Sborník ODMP addendum - oprava

Transkript

Olomoucké debaty mladých právníků 2009 / Addendum
OLOMOUCKÉ DEBATY
MLADÝCH PRÁVNÍKŮ
2009
ADDENDUM
(Sborník vybraných příspěvků)
Iuridicum Olomucense o. p. s.
Olomouc
2010
1
Recenzenti:
Prof. JUDr. Jozef Beňa, CSc.
Prof. JUDr. Ján Svák, CSc.
Prof. JUDr. PhDr. Miloš Večeřa, CSc.
doc. JUDr. Ing. Igor Kotlán, Ph.D.
doc. JUDr. Ján Kráľ, CSc.
JUDr. Gabriela Halířová, Ph.D.
JUDr. Bohumil Havel, Ph.D.
JUDr. Miriam Laclavíková, Ph.D.
JUDr. Romana Smyčková, Ph.D.
JUDr. Filip Ščerba, Ph.D.
Mgr. Juraj Hamuľák, Ph.D.
Editor © Ondrej Hamuľák, 2010
ISBN: 978-80-87382-06-6
2
Sborník vybraných příspěvků z konference
Olomoucké debaty mladých právníků 2009,
pořádané ve dnech 4. až 6. října 2009
Právnickou fakultou Univerzity Palackého v Olomouci
pod záštitou děkanky PF UP
prof. JUDr. Milany Hrušákové, CSc.
Tento sborník byl sestaven v rámci řešení grantového projektu
PF-2010-001, Projekt Studentské grantové soutěže UP v Olomouci s názvem
„Aktuální otázky vývoje práva“.
3
OBSAH
KONCEPCIA NÁVRHU NOVÉHO OBČIANSKEHO ZÁKONNÍKA
V SLOVENSKEJ REPUBLIKE. DÔVODY „PRE“ POTREBU JEHO
PRIJATIA / Denisa Dulaková Jakúbeková................................................. 6
PREZIDENT SLOVENSKEJ REPUBLIKY A VZŤAHY V RÁMCI
MOCI VÝKONNEJ / Michal Gálik ......................................................... 17
VÝVOJ ČESKOSLOVENSKÉHO TRESTNÉHO PRÁVA V ROKOCH
1948 – 1961 / Andrea Kluknavská. .......................................................... 28
ZNAKY PRÁVNEJ NORMY / Denisa Kováčová ................................... 34
NIEKTORÉ FILOZOFICKÉ ASPEKTY ÚSTAVNEJ ÚPRAVY
SUBJEKTOV ĽUDSKÝCH PRÁV V KONTEXTE VÝVOJA / Andrea
Lichá ........................................................................................................ 40
KAM KRÁČÍŠ SPOLEČENSTVÍ (VLASTNÍKŮ JEDNOTEK)? / Pavel
Petr........................................................................................................... 49
DEROGÁCIA A DEROGAČNÉ PRAVIDLÁ / Žaneta Surmajová ......... 54
VLIV EVROPSKÉHO SPRÁVNÍHO PRÁVA TRESTNÍHO NA
PŘESTUPKOVÉ ŘÍZENÍ PODLE ZÁKONA Č. 200/1990 SB.,
O PŘESTUPCÍCH / Martin Škurek.......................................................... 64
FUNKCIONALITA ZÁPISOV DO OBCHODNÉHO REGISTRA VO
VZŤAHU K POTRAVNÝM DRUŽSTVÁM NA SLOVENSKU V I. ČSR
/ Adriana Švecová .................................................................................... 74
ZÁSADA ZISTENIA SKUTKOVÉHO STAVU VECI NAD VŠETKU
POCHYBNOSŤ A OSLABENIE VIEROHODNOSTI UZNANIA VINY
PÁCHATEĽOM V DOHODOVACOM KONANÍ / Milan Trylč ........... 85
KOSOVO
AKO
PRECEDENS
ALEBO
TRHLINA
V MEDZINÁRODNOM PRÁVE / Jozef Valuch .................................... 91
K REGULACI FINANČNÍ ASISTENCE V AKCIOVÉ SPOLEČNOSTI /
Karel Vodička ........................................................................................ 101
4
Poznámka editora
Vážené kolegyně, vážení kolegové, přátelé olomouckých debat. Dostává
se Vám do rukou další sborník vybraných příspěvků z konference Olomoucké
debaty mladých právníků 2009. Publikačními výstupy posledního ročníku konference se staly dva recenzované sborníky, které obsahují práce účastníků. Díky
tematickému zaměření konference (loňským tématem byla otázka významu judikatury v právu) se nám podařilo vytvořit monografickou sbírku příspěvků
s názvem Fenomén judikatury v právu, která byla publikována počátkem roku
2010 v pražském nakladatelství Leges. Protože ctíme pluralitu výzkumných záměrů našich účastníků, neměli jsme v úmyslu nevyhovět těm z nich, kteří v rámci
svého bádání v dané době nepřipravili tematicky odpovídající příspěvek. Proto
byl sestaven a vydán tento doplňující sborník. Věříme, že svým obsahem doplní
kvalitní řadu publikačních výstupů naší konference a obohatí diskurz
v dotčených odvětvích práva a právní vědy.
5
KONCEPCIA NÁVRHU NOVÉHO OBČIANSKEHO
ZÁKONNÍKA V SLOVENSKEJ REPUBLIKE. DÔVODY
„PRE“ POTREBU JEHO PRIJATIA
The Concept of Draft Civil Code in Slovak Republic
Reasons for its adoption
JUDr. Denisa Dulaková Jakúbeková, PhD.1
Resumé. Príspevok podáva všeobecnú informáciu o koncepcii pripravovaného návrhu
nového občianskeho zákonníka, o jeho hodnotovej orientácii, inšpiračných zdrojoch
vrátane aktuálneho stavu prác na kódexe a predpokladaný vývoj. Ako jeden z dôvodov,
ktoré hovoria „pre“ potrebu jeho prijatia, uvádza problematiku spojenú s rozdielnosťou
výkladu jednotlivých ustanovení súčasného občianskeho zákonníka aplikačnou praxou
vrátane súdov a na ňu nadväzujúce rozdielne súdne rozhodnutia.
Resume (EN). The Article gives general information about the concept of the prepared
proposal of a new Civil Code, on orientation of its the values, sources of inspiration
including the current status of work on the code and the presumed development. As one
of the reasons "pro" required adoption it indicates problems connected with differences
in interpretation of individual provisions of the valid Civil Code and the application
practice, including the courts and the subsequent different court decisions.
Kľúčové slová. Rekodifikácia; rekodifikačná komisia; dualizmus slovenského súkromného práva; schválený legislatívny zámer; koncepčné otázky, hodnotová orientácia, systematika kódexu; aktuálny stav prác
1. Úvod
V podmienkach bývalého Československa a neskôr v podmienkach samostatnej Slovenskej republiky, nebolo súkromné právo kodifikované ako celok. Po
prvej kodifikácii československého občianskeho práva z roku 1950 sa prijal doteraz platný občiansky zákonník z roku 1964, ktorý znamenal pre kodifikáciu majetkových a osobných vzťahov súbor koncepčných, systémových, metodologických i obsahových deformácií.
Spoločenské a politické zmeny po novembri 1989 znamenali nevyhnutnosť zmien v právnom systéme. Jednou z nich bol návrat k právnemu dualizmu
verejného a súkromného práva a s ním logicky spojená naliehavá potreba rekodifikácie súkromného práva. I keď sa prvé rekodifikačné pokusy uskutočnili ešte za
existencie Československa, kedy bola pri vtedajšej československej vláde zostavená skupina českých a slovenských expertov, na čele s prof. Knappom a prof.
1
Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave.
6
Plankom, začiatkom 90. rokov sa situácia vyriešila „najrýchlejším spôsobom“,
a síce prijatím novely občianskeho zákonníka (zák. č. 509/1991 Zb.), ktorá
akútne „vyplnila“ prázdny priestor vytvorený po zrušení Hospodárskeho zákonníka a Zákonníka medzinárodného obchodu a prijatím nového Obchodného
zákonníka (z. č. 513/1991 Zb.). Práce na tzv. veľkej novele Občianskeho zákonníka sa však uskutočňovali bez vzájomnej koordinácie s prácami na Obchodnom zákonníku, čo bolo jedným z hlavných dôvodov separácie oboch kódexov a nekonzistentnosti celého súkromného práva.
Po rozdelení ČSFR a po vzniku dvoch samostatných štátov, ustúpili
v Slovenskej republike rekodifikačné snahy na krátky čas do úzadia. Na novom
Občianskom zákonníku sa na Slovensku začalo intenzívnejšie pracovať až od
roku 1996, kedy bola vytvorená osobitná odborná komisia pod vedením prof.
Planka. Po náhlej a nečakanej smrti prof. Planka prevzal odborný dozor a garanciu v rekodifikačnej komisii prof. Lazar. Napriek tomu, že komisia vypracovala
návrh paragrafového znenia nového občianskeho zákonníka, po roku 1998, kedy
začalo plynúť nové volebné (legislatívne) obdobie, sa v legislatívnych prácach
nepokračovalo. V roku 2002 sa legislatívne práce vrátili úplne na začiatok, komisiu viedol prof. Vojčík. Výsledkom jej prác bol vládou schválený „Legislatívny
zámer občianskeho zákonníka“, po ktorom malo nasledovať paragrafové znenie
návrhu Občianskeho zákonníka. V tomto smere sa však neurobili žiadne kroky.
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky opätovne započalo práce
na rekodifikácii občianskeho práva až v roku 2006, v ktorom dňa 27. novembra
podpredseda vlády pre legislatívu a minister spravodlivosti Slovenskej republiky
Štefan Harabin vymenoval profesora JUDr. Jána Lazara, DrSc. za predsedu rekodifikačnej komisie. Jej úlohou bolo vypracovať návrh nového občianskeho
zákonníka vo volebnom období 2006 – 2010. Komisia pracuje aktívne od januára roku 2007. Jej doterajšie práce boli zatiaľ zhmotnené do návrhu legislatívneho
zámeru, ktorý
schválila vláda na svojom rokovaní dňa 14.1.2009.
V súčasnosti pracuje rekodifikačná komisia na tvorbe paragrafovaného znenia
nového občianskeho zákonníka.
2. Všeobecné zhodnotenie stavu súčasnej úpravy súkromného práva v SR
Súčasný Občiansky zákonník je napriek všetkým jeho „vylepšeniam“
a „modernizáciám“ (počas svojej platnosti bol takmer 40 krát novelizovaný) nedokonalé legislatívne dielo. „Je charakterizovaný inštitucionálnou neúplnosťou,
obsahovou nevyváženosťou jeho jednotlivých častí, ktoré vo viacerých smeroch
na seba ani harmonicky nenadväzujú, pričom vplyvom početných novelizácií
prevažuje roztrieštenosť nehovoriac už o legislatívno – technickej podobe Občianskeho zákonníka, ktorý v dôsledku početných „vsuviek“ a „prílepiek“ sa vonkoncom nepodobá na kódex, ba ani na zákon základného významu.“2
Mnohé významné obsahové otázky ešte stále v Občianskom zákonníku
2
Legislatívny zámer nového Občianskeho zákonníka, str. 10.
7
chýbajú (napr. „superficies solo cedit“, inštitút práva stavby), resp. sú upravené
nedostatočne (napr. úprava osobnostných práv, úprava neplatnosti právnych úkonov s dôrazom na absolútnu neplatnosť, úprava zodpovednosti za škodu chrániacu viac škodcu ako poškodeného a pod.).
Naviac, po novele č. 509/1991 Zb., ktorá okrem iného zrušila tretiu, štvrtú
a piatu časť, sa narušila vnútorná konzistencia, obsahová a logická nadväznosť
jednotlivých častí kódexu.
Nekoncepčný prístup sa prejavil aj pri novelách, ktoré implementovali niektoré
smernice EÚ do nášho občianskeho práva.3
Nedostatky Občianskeho zákonníka sa však osobitne prejavujú v jeho
vzťahu k Obchodnému zákonníku. Vzhľadom na povahu a obsah oboch kódexov
prevažovala v aplikačnej praxi tendencia vedúca k separácii a výlučnému použitiu jedného alebo druhého kódexu, čo sa prejavuje najmä v oblasti záväzkového
(zmluvného) práva.4
3. Rozpaky pri výklade a aplikácii existujúcich súkromnoprávnych kódexov
aplikačnou praxou vrátane súdov
Roztrieštená koncepcia súkromného práva má logický dopad na aplikačnú
prax, ktorá sa pomerne často stretáva s problémami pri výklade jednotlivých
ustanovení občianskeho a obchodného zákonníka, a pri ich aplikácii na konkrétne
právne vzťahy.
S týmto (samozrejme) súvisí aj práca súdov, ktoré jednak reagujú
a posudzujú použitie kódexov v prípadoch, ktorých sa týka prebiehajúce konanie, no zároveň ich musia aplikovať pri tvorbe vlastných rozhodnutí a ich odôvodnení.
Notoricky diskutované je určovanie druhu vzťahu, t. j. či ide
o občianskoprávny vzťah alebo obchodnoprávny vzťah, ďalej otázky, či v tomktorom prípade ide o tzv. absolútny obchod alebo relatívny obchod či tzv. absolútny neobchod. V praktickom živote sa však veľmi často stretávame aj
s kombináciou rôznych parciálnych vzťahov, napríklad ak sa zamýšľaná kúpa
nehnuteľností, ktorá je absolútnym neobchodom, vrámci inak typického obchodnoprávneho vzťahu, realizuje postupne, najskôr uzatvorením zmluvy o uzavretí
3
Najmä začlenenie novely č. 150/2004 Z. z., ktorou sa do slovenského právneho poriadku implementovali tri európske smernice - č. 93/13/EHS, č. 94/47/ES a č. 1999/44/ES, venované
problematike spotrebiteľských zmlúv a tzv. „time-share“ -ovej zmluvy. Všeobecná úprava spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľskej zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových
úsekoch sa totiž zaradila medzi všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, na druhej strane
do OZ nebola začlenená úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom. Príslušná smernica sa premietla do osobitného zákona (zákon č. 294/1999 Z. z.),
4
Jurčová, M., Vybrané problémy zmluvného systému de lege lata a de lege ferenda, Právny
obzor, teoretický časopis pre otázky štátu a práva, ISSN 0032-6984, roč. 6/2007, str. 502,
8
budúcej kúpnej zmluvy5. Iným príkladom dezorientácie aplikačnej praxe sú prípady, ak sa „hlavný vzťah“ riadi ustanoveniami napríklad obchodného zákonníka, avšak otázka bezdôvodného obohatenia, ktoré môže z právneho vzťahu vyvstať, sa musí riadiť občianskym zákonníkom, nakoľko ten ho upravuje výlučne.
Rozpačitá je aj situácia, keď sa síce uzatvorí obchodná kúpna zmluva, ale dohoda
o predkupnom práve, podobne ako iné tzv. vedľajšie dojednania pri kúpnej
zmluve (až na kúpu na skúšku, § 471 a nasl. ObchZ, cenovú doložku, § 473
a nasl. ObchZ) zakomponovaná priamo do kúpnej zmluvy, podlieha ustanoveniam občianskeho zákonníka.6 Problémy, ktoré sú ťažko logicky vysvetliteľné,
spôsobuje aj otázka odstúpenia od zmluvy, ktorá je upravená v oboch kódexoch
duplicitne a z hľadiska účinkov odstúpenia zásadne odlišne, nakoľko účinky odstúpenia v obchodnoprávnych vzťahoch pôsobia ex nunc7, kdežto
v občianskoprávnych vzťahoch ex tunc8. Rozdielne je stanovený aj spôsob určovania výšky úrokov z omeškania.9
Veľkým otáznikom bola a doteraz je otázka nadobudnutia vlastníckeho
práva od nevlastníka pri uzavretí kúpnej zmluvy s ohľadom na dobromyseľnosť
nadobúdateľa, ktorá je v obchodnom zákonníku riešená jednoznačne (§ 446 ObchZ), v občianskoprávnych vzťahoch však možno práve snaha inšpirovať sa obchodnoprávnou úpravou na jednej strane a „tvrdou dikciou“ ustanovenia § 46
ods. 2 OZ, vyvoláva názorovú nejednotnosť 10.
S týmito a s celým radom ďalších podobných otázok sa aplikačná prax
musela postupne vysporiadať. Napriek tomu, že v mnohých prípadoch boli nastolené otázky prejudikované, prax sa k nim pravidelne vracia a vzhľadom na význam judikátov v kontinentálnom právnom systéme sa nemožno čudovať ani tomu, ak sa rozhodnutia súdov v inak veľmi podobnej veci, vo svojej podstate
rôznia.
5
k tomu viď napr. (NS) R 27/02 „smlouva o budoucí kupní smlouvě se v obchodních vztazích
řídí ustanovením § 289 a násl. Obchodního zákoníku, i když se týká nemovitosti“
6
Eliáš K. a kol., Občanský zákoník, Velký akademický komentář, 2. svazek, Linde Praha a. s.,
2008, str. 1719.
7
§ 349 ods. 1 obchodného zákonníka,
8
§ 46 ods. 2 občianskeho zákonníka,
9
Pre občianskoprávne vzťahy je rozhodujúce kogentné ustanovenie § 517 OZ, ktoré odkazuje
na osobitný právny predpis, avšak v obchodnoprávnych vzťahoch je otázka výšky úrokov ponechaná predovšetkým na dohodu strán (§ 369 ods. 1),
10
K tomu viď napr. (NS) R (ČR) 46/07 – in fine „... platným a účinným odstoupením od kupní
nebo jiné smlouvy, ..., to platí i tehdy, jestliže nabyvatel, dříve než došlo ke zrušení smlouvy
odstoupením, nemovitost převedl na další osobu, a i kdyby další nabyvatel byl v dobré víře, že
se stal jejím vlastníkem“, rovnako ako R (ČR) 40/2006, avšak pred tým porovnaj
s predchádzajúcimi, absolútne protikladnými rozhodnutiami Najvyššieho súdu ČR – rozsudok
z 17.11.1999, sp. zn. 22 Cdo 1186/98, na ktorý nadviazal Ústavný súd ČR nálezom z 23.1.2001,
sp. zn. Cdo 1186/98, k tomu pozri aj Sedlačko F., Vlastnícke právo dobromyseľného nadobúdateľa po odstúpení od zmluvy medzi jeho právnymi predchodcami, Justičná revue, 12/2007, str.
1627 – 1637.
9
4. Koncepčné otázky nového OZ
O koncepčných otázkach Občianskeho zákonníka a jeho vzťahu
k osobitným právnym úpravám sa vedú dlhodobé vedecké diskusie, ktoré sa
začali ešte pred rokom 1989, pokračovali po roku 1989 a žiaľ, napriek schválenému legislatívnemu zámeru nového občianskeho zákonníka, v istých odborných kruhoch, pokračujú doteraz. V Slovenskej republike sa úvahy sústreďovali
na dve základné koncepčné riešenia:
a) koncepcia jednotného, či integrovaného Občianskeho zákonníka (monistická
koncepcia);
b) samostatná úprava obchodného práva a občianskeho práva v dvoch oddelených kódexoch, (dualistická koncepcia).
Za vhodnejší model sa z viacerých racionálnych dôvodov11 považuje monistický model, ktorý v konečnom dôsledku pre rekodifikáciu súkromného práva
znamená, že namiesto dvoch paralelných zmluvných sústav - jedna v Občianskom zákonníku a druhá v Obchodnom zákonníku, by bola v novom súkromnom
kódexe len jediná a jednotná zmluvná sústava. Zároveň sa však vychádza
z predpokladu, že ak by sa vo všeobecnej úprave súkromného zmluvného práva
žiadali v prípadoch obchodno-právnych úkonov alebo spotrebiteľských zmlúv
určité odchýlky alebo modifikácie, je prijateľnejšie, ak sa akékoľvek osobitnosti
upravia spolu s určitým všeobecným inštitútom súkromného práva, než aby sa
upravovali v celkom inom právnom predpise.
To isté sa bude uplatňovať vo vzťahu k spotrebiteľským zmluvám, napr.
pri kúpnej zmluve sa upravia osobitnosti kúpy podniku i spotrebiteľskej kúpnej
zmluvy, rovnako tak pri zmluve o diele i nájomnej zmluve (time-sharing, operatívny leasing, podnikateľský nájom hnuteľných vecí a pod.).
„Považujeme za vhodné a odôvodnené, aby slovenský Občiansky zákonník integroval nielen obchodné ale aj spotrebiteľské zmluvy. Pre takýto prístup sa
prihovárajú viaceré argumenty, pričom jeho výhody prevažujú nad nevýhodami.
Predovšetkým spotrebiteľské zmluvy nadväzujú na predchádzajúce zmluvné
vzťahy a sú svojou povahou s nimi rovnorodé. Podľa renomovaných európskych
civilistov (Hondius, Grundmann, Vékás) ide v prípade spotrebiteľských zmlúv
o jednostranné obchodné zmluvy. Ak má súkromnoprávna kodifikácia zahrňovať
spotrebiteľské zmluvy, je to zároveň argument proti separátnej kodifikácii obchodných zmlúv a naopak argument za ich integráciu do súkromnoprávneho kódexu.“12
5. Hodnotová orientácia kódexu
11
Lazar J., Východiská a koncepčné otázky návrhu slovenského občianskeho zákonníka, Justičná revue 12/1997, str. 19,
12
Legislatívny zámer nového Občianskeho zákonníka, str. 14,
10
Ideovým základom a právnofilozofickým východiskom pri tvorbe slovenského Občianskeho zákonníka sú v prvom rade všeľudské hodnoty uznávané
v demokratických štátoch akými sú individuálna sloboda, rovnosť, ľudská dôstojnosť a ďalšie, ktoré majú svoj pôvod v liberalizme 18. a 19. storočia. Slovenský kódex súkromného práva však bude mať vo viacerých oblastiach aj sociálny
rozmer, ku ktorému sú jeho tvorcovia zaviazaní jednak líniou európskeho súkromného práva ale aj Ústavou SR, ktorá preferuje „ sociálne“ pred „slobodným“
trhovým hospodárstvom (čl. 55 Ústavy). Zásady európskeho zmluvného práva
zamerané na ochranu slabšej zmluvnej strany sa však nedotknú zmluvných vzťahov vznikajúcich medzi podnikateľmi navzájom.
6. Navrhovaná systematika kódexu
Základné systematické členenie je zostavené tak, aby jeho jednotlivé časti
na seba obsahovo a logicky nadväzovali. V konkrétnosti má mať nový Občiansky
zákonník nasledujúcu systematiku :
Prvá časť : Všeobecná časť
Prvá hlava: Úvodné ustanovenia
Druhá hlava: Osoby
1. diel: Fyzické osoby
2. diel : Právnické osoby
3. diel: Zastúpenie
Tretia hlava : Právne skutočnosti
1. diel: Právne úkony
2. diel: Právne udalosti
3. diel: Čas
1. oddiel: Určenie a počítanie času
2. oddiel: Premlčanie
3. oddiel: Preklúzia
Druhá časť: Rodinné právo
Prvá hlava: Manželstvo
1. diel: Uzavretie manželstva
2. diel: Neplatnosť manželstva
3. diel: Práva a povinnosti manželov
4. diel: Majetkové spoločenstvo manželov
5. diel: Zánik manželstva
Druhá hlava: Rodičia a deti
1. diel: Určenie rodičovstva
2. diel: Osvojenie
11
3. diel: Práva a povinnosti rodičov a detí
4. diel: Výchovné a sankčné opatrenia
Tretia hlava: Poručníctvo a opatrovníctvo
1. diel: Poručníctvo
2. diel: Opatrovníctvo
Štvrtá hlava: Vyživovacia povinnosť
1. diel: Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom
2. diel: Vyživovacia povinnosť detí k rodičom
3. diel: Vyživovacia povinnosť medzi ostatnými príbuznými
4. diel: Vyživovacia povinnosť medzi manželmi
5. diel: Vyživovacia povinnosť medzi rozvedenými manželmi
6. diel: Výživné a úhrada nákladov nevydatej matke
7. diel: Spoločné ustanovenia
Tretia časť: Vecné právo
Prvá hlava: Držba
Druhá hlava: Vlastnícke právo
Tretia hlava: Vecné práva k cudzej veci
1. diel: Právo stavby
2. diel: Vecné bremeno
3. diel : Záložné právo
4. diel: Zádržné právo
Štvrtá časť: Dedičské právo
Prvá hlava: Všeobecné ustanovenia
Druhá hlava: Dedenie zo zmluvy
Tretia hlava: Dedenie zo závetu
Štvrtá hlava: Dedenie zo zákona
Piata hlava: Potvrdenie dedičstva a vyporiadanie dedičov
Šiesta hlava: Ochrana oprávneného dediča
Piata časť: Záväzkové právo
Prvá hlava: Všeobecná časť
1. diel: Základné ustanovenia
1. oddiel: Vznik záväzkov
2. oddiel: Zmluva
3. oddiel: Spotrebiteľská zmluva
2. diel:
3. diel:
4. diel:
5. diel:
Spoločné práva a spoločné povinnosti
Zmeny v osobe veriteľa a dlžníka
Zmeny v obsahu záväzku
Zabezpečenie pohľadávok
12
6. diel: Zánik záväzkov
Druhá hlava: Záväzky zo zmlúv a iných právnych úkonov
1. diel: Zmluvy o prevode vlastníctva
1. oddiel: Kúpna zmluva
1. pododdiel: Všeobecné ustanovenie o kúpnej zmluve
2. pododdiel: Vedľajšie dojednania pri kúpnej zmluve
3. pododdiel: Kúpa podniku
4. pododdiel: Osobitné ustanovenia o kúpe veci v obchode
2. oddiel: Zámenná zmluva
3. oddiel: Darovacia zmluva
2. diel: Zmluva o diele
pododdiel: Všeobecne o zmluve o diele
pododdiel: Osobitné ustanovenia o zhotovení veci na zákazku
pododdiel: Osobitné ustanovenia o úprave a oprave
pododdiel: Zhotovenie stavby
pododdiel: Osobitné obchodno-právne ustanovenia
3. diel: Pracovná zmluva a iné zmluvy o výkone práce
4. diel: Zmluvy o prenechaní veci na užívanie
oddiel: Nájomná zmluva
1. pododdiel: Všeobecné ustanovenia
2. pododdiel: Nájom bytu
3. pododdiel: Nájom domu
4. pododdiel: Nájom nebytových priestorov
5. pododdiel: Podnájom
6. pododdiel: Zmluva o ubytovaní
7. pododdiel: Zmluva o nájme dopravného prostriedku
8. pododdiel: Podnikateľský nájom hnuteľnej veci
9. pododdiel: Zmluva o árende
10. pododdiel: Zmluva o nájme s právom kúpy
oddiel: Lízingová zmluva
oddiel: Spotrebiteľská zmluva o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch
oddiel: Zmluva o vypožičaní
5.
diel: Zmluva o pôžičke a úvere
oddiel: Zmluva o pôžičke
oddiel: Zmluva o úvere
oddiel: Zmluva o spotrebiteľskom úvere
diel: Obstarávateľské zmluvy
13
oddiel: Príkazná zmluva
pododdiel: Komisionárska zmluva
pododdiel: Zmluva o obstaraní zájazdu
oddiel: Sprostredkovateľská zmluva
oddiel: Zmluva o obchodnom zastúpení
oddiel: Zmluva o kontrolnej činnosti
diel: Prepravné zmluvy
oddiel: Zasielateľská zmluva
oddiel: Zmluva o preprave osôb
oddiel: Zmluva o preprave nákladu
oddiel: Zmluva o prevádzke dopravného prostriedku
diel: Bankové zmluvy
oddiel: Zmluva o otvorení akreditívu
oddiel: Zmluva o bežnom účte
oddiel: Zmluva o vkladovom účte
oddiel: Zmluva o inkase
oddiel: Zmluva o bankovom uložení veci
diel: Poistné zmluvy
diel: Licenčné zmluvy.
diel: Zmluva o úschove a skladovaní
oddiel: Zmluva o úschove
oddiel: Zmluva o skladovaní
diel: Zaopatrovateľské zmluvy
oddiel: Zmluva o finančnej výpomoci
oddiel: Zaopatrovacia zmluva
diel: Zmluva o združení
diel: Stávky a hry
diel: Záväzky z jednostranných právnych úkonov
oddiel: Verejný prísľub
oddiel: Sľub odškodnenia
Tretia hlava: Záväzky zo spôsobenia škody a z bezdôvodného obohatenia
1. diel: Záväzky zo spôsobenia škody
1. oddiel: Základné ustanovenia
2. oddiel: Povinnosť nahradiť škodu
pododdiel: Škoda
pododdiel: Príčinná súvislosť
pododdiel: Dôvody zodpovednosti
14
pododdiel: Zbavenie zodpovednosti
pododdiel: Škoda spôsobená viacerými osobami
pododdiel: Spôsob a rozsah náhrady škody
2. diel: Záväzky z bezdôvodného obohatenia
Šiesta časť: Prechodné, záverečné a zrušovacie ustanovenia
Prvá hlava: Prechodné ustanovenia
Druhá hlava: Zrušovacie ustanovenia a účinnosť zákonníka
7. Aktuálny stav prác na novom občianskom zákonníku
V súčasnosti pracujú jednotliví členovia rekodifikačnej komisie na príprave paragrafovaného znenia nového občianskeho zákonníka. Spôsob práce je zvolený tak, že časť členov rekodifikačnej komisie tvorí paragrafové znenie vybraných inštitútov zákona. Svoje návrhy majú odovzdať predsedovi komisie
v najbližšej dobe. Následne sa plánuje organizovanie spoločných stretnutí komisie, na ktorých budú prebiehať diskusie o paragrafovom znení návrhov so zvyšnými členmi rekodifikačnej komisie – tzv. oponentami. Po dosiahnutí názorovej
zhody sa predpokladá, že výsledky prác komisie budú predstavené širšej odbornej verejnosti.
V súvislosti s prípravou nového občianskeho zákonníka treba dať do pozornosti nedávno (v dňoch 16. a 17. septembra 2009) uskutočnenú medzinárodnú
vedeckú konferenciu – X. Lubyho právnické dni, s nosnou témou „Reforma súkromného práva v strednej a východnej Európe“. Za Slovenskú republiku vystúpil
s hlavným referátom profesor Lazar, ktorý účastníkom konferencie priblížil stav
rekodifikácie súkromného práva na Slovensku a predstavil najbližšie plány smerujúce k prijatiu nového kódexu.
Celkom na záver je vhodné uviesť, že práce tvorcov zákona budú
v konečnom dôsledku podrobené rozboru mnohými profesijnými a odbornými
organizáciami, v neposlednom rade i rozboru rôznych politických zoskupení
v štáte. Práve tie môžu mať na konečnú podobu kódexu výrazný vplyv. Štádium,
v ktorom sa tieto subjekty dostanú k slovu, je zatiaľ neurčité, najmä ak berieme
do úvahy, že budúci kalendárny rok sa v Slovenskej republike uskutočnia parlamentné voľby, ktoré môžu preskupiť politické sily vo vláde a v parlamente.
Ostáva len veriť, že bez ohľadu na výsledky parlamentných volieb, nová vládna
garnitúra nebude znamenať pre rekodifikáciu súkromné práva, ktorá sa uberá
dobrým smerom, krokom späť.
Použitá literatúra:
Legislatívny zámer nového Občianskeho zákonníka
Eliáš K. a kol., Občanský zákoník, Velký akademický komentář, 2. svazek, Linde Praha
a. s., 2008, str. 1719
15
Lazar J., Východiská a koncepčné otázky návrhu slovenského občianskeho zákonníka,
Justičná revue 12/1997, str. 19
Jurčová, M., Vybrané problémy zmluvného systému de lege lata a de lege ferenda,
Právny obzor, teoretický časopis pre otázky štátu a práva, ISSN 0032-6984, roč. 6/2007,
str. 502
16
PREZIDENT SLOVENSKEJ REPUBLIKY A VZŤAHY V RÁMCI
MOCI VÝKONNEJ
The President and His Mutual Relations Within the Executive Power
Mgr. Michal Gálik13
Resumé. Problematika vzájomných väzieb a prepojení medzi štátnymi orgánmi je veľmi zložitou a náročnou témou. Na jej pochopenie je potrebné hĺbkové a dôkladné štúdium právnych predpisov, odbornej literatúry ako aj odborných článkov, venujúcich sa
danej problematike. Fungovanie mechanizmu výkonnej moci je základom pre existenciu
právneho štátu v podmienkach parlamentnej demokracie. Samotné uskutočňovanie moci
výkonnej nie je jednoduché a bezproblémové. V samotnom texte som sa snažil poukázať na niektoré rozporuplnosti a nedostatky ( fiktívne ako i reálne, ktoré priniesla aplikačná prax Ústavy Slovenskej republiky ) jednotlivých ustanovení Ústavy Slovenskej
republiky, ktoré vnášajú do určitých vzájomných vzťahov v rámci výkonnej moci zmätočnosť a nejasnosť. Cieľom daného príspevku bolo podať čo najkomplexnejší pohľad
na danú problematiku z viacerých uhlov pohľadu s náčrtom možností jej riešenia.
Resume (EN). The issue of the mutual relations and their interconnection among the
public authorities is a very complicated and difficult topic. It is necessary to undertake
a deep and detailed study of legal regulations, related literature, as well as specialized
articles embracing this topic in order to understand it. The functioning of the mechanism of executive power is a main foundation for the existence of a legally consistent
state in the condition of parliament democracy. The implementation of executive power
itself is not so simple and trouble free. In the article, I tried to point out to some inconsistency and incapacity of the particular regulations of the Constitution of Slovak Republic, fictitious as well as objective which were caused by an application practice of the
Constitution of Slovak Republic, that introduces confusion and uncertainty into the certain mutual relations within the framework of executive power. The aim of this article is
to offer the most comprehensive view of a given issue from several points of view and
to lay out possible solutions of this problem
Kľúčové slová. prezident; výkonná moc; ústava; voľba prezidenta; občania SR; právomoci a kompetencie prezidenta; vláda; kooperácia vlády a prezidenta.
Štát, označovaný ako inštitucializovaná forma organizácie spoločnosti
potrebuje pre svoju existenciu mocenské nástroje, označované ako štátny mechanizmus, ktoré zabezpečujú realizáciu jednotlivých funkcií a úloh štátu. Všetky
najdôležitejšie štátne orgány sú upravené v Ústave Slovenskej republiky, ktorá
súčasne ustanovuje ich miesto v hierarchii štátnych orgánov, spôsob ich kreácie,
vzájomné vzťahy, rozsah právomocí a pôsobnosť. Ústavná úprava niektorých
týchto štátnych orgánov je koncipovaná buď podrobne alebo len rámcovo a podrobná úprava je ponechaná na bežný zákon ( hovoríme napr. o rámcovej úprave
13
Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
17
postavenia a pôsobnosti Verejného ochrancu práv, ktorého podrobnejšiu úpravu
nachádzame v zákone č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv, Prokuratúry,
ktorá je podrobne upravená zákonom č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre). Štátne orgány sú inštitúcie verejnej moci, ktoré majú vykonávať a uskutočňovať funkcie
štátu spôsobom, aký ustanovuje Ústava Slovenskej republiky v čl. 2 ods.2 :
„Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Štátny orgán, prezident Slovenskej republiky, ako prezident moderného demokratického štátu je označovaný aj z hľadiska
formy vlády ako „slabý“ prezident.
Historická skúsenosť ukazuje, že ak vezmeme do úvahy ústavný vývoj
inštitúcie prezidenta od vzniku prvej Československej republiky, potom funkcia
prezidenta republiky je do istej miery predovšetkým záležitosťou reprezentácie
štátu. Ani táto, ústavne slabšia výbava prezidentských kompetencií
v parlamentnej demokracii nebráni tomu, aby prezident bol hybnou silou štátnej
a národnej jednoty, vnútorného súladu, predstaviteľom demokratických hodnôt
v ústavnej praxi a to bez zreteľa na aktuálnu politickú situáciu a stranícke súťaženie.14
Význam hlavy štátu v parlamentných demokraciách sa , ako to ukazujú
niektoré poznatky zvýšil a to po vstupe nových krajín do Európskej únie. Zdôrazňuje sa pozícia prezidenta, ako strážcu suverenity štátu, správneho chápania
ústavy národného štátu a napokon ako najvyššieho predstaviteľa členského štátu
voči únijným inštitúciám.15
Výkonná moc je v Ústave Slovenskej republiky upravená v dvoch oddieloch. V prvom oddiele je upravené postavenie prezidenta Slovenskej republiky,
v druhom oddiele je upravené postavenie vlády Slovenskej republiky. Prezident
je charakterizovaný Ústavou SR ako hlava Slovenskej republiky, vláda ako vrcholný orgán výkonnej moci. Postavenie hlavy štátu je predmetom úvah a sporov
už od antického Grécka, čo súvisí aj s problematikou deľby moci. Celá problematika v širšom kontexte nadväzuje na právnu kultúru, dobovú realitu, politické
pomery a historické tradície. Novodobý pohľad na podstatu a úlohy prezidenta
pokladá v 17. a 18. storočí konštitucionalizumus i osvietenstvo a začiatkom 20.
storočia je možné panovníka charakterizovať ako osobu vládnucu prostredníctvom svojich ministrov.16
Ústavná úprava postavenia prezidenta Slovenskej republiky je obsiahnutá
v prvom oddiele šiestej hlavy s názvom výkonná moc. Niektorí členovia odbornej verejnosti zastávajú názor, že z hľadiska právnej čistoty by bolo vhodnejšie
upraviť postavenie prezidenta SR v samostatnej hlave Ústavy Slovenskej repub-
14
ŠIN, Z.: Ústavněprávny vztah prezidenta republiky a vlády. Právni rádce, 1994/4.
Čarnogurský,J. – Mazák,J.: Prezident republiky ako stabilizujúci činiteľ – ústavné záruky
proti „ pádu štátnej moci na zem“ (úvaha de lege ferenda). Justičná revue, 57, 2005,č.11, str.
1433 – 1439.
16
CIBULKA,Ľ.: Hlava štátu v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Ústavnosť a politika, 2,
2000, č. 3, str. 31-33.
15
18
liky.17
Postavenie prezidenta SR v ústavnom systéme je determinované formou
vlády a princípmi deľby moci. O Slovensku hovoríme ako o republike s parlamentnou formou vlády, pre ktorú je typické „slabé“ postavenie hlavy štátu a potreba kontrasignácie jeho aktov vládou alebo zodpovedným členom vlády.
V zmysle čl. 101 Ústavy Slovenskej republiky je hlavou Slovenskej republiky prezident, ktorý ju reprezentuje navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. Obdobne ako pri poslaneckom
mandáte Ústava SR zakotvuje, že prezident SR vykonáva svoj úrad podľa svojho
svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi. Z tejto ústavnej dikcie postavenia hlavy štátu badáme deklaráciu politickej a ústavnoprávnej nezodpovednosti
prezidenta SR za výkon svojej funkcie.
Spôsob kreácie prezidenta Slovenskej republiky zaznamenal v roku 1999
cestou ústavného zákona č.9/1999 Z.z zásadnú zmenu. Podľa pôvodného ústavného textu prezidenta SR volila Národná rada SR, pričom na zvolenie kandidáta
sa vyžadoval súhlas trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov Národnej rady SR.
V podmienkach politickej roztrieštenosti a neschopnosti politickej dohody na
pôde parlamentu po uplynutí funkčného obdobia prvého prezidenta Slovenskej
republiky vznikla ústavná kríza, výsledkom ktorej bola nepriechodnosť žiadneho
kandidáta na prezidenta SR v Národnej rade SR. Ústavným zákonom č. 9/1999
Z.z. sa zásadným spôsobom zmenil spôsob kreácie prezidenta SR. Z dôvodu vyvarovania sa v budúcnosti tejto situácie novelizovaný článok 101 Ústavy SR zakotvuje priamu voľbu prezidenta Slovenskej republiky.18
Prezident Slovenskej republiky je v zmysle ústavného zákona č.9/1999
Z.z., ktorý mení a dopĺňa Ústavu Slovenskej republiky v znení ústavného zákona
č. 244/1998 Z.z. volený občanmi Slovenskej republiky v priamych voľbách.
Priama voľba prezidenta Slovenskej republiky prijatím Ústavného zákona
č. 9/1999 Z.z. dostatočne využíva potenciál priamej legitimity prezidenta republiky, získanej od občanov. Legitimita získaná v priamej voľbe má vplyv nielen na
kvalitu výkonu ústavných kompetencií prezidenta, ale vytvára priestor na uplatňovanie implicitných právomocí, ktoré nie sú definované expressis verbis, ale
vyplývajú z ústavných oprávnení ako ich dôsledok. Napokon priama voľba hlavy
štátu otvára aj otázku, či by tento potenciál priamej legitimity nemal slúžiť aj na
riešenie ústavných kríz, z ktorých najťažšou je pád vlády v dôsledku demisie,
demisie predsedu vlády alebo vyslovenia nedôvery predsedovi vlády Národnou
radou Slovenskej republiky, prípadne vyslovenia takejto nedôvery celej vláde.19
Podrobnosti o voľbách prezidenta SR stanovuje zákon č. 46/1999 Z.z.
o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní o jeho
odvolaní a oplnení niektorých ďalších zákonov. Právo voliť prezidenta, t.j. aktív17
OROZS,L. - ŠIMUNIČOVÁ, K.: Prezident v ústavnom systéme Slovenskej republiky, Bratislava, Veda, 1998, str. 59.
18
CIBULKA,Ľ.: Ref. 3, str. 41.
19
Čarnogurský,J. – Mazák,J.: Ref 2, str. 1434.
19
ne volebné právo majú občania, ktorí majú právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky, teda štátni občania Slovenskej republiky, ktorí v deň voľby dovŕšili 18 rokov veku a zdržiavajú sa na území Slovenskej republiky. Podmienkou
pasívnej legitimácie kandidáta na funkciu prezidenta je štátne občianstvo SR,
voliteľnosť za poslanca Národnej rady SR a vek 40 rokov. Kandidátov na funkciu prezidenta môže navrhnúť najmenej 15 poslancov Národnej rady SR alebo
petíciou podpísanou najmenej 15 000 občanmi. Voľbu prezidenta vyhlasuje
predseda Národnej rady SR tak, aby sa prvé kolo volieb konalo najneskôr 60 dní
pred uplynutím funkčného obdobia úradujúceho prezidenta. Ak by skončilo
funkčné obdobie prezidenta predčasne, voľbu vyhlási predseda Národnej rady SR
do siedmich dní tak, aby sa prvé kolo uskutočnilo do 60 dní odo dňa ich vyhlásenia.
Za prezidenta je zvolený kandidát, ktorí získa nadpolovičnú väčšinu platných hlasov oprávnených voličov. Ak žiaden z kandidátov požadovanú väčšinu
hlasov nezíska, koná sa do 14 dní druhé kolo volieb. Do tohto kola postupujú len
tí dvaja kandidáti, ktorí získali najväčší počet platných hlasov. Prezidentom sa
stáva kandidát, ktorý v tomto kole získal najviac platných hlasov. Tým sa zabezpečuje zvolenie prezidenta v druhom kole, ak by žiaden z kandidátov nezískal
