KOZOŇ, A. a kol. 2014. Sociálne zdravie jedinca a

Transkript

Antonín Kozoň a kol.
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 1 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 2 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
SOCIÁLNE ZDRAVIE
JEDINCA A SPOLOČNOSTI
2014
-- 3 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Recenzenti: Prof. MUDr. Bohumil Chmelík, PhD.
Doc. PhDr. Stanislav Nečas, CSc.
Doc. ThDr. Juraj Spuchlák, PhD.
PhDr. Petronela Šebestová, PhD.
Zostavovateľ: Doc. PhDr. Antonín Kozoň, CSc.
Doc. PhDr. Antonín Kozoň, CSc. a kol.
Sociálne zdravie jedinca a spoločnosti
Autori:
Antonín Kozoň (I), Michaela Fedorová, Mária Hardy (II), Soňa Šrobárová (III), Daniel Markovič (IV),
Hermína Mareková (V), Branislav Malík (VI), Monika Šulovská (VII), Silvia Vadkertiová (VIII),
Miroslava Čerešníková (IX), Tatiana Kimáková, Karin Zeisbergová (X), Andrea Prečuchová Štefanovičová,
Terézia Harčaríková (XI), Zuzana Budayová (XII), Michal Oláh, Gabriela Ručková (XIII), Timea Trzos
(XIV), Miroslava Tokovská, Michaela Šavrnochová (XV), Tatiana Kimáková, Zuzana Nevolná (XVI),
Felix Černoch (XVII), Alena Marešová (XVIII), Stanislav Nečas (XIX), Timea Trzos (XX), Milan Hejdiš
(XXI), Alexander Čemez, Tomáš Habánik (XXII), Petr Kachlík (XXIII), Liana Krčmová (XXIV), Peter
Slovák (XXV), Daniela Cehelská (XXVI), Marianna Šramková, Jurina Rusnáková, Zdenka Müllerová
(XXVII), Peter Csóri, Ľudovít Hajduk (XXVIII), Peter Ďurkovský (XXIX), Stanislav Matulay (XXX), Jiří
Tůma, Alena Tůmová (XXXI), Daniela Baková (XXXII)
Obálka: Mgr. Marek Varga, http://www.goupmedia.sk/
Text neprešiel jazykovou úpravou
Fakulta sociálnych štúdií Vysokej školy Danubius, Sládkovičovo
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava – Ústav sv. Jana
Nepomuka Neumanna, Příbram
Vysoká škola Karlovy Vary, Karlovy Vary
Spoločnosť pre sociálnu integráciu v SR, Trenčín
© SpoSoIntE, Trenčín 2014
ISBN 978-80-89533-12-1
-- 4 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
OBSAH
PREDSLOV
Preamble
13
IDENTITA SOCIÁLNEHO ZDRAVIA V PROCESE SOCIALIZÁCIE
I
ROZPRAVA O SOCIÁLNOM ZDRAVÍ, CHOROBE A SOCIÁLNEJ PRÁCI
A treaty on social health, illness and social work
1
2
3
4
5
6
SOCIÁLNA PATOLÓGIA A ZDRAVIE
CHOROBA AKO SOCIÁLNY PRODUKT VERZUS ZDRAVIE
SOCIÁLNE A DUŠEVNÉ ZDRAVIE
SOCIÁLNE ZDRAVIE V OSOBNEJ POHODE
SOCIÁLNE ZDRAVIE A SOCIÁLNA PRÁCA
SOCIÁLNA PRÁCA NA CESTE K SOCIÁLNEMU ZDRAVIU
19
20
22
22
23
25
28
II
VZŤAHOVÁ VÄZBA Z POHĽADU METODOLÓGIE
Attachment from the Methodological Point of View
1
2
3
4
TEÓRIA VZŤAHOVEJ VÄZBY
KLASIFIKÁCIA VZŤAHOVEJ VÄZBY
PORUCHY VZŤAHOVEJ VÄZBY
VZŤAHOVÁ VÄZBA A METODOLÓGIA
31
32
34
39
42
III
RIEŠENIE ZÁŤAŽOVÝCH SITUÁCIÍ, KRÍZOVÁ INTERVENCIA A
SOCIÁLNA OPORA
Solution stresful situations, crisis intervention anad social support
1
2
3
4
PRÍČINY VZNIKU ZÁŤAŽOVEJ SITUÁCIE
SOCIÁLNA OPORA
NEGATÍVNA SOCIÁLNA OPORA
RIEŠENIE NÁROČNÝCH ŽIVOTNÝCH SITUÁCIÍ
A VÝZNAM SOCIÁLNEJ OPORY
5 KRÍZOVÁ INTERVENCIA AKO ODBORNÁ ČINNOSŤ
V SOCIÁLNEJ PRÁCI
6 SOCIÁLNA OPORA AKO USPOKOJOVANIE SOCIÁLNYCH POTRIEB
7 INDIVIDUÁLNA A INŠTITUCIONÁLNA SOCIÁLNA OPORA
49
50
51
53
54
55
56
58
IV
KARIÉROVÉ PORADENSTVO AKO POMOC JEDNOTLIVCOM
NA TRHU PRÁCE
Career Counselling – Help for Individuals in the Labour Market
1
2
3
4
METÓDY
KARIÉROVĚ PORADENSTVO
PRIENIKY KARIÉROVÉHO PORADENSTVA A SOCIÁLNEJ PRÁCE
VÝSKUM NÁZOROV ZAMESTNÁVATEĽOV A ŠTUDENTOV
NA VYSOKOŠKOLSKÉ KARIÉROVÉ PORADENSTVO
-- 5 --
63
64
65
67
71
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
V
SOCIÁLNE ZDRAVIE A SOCIALIZÁCIA S PRIHLIADNUTÍM NA SOCIÁLNU
PRÁCU V KONTEXTE RODOVEJ ROVNOSTI
Sociál health and socialization with regard to social work in the context
of gender equality
1 MAKROSOCIOLOGICKÁ A KULTÚRNOSOCIOLOGICKÁ ZMENA
PARADIGIEM V SPOLOČNOSTI
2 SOCIÁLNA IDENTITA
3 ETNOCENTRIZMUS & PARTNERSTVO V KONTEXTE
SOCIÁLNEJ PRÁCE
4 RODOVO CITLIVÉ/NECITLIVÉ PORADENSTVO
5 REPRODUKCIA (RODOVÝCH) STEREOTYPOV V SOCIÁLNEJ PRÁCI
6 DILEMA SOCIÁLNEJ PRÁCE NA SLOVENSKU
77
78
81
82
83
83
84
VI
RODOVÉ DIFERENCIE A ICH VZŤAH K FENOMÉNU LITERÁRNOSTI –
SLOVO NA OBRANU MUŽOV
Gender differences and their Ralationship to the Phenomen of Literacy – the Defence of Men
1 RODOVÝ IDENTIT MUŽA A ŽENY
2 FEMINISTICKÁ KRITIKA
3 MUŽSKÝ SUBJEKT AKO MOŽNÝ DERIVÁT LITERÁRNOSTI
89
90
91
96
VII
SOCIÁLNE ZDRAVIE VERZUS RIZIKOVÉ SPRÁVANIE SA ŽIAKOV
S MENTÁLNYM POSTIHNUTÍM
Social health versus risk behaviour of pupils with intellectual disabilities
1 AKTUÁLNY STAV VÝSKUMNÉHO RIEŠENIA
2 TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ
3 SOCIÁLNE PROSTREDIE AKO FAKTOR RIZIKOVÉHO SPRÁVANIA
101
101
102
105
VIII
SOCIÁLNE ZDRAVIE JEDINCA A SPOLOČNOSTI VYCHOVÁVANÝCH
V DETSKÝCH DOMOVOCH
Social health of the individal and society raised in orpfanages
1 VPLYV RODINY A RODINNÉHO PROSTREDIA NA DIEŤA
2 ŤAŽKOSTI DIEŤAŤA PRI ZAČLENENÍ DO ZARIADENIA
3 MOŽNÝ VÝSKYT NEGATÍVNYCH JAVOV V PROSTREDÍ
DETSKÉHO DOMOVA
4 NEDOSTATOČNÁ PRÍPRAVA NA OSAMOSTATNENIE
A SAMOSTATNÝ ŽIVOT
5 NEDOSTATOČNÁ PODPORA ZO STRANY ŠTÁTU
115
116
117
118
119
119
IX
PSYCHO-SOCIÁLNE POTREBY DOSPIEVAJÚCICH
Adolescents psychosocial needs
1 PSYCHO-SOCIÁLNE POTREBY ČLOVEKA
2 RODINA AKO FAKTOR PSYCHICKÉHO A SOCIÁLNEHO
ASPEKTU ZDRAVIA
3 SATUROVANIE PSYCHO-SOCIÁLNYCH POTRIEB
DOSPIEVAJÚCICH V RODINE
-- 6 --
123
123
124
127
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
PSYCHOSOMATIKA, PSYCHOLÓGIA ZDRAVIA, VEREJNÉ
ZDRAVOTNÍCTVO
X
DETERMINANTY ZDRAVIA
Determinants of health
1
2
3
4
5
6
135
DEMOGRAFICKÉ DETERMINANTY
BIOLOGICKÉ DETERMINANTY
SOCIÁLNO-EKONOMICKÉ DETERMINANTY
ŽIVOTNÉ PROSTREDIE
ZDRAVOTNÍCTVO
136
136
138
139
142
142
XI
KVALITA ŽIVOTA JEDINCA S MENTÁLNYM POSTIHNUTÍM AKO DÔLEŽITÝ
DETERMINANT JEHO SOCIÁLNEHO ZDRAVIA
Life quality of individuals with mental disabilities as an important determinant
of social health
1 KVALITA ŽIVOTA POSTIHNUTÝCH JEDINCOV
2 POTREBY MENTÁLNE POSTIHNUTÝCH JEDINCOV V DDS
147
148
149
XII
VPLYV, DÔSLEDKY A MOŽNOSTI ZVLÁDANIA STRESU V ŽIVOTE JEDINCA
Impact, consequences and possibilities of coping with stress in the lives of individals
1
2
3
4
5
VPLYV STRESU NA JEDINCA
ZDROJE STRESU V KAŽDODENNOM ŽIVOTE
PRÍZNAKY STRESU
ZVLÁDANIE STRESU
ČIASTKOVÉ VÝSLEDKY VÝSKUMU
161
162
163
164
166
168
XIII
ASOCIÁCIA KLINICKÝCH SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV
NA SLOVENSKU
Association of Clinical Social Workers in Slovakia
1 ČINNOSŤ AKSP
2 CIELE A PODMIENKY ČLENSTVA
173
174
175
XIV
NĚKTERÉ VÝSLEDKY VÝZKUMU KVALITY ŽIVOTA DĚTSKÝCH
ONKOLOGICKÝCH PACIENTŮ V KONTEXTU PSYCHOLOGIE ZDRAVÍ
Some research findings quality of life in children with on oncolologic
diagnosis in context of health psychology
1 STANOVENÍ DIAGNÓZY
2 CÍL VÝZKUMU
3 PREZENTACE VÝSLEDKŮ A JEJICH INTERPRETACE
-- 7 --
177
178
179
180
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XV
ŠPECIFIKÁ SOCIÁLNEJ PRÁCE S JEDINCOM S OCHORENÍM DEMENCIE
The specifics of social work with the individuals suffering dementia
1 DEMENCIA – ŠPECIFICKÉ OCHORENIE
2 SOCIÁLNY PRACOVNÍK V STAROSTLIVOSTI
O JEDINCOV S OCHORENÍM DEMENCIE
3 ŠPECIFICKÉ METÓDY KOMUNIKÁCIE
185
185
189
193
XVI
OCHRANA ZDRAVIA A UŽÍVANIE TABAKU
Protection of health and tobacco use
201
3 TABAKOVÝ DYM
4 FAJČENIE A OHROZENIE SPOLOČNOSTI
3 FAJČENIE - NÁKAZLIVÉ OCHORENIE
202
204
208
SOCIÁLNA BEZPEČNOSŤ OBČANA, RODINY A ŠTÁTU
XVII
SOCIÁLNÍ BEZPEČNOST OBČANA, RODINY A STATU
Social Safety of the Citizen, his Family and the State
1 STAT
2 SOCIÁLNÍ SVOBODY
219
220
224
XVIII
BEZPEČNOST HODNOTÍME NA ZÁKLADĚ NEÚPLNÝCH ÚDAJŮ
Security Evaluated on the Basis of Incomplete Data
1 ROZLOŽENÍ KRIMINALITY
2 BEZPEČNOST V ČESKÉ REPUBLICE
231
232
235
XIX
PSYCHOLOGICKÁ POMOC OBĚTEM LOUPEŽNÉHO PŘEPADENÍ
Psychological Assistance to Robbery Victims
1
2
3
4
OBĚŤ
POMOC OBĚTEM TRESTNÝCH ČINŮ
VLASTNÍ PSYCHOLOGICKÁ POMOC
ZÁKLADY PSYCHOLOGICKÉ PŘÍPRAVY OSOB NA KRIZOVÉ SITUACE
241
242
247
247
248
XX
MOBBING NA PRACOVIŠTI JAKO SELHÁNÍ ETICKÝCH NOREM
Mobbing at Workpace as a Failure of Etics
1 DEFINICE POJMŮ
2 NÁSLEDKY PSYCHOTERORU
3 MOŽNOSTI OBRANY
253
254
255
256
-- 8 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XXI
REMINISCENCIE DOBRA A ZLA
The Reminiscence of Good and Evil
261
XXII
SOCIÁLNA BEZPEČNOSŤ JEDINCA V KONTEXTE SOCIÁLNEHO ŠTÁTU
Social welfare of an individual in a welfare state
271
1 ŠTÁT AKO ZDROJ BEZPEČNOSTI
2 SOCIÁLNA BEZPEČNOSŤ JEDINCA V MODERNEJ SPOLOČNOSTI
272
277
XXIII
POTENCIÁLNĚ RIZIKOVÉ CHOVÁNÍ STUDENTŮ MASARYKOVY UNIVERZITY
A JEHO PREVENCE
Potentially risky behavior of Masaryk university students and its
prevention
1 METODIKA ŠETŘENÍ
2 VÝSLEDKY
3 DISKUSE
287
289
290
298
EKOLÓGIA, HARMÓNIA SPOLOČENSTVA ČLOVEKA A PRÍRODY,
FILOZOFIA ZDRAVIA
XXIV
EKOLÓGIA – SMETISKÁ ROZVOJOVÝCH KRAJÍN A SOCIÁLNA PRÁCA
S „GARBAGE CHILDREN“ – GLOBÁLNE VZDELÁVANIE
Ecology - Garbage Dumps in Developing Countries and Social Work with
„Garbage Children“ - Global Education
1 EKOLÓGIA ROZVOJOVÝCH KRAJÍN A CIELE
VÝVOZU ODPADU Z EURÓPY
2 KOORDINOVANÁ SLOVENSKÁ POMOC –
SOCIÁLNA PRÁCA S „GARBAGE CHILDREN“
3 SOCIÁLNA A ZDRAVOTNÁ POMOC NA SKLÁDKACH ODPADU
– FILIPÍNY
4 SÚČASNÉ SMEROVANIE GLOBÁLNEHO VZDELÁVANIA
NA SLOVENSKU – ANALÝZA
5 ODBORNÍCI NA GLOBÁLNE VZDELÁVANIE –
SLOVENSKÉ UNIVERZITY A VYSOKÉ ŠKOLY
6 GLOBÁLNE VZDELÁVANIE A ROZVOJOVÉ –
AKTIVITY VŠZASP SV. ALŽBETY
311
312
314
317
319
322
323
XXV
SOCIÁLNE PROSTREDIE, ROZVOJ OSOBNOSTI A DUŠEVNÉ ZDRAVIE
Social environment, personality development and mental health
1
2
3
4
ROZLIČNÝ POHĽAD NA OSOBNOSŤ
SOCIALIZÁCIA A PERCEPCIA OSOBNOSTI
SOCIÁLNA KOMUNIKÁCIA AKO NÁSTROJ POZNÁVANIA OSOBNOSTI
KONCEPT DUŠEVNÉHO ZDRAVIA OSOBNOSTI
-- 9 --
329
330
331
332
333
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XXVI
MOŽNOSTI ELIMINOVANIA CHUDOBY A ICH VÝZNAM PRI BUDOVANÍ
A PODPORE SOCIÁLNO-EMOCIONÁLNEHO ZDRAVIA JEDINCA
A SPOLOČNOSTI
Possibility of eliminating poverty and their importance in building
and promoting health of the individual in society
1 CHUDOBA A JEJ SOCIÁLNO-EKONOMICKO-MULTIDIMENZIONÁLNY
DOPAD NA SPOLOČNOSŤ
2 MOŽNOSTI ELIMINOVANIA CHUDOBY
3 VÝZNAM CHUDOBY PRE EMOCIONÁLNE A SOCIÁLNE
ZDRAVIE ČLOVEKA
337
338
339
343
XXVII
KVALITA ŽIVOTA OBYVATEĽOV DOMOVA SOCIÁLNYCH SLUŽIEB
V BATIZOVCIACH
The quality of life of residents in social Care Hause in Batizovce
2 EMPIRICKÁ ČASŤ
349
350
352
XXVIII
DÔSLEDKY DLHODOBEJ NEZAMESTNANOSTI NA JEDINCA A SPOLOČNOSŤ
The consequences of lon-term unemployment on the individual and society
1
2
3
4
NEZAMESTNANOSŤ AKO SOCIÁLNY JAV
FÁZY PREŽÍVANIA NEZAMESTANOSTI
DLHODOBÁ NEZAMESTNANOSŤ
RIZIKOVÉ SKUPINY OHROZENÉ DLHODOBOU
NEZAMESTNANOSŤOU
5 PSYCHOSOCIÁLNE DÔSLEDKY DLHODOBEJ NEZAMESTNANOSTI
361
362
363
364
365
366
PSYCHOSPIRITUALITA, SÚLAD VNÚTORNÉHO ŽIVOTA ČLOVEKA
A RODINY V SPOLOČNOSTI, ETICKÉ HODNOTY A NORMY
XXIX
PSYCHOSPIRITUALITA, SÚLAD VNÚTORNÉHO ŽIVOTA ČLOVEKA
A RODINY V SPOLOČNOSTI, ETICKÉ HODNOTY A NORMY V KONTEXTE
EMOCIONÁLNEHO PROGRAMU KOLEKTÍVNEHO NEVEDOMIA
Psychospiritualita, the internal consistency of human life and the family in society,
ethical values and standards in the context of the collective unconscious
emotional program
1 ŠTYRI ŠTÁDIA DUCHOVNÉHO RASTU
2 KOLEKTÍVNE NEVEDOMIE V KONTEXTE KONZUMNEJ SPOLOČNOSTI
3 VYUŽITIE ZNALOSTÍ NEVEDOMIA PRE PREVENCIU
373
374
375
376
XXX
K ZÁKLADNÝM ASPEKTOM SOCIÁLNEHO, SPOLOČENSKÉHO
A MORÁLNEHO ZDRAVIA JEDINCA A SPOLOČNOSTI
Societal and moral health of an individual and of the society
1 K SOCIÁLNEMU ZDRAVIU JEDINCA A SPOLOČNOSTI
2 K OHROZENIU SOCIÁLNEHO ZDRAVIA JEDINCA A SPOLOČNOSTI
3 K MORÁLNEMU ZDRAVIU JEDINCA A SPOLOČNOSTI
-- 10 --
381
382
385
386
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XXXI
ZÁVISLOST NA NOVÝCH NÁBOŽENSKÝCH HNUTÍCH A POMOC
SOCIÁLNÍ PRÁCE
Dependence new religious movements and social work assistance
1 ZPŮSOB VZNIKU ZÁVISLOSTI
2 PROMĚNA JEDINCE
3 POMOC SOCIÁLNÍ PRÁCE
391
391
392
393
XXXII
SÚ ETICKÉ HODNOTY A NORMY V SÚLADE S VNÚTORNÝM
ŽIVOTOM ČLOVEKA?
Are ethical values and standards in accordance with inner human life?
1 NÁHĽAD DO PÔVODU ETIKY
2 HODNOTY A NORMY V ŽIVOTE ČLOVEKA A SPOLOČNOSTI
3 IDEÁLNE ETICKÉ MODELY SOCIÁLNEJ PRÁCE
-- 11 --
395
396
397
399
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 12 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
PREDSLOV
Preamble
S
ociálne zdravie je ústrednou témou kolektívnej monografie, ktorej autori prispeli
svojimi referátmi do virtuálnej vedeckej konferencie Sociálne zdravie jedinca
a spoločnosti na internetovej stránke http://sposointe.eu/ dňa 12.12.2014.
Sociálne zdravie nie je všeobecne zaužívaný pojem, skôr by sa myslelo na verejne
zdravie, duševne zdravie, psychológiu zdravia a pod. Identita sociálneho zdravia má širšie
zameranie, čo sa aj obsahovo premieta v autorských kapitolách. V bežnom živote sa pri
riešení sociálnych problemov nazerá ako na sociálnu patológiu, či sociálnu deviáciu, cez
prizmu abnormality. Rozklad videnia problému síce smeruje v jednotlivých prípadoch
k riešeniu, ale sťažuje fokusovanie na deskripciu skutočnej kauzality. Nezdravie sa rieši, ale
príliš často sa vytráca holistický pohľad na človeka, jeho intrapsychický svet
v interpersonálnych vzťahoch svojho tela k okolitému sociálnemu a prírodnému svetu.
Snahou viacerých autorov je upriamiť pozornosť nie na patológiu, ale na možnosti, ktoré vedú
k sociálnej pohode. Nejde o jednoduchý proces, ale o systém nielen preventívnych opatrení,
ktoré eliminujú prejavenie sa sociálne neželaných stavov, ale aj o spôsob každodenného
spoločenského života, jeho štýlu. Prejavuje sa v životnej filozofii každého jedinca
spoločenstva.
Európska kultúra ako keby mala zázračný prútik na liečenie choroby, sociálnopatologických javov tým, že ich eliminuje. Dá sa povedať, že častokrát už ani iná možnosť nie
je. Hasiť všetkými prostriedkami, aby choroba nepohltila celok. Ale patológia má vzťah
k celku, je jej systémovým prejavom.
Sociálne začlenenie človeka do spoločenskej štruktúry ako jedinečnej bytosti, nesie
v sebe imprintingované vzťahy z primárneho prostredia a smeruje cestou prirodzenej túžby
za pohodou – mať sa dobre. Pritom sa opiera o vzťahy iných bytostí sociálneho prostredia.
Sociálna opora nie je bezhraničná. Jej hranice sú limitované etickými princípmi prameniace
z lásky - najvyššej formy súnaležitosti živých bytosti. Ozývajú sa hlasy na podporu
sociálneho zdravia z globálneho hľadiska, kde zdravie sa uznáva ako najvyššia hodnota života.
Preto úroveň zdravia je jedným zo základných práv každého človeka, bez rozdielu rodu, rasy,
vierovyznania, politického presvedčenia, ekonomického stavu, alebo sociálneho postavenia.
-- 13 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Najvhodnejší je holistický pohľad na človeka ako živú bytosť, na jeho vzťah
k sociálnemu a prírodnému svetu z hľadiska poznania príčinných súvislostí pri riešení
rôznych životných situácií. Rešpektovanie osobnostných daností, kultúrnych a regionálnych
zvyklostí. To sa premieta do širokospektrálneho zamerania jednotlivých autorských kapitol.
Láska a morálka majú ohromnú energiu pre duševné a tým aj sociálne zdravie jedinca. Jej
sila sa čerpá z raného detstva, čím sa otvára priestor jedincovi pre osobnú a sociálnu slobodu,
slobodný pohyb v čase a priestore za poznaním. Sociálne zdravie jedinca je relatívne
autonómny celok vo vnútri prebehajúcimi procesmi medzi troma základnými atribútmi: lásky,
morálky a slobody. Čitateľ sa z textu viacerých kapitol dozvie o význame potreby
dostatočného pripútania sa dieťaťa k matke, pre nerušený rozvoj psychického a fyzického
zdravia pre jeho ďalší život. Vzťahová väzba dieťaťa k matke a ďalším vzťažným osobám, je
rozhodujúcim činiteľom v procese socializácie. Význam v tomto dynamickom priebehu
v rôzne náročných životných situáciách má podstatne miesto bazálne bezpečie a istota
v sociálnej opore.
Pre zdarný socializačný proces sa poukazuje v možnostiach kariérneho poradenstva, ktoré
stimuluje sociálnu inklúziu a sociálnu integráciu aj zdravotne postihnutých jedincov
a príslušníkov z minorít. Autori sa nevyhýbajú téme zabezpečenia sociálneho zdravia
z hľadiska rodovej rovnosti. Poukazujú na stratu klasických rodových hodnôt, postavenie
muža a ženy vo vzájomnom neantagonistickom vzťahu. Jeden z autorov upozorňuje na
pretrvávajúci jav ohrozujúce sociálne zdravie. Feministická kritika charakteristík mužov
a žien má síce priviesť svojou argumentáciou k reflexii, urobiť ich komunikovateľnými,
učiniť z nevedomého vedomé, aby sa dalo s uvedenou formou manipulovať (Foucault), pod
čím sa nerozumie ani tak ich faktická eliminácia, ale ich využitie vo svoj prospech a ich
zapojenie do presadzovania vlastných záujmov. Ide o upozornenie, ktoré nepriaznivo
ovplyvňuje sociálne zdravie, pretože v sebe skrýva prostriedok moci, ovládať závislých.
U mentálne postihnutých žiakov je rodové zastúpenie v neprospech chlapcov pri
závislostiach na drogách, pričom výskum poukazuje, že v tom má rozhodujúci význam
nepriaznivé sociálne zázemie rodiny, obaja rodičia s postrádajúcimi morálne kladnými
hodnotami. Na druhej strane právo na plnohodnotný život dospelých jedincov s mentálnym
postihnutím v ústavných podmienkach je taktiež meradlom sociálneho zdravia spoločnosti.
Poznatky sú zhrnuté v záverečných odporučeniach na zlepšenie sociálneho zdravia mentálne
postihnutých obyvateľov v domove sociálnych služieb.
Pohľad na sociálne zdravie detí a mladých dospelých v zariadení ústavnej starostlivosti
detského domova prináša informácie nielen aký vplyv má rodina a rodinné prostredie pri
začleňovaní dieťaťa do ústavného zariadenia, ale aj akými ťažkosťami sa mladý dospelý
dostáva v živote po opustení detského domova. Pri príprave týchto mladých ľudí do života
mimo ústavného zariadenia zohráva štát pasívnu úlohu.
Ďalšie autorky sa vo svojej kapitole zamerali na determinanty zdravia, ktoré sú
podmienené kladným a záporným spolupôsobením vnútorných a vonkajších vplyvov. Čitateľ
-- 14 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
sa bližšie dozvie o najvýznamnejších demografických, biologických, sociálno-ekonomických
determinantoch, ale aj o životnom prostredí a stave zdravotníctva.
Otázka psychológie zdravia na kvalitu života detských onkologických pacientov
nenecháva človeka ľahostajným. Detský onkológ je tým, ktorý zvláda somatickú a aj
psychickú stránku malého uboleného človiečika tešiaceho sa na nadobudnuté zdravie vo
vzťahu k jeho rodičom, matke. Výskum v tomto smere je zameraný na kvalitu života detí
s onkologickým ochorením po fyzickej, psychickej, emocionálnej a sociálnej stránke.
Bezpečnosť jedinca a spoločnosti sa sama o sebe vie vytvoriť, ale pre jej trvalejšie
zotrvanie sú potrebné podmienky. Komplexnú garanciu má zaručiť štátne, samosprávne
zriadenie. Stretneme sa s tvrdením, že zdravá občianska spoločnosť vždy vyrastá v rámci
silného štátu. Ten by sa mal hodnotiť stav bezpečnosti občanov a spoločnosti na základe
úplných údajov, pretože viktimologické výskumy a tzv. latentnej kriminality naznačujú, že
mnohonásobne prevyšujú evidovanú kriminalitu. To sťažuje kvalitatívne posúdenie celkového
zdravia spoločnosti a prijatie primeraných opatrení na zachovanie sociálneho zdravia
spoločnosti. Ak sa tento problém z viktimologického pohľadu rozmení na drobnejšie na
individuálnej úrovni jedinca ako obete zločinu lúpežného prepadnutia, sú popísané postupy
psychologickej prípravy. Smerujú k racionálnemu zvládnutiu krízovej situácie, tým nastoliť
mentálne vyladenie vedúce k obnove psychického zdravia.
Etické normy určujú v akých hraniciach sa má pohybovať správanie ľudí. Prekročenie
hraníc na pracovisku, označené ako mobbing, nesie následky na psychosomatickom zdraví
obete, ale aj zodpovednosť zamestnávateľa za pracovné prostredie. Bezpečnosť jedinca má
nielen objektívnu podstatu, ale aj pocitovú stránku, ktorá má významnú subjektívnu hodnotu
pre jej nositeľa. Tieto dve stránky bezpečnosti jedinca a spoločnosti z hľadiska etického
posúdenia dobra a zla sú ponechané na posúdenie čitateľovi.
Štát zohráva významnú úlohu v živote človeka, najmä ak sa ocitne v životnej núdzi, bez
základných prostriedkov pre zachovanie života. Preberá sociálnu funkciu na zachovanie
života človeka a jeho dôstojne sociálne fungovanie. Nie vždy sa to darí.
V precíznej deskripcii výsledkov troch výskumných štúdií sa máme možnosť oboznámiť
o potenciálne rizikovom správaní vysokoškolských študentov Masarykovej univerzity v Brne.
Prezentované výsledky sú inšpiratívne na tvorbu preventívnych opatrení voči závislému
správaniu nielen študentského prostredia Masarykovej univerzity, ale majú vzhľadom na
skladbu respondentov širšie uplatnenie pre oblasť sociálnej politiky. Sú inšpiratívne pre
ochranu zdravia mladých ľudí, najmä ak takmer všetci dotazovaní respondenti tvrdia, že
primárnej prevencii závislosti na Masarykovej univerzite nie je venovaná dostatočná
pozornosť. Aký je stav na iných vysokých školách? Aj na túto otázku sa v analýze odpovedá.
Ak sme sa v úvode predhovoru zmienili o význame zmyslu života, plánovania budúcnosti,
kráčanie jedinca po spletitých cestách života k pohode, dotkli sme sa spirituality ako
významného faktora sociálneho zdravia. Nie všetko sa odohráva na vedomej úrovni poznania.
Vnútorný život je ukrytý v najhlbších štruktúrach nášho mozgu, ale aj na povrchu nášho tela –
pokožky ako evolučne najstaršieho orgánu. Je v nej zakódovaná pamäť, túžba po láskavom
-- 15 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
objatí náručia matky, čo sa odohráva v cítení na individuálnej úrovni jedinca mimo vedomia.
Na kolektívnej úrovni sa toto nevedomie podľa autora premieta nielen do duchovného
vedenia jedinca, ale aj celej spoločnosti.
Poukazuje sa, že saturácia prirodzených potrieb väčšiny ľudstva nie je v nedostatku, ale
v nespravodlivom rozdeľovaní osobitne hmotných statkov. Sociálne zdravie je v tomto
zmysle podmienené morálnym zdravím. Preto trhový mechanizmus nie je sám o sebe schopný
tento problém vyriešiť, skôr naopak. Súčasťou komerčného prostredia trhového mechanizmu
sa stávajú rôzne sociálne a náboženské hnutia - sekty, ktoré na komerčnom základe poskytujú
duchovnú oporu, vytvárajú mechanizmus psychologickej závislosti. Človek stráca osobnú
slobodu. Slobodou sa mu stávajú náboženské dogmy, ktoré sú pre postihnutého jedinca
drogou. Preto je potrebné sa zamyslieť nad tým, aké etické hodnoty a normy sú v súlade
s vnútorným životom človeka z hľadiska sociálnej praxe pre jeho zmysluplnú existenciu
v sociálnom a prírodnom svete.
Antonín Kozoň
-- 16 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
IDENTITA SOCIÁLNEHO
ZDRAVIA V PROCESE
SOCIALIZÁCIE
-- 17 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 18 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
I
ROZPRAVA O SOCIÁLNOM ZDRAVÍ,
CHOROBE A SOCIÁLNEJ PRÁCI
A treaty on social health, illness and social work
ANTONÍN KOZOŇ
Abstrakt
Človek si v postate svoje osobne zdravie, ako aj sociálne zdravie, neuvedomuje, berie ich ako súčasť svojho
života. K uvedomeniu prichádza, ak sa objavia symptómy poruchy (choroby). Politici často pri sociálnych
prejavov nevôle zo strachu straty moci siahajú k „medicínskym“ opatreniam na jej elimináciu a dokonca si tým
môžu svoju politickú moc nad životom ľudí umocňovať. Sociálna práca by sa nemala zameriavať len na riešenie
dôsledkov sociálnych problémov, ale rozhodujúco by mala vstúpiť na pôdu sociálneho zdravia, určovať akým
smerom by sa mala uberať sociálna, rodinná, zdravotná, bezpečnostná a environmentálna politika krajiny aj
z globálneho hľadiska pri rozvoji sociálnej pohody.
Kľúčové slová
Sociálne zdravie, duševné zdravie, choroba, sociálna patológia, sociálna práca, sociálna politika, zdravotná
politika, sociálna pohoda, sociálna sloboda, etika
Abstract
One does not think a lot about his/hers personal and social health, it is treated more as something that is implied.
The thinking starts only in the case if some symptoms of a disfunction (illness) arise. If there is some social
unrest, the politicians afraid of losing their power often choose to use “surgical tools” to deal with the situation,
which often leads to an even increased control over the lives of the people. Social work should focus not only on
treating the consequences of social problems, but it should enter the space of social health, and decide which
direction should be chosen for the social, family, health, safety and environmental policy of the country, to
increase the social well-being of the society.
Keywords
Social health, mental health, disease, social pathology, social work, social policy, health policy, social welfare,
social freedom, ethics
ÚVOD
Z
dravie si ani neuvedomujeme. Berie sa ako keby to mala byť stála súčasť života.
Možno v tejto túžbe je tá skrytá pominuteľná krása kolobehu života. Vývin, jeho
zmena nemusí prebiehať v súlade s možnosťami subjektu a subjektov, ktorými
disponujú, pretože sa z mnohých dôvodov opomínajú zákonitosti udržania vzájomne
zosúladeného fungovania jednotlivých podsystémov daného systému subjektu (jedinca)
k spolužitiu s vonkajším sociálnym a prírodným svetom.
-- 19 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Zdravie je telesné, psychické, duševné a sociálne blaho jedinca, jedincov žijúcich
v spoločenskom a prírodnom prostredí. Je to forma existencie bytia jedinca ako človeka, ktorý
sa vie dokázať vyrovnávať s patológiou (chorobou) a prípadne vzniknuté nezvratné
objektívne narušenia sa pretransformujú s psychickou a duševnou vyrovnanosťou do
subjektívnej pohody. Z uvedených slov vyplýva, že zdravie je relatívny funkčný stav živého
systému organizmu jedinca, jedincov, sociálnych skupín žijúcich v súlade so živou a neživou
prírodou ako súčasti nepretržitého vývoja.
J. Křivohlavý (2009, s. 28) uvádza, že pri „pôvodnom význame zdravia sa rozumie
navracajúci sa význam pohľadu na celok, ktorým sa vyjadruje zdravie a starostlivosť o neho
z podstatne širšieho hľadiska, kde biologická podstata je integrovaná ako integrovaný
organický celok „nedeliteľnej jednoty“ a začlenenie do širšieho spoločenského
kontextu.“ Zdravie človeka v sociálnom prostredí zdravej rodiny, zdravej obce, štátu,
zdravého životného prostredia, poukazuje na celkovú úroveň sociálneho zdravia.
1 SOCIÁLNA PATOLÓGIA A ZDRAVIE
Na druhej strane za psychopatológiou a aj organickou patológiou, sa predpokladá akási
všeobecná a abstraktná patológia, ktorá je obom priamo (prvotne) nadriadená a ako niečo
dopredu dané im vnucuje rovnaké pojmy a indikuje im vo forme postulátu rovnaké označenie.
(Faucault, 1997, s. 8). Faucault (1997, 2004) vo svojich pojednávaniach poukazuje na
simplifikujúce nazerania pri riešení nejasností spoločenských nezrovnalosti ako na chorobu sociálnu patológiu. Tento náhľad prenesený z medicínskeho prostredia pri liečení organizmu,
psychiky ako činnosti jeho časti (mozgu) a dušu ako jeho podstaty, nesie v sebe inklináciu
o najjednoduchší, najrýchlejší spôsob odstránenie neželaných symptómov, alebo ich
zmiernenie, čo sa premietlo na nazeranie neželaných sociálnych javov ako medicinizáciu,
ktorá ako keby popierala holistický náhľad na človeka ako biopsychosociálnu a spirituálnu
ľudskú bytosť. Jednota duševnej a organickej patológie, ako aj sociálnej patológie, v zmysle
nazerania Foucaulta (1997, s.13) neexistuje, pretože ide o abstraktný paralizmus.
Vyvstáva otázka, či smieme medicínsky pohľad simplifikujúco prenášať do sociálneho
sveta človeka. Pre rýchle riešenie s pragmatickým zdôvodnením sa ukazuje, že áno. Ale
takéto konania, často krát na poslednú chvíľu, majú totalitný charakter odstraňovania
symptómov patológie a jej príčiny. Faucault tvrdí (1997, s.17), že nazeranie na určité
nezrovnalosti v sociálnych vzťahoch vo vnútri a medzi spoločenskými štruktúrami cez prizmu
patológie vyvoláva zjednodušené opatrenia prevzaté „z nových foriem lekárskej analýzy, z
ktorých možno preto vyčítať jeden spoločný zmysel: čím viacej je nazerané na jednotu ľudskej
bytosti ako celok, tým viacej sa ako špecifická jednota rozplýva realita choroby. Tým sa viacej
ukazuje potreba nahradiť analýzu prirodzených foriem choroby popisom jedinca, ktorý
reaguje patologickým spôsobom na svoje postavenie vo svete.“
Môžeme si otvorene povedať, či budú mať politické štruktúry a jej nominanti, záujem
o iné riešenie, než sú krátkodobé opatrenia vzhľadom na delegovanú dobu zotrvania pri moci
4-5 rokov, ktorú si budú chcieť prirodzene upevniť na dlhšie obdobie. Dlhodobejšie
sledovanie sociálneho zdravia, jej permanentné udržovanie, si vyžaduje hlbšie poznanie
vzťahových znalostí prirodzených procesov zákonitostí živej a neživej prírody, ktorých je
človek a ľudské spoločenstvo súčasťou. Človek si v postate svoje osobne zdravie, ako aj
sociálne zdravie, neuvedomuje, berie ich ako súčasť svojho života. K uvedomeniu prichádza,
ak sa objavia symptómy poruchy (choroby). Politici často pri sociálnych prejavov nevôle zo
strachu straty moci siahajú k „medicínskym“ opatreniam na jej elimináciu a dokonca si tým
-- 20 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
môžu svoju politickú moc nad životom ľudí umocňovať. V tomto smere by mal byť človek o
význame sociálneho zdravia informovaný už od raného detstva v nazeraní na život ako na
najvyššiu hodnotu v imprintingovaných kultúrnych návykoch, kde jej plynutie časom
podlieha k prirodzeným zmenám. Nenazerať na involučný proces individuálneho života ako
patológiu. To sa v spoločnosti deje, ako prezentovanie individuálnej kultúry krásy, úspechu,
bohatstva a moci. Všetko ostatne sa považuje za nežiaduce, dokonca sa príjmu zákonne
opatrenia, aby sa nereprezentovala navonok ich podstata. Napr. zariadenia domovov pre
dôchodcov sa premenujú na zariadenia pre seniorov. Ich obyvatelia sa stavajú pre obslužný
personál obchodným artiklom, starý človek sa stáva klientom, ako napríklad v banke, kde dlh
sa vracia aj s úrokom. Stačí sa chvíľku nad tým zamyslieť; je to normálne (zdravé), aby ľudia
na konci svojho života sa stávali dlžníkmi. V životnej praxi, na skutočnom prístupe k deťom
a starým ľudom, sa vidí aké je sociálne zdravie spoločnosti.
To čo nazývame patológiou, sa nám ukazuje ako neprirodzený stav, ktorý treba odstrániť
obdobným násilným spôsobom – bojom. Pritom ide o nerovnovážny stav funkčnosti
existencie na úrovni vnútorného fyziologického organizmu jedinca, jednotlivých jeho častí,
ktoré podliehajú kvalitatívnym zmenám. Analogicky sa to týka aj sociálnej oblasti, kde
obdobné vzťahy medzi jedincami a skupinami získavajú regresné znaky, aby zostali funkčné
z hľadiska životného uchovania. Všetko sa to deje v previazanosti sociálneho systému, kde
sa pri nerovnovážnom stave spustia prirodzené obranné, či útočné mechanizmy, na udržanie
funkčnosti jednotlivých elementov, obnovu či vytvorenie nových podmienok previazania
funkčných zložiek na priebeh životných procesov sociálneho systému organizmu (jedinec,
skupina) vo vzájomnej jednote vo funkčnom vzťahu k vonkajšiemu prostrediu sveta. To sa
týka živej a neživej prírody.
Čo ak „liečime“ sociálnu patológiu (chorobu) a pritom ide o prechod na vyššiu
kvalitatívnu formu spoločenského fungovania. Ide o patológiu, kde symptómy treba liečiť ich
odstraňovaním. U neživej sa zmena skupenstva môže prejavovať vyššou teplotou, tak ako aj
u živého organizmu. Jej symptomatické liečenie môže prebiehať úpravou tepelného stavu.
Zmena klimatických podmienok prinútila a to nielen človeka, ale celú živú prírodu k zmene
svojho postavenia a vznikli vo všeobecnosti formy života na vyššej úrovni. Takýto pohľad na
človeka, sociálne spoločenstvo, živú a neživú prírodu z patologického hľadiska pri riešení
funkčných nezrovnalostí ich „symptomatickou liečbou“ – odstraňovaním, môže mať situačne
praktický význam, ale nesmeruje k dlhodobejšiemu fungovaniu bez vonkajších stálejších
vstupov pre vytvorenú závislosť. Imunita a samoozdravný systém zostali nefunkčné. Človek
ako jedinec stráca svoju vnútornú autonómiu, osobnostnú slobodu, spoločenstvo zasa
vnútorné samoozdravné mechanizmy pre stratu, zmenu prosociálnych noriem upravujúcich
fungovanie spoločenských vzťahov medzi jedincami, spoločenskými štruktúrami. Sociálna
sloboda môže byť verejnou správou proklamovaná, ale v skutočnosti je nahradzovaná
konzumnou kultúrou.
Ak imunitný systém funguje pri sociálnom zdraví v rovnovážnom stave, tak dokonca
neprichádza k napĺňaniu uvedenými náhradnými spôsobmi sociálneho fungovania sociálnou
drogou, ale ako uvádza Foucault (1997, s. 26) „choroba (patológia) nielen vyprázdni priestor,
ale tiež v pozitívnou plnosťou náhradných aktivít, ktoré toto prázdno naplní.“ V takomto
prípade tou ozdravnou silou je medziľudská spolupatričnosť, nadosobné hodnoty v prospech
bytia svojich blízkych a nevynímajúc ostatných, v mene všeobecného spoločenského blaha.
-- 21 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
2 CHOROBA AKO SOCIÁLNY PRODUKT VERZUS ZDRAVIE
Choroba je proces, v ktorom sa rozpadá osnova vývoja, prichádza k postupnej
dezintegrácii, kde sú v prevažnej miere spočiatku na prvom mieste postihnuté najnovšie
štrukturálne jednotky. Až neskoršie, keď choroba sa rozvinie do najťažšej formy, sú
zasiahnuté najarchaickejšie oblasti. Faucault (1997, s. 28) k tomu dodáva: „Choroba teda nie
je deficit, ktorý by slepo postihol tu či onú schopnosť; absurdita chorobného sveta má v sebe
logiku, ktorú musíme vedieť vyzistiť; je to logika normálneho vývoja. Choroba nie je dajaká
protiprírodná podstata, je to príroda sama, ktorá sa prejavuje vždy v opačnom procese;
k prírodopisu choroby stačí len vykonať cestu naspäť proti prúdu prírodopisného vývoja
zdravého organizmu.“
Mohli by sme tak považovať za patológiu prejav dospelého jedinca s regresívnym
správaním malého dieťaťa, čo nie je celkom pravda. Je to návrat do obdobia detstva, kde
forma fungovania v tom čase bolo vzhľadom na prežívajúce situácie funkčné. Aj regresné
správanie má svoju zmysluplnosť, ide o obranný mechanizmus osobnosti jedinca
upozorňujúci na naplnenie základných potrieb jedinca, výzva pre sociálne okolie na riešenie
vzniknutej situácie a jej nositeľovi dáva možnosť určitého prechodného sociálneho
fungovania na základe svojej minulej skúsenosti.
Freudovské nazeranie nám vysvetľuje regresiu ako návrat k predchádzajúcim formám
rozvoja myslenia, objektových vzťahov a štrukturácie správania. Pritom to znamená ísť,
obrátiť sa späť, čo sa môže chápať tak v logickom alebo priestorovom, ako aj v časovom
význame. (J. Laplanche, J.-B. Pontalis, 1996). Regresívne neurózy nesvedčia o neurotickej
povahe detstva, ale skôr odhaľujú archaický charakter tohto obdobia detstva. Pozadím týchto
patologických foriem je vnútrospoločenský konflikt medzi formami detskej výchovy, do
ktorých spoločnosť vkladá svoje ideálne predstavy a na druhej strane životné podmienky,
ktoré spoločnosť vytvára pre dospelého, ktoré sú naopak zrkadlom jeho terajšej skutočnosti
a biedy. (M. Foucault, 1997).
3 SOCIÁLNE A DUŠEVNÉ ZDRAVIE
Podľa nášho názoru nemôžeme považovať zdravie za opak choroby (patológie), či jeho
neprítomnosť. Zdravie je podľa Ch. Rycrofta (1993, s. 148) „stav celostnosti
a integrácie,“ kde podľa našich slov je procesom zdravia to, čo sa robí pre jeho fungovanie
v neustálom integračnom procese jedinca v prírodnom a sociálnom prostredí s akceptovanými
zákonitosťami kolobehu prírody, ktoré v ľudskej spoločnosti majú determináciu v prijatých
sociálnych normách vžitých do kultúrnych zvyklostí. Na jednej strane limitujú a určujú
fungovanie jedinca v sociálnom a prírodnom prostredí, na druhej strane jeho objektivizácia
prechádza cez prizmu zvnútorňovania subjektom ako určitý spôsob prežívania duševného
zdravia.
R.W. Coan (1999, s. 62) pri optimalizácii osobnosti pre rozvoj duševného zdravia
pripisuje adaptabilnému, normálnemu a zrelému jedincovi, ktorý sa vyznačuje :
-
neprítomnosť väčšej úzkosti (tieseň),
schopnosť mať dobré vzťahy k iným ľudom,
tolerovať odklad uspokojenia,
ovládať emócie.
-- 22 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Uvedený autor doporučuje doplniť tento zoznam o spontaneitu, pretože sa množia dôkazy
o nevhodnosti nadmernej sebakontroly. Poukazuje tiež aj na zdôrazňovanie lásky k blížnemu
a starosť o iných ľudí, číže aj individualistické hodnoty:
- autonómia,
- zvládnutie prostredia a
- tvorivosť. (R.W. Coan, 1999).
Obdobne aj autor J. Křivohlavý (2009) pri pohľade na zdravie jedinca ako človeka
pohybujúceho sa v sociálnych vzťahoch, premieta túto ľudskú aktivitu do všeobecnej
definície zdravia jedinca:
„Zdravie je celkový (telesný, sociálny a duchovný) stav človeka, ktorý mu umožňuje
dosahovať optimálnu kvalitu života a nie je prekážkou obdobnému snaženiu druhých
ľudí.“ (Křivohlavý, 2009, s. 40).
Sociálne zdravie jedinca a spoločnosti je relatívne súhrnným stavom zdravia s
biopsychosociálnym a spirituálnym obsahom ako celku organizmu osobnosti jedinca,
jedincov, sociálnych skupín, spoločenstiev v súlade s prírodným a spoločenským prostredím.
