Harry vyčaroval ďalšie štíty a Seamus Finnigan a Hannah Abottová, ktorí sa
takmer stali Voldemortovými obeťami, prebehli okolo neho a pridali sa k boju, ktorý zúril
vnútri.
Teraz pribudli ďalší, dokonca ešte viac ľudí sa ponáhľalo hore po schodoch, a Harry zbadal
Charlieho Weasleyho, ako predbieha Horacea Slughorna, ktorý mal na sebe ešte stále svoju
smaragdovo zelenú pyžamu. Zdalo sa, že sa vrátili v čele davu, ktorý tvorili rodiny a
priatelia snáď každého rokfortského študenta, ktorý zostal a bojoval, po boku predavačov
a obyvateľov Rokvillu. Do haly s hlasným dupotom kopýt vpadli kentauri Bane, Ronan a
Magorian. Dvere do kuchyne, ktoré boli za Harrym, vyleteli z pántov. Vyrojili sa z nich
rokfortskí domáci škriatkovia, kričali, mávali nožmi a sekáčikmi na mäso a v ich čele sa
rútil Kreacher s medailónom Regula Blacka. Jeho hlas prehlušil aj okolitý hluk: „Bojujte!
Bojujte! Bojujte za môjho pána, ochrancu domácich škriatkov! Bojujte proti Temnému
pánovi v mene statočného Regula! Bojujte!“
Bodali a sekali do nôh smrťožrútov, úzke tváre plné zúrivosti, a kamkoľvek sa Harry pozrel,
videl smrťožrútov, ktorí padali na zem pod náporom nepriateľov, zasahovaní kúzlami a
šípmi z lukov, bodaní do nôh škriatkami, alebo sa jednoducho len snažili o útek, ale pohltili
ich pribiehajúce hordy.
Nebol to však koniec. Harry sa preplietol pomedzi duelantmi a vzdorujúcimi väzňami až do
Veľkej siene.
Voldemort bol uprostred bitky, zasahoval a zrážal všetkých v dosahu. Harry nemohol
bezpečne zamieriť, a tak sa prebojovával bližšie a bližšie k nemu. Veľká sieň začínala byť
preplnená, ako sa do nej bez prestania hrnuli ďalší a ďalší bojaschopní jedinci.
Harry zazrel Georgea a Lee Jordana, ako zrazili k zemi Yaxleyho, videl padnúť Dolohova
porazeného Flitwickom, videl Waldena Macnaira, ako ho Hagrid hodil cez celú miestnosť,
narazil do kamennej steny na druhej strane a v bezvedomí sa zviezol na zem. Videl Rona a
423
Nevilla, ktorí zložili Fenrira Greybacka. Aberforth omráčil Rookwooda, Arthur a Percy
porazili Thicknessa a Lucius a Narcissa Malfoyovci sa predierali davom, ani sa nepokúšali
bojovať a volali svojho syna.
Voldemort bojoval s McGonagallovou, Slughornom a Kingsleym naraz, v tvári mal nenávisť,
keď okolo neho pobehovali, útočili, a on ich nemohol doraziť...
Bellatrix tiež ešte bojovala, niekoľko metrov od Voldemorta a rovnako ako jej majster
súperila s troma protivníkmi naraz: Hermiona, Ginny a Luna útočili zo všetkých síl, avšak
boj bol vyrovnaný. Harryho pozornosť sa obrátila, keď zbadal Smrtiacu kliatbu letiacu tak
tesne okolo Ginny, že unikla smrti len o niekoľko centimetrov...
Zmenil smer, vydal sa miesto k Voldemortovi k Bellatrix, ale kým stihol prejsť pár krokov,
ktosi ho odhodil nabok.
„NIE MOJU DCÉRU, TY SUKA!“
Pani Weasleyová za behu odhodila plášť, aby si uvoľnila ruky, Bellatrix sa na mieste zvrtla
a pri pohľade na svojho nového protivníka zavyla od smiechu.
„Z CESTY!“ zrúkla pani Weasleyová na tri dievčatá, a rýchlym mávnutím prútika začala
duel. Harry so zdesením, no aj s pýchou sledoval Molly Weasleyovú, ktorej prútik začal
neuveriteľnou rýchlosťou kmitať vzduchom, a Bellatrix Lestrangeovej úsmev zmrzol na
perách do úškľabku. Lúče svetla lietali z oboch prútikov a podlaha okolo obidvoch
čarodejníc sa rozpaľovala a praskala. Obe ženy sa snažili zabiť.
„Nie!“ zvreskla pani Weasleyová, keď jej pár študentov pribehlo na pomoc. „Vráťte sa!
