Atlas škôd na drevinách spôsobených hmyzími a
Transkript
Atlas škôd na drevinách spôsobených hmyzími a
Atlas kôd na drevinách spôsobených hmyzími a hubovými kodlivými èinite3⁄4mi HMYZ A HUBY NAICH LESOV Milan Zúbrik, Andrej Kunca ISBN 978 - 80 - 8093 - 143 - 8 Milan Zúbrik, Andrej Kunca Atlas kôd na drevinách spôsobených hmyzími a hubovými kodlivými èinite3⁄4mi HMYZ A HUBY NAICH LESOV Spolufinancované ES Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka: Európa investujúca do vidieckych oblastí Milan Zúbrik, Andrej Kunca Atlas kôd na drevinách spôsobených hmyzími a hubovými kodlivými èinite3⁄4mi HMYZ A HUBY NAICH LESOV Zvolen, 2011 HMYZ A HUBY NAICH LESOV Atlas kôd na drevinách spôsobených hmyzími a hubovými kodlivými èinite3⁄4mi VYDALO © NÁRODNÉ LESNÍCKE CENTRUM, Zvolen v roku 2011. Všetky práva vyhradené. Bez povolenia vydavateľa sa žiadna časť tejto publikácie nesmie reprodukovať, ukladať v elektronických pamätiach ani rozširovať v nijakej forme. TEXTY: © Milan Zúbrik, Andrej Kunca RECENZENTI: Doc. Jozef Konôpka, CSc., Ing. Pavol Hlaváč, PhD. FOTOGRAFIE: © Milan Zúbrik, Andrej Kunca ADRESA AUTOROV: © NLC-LVÚ Zvolen, T. G. Masaryka 22, 960 92 Zvolen DESIGN A GRAFIKA: © Mária Gálová SADZBA A ZALOMENIE: © Miloš Sedláček TLAČ: NÁRODNÉ LESNÍCKE CENTRUM, Referát reprografie ROZSAH: 200 strán NÁKLAD: 2500 ks ISBN 978 - 80 - 8093 - 143 - 8 3 PREDSLOV Lesné dreviny žijú v prostredí, ktorým sú aj podstatne ovplyvňované. Činitele prostredia nielen podporujú rast a vývoj stromov, ale v niektorých prípadoch ich aj poškodzujú. O poškodení sa hovorí vtedy, ak tieto činitele zmenili funkciu týchto drevín, ktoré od nich človek a spoločnosť očakáva. Nároky na zachovanie a zveľaďovanie stromov v lesoch kvôli svojim funkciám, ale aj v lesoparkoch, parkoch a alejach stúpajú a teda sa zvyšuje aj náročnosť na udržanie zdravotného stavu týchto drevín. I napriek vedeckým poznatkom je stále veľké množstvo neznámych faktorov ovplyvňujúcich zdravotný stav drevín. Neznáme sú nielen jednotlivé činitele, ale aj vplyv synergického pôsobenia niekoľkých činiteľov rôzneho pôvodu. Správne spoznanie vzťahov medzi škodlivými činiteľmi pomáha odborníkovi stanoviť prognózu ďalšieho vývoja stromu, porastu, krajiny, ako aj pravdepodobnosť naplnenia tejto prognózy a následne aplikovať primerané opatrenia. Nerešpektovaním názorov špecialistov na zdravotný stav lesov dochádza k nenapraviteľným škodám na životnom prostredí ľudí. V súčasnosti sme svedkami rozsiahleho hynutia smrečín, ktoré je spôsobené premnožením lykožrúta smrekového, čo je dôsledok zanedbania ochranárskych opatrení po vetrových kalamitách. Zaznamenávame pravidelne sa opakujúce gradácie mníšky veľkohlavej v dubinách, následkom čoho môže byť hynutie dubín na sekundárne tracheomykózne hubové ochorenie, alebo podkôrny hmyz. V tejto príručke je spracovaná problematika biotických škodlivých činiteľov lesných drevín z vedeckých a odborných poznatkov a vlastných skúseností autorov. Jej cieľom je prispieť k informovanosti lesníckej prvovýroby o možnom pôsobení najvýznamnejších činiteľov. Venuje sa opisom pre správnu determináciu, praktickým metódam prevencie, supresie ako aj východiskám pre prognózu vývoja lesného ekosystému v daných pôdnoklimatických podmienkach. Kniha má pomáhať prvovýrobcom v lesnom hospodárstve znižovať resp. predchádzať zbytočnému poškodzovaniu lesa cielenou integrovanou ochranou alebo naopak, šetriť náklady prvovýrobcovi aplikáciou neprimerane nákladných opatrení. Publikácia sa venuje dvom významným skupinám škodlivých činiteľov – hmyzu a hubám. Vybrali sme spolu vyše 70 najvýznamnejších činiteľov pre Slovensko a usporiadali ich podľa aktuálne platnej systematiky. Fotografický materiál zvyšuje prehľadnosť opisu znakov škodcov a ich poškodenia, čo uľahčuje čitateľovi, lesníkovi v prevádzke, prácu s knihou. Na vedeckú klasifikáciu druhov sme využili svetovú vedeckú a odbornú literatúru a informácie z projektu Fauna Europea (www.faunaeuropea.org) a Index Fungorum (www.indexfungorum.org). Veríme, že sa nám týmto dielom podarilo prispieť k zvýšeniu záujmu pracovníkov lesníckej prvovýroby o vplyv škodlivých činiteľov na zdravotný stav ich lesov, a následne aj o zvýšenie starostlivosti o lesné ekosystémy. Ak áno, práca nebola zbytočná. Milan Zúbrik a Andrej Kunca 4 SLOVO O AUTOROCH Ing. Milan Zúbrik, PhD. Narodil sa v roku 1966 v Novej Bani. Absolvoval Lesnícku fakultu Technickej univerzity vo Zvolene, zameranie ochrana rastlín. Od roku 1988 je zamestnanec Lesníckeho výskumného ústavu, od roku 1991 odboru ochrany lesa v Banskej Štiavnici. Je už od gymnaziálnych rokov zanietený amatérsky entomológ. Podnikol niekoľko študijných výprav za hmyzom v Európe aj Ázii – napr. v roku 2000 do západnej časti Himalájí a pohoria Karakorum. Od roku 1991 sa entomológii venuje aj profesionálne. Podrobne sa venoval najmä štúdiu mníšky veľkohlavej, jej prirodzeným nepriateľom, klasickým a najmä biologickým metódam ochrany. Bol a je koordinátorom viacerých významných domácich a zahraničných projektov. V roku 2000 pôsobil pol roka na Entomologickom oddelení OSN vo Viedni. Od roku 2007 je riaditeľom Národného lesníckeho centra – Lesníckeho výskumného ústavu vo Zvolene. Je známy doma aj v zahraničí vďaka prednáškam a odborným publikáciám na tému ochrany lesa proti hmyzím škodcom. Ing. Andrej Kunca, PhD. Narodil sa v roku 1973 vo Vranove nad Topľou. V roku 1992 absolvoval Strednú poľnohospodársku školu v Košiciach – Barci, v roku 1997 Fakultu ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene. Od roku 1997 pracuje na Lesníckom výskumnom ústave, odbore ochrany lesa a manažmentu zveri. Externé doktorandské štúdium na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene ukončil úspešnou obhajobou dizertačnej práce v roku 2002. Profesionálne sa špecializuje na hubové ochorenia lesných drevín, zvlášť na rakovinové ochorenia. V roku 2001 absolvoval vedeckú stáž na špecializovanom výskumnom pracovisku v USA – USDA-ARS, v Beltsville, MD (pod vedením Dr. Amy Rossman) a v roku 2002 na nemeckom lesníckom výskumnom ústave Niedersachsische Forstliche Versuchsanstalt v Göttingene (pod vedením Dr. Günter Hartmann). Od roku 2006 je vedúcim Strediska lesníckej ochranárskej služby v Banskej Štiavnici. Je spoluriešiteľom niekoľkých vedecko-technických projektov a samostatným riešiteľom menších výskumných a nevýskumných úloh. Venuje sa tiež poradenstvu pre súkromníkov aj úrady. 5 OBSAH Predslov ............................................................................. Slovo o autoroch .............................................................. 3 4 Hmyzí škodcovia lesa ...................................................... Hmyz .................................................................................... Hlavné skupiny škodlivého hmyzu ..................................... Rad polokrídlovce / Hemiptera ..................................... Rad blanokrídlovce / Hymenoptera .............................. Rad chrobáky / Coleoptera ............................................ Rad motýle / Lepidoptera .............................................. Rad dvojkrídlovce / Diptera ........................................... 6 6 7 7 10 14 17 20 Hubové ochorenia drevín ............................................... Huby ..................................................................................... Základné skupiny húb ......................................................... Rad Erysiphales .............................................................. Rad Rhytismatales .......................................................... Rad Agaricales ................................................................ Rad Hymenochaetales ................................................... Rad Polyporales .............................................................. Rad Pucciniales ............................................................... Rad Russulales ................................................................ 23 23 29 29 30 30 31 32 33 34 Hmyz ................................................................................... 35 Rad polokrídlovce / Hemiptera ..................................... 36 Rad blanokrídlovce / Hymenoptera .............................. 56 Rad chrobáky / Coleoptera ............................................ 76 Rad motýle / Lepidoptera .............................................. 114 Rad dvojkrídlovce / Diptera ........................................... 134 Huby .................................................................................... Rad Erysiphales .............................................................. Rad Rhytismatales .......................................................... Rad Agaricales ................................................................ Rad Hymenochaetales ................................................... Rad Polyporales .............................................................. Rad Pucciniales ............................................................... Rad Russulales ................................................................ 141 142 148 158 164 172 182 190 Literatúra ........................................................................... Vysvetlenie pojmov ........................................................ Register slovenských názvov ........................................ Register latinských názvov ............................................ 194 196 198 199 HMYZÍ KODCOVIA LESA 6 HMYZ Hmyz (Insecta) je trieda kmeňa článkonožce Arthropoda. Hmyzom nazývame také živočíchy, ktoré majú pevnú vonkajšiu kostru, článkované telo a článkované končatiny. Hmyz je počtom druhov a jedincov najbohatšia trieda v živočíšnej ríši. Zahŕňa vyše milióna popísaných druhov, pričom sa odhaduje, že státisíce druhov ešte stále čakajú na svoje objavenie. Telo hmyzu je zrastené z článkov. Dá sa na ňom jasne rozpoznať hlava (vznikla zo šiestich článkov), hruď (vznikla z troch článkov) a bruško (vzniklo z 11 – 12 článkov). Na hlave má hmyz zložené oči. Na temene sa niektorým skupinám hmyzu zachovali jednoduché očká. Tykadlá predstavujú dôležitý orgán čuchu a hmatu. Ich tvar je rôzny. Základný typ ústneho orgánu hmyzu je hryzavý, pri mnohých skupinách sa však vyvinuli špecializované ústroje – hryzavo-lízavé (včely), bodavo-cicavé (komáre, bzdochy), lízavo-cicavé (motýle). Hruď hmyzu je tvorená z 3 článkov (predohruď, stredohruď, zadohruď). Na každom hrudnom článku sa nachádza jeden pár končatín slúžiacich na pohyb. Hmyz má teda tri páry končatín. To je dôležitý rozpoznávací znak. Viaceré organizmy veľmi podobné hmyzu (napríklad pavúky alebo kôrovce) majú štyri a viac párov nôh. Končatiny má každý druh prispôsobené na svoje vlastné potreby. Noha je zložená z panvičky, predpanvičky, stehna, holene a chodidla s pazúrikmi. Stredohruď a zadohruď hmyzu môže niesť po jednom páre krídel. Obidva páry krídel takmer nikdy nie sú úplne rovnaké. U niektorých druhov sú zakrpatené, alebo vôbec nie sú vyvinuté. Podľa toho rozdeľujeme hmyz na bezkrídly Apterygota a krídlatý Pterygota. Nervová sústava je rebríčková a tvorí ju veľký mozgový uzol, nadhltanový uzol, podhltanový uzol a niekoľko malých uzlov v brušku. Hojnosť hmyzu závisí od mnohých faktorov. Pretože ide o malé živočíchy, môžu obsadzovať územia, ktoré sú pre iné živočíchy nedostupné. Ich početnosť výrazne závisí od klimatických podmienok a od dostatku potravy. Smerom na juh sa počet druhov na jednotku plochy zvyšuje. Najviac druhov žije v trópoch okolo rovníka. Vo vhodných podmienkach sa hmyz veľmi rýchlo rozmnožuje. Hmyz je oddeleného pohlavia. Rozmnožuje sa zväčša pohlavne – oplodnenými vajíčkami, ale niekedy aj nepohlavne – vajíčkami, ktoré samička znáša bez toho, aby sa párila so samcom (partenogenéza). Z vajíčok sa liahnu larvy. Podľa toho, ako sa larvy vyvíjajú, rozlišujeme hmyz s dokonalou premenou a hmyz s nedokonalou premenou. Pri dokonalej premene sa larva po určitom čase kuklí a z kukly sa liahne dospelé imágo (chrobáky, blanokrídlovce, dvojkrídlovce, motýle). Pri nedokonalej premene sa larva postupne mení na dospelého jedinca bez toho, aby prešla štádiom kukly (bzdochy, koníky). Dĺžka jednotlivých štádií značne varíruje. Hmyz delíme podľa významu pre človeka na štyri skupiny: Hmyz dýcha vzdušnicami. Je to sústava rozvetvených rúrok spevnených chitínom, ktoré zasahujú do všetkých tkanív a rozvádzajú do nich vzdušný kyslík. 1. Úžitkový hmyz – hmyz, ktorého produkty človek využíva (med, vosk, propolis, hodváb a pod.). 2. Užitočný hmyz – opeľuje kvety, produkuje med, významne reguluje stav iného (škodlivého) hmyzu, pomáha likvidovať uhynuté organizmy, ovplyvňuje kvalitu pôdy a pod. 3. Škodlivý hmyz – parazituje na živočíchoch a človeku, poškodzuje rastliny, ničí potraviny, prenáša rôzne infekčné ochorenia a pod. 4. Indiferentný hmyz – ostatný hmyz. Obrázok 1. Voška stromárka jelšová Pterocallis alni (De Geer, 1773) žije na vetvičkách jelší ukrytá pod vrstvou bielej vatovitej hmoty. Foto: Zúbrik Obrázok 2. Červec bukový Cryptococcus fagisuga (Lindinger, 1936) vyskytuje sa na kmeňoch bukov na celom Slovensku. Foto: Zúbrik 7 HLAVNÉ SKUPINY KODLIVÉHO HMYZU RAD POLOKRÍDLOVCE Rad Hemiptera vznikol zlúčením dvoch radov – rovnakokrídlovce Homoptera a bzdochy Heteroptera. Väčšina druhov je fytofágnych, majú bodavo-cicavé ústne ústroje, živia sa šťavami bylín a drevín, ktoré nabodávajú na rozličných miestach: na koreňoch, kmeňoch, konároch, listoch, ihliciach a púčikoch. Sú medzi nimi druhy monofágne, úzko aj široko oligofágne a polyfágne. Niektoré druhy spôsobujú na poškodených miestach rastlín vznik špecifických novotvarov „hrčiek, hálok“, napríklad vošky z čeľadí Pemphigidae a Adelgidae. Niektoré druhy pravých bzdôch sú dravé a živia sa inými druhmi hmyzu. V okrídlení rovnakokrídlovcov je veľká rozmanitosť. Existujú úplne bezkrídle jedince alebo je okrídlené len jedno z pohlaví. Po vyliahnutí z vajíčka prebieha vývoj zložitými typmi nedokonalej premeny. Paurometaboliou napríklad Psyllinae, homometaboliou napr. Adelgidae, allometaboliou Aleyrodidae, parametaboliou Coccinea, ktorá už naznačuje premenu úplnú. Mnohé druhy tohto radu sú nebezpečnými škodcami v poľnohospodárstve, ovocinárstve aj v lesníctve. Škodlivosť spočíva vo vysávaní rastlinných štiav, niektoré druhy prenášajú vírusové choroby, spôsobujú novotvary, mnohé vylučujú sladké lepkavé výkaly (medovica), ktoré zalepujú na asimilačných orgánoch prieduchy, čím obmedzujú dýchanie. Z radu Hemiptera v lesoch najviac škodia vošky. Sú bežnou súčasťou lesných spoločenstiev. Vyskytujú sa prakticky na všetkých druhoch lesných drevín, krov a bylín. Sú medzi nimi druhy, ktoré majú tendenciu za priaznivých podmienok zvyšovať svoju početnosť a spôsobovať škody. Tie zväčša nie sú tak intenzívne, aby priamo spôsobili úhyn stromov. Cicaním rastlinných štiav však stromy jednak oslabujú (tie sa stávajú náchylnejšie Obrázok 3. Voška ríbezľová Cryptomyzus ribis (Linnaeus, 1758) žije na spodnej strane listov ríbezlí. Na miestach cicania sa na listoch objavujú klenuté pľuzgiere, ktoré sa sfarbujú do žlta alebo do červena. Foto: Zúbrik HEMIPTERA na poškodenie inými činiteľmi) ale aj narušujú povrchové pletivá a tvoria mikroskopické rany čím vytvárajú tzv. „vstupnú bránu“ pre prenos infekcií. Do skupiny Aphidoidea radu Hemiptera patrí u nás približne 750 malých druhov hmyzu s jemným telom. Za väčšinu problémov, ktoré vošky v lesoch spôsobujú sú zodpovední zástupcovia čeľadí Aphididae (pravé vošky), Lachnidae (medovnicovité), Pemphigidae (vlnačkovité) a Adelgidae (kôrovnice). Asi najhojnejšie môžeme nájsť medzi ihlicami borovíc na konárikoch cicať medovnicu borovicovú Cinara pini. Je veľká 3,5 – 4 mm. Ak sú miniatúrni jedinci (do 1 mm) cicajúci na vetvičkách husto pokrytí voskovou vatou môže ísť o kôrovnicu borovicovú Pineus pini. Jednotlivo medzi ihlicami jedle žije veľká medovnica zelená Buchneria pectinattae (zelená, 3,5 mm veľká) a Todolachus piceae (čierna). Ihlice nahor krúti voška jedľová Mindarus abietinus, nadol kôrovnica kaukazská Dreyfusia nordmannianae. Na kmeni starších jedlí žije kôrovnica jedľová Dreyfusia piceae. Medzi ihlicami smreka cicajú menšie kolónie veľkých druhov z čeľade medovnicovitých. Napr. Lachniella constata alebo Cinara piceae. Typické hrčky tvorí na smreku kôrovnica smrekovcová Adelges laricis a kôrovnica zelená Sacchiphantes viridis. Na mladých výhonkoch smrekovcov cicia Cinara laricicola a Cinara laricis. Najväčšie škody ale spôsobuje kôrovnica zelená Sacchiphantes viridis a kôrovnica smrekovcová Adelges laricis. Na buku je najhojnejšia stromárka buková, cicajúca na listoch. Po konárikoch dubov často sliedi medovnica dubová Lachnus roboris. Na listoch brestov tvoria hrčky vlnačka brestová Eriosoma ulmi a vlnačka hladká Tetraneura ulmi. Na listoch jaseňov škodí dutinárka jaseňová Prociphilus fraxini. Veľmi hojné sú hrčky rozličného tvaru na listových stopkách u topoľov. Tvorí ich napr. dutinárka listová Pemphigus filaginis alebo dutinárka skrutkovitá Pemphigus spirothecae. Obrázok 4. K bežným voškám patrí voška ružová Macrosiphum rosae (Linnaeus, 1758). Foto: Zúbrik 8 Obrázok 5. Medovnica dubová Lachnus roboris (Linnaeus, 1758) prezimuje v štádiu vajíčka na vetvičke dubov. Foto: Zúbrik Obrázok 6. Na vetvičkách smrekov sú viditeľné hnedé “nádory”, ktoré sú v skutočnosti dospelé samičky červca smrekového Physokermes piceae (Schrank, 1801). Foto: Zúbrik Obrázok 8. V posledných rokoch sa na Slovensko z juhu rozširuje nápadne sfarbená voška Aphis nerii (Boyer de Fonscolombe, 1841). Žije na oleandroch. Foto: Zúbrik Obrázok 7. Tmavé nádory na vetvičkách topoľov ukrývajú kolónie vošky Pemphigus immunis (Buckton, 1896). Foto: Zúbrik 9 Obrázok 9. Voška Tuberculatus annulatus (Hartig, 1841) žije hojne na listoch dubov. Foto: Zúbrik Obrázok 10. Voška Thecabius affinis (Kaltenbach, 1843) žije vo vnútri zloženého listu topoľa. Foto: Zúbrik Obrázok 11. Na konci vetvičiek v zloženom liste vŕby žije malá kolónia vošiek Aphis farinosa (J.F. Gmelin, 1790). Foto: Zúbrik 10 Obrázok 12. Cikády Cicadidae žijú hojne v teplejších oblastiach Európy. Niektoré menšie druhy žijú aj u nás. Ich larvy poškodzujú korene stromov. Foto: Zúbrik RAD BLANOKRÍDLOVCE Veľký a početný rad. Počet druhov vyskytujúcich sa u nás sa odhaduje asi na 10 000. Patria sem naše najmenšie druhy hmyzu, s dĺžkou tela len 0,5 mm (napr. v čeľadi Trichogrammidae). Najväčšie druhy dosahujú dĺžku 4 – 5 cm. HYMENOPTERA Obrázok 13. Súdkovitá hálka na vetvičke duba, vysoká 10 – 15 mm patrí druhu Andricus glutinosus (Giraud, 1859). Foto: Zúbrik U mnohých druhov je výrazný sexuálny dimorfizmus vo veľkosti a tvare tela, v tvare tykadiel a v okrídlení. Častá je aj sezónna mnohotvárnosť napríklad u zástupcov čeľade Cynipidae. Sú typické striedaním partenogenetických (nepohlavných – v populácii sa vyskytujú len partenogenetické samičky) a obojpohlavných generácií (v populácii sú zastúpené samce aj samičky). U niektorých skupín sa vyvinula mnohotvárnosť sociálna (mravce, osy, včely). Jedince, ktoré v kolónii zaujímajú rôzne postavenie majú aj rôzny tvar tela. Dospelé imága majú spravidla dva páry blanitých, priehľadných krídel. U niektorých skupín môžu byť zakrpatené, alebo len dočasné (mravce). Sú prípady, keď je okrídlené len jedno pohlavie – samčeky. Samičky väčšiny druhov majú viac-menej zreteľne vyvinuté znášadlo – kladielko, u niektorých druhov veľmi veľké a nápadné (Ichneumonidae, Siricidae). Znášadlo im slúži na to, aby do rastlinných pletív ukladali svoje vajíčka. Niektoré druhy píloviek dokážu vložiť vajíčko 2 – 3 cm hlboko do dreva stromu. Parazitické druhy blanokrídlovcov kladú svoje vajíčka do tela iného hmyzu. Tiež na to používajú kladielko. Niektoré druhy majú na konci bruška žihadlo. Obrázok 14. Ježovitá hálka druhu Andricus lucidus (Hartig, 1843) má v priemere len asi 3 – 4 mm, ale vyrastajú z nej 6 – 7 mm dlhé, na konci zhrubnuté výbežky. Foto: Zúbrik Vývoj blanokrídlovcov prebieha dokonalou (úplnou) premenou. Rozmnožujú sa vajíčkami. Samičky svoje vajíčka kladú do rastlinných pletív, na ich povrch alebo do tiel svojich hostiteľov. Z vajíčok sa liahnu červíkovité larvy. Niektoré voľne žijúce fytofágne larvy majú húsenicovitý tvar (tzv. pahúsenice) s tromi pármi nôh na hrudi, s rôznym počtom panôžok s posuvkami na článkoch bruška. Kukly sú prevažne voľné a pri väčšine druhov sú uložené v zámotkoch. Vyskytujú sa však aj kukly múmiovité, napríklad pri chalcidkách. čoskoro hynie. Patrí sem včela užitočná tvorbou medu a opeľovaním rastlín. Podobne užitočné sú aj mnohé druhy čmeliakov, ktoré opeľujú rastliny a tak pomáhajú pri ich reprodukcii. Potravou dospelého hmyzu sú rôzne sladké šťavy rastlinného (nektár kvetov), ale aj živočíšneho pôvodu (výkaly vošiek, živočíšne šťavy). Niektoré imága neprijímajú vôbec potravu. Na mladých boroviciach škodia larvy ploskanky sadenicovej Acantholyda hieroglyphica. Jej húsenica žije vo vnútri pradivového vaku, na ktorom sa zachytáva jej vlastný trus. V porastoch do 20 rokov škodia hrebenárka borovicová Diprion pini a hrebenárka hrdzavá Neodiprion sertifer. Na smrekových ihliciach škodí ploskanka smreková Cephalcia abietis. Prednostne napáda staršie smrekové porasty (nad 60 rokov) v horských polohách. Vo vyšších polohách sa môže vyskytovať piliarka horská Pachynematus montanus, ktorá napáda skôr staršie, prípadne strednoveké porasty. Pahúsenice piliarky smrekovej Pristiphora abietina škodia v mladších porastoch, nie starších ako 20 – 30 rokov. Na listoch brezy žijú larvy Fenusella nana a Croesus latitarsus. Na duboch žije veľká skupina druhov rodu Andricus spp. a Cynips spp. Ich larvy žijú v hálkach. Patrí k nim napríklad Andricus (Neuroterus) albipes, Andricus crispator, Andricus curvator, Andricus (Cynips) coronatus, Andricus kollari, Andricus lignicola a ďalšie. V hálkach na listoch vŕb žije a škodí Pontania proxima, Pontania vesicator a Pontania viminalis. Čalúnicovité včely Megachile spp. vykrajujú z okraja listov oválne výkrojky. Odhryznutý kúsok listu použijú ako výstelku pre budúce potomstvo vo svojom hniezde. Pílovky (Siricidae) žijú v dreve a technicky ho znehodnocujú. V potrave lariev je značná rozmanitosť. Živia sa najčastejšie pletivami rastlín. Žijú na listoch (napr. Tethredinidae), vyvíjajú sa v dreve (Siricidae), v hálkach a novotvaroch na rastlinách (Cynipidae), v semenách a pod. Mnohé druhy žijú paraziticky vo vajíčkach, larvách, kuklách aj v imágach iného hmyzu. Takýmto druhom hovoríme entomofágy. Larvy mnohých druhov sú kŕmené v hniezdach potravou rastlinného (včely, čmeliaky), alebo živočíšneho (osy) pôvodu. Samičky niektorých druhov prinášajú do hniezda žihadlom omráčený, nepohyblivý hmyz a pavúky, ktoré potom slúžia ako potravy ich larvám. V lesoch sú blanokrídlovce veľmi hojné. Dokonca niektoré patria počtom jedincov medzi najpočetnejší hmyz. Sú medzi nimi významní škodcovia lesa. Existuje ale medzi nimi aj veľmi veľa užitočných druhov. Napríklad zástupcovia čeľadí Ichneumonidae, Braconidae a Chalcididae patria k významným regulátorom početnosti mnohých druhov škodlivého hmyzu. Ich larvy sa vyvíjajú v telách hostiteľov. Takto napadnutý hmyz Obrázok 15. Hrčiarka dubienková Andricus kollari (Hartig, 1843) je jedna z našich najhojnejších hálkotvorných druhov blanokrídlovcov v dubových lesoch. Na vetvičkách dubov tvorí okrúhlu, svetlohnedú, tvrdú hálku s priemerom 1 – 3 cm. Foto: Zúbrik Rad blanokrídlovcov sa systematicky delí na dva podrady, podľa spôsobu pripojenia bruška k hrudi. V podrade Symphyta je bruško pripojené k hrudi celou šírkou, v podrade Apocrita je pripojené stopkou, ktorú tvorí druhý bruškový článok (prvý sa zúčastňuje ešte na stavbe hrudi). Obrázok 16. Pílovkovité Siricidae sú stredné až veľké blanokrídlovce. Larvy vyžierajú v dreve chodby pevne vyplnené jemnou drvinou. Vyliahnuté imága vyhrýzajú okrúhly otvor, ktorým opúšťajú drevo. Foto: Zúbrik 11 12 Obrázok 17. Sršne Vespa crabro (Linnaeus, 1758) poškodzujú kôru mladých výhonkov. Foto: Zúbrik Obrázok 18. Periclista lineolata (Klug, 1816) má nápadnú, zelenú, asi 15 – 17 mm veľkú húsenicu s množstvom čiernych, na konci rozdvojených výrastkov. Foto: Zúbrik Obrázok 19. Takáto spleť chodieb je výsledok práce lesných mravcov. Mravec čiernolesklý Lasius fuliginosus (Latreille, 1798) si vytvára svoje mraveniská v pňoch, pod kameňmi a pri múroch. Foto: Zúbrik Obrázok 20. Okrúhla hálka s priemerom 5 – 12 mm, ktorá sa objavuje na spodnej strane listu, patrí druhu Pontania viminalis (Linnaeus, 1758). Foto: Zúbrik 13 Obrázok 21. Hrčiarka šípová Diplolepis rosae (Linnaeus, 1758) sa liahne na jar. Pôsobenie larvy vyvoláva tvorbu špecifickej zdureniny – „chlpatej“ hálky s množstvom výbežkov vo vnútri ktorej žije. Foto: Zúbrik Obrázok 23. Čalúnicovité Megachile spp. vyhrýzajú z okraja listu pravidelné oválne výrezy. Foto: Zúbrik Obrázok 24. Aphelonyx cerricola (Giraud, 1859) vytvára hálky na vetvičkách duba cerového. Foto: Zúbrik Obrázok 22. Tento požerok vyhrýza v kôre starších borovíc larva malého blanokrídlovca Strongylogaster lineata (Christ, 1791). Foto: Zúbrik 14 RAD CHROBÁKY COLEOPTERA Počtom rodov a druhov sú chrobáky najpočetnejší rad hmyzu s veľmi rozmanitým tvarom, veľkosťou tela a spôsobom života. Najmenšie druhy sú dlhé len asi 0,5 – 1 mm, najväčšie naše druhy dosahujú veľkosť 6 – 8,5 cm (Lucanus cervus). Najväčšie druhy chrobákov žijú v brazílskych pralesoch. Fúzač Titanus giganteus môže merať až 16 cm a nosorožtek Dynastes hercules viac ako 18 cm. Charakteristickým znakom chrobákov sú silné sklerotizované krídla prvého páru, ktoré sa nazývajú krovky (elytrae). Druhý pár krídel je blanovitý, v pokoji zložený pod krovkami. Pri veľkej väčšine druhov krovky kryjú strednú, zadnú hruď a celé bruško. Aj blanovité krídla druhého páru sú niekedy redukované, neschopné letu, alebo celkom miznú. Vtedy bývajú aj krovky pozdĺž stredného švíka zrastené. Ústne ústroje chrobákov sú hryzavé. Mimoriadne dobre majú ústne ústroje vyvinuté napríklad mäsožravé druhy (čeľ. Carabidae) a drevokazné druhy (čeľ. Cerambycidae). Obrázok 25. Roháč obyčajný Lucanus cervus (Linnaeus, 1758) je náš najväčší chrobák (60 – 75 mm). Pretože sa vyvíja v starých, mŕtvych alebo chradnúcich stromoch. Vážnejšie škody nespôsobuje. Foto: Zúbrik Chrobáky sa rozmnožujú vajíčkami. Vývoj po vyliahnutí z vajíčka prebieha dokonalou – úplnou premenou. Kukla je voľná a sú na nej viditeľné všetky základné orgány a tvary budúceho imága. Väčšina druhov sa kuklí na mieste žeru lariev. Vývoj larvy trvá rozlične dlho. U niektorých druhov sa larva vyvinie do štádia kukly za 1 – 2 mesiace a takéto druhy potom môžu mať 2 – 3 generácie do roka (Scolytidae, Chrysomelidae, Coccinellidae a pod.). Iné druhy potrebujú na vývoj larvy 3 – 4 roky (Lucanidae, Cerambycidae, Melolontha spp. a pod.). Obrázok 26. Nosáčik žaluďový Curculio glandium (Marsham, 1802) poškodzuje žalude. Larva do jesene vyžiera vnútro, potom cez vyhryzený otvor opúšťa žaluď a prezimuje v hrabanke. Foto: Zúbrik Obrázok 28. Fúzače rodu Rhagium spp. s krátkymi tykadlami, sú veľké 12 – 25 mm. Ich larvy žijú pod kôrou ihličnatých aj listnatých stromov. Foto: Zúbrik Obrázok 27. Fúzač Saperda scalaris (Linnaeus, 1758) žije v chodbách pod kôrou odumierajúcich listnatých stromov, kde sa vyvíja 2 roky. Foto: Zúbrik 15 Obrázok 31. Veľmi nebezpečný je zrelostný žer pohlavne nedospelých imág tvrdoňa smrekového Hylobius abietis (Linnaeus, 1758) na sadeniciach ihličnatých drevín, najmä borovíc. Foto: Zúbrik Ekológia chrobákov je veľmi rozmanitá. Imága sa živia rastlinnými pletivami, rastlinnými zvyškami a niektoré sú aj dravé. Larvy sú zväčša fytofágne, zoofágne, saprofágne, alebo dravé. Žijú voľne v zemi, na zemi, vo vode, v hnijúcich ostatkoch rastlinného aj živočíšneho pôvodu, na podzemných aj nadzemných častiach rastlín, v lyku, dreve, ožierajú ihlice, listy, púčiky alebo aj kvety. Obrázok 29. Na smreku žije viacero druhov podkôrneho hmyzu z čeľade krascovité Buprestidae. Typickým znakom ich prítomnosti sú úzke, dlhé požerky zarezané hlboko do beli. Foto: Zúbrik V prírode a v lesoch sa chrobáky vyskytujú veľmi často. Tvoria význačnú zložku biocenóz. Sú medzi nimi druhy veľmi škodlivé, kalamitne sa premnožujúce, ale aj veľmi užitočné. Niektoré druhy patria z celej triedy hmyzu medzi najvýznamnejších škodcov lesa (lykožrút smrekový, lykožrút lesklý a pod.). Na kmeni borovíc žije nebezpečný lykokaz borinový Tomicus minor a lykokaz borovicový Tomicus piniperda. Na kmeňoch jedlí škodia lykožrút jedľový Pityokteines curvidens, lykožrút malý Pityokteines vorontzowi a lykožrút prostredný Pityokteines spinidens. Na smreku sú najnebezpečnejší lykožrút smrekový Ips typographus, lykožrút lesklý Pityogenes chalcographus, lykožrút smrečinový Ips amitinus, lykožrút severský Ips duplicatus a lykožrút obyčajný Pityophthorus pityographus. V rôznych druhoch ihličnatých stromov sa vyvíja drevokaz čiarkovaný Trypodendron lineatum. V dreve dubov žije fúzač veľký Cerambyx cerdo, Agrilus biguttatus, Chrysobothris affinis a najmä nebezpečný podkôrnik dubový Scolytus intricatus. Na brestoch škodí podkôrnik brestový Scolytus scolytus a podkôrnik pásikavý Scolytus multistriatus. Na listoch vŕb žijú larvy aj imága váhavca rakytového Melasoma vigintipunctata a Lochmaea capreae. Na listoch škodí aj imágo chrústika záhradného Phyllopertha horticola. V dreve listnatých aj ihličnatých drevín žijú larvy drvinára hnedého Hylecoetus dermestoides. K bežným druhom v listnatých porastoch patria chrústy rodu Melolontha spp. Obrázok 33. Liskavka topoľová Melasoma populi (Stephens, 1831) je nápadný, červený, asi 1 cm veľký chrobák, ktorý sa často vyskytuje na listoch topoľov a občas aj vŕb. Foto: Zúbrik Obrázok 30. Lykožrút malý Pityokteines vorontzowi (Jacobson, 1895) vyhľadáva vetvy a vrcholce starších, chradnúcich jedlí. Napáda ich spoločne s ostatnými druhmi tohto rodu a spôsobuje odumieranie vrcholcov. Foto: Zúbrik Obrázok 32. Larvy smoliara mladinového Pissodes notatus (Fabricius, 1787) vyžierajú v lyku na územkovej časti tenké, neskôr sa rozširujúce chodby, na konci ktorých sa kuklia v kuklových kolískach oddelených od kôry jemnou vrstvou drviny. Foto: Zúbrik 16 Obrázok 34. Chrúst obyčajný Melolontha melolontha (Linnaeus, 1758) je chrobák veľkosti 25 – 30 mm s tmavohnedým až čiernym štítom a hnedými krovkami. Poškodzuje listy a korene listnatých aj ihličnatých stromov. Foto: Zúbrik Obrázok 35. Drevokaz bukový Trypodendron domesticum (Linnaeus, 1758) je nebezpečný technický škodca dreva, ktorý škodí hlavne na buku, ale aj na iných listnáčoch. Samička vyhlodáva v dreve rozvetvujúce sa chodby, infikuje ich ambróziovými hubami, ktorými sa živia larvy aj imága. Foto: Zúbrik Obrázok 36. Fúzač Plagionotus detritus (Linnaeus, 1758) škodí na kmeňoch dubov. Foto: Zúbrik 17 RAD MOTÝLE LEPIDOPTERA listnatých aj ihličnatých drevín na rozsiahlych plochách porastov. K našim najnebezpečnejším lesným škodcom patrí mníška veľkohlavá Lymantria dispar. Obrázok 37. Efektne sfarbená húsenica druhu Diloba caeruleocephala (Linnaeus, 1758) je hojná na listnatých stromoch. Foto: Zúbrik Charakteristickým znakom motýľov sú dva páry blanitých krídel, po celej ploche pokrytých šupinkami. U nás žije približne 3 000 druhov denných a nočných motýľov. Najmenšie merajú v rozpätí krídel 0,4 mm, najväčšie 7 – 8 cm. Náš najväčší motýľ okáň hruškový Saturnia pyri má v rozpätí krídel 10 – 13 cm. U motýľov je častý sexuálny dimorfizmus, ktorý sa prejavuje v tvare a dĺžke tykadiel, vo sfarbení a veľkosti krídel, niekedy v okrídlení (samičky niektorých druhov sú bez krídel, alebo s krídlami silne redukovanými, takže nie sú schopné lietať, napríklad niektoré druhy čeľade Geometridae). Ústne ústroje sú cicavé, tvoria cuciak rôznej dĺžky, pri mnohých druhoch je však zakrpatený a imága často neprijímajú potravu. Motýle sa rozmnožujú vajíčkami. Po vyliahnutí prebieha vývoj dokonalou – úplnou premenou. Kukly sú pri veľkej väčšine druhov múmiovité. Samičky kladú vajíčka po jednom alebo v skupinách, najčastejšie na živnú rastlinu larválneho štádia – húseníc. Húsenice sú lysé aj ochlpené, majú väčšinou tri páry nôh hrudných, štyri páry nôh brušku a posuvky. Takmer všetky húsenice sú fytofágne, najčastejšie ožierajú listy a ihlice, ale žijú aj v kôre, pod kôrou v lyku stromov, vo výhonkoch, v púčikoch, v listoch a ihliciach, kde vyžierajú chodbičky, alebo plošné dutinky (mínovanie), ďalej v šiškách, semenách a plodoch ovocných stromov, v uskladnenej múke, vo vlnených látkach a v kožušinách. Húsenice niektorých čeľadí si robia vaky, v ktorých sa zdržujú a nosia ich so sebou. Vývoj húseníc trvá obyčajne 1 – 3 mesiace. Len u druhov, ktoré v štádiu húsenice aj prezimujú, dlhšie. Motýle škodia len v larválnom štádiu, imága sa živia voľne prístupnými rastlinnými šťavami, alebo neprijímajú vôbec potravu. Veľmi mnoho druhov motýľov je indiferentných, ale napriek tomu rad motýľov patrí k hospodársky najvýznamnejšiemu hmyzu. Sú medzi nimi druhy, ktoré sa často veľmi premnožujú a spôsobujú holožery Ihlice borovíc poškodzujú húsenice mory borovicovej Panolis flammea, priadkovca borovicového Dendrolimus pini a