spoluhlasom spoluhlasem spoluhlasom spoluhlasem

Transkript

SPOLUHLASOM
SPOLUHLASEM
FOND MIKROPROJEKTOV
SPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM
FOND MIKROPROJEKTOV
SPOLUHLASOM
SLOVENSKO-ČESKÁ ANTOLÓGIA
SPOLUHLASEM
SLOVENSKO-ČESKÁ ANTOLÓGIE
Publikácia vydaná v rámci projektu Knihovisko, kód projektu SK/FMP/12/037.
(Aktivita projektu č. 1 Vydanie spoločnej česko-slovenskej knihy)
Tento mikroprojekt je spolufinancovaný Európskou úniou z prostriedkov Fondu mikroprojektov
spravovaného Trenčianskym samosprávnym krajom.
Výlučnú zodpovednosť za obsah tejto publikácie nesie Krajská knižnica v Žiline a v žiadnom prípade obsah nemôže byť stotožňovaný s oficiálnym stanoviskom Európskej únie a Trenčianskeho
samosprávneho kraja.
© Kolektív autorov, 2014
Zostavovateľ a korektor: Igor Válek
Ilustrácie: Marián Čapka
Zodpovedný redaktor: Katarína Šušoliaková
Vydala Krajská knižnica v Žiline v spolupráci s Knihovnou města Ostravy, p.o.
Tlač: Tlačiareň P+M, s.r.o.
Grafická úprava a návrh obálky: Jana Kollárová
Náklad: 600 exemplárov
Počet strán: 160
© Krajská knižnica v Žiline 2014
ISBN 978-80-85148-81-7
Publikácia je nepredajná.
Svojím hlasom
– aj spolu
Predložený almanach je výsledkom úsilia neveľkej skupiny nad-
zvyknutý desaťročia vnímať ako jednu kultúru.
šencov, zväčša kultúrnych pracovní-
Dovolím si malý exkurz, aby som
kov a ľudí, čo im učarovalo písanie.
doložil tvrdené: Na pravidelných
Zhmotňujú sa v ňom (literárne, ume-
stretnutiach autorov poézie v Mar-
lecké, názorové) vzájomné konver-
tine (Martinská poetická jeseň) sa
gencie, známe (ako len dôverne
v debate na Blatnickom hrade hovo-
známe...) z celých poznatkovo do-
rilo o dnes už úsmevne znejúcej po-
stupných dejín našich národov.
mlčkovej vojne. Priateľ zo Sliezska
Úsilie o prezentáciu spolupráce
hovoril, že vo svete (a pozná ho sko-
a vzájomnosti v oblasti literárnej
ro celý) pri zmienke o Česku si ľudia
tvorby nie je nové; len v najnovšom
predstavujú nepokojné Čečensko,
období trvá približne dvadsať rokov
pri zmienke o Slovensku zas krajinu
(od osamostatnenia sa oboch štátov).
alpských predhorí a kúska jadran-
Ide o manifestáciu našej vzájomnej
ských pláží Slovinsko, no keď sa po-
blízkosti. Tá je bezpochyby priesto-
vie Česko-Slovensko, ľuďom svitne
rovým i časovým unikátom (nikde
a s úsmevom hovoria o Prahe, ba
inde vo svete, nikdy v histórii...).
aj o Tatrách. Nedá sa nič robiť, tak
Nečudo. Okolie i svet ich (nás) bol
nás vníma svet, tak nás bude vnímať
3
ešte dlho. Ešte vetu a potom preč od
Náš zborník nie je generačnou vý-
politiky. „Po rozdelení sme si bližší
poveďou. Nie je manifestom. Nie je
a bližšie,“ počúvam z viacerých (mno-
ani bestsellerom. A keď už vieme, čím
hých) strán. A prikyvujem.
všetkým nie je, povedzme si, čím je,
Náš almanach je svojím spôsobom
resp. čím by podľa našich predstáv
unikát, veď sa ho podarilo priviesť na
mal byť. Už tu to slovo padlo. Prezen-
svet až po viacerých pokusoch a keď
táciou. Ukážkou, príhlasom, že sme
mu predchádzali dve (možno tri)
tu a prevrávame. Každý svojím hla-
vydania podobných almanachov zo
som a vlastnými tónmi, každý svojím
spolupráce so spisovateľmi z Poľska.
jazykom a spoločné máme mnohé.
Pravda, vydávanie spoločných repre-
Netreba priveľmi špecifikovať, stačí
zentačných (a prezentačných) publi-
sa začítať do poviedok, úryvkov, afori-
kácií nie je jedinou formou ani metó-
zmov, básní. A popri zraku čítať aj
dou našej spolupráce. Predchádzali
srdcom, veď v každom slove, ktoré sa
ju a budú ešte pokračovať vzájomné
z pera autora dostalo na stránky toh-
stretnutia, besedy, semináre, konfe-
to (prvého a verím, že zďaleka nie po-
rencie (dvojstranné Slovensko – Čes-
sledného) zväzku, trochu to srdce aj
ko i trojstranné, keď prizývame blíz-
cítiť. Ak je to so zastúpením autorov
kych susedov zo severu – Poliakov).
tak, ako to je, nie je to vec zostavo-
4
vateľov, ale najmä asi projektu a tak
ho veľkoryso podporili materiálne.
trochu asi aj vyššej moci, ktorá „platí
V neposlednom rade zostavovateľom
muziku“. Nič v zlom, pravdaže. Na-
a napokon, no určite nie na koniec,
budúce opačne a neskôr možno rov-
samým autorom. Vložili do spoloč-
nomernejšie. Aj keď je ťažké súdiť, čo
ného dielka to, čo pokladali za dob-
je rovnomernosť. Malá báseň môže
ré a hodné. Budúci recenzenti azda
vydať za román, jeden autor za troch.
ocenia bezpochyby vysokú mieru
A všetci za jedného, žiada sa dodať,
umeleckých a estetických hodnôt,
veď sa tu už viackrát vyskloňovalo
ktoré sa podarilo zviazať do dosiek
slovo vzájomnosť.
jednej neveľkej knižky. Nech sa jej
Dnes a tu teda títo autori. Zajtra,
darí na ceste k čitateľovi!
o rok, o dva možno (určite) ďalší.
Je nás (chvalabohu) dosť, aby sme
mohli naplniť dobrým a významným
Peter Mišák, podpredseda
umeleckým slovom nie jeden, ale de-
Spolku slovenských spisovateľov
siatky podobných zborníkov. Za ten-
a tajomník Žilinskej odbočky SSS
to súčasný patrí vďaka obetavým organizátorom našej spolupráce, tým,
čo sa pričinili o vydanie i tým, čo
5
MB
Miroslav
Bielik
Rodák z Ostrého Grúňa (15. 4. 1949), pedagóg,
knihovník, kultúrny pracovník a organizátor
literárneho života, ktorý veľkú časť doterajšieho tvorivého i spoločenského pôsobenia spojil
s Maticou slovenskou. Prozaik a básnik využívajúci vlastnú porovnávaciu metódu na vytvorenie
hlboko kontemplatívnej poézie i dokumentárnej
prózy s postmodernými kontúrami i autobiografickými črtami. Autor básnických zbierok Čas je
tichý posol mysle (2003) a Nepatrný pohyb po
naklonenej rovine (2005), románového Benátskeho dyptichu (prvá časť má názov www.skutočnosť.
com a podnázov Neistý čas, isté miesto, 2007);
druhý zväzok sa volá neskutočnosti s podnázvom
Neisté miesto, istý dej, 2010), zbierky noviel
Kaleidoskopis (2013) i zostavovateľ monografie
Kľakovská dolina (2004). Žije a tvorí striedavo
v Martine a v Bratislave, je členom Žilinskej
odbočky SSS, od roku 2013 aj predsedom Spolku
slovenských spisovateľov.
6
Glastropfen – Kvapka
skla a Záplava
I. Murano / Clara z Utekáča
Z dobrého usporiadania vecí môžeme dokazovať,
že toto dielo je výtvorom nejakého umelca
a nevzniklo náhodou.
EPIKTETOS
Zas utekám do Benátok. Nie, ne-
kom som veru zisťoval, že benátsky
horí Teatro La Fenice, ani Acqua
lev krotí moje túžby a žiadny deň ho
alta zatiaľ nehrozí, nesúri ma ta ani
neprekabátim tak, aby ma považo-
žiadna povinnosť. Nemám dokonca
val za Benátčana, ktorý sa v sple-
vopred premyslený plán a konkrét-
titých uličkách a kanáloch vyzná
ny cieľ. Jednoducho, niečo ma ťahá
ako doma. Ale aj pri potulkách ešte
dolu do Benátok len čo vidím odlie-
v hustých lesoch Stredohoria ma
tať lastovičky. Už idete...?
často prenikol pocit putovania do
Boli pravda roky, keď som dych-
Venécie, akoby som sprevádzal ťaž-
tivo túžil v kratučkom čase uvidieť
ké vozy naložené medenými prútmi,
stále lákavé Námestie sv. Marka,
ktoré netrpezlivo očakávajú sklári
Dóžov palác, pobudnúť v Chráme sv.
na Murane. Aj som veru hľadal sta-
Marka, rozhľadieť sa v jeho prítmí
ré cesty, po ktorých sa prepravovala
a potom vyjsť ako novozrodený do
cenná surovina od Španej doliny dolu
oslepujúceho slnečného jasu a bez-
Hronom. A potom, opäť sa nemôžem
starostne sa motať pomedzi kŕdle
vynadívať na San Marco a na prie-
holubov. A ešte stihnúť Marcianu,
čelie Dómu, nemôžem sa unaviť pri
Teatro La Fenice... Len na Murano
pochôdzke popri Grand Canale a na-
mi nikdy nevyšiel čas. Krok za kro-
novo sa ocitnem v Sale del Maggior
7
Consiglio. Áno, Palazzo Ducale sa
tal do ruky všetko, v čom sa zračilo
nemení. Byť v Benátkach a nevidieť
niečo benátske. Veď aj Kollár vyko-
Tiziana? Byť v Benátkach a nevidieť
nal svoju jedinú pamätnú cestu do
Krista? Ale to už mám za sebou. Te-
Venécie dôkladne pripravený. O to
raz akoby ma niečo ťahalo do menej
viac to platí aj dnes pre toho, kto
rušných zákutí.
chce v Benátkach nájsť čo-to nové,
V tichosti sedím pohrúžený do
osudu Vivaldiho v Kostole Santa
nepovšimnuté.
Čiže, teraz, sám sebou poúčaný,
Maria della Pietà. Útržkovite pritom
mám len tak blúdiť po svete, ktorý
premýšľam, čo ma sem doviedlo. Čo-
je zhustený do tejto zázračnej la-
raz viac sa ma zmocňuje presvedče-
gúny ako predzvesť nedovidenej
nie, že na všetkých cestách do tohto
budúcnosti nášho vesmíru, alebo
labyrintu sveta som niečo podstatné
– aby sme sa nehrali na prozreteľ-
prehliadol. Akási divná predtucha
nosť – len našej civilizácie, ktorá sa
mi našepkáva, že to, čo podvedome
raz, darmo si budeme nahovárať,
hľadám, nájdem iba náhodou. Náho-
že nie, zrúti do vôd pominuteľnos-
da je veľký hráč! Stéphane Mallarmé
ti ako aj prelestné Benátky. Mám
by na tomto mieste poznamenal: Ho-
pritom smelo kráčať v ústrety svoj-
dené kocky nikdy nevylučujú náho-
mu údelu a nazerať na ľudí a veci
du. Kocky sú teda hodené, opäť som
a vecičky okolo seba bez turistic-
v Benátkach! Ja viem, nikdy si ich
kej masky očami dávnych predkov
nepodmaním ako Bonaparte, ktorý
či neveriacich budúcich potomkov.
asi v Benátkach ešte nemal na jazy-
Ha-ha, očami predkov a potomkov!
ku výrok: Náhoda nám jednoducho
Napokon, kto vie? Ktorýže môj dáv-
spočíta všetky naše hlúposti. Veru,
ny predok či príbuzný bol niekedy
veru, nenadarmo hovoril Moliére, že
v Benátkach? Iste, nemám o takom
náhoda za nič neručí. Ja verím s Blai-
ani zmienku v chabom rodokmeni.
se Pascalom, že náhoda pomáha tým,
Jestvuje však v človeku niečo ne-
ktorí sú na ňu pripravení.
defi novateľné, nejaký zatiaľ neob-
Preto som sa pripravoval aj na
javený kód génia loci, čo síce nie
túto cestu ako som len mohol a chy-
je možné logicky vysvetliť a bez
8
úškľabku obhajovať pred pustohla-
vom sne dokonca nechal prehovoriť
vými, ale čo človeka smeruje puto-
postave provokujúce slová: umenie
vať na to-ktoré miesto, ktoré mu je
je vznešenejšie ako skutočnosť!
akosi prívetivejšie a vábnejšie než
Toto všetko mi vírilo v hlave, keď
ktorékoľvek iné, bez toho, žeby mal
som z ničoho nič vpadol v nezná-
k nemu v dovtedajšom žití nejaký
mej postrannej uličke do obchodíka
vzťah. Tak veru, o Benátkach som
s parochňami a umelými bradami.
dlho-dlho nemal ani zrnko vedo-
Je koniec leta a už sú pripravené
mosti, akoby ich predo mnou všetci,
zásoby karnevalového tovaru od
rodičia i učitelia, známi i neznámi,
výmyslu sveta.
vedome zamlčiavali. Až raz. Dozre-
Práve dostali z cudziny prekrásne
lo jablko gravitácie. / S hlavou obna-
kočišské i pánske brady, aj bokom-
ženou / plnou nepokoja / čakám na
brady, kozie briadky, fúzy a ostatné
brieždenie...
náležitosti, a to všetko prvotriednej
Prvý dotyk s Benátkami...
kva-li-ty a za prijateľné ceny. Reku,
Riva degli Schiavone. Nábrežie.
myslím si, objednám bra-du, aspoň
Tu som už predsa bol! Je mi to nej-
uvidím, čo je zač...
ako podvedome známe! Ako kedy?
Ale veď ja mám vlastnú, takmer
Kedy? Spýtať sa? Koho? Sťahova-
dva razy dlhšiu... Hútal som, hútal
vých vtákov? Veď práve, sťahovaví
a rozhodol som sa, že nech radšej no-
vtáci! Nepokoj. V čase odletov...
Nahováram si, že niekto z mojich
sí(m) umelú. – Istotne preto, strýčko,
že umenie je vznešenejšie ako sku-
genetic-
točnosť! – Práve preto!
kých príbuzných bol prievozníkom
Teda k tomu príbehu!
medi zo Stredohoria do Benátok,
– Som pripravený, strýčko.
dávnych
nespočetných
alebo potulný maliar, obchodník či
Náhodou sa mi dostala do ruky
mních. Ha-ha, potulný mních! A čo
kniha akejsi Mariny Fiorato: Sklár
tak sklár? Sklár! Sklár do Benátok?
z Murana.
Nehovorím do, ale z...
Benátky, píše sa rok 1681. Sklárstvo
Fantazírujem, no a čo. Veď aj Do-
je životnou silou republiky a benátske
stojevskij občas rojčil a v Strýčko-
zrkadlá sú vzácnejšie než zlato. Sklári
9
z Murana, ktorých prísne stráži Rada
Lodovica alebo revolučného právnika
desiatich, sú doslova uväznení na svo-
Daniela, ktorý sa v roku 1848 posta-
jom ostrove v lagúne. Corradino Ma-
vil proti rakúskej okupácii. Slnko sa
nin, najlepší z nich, predá svoje metó-
presunulo cez veľké okná, kým našla
dy, a aj dušu, francúzskemu kráľovi
početné zmienky o Corradovi Mani-
Ľudovítovi XIV., aby uchránil svoju
novi, a zo vzdialeného regálu zložila
utajovanú dcéru, za zradu republiky
obrovský zväzok, aký zdobí stolíky na
však zaplatí životom. Druhá dejová lí-
celom svete a jeho fotografie nikto ne-
nia románu sa odohráva v súčasnosti
obľubuje a nepozerá na ne, ako je rok
a rozpráva príbeh o Nore Maninovej,
dlhý. Usadila sa za kožou potiahnutý
potomkyni slávneho Corradina, ktorá
stôl, listovala stranami a bola očarená
odchádza z Londýna, rozhodnutá vy-
– dokonca ani vyblednuté fotografie zo
učiť sa sklárstvu v meste svojich pred-
šesťdesiatych rokov nezastreli to, čo
kov...
na nich videla. Hľadela na krásu, jem-
A je to tu! Len čo som začal lis-
nosť a čistú majestátnosť, až musela
tovať v tejto náhodou nájdenej
v pokore zložiť hlavu do dlaní a starý
obyčajnej knihe, na prvý pohľad
pán sa na ňu ustarane pozrel.
nerozoznateľnej od podobných ti-
Prišla som sem nájsť niekoho ako
sícich poukladaných rad za radom
ja, aby ma voviedol do Benátok,
v malých i veľkých kníhkupectvách,
a namiesto toho nájdem majstra –
antikvariátoch a knižniciach, už aj
Leonarda, Michelangela.
čítam útržok z príbehu akejsi anglic-
Nora v rovnakej miere pocítila po-
kej Nory (iste sa z nej vykľuje Benát-
koru, vlastnú malosť, ale aj pýchu.
čanka Leonora...), ktorý som predsa
Oči jej nakoniec spočinuli na lustri
zažil ja len pred pár dňami a preto
neprekonateľnej krásy a pod nám si
sa utiekam do Kostola Santa Maria
prečítala legendu. „Candelabro – La
della Pietà...
Chiesa di Santa Maria della Pietà,
Nora začala hľadať medzi zožltnutý-
Venezia.“ Spomenula si, že na tep-
mi kartičkami. „Manin“ ponúkol ohro-
lých stenách mesta videla vylepený
mujúce množstvo záznamov, ale rýchlo
plagát, na ktorom stálo, že v ten ve-
si uvedomila, že väčšina sa týka dóžu
čer sa začína séria koncertov benát-
10
skej hudby v pôvodnom prostredí.
tón, ktorý počula, keď míňali Mura-
V zozname bola aj Pietà...
no, ale v nasledujúcej chvíli si uve-
Stret času! Čo sa stalo sa prelí-
domila, že je skutočný, konkrétny.
na s tým, čo sa deje. Dejavù! Sedí
To sklo sladko spievalo, zvuk strún
na druhej strane uličky kostola,
a chvenie spôsobili, že každé rame-
v ktorom všetko stíchlo v očakávaní
no a krištáľový prívesok zneli svojím
prvých tónov Vivaldiho hudby. Je to
vlastným, takmer nepostrehnuteľ-
určite ona. Primavera! Ak už ona nie
ným kontrapunktom...
je Benátčanka, tak potom Benátčanky niet na svete. Môže mať asi tridsať
Bolo to tu, už za tvojho života, Antonio Vivaldi.
rokov... Vyzerá, akoby vystúpila z nej-
Vtedy si rovnako ako teraz ja počul,
akého obrazu. Zízam na ňu až tak
že sa ti skladba vracia sťaby ozvena
hypnoticky, že sa obzrie a v zlomku
v tejto krištáľovo jasnej harmónii.
sekundy sa naše pohľady spoja. Od-
V skutočnosti to tu už bolo, skôr než
vrátila sa.
si sa narodil. A vyrobil to Corradino
Zase sa pozrela, a stále na ňu hľadel.
Líca jej horeli a opäť sa rozhodne odvrátila.
Manin.
Bol to jej druhý deň v Benátkach
a bola na Murane, výlet organizoval
Hudba ju upokojovala a Nora upre-
hotel, kde sa ubytovala. Člny každý
la zrak na to, čo si prišla pozrieť –
rok previezli na Murano tisícky turis-
veľký ozdobný sklený luster, ktorý
tov s fotoaparátmi v rukách. Zdanlivo
visel vysoko nad jej hlavou a vystu-
sa prišli prejsť po sklárňach a žasnúť
poval z tmy podstrešia ako obrátený
nad zručnosťou fúkačov skla. V sku-
krištáľový strom. Z dekoratívnych
točnosti také cesty boli niečím viac
ramien, ktoré vyzerali tak neskutoč-
než len nákupným výletom pre bo-
ne jemne, že sotva mohli udržať svo-
hatých Američanov a Japoncov. Vy-
je diamantové plody, viseli početné
vrcholenie Norinho výletu už prišlo
kvapky... Každá krištáľová slzička
– pätnásťminútová prehliadka medzi
akoby zachytávala plamene sviec
sklármi. Sledovala mužov pri práci,
a zadržala ich v dokonalej prizme.
ako fúkajú a tvarujú sklo, niektorí
Počula, ako jej v hlave zvoní zvučný
to brali celkom vážne, niektorí ako
11
predstavenie na potešenie davu. Po-
vám tvár, bol ich vrtkavý sľub. Ste
zrela na budovu a na pece a vede-
môj námet. Urobím vás krásnymi.
la, že za uplynulých štyristo rokov
Kým neprejdete ďalej a do mojich
sa sotva zmenili. Veľmi chcela byť
hĺbok sa uprene nezahľadí nasledu-
súčasťou ich malého sveta, vedela,
júca tvár. Potom ma bude zaujímať
že dokáže urobiť niečo z toho, čo
zasa tá ďalšia tvár.
robia títo muži. Uchvátená zastala,
kým do nej strkal dav netrpezlivých
Nemcov, ktorí sa nevedeli dočkať, až
prídu do predajne.
Nora teraz pozerala do takého zrkadla.
Nie div, že zrkadlo je vlastne sklo,
do ktorého sa pozeráme a v ktorom sa
Toto bol ich konečný cieľ – táto
hľadáme. Všetci hľadáme niečo, keď
veľká predajňa, dobre osvetlená,
naň uprene hľadíme. Ale ja sa dnes
vybielená a jasná so sklom každé-
nepozerám na seba, ale na vlastné
ho druhu. Poháre stáli na policiach
sklo. Záleží na skle, len na ňom.
v prísnych radoch, ich usporiada-
„È molto bello, questo specchio;
né línie kontrastovali s paletami fa-
vetro Fiorato. Vuole guardare la lista
rebných špirál, ktoré sa im krútili
dei prezzi?“
cez stopky. Zo stropov viseli lustre
Hlas zaznel blízko jej ucha, až ju
a candelabri s udivujúcimi baroko-
vytrhol z pochmúrneho snívania.
vými detailmi, tiesnili sa navzájom
Patril jednému z uhladených, dobre
ako konáre nejakého fantastického
oblečených pánov, ktorí pomáhali zá-
lesa. Zvieratá a vtáky akoby boli vy-
kazníkom s nákupmi. Vyzeral starší,
tvarované zo sopečnej lávy všetkých
majetnícky, ale vľúdny. Videl, že ju
odtieňov oranžovej a červenej. Jasné
prekvapil, čo ho zamrzelo.
krehké diela s textúrou popraskaného ľadu sa strkali až priam s ohavne škaredou prácou z devätnásteho
storočia; tučné vtáky polapené za
„Mi scusi, signorina. Lei, è italiana?“
Nora sa usmiala, čím sa ospravedlnila za svoju reakciu.
mrežami klietok spievali svoju več-
„Nie, nie som Talianka.“ Teraz ne-
nú pieseň. A steny boli plné zrkadiel
bol čas vysvetľovať svoj pôvod. „Sono
všetkých obdivovateľov. Zarámujem
inglese.“
12
„Ospravedlňujem
sa,“
povedal
pán dokonalou angličtinou. „Ale po-
profesia. A,“ patrilo to jej svetlým
vlasom, „mužská profesia“.
pravde vyzeráte ako Talianka. Ako
Ako to bolo v skutočnosti?
Botticelliho obraz,“ usmial sa veľmi
Priznám sa, bol som v Benátkach
šarmantne. „Chceli by ste vidieť náš
po svojich vlastných, ale neskutoč-
katalóg, náš cenník?“
ných stopách. Totiž, dobre utajeným
Definitívne sa rozhodla. Keď v nej
pobytom som necelý týždeň prebý-
videl Talianku, pripadalo jej to ako
val v tomto raji srdca a snažil sa
pozvanie, aby využila poslednú šan-
spoznať tie miesta, uličky, paláce,
cu. „Vlastne som sa chcela popýtať
chrámy, sály Dóžovho paláca, Mar-
na prácu.“
ciány, skutočne pobudnúť v Teatre
Mužovo vystupovanie sa okamžite
La Fenice, teda in natura overiť si
zmenilo. Nora klesla v jeho očiach
reálie Benátskeho diptychu, ktoré
z bohatej zákazníčky na bezcennú
som predtým z rôznych zdrojov včle-
turistku. Takéto dopyty na prácu
nil do epického sveta Benátok, opie-
v obchode mal každý deň. Prečo
rajúc sa raz o Goetheho a hlavne
nemôžu ísť všetci do Toskánska obe-
o Kollára, inokedy o impresie Turge-
rať hrozno? „Signorina, ľutujem, ale
neva, úvahy Thomasa Manna, poeti-
v obchode nezamestnávame cudzích
ku Brodského či zachytené viedenie
štátnych príslušníkov.“
od Canalettiho po Castiglioneho.
Pohol sa, že odíde. Zúfalo pove-
Ozaj, akoby teraz nazeral na be-
dala: „Nemyslím v obchode. Chcem
nátske prieplavy, kanály a paláce
pracovať vo fornace. Ako fúkačka
Giovanni Antonio Canaletto? Ná-
skla. Una soﬃatrice di vetro.“
mestie sv. Marka z roku 1723 a jeho
Nebola si istá, či táto žiadosť vy-
podoba na začiatku 21. storočia... To
znela smiešnejšia v angličtine alebo
isté námestie! Len ľudia, ľudia... Ale
taliančine.