Bežte späť! Tá je moja!“
Stovky ľudí stáli pozdĺž stien a sledovali dva boje - Voldemorta a jeho troch protivníkov,
Bellatrix a Molly. Neviditeľný Harry stál nerozhodne uprostred a chcel zaútočiť aj
ochraňovať, ale nebol si istý, či by nezasiahol nevinných.
„Čo sa stane s tvojimi deťmi, až ťa zabijem?“ vysmievala sa Bellatrix rovnako šialene ako
jej pán a poskakovala, keď okolo nej tancovali Mollyine kliatby. „Až bude mamička preč,
tak ako Fredík?“
„Našich - detí - sa - už - nikdy - nedotkneš!“ skríkla pani Weasleyová.
Bellatrix sa zasmiala rovnako rozjarene ako Sirius, keď padal za závoj, a Harry zrazu vedel,
čo sa stane, skôr, ako to prišlo.
Mollyina kliatba preletela Bellatrix pod vystretým ramenom a trafila ju priamo do hrude,
rovno do srdca.
Bellatrix zmrzol úsmev na perách, vyvalila oči: v zlomku sekundy pochopila, čo sa stalo, a
potom sa zvalila na zem. Od prihliadajúcich sa ozvalo zahučanie a Voldemort zreval.
Ako v spomalenom filme Harry zazrel McGonagallovú, Kingsleyho a Slughorna, ako vyleteli
nahor, ochromení a v kŕčoch. Ako keby Voldemortov hnev padnutím jeho posledného a
najlepšieho nasledovníka vybuchol ako bomba. Voldemort zdvihol prútik a namieril ním na
Molly Weasleyovú.
424
„Protego!“ zvolal Harry a ochranné kúzlo sa rozložilo uprostred sály. Voldemort sa
rozhliadol okolo a hľadal zdroj, a Harry si konečne sňal neviditeľný plášť.
Krik šoku aj radosti a výkriky „Harry!“, „On žije!“ ihneď zmĺkli. Dav sa bál. Keď sa na seba
Voldemort a Harry pozreli a začali okolo seba krúžiť, nastalo absolútne ticho.
„Nechcem, aby mi niekto pomáhal,“ povedal Harry nahlas a v tom tichu sa jeho hlas niesol
ako trúbenie trúbky. „Má to tak byť. Mám to byť ja.“
Voldemort zasyčal.
„Potter to tak nemyslel,“ povedal a jeho červené oči boli doširoka otvorené. „Takto to
predsa nerobí, nie? Za koho sa schováš dnes, Potter?“
„Za nikoho,“ povedal Harry jednoducho. „Nemáš žiadne ďalšie horcruxy. Len ty a ja.
Jeden nemôže žiť, pokým je druhý nažive, a jeden z nás odíde nadobro...“
„Jeden z nás?“ zaškeril sa Voldemort. Celé telo mal napnuté, červené oči upieral naňho.
Had, ktorý sa chystá zaútočiť. „Myslíš, že to budeš ty, že? Chlapec, ktorý zostal náhodou
nažive, pretože Dumbledore ťahal za nitky?“
„Náhoda? Bola to náhoda, keď moja matka zomrela, aby ma zachránila?“ opýtal sa Harry.
Stále sa pohybovali do strán, obaja, v dokonalom kruhu, udržiavajúc si od seba rovnaký
odstup. Pre Harryho existovala iba Voldemortova tvár. „Náhoda, keď som sa rozhodol
bojovať na tom cintoríne? Náhoda, keď som sa dnes nebránil, a aj tak som nažive a znovu
som sa vrátil bojovať?“
„Náhody!“ zakričal Voldemort, ale stále nezaútočil. Sledujúci dav bol primrznutý ako pod
znehybňujúcim kúzlom a zdalo sa, že nikto zo stoviek ľudí v sále okrem nich dvoch
nedýchal.
„Náhoda, šťastie a fakt, že si sa krčil a fňukal za sukňami lepších mužov a žien. Nechal si
ma ich zabiť miesto teba!“
„Dnes v noci už nikoho nezabiješ,“ povedal Harry, ako krúžili okolo seba a pozerali si z očí
do očí - zelené do červených. „Už nikdy nebudeš schopný nikoho zabiť. Ešte nechápeš? Bol
som pripravený zomrieť, aby si im už neubližoval -“
„Ale neumrel si!“
„- chcel som, a to stačí. Urobil som to, čo moja matka. Sú pred tebou chránení. Nevšimol
si si, že žiadne z tvojich kúziel, ktoré si na nich zoslal, ich nezviazalo? Nemôžeš ich mučiť.