nadpolovičnú väčšinu v prvom kole volieb. Zvolený kandidát sa v zmysle čl. 101
ods. 7 ujíma funkcie prezidenta SR zložením sľubu do rúk predsedu Ústavného
súdu SR napoludnie v deň, v ktorom sa má skončiť volebné obdobie predchádzajúceho prezidenta. V prípade predčasného skončenia volebného obdobia hlavy
štátu sa koná zloženie sľubu nasledujúci deň po vyhlásení výsledkov volieb.
O ústavnosti a zákonnosti voľby prezidenta SR rozhoduje Ústavný súd SR.
Ústava SR stanovuje funkčné obdobie prezidenta SR na 5 rokov, pričom
tá istá osoba môže byť za prezidenta zvolená najviac v dvoch po sebe nasledujúcich obdobiach. Prezident sa môže svojej funkcie kedykoľvek vzdať .
Takto ukončené funkčné obdobie končí dňom doručenia písomného
oznámenia tohto rozhodnutia predsedovi ústavného súdu SR. Článok 106 Ústavy
SR zakotvuje odvolanie prezidenta SR z funkcie pred skončením volebného obdobia ľudovým hlasovaním, ktoré vyhlasuje predseda Národnej rady SR na základe uznesenia Národnej rady SR prijatého najmenej trojpätinovou väčšinou
všetkých poslancov Národnej rady SR a to do 30 dní od prijatia uznesenia tak,
aby sa ľudové hlasovanie konalo do 60 dní od jeho vyhlásenia. Na odvolanie
prezidenta SR ľudovým hlasovaním sa vyžaduje súhlas nadpolovičnej väčšiny
všetkých oprávnených voličov. Ak však prezident SR nebol v ľudovom hlasovaní
odvolaný, rozpustí Národnú radu SR a začína mu plynúť nové volebné obdobie.
Následne na to predseda Národnej rady do siedmych dní od rozpustenia Národnej
rady SR vyhlási voľby do Národnej rady SR. Článok 107 Ústavy SR obsahuje
okruh trestných činov, za ktoré možno stíhať prezidenta Slovenskej republiky. Sú
nimi úmyselné porušenie ústavy alebo vlastizrada. Obžalobu prezidenta SR podáva Národná rada SR na základe súhlasu troch pätín všetkých poslancov Národnej rady SR. O obžalobe rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky, pričom
odsudzujúci rozsudok znamená stratu funkcie prezidenta a spôsobilosti túto
funkciu opätovne získať. Ústava SR rieši situáciu, keď nie je prezident SR zvole20
ný alebo ak sa funkcia prezidenta uvoľnila a ešte nie je zvolený nový prezident,
alebo ak bol zvolený nový prezident a ešte nezložil sľub, alebo ak prezident nemôže svoju funkciu vykonávať pre závažné dôvody spôsobom prechodu oprávnení prezidenta na vládu SR. Avšak oprávnenia prezidenta SR zakotvené v čl.
102 ods.1 písm. d), f), g), h), l), m), s), t) Ústavy SR v tomto čase prechádzajú na
predsedu Národnej rady SR. Ústava SR upravuje aj situáciu ak prezident SR nemôže vykonávať svoju funkciu dlhšie ako šesť mesiacov. V tomto prípade vyhlási Ústavný súd SR funkciu prezidenta za uvoľnenú a týmto dňom sa končí funkčné obdobie doterajšieho prezidenta. V kontexte vyššie uvedeného Ústavný súd
SR vyslovil právny názor : „Každé základné právo a sloboda sa priznáva len
v rozsahu účelu, na ktorý má slúžiť.“20
Ak priznáme tomuto názoru Ústavného súdu SR širší význam, môžeme
povedať, že nielen základné práva a slobody, ale každý právny inštitút je vymedzený a obmedzený účelom, na ktorý má slúžiť. Pre štát je dôležitejšia možnosť
uplatnenia právomoci hlavy štátu, než osoba, ktorej sa tieto právomoci zveria.
Účelom právnej úpravy zastupovania hlavy štátu je zabezpečiť plynulosť
výkonu právomocí spätých s funkciou. Ústava SR poveruje vládu SR a predsedu
Národnej rady SR výkonom presne vymedzených častí právomocí prezidenta, ak
nastanú závažné dôvody, ktoré mu bránia vo výkone funkcie. Ústava SR pritom
však neurčuje štátny orgán, ktorý má rozhodnúť o tom, či prezidentské právomoci prejdú na vládu SR, jej predsedu a predsedu Národnej rady SR, taktiež neustanovuje ani potrebný čas trvania prekážky na strane prezidenta SR, ktorý musí
uplynúť, aby sa mohlo začať rozhodovať o prechode právomocí na zástupcov.
Stretáme sa s názormi, podľa ktorých prechod právomocí nastáva ex constitutione, ak nastane závažný dôvod.21
V histórii samostatnej Slovenskej republiky sme boli svedkami prevzatia
právomocí hlavy štátu v lete roku 2000, počas závažnej choroby prezidenta Rudolfa Schustera. Časť politického spektra prijala prevzatie právomocí vtedajšími
ústavnými činiteľmi so značnou rozporuplnosťou poukazujúc na nie úplnú jednoznačnosť tohto ustanovenia. Objavili sa aj názory, že namiesto náročného prenosu prezidentských právomocí na rad osôb a orgánov, by sa mal vytvoriť úrad
viceprezidenta Slovenskej republiky.
Tým by zostala zachovaná deľba moci medzi zákonodarnou a výkonnou
mocou a tak isto vo vnútri výkonnej. Naša ústavná tradícia pozná funkciu viceprezidenta z ústav prijatých v rokoch 1920 a 1948 pod označením „námestník
prezidenta“.
Aby spĺňal úrad viceprezidenta účel zastupovania hlavy štátu, mal by byť
vytvorený tak, aby funkčné obdobie a konanie volieb viceprezidenta boli totožné
s funkčným obdobím a konaním volieb prezidenta a tým by sme mohli odstrániť
20
Uznesenie Ústavného súdu SR, sp.zn. II. ÚS 81/1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného
súdu Slovenskej republiky 1999, str. 649.
21
DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky (Komentár k novelizácii ústavným zákonom
č. 90/2001 Z.z.).Heuréka, Šamorín, 2001, str. 193-19.
21
rozdrobenosť a neprehľadnosť ústavnej úpravy zastupovania prezidenta Slovenskej republiky.22
Ďalšou dôležitou otázkou je indemnita a imunita hlavy štátu. Indemnita
a imunita sú právne inštitúty demokratického štátu zásadného významu pre riadne fungovanie právneho štátu. Od toho či orgán verejnej moci a jeho predstavitelia sa pri výkone verejnej funkcie na ochranu indemnitou alebo imunitou závidí
nezávislosť poslancov parlamentu, nezávislosť hlavy štátu a nezávislosť sudcov.
Ustanovením čl. 107 Ústavy Slovenskej republiky sa určujú podmienky straty
funkcie prezidenta Slovenskej republiky, podmienky pre podanie návrhu na začatie konania proti prezidentovi Slovenskej republiky o strate funkcie a ustanovuje
sa právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o takom návrhu.
Zároveň sa vyššie citovaným ustanovením Ústavy Slovenskej republiky zakladá
indemnita hlavy štátu. Táto úprava nie je jednoznačná v rade otázok. Nedostatky
výslovnej úpravy možno preklenúť výkladom platnej právnej úpravy. Podľa prvej vety čl. 107 Ústavy Slovenskej republiky : „ Prezidenta možno stíhať iba za
úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu.“ Termín stíhať zahŕňa trestné
stíhanie, disciplinárne konanie, aj každé iné konanie. Úmyselné porušenie ústavy
nezakladá právnu zodpovednosť fyzických osôb, ani právnických osôb. Prezident
Slovenskej republiky v čase pred nástupom do funkcie prezidenta je fyzickou
osobou, ktorá neznáša zodpovednosť za úmyselné porušenie ústavy. To znamená,
že ustanovenie prvej vety čl. 107 Ústavy Slovenskej republiky sa týka iba zodpovednosti fyzickej osoby vykonávajúcej funkciu prezidenta Slovenskej republiky
počas funkčného obdobia. Počas výkonu funkcie prezidenta Slovenskej republiky
nikoho nemožno stíhať ani za trestné činy, ktorých sa dopustil pred nástupom do
funkcie hlavy štátu, t.z. nijaký orgán v štáte nemá právomoc rozhodnúť o tom, že
proti prezidentovi Slovenskej republiky sa začne trestné stíhanie.
Pritom občianskoprávna zodpovednosť prezidenta Slovenskej republiky
nie je predmetom úpravy čl. 107 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko Ústava
Slovenskej republiky neurčuje, ani neurčovala obmedzenie občianskoprávnej
zodpovednosti prezidenta Slovenskej republiky a teda možno usúdiť, že prezident Slovenskej republiky môže znášať občianskoprávnu zodpovednosť za protiprávne správanie pred nástupom do funkcie prezidenta a aj za protiprávne správanie v čase výkonu funkcie prezidenta. V prospech tohto výkladu príslušného
článku Ústavy Slovenskej republiky pomocou aplikácie čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky možno uviesť interpretáciu a aplikáciu imunity priznanej hlave
štátu a ďalším čelným predstaviteľom štátu podľa medzinárodného práva (Case
Concerning Arrest Warrant of 11 April 2000 , Democratic Republic of the Congo
v. Belgium. International Court of Justice. 2002, 14. February. General List No.
121, §53 a §55, s. 19,20 ).23
Postavenie prezidenta Slovenskej republiky je upravené v šiestej hlave
22
DRGONEC, J.: Ústavná úprava postavenia hlavy štátu pre prípad jej nespôsobilosti dočasne
alebo trvalo vykonávať zverené právomoci. Justičná revue, 52, 2000, č. 12, str.1273-1275.
23
DRGONEC, J.: Imunita ústavných činiteľov v Slovenskej republike. Justičná revue, 58, 2006,
č. 8-9, str. 1127 – 1145.
22
Ústavy Slovenskej republiky v prvom oddiely – Prezident Slovenskej republiky.
V právnej teórii sú známe aj iné koncepcie zaradenia prezidenta v parlamentnej
demokracii ako do moci výkonnej. Peter Kresák vyberá hlavu štátu z tradičného
radenia do moci výkonnej a označuje ju pod vplyvom Bagehota a Redsloba za
moc „neutrálnu“, ktorá nemá byť chápaná ako moc výkonná, ale zvláštna mocenská zložka riešiaca prípadné konflikty medzi mocou výkonnou – vládou a mocou
zákonodarnou – parlamentom. Spomínaná koncepcia Petra Kresáka sa dovoláva
neutrálneho postavenia hlavy štátu a v polohe politickej.24
Ďalšie argumenty „za to“ že zaradenie prezidenta republiky do moci výkonnej sú dôvodom aby jeho akty boli považované za akty moci výkonnej, postrácajúcu právnu relevanciu a to na základe zrovnania prakticky rovnakého postavenia prezidenta podľa ústavnej listiny z roku 1920, kde bol upravený
v samostatnej hlave ústavy.25
Prezident je upravený systematicky v spoločnej hlave ústavy spolu s vládou ako
výkonná moc. Hlava štátu je súčasťou moci, ktorej vrcholným orgánom je orgán
iný – vláda, čo vedie k určitému protirečeniu. Vladimír Zoubek tento rozpor rieši
konštatovaním, že výkonnou mocou, ktorej vrcholným orgánom je vláda chápe
v užšom slova zmysle ako vládu, ministerstvá a ďalšie správne orgány. Koncepcia výkonnej moci v užšom a v širšom slova zmysle sa snaží o skĺbenie teórie
hlavy štátu ako moci neutrálnej so systematickým zaradením prezidenta do moci
výkonnej. Ponecháva ju v moci výkonnej, avšak zdôrazňuje odlišnosť prezidenta
od ostatnej moci výkonnej, jej vládnej časti. Súčasťou užšej moci výkonnej nie je
prezident. Toto viedlo k tomu, že bola zmenená pôvodná ústavná charakteristika
vlády v slovenskej ústave z najvyššieho orgánu moci výkonnej na vrcholný orgán moci výkonnej. Obdobne pojem najvyšší orgán výkonnej moci vedie
k záverom, že všetky ostatné orgány moci výkonnej sú mu podriadené, napriek
tomu vrcholný orgán je nepochybne významný, ale vedľa neho môžu byť iné
orgány videné ako nepodriadené.26
V podmienkach parlamentnej demokracie v Slovenskej republike možno
pôsobnosť prezidenta smerom k vláde Slovenskej republiky charakterizovať ako
simbiózny vzťah. Prezident k svojej práci potrebuje podklady od vlády a ústavou
predpokladaných prípadoch vyžaduje kontrasignáciu svojich aktov príslušným
členom vlády. Vláda potrebuje prezidenta už k samotnému vzniku vlády a k
svojmu riadnemu fungovaniu. Článok 102 ods. 1 písm. g) Ústavy Slovenskej republiky zakotvuje právomoc prezidenta SR vymenúvať a odvolávať predsedu
a ostatných členov vlády Slovenskej republiky na návrh predsedu vlády Slovenskej republiky. Prezident SR poveruje jednotlivých členov vlády SR riadením
ministerstiev a prijíma ich demisiu. V čl. 110 ods. 1 Ústavy SR je zakotvená kre24
KRESÁK, P.: Forma vlády v Slovenskej republike, in Zborník: Aktuálni problémy parlamentarismu, Masarikova univerzita Brno 1996.
25
PAVLÍČEK, V.: Prerogativy nebo správni akty prezidenta republiky, sborník Postavení prezidenta v ústavním systému ČR, Masarykova univerzita, Medzinárodní politologický ústav Brno 2008, s. 134.
26
KOUDELKA, Z.: Soudní kontrola aktu prezidenta republiky, Právnik, č. 10, str. 1067 a nasl.
23
ačná pôsobnosť prezidenta vo vzťahu k predsedovi vlády : „Predsedu vlády vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky.“ Z uvedeného ustanovenia je
zrejmá ústavnopolitická autonómnosť prezidenta SR pri vymenovávaní predsedu
vlády. V súlade s ústavnou tradíciou by prezident SR mal poveriť zostavením
novej vlády víťaza volieb do Národnej rady Slovenskej republiky a keď ten nie je
schopný zostaviť vládu, ktorá by získala dôveru v parlamente, tak by mal poveriť
prezident SR zostavením vlády kandidáta u ktorého sú predpoklady získania potrebnej podpory pre ním vytvorenú vládu v Národnej rade Slovenskej republiky.27
Prezident Slovenskej republiky vymenúva predsedu vlády aj v prípade ak
predseda predchádzajúcej vlády podal demisiu a prezident ju prijal alebo mu bola
vyslovená nedôvera Národnou radou Slovenskej republiky, čo znamená pád celej
vlády. Ďalším prvkom v mozaike vzťahov medzi prezidentom a vládou je odvolávanie jednotlivých členov vlády na základe návrhu predsedu vlády. Tento spôsob odvolania člena vlády vyvolával v ústavnom systéme Slovenskej republiky
pred účinnosťou ústavného zákona 9/1999 Z.z. veľké problémy. Jednalo sa o čl.
111 a čl. 116 ods. 4 Ústavy SR platnej pred prijatím ústavného zákona č. 9/1999
Z.z., t.z. či vzniká prezidentovi Slovenskej republiky povinnosť odvolať člena
vlády Slovenskej republiky na návrh predsedu vlády Slovenskej republiky. Výkladom týchto článkov sa v roku 1993 zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v jednom zo svojich uznesení, keď vyslovil právny názor, že podaním návrhu predsedu vlády SR na odvolanie člena vlády nevzniká prezidentovi SR právna
povinnosť odvolať daného člena vlády, ale len povinnosť zaoberať sa týmto návrhom. Prezident sa potom má rozhodnúť, či návrhu predsedu vlády vyhovie
a odvolá daného člena vlády alebo nevyhovie.28
V zmysle platnej Ústavy SR registrujeme tieto dôvody odvolania vlády
alebo jej člena. Prezident SR prijme demisiu vlády alebo jej člena, ak sa Národná
rada SR uzniesla na vyslovení nedôvery vláde alebo jej členovi (vyžaduje sa
trojpätinová väčšina všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky)
alebo ak navrhne odvolanie člena vlády prezidentovi predseda vlády. V zmysle
platnej ústavnej úpravy prezident Slovenskej republiky odvolá člena vlády na
návrh predsedu vlády Slovenskej republiky, t.z. prezident nemá možnosť nevyhovieť návrhu predsedu vlády Slovenskej republiky odvolať člena vlády, je teda
povinný člena vlády odvolať. Prezident SR nemá právo ani povinnosť zisťovať,
aké je stanovisko Národnej rady SR ani iného štátneho orgánu v tejto veci pred
vydaním svojho rozhodnutia. Ak Národná rada Slovenskej republiky vysloví
vláde nedôveru alebo ak zamietne jej návrh na vyslovenie dôvery, prezident Slovenskej republiky je povinný odvolať celú vládu.
Obdobnú povinnosť má prezident Slovenskej republiky, t.j. odvolať celú
vládu ak Národná rada Slovenskej republiky vysloví nedôveru predsedovi vlády
Slovenskej republiky. Národná rada Slovenskej republiky má možnosť vysloviť
27
Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 39/93 zo dňa 2.6.1993 pod.
č. 5/93.
28
24
nedôveru aj jednotlivému členovi vlády. V tomto prípade vzniká prezidentovi
Slovenskej republiky povinnosť odvolať tohto člena vlády Slovenskej republiky.
Táto dikcia prezidentovej právomoci je výrazom akceptácie zodpovednosti vlády
a každého jej člena voči Národnej rade Slovenskej republiky a osobitne aj prostredníctvom predsedu vlády Slovenskej republiky, pretože vyslovenie nedôvery
predsedovi vlády SR znamená odvolanie (pád) celej vlády. V zmysle článku 102
ods. 1písm. r) Ústavy Slovenskej republiky má prezident Slovenskej republiky
právo vyžadovať si od vlády Slovenskej republiky a od jej členov informácie
potrebné na plnenie svojich úloh. V podmienkach ústavného systému Slovenskej
republiky platí všeobecná povinnosť štátnych orgánov na vzájomnú spoluprácu.
Ústava SR upravuje vzájomné práva a povinnosti, ktoré sú zásadne reálnymi
právami a povinnosťami. Ak by však prezident SR nemohol požadovať podanie
správy v lehote, ktorá je primeraná okolnostiam prípadu, najmä času objektívne
potrebnému na vypracovanie správy, alebo ak by vláda, resp. jej konkrétny členovia mohli dlhodobo podľa vlastného uváženia odkladať splnenie tejto povinnosti, nemohli by sme o práve prezidenta SR upravenom v článku 102 ods.
1písm. r) Ústavy SR hovoriť ako o práve reálnom.29
Z uvedeného vyplýva, že prezident Slovenskej republiky má právo požadovať od vlády SR súčinnosť, ale prostriedky a pôsob jej poskytnutia patrí do
výlučnej pôsobnosti vlády. Ústava SR neupravuje lehotu, v rámci ktorej má byť
prezidentovi vyhovené zo strany vlády. Táto lehota na zaslanie správy vlády alebo jej člena prezidentovi má mať dĺžku v závislosti od času potrebného na zadováženie údajov, ktoré majú tvoriť jej obsah. Pôvodný text Ústavy SR, teda čl.
102 ods. 1písm. r) pred rozsiahlou zmenou ústavným zákonom č. 9/1999 Z.z.
priznával prezidentovi SR právo byť prítomný na rokovaniach vlády, predsedať
jej a vyžadovať od jej členov správy. Toto ustanovenie vytváralo možnosť ústavného konfliktu, pretože predsedovi vlády SR taktiež prislúchalo právo riadiť vlády SR a bol za jej činnosť zodpovedný Národnej rade SR. Novelizovaný text čl.
102 ods. 1 písm. r) Ústavy Slovenskej republiky ponechal prezidentovi SR už len
právo vyžadovať si od vlády informácie potrebné na plnenie svojich úloh.
Charakteristickým znakom parlamentnej formy vlády je postavenie hlavy
štátu z aspektu ústavnopolitickej nezodpovednosti za svoje akty. Túto zodpovednosť na seba preberá na základe inštitútu kontrasignácie určených aktov hlavy
štátu vláda alebo jej jednotlivý členovia. S kontrasignáciou aktov hlavy štátu sa
stretávame po prvý krát v období premeny monarchií absolutistických na konštitučné. Podstatou bolo zabezpečiť vplyv zvolených zástupcov na hlavu štátu.
V odbornej literatúre sa môžeme stretnúť s názormi, ktoré hovoria o problematickosti inštitútu kontrasignácie v parlamentnej republike.30
V ústavnom systéme Slovenskej republiky sa s inštitútom kontrasignácie
stretávame v čl. 102 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, kde sa ustanovuje ako
podmienka platnosti niektorých aktov prezidenta Slovenskej republiky podpis
predsedu vlády Slovenskej republiky alebo ním povereného ministra. V týchto
29
30
ÚSTAVNÝ SÚD SR: Zierka nálezov a uznesení 1996, Košice 1997,str.220.
25
prípadoch za rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky preberá zodpovednosť
vláda Slovenskej republiky.
Problematika vzájomných väzieb a prepojení medzi štátnymi orgánmi je
veľmi zložitou a náročnou témou. Na jej pochopenie je potrebné hĺbkové a dôkladné štúdium právnych predpisov, odbornej literatúry ako aj odborných článkov, venujúcich sa danej problematike. Fungovanie mechanizmu výkonnej moci
je základom pre existenciu právneho štátu v podmienkach parlamentnej demokracie. Samotné uskutočňovanie moci výkonnej nie je jednoduché a bezproblémové. V samotnom texte som sa snažil poukázať na niektoré rozporuplnosti
a nedostatky ( fiktívne ako i reálne, ktoré priniesla aplikačná prax Ústavy Slovenskej republiky ) jednotlivých ustanovení Ústavy Slovenskej republiky, ktoré
vnášajú do určitých vzájomných vzťahov v rámci výkonnej moci zmätočnosť
a nejasnosť. Cieľom daného príspevku bolo podať čo najkomplexnejší pohľad na
danú problematiku z viacerých uhlov pohľadu s náčrtom možností jej riešenia.
Literatúra:
PRUSÁK J.: Teória práva, Vydavateľské odd. Právnickej fakulty UK Bratislava 1999
MONTESQUIEU CH.: O duchu zákonu, LINHART Praha 1947
KLÍMA K.: Teorie věrejné moci – vládnutí, ASPI Praha 2006
DRGONEC J.: Ústava SR komentár, Heuréka 2007¨
OROZS L. - ŠIMUNIČOVÁ, K.: Prezident v ústavnom systéme Slovenskej republiky, Bratislava, Veda, 1998
KRESÁK, P.: Forma vlády v Slovenskej republike, in Zborník: Aktuálni problémy parlamentarismu, Masarikova univerzita Brno 1996
PAVLÍČEK, V.: Prerogativy nebo správni akty prezidenta republiky, sborník Postavení prezidenta v ústavním systému ČR, Masarykova univerzita, Medzinárodní politologický ústav
Brno 2008
CIBULKA, Ľ.: Hlava štátu v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Ústavnosť a politika,
2, 2000
POSLUCH M., CIBUĽKA Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky, Heuréka, Šamorín 2009
HORVÁTH P.: Funkcia prezidenta v ústavných systémoch,Edícia rozhľady,IVO, Bratislava
2000
Odborné články:
ŠIN, Z.: Ústavněprávny vztah prezidenta republiky a vlády. Právni rádce, 1994/4
Čarnogurský,J. – Mazák,J.: Prezident republiky ako stabilizujúci činiteľ – ústavné záruky proti „ pádu štátnej moci na zem“ (úvaha de lege ferenda). Justičná revue, 57,
2005,č.11
CIBULKA,Ľ.: Hlava štátu v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Ústavnosť
a politika, 2, 2000, č. 3
26
OROZS,L. - ŠIMUNIČOVÁ, K.: Prezident v ústavnom systéme Slovenskej republiky,
Bratislava, Veda, 1998
DRGONEC, J.: Ústavná úprava postavenia hlavy štátu pre prípad jej nespôsobilosti
dočasne alebo trvalo vykonávať zverené právomoci. Justičná revue, 52, 2000, č. 12
DRGONEC, J.: Imunita ústavných činiteľov v Slovenskej republike. Justičná revue, 58,
2006, č. 8-9
KRESÁK, P.: Forma vlády v Slovenskej republike, in Zborník: Aktuálni problémy parlamentarismu, Masarikova univerzita Brno 1996
PAVLÍČEK, V.: Prerogativy nebo správni akty prezidenta republiky, sborník Postavení
prezidenta v ústavním systému ČR, Masarykova univerzita, Medzinárodní politologický
ústav Brno 2008
KOUDELKA, Z.: Soudní kontrola aktu prezidenta republiky, Právnik, č. 10
27
VÝVOJ ČESKOSLOVENSKÉHO TRESTNÉHO PRÁVA V
ROKOCH 1948 – 1961.
Die Entwicklung des tschechoslowakischen Strafrechtes in Jahren 19481961.
Mgr. et Mgr. Andrea Kluknavská31
Resumé. Problematika vývoja trestného práva v 50-tych až 70-tych rokoch minulého
storočia je aktuálna i dnes, najmä na pozadí spoločenských zmien 21. storočia, a to nielen v obave pred medzinárodným terorizmom. Príspevok poukazuje na úpravu trestného práva hmotného, najmä zákona č. 231/1948 Sb., č. 86/1950 Sb. a č. 140/1961 Sb.
Resumee (DE). Die Problematik der Strafrechtentwicklung in fünfzigen bis siebzigen
Jahren des zwanzigsten Jahrhundert ist aktuell auch heute, besonders im Hintergrund
den großen Enderungen in der Gesellschaft nicht nur in der Befürchtung vor dem internationalen Terrorismus. Der Artikel zeigt wichtigste die Enderungen des Strafrechtes
mit Schwerpunkten in den Gesetzen Nr. 231/1948 Sb., č. 86/1950 Sb. a č. 140/1961
Sb.
Kľúčové slová trestné právo; trestný zákon; trestný poriadok; kodifikácia; represia;
ľudovodemokratická republika; materiálne ponímanie trestného práva.
Po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 bolo treba potrestať vojnových zločincov, zradcov a kolaborantov a poskytnúť ochranu ČSR, preto boli
za krátku dobu uskutočnené mnohé zmeny a novelizácie trestného práva. Popri
existujúcich právnych predpisoch bolo potrené vydať celý rad zákonov, ktoré by
právne zabezpečili rozvoj vojnou zničeného štátu.
Po prevzatí politickej moci platili v Československu základné trestné zákony a poriadky z doby I. ČSR a Rakúskej monarchie. Tieto boli stabilné, svojím
obsahom liberálne, s početnou judikatúrou a komentármi. V období rokov 1945
až 1948 došlo k vydaniu dôležitých právnych noriem, najmä dekrétu prezidenta
č. 16/1946 Zb. o potrestaní nacistických zločincov, zradcov a ich vypomáhačov
a o mimoriadnych ľudových súdoch, ktorý bol podkladom na vydanie zákona
č. 115/1946 Zb. o právnosti konaní súvisiacich s bojom o znovunadobudnutie
slobody Čechov a Slovákov a dekrétu č. 17/1945 Zb. o Národnom súde.32 Tieto
normy boli čiastočne zmenené a doplnené z dôvodu prebiehajúcich politických
a spoločenských zmien.
K znárodneniu majetku boli vydané osobitné dekréty prezidenta republiky
č. 100 až 103/1945 Zb., ktoré boli zákonom č. 165/1946 Zb. o trestnej ochrane
31
Vlček, E.: Dějiny trestního práva v Českých zemích a v Československu. Brno: Masarykova
univerzita, 2004. s. 48
32
28
národných podnikov, znárodnených podnikov a podnikov pod národnou správou
značne rozšírené. Na túto právnu úpravu nadväzoval aj zákon č. 27/1947 Zb.
o trestnej ochrane uskutočňovania dvojročného hospodárskeho plánu a zákona
č. 15/1947 Zb., ktorý bol zameraný proti rozmáhajúcemu sa čiernemu obchodu
a ekonomickým machináciám po skončení druhej svetovej vojny.33
Od polovice roku 1948 ovplyvňoval politický vývoj v Československu
postupne sa vyhrocujúci vzťah medzi komunistickou mocou a jej odporcami,
kedy sa na základe politických zmien zmenil charakter ČSR a jej spoločenské
zriadenie. Začal prejavmi nesúhlasu s pofebruárovou politikou KSČ a viedol
k nastoleniu ostrého postupu, ktorý KSČ vyhlásila k potlačeniu akýchkoľvek
prejavov opozície. KSČ si nakoniec tento postup odôvodnila nutnosťou zaviesť
diktatúru proletariátu a potlačením ,,reakcie“.34
V tom istom roku bol vydaný zákon č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky, ktorý mal zabezpečiť právnu ochranu novému politickému zriadeniu a poskytnúť právne prostriedky na potlačenie reakcie odporcov
bývalého režimu.35
Genéza jeho vzniku je zložitá. Siaha ešte do obdobia ohraničeného rokmi
1945 - 1948. V Česku sa od roku 1945 používal zákon na ochranu republiky
č. 50/1923 Sb., na Slovensku platil zákon na ochranu republiky č. 320/1940
Sl.z. na ochranu Slovenskej republiky.
Jednotný postup v trestných veciach proti štátu a jeho zriadeniu potom
priniesol zák. č. 182/1947 Sb. prijatý dňa 24.10.1947. Protištátne trestné činy
sa mali jednotne na celom území ČSR trestať podľa zák. č. 50/1923 Sb. Tento
stav však nebol konečný. Zákon na ochranu republiky z roku 1923 bol zastaraný
a vyžadoval buď novelizáciu, alebo vypracovanie novej osnovy.36
Spravodajca k nutnosti prijať nový zákon na ochranu republiky v Národnom zhromaždení prehlásil, mimo iného, nasledujúce: ,,Sú ľudia, ktorí sa pýtajú,
prečo vlastne Národné zhromaždenie prejednáva nový zákon na ochranu ľudovodemokratickej republiky, keď máme starý zákon na ochranu republiky z roku
1923? Na túto otázku možno odpovedať takto: Pretože štát v roku 1923 bol inou
republikou s iným štátnym zriadeným a inou hospodárskou sústavou, než je ľudová demokracia v roku 1948, a preto teraz možno zákonom vytvoriť
k ochrane buržoáznej demokracie a kapitalistického poriadku, chrániť ľudovú
demokraciu socializujúcu.“37
Aj z tohto prehlásenia je možné vyvodiť, že hlavným účelom zákona bolo stíha33
Baláž, P.: Trestné právo hmotné. Všeobecná a osobitná časť., Bratislava :IURA EDITION,
spol. s.r.o., 2001. s.20
34
Kuklík, J.: Vývoj Česko-Slovenského práva 1945-1989. Praha :Linde, 2009. s. 146
35
Baláž, P.: Trestné právo hmotné. Všeobecná a osobitná časť. Bratislava: IURA EDITION,
spol. s.r.o., 2001. s.21
36
Pešek, J.,- Letz, R.: Štruktúra moci na Slovensku 1948-1989. Prešov :Vydavateľstvo Michal
Vaška, 2004. s. 20
37
Kuklík, J.: Vývoj Česko-Slovenského práva 1945-1989. Praha: Linde, 2009. s. 147
29
nie odporcov komunistickej totality. Chránený totiž nemal byť už len samotný
štát a jeho územná celistvosť, ale práve aj v štáte panujúce ,,ľudovo demokratické“ zriadenie. 38
Významnou novinkou zákona na ochranu ľudovodemokratickej republiky
bolo znovu zavedenie pojmu velezrada do československého trestného práva.
Práve tento zločin spolu so zločinmi útoku na život ústavných činiteľov, vyzvedačstva, vojnového záškodníctva a telesného poškodenia ústavných činiteľov
mohol byť trestaný aj smrťou. Okrem toho došlo k výraznému zvýšeniu trestných
sadzieb u väčšiny skutkových podstát (zák. č. 50/1923 Sb. poznal trest smrti len
za vojenskú zradu).
K skutkovým podstatám, ktoré by sme našli v zákone na ochranu republiky z roku 1923, pribudli zločiny podpory a propagácie fašizmu a podobných
hnutí, zneužitie úradu duchovného a nové boli aj ustanovenia ochraňujúce hospodárske zriadenie ,,ľudovo demokratického“ režimu a centrálne plánovanie predovšetkým proti sabotáži a ,,ohrozeniu jednotného hospodárskeho plánu“.39
Po prvý raz v dejinách moderného trestného práva sa v ňom uplatnila zásada tzv. nepodloženej notoriety (notorieta = všeobecná známosť, skutočnosť,
ktorú už nie je potrebné ďalej zisťovať a dokazovať). Dôvodom bola masová politická emigrácia z ČSR po februári 1948. Nedovolené prekročenie hraníc bolo
pred rokom 1948 kvalifikované ako správny priestupok stíhaný okresným národným výborom. S použitím notoriety sa už krátko po februári 1948 kvalifikovalo
ako zločin úkladov (prípadne pokus o tento zločin). Zák. č. 231/1948 Sb. to už
kvalifikoval ako velezradu. Automaticky sa totiž predpokladalo, že páchateľ má
úmysel spolčiť sa v zahraničí s cudzou nepriateľskou mocnosťou a bude pracovať proti ľudovej demokracii.
Na zákon o ochrane ľudovodemokratickej republiky priamo nadväzoval
zákon č. 232/1948 Sb. zo dňa 6. 10. 1948 o Štátnom súde. Aj zákon na ochranu
republiky č. 50/1923 Sb. sa viazal na zákon č. 51/1923 Sb. o Štátnom súde, ktorému boli určené osobitne ťažké delikty podľa zákona na ochranu republiky.
Tento zákon bol nahradený zákonom č. 68/1935 Sb. o vrchných súdoch ako
súdoch štátnych. Týmto zákonom sa vytvorili päťčlenné súdy pri každom vrchnom súde.40
Keďže situácia v trestnom zákonodarstve bola neuspokojivá, pretože, ako
už bolo spomenuté, platili staré zákony z čias bývalého Rakúsko-Uhorska (iný
zákon platil v Čechách a iný na Slovensku), pretrvával teda právny dualizmus. Okrem toho iné normy platili pre civilné osoby a iné pre osoby vojenské.
Bolo potrebné vydať nový trestný zákon s jednotnou pôsobnosťou na celom
území ČSR, ktorý by platil jednotne pre všetky osoby, preto boli v rámci tzv.
38
39
40
Švecová, A.,Gábriš, T.: Dejiny štátu, správy a súdnictva na Slovenska. Plzeň: Vydavatelství
a nakladatelství Aleš Čenek, s.r.o., 2009, s. 211
30
právnickej dvojročnice zahájené práce na návrhu trestného zákona.
12. júla 1950 schválilo Národné zhromaždenie osnovy štyroch právnych
predpisov a to: trestného zákona (zák. č. 86/1950 Sb.), trestného poriadku (zákon
č. 87/1950 Sb.), trestného zákona správneho (zák. č. 88 /1950 Sb.) a trestného
poriadku správneho (zák. č. 89/1950 Sb.).
V úvode trestného zákona vyjadril zákonodarca jeho triedny charakter,
keď ustanovil, že má chrániť ľudovodemokratickú republiku, jej socialistickú
výstavbu, záujmy pracujúceho ľudu i jednotlivca a vychovávať k dodržovaniu
pravidiel socialistického spolužitia.41
Pre spomínaný zákon platili tieto znaky: účelom trestného zákona je na
prvom mieste ochrana štátu a neurčité „záujmy pracujúceho ľudu“, neobsahuje
žiadne kritéria pre hodnotenie spoločenskej nebezpečnosti trestných činov, účelom trestu je „zneškodniť nepriateľa pracujúceho ľudu“, trest smrti je jedným
z normálnych druhov trestov, horná hranica trestu je 25 rokov a pri znížení trestu
smrti je doživotný trest, možnosť zníženia trestu je obmedzená, podmienečný
trest je možné uložiť len do jedného roka, po odpykaní trestu je možné odsúdeného zaradiť na dva roky do tábora nútených prác, zákaz činnosti a zákaz pobytu
na určitom území je možné vysloviť navždy, medzi tresty patrí aj strata štátneho
občianstva.42
Z trestného práva zmizlo rozlišovanie politických deliktov od kriminálnych. Politické delikty sa javili ako najhoršie kriminálne činy. Na základe toho
bol odstránený odlišný režim pri politických a kriminálnych delikventoch so
všetkými nepriaznivými dôsledkami.
Po vzore sovietskeho práva stanovila ako jednu zo základných zásad trestného práva materiálne poňatie trestného činu43 , ktorého definícia bola obsiahnutá v § 2 trestného zákona, podľa ktorého bolo trestným činnom také pre spoločnosť nebezpečné konanie, ktorého výsledok uvedený v zákone páchateľ zavinil.
Uvedená zákonná definícia vyjadrovala tri základné zásady nového trestného
práva – zásadu, aby šlo o konanie nebezpečné pre spoločnosť, zásadu žiadneho
trestného činu bez viny, resp. obvinenia a požiadavku, aby trestný čin spĺňal
všetky znaky uvedené v osobitnej časti trestného zákona.44 Konaním nebezpečným pre spoločnosť bolo v súlade s uvedenou definíciou také konanie, ktoré bolo namierené proti štátnemu zriadeniu vtedajšej spoločnosti, alebo ktoré inak porušovalo právny poriadok vytvorený touto spoločnosťou na prechode ku
komunistickému zriadeniu45, čomu zodpovedal aj účel trestného zákona zakotve41
42
Jičínský, Z.: Právní myšlení v 60. letech a za normalizace. Praha: Prospektum, 1992. s. 49-50
43
Madliak J.- Madliak, A.: Trestné právo hmotné všeobecná časť I., Základy trestnoprávnej
zodpovednosti. Košice: ATOM computers, 2000. s.100
44
Filipovský, J.-Tolar, J.- Dolenský, A.: O obecné častí trestného zákona. Orbis Praha 1951.
s. 65-66
45
Madliak, J.- Madliak, A.: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť I., Základy trestnoprávnej
zodpovednosti. Košice: ATOM computers, 2000. s.101
31
ný v § 1 – chrániť ľudovodemokratickú republiku.
V súvislosti so zmenou politickej situácie v roku 1956 bola v rokoch 1956
a 1957 uskutočnená čiastočná reforma trestného práva hmotného vydaním 3 nových zákonov, a to zákona č. 63/1956 Sb., ktorým sa mení a doplňuje zákon
č. 24/1957 Sb., zákon o disciplinárnom stíhaní rozkrádania a poškodzovania majetku v socialistickom vlastníctve a zákon č. 68/1957 Sb. o umelom prerušení
tehotenstva.
Nové trestné zákony posilnili výchovné poslanie československého trestného práva.46 Predovšetkým tým, že prehĺbili zásadu individualizácie trestu so
zreteľom na osobu páchateľa a všetky okolnosti prípadu. K posilneniu zásady
individualizácie trestu prispelo zrušenie trestu odňatia slobody a jeho náhrada
trestom odňatia slobody na 25 rokov, ako i ustanovenie trestu odňatia slobody na
25 rokov vedľa trestu smrti v prípadoch, keď bol stanovený dosiaľ v osobitnej
časti trest smrti ako trest jediný.47
Významnou zmenou k lepšiemu, a to, ako z hľadiska platného práva, tak
i z hľadiska praxe justičných orgánov bolo prijatie nového Trestného zákona
č.140/1961 Sb. a Trestného poriadku 141/1961 Sb.
Nový trestný zákon zaviedol rozsiahlu kriminalizáciu tým, že všeobecnou
formou trestnej činnosti sa stala príprava a zavedené bolo organizátorstvo, ako
nová forma v trestnom čine. Podľa sovietskeho vzoru bola zavedená úprava,
podľa ktorej spáchanie trestného činu pod vplyvom alkoholu a omamných látok
neobmedzovala trestnosť, ak sa páchateľ do tohto stavu priviedol z vlastného
zavinenia.48
Trestný zákon ďalej ustanovoval nové zásady, ktoré svedčia o zmene: účelom trestného zákona je chrániť práva a oprávnené záujmy občanov, stanovili sa
základné hľadiská pre hodnotenie spoločenskej nebezpečnosti trestného činu,
trestnosť účastníka je podmienená dokonaním trestného činu páchateľom, zúženie systému trestov, celkové zníženie trestných sadzieb, odňatie slobody maximálne do 15 rokov, nová miernejšia
úprava podmienečného trestu
a podmienečného prepustenia, trest smrti ako výnimočný, možnosť ukladania
tzv. vedľajších trestov ako samostatných, možnosť predania veci miestnemu ľudovému súdu alebo národnému výboru, nové chápanie nápravného opatrenia
a následného zahladenia ako i stanovenie podmienok pre zánik nebezpečnosti
trestných činov. 49
46
Vlček, E.: Dějiny trestního práva v Českých zemích a v Československu. Brno. Masarykova
47
48
Císařová, D.: Trestní právo a trestní řízení na území nýnejší České republiky v letech 19451989. In: Příspěvky k vývoji právního řádu v československu 1945-1990. Zost. Ladislav Soukup. Praha: Karolinum, 2002. s. 222
49
Jičínsky, Z.: Právní myšlení v 60. letech a za normalizace. Praha : Prospektum, 1992. s. 5152
32
Príspevok, v ktorom je spracovaný prehľad hmotnoprávnych predpisov od
skončenia druhej svetovej vojny do prijatia zákona č.140/1961 Sb., neobsiahol
všetky právne úpravy, nielen pre určitý stanovený rozsah, ale najmä preto, že nie
je možné spomenúť a poukázať na všetky hmotnoprávne dôležité inštitúty, či
popísať jednotlivé problémy. Príspevok je zameraný na najdôležitejšie zmeny
a právne úpravy v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, ako i v sedemdesiatych
rokoch, ktoré ovplyvňovali životy ľudí.
1. Baláž, P.: Trestné právo hmotné, Všeobecná a osobitná časť. Bratislava: IURA
EDITION, spol. s.r.o., 2001. s.20-21
2. Císařová, D.: Trestní právo a trestní řízení na území nýnejší České republiky v letech
1945-1989. In: Příspěvky k vývoji právního řádu v československu 1945-1990. Zost.
Ladislav Soukup. Praha: Karolinum, 2002. s. 222
3. Filipovský, J.-Tolar, J.- Dolenský, A.: O obecné části trestného zákona. Orbis Praha
1951. s. 65-66
4. Jičínský, Z.: Právní myšlení v 60. letech a za normalizace. Praha :Prospektum, 1992.