Canaletto by sa nestratil, veď by sa
Muž sa posmešne zasmial. „To, čo
stretával sám so sebou na každom
navrhujete, je nemožné. Taká práca
kroku. Suvenír, suvenír! Bol to po-
si vyžaduje roky školenia. Je to vyso-
byt azda postmoderný, aj keď som
ko kvalifi kovaná profesia. Benátska
si až dodatočne uvedomil, že som
13
vazalom cudzích textov. Na auto-
Bencúra, o ktorom ako Kukučínovi
ra v Benátkach som sa však nehral
veru dlho nevedela ani jeho Perica.
vedome a dobrovoľne. A či som vy-
Aj moja žena sa dozvie, že som bol
mýšľač alebo nebodaj manipulátor?
v Benátkach ako svoj vlastný tajný
Ani jedno, ani druhé...
agent len z tejto epizódy, o ktorej
Ale
hlavne,
prízvukujem,
som
dôkladne utajený po vzore Martina
14
pravdivosti môže/me stále pochybovať...
15
PH
Pavol
Holeštiak
Rodák z Čadce (9. 8. 1972), prozaik, redaktor
a publicista, organizátor verejného i kultúrneho života. Svojím doterajším dielom vyzdvihuje
regionálne i národné udalosti, ako aj hodnoty
i osobnosti. Nezabúda ani na osudy krajanov
v zahraničí v podobe kníh lietatúry faktu. Je
autorom monografie Exulant, ktorý neodišiel
(2008), knihy rozhovorov Sú Kysuce súce (2009),
kompendií Slovenské médiá v Austrálii (2001),
Slovenské médiá vo svete (2002), Dejiny svetových novinárstiev (2010) a historických a zároveň
aktuálnych Slovenských národných kalendárov
(za takýto kalendár Jánošík získal v roku 2003
cenu v súťaži o Najkrajší kalendár Slovenska),
ako aj spoluautorom prehľadu Prvý prezident
v slovenskej poézii (2004). Holeštiak je publikačne prítomný vo viacerých periodikách (napr.
Kysuce, Kysucké noviny, Slovenský národ, Nová
smena mladých, Život, Extra S, Extraplus, Slovač,
Slovák expres a mnohých ďalších...). Žije a tvorí
v Čadci, je členom Žilinskej odbočky SSS.
16
Exulant,
ktorý neodišiel
Fenomén tohto zrejme najvýznamnejšieho
kysuckého
spisovateľa,
Ani Jurina však nemal rád tých, ktorý „písali červenou prepisovačkou“.
exilovej
Tento geniálny vrchársky autor
literatúry, si našťastie postupne na-
sa narodil ako prvorodený zo šie-
chádza svoje dôstojné a spravodlivé
stich súrodencov – 1. októbra 1919
miesto. Podľa niektorých prísluš-
v Turzovke – Klokočove, v miestnej
ník slovenskej katolíckej moderny,
časti U Jurinov, v magickom pro-
presnejšie však hovoríme o jednom
stredí kysuckých kopcov. Už počas
z najvýznamnejších literátov sloven-
stredoškolského štúdia na Reálnom
skej lyrizovanej prózy. A predsa ani
gymnáziu Tomáša Červeňa v Nitre
to nie je presné... Pavol Hrtus Juri-
publikoval básnické prvotiny naj-
na je so svojimi jedenástimi diela-
mä v časopisoch Svornosť a Rozvoj.
mi vskutku originálny zjav. V škole
V priebehu štúdia na Slovenskej uni-
sme sa s ním však pred rokom 1989
verzite v Bratislave mu vychádza
(a, bohužiaľ, nezriedka ani po ňom)
knižný debut Preťaté ohnivá (1943)
nemali možnosť stretnúť. Totalitný
s ilustráciou akad. mal. Ladislava
režim presadzujúci ateizmus Jurinu
Záborského. Odborná kritika pri-
v láske nemal, snažil sa ho doslova
vítala túto knihu veľmi pozitívne.
vygumovať zo slovenskej literatúry.
O štyri roky Jurinovi vychádza ro-
predstaviteľa
slovenskej
17
mán Kameň na kameni. No už po
nia, mu vychádza kniha Pred anjel-
februári 1948 si Jurina zvolil radšej
ským trúbením (1994). V tom istom
odchod do emigrácie. Neemigroval
roku, desať minút pred silvestrov-
kvôli lepšiemu životu, ekonomické-
skou polnocou, však Jurina v Mel-
mu zázemiu, ale ako nezmieriteľný
bourne zomiera...
odporca režimu, zástanca slovens-
Samostatne by sme sa mohli veno-
kej štátnej samostatnosti vedel, že
vať jeho prekladateľskej i publicis-
by sa skôr či neskôr ocitol v kon-
tickej tvorbe na stránkach viacerých
frontácii z primitívnosťou a neľud-
slovenských krajanských novín, ala-
skosťou nastupujúcej moci. Rodený
manachov i kalendárov, kde jeho
spisovateľ ku svojej tvorbe potrebo-
novely patrili ku skvostom slobod-
val slobodu a nie zvieraciu kazajku
ného slovenského literárneho ducha
červeného režimu. Radšej teda zvo-
vo svete. Napokon ani jeho Kysuce
lil cestu exilu, ale možno ešte horší
nezostali ľahostajné a v roku 2000
bol pre neho exil vnútorný, keďže sa
mu vychádza v Čadci kniha Diera do
v drvivej väčšine svojich diel vracia
sveta s majstrovským úvodným slo-
ku svojej asi najväčšej láske – ku
vom Viliama Judáka, súčasného ni-
klokočovským vrchom a ľuďom tu
trianskeho biskupa. V rodnom kraji
žijúcim. Majstrovsky opisuje jedno-
si jeho pamiatku pripomínajú každo-
duchých ľudí, čo ani neskrýva, keď
ročne festivalom duchovnej literatú-
hovorí, že ich vo svojich poviedkach
ry Jurinova jeseň. V Kysuckej kniž-
oslávil.
nici má pamätnú izbu, spolu s Jánom
Postupne mu vyšli cenné diela
Harantom pamätnú tabuľu v Turzov-
Z reči do reči, Dávno a potom, Daň
ke a ďalšiu aj v rodnom Klokočove.
z krvi, Jazva, My vrchári, Šľapaje.
V roku 1996 vyšiel o ňom zaujímavý
V roku 1991 sa síce nie fyzicky, ale
zborník v Matici slovenskej a v roku
dielom Návrat na výšiny vracia na
2009 vo Vydavateľstve Spolku slo-
rodné Slovensko. Neskôr symbolic-
venských spisovateľov komplexná
ky práve v Spolku sv. Vojtecha v Tr-
monografia o živote a diele tohto
nave, kde kedysi v mladosti pracoval
spisovateľa s názvom Exulant, ktorý
ako vedúci vydavateľského oddele-
neodišiel.
18
Jurina svojimi dielami išiel a stá-
lamujú kolená a človek už nevlád-
le ide čitateľovi pod kožu, do hĺbky
ze, slúžia tieto hodnoty ako oporný
zmyslov, citov i myšlienok. Možno
pilier. Spisovateľ P. H. Jurina nebol
ho považovať azda za najsilnejšiu
výnimkou, bol skôr typickým prí-
morálnu osobnosť spomedzi kysuc-
kladom. Rodák z Klokočova, ktorý
kých literátov a je až prekvapujú-
si, prinútený novými okolnosťami,
ce, koľko aktuálnych myšlienok sa
začal hľadať nový domov. Ďaleko ho
nachádza v jeho knižkách. S kro-
vietor (či okupácia krajiny) zavial od
nikárskou presnosťou sa vracal na
Chalupiska, od Chovančíkovej jamy,
miesta detstva a vykresľoval osudy
od milovaného kraja. Na rodnú otči-
ľudí i krásy kysuckej prírody. Silná
nu zostali spomienky na celý život
kresťanská viera, lokálpatriotizmus
a „len“ jej vyznaná láska v riadkoch
i prirodzené slovenské vlastenectvo
textu na papieri.
mu boli vštepované už od mladosti
Azda najvhodnejším a najprilieha-
a charakterizovali jeho osobnosť po
vejším pomenovaním exilu, vystihu-
celý život. Jeho vrchársku tvorbu
júc jeho podstatu, sa stala myšlien-
možno považovať za najprínosnejšiu
ka Karla Hvížďalu, nestora českej
práve pre historický kysucký regi-
žurnalistiky: „Skúsenosť exilu sa
ón a následne pre slovenský exil.
v posledných desaťročiach stáva
Skromnosť a otvorenosť ho charak-
základnou skúsenosťou ľudstva...“
terizovala po celý život...
Fenomén
slovenského
zahraničia
začal v spoločnosti výraznejšie rezonovať najmä v poslednom období.
Tribún austrálskych Slovákov
Zrkadlom doby sa stala periodická
tlač krajanov, ktorá ako samostatná
Kto by zabudol na vôňu rodnej
špecifická kronika zachytávala život
zeme, na prostredie, ktoré sa člo-
príslušnej komunity. Hoci Austrália
veku vtlačí kdesi hlboko ako ne-
nepatrila
zmazateľná pečať? Každý má svoju
nejšie cieľové stanice slovenských
kotvu v srdci, svoju prisúdenú zem,
exulantov, postupne sa tu usadila
svoju vlasť. Vo chvíľach, keď sa pod-
a vyprofi lovala zaujímavá, približne
medzi
najfrekventova-
19
dvadsaťtisícová diaspóra krajanov,
ako tomu bolo u jeho súčasníkov, spi-
ktorá bola od rodného Slovenska
sovateľov tvoriacich na Slovensku,
najvzdialenejšia. Nie však duchov-
poplatných v nejednom prípade dobe
ne. Medzi najvýznamnejšie osobnos-
totalitnej komunistickej moci. To P.
ti tunajších Slovákov nepochybne
H. Jurina neraz ostro odsudzoval
patril práve spisovateľ a publicista
(prípady Vojtecha Mihálika či Karo-
Pavol Hrtus Jurina... V súčasnosti sa
la Rosenbauma). V Austrálii, ale aj
opakuje v rôznych podobách reality
v celom slovenskom krajanskom sve-
šou toho, čoho svedkom a priamo
te nemal možnosť osloviť taký počet
zainteresovanou osobou vo vteda-
potenciálnych čitateľov, ako spiso-
jšom tzv. slobodnom sa stal svete
vatelia na Slovensku. Navyše v tom
v čase studenej vojny i P. H. Jurina.
čase sa u nás čítalo podstatne viac.
Kvalita diela sa nerovnala čítanosti
Jeho priateľ, exilový súputnik v Aus-
či sledovanosti. „Aká je teda kva-
trálii, historik František Vnuk si za-
lita, o ktorej hovoríme, ak berieme
spomínal na odmietanie P. H. Jurinu
do úvahy účastníkov týchto mediál-
pokračovať v literárnej tvorbe: „V mi-
nych systémov? Je to tá kvalita, ako
nulosti sa niekoľko ráz zapovedal, že
ju chápeme my, vedci, kvalita, ktorá
už nenapíše ani jeden riadok. Vraj pre
vyhovuje z hľadiska úspešnosti me-
koho a načo? Ale, chvalabohu, dlho
diálnej prevádzky, alebo je to kvalita,
nevydržal. Písanie potreboval pre ži-
ktorú hľadá a nachádza konzument
vot tak naliehavo ako dýchanie.“
a recipient v produktoch všetkých
Pavol Hrtus Jurina sa nedal počuť
médií? Dohoda na všeobecne plat-
prvýkrát, že odmietol písať ďalej.
ných kritériách v žurnalistike je iba
Jeho určitá zatrpknutosť bola vše-
želaním. Diskusie o kvalite budú vždy
obecne známa. Už v roku 1964, po
sprevádzané ideologickými, profesio-
vydaní prvej jeho knihy v Austrálii
nálne etickými a v neposlednom rade
písal
hospodárskymi faktormi, a čiastočne
redaktorovi Slovenského štítu Ber-
sú dokonca determinované.“
nardovi Navrátilovi: „...je dosť mož-
vtedajšiemu
zodpovednému
Jeho tvorba nebola ani zďaleka mo-
né, že v dohľadnom čase ma znovu
hutne propagovaná a publikovaná,
budete prosiť o príspevky do Štítu.
20
Robil som tak vždy s ochotou, veď mi
Alebo si pohrávame s nimi ako kocúr
bol Štít vecou srdca. Bol som mu pri
s myšou pre vlastnú pasiu. Alebo im
zrode, ba aj meno som mu dal, pre-
dávame metaforický význam, že je
to tým trpkejšie mi padne lúčiť sa
to vlastne o nás reč a o hodnote, na
s ním. To akoby som trhal kus vlast-
ktorú sme zredukovaní. Draho sme
ného tela. A predsa nevidím iného
platili za dúšok slobody. Nulami.“
východiska. Sú medze trpezlivosti
Zaujímavou skutočnosťou bolo, že
a skoro by som povedal – zdravého
P. H. Jurina pri knižnom publiko-
rozumu.“ Vzápätí uviedol skúsenos-
vaní nezriedka prerábal jednotlivé
ti z predaja jeho knihy Z reči do
prózy. Konkrétne novelu Rana uve-
reči. Jeho znechutenosť oprávnene
rejnili v knihe Jazva, ale pod iným
pramenila najmä z nedocenenia.
názvom a s pozmeneným textom.
Krajania nedokázali v tom čase po-
Novelu V troch vodách uverejnili
chopiť veľkosť jeho úsilia a kvalitu
zasa v knihe Pred anjelským trúbe-
diela. Braková, komerčne zaujíma-
ním, v tomto prípade ako tri samo-
vá, no duchovne chudobnejšia tvor-
statné novely.
ba oslovovala už v tom čase naplno
čitateľskú verejnosť, čo P. H. Jurinu
Život v exile
značne roztrpčovalo. „Bieda bola
a je údelom slovenského spisovateľa
Po prevzatí moci komunistami Pa-
v exile. Ale tak nám treba. Aj na pr-
vol Hrtus Jurina 1. mája 1948 emi-
vácku abecedu nám treba privyknúť.
groval cez Česko (Aš) do Nemecka
Bolo mi všelijako, keď sme toť vlani
(Schwabach pri Norimbergu, Am-
preberali v škole americký román od
berg), kde zostal v zbernom tábore
H. Lee ´To kill a mockingbird.´ Hneď
utečencov v americkom okupačnom
na prvej stránke obálky mi to dáva-
sektore Nemecka. Začiatkom de-
jú poňuchať. Píše sa tam veľkými li-
cembra 1948 odcestoval loďou do
terami, aby mi to bilo do očú: Táto
Austrálie a nikdy sa odtiaľ fyzicky
kniha vyšla zatiaľ v náklade jedenásť
už nevrátil. Od januára 1949 praco-
miliónov exemplárov! Tu si tie nuly
val v južnej Austrálii ako stavebný
domýšľame a fantáziou pridávame.
robotník, vo fabrikách a tiež ako že-
21
lezničný robotník Juhoaustrálskych
V Melbourne mu v roku 1964 vy-
železníc v stanici Tailem Bend pri
šla prvá exilová kniha Z reči do reči
rieke Murray. Stál pri vzniku Zdru-
o zložitých osudoch prvých Slová-
ženia austrálskych Slovákov, spo-
kov v Austrálii. O päť rokov vydal
luzakladal časopis Slovenský štít,
v Melbourne ďalšiu knihu Dávno
ktorému dal aj názov. V polovici
a potom, v ktorej sa vrátil k motí-
januára 1951 zmenil zamestnanie
vom rodných Kysúc. Slovenskí je-
a začal pracovať v Melbourne ako
zuiti v kanadskom Galte mu v roku
úradník vo fi rme Olympic Cables.
1972 vydali vo vydavateľstve Dobrá
V rokoch 1952 – 1962 bol zamest-
kniha zbierku meditatívnych próz
naný v strojárskej fi rme Vickers
Daň z krvi. V roku 1979 vydal dve
Ruwolt – Heavy Engineering v Mel-
nové knihy: desiatke noviel dal ná-
bourne. V decembri 1955 sa oženil
zov Jazva a knihe próz s kysuckou
s chorvátskou emigrantkou Dariou
tematikou My vrchári. O tri roky
Šupičićovou, pochádzajúcou z os-
neskôr vydal knihu reflexívnych
trova Silba v Dalmácii, s ktorou pre-
próz a esejí Šľapaje.
žil bezdetné manželstvo. Neraz vo
svojich prózach spomína fiktívneho
Za nezávislosť Slovenska
syna s menom Marián (volal by sa
tak z úcty k Panne Márii). V obdo-
Hodnotovo P. H. Jurinu úplne pri-
bí 1962 – 1985 pôsobil Pavol Hrtus
rodzene formovalo jeho kysucké
Jurina ako profesor latinčiny, lite-
okolie v mladosti a aj štúdiá v Nit-
ratúry a filozofie na austrálskych
re a v Bratislave. Hoci sa politicky
katolíckych stredných školách Ma-
výrazne neangažoval, poznačila ho
rist Brothers College v Mount Wa-
i doba národnej emancipácie a štu-
verley (predmestie Melbourne) a St.
dentský život v prvej Slovenskej re-
John´s Regional College v Dande-
publike. Zastával nekompromisné
nongu. Od jeho blízkeho rodinného
stanoviská i voči ideológii, ktorú ne-
príslušníka sa nám podarilo zistiť
uznával. „Komunizmus nemá mies-
pomerne málo známy fakt, že v Aus-
ta pre prísneho Zákonodarcu, podľa
trálii vlastnil aj mäsiarstvo.
toho vyzerajú aj jeho praktiky. Päťde-
22
siat, šesťdesiat miliónov mŕtvych.
P. H. Jurina rád spomínal na po-
Ktože ich spočíta? Všetko hekatomby
hnuté časy, keď Slovensko získa-
na slávu Marxovi a jeho poskokom
lo v roku 1938 najskôr autonómiu
typu Leninovho a Stalinovho.“
a o takmer pol roka aj štátnu sa-
Nehanbil sa verejne odsudzovať, ot-
mostatnosť: „Úprimne sa priznám,
vorene kárať a vyjadrovať názor proti
trochu som sa hanbil, že som prišiel
názorom iných. Do protikladu staval
do Bratislavy už prineskoro. Drmalo
slovenské a neslovenské, neraz proti-
to nami študentmi na nitrianskom či
slovenské. Nepatril k obdivovateľom
akom gymnáziu, keď sme dychtivo
Eduarda Beneša. „Veď ten krpatý
sledovali, ako sa naši Svoradovčania
lancušník, ako by ho nazvali moji
držali v roku 1938, ba ešte i v prvých
Kysučania, zúril proti všetkému, čo
mesiacoch tridsiateho deviateho, či
chcelo byť slovenské. Rešpekt? Roz-
vlastne vtedy najviac, keď sa sloboda
hodne nie pre Beneša.“ Súdil, karhal
rodila. A my sme medzi nimi neboli.
a kritizoval. Ale i nekonečne miloval
Drmalo to nami, nedalo posedieť.“
svojich rodákov, ku ktorým chcel tak
Ani po rokoch sa Pavol Hrtus Juri-
veľmi patriť a ku ktorým aj patril.
na nezaprel, keď v rozhovore pre ča-
Jeho názory na štátnu samostatnosť
sopis Život v roku 1991 bez okolkov
Slovenska boli jasné a nekompro-
zopakoval svoje názory na vtedajšie
misné, dlhé desaťročia patril k jej
politické dianie, novodobú národnú
vášnivým zástancom. Napokon sa jej
emancipáciu Slovákov: „Je mnoho
obnovenia v roku 1993 dožil. Patril
takých aj tu medzi nami, čo portré-
k zástancom všetkého slovenského.
tujú Slovensko ako český apendix,
Nebol len Slovákom v Austrálii, pa-
len čosi ako prívesok, v lepšom prí-
tril ku skutočným osobnostiam celo-
pade ako dve zrastené blizňatá. Teda
svetového slovenského krajanského
ja medzi nich nepatrím. Počúvajte
života. Človek rozhľadený, milujúci
Ďuricu a Vnuka, nie tých, čo utiekli
a hľadajúci pravdu svojich vrchárov.
od mníchovského plného válova, kde
Aj keď stále nedocenený, svoj odkaz
velebili čechoslovakizmus. Ďurica
ukryl v knižnom diele a publicistike,
a Vnuk vám povedia, kde je pravda:
ktoré po sebe zanechal.
Slováci majú Božie i prirodzené prá-
23
vo riadiť si vlastný osud. Nepúšťajte
a nehulákajte, neprehlušujte hlasy,
na nich kadejakých strašiakov, nena-
čo doliehajú od brehov Kysuce, Váhu,
dávajte im preto do klérofašistov. Ak
Hrona i Oravy: Žije, žije duch sloven-
sa nechcete pripojiť, aspoň ustúpte
ský, bude žiť naveky...“
24
25
LH
Ladislav
Hrubý
Žilinský rodák (11. 9. 1957), pedagóg, redaktor
a prozaik pevne spätý životom i dielom s Kysucami. Zákonite a logicky literárne začínajúci textami o každodennej realite v tejto časti Slovenska
v periodikách i zborníkoch (Na večeru budú
štvorlístky, 1984; Druhý dych, 1985; Variácie
na život, 1986; Kruh, 1987), neskôr pokračujúci aj knižne s podobnou tematikou, doplnenou
o zvláštnu magickosť v novelách a zbierkach
poviedok: Ružová ako sen (1986), Kráľovstvo
na zemi (2004), Zázraky pod Kykulou (2005),
Legenda o samote (2006), Tajomstvá hackovských
záhrad (2007), Hostia z hraničného mesta (2009)
a Cesty na vrch Sad (2010). Mladým čitateľom
je určený jeho fiktívny cestopis v čase Brána do
zabudnutého údolia (2012). Žije a tvorí v Krásne
nad Kysucou, je členom Žilinskej odbočky SSS.
Ako ukážku z tvorby prinášame poviedku charakteristickú pre autorovu tvorbu.
26
Nora
V súvislosti s novými okolnosťa-
tu. Tak bola báza projektu funkčná,
mi, ktoré sa objavili v istom mojom
mohlo sa pristúpiť k jeho zjednote-
zamotanom prípade zlyhania a od-
niu a realizácii. Na to som však už
cudzenia, keď som si zrazu prestal
príliš nemyslel. Skôr som potreboval
rozumieť s ľuďmi okolo seba, lebo
načas vypnúť od toho množstva úko-
som si dačo namýšľal a domýšľal, až
nov a povinností, čo sa mi počas vý-
z toho vznikol nepredstaviteľný cha-
skumu nahromadili v živote. Aspoň
os, môžem povedať len toľko, že som
na určitú dobu na všetko zabudnúť.
mal vlastne šťastie. Keď som mohol
Vedel som, že v meste ostať nemô-
včas vycúvať z problémov a dostať
žem. Vyrazil som teda do sveta, do
sa do víru tých zvláštnych udalostí,
jeho skrytých zákutí, absolútne od-
o ktorých sa chystám porozprávať...
lišných od bežného civilizovaného
Mal som vtedy neuveriteľne veľa
života. Zamýšľal som dostať sa na
času. Vyriešil som všetky úskalia,
chalupu medzi kopcami. Kúpil som
týkajúce sa nášho solídneho envi-
ju pred niekoľkými rokmi v jednom
ronmentálneho projektu, a to od jeho
Bohom zabudnutom hornatom kraji.
prvotnej prezentácie pred fórom od-
Manželka tam so mnou príliš necho-
borníkov, až po získanie finančných
dila. Bola absolútnou milovníčkou
prostriedkov prostredníctvom gran-
mestského spôsobu života so všetký-
27
mi jeho starosťami a radovánkami,
ny, možno horšia je tam dolu, odkiaľ
nedokázala sa ho zrieknuť. Ani na
som prišiel. Tu si v pokoji oddých-
niekoľko dní. Raz sa mi ju síce po-
nem, načerpám nové sily. A keď bude
darilo prehovoriť, no až medzi vrchy
treba, vrátim sa. Budem pokračovať
sa nedostala. Pod svahom si stopla
v práci, v tých svojich výskumoch
prvé auto, akéhosi chalupára, ktoré
smerujúcich k neustále sa zvyšujúcej
ju zviezlo späť do doliny. Lebo vrchy
technickej vyspelosti sveta...
po celom Slovensku aj teraz okupu-
Oj, ale si fandím! Mal som celkom
jú podobní milovníci chalupárskeho
dobrú náladu. Bez nátlaku a kadej-
spôsobu života, terigajú sa autiakmi
akých vplyvov som sa teraz mohol
po kamenistých vrchovských ces-
celkom slobodne rozhodovať. Nič
tách a majú z toho radosť.
ma neomínalo, nič netlačilo. V po-
Ani teraz som manželku so sebou
koji som sa poobzeral po okolitej
nevzal. Vlastne bola na služobnej
krajine. Celá sa ponorila do tieňa,
ceste. Medzi vrchy som sa dostal po-
len vo veľkej diaľke sa vynímali sln-
merne neskoro, krajina pod vplyvom
kom ožiarené končiare Malej a Veľ-
nastávajúceho šera postupne tmav-
kej Fatry. Chystal som sa odomknúť
la. Vždy išlo o ten zvláštny úkaz, keď
dvere a vtedy pod schodmi niečo
sa obloha po západe slnka naposledy
zašramotilo. Ozvalo sa slabé zavrča-
intenzívnejšie zapálila, no predmety
nie. Pes! Sedel na priestranstve po-
a ľudia pod ňou sa už začali strácať
niže schodov a uprene ma pozoroval.
v temnote. Osada vyzerala prázdna,
Priznám sa, nebolo mi všetko jedno.
usadená v podvečernom tichu. Zrej-
Bál som sa čo len pohnúť. Kým odo-
me som prišiel v období, keď tu bolo
mknem dvere, pes vyštartuje a bez
málo chalupárov. Možno napokon
problémov ma napadne. Čo je to za
budem v osade sám, napadlo mi, keď
psisko? Určite nejaký zatúlaný tvor.
som vystupoval po schodoch k vcho-
A hádam aj nešťastný. Alebo čaká
dovým dverám. Sám uprostred divo-
na priateľskú ruku. Takú, čo by ho
činy! Lebo všade naokolo sa rozpres-
pohladila. Pes sa zrazu zdvihol zo
tierali nekonečné lesy. Nech sa deje,
svojho miesta a odbehol. Stratil sa
čo sa deje! Nebojím sa nijakej divoči-
za ohybom osadnej cesty.