Progredujúci kolobeh života má byť podľa možnosti usmerňovaný plne akceptovanými
etickými princípmi lásky, ktoré sú podľa R.W. Coana (1999, s.63) obvykle podané v zriedenej
forme; v prevleku sociálnych záujmov a schopností byť úspešný vo vzťahoch k druhým
ľudom. Primárnu rolu tu zohráva pečať starších tradícií, pričom ich efektivita je kombináciou
dobrých vzťahov a vnútornej harmónie. Tieto sú podľa uvedeného autora pripisované
jedincovi, ktorý je zameraný na úspech a orientovaný na budúcnosť s týmito charakteristikami:
-
rozumová kompetencia,
realizmus,
nezávislosť,
emocionálne ovládanie,
vytrvalosť a
produktivita. (R.W. Coan, 1999).
Zdroje svojho zdravia človek nachádza vo svojom bezprostrednom okolí v sociálnych
vzťahoch – rodina, priatelia, obec, kraj, štát v harmónii vnútorného prostredia organizmu
človeka ako jedinečného jedinca a spoločnosti v užšom (rodina) a širšom slova význame. Ide
o vzťah vnútorného prostredia (relatívne ujednotený biopsychosocialny a spirituálny priestor
organizmu) s atribútmi osobnostnej slobody, citu (láska) a hodnotovými postojmi (normy)
k vonkajšiemu prostrediu sociálnej slobody, spolupatričnosti a sociálnych noriem, ktoré sú
cielené na osobnú a sociálnu pohodu. (Kozoň, 2010, 2013).
4 SOCIÁLNE ZDRAVIE V OSOBNEJ POHODE
Sociálne zdravie je vyjadrením stavu, ktorý vedie k vytváraniu sociálnej pohody, kde
jedinec ako človek si môže uvedomele utvárať sociálne prostredie smerujúce k osobnej
pohode tak, ako sme to uviedli v predchádzajúcej časti. Osobná pohoda podľa vyjadrenia
-- 23 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
autoriek C. D. Rychterovej a C. L. Keyesovej (1995) má štruktúru, ktorá pozostáva zo šiestich
základných dimenzií (in V. Kebza, 2005, s. 69):
1. Sebaprijatie - pozitívny postoj k sebe, spokojnosť so sebou samým, uzrozumenie
s rôznymi aspektmi seba a ich akceptácia, prijatie rôznych aspektov seba, dobrých aj
zlých vlastností, vyrovnanie sa s vlastnou minulosťou.
2. Pozitívne vzťahy k druhým – srdečné uspokojujúce vzťahy k druhým, záujem o blaho
druhých, schopnosť empatie.
3. Autonómia – nezávislosť a sebaurčenie, schopnosť odolávať sociálnym tlakom
a zachovať si vlastný názor a konanie, nezávislosť na hodnotení a očakávaní druhých.
4. Zvládanie životného prostredia – pocit kompetencie pri zvládaní každodenných nárokov,
prehľad o tom, čo sa deje v okolitom prostredí, schopnosť vidieť príležitosti a využiť
vonkajšie dianie pre vlastné ciele a potreby.
5. Zmysel života – cieľasmernosť, pocit, že minulý a prítomný život má zmysel, smerovanie
k dosiahnutiu cieľov.
6. Osobný rozvoj – pocit trvalého vývinu, otvorenosť novému, nepripustenie si nudy
a pocitu stagnácie, schopnosť vidieť pozitívne zmeny vlastného ja a správania.
Prostredie rodiny má poskytovať svojim členom osobnú slobodu s relatívnou stabilitou
prežívania v pocite pozitívneho sebapotvrdzovania, kde cit – láska je bezprostrednou spätnou
väzbou na vyjadrenie želanej skutočnosti, ktorá umožňuje prostredníctvom internalizovaných
noriem, ako ohraničenia sociálnej opory, smerovanie slobodného pohybu so znalosťou veci
v priestore primárneho a neskoršie kráčanie v širšom sociálnom prostredí.
Sociálna integrácia, sociálne začlenenie človeka do sociálnej štruktúry je významným
determinantom jeho psychickej pohody a zdravia. Prostredníctvom sociálnych väzieb
k druhým osobám, skupinám a k širšej spoločnosti, je jedincom prístupná sociálna opora,
ktorú J. Kebza (2005) vysvetľuje ako sociálny fond, z ktorého možno čerpať v prípade
potreby systém sociálnych vzťahov, kde anticipovaná sociálna opora je definovaná ako pocit,
že jedinec je druhými milovaný, vážený a akceptovaný a jej prínosom je:
- podporenie vlastného úsilia k zvládnutiu situácie,
- podpora hladkého fundovania vzťahov v sociálnom okolí,
- zachovanie nádeje. (J. Kebza, 2005).
Sociálna opora nie je bezhraničná, jej hranice, ako sme už spomínali, sú limitované
etickými princípmi prameniace z lásky, ako najvyššej formy súnaležitosti živých bytosti.
Riadia sa prísnymi zákonitosťami zachovania hmoty, ekonomickými zákonitosťami dáš –
dostaneš, kde každý je bohatý tým, že dáva a na druhej strane dostáva niečo prínosné,
obohacujúce v inej významnej hodnote. Skutočná láska je zištná. Vo vzťahoch
spolupatričnosti je to prirodzená tendencia po súlade a harmónií. Ale jej najvyššia forma ako
láskavosť, sa touto priamočiarosťou neriadi. Bezprostredná spätná väzba sa neočakáva, ale
obdarovaný to vráti v budúcnosti už nie darujúcemu, ale niekomu inému. Aj v tomto prípade
je láska zištná, kde sa vytvára priestor pre osobnú a sociálnu pohodu do budúcna na
evolučnom princípe reciprocity. Premieta sa do životnej filozofie projektovania dlhodobých
plánov. Jej základ sa vytvára v primárnom prostredí rodiny, ktorá je zdrojom budúceho
sociálneho zdravia, ktoré vychádza zo zdravia rodiny, jej jednotlivých členov, čo sa premieta
do rozvoja duševného zdravia ako hlavného determinantu formovania sociálneho zdravia,
v konečnom širšom význame ako zdravie spoločnosti.
-- 24 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
„Sociálne zdravie zahŕňa schopnosť tvoriť uspokojivé medziľudské vzťahy jedinca
s ostatnými jedincami, čo súvisí so schopnosťou jedinca prispôsobiť sa pohodlne na
rôzne situácie a konať vhodne v rôznych prostrediach.“ (J. Koshuta, http).
Podľa citovaného autora Johna Koshuta sú charakteristikou zdravého vzťahu:
1. Dôvera – jedinec ma vieru v seba a koná čo najlepšie pre vzťahy k iným.
2. Súcit – fyzická a psychická pohoda druhých je považovaná za dôležitú.
3. Rešpekt – investícia do vzťahu, ako je čas, úsilie a finančné prostriedky, sú uznávané
a cenené.
4. Vzájomnosť – dávanie a branie vo vzťahoch sú relatívne rovnaké. (J. Koshuta, http).
Sociálne zdravie vyjadruje schopnosť sociálneho systému vytvárať a udržiavať
prosociálne vzťahy medzi jedincami a rôznymi sociálnymi skupinami vo vzájomnej
interakcii pre celkový rozvoj ľudstva v dialektickej jednote s prírodným prostredím,
pričom tieto prosociálne vzťahy sú založene na rešpekte, vzájomnej dôvere
a rovnakocennosti každého jedinca pre celkové zvýšenie pohody.
Sociálne zdravie na individuálnej úrovni jedinca, jeho blízkeho okolia, je v priamom
vzťahu so životnými podmienkami; a je bezprostredne ohrozené faktormi, ktoré uvádza J.
Habermas (1999, s. 179): „Necitlivosť trhovohospodárskeho systému voči jeho externým
nákladom, presúvaným na sociálne a prírodné okolie, naďalej lemuje cesty krízového
ekonomického rastu so známymi nepomermi a marginalizáciami vo vnútri, s ekonomickým
zaostávaním, ba smerovaním späť, teda barbarskými životnými pomermi, kultúrnym
vyvlastňovaním a hladomorom v krajinách tretieho sveta, a v neposlednom rade
s celosvetovými rizikami poškodzovania prírody.“ V tomto uvedenom širšom meradle
sociálne zdravie zahŕňa aj zdravie spoločnosti a kultúru obyvateľstva. To sa týka sociálnych
problémov ako je chudoba, nerovnosť príjmov, násilia, sociálneho a zdravotného poistenia,
cenovo dostupného bývania a pod., čiže sociálnej, zdravotnej, rodinnej, bezpečnostnej
a environmentálnej politiky tej ktorej krajiny, štátu.
Ozývajú sa hlasy na podporu sociálneho zdravia z globálneho hľadiska, kde zdravie sa
uznáva za najvyššiu hodnotu a preto úroveň zdravia je jedným zo základných práv každého
človeka bez rozdielu rasy, náboženstva, politického presvedčenia, ekonomický alebo sociálny
stav. Povinnosťou všetkých vlád krajín je podieľanie na pri rozvoji zdravia svojho ľudu
a spravodlivosť v oblasti zdravia je výrazom principiálnej spravodlivosti. Je výrazom úcty
k životu ako najvyššej priority. Dobré zdravie zlepšuje kvalitu života, zvyšuje schopnosť
vzdelávania, posilňuje rodiny a komunity, zvyšuje produktivitu práce. Zvyšuje sa duchovné
a materiálne bohatstvo, ktoré významné prispieva k zdraviu, znižovaniu chudoby, sociálnemu
zabezpečeniu a začleneniu do spoločnosti. (Bližšie pozri: Globálna konferencia o podpore
zdravia, Helsinsky, 2013, in http://www.who.int/social_determinannts/en/).
5 SOCIÁLNE ZDRAVIE A SOCIÁLNA PRÁCA
Sociálne zdravie sa dotýka bezprostredne každého človeka v jeho osobnom
a spoločenskom živote. Holistický pohľad na človeka, na jeho vzťah k sociálnemu
-- 25 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
a prírodnému svetu z hľadiska chápania príčinných súvislostí, vedie k uvážlivému konaniu
pri riešení sociálnej problematiky rešpektovaním osobnostných daností, kultúrnych a
domorodých zvyklostí. Ich hlbšie poznanie umožňuje náhľad na sociálne diskrepancie
a deviácie nie z hľadiska patológie (choroby), ale poukázaním na geneticky zakódované
samoozdravné možnosti, ktoré v sebe skrýva subjekt (jedinec, člen rodiny, rodina,
spoločenstvo), pričom majú často latentnú podobu. Sociálne zdravie je relatívne ne-uzavretý
autonómny celok vo vnútorne prebiehajúcimi procesmi medzi troma základnými atribútmi
lásky, morálky a slobody (Kozoň, 2005, 2010, 2013). Tvoria ťažisko identity na všetkých
úrovniach sociálneho bytia: osobnosti jedinca, rodiny a spoločnosti. Interakcia uvedených
atribútov vyvažuje ťažisko identity. Sú základom zdravia. Sebauvedomujúca identita dáva
pohybu v sociálnom svete cieľasmernosť na pozadí intuície (spirituálna potreba), vyhýbajúc
sa tak ľubovoľnému konaniu a utváraniu individuálneho spôsobu života na úkor iných.
Habermas (2013, s. 23) tvrdí, že „občania, ktorým je zaručená osobná a ekonomická
dostatočná nezávislosť, môžu svoju osobnú identitu potom rozvíjať, tak aj stabilizovať v tom
ktorom kultúrnom prostredí.“
Láska a morálka majú obrovskú energiu a otvárajú priestor pre slobodu, slobodný pohyb
v čase a priestore, čo Habermas (1999, s. 183) opisuje: „Pocit previazania vlastných záujmov
so záujmami ostatných môže pomôcť. Morálny alebo etický spôsob uvažovania okrem toho
zaostruje pohľad na tie rozsiahlejšie, zároveň menej nepríjemné a krehkejšie väzby, ktoré
spájajú osud každého jedného človeka s osudom každého iného – a robia príslušníkom
nadosobného sveta a aj toho najnezúčastnenejšieho jednotlivca.“ V citovaných slovách sa
spolupatričnosť spolu s citovo interiorizovanými nadosobnými morálnymi hodnotami
intuitívne zameriava na budúci časový sled udalosti ako spoločný osud. V tomto
makrosociálnom pohľade vidíme utváranie podmienok pre rozvoj sociálneho zdravia, kde
zárodkom neprimeraného, regresného vývinu (a tie sú vždy prítomné) sa neotvára priestor, ale
napĺňa sa obsah inými, kreatívnejšími riešeniami.
Zdravá, prosperujúca spoločnosť, ktorá vytvára podmienky pre dôstojne žitie jej
obyvateľom, ktorej vládnu múdri politici, je víziou, ktorá má od vekov stálu príťažlivosť. Na
odpoveď, mať sa dobre, sa hľadá otázka, akým spôsobom, formou a obsahom to naplniť.
Formy vládnutia a moci sa menia, hľadajú sa viac, či menej úspešné postupy ako zabezpečiť
spokojnosť nielen vládnucim vrstvám, ale aj širokej verejnosti. Na riešenie vzniknutých
sociálnych, zdravotných, bezpečnostných, prírodných katastrof a ďalších problémov, ktoré
ohrozujú spoločenstvo ľudí a tým aj vládnucu moc, sú pripravené jej represívne, zdravotnícke,
záchranné, sociálne a ďalšie jej zložky so samozrejmou účasťou vzájomnej pomoci
obyvateľov na základe spolupatričnosti. Medzi poslednými, ktorí akademickou obcou ako
oficiálne uznaní vstúpili do oblasti riešenia sociálnej problematiky a utvárania sociálnych
vzťahov, ako aj sociálneho zdravia, sú sociálni pracovníci. Zaradili sa tak medzi lekárov,
ošetrovateľov, policajtov, vojakov, záchranárov, teológov, pedagógov, psychológov,
sociológov, ekológov, politológov, zamestnancov verejnej správy a ďalších. Títo všetci sa
podieľajú na zachovaní a utváraní sociálneho zdravia, ale k jej vymedzeniu pre praktické
naplnenie, má sociálna práca najbližšie svojou praktickou činnosťou. Sociálne zdravie
a sociálna práca majú spoločne vo svojom vymedzení konečné poslanie zvýšenie pohody.
Sociálne zdravie je širšie vymedzenie želaného stavu, pričom sociálna práca je profesia,
ktorá sa svojou praktickou a teoretickou činnosťou podieľa na jej utváraní a rozvoji.
Obsahovo to približuje doporučujúca definícia sociálnej práce Medzinárodnou federáciou
sociálnych pracovníkov:
-- 26 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
„Sociálna práca ako praktická profesia a akademická disciplína, podporuje sociálne
zmeny a sociálny rozvoj, sociálnu súdržnosť a posilnenie postavenia a oslobodenia
ľudí. Princípy sociálnej spravodlivosti, ľudských práv, kolektívnej zodpovednosti a
rešpektovanie diverzity, sú rozhodujúce pre sociálnu prácu. Opiera sa o teórie
sociálnej práce, sociálnych vied, humanitných a domorodých znalostí, pričom
sociálna práca sa zaoberá ľuďmi a štruktúrami pre riešenie životných problémov a
zvýšenie pohody.“ (IFSW, IASSW, IASSW Executive Board, in http). V najširšom
slova zmysle predmetom teórie a praxe sociálnej práce je socializačný proces –
socializácia. (A. Kozoň, 2010).
Môžeme byť oprávnene skeptický z toho, do akého ponímania sa dostalo chápanie
sociálnej práce na Slovensku. Dokonca bol prijatý Zákon o sociálnej práci a o podmienkach
na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a
doplnení niektorých zákonov. (Zákon NR SR č. 219/2014 Z. z.). Mohli by sme spýtať
predkladateľov zákona, prečo sa nepredložili obdobné zákony - zákon o psychológii,
pedagogike, či fyzike. A tak sa do názvu zákona dostalo pomenovanie akademickej
disciplíny, pričom sa myslelo na výkon činnosti sociálnej práce v praxi a to sa malo
premietnuť do názvu zákona. Nečudo, že sociálna práca v bežnej praxi nadobúda klientsky
charakter s komerčným nádychom poskytovania sociálnych služieb. Autorka P. Šebestová
(2013) v spojitosti s uvedeným zákonom otvorene vyslovila vážne upozornenia, že zákon
bude saturovať požiadavky určitých záujmových skupín okolo sociálnej práce, alebo
sociálnych služieb, ktorí cítia možnosť získania finančných prostriedkov z operačných
programov ESF v oblasti vzdelávania a potrebujú k tomu zákonný rámec pre ich
prerozdeľovanie. V uvedenom zákone sa hovorí o zriadení Komory sociálnych pracovníkov,
ktorá môže podnikať v oblasti vzdelávania, čím si Komora uzurpuje väčšie kompetencie ako
majú orgány štátnej správy alebo samosprávy.
V tejto súvislosti sa hlbšie zamyslíme nad definíciou sociálnej práce a jej zameranie, ako
je deklarovaná na Slovensku, ktorú uvádza Mátel (2011, s.17, in Kozoň, 2013): „Sociálna
práca sa ako profesia zameriava na pomoc, podporu, sprevádzanie, posilnenie a zmocnenie
sociálnych klientov, ktorými môžu byť jednotlivec, rodina, skupina, komunita a inštitúcia, a to
prostredníctvom profesionálnej činnosti kvalifikovaných sociálnych pracovníkov. Cieľom ich
činností je zlepšenie alebo obnovenie psycho-sociálneho fungovania sociálnych klientov
a utváranie priaznivých životných podmienok na tohto cieľa.“
Pri analýze obsahu tejto definície sa vyvolávajú asociácie obdobnej činnosti
dobrovoľných zdravotníckych záchranárov s odborným kurzom prvej pomoci. Pojmy pomoc,
podpora, sprevádzanie, posilnenie, zmocnenie použité v tejto definícii k tomu nasvedčujú.
Len pojem pacient sa zamenil za pojem klient. Koľko sily a agresie obsahujú uvedené slová.
Ale v záchrannej zdravotníckej službe zdravotne ohrozený jedinec nie je pacient, je to
konkrétna osoba. Až po jeho záchrane, počas nasledujúcej liečby, sa stáva pre lekára
pacientom. Takáto kritizovaná definícia, bez uvedenia predmetu sociálnej práce, s
nevyjasneným vzťahom k objektu sociálnej práce, ktorý sa schováva za obchodno-právny
pojem klient, ktorému sa pridal prívlastok sociálny. Naša kritická pripomienka je aj v tom, že
cieľom by nemalo byť len zlepšenie alebo obnovenie psychosociálneho fungovania nielen
sociálnych klientov, ale ľudí vo všeobecnosti, ako aj utváranie priaznivých životných
podmienok na dosiahnutie už takto postaveného cieľa. (Kozoň, 2013; Pavlovičová, Radková,
2013). Obdobne sa k predmetu sociálnej práce vyjadruje autor B. Malík (2013, s. 48), pričom
poukazuje, že „vo vysoko rozvinutej a vysokošpecializovanej spoločnosti, akou je napríklad aj
tá naša, to môže byť s ich „pomáhaním“ aj celkom inak. To, komu sa tu „pomáha“, nie je
-- 27 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
v prvom rade človek (klient), ale spoločnosť (reprezentovaná napríklad autoritou štátu)
pomáha predovšetkým sama sebe. Zabraňuje svojmu vlastnému zrúteniu a to aj cestou
sociálnej kontroly prevádzanej nielen učiteľmi, verejným zdravotníctvom, ale aj
prostredníctvom sociálnej práce. Úlohou uvedených profesií je teda primárne zabraňovať
spoločenským disfunkciám a „pomoc“ klientom je len cestou (teda nie cieľom, ale
prostriedkom) ako im predísť. Samozrejme nesmieme zabúdať tiež na prípady, kde sa pomoc
iným stáva prostriedkom pomoci sebe. Pod pomocou sa teda môže skrývať aj – doslova –
parazitovanie na tých najslabších členoch (jednotlivcoch a skupinách) spoločnosti
odkázaných na pomoc. Pomoc, resp. núdznosť týchto ľudí sa tu stáva len zámienkou pre „big
business“. Viď napríklad tzv. „rómsky priemysel“ rozvíjaný v slovenských podmienkach
mnohými „neziskovými“ organizáciami a pod.“
6 SOCIÁLNA PRÁCA NA CESTE K SOCIÁLNEMU ZDRAVIU
Odhliadnuc od našich kritických slov nad aktuálnym stavom sociálnej práce na
Slovensku, ako aj úvodné pohľady na sociálnu patológiu ako chorobu, Svetová zdravotnícka
organizácia vo svojej definícii zdravia popisuje zdravie ako stav komplexnej fyzickej,
duševnej a sociálnej pohody, kde práve sociálna pohoda je konečnou snahou dosiahnutia
tohto stavu pri sociálnom smerovaní profesného zamerania sociálnej práce. Ak podrobíme
analýze všeobecnú definíciu zdravia v jej simplifikovanej podobe, tak fyzické zdravie je
primárnym objektom subjektov pozostávajúcich z lekárov rôznych odborov, ošetrovateľov,
liečiteľov; duševné zdravie zasa lekárov – psychiatrov, psychoterapeutov, psychológov,
liečebných pedagógov, teológov a ďalších odborníkov a sociálne zdravie je objektom
sociálnych pracovníkov, sociálnych antropológov, pedagógov, politológov a radu ďalších.
Do procesov sociálneho ozdravovania na všetkých úrovniach, má právo vstupovať každý
jedinec ľudskej spoločnosti podľa miery aj prejavením svojich latentných možnosti
osobnostného a sociálneho rozvoja, kde sociálny systém je verejne prístupný na rozvoj
sociálneho zdravia pre všetkých jedincov spoločnosti. Sociálne zdravie objektivizuje
subjektívny stav každého jedinca k spolupatričnosti so spoločnosťou. Na spoločenskom
rozvoji, kde cíti byť súčasťou spoločnosti svojim osobnostným sebarozvojom, zvyšovaním
vzdelanosti, možnosťou podieľaním sa na rozhodovacích procesoch osobného, rodinného
a spoločenského rozvoja sociálnej komunity.
Sociálna práca by sa nemala zameriavať len na sociálnu pomoc, sociálnu starostlivosť,
sociálne služby so skrytým komerčným zameraním pri riešení sociálnych problémov rôznych
príčin, ale rozhodujúco by mala vstúpiť na pôdu sociálneho zdravia, určovať akým smerom
by sa mala uberať sociálna, rodinná, zdravotná, bezpečnostná a environmentálna politika
krajiny aj z globálneho hľadiska pri utváraní sociálnej pohody.
Literatúra
[1] COAN, R. W. 1999. Optimální osobnost a duševní zdraví. Praha : Grada, 1999. 236 s.
ISBN 80-7169-662-5.
[2] Globálna konferencia o podpore zdravia, Helsinsky, 2013. [Cit. 2014-05-8] in
http://www.who.int/social_determinannts/en/
[3] IFSW, IASSW, IASSW Executive Board. [ Cit. 20-08-30] in
http://ifsw.org/policies/indigenous-peoples
[4] HABERMAS, J. 1999. Dobiehajúca revolúcia. Bratislava : Kaligram, 1999. 207 s. ISBN
80-7149-280-9.
-- 28 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[5] HABERMAS, J. 2013. K ustavení Evropy. Praha : Filozofia, 2013, 278 s. ISBN 978-807007-391-9.
[6] FOUCAULT, M. 2004. Dozerať a trestať. Zrod väzenia. Bratislava : Kalligram, 2004.
312 s. ISBN 8071496634.
[7] FOUCAULT, M. 1997. Psychologie a duševní nemoc. Praha – Liberec : Dauphin, 1997.
116 s. ISBN 80-86019-30-6.
[8] KOSHUTA, J. [Cit. 2014-8-31], In http://education-portal.com/academy/lesson/what-issocial-health-definition-examples.html
[9] KEBZA, V. 2005. Psychosociální determinanty zdraví. Praha : Academia, 2005. 264 s.
ISBN 80-200-1307-5.
[10] KOZOŇ, A. 2012. Etika v prirodzenosti osobnosti človeka – otázka slobody v socializácii.
KOZOŇ, A. a kol. Etické otázky (ne)slobody. Trenčín : SpoSoIntE, 2012. 204 s. ISBN
978-80-89533-09-1. s.17-28.
[11] KOZOŇ, A. 2010. Patopsychológia psychopatológia postihnutých v socializácii: Teória
a prax sociálnej práce. Trenčín : SpoSoIntE, 2010. 174s. ISBN 978-80-970121-7-5.
[12] KOZOŇ, A. 1987. Penitenciárna psychoterapia recidivistov: Liečebná výchova
kriminálnej osobnosti. Bratislava : S ZNV, 1987. 64 s. Dostupné na http://sposointe.eu/.
[13] KOZOŇ, A. 2013. Sociálna práca a jej cesta k človeku: Kam kráča...?, ss. 21-40. In
Etické otázky socializácie sociálnej práce a príbuzných vedných disciplín. Trenčín :
SpoSoIntE, 2013, 474s. ISBN 978-80-89533-10-7.
[14] KŘIVOHLAVÝ, J. 2009. Psychologie zdraví. Praha : Portál, 2009. 280 s. ISBN 978-807367-568-4.
[15] LAPLANCHE, J., PONTALIS, J.-B. 1996. Psychoanalytický slovník. Bratislava : Veda,
1996. 552 s. ISBN 80-224-0437-3.
[16] MALÍK, B. 2013. Otázka otvorenej identity sociálnej práce, ss.39-53. In Etické otázky
socializácie sociálnej práce a príbuzných vedných disciplín. Trenčín : SpoSoIntE, 2013,
474s. ISBN 978-80-89533-10-7.
[17] MÁTEL, A. A KOL. 2011. Vybrané kapitoly z metód sociálnej práce I. Bratislava :
Prohu, 2011. 213 s. ISBN 978-80-89535-05-7.
[18] PAVLOVIČOVÁ, A., RADKOVÁ, L. 2013. Krízy v živote člověka a ich riešenie. In:
Dopady hospodárskej krízy na kvalitu života, zdravie a sociálnu oblast. Kvalita života,
zdravia, dobrovoľníctvo, marginalizované skupiny, dopady ekonomickej krízy. Prešov :
VŠZaSP sv. Alžbety, Ústav soc. vied a zdravotníctva P.P. Gojdiča v Prešove, 2013. ISBN
978-80-89464-23-4. ss. 159-162.
[19] RYCROFT, CH. 1993. Kritický slovník psychoanalýzy. Praha : Psychoanalytické
nakladatelství, 1993. 160 s. ISBN 80-901601-1-5.
[20] ŠEBESTOVÁ, P. 2013. Trinásta komnata sociálnej práce, ss. 55-61. In Etické otázky
474s. ISBN 978-80-89533-10-7.
Doc. PhDr. Antonín Kozoň, CSc.
Fakulta sociálnych štúdií Vysokej školy Danubius
Richterova 1171
925 21 Sládkovičovo
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety
Nám. 1.mája 1
810 00 Bratislava
E-mail: [email protected], www.kozon.cz
-- 29 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 30 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
II
VZŤAHOVÁ VÄZBA Z POHĽADU
METODOLÓGIE
Attachment from the Methodological Point of View
MICHAELA FEDOROVÁ, MÁRIA HARDY
Abstrakt
Príspevok poukazuje na potrebu dostatočného pripútania sa dieťaťa k matke v dôsledku prevencie emočných
a vývinových porúch v období detstva. Táto problematika je pomerne nová, pričom odborníci sa zhodujú, že
vzťahová väzba je základom zdravého psychického i fyzického vývinu dieťaťa. Ponúkame prehľad typológií
vzťahových väzieb v detstve i v dospelosti. Vzťahovú väzbu analyzujeme z pohľadu metodológie. Článok
predkladá prehľad výskumných zistení, ktoré sa týkajú vzťahovej väzby. Popisujeme výskumné metódy
využívané pri kvalitatívnych a kvantitatívnych výskumoch vzťahovej väzby. Poskytujeme najnovšie výskumné
zistenia týkajúce sa vzťahovej väzby v detstve i v dospelosti.
Kľúčové slová
Teória vzťahovej väzby. Poruchy vzťahovej väzby. Metodológia vzťahovej väzby.
Abstract
The article points to the need for sufficient attachment of a child to a mother as a result of prevention of
emotional and developmental disorders in childhood. This problem is relatively new, the experts agree that the
attachment is the base of a healthy mental and physical development of child. We offer the overview of types of
attachment in childhood and adulthood.We analyze attachment from the methodology point of view. This paper
presents an overview of series of studies of attachment. We describe the latest findings of research of attachment
of attachment in childhood and in adulthood, too.
Keywords
Attachment Theory. Attachment Disorder. Methodology of Attachment.
ÚVOD
C
ieľom príspevku je poukázať na význam bezpečného pripútania sa k vzťahovej
osobe, ako aj na možné dôsledky narušenej vzťahovej väzby. Približujeme teóriu
vzťahovej väzby, ktorú prepájame s metodologickým hľadiskom. Na základe
teoretických a praktických poznatkov overujeme tvrdenie Bowlbyho teórie vzťahovej väzby,
že zážitky z ranného detstva vo vzťahu rodič – dieťa môžu zásadne určiť vývin dieťaťa.
Výskumy dokazujú, že vplyv rodiny na osobnosť dieťaťa siaha už do prenatálneho
obdobia. Bezpečná vzťahová väzba je základom zdravého bio-psycho-sociálneho vývinu,
ako aj základom vytvárania zdravých rodinných štruktúr a rodičovských výchovných vzorcov
-- 31 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
v ďalšom živote. Poruchy vzťahovej väzby narúšajú rodinnú kohéziu a sú dôsledkom
patogénnej rodinnej dynamiky, ktorá nepriaznivo vplýva na všetkých členov rodiny.
Bowlby poukázal na fakt, že ranné detstvo je rozhodujúcim obdobím „kritickej
emociogénnej skúsenosti“, ktorá u dieťaťa vyplýva z emocionálnej saturácie alebo deprivácie
vo vzťahu k „matke“. Koncept vzťahovej väzby umožňuje konceptualizovať ľudský sklon
k silnému pripútaniu sa k iným ľuďom, vysvetľuje formy emočných osobnostných porúch
(úzkosť, hnev, depresia, emocionálne odcudzenie), ktoré sú vyvolávané nechceným
odlúčením sa od vzťahovej osoby, respektíve jej stratou. (In Nákonečný, 2011).
Vzťahová väzba medzi matkou a dieťaťom je rozhodujúcim činiteľom v procese
socializácie a udáva bazálnu (ne)istotu a (ne)dôveru pre ďalšie fungovanie v sociálnej
štruktúre (celkovú sociabilitu a sociálnu rezponzibilitu).
1 TEÓRIA VZŤAHOVEJ VÄZBY
Teória vzťahovej väzby („Attachment Theory“; „Bindungstheorie“) je ponímaná ako časť
komplexného systému vzťahu. Spája etologické, vývojové, psychologické, systemické,
psychoanalytické, ale aj sociálne myslenie. Zaoberá sa zásadnými rannými vplyvmi na
emocionálny vývin dieťaťa a pokúša sa vysvetliť vznik a zmenu silných vzťahových väzieb
medzi jednotlivcami v priebehu celého ľudského života. (Brisch, 2011).
Vzťahová väzba dieťaťa a matky je vytváraná už v prenatálnom období. Zabezpečenie
fyzického, psychického a sociálneho zdravia dieťaťa je základom pre jeho optimálny vývin.
Emocionálne puto dieťaťa a vzťahovej osoby („Attachment Figure“) je určujúce aj pre ďalšie
emocionálne väzby v budúcom živote.
Poznáme dva typy väzobného správania: „signalizačné správanie“, ktorého zámerom je
priviesť matku k dieťaťu a „približujúce sa správanie“, ktorého cieľom je priviesť dieťa
k matke. Stupnica pre mieru intenzity pripútavacieho správania neexistuje. Pripútavacie
správanie je bližšie špecifikované aj prostredníctvom „vnútorného pracovného
modelu“ („Internal Working Model“). (Bowlby, 2010).
Väzobné správanie je aktivované v prípade, že sa jedinec ocitne v neznámom sociálnom
prostredí, ktoré mu spôsobuje úzkosť. Ak je vzťahová osoba nedostupná alebo nereaguje na
potrebu dieťaťa, môže byť u dieťaťa vyvolaný „klon dotýkať sa, objímať“ a potreba „byť
utešené“. Táto túžba môže byť u dospelej osoby prípadom regresie v situácii frustrácie
a odcudzenia sa blízkych osôb. (Nákonečný, 2011).
V stručnosti je možné „bezpečnú vzťahovú väzbu“ definovať ako „interakciu s rannými
vzťahovými osobami, ktoré sú dostupné a podporujúce v nepriaznivom období. V takomto
prípade sú „vnútorné pracovné modely seba a druhých osôb“ všeobecne pozitívne. Pokiaľ je
„pocit bezpečia nasýtený“, dieťa pociťuje pevnú oporu, ktorá sa pri opakovaných expozíciách
vnútorne zpevní a stáva sa „základom sebapodpory dieťaťa“. Tento stav je dôležitým
predpokladom pre psychické zdravie a je základným zdrojom pocitu bezpečia a istoty
v intímnych vzťahoch. V prípade, že sú vzťahové osoby odmietavé a nedostupné, je pocit
bezpečia a istoty nestabilný v dôsledku pocitu úzkosti a strachu. Dieťa nedokáže popísať
svoje pocity, a tak si vyvinie dezorganizované prežívanie. Dieťa prežíva stavy fyzického
i psychického nepokoja. Rozvíjajú sa rôzne obranné stratégie a vnútorné pracovné modely
seba i druhých sú značne narušené. Najzávažnejším dôsledkom je hrozba výskytu
psychických porúch. (Lečbych, Pospíšilíková, 2012).
-- 32 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Bowlby na základe svojich pozorovaní zdôraznil fakt, že dieťa má vrodenú tendenciu
pripútať sa k matke, respektíve k opatrujúcej osobe. Matsumoto a Juangová zdôrazňuje tento
komplementárny pudový vzťah (zvláštna väzba, ktorá sa vytvára medzi dieťaťom a matkou) a
jeho vplyv aj na naše neskoršie vzťahy s inými osobami. (In Nákonečný, 2011).
Pokiaľ hovoríme o vzťahovej väzbe, musíme rozlišovať:
„vzťah rodiča k dieťaťu“ („bonding“) - pripravenosť rodiča emocionálne sa vcítiť do
dieťaťa a uspokojovať jeho potreby;
„vzťah dieťaťa k rodičovi“ („attachment“) - znamená, že sa k nemu dieťa obracia, keď
hľadá ochranu a istotu.
Vzťahová väzba má štyri hlavné funkcie: poskytnúť pocit bezpečia; pravidelne
ovplyvňovať a povzbudzovať; podporovať vyjadrovanie pocitov a komunikácie a
v neposlednom rade má slúžiť ako základňa pri objavovaní. (Davies, 2011).
Obrázok 1 Dynamické procesy vzťahovej väzby
Zdroj: Hašto in Nákonečný, 2011, s. 209 (vlastný obrázok).
Ainsworthová poskytla bližšiu špecifikáciu vzťahovej osoby („Attachment Figure“):
vzťahujúca sa osoba hľadá „blízkosť“ vzťahovej / opatrujúcej osoby, najmä
v ohrozujúcich a alarmujúcich situáciách;
vzťahová osoba je osoba, ktorá poskytuje starostlivosť a ochranu (funkcia „prístavu
bezpečia“);
dieťa pociťuje pri vzťahovej osobe pocit bezpečia („bezpečná základňa“);
hrozba „separácie“ spôsobuje u vzťahujúcej sa osoby „úzkosť“; „strata“ vzťahovej
osoby spôsobí vo vzťahujúcej sa osobe „smútok“. (In Adamovová, Halama, 2009).
Základom bezpečnej vzťahovej väzby je citlivý prístup zo strany opatrujúcej osoby, ktorá
reaguje na signály dieťaťa. Opatrujúca osoba je emocionálne dostupná. (Brisch, 2012).
Hašto (2005) dodáva, že vyvinutie rizikového typu vzťahového pripútania (narušená
vzťahová väzba) má tendenciu pretvrvávať aj v dospelosti, čo je dôsledkom vytvorenia si
určitých negatívnych až ohrozujúcich „vnútorných pracovných modelov“.
-- 33 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
2 KLASIFIKÁCIA VZŤAHOVEJ VÄZBY
Za typológiu vzťahovej väzby vďačíme Ainsworthovej. Typ vzťahovej väzby skúmala
prostredníctvom výskumnej metódy „neznáma situácia“ („The Strange Situation“). Metóda bola
zameraná na systém vzťahovej väzby a na exploračné správanie. Je určená pre deti okolo jedného roka
a predpokladá, že deti v tomto veku majú už vyprofilovaný určitý typ správania. Dôležitým javom pri
realizácii tohto testu je „aktivácia“ pripútavacieho správania. Autori zaoberajúci sa teóriou vzťahovej
väzby sa stotožňujú s hypotézou, že pripútavacie správanie a jeho aktivácia je geneticky podmienená.
Ainsworthová (1978) taktiež skúmala „exploračné správanie“ pri separácii dieťaťa od matky.
Ainsworthová svojimi výskumami v Ugande potvrdila „teóriu vzťahovej väzby“. Skúmala 28
párov (matka – dieťa) a na základe výsledkov odvodila tri typy väzby (bezpečný, neistý ambivalentný
a neistý vyhýbavý typ väzby). Neistú vzťahovú väzbu označila ako „typ väzby bez pocitu bezpečia“.
Neskôr skúmala vzťahy matiek a ich detí v Bostone a zistila, že 57 % týchto párov vykazovalo
bezpečný typ, 25 % ambivalentný a 18 % vyhýbavý typ väzby. (In Nákonečný, 2011).
Obrázok 2 Typológia vzťahovej väzby
Zdroj: Ainsworth; Main et al. in Matoušek et al., 2013 (vlastný obrázok).
Matoušek et al. (2013) bezpečnú / istú vzťahovú väzbu popisuje ako „flexibilnú / zrelú
väzbu“ vzhľadom na schopnosť opatrujúcej osoby reagovať na potreby a signály dieťaťa.
V opačnom prípade je možné hovoriť o „nezrelej / rigidnej väzbe“. Neschopnosť opatrujúcej
osoby reagovať na potreby dieťaťa má za následok nedostatok pozitívnych skúseností
s rodičmi v detstve, psychickú poruchu, mentálne postihnutie, závislosť na návykových
látkach a nedostatočnú oporu v sociálnom prostredí.
Dieťa už v prenatálnom období vníma emocionálnu „pohodu“ matky a kohéziu
„rodinného“ prostredia. Od tohto prostredia ďalej závisí, či sa typ vzťahovej väzby upevní,
prípadne rozvinie v typ iný.
Systém pripútavacieho správania sa aktivuje pri cudzích ľuďoch, v cudzom prostredí, pri
únave, chorobe, bolesti, odlúčení, stresových podnetoch. (Hašto, 2005).
-- 34 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Obrázok 3 Typ vzťahovej väzby matky a jej správanie voči dieťaťu
Zdroj: Matsumoto, Juang in Nákonečný, 2011, s. 208 (vlastný obrázok).
Pozitívny vplyv bezpečnej vzťahovej väzby na vývoj jedinca je nespochybniteľný. Deti s istou
vzťahovou väzbou sú otvorenejšie k skúmaniu prostredia a učeniu sa. (Davies, 2011).
„Citlivé správanie“ vzťahovej osoby spočíva v tom, že je v stave vnímať signály a potreby
dieťaťa, ktoré dokáže primerane uspokojiť. Ak sa dieťaťu v interakcii so vzťahovou osobou nedostáva
dostatočná alebo nekonzistentná odpoveď (striedanie nepredvídateľného hýčkania, prílišnej stimulácie
a príliš veľké frustrujúce zlyhanie, žiadna odpoveď), tak sa najčastejšie vytvorí neistá vzťahová väzba.
Neisto pripútaným deťom v teste „neznámej situácie“ je pripisovaná zvláštna prispôsobivosť
a adaptabilita, silne vyvinutá samostatnosť alebo pokojný temperament. Ambivalentne pripútané deti
reagujú na odlúčenie veľkým stresom a plačom. Neupokoja sa ani po matkinom návrate. Na
dosiahnutie stabilného emocionálneho stavu potrebujú viac času. Pri fyzickom kontakte s matkou na
jednej strane vyjadrujú potrebu telesného kontaktu, ale na strane druhej sa voči matke chovajú
agresívne (dupú nohami, búchajú, odstrkujú, odvracajú sa). (Brisch, 2011).
„Rodičia, ktorých deti vytvorili odmietavú väzbu a ktorí na prejavy svojich detí reagujú
odmietavo, väčšinou sami v detskom veku zažili odmietanie zo strany vlastných rodičov, teda
prarodičov svojho dieťaťa.“ (Brisch, 2012).
Dezorganizovaná vzťahová väzba je typická pre situáciu, kedy sa opatrujúca osoba chová
zmätene, nevhodne, nezaujato, na čo dieťa reaguje chladne alebo rozpačito. Nemá ustálenú stratégiu
zvládania situácie vzdialenia sa a návratu opatrujúcej osoby. (Slaměník, 2011).
Tento posledný identifikovaný typ správania je taktiež označovaný ako „kontrolujúci typ“. Tieto
deti sa správali zvláštne. Niektoré reagovali priateľským uvítaním a hravou veselosťou. Voči matkám
sa správali prehnane opatrujúco, miestami však urážlivo a zraňujúco. Správali sa, ako keby deti boli
matkami a matky deťmi. Pokúšali sa usmerňovať pozornosť a správanie matky podľa seba
a kontrolovať ju. Takéto správanie bolo zaznamenané u detí, ktoré v 12 mesiacoch boli klasifikované
ako dezorganizované. (Hašto, 2005).
-- 35 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Tabuľka 1 Typ pripútania sa dieťaťa k vzťahovej osobe a typické správanie
Bezpečne pripútané
detí
Sú prirodzene veselé, kooperatívne, kreatívne, obľúbené a celkovo
schopné prispôsobiť sa. (Hašto, 2005).
Neisto – vyhýbavo
pripútané deti
Odmietajú vzťahovú osobu, pričom nedochádza ani ku intenzívnemu
telesnému kontaktu (Brisch, 2011);
úzkostne vyhýbavý typ je charakteristický malým alebo žiadnym
reagovaním na stres dieťaťa (plač), odmietaním fyzického kontaktu
(Slaměník, 2011);
tieto deti majú izolované aspekty, sú hostilné a disponujú antisociálnymi
prvkami v správaní (Hašto, 2005);
dieťa neprežíva smútok pri odlúčení opatrujúcej osoby a pri jej návrate
reaguje nebadane (Slaměník, 2011);
typickou charakteristikou týchto detí je baženie po sebauplatnení (Hašto,
2005).
Neisto – ambivalentne
Javia sa ako napäté, impulzívne, ale aj pasívne a bezmocné. Je pre nich
pripútané deti
typická malá frustračná tolerancia (Hašto, 2005);
vyznačujú sa inkonzistentným správaním;
pri odlúčení neprežívajú smútok, vykazujú záujem o prítomnú cudziu
osobu (Slaměník, 2011);
pri návrate opatrujúcej osoby jej dávajú najavo ambivalentný vzťah
(Slaměník, 2011).
Deti
Tieto deti sa vyznačujú zvláštne nápadným správaním;
s dezorganizovaným
typy nápadného správania sú: dieťa beží k matke, ale na pol ceste sa
typom pripútania
zastaví, otočí sa a beží naspäť preč od matky (Brisch, 2011);
Strnulé až „zamrznuté“ pohyby a stereotypné vzorce správania sa (Brisch,
2011);
väzobné správanie sa neprejavuje v dostatočne konštantných
a jednoznačných stratégiách správania sa (Brisch, 2011).
Zdroj: Autorky príspevku (vlastná tabuľka)
Bowlby označuje tento typ správania ako určitú tendenciu ku kontrolovaniu a dominancii voči
rodičom. Deti ich buď verbálne ponižujú, alebo celkovo odmietajú. V zmysle obrátenia rodičovských
rolí sa k nim správajú ako rodičia („Bemutterung“ – „parentifikácia“) a ochraňujú ich, hovoria málo,
prerušovane a náhle menia témy. (In Hašto, 2005).
Brisch (2012) popisuje bezpečnú väzbu, odmietavú i ambivalentnú, pričom dezorganizovanú
a narušenú považuje za patologickú. Uvádza zistenia, že počas prvého roku si zhruba 60 – 65 %
všetkých detí vytvorí bezpečnú väzbu k matke. Čo sa týka bezpečnej väzby k otcovi, je to 55 % detí.
Oproti týmto zisteniam približne 25 % detí vykazuje známky neistej odmietavej väzby a približne
10 % neistej ambivalentnej väzby k matke.
Hazan, Shaver (1987) skúmali podobné charakteristiky vzťahovej väzby v detstve a v dospelosti.
Podobné analógie týchto typov väzieb nie sú však jednoznačné. Na základe týchto analógií vytvorili
nasledovnú typológiu vzťahovej väzby v dospelosti: bezpečná vzťahová väzba („Secure Attachment“);
úzkostne ambivalentná vzťahová väzba („Anxious Ambivalent Attachment“) a vyhýbavá vzťahová
väzba („Avoidant Attachment“).
Na základe Ainsworthovej zistení Mainová (1991) vytvorila retrospektívnu kvalitatívnu
výskumnú metódu hodnotenia rannej vzťahovej väzby u dospelých osôb, ktorú nazvala „Adult
Attachment Interview – AAI“. Dotazníkom sa zisťuje „mentálne nadstavenie z hľadiska väzby“. Ďalej
sa posudzuje aj odolnosť voči záťažovým situáciám (vplyv stresu na jedinca a jeho správanie).
V nasledujúcom obrázku uvádzame model Brennana et al., ktorý vychádza z prístupu
Ainsworthovej a obsahuje štyri typy vzťahovej väzby, ktoré sú kombináciou dimenzií - úzkosť
-- 36 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
a odmietanie. Typy štýlov vzťahovej väzby sú reprezentované jednotlivými kvadrantmi. Ľavý horný
kvadrant reprezentuje bezpečný štýl vzťahovej väzby, ktorý je kombináciou nízkej úzkostnosti
a zároveň nízkeho odmietania iných ľudí. Pravý horný kvadrant je kombináciou vysokej úzkosti
a nízkeho odmietania.
Tabuľka 2 Pripútavacie správanie v dospelosti podľa sociálno-psychologickej tradície z detstva
Bezpečné („Secure“)
Pozitívny obraz o sebe a presvedčenie, že je hodný lásky sa
kombinuje s očakávaním, že druhí budú vo všeobecnosti
akceptujúci a citlivý.
Neisté („Insecure“)
Dištancované,
odmietajúce,
vyhýbavé
Pozitívny obraz o sebe a viera, že je hodný lásky, v kombinácii s
negatívnymi očakávaniami, že druhí budú požadovační, lipnúci
a závislí.
(„Dismissing /
Avoidant“)
Úzkostné /
ustarostené,
Negatívny obraz o sebe a viera v to, že nie je hodný lásky,
v kombinácii s pozitívnym hodnotením druhých, v zmysle ich
pozitívnych vlastností, sily a nezávislosti.
(„Anxious /
Preocupied“)
Obávajúce sa /
vyhýbavé
Negatívny obraz o sebe kombinovaný so skepticizmom, či možno
obavou dôverovať druhým, ako aj nedôvera v ich schopnosť
milovať a byť dostupný.
(„Fearful /
Avoidant“)
Zdroj: Hašto, 2006, s. 29
Brennan et al. nazývajú túto kombináciu ako úzkostný / ambivalentný štýl („Anxious –
Ambivalent“). Ďalšie dva spodné kvadranty sú charakteristické vysokou mierou odmietania. V ľavom
spodnom kvadrante je táto nízka miera kombinovaná s nízkou úzkosťou, pričom názov tohto typu je
odmietavý („Avoidant“). Pravý spodný kvadrant je kombináciou vysokej úzkosti a vysokého
odmietania. Názov pre tento štýl je dezorientovaný / dezorganizovaný („Disoriented / Desorganized“).
(In Adamovová, Halama, 2009).