s. 51-52
5. Kuklík, J.: Vývoj Česko-Slovenského práva 1945-1989. Praha: Linde, 2009. s. 146148
6. Madliak J.- Madliak, A.: Trestné právo hmotné všeobecná časť I., Základy trestnoprávnej zodpovednosti. Košice: ATOM computers, 2000, s.100-101
7. Pešek, J.,-Letz, R.: Štruktúra moci na Slovensku 1948-1989. Prešov: Vydavateľstvo
Michal Vaška, 2004. s. 20
8. Švecová, A.- Gábriš, T.: Dejiny štátu, správy a súdnictva na Slovenska. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, s.r.o., 2009. s. 211
9. Vlček, E.: Dějiny trestního práva v Českých zemích a v Československu. Brno: Masarykova univerzita, 2004. s. 48-50
33
ZNAKY PRÁVNEJ NORMY
Attributes of legal norm
JUDr. Denisa Kováčová50
Resumé. Predmetný článok sa na relatívne málo stranách zaoberá znakmi právnej normy. Autorka uvedený článok rozdelila na dve hlavné kapitoly, pričom najpodstatnejšou
je druhá kapitola, ktorá je venovaná znakom právnej norme. Jednotlivé podkapitoly
druhej kapitoly charakterizujú formálne ale aj materiálne znaky právnej normy. V úvode
autorka stručne vysvetlila pojem právnej normy zo všeobecného hľadiska, pričom samotný pojem právnej normy by mohol byť predmetom samostatného článku nakoľko
ide o širokú problematiku.
Resume (EN). The presented article on relatively few pages deals with the attributes of
legal norms. The author split the article into two main chapters, where the most important is the second chapter which is devoted to sign a legal norm. Individual subchapters
of second Chapter formally characterize the formal but also material attributes legal
norm. In the introduction the author briefly explained the concept of legal norm generally, the concept of legal norm could be subject to a separate article as regards the general
issue.
Kľúčové slová. právna norma; sociálna norma; formálne znaky právnej normy; materiálne znaky právnej normy.
1. Pojem právnej normy
Norma vo všeobecnom význame je určité pravidlo stanovujúce, že niečo
má byť. Pojem norma pochádza z latinského: norma, normae – miera, pravidlo,
predpis, pravítko. Až postupne sa z pôvodného zmyslu vyvinula norma – príkaz,
predpis, rozkaz.51 Charakteristika akejkoľvek normy ako pravidla ľudského správania je pre všetky normy spoločná a tvorí jej genus proximum. Pri definovaní
niektorého druhu z mnohých druhov spoločenských noriem, je potrebné ju jasne
odlíšiť od iného druhu spoločenských noriem.52
Právne normy sú súčasťou noriem spoločenských, ktoré tvoria normatívny
poriadok. Medzi sociálne normy môžeme zaradiť normy: morálne, zvykové, náboženské, športové, ekonomické, politické, jazykové, estetické a iné
a samozrejme právne normy.
Uvedené spoločenské normy majú spoločné to, že ukladajú povinnosť, to
50
Fakulta práva, Bratislavská vysoká škola práva.
J.Harvánek a kolektiv: Teorie práva, Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., 2008,
s.165.
52
Prusák, J.: Teória práva, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 1997, s. 215.
51
34
znamená, že medzi znaky týchto noriem zaraďujeme:
- normatívnosť,
- sociálnu akceptovateľnosť,
- všeobecnosť.
- sankciovateľnosť, pričom ak uvedený znak chýba, ide o pravidlo správania sa,
nie o sociálnu normu.
Spoločenská norma je všeobecným pravidlom správania ľudí. Jej adresátom nie je určitá osoba a nevzťahuje sa na konkrétnu situáciu, ale usmerňuje ľudí
v mnohých, vopred neurčených prípadoch určitého druhu. Právne normy majú
v rámci ostatných spoločenských noriem špecifické postavenie, majú zo všetkých
najväčšiu silu.53
Teoretických koncepcií právnych noriem je niekoľko. Pravdepodobne nie
je filozofa alebo právneho teoretika, ktorý by sa nesnažil vymyslieť vlastnú koncepciu právnej normy a dokázať mylnosť koncepcie svojho predchodcu.54
Vo všeobecnosti alebo skôr v modernom práve, právnu normu možno charakterizovať ako všeobecné záväzné pravidlo správania sa, ktoré je stanovené
alebo uznané štátom, ktoré je určené k ochrane, upevneniu a riadeniu spoločenských vzťahov tým, že za stanovených podmienok určuje účastníkom subjektívne
práva a povinnosti, ktorých zachovávanie a plnenie je zaistené štátnym donútením.
Právna norma je považovaná aj ako základný prvok platného práva, ktorá
je charakterizovaná nielen svojou vnútornou skladbou a štruktúrou, ale tiež základnými definičnými znakmi, ktoré pomáhajú odlíšiť právnu normu od inej
formy ľudského správania a zároveň vymedziť a určiť jej kvalitu.
Právna norma predstavuje určité pravidlo, hlavne správanie a konanie ľudí, ktoré je zrozumiteľné svojim adresátom a ktoré je stanovené štátnou mocou.
Právna norma stanoví, čo má byť, ako má adresát konať. Všeobecne charakterizuje situáciu, ktorá má byť aplikáciou tejto právnej normy realizovaná.55
2. Znaky právnej normy
Znaky právnej normy môžeme rozdeliť medzi:
Formálne znaky:
a) vydanie právotvorným orgánom (právomoc),
b) zákonom predpísaná publikácia, ktorá podmieňuje jej platnosť (forma).
Materiálne znaky:
53
Ottová, E.: Teória práva, Heuréka, 2006, s.20-21.
Knapp, V.: Teorie práva, CHBECK, 1995, s.147.
55
Večeřa,M., Hanuš, L., Harvánek, J., Houbová, D., Polčák, R., Škop, M., Vaněk, R.: Sbírka
příkladu z teorie práva, ASPI, 2005, s. 83.
54
35
a) normatívnosť
b) regulatívnosť
c) právna záväznosť,
d) všeobecnosť,
e) vynútiteľnosť.56
2.1 Formálne znaky právnej normy
Formálny znaky sa dotýkajú hlavne procesu vydávania právnej normy
a jej vonkajšej podoby. Výrazná a silná pozícia právnej normy si vyžaduje zistiť,
či dané pravidlo je skutočne vydané a garantované štátnou mocou, teda či s ním
štát spájaj určité následky.57 Ide skôr o znaky, ktorými sa zaoberá veda ústavného
práva.
a) právomoc sa v tomto zmysle rozumie, ako legislatívna právomoc normotvorcu, ktorý je spôsobilý regulovať spoločenské vzťahy právne kvalifikovaným spôsobom, tzn. vydávať právne predpisy, teda právom stanovená a aj tvorcom dodržiavaná procedúra, pri kreovaní normatívnych právnych aktov.
b) forma môže byť chápaná v užšom ale aj širšom zmysle. V tom užšom
ide o písomné vyjadrenie právnej normy a to vytlačenie (publikovanie)
v právnom predpise, v Zbierke zákonov a medzinárodných zmluvách alebo
v širšom zmysle výraz normy spojený s určitou procedúrou.58 Právo musí mať
nielen písomnú formu ale aj osobitú, štátom ustanovenú formu, ktorá je zakotvená najmä v ústavách jednotlivých štátoch alebo v osobitných zákonoch,
v Slovenskej republike ide o ústavu ale aj o zákon o zbierke zákonov. To znamená v prípade, ak určité pravidlo nie je vyjadrené vo forme, ktorú štát ustanovil,
nejde o právnu normu. Samozrejme, že predpokladom všeobecnej záväznosti
práva musí byť zabezpečenie jeho všeobecnej poznateľnosti.59
2.2 Materiálne znaky právnej normy
a) normatívnosť ako znak právnej normy je chápaný tak, že norma predstavuje určitý vzor alebo model spoločenského správania. Teda normatívnosť
normy normuje ľudské správa nie tým, že stanovuje príkazy, zákazy alebo dovo56
Kubu, L., Hungr, P., Osina, P.: Teorie práva, Edice vysokoskolské právnické učebnice, Linde
Praha, a.s., 2007, s.71-72.
57
Večeřa, M., Hanuš, L., Harvánek, J., Houbová, D., Polčák, R., Škop, M., Vaněk, R.: Sbírka
příkladu z teorie práva, ASPI, 2005, s. 83.
58
Harvánek, J. a kolektiv:Teorie práva, Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., 2008,
s.172.
59
Ottová, E.: Teória práva, Heuréka, 2006, s.22.
36
lenia určitého správania. Podstatou normatívnosti je teda preskriptívny charakter
noriem, to znamená, že predpisujú, nariaďujú určujú pravidlo konania. Normatívnosťou sa stanovuje aké správanie je z hľadiska normotvorcu žiaduce a aké
naopak nežiaduce.60
Právne normy sú vyjadrované prostredníctvom právneho jazyka, ktorý je
aj jazykom právnych predpisov. Preto tie slová a vety, ktoré vyjadrujú zákazy
a príkazy sú nazývané normatívne právne akty a naopak tie, ktoré obsahujú dovolenie sú permisívne právne vety. Takisto normy vyjadrené permisívne sa nazývajú oprávňujúce alebo dovoľujúce právne normy. V niektorých demokratických
štátoch sa permisiou vyjadrujú najmä základné práva a slobody. Okrem permisií
sa vyskytujú v normatívnych právnych aktoch aj výroky, ktoré vypovedajú
o tom, čo je alebo čo nie je, v normatívnych právnych vetách obsiahnuté normy
ustanovujú, to čo má byť.61
b) regulatívnosť vyplýva z mocenskej podstaty normy. Treba uviesť, že
ktorákoľvek norma spoločenského správania usiluje o to, aby predstavovala model žiaduceho správania z pohľadu jeho tvorcu. Právna norma je vydávaná subjektom, aby niečo regulovala. Samozrejme aj predmet, ktorý právna norma uvádza, že má byť, musí byť regulovateľný, v inom prípade, aj keby mala ostatné
znaky, by bola zdanlivou právnou normou.62
Regulatívnosť ľudského správania vyplýva z mocenskej podstaty normy.
Moc je obmedzením slobody za účelom reprodukcie. Podstatou regulatívnosti
ľudského správania spočíva v tom, že norma predstavuje určitý pokyn k určitému
druhu správania. To znamená, že norma obmedzuje výber alternatív správania sa
jednotlivca.63 Regulatívnosť je vlastne sociologickou stránkou normatívnosti.
c) právna záväznosť ide o znak právnej normy opierajúci sa o funkciu
práva v spoločnosti, nakoľko norma nemôže iba niečo stanoviť, adresátom niečo
doporučiť. Musí to byť niečo záväzné. Takisto záväznosť právnych noriem vyplýva z ich platnosti, to znamená, že podmienky záväznosti sa odvodzujú
z podmienok platnosti.
Záväznosť právnej normy vyplýva priamo z jej spoločenskej podstaty,
pretože pokiaľ by boli uznané aj právne normy nezáväzné, teda iba doporučujúce
došlo by k redukcii medzi právnymi a inými spoločenskými normami iba vo
formálnych rozdieloch a stratila by sa ich podstata. Teda by právnou normou
mohla byť akákoľvek právna norma vydaná oprávneným právotvorným orgánom.
Záväznosť právnej normy vzniká z postavenia subjektov práva (ako občana a právnickej osoby) v štáte, vzniká v priamom vzťahu subjektu práva a štátu
ako všeobecného normotvorného subjektu.64
60
Ottová, E.: Teória práva, Heuréka, 2006, s. 205-206.
Prusák, J.: Teória práva, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 1997, s.218-219.
62
Knapp, V.: Teorie práva, C.H.Beck, 1995, s. 148-149.
63
Holländer, P.: Filosofie práva, Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, s.r.o., 2006, s.106.
64
Knapp, V.: Teorie práva, C.H.Beck, 1995, s.149.
61
37
d) všeobecnosťou sa rozumie to, že právna norma všeobecne vymedzuje
svoju skutkovú podstatu, čo znamená, že nikdy nemôže riešiť konkrétny prípad.
Všeobecnosť právnej normy má dva aspekty. Ten prvý spočíva v absolútnom
pôsobení právnej normy, to znamená v tom, že právna norma ustanovuje univerzálnu povinnosť všetkých subjektov práva zdržať sa akéhokoľvek správania, ktoré by bolo v rozpore s právnou normou. Druhý aspekt všeobecnosti právnej normy čo sa týka subjektu sa týka jej relatívneho pôsobenia. Uvedené riešenie je
problematickejšie. Môžeme chápať, že všeobecnosť právnej normy nespočíva
v počte subjektov, ale v spôsobe jeho určenia, teda v spôsobe určenia množiny
subjektov, ktorá je vymedzená určitými všeobecnými znakmi. Všeobecnosť skupiny je zabezpečená v prípade, že je subjektom sú všetky subjekty práv, ktoré sú
prvkom danej množiny.65
Všeobecnosťou právnej normy môžeme rozumieť vo vzťahu k subjektom,
teda ide o stránku tzv. univerzálnosti. Norma určuje absolútnu povinnosť všetkých právnych subjektov zdržať sa správania, ktoré by sa mohlo s právnou normou dostať do rozporu.
Všeobecnosť normy bola zdvihnutá aj prostredníctvom anglickej teórie právneho
štátu rule of law. Dicey požadoval, aby prijatie zákonov nebolo motivované
osobným záujmom jednotlivca, aby zákon neriešil konkrétny prípad a aby jeho
účelom nebolo zvýhodniť či potrestať konkrétne osoby, pozbaviť ich života, slobody a majetku. Jedným zo znakom rule of law je všeobecnosť. Všeobecnosť
môžeme taktiež chápať prostredníctvom rousseauovským vyjadrením vôle suverénneho ľudu.66
Množina subjektov právnej normy však nemôže byť prázdna, nakoľko
nejde o to, aká je skutočná množina subjektov, ktorým na základe uvedenej normy vzniknú práva a povinnosti alebo iné právne následky, teda norma musí pôsobiť na určitú skupinu, pretože by nebola právnou normou, a to nielen pre nedostatok všeobecnosti ale aj pre nedostatok regulatívnosti svojho pôsobenia.67
e) vynútiteľnosť je znakom, ktorý je spojený s právnou záväznosťou právnej normy. Štátne donútenie je pojem, ktorý nie je plne definovaný a je chápaný
rôzne. V najužšom význame sa štátne donútenie chápe ako fyzické donútenie,
väčšinou sa štátne donútenie chápe širšie ako priame donútenie a nepriame donútenie, pričom štátne donútenie je chápané spolu s právnou sankciou. Sankciu
môžeme chápať ako ujmu, povinnosť, ktorú ma niekto strpieť v prípade, že porušil právnu povinnosť.
Špecifická situácia nastáva u dovoľujúcich (permisívnych) normách, teda
tých, ktoré ponechávajú na vôli, či sa zachová určitým spôsobom a tým spôsobí
nejaké právne následky.68
Štátne donútenie je špecifickým znakom právnej normy, nakoľko cieľom
65
Knapp, V.: Teorie práva, C.H.Beck, 1995, s. 151.
Prusák, J.: Teória práva, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 1997, s.218.
67
Knapp, V.: Teorie práva, C.H.Beck, 1995, s.151.
68
Knapp, V.: Teorie práva, C.H.Beck, 1995, s.152-153
66
38
donútenia je v demokratickej spoločnosti ochraňovanie jednotlivca a spoločnosť
pred porušovaním práva a jeho dôsledkami. Takisto sa prostredníctvom štátneho
donútenia zabezpečuje plnenie právnych povinností.
Štátne donútenie môžeme rozdeliť na priame a nepriame. Pri nepriamom
donútení sa činnosť štátu orientuje tak, aby povinný subjekt dobrovoľne splnil
primárnu právnu povinnosť stanovenú právnou normou alebo v prípade jej negácie dobrovoľne splnil sekundárnu právnu povinnosť.69
1. Boguszak. J., Čapek, J., Gerloch, A.: Teorie práva, ASPI,1997
2. Barány, E.: Pojmy dobrého práva, Eurokodex, 2007
3. Gerloch, A., El-Dunia, J., Kišš, P., Beran, K., Kuhn, Z., Wintr, J., Maršálek, P., Tryzna, J.,: Seminární praktikum z teorie práva, Eurolex Bohemia, Praha 2006
4. Harvánek, J. a kolektiv: Teorie práva, Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk,
s.r.o., Plzeň 2008
5. Holländer, P.: Filosofie práva, Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., Plzeň 2006
6. Knapp, V.: Teorie práva, CHBECK, 1995
7. Ottová, E.: Teória práva, Heuréka 2006
8. Prusák, J.: Teória práva, Vydavateľské oddelenie právnickej fakulty UK, Bratislava
1997
9. Sobek, T.: Argumenty teorie práva, Ediční řada Ústavu státu a práva AV ČR, PrahaPlzeň 2008
10. Večeřa,M., Hanuš, L., Harvánek, J., Houbová, D., Polčák, R., Škop, M., Vaněk, R.:
Sbírka příkladu z teorie práva, ASPI, 2005
69
Prusák, J.: Teória práva, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, s.219
39
NIEKTORÉ FILOZOFICKÉ ASPEKTY ÚSTAVNEJ ÚPRAVY
SUBJEKTOV ĽUDSKÝCH PRÁV V KONTEXTE VÝVOJA70
Some of the philosophical aspects of human rights in Czechoslovakia constitutional regulation development
JUDr. Andrea Lichá71
Resumé. Ústavnú úpravu subjektov ľudských práv po roku 1948 síce ovplyvnila, ale
rozhodne neurčovala marxistická teória, rozhodujúci bol v vplyv Lenina a Stalina, ktorí
nie len razili teóriu zostrujúceho sa triedneho boja, ale dali marxizmu politický rámec
a práve v podaní Komunistickej strany išlo najmä o udržanie moci a nie o marxistické
ideály. Pohľad na ľudské práva a na ich realizáciu, ich subjekty pritom nevynímajúc, sa
tak odvíjal od snahy štátu vytvoriť pre občanov materiálne garancie a to na úkor právnych garancii pre ich slobodu v tom najširšom slova zmysle. Človek so svojimi individuálnymi záujmami nesmel predsa prekážať pri dosahovaní takýchto vznešených cieľov
jeho úlohou bolo neustále sa prispôsobovať podľa potrieb, no nie spoločnosti, ale podľa
potrieb strany, ktorá mala vždy pravdu. Človek viac nie je subjektom, ale objektom moci, priťahovaným kolieskom vo veľmi zle fungujúcom stroji.
Resume (EN). At the end, we might consider that in socialist constitutions in Czechoslovakia had been subjects of the human rights influenced by marxizm, hover determined by theses of Lenin and Stalin that gave marxizm political face. In thi political backround was no marxizm, but the activity of the Komunist party to protect its power and
realize its own plans. Human beeing were not the participant of the power as the subject
of the power, but its objects, that should be in line with oders.
Kľúčové slová. ľudské práva; socializmus; ústava; subjekty ľudských práv; marxizmus.
1. Klasická verzus moderná koncepcia ľudských práv
Problematika práv a slobôd je pre svoj dosah na kvalitu života jednotlivca,
ale i spoločnosti ako celku i v dnešnej dobe stále aktuálnou. Spôsob akým sa
k tejto kategórii práv a slobôd pristupovalo sa však v priebehu dejín menil. Kým
totiž v klasickej gréckej koncepcii práva prevládala vo filozofii ľudských práv
zodpovednosť, kde základom práva nebol človek a prameňom práva nebolo ľudské vedomie, ale poriadok, imanentný svetu, ktorý je treba odhaliť, v modernej
koncepcii ovplyvnil filozofiu ľudských práv predovšetkým racionalizmus
a individualizmus rozvíjajúci sa najmä 17.-18 storočí.72 Nad zodpovednosťou za
70
Prípevok bol vypracovaný ako čiastkový výstup projektu VEGA 1/ 4620/ 07 s názvom
,,Vývoj práva a právnej vedy v rokoch 1948 - 1989".
71
72
KRSKOVÁ, A. : Ľudské práva a étos odriekania. In : Ľudské práva a právny status na prelome tisícročí. VEDA, Bratislava 1999, str. 343
40
vlastnú budúcnosť a budúcnosť spoločnosti, ktorej sme súčasťou tak prevládala
sloboda. Vieru vystriedal rozum, spolupatričnosť individualizmus. 73
V klasickej koncepcii boli tak prirodzené práva neoddeliteľné od povinností neboli chápané ako subjektívne práva, ale ako základné hodnoty a do právneho poriadku vstupovali ako právne princípy, právo znamenalo proporcionálne
rozdelenie výhod a povinností, rodilo sa zo spravodlivosti, pričom kresťanská
filozofia položená na metafyzickom základe zdôrazňujúc etické hodnoty tento
princíp ešte zdôraznila.
Z princípmi klasickej t eistickej koncepcie prirodzeného práva tak ostro
kontrastovalo právne myslenie medzi koncom stredoveku v 14. storočí a Francúzskou revolúciou.74 Obdobie racionalizmu 17. a 18 storočia hoci teda spočiatku
prevzalo metafyzicko–teologický základ koncepcie práva postupne došlo
k rozchodu s klasickým ponímaním práva. Základom práva sa stáva človek
a prameňom práva jeho vedomie, preferencia človeka, ľudského rozumu vedie
k ambícii sebestačnosti, k idei slobody, k individualizmu.
2. Niektoré aspekty marxistickej filozofie
Práve z uvedených dôvodov sa tak v marxistickej teórii v poslednej štvrtine 19. storočia, poznamenanej najmä spoločenskými zmenami spôsobenými vedecko-technickým rozmachom, stáva nosnou témou kritika individualizmu, domnelej sebestačnosti a ľudského odcudzenia, ktoré je ich dôsledkom. Kríza
morálky, tak vyústila do hlbokej sociálnej krízy, spoločnosť sa rozdelila do
dvoch vzájomne si antagonistických tried, pričom na tento „ nový stav vecí “
reagovala i keď vzhľadom na čas jej vydania možno povedať, že oneskorene pápežská encyklika Rerum novarum pápeža Leva XIII. z roku 1891, ktorá hovorí :
„ zmenené vzťahy medzi zamestnávateľmi a robotníkmi, nahromadenie bohatstva
v rukách malého počtu ľudí a veľké rozšírenie chudoby, povedomie vlastnej sily,
ktoré sa u robotníkov stalo živšie, ako aj ich pevnejšia jednota: toto všetko
a k tomu ešte i zhoršenie mravov priviedlo spoločnosť k vypuknutiu konfliktu.“ 75
Pápež tu konštatuje, že spôsob zaobchádzania z pracujúcimi je rovný otroctvu,
vyzýva k solidarite k ľudskosti a štát k aktivite, no zároveň varuje pred odmietaním Boha. „ Každý nech sa chopí úlohy, ktorá mu prináleží; a nech sa nezdržuje,
pretože oneskorenie by mohlo urobiť ešte namáhavejším liečenie už i tak vážneho
73
Klasická koncepcia má tak pôvod v klasickej gréckej filozofii umocňovanej kresťanskou filozofiou s trvaním až do obdobia osvietenstva, preto Deklarácia práv človeka a občana, ktorá je
výsledkom osvietenstva už nevychádza z teistickej koncepcie práva, ale z racionalistického
ponímania prirodzeno-právnej koncepcie, kde právo nepochádza od Boha, ale je človekom rozumovo vyvoditeľné.
74
„ Stredovek nezahynul v súboji s novým vekom bol dávno mŕtvy, keď sa narodila tá filozofia
v ktorej žijeme. Svet sa rozdrobil na jednotlivcov z ich osobnými, náhodnými, pozemskými záujmami. Srdce stredoveku, viera vo filozofiu, sa zastavilo a stredovek umrel. Bola to však doba
politického prebudenia Európy. “ RÁDL, E. : Dejiny Filosofie. Novověk. Vitobia, Praha, s.. .
75
Encyklika Rerum Novarum Leva XIII. 1891, s. 1
41
zla. Vlády nech sa vynasnažia prispieť dobrými zákonmi a múdrymi opatreniami.“ 76
V tejto atmosfére sa tvorila a vyvíjala marxistická teória, tak aby dala človeku nádej na znovu nájdenie skutočnej slobody, ktorej predpokladom je materiálna rovnosť. Rovnosť pred Bohom, pred zákonom nie je pre Marxa ničím ak
zdrojom ľudskej neslobody hlad a bieda.
Marx odmietaním Boha, odmieta idealizmus, odmieta metafyziku a s ňou i
prirodzeno-právnu koncepciu ľudských práv, ktorá je na nej založená. Preferuje
vedu - logiku a dialektiku ako časti filozofie, ktorá je očistená od metafyziky
(všetkého nadzmyslového ).77 Práve ateizmus ho potom vedie k materializmu ako
základni sociálneho systému, od ktorého sa myslenie, kultúra, náboženstvo len
odvodzujú ako jeho nadstavba. Hovorí : „ Myšlienka ľudských práv bola pre
kresťanský svet objavená až v minulom storočí. Nie je človeku vrodená, človek ju
iba dobýva v boji proti historickým tradíciám, v ktorých bol teraz vychovaný.
Ľudské práva teda nie sú darom prírody nie sú ani darom doterajších dejín, ale
odmenou za boj proti náhode zrodenia a proti výsadám, ktoré dejiny doposiaľ
odkazovali z pokolenia na pokolenie. Ľudské práva sú výsledkom vzdelania
a môže ich mať len ten kto si ich získa a zaslúži. “ 78 Znamená to, že pre Marxa
bola jednak prirodzeno-právna koncepcia ako i samotný inštitút ľudských práv
inštitútom podporujúcim individualizmus a vytvárajúci ilúziu sebestačnosti, na
jednej strane bol pre neho len produktom materiálnej základne daného historického obdobia, ktorá bude prekonaná. Nedíval sa na ľudské práva ako na oponenta štátnej moci, pretože pri budovaní komunistickej spoločnosti v počiatočnej
fáze považoval za nevyhnutné krátke obdobie otvoreného násilia vládnucej triedy
voči triednemu nepriateľovi ( tzv. diktatúra proletariátu ) a vo fáze socializmu,
kde štát a jeho moc zaniká nebol tento inštitút opodstatnený.79 Napriek myšlienkam o nutnosti prvotného radikálneho postoja k triednemu nepriateľovi, má ale
marxizmus v sebe nepochybne humanitný náboj a samozrejme i cieľ. Práve preto
zostal inštitút ľudských práv i napriek spomínanej marxistickej téze zachovaný
a to i v československých socialistických ústavách, čo má však svoj dôvod
i v zmysle a histórii ústavy, v československej ústavnej tradícii a samozrejme
i v medzinárodných okolnostiach vzniknutých po druhej svetovej vojne, ktorá
človeka a jeho práva silne zasiahla.
76
Encyklika Rerum Novarum Leva XIII. 1891, s. 50
Prirodzeno-právna koncepcia – mala niekoľko smerov, ktorých základom bola metafyzika :
ľudské práva vyplývajú z ľudskej prirodzenosti možno ich odvodiť z prírody ( prírodná )
ľudské práva sa dajú vyvodiť a konkretizovať z ľudského rozumu, ( racionalistická )
ľudské práva sú dané od Boha ( náboženská )
77
78
MARX, K., ENGELS, F. : Svätá rodina. Vybrané spisy. VPL, Bratislava 1963, str. 37-38
Tento jav je možno vidieť napríklad i v tom, že kým Ústava 9. mája 1948, ktorá bola vyhlasovaná za revolučný výdobytok neobsahuje hlavu upravujúcu súhrnne štátne zriadenie ako prvý
krok k odumretiu štátu, Ústava z roku 1960 obsahuje vo svojej I. hlave úpravu nie štátneho, ale
spoločenského zriadenia.
79
42
Na druhej strane však Marx pozitívne prijímal občianske práva, pretože
vystihovali kolektívneho ducha jeho filozofie, čím sa priklonil k záveru, že súkromie, v zmysle egoistického napĺňania a sledovania vlastných zámerov je záporná životná poloha. V praxi vplyvom mocenských zámerov chrániť panstvo
vládnucej strany a nie triedy sa však táto myšlienka v mnohých prípadoch zabsolútnila tak, že dochádzalo k negácii súkromia vôbec.80
V marxistickej filozofii má teda prioritu občan, ako nesebecká bytosť,
ktorá postupne svojou aktivitou oslobodí, emancipuje človeka v sebe, čím
vlastne dochádza k naplneniu tézy o zániku štátu jeho postupným odumieraním. Občan je spätý s existenciou štátu a ak odumrie štát odumrie
i všetko, čo s ním súvisí politika, právo i inštitút občianstva. Ostane len pravý od egoizmu oslobodený človek. U Marxa teda pojmy človek a občan zostávajú rozlíšené, od jedného smeruje k druhému.
Základná otázka teda je ako vymedzili subjekty ľudských práv československé socialistické Ústavy, ku ktorým zaraďujeme ľudovo demokratickú Ústavu
9. mája z roku 1948 a socialistickú Ústavu z rok 1960 a čo určovalo subjektívny
nárok na uplatňovanie týchto práv a slobôd.
3. Československo a ústavná úprava budovania socializmu
Pre obdobie ľudovej demokracie počas platnosti Ústavy 9. mája bolo
tak ako sme o tom hovorili vyššie, charakteristické otvorené triedne nepriateľstvo
s preferenciou príslušníkov vládnucej triedy, čo sa prejavilo i v charaktere práva.
Už v prehlásení Ústava konštatuje : „ my ľud československý sme pevne rozhodnutí vybudovať oslobodení štát ako ľudovú demokraciu, ktorá nám zaistí pokojnú
cestu k socializmu ... sme odhodlaní brániť všetkými silami vymoženosti našej
národnej a demokratickej revolúcie proti všetkým snahám domácej a zahraničnej
reakcie.“ 81 Za priami prejav triednosti v práva potom možno považovať článku
IV. ods. 3 Ústavy, ktorý uvádza, že
„k obstarávaniu verejných vecí
a k uplatňovaniu svojich demokratických práv si ľud dobrovoľné organizácie,
najmä politické odborové, družstevné a kultúrne a ... telovýchovné, problém spočíva jednak vo vymedzení pojmu demokratické práva, teda v otázke, ktoré práva
možno v tomto zmysle považovať za práva demokratické a jednak v subjekte,
80
V praxi Ústavy ČSSR sa k tomu účelu využíval najmä článok 19, ktorý hovorí : (1)
V spoločnosti pracujúcich, v ktorej bolo odstránené vykorisťovanie človeka človekom, sú rozvoj
a záujmy každého jej príslušníka v súlade s rozvojom a záujmami celej spoločnosti. Práva
a povinnosti občanov slúžia teda slobodnému, všestrannému rozvoju uplatňovaniu osobnosti
občanov a zároveň upevneniu a rozvoju socialistického spoločenstva, s jej rozvojom sa ďalej
rozširujú a prehlbujú. (2) V spoločnosti pracujúcich môže jednotlivec dospieť k plnému rozvinutiu svojich schopností a k uplatneniu svojich oprávnených záujmov len aktívnou účasťou na
rozvoji celej spoločnosti, predovšetkým náležitým podielom na spoločenskej práci. Preto je práca v prospech celku prvoradou povinnosťou a právo na prácu prvoradým právom každého občana.
81
Z prehlásenia Ústavného zákona č. 150/1948 Sb.
43
ktorý dával odpoveď na túto otázku resp. interpretoval Ústavu. Ak by sme totiž
pripustili, že podľa § 37 ktorý v ods. 1 hovorí : „prejavy a činnosť smerujúca
k tomu, aby bola ohrozená samostatnosť, celistvosť a jednota štátu, ústava, republikánska štátna forma a ľudovo demokratické zriadenie, sú trestné a ods. 2
potom konštatovaním, že zneužívať práv a slobôd občianskych k týmto zámerom
je neprípustné. Najmä sa zakazuje šíriť akýmkoľvek spôsobom a v akejkoľvek
podobe nacizmus a fašizmus, rasovú a náboženskou neznášanlivosť a nacionálny
šovinizmus“ sa za demokratické práva považujú len také, ktoré nie sú výsledkom zneužitia práv a slobôd jednotlivca. Široké, nie príliš konkrétne vymedzenie teda umožňovalo nie len ľubovôľu politickej reprezentácie štátu
v interpretácii prejavov a činností ohrozujúcich ľudovú demokraciu, ale i konanie
pri ktorom ide o zneužitie práv a slobôd, čo znamenalo že okruh tých subjektov,
ktorý mohli užívať svoje demokratické práva a slobody bol od tejto interpretácii
závislý a v konečnom dôsledku tak bol závislý na politickom rozhodnutí. Rovnako tomu bolo i v prípade § 38 zasluhujúceho si osobitú pozornosť, pretože konštatuje : „ Zákon stanoví, akým obmedzeniam podliehajú práva a slobody občanov za vojny alebo vtedy ak dôjde k udalostiam ohrozujúcim zvýšenou mierou
samostatnosť, celistvosť a jednota štátu, ústava, republikánska štátna forma
a ľudovo-demokratické zriadenie alebo verejný kľud a poriadok ...“ Išlo tu
o ustanovenie, ktoré v súlade s ústavou umožňovalo paušálne obmedzenie ľudských práv v prípade ak bude „ zvýšenou mierou ohrozená samostatnosť, ... , republikánska štátna forma a ľudovo demokratické zriadenie.“ Keďže prehlásenie
konštatovalo odhodlanie brániť ľudovú demokraciu zrejme predpokladalo, že
bude ohrozená, čo tiež vyplývalo i z medzinárodných okolností začatia studenej
vojny. Boli tu oficiálne stanoviská západného bloku : Trumanova doktrína zadržiavania komunizmu, zamedzením jeho rozširovania a následne Eisenhowerova
doktrína zatláčania komunizmu. Za tohto stavu zverilo vágne formulované ustanovenie Ústavy ochranu ľudských práv obyčajnému zákonu.
Z uvedeného je zrejmé, že bude potrebné výdobytky revolúcie brániť nie
len všetkými silami, ale i všetkými prostriedkami. Právo v tomto ohľade preto
slúžilo ako nástroj presviedčania ale potláčania triedneho nepriateľa, prípady
jeho priamej likvidácie nevynímajúc. To všetko bolo potrebné pre ochranu výsledkov revolúcie, záujem všeobecného blaha odôvodňoval tento postup. Obdobne sa postupovalo napríklad i po prijatí Deklarácii práv človeka a občana
v časoch jakobínskeho teroru, kedy revolúcia vznešených ideálov postupne požierala svoje deti a tiež sa rovnako postupuje voči tým, ktorí ohrozujú a útočia na
slobodu a demokraciu dnes.82 Títo ľudia akoby si nezaslúžili uplatňovanie svojich práv vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov pre spoločensky škodlivé
presvedčenie a názory aj oni sú nepriateľmi jednej triedy. Problematika triednosti je teda príliš dnešná, aby nás nezaujímala ak uvažujeme o skutočnom zmysle
a poslaní ľudských práv, ktorým je nielen ochrana zraniteľného jednotlivca pred
zneužitím moci štátu, ale najmä humanizmus : nie priorita slobody, ale bratstva,
82
Neľudské zaobchádzanie z väzňami na americkej vojenskej základni Guantanamo
s odôvodnením, že bežnými metódami nie je možné zlomiť ich presvedčenie a vôľu mlčať.
44
akejsi ľudskej spolupatričnosti, ktorá vedie k rovnosti a prijatím tejto myšlienky
a jej realizácie vo vlastnom živote sa zároveň stávame slobodnými.
Zhrnutím uvedeného by sme teda mohli konštatovať, že ústavnú úpravu
ľudských práv a tiež ich subjekty socialistickom Československu síce ovplyvnil
marxizmus, ale rozhodne ho neurčoval. Bola totiž na jednej strane výsledkom
formálneho nadviazania na Ústavnú Listinu z roku 1921 a na strane druhej bola
tiež výsledkom pôsobenia marxizmu v jeho neskorších podobách leninizmu
a stalinizmu, kedy ponajviac ovplyvnila tento inštitút teória neustále sa zostrujúceho sa triedneho boja a v neposlednom rade i výsledkom stavu medzinárodnej
situácie.
4. Subjekty práv a slobôd a povinností
Vymenovaním faktorov, ktoré ovplyvnili vymedzenie okruhu subjektov
ľudských práv sme však našu tému ešte nevyčerpali, pretože je čas venovať sa na
tomto mieste konkrétnej ústavnej úprave v tejto oblasti, kde možno názorne demonštrovať už prezentované závery.
Pokiaľ ide o subjekty ľudských práv, respektíve subjektov práv a slobôd
stretávame sa v československých Ústavách z obdobia socializmu v jednotlivých
kapitolách venovaných tomuto inštitútu s istým špecifikom vyplývajúceho z ich
názvu. Názov „ Práva a povinností občanov „ totiž evokuje, že ide len o práva
a povinnosti, pričom sa opomína zahrnutie slobôd. Zaujímavým aspektom je tiež
v tomto smere i fakt, že subjektom práv a povinností sú len občania, čo by ale
smerovalo k naplneniu, marxistickej preferencie občianstva. Na druhej strane
však zo samotného obsahu vyplýva, že veci sú iné než by sa mohlo zdať, pretože
hoci z názvu vyplýva, že subjektom práv a povinností môže byť len štátny občan
nie je tomu tak, Ústavy totiž deklarujú práva a povinnosti nie len pre občanov,
ale i pre tých ktorí občanmi nie sú a tiež sa okrem práv a povinností spomínajú
i slobody.83
V Ústavách sa napríklad neviaže práva a slobody na štátne občianstvo
v prípadoch :
- upravujúcom osobnú slobodu ďalej tiež v prípadoch upravujúcim slobodu domovú a tajomstvo listových a tajomstvo dopravovaných správ
- v prípadoch upravujúcich slobodu vyznania
- v prípadoch upravujúcich slobodu prejavu a ochranu kultúrnych statkov
- v prípadoch ochrany slobody vedeckého bádania a hlásania
- a tiež právo petičné upravené v Ústave 9. mája ako právo každého pred83
V prípade Ústavy 9. mája, ktorá mala nasledovať ako ústavný vzor Ústavnú listinu prvej
ČSR, kde piata hlava bola nazvaná : Práva, slobody a povinnosti občianske, pričom občan mal
len jedinú povinnosť a to brannú, nešlo rozhodne o nasledovanie ústavného vzoru do dôsledkov.
45
kladať petície ktorémukoľvek verejnému orgánu a v Ústave z roku 1960
upravené ako právo občanov a organizácii obracať sa k zastupiteľským
zborom a k ostatným štátnym orgánom z podnetmi, sťažnosťami
K právam týkajúcich sa len občanov :
- patrí napríklad právo na vzdelanie
- právo na prácu, odmenu za prácu, oddych po práci, zabezpečenie
v chorobe a starobe a pri neschopnosti pracovať, právo na liečebnú
starostlivosť
V tomto prípade ide o kategóriu sociálnych práv, ktorých charakter
a rozsah je priamo závislí na materiálnych podmienkach tohto - ktorého štátu,
z ktorými sa v z hľadiska ústavného vývoja stretávame po prvý krát v Ústave 9.
mája. V tomto smere sa potom stretávame v sociálnej oblasti i so špeciálnym
subjektmi akými sú tehotné ženy, matky, deti, mládež, ženy, muži a starý ľudia
napríklad sa poskytuje špeciálna ochrana ( napr. tehotným ženám a mládeži
úpravou pracovných podmienok ).
Špecifickým subjektom ochrany štátu je tiež a to bez zreteľa na štátne
občianstvo je manželstvo, rodina a materstvo, pretože v manželstve ani v rodine
môže dôjsť aj k situácii kedy by napríklad jeden z manželov nebol občanom alebo napríklad niektorí člen rodiny by nebol štátnym občanom aj vtedy však sú
chránené jeho záujmy nepriamo cez poskytovanie ochrany manželstvu a rodine,
ktorých je súčasťou a ktoré sú pod ochranou štátu. Rovnako je to potom
i v prípade tehotenstva a materstva ako aj v prípade detí ktorým zaručuje štát
zvláštnu starostlivosť vo všeobecnosti ako ústavné vyjadrenie istých spoločenských hodnôt a nie ako občanom štátu.
V Ústave 9. mája sa potom okrem všetkých stanovených prípadov môžeme stretnúť s prípadom, keď subjekt práva nebol výslovne označený ide o § 24
upravujúcom slobodu zhromažďovania a spolčovania, ktorý hovorí : „ právo na
zhromažďovanie a spolčovanie sa zaručuje, pokiaľ sa tým neohrozuje ľudovo
demokratické zriadenie alebo verejný pokoj a poriadok.“ Tomto prípade by sme
pri určovaní subjektu mohli vychádzať z už spomínaného už článku IV. ods. 3
ktorý hovorí , že : „ k obstarávaniu veci verejných a k uplatňovaniu svojich demokratických práv vytvára si ľud dobrovoľné organizácie, najmä politické odborové, družstevné a kultúrne, organizácie žien mládeže a organizácie telovýchovné. Právo združovať sa, či spolčovať sa, má teda ľud a ľudom v zmysle článku I.
Ústavy ako jediným zdrojom všetkej moci v štáte, môžu byť len občania štátu,
ktorým podľa článku IV. prislúcha právo voliť a byť volený do zastupiteľských
zborov.84
Ďalšou osobitosťou Ústavy 9. mája je z hľadiska subjektu, kde podľa
84
Tak ako to vyplývalo zo zákona 67/1946 o voľbe do ÚNZ zostala zachovaná veková hranica
aktívneho volebného práva na 18 rokov a pasívneho volebného práva na 21 rokov na rozdiel od
Ústavy 1920, kde aktívne volebné právo bolo do poslaneckej snemovne stanovené na 21
a pasívne na 26 a do senátu aktívne volebné právo na 26 a pasívne 30 rokov.
46
§ 22 má právo na výrobu, šírenie, verejné premietanie, ako aj na dovoz a vývoz
filmu, ako aj prevádzka rozhlasu a televízie vyhradené štát. (pokiaľ ide
o povinnosti tie sa v Ústave 9. mája týkajú len občanov).
Vymedzenie povinností občanov k štátu a k spoločnosti: boli v Ústave
9. mája upravené v § 30 až §36, kde sa postupne deklarovalo, že „ každý občan je
povinný byť Československej republike verný, zachovávať ústavu i zákony a vo