28
Spal som celú noc, až ráno ma
dať. Ale je tu Ondro Šotek! Bude to
zobudil hluk. Ktosi búchal na vcho-
on, lebo dokáže byť všade. Spoznali
dové dvere, ktoré som mal zo zvyku
sme sa ešte počas vysokoškolských
zamknuté. Zistil som, že som zaspal
štúdií. Chodieval zo Zvolena do
oblečený. Večerný horský vánok ma
Bystrice za mojím spolubývajúcim
natoľko omámil, že som sa ani ne-
a priateľom Tiborom. Boli nižšie
stačil vyzliecť. Nevstal som však
ročníky a obaja predtým absolvo-
dolámaný, ako sa mi doma dosť čas-
vali nejakú strednú lesnícku školu.
to stávalo, ale naopak, cítil som sa
Lesníci, chlapi hôr! Tibor zdarne vy-
pružný a plný dobrej nálady. Otvoril
študoval učiteľstvo.
som, vo dverách stálo chlapča, mož-
Vybral som sa teda hľadať hájov-
no jedenásť-dvanásťročné, zrejme
ňu. Domnieval som sa, že v osade
v osade prázdninovalo s rodičmi. Za
nikoho nenájdem, ba že tu budem
jeho chrbtom sedel pes, zlatý ret-
načisto sám. Prekvapilo ma, koľko
ríver. Veď toho psa dobre poznám,
je tu zrazu národa. Včera som ne-
prekvapil som sa. Včera takto vyse-
počul, že by sa v okolí ozval čo len
dával pod mojimi schodmi!
jediný hlások. Predpokladal som, že
– Ujo Šotek z hájovne vám ozna-
chalupári museli prísť až po mne.
mujú, aby ste sa u neho zastavili, –
Teda buď neskoro večer alebo skoro
zvestoval chlapec.
ráno. Len teraz som si uvedomil, že
Šotek, Šotek, opakoval som si vy-
je sobota začiatok víkendu. Mnohí
slovené priezvisko. Nebodaj Ondrej
včera skončili prácu, preto prišli do
Šotek?! Ondro! To by bola náhoda!
osady neskôr. Mohol som sa s nimi
Obrátil som sa na chlapca, aby som
len zvítať. Pri každom som sa zasta-
sa ho spýtal, ako ten Šotek vlastne
voval a pýtal sa na hájovňu. Ale až
vyzerá, no chlapča už bežalo hore
od ľudí z drevenice nad starou, vyše
osadnou lúkou a zlatý retríver sa
storočnom lipou som sa dozvedel,
hnal za ním.
že musím prejsť cez neďaleký lesík
Netušil som, kde sa hájovňa na-
i šíru poľanu a že niekde na tých
chádza. Doteraz som ani nevedel, že
miestach nájdem hájovňu. Dlhú
existuje, nepotreboval som ju hľa-
dobu vraj bola opustená, no nedáv-
29
no sa do nej nasťahoval nový hájnik.
A ako vyzerá? Nikto ho poriadne nevidel, lebo väčšinou brúsi po lesoch
a dolinách.
– Vitaj, Šaňo! – kričal na mňa ma
hostiteľ s otvoreným náručím.
Bol to on, Ondrej Šotek! Vzrastom
nízky, či skôr krpatý. S plavými vlasmi
– Chodieva k nemu tiež nejaká sleč-
a zeleným klobúkom na hlave. Často
na, – tajnostkársky, takmer pološep-
býval červený v tvári. Aj teraz mu ho-
kom mi oznámil osadník z dreveni-
rela, ale zrejme od vypitých pohári-
ce. Mal vysmiate oči a veľkú plešinu.
kov. Tuho ma objal a hneď aj usádzal
– To bude jeho zákonitá manželka!
– zakrákorila mu nečakane za chrbtom jeho žena. Zjavila sa ako duch.
k stolu.
– Nech sa páči, pán inžinier! –
svižne poskakoval na svojich čulých
Radšej som sa poďakoval a pobral
nožičkách: – Keď som sa dozvedel, že
sa ďalej. Hájovňu som našiel na čis-
si prišiel, hneď sa čosi vo mne poh-
tine medzi dvoma pásmami lesa. Po-
lo. Asi staré dobré časy! Tak si sadni,
dobala sa na maringotku, len bola
keď si u mňa. Len na chvíľu, namojdu-
z dreva. Na boku pôvodnej konštruk-
šu! Ešte ma čaká hromada roboty...
cie spravili prístavbu a zo strechy
vytŕčala rúra komína.
Stavať sa mu na odpor nemalo zmysel, poznal som Ondra veľmi dobre.
Naproti mi vybehol zlatý retríver,
Mal svoje predstavy a zásady a bol
za ním chlapec, malý posol. Znovu
veľmi tvrdohlavý. Vypil som s chlap-
som stŕpol, lebo pes vyplazoval jazyk
mi zo dva poháriky. Vždy sme, ako si
a ukazoval mocné zubiská. Správny
pamätám, pili do páru. Aby sme, vraj,
strážca, pomyslel som si.
chodili rovno!
– Astor! – počul som chlapcov hlas.
Ondro mi potom prezradil, že sa
Pes Astor ma zaviedol k hájovni, vo
trápi. Zamiloval sa do nejakej peknej
vnútri ktorej už čakali dvaja chlapi.
baby, no tá mu robí prieky. Aj v noci
Hájnik Ondro sa pri mojom príchode
odišla z ničoho nič z hájovne.
zdvihol zo stoličky. Na doske stola
– Nechala ma samého, ale vráti sa,
stála fľaša a vedľa nej poháriky. Cez
– presviedčal mňa a zároveň aj seba:
okno prefukoval slabý vánok. Pohrá-
– Vždy ju vrtochy po čase prejdú. Je
val sa so záclonou.
to moja favoritka!
30
A kvôli tomu ma voláš do hájovne,
pomyslel som si v duchu, no nahlas
fľašku. Vypili sme na zdravie aj na
úspešnú robotu.
som nepovedal nič. Ondro však ako-
– Neboj sa, zdravý vzduch pomôže
by čítal moje myšlienky. Do ruky mi
stroviť akékoľvek množstvo pálen-
vložil palicu, lieskovicu, pekne vy-
ky, – pobádal ma: – Ba ešte aj poriad-
cifrovanú ornamentmi. Aby som sa
ne vyhladneš. Tu v horách by človek
mal vraj o čo opierať. Sám si ešte aj
niekedy klince hrýzol...
ruksak na chrbát vyložil.
Ondro Šotek mi potom rozprával
– Som rád, že si prišiel, – ešte raz
o svojom panstve. Je to vraj samá di-
ma kamarátsky potľapkal po pleci.
vočina, no práve preto sa mu tu páči.
– Pôjdeme pozrieť do hory označené
Vo vedľajšom revíri je iná situácia.
stromy. Čo sme tu s Krištofom ne-
Tam pília stromy ostošesť, ostávajú
stihli, urobíme dnes.
len holé rúbaniská. Svahy vrchov sú
Priznám sa, do lesa sa mi príliš
už vyholené ako hlavy niekdajších
nechcelo. A ešte značkovať nejaké
regrútov. Miestni sa začínajú sťa-
stromy! Som mestský človek, nemô-
žovať, zatiaľ márne. Po nadmernej
žem ísť do všetkého hŕ! Ondro mi
a nekontrolovateľnej ťažbe im povy-
však chcel ukázať iba svoj revír.
schýnali studničky. Majitelia lesov
Keby som s ním teraz nešiel, nikdy
sa cítia mocní a neohrození. Nepoze-
by mi to neodpustil! A tak som sa
rajú na následky, pre nich je prvora-
pekne-krásne zaradil za dvoma po-
dý zisk. Rúbu a režú, pília a sekajú,
chodujúcimi. Vpredu Ondro, za ním
zvážajú...
Krištof, na chvoste som ostal ja.
– Ľudia sú v dnešnej dobe hluchí
Spolu sme hľadali kriedou označe-
a slepí! – trpko skonštatoval hájnik
né smreky, určené na výrub. Ondro
Ondro. – Všetko speje kamsi do zá-
ich kontroloval a pečiatkoval ďalšie
huby. Nedá sa zastaviť ten kolotoč...
stromy. Dopĺňal stromový inventár
Hora Ondreja Šoteka je panenská,
určený na priemyselné spracova-
bujná, podobá sa pralesu. Sťahujú
nie. Zastali sme až na jednej čistine
sa do nej zvieratá z okolia, hľadajú
vysoko v horách. Pousádzali sme sa
úkryt. Dokonca aj rysy a medvede,
na pníky, Ondro vytiahol z ruksaku
ktoré snoria po koristi. V doline ne-
31
ďaleko potoka nedávno našli strh-
sýtu zeleň a ostali obnažené. Ne-
nutú laň. Vlci ju prenasledovali cez
zvratne a hrozivo. Zle sa na to celé
niekoľko revírov.
pozeralo! Príklad bezbrannej prí-
– Som rád, že som tu, – povedal
rody? Určite nie! Príroda má svoje
hájnik: – Vypime si na moju krásnu
vlastné mechanizmy obnovy, ba do-
horu!
káže aj trestať. Záleží na tom, koľko
Ako sa k samotnému revíru dostal,
súdnosti ešte v človeku ostalo...
o tom už nehovoril a ja som sa ho ani
Dorazili sme fľašu, ďalšiu sme pri
nepýtal. Tešilo ma, že je spokojný
sebe nemali. Ondro nás zaviedol do
a že ho práca napĺňa. Možno práve
jednej húštiny. Jeho hora bola naozaj
po takomto revíri vždy túžil. Nepo-
vzorne udržiavaná. Žiadny kôrovec
rušenom a mocnom, lebo mu sám vo
ani iný škodlivý hmyz, na ktorý sa
svojej majestátnosti a podmanivej
ostatní pred ťažbou tak vehementne
kráse dodával životnú silu... A pred-
odvolávali. Mäkkú lesnú prsť na úse-
sa hájnika niečo trápilo, škrelo. Hoci
ku nahradila kamenistá pôda. Skál
mu už išlo na štyridsiatku, nedoká-
pribúdalo, ukazovali sa celé steny.
zal sa oženiť. Do hájovne a revíru by
Pod jedným previsom sme zbadali
sa zišla šikovná hájnička. Peknú že-
dieru.
ničku Ondro našiel, to je tá, čo chodí
na vrchy. Volá sa Nora.
– To je líščia nora, – zašepkal
hájnik.
– Je však strašne pyšná, nedá sa
Čo chce teraz hájnik robiť? V nore
pripútať k horám a k hájovni, – sťa-
určite budú líšky. A naozaj! Zbadali
žoval sa mi Ondro. – Odíde nečaka-
sme dve líšťatá, ktoré doteraz za-
ne do doliny, no potom sa vždy vráti.
krýval veľký balvan. Ondro sa im
Dokedy...?
vybral v ústrety. Krútil som hlavou.
Prešli sme kusisko lesa a natrafi li
Ak je nablízku líška, napadne ho,
sme na nový posed. Vyšli sme naň
bude si celkom prirodzene brániť
a najedli sa. Ondro doniesol rezne,
mláďatá. A ešte k tomu z Ondra cítiť
vraj mu ich pripravila tá jeho milá.
alkohol! S obavami som pozrel na
Z posedu bolo vidieť okolité kopce.
Krištofa. Chlapík sa však usmieval,
Mnohé z nich naozaj stratili svoju
oči mu žiarili od spokojnosti. Žiad-
32
ne obavy nemal. Ba akoby sa vo vý-
šotekovský nápad! Nešťastná a do-
jave vyžíval.
siaľ nenaplnená láska! Milá Nora mu
– Ondro im nesie jedlo, – vysvetľoval potichu. – Chodieva tu pravidelne, odkedy objavil noru...
upiekla rezne a odišla dolu do doliny. Ondro teraz nimi kŕmi líšťatá...
Vracali sme sa späť do hájovne.
– Pravidelne? – nešlo mi do hlavy.
Kráčali sme po pomerne širokej
Krištof si však rýchlo priložil
lesnej ceste. Zrazu sa za našimi
prst na ústa, od vypitého alkoholu
chrbtami objavila obrovská tatra
a pridúšaného smiechu celý očer-
s prívesom, doplna naložená siaho-
venel. A zrazu som pochopil. To sú
vicou a za ňou sa rútil ďalší nebez-
mi veci! Ondro Šotek sa naozaj ne-
pečný náklad. Mechanizmy rozvírili
zaprie, vždy mal bláznivé nápady.
na ceste neskutočné kúdoly prachu.
Kŕmením malých líšok pri líščej nore
Nedalo sa dýchať, kašľali sme. Lesná
akoby si chcel pripomenúť a pritiah-
cesta bola hranicou medzi dvoma re-
nuť k sebe tú svoju Noru... Bláznivý
vírmi: Ondrovým a...
33
LH
Milan Igor
Chovan
Ružomberský rodák (24. 11. 1963), pedagóg
a informatik, spisovateľ a organizátor literárneho
života (v roku 2011 napr. spoluzakladal medzinárodný Literárny klub ružomberských spisovateľov).
Autorove spisovateľské začiatky boli orientované
na mladého čitateľa hravými i poučnými knihami
Terezkin košíček (2003), Kvietkovníčkovia (2004),
Maľované leto (2005), Deti Tatrany (2006), Z orechovej škrupinky(2008),Stromovníčkovia (2009),
ktoré spravidla vychádzali i v českých prekladoch
a v Braillovom písme pre nevidiacich. Širšiemu
vekovému publiku venoval sériu knižných povestí,
bájok a povedačiek o Liptove (Ružový grúň, 2005;
Sokolčianska mladucha, 2006; Strážcovia hôr,
2009), ako aj historický román Pribina – meč a kríž
(2010), legendu Dedičstvo Atlantídy (2011) a na
seba nadväzujúce romány zo súčasnosti Modrý
ypsilon (2007) a Základný hriech (2012). S poéziou
autorsky koketuje v obrazovej zbierke Keď duša
hľadá (2011) a v sprievodných textoch k nástenným kalendárom (Kriváň Slovensko 2011 a Maľované svetlom 2012). Žije a tvorí v Ružomberku, je
členom Žilinskej odbočky SSS.
Ako ukážku z tvorby prinášame jednu z povestí
viažucu sa k jeho rodisku.
34
Povesť
o ružomberskej
ruži
Ružomberok bol oddávna centrom
ale Ružomberčania si s opevnením
Dolného Liptova a aj dnes je zná-
starosti nerobili. Na prvý pohľad ne-
mym mestom. Podstatne menej však
výhoda pripomínajúca ľahkomyseľ-
vieme o jeho začiatkoch. Isté je, že
nosť mala aj svoju praktickú strán-
osídlenie na sútoku Váhu a Revúcej
ku. Kým opevnené mestá nepriateľ
nevzniklo náhodne. Poloha na križo-
obliehal, urputne dobýjal, rozzúrený
vatke ciest vedúcich údolím spomí-
ľútym bojom zabíjal, raboval a plie-
naných riek a pokračujúcich ďalej na
nil, v otvorenom Ružomberku si mo-
sever cez Oravu až do Poľska, priala
hol túto drinu odpustiť. Isteže, v po-
nielen obchodu, ale umožňovala ší-
hnutých časoch minulých storočí sa
renie remesiel, kultúry, poznania
mestom prevalili mnohé vojská, ale
a vzdelanosti. Výhodné miesto dáva
nakŕmené jedivom domácich a od-
prirodzený stimul na osídľovanie,
počinuté v ich teplých domoch moh-
čo sa uplatnilo aj na Dolnom Lipto-
li po krátkej prestávke postupovať
ve. No Ružomberok na rozdiel od
ďalej. Úbytok na zásobách či penia-
ostatných slovenských miest prešiel
zoch bolí menej ako strata strechy
predsa len trochu odlišným vývi-
nad hlavou a či dokonca života. Mož-
nom. Inde pociťovali potrebu chrá-
no práve vďaka absencii mestských
niť si majetok a životy hradbami,
hradieb Ružomberok nevypálili, ne-
35
vyplienili a nezborili ani tí najhorší
ružomberské jarmoky bývali chýr-
nepriatelia. Využili ho síce, ale na-
ne. Každý si tam mohol kúpiť, čo
pokon zakaždým odtiahli preč.
potreboval, prípadne predať, čoho
Najstaršie liptovské dejiny začali
mal nazvyš. Vzostup a prosperitu
popri pôvodnom slovenskom obyva-
mesta si napokon všimla aj vtedaj-
teľstve postupne dopĺňať vlastným
šia vrchnosť. V pamätnom roku 1318
vkladom aj cudzí prisťahovalci. Keď
poverenec a zástupca kráľa, župan
sa do sveta rozniesla správa o tuna-
Donč udelil Ružomberčanom základ-
jšom rudnom bohatstve, prichádzali
né mestské práva, a tak sa z Ružom-
sem najmä Nemci. Tých na Dolný
berka stalo kráľovské mesto.
Liptov prilákalo predovšetkým zlato.
Ako ináč, aj tu prežívali ľudia svoje
Z bohatstva drahého kovu vykvitla
osudy. Priateľstvá, vzťahy, lásky, ale
najprv Nemecká (dnes Partizánska)
popri nich aj rôzne trápenia. Kto však
Ľupča a neskôr aj Ružomberok. Ne-
rozmýšľa o zlom, keď prichádza na
meckým osadníkom učaroval nielen
nové a pekné miesto?! Ani Štefan, syn
výhodnou polohou, ale aj krásnym
kráľovského dvorana Georga, nevní-
prostredím, ktorému dominoval ru-
mal život inak ako veľké šťastie. Bol
žami obrastený kopec. Rosenberg
mladý, bystrý, plný síl a mladíckych
bol teda príznačným pomenovaním
ideálov. Sám nevedel, prečo si zamilo-
nádhernej a na osídlenie ako stvo-
val tento od svojho rodiska taký vzdia-
renej lokality. Mesto však kvitlo ni-
lený chotár, no bol otcovi vďačný, že
elen ružami. Bohatstvo zlatého kovu
ho sem poslal. Georg, dvoran a verný
pritiahlo po baníkoch, zlievačoch
kráľov služobník bol doma veľmi za-
a kovotepcoch aj kupcov, obchodní-
neprázdnený, no obchodné záujmy
kov a remeselníkov najrôznejšieho
rodiny musel niekto zastať, a keďže
druhu. Všetky tieto krky potrebo-
Štefana považoval za svojho najschop-
vali jesť, preto sa začalo lepšie dariť
nejšieho potomka, jemu pridelil úlohu
aj roľníctvu, pastierstvu, rybárstvu,
rovnajúcu sa dôvere. Syn u panovníka
obchodu s potravinami a zároveň
dobre zapísaného, a preto aj náležite
všetkým šikovným ľuďom, ktorí do-
zámožného rodiča sa ubytoval na Li-
kázali niečo užitočné vyrobiť. Veru,
kavskom hrade, pretože takéto bydlo
36
lepšie ctilo jeho honor. Zvykol si tu
„Dobré ráno!“ pozdraví sa v súlade
pomerne rýchlo, strava bola chutná
so šľachtickým vychovaním a dobrý-
a posteľ dostatočne mäkká, aby mohol
mi mravmi.
na nej nielen odpočívať, ale aj snívať.
„Dobré aj vám. Ako ste sa vyspali?“
„So spánkom nemávam problémy
***
doma ani inde. Ostatne, nie je to
prvá noc, čo u vás nocujem.“
Cez obločné sklo dopadali na bie-
„S radosťou badám, že sa vám na
ly, jemnou čipkou obrúbený obrus
Likavskom hrade páči. Dúfam, že
mihotavé slnečné lúče. V podhradí
ma tušenie neklame.“
sa rozkikiríkali kohúty hneď, keď
Správca hradu Hirkus hodí na Šte-
svetlo oblizlo drevený štít kurína.
fana pohľad plný priazne, lebo má
Krik hydiny Štefanovi neprekážal.
záujem na jeho spokojnosti. Nesna-
Iný by si možno ťažkal na včasný
ží sa však len kvôli jeho vplyvnému
ruch, ale Georgov syn sem neprišiel
rodu, káže mu to aj zákon pohostin-
vychutnávať spánok v čistých peri-
nosti, ktorý rád uplatňuje najmä pri
nách. Bystro vstal, umyl si tvár a po
vzácnejších hosťoch.
krátkej rozcvičke sa obliekol šikovne ako dobre vycvičený vojak. Potom svieži a upravený stlačil kľučku
a veselo vykročil do nového dňa.
Z
jedálne
rozvoniava
ranná
„Určite ste už hladní. Zacengáme
na kuchárku, čo poviete?“
Hirkus je komický, ale Štefan sa
nechce usmievať nad rámec slušnosti.
vára. Prv než Štefan vojde, prežrie
„Čo budeme mať?“ taktne zisťuje.
v ústach nahromadené lačné slinky.
„Včerajšie
„Vitajte, mladý pán! Nech sa páči
odpovie
priazňou vzácneho hosťa polichotený Hirkus a súčasne pochvalne
k stolu.“
Prívetivý
prepelice,“
hlas
hradného
pána
dodá Štefanovi smelosti. Vstúpi sebavedomejšie ako prináleží jeho citlivej povahe.
dodá: „Musím uznať, že ste skvelý
lovec.“
„Ďakujem, poľovačka ma baví, ale
nie je to moja jediná záľuba.“
37
Hirkus, otec početnej famílie, zací-
hou je dohliadať na proces vnútornej
ti náznak záujmu v Štefanovom svie-
výzdoby, umenie si totiž vyžaduje viac
žom mladíckom hlase. Najstaršia
pozornosti ako bežné remeslo. Tým sa-
zo štyroch dcér je už súca na vydaj
mozrejme nechcem znižovať zásluhy
a syn dvorana by nebol zlá partia,
remeselníkov.“
práve naopak. Keby sa veci ubrali
správnym smerom, Hirkus by mnoho získal, no vedel aj to, že nesmie
„Ste spokojný s výkonom svojich
ľudí?“
„Umelcov vybral otec a musím po-
žiadnym spôsobom zasahovať. Tým
vedať, že mal šťastnú ruku. Fresky,
by poškodil nielen sebe, ale predov-
obrazy, sochy, oltár i ostatné ume-
šetkým mladej začínajúcej sa láske.
lecké výtvory pôsobia harmonicky
„Záľuby sú jedna vec a povinnosti
a ucelene. Myslím si, že Ružomber-
druhá. Povedzte, pán Štefan, ak to nie
čania budú nanajvýš spokojní, ak
je tajomstvo, ako sa vám darí v povin-
nie priam nadšení.“
nostiach, pre ktoré ste sem prišli?“
Mladík musel s odpoveďou počkať,
kým slúžka naservírovala jedlo.
Potom si, domácim pánom horlivo
núkaný, založil podbradník a s chuťou zahryzol do pečenej hydiny.
„Hm, znamenité! Máte skvelú
kuchyňu, pán Hirkus.“
„Nesťažujem si. Ale trvalo určitú
dobu, kým som ich vyškolil. Ako
stojíte s tou vašou prácou?“
Štefana nápadne nenápadná pripomienka vráti k meritu veci.
„Stavba kostola na ružomberskom
návrší prebieha úspešne a ako iste
„Takže sa môžeme tešiť na vysviacku...“
„Tak rýchlo to zas nebude. Fortieľ si
vyžaduje čas.“
„Isteže, ale nakoľko odhadujete dokončenie?“
Keby bolo na Štefanovi, s dostavbou
by sa neponáhľal. Má totiž záujem zotrvať v Ružomberku dlhšie, než mu stanovuje otcov príkaz.
Hirkus, čítajúc v jeho zamyslenej
tvári, raz-dva odhalí príčinu. Keď
Štefan mimovoľne fľochne na portrét jeho najstaršej dcéry, odváži sa
k osobnejšiemu prejavu:
viete, máme nielen záujem, ale aj
„Som správcom Likavského pan-
podiel na tomto diele. Mojou úlo-
stva, pretože jeho skutočný drži-
38
teľ, ctihodný pán župan Donč, venuje prevažnú časť svojich pracovných
„Zamiloval som si vašu dcéru,
pane.“
povinností riadeniu Zvolenského ko-
„A ona?“
mitátu. Pokiaľ ide o môj rodinný ži-
„Opätovala moju lásku.“
vot, viete o mne, že mám štyri deti.