Nemôžeš sa ich ani dotknúť. Nepoučil si sa zo svojich chýb, Riddle, však?“
„Trúfaš si -“
„Áno, trúfam,“ povedal Harry. „Viem veci, ktoré nevieš, Tom Riddle. Viem množstvo
dôležitých vecí, ktoré ty nie. Chceš nejakú počuť, kým urobíš ďalšiu chybu?“
Voldemort neprehovoril, ale chodil v kruhu a Harry vedel, že načas ho držal v napätí,
zadržiavala ho tá minimálna šanca, že napokon Harry pozná to konečné tajomstvo...
425
„Je to opäť láska?“ povedal Voldemort, na jeho tvári sa objavil výsmech. „Dumbledoreovo
obľúbené riešenie, láska, o ktorej hlásal, že porazila smrť. Lenže láska nezabránila tomu,
aby spadol z veže a zabil sa ako stará vosková figurína. Láska, ktorá mi nezabránila zabiť
tvoju humusácku matku ako švába, Potter - a nikto ťa nemá rád tak, aby sem teraz
pribehol a vlastným telom ťa ochránil pred mojou kliatbou. Takže čo by teraz malo
zastaviť tvoju smrť, keď zaútočím?“
,,Jediná vec,“ povedal Harry, krúžili okolo seba zakliesnení do seba pohľadom, medzi nimi
stálo len to posledné tajomstvo.
„Láska ťa teraz nezachráni,“ povedal Voldemort, „musíš teraz dúfať, že ovládaš viac
mágie ako ja a že máš silnejšie zbrane.“
„Verím v oboje,“ povedal Harry a uvidel záblesk šoku v hadej tvári, ale ten náhle zase
zmizol a Voldemort sa rozosmial, jeho smiech bol strašidelnejší než jeho vresk. Bez
humoru a šialený sa rozliehal po celej tichej sieni.
„Myslíš si, že ovládaš lepšie mágiu než ja?“ povedal. „Než ja, než lord Voldemort, ktorý
ovláda takú mágiu, o ktorej sa Dumbledoreovi mohlo len snívať?“
„Áno, sníval o tom,“ povedal Harry, „ale vedel viac ako ty, vedel viac, aby vedel, že
nesmie robiť to, čo ty.“
„Chceš povedať, že bol slabý!“ zreval Voldemort, „taký slabý, že sa neodvážil, prislabý,
aby si vzal, čo malo byť jeho, čo bude moje!“
„Nie, bol múdrejší než ty,“ povedal Harry, „lepší čarodejník, lepší človek.“
„Privodil som smrť Albusovi Dumbledorovi!“
„To si len myslíš,“ povedal Harry, „ale mýliš sa.“
Prvýkrát po dlhom čase sa prizerajúci sa dav pohol a stovky ľudí pri stenách naraz
vydýchlo.
,,Dumbledore je mŕtvy!“ Voldemort vypľul tie slová, akoby mu spôsobovali neznesiteľnú
bolesť. „Jeho telo hnije v mramorovej hrobke na pozemkoch tohto hradu, videl som ho,
Potter, už sa nikdy nevráti!“
„Áno, Dumbledore je mŕtvy,“ povedal pokojne Harry, „ale ty si ho nezabil. Vybral si
vlastný spôsob smrti, vybral si ho pár mesiacov predtým, než zomrel, všetko urobil človek,
o ktorom si si myslel, že je tvojím človekom.“
„Čo je to za detinský blud?“ povedal Voldemort, ale stále neútočil, nespúšťal červené oči z
Harryho.