všetkom svojom konaní dbať na záujmy štátu.“85 Išlo predovšetkým o „ ... povinnosť každého občana podporovať udržovanie a zveľaďovanie národného majetku
a dbať o to, aby národný majetok nebol ukracovaný a poškodzovaný. Ďalej sú
tiež občania povinní : „ vykonávať verejné funkcie, ku ktorým ich ľud povolal,
svedomito a poctivo v duchu ľudovo demokratického zriadenia.“ Ako vrcholným
právom a zároveň vrcholnou povinnosťou každého občana bola povinnosť pracovať. Najvyššou cťou bola a tiež povinnosť obrany štátu a jeho ľudovo demokratického zriadenia, kedy mohla byť k tomuto účelu od každého požadovaná
súčinnosť, ale i vecné prostriedky a ukladané obmedzenia i vecné plnenia.
Osobitným subjektom povinností bol v tomto smere podľa § 36 verejný
orgán, ktorý bol podľa Ústavy povinný spravovať sa pri výkone svojho úradu
alebo služby zákonom a zásadami ľudovo demokratického zriadenia, čo by znamenalo, že na rozdiel od občana, ktorý bol podľa § 30 zachovávať ústavu
a zákony bol orgán verejnej moci povinný spravovať sa zákonmi a zásadami ľudovej demokracie.
Povinnosti tohto charakteru a rozsahu boli pritom v Československej Ústave upravené prvý krát, pretože hoci aj Ústava 1920 hovorila v Hlave V.
o právach, slobodách a povinnostiach občianskych zahŕňala len jednu povinnosť
a to povinnosť brannú.86
V socialistických ústavách sa totiž vychádzalo zo zdôraznenia jednoty
práv a povinností, pričom je ale nesporným faktom, že určovanie povinností týmto spôsobom nie je nijako nevyhnutý ak za každou právnou normou stojí donucovacia moc štátu.
V závere možno len konštatovať, že ústavnú úpravu subjektov ľudských
práv po roku 1948 síce ovplyvnila, ale rozhodne neurčovala marxistická teória,
rozhodujúci bol v vplyv Lenina a Stalina, ktorí nie len razili teóriu zostrujúceho
sa triedneho boja, ale dali marxizmu politický rámec a práve v podaní Komunistickej strany išlo najmä o udržanie moci a nie o marxistické ideály. Pohľad na
ľudské práva a na ich realizáciu, ich subjekty pritom nevynímajúc, sa tak odvíjal
od snahy štátu vytvoriť pre občanov materiálne garancie a to na úkor právnych
85
Z rozsahu tohto ustanovenia vyplýva akoby nebolo postačujúce konštatovanie, že občania sú
povinní zachovávať ústavu a zákony, ale je potrebné klásť dôraz na vernosť a záujmy štátu.
Vytvára sa tým dojem akoby obsah ústavy a zákonov prijatých zákonodarným zborom, ktorý
je najvyšším orgánom štátnej moci nebral záujmy štátu dostatočne na zreteľ alebo akoby občan
mal povinnosť brať na zreteľ záujmy štátu i vtedy ak ide o konanie nepostihnuté právnou normou.
86
Brannú povinnosť upravoval v Ústave 1920 § 127 (1) Každý spôsobilý štátny občan republiky
Československé je povinný podrobiť sa vojenskému výcviku a uposlúchnuť výzvu k obrane štátu.
47
garancii pre ich slobodu v tom najširšom slova zmysle. Človek so svojimi individuálnymi záujmami nesmel predsa prekážať pri dosahovaní takýchto vznešených
cieľov jeho úlohou bolo neustále sa prispôsobovať podľa potrieb, no nie spoločnosti, ale podľa potrieb strany, ktorá mala vždy pravdu. Človek viac nie je subjektom, ale objektom moci, priťahovaným kolieskom vo veľmi zle fungujúcom stroji.
Krsková, A. : Ľudské práva a étos odriekania. In : Ľudské práva a právny status na prelome tisícročí. VEDA, Bratislava 1999
Rádl, E. : Dejiny Filosofie. Novověk. Votobia, Praha 1999
Pápež Lev XIII. : Encyklika Rerum Novarum z roku 1891
Marx, K. Engels, F. : Svätá rodina. Vybrané spisy. VPL, Bratislava 1963
Zákon č. 67/1946 Sb. o voľbe do Ústavodarného Národného zhromaždenia
Ústava 9. mája ako ústavný zákon č. 150/1948 Sb.
Ústava Československej socialistickej republiky ako ústavný zákon č. 100/1960 Zb.
Ústava Československej republiky ako ústavný zákon 121/1920 Sb.
Lenin, V. I. : Stát a revoluce. Mladá fronta, Praha 1967
48
KAM KRÁČÍŠ SPOLEČENSTVÍ (VLASTNÍKŮ JEDNOTEK)?
Where do You Go Flat Ownership Asscociation?
Mgr. Pavel Petr, LL.M.87
Resumé. Předkládaná práce pojednává o zvláštní entitě, která se stala součástí českého
právního řádu spolu s účinností zákona č. 72/1994 Sb., o vlastnictví bytů. Společenství
vlastníků jednotek, je právnickou osobou, jejímž předmětem činnosti je správa domu,
který je ve spoluvlastnictví podle citovaného zákona. Společenství se stalo ex lege právnickou osobou účinností zákona č. 103/2000 Sb. Do té doby existovala pouze společenství bez právní subjektivity (která stále existují). Tento přerod v právnickou osobu,
omezená pasivní právní subjektivita a netypická nedobrovolnost členství jsou aspekty,
které jsou částečně rozebrány v této stati.
Resume (EN). This theses concentrates on the Flat Ownership Asscociation. A specific
form of legal entity under the Czech law. It was first adopted by the Flat Ownership Act
[No. 72/1994 Coll.]. The issue of the Flat Ownership Asscociation is to administer the
building which is divided into flats under the Flat Ownership Act. The rise of this specific legal entity was linked with the force of the Flat Ownership Act amendment [No.
103/2000 Coll.]. Until this time there were only Flat Ownership Asscociations without
legal personality. Those rebirth into a legal entity, restricted personality and compulsoriness of membership are partly analyzed in this article.
Klíčová slova. Společenství; právnická osoba; shromáždění
1. Povaha společenství, jeho vznik a zánik
Základní atributy společenství vlastníků jednotek jsou upraveny v § 9 zákona č. 72/1994 Sb., o vlastnictví bytů (dále jen ZOVB). Společenství je nyní
výslovně definováno jako právnická osoba. Jde o právnickou osobu zvláštního
typu, neboť má způsobilost nabývat pouze taková práva a povinnosti, která jsou
předmětem její činnosti. Podle § 9 odst. 1 ZOVB je společenství vlastníků jednotek právnickou osobou, která je způsobilá vykonávat práva a zavazovat se pouze
ve věcech spojených se správou, provozem a opravami společných částí domu,
popř. vykonávat činnosti související s provozováním společných částí domu,
které slouží i jiným fyzickým nebo právnickým osobám.
Společenství vlastníků jednotek má omezenou právní subjektivitu a způsobilost k právním úkonům, avšak hranice této způsobilosti jsou dány v každém
konkrétním případě pouze a právě tím, zda určitým právním úkonem, vykonává správu domu či nikoliv.88
87
88
Právnická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci.
Rozsudek krajského soudu v Hradci Králové ze dne 8.10.2002, čj. 30 Ca 44/2002-16.
49
Společenství může nabývat věci, práva, jiné majetkové hodnoty, byty nebo nebytové prostory pouze k účelům uvedeným v předchozí větě. Tím se společenství výrazně liší od jiných právnických osob, jako např. družstev, která naopak majetkové hodnoty přímo vlastní pronajímají svým členům. Právní
subjektivita společenství je zákonem omezená a nemůže být rozšiřována ani samotnými jeho členy. Účelem existence této právnické osoby není dosahování
zisku, ale pouze efektivní správa společných částí domu.
Společenství jako právnická osoba vzniká ex lege, není je třeba zakládat
zvláštním právním aktem jako většinu jiných právnických osob. Společenství
vzniká v domě s nejméně pěti vymezenými jednotkami, z nichž alespoň tři jsou
ve vlastnictví různých vlastníků. Okamžikem vzniku je den doručení listiny
osvědčující vznik vlastnického práva k jednotce (např. doručení smlouvy o převodu jednotky opatřené doložkou katastrálního úřadu o provedení vkladu) poslednímu z těchto – tří různých vlastníků. V praxi byl uvedený stav většinou dosažen již dříve.
V takových domech vzniklo společenství přímo ze zákona, a to dnem nabytí účinnosti novely č. 103/2000 Sb., tj. dnem 1. července 2000. Pro samotný
vznik společenství není vyžadována žádná aktivita vlastníků jednotek, neplatí to
samozřejmě pro jeho další fungování. Společenství musí co nejrychleji zvolit
své statutární orgány, přijmout pravidla pro své vnitřní fungování – stanovy, pravidla pro přispívání do fondů, uzavřít příslušné smlouvy s dodavateli a začít efektivně zajišťovat správu společných prostor domu. Proto zákonodárce zároveň
uložil, aby se nejpozději do 60 dnů od vzniku společenství konala první schůze
jeho nejvyššího orgánu – shromáždění vlastníků jednotek. První shromáždění má
svolávat původní vlastník budovy.
Další ze zvláštností společenství je, že vznik a zánik členství v něm nejsou
dobrovolné. Princip dobrovolnosti, který je v jiných právnických osobách samozřejmostí, by zde značně komplikoval správu domu. Členství vlastníka ve společenství vzniká nezávisle na jeho vůli a je neoddělitelně svázáno s vlastnictvím
jeho jednotky. Případná pasivita člena a jeho neúčast na jednání a rozhodování
orgánů společenství ho zbavuje možnosti ovlivňovat jeho činnost, a tím i kvalitu
svého bydlení.89
2. Stanovy
Základním dokumentem, který upravuje vnitřní poměry společenství
a jeho činnost, jsou stanovy. Na rozdíl od právnických osob upravených ObchZ,
které mají obsah základních dokumentů upraven právě v něm, je minimální obsah stanov společenství vymezen v ZOVB, a to v § 9 odst. 14. V souvislosti se
změnou zákona, kterou bylo stanoveno, že společenství je právnickou osobou,
vydala vláda podle § 9 odst. 10 zákona svým nařízením č. 322/2000 Sb. Vzorové
stanovy společenství. V případě, že shromážděním, jako orgánem společenství,
89
Suchánková, P., Soukup, M. Společenství vlastníků jednotek. Právní rádce, 2003, s. I.-XII.
50
nebudou schváleny vlastní stanovy společenství,řídí se vnitřní vztahy a předmět
činnosti společenství těmito vzorovými stanovami. Vzorové stanovy mají zásadně dispozitivní povahu. Stanovy musejí obsahovat, v souladu s § 9 odst. 14 zákona, minimálně:
- sídlo společenství a jeho název, který musí obsahovat označení domu, pro
který vzniklo, a musí v něm být obsaženo slovo „společenství“,
- předmět činnosti, kterým je správa domu,
- orgány společenství, jejich práva a povinnosti a způsob jejich svolávání,
- práva a povinnosti členů společenství,
- způsob úhrady nákladů spojených se správou domu,
- způsob nakládání s majetkem společenství.
3. Orgány společenství
Každá právnická osoba jedná prostřednictvím svých orgánů. Stejně je tomu i u společenství. Obligatorní orgány společenství jsou uvedeny v § 9 ods. 7
ZOVB. Jsou jimi shromáždění vlastníků jednotek a výbor společenství, příp. není-li zvolen výbor, pak ten vlastník jednotky, kterého shromáždění pověří výkonem funkce výboru (tzv. pověřený vlastník).
Společenství může ve svých stanovách zřídit i další orgány (tzn. fakultativní orgány), nejčastěji půjde o orgány kontrolní. Orgány společenství rozhodují
hlasováním, které je zásadně veřejné.
4. Shromáždění vlastníků jednotek
Nejvyšším orgánem společenství je shromáždění. Je tvořeno všemi vlastníky jednotek (členy společenství) a není voleným orgánem. První schůze shromáždění se musí konat nejdéle 60 dnů po vzniku společenství a svolává jí původní vlastník budovy. Nedodržení této lhůty není zatím nijak sankcionováno.
Na této první schůzi za přítomnosti notáře, by měly být schváleny stanovy společenství a zvoleny jeho orgány.
5. Statutární orgán společenství
Statutárním orgánem společenství je výbor nebo pověřený vlastník, kterého pověří shromáždění výkonem funkce výboru, není-li a nemá-li být výbor zvolen. Z toho vyplývá, že ustanovení týkající se výboru či jeho členů se přiměřeně
použijí pro pověřeného vlastníka. Statutární orgán, jako výkonný orgán společenství, za něj jedná vždy navenek. Podepisuje smlouvy, jedná se státními orgány,
dodavateli apod. Funkční období statutárního orgánu určují stanovy, nesmí být
51
však delší než pět let. Je-li zvolen výbor, musí být alespoň tříčlenný. Za práci
statutárního orgánu může jeho členům shromáždění přiznat odměnu.
Vzorové stanovy určují, že členem statutárního orgánu může být pouze
vlastník jednotky v předmětném domě starší 18 let. Funkční období stanovují
jako dvouleté. Každý vlastník smí být členem jen jednoho z volených orgánů.
Statutární orgán musí být zvolen nadpoloviční většinou hlasů všech vlastníků.
Navenek statutární orgán jedná i ve věcech, které jsou ve výlučné kompetenci
shromáždění, tedy plní usnesení shromáždění, v těchto věcech však jenom jedná,
nerozhoduje o nich. Statutární orgán odpovídá shromáždění za svou činnost. Statutární orgán se schází nejméně čtyřikrát ročně. Za výbor jedná navenek jeho
předseda, kterého výbor volí z řad členů výboru. Podepisovat za společenství
musí vždy předseda výboru a další člen výboru.90
6. Zápis do rejstříku společenství
Společenství vlastníků jednotek se původně zapisovalo do obchodního
rejstříku, zápis neměl konstitutivní účinky. Tato koncepce byla nevhodná přinášela množství nečekaných důsledků. Proto byl založen zvláštní rejstřík společenství vlastníků jednotek, který vedou krajské soudy.91
7. Předmět činnosti a hospodaření společenství
Společenství je právnickou osobou, která má tzv. speciální subjektivitu.
To znamená, že je způsobilé mít jen práva a povinnosti v rozsahu předmětu své
činnosti. Předmět činnosti je kogentně vymezen v § 9 odst. 1 zákona. Podle tohoto ustanovení smí společenství vykonávat práva a zavazovat se pouze ve věcech
spojených se správou, provozem a opravami společných částí domu (zde je použito legislativní zkratky „správa domu“), popř. vykonávat činnosti v rozsahu zákona a činnosti související s provozováním společných částí domu, které slouží
i jiným osobám.
Z toho tak vyplývá, že společenství není podnikatelským subjektem, nemůže tedy vyvíjet soustavnou činnosti za účelem dosažení zisku, ale pouze činnosti, které mu umožňuje zákon. Dále pak, že společenství může nabývat věci,
práva, jiné majetkové hodnoty, byty nebo nebytové prostor pouze v souvislosti
s výkonem správy nebo provozováním společných částí domu.
Přestože předmět činnosti je poměrně úzký, lze konstatovat, že jde často
o činnosti odborné (např. technické, účetní, právní), a proto je často praktické
tyto činnosti zadávat k výkonu jiným subjektům nejčastěji formou mandátních
smluv.
90
91
Suchánková, P., Soukup, M. Společenství vlastníků jednotek. Právní rádce, 2003, s. I.-XII.
Pražák, Z. Společenství vlastníků jednotek. Praha: Linde, 2004, s.70.
52
Provozem a opravami společných částí domu se rozumí provoz prostor,
příp. společných zařízení či vybavení společných částí, na kterých mají všichni
vlastníci spoluvlastnický podíl. Přesné vymezení společných částí domu lze včíst
buď z prohlášení vlastníka nebo ze smlouvy o převodu bytové jednotky. Do takové správy prostor nepatří péče o provoz samotných jednotek, které jsou ve
vlastnictví vlastníků, a to ať bytových či nebytových.
Společenství vlastníků je také povinno se zaregistrovat jako daňový subjekt k dani z příjmů.
Nejvýznamnějším zdrojem financí na náklady spojené se správou domu
pozemku pro společenství jsou příspěvky vlastníků jednotek. Tak přispívat na
náklad společenství je jednou z jejich základních povinností. Nedohodnou-li se
jinak, výše příspěvků odpovídá velikostem podílu na společných částech domu.
Další povinností je zákonné ručení vlastníka jednotky za závazky společenství.
Vlastník může s jednotkou disponovat zcela volně a nemůže být omezován žádnými úkony ze strany společenství nebo ostatních spoluvlastníků společných částí domu. Ke změně vlastnického subjektu může dojít i v důsledku dalších právních skutečností, např. úmrtí fyzické osoby nebo transformace osoby
právnické. V těchto případech dochází k přechodu vlastnictví a souvisejících
práv a povinností na právního nástupce. Všechny změny v osobě vlastníka jednotky se dotýkají i společenství, neboť se mění i jeden z jeho členů.
Závěrem, lze konstatovat, že na rozdíl od „klasických“ bytových družstev,
je společenství (ačkoliv, není vlastníkem nemovitostí) v mnohém ochuzeno.
Předně jeho právní subjektivita, je značně omezena jen na úkony bezprostředně
související se správou domu. Jeho vznik není vázán na zápis do rejstříku (ten má
pouze deklaratorní význam), což v praxi způsobuje řadu nesnází. Není podnikatelem, což je snad jediným pozitivem, právní úpravy vzniku této zvláštní právnické osoby.
Použitá literatura:
FIALA, J. Pasivní věcná legitimace společenství vlastníků jednotek. Právní fórum,
2005, č. 4, s. 131-133.
DVOŘÁK, T. Mnoho otázek a málo uspokojivých odpovědí. Právní fórum, 2004, č. 1,
s. 40-44.
PRAŽÁK, Z. Společenství vlastníků jednotek. 2. vydání. Praha: Linde, 2006. 271 s.
SEDLÁČEK, J. Vlastnické právo. Praha: V.Linhart, 1935. 427 s.
SCHÖDELBAUEROVÁ, P.; ČÁP, J. Společenství vlastníků jednotek a jeho stanovy.
Komentář. Praha: Polygon, 2004. 155 s.
NOVÁKOVÁ, H. Rádce člena společenství vlastníků jednotek. 2. vydání. Praha: Polygon, 2004. 223 s.
FIALA, J., PRŮCHOVÁ, I. Zákon o vlastnictví bytů. Komentář. Zlín: Živa, 1994. 243 s.
53
DEROGÁCIA A DEROGAČNÉ PRAVIDLÁ
Derogation and Derogatory Rules
JUDr. Žaneta Surmajová92
Resumé. Časová pôsobnosť právnej normy je zviazaná s okamihom jej vzniku a zániku
v procese tvorby práva. Zánik právnej normy je dôsledkom jej derogácie. Cieľom tohto
príspevku je analýza teoretických problémov derogácie, jej jednotlivých foriem, derogácia zákona a jej vzťah k podzákonnej právnej úprave, otázka uplatniteľnosti a racionálnej obhájiteľnosti derogačných pravidiel s dôrazom na prehľadnosť, súladnosť a čistotu právneho poriadku.
Resume (EN). Temporal scope of legal norm is bound to the moment of its creation and
expiration in the process of making law. The expiration of legal norm is a consequence
of its derogation. The purpose of this article is the analysis of theoretical problems of
the derogation, of its particular forms, the derogation of an act and its relationship to the
implementary regulations, the question of applicability and rational defensibility of derogatory rules with the emphasis on the clarity, conformity and purity of the system of
law.
Kľúčové slová: derogácia, derogačné klauzuly, derogačné pravidlá, termínované právne normy, časová pôsobnosť právnych noriem.
1. Úvod
Zmeny práva a právneho poriadku sú nevyhnutne späté so zmenami spoločenských vzťahov a podmienok v spoločnosti. Aj keď základným predpokladom právnej istoty ako neodmysliteľného princípu právneho štátu je vyváženosť a stabilita práva, je nevyhnutné a žiaduce, aby právo odrážalo reálne
spoločenské dianie. Nutne tak dochádza k stretu stability a dynamiky práva. Právo je teda systém stabilný, no zároveň aj dynamický, do ktorého právne normy
vstupujú, vystupujú z neho, alebo sa menia. Reflexiou práva na zmeny, ku ktorým v spoločnosti dochádza, sa napĺňa jeho funkcia spoločenského regulátora.
Tieto zmeny nastávajú vydaním nového právneho predpisu, zmenou a zrušením
doterajšieho právneho predpisu. Právna istota a ochrana dôvery jednotlivcov
v právo sú prioritne závislé od obsahovej, ale aj formálnej kvality práva, ktorú
získava v procese jeho tvorby. Dlhodobým problémom v súčasnosti je nadmerné
množstvo zmien a ich vysoká frekvencia, ktoré spôsobujú nízku kvalitu, neprehľadnosť, nezrozumiteľnosť, vnútornú rozpornosť a protirečivosť právneho
poriadku a s tým súvisiace interpretačné a aplikačné problémy. Problematickou
sa javí aj otázka kontinuity či diskontinuity právnych noriem.
92
Fakulta práva, Bratislavská vysoká škola práva
54
Cieľom tohto príspevku je analýza teoretických problémov derogácie, ktorou dochádza k zániku právnej normy, jej jednotlivých foriem, derogácia zákona
a jej vzťah k podzákonnej právnej úprave, otázka uplatniteľnosti a racionálnej
obhájiteľnosti derogačných pravidiel s dôrazom na prehľadnosť, súladnosť
a čistotu právneho poriadku.
2. Teoretické východiská derogácie
Tvorba práva v sebe zahŕňa nielen prvky kreatívne, ale aj prvky derogatívne. Podstata derogatívnych prvkov spočíva najmä v tom, že právomoc tvoriť
normatívne právne akty spravidla bez výnimky zahŕňa aj spôsobilosť zrušovať
normatívne právne akty alebo ich časti. Platí zásada, že každý orgán tvorby práva
má právomoc zrušiť normatívny akt, ktorý vydal.93 Tvorba práva je tak transformovaná na vznik a zánik právnych noriem; vznik a zánik právnych noriem je
východiskom pre koncipovanie ich temporality.
Pri riešení otázky časovej pôsobnosti právnej normy je potrebné zameriavať sa nielen na otázku, od kedy právna norma pôsobí, ale aj na otázku do kedy
pôsobí. Zánik platnosti a účinnosti právnych noriem je dôsledkom ich derogácie.
Derogáciou rozumieme zrušenie právnej normy, resp. právneho predpisu; to
znamená, že dochádza k zániku jeho platnosti, prestáva byť súčasťou právneho
poriadku a teda prvkom platného právneho systému.
Právna teória rozlišuje vnútorné a vonkajšie dôvody zániku právnych no94
riem. Medzi vnútorné dôvody patria najmä termínované, teda časovo obmedzené právne normy. Častejšie však dochádza k derogácii z vonkajších dôvodov, ku
ktorým patria:
- zrušenie právneho predpisu orgánom, ktorý ho vydal,
- zrušenie právneho predpisu iným orgánom, ktorý je spôsobilý vydať právny predpis rovnakej či vyššej právnej sily s rovnakým predmetom právnej
regulácie,
- rozhodnutie orgánu súdnej ochrany ústavnosti o nesúlade právneho predpisu s ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, medzinárodnými zmluvami
a dokumentmi.
Podľa rozsahu zrušenia určitého právneho predpisu rozlišujeme derogáciu
čiastočnú, t.j. zrušenie určitého ustanovenia právneho predpisu alebo jeho časti
a úplnú derogáciu, t.j. zrušenie právneho predpisu v celom rozsahu. V prípade
zrušenia celého právneho predpisu je možné sa stretnúť tiež s pojmom abrogácia.
V právnej teórii i praxi sa však bez ohľadu na rozsah zrušovaného textu právneho
predpisu najčastejšie používa pojem derogácia.
93
Prusák, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2001, s.
185.
94
Večeřa,M., Gerloch,A., Schlosser,H., Beran,K., Rudenko,S.: Teória práva. Žilina:
EUROKODEX, 2008, s.91.
55
Z hľadiska čiastočnej derogácie je zrejmé, že zrušenie jedného alebo viacerých ustanovení právneho predpisu pri zachovaní platnosti ostatných jeho častí
je nutné považovať za zmenu. V takomto prípade ide o novelizáciu právneho
predpisu a zároveň derogáciu určitého jeho ustanovenia, resp. derogáciu určitého
ustanovenia obsiahnutého v novelizovanom právnom predpise. V danom kontexte sa pojmy derogácia a novelizácia prekrývajú a derogácia je tu organickou súčasťou novely.
Pokiaľ ide o jednotlivé formy derogácie, k derogácii právneho predpisu
v našom právnom poriadku môže dôjsť explicitne, t.j. tak, že neskorší právny
predpis výslovne zruší skorší právny predpis, alebo implicitne, t.j. tak, že zrušenie skoršieho právneho predpisu podľa určitých pravidiel vyplýva z neskoršieho
právneho predpisu mlčky. Oba tieto spôsoby derogácie sú však formálne. Ich
formálnosť spočíva v tom, že právny predpis môže byť zrušený iba a výlučne
právnym predpisom. Ak teda hovoríme o zrušení právneho predpisu mlčky, máme tým na mysli implicitné zrušenie právneho predpisu iným právnym predpisom. Dôvodom tejto derogácie nie je akékoľvek mlčanie zákona, ale formálne
mlčanie.95
Z uvedeného vyplýva, že časová pôsobnosť právnych noriem je skončená
zrušovacími právnymi normami obsiahnutými v neskoršej právnej úprave. Derogovaná norma prestáva byť súčasťou právneho poriadku a jeho súčasťou sa stáva
norma derogujúca. V tejto súvislosti sa rozlišuje aktívna a pasívna derogácia.
Aktívna derogácia sa spája s právnym predpisom, ktorý zrušuje iný právny predpis alebo jeho časť; aktívnu derogáciu obsahuje derogujúci predpis. Naopak, pasívna derogácia sa spája s právnym predpisom alebo jeho časťou, ktorý je predmetom derogácie; pasívna derogácia je súčasťou derogovaného predpisu.96
Uvedomujúc si problematické aspekty derogácie, a to tak v rovine teoretickej aj praktickej, je nesporné tvrdenie, že zánik právnej normy nemôže nastať
automaticky, samovoľne. Právna norma nikdy nezaniká tým, že nie je dlhú dobu
používaná, ani tým, že odpadol dôvod, ktorý podmienil vydanie právneho predpisu a nemožno ho už aplikovať, dokonca nezaniká ani tým, že sa vytvorila prax
od právnej normy odchýlna.97
3. Derogácia výslovná
Ako je už vyššie uvedené, k výslovnej derogácii dochádza tak, že neskorší
právny predpis vo svojom texte explicitne ustanoví, že zrušuje skorší právny
predpis, prípadne jeho časť. Uskutočňuje sa prostredníctvom zrušovacích ustano95
Knapp, V., Grospič, J., Šín, Z.: Ústavní základy tvorby práva. Praha: Academia, 1990, s. 172.
Prusák, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2001, s.
230.
97
Knapp, V.: Teórie práva. Praha: C.H. Beck, 1995, s. 114.
96
56
vení, ktoré sa označujú ako derogačné klauzuly. Derogačné klauzuly sú normatívnou súčasťou právneho predpisu a spravidla sú uvedené na konci v časti nazývanej prechodné a záverečné ustanovenia alebo samostatne ako zrušovacie ustanovenie.
Derogačné klauzuly označujeme aj ako formálne pravidlá98 derogácie
právnej normy, ktoré podľa spôsobu formulácie možno klasifikovať na tieto druhy:
Generálna derogačná klauzula – všeobecne ustanovuje zrušenie všetkých
skorších právnych noriem, ktoré sú v rozpore s danou novou právnou normou.
Generálna derogačná klauzula s demonštratívnym výpočtom derogácií –
obsahuje generálnu derogačnú klauzulu a zároveň jej súčasťou je aj demonštratívny výpočet najdôležitejších právnych noriem, ktorých sa zrušenie týka.
Taxatívna derogačná klauzula (enumeratívna) – obsahuje presný a úplný
výpočet všetkých právnych noriem, ktoré sú novou právnou úpravou zrušované.
Z pohľadu aplikačnej praxe je nevyhnutné konštatovať, že generálna derogačná klauzula a generálna derogačná klauzula s demonštratívnym výpočtom
sú z viacerých dôvodov nevhodné. Predovšetkým vznikajú pochybnosti, čo je
a čo nie je v rozpore s novou právnou úpravou, resp. ako tento rozpor určiť. Následkom je, že sa zodpovednosť za derogáciu v skutočnosti prenáša z orgánu zákonodarného na orgán aplikujúci právo, ktorý v aplikačnom procese musí rozhodnúť, či určitý právny predpis je alebo nie je v súlade s právnym predpisom
derogujúcim, čo aplikačný proces značne komplikuje a vnáša do neho neistotu.99
Zároveň je nutné neustále konfrontovať používané ustanovenia s novou právnou
normou a dochádza k sporom, či je alebo nie je určitá právna norma súčasťou
právneho poriadku. Nedostatok exaktnosti vyjadrenia derogačných vzťahov sa
premieta aj do nepresnosti právnych informačných systémov, ktoré si vyžadujú
detailnú adresnosť derogácie.
Z hľadiska právnej istoty má nepochybne veľký význam to, že sa v našom
právnom poriadku ustálila užitočná legislatívna prax, ktorá dáva prednosť výslovnej, určitej a úplnej derogácii. Táto požiadavka je zakotvená aj
v Legislatívnych pravidlách vlády SR, ktoré v Čl. 6 ods. 6 zdôrazňujú, že
v zrušovacom ustanovení musia byť výslovne uvedené všetky právne predpisy
vyhlásené v Zbierke zákonov a v Zbierke zákonov Slovenskej republiky vrátane
právnych predpisov vyhlásených uverejnením oznámenia o ich vydaní, prípadne
ich častí, ktoré sa navrhovaným zákonom majú zrušiť. Zároveň je
v Legislatívnych pravidlách upravená aj formálna stránka uskutočnenia derogácie. V zrušovacom ustanovení sa uvádzajú úplne citácie všetkých právnych predpisov. Jednotlivé citácie právnych predpisov sa uvádzajú v chronologickom poradí, v akom boli vydané. Najskôr sa uvádzajú zákony a potom vykonávacie
predpisy v poradí nariadenie vlády, vyhláška, opatrenie a výnos.
98
99
Harvánek, J. a kol.: Teórie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2008, s. 212.
Knapp, V., Grospič, J., Šín, Z.: Ústavní základy tvorby práva. Praha: Academia, 1990, s. 177
57
4. Termínované právne normy
Od derogácie je potrebné odlíšiť zánik právnej normy vydanej na určitú
dobu. To znamená, že právna norma sama určuje obdobie svojej časovej pôsobnosti. Ide o termínované, teda časovo obmedzené právne normy, ktoré sú opodstatnené v prípadoch, keď zamýšľaný cieľ má len časovo obmedzenú aktuálnosť
a možno ju vopred presne určiť. Koniec účinnosti môže byť určený presným termínom, právnou skutočnosťou alebo časovým intervalom.100 Takáto právna norma sa nezrušuje, ale účinnosť stráca uplynutím doby. Tým prestáva byť súčasťou
právneho poriadku a tiež aj platným právnym predpisom.101 Za časovo obmedzené právne predpisy podľa môjho názoru možno považovať aj také, ktoré
v ustanovení o účinnosti neobsahujú určenie konca svojej účinnosti, avšak z ich
obsahu alebo účelu vyplýva, že sú určené len na vymedzené obdobie. Príkladom
je napr. zákon č. 596/2008 Z.z. o štátnom rozpočte na rok 2009 alebo nariadenie
vlády Slovenskej republiky č. 323/2009 Z.z. o určení limitov súm finančných
prostriedkov na zabezpečenie štúdia v študijných programoch v externej forme
štúdia na akademický rok 2010/2011. Tieto právne predpisy sa tvoria každoročne, neobsahujú ustanovenie o ukončení svojej účinnosti a napriek tomu z nich
implicitne vyplýva, že sa ich časová pôsobnosť skončí uplynutím v nich uvedenej
doby. Kým zákon o štátnom rozpočte derogačnú klauzulu nemá, predmetné nariadenie vlády ju obsahuje, čo by sa mohlo javiť ako nadbytočné. Vzhľadom na už
vyššie uvedené praktické výhody výslovnej derogácie to však nemožno považovať za nesprávne. Do úvahy by prichádzalo aj riešenie spočívajúce v explicitnom
vyjadrení termínu konca účinnosti v ustanovení o účinnosti.
5. Koniec platnosti aj účinnosti?
V súvislosti s derogáciou právnej normy vyvstáva otázka, či zrušením
právna norma stráca platnosť aj účinnosť. Je nepochybné, že derogáciou právna
norma stráca účinnosť, prestáva byť prvkom platného právneho systému, a teda
prestáva byť aj platnou právnou normou. Podľa právnej teórie však nedochádza
k zániku jej účinnosti celkom úplne.102 Súvisí to so zákazom retroaktivity ako
jedným zo základných princípov právneho štátu. Vznik právnych vzťahov sa musí posudzovať podľa právnej úpravy platnej v dobe ich vzniku, to znamená, že
často sa už zrušené právne predpisy aplikujú aj po zániku ich platnosti.
100
Knapp, V., Grospič, J., Šín, Z.: Ústavní základy tvorby práva. Praha: Academia, 1990, s.
171.
102
Gerloch, A.: Teórie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2004, s. 103.
101
58
6. Derogácia mlčky. Derogačné pravidlá
Derogácia mlčky spočíva v tom, že zrušenie jednej právnej normy implicitne vyplýva z inej právnej normy bez toho, aby v nej bolo výslovne ustanovené.
Derogácia mlčky sa uskutočňuje podľa derogačných pravidiel. Derogačné pravidlá nie sú nikde v našom poriadku normatívne ustanovené, preto sa v právnej
teórii vyskytli pochybnosti, či derogácia mlčky môže vôbec nastať. Na jednej
strane prevládajú názory, že derogačné pravidlá pôsobia ako zásady pre zrušovanie právnych noriem103, na strane druhej sú názory, podľa ktorých derogácia
mlčky nemá rovnaké účinky ako derogácia výslovná a pomocou derogačných
pravidiel nedochádza k zrušeniu právnej normy, ale len k vylúčeniu jej uplatnenia pri riešení konkrétnej veci. Nepoužitá právna norma však naďalej zostáva
v platnosti.104
Derogačné pravidlá slúžia v právnej teórii aj v právnej praxi ako základné
pomôcky právnej argumentácie. Ak pri aplikácii právneho predpisu dôjde ku
konkurencii právnych noriem dopadajúcich na tú istú situáciu a absentuje výslovná derogácia, derogačné pravidlá fungujú ako logické interpretačné pravidlá
zakladajúce racionálnu prípustnosť akceptovateľného záveru o prednostnom použití právnej normy v závislosti od umiestnenia v hierarchii právneho poriadku,
podľa úpravy všeobecnej a špeciálnej a tiež podľa času, teda v zmysle neskoršej
právnej úpravy voči skoršej.105 Poznáme tieto derogačné pravidlá:
1. lex posterior derogat legi priori
Pravidlo lex posterior derogat legi priori vyjadruje, že neskoršia právna
norma ruší skoršiu právnu normu, ak je s ňou obsahovo nezlučiteľná. Má sa pritom za to, že ide o právne normy rovnakej právnej sily a uplatňuje sa
v prípadoch, keď nebola prijatá úprava, ktorá by explicitne zrušila predchádzajúce právne normy. Táto zásada súvisí s požiadavkou bezrozpornosti právneho poriadku a rieši situáciu, v ktorej do úvahy prichádza aplikácia konkurujúcich si
právnych noriem na rovnaké podmienky ale s rôznymi právnymi následkami.
Pokiaľ ide o účinky uplatnenia pravidla lex posterior derogat legi priori,
existuje v právnej teórii kontradiktórny prístup, pričom kontradiktórnosť spočíva
v rozdielnom chápaní „zrušenia“. Podľa prvého prístupu sa v prípade kolízie
právnych noriem staršia právna norma nezrušuje v pravom zmysle slova, ale
v dôsledku tohto interpretačného pravidla dochádza k neaplikácii staršej normy
obsahovo odporujúcej právnej norme novej. Samotný rozpor medzi právnymi
normami nespôsobuje zánik platnosti a účinnosti niektorej z nich. Tento prístup
svoje odôvodnenie nachádza v tvrdení, že zisťovanie platnosti právnych noriem
a v nadväznosti na to aj ich aplikovateľnosť musí vychádzať z ustanovení for103
Knapp, V.: Teórie práva. Praha: C.H. Beck, 1995, s. 115,116.
Gerloch, A.: Teórie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2004, s. 106. Prusák, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2001, s. 231.
105
Hanuš, L.: K materiálni derogaci (interpretačním derogačním pravidlům). In: Právni rozhledy. Praha: C.H. Beck, č.24, 2005.
104
59
málnych prameňov práva, spravidla zo zrušovacích ustanovení, a až potom, keď
také nemožno nájsť, sa subsidiárne uplatní pravidlo lex priori.106 Bez výslovnej
derogácie však právna norma, ktorej aplikácia bola takýmto spôsobom vylúčená,
formálne zostáva naďalej v platnosti.107
Druhý prístup vychádza z toho, že v prípade kolízie právnych noriem je
neskoršia právna norma silnejšia a ruší všetky skoršie právne normy, ktoré sú
s ňou nezlučiteľné, a to aj vtedy, ak tak nerobí výslovne. Z tohto hľadiska považuje výslovnú derogáciu za nadbytočnú a nemá konštitutívny, ale len deklaratórny účinok. Prívrženci tohto prístupu nesúhlasia s tvrdením, že vydanie novej
právnej normy rozpornej s právnou normou skoršou nie je spôsobom jej zrušenia
a že skoršia právna norma, ktorej aplikácia bola vylúčená, zostáva naďalej
v platnosti, pokiaľ nebola výslovne zrušená. Činiť tak, by znamenalo považovať
za právo výlučne to, čo je expressis verbis uvedené v zákone, čo by sa asi ťažko
znášalo so sociologickým chápaním práva. Existujú totiž všeobecné právne zásady, ktorých normatívne pôsobenie možno logicky vyvodiť zo systémového charakteru právneho poriadku, a to konkrétne z požiadaviek jeho bezrozpornosti
a úplnosti.108 Z požiadavky bezrozpornosti vyplýva, že v právnom poriadku nemôžu súčasne platiť dve právne normy s nezlučiteľným obsahom. Ich súčasná
platnosť by totiž viedla k popretiu normotvornej vôle ako takej.109
O platnosti pravidla lex posterior derogat legi priori nemožno pochybovať.
Neskoršia právna norma nesporne vylučuje aplikáciu právnej normy skoršej.
Domnievam sa, že z hľadiska právnych účinkov je v aplikačnej praxi potrebné na
túto skoršiu právnu normu hľadieť ako na zrušenú, aj keď vzhľadom na legislatívnu požiadavku spočívajúcu vo formálnom zrušení právnej normy, naďalej zostáva súčasťou platného právneho systému. Preto je aj v tomto prípade explicitná
derogácia žiaduca.
2. lex specialis derogat legi generali
Pravidlo lex specialis derogat legi generali vyjadruje, že špeciálna, teda
osobitná právna norma ruší právnu normu všeobecnú za predpokladu, že sú rozporné. Táto zásada rieši situáciu, keď dochádza k stretu všeobecnej a špeciálnej
právnej úpravy obsahujúcej bližšiu špecifikáciu a konkretizáciu niektorých prípadov právnej úpravy všeobecnej a v tomto strete dáva prednosť úprave špeciálnej. Bez takejto konkretizácie by však tieto prípady spadali pod úpravu všeobecnú. Teda ak rovnakú otázku upravuje právna norma osobitná, ako aj právna
norma všeobecná, uplatní sa pravidlo lex specialis derogat legi generali a špeciálna právna norma sa považuje za silnejšiu, než je všeobecná právna norma.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že uvedený vzťah je len relatívny, lebo
106
Hanuš, L.: K materiálni derogaci (interpretačním derogačním pravidlům). In: Právni rozhledy. Praha: C.H. Beck, č.24, 2005.
107
Gerloch, A.: Teórie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2004, s. 106.
108
Knapp, V., Grospič, J., Šín, Z.: Ústavní základy tvorby práva. Praha: Academia, 1990,
s. 178.
109
Krecht, J.: K některým obecným právním zásadám a k jejich logických základům. In: Právník. Praha: Ústav státu a práva, č. 10, 2005.
60
právna norma, ktorá je voči inej norme špeciálna, môže byť voči ďalšej norme
normou všeobecnou.110
-