Obrázok 4 Štyri typy vzťahovej väzby v dospelosti vychádzajúce z prístupu Ainsworthovej
Zdroj: Brennan et al. in Adamovová, Halama, 2009, s. 32 (prebratý obrázok)
-- 37 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Hazan, Shaver (1987) predpokladali, že približne 60 % dospelých bude bezpečne pripútaných
a zvyšok výskumnej vzorky bude pomerne rovnomerne rozdelený medzi neisté typy vzťahových
väzieb. Tieto predpoklady potvrdili Barrett, Lamb, Goldsmith a Stenberg, ktorí došli k záveru, že 62 %
z rozmanitej vzorky americkej populácie je bezpečne pripútaných. Ďalšie výsledky boli nasledovné:
23 % odmietavý vzťahový štýl; 15 % ambivalentný vzťahový štýl. Hazanove a Shaverove výsledky
boli nasledovné: bezpečne pripútaní (56 %); odmietavý vzťahový štýl (25 %) a úzkostne ambivalentný
vzťahový štýl (19 %). Campos et al. zistili nasledovné výsledky: bezpečná vzťahová väzba (62%);
odmietavá (23 %) a úzkostne ambivalentná (15 %).
Obrázok 5 Barholomewowej model štýlov vzťahovej väzby
Zdroj: Barholomew, Shaver in Adamovová, Halama, 2009, s. 30 (doplnený obrázok).
Brennan, Clark, Shaver (1998) popísali jednotlivé typy vzťahových väzieb nasledovne:
„bezpečná vzťahová väzba“ (nízka miera úzkostnosti a nízka miera vyhýbavosti) – dôvera
v lásku a oddanosť partnera;
„úzkostná vzťahová väzba“ (vysoká miera úzkostnosti a nízka miera vyhýbavosti) – strach zo
straty a odlúčenia;
„vyhýbavá vzťahová väzba“ (nízka miera úzkostnosti a vysoká miera vyhýbavosti) – nezhody
v intímnom spolužití a vzájomne závislé vzťahy;
„bojazlivý vyhýbavý typ“ (vysoká miera úzkostnosti a vysoká miera vyhýbavosti) – psychická
dezorganizácia.
-- 38 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Obrázok 6 Typológia a charakteristika vzťahovej väzby v detstve a v dospelosti
Zdroj: In Lečbych, Pospíšilíková, 2012, s. 3 – 4 (vlastný obrázok).
Rodičia detí s ambivalentnou väzbou sa vo svojom detstve stretávali s prejavmi náklonnosti, ale
aj odmietaním. Reakcia rodičov bola nevyspytateľná, i keď išlo o rovnaké prípady potreby ich
pozornosti a náklonnosti. Deti s dezorganizovanou väzbou majú spravidla rodičov, ktorí sú sami
zaťažení skúsenosťami nespracovanej traumy (strata blízkej osoby, potrat, narodenie mŕtveho dieťaťa,
zanedbávanie, násilie v detstve). V tomto prípade rizikom tejto nespracovanej traumy je „prenos
bezmocnosti“ na dieťa. Zväčša ide o situácie, kedy dieťa rodičovi túto traumatizujúcu situáciu
pripomína. U rodičov absentuje jemnocit a ich správanie vyvoláva u dieťaťa strach, pocit ohrozenia
a tiež aj bezmocnosť. Dieťa tak nezíska vzorec jemnocitnej bezpečnej väzby. (Brisch, 2012).
3 PORUCHY VZŤAHOVEJ VÄZBY
Poruchy vzťahovej väzby úzko súvisia aj so psychopatológiou, pričom prediktorom jej výskytu je
narušená vzťahová väzba v dôsledku straty, odlúčenia blízkej vzťahovej osoby. V dieťati táto strata
zanecháva traumatizujúci zážitok, ktorý ovplyvňuje jeho budúci vývoj osobnosti a vzťahov.
-- 39 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Vrodený systém pripútavania nie je vždy predispozíciou k vytvoreniu bezpečnej vzťahovej väzby.
Potreba vytvorenia vzťahu býva narušená, čo ohrozuje ďalší vývin jedinca. Pripútanie a typ vzťahovej
väzby ovplyvňujú patologické vzorce správania rodiča, ako aj transgeneračný proces prenosu typu
vzťahovej väzby.
Bowlby pri skúmaní života psychicky narušených detí a mladistvých opakovane upozorňoval na
reálne traumatizácie v ich rannom detstve. Výsledkom bolo zistenie, že nepriaznivé skúsenosti
z ranného detstva mali veľký význam pre vývin ich osobnosti. Pri skúmaní zistil, že tieto deti mali
skúsenosti s rannými stratami a odlúčeniami od vzťahových osôb a následne boli označené ako príčina
porúch u týchto jedincov v neskoršom veku. Tento klinický objav na základe výskumov sa dá označiť
za zrod teórie vzťahovej väzby. (Brisch, 2011).
Niektoré udalosti v živote jedinca môžu mať obzvlášť silnú psychologickú toxicitu. Sú vnímané
ako hrozba a vytvárajú u jedinca zdrvujúce pocity strachu, hrôzy a beznádeje. Jedná sa o traumatické
udalosti, ktoré americká psychiatrická asociácia („American Psychiatric Asociation“) popisuje ako
„udalosti mimo oblasti bežnej ľudskej skúsenosti“. Patria sem aj situácie súvisiace s poruchami
vzťahovej väzby ako: náhle, neočakávané úmrtie alebo strata významnej osoby; hrubé zanedbávanie
rodičovskej starostlivosti; fyzické, sexuálne alebo emocionálne zneužívanie; šokujúca skúsenosť;
násilie v rodine a iné. (Kriegelová, 2008).
Tabuľka 3 Konštruktívna a deštruktívna symbióza ako následok vzťahovej väzby z detstva
Konštruktívna symbióza
Deštruktívna symbióza
Zdravé duševné častice.
Vytváranie tabu v myslení i prejave.
Usporiadané a udržateľné vzťahy.
Zábrana v hovorení o traume.
Spolužitie s jasne vymedzenými hranicami.
Podrobovanie ostatných ľudí vlastným
kontrolným stratégiám.
Nikto nepreberá za druhého viacej zodpovednosti
ako je nutné.
Mať na druhých nesplniteľné požiadavky.
Najväčšou prioritou je zodpovednosť za seba
samého.
Vytváranie ilúzií o kvalite vzťahu.
Dôvera v svoje vlastné pocity.
Vytrvalé plodenie neriešiteľných konfliktov.
Vyjadrovanie vlastných myšlienok.
Boje s protikladmi bez možnosti poľavenia.
Robiť to, čo považujeme za správne.
Vnútorný popud škodiť sebe i ostatným.
Žiadne nariadenia, príkazy či zákazy.
Neznášanie a neprijímanie kritiky.
Žiadne podriaďovanie ani nadraďovanie.
Nepočúvanie argumentov ani kritiky, alebo
prechod do protiútoku.
Zdroj: Ruppert, 2011, s. 87
Ohrozujúce pre dieťa sú patogénne vzorce v akejkoľvek podobe zo strany opatrujúcej osoby.
Vytvorenie bezpečnej vzťahovej väzby však býva sťažené až nemožné, ak sa dieťa stretáva s určitými
patogénnymi vzorcami správania zo strany opatrujúcej osoby. To má potom následky pre
-- 40 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
psychodynamické prežívanie jedinca, ako aj pre jeho interpersonálne správanie, ktoré môže viesť
k ďalším frustráciám a konfliktom. (Hašto, 2005).
Tabuľka 4 Patologické vzorce rodinnej výchovy
Rodičovský
výchovný štýl
Odpovedajúce správanie sa
rodičov
Odpovedajúce správanie sa
dieťaťa
Autoritárny
Prísne požiadavky,
trestanie dieťaťa
Nedostatok sociability,
hostilita, uzavieranie sa
Permisívny
Autoritatívny
Neveľké požiadavky,
Náladovosť, nezrelosť,
nedôslednosť
závislosť
Prísnosť, jasné objasnené
obmedzenia
Nezávislosť, dobré návyky
sociálneho správania sa
Zdroj: Nákonečný, 2011, s. 670
Dôsledkom neistej, patologickej vzťahovej väzby je „deprivačné poškodenie“ v dôsledku
deprivácie materskej interakcie. Ide o individuálne podnetové odcudzenie, ku ktorému dospelo dieťa
v deprivačnej situácii. Ide o psychický stav prejavujúci sa určitým správaním. (Langmeier, Matějček,
2011).
U detí, ktoré zažili nepriazeň osudu, predovšetkým dlhotrvajúcu a závažnú, možno očakávať
negatívne dôsledky. Pretože je v rámci vývinu jedinca adaptácia včlenená do mnohých systémov
vzájomných interakcií vrátane rodinných, školských a susedských, životaschopnosť (reziliencia)
jedinca významne súvisí s procesmi prebiehajúcimi mimo dieťaťa vrátane interpersonálnych vzťahov.
(Peters, Leadbeater, McMahon, 2005).
Závisí aj od prostredia a primárnych osôb, do akej miery bude poškodená psychika dieťaťa pri
výskyte porúch. Vplyvy prostredia pôsobia vo vzťahu ako spúšťacie, zhoršujúce či udržujúce faktory.
Od nich závisí, do akej miery sa porucha rozvinie a ako sa bude ďalej vyvíjať. (Vágnerová, 2008).
Zvláštnou formou vzťahovej väzby je „úzkostné pripútanie sa“ pri pocitoch osamelosti.
(Nákonečný, 2011). Nežiaducimi následkami vzťahovej väzby sú „úzkosť a nedôvera“, ktoré môžu
vyvolať ďalšie multiplikačné následky, ktoré sú bližšie znázornené v nasledujúcej schéme.
Obrázok 7 Deprivácia vzťahovej väzby a jej multiplikačné následky
Zdroj: Der Brockhous in Nákonečný, 2011, s. 209
-- 41 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Brisch (2011) uvádza ako poruchy vzťahovej väzby: absenciu väzobného správania;
nediferencované, prehnané, tlmené väzobné správanie a agresívne väzobné správanie; väzobné
správanie s obrátením rolí; poruchu vzťahovej väzby so závislým správaním. Ďalšie typy porúch
vzťahovej väzby sú nasledujúce: „poruchy sociálneho správania pri chýbajúcich sociálnych
vzťahoch“, „poruchy so separačnou úzkosťou detského veku“, ako aj „poruchy so sociálnou
úzkostlivosťou“.
Porucha vzťahovej väzby priamo vplýva na jedinca a jej miera je závislá od patogénnych vplyvov
prostredia, v ktorom žije. Základom poruchy je fragmentácia až rozbitie vnútorného pracovného
modelu vzťahovej väzby, teda súboru internalizovaných reprezentácií vzťahu, správania vzťahovej
osoby, seba v interakcii, očakávaní, predvídateľných reakcií náprotivku, ako aj postojov k druhému
a k sebe. (Hašto, 2005).
4 VZŤAHOVÁ VÄZBA A METODOLÓGIA
Základy metodologického prístupu položil Bowlby (1951) „Maternal Care and Mental
Health“, ktorý pre svetovú zdravotnícku organizáciu (WHO) vyslovil hypotézu, že deti
v rannom detstve prežívajú vrelý vzťah s matkou (opatrujúcou osobou), ktorý im prináša
uspokojenie. Upozornil na nedostatok tejto skúsenosti, ktorá môže mať vážne dôsledky
predovšetkým na psychosociálnu dimenziu osobnosti počas celého života. Neskôr hypotézu
rozšíril o „teóriu motivácie a kontroly správania“, ktorá úzko súvisí s kvalitou vzťahovej
väzby. (Slaměník, 2011).
Hašto (2006) taktiež poukazuje prostredníctvom svojich výskumov na psychosociálne
dôsledky dysfunkcií v rodine. „Výskum psychosociálnych rizikových a protektívnych faktorov
poukazuje na význam interpersonálnych vzťahov.“ (Hašto, 2006).
Brisch (2011) približuje problematiku predčasne narodených detí. Jeho výskumy
uvádzajú, že z detí vo veku 14 mesiacov, ktoré sa predčasne narodili, vykazujú 60,3 %
bezpečnú vzťahovú väzbu, 23,5 % neistú (vyhýbavú), 2,9 % neistú (ambivalentnú) a 10,3 %
dezorganizovanú vzťahovú väzbu k svojej matke, pričom 2,9 % predčasne narodených detí sa
nedajú priradiť k žiadnemu vzorcu vzťahovej väzby. Brisch ďalej skúmal predčasne narodené
deti vo veku šiestich rokov a zistil, že 39,1 % bolo pripútaných istou väzbou, 47,8 % neistou vyhýbavou, ako aj 13 % dezorganizovanou vzťahovou väzbou.
Priamy nástroj metodologického prístupu v oblasti vzťahovej väzby a rodičovského
správania je podľa Bowlbyho (1951) „primárna socializácia a rodinná výchova“, ktorej obsah
a povaha tvoria základ osobnosti. V podstate je to miera citového nasýtenia či nenasýtenia
(citová saturácia či citová deprivácia), respektíve vytváranie citových väzieb. Tieto poznatky
sú preukázané empiricky. (In Nákonečný, 2009).
Grawe uvádza poznatok, že pri všetkých typoch vzťahovej väzby (okrem bezpečnej) nie
je optimálne napĺňaná potreba blízkeho vzťahu. Neisté vzťahové väzby (vyhýbavá,
ambivalentná, dezorganizovaná) vznikajú pod vplyvom zraňovania tejto potreby. Uvádza, že
kým v normálnej populácii je 59 % jedincov so vzorcom bezpečnej vzťahovej väzby
(vnútorné pracovné modely, ktorými sa riadi naše interpersonálne správanie), tak v zmiešanej
klinickej populácii je to len približne 12 %. Takže 88 % klinickej populácie má neistú
vzťahovú väzbu. Scheidt, Hoffmann, Waller, Buchheim, Agrawai, Chromý, Honzák potvrdili,
že bezpečná vzťahová väzba je protektívny faktor ovplyvňujúci psychosociálny vývin
(In Hašto, 2006).
-- 42 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Stabilitu väzobného konštruktu dokazujú aj opakovane zrealizované výskumy
u 12-mesačných detí a následné skúmanie, keď mali 6 rokov. V 80 % sa objavovala zhoda
medzi klasifikáciou vzťahovej väzby. (Wartner et al. In Brisch, 2011).
Procedurálne rozdelenie rôznych vzorcov vzťahovej väzby má tu podobu, že asi z 40 60% boli deti v rôznych dlhodobých výskumoch klasifikované ako isto pripútané, asi z 30 40% ako neisto pripútané a vyhýbavé a asi z 10 - 20% ako neisto pripútané a ambivalentné.
(Grossman et al. In Brisch, 2011).
Main, Hesse pri skúmaní detí z klinických rizikových skupín pozorovali znaky
dezorganizovanej vzťahovej väzby. Pozorovania dokázali, že rodičia týchto detí sami vo
vzťahu s dieťaťom vnášali nespracované traumatické skúsenosti ako zážitky zo straty
a odlúčenia, týrania, či zneužívania. Spangler, Grossmann zistili u neisto pripútaných detí
vysoké hodnoty stresu. (In Brisch, 2011).
Longitudinálne výskumy, ktoré skúmali súvislosti stability klasifikácie vzťahovej väzby
až do mladistvého veku potvrdili, že mladiství jedinci s istou reprezentáciou vzťahovej väzby
mali taktiež nápadne častejšie matky s rovnakou reprezentáciou vzťahovej väzby. Rovnaké
súvislosti sa ukazovali aj pri neistej reprezentácii vzťahovej väzby u mladistvých.
(Zimmermann et al. In Brisch, 2011).
Berkeley na kalifornskej univerzite (1979) vykonal projekt vypracovaný Mainovou
(žiačka Ainsworthovej). Do tejto štúdie bolo vzatých 61 detí z vyššej a strednej sociálnej
vrstvy. Výskum a jeho prvé testovanie začalo, keď mali deti okolo 12 mesiacov a zachytávalo
kvalitu vzťahovej väzby dieťaťa k matke a otcovi, v 18 mesiacoch sa opakovalo. Sledovanie
trvalo až do 19. roku veku týchto sledovaných detí. Deti už ako 6-ročné boli taktiež testované
Mainovej špeciálnym testom, ktorý zachytával myslenie, cítenie a správanie v súvislosti
so vzťahovou väzbou. (Caplain, Main In Hašto, 2005).
Mnohí autori poukazujú na dôsledky odlúčenia od vzťahovej osoby v období ranného
detstva, ktorého príčinou je náhradná ústavná výchova. „Viac než tri roky trvajúce
pozorovania mníchovského detského centra s adoptovanými deťmi potvrdzujú, že rozhodujúca
doba, ktorá podmieňuje zdravý sociálny vývin, je v prvých rokoch života. Pokiaľ v tomto
období vznikla nedostatočná interakcia medzi dieťaťom a výlučne jednou osobou, alebo
nebola vytvorená vôbec, boli poruchy v hre a v sociálnom chovaní len ťažko nahraditeľné.
Adoptívne deti z ústavu v súvislosti s uvedenými typickými poruchami vývinu nevykazujú
v liečbe žiadne problémy vzhľadom k ich integrácii v adoptívnej rodine, pokiaľ adopcia
prebehla v prvom roku života. Oproti tomu sa poruchy u detí, ktoré odišli z ústavu už ako
trojročné alebo aj staršie, napriek intenzívnej terapii upravili len málo.“ (Hellbrügge et al.,
2010).
Bowlby (2010) poukazuje na determinanty vývinu typov vzťahovej väzby, ktoré sú
dedičnosť a prostredie. „Vo vývoji väzobného správania, tak ako vo vývoji každého
biologického znaku, sa úlohy dedičnosti a prostredia neustále vzájomne ovplyvňujú.“
Goldberg (2010) v prehľade deviatich štúdií zistil, že 77 % z dospelých klasifikovaných
autonómnou/slobodnou („Autonomous“) vzťahovou väzbou malo deti s istým, respektíve
bezpečným („Secure“) typom vzťahovej väzby, 57 % dospelých so znehodnocujúcim /
dištancovaným („Dismissing“) typom vzťahovej väzby malo deti pripútané neistou /
vyhýbavou („Avoidant“) vzťahovou väzbou, 21 % dospelých, ktorí mali zapletenú / zaujatú
(„Preoccupied“) vzťahovú väzbu malo deti s neistým / ambivalentným ("Resistant") typom
pripútania a 52% dospelých s nespracovaným / traumatizovaným typom vzťahovej väzby
-- 43 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
(„Unresolved“) malo deti s dezorganizovanou / dezorientovanou („Disorganized“) vzťahovou
väzbou.
Muris (2000) skúmal súvislosti rodičovskej výchovy, vzťahovej väzby a úzkosti u detí.
Dospel k záverom, že rodičovské správanie, najmä odmietanie a hyperprotektivita, sú spojené
s obavami a strachom v adolescencii. Deti, ktoré svojich rodičov vnímali ako viac úzkostných
alebo odmietavých, boli radené do úrovne – viac obávajúcich sa. Tento záver potvrdil teóriu,
že faktory rodinného prostredia, ako je rodičovské chovanie a štýl výchovy, prispievajú
k závažnosti príznakov úzkosti u detí. Bolo skúmaných 159 detí, pričom 130 detí (81,8 %)
bolo v úrovni bezpečne pripútaných k rodičom, 8 detí (5 %) neisto – vyhýbavých a 21 detí
(13,2%) ako neisto – ambivalentných. Test preukázal aj, že dievčatá sú častejšie neistovyhýbavé až ambivalentné vo vzťahu k rodičom ako chlapci.
Gillernová (2004) skúmala spôsob výchovy u chlapcov a dievčat podľa modelu deviatich
polí foriem spôsoby výchovy v rodine. Výsledky sú nasledovné: záporným emočným
vzťahom disponovalo 55,5 % chlapcov a 51,9 % dievčat zo súboru respondentov; kladným
emočným vzťahom disponovalo 44,5 % chlapcov, 48,1 % dievčat; silných, stredným riadením
12,9 % chlapcov a 17,8 % dievčat; rozporným riadením 44,2 % chlapcov a 34,7 % dievčat;
slabým riadením 42,9 % chlapcov a 47,5 % dievčat. Výsledky dokazujú, že dievčatá
reflektujú v spôsobe výchovy v rodine častejšie než chlapci priaznivejší emočný vzťah
smerujúci k extrémne kladnej podobe (extrémne kladný vzťah - štatisticky vysoko
signifikantné rozdiely). (In Heller, Prochádzková, Sobotková, 2004).
Langmeier, Matějček (2011) zosumarizovali nasledovné štúdie, ktoré boli popisovali
symptomatiku reakcií na „stratu a odlúčenie“:
rozsiahla štúdia 5386 detí potvrdila štatisticky významný rozdiel vo výskyte
emocionálnych problémov a zlozvykov u detí, ktoré boli odlúčené v predškolskom
veku (Douglas, Blomfieldová, 1958);
nájdené súvislosti medzi odlúčením od rodičov v rannom veku a adaptáciou
v sociálnom prostredí – problematické začleňovanie do sociálnych skupín (Sklarew,
1959);
v anamnézach psychiatrických pacientov sa nápadne vyskytovalo úmrtie matky
v predškolskom veku (Barry, 1949);
preukázaný vzťah medzi stratou matky pred piatym rokom života a výskytom
psychoneurotických a psychosomatických ochorení (Lindemanne, 1960);
podobné závery boli preukázané aj v prípade depresívnych pacientov (Brown, 1961);
rozsiahla štúdia 1100 pacientov psychiatrickej liečebne a 1432 kontrolných osôb
zistila súvislosti medzi úmrtím rodičov a iných deprivačných činiteľov – u skupiny
pacientov bola zaznamenaná rodičovská deprivácia častejšie ako u kontrolných osôb
(Alkon, 1970);
zistený vzťah medzi výskytom alkoholizmu a rozvodom rodičov, ako aj úmrtím matky
a depresívnymi poruchami (Alkon, 1970);
u 82 detí, ktoré utrpeli stratu rodiča úmrtím, zistili vysoký výskyt intelekovaných
a citových nápadností, ako aj výskyt poruchy adaptácie trvalejšieho charakteru
(Arthutová, Kemmerová, 1964).
-- 44 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Obrázok 8 Diagnostické a metodologické nástroje na meranie vzťahovej väzby
Zdroj: autorky článku
ZÁVER
V príspevku sme poskytli ucelený náhľad na „teóriu vzťahovej väzby“ a popísali sme jej
klasifikácie. Analyzovali sme „poruchy vzťahovej väzby“ a patogénne rodičovské väzby. Nachádzali
sme súvislosti medzi konštruktívnou a deštruktívnou vzťahovou väzbou. Dôraz bol kladený na
metodologické hľadisko problematiky vzťahovej väzby v rodinnom systéme. Načrtli sme
metodologické modely a výskumné metódy vzťahovej väzby. Poskytli sme konceptualizáciu
zrealizovaných výskumných zistení a ich symptomatiku.
Literatúra
[1] ADAMOVOVÁ, L. – HALAMA, P. 2009. Vzťahová väzba a religiozita. Bratislava :
Slovak Academic Press, 2009. 101 s. ISBN 978-80-8095-057-6.
[2] AINSWORTH, M. D. S. et a. 1978. Patterns of Attachment: A Psychological Study of the
Strange Situation. Hillsdale : Erlbaum, 1978. 391 s. ISBN 978-1-315-80242-8.
[3] BOWLBY, J. 2010. Vazba. Teorie kvality raných vztahů mezi matkou a dítětem. Praha :
Portál. 360 s. ISBN 978-80-7367-670-4.
[4] BRENNAN, K. A. - CLARK, C. L. - SHAVER, P. R. 1998. Selfreport measurement of
adult attachment: An integrative overview. In SIMPSON, J. A. – RHOLES, W. S. (Eds.).
1998. Attachment theory and close relationships New York : Guilford, 1998. p. 46–76.
-- 45 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[5] BRISCH, K. H. 2012. Bezpečná výchova. Budování jisté vztahové vazby mezi rodiči
a dětmi. Praha : Portál, 2012. 160 s. ISBN 978-80-262-0063-5.
[6] BRISCH, K. H. 2011. Poruchy vztahové vazby. Od teorie k terapii. Praha : Portál, 2011.
312 s. ISBN 978-80-7367-870-8.
[7] DAVIES, D. 2011. Child development a practitioner´s guide. 3. vyd. New york : The
Guilford Press, 2011. 494 s. ISBN 978-60623-90934.
[8] GILLERNOVÁ, I. 2004. Způsob výchovy v současné české rodině z pohledu
dospívajících chlapců a dívek. In HELLER, D. - PROCHÁZKOVÁ, J. - SOBOTKOVÁ,
I. (eds.). 2004. Svět žen a svět mužů : polarita a vzájemné obohacování : sborník
příspěvků z konference Psychologické dny. [CD-ROM]. Olomouc: Univerzita Palackého,
2005. ISBN 80-244-1059-1.
[9] GOLDBERG, S. 2010. Attachment Part Four: Caregiver and child influences
on attachment. [online]. Diane Benoit, Psych (supervised practice), [citované 2010-1205]. http://www.aboutkidshealth.ca/En/News/Series/Attachment/Pages/Attachment-PartFour-Parent-and-child-influences-on-attachment.aspx.
[10] HAŠTO, J. 2006. Vzťahová väzba, pripútavacie správanie a psychiatria – psychoterapia.
Psychiatrie, 2006. Ročník X., č. 1, s. 36 – 40.
[11] HAŠTO, J. 2005. Vzťahová väzba. Ku koreňom lásky a úzkosti. Trenčín : Vydavateľstvo
F, 2005. 300 s. ISBN 80-88952-28-X.
[12] HAZAN, C. – SHAVER, P. R. 1987. Romantic Love Conceptualized as an Attachment
Process. Journal of Personality and Social Psychology, 1987, Vol. 52, No. 3, p. 511-524.
http://www2.psych.ubc.ca/~schaller/Psyc591Readings/HazanShaver1987.pdf
[13] HELLBRÜGGE, T. et al. 2010. Prvých 365 dní v živote dieťaťa. Psychomotorický vývoj
kojenca. Praha : Grada, Publishing, 2010. 168 s. ISBN 978-80-247-3457-6.
[14] KRIEGELOVÁ, M. 2008. Zámerné sebapoškodzovanie v detstve a adolescencii. Praha :
Grada Publishing, 2008. 174 s. ISBN 978-80-247-2333-4.
[15] LANGMEIER, J. – MATĚJČEK, Z. 2011. Psychická deprivace v dětství. 4. Vyd. Praha :
Karolinum, 2011. 399 s. ISBN 978-80-246-1983-5.
[16] LEČBYCH, M. - POSPÍŠILÍKOVÁ, K. 2012. Česká verze škály experiences in close
relationships (ECR): Pilotní studie posouzení vztahové vazby v dospělosti. In Psychologie,
2012. roč. 6, č. 3. s. 1 – 11. http://e-psycholog.eu/pdf/lecbych-pospisilikova.pdf
[17] MAIN, M. 1991. Metacognitive knowledge, metacognitive monitoring, and singular
(coherent) vs. multiple (incoherent) model of attachment: Findings and directions for
future research. In PARKES, C. M. - STEVENSON-HINDE, J. – MARRIS, P. (eds.).
Attachment across the life cycle. New York : Routledge, 1991, 307 s. ISBN 0-41505651-9. p. 127 – 159.
[18] MATOUŠEK, O. et al. 2013. Encyklopedie sociální práce. Praha : Portál, 2013. 576 s.
ISBN 978-80-262-0366-7.
[19] MURIS, P et. al. 2000. Behaviour Research and Therapy. Department of Psychology,
Maastriche
University,
Number
38/2000,
s.
487
497.
<http://arno.unimaas.nl/show.cgi?fid=2400>.
[20] NÁKONEČNÝ, M. 2011. Psychologie. Praha : Triton, 2011. 863 s. ISBN 978-80-7387443-8.
[21] NAKONEČNÝ, M. 2009. Sociální psychologie. 2. vyd. Praha : Academia, 2009. 498 s.
ISBN 978-80-200-1679-9.
[22] PETERS, R. D. – LEADBEATER B. – MCMAHON R. J. 2005. Resilience in Children,
Famielies, and communities. Linking context to Practice and policy. New York : Kluwer
Academic - Plenum Publishers, 2005. 201 s. ISBN 0-306-48655-5.
[23] RUPPERT, F. 2011. Symbióza a autonomie. Traumata z narušeného systému rodinných
vazeb. Praha : Portál, 2011. 272 s. ISBN 978-80-262-0004-8.
-- 46 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[24] SLAMĚNÍK, I. 2011. Emoce a interpersonální vztahy. Praha : Grada. 2011. 208 s. ISBN
978-80-247-3311-1.
[25] VÁGNEROVÁ, M., 2008. Psychopatologie pro pomáhající profese. 4. Vyd. Praha :
Portál, 2008. 872 s. ISBN 978-80-7367-414-4.
Mgr. Michaela Fedorová
doc. PhDr. Mária Hardy, PhD.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava
Inštitút sv. Jána Bosca - Katedra sociálnej práce
Rajecká 17
010 01 Žilina
E-mail: [email protected]; [email protected]
-- 47 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 48 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
III
RIEŠENIE ZÁŤAŽOVÝCH SITUÁCIÍ,
KRÍZOVÁ INTERVENCIA A SOCIÁLNA
OPORA
Solution stressful situations, crisis intervention and social support
SOŇA ŠROBÁROVÁ
Abstrakt
Sociálna opora a sociálna istota sú základnými faktormi napĺňania podstaty krízovej intervencie. Príspevok
prináša pohľad sociálnej práce a krízovej intervencie na sociálnu oporu a jej význam pri riešení náročných
životných situácií v legislatívnom zastrešení. Opisuje náročné životné situácie, príčiny ich vzniku ako aj
možnosti ich riešenia. Dôraz je pritom kladený najmä na sociálnu oporu, ktorú je možné chápať ako jeden
z najdôležitejších pozitívnych faktorov modifikujúci vplyv náročných životných situácií na prežívanie jedinca.
Kľúčové slová
Krízová intervencia, sociálna opora, sociálna pomoc, náročné životné situácie
Summary
Social support and social security are essential factors in meeting the substance of crisis intervention. Here view
of social work and crisis intervention for social support and its importance in dealing with difficult life situations
legislative enclosure. Describe a difficult life situations, its cause and the possibilities for their solution.
Emphasis is put particularly on social support, which is understood as one of the most important positive factors
modifying the impact of difficult life situations the survival of the individual.
Keywords
Crisis intervention, social support, social assistance, difficult life situations
ÚVOD
E
xistencia každého jednotlivca vplyvom socializácie vytvára podmienky pre
formovanie jedinečnosti svojho bytia a vytvára potreby zakomponované
v ľudskom prežívaní a správaní, či už môžeme hovoriť o potrebe integrácie,
potrebe sociálnej aktivity, potrebe sebarealizácie a utvára sebaurčenie jedinca. Pocit istoty
a bezpečia ako základné ľudské potreby vždy súviseli s prežívaním, prežitím a s pudom
sebazáchovy, a teda aj so snahou akýmkoľvek spôsobom sa vyhnúť sa situáciám prinášajúcim
ohrozenie. Tieto potreby v prípade neuspokojenia manifestujú s rôznymi pocitmi, najčastejšie
-- 49 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
možno hovoriť o zmene kognitívnych funkcií 1 , s prejavmi úzkosti, strachu, bezmocnosti
a inými špecifickými prejavmi vlastnými jedinečnosti osoby, ktorá ohrozenie prežíva.
Samotný význam potreby sociálnych vzťahov a sociálnej integrácie sa javí
fundamentálne významný hlavne v náročných situáciách či etapách života jedinca. Vtedy
možno hovoriť o sociálnej opore ako o zdroji, z ktorého možno ťažiť v prípade potreby.
Avšak kvalita a množstvo ľudských vzťahov nevypovedá vždy o tom, že okolie a teda
sociálna sieť mu dokáže aj poskytnúť maximálnu možnú mieru sociálnej opory. Sociálna
opora je považovaná za dôležitý faktor, ktorý má priaznivý účinok na pohodu človeka a na
kvalitu jeho života.
Každému človeku prináša život ťažkosti, sklamania a komplikácie, každý z nás musí
prekonávať rôzne prekážky a dostáva sa do situácií, v ktorých sa cíti bezbranný. Často sa
stretávame s tým, že sa nám z hodiny na hodinu zmení život. Strata zdravia, či už prechodná
alebo trvalá, strata zamestnania, strata partnera alebo rozvod, strata možnosti bývania,
nedostatok finančných prostriedkov, autohavária a dlhodobé liečenie. Samozrejme, často by
sme sa takýmto situáciám najradšej vyhli, ale väčšinou im musíme čeliť tvárou v tvár
a hľadať primerané spôsoby ich riešenia. Náročné životné situácie zasahujú do života človeka
odjakživa, a napriek rastu životnej úrovne tak sa stali prirodzenou súčasťou jeho bytia, ktoré
formuje ľudskú osobnosť. V posledných desaťročiach sa záujem odborníkov z viacerých
vedných disciplín obrátil na zvládanie problémov a záťažových situácií.
Človek sa na svojej životnej ceste nepretržite stretáva so situáciami, ktoré svojimi
požiadavkami preverujú jeho prispôsobivosť, kladú nároky na jeho psychickú i fyzickú
zdatnosť. Podľa Bratskej (2001) činnosť každého z nás nie je len pasívnym prispôsobovaním
sa vonkajšiemu prostrediu, ale predstavuje rozporný proces, v ktorom sme nútení aktívne
riešiť neprimerané úlohy, problémové, frustrujúce, konfliktové, stresové situácie, teda
náročné životné situácie.
1 PRÍČINY VZNIKU ZÁŤAŽOVEJ SITUÁCIE
Žiaková (2005, s. 84) pokladá záťažovú situáciu za „situáciu každodenného života
vyžadujúcu rozvinutie nezvyčajnej či zvýšenej aktivity alebo prispôsobenia sa, v ktorej človek
nevystačí s predchádzajúcimi schémami myslenia a konania, ale musí pretvárať staré
zvyklosti“.
V teórii sociálnej práce sa stretávame s pojmom nepriaznivá sociálna situácia, ktorá môže
podľa Tokárovej (2003, s. 37): „vytvoriť precedens vzniku sociálneho prípadu, prípadne
sociálneho problému a ktorá vyžaduje intervenciu. Sociálne negatívne situácie vznikajú vtedy,
keď:
− zlyhá jednotlivec,
− jednotlivec nie je schopný brániť sa vzniknutým problémom ani s pomocou rodiny,
− zlyhá spoločnosť vo svojich funkciách, a to hospodárskych, štátotvorných,
mierotvorných, v úlohe obhajcu ľudských práv,
− vplyvom živelných a ekologických katastrof, pri nebezpečných epidémiách
a podobne.“
1
U dospelých z troch zložiek postoja (kognitívna, emocionálna, behaviorálna), ktoré vstupujú do sústavy
a stávajú sa od seba závislými, dominuje kognitívna sféra, pričom zmena v kognitívnej oblasti vedie k zmenám
v emóciách vzhľadom na tendenciu konať. (Špániková, Štefáková, 2013, s. 371).
-- 50 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách vymedzuje nepriaznivú sociálnu situáciu
ako ohrozenie fyzickej osoby sociálnym vylúčením alebo obmedzenie jej schopnosti sa
spoločensky začleniť a samostatne riešiť svoje problémy:
− z dôvodu, že nemá zabezpečené nevyhnutné podmienky na uspokojovanie základných
životných potrieb,
− pre svoje životné návyky alebo pre spôsob života,
− pre ťažké zdravotné postihnutie alebo nepriaznivý zdravotný stav,
− z dôvodu, že dovŕšila vek potrebný na nárok na starobný dôchodok,
− pre výkon opatrovania fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím,
− pre ohrozenie správaním iných fyzických osôb,
− z dôvodu, že sa stala obeťou obchodovania s ľuďmi. (Zákon č. 448/2008 Z.z.).
Príčinami vzniku náročných životných udalostí však nemusia byť len udalosti, ktoré
vnímame ako negatívne, ale tiež udalosti, ktoré sú všeobecne pokladané za pozitívne
a prinášajú do života prijateľnejšie role a môžu znamenať aj zmenu sociálneho statusu.
Determinanty priebehu náročných životných situácii
Je dôležité si uvedomiť, že na sociálne a životné udalosti a na ťažkosti vyplývajúce z nich
reagujeme každý po svojom. Podľa Bratskej (2001, s. 31) „to, ako sa dokážeme so vzniknutou
záťažou vyrovnať, ako budeme riešiť záťažové situácie, v ktorých sa ocitneme, nezávisí ani tak
od skutočných požiadaviek a objektívneho zmerateľného tlaku, ktorým na nás pôsobia, ale
predovšetkým od toho, aký tlak subjektívne pociťujeme, aký citový vzťah k nim máme a aký
význam im pripisujeme“. Podobne to hodnotí aj Špatenková, podľa nej je totiž „emocionálna
reakcia postihnutého jedinca závislá na význame, ktorý jedinec danej situácii alebo udalosti
pripisuje.“ (Špatenková 2004, s. 21). To, čo môže byť pre jedného problém, pre druhého
problémom byť nemusí. Aj napriek tomu, že prežívanie náročných životných situácií je
vysoko individuálne, môžeme identifikovať určité spoločné determinanty, ktoré ovplyvňujú
reakciu jednotlivca na náročnú životnú situáciu. Špatenková (2004) popisuje tieto
determinanty: vek, pohlavie, životná situácia ako súbor faktorov zahrňujúci: materiálnu,
pracovnú, rodinnú situáciu a podobne, zdravotný stav, psychický aj fyzický stav jednotlivca,
osobnostné faktory: charakter, temperament, emočná stabilita, a podobne, schopnosť zvládať
náročné životné situácie, skôr nevyriešené krízy, spolupôsobiace krízy, nádej, náboženské
presvedčenie a sociálna opora
2 SOCIÁLNA OPORA
Pôvod jeho skúmania siaha do polovice 70-tych rokov a začiatkov 80-tych rokov
minulého storočia, v odbornej literatúre teda figuruje len okolo 30 rokov. O jeho zavedenie sa
zaslúžili traja bádatelia: Caplan, Cassel a Cobb (Mareš, 2001). V posledných rokoch je
sociálna opora predmetom rôznych výskumov a stáva sa čoraz obsažnejším pojmom,
zahŕňajúcim rôzne aspekty. Najskôr sa v našej literatúre používal ekvivalentný pojem a to
pojem sociálna podpora, postupne sa však od neho upúšťa, pretože by mohol byť zamenený
so súčasným pojmom vystihujúcim systém peňažných dávok sociálnej podpory.
-- 51 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Hoci sa obsah tohto pojmu javí ako intuitívne známy, v teórii sociálnej opory môžeme
nájsť viaceré všeobecné prístupy, ktoré ju skúmajú v samostatných líniách, rôzne teoretické
východiská i jednotlivé modely a podoby sociálnej opory. (Mareš, 2004). Nejednotnosť v
definíciách a rozdiely v chápaní fenoménu sociálnej opory sa môže zdať chaotická, vyplýva
však z toho, že sociálna opora je mnohostranný koncept. Z tohto dôvodu mnohí autori
zaoberajúci sa sociálnou oporou stanovili viaceré dimenzie, v ktorých je potrebné sociálnu
oporu definovať.
„V širšom zmysle slova môžeme sociálnu oporu definovať ako pomoc, ktorá je
poskytovaná druhými ľuďmi človeku, ktorý sa nachádza v záťažovej situácii. Všeobecne ide o
činnosť, ktorá človeku v tiesni jeho záťažovú situáciu určitým spôsobom
uľahčuje.“ (Křivohlavý, 2001, s. 94). Podobne Mareš (2001) hovorí o sociálnej opore ako o
činnosti obvykle poskytovanej ochotne a s dobrými úmyslami osobou, s ktorou je príjemca v
osobných vzťahoch, a ktorá vyústi v pozitívnu odozvu u príjemcu sociálnej opory a prináša
zlepšenie. Kebza (2005, s. 151) definuje sociálnu oporu ako „sociálny fond, z ktorého je
možné čerpať v prípade potreby, systém sociálnych vzťahov, prostredníctvom ktorých sa
človeku dostáva pomoci pri snahe dosiahnuť cieľ. Zdroje sociálnej opory sú súčasťou systému
sociálnych vzťahov jednotlivca.“
Teórie sociálnej opory
Sociálna opora je jav vysoko komplexný a uchopiteľný v rôznych dimenziách
kopírujúcich sféry a roviny sociálneho života, v ktorých jedinec existuje. Tieto dimenzie
tvoria základ teórií a modelov sociálnej opory. Křivohlavý (2001) uvádza tieto teórie sociálnej
opory:
−
−
−
−
−
teória opornej siete a jej vplyv na zdravie členov tejto siete,
teória pripútania – attachmentu,
teória sociálnej opory ako zdravie podporujúceho faktora,
teória sociálnej opory ako nárazníka v boji so stresom,
teória podporných sociálnych vzťahov.
Sociálnu oporu môžeme členiť podľa rôznych hľadísk, napríklad podľa toho, akým
spôsobom napĺňa potreby jednotlivca, aká je účinná a kvalitná, ako ju vníma príjemca
a podobne.
Najčastejšie sa používa členenie sociálnej opory podľa Housa (Špatenková, 2004, s. 38):
Emocionálna sociálna opora súvisí s vnímaním blízkosti, lásky a spolupatričnosti.
Vzhľadom k určitej intimite týchto pocitov najčastejšie túto oporu poskytujú osoby dôverne
známe či blízke. Ďalším obsahom emocionálnej opory je načúvanie, vyjadrenie záujmu
a dôvery či dodanie nádeje. O emocionálnej opore môžeme hovoriť, že je to opora uisťujúca
o rešpekte, úcte, dôležitosti, cene. Posilňuje sebadôveru jednotlivca, zvyšuje jeho
sebahodnotenie, redukuje jeho úzkosť, strach, depresiu, motivuje ho k zvládaniu záťažových
situácií. Ľudia v kríze obvykle najviac očakávajú práve emocionálnu oporu.
Praktická sociálna opora je konkrétna a vecná pomoc (napríklad: finančná výpomoc,
materiálne zabezpečenie, praktická pomoc a podobne). Pomáha jednotlivcovi riešiť praktické
problémy, rozširuje časový priestor pre iné aktivity a pre relaxáciu. Posilňuje snahy
jednotlivca zvládať záťaž.
-- 52 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Informačná sociálna opora je spojená s poskytnutím rady, doporučenia, zhodnotenia
situácie či postupu k úspešnému zvládnutiu situácie. Poskytuje jednotlivcovi užitočné
informácie o dostupnosti či existencii ďalších zdrojov pomoci ako aj konkrétnu pomoc pri
získavaní konkrétnych služieb, čo môže viesť k efektívnejšiemu zvládaniu úloh.
Hodnotiaca sociálna opora je vyjadrovaná nielen slovným ocenením, ale i postojom
a spôsobom správania sa k človeku, ktorý cíti úctu a rešpekt. Znižuje u jednotlivca pocit, že je
mimo normu, dáva mu zažiť pocit, že to čo prežíva, ľudia okolo akceptujú, umožňuje
porovnanie, ktoré pre jednotlivca dopadá priaznivo. Hodnotiaca opora navodzuje
u jednotlivca kladné emócie, čo mu umožňuje na chvíľu sa odpútať od záťaže, odvádza jeho
myšlienky od neustáleho zaoberania sa problémami.
Aktívne počúvanie vyjadruje možnosť vyrozprávať sa chápajúcemu jedincovi bez
potreby dostať konkrétnu radu alebo posudzovanie správania. Každý máme občas potrebu
zdieľať naše pocity, či už radostné alebo naopak bolestné či frustrujúce. Vtedy vyhľadáme
človeka, ktorý nás vypočuje, prejaví voči našim pocitom empatiu a porozumenie.
3 NEGATÍVNA SOCIÁLNA OPORA
Křivohlavý (2001) uvádza, že za určitých podmienok poskytovania sociálnej opory
človeku môže ísť o zásah, ktorý má skôr negatívne než pozitívne následky. Príkladom môže
byť pomoc, ktorá adresátovi berie možnosť osobného vyrovnávania sa so stresovou situáciou.
V dôsledku nadmiery sociálnej opory napríklad u starších ľudí, ktorým je starostlivosť
poskytovaná natoľko, že nemusia už nič urobiť sami, sa vyradzuje napríklad zvládanie
samoobslužnosti, čo má potom ďalšie negatívne dôsledky v sebaobraze a sebahodnotení
daného človeka. Nadmerná sociálna opora môže navodzovať pocity bezmocnosti či viesť k
nadmernej závislosti na poskytovateľovi sociálnej opory. Pod negatívnu sociálnu oporu
Křivohlavý (2001) zaraďuje aj nevhodnú formu pomoci, teda pomoc iného druhu, ako je v
danej situácii potrebná.
Negatívne vnímaná sociálna opora je diskutovaná vo výskumných i teoretických prácach
viacerých autorov (Kebza, Šolcová, 2003), nie je však stále dostatočne jasná a jednoznačná
vzhľadom na zložitosť fenoménu. Ak sa chceme zaoberať negatívnou sociálnou oporou,
nemôžeme hovoriť len o jedinom spôsobe, kedy človek pociťuje oporu negatívne, ale naopak,
možností príčin pociťovania negativity z poskytnutej opory môže byť viac. Ich spoločným
znakom je fakt, že táto opora prijímateľovi danú situáciu neuľahčuje, teda ju môžeme označiť
za nepomáhajúcu.
Kebza a Šolcová (1999) uvádzajú, že negatívne reakcie u prijímateľa môžu nastať vtedy,
ak poskytovaná pomoc:
−
−
−
−
−
−
je v rozpore s jeho predstavou o vlastnej autonómii,
ohrozuje jeho sebaúctu,
je v rozpore so širokým chápaním toho, ako sa má zachovať „správny“ muž či žena,
znamená riziko sebazneváženia, diskreditácie,
navodzuje pocity bezmocnosti,
nezodpovedá potrebám jednotlivca.
Mareš (2004) vo svojej práci menuje nasledujúce typy negatívnej sociálnej opory:
-- 53 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
−
−
−
−
−
absencia sociálnej opory,
zlyhávajúca sociálna opora,
obťažujúca sociálna opora,
nepomáhajúca, neužitočná opora,
malá, chabá sociálna opora.
4 RIEŠENIE NÁROČNÝCH ŽIVOTNÝCH SITUÁCIÍ A VÝZNAM
SOCIÁLNEJ OPORY
Z pozície človeka, ktorý sa ocitol v náročnej životnej situácii, je rozhodujúcim faktom
najmä jej riešenie. Otázka riešenia náročných životných situácii je v súčasnosti široko
diskutovaná odbornou verejnosťou, pravdepodobne preto, že odpoveď na ňu môže byť
užitočná laickej verejnosti. Odborník po objasnení tejto otázky môže pomôcť klientom pri
nácviku zručností potrebných pre riešenie a zvládanie záťažových situácií, čo vedie ku
skvalitneniu poradenskej ale i krízovej intervencie.
V súvislosti s riešením náročných životných udalostí môžeme hovoriť o dvoch stupňoch,
v ktorých je možné pomoc realizovať, a to vo forme neformálnej a formálnej pomoci. Kimpl
(1998) považuje za neformálnu pomoc predovšetkým svojpomoc a vzájomnú pomoc.
„Svojpomoc a vzájomná pomoc predstavujú cenné, tradičné a zároveň najbežnejšie spôsoby
zvládania náročných situácií.“ (Klimpl, 1998, s. 35).
Frankovský (2001) špecifikoval tri podstatné stratégie správania sa jednotlivca v náročnej
životnej situácii: orientácia na samostatné riešenie – copingové stratégie, únikové tendencie –
obranné mechanizmy a hľadanie sociálnej opory.
Vyrovnávacie (copingové) stratégie – sú spôsoby, ako postupujeme, keď zvládame záťaž.
Vo všeobecnosti sa zvládanie, vyrovnávanie teda coping definuje ako „súbor kognitívnych
a behaviorálnych snažení zameraných zvládnuť, redukovať alebo tolerovať vnútorné
a vonkajšie požiadavky, ktoré ohrozujú alebo prevyšujú zdroje indivídua.“ (Bratská, 2001, s.
110).