piadivky tmavoškvrnnej Bupalus piniarius. V púčikoch žije húsenica obaľovača mládnikového Rhyacionia buoliana. Spôsobuje deformácie rastu nežiaduce najmä v záhradách, parkoch a plantážach vianočných stromčekov. Na smreku a borovici môže škodiť mníška obyčajná Lymantria monacha. Našťastie v posledných rokoch sú škody, ktoré u nás spôsobuje, oveľa menšie ako je tomu v okolitých krajinách (napr. v Poľsku alebo v Českej republike). Na ihliciach smreka pichľavého žije psota Coleotechnites piceaela. Na jedli škodí obaľovač červenohlavý Zeiraphera rufimitrana. Na smrekovci sa niekedy premnožuje rúrkovček smrekovcový Coleophora laricella. Na listoch buka spôsobuje žer štetinavec orechový Calliteara pudibunda. Jeho pekné húsenice žerú koncom leta. Na kmeňoch bukov bývajú nápadné požerky motýľa Ectoedemia liebwerdella. Veľa druhov motýľov žije na duboch. Okrem už spomenutej mníšky veľkohlavej Lymantria dispar, ktorá spôsobuje holožery na tisícoch hektárov, škodia aj obaľovače ako napríklad obaľovač zelený Tortrix viridana, Archips xylosteana a obaľovač dubový Aleimma loeflingiana. Nebezpečný je aj výskyt druhov piadivka jesenná Operopthera brumata a piadivka zimná Erannis defoliaria. Na duboch žije priadkovček dubový Thaumetopoea processionea. Robí si hniezda na kmeňoch stromov, odkiaľ húsenice vyliezajú spoločne za potravou. Je veľmi nebezpečný tým, že chĺpky húseníc môžu vyvolávať pri styku s pokožkou alergické reakcie. Na listoch topoľov a vŕb žijú húsenice mníšky pižmovej Euproctis similis a mníšky vŕbovej Leucoma salicis. Často spôsobujú holožery. V dreve žije húsenica drevotoča obyčajného Cossus cossus a podobníka ovadovitého Paranthrene tabaniformis, či Sesia apiformis. Ploskáčik pagaštanový Cameraria ohridella škodí na listoch pagaštanov a mníška zlatoritka Euproctis chrysorrhoea spôsobuje defoliácie na ovocných stromoch v záhradách a v stromoradiach okolo ciest. Obrázok 38. Mníška zlatoritka Euproctis chrysorrhoea (Linnaeus, 1758) sa vyskytuje najmä v stromoradiach ovocných stromov, v záhradách a na okrajoch lesných porastov. Húsenice žerú spoločne, neskôr sa rozliezajú a žerú jednotlivo. Foto: Zúbrik 18 Obrázok 39. Larva druhu Ectoedemia liebwerdella (Zimmermann, 1940) vyžiera požerky v kôre kmeňov najmä starších bukov. Foto: Zúbrik Obrázok 41. Drobný motýľ Phyllonorycter issikii (Kumata, 1963) vytvára typické požerky na listoch lipy. Foto: Zúbrik Obrázok 40. Thaumetopoea pityocampa (Denis & Schiffermuller, 1775) si na strome vytvára „hniezdo“, v ktorom húsenice nocujú a odkiaľ sa ráno a večer vydávajú spoločne v „radoch“ za potravou. Druh žije v južnej Európe a mohol by sa v krátkej dobe objaviť aj na Slovensku. Foto: Zúbrik Obrázok 42. Požerok motýľa Parectopa robiniella (Clemens, 1863) sa objavuje v strednej časti vrchnej strany listu, prekračuje strednú žilku a má nepravidelný, amébovitý tvar. Foto: Zúbrik Obrázok 43. Húsenica motýľa Coleophora badiipennella (Duponchel, 1843) žije vo zvláštnom útvare na liste brestov. Foto: Zúbrik 19 Obrázok 44. Na vrchnej strane listu duba tvorí húsenica motýľa Tischeria ekebladella (Bjerkander, 1795) nepravidelnú, veľkú bielu škvrnu – mínu. Foto: Zúbrik Obrázok 45. Chlpatá húsenica štetinavca orechového Calliteara pudibunda (Linnaeus, 1758) je pekne žltozeleno sfarbená, so štyrmi skupinami dlhších žltých štetín na vrchnej strane, medzi ktorými sú zamatovočierne zárezy. Foto: Zúbrik Obrázok 46. Samček mníšky obyčajnej Lymantria monacha (Linnaeus, 1758) má rozpätie krídel 30 – 40 mm, samička je o niečo väčšia (45 – 55 mm), má biele krídla s početnými tmavými pásikmi a vlnovkami. Foto: Kunca Obrázok 47. Samček piadivky zimnej Erannis defoliaria (Clerck, 1759) je svetlookrový až sivožltý, s dvomi tmavšími priečnymi pásmi na predných krídlach. Foto: Zúbrik Obrázok 48. Húsenice priadkovca obrúčkavého Malacosoma neustria (Linnaeus, 1758) sa liahnu v apríli a v máji. Foto: Zúbrik 20 RAD DVOJKRÍDLOVCE DIPTERA Známy a bežný hmyz. U nás sa vyskytuje asi 6 000 druhov s veľmi rozmanitým spôsobom života. Určite najznámejší druh tohto radu je mucha domáca Musca domestica. Aj ďalší známy „súputník“ človeka – komár, patrí tiež do tohto radu. Zaraďujeme sem hmyz malej až strednej veľkosti s dĺžkou tela od 0,5 mm až po takmer 50 mm. Charakteristickým znakom dvojkrídlovcov je jeden pár krídel, druhý pár je premenený na tzv. kyvadielka (haltarae). Niektoré druhy sú aj bezkrídle. Bežný je sexuálny dimorfizmus v rôznych znakoch tela. Ústne ústroje sú cicavé, prispôsobené k olizovaniu tekutej potravy alebo aj pichaniu. Larvy sú červovité, kukly múmiové, alebo súdočkovité. Rozmnožuje sa oplodnenými vajíčkami, partenogenéza je zriedkavejšia. Plodnosť samičiek je často vysoká, kladú stovky až tisícky vajíčok. Vyskytuje sa aj viviparia (živorodosť), t. j. v tele samičky prebehne aj časť postembryonálneho vývoja. Dospelý hmyz sa živí väčšinou rôznymi šťavami z kvetov, na výkaloch. Výnimočne sa objavujú aj druhy, ktoré sú dravé – chytajú a požierajú iný hmyz. Niektoré druhy sú hematofágne (cicajú krv hostiteľov). Larvy žijú v rôznom prostredí, v tečúcich i stojatých, čistých aj znečistených vodách, v pôde, humuse, pletivách rastlín, trúchnivejúcom dreve, hubách, odpadkoch z potravín, truse cicavcov a mnohé parazitujú aj v larvách iného hmyzu. Hospodársky význam dvojkrídlovcov je veľký v zápornom aj v kladnom zmysle. Mnohé druhy sú škodcovia lesných drevín, poľnohospodárskych rastlín, rôznych potravín, zvierat (parazity). Veľmi škodlivé sú aj ako aktívne alebo pasívne prenášače nebezpečných chorôb, a preto sú významné v humánnej aj veterinárnej medicíne. Obrázok 49. Larva drobnej muchy Rabdophaga rosaria (Low, 1850) žije v zhluku listov na konci vŕbovej vetvičky. Foto: Zúbrik Obrázok 50. Vo vnútri smrekovcovej šišky žije Resseliella skuhravyorum (Skrzypczynska, 1975). Foto: Zúbrik Obrázok 51. V zdureninách na listových stopkách žije Contarinia petioli (Kieffer, 1898). Foto: Zúbrik 21 Mnohé druhy sú užitočné napríklad ako opeľovače kvetov. Niektoré druhy žijú paraziticky v inom škodlivom hmyze (Tachinidae). Larvy mnohých druhov urýchľujú rozklad organických látok (napríklad trusu, zdochlín) a mnohé sú významnou zložkou edafónu a vo veľkej miere sa podieľajú na tvorbe humusu. Systematicky sa rad Diptera delí na dva podrady, podľa počtu článkov a dĺžky tykadiel: Nematocera majú tykadlá dlhé, mnohočlánkové, často dlhšie ako telo, Brachycera majú tykadlá krátke, obyčajne s tromi článkami. Tento podrad sa ešte delí na dve skupiny, podľa spôsobu prasknutia obalu kukly pri eklózii imág: Orthorapha – kukly praskajú rovným, pozdĺžnym švíkom, Cyclorapha – kukly sa otvárajú okrúhlym viečkom. V lese žije pomerne veľké množstvo druhov čeľade byľomorovitých (Cecidomyiidae). Imága sú drobné, komárom podobné dvojkrídlovce, veľké 1 – 2 mm. Vajíčka kladú na listy a ihlice stromov. Na mieste vpichu sa vytvára druhovo špecifický útvar – hálka, v ktorom žijú larvy týchto druhov. Svojím pôsobením znižujú vitalitu stromov a znižujú aj ich estetickú hodnotu. K známejším druhom patria napríklad Rabdophaga rosaria a Rabdophaga salicis na vŕbach, Didymomyia tiliacea na listoch líp, Craneiobia corni, ktorá tvorí hálky na listoch svíbu, Hartigiola annulipes a Mikiola fagi na buku a viaceré druhy žijúce na listoch dubov napríklad Janetia cerris, Contarinia subulifex, Dryomyia circinans, Macrodiplosis volvens a ďalšie. V lesných škôlkach škodia na sadeniciach larvy zástupcov čeľade Tipulidae. Obrázok 52. Drobná larva muchy Harmandiola tremulae (Winnertz, 1853) sa vyvíja v červených hálkach na listoch osiky. Foto: Zúbrik Obrázok 53. Na spodnej strane listov duba cerového sa často vo veľkým množstvách tvoria hálky. V ich vnútri žije larva druhu Dryomyia circinans (Giraud, 1861). Foto: Zúbrik Obrázok 55. V lesoch žije niekoľko druhov čiernych múch rodu Tipula spp. Ich larvy škodia na koreňoch mladých stromčekov. Foto: Zúbrik Obrázok 54. Druh Obolodiplosis robiniae (Haldeman, 1847) sa objavil na území Slovenska len v poslednom období. Vyskytuje sa hojne v južných oblastiach, kde škodí na listoch agáta. Foto: Zúbrik 22 Obrázok 56. Pod kôrou stromov nachádzajú pre svoj vývoj vhodné podmienky larvy viacerých druhov múch. Nie všetky sú škodlivé. Viaceré len využívajú vhodné podmienky, ktoré im toto prostredie ponúka a stromom neškodia. Foto: Zúbrik Obrázok 57. Vo vnútri 3 – 5 mm dlhých hálok na listoch duba cerového žijú larvy Contarinia subulifex (Kieffer, 1897). Foto: Zúbrik Obrázok 58. Larva mušky Macrodiplosis volvens (Kieffer, 1895) žije vo vnútri záhybu na liste duba vytvoreného medzi dvoma lalokmi. Foto: Zúbrik Obrázok 60. V záhyboch listov hrabu žijú larvy mušky Contarinia carpini (Kieffer, 1897. Foto: Zúbrik Obrázok 59. Na listoch lipy sa vytvárajú počas leta asi 3 mm veľké hálky. Sú viditeľné na obidvoch stranách listu. V ich vnútri žijú larvy druhu Didymomyia tiliacea (Bremi, 1847). Foto: Zúbrik HUBOVÉ OCHORENIA DREVÍN HUBY Huby a hubové organizmy sú po hmyze druhou najpočetnejšou skupinou organizmov na našej planéte. Ich celkový počet sa odhaduje na 1,5 milióna druhov. Z tohto odhadovaného počtu bolo právoplatne opísaných len asi 5 %. Menej informácií máme už len o nebunkových organizmoch, z ktorých poznáme len asi 4 %. Z cievnatých rastlín poznáme asi 81 % taxónov, z machorastov 68 %, z rias 67 % a z prokaryotických organizmov asi 10 % taxónov. Postupne ako ich človek spoznával, snažil sa ich charakterizovať a zatrieďovať. S rozvojom svojho poznania ich triedenie sústavne zdokonaľoval. Takto systém odrážal a odráža stupeň jeho poznania. Tu súčasne môžeme nájsť aj odpoveď na otázku, prečo sa systém organizmov, vrátane húb a hubových organizmov, sústavne dopĺňa a mení. Nomenklatúra húb a hubových organizmov sa riadi pravidlami botanickej nomenklatúry v zmysle Medzinárodného kódu botanickej nomenklatúry (GÁPER, PIŠÚT 2003). Huby a hubové organizmy zaraďujeme do troch ríš (http://www.speciesfungorum.org). Do ríše Protozoa zaraďujeme 13 kmeňov: Amoebozoa, Apicomplexa, Cercozoa, Choanozoa, Dinozoa, Foraminifera, Fossil Amoebozoa, Granuloreticulosa, Incertae sedis (neznáme taxonomické zaradenie), Microspora, Myzozoa, Percolozoa, Rhizopoda. Sú to predovšetkým jednobunkové, plasmódiové alebo kolóniové fagotrofné organizmy bez bičíkov alebo s bičíkmi, ale bez mastigoném. Bunková stena v trofickom štádiu nie je prítomná. Do ríše Chromista zaraďujeme 4 kmene: Oomycota, Bigyra, Fossil Oomycota a Incertae sedis. Sú to predovšetkým jednobunkové, vláknité alebo kolóniové primárne fagotrofné organizmy bez bičíkov alebo s bičíkmi s mastigonémami. Bunková stena je často celulózová, pričom chitín a ß-glukány nie sú prítomné. Mitochondriové kristy sú tubulárne. Do ríše Fungi zaraďujeme 14 kmeňov: bunkovky (Chytridiomycota), plesne (Zygomycota), vreckaté huby (Ascomycota) a bazídiové huby (Basidiomycota). Ďalej sem patria Blastocladiomycota, Glomeromycota, Neocallimastigomycota, Fossil Ascomycota, Fossil Basidiomycota, Fossil Chytridiomycota, Fossil Fungi, Fossil Glomeromycota, Fossil Zygomycota a Incertae sedis. Sú to jednobunkové alebo vláknité huby, zvyčajne bez bičíkov. Ak sú prítomné bičíky, nemajú mastigonémy. Bunková stena je tvorená hlavne chitínom a ß-glukánmi. Mitochondriálne kristy sú sploštené. Obrázok 61. Gyromitra infula [Ascomycota, Pezizales, Discinaceae]. Foto: Kunca Oddelenie Ascomycota Ascomycota je oddelenie, resp. kmeň ríše Fungi a subríše Dikarya. Druhy z tejto skupiny sú známe ako vreckaté huby. Ide o najväčší kmeň ríše Fungi s viac ako 64 tis. druhmi. Určujúcou črtou tejto skupiny je vrecko nazývané askos z gréckeho slova áσκός (askos) čo znamená vrecko alebo mech na víno. Vrecko je mikroskopická pohlavná štruktúra, v ktorej sa formujú nepohyblivé spóry nazývané askospóry. Avšak niektoré druhy oddelenia Ascomycota sú nepohlavné, t. j. nemajú (resp. nie je známe) pohlavné štádium, a teda netvoria ani vrecká ani askospóry. Ešte v nedávnej minulosti boli takéto druhy zaraďované do oddelenia Deuteromycota, v súčasnosti sú vreckaté huby určované a klasifikované na základe morfologických a fyziologických podobností a fylogenetických analýz DNA sekvencií. Vreckaté huby sú monofyletickou skupinou, t.j. všetky druhy môžu byť vo svojom fylogenetickom vývoji sledované spätne až po jediného prvého predka. Skupina vreckatých húb je zvlášť významná pre človeka ako zdroj medicínsky významných zlúčenín napr. antibiotík, ďalej sú dôležité pri výrobe chleba, alkoholických nápojov, syra, ale taktiež sú významné ako pôvodcovia ochorení človeka a rastlín. Hubové symbionty vo väčšine lišajníkov napr. Cladonia spp., patria do kmeňa Ascomycota. Veľké množstvo vreckatých húb sú patogénmi rastlín napr. múčnatky. Niektoré druhy sú modelovými druhmi v laboratórnych výskumoch napr. Neurospora crassa, kvasinky Aspergillus spp. a iné sa využívajú vo výskume genetiky a biológie bunky. Penicillium spp., ktoré sa využíva pri výrobe syrov alebo vo výrobe antibiotík proti bakteriálnym infekciám, je taktiež vreckatou hubou. 23 24 Vreckaté huby sa vyskytujú vo všetkých pevninových ekosystémoch, na všetkých kontinentoch vrátane Antarktídy. Spóry a čiastočky hýf sú rozptýlené v atmosfére a v sladkých vodách, ako aj v oceánskych plážach a prílivových zónach. Rozšírenie jednotlivých druhov je rôzne. Niektoré je možné nájsť na všetkých kontinentoch, niektoré druhy sa vyskytujú len na jednej lokalite. Rozšírenie rastlinných parazitov je spojené s rozšírením hostiteľského druhu. Nepohlavné rozmnožovanie je hlavným spôsobom rozmnožovania vreckatých húb a je zodpovedné za rýchle rozširovanie do nových území. Toto rozmnožovanie je zabezpečované vegetatívnymi rozmnožovacími štruktúrami, konídiami. Konídiospóry bežne obsahujú jedno jadro a sú produktom mitotického delenia, kvôli čomu sú niekedy nazývané aj mitospóry. Geneticky sú identické s mycéliom, z ktorého pochádzajú. Typicky vznikajú na konci špecializovanej hýfy, konídioforu. V závislosti na druhu môžu byť rozširované vetrom, vodou alebo zvieratami. Rôzne druhy nepohlavných spór môžu byť určované podľa farby, tvaru a podľa toho, ako sú uvoľňované jednotlivé novovzniknuté konídiá. Typ spór sa využíva pri taxonomických charakteristikách. Najčastejším typom sú jednobunkové spóry, ktoré sú označované ako amerospóry. Ak je spóra rozdelená na dve bunky bunkovou stenou (priehradkou), nazývajú sa didymospóry. Dôležitou charakteristikou nepohlavného štádia vreckatých húb je konídiogenéza, ktorá zahŕňa vytváranie spór a ich dehiscenciu, t.j. oddeľovanie z rodičovskej štruktúry. Pohlavné rozmnožovanie vreckatých húb vedie k vytvoreniu „vrecka“ – štruktúry, ktorá definuje celú skupinu a odlišuje ju od iných hubových kmeňov. Vrecko je dutina trubicovitého tvaru, meiosporangium, ktoré obsahuje pohlavné spóry vzniknuté meiózou a ktoré sa nazývajú askospóry. Pohlavné rozmnožovanie začína, keď sa stretnú dve hýfové štruktúry. Ak ide o homothalické druhy, spojenie je možné medzi hýfami toho istého hubového klonu. Pri heterothalických druhoch dve hýfy musia pochádzať z hubových klonov, ktoré sa odlišujú geneticky, a teda sú rôzneho páriaceho typu (v angličtine: mating type). Páriace typy sú charakteristické pre huby a zhruba zodpovedajú pohlaviam u živočíchov a rastlín. Avšak, jeden druh môže mať aj viac ako 2 páriace typy, čo niekedy vedie ku komplexnému systému vegetatívnej inkompatibility. Gametangiá (môžu byť askogóniá alebo antherídiá) sú pohlavné štruktúry vytvorené z hýf a pozostávajú z generatívnych buniek. Veľmi tenká hýfa nazývaná trychogyn klíči z jedného gametangia, ktorým je askogónium, a zlučuje sa s druhým gametangiom nazývaným antherídium vytvoreným iným hubovým kmeňom. Jadro v antherídiu následne migruje do askogónia a nastáva plazmogamia, čo je zmiešanie cytoplaziem. Na rozdiel od živočíchov a rastlín, po plazmogamii nenasleduje hneď zlúčenie jadier, čo sa nazýva karyogamia. Namiesto toho jadrá z dvoch hýf vytvárajú pár a inicializuje sa dvojjadrová fáza, tzv. dikaryofáza pohlavného rozmnožovania, počas ktorej páry jadier sa synchrónne delia. Fúzia párových jadier vedie k zmiešaniu genetického materiálu, rekombinácii a následne k meióze. Podobný proces pohlavného rozmnožovania je známy u červených rias Rhodophyta. Z oplodneného askogónia klíči dvojjadrová hýfa, teda v každej bunke sú dve jadrá. Tieto hýfy sa nazývajú askogénne hýfy alebo oplodnené hýfy. Sú podporované vegetatívnym mycéliom, ktoré má jednojadrové hýfy ktoré sú sterilné. Mycélium, ktoré obsahuje aj sterilné aj plodivé hýfy, môže tak rásť a vytvárať plodnice, askokarpy, ktoré môžu obsahovať milióny plodivých hýf. Pohlavné štruktúry sa vytvárajú v plodivej vrstve plodnice t.j. v hymeniu. Na jednom konci askogénnej hýfy sa vytvárajú charakteristické háky v tvare písmena U, čím sa hýfa zatáča naspäť k začiatku rastu hýfy. Dve jadrá nachádzajúce sa v hrote hýfy sa rozdelia tak, že vlákna ich mitotických deliacich vretienok sú vedené paralelne, čím sa vytvárajú dva páry geneticky rozdielnych jadier. Jedno dcérske jadro sa presúva tesne k háku, zatiaľ čo druhé dcérske jadro sa usádza k basálnej časti hýfy. Tvorba dvoch paralelných priečnych stien potom rozdeľuje bunku do troch sekcií: jedna s hákom a jadrom, jedna na báze pôvodnej hýfy, ktorá obsahuje jedno jadro a jedna sekcia taká, ktorá oddeľuje časť s tvarom písmena U a obsahuje zvyšné dve jadrá. Obrázok 62. Apotécium, typická reprodukčná štruktúra vreckatých húb so zobrazením sterilného mycélia [sterile hyphae], zrelých vreciek [mature asci] a vyvíjajúcich sa vreciek [developing meiotic asci]. Zdroj: http:// www.wikipedia.org Zmiešanie jadier (karyogamia) prebieha v hákovitých bunkách hyménia, výsledkom čoho je vznik diploidnej zygoty. Zygota rastie do vrecka a predlžuje valcovitý až cylindrovitý tvar kapsuly. Nasleduje proces meiózy a vznik 4 haploidných jadier, ktoré sa následným mitotickým delením rozdelia na polovicu a vzniká 8 jadier v každom vrecku. Jadro spolu s časťou cytoplazmy sa uzatvárajú do membrány a bunečnej steny, čím vznikajú askospóry, ktoré sú vo vrecku zarovnané ako hrášky v struku. Po otvorení vrecka sú spóry rozptyľované vetrom. V niektorých prípadoch sú spóry násilne vystrelené z vrecka, pričom u niektorých druhov sa vytvorili „spórové kanóny“, ktoré dokážu vystreľovať spóry až do 30 cm vzdialenosti. Keď sa spóra dostane na vhodný substrát, klíči, vytvára hýfu, a tým sa životný cyklus huby opäť začína. Spôsob vytvárania vreciek je dôležitý pri klasifikácii a vzniknuté vrecká sú rozdelené do štyroch typov: 1. 2. 3. 4. unitunikátne – operkulátne vrecká unitunikátne – inoperkulátne vrecká bitunikátne vrecká prototunikátne vrecká Ascomycota plnia hlavnú úlohu vo väčšine terestriálnych ekosystémov. Sú dôležitými dekompozítormi, ktorí rozkladajú organické materiály, napr. odumreté listy a zvieratá a napomáhajú detritovorným organizmom (živočíchy, ktoré sa živia rozkladajúcim sa materiálom) získavať živiny. Ascomycota spolu s ďalšími hubami rozkladajú veľké molekuly ako je celulóza a lignín, a tým plnia dôležitú úlohu kolobehu živín, najmä v uhlíkovom cykle. Plodnice vreckatých húb sú zdrojom potravy pre živočíchy, a to od hmyzu cez slizniakov, hlodavce až po veľké cicavce (napr. jeleň, divá sviňa). Mnohé vreckaté huby vytvárajú symbiotické vzťahy s inými organizmami, vrátane rastlín a zvierat. Ascomycota spôsobujú ochorenia niektorých rastlín. • Grafióza brestov: tracheomykózne ochorenie brestov spôsobované hubami z rodu Ophiostoma ssp. (Ophiostoma ulmi a Ophiostoma novo-ulmi) zdecimovalo populácie brestov v Severnej Amerike a v Európe. • Cryphonectria parasitica, rozšírená z Ázie, je pôvodcom rakoviny gaštana jedlého Castanea sativa v Európe a Castanea dentata v Severnej Amerike, kde došlo k takmer úplnému vytrateniu sa druhu dreviny z ekosystémov. • Ochorenie kukurice Zea mays, ktoré prevláda najmä v Severnej Amerike, je spôsobované hubou Cochliobolus heterostrophus. • Uncinula necator spôsobuje múčnatku na hrozne. • Druhy z rodu Monilia spp. spôsobujú hnedú hnilobu ovocia, napr. broskýň, čerešní. • Stachybotrys chartarum spôsobuje blednutie vlnených textílií, čo je problémom predovšetkým v tropických oblastiach. • Modrozelené, červené a hnedé plesne napádajú a spôsobujú kazivosť potravín napr. Penicillium italicum spôsobuje hnilobu pomarančov. • Obilie infikované Fusarium graminearum obsahuje mykotoxíny ako napr. deoxynivalenol (DON), ktorý môže spôsobiť rany na koži a slizniciach po skonzumovaní ošípanými. • Ergot Claviceps purpurea je priamou hrozbou pre človeka, ak je napadnutá pšenica alebo ryža, v ktorých sa následne produkujú vysoko jedovaté toxíny a karcinogénne alkaloidy. Po ich konzumácii vzniká ergotizmus. K symptómom ochorenia človeka patria halucinácie, kŕčové bolesti žalúdka a precitlivenosť končatín. • Asperillus flavus napáda arašidy a iné rastliny, produkuje aflatoxíny, ktoré poškodzujú u ľudí pečeň a sú vysoko karcinogénne. • Candida albicans je kvasinka, ktorá napáda sliznice a môže spôsobiť infekcie úst a pošvy nazývané ako kandidózy a je zodpovedná za „kvasinkové alergie“. • Huby ako Epidermophyton spp. spôsobujú kožné infekcie, ale nie sú veľmi nebezpečné pre ľudí so zdravým imunitným systémom. Ak je však imunitný systém porušený a nefunkčný, tieto huby môžu ohroziť život človeka. Napr. Pneumocystis jiroveci je zodpovedný za infekcie pľúc, ktoré sa vyskytujú u pacientov s ochorením AIDS. • Taphrina deformans spôsobuje kučeravosť listov broskýň. Obrázok 63. Sarcoscypha coccinea [Ascomycota, Pezizales, Sarcoscyphaceae]. Foto: Kunca 25 26 Obrázok 64. Valsa sordida [Ascomycota, Diaporthales, Valsaceae]. Foto: Kunca Obrázok 61. Kretzschmaria deusta [Ascomycota, Xylariales, Xylariaceae] spôsobuje často prehliadanú hnilobu koreňov a koreňových nábehov. Foto: Kunca Obrázok 63. Daldinia concentrica [Ascomycota, Xylariales, Xylariaceae]. Foto: Kunca Obrázok 62. Neonectria coccinea [Ascomycota, Hypocreales, Nectriaceae] pôvodca nekrotického ochorenia kôry buka. Foto: Kunca Obrázok 65. Phacidium coniferarum [Ascomycota, Helotiales, Phacidiaceae] spôsobuje odumieranie vetiev a kmeňov. Foto: Kunca Obrázok 64. Cryphonectria parasitica [Ascomycota, Diaporthales, Cryphonectriaceae] pôvodca rakoviny gaštana jedlého. Foto: Kunca 27 Obrázok 66. Lachnellula willkommii [Ascomycota, Helotiales, Hyaloscyphaceae] spôsobuje rakovinu smrekovcov vo vlhkých lokalitách. Foto: Kunca Oddelenie Basidiomycota Basidiomycota je jedným z dvoch rozsiahlych oddelení, resp. kmeňov, ktorí spolu s Ascomycota vytvárajú subríšu Dikarya, často označovanú aj ako „vyššie huby“ v rámci ríše Fungi. Do tejto skupiny patria jedlé huby, prášnice, konzolovité huby, trúdniky, želatínové huby, hríby, kuriatka, hviezdovky, snete, hrdze, niektoré kvasinky (napr. Cryptococcus spp.), atď. Basidiomycota sú vláknité huby tvorené hýfami (okrem kvasinkových húb) a rozmnožujúce sa pohlavným spôsobom, počas ktorého sa tvoria špecializované kyjakovité koncové bunky nazývané bazídiá, ktoré obyčajne nesú vonkajšie meiospóry (zvyčajne štyri spóry). Tieto špecializované spóry sa nazývajú bazídiospóry. Niektoré bazídiové huby sa však rozmnožujú nepohlavne. Spôsob rozmnožovania, vytváranie charakteristických štruktúr ako napr. praciek (anglicky clamp connections), zloženie bunečných stien a najmä fylogenetické molekulárne analýzy DNA poskytujú informácie pre zatrieďovanie jednotlivých druhov do ďalšieho systému. Jedna z posledných klasifikácií, vzniknutá dohodou 67 mykológov, rozpoznáva 3 subkmene, resp. pododdelenia: 1. Agaricomycotina 2. Pucciniomycotina 3. Ustilaginomycotina Podľa odhadov z roku 2008 je v oddelení Basidiomycota 16 tried, 52 radov, 177 čeľadí, 1 589 rodov a 31 515 druhov. Na rozdiel od živočíchov a rastlín, u ktorých je pohlavie pomerne ľahko rozoznateľné, Basidiomycota (okrem hrdzí) má nerozoznateľné kompatibilné haploidy, ktoré sú zvyčajne tvorené mycéliom ako zhluk vláknitých hýf. Haploidné mycélia sa zlučujú v procese plasmogamie a následne kompatibilné jadrá migrujú k sebe navzájom a párujú sa. Karyogamia je oddialená, Obrázok 67. Peziza ostracoderma [Ascomycota, Pezizales, Pezizaceae] je saprofytickou hubou rašeliny a po zaparení vytvára plodnice. Foto: Kunca takže kompatibilné jadrá zostávajú v pároch a hýfa sa potom nazýva dikaryotická. Haploidné mycélia sa nazývajú monokaryotické. Často je dikaryotické mycélium vitálnejšie ako individuálne monokaryotické mycélium a prerastá substrát rýchlejšie. Dikaryotické mycélium žije dlhšie, aj niekoľko rokov, dekád a dokonca aj storočí. Monokaryotické mycélium nie je ani samičieho, ani samčieho pohlavia. Majú buď bipolárny (unifaktoriálny) alebo tetrapolárny (bifaktoriálny) zlučovací systém (mating system). Výsledkom toho je skutočnosť, že po meióze vznikajú haploidné bazídiospóry a z toho vyplývajúce monokaryony, ktoré majú jadrá kompatibilné s 50 % (u bipolárnych) alebo s 25 % (u tetrapolárnych) sesterských bazídiospór (ako aj ich monokaryonmi), keďže zlučované gény sa musia navzájom odlišovať, aby boli kompatibilné. Avšak existuje mnoho variability okolo tohto genetického systému v populácii, a tak až okolo 90 % monokaryonov je navzájom kompatibilných. Vyzerá to potom, akoby haploidné spóry boli multisexuálne. Udržanie dikaryotického stavu v dikaryonoch v mnohých bazídiových hubách je uľahčované tvorbou praciek (anglicky „clamp connections“). Tie sa objavujú preto, aby pomáhali koordinovať a opätovne nastaviť páry kompatibilných jadier po synchrónnej mitóze jadrového delenia. Je však mnoho rôznych variácií. V typickom životnom cykle bazídiových húb dlho žijúce dikaryony pravidelne (sezónne) alebo nepravidelne (občas) vytvárajú bazídiá, čo sú špecializované, kyjakovité koncové bunky, v ktorých pár kompatibilných jadier sa zlučuje (karyogamia), čím sa vytvorí diploidná bunka. Nasleduje meióza, počas ktorej sa vytvoria 4 haploidné jadrá, ktoré migrujú do 4 externých, najmä hrotových bazídiospór. Bazídiospóry sú zvyčajne balistické, kvôli čomu sú niekedy nazývané aj balistospóry. Vo väčšine druhov sa bazídiospóry rozptyľujú a každá môže začať rásť, vytvárať tak nové haploidné mycélium, ktoré bude pokračovať v životnom cykle. Bazídiá sú mikroskopické 28 Obrázok 68. Schéma bazídioarpu – diploidná reprodukčná štruktúra bazídiomycétov, plodnica, hymenium a bazídium. (Zdroj: http:// www.wikipedia.org) a sú často produkované „na“ alebo „v“ multibunečných plodniacich nazývaných bazídiokarpy, bazídiomy alebo plodnice. Balistické bazídiospóry sú vytvárané na sterigmách (anglicky „sterigmata“) , ktoré sú zúžené, zašpicatené ako tŕň a sú ohnuté ako rohy býka. V niektorých bazídiových hubách spóry však nie sú balistické a sterigmy môžu byť aj priame, redukované len na stopky, alebo môžu aj úplne chýbať. Bazídiospóry nebalistických bazídií môžu byť uvoľňované rozprasknutím, rozpustením alebo rozpadom bazídia. Dimorfické bazídiové huby s kvasinkovým štádiom a pleiomorfickými hrdzami sú príklady húb s anamorfami, ktoré sú nepohlavným vývojovým štádiom. U niekto- rých bazídiových húb je známe len anamorfné štádium. Veľa bazídiových húb sú kvasinkami, nazývanými bazídiové kvasinky, aby sa tak odlíšili od askomycétnych kvasiniek z oddelenia Ascomycota. S výnimkou kvasinkových anamorf, uredínií, écií a pykníd, niektoré bazídiové huby vytvárajú zreteľne odlišné anamorfy ako súčasť ich životného cyklu. Napr. Collybia tuberosa so svojím jablkovito sedlovitým tvarom a farebným skleróciom, Dendrocollybia racemosa so svojím skleróciom a konídiami Tilachlidiopsis racmosa, Armillaria ssp. so svojimi rhizomorfami, Hohenbuehelia spp. so štádiom infikovania háďatiek Nemactotonus spp. a ako parazit kávových listov, alebo Mycena citricolor a jej Decapitatus flavidus výhonky nazývané gemae. Obrázok 69. Serpula lacrymans [Basidiomycota, Boletales, Serpulaceae]. Foto: Kunca Obrázok 70. Auricularia mesenterica [Basidiomycota, Auricilariales, Auriculariaceae]. Foto: Kunca Obrázok 71. Daedaleopsis confragosa [Basidiomycota, Polyporales, Polyporaceae]. Foto: Kunca 29 ZÁKLADNÉ SKUPINY HÚB RAD ERYSIPHALES Rad Erysiphales patrí do oddelenia Ascomycota a obsahuje len jednu čeľaď, a to Erysiphaceae. Mnohé druhy z tohto radu spôsobujú ochorenia rastlín nazývané múčnatky. • Teleomorfy sú zvyčajne zreteľne odlišné a rôznorodejšie ako anamorfy. Vrecká môžu byť bitunikátne alebo unitunikátne (podľa jednej alebo dvoch vrstiev) a je to stále predmetom výskumu. V rade Erysiphales je jedna čeľaď Erysiphaceae, 28 rodov a približne 100 druhov. Patrí sem mnoho imperfektných húb (huby, ktorých pohlavné rozmnožovanie nie je známe), najmä z rodu Oidium. Nedávne molekulárne analýzy odhalili existenciu 6 hlavných evolučných línií. a) Línia 1 obsahuje rody Erysiphe, Microsphaera a Uncinula, pričom každý z týchto rodov má aj mitosporické štádium obsiahnuté v rode Oidium, podrode Pseudoidium. b) Línia 2 obsahuje Erysiphe galeopsidis a Erysiphe cumminsiana s anamorfou z rodu Oidium podrodu Striatoidium. c) Línia 3 obsahuje rod Erysiphe s anamorfami Oidium podrodu Reticuloidium. d) Línia 4 pozostáva z rodov Leveillula a Phylactinia, ktoré majú anamorfu z rodov Oidiopsis, resp. Ovulariopsis mitosporického štádia. e) Línia 5 pozostáva z rodov Sphaerotheca, Podosphaera a Cystotheca, ktoré majú anamorfu z rodu Oidium, podrodov Fibroidium a Setoidium. f) Línia 6 obsahuje druh Blumeria graminis, ktorý má anamorfu Oidium, podrod Oidium mitosporické štádium. Tieto línie sa odlišujú nielen na úrovni molekulárnej, ale aj morfologickej. • Kleistotéciá majú vrecká usporiadané v hyméniu, ktoré pripomína peritécium. Kleistotéciá sú drobné a zvyčajne nie väčšie ako 0,1 mm. Z vonkajšej steny kleistotécia vyrastajú špecializované hýfy tzv. prívesky. Počet vreciek na jednu askomu (plodničku) kolíše a tento znak je dôležitý pri rozlišovaní rodov. Charakteristika • Múčnatky majú povrchové mycélium, ktoré získava živiny z hostiteľskej rastliny špecializovanými hýfami, ktoré prenikajú cez epidermálne bunky hostiteľa za pomoci absorpčného orgánu nazývaného haustórium. Obrázok 72. Erysiphe palczewskii na listoch Caragana arborescens [Ascomycota, Erysiphales, Erysiphaceae]. Foto: Kunca • Múčnatky sú pozoruhodné kvôli svojim spletitým príveskom, ktoré napomáhajú pri determinácii druhov. Životný cyklus Hostiteľské pletivá sú infikované pohlavnými askospórami, alebo nepohlavnými konídiami, ktoré klíčia na povrchu listu alebo kmeňa, výsledkom čoho je priehradkované mycélium s jednojadrovými bunkami. Väčšina múčnatiek napáda len epidermálne bunky. Vonkajšie mycélium vytvára krátke vzpriamené konídiofory, pričom každý z nich nesie jednoduchý rad súdkovitých spór a najmladšia spóra je na báze. Napadnutá časť rastliny je tak pokrytá vrstvou konídioforov, ktoré dávajú tejto časti rastliny vzhľad bieleho múčnatého prášku. Zrelé spóry sa oddeľujú a pomerne ľahko sú unášané vetrom a tým sa zabezpečujú nové infekcie. V jeseni sa vytvárajú pohlavné chasmotéciá. Chasmotéciá sú odpočinkovým (hibernating) štádiom patogéna. Askospóry sú dormantné počas celej zimy a začínajú klíčiť na jar. Až sa vrecká začnú rozširovať, praskne stena chasmotécia, pričom sa askospóry vystrelia do vzduchu. Erysiphales sú obligátnymi parazitmi na listoch a plodoch vyšších rastlín, pričom spôsobujú ochorenie nazývané múčnatky. Mnoho pokusov pestovať múčnatky na živných pôdach zlyhali. 