Vo vzťahu všeobecnosti a špeciality treba rozlišovať tieto situácie:
výnimka zo všeobecnej úpravy je explicitne ustanovená v právnej úprave,
právna úprava neobsahuje žiadne ustanovenie o výnimke.
Explicitné určenie špeciality sa vyskytuje v právnych predpisoch pomerne
často a je vyjadrené napr. formuláciou „ustanovenie § ... platí, pokiaľ osobitný
predpis neustanovuje inak“, alebo aj v rámci toho istého právneho predpisu formuláciou „pokiaľ tento zákon neustanovuje inak“. V prípade, že takéto explicitné
vyjadrenie špeciality chýba a právna úprava má z hľadiska svojho obsahu povahu
výnimky zo všeobecnej úpravy, nachádza svoje opodstatnenie uplatnenie pravidla lex specialis derogat legi generali.
Z charakteru uplatnenia tohto interpretačného pravidla nesporne vyplýva,
že nedochádza k zrušeniu všeobecnej právnej normy ako takej a možno ho chápať ako pravidlo prednosti. Následkom je, že špeciálna norma, ktorá obsahuje
bližšiu konkretizáciu prípadov upravených všeobecnou normou, spôsobí vylúčenie jej aplikácie. Ak by sa prednosť špeciálnej normy chápala ako zrušenie všeobecnej, bolo by to zjavne nezmyselné vzhľadom na to, že všeobecná právna
úprava sa generálne vzťahuje na všetky prípady v nej upravené, a teda aj tie, ktorých sa špeciálna úprava nedotkla. Z uvedeného dôvodu uplatnenie pravidla lex
specialis derogat legi generali nespôsobí zánik platnosti ani účinnosti všeobecnej
normy.
3. lex superior derogat legi inferiori
Pravidlo lex superior derogat legi inferiori vyjadruje, že právna norma
vyššej právnej sily ruší právnu normu nižšej právnej sily, ktorá je s ňou
v rozpore. Táto zásada rieši situáciu, keď do úvahy prichádza aplikácia kolidujúcich právnych noriem rozdielnej právnej sily na skutkovo zhodnú vec. Uplatňuje
sa vo vzťahu ústavného zákona a zákona a najmä tiež zákona a podzákonných
právnych predpisov a v súlade s rešpektovaním hierarchie právneho poriadku
a princípu zvrchovanosti zákona dáva prednosť právnej norme s vyššou právnou
silou.
Pokiaľ ide o derogačné účinky, použitie pravidla lex superior derogat legi
inferiori v prípade kolízie právnych noriem rozdielnej právnej sily nespôsobí derogáciu v pravom zmysle slová. To znamená, že ak je napríklad podzákonný
právny predpis celkom zjavne a nepochybne v rozpore so zákonom, v zmysle
uvedenej zásady je vylúčená jeho aplikácia na posudzovaný prípad. Tento podzákonný právny predpis však aj napriek jeho neaplikácii zostáva naďalej súčasťou platného právneho poriadku, kým nedošlo k jeho formálnemu zrušeniu.
110
Hanuš, L.: K materiálni derogaci (interpretačním derogačním pravidlům). In: Právní rozhledy. Praha: C.H. Beck, č.24, 2005.
61
V tejto súvislosti najmä v otázke posudzovania súladu právnych predpisov plní
nezastupiteľnú úlohu ústavné súdnictvo.
Špecifická a často diskutovaná je otázka, či derogácia pôvodného právneho predpisu implicitne spôsobí aj zrušenie všetkých právnych predpisov vydaných na jeho vykonanie alebo sa tieto odvodené právne predpisy osamostatňujú
a zostávajú súčasťou právneho poriadku v prípade, že neboli výslovne derogované. Ani názory právnej teórie na otázku ďalšieho osudu vykonávacích predpisov
nie sú jednoznačné. Prvý prístup spája okamih derogácie zákona s automatickým
zánikom vykonávacieho predpisu. Zrušením zákona sa implicitne rušia aj podzákonné právne predpisy vydané na jeho základe.111 Takýto záver sa opiera
o argument, že podzákonné právne predpisy nemajú svoju originálnu právnu silu,
ale túto čerpajú zo zákona. Ak bol zrušený zákon, bol zrušený aj zdroj právnej
sily vykonávacieho predpisu. Vykonávať zákon možno len dovtedy, kým on sám
platí, takže ak bol zákon zrušený, boli tým implicitne zrušené aj všetky právne
predpisy od neho odvodené. K ich zániku nie je potrebná výslovná derogácia.112
V tomto zmysle sa pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil aj Ústavný súd SR:
Ak zákonodarca abroguje zákon alebo ak pri derogácii zruší aj splnomocňovaciu
blanketu a aj ak prostredníctvom derogačnej klauzuly výslovne nezruší vykonávacie právne predpisy, dochádza k zániku ich platnosti a účinnosti v dôsledku
zániku platnosti a účinnosti zákona, na vykonanie ktorého boli vydané. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 18/2002 z 13. mája
2004)
Proti tomuto prístupu stojí antitéza spočívajúca v tvrdení, že jednoduchým
zrušením zákonného splnomocnenia právny život predpisov vydaných na jeho
základe nekončí.113 Podporu tomuto názoru vyjadril aj Ústavný súd ČR, ktorý vo
svojom náleze uviedol, že vypustením splnomocňovacieho ustanovenia zákona
nemôže dôjsť k automatickému zrušeniu predpisu vydaného na základe tohto
splnomocnenia, pokiaľ to v zákone nie je výslovne uvedené a teda vykonávací
predpis zostáva platnou súčasťou právneho poriadku. (Nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 3/2000 z 21. júna 2000) Ak zákonodarca zruší
príslušné splnomocňovacie ustanovenie zákona, nemožno síce hovoriť o tom, že
takáto derogácia bez ďalšieho vyvoláva formálnu derogáciu vykonávacích právnych predpisov, je však potrebné v takej situácii vždy skúmať materiálne predpoklady existencie a pôsobnosti takého odvodeného právneho predpisu. Takýto
právny predpis až do jeho formálnoprávneho zrušenia iným normatívnym právnym aktom síce ostáva platným právnym predpisom, pri jeho aplikácii je však
potrebné prihliadať na skutočnosť, že tu chýba materiálny predpoklad pôsobenia
tohto predpisu, teda splnomocňovacie ustanovenie. (Nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. Pl. ÚS 52/03 z 20. októbra 2004)
Z obidvoch názorových prístupov nesporne vyplýva, že aplikácia podzá111
Knapp, V., Grospič, J., Šín, Z.: Ústavní základy tvorby práva. Praha: Academia, 1990,
s. 184.
113
Koudelka, Z.: Obecně závazné vyhlášky. Brno: Masarykova Univerzita, 1998, s. 83.
112
62
konného právneho predpisu vydaného na základe zákona, ktorý bol zrušený, je
vylúčená. Domnievam sa, že vzhľadom na základnú funkciu vykonávacích predpisov, ktorá spočíva v ustanovovaní podrobností potrebných a nevyhnutných na
vykonanie zákona, ak zanikne tento základný predpoklad, je potrebné k nim pristupovať ako k zrušeným. Z dôvodu čistoty právneho poriadku je však na mieste
explicitná derogácia. No nič nebráni tomu, aby vykonávací predpis vydaný na
vykonanie skoršieho zákona slúžil aj na vykonanie neskoršieho zákona, ak neskorší zákon výslovným ustanovením deklaroval platnosť a účinnosť uvedeného
vykonávacieho predpisu. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. PL. ÚS 18/2002 z 13. mája 2004) Stáva sa tak právnym predpisom odvodeným od zákona nového.
Na záver možno konštatovať, že aj napriek týmto teoretickým záverom
o opodstatnenej platnosti derogačných pravidiel, v legislatívnej a rovnako aj aplikačnej praxi sa na ne nemožno spoliehať a nie je to ani žiaduce, pretože spôsobujú nejasnosti a neistotu. Na zabezpečenie optimálnej súladnosti, prehľadnosti a
čistoty právneho poriadku a naplnenie princípu právnej istoty je potrebné, aby
bola vždy používaná presná výslovná derogácia a derogácia mlčky sa uplatňovala len v ojedinelých prípadoch neúplnosti derogácie výslovnej.
Zoznam použitej literatúry:
Gerloch, A.: Teórie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2004.
Hanuš, L.: K materiálni derogaci (interpretačním derogačním pravidlům). In: Právni rozhledy.
Praha: C.H. Beck, č.24, 2005.
Harvánek, J. a kol.: Teórie práva. Plzeň: Aleš Čeněk, 2008.
Knapp, V., Grospič, J., Šín, Z.: Ústavní základy tvorby práva. Praha: Academia, 1990.
Knapp, V.: Teórie práva. Praha: C.H. Beck, 1995.
Koudelka, Z.: Obecně závazné vyhlášky. Brno: Masarykova Univerzita, 1998.
Krecht, J.: K některým obecným právním zásadám a k jejich logických základům. In: Právník.
Praha: Ústav státu a práva, č. 10, 2005.
Legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky.
Prusák, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2001.
Večeřa,M., Gerloch,A.,
EUROKODEX, 2008.
Schlosser,H.,
Beran,K.,
63
Rudenko,S.:
Teória
práva.
Žilina:
VLIV EVROPSKÉHO SPRÁVNÍHO PRÁVA TRESTNÍHO NA
PŘESTUPKOVÉ ŘÍZENÍ PODLE ZÁKONA Č. 200/1990 SB., O
PŘESTUPCÍCH
Influence of European administrative law penal on Czech misdeed proceedings under the Act No. 200/1990, offences law
Mgr. Martin Škurek114
Resumé. Cílem článku bylo posouzení shody evropského správního práva trestního
s právní úpravou českého přestupkového řízení podle zákona č. 200/1990 Sb. Jako komparativní materiál posloužila Evropská úmluva o ochraně lidských práv a zejména její
článek 6, dale Doporučení Výboru ministrů Rady Evropy a přestupkový zákon
č. 200/1990 Sb. Můžeme dojít k závěru, že právní úprava přestupků v České republice,
která není obsažena jen v rámci přestupkového zákona, ale i v jiných předpisech, je v
zásadě v souladu s Úmluvou a požadavky jednotlivých Doporučení. Ovšem reálná situace ve státní správě ne vždy odpovídá právní úpravě.
Resume (EN). Aim hereof article was appreciation harmony European administrative
law penal with Czech misdeed proceedings legal regulation according to No. 200/1990
offences law and their conformability. As comparative material served Convention for
the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms and especially its article
no. 6, further some Comitee of Ministers resolutions and recommendations and finally
from Czech enactments No. 200/100 offences law. We can conclude, that the misdeed
proceedings legal regulation in the Czech republic, that is included not only in offences
law, but also in other enactments, is in principle in consonance with particular Comitee
of Ministers recommendations requirements. However real situation often mismatchs to
legal regulation.
Klíčová slova. Evropské správní právo trestní; přestupkové řízení; Úmluva o ochraně
lidských práv; Doporučení a Rezoluce Výboru Ministrů; Evropský Soud; správní trestání; správní řízení; diskreční oprávnění; odpovědnost veřejné správy; správní sankce;
zásady správního řízení; soudní kontrola správních aktů.
1. Úvod
Cílem tohoto příspěvku je zhodnocení shody evropského správního práva
trestního s českou úpravou přestupkového řízení podle zákona č. 200/1990 o přestupcích a jejich konformity. Jako komparativní materiál poslouží Evropská
úmluva o ochraně lidských práv a základních svobod (dále jen EÚLP) a zejména
její článek 6, dále některé rezoluce a doporučení Výboru ministrů Rady Evropy
a z českých právních předpisů zákon č. 200/1990 Sb., o přestupcích.
114
Právnická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci.
64
2. Definice a prameny evropského správního práva trestního
Evropské správní právo netvoří ucelený systém právních norem, ale je
spíše souhrnem pramenů nejrůznější povahy. Na evropské úrovni tudíž neexistuje supranacionální evropské správní právo trestní, které by bylo výsledkem zákonodárné moci orgánů ES, jehož aplikace by byla jednou z činností příslušných
orgánů. Ve Smlouvě o založení ES je výslovně stanoveno, že do působnosti Evropského soudního dvora a dalších orgánů ES nepatří kontrola činnosti orgánů
činných v trestním řízení a jejich akty. Ovšem to nic nemění na faktu, že členské
státy ES spolupracují ve věcech policie a justice a harmonizují právní předpisy i
v oblasti správního práva trestního. Významnou je také skutečnost, že Evropský
soudní dvůr ve svých rozhodnutích vychází z obecných zásad právních, které
sám zformuloval z obecných zásad mezinárodního práva veřejného. Jedná se o o
zásadu práva na obhajobu, zákazu retroaktivity, zákazu dvojího postihu za týž
čin, zásadu rovnosti, proporcionality, právní jistoty, předvídatelnosti práva
a další.
Základem evropského správního práva trestního jsou tedy spíše předpisy, které
vznikají na půdě Rady Evropy a dále jsou velmi významné výsledky činnosti
jejích orgánů, zejména různé rezoluce a doporučení Výboru ministrů Rady Evropy. Nejvýznamnějším předpisem evropského správního práva trestního je Evropská úmluva o ochraně lidských práv a základních svobod (dále jen EÚLP) z roku
1950, která byla později doplněna řadou dodatkových protokolů. Pro oblast
správního trestání je nejdůležitější čl. 6 EÚLP podle kterého: „má každý právo,
jedná-li se o jeho občanských právech nebo závazcích nebo o oprávněnosti jakéhokoli trestního obvinění proti němu, aby tato věc byla spravedlivě, veřejně a
v přiměřené lhůtě projednána nezávislým a nestranným orgánem zřízeným zákonem.“ Jedná se zde o zásady spravedlivého procesu.
Velice významnými prameny evropského správního práva trestního, kterým se budu dále věnovat, jsou rezoluce a doporučení Výboru ministrů Rady Evropy. Jako první je třeba uvést Rezoluci Výboru ministrů Rady Evropy 77/31
z 28. 9. 1977, o ochraně jednotlivců ve vztahu k aktům správy. V této rezoluci je
napsáno následující: „Každý, kdo je účastníkem správního řízení a jako takový
může být omezen ve svých právech, svobodách či zájmech správním aktem, má
právo vyjádřit se ke skutečnému stavu věci, uvést důkazy, resp. navrhnout, jakými
prostředky má být dokazování vedeno. O tomto právu musí být správním orgánem včas a řádně poučen... Ještě před vydáním rozhodnutí má účastník řízení
právo požádat, aby byl vhodnými prostředky informován o všech známých skutečnostech, na jejichž základě má být správní akt vydán... Účastník se může nechat v řízení zastupovat a využít právní pomoc... Je též třeba dát mu možnost
obeznámit se s odůvodněním správního aktu, které musí být buď jeho součástí,
nebo má být účastníkovi sděleno písemně a v přiměřené lhůtě... Účastník musí
být, opět písemně, poučen o možnosti podat opravné prostředky proti správnímu
aktu, kterým je zasahováno do jeho práv, svobod či zájmů, včetně lhůt, kdy je tak
65
možno učinit...“ Tato rezoluce a následující akty, kterými bych se chtěl ve své
práci zabývat, sice nejsou závazné, ale jsou pro svoji vysokou právní autoritu
dodržovány členskými zeměmi Rady Evropy a tvoří základ jejich právní úpravy
přestupkového řízení.
Na tuto rezoluci z konce 70. let navázala řada dalších doporučení Výboru
ministrů Rady Evropy. Pro oblast přestupkového řízení je významné doporučení
č. 80/2 z 11. 3. 1980 týkající se výkonu diskrečního oprávnění v oblasti správy.
V něm je uvedeno, že: „se při správním uvážení mají správní orgány řídit následujícími principy: nesledovat svým rozhodnutím jiný než předepsaný účel, vycházet pouze ze skutečností, které jsou pro daný případ relevantní, a přitom zachovávat objektivitu a nestrannost, dodržovat rovnost před právem a nepřipouštět
diskriminaci, dbát na vyváženost mezi tím, co je účelem rozhodnutí, a tím, jaký
nepříznivý zásah do práv, svobod a zájmů může toto rozhodnutí vyvolat, rozhodovat v rozumné, danému případu přiměřené lhůtě a posuzovat zvláštní okolnosti
případu v souladu s uplatněním obecných směrnic... Obecné směrnice, podle
nichž se postupuje při použití diskrečního oprávnění, mají být zveřejněny nebo
účastníku řízení náležitým způsobem a v nezbytném rozsahu sděleny... Správní
orgán má postupovat při použití diskrečního oprávnění podle obecných směrnic
obsažených v Rezoluci 77/31 a jestliže se od nich odchýlí, musí to odůvodnit... Je
třeba, aby správní akt, který je vydán na základě správního uvážení, byl přezkoumatelný soudem či jiným nezávislým orgánem. To ovšem nevylučuje, aby
nebyl přezkoumáván také správním orgánem jak z hlediska zákonností, tak
i správnosti.“
Dále nelze přehlédnout doporučení č. 84/15 z 18. 9. 1984 týkající se odpovědnosti veřejné správy. V něm je uvedeno, že: „povinnost správního orgánu
nahradit škodu vzniká v případě, že se nechová tak, jak by bylo podle práva rozumné očekávat a to vůči poškozené osobě. Výslovně se předpokládá, že o takové
nesprávné chování půjde v případě porušení práva... Povinnost nahradit škodu
vznikne, i když sice splněny zmíněné podmínky nejsou, pokud by však nebylo
spravedlivé, aby poškozený subjekt sám snášel újmu vyvolanou správním aktem.
Podmínkou zde je, že akt byl vydán ve veřejném zájmu, pouze jedna osoba či
omezená skupina lidí přitom utrpěly újmu a šlo o akt výjimečné povahy nebo
s výjimečnými následky. V tomto případě může být škoda nahrazena jen zčásti
podle principů spravedlnosti... Nárok na náhradu škody lze přiměřeně snížit ba
i odmítnut, jestliže se poškozený svým zaviněním nebo neuplatněním nároku podílel na vzniklé škodě. Totéž platí, přispěla-li ke vzniku škody osoba, za niž je oběť
podle vnitrostátního práva odpovědná... Vyloučeno je vázat uplatnění nároku na
náhradu škody na povinnost poškozeného uplatnit tento nárok nejprve vůči úřední osobě, která jménem veřejného orgánu jednala... Rozhodnutí o poskytnutí náhrady škody by mělo být prováděno co možná bez prodlení.“
Z hlediska přestupkového řízení je významné rovněž doporučení č. 89/8
z 13. 9. 1989 upravující prozatímní soudní ochranu poskytovanou ve správních
věcech. V něm je uvedeno, že: „byl-li podán návrh na soudní přezkoumání
66
správního aktu, o němž soud dosud nerozhodl, může navrhovatel požádat, aby
soud nařídil vůči tomuto aktu předběžné opatření. Takové opatření má soud nařídit zejména v takovém případě, kdy by výkon správního aktu mohl způsobit obtížně napravitelnou újmu a vznikají-li zřejmé pochybnosti o platnosti aktu... Soud
může předběžně nařídit, aby výkon správního aktu byl zcela nebo zčásti odložen,
obnoven stav narušený vydáním správního aktu nebo určit, že správní orgán musí splnit určitou povinnost... O předběžném opatření má soud rozhodnout bezodkladně, avšak straně, proti níž opatření směřuje, i dotčeným třetím osobám má
být dána možnost, aby se před soudem vyjádřily.“
Posledním doporučením, kterým se chci ve své práci zabývat, je doporučení č. 91/1 z 13. 2. 1991 vztahující se ke správním sankcím, jimiž se rozumí
pokuta i jakékoli jiné trestní opatření peněžité nebo nepeněžité povahy. V něm je
uvedeno, že: „správní sankce a podmínky, za nichž mohou být použity, musí stanovit zákon... Vyloučena je retroaktivita, nabude-li však po spáchání činu platnost předpis, který umožňuje ukládat mírnější sankci, má být skutek posouzen
podle té úpravy, která je pro pachatele výhodnější. Jestliže by naopak bylo možno uložit za čin v době jeho spáchání mírnější sankci, nelze uložit sankci přísnější, i kdyby to předpisy účinné v době ukládání sankce dovolovaly... Uplatněna má
být zásada non bis in idem... V případě, že má být skutek potrestán více správními orgány podle předpisů, které chrání různé zájmy, je nezbytné, aby každý
z nich zvážil, že za daný skutek již byla uložena jiná správní sankce... Je třeba,
aby postih za protiprávní jednání byl proveden v přiměřené lhůtě, a správní orgány mají postupovat v sankčním řízení rychlostí, která je rozumná vzhledem k
okolnostem případu... Každé řízení směřující k uložení sankce musí být uzavřeno
konečným rozhodnutím.“
Mimo obecná doporučení, která stanoví rezoluce č. 77/31, známe i další
zásady, které vyplývají z dalších aktů orgánů Rady Evropy a jsou spojeny ve
všemi druhy správního řízení, tedy i s přestupkovým řízením. Jedná se o následující zásady: „osoba, vůči níž řízení směřuje, musí být seznámena s jeho důvody, je
třeba jí poskytnut dostatečný čas k přípravě obhajoby, tato osoba, resp. její zástupce, musí být seznámena s důkazy, o které se řízení opírá, a má právo se vyjádřit ke každé věci, o níž má být v řízení rozhodnuto, rozhodnutí, jímž se ukládá
sankce, musí být řádně odůvodněno. Jestliže s tím osoba souhlasí, lze od uvedených principů upustit za předpokladu, že jde o méně závažné případy, a jako
sankce mohou být uloženy jen nízké peněžité pokuty. Pokud s tím však vysloví
nesouhlas, musí být uvedené principy dodrženy. Důkazní břemeno spočívá zásadně na správním orgánu. Správní akt, jímž se ukládá sankce, musí být přezkoumatelný alespoň z hlediska zákonnosti nezávislým a nestranným soudem.“
S posledně uvedenou zásadou je spojeno doporučení Výboru ministrů č.
20/04 z 15. 12. 2004, které bylo přijato ohledně soudní kontroly správních aktů,
a to jak individuálních, tak normativních právních aktů. V něm je uvedeno, že:
„soudnímu přezkumu by měly podléhat veškeré správní akty v plném rozsahu, ať
se týkají osob fyzických či právnických, případně i subjektů, které chrání kolektivní zájmy, a to jak z hlediska zákonnosti, procesních vad i zneužití pravomoci...
Na soud by se měly subjekty obracet až po vyčerpání řádných opravných pro67
středků ve správním řízení, jejichž délka by neměla být příliš dlouhá. Lhůty pro
zahájení řízení před soudem mají být patřičné a přiměřené... Přístupu k soudům
by neměly bránit příliš vysoké náklady na řízení... Soudní přezkum je třeba svěřit
nezávislým a nestranným soudům, ať správním, nebo řádným. Lhůta, v níž soudy
rozhodují, by měla být přiměřená, řízení před nimi kontradiktorní a soudy by měly rozhodovat v plné jurisdikci, ve veřejném řízení a jejich rozsudky by měly být
odůvodněné... Bude-li správní akt shledán nezákonným, měl by soud disponovat
prostředky ke zjednání nápravy nejméně v rozsahu zrušení takového aktu... Soudy
by měly mít možnost nařizovat předběžná opatření ve věci samé.“
Dalším významným dokumentem pro přestupkové řízení, který byl přijat
na půdě Rady Evropy Evropským výborem pro právní koordinaci, jsou Principy
správního práva týkající se vztahů mezi úřady a soukromými osobami z 31. 5.
1996. V těchto principech jsou zakotvena určitá doporučení, která by se měla stát
standartem úpravy správních řízení v jednotlivých členských zemích, přestupková řízení nevyjímaje. V principech jsou vymezeny základní instituty přestupkového řízení jako: pojem správního aktu, úřadu, diskreční moci, rovnosti, podjatosti úředníků, poučovací povinnosti správních orgánů, přístupu k informacím
a další. Dále je v nich uveden výčet možných sankcí za správní delikt, zásada
nullum crimen sine lege a nulla poena sine lege, zákaz retroaktivity, zásada non
bis in idem, zásada spolupráce správních orgánů, otázky náhrady škody způsobené nezákonným správním aktem, zásada přezkoumatelnosti rozhodnutí vydaných
ve správním řízení nezávislými a nestrannými soudy.
Abychom mohli zhodnotit vliv evropského správního práva trestního na
přestupkové řízení v ČR je nutné provést srovnání některých ustanovení zákona
č. 200/1990 Sb., o přestupcích s EÚLP, rezolucí č. 77/31 a výše zmíněnými dokumenty Výboru ministrů Rady Evropy a dalšími dokumenty.
Samotný zákon o přestupcích neupravuje komplexně přestupkové řízení.
Některé otázky přestupkového řízení jsou upraveny ve správním řádu a speciálních zákonech, na které zákon o přestupcích ve svých ustanoveních odkazuje.
Jako příklad nám může posloužit ustanovení § 51 zákona o přestupcích, ve kterém je uvedeno: „Není-li v tomto nebo jiném zákoně stanoveno jinak, vztahují se
na řízení o přestupcích obecné předpisy o správním řízení (tím se rozumí správní
řád)“ a ustanovení § 83 odst. 2, ve kterém je uvedeno: „Při přezkoumávání rozhodnutí o přestupku soudem se postupuje podle zvláštního předpisu.“ Nesmíme
zapomenout ani na zákon č. 150/2002 Sb., soudní řád správní a zákon č. 82/1998
Sb., o odpovědnosti za škodu způsobenou při výkonu veřejné moci, které řeší
významné otázky spojené s přestupkovým řízením. Samotné základní zásady
přestupkového řízení jsou uvedeny v Listině základních práv a svobod, která je
předpisem nejvyšší právní síly.
Nejdříve je nutné zjistit, zda celková koncepce přestupkového řízení, tak
jak je vymezena naším právním řádem a praxí, odpovídá čl. 6 EÚLP. EÚLP je
závazným právním dokumentem. Ostatní dokumenty mají jen doporučující povahu. V čl. 6 EÚLP jsou stanoveny základní požadavky kladené na řízení o přestupcích a na orgán, který tyto přestupky řeší. V ČR jsou tyto požadavky splněny
68
jen nepřímo. Správní orgán není orgánem nestranným. Je sice zřízen zákonem,
ale jedná se o subjekt přestupkového řízení, jehož úkolem je rozhodnout ve veřejném zájmu. Tento veřejný zájem se nemusí shodovat se zájmy účastníků řízení
a jejich představou o spravedlivém rozhodnutí. Přestupkové řízení je také zásadně neveřejné.
Pokud se týká o rezoluce č. 77/31, je nutné její obsah porovnat
s některými ustanoveními zákona o přestupcích. Do práv a svobod účastníka přestupkového řízení a jiných osob může být zejména zasaženo podle ustanovení
§ 75 zákona o přestupcích, kde je upraveno vydání a odnětí věci. Právo účastníka
vyjádřit se ke skutečnému stavu věci, uvést důkazy, resp. navrhnout, jakými prostředky má být dokazování vedeno je zajištěno ustanovením § 73 zákona o přestupcích. Právo účastníka nechat se v řízení zastupovat a využít právní pomoc je
zajištěno Listinou základních práv a svobod a to podle čl. 37 odst. 2, který se
vztahuje na všechny typy řízení. Možnost účastníka obeznámit se s odůvodněním
správního aktu vydaného v přestupkovém řízení je dáno správním řádem v ustanovení § 68 odst. 3 a 4, protože zákon o přestupcích hovoří jen o výroku rozhodnutí. V tomto ustanovení je uvedeno: „V odůvodnění rozhodnutí se uvedou důvody výroku nebo výroků rozhodnutí, podklady pro jeho vydání, úvahy, kterými se
správní orgán řídil při jejich hodnocení a při výkladu právních předpisů, a informace o tom, jak se správní orgán vypořádal s návrhy a námitkami účastníků
a s jejich vyjádřením k podkladům rozhodnutí. Odůvodnění rozhodnutí není třeba, jestliže správní orgán prvního stupně všem účastníkům v plném rozsahu vyhoví.“ Právo účastníka být písemně poučen o možnosti podat opravné prostředky
proti správnímu aktu, kterým je zasahováno do jeho práv, svobod či zájmů, včetně lhůt je opět stanoveno správním řádem v ustanovení § 68 odst. 5, protože zákon o přestupcích v ustanovení § 81 hovoří jen o samotném odvolání. V tomto
ustanovení je uvedeno: „V poučení se uvede, zda je možné proti rozhodnutí podat
odvolání, v jaké lhůtě je možno tak učinit, od kterého dne se tato lhůta počítá,
který správní orgán o odvolání rozhoduje a u kterého správního orgánu se odvolání podává.“
Pokud jde o doporučení č. 80/2 z 11. 3. 1980 týkající se výkonu diskrečního oprávnění v oblasti správy, je nutné jeho obsah porovnat se zásadami obsaženými ve správním řádu, protože samotný zákon o přestupcích počítá se subsidiárním použitím správního řádu. Samotný správní řád ve svém ustanovení § 1
odst. 2 říká, že: „Tento zákon nebo jeho jednotlivá ustanovení se použijí, nestanoví-li zvláštní zákon jiný postup.“ a dále v ustanovení § 177 odst. 1 se říká, že:
„Základní zásady činnosti správních orgánů uvedené v § 2 až 8 se použijí při výkonu veřejné správy i v případech, kdy zvláštní zákon stanoví, že se správní řád
nepoužije, ale sám úpravu odpovídající těmto zásadám neobsahuje.“ To je i případ zákona o přestupcích, který je lex specialis ke správnímu řádu. Proto musíme
nahlédnout i do správního řádu.
Požadavky doporučení č. 80/2 z 11. 3. 1980 týkající se výkonu diskrečního oprávnění v oblasti správy jsou správním řádem zcela splněny. V ustanovení
§ 2 odst. 2 správního řádu je založena zásada zákazu zneužití správního uvážení
(„Správní orgán uplatňuje svou pravomoc pouze k těm účelům, k nimž mu byla
69
zákonem nebo na základě zákona svěřena, a v rozsahu, v jakém mu byla svěřena.“), v ustanovení § 2 odst. 3 zásada přiměřenosti postupu správního orgánu
(„Správní orgán šetří práva nabytá v dobré víře, jakož i oprávněné zájmy osob,
jichž se činnost správního orgánu v jednotlivém případě dotýká, a může zasahovat do těchto práv jen za podmínek stanovených zákonem a v nezbytném rozsahu.“), v ustanovení § 2 odst. 4 zásada ochrany veřejného zájmu a legitimního
očekávání („Správní orgán dbá, aby přijaté řešení bylo v souladu s veřejným zájmem a aby odpovídalo okolnostem daného případu, jakož i na to, aby při rozhodování skutkově shodných nebo podobných případů nevznikaly nedůvodné rozdíly.“), v ustanovení § 3 zásada omezené materiání pravdy („Nevyplývá-li ze
zákona něco jiného, postupuje správní orgán tak, aby byl zjištěn stav věci,
o němž nejsou důvodné pochybnosti.“), v ustanovení § 50 odst. 3 zásada neomezené materiální pravdy („Správní orgán je povinen zjistit všechny okolnosti důležité pro ochranu veřejného zájmu. V řízení, v němž má být z moci úřední uložena
povinnost, je správní orgán povinen i bez návrhu zjistit všechny rozhodné okolnosti svědčící ve prospěch i v neprospěch toho, komu má být povinnost uložena.“), v ustanovení § 6 odst. 1 zásada rychlosti rozhodování („Správní orgán vyřizuje věci bez zbytečných průtahů. Nečiní-li správní orgán úkony v zákonem
stanovené lhůtě nebo ve lhůtě přiměřené, není-li zákonná lhůta stanovena, použije se ke zjednání nápravy ustanovení o ochraně před nečinností.“), v ustanovení
§ 7 odst. 1 zásada procesní rovnosti a nestrannosti („Dotčené osoby mají při
uplatňování svých procesních práv rovné postavení. Správní orgán postupuje
vůči dotčeným osobám nestranně a vyžaduje od všech dotčených osob plnění jejich procesních povinností rovnou měrou.“). Výše uvedené zásady, které jsou
obsaženy ve správním řádu, stanovují jasné hranice, ve kterých se může správní
orgán při svém postupu a rozhodování pohybovat. Samotná možnost přezkoumání rozhodnutí, které bylo vydáno správním orgánem v rámci přestupkového řízení, je založena v ustanovení § 83 zákona o přestupcích.
Pokud jde o doporučení č. 84/15 z 18. 9. 1984 týkající se odpovědnosti
veřejné správy, je nutné jeho obsah srovnat s příslušnými ustanoveními zákona
č. 82/1998 Sb., o odpovědnosti za škodu způsobenou při výkonu veřejné moci,
protože zákon o přestupcích se nezabývá náhradou škody, která byla způsobena
protiprávním jednáním ze strany správního orgánu. Do pojmu výkonu veřejné
moci můžeme samozřejmě zařadit i rozhodování a úřední postup správního orgánu v rámci přestupkového řízení.
V čl. 36 odst. 3 Listiny základních práv a svobod je stanoveno právo každého subjektu na náhradu škody způsobené mu nezákonným rozhodnutím soudu,
jiného státního orgánu či orgánu veřejné správy nebo nesprávným úředním postupem. Samotná právní úprava odpovědnosti státu za škodu způsobenou při výkonu veřejné moci založená výše uvedeným zákonem č. 82/1998 Sb. se zdá být
uspokojivá. V tomto zákoně je definován pojem odpovědnosti státu za škodu,
pojem nezákonného rozhodnutí a nesprávného úředního postupu, postup pro
uplatňování nároku na náhradu škody, pojem regresní úhrady a jejího uplatňování.
Pokud jde o obsah doporučení č. 89/8 z 13. 9. 1989 upravující prozatímní
70
soudní ochranu poskytovanou ve správních věcech, je nutné jeho obsah srovnat
s příslušnými ustanoveními zákona č. 150/2002 Sb., kde je řešen proces soudního
přezkumu rozhodnutí správního orgánu o přestupcích, která byla napadena žalobou u správního soudu. Celá problematika přezkumu správních rozhodnutí, která
byla vydána v přestupkovém a jiných správních řízeních, je velice podrobně
upravena v ustanoveních § 65 až 120 zákona č. 150/2002 Sb., soudního řádu
správního. Ustanovení § 83 odst. 2 zákona o přestupcích totiž říká, že: „Při přezkoumávání rozhodnutí o přestupku soudem se postupuje podle zvláštního předpisu.“ Tato situace se týká i doporučení Výboru ministrů č. 20/04 z 15. 12. 2004,
které bylo přijato ohledně soudní kontroly správních aktů, a to jak individuálních,
tak normativních právních aktů.
Pokud jde o doporučení č. 91/1 z 13. 2. 1991 vztahující se ke správním
sankcím, je nutné jeho obsah srovnat s ustanoveními § 1 až 18 zákona o přestupcích. Požadavek doporučení č. 91/1, aby správní sankce a podmínky, za nichž
mohou být použity, stanovil zákon, jsou zákonem o přestupcích zcela splněny.
V ustanovení § 2 je vymezen pojem přestupku, v ustanovení § 3, 4 a 5 jsou vymezeny podmínky odpovědnosti za přestupek, v ustanovení § 11 až 15 jsou uvedeny jednotlivé sankce a podmínky, za kterých je možné je uložit a v ustanovení
§ 16 až 18 je řešena problematika ochranných opatření. Požadavek zákazu retroaktivity je splněn v ustanovení § 7, ve kterém je uvedeno: „Odpovědnost za přestupek se posuzuje podle zákona účinného v době spáchání přestupku; podle
pozdějšího zákona se posuzuje jen tehdy, je-li to pro pachatele příznivější. Pachateli lze uložit pouze takový druh sankce, který dovoluje uložit zákon účinný
v době, kdy se o přestupku rozhoduje. O ochranném opatření se rozhodne podle
zákona účinného v době, kdy se o ochranném opatření rozhoduje.“ Zásada non
bis in idem je jednou ze základních zásad přestupkového řízení v ČR. Tato zásada je uvedena v čl. 40 odst. 5 Listiny základních práv a svobod, který je nutné
aplikovat na všechny typy řízení. Je zde uvedeno, že: „Nikdo nemůže být trestně
stíhán za čin, pro který již byl pravomocně odsouzen nebo zproštěn obžaloby.
Tato zásada nevylučuje uplatnění mimořádných opravných prostředků v souladu
se zákonem.“ Požadavek, aby správní orgán při stanovení sankce přihlížel ke
všem relevantním skutečnostem, je splněn v ustanovení § 12, kde je uvedeno:
„Při určení druhu sankce a její výměry se přihlédne k závažnosti přestupku,
zejména ke způsobu jeho spáchání a jeho následkům, k okolnostem, za nichž byl
spáchán, k míře zavinění, k pohnutkám a k osobě pachatele, zda a jakým způsobem byl pro týž skutek postižen v disciplinárním řízení.“ Požadavek rychlosti řízení stanovený doporučením, je splněn ustanovením § 6 odst. 1 správního řádu,
ve kterém je stanovena zásada rychlosti řízení, která se týká i řízení přestupkového. Požadavek doporučení, aby každé řízení, které vede k uložení sankce bylo
zakončeno vydáním rozhodnutí, které poté bude moci přezkoumat nezávislý
soud, je v případě úpravy přestupkového řízení, také splněn. Každé přestupkové
řízení je v ČR zakončeno rozhodnutím, proti kterému se obecně lze odvolat k
nadřízenému správnímu orgánu a proti rozhodnutí nadřízeného správního orgánu
lze obecně podat žalobu k soudu ve správním soudnictví. Správní soudy v ČR
tedy plní funkci nezávislých a nestranných soudů, které doporučení č. 91/1 zmi-
71
ňuje.
Z výše uvedeného lze dojít k závěru, že právní úprava přestupkového řízení v ČR, která je obsažena nejen v zákoně o přestupcích, ale i jiných právních
předpisech, je v zásadě ve shodě s požadavky jednotlivých doporučení. Realita je
však mnohdy jiná. Problémy jsou způsobeny zejména nekompetentností, liknavostí a nepotismem ze strany určitých úředních osob a správních orgánů, kvůli
kterým se řada přestupků nevyřeší. O nestranném a tedy zákonném přístupu některých úředních osob jednotlivých správních orgánů lze tedy pochybovat. Další
ranou, kterou podle mého názoru dostává rovnost občanů ČR před zákonem, je
ustanovení § 9 zákona o přestupcích, ve kterém je uvedeno: „Jednání, které má
znaky přestupku, jehož se dopustila osoba požívající výsad a imunit podle zákona
nebo mezinárodního práva, nelze jako přestupek projednat, nestanoví-li zákon
jinak. Nelze ani vykonat sankci nebo v jejím výkonu pokračovat, jestliže se osoba,
jíž byla sankce uložena, stala později osobou požívající výsad a imunit podle zákona nebo mezinárodního práva, s výjimkou osoby, která se stala poslancem nebo senátorem. Podle tohoto zákona se projednávají přestupky, kterých se dopustili poslanci a senátoři, pokud nepožádají orgán příslušný k projednání přestupku
o projednání přestupku v disciplinárním řízení podle zvláštních právních předpisů.“ Tímto ustanovením se v české společnosti vytvořila jistá privilegovaná vrstva spoluobčanů, což je podle mého názoru v rovině odpovědnosti za přestupky
absolutně nepřijatelné a v rozporu se zásadami demokratického právního státu.
Seznam použité literatury:
Monografie:
ČERNÝ, Jan. HORZINKOVÁ, Eva. KUČEROVÁ, Helena. Přestupkové řízení. 10.
vydání. Praha : Linde Praha, 2007. 688 s.
ČERVENÝ, Zdeněk. ŠLAUF, Václav. Přestupkové právo – Komentář k zákonu
o přestupcích. 15. vydání. Praha : Linde Praha, 2008. 343 s.
HENDRYCH, Dušan. Správní právo : obecná část. 6. vydání. Praha : C.H. Beck, 2006.
286 s. ISBN 80-7179-442-2.
HORZINKOVÁ, Eva. ČECHMÁNEK, Břetislav. Přestupky a správní trestání. 2. vydání. Praha : Eurounion, 2008. 312 s. ISBN 978-80-7317-069-1.
MATES, Pavel a kol. Základy správního práva trestního. 4. vydání. Praha : C.H. Beck,
2008. 232 s. ISBN 978-80-7179-806-4.
SLÁDEČEK, Vladimír. Obecné správní právo. 2. vydání. Praha : ASPI, 2009. 464 s.
ISBN 978-80-7357-382-9.
Právní předpisy:
Evropská úmluva o ochraně lidských práv a základních svobod,
zákon České národní rady č. 200/1990 Sb., o přestupcích,
zákon č. 82/1998 Sb., o odpovědnosti za škodu způsobenou při výkonu veřejné moci,
zákon č. 150/2002 Sb., soudní řád správní.