Zvládaním sa rozumie snaha – ako intrapsychická, tak aj zameraná na určitú činnosť –
riadiť, tolerovať, redukovať a minimalizovať vnútorné aj vonkajšie požiadavky kladené na
človeka a strety medzi týmito požiadavkami. Ide pritom o požiadavky mimoriadne vysoké,
ktoré človeka do značnej miery namáhajú a zaťažujú, alebo prevyšujú zdroje, ktoré má daná
osoba k dispozícii. (Křivohlavý, 1994). Voľba copingovej stratégie záleží na
predchádzajúcich skúsenostiach jednotlivca a na subjektívnom hodnotení udalosti. Zvládať sa
človek učí zvládaním, každá záťaž, ktorú prejde ho vybaví informáciou o tom, aká stratégia
uspela a čo je možné použiť nabudúce.
Únikové tendencie – obranné mechanizmy
Pri snahe zvládnuť krízu vlastnými silami môžu jednotlivci mobilizovať aj rôzne obranné
mechanizmy, ktoré ich chránia pred fyzickou a psychickou bolesťou. „Pre obranné
mechanizmy je typická orientácia na zážitky a skresľovanie reality, na úrovni správania
pozorujeme pasivitu, rigiditu a dezorientáciu a dezorganizáciu.“ (Bratská, 2001, s. 112).
Podľa Křivohlavého (2002) sú obranné mechanizmy charakterizované ako často klamné,
iluzórne, fantastické, realitu nerešpektujúce a niekedy až mätúce formy zvládania životných
ťažkostí. V literatúre sa popisujú mnohé obranné mechanizmy, napríklad: útok, únik,
bagatelizovanie, racionalizácia, únik do choroby, projekcia, popieranie a iné. „Spoločným
znakom obranných mechanizmov a stratégií zvládania krízových situácií je, že sa vzťahujú na
-- 54 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
situácie, ktoré sa pre danú osobu zdajú neriešiteľné“ (Křivohlavý, 1994, s. 59). Za
najvýznamnejší rozdiel môžeme považovať to, že obranné mechanizmy na rozdiel od
copingových stratégií, ktoré realitu rešpektujú, skutočnosť skresľujú a popierajú pravý zdroj
záťaže.
Významným potenciálom pomoci ľuďom v náročnej životnej situácii je sociálne okolie
a jeho opora. Človek žije v interakcii s inými ľuďmi a práve prostredníctvom vzťahov, s nimi
získava pomoc a vlastnú hodnotu. Okrem najbližších osôb (členov rodiny) sú pre zvládanie
náročných životných situácií dôležité aj ďalšie osoby z jeho okolia (priatelia, známi, susedia,
spolupracovníci).
Pokiaľ sa jednotlivcovi nedostáva sociálnej opory od prirodzených zdrojov, nastupujú
pomáhajúci profesionáli, ktorí môžu pomôcť tým, že podporia prirodzené systémy sociálnej
pomoci alebo ponúknu vlastnú pomoc. Napríklad úlohou sociálneho pracovníka je podrobne
sa oboznámiť so sociálnou situáciou klienta i rodiny, hľadať s nimi ďalšie možnosti
s ohľadom na ich fyzický či psychický stav, ponúknuť alternatívy možných riešení a
ponúknuť im informácie, ktoré by viedli k prekonaniu ich nepriaznivej situácie. (Maslová,
Štefáková, 2011).
5 KRÍZOVÁ INTERVENCIA AKO ODBORNÁ ČINNOSŤ
V SOCÁLNEJ PRÁCI
Pri definovaní sociálnej práce sa budeme opierať o Materiál expertnej skupiny PHARE,
kde je sociálna práca definovaná ako „špecifická odborná činnosť, ktorá smeruje
k zlepšovaniu vzájomného prispôsobovania sa jednotlivcov, rodín, skupín a životného
prostredia, v ktorom žijú a k rozvíjaniu sebaúcty a vlastnej zodpovednosti jednotlivcov
s využitím schopnosti osôb, medziľudských vzťahov a zdrojov poskytovaných spoločnosťou. Je
službou klientom, ktorú je možné charakterizovať pojmami pomoc, podpora
a sprevádzanie.“ (Levická, 2003, s. 15). Žiaková (2005) tvrdí, že „pojmy pomoc, podpora
a sprevádzanie vyjadrujú nedirektívne prístupy ku klientovi, pri ktorých klienta vnímame
a pracujeme s ním ako s aktívnym subjektom participujúcim na riešení svojho
problému.“ (Žiaková, 2005, s. 96).
V záujme klienta je veľmi dôležité zabezpečenie kvalitnej starostlivosti a to
prostredníctvom systému, v ktorom sú prepojené najrôznejšie subjekty – inštitúcie, ktoré
pomáhajú riešiť náročnú životnú situáciu klienta a ktoré sú k dispozícii v dostatočnej hustote
a variabilite. (Vodáčková, 2002, s. 500). Dôležité miesto v tomto systéme má okrem štátneho
aj mimovládny, teda druhý a tretí sektor poskytujúci služby krízovej intervencie aj
postintervenčné metódy. Význam sociálnej opory ako významného protektívneho faktoru,
ktorý zmierňuje dôsledky nepriaznivých životných udalostí, dokumentuje celý rad
výskumných tvrdení.
Základné modely účinku sociálnej opory
Samotný vplyv sociálnej opory je zložitý konštrukt a môžeme ho chápať v rôznych
ohľadoch. Křivohlavý (2001) uvádza dve možné chápania vplyvu sociálnej opory, a síce
všeobecný vplyv a špecifický vplyv, ktorý rozlišuje sociálnu oporu ako prítomnosť
priaznivých sociálnych vzťahov, oproti opore v stresových a distresových situáciách. S týmto
tvrdením sa spájajú dva základné modely účinku sociálnej opory. (Šolcová, Kebza, 1999):
-- 55 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Nárazníkový model – model zameraný na stres, podľa ktorého má sociálna opora
priaznivý vplyv na zdravotný stav len alebo predovšetkým vtedy, ak je človek vystavený
pôsobeniu stresu.
Model priameho či hlavného účinku – predpokladá, že sociálna opora má protektívny
účinok na zdravotný stav nezávisle na tom, či ľudia sú alebo nie sú vystavení účinku stresu.
Zatiaľ čo „nárazníkový“ model posudzuje vzťah medzi stresorom a sociálnou oporou a
predpokladá ľahší vznik choroby u osoby s vyššou úrovňou stresu a nižšou úrovňou sociálnej
opory, model priameho či hlavného účinku predpokladá najväčší výskyt zdravotných
dôsledkov u osôb s nízkou sociálnou oporou nezávisle na vplyve stresora. Presnejšie pre našu
prácu, model priameho účinku stavia na predpoklade, že sociálna opora pomáha všetkým
ľuďom, nie len tým, ktorí sa ocitli v stresovej situácii, prípadne prežívajú distres. (Mareš,
2004).
Ďalším aspektom, ktorý kladie sociálnu oporu do špecifickejšieho kontextu, je jej smer.
Tento vyjadruje skutočnosť, či je sociálna opora anticipovaná alebo prijímaná. (Kebza,
Šolcová, 1999).
Anticipovaná sociálna opora označuje presvedčenie, že blízke osoby sú pripravené
pomôcť v prípade potreby. Reprezentuje pocit jednotlivca, že je ostatnými ľuďmi prijímaný,
akceptovaný, že sa o neho iní zaujímajú, teda jedná sa o vnímanie jeho vlastného sociálneho
začlenenia. Uvedomenie si, že druhí sú ochotní a pripravení nám pomôcť vytvára určitý pocit
bezpečia, ktorý nás mobilizuje a motivuje k tomu, aby sme sa pokúsili problém vyriešiť
samostatne. Anticipovaná sociálna opora býva teda zaraďovaná medzi zdroje zvládania stresu.
(Kebza, 2005). Reflektuje skôr všeobecné očakávania jedinca smerujúce k budúcnosti.
Získaná „obdŕžaná“ sociálna opora oproti anticipovanej reprezentuje to, čo jednotlivec
skutočne získal, tzn. emocionálne, inštrumentálne, informačné a iné dimenzie. Je teda
založená na konkrétnej skúsenosti človeka v špecifickej situácii. Anticipovaná sociálna opora
reflektuje všeobecné očakávanie jedinca, zatiaľ čo získaná sociálna opora je založená na
konkrétnej skúsenosti v špecifickej situácii. (Šolcová, Kebza, 1999). U získanej sociálnej
opory, na rozdiel od anticipovanej, nemôžeme vylúčiť niektoré negatívne riziká. Napríklad,
niekedy môžeme sociálnu oporu dostať, aj keď o ňu nestojíme alebo ju získame nejakým
nesprávnym, nevhodným spôsobom, čím sa pre nás stáva neefektívna.
6 SOCIÁLNA OPORA AKO USPOKOJOVANIE SOCIÁLNYCH
POTRIEB
Sociálne potreby sa zaraďujú do kategórie tzv. vyšších alebo psychických potrieb,
predstavujú teda nedostatok v sociálnom bytí človeka. Potreba sociálnej opory úzko súvisí
s existenciou sociálnych potrieb a ich uspokojením, či neuspokojením. Sociálnych potrieb je
mnoho druhov. My sme zvolili rozdelenie sociálnych potrieb podľa Křivohlavého (2001),
podľa neho k sociálnym potrebám patria: potreba afiliácie - sociálneho kontaktu, potreba
priateľského vzťahu - mať človeka, ktorému je možné dôverovať, potreba sociálneho
pripútania - napr. vzťah matka-dieťa, potreba vzájomnosti - starať sa o niekoho a byť
objektom niečej starostlivosti, potreba sociálnej komunikácie - porozprávať sa s niekým,
potreba sociálneho porovnávania - porovnávania sa s inými, potreba spolupráce - prekračovať
obmedzené individuálne možnosti, potreba zaistenia sociálneho bezpečia - proti nežiaducim
útokom druhých ľudí, potreba pozitívneho sociálneho hodnotenia - potreba uznania vlastnej
-- 56 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
hodnoty inými, rešpektu, úcty, sociálneho uznania, pochvaly, potreba sociálneho zaradenia,
začlenenia - byť prijatí druhými ľuďmi a patriť do určitej sociálnej skupiny, potreba sociálnej
identity - byť „niekým“ v rámci určitej sociálnej skupiny a potreba lásky - byť milovaný,
vážený, uznávaný taký, aký som a potreba niekoho milovať.
Snaha uspokojiť tieto potreby výrazne ovplyvňuje sociálne správanie jednotlivca.
Sociálnu oporu je možné poskytovať, prijímať, očakávať, odmietať. Mnohí autori považujú za
najdôležitejší faktor spokojnosť so sociálnou oporou, resp. jej subjektívne vnímanú
primeranosť.
Žiaková (2005) nás upozorňuje, že pri skúmaní sociálnej opory je okrem subjektívneho
vnímania klienta veľmi dôležité aj jej objektívne pozorovanie. Vaux vytvoril koncepciu, ktorá
chápe sociálnu oporu ako metakonštrukciu s troma odlišnými komponentmi:
− zdroje opornej siete – súbor vzťahov, prostredníctvom ktorých je jednotlivcovi
poskytnutá pomoc,
− oporné správanie – oblasť postupov všeobecne označovaných ako snaha niekomu
pomôcť,
− subjektívne hodnotenie opory – subjektívne posúdenie, týkajúce sa zdrojov sociálnej
opory a oporného správania, ktoré prebieha v rámci týchto vzťahov (Žiaková, 2005).
−
Podľa Laireitera (1997) môžeme osoby poskytujúce sociálnu oporu rozdeliť do troch
skupín (in Kebza, 2005):
− rodina a priatelia,
− osoby, ktoré sa výrazne podobajú svojimi charakteristikami (napríklad: pohlavie, vek,
vzdelanie, rovnaký typ choroby a podobne),
− osoby, ktoré sú zoznámené s príslušným stresorom a jeho situačným kontextom
(napríklad: poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, poskytovatelia sociálnej
starostlivosti, poradci, terapeuti a podobne).
Spoločným znakom uvedených osôb je určitý rozsah možností k zmierneniu náročnej
životnej situácie. Najbližším spoločenstvom, v ktorom žijeme, je pre nás naša rodina. Môže
ísť o jednoduchý vzťah medzi partnermi či manželmi, alebo o rodinu, či už nukleárnu alebo
sekundárnu. Ukázalo sa, že ľudia, ktorí žijú v uspokojivom manželstve, majú blízkych
priateľov, rozvetvenú podpornú sociálnu sieť a cítia sa spokojní so svojou prácou, sú
šťastnejší a spokojnejší, majú lepšie fyzické i mentálne zdravie a žijú dlhšie ako ľudia, ktorým
tieto aspekty v živote chýbajú (Kebza, Šolcová, 2003).
Ak v našom blízkom okolí, nielen v rámci úzkej rodiny, ale i rozšírenom o priateľov,
spolužiakov či kolegov nájdeme jednotlivcov, ktorí nám v prípade núdze vytvárajú podpornú
atmosféru a pocit, že nie sme na všetky problémy sami, nazývame tieto vzťahy sociálnou
sieťou.
Pojem sociálna sieť sa používa k charakteristike sociálnych väzieb medzi ľuďmi.
Sociálna sieť, respektíve podporné sociálne vzťahy sú teda také dynamické medziľudské putá,
z ktorých daný človek môže získať zdroje, ktoré mu môžu byť nápomocné pri zvládaní
ťažkých životných situácií. Súbor takýchto vzťahov vytvára podpornú sociálnu sieť daného
človeka. (Křivohlavý, 1999). Príkladom takejto sociálnej siete môže byť napríklad užšia či
širšia rodina, spolupracovníci, priatelia, susedia a podobne.
-- 57 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Mať dobré vzťahy s ľuďmi okolo seba je jedna z najlepších a najvýznamnejších hodnôt v
živote. Začlenenie človeka do sociálnej štruktúry významne ovplyvňuje jeho duševnú pohodu
i celkové zdravie. Vďaka tomuto začleneniu človek získava a buduje sociálne vzťahy a
rozširuje si svoju sociálnu sieť.
7 INDIVIDUÁLNA A INŠTITUCIONÁLNA SOCIÁLNA OPORA
Individuálna sociálna opora je poskytovaná konkrétnym človekom ako samostatnou
osobou, kedy cieľom je pomoc druhému človeku v náročnej životnej situácii.
Inštitucionálna sociálna opora je spojená s pomocou, ktorá je zastrešovaná formálnou
organizáciou, i tu samozrejme oporu zaisťujú jednotliví ľudia, ale spravidla ako zamestnanci
týchto inštitúcií, ich oporné pôsobenie je spojené s výkonom ich profesie. V tejto súvislosti
môžeme rozlišovať priamu a nepriamu formu inštitucionálnej sociálnej opory. Priama forma
je primárne cielená na jednotlivca a nepriama forma je zameraná na vytvorenie vhodných
podmienok na riešenie náročnej životnej situácie. (Kebza, 2005).
Krízová intervencia
Krízová pomoc je komplexom služieb, ktoré odpovedajú na klientovo prežívanie vlastnej
životnej situácie. Vníma ju ako neodkladnú, naliehavú a v stave núdze ju nie je schopný riešiť
vlastnými silami a z vlastných zdrojov. Cieľom je poskytnúť klientovi bezpečie, podporu,
nádej a vedenie, aby pocítil úľavu, aby sa zvýšila jeho schopnosť situáciu zvládať a aby sa
vrátil na predkrízovú úroveň života. Krízová pomoc je krátkodobá, trvá väčšinou do siedmich
dní a v dosahu má krízové lôžko. Krízová intervencia je prakticky zameraná činnosť, je to čas
konať.
Krízová intervencia je odborná metóda práce s klientom v situácii, ktorú osobne prežíva
ako záťažovú, nepriaznivú, ohrozujúcu. Pomáha sprehľadniť a štrukturovať klientove
prežívanie a zastaviť ohrozujúce či iné kontraproduktívne tendencie v jeho správaní. Krízová
intervencia sa zameriava len na tie prvky klientovej minulosti alebo budúcnosti, ktoré
bezprostredne súvisia s jeho krízovou situáciou. Krízový pracovník klienta podporuje v jeho
kompetencií riešiť problém tak, aby dokázal aktívne a konštruktívne zapojiť svoje vlastné sily
a schopnosti a využiť potenciál prirodzených vzťahov. Krízová intervencia sa odohráva
v rovine riešenia klientovho problému a prekonávania konkrétnych prekážok. (Vodáčková,
2002, s. 60).
V užšom slova zmysle krízová intervencia znamená techniky a stratégie pri zachádzaní
s človekom, ktorý zažíva úzkosť a iné premáhajúce pocity zo situácie, do ktorej sa dostal. Ide
o ťahy, selektívne využívané pri práci s ľuďmi, ktorí nie sú chorí, ale sa ocitnú v kríze.
Cieľom je, aby daný človek získal znovu nad sebou vládu. (Brown, Pullen, Scott, 1992).
V širšom slova zmysle predstavuje krízová intervencia metódu – usporiadanie
a naviazanosť postupov, ktoré si kladú za cieľ vyriešenie súčasné situácie a obnovu ľudských
síl v rozpätí:
- Od najmenšieho cieľa (psychologické riešenie okamžitej krízy a obnova zvládacích
mechanizmov prinajmenšom do úrovne, ktorá existovala pred prepuknutím krízy) =
návrat na predkrízovú úroveň.
- K najväčšiemu cieľu (umožniť človeku, aby prešiel zmenou, po ktorej je zrelší, viac
toho vie čo dokáže, než pred krízou) = pokrízový rast. (Murray, Luetje, 1983).
-- 58 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Teater (2010, s. 196) „krízovú intervenciu charakterizuje ako krátkodobú intervenciu,
ktorá sa zameriava na mobilizáciu klientových síl a zdrojov na prekonanie krízovej situácie,
ako aj zlepšovanie spôsobov zvládania, posilnenia sebadôvery a riešenie problémov.“
Pri poskytovaní krízovej intervencie je dôležité si uvedomiť úlohu, akú v danom
momente zohrávajú adaptačné mechanizmy osobnosti, osobná zaangažovanosť, závažnosť
a trvanie situácie, rodinná a sociálna opora a spoločenské podmienky. V rámci zváženia
daných atribútov možno kooperovať postupnosť krokov krízovej intervencie.
V zákone o sociálnych službách č. 448/2008 Z. z., v tretej hlave sú vytýčené sociálne
služby krízovej intervencie v § 24 sociálne služby krízovej intervencie sa poskytujú na riešenie
nepriaznivej sociálnej situácie fyzickej osoby, sociálne služby krízovej intervencie môžu mať
nízkoprahový charakter. Za sociálnu službu, ktorá má nízkoprahový charakter, sa na účely
tohto zákona považuje sociálna služba, ktorá je pre fyzickú osobu ľahko dostupná najmä
vzhľadom na miesto, v ktorom sa fyzická osoba zdržiava, a na výšku úhrady za sociálnu
službu. Sociálna služba sa poskytuje anonymne bez preukazovania identity tejto fyzickej
osoby dokladom totožnosti a bez ohľadu na prejavy požitia návykovej látky. Cieľom sociálnej
služby s nízkoprahovým charakterom je uľahčiť fyzickej osobe kontakt so sociálnym
prostredím, prístup k sociálnym službám alebo k podpore a pomoci poskytovanej podľa
osobitných predpisov, a tým podporiť jej začlenenie do spoločnosti.
Podľa § 30 tohto zákona sa ďalej uvádza: Ak neverejný poskytovateľ sociálnej služby
poskytuje sociálne služby krízovej intervencie, a je to vhodné a účelné, môže vykonávať na
základe udelenej akreditácie opatrenia podľa osobitného predpisu.
Dôležitou súčasťou krízovej intervencie ako utvárania určitej podstaty sociálnej opory sú
samotné atribúty jej poskytovania.
Postup práce sociálneho pracovníka v krízovej intervencii možno charakterizovať podľa
viacerých autorov. No zhodneme sa na postupe práce skladajúcom sa zo štyroch fáz:
1. Prípravná fáza.
Už pred samotným stretnutím sociálneho pracovníka s klientom, od sociálneho
pracovníka vyžaduje zvládanie komunikačných a manažérskych funkcií pri
zabezpečení potrieb klienta, ktoré vychádzajú z jeho akútneho problému.
2. Úvodná fáza
Zahŕňa samotnú konzultáciu sociálneho pracovníka s klientom. Základným nástrojom
úvodnej fázy je predstavenie sa klientovi, prípadne použitie techniky „topenia ľadov“,
tiež informovanie klienta o časovom rámci ich stretnutia – kontrakte. Úvodná fáza
znamená oboznámenie sa s pohľadom klienta na problém a oboznámenie sa
s klientovým problémom. Súčasťou komunikácie by malo byť aj použitie podporných
prostriedkov na zaistenie klientovho bezpečia a stabilizácie telesných potrieb.
3. Práca s klientom a s jeho problémom
Klient oboznamuje sociálneho pracovníka s momentálnou situáciou, genézou
problému. Sociálny pracovník reflektuje situáciu pomocou spätnej väzby a doplnením
si informácií, kladením otázok. Reflektuje, kto sa nachádza v kríze a jej vzťahový
rámec. Posudzuje duševný stav, orientuje sa v realite a pozoruje vývoj emočného stavu
v priebehu konzultácie. Pracovník posudzuje stav do akej miery je klient ohrozený
a vytvára prognózu stavu do pozitívneho a negatívneho rámca. V tejto fáze je potrebné
analyzovať subjektívny krízový stav klienta a suicidálne úvahy, na ktoré sa sociálny
pracovník zámerne pýta. Analyzuje psychodynamické východiská a osobné
-- 59 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
zraniteľnosti, prítomné vyrovnávajúce stratégie – adaptívne, malaadaptívne. Tiež
analyzuje predkrízová úroveň fungovania, tzn. ako klient fungoval pred vzniknutou
krízou, či sa už s niečím podobným stretol, a ak áno, aké strategické postupy riešenia
využil. Analyzuje komunikačné zručnosti klienta a sociálny podporný systém. Na
základe vyhodnotenia analyzuje situáciu, necháva rozhodnutie spôsobu riešenia na
klienta, pokiaľ nie je v ohrození života a začína konať v prospech klienta.
4. Po eliminácií akútneho stavu klienta prechádza sociálny pracovník k poskytnutiu
postintervenčných služieb.
ZÁVER
Ako pripomínajú Špániková a Špánik (2008, s. 67), jedným z „privilégií“ nielen
ľudského rodu je to, že sa v prípade vyskytnutia pre nás neriešiteľnej situácie máme na koho
obrátiť – o konkrétnu radu či pomoc. Je to niečo, čo nás podvedome núti už od narodenia
nielen spolupracovať, ale aj nachádzať v sebe empatiu voči správaniu iných. Vďaka tomu
dokážeme korigovať chyby akéhokoľvek ľudského systému a oddávna sa preto snaží nájsť
vhodný a účinný záchranný resp. kontrolný mechanizmus.
Každý z nás by mohol na základe vlastnej skúsenosti uviesť veľa udalostí a situácií, ktoré
považuje za zdroj záťaže. Ak by sme ich mali zoradiť podľa veľkosti, popredné miesta by
patrili živelným pohromám a katastrofám ako sú zemetrasenia, záplavy, veterné smršte,
vojnám, potom strate blízkej a milovanej osoby. Ďalej by sa umiestnili straty životných
perspektív, ohrozenie zdravia, rozpad manželstva, ohrozenie spoločenského postavenia, strata
zamestnania až po nedostatok času a rizikové rozhodnutia. Traumatizujúce udalosti sú takmer
vždy sprevádzané bezmocnosťou. O úspešnom vyrovnaní sa s nimi rozhoduje okrem
jednotlivca najmä dostatok sociálnej opory, ktorá udalosti pomáha získať zmysel. Cieľom
bolo ponúknuť pohľad na sociálnu oporu a jej význam pri riešení náročných životných
udalostí. Situácie, ktoré súvisia so stratou niekoho alebo niečoho.
Literatúra
[1] BROWN, Tom M, Pullen, Ian M, Scott, Allen J. (1992): Emergentní Psychiatric. Praha,
Psychoanalytické nakladateľství.
[2] BRATSKÁ, M. 2001. Zisky a straty v záťažových situáciách alebo príprava na život. 1.
vyd. Bratislava: Trade Leas. 2001. 325 s. ISBN 80-7094-292-4.
[3] FRANKOVSKÝ, M. 2001. Stratégie správania v náročných životných situáciách. In:
Výrost, J., Slaměník, I. (Eds.): Aplikovaná sociální psychologie II. Praha, Grada
Publishing, 209-225
[4] KEBZA, V. 2005. Psychosociální determinanty zdraví 1. vyd. 2005. Praha: Academia;
263 s. ISBN 80-200-1307-5
[5] KEBZA, V., ŠOLCOVÁ, I. 2003. Prediktory sociální opory u české populace,
Československá psychologie. 2003, XLVII, 3
[6] KLIMPL, P. 1998. Psychická krize v lékařské ordinaci. Praha: Grada. 1998. 168 s. ISBN
80-7169-324-3.
[7] KOPŘIVA, K. 1997. Lidský vztah jako součást profese. 1. vyd. Praha: Portál 148 s.,
ISBN: 80-7367-181-6.
[8] KŘIVOHLAVÝ, J. 1994. Jak zvládat stres. 1.vyd. Praha: Grada, 1994. 190 s. ISBN 807169- 121-6.
[9] KŘIVOHLAVÝ, J. 2001. Psychologie zdraví, 1. vyd. Praha: Portál 2001. 278 s. ISBN
-- 60 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
80-71785-61-2
[10] KŘIVOHLAVÝ, J. 2002. Konflikty medzi lidmi, vyd. 2. Praha: Portál 2002. ISBN 807178-642-X
[11] MAREŠ, J. 2001. Zvládání zátěže pomocí strategií záměrného sebeznevýhodňování.
Československá psychologie, 4, 311-322.
[12] MAREŠ, J. 2004. Negativní aspekty sociální opory. In.: Ruisel, I.; Lupták, D.; Falat, M.
(eds.): Sociálne procesy a osobnosť. Ústav experimentálnej psychológie SAV, 284-294.
ISBN 80-88910-16-1.
[13] MASLOVÁ, J. - ŠTEFÁKOVÁ, L. 2011. Prepojenie sociálno-zdravotníckych služieb. In
Zborník prednášok z VIII. celoslovenskej konferencie sestier pracujúcich v zariadeniach
sociálnych služieb s medzinárodnou účasťou. Ružomberok 2011. s. 156-166 ISBN 97880-89542-08-6.
[14] MURRAY RUTH, Luetje, Virginia. 1983. Crisis Intervention to Promote Psychological
Adaptation. In: Murray, Ruth Beckmann, Huelskoetter, M. Marilyn Wilson (eds):
Psychiatric Mental Health Nursing. Giving Emotional Care. New Jersey, Prentice – Hall,
Inc.
[15] ŠPÁNIKOVÁ, M., ŠPÁNIK, M. 2008. Postavenie a úlohy verejného ochrancu práv
v slovenskom právnom systéme. In: Kadučáková, H., Kamanová, I., Moraučíková, E.
(Eds.): Zdravotná a sociálna starostlivosť o človeka. Ružomberok, 2008. ISBN 978-808084-369-4, s. 51-70
[16] ŠPÁNIKOVÁ, M., ŠTEFÁKOVÁ, M. 2013. Etický rozmer práce sociálneho pracovníka.
In: Pekarčík, Ľ., Janigová, E., Weissbrot-Koziarska, A. (Eds.): Sociálna práca,
manažment a ekonómia – prínosy a limity vedy pre teóriu a prax. Ružomberok, 2013.
ISBN 978-80-561-0092-9, s. 369-382
[17] ŠPATENKOVÁ, N. 2004a. KRIZE. Psychologický a sociologický fenomén. 1. vyd.
Praha: Grada 2004, 132 s. ISBN: 80-247-0888-4.
[18] ŠPATENKOVÁ, N. 2004b. Krizová intervence pro praxi. 1. vyd. Praha: Grada 2004. 200
s., ISBN: 80-247-0586-9.
[19] ŠOLCOVÁ, I., KEBZA, V. 1999. Sociální opora jako významní protektivní faktor.
Československá psychologie, 43, 1, 19-48
[20] TEATER, B. 2010. An introduction to applying social work theories and methods.
Berkshire: Open University Press, 2010. 240 s. ISBN 978-0-33-523778-4
[21] TOKÁROVÁ, A. et.al. 2003. Sociálna práca. Kapitoly z dejín, teórie a metodiky
sociálnej práce. 2. vyd. Prešov: Akcent print, 2003, 573 s. ISBN 80-968367-5-7.
[22] VODÁČKOVÁ, D. et.al. 2002. Krizová intervence. 1. vyd. Praha: Portál 2002. 544 s.
ISBN: 80-7178-696-9.
[23] Zákon č. 448/2008 Z.z. z 19 z 30. októbra 2008 o sociálnych službách a o zmene a
doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v
znení neskorších predpisov
[24] ŽIAKOVÁ, E. 2005. Psychosociálne aspekty sociálnej práce. 2. vyd. Prešov: Akcent
Print. 2005. 232 s. ISBN 80-969274-2-6.
PhDr. Soňa Šrobárová, PhD.
Katolícka univerzita, Pedagogická fakulta
Katedra sociálnej práce
Hrabovská cesta 1
034 01 Ružomberok
e-mail: [email protected]
-- 61 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 62 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
IV
KARIÉROVÉ PORADENSTVO AKO
POMOC JEDNOTLIVCOM NA TRHU
PRÁCE
Career Counselling – Help for Individuals in the Labour Market
DANIEL MARKOVIČ
Abstrakt
Nezamestnanosť spôsobuje negatívne dopady na jedinca, rodinu aj spoločnosť. Podľa obyvateľov Slovenska ide
o najpálčivejší problém súčasnosti. V strese žijú aj tie osoby, ktoré prácu majú, lebo sa obávajú, že o ňu môžu
prísť. Znižovanie nezamestnanosti nekorešponduje s rastom priemyselnej výroby a HDP. Nástrojom, ktorý môže
pomôcť osobám pri vstupe na trh práce, je kariérové poradenstvo. V kapitole charakterizujeme súčasný stav
v kariérovom poradenstve. Realizujeme analýzu súvislostí a prienikov medzi kariérovým poradenstvom
a sociálnou prácou. Prezentujeme zistenia z výskumu ohľadom kariérového poradenstva realizovaného medzi
zamestnávateľmi a študentmi.
Kľúčové slová
Kariérové poradenstvo, nezamestnanosť, trh práce, sociálna práca
Abstract
Unemployment causes negative effects on individuals, families and whole society. According to inhabitants of
Slovakia it is the most pressing problem of these days. Also people who have jobs live under stress because they
fear that they may become redundant. Unemployment decrease does not respond adequately to growth of
industrial production and GDP. Career counselling can assist persons during entering the labour market. This
chapter deals with the current situation of career counselling. This chapter also presents an analysis of the
context and the overlap between career counselling and social work. It also shows findings from research on
career counselling conducted between employers and students.
Keywords
Career counselling, unemployment, labour market, social work
ÚVOD
V
polovici roka 2014 preletela slovenskými médiami informácia, že podľa
výskumu Eurobarometer je najväčším problémom Slovenska nezamestnanosť.
Vyjadrilo sa tak až 58% percent respondentov zo Slovenska, čo je vyššia hodnota,
ako je priemer celej Európskej únie2.
Slovenská republika (SR) síce dokázala vrátiť hodnoty hrubého domáceho produktu SR
(HDP) v bežných cenách na predkrízovú úroveň už v roku 2011; od roku 2010 má slovenské
HDP rastovú tendenciu, avšak tieto makroekonomické ukazovatele sa odlišujú od situácie na
2
Išlo o zisťovanie Standard Eurobarometer 81, ktorý bol zostavený z 28 000 rozhovorov v EÚ, z toho 1024 bolo
zo Slovenska.
-- 63 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
trhu práce. Mieru nezamestnanosti 9,6%, ktorú Štatistický úrad SR zverejnil v predkrízovom
roku 2008, sa Slovensku aj napriek pozvoľnému znižovaniu nezamestnanosti nedarí
dosiahnuť 3 . Na zamestnanosť negatívne vplýva globalizácia (presun výroby do krajín
s lacnejšou pracovnou silou) a automatizácia procesov (nahrádzanie „ľudí strojmi“). Trhu
práce sa pritom snažia pomáhať rôzne intervencie: či už ide o aktívne opatrenia na trhu práce
v zmysle Zákona NR SR č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, alebo o štátnu podporu vo
forme úľavy na dani z príjmu pre firmy, ktoré vytvoria nové alebo udržia staré pracovné
miesta (Napr. Mondi Ružomberok, Duslo Šaľa), či o podporu tvorby pracovných miest
financovanú zo zdrojov Európskej únie (napr. zamestnávanie mladých ľudí do 29 rokov alebo
zamestnávanie asistentov učiteľa). Medzi ťažkosti, ktoré dlhodobo pociťuje slovenský trh
práce, patrí vysoká miera dlhodobej nezamestnanosti a nezamestnanosť4 mladých ľudí.
Vysoká miera nezamestnanosti spôsobuje negatívne dopady na jednotlivca, rodinu aj
spoločnosť. P. Mareš (1998) píše, že nezamestnanosť jednotlivca vylučuje zo sociálnych
vzťahov, obmedzuje absolútnu spotrebu aj spotrebu relatívnu vzhľadom k spotrebe
spoločnosti, rozkladá rodinné vzťahy, vedie k stratám hodnôt a ovplyvňuje aj ďalšie procesy
(Porov. Mareš, 1998, s. 62-63). L. Novosad (2009, s. 13) dodáva nárast ponižujúcich
a stigmatizujúcich skúseností, emočnej nestability, neurotických reakcií, poruchy spánku
a psychosomatické ťažkosti. M. Rusnáková (2007, s. 66) konštatuje, že nezamestnanosť
nedopadá negatívne iba na rodičov, ale samozrejme aj na deti žijúce v rodinách
nezamestnaných. V spoločnosti s nedostatkom pracovných príležitostí dochádza k pracovnej
migrácii, často odchádzajú za lepším životom šikovní a schopní obyvatelia. Podniky môžu
udržiavať mzdy na nízkych úrovniach, pretože ľudia akceptujú aj nižší plat, len aby mohli
pracovať. V strese žijú aj tí, ktorí prácu majú, lebo majú obavy, že o ňu môžu prísť z dôvodov,
ktoré nesúvisia s ich produktivitou.
1 METÓDY
Cieľom kapitoly je predstaviť kariérové poradenstvo ako nástroj pomoci jednotlivcom na
pracovnom trhu, identifikovať súvislosti medzi kariérovým poradenstvom a sociálnou prácou
a taktiež prezentovať výsledky výskumu ohľadom kariérového poradenstva realizovaného
medzi predstaviteľmi zamestnávateľov a medzi študentmi. V teoretickej analýze
charakterizujeme kariérové poradenstvo, nasleduje analýza súvislostí medzi kariérovým
poradenstvom a sociálnou prácou. Výskum názorov zamestnávateľov a študentov na
kariérové poradenstvo sme realizovali kvantitatívnou stratégiou – výskumom, ktorý bol
realizovaný metódou dotazníka5 . Výskumu sa ako prvá časť výskumnej vzorky zúčastnilo
a dotazníky vyplnilo 102 respondentov z radov predstaviteľov zamestnávateľov na Slovensku.
Najviac respondentov, 44 %, v dotazníku uviedlo ako svoje funkčné zaradenie
riaditeľ/riaditeľka organizácie alebo člen/členka riadiaceho orgánu; nasledovali pozície ako
pracovník personálneho oddelenia (7x), hiring-špecialista, pracovník vzťahov s verejnosťou,
vedúca pobočky, vedúca prevádzky, obchodný reprezentant alebo Leadership Development
Specialist. Najviac zapojených subjektov, 70, patrí do malých podnikov. Najmenej, 12
subjektov, patrí do veľkých podnikov. Výskumu sa zúčastnili predstavitelia zamestnávateľov
z 23 pracovných oblastí6. Druhou časťou výskumnej vzorky sú študenti a študentky Katolíckej
3
V septembri 2014 bola podľa údajov Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny miera evidovanej
nezamestnanosti v SR 12,44 %.
4
Nezamestnanosť zaraďuje Z. Gejdošová (2012, s. 22) medzi šesť sociálnych udalostí, ktoré má za úlohu
pokrývať systém sociálneho zabezpečenia.
5
Výskumná aktivita bola realizovaná s podporou GAPF – Grantovej agentúry Pedagogickej fakulty KU,
kapitola Vedecko-výskumná činnosť mladých vedeckých pracovníkov a doktorandov.
6
Využili sme delenie pracovných oblastí, ktoré využíva jobportál Profesia.sk.
-- 64 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
univerzity v Ružomberku (KU). Vybrali sme študentov Pedagogickej a Filozofickej fakulty,
ktorí študujú dennou formou. Do výskumu boli zaradení študenti na bakalárskom,
magisterskom aj doktorandskom stupni štúdia, zastúpené sú všetky ročníky štúdia. Z radov
študentov pochádza 146 respondentov.
2 KARIÉROVÉ PORADENSTVO
Kariérové poradenstvo je súbor aktivít, ktorými poradca poskytuje klientovi poradenstvo,
sprevádzanie, podporu, koučovanie, mentorovanie a vzdelávanie v oblastiach súvisiacich
s kariérou. „Kariérové poradenstvo predstavuje komplexnú odbornú pomoc človeku pri
riešení jeho vývinových úloh, situácií počas životnej cesty, a to pri realizácii potrieb vo sfére
práce, zamestnania, povolania. Má interdisciplinárny charakter.“ (Lepeňová a kol. (2007, s.
34). Kariérové poradenstvo pomáha jednotlivcovi pri voľbe či rozvoji vlastnej kariéry,
v obdobiach kariérových zmien a rozhodnutí. Je potenciálnym nástrojom pre osoby hľadajúce
zamestnanie, povolanie či kariérové smerovanie. Kariérové poradenstvo realizujú kariéroví
poradcovia. Na Slovensku môžeme nájsť pracoviská kariérového poradenstva organizované
buď na súkromnej báze, ďalej ako súčasť riešenia projektov a grantov, alebo napríklad
v prostredí vzdelávacích organizácií. Kariérové poradenstvo je poskytované v rezorte práce
sociálnych vecí a rodiny (napr. na úradoch práce v rámci informačného a odborného
poradenstva, v agentúrach dočasného zamestnávania) aj v rezorte školstva (výchovní
poradcovia v regionálnom základnom a strednom školstve a kariéroví poradcovia na
vysokých školách).
Služby kariérového poradenstva a kariérovej orientácie boli Európskou komisiou a
OECD definované ako „súbor služieb a aktivít vykonávaných s úmyslom asistovať
jednotlivcom v každom veku a v každej životnej situácii pri voľbe vzdelávania, odbornej
prípravy a profesie a pri riadení ich kariéry.“ (Career Guidance: A Handbook for Policy
Makers, 2004, s. 10). Tieto služby zahŕňajú podľa A. G. Wattsa (2013, s. 242) tri hlavné
elementy:
1. Poskytovanie informácií v oblasti kariéry – informácie o vzdelávacích kurzoch,
povolaniach a kariérovom smerovaní. Zahŕňa aj poskytovanie informácií o trhu práce.
Môžu byť poskytované v tlačenej podobe, v súčasnosti narastá najmä informovanie na
webe.
2. Kariérové poradenstvo – poskytované na báze jeden klient na jedného poradcu alebo
v malých skupinách, v ktorých pozornosť je smerovaná na dištinktívne oblasti kariéry,
ktorým čelia jednotlivci.
3. Kariérová výchova – ako súčasť vzdelávacieho kurikula, v ktorej je pozornosť
venovaná pomáhaniu skupín jednotlivcov pri rozvoji kompetencií manažovania
vlastného kariérového rozvoja.
Pojem kariérové poradenstvo býva niekedy využívaný ako zastrešujúci termín na
označenie všetkých troch elementov, inokedy pre označenie prvých dvoch elementov. L.
Látalová (2008, s. 43-44) uvádza nasledujúce ciele kariérového poradenstva:
– „prevencia dlhodobej nezamestnanosti prostredníctvom uplatňovania informačných
a poradenských a odborných poradenských nástrojov a služieb prispôsobených
individuálnym potrebám uchádzačov o zamestnanie;
– zlepšenie zamestnateľnosti uchádzačov a záujemcov o zamestnanie prostredníctvom
uplatňovania informačných a poradenských a odborných poradenských nástrojov
a aktivít orientovaných na získanie a rozvoj kľúčových kvalifikácií na prekonávanie
prekážok pri hľadaní zamestnania a uplatnení sa na trhu práce;
-- 65 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
– poskytovanie odborných poradenských služieb v procese identifikovania potrieb
uchádzačov a záujemcov o zamestnanie vzhľadom na rozvoj individuálnych schopností
a zručností potrebných pre trh práce, posúdenie schopností a odborných zručností v
rámci matchingu;
– modernizácia informačných a poradenských a odborných poradenských služieb
pomocou informačných technológií;
– modernizácia foriem a prostriedkov cielenej individuálnej a skupinovej poradenskej
práce s klientmi, vrátane využívania neštátnych služieb zamestnanosti, ktoré im
poskytujú samostatné subjekty (dodávateľský spôsob);
– realizácia projektov zameraných na rôznorodé cieľové skupiny.“
Na Slovensku chýba jednotné zadefinovanie, akými kompetenciami má disponovať
kariérový poradca a aké minimálne požiadavky na vzdelanie má osoba ašpirujúca na prácu
kariérového poradcu spĺňať. Táto pozícia sa momentálne nenachádza ani v Národnej sústave
povolaní. Americká Národná asociácia kariérového rozvoja definuje tzv. minimálne
požiadavky na vedomosti a kompetencie kariérových poradcov nasledovne (NCDA, 1997):
– teórie kariérového rozvoja – tvoria esenciálne teoretické požiadavky na profesionálov
v oblasti kariérového poradenstva a kariérového rozvoja,
– zručnosť individuálneho a skupinového poradenstva – je nevyhnutná pre úspešnú
poradenskú prax,
– individuálne/skupinové hodnotenie,
– práca s informáciami a informačnými zdrojmi,
– zručnosti potrebné pre rozvoj, plánovanie, implementáciu a manažovanie programov
kariérneho rozvoja,
– koučovanie, konzultácie a zvyšovanie výkonnosti – vedomosti a zručnosti považované
za nevyhnutné pri príprave jednotlivcov a organizácií v oblasti kariérového
poradenstva a rozvoja,
– rôzne skupiny klientov – vedomosti a zručnosti pri práci s rôznymi populáciami
a komunitami klientov,
– supervízia – vedomosti a zručnosti potrebné pre kritické hodnotenie výkonu poradcu,
udržiavanie a zlepšovanie odborných zručností v pomoci druhým,
– etické a právne otázky – informačná základňa kľúčová pre prax kariérovej poradne
v etickej a právnej oblasti,
– výskum a hodnotenie – vedomosti a zručnosti považované za nevyhnutné na
pochopenie a vykonávanie výskumu a evalvácie,
– technológie – vedomosti a zručnosti považované za nevyhnutné pri používaní
informačno-komunikačných technológií počas pomoci jednotlivcom s plánovaním
kariéry.
Je samozrejmé, že tieto požiadavky na vedomosti a kompetencie odzrkadľujú podmienky
Spojených štátov amerických, avšak vidíme ich aplikovateľnosť v podmienkach Slovenskej
republiky. Výzvou na úrovni SR bude realizovať kariérové poradenstvo napríklad v prostredí
marginalizovaných rómskych komunít, v skupine osôb starších ako 50 rokov alebo v prostredí
osôb so zdravotným postihnutím.
Niektorí teoretici aj profesionáli majú tendencie začleňovať kariérové poradenstvo do
konkrétnej vedeckej disciplíny, napr. do psychológie, avšak ide o autonómnu oblasť, ktorá
benefituje z pôvodnej vedeckej či profesijnej oblasti pracovníkov. Aj keď pravdepodobne
nevedome, niektorí sociálni pracovníci v súčasnosti realizujú kariérové poradenstvo.
Príbuzným pojmom je profesijné poradenstvo. Je jednou z náplní práce poradcov na úradoch
práce, sociálnych vecí a rodiny. Kariérové poradenstvo poskytujú niekedy dokonca aj terénni
a komunitní sociálni pracovníci.
-- 66 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
K rozvoju kariérového poradenstva dochádza aj v prostredí slovenských vysokých škôl,
keďže absolvovanie vysokej školy automaticky neznamená získanie dobrého pracovného
miesta a mnohí absolventi VŠ majú ťažkosti s uplatnením sa v praxi. Na Slovensku
v akademickom roku 2014/2015 pôsobí 20 verejných vysokých škôl, 3 štátne vysoké školy
a 13 súkromných vysokých škôl. Kariérové poradenstvo je poskytované na ôsmich verejných
a dvoch súkromných vysokých školách. Na ďalších vysokých školách sú realizované iné
aktivity, ktoré podporujú rozvoj kariéry.
Avšak domnievame sa, že kariérové poradenstvo na Slovensku v súčasnosti nevyužíva
svoj potenciál, pokiaľ ide o podporu a pomoc nezamestnaným alebo osobám pri vstupe na trh
práce. V minulosti boli úspešne realizované projekty, ako napr. košický projekt Vzdelávacie,
informačné a poradenské centrum pre rozvoj kariéry (v prostredí VŠ) alebo Modulárne
dištančné vzdelávanie kariérových poradcov pre európsku mobilitu Modile-Eurocarco.
V súčasnosti prebieha národný projekt Rozvoja stredného odborného vzdelávania, ktorý
realizuje Štátny inštitút odborného vzdelávania; ten vyškolí 400 kariérových poradcov, ktorí
budú pôsobiť na stredných odborných školách. Významným impulzom pre rozvoj
kariérového poradenstva sa môže stať Operačný program Ľudské zdroje pre obdobie 2014 –
2020, ktorý riadi Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR. V strategickom dokumente
operačného programu je zmienka o kariérovom a profesijnom poradenstve na niekoľkých
miestach.
3 PRIENIKY KARIÉROVÉHO PORADENSTVA A SOCIÁLNEJ
PRÁCE
Kariéroví poradcovia využívajú pri svojej práci poznatky z viacerých vedeckých disciplín,
napr. zo sociálnej práce, z pedagogiky, psychológie, andragogiky, personálneho manažmentu
či ekonómie. V nasledujúcej analýze prezentujeme prieniky sociálnej práce a kariérového
poradenstva.
Poradenstvo ako základný prienik sociálnej práce a kariérového poradenstva
Základným spojivom medzi sociálnou prácou a kariérovým poradenstvom je práve
poradenstvo. Poradenstvo je podľa M. Schavela a M. Oláha (2008, s. 15) predovšetkým
„informačná pomoc a pomoc pri rozhodovaní, ako aj formulovaní opatrení do
budúcnosti.“ Podľa L. Novosada je poradenstvo „základnou službou v pomáhajúcich
profesiách všade tam, kde sa snažíme podporiť človeka v aktívnom zachádzaní s jeho
nepriaznivou životnou situáciou a v riešení vzniknutých ťažkostí.“ (2009, s. 99).
V cudzojazyčnej – anglickej literatúre sa využívajú dve slovné spojenia pre označenie
kariérového poradenstva: career counselling a career guidance. Obe sú do slovenčiny totožne
prekladané zhodne ako kariérové poradenstvo. Pri rozlíšení spojení si môžeme pomôcť
významom slov; kým guidance chápeme ako poradenské sprevádzanie a vedenie klienta,
counselling chápeme skôr ako konzultovanie, interakciu hlbšiu ako len poskytovanie
informácií. L. Novosad rozlišuje nasledujúce formy poradenskej pomoci (2009, s. 102):
Vedenie, informovanie (angl. analogický pojem guidance). Má charakter osvetový,
výchovný a podporný, snaží sa poskytnúť informácie potrebné pre to, aby klient dokázal sám
riešiť svoju situáciu; často je orientované na väčšiu skupinu klientov (napr. práca so školskou
triedou, špecifickou komunitou). Z hľadiska charakteru komunikácie ide prevažne o
jednosmerné odovzdávanie poznatkov klientovi (prednáška, inštruktáž, odpoveď na
požiadavku klienta), približuje sa skôr vyučovaniu.