„Čo? Ako? Bez môjho vedomia?“
Všimol som si však, že z nich najviac
„Nehnevajte sa na ňu, prosím.
pozornosti venujete mojej najstaršej
Ona za nič nemôže. Podnet vyšiel
dcére Valérii. Otcovská zvedavosť
z mojej stany vo chvíli, keď som jej
mi káže spýtať sa na dôvod.“
pravdivo a úprimne vyjavil cit svoj-
Odhalenému Štefanovi nepožuté
ho srdca.“
sústo zastane v hrdle a len pohoto-
„Nuž ale také niečo? A poza môj
vosť spoločníka zabráni hroziacej
chrbát? To je opovážlivosť voči rodi-
mdlobe z pridusenia.
čom a neúcta k dcére. Valéria je po-
„Jedlo je veľmi chutné, ale nemal
čestná, aby ste vedeli a takéto plet-
by som tak hltať,“ odkašle si mladík,
ky vrhajú tieň na jej dobrú povesť.“
ale svetaznalého Hirkusa svojou vý-
„Nevravte tak, pane, láska pred-
hovorkou neoklame. Uvedomí si na-
sa nemôže nikoho pošpiniť, pretože
liehavosť situácie a voľky-nevoľky
je darom od Boha. Pochopte, pro-
musí s pravdou von.
sím, cit, ktorý vzplanul medzi vašou
„Ctihodný pán Hirkus, neopovažo-
dcérou a mnou je čistý a skutočný.“
val som sa k tomu skôr ako dozrie
„To si najprv overím!“
čas, ale teraz badám, že práve do-
Hirkus schmatne zvonček a zat-
zrel. A to aj bez môjho pričinenia.“
Dončov správca Likavského hradu, utvrdený vo vlastnom predpoklade, uprie na mladého dvorana
zrak a nedbajúc na možné následky,
nanajvýš prísne prerečie:
„Čo je medzi vami dvoma, há?
Chcem to vedieť hneď a zaraz. Vravte!“
repe ním vo vzduchu ako pri poplachu.
„Komorná! Komorná, kde si?“
skríkne do otvorených dverí.
Vzorne ustrojená osôbka pribehne v zlomku sekundy.
„Čo si želáte, pán veľkomožný?“
„Nech Valéria ihneď príde sem.
Že jej rozkazujem.“
39
Služobníčka sa zvrtne na opätku,
Štefanovi sa mihne na tvári jemný
no prv než zmizne z dohľadu, vypo-
úškrnok, no rýchlo zmení výraz a úcti-
čuje si Hirkusov dôvetok:
vo pripomenie:
„Nie, nerozkazujem. Povedz jej, že
ju prosím.“
„Som mu povďačný. A ďakujem aj
tebe, že si prijala zo srdca prýštiace
moje vyznanie.“
***
„Ako by som mohla odmietnuť,“
rečie Valéria so zdvihnutým obo-
Schúlená v Štefanovom náručí,
pritískala si Valéria k hrudi rozkvit-
čím. „Zamilovala som si ťa hneď
na prvý raz,“ blažene dodá.
nutú ružu, ktorú jej práve odtrhol
„Budeme manželia. Predtým som sa
a plnými dúškami nasávala do pľúc
bál na to čo i len pomyslieť v obave, že
jej sladkosť spolu s vôňou stoviek
mi tvoja náklonnosť unikne ako voda
ružových kvetov, okupujúcich mest-
pomedzi prsty, že sa mi vlastnou vinou
ský vŕšok zvaný Hora. Blažená ne-
rozpustí ako krehká snehová vločka na
odvažovala sa ozvať, aby vlastným
dlani.“
hlasom neodplašila šťastie, ktoré
„Hovoríš mi z duše, drahý, tiež som
jej zachvátilo srdce. Štefan bol inej
to tak cítila. Ale teraz nám už nič ne-
mienky. Chcel sa s milou podeliť
hrozí. Nášmu vzťahu sú priaznivo na-
o radosť vyplývajúcu z priaznivých
klonení tvoji i moji rodičia. Viac si ani
udalostí.
nemôžeme želať.“
„Najprv som si myslel, že ma tvoj
otec vyženie a teba že pošle do
kláštora. Keď som mu o nás povedal, očervenel ako moriak.“
Štefan na chvíľu zvážnie. Zdá sa, že
mu niečo dôležité prebehlo mysľou.
„Áno, dovolili nám vziať sa, ale so
svadbou musíme ešte trošku počkať.“
„Ale napokon privolil...“
„Prečo?“
„Áno, lebo nám žičí aj tvoja mat-
„Chcem, aby nás zosobášili v novom
ka. Ona ako žena lepšie rozumie
chráme. Ale nemaj obavy, už to dlho
láske.“
nepotrvá. Zostáva len málo na jeho
„Otec nie je nechápavý, on len tak
vyzerá.“
40
dokončenie. Ktovie, možno príde na
posviacku aj kráľ. Len si to predstav...“
„Teším sa na ten deň a želám si, aby
bol rovnako krásny ako v mojich pred-
úlovok, aby sa mal čím pochváliť pri
svadobnom stole.
stavách.“
„Bude. Naisto bude. Verím tomu.“
***
„Aj ja,“ potvrdí Valéria a odovzdaná
do moci osudu zaborí si tvár do záhybov plášťa svojho nastávajúceho.
„Hej, Kukučiak, na dnes máme dosť.
Odvez všetko na hrad a trofej mi obriaď. S mäsom ti pomôže kuchár Zub-
***
rik. Potom máš voľno.“
„Nepôjdete so mnou, pane?“
Prešiel potrebný čas a obyvatelia
mesta i širokého okolia očakávali radostnú spoločenskú i duchovnú udalosť. Prípravy osláv boli v plnom prúde
a slávnostne vyzdobený nový kostol
„Nie, musím ešte poslednýkrát skontrolovať stavbu.“
„Ale veď kostol je dokončený. Už ho
len čačkajú a upratujú okolie.“
Štefan
neprezradí
Kukučiakovi
sa skvel v slnečnom dni. Ako najkra-
svoje skutočné úmysly. Sluha pred-
jší kvet osadený do zeleného venca
sa nemusí vedieť, že sa chce zasta-
krajiny. Hrad a bohaté mestské domy
viť v ružovom háji na úbočí Hory,
boli pripravené prijať vzácnych hostí.
aby svojej nastávajúcej natrhal kyti-
Valéria trávila posledné letné dni ako
cu kvetov, ktoré tak miluje.
zvyčajne – na Hore plnej ruží. Spoza
Kukučiak neodporuje, bez slova po-
husto zakvitnutých kríkov ju temer
slúchne. Štefan sa zvrtne na druhú
nebolo vidieť. Rada sa medzi nimi pre-
stranu a svižným krokom napreduje
chádzala a skryto snívala o svojej krás-
k miestu, kde so svojou verenicou radi
nej budúcnosti. Jej tajný dievčenský
trávievajú sladké chvíle. Ľahký vetrík
sen sa mal teraz naplniť.
pošteklí ho v nose sladkastou vôňou.
Štefan zaujatý pracovnými povinnos-
Ako hradba sa pred ním objaví ružová
ťami a prípravami dôležitých udalostí
kriačina. Jeden kvet zapôsobí na neho
zvykol si vo voľnej chvíľke zapoľovať
zvlášť očarujúco. Je dostatočne krásny,
v blízkych lesoch plných zveri. Zvlášť
aby ním obšťastnil srdce svojej milej.
teraz pred sobášom potreboval dobrý
Nebude ho však trhať holými rukami.
41
Nechce ho pokmásať, preto ho ako
výborný strelec odstrelí ostrým ší-
„Valéria! Miláčik! Odpusť mi! Nevedel som, že si tu!“
pom svojej kuše. Najprv skráti krok,
Šíp prebodol hruď jeho neves-
aby odhadol vzdialenosť. Napokon
ty spolu s krásnou ružou, ktorú jej
ustrnie na mieste dostatočne ďaleko
chcel venovať z lásky.
od cieľa, aby to nemal až príliš ľah-
„Ach, kiežby som mohol vrátiť čas.
ké. Trpezlivo počká, kým nezbedný
Radšej som sa ja, nešťastník, nemal
vrabček odletí z pichľavého konári-
narodiť, ako teba, nevinnú, poškodiť
ka. Vzápätí cvakne spúšť a vystrele-
takýmto hrozným skutkom. Milova-
ný šíp pretne ovzdušie. Štefan mi-
ná, čo mám spraviť, aby si sa opäť
eril veľmi dobre a bol by sa potešil
živá radostne smiala? Čo mám vy-
vlastnej zručnosti, keby...
konať, aby sa vrátil život do tvojich
„Ách!“ zaznie bolestný ston.
„Je tam niekto?“
„Ách!“ ozve sa znova, ale už slabšie.
prekrásnych očí?“
Nepohnú sa viac mäkké pery
pôvabnej Valérie. Nepobozká už
svojho milého, ani mu nepohladí
Hlas mu pripadá povedomý, ale ne-
tvár svojou nežnou dlaňou. A on?
chce uveriť nedobrému tušeniu, ktoré
Zronený kropí mŕtve telo milova-
mu naliehavo vnucuje vlastná myseľ.
nej horkými slzami neutíchajúceho
So zlou predtuchou vyrazí vpred. Sto-
žiaľu. Preklínajúc sám seba márne
ny vychádzajú spoza ruží. Krovie je
prosí Stvoriteľa o pomoc, zbytočne
však husté, temer nepreniknuteľné.
ponúka svoj život ako náhradu za jej
Vpravo je uzulinký chodníček, ako
záchranu.
pre srnku. Prejde ešte niekoľko metrov a...
Duša dievčiny vyletela z tela ľahučko ako holúbok. Zašvitorila, za-
„Valéria! Drahá moja! Čo ti je?“
šveholila, ako vtáčik zakrúžila nad
Zbytočne však kladie otázky, darmo
svojím ženíchom a pred tým ako sa
nalieha, jeho verenica neodpovedá.
vzniesla do výšin, zakývala mu na
Keď mu pohľad spočinie na jej skrva-
rozlúčku. Štefan nevidel z tohto nič,
vených prsiach, zmeravený od hrôzy
vnímal len jej slabnúcu prítomnosť
sám spoznáva príčinu.
s odkazom doznievajúcim vo vetre:
42
„Nezabudni na mňa a nezavrhni
ružu, lebo ona je symbolom lásky.“
bolesť z jej straty. Smutný príbeh
však nepoznačil len jeho, ale zapísal
Štefan, syn kráľovského dvorana
sa aj do kolektívnej pamäte obyva-
Georga, nezanevrel na červený kvet.
teľov mesta, ktorí ho na pamiatku
Jeho krása mu pripomínala milovanú
veľkej, ale tragickej ľúbosti vryli do
Valériu a pichliače oživovali v ňom
svojho erbu.
43
Zk
44
Zuzana
Kuglerová
Rodáčka z Bratislavy (23. 11. 1955), pedagogička
a knihovníčka, redaktorka a publicistka, poetka
a prozaička siahajúca často tvorivo do (nielen)
regionálnych dejín, aby pútavým spôsobom vyrozprávala zdanlivo zabudnuté príbehy, fabulačne
pretavené do autorských knižných projektov.
Autorka básnických zbierok Madona v hmlách
(1979), Opakovaný záber (1982), Žena zo Samarie (1996); historických románov a povestí Beda
porazeným (1993), Turkova stupaj. Povesti zo
Žilinského kraja (2003), Rytier a zbrojnoš (2005),
Čarodejnica z Petrovíc (2006), Kliatba kožušníkovej vdovy (2007). Predovšetkým deťom sú určené
knihy Rozprávky zo šípového kra (1991), Snehovláska (1992), Púpavový domček (1992), Slnečný
lúč Svetláčik (1994), Nardénova záhrada (1999).
Žije a tvorí v Žiline-Bánovej, je členkou Žilinskej
odbočky SSS.
Ako ukážku z tvorby prinášame dvojicu balád,
ktoré sú blízke autorkinmu tvorivému štýlu.
Balada
o Chopinovi
Rástol v zatajených hĺbkach lesa
Stalo sa to, čo sa muselo stať,
a vôbec nevedel, že má v sebe ukrytú
prišiel tam majster husliar. Obišiel
pieseň. Osud mu vymeral čas búrli-
horu, prstami ohmatal hrubé výč-
vých jarných dažďov aj čas rozpále-
nelky lesných velikánov aj nežné vý-
ného leta. Dal mu tichý smútok nos-
honky omladiny, až našiel to, čo hľa-
talgických jesení, nezabudol ani na
dal. Kľakol si ku kmeňu, oprel ucho
zimné hmly, v ktorých stratené lásky
o jeho kôru a dlho, dlho načúval. Po-
odchádzajú do nenávratna. Plynu-
tom si spokojne vzdychol:
la nad ním modrá obloha, vlievala
,,Áno, máš ju v sebe.“
doň svoju nekonečnosť. Osud me-
Husliar nechal strom uprostred
ral a strom rástol. Prišiel čas, keď
lesa a išiel hľadať piliara. Nie hocija-
už v ňom bolo všetko namiešané:
kého, ale takého, čo začuje v strome
smútok s bolesťou, radosť so šťastím,
to isté, čo on: pieseň prebodnuté-
čakanie s túžbou, vášeň s nehou,
ho slávika. Trvalo mu to mnoho dní
úsmev so slzami.
a musel pochodiť veľa krajín, kým ho
Vtedy si osud povedal:
,,Naplnil sa čas, aby si sa premenil
na violu.“
našiel. Doviedol ho do hory.
,,Spíľ ho tak jemne, ako sa len dá.“
povedal mu.
45
Potom
sa
pomodlil
modlitbu
k bohu stromov a sľuboval:
,,Urobím z neho to, na čo je predurčený.“
,,Áno,“ odvetila.
,,Veľmi?“
,,Ako to mám vedieť, keď ani neviem, kto som a čo som?“
Keď bol strom spílený, dal ho na-
,,Si predsa nástroj, v ktorom spia
ložiť na rebrinák a odviezť do svo-
budúce piesne. Len musíš počkať na
jej dielne. Tam za dlhých dní a ešte
virtuóza, čo ich v tebe nájde.“
dlhších nocí majstroval, otesával,
Tak viola znovu čakala. No jej
namáčal, ohýnal, znovu namáčal
čakanie už nebolo také smutné, ako
a znovu ohýnal, až kým nezmajst-
predtým. Veď mala niekoho, s kým
roval violu. Vyleštil jej povrch ruká-
sa mohla rozprávať.
vom a vyložil ju navrch skrine.
,,Rozprávaj o tom, aké to bude.“
poprosila raz slák.
***
,,Čo?“
,,Aké to bude, keď budem spievať.“
Čas začal znova plynúť. Búrlivá jar
,,Príjemné a vzrušujúce.“
sa vystriedala s vášnivým letom, smut-
,,Aj krásne?“
ná jeseň so zľadovateným zabúdaním
,,Vždy je krásne, keď sa zobúdza
zimy. Viola už bola dávno zmajstrova-
to, čo je ukryté v hĺbkach. Sú pie-
ná, no zdalo sa, že je celkom zbytoč-
sne, pri ktorých sa ľudia usmieva-
ná. Ležala navrchu skrine a zapadala
jú. Sú piesne, pri ktorých plačú. Sú
prachom. Jedného dňa zistila, že jej
piesne, ktoré ich odnášajú do slad-
majster zomrel. Vtedy po prvýkrát po-
kej ríše zabudnutia. A sú piesne,
cítila kdesi vo vnútri, v hĺbke, o ktorej
ktoré sú ako rozprávka. Napríklad
možno ani sama nevedela, pichnutie.
tá o slávikovi a ruži.“
Bolestivo zavzdychala:
,,Ach...“
,,Trápiš sa?“ ozval sa za ňou súcitný hlas.
Tak viola zistila, že nie je na svete
sama.
46
,,Nepoznám ju. Povieš mi ju?“
,,Poviem, čoby nie... Bol jeden
slávik a bola jedna ruža. Slávik miloval ružu a chcel jej dať niečo výnimočné. No nemal nič, len pieseň.
Spieval ju, lenže ruži sa zdala celSPOLUHLASOM/SPOLUHLASEM
kom obyčajná, taká, akú spievajú aj
,,Pravdaže sú. Ale tá neopakova-
iné vtáky. Chcela inú. Neopakova-
teľná a výnimočná je len jedna. Tá,
teľnú. Jedinečnú. Ktorá zaznie len
ktorú trilkoval slávik s prebodnu-
raz. Iba pre ňu. Nepovedala o tom
tým srdcom.“
slávikovi, ale on rozumel jej nemej
,,Ach... Slávik s prebodnutým srd-
túžbe. A spravil niečo, čo nikto iný
com... Už rozumiem. S tŕňom v srdci
ani po ňom, ani pred ním neuro-
sa nedá spievať o šťastí.“
bil. Napichol sa na tŕň ruže a tak
spieval, až kým nezomrel.“
,,Zvláštne... Až vtedy sa tá pieseň
stala výnimočnou?“
,,Tak vidíš. Bude lepšie, keď na tú
pieseň zabudneš.“
,,Nemôžem,“ ozvala sa viola. ,,Cítim ju kdesi v sebe, vo svojich hĺb-
,,Až vtedy.“
kach. Je tam.... Slák, čo keby sme ju
,,Ach, slák, ja už viem, čo je mojím
zahrali?“
osudom. Práve taká pieseň!“
,,Ja nie som tým, čo má v tebe pre-
,,Rozmysli si to. Zahráš ju iba raz.
budiť pieseň prebodnutého slávika.
Potom ti pukne srdce a budeš navždy
Potrebuješ niekoho iného, kto sa
mlčať.“
prepáli až na dno tvojej duše. Kto ťa
,,Mlčania sa nebojím. Veď mlčím
unesie jediným pohladením do pek-
odvtedy, ako ma husliar zmajstro-
la aj raja zároveň. Musíš počkať na
val.“
svojho virtuóza.“
,,To bude iné mlčanie. Plné smútku
Viola si len tíško vzdychla, no po-
za tým, čo mohlo byť a nestalo sa.
tom sa zmierila s tým, čo jej osud
Bude v ňom stratená láska, zlomený
vymeral.
sen. Zúfalstvo nesplnených nádejí.
Bolesť čerstvých rán. Večné jatrenie
***
duše. Spomienky na nehu, čo zmizla
skôr, než prišla.“
A opäť začal plynúť čas. Dni sa toči-
,,O čom to vlastne rozprávaš?“
li ako ruský kolotoč. Prinášali jarné
,,O láske... Krásnej, ale nešťastnej.“
slnko, jas letných dní, ale aj hmlistú
,,Prečo nešťastnej? O šťastnej lás-
nehu jesene i clivé súmraky zimy.
ke nie sú piesne?“
Od toľkého čakania bolo viole často
47
otupno. Preto sa rada rozprávala so
onemel. Dlážka nevŕzgala, hoci mala
slákom, čo ležal vedľa nej. No pri-
viac ako dvesto rokov.
šla doba, keď sa musela rozlúčiť aj
Virtuóz prišiel ku skrini, vzal
s ním. Odišiel za inými husľami. Vio-
z nej navrchu položenú violu. Hneď
la svoj smútok za dobrým priateľom
ako sa ocitla v jeho rukách, prebeh-
naplnila predstavami a snami. Sní-
lo ňou dlhé, chvejivé vzrušenie. Ve-
vala o priateľstve, o láske. O tanci,
dela, že prichádza chvíľa, keď začne
koncertných sieňach a potlesku, ba
spievať. Keď sa jej pieseň prebodnu-
aj o sláve. Občas boli jej predstavy
tého slávika vytrhne z hĺbok. No po-
také silné, že sa podobali na pieseň.
chopila aj niečo ďalšie: tá pieseň je
Možno aj boli piesňou, ale ukrytou
jej srdce. Virtuóz ju položil na stôl.
v jej hlbinách. Počula ju len ona.
Vybral vreckovku a vyleštil ju, až sa
Azda by to tak zostalo naveky,
jej povrch leskol ako zrkadlo. Potom
keby svoj osud nemala predurčený
ju položil do čierneho puzdra vedľa
od okamihu, kedy jej majster priložil
krásneho vznešeného sláku so sne-
ucho ku kôre vzácneho stromu a po-
hobielymi vlasmi. Vzal puzdro a vy-
vedal:
šiel z husliarovej dielne. Viola nevi-
,,Áno, máš ju v sebe!“
dela nič iné, iba tmu, ak sa dá niečo
Nik vtedy netušil, že husliar poču-
také vôbec vidieť. No bola to pokoj-
je pieseň prebodnutého slávika. Do-
ná a hrejivá tma. Biely slák nebol
konca ani viola, ktorú zmajstroval
taký radorečný, ako jej starý pria-
zo vzácneho stromu. No po celý čas
teľ, čo odišiel za inými husľami. Ne-
bola pieseň v nej.
prihováral sa jej. No napriek tomu
Až dovtedy, keď sa čas naplnil a do
sa jej zdalo, že medzi nimi prúdi
majstrovej dielne vkročil virtuóz.
niečo neviditeľné. Ako keby jej ne-
Ten deň sa ničím nelíšil od ostatných.
mou rečou myšlienok hovoril o nehe
Svietilo v ňom slnko, na oblohe plá-
ženy a vášni muža, o vôňach milova-
vali jarné oblaky a klenula sa dúha.
nia, o chuti bozkov a závratu z do-
Predsa však bol v niečom iný! Všade
tykov. Viola ukladala do seba každú
naokolo vládlo hlboké ticho. Vietor
myšlienku ako do studne. Dychtivo.
sa prestal zapierať do okeníc. Dážď
Smädno. Čas, čo sa jej zdal dovtedy
48
nekonečne dlhý, odrazu plynul ako
seň svojho života. Nezameniteľnú.
búrlivé vody vodopádu. Až zrazu
Nenapodobniteľnú.
prišiel okamih jej piesne.
Potom však virtuóz slák zdvihol.
Puzdro sa otvorilo, virtuóz ju
Chvíľu ho podržal vo vzduchu a zra-
zobral a vložil si ju pod bradu. Potom
zu pustil na zem. Viola pocítila, ako
vzal snehobiely slák a jemnučko ho
sa jej srdce vytrhlo z koreňov. Zalial
pritlačil na struny. V tej chvíli viola
ju dlhý a nekonečný smútok. Trvalo
pocítila, že sa jej srdce trhá z hĺbok.
to len krátky okamih, no ten oka-
Zaspievala. Tú istú pieseň, ktorú
mih bol večnosťou. Spoznala v ňom
počul jej majster, keď ešte bola stro-
bolesť nesplnených snov, čakanie,
mom. Tú istú pieseň, akú spieval aj
ktoré nemá koniec, túžbu po stra-
slávik, keď sa nabodol na tŕň ruže.
tenej láske, ktorá sa nikdy nevráti.
Spievala o nežnom a krásnom mi-
Kdesi z jej útrob, z tých najtajnej-
lovaní, o láske, čo je prudká ako
ších miest, kde vraj sídli duša, začal
vlny dorážajúce za prílivu na skalné
stúpať žiaľ. Podobal sa na podzem-
útesy. O túžbe, ktorá tie vlny ženie
ný prameň. Smrteľný gejzír zániku.
vpred. Spievala o bozkoch. O pohla-
Ozvalo sa dlhé, tiahle prasknutie.
dení. Veď mala prečo, prežívala to
Posledný pozdrav umierajúcej pies-
všetko naživo, v tej chvíli a v tom
ne. Koncertnou sálou zaburácalo
okamihu. Hral na nej jej virtuóz,
dlhé, obdivné tlieskanie. Stovky rúk
hladil ju bielym slákom, prebúdzal
vzdávali hold virtuózovi, ktorý v ten
jej ohne, spaľoval jej vášne. Kým po
večer predvádzal svoje umenie. No
nej kĺzal slák, spievala. Jedinú pie-
viola už nič nepočula.
49
Balada o ceste
Od počiatku sveta až po dnešok
Možno pre dláždenie z mramoru,
brázdilo svet mnoho ciest. Niektoré
možno pre slová o sláve vstúpilo na
boli dlhé, iné krátke, niektoré vy-
ňu mnoho nôh. Nechali stopy odtla-
dláždené mramorom, iné zas zaras-
čené do jej vlastnej pýchy a dôleži-
tené tŕním. Sú cesty, ktoré idú vedľa
tosti.
seba. A sú aj také, ktoré sa nikdy
„Je niečo dôležitejšie ako my?“
nestretnú. Každá cesta niekde ve-
pýšili sa nohy a nemysleli na koniec
die. Azda práve preto, že sa niekde
cesty, ktorej kráčali.
začína a niekde sa končí, si myslí, že
je tou najdôležitejšou na svete.
Všetko má svoj koniec, tak ako má
i začiatok. Mala ho aj mramorová
Tak to bolo aj s cestou vydláždenou
cesta. Jej koncom boli ruiny. Hovo-
najdrahším carrarským mramorom.
rili o pominuteľnosti zašlej slávy.
Bol to ten istý mramor, z ktorého
O dotyku času, ktorý každý carrar-
tesal Michelangelo svojho slávneho
ský mramor raz premení na prach.
Mojžiša. Preto sa považovala za ces-
O menách, na ktoré si raz nikto ne-
tu vrcholného umenia.
spomenie.
„Kto po mne pôjde, “ hovorievala
Boli aj také nohy, ktoré sa z toho
nohám, čo po nej šliapali, „dôjde ku
smutného miesta chceli vrátiť späť.
svojej sláve.“
Ako však možno obrátiť cestu z kon-
50
ca na jej začiatok? Došli tam, kde
ktorá sa odrážala na hladine jazier-
mali zamierené: do ruín zatratenia.
ka. Ich cesta nepoznala túžbu vrátiť
O druhej ceste vedel málokto. Zarastalo ju tŕnie a dláždilo ju bodľa-
sa. Chcela len jedno: splynúť s večnosťou.