Dokumenty Rady Evropy:
72
Rezoluce Výboru ministrů Rady Evropy 77/31 z 28. 9. 1977, o ochraně jednotlivců ve
vztahu k aktům správy,
Doporučení Výboru ministrů RE č. 80/2 z 11. 3. 1980 týkající se výkonu diskrečního
oprávnění v oblasti správy,
Doporučení Výboru ministrů č. 84/15 z 18. 9. 1984 týkající se odpovědnosti veřejné
správy,
Doporučení Výboru ministrů č. 89/8 z 13. 9. 1989 upravující prozatímní soudní ochranu
poskytovanou ve správních věcech,
Doporučení Výboru ministrů č. 91/1 z 13. 2. 1991 vztahující se ke správním sankcím,
Doporučení Výboru ministrů č. 20/04 z 15. 12. 2004 ohledně soudní kontroly správních
aktů,
73
FUNKCIONALITA ZÁPISOV DO OBCHODNÉHO REGISTRA VO
VZŤAHU K POTRAVNÝM DRUŽSTVÁM NA SLOVENSKU V I.
ČSR
Funktionalität der Eintragungen in Handelsblatt im Bezug zu den slowakischen Konsumgenossenschaften (bzw. Genossenschaftswesen) in der I.
ČSR
JUDr. Mgr. Adriana Švecová, PhD.115
Resumé. Predložená štúdia sa zaujíma o základný náčrt vzniku podnikateľského subjektu – potravného družstva v období I. ČSR. V tomto formálnoprávnom postupe boli konštitutívne účastné prvostupňové obchodné súdy, resp. ich obchodné registre 1. súdnej
tabule, ktoré sa po súdnej reforme z r. 1928 transformovali na krajské súdy, a v ktorých
uvedené zápisy a konania obchodného registra vykonávali oddelenia tzv. firemného
registra. V štúdii sa poukáže na konštitutívny postup pri zakladaní aj zániku vybraného
typu družstva – potravného družstva. Zároveň sa bádanie zameriava aj na ďalšie zápisy
a najmä ohlasovaciu povinnosť voči súdu, ktoré mali počas medzivojnovej Československej republiky uvedené družstvá.
Zusammenfassung (DE). Sowohl der materielle Gesichtspunkt der konstitutiven Eintragungen ins Handelsblatt, als auch die regelmäßige Pflicht und Korrespondenz zwischen den Abteilungen der erststufigen Handelsgerichte (damalige Gerichte der 1. Gerichtstafel, bzw. Sedria) und der untersuchten Konsumgenossenschaften deklarierten
einen strengeren Verfahren beim Halten der entsprechenden Rechtsnormen des Handelsgesetzbuches, das von allen Handelssubjekten eingehalten werden musste und da es
sich nota bene um Organe des gesetzlichen Gerichtsschutzes handelte, hielt man auch
den demokratischen Charakter des angegebenen Typus des Staatsschutzes aufrecht. Die
sachliche Tätigkeit der Genossenschaften, sofern es um ihre Entstehung und ihr Erlöschen geht, realisierte sich ausschließlich durch die konstitutive Entscheidung des
Gerichts. Im Gegenteil, bei der Meldepflicht in Bezug auf die ordentliche Ausübung der
Mitgliedsrechte und –pflichten, ordentliche Periodizität und das Einhalten der Prinzipien bei der Wahl in die Leitungs- und Kontrolorgane wurde die erwähnte Tätigkeit nicht
nur regelmäßig durch die Zentralrevisionsorgane, sondern auch in Form der obligatorischen Eintragungen ins Handelsregister überwacht. Die Tatsache, dass es nur um die
Meldepflicht beim zuständigen Handelsgericht (außerhalb des Rahmens der streitigen
Verhandlungen der Handelsgerichte) ging, unterstützte in meisten Fällen die Handlungs- bzw. Ausübungsfreiheit der tätigen Selbsthilfe der Genossenschaften in der I.
Tschechoslowakei.
Klúčové slová. Slovenské družstevníctvo; družstevné právo; obchodné právo; potravné
družstvá; krajské súdy (sedrie); obchodný (firemný) register; stanovy družstiev; zák. čl.
XXXVII/1875; orgány družstva; valné zhromaždenie; správa družstva; dozorný výbor;
vznik a zánik družstva.
115
Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave.
74
1. Prológ
Pre vedenie obchodných sporov a obchodných registrov boli podľa § 2
zák. čl. 1/1911, nar. ministerstva spravodlivosti č. 68300/1914116 a § 7, 8, 9
a § 224 zák. čl. XXXVII/1785 v znení novely uhorského obchodného zákona
z roku 1898 (zák. čl XXIII)117 príslušné kráľovské súdne stolice (skrátene sedrie
alebo súdy 1. súdnej stolice). Rozhodovali podľa všeobecnej súdnej právomoci
o všetkých zmenkových a obchodných veciach, pri ktorých musel byť prítomný
jeden prisediaci a uvedené osoby tvorili súčasť obchodného súdnictva118.
Obchodné súdnictvo a s ním aj vedenie obchodného registra prijala za
svoje I. ČSR a oddelenosť úprav v Čechách, na Morave a na Slovensku, ktoré
nevykazovali výraznejšie rozdiely vo forme a obsahu zápisov, sa udržali až do
zľudovenia súdnictva v pofebruárovej ére119. Všeobecne obchodný zákon platný
na Slovensku a Podkarpatskej Rusi (zák. čl. XXXVII/1875) používal pre obchodný register pojem „obchodný firemný register“ alebo „obchodný register
firiem spoločenských“, kým v praxi sa používal len zjednodušený názov „firemný register“120.
Po prevrate v r. 1918 a v chaotickej, búrlivej atmosfére na Slovensku,
ktorá si vyžiadala dlhšiu konsolidáciu pomerov i v družstevnej sfére, sa ako najväčšia ťažkosť javilo vyrovnanie a oddelenie slovenských družstiev od budapeštianskych družstevných centrál, vinkulovanie a vyrovnanie vkladov a iného kapitálu družstiev121. Nosnou právnou normou sa stal zákon č. 210/1919 Zb. z. a n.,
ktorý sa podstatne nemenil počas celej medzivojnovej 1. republiky, ani počas
116
O nesporovom pokračovaní vo veciach obchodných a zmenečných. V uvedených nesporových veciach konal samosudca.
117
Zák. čl. rozvinul v legislatívnom zámere obchodný zákon z roku 1875 (zák. čl. XXXVII).
Dotýkal sa totiž hospodárskych a živnostenských družstiev, upravoval najmä otázky vzniku,
právneho postavenia a funkcionality družstevných samosprávnych orgánov i zániku družstiev,
v druhej časti sa upravili najvyššie družstevné zväzy a povinné revízie maďarských družstevných centrál (OKH, Hangya). V českých krajinách bol vývoj obdobný, zákon č. 133/1903 a nar.
č. 234/1903 r.z. zavádzal revízny a kontrolný systém.
118
STIPTA, I.: Dejiny súdnej moci v Uhorsku do roku 1918. Košice : Nica, 2004, s. 119.
119
SCHELLEOVÁ, I. – SCHELLE, K.: Soudnictví (historie, současnost a perspektivy). Praha :
Eurolex Bohemia s.r.o, 2004, s. 338.
120
Podstata sa nemenila v minulosti ani dnes: ide o verejný zoznam vedený súdmi, do ktorého
sa zapisujú podnikateľské subjekty, prípadne iné osoby, ktorým to zákon ukladá alebo umožňuje.
121
Československá vláda poverila československé orgány, aby rokovali s budapeštianskymi
centrálami (OKH a Hangya), keďže vyrovnanie komplikovala značná neochota maďarských
družstevných ústredí. Iste i tento neúspech ako aj zhoršené zásobovanie a plná nefunkčnosť
väčšiny družstiev prinútili československú vládu predložiť návrh zákona o poskytnutí štátneho
preddavku družstvám (z. č. 253/1920 Zb. z. a n.). Zákonnú podporu zo strany štátu znamenali aj
ďalšie predpisy (z. č. 237/1924 Zb. z. a n. a nar. č. 224/1924 o spôsobe vyrovnania pohľadávok
a záväzkov vzniknutých v Rakúsko-Uhorsku).
75
Slovenského štátu nestratil platnosť až na niektoré úpravy, vyplývajúce so zmenenej štátoprávnej povahy. V obsahu jeho nosných ustanoveniach sa konštituoval
slovenský najvyšší družstevný zväz – Ústredné družstvo (ďalej len ÚD)122. Uvedeným zákonom sa v československých právnych reláciách nadväzovalo na oddelené zákonodarstvo oboch častí bývalej monarchie, v Čechách a na Morave bol
účinnou právnou normou zákon č. 70/1873 r.z.123, na Slovensku zák. čl.
XXXVII/1975124 (nazývaný obchodný zákon), a hoci obe právne normy vykazovali premyslenú právnu konštrukciu a vychádzali z nemeckých vzorov, vo svojej
podstate sa rovnocenne obmedzovali na vnútornú, organizačnú a funkčnú štruktúru družstiev. Na predmetné právne normy teda odkazoval v začiatkoch Československa zákon č. 210/1919 a vl. nar. 492/1919 Zb. z. a n. Z právnohistorického pohľadu sa uvedený zákon radil k základným a prvým normám,
upravujúcim slovenské družstevníctvo v československom právnom poriadku.
Nadobudol platnosť dňom vyhlásenia 15. apríla 1919.
Bližšia úvodná tématizácia si žiada dodať, že s odstupom času sa
v súčasnosti historiografia družstevníctva spred Februára 1948125 zhoduje na tom,
že slovenské družstevníctvo sa oslobodilo od nacionálnych útokov a zvýhodnenej
konkurencie maďarských družstiev či iných (hlavne bankových, úverových) ústavov, ktoré podkopávali jeho predchádzajúcu činnosť. Ďalej prispôsobilo sa vo
svojej štruktúre českému družstevníctvu ale zároveň si ponechalo svoj svojrázny
charakter. Osobitne v našom kontexte v Československej republike aj zásluhou
viacerých strán (Agrárna strana, HSĽS, Sociálno-demokratická, Národnosocialistická i Komunistická strana) sa mohli rozvíjať družstvá kvantitatívne,
kvalitatívne, vzniklo tiež školstvo a tlač podporujúca družstevné myšlienky.
Zásadný problém zásobovať dedinského človeka potravinami a iným tova122
O pozícii Ústredného družstva v medzivojnovom Slovensku pozri bližšie MILOV, M.J.:
Slovenské družstevníctvo v prehľade. Bratislava : Nákladom Prípravného výboru Storočnice
slovenského družstevníctva, 1947, s. 15 a nasl.
123
Zákon z roku 1873 za družstvá považoval všetky svojpomocné spoločenstvá s neuzavretým
počtom členov, ktorých účelom bolo podporovať živnosti a hospodárstvo členstva, t.j. „jsou
spolčení, jichž členové společnou akcí hledí docíliti výsledků, jichž by jako jednotlivci dosáhnouti nemohli“. VOJÁČEK, L. – SCHELLE, K. – KNOLL,V.: České právní dějiny. Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., 2008, s. 475.
124
„§ 222 V smysle tohto zákona za spoločenstvo považuje sa taký spolok pozostávajúci
z neurčitého počtu členov, ktorý sa utvorí za spoločného riadenia obchodu, poťažne na základe
vzájomnosti k napomoženiu úveru, živnosti alebo sporenia svojich členov. Slovom „živnosť“
označujeme súhrne zamestnane obchodné a priemyslové, a podľa toho je „živnostník“, každý
obchodník, remeselník a továrnik. Menovite sem patria: záložné a úverné družstvá, družstvá
utvorené spoločného skladu, alebo spoločnej výrobe, potravné družstvá, spolky obydlia stávajúce, vzájomné poisťujúce spolky.“ Citované podľa HOUDEK, F.: Zák. čl. XXXVII/1875 Spoločenstvá. Ľudové spisy, ročník II, číslo, 2, v Uh. Skalici, tlačou Jozefa Teslíka, 1902, s. 3.
125
Obdobie socializmu výrazne zasiahlo do družstevného dedinského prostredia a narušilo celú
štruktúru ideologickú základňu a mechanizmus riadenia, preto hovoríme, že od roku 1948 sa
začal vyvíjať nový, socialistický typ družstevníctva. Bližšie viď PEŠEK, J.: Charakter poľnohospodárskeho družstevníctva na Slovensku v rokoch 1945 – 1948. In Zborník príspevkov
z konferencie Naše družstevníctvo v predvečer kolektivizácie, Bratislava : Nadácia L. Novomeského, 1997, s. 8 – 16.
76
rom našiel svoje právne vyjadrenie a faktické riešenie v jednom z typov poľnohospodárskeho družstva, nazývaného v širšom ponímaní spotrebné (v súčasnosti
existuje iba toto označenie) alebo v užšom význame potravné družstvo (ďalej len
PD), ktorý ďalší text bude výhradne sledovať, vychádzajúc z dobovej právnej
situácie.
Pri zakladaní prvého spotrebného družstva v anglickom Rochdale126 sa
v stanovách uplatnili dnes už historické zásady a princípy, ktoré možno zhrnúť
v nasledovných princípoch:
1.) uplatnenie princípu rovnosti členov;
2.) demokratická správa vykonávaná bezodplatne;
3.) nízke členské podiely, splatné i v budúcnosti;
4.) nákup a predaj tovarov v hotovosti, bez pripustenia úverového obchodovania;
5.) rozdelenie čistého zisku na konci roka podľa skutočnej tržby127;
6.) dodržiavanie zásad predaja za stredné ceny;
7.) vytváranie rezervného fondu, ktorý umožňoval stálu prevádzku družstva128;
8.) stála výchovná činnosť medzi členskou základňou;
8.) neutralita politická, náboženská129.
Vo vymedzenom období sa PD delili na družstvá s výhradným predajom
členom (členské) a tie, ktoré predávali aj nečlenom (nečlenské), medzi posledne
menovanými nachádzame väčšinu slovenských PD.
V predkladanom príspevku k dejinám právnych vzťahov slovenských
družstiev sa v krátkosti možno obmedziť len na niektoré podstatné, konštitutívne
úkony vzniku, činnosti a zániku právnej formy družstiev, keď sa do popredia
predsunie postavenie a funkcionalita obchodných súdov na Slovensku vo vzťahu
k PD, ktoré sa okrem iného považovali za najpočetnejšieho reprezentanta slovenského družstevného, poľnohospodárskeho hnutia. Štúdia sa zaujíma výhradne
o všeobecné právne východisko vzájomných verejnoprávnych vzťahov uvedených dvoch subjektov práva, z nich obchodné súdy tvoriace a spravujúce obchodné registre vykonávali výlučnú právomoc zápisov do obchodného registra,
pričom podmienene k tomu si plnili aj kontrolné úlohy voči zapisovaným družstvám, nachádzajúcim sa v obvode ich pôsobnosti. Dôraz v načrtnutej problematike sa kladie v pozitívnom zmysle na predpisy nesporovej povahy priamo súvisiace s obchodno-právnymi vzťahmi (v princípe sa v nadväznosti na to ďalší text
per absolutum nedotýka sporových konaní generovaných v obchodných vzťa126
V Rochdale, neďaleko Manchestru, na konci roku 1844 si niektorí tkáči, robotníci a krajčíri
založili malý družstevný obchod s potravinami – prvé potravné družstvo pod názvom "Society
of Equitable Pioneers" (Spolok poctivých priekopníkov).
127
Rozdeľovanie zisku podľa uskutočneného predaja a nie podľa veľkosti vložených členských
podielov.
128
Povinné vytváranie rezervného fondu predstavovalo základný pilier pre prosperitu
v náročných, krízových rokoch.
129
SMRČKA, L. a kol.: Vývoj družstevnictví na území ČSFR. Praha: Svépomoc, 1992, s. 31.
77
hoch), v ktorých vystupujú špecifické podnikateľské subjekty (družstvá)130
a všeobecné obchodné súdy pri realizácii nesporových konaní, najmä výkonu
ohlasovacej povinnosti PD a povinných registrácií do obchodného registra (resp.
do firemného spisu jednotlivých družstiev) často s konštitutívnym účinkom.
2. Vznik a zánik družstva
Záväzný normatív pre vznik a zánik družstva vyjadrovala úprava v zák. čl.
XXXVII/1785. Pomerne liberálne koncipovaný zák. článok XXXVII a jeho novelizácia z roku 1898 zostal základným (lex generalis) zákonom na Slovensku
v oblasti družstevníctva až do roku 1918 a aj v Československej republike bol
naďalej zaväzujúcim právnym predpisom spolu s novými družstevnými predpismi pre oblasť obchodnoprávnych zápisov do obchodného registra131.
V 90. rokoch novela obchodného zákona v zák. čl. XXIII/1898
o hospodárskych
a živnostenských
úverových
družstvách
poslúžila
k formalizovaniu postupov potrebných pre vznik a existenciu družstiev.
K charakteristike patrí ešte dôvetok, že jeho úprava umožňovala veľmi široký
priestor pre doplňujúcu, detailnú úpravu v stanovách jednotlivých družstiev,
predsa však špeciálne právne normy družstiev – stanovy – neupravovali túto oblasť, k forme a priebehu zakladacieho aktu vypovedajú najlepšie zápisnice zakladajúceho valného zhromaždenia (ďalej len VZ), zakladačné prospekty a súdne
spisy obchodných súdov. Pre výskumný účel poslúžil ako vzor spisový materiál
Krajského súdu v Nitre, fondu firemného oddelenia a v ňom sa nachádzajúcich
spisov príslušných PD, ktorými možno doplniť realizáciu príslušných zákonných
ustanovení obchodného zákona132.
Družstvo (§ 224 zák. čl. XXXVII/1875) sa považovalo za zriadené:
1. keď vznikli družstevné stanovy – okamih založenia;
2. keď sa družstvo zapísalo („vnieslo“) do obchodného registra firiem. Zápisom
do obchodného registra súdu sa založilo družstvo de iure – okamih vzniku.
Prvý konštitutívny úkon založenia sa viazal na zasadnutie zakladajúceho
VZ zriadiť družstvo, na ktorom sa prijali uznesenia o vzniku družstva aj stano-
130
Treba zdôrazniť, že PD nešlo na prvom mieste o zisk, ale o poskytnutie iných služieb
a potrieb svojich členov, i keď treba zdôrazniť elementárnu vyváženosť hospodárenia a teda
podmienene k tomu vyrovnaný rozpočet na strane príjmov.
131
Na Slovensku platil jeho ustanovenia s drobnými zmenami až do 1.1. 1955. Zmena nastala
prijatím vl. nar. 397/1919 Zb. z. a n., keď sa nariadilo v § 2 následné uverejňovanie v celoštátne
vedenom registri „Ústrednom oznamovateľovi“, vydávanom v Prahe, ktorý slúžil ako všeobecná a oficiálna zbierka zápisov do obchodného registra s celoštátnou pôsobnosťou.
132
Uložený v Štátnom archíve v Nitre (ďalej len ŠANT), fond Krajského súdu v Nitre, firemné
odd., PD Bojničky, Červeník, Malženice, Madunice, Leopoldov, Pastuchov, Lukáčovce, Kľačany, Ratkovce, Šulekovo, Trakovice, Žlkovce.
78
vy133. Zápisnica z ustanovujúceho VZ poukazuje na formálnu stránku a priebeh
zakladajúceho aktu: po otvorení zakladajúci výbor zistil a zaznamenal počet prítomných zakladajúcich členov s výškou ich podielov. Zoznam prítomných tvoril
podklad a integrálnu súčasť pre listinu o založení, nazývanú zakladačný prospekt,
v skrátenom znení, v akom sa napríklad zachoval v PD Bojničky z 22. marca
1941: „My, nižepodpísaní zakladáme podľa obchodného zákona (XXXVII. uh.
zák. čl. z r. 1785) potravné družstvo so sídlom v Bojničkách. ... Obvod pôsobnosti
družstva určí ustanovujúce valné shromaždenie. Za obvod navrhujeme obce Bojničky. Podiely budú 50,- korunové, splatné hneď, prípadne do troch mesiacov od
prijatia za člena. Okrem toho platí každý člen zápisné, a to 10% z upísaného podielového kapitálu. Záruka členov bude podľa § 231 XXXVII. uh. zák. článku
z r. 1875 obmedzená na päťnásobok výšky upísaných podielov. Právo vymenovať
prvú správu na 1 rok podržujú si podpísaní zakladatelia. Zveme všetky svojprávne osoby (i právne osoby), ktoré bývajú, alebo majú svoje sídlo v navrhnutom
obvode družstva, aby pristúpily za členov a zúčastnily sa ustanovujúceho valného
shromaždenia v miestnosti rim.-kat. ľudovej školy v Bojničkách“. Zakladajúca
listina obsahovala následne program rokovania, dátum zvolania ustanovujúceho
VZ a menoslov zakladateľov s údajmi o mene a priezvisku (obchodnom názve
právnickej osoby), bydlisku alebo sídle firmy, počte upísaných podielov
a vlastnoručnú parafu zakladateľa/ov.
Program sa formálne pridŕžal už zaužívaného poradia:
1.) voľba predsedu, zapisovateľa VZ a dvoch overovateľov zápisnice;
2.) uznesenie o stanovách;
3.) vymenovanie alebo voľba správy;
4.) voľba dozorného výboru;
5.) uznesenie o pristúpení za člena ÚD, NUPOD-u134, a Pomocného fondu potravných družstiev a nákupných ústredí pri ÚD v Bratislave;
6.) voľné návrhy.
O procesno-právnom priebehu referovala najlepšie zápisnica z VZ. Obvykle sa v mene zakladajúceho výboru ujal na začiatku slova jeden zo zakladajúceho výboru, ktorý sa zvyčajne stal po voľbe predsedajúcim ustanovujúceho VZ
(nezriedka ho VZ zvolilo i za predsedu správy)135. Predsedajúci potom oznámil
počet prítomných zakladajúcich členov, výšku ich upísaných podielov, konštato133
Predstavovali základný vnútorný právny predpis (akt), ktorý zakotvuje vzájomné práva
a povinnosti členov voči družstvu, vnútornú organizáciu družstva, pravidlá finančného hospodárenia, ako aj právne postavenie družstva voči tretím osobám (špeciálne voči revíznych zväzom).
Zaujímali postavenie primárneho normatívneho aktu, záväznej právnej normy, obmedzenej
osobnou aj teritoriálnou pôsobnosťou. Právny reglement počnúc prijatím zák. čl. XXXVII/1875
predstavovalo ustanovenie § 225 spomínaného zákona, upravujúce všeobecný materiálny rámec
stanov.
134
Nákupná ústredňa potravných družstiev, založený však až v r. 1934.
135
K hlasovaciemu právu možno dodať poznámku, že pokiaľ v návrhu prijatých stanov nebolo
ustanovené inak, platil princíp rovnosti hlasov v možnostiach družstevnej demokracie.
79
val, že VZ je uznášania schopné136. Navrhol VZ, aby prijalo stanovy utvorené
podľa vzorových stanov ÚD v Bratislave. VZ obvykle prijalo stanovy, tak ako
boli obsiahnuté v prílohe zápisnice.
Následne sa pristúpilo k voľbe členov správy (zvyčajne na jeden rok
v počte piatich členov). Podľa predpisu už prijatých stanov sa tiež zvolil dozorný
výbor na jeden rok. Predsedajúci v závere konštatoval, že prijatím stanov
a uskutočnením predpísaných volieb sa splnili všetky predpoklady pre založenie
družstva a na návrh predsedajúceho VZ navrhlo, aby správa v mene družstva
podpísala záväzné prihlášky do družstevných ústredí a tiež vykonala všetky kroky, potrebné pre zápis do obchodného registra. Rokovací poriadok sa tým naplnil
a prvé VZ sa ukončilo. Po ukončení rokovania sa ešte stretli orgány správy
a dozorného výboru na svojej prvej schôdzi, kde sa volili predsedovia
a podpredsedovia uvedeného riadiaceho a kontrolného orgánu.
Druhá fáza vedúca k vzniku družstva sa komplementárne spájala
a nadväzovala na predchádzajúce kroky družstevných orgánov vedúce k zápisu
družstva do obchodného registra, podľa rámcovej úpravy v § 226. Zhodne so súčasným stavom sa za založené družstvo považovalo družstvo riadne zapísané
a vedené v obchodnom registri súdu. V počiatkoch ČSR vecne a miestne príslušným súdom sa stal súd 1. súdnej stolice (sedrie), v pôsobnosti ktorého sa nachádzalo sídlo družstva, neskôr po reforme v roku 1928137 na tom istom oddelení
krajského súdu (KS). O zápis mohlo družstvo žiadať aj v zastúpení právnym zástupcom138.
K zápisu sa pripájal ešte úkon zverejnenia zápisu, v ktorom sa uvádzal:
dátum prijatia stanov, názov družstva (firmy) a sídlo, účel družstva (podnikania),
trvanie družstva139, spôsob podpisovania družstva, spôsob, akým sa majú uverejňovať oznamy družstva, a v neposlednom rade obsah ručenia a jeho prípadnú
výšku, pokiaľ presahoval mieru určenú zákonom.
Žiadosť o zápis do obchodného registra podávali štatutári družstva (obyčajne predseda správy a jeden z členov správy)140 spolu s vyjadrením revízneho
zväzu predkladajúc nasledujúce originály:
1.) pozvánku na ustanovujúce VZ a členské prihlášky;
2.) abecedný zoznam zakladajúcich členov;
136
Vzorové stanovy ÚD z roku 1919 použité pre PD Šulekovo určovalo minimálne kvórum
1/10 všetkých zakladajúcich členov, minimálne prítomnosť 10 členov. Originál stanov uvedeného PD je uložený v ŠANT, PD Šulekovo B-V/707.
137
Na základe unifikácie súdnictva zákonom č. 201/1928 Zb. z. a n. o úprave niektorých organizačných otázok v odbore súdnictva.
138
Príklad Ratkoviec pri konaní o zápis PD do obch. registra advokátom Dr. S. Slabeyciusom
z Bratislavy. ŠANT, PD Ratkovce B-V/789.
139
Na dobu určitú alebo neurčitú, ktorá prevažovala.
140
Podľa § 10 a 11 nar. ministerstva spravodlivosti č. 68300/1914 sa konalo vo veci nesporových obchodných vecí len na žiadosť k tomu oprávnenej osoby, alebo jej splnomocnenca, ktorým sa mohol stať len advokát, v súlade s § 102 zák. čl. I/1911.
80
3.) zoznam členov prítomných na ustanovujúcom VZ;
4.) prijaté stanovy (obyčajne v počte 8 exemplárov);
5.) originály podpisových vzorov štatutárnych zástupcov v troch exemplároch.
Ústredné družstvo podávalo k žiadosti novozaloženého PD (člena ÚD)
svoje stanovisko, v ktorom sa vyjadrilo jednoznačne pozitívne k zápisu do obchodného registra. I toto vyjadrenie sa prikladalo k žiadosti o zápis141. Na uvedenom právno-materiálnom podklade žiadalo družstvo o zápis do obchodného registra osôb zaoberajúcich sa podnikateľskou (konkrétne obchodnou) činnosťou.
Časová lehota na podanie žiadosti o zápis do registra nebola v zákone určená,
obvyklou lehotou bolo uplynutie niekoľkých dní až týždňov od ustanovujúceho
VZ.
Súbežne s predložením príslušných dokladov a návrhu na zápis sa súdu
predkladali aj vyjadrenia VZ o zriadení stanov a družstevných orgánov správy
a dozorného výboru. Bez predloženia uvedených dokumentov, overených vlastnoručnými podpismi a vyjadreniami poverených a v mene zakladaného družstva
konajúcich osôb, sa zápis neuskutočnil. Pri zriadení filiálky družstva alebo filiálky cudzozemského podniku alebo družstva142 sa museli predložiť na zápis stanovy družstva na súde, v územnej pôsobnosti ktorého mala zriaďovaná filiálka sídlo.
Podľa znenia § 228 obchodného zákona sa družstvo nepovažovalo za založené pred zápisom do obchodného registra, až jeho zápisom sa naplnila konštitutívnosť uvedeného registrového úkonu a jeho oficiálneho vyhlásenia. Z toho
titulu všetky právne úkony pred zápisom sa nepovažovali za úkony družstva a tí,
ktorí v mene družstva konali, ručili osobne v plnom rozsahu.
Zánik alebo zrušenie družstva v skúmanom období upravovali záverečné
ustanovenia stanov. Výhradným spôsobom, akým sa tak mohlo stať, bolo rozhodnutie VZ za predpokladu, že bolo riadne zvolané, pričom forma riadneho alebo mimoriadneho VZ nerozhodovala. Jedným z riadnych a obvyklých titulov pre
zánik družstva sa stalo rozhodnutie VZ o likvidácii družstva s poverením likvidátorov podľa zák. čl. XXXVII. z r. 1875 (znenie § 247 – 253). Vo formálnych
náležitostiach oznámenia a priebehu likvidácie družstva stanovy odkázali na zákonnú úpravu o konkurze. Správa a rozdelenie majetku družstva sa spravovalo
ustanovením § 30 vzorových stanov ÚD143. Pri zrušení družstva uznesením VZ
141
Úradné osvedčenie z 22. marca 1941 pre PD Bojničky sa zachoval v znení: „Ústredné družstvo prehlasuje, že v zakladačných listinách tohto družstva nenachádza príčiny, pre ktorú by
firma družstva nemohla byť zapísaná do soznamu obchodných firiem spoločenských
z tamojšieho súdu. Ústredné družstvo tiež prehlasuje, že prosperita družstva je zaistená a že po
zápise firmy družstva u krajského súdu bude toto družstvo prijaté za člena Ústredného družstva“. – ŠANT, PD Bojničky B-X/47.
142
Ustanovenia § 210 – 217 tohto zákona, týkajúce sa zahraničných účastinných spolkov, sa
vzťahovali podľa §230 primerane i na družstvá.
143
Pri rozchode družstva sa má podľa § 30 vzorových stanov majetok uložiť dočasne do tzv.
pupilárnej úschovy ÚD. V dotknutom prípade sa majú obci, kde existovalo PD, odovzdávať
úroky z kapitálu tak dlho k všeobecne prospešným účelom, až do doby utvorenia nového PD
81
o zlúčení, splynutí (fúzii) nedochádzalo k likvidácii, majetok družstva prechádzal
na právneho nástupcu. Ich právna subjektivita PD však de iure zanikla až výmazom z obchodného registra.
3. Iná oznamovacia povinnosť PD vo vzťahu k obchodnému súdu
Na zápis do obchodného registra o založení a vzniku PD sa ďalej viazala
pre družstvo stála a periodicky vykonávaná oznamovacia povinnosť, resp.
v tomto ohľade vykonával uvedenú povinnosť štatutárny orgán správy.
Na uvedenú špecifickú povinnosťou podľa § 242 zák. čl. XXXVII/1875 sa vzťahovala rozsiahla ohlasovacia povinnosť vedno s povinnosťou odosielať všetky
dôležité spisy, zápisnice, revízne správy, každoročné účtovné uzávierky a pod. na
oddelenie firemného registra, ktoré povinne zaregistrovalo uvedené dokumenty.
V niektorých, nižšie uvedených prípadoch bol súd zaviazaný ďalej konať a vydať
svoje rozhodnutie, resp. vyjadrenie, vyplývajúce z jeho všeobecnej dozornej
funkcie voči teritoriálne príslušným družstvám, riadne zapísaným v oficiálnom
zozname družstiev (a ich filiálok).
Podľa vzorových stanov ÚD § 17 (zvláštne povinnosti správy) oznamovala správa príslušného súdu koncom každého štvrťroku stav a počet pristúpivších
a vystúpivších členov (spolu s výškou ich podielov)144 a k januáru každého roka
podávala súdu i ÚD aktuálny abecedný zoznam členov s počtom ich upísaných
podielov145. Družstvá museli tiež predkladať súdu podľa znenia § 11 vzorových
stanov rozhodnutia VZ, ktorých predmetom bola zmena stanov, zrušenie družstva alebo jeho zlúčenie s iným družstvom. Spomenuté uznesenia sa zakladali
a zapisovali do obchodného registra a pred vykonaním zápisu nemali právneho
účinku. Predmetné hlásenia súd vo svojom uznesení väčšinou zobral na vedomie
a dokumenty zaevidoval a založil do firemného spisu družstva, predsa však mu
z obchodného zákona (§ 28 zák. čl. XXIII/1898) plynula povinnosť povinnosť
preskúmať zákonnosť postupu a obsahu prijatých uznesení VZ, a pokiaľ odporovali zákonu mal právo do 15 dní pozastaviť ich platnosť.
Ohlasovacia povinnosť PD voči súdu sa vzťahovala aj veľmi rozsiahlu
oblasť revíznej činnosti nadriadeného družstevného zväzu, konkrétne ÚD, z toho
dôvodu, že kontrole sa podrobovala všetka obchodná činnosť ako aj vzťahy súvisiace s činnosťou orgánov a členov PD. I keď podľa § 7 z. č. 210/1919
s podobným účelom. Ako náhle sa tak stane, má sa družstevný majetok odovzdať novému družstvu. Pokiaľ by sa do desiatich rokov od výmazu družstva z registra neutvorilo nové PD
s podobným účelom, majetok sa rozdelí pomerne 50:50 medzi členov bývalého PD a Podporného fondu potravných družstiev zriadenému pri ÚD.
144
Pôvodne sa v 20. rokoch používal tabuľkový formulár ešte v bilingválnom znení maďarskoslovenskom (ŠANT, PD Ratkovce B-V/789).
145
Znenie § 242: „Správa povinná je koncom každého štvrťroka oznámiť kráľ. súdnej stolici
členov vstúpivších aj vystúpivších a počet vypovedaných podielov, a v januári každého roku
predostreť soznam podielov v abecednom poriadku označiac zároveň i podiely.“ Uvedená
oznamovacia povinnosť bola predmetom tiež revíznych návštev revízorov ÚD.
82
Zb. z. a n.146 súd vystupoval ako dozorný a kontrolný orgán nariaďujúci revíziu,
jej výkon prináležal v znení § 2, 4 vl. nar. 492/1919 Zb. z. a n. súdnym revízorom (pre družstvá podriadené ÚD sa však výkonom revízie poverovali revízori
ÚD). Z toho titulu súd mohol vydávať vo svojom uznesení o schválení výkonu
revízie a vyúčtovania revíznych trov poznámky k revíznym správam
s povinnosťou pre PD, že všetky navrhnuté riešenia súdu sa museli rešpektovať
pod hrozbou poriadkovej pokuty147.
Príslušný súd 1. súdnej stolice, resp. krajský súd ako vecne a miestne príslušný obchodný súd prijímal a rozhodoval aj o sťažnostiach, prípadne žalobách
členov družstiev voči rozhodnutiam, výkonu rozhodnutí, zneužití prípadne opomenutí konania družstevných orgánov148.
4. Epilóg
Namiesto toho, aby záver kopíroval podstatné závery predmetnej problematiky, stručná sumárna poznámka chce zvýrazniť základný epistemiologický
rys funkcionality vedenia obchodných registrov v minulosti. Materiálne hľadisko
konštitutívnych zápisov do registra, podobne aj pravidelná ohlasovacia povinnosť i korešpondencia medzi oddeleniami prvostupňových obchodných súdov
(1. súdnej stolice, resp. krajských súdov) a skúmanými PD deklarovala prísnejší
postup dodržiavania kogentných ustanovení príslušných právnych predpisov obchodného zákonníka, ktorý podnikateľské subjekty museli dodržiavať, a keďže
išlo nota bene o orgány súdnej ochrany zákonnosti zachovával sa aj demokratický charakter uvedeného typu kontroly štátu. Predmetná činnosť PD najmä, pokiaľ sa dotýka vzniku, zániku družstva, užívala právo na konštitutívne rozhodnutie
súdu. Pri ohlasovacej povinnosti o riadnom výkone členských práv
a povinností, riadnej periodicity a dodržiavania zásad volieb do riadiacich
a kontrolných orgánov PD bola uvedená činnosť sledovaná pravidelne nielen
prostredníctvom ústredných revíznych orgánov (ÚD) ale aj formou obligatórnych
zápisov do obchodného registra. Skutočnosť, že išlo výhradne len o splnenie si
ohlasovacej povinnosti mimo právneho rámca nesporovej rozhodovacej činnosti
súdu, vo väčšine prípadov sa podporovala sloboda podnikania či výkonu družstevnej svojpomocnej činnosti v I. ČSR, pričom sa postupovalo v intenciách vtedy pôsobiacich pôvodných, uhorských právnych noriem na Slovensku v znení
noviel čsl. obchodného zákonodarstva.
146
V doplnení § 21 vl. nar. 492/119 Zb. z. a n.
Rovnako aj „výlohy revisí vzniklé súčtuje Ústredné družstvo prostřednictvím téhož sborového soudu I. stolice, který je na revidovaném družstvu vymáha a Ústrednému družstvu likviduje“.
148
Príkladne udanie bývalého pokladníka PD Šulekovo z januára 1941 o sprenevere
a porušovaní zákonov správou a pokladníkom – ŠANT, PD Šulekovo B-V/707.
147
83
Základné právne predpisy a literatúra
zák. čl. XXXVII/1875 o obchodnom zákone
zák. čl. XIII/1898 o hospodárskych a živnostenských družstvách
z. č. 210/1919 Zb. z. a n. o úprave pomerov družstiev na Slovensku
vl. nar. 397/1919 Zb. z. a n. ktorým sa menia predpisy o uverejňovaní registrových zápisov
HOUDEK, F.: Družstevné budovanie. Hospodárska a sociálna svojpomocná práca slovenského ľudu. Bratislava: Družstevné nakladateľstvo,1942, 350 s.
HOUDEK, F.: XXXVII zákonný článok z roku 1875. Spoločenstvá. Skalica : tlačou
Jozefa Teslíka, 1902, 16 s.
HOUDEK, F.: Roľník a jeho družstevníctvo. Bratislava : Družstevné nakladateľstvo,
1939, 217 s.
HOUDEK, F.: Počiatky československého družstevníctva. Bratislava: nákladom Lichardovho fondu, 1935, 260 s.
HOUDEK, F.: Storočnica slovenského družstevníctva. Bratislava: Družstevné vydavateľstvo a kníhkupectvo, 1947, 334 s.
Kol. autorov: Príručka pre právnu prax vo VD. Bratislava : Svépomoc, 1976, s. 461.
Kol. autorov: 150 rokov slovenského družstevníctva. Bratislava : Družstevná únia SR,
1995, 253 s.
Kol. autorov: Prínos družstevníctva k spoločenskému pokroku v ČSSR. Bratislava :
Svépomoc, 1981, 380 s.
Kol. autorov: Naše družstevníctvo v predvečer kolektivizácie. Zborník z príspevkov zo
seminára Víťazstvá a prehry slovenského družstevníctva, Bratislava : Nadácia Ladislava
Novomeského, 1997, 77 s.
MALÝ, K. – SOUKUP, L. (zost.): Vývoj práva v Československu v letech 1945 – 1989
Praha: Karolinum, 2004, 914 s.
MARTULIAK, P.: 150 rokov slovenského družstevníctva. Nitra: Agroinštitút, 1995,
231 s.
MRÁZKO, I. – ŠORM, V.: Československé družstevníctvo II. Spotrebné družstevníctvo. Bratislava : Svépomoc, 1980, 175 s.
MILOV, M. J.: Slovenské družstevníctvo. Bratislava: Nákladom Prípravného výboru
Storočnice slovenského družstevníctva, 1947, 134 s.
PEŠEK, J.: Premeny slovenského družstevníctva po roku 1948. In Historický časopis,
1995, r. 43, č. 1, s. 89 – 105.
SMRČKA, L. a kol.: Vývoj družstevníctva na území ČSFR. Praha : Svépomoc, 1992,
236 s.
ŠTEFANOVIČ, M.: Roľnícko-družstevné právo. Bratislava : Obzor, 1979, 310 s.
84
ZÁSADA ZISTENIA SKUTKOVÉHO STAVU VECI NAD VŠETKU
POCHYBNOSŤ A OSLABENIE VIEROHODNOSTI UZNANIA
VINY PÁCHATEĽOM V DOHODOVACOM KONANÍ
Principle of facts ascertainment without any doubts and enfeeblement of
credibility of offender conviction in a plea bargaining
Mgr. Milan Trylč149
Resumé. Vo svojom príspevku sa zaoberám argumentmi hovoriacimi proti konaniu
o dohode o vine a treste, a to argumentom spočívajúcom v tvrdení, že v dohodovacom
konaní dochádza k porušovaniu zásady zistenia skutkového stavu veci nad všetku pochybnosť a argumentom poukazujúcim na oslabenie vierohodnosti uznania viny páchateľom. V súvislosti s týmito argumentmi rozoberám právnu úpravu tohto inštitútu
a poukazujem na zákonodarcom prijaté opatrenia, ktoré majú v čo najväčšej miere zabrániť zneužívaniu jeho prvotného poslania. Záverom konštatujem, že v dohodovacom
konaní nie je možné zaručiť neporušovanie vyššie uvedenej zásady, nakoľko toto je
možné len v prípade úplného vykonania dokazovania, čím by ale právny inštitút dohodovacieho konania stratil svoj význam. Otázkou teda ostáva, či právna úprava tohto
odklonu, ktorý je súčasťou nášho TP, je spôsobilá zaručiť, že v dohodovacom konaní
bude vždy skutkový stav veci preukázaný do tej mieri, aby nedochádzalo k súdnym
omylom. Uvedené sa ukáže až praxou.
Resume (EN). I deal with arguments contra the institute of plea bargaining in my article, namely the argument proclaiming that in the plea bargaining proceeding the principle of facts ascertainment without any doubts is infringed and arguments pointing out
enfeeblement of credibility of offender conviction in plea bargaining. I analyse the legal
regulation of this institute in connection with these arguments and point out the remedies passed by the legislator, which shall prevent the misuse of the first mission of this
institute as much as possible. At the same time I state, in plea bargaining it is not possible to secure the above mentioned principles will not be infringed, as this is possible
only in case of fully evidence development, by which the institute of plea bargaining
would lose its sense. The question is, if the legal regulation of this diversion as a part of
our Code of criminal procedure is eligible to secure, that in plea bargaining the facts
will be proved in such a way that no court mistakes will appear. Stated will be verified
only in practise.
Kľúčové slová. Dohoda o vine a treste; zistenie skutkového stavu veci nad všetku pochybnosť; oslabenie vierohodnosti uznania viny páchateľom trestného činu.
149
85
1. Úvod
Dohodovacie konanie (t. j. dohoda o uznaní viny a prijatí trestu) predstavuje jeden z alternatívnych spôsobov riešenia trestných vecí (označovaný aj ako
″odklon″), ktoré sa odlišuje od ″klasického″ trestného konania. Jeho význam
spočíva v zjednodušení, zrýchlení a zhospodárení trestného konania tak, aby od
spáchania trestného činu po právoplatné odsúdenie páchateľa tohto trestného činu