-- 67 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Poradenstvo v užšom zmysle (angl. analogický pojem counselling). Vedie klienta (klientov)
k hlbšiemu náhľadu na jeho problém, príčiny a možnosti riešenia tohto problému; má výrazne
interaktívny, u psychologického poradenstva aj zážitkový charakter. Predpovedá obojsmernú
komunikáciu, individuálnu diagnostiku, terapeutickú intervenciu. Vyžaduje vyššiu
kvalifikáciu a kladie si vyššie ciele v oblasti dosiahnutia zmeny v klientovej situácii, správaní
a prežívaní. V psychologickej oblasti sa približuje k psychoterapii. Za rozlišovací znak sa
niekedy považuje to, že poradenstvo pomáha riešiť problémy psychicky zdravých ľudí a
psychoterapia pôsobí v oblasti duševnej choroby alebo tam, kde je ohrozené duševné zdravie
klienta.
Obe formy poradenskej pomoci využívajú sociálna práca aj kariérové poradenstvo.
Niektorí klienti na stretnutiach s kariérovými poradcami zostávajú zaskočení, keď jedinou
témou sedenia nie je kariéra. Pre objavenie možností a ciest, ktoré osvetľuje poradca klientovi,
je potrebné poznať okrem iného aj sociálnu či interpersonálnu situáciu klienta. Kariéroví
poradcovia niekedy poskytujú aj sociálno-právne poradenstvo alebo realizujú sociálnu
intervenciu.
J. Gabura (2005, s. 144-159) vymenúva viaceré metódy sociálneho poradenstva. Tieto
metódy uznávame aj za metódy kariérového poradenstva: poskytovanie informácií,
distribuovanie klientov na iné pracoviská, direktívy, poskytovanie rád, klarifikácia, ventilácia,
povzbudenie, posilnenie, odradenie, interpretácia, tréning, relaxačné techniky, modelovanie,
hranie rolí, konfrontácia, reflexia, analógia, metakomunikácia.
Teória a prax sociálnej práce a kariérového poradenstva
H. J. Göppner a J. Hämäläinen (2008) o sociálnej práci, resp. o vede o sociálnej práci,
uvažujú ako o aplikovanej vede, vede o konaní alebo praktickej vede. Rovnako môžeme
uvažovať aj o kariérovom poradenstve. Atribútom kariérového poradenstva je zhodne ako pri
sociálnej práci jeho transdisciplinárnosť. Aktuálna globálna definícia sociálnej práce
(http://ifsw.org, 2014) hovorí, že sociálna práca „je praktická činnosť a akademická
disciplína, ktorá podporuje sociálnu zmenu, sociálny rozvoj, sociálnu súdržnosť, posilnenie
a oslobodenie ľudí. Princípy sociálnej spravodlivosti, ľudských práv, kolektívnej
zodpovednosti a rešpektu k odlišnosti sú kľúčové pre sociálnu prácu. Podporená teóriami
sociálnej práce a sociálnych vied, humanitnými štúdiami, sociálna práca angažuje ľudí
a subjekty pre riešenie životných problémov a zlepšenie životných podmienok.“
Misiou sociálnej práce je umožniť všetkým jednotlivcom rozvoj ich celkového potenciálu,
obohatiť ich životy a predchádzať dysfunkciám. Sociálni pracovníci sú agentmi zmeny
v spoločnosti a životoch jednotlivcov, rodín a komunít, ktorým pomáhajú. Sociálna práca je
zviazaným systémom hodnôt, teórie a praxe.
Slovenské definície sociálnej práce, v prípade, ak hovoríme o praktickej činnosti, sú
ideovo totožné s medzinárodnou definíciou. A. Žilová (2005, s. 59) hovorí, že sociálna práca
ako praktická činnosť je „profesionálna aktivita, ktorá umožňuje jednotlivcovi, skupinám
a komunitám identifikovať, eliminovať, riešiť alebo aspoň zmierniť osobné, skupinové
(komunitné), negatívne sociálne problémy alebo negatívne vplyvy prostredia.“
O sociálnej práci hovoríme ako o teoretickej disciplíne aj o praktickej činnosti; takýto
dualizmus platí aj v prípade kariérového poradenstva. Teória kariérového poradenstva čerpá
najmä z teórií kariérneho vývinu a z poradenskej psychológie.
Göppner a Hämäläinen analyzujú v publikácii venovanej vede o sociálnej práci (2008, s.
39) otázku, ktorou sa zaoberá kariérové poradenstvo: „Na objasnenie: pomoc, ktorú napr.
potrebujú nezamestnaní mladí ľudia, je otvorenou otázkou, na ktorú nevie dať odpoveď
žiadna z existujúcich disciplín, lebo vždy skúma iba jedno hľadisko... Čo potrebujú
-- 68 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
nezamestnaní mladí ľudia? Predovšetkým samozrejme prácu. Ale potrebujú aj viac školského
vzdelávania, psychologickej podpory, poradenstvo pre riešenie každodenných situácií alebo
z prípadu na prípad viaceré z kombinácií? Alebo sa k problému musí pristupovať z politickej
roviny, ak je k dispozícii málo miest?“
Klienti sociálnej práce a kariérového poradenstva
Klientmi sociálnej práce sú osoby, ktoré potrebujú pomoc sociálneho pracovníka. Existujú
rôzne typológie klientov, ktoré vychádzajú z jednotlivých cieľových skupín (napr. Matoušek,
Kodymová, Koláčková a kol. 2005). Milan Schavel (In: Oláh – Schavel – Čišecký, 2008, s.
28) navrhol delenie klientov z hľadiska ich primárnych symptómov a syndrómov:
a. Sociálna patológia – patria sem klienti, u ktorých sa prezentovali sociálno-patologické
javy ako delikvencia, kriminalita, poruchy správania, prostitúcia, násilie a pod.
b. Problémy veku – sem zaraďujeme klientov, ktorí sa vyznačujú rizikovým správaním
v konkrétnom veku – detstvo, dospievanie, starnutie.
c. Sociálne skupiny – do tejto skupiny patria ľudia, ktorí sa identifikujú s normami
a ideológiou rôznych kultúrnych, sociálnych a extrémistických skupín.
d. Zdravotné problémy – v tejto skupine klientov sú zahrnutí jednotlivci so somatickými
a psychickými ochoreniami, dlhodobou hospitalizáciou a pod.
e. Sociálno-ekonomické aspekty – táto relatívne početná skupina zahŕňa klientov bez
domova, nezamestnaných a žijúcich na hranici chudoby.
f. Zdravotné postihnutie – do skupiny patria klienti s mentálnym, telesným alebo
zmyslovým postihnutím.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že z hľadiska klientov je prienik medzi kariérovým
poradenstvom a sociálnou prácou v skupine nezamestnaných. Nezamestnanosť negatívne
vplýva na život jednotlivca. Skupina nezamestnaných je častým prijímateľom kariérového
poradenstva, avšak nie je jedinou skupinou. Konkrétne poradenské programy sa zameriavajú
na poskytovanie kariérového poradenstva napr. seniorom, ľuďom nad 45 rokov, osobám
žijúcim v rómskych osadách na východnom Slovensku, dospievajúcim osobám (poradenstvo
v centrách pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie). Na typológiu klientov
kariérového poradenstva preto musíme využiť iné kritérium, a to kritérium, na akom stupni
kariéry sa klient požadujúci kariérové poradenstvo nachádza a taktiež v akej je sociálnej
situácii. K. Trlicová (In: Grajcár a kol., 2004, s. 205-208) uvádza situácie, v ktorých ľudia
vyhľadávajú profesijných poradcov. Do veľkej miery so situáciami súhlasíme a využívame
ich pri tvorbe vlastnej typológie klientov kariérového poradenstva. Podľa stupňa kariéry
klienta a zároveň po zohľadnení jeho sociálnej situácie delíme klientov:
A. klienti v rôznych fázach vzhľadom na pracovnú kariéru
1. žiaci základnej školy a žiaci, ktorí končia ZŠ a volia si strednú školu s ohľadom na
budúce povolanie či všeobecnovzdelávaciu školu
2. žiaci strednej školy a žiaci, ktorí končia štúdium na strednej škole – voľba
vzdelávania na vysokej škole alebo vstup na trh práce
3. študenti a absolventi vysokých škôl
4. klienti, ktorí si hľadajú nové zamestnanie kvôli strate predošlého zamestnania
a kvôli stavu nezamestnanosti
5. klienti, ktorí si želajú zmeniť svoje povolanie či zamestnanie
6. klienti, ktorí dosiahli dôchodkový vek
B. klienti podľa cieľových skupín
1. žiaci so špeciálnymi vzdelávacími potrebami (na základných a stredných školách)
2. študenti so špecifickými potrebami (na vysokých školách)
-- 69 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
3.
4.
5.
6.
7.
8.
9.
mimoriadne nadaní žiaci a študenti
deti a mladí dospelí v detských domovoch
dlhodobo nezamestnané osoby
osoby po rodičovskej dovolenke
príslušníci etnických minorít
zdravotne znevýhodnení klienti
osoby po výkone väzby alebo trestu odňatia slobody
Sociálna práca využíva poznatky viacerých samostatných aj pomocných vedeckých
disciplín. Rovnako kariérové poradenstvo pracuje s multidisciplinárnymi poznatkami a mnohé
sa zhodujú so zdrojmi poznania sociálnej práce. V nasledujúcej časti preto popíšeme
najvýznamnejšie spoločné oblasti, z ktorých čerpajú sociálna práca aj kariérové poradenstvo.
Kariérové poradenstvo a sociálna politika
Podľa O. Boteka (2009, s. 10) je sociálna politika „plán sociálnej činnosti alebo
konkrétna činnosť, ktorá s využitím dostupných nástrojov smeruje k pozitívnemu sociálnemu
efektu alebo k zabráneniu vzniku negatívneho sociálneho efektu.“ Sociálna politika má podľa
Štefana Strieženca (1993, s. 34-39) nasledujúce funkcie: ochrannú, regulatívnu,
prerozdeľovaciu, hospodársku, spoločenskú. Zmenená spoločensko-politická situácia po roku
1989 si vyžadovala novú sociálnu politiku, ktorá sa zmenila v nasledujúcich oblastiach:
mzdová politika, politika zamestnanosti, rodinná politika, politika sociálneho zabezpečenia.
(Botek, 2009, s. 39). Ani po tomto období sociálna politika nezostala statická a mení sa najmä
v súvislosti so spoločensko-ekonomickými zmenami, akými sú vstup Slovenska do Európskej
únie a eurozóny, globalizácia či globálna hospodárska kríza. Kariéroví poradcovia poskytujú
služby klientom, ktorí nežijú bez kontaktu z realitou, ale ich realizácia na trhu práce je
podmienená práve faktormi, ktoré skúma sociálna politika, preto musia mať kariéroví
poradcovia prehľad v opatreniach sociálnej politiky na Slovensku a poradcovia pracujúci
v organizáciách, ktoré sprostredkúvajú prácu v EÚ, aj o sociálnej politike jednotlivých
členských štátov.
Kariérové poradenstvo a politika zamestnanosti
Sociálna politika skúma sociálne udalosti. Na Slovensku medzi štatisticky najpočetnejšie
patria sociálne udalosti spojené s nezamestnanosťou. Samostatná časť sociálnej politiky, ktorá
skúma možnosti podpory zamestnanosti a aj ich aktívne realizuje, sa nazýva politika
zamestnanosti. Politika zamestnanosti sa nesnaží o plnú zamestnanosť či pracovnú povinnosť
pre každého, ale vytvára dynamickú rovnováhu trhu práce. Podľa R. Haláskovej (2008, s. 8)
politika zamestnanosti „sa usiluje o priame ovplyvnenie vzťahov medzi ponukou a dopytom
na trhu práce, ale skôr ich v zmysle rovnováhy podporuje a dolaďuje, ako by mala trh práce
zásadným spôsobom modifikovať.“ Kariérový poradca by mal ovládať aktívne aj pasívne
opatrenia politiky zamestnanosti a orientovať sa v službách zamestnanosti. Takisto by mal
klienta vhodne informovať pri výbere sprostredkovateľa pracovných ponúk a poradiť pri
selekcii informačných zdrojov k pracovnej oblasti, o ktorú sa klient zaujíma.
Kariérové poradenstvo a právo
Ku kvalifikovanému výkonu pracovných úloh potrebuje sociálny pracovník ovládať
viaceré legislatívne dokumenty a orientovať sa v nich. Rovnako aj kariérový poradca by mal
mať prehľad o zákonoch v sociálnej oblasti a v sfére sociálnej politiky. Zákony, v ktorých by
-- 70 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
sa mal poradca orientovať a mal by vedieť poskytnúť poznatky informatívneho charakteru, sa
týkajú najmä oblasti vzdelávania a práce, a to hlavne služieb zamestnanosti, pracovného trhu.
Teda, spoločnou bázou pre výkon práce kariérového poradcu a sociálneho pracovníka sú
nasledujúce zákony.
• Zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov
• Zákon č. 184/2009 Z. z. o odbornom vzdelávaní a príprave a o zmene a doplnení
niektorých zákonov
• Zákon č. 311/2001 Z. z. – Zákonník práce
• Zákon č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny
a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov
• Zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov
• Zákon č. 568/2009 Z. z. o celoživotnom vzdelávaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov
• Zákon č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov
4 VÝSKUM NÁZOROV ZAMESTNÁVATEĽOV A ŠTUDENTOV
NA VYSOKOŠKOLSKÉ KARIÉROVÉ PORADENSTVO
Kariérové poradenstvo sa na Slovensku rozvíja vo viacerých sférach. Prostredím,
v ktorom vnímame dynamický rozvoj poskytovania služieb kariérového poradenstva, sú
vysoké školy. Názory zamestnávateľov a študentov na kariérové poradenstvo poskytované
v prostredí vysokých škôl sme zisťovali kvantitatívnym výskumom, ktorý bol realizovaný
metódou dotazníka.
V dotazníku určenom zamestnávateľom sme sa pýtali, či sa k respondentom dostala pred
naším výskumom informácia, že na niektorých slovenských vysokých školách existujú
pracoviská kariérového poradenstva.
Tab. 1 Odpovede respondentov na otázku: Dostala sa k Vám už pred týmto dotazníkom informácia, že na
niektorých slovenských vysokých školách existujú pracoviská kariérového poradenstva pre študentov
a absolventov?
áno
nie
Súčet
Početnosť
54
48
102
Percent. podiel
52,9
47,1
100,0
Na otázku odpovedali všetci predstavitelia zamestnávateľov (N=102), 54 z nich sa
vyjadrilo kladne, zvyšných 48 odpovedalo, že informáciu o existencii vysokoškolských
kariérových poradní nemali. Počet predstaviteľov, ktorí boli informovaní o existencii
kariérového poradenstva na VŠ, bol mierne vyšší ako počet tých, ktorí o ich existencii
nevedeli. Počet kladných odpovedí prekonal naše očakávania.
Slovenské vysoké školy spolupracujú so zamestnávateľmi viacerými spôsobmi, niektoré
prostredníctvom centier celoživotného vzdelávania, iné cez referáty vzťahov s inštitúciami,
ďalšie v rámci aktivít pracovísk kariérového poradenstva. Domnievame sa, že práve kariérové
poradne by mohli byť pracoviskom kontaktu sveta školy so svetom práce. Preto sme sa
predstaviteľov zamestnávateľov pýtali, či by mali záujem o spoluprácu s vysokoškolskými
-- 71 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
kariérovými poradňami napr. pri poskytovaní stáží, brigád, hľadaní talentov a pod.?
Zisťovali sme teda, aký je potenciál spolupráce zo strany zamestnávateľov priamo
s vysokoškolskými kariérovými poradňami. Respondenti mali možnosť vyjadrovať sa
k otázke kladne alebo záporne, tiež mali pri tejto otázke možnosť vybrať si odpoveď, ktorá
zahŕňala tú skutočnosť, že daný zamestnávateľ už s nejakou kariérovou poradňou na vysokej
škole spolupracuje. K ponúkaným odpovediam sme uviedli aj možnosť nie som si istý/-á,
keďže sme očakávali, že hlavne medzi zamestnávateľmi, ktorí napr. ešte nikdy nepočuli
o vysokoškolskej kariérovej poradni, sa vyskytnú aj takí, ktorí k danej možnosti spolupráce
nebudú vedieť vo výskume zaujať stanovisko.
Tab. 2 Odpovede respondentov na otázku: Mali by ste záujem o spoluprácu s vysokoškolskými
kariérovými poradňami napr. pri poskytovaní stáží, brigád, hľadaní talentov a pod.?
Odpoveď respondentov
áno
nie
už spolupracujeme
nie som si istý/-á
Súčet
Početnosť
42
10
6
44
102
Percent. podiel
41,2
9,8
5,9
43,1
100,0
Najviac odpovedí bolo pri poslednej spomínanej možnosti, 44 zamestnávateľov
z celkového počtu 102 v dotazníku pri otázke vyznačilo odpoveď „nie som si istý/-á“. Druhou
v poradí bola možnosť „áno“, ktorú zvolilo 42 zamestnávateľov. Len 6 zamestnávateľov
podľa výsledkov dotazníka už s vysokoškolskými kariérovými poradňami spolupracuje. Pri
tejto otázke sme dospeli k zisteniu, že 9,8 % zamestnávateľov nemá záujem o spoluprácu
s kariérovými poradňami na vysokej škole.
Keď usporiadame odpovede na otázku podľa premennej typ podniku, zistíme, že
v najvyššej miere si želajú spoluprácu s vysokoškolskými kariérovými poradňami malé
podniky (43 %), nasledujú stredné podniky (42 %) a najmenej veľké podniky (35 %). Veľký
podiel respondentov vo všetkých typoch podnikov poskytol odpoveď nie som si istý/-á.
Predpokladáme, že táto odpoveď súvisí s mierou informovanosti o službách kariérového
poradenstva na vysokých školách.
Pri rozdelení odpovedí respondentov na otázku podľa premennej zahraničná účasť
v subjekte sme zistili, že o spoluprácu s vysokoškolskými kariérovými poradňami má záujem
približne rovnaký podiel subjektov (44 % subjektov so zahraničnou účasťou a 40 % bez
zahraničnej účasti). Možnosť už spolupracujeme vybralo 19 % subjektov so zahraničnou
účasťou, ale ani jeden podnik bez zahraničnej účasti. Čiže vo výskume sme zistili, že
s vysokými školami spolupracujú iba respondenti zo zamestnávateľov so zahraničnou účasťou.
Pri rozdelení odpovedí predstaviteľov zamestnávateľov na otázku podľa premennej
vlastnícky status sme zistili, že v súčasnosti spolupracujú s vysokoškolskými kariérovými
poradňami výhradne subjekty zo súkromnej sféry. Naopak, záujem o spoluprácu s
vysokoškolskými kariérovými poradňami (odpoveďou áno) prejavilo skoro o 20 % viac
predstaviteľov verejnej sféry oproti súkromnej. Takmer polovica respondentov zo súkromnej
sféry zvolila k otázke odpoveď nie som si istý/-á.
Podobné otázky, ako sme položili predstaviteľom zamestnávateľov, sme položili aj
respondentom z radov študentov. Zaujímalo nás, či sa k respondentom dostala informácia, že
na niektorých slovenských vysokých školách existujú pracoviská kariérového poradenstva pre
študentov a absolventov. Respondenti mali na výber odpovede áno/nie. 74 % respondentov je
podľa výsledkov informovaných o existencii pracovísk kariérového poradenstva na vysokých
školách.
-- 72 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Tab. 3 Odpovede študentov na otázku: Dostala sa ku Vám informácia, že na niektorých slovenských
univerzitách existujú pracoviská kariérového poradenstva pre študentov a absolventov?
Odpoveď
áno
nie
Súčet
Početnosť
108
38
146
Percent. podiel
74,0
26,0
100,0
Najviac študentov, ku ktorým sa nedostala informácia o existencii pracovísk kariérového
poradenstva na vysokých školách, patrí do prvého ročníka magisterského štúdia.
O kariérovom poradenstve na VŠ vedelo 58 % študentov 1. ročníka magisterského štúdia
a 67 % študentov 2. ročníka magisterského štúdia. V prípade bakalárskeho štúdia sú hodnoty
ešte vyššie: vedelo o ňom 72 % prvákov, 81 % druhákov a 100 % tretiakov. Čiže môžeme
pozorovať tendenciu: čím sú študenti na škole dlhšie, tým viac ich vie o pracovisku
kariérového poradenstva. Študenti na magisterskom stupni štúdia majú nižšiu mieru známosti
pracoviska kariérového poradenstva na univerzite, lebo časť z nich študovala na bakalárskom
stupni na iných vysokých školách. Vysoké povedomie u bakalárov je podľa nás výsledkom
stretnutí pracovníkov poradenského pracoviska so študentmi prvého ročníka bakalárskeho
štúdia počas zápisov na štúdium.
Ďalšia otázka bola otvorená, zaujímalo nás, s akým problémom, nejasnosťou by sa
študenti obrátili na vysokoškolské pracovisko kariérového poradenstva. Typ otázky sme volili,
aby sme študentov neovplyvňovali ponúkanými možnosťami odpovede, ale aby sami mohli
navrhnúť svoje predstavy. K otázke sa nevyjadrilo 15 respondentov.
Tab. 4 Problémy, s ktorými by sa študenti a študentky obrátili na pracovisko kariérového poradenstva
Dôvod obrátenia sa na vysokoškolské pracovisko
Počet
zistenie pracovných predpokladov a osobnostných predpokladov
15
získanie práce, sprostredkovanie práce, zabezpečenie práce v odbore
15
konzultácia, úprava, vypracovanie motivačného listu a životopisu
11
získanie brigády popri štúdiu
10
uistenie sa v správnosti výberu študijného odboru
7
nácvik komunikácie, nácvik rôznych zručností
6
konzultácie o problémoch v zamestnaní
4
prechod zo školy na trh práce, adaptácia
4
prepojenie štúdia s privyrábaním si
3
podmienky a náplne práce, požiadavky ku konkrétnej pozícii
3
otestovanie profesijnej orientácie
3
informácie o doplňujúcom štúdiu pre konkrétnu pracovnú pozíciu
3
všeobecne informácie o svete práce
2
zmena študijného odboru
2
zistenie informácie, v akej lokalite sa môže konkrétna pozícia najlepšie
uplatniť
2
informácie o práci a štúdiu v zahraničí
2
pomoc s dokumentáciou a úradnými povinnosťami
2
zmena univerzity
1
overenie agentúry, či je seriózna
1
analýza trhu práce
1
široký výber pracovných ponúk
1
stretnutie s reálnymi zamestnávateľmi
1
-- 73 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Odpovede študentov sme zaradili do kategórií, ktoré uvádzame v tabuľke. Vďaka otázke
sme zistili, že študenti majú reálne predstavy o kariérovom poradenstve na vysokej škole. Na
kariérového poradcu by sa obrátili v témach a úlohách, v ktorých im dokáže reálne pomôcť.
Niektoré požiadavky sa realizujú veľmi ťažko (napr. zabezpečenie práce v odbore, ak ide
o odbor filozofia či politológia), niektoré nie je problém poskytnúť (napr. stretnutie s reálnymi
zamestnávateľmi počas cvičných pracovných pohovorov). Najviac, 15 respondentov, by sa
obrátilo na kariérového poradcu s požiadavkou zistenia pracovných a osobnostných
predpokladov a s požiadavkou na získanie a sprostredkovanie práce. Pracoviská kariérového
poradenstva na vysokých školách na Slovensku občas sprostredkujú zamestnanie pre
študentov počas stretnutí so zamestnávateľmi, workshopov či cvičných pohovorov alebo robia
pre zamestnávateľov predvýber, ale poradne samotné nie sú držiteľmi licencie na
sprostredkovanie zamestnania.
ZÁVER
Výskumom sme zistili, že zamestnávatelia majú záujem spolupracovať s pracoviskami
kariérového poradenstva. Zistili sme taktiež, že študenti a študentky majú dobré povedomie
o existencii pracovísk kariérového poradenstva, ich predstavy o obsahu služieb kariérového
poradenstva sú reálne. Myslíme si, že je dôležité rozvíjať a podporovať aktivity kariérového
poradenstva v rezorte školstva aj v rezorte práce. Ich absolvovanie odporúčame ponechať na
dobrovoľnej báze, aby predstavovali výhodu pre jednotlivca, ktorý sa ich zúčastnil.
Našou analýzou sme identifikovali prieniky a súvislosti medzi kariérovým poradenstvom
a sociálnou prácou. Kariérové poradenstvo pomáha rozličným skupinám klientov pri vstupe
a návrate na trh práce. Využitie kariérového poradenstva môže pôsobiť pre jednotlivca
preventívne, čiže ho môže ochrániť pred „pádom“ do záchrannej sociálnej siete. Podporuje
klienta v rozhodnutí vyskúšať novú lokalitu alebo novú pracovnú oblasť či profesiu.
Kariérové poradenstvo pomáha klientom reflektovať ich ambície, záujmy, kvalifikácie
a schopnosti. Služby kariérového poradenstva môžu pomôcť nielen jednotlivcom, ale aj
konkrétnym sociálnym skupinám a celému trhu práce. Dokážu znížiť frikčnú nezamestnanosť,
lebo skracujú čas hľadania si práce. Kariérové poradenstvo sprístupňuje informácie o trhu
práce tým spôsobom, že ich vyhľadáva, organizuje, systematizuje a poskytuje ich tam, kde ich
ľudia potrebujú. Kariérové poradenstvo stimuluje sociálnu inklúziu a sociálnu integráciu
príslušníkov minorít a zdravotne znevýhodnených. Kariérové poradenstvo hrá na mikroúrovni
dôležitú rolu pri prieniku cieľov vzdelávacieho systému a sveta práce. Pre jednotlivca, ktorý
sa rozhoduje o ďalšom kroku na pracovnom trhu, môže byť teda účinnou pomocou.
Literatúra
[1] BOTEK, O. 2009. Sociálna politika pre sociálnych pracovníkov. Piešťany : PN print,
2009. ISBN 978-80-970-240-0-0 .
[2] Career Counseling Competencies – revised version. NCDA - National Career
Development
Association.
Dostupné
online:
<http://www.ncda.org/aws/NCDA/pt/sd/news_article/37798/_self/layout_ccmsearch/true
%203/13> (2014-11-10)
[3] Career Guidance: A Handbook for Policy Makers. 2004. Paris : OECD, European
Communities, 2004. 76 s. ISBN 92-64-01519-1.
[4] ĎURDIAK, Ľ. – GATIAL, V. 2006. Psychologické aspekty výchovného a kariérového
poradenstva. Nitra : Pedagogická fakulta UKF, 2006. ISBN 80-8094-060-6.
-- 74 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[5] GABURA, J. 2005. Sociálne poradenstvo. Bratislava : O. z. Sociálna práca, 2005. ISBN
80-89185-10-X.
[6] GEJDOŠOVÁ, Z. 2012. Sociálne zabezpečenie v systéme verejnej správy na Slovensku.
Ružomberok : Verbum, 2012. ISBN 978-80-8084-894-1.
[7] Global Definition of Social Work. IFSW, 2014. Dostupné online: <http://ifsw.org/getinvolved/global-definition-of-social-work/> (2014-11-10)
[8] GÖPPNER, H. J. – HÄMÄLÄINEN, J. 2008. Rozprava o vede o sociálnej práci.
Hľadanie prvkov pre programatiku. Bratislava : Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej
práce sv. Alžbety, 2008. ISBN 978-80-89271-33-7 .
[9] GRAJCÁR, Š. a kol. 2004. Dištančné poradenstvo. Bratislava : Ústredie práce,
sociálnych vecí a rodiny, 2004. ISBN 80-969002-3-4 .
[10] HALÁSKOVÁ, R. 2001. Trh práce a politika zaměstnanosti. 1. vyd. Ostrava : Ostravská
univerzita, 2001. ISBN 80-7042-595-4.
[11] Kariérové poradenstvo : Príručka pre tvorcov koncepcií. Paríž : OECD – Európska
komisia, 2004. Bratislava : Slovenská akademická asociácia pre medzinárodnú
spoluprácu - Euroguidance centrum (slovenská edícia), 2005. ISBN 92-64-01519-1.
[12] LÁTALOVÁ, L. 2008. Kariérové poradenstvo, jeho stav a perspektívy. In: Quo Vadis
sociálna práca slovenská? Trnava : Trnavská univerzita v Trnave, 2008. s. 39-46. ISBN
978-80-8082-235-4.
[13] LEPEŇOVÁ, D. a kol. 2007. Metodika kariérového poradenstva. Tvrdošín : ICM, 2007.
171 s. ISBN 978-80-969671-1-7.
[14] MAREŠ, P. 1993. Nezaměstnanost jako sociální problém. Praha : Sociologické
nakladatelství, 1993. ISBN 80-90142-9-4.
[15] MATOUŠEK, O. a kol. 2005. Sociální práce v praxi: specifika různých cílových skupin
a práce s nimi. Praha : Portal, 2005. ISBN 80-7367-002-X.
[16] NOVOSAD, L. 2009. Poradenství pro osoby se zdravotním a sociálním znevýhodnením.
Praha : Portál, 2009. ISBN 978-80-7367-509-7.
[17] Oznámenie o strategickom dokumente podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní
vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. 2013. Operačný program Ľudské zdroje pre obdobie 2014 – 2020.
Bratislava : Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, 2013.
[18] RUSNÁKOVÁ, M. 2007. Rodina v slovenskej spoločnosti v kontexte sociálnej práce.
Ružomberok : Pedagogická fakulta, Katolícka univerzita v Ružomberku, 2007, 167 s.
ISBN 978-80-8084-248-2.
[19] SCHAVEL, M. – OLÁH, M. – ČIŠECKÝ, F. 2008. Sociálna prevencia. Bratislava :
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, 2008. ISBN 978-80-89271-221.
[20] SCHAVEL, M. – OLÁH, M. 2008. Sociálne poradenstvo a komunikácia. Bratislava :
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, 2008. ISBN 978-80-68-487-1 .
[21] Standard Euroobarometer 81. European Comission : 2014. Dostupné na:
http://ec.europa.eu/public_opinion/archives/eb/eb81/eb81_en.htm (2014-11-11)
[22] STRIEŽENEC, Š. 1993. Náčrt problematiky sociálnej politiky. Bratislava : Univerzita
Komenského, 1993. ISBN 80-223-0712-0.
[23] WATTS, A. G. 2013. Career guidance and orientation. In: Revisiting global trends in
TVET. Reflections on theory and practice. Bonn: UNESCO-UNEVOC International
-- 75 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Centre for Technical and Vocational Education and Training, 2013. ISBN 978-92-9507157-5.
[24] Zákon NR SR č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých
zákonov
[25] ŽILOVÁ, A. 2005. Úvod do teórie sociálnej práce (náuka o sociálnej práci). Badín :
Mentor, 2005. ISBN 80-968932-1-1.
Daniel Markovič, PhD.
Pedagogická fakulta KU
Ústav sociálnych vied
Hrabovská cesta 1
034 01 Ružomberok
[email protected]
-- 76 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
V
SOCIÁLNE ZDRAVIE
A SOCIALIZÁCIA S PRIHLIADNUTÍM
NA SOCIÁLNU PRÁCU V KONTEXTE
RODOVEJ ROVNOSTI
Social health and socialization with regard to social work in the
context of gender equality
HERMÍNA MAREKOVÁ
Abstrakt
V poslednom období sa do popredia dostávajú otázky týkajúce sa hlbšieho a kvalitnejšieho prežívania nášho
bytia v sociálnom prostredí. Sociálne prostredie a vlastne celá kultúra spoločnosti zahŕňa okrem iného
poznanie, vieru, umenie, morálne právo, obyčaje, zvyky, hodnoty i iné schopnosti získané človekom od
narodenia učením sa. Celý tento komplexný proces prebieha na úrovni mikro aj makro prostredia. Problematické
sociálne prostredie má tak na lokálnej, ako aj na globálnej úrovni, veľký vplyv na psychosociálne zdravie, na
naše autentické prežívanie. V tejto práci sa budem venovať niektorým vybraným determinantom tohto procesu
s prihliadnutím na dôsledky v sociálnej práci a v kontexte rodovej rovnosti.
Kľúčové slová
Sociálne zdravie, socializácia, rodová socializácia, hodnoty, sociálna práca
Abstract
The issues relating to a deeper and better quality of our existence in a social environment have recently come to
the fore. A problematic social environment has - both locally and globally - a big impact on psychosocial health,
on our authentic existence. In this work, I tackled some selected determinants of this process, taking into account
their consequences in social work and in the context of gender equality.
Keywords
Social health, socialization, gender socialization, values, social work
ÚVOD
N
apriek rôznym moderným výdobytkom, v spoločnosti ako keby sme strácali
niečo zo svojho života, strácame prehľad a chýba nám pocit komfortnosti. Vo
všeobecnosti nám chýba jednota vnútorného psychického života a jednania – tiež
nazývaná autentickým bytím. „Zabezpečenie“ zdravia ako aj sociálnej pohody v našom
geopolitickom priestore bolo donedávna ponechané na štát, za čo sme dostali prísľuby tzv.
„psychosociálnej“ pohody. Po zmene systému, ale aj nástupom individualít a iných
determinantov, sa len prehĺbili rozdiely a naše zdravie v chápaní kompletnej fyzickej,
-- 77 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
duševnej a sociálnej pohody sa pomaly, ale isto, stáva nereálnym pre väčšinu obyvateľov
planéty, aj pre nerovnomerné rozdelenie bohatstva. Dobu, v ktorej žijeme, niekto označuje
ako postmodernú dobu, iní tvrdia, že žijeme v tzv. infoveku. Naša „predpríprava“ na život
nazývaná ako socializácia zrazu už neposkytuje potrebnú istotu. Donedávna platné normy sa
pomaly, ale isto vytrácajú a pociťujeme stratu klasických hodnôt, tých hodnôt, ktoré sme si
osvojili počas našej socializácie pri začlenení sa do spoločnosti. Nemecká sociológia
(Bohnsak,1996) tie staré hodnoty nazýva „hodnotami povinností a prijatia. Nové hodnoty sa
nazývajú „hodnoty sebarealizácie“ (viď. nižšie). Význam rodiny ako najsilnejšieho
socializujúceho činiteľa sa otriasa v základoch. Rodičia stratili po stáročiach získanú
prirodzenú autoritu a namiesto najsilnejšieho socializujúceho činiteľa (funkčná rodina)
nastupuje rovesnícka skupina a spolu s tým aj nástup individualít. Na jednej strane sa chceme
prezentovať ako individuality („je to cool“), ale paradoxne na druhej strane podliehame
silným, až militantným nátlakom doby, ako napr. móde (rovnaké šaty, značky), štýlu života,
atď. Nakoniec sa z týchto individualít vytvorila najviac uniformizovaná spoločnosť všetkých
čias. V práci sa budem venovať vybraným determinantom, ktoré majú vplyv na naše
prežívanie v sociálnom prostredí.
1 MAKROSOCIOLOGICKÁ A KULTÚRNOSOCIOLOGICKÁ
ZMENA PARADIGIEM V SPOLOČNOSTI
Ľudská civilizácia sa počas veľmi dlhého obdobia viazala na rodinu, ktorá predstavovala
jediné miesto na prežitie, rozmnožovanie a na bezpečnú výchovu potomkov. Tieto
spoločenstvá boli pevné, s jasnými pravidlami a každý jedinec sa snažil o spoluprácu. Tieto
pravidlá mali zákonite za následok potláčanie vlastných, osobných záujmov. Rodina bola
základnou jednotkou existencie. Jedinci patriaci do tej najmenšej jednotky mali zabezpečené
prežitie. Spoločenský status jedinca v skupine rozhodoval o jeho úlohách a možnostiach.
Predstavy o rovnocennosti alebo rovnakých možnostiach neprichádzali do úvahy, lebo
jednotliví členovia rodiny si plnili odlišné úlohy. Z toho vyplýva, že mali v rámci skupiny
odlišné postavenie, odlišné práva i povinnosti. Plnenie týchto očakávaných povinností bolo
v spoločnosti hodnotené ako „normálne“. Existenciu a vývoj v rámci skupiny mohlo
zabezpečiť jedine harmonické plnenie a kooperácia pri plnení očakávaných povinností.
Prioritou jedinca v živote bolo plnenie týchto skupinových záujmov na úkor jeho
individuálnych záujmov. Teraz sa zmenila paradigma, ktorá sa prioritne zakladala na
biologickej viazanosti, kde bolo pevne dané správanie sa vychádzajúce z tradičných rolí.
Namiesto člena lojálneho voči svojej rodine nastupuje autonómny jedinec, ktorý pracuje na
uskutočňovaní vlastného programu. Druhá tretina dvadsiateho storočia sa tak stáva obdobím,
keď môžeme sledovať proces obmeny spoločenských paradigiem.
Pri tejto výmene paradigiem sa hodnotové rebríčky, tradičné systémy kontroly, stávajú
pluralitnými. Do spoločenskej kontroly vniká neistota a nastáva masívny nárast trestnej
činnosti. Násilie a trestné činy sa stávajú všeobecnou a každodennou realitou života. V
záujme udržania vlastnej existencie, na realizáciu vlastných možností, sa spochybnila
paradigma, ktorá sa zakladala na biologickej viazanosti medzi členmi skupiny. Jedinec je už
schopný existencie aj úplne sám a nie je bezpodmienečne nutné, aby bol členom najmenšej
skupiny – rodiny.
Vo svete od začiatku 60-tych rokov prebieha zmena makrosociologických
a kultúrnosociologických paradigiem. (Szabó,1997). Viacerí autori opisujú dokonca aj krízu
tradičnej rodiny. Túto zmenu odzrkadľujú aj skutočnosti ako napr.:
-- 78 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-
rapídne zníženie počtu uzavretých manželstiev,
výrazný nárast počtu detí narodených mimo manželského zväzku,
masívny nárast počtu žien na trhu práce,
nárast deviácií a násilností v detskom veku,
skupinová kriminalita,
organizovaný zločin,
kolaps systému autority v rodine,
zmena v mentalite.
V dôsledku zmien paradigiem nastal masívny nástup žien do práce. Situácia na trhu práce
sa pre ženy stala oveľa tvrdšou. Len veľmi ťažko získa prácu mladá žena, ak ju jej budúci
zamestnávateľ bude považovať za potenciálnu matku. Žena sa stáva niekoľkonásobne
diskriminovanou. Počas starostlivosti o dieťa ju mužskí kolegovia profesne predbiehajú a ani
po skončení materskej „dovolenky“ nemá žena dostatočný priestor na pracovný postup.
Pôrodom sa žena stáva na celý život „podriadenou“ svojmu dieťaťu. Pritom z tejto
starostlivosti akoby sme úplne vytesnili mužov. Predstava, že lepším rodičom je výlučne
matka, je ešte stále dominantná. Interiorizovala sa predstava, že muž nemôže byť dobrým
rodičom (opatrovateľom) a jeho prítomnosť v detskej izbe je vnímaná ako niečo
nadštandardné. Zo strany širokej verejnosti je mladý muž starajúci sa o dieťa stále vnímaný
veľmi rozpačito. Na obhajobu mužskej diskriminácie týkajúcej sa rodičovstva musíme
podotknúť, že pri rozvodoch prevláda rodový stereotyp, že každá žena je dobrou matkou.
Je pravda, že pôrodom odštartovaná tvorba hormónu s názvom oxytocín a ďalšie
vznikajúce hormóny spôsobujú výrazný nárast citlivosti matky voči dieťaťu. Naďalej je však
diskutabilná otázka, či sa ženy pre výchovu detí rodia alebo sú k nej vedené výchovou.
Žena je denno-denne konfrontovaná, ba až atakovaná predstavami, ktoré vysielajú rôzne
médiá o dokonalej žene. Tá dokonalá žena zvládne rodinu, dieťa, domácnosť a tiež prácu.
Podľa reklamných sloganov dokonca vie byť neustále k dispozícii ako dokonalý sexuálny
objekt. Veľa žien sa snaží vyhovieť tejto spoločenskej požiadavke, ale enormná snaha často
spôsobuje u mladých žien psychické problémy. Médiami šírené normy o dokonalej, krásnej a
úspešnej žene môžu podľa odborníkov v nemalej miere zodpovedať za psychický problém
mladých dievčat pri prijímaní potravy. Tieto zmeny mali za následok, že postavenie žien
v spoločnosti sa ešte viac sťažilo. Predstava muža ako živiteľa rodiny je v našej kultúre pevne
zakotvená a pokladá sa za veľmi typickú charakteristiku maskulinity. (Možný,1999).Tento
fakt je o to zaujímavejší, že podľa Bútorovej (1999) model dvojpríjmovej domácnosti u nás
prevláda už niekoľko desaťročí. Pritom zabezpečiť rodinu je pre muža v našej spoločnosti
takou samozrejmosťou ako fakt, že žena sa musí postarať o domácnosť a výchovu potomkov.
Sociálne normy a hodnoty – zmena hodnôt
Kultúra spoločnosti je komplexný celok, je to „súhrn duchovných a materiálnych hodnôt
vytvorených alebo vytváraných ľudstvom v celej jeho histórii.“ (Buchtelová a kol., 1997. s.
526). Kultúra sa prejavuje vo forme materiálnej (hmotné výtvory) a nemateriálnej. Medzi
nemateriálne môžeme zaradiť poznatky (vedecky potvrdené) a názory (subjektívne), hodnoty,
normy a iné schopnosti získané človekom ako členom spoločnosti (viď socializácia). Hodnoty,
hodnotové orientácie, sú predstavy ľudí, čo sa v danej spoločnosti pokladá za dobré a žiaduce
alebo naopak, nedobré a nežiaduce. Normy (sociálne) sú z pohľadu kultúry veľmi dôležité
prvky pre fungovanie spoločnosti. Bez týchto sociálnych noriem (môžeme to chápať aj ako
dohody) nie je v spoločnosti možná spolupráca. Normy určujú správanie človeka v určitej
-- 79 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
situácii. Osvojenie noriem sa deje počas výchovy, čo odborne sociológia nazýva socializáciou
a podľa definície psychológie je to obdobie rozvoja osobnosti. Z pohľadu sociológie hodnoty
a normy sú veľmi dôležitými prvkami kultúry, lebo k fungovaniu spoločnosti je treba, aby jej
členovia dodržiavali určité predpisy a normy. Podľa Durkheima (1984) je norma elementárny
prvok sociálnej existencie ľudstva. Na jednej strane sú normy spoločnosti a na strane druhej
správanie a konanie člena skupiny tak, aby jeho správanie podľa možnosti na 100 %
korešpondovalo s platnými normami spoločnosti. (Ondrejkovič, 1998). Nedodržiavaním
noriem sa stane správanie členov spoločnosti nevypočítateľným. Tým sa znemožňuje aj
spolupráca. Za porušenie normy vždy nasleduje sankcia.
Kultúrne hodnoty platné v našej spoločnosti nemusia byť platné v iných kultúrach. Pre
neustálu interakciu so svojím sociálnym prostredím prechádzajú neustálymi zmenami.
(Mareková, 2013). „Naše ideály sa neustále menia“ písal Fritz Bohnsack v roku 1996
a konštatoval, že v jeho krajine nastali veľké zmeny v uznávaní doteraz platných hodnôt.
Podľa neho pár desaťročí dozadu boli v spoločnosti uznávanými a rešpektovanými hodnotami,
normami, vlastnosti ako pokora, disciplína, plnenie povinností, spoľahlivosť, otvorenosť,
vernosť, presnosť, obetavosť pre dobro spoločnosti, skromnosť. Nemecká sociológia to
nazýva hodnoty povinností a prijatia. Nové hodnoty sa nazývajú „hodnoty sebarealizácie“.
Medzi také hodnoty patria neviazanosť, kreativita, pôžitkárstvo, sebarealizácia, okamžité
uspokojovanie svojich potrieb. „Nie každý to prijíma, ale väčšina spoločnosti podľa toho
žije“ hovorí Bohnsack (1996). Vo všeobecnosti existujú aj určité hodnoty a normy, ktoré boli,
sú a zrejme aj budú platné v každej spoločnosti a sú pomenované výrazom tabu. Vo väčšine
kultúr je tabu: incest, týranie detí a pod.. (Mareková, 2014).
Tabuľka 1
Staré hodnoty
(hodnoty povinnosti a prijatia)
Nové hodnoty (Bohnsack)
(hodnoty „sebarealizácie“)
Pokora
neviazanosť
Disciplína
kreativita
plnenie povinností
pôžitkárstvo
Spoľahlivosť
sebarealizácia
Otvorenosť
okamžité uspokojovanie svojich
potrieb
Vernosť
Presnosť
obetavosť pre dobro spoločnosti
Skromnosť
Zdroj: Mareková, 2014
-- 80 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
2 SOCIÁLNA IDENTITA
Identita z lat. identicus - totožný. Vo všeobecnosti je to jednota vnútorného psychického
života a jednania – tiež nazývaná autentickým bytím. Pojem používaný v rôznych
významových variantoch. E. H. Erikson (1955) to používa ako o podstatnom znaku
adolescencie, ktorá je spojená s otázkami ako: Kto som? Som dospelý? A. H. Maslow (1954)
v humanistickej psychológii to spája ako schopnosť byť tým, čím v skutočnosti som, t. j. sám
sebou. Je to snaha o sebarealizáciu. V sociálnej psychológii sa identita v širšom zmysle chápe
ako autentické bytie. Opakom toho je enautentické bytie teda pretvárka. Vo filozofickej
antropológii ju chápeme ako „život v pravde“. V sociológii o identite uvažuje R. G. Darendorf
(1950) a aj E. Goffman (1959). (Maříková, H., Petrusek, M.,Vodáková, A a kol.1996. str.
414).
Socializácia
Socializácia (z lat. socialis – družný, spojenecký, manželský), komplexný proces, v
priebehu ktorého sa človek ako biologický tvor stáva prostredníctvom sociálnej interakcie
a komunikácie s druhými sociálnymi bytosťami schopný správať sa ako člen určitej skupiny.
((Maříková, H., Petrusek,M.,Vodáková, A a kol.1996). Socializácia je celoživotný proces,
celoživotná interakcia jedinca so svojím prostredím. Osvojenie noriem sa deje počas výchovy,
čo sociológia odborne nazýva socializáciou, teda osvojenie si hodnôt a noriem spoločnosti
(zospoločenštenie). Podľa definície psychológie je to obdobie rozvoja osobnosti.
Dodržiavanie noriem sa deje často preto, že ľudia sa obávajú sankcií, ale môže to byť aj preto,
že tieto normy sú totožné s ich hodnotovou orientáciou (internalizácia), preto ich aj bez
akejkoľvek kontroly či sankcií dodržiavajú alebo odsudzujú osobu, ktorá ich nedodržiava.
(Mareková, 2013). Socializácia podľa Brima (1966) je proces, na základe ktorého jedinec
získava také vedomosti a zručnosti, schopnosti, ktoré mu umožňujú, aby sa stal viac-menej
užitočným členom rôznych skupín alebo spoločnosti.
Uvedomovanie si svojho Ja je proces a začína v ranom detskom veku. Je to proces, kedy
odlišujem seba od „druhých. Rozvoj našej osobnosti, nášho Ja, je proces, ktorý nás sprevádza
od nášho pôrodu, kedy ešte nič netušíme o spoločnosti, počas celého nášho života, ako píše
Parsons vo svojej publikácii ešte v roku 1956: „Príchod novorodenca na svet je pravidelne sa
opakujúca barbarská invázia, lebo novorodenec nemá ani najmenšiu potuchu o pravidlách a
normách spoločnosti, do ktorej sa narodil.“
Socializáciu už dlhšie obdobie pokladáme za kľúčový faktor, veľmi dôležitý prvok
fungovania spoločnosti a dôležitý atribút na dosiahnutie autentického bytia. Procesu
socializácie sa začal venovať Freud, podľa ktorého podstatou socializácie je podľa klasickej
psychoanalýzy potlačenie sociálnych a biologických pudov, pudovej sexuality a agresivity.
Vybudovanie kontroly impulzov. Podľa Hartmanna je socializácia proces osvojenia si
schopnosti prispôsobovať sa. Anglická empirická filozofia (Locke, Hobbes) ako aj Skinner
predpokladali, že človek sa socializuje výlučne na základe interakcie so svojím sociálnym
prostredím. Podľa sociálnej psychológie socializujeme sa vplyvom prostredia – učením sa.