čie. Predsa sa však našli nohy,
Tŕnistá cesta viedla cez samotu
ktoré sa na ňu odvážili vojsť. Aj
a cez bolesť. Ale jej koncom bolo ja-
oni museli prejsť od začiatku až po
zierko.
koniec. Obúvali sa do škrabancov.
Mramorová cesta viedla cez slávu
Každá ich stopa bola bolestivá a kr-
a cez pýchu – jej koncom však boli
vavá. Po dlhom putovaní prišli do
ruiny. Jedna z nich bola cestou za-
svojho cieľa: k jazierku s priezračne
hynutia, tá druhá cestou večnosti.
čistou vodou, ktorá liečila. Tam si
Nikdy sa nikde nestretli.
umyli svoje rany. Nerozmýšľali nad
No každá sa niekde pre niekoho
ľudskou slávou. Obdivovali večnosť,
začínala.
51
Ml
Milan
Lechan
Rodák z Michaloviec (16. 3. 1943), ktorý veľkú
časť doterajšieho tvorivého života ako redaktor
a vydavateľský pracovník spojil s Martinom (Vydavateľstvo Osveta) a Žilinou (Vydavateľstvá Knižné
centrum a GEORG). Básnik, aforista, satirik, autor
literatúry pre deti a mládež. Jeho osobitý literárny
prejav vychádza z krátkych humoristických foriem
premietnutých prostredníctvom slovných hračiek,
paradoxov a nonsensov. Všetky knižné vydania jeho
tvorby predstavujú mozaiku próz, aforizmov, veršov,
paródií a ponášok, pričom základnú lyrickú rovinu
tvorí poézia napr. v zbierkach Žena, ulica, dlaň, kosť
(1982), Milan Lechan a iné básne (1994), Láskovanie
s (h)láskou (1998), Mesto, srdce, vysvedčenie, dievča
(2003), Slovo robí múza (2005). Mladším čitateľom
venoval knihy Učebnica na prestávku (1988), Žiacka
knižka Milana Lechana (2001). Lechan je prítomný
aj v rozhlase a v mnohých periodikách. Roku 2005
mu za publicistickú a publikačnú činnosť udelili Cenu
mesta Martin a roku 2013 ocenenie medzinárodnej
Akadémie humoru Zlatý gunár na európskom festivale Kremnické gagy za celoživotné dielo. Pracuje
v Žiline, žije a tvorí v Martine, je členom Žilinskej
odbočky SSS. Ako ukážku z tvorby prinášame pohľad
na autorovu tradičnú literárnu mozaiku.
52
POETISSIMO
Na okraj
Nič ti nie je sväté,
ani máčny máčik.
Obliekli ťa do čiernych hábov,
objednali umieračik,
vytriasli zo seba deci slanej vody
a panychídu v rýmoch.
A ty si iba tvrdo zaspal
na vavrínoch.
Koniec koncov
Pod prstami
mi vybuchujú
tvoje sopky.
53
Veľká oblačnosť
až zamračené a zrána hmlisto,
ojedinele slabý dážď
alebo mrholenie.
Keď dojem, poviem svoj dojem.
Detinstvo
Šiel záškolák do hory
vyťať borovicu
a vrátil sa behom.
Stretol tam dve potvory,
čo vyťali jeho.
***
Ak je krava hlúpa, stane sa z nej vôl.
Pavol volá na vola,
ale vola nezdolá
ani zhora, ani zdola,
pretože ako sa do vola
volant,
tak sa z vola
ozývant.
54
PÊLE-MÊLE-CHAN
Lekár mi síce odporúčal pohyb, ale nepredpísal ktorým smerom.
Viete, že keď černoch kašle, ešte nemusí mať čierny kašeľ?
Muži posadnutí sexom vidia všetko z vtáčej perspektívy.
Samochvála smrdí. Neviem čo ten tchor na sebe vidí.
Cogito, ergo sum! Myslím, teda slon!
Sú sekretárky, ktoré uvaria skôr šéfa ako kávu.
Keď hovoríte žene o kúpe náušníc, je samé ucho.
Ľudí s vysokým postavením navštevujem zásadne s rebríkom.
Panny by sa mali stýkať iba s lingvistami. Tí chytajú iba za slovo.
Prosím športových reportérov, aby športové prenosy komentovali
pomalšie. Futbalisti, či hokejisti nevládzu tak rýchlo hrať.
55
GASTROMIX
Kurča na ruský spôsob
Španielsky vtáčik
Keď nemáte všetkých doma, vylezte na strom aj s kuchynským riadom.
Konzumentovi ponúknite príbor
a do jedálne pusťte živé kurča.
Na vtáčika – propagačného – letáčika potom hoďte za hrsť ryže, uhor-
Chobotnica vo vlastnej šťave
ku, výklepok a špáradlo. Podávajte
Najprv sa pokúste dostať z jej objatia. Často sa stáva, že vy a chobotni-
ho v klietke.
ca jete súčasne. Kto je rýchlejší – zje
Vyprážaná muchotrávka
Muchotrávku
nájdite,
viac.
očistite,
obaľte v múke, vajciach a strúhanke, vypražte, zjedzte a zomrite.
Nervy na iný spôsob
Za rána – za rosy si vyhliadnite obeť, do ktorej neprestajne dobiedzajte všakovakými prostriedkami, až kým nepovie: – Nervy sú
v kýbli!
No a s kýbľom, vulgo vedrom si už
ľahko poradíte.
56
POETISSIMO 2
Bé
Ovečky, ovečky,
spásli ste nám oblohu.
Čo teraz, čo potom?
My o vlku
a vlk v baranej koži.
Baran, baran, buc!
57
kM
Katarína
Mikolášová
Žilinská rodáčka (27. 4. 1963), poetka i autorka
kníh pre deti a mládež. Debutovala zbierkou básní Cez oči k tebe vchádzam (2003) a postupne pridala zbierky Snívanie spod kože (2004) a Tanec
borovice (2006), ktoré sú vždy istým intímnym
lyrickým denníkom o neopakovateľných dejoch
vo svete lásky, odrazom schopnosti pozrieť sa na
ňu a preniesť ju ďalej cez prizmu zrozumiteľných
metafor. Nateraz posledná zbierka Vyzliekam
sa z času (2010) je poeticko-interpretačným
pásmom, prvým svojho druhu na Slovensku. Deťom sú určené knihy Veselé básničky pre múdre
detičky alebo Knižka pre prváka Miška, Frčka
Huláková z Vyšných Krkahájov, Oriešok večnej
krásy a Odvážny Brusko. Autorka publikovala aj
v niekoľkých zborníkoch, periodikách, regionálnej tlači a v Slovenskom rozhlase. Žije a tvorí
v Rosine, je členkou Žilinskej odbočky SSS.
Ako ukážky z tvorby prinášame niekoľko doteraz
nepublikovaných básní.
58
Dvaja
„Posledný akord pred zotmením:
nad mestom ukameňovali ticho
husľový kľúč
odomkol komín meluzíne
a ja som zabudla
na všetky zimy s ľadovými mečmi
ktoré visia z mosta
pripravené skočiť –
a potom sa to stane:
z fontány vytryskne gejzír
svetlonosov
neznáma v dlhej sukni
rozprestrie dáždnik
krídlom netopiera
pozametá ulicu
a kŕdeľ vrán
namaľuje strechy dočierna –
59
vtedy ťa stretnem:
keď budem klopkať opätkami
ako žobrák palicou
s kútikom strachu v oku
pod každou bránou
za každým rohom –
vtedy dopovieš“
„Stretnem ťa v noci
budeš sa plahočiť zvratkami jesene
biele kolená priesvitne zaoblené
len v očiach sa ti kúpe starec na vozíku
zelený sveter z ovčej vlny
plný
pľuvancov a krvi
aj mesiac –
plný
priesvitne
zaoblený“
„Nad klenbou vibruje tenor
neznámu z ulice zastavil ligot výkladu
a čierny pes sa schúlil pod klobúkom
za tamtou bránou bude deň?“
60
„Z pomaľovaných stien
vykľučkovali otázniky
ako facky na lícach detí
so smutnými očami
aké vedia mať iba klauni
čo milujú cirkusové farby
a kričia
do zbláznenia kričia tú svoju –
červenú
fialovú
a žltú
a–“
61
„Pršia vŕbové kvety
a niekto cudzí vníma moju chôdzu
mláka sa otvorila dokorán
vidím sa ako stúpam po kvapkách...“
(Myslel som že ma spoznala ale ona nič volám anna anna obzrela sa a zbadala muža na invalidnom vozíku sedel s hlavou vyvrátenou dozadu a dážď
mu stekal dolu tvárou vtedy som to ešte nebol ja)
„Všade sa krútia steny hluchého mesta
na každej tieň tvojho tela
stretnem ťa teraz
v uličke bokom od námestia
za tamtou bránou
za tamtým rohom
budeš sa vyhýbať kalužiam a ľuďom
budem na teba kričať –
a ty sa neobzrieš...“
62
Jeseň
Stúpaš po pôde ktorá tvojim nohám ustupuje tvoje stupaje ostávajú pevne
vtisnuté všade kde si doposiaľ sial –
zem si privlastňuje teplo z tvojich rúk a každý rok sa opakuje to isté:
ako keď odchádza syn –
vnútri je pusto ale ty vieš že tak to má byť
63
Bozk
tichý prienik svetov
a po ňom –
utajený tlkot srdca
na úteku
64
xxx
tak ako včera
ubudlo z budúceho
a naše rozbehnuté kroky večer ustali
tesne vedľa seba
schúlená v tebe ako zvieratko
opäť hľadám slovo
ktoré nám porozumie
65
Sapfó
tmou ohraničená skala
padá telo samovraha:
súzvuk tela a skaly
v hlbočine
biely útes
žena v bielych šatách
biele oblaky na sivom podklade v kontraste s parížskou modrou
biele šaty rozpustené v parížskej modrej
utekala
zaváhala
obrátila sa
vietor jej strhával šaty
jej biele šaty ako biela skala
66
xxx
Vibrujúca tma
sekundový sebaklam
že do teba vidím
strih viečkom –
odpútanie pier
mizne
plachý netopier
67
pM
Peter
Mišák
Ružomberský rodák (10. 9. 1950), pedagóg, redaktor, literárny kritik, publicista, básnik a lexikograf.
Pôsobil ako učiteľ na základnej škole, odborný
a vedúci odborný redaktor vo Vydavateľstve
Osveta, neskôr ako novinár, redaktor a šéfredaktor
Slovenských národných novín v Martine . Autor
básnických zbierok Listovanie (1981), Deň (1988),
Soľ v nás (1998), Necelé sonety o láske (2004),
Rozhovor na ulici (2009), Stanice (2013). Zostavil
Malý slovník slovenských spisovateľov (2002), napísal zbierku poviedok Pointa smrť (2007), Povesti
z Liptova (2008, v spoluautorstve s P. Vrlíkom).
Najkrajšie slovenské povesti o zvonoch (2012),
Rozprávky spod slovanskej lipy (2013, v spoluautorstve s P. Vrlíkom), Ružomberský literárny kalendár
2012 a 2013 (2011a 2012, v spoluautorstve s R.
Kenderom). Za zbierku Soľ v nás získal v roku 2000
Prémiu Paula Rusnaka ako ocenenie Svetového kongresu Slovákov za pôvodnú tvorbu, za Malý slovník
slovenských spisovateľov v roku 2003 Cenu primátora krajského sídla za významný literárny počin.
Povesti z Liptova a Ružomberský literárny kalendár
2012 získali v čitateľských anketách tituly Kniha
Liptova, Najkrajšie povesti o zvonoch a Rozprávky
spod slovanskej lipy titul Kniha Turca a Kniha Horného Považia. Je aj autorom scenárov, rozhlasových
pásiem a poviedok.
Žije a tvorí v Martine, je členom Predstavenstva
SSS a tajomníkom Žilinskej odbočky SSS.
68
Bronzový čas
Ešte sú také prázdne miesta,
kam až dovidíš,
na ktorých nikdy nikto
nebol doma.
A zopár vyprázdnených.
Z nich vyhnali sme sami seba
do bludísk
a zo spomienok
vytrhli ich mená.
Už veky nášho času
v nich driemu
slávne svedectvá.
Niet za čo chváliť
a niet koho.
69
Nebožské uzly
Aká tam nadväznosť...
Konce lán ďaleko od seba
a uzly dávno nevieme.
Chcel by som sa vidieť z diaľky,
ako dnes vidím
Márie mojej mladosti
a ako ony vidia mňa.
Bolo by menej krokov naslepo
a menej snahy o návrat.
A možno aj tie uzly napokon
aspoň na ten môj čas
vydržia.
70
Ranná
Už sa dívam zboku
a trochu aj zhora.
Nepáli ma teplo
holubičích dlaní.
Ešte stále stupajami
dotýkam sa zeme,
ale iba zľahka.
Prv než mi svitanie
zavadí o viečka,
za oknami všetko škrieka
ako nadržaný páv.
Okamih dohára,
lebo iba potme počuť,
ako v lampe puká
unavený knôt.
71
Rozlúčka
Priveľa samoty
uprostred davu
a rečí, rečí
bez konca.
Špaliere. Uličky z ľudí
a každý s vlastnou
zemou pod nohami.
Režú dav na kusy.
Len zopár omylných
akoby zo zvyku
chce zlomiť samotu
aspoň na dvoje.
Ale tá sa celí
ako rana po britve:
Dlho a krvavo,
dlho a štipľavo,
dlho a
boliac.
V záprahu
72
Nevieme vlastné hranice.
Čo kúsok miesta pred nami,
to krok.
A pokiaľ možno ľavou.
Sme celí nad vecou
a s ustavičným cieľom:
nad hlavou bičík
s chlpom suchej trávy.
73
Čo s tým?
(z nových rozhovorov)
I
Čoraz ďalej
je ku skutočným slovám.
Akoby sme išli
iným smerom.
Opačným.
A od slov, pane,
čoraz bližšie
k zbytočnému strachu
o tých pár dní,
čo sú, zdá sa,
navyše.
II
Keď ťa raz, pane,
príčinliví odvrhnú
alebo oklamú
alebo iba
jednoducho omrzia,
mohol by si sa stať
Bohom unavených.
74
Nám by si sa
zišiel viac.
III
Pribúda, pane,
miest,
kam nesmieme.
A čoraz viac je
jednosmerných chodníkov.
Len tam.
No my sa, pane,
po nich vlastne
vraciame.
... et in pulverem reverteris.
IV
Priveľa, pane,
je navôkol nás vecí,
ktorými ešte
nikto nepohol.
Či azda ty?
O tom tu zatiaľ nevedno.
75
Len žreci sa tvária,
že majú jasno vo všetkom.
A mali vraj aj proroci.
Iba nám, pane,
o tomto čase
z toho jasna
priveľa naraz
ubudlo...
V
Tak teda ako?
Srdečná vďaka,
keď si sa
už spýtal.
Celkom obstojne.
Daria sa veľké
veci, pane.
Len tie obyčajné
akosi pomenej.
Počúvať,
mlčať,
dívať sa.
A ako sme to
dobre vedeli...
Hádam len ty
76
lepšie, hoci,
ako sa tak dívam,
ani tebe nejde
o viac ako nám.
VI
Viem,
že len repceme
a kto príde,
ten melie.
Poza bučky,
potichučky
šúchame si dlane.
Ale, pane,
zavše ozaj dávaš
po papuli
nepravým.
77
ON
Ondrej
Nagaj
Rodák z Ratkovského Bystrého na Gemeri (21.
2. 1940), pedagóg (stredné školy v Turčianskych
Tepliciach, Prvé slovenské literárne gymnázium
v Revúcej), vydavateľský pracovník (martinské
Vydavateľstvo Osveta), redaktor, literárny kritik,
básnik a autor literatúry pre deti v predškolskom i mladšom školskom veku, ktorý veľkú časť
tvorivého života a bohatého diela spojil s regiónom Turca a Žilinským krajom. Knižne debutoval
básnickou zbierkou Verše na pni (1966), v ktorej sa výrazne prejavili intimizujúce tendencie,
schopnosť rytmicky presadiť krátky rozsah do
obsahovo hlbokého celku s ľahkou zrozumiteľnou
pointou. Aj vo svojej ďalšej tvorbe pre dospelého
čitateľa v dvoch desiatkach kníh prechádzal zmysluplne od ľúbostnej lyriky cez reflexiu domova
až po prírodné motívy (napr. Prekrývanie tvárí,
1981; Nebudem už zlý, 1986; Darované súkromie,
1994; Nenechajte ma na pokoji, 1995; Aj kajku
láka let, 2002; Aj kalina je kvet, 2002; Píšem si
namiesto Teba, 2007; Šepotance, 2013). Detskému čitateľovi venoval tiež dvadsiatku nápaditých
kníh, napr. Mám básničku na jazýčku (1988),
Nepotkni sa jazýček (1992), Kamaráti na lúke,
Hádanky a viaceré leporelá. Ako ukážku z tvorby
prinášame pohľad na charakteristickú autorovu kontemplatívnu poéziu určenú dospelým
čitateľom.
78
Čas našich životov
-1Keď jeseň
žlté listy píše
tým svojim vtáčkom
za more,
ja som si
s touto piesňou prišiel,
ktorá raz musí
prebolieť.
Ďakujem, láska,
za to krásne,
čo dala si mi
do dlaní.
V horúcich letách
možno za sneh,
za svetlo
skorých svitaní.
79
Nie je to v nás,
je to mimo nás.
V tom večnom kotle,
kde sa varí čas.
No prv, než to v ňom
všetko skolotá,
premieša obsah
nášho života.
Už tichý vietor
lístím máva
a vraví zbohom
jeseni.
No v srdciach,
ktoré plačú za nás,
cícerčok lásky
pramení.
Tá ostáva tu
ako stromy
do zeme pevne
vsadené.
Čas v rukách sa nám
začal mrviť
pod ťažkou nohou
nádeje.
80
Možno vykypel
spod pokrievky
a v pahrebe sa
vyparil.
Ale ak v nás bol
veľmi tenký,
dokázal
iba poraniť.
-2Slnko má stále
žltý spln.
My nie sme
večne mladí.
A láska
z našich čistých zŕn
si svoje hriadky
sadí.
A vtedy jej je
najlepšie,
keď si kus teba
odtne.
Lúska z nás
krátke rešerše
písané v noci
potme.
81
Ja sa ťa nikdy
nezbavím,
pre mňa si aj dnes
mladá.
Piskľavý vietor
z mojich zím
ťa ešte stále
hľadá.
Vážená dáma,
krásne je,
že slnko vždy je
v splne,
že občas sa mi
usmeje
a občas z neho
trniem.
To mi tak život
tidliká,
aby mi nebolo
smutno.
Je to spev?
Možno králika
po krku rukou
utlo.
Aj roky majú
kladivo
a tlčú do nás
kliny.
82
Neviem,
koľkokrát za život
do srdca
uderili.
-3Kým som ešte
na tejto strane rieky
a mám ruky
zo života prázdne,
rád by som sa,
rád podelil s niekým
so všetkým,
čo ostalo mi na dne.
S trochou lásky
k priateľom a blízkym,
veď som ich mal
prenesmierne rád.
Nerátal som
straty ani zisky,
ale chcel som
predovšetkým dať.
S trochou viery,
že sme tu len chvíľu
a vrchy nám hlavy
prevýšia.
83
Neprišli sme
iba na hostinu.
Treba zniesť aj ostne
černičia.
A s nádejou,
že naplním dobrom
srdcia detí,
ba možno aj vnukov.
Aby sme sa
priblížili k obrom.
Tým, čo sú v nás
krotkí ako smútok.
84
Popolvárov brat
Keď mrzne jeseň
a vrany nebo orú,
prichádzam presne
len po medenú horu.
Stmieva sa vo mne
a treba sa vrátiť.
Nevládzu ďalej unavené kone.
Odoprený
im bol obrok zlatý.
Už sa mi zdalo,
že som skoro v cieli,
a pritom som sotva
vyšiel na dvor..
Princeznú
sme vôbec neuzreli.
To nenájdené
ma ako vina mrazí,
veď nepatrí sa
už z polcesty vrátiť.
Tak mi odpusť, prosím,
moje slzy.
85
V ďalekých hmlách
len tušiť zámok zlatý.
K striebornej hore
dôjde niekto iný,
no vráti sa, lebo málo chce
a oplače doma svoje činy.
Nedočiahol
zlaté ovocie.
K zlatej hore
chodník neschodný je,
vycicia ťa ako osa hrozno,
lebo striga,
všetko, čo je živé,
záludne víta
a spriaha sa so zlom.
O zlatej krajine
môžem iba snívať
a závidieť tým,
čo v nej boli chlapi.
Osivela
vraným koňom hriva
a mňa to teraz neúprosne
trápi.
86
87
IV
Igor
Válek
Rodák z Martina (7. 1. 1967), redaktor a publicista,
básnik a prozaik, editor a organizátor literárneho
života v Martine i v Žiline, ktorý dielom prinavracia
vlastenectvo a poukazuje na bohatstvo národného
dedičstva. Autor básnických zbierok Na-miesto
piesne (2000) a Korene a úlomky (2007); knihy
próz Haškovi v pätách. Koláž o hľadaní a nájdení
Slovenska a spisovateľa (2003); syntetizujúcich
slovníkov (Lexikón literárnych diel – svetoví autori,
2002; Lexikón kultúrnych pamiatok Slovenska,
2004; Lexikón literárnych diel – slovenskí autori,
2006 a Literárny lexikón Žilinského samosprávneho
kraja, 2009); Martin – sprievodca kultúrou mesta
(2008); editorsky pripravil a doslovom doplnil črty
Tida J. Gašpara Starinské nezábudky (1993), výbery z J. G. Tajovského (Maco Mlieč a iné poviedky,
2004), J. Jesenského (Slnečný kúpeľ, 2005), J. Záborského (Chruňo a Mandragora) a J. Kráľa (Jarná
pieseň, obe 2006), spoluzostavil Pamätnicu Roku
Ľudovíta Štúra 2005 – 2006 (spolu s O. Pavúkovou,
2006). Pre deti prerozprával Najkrajšie rozprávky
88
Pavla Dobšinského o zlate (2004), dvojdielne
Najkrajšie slovenské národné rozprávky Pavla
Dobšinského (2010), Najveselšie rozprávky Pavla
Dobšinského i NEBOJSA! a iné HORORozprávky
a napísal Povesti o slovenských riekach (všetky
2013). Za prvú zbierku získal Cenu prednostu
Krajského úradu v Žiline za debut roka; za knihu
o Haškovi prémiu primátora Mesta Žilina za
literatúru; so žilinským literárnym lexikónom
obsadil 2. miesto v súťaži Kniha Horného Považia
(2010), s dvojdielnym výberom z Dobšinského
roku 2. miesto v súťaži Kniha Turca (2012), Najveselšie rozprávky Pavla Dobšinského boli úspešné v Turci i na Hornom Považí (3. a 2. miesto
za rok 2013), HORORozprávky boli najkrajšou
detskou knihou jari 2013 v tradičnej súťaži Domu
detského umenia Bibiana v Bratislave. Autor žije
a tvorí v Mojšovej Lúčke a v Martine, je členom
Žilinskej odbočky SSS.
Ako ukážku z tvorby prinášame poviedku s jemu
blízkou vysokou mierou fabulácie a vtipu.
89
Bude to
ďalšia kniha?
Horúci augustový večer lenivým
razy stúpil bosou nohou na ich ostré
pohybom ťahal ešte stále žeravé sln-
zúbky. Vtedy nadurdene zašomral:
ko za nohu. Aby už konečne opustilo
„Čo hryzieš?!“ Zohol sa a previnilca
oblohu a uľavilo svetu. Vyšťavenému
šmaril do koša.
a vyprahnutému, veď každá kvapka
Šuchtavým krokom sa vrátil z mies-
akejkoľvek tekutiny sa od rána so zú-
tnosti, kam aj prezident chodí pešo,
falým syčaním menila na paru a mizla
skydol sa na prepotený a kyslou ka-
v nenávratne. V nenávratne Jarosla-
pustou raziaci poťah hojdacieho kres-
vovho objemného brucha s podobným
la a krátkymi prstami hrabol do ška-
zasyčaním zmizla aj ďalšia fľaša chla-
tuľky cigariet. Lačno si potiahol dym
deného kozla. Veľkopopovického. De-
a naučeným pohybom dlhoročného
siatky. Koľkej už, nevedel. Pokrivené
fajčiara sklepol popol do preplneného
uzávery prestal rátať podvečer. Pri tri-
popolníka na opierke. Na okamih za-
nástke. Už ich iba mechanicky hádzal
váhal a vzápätí, s podobnou zručnos-
ponad plece do koša. Teda smerom,
ťou, vytiahol ľavačkou ďalšiu fľašku
kde kôš stál. Že nie vždy trafil, vedel.
z plechového vedra plného roztápajú-
Keď si išiel vyprázdniť mechúr, musel
ceho sa ľadu.
prekračovať roztrúsené dôkazy svojej
basketbalovej nemohúcnosti a zo dva
90
„Tsssss!“ privravela sa mu pena
oslobodená zo skleného zovretia.