30 RAD RHYTISMATALES Rad Rhytismatales patrí do oddelenia Ascomycota. Člení sa na 3 čeľade, 71 rodov a 411 druhov. Plodnice sa nachádzajú na odumretom materiáli, zvyčajne listoch, vetvičkách, kôre, dreve alebo šiškách, zriedkavo aj na bobuliach. Aj keď veľa rôznych substrátov môže byť osídlených, sú zvlášť početné na ihličnanoch, trávach a erikách (Ericaceae). Z toho vyplýva, že sú častejšie v lesoch a rezerváciách (najmä na kyslých pôdach) ako na poľnohospodárskych pôdach. Kolonizovaná časť rastliny je zvyčajne úplne odumretá a už opadnutá na zemi v opadanke. Sú však aj prípady, keď listy, vetvičky a kôra sú ešte pripojené na strome a niekedy sú ešte živé s malou odumretou časťou, kde sú plodnice týchto húb. Niektoré druhy sú známe, že osídľujú zrejme zdravé rastlinné pletivá ako bezpríznakové endobionty a plodnice vytvárajú len v určitom veku. Charakteristickým znakom napadnutých listov a konárikov je, že napadnuté pletivo býva svetlejšie, bledšie ako pletivo po napadnutí inými hubami. Vetvičky napadnuté týmito hubami sú zvyčajne krehkejšie, a tak tieto huby hrajú aj určitú úlohu pri samoočisťovaní kmeňov od starších vetiev. Mnoho druhov vytvára konidiálne štádium pred pohlavným štádiom (ascomata) a obe štádiá sú takmer rovnako hlboko ponorené do hostiteľského pletiva. Konidiálne štádium je zvyčajne vo forme čiernej pyknidy, ktorá obsahuje drobné jednobunkové konídiá, ktoré majú pravdepodobne funkciu spermácií. Ascomatá, ktoré sa vytvárajú po pyknidách, sú väčšie, avšak taktiež čierne, s otvorom vo forme niekoľkých trhlín v krycej vrstve na povrchu, aby bolo možné odhaliť hyménium. Parafýzy sú zvyčajne prítomné. Vrecká sú tenkostenné len s jednou funkčnou vrstvou steny a s apexom, ktorý sa nikdy nefarbí na modro s jódovým činidlom (napr. v Melzerovom činidle). Askospóry sú takmer jednotne bezfarebné, zvyčajne bez priehradiek a často krát sú dlhé a tenké. V pohlavných plodničkách je takmer vždy prítomný aj želatínový materiál, ktorý pokrýva, resp. vypĺňa priestor medzi askospóramy a parafýzami. Uvoľňovanie spór je vo vlhkých podmienkach takmer „násilné“. Zónovacie čiary, pyknidy a askokarpy (pohlavné plodničky) sú dlhotrvajúce a sú zvyčajne viditeľné v teréne v rovnakom čase spolu, a tak zisťovanie prítomnosti týchto húb sa môže realizovať v hociktorom ročnom období. Z praktického hľadiska mnohé druhy môžu byť spoľahlivo určované už za pomoci príručnej lupy, takže nie je ani potrebné brať vzorky do laboratórií. Pri vyhľadávaní týchto húb je nevyhnutné poznať hostiteľskú rastlinu a jej časť, kde sa huba môže nachádzať (ihlice, listy, kôra, atď.). Ak sa pri kontrole huba nenájde, je možné, že sa na skúmanom strome ani nenachádza. Zisťovanie distribúcie takýchto húb s trvalými plodnicami a zónami je podstatne presnejšie ako húb z iných skupín, ktoré majú pominuteľné, krátko žijúce plodnice. Počasie významne vplýva na terénne práce s týmito hubami. Vo všeobecnosti jasné slnečné dni nie sú vhodné pre ich pozorovanie. Ascomata sú uzatvorené a silný kontrast medzi svetlom a tieňom sťažuje ich spozorovanie. Podobne je to pri ich pozorovaní v zimnom období v zasneženej krajine alebo za šera, keď je zase málo svetla. Najlepším počasím pre pozorovanie týchto húb je zamračená obloha, ale s dostatkom svetla, alebo počas a krátko po daždi, resp. keď sa sneh rýchlo topí. Ak sa odoberajú vzorky je potrebné si uvedomiť, že niektoré druhy sú zriedkavé, a teda manipulovať s nimi ako s jedinečným výskumným materiálom. RAD AGARICALES Rad Agaricales, nazývaný aj „lupenaté huby“, alebo pravé huby, obsahuje huby s charakteristickým tvarom. Rad zahŕňa 33 čeľadí, 413 rodov a viac ako 13 tisíc druhov, vrátane piatich vymretých rodov známych len z fosílií. Patria sem bežné, všadeprítomné huby, smrteľne jedovaté huby, halucinogénne druhy, svetielkujúce a iné charakteristické skupiny. Plodnice sú dužinaté, s hlúbikom, klobúkom a lupeňmi, v ktorých sa vytvárajú bazídiospóry. V trojzväzkovom diele „Systema Mycologicum“ publikovanom v rokoch 1821 a 1832, známy mykológ Elias Fries dal takmer všetky druhy s lupeňmi do rodu Agaricus. Usporiadal tento veľký rod do „klanov“, ktorých mená sa stále používajú ako názvy rodov. Fries neskôr vyzdvihol tieto klany na úroveň rodov, avšak ďalší autori neskôr, napr. Gellet, Karsten, Kummer, Quélet a Staude urobili množstvo zmien v tomto systéme. Fries založil svoju klasifikáciu na makroskopických charakteristikách plodníc a farbe výtrusného prachu. Jeho systém bol široko využiteľný, keďže mal výhodu, že mnohé rody mohli byť ľahko identifikované na základe charakteristík zistených ešte v teréne. Klasifikácia Friesa však bola neskôr prehodnocovaná, najmä po publikovaní vedeckých prác od výskumníkov Fayoda a Patouillarda, o mikroskopických štruktúrach plodníc, ktoré poukázali na neprirodzené spájanie druhov do spoločných skupín. V nedávnej minulosti práca Rolfa Singera „The Agaricales in Modern Taxonomy” publikovaná v 4 vydaniach v rokoch 1951 až 1986, využíva aj makroskopické charakteristiky Friesa aj mikroskopické charakteristiky Fayoda pri členení čeľadí a rodov. Singerova posledná klasifikácia tak zahŕňa 230 rodov a 18 čeľadí. Singer vytvoril 3 hlavné skupiny v rámci radu Agaricales sensu lato: 1. Agaricales sensu stricto 2. Boletales 3. Russulales Tieto skupiny sú akceptované aj v súčasnosti po overení založenom na analýzach DNA ako línia euagarics, línia bolete a línia russuloid. Molekulárny fylogenetický výskum ďalej rozčlenil línie do 6 skupín a boli pomenované ako Agaricoid, Marasmioid, Pluteoid, Hygrophoroid a Plicaturopsidoid. Pod termínom „agaric“ (t.j. pečiarky) sa tradične chápe Agaricales, čo zvyčajne znamená, že ide o lupenaté huby. Tieto dve kategórie však nie sú synonymom, aj keď sa v značnej miere prekrývajú. Agarics sú všadeprítomné na všetkých kontinentoch. Väčšina z nich je terestriálna, rastúca v lesoch, lesostepiach, na lúkach. Až do roku 2005 boli lupenaté huby považované len za terestriálne, keď následne bol objavený druh Psathyrella aquatica, ktorý vytvára plodnice pod vodou. Agarics sú známe aj z 5 monotypových rodov nájdených vo fosíliách v jantári. Najstaršie záznamy sú z Kriedy (druhohory): Palaeoagaracites antiquus z Barmského jantáru a Archaeomarasmius leggeti z jantáru z New Jersey. Ďalšie 3 druhy Aureofungus yaniguaensis, Coprinites dominicana a Protomycena electra pochádzajú z jednej vzorky z jantáru z bane v Dominikánskej republike (na ostrove Hispaniola v Karibskom mori). Plodnica je štruktúra životného cyklu, v ktorej sa vytvárajú spóry. Väčšina húb sa rozmnožuje spórami a plodnice sa vytvárajú pre ich produkciu a rozširovanie. Spóry vytvorené v plodniciach sú zvyčajne výsledkom pohlavného rozmnožovania. Plodnica je viditeľným znakom rastúcej huby. Je vytvorená z rozsiahlej siete nitkovitých vlákien, z hýf. Živiny absorbujúca časť huby sa nazýva vegetatívne mycélium, čo je opakom mycélia plodnice, teda pohlavného mycélia. Vegetatívne mycélium absorbuje vodu a živiny zo substrátu, na ktorom rastie. Ak je zásoba živín dostatočná a podmienky prostredia priaznivé, niektoré huby potom môžu na danej lokalite rásť aj niekoľko rokov. Huby si nedokážu vyrobiť potravu, teda uhľovodíky, ako zelené rastliny. Niektoré druhy sú saprotrofné a prijímajú živiny z odumretého organického materiálu. Iné druhy sú parazitické na živých rastlinách a živočíchoch. Veľa druhov, zvlášť lupenatých húb a hríbov, vytvára rozsiahle mycélium, ktoré žije v symbióze s koreňmi. Táto symbióza je výhodná pre hubu aj hostiteľa a nazýva sa mykoríza. Ak sú podmienky prostredia priaznivé (vlhkosť, svetlo, teplota, vzdušnosť, živiny) a mycélium je v dobrom stave, plodnice huby sa vytvárajú. Presne definované podmienky, za ktorých sa plodnice vytvoria, nie sú známe. Rody Incertae sedis Niekoľko rodov z radu Agaricales, ktoré sú nedostatočne spoznané, alebo ich DNA ešte nebola analyzovaná, a teda neboli ešte priradené k určitej čeľadi, sú označované ako Incertae sedis, a teda s nejasnou systematickou pozíciou s ohľadom na čeľaď. V tomto prípade ide o rody: • • • • • • • • • • • • • • • • • Amogaster †Aureofungus Brunneocorticium Cheilophlebium Cleistocybe Cribrospora Disporotrichum (anamorph) Mesophelliopsis †Palaeoagaracites Panaeolina Panaeolus Phlebophyllum Plicatura Plicaturopsis Sedecula Setchelliogaster Trichocybe RAD HYMENOCHAETALES Bazídiomata sú gymnokarpné, typu krustotécia, ktoré môžu byť hydnelloidné, fomitoidné, ganodermatoidné, stereoidné alebo korticioidné. Sú teda rozliate až klobúkaté, niektoré koralovité, jednoročné alebo viacročné, s hladkým alebo rúrkovitým hymenoforom. Bazídiospóry sú hyalínne až hnedé, obyčajne hladké, len zriedkavo amyloidné. Sú to hlavne drevné huby spôsobujúce bielu hnilobu drevín a dreva. K rodom s väčším počtom druhov vyskytujúcich sa na Slovensku patrí Inonotus (14 druhov), Phellinus (22 druhov), Coltricia (3 druhy). Rod Inonotus Plodnice jednoročné, resupinátne, spätne otočené, prisadnuté bez klobúka alebo s klobúkom. Pletivo žltkasté až červenkasto hnedé, v KOH tmavnúce. Povrch klobúka je srstnatý, štetinatý, plstnatý alebo aj holý, žltkastý až červenohnedý, často tmavnúci a vekom rozpraskaný. Dužina hnedá, jemne vláknitá až tvrdo korkovitá. Systém hýf je monomitický až dimitický. Hýfy jednoducho delené, vo väčšine druhov tenkostenné a takmer hyalínne až po hrubostenné a hnednúce v KOH, silno vetvené, u niektorých druhov prítomné aj spevňujúce hýfy. „Sety“ prítomné v dužine niektorých druhov. Hymeniálne štetinky prítomné vo väčšine druhov. Bazídiá kyjakovité, až široko elipsovité, 4 sterigmy, jednoducho priehradkované na svojej báze. Bazídiospóry úzko elipsovité až vajcovité, hyalínne alebo zlato žlté až červen- 31 32 Obrázok 74. Inonotus obliquus [Basidiomycota, Hymenochaetales, Hymenochaetaceae]. Foto: Kunca neratívne hýfy. Hymeniálne „sety“ a dužinovité „sety“ chýbajú alebo sú prítomné, „setové“ hýfy chýbajú alebo sú prítomné na okraji alebo v dužine plodníc. Spóry guľovité až valcovité, hladké, hyalínne až hrdzavohnedé, tenko až hrubostenné, dextrinoidné až negatívne v Melzerovom činidle. Rastú na mŕtvych a živých ihličnanoch a listnáčoch. Spôsobujú bielu hnilobu. V tomto rode je známych 36 druhov z Európy. Typový druh je Polyporus igniarius. Najbližším príbuzným rodom je určite Inonotus, ktorý sa odlišuje najmä jednoročnými a mäkkými plodnicami. Zvyčajne nie je problém rozlíšiť tieto dva rody v teréne, avšak sú niektoré druhy z rodu Phellinus s jednoročnými plodnicami (napr. P. erectus), kde sú aj prechody medzi hyalínnymi generatívnymi hýfami a skeletovými hýfami. kasto hnedé, hladké, v Melzerovom činidle negatívna reakcia. Druhy spôsobujú bielu hnilobu živých a mŕtvych ihličnanov a listnáčov. V tomto rode známych 18 druhov z Európy. Typovým druhom je Polyporus hispidus. Rod je ľahko rozpoznateľný podľa svojich hnedých, jednoročných plodníc s vláknitou až mäkkou alebo krehkou konzistenciou. Hýfy sú vo všeobecnosti širšie ako tie v rode Phellinus, ktorý je charakteristický drevnatými, trvalými plodnicami a dimitickým systémom hýf. Rod Phellinus Plodnice sú trvalé, resupinátne až klobúkaté, rastúce jednotlivo alebo v skupinách. Klobúk, ak je prítomný, je žltkastý, hrdzavohnedý, sivý až čierny, plstnatý, štetinkatý, hladký alebo hlboko rozpraskaný. Povrch pórov hnedastý, póry sú nepravidelné a hranaté. Dužina tmavá, červenohnedá, umbrová alebo žltkasto hnedá, väčšinou drevnatá, zriedkavejšie tvrdo vláknitá. Systém hýf dimitický s prechodmi medzi tenkostennými generatívnymi hýfami a charakteristickými hrubostennými skeletovanými hýfami. Generatívne hýfy hyalínne až svetložlté, úzke, tenkostenné, jednoducho priehradkované. Skeletované hýfy sú žltkasté až hrdzavo hnedé, bez priehradiek alebo s príležitostnými jednoduchými priehradkami, väčšinou hrubostenné a širšie ako ge- Obrázok 75. Phellinus ferruginosus [Basidiomycota, Hymenochaetales, Hymenochaetaceae]. Foto: Kunca RAD POLYPORALES Rad zahŕňa približne 2 300 druhov húb s nápadnými plodnicami. Hymenofor je pórovitý, lištovitý, drsný, hladký alebo spletitý. Substrátom je pôda alebo hnijúce drevo. Niektoré druhy sú jedlé, niektoré sú patogénmi drevín. Rad bol prvýkrát navrhnutý v roku 1926 nemeckým mykológom menom Ernst Albert Gäumann. Rad vtedy zahŕňal 10 čeľadí: Brachybasidiaceae, Corticiaceae, Clavariaceae, Cyphellaceae, Dictyolaceae, Fistulinaceae, Polyporaceae, Radulaceae, Tulasnellaceae, a Vuilleminiaceae. Takto vytvorený rad však nebol všeobecne prijatý, keďže väčšina mykológov radšej používala ume- lovytvorený rad Aphyllophorales. Na základe molekulárnych analýz sequencií DNA sa až v nedávnej minulosti presnejšie vyčlenili hranice radu Polyporales. Patria tam druhy predovšetkým z čeľadí Polyporaceae, Fomitopsidaceae a Meripilaceae. Ďalej je tam čeľaď Ganodermataceae, ktorá bola predtým v samostatnom rade Ganodermatales na základe charakteristických morfologických vlastností bazídiospór. Do radu Polyporales patria aj kortikoidné huby čeľadí Cystostereaceae, Meruliaceae, Phanerochaetaceae a Xenasmataceae, ďalej karfiolovité huby z čeľade Sparassidaceae. Rad Polyporales je kozmopolitný a obsahuje približne 1 800 druhov rozšírených po celom svete. Niektoré druhy sú saprofytné, iné zase parazitické a spôsobujú hniloby dreva. Veľa druhov z rodov Fomes, Fomitopsis a Ganoderma je patogénnych a spôsobujú hniloby koreňov a koreňových nábehov živých stromov, čím spôsobujú poškodenie lesných drevín. Niektoré druhy spôsobujú hnilobu stavebných trámov, napr. v baniach (Androdia vaillantii). Iné druhy sú zase komerčne pestované a predávané pre tradičnú čínsku medicínu ako napr. Ganoderma lucidum, Grifola frondosa a Trametes versicolor. Obrázok 76. Laetiporus sulphureus [Basidiomycota, Polyporales, Fomitopsidaceae]. Foto: Kunca RAD PUCCINIALES Hrdze vo svojej najdokonalejšej komplexnosti produkujú 5 rôznych typov spór na 2 rôznych hostiteľoch z dvoch nepríbuzných hostiteľských čeľadí. Takéto hrdze sú: - heteroeciálne (heteroecious), teda vyžadujú 2 hostiteľov a - makrocyklické, keďže produkujú až 5 typov spór. Podľa konvencie jednotlivé vývojové štádiá sú číslované rímskymi číslicami. Bazídiospóry infikujú prvého hostiteľa, mycélium vytvára pyknídiá nazývané spermogóniá, ktoré sú miniatúrne, fľaškovitého tvaru, duté, submikroskopické zoskupenia ponorené v hostiteľskom pletive, napr. v liste. Toto štádium je očíslované ako „0“, produkuje jednoduché bunky, drobné spóry, ktoré pomaly vytekajú von v sladkej tekutine a ktoré fungu- jú ako nepohyblivé spermácie, a taktiež odstávajúce receptorové hýfy. Hmyz a dážď unášajú spermáciá zo spermogónia do iného spermogónia, pričom dochádza k prekríženiu párovacích typov. Žiadna stielka pritom nie je ani mužská ani ženská. Po prekrížení vznikajú dikaryóny, čo je druhým vývojovým štádiom označovaným rímskou „I“. Plodničky vytvorené v tomto štádiu sa nazývajú éciá. V nich sa vytvárajú dikaryotické éciospóry v suchých retiazkach, v hlúčkoch v tvare prevrátených pohárikov ponorených v hostiteľskom pletive. Tieto éciospóry potom infikujú druhý hostiteľský rod (u makrocyklických hrdzí). Na druhom hostiteľovi sa opakovane vytvárajú spórové štádiá číslované „II“ a to urediospóry v suchých pustulách nazývaných uredíniá, 33 34 resp. urédiá. Urédiospóry sú dikaryotické a môžu infikovať toho istého hostiteľa na ktorom sa vytvorili. Opakovane ho infikujú počas vegetačnej sezóny. Na jej konci sa vytvára štvrtý typ spór, teliospóry, čo je súčasťou „III“ štádiá. Teliospóry sú hrubostenné a ich úlohou je prezimovať, resp. prežiť iné nepriaznivé podmienky. Infekčný proces už ďalej nepokračuje, v tomto štádiu je huba v dormancii a po zlepšení podmienok teliospóry klíčia a vytvárajú bazídiá, čo je „IV“ štádium, nazývané aj promycélium. Huby z radu Pucciniales majú cylindrické bazídiá, po meióze sú trojpriehradkované a každá zo štyroch buniek nesie jednu bazídiospóru. Bazídiospóry sa uvoľňujú a začínajú nový infekčný proces na hostiteľovi 1. Autoéciové hrdze ukončujú svoj životný cyklus na jednom hostiteľovi, a makrocyklické hrdze vynechávajú jedno alebo viacero štádií. Obrázok 77. Gymnosporangium sabinae [Basidiomycota, Pucciniales, Pucciniaceae]. Foto: Kunca RAD RUSSULALES Rad Russulales patrí do oddelenia Ascomycota. Člení sa na 12 čeľadí, 80 rodov a 1 767 druhov (Hawksworth a kol., 1995). Táto skupina obsahuje russuloidné, podzemné (hypogeické) druhy, trúdnikovité napr. Bondarzewia spp., zúbkovité huby a palicovité huby, napr. Artomyces spp.. Bazídiospóry sú typicky ornamentované s amyloidnými bradavicami alebo sieťkovaním, aj keď sú tu nejaké výnimky z tohto pravidla, napr. Heterobasidion annosum. 35 HMYZ RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 36 Peniarka vàbová Aphrophora salicina (Goeze, 1778) Tento druh patrí medzi malé cikády. Na rozdiel od tých tropických či juhoeurópskych nevydáva typický zvuk. Škodca sa vyskytuje pozdĺž potokov a riek. V niektorých rokoch môže byť veľmi hojný a jeho výskyt potom možno označiť za kalamitný. Škody, ktoré spôsobuje nie sú obyčajne výrazné. Znižujú najmä kvalitu prútov košikárskych vŕb. Tie strácajú kvalitu a v mieste poškodenia sa lámu. U nás žijú aj iné príbuzné druhy peniarok, napr. na jelši peniarka jelšová Aphrophora alni alebo na ihličnanoch peniarka škvrnitá A. corticea. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Dospelá peniarka je veľká asi 1 cm. Predné krídla má zelenohnedé s drobným bodkovaním. Škodca prezimuje ako vajíčko. Na jar sa liahnu larvy, ktoré žijú obalené v tekutine podobnej slinám. Peniarky vyhľadávajú tienisté miesta a nerady sa vystavujú plnému slnečnému svetlu. Živia sa cicaním rastlinných štiav. Dospelé jedince sa objavujú v letných mesiacoch. Škodca má v roku obyčajne jednu generáciu. POŠKODENIE Výskyt peniarok je nápadný podľa slizovitých, penovitých útvarov, ktoré vytvárajú larvy na miestach cicania. Pri silnom výskyte pod napadnutými stromami „prší“ aj počas slnečného počasia. To kvapká tekutina z penovitých útvarov. Na tenkých vetvičkách sa vytvárajú nekrotické fľaky na miestach cicania. Ak sa vŕbové prúty využívajú na košikárske účely, znižuje ich kvalitu. Nekrotické rany môžu byť vstupnou bránou niektorých hubových ochorení. Druh tak môže znižovať celkovú vitalitu porastov. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Vŕby a topole. TEXTY K OBRÁZKOM A Pohľad do koruny vŕby s bielymi, slinovitými útvarmi, ktoré signalizujú výskyt peniarky vŕbovej. Foto: Zúbrik B – E Larvy peniarky vŕbovej pokryté tekutinou podobnou slinám. V jednom zhluku tekutiny žije obyčajne viacero lariev. Foto: Zúbrik F Dospelá peniarka vŕbová. Foto: Zúbrik B. RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 37 C. D. E. F. RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 38 Stromárka buková Phyllaphis fagi (Linnaeus, 1767) Stromárka buková sa vyskytuje v niektorých rokoch veľmi hojne. V bukovom lese napadnutom týmto škodcom potom často lieta v povetrí veľké množstvo dospelých jedincov. Pretože sú biele, zdá sa, akoby uprostred leta snežilo. Škody ktoré spôsobujú nie sú veľké. Znečistenie listov môže znižovať schopnosť transpirácie. Krútenie a odumieranie výhonkov a listov môže ohrozovať najmä mladé stromy do veku 10 rokov. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Stromárka buková prezimuje ako vajíčko v blízkosti púčika alebo na kôre stromu. Z vajíčka sa liahne na jar, zároveň s rašením buka, malá larva. Larvy dávajú základ novej generácii, ktorá prechádza na spodnú stranu listov, kde v skupinách cicia rastlinné šťavy. Časť jedincov je okrídlená. Okrídlené vošky zakladajú novú generáciu, ktorú už tvoria len okrídlené jedince. Nasledujúca generácia je potom bezkrídla. Na konci leta sa liahnu samce aj samice, ktoré sa pária a kladú vajíčka. Tie prezimujú. Voška má počas roka 3 – 4 generácie. POŠKODENIE Na spodnej strane listov sa nachádzajú biele povlaky. Tvorí ich biela vatovitá hmota, ktorú vylučujú larvy tejto vošky. Hmota chráni vošky pred vonkajšími vplyvmi. Vošky tiež produkujú lepkavú a sladkú tekutinu. Tá potom pokrýva celú spodnú časť listu. Tá sa stáva následkom toho špinavá, pretože zachytáva prach a nečistoty. Vytvára sa tu tiež vhodné prostredie pre rast niektorých nebezpečných húb a plesní. Pri silnom výskyte vošky sa listy stáčajú a deformujú. Objavujú sa hnedé nekrózy najmä na mladších listoch. Listy a dokonca aj mladé výhonky môžu uschýnať. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Buk. TEXTY K OBRÁZKOM A Rôzne štádiá vošiek pokryté vatovitou hmotou. Foto: Zúbrik B – C Spodná strana listov znečistená tekutinou, ktorú vylučujú vošky. Foto: Zúbrik D Deformácie listov sú jedným z príznakov výskytu stromárky bukovej. Foto: Zúbrik B. RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 39 C. D. RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 40 Voka Dysaphis devecta Dysaphis devecta (Walker, 1849) Hojná voška na listnatých stromoch, známa najmä z jabloní. Spôsobuje veľmi charakteristické a ťažko zameniteľné deformácie listov. Na jabloniach býva hojná spolu s voškou jabloňovou Aphis pomi. Poškodenie znižuje celkovú vitalitu stromov a môže znižovať množstvo a kvalitu úrody. Napáda najmä staršie stromy. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Malá voška veľká asi 1 – 2 mm prezimuje ako vajíčko. To je dobre chránené pred nepriazňou počasia, pretože býva uložené v záhyboch kôry. Na jar larvy cicajú na spodnej strane listov hostiteľských rastlín. Larvy sú sivé, pokryté voskovou hmotou. V lete sa objavujú pohlavné okrídlené jedince. Z nich časť prelieta na medzihostiteľské rastliny (Rumex crispus, Anthriscus silvestris) z ktorých sa vracajú naspäť ku kladeniu vajíčok. Vajíčko od polovice júla prezimuje v záhyboch kôry. Škodca sa vyvíja opakovane na tom istom strome aj niekoľko rokov. A. POŠKODENIE Listy napadnutých stromov sa v dôsledku cicania lariev a dospelých jedincov krútia a deformujú. Vrchná strana listu sa sfarbuje na svetložlto až červeno. Práve červené sfarbenie napadnutých listov je mimoriadne charakteristické. Napadnuté a poškodzované môžu byť aj plody. Výskyt druhu znižuje celkovú vitalitu stromu. Pretože sa poškodenie opakovane vyskytuje na tom istom strome, môže byť v dôsledku recidívy vážnejšie. Častejšie bývajú napádané staršie stromy v lesných porastoch ale aj v záhradách, parkoch a plantážach ovocných drevín. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Jabloň, hruška, dula a rastliny z čeľade ružovitých. B. TEXTY K OBRÁZKOM A – D Vyliahnuté larvy cicajú rastlinné šťavy. Vyvolávajú nápadné, červenofialové sfarbenie, pozdĺžne skrúcanie a deformácie listov hostiteľských drevín. Foto: Zúbrik C. RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 41 D. E. RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 42 Dutinárka orgovánová Prociphilus bumeliae (Schrank, 1801) Voška spôsobuje veľmi silné deformácie a stáčanie listov na mladých výhonkoch. Po roztvorení zhluku listov sa na ich spodnej strane objaví biela, mazľavá vatovitá hmota. Tú vytvárajú cicajúce larvy a imága škodcu, ktoré sú pod ňou ukryté. Škodí hlavne na mladých stromoch do 15 – 20 rokov. Spolu s príbuznou P. fraxini je častá v lesoch, v parkoch a v stromoradiach popri cestách. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Prezimuje ako vajíčko. Na jar sa liahnu larvy, ktoré žijú vo vnútri chumáča listov, ktoré stáčajú do jedného ružicovitého útvaru. Larvy sú sivookrové, pokryté bielou voskovou hmotou. Produkujú veľké množstvo vatovitej hmoty. Kolónie vošiek bývajú hojne navštevované mravcami. Koncom mája sa objavujú okrídlené jedince, ktoré preletujú na jedľu, kde cicajú na koreňoch. POŠKODENIE Typickým symptómom prítomnosti škodcu je ružicovité stáčanie listov na koncoch výhonkov. Listy majú pevnejšiu stavbu a tak útvar je pevný a vytrvalý. Chráni kolóniu vošiek vyvíjajúcu sa pod jeho ochranou. Cicanie vošiek znižuje vitalitu rastliny a skracuje ročný prírastok. Výhonky môžu byť náchylnejšie na poškodenie vetrom. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Jaseň. A. TEXTY K OBRÁZKOM A Typický tvar koruny mladého jaseňa napadnutého dutinárkou orgovánovou. Na konci výhonkov sú viditeľné ružicovité útvary. Foto: Zúbrik B Detail zhluku listov chrániaci kolóniu vošiek. Foto: Zúbrik C Zhluk listov po otvorení. Vo vnútri je nápadná kolónia vošiek pokrytých silnou vrstvou bielej vatovitej hmoty. Foto: Zúbrik D, E Larvy vošiek na listoch a výhonkoch jaseňa. Sú sivookrovej farby, pokryté bielou voskovou hmotou. Foto: Zúbrik B. RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 43 C. D. E. RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 44 Méra jaseòová Psyllopsis fraxini (Linnaeus, 1758) Všetky druhy mér rodu Psyllopsis žijú na jaseňoch. Okraje listov napadnuté mérou jaseňovou sú nádorovito, špirálovito stočené, zdurené, mäsovo červeno sfarbené. Ide o drobný hmyz veľkosti niekoľkých milimetrov s dvoma pármi blanitých krídel. Vyskytuje sa na celom území Slovenska. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Méra jaseňová má sivé, priehľadné krídla s tmavšou kresbou. Dospelé jedince sú veľké asi 3 mm. Prezimuje vajíčko. Skoro na jar sa liahnu prvé štádiá škodcu. Tie cicajú na spodnej strane listov jaseňa. Dospievajú koncom júla a žijú až do polovice novembra, kedy kladú vajíčka na vetvy jaseňa. POŠKODENIE V dôsledku cicania lariev, ako aj dospelých jedincov, sa okraje listov stáčajú a sfarbujú svetloružovo až červeno. Na zhrubnutých okrajoch sa objavuje červenofialová žilnatina. Symptómy poškodenia sú veľmi charakteristické a je ťažké ich zameniť. Škodca sa zvyčajne vyskytuje jednotlivo a nemá sklony výraznejšie sa premnožovať. Je hojná na celom území Slovenska. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Jaseň. A. TEXTY K OBRÁZKOM A – D Charakteristické stáčanie okrajov listov jaseňa a červenofialová žilnatina na miestach chorobne zhrubnutých pôsobením škodcu. To sú hlavné príznaky poškodenia, ktoré spôsobuje méra jaseňová. Foto: Zúbrik B. RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 45 C. D. RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 46 Voka svíbová Aphis corniella (HillerisLambers, 1935) Drobná voška, ktorá napáda kríky svíba bieleho. Je hojná najmä na okrajoch lesných porastov a všade tam, kde svíb rastie zatienený pod ochranou vyšších stromov alebo na tienistých a vlhkejších miestach. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Dospelé jedince sú čierne, veľké asi 2 – 3 mm. Majú priesvitné krídla. Prezimuje vajíčko. Na jar sa liahne nová generácia, ktorá žije na spodnej strane listov svíba. Larvy sú okrovohnedé. Neskôr dospievajú a okrídlené jedince preletujú na vŕbku úzkolistú Epilobium angustifolium, ktorá je ich medzihostiteľom. POŠKODENIE Poškodenie nebýva výrazné. Na spodnej strane listov sú viditeľné veľké kolónie vošiek. Mnoho z nich je sústredených v okolí alebo priamo na žilnatine listu. Vošky vylučujú medovicu a ich kolónie bývajú hojne navštevované mravcami. Lepkavá a sladká medovica zachytáva čiastočky prachu a iných nečistôt. V dôsledku toho môžu mať listy napadnutých stromov problémy s dýchaním. Listy sa v dôsledku cicania skrúcajú a môžu uschýnať. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Svíb biely, zriedkavejšie aj svíb krvavý. Letný medzihostiteľ vŕbka úzkolistá Epilobium angustifolium. A. TEXTY K OBRÁZKOM A – D Kolónia vošiek na spodnej strane listov. Okrídlené jedince sú sústredené v okolí žilnatiny. Foto: Zúbrik B. RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 47 C. D. RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 48 Dutinárka skrutkovitá Pemphigus spyrothecae (Passerini, 1860) Na listových stopkách topoľov sa vytvára špirálovitá hálka. V nej sa vyvíja kolónia vošiek. Voška sa nesťahuje na iné druhy rastlín ako niektoré jej príbuzné. Hálky sú časté v druhej polovici leta. Hojný škodca topoľov. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Oplodnená samička kladie jedno veľké vajíčko na kôru topoľa. Vajíčko prezimuje. Na jar sa liahnu larvy prvej generácie. Sú veľké asi 0,5 mm. Cicajú na listových stopkách, kde sa v dôsledku ich činnosti začína vytvárať špirálovitá hálka. Hálka je stočená smerom doprava, len vzácne doľava. Na jednom liste sa tvorí zväčša len jedna hálka, vzácne dve až tri. Vošky dospievajú v júni a dospelé jedince žijú relatívne dlho – asi 2 mesiace. Vo vnútri hálky zakladajú druhú generáciu vošiek. Tie dospievajú koncom augusta. Keď sú veľké asi 1,5 mm zakladajú tretiu generáciu. Začiatkom jesene hálky uschýnajú a dospelé vošky ich opúšťajú úzkym otvorom. POŠKODENIE Hálky sa často vyskytujú vo veľkom množstve. Napadnutých môže byť 70 – 90 % listov. Hojnejšie sa vyskytujú v nižších partiách koruny a na starších stromoch. Pri premnožení môže táto voška cicaním oslabovať stromy. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Topoľ čierny najmä varieta italica. C. TEXTY K OBRÁZKOM A Hálka dutinárky skrutkovitej. Foto: Zúbrik B – D Ukážky hálok dutinárky skrutkovitej z konca augusta. Hálky sa začínajú otvárať a vošky ich úzkym otvorom opúšťajú. Foto: Zúbrik D. RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 49 A. B. RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 50 Kôrovnica zelená Sacchiphantes viridis (Ratzeburg, 1843) Kôrovnica zelená je malá voška poškodzujúca prednostne mladé smrekovcové porasty do veku 20 rokov. Ohrozené sú všetky územia Slovenska kde sa pestuje smrekovec. Riziko poškodenia sa zvyšuje na miestach spoločného výskytu smrekových a smrekovcových mladín. Výskyt škodcu môže byť nebezpečný pre stromy aj v semenných sadoch a lesných škôlkach. Druh žije aj na smreku, kde tiež spôsobuje škody. Na konárikoch smreka vytvára typické hálky. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Voška s veľkosťou tela asi 2 mm. Larvy sú 0,5 mm veľké, tmavej farby, voľným okom dobre viditeľné ako malé čierne bodky na rašiacich ihliciach smrekovca. Počas vývoja časť populácie prezimováva na kôre, pokrytá bielou voskovou vatou. Bionómia tohto druhu je veľmi zložitá. Škodca prezimuje ako larva na báze púčika smreka. Na jar rýchlo dospieva a kladie vajíčka. Z nich sa vyliahnu larvičky, ktoré cicaním vytvoria z púčika smreka typickú hálku veľkosti slivky. Hálka je spočiatku zelená, neskôr často červenkavá. Má slivke podobný tvar a zväčša je 2,5 – 5 cm veľká. Vytvára sa na báze výhonu a ten akoby hálkou prerastal. V júli hálky uschýnajú a otvárajú sa. Dospelé vošky z nich vyliezajú a prelietajú na smrekovec. Hálky vydržia na smreku aj mnoho rokov. Spôsobuje deformácie vetiev smrekov. Pri silnom výskyte môže spôsobiť aj úhyn celých stromov (10 – 15 ročných). V júni vošky na smrekovci vykladú vajíčka. Larvy potom cicajú na ihliciach. Prezimujú na vetvičkách a na jar dospievajú. Z vajíčok, ktoré nakladú sa liahnu progrediens (ktoré preliezajú na ihlice) a sistens (prezimujúce na kmeni). A. POŠKODENIE Ihlice smrekovca sú v mieste vpichu zahnuté, sú svetlozelenej, žltej neskôr hrdzavohnedej farby. Skoro na jar sú mladé ihlice akoby poprášené prachom – drobné čierne larvy prisaté na ihliciach. Neskôr v lete možno na ihliciach smrekovca pozorovať zvyšky exúvií dospelých samíc, ktoré tam po preletení zo smreka kládli vajíčka. B. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Smrek obyčajný a smrekovec opadavý. TEXTY K OBRÁZKOM A Poškodenie ihlíc smrekovca vzniknuté cicaním lariev kôrovnice zelenej. Typické „kolienkovité“ zahnutie ihlíc. Foto: Zúbrik B, C Hálka kôrovnice zelenej na smreku. Foto: Zúbrik D, E Suchá hálka kôrovnice zelenej na smreku, ktorú opustili larvy škodcu. Foto: Zúbrik F Okrídlené jedince kôrovnice zelenej kladúce v druhej polovici roka vajíčka na ihlice smrekovca. Foto: Zúbrik C. RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 51 F. D. E. RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 52 Kôrovnica smrekovcová Adelges laricis (Vallot, 1836) Kôrovnica zelená je malá okrídlená voška patriaca do čeľade Adelgidae – kôrovnicovité. Vývoj a generačné cykly sú podobné ako u kôrovnici zelenej. Larvy, jedince generácie sistens i progrediens sú tmavej až čiernej farby. Larvy generácie progrediens sú voľným okom dobre viditeľné ako malé čierne bodky na rašiacich ihliciach smrekovca. Počas vývoja časť populácie prezimováva na kôre. Je menej častá ako kôrovnica zelená. Ohrozené sú všetky územia, kde sa pestuje smrek spoločne so smrekovcom. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Prezimuje ako larva pri púčiku na smreku. Na jar dospieva a kladie vajíčka. Larvy sa vyvíjajú v hálke, na ktorú sa mení púčik. Okrúhla hálka je potom obyčajne na konci výhonku alebo ňou výhonok prerastá. Má veľkosť hrachu, asi 1 – 1,5 cm. Hálka je svetložltej neskôr hnedočervenej farby, pričom na jej povrchu sa nachádzajú krátke kýptiky pretvorených ihlíc. V lete hálka uschýna, vošky z nej vyliezajú a preletujú na smrekovec. Hálky pretrvávajú na stromoch aj viac rokov. POŠKODENIE Ihlice smrekovca sú v mieste vpichu zahnuté, sú svetlozelenej, žltej, neskôr hrdzavohnedej farby. Skoro na jar sú mladé ihlice akoby poprášené prachom – drobné čierne larvy prisaté na ihliciach. Bohato vylučujú bielo voskovú hmotu, ktorá ich chráni pred nepriazňou vonkajšieho prostredia. Na vetvičkách smreka sa tvorí malá hálka veľkosti hrachu. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Smrek obyčajný a smrekovec opadavý. TEXTY K OBRÁZKOM A – C Čerstvé hálky kôrovnice smrekovcovej. Foto: Zúbrik D, E Suchá hálka kôrovnice smrekovcovej, ktorú opustili vyliahnuté vošky. Môže pretrvať na strome aj niekoľko rokov. Foto: Zúbrik B. RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 53 C. D. E. RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 54 Kôrovnica kaukazská Dreyfusia nordmannianae (Eckstein, 1890) Kôrovnica kaukazská nie je pôvodným európskym druhom. Oblasťou jej pôvodného rozšírenia je Kaukaz, pohoria východného Pontu (Turecko) a Krym. Jej hostiteľskými drevinami sú v jej pôvodnej domovine Abies nordmanniana a Picea orientalis. Od roku 1840 sa v súvislosti s introdukciou jej hostiteľských rastlín rozšírila do celej Európy. Tu sa z dôvodu neprítomnosti prirodzených nepriateľov rozmnožila a stala sa významným činiteľom ovplyvňujúcim prežívanie jedľových mladín. Picea abies – európsky smrek neprijala za svojho hostiteľa a nepoškodzuje ho. Udomácnila sa aj u nás a pravidelne sa premnožuje na jedli bielej Abies alba. Príbuzným druhom je kôrovnica jedľová Dreyfusia piceae, ktorá celý vývoj prežije na kôre starších jedlí (30 – 60 rokov). OPIS DRUHU A BIONÓMIA Škodca prezimováva v štádiu nedospelej sistens na kmeni, ktorá skoro na jar dospieva a kladie vajíčka. Vajíčka sú žltookrovej farby, pomerne veľké k veľkosti dospelých jedincov. Z nich sa liahnu larvy, z ktorých časť prelieza na rašiace ihlice (progrediens) a časť zostáva na kmeni. Larvy sú veľké iba niekoľko desatín milimetra. Sú spočiatku svetložltej až okrovej farby, neskôr čierne. Väčšinu vývoja sú pokryté vrstvou bielej voskovej vaty. Generácia na ihliciach dospieva a znovu kladie vajíčka, teraz na ihlice. Z nich sa liahnu jedinci generácie sistens. Tie sa z časti pridružujú k tým, ktoré sa už nachádzajú na kmeni a z časti z nich sa vyvinú dospelé jedince, ktoré u nás hynú, neschopné nájsť medzihostiteľa. Jedinci sistens majú cuciak niekoľkokrát dlhší ako telo. A. POŠKODENIE Príčinou poškodenia je cicanie lariev na ihliciach a vetvičkách. Ihlice sa na nových výhonoch následkom cicania krútia smerom dolu, žltnú a skracujú sa. Pri silnom výskyte škodcu dorastajú ihlice iba do dĺžky 0,5 – 1 cm. Výhony sú na báze zdurené. Dochádza k znižovaniu prírastku na 5 – 6 cm u 10 ročných jedlí (10 – 15 % normálu) a postupne k odumieraniu terminálnych a bočných výhonov a nakoniec aj celých stromčekov. Poškodenie je pomerne charakteristické a je možné zameniť ho v počiatočnom štádiu výskytu škodcu iba s pôsobením niektorých abiotických činiteľov (mráz, imisie, nedostatok výživy). HOSTITEĽSKÉ DREVINY Jedľa biela. TEXTY K OBRÁZKOM A – C Mladé larvy na spodnej strane ihlíc viditeľné ako malé čierne bodky. Charakteristické je krútenie ihlíc smerom nadol. Foto: Zúbrik D Následkom pôsobenia škodcu dochádza k spomaleniu rastu a zmene farby ihlíc na svetložltú. Foto: Zúbrik E Zimná generácia sistens na kôre vetvičky. Foto: Zúbrik B. RAD POLOKRÍDLOVCE / HEMIPTERA 55 C. D. E. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 56 Hrebenárka hrdzavá Neodiprion sertifer (Geoffroy, 1785) Osička z čeľade hrebeňovkovité (Diprionidae). Vyskytuje sa v teplejších oblastiach Slovenska, kde poškodzuje borovicu lesnú a v menšej miere i borovicu čiernu. Premnožuje sa tu v mladších 5 – 20 ročných porastoch. Výskyt je obyčajne lokálny a nenapáda väčšie plochy. Je bežná nielen v lesných porastoch, ale i v parkoch a mestských výsadbách. Škodca sa vyskytuje aj v porastoch kosodreviny na hornej hranici lesa. Príbuzná hrebenárka borovicová Diprion pini spôsobuje podobné škody. Z tejto čeľade sa u nás vyskytuje asi 15 druhov. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Samček je menší ako samička, čiernohnedý, s veľkosťou tela 6 – 7 mm. Má nápadné hrebeňovité tykadlá. Samička je žltohnedá, o niečo väčšia. Samička kladie vajíčka na ihlice borovíc v radoch v počte 5 – 20 kusov. Vajíčka sa navzájom nedotýkajú. Pahúsenice sú žltosivé, s nevýraznými pozdĺžnymi pásmi svetlejšej farby. Na juhu sa liahnu v apríli a v máji. Škodca sa vyskytuje i v porastoch kosodreviny na hornej hranici lesa, kde sa pahúsenice liahnu až v júni. Hlava je čierna. Pahúsenice žijú pohromade (najmä keď sú mladšie), neskôr sa rozliezajú. Škodca má v roku jednu generáciu. A. POŠKODENIE Na výhonkoch sú ihlice obžraté, najmä staršie ročníky tak, že na koncoch vetvičiek zostávajú iba zvyšky nových ihlíc. Na konárikoch možno pozorovať početné skupiny pahúseníc. Pravidelne sa premnožuje v 5 až 10 ročných intervaloch. Poškodenie možno zameniť so žerom iných druhov hrebenárok. Najčastejšie sa vyskytuje a spôsobuje aj podobné poškodenie hrebenárka borovicová Diprion pini. Pahúsenice, ktoré žijú tiež spoločne sú sivozelené. Hlava je hnedá. V štádiu vajíčka možno obidva druhy jednoznačne rozlíšiť podľa spôsobu kladenia vajíčok. Obidva druhy síce kladú vajíčka rovnakým spôsobom – do radu v počte 5 – 20 kusov, ale pri hrebenárke borovicovej sa vajíčka navzájom dotýkajú, u hrebenárky hrdzavej sa navzájom nedotýkajú. Na borovici bežne žijú i ďalší zástupcovia hrebenárok ako napr. hrebenárka hájová Macrodiprion nemoralis alebo Gilpinia socia, Gilpinia frutetorum, Gilpinia virens a ďalšie. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Borovica lesná, borovica čierna a borovica horská. TEXTY K OBRÁZKOM A Pahúsenica je žltosivá s nevýraznými pozdĺžnymi pásmi. Hlava je čierna. Foto: Zúbrik B, C Pahúsenice žijú v skupinách. Až neskôr sa rozliezajú. Foto: Zúbrik D Následkom žeru zostávajú vetvičky bez starších ihlíc. Foto: Zúbrik B. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 57 C. D. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 58 Ploskanka sadencová Acantholyda hieroglyphica (Christ, 1791) Ploskanka sadencová napáda 2 – 6 ročné borovice. Vyskytuje sa na celom území pestovania borovice u nás. Dáva ale prednosť teplejším oblastiam s piesčitými a priepustnými pôdami. Lokálne môže spôsobovať aj vážnejšie poškodenie stromov vo výsadbách a škôlkach. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Osička z čeľade ploskankovité Pamphiliidae s dĺžkou tela 14 – 17 mm (rozpätie krídel 20 – 30 mm). Krídla sú svetlé, telo čierne so žltou kresbou. Pahúsenica je šedozelená s tmavou chrbtovou páskou a postrannými pásmi. Hlava je zelenohnedá. Meria asi 25 mm. Húsenica žije jednotlivo na konárikoch borovíc zapradená vo vaku dlhom 4 – 8 cm (obaleného trusom a zostatkami ihličia). Pahúsenica z neho vychádza za potravou. Prezimuje v pôde, kde sa na jar kuklí. Generácia je jednoročná. POŠKODENIE Na vetvičkách možno pozorovať 4 – 8 cm dlhé pradivové vaky (tesne pri kmienku) v ktorých sa nachádzajú zvyšky ihličia a hrdzavý trus. Vaky možno pozorovať po celý rok. V čase výskytu lariev (jún – august) je vo vnútri vaku prítomná zelenkavá pahúsenica. Ihlice sú obžraté až po pošvu. Poškodenie je dosť charakteristické. Existuje možnosť zámeny len s ploskankou červenohlavou Acantholyda erythrocephala. Pahúsenice tohto druhu žijú v skupinách v spoločnom riedkom pradive, v ktorom má každá pahúsenica ešte osobitné rúrkovité pradivo. Poškodzuje iba staršie ročníky ihličia. Ďalšie príbuzné druhy ploskanky sadencovej žijú na smrekovci Cephalcia alpina a smreku – ploskanka smreková Cephalcia abietis a Cephalcia arvensis. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Borovice. TEXTY K OBRÁZKOM A – D Pradivové vaky ploskanky sadencovej na vetvičke borovice. Sú ľahko pozorovateľné. Vo vaku je zachytený hnedý trus pahúsenice. Foto: Zúbrik B. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 59 C. D. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 60 Piliaroèka dráèová Arge berberidis (Schrank, 1802) Malá osička zo skupiny hrubopásich ôs (Symphyta). Hojne sa vyskytuje na celom území Slovenska pričom preferuje teplejšie oblasti. Je často príčinou poškodenia kríkov dráča Berberis spp. Hojná je na okrajoch lesov ale aj v záhradách a parkoch. Druh sa rád premnožuje opakovane počas viacerých rokov na tých istých miestach. Jej pôsobenie môže oslabovať napadnuté hostiteľské rastliny a znižovať ich celkovú vitalitu. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Dospelá osička je kovovolesklej čiernomodrej farby. Má dva páry blanitých krídel. V rozpätí krídel meria približne 2 cm. Dospelé jedince poletujú začiatkom júna okolo kríkov dráča. Ich let je dosť nemotorný a po krátkej dobe usadajú na listy. Tam sa pária a jednotlivo kladú pomerne veľké svetlozelené vajíčka. Dávajú prednosť tmavším, zatieneným miestam a na oslnené časti listov a koruny sadajú neradi. Z vajíčok sa koncom júna liahnu pahúsenice. Sú pestro sfarbené. Na bielej farbe ich tela sú výrazné čierne a oranžovožlté škvrny. Čoskoro zostávajú na konárikoch len stredové žilky listov. Zvyšok listov skonzumujú do konca júla a začiatku augusta, kedy sa v zemi kuklia v riedkom zámotku. POŠKODENIE Napadnuté dráče strácajú v júli a auguste značnú časť listov. Na vetvičkách zostávajú len zvyšky stredných žiliek. Na listoch sú prítomné asi 1,5 – 2 cm dlhé, pestro sfarbené húsenice. Napriek svojmu dosť výraznému sfarbeniu ľahko ujdú pozornosti. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Dráč. TEXTY K OBRÁZKOM A, B Dospelá piliaročka dráčová na liste dráča. Foto: Zúbrik C, D Odrastené pahúsenice piliaročky dráčovej spôsobujú poškodenie listov dráča v letných mesiacoch. Foto: Zúbrik B. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 61 C. D. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 62 Piliarka lipová Caliroa annulipes (Klug, 1814) Na lipách a duboch žije celé spektrum hrubopásych blanokrídlovcov. Ich larvy sú veľmi charakteristické. Niektoré sú polopriehľadné akoby „rôsolovité“, iné majú telo porastené zvláštnymi výrastkami. Pahúsenice sú zväčša zelené, ale môžu byť aj svetložlté alebo bielosivé. Jedným z hojne sa vyskytujúcich druhov je aj piliarka lipová. Je hojná nielen na Slovensku, ale aj v mnohých ďalších štátoch strednej a severnej Európy. V niektorých rokoch sa na vhodných miestach premnožuje a spôsobuje silné poškodenie listov hostiteľských drevín. Hojná je na otvorených miestach a alejových stromoch. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Veľkosť dospelých jedincov je 7 – 8 mm. Sú kovovo lesklé. Telo aj krídla majú čierne. Dospelé piliarky lipové sa v prírode objavujú začiatkom jari. Samičky po spárení kladú vajíčka obyčajne v malých skupinách na spodnú stranu listov hostiteľských drevín. Vyliahnuté larvy žijú najskôr spoločne, neskôr sa rozliezajú. Larvy majú oválne, lesklé telá svetlosivej až žltozelenej farby a výraznú čiernu hlavu. Osou tela prebieha výrazná, pozdĺžne orientovaná zelená škvrna, ktorú tvorí presvitajúci obsah tráviacej trubice. Pripomínajú malé slimáčiky. Dorastajú do veľkosti 10 – 13 mm. Žijú na spodnej strane listov. Často býva niekoľko lariev v tesnej blízkosti s rovnako orientovanými telami smerujúcimi hlavou k okraju listu. Staršie larvy sa vyskytujú často aj jednotlivo. Druh má u nás dve generácie v roku. Vývoj lariev trvá 2 – 3 týždne. Vyskytujú sa v júni a v auguste. A. POŠKODENIE Larvy sa živia pletivami spodnej strany listov. Ich žer je veľmi špecifický. Pletivá sú tzv. sieťované neskôr skeletované. Vrchná strana listu býva síce zväčša nepoškodená, ale z dôvodu strát na spodnej strane uschýna a predčasne hnedne. Sieťovité poškodenie spodných pletív presvitá a je dobre viditeľné najmä v protisvetle. Poškodené listy sa spočiatku nedeformujú. Neskôr sa ale okraje listov stáčajú, listy predčasne uschýnajú a opadávajú. Na dospelých stromoch poškodenie listov znižuje ich estetickú hodnotu, čo môže byť nežiadúce najmä u okrasných drevín vysadených v mestskej zeleni alebo v záhradách. Poškodenie mladých stromčekov a sadeníc môže vážne ohroziť ich zdravotný stav a v extrémnych prípadoch viesť aj k úhynu. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Lipa, dub a niektoré iné listnaté dreviny. TEXTY K OBRÁZKOM A, B Slimákom podobné larvy piliarky lipovej žijú na spodnej strane listov. Foto: Zúbrik C, D Typické poškodenie listov je viditeľné najmä v protisvetle. Znižuje estetickú hodnotu stromov a môže ohrozovať ich zdravotný stav. Foto: Zúbrik B. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 63 C. D. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 64 Hrèiarka kalichová Andricus quercuscalicis (Burgsdorf, 1783) Zástupca veľkej skupiny malých osičiek z čeľade hrčiarkovité (Cynipidae). Vytvárajú na hostiteľských drevinách veľmi charakteristické novotvary – hálky. Tie sú pre každý druh škodcu typické. Vo vnútri hálky žije jedna alebo niekoľko lariev. Hálky znižujú plochu asimilačných orgánov a môžu dreviny oslabovať aj iným spôsobom. V našich lesoch je hojná napríklad hrčiarka dubienková Andricus kollari, Andricus lignicola, Andricus quercusradicis a iné. Hrčiarka kalichová tvorí hálky na plodoch dubov – žaluďoch. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Na jar samičky (veľké asi 3,3 mm) kladú vajíčka na kvety duba cerového. Tam sa vyvíja sexuálna generácia škodcu, ktorá ukončuje vývoj v máj – v čase tvorby žaluďov. Samičky kladú vajíčka na čiašku žaluďa, pričom doň vstrekujú špeciálnu tekutinu. Jej následkom dub vytvára špecifický novotvar. Nepravidelnú asi 2 cm veľkú, zelenú hrčku – hálku – v ktorej sa vyvíja larva nepohlavnej generácie škodcu. Koncom leta larva hálku opúšťa a kuklí sa v pôde. A. POŠKODENIE Hálka akoby prerastala čiaškou a niekedy celý žaluď doslova pohltí. Žaluď sa prestáva normálne vyvíjať a stráca klíčivosť. Napáda dub letný, dub zimný a vzácne aj dub červený. Lokálne dokáže poškodiť až 70 – 80 % úrody. Poškodené plody predčasne opadávajú. Druh potrebuje pre svoj vývoj dub cerový (sexuálna generácia). HOSTITEĽSKÉ DREVINY Rôzne druhy dubov. B. TEXTY K OBRÁZKOM A Pohľad do koruny duba kde je možné ľahko rozpoznať zdravé žalude od tých poškodených hrčiarkou kalichovou. Foto: Zúbrik B – D Zelená, medúzovitá hálka akoby prerastala čiaškou žaluďa a niekedy ho celý doslova pohltí. Foto: Zúbrik E Napadnutý žaluď uschýna a predčasne opadáva. Foto: Zúbrik C. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 65 D. E. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 66 Hrèiarka Andricus quercustozae (Bosc, 1792) Ďalší zástupca hrčiarok. Veľké, sivohnedé hálky tohto druhu sú časté v skupinách na vetvičkách niektorých druhov dubov. Na strome vydržia niekoľko rokov. Ich škodlivé pôsobenie je minimálne. Patrí medzi vzácne druhy vyskytujúce sa hojne najmä v južnej Európe. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Malá osička veľkosti 3 – 3,5 mm. Samičky kladú vajíčka na vetvičky duba. Po vyliahnutí lariev, tieto vylučujú špeciálnu tekutinu, ktorá iniciuje tvorbu novotvaru – hálky na vetvičke duba. Hálka je podobná tej, ktorú spôsobuje hojnejšia hrčiarka A. kollari, ale je podstatne väčšia 35 – 40 mm. V jej strede sa na spodnej strane nachádza otvor obrúbený prstencom, akoby „korunou“. V hálke žije jedna larva, ktorá hálku opúšťa okrúhlym otvorom na jej bočnej strane. POŠKODENIE Na vetvičkách duba sú najskôr zelené, neskôr sivohnedé hálky. Často sa nachádzajú v skupinách 5 – 10 kusov tesne pri sebe na jednej vetvičke. Hálka vydrží na strome viacero rokov a môže byť potom využívaná ako obydlie iným hmyzom, napríklad niektorými druhmi blanokrídlovcov. Vplyv hálky na zdravotný stav stromu je minimálny. HOSTITEĽSKÉ DREVINY A. Rôzne druhy dubov. TEXTY K OBRÁZKOM A – C Hálka je jednou stranou prichytená k vetvičke. Na opačnej strane sa nachádza prstenec s výbežkom uprostred. Foto: Zúbrik D Hálky sa často vyskytujú v skupinách. Foto: Zúbrik E Vnútro hálky je vyplnené penovou hmotou. Foto: Zúbrik F Mladá, ešte zelená hálka. Foto: Zúbrik B. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 67 C. D. E. F. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 68 Hrèiarka Andricus lignicolus Andricus lignicolus (Hartig, 1840) Tento zástupca čeľade Cynipidae vytvára na vetvičkách dubov tvrdé pevné hálky oválneho tvaru. Býva častý na slnečných lokalitách v riedkych dubových lesoch. Žije všade spolu s dubom. Najhojnejší je na južnom Slovensku a vo východoslovenskej nížine. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Tento druh, podobne ako ostatní zástupcovia tejto čeľade má v roku dve rozličné generácie. Na jar sa liahne takzvaná sexuálna generácia. Tvoria ju samičky aj samce. Samičky kladú vajíčka k púčikom duba cerového. Tam sa v malých hálkach veľkých len 2 – 3 mm vyvíja vždy jedna larva tejto hrčiarky. Vývoj larvy sa končí v máji. Vtedy sa kuklí a kuklu opúšťa samička asexuálnej, druhej generácie. Asexuálnej preto, že ju tvoria len samičky. Tie bez toho aby sa párili, kladú novú generáciu. Kladú vajíčka na vetvičky duba letného alebo duba zimného. Na mieste vpichu sa vytvára okrúhla, tvrdá hálka priemeru približne 1 cm. Hálky sú na stromoch umiestnené buď jednotlivo, alebo v menších skupinách. Larva v hálke dospieva koncom leta a v hálke sa aj kuklí. Na jar sa z kukiel liahne sexuálna generácia a vývoj sa opakuje. Hálka tejto hrčiarky je veľmi odolná voči poveternostným vplyvom a zostáva na vetvičke aj niekoľko rokov. POŠKODENIE Na vetvičkách dubov sa tvoria tvrdé, okrúhle hálky priemeru približne 1 cm. V prípade premnoženia a napadnutia malých stromov do výšky 1 m môže spomaľovať rast napadnutej dreviny. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Dub cerový (sexuálna generácia), dub letný a dub zimný (asexuálna generácia). TEXTY K OBRÁZKOM A – D Na vetvičkách dubov sa tvoria tvrdé, okrúhle hálky priemeru asi 1 cm. Foto: Zúbrik B. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 69 C. D. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 70 Hrèiarka bezkrídla Biorhiza pallida (Olivier, 1791) Tento druh vytvára až 5 cm veľké hálky na vetvičkách dubov. Hálky sa začínajú tvoriť na jar v máji. Majú krémovú až svetločervenú farbu a špongiovú štruktúru. Ako larvy vo vnútri hálky dospievajú, hálka uschýna a koncom júna sa mení na sivohnedú. Mení sa aj jej štruktúra. Dospelé jedince sa liahnu v júli až auguste. Tento druh sa vyskytuje na celom našom území. Je hojnejšia na suchších stanovištiach. Keď sa premnoží, dajú sa hálky nájsť na každom strome v počte niekoľko desiatok na každom z nich. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Bezkrídle samičky (asexuálnej generácie) sa liahnu skoro na jar, už vo februári. Sú tak, ako už názov hovorí bezkrídle. Majú medovohnedý, lesklý povrch tela. Dokážu klásť vajíčka na vetvičky aj pri teplote okolo 0°C. Pri kladení vajíčok vyvolávajú tvorbu špecifickej, zemiaku podobnej hálky. Tá je najskôr krémová, neskôr ružová až červená. V hálke žije niekoľko lariev spoločne. Larvy produkujú látku, ktorá stimuluje hálky k rastu. Tá sa zväčšuje a rastie asi do konca júna. V tom čase sa dospelé larvy škodcu kuklia. Hálka schne a mení sa jej farba aj konzistencia. V júli sa z hálok liahnu okrídlené samčeky a samičky sexuálnej generácie. Po spárení samičky kladú vajíčka na korene dubov, kde sa v 5 mm veľkých, červených hálkach vyvíja asexuálna generácia. A. POŠKODENIE Prítomnosť škodcu prezrádza špongiovitá, mäkká, asi 3 – 5 cm veľká hálka na vetvičkách duba. Hálka v druhej polovici leta uschýna a mení farbu na hnedú. Jej tvar sa vtedy ustáli a stráca sa jej elasticita. Hálka sa stáva tvrdou. Na jej bokoch sa objavujú malé otvory. Cez ne opustili hálku dospelé jedince hrčiarky bezkrídlej. Suchá, hnedá hálka vydrží na strome 2 – 3 roky, kým sa rozpadne. Výskyt druhu vážnejšie neohrozuje zdravotný stav stromu. Môže negatívne ovplyvniť estetický vzhľad mladých stromov v parkoch a záhradách. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Dub letný, dub zimný, dub plstnatý (dub cerový v menšej miere). TEXTY K OBRÁZKOM A, B Hálka sa tvorí na mieste terminálneho alebo bočného púčika. V máji až júni má ružovú farbu. Foto: Zúbrik C, D V druhej polovici sezóny hálka nadobúda hnedú farbu. Na okraji sú viditeľné otvory, ktorými hálku opustila hrčiarka bezkrídla. Foto: Zúbrik C. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 71 B. D. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 72 Hrèiarka ruová Diplolepis rosae (Linnaeus, 1758) Na kríkoch ruží neraz našu pozornosť upúta zvláštny útvar veľkosti pingpongovej loptičky s množstvom výbežkov. Jedná sa o hálku hrčiarky ružovej. Je hojná všade tam, kde rastie jej hostiteľská rastlina. Nájdeme ju na okrajoch polí a lesných porastov, v remízkach, záhradách a riedkych lesoch. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Dospelé jedince sú malé osičky veľké asi 4 mm. Osičky sa liahnu na jar (hlavne samičky, samce sú veľmi vzácne). Samička bez toho, aby sa spárila so samčekom kladie na vetvičky ruží svoje vajíčka. Z vajíčka sa zakrátko vyliahne larva, ktorá vyvoláva tvorbu špecifickej zdureniny – „chlpatej“ hálky s množstvom výbežkov vo vnútri ktorej žije. V nej sa potom koncom leta aj kuklí. Hálka pretrvá na vetvičke viacero rokov. Spočiatku je zelená alebo žltá, neskôr červená a po vyschnutí hnedá. Podobné hálky tvorí na duboch príbuzný druh Andricus caputmedusae. A. POŠKODENIE Na vetvičke sa nachádza „chlpatá“ hálka priemeru 3 – 8 cm. V lete je zelenej alebo červeno zelenej farby. Po uschnutí hneď neodpadne, ale môže na vetvičke zotrvať aj niekoľko rokov. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Rôzne kultivary divých aj kultúrnych ruží. B. TEXTY K OBRÁZKOM A, B Hálka má veľkosť 3 – 8 cm a je v lete zelenej alebo zelenočervenej farby. Foto: Zúbrik C, D Po uschnutí hálka hneď neodpadne, ale uschne a môže na vetvičke zotrvať aj niekoľko rokov. Foto: Zúbrik E Podobné hálky tvorí na duboch príbuzný druh Andricus caputmedusae. Foto: Zúbrik C. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 73 D. E. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 74 Hrèiarka dubová Cynips quercusfolii (Linnaeus, 1758) V dubových lesoch patrí k najhojnejším hrčiarkam. Preferuje okraje porastov a nižšie, redšie lesné porasty. Vyskytuje sa pomerne hojne aj v iných krajinách Európy, v ktorých rastú dubové lesy. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Malá osička s priesvitnými krídlami s veľkosťou 2 – 4 mm. Samička je o niečo väčšia ako samček. Samičky, ktoré prezimovali v hálke sa na jar pária a zakladajú pohlavnú generáciu. Tá sa vyvíja v malých asi 0,5 cm veľkých hálkach pri púčikoch duba. Hálky majú tmavobordovú až hnedú farbu a sú veľmi nenápadné. Koncom mája dospievajú. Vyliahnuté samičky a samčeky sa pária a zakladajú novú nepohlavnú generáciu. Tá sa vyvíja v okrúhlych hálkach na spodnej strane listov duba. Hálky majú v priemere 15 – 25 mm. Majú žltozelený až žltočervený povrch a typicky špongiovité vnútro. Neskôr nadobúdajú červenú až červenohnedú farbu. Povrch hálok je hladký, keď rastú na dube letnom a hrboľatý, keď rastú na dube zimnom. V hálke sa vyvíja jedna larva. Plne vyvinutá osička prezimováva v hálke, ktorú na jar opúšťa okrúhlym otvorom. A. POŠKODENIE Na vrchnej strane listu duba sa nachádza okrúhla hálka. Hálky majú v priemere 15 – 25 mm. Majú žltozelený až žltočervený povrch a typicky špongiovité vnútro. Neskôr nadobúdajú červenú až červenohnedú farbu. Povrch hálok je hladký, keď rastú na dube letnom a hrboľatý, keď rastú na dube zimnom. Na jeseň je hálka obyčajne hnedá, suchá a opadáva spolu s listom. Pri premnožení sa na každom liste môže nachádzať 4 – 6 hálok. Škodlivé pôsobenie hrčiarky dubovej je zanedbateľné. V prípade silného výskytu môže spomaľovať rast stromov. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Duby. B. TEXTY K OBRÁZKOM A – C Hálky hrčiarky dubovej na listoch duba letného majú hladký povrch. Foto: Zúbrik D Na listoch duba zimného majú povrch hrboľatý. Foto: Zúbrik E Na jeseň hálky opadávajú spolu s listami. Hálka hrčiarky dubovej na suchom liste duba zimného. Foto: Zúbrik D. RAD BLANOKRÍDLOVCE / HYMENOPTERA 75 C. E. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 76 Drvinár hnedý Hylecoetus dermestoides (Linnaeus, 1861) U nás sa vyskytujú 3 druhy rodu Hylecoetus, z toho jeden je veľmi vzácny. Drvinár hnedý je typický chrobák jedľových, bukových a dubových lesov. Vyvíja sa v mŕtvom a čerstvo spílenom dreve. Napadnuté drevo nie je vhodné na ďalšie spracovanie. Znižuje tak hodnotu vyťaženého dreva a tým spôsobuje vážne ekonomické škody. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Drvinár hnedý je chrobák dlhý asi 0,8 – 1,0 cm. Samička je väčšia. Telo je hnedé, široké len asi 2 mm. Samička a samček majú mierne odlišný tvar tela. Dospelé jedince podľa literatúry neprijímajú potravu. V lete sa dajú nájsť na kvetoch lúčnych rastlín. Samička kladie vajíčka v skupinách v počte 100 kusov v máji až júni do malých zárezov na kôre hostiteľského stromu. Uprednostňuje odumreté alebo spílené kmene a obnažené časti kmeňov stojacich stromov. Larvy sa liahnu po niekoľkých dňoch. Najskôr žijú spoločne, potom sa rozliezajú a vyžierajú v dreve typické chodby. V chodbách sa darí podhubiu huby Endomyces hylecoeti Ng., ktorá slúži larvám ako významný doplnkový potravný zdroj. Larvy vytláčajú z otvorov v dreve veľké množstvo drviny v podobe belavej múčky. Larva prezimuje v hlbších vrstvách dreva a na jar sa kuklí. A. POŠKODENIE Na kôre napadnutého stromu sa nachádza veľké množstvo okrúhlych výletových otvorov. Prítomnosť škodcu prezrádzajú aj drobné pilinky hromadiace sa v hromádkach na povrchu ležiaceho kmeňa. Po odlúpení kôry sa na dreve okrem výletových otvorov nachádzajú zárezy kolmé na os kmeňa dlhé 5 – 20 cm. Vnútra chodieb sú tmavé, čo prezrádza prítomnosť húb. Drvinár hnedý napáda prednostne bukové, jedľové a dubové drevo, ale môže sa vyvíjať aj v iných stromoch. Je to nebezpečný technický škodca, ktorý môže celkom znehodnotiť spílené kmene. B. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Buk, jedľa, duby a ďalšie listnáče a ihličnany. TEXTY K OBRÁZKOM A Samička drvinára hnedého na kôre buka. Foto: Zúbrik B – E Charakteristickým znakom prítomnosti škodcu sú okrúhle výletové otvory a pozdĺžne zárezy dlhé 5 – 20 cm viditeľné na povrchu dreva. Foto: Zúbrik C. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 77 D. E. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 78 Fúzaè ve3⁄4ký Cerambyx cerdo (Linnaeus, 1758) Patrí medzi naše najväčšie chrobáky. Samček má tykadlá podstatne dlhšie ako telo. Vyvíja sa v starých odumierajúcich stromoch. Samičky viacerých generácií kladú vajíčka na ten istý kmeň, ktorý je potom rozvŕtaný spleťou chodieb. Druh nenapáda zdravé stromy, ale technicky poškodzuje drevo odumierajúcich stromov. Žije miestami hojne na južných predhoriach nižších pohorí Slovenska. Patrí k skvostom našej prírody. V listnatých lesoch Slovenska je hojnejší príbuzný, veľmi podobný ale menší fúzač bukový Cerambyx scopolii. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Fúzač veľký je chrobák s veľkosťou tela 25 – 55 mm. Má silne zvráskavený štít s jedným tŕňom po obidvoch stranách. Má silné, dlhé nohy a veľmi dlhé tykadlá, ktoré môžu byť u samčekov až 2 x dlhšie ako telo. Krovky sú čiernohnedé, konce majú svetlejšie. Samička kladie až 300 vajíčok. Uprednostňuje staré, mohutné duby s oslnenými kmeňmi. Je takmer pravidlom, že samička kladie vajíčka na ten istý strom v ktorom sa vyvíjala jej larva. Larva sa vyvíja 3 – 5 rokov a dorastá do dĺžky až 9 cm. Larva žerie prvý rok pod kôrou, druhý rok sa zavŕtava hlbšie do dreva a beli. V dreve vyhrýza chodby priemeru 1 x 3 cm a dlhé niekoľko desiatok centimetrov. Chrobáky sa objavujú v júni – auguste. Hneď sa pária a žijú 3 – 5 týždňov. Lietajú aj cez deň, ale ich hlavná aktivita je v noci. A. POŠKODENIE Drevo napadnutých stromov je prevŕtané chodbami s priemerom 1 x 3 cm. Na kmeni sú viditeľné chodby aj výletové otvory. Kmeň napadnutého stromu je často celý rozvŕtaný množstvom chodieb, nakoľko v tom istom kmeni sa môže vyvíjať aj niekoľko generácií tohto fúzača. Na báze kmeňa sú viditeľné hromádky pilín, ktoré larvy vytláčajú z larvových chodieb. Druh nenapáda zdravé stromy, ale technicky poškodzuje drevo odumierajúcich stromov. B. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Duby. TEXTY K OBRÁZKOM A – C Veľký otvor v kôre napadnutého stromu prezrádza, že v strome sa vyvíja larva fúzača veľkého. Foto: Zúbrik D V tom istom strome sa vyvíja aj niekoľko generácií fúzača veľkého. Foto: Zúbrik E, F Na báze kmeňa napadnutého stromu sa vytvárajú hromádky pilín vytláčané larvami fúzača veľkého z larvových chodieb. Foto: Zúbrik D. C. E. F. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 79 RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 80 Váhavec jelový Agelastica alni (Linnaeus, 1758) V jelšinách v okolí riek a potokov, ale aj v parkoch a v stromoradiach žije malý, kovovolesklý chrobák váhavec jelšový. Patrí do čeľade liskavkovitých, ktorých žije na celom svete viac ako 25 000 druhov. Jeho čierne larvy žijú v skupinách zväčša na spodnej strane listov. Staršie instary žijú viac jednotlivo a môžu sa objaviť aj na vrchnej strane listu. Poškodzujú najskôr epidermálnu časť listovej plochy, neskôr listy dierujú a pri silnom výskyte celkom zničia. Žer je najviac viditeľný v júli a auguste. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Chrobáky sú veľké 6 – 7 mm. Kovovolesklé, modrofialové. Imága prezimujú. Na jar samice kladú žlté vajíčka na spodnú stranu listov jelší. Čierne larvy žijú najskôr spoločne, neskôr sa rozliezajú a žijú jednotlivo. Zväčša sa zdržujú na spodnej strane listov. Pri silnejšom premnožení môžu zbaviť hostiteľské stromy všetkých listov. Kuklia sa v pôde. Nová generácia sa liahne ešte v tom istom roku v auguste. Dospelé jedince vykonávajú úživný žer na listoch a na jeseň sa zahrabávajú do pôdy, kde prezimujú. A. POŠKODENIE Larvy aj imága váhavca jelšového poškodzujú listy jelší. Najskôr listy dierujú. Pri premnožení ich požierajú celé tak, že zostáva neporušená len stredová žilka. Okraje otvorov v listoch uschýnajú. Listy sa stáčajú a predčasne uschýnajú. Poškodenie môže výrazne zhoršovať zdravotný stav stromov, znižovať ich imunitu voči napadnutiu inými druhmi škodcov. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Jelše. B. TEXTY K OBRÁZKOM A Imágo váhavca jelšového má kovový lesk a modrofialovú farbu. Foto: Zúbrik B Larvy žijú najskôr spoločne. Foto: Zúbrik C Larvy sa neskôr rozliezajú a žijú jednotlivo alebo v malých skupinkách. Foto: Zúbrik D, E Na listoch sa objavujú malé dierky. Ich okraje schnú a v druhej polovici leta uschýnajú predčasne celé listy. Foto: Zúbrik F Pri silnejšom výskyte sa v listoch objavujú plošné diery. Foto: Zúbrik D. C. E. F. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 81 RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 82 Váhavec rakytový Melasoma vigintipunctata (Scopoli, 1763) U nás sa tento škodca premnožuje a škodí najmä v okolí Nitry, v povodí Hrona (Brezno, Podbrezová, Zvolen), v okolí Krupiny, Prievidze a na iných miestach. Premnoženie tohto druhu bolo na Slovensku zaznamenané po prvý krát až v 90-tych rokoch a na mnohých miestach dosiahlo značnej intenzity. V minulosti nebol u nás zaznamenaný a bol skôr považovaný za nepočetný až vzácny druh. Spolu s váhavcom rakytovým sa na vŕbach vyskytuje aj liskavka okrúhla Plagiodera versicolor, liskavka vŕbová Melasoma saliceti, šupináčik obyčajný Phyllobius obongus a liskavka drobná Phylodecta viminalis. Liskavka topoľová Melasoma pupuli a liskavka osiková Melasoma tremulae sú troficky viazané skôr na topoľ, ale môžu škodiť i na vŕbach. Aj keď vyššie popísané druhy spôsobujú podobné poškodenie, chrobáky sú vzhľadom na svoje typické čiernohnedé sfarbenie prakticky nezameniteľné. A. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Dospelé jedince sú 6 – 9 mm veľké žltočierne chrobáky s oválnym telom, typickým pre túto čeľaď. Krídla sú žltočierne, s výrazným čiernym okrajom pri švíku a s 10 pozdĺžnymi čiernymi škvrnami. Štít je tiež žltočierny, hlava čierna ako aj spodná časť tela. Larvy sú veľké 10 mm. Na tele majú 8 pozdĺžnych radov čiernych škvŕn vylučujúcich páchnucu tekutinu. Kukly sú čierne, umiestnené na spodnej strane listov. Prezimuje ako imágo v hrabanke. Na jar sa liahne a samička kladie vajíčka na listy, z ktorých sa vyliahnu larvy spôsobujúce poškodenie listov. Kuklí sa tiež na listoch. POŠKODENIE Na listoch sa objavuje skeletovanie a žer na okrajoch. Poškodenie spôsobujú tmavočierne larvy, ktoré žijú v skupinách na spodnej strane listov. Najskôr požierajú vrchnú vrstvu pletív listu, neskôr vyhrýzajú do listu malé dierky. Nikdy nepoškodzujú žilnatinu. Imága vykonávajú zrelostný žer tiež v korunách stromov a poškodzujú listy postupne z bokov. Pri premnoženiach dochádza k holožerom. Poškodenie vzniká v máji, keď je možné vidieť na listoch aj larvy. V letných mesiacoch sú na listoch viditeľné zvyšky kukiel a tiež dospelé chrobáky. Poškodenie listov znižuje vitalitu a znižuje estetickú hodnotu stromov v záhradách a parkoch. B. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Vŕby. TEXTY K OBRÁZKOM A B C, D E Dospelý váhavec rakytový je svetložltý chrobák s radmi čiernych škvŕn. Foto: Zúbrik Larvy žijú spoločne na spodnej strane listov. Foto: Zúbrik Larva sa kuklí na listoch zavesená hlavou dolu. Foto: Zúbrik Pri premnožení spôsobuje významné škody na porastoch vŕb. Foto: Zúbrik C. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 83 D. E. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 84 Liskavka Xanthogaleruca luteola Xanthogaleruca luteola (Muller, 1766) Liskavka Xanthogaleruca luteola žije v južných častiach Slovenska. Nepatrí medzi hojné druhy. Môže sa premnožiť a vtedy dokáže skonzumovať takmer všetky listy na stromoch brestov. Je to vážny škodca brestov hojnejší na juhu Európy. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Táto liskavka je dlhá asi 6 – 8 mm. Farba kroviek je okrovohnedá až zelená. Na hlave má tmavšie škvrny a na každej krovke tmavší pás. Skoro na jar kladú samičky žlté vajíčka na spodnú stranu listov brestov. Z vajíčok sa asi za týždeň liahnu larvy. Tie hneď začnú žrať na spodnej strane listov. Sú svetložlté s radmi čiernych škvŕn. Kuklia sa na listoch alebo v záhyboch kôry. Z kukiel sa liahnu imága a tie v auguste zakladajú novú generáciu. Imága druhej generácie prezimujú. A. POŠKODENIE Na listoch napadnutých stromov sa hromadne vyskytujú svetložlté larvy. V listoch sa vytvárajú plošné požerky. Larvy konzumujú vrchné pletivá. Neskôr v listoch vyhrýzajú diery. Listy sa krútia a predčasne uschýnajú. Napadnuté stromy vyzerajú ako spálené ohňom. Poškodenie listov ohrozuje vitalitu stromov a znižuje ich estetickú hodnotu v mestskej zeleni a vo výsadbách. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Bresty. B. TEXTY K OBRÁZKOM A Larvy na spodnej strane listov. Foto: Zúbrik B, C Charakteristické poškodenie listov. Foto: Zúbrik D Pohľad do koruny stromu napadnutého touto liskavkou. Listy sú v letných mesiacoch celkom suché. Foto: Zúbrik E Imágo na liste brestu. Foto: Zúbrik C. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 85 D. E. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 86 Nosánik dubový Attelabus nitens (Scopoli, 1763) Červený akoby nalakovaný chrobák s čiernou hlavou a čiernymi nohami. Larva sa vyvíja vo vnútri súdkovitého útvaru na konci listu. Vyskytuje sa bežne všade u nás v dubových lesoch. Nikdy sa nepremnožuje tak, aby spôsoboval vážnejšie škody. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Lysý, červený chrobák veľký 4 – 7 mm. Má čiernu hlavu s krátkym nosom. Na listoch samička vytvára ťažko zameniteľné súdkovité zámotky, do ktorých kladie 1 – 3 vajíčka. Larva sa vyvíja vo vnútri tohto útvaru. Na jeseň zámotky spadnú na zem, larva v nich prezimuje a na jar sa kuklí. Poškodenie nebýva intenzívne. POŠKODENIE List je asi v jednej tretine od konca skrátený. Zostrihnutá časť je skrútená do súdkovitého útvaru. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Duby, lieska, jelša a niektoré iné listnaté dreviny. B. TEXTY K OBRÁZKOM A Imágo je červený nosánik. Foto: Zúbrik B – E Súdkovitý útvar na konci listu. Foto: Zúbrik E. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 87 C. D. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 88 Lykokaz pòový Hylastes ater (Paykull, 1800) U nás sa vyskytuje asi 15 druhov tohto rodu. Ich vývoj prebieha v lyku pňov a v starších ležiacich kmeňoch. Podobne škodí aj Hylastes opacus alebo lykokaz sadenicový Hylastes cunicularius. Vývoj populácie škodcu prebieha pod kôrou koreňov čerstvých pňov alebo na spodnej časti borovicových kmeňov. Škodlivému pôsobeniu mladých imág pri zrelostnom žere sú však vystavené najmä mladé stromčeky v blízkosti miesta vývoja. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Imágo lykokaza pňového je 3,4 – 4,8 mm veľké, valcovité, tmavočierne, matné, s lesklejším štítom, ktorý je výrazne dlhší ako široký. Samička lykokaza pňového kladie vajíčka v máji na borovicové pne alebo staršie kmene. Generačný požerok má materskú chodbu jednoduchú, pozdĺžnu, dole fajkovite zahnutú, dlhú do 10 cm, širokú 1,7 – 2 mm. Larvové chodby sú pomerne riedke. Niekedy larvy prezimujú a nové imágo sa liahne až v druhom roku, inokedy môže mladé imágo prezimovať pri zrelostnom žere aj 2 zimy, takže pokolenie môže byť 2 – 3 ročné. Žer lariev nie je zväčša škodlivý. Veľmi škodlivý je však zrelostný žer mladých chrobákov na koreňoch a koreňových krčkoch borovicových sadeníc. B. POŠKODENIE Na kmienkoch a koreňových krčkoch sadeníc má poškodenie tvar kanálikov s ostrými okrajmi v kôre koreňov a dolnej časti kmienka. Poškodenie v oblasti krčku možno zameniť za žer tvrdoňa smrekového Hylobius abietis – jeho požerok je však plošný, pričom obžraté plôšky kôry nemajú ostrý okraj a sú lievikovitého tvaru. Požerok na kmeňoch borovíc má jednu materskú chodbu zarezanú v dreve. Požerok má nepravidelný tvar. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Borovice. C. TEXTY K OBRÁZKOM A, B Imágo lykokaza pňového v požerku. Foto: Zúbrik C – E Nepravidelný tvar požerku. Materská chodba zarezaná v dreve. Foto: Zúbrik D. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 89 A. E. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 90 Lykokaz jaseòový Hylesinus fraxini (Panzer, 1779) Na jaseňoch je to u nás najhojnejší druh podkôrneho škodcu, ktorý najčastejšie napáda stredne staré a mladšie jasene, ale aj vetvy starších stromov. Ohrozené sú najmä stanovištia s vyšším zastúpením jaseňov, postihnuté polomami, prípadne oslabené inými abiotickými činiteľmi (najmä suchom). Najčastejší je na čerstvo zrúbaných kmeňoch, v pňoch a na oslabených stromoch. Často sa vyskytuje spolu s inými druhmi podkôrnikov v tom istom biotope. Jeho výskyt môže sprevádzať napríklad lykokaz zrnitý Hylesinus crenatus, ktorý je takmer lysý a požerky sú väčšie ako pri lykokazovi jaseňovom. Hylesinus oleiperda je tiež podobný, preferuje však žer na orgováne Syringa vulgaris a jaseni mannovom Fraxinus ornus. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Imágo je veľké 2,5 – 3,2 mm. Telo je husto pokryté bielymi a hnedými šupinkami. Okraj kroviek štetinovito chĺpkatý. Tieto chĺpky sú dva až trikrát také dlhé ako hrbolčeky samotné. Pohlavný dimorfizmus je nezreteľný. Nalietava na jasene v marci a apríli. Samičky vyhrýzajú materské chodby priečne na smer kmeňa, obyčajne dve vedľa seba. Larválne chodby sú husté, 3 – 5 cm dlhé. Larvy sa zvyčajne kuklia v beli. Iba tam, kde larvy žerú v silnejšej kôre, nachádzajú sa kukly aj v kôre. Imága sa liahnu v júli a hneď vykonávajú zrelostný žer v kôre kmeňov živých stromov v blízkosti spiacich očiek. A. POŠKODENIE Na napadnutých stromoch sú nápadné požerky pod kôrou. Sú dvojramenné, kolmo na os kmeňa. Larvové chodby sú husté. Kuklové kolísky hlbšie zarezané v beli. Imága vyhrýzajú kôru na kmeni. Na týchto miestach sa vytvárajú zdureniny a rakovinové novotvary. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Jasene. TEXTY K OBRÁZKOM A – C Na kmeni sú prítomné typické dvojramenné požerky. Larvové chodby sú umiestnené husto vedľa seba. Bývajú vyplnené drvinkami. Foto: Zúbrik D Na povrchu prezrádzajú prítomnosť škodcu okrúhle výletové otvory. Foto: Zúbrik B. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 91 C. D. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 92 Podkôrnik dubový Scolytus intricatus (Ratzeburg, 1837) Podkôrnik dubový patrí medzi najvážnejších škodcov dubov. Zaraďuje sa aj medzi prenášače tracheomykózneho ochorenia dubov. Ešte v nedávnej minulosti sa považoval za lesnícky bezvýznamný druh. Jeho dôležitosť extrémne vzrástla počas epizódy hromadného hynutia dubov u nás v 80-tych rokoch. Odvtedy je jeho početnosť permanentne zvýšená. S príbuznými druhmi sa stretávame na breste – podkôrnik pásikavý Scolytus multistriatus a podkôrnik brestový Scolytus scolytus, breze – podkôrnik brezový Scolytus ratzeburgi ako aj niektorých iných drevinách. OPIS DRUHU A BIONÓMIA A. Podkôrnik dubový dosahuje dĺžku 2,5 – 4 mm. Je tmavohnedo sfarbený, štít je slabo lesklý, krovky slabo lesklé až matné. Silné a husté je bodkovanie štítu a takisto kroviek. Štít je husto a hrubo bodkovaný, krovky sú vo viditeľných ryhách tiež silno a husto bodkované, čo patrí k významným determinačným znakom. Na jar po prezimovaní imága vykonávajú intenzívny zrelostný žer v korunách stromov. Po jeho ukončení nasleduje pravé rojenie. To sa na Slovensku začína prevažne v poslednej dekáde apríla. Výnimočne len v najteplejších polohách a pri splnení ostatných optimálnych podmienok môže založiť aj druhú generáciu, ktorá však v bežnom roku už do štádia imága nedospeje. Materská chodba v požerku je priečne prebiehajúca, 2 – 5 cm dlhá, ostro zarezaná do bele. Larválne chodby nie sú príliš husté ale bývajú dlhé až 20 cm. POŠKODENIE Podkôrnik dubový žije pod nie príliš silnou kôrou dubov. Tvar požerku je veľmi charakteristický a nie je možné ho zameniť s iným druhom. Krátka priečna chodba, dlhá 3 – 5 cm. Na ňu nadväzujú dlhé larválne chodby. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Rôzne druhy dubov. TEXTY K OBRÁZKOM A, B Podkôrnik dubový je hnedý, typické je silné a husté bodkovanie štítu a kroviek. Foto: Zúbrik C Tvar požerku je veľmi charakteristický a nie je možné ho zameniť s iným druhom. Krátka priečna chodba, dlhá 3 – 5 cm. Na ňu nadväzujú dlhé larválne chodby. Foto: Zúbrik D Na tenších vetvách je materská chodba často ťažšie viditeľná. Charakteristické sú dlhé larvové chodby často vyplnené pilinkami. Foto: Zúbrik E V lese sa pripravujú za účelom obrany proti podkôrnikovi dubovému stojaté lapáky dvojitým rezom v spodnej časti kmeňa. Foto: Zúbrik E. B. D. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 93 C. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 94 Lykorút vrcholcový Ips acuminatus (Gyllenhal, 1827) Lykožrút vrcholcový napáda najmä hornú polovicu koruny a hrubšie konáre stredne starých a starších borovíc. Patrí k najnebezpečnejším škodcom na borovici. Lykožrút vrcholcový sa vyskytuje skoro vždy spoločne s lykožrútom borovicovým Ips sexdentatus. V korunách borovíc žijú ďalšie druhy lykožrútov ako napríklad lykožrút dvojzubý Pityogenes bidentatus, ktorý je výrazne menší a lykožrút mnohozubý Orthotomicus laricis, ktorý má úplne odlišný požerok. Na boroviciach je častý aj lykokaz borinový Tomicus minor a lykokaz borovicový Tomicus piniperda. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Imágo dosahuje dĺžku 2,2 – 3,7 mm. Je nápadný pohlavným dimorfizmom, dlhým štítom a žltohnedým sfarbením. Telo je krátko valcovité, nápadne lesklé, riedko chlpaté a veľmi jemne bodkované. Štít je v pomere ku krovkám nápadne dlhý, čo je dobrým rozlišovacím znakom. Krovky sú iba o niečo dlhšie ako štít. Na zadnom okraji kroviek má samček 3 zuby (prvý malý, druhý väčší a tretí široký). Samička má všetky 3 zúbky kužeľovité a zašpicatené. Rojí sa v máji a v júli. Larvy sa živia nielen lykom, ale aj podhubím ambróziových húb. Požerok je dosť charakteristický. Snubná komôrka sa zarýva hlboko do povrchu beli a z nej odbočuje 3 – 5 pomerne rovných, alebo iba mierne zakrivených materských chodieb. Ich dĺžka je 20 – 40 cm, šírka dosahuje 2 mm. Chodby sú za samičkami, ktoré ich hĺbia pevne upchaté drvinkami, čím sa tento druh líši od všetkých ostatných zástupcov rodu. Larvové chodby sú pomerne riedke a krátke. Kuklí sa v kuklových kolískach hlboko vyhĺbených do beli. A. POŠKODENIE Požerok je veľmi charakteristický tým, že larvové chodby sú vyplnené drvinou a kuklové kolísky sú vyhĺbené hlboko v beli. Napadnuté stromy chradnú. V korunách sa objavujú suché konáre alebo odumierajú celé časti korún. Po 2 – 3 ročnom silnom napadnutí stromy hynú. V spodnej časti kmeňa sa obyčajne objavujú iné druhy podkôrnikovitých, najmä lykožrút borovicový Ips sexdentatus. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Borovice. TEXTY K OBRÁZKOM A – C Charakteristický požerok. Celý je výrazne zarezaný do dreva, vrátane snubnej komôrky a larvových a materských chodieb. Foto: Zúbrik D Požerok zostáva viditeľný na kmeňoch aj po mnohých rokoch. Foto: Zúbrik B. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 95 C. D. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 96 Lykorút borovicový Ips sexdentatus (Borner, 1776) Je najväčší zástupca rodu Ips u nás. Dosahuje dĺžku 6 – 8 mm. Najlepšie mu vyhovujú porasty borovíc na plytkých suchých pôdach na južných expozíciách. Tu nachádzajú dostatok vhodnej potravy. Nalietava do silnejších častí kmeňa následkom čoho napadnutý strom v krátkej dobe hynie. Často sa vyskytuje spolu s lykožrútom vrcholcovým Ips acuminatus. Spoločne dokážu v krátkej dobe úplne rozvrátiť strednoveké až dospelé porasty borovíc. Napadnutie zvyčajne začína agresívnejší lykožrút vrcholcový v hornej časti stromu, následne je spodná časť oslabeného stromu napadnutá lykožrútom borovicovým. Aj keď sa v literatúre charakterizuje ako sekundárny škodca, môže sa lokálne stať primárnym zdrojom hynutia borovíc. Najlepšou obranou je spracovanie zvyškov po ťažbe a dodržiavanie porastovej hygieny pri zásahoch. Rovnako je nevyhnutná urýchlená asanácia napadnutých stromov. A. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Imágo dosahuje dĺžku 6 – 8 mm. Telo je valcovité, hnedočierne lesklé, riedko ochlpené dlhými chlpmi na čele aj po bokoch tela. Tykadlá aj nohy sú svetlejšie hnedé. Priestor medzi ryhami na krovkách je hladký, široký a lesklý. Zadný okraj kroviek sa vyznačuje prítomnosťou šiestich zubov, medzi ktorými je zreteľne najväčší štvrtý, ktorý je gombíkovito ukončený. Rojí sa prvýkrát začiatkom mája, druhýkrát v júli. Zo snubnej komôrky vybiehajú zväčša 2 – 4 materské chodby dlhé 60 – 80 cm smerom priamo hore a dolu. Materské chodby sú zreteľné aj na povrchu bele. Larválne chodby sú pomerne husté a nie príliš dlhé. Prezimujú väčšinou dospelé imága – obyčajne v kuklových komôrkach. POŠKODENIE Žije pod silnou kôrou starých borovíc. Na napadnutých kmeňoch sa nachádzajú zreteľné požerky, ktoré sú takmer nezameniteľné pre svoju veľkosť. B. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Borovice. TEXTY K OBRÁZKOM A Imágo v požerku. Foto: Zúbrik B, C Výrazné, mohutné materské chodby. Foto: Zúbrik D Larva v širokej kuklovej kolíske. Foto: Zúbrik E Kukla lykožrúta borovicového. Foto: Zúbrik C. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 97 D. E. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 98 Lykorút smrekový Ips typographus (Linnaeus, 1758) Lykožrút smrekový sa u nás vyskytuje najmä v horských oblastiach Vysokých a Nízkych Tatier, Kysúc, Spiša a v ďalších našich horstvách, kde prevládajú smrekové porasty. Prebiehajúce zmeny klímy, prejavujúce sa napr. častejšími vetrovými polomami, sú jedným z faktorov, ktoré zvyšujú riziko vzniku kalamít podkôrnikov u nás. Podľa objemu náhodných ťažieb, je lykožrút smrekový dlhodobo najvýznamnejší biologický škodca u nás. Keď sa z nejakého dôvodu zanedbá hygiena v lese a nevykonajú sa potrebné preventívne opatrenia proti tomuto škodcovi, môže sa kalamitne premnožiť. Počas kalamity chrobáky napádajú všetky stromy v okolí (aj mladé alebo také druhy stromov, ktoré inak nenapádajú). Sú ich také množstvá, že sú schopné zdolať aj zdravé stromy. Obyčajne pokračujú v žere až dovtedy, kým neskonzumujú všetku dostupnú hmotu vhodnú pre vývoj v okolí, alebo kým sa nevytvoria podmienky, ktoré ich masový nárast početnosti zastavia (mimoriadne nevhodné počasie, zvýšená aktivita prirodzených nepriateľov a pod.). A. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Imágo je valcovitého tvaru, hnedočierneho sfarbenia, dĺžky 4,2 – 5,5 mm. Krovky sú zakončené zrázom s matnou priehlbinou, so 4 pármi zubov na jej okraji. Najväčší z nich je tretí zhora a sú navzájom od seba približne rovnako vzdialené. Najprv vniká pod kôru samček, za ním prichádzajú 2 – 3 samičky, ktoré vyhrýzajú v lyku 6 – 12 cm dlhú materskú chodbu v smere osi kmeňa a na jej obidvoch stranách ukladajú do zárezov vajíčka. Z nich vyliahnuté larvičky vyhrýzajú kolmo na materskú chodbu svoje chodby. Má dve, v horách obyčajne len jednu generáciu do roka. V priaznivých rokoch sa môžu v nižších polohách vyvinúť až tri generácie. B. POŠKODENIE Imága nalietavajú hlavne na ležiace zlomy, vývraty, chradnúce a oslabené smreky, pri premnožení tiež na zdravé stromy. Najviac sú ohrozené smrekové porasty od 60 rokov, poškodené vetrovými a snehovými polomami, resp. oslabené suchom, hubovitými ochoreniami a pod. Napadnuté smreky postupne odumierajú. Veľmi podobný je lykožrút smrečinový Ips amitinus. Jeho požerok má užšie materské chodby, ktoré sú mierne zvlnené, nesledujú presne os kmeňa a nálože vajíčok sú redšie. Podobné poškodenie môže spôsobovať lykožrút lesklý Pityogenes chalcographus (vyskytuje sa často spolu s lykožrútom smrekovým). Obsadzuje však najmä tenšie časti kmeňa a vetvy a jeho požerok je nezameniteľný s požerkom lykožrúta smrekového. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Smrek obyčajný, vzácne aj borovice. C. TEXTY K OBRÁZKOM A B Imágo lykožrúta smrekového. Foto: Zúbrik Snubná komôrka z ktorej vybiehajú 3 materské chodby v smere osi kmeňa. Foto: Zúbrik C, D Požerok je charakteristický 3 – 4 materskými chodbami a hustou spleťou larvových chodieb. Foto: Zúbrik E Imága vykonávajú zrelostný žer v kôre hostiteľských drevín. Foto: Zúbrik F Hnedé piliny na kmeni kmeňa signalizujú výskyt lykožrútov pod kôrou. Foto: Zúbrik G Larvy lykožrúta smrekového. Foto: Zúbrik RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 99 D. E. F. G. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 100 Lykorút smrekovcový Ips cembrae (Heer, 1836) Lykožrút smrekovcový v našich smrekovcových lesoch všade bežný. Ohrozuje najčastejšie staršie smrekovcové porasty, kde sa jeho larvy vyvíjajú pod kôrou. Uprednostňuje chradnúce a oslabené stromy na ktorých samičky zakladajú novú generáciu. V prípade vhodných podmienok môže spôsobovať hynutie stromov v celých skupinách. Druh vykonáva zrelostný žer v korunách. Takto oslabené stromy slabnú a v ďalšej vlne rojenia bývajú napádané týmto lykožrútom, takže po novom nálete odumierajú. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Imágo je veľmi podobné lykožrútovi smrekovému. Je valcovité, dlhé 4,0 – 5,5 mm, hnedočiernej farby. Tykadlová palička má vlnovite prehnutý šev. Plocha priehlbiny na zráze kroviek je lesklá, jemne bodkovaná, po bokoch so 4 pármi zubov, z ktorých tretí zhora je najväčší, gombíkovito zväčšený. Larva je biela, s tmavou hlavou, mierne ohnutá, beznohá, v poslednom instare meria 5,5 – 6,5 mm. Kukla je rovnako veľká, biela, voľná. Rojí sa v máji. Požerok sa skladá z 3 až 5 materských chodieb, hviezdicovite usporiadaných, asi 30 cm dlhých a 2,5 mm širokých. Larvové chodby sú dlhšie, nepravidelnejšie a redšie ako pri lykožrútovi smrekovom. Snubná komôrka je dobre zreteľná v lyku i v beli. Značne škodí aj svojim zrelostným žerom, lebo mladé imága vyžierajú v dĺžke až 15 cm dreň smrekovcových výhonkov v korunách starých stromov, ktoré potom strácajú veľkú časť ihličia. Prezimuje v štádiu mladého imága, zriedkavejšie aj v štádiu larvy a kukly. A. POŠKODENIE Napadnuté smrekovce neskoro rašia. Dochádza k presvetleniu korún a postupnej strate asimilačných orgánov. Počas leta možno pozorovať na borke výrony živice. Prítomné sú typické požerky. HOSTITEĽSKÉ DREVINY B. Smrekovec opadavý, zriedkavejšie aj smrek. TEXTY K OBRÁZKOM A, B Imágo lykožrúta smrekovcového. Foto: Zúbrik C – E Požerok lykožrúta smrekovcového v kôre smrekovca. Má obyčajne 3 materské chodby a dá sa na smreku ľahko zameniť s požerkom lykožrúta smrekového. Foto: Zúbrik F, G Požerok v lyku. Foto: Zúbrik C. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 101 D. E. F. G. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 102 Lykorút lesklý Pityogenes chalcographus (Linnaeus, 1761) Rod Pityogenes má u nás asi 7 druhov, ktoré sa navzájom podobajú. Ich hlavnou hostiteľskou drevinou je smrek, borovica, limba, alebo kosodrevina. Lykožrút lesklý je zo všetkých druhov tohto rodu najviac rozšírený. Je možné sa s ním stretnúť vo všetkých smrekových lesoch na Slovensku. Spolu s lykožrútom smrekovým patrí k najnebezpečnejším škodcom smreka. Z podobných menších druhov sa na smreku vyskytuje lykožrút obyčajný Pityophthorus pityographus a lykožrút matný Polygraphus poligraphus. Snubná komôrka je ale u lykožrúta lesklého schovaná vo vnútri kôry a pri pohľade na lyko ju nevidieť. Tým sa požerok lykožrúta lesklého odlišuje od podobných druhov. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Telo imága je krátko valcovité, hnedočierne (štít čierny, krovky hnedasté), lesklé a dlhé 1,6 – 2,8 mm. Koniec kroviek je pozdĺž švu prehĺbený. Na okrajoch sa nachádzajú tri ostré kužeľovité zúbky (samček), alebo drobné hrboľčeky (samička). Rojí sa na jar v apríli a máji. Za samčekom do snubnej komôrky prichádza 3 – 6 samičiek, ktoré po oplodnení vyhrýzajú hviezdicovito rozložené materské chodby. Vyliahnuté larvičky vedú svoje chodby kolmo od materskej a zakončujú ich kuklovou kolískou v lyku, pri tenkej kôre aj v beli. Larvy sú beznohé, biele, s hnedastou hlavou, veľké 2,5 – 3 mm. Má 2 až 3 generácie počas roka. A. POŠKODENIE Lykožrút lesklý osídľuje vetvy a vrcholce zrúbaných alebo vyvrátených, ale aj oslabených smrekov a často aj borovíc, najmä miesta s tenšou kôrou. Pri premnožení sa môže stať aj primárnym škodcom celkom zdravých stromov v 10 – 40 ročných porastoch. Stromy uschýnajú postupne od vrcholca. Pod kôrou možno nájsť typické viacramenné požerky. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Smrek, vzácne borovica. TEXTY K OBRÁZKOM A – C Hviezdicovité požerky v dreve. Snubnú komôrku nie je pri pohľade na lyko vidieť. Larvové chodby hviezdicovito vybiehajú na všetky strany. Foto: Zúbrik D, E Hviezdicovité požerky v kôre. Snubnú komôrku nie je pri pohľade na odlúpnutú kôru vidieť. Foto: Kunca B. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 103 C. D. E. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 104 Lykorút obyèajný Pityophthorus pityographus (Ratzeburg, 1837) Lykožrút obyčajný napáda mladé lesné porasty smreka a niektorých ďalších ihličnatých drevín. Vyskytuje sa aj v starších porastoch, kde sprevádza škodlivejšie druhy podkôrneho hmyzu ako napr. lykožrúta smrekového, lykožrúta smrečinového alebo lykožrúta lesklého. Je bežný všade od pahorkatín až do hôr. Napáda obyčajne choré a chradnúce stromy. Z príbuzných druhov sa u nás, najmä v starších smrekových porastoch horských oblastí, môžeme ešte stretnúť s druhom Pityophthorus exsculptus. Na borovici žije Pityophthorus glabratus a Pityophthorus pubescens. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Dospelé jedince majú úzke, valcovité, hnedočierne, lesklé telo dlhé 1,1 – 1,7 mm. Na konci kroviek je pozdĺžna priehlbina, ktorá zaberá štvrtinu až tretinu kroviek. Kýlovitý šev kroviek, v tejto časti a okraje priehlbne sú opatrené drobnými hrbolčekmi s dlhými chĺpkami. Lesklé krovky sú jemne v riadkoch bodkované. Larva je biela, beznohá, v poslednom instare dlhá 1,7 – 2 mm. Kukla je voľná, biela, rovnako veľká ako larva. Je to polygamný druh. Rojí sa na jar už v apríli a máji. Za samčekom do snubnej komôrky prichádza 3 – 8 samičiek, ktoré po oplodnení vyhrýzajú hviezdicovito rozložené materské chodby. Požerky sú celé hlboko zarezané do beli. Larvové chodby sú husté a pravidelné. Má dve, v horách obyčajne len jednu generáciu do roka. A. POŠKODENIE Poškodené stromy menia farbu ihličia. Napadnuté časti koruny a vetvy postupne odumierajú. Pri silnom napadnutí z nich opadáva kôra. Typické požerky sú hlboko zarezané v beli. Materské chodby sú dlhé, niekedy až 10 – 15 cm. Snubná komôrka je viditeľná po odlúpení kôry. Je zarezaná v beli. Podobný požerok má aj lykožrút lesklý. Larvové chodby sú ale len 6 – 8 cm dlhé a snubnú komôrku nikdy nevidieť, pretože sa nachádza v kôre. B. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Smrek obyčajný, jedľa a zriedkavo aj borovice, kosodrevina, limba a smrekovec opadavý. TEXTY K OBRÁZKOM A – E Typický hviezdicovitý požerok. Snubná komôrka je výrazne zarezaná v beli. Do strán vybieha 5 – 7 materských chodieb, dlhých 10 – 15 cm. Husté larvové chodby. Foto: Zúbrik C. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 105 D. E. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 106 Lykokaz matný Polygraphus poligraphus (Linnaeus, 1758) Lykokaz matný Polygraphus poligraphus L. poškodzuje najmä smreky mladšieho a stredného veku s tenšou kôrou (hrúbka kmeňa okolo 20 cm). Patrí k druhom, ktoré od dávnych dôb pútali pozornosť lesníkov a majiteľov lesov na našom území. Bolo to najmä z dôvodu jeho početnosti v lesných porastoch. Aj keď nespôsoboval kalamity na rozsiahlych územiach, lokálne sa premnožoval a spôsoboval značné škody. Preferuje husté lesné porasty, kde potom dokáže obsadiť celý kmeň napadnutého stromu. Premnožuje sa v poslednom období stále častejšie. Vždy uprednostňuje oslabené stromy. U nás žije najmä v pahorkatinách a horách, v nížinách chýba. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Dospelý jedinec je dlhý 1,8 – 3,5 mm, telo má čiernohnedé a lesklé. Nohy a tykadlá sú žltkasté. Krovky sú matné (odtiaľ pochádza jeho slovenský názov). Vajíčka sú biele, veľké asi 1 mm. Larva je beznohá, svetlokrémová s tmavšou hlavou. Dospelá meria 4 – 5 mm. Kukla je voľná, biela alebo krémová. Chrobáky nalietavajú na stromy už v apríli a máji (prvá generácia). Samček sa pári s 3 – 4 samičkami. Požerok je pri odlúpnutí kôry dosť nečitateľný. Nejaví sa ako typický hviezdicovitý požerok známy napríklad u lykožrúta lesklého alebo lykožrúta obyčajného. Časť larvových a materských chodieb je totiž ukrytých v kôre. Snubnú komôrku pri pohľade na lykovú vrstvu nevidno. Viditeľné sú len krátke 2 – 6 cm dlhé jednotlivé materské chodby. Z nich vybieha spleť larvových chodieb zakončených kuklovou kolískou zarezanou hlboko v beli. V roku má obyčajne dve, vzácnejšie aj tri generácie. A. POŠKODENIE Za normálnych podmienok nalietava na oslabené alebo potlačené smreky s hladkou kôrou. Kmene sú obyčajne napadnuté husto po celej dĺžke. Na takto napadnutom kmeni sa nenachádzajú požerky iných druhov podkôrnikov. Požerok je charakteristický nepravidelnými larvovými chodbami s kuklovými kolískami ostro zarezanými do beli. V prípade premnoženia môže spôsobovať úhyn jednotlivých stromov i celých skupín. B. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Smrek. TEXTY K OBRÁZKOM A Materská chodba v kôre s vybiehajúcimi larvovými chodbami. Foto: Zúbrik B Priečna materská chodba viditeľná pri pohľade na lyko. Foto: Zúbrik C Charakteristickým znakom požerku sú kuklové kolísky výrazne zarezané do beli. Foto: Zúbrik D, E Pohľad na odlúpnutú kôru silne napadnutého kmeňa. Viditeľná je nepravidelná sieť materských a larvových chodieb. Foto: Zúbrik C. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 107 D. E. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 108 Lykokaz borinový Tomicus minor (Hartig, 1834) Patrí k našim najhojnejším lykožrútom žijúcim na borovici. Pri základnom stave populácie tento druh nalietava predovšetkým na polámané a vyrúbané borovice alebo na stojace oslabené stromy. Je síce menej hojný ako jeho príbuzný lykokaz borovicový, ale je škodlivejší, pretože pri premnožení môže napádať aj celkom zdravé stromy. Tie potom následkom napadnutia hynú zväčša v skupinách. Vyskytuje sa hojne v stredne starých a starších borovicových lesoch, kde napáda najmä tenšie kmene a koruny starších stromov. Jeho požerok je veľmi charakteristický. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Imágo je veľmi podobné lykokazovi borovicovému. Jeho dĺžka je 3,2 – 5,2 mm. Na konci kroviek je druhé medzirýžie rovnomerne vyklenuté a po celej dĺžke ozdobené riadkom jemných hrbolčekov. Larva je beznohá, ružovkastá, dlhá 4 – 5,5 mm. Kukla je voľná, biela. Rojí sa veľmi skoro na jar, často už v marci a apríli. Samička nalietava na tenšie časti kmeňov borovíc a na vetvy. Požerok má obyčajne tvar dvojramennej svorky, uloženej naprieč osi kmeňa, s materskými chodbami dlhými 6 – 10 cm a s riedkymi a krátkymi (2 – 3 cm) larválnymi chodbami. Larvy sa kuklia hlboko v beli. Mladé imága, podobne ako pri lykokazovi borovicovom, zalietavajú do korún borovíc, kde sa zavŕtavajú do zdravých borovicových výhonkov a vyhlodávajú v ich dreni 10 – 16 cm dlhé chodby. Robia to preto, lebo tak získajú dodatočnú potravu potrebnú pre definitívne vyzretie ich orgánov. Počas roka má jednu generáciu. A. POŠKODENIE Napáda oslabené stromy. Stromy strácajú ihličie a hynú od korunovej časti. Pri silnom poškodení kmeňov môže dochádzať k celkovému chradnutiu, zmene sfarbenia ihličia a opadávaniu kôry. Charakteristická je prítomnosť požerkov. Nebezpečný je zrelostný žer mladých imág. Pri jesenných a zimných vetroch sa vyhlodané výhonky odlamujú. Konce vetvičiek sú opadnuté pod korunami stromov a je v nich zreteľná stopa po úživnom žere. Strata časti koncových vetvičiek stromy oslabuje a môže byť vstupnou bránou pre mnohé hubové ochorenia. B. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Borovica. TEXTY K OBRÁZKOM A Imágo lykokaza borinového. Foto: Zúbrik B – D Typický dvojramenný požerok kolmý na os kmeňa. Larvy sa zavŕtavajú okrúhlym otvorom pred zakuklením hlbšie do dreva. Foto: Zúbrik E Požerky sú niekedy viditeľné aj pri pohľade na kmeň. Chrobáky totiž vyhrýzajú vetracie otvory nad materskou chodbou, aby zlepšili cirkuláciu vzduchu v systéme chodieb. Foto: Zúbrik F Poškodenie vetvičky. Foto: Zúbrik C. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 109 D. E. F. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 110 Lykokaz borovicový Tomicus piniperda (Linnaeus, 1758) Lykokaz borovicový je u nás bežný všade v borových lesoch a zvlášť hojný je v porastoch oslabených priemyslovými exhalátmi. Obsadzuje spodnú časť starších, polámaných, odumierajúcich alebo oslabených borovíc. Nalietava aj do vyťažených a neodkôrnených borovicových kmeňov. Keďže je viazaný na borovicu, nevystupuje do vyšších polôh. Spolu s lykokazom burinovým sú nebezpečnými škodcami borovicových porastov hlavne pre svoj úživný žer nedospelých imág v stržni mladých výhonkov zdravých borovíc. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Imágo je valcovitého tvaru, čiernohnedé, dlhé 3,5 – 4,8 mm. Červenohnedé až čiernohnedé krovky sú vzadu rovnomerne zaoblené. Druhé medzirýžie je plytko prehĺbené, bez výrazných hrbolčekov, len s jemným bodkovaním. Larva je beznohá, ružovkastá, dlhá 4 – 5,5 mm. Kukla je voľná, biela. Rojí sa veľmi skoro na jar, často už v marci a apríli. Samička nalietava na spodné časti kmeňov borovíc, kde vyžiera zvislé chodby. Závrt lykokaza borovicového je zreteľný podľa kôpky hnedočervených pilín, premiešaných s belavými zrnkami živice. Zo snubnej komôrky v lyku vybieha mierne esovito prehnutá, 10 – 14 cm dlhá, pozdĺžna materská chodba, s väčším počtom vetracích otvorov. Z materskej chodby odbočujú početné larvové chodby, ktoré sa stále rozširujú a končia kuklovou kolískou. Vyliahnuté mladé imága zalietavajú do korún borovíc, zavrtávajú sa do zdravých borovicových výhonkov a vyhlodávajú v ich dreni 10 – 15 cm dlhé chodby. Počas roka má jednu generáciu. A. POŠKODENIE Nalietava prednostne na spodnú časť kmeňov borovíc. Vzhľadom na veľkosť požerku už aj menší počet požerkov dokáže vážne oslabiť napadnutý strom. Silnejšie napadnuté stromy obyčajne skoro hynú. Preferuje hustejšie porasty s vyššou vlhkosťou vzduchu. V borovicových porastoch so zvýšeným výskytom škodcu je nápadná strata časti koncových vetvičiek a následné celkové presvetlenie korún. Konce vetvičiek sú opadnuté pod korunami stromov a je v nich zreteľná stopa po úživnom žere. Pri silnom poškodení kmeňov môže dochádzať k celkovému chradnutiu, zmene sfarbenia ihličia a opadávaniu kôry. Charakteristická je prítomnosť požerkov. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Borovica. TEXTY K OBRÁZKOM A – D Požerok lykokaza borovicového. Zreteľná je priečna materská chodba s rozšírením na spodnej strane. Foto: Zúbrik E Imága opúšťajú požerok okrúhlymi výletovými otvormi. Foto: Zúbrik B. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 111 C. E. D. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 112 Drevokaz èiarkovaný Trypodendron lineatum (Olivier, 1795) Drevokaz čiarkovaný napáda zrúbané a vyvrátené stromy, stojace zlomy, odumierajúce stromy s počiatočným kvasením lyka (napr. poškodené imisiami) a čerstvé pne po ťažbe. Sprevádza ihličnaté dreviny v celej palearktickej oblasti a u nás je tiež hojne rozšírený od nížin až po hornú hranicu lesa. Po premnožení v priaznivých podmienkach dokáže spôsobiť veľké technické škody. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Imágo je žltohnedé, s tmavou škvrnou na štíte a pozdĺžnymi tmavohnedými pásikmi na krovkách (odtiaľ jeho slovenský názov). Krovky sú vzadu rovnomerne vypuklé, hladké a lysé. Tykadlá majú oválnu paličku, bez náznaku špičky na konci. Samička má guľovito zaoblený štít a vypuklé čelo, samček má štít sploštený a čelo vyhĺbené. Dĺžka tela je 2,6 – 4 mm. Larva je biela, beznohá, oblúkovite zahnutá, so svetlohnedou hlavou, silnými lievikovitými hryzadlami a nápadne veľkými hrudnými článkami. Kukla je voľná, bielo sfarbená, mierne lesklá. Rojí sa v apríli, v teplejších oblastiach už koncom marca. Pri závrte chrobáka do dreva sa hromadí drobná, čisto biela drvinka. Samičky vyhlodávajú v dreve 1 – 3 cm dlhú chodbu s priemerom 2 mm. Chodba je najprv kolmá, potom sa rozdvojuje a obidve vetvy zhruba sledujú letokruhy v rovine kolmej na os kmeňa. Požerok má tvar ležatého rebríka. Larvy sa okrem dreva živia aj hubami žijúcimi na stenách požerku. Vývoj lariev trvá 6 – 8 týždňov. Imága po vyliahnutí zostávajú 2 – 3 týždne v požerku, živia sa podhubím a postupne dospievajú. Prezimujú v hrabanke. Drevokaz čiarkovaný má jedno pokolenie do roka. A. B. POŠKODENIE Pretože tento druh napáda odumreté, resp. odumierajúce stromy, jeho výskyt nie je sprevádzaný stratou ihlíc či hynutím stromov. Na jeho prítomnosť nás obyčajne upozorní výskyt požerkov v dreve a výletové otvory na napadnutých kmeňoch. Jeho požerok je charakteristický a na hostiteľských drevinách nezameniteľný. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Rôzne druhy ihličnatých drevín. TEXTY K OBRÁZKOM A,B C D E Imágo s výraznými pozdĺžnymi pásmi. Foto: Zúbrik Rebríčkovitý požerok v dreve. Foto: Zúbrik Prítomnosť drevokaza čiarkovaného prezrádzajú biele piliny na kôre napadnutého kmeňa. Foto: Zúbrik Výletové otvory imág na napadnutom kmeni po odlúpnutí kôry. Foto: Zúbrik E. C. D. RAD CHROBÁKY / COLEOPTERA 113 RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 114 Rúrkovèek smrekovcový Coleophora laricella (Hubner, 1817) Zástupcovia čeľade Coleophoridae kde tento druh patrí, sa vyvíjajú v listoch a semenách rastlín. Húsenice si z listov tvoria vaky, ktoré sú charakteristické pre jednotlivé druhy. Premnoženie rúrkovčeka smrekovcového môže výrazne zhoršiť zdravotný stav stromov. Väčšinou síce neznamená úhyn napadnutých stromov, ale znižuje hrúbkový a výškový prírastok. Ohrozené sú najmä porasty prvej až tretej vekovej triedy. Prednostne napáda porasty na nevhodných stanovištiach. Jeho gradácie majú často dlhodobý charakter. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Drobný motýľ sivého sfarbenia s tykadlami takmer tak dlhými ako je rozpätie predných krídel. V rozpätí krídel dosahuje približne iba 10 mm. Húsenica žije v spradených ihliciach, ktoré vytvárajú vak, ktorý ju chráni pred nepriazňou počasia a prirodzenými nepriateľmi. Rojí sa v máji až júni, samička kladie vajíčka po jednom na ihlice smrekovca. Po vyliahnutí sa húsenice zavŕtavajú do ihlíc. V lete vyhlodávajú časť ihlice a v septembri ihlicu na obidvoch stranách odhryznú, pripevnia vláknami na konárik a v takomto vaku prezimujú. Po prezimovaní pokračujú v intenzívnom žere. A. POŠKODENIE Ihlice smrekovca sú žltej až hrdzavej farby. Prítomné sú vaky s húsenicami škodcu. Zámena imág tohto druhu nie je možná, keďže smrekovce nepoškodzuje žiadny podobný motýľ. Symptómy poškodenia sú podobné tým, ktoré sú vyvolané pôsobením vošiek (často sa spolu s rúrkovčekom smrekovcovým vyskytujú). Na rozdiel od rúrkovčeka však vošky na ihliciach zanechávajú stopy po vpichu a ihlice zostávajú na brachyblastoch celé, zatiaľ čo rúrkovček ich skonzumuje až po bázu. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Smrekovec opadavý. B. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E Páriace sa motýle na ihlici smrekovca. Foto: Zúbrik Larvy poškodili koncové časti ihlíc a začínajú si vytvárať vaky v ktorých prezimujú. Foto: Kunca Vak v ktorom žije húsenica. Foto: Zúbrik Pohľad do korún poškodených stromov. Foto: Kunca V mladších smrekovcových porastoch dochádza k holožerom. Smrekovce nadobúdajú sivohnedú farbu. Foto: Kunca C. RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 115 D. E. RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 116 Ploskáèik pagatanový Cameraria ohridella (Deschka & Dimic, 1986) Ploskáčik pagaštanový bol pozorovaný okolo roku 1984 prvýkrát v okolí Ohridského jazera v Macedónii a v roku 1986 bol oficiálne popísaný. Odtiaľ sa pravdepodobne náhodne dostal do strednej Európy (Rakúska). Na jeseň v roku 1989 bolo pri meste Linz v Rakúsku objavených niekoľko jedincov tohto druhu. V nasledujúcich rokoch sa druh začal rozširovať veľkou rýchlosťou prakticky do všetkých susedných štátov. Objavil sa v Taliansku (okolo roku 1992), v Nemecku (1993), v Maďarsku (1993) a Českej republike (1993). Po prvýkrát bol zaregistrovaný na Slovensku v roku 1994 v okolí Bratislavy. Dnes býva napadnutá väčšina pagaštanov rastúcich na území Slovenska. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Drobný motýľ, veľký iba 0,4 – 0,6 cm, s rozpätím krídel asi 0,6 cm. Vrchné krídla má svetlohnedej farby s dvoma tmavými priečnymi pruhmi. Spodné krídla sú striebristé, na okraji rozstrapkané. Na hlave je nápadný chumáč chĺpkov striebristej farby. V dospelosti sú húsenice dlhé asi 0,5 cm. Motýľ prezimuje ako kukla v pôde. Koncom apríla a začiatkom mája sa liahnu motýle. Po spárení samičky kladú na vrchnú stranu listov v blízkosti bočných žiliek vajíčka. Húsenice sa po vyliahnutí zavŕtajú do parenchymatických pletív listu kde žerom vytvárajú typické požerky tzv. míny. Míny sa objavujú koncom mája a v polovici júna sa škodca kuklí. Motýľ má u nás dve generácie – v teplejších častiach Európy až tri generácie. A. POŠKODENIE Na začiatku napadnutia sa poškodenie prejavuje ako malé, neskôr väčšie hrdzavé škvrny na listoch pagaštanov (koniec mája začiatok júna). Neskôr sa tieto škvrny zväčšujú a spájajú, takže v polovici augusta a v septembri je prakticky celý list, resp. jeho značná časť hrdzavej farby. List schne a stáča sa. Listy predčasne opadávajú. Poškodenie je možné zameniť s poškodením hubou Guignardia aesculi. Táto huba spôsobuje na listoch v júli a začiatkom augusta 2 – 5 cm veľké svetlé nekrózy. Neskôr sú škvrny tmavočervené až hnedé s výraznou žltou obrubou. B. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Pagaštan konský. TEXTY K OBRÁZKOM A, B Začiatkom júna sa na listoch objavujú malé oválne škvrny. Foto: Zúbrik C, D Neskôr v sezóne sa škvrny na listoch zväčšujú a postupne zlievajú. Foto: Zúbrik E Napadnuté stromy strácajú zelenú farbu listov, listy hnednú a postupne opadávajú. Foto: Zúbrik C. RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 117 D. E. RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 118 Psotka orgovánová Gracillaria (= Caloptilia) syringella (Fabricius, 1794) Patrí do pomerne veľkej čeľade Gracillariidae. Sú to útle, malé nočné motýle s rozpätím krídel 5 – 15 mm. Motýle odpočívajú na listoch hostiteľských rastlín so zdvihnutou prednou časťou tela. Larvy žijú v parenchymatických pletivách listov. Staršie larvy majú dobre vyvinutý orgán na tvorbu jemných vlákien. Tie využívajú pri spriadaní listov do zámotkov a zhlukov. Zo známejších druhov tejto čeľade treba spomenúť napríklad invázne sa šíriaci druh – ploskáčik pagaštanový Cameraria ohridella. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Malý, bielohnedý motýľ s rozpätím krídel 9 – 12 mm. Imága lietajú v máji a potom druhá generácia v júli. Odpočívajú na listoch hostiteľských rastlín so zdvihnutou prednou časťou tela. Po spárení samičky kladú vajíčka na listy. Larva sa po vyliahnutí zavŕtava do listu, kde vyžiera plošnú mínu. Larva je okrovo krémovej farby s pozdĺžnymi pásmi po bokoch tela. Vzácne môže žiť v jednej míne aj viac lariev. Staršie larvy mínu opúšťajú a pomocou špeciálnych vlákien skrúcajú a spriadajú konce listov. V takto vytvorenom ochrannom vaku žijú a aj sa kuklia. POŠKODENIE Na vrchnej strane napadnutého listu sa tvorí plošná mína. Má oválny tvar a môže pokrývať aj viac ako polovicu plochy listu. Neskôr larvy spriadajú konce listov. Listy sa následkom tejto aktivity stáčajú, uschýnajú a môžu predčasne opadávať. Môže byť hojná, ale nepatrí k druhom, ktoré sa výrazne premnožujú. Preto poškodenie má len nevýrazný vplyv na zdravotný stav a znižuje najmä estetickú hodnotu napadnutého stromu. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Jaseň, vtáčí zob a orgován. TEXTY K OBRÁZKOM A – D Staršie larvy stáčajú konce listov hostiteľskej rastliny (jaseň). Na miestach zvinutia sú viditeľné biele vlákna, ktorými larva vytvorený útvar fixuje. Napadnuté miesta hnednú a uschýnajú. Foto: Zúbrik B. RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 119 C. D. RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 120 Podkopáèik ovocný Lyonetia clerkella (Linnaeus, 1758) Drobný motýľ z menšej čeľade Lyonetiidae. Motýle tejto čeľade zriedkakedy dosahujú veľkosť väčšiu ako 1 cm – v rozpätí krídel. Všetky mínujú listy hostiteľských rastlín. Podkopáčik ovocný žije v záhradách a ovocných sadoch ale aj na okrajoch lesov. Má niekoľko príbuzných, napríklad Lyonetia prunifoliella alebo Lyonetia pulverulentella, ktoré tiež mínujú listy. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Motýľ s rozpätím krídel 6 – 7 mm. Predné krídla má veľmi úzke. Dospelé jedince lietajú v máji a júni, druhá generácia potom v auguste a septembri. Samička po spárení kladie vajíčka jednotlivo k stredovej žilke listu. Larva sa po vyliahnutí zavŕtava do parenchymatických pletív, kde vyhlodáva úzku, hadovito sa stáčajúcu a postupne sa rozširujúcu mínu. Mína začína vždy pri strednej žilke listu a smeruje zväčša k jeho okraju. Býva vyplnená exkrementami. Kuklí sa na liste v bielom zámotku. Ten býva upevnený vláknami na list. Druhá generácia prezimuje ako kukla. POŠKODENIE Na napadnutých listoch sa objavujú míny. Na jednom liste je obyčajne jedna mína. Pri premnožení ich počet narastá. Napadnuté listy strácajú zelenú farbu a môžu predčasne opadávať. V sadoch a záhradách sa jedná o nebezpečného škodcu. Ak má vhodné podmienky, môže sa premnožiť a napadnúť všetky listy na strome. Takto napadnutý strom stráca prirodzenú vitalitu a poškodenie sa môže prejaviť aj na kvalite úrody. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Rozličné druhy listnatých stromov najmä ovocné dreviny a breza. TEXTY K OBRÁZKOM A, B Typická mína na liste jablone. Foto: Zúbrik C, D Typická mína na liste brezy. Foto: Zúbrik E, F Typická mína s dobre viditeľnými exkrementami v jej strede na listoch čerešni. Foto: Zúbrik B. RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 121 C. D. E. F. RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 122 Psotka agátová Parectopa robiniella (Clemens, 1863) Malý motýľ, ktorý nie je pôvodným obyvateľom našich lesov. Pochádza zo Severnej Ameriky. Bol náhodne zavlečený do Európy okolo roku 1970. Najskôr sa objavil v Taliansku, neskôr v Nemecku, Slovinsku, Chorvátsku, Rakúsku, Rumunsku, Maďarsku, Ukrajine a aj na Slovensku. Dnes u nás žije hojne všade tam, kde rastie agát. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Drobný motýľ s rozpätím krídel asi 0,6 cm. Predné krídla má hnedooranžovej farby, jasnejšie ku koncu krídel s niekoľkými bielymi páskami. Spodné krídla sú striebristé, na okraji rozstrapkané. Larva v dospelosti dorastá do dĺžky 0,5 cm. Motýľ prezimuje ako kukla. V máji a začiatkom júna motýle zakladajú nové pokolenie. Po spárení samičky kladú na vrchnú stranu listov v blízkosti strednej žilky vajíčka. Húsenice sa po vyliahnutí zavŕtavajú do parenchymatických pletív listu, kde žerom vytvárajú typické amébam podobné požerky tzv. míny. Míny sa objavujú koncom mája. V polovici júna sa húsenice kuklia. Motýľ má u nás dve generácie. Druhá generácia sa objavuje až v septembri a zvyčajne býva početná. A. POŠKODENIE Na začiatku napadnutia sa poškodenie prejavuje ako malé, neskôr väčšie výbežkovité, amébam podobné škvrny na vrchnej strane listov agáta (koniec mája začiatok júna). Míny prekračujú stredovú žilku a zväčšujú sa na obidve strany. V dôsledku defoliácie môžu listy predčasne opadávať. Poškodenie je možné ľahko zameniť s iným príbuzným druhom – ploskáčikom agátovým Phyllonorycter robiniella, ktorý spôsobuje veľmi podobné poškodenie, ale míny sú plošné, bez výbežkov a objavujú sa na spodnej strane listov. Zvyčajne neprekračujú stredovú žilku. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Agát. B. TEXTY K OBRÁZKOM A – D V strednej časti vrchnej polovice listu sa objavuje amébe podobná mína. Rozširuje sa na obidve strany od strednej žilky. V míne žije jedna, vzácnejšie niekoľko lariev škodcu. Foto: Zúbrik E Poškodenie, ktoré spôsobuje príbuzný ploskáčik agátový sa nachádza na spodnej strane listu. Mína je plošná, bez výbežkov. Foto: Zúbrik C. RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 123 D. E. RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 124 Oba3⁄4ovaè mládnikový Rhyacionia buoliana (Denis & Schiffermuller, 1775) Malý, hrdzavohnedý motýľ z čeľade Tortricidae. Poškodzuje mladé borovicové porasty. Medzi najviac ohrozené porasty patria tie medzi 10-tym až 20-tym rokom veku, a to najmä na chudobných pôdach a v oblastiach so silným znečistením ovzdušia (okolie frekventovaných ciest, závodov). Okrem toho sú často napadnuté aj semenné sady. Z čeľade Tortricidae na borovici žijú a škodia aj ďalšie druhy ako napríklad Exoteleia dodecella, Rhyacionia pinicolana a Retinia resinella. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Drobný motýľ s rozpätím krídel približne 15 mm. Predné krídla sú škoricovohnedé so striebristými pásmi, zadné sivé. Húsenica dorastá do dĺžky približne 10 mm, je červenkasto hnedej farby s tmavohnedou hlavou. Motýle sa roja na prelome júna a júla. Kladú vajíčka na ihlice borovíc. Húsenice sa liahnu v júli. Zavŕtavajú sa do pošvy ihlíc, ktoré sú najbližšie ku púčikom a vytvoria si malý zámotok. Ešte v júli sa zavŕtajú do bočného púčika. Tam prečkajú zimu. Na jar (často už v priebehu apríla) húsenica začína konzumovať vnútro púčika. Postupne prechádza aj do nových púčikov, ktoré tiež poškodzuje. Koncom mája sa kuklí v púčiku. POŠKODENIE Napadnuté terminálne púčiky vyschýnajú a stromy tvoria deformované náhradné výhonky rastúce v tvare bajonetov. Silne napadnuté stromy majú mimoriadne nepravidelný, deformovaný rast. Húsenice škodia tiež vyžieraním bočných púčikov, čo stromy fyziologicky oslabuje a znižuje ich prírastok. Silné poškodenie môže viesť k postupnému chradnutiu stromov. Výskyt škodcu je mimoriadne nebezpečný v plantážach vianočných stromčekov a všade tam, kde sa vyžaduje plnenie estetickej funkcie stromu. Škodcom napadnuté stromy sa stávajú nepredajné. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Borovica. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D Púčiky napadnuté obaľovačom mládnikovým sa deformujú a strácajú zvislý smer rastu. Typickým príznakom poškodenia je aj zvýšený výron živice v okolí púčikov. Foto: Zúbrik Vo vnútri púčika žije húsenica červenohnedej farby s tmavohnedou hlavou. Foto: Zúbrik Húsenica sa v púčiku aj kuklí v tmavohnedej kukle. Foto: Zúbrik Podobne škodí aj Retinia resinella. Tesne pod terminálnym púčikom sa na vetvičke vytvára zdurenina zo živice veľkosti malej slivky. V jej vnútri žije húsenica. Foto: Zúbrik B. RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 125 C. D. RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 126 Mníka zlatoritka Euproctis chrysorrhoea (Linnaeus, 1758) Hojný motýľ v lesoch nížin, kde žije hlavne na ich okrajoch. Najčastejšie sa vyskytuje v stromoradiach popri cestách a v sadoch, odkiaľ sa môže šíriť aj do lesného prostredia. Veľkým lesným komplexom sa vyhýba. Často sa premnožuje, a vtedy skonzumuje úplne všetky listy na hostiteľských stromoch. Príbuzné druhy sú tiež nebezpečnými škodcami, napríklad na duboch (mníška veľkohlavá Lymantria dispar), buku (štetinavec orechový Calliteara pudibunda), smreku a borovici (mníška obyčajná Lymantria monacha) a topoľoch (mníška vŕbová Leucoma salicis). OPIS DRUHU A BIONÓMIA Motýľ s rozpätím krídel 35 mm. Obidve pohlavia sú biele, chĺpky na väčšej časti zadočku sú sfarbené do zlatista. Dospelá húsenica je 3 – 4 cm dlhá, červenohnedá až čierna, pokrytá dvomi radmi bradaviek. Celá húsenica je porastená jemnými, ľahko lámavými chĺpkami. Samička kladie koncom júna a v júli 200 – 300 kusov vajíčok v pozdĺžnych hromádkach pokrytých zlatožltými chĺpkami z konca zadočku na spodnú stranu listov. Vyliahnuté húsenice skeletujú spodnú stranu listov. Žijú najskôr spoločne, neskôr sa rozliezajú. Koncom leta spriadajú hniezda, v ktorých prezimujú. Na jar ešte krátko pokračujú v žere a potom sa kuklia v riedkom zámotku medzi slabo spradenými listami. A. POŠKODENIE Poškodenie je podobné ako pri mníške veľkohlavej Lymantria dispar. Listy sú spočiatku skeletované a dierované, po prezimovaní sú požierané vcelku. Poškodené stromy sú bez listov, na koncových vetvách sú časté hniezda húseníc, ktoré tento druh jednoznačne charakterizujú. Napadnuté stromy v prípade úplnej defoliácie hynú, prípadne hynú len časti korún. Chĺpky na tele húsenice sú ľahko lámavé. Pri styku s pokožkou spôsobujú sčervenanie, silné svrbenie, prípadne dýchacie problémy. Z tohto dôvodu je premnoženie mníšky zlatoritky nebezpečné najmä v blízkosti ciest, aglomerácií, rekreačných oblastí alebo na miestach intenzívnych prác v lese. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Ovocné stromy, všetky druhy dubov, ale aj ďalšie listnaté dreviny. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E Mladé húsenice prezimujú vo vakoch zo suchých listov na konci konárikov. Foto: Zúbrik Húsenice žijú spočiatku spoločne. Foto: Zúbrik Neskôr sa húsenice rozliezajú a žijú jednotlivo. Foto: Zúbrik Poškodená vetva čerešne. Listy sú poškodené, na vetvách zostávajú len ich zvyšky. Foto: Zúbrik Húsenica sa kuklí v riedkom zámotku na listoch alebo kmeni. Foto: Zúbrik B. RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 127 C. E. D. RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 128 Oba3⁄4ovaè zelený Tortrix viridana (Linnaeus, 1758) Typický motýľ našich dubových lesov. Väčšinou jeho výskyt ujde pozornosti návštevníkov lesa. Stáva sa však, že sa premnožuje a vtedy dokáže poškodiť alebo aj úplne zničiť každý list na strome. Hovoríme o holožeroch. Napáda a oslabuje dubové porasty najmä v nižších polohách. Gradácie vznikajú prednostne na xerotermných a suchých lokalitách. Okrem obaľovača zeleného žije na Slovensku na duboch viacero ďalších druhov obaľovačov. Sú to napríklad obaľovač dubový Aleimma loeflingiana, Archips crataegana, Acrobasis spp. a ďalšie. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Obaľovač zelený má predné krídla trávovozelené, zadné sivé. Rozpätie predných krídel je 12 – 13 mm. Húsenica je sivozelená, s lesklou tmavou hlavou. Motýle sa roja v júni. Samičky kladú vajíčka na vetvičky v korunách stromov, kde tieto prezimujú až do nasledujúcej jari. Koncom apríla sa z nich liahnu húsenice. Tie sa zavŕtavajú do rašiacich púčikov a neskôr prechádzajú na listy. Spriadajú niekoľko listov dohromady alebo stáčajú listy do „trubičky“. V takto vytvorených útvaroch, chránené pred nepriazňou počasia sa koncom mája kuklia. A. POŠKODENIE Húsenice spriadajú niekoľko listov dohromady alebo skrúcajú listy do „rúročky“. Tu žijú, chránené pred nepriazňou vonkajších vplyvov a prirodzenými nepriateľmi. Žer sa väčšinou sústreďuje do hornej časti koruny. V prípade premnoženia najskôr dochádza k defoliácii horných partií korún. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Duby. B. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E Zelená farba predných krídel nie je v motýlej ríši častá a to robí obaľovača zeleného pomerne nezameniteľným. Foto: Zúbrik Sivozelená húsenica má čiernu a lesklú hlavu. Foto: Zúbrik Zhluk listov prezrádza prítomnosť húseníc tohto škodcu. Foto: Zúbrik Obaľovač Archips xylosteana patrí tiež k bežným druhom obaľovačov na duboch. Foto: Zúbrik Húsenica príbuzného obaľovača dubového spriada list do typickej „rúročky“ smerom od konca listu. Foto: Zúbrik D. RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 129 C. E. RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 130 Mníka ve3⁄4kohlavá Lymantria dispar (Linnaeus, 1758) Mníška veľkohlavá patrí u nás k najnebezpečnejším škodcom duba. Ohrozené sú najmä cerové a dubové porasty južného Slovenska a Východoslovenskej nížiny. Vyhovujú jej najmä teplejšie, preriedené výmladkové porasty, kde vznikajú ohniská premnoženia. Pri premnožení (opakuje sa pravidelne každých 6 – 9 rokov) poškodzuje i väčšinu kríkov v podraste, ovocné stromy v záhradách a okrasné dreviny v parkoch a mestskej zeleni. Koncom 19. storočia bola náhodne zavlečená do severnej Ameriky, kde našla vhodné podmienky pre život. Vďaka neprítomnosti prirodzených nepriateľov sa veľmi rýchlo rozšírila a stala sa vážnym škodcom listnatých porastov. A. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Stredne veľký motýľ s rozpätím krídel 35 – 45 mm. Samček je svetlohnedý, samička krémovobiela s jemnou okrovou kresbou. Samček má na hlave pár mohutných perovitých tykadiel. Škody spôsobuje 4 – 6 cm veľká, ochlpená modrožltá húsenica s radom červených bradaviek a žltou, čierne mramorovanou hlavou. Žije jednotlivo. Motýle sa liahnu v júli. Samce aktívne vyhľadávajú samičky, ktoré sedia na kmeňoch stromov. Sú nelietavé. Po spárení samička nakladie na kmeň stromu 300 – 700 vajíčok na hromádku a pokryje ich okrovými chĺpkami z koncových článkov bruška. Takto uložená znáška je na kmeni stromu dobre viditeľná. Vajíčka prezimujú. Húsenice sa liahnu na jar v čase rašenia dubov. Žerú na listoch asi 60 dní a kuklia sa na kmeni, listoch alebo v podraste. B. POŠKODENIE Listy sú najskôr dierované, neskôr nepravidelne obžraté. Časté sú holožery v porastoch každého veku. Poškodenie sa v porastoch objavuje v prvej polovici mája a v júni už môže dochádzať k holožerom. Viac rokov sa opakujúce premnoženie zvyšuje riziko následných škôd spôsobených aktivizáciou hubových patogénov alebo iných druhov hmyzu. Ak ku premnoženiu dôjde počas suchých rokov môže v lesoch priamo alebo nepriamo na následky holožerov uhynúť 30 – 40 % stromov. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Rôzne druhy listnatých drevín a krov. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E F Samček mníšky veľkohlavej má dobre vyvinuté tykadlá. Foto: Zúbrik Samička mníšky veľkohlavej, je krémovo bielej farby. Nie je schopná lietať. Foto: Kunca Vaječné znášky sú prilepené na kmene stromov. V každej znáške môže byť až 700 vajíčok. Foto: Zúbrik Húsenice sa liahnu na jar koncom apríla. Foto: Zúbrik Húsenice dorastajú do veľkosti 5 – 6 cm. Sú pestro sfarbené a silne ochlpené. Foto: Zúbrik Kukly mníšky veľkohlavej. Hore – väčšia samičia, dole menšia – samčia. Foto: Zúbrik C. E. D. F. RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 131 RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 132 Psota Coleotechnites piceaella (Kearfott, 1903) Domovskou krajinou tohto druhu je Severná Amerika (najmä severná a stredná časť USA a juhovýchodná Kanada). Tu ho pokladajú za menej významného škodcu. V strednej Európe ho prvýkrát našli v r. 1962, v Nemecku. Dovtedy bol zaznamenaný, pokiaľ ide o Európu, len na Britských ostrovoch. V súčasnosti je známy aj z Talianska, Rakúska, Maďarska, Slovenska a pred krátkou dobou ho zistili aj v Českej republike. U nás bol po prvýkrát jednotlivo nájdený v r. 1990 v Košiciach. Motýľ spôsobuje škody v mestskej zeleni. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Dospelé jedince merajú v rozpätí asi 9 – 10 mm a vyznačujú sa dosť dlhými, kosákovito zahnutými hmatadlami. Na úzkych predných krídlach majú pomerne pestré kresby – šikmé pruhy a tmavé škvrnky. Nápadné sú nepriliehavé šupinky. Zadné krídla sú pod vrcholom vykrojené. Dospelé motýliky môžeme nájsť od júna až do augusta na vetvách hostiteľských drevín. Húsenice sú typické mínovače – živia sa vnútornými pletivami ihlíc. Do konca vegetačného obdobia ich niekoľko vyhlodajú a v jednej z nich prezimujú. Každú ihlicu, do ktorej sa idú zavŕtať, pripriadajú k susednej, už vyhlodanej, i ku konáriku vláknami. Húsenice tak žijú počas celého života v jemných, relatívne nenápadných pradivách. POŠKODENIE A. Hrdzavé sfarbenie vetví v celom obvode koruny smrekov. Čerstvo vyhlodané ihličie je svetlohnedé, čoskoro nadobúda farbu suchých ihlíc a tak sa nelíši sfarbením od ihličia odumretého v dôsledku abiotických škodlivých činiteľov. Na ihliciach sú zápradky, ktoré si vytvárajú húsenice z poškodených ihlíc. Sú rozmiestené na konárikoch jednotlivo, pri premnožení sa vzájomne spájajú. Vo vnútri sú prítomné iba niekoľko milimetrov veľké húsenice škodcu. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Smrek pichľavý. Lokálne aj smrek obyčajný. TEXTY K OBRÁZKOM A, B Imágo na konáriku smreka pichľavého. Foto: Zúbrik C Dospelé motýliky poletujú počas teplých letných dní okolo korún hostiteľských rastlín. Mnohé z nich často uviaznu v pavučine medzi vetvami. Foto: Zúbrik D Húsenice spriadajú ihlice do spoločného útvaru. Na obrázku je vidieť otvor, ktorým húsenica opustila vyhlodanú ihlicu. Foto: Zúbrik E Typický prejav poškodenia smreka pichľavého. Foto: Zúbrik B. RAD MOTÝLE / LEPIDOPTERA 133 C. E. D. RAD DVOJKRÍDLOVCE / DIPTERA 134 By3⁄4omor bukový Mikiola fagi (Hartig, 1839) Drobná muška veľkosti 4 – 5 mm z čeľade byľomorovité Cecidomyiidae. Táto čeľaď má u nás niekoľko stoviek zástupcov, drobných mušiek veľkosti 1 – 8 mm. Byľomor bukový sprevádza na celom území výskyt hostiteľskej rastliny – buk. Prítomnosť škodcu na listoch neovplyvňuje negatívne zdravotný stav stromu. Výskyt druhu môže znižovať estetický dojem buka a jeho kultivarov v parkoch a záhradách. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Imágo ja malá muška veľkosti 4 – 5 mm. Lieta v máji, kedy samice kladú vajíčka na vrchnú stranu listov buka. Spolu s vajíčkom, vpichuje samička do listu špeciálnu tekutinu. Tá iniciuje tvorbu hálky na liste, v ktorej sa neskôr larva vyvíja. Súdkovitá hálka je veľká 0,6 – 1,2 mm. Farba hálky je zelená s prechodmi do žltej alebo červenej. Je vždy umiestnená na vrchnej strane listu. Na jednom liste je zvyčajne niekoľko hálok. Na jeseň hálka z listu odpadáva, larva v nej prezimuje a na jar sa kuklí. Hálky sú pre svoj charakteristický tvar nezameniteľné. POŠKODENIE Výskyt škodcu je možné identifikovať na základe prítomnosti súdkovitých hálok na vrchnej strane listu. Na jednom liste sa môže vyskytovať aj viacero hálok. Poškodenie stromu je nevýrazné. Na mladých stromčekoch, pri extrémne vysokom výskyte škodcu, sa môže mierne znižovať prírastok. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Buk. TEXTY K OBRÁZKOM A – D Typická hálka byľomora bukového na vrchnej strane listu. Má súdkovitý tvar a zelenú až zelenočervenú farbu. Foto: Zúbrik B. RAD DVOJKRÍDLOVCE / DIPTERA 135 C. D. RAD DVOJKRÍDLOVCE / DIPTERA 136 By3⁄4omor na listoch buka Hartigiola annulipes (Hartig, 1839) Drobná muška veľkosti 1 – 2 mm z čeľade byľomorovité Cecidomyiidae. Táto čeľaď má u nás niekoľko stoviek zástupcov, drobných mušiek veľkosti 1 – 8 mm. Byľomor Hartigiola annulipes sprevádza na celom území výskyt hostiteľskej rastliny – buk. Prítomnosť škodcu na listoch neovplyvňuje negatívne zdravotný stav stromu. Výskyt druhu môže znižovať estetický dojem buka a jeho kultivarov v parkoch a záhradách. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Imágo ja malá muška. Lieta v máji, kedy samice kladú vajíčka na vrchnú stranu listov buka. Spolu s vajíčkom, vpichuje samička do listu špeciálnu tekutinu. Tá iniciuje tvorbu hálky na liste, v ktorej sa neskôr larva vyvíja. Oválna hálka je veľká 1 – 4 mm. Farba hálky je zelená alebo žltá. Hálka býva pokrytá drobnými zlatistými chĺpkami. Na jednom liste býva zvyčajne niekoľko hálok. Na jeseň hálka z listu odpadáva a larva sa kuklí v pôde. Hálky sú pre svoj charakteristický tvar nezameniteľné. POŠKODENIE Výskyt škodcu je možné identifikovať na základe prítomnosti drobných oválnych hálok pokrytých chĺpkami na vrchnej strane listu. Na jednom liste sa môže vyskytovať aj viacero hálok. Poškodenie stromu je nevýrazné. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Buk. TEXTY K OBRÁZKOM A – D Na vrchnej strane sa tvorí oválna hálka niekedy pokrytá zlatistými chĺpkami. Foto: Zúbrik E Na spodnej strane listu sa poškodenie prejavuje malou zdureninou. Foto: Zúbrik F Intenzívne napadnutie listov. Foto: Zúbrik B. RAD DVOJKRÍDLOVCE / DIPTERA 137 C. D. E. F. RAD DVOJKRÍDLOVCE / DIPTERA 138 By3⁄4omor na svíbe Craneiobia corni (Giraud, 1863) Malá muška patriaca do veľkej čeľade byľomorovité (Cecidomyiidae). Zástupcovia tejto čeľade sú veľkí 2 – 3 mm. Tvarom tela sa podobajú komárom. Na celom svete ich žije viac ako 3 000 druhov, pričom mnohé z nich patria k hospodársky nebezpečným škodcom. Na svíbe sa vyvíja larva druhu Craneiobia corni. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Dospelé jedince sú veľké asi 3 mm. Na jar samičky kladú vajíčka na spodnú stranu listov. Vyliahnuté larvy žijú v hálke, ktorá sa tvorí na liste. Na vrchnej strane listu sa hálka javí ako homôlkovitý výrastok vysoký asi 0,5 – 1 cm. Sfarbenie máva žlté s prechodom do červenej. Výrastok akoby prerastal cez list. Na spodnej strane listu sa vytvárajú 1 – 2 cm dlhé výrastky – akoby korene. Vo vnútri výrastkov žije červenooranžová larva. POŠKODENIE Na listoch svíbu sa vytvárajú typické hálky. Na vrchnej strane homôlkovitého tvaru, na spodnej strane akoby korene hálky. V prípade premnoženia môžu byť napadnuté takmer všetky listy. Môže znižovať rast. Vyskytuje sa všade so svíbom. Preferuje suché a teplé, južne orientované lokality. Na niektorých miestach býva hojná, inde je vzácna. HOSTITEĽSKÉ DREVINY A. Svíb. TEXTY K OBRÁZKOM A – C Homôlkovité hálky na vrchnej strane svíbu vytvára Craneiobia corni. Foto: Zúbrik D, E Na spodnej strane listu majú hálky tvar masívnych koreňov. Foto: Zúbrik B. RAD DVOJKRÍDLOVCE / DIPTERA 139 C. E. D. 140 141 HUBY RAD ERYSIPHALES 142 Drobnomúèka dubová Erysiphe alphitoides (Griffon & Maubl.) U. Braun & S. Takam. (2000) Drobnomúčka dubová patrí do čeľade Erysiphaceae. V tomto rode je 84 druhov a variét. Do Európy bola zavlečená okolo roku 1907 pravdepodobne z USA. V súčasnosti je rozšírená po celej Európe a je veľmi bežná. Rozvoj ochorenia podporuje nízka vlhkosť vzduchu a silné priame slnečné žiarenie, najmä počas teplého počasia (26 – 28°C). Znečistenie ovzdušia splodinami SO2 môže potláčať rast a vývoj huby. Duby po defoliácii hmyzími škodcami sú viac napádané múčnatkami ako nepoškodené porasty. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Začiatkom leta sa na listoch objavujú bledšie vodnaté škvrny. Na nich sa rýchlo rozrastajú biele povlaky, na ktorých sa vytvára množstvo elipsovitých konídií. Podhubie rastie väčšinou na povrchu listov alebo letorastov, pričom živiny z listov čerpá formou haustórií. K infekcii listov dochádza najmä konídiami v priebehu celého leta. Koncom leta sa na listoch vytvárajú bodkovité žlté, červenkasté a nakoniec čierne kleistotéciá, v ktorých sa vytvára 5 – 12 vreciek a v každom 8 askospór, ktoré dozrievajú v októbri až novembri. Z listov preniká podhubie do vetvičiek a pupeňov, v ktorých prezimuje. Po vyrašení pupeňov dochádza k rozrastaniu podhubia v letorastoch, ktoré hnednú a odumierajú. Kolónie amfigénne. Tvorba elipsoidných konídií vo veľkom množstve. Kleistotéciá sú v niektorých rokoch bežnejšie ako v iných rokoch, askospóry dozrievajú v októbri až novembri. A. POŠKODENIE Múčnatky na povrchu listov duba vytvárajú charakteristické biele povlaky. Silno poškodené listy kučeravejú a odumierajú, pričom deformované môžu byť aj výhonky. Náchylné na infekciu sú najmä listy do 3 týždňov veku, staršie listy sú pre parazita menej dostupné pre hrubšiu pokožku a menší obsah vody. Listy a výhonky vyrašené v lete (Jánske výhonky) sú náchylnejšie na infekciu ako jarné výhonky. Pri silnej intenzite napadnutia môže choroba spôsobovať odumieranie aj mladých výhonkov. V dôsledku napadnutia dochádza k znižovaniu prírastku, pričom pletivá výhonov dostatočne nevyzrievajú a sú náchylnejšie na poškodzovanie mrazom. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Duby. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E Kleistotéciá Erysiphe alphitoides, vrecká a askospóry (Zdroj: Ellis, Ellis 1985). Žlté škvrny na vrchnej strane listov patria k prvým príznakom infekcie. Foto: Kunca Žlté škvrny na spodnej strane listov. Foto: Kunca Biele múčnaté listy príznakom silnej infekcie listov. Foto: Kunca Deformácie listov spôsobené hubou Erysiphe alphitoides. Foto: Kunca B. RAD ERYSIPHALES 143 C. D. E. RAD ERYSIPHALES 144 Ve3⁄4komúèka jaseòová Phyllactinia fraxini (DC.) Fuss (1878) Veľkomúčka jaseňová patrí do čeľade Erysipahceae. V tomto rode sú 3 druhy. Ide o pomerne nový druh vyskytujúci sa v Európe, avšak rýchlo sa šíri do nových lokalít. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Povrchové biele mycélium s množstvom spór sa vytvára na oboch stranách listu. Konídiá sú 57 – 90 µm x 14 – 25 µm, jednobunkové, hyalínne a valcovité. Chasmotéciá (vytvárajú sa v jeseni a sú pohlavným štádiom, v ktorom huba hibernuje) s apikulárnymi príveskami a guľovitým základom sú žltkasté, neskôr v zrelosti čierne, 190 – 270 µm, s príveskami 270 – 380 µm. Každé chasmotécium obsahuje 9 – 13 vreciek veľkosti 71 – 92 x 28 – 39 µm, široko oválnych až elipsovitých, ohnutých s točitou pätovou bunkou a s 3 askospórami. Askospóry sú veľké 25 – 43 µm x 14 – 25 µm, elipsovito vajcovité, žltooranžové. POŠKODENIE Jedným z dôsledkov teplého a suchého priebehu počasia v letnom období je aj rozšírenie múčnatiek na listnáčoch. K príznakom infekcie patrí biely povlak na povrchu listov jaseňa, koncom leta tvorba drobných žltooranžových až hnedých guličiek, čo sú pohlavné plodničky huby – kleistotéciá. Napadnuté listy predčasne vädnú, kučeravejú, hnednú a opadávajú. Výhonky neskoro vyzrievajú a sú náchylné na poškodenie skorými mrazmi. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Jaseň. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E Phyllactinia guttata – mikroskopické vlastnosti sú minimálne odlišné od Phyllactinia fraxini (Zdroj: Ellis, Ellis 1985). Príznaky na listoch sú len slabo viditeľné. Foto: Kunca Kleistotéciá na spodnej strane listov. Foto: Kunca Deformácia a nekróza listov je príznakom silnej infekcie listov. Foto: Kunca Kleistotéciá sú rôznej farby, od žltej až po čiernu. Foto: Kunca B. RAD ERYSIPHALES 145 C. D. E. RAD ERYSIPHALES 146 Sawadaea Tulasnova Sawadaea tulasnei (Fuckel) Homma (1937) Sawadea Tulasnova patrí do čeľade Erysiphaceae. V tomto rode sú 2 druhy. Starší názov huby bol Uncinula bicornis. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Konídiá nepohlavného štádia rodu Oidium sú hyalínne, 25 – 35 µm x 15 – 20 µm. Kleistotéciá sú povrchové, tmavohnedé, veľké 0,2 mm v priemere. Prívesky sú hyalínne, najprv priame a jednoduché, neskôr vidličkovité, nakoniec dvakrát vidličkovito rozčesnuté s poslednou vetvou zatočenou do klbka. Vrecká v kleistotéciu zvyčajne 6 – 8 s 8 askospórami v každom vrecku. Askospóry hyalínne, 17 – 27 µm x 7 – 14 µm, dozrievajú v októbri. POŠKODENIE Múčnatka vytvára okrúhlasté škvrny na vrchnej strane listov, v niektorých prípadoch je pokrytý celý povrch listovej čepele. Tento povlak pozostáva z hrubej, trvácej, žiarivo bielej myceliálnej siete. Od polovice leta toto ektotrofné mycélium vytvára konídiofory s mikrokonídiami, v menšej miere sa tvoria aj makrokonídie. V jeseni sa vytvárajú kleistotéciá, ktoré sa na jar otvárajú a z vreciek sa uvoľňujú askospóry. Na starších stromoch huba neškodí, iba znižuje ich estetickú hodnotu, v lesných škôlkach môže spôsobiť zníženie prírastku. HOSTITEĽSKÉ DREVINY A. Javor poľný a javor horský. TEXTY K OBRÁZKOM A B C Mikroskopické vlastnosti kleistotécií Sawadaea tulasnei (Zdroj: Ellis, Ellis 1985). Intenzívne múčnaté povlaky javora mliečneho môžu spôsobiť až nekrózu napadnutého listu. Múčnatkou bývajú napadnuté všetky listy v lokalite. B. RAD ERYSIPHALES 147 C. RAD RHYTISMATALES 148 Kolpóma dubová Colpoma quercinum (Pers.) Wallr. (1833) Rod Colpoma patrí do čeľade Rhytismataceae a obsahuje 12 druhov. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Apotéciá do 2 mm dĺžky, tmavosivé až čierne, vyvíjajú sa pod kôrou, rozdeľujú (roztrhávajú) sa transverzálne a šikmo, naklonene. Disky sú krémovo sfarbené. Askospóry sú hyalínne, 70 – 90 µm x 1,5 µm. Conostroma štádium má hyalínne konídiá 5 – 7 µm x 1,5 µm. POŠKODENIE Ide o prevažne saprofytickú až slabo parazitickú hubu, ktorá spôsobuje odumieranie mladých stromov a bočných vetiev v dolnej časti kmeňa starších stromov trpiacich najmä nedostatkom svetla alebo živín. Huba takto výraznou mierou prispieva k tzv. prirodzenému čisteniu kmeňov dubov od vetiev. Spóry nepohlavného štádia Clithris quercina (Pers.) Rehm. nedokážu infikovať hostiteľské pletivá. Pohlavné apotéciá majú tvar malých pozdĺžnych škár a vytvárajú sa zvyčajne až na úplne odumretých vetvách a výhonkoch. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Dub, gaštan jedlý. A. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E Mikroskopické štruktúry huby – vrecká, nitkovité askospóry a parafýzy s plodničkami (Zdroj: Ellis, Ellis 1985). Napadnutý bočný konár duba – huba napomáha čisteniu hlavného kmeňa od vetiev. Foto: Kunca Výskyt huby na väčšej ploche vetiev a kmeňov. Foto: Kunca Zrelé plodnice Colpoma quercinum. Foto: Kunca Staré plodnice Colpoma quercinum. Foto: Kunca B. RAD RHYTISMATALES 149 C. D. E. RAD RHYTISMATALES 150 Okienkovka èiarkovaná Cyclaneusma minus (Butin) DiCosmo, Peredo & Minter (1983) Cyclaneusma minus patrí do čeľade Rhytismataceae. V tomto rode sú 2 druhy. Kedysi bolo napadnutie ihlíc touto hubou zamieňané za prirodzené starnutie ihlíc vo vnútri borovicových stromov. Nakoniec bola objavená huba a potvrdená jej patogenita. Taktiež sa overila ochrana ihlíc fungicídmi. Infekcia sa vyskytuje na všetkých ročníkoch ihlíc okrem posledného, najmladšieho ročníka. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Príznaky infekcie sa objavujú začiatkom jesene, keď ihlice vo vnútri stromu sa začínajú sfarbovať na žlto. Postupom času sa sfarbujú na svetlohnedo s tmavohnedými priečnymi pásmi na povrchu ihlíc. V takomto stave prezimováva huba v ihlici, pričom niektoré napadnuté ihlice ani neopadnú zo stromu. Na jar sa vyvíjajú na infikovaných ihliciach drobné 2 – 3 mm krémovo sfarbené pľuzgieriky. Počas vlhkého počasia približne od marca až do októbra sa tieto plodničky trhajú a otvárajú, aby sa uvoľnili spóry do ovzdušia. Následne sa spóry usádzajú na povrchu ihlíc a infikujú ich. Ihlice sú tak infikované počas celej vegetačnej doby. Pohlavné plodničky, askomata, sa vytvárajú až na odumretých ihliciach od jesene a produkujú sa následných 12 mesiacov. Veľkosť pohlavných plodničiek je menšia ako 0,5 mm dĺžky, veľkosť konídií je 5 – 11,5 µm. Ak sú askomata väčšie ako 0,5 mm, potom ide o druh Cyclaneusma niveum (Butin) DiCosmo, Peredo & Minter (1983), ktorá má konídiá veľkosti 9 – 21 µm. Askospóry hyalínne, 75 – 85 µm x 2,5 – 3 µm, niekedy aj s 2 – 3 priehradkami. A. POŠKODENIE Huba osídľuje zelené ihlice ako bezpríznakový endobiont, občas sa stáva parazitom a patogénom a potom spôsobuje predčasný opad ihlíc, teda sypavku. Oba druhy sa vyskytujú aj spoločne, pričom na tých istých ihliciach sa môžu vyskytovať aj druhy z rodu Lophodermium. Ochrana ihlíc je komplikovaná, keďže k tvorbe a uvoľňovaniu spór do ovzdušia dochádza kedykoľvek vo vegetačnom období, stačí aby teplota bola nad bodom mrazu a ihlica bola mokrá. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Borovica lesná, borovica čierna a iné 2 a 3 ihlicové borovice. TEXTY K OBRÁZKOM A B C Mikroskopické štruktúry Cyclaneusma minus – vrecko a askospóry (Zdroj: Ellis, Ellis 1985). Epidermis sa nad plodničkami okienkovito trhá. Foto: Kunca Na infikovaných ihliciach sa vytvára veľké množstvo plodničiek. Foto: Kunca B. RAD RHYTISMATALES 151 C. RAD RHYTISMATALES 152 Sypavka tvavá Lophodermium seditiosum Minter, Staley, & Millar (1978) Sypavka štvavá patrí do čeľade Rhytismataceae. V tomto rode je 132 druhov. Je agresívnejším patogénom ako sypavka borovicová L. pinastri. To znamená, že infikuje nielen semenáčiky oslabené, ale aj vitálne. Rozlíšiť tieto huby v praxi je možné podľa askospór, ktoré sa tvoria takisto v lodičkovitých plodničkách. U ihlíc infikovaných L. seditiosum však nie sú medzi jednotlivými plodničkami tenké priečne pásiky vytvorené čiernym mycéliom huby. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Pyknidy sú väčšinou oválne, matne čiernohnedé, najviac 0,5 x 1 mm, na koncoch zaoblené, nepatrne vypuklé. Apotéciá úplne subepidermálne, široko oválne, lodičkovité, na koncoch tupé, lesklé, čierne, okraj hyalínny, zelený až modrý, mierne vyklenuté, v dospelosti sa za vlhka otvárajú širokou štrbinou. Veľkosť plodničiek je 0,5 – 2 mm x 0,3 – 1 mm. Askospóry 90 – 12 µm x 2 µm s puzdrom. Apotéciá zvyknú byť parazitované želatinóznou hubou Pseudostypella translucens s hyalínnymi bazídiospórami 7 – 9 µm x 3 – 4 µm. Ide o jednoročný alebo dvojročný vývojový cyklus. K infekcii ihlíc dochádza od konca mája do konca augusta s kritickým obdobím od konca júna a to iba askospórami (uvádza sa, že konídie neslúžia na infekciu nových ihlíc). Askospóry sa zachytia na povrchu ihlíc, vyklíčia a podhubie cez prieduchy preniká do vnútorných pletív. Počas zimy a na jar sa na týchto ihliciach vyvíjajú tenké čierne 0,5 mm dlhé plodničky nepohlavného štádia huby označovanej ako Leptostroma pinastri Desm., z ktorých sa až do októbra uvoľňujú konídia. Až na opadaných ihliciach sa počas nasledujúcej jesene (od októbra), zimy a jari vyvíjajú pohlavné čierne oválne plodničky veľkosti 1 – 2 mm, ktoré začínajú dozrievať už na jar, avšak hromadne až začiatkom leta (hlavne v júli a auguste). A. POŠKODENIE Infekčný tlak sa zvyšuje počas obdobia vysokej vlhkosti vzduchu v dôsledku bohatých zrážok a výskytu hmiel cez letné obdobie. Rovnaký vplyv má i tvorba rosy a jej udržiavanie na spodných častiach semenáčikov a sadeníc. Rezistencia pletív sa znižuje v čase vysokej transpirácie počas leta, kedy sa znižuje turgor v bunke. Svetlejšie sfarbenie ihlíc a výskyt žltých škvŕn koncom leta a začiatkom jesene je obyčajne prvým príznakom infekcie. Počas jesene sa žlté škvrny rozširujú, spájajú a postupne, najmä ku koncu zimy a na začiatku jari menia farbu na hrdzavo červenú. V tomto čase sa na ihliciach vytvárajú tenké čierne 0,5 mm dlhé nepohlavné plodničky (pyknídiá). Počas jari slamovo svetlohnedé ihlice s pyknídiami opadávajú. Pyknídiá zostávajú na ihliciach počas celého nasledujúceho vegetačného obdobia. Od októbra sa na týchto ihliciach začínajú vyvíjať pohlavné čierne oválne 1 – 2 mm dlhé plodnice a spolu s nimi i priečne čierne 1 mm hrubé pásiky mycélia. Tieto pohlavné plodnice však dozrievajú až začiatkom leta (od konca mája), s hromadným dozrievaním spór od začiatku júla, kedy za vlhkého počasia dochádza k infekcii nových ihlíc. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Borovice. B. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E F Mikroskopické štruktúry huby Lophodermium seditiosum – plodničky, vrecko, askospóry a parafýzy (Zdroj: Ellis, Ellis 1985). Škvrny na zelených ihliciach sú prvými príznakmi infekcie ihlíc. Foto: Kunca Pohlavné plodnice huby Lophodermium seditiosum. Foto: Kunca Intenzívne napadnuté ihlice aj posledného ročníka. Foto: Kunca Napadnuté sadenice – šírenie infekcie od najstarších ihlíc z dolnej časti rastliny. Foto: Kunca Napadnutý porast – nerovnomerne rozšírená infekcia v závislosti od mikroklimatických podmienok lokality. Foto: Kunca RAD RHYTISMATALES 153 C. D. E. F. RAD RHYTISMATALES 154 Èerò javorová Rhytisma acerinum (Pers.) Fr. (1819) Čerň javorová patrí do čeľade Rhytismataceae. V tomto rode je 23 druhov. Ide o bežný druh, ktorý sa môže zamieňať s Rhytisma punctatum (Pers.) Fr. (1823). OPIS DRUHU A BIONÓMIA Huba prezimováva na opadnutých listoch. Askospóry vytvorené na jar majú lepkavý povrch a tak sa pomerne ľahko priliepajú na nové vyrašené listy. K infekcii listov dochádza v máji cez prieduchy na spodnej strane listov. Koncom mája až v júli sú na listoch žltkasté škvrny, v ktorých sa postupne vytvárajú čierne bodky. Tie sa zväčšujú a spájajú do jednej 0,7 – 2 cm veľkej čiernej škvrny, ktorá môže časom vypadávať. Ide o strómu, v ktorej sa najprv vytvárajú pyknidy a v nich konídiá, po odumretí listov sa v tejto stróme vytvárajú askospóry, čo zvyčajne býva až na jar. Okolo čiernej strómy je úzky asi 1 mm široký žltkastý prstenec, a až potom je zelené pletivo listov. POŠKODENIE Toto ochorenie nespôsobuje vážne ohrozenie zdravotného stavu stromu. Dôsledkom predčasného opadu listov je znížený prírastok dreviny. Ochorenie sa menej často objavuje v mestách, čo je zrejme dôsledok vyhrabávania a pálenia listov spod stromov na jeseň a jar, čím sa odstraňuje zdroj infekcie. Nemusí teda platiť, že huba je indikátorom čistého prostredia, ale skôr dobrých opatrení hygieny prostredia. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Javor. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E Mikroskopické štruktúry huby Rhytisma acerinum – stróma, vrecko, askospóry (Zdroj: Ellis, Ellis 1985). Okolo čiernej strómy sa vytvára žltý prstenec. Foto: Kunca List môže byť napadnutý aj inými hubami napr. Petrakia echinata. Foto: Kunca Intenzívne napadnuté listy predčasne žltnú, opadávajú a sú zdrojom infekcie v nasledujúcom vegetačnom období. Foto: Kunca Čierna stróma niekedy z listu vypadáva a v liste zostávajú diery. Foto: Kunca B. RAD RHYTISMATALES 155 C. D. E. RAD RHYTISMATALES 156 Dvojpustulovka drsná Ascodichaena rugosa Butin (1977) Dvojpustulovka drsná patrí do čeľade Ascodichaenaceae. V tomto rode sú 2 druhy. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Apotéciá sú okrúhle až oválne, sú rastúce husto pri sebe, do 0,45 mm dĺžky, čiernohnedé. Vrecká unitunikátne, askospóry hyalínne 18 – 24 µm x 13 – 16 µm. Huba sa často vyskytuje v štádiu Polymorphum rugosum (Fr.) D. Hawksw. & Punith, ktoré má čiernu strómu veľkú a zreteľnú, s mnohotvarými konídiomatami. Konídiá hyalínne 15 – 30 µm x 10 – 16 µm. Pohlavné aj nepohlavné štádium dozrieva v lete, spermogóniá sa vyvíjajú ešte 1 – 2 mesiace predtým. Nové pyknídiá sa vyvíjajú postupne každý rok na zostávajúcej stróme. Najmladšie pyknidy sa vyvíjajú pod staršími v základnej stróme. Z toho vyplýva, že stróma je trváca a môže mať až niekoľko rokov. POŠKODENIE Ide o parazitickú hubu, ktorá však infikuje iba korkovú vrstvu kôry (phellem). Živiny zo stromu odoberá haustóriami, ktoré kolonizujú živé mladé bunky felému vytvorené felogénom. Strom reaguje zvýšenou tvorbou buniek, čo vedie k zdrsňovaniu kôry. Význam huby je však malý, nie je potrebné vykonávať žiadne obranné opatrenia. Na buku sa zvyčajne vyskytuje v nepohlavnom štádiu. Na dube sa vyskytuje zriedkavejšie, avšak ak už je prítomná, potom pohlavné štádium je vždy vytvorené. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Buk, menej často duby. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D Mikroskopické štruktúry huby Ascodichaena rugosa – pyknídiá v čiernej stróme a pyknidy na pyknídioforoch (Zdroj: Ellis, Ellis 1985). Napadnutý takmer celý kmeň. Foto: Kunca Najintenzívnejšie napadnutie je však na báze kmeňa. Foto: Kunca Zhrubnutá kôra je reakciou stromu na parazitáciu huby na felémových bunkách. Foto: Kunca C. RAD RHYTISMATALES 157 B. D. RAD AGARICALES 158 Podpòovka smreková Armillaria ostoyae (Romagn.) Herink (1973) Podpňovka smreková patrí do čeľade Physalacriaceae. V rode Armillaria je 20 druhov. Podpňovka smreková sa ako saprofyt vyskytuje na rastlinných zvyškoch (konáre, pne, atď.). Bazídiospórami dochádza k infekcii iba odumretých častí stromov. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Plodnice podpňoviek sa objavujú v jeseni na koreňoch a báze kmeňov. Medzi kôrou a drevom sú viditeľné biele blanité pláty mycélia (syrrócium), ktoré sa vejárovite rozrastajú z koreňovej časti až do 5 m výšky kmeňa. Podpňovka vytvára i rhizomorfy, čierne povrazce podobajúce sa korienkom, ktoré sú rozrastené v povrchových vrstvách pôdy, ako aj pod kôrou koreňov, pňov a bazálnych častí kmeňov. Výtrusný prach je svetlokrémový. Z infikovaného živého i odumretého substrátu (konáre, pne, atď.) preniká podhubie ku koreňom živých stromov a cez mechanicky poranené, ale aj neporanené časti ich infikuje. Najčastejšie prvotnou príčinou infekcie je narušenie funkcie koreňov v dôsledku prísušku, keď jemné koncové korienky sú mechanicky poškodzované v dôsledku pôsobenia ťahových síl počas vysychania pôdy. Takto narušený koreňový systém ďalej zhoršuje zásobovanie nadzemných častí stromu vodou a predisponuje ho k infekcii i inými parazitickými hubami. A. POŠKODENIE Ide o ochorenie koreňovej sústavy až bazálnej časti kmeňa. Prvými príznakmi sú vädnutie stromov, strata farby asimilačných orgánov (žltnutie), zastavenie výškového prírastku, ohýbanie nevyzretých letorastov. V pokročilých fázach ochorenia sa napadnutie prejavuje celkovým presychaním koruny, niekedy i náhlym odumretím stromu a rýchlym rozvojom syrrócia pod kôrou. Takýto akútny priebeh je u ihličnanov častokrát spojený s náletom podkôrneho hmyzu (Ips typographus L., Pityogenes chalcographus L.). Podpňovka spôsobuje bielu hnilobu infikovaného dreva. V pokročilejšom štádiu hniloby drevo žltne a objavujú sa početné čierne čiary. Koreňový systém je porušený do tej miery, že je narušená mechanická stabilita jednotlivých stromov i celého porastu, ktorý sa tak stáva náchylný na poškodenie vetrom. Odumieranie stromov sa vyskytuje buď iba individuálne alebo v rozširujúcich sa kruhoch. V rubných a prestarnutých porastoch je jedným z príznakov rozšírená báza kmeňov. B. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Ihličnaté a listnaté dreviny. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E F G Mikroskopické štruktúry Armillaria ostoyae – A: Bazídiá so 4 sterigmami a bazídiospórami. B: Bazídiospóry. C: Monomitický hýfový systém, generatívne hýfy. (Zdroj: Černý 1976) Syrrócium na báze kmeňa. Foto: Kunca Syrrócium v 2 m výške kmeňa. Foto: Kunca Rizomorfy – mladé. Foto: Kunca Rizomorfy – staré, zaschnuté. Foto: Kunca Plodnice niekedy rastú akoby na pôde, avšak v zemi je ponorený koreň. Foto: Kunca Trs plodníc odobratý z koreňov smreka. Foto: Kunca C. RAD AGARICALES 159 D. E. F. G. RAD AGARICALES 160 Hliva ustricovitá Pleurotus ostreatus (Jacq.) P. Kumm. (1871) Rod Pleurotus patrí do čeľade Pleurotaceae, v tomto rode je 57 druhov. Hliva ustricovitá rastie od októbra až do marca vo veľkých trsoch na pňoch alebo žijúcich kmeňoch rozličných listnatých drevín. Veľmi zriedka ju môžeme nájsť aj na kmeni smreka. Je pomerne hojná. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Klobúk má 40 – 150 mm v priemere, je jednostranný, lastúrovitý s dlho podvihnutým okrajom. V mladosti je tmavosivý až oceľovomodrý, v dospelosti bledne a je bledosivofialový až fialovohnedý. Je holý s jemne plstnatým okrajom. Lupene sú biele až svetlosivé, úzke a husté, na báze vidlicovito rozdvojené a na hlúbiku zbiehavé. Hlúbik je biely, krátky a hrubý, chlpato strapatý. Dužina je biela, bez vône a má lahodnú chuť. Výtrusný prach je biely. Výtrusy 7 – 15 µm x 2,5 – 5,5 µm. A. POŠKODENIE Mycélium spôsobuje bielu hnilobu dreva a to jadrového i beľového. Skôr napáda odumreté stromy ako živé, a teda nejde o silného parazita apatogéna stromov. Do živých stromov preniká cez poranenia napr. mrazové trhliny, odlomené vetvy atď. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Vŕby, topole, lipy, javory, buk, brezy, duby a niekedy aj smrek. B. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E F G Mikroskopické štruktúry Pleurotus ostreatus – A: Bazídie so 4 sterigmami a bazídiospórami. B: Bazídiospóry, C: Monomitický hýfový systém, generatívne hýfy. (Zdroj: Černý 1976) Plodnice rastú v skupinách. Foto: Kunca Povrch klobúka môže byť aj tmavohnedý. Foto: Kunca Lupene sú biele až bielosivé. Foto: Kunca Často vytvárajú veľké skupiny plodníc. Foto: Kunca Lupene zbiehajú až na hlúbik. Foto: Kunca Hlúbik je krátky a hrubý. Foto: Kunca C. RAD AGARICALES 161 D. E. F. G. RAD AGARICALES 162 Povovec stromový Volvariella bombycina (Schaeff.) Singer (1951) Rod Volvariella patrí do čeľade Pluteaceae, v rode Volvariella je 16 druhov. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Klobúk 5 – 20 cm, vajcovitý, neskôr zvoncovitý, belavý, s dlhými jemnými žltkastými vláknami. Hlúbik 7 – 15 cm x 1 – 2 cm, často ohnutý, od bázy ku klobúku sa zužujúci. Pošva blanovitá, veľká trváca, trochu slizká, najprv biela, neskôr hnednúca. Dužina biela, časom mierne žltkastá. Chuť jemná, vôňa príjemná. Lupene husté, biele, neskôr mäsovoružové. Výtrusný prach ružový. Spóry elipsoidné 8,5 – 10 µm x 5 – 6 µm. POŠKODENIE Huba je saprotrofická až parazitická na listnáčoch. Plodnice rastú jednotlivo alebo nad sebou od začiatku leta do jesene. Spôsobuje hnilobu dreva a preto sú plodnice často viditeľné v dutinách stromov. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Javor, brest, buk, magnólia, orech a iné listnaté dreviny. A. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E F Napadnutý javor. Foto: Kunca Plodnice vyrastajú z dutín, napr. z orecha. Foto: Kunca Staršie plodnice sa scvrkávajú. Foto: Kunca Lupene sú husté, mäsovo ružové. Foto: Kunca Na báze hlúbika je pomerne veľká pošva, ako u muchotrávok. Foto: Kunca Plodnice rastú často jednotlivo. Foto: Kunca B. RAD AGARICALES 163 C. D. E. F. RAD HYMENOCHAETALES 164 Ryavec slziaci Pseudoinonotus dryadeus (Pers.) T. Wagner & M. Fisch. (2001) Rod Pseudoinonotus patrí do čeľade Hymenochaetaceae a zahŕňa 4 druhy. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Infekcia preniká do stromu koreňmi a len ojedinele aj cez poranenia na báze kmeňa. Po niekoľkých rokoch parazitácie vyrastajú od polovice júna na báze kmeňa plodnice. Plodnice sú polkruhovité, majú hrubý rastový val, ktorý je pokrytý červenohnedými vodnými kvapkami (gutácia). Plodnice sú 10 – 60 cm dlhé, 8 – 40 cm široké a 2 – 15 cm hrubé. Horná strana plodníc je hrboľatá, oranžovo hnedá až tabakovohnedá, jemne chĺpkatá až plstnatá. Okraj plodnice okrový až biely. Póry sú svetložlté 3 – 4 kusy na 1 mm, rúrky 0,5 – 5 cm dlhé. Sporulácia bazídiospór končí na konci leta, od novembra sú plodnice už čierne, a teda odumreté. Bazídiá sú krátko kyjovité, 10 – 14 µm x 5 – 8,5 µm, so 4 sterigmami. Bazídiospóry sú guľovito vajcovité, hyalínne, 5,6 – 9,5 µm x 5 – 8 µm. Výtrusný prach smotanovo biely. A. POŠKODENIE Huba vytvára jednoročné, pomerne mohutné plodnice na pni živých stromov, často rastúce nízko pri zemi. Huba spôsobuje bielu hnilobu jadrového dreva koreňov a spodnej časti kmeňa, vyššie do kmeňa však nepostupuje. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Dub a gaštan. TEXTY K OBRÁZKOM A B C Mikroskopické štruktúry Pseudoinonotus dryadeus – A. Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Hýfový systém dimitický C1: generatívne hýfy, C2: skeletované hýfy. D: Hymeniálne sety sú hrdzavohnedé. (Zdroj: Černý 1976) Plodnica na kmeni duba. Foto: Kunca Na povrchu plodnice sa vytvárajú červenohnedé kvapky vody procesom gutácie. Foto: Kunca B. RAD HYMENOCHAETALES 165 C. RAD HYMENOCHAETALES 166 Ryavec srstnatý Inonotus hispidus (Bull.) P. Karst. (1879) Rod Inonotus patrí do čeľade Hymenochaetaceae, v tomto rode je 76 druhov. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Plodnice sú polkruhovité, bokom prirastené, 8 – 35 cm dlhé, 5 – 20 cm široké a 3 – 8 cm hrubé. Rastú jednotlivo alebo viacero plodníc nad sebou, sú žltohrdzavé, na povrchu mäkko chlpaté, starnutím černejú. Sú jednoročné a na strome vydržia až do nasledujúceho roku. Rúrky sú 2 – 4 cm dlhé, na pozdĺžnom reze žlto sfarbené od veľkého množstva bazídiospór. Bazídiá kyjovité 25 – 30 µm x 6 – 8 µm so 4 sterigmami. Bazídiospóry sú okrúhle, hladké, žltohnedé, hrubostenné 9 – 12 µm x 7,5 – 10 µm s jednou kvapkou alebo zrnitým obsahom. Hýfový systém monomitický, generatívne hýfy 2 – 8 µm hrubé, prepážky bez praciek. A. POŠKODENIE Stromy sú infikované cez rany po odlomených vetvách, v mieste mechanického poranenia a cez mrazové trhliny. Plodnice vyrastajú po 2 – 3 rokoch od infekcie od konca mája do septembra, v jeseni sa postupne scvrkávajú a cez zimu z kmeňa odpadnú. Vyrastajú jednotlivo, alebo v skupinke 2 – 3 plodníc nad sebou, prevažne vo vyšších výškach kmeňa (5 a viac metrov nad zemou). Sprievodným javom infekcie touto hubou sú rakovinové hrče na kmeni vytvárané okolo plodníc. Strom je málo ohrozený a dokáže ryšavca srstnatého znášať dlhé roky. Huba spôsobuje bielu hnilobu dreva. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Jaseň, brest, orech, platan a jabloň. B. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E F Mikroskopické štruktúry Inonotus hispidus – A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Hýfový systém monomitický. D: Hýfové sety sú hrdzavohnedé. (Zdroj: Černý 1976) Mladá rastúca plodnica v polovici júla. Foto: Kunca Zrelá, stále ešte rastúca plodnica. Foto: Kunca Starnúca plodnica v polovici septembra. Foto: Kunca Mäkko chlpatý povrch plodnice rastúcej na jabloni. Foto: Kunca Biela hniloba dreva. Foto: Kunca C. RAD HYMENOCHAETALES 167 E. D. F. RAD HYMENOCHAETALES 168 Ohòovec Hartigov Phellinus hartigii (Allesch. & Schnabl) Pat. (1903) Rod Phellinus patrí do čeľade Hymenochaetaceae, v tomto rode je opísaných 123 druhov. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Plodnice sú najprv rozprestreté až pologuľovité, staršie plodnice sú kopytovité. V mieste vzniku infekcie vyrastá zvyčajne 1 plodnica, niekedy aj viacej a sú 5 – 25 cm dlhé, 5 – 20 cm široké a 2 – 20 cm hrubé. Horná strana plodnice je koncentricky zvlnená, hladká, jemne zamatová až lysá, žltá až hrdzavohnedá. Staršie časti plodníc sú zelenkasté od siníc a zelených rias. Okraj je tupo zaoblený a hrdzavo žltý. Plodnice sú trváce a prirastajú v lete. Póry a rúrky sú hrdzavohnedej farby. Najviac spór sa vytvorí v auguste a v septembri. Bazídiá široko kyjovité 15 – 22 µm x 10 – 12 µm so 4 sterigmami bez bazálnych praciek. Bazídiospóry bezfarebné až zelenožlté, hladké, guľovité, 7,5 – 10 µm. Hýfový systém dimitický, generatívne hýfy bezfarebné, tenkostenné až hrubostenné, 2 – 3 µm hrubé, priehradky bez praciek. Skeletované hýfy hrubostenné, hrdzavohnedé, 3 – 5 µm hrubé. A. POŠKODENIE Ohňovec Hartigov infikuje živé stromy v miestach mechanického poranenia koreňových nábehov a kmeňov. Častokrát infekcia vzniká v rakovinových nádoroch vzniknutých po infekcii hrdzou Melampsorella caryophyllacearum. Plodnice sa začínajú tvoriť 1 – 2 roky po vzniku infekcie. Spôsobuje bielu hnilobu dreva. Stromy sa v mieste vzniku infekcie často nakoniec zlámu. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Jedľa, niekedy smrek a len zriedkavo aj iné dreviny ako napríklad tis. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E F Mikroskopické štruktúry Phellinus hartigii – A: Bazídiá. B. Bazídiospóry. C: Hýfový systém dimitický. C1: Generatívne hýfy. C2: Skeletované hýfy. (Zdroj: Černý 1976) Mladé plodnice sú guľovité. Foto: Kunca Plodnice často vznikajú na mieste infekcie, ktorým bývajú poranenia, alebo aj rakovinový nádor spôsobený hrdzou Melampsorella caryophyllacearum. Foto: Kunca Plodnice sú niekedy resupinátne, resp. semiresupinátne. Foto: Kunca Povrch plodníc býva niekedy zelenkastý od siníc a rias. Foto: Kunca Niekedy sú plodnice polkruhovité, na povrchu rozpraskané. Foto: Kunca B. RAD HYMENOCHAETALES 169 C. D. E. F. RAD HYMENOCHAETALES 170 Ohòovec borovicový Porodaedalea pini (Brot.) Murrill (1905) Rod Porodaedalea patrí do čeľade Hymenochaetaceae a v tomto rode sú opísané 4 druhy. Starší názov huby je Phellinus pini. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Plodnice sú v prvých rokoch tenké, ploské, mnohoročné sú kopytovité, bokom prirastené a s ostrým okrajom. Sú 5 – 30 cm dlhé, 4 – 25 cm široké a 1 – 15 cm hrubé. Povrch plodníc je hrdzavohnedý, chlpatý, koncentricky kruhovitý, vekom je povrch sivočierny, políčkovito rozpraskaný a častokrát pokrytý lišajníkmi. Rúrky 6 mm dlhé, póry špinavožlté. Bazídiá kyjovité 15 – 20 µm x 6 – 8 µm so 4 sterigmami. Bazídiospóry vajcovité až elipsoidné, bezfarebné až okrovohnedé 6 – 8 µm x 4,5 – 6 µm. Hýfový systém dimitický, generatívne hýfy sú tenkostenné s priehradkami, bezfarebné až svetložlté 1,5 – 3 µm hrubé. Skeletové hýfy sú žlté až hrdzavohnedé 2,5 – 4 µm hrubé. A. POŠKODENIE Ohňovec borovicový rozkladá jadrové drevo, a teda infikuje stromy až v čase, keď je jadrové drevo už vytvorené, u borovíc je ten vek približne 40 rokov, u smrekovcov približne 30 rokov. Infekcia preniká do stromu cez poranenia po zlomených vetvách zvyčajne v spodnej časti koruny. Ak vznikne infekcia na báze kmeňa alebo na koreňových nábehoch, musí ísť o hlboké rany. Plodnice vydržia na kmeni aj 35 rokov. Staré plodnice sa postupne rozpadávajú. Na starších a už vyhnitých boroviciach sa plodnice už netvoria. Spôsobuje bielu hnilobu jadrového dreva. V infikovanom dreve sa vytvárajú komôrky vyplnené čistou celulózou. V trhlinách dreva pozdĺž letokruhov sa vytvára 0,5 cm hrubé syrrócium. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Smrekovec opadavý a smrek. B. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E Mikroskopické štruktúry Porodaedalea pini – A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Hýfový systém dimitický. C1: Generatívne hýfy. C2: Skeletované hýfy žlté až hrdzavohnedé. D: Hymeniálne sety početné, hrdzavohnedé. E: Dreňové sety sú tmavé, červenohnedé. (Zdroj: Černý 1976) Kopytovitá plodnica Porodaedalea pini. Foto: Kunca Na povrchu plodnice môže rásť aj lišajník. Foto: Kunca Okraj plodnice svetlý v čase prirastania. Foto: Kunca Rúrkový hymenofor je špinavožltý až špinavohnedý. Foto: Kunca C. RAD HYMENOCHAETALES 171 D. E. RAD POLYPORALES 172 Práchnovec kopytovitý Fomes fomentarius (L.) J. Kickx f. (1867) Rod Fomes patrí do čeľade Polyporaceae, v tomto rode je opísaných 12 druhov. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Plodnice sú viacročné, najprv polguľovité, neskôr polkruhovité a kopytovité. Z vrchnej strany sú sivobiele, neskôr koncentricky vlnovito ryhované, pokryté až 2 mm hrubou tvrdou lesklou kôrou. Spodná strana s pórami je za mlada okrová, neskôr hnedastá. Okraj plodnice je tupý, pri narastaní plodnice jemne zamatový a svetlý. Výtrusný prach je mliečnobiely. Bazídiá sú kyjovité 25 – 35 µm x 9 – 12 µm. Bazídiospóry sú elipsovito valcovité, hladké, bezfarebné, 14 – 24 µm x 5 – 8 µm. Výtrusný prach mliečno biely. Hýfový systém dimitický, generatívne hýfy sú tenkostenné, 2 – 4 µm hrubé, priehradky s prackami. Skeletované hýfy sú hrubostenné, 6 – 7 µm hrubé, svetlohnedé. Bazídiospóry sa uvoľňujú z plodníc v priebehu celého roka s výnimkou decembra a januára, a s maximom uvoľnených spór na jar a v jeseni. Plodnice žijú 2 – 4 (max. 8) rokov. POŠKODENIE Vstupnou bránou infekcie sú hlavne rany pri ťažbe, spála kôry na porastových stenách, v dôsledku zvýšeného priameho slnečného žiarenia. Práchnovec kopytovitý spôsobuje žltobielu hnilobu dreva. Hlavným príznakom infekcie sú niekoľkoročné plodnice, ktoré sa utvárajú na mieste vzniku infekcie už po 2 – 3 rokoch od jej vzniku. Hniloba sa vyskytuje skôr vo vyšších častiach kmeňa a postihuje jadrové aj beľové drevo. Od zdravého dreva je ohraničená červenohnedou až hnedočiernou 0,3 – 2 mm hrubou zónou. V hnilobe sa vytvárajú pláty bieleho 0,5 – 5 mm hrubého syrrócia, ktoré jednoznačne indikuje túto hnilobu. Na povrchu kmeňov bukov sa niekedy vytvoria pozdĺžne „vpadnuté ryhy“ široké 2 – 15 cm. Tie vznikajú po odumretí kambia a v dôsledku preniknutia hniloby dreva až k obvodu kmeňa. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Buk, hrab, pagaštan konský, javory, jaseň štíhly, brezy a iné listnaté dreviny. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E F G H Mikroskopické štruktúry Fomes fomentarius – A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Hýfový systém dimitický. C1: Generatívne hýfy. C2: Skeletované hýfy svetlohnedé. D: Dreňové sety hrdzavohnedé. (Zdroj: Černý 1976) Mladá rastúca plodnica. Foto: Kunca Plodnica s koncentrickými pásmi rôznych farieb. Foto: Kunca Množstvo plodníc na infikovanom kmeni. Foto: Kunca Plodnice vyrastajú vysoko do koruny. Foto: Kunca Póry hnedastej až sivej farby. Foto: Kunca Odumretá plodnica. Foto: Kunca Biela hniloba bukového dreva s otočenou plodnicou. Foto: Kunca B. RAD POLYPORALES 173 C. D. E. F. G. H. RAD POLYPORALES 174 Lesklokôrovka plochá Ganoderma applanatum (Pers.) Pat. (1887) Rod Ganoderma patrí do čeľade Ganodermataceae a v tomto rode je 119 druhov. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Plodnice sú viacročné, polkruhovité, 10 – 40 cm dlhé, 10 – 40 cm široké a 2 – 30 cm hrubé. Na povrchu sú plodnice koncentricky zvlnené, nepravidelne hrboľaté, lysé, svetlosivé až hnedé, neskôr pokryté hnedastou tenkou kôrou. Niekedy majú od výtrusov na povrchu kakaovo hnedý poprašok. Rastová zóna je biela, najprv tupá, neskôr ostrá. Spodná strana plodnice je biela až krémová, pri dotyku hnedne. Na spodnej strane plodníc sú často kužeľovité 5 – 12 mm dlhé a 3 – 8 mm hrubé duté hálky vytvorené larvami muchy Agathomyia wankowiczi. Póry sú malé, 4 – 6 do 1 mm, za mlada biele, v starobe hrdzavohnedé. Bazídie krátko kyjovité 10 – 15 µm x 5 – 8 µm so 4 sterigmami. Bazídiospóry vajcovito-elipsovité, svetlohnedé, 6 – 9 µm x 4,5 – 6 µm. Hýfový systém trimitický, generatívne hýfy bezfarebné, 2 – 3 µm hrubé, priehradky s prackami. Skeletové hýfy hrubostenné, svetlohnedé, 3 – 5 µm hrubé. Ligatívne hýfy sú hrubostenné, rozvetvené, svetlohnedé, 2 – 6 µm hrubé. POŠKODENIE Príznakom napadnutia stromu lesklokôrovkou plochou sú plodnice. K infekcii dochádza cez poranené koreňové nábehy a kmeň. Je to prevažne saprofyt, zriedkavo je aj parazitom. Rozšírená je najmä v lužných lesoch na listnáčoch, zriedkavo aj na ihličnanoch. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Buk, javory, lipy, bresty, topole a jaseň. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E F Mikroskopické štruktúry Ganoderma applanatum – A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Hýfový systém trimitický. C1: Generatívne hýfy. C2: Skeletované hýfy hnedasté. C3: Ligativné hýfy svetlohnedé. (Zdroj: Černý 1976) Ploché plodnice vyrastajú na kmeni často v skupinách. Foto: Kunca Povrch plodníc je často pokrytý hrdzavým výtrusným prachom. Foto: Kunca Hálky na spodnej strane plodníc spôsobované larvami muchy Agathomyia wankowiczi. Foto: Kunca Póry sú biele a drobné a dá sa na ne dobre písať. Foto: Kunca Môžu rásť spolu s inými hubami napr. s Fomes fomentarius. Foto: Kunca B. RAD POLYPORALES 175 C. D. E. F. RAD POLYPORALES 176 Sivopórka zadymená Bjerkandera fumosa (Pers.) P. Karst. (1879) Rod Bjerkandera patrí do čeľade Meruliaceae a v tomto rode sú 2 druhy. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Plodnice sú jednoročné, konzolovité, bokom prirastené na substrát, škridlicovito usporiadané nad sebou, niekedy bývajú aj resupinátne (rozliate). Klobúk má 5 – 15 cm v priemere a je až 60 cm hrubý, na vrchnej strane hladký, plstnato chlpatý, neskôr holý, svetlookrový až svetlohnedý, hladký alebo nezreteľne pásikavo hrboľatý. Okraj je ostrý alebo tupý. Rúrky sú jednovrstvové, 1 – 3 mm dlhé, belavé. Póry sú drobné až stredne veľké, veľké v priemere 2 – 4 mm. Najprv sú biele alebo belavé, okrúhle, neskôr bývajú pretiahnuté a zúbkaté, svetlosivé alebo podobne sfarbené ako klobúk, niekedy sú aj sivasto oinovatené, po otlačení hnednúce. Dužina je tuhá, mäsito kožovitá, vláknitá, za suchého počasia korkovitá a pomerne krehká, belavá, žltkastá alebo svetlookrová, za čerstva vonia anízom. Výtrusný prach je belavý. POŠKODENIE Sivopórovka zadymená rastie cez celý rok, ale najmä na jar a v jeseni na kmeňoch a pňoch listnatých stromov, najčastejšie na vŕbach a topoľoch. Nachádza sa v celom miernom pásme severnej pologule. Je to veľmi rozšírená huba. Mycélium spôsobuje bielu hnilobu napadnutého dreva. Pri infekcii živých stromov spôsobuje v mieste napadnutia rakovinu. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Vŕby a topole. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E Salix caprea napadnutá hubou Bjerkandera fumosa v urbánnom prostredí. Foto: Kunca Resupinátna plodnica s pórami. Foto: Kunca Plodnice škridlicovito usporiadané nad sebou. Foto: Kunca Starnúce plodnice. Foto: Kunca Rakovinové nádory na kmeni v mieste infekcie. Foto: Kunca B. RAD POLYPORALES 177 C. E. D. RAD POLYPORALES 178 Hnedák Schweinitzov Phaeolus schweinitzii (Fr.) Pat. (1900) Rod Phaeolus patrí do čeľade Fomitopsidaceae a v tomto rode sú 2 druhy. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Plodnice sú mohutné, 10 – 30 cm široké, jednoročné a rastú hojne od júna do októbra na starších i mladých stromoch. Povrch je nepravidelne hrboľatý, jemne plstnatý, najprv sírovožltý, neskôr hnedooranžový, hnedohrdzavý až čiernohnedý. Póry sú sírovožlté, neskôr zelenožlté, hrdzavé až hnedé. Mladé plodnice otlačením hnednú. Výtrusný prach je belavý až žltkastý. Bazídiospóry sú 5 – 8 µm x 3,5 – 4,5 µm, hladké, široko eliptické, svetložlté, v KOH hyalínne. Bez priehradiek. Starnutím plodnice strácajú žltú a oranžovú farbu a plsť na povrchu klobúka. Celá plodnica aj s pórami zhnedne až sčernie. Plodnice sú jednoročné a rastú od júna do októbra. POŠKODENIE Nerastú na opadanke alebo minerálnej pôde, ale na rozkladajúcich sa ako aj živých koreňoch, pňoch a kmeňoch. Často sa zdá, že plodnice rastú zo zeme, avšak v pôde musí byť ukryté drevo. Mycélium spôsobuje intenzívnu červenohnedú hnilobu jadrového dreva kmeňov, koreňových nábehov a koreňov, ktoré má zreteľnú terpentínovú vôňu. Výsledkom hniloby je dutina v strome, ktorý je následne staticky nestabilný a náchylný na poškodenie vetrom a snehom. Napáda intenzívne nielen staršie stromy, ale niekedy aj mladiny. Hniloba jadrového dreva je intenzívna, suchá, červenohnedá so silnou terpentínovou vôňou. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Borovice, smrek a smrekovec. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D Mikroskopické štruktúry Phaeolus schweinitzii – A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Cystidy. D: Chlamydospóry. E: Hýfový systém monomitický, generatívne hýfy svetlohnedé až tmavohnedé. (Zdroj: Černý 1976) Hrdzavohnedé mladé plodnice na smreku na porastovej stene. Foto: Kunca Sírovo žlté plodnice v zapojenom lese na borovici lesnej. Foto: Kunca Sivé až sivohnedé póry. Foto: Kunca B. RAD POLYPORALES 179 C. D. RAD POLYPORALES 180 Trúdnik upinatý Polyporus squamosus (Huds.) Fr. (1821) Rod Polyporus patrí do čeľade Polyporaceae a v tomto rode je 64 druhov. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Plodnice sú jednoročné, postranným hlúbikom prirastené na substrát, rastú jednotlivo alebo strechovite nad sebou v trsoch. Klobúk má v priemere 100 – 600 mm, je vejárovitý, obličkovitý alebo až polkruhovitý, mierne klenutý, v strede stlačený, krémový až okrový alebo svetložltý, dosť husto pokrytý veľkými pritisnutými hnedými či tmavohnedými šupinami. Rúrky sú najprv krátke, potom dlhšie (5 – 10 mm), zbiehajúce na hlúbik, za mladi belavé, potom špinavo krémové. Póry sú pomerne veľké 1 – 3 mm x 0,5 – 1,5 mm v priemere, nepravidelné, sieťovité, najprv biele, belavé, potom krémovo okrové. Hlúbik je 4 – 8 cm dlhý a 1,5 – 6 cm hrubý, postranný alebo excentrický, zriedkavo aj centrálny, hrubý a krátky, tuhý, krémovo belavý, na povrchu sieťkovaný, na báze hnedý alebo čiernohnedý. Dužina je 1 – 3 cm hrubá, biela, za mladi šťavnato mäsitá, ale dosť tuhá, neskôr býva takmer kožovitá, chuť má nevýraznú a vôňu múčnu. Výtrusný prach je biely. A. POŠKODENIE Trúdnik šupinatý rastie od mája do októbra na živých i odumretých kmeňoch listnatých stromov, v lužných lesoch, v listnatých a zmiešaných lesoch, ako aj mimo lesa v parkoch, záhradách a stromoradiach od nížin až po horský stupeň. Plodnice sa objavujú zvyčajne na báze kmeňov, ale aj vysoko na väčších konároch stromov. Je rozšírený takmer na celej Zemi. Z fytopatologického hľadiska je to veľmi škodlivý druh, lebo rastie prevažne na živých stromoch a zapríčiňuje intenzívnu bielu vláknitú hnilobu dreva. Poškodzuje celé vetvy a časti kmeňa. Infekcia preniká do stromu rôznymi ranami, mrazovými trhlinami atď. Napadnutý strom časom začína v korune presychať, v kmeni po hnilobe zostávajú dutiny, čím sa znižuje statická stabilita stromu a pri silnejších vetroch dochádza k zlomom. Huba žije aj na zlomoch ešte niekoľko rokov. Škodí aj v ovocných sadoch, často cudzopasí na orechoch. B. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Buk, lipa, javor, brest, topoľ, vŕba, orech a iné listnaté dreviny. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E F G Mikroskopické štruktúry Polyporus squamosus – A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Konídiá z čistej kultúry. D: Hýfový systém dimitický. D1: Generatívne hýfy bezfarebné. D2: Ligatívne hýfy hrubostenné. E: Svetlohnedé bunky v dužine hlúbika. (Zdroj: Černý 1976) Plodnica na kmeni orecha. Foto: Kunca Plodnica na báze javora. Foto: Kunca Šupinatý klobúk môže dorásť veľkých rozmerov. Foto: Kunca Rúrky na spodnej strane klobúka sú potravou napr. pre slimáky. Foto: Kunca Sieťovité póry zbiehajú až na hlúbik. Foto: Kunca Biela hniloba javora na báze kmeňa. Foto: Kunca C. RAD POLYPORALES 181 D. E. F. G. RAD PUCCINIALES 182 Zlatoslizovka jed3⁄4ová Chrysomyxa abietis (Wallr.) Unger (1840) Zlatoslizovka jedľová patrí do čeľade Coleosporaceae. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Ložiská zimných spór (téliá) sa vytvárajú na spodnej strane smrekových ihlíc a dozrievajú v nižších polohách v máji, nad 1 000 m n. m. v júni a júli. Pri dozrievaní sú hnedočervené až oranžovožlté, 2 – 6 mm dlhé, 0,3 – 0,5 mm široké a 0,5 – 1 mm vysoké. Ide o jednodomú hrdzu (nepotrebuje medzihostiteľa), ktorej spóry prvého pokolenia začiatkom leta (máj – jún) infikujú mladé ihličky. Už za krátku dobu sa vytvárajú ložiská jarných spór a nepretržite počas celého leta produkujú a uvoľňujú spóry pre infikovanie ďalších ihličiek. Ku koncu leta vznikajú už letné spóry v ložiskách – urédiách. V zime ložiská jarných spór zanikajú a na ihličí po nich ostáva červenohnedá jazva. Huba prezimováva v ložiskách zimných spór (téliách). Na jar sa z nich uvoľňujú teliospóry, ktoré vyklíčia v promycélium. Na ňom sa vytvoria bazídiospóry a následne nastáva nová infekcia mladých ihličiek. POŠKODENIE Poškodenie pripomína chlorózu ihličia z nedostatku živín. Poškodené stromy sú žltkasté. Napadnuté sú iba ihlice posledného ročníka. V počiatočných štádiách (jún) nie sú ihličky postihnuté celé, vytvára sa svetložltá až oranžovožltá škvrnitosť v prúžkoch 0,3 – 0,5 mm širokých a 1 cm dlhých, ktorá sa do konca zimy postupne mení na oranžovo hnedú. Nápadný je výskyt oranžovožltých plodničiek (aecií) s blanitým vyčnievajúcim golierikom. Na jar nasledujúceho roka môžu už byť odumreté celé ihlice, ktoré však stále zostávajú na vetvičkách. Podkôrne pletivá ani kôra vetvičiek nie sú postihnuté. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Smrek obyčajný. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D Žlté škvrny po infekcii ihlíc hrdzou Chrysomyxa abietis. Foto: Kunca Napadnuté sú len ihlice posledného ročníka. Foto: Kunca Žlté škvrny sa zväčšujú a spájajú, až je celá ihlica žltá. Foto: Kunca Pri silnej infekcii ihlice opadávajú. Foto: Kunca B. RAD PUCCINIALES 183 C. D. RAD PUCCINIALES 184 Metlovka jed3⁄4ová Melampsorella caryophyllacearum (DC.) J. Schröt. (1874) Metlovka jedľová patrí do čeľade Melampsoraceae. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Spermogóniá sa tvoria po obidvoch stranách žltozelených ihlíc vyrastených na čarovníkoch. Sú prevažne kužeľovité, medovožlté, 90 – 320 µm široké a 25 – 60 µm vysoké. Ložiská jarných spór (aeciá) sú žltooranžové a tvoria sa na spodnej strane ihlíc po obidvoch stranách strednej žilky. Ložiská letných spór (urédiá) sú okrovožlté, 0,1 – 0,4 mm veľké. Ide o dvojdomú hrdzu, ktorej bazídiospóry na jar (v máji) infikujú výhonky a ihličie. V máji až júni sa vytvárajú na ihličí a výhonkoch spermogóniá a ložiská jarných spór, ktorých spóry infikujú trávy a byliny napr. z rodu Stellaria. Na nich sa za 10 – 14 dní objavujú ložiská letných spór, ktorých spóry prezimovávajú. Na jar (v máji) vyklíčia a vytvoria sa ložiská zimných spór, ktorých spóry ešte v tom istom mesiaci vyklíčia v promycélium, na ktorom sa vytvoria bazídiospóry. POŠKODENIE Pôvodcom ochorenia je hrdza, ktorá infikuje kmene a vetvy jedle. Prvé príznaky sa objavujú už v jeseni, keď v mieste infekcie výhonkov sa vyvíjajú rakovinové zdureniny. V nasledujúcom roku sa na týchto zdureninách zo spiacich púčikov vyvíjajú abnormálne výhonky, ktoré formujú čarodejné metly so zakrpateným a žltkastým ihličím. Čarovníky pretrvávajú a rakovinové zdureniny sa každým rokom zväčšujú. Niekedy je priebeh ochorenia i bez vytvárania čarovníkov. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Jedľa biela. TEXTY K OBRÁZKOM A B Príznakom infekcie kmeňov sú rakovinové zdureniny, ktoré sú zároveň aj vstupnou bránou infekcie pre iné patogénne organizmy. Foto: Kunca V mieste týchto rakovín sa kmene často lámu. Foto: Kunca B. RAD PUCCINIALES 185 A. RAD PUCCINIALES 186 P3⁄4uzgiernièka sosnová Coleosporium tussilaginis (Pers.) Lév. (1849) Coleosporium patrí do čeľade Coleosporaceae a v tomto rode je 18 druhov. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Niekedy už v jeseni, inokedy až na jar sú na ihliciach oranžové škvrny ložísk spór prvého pokolenia – spermogónie hrdze. Na jar a v lete sú na ihličí viditeľné približne 2 – 3 mm veľké oranžové ložiská jarných spór – aeciá, ktoré sú pokryté jemnou bielou blankou nazývanou pseudoperidium. Nápadne oranžové ložiská letných spór (urédiá) a ložiská tmavohnedých zimných spór na konci leta sú pozorovateľné na spodnej strane listov okolitých bylín. Ide o dvojdomú hrdzu, kde spermogónium a aeciá sú tvorené na ihličí borovice, urédiá a téliá na bylinách Tussilago spp., resp. u iných hrdzí na iných bylinách napr. Campanula spp., Senecio spp., Petasites spp. atď. Ihličie borovíc je infikované bazídiospórami (sporídiá) neskoro v lete alebo v jeseni. V zime žije huba ako mycélium v ihličí, spermogónie sa tvoria niekedy ešte v jeseni, inokedy už skoro na jar. Na jar sa na ihliciach vytvárajú aeciá, po ich vyprášení napadnutá ihlička môže odumrieť. Ak ihlica prežije, podhubie v tejto ihlici prežíva tiež a v nasledujúcej jari opäť vytvára aeciá s aeciospórami. Takéto ihličky sa dajú rozpoznať podľa čiernych jaziev po aeciách z minulého roku. A. POŠKODENIE Prvými príznakmi napadnutia sú oranžové škvrny (spermogóniá) na ihličí. Tvoria sa už v jeseni alebo na jar. Koncom jari a v lete sa po oboch stranách napadnutého ihličia tvoria malé asi 2 – 3 mm veľké oranžové vankúšikovité útvary s vyčnievajúcim priesvitným golierikom (aeciá), s počtom až 20 kusov na jednej ihlici. Svojim rastom vytvárajú tlak na epidermis, ten sa trhá a vytvára okolo aeciá priesvitný jemný golierik. Od leta, po ich vyprášení, odumierajúca ihlica hnedne a predčasne opadáva. Podkôrne pletivá nie sú poškodené. Epifytócia zvyčajne po 1 roku skončí a opakuje sa nepravidelne aj po viac ako 10 rokoch. B. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Borovice. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E Éciá na borovicovom ihličí. Foto: Kunca Jazvy po zahojení poškodenia éciami sú tmavohnedé čiarky. Foto: Kunca Écií na ihličí môže byť pri silnej infekcii veľmi veľa. Foto: Kunca Urédiá na byline Petasites. Foto: Kunca Urédiá na byline Senecio. Foto: Kunca C. RAD PUCCINIALES 187 D. E. RAD PUCCINIALES 188 Mechúrnatka vejmutovková Cronartium ribicola J. C. Fisch. (1872) Rod Cronartium patrí do čeľade Cronartiaceae a tam je zaradených 12 druhov. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Mechúrnatka vejmutovková je dvojdomá hrdza, počas svojho vývoja prejde až 5 vývojovými štádiami. Pinus strobus je hostiteľom écií. Ribes spp. (čeľaď Grossulariaceae), Pedicularis spp. (čeľaď Orobanchaceae) a Castilleja spp. (čeľaď Orobanchaceae) sú hostiteľmi télií. Predpokladá sa, že huba má pôvod v Ázii a bola náhodne zavlečená do Severnej Ameriky a Európy okolo roku 1900. V nových ekologických podmienkach sa stala inváznym druhom, ktorý vážne poškodzoval americké biele borovice, ktoré majú veľmi slabú geneticky danú odolnosť. A. POŠKODENIE Vstupnou bránou infekcie sú ihlice, na ktorých sa objavujú drobné žltkasté škvrny, infekcia prechádza na vetvičku a kmeň podkôrnymi pletivami. Za 1 až 2 roky na kôre dochádza k lokálnemu vydutiu kôry, intenzívnemu roneniu živice a následne oranžovožlté vankúšikovité ecídiá prerážajúce kôru v mieste zhrubnutie vetvy a kmeňa. Huba sa šíri dookola kmeňa, okrúžkuje ho a časť stromu nad takýmto poškodením žltne, vädne a odumiera. Náchylné sú stromy najmä do 25 rokov. Keďže medzihostiteľom huby sú čierne ríbezle a egreše, k prevencii patrí odstraňovanie čiernych ríbezlí a egrešov z okolia pestovaných vejmutoviek aspoň na vzdialenosť 500 m. Taktiež sa vykonáva rez napadnutých vetiev, čo pomáha znižovať infekčný tlak a šírenie huby po vetve smerom ku kmeňu. Napadnuté stromy sú náchylné na sekundárne škodlivé činitele napr. aj na podkôrny hmyz. Silné príznaky poškodenia stromov sa prejavujú v lokalitách s vlhkou (vyvolané napr. zrážkami, hmlou, rosou) a chladnou klímou najmä počas leta a začiatkom jesene. Tieto podmienky podporujú tvorbu bazídiospór, ich rozširovanie a infekciu ihlíc. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Borovica a čierne ríbezle a egreše. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E Schéma životného cyklu Cronartium ribicola. (Zdroj: http:// www.wikipedia.org) Éciá Cronartium ribicola na kôre borovice vejmutovkovej. Foto: Kunca Okrúžkovaný kmeň. Foto: Kunca Silné ronenie živice ako prejav obrannej reakcie napadnutého stromu. Foto: Kunca Napadnutý strom v mestskej zeleni s odumierajúcimi vetvami. Foto: Kunca E. RAD PUCCINIALES 189 B. D. C. RAD RUSSULALES 190 Koreòovka vrstevnatá Heterobasidion annosum s.l. (Fr.) Bref. (1888) Koreňovka vrstevnatá patrí do čeľade Bondarzewiaceae. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Plodnice sú rozliate, tenké, nepravidelného tvaru, vrchná časť hnedá až červenohnedá. Keďže je vrchnou časťou prirastená ku kmeňu, je viditeľná iba jej spodná, jasne biela, jemne pórovitá časť. Plodnice sa tvoria iba v pokročilom štádiu ochorenia na pňoch a ležiacich kmeňoch, keď je drevo mycéliom už prerastené a rozložené. Na ešte živých stromoch sa plodnice tvoria iba zriedkavo. Výtrusný prach je biely. Korene sú infikované výtrusmi, ktoré sa z plodnice uvoľňujú počas celého roka (okrem mrazových dní v zime). Vetrom môžu byť prenesené i na väčšie vzdialenosti, kde sú potom dažďovou vodou transportované k poraneniam na koreňoch. K infekcii dochádza aj dotykom zdravých koreňov s už infikovanými koreňmi. Výtrusy môžu infikovať i jadro na reznej ploche čerstvých alebo i starších pňov. Odtiaľ sa mycélium šíri ku koncom koreňov, kde opäť dotykom so zdravými koreňmi dochádza k šíreniu infekcie. A. POŠKODENIE Ide o ochorenie koreňovej sústavy a jadrového dreva bazálnej časti kmeňa, ktoré sa prejavuje červenou hnilobou. Kultúry do 10 rokov hynú veľmi skoro, už do 2 rokov od infekcie bez zreteľných iných príznakov napadnutia. V počiatočných štádiách ochorenia je jadro smrekového dreva ružovkasté, svetlohnedé, neskôr červenohnedé. Potom má už značne rozložené drevo mramorovitý vzhľad. Nakoniec je jadro dreva úplne rozložené často až do výšky 10 – 12 m. I napriek tomu strom môže prežívať dlhé obdobie bez iných príznakov prejavujúcich sa na asimilačných orgánoch, kmeni či na znížení celkovej vitality stromu. V miestach, kde mycélium preniklo z jadra dreva ku kôre, stromy ronia cez kôru živicu a v dôsledku poškodenia kambia sa môžu na kmeni vytvárať oblé nerovnosti. B. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Smrek, borovica, jedľa, breza a buk. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E F G H I Mikroskopické štruktúry Heterobasidion annosum – A: Konídiofory. A1: Konídie. B: Bazídiá. C: Bazídiospóry. D: Hýfový systém dimitický. D1: Generatívne hýfy. D2: Skeletové hýfy. (Zdroj: Černý 1976) Konzolovitá plodnica Heterobasidion annosum je pomerne zriedkavá. Foto: Kunca Rozliata plodnica. Foto: Kunca Pravidelne okrúhla plodnica na mladých stromoch a vetvách. Foto: Kunca Plodnice na koreňoch. Foto: Kunca Jadrová červenohnedá hniloba dreva. Foto: Kunca Hranolčekovitý rozpad dreva. Foto: Kunca Zlom kmeňa napadnutého koreňovkou vrstevnatou. Foto: Kunca Chloróza stromu s napadnutým koreňom koreňovkou vrstevnatou. Foto: Kunca C. RAD RUSSULALES 191 D. E. F. G. H. I. RAD RUSSULALES 192 Pevník èervenejúci Stereum sanguinolentum (Alb. & Schwein.) Fr. (1838) Rod Stereum patrí do čeľade Stereaceae a v tomto rode je 28 druhov. OPIS DRUHU A BIONÓMIA Plodnice sú jednoročné, rozliate s nepravidelným tvarom, prípadne polo rozliate s tenkými klobúčikmi strechovite nad sebou usporiadanými, žltohnedé až škoricovohnedé, na okraji ostnato chlpaté, nezreteľne pásované. Hyménium je hladké, okrové až orieškovohnedé a časom sivomodré, po poranení a namočení krvavočervené. Bazídiá sú kyjovité 30 – 45 µm x 5 – 7 µm so 4 sterigmami bez bazálnej pracky. Bazídiospóry sú valcovito elipsoidné, hladké, bezfarebné, amyloidné 8 – 10,5 µm x 2 – 3,5 µm. Cystidy sú hrubostenné, hrdzavočerveno sfarbené, 50 – 250 µm x 6 – 8 µm. Cystidioly bezfarebné, tenkostenné, priehradky bez praciek 30 – 40 µm x 2 – 3,5 µm. Hýfový systém dimitický, generatívne hýfy tenkostenné až hrubostenné 1,5 – 3,5 µm, priehradky bez praciek. Skeletové hýfy sú hrubostenné 4,5 – 8 µm hrubé. POŠKODENIE Plodnice vyrastajú na vetvách, kmeňoch, čele rezných plôch, na odumretých aj na živých stromoch ihličnanov. Huba má značné požiadavky na množstvo vody. Napadnuté drevo je za krátku dobu úplne znehodnotené. Mycélium spôsobuje červenohnedú vláknitú hnilobu napadnutého dreva živých i odumretých stromov, vetiev a koreňových nábehov. Infekcia vzniká cez poranenia na koreňoch a kmeni rôzneho pôvodu. A. HOSTITEĽSKÉ DREVINY Smrek, jedľa, smrekovec a rôzne druhy borovíc. TEXTY K OBRÁZKOM A B C D E F Mikroskopické štruktúry Stereum sanguinolentum – A: Bazídiá. B: Bazídiospóry. C: Cystidy hrdzavočerveno sfarbené. D: Cystidioly. E: Hýfový systém dimitický. E1: Generatívne hýfy. E2: Skeletové hýfy. (Zdroj: Černý 1976) Plodnice sa vytvárajú na koreňových nábehoch. Foto: Kunca Plodnice na kmeni. Foto: Kunca Plodnice na reznej ploche kmeňa. Foto: Kunca Plodnice zaberajú veľké plochy na ležiacich kmeňoch. Foto: Kunca Plodnice po poranení sa sfarbujú do červena. Foto: Kunca B. RAD RUSSULALES 193 C. D. E. F. 194 LITERATÚRA 1. AMANN G., SUMMERER, C., 2003: Kerfe des Waldes. Neumann-Neudamm Verlag, Melsungen, 340 str. 2. BUCZACKI, S., 1989: Fungi of Britain and Europe. University of Texas Press: Austin, TX., 320 str. 3. BUTIN, H., 1995: Tree Diseases and Disorders. Oxford University Press, New York, 252 str. 4. BUTIN, H., BÖHMER, B., NIENHAUS, F., 2003: Farbatlas Gehölzkrankheiten Ziersträucher und Parkbäume. Ulmer, E., GmbH & Co., 288 str. 5. CSÓKA, G., 1997, Plant Galls. Forest Research Institute, Budapest, Hungary, 160 str. 6. CSÓKA, G., KOVÁCS, T., 1999: Xylofág rovarok – Xylophagous insects. Budapest, Agroinform Kiadó, 189 str. 7. ČERNÝ, A., 1989: Parazitické dřevokazné houby. Státní zemědelské nakladatelství, Praha, 104 str. 8. GOGOLA, E., 1985: Lesnícka zoológia a entomológia - časť entomológia. VŠLD Zvolen, 208 str. 9. HAGARA, L., ANTONÍN, V., BAIER, J., 2006: Veľký atlas húb. Ottovo nakladatelství, Praha, 432 str. 10. HARTMANN, G., NIENHAUS, F., BUTIN, H., 2007: Farbatlas Waldschäden. Diagnose von Baumkrankheiten, Ulmer (Eugen) – KNV Kö U, 288 str. 11. http://www.faunaeur.org 12. http://www.indexfungorum.org 13. http://www.nahuby.sk 14. http://www.speciesfungorum.org 15. JORDAN, M., 1995: The Encyclopedia of Fungi of Britain and Europe. David & Charles, Devon, England, 384 str. 16. KOLK A., STARZYK, J. R., 1996: The Atlas of Forest Insect Pests, Multico Warszawa, 705 str. 17. KŘÍSTEK , J., URBAN, J., 2004: Lesnická entomologie. Academia, ISBN: 80-200-1052-1, 446 str. 18. KUNCA, A., ZÚBRIK, M., 2006: Vetrová kalamita z 19. novembra 2004. Národné lesnícke centrum, Zvolen, 40 str. 19. NIENHAUS, F. , BUTIN, H., BÖHMER, B., 1996: Farbatlas Gehölzkrankheiten. Verlag Eugen Ulmer, Stuttgart, 2. Auflage, 288 str. 20. NOVÁK, V., HROZINKA, F., STARÝ, B., 1974: Atlas hmyzích škůdců lesních dřevin. Praha, 189 str. 21. NOVOTNÝ, J., ZÚBRIK, M. (EDS.), 2004: Biotickí škodcovia lesov Slovenska. Polnochem, a.s., 208 str. 22. ROSSMAN, A. Y., SAMUELS, G. J., 1999: Genera of Bionectriaceae, Hypocreaceae and Nectriaceae (Hypocreales, Ascomycetes). Studies in Mycology 42, 248 str. 23. RYPÁČEK, V., 1957: Biologie dřevokazných hub. Československá akademie věd, Praha, 211 str. 24. RYVARDEN, L., GILBERTSON, R.L., 1993: European Polypores. Part 1. Fungiflora, Oslo, 387 str. 25. RYVARDEN, L., GILBERTSON, R.L., 1993: European Polypores. Part 2. Fungiflora, Oslo, str. 388 – 743. 26. SCHNEIDER, Z., 1991: Atlas uskodzeń drzew i krzewów powodowanych przez owady i roztocze. Wydawnictwo Noukowe PWN, Warszawa. 317 str. 27. TOMICZEK, CH., CECH, T., KREHAN, H., PERNY, B., HLUCHÝ, M., 2005: Krankheiten und Schädlinge an Bäumen im Stadtbereich. Biocont Laboratory, s.r.o., Brno, 219 str. 28. ZÚBRIK, M., KUNCA, A., NOVOTNÝ, J., 2008: Hmyz a huby: atlas poškodení lesných drevín. NLC-LVÚ Zvolen, 178 str. 29. ZÚBRIK, M., NOVOTNÝ, J. (EDS), 2004: Kalendár ochrany lesa. Polnochem, a.s., 94 str. 195 VYSVETLENIE POJMOV 196 V knihe sme sa snažili použiť také výrazy, ktoré sú pochopiteľné čo najširšej verejnosti. V určitých prípadoch ale nie je možné použiť ekvivalenty odborných výrazov, pretože jednoducho neexistujú. Pre tento prípad sme pripravili zoznam vysvetliviek, ktoré vám pomôžu lepšie pochopiť texty v knihe. Výraz Vysvetlenie amyloidný Týka sa výtrusov, hýf a pod. a znamená to, že sa tieto štruktúry zafarbujú v Melzerovom činidle do siva, sivomodra až čierna. anamorfné štádium (anamorfa) Štádium huby, kedy táto produkuje nepohlavné spóry. asexuálna generácia V prírode sa v tom istom čase a na tom istom mieste vyskytuje len jedno pohlavie toho istého druhu (obyčajne samica). Samice asexuálnej generácie zakladajú potomstvo bez prítomnosti samcov. asimilačný orgán Ihlica alebo list stromu. Prebiehajú v ňom reakcie, zabezpečujúce výmenu látok a energie z prostredia na látky potrebné pre život rastliny. askospóra Pohlavná spóra húb triedy Ascomycetes. bazídium Najčastejšie kyjovitá bunka, na povrchu ktorej sa na stopkách tvoria spóry, tzv. bazídiospóry, najčastejšie 4 bazídiospóry na jednom bazídiu. bazídiospóra Pohlavná spóra húb triedy Bazidiomycetes. bivoltinný Druh hmyzu, ktorý má v priebehu roka dve generácie. cystidy sterilné bunky v hymeniu rôznych bazídiových húb. defoliácia Odlistenie, strata asimilačných orgánov – ihlíc alebo listov. defoliátor Škodca spôsobujúci defoliáciu. dextrinoidný Farbiaci sa v Melzerovom činidle do žlta, žltohneda až hneda. diapauza Stav celkovej aktivity organizmu zníženej na minimum. Hmyz je takto schopný prekonať nepriaznivé obdobia, najčastejšie zimu. entomofágny Živiaci sa prevažne hmyzom. entomopatogénny Spôsobujúci ochorenie hmyzu. fakultatívny Príležitostný, nie vždy sa vyskytujúci alebo prejavujúci. feromón Látky (atraktanty), ktoré produkuje hmyz a sú uvoľňované do okolitého prostredia. Sú formou komunikácie hmyzu (signály pre reprodukčnú aktivitu – sexuálne feromóny, pre sústreďovanie – agregačné feromóny, varovanie, obranné, teritoriálne, stopovo-značkovacie a s sociálne regulácie v populácii hmyzu). fruktifikácia Tvorba plodníc. fytofágny Živiaci sa časťami živých rastlín. gradácia Premnoženie určitého druhu obyčajne spojené s hospodárskymi škodami. gradačná oblasť Územie, na ktorom sa určitý druh hmyzu premnožuje. hyménium Výtrusorodá vrstva, súvislá vrstva palisádovite usporiadaných bazídií s výtrusmi a neplodnými bunkami (cystidami a pod.). U vreckatých húb sa nazýva thecium. hymenofor Nosič výtrusorodej vrstvy (hyménia). Zvláštny útvar na ktorom sa tvorí hyménium. Môže byť rúrkovitý, lupeňovitý, ostňovitý, hladký atď. imágo Dospelé štádium hmyzu. imperfektné štádium Vývojová fáza, v ktorej sa huby rozmnožujú nepohlavnými výtrusmi, najmä konídiami. incertae sedis Neznáme, neisté taxonomické zaradenie. instar Vzrastový stupeň – etapa vo vývoji hmyzej larvy medzi dvomi zvliekaniami. introdukcia Náhodné alebo úmyselné zavedenie nových, pre oblasť nepôvodných organizmov. konídium (syn. konídiospóra) na konídioforoch Nepohlavná spóra, ktorá vznikla na konci alebo na boku hýfy alebo na osobitných častiach hýf. larva Štádium hmyzu, ktoré nasleduje po štádiu vajíčka. Jedinec, ktorý nedosiahol pohlavnú zrelosť a konečnú tvarovú podobu. medzihostiteľ Druh hostiteľa, ktorý umožňuje niektorým druhom – fytofágom alebo parazitoidom prežiť v období, keď hlavný hostiteľ chýba. 197 Melzerove činidlo Zmes KI 1,5 g (jodid draselný), I 0,5 g (jódu), chlórhydrátu CCl3CH(OH)2 22 g a destilovanej vody H2O 20 g. Používa sa pri mikroskopovaní. Ide o médium, v ktorom sa zvýrazňujú niektoré mikroskopické vlastností húb, napr. stena spór, hýf atď. Reakcia môže byť amyloidná, dextrinoidná alebo neamyloidná (nesfarbuje sa). mína Požerok hmyzu vo vnútri rastlinných pletív, pri ktorom zostáva nedotknutá pokožka. monofág Živočích s vysokým stupňom špecializácie na potravu. Väčšinou sa živí iba jedným druhom potravy. mykoríza Spolužitie hubových vlákien s korienkami rastlín, z ktorého majú obaja partneri prospech. oligofág Živočích, ktorého potravná špecializácia nie je taká úzka ako u monofága. Obyčajne sa špecializuje na niekoľko príbuzných typov potravy. polyfág Druh živočícha, ktorý má široký, nešpecifický okruh potravných zdrojov. Ľudovo – „všežravec“. pahúsenica Larva blanokrídlovcov. parazit Organizmus, ktorý z iného živého organizmu (hostiteľa), získava podstatnú časť živín a energie pre svoju existenciu. Následkom tohto vzťahu obyčajne hostiteľ hynie. patogén Taký bunkový (baktérie, huby, atď.) alebo nebunkový (vírus) organizmus, ktorý je schopný spôsobovať chorobu na jednom hostiteľovi alebo okruhu hostiteľov. polorozliaty, resp. semiresupinátny Tvoriaci v hornej časti plodnice menšie alebo väčšie klobúky a v spodnej časti úplne rozliate na substráte. populácia Spoločenstvo jedincov jedného druhu žijúcich vo vymedzenom priestore. populačná dynamika Proces zahrňujúci zmeny štruktúry populácie. požerok Stopa po pôsobení hmyzu na rastlinných orgánoch. pracka Oblúkovitá spojka nad priehradkami dvoch buniek hýf sekundárneho mycélia u väčšiny bazídiových húb. V pletivách niektorých druhov a rodov sa pracky vyskytujú vo veľkom počte, u iných zasa chýbajú. rezistencia (syn. odolnosť) Spôsobilosť hostiteľského organizmu odolať alebo klásť odpor škodlivému patogénnemu faktoru, prípadne schopnosť zmenšiť alebo prekonať účinky tohto škodlivého faktoru (opak náchylnosť). rhizomorfa Dlhý, silno vetviaci sa povrazovitý myceliárny útvar čiernej alebo čiernohnedej farby podobný tenkým koreňom. rozliaty resp. resupinátny Plodnice niektorých nelupenatých húb bývajú rozliate, t.j. pritlačené k substrátu. Netvoria vôbec klobúky a ani len v náznakoch. saprofyt Organizmus žijúci na odumretom substráte rastlinného pôvodu. sexuálna generácia V prírode sa v tom istom čase a na tom istom mieste vyskytujú samice aj samce toho istého druhu. sistens Vývojová línia generácie vošiek čeľade Adelgidae, vyznačujúca sa špecifickými morfologickými a bionomickými vlastnosťami. seta Zvláštny druh cystid v hymeniu alebo u niektorých druhov (čeľaď Hymenochaetaceae) aj v dužine. Ide o dôležitý znak pri určovaní húb. Sú hrubostenné, hrdzavohnedé, vretenovité až šidlovité, na hrote zašpicatené. sklerócium Útvar, v ktorom sú zhustené vlákna mycélia vyplnené zásobnými látkami a majú často i obal z diferencovaných vrstiev. Je to odpočívajúci zásobný útvar. spóra Pozri výtrus. sterigma Je to stopka a vyskytuje sa len u stopkatovýtrusných húb (bazídiových). Vyrastajú na vrchole bazídia najčastejšie 4 stopky. Na ich konci sa tvoria výtrusy, bazídiospóry. stróma Plodnicové lôžko, teda súvislý somatický útvar, v ktorom alebo na ktorom sú plodničky. syrrócium Biele, blanité alebo papierovité, vejárovite sa šíriace mycélium typickej hubovej vône. úživný žer Žer dospelcov hmyzu, v priebehu ktorého dochádza k dozrievaniu pohlavných orgánov. vrecko (askus) Vakovitý útvar zvyčajne s 8 vreckovými výtrusmi (askospórami), ktoré vznikli po karyogamii a po redukčnom delení; vrecká sa otvárajú viečkom (operkulum). výtrus (spóra) Mikroskopicky malé rozmnožovacie telieska zodpovedajúce semenu, od ktorého sa líšia tým, že vo výtrusoch nie je zárodok; môžu byť jednobunkové alebo mnohobunkové. REGISTER SLOVENSKÝCH NÁZVOV 198 B M Byľomor bukový 134 Byľomor na listoch buka 136 Byľomor na svíbe 138 Mechúrnatka vejmutovková 188 Méra jaseňová 44 Metlovka jedľová 184 Mníška veľkohlavá 130 Mníška zlatoritka 126 Č Čerň javorová 154 D Drevokaz čiarkovaný 112 Drobnomúčka dubová 142 Drvinár hnedý 76 Dutinárka orgovánová 42 Dutinárka skrutkovitá 48 Dvojpustulovka drsná 156 F Fúzač veľký 78 H Hliva ustricovitá 160 Hnedák Schweinitzov 178 Hrčiarka Andricus lignicolus 68 Hrčiarka bezkrídla 70 Hrčiarka dubová 74 Hrčiarka kalichová 64 Hrčiarka ružová 72 Hrčiarka 66 Hrebenárka hrdzavá 56 K Kolpóma dubová 148 Koreňovka vrstevnatá 190 Kôrovnica kaukazská 54 Kôrovnica smrekovcová 52 Kôrovnica zelená 50 L Lesklokôrovka plochá 174 Liskavka Xanthogaleruca luteola 84 Lykokaz borinový 108 Lykokaz borovicový 110 Lykokaz jaseňový 90 Lykokaz matný 106 Lykokaz pňový 88 Lykožrút borovicový 96 Lykožrút lesklý 102 Lykožrút obyčajný 104 Lykožrút smrekovcový 100 Lykožrút smrekový 98 Lykožrút vrcholcový 94 N Nosánik dubový 86 O Obaľovač mládnikový 124 Obaľovač zelený 128 Ohňovec borovicový 170 Ohňovec Hartigov 168 Okienkovka čiarkovaná 150 P Peniarka vŕbová 36 Pevník červenejúci 192 Piliarka lipová 62 Piliaročka dráčová 60 Ploskáčik pagaštanový 116 Ploskanka sadencová 58 Pľuzgiernička sosnová 186 Podkopáčik ovocný 120 Podkôrnik dubový 92 Podpňovka smreková 158 Pošvovec stromový 162 Práchnovec kopytovitý 172 Psota 132 Psotka agátová 122 Psotka orgovánová 118 R Rúrkovček smrekovcový 114 Ryšavec slziaci 164 Ryšavec srstnatý 166 S Sawadaea Tulasnova 146 Sivopórka zadymená 176 Stromárka buková 38 Sypavka štvavá 152 T Trúdnik šupinatý 180 V Váhavec jelšový 80 Váhavec rakytový 82 Veľkomúčka jaseňová 144 Voška Dysaphis devecta 40 Voška svíbová 46 Z Zlatoslizovka jedľová 182 REGISTER LATINSKÝCH NÁZVOV A I Acantholyda hieroglyphica 58 Adelges laricis 52 Agelastica alni 80 Andricus lignicolus 68 Andricus quercuscalicis 64 Andricus quercustozae 66 Aphis corniella 46 Aphrophora salicina 36 Arge berberidis 60 Armillaria ostoyae 158 Ascodichaena rugosa 156 Attelabus nitens 86 Inonotus hispidus 166 Ips acuminatus 94 Ips cembrae 100 Ips sexdentatus 96 Ips typographus 98 B Melampsorella caryophyllacearum 184 Melasoma vigintipunctata 82 Mikiola fagi 134 Biorhiza pallida 70 Bjerkandera fumosa 176 C Caliroa annulipes 62 Cameraria ohridella 116 Cerambyx cerdo 78 Coleophora laricella 114 Coleosporium tussilaginis 186 Coleotechnites piceaella 132 Colpoma quercinum 148 Craneiobia corni 138 Cronartium ribicola 188 Cyclaneusma minus 150 Cynips quercusfolii 74 D Diplolepis rosae 72 Dreyfusia nordmannianae 54 Dysaphis devecta 40 E Erysiphe alphitoides 142 Euproctis chrysorrhoea 126 F L Lophodermium seditiosum 152 Lymantria dispar 130 Lyonetia clerkella 120 M N Neodiprion sertifer 56 P Parectopa robiniella 122 Pemphigus spyrothecae 48 Phaeolus schweinitzii 178 Phellinus hartigii 168 Phyllactinia fraxini 144 Phyllaphis fagi 38 Pityogenes chalcographus 102 Pityophthorus pityographus 104 Pleurotus ostreatus 160 Polygraphus poligraphus 106 Polyporus squamosus 180 Porodaedalea pini 170 Prociphilus bumeliae 42 Pseudoinonotus dryadeus 164 Psyllopsis fraxini 44 R Rhyacionia buoliana 124 Rhytisma acerinum 154 Fomes fomentarius 172 S G Ganoderma applanatum 174 Gracillaria (= Caloptilia) syringella 118 Sacchiphantes viridis 50 Sawadaea tulasnei 146 Scolytus intricatus 92 Stereum sanguinolentum 192 H T Hartigiola annulipes 136 Heterobasidion annosum 190 Hylastes ater 88 Hylecoetus dermestoides 76 Hylesinus fraxini 90 Tomicus minor 108 Tomicus piniperda 110 Tortrix viridana 128 Trypodendron lineatum 112 CH Chrysomyxa abietis 182 V Volvariella bombycina 162 X Xanthogaleruca luteola 84 199 HMYZ A HUBY NAICH LESOV Atlas kôd na drevinách spôsobených hmyzími a hubovými kodlivými èinite3⁄4mi VYDALO © NÁRODNÉ LESNÍCKE CENTRUM, Zvolen v roku 2011. Všetky práva vyhradené. Bez povolenia vydavateľa sa žiadna časť tejto publikácie nesmie reprodukovať, ukladať v elektronických pamätiach ani rozširovať v nijakej forme. TEXTY: © Milan Zúbrik, Andrej Kunca RECENZENTI: Doc. Jozef Konôpka, CSc., Ing. Pavol Hlaváč, PhD. FOTOGRAFIE: © Milan Zúbrik, Andrej Kunca ADRESA AUTOROV: © NLC-LVÚ Zvolen, T. G. Masaryka 22, 960 92 Zvolen DESIGN A GRAFIKA: © Mária Gálová SADZBA A ZALOMENIE: © Miloš Sedláček TLAČ: NÁRODNÉ LESNÍCKE CENTRUM, Referát reprografie ROZSAH: 200 strán NÁKLAD: 2500 ks ISBN 978 - 80 - 8093 - 143 - 8 Atlas kôd na drevinách spôsobených hmyzími a hubovými kodlivými èinite3⁄4mi HMYZ A HUBY NAICH LESOV Milan Zúbrik, Andrej Kunca ISBN 978 - 80 - 8093 - 143 - 8 Milan Zúbrik, Andrej Kunca Atlas kôd na drevinách spôsobených hmyzími a hubovými kodlivými èinite3⁄4mi HMYZ A HUBY NAICH LESOV Spolufinancované ES Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka: Európa investujúca do vidieckych oblastí