„Severus Snape nebol tvojím človekom,“ povedal Harry, „pracoval pre Dumbledora. Bol
Dumbledorov, odkedy začal nadbiehať mojej matke. Nikdy si si to nevšimol, pretože tomu
nerozumieš. Nikdy si nevidel Snapovho Patrona, že nie, Riddle?“ Voldemort neodpovedal,
stále krúžili okolo seba ako vlci, pripravení jeden druhého roztrhať na kusy. „Snapov
Patronus bola laň, rovnako, ako mojej matky,“ povedal Harry, „bol rovnaký, pretože ju
celý život miloval, už od detstva. Ale mohol si si to domyslieť,“ povedal Harry a videl, ako
426
sa Voldemortovi rozšírili nozdry, „mal si to pochopiť, keď ťa žiadal, aby si ušetril jej
život.“
„Len po nej túžil, to je všetko!“ zaškľabil sa Voldemort, „ale keď bolo po nej, súhlasil, že
sú aj iné ženy, čistej krvi, ktoré sú ho viac hodné.“
„Samozrejme, že ti to povedal,“ povedal Harry, „ale bol Dumbledoreovým špiónom,
odkedy si ju napadol a pracoval potom stále len pre neho. Dumbledore už umieral, keď ho
Snape dorazil!“
„Na tom nezáleží!“ jačal Voldemort, ktorý predtým pozorne počúval každé jeho slovo, ale
teraz prepukol v bláznivý smiech. „Nezáleží na tom, či bol Dumbledoreov alebo môj, alebo
aké nepríjemné prekážky mi stavali do cesty. Zničil som ho, ako som zničil tvoju matku,
Snapovu údajnú veľkú Lásku. Všetko to dáva zmysel, ale spôsobom, ktorému nerozumieš.“
„Dumbledore sa snažil udržať Starodávny prútik mimo môj dosah! Myslel si, že Snape bude
preň dobrým pánom! Ale aj tak som ho získal, chlapče, dosiahol som to skôr, než si ho
mohol získať ty, pochopil som celú pravdu skôr, než si ju pochopil ty. Zabil som Severusa
Snapa pred troma hodinami a Bazový prútik, Prútik smrti, Prútik osudu je naozaj môj!
Dumbledoreov plán nevyšiel, Harry Potter!“
„Samozrejme, že nevyšiel,“ povedal Harry. „Máš pravdu. Ale ešte predtým, než sa ma
pokúsiš zabiť, odporúčam ti zamyslieť sa nad tým, čo si urobil... Premýšľaj a skús trochu
spytovať svedomie Riddle ...“
„Čo to má znamenať!“
Zo všetkých odhalení a podpichnutí, ktoré mu adresoval, toto zasiahlo Voldemorta najviac.
Harry videl, ako sa mu zreničky zúžili do tenkej čiary a koža okolo očí zbelela.
„Je to tvoja posledná šanca,“ pokračoval Harry, „to je všetko, čo ti ostalo... videl som, čo
sa ti inak stane... buď chlap... skús... skús trochu zaľutovať...“
„Ty sa opovažuješ --- ?“ povedal Voldemort znovu.
„Áno,“ odpovedal Harry, „pretože Dumbledoreov posledný plán nezlyhal len pre mňa.
Zasiahlo to aj teba, Riddle.“
Voldemortova ruka sa triasla na Starodávnom prútiku a Harry uchopil Dracov prútik veľmi
pevne. Vedel, že to príde o pár sekúnd.
„Ten prútik ťa neposlúcha, tak ako má, pretože si zabil nesprávnu osobu. Severus Snape
nikdy nebol pravým vlastníkom Starodávneho prútika. On nikdy neporazil Dumbledora.“
„On ho zabil...“
„Nepočúval si ma? Snape nikdy nepremohol Dumbledora! Dumbledorova smrť bola súčasť
ich plánu! Dumbledore mal zomrieť, neporazený, posledný vlastník prútika! Keby všetko
išlo podľa plánu, tak sila prútika by zomrela spolu s ním, lebo ho nikto od neho nevyhral!“
„Ale potom, Potter, mi Dumbledore ten prútik v podstate dal!“ Voldemortov hlas bol plný
zlomyseľného potešenia. „Ukradol som prútik z hrobu jeho posledného vlastníka! Ukradol
som ju aj napriek želaniu jeho posledného pána! Sila prútika je teraz moja!“
427
„Ty si to stále nepochopil, však nie, Riddle? To, že máš prútik v ruke, nestačí, neznamená
to, že je tvoj. Nepočúval si Ollivandera? Prútik si vyberá čarodejníka... Osudový prútik
spoznal nového pána predtým, než Dumbledore zomrel, niekoho, kto naňho nikdy ani
nesiahol. Nový vlastník zobral Dumbledoreovi prútik proti jeho vôli, a nikdy nezistil, čo
urobil, alebo, že najnebezpečnejší prútik na svete je teraz jeho...“
Voldemortov hrudník sa dvíhal a klesal, Harry cítil, že čochvíľa zaútočí, cítil kliatbu
formujúcu sa na konci prútika namiereného na jeho hruď.
„Pravým vlastníkom Starodávneho prútika bol Draco Malfoy.“
Na chvíľu sa na Voldemortovej tvári mihol strach, ale hneď zmizol.