„Glo, glo, glo!“ odpovedal jej pria-
o akejsi Márii, ktorej prastará mama
teľsky, naraz do seba vlejúc polovi-
rozjatrila dušu študentovi a ten o nej
cu fľaše. Takto povzbudený, Slavo si
zložil básnický opus a vzápätí o tom,
na kolená posadil redakčný notebok
že o čosi podobné sa pokúša aj môj
a začítal sa do riadkov na monitore.
spolusediaci. Už pri druhej runde sa
„Ako sme sa dozvedeli z listu, ktorý
mi však podarilo prehodiť reč na moju
prišiel do redakčnej pošty, v Banskej
nôtu. Dozvedel som sa, že už niekoľko
Štiavnici sa prednedávnom objavili
dní sa od rána ulicami mesta potulujú
zvláštni návštevníci. Svojím neobvyk-
počerní ľudia v dobových rovnošatách
lým vzhľadom a správaním rušia nielen
tureckých bašibozukov. Presne akoby
“zabehaný“ mestský život, ale aj jeho
z oka vypadli tým sadrovým z muzeá-
obyvateľov. Bez váhania sme sadli do
lnej expozície v Novom zámku na vr-
auta a vydali sa po stopách, ktoré na-
chu Frauenberg. Ešte aj tie krivé šable
značoval list. Po príchode na Radničnú
a vykrútené bajúzy majú rovnaké...
ulicu sme sa nenápadne votreli medzi
Stačili však ďalšie štyri deci červené-
tmoliacich sa ľudí. Mne sa pred budo-
ho vínneho moku a bolo po záhade!
vou evanjelického lýcea, priamo pod
To vraj iba nejakí podnikavci takýmto
pamätnou tabuľou, svedčiacou o sku-
spôsobom, v originálnych kostýmoch,
točnosti, že tu svojho času študoval aj
pozývajú hostí do novootvorenej bal-
Sládkovič, podarilo na lavičke nadvia-
kánskej cukrárne a môj „priateľ“ do-
zať rozhovor s poblednutým mladíkom.
stal nápad, že upozornením na nich
Sprvoti síce, píšuc akési veršíky do
priláka do Banskej Štiavnice redak-
obyčajného linajkového zošita, neprí-
tora našich novín. Aby mu ponúkol
liš ochotne reagoval na moje pozvanie
na uverejnenie svoje básne. Keď ma
na dva deci červeného (veď ako lepšie
videl „ňuchať“ pred lýceom, hneď ve-
začať reč s neznámym človekom?), no
del, že sa mu zámer podaril a okázalú
keď som prezieravo spomenul, že mám
nechuť nad mojimi otázkami len pred-
namierené aj do Pischlovho domu na-
stieral. Znechutene som ho odkázal na
proti Kostolu sv. Kataríny, hneď ožil.
živoriace literárne periodikum a chcel
V prítmí tichej kaviarne som si najskôr
som odísť. Vtedy ma naspäť na stolič-
vypočul jeho horúčkovité rozprávanie
ku prikovali slová od vedľajšieho stola!
91
Akýsi Nácko s Imrom sa rozprávali,
pracovný ruch. Za neďalekou zákru-
že spod Sitna už tretiu noc počuť po-
tou, oproti – aká symbolika! – rodnému
divné zvuky. Ani čo by kov narážal na
domu Margity Figuli stáli tri ubytova-
kov. Musím si presadnúť, tuším niečo
cie maringotky a po ceste mechanicky
veľké...“
fučali ďalšie nákladiaky s ešte čerstvo
Trochu sa mu driemalo, no ďalšia ci-
voňajúcimi smrekovými doskami. Pred
gareta mala v žilách kofeín a radodaj-
potravinami, popíjajúc fľaškové pivo,
ne sa s ním podelila. Aspoň cigareta,
sa miešali domáci s robotníkmi. Naj-
smutne sa pousmial.
prv sme sa pokúsili osloviť práve mu-
„Ako sme sa dozvedeli z telefonátov
žov práce, no dôraznými gestami a ne-
od obyvateľov Vyšného Kubína, minulý
publikovateľnými slovami nám dali
týždeň sa len ťažko dostávali autami
jasne najavo, že sú viazaní mlčanlivos-
cez hlavnú cestu. Príčinou bolo jej za-
ťou. Keď náš fotograf zbalil do brašne
tarasenie ťažkými stavebnými mecha-
to, čo mu ostalo z fotoaparátu, prešli
nizmami. Už v piatok 13. augusta sa
sme k stavenisku. Lepšie povedané,
z neďalekého Dolného Kubína prihnali
k nepriehľadnému plotu, spoza ktoré-
skriňové nákladiaky s robotníkmi, za
ho zneli nefalšované zvuky stavebných
nimi bagre, domiešavače s betónom
prác. Napriek všetkým, doteraz inde
a autožeriav. Na veľké prekvapenie
úspešným úskokom, sme neuspeli ani
domácich sa ľudia i technika rozložili
tu. Akýkoľvek dobre mierený pokus
okolo pamätníka na mieste, kde stál
nadviazať nielen vizuálny kontakt so
kedysi rodným dom Pavla Országha
stavbyvedúcim sa odrazil od hradby
Hviezdoslava. Kým jedna skupina
cieľavedomého mlčania a veľavýznam-
robotníkov začala lokalitu okamžite
ného poklepávania na fascikle s doku-
ohradzovať vlnitým plechom, druhá,
mentáciou. Neostalo nám iné, ako na-
napriek výhradám Vyšnokubínčanov,
vštíviť obecný úrad a starostu Vyšného
sa pustila do podkopávania onoho ka-
Kubína, Mgr. Pavla Podvrchovinského.
meňa.
Ten po dvoch hodinách naliehania
Okamžite sme navštívili miesto po-
a dvoch fľašiach borovičky predsa pre
dozrivých prác. Po príchode sme moh-
čitateľov našich novín povedal: – Asi
li konštatovať, že tu naozaj vládne čulý
pred dvomi týždňami sa so mnou te-
92
lefonicky skontaktoval istý maďarský
nal na akéhosi predka. Oravca sklada-
štátny občan so slovenskými koreňmi,
júceho v poslednej tretine 19. storočia
ktorý bol ochotný investovať značný
advokátske skúšky v Budapešti. Potom
kapitál do stavby básnikovho domu.
nahlas čítal vlastné básne a vyrovna-
Trval však na tom, aby vyzeral ako ten
ným krokom spravodlivého človeka
pôvodný na existujúcej makete. V ďal-
hneď po zotmení odchádzal spať.“
ších dňoch sme prostredníctvom za-
„Čo páliš?!“ zmohol sa Jaroslav na
stupujúceho právnika podpísali všetky
odpor, cigareta využila jeho zaujatie
potrebné papiere a vyhliadnutá firma
textom a potisla mu žeravý stĺpček
začala so stavbou. Pýtate sa, kto je ten
popola medzi ukazovák a prostredník
veľkorysý mecén? Aj keby som chcel,
voľne opretej pravačky. Končekom ja-
nemôžem jeho meno prezradiť! Vyplý-
zyka oblizol boľavé miesto a nikotín
va to so zmluvy podpísanej medzi ním
prestriedal chmeľom.
a obcou.
„Ako sme sa dozvedeli v Čachtic-
Viac sme sa od prvého občana Vyš-
kom múzeu, poplašné správy hovo-
ného Kubína nedozvedeli, no ďalší,
riace o zmiznutí viacerých mladých
ktorí chceli ostať v anonymite, nám
dievčat z obce a blízkeho okolia, urči-
prezradili, že niekedy pred rokom tu
te nesúvisia s prípadným obnovením
viac dní dovolenkoval manželský pár
okultnej činnosti na neďalekom hrade.
z Budapešti. Sympatický šesťdesiat-
Hoci telo grófky, tyranizujúcej okolie
nik, drobný pán Pál s fičúrskymi pre-
na prelome 16. a 17. storočia sa ne-
šedivenými fúzikmi, chodieval na dlhé
našlo ani pri prieskume v roku 1938,
výlety k neďalekému salašu. Ako nie
nedávna séria tajných nočných poby-
celkom správne informovaný mešťan
tov v hradnom podzemí nepotvrdila
a navyše občan maďarského hlavné-
prítomnosť akejkoľvek tajomnej sily
ho mesta si totiž, až kým ho ktorási
medzi starobylými múrmi.
dobrá duša neupozornila, myslel si,
– Pracovníci múzea, posilnení o špič-
že navštevuje legendárnu hájovňu na
kových démonológov strávili vo viace-
Podvrší. Po večeroch postával s domá-
rých priestoroch hradu niekoľko nocí,
cimi na priedomí prenajatej chalupy
viackrát ho navštívili aj v neskorú
a pomerne dobrou slovenčinou spomí-
nočnú a skorú rannú. Keď si odmyslí-
93
me miestneho blázna Vyskoča a jeho
ktorý má na svedomí zmiznutie mno-
dve kozy, nenašli nič a nikoho, – pove-
hých mladých dievčat z krajín bývalé-
dal nám riaditeľ múzea PhDr. Krištof
ho sovietskeho bloku. V zadnej časti
V. Ctiborovský. Záhadu zmiznutých
auta našli aj tri omámené a spútané
dievčat sme sa pokúšali ďalej riešiť
dievčatá: 18-ročnú Janu P. a jej 19-roč-
na Okresnom riaditeľstve Policajného
nú sesternicu Paulínu J., obe z Čachtíc
zboru v Novom Meste nad Váhom.
a 20–ročnú Gabrielu K. z Vaďoviec, po
Tu sa nám po počiatočnom zmätku,
ktorých bolo pred mesiacom vyhláse-
vyvolanom zrážkou ich podnapitého
né celoštátne pátranie. Všetky tri boli
kolegu, nadstrážmajstra V. P. s osob-
dlhodobo nezamestnané a prihlásili sa
ným autom s ukrajinskou poznávacou
na inzerát ponúkajúci prácu au-pair
značkou, podarilo od hovorcu Vravné-
v zahraničí. Keď však navštívili spro-
ho zistiť, že sme opäť raz v pravý čas
stredkovateľskú agentúru, omámili ich
na pravom mieste. Podobne sa osved-
pri pohovore neznámymi barbiturátmi,
čil aj spomínaný nadstrážmajster,
podanými zrejme v nápojoch, a na viac
ktorý napriek viac ako dvom promile
sa už nepamätajú. Všetky poškodené
alkoholu v krvi presne trafil do mikro-
boli po lekárskej prehliadke prepuste-
busu uháňajúceho z Čachtíc. Ako sa
né do domácej liečby, všetci podozriví
totiž neskôr ukázalo, vodičom vozidla
boli zadržaní vo vyšetrovacej väzbe
bol ukrajinský štátny občan Olexyj
a prokurátor na nich vzniesol viacero
F., po ktorom už niekoľko rokov pát-
trestných oznámení. K množiacim sa
ral Interpol v súvislosti s prostitúciou
prípadom zmiznutia mladých žien zo
a nelegálnym obchodom s „bielym
Slovenska sa vrátime v budúcom čís-
mäsom“. V osemmiestnom automobile
le rozsiahlejšou reportážou z amster-
boli okrem vodiča zaistené aj ďalšie
damskej štvrte červených lámp.“
dlhodobo hľadané osoby, Ilona Ióvac-
Ďalšia návšteva miestnosti razia-
ká a Doris Sentéšiová, esá východoe-
cej čpavkom. Po návrate Jaroslav už
urópskej kupliarskej „galérky“. Krimi-
v kúte izby zasvietil malú lampu za-
nalistov však potešilo predovšetkým
vesenú na stene špinavozelenej farby.
zadržanie Alžbety Batorovescuovej,
(Modernistický vkus bývalej!) Na čí-
rumunskej hlavy tejto vetvy gangu,
tanie mu síce stačilo svetlo monitora,
94
95
no vždy takto riedil hustotu večernej
rum, gin, štok, čerešňovica a kalva-
samoty. Svetlo bolo jeho druhom. Po-
dos – domáci . Okrem toho, že bez
zdravil ho priložením dvoch prstov
väčšej ujmy na zdraví prežili aj túto
k najhlbšej vráske na čele a pokračo-
„kalorickú“ bombu, je na prípade
val v prerušenej činnosti.
zarážajúci jeho takpovediac geogra-
„Ako sme sa dozvedeli od zástupcov
fický aspekt s dôrazom na speleolo-
Slovenskej speleologickej spoločnos-
gické atribúty. Veď J. H. a B. H. boli
ti, jej dvoch členov J. H. a B. H., po
napriek
ktorých pátrali desiatky členov tohto
objavení na úplne opačnom konci re-
dobrovoľného jaskyniarskeho zdru-
publiky! Keďže postihnutí ešte neboli
ženia v okolí Jasovskej jaskyne, našli
schopní súvislo komunikovať, opýtali
dnes v skorých ranných hodinách
sme sa na prvé zistenia náčelníka
na parkovisku v Súľovskej tiesňave.
Slovenskej speleologickej spoločnos-
Hrozný pohľad na úplne vyčerpanú
ti, Ing. Záboja Podkrtinského.
očakávaniam
pátrajúcich
a zjavne psychicky otrasenú dvojicu
– Nech to znie akokoľvek neuveri-
sa naskytol najskôr skupine českých
teľne, Jaro a Božo sa z Jasova v Slo-
turistov, ktorí sa tu chceli občerstviť
venskom krase v Košickej kotline,
pred ďalšou cestou na západ. Privo-
ergo z východu republiky, dostali
laní záchranári sa okamžite postarali
podzemím až do jaskyne Šarkania di-
o transport postihnutých do nemoc-
era v Súľovských vrchoch v Žilinskej
nice v Bytči, poskytnúc im predtým
kotline, ergo na sever republiky! Ako
prvú pomoc podľa zásady dodržania
sme vyrozumeli z ich rozprávania, pri
všetkých piatich T: teplo, ticho, trans-
rutinnom zostupe v jasovskom Dóme
port, tíšenie a tekutiny. Hlavne tekutín
netopierov sa zrazu preborila stena
prečerpali cez útroby úbohých (aj) de-
a pred nimi sa otvorila chodba. Nevá-
hydrovaných jaskyniarov neuveriteľný
hali a pustili sa, ako zapálení jaskyni-
objem. Ako neskôr lakonicky konšta-
ari, ďalej. Po úplnej strate zmyslu pre
toval MUDr. Gustáv Neochvejný, služ-
časovú realitu – stále iba kráčali, bro-
bukonajúci lekár na anesteziologicko-
dili sa a preliezali – sa prebrali pod
-resuscitačnom oddelení: - Slivovica,
skalami Roháča neďaleko Obrovskej
borovička, demänovka, becherovka,
brány, ergo v Šarkanej diere –, s vy-
96
trešteným pohľadom rozpráva skú-
prilepší k biednej almužne nazývanej
sený speleológ, uhýnajúc si z poľnej
výplata. Zrazu sa strhol. Kdesi v čier-
(jaskynnej) fľašky.
nej tme za bývalou a teraz už dlhšie
– Rum –, skúsene konštatuje okolo
opustenou maštaľou, zachytil peri-
prechádzajúci MUDr. Neochvejný. Za-
férnym videním akýsi pohyb. Urobil
interesovaní už oslovili aj špecialistu
dva-tri kroky tým smerom, uvedomu-
na magické miesta Slovenska, RNDr.
júc si, že ešte stále tu cítiť ročitý pach
Ing. Milivoja Jasenského, PhD., ktorý
dobytka. Aj starý otec rozprával, že
sa vyjadril, že po zostúpení do chodby
práve ten počas tuhých zím prilákal
zacítil výrazný zvierací pach. Zároveň
hladné svorky vlkov. Ešteže je leto,
okolostojacim
pomyslel si a vtom za rohom zbadal
prerozprával
viace-
ro šarkaních legiend z okolia Jasova
i Súľova a mrmlal si akési zaklínadlá.“
Jaroslavovi odkväcla hlava. Na
akýsi dlhý šupinatý chvost.
„Čo buntošíš?!“ prehodil pobavene...
hruď. Na chvíľu. Hneď sa prebral
Ďalšiu fľašku piva zo starého ple-
a ťažkým krokom rozospatého člove-
chového vedra plného teplej vody
ka prešiel na neistých nohách najskôr
vytiahol ráno sused Jožo. Starý mlá-
izbou a potom chodbou až ku vchodo-
denec, ktorého opäť sušilo a dobre
vým dverám. Rozdrapil ich mocným
vedel, kam sa ísť liečiť. Roztrase-
myknutím a vyťapkal sa na kamennú
nou rukou otvoril šmykľavú fľašu
verandu starorodičovského domu.
o opasok, ako sa to naučil na vojne,
Vždy sa sem, do relatívneho dedin-
a zhlboka sa napil. Trochu ho nap-
ského ticha Súľova, odkiaľ pochádzal
lo, ale statočne preglgol a zapálil si
po praslici – či po prasnici, ako rád
nalomenú cigaretu. Hodil sa do hoj-
hovorieval novinárskym kamarátom
dacieho kresla a prižmúrenými kar-
po uzávierke v krčme všeobecne zná-
pavými očami sa zahľadel k rozchľa-
mej ako Ochmelisko –, utiahol, keď
beným dverám. Ten Slavo určite
sumarizoval svoje staré články do
zase zaspal na záchode, pobavene sa
ďalšej knihy. Ktorá mu aj tak nevyne-
uchechtol a bezmyšlienkovite si zno-
sie pochvalu kritiky, no napodiv sa zas
va logol, klopkajúc špinavými prsta-
bude celkom dobre predávať a on si
mi na ticho si pradúci notebok...
97
IV
Eva
Kotarbová
Narodila se v ostravské čtvrti Vítkovice (24. 12.
1948). Po studiu na Pedagogické fakultě v Ostravě
krátce učila matematiku a zeměpis, ale převážně
působila jako novinářka: v Ostravském večerníku,
České televizi v Ostravě, v TV Kabel Plus, tisková
mluvčí jedné z městských částí Ostravy a zároveň
byla redaktorkou a fotografkou zpravodaje Centrum.
Nyní je volnou novinářkou, provozuje web Haló,
Ostrava! (http://www.kotarbova.eu) ve snaze zachytit
část kulturního a společenského dění v Moravskoslezském kraji. Velkou pozornost na nich věnuje
literatuře a jejím tvůrcům. Po publikování v almanaších a sbornících (Almanach mladých tvůrců Oheň;
Do dlaní chceme žhavou lávu nabírat; Jarní Vltava…)
ji v roce 1979 vyšla první básnická sbírka Podkůvky,
dále Kameny (1981), Zapomenuté věty (1992) a Siluety
(2009). Část veršů básnířky byla zhudebněna, písně
nastudovaly pěvecké sbory, nebo je interpretovali
přední čeští profesionální pěvci. Autorka napsala
rovněž řadu povídek, které byly publikovány v denním tisku a časopisech. Realizovány byly desítky jejích televizních scénářů k publicisticko-dokumentárním snímkům. Tvorba Evy Kotarbové byla několikrát
oceněna v literárních a novinářských soutěžích.
98
Džbány
Každý jsme džbán
k okraji naplněný
sebou
a jsou chvíle
kdy z nitra pomalu
odtéká
z tvého k mému
99
Ohnivák
Do dlaní chtěli jsme
jiskřící lávu
nabírat
zrána zatékala až
k Ostravici
jako by peří
poztrácel Ohnivák
a za nocí
z ní padaly hvězdy
ani jsme si tolik
nestačili
přát
100
Zkamenění
Stínají minulost
havíři v starých
koloniích
každý tu svou drsně
stíná
ve slovech
a očím se stýská
po hlubinách v
zemi
v očích prach sedá
a strach
ze zkamenění
101
Dědovo odprošování
Viděla jsem jeho ruce
odprošovat obilí
za sebe
i za mne
pohybem klas od klasu
vzrušenějším
a
z komínů na obzoru
jako by vylétala hejna
nedočkavých
vran
Viděla jsem jeho ústa
odprošovat obilí
za sebe
i za mne
dásněmi laskat loňské
odpuštění
a
potom pospíchat k městu
přihodit
v dravou oranžovou
líheň
za sebe
i za mne
102
Loučení
Už nikdy neuvidím
paseky
zkropené sluncem
takové
jako dnes
tvé paže rozhozeny
v žhnoucí
vývrati
a proto
se s každým dnem
loučím
s každou minutou
v níž mělknou naše
stopy
a slova mizí
v nepaměti
a v paměti
tak málo
jako na podzimním
poli
nesesbíraných klásků
103
Oltáře milosti
Vyprávělas mi
po někom zůstaly jen vlasy
kadeře hnědé a černé
milenky větru
když z komínů v Osvětimi
vylétly jiskry a dým
smuteční závoj nad krajinu
nedlouho předtím
byl dívkou
s gazelíma očima
ženou s konejšivou náručí
Vyprávělas mi
Ty vlasy ty vlasy
na hromadách čekaly rozkošné šíje
nedočkavé zorničky milenců
a vánek
opět je zapletl do něžných sítí
hnědé a černé
uloupené oltáře milosti
v rukách nevědoucích
104
Milosrdná
Má osmdesát let
shrbená záda
a zapomíná
Před zrcadlem
sleduje neznámou paní
stařenu
připomíná strom v zahradě
ohnutý větrem
- už žádná míza
dřevo ohni
kůra ohni
Kdyby mohla
nahlas by ji litovala
ale zapomíná
- Její tělo nestárne
(Jen ta bolest!)
s přimhouřenýma očima
kývne na tu mladou
(Ach ta slepota!)
kdyby prohlédla
prosila by
Milosrdná smrti Milosrdná
105
Pompadour
by se divila
Hned na začátku
odhalila všechna svoje tajemství
vidět to Pompadour
milenka francouzského krále
divila by se za vějířem
a odvrátila s pohrdavým úsměvem
Dívka - chlapecké boky
vztyčený silikon číslo čtyři
ne ohanbí uprostřed klína
záblesky kovové tyče
u které tančí každý pátek
V tom baru pijí muži dobré značky
a nahou Barbie dlouho znají
každou vrásku pihu pot
i její kocovinu nad ránem
Pro ni nedorazí Ken v bílém cadilaku
když dveře zapadnou
za posledním scvrklým mezi stehny
Ona zase neví kudy kam
106
107
OM
Otakar
Matušek
Narodil se v Ostravě (23. 6. 1953), kde i trvale
žije. Vystudoval SPŠE, pracoval jako elektromontér, delší dobu je v invalidním důchodu. Dlouhodobý zájem o literaturu a umění vůbec ho dovedl
k vlastní tvorbě. Mezi zdmi svého pokoje tvoří
aforismy vysoké hodnoty, někdy úsměvné, jindy
ironické, konstatující, provokující (atd.), avšak
vždy s vnitřním poselstvím, posilujícím duchovno,
s dávkou filozofie. Věnoval se i umělecké fotografii, nyní se k této zálibě vrací a připravil několik výstav. Se světem a jinými literáty udržuje
kontakt telefonicky a písemně, protože zdravotní
stav mu často nedovoluje účastnit se setkávání
mimo domov. Publikuje časopisecky (literární časopisy Alternativa Nova, Tvar, List pro literaturu,
Protimluv, Iniciály, Akord…). Za vydáním debutu
– pouze dva výtisky – Duše je perla (1996) stojí
Dušan Žárský; poté vyšli Aforismy (1999) a Tobě,
kapličko s katedrálou uvnitř (2005). Účast ve
sbornících: Myšlenka (1995); Koniny a taky
blbiny (1996); Česká abeceda (1997); Slovník
myšlenek (2003); Nezabolí jazyk od dobrého slova, Antologie českého aforismu (2004). Aforismy
Otakara Matušeka užila ve svých knihách (i volně
vydaných fejetonech) Božena Klímová: Příběhy pro optimisty (poezie, 1993) a Můj profesor
se toulá (próza sborníkového typu, 1996); jeho
aforismy jsou citovány při různých uměleckých
sešlostech.
108
Výběr
z aforizmů
Hvězda, již vidíme, vrhá stín.
Co vrhá hvězda, již tušíme?
Vesmír zevně, duše vskrytu.
Láska je děsivá zbraň,
nemíři-li na nás …
Ty jsi dálka, já stesk.
Zprava i zleva lítají facky.
Asi jdu správně.
To štěstí – být nešťastný s někým!
Je ještě něco blbějšího než dav,
a to je veřejnost.
Prostore ticha, tichý prostore!
109
Sem tam i něco zahlédnu
mezerou ve svém vzdělání.
Sochaři vědí, že největší odpor
neklade kámen, ale jeho stín.
Modlitba dítěte: maminko!
V mé duši dost tmy pro hvězdu.
Dobrý učitel neřekne: buďte zticha,
ale buďte z ticha …
Často říkáme: Dej pane!
Ale málokdy: Vezmi si, pane!
Ctí nás volba, ne probírka!
Světlo je stín vržený tmou!
Hvězdy se neptají proč, jen tiše září.
To člověk nedokáže.
On je průzračný. My jen průhlední.
Tělo z hlíny a zablácená duše …
Tma zabolí před úsvitem
110
Snít mohu sám, ale s tebou
se chci probouzet, …
Kde nebylo lásky, není odloučení …
Absolutní prostor ve slově: zůstaň!
Aforismus je bedýnka ze slov.
Beránek je uvnitř.
Jsem temný bod. Tys má hvězdná sestra.
Když žena otevírá prostor,
začnou muži růst křídla …
Geniové musí své hvězdy objevit.
Blbcům padají na hlavu.
Je to vaše poslání nebo jste to
dostali nařízeno?
Je čas přejít od slov k větám!
Ozvěna: múza epigonů.
Každý odplouvá do své Indie,
aby tam nalezl svou Ameriku …
Smrt je propast a kultura – strach
z té propasti.
111
Věci, které trvají a lidé, kteří zůstávají …
Moje řeč, Babylone!
Znalci z doslechu.
Mým válečným rykem je ticho.
Sto lidí, sto názorů a ani jedna myšlenka.
Stojí psáno: pomáhejme si!
Tak si pomáhám.
Ptej se na syna tesaře, až budeš
hledat Božího syna …
Jedno světlo, jeden stín …
Hledej i s rizikem nalezení …
Lhostejní byli pro.
Lhostejní byli proti.
Ostatní se zdrželi hlasování.
Je snazší vstoupit ženě do
osudu než do snu.
Duše vidí jizvami.
112
Věci, které nestojí za odvahu
nestojí ani za námahu.
Dětství: čas, kdy čas měl ještě čas …
Dnes se dají brát vážně už jenom
mystifi kace.
Pravda bere zasvé, jakmile
ji začneme považovat za svou.
V té knize bylo tolik bitev,
že by si čtenář zasloužil žold …
Poděkoval by, ale copak se dá
Satanovi říci zaplať Pánbůh?
Soud nad ortelem.
Setrvat proti vší setrvačnosti.
Nejsme dost chytří, abychom
k pravdě došli. Ale jsme dost chytří,
abychom se k ní nehlásili.
Hranice z papíru, zeď z písmen,
peklo formátu A4.
Jakpak to, studánko, že v tobě
shledávám všechny propasti nebes?
113
Hlubiny jsou dostupné pouze
utonulým.
Jeho cestou byla ulička hanby.
Na mou duši, říká nicota.
Ne už hlas, ještě ne ozvěna.
Číst začal cizinec, dočetl domorodec …
Sorry češtino, jsem jenom kompjúter!
Ó, vánku šílený, bouře, sen …
Ani cogito, ani sum. Ještě tak ergo.
Ptá se kámen dláta: co je to socha?
Na naše pozemské utrpení dopadlo
světlo ráje …
Tak promrznout se dá jen zevnitř …
V každém pádu je začátek letu.
Měl praxi teoretika.
Babylon – mekka překladatelů.
Není třeba vstávat z mrtvých.
Stačí se probudit.
114
Říkáte o něm, že není a znovu
Ho křižujete!
Jaký prostor stesku pro křídla
samoty!
Proč by hlupák s kyjem
nemohl být v právu?
Proč by hlupák s kyjem
nemohl mít pravdu?
Člověk: bytost v níž se pomíjivé
opírá o věčné.
Umělec ohrožuje čas
a zachraňuje věčnost.
Vím, která perla, nevím, ve kterém moři …
Antisvět žijící ze skepse …
Ve frázích lze mluvit o Bohu,
ne však s Bohem.
Tisíc bouří, jediný přístav.
115
LR
Lydie
Romanská
Narodila se v Polance nad Odrou (13. 9. 1943),
studovala na PF Ostravské univerzity, kde obhájila rigorózní práci z hudební teorie (PhDr., 2005).
Žije a pracuje v Ostravě; posledních dvacet let
působila v hudebním školství, byla sbormistryní
několika sborových těles (Cena prof. Jana Šoupa-
la, 2008). Je autorkou libret k dětským operám
Dobroslava Lidmily, autorkou textů vokálních
skladeb především ostravských skladatelů. V letech 1998-2009 vedla semináře tvůrčího psaní na
Slezské univerzitě v Opavě; od roku 2007 je před-
sedkyní ostravského střediska Obce spisovatelů,
roku 2011 se stala členkou Pen klubu, v roku
2013 byla zvolena místopředsedkyní Obce spi-
sovatelů České republiky. Debutovala skladbou
Poema Ostrava (1975), dále vydala sbírky veršů
Půl hodiny po lásce (1982), Dopolední poetika
(1985), Poločas (1989), Tanec o francouzské holi
(1991), Poušť před rozbřeskem (1993), Nedomy-
kavost času (1998), Čtrnáct zastavení (1999),
Odrou křestná (1999), Den latimerie (2002), Go-
ghova postel (2006), Svlékání z růže (2008), Aniž
116
tvůj že jsem (2010); je autorkou knihy čtyř
příběhových próz Ticho pro klarinet s podtitulem Příběhy poznamenané Ostravou (2007),
oceněné v literární soutěži Ostrava město
v pohybu (2006) a knihy povídek Boží expo
(2012). V r. 2003 vyšel výbor z deseti sbírek
nazvaný Desátek (Host Brno). R. 2009 uveřejnila přebásnění sbírky polské autorky Karolíny
Kusekové S babičkou za ruku v překladu Libora Martinka. Vydala dvě odborné publikace –
Dobroslav Lidmila hudební skladatel, sbormistr a pedagog (2006) a Slovo jako zrno (2009).
Publikovala ve sbornících Tvůrčí psaní-klíčová
kompetence na vysoké škole (2005), Povídka
roku 2006 (Literární noviny), Nejlepší české
básně 2009 a jinde. Je členkou několika literárních porot a podílí se na vydávání časopisu
Obce spisovatelů Průhledy. Její zatím poslední
sbírkou veršů je Postel v rohu zahrady (2013).
V rukopise má připraven román Láska je víc
než láska.
117
Čertík
Docela mě uráží, že můj život zčásti
S Milanem máme z posledních
řídí televizní seriály. Chci-li s Andělou
deseti let společný jen jeden večer
cokoli činit, vždy jen tak, aby to bylo
a jednu noc a to jsme ani neuleh-
před nebo za, ale nikdy ne v čase vy-
li, protože zrovna zemřel náš otec
hrazeném pro televizní seriál, a to by
a Milan tu fungoval jako biletář
mohl někdo umírat. Znám to a neří-
před branami nebe. Bylo to před
kám to jen do větru.
měsícem, ale od té doby se hodně
Teď tu byla a hledala skleničku
změnilo. Tehdy klečel v koutě pokoje
s namalovaným čertíkem. Přinesla
a později se lokty opřel o sedák gau-
v ní tenkrát Milanovi slivovici, takže
če, zavěsil hlavu na překřížené ruce
tu ten čertík někde musí být, ale já
a zůstal tak a já jsem nevěděla, jestli
jsem u sebe pekelníka od té doby ani
se modlí nebo spí. A potom to děvče.
nezahlédla, natož, abych ho skrýva-
Já jsem pak seděla na posteli u otce
la nebo dokonce rozbila, jak je Anda
a hřála jsem si ruce pod jeho lýtky.
skálopevně přesvědčena. Je větší
Měl ty nejlepší šaty, skoro nové,
a silnější, snad proto na mne pohlíží
a pod suknem nohavic teplo. Drželo
vždy s patra a s náznakem podezře-
se tam dlouho a já jsem se začínala
ní. Jsem jí pořád v něčem podezřelá,
bát, že vlastně mrtev není, že to byl
teď je v tom čertík…
jen trik, jak přilákat domů Milana.
118
„Milana, zavolejte rychle Milana,“
stolu. Nesměl s námi jíst. To už jsem
slyšely jsme z ložnice. Strnula jsem
byla zase zpátky doma a zažívala
a Anděla se podívala na hodiny. Bylo
jsem to na vlastní kůži. Pak si našel
půl jedenácté a ona zrovna omývala
ženu, mladou, v jeho věku, byla už
půlku prasečí hlavy, že udělá ovar
jednou rozvedená, to si táta nezapo-
s křenem, protože je to hodně rych-
mněl docela detektivně zjistit. Ale
lé a seriál dnes běží bohužel i před
prý spolu nejsou. Dokonce někdo ří-
polednem.
kal, že umřela. To by bylo u Milana
„Zavolejte Milana? Co to má zna-
normální, na to on je jaksi zvyklý,
menat, Andělko, kde seženeme Mi-
smrt se kolem něho točí od dávných
lana?“
let. Jednoho dne ho prostě otec ne-
Otec o Milanovi poslední léta vů-
pustil domů. Nepomohlo nic.
bec nemluvil, zdálo se, že na něj
„Mi-la-ne!“ ozvalo se z pokoje.
zapomněl, vytěsnil ho z vědomí.
„Jdeš?“ zeptala se.
Asi před deseti lety se nepohodli,
„Jdu,“ skoro jsem odsekla, protože
ale byl to jen vrcholek ledovce. Ne-
mě naštvalo, že kvůli seriálu budu
fungovalo to mezi nimi nikdy. Tře-
muset za Milanem sama.
ba to ministrování. Milan chodil do
kostela rád, a otec to nikdy nezapomněl zesměšnit. A pak, chtěl ho
mít zámečníkem, chtěl mu předat
„Milane, zavolejte Milana!“ sténá
docela silným hlasem otec.
„Za chvíli tu bude, táto,“ ujistila
jsem ho a přerovnala deku.
dílnu, ale Milan tíhl ke dřevu. Šel
Anděla vytáhla hlavu z vody, ho-
do truhlárny, ale o to se starala mat-
dila i s tescosáčkem zpět do lednice
ka. Otec se nikdy ani nezeptal. Ale
a nafrněně odkráčela k seriálu.
to není všechno. Samozřejmě, do
„Uvaříme ji navečer, až tu bude
žádné dílny se po vyučení nedostal,
Milan,“ pronesla mezi dveřmi a já
až přes pohřební službu, kde si od-
jsem věděla, že si budu muset vy-
kroutil nějaký rok, doporučili ho do
myslet náhradní oběd a kdoví, zda
malé fabričky na rakve. A už v tom
k němu vůbec dojde; přemýšlela
pohřebnictví zůstal a chvíli pracoval
jsem, jestli je v lednici nějaký špe-
také v kremaci. A táta ho nepustil ke
nát, že by píchla plněná palačinka.
119
Mobil ten náš člověk nemá a pevnou už vůbec ne. Stával jeden čas
přeji si nic, než mluvit s Milanem,
pomyslela jsem si netrpělivě.
také u Tesca a nabízel Hlasatele no-
Podíval se na mne, jako by mě oče-
vého života. Jakési signály tu byly.
kával. Nepoznala jsem na něm nic,
Nakonec jsem ho našla v centru Ar-
ani překvapení, natož radost. Měl
mády spásy.
v ruce smirek a vedle stála odrbaná
„Milan?“ zamyslela se mladá dáma
židle. Na další podobné židli sedělo
v modrém stejnokroji, „to musíte do
děvče asi osmileté a v ruce drželo
kanceláře, víte, tady si dáváme jiná
vysokou knihu s obrázky. Chvíli na
jména a to pravé nakonec…“
mne hledělo a za okamžik bylo pryč.
Takže, určitě biblická. Cestou do
kanceláře jsem přemýšlela, jaké
Ani jsem nepostřehla, kudy odešlo,
kam zmizelo.
si mohl vybrat Milan. Daniel? Na
„Milane, otec tě volá.“
pec ohnivou to neukazuje, i když…
„Umírá,“ věcně řekl Milan, ani se na
Metuzalém? Starý není. Job… mož-
mne nepodíval. Souhlas nepotřeboval.
ná Job, určitě si myslel, že je život
Vidím, že otce dopodrobna zná. Jiný
v naší rodině naprosto nesnesitelný,
důvod být nemůže. Během příští vteři-
rána za ranou na jeho křehkou duši.
ny se otevřela skříň v nábytkové stěně
Lazar, ne, to určitě ne, nemocný bý-
a vešlo to dítě.
val zřídkakdy…
„Milan Přibyla, ano, najdete ho
v dílně, támhle na dvoře,“ zkou-
„Hned jsem věděla. Je to jinak, neberte mi Jonáše. Milan tu není. Neznám ho.“
mavě se na mne zadívala… ale vy-
Vzala Milana za ruku a táhla ho ke
trvala jsem mlčky… „slyší na Jo-
skříni. Skříň zůstala dokořán. Vza-
náš,“ dostala jsem to se zářivým
du jsem uviděla světlou místnost,
úsměvem ze stejného kostýmu jako
v ní roh jakési skřínky s barevný-
před chvílí na chodbě, „kdybyste si
mi hračkami. Zavřeli. Přede mnou
přála nějaké prospekty, mohu vám
opět neporušená nábytková stěna.
nabídnout… tady, naše centra, sys-
Vzápětí se ozvala mírná reproduko-
tém sponzorů… kdybyste si přála
vaná hudba, jinak ticho. Kdosi vešel
navštívit…“ kdybyste si přála… ne-
do budovy jiným vchodem, zahlédla
120
121
jsem ho oknem. Pánský kostým. Tlu-
Stála jsem v té dílně hezkou chvíli,
meně zněl rozhovor.
pak znovu vešla ta dívka a ptala se,
Jonáš a velryba. Jonáš v břiše vel-
kam odjel Jonáš. Vysvětlila jsem jí,
ryby. Jonáš pluje v té velrybě mo-
kde bydlíme, poslouchala bez hnutí,
řem. Postupně jsem si dosazovala za
pozorně. Pak mi ujel autobus. Čeka-
jednotlivé pojmy skutečnosti našeho
la jsem víc než dvacet minut. Kvet-
světa. Pokročila jsem ke skříni, ale
ly jiřiny a růže, byl klid, takový ten
ruka zůstala v půli cesty. Nezakle-
polední klid v zahrádkách. Nikde
pala jsem. Nedokázala jsem to ani
nikdo. Mají to postaveno ve slušném
pro našeho otce. Tak jednoznačný
prostředí, za městem. Než jsem pro-
byl ústup dvojice. Tak rezolutní plo-
šla jejich parkovištěm, odtrhla se
cha stěny. Na dveřích je úchyt, nor-
mi podešev na podpatku. Zámecká
mální dřevěná koule, jen za ni vzít.
dlažba. Taky by se u nás vyjímala,
Ještě jednou jsem napřáhla ruku, ale
tam po té chodí Milan. Náš nehodný
odtáhla ji dřív, než dosáhla otvírání.
bratr. Opustil, vlastně musel opus-
Otevřít? Vstoupit? Cítila jsem, že by to
tit všechno jako dávní apoštolové,
mohlo znamenat vstoupit navždy. Do
a šel. Na rozdíl od nás se nevrátil.
životů, do problémů, do řešení…Vstoupit k pochopení, ale na to jsem neměla.
Vzala jsem za řídítka a dotlačila
kolo za branku. Přimkla jsem.
Jonáš byl doma dřív než já. U plotu
Strach, už to bylo pro Milana ne-
stálo bílé kolo, závodnička s galuska-
přijatelné, strach o statky, otec stále
mi. Na řídítkách visela přilba. Klepla
a všechno zamykal, zámky, mnoho
jsem na Andělu: „Komu to patří?“
zámků, všude petlice, všude jistoty,
„Co?“ štěkla, ani neotočila hlavu od
obrazovky.
„Ta závodnička.“
kladka uvnitř a ještě venku, když se
dostaneš přes jednu, narazíš na další…
Anděla odešla z domu první. Vdala
„Přišel Milan. Na kole?“ ptala se mě.
se, pořídili si byt a pak - rozvod. Vrá-
Ano, mne se na to ptala. Jen jsem
tila se jako bezdětná a táta to těžce
zakroutila hlavou. Ale ta odpověď
mě překvapila. Už jsem se rozloučila s tím, že Milana domů dostanu.
122
nesl.
„Zas tě mám na krku,“ řekl mimo
jiné „a vnuka jsem se nedočkal.“
Já, mladší o pět let, jsem se domů
Otec se ani nepohnul, oči neote-
vrátila hned po vyučení. Místo
vřel, má docela klidný výraz, jako
v cukrárně na mne čekalo tady,
by tu Milan byl odjakživa, jako
v rodném městě. Jsem sama, žiji
když jsou domluveni, že tu spolu
s otcem a Andělou, chodím s muž-
do poslední chvilky pobudou. Také
ským, o kterém nikdo neví. Zatím
se tak stalo.
ženatý. Už brzy budu mít vlastní byt,
Zatímco
Anděla
opět
vytáhla
teď by mi vyhazov z domu udělal
tescosáček s půlkou prasečí hlavy
škrt přes rozpočet. Ale otec umírá.
a náruživě ji koupe, otec umírá. An-
Umírá předčasně, na srdce se léčil
děla to na vědomí nebere. Rozhodla
odjakživa.
se uvařit maso, nalít polévku, pohos-
„A vnuka se už nedočkám,“ pozna-
tit Milana.
menal zas po dlouhé době, ale už bez
Má to promyšlené, za dvě hodiny
výsměchu a zloby, asi před měsícem,
začíná další seriál, všechno se musí
co se vrátil z nemocnice. Zdálo se, že
stihnout, ví, co se patří, jíst se musí
už nebude, a také nás na to ve špitále
a vepřový ovar je po všech strán-
připravili. Přišel domů umřít. Chtěl.
kách jídlo úsporné a vařené je tisíc-
Matku jsme pochovali před třemi
krát zdravější než pečeně.
lety, od té doby tu Milan nebyl. Teď
„Ty si tady sedíš a nic mi nepo-
sedí v koutě pokoje, možná klečí, ale
můžeš,“ zavolala Anděla a já jsem
spíš je to sed na patách, hlavu sklo-
poznala, že se bojí o svůj seriál, „ je
něnou, ruce spojené zkřížením prstů
třeba nastrouhat křen, jabka… jak
a jak už jsem řekla, asi se modlí nebo
budeme ten ovar jíst… a nejsem si
spí, nevím.
jistá, jestli je doma pořádná hořči-
Skončil seriál a Anděla nese skle-
ce… nikoho nic nenapadne…“
ničku s namalovaným čertíkem, je
Otec pohnul tváří, jen tak málo,
v ní slivovice. Postaví ji vedle Milana
jako když ho zabolí zub, Milan sklo-
na nízký stolek, ale ten se o ni neza-
nil níž hlavu. Mně se zvedl žaludek,
jímá. Nevzhlédne. Otec je také tichý.
nevím, jestli představou jídla. Kriti-
„Je tu Milan,“ řekla jsem, jen jsem
ku snáším těžko, a zvláště teď. Otec
vešla do místnosti, „Milan, táto.“
umírá a já mám jít pro hořčici.
123
Ani nevím, jak se přivítali otec
s Milanem, jestli táta promluvil nebo
„Tak já se vám s tím dělám a teď
tohle… ještě to vystydne!“
ne, jestli se k němu Milan měl, a jak.
Milan vstal, bere otce za druhou
„Ando, co Milan, když přišel…“
ruku a pravou si kryje obličej. Zase
ptám se a hledám peněženku. Hoř-
se asi modlí. Jsme tak jen chvilku
čice je skutečně na dně…
a najednou je ticho.
„No jó…“
„Jak, no jó…?
„Neotvírala jsem mu, a najednou
tu byl…“
„Víckrát vám nic nebudu chystat!“
volá zlobně Anděla.
Otec pootevřel ústa.
Tak nás našla. To už jsme oba pla-
„… tys byla u televize, že?
kali. Ještě stačila říct: „Myslíte, že
„…a kup tu větší, Seliko ve skleni-
vám to budu ohřívat, ani mě nena-
ci, je v přepočtu levnější…“
padne! I kdyby… “ vtom se zarazila
Žaludek se mi zvedl podruhé.
a dala se do usedavého pláče. My
Vtom táta silně zachroptěl, vrátila
s Milanem jsme přestali. Měla to vy-
jsem se do pokoje, ale předtím jsem
hrazeno, byla jako ve smutném seri-
sebou trhla, až mi upadla ta peně-
álu, měla na to právo.
ženka.
Co bylo dál, už povídat nebudu.
„Táto!“
Jak jsem řekla, seděli jsme u táty do
Uklidnil se, ale mně srdce bilo
rána, já a Milan a také Anda v meze-
jako na poplach. Pro žádnou hořčici
rách mezi televizními pořady; aspoň
nejdu.
jednou mohla vidět, jak to vypadá na
„Tak pojďte ke stolu!“ ozvalo se za
chvíli, „a kde je ta hořčice?“
Táta se přerývaně rozkašlal. Milan zvedl hlavu.
„Bude to?“ je slyšet z jídelny.
Beru otce za ruku, lehce chroptí
v obou fázích dechu.
„Ando, zdá se mi…“ volám tlumeným hlasem.
124
obrazovce v noci. A že tam zrovna
dnes leccos bylo. Vedle v pokoji spala Milanka; to by asi táta nestrávil,
ale kdoví.
Kolem půlnoci totiž někdo zazvonil a chtěli Milana. Přijeli autem,
řekla jsem, aby šli dál, a ta malá
uplakaná holka, když ho viděla, zavolala: „Táto, pojď domů!“ a vrhla se
mu do náruče, jako kdyby ho nevidě-
mezi nimi neprodyšná stěna. Minuli
la měsíc.
se o pár minut. Vnučka. Umíralo by
Ale on jí vysvětlil, že měl taky tátu,
a ten mu právě umřel, a že domů teď
nemůže.
„Já taky domů nepůjdu,“ řekla prosebně a obrátila se na paní v modrém kostýmu.
Nakonec ji Milan vzal do pokoje
k tátovi, ten už byl v nejlepším ob-
se mu lehčeji, pomyslela jsem si.
Dívka chvíli stála a dívala se upřeně na svého dědu. Potom mu naznačila malý křížek na čele a řekla:
„Podvažte mu bradu, nebo se mu
otevře pusa.“
A teď jsem si vzpomněla, kde bude
sklenička s čertíkem.
leku a hořela u něho svíce.
Milana potom seděla vedle svého
„Umřel ti děda, Milano.“
táty, loktem rozlila tu slivovici a po-
Anděla neslyšela nic, už zase byla
tom si prohlížela tu skleničku. Čer-
u televize, ale ze všeho nejraději by
tík se jí moc líbil.
to byl asi zaslechl náš táta. Teď už je
125
MŠ
Milan
Šťastný
Narodil se v Šumperku (22. 9. 1973), nyní žije
v Dobroslavicích na Opavsku. Prozaik a básník,
který poezii a povídky publikoval časopisecky
(Tvar, Host, Wales, Psí víno, Literární noviny, Protimluv, Alternativa Nova) a rovněž v antologiích
a almanaších (básnický almanach Welesu Cestou,
Antologie české poezie II. díl). Knižně vydal sbírky poezie V horečce blouznění a Drobné bolesti
(obě 2001), trojsbírku literární skupiny Apeiron
Rezavá ryba stvoření (2000) a Ještě jsi (2011).
V povídkové antologii Tos přehnal, miláčku je
zastoupen povídkou Ještě ses nepohnul. Sbírka
povídek Klid a rozvaha (2010) je jeho prozaickým
debutem.
126
Jistota domova
Probudil jsem se a byla ještě noc.
byl příliš vystresován, a jen pev-
Přesně ta část noci, o níž se říká
ná postel pode mnou, stěny ložnice
hluboká. Probudil jsem se prudce,
a strop byly ochotné dosvědčit, že
téměř v panice, tak jako jsem se
jsem se skutečně nevynořil z vod.
v mládí panicky prodíral vodní ma-
Jinak jsem byl totiž mokrý durchem
sou, když se nad mými plaveckými
durch, na vlhkou kůži se lepilo pro-
schopnostmi zavřela hladina. Tak
pocené pyžamo a navrch i zespoda
jako tenkrát, lapal jsem po dechu
se sendvičově lísala peřina a matra-
i teď, sotva jsem se dostal nad hla-
ce, obojí slaně nacucané jako houby.
dinu spánku, která však obvykle ne-
Celé to hysterické probuzení neby-
bývá tak zrádná a neoblomná, není
lo jen tak samo sebou. Vězely v něm
proto nutné pouštět se do opakova-
čísi prsty. A kdyby jen prsty, celé
ného boje o život či křičet o pomoc.
paže. Obě. Také hlava, trup s ní spo-
Jakýsi zvuk se ovšem z mého hrdla
jený, a nohy. A to vše přišlo mě ve
přece jen prodral. Stačilo otevřít
spánku zalehnout. Vlezlo mi to pod
oči, uvědomit si sebe i okolí a bez
peřinu, lísalo se to a lnulo k mému
obav jsem se mohl vznášet a nechat
tělu, víc a víc, tlačilo se to na mě,
sebou kolébat zvlněnou hladinou
tisklo mě to, dávalo mi poznat svou
snění. Na to jsem však, bohužel,
nezměřitelnou váhu, tížilo na prsou,
127
svíralo žebra, nepopíralo, že se mě
obviňuji se z nevěry a mám potřebu
to chystá rozdrtit, vyrazit ze mě po-
koupit jí kytku, kleknout si před ni
slední dech, vymačkat, zdeformovat,
s omluvou a příslibem, že už se to ni-
rozplácnout, zflekatět. A já bláhový,
kdy nebude opakovat. Co?, zeptala by
oklamaný, v jakémsi šalebném ero-
se ve své vrozené bezelstnosti, jež jí
tickém záchvěvu, vyšel jsem tomu
bránila připustit, že lidé mohou být,
zpočátku vstříc, s pocitem, že se to
a často jsou, neskutečně zlí a zraňují
chystá do mě vniknout. Čímž jsem
s daleko větší důmyslností než jaký-
se zcela odhalil, poukázal na svou
koli da Vinciho tělolam. Jak jsem jí jen
zranitelnost a odevzdal se záhubě.
záviděl ten její vskutku rekreační po-
Všechno to bylo tak skutečné, tak
byt v této bezpečné zóně vlastní hlou-
živoucí. Záškuby končetin, zmítání
posti, naivity a neprozíravosti. Jak
celého těla, bolestné vzdechy a vý-
jsem jen škemral o kousek toho života
křiky pronikaly mimo sen, pronikaly
v sebeklamu a prostotě nezlomné tak,
do bdělé reality – a to mě zachrá-
že by se dala ukrojit nožem jako sýr.
nilo. Křečovitými pohyby a přiškr-
Milovala mne, ale zalehnout by
ceným hlasem ocitl jsem se náhle
mne nedokázala. Nenáviděla mne
ve svém světě, ve stavu, jaký jsem
taktéž, ale rozdrtit mne by se neodvá-
popsal výše. Od té chvíle se nemo-
žila. Byla příliš manželkou, ženou až
hu zbavit dojmu, že se mne to sice
pak. Ale mohl jsem si to pochopitelně
pustilo, ale že to nezmizelo, nýbrž to
jen namlouvat.
odkráčelo podél postele a podél zdí
dveřmi pryč.