Moderné teórie hovoria o učení sa rolí podľa očakávania spoločnosti. Samozrejme všetky
tieto faktory sú v neskoršom období rozhodujúce pre naše správanie sa, ktoré ale z pohľadu
profesie sociálneho pracovníka môže vytvárať aj nežiaduce správanie sa.
-- 81 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
3 ETNOCENTRIZMUS & PARTNERSTVO V KONTEXTE
SOCIÁLNEJ PRÁCE
Už v roku 1995 Musil reflektuje tento problém v dichotomii etnocentrizmus verzus
partnerství. Etnocentrizmus v jeho chápaní je tendencia stavu sociálnych pracovníkov
pristupovať ku klientom z pozície hodnotových orientácií a noriem. Kladie si otázku: „zda je
vůbec možné vykonávat nápomocné profese a neuplatňovat přitom nereflektovaně hodnotící
kritéria, specifika pro kulturu vlastní vrstvy nebo skupiny. Opakem etnocentrismu je
partnerství, jež v rámci této dichotomie znamená snahu podporovat „klienta“, aniž jsou
kladeny normativní a hodnotové podmínky této spolupráce.“ (Musil, 1995, In: Matoušek,
2001. str. 191).
Rodová socializácia
Rodová socializácia je celoživotný proces, prostredníctvom ktorého si osvojujeme
spoločenské hodnoty a normy vrátane tých, ktoré sa týkajú rodu. Rodovej socializácii sa
venujú rôzne teórie známe napr. ako:
- psychoanalytické teórie,
- teória sociálneho učenia,
- kognitívne vývojové teórie (teória genderových schém, teória optických skiel kultúry),
- a ďalšie.
Psychoanalytické teórie (napr. teórie identifikácie)sú reprezentované takými
osobnosťami akými sú napr. Sigmund Freud, Karen Horney, Erik Erikson, Nancy Chodorov a
ďalší. Jedným zo spoločných znakov a ústredným problémom tejto skupiny teórií je, že
chlapci sa musia duševne separovať(separačná úzkosť) od matiek, ale dievčatá tento proces
prežívať nemusia.
V teórii sociálneho učenia (Albert Bandura) získavajú deti rod dvojakým spôsobom:
- posilňovaním - teda odmenami za rodovo primerané správanie a trestami za rodovo
neprimerané správanie a modelovaním.
Kognitívne – vývojové teórie (Jean Piaget, Lawrence Kohlber a Sandra Bem) vychádzajú
z princípu, že deti vstrebávajú rod a rodové stereotypy v rámci svojho mentálneho úsilia
nachádzať poriadok v sociálnom prostredí, ktorý ich obklopuje. Deti majú prirodzený sklon
ku hľadaniu vzorcov a ako hovorí Bem (1993, s.112), vstrebávajú rod a akonáhle začnú
určité kategórie a pravidelnosti objavovať, spontánne v súlade s nimi vytvárajú predstavu
o vlastnom JA a súbor sociálnych rolí. Podľa teórie optických skiel kultúry, ktorá v sebe
zahrňuje i niektoré rysy sociálneho učenia, deti sú socializované tak, aby prijali rodovú optiku
(teda predpoklady týkajúce sa maskulinity a femininity).
Podľa Renzettiho (2012) prebieha rodová socializácia ako vedomé úsilie, ktoré posilňuje
rodové očakávanie explicitnými odmenami a trestami. Otázkou je, či je možná nesexistická
socializácia. K zmene by určite prispelo eliminovanie rodových stereotypov z výchovy a
vzdelávania a presadzovanie rodovo citlivého prístupu počas socializácie. Podľa niektorých
autorov cieľavedomá nesexistická socializácia rodičov má pozitívny vplyv na deti. (Renzetti,
2012).
-- 82 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
4 RODOVO CITLIVÉ/NECITLIVÉ PORADENSTVO
Pri poradenských službách často stereotypne a rozdielne vnímame a posudzujeme, keď je
žena alkoholičkou a keď je alkoholikom muž. Predpokladáme, že v starostlivosti o domácnosť
je kompetentná jedine žena, kým muž je v starostlivosti o domácnosť úplne nekompetentný.
Predpokladáme, že žena je zodpovedná za vedenie domácnosti a muž je výlučne zodpovedný
za živenie rodiny. Inak posudzujeme ženu, ktorá si robí kariéru, inak keď si robí kariéru muž.
(Mareková, 2013).
Rodovo citlivý jazyk
Slovenský jazyk rozlišuje mužský a ženský rod. Používa sa ale veľmi nedôsledne a často
sa používa pri oslovení dievčat a chlapcov v škole tzv. generické maskulínum – teda
oslovenie v mužskom rode, potvrdzujúc rodové stereotypy. Oslovením „žiaci“ potvrdzujeme
neviditeľnosť dievčat aj žien v spoločnosti. Učiteľky často používajú mužský rod aj vtedy,
keď hovoria o sebe: „som učiteľ“. Často badať nedôsledné používanie jazyka v inzerátoch pri
stanovovaní konkrétnych požiadaviek na pracovnú pozíciu. (Mareková, 2013).
Rodovo citlivý prístup v poradenstve
Pri rodovo citlivom prístupe ide o zohľadňovanie rodových aspektov, uplatňovanie
rodového hľadiska s cieľom predchádzať, zamedzovať a odstraňovať rodovú diskrimináciu.
Pri výchove nestačí len odstraňovať rodovú diskrimináciu, ale cieľom má byť slobodná
ľudská bytosť, ktorá si je vedomá svojich práv.
5 REPRODUKCIA (RODOVÝCH) STEREOTYPOV V SOCIÁLNEJ
PRÁCI
Sociálni pracovníci/pracovníčky majú tendenciu pristupovať ku klientovi z pozície
prijatých hodnotových orientácií a noriem. Pritom sociálne pracovníčky/pracovníci by mali
vychádzať pri výkone práce z princípu ľudských práv a sociálnej spravodlivosti. Niektoré
zo stereotypov existujúcich a používaných pri sociálno-právnej ochrane detí: automatické
predpokladanie znakov, vlastností, zodpovednosti u mužov a žien. Pri poradenských službách
často stereotypne a rozdielne vnímame a posudzujeme, keď alkoholovou závislosťou trpí žena
a keď muž. Predpokladáme, že v starostlivosti o domácnosť je kompetentná jedine žena, kým
muž je v starostlivosti o domácnosť úplne nekompetentný. Predpokladáme, že žena je
zodpovedná za vedenie domácnosti a muž je výlučne zodpovedný za živenie rodiny.
Vnímanie mužov a žien v spoločnosti ovplyvňujú rôzne faktory, najviac však naše hodnoty,
normy a zvyky osvojené počas socializácie, počas výchovy.
V spoločnosti stále prežívajúce stereotypy, platné, zaužívané pravidlá, písané aj nepísané
normy, hodnoty, hodnotové orientácie sa ľahko môžu stať diskriminujúce pre niektoré
skupiny osôb. Sociálni pracovníci a pracovníčky zo svojej profesionálnej právomoci
ovplyvňujú životné dráhy jedincov a môžu rodovo citlivým prístupom znižovať a rodovo
necitlivým prístupom zvyšovať zakorenenosť rodových stereotypov v bežnom živote.
Uplatňovanie rodového hľadiska a rovnosti príležitostí v sociálnej práci je v súlade s
hodnotami Európskej únie s legislatívou a je súčasťou Amsterdamskej zmluvy. (Mareková,
2012).
-- 83 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
6 DILEMA SOCIÁLNEJ PRÁCE NA SLOVENSKU
Sociálni pracovníci a pracovníčky majú presadzovať spoločenské normy sociokultúrne
(čo je obvyklé, dané) podľa očakávania spoločnosti, podľa tradícií, podľa normality, pričom
existuje možnosť diskriminácie. Paradoxne ale proti diskriminácii majú povinnosť zasahovať
(antidiskriminačný zákon). Keď sa pozrieme bližšie na pojem normalita zistíme, že normalita
je priemer alebo štatisticky najviac zastúpené. Argument v neprospech tohto faktu je iba
banalita, ako nákup oblečenia podľa konfekčných čísiel, kde jednotlivé miery oblečenia sa
vyrátali podľa štatistických meraní. Pri nákupe zisťujeme, že nie sme konfekčná veľkosť,
napriek štatistike, ktorá ukazuje, že by sme mali byť.
Sociálna práca musí neustále pružne reagovať na zmeny v spoločnosti, ponúkať pomoc
ale aj preventívne opatrenia. Problémom môže byť neschopnosť stotožniť sa s meniacimi sa
hodnotami a upustiť od tradícii a „normality“, a vykonávať svoju profesiu na základe
princípov ľudských práv a sociálnej spravodlivosti. (Mareková,2013).
Rodovo citlivá & rodovo necitlivá sociálna práca
Sociálni pracovníci a pracovníčky svoju prácu vykonávajú podľa noriem platných v
spoločnosti a práve v tomto naráža sociálna práca na problémy. V spoločnosti stále prežívajú
stereotypy, zaužívané (písané aj nepísané) normy a hodnotové orientácie, ktoré sa ľahko môžu
stať diskriminujúcimi pre niektoré skupiny osôb. Diskriminačná môže byť aj sociálna práca,
vykonávaná na základe týchto deterministických ideí, ako aj Etického kódexu sociálneho
pracovníka prijatého v roku 1997. Tento kódex je už málo aktuálny (porovnaj) Preambulu, v
ktorej sa píše: „sociálni pracovníci... sa riadia tiež normami, ktoré sami formulujú“) a
nezohľadňuje medzitým prijaté medzinárodné dokumenty. Etický kódex sociálneho
pracovníka má byť v súlade s hodnotami Európskej únie aj s legislatívou, ktorá je súčasťou
Amsterdamskej zmluvy. Nestereotypná, rodovo citlivá sociálna práca môže byť presadzovaná
len na základe dodržiavania ľudských práv a noriem, sociálnej spravodlivosti
a antidiskriminácie. (Mareková, 2013).
ZÁVER
V súčasnosti sú pomerne často prezentované názory podľa ktorých už žijeme v
postmodernej dobe t.j. v dobe, kedy platí „anything goes (alls?)“ (angl. všetko ide/sa hodí)
pričom je rešpektovaný princíp epistemologického/metodologického anarchizmu P.
Feyerabenda, ktorý odmieta existenciu privilegovanosti noriem. Podľa Feyerabenda sa vždy
nájdu fakty a okolnosti, v ktorých sa môžu hodiť, resp. zísť normy, štandardy a koncepcie
odmietané v iných podmienkach. Na jednej strane je pozitívne, že si slobodne môžeme
povedať svoj názor, šíriť slobodne informácie a myšlienky, ale spolu s pozitívnymi
informáciami sa rovnako šíria aj negatívne myšlienky a idey. Naše sociálne prostredie sa
zmenilo a vzdialili sme sa od svojho prirodzeného prostredia a spoločnosť sa stáva
nestabilnou. Je to stav, kedy staré normy a hodnoty už neplatia a nové ešte nie sú, čo je stav
známy ako anómia. Ruský chemik Ilya Prigogine (Nobelova cena 1977) skúmal novú
epistomologickú situáciu, skúmal vývoj modernej vedy. Podľa neho klasický model vedy
izoluje človeka ako poznávajúcu bytosť od prírody, čo spôsobuje nestabilitu. Tento model
musí byť nahradený modelom „novej aliancie“ v ktorom bude rehabilitovaný prirodzený svet.
Výskum nezvratných procesov, najmä v neizolovaných systémoch priviedol Prigogina k
záveru, že po prekročení určitého prahu nestability sa objavuje samoorganizácia, spontánna
aktivita nazývaná ako disipatívna organizácia. Rovnako funguje aj spoločnosť, ak pripúšťame,
-- 84 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
že jedinec prichádza na tento svet ako „tabula rasa“, tak si musíme uvedomiť, že socializácia
je kľúčový atribút pri modifikovaní osobnosti. Osobnosť má jedinečnú príležitosť vytvárať si
zdravé sociálne prostredie, kde môže prežívať autentické bytie. V tomto procese sa nedá
vyzdvihnúť dôležitosť socializácie, výchovy, rodiny a iné, lebo ako aj Jung píše: „K osobnosti
nemůže vychovat nikdo, kdo ji sám nemá. A nikoli dítě, nýbrž dospělý může dosáhnout
osobnosti jako zralého plodu životního výkonu zaměřeného na tento cíl. Neboť v dosažení
osobnosti netkví nic menšího, než co možná nejlepší rozvinutí celku určitého jednotlivce. Ani
nelze domyslet, jak nekonečné množství podmínek je k tomu zapotřebí splnit. K tomu je
potřeba celého lidského života se všemi jeho biologickými, sociálními a duchovními aspekty.
Osobnost je nejvyšší uskutečnění vrozené svéráznosti určité živé bytosti. Osobnosti je činem
největší životní odvahy, absolutního přitakání individuálně jsoucího a činem úspěšného
přizpůsobení univerzálně danému, za co možná největší svobody vlastního rozhodnutí.
Vychovat někoho k tomu se mi nezdá nepatrnou věcí.“ (Jung, 1961).
platných spoločenských noriem
očakávaní spoločnosti
Presadzovanie sociálnej práce
normalít
Rodovo necitlivá sociálna
práca na základe -
tradícií - stereotypov - zvykov
kódexu sociálnych pracovníkov (SR)
možnej diskriminácie
ľudských práv a noriem
sociálnej spravodlivosti
Rodovo citlivá sociálna
práca na základe -
medzinárodného kódexu sociálnej
práce
antidiskriminácie
Schéma: Rodovo citlivá & rodovo necitlivá sociálna práca
Zdroj: Mareková, 2013
-- 85 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Literatúra
[1] BEM, S.L.1993. The lenses of gender: transforming the debate on sexual inequality.New
Haven : Yale Univerzity press.
[2] BOHNSACK, F., LEBER, S. 1996. Sozial-Erziehung im Sozial-Verfall.Verlag : Beltz.
384 s. ISBN-10: 3407341016. ISBN-13: 978-3407341013.
[3] BRIM, O.G. (1966), Socialization after Childhood, Wiley, New York
[4] BUCHTELOVÁ,R. a kol. 2008. Slovník cudzích slov. 3. vydanie. Bratislava: Slovenské
pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, s. r. o. 2008. 1054 s. ISBN 978-80-10-01425-5.
[5] BÚTOROVÁ, Z. – FILADELFIOVÁ, J. – GURÁŇ, P. – GYÁRFÁSOVÁ, O. –
FARKAŠOVÁ, K. Rodová problematika na Slovensku. In: Mesežnikov, G. - Ivantyšin,
M (eds.): Slovensko 1998- 1999. Súhrnná správa o stave spoločnosti. Bratislava. Inštitút
pre verejné otázky, 1999. ISBN 80-89345-35-9.
[6] DURKHEIM,
E.
1984,
Erziehung,
Moralund
Gessellschaft.
Frankfurt
a M.Suhrkamp.1984
[7] ERIKSON, E.H. Identity and the Life Cycle. Psychological Issues 1959.I.)
[8] ETICKÝ KÓDEX SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA, 1997. ASPS. Žilina. In: MÁTEL,
Andrej a kol. Etika sociálnej práce. 2. doplnené a aktualizované vydanie. Bratislava:
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. 2012. Str. 251 - 253. ISBN
978-80-8132-045-3.
[9] Feyerabend, http://sk.wikipedia.org/wiki/Paul_Karl_Feyerabend
[10] HARTMANN,H.1958. Ego psychology and the problem of adaptation. Internetional
Universities Press , New York.
[11] JUNG, C.G., 1995. Člověk a duše. Praha : Academia, 1995. 277 s. ISBN 80-200-0543-9.
[12] MAREKOVÁ, H. 2012. Rodová rovnosť, rovnosť príležitostí a rodovo citlivá sociálna
práca. In: Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava: VŠZaSP sv.
Alžbety, 2012. 364 s. ISBN 978-80-8132-061-3.
[13] MAREKOVÁ, H. 2013. Glosár pojmov rodovej rovnosti, rovnosti príležitostí a rodovo
citlivej sociálnej práce pre sociálnych pracovníkov. Glossary of Gender Equality, Equa
Opportunities and Gender-Sensitive Social Workfor Social Workers. Vydavateľstvo
OLIVA, Trnava. ISBN 978-80-89332-16-8.
[14] MAREKOVÁ, H., 2014. Význam socializácie v optike rodovosti – rodov citlivý prístup
v praxi sociálnej práce, poradenstva a edukácie. In: Dončevová, S. (ed.) Zborník
príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie v Trnave. Najnovšie trendy a výzvy
európskeho výskumu v edukačných vedách. Fakulta sociálnych vied UCM v Trnave, s.
495 -503. ISBN 978-80-8105-567-6.
[15] MAŘÍKOVÁ, H., PETRUSEK, M., VODÁKOVÁ, A. 1996. Veľký sociologický slovník
I., II., Praha : Karolínum. ISBN 80-7184-164-1 (1. zväzok).
[16] MOŽNÝ, I., 1999. Sociologie rodiny, její vývoj, teorie a základní problemy. 1. Vydanie.
Praha : Sociologické nakladatelství, 1999. 250 s. ISBN 80-85850-75-3.
[17] MUSIL, L., 1995. Autoreferát. In: Matoušek, Oldřich. Základy sociálnej práce. Praha :
Vydavateľstvo Portál. 2001. str. 191. ISBN 80-7178-473-7.
[18] ONDREJKOVIČ, P.,1997. Úvod do sociológie výchovy. Bratislava: Veda. 1998. ISBN
80-224-0579-5.
[19] PARSONS, T and BALES, R.F. 1956. Family socialization and Interaction Process.
Routledge and Kegan Paul London.
[20] PRIGOGINE, I., http://sk.wikipedia.org/wiki/Ilya_Prigogine
[21] RENZETTI, C. M. – CURRAN, D. J. – MAIER, S. L. 2012. Women, Men and Society. 6.
vyd. London: Pearson Education Limited, 2012. 576 s. ISBN 978-020545959
-- 86 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[22] SZABÓ, D: 1997, OKRK, eloadás 1997 szeptember 25- én.
PhDr. Hermína Mareková, PhD.
VŠ DANUBIUS v Sladkovičove
Katedra SP
Na hlinách 9
917 00 Trnava
E-mail: [email protected]
-- 87 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 88 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
VI
RODOVÉ DIFERENCIE A ICH VZŤAH
K FENOMÉNU LITERÁRNOSTI SLOVO NA OBRANU MUŽOV
Gender differences and their Relationship to the Phenomenon of
Literacy - the Defence of Men
BRANISLAV MALÍK
Abstrakt
Autor sa v predkladanom texte pokúša pomenovať niektoré faktory, ktoré stavajú ženy a mužov proti sebe
a vyhrocujú medzirodový antagonizmus, čím negatívne ovplyvňujú aj celkové zdravie spoločnosti. Dekonštruuje
tiež tradičnú rodovú optiku, ktorou sa vzťahová oblasť medzi rodmi doposiaľ posudzovala. Vychádza tu
z určitých trendov, identifikovateľných v genéze feministickej kritiky androcentrizmu objektivizovaného
predovšetkým v relevantných literárnych a inštitucionálnych textoch. Medzi faktory ovplyvňujúce vytváranie
rodových diferencií následne radí fenomén fonetickej literárnosti. Niektoré mužskému subjektu pripisované
vlastnosti posudzované vo vzťahu k záujmovej sfére žien ako kolízne, vysvetľuje ako dôsledok jej formačného
vplyvu.
Kľúčové slová
Rodová rovnosť, diskriminácia, moc, fonetická literárnosť, literárny text, pravidlá signifikácie, mužský subjekt
Abstract
The author attempts to name some of the factors that place men and women against each other and strengthen
gender antagonism and thus influence negatively the health of whole society. He also deconstructs a traditional
gender point of view from which gender relations have so far been observed. He comes from certain trends that
can be identified in the genesis of feministic criticism of andocentrism objectified mainly in relevant literary and
institutionalised texts. He sees the phenomenon of phonetic literacy as one of the factors that influence the
creation of gender differences. The author perceives some of the qualities mainly identified with male subject
and often seen as colliding with the interests of women as a result of its formatting influence.
Key words
Gender equality, discrimination, power, phonetic literacy, literary text, rules of signification, male subject
ÚVOD
K
zdraviu spoločnosti prospievajú aj zdravé vzťahy medzi ľuďmi, vrátane
korektných vzťahov medzi mužmi a ženami. Ak sú uvedené vzťahy zaťažené
určitými animozitami, treba ich, pokiaľ je to možné, uvedenej záťaže zbaviť.
Osobitne v prípade, ak kritika mieri na nesprávneho adresáta a prípadná náprava na základe
chybne urobenej diagnózy môže daný stav ešte viac vyhrotiť, keďže z chybných
predpokladov sa zvyčajne robia i chybné závery. Na uvedený moment poukazuje i nemecký
-- 89 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
sociológ Ulrich Beck: „témy a konflikty spojené so vzťahom medzi mužmi a ženami nie sú len
tým, čím sa zdajú byť, totiž témami a konfliktami existujúcimi medzi mužmi a ženami“. (Beck,
2004, s. 174).
Z tohto pohľadu nemožno preto očakávať, že zásadnú zmenu v medzirodových vzťahoch
prinesie len apelácia na zmenu vedomia mužov a ním korigovanú sféru ich správania. Pokiaľ
nebudú príslušnú osvetu sprevádzať aj zodpovedajúce štrukturálne zmeny, výsledný efekt
môže byť sklamaním. Dnes je uvedený problém naliehavejší, ako kedykoľvek v minulosti.
Ako na to poukazuje Ulrich Beck, oslabenie tradície spôsobilo výrazné zmeny vo vedomí žien,
a to aj v náhľade na rodové nerovnosti, ktoré boli dovtedy vnímané len ako súčasť žitej,
a preto nikým nespochybňovanej tradície či ako pozostatok odznievajúcej minulosti. Dnes
však začínajú byť ženami vnímané ako nesamozrejmé a odporujúce súčasným
demokratizačným a civilizačným požiadavkám rovnosti, a teda aj niečím, čo sa negatívne
dotýka ich ľudskej dôstojnosti. I keď nespokojnosť s uvedenými pomermi primárne prepuká
v rovine vedomia, jej riešenie je možné len zmenou inštitucionálnych pomerov, ktoré ich
fakticky navodili. Ženy dnes veľmi citlivo vnímajú rozdiel medzi rétorikou rovnosti, resp.
„rovnosťou na papieri“, a faktickým stavom medzirodových vzťahov. Ako uvádza Beck,
vedomie v tomto prípade predbehlo reálne pomery. (2004, s. 162). Ženy prestávajú
akceptovať dané status quo, čo v konečnom dôsledku stavia mužov a ženy proti sebe.
Pre našu tému je dôležité aj to, že rodové nerovnosti a na nich postavená diskriminácia
žien, ako aj konfliktný potenciál medzi mužmi a ženami, nachádzajú svoje vyjadrenie aj
v deformovaných sociálnych vzťahoch a v následných sociálnych disfunkciách. V tomto
zmysle tvorí uvedená problematika aj neodmysliteľnú súčasť agendy sociálnej práce. Jej
participáciu na riešení uvedeného problému však nemožno zúžiť len na mechanické
uplatňovanie rodovo citlivého prístupu vo výkone sociálnej práce či v konkrétnej činnosti
sociálneho pracovníka. V nasledujúcom texte sa pokúsime naznačiť, kam by mali byť
uvedené zmeny orientované.
1 RODOVY IDENTIT MUŽA A ŽENY
To, že ženy sa od mužov odlišujú, je zrejmý fakt. Tento rozdiel dokáže intuitívne
postrehnúť každý. Ťažšie je už uvedenú odlišnosť uchopiť pojmovo. K takémuto rozlišovaniu
sa zvyčajne pristupuje vtedy, ak sa aktualizuje potreba vysvetliť pôvod na týchto diferenciách
postavených nerovností a prípadných neprávostí. V nasledujúcom texte sa pokúsime dôvodiť
v prospech tézy, že väčšina dnes existujúcich štruktúr, v prípade ktorých je možné vystopovať
ich preukázateľnú súvislosť s diskrimináciou žien, nie je organicky spätých s mužským
subjektom, ale v istom zmysle sú rodovo neutrálne. Ich zdanlivo nespochybniteľné spojenie
s mužským subjektom a ich vzájomná afinita, ešte neznamená, že muž je ich bezprostredným
strojcom, že sú bezprostredne vyvoditeľné z jeho prirodzenosti.7 Zášť voči mužom je falošnou
stopou. Resentiment je zbytočný luxus a míňa cieľ. I keď sa muž pôvodne podieľal na
inštalácii týchto pomerov, dnes je rovnako ich obeťou. Napriek tomu, že mocenskú asymetriu
7
V raných obdobiach ľudskej histórie rozhodujúcu úlohu zohrával rozdiel vo fyzickom vzraste a kondícii mužov
a žien. Ženy (spolu s deťmi a fyzicky menej disponovanými mužmi) patria do kategórie fyzicky slabších
jedincov zaujímajúcich v príslušnej spoločenskej hierarchii jej nižšie stupienky. Napríklad rozdiel priemerných
telesných hmotností mužov a žien činí až 20%. Uvedený rozdiel však stratil na svojej váhe vtedy, ak sa
v dôsledku určitých okolností zmiernila bezprostredná súvislosť medzi fyzickou silou a mocou. Takouto
udalosťou bol napríklad vynález dištančných zbraní (luk a šíp, kopia, prak), ktoré umožnili elimináciu
akéhokoľvek fyzicky disponovaného jedinca na diaľku. Rozdiely medzi mužmi a ženami však nie sú len vo
fyzickom vzraste či iných vrodených danostiach, ale majú aj svoje špecifické kultúrno-historické pozadie, ktoré
časom nadobúdalo pri distribúcii ľudských jedincov do daných rodových rámcov čoraz väčšiu váhu.
-- 90 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
medzi mužmi a ženami, s ktorou sa zvyčajne spájajú aj určité diskriminačné akty a praktiky,
je možné vnímať ako transhistorický fenomén, býva zväčša v každej dobe fundovaná odlišnou,
dobovo podmienenou konšteláciou viacerých faktorov.
Stanoviť rodový identikit muža a ženy je z mnohých príčin pomerne náročné.
Relevantnejšiu odpoveď na otázku kto je to muž, resp. žena získame nie analýzou
a skúmaním konkrétnych ľudských bytostí, ktoré sa vedome hlásia či sú podľa zaužívaných
dobových taxonómií priraďovaní k jednému či druhému antropologickému typu, ale aj
analýzou relevantných literárnych textov. Texty totiž sprostredkovávajú a integrujú bohatšiu
skúsenosť ako je schopný obsiahnuť jednotlivec ohraničený dosahom svojho sluchu, zraku
a kapacitou svojej pamäti. Svoju pozornosť preto primárne sústredíme na skúmanie diferencií
medzi textami, resp. spôsobmi ich tvorby a interpretácie, a nie na skúmanie bezprostredných
rozdielov medzi mužskými a ženskými telami, ich psychickými či kognitívnymi dispozíciami
alebo ich behaviorálnymi prejavmi. Takýto prístup umožní podchytiť aj tie rozdiely medzi
mužmi a ženami, ktoré prekračujú diferencie medzi pohlaviami. V tejto súvislosti sa dá
uvažovať o troch možných spôsoboch interpretácie literárnych textov, o troch možných
podobách feministického písania a čítania.
O profilových charakteristikách mužov a žien a povahe ich vzájomných vzťahov môžeme
usudzovať buď z bezprostrednej výpovednej roviny príslušného textu analyzovaných
literárnych diel alebo môžeme tieto danosti vyvodzovať z určitých mimotextových
predpokladov, ktoré sa v danom texte následne objektivizujú. Predpokladá sa tu, že
v relevantných textoch sa určitým spôsobom objektivizuje aj špecifická optika subjektov,
ktoré uvedenú látku stvárňujú (to znamená, že pohľad na určitú vec je aj rodovo dimenzovaný
a toto rodové hľadisko je aj z príslušných textov spätne rekonštruovateľné) a tiež aj určité
socio-kultúrne predpoklady. A je tu aj tretia možnosť – rodové charakteristiky
(charakteristiky pripisované jednotlivým rodom) sú rekonštruovateľné z určitých
diskurzívnych pravidiel podmieňujúcich nielen charakter príslušných textov, ale i textúru
ostatných dobových socio-kultúrnych fenoménov, vrátane rodovej identity.
2 FEMINISTICKÁ KRITIKA
Pre časť feministickej kritiky je príznačné, že si k exemplifikácii svojich postojov
prednostne vyberá tie literárne diela, v ktorých je žena prezentovaná ako obeť a muž ako
príčina jej nešťastia, alebo kde je žena v porovnaní s mužom v inferiórnom postavení. To, ako
sa to má so vzťahmi medzi mužmi a ženami, sa tu abstrahuje z obsahovej stránky príslušného
textu, t.j. z jeho bezprostrednej výpovednej roviny. Pre feministickú literárnu kritiku tohto
razenia je príznačné to, že prezentuje ženu ako obeť muža, ako objekt jeho mocenských hier,
že demaskuje muža ako strojcu jej neblahého osudu. Lexikálna analýza uvedených literárnych
diel (ale aj iných textových dokumentov, napríklad inštitucionálnych textov) sa zameriava na
odhaľovanie skrytého a zdokumentovanie otvoreného nepriateľstva voči ženám. Jej cieľom je
tiež zhromaždiť dôkazový materiál proti mužským autorom týchto písomností, resp. aktérom
určitých skutkov a rozhodnutí, teda proti konkrétnym literátom, vedcom, politikom, verejným
činiteľom a pod. Pri takomto čítaní nejde len o vypreparovanie určitých inkriminovaných
miest v príslušnom texte, ale aj o ich zosobnenie. Príslušný text, rozhodnutia či skutky sú tu
vnímané ako osobné postoje, presvedčenia a názory ich autorov, resp. ako ich individuálne
zlyhania a previnenia. Táto kritika sa preto zvyčajne pohybuje v rovine argumentácie typu ad
hominem a nezriedka i v rovine personalizácie vecných problémov. Takáto argumentácia je
nekorektná v podmienkach, keď neexistuje konsenzus v otázke pravidiel, ktoré by umožnili
adekvátne posúdiť, kedy a v akých prípadoch sa vecnými problémami stávajú i konkrétne
-- 91 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
osoby (konkrétne vlastné mená). 8 Takéto písanie resp. čítanie, najmä ak nadobúda určitý
rituálny charakter, má však aj napriek tomu predsa svoj nezanedbateľný význam. Cieľom
kritiky týchto textov je preniesť na jej aktérov rovnaké emočné rozpoloženie. Jeho úlohou je
stmeliť skupinu rovnako zmýšľajúcich, posilniť v nej puto solidarity, prípadne utvrdiť jej
bojového ducha. Z poznatkového arzenálu humánnej etológie je známe, že skupina sa
zjednocuje, ak je vystavená určitému vonkajšiemu nátlaku či ohrozeniu. Až takáto
sebaidentifikácia podnietená obrazom vonkajšieho nepriateľa je podmienkou homogenizácie
skupiny, umožňujúcej jej exponentom hovoriť a jednať v jej mene (napríklad v mene žien,
mužov a pod.). Výhodou kritiky medzirodových vzťahov a ich prípadnej mocenskej asymetrie,
ktoré sú zachytené v príslušných textoch je to, že nie je obmedzená počtom členov, ktorí sa na
tejto interakcii v danom čase a na danom mieste bezprostredne podieľajú. Využíva sa tu
schopnosť textov integrovať na diaľku. Texty umožňujú ľudí mobilizovať vo väčších
časových a priestorových reláciách. Jednou z nevýhod takejto homogenizácie skupín je to, že
sa utvárajú na princípe binárneho kódu. Identikit muža, resp. ženy je tu konštruovaný ako
určitá inverzia k svojmu proťajšku tak, že k určitej vlastnosti muža priradíme polárnu
vlastnosť ženy a naopak. Takto sa však o mužoch a ženách dozvieme len to, v čom sú
porovnateľní, nie to, v čom sú osobití, nesúmerateľní. Je to len identita, ktorá je vymedzená
negatívne – opozíciou voči žene, resp. mužovi.
Feministická kritika je však častejšie orientovaná iným smerom. Analýza textu nemá
menovite poukázať na konkrétnych exponentov sexizmu, rodovo podmienenej diskriminácie
alebo násilia, ale jej úlohou je zviditeľniť implicitné predpoklady generovania určitého typu
textov. Tento prístup teda prekračuje hranice daného textu. Interpretácia textu sa tu
neobmedzuje na jeho obsahovú rovinu, ani nehľadá jeho skryté „podtexty“, ale ide za text.
Tento pohyb však môže ísť po dvoch líniách. Buď sa klasicky pýtame na určité, tentoraz už
nie rýdzo osobnostné, ale rodovo podmienené predispozície autora preformujúce štruktúru
i obsah jeho textu či výpovede, t.j. úlohou tejto analýzy je identifikovať určité izomorfizmy
poukazujúce na prítomnosť určitých invariantných rodových charakteristík predurčujúcich
spôsob a špecifiká kompozície príslušného textu do určitého celku alebo sa toto pýtanie
orientuje na hľadanie istých kultúrno-historických predpokladov premietajúcich sa
a objektivizujúcich sa v artikulácii príslušných textov či stvárnenia iných artefaktov
vygenerovaných v ich rámci, vrátane rodových charakteristík subjektov, ktoré sa v uvedenom
diskurzívnom rámci nachádzajú.
Prvý prístup má poukázať na špecifiká ženského (mužského) subjektu. Jeho cieľom je
nájsť určité objektívne existujúce štruktúry, pomocou ktorých by sa dala uchopiť ženskosť,
resp. mužskosť, ktoré by tak umožnili viesť medzi nimi presnú deliacu hranicu. Sústreďuje sa
na hľadanie charakterových, psychických, kognitívnych, emocionálnych, habituálnych či
morálnych odlišností mužov a žien. Za takéto atributívne určenia mužského subjektu sa
najčastejšie považujú také charakteristiky, akými sú napríklad: intencionalita – jeho
predmetné zameranie, autonómnosť, mobilita a hybnosť, odosobnenosť či emočná stabilita.
Prístup k problematike uchopenia mužskosti, resp. ženskosti je tu rámcovaný metaforou oka.
Nejde o to, popísať čo vidí oko ženy, resp. oko muža, t.j. o to, čo bezprostredne leží v jeho
zornom poli. Ide o to, presmerovať tento pohľad (poznávaciu intenciu) na oko samotné,
nezávisle od toho, či je v jeho zornom poli scéna zobrazujúca bezprostredné utrpenie žien
zapríčinené mužmi alebo zdanlivo rodovo neutrálne obrazy. Pokiaľ máme v uvedených
súvislostiach hovoriť o špecifickosti ženského, resp. mužského pohľadu, nesmieme sa teda
8
V mnohých prípadoch totiž osoby nehovoria a nekonajú len vo svojom vlastnom mene, ale tlmočia názory,
resp. záujmy svojej zamestnávateľskej organizácie, prípadne artikulujú svoje vyjadrenia prizmou zažitých,
v tradícii petrifikovaných, a preto v mnohých prípadoch nereflektovaných schém.
-- 92 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
obmedziť len na bezprostrednú výpovednú rovinu príslušných literárnych diel, resp.
prvoplánovosť určitých skutkov či tvrdení. Predpokladá sa tu
teda, že v textoch
a výpovediach o svete je súčasne určitým spôsobom zakódovaná (v spôsobe, akým o ňom
vypovedá a akým fakty komponuje do určitej výpovede) i informácia o človeku, vrátane jeho
rodovej príslušnosti. I keď dané literárne dielo bezprostredne vypovedá o prírodnom,
sociálnom, či imaginárnom svete, robí to takým spôsobom, že tým zároveň dáva odpoveď i
na otázku kto je to človek, resp. kto je to muž, resp. kto je to žena. Účelom takéhoto čítania,
resp. kritiky príslušných textov, je zexplicitniť túto výpoveď skrytú za bezprostrednou
výpovednou rovinou daného textu. Z hľadiska tohto prístupu nie sú preto dôležité samotné
skutočnosti, o ktorých literárne dielo bezprostredne vypovedá. Po tejto stránke sa môžu
jednotlivé literárne diela značne líšiť. Čo však majú všetky z nich spoločné je to, že ich
kompozitné prvky sú tu štruktúrované do určitých príbehov či výpovedí podľa určitého
rodovo špecifického kľúča, predstavovaného predovšetkým určitými špecifickými
hodnotovými a kognitívnymi hľadiskami, odkrytím a špecifickou analýzou ktorých je možné
získať i určité relevantné poznatky o žene, resp. mužovi. Prvoplánová osnova textu tu teda nie
je dôležitá. Podstatným je, že literát/ka skladá tieto komponenty do určitého celku zväčša
podľa toho istého kľúča. Autor/ka tu teda postupuje analogicky ako imága niektorých druhov
potočníkov (Trichoptera), ktoré zbierajú úlomky rôznorodého materiálu, ktorý im ich životné
prostredie poskytuje a skladajú ich do presnej architektúry svojho vonkajšieho obalu. Tvar,
pôvod, povaha a spôsob spojenia týchto komponentov sú vzhľadom k tomuto výslednému
tvaru indiferentné. Tento „tvar“ zakódovaný v literárnych dielach sa však vyjavuje až v
priesečníku mnohých takýchto vyrozprávaných príbehov a sprístupňuje sa preto až v literatúre
a jej dejinách. Až na ich pozadí sa vyjavujú ostrejšie kontúry toho, kto tieto príbehy rozpráva
a fabuluje. Nejde tu teda ani tak o to, ako sa píše či hovorí (považovať napr. určitú metódu či
literárny žáner za identifikačný znak ženskej, resp. mužskej literatúry či filozofie nie je preto
najpríhodnejší spôsob jej vymedzenia), ani o to, o čom sa bezprostredne píše či hovorí (t.j.
napríklad literatúru a filozofiu ženských autoriek nerobia ženskou ani určité špecifické témy ich výber môže byť ľubovoľný). Tým identifikačným znakom a jednotiacim putom
zabezpečujúcim jej kontinuitu v nespočetnej variabilite jej možných tém, metód, štýlov a
žánrov je tá, resp. ten, kto tieto príbehy generuje. Literatúra z tohto pohľadu je teda vždy aj
výpoveďou o tom, kto resp. čo je to človek (muž, žena), prípadne o tom, cez aké rodovo
podmienené hodnoty, pojmové mapy a idey daný človek svet štruktúruje, prípadne čo človeka
(muža, ženu) k takto koncipovanej výpovedi pudí a motivuje.
Východiskom druhého prístupu opäť nie je bezprostredný text, ale jeho analýza má
rekonštruovať kultúrne a dobové predpoklady, ktoré sa pod jeho zrod nezmazateľne podpísali.
Táto línia sa vracia k prvej, nakoľko dobe a sociálnemu makroprostrediu sa pripisujú
maskulínne a androcentrické atribúty. Vychádza sa tu z predpokladu, že mužskosť je nielen
personifikovaná, ale i inštitucionalizovaná. Pre takýto systém, ktorý prostredníctvom
spoločenských, politických a ekonomických inštitúcii znevýhodňuje ženy, sa vo feministickej
literatúre zaužíval termín patriarchát.
A konečne, je možný i tretí variant feministickej literárnej kritiky. V nej nejde o kritiku
textov, ktoré sa negatívne dotýkajú ľudskej dôstojnosti, ani o kritiku ich autorov, ani
o rekonštruovanie rodovej identity literáta/ky a dokonca ani o mimotextové predpoklady
podmieňujúce generovanie určitého typu textu, ale o intenciu textu samotného – o jeho
lingvistické zdroje. Analýza textu má poukázať na predpoklady a pravidlá panujúcej
diskurzívnej praxe, ktoré v konečnom dôsledku zodpovedajú i za distribúciu ľudských
indivíduí do určitých typových rámcov. Podľa postštrukturalistov treba všetky životné formy
a ich textuálnu podobu posudzovať vo svetle vládnucich diskurzívnych praktík a pravidiel
-- 93 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
signifikácie. V centre pozornosti sú tu práve tieto formatívne a konštituujúce efekty
vládnuceho diskurzu. Michel Foucault bol tiež jedným z tých filozofov, ktorí spochybňovali
referenčnú funkciu jazyka. Podľa Foucaulta reprezentácia sveta človekom nie je nikdy
„nevinná“, keďže do nej vstupuje moc, ktorá selektuje a mocensky stabilizuje určité pravidlá
signifikácie. Do hry tu však vstupuje nielen moc, ktorá má schopnosť určovať uvedené
pravidlá, ale aj implicitná formačná moc kódov, v ktorých sú príslušné dobové diskurzy
kódované. Z uvedených dôvodov sa zameriame aj na fenomén fonetickej literárnosti a jeho
možný vplyv na formovanie rodovej identity. V tomto prípade sa uvedená kritika sústreďuje
na zviditeľnenie diskurzívnych pravidiel (kategoriálnych štruktúr a konceptuálnych rámcov),
umožňujúcich hovoriť o ľudských jedincoch ako o mužoch a ženách v určitých mocenských
súvislostiach. Tento typ analýzy ide za reflexiu zjavného, za samotný text. Tento pohyb však
neznamená, že sa ním približujeme k nejakému meritu veci, k nejakej doposiaľ skrytej
ultimatívnej skutočnosti. Nedostávame sa ním do tesnejšieho kontaktu s pravdou, t.j.
k vyjasneniu toho, ako sa to so vzťahmi medzi mužmi a ženami naozaj má, ale dozvieme sa
nanajvýš to, ako daná doba chápe poriadok a akými diskurzívnymi pravidlami resp.
mocenskými prostriedkami ho zabezpečuje.
Diverzita diskurzívnych formácií a následne aj životných foriem a pozícií, v ktorých sa
údel ženy či muža pohybuje, znemožňuje viesť presnú deliacu čiaru medzi jednotlivými
pohlaviami, resp. rodmi. V reáli niet čistých typov. Tie sú až výsledkom určitej projekcie.
Tento typus nemá svoj apriórne daný, jasne vyhranený ontologický status, ale je diskurzívne
konštruovaný. Nie je reprezentáciou, ale projekciou. To, prečo sa určitý typ diskurzu presadí
v konkurencii s jeho inými potenciálne existujúcimi modalitami, má v inej konštelácii
podmienok miesta a času vždy svoje osobité, na seba neredukovateľné príčiny. Nie je tu preto
vystopovateľná žiadna jednoznačná a priama súvislosť medzi vládnucim diskurzom
a mužským subjektom.
V reálnom svete nie sme nikdy konfrontovaní s ľudským telom ako takým, ale vždy len
s konkrétnymi telami – bielymi a čiernymi telami, chorými a zdravými telami, mužskými
a ženskými telami a pod. Dnes sa prijíma názor, že z týchto rozdielov primárne nevyplývajú
žiadne kultúrne a sociálne diferencie, ale je tomu naopak. Je to práve ich kultúrny a sociálny
status či určitý diskurzívny rámec, ktorý má rozhodujúcu konštitutívnu a formatívnu funkciu
pre formovanie a pochopenie fenoménu telesnosti, a to dokonca i takého atribútu akým je
príslušnosť k určitému rodu či pohlaviu. Spoločným menovateľom všetkých týchto
formatívnych faktorov je podľa M. Foucaulta moc. Primárne je to teda moc, čo vynáša verdikt
choroby, čo odchýlku kvalifikuje ako úchylku. A nie je to choroba, ktorá vedie k ostrakizácii,
ale ostrakizujúca moc stanovuje hranicu medzi zdravím a chorobou. Určujúcim faktorom
formujúcim chorého nie je teda jeho choroba, ale inštitúcia (moc). A obdobne je to aj
s mocenskou asymetriou medzi rodmi – nie rozdielnosť pohlaví predchádza dominancii, ale je
tomu naopak. Vlastnosť sama osebe nie je faktorom podnecujúcim ku vzniku diskriminácie či
k ostrakizácii jej nositeľa. Ako na to vo svojom diele Stigma poukázal americký sociológ
Erving Goffman, vlastnosť, ktorá stigmatizuje jeden typ jej nositeľa, môže naopak
potvrdzovať zvyčajnosť iného jej nositeľa. Odlišné postavenie žien a mužov, príslušníkov
rôznych rás a antropologických typov, zdravých a chorých v sieti sociálnych a mocenských
vzťahov nie je preto dôsledkom biologických, fyziologicko-anatomických odlišností medzi
nimi a nedá sa z nich bezprostredne vyvodiť ani nimi ospravedlniť. Určité, primárne
biologické či psychologické rozdiely, nadobúdajú svoju klasifikačnú silu až v určitých
podmienkach. Otázkou je, kedy a prečo určité odlišnosti prestávajú byť mocensky
neutrálnymi, kedy sa mení ich biologický a psychologický status na sociálny, prečo je táto
diferencia prenášaná zo súkromnej sféry do verejnej, kedy a prečo sa tieto rozdiely stávajú
-- 94 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
faktormi exklúzie, či nástrojom sociálnej a mocenskej stratifikácie. Moc sa teda prejavuje
tým, že nás uzatvára pod kuratelu určitých (napr. rodovo) ohraničených typových rámcov,
stráži ich hranice, zabraňuje mobilite medzi nimi a budí zdanie ich osudovosti.
To, že psychologickými alebo sociologickými výskumami získame alebo
z inštitucionálnych či bežných textov vypreparujeme určitý rodový identikit muža a že takto
získaný profil muža zodpovedá popisu páchateľa zodpovedného za neprávosti páchané na
ženách či prírode, nie je ešte dôkazom toho, že tieto zdanlivo rodovo viazané charakteristiky
majú esenciálny charakter, že sú endemickými črtami muža. Ak frekvencia určitých znakov
vykazuje určitú stálosť, nemusí to ešte nič hovoriť o nejakých trvalých charakteristikách
mužov či žien. Ako nemenné sa môžu javiť buď preto, že sa dlhodobo nemenia podmienky,
ktoré ich vznik podmienili alebo môže ísť aj o efekt formatívnych procesov socializácie,
enkulturácie, zdiscipliňovania alebo identifikácie. Úlohou (feministickej kritiky) je skôr tieto
formatívne štruktúry priviesť k reflexii, urobiť ich komunikovateľnými, učiniť z nevedomého
vedomé, aby sa dalo s uvedenou formou mocenskej manipulácie pracovať, pod čím
nerozumieme ani tak ich faktickú elimináciu, ale ich využitie vo svoj prospech a ich zapojenie
do presadzovania vlastných záujmov.
Existujúce problémy zaťažujúce vzťahy medzi mužmi a ženami by sa preto nemali riešiť
len v rámci tejto, rodovými rozdielmi vymedzenej, polarity. V týchto procesoch by nemalo ísť
napríklad len na jednoduché prehodenie výhybky z „mužsky“ dominovaných dejín myslenia
na „ženské“ myslenie (tentoraz už jedine správne a adekvátne „pravej“ povahe skutočnosti),
a ani nie o navodenie symetrie medzi nimi. Nemalo by tu teda ísť ani o alternatívu
k „mužskému“ svetu, ale skôr o alternatívu k „systému“, silové pole ktorého deformuje
vzájomné vzťahy mužov a žien. Snaha budovať si svoj vlastný ženský svet či diskurz ako
alternatívu či protiváhu k mužskému, je preto iluzórna a nič nerieši. Je výplodom toho istého
diskurzu, ktorý sa zvykne spájať s „mužskou“ perspektívou. Prekračovanie hraníc medzi
rodmi je považované za znečisťujúce, hroziace stratou identity, stratou mužskej, či ženskej
tváre. Z uvedených dôvodov preto ženy odmietajú na týchto „mužských“ štruktúrach
participovať. Namiesto toho, aby si tieto mocenské mechanizmy osedlali a využívali ich vo
svoj prospech, odmietajú ich ako „mužskú záležitosť“. K uvedenému odmietaniu sú tlačené aj
tým, že aj tam, kde si ženy osvojujú „mužskú“ rétoriku a používajú tie isté zbrane a ten istý
arzenál taktických prostriedkov, ktoré inak vystavujú ostrej kritike, je uvedený postup
odsudzovaný ako gól do vlastnej bránky. V skutočnosti je to však len prirodzená adaptácia na
aktuálne platné pravidlá hry, jedine v rámci ktorých možno na politickom kolbišti, na ktorom
sa dohadujú podmienky distribuovania moci, legálne vybojovať určitý podiel na nej. Na
druhej strane treba tiež zdôrazniť, že to nie sú pravidlá autorizované a presadzované mužmi.