uplynul čo najkratší čas150.
2. Zásada zistenia skutkového stavu veci nad všetku pochybnosť a oslabenie
vierohodnosti uznania viny páchateľom v dohodovacom konaní
Obsahom a podstatou tohto odklonu je skutočnosť, že medzi páchateľom
trestného činu a prokurátorom dôjde k uzavretiu dohody o vine a treste (ďalej aj
″dohoda″) za splnenia zákonom stanovených podmienok. Ako už zo samotného
názvu tohto právneho inštitútu a z vyššie uvedeného vyplýva, na uzavretie Dohody o vine a treste sa vyžaduje ochota oboch oproti sebe stojacich strán, t. j.
páchateľa trestného činu a prokurátora reprezentujúceho štát. Pričom je potrebné
uviesť, že táto ochota na skončení trestnej veci Dohodou o vine a treste spočíva
výlučne v kalkulácii predpokladaného výsledku skončenia trestného konania. Ani
pri vynaložení väčšieho úsilia pri hľadaní iných dôvodov, ktoré by mohli viesť
páchateľa alebo prokurátora k uzavretiu tejto dohody, ma iný ako vyššie uvedený
dôvod nenapadá, poprípade iné dôvody sa zdajú byť v porovnaní s týmto irelevantné.
Zavedenie tohto odklonu bolo u nás odôvodnené predovšetkým rýchlym
vybavovaním trestných vecí, ktoré mali byť skutkovo a právne ″jednoduchšími″.
Prax však ukázala, že tomu nie celkom tak. Pre jednoduchosť si môžeme situácie, pri ktorých dochádza ku skončeniu trestnej veci týmto spôsobom rozdeliť do
dvoch skupín:
A) prípady skutkovo a právne jednoduché
Ide o prípady, v ktorých je skutkový a právny stav zistený nad všetku pochybnosť. Tu je ochota prokurátora uzavrieť s páchateľom Dohodu o vine
a treste oslabená jeho vedením (takmer istotou), že v prípade štandardného trestného konania dôjde s veľkou pravdepodobnosťou k odsúdeniu páchateľa, t. j.
v prípade podania obžaloby bude úspešný. Oproti však vo väčšine prípadoch stojí
páchateľom prejavená vôľa reprezentovaná jeho podnetom smerujúcim
k uzavretiu dohody s tým, aby mu bol uložený pre neho čo najprijateľnejší trest.
Či sa začaté trestné stíhanie skončí uzavretím dohody bude závisieť najmä od
150
K tomu pozri: Čénteš, J. – Magvašiová, A.: K aplikácii inštitútu konania o dohode o vine
a treste. In: Trestněprávní revue, roč. 7, č. 1, 2008, s. 15 – 18.
86
skutočnosti, či sa predstavy páchateľa a prokurátora o výške uloženého trestu
stretnú alebo nie.
B) prípady skutkovo a právne zložité
Hlavnou príčinou podnecujúcou začatie dohodovacieho konania
v prípadoch, ktoré sú právne a skutkovo zložité je nejednoznačná dôkazná situácia, a to najmä, ak sú dôkazy nedostatočné, vzájomne si protirečiace, nedostatočne vierohodné atď. Pri existencii takejto dôkaznej situácie si je najmä prokurátor vedomý, že na Hlavnom pojednávaní bude potrebné vykonať rozsiahle
dokazovanie bez záruky od jeho výsledku, t. j. bez záruky preukázania viny páchateľa. Samozrejme zložitej dôkaznej situácie si je vedomý aj páchateľ, čo mu
zjednodušene povedané dáva výhodnejšiu počiatočnú pozíciu pri dohode o výške
uloženého trestu.
Z uvedeného je zrejmé, že prípady, v ktorých môže dôjsť k uzavretiu dohody sú rôzne a následne skutočnosť, či dôjde k uzavretiu dohody sa odvíja od
ochoty prokurátora a páchateľa, ktorá je podmienená najmä stavom dôkaznej
situácie. Oba prípady som uviedol z tohto dôvodu, že aj argumenty hovoriace
proti tomuto právnemu inštitútu sú následne v konkrétnych trestných veciach
viac či menej odôvodnené.
Vo svojom príspevku sa sústredím na dva argumenty hovoriace proti konaniu o dohode o vine a treste, a to na argument spočívajúci v tvrdení, že
v dohodovacom konaní dochádza k porušovaniu zásady zistenia skutkového stavu veci nad všetku pochybnosť a na argument poukazujúci na oslabenie vierohodnosti uznania viny páchateľom.
V duchu týchto argumentov je potrebné uviesť, že súd je povinný zistiť
skutkový stav v súlade so skutočnosťou. Prof. JUDr. Jan Musil, CSc. tento argument ďalej rozvádza a uvádza k nemu, že Institut dohod o vině a trestu zásadu
materiální pravdy hrubě deformuje tím, že přiznáva institutu tzv. prohlášení viny
zároveň poznávací funkci. Soud totiž de facto chápe prohlášení viny jako doznání, že trestný čin byl spáchán po skutkové stránce tak, jak byl popsán v obžalobě.
Doznání obvineného soudem je přijímano jako věrohodná informace zvláštní
důkazní síly, takže soud po získaní doznání přestane provádět další dokazování
(nebo je provede jen v omezeném rozsahu). Doznáním obvineného se de facto
vytváří fikce zjištené pravdy, soud může uznat provedené důkazní prostředky,
které jsou navrženy nebo obsaženy v obžalobě (v návrhu) nebo predloženy kteroukolvek ze stran. Dochází tím k hypertrofii důkazního významu doznání obvineného, připomínajíci nakročení směrem dávno již opuštenému principu středověkého inkvizičního procesu – confessio corona probationum (doznání je koruna
87
důkazů)151.
Z uvedenými argumentmi sa väčšina odbornej verejnosti úplne stotožnila,
avšak z dôvodu, že tento právny inštitút je súčasťou nášho trestného práva, je
potrebné aspoň vyvinúť snahu sa s dvomi vyššie uvedenými argumentmi hovoriacimi proti dohodovaciemu konaniu do prípustnej mieri vysporiadať.
Z dvoch vyššie uvedených prípadov vyplýva, že odôvodnenosť týchto argumentov bude v prvom prípade, t. j. v prípade existencie jednoznačných dôkazov preukazujúcich skutkový stav, menšej (aj keď určite nie zanedbateľnej) intenzity ako v prípade druhom, keď dôkazná situácia nie je jednoznačná. Z tohto
vyplýva, že aj odôvodnená obava, že sa v prípade dohodovacieho konania nezistí
skutkový stav veci ″nad všetku pochybnosť″ bude závisieť od konkrétneho prípadu.
Na tomto mieste je potrebné uviesť, že zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ″TP″) sa snaží zamedziť vzniku
tejto situácie, a to zákonnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 232 ods. 1 TP:
″Ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú
záver, že skutok je trestným činom a spáchal ho obvinený, ktorý sa k spáchaniu
skutku priznal, uznal vinu a dôkazy nasvedčujú pravdivosti jeho priznania, môže
prokurátor začať konanie o dohode o vine a treste na podnet obvineného alebo aj
bez takého podnetu.″
Z uvedeného je zrejmé, že prokurátor je oprávnený začať dohodovacie
konanie len za splnenia zákonom stanovenej podmienky, že výsledky vyšetrovania dostatočne odôvodňujú záver, že skutok je trestným činom, a že ho spáchal
obvinený, t. j len v prípadoch, v ktorých zistený skutkový stav veci odôvodňuje
začatie tohto konania.
Problematickým však naďalej zostáva výklad zákonodarcom použitého
slovného spojenia ″výsledky dostatočne odôvodňujú záver″. Nakoľko pri schvaľovaní dohody o vine a treste súd nevykonáva dokazovanie je zrejmé, že
k preukázaniu viny páchateľa ako aj ďalších skutočností nedôjde štandardným
spôsobom. Z toho však, podľa môjho názoru, nemožno automaticky konštatovať,
že v dohodovacom konaní dochádza k zisteniu skutočností odôvodňujúcich preukázanie viny páchateľa ako aj toho, že skutok je trestným činom nedostatočne
alebo vôbec. Záver, že skutok je trestným činom, a že ho spáchal obvinený, je
dostatočne odôvodnený vtedy, ak sa bude vyznačovať vyšším stupňom pravdepodobnosti zisteného skutkového stavu, za súčasného vylúčenia racionálne odôvodnených pochybností152.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že prokurátor by nemal začať iniciovať dohodovacie konanie, keď budú existovať dôvodné pochybnosti o vine páchateľa.
151
Musil, J.: Dohody o vine a trestu – ano či ne. In: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie
poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou.
Bratislava: Bratislavská vysoká škola práva, 2008, s. 179 – 201.
152
Vráblová, M.: Niekoľko poznámok k historicky najmladšiemu odklonu v slovenskom trestnom konaní – dohode o vine a treste. In: Trestněprávní revue, roč. 6, č. 7, 2007, s. 192 – 196.
88
Uvedené zo svojho pohľadu chápem tak, že počas vyšetrovania musia byť zadovážené všetky dostupné dôkazy, z ktorých by prokurátor vychádzal aj pri zvažovaní podania obžaloby. Toto tvrdenie odôvodňujem aj tým, že tento právny inštitút má urýchliť trestné konanie najmä tým spôsobom, že hlavné pojednávanie
sa nebude vôbec konať a k urýchleniu trestného konania v prípravnom konaní na
úkor zistenia skutkového stavu veci by nemalo vôbec dochádzať. Zároveň zastávam názor, že samotná vedomosť o tom, že trestná vec má byť skončená schválením dohody, nemôže mať za následok, že by v prípravnom konaní malo byť
vyšetrovanie vykonané povrchne, nedostatočným spôsobom. Samozrejme, že ak
existuje iniciatíva páchateľa na skončení veci týmto spôsobom som názoru, že
vykonať úkony vyšetrovania je nevyhnutné aspoň v rozsahu, z ktorého vyplýva
odôvodnený záver, že skutok je trestným činom, a že ho spáchal páchateľ.
Zároveň k takto zistením výsledkom vyšetrovania musí pristúpiť uznanie
viny páchateľa a jeho priznanie k spáchaniu skutku.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že uznanie viny a priznanie spáchania
skutku môže byť výsledkom kalkulácie páchateľa (napr. ak sa priznám dostanem
menší trest) alebo ďalších okolností pôsobiacich na rozhodnutie páchateľa (napr.
psychický tlak).
S vyššie uvedením argumentom smerujúcim voči vierohodnosti uznania
viny súhlasím. Dovolím si však uviesť, že uznanie viny páchateľom nielen
v dohodovacom konaní môže byť výsledkom vyššie uvedených dôvodov a podľa
môjho názoru nie je nikdy vo všeobecnosti možné s určitosťou označiť dôvody,
ktoré vedú páchateľa k vnútornému rozhodnutiu vykonať takéto priznanie. Otázkou však ostáva, či je možné v dohodovacom konaní z takéhoto priznania vychádzať. Nakoľko to stanovuje zákon, je nutné odpovedať áno, avšak len za splnenia
ďalšej zákonnej podmienky, t. j. že dôkazy nasvedčujú pravdivosti priznania sa
páchateľa, a zároveň, že výsledky vyšetrovania dostatočne odôvodňujú záver, že
skutok je trestným činom, a že ho spáchal obvinený.
Zároveň je v tejto súvislosti potrebné uviesť, že aj v prípade, ak by sa prokurátor s páchateľom dohodli na uzavretí dohody bez toho, aby výsledky vyšetrovania dostatočne odôvodňovali záver, že skutok je trestným činom , a že ho
spáchal páchateľ, môže súd, podľa môjho názoru, v zmysle ust. § 331 ods. 1
písm. b) TP schválenie dohody odmietnuť, a to z dôvodu porušenia procesných
predpisov, nakoľko nebola splnená jedna zo zákonom stanovených podmienok
na začatie dohodovacieho konania, t. j. výsledky vyšetrovania neodôvodňovali
záver, že skutok je trestným činom , a že ho spáchal páchateľ. Skutočnosť, že by
súd neschválil dohodu iba z tohto dôvodu sa môže zdať mnohým neuveriteľná,
podľa mňa, je to však za istých okolností možné a neschválenie dohody je otázkou kvalitného odôvodnenia.
Zároveň by sme nemali opomenúť skutočnosť, že jednou zo strán uzatvárajúcou dohodu je prokurátor, t. j. verejný činiteľ, ktorý by mal byť zárukou, že
účel a význam trestného konania zostane zachovaný.
Z vyššie uvedeného rozobratého zákonného znenia úpravy dohodovacieho
konania vyplýva, že zákonodarca si bol odôvodnenosťou vyššie spomenutých
89
argumentov hovoriacich proti konaniu o dohode o vine a treste vedomý a pri
tvorbe zákonnej úpravy sa snažil v čo najväčšej miere zamedziť prípadom, ktoré
by viedli k zneužívaniu zmyslu tohto právneho inštitútu.
Aj napriek tomu, že s vyššie uvedenými argumentmi hovoriacimi proti
dohodovaciemu konaniu je ťažké sa nestotožniť, v príspevku som sa snažil rozobrať zákonnú úpravu dohodovacieho konania s prihliadnutím na zákonodarcom
prijaté opatrenia, ktoré majú (zrejme podľa zákonodarcu) zaručiť, že skutkový
stav veci bude zistený nad všetku pochybnosť. Podľa môjho názoru
v dohodovacom konaní nie je možné zaručiť neporušovanie vyššie uvedenej zásady. Neporušenie tejto zásady by sa mohlo dosiahnuť len v prípade úplného vykonania dokazovania, čím by ale právny inštitút dohodovacieho konania stratil
význam. Otázkou teda ostáva, či právna úprava tohto odklonu, ktorý je súčasťou
nášho TP, je spôsobilá zaručiť, že v dohodovacom konaní bude vždy skutkový
stav veci preukázaný do tej mieri, aby nedochádzalo k súdnym omylom. To, či
tomu tak skutočne je, ukáže však až prax.
Zároveň si dovoľujem uviesť, že o rozoberaných argumentoch by sa podľa
môjho názoru nemalo prestať diskutovať, ale zároveň z dôvodu, že tento odklon
je súčasťou nášho TP, mali by sme aj diskutovať o nových návrhov možnej zákonnej úpravy tohto právneho inštitútu, ktoré by zamedzili možným prípadom
jeho zneužívania a nie túto diskusiu od počiatku zatracovať.
Zoznam použitej literatúry:
Čénteš, J. – Magvašiová, A.: K aplikácii inštitútu konania o dohode o vine a treste. In:
Trestněprávní revue, roč. 7, č. 1, 2008.
Musil, J.: Dohody o vine a trestu – ano či ne. In: Rekodifikácia trestného práva – doterajšie poznatky a skúsenosti. Zborník príspevkov z celoštátneho seminára
s medzinárodnou účasťou. Bratislava: Bratislavská vysoká škola práva, 2008.
Vráblová, M.: Niekoľko poznámok k historicky najmladšiemu odklonu v slovenskom
trestnom konaní – dohode o vine a treste. In: Trestněprávní revue, roč. 6, č. 7, 2007.
90
KOSOVO AKO PRECEDENS ALEBO TRHLINA
V MEDZINÁRODNOM PRÁVE ...153
Kosovo as a precedent or a crack in the international law…
JUDr. Jozef Valuch154
Resumé. Príspevok sa zaoberá otázkou Kosova v kontexte medzinárodného práva a otázok s ním súvisiacich. S akcentom na dianie v Bezpečnostnej rade OSN sa autor zaoberá vyhlásením nezávislosti tejto krajiny, ktoré môže znamenať neželaný precedens
a narušenie princípov medzinárodného práva. Súčasný stav totiž naznačuje, že dnes
žijeme viac v politickom ako právnom svete ...
Resume (EN). This contribution deals with the Kosovo problem in a context of international law and related issues. Stressing current course of events in the UN Security
Council the author analyzes the declaration of independence of this territory, which
could constitute an unwanted precedent and disruption of international law principles.
Such situation thus indicates that today we live more in a political rather than in a legal
world…
Kľúčové slová. Bezpečnostná rada OSN; Kosovo; precedens; Charta OSN; rezolúcia č.
1244.
Otázka Kosova patrí k mimoriadne frekventovaným témam súčasnosti.
Napriek potrebe nazerať na ňu komplexne, približujem síce niektoré súvisiace
aspekty, no mnohým udalostiam z minulosti sa venujem okrajovo a túto tému
rozoberám predovšetkým z pohľadu vybraných udalostí, s akcentom na dianie
v Bezpečnostnej rade OSN.
Keď bývalý generálny tajomník OSN Kofi Annan spustil proces rokovaní
o budúcom postavení Srbskej provincie Kosovo, azda málokto si uvedomoval
aká kapitola sa tým otvára, aká dôležitá otázka sa bude riešiť a ako by jej riešenie
mohlo ovplyvniť predovšetkým život v Európe. Tento proces nadväzoval na
bombardovanie Juhoslávie v r. 1999 štátmi NATO a na rezolúciu Bezpečnostnej
rady OSN č. 1244, v ktorej je Kosovo vnímané ako súčasť Srbska. Dnes už je
situácia iná ... Vieme, že lietadlá niektorých krajín NATO začali 24. marca 1999
bombardovať Juhosláviu.155 Stalo sa tak potom, čo namiesto autonómie, ktorú
požadovala väčšina albánsky hovoriaceho obyvateľstva v Kosove došlo
k masovému vyháňaniu obyvateľov a k etnickým čistkám. Bezpečnostná rada
153
Príspevok bol vypracovaný v súvislosti s riešením Grantu Univerzity Komenského
č. 130/2009 s názvom „Vybrané aktuálne aspekty univerzálneho bezpečnostného systému
v kontexte medzinárodného práva a otázok s ním súvisiacich.“
154
155
Bližšie pozri: ČARNOGURSKÝ,J.: Problém Kosovo. In: Literárny týždenník, 13.1.2006, str.
3-4. Dostupné na: http://www.prop.sk/problem_kosovo.html, 12.4.2009
91
OSN túto situáciu síce označila za čin ohrozujúci mier, k jej zásahu však nedošlo.
Následne NATO definovalo svoju akciu ako kolektívnu sebaobranu, aj keď žiadosť o pomoc nevyšla od štátu, ale od útvaru, ktorý sa dovtedy nesnažil ani občianskou vojnou ani inak o vytvorenie samostatného subjektu medzinárodného
práva. V odbornej literatúre sa napr. uvádza, že štát, ktorý bráni uskutočniť
svojmu obyvateľstvu právo na sebaurčenie, je v skutočnosti považovaný za útočníka. Hodnotenie tohto stavu a celkovo „kosovskej otázky“ však nie je vôbec
jednoznačné.
Z hľadiska medzinárodného práva je ale nepopierateľným faktom, že
Charta OSN vo svojom článku 53 požaduje, aby Bezpečnostná rada OSN zmocnila pri donucovacej akcii danú regionálnu organizáciu k použitiu ozbrojenej sily.
To sa však nestalo, ba naopak, Bezpečnostná rada OSN vzala na vedomie výsledky vojenského riešenia kosovskej krízy a jej politické usporiadanie. Prikláňam sa preto k názoru, že tento ozbrojený zásah NATO porušil normy medzinárodného práva, čím boli porušené aj zásady nedotknuteľnosti suverenity štátu.
Jednotky NATO vojenským zásahom riešili problematickú vnútroštátnu situáciu
suverénneho štátu. Dodnes totiž právo na humanitárnu intervenciu k ochrane
ľudských práv, uvádzané k ospravedlneniu tejto akcie, nie je všeobecným medzinárodným právom jednoznačne potvrdené.156 S diplomatickým prispením Ruska
bola dosiahnutá dohoda o zastavení konfliktu a samotné bombardovanie sa skončilo 10. júna 1999. Výsledkom bola mimo iného rezolúcia Bezpečnostnej rady
OSN č. 1244, ktorej sa podrobnejšie venujem v texte nižšie.
Treba zdôrazniť, že ani trojmesačné bombardovanie neprinútilo Srbskú
stranu, aby dala súhlas na vstup vojsk NATO na iné územie okrem Kosova a ani
súhlas, aby iné štáty rozhodli o konečnom statuse Kosova. Následkom toho zostala Srbom v rukách možnosť nesúhlasiť s odtrhnutím Kosova a tak odoprieť pripravovanému odtrhnutiu medzinárodnoprávnu legitimitu.
V nadväznosti na ďalšie udalosti sa žiada dodať, že v roku 1994 bola vytvorená medzinárodná tzv. kontaktná skupina, ktorej členmi boli Spojené štáty
americké, Veká Británia, Francúzsko, Taliansko, Nemecko a Rusko. I táto sa pokúšala zostaviť princípy politického riešenia kosovského problému.
Generálny tajomník OSN vymenoval predsedu komisie, ktorá organizovala rozhovory o konečnom statuse Kosova. Stal sa ním Martti Ahtisaari, bývalý
fínsky prezident.157
Napriek tomu, že od skončenia násilia a vojny medzi etnickými Albáncami a Srbmi v r. 1998-1999 túto juhosrbskú provinciu spravovalo OSN a NATO,
ešte aj v r. 2007 bolo Kosovo stále formálne súčasťou Srbska. Plán tzv. kontrolovanej samostatnosti Kosova z dielne Mattiho Ahtisaariho podporovali síce západné krajiny, proti sa však postavilo Rusko, ktoré má v Bezpečnostnej rade
156
Bližšie pozri: DAVID,V.-SLADKÝ,P.-ZBOŘIL,F.: Mezinárodní právo veřejné. Praha: Linde Praha, 2005, str.357-358
157
92
OSN právo veta a ktoré pohrozilo jeho zablokovaním. Vo svojej správe po viac
ako ročnom rokovaní navrhoval osobitný vyslanec OSN Martti Ahtisaari pre Kosovo nezávislosť pod medzinárodným dohľadom. OSN sa rozhodla teda opäť
zaangažovať kontaktnú skupinu pre Kosovo, ktorá ustanovila tzv. trojku zloženú
zo zástupcu USA, Európskej únie a Ruska. Táto pokračovala v rokovaní
o budúcnosti spornej srbskej provincie, pričom nové kolo rozhovorov sa začalo
30. augusta 2007 v rakúskej metropole Viedeň.158 Posledný pokus
o medzinárodne sprostredkovanú dohodu Belehradu a Prištiny sa skončil
v decembri 2007, keď uvedená trojica skonštatovala, že štyri mesiace rozhovorov
sa skončili bez úspechu.159 Srbsko pritom prehlásilo, že je pripravené poskytnúť
Kosovu „viac ako autonómiu“, v žiadnom prípade však nesúhlasí s jeho nezávislosťou. Kosovskí Albánci žiadali zase len a len nezávislosť.160
Vzhľadom na prístup k otázke nezávislosti Kosova môžeme hovoriť
o dvoch základných táboroch. Podľa jedného prispeje nezávislosť Kosova
k stabilizácii regiónu. Jeho extrémnejšia vetva hovorí dokonca o tom, že táto nezávislosť bude lepšia aj pre samotné Srbsko, ktoré sa tak zbaví problému, ktorý
ho len traumatizuje a bráni ďalšiemu rozvoju.
Podľa druhého tábora ide v prípade takejto jednostranne vyhlásenej nezávislosti o porušenie základných princípov medzinárodného práva. Táto nezávislosť destabilizuje Balkán, bude nacionalizovať srbskú politiku a vytvorí nebezpečný precedens, pričom negatívne dopady sa môžu dlhodobo prejaviť aj v iných
častiach Európy a sveta.161 Osobne sa prikláňam k tomuto táboru a s vyhlásením
nezávislosti spôsobom, aký podporujú niektoré západné krajiny na čele s USA
nemôžem súhlasiť.
V otázke Kosova sa v zásade argumentuje dvoma základnými princípmi
medzinárodného práva. Ide o právo národov na sebaurčenie na jednej a o princíp
suverenity162 a územnej celistvosti krajín na strane druhej.
Inštitút sebaurčovacieho práva národov je pritom jedným z ústredných
inštitútov medzinárodného práva a každý národ má suverénne právo na samostatnosť dosiahnutím štátnosti a suverénne právo na nezávislú štátnu existenciu.
Medzinárodnoprávna subjektivita národa potom zaniká dosiahnutím štátnosti, či
už konštituovaním národného štátu alebo dobrovoľným spojením národa do štátneho zväzku s iným národom alebo národmi v už existujúcom alebo novovytvo158
Bližšie pozri: SITA – Webnoviny: Srbskí vojaci sa do Kosova nevrátia. 18.8.2007 Dostupné
na: http://www.kysuce.sk, 27.3.2009
159
Bližšie pozri: Kosovo: Nezávislosť de/stabilizuje Balkán, ne/zhodli sa účastníci konferencie.
Dostupné na: http://www.slovacivosvete.sk , 18.4.2009
160
161
Dostupné na: http://www.slovacivosvete.sk, 18.4.2009
162
Dnešné medzinárodné právo totiž spočíva na myšlienke suverenity a právnej rovnosti štátov.
Bližšie pozri: RUDOLF,W.: Neue Staaten und das Völkerrecht. In: Archiv des Völkerrechts.
Tübingen: J. C. B. Mohr (Paul Siebeck), 1976, 17. Band, 1.Heft, str.1
93
renom subjekte medzinárodného práva.163 Položme si teda otázku, či je možné
aplikovať vyššie uvedený princíp na problematiku Kosova. Právo na sebaurčenie
je spájané s pojmom „národ“, ako subjektom medzinárodného práva. Nejde však
v tomto prípade skôr o otázku menšiny? Albánsky národ predsa svoje právo na
sebaurčenie už využil. A o spojení s týmto štátnym útvarom sa reálne neuvažuje
... aspoň zatiaľ. V súvislosti s Kosovom by však nešlo o prvý prípad akéhosi stretu princípov medzinárodného práva. Aj v prípade tzv. „kosovskej krízy“ koncom
90-tych rokov minulého storočia stáli proti sebe princíp štátnej suverenity
a zásady ochrany ľudských práv a základných slobôd. Takúto akúsi kolíziu noriem nemožno riešiť snahou o hľadanie nadradenosti jednej nad druhou, pretože
žiadna z týchto kogentných noriem nemá vyššiu právnu silu. Pokiaľ teda nedôjde
k úprave noriem medzinárodného práva, jedinou cestou k riešeniu je použitie
všetkých ostatných pravidiel medzinárodného práva, ktoré sú kogentnej povahy.
Aby zostala zachovaná prestíž medzinárodného práva, ide v tomto prípade predovšetkým o mierové riešenie vzniknutého sporu. Nemožno predsa ospravedlniť
porušenie kogentnej normy inými právnymi titulmi, ako sa to však aj v praxi štátov deje.164
Nesmieme obísť ani fakt, že Bezpečnostná rada OSN prijala rezolúciu
1244 o politickom riešení kosovskej krízy. Táto rezolúcia vytýčila základné princípy, ktoré mali upravovať povinnosti medzinárodného spoločenstva v rámci povojnovej situácie v regióne, zastrešovala vojenskú a civilnú prítomnosť v Kosove
pod záštitou OSN, atď. Zároveň schválila dočasnú správu pre Kosovo (UNMIK),
nariaďovala civilným zložkám umožniť zahájenie politického procesu, ktorého
cieľom bolo určiť budúci status Kosova, predpokladala návrat utečencov späť do
svojich domovov, požadovala odzbrojenie UCK a pod. Na základe tejto rezolúcie
rozhodla tiež Severoatlantická rada o rozmiestnení jednotiek KFOR. Mimoriadne
podstatné v tejto súvislosti je, že text rezolúcie hovorí o zachovaní teritoriálnej
integrity Juhoslávie a zároveň predpokladá značnú autonómiu a samosprávu pre
Kosovo.165 Rezolúcia 1244 teda rešpektuje princípy suverenity a územnej celistvosti Juhoslávie. Na troch miestach je v nej expresis verbis uvedené, že cieľové
riešenie kosovskej otázky musí byť prijaté striktne a prísne rešpektujúc územnú
integritu a suverenitu Federatívnej republiky Juhoslávia.166 Žiaľ, nič to nemení na
tom, aká je situácia dnes.
Dnes už vieme, že Kosovský parlament v nedeľu 17. 2. 2008 „schválil
deklaráciu, ktorou sa Kosovo oficiálne vyhlasuje za samostatný štát. Deklaráciu
podpísal prezident Fatmir Sejdiu, premiér Hashim Thaci a predseda parlamentu
163
Bližšie pozri: MRÁZ,S.-POREDOŠ,F.-VRŠANSKÝ,P.: Medzinárodné verejné právo. Bratislava: VO Praf UK, 2003, str. 82,84
164
Bližšie pozri: DAVID,V.-SLADKÝ,P.-ZBOŘIL,F.: Mezinárodní právo veřejné. Praha: Linde Praha, 2005, str.359
165
Bližšie pozri: S/RES/1244 (1999) Porovnaj: BÁTOR, P.: Koniec ozbrojeného konfliktu
a predpoklady ďalšieho vývoja. In: Kosovský konflikt VI – koniec vojny – cesta vpred. Fórum
pre medzinárodnú politiku. Dostupné na: www.mepoforum.sk, 20.4.2008
166
Bližšie pozri: S/RES/1244 (1999), dostupné na: www.un .org – UN doc/res/1244. Porovnaj:
http://www.nrsr.sk, 20.4.2009
94
Jakup Krasniqi.“167 Jedná sa o jednostranne vyhlásenú nezávislosť od Srbska,
napriek ostrému nesúhlasu Moskvy a Belehradu.
Nezávislosťou Kosova sa hneď na druhý deň po jej vyhlásení zaoberali
rokovania Bezpečnostnej rady OSN a aj ministrov zahraničných vecí EÚ. Zdôrazniť chcem, že ani jedno fórum spoločne neuznalo vznik tohto najmladšieho
štátu na svete. Tento krok však môže každá krajina urobiť samostatne a proces
oficiálneho uznávania Kosova tak odštartovalo Francúzsko, ktoré bolo prvou krajinou, ktorá uznala jeho nezávislosť. S rozdielom pár hodín sa potom pridali
Veľká Británia, Nemecko, Taliansko, USA, Turecko, či Afganistan. Medzi štáty,
ktoré vyslovili naopak jednoznačný nesúhlas patrí Španielsko, Cyprus
a Rumunsko. Tieto krajiny majú domáce problémy s menšinami alebo separatistickými skupinami.168 Všeobecne preto možno povedať, že tie štáty, ktoré Kosovo neuznali, spája obava pred podobnou situáciou s menšinou na vlastnom území. Z celkového počtu 192 členských štátov OSN ho doposiaľ uznalo 54 krajín,
z toho 22 štátov Európskej únie.169 Rusko a Čína sú proti.
Európska únia je teda názorovo rozdelená, zhodu však našla v tom, že jej
členovia zaujmú individuálne postoje.170 Nejednotnosť panuje aj v Bezpečnostnej
rade OSN, ktorá mala už spomenuté mimoriadne zasadanie o jednostrannom vyhlásení nezávislosti Kosova od Srbska. Toto však skončilo v neskorých nočných
hodinách bez jednoznačného výsledku. Stretnutie sa konalo na žiadosť srbského
spojenca Ruska, ktoré zastáva názor, že deklarácia porušuje suverenitu Srbskej
republiky a preto ju žiada vyhlásiť za neplatnú. Podľa slov britského veľvyslanca
pri OSN Johna Sawersa však ani jedna členská krajina nepodporila návrh Ruska
na zrušenie vyhlásenej nezávislosti. Generálny tajomník OSN Pan Ki-mun ostáva
v tejto háklivej otázke opatrný a prečítal vyhlásenie, v ktorom len uviedol, že
misia OSN v Kosove (UNMIK) bude aj naďalej považovať rezolúciu 1244 za
legálny rámec pre svoj mandát, ktorého sa bude zatiaľ držať. V spoločnej správe
členov Bezpečnostnej rady, v ktorej je Athisaariho plán opätovne označený za
jediné schodné riešenie na zabezpečenie stability a bezpečnosti sa potom uvádza,
že samotná Bezpečnostná rada OSN sa nevie dohodnúť na kroku vpred.171 Práve
posledne uvedené slová vystihujú mnohokrát situáciu v tomto hlavnom orgáne
OSN.
Napriek nejednotnosti v EÚ a v Bezpečnostnej rade OSN je však nepopierateľné, že doposiaľ neexistuje rezolúcia OSN, ktorá by hovorila o samostatnom
167
VASILKO,T.: Priština, TASR, SITA, ČTK, ks: Kosovo jednostranne vyhlásilo nezávislosť.
2008 Petit Press. Dostupné na http://www.sme.sk, 18.4.2009
168
Bližšie pozri: EurActiv: EÚ o Kosove: Vágne jasné stanovisko. Dostupné na:
http://www.euractiv.sk, 25.3.2009
169
Bližšie pozri:TASR: Prvé výročie vyhlásenia nezávislosti Kosova. Dostupné na:
http://www.tasr.sk, 29.9.2009
170
Bližšie pozri: JAVŮRKOVÁ,B.: Uznať či neuznať Kosovo? 5.3.2008 Dostupné na:
http://www.izurnal.sk, 19.3.2009
171
Bližšie pozri: SITA/AFP: Webnoviny: Bezpečnostná rada ostáva v otázke Kosova nejednotná. Dostupné na: http://spravy.pozri.sk, 21.3.2009
95
Kosove, resp. na základe ktorej by sa mohlo Kosovo osamostatniť. Osobne sa
prikláňam k názoru, že akékoľvek rozhodnutie o konečnom postavení tejto juhosrbskej provincie by mala schváliť Bezpečnostná rada OSN, predovšetkým ak by
sa mal zmeniť status zakotvený v spomenutej rezolúcii 1244. To sa však nestalo.
Belehrad, ktorý Kosovu ponúkal veľmi širokú autonómiu s tým, že aspoň
formálne zostane súčasťou Srbska už viac krát v médiách prezentoval, že kompromis by bol možný, keby západní lídri vopred otvorene nepodporili nezávislosť Kosova.172
Na pozadí všetkých týchto okolností sa vynára základná otázka – majú
obyvatelia Kosova právo na sebaurčenie, alebo došlo vyhlásením nezávislosti
Kosova k hrubému porušeniu územnej integrity garantovanej medzinárodným
právom? Argumenty oboch proti sebe stojacich názorových prúdov vychádzajú
z rozdielnych uhlov pohľadu na túto situáciu a v stručnosti sa pokúsim priblížiť
základné z nich.
Zástancovia presadzujúci myšlienku uznať Kosovo a štáty EÚ, ktoré už
uznali kosovskú nezávislosť napr. tvrdia, že ide o výnimočný prípad, oprávnený
vzhľadom na históriu Kosova a nie o možný precedens pre ostatné menšinové
etniká s podobnými ambíciami vo svete. Kosovo je pritom súčasťou Srbska od
rozpadu Osmanskej ríše v r. 1912 a zároveň je jeho najchudobnejšou časťou.
V časoch vedenia J. B. Tita malo Kosovo v rámci Srbskej republiky formálnu
autonómiu, po celý čas tu však boli rôzne organizácie usilujúce sa o jedno Albánsko.
V roku 1974 boli právomoci autonómií rozšírené a Kosovo malo vlastnú
univerzitu, parlament, políciu a banku. Srbov v Kosove ubúdalo, no v 90. rokoch
začali kosovské úrady a inštitúcie podliehať priamo Belehradu. Tisíce Albáncov
nahradili na pracovných pozíciách Srbi a Kosovčania si na oplátku zorganizovali
vlastné zdravotníctvo, školstvo a sociálny systém. Po čistkách, ozbrojených akciách a bombardovaní Juhoslávie lietadlami NATO koncom 90. rokov sa provincia
dostala pod správu OSN a vojenskú ochranu jednotiek NATO a Ruska. Ako som
už naznačil, následné rokovania skrachovali, pretože Belehrad pripúšťal len autonómiu a Priština nezávislosť. Na základe týchto skutočností zastávajú prívrženci nezávislosti Kosova vyššie uvedený názor. Argumentujú tiež, že duch uvedenej rezolúcie OSN 1244 zostane zachovaný, nakoľko Kosovo musí zaručiť práva
menšín a bude pod dozorom medzinárodnej misie, pričom správu OSN má nahradiť misia Európskej únie. Vlajka Kosova evokuje vlajku EÚ a to je podľa
niektorých tiež dôkazom, že Kosovo smeruje do EÚ a nie k Veľkému Albánsku.
Podčiarkujú, že Srbsko má tiež európske ambície a aj preň samotné bude dobré,
keď sa zbaví historického bremena kosovského problému a presunie ho napr. na
plecia Bruselu.173
172
173
96
Osobne sa ale radím k druhej skupine, dovolím si povedať, že k skupine
kde vládne medzinárodné právo. Diskusiu o tom, že medzinárodné právo
s odstupom od druhej svetovej vojny zastaralo a nepostihuje nové hrozby považujem za teoretický problém, od ktorého sa však v praxi treba odpútať a nutne
musíme rešpektovať platné normy. Na zamyslenie je potom v tejto súvislosti
otázka, či možno meniť hranice štátov bez dohody štátov, ktorých sa táto zmena
týka... Za porušenie medzinárodného práva sa však v odbornej spisbe považuje aj
zásah NATO v roku 1999 na suverénny Srbský štát. Má z tohto pohľadu potom
táto alebo iné otázky súvisiace s medzinárodným právom vôbec v súčasnosti
miesto? Malo by mať. Dokonca sa domnievam, že mať musí. Ak by sme len nečinne sledovali účelové využívanie v tej ktorej situácii vhodných noriem tohto
právneho odvetvia, či dokonca s ním mlčky súhlasili, stratilo by svoj význam.
Stále totiž platí, že „medzinárodné verejné právo a na ňom ako na pilieri vybudované medzinárodné vzťahy by mali byť účinným nástrojom nastolenia trvalého
blahobytu a trvalého mieru.“174
Z precedensu porušenia medzinárodného práva majú obavy aj krajiny ako
je napr. Španielsko, Cyprus, Grécko, Rumunsko, alebo aj Slovensko. Španielsko
má napr. problém s baskickou separatistickou organizáciou ETA, ktorá bojuje za
nezávislosť násilnými útokmi. Aj ďalšie uvedené, menšie štáty majú obavu
z akejkoľvek výnimky z medzinárodného práva, ktoré pokladajú za svoju hlavnú
záštitu.175 Ja osobne sa domnievam, že precedensu sa nedá zabrániť nijakým prehlásením, ani deklaráciou. Prikláňam sa k názoru, že precedens sa nevyhlasuje,
precedens sa jednoducho stáva a vznik samostatného štátu na etnickom princípe
proti vôli pôvodného štátu, rozhodnutím časti medzinárodného spoločenstva (teda nejednotného) by precedensom bol. Takýto vznik európskeho štátu Kosovo
preto precedensom unikátnym spôsobom kreovania nového suverénneho, nezávislého štátu pravdepodobne bude.176
Niektorí, aj slovenskí štátny predstavitelia vo svojich vyjadreniach výslovne uvádzajú, že je nemysliteľné, aby národnostná menšina v podstate
v ktoromkoľvek štáte na svete mala právo na sebaurčenie a vlastný štát. Týmto
by sme prišli k precedensu a v tomto prípade by vznikli dve Albánska. Medzi
základné výhrady napr. Slovenskej národnej strany patria napr. tvrdenia, že podľa medzinárodného práva na sebaurčenie neexistuje právo menšiny na vlastný
štát; nemôžu existovať fakticky dve Albánska; kosovský národ ako subjekt práva
neexistuje a Srbsko vyhlásilo, že nebude akceptovať odtrhnutie tejto časti svojho
174
CÚTH,J.: Úvahy o postavení medzinárodného verejného práva v súčasných medzinárodných
vzťahoch. In: Acta Facultatis Iuridicae Universitatis Comenianae, XXI/2002 Bratislava: Univerzita Komenského, 2002, str.55
175
176
Bližšie pozri: napr. vyhlásenia najvyšších štátnych predstaviteľov Slovenskej republiky dostupné na: http://www.nrsr.sk, 20.3.2008
97
územia.177
Súčasný vývoj ukazuje, že Srbsko sa s odtrhnutím Kosova nezmieri
a sťahuje veľvyslancov z krajín, ktoré Kosovo uznali. Kosovskí Srbi dali najavo,
že Prištinu neuznajú a za svoje správne centrum budú aj naďalej považovať Belehrad. Pokiaľ ide o miesto Kosova v OSN, toto je v dohľadnom čase málo pravdepodobné, nakoľko minimálne dvaja členovia Bezpečnostnej rady nesúhlasia.178
Reč je o Rusku a Číne, ktoré stoja v tejto otázke na strane Srbska.
Nejednotnosť Bezpečnostnej rady OSN panuje nie len v otázke uznania
Kosova, ale aj v otázke vyslania osobitnej misie Európskej únie do Kosova.
V rámci bezpečnostnej a obrannej politiky ide o misiu EULUX v počte okolo dve
tisíc ľudí, vrátane 1,5 tisíc policajtov, ktorí majú zabezpečovať riadny prechod
Kosova k štandardným demokratickým pravidlám správania sa.179 Tábor, ktorý
namieta nezákonnosť misie EÚ v Kosove reprezentuje napr. zástupca Ruskej federácie pri OSN Vitalij Čurkin, ktorý namieta predovšetkým jej rozpor
s rezolúciou 1244, ktorá vymedzuje mandát medzinárodnej prítomnosti
v Kosove. Nesúhlasí preto s prechodom funkcií od misie OSN UNMIK k misii
Európskej únie EULEX.180 Srbsko tiež nesúhlasí a žiada prijatie ďalšej rezolúcie
Bezpečnostnej rady OSN, ktorá by definovala štatút mierotvorných jednotiek EÚ
v Kosove. Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN č. 1244 je totiž stále dôležitým
nástrojom definujúcim štatút medzinárodných jednotiek v Kosove. Ak sa ale
zmení mandát, rozsah a zloženie medzinárodnej prítomnosti v Kosove, musí sa
tak stať rozhodnutím Bezpečnostnej rady OSN.181 Práve uvedená rezolúcia 1244
je totiž doposiaľ jediným platným právnym rámcom v tejto otázke.
Prikláňam sa k názoru, ktorý prezentoval ruský minister zahraničia a síce,
že policajná misia Európskej únie v Kosove by mohla byť prijateľná, pokiaľ ju
schváli OSN a Srbsko. Musí však existovať na to primeraná rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN a mal by to schváliť Belehrad. Pretože „nevyhnutnou vlastnosťou každej mierovej operácie je súhlas krajiny, na ktorej území sa táto operácia
uskutočňuje.“182
Aj v oficiálnom stanovisku vlády Slovenskej republiky sa zdôrazňuje, že
nesúhlasíme s uznaním samostatného Kosova ako štátu vyhláseného jednostran177
Bližšie pozri: J.Slota prirovnal nezávislé Kosovo k Mníchovu. 12.12.2007 Dostupné na:
http://www.sns.sk, 14.3.2008
178
179
Bližšie pozri: Prepis tlačovej konferencie predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica
a ministra zahraničných vecí Jána Kubiša po zasadnutí európskej rady v Bruseli dňa 14. decembra 2007. Dostupné na: http://www.vlada.gov.sk, 5.1.2008
180
Bližšie pozri: BR OSN priznala nezákonnosť rozmiestnenia misie EÚ v Kosove! Dostupné
na: http://suvislosti.eu, 11.4.2009
181