Ať tak či onak, teď tu ležela a spokojeně oddechovala. A ten přízrak (ach,
Proboha? Kam?
bože, vyslovil jsem to) odkráčel z lož-
Podíval jsem se na ženu. Spala ve-
nice ven. Jsi si tím jist? Dodávám, že
dle, spokojeně a žensky. Má žena.
téměř. Tak jdi a najdi ho! Jinak budeš
Žena, kterou miluji tak, že kdykoli
v obavách bdít a do rána. A druhou
sám sebe přistihnu, že na ni nemy-
noc taktéž. A další a další noci, o tom
slím, že se mé myšlenky třepotají
nepochybuj!
v jiných voliérách, že se nedej bože
A tak teď procházím ztemnělým
natřásají před vidinou jiných pěnic,
domem a jsem doslova u vytržení.
128
Jako bych tu ještě nikdy nebyl, jako
všudypřítomnou nezřetelností. Ob-
bych tu vůbec nebydlel. Vesměs jsem
čas, když jsem se ocitl v blízkosti vy-
všechno poznával, přesto mi útroby
pínače, jsem na pár vteřin rozsvítil,
bytu připadaly podivně cizí. Ano, vi-
v bláhové naději, že budu svědkem
děl jsem, že támhle za rohem je jídel-
nějakých nepravostí, že je přistihnu,
ní stůl pro šest osob. Ale ten stůl stál
načapám, odhalím, demaskuji. Pode-
v té tmě tak klidně a nehnutě, až mě
zřívavě jsem se kolem sebe rozhlížel,
ta jeho sveřepá neochvějnost zaráže-
víčka přivřená, ale všechny věci v té
la. Stojí tu a ničeho se neděsí, jako
chvíli vystavovaly jen svou strnulou
by se ho tma vůbec netýkala (a kolem
masku. Mohla být falešná?
něj židle, stále připravené nechat si
Hra se světlem nikam nevedla,
na sebe sednout). Obdivuhodná sta-
a tak jsem toho nechal. Postupoval
tečnost. Ve tmě, ve válce, při hostině
jsem pozvolna a tiše. Dveře do spíže
i za bídy, v jakékoli situaci zůstal by
jsem otevíral s co největší opatrností,
vždycky stolem, to teď bylo nad slun-
aby nevydaly žádný zvuk. Dokonce
ce zřejmé. Ta tma nyní vynesla na
jsem poklekl. Klečel jsem na kolenou,
světlo jeho pravý charakter. Mrazilo
ruku zavěšenou nad sebou na klice
mě z toho. Nejen v kuchyni, ale i ve
a nepatrným pohybem jsem sunul
všech pokojích bylo možné setkat se
hlavu do mezery. Cítil jsem jen chlad,
podobnými věcmi pevného charakte-
který ze spíže vanul, a vůni vanilko-
ru. Byl jich plný dům a teď ve tmě jej
vého cukru.
měly ve své moci. A já se nemohl zbavit myšlenky, že jej ovládají i za dne.
Rozhodl jsem se už na kolenou
zůstat a takto jsem zdolal koupelnu
Byl to snad příčinou mého probu-
a opět se vrátil do kuchyně, na je-
zení z tíživého snu tenhle stůl? Či si
jíž podlaze jsem z marnosti hledání
snad ke mně přilehla skříň a tiskla
usnul. A opět tu byl ten pocit něčí
mě svými křídly dveří? Jakkoli to
přítomnosti. Procitl jsem a otevřel
bylo nepravděpodobné, rozhodl jsem
oči. Před mým obličejem se vlnily ja-
se tuto možnost nevyloučit.
kési miniaturní kopečky a nervózně
Procházel jsem místnost po míst-
sebou vrtěly. Ohnal jsem se po nich
nosti a má bázlivost nebyla dána jen
zuby, byly měkké a teplé. Současně
129
se ozval polekaný křik. Ten tón jsem
odešli do zaměstnání. Ale protože
znal. Vzhlédl jsem a z té podlahové
pracujeme každý v jiné fi rmě, udě-
perspektivy jsem spatřil svou ženu.
lal jsem v bodě, kde se naše cesty
Bosýma nohama se dotýkala podla-
rozcházejí, několik kroků žádaným
hy právě tam, kde spočívala má hla-
směrem, a pak čelem vzad a pelášil
va. Vstal jsem, co jiného. Ona rozsví-
jsem zpátky domů. Sotva překro-
tila. Šlehl jsem pohledem ke stolu,
čím práh, proběhnu bleskurychle
obhlédl kuchyňskou linku, myčku,
všemi pokoji. Teprve po této zběžné
ledničku i nástěnné hodiny. Pokaž-
prohlídce se dám do detailnějšího
dé stejně tupý výraz. Ani ty rafičky
prozkoumávání záludných koutů,
se najednou nepohnuly. Zmučeným
prostorů pod postelemi a útrob
výrazem jsem pohlédl do tváře své
skříní. Prohmatám všechny kabáty
ženy, která mi týmž zmučeným vý-
a bundy, zda se nevzdouvají něja-
razem odpověděla, a já jsem nemohl
kou cizí přítomností. Už ses podí-
nepochopit, že její probuzení bylo
val na skříně?! A pozor na matra-
nemlich shodné s mým.
ce, mají snímatelný potah, do nějž
„Co to jen mohlo být?“ pronesl
se dá lehce vlézt a při té správné
jsem štkavě. A ona na to, jestli se cí-
štíhlosti
splynout
s
molitanem!
tím v pořádku, pak vyjádřila znepo-
A co závěsy, Hamlete, táhnou se až
kojení nad mým zdravotním stavem,
k zemi? A teď kuchyň. Pozotvírám
aby mne nakonec uklidnila, že se mi
dvířka všech domácích spotřebičů.
jenom něco zdálo.
Sundám obrazy a hmatám po omít-
Až ráno u snídaně jsem pochopil,
ce, zda bříška prstů nenarazí na ně-
že jsem se mýlil. Mé noční trable
jakou podezřelou nerovnost. Laby-
poslouchala s pobavením, nikde
rint kuchyňské linky, ideální skrýš.
ani náznak sounáležitosti. Ta náhlá
V obývacím pokoji dřevěná podlaha
samota, ta skutečnost, že si s tím
v některých místech vrže a desky
budu muset poradit sám, mne zdr-
se prohýbají. Vada, nebo záměr? Pá-
tila. Věděl jsem, že bez drobných
čidlo ti pomůže najít odpověď. Pro
zákeřností a úskoků se dneska neo-
jistotu odstav knihovnu ode zdi. Ne-
bejdu. Zamkli jsme dům a společně
žinýruj se rozpárat potah pohovky.
130
Nic. Nic?
než ona jeho, a když o této dispro-
Vzpomínáš si na ta malá dvířka
porci vyšla pravda najevo, změnil
v kachličkách zabudované vany?
se ve zrůdu. Ona ho opustila, utekla
Vždycky tě v dětství děsila, pova-
od něj a při útěku zametala stopy,
žoval si je za tajemný úkryt. I když
neboť ji pronásledoval. A přitom ze
jsou malá, přízrak je ve své podstatě
zlosti kosil každého, kdo se připletl
tvárné fluidum, protáhne se všude.
do cesty. Ve zprávách o něm hovořili
I vodovodní baterií. Může být všude!
jako o sériovém vrahovi. Dostali jej
Všude! I v nádrži WC? I v jeho odpa-
v jednom nákupním středisku, kde
du? Ano! I tam. A co jiná potrubí?
se obklopen rukojmími zabarikádo-
Pobíhám domem a měním jej ve
val. Když ho v poutech a postřelené-
staveniště, čehož si sotva všímám.
ho vyváděli ven, zašklebil se do jed-
Nábytek překocený, podlahy rozry-
né z přítomných kamer a řekl toto:
té, ze zdí vytrhané trubky, ze kte-
Stejně si tě jednou najdu!
rých tryská voda nebo syčí plyn.
Pokračovala a já si mezitím pokryl
Občas se na chvíli zastavím a pře-
tváře holicí pěnou. Pokračovala a já
mýšlím, kde ještě, kde ještě. A v tom
holicím strojkem křižoval přes své
si jí všimnu. Stojí ve dveřích, oči
tváře. Vyprávěla a pinzeta v mých
vytřeštěné, čelist sesutá dolů. Má
prstech zbavovala nosní dutiny pře-
žena se vrátila předčasně z práce.
rostlých chloupků, které dráždily
Přiskočím k ní, chytím ji za ramena,
protější sliznici. Líčila svůj příběh
zatřesu s ní a dýchavičně říkám: „Co
a stejný holicí strojek jako prve dělal
o tom víš!? Řekni, co o tom víš!?“
holátka z mých varlat, lysiny v mých
Zavede mě do koupelny a přikáže,
podpaždích. Tolik mě zas její vyprá-
abych se v ní zamknul. Poslušně to
vění nezaujalo. Až závěr, závěr byl
udělám.
jedním slovem strhující, když řekla:
„A teď poslouchej,“ slyším skrze
„Doneslo se mi, že už ho pustili,
zavřené dveře. Sednu si na okraj zá-
a že se pohybuje někde docela blíz-
chodové mísy a poslouchám. A ona
ko. Dokonce se prý na mě vyptával.“
vypráví. Vypráví o své dávné lásce.
Promiň, asi jsem ti to měla říct dřív,
Vypráví o muži, který ji miloval víc
dodala a ruka se žiletkou v podpa-
131
ží mi sjela až někam k podbřišku
povedený bungalov. Vizáží připomí-
a o své pekelné jízdě zanechala v mé
nal obligátní mysliveckou kazatel-
kůži zcela zřetelný záznam.
nu, byl ovšem dvoupatrový, a tedy
Tak tedy tak. Bývalý amant mé
daleko komfortnější. Pracoval jsem
ženy má na mne spadeno. A ona se
bez ustání, bez přestávky, celý den
již nezdá tak nevinná a hloupá. Ta-
i noc. Žena z počátku jen nedůvěři-
kové je tajemství, které teď ohrožu-
vě přihlížela, ale nakonec, stržena
je její i můj život.
mou euforií, mi začala podávat prk-
Nebyl důvod v koupelně déle se-
na, abych nemusel stále po žebříku
trvávat. Zvláště, byl-li v hlavě plán.
nahoru a dolů, pak hřebíky, nářadí,
Vylezl jsem ven, minul zhrzenou
které jsem právě potřeboval a ne-
ženu, uzavřel všechny ventily, ko-
bylo v dosahu, pivo, neboť jsem se
houtky a kuželové uzávěry.
při práci mnohokrát zapotil, a jídlo,
V
krizových
momentech
jsem
když nám vytrávilo.
vždycky disponoval úžasnou roz-
Druhý den ráno, ještě za šera, jsme
hodností a energičností. Proto jsem
z domu vynesli vše, co jsme považo-
se převlékl do montérek a počal
vali za nutné umístit do svého nového
z kůlny vytahovat všelijaké dřevěné
domova. Řídili jsme se jednomyslně
desky, a protože jich nebylo pro můj
zvolenou skromností a zjistili, že je-
plán dostatečné množství, rozebral
li člověk ve svém domově připraven
jsem také kůlnu. Ztratil-li náš do-
o jistotu, klid a soukromí, stačí mu
mov schopnost poskytovat bezpečí,
v tom nově nalezeném najít právě to,
mohl-li si jím kdokoli procházet, le-
zbytek jsou malichernosti.
hat si ke mně do postele a ukrývat
Manželčiny pochybnosti stran sta-
se ve vodovodních trubkách, přestal
bility stromové chýše se po živočiš-
pro mne být domovem, a bylo nutné
né souloži rozptýlily, strom upustil
jej něčím nahradit. A ta náhrada se
jen několik lístků a suchých větví,
záhy zhmotnila v koruně vysokého
stavení zůstalo celé.
platanu. Pod mýma rukama tam,
pět metrů nad zemí, vyrostl celkem
132
Pak už jsme jen nehnutě dnem
i nocí pozorovali náš starý domov.
133
IŠ
134
Irena
Šťastná
Narodila se (25. 10. 1978) jako Václavíková
v Opavě. Absolvovala FF Ostravské univerzity
(magisterské studium češtiny s literárněvědným
zaměřením) a FPF Slezské univerzity (bakalářské studium knihovnictví a informačních studií).
Poezii a povídky publikovala časopisecky (Host,
Protimluv, Psí víno, Tvar, UNI, Literární fórum,
Pandora, Viselec, Weles, Zvuk, Poetry Cornwall
aj.), v antologiích a almanaších (V srdci černého
pavouka, 2000; Cestou, 2004; Antologie české
poezie 1986–2006, 2007; Ty, která píšeš − antologie současné české ženské povídky (česky 2008,
portugalsky 2011); Sto nejlepších českých básní
2012; Nad střechami světlo – Über den Dächern
das Licht (2014). V roce 2006 vydala sbírku básní
Zámlky; poté Všechny tvoje smrti (2010) a knihu
básní Živorodky (2013). Pro rok 2012 byla spolu
s dalšími čtyřmi českými autory nominována na
Drážďanskou cenu lyriky. Žije a tvoří v Dobroslavicích na Opavsku. Jako ukázku z tvorby publikujeme básně z rukopisu Sen o třetí plíci.
***
Spávalas na zápraží
cizí chaty.
Ona se dvě noci navracela
stejně úzkou
opatrnou cestou
v houštině.
Ulehnout na prkna
skřípot
v nehezké osadě
s nejasně vyznačenými
hraničními kameny.
Tohle je minulost
schovanko
ještě lepkavá
ale malinko zpustlá
jako půlměsíce nehtů
po čerstvém zastřižení.
Dnes v hnízdě olihní
smotanice háďat u podrážek
135
co tahají za rukojeti
obou paží.
Lezení po kolenou
rozdírá čéšky
v průhledná okýnka.
Volej skrze ně.
Dennodenně
Zaskřípe
zas to zaskřípne
přes prkna osady
chaty pěšinu
na hraniční kámen.
Usednout ohlédnout
otočit napřímit hlavu
šíji záda postavit
rozeběhnout se.
Už nezastavit.
136
***
Chtěla cosi zohavit
sebe vyjímaje
chtěla na výlet
historickou tramvají
dopravního podniku
za hranice města
a nikdy nikam
milovala kdekoho na počkání
když zasedla ke stolu
položila na desku nejprve prsy
ostatní za nimi
celá akvárium
bez samočisticích schopností
fi ltru
obtékána svým tvarem
dávná přítelkyně
v nádobě bájné lhavosti
o otci v Izraeli
manželově mániích
výhře v loterii
rybičkách v alobalu.
Přitom by stačilo
celý den v předklonu
na rýžovém poli
aby mlčela lépe.
137
***
Světlo v areálu
dolu Heřmanice
nažloutlé unavené
samo
v sobotním příšeří
v rámu oschlých plivanců.
Dává součet chlapů
co tu rubali
čalouníci
pod dohledem dlouhých trav
na rozkývaném rumišti.
Před zavřenou šachtou
autobus remorkér:
pod nátlakem
vylučuje pasažéry
s křehounkým ústrojím.
Je dávno po západu slunce.
Ozvy jsou neslyšné
přesto hroudnatá země
sípe uniká výpary a chroptí
a psi bez dobrotivé tváře
z daleka neštěkají
vůbec nežijí.
138
U cesty komíhavý opilec
za okenicemi
žadonění jež stéká
o krok stranou
dál od té špíny
a lógry tmy
pečlivě značkují okolí.
Tento dům sesedá
ztichlý bezzubý
tamten nikdy nestál
kdekdo při močení usedá
jako onen chlápek
na okraji hlušiny.
Když se otočí:
zaprášené bělmo
ještě polyká naprázdno
předvčerejší pivo.
Až do výplaty
bude na suchu.
139
***
Jakmile podzim začne servírovat kouřový předkrm mlhovinový steak - na
Dušičky - i kdyby sotva mohly - vyšourají se odkudsi z hloubek - zdlouhavě
cupitají na hřbitov udělat falešné teplo svíčkou - pro všechny své životní
muže mrtvé před dvaceti lety - a málem i pro sebe - stařenky.
140
***
Ani se nedopnula.
Zásadně bez krajek.
Ukrajinka
s kuřím okem na šlapce
ustájeným mastí
vazkou průhlednou.
Jako suvenýr.
Dá se to. Dá se.
mumlají její rty
pod pleskáním.
Do Kirovohradu
pošle co dostane.
Vyspí se přes poledne.
Večer nanovo.
141
Po té noci
spolu
Mám doma pozůstalost
význačné hodnoty.
Nemizí. Polehává.
Ještě se hýbe
rozměrným neforemným dechem.
Zvedá břišní stěnu.
Zvedá však tu mou.
Tvůj pach.
Rozšiřuji nozdry
vsunuji jej dovnitř
soukám s prožitkem
jako se potahuje z cigarety.
Zposvátněle.
Ať neporuším schránku měkkýše
nemocného dočasností.
142
143
BU
Břetislav
Uhlář
Narodil se v Ostravě (10. 6. 1954) a je absolventem Pedagogické fakulty v Ostravě a pražské
DAMU, kde ukončil postgraduální studium teorie
dramatických žánrů a umělecké kritiky. Básník,
publicista, scenárista a novinář, redaktor kulturní
rubriky Moravskoslezského deníku v Ostravě.
Publikuje v mnoha časopisech a novinách, spolupracoval s několika rozhlasovými stanicemi,
pro Českou televizi napsal řadu scénářů, z nichž
dokumentární snímek Poselství zvonů o zvonaři
Josefu Tkadlecovi z Halenkova získal první cenu
v novinářské soutěži Crystal. Je autorem katalogů
k uměleckým výstavám výtvarných umělců. Knižně debutoval básnickou sbírkou Něžnosti (2003),
kterou napsal společně s Janou Hochmannovou-Dejmkovou. V prosince 2003 vydal samostatně
sbírku básní V bazénu polibků, následovali sbírky
Píseň nedočkavého (2004) a Laskání v hodině
vlků (2005). S prozaikem Miroslavem Sehnalem
vydal šest prozaicko-poetických opusů: Hodinu
před svítáním (2007), V hodině svítání (2008),
Hodinu pod drnem (2009), Hodinu v nebi (2011),
Hodinu v pekle (2012, vyšla už také v polštině
a arabštině) a Beztížná hodina (2013).
144
V bazénu
polibků
Nesmělým neplavcem
v bazénu polibků
nadnášejí mě Tvoje
rty
Jak kouzelná
plovací vesta
Proto:
Dnes už vím
Určitě se
neutopím
145
Čekání
Kamarád sochař
šel se podívat
na hvězdy
do nebe
Nevěsty už na zemi nehledal
Po nárožích s berlí
krouží démon
Zbývá už mu jenom
jeden den
Měl ale štěstí
Lucifer nepřijel
Výluka v pekle
Čertovská krize
Pohřeb se nekoná
A zítra?
Stočíme se do klubíčka
Jako rybí očka
v konzervě soli
Zkusíme přežít co se dá...
146
Erotická nostalgie
V podzimu, který
ze stromů listí
ujídal
a vlasy cuchal
neustále
připravil setkání
po letech
s brunetou
Tamarou
co na koberci
kdysi spolu
tančívali jsme
milostné etudy
Vždycky neukojená
a sex moc
chtěla
uběhlo několik
roků
vdala se za
starého fi lozofa
a lingvistu
Začala nosit
nohavičkové kalhotky
s krajkou
barevných tang
vzdala se
147
ubylo vzájemných
smyslných
slin
po nichž jsme
šíleli
brzy zrána
Uprostřed velkoměsta
v činžáku
chvěla se
v bílém oparu
těla
jak římská lazebnice
krásná a čistá
jedna ze sta
V tom podzimním dni
polibek jsme si
s Tamarou nadělili
cudný, příliš klidný
dospělý
a dívali se dlouze
„pamětnicky“
do očí
Pravda, postavy
se nám rozbujely
však v duši
zůstal diblík žár
Když jsme se
loučili
148
149
její pihu pod ňadrem
jsem si vybavil
malinko vzdychnul
a do šedé zóny
svého života
zas pospíchal
Naposled
Ještě mi věnuj
vůni těla
divoký a roztoužený
dech
Ukaž se jako
v zrcadle
abych si tě
zapamatoval na zimu
kdy v žilách
zpomalí se
krev
Pak možná
vzpomenu si
na Tvůj
slastný med
150
Úžasné maličkosti
Dvě něžné
dívčí dlaně
po hrudi
mi plují
laně
chloupky prý
jim nevadí
vždyť jsou
v krásném
hedvábí
151
Lehkost bytí
(Milanu Kunderovi)
Zamotala se mi hlava
S nesnesitelné lehkosti
bytí
Možná to zavinil
Falešný autostop
Život na chvíli visel
Na šílené dlouhé niti
Žádný pocit se nekoná
Sláva je pomíjivá
netoužit po ní
Klišé diplomových prací
marnost dnešního světa
viděná z nebe
hlasy reklamních
sloganů
Jednou se sami
Zesměšníme
v nepůvabu svých
těl
a přece si to nikdy
nepřipustíme
152
budeme předstírat
okouzlující sexualitu
Den, který nebyl
se stane realitou
Přesto, zkusme ještě
chvilku naplno
žít
153
Almanach je ilustrovaný diela-
stredia. Ilustruje knihy domácich
mi akad. maliara Mariána Čapku
i zahraničných autorov v Nemecku,
(14. 8. 1950) zo Žiliny. Narodil sa
Francúzsku, Veľkej Británii, Fínsku,
a vyrastal v rodine výtvarníka,
Rusku, Poľsku Maďarsku, na Kube,
vnímal tvorivé prostredie a veľmi
v Amerike a inde. Vystavoval doma
dôležitá preň bola zmysluplná prí-
aj v zahraničí, je jedným z najvyhľa-
tomnosť v ateliéri prof. Albína Bru-
dávanejších ilustrátorov kníh pre
novského, Vysokú školu výtvarných
deti (napr. Trojaké husličky, Vodník
umení ukončil v roku 1977. Venuje
a mlynársky tovariš, Kocúr čarodej-
sa ilustrátorskej a známkovej tvorbe
ník, Rozprávky na dobrú noc, O sed-
i voľnej grafi ke. V ilustrátorskej tvor-
mokráske, Rozprávky z perlového
be využíva hlavne techniku akvare-
ostrova) a získal aj viaceré ocene-
lu, pridržiava sa pevne vymedzenej
nia. Spomenieme aspoň Najkrajšia
línie s jemným, jasným a krehkým
kniha roka 1989 (za ilustrácie pre
koloritom, čím dosahuje raz poe-
Siuxské rozprávky orlích pier), ním
tickosť a inokedy dramatickosť ob-
ilustrované Najveselšie rozprávky
razu. Má vysoký zmysel pre detail
Pavla Dobšinského sa umiestnili na
a drobnokresbu, ktoré zasadzuje do
2. a 3. mieste v ankete Kniha Horné-
širších „plátien“ konkrétneho pro-
ho Považia a Kniha Turca 2013.
154
155
Obsah
Svojím hlasom aj spolu – Peter Mišák
3
Miroslav Bielik: Glastropfen – Kvapka skla a Záplava
6
Pavol Holeštiak: Exulant, ktorý neodišiel
16
Laco Hrubý: Nora
24
Milan Igor Chovan: Povesť o ružomberskej ruži
32
Zuzana Kuglerová: Balada o Chopinovi
42
Milan Lechan: Poetissimo a spol.
50
Katarína Mikolášová: Dvaja a iné básne
56
Peter Mišák: Bronzový čas a iné básne
68
156
Ondrej Nagaj: Čas našich životov a iné básne
78
Igor Válek: Bude to ďalšia kniha?
88
Eva Kotarbová: Džbány a jiné básně
98
Otakar Matušek: Aforizmy
108
Lydie Romanská: Čertík
116
Milan Šťastný: Jistota domova
126
Irena Šťastná: Sen o třetí plíci
134
Břetislav Uhlář: V bazénu polibků a jiné básně
144
157
158
159
FOND MIKROPROJEKTOV
SPOLUHLASOM
SPOLUHLASEM
SLOVENSKO-ČESKÁ ANTOLÓGIE
Výlučnú zodpovednosť za obsah tejto publikácie nesie Krajská knižnica v Žiline a v žiadnom prípade obsah nemôže byť stotožňovaný s oficiálnym stanoviskom Európskej únie a Trenčianskeho
samosprávneho kraja.
© Kolektív autorov, 2014
Zostavovateľ a korektor: Igor Válek
Ilustrácie: Marián Čapka
Zodpovedný redaktor: Katarína Šušoliaková
Vydala Krajská knižnica v Žiline v spolupráci s Knihovnou města Ostravy, p.o.
Tlač: Tlačiareň P+M, s.r.o.
Grafická úprava a návrh obálky: Jana Kollárová
Náklad: 600 exemplárov
Počet strán: 160
ISBN 978-80-85148-81-7
SPOLUHLASOM
SPOLUHLASEM
SLOVENSKO-ČESKÁ ANTOLOGIE
ISBN 978-80-85148-81-7

spoluhlasom spoluhlasem spoluhlasom spoluhlasem

Transkript

Podobné dokumenty

jeskyně 2012 - Správa jeskyní České republiky

podzim / jaro 2015

kniha první - petr hejna

DIE VERWANDLUNG - Společnost Franze Kafky

2. Globální problémy