Sú to pravidlá vygenerované konkrétnym inštitucionálnym prostredím. Zmena týchto
pravidiel a emancipáciu od nich nemožno preto dosiahnuť len medzirodovým vyjednávaním
či dialógom. Nie je to muž, kto vlastní ich prístupové kódy. Treba sa skôr sústrediť na
spriechodnenie dialógu medzi človekom a non humans. Ako zdôrazňuje sociológ Zdeněk
Konopásek, tieto neosobné štruktúry nie sú totiž len niečím trpným, len jednoduchým
nástrojom určeným k použitiu či zneužitiu. Non humans sú relatívne autonómnymi aktérmi
sociálneho života a nielen pasívnymi prostredníkmi, nie sú len médiom možného mocenského
pôsobenia určitého subjektu, ale samy sú takýmto subjektom (1998).
Takáto expozícia predmetnej problematiky ustálená v mainstreamovom feministickom
diskurze nie je šťastná aj v tom, že nabáda obe strany zaujímať obranné postoje. Vzdať sa
občianskej roly a (nielen subjektívne, ale i verejne) sa identifikovať ako muž, resp. ako žena.
Takýto prístup len reprodukuje túto polaritu i spolu s jej konfliktným potenciálom. Snaha
-- 95 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
brániť sa proti afirmatívnym účinkom „systému“ (nezávisle od toho či je tento
„systém“ reprezentovaný patriarchátom, určitým konkrétnym mechanizmom ekonomickej
produkcie alebo určitým diskurzívnym poriadkom) vytváraním jeho určitej protiváhy nemusí
byť najschodnejšou cestou k emancipácii. Prílišná inštitucionalizácia ženského hnutia by
mohla dokonca uvedený emancipačný proces úplne zablokovať, keďže by zvádzala k snahe
zachovávať status quo, keďže ten, kto „žije tím, aby potíral nepřítele, má zájem na tom, aby
nepřítel zůstal naživu.“ (Nietzsche, 2010, s. 243). V niektorých verziách feministickej kritiky
ešte stále vo vzťahu k moci prežívajú modelové schémy, ktoré mimo ich ideový rámec už
dávno doslúžili a stratili pri popise či modelovaní sociálnej skutočnosti svoju relevantnosť.
Patrí k nim napríklad tendencia lokalizovať zdroje či personifikovať pôvodcov týchto
nerovností, lokalizovať to, čo je difúzne a personifikovať to, čo je neosobnej povahy, snaha
hľadať demarkačnú čiaru medzi zdrojom moci a sférou jej vplyvu. Moc však v dnešnej
spoločnosti pôsobí prevažne zvnútra, nie z vonku. Tento problém sa preto nedá riešiť
prestrihnutím domnelých väzieb medzi zdrojom moci a objektom jej pôsobenia. Moc je vždy
prirodzenou súčasťou sociálnych praktík. Problémom teda nie je to, ako ju eliminovať, ale
ako ju kanalizovať, limitovať a dizajnovať, aby tieto dynamické interakcie neustrnuli v
nejakom hierarchickom systéme, aby sa natrvalo nezmenili v jednostranný vzťah nadvlády.
Mocenská asymetria medzi rodmi nie je transhistorický a transkulturálny fenomén. Aspoň
v tom zmysle nie, že nie je monofaktoriálne podmienená, ale za jej pretrvávanie zodpovedajú
vždy iné faktory V inej dobe a na inom mieste je vždy inak fundovaná, inak reprodukovaná.
I keď sa z kultúrnych fenoménov na prehlbovaní uvedenej cezúry medzi rodmi podieľali
viaceré fenomény, svoju pozornosť zameriame len na jeden z nich – fenomén fonetickej
literárnosti.
3 MUŽSKÝ SUBJEKT AKO MOŽNÝ DERIVÁT LITERÁRNOSTI
To, čo zvykneme nazývať mužskou perspektívou, vykazuje nápadne zhodné črty s tým,
čo mediológovia popisujú ako dôsledky formačných účinkov fonetickej literárnosti. Jej
formatívny vplyv nemožno redukovať na amplifikačný účinok exaltujúci niektoré vrodené,
rodovo podmienené predispozície mužov k mocenskej dominancii (napríklad ich fyzickú
prevahu či ich väčšiu ochotu ísť do rizika), ale sama zo seba vytvára predpoklady disponujúce
človeka, ktorý sa pod jej formačným vplyvom nachádza, k určitým špecifickým prejavom či
výkonom. V prípade fonetickej literárnosti teda do hry vstupuje úplne nový formatívny prvok
a následne aj zdroj polarizácie medzi rodmi. Fenomén literárnosti umožňuje prijateľným
spôsobom zodpovedať napríklad aj otázku, odkiaľ sa zobral mužom pripisovaný nárok na
objektivitu a neutrálnosť ich pohľadu na svet, prípadne ako sa stalo, že sa tento
spôsob legitimizácie „pravého“ a „skutočného“ etabloval ako univerzálny. I keď sa
feministkami najčastejšie ponúkaná odpoveď na túto otázku na prvý pohľad javí ako
najpravdepodobnejšia, bolo by príliš zjednodušujúce spájať tieto atribúty len s mužským
subjektom a jeho prirodzenými sklonmi, t.j. pokladať uvedené atribúty len za endemické
charakteristiky muža. Viac indícií smeruje k tomu, že ich objavenie súviselo s prechodom od
hovorového jazyka k jeho písanej podobe, t.j. že majú svoj pôvod v literárnosti. Keďže to bol
muž, komu bolo v dôsledku súhry určitých okolností umožnené osvojiť si písomnú podobu
jazyka ako prvému, prejavili sa tieto účinky primárne na ňom. Ženy, naopak, zostali na dlhý
čas uzavreté vo svete obrazov. Podľa Marshalla McLuhana fonetická abeceda znamenala
porušenie integrálneho vnímania sveta. Lineárny kód fonetickej abecedy nastavuje človeku
špecifický, dovtedy neznámy raster vnímania skutočnosti. Keď človek číta literárny text,
k jeho posolstvu sa dopracováva diachronicky – v postupnosti určitých zreťazených krokov –
písmeno za písmenom, slovo za slovom, vetu za vetou. Podobne ako písmená fonetickej
abecedy sekvenujú slovo a ním nesený význam, máme i my tendenciu analogicky rozkladať a
-- 96 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
sekvenovať skutočnosť. V tom spočíva odlišnosť znakov znakového písma, vyjadrujúcich
určitú označovanú entitu v celku, od fonetického písma, ktoré naopak skutočnosť analyticky
rozkladá. Lineárna štruktúra racionálneho života Západu je podľa McLuhana tiež jedným
z dôsledkov osvojenej fonetickej literárnosti. Lineárna postupnosť fonetickej abecedy sa
následne zmenila na všetko prenikajúcu formu psychickej a sociálnej organizácie a možno ju
vnímať aj ako prototyp „logického“ myslenia či výrobnej montážnej linky. Inak je to
s posolstvami sprostredkovanými obrazmi – v ich prípade je prístupné jednorázovým aktom
jeho nahliadnutia. Znamená to, že posolstvá sprostredkované plošnými kódmi majú
synchronický, nesprostredkúvajúci, t.j. „ahistorický“ charakter. (Flusser, 2002).
Ženy tiež nie sú orientované na abstraktné princípy, nárokujúce si na všeobecnú platnosť,
ale na kontext. Ich myslenie a konanie nie je odosobnené, ale vyznačuje sa citovou
zaangažovanosťou, účasťou. Muži svet posudzujú z hľadiska týchto abstraktných pojmov a
princípov. Dostávajú sa preto vždy do rozporu so skutočnosťou. Majú preto sklony
idealizovať ju a následne ju pretvárať na obraz týchto abstrakcií a ideálov. Ako vo svojom
fundamentálnom románe Muž bez vlastností poznamenáva Robert Musil – „prirodzenosť
muža nie je prirodzená, ale prírodu premieňajúca“. Mužský princíp sa preto vyznačuje tým,
že kladie nároky na život, ženský jeho akceptáciou. Ženy sú viac pragmatické, muži
doktrinálni a procedurálni. Muž má názor na život, žena si svoj názor žije. Z uvedeného sa
vyvodzuje i odlišný morálny status mužov a žien vyjadrený polaritou princípov starostlivosti
(ženská perspektíva) a spravodlivosti (mužská perspektíva).
Literárnosť mala na človeka a na spôsob akým vnímal a osvojoval si svet i niekoľko
ďalších významných formačných účinkov. Podľa Marshalla McLuhana písmo umožnilo
eliminovať „subjektivizmus“ a naučilo ľudí „neosobnému“ hľadisku. Bez spomínaného prvku
neosobnosti by sa nemohol objaviť ani fenomén vedeckého objektivizmu či machiavelistickej
štátovedy. Literárnosť a typografia umožnili človeku konať neosobne, dali mu schopnosť
„akcie bez reakcie“, to znamená bez vtiahnutosti a emocionálnej zaangažovanosti. McLuhan v
tom vidí i hlavný zdroj moci a efektivity Západu. Bez tohto odlúčenia činov a pocitov by
ľudia boli nerozhodní a váhaví. (1991, s. 164). Z rozhodovacích procesov tým boli
odfiltrované také komplikujúce okolnosti a také rozhodovací proces sťažujúce prvky, akými
dovtedy boli tradícia, hlas svedomia, emocionalita či morálne pohnútky. Od tejto chvíle sa
mohol človek začať skrývať za vyjadrenia „tu to stojí napísané - čierne na bielom“, „zákon je
zákon“, „predpis nepustí“ a pod. Ak by sa napríklad pracovník zainteresovaný na
rozdeľovaní sociálnej pomoci ľuďom v núdzi v každom takomto jednotlivom prípade osobne
angažoval a prejavoval takémuto človeku svoju emocionálnu účasť, nieslo by to so sebou
množstvo rizík a negatív. Jednak by veľmi skoro „vyhorel“ a jeho práca by sa vyznačovala
príliš nízkou efektivitou. Aby k uvedeným dôsledkom neprišlo, pomáha mu v tom systém
neosobných pravidiel a predpisov, na ktoré sa pri výkone svojej práce môže odvolávať.
Byrokratický systém (t.j. viazanosť každého úkonu a výkonu na jeho súladnosť s úradne
predpísanými regulami a postupmi) je v tomto prípade veľmi efektívny spôsob, ako chrániť
ľudí podieľajúcich sa na jeho prevádzke pred emocionálnou vybudenosťou a preťaženosťou či
pred pocitmi viny. Literárnosťou možno teda zdôvodniť i takú mužskému subjektu
pripisovanú vlastnosť, akou je jeho akcieschopnosť, schopnosť jeho vôle bezprostredne
prechádzať do činu. Fonetická literárnosť prispela aj k vzniku ďalšieho dualizmu. Podľa
médiológa Marshalla McLuhana „Převod sluchových termínů do zrakové podoby vedl ke
vzniku vnitřního života, jímž se člověk odloučil od zevního světa a částečně i od svých
vlastních smyslů….“ (2008, s. 264). Následný vzrast autonómnosti vlastného vnútorného
sveta človeka umožnil reflektovať svet v jeho predmetnosti, vytvoriť si k nemu určitý
vonkajškový vzťah a tým získať určitý odstup nielen od sveta, ale aj od svojho životného
procesu. Práve toto rozlíšenie umožnilo človeku pristúpiť k prírode, k svojmu vlastnému
ľudskému svetu i vlastnému telu ako k predmetu. Literárnosť teda vysvetľuje i ďalší dôležitý
-- 97 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
atribút tzv. mužského myslenia, ktorým je intencionalita, jeho predmetné zameranie. Keďže
v dôsledku určitých okolností si literárnosť ako prví osvojili muži 9 , uvedenou devízou sa
spočiatku vyznačovali len oni, a naopak - ženy na rozdiel od mužov, zostali k svetu pripútané.
Aj to je dôvod prečo boli ženy viac „in“ a muži zase „out“, prečo boli ženy viac „centrické“
a muži zase viac „excentrickými“. A vysvetľuje to aj to, prečo ženy spočiatku neboli
„hýbateľkami“. Tento moment má však i svoju druhú stránku. Má za následok určité
vykorenenie muža. Muž je nútený hľadať nové základy, novú pevnú pôdu pod nohami. To sa
pokladá tiež za jeden z hlavných motívov jeho kultúrotvorných aktivít. Muž prináša na svet
neprirodzenosť, umelosť. I autonómnosť kvalifikovaná ako mužský atribút pramení z tejto
jeho vydelenosti, oddelenosti. Tá je tiež jednou z možných príčin jeho väčšej mobility
a hybnosti. Vnútrosvetskosť ženy, jej kontextovosť a vtiahnutosť sú príčinou toho, prečo je
žena s prírodou viac spriaznenejšia ako muž. Žena tieto zásahy do prírody zakúša ako zásahy
do vlastného tela. Ujma prírody je i jej vlastnou ujmou. Žena si vďaka tomuto spojeniu
zachovala citlivosť, senzitivitu, muž je naproti tomu anestetizovaný - jeho pupočná šnúra,
ktorá ho spájala s telom prírody bola pretrhnutá.
Ako už bolo povedané, devízou, ktorá to všetko umožnila, bola fonetická literárnosť. Bol
to tiež muž, ktorý mal ako prvý možnosť zbierať a využívať jej plody. Ženám určité okolnosti
doposiaľ bránili v prístupe na túto pôdu. Táto exklúzia však nie je osudová, ale len dočasná.
Príroda síce ženám kedysi zabránila vstúpiť na jej pôdu spolu s mužmi, kultúra im ho však
dnes umožňuje. Kultúra vytvára predpoklady, aby sa napríklad aj ostrakizujúce aspekty
materstva stali v dohľadnej dobe bezpredmetnými. Z uvedeného vyplýva napríklad aj to, že
jedným z predpokladov emancipácie žien tzv. tretieho sveta, je umožniť týmto ženám prístup
k alfabetizácii a ku vzdelaniu.10 A to nielen preto, že im to otvorí viac možností uplatniť sa na
trhu práce, a tým dosiahnuť ekonomickú nezávislosť, ale najmä preto, že osvojenie (napr.
lineárneho kódu fonetickej abecedy) im otvorí novú perspektívu a umožní prebudovať ich
vzťahovú oblasť k svetu.
ZÁVER
Dualizmus medzi rodmi je fakt. Avšak to, že sa z tohto dualizmu robia určité, pre ženy
nepriaznivé závery, je už artefakt. Uvažovanie o ľudských indivíduách v rámci koncepcií
mužskosti a ženskosti v kontexte verejnej sféry má zvyčajne preukázateľný politický
a ideologický podtón. Je veľa spôsobov ako byť človekom, a teda aj veľa spôsobov ako byť
ženou/mužom. Rozdiely medzi indivíduami sú väčšie ako rozdiely medzi pohlaviami či
diferencie medzi rodmi. Dajú sa predstaviť i okolnosti, keď rozdiely medzi pohlaviami stratia
terajšiu sociálnu a mocenskú relevantnosť, keď tieto diferencie prestanú hrať podstatnú úlohu
v procesoch delegovania moci, deľby práce či v redistribučných procesoch a teda aj časy,
keď sa na skutočnosť už nebude nazerať rodovou optikou. Samozrejme, že i za takýchto
idealizujúcich predpokladov by si mal človek (spoločne muži i ženy) zachovať patričnú
bdelosť a ostražitosť, aby sa tento útek z jednej formy diskriminácie nestal len cestou do
ďalšieho väzenia. Za úlohu sociálnej práce považujeme preto (v spolupráci s inými vednými
disciplínami a zložkami kultúry) dosiahnuť stav, keď už nebudú ženy a muži stavaní proti
sebe, ale spoločne sa postavia proti sociálno-ekonomickým pomerom, ktoré ich vzájomný
antagonizmus živia a deformujú ich vzájomné vzťahy. Spolu s tým je nevyhnutné dosiahnuť
aj to, aby sa vnímanie sveta mužov i žien pretínalo v určitej spoločnej perspektíve a prestali
9
Svoju úlohu tu zohrali najmä ostrakizujúce aspekty materstva a ním redukovaná sféra voľného času žien.
V Miléniovej deklarácii sa napríklad uvádza aj nasledujúci údaj: V roku 1998 113 miliónov detí nemalo
prístup k základnému vzdelaniu. 97% z nich žilo v rozvojových krajinách a 60% z nich boli dievčatá. A tiež:
Dve tretiny z 880 miliónov negramotných sú ženy.
10
-- 98 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
tým žiť v diametrálne odlišných svetoch. Ich spoločnému emancipačnému úsiliu musí totiž
najprv predchádzať spoločná reč.
Literatúra
[1] BECK, U. 2004. Riziková společnost. Na cestě k jiné moderně. Praha : SLON, 431 s.
ISBN 80-86429-32-6.
[2] FLUSSER, V. 2002. Komunikológia. Bratislava : Mediálny inštitút v Bratislave, 255 s.
ISBN 80-9687-700-3.
[3] KONOPÁSEK, Z. 1998. Estetika sociálního státu. Praha : G + G, 341 s. ISBN 80-8610314-5.
[4] McLUHAN, M. 2008. Člověk, média a elektronická kultura. Brno : Jota, 415 s. ISBN
978-80-7217-128-6.
[5] McLUHAN, M. 1991. Jak rozumět médiím. Praha : Odeon, 352 s. ISBN 80-207-0296-2.
[6] NIETZSCHE, F. 2010. Lidské, příliš lidské I. Praha : Oioymenh, 286 s. ISBN 978-807298-404-6.
PhDr. Branislav Malík, PhD.
Fakulta sociálnych štúdií
Vysokej školy Danubius
Richterova 1171
925 21 Sládkovičovo
-- 99 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 100 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
VII
SOCIÁLNE ZDRAVIE VERZUS
RIZIKOVÉ SPRÁVANIE SA
ŽIAKOV S MENTÁLNYM
POSTIHNUTÍM
Social health versus risk behaviour of pupils with intellectual disabilities
MONIKA ŠULOVSKÁ
Abstrakt
Príspevok sa zaoberá problematikou rizikového správania sa žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia
vo veku 11. - 15. rokov. Analyzuje prehlbovanie problémov súvisiacich s užívaním návykových látok a zároveň
poukazuje na spoločensky najpodceňovanejšiu kategóriu - závislosť od internetu. Uvedené poznatky vychádzajú
zo skúseností z viacročnej praxe autora a zároveň sú podložené výsledkami výskumných riešení realizovanými
u týchto jednotlivcov.
Kľúčové slová
Rizikové správanie, návykové látky, nelátkové závislosti, predispozície, žiak s mentálnym postihnutím
Abstract
The article deals with problematic of risk behaviour of pupils with mild degree of mental disability aged 11 – 15
years. It analyses increasing problems related to substance use, and also points out socially most underestimated
category – internet addiction. These findings are based on the author´s multiple years experience and they are
also supported by the results of research solutions realised in these individuals.
Keywords
Risk behaviour, substances, non substance addictions, predispositions, pupil with intellectual disability
1 AKTUÁLNY STAV VÝSKUMNÉHO RIEŠENIA
V
posledných rokoch zaznamenávame nárast problémového správania žiakov
základných škôl. Celkové rozšírenie problémového správania u jednotlivcov
s mentálnym postihnutím v detstve sa podľa Emersona (2008) zvyšuje s vekom
a vrchol dosahuje okolo 15. roku života, potom slabne. Dieťa s mentálnym postihnutím si
začína postupne uvedomovať rôzne obmedzenia, ktoré vyplývajú z jeho postihnutia. Pokiaľ
nenachádza svoju rolu vo svete, môže na danú situáciu reagovať rôznymi obrannými
-- 101 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
mechanizmami, ktoré môžu ohroziť jeho sociálne zdravie - deformovať vývin osobnosti
a vzťahy s okolím. Z depistážneho prieskumu, realizovaného Výskumným ústavom detskej
psychológie a patopsychológie v Bratislave v roku 2013 v 75% ZŠ v siedmich krajoch SR (s
výnimkou Bratislavského), vyberáme, že až 56% žiakov má poruchy v správaní (impulzívne
konanie, negativistické postoje a inklinovanie žiakov k problémovým skupinám). Podľa
triednych učiteľov každý desiaty žiak ZŠ má skúsenosti s fajčením, každý dvadsiaty s pitím
alkoholu, z problémových žiakov bolo 4,1% vyšetrovaných aspoň raz na polícii a u 621
žiakov bola preukázaná trestná činnosť. Najvyšší počet problémových žiakov je v Košickom
kraji (52,1%), Prešovskom (50,7%) a 33,1% v Banskobystrickom . (SITA, 2014).
Sledovanie drogového problému a odhad trendov u žiakov 5. - 9. ročníka ZŠ pravidelne
v 4.-ročných intervaloch od roku 1994 monitoruje Úrad verejného zdravotníctva v SR v rámci
školského prieskumu TAD1 (Tabak, alkohol a drogy). Ďalší monitoring u 15. - 16. ročných
žiakov realizuje od roku 1995 v pravidelných 4.-ročných intervaloch ESPAD (The European
School Survey on Alcohol and Other Drugs - Európsky školský prieskum o alkohole a iných
drogách). Vek prvej skúsenosti s legálnymi drogami podľa TAD1 sa pohybuje okolo 10
rokov a nedarí sa ho odsunúť do vyššieho veku. V roku 2011 (ESPAD) sa k užívaniu
nelegálnych drog v SR priznalo 28% žiakov v priemernom veku 15,8 roka. Slovensko
zároveň patrí ku krajinám s vysokým výskytom fajčenia (39%) u 15.-16. ročných žiakov. Pri
alkohole sa prejavuje nárast, a to aj v najrizikovejších spôsoboch pitia (tzv. nárazové pitie), s
cieľom čo najrýchlejšie sa opiť. Za posledných 30 dní sa minimálne raz opilo 26%
slovenských chlapcov a pätina slovenských dievčat vo veku 15. – 16. rokov.
Používanie nových informačných a komunikačných technológií so sebou prináša určité
riziká, ktorých spektrum je v skutočnosti veľmi široké. Deti sa stávajú technologicky zručné,
zároveň sa však u nich prejavuje agresivita, hráčska závislosť. Každé tretie dieťa v staršom
školskom veku prijalo cez mobil vulgárnu SMS a každé piate obrázok či video s rovnako
nevhodným obsahom. Dieťa vo veku 8-11 rokov strávi denne na internete v priemere 1,5
hodiny a vo veku 12-15 rokov je to už 2,5 hodiny. Každé štvrté dieťa je ohrozené závislosťou
od internetu, mobilu, televízie, počítača či tabletu. Takmer každé druhé dieťa (pri deťoch
v staršom školskom veku až 82%) chatuje na sociálnych sieťach. Tretina detí v staršom
školskom veku chatuje s neznámymi ľuďmi, ktorých pozná len z internetu. Deti sa bežne
zabávajú nahrávaním a zverejňovaním rôznych, často chúlostivých videozáznamov. V roku
2008 si takéto videá natáčalo 23%, v roku 2012 už 34% (vo veku 8-11 rokov) a 55% vo veku
12-15 rokov. Pribúda čoraz viac detí, ktoré pozerali filmy či fotografie, ktoré zobrazujú
agresivitu. V roku 2008 ich bolo 32% a 39% malo skúsenosti s pozeraním erotických filmov.
V roku 2012 si vulgárne filmy pozrelo 42% detí vo veku 8 až 11 rokov a 57% vo veku 12 –
15 rokov. 20% 12. – 15. ročných detí si do svojho mobilu stiahlo neslušný obrázok. Závislosť
od internetu patrí medzi nelátkové návykové choroby, ktoré sa na Slovensku liečia od roku
2006. Je ohrozené každé štvrté dieťa. (www.e-deti.sk).
Podľa Matouška (1998) je rizikové a problémové správanie súborom pozorovateľných
a spravidla merateľných prejavov žiaka na známe a identifikované sociálne situácie, ktoré
vedú k ohrozeniu jeho integrity, alebo sociálnych vzťahov k širšiemu prostrediu. Pojem
rizikové správanie však podľa viacerých autorov nemožno jednoznačne vymedziť, nakoľko
zahŕňa široké spektrum prejavov správania.
Vo vzťahu k sociálnym normám sa stotožňujeme s Ondrejkovičom (2009), ktorý
správanie člení na konformné (sociálne správanie v súlade s normami spoločnosti),
-- 102 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
nonkonformné (nápadné, provokujúce správanie, ktoré je ešte v rámci tolerančného limitu, je
ešte spoločensky akceptovateľné) a deviantné (odchylné od normality). Deviantné správanie
ďalej člení na disociálne (neprispôsobivé, nespoločenské), asociálne (nespoločenské
správanie, nezodpovedajúce normám danej spoločnosti, ktoré ešte nemá úroveň ničenia
hodnôt) až antisociálne (uvedomované protispoločenské správanie), delikventné a kriminálne
(vzťahujúce sa na trestný čin – krádeže, vraždy...).
Závislostné správanie látkovej a nelátkovej povahy patrí podľa autorov Fisher, Škoda
(2009), Ondrejkovič (2009), Matula (2001), Hupková (2009b) medzi najzávažnejšie. Nami
riešenú problematiku (závislosť od návykových látok a internetovú závislosť) priblížime
vychádzajúc z 10. revízie Medzinárodnej klasifikácie chorôb platnej na Slovensku od
1.1.1994 (ďalej MKCH-10).
Tabuľka1 Typy závislostí podľa MKCH-10
KÓD SLOVNÉ OZNAČENIE
F10
Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím alkoholu
F11
Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím opiátov
F 12
Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím kanabinoidov (marihuana, hašiš)
F 13
Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím sedatív alebo hypnotík
F 14
Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím kokaínu
F 15
Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím iných stimulujúcich látok vrátane kofeínu
F 16
Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím halucinogénov
F 17
Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím tabaku
F 18
Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím prchavých rozpúšťadiel
F 19
Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím viacerých drog a iných psychoaktívnych
látok
(zdroj: http://data.nczisk.sk/old/infozz/mkch/mkch-10/cast0500.pdf )
Podľa MKCH-10 sa problematika závislostí od psychoaktívnych látok uvádza v V.
kapitole – Duševné poruchy a poruchy správania, v časti nazvanej Poruchy psychiky
a správania zapríčinené užitím (užívaním) psychoaktívnych látok (Tabuľka 1). Uvádza sa tu
štvormiestna (štvorznaková) alfanumerická schéma – prvý znak je veľké písmeno (v našom
prípade F, ktoré znamená duševné poruchy a poruchy správania), ďalšie tri znaky sú číslice
(prvá číslica je 1 a znamená vyvolanie uvedených porúch užívaním psychoaktívnych látok,
druhá číslica udáva príslušnú látku.
-- 103 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Diagnóza závislosti na internete nebola Svetovou zdravotníckou organizáciou ani
Americkou psychiatrickou asociáciou oficiálne zaradená do diagnostických tabuliek, tak ako
je to u závislostí na návykových látkach. Rizikové správanie vo vzťahu k internetu sa
odporúča zaraďovať medzi návykové a impulzívne poruchy (F63.8). Benkovič (2008) vidí
podobnosť v zatiaľ najznámejšej nelátkovej závislosti, poruche návykov a impulzov patologickému hráčstvu (F63.0). Pod diagnózou návykové a impulzívne poruchy v zmysle
MKCH-10 rozumieme poruchy maladaptívneho správania, kde osoba opakovane zlyháva v
snahe odolať impulzom a takto sa správať s úvodným obdobím napätia a pocitom uvoľnenia v
čase činu.
Na označenie tohto sociálnopatologického javu s jasným závislostným aspektom dodnes
nie je podľa Hupkovej, Liberčanovej (2012) ustálená ani jednotná terminológia. Používajú sa
odlišné názvy ako napríklad závislosť od internetu (angl. internet addiction) alebo aj
problémové používanie internetu (angl. internet pathological use).
Avšak my sa skôr prikláňame k tvrdeniu Nešpora (2011), že závislosť od internetu má
veľa spoločného práve so závislosťou od návykových látok, kedy sa definitívna diagnóza
závislosti stanoví iba vtedy, ak v priebehu posledného roka došlo k výskytu troch alebo
viacerých z nasledovných znakov:
-
-
silná túžba alebo pocit nutkania užívať látku,
problémy v sebaovládaní pri užívaní látky, a to ak ide o začiatok a ukončenie užívania
alebo o množstvo látky,
telesný odvykací stav, pri ktorom je látka užívaná s úmyslom zmenšiť príznaky
vyvolané predchádzajúcim užívaním tejto látky, prípadne dochádza k odvykaciemu
stavu, ktorý je typický pre konkrétnu látku,
vzrast tolerancie k účinku látky, zvyšovanie dávok látky, aby sa dosiahol účinok
pôvodne vyvolaný nižšími dávkami,
postupné zanedbávanie iných záľub alebo záujmov v prospech užívanej
psychoaktívnej látky a zvýšené množstvo času k získaniu alebo užívaniu látky, alebo
zotavovanie sa z jej účinku,
pokračovanie v jej užívaní napriek jasným dôkazom o zjavne škodlivých následkoch:
poškodenie pečene nadmerným pitím alkoholu, depresívne stavy vyplývajúce z
nadmerného užívania látok alebo toxické poškodenie myslenia.
Necháme na čitateľa posúdiť analógiu závislosti od internetu a závislosti od
psychoaktívnych látok v týchto uvedených šiestich základných znakoch.
Považujeme za dôležité uviesť špecifické znaky posúdenia ohrozenosti závislosťou od
internetu u detí:
voľný čas trávi prevažne online alebo hraním počítačových hier,
nezaujíma sa už o iné aktivity,
venuje sa radšej počítaču než rodine alebo kamarátom,
stráca kamarátov a zhoršujú sa mu výsledky v škole,
jedáva pri počítači či zabúda pravidelne jesť,
nachádza nových kamarátov len v online svete,
stráca prehľad o čase, ktorý trávi online,
prestáva sa o seba starať, zanedbáva osobnú hygienu,
-- 104 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
rozpráva stále len o tom, čo zažíva v online svete alebo hrách,
prekračuje limit, ktorý sme mu stanovili na používanie počítača,
reaguje podráždene alebo až agresívne, ak sa mu zakáže ísť na počítač,
keď nie je online, má abstinenčné príznaky ako úzkosť, nepokoj, triašku rúk. (www.edeti.sk).
Diagnostické kritériá problémového používania internetu podľa Youngovej (1998, cit.
Hupkovou, Liberčanovou, 2012), modifikované Beardom a Wolfom (2001, cit. Hupkovou,
Liberčanovou, 2012) určujú, že na diagnostiku závislosti od internetu musí byť prítomných
všetkých päť nasledujúcich príznakov.
zaujatie internetom (premýšľanie o predchádzajúcich aktivitách na internete alebo o
tých budúcich),
potreba používať internet v čoraz dlhších časových úsekoch, aby človek dosiahol
uspokojenie,
opakovaná neúspešná snaha kontrolovať, prerušiť alebo zastaviť používanie internetu,
nepokoj alebo podráždenosť pri pokuse prerušiť alebo vzdať sa používania internetu,
prekračovanie pôvodne plánovaného času pripojenia do internetu.
Zároveň musí byť prítomný aspoň jeden z nasledujúcich príznakov:
1. v dôsledku používania internetu ohrozenie alebo riskovanie straty dôležitého vzťahu,
zamestnania alebo príležitostí v kariére,
2. klamanie členom rodiny, terapeutom alebo ďalším blízkym osobám na zastieranie
nadmerného používania internetu,
3. používanie internetu ako spôsobu úteku od problémov alebo snaha zbaviť sa
dystrofickej nálady (napr. pocitu bezmocnosti, viny, úzkosti, a depresie).
V závere tejto časti uvádzame fakt, že spoločnosť je k používaniu informačných a
komunikačných prostriedkov veľmi tolerantná a neuvedomuje si závažnosť možného
ohrozenia (ako je to v prípade látkových závislostí). Z výskumu (www.e-deti.sk) vyplynulo,
že deti nevnímajú samy seba ako závislé od internetu, počítača, či mobilu. O závislosti možno
podľa nich uvažovať až vtedy, ak na počítači trávia 10 hodín denne.
3 SOCIÁLNE PROSTREDIE AKO FAKTOR RIZIKOVÉHO
SPRÁVANIA
Sociálny svet dieťaťa sa pohybuje v komplikovanej a nesmierne dynamickej rovine
vzťahov: jednotlivec – rodina – vrstovníci – škola – masmédiá - životné prostredie. Ich záber
sa mení s vekom a sociálnou pozíciou dieťaťa a pre každé vývinové obdobie platí iná miera
zástoja faktorov s kvalitatívne odlišnými rizikovými faktormi podieľajúcimi sa na vzniku
závislostí. (Račková, Hrehová, 2004). Jakabčic a Požár (1995), Lechta (2002), Pipeková (in
Vítková, 2004) zaznamenávajú u jednotlivcov s mentálnym postihnutím poruchy
v interpersonálnych vzťahoch a v komunikácii, zníženú prispôsobivosť k sociálnym
požiadavkám. Podľa Pančochu (2007) sa mnohokrát títo jednotlivci dostávajú do prostredia,
kde je exponovaných viacero hodnôt. Vzhľadom k horším sociálnym zručnostiam môžu
ľahšie podľahnúť sociálnemu tlaku. Autor poukazuje aj na vplyv deviantnej subkultúry, ktorej
nezriedka sú podľa nás súčasťou aj žiaci s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia.
-- 105 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
V tejto časti prezentujeme dva výskumy realizované u žiakov s mentálnym postihnutím –
výskum v oblasti užívania návykových látok (Šulovská, 2005) a prieskum identifikujúci riziká
využívania internetu. (Adamsceková, 2014).
1) Celoslovenský výskum (Šulovská, 2005) zameraný na užívanie návykových
látoku žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia sme realizovali v roku 2004.
Vo výskume sme sa pokúsili nájsť determinanty majúce vplyv na užívanie
návykových látok u žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia
s predpokladaným dopadom na vznik závislosti. Vzorku výskumu tvorilo 1725
respondentov, z tohto počtu bolo 685 dievčat a 1040 chlapcov zo 62 špeciálnych
základných škôl (návratnosť dotazníkov bola 95 %). Respondenti navštevovali 6.- 9.
ročník špeciálnej základnej školy A variant.
2) Prieskum identifikujúci riziká využívania internetu (Adamsceková, 2014) realizovaný
v rámci vedenia záverečnej práce na vzorke dvoch špeciálnych základných škôl – ŠZŠ
Dunajská Streda a ŠZŠ Šamorín. Realizovali sme ho na druhom stupni základnej školy
– A variant. Prieskumu sa zúčastnilo 33 žiakov vo veku 11-17 rokov, z toho 18 dievčat
a 15 chlapcov.
Čiastkové výsledky výskumov prezentujeme štruktúrovane v sledovaných úrovniach:
Spoločnosť
Spoločnosť tolerantná k užívaniu legálnych drog zvyšuje pravdepodobnosť zneužívania
týchto látok aj deťmi a mládežou (Matula, 2003). Podľa Dohovoru o právach dieťaťa
(UNICEF, 2014, s. 10) sa v článku 33 s názvom konzumovanie drog uvádza, že „Dieťa má
právo na ochranu pred používaním narkotík a psychotropných látok.“ Zároveň sú legislatívne
vydané opatrenia na kontrolu dodržiavania zákazu predávať alebo podávať alkoholické nápoje
alebo inak umožňovať ich požívanie podľa ustanovenia §2 ods. 1 písm. a) zákona č. 219/1996
Z. z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov osobám mladším ako 18. rokov.
Jeho novelizáciou Zákonom č. 219/2009 Z. z. mládež do 18 rokov nemôže požívať na
verejnosti alkoholické nápoje a iné návykové látky. Podľa ustanovenia §2 ods. 3 novely sa
maloletí do 15 rokov nemôžu zdržiavať bez dozoru svojich zákonných zástupcov po 21.00
hodine na verejne prístupných miestach, v ktorých sa podávajú alkoholické nápoje. Navyše
maloletí do 15 rokov a mladiství do 18 rokov sú povinní podrobiť sa orientačnej dychovej
skúške alebo orientačnému vyšetreniu na zistenie omamných a psychotropných látok.
V novele je zakotvená aj oznamovacia povinnosť viacerých subjektov – aj pedagogického
zboru. Podobne podľa Zákona NR SR 377/2004 Z. z. o ochrane nefajčiarov sa v §6 ods. 2
zakazuje predávať tabakové výrobky a výrobky, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú
tabak osobám mladším ako 18 rokov. Následne v odseku 2 je uvedené, že „každý, kto
predáva tabakové výrobky a výrobky, ktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak, je
povinný odoprieť ich predaj osobe, ktorá je mladšia ako 18 rokov.“
Napriek vyššie uvedeným opatreniam z nášho výskumu vyplynulo, že 57% žiakov 6. - 9.
ročníka ŠZŠ aspoň raz v živote kúpilo alkohol alebo cigarety (Šulovská, 2005). Fajčenie
cigariet a konzumovanie alkoholických nápojov je našou spoločnosťou nielen tolerované
(potvrdzujú to vo svojich prácach aj autori Matula, 2003a, 2003b; Műhlpachr, 2006;
Pančocha, 2006; Nešpor, 2011 a iní), ale i zákony, ktoré zakazujú predaj tabakových
výrobkov a alkoholických nápojov osobám mladším ako 18. rokov sa nedodržiavajú.
Zároveň sme vychádzali zo sociálnej teórie (Pančocha, 2006), že ak sú návykové látky ľahko
dostupné, ich spotreba je väčšia (žiakov s MP nevynímajúc).
-- 106 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Jednotlivec
Výsledky výskumu (Šulovská, 2005) ďalej ukázali, že 64% žiakov (z toho 67% chlapcov
a 59% dievčat) už fajčilo cigarety (podrobnejšie výsledky v Grafe 1) a 69% žiakov (74%
chlapcov a 63% dievčat) už konzumovalo alkoholické nápoje (Graf 2). Zároveň dodávame,
že porovnaním rodovosti boli štatisticky významné rozdiely v neprospech chlapcov vo fajčení
tabakových výrobkov aj v konzumácii alkoholu.
Graf 1 Skúsenosti žiakov s mentálnym postihnutím s fajčením tabakových výrobkov (zdroj:
Šulovská, 2005)
Porovnaním územných celkov boli štatisticky významné rozdiely v neprospech žiakov
z Nitrianskeho a Žilinského kraja – fajčenie, a zase žiakov z Nitrianskeho kraja, kde je aj
najviac užívateľov alkoholických nápojov. Porovnaním ročníkov prekvapivo neboli vo fajčení
žiadne štatisticky významné rozdiely. Naopak najviac žiakov konzumujúcich alkohol je v 8.
ročníku.
Graf 2 Skúsenosti žiakov s mentálnym postihnutím s konzumáciou alkoholu (zdroj: Šulovská, 2005)
-- 107 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Alarmujúce boli pre nás zistenia, že 251 žiakov (15%) už malo skúsenosť s nelegálnou
drogou. Z toho len marihuanu užilo 137 žiakov, len fetovalo 84 žiakov, pervitín užili 3 žiaci.
26 žiakov fetovalo aj užilo marihuanu, 1 chlapec užil marihuanu aj hašiš (Graf 3).
Graf 3 Skúsenosti žiakov s mentálnym postihnutím s nelegálnymi drogami (zdroj: Šulovská, 2005)
Porovnaním s prieskumom realizovaným u žiakov s ľahkým stupňom mentálneho
postihnutia v Čechách na základnej škole praktickej (Polanský a kol., 2001, citovaný
Pančochom, 2006) patril k najčastejšie užívaným látkam toluén. Tento typ užívania sa podľa
Zábranského (2003, cit. Pančochom 2006, s. 91) „koncentruje do marginalizovaných
a handicapovaných skupín obyvateľstva.“ Našim výskumom sme bližšie nezisťovali, či sa
jednalo o izolované pokusy, alebo o pravidelné užívanie návykových látok. Znepokojujúci je
však fakt, že užívanie nelegálnych drog bolo zaznamenané už u 12. ročných žiakov.
Komparáciou z výsledky v oblasti informovanosti žiakov o návykových látkach poukazujú
na to, že informovanosť s vekom stúpa, ale paradoxne stúpa aj tolerantnosť ku konzumácii
alkoholu a k fajčeniu.
Rodina
Rodina je najdôležitejšia z hľadiska socializácie a vývinu osobnosti jednotlivca, má
veľký význam v tvorbe jeho emocionálneho zázemia, poskytnutia bezpečia a istoty,
stimulácie, podnetov a uznania. Pokiaľ sami rodičia nemajú vytvorené morálne a kladné
hodnoty, môže byť rodinné prostredie príčinou vzniku sociálno-patologických javov u detí.
Podľa Podhradského a Komárika (1990), dieťa, ktoré vyrastá v atmosfére bez lásky, bez
pocitu bezpečia, bez pevných noriem, má veľkú šancu rozvinúť sa ako psychopatická alebo
neurotická osobnosť a stať sa potencionálnym užívateľom návykových látok. Podobne
Mühlpachr (2009) uvádza, že zlyhávanie rodiny je hlavný činiteľ podieľajúci sa na
kriminálnom správaní jej členov.
V našom výskume (Šulovská, 2005) sme predpokladali, že rodičia užívajúci návykové
látky budú mať negatívny vplyv na ich užívanie u svojich detí. Vychádzali sme z poznatkov
výskumu Hebákovej a kol. (1997, cit. Pančochom, 2006) z ktorého vyplynulo, že najviac
žiakov konzumujúcich alkohol pochádza z rodín, kde je užívanie alkoholu bežné. Podobne je
to aj s fajčením cigariet, kde žiaci považujú fajčenie za bežnú vec, lebo ich považujú za
normálnu ich rodičia. Škoviera a Murínová (2012) taktiež upozorňujú na skutočnosť, že
-- 108 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
sociálna patológia čo len jedného člena rodiny ponúka patologické výchovné modely.
Podobne Fischer (2012) uvádza, že k rozvoju porúch správania často dochádza aj nevhodným
pôsobením rodinného prostredia. Stotožňujeme sa aj s názorom Dimoffa a Carpera (1994), že
deti rodičov napodobňujú v tom, čo robia, nie v tom, čo vravia.
Z nášho výskumu (Šulovská, 2005) vyplynulo, že výskyt fajčenia u detí rodičov fajčiarov je
vyšší ako u detí, ktorých rodičia nefajčia. Podobne užívanie alkoholu u rodičov má za
následok i užívanie alkoholu u ich detí. Naopak u detí, ktorých rodičia neužívajú
alkoholické nápoje, sa užívanie alkoholu vyskytuje štatisticky významne menej.
Rovesníci
Aj keď je rodinné prostredie pre vývin osobnosti dieťaťa veľmi dôležité, v období
dospievania sa veľmi jasne objavuje tendencia odpútať sa od tohto prostredia a prioritu
získavajú vzťahy medzi rovesníkmi. Vedomie skupinovej príslušnosti, solidarita a vzájomná
kamarátska pomoc väčšinou podporujú pozitívne emócie a sebaúctu, avšak môžu viesť aj
k rizikovému správaniu (Macek, 1999 citovaný podľa Bielikovej, Pétiovej, 2004).
Stankowski (2004) uvádza, že partia zjednocuje správanie svojich členov, túžba byť
akceptovaný a byť jej súčasťou je tak silná, že nie sú schopní odporovať a nepodriadiť sa
vzorcom správania. Podobne Bieliková a Pétiová (2004, s. 45) uvádzajú, že „názory, postoje
a správanie rovesníkov vo veľkej miere ovplyvňuje aj jednotlivca, ktorý do rovesníckej
skupiny chce patriť.“
V našom výskume (Šulovská, 2005) sme pomocou Pearsonovho testu korelácie
(korelačný koeficient sme porovnávali s kritickým korelačným koeficientom, ktorý k počtu
1725 respondentov predstavoval hodnotu 0,047) zistili štatisticky významne silnejší vplyv
kamarátov (v porovnaní s rodičmi) na respondenta v užívaní návykových látok (Tabuľka 1).
V tomto prípade môžeme konštatovať, že dospievajúci je v skupine užívateľov návykových
látok ovplyvňovaný k užívaniu rovesníkmi, ale i vlastnou snahou prispôsobiť sa a stotožniť
sa s nimi. Podnet k užívaniu alkoholu dávajú najčastejšie priatelia (44 %), na druhom mieste
sú rodičia (26 %).
Tabuľka 1 Intenzita vplyvu rodiča a kamaráta na užívanie návykových látok u respondenta
(zdroj: Šulovská, 2005)
Pitie respondenta
Fajčenie respondenta
Pitie matky
Pitie otca
0,118
0,132
Fajčenie matky
Fajčenie otca
0,232
0,171
Pitie kamaráta
0,317
Fajčenie kamaráta
0,401
Naše výsledky zároveň korešpondujú s výskumom Orieščikovej (2013), ktorá uvádza, že
žiak s MP veľmi chce patriť do nejakej skupiny medzi seberovných. Nechce sa odlišovať od
ostatných a byť rovesníkmi odmietaný. Ak ho ostatní majú prijať medzi seba za cenu, že
ochutná alkohol alebo vyfajčí cigaretu, cena sa zdá byť nízka. Tlak skupiny je podľa Dimoffa
a Carpera (1994) jednou z najhlavnejších príčin, prečo deti užívajú návykové látky. Z
výsledkov nášho výskumu ďalej vyplynulo, že žiaci s mentálnym postihnutím (51 %) trávia
voľný čas náhodne, bez výberu konkrétneho cieľa, bezcieľnym potulovaním sa po uliciach
v spoločnosti svojich rovesníkov. Stotožňujeme s autorkami Bielikovou a Pétiovou (2004),
-- 109 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
ktoré uvádzajú, že spôsob trávenia voľného času je ovplyvňovaný osobami, s ktorými žiak
toto časové obdobie prežíva.
Virtuálne sociálne prostredie
Závislosť od internetu je spoločensky najpodceňovanejšou závislosťou. Deti s mentálnym
postihnutím sú viac ovplyvniteľné, viac zraniteľné, zaslúžia si väčšiu pozornosť odbornej
verejnosti. Výskumne (Weidman et al., 2012) sa potvrdilo, že sociálne úzkostní jednotlivci,
vrátane jednotlivcov s mentálnym postihnutím, častejšie vyhľadávajú komunikáciu on-line,
ktorá zabezpečuje istú formu anonymity a znížené sociálne riziko. Z výskumu Adamcsekovej
(2014) uvádzame, že počítač s pripojením na internet vlastní 58% žiakov s mentálnym
postihnutím. 40% žiakov navštevuje internet v škole. V oblasti činnosti žiaka na internete
podrobnejšie informuje Graf.4.
Činnosť žiaka na internete
počúvanie hudby
9%
domáce úlohy
11%
hranie hier
36%
chatovanie
44%
0%
10%
20%
30%
40%
50%
Graf 4 Činnosť žiaka s mentálnym postihnutím na internete (zdroj: Adamcseková, 2014)
Chat má podľa Hupkovej, Liberčanovej (2012) vysoký potenciál rizika smerom k vzniku
závislosti najmä pre ľudí s problémami v reálnych sociálnych vzťahoch. Dôvody veľkých
rizík sú najmä:
svoje hendikepy možno zakryť;
komunikácia poskytuje veľa času na premýšľanie nad odpoveďou, zámerné vyhnutie
sa odpovedi a pod.;
ľahké získanie novej identity podľa svojho želania je lákadlo, ktorému sa ťažko
odoláva;
poskytuje únik z reálneho sveta.
Benkovič (2007) považuje internet za jeden z významných novodobých prostriedkov
uspokojovania potrieb jednotlivca.
-- 110 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Graf 5 Čas strávený denne na internete u žiakov s mentálnym postihnutím (zdroj: Adamcseková,
2014)
Ako sme už naznačili na začiatku príspevku, žiaci s MP prežívajú vyšší deficit
v uspokojovaní niektorých svojich potrieb v porovnaní s jednotlivcami bez postihnutia. Vo
virtuálnom priestore môže aj jednotlivec s MP fungovať ako normálny, sociálne žiaduci.