„Záleží na tom vôbec?“ povedal potichu. „Aj keď budeš mať pravdu, Potter, pre teba ani
pre mňa to neznamená žiaden rozdiel. Už nemáš prútik z fénixa. Náš duel bude o
skúsenosti... a až ťa zabijem, pôjdem si po Draca Malfoya ...“
„Ale na to je už neskoro,“ povedal Harry. „Prepásol si svoju šancu. Ja som premohol Draca
už pred týždňami. Vzal som mu prútik.“
Harry zamával hlohovým prútikom, ktorý držal v ruke a cítil ako sa naň upli zraky všetkých
v sieni.
„Na tom všetkom záleží, nie?“ zašepkal Harry. „Vie prútik v tvojej ruke, že jeho posledný
vlastník bol odzbrojený? Pretože ak áno... Ja som teraz pravým vlastníkom Starodávneho
prútika.“
Na očarovanom strope nad nimi zrazu vykvitla červeno-zlatá žiara vychádzajúceho slnka,
ktoré sa predralo ponad parapet najbližšieho okna. Svetlo sa odrazilo naraz na tvárach
obidvoch, takže Voldemort vyzeral ako horiaca škvrna.
Pán Zla vykríkol a v tej istej chvíli tiež Harry počul svoj hlas kričať, zvierajúc Dracov
prútik:
„Avada Kedavra!”
„Expelliarmus!”
Znelo to ako výstrel z dela, zlaté plamene vybuchli medzi nimi, akoby označovali miesto,
kde sa ich kúzla zrazili. Harry videl Voldemortov zelený lúč, ako sa stretol s jeho vlastným
kúzlom, videl, ako Starodávny prútik vyletel vysoko do vzduchu, temný oproti
vychádzajúcemu slnku, letiaci popod očarovaný strop ako hlava Nagini, hrnúc sa k svojmu
novému pánovi, ktorého nemohol zabiť, k pánovi, ktorý konečne prišiel, aby sa ujal jeho
vlastníctva.
A Harry s neomylným inštinktom stíhača ho chytil do voľnej ruky, zatiaľ čo Voldemorta
odhodilo dozadu, s rukami roztiahnutými, úzke zrenice červených očí sa obrátili stĺpkom.
Tom Riddle dopadol na podlahu v pozemskej definitíve, telo ochabnuté, scvrknuté, biele
ruky prázdne a hadia hlava bezduchá a nevedomá. Voldemort bol mŕtvy, zabitý vlastnou
kliatbou. Harry tam stál s dvoma prútikmi v ruke, hľadiac na telo svojho nepriateľa.
Po sekunde ticha šok tej chvíle zmizol. Potom sa ticho okolo Harryho zlomilo, a ľudia okolo
neho spustili krik. Ostré ranné slnko prerazilo oknami, ako sa k nemu pohli a prví, ktorí sa k
428
nemu dostali, boli Ron a Hermiona a boli to ich ruky, ktoré sa okolo neho ovinuli, ich
nezrozumiteľné výkriky ho ohlušovali. Potom prišli Ginny, Neville a Luna, za nimi všetci
Weasleyovci a Hagrid, Kingsley a McGonagallová a Flitwick a Sproutová. Harry nerozumel
ani slovo z toho, čo kričali, nerozoznal, koho ruky ho tisli a ťahala, snažiac sa objať nejakú
časť jeho tela, stovky ľudí sa naňho tlačili, všetci títo si chceli siahnuť na Chlapca, ktorý
prežil, ten, vďaka ktorému bolo po všetkom --Slnečné lúče sa preliali cez Rokfort a Veľká sieň zahorela svetlom a životom. Harry bol
neoddeliteľnou súčasťou zmiešaných prejavov osláv a trúchlenia, smútku a radosti. Chceli,
aby tu bol s nimi, ich vodca a symbol, ich záchranca a ich sprievodca, a to, že nespal už
mnoho hodín, a že si prial byť v spoločnosti iba niekoľkých z nich, očividne nikomu
nedošlo. Musel hovoriť s tými, ktorí si ho na pár chvíľ ukoristili, podať im ruku, sledovať
ich plač, vypočuť si ich vďaku a počúvať tiež novinky zo všetkých kútov Zeme, ktoré
prichádzali spolu s ránom.
Očarovaní kliatbou Imperius po celej Zemi sa prebrali, smrťožrúti utekali preč, inak ich
chytili, nevinných z Azkabanu prepustili a Kingsley Shacklebot bol menovaný dočasným
ministrom mágie.
Odniesli Voldemortovo telo preč zo sály, preč od tiel Freda, Tonksovej, Lupina, Colina
Creeveyho a päťdesiatich ďalších, ktorí zomreli pri súboji s ním. McGonagallov