Bližšie pozri: SITA: Srbsko: Mandát misie EÚ v Kosove musí definovať BR OSN. Dostupné
na: http://www.sme.sk, 16.4.2009
182
Bližšie pozri: SITA/AFP: Lavrov: Misiu EÚ v Kosove musí schváliť OSN a Belehrad. Dostupné na: http://www.sme.sk, 16.4.2008
98
ne, bez akéhokoľvek právneho základu.183 Ja ešte doplním, že je tiež mimoriadne
diskutabilné označenie tohto riešenia za prípad sui generis, ktorý nevytvára žiadny precedens. Medzi inými napr. aj bývalý kanadský veľvyslanec v Juhoslávii
James Bissett vyjadril obavy, že vyhlásenie nezávislosti Kosova vytvorí precedens, ktorý bude znamenať pád princípov medzinárodného práva, Charty OSN
a systému medzinárodnej bezpečnosti.184 Osobne v súvislosti s riešením štatútu
Kosova zastávam názor, že už keby malo byť akékoľvek, musí nutne rešpektovať
Chartu OSN a medzinárodné právo, a teda aj územnú celistvosť a suverenitu Srbskej republiky.
V nadväznosti na uvedené sa mi vynára básnická otázka, či aj v tomto prípade plnila OSN a jej Bezpečnostná rada dostatočne svoje úlohy a či majú vôbec
rezolúcie tohto hlavného orgánu OSN dostatočnú váhu. Všetci sme totiž svedkami vyhlásenia nezávislosti, ktoré je v rozpore s platnou rezolúciou Bezpečnostnej
rady OSN č.1244. Dalo by sa povedať, že tento akýsi platné právo nerešpektujúci
stav, ktorý však fakticky existuje nás doslova núti zamyslieť sa nad tým, či Bezpečnostná rada OSN prostredníctvom svojich aktov vie v dnešnom viac politickom než právnom svete, zabezpečiť mier a stabilitu pri súčasnom dodržiavaní
noriem a zásad všeobecného medzinárodného práva... Žiaľ, mnohé fakty hovoria
skôr o opaku.
Zoznam použitej literatúry
ČARNOGURSKÝ,J.: Problém Kosovo. In: Literárny týždenník, 13.1.2006, str. 3-4.
Dostupné na: http://www.prop.sk/problem_kosovo.html, 12.4.2009
DAVID,V.-SLADKÝ,P.-ZBOŘIL,F.: Mezinárodní právo veřejné. Praha: Linde Praha,
2005, str.357-358
SITA – Webnoviny: Srbskí vojaci sa do Kosova nevrátia. 18.8.2007 Dostupné na:
http://www.kysuce.sk, 27.3.2009
Kosovo: Nezávislosť de/stabilizuje Balkán, ne/zhodli sa účastníci konferencie. Dostupné na: http://www.slovacivosvete.sk , 18.4.2009
RUDOLF,W.: Neue Staaten und das Völkerrecht. In: Archiv des Völkerrechts. Tübingen: J. C. B. Mohr (Paul Siebeck), 1976, 17. Band, 1.Heft, str.1
MRÁZ,S.-POREDOŠ,F.-VRŠANSKÝ,P.: Medzinárodné verejné právo. Bratislava: VO
Praf UK, 2003, str. 82,84
BÁTOR, P.: Koniec ozbrojeného konfliktu a predpoklady ďalšieho vývoja. In: Kosovský konflikt VI – koniec vojny – cesta vpred. Fórum pre medzinárodnú politiku. Dostupné na: www.mepoforum.sk, 20.4.2008
S/RES/1244 (1999), dostupné na: www.un.org – UN doc/res/1244. Porovnaj:
183
Bližšie pozri: Prepis tlačovej konferencie predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica
a ministra zahraničných vecí Jána Kubiša po zasadnutí európskej rady v Bruseli dňa 14. decembra 2007. Dostupné na: http://www.vlada.gov.sk, 5.1.2008
184
99
VASILKO,T.: Priština, TASR, SITA, ČTK, ks: Kosovo jednostranne vyhlásilo nezávislosť. 2008 Petit Press. Dostupné na http://www.sme.sk, 18.4.2009
EurActiv: EÚ o Kosove: Vágne jasné stanovisko. Dostupné na: http://www.euractiv.sk,
25.3.2008
TASR: Prvé výročie vyhlásenia nezávislosti Kosova. Dostupné na: http://www.tasr.sk,
29.9.2009
JAVŮRKOVÁ,B.: Uznať či neuznať Kosovo? 5.3.2008 Dostupné na:
SITA/AFP: Webnoviny: Bezpečnostná rada ostáva v otázke Kosova nejednotná. Dostupné na: http://spravy.pozri.sk, 21.3.2008
CÚTH,J.: Úvahy o postavení medzinárodného verejného práva v súčasných medzinárodných vzťahoch. In: Acta Facultatis Iuridicae Universitatis Comenianae, XXI/2002
Bratislava: Univerzita Komenského, 2002, str.55
Vyhlásenia najvyšších štátnych predstaviteľov Slovenskej republiky dostupné na:
J.Slota prirovnal nezávislé Kosovo k Mníchovu. 12.12.2007 Dostupné na:
http://www.sns.sk, 14.3.2008
Prepis tlačovej konferencie predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica
a ministra zahraničných vecí Jána Kubiša po zasadnutí európskej rady v Bruseli dňa 14.
decembra 2007. Dostupné na: http://www.vlada.gov.sk, 5.1.2008
BR OSN priznala nezákonnosť rozmiestnenia misie EÚ v Kosove! Dostupné na:
http://suvislosti.eu, 11.4.2009
SITA: Srbsko: Mandát misie EÚ v Kosove musí definovať BR OSN. Dostupné na:
http://www.sme.sk, 16.4.2009
SITA/AFP: Lavrov: Misiu EÚ v Kosove musí schváliť OSN a Belehrad. Dostupné na:
http://www.sme.sk, 16.4.2008
100
K REGULACI FINANČNÍ ASISTENCE V AKCIOVÉ
SPOLEČNOSTI
On Regulation of Financial Assistance in a Joint-stock Company
JUDr. Karel Vodička185
Resumé. Nová tuzemská úprava poskytování finanční asistence akciovými společnostmi se v zásadě drží mezí, které národním zákonodárcům vyhradil evropský regulátor
v novelizovaném čl. 23 Druhé směrnice. Významný a pozitivní je fakt, že finanční asistence byla u akciových společností v tuzemsku vůbec připuštěna a že nová právní úprava nadměrně neztěžuje poskytování finanční asistence, tzn., že tuzemský zákonodárce
nesáhl k výrazně přísnější úpravě, než jak mu stanovuje evropské právo společností, jak
je tomu dosud u některých jiných otázek akciového práva, na něž dopadají pravidla
Druhé směrnice. Hlavní námitky k právní úpravě finanční asistence je možno i nadále
směřovat na evropského regulátora, neboť novelizované znění čl. 23 Druhé směrnice
vyvolává pochybnosti o praktické využitelnosti finanční asistence. I nadále tak zůstává
otázka po celkovém smyslu regulace finanční asistence otevřenou, neboť nelze říci, že
by novela Druhé směrnice blíže objasnila a odůvodnila zejména ekonomické důvody
nutnosti regulace finanční asistence.
Resume (EN). New Czech regulation of providing of financial assistance by joint-stock
companies basically keeps within the framework which was reserved to national legislators by the European legislator in the amended clause 23 of the Second Directive. An
important and a positive fact is that the financial assistance was eventually legalized in
the Czech Republic and that the new legislation does not excessively impede providing
of financial assistance, it means that the Czech legislator did not approach to a dramatically stricter regulation than is the regulation in the European company law which is
a fact in some other areas of the law of joint-stock companies. Main objections to regulation of financial assistance should be addressed to the European legislator because the
amended wording of clause 23 of the Second Directive raises doubts about practical
applicability of financial assistance. So a question about the general purpose of regulation of financial assistance is still open because we cannot say that the amendment of the
Second Directive has explained and reasoned namely economical grounds for necessity
of regulation of financial assistance more closely.
Klíčová slova. Druhá směrnice; finanční asistence; obchodní zákoník.
1. Úvod
Nedávná novela obchodního zákoníku, zákon č. 215/2009 Sb., vnáší do
185
Fakulta právnická Západočeské univerzity v Plzni.
101
českého právního řádu nový přístup k regulaci tzv. finanční asistence186. Zatímco
doposud zastával tuzemský zákonodárce restriktivní přístup a finanční asistenci v
§ 161e odst. 1 ObchZ zakazoval, zmíněná novela obchodního zákoníku finanční
asistenci za splnění určitých podmínek umožnila.
2. Základní přístupy k regulaci finanční asistence
Evropský přístup k regulaci finanční asistence byl a do značné míry stále
je založen na víře v pevný základní kapitál akciových společností187. Pravidla
tvorby a udržení základního kapitálu byla a jsou v evropských jurisdikcích podporována řadou dílčích – do značné míry technických – pravidel, mezi něž lze
řadit mj. rovněž regulaci finanční asistence.
Až do roku 2006 se právní úprava finanční asistence v čl. 23 Druhé směrnice188 vyznačovala zásadně restriktivním přístupem. Po novele Druhé směrnice,
provedené směrnicí 2006/68/ES, však nastal v evropském právu společností obrat k pojetí liberálnímu, neboť evropský regulátor upustil od původního bezvýjimečného zákazu finanční asistence a finanční asistenci – ovšem za splnění určitých podmínek – připustil189.
Restriktivní přístup akcentuje potenciální újmu, kterou může poskytnutí
finanční asistence přivodit věřitelům či (zejm. minoritním) akcionářům společnosti, snaží se zabránit manipulacím s cenou akcií na trzích cenných papírů a v
neposlední řadě se snaží rovněž zabránit obcházení pravidel o nabývání vlastních
akcií společnosti190.
186
Ruku v ruce s touto novelou též vládní návrh zákona o obchodních korporacích (v současné
době v Poslanecké sněmovně projednávaný sněmovní tisk č. 836), jehož pravidla jsou velmi
podobná pravidlům obsaženým v uvedené novele. Předmětem tohoto článku je s ohledem na
jeho omezený rozsah pouze zmíněná novela, a to konkrétně finanční asistence poskytovaná
akciovými společnostmi, nikoli společnostmi s ručením omezeným.
187
Toto lze konstatovat i přes značný tlak, jemuž je doktrína tvorby a udržení pevného kapitálu
v posledních letech vystavena.
188
Druhá směrnice Rady 77/91/EHS ze dne 13. prosince 1976 o koordinaci ochranných opatření, která jsou na ochranu zájmů společníků a třetích osob vyžadována v členských státech od
společností ve smyslu čl. 58 druhého pododstavce Smlouvy při zakládání akciových společností
a při udržování a změně jejich základního kapitálu, za účelem dosažení rovnocennosti těchto
opatření.
189
Vzhledem k tomu, že podmínky stanovené novým zněním čl. 23 Druhé směrnice nelze v
žádném případě kvalifikovat jako liberální, ale lze se naopak setkat s jejich silnou kritikou, je
nutno mé označení novelizovaného čl. 23 jako příklon k liberálnímu pojetí chápat s určitou nadsázkou a jako zjednodušení. Ke kritice podmínek stanovených v čl. 23 odst. 1 pododst. 2 srov.
Ferran, E. Simplification of European Company Law on Financial Assistance. EBOLR, 2005,
č. 6, s. 95 an.
190
Podobné vymezení účelu zákazu finanční asistence lze nalézt např. v odůvodnění rozsudku
ve věci Chaston v SWP Group plc (2003). Blíže srov. Ferran, E. op. cit. sub 4, s. 93.
102
Liberální přístup191 na druhou stranu poukazuje na to, že paušální zákaz
finanční asistence (jakož i účel tohoto zákazu), je neodůvodněný, nadbytečný,
nejasný192, případně přímo škodlivý193.
Vzhledem k tomu, že výše zmíněná novela využila možnosti, které jí nově
druhá směrnice dává, a připustila finanční asistenci v akciových společnostech,
jeví se jako vhodné prozkoumat jednotlivé podmínky přípustnosti finanční asistence.
3. K podmínkám dovolenosti finanční asistence
3.1. Co se rozumí finanční asistencí
Zaměříme-li se na otázku, co se vlastně dle nové úpravy finanční asistencí
rozumí, zjistíme, že vymezení finanční asistence v § 120a odst. 1 ObchZ doznalo
oproti původnímu vymezení změn. Původně bylo zakázáno poskytovat zálohy,
půjčky či úvěry za účelem nabytí vlastních akcií, a poskytovat za tímto účelem
zajištění. Nové vymezení zakotvuje rovněž zákaz za účelem nabývání vlastních
akcií poskytovat jiná peněžitá plnění. Mám za to, že rozšíření pojmu finanční
asistence bylo vhodné, neboť umožňuje pod pojem finanční asistence subsumovat např. poskytnutí darů společností za účelem nabytí akcií194 či poskytnutí jiných plnění, které nejsou zálohami, půjčkami ani úvěry.
Lépe je tak akcentována ekonomická podstata hrozeb plynoucích z finanční asistence, kterou lze lapidárně vyjádřit tak, že pro společnost vzniká při
poskytnutí finanční asistence riziko, že úplatné (či bezúplatné) poskytnutí aktiva
nabyvateli za účelem získání akcií společnosti, může znamenat ztenčení majetku
společnosti (a tudíž snížení krytí základního kapitálu společnosti), neboť pohledávka společnosti za nabyvatelem (v případě, že je aktivum poskytováno za úplatu) může být nedobytnou.
Pro účely individuálního posouzení, zda ta či ona transakce podléhá no191
Liberální přístup k finanční asistenci zastávají např. Spojené státy americké, kde výslovnou
regulaci tohoto jevu nenalezneme. Z dalších zemí lze uvést např. Kanadu, kde byla regulace
finanční asistence opuštěna v r. 2001. Na Novém Zélandu sice zákaz finanční asistence po zjednodušení práva společností v roce 1993 přežil, avšak byl značně uvolněn. Rovněž v Austrálii je
finanční asistence za splnění určitých podmínek přípustná. Srov. Ferran, E. op. cit. sub 4, s. 94.
192
Např. E. Wymeersch konstatuje, že účel pravidla v (původním) čl. 23 Druhé směrnice je
velmi nejasný. Wymeersch, E. Article 23 of the Second Company Law Directive: The Prohibition on Financial Assistance to Acquire Shares of the Company. In: Basedow, J., Hopt, K. J.,
Kıtz, H. Festschrift főr Ulrich Drobnig. Tőbingen : Mohr Sibeck, 1998, s. 725-747.
193
Ferran, E. op. cit. sub 4, s. 94.
194
Je otázkou, zda předchozí právní úprava zahrnovala pod pojem finanční asistence i darování
za účelem nabytí vlastních akcií společnosti. Mám spíše za to, že nikoli, neboť o tom svědčí
výčet v původním § 161e odst. 1 ObchZ, jakož i znění čl. 23 odst. 1 Druhé směrnice. Tím není
řečeno, že by snad darování za účelem nabytí vlastních akcií bylo dovolenou finanční asistencí,
neboť takové darování by obcházelo vkladovou povinnost a mohlo by být shledáno neplatným.
103
vému vymezení finanční asistence v § 120a odst. 1 ObchZ je i nadále nerozhodné, kdy má být asistence poskytována, tj. zda před, po či současně s nabytím akcií společnosti nabyvatelem, stejně jako je nerozhodné, zda je asistence prvotně
směřována přímo nabyvateli či osobě, která s tímto plněním naloží tak, aby je
nabyvatel mohl použít k nabytí akcií společnosti, která asistenci poskytuje195.
Nejdůležitější otázkou při posuzování, zda se v konkrétním případě bude
jednat o finanční asistenci či nikoli, bude posouzení, nakolik poskytnutí asistence
sleduje účel, kterým je získání vlastních akcií společnosti. Pokud tu v konkrétním
případě takový účel nebude, nebude taková transakce finanční asistencí196. Je
otázkou, zda jako finanční asistenci posoudit i každé usnadnění získání vlastních
akcií společnosti, tedy situaci, kdy nabyvatel hradí cenu akcií z vlastního majetku, avšak společnost v souvislosti se vstupem tohoto investora financuje např.
právní či účetní služby s takovým vstupem (zejm. zahraničního) investora spojené197.
Tuzemská úprava nadále reguluje toliko asistenci finanční, nikoli však
asistenci nefinanční povahy, a to přesto, že z logického hlediska není příliš mnoho důvodů mezi asistencí finanční a nefinanční rozlišovat198. Důvod tohoto opomenutí regulace asistence nefinančního typu je však spíše praktický, neboť z pochopitelných důvodů nebudou případy nefinanční asistence právě časté.
195
V tomto smyslu lze odkázat na závěry britské judikatury, zejména na rozhodnutí ve věci
Chaston v SWP Group Ltd (2002). Pokud pak jde o skutečnost, že finanční asistence nemusí být
poskytována přímo nabyvateli, mám za to, že tato skutečnost jasně vyplývá ze znění § 120a
odst. 1 ObchZ.
196
Jako příklad lze uvést situaci, kdy společnost poskytuje nabyvateli úvěr pro jiný účel, než
kterým je nabytí jejích vlastních akcií. Nabyvatel následně získá akcie společnosti, která jej
úvěruje, aniž by však při tomto nabytí jakkoli použil prostředky z úvěru, který mu poskytla cílová společnost.
197
Při vstupech zahraničních investorů může být efektivnější zajištění právních a účetních služeb cílovou společností. Mám spíše za to, že i tyto případy bude třeba posoudit jako finanční
asistenci podléhající vymezení § 120a odst. 1 ObchZ, neboť společnost bude za účelem získání
vlastních akcií nabyvatelem poskytovat jiné peněžité plnění nikoli sice přímo nabyvateli, ale
např. právnímu zástupci či účetnímu. Účelem bude usnadnění nabytí akcií společnosti. Podobně
se vyjadřuje i britská judikatura, která i úhradu takovýchto nákladů, jejichž cílem je usnadnit
nabytí vlastních akcií společnosti, kvalifikuje jako finanční asistenci. Blíže srov. Chobola, T. K
zákazu finanční asistence akciových společností. PR, 2005, č. 23, s. 869. T. Chobola správně
poukazuje na skutečnost, že ze strany regulátora nebylo dostatečně zdůvodněno poskytování
finanční asistence za účelem nabytí vlastních akcií a poskytování finanční asistence za jinými
účely.
198
Uvažujeme-li důsledně v účetních pojmech, je zcela lhostejné, je-li ohrožen finanční majetek
společnosti či majetek nefinanční. Teoreticky správnější by tudíž měla být i regulace nefinanční
asistence. Takovýto závěr formuloval novozélandský odvolací soud ve věci Catley v Herbert
v roce 1988, když konstatoval, že pojem finanční asistence má širší dopad než jen pouhá peněžní asistence a může zahrnovat převody jakéhokoli majetku společnosti, je-li taková podpora
poskytnuta za účelem nabytí akcií společnosti.
104
3.2. Schválení finanční asistence valnou hromadou
Jednou z významných podmínek finanční asistence je předchozí schválení
poskytnutí finanční asistence valnou hromadou. Na valné hromadě schvalují akcionáři finanční asistenci na základě písemné zprávy představenstva, která obsahuje náležitosti podle § 161f odst. 1 písm. d) ObchZ a která musí být před konáním valné hromady povinně uložena do sbírky listin. Významné je, že poskytnutí
finanční asistence musí schválit akcionáři alespoň 2/3 hlasů všech akcionářů (požadavek čl. 40 Druhé směrnice).
Z původního návrhu novely Druhé směrnice sice vypadl kontroverzní mechanismus, který umožňoval akcionáři – bez ohledu na velikost jeho podílu –
schválení poskytnutí finanční asistence napadnout, na druhou stranu nebezpečí
oportunistického chování minoritních akcionářů199 stále není nevýznamné
s ohledem na postup dle § 183 ve spojení s § 131 ObchZ.
Praktické využití finanční asistence u velkých akciových společností s rozptýlenou akcionářskou strukturou tak může být velmi obtížně realizovatelné, neboť organizace valných hromad je činností nákladnou, navíc minoritní akcionáři
nemusejí mít (kvůli problému racionální apatie) motivaci k účasti na valné hromadě, resp. mohou svého postavení využít s ohledem na své partikulární zájmy.
Mám za to, že je škoda, že novelizovaný čl. 23 Druhé směrnice neumožnil
valným hromadám akciových společností zmocnit management k poskytnutí finanční asistence za stanovení bližších podmínek (tj. zejména maximální doba
trvání takového zmocnění, rozsah poskytnuté finanční asistence, podmínky přípustnosti výplaty atd.)200. V tomto ohledu Druhá směrnice neumožňuje členským
státům, do právní úpravy takové zmocnění zahrnout, neboť z jejího znění vcelku
jasně vyplývá, že se vyžaduje speciální rozhodnutí valné hromady, které pojmově jakékoli generální zmocnění pro management vylučuje.
3.3. Finanční asistence poskytovaná propojeným osobám
V případě poskytnutí finanční asistence osobám uvedeným v ust. § 161f
odst. 3 ObchZ, které zde zjednodušeně označuji za osoby propojené, vyžaduje se
199
Takový postup minoritních akcionářů může poskytnutí finanční asistence jednak časově zatěžovat a jednak může vést k prodražení celé transakce, či v extrémním případě až k jejímu krachu. Mám za to, že český zákonodárce měl možnost alespoň poněkud zmírnit dopad tohoto požadavku Druhé směrnice a stanovit, že postačí prostá většina hlasů v případě, že jsou na valné
hromadě přítomni akcionáři reprezentující alespoň 50% základního kapitálu, jak to umožňuje čl.
40 odst. 2 Druhé směrnice.
200
Srov. High-Level Group of Company Law Experts. Report on a Modern Regulatory Framework for Company Law in Europe. Brusel, 2002, s. 89. Dostupné na:
http://ec.europa.eu/internal_market/company/docs/modern/report_en.pdf. Srov. dále Santella,
P., Turrini, R. Capital Maintenance in the EU: Is the Second Company Law Directive Really
That Restrictive? EBOLR, 2008, č. 9, s. 448.
105
kromě jiného rovněž přezkoumání zprávy představenstva obecně uznávaným
nezávislým odborníkem201, kterého určí dozorčí rada společnosti, a který má být
dle znění zákona nezávislý jak na společnosti, tak na osobách, kterým je finanční
asistence poskytována. Ve zprávě je odborníkovi uloženo vyjádřit se ke zprávě
představenstva a výslovně uvést, zda poskytnutí finanční asistence je či není
v rozporu se zájmy společnosti. Rovněž tato zpráva se uloží před konáním valné
hromady rozhodující o poskytnutí finanční asistence do sbírky listin. Tímto pravidlem reaguje český zákonodárce na požadavek čl. 23a Druhé směrnice, podle
něhož v případě poskytování finanční asistence tam uvedeným osobám členské
státy zajistí přiměřenými opatřeními, že se tyto transakce nedostanou do střetu
s nejlepšími zájmy společnosti.
Toto řešení akcentuje ochranu zájmů společnosti prostřednictvím vtažení
dozorčí rady do procesu přezkumu podmínek přípustnosti poskytnutí finanční
asistence. Dozorčí rada, které je obchodním zákoníkem uložen mj. dozor nad
zájmy společnosti, má tedy speciální oprávnění určit výše zmíněného odborníka.
Vzhledem k požadavkům, které na osobu odborníka zákon klade, se však nabízí
otázka, jak snadné či nesnadné bude takového odborníka nalézt. Má-li se totiž
jednat o osobu nezávislou jak na společnosti samotné, tak na osobách, kterým je
finanční asistence poskytována, zároveň o odborníka, který je „obecně uznáván“
a navíc schopen posuzovat zájmy společnosti, bude se muset jednat o osobu, která je o chodu konkrétní společnosti velmi dobře informována. Vzhledem ke skutečnosti, že dozorčí rady nemají v tuzemských akciových společnostech příliš
silné postavení, neboť jsou často obsazovány osobami závislými na majoritním
akcionáři, vzniká pochybnost, nakolik budou osoby podléhající majoritnímu akcionáři motivovány vybírat odborníka právě s těmito vlastnostmi.
Ve své zprávě se bude muset odborník vymezit k subtilnímu pojmu zájmů
společnosti. Pokud by se stalo, že bude odborník vybrán dozorčí radou, podléhající majoritnímu akcionáři, vzniká samozřejmě pochybnost i o tom, zda bude tento odborník schopen správně vnímat zájmy společnosti a odlišit tyto od zájmů
majoritního akcionáře. Pokud by měl minoritní akcionář za to, že odborník
v konkrétním případě nezhodnotil pojem zájmů společnosti náležitě, a obrátil by
se proto dle § 183 ObchZ na soud, bylo by dle mého názoru povinností soudů
zabývat se věcně též otázkou, nakolik je poskytnutí finanční asistence v souladu
či v rozporu se zájmy konkrétní společnosti202. V opačném případě by totiž pravidlo v § 161f odst. 3 (a rovněž v § 161f odst. 1 písm. d) bod 4.) ObchZ postrádalo smysl a čl. 23a Druhé směrnice by harmonizovalo jen formálně.
Mám za to, že řešení, které k provedení čl. 23a Druhé směrnice český zá201
Stejný pojem užívá ust. § 59a ObchZ, které bylo do obchodního zákoníku vloženo rovněž
novelou č. 215/2009 Sb.
202
Samozřejmě, záleželo by především na žalujícím akcionáři, na jeho tvrzeních a důkazních
prostředcích, kterými by svá tvrzení o nenáležitém posouzení zájmů společnosti dokládal, avšak
především by záleželo na odvaze soudů otázku zájmů společnosti posuzovat. K povinnosti soudů zabývat se zájmy společnosti srov. rozsudek NS ze dne 26. 6. 2007, sp. zn. 29 Odo
984/2005.
106
konodárce zvolil, je zvoleno vhodně, neboť poskytnutí finanční asistence ještě
více nekomplikuje (tj. nad rámec Druhou směrnicí daných podmínek přípustnosti
poskytnutí finanční asistence), a dále proto, že pravidlo, které má dle judikatury
Nejvyššího soudu předcházet střetu zájmů, totiž ust. § 196a ObchZ, by zřejmě
nebylo dostatečným opatřením ve smyslu čl. 23a Druhé směrnice.
3.4. Ochrana základního kapitálu
Podmínky přípustnosti poskytování finanční asistence dle evropské předlohy v čl. 23 Druhé směrnice mj. vycházejí z ochrany základního kapitálu203, jelikož pododstavec třetí uvedeného článku mj. stanoví, že celková výše poskytnuté finanční asistence nesmí mít za následek snížení čistého obchodního jmění pod
částku uvedenou v čl. 15 odst. 1 písm. a) a b) Druhé směrnice. Na tento požadavek reaguje český zákonodárce v § 161f odst. 1 písm. f) ObchZ204.
Novým pojmem v obchodním zákoníku je v uvedeném ustanovení užitý
pojem „nesplacený základní kapitál“205, který je třeba vykládat v souladu s čl. 15
odst. 1 písm. b) Druhé směrnice, tedy jako tu část jmenovitých hodnot upsaných
akcií, která dosud nebyla společnosti akcionáři splacena. Skutečnost, že nový
rozsah splacení základního kapitálu, případně jeho zvýšení nebylo dosud zapsáno
do obchodního rejstříku je v tomto smyslu nepodstatné. Smyslem této úpravy je
ochrana prostředků poskytnutých akcionáři na krytí základního kapitálu, a to od
okamžiku splnění vkladové povinnosti a zaúčtování takto vnášeného majetku do
aktiv společnosti. Touto úpravou je sledována ochrana věřitelů společnosti, neboť základní kapitál může plnit svoji funkci pouze tehdy, je-li zajištěno, že nedojde k jeho zpětnému vyplacení akcionářům206.
Nové ustanovení obchodního zákoníku vychází z logiky a textu čl. 15
Druhé směrnice. Tuzemský zákonodárce přitom nerozšířil ochranu základního
kapitálu nad požadavky Druhé směrnice, což lze přivítat, mj. proto, že finanční
asistence tak bude dostupná i v případě, že základní kapitál nebyl dosud zcela
splacen, tedy např. nově založeným společnostem.
Z úpravy nabývání vlastních akcií se přebírá povinnost vytvoření zvláštního rezervního fondu ve výši poskytnuté finanční asistence. Významná pro možnost poskytnout finanční asistenci je skutečnost, že tento fond lze naplnit pouze
203
Dle názoru E. Ferrana není zatím Evropa připravená na opuštění doktríny pevného kapitálu
připravená zejména politicky. Srov. Ferran, E. op. cit. sub 4, s. 96. Důvody však nejsou dle
mého názoru jen ryze politické. Existuje řada rozumných důvodů, proč nelze doktrínu pevného
kapitálu jednoduše vyškrtnout z evropského práva společností. Blíže k tomu srov. Lutter, M.
Das (feste Grund-)Kapital der Aktiengesellschaft in Europa. Zeitschrift főr Unternehmens- und
Gesellschaftsrecht. Sonderheft 17. Berlin : De Gruyter Recht, 2006, s. 1-14.
204
Ustanovení zní: poskytnutí finanční asistence nezpůsobí snížení vlastního kapitálu pod základní kapitál zvýšený o fondy, které nelze podle zákona nebo stanov rozdělit mezi akcionáře, a
snížený o výši dosud nesplaceného základního kapitálu.
205
Tento se objevuje rovněž v ust. § 161a odst. 1 písm. b) ObchZ.
206
Habersack, M. Europäisches Gesellschaftsrecht. 3. Auflage. C. H. Beck : München, s. 146.
107
z nerozděleného zisku minulých let nebo z jiných disponibilních fondů (§ 161d
odst. 2 a 3 ObchZ).
K těmto známým institutům přistupují prvky nové, jejichž cílem je ochrana majetku společnosti. Jde jednak o test solventnosti nabyvatele, jehož provedením je pověřeno představenstvo (§ 161f odst. 1 písm. b) ObchZ)207, a jednak o
test insolvence společnosti (§ 161f odst. 1 písm. h) ObchZ)208. Zejména zavedení
testu insolvence je pozitivní, neboť tím dojde ke zvýšení povědomí managementů o vazbách mezi právem insolvenčním a právem společností209.
3.5. Podmínky poskytnutí finanční asistence
Finanční asistence musí být poskytována za podmínek v obchodním styku
obvyklých. Obvyklost podmínek bude nutné posuzovat zejména ve vztahu
k ceně, za niž nabyvatel akcie společnosti nabude. Představenstvu se totiž ukládá,
aby ve své písemné zprávě mj. zhodnotilo podmínky poskytnutí finanční asistence210 a zejména cenu, za kterou příjemce finanční asistence akcie společnosti od
třetí osoby či od společnosti finanční asistenci poskytující, získá.
Pokud bude akcie, o jejichž nabytí se jedná, akcionáři prodávat sama společnost, která poskytuje finanční asistenci, ze svého majetku, pak dle § 161f odst.
1 písm. e) ObchZ bude muset být cena, za kterou budou akcie získány, spravedlivá211. Tento pojem má původ v čl. 23 odst. 1 pododstavci 4 Druhé směrnice.
Ani evropská předloha, ani česká úprava neobsahuje povinnost představenstva
nechat provést znalecké ocenění212 takových akcií, ačkoli provedení takového
ocenění přirozeně není vyloučeno.
Bude-li se jednat o společnost, jejíž akcie jsou kótovány, pak lze mít za to,
207
Je otázkou, jaký věcný dopad bude provádění tohoto testu mít, neboť managementu nejsou
stanovena žádná vodítka, jak při tomto testu postupovat. Management by měl nejspíše postupovat podle veřejně přístupných účetních výkazů nabyvatele, případně provádět hlubší účetní a právní prověrku nabyvatele, pakliže to bude realizovatelné.
208
Podle tohoto požadavku nesmí poskytnutí asistence společnosti bezprostředně přivodit úpadek podle insolvenčního zákona. Obsahem písemné zprávy představenstva by mělo být mj.
zdůvodnění, jakým způsobem představenstvo posoudilo tuto otázku.
209
Zejména významnou motivací pro členy managementů by měla být sankce plynoucí z ust.
§ 99 InsZ.
210
Mj. by se mělo představenstvo vyjádřit k úročení poskytnutého úvěru či půjčky či
k případnému zajištění, které bude společnosti poskytnuto, jak to předpokládá čl. 23 odst. 1
pododstavec 1 Druhé směrnice.
211
Toto ustanovení se vztahuje jak na případy prodeje vlastních akcií z majetku společnosti, tak
na případy úpisu nových akcií společnosti příjemcem finanční asistence, jak lze dovodit z čl. 23
odst. 1 pododstavce 4 Druhé směrnice.
212
Spravedlnost ceny tak bude třeba posuzovat podle mnoha faktorů, a to zejména podle postavení společnosti na trhu, podle její hospodářské situace, podle důvodů poskytování finanční
asistence, podle důvodů, proč společnost nabyla vlastní akcie a jak dlouho je má ve svém majetku, či podle hodnoty akcií společnosti.
108
že nespravedlivá nebude taková cena za akcii, která odpovídá průměrné tržní
hodnotě kótovaných akcií společnosti za období např. 6 měsíců před poskytnutím
finanční asistence213. Cenou spravedlivou by mohla být i taková cena, která zohlední délku, po kterou nemohla společnost vykonávat práva spojená s těmito
akciemi, jakož i rozsah vlastních akcií ve vztahu k celkovému počtu kótovaných
akcií, tj. i cena případně nižší než průměrná tržní hodnota kótovaných akcií.
U společností, jejichž akcie kótované nejsou, bude určení spravedlivé ceny
obtížnější, resp. existuje zde vyšší riziko, že při tvorbě ceny nebudou představenstvem zohledněny veškeré dostupné tržní faktory. Za účelem snížení tohoto rizika je představenstvu uloženo zpracování zprávy dle § 161f odst. 1 písm. f) ObchZ, jejíž obsah by měl případnou nespravedlivou cenu akcionářům indikovat.
Při posuzování spravedlnosti ceny bude třeba zohlednit též zájmy společnosti, jakož i závěry přešetření finanční způsobilosti příjemce finanční asistence
či jeho pozici na trhu a hospodářskou sílu. Pokud by se pak jednalo o poskytnutí
finanční asistence osobám uvedeným v § 161f odst. 3 ObchZ, bylo by na odborníkovi určeném dozorčí radou, aby mj. též otázku spravedlnosti ceny prozkoumal.
Mám za to, že nová úprava nabízí dostatek prostředků, které umožní
ochranu minoritních akcionářů před nespravedlivou cenou akcií, které jsou nabývány za pomoci finanční asistence. Minoritní akcionáři mají možnost obrátit se
na soud dle § 183 ObchZ, pokud by měli za to, že cena není určena spravedlivě.
Skutečnost, že zákonodárce nepřistoupil k povinnému znaleckému ocenění akcií
v této situaci, lze považovat za příznivou, neboť paušální znalecké ocenění není
dle mého názoru nezbytné, a to jednak proto, že existuje řada tržních faktorů, od
nichž lze spravedlivou cenu odvodit, a jednak proto, že minoritní akcionáři mají
možnost na představenstvo vyvinout dostatečný tlak v případě, že by představenstvo plánovalo prodat akcie z majetku společnosti za cenu zjevně nespravedlivou,
která by minoritní akcionáře poškozovala.
3.6. Sankce
Otevřenou otázkou pro budoucí judikaturu jsou sankce za porušení pravidel o dovolenosti poskytování finanční asistence. Na rozdíl od britské úpravy,
v níž je mj. sankcí pokuta pro společnost, bez stanovení limitu, jakož i trestněprávní odpovědnost členů managementu214, je pro naše právní prostředí relevantní zejména otázka platnosti smlouvy, na jejímž základě by byla poskytnuta nedovolená finanční asistence. Dle dosavadních zkušeností s judikaturou zejména
Nejvyššího soudu ČR lze mít za to, že by smlouva, na základě které by byla poskytnuta nedovolená finanční asistence, byla shledána absolutně neplatnou dle
213
214
Srov. § 59a odst. 1 ObchZ.
Srov. čl. 680 zákona o společnostech z roku 2006.
109
§ 39 ObčZ215. Z pohledu judikatury Ústavního soudu216 však lze vyslovit pochybnosti o správnosti takového závěru, neboť Ústavní soud akcentuje nutnost
posuzovat ustanovení o neplatnosti právních úkonů zejména v soukromoprávní
sféře restriktivně a užívat zejména výkladu teleologického.
Kromě ust. § 39 ObčZ přichází v tomto případě v úvahu přednostně aplikace ust. § 267 odst. 1 ObchZ, podle něhož se neplatnosti stanovené pouze na
ochranu některého účastníka může dovolávat pouze tento účastník, to však pouze
za předpokladu, že bude dle ust. § 261 nebo 262 na místě aplikace obchodního
zákoníku. Mám za to, že dojde-li v rámci obchodního závazkového vztahu
k porušení těch pravidel obsažených v ust. § 161f ObchZ, jejichž účelem je
ochrana zájmů společnosti217 (nikoli však zájmů jiných osob, byť se společností
spjatých), je na místě postupovat dle § 267 odst. 1 ObchZ.
Vždy však bude potřeba zvážit, zda účelem konkrétního zákonného ustanovení je skutečně jen ochrana pouze jednoho z účastníků a nikoli též tohoto
účastníka a dalších subjektů218. Ani v případě, že by v konkrétním případě nebylo
možno dojít k závěru, že právní úkon je neplatný relativně, nemusí být automaticky na místě závěr o aplikaci § 39 ObčZ.
215
Závěr o tom, že smlouva uzavřená v rozporu s ustanoveními o finanční asistenci je neplatná
absolutně, se zdá být obecně přijímaný. Srov. Dědič, J. a kol. Obchodní zákoník. Komentář. Díl
II, § 93 - § 175. Praha : Polygon, 2002, s. 1606. Dále shodně Štenglová, I., Plíva, S., Tomsa, M.
Obchodní zákoník. Komentář. 12. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 511 či Rychlý, T. Tzv.
zákaz finanční asistence: česká úprava a evropské perspektivy. PR, 2004, č. 4, s. 143. K závěru,
že smlouva, na jejímž základě byla poskytnuta nedovolená finanční asistence, je neplatná, dospělo definitivně britské právo až ve věci Brady v Brady (1989), později též ve věci Neilson v
Stewart (1991) nebo v poslední době ve věci Re Hill and Tyler Ltd (2004). Blíže srov. Mayson,
S.,
French, D., Ryan, C. Company Law. 25th Edition. Oxford : OUP, 2008, s. 299.
216
Srov. zejm. rozhodnutí ve věci II. ÚS 87/04.
217
Např. představenstvo neuvede ve zprávě dle § 161f odst. 1 písm. d) všechny náležitosti či
zprávu nezaloží včas nebo vůbec do sbírky listin.
218
Pokud by společnost např. nevytvořila zvláštní rezervní fond dle § 161f odst. 1 písm. g)
ObchZ či pokud by nebylo dodrženo pravidlo dle § 161f odst. 1 písm. f) ObchZ, pak nelze konstatovat, že účelem je pouze ochrana společnosti, neboť tato ustanovení mají původ mj. též
v ochraně věřitelů společnosti dle pravidel Druhé směrnice. V tomto případě by tedy aplikace
tohoto pravidla nepřicházela v úvahu.
110
Organizační tým konference:
JUDr. Gabriela Halířová, Ph.D.
Mgr. Klára Hamuľáková
Mgr. Ondrej Hamuľák
Mgr. Petra Melotíková
Kontakty:
Adresa:
„ODMP“, PF UP v Olomouci, tř. 17. listopadu 8, 771 11
Olomouc, Česká republika
Email:
[email protected]
Více informací o minulých i nadcházejících ročnících Olomouckých debat mladých právníků, včetně online verzí sborníků, fotogalerie a pokynů pro zájemce
o účast na konferenci naleznete na oficiálních stránkách konference:
http://odmp.upol.cz
111
OLOMOUCKÉ DEBATY MLADÝCH PRÁVNÍKŮ 2009
ADDENDUM
(Sborník vybraných příspěvků)
Sborník vybraných příspěvků z konference
Olomoucké debaty mladých právníků 2009,
pořádané ve dnech 4. až 6. října 2009
Právnickou fakultou Univerzity Palackého v Olomouci
Editor sborníku Mgr. Ondrej Hamuľák
Výkonný redaktor Phdr. Ludmila Novotná
Odpovědný redaktor Mgr. Michal Černý, Ph.D.
Technická redakce Mgr. Ondrej Hamuľák
Text neprošel redakční jazykovou a typografickou úpravou.
Za obsahovou správnost jednotlivých příspěvků odpovídají autoři.
Vydalo Iuridicum Olomucensis, o. p. s.
Tř. 17. listopadu 8, 771 11 Olomouc
Olomouc 2010
1. vydání
ISBN 978-80-87382-06-6
112

Sborník ODMP addendum - oprava

Transkript

Podobné dokumenty

Movie Maker – nástroje videa

The Olympics - ZŠ Malá Strana

Mgr. Roman Šolc: Advokát Plzeň, Shanghai

Kapitola Řízení opiáty

Přijímací zkouška - Všeobecný test PODNIKÁNÍ_denní_

coming home - Euregio Egrensis

Convert JPG to PDF online - convert-jpg-to-pdf.net

podnikov ý pr á vn í k 2 0 0 9

OB_Nova spolecnost sro_aktualizovane vydani2.indd - Praha

Obsah