V Grafe 5 vidíme čas, ktorý denne trávia žiaci s MP v prostredí internetu.
Internet je v porovnaní s návykovými látkami deťom bežne dostupný, na jeho zákaz
používania u detí sa nevzťahuje žiaden zákon. Prostredníctvom wifi siete sa naň dieťa môže
už dnes pripojiť bezplatne prakticky kdekoľvek.
Medzi riziká okrem už spomenutého vzniku závislostného správania možno podľa
Hupkovej, Liberčanovej (2012) zaradiť aj ďalšie: internetové šikanovanie tzv. cyberbullying,
zneužitie osobných informácií, sledovanie nevhodných obsahov napr. webové stránky
propagujúce násilie a patologický životný štýl alebo pornografiu a cybersex. Je ťažké
vyvarovať sa tomu, aby sa dieťa či mladistvý pohyboval aj na stránkach propagujúcich
násilie, extrémizmus či návody na výrobu a užívanie psychoaktívnych látok, nabádanie na
členstvo v rôznych psychomanipulatívnych spoločenstvách a sektách, ale aj stránkach
propagujúcich iné najzávažnejšie sociálnopatologické javy, ako sú sebapoškodzovanie tzv.
automutilácia, návody na samovraždy atď.
Z výskumu (Adamcseková, 2014) vyplynulo, že 78% žiakov s mentálnym postihnutím je
registrovaných na sociálnych sieťach (najčastejšie Facebook 73% a Pokec 24%). 79% žiakov
zverejňuje fotografie, 32% si píše s neznámymi ľuďmi, 4% žiakov dokonca prijali pozvanie
na stretnutie s neznámym z chatu. 19% žiakov navštívilo stránky s nevhodným obsahom. So
zosmiešňovaním vlastnej osoby na internete sa stretlo 36% žiakov (4 % táto situácia veľmi
ranila, 32% respondentov to agresorovi vrátili späť).
ZÁVER
Nárast problémového správania sa žiakov s mentálnym postihnutím je neprehliadnuteľný.
Populácia detí s MP je tak v porovnaní s intaktnou populáciou vo vyššej miere ohrozená
výskytom sociálno-patologických javov. Toto vyššie riziko súvisí so špecifikami ich
psychiky, výchovy a sociálnych vzťahov. Pešat (2011) uvádza, že najviac ohrozené sú práve
deti nejakým spôsobom znevýhodnené, ktoré nemajú dostatočné poznatky k včasnému
rozpoznaniu hroziaceho nebezpečenstva, ktoré vyrastajú v nepriaznivom rodinnom prostredí,
nemajú v škole kamarátov. V záujme úspešnej intervencie by malo dôjsť k synergii viacerých
-- 111 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
subjektov, presnejšie k súčinnosti ich odborných kompetencií. Učitelia, ktorí sú so žiakmi
v každodennom styku by mali byť spôsobilí problémovému správaniu predchádzať a riešiť ho
už v začiatkoch vzniku. Prezentované ukazovatele poukazujú na potrebu efektívnej prevencie
už v rodinnom prostredí. Rodičia by mali dokázať včas rozpoznať varovné signály (únava,
strata priateľov, záujmov, zhoršenie prospechu), stanoviť jasné pravidlá používania internetu,
byť v prítomnosti dieťaťa pri pobyte na internete, poskytnúť dieťaťu možnosť aktívneho
trávenia voľného času. V prípade, že pôsobenie rodiny je málo funkčné alebo dysfunkčné,
rastie zodpovednosť školy. Pôsobenie školy má v tomto prípade nesmierny význam.
Príspevok prezentuje čiastkové výsledky projektu VEGA č. 1/0789/14 Determinanty a odchýlky vývinu detí
školského veku so zdravotným postihnutím v oblasti somatopatologickej, psychoedukačnej, komunikačnej a
sociálnej.
Literatúra
[1] ADAMCSEKOVÁ, Simona. 2014. Riziká využívania internetu u detí s mentálnym
postihnutím. Bakalárska práca, Univerzita Komenského, Pedagogická fakulta, Katedra
špeciálnej pedagogiky. Vedúci bakalárskej práce: PaedDr. Monika Šulovská, Bratislava:
Pedagogická fakulta UK, 2014. 54 s.
[2] BIELIKOVÁ, Marcela - PÉTIOVÁ, Marianna. 2003. Drogy a životný štýl mládeže v SR.
Bratislava: ÚIPŠ, 2003. 63 s. ISBN 80-708-364-7.
[3] DIMOFF, Timothy – CARPER, Steve. 1994. Berie vaše dieťa drogy? Bratislava: Obzor,
1994. 92s. ISBN 80-215-0274-6.
[4] e-deti.sk. 2014. TÓTHOVÁ-ŠIMČÁKOVÁ, Mária. Chráňme deti pred nástrahami
komunikačných technológií. . [online]. [cit.2014-07-02]. Dostupné na internete: http://
www.e-deti.sk
[5] EMERSON, Eric. 2008. Problémové chování u lidí s mentální retardací a autizmem.
Praha: Portál, 2008. 168s. ISBN 978-80-7367-390-1.
[6] ELLIOTT, Julian - PLACE, Maurice. 2002. Dítě v nesnázích. Prevence, příčiny, terapie.
Praha: Grada, 2002. 206 s. ISBN 80-247-0182-0.
[7] ESPAD. 2011. Európsky školský prieskum o alkohole a iných drogách 2011. [online].
[cit.2014-07-02].
Dostupné
na
internete:
http://www.infodrogy.sk/indexAction.cfm?module=Library&action=GetFile&DocumentI
D=951.
[8] FISCHER, Slavomil. 2012. Prohlubování společenské nepřijatelnosti poruch chování
jako problém pre speciální pedagogiku. In Špeciálna pedagogika na Slovensku v kontexte
rokov 1967-2012. Bratislava: Iris, 2012. s. 28-33. ISBN 978-80-89256-94-5.
[9] FISCHER, Slavomil – ŠKODA, J. 2009. Sociální patologie. Analýza příčin a možností
ovplyvňování sociálněpatologickych jevu. Praha: Grada, 2009. 218 s. ISBN 978-80-2472781-3.
[10] TAD1. HAMADE, Jana - JANECHOVÁ, Hana - NOCIAR, Alojz. 2011. Zhodnotenie
trendov v užívaní drog na základe prieskumov „TAD (tabak, alkohol a drogy)“ u žiakov
ZŠ a študentov SŠ.
[online]. [cit.2014-07-12]. Dostupné na internete:
http://www.uvzsr.sk/docs/info/hdm/Trendy_drogy.pdf
[11] HUPKOVÁ, Ingrid. 2009a. Prevencia drogových závislostí a kultúrnoosvetová práca. In
Sociálna prevencia, č. 4, roč. IV, s. 21-24. ISSN 1336-9679.
[12] HUPKOVÁ, Ingrid. 2009b. Je alkohol droga číslo jeden na Slovensku? In Sociálna
prevencia, č. 3, roč. IV, s. 22-24. ISSN 1336-9679.
-- 112 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[13] HUPKOVÁ, Ingrid. 2010. Vybrané aspekty tzv. komunikačných závislostí a ich
prevencia. In Sociálna prevencia, č. 1, roč. V, s. 23-24. ISSN 1336-9679.
[14] HUPKOVÁ, Ingrid - LIBERČANOVÁ, Kristína. 2012. Drogové závislosti a ich
prevencia. Trnava: Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2012. 153s. ISBN
978-80-8082-563-8.
[15] JAKABČIC, Ivan – POŽÁR, Ladislav. 1995. Všeobecná patopsychológia.
Patopsychológia mentálne postihnutých. Bratislava: Iris, 1995. 196 s. ISBN 80-8877811-5.
[16] LECHTA, Viktor. 2002. Symptomatické poruchy řeči u dětí. Praha: Portál, 2002. 191 s.
ISBN 80-7178-572-5.
[17] MATOUŠEK, Oldřich.-KROFFOVÁ, Andrea. 1998. Mládež a delikvence. Praha: Portál,
1998. 360s. ISBN 80-7178-771-X.
[18] MATULA, Štefan. 2001. Dobrodružná cesta výchovy. Bratislava: Máj, 2001. 42 s. ISBN
80-967423-2-9.
[19] MATULA, Štefan. 2003. Duševný vývin a jeho poruchy. In Poruchy správania a učenia.
Bratislava: Raabe, 2003, s.1-25. ISBN 80-968117-6-2.
[20] MŰHLPACHR, Pavel. 2009. Sociopatologie. Brno: MU, 2009. 194 s. ISBN 978-80-2104550-7.
[21] NEŠPOR, Karel. 2011. Návykové chování a závislost. Praha: Portál, 2011. 176 s. ISBN
978-80-262-0189-2.
[22] ONDREJKOVIČ, Peter a kol. 2009. Sociálna patológia. Bratislava: Veda, Vydavateľstvo
SAV, 2009. 580 s. ISBN 978-80-224-1074-8.
[23] ONDREJKOVIČ, Peter - POLIAKOVÁ, Eva a kol. 1999. Protidrogová výchova.
Bratislava: Veda, 1999. 356 s. ISBN 80-224-0553-1.
[24] ORIEŠČIKOVÁ, Helena. 2013. Asociálne a antisociálne správanie u osôb s mentálnou
retardáciou. In Poruchy správania ako sociálny a edukačný fenomén (zborník
z medzinárodnej konferencie). Bratislava: Iris, 2012. s. 156-168. ISBN 978-80-89238-699.
[25] PANČOCHA, Karel. 2006. Speciálně pedagogická dimenze závislostního chování. Brno:
Masarykova univerzita v nakladatelství MSD, 2006. 168s. ISBN 80-86633-61-6.
[26] PANČOCHA, Karel. 2007. Patologické závislosti a kvalita života ve výkonu trestu odnětí
svobody. In Műhlpachr, Pavel (ed.). 2007. Dilemata speciální pedagogiky. Brno: MSD,
spol. s r.o. s. 215-222. ISBN 978-80-7392-012-8.
[27] PEŠAT, Pavel. 2011. Rizikové jevy souvisejíci s využívaním informačních
a komunikačních technologií-kyberšikana. In Speciální pedagogika, roč. 21, č.1, s.33-46.
ISSN 1211-2720.
[28] PIPEKOVÁ, Jarmila. 2004. Edukace žáků s mentálním postižením. In VÍTKOVÁ, Marie.
Integrativní školní (speciální) pedagogika, Brno: MSD, 2004. ISBN 80-86633-22-5.
[29] RUBINŠTEJNOVÁ, Susanna Jakovlevna. 1976. Psychologie mentálně zaostalého žáka.
Praha: SPN, 1976. 224 s.
[30] SITA, 2014. Článok k tlačovej konferencii VÚDPaP k Národnému projektu z dňa 3. 6.
2014. [online]. [cit.2014-07-02]. Dostupné na internete: http://www.vudpapprojekt.sk/publicita/clanok-k-tlacovej-konferencii-vudpap-k-narodnemu-projektu-z-dna3-6-2014-23
[31] STANKOWSKI, Adam. 2004. Nástin problematiky etopedie a sociální patologie.
Ostrava: Ostravská univerzita v Ostrave-Pedagogická fakulta, 2004. 142 s. ISBN 807042-360-9.
[32] SZO. 2013. Národný akčný plán pre problémy s alkoholom na roky 2013-2020. [online].
[cit.2014-07-14]. Dostupné na internete: http://www.bezpre.sk/uploads/5f699c13-f286ba3b.pdf
-- 113 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[33] ŠKOVIERA, Albín-MURÍNOVÁ, Ľubica. 2011. Rodina a problémové dieťa
v terapeuticko-výchovnej starostlivosti. Bratislava: FICE Národná sekcia v SR, 2012.
100s. ISBN 978-80-969253-5-3.
[34] ŠULOVSKÁ, Monika. 2005. Užívanie návykových látok u mentálne postihnutých žiakov
v špeciálnych základných školách na Slovensku (Rigorózna práca). Bratislava: PdF UK,
2005.
[35] UNICEF. 2014. Dohovor o právach dieťaťa. [online]. [cit.2014-07-14]. Dostupné na
internete:
http://www.unicef.sk/dokumenty/materialy-nastiahnutie/advocacy/dohovor_o_pravach_dietata.pdf
[36] VANČOVÁ, Alica. 2005. Pedagogika mentálne postihnutých. Bratislava: Sapientia,
2005. 331s. ISBN 80-968797-6-6.
[37] WEIDMAN, Aaron C., FERNANDEZ, Katya C., RODEBAUGH, Thomas L. et al. 2012.
Compensatory internet use among individuals higher in social anxiety and its
implications for well-being. In Personality and Individual Differences, Aug.1, 53 (3),
191-195.
[online].
[cit.2014-07-14].
Dostupné
na
internete:
http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3392122/
[38] Zákon č. 219/1996 Z.z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov
a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb. [online]. [cit.2014-0714]. Dostupné na internete: http://www.zbierka.sk/sk/predpisy/219-1996-z-z.p-3647.pdf
[39] Zákon č. 219/2009 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 219/1996. [online]. [cit.201407-14]. Dostupné na internete: http://www.zbierka.sk/sk/predpisy/214-2009-z-z.p32989.pdf
[40] Zákon č. 377/ 2004 Z.z. o ochrane nefajčiarov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
[cit.2014-07-14].
Dostupné
na
internete:
http://www.uvzsr.sk/docs/leg/377_2004_o_ochrane_nefajciarov.pdf
PaedDr. Monika Šulovská, PhD.
Univerzita Komenského v Bratislave
Pedagogická fakulta
Ústav špeciálnopedagogických štúdií
Račianska 59,
Bratislava
[email protected]
-- 114 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
VIII
SOCIÁLNE ZDRAVIE JEDINCA
A SPOLOČNOSTI VYCHOVANÝCH
V DETSKÝCH DOMOVOCH
Social health of the individual and society raised in orphanages
SILVIA VADKERTIOVÁ
Abstrakt
Cieľom príspevku je ozrejmiť sociálne zdravie detí a mladých dospelých z pohľadu umiestnenia v zariadeniach
ústavnej starostlivosti. Zamerali sme na jednotlivé determinanty, ktoré sa podieľajú a charakterizujú ich sociálnu
situáciu v spojitosti s pobytom v zariadeniach na výkon ústavnej starostlivosti. V krátkosti sme pomenovali
jednotlivé faktory, ktoré ovplyvňujú postavenie dieťaťa a mladého dospelého v spoločnosti, ako je napr. vplyv
rodiny a rodinného prostredia. V ďalšej časti príspevku sme sa zaoberali ťažkosťami dieťaťa pri jeho
začleňovaní do zariadenia a možným výskytom negatívnych javov v zariadeniach. Postavenie dieťaťa a mladého
dospelého ovplyvňuje aj príprava dieťaťa na život mimo zariadenia a následná podpora zo strany štátu pri jeho
zaraďovaní do spoločnosti.
Kľúčové slová
Detský domov. Dieťa. Rodina. Sociálne zdravie.
Abstract
This paper aims to clarify the social health of children and young adults in terms of placement in institutional
care. We focused on individual determinants involved and describe their social situation in relation to residents
in facilities for institutional care. In short, we named the different factors that affect the status of the child and
young adult in society, such as. influence of family and family environment. In the next part we looked at the
child's difficulties integrating into the device and the possible occurrence of negative phenomena in plants.
Status of the child and young adult also affects the child's preparation for life outside the facility and follow-up
support from the state for its inclusion into society.
Key words
Children's homes. Child. Family. Social health.
ÚVOD
A
zda každý z nás sa zaujíma o zdravie, zdravie svoje i svojich blízkych. Pri
definovaní zdravia sa neraz stretávame s názormi, že zdravie je stav, kedy v tele
nie je prítomná choroba. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) definuje
zdravie ako celkový stav telesnej, duševnej a sociálnej pohody, a nie iba ako neprítomnosť
choroby alebo slabosť. Zdravie a jeho kvalita závisí predovšetkým od zodpovednosti
a ochrany samotného jednotlivca ako aj celej spoločnosti.
-- 115 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Cieľom príspevku nie je potreba analyzovať zdravie z pohľadu medicínskeho ale
z pohľadu sociálneho zdravia detí a mladých dospelých vyrastajúcich v zariadeniach ústavnej
starostlivosti. Nechceme upriamiť pozornosť na telesné komponenty zdravého človeka, ale na
sociálnu kvalitu života dieťaťa umiestneného v zariadení. V prvom rade sa zameriame na
sociálne faktory, ktoré ovplyvňujú deti a mladých dospelých umiestnených v zariadeniach na
výkon ústavnej starostlivosti.
Na úroveň sociálneho zdravia detí a mladých dospelých umiestnených v zariadeniach na
výkon ústavnej starostlivosti vplýva niekoľko faktorov s ktorými sa budeme bližšie zaoberať:
Vplyv rodiny a rodinného prostredia na dieťa.
Ťažkosti dieťaťa pri začleňovaní do zariadenia.
Možný výskyt negatívnych javov v prostredí detského domova.
Nedostatočná príprava detí a mladých dospelých na osamostatnenie a samostatný život
mimo zariadenia.
Nedostatočná podpora zo strany štátu.
1 VPLYV RODINY A RODINNÉHO PROSTREDIA NA DIEŤA
Sociálne zdravie a jeho kvalita je ovplyvnená prostredím z ktorého bolo dieťa vyňaté.
V tomto prípade väčšinou ide o prostredie sociálne slabých a dysfunkčných rodín. V takýchto
typoch rodín sa objavujú rôzne patologické prejavy správania, tak na strane rodičov ako i detí,
napr. trestná činnosť, toxikománia, zneužívanie a týranie detí, chudoba a ďalšie iné.
V spoločnosti je rodina považovaná za prvú komunitu, prostredie, ktorá poníma
jednotlivca a začína ho učiť životu v ňom. Strieženec (1996) posudzuje rodinu ako
spoločenskú inštitúciu, ktorá je hlavným článkom sociálnej štruktúry spoločnosti.
Postupne sa jedinec okrem rodiny začleňuje aj do ostatných menších či väčších
spoločenstiev, ako sú škôlka, škola, detské ihrisko, kostol, pracovisko či iné, ktoré majú
prirodzene participovať na jeho formovaní. V neskoršom období už sám jedinec zastáva rôzne
role, napr. rolu rodiča, manžela, partnera, pracovníka či občana. Vžíva sa do sociálnej
integrácie, kde si predovšetkým osvojuje kultúru spoločnosti, poznanie spoločenských noriem
a zvyklostí.
Súčasné vnímanie rodiny sa posúva nad rámec pokrvných väzieb, ide skôr o zdôraznenie
jej jedinečnosti, zvláštnosti a nenahraditeľnosti v živote jedinca. Pre jedinca má
mnohostranný význam pre jeho rozvoj osobnosti - emocionálny, poznávací a sociálny. Tu
sme poukázali na prirodzený a relatívne stabilný stav v rodine, kedy je rodina schopná
zabezpečiť všetky dôležité elementy pre zdravý sociálny rozvoj dieťaťa.
V praxi sa stretávame však so skutočnosťou, kedy niektorí rodičia nechcú alebo nemôžu
plniť tieto úlohy vo vzťahu k deťom a v konečnom dôsledku i k sebe samým. Dôvody sú
rôzne, od nezáujmu a neochoty starať sa o vlastné dieťa až po rôzne krízové situácie
v samotnej rodine, ktoré neraz končia vyňatím dieťaťa z prirodzeného rodinného prostredia.
Mnohí odborníci pracujúci s dysfunkčnou rodinou zastávajú názor, že vyňať dieťa z rodiny
iba na základe nedostatku finančných prostriedkov nie je vhodné. Rodina sa má i napriek
tomu zachovať a udržiavať spolu. Avšak, určitá miera chudoby má za následok emocionálnu
nestabilitu rodiny a jej členov, čo narúša jej prirodzené fungovanie a súčasne ohrozuje
fyzický, psychický a emocionálny vývoj detí. Nedostatok financií v rodine sa stáva
-- 116 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
zložitejším a na tieto problémy sa postupne nabaľujú ostatné. Rodičia nevedia zabezpečiť
základné životné podmienky pre rodinu a deti sa stávajú neistými a strácajú dôveru vo
svojich rodičoch. Ako uvádza Matoušek (2008, s. 25) „niektoré deti z rôznych dôvodov
nemôžu vyrastať vo vlastnej rodine:
-
Rodičia sa nemôžu starať o deti, sami potrebujú starostlivosť, sú chorí, žijú na ulici.
Rodiča sa nevedia starať o deti, odmietajú dieťa, zanedbávajú ho.
Rodiča sa nesmú starať o deti, v správaní rodiča sa objavuje patológia, ktoré
podmieňuje súdny zákaz vychovávania detí rodičmi alebo zákaz styku.“
Z týchto vyššie spomenutých okolností je zjavné, že starostlivosť o deti sa presúva na
iných. Väčšinou na príbuzných, rodinných známych, náhradných rodičov alebo na
starostlivosť v zariadeniach na výkon ústavnej starostlivosti. Vplyvom týchto udalostí
bezprostredné pôsobenie biologických rodín slabne alebo mnohokrát zanikne. Pre celkové
pochopenie svojej osobnosti a miesta v jeho živote, je pre dieťa, mladého dospelého
podstatné, aby mal vedomosť o vlastnej minulosti, i keď nebola priamo ukážková či
bezproblémová.
U detí vyňatých z biologických rodín je hlavnou a azda najťažšou prekážkou vybudovať
si príbeh o živote v rodine a mimo nej. O rodine, kde nebola zabezpečená starostlivosť
a výchova zo strany rodičov. U malých detí sa životný cyklus zvyčajne nedelí na tieto dva
časové úseky, resp. nie je to tak vyhradené, keďže majú na tú pôvodnú rodinu slabé, resp.
žiadne spomienky. Predovšetkým je to u detí, kde kontakt s biologickou rodinou nie je
žiadny, alebo sú v skorom rannom veku umiestňované do náhradnej rodinnej starostlivosti.
2 ŤAŽKOSTI DIEŤAŤA PRI ZAČLENENÍ DO ZARIADENIA
Ak chceme porozumieť možným ťažkostiam dieťaťa vyrastajúceho v detskom domove
pri jeho zaraďovaní do života, je nutné, aby sme sa v jeho anamnéze vrátili k začiatkom jeho
príchodu do zariadenia. Príchod detí do zariadenia býva zvyčajne sprevádzaný rôznymi
ťažkosťami a pre dieťa je traumatizujúci, čo sa sčasti odráža aj v jeho ďalšom živote a jeho
smerovaní.
Matějček (2007) zdôrazňuje, že málo vieme o ľuďoch, ktorí boli postihnutí psychickou
depriváciou v detstve, vyrastú často v osobnosti zvlášť ochudobnené v citovej oblasti, nie sú
schopní dobre lásku ani dávať, ani prijímať.
Odlišne reaguje dieťa na zmenu v staršom detskom veku ako menšie dieťa, čo je
pochopiteľné so zreteľom na skúsenosti, čas strávený v rodine, jeho zážitky, spomienky a vek
detí. Po príchode do zariadenia si dieťa postupne vytvára kontakty s ostatnými deťmi,
s vychovávateľmi i samotným zariadením. Tento proces je zložitý a je značne ovplyvnený
osobnosťou dieťaťa, jeho povahovou, vekom dieťaťa a vplyvom doterajšieho prostredia, ktoré
bolo neraz ochudobnené o zdravé medziľudské vzťahy a podnety pre zdravý vývoj dieťaťa.
Vytváranie si citových väzieb dieťaťa ku kľúčovej osobe, vychovávateľovi je poznačený
vonkajšími okolnosťami, napr. odchodom vychovávateľa zo zariadenia, resp. jeho preradenie
do inej výchovnej skupine. Dieťa veľmi intenzívne vníma všetky tieto zmeny, ktoré sa dejú
v jeho prostredí a reaguje na ne.
Pochopiť proces začleňovania mladých ľudí umiestnených v zariadeniach do
spoločnosti je preto potrebné vnímať cez špecifiká, ktoré so sebou prináša ústavná
starostlivosť. Ako uvádza Mikloško (2008) inštitúcia, zariadenie ústavnej starostlivosti viac
ako samostatnosť vytvára závislosť od nej. Rozhoduje za dieťa, čo je dobré a čo zlé. Dieťa
-- 117 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
samo nehľadá riešenie svojich problémov, ale iba prijíma uniformné pohľady ako alternatívne
a modelové riešenia. Vytvára mikrosvet, ktorý si žije svojím životom a s reálnym svetom je
vo väčšom či menšom rozpore.
Od polovice 90-tich rokov sa začal charakter detských domovov profilovať bližšie
k podmienkam
rodinného
prostredia.
Súčasný
stav
v detských
domovoch
a naštartovaná koncepcia ústavnej starostlivosti pokračuje ďalej touto víziou, čo sa týka
podmienok, štýlu výchovy i samotnej filozofii zariadenia.
Tu sme iba sčasti pomenovali niektoré atribúty ústavnej starostlivosti, ktoré istým
spôsobom vstupujú do výchovy dieťaťa a ovplyvňujú jeho prežívanie v spoločnosti. Na
druhej strane sú situácie v živote dieťaťa, kedy sa dieťa v inštitucionálnom prostredí cíti oveľa
bezpečnejšie ako vo vlastnej rodine, obzvlášť je to viditeľné u detí týraných. Nie je možné
s určitosťou tvrdiť, že každé dieťa, ktoré vyrástlo v rodinnom prostredí sa bezvýhradne stáva
fyzicky, duchovne a duševne zdravý dospelý človek. Na rozdiel od dieťaťa a mladého
dospelého, ktorí istý čas, či prevažnú väčšinu detstva prežili v detskom domove, nie je
pravdepodobné, že budú mať v budúcnosti problémy vychádzajúce z tejto skutočnosti.
Ak prijmeme, že rodina je základná bunka spoločnosti a pravdepodobne aj najstabilnejšia
sociálna organizácia, tak v tomto prípade majú deti a mladí dospelí značnú nevýhodu pri
svojom zaraďovaní do spoločnosti oproti ostatným, ktorí vyrastali vo vlastnej rodine.
3 MOŽNÝ VÝSKYT NEGATÍVNYCH JAVOV V PROSTREDÍ
DETSKÉHO DOMOVA
Do kvality sociálneho zdravia detí a mladých dospelých zákonite vplýva prostredie, ktoré
ovplyvňuje kvalitu života v určitých etapách života jedinca. Ako sme už vyššie spomenuli,
dieťa zväčša prichádza z prostredia, kde sa často vyskytujú rôzne sociálno-patologické javy.
Niektorí z nich už prichádzajú do zariadenia s reálnymi skúsenosťami s trestnou činnosťou
voči životu a zdraviu, násilie spojené s útokom na majetok či výtržníctvo. Na Slovensku nie je
tiež ojedinelým faktom, že napr. z pohľadu spotreby alkoholu patríme medzi silno ohrozené
štáty. Všeobecným javom je zvýšená konzumácia alkoholu medzi mládežou, nevynímajúc
prevahu dievčat na úkor chlapcov.
Medzi najrizikovejším obdobím deviantného správania je dospievanie, kedy sa prejavuje
jej najväčší výskyt. Každý odborník, ktorý pracuje s dieťaťom by mal samozrejme poznať
charakteristické prejavy každého ontogenetického obdobia, osobitne puberty, ako sú citová
kolísavosť, časté striedanie nálad, prehnaný záujem o svoj zovňajšok, opačné pohlavie či
snaha upútať na seba pozornosť.
Podľa výskumu realizovaného Elekesom a Paksom (2005) v oblasti ochrany detí od 10
až 14 rokov a 15 a 18 ročných, ktorí žijú v ústavnej starostlivosti sú najviac rozšírené.
Výsledky tejto štúdie zistili, že najčastejšie závislosti v rodinnom prostredí sú pre mladých
ľudí fajčenie a konzumácia väčšieho množstvu alkoholu. V rodine detí pochádzajúc
z detských domovov sa vyskytuje vo vyššej miere všetky formy deviantného správania sa.
Autori zistili, že deti žijúce v detských domovoch častejšie užívali drogy, fajčili a
konzumovali alkohol ako, napr. deti umiestnené v pestúnskej starostlivosti. Bez ohľadu na
druh alkoholu bol výrazne vyšší u detí v detskom domove ako u detí z normálnych rodín,
pravidelné užívanie v inštitúcii dvakrát vyšší alebo dieťa bolo viackrát opité vo svojom
živote. Nelegálne používanie drogy bolo veľmi vysoké, dve tretina detí z detského domova
(64,9%) už vyskúšali marihuanu vo svojom živote. Prvé opilstvo, cigarety, testovanie
marihuany bolo podstatne skôr (rok a pol) začínajúce u detí z ústavnej starostlivosti a takmer
o dva roky skôr začínali skôr žiť pohlavným životom.
O to viac treba dbať pri práci s dieťaťom, mladým dospelých o elimináciu nedostatkov
spôsobených nevhodným rodinným prostredím. A to predovšetkým podporovaním
-- 118 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
a vytváraním pozitívnych vzťahov k sebe i k svojmu okoliu, nevynímajúc zmysluplné
vypĺňanie voľnočasových aktivít a stimulovanie zdravých a správnych postojov k svojmu
životu a k reálne uskutočniteľných cieľov v ich živote. V oblasti sociálneho života je to najmä
pomôcť deťom pri vzájomnom spolužití pestovať úctu k životu, starším ľuďom, intaktným
jedincom a učiť ich vnímať jednotlivé sociálne role, ktoré v živote zastávajú.
4 NEDOSTATOČNÁ PRÍPRAVA NA OSAMOSTATNENIE
A SAMOSTATNÝ ŽIVOT
Mladí dospelí z detských domovoch neraz hodnotia svoju prípravu na život mimo
detského domova ako nepostačujúcu, nepraktickú, chýbajú im potrebné znalosti pre
fungovanie a orientovanie sa v každodennom živote. Drvivá väčšina detí v detskom domove
má obvykle ukončenú iba základnú alebo špeciálnu školu. Niekedy po dovŕšení osemnásteho
veku života opúšťajú detský domov skôr, akoby prišlo k ukončeniu prípravy na povolanie.
Prirodzene s tým sú spojené aj iné ťažkosti, majú problém zamestnať sa a nájsť si primerané
pracovné miesto či vytvorenie si trvalých citových väzieb a vzťahov. Dôvodov pre
nezaradenie sa do spoločnosti sú viaceré, nedostatočná motivácia k práci, pasívny až apatický
prístup k životu, k vlastnej budúcnosti až po chýbajúci pocit pre zodpovednosť
a sebadisciplínu.
Z častých dôvodov sú aj prehnané a nereálne predstavy a očakávania mladého dospelého
o živote mimo detského domova. Jednak, čo sa týka otázky financií, vzťahov a očakávaní
od života. Tieto mylné predstavy prezentujú už počas prípravy na osamostatnenie v zariadení,
čo je do značnej miery poznačené nedostatočnou sociálnou podporou zo strany rodiny
a spoločnosti. Hlavne sa stretávame s predsudkami, pre ktoré je charakteristické, že v myslení
mladých dospelých sú idealizované predstavy o živote mimo zariadenia. Citové reakcie sú
neúmerné podnetom, ktorým sú vystavovaní. Väčšinou reagujú impulzívne bez triezveho
pohľadu na skutočnú realitu vzhľadom na svoje možnosti a limity, ktoré ich ohraničujú.
Absencia stabilného sociálneho zázemia má za následok, že u dlhodobo umiestnených
detí v období dospievania sa zväčša začínajú prejavovať problémy s vybudovaním si
trvácnych a pevných vzťahov. Mnohokrát u nich pretrváva pocit nedôvery, izolovanosti
a opustenosti. V dospelosti je možné tieto problémy prekonať za predpokladu, že majú
adekvátnu podpornú sociálnu sieť.
Aj keď vždy budú viditeľné rozdiely medzi životom detí v podmienkach ústavnej
starostlivosti a detí z rodín, je potrebné podotknúť, že centrálnou úlohou pracovníkov
detských domovov, má byť poskytnutie deťom pocit lásky, bezpečia a dôkladne ich pripraviť
na život mimo zariadenia.
5 NEDOSTATOČNÁ PODPORA ZO STRANY ŠTÁTU
Napriek tomu, že zákon o sociálnoprávnej ochrane a kuratele č. 305/2005 je v platnosti
už niekoľko rokov, má určité medzery v starostlivosti o mladých dospelých vychádzajúcich
z detských domovoch. Skutočnosťou je, že by sa mal rozšíriť uvedený zákon i oblasť
osobitných služieb pre mladých dospelých, aby sa zohľadnil ich doterajší život v zariadení
z dôvodu, aby neprichádzalo k ich zlyhaniu v živote mimo zariadenia.
Zákon č. 305/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov v zmysle § 49 kvalifikuje
osamostatnenie mladého dospelého „ako zabezpečenie si bývania a schopnosť samostatne sa
živiť.“
-- 119 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Pri odchode majú mať mladí dospelí zabezpečené bývanie a možnosť práce, no tento stav
niekedy u nich pretrváva iba krátkodobo, k zlyhaniu prichádza dosť skoro po odchode zo
zariadenia. Jednu z podstatných nevýhod v detských domovoch internátneho typu poukazuje
Mikloško (2008) na to, že inštitúcia sa aj voči takmer dospelému dieťaťu správa
paternalisticky, ona zabezpečuje školu, zamestnanie i bývanie a dieťa sa ťažko vyrovnáva
s tým, keď sa má zrazu o seba postarať samo. Model inštitucionálneho paternalizmu je
neužitočný nielen z hľadiska sociálneho učenia, ale celkovo oslabuje emocionalitu dieťaťa
(napr. smútok z neúspechu, radosť z úspechu).
Samotní mladí dospelí sú presvedčení, že systém ochrany detí v dospelosti má nevýhody,
ktoré nemôžu a nedokážu prekonať vlastnými silami. O to viac, že ich musia prekonávať
zväčša bez rodičovskej podpory a okolia. Deti, resp. mladí dospelí, ktorí nemajú prirodzenú
oporu v rodine, majú cestu k samostatnosti po odchode z detského domova podstatne sťaženú
a zväčša sprevádzanú rôznymi komplikáciami a ťažkosťami.
Ako hlavný problém je pre nich uplatnenie sa na trhu práce, zaistenie si vlastného
bývania a vytvorenie si stabilných citových väzieb. Pri práci s mladými dospelými je preto
potrebné preferovať problematiku hospodárnosti, zamestnanosti a otázku bývania, nakoľko si
často krát nevedia uvedomiť hodnotu peňazí a miesto v ich živote.
Medzi nedostatky v starostlivosti o odchovancov detských domovoch považujeme
nedostatočný systém financovania i to, že odborná pomoc nie je prispôsobená osobným
potrebám jednotlivca.
Zahraničné výskumy tiež upozorňujú na rad ďalších problémov. Výsledky ukazujú, že
väčšina problémov u detí, mladých dospelých, ktorí opúšťajú zariadenia a už nie sú chránení
systémom ochrany nie sú schopní vyrovnať s problémami dospelých ľudí. Veľa z nich
nedokáže ukončiť svoju traumatizujúcu a nešťastnú minulosť a zaradiť sa do spoločnosti.
Väčšina z nich potrebuje naďalej podporu sociálneho systému.. (Szikulai, 2004).
Mnohé samozrejmé zručnosti sú pre mladých ľudí nedosiahnuteľné a obtiažne. Je to
spôsobené skutočnosťou, že deti v detskom domove, obzvlášť z internátneho typu, nemajú
skúsenosti s mnohými praktickými činnosťami, ktoré sa v rodine dejú bezprostredne.
Pred opustením systému je nutné, aby sa mladý človek spolu s odborníkmi pracujúcimi
v zariadení dokázal aktivizovať a podieľať sa na plánovaní vlastnej budúcnosti. Zároveň, aby
mal dostatok informácií o svojich právach a možnostiach, ktoré by vhodne využil v ďalšom
svojom živote. Veľmi dôležitou stránkou prípravy je rozvoj sociálnej komunikačnej
schopnosti, ktoré dokážu efektívne zúročiť pri hľadaní si zamestnania a nadviazaní ďalších
sociálnych kontaktov. Profesionálna a pravidelná pomoci odborníka pri príprave mladého
človeka zo zariadenia je preto nevyhnutná.
V Dánsku bol vypracovaný profesionálny rozvojový plán s cieľom zvýšiť
kvalitu profesionálov, ktorí pracujú v oblasti ochrany detí a mládeže. Filozofiou tejto
myšlienky je vytvorenie takej školy, kde budú deti schopné prekonávať traumatické zážitky
z detstva. Dánsko je charakteristické tým, že v ubytovacích zariadeniach majú vnútorné školy,
kde učitelia nie sú výslovne v škole, ale v prvom rade sa usilujú o rozvoj sociálnych zručností,
Dánski odborníci sa domnievajú, že deti s inštitucionálnou starostlivosťou potrebujú väčšiu
podporu, a to najmä v oblasti vzdelávania a práce. Ak sa chcú včleniť do spoločnosti musia
bojovať so svojou minulosťou zo znevýhodneného prostredia, a ak chcú získať vyššiu
kvalifikáciu, potrebujú pomoc a rôzne služby. (Bryderup, 2008).
-- 120 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
ZÁVER
V krátkosti sme načrtli niekoľko faktorov, ktoré vstupujú a ovplyvňujú sociálne zdravie a
jeho kvalitu u detí a mladých dospelých umiestnených v zariadeniach na výkon ústavnej
starostlivosti. Fenomén sociálneho zdravia zahŕňa však podstatne viacero komponentov, ako
bolo načrtnutých v tomto príspevku.
Úroveň sociálneho zdravia ovplyvňuje celkovú atmosféru a nastavenie spoločnosti a
cesta k jeho spokojnému stavu vedie cez uspokojovanie sociálnych potrieb a záujmov
jednotlivca. Subjektmi sociálnych vzťahov sú jednak štát, jeho inštitúcie, samospráva, cirkev,
rodina i samotný jednotlivec, ktorí by mali byť medzi sebou v relatívnej kontinuite.
Výsledkom zdravého jedinca z pohľadu sociálneho je prijatie a zvládanie sociálnych rol,
ktoré sú na neho kladené, s čím je zákonite spojená jeho sebarealizácia a dobrá kvalita života.
Zdravie celej spoločnosti závisí od toho, akú starostlivosť deti budú dostávať v detských
domovoch, ale na druhej strane aj od toho, ako ich budú vedieť ďalší členovia spoločnosti
prijať do spoločnosti.
Literatúra
[1] BRYDERUP, I. M. 2005. Evidence based and knowledge based social work: research
methods and approaches in social work research. ed. / Inge M. Bryderup. Vol. 1 1. ed.
Aarhus : Aarhus Universitetsforlag, 2008. p. 9-3. ISBN B00BOYM2X4.
[2] MATĚJČEK, Z. 1984. Co děti nejvíce potřebují. In BITTNER, P. et al. 2007. Děti
z ústavu! Právni a psychologické dopady ústavní výchovy z pohledu ochrany rodiny
a nejlepšího zájmu dítěte. Praha : Liga lidských práv. 76 s. ISBN 978-80-903473-4-2.
[3] MATOUŠEK, O. et al. 2008. Metody a řízení sociální práce. 2. vyd. Praha : Portál, 2008.
384 s. ISBN 978-80-7367-502-8.
[4] MIKLOŠKO, J. 2008. Náhradná starostlivosť. Bratislava : Vysoká škola zdravotníctva
sociálnej práce sv. Alžbety, n. o., Slovak Akademic Press, 2008. s. 94. ISBN 978-8089271-36-8.
[5] ELEKES Z. – PAKSI B. 2005. A gyermekvédelmi gondoskodásban részesülő fiatalok
alkohol- és egyéb drogfogyasztása. Kapocs. IV. Roč.. 5. číslo. [online 2014-30-09].
Dostupné:<http://www.szmi.hu/images/dok/Folyoirat/2005/kapocs20vegleges/fiatalok.pd
f >.
[6] STRIEŽENEC, Š. 1996. Slovník sociálneho pracovníka. 1. vyd. Trnava : AD, 1996. 255
s. ISBN 80-967589-0-X.
[7] SZIKULAI, I. 2004. „Nem szeretném, hogy befejeződjön...” – A gyermekvédelmi
rendszerből nagykorúságuk után kikerült fiatal felnőttek utógondozásának és utógondozói
ellátásának utánkövetéses vizsgálata. Budapest, 2004. A magyar gyermekvédelem
fejlődésének kulcskérdései. Kapocs. 2004, III. roč. 5. číslo. [online 2014-30-09].
Dostupné: < http://www.tegyesz.hu/file/Szakmai_informaciok/Kiadvanyok/szikulaiistvan---a-magyar-gyermekvedelem-fejlodesenek-kulcskerdesei.pdf>.
[8] ŠEBESTOVÁ, P. 2013. Trinásta komnata sociálnej práce, ss. 55-61. In KOZOŇ, A.
2013. Etické otázky socializácie sociálnej práce a príbuzných vedných disciplín. Trenčín :
SpoSoIntE, 2013, 474s. ISBN 978-80-89533-10-7.
-- 121 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[9] Zákon č.305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. [online 2014-30-09].
Dostupné
na
internete:
<http://www.zbierka.sk/zz/predpisy/default.aspx?PredpisCislo=305&Rocnik=2005>.
PhDr. Bc. Silvia Vadkertiová, PhD.
Detský domov Kolárovo
Ľ. Štúra 25
94131Dvory nad Žitavou
[email protected]
-- 122 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
IX
PSYCHO-SOCIÁLNE POTREBY
DOSPIEVAJÚCICH
Adolescents psychosocial needs
MIROSLAVA ČEREŠNÍKOVÁ
Abstrakt
Príspevok zameriava pozornosť na problematiku saturovania psycho-sociálnych potrieb človeka v jeho
najbližších sociálnych vzťahoch. V kontexte psychického a sociálneho aspektu zdravia prináša pohľad na
vnímanie výchovného pôsobenia v rodinách dospievajúcim dieťaťom. Identifikuje dôsledky saturovania
psycho-sociálnych potrieb vo vzťahu k formovaniu sebakonštruktov dospievajúceho a jeho sociálnemu
fungovaniu.
Kľúčové slová
Psychické potreby, sociálne potreby, rodina, výchovné pôsobenie, dospievajúci
Abstract
Contribution focuses on the issue of saturating psycho-social needs of man in close relationships. In the
context of psychological and social aspects of health provides insight into the perception of parenting style
in family with adolescent child. Identifies the consequences of saturating psycho-social needs in relation to
the formation of self constructs and social functioning in adolescence.
Keywords
Psychological needs, social needs, family, parenting style, adolescent
„Po dlhej chôdzi po piesku, po skalách a po
snehu našiel konečne cestu. A všetky cesty
vedú k ľuďom.“
(Antoine de Saint – Exupéry)
1 PSYCHO-SOCIÁLNE POTREBY ČLOVEKA
R
odina je prvým sociálnym prostredím, v ktorom sú napĺňané potreby človeka a od
ktorého závisí jeho životaschopnosť, v zmysle fyzickom, psychickom
i sociálnom. Už niekoľkotýždňové dieťa sa nediferencovane usmieva na všetky
ľudské tváre, pretože patria k jeho druhu, pretože zrkadlia jeho prežívanie a emócie.
Prijímajúc takúto spätnú väzbu sa stáva súčasťou života v societe, ktorá na naň vplýva, a tak
-- 123 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
formuje jeho osobnosť. Postupne sa u dieťaťa vyvíja sebauvedomenie, na základe skúseností
s najbližšími ľuďmi sa utvára bazálna osobnosť, ktorá tvorí neskôr v dospelosti jadro
sociálneho charakteru, teda postojov, ktoré človek zaujíma k iným ľuďom, a ktoré možno, vo
všeobecnosti, charakterizovať ako prijímajúce alebo odmietavé. V procese utvárania
osobnosti dieťaťa azda najdôležitejšiu úlohu zohráva láska, prijímanie dieťaťa, saturovanie
jeho potrieb, ktoré vedú k bazálnej istote. Istote, že ľuďom, ktorí sa oň starajú môže veriť, že
má medzi nimi svoje miesto. Dieťa si formuje predstavy o sebe pod vplyvom predstáv, ktoré
o ňom majú jeho blízki. Ak sa má stať adaptovanou a šťastnou osobnosťou, potrebuje mať
v sociálnej skupine svoje miesto, potrebuje sa v nej cítiť dobre, túži po pozitívnom hodnotení
a podpore. Toto všetko môžeme označiť ako psychické a sociálne potreby dieťaťa, ktorých
saturovaním sa z neho stáva autonómna ľudská bytosť.
Abraham Maslow delí ľudské potreby na základné, ku ktorým patria hlad, smäd, sex,
bezpečie, potreby psychologické, ktoré zahŕňajú potrebu spolupatričnosti a lásky a potrebu
úcty a uznania. Poslednú skupinu potrieb v jeho hierarchii tvoria metapotreby, ku ktorým
zaraďuje napríklad potrebu dobra, spravodlivosti, krásy, vzdelávania a poznania a označuje
ich aj ako potreby rastu (growth needs). Pri dosahovaní cieľov, ktoré si človek v živote
stanovuje, platí, že kým nie sú naplnené základné potreby, nemôžu sa v plnej miere realizovať
metapotreby, čo vedie pri nenaplnení základných potrieb k chorobe a pri neuspokojovaní
metapotrieb k osobnému pocitu nešťastia, apatii a odcudzeniu. Naopak, napĺňanie základných
potrieb, v ponímaní Maslowa (1987), vedie k využívaniu metapotrieb na rozvoj osobnosti –
vedie k sebeaktualizácii človeka, túžbe po sebauplatnení a sebarealizácii. Zároveň Maslow
(1987) uvádza aj dva odlišné vzorce uspokojovania potrieb. Kým základné a psychické
potreby (ktoré označuje aj ako deficitné) uspokojujeme redukciou, cestou k saturovaniu
sebaaktualizačných potrieb (potrieb bytia) je naopak indukcia stavu motivovanosti, takže sa
tieto vyššie potreby stávajú vlastne neuspokojiteľnými a ich motivačný vplyv sa stáva
trvalým.
Na základe Maslowovho konceptu k deficitným potrebám patria aj potreby lásky
a spolupatričnosti, ktoré sa odrážajú v túžbe človeka mať svoje miesto medzi ostatnými
ľuďmi, mať „svojich blízkych ľudí“, ktorí ma majú radi a ja mám rád ich, túžba po
spolupatričnosti, spoločnom zdieľaní. Tiež sem zaraďuje potrebu uznania človeka, úcty voči
nemu, ktorá sa prejavuje túžbou byť prospešný a preto oceňovaný, samostatný, schopný
zažívať úspech, hoci aj v každodenných veciach.
Ak budeme na psychosociálne ľudské potreby nazerať rovnako ako Matějček, Langmeier
(2011), tak k základným psychickým potrebám, ktoré by mal mať človek saturované patrí
stimulácia (dostatok podnetov), zmysluplný svet (vytvorená kognitívna štruktúra, ktorá robí
môj svet zmysluplným a dokážem sa v ňom orientovať), pripútanie, potreba životnej istoty
(existencia pozitívnych citových pút), osobná identita, otvorená budúcnosť (existencia
životného zmyslu).
Všetky tieto potreby si človek napĺňa najmä v blízkych, neformálnych vzťahoch.
A vytváranie prostredia pre saturovanie týchto psychických a sociálnych potrieb je kľúčovou
úlohou neformálnej sociálnej siete. Ak je táto úloha napĺňaná, je zachované zdravie človeka
v zmysle psychickej a sociálnej pohody.
2 RODINA AKO FAKTOR PSYCHICKÉHO A SOCIÁLNEHO
ASPEKTU ZDRAVIA
Rodina a pozitívne, napĺňajúce rodinné vzťahy a silné väzby sú protektívnym faktorom
pri negatívnych sociálnych udalostiach, ktoré človeka postretnú. A rodina v takýchto chvíľach
pôsobí nielen ochranne, ale aj podporujúco a napomáha efektívnemu zvládaniu stresu,
-- 124 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
rýchlejšej obnove psychickej rovnováhy a efektívnemu znovuzačleneniu sa človeka do
sociálnych vzťahov. Toto platí pri ochoreniach, partnerských rozchodoch, psychických
problémoch, strate zamestnania, strate blízkeho človeka, problémoch, ktoré prináša proces
starnutia.
Rodina sprostredkúva človeku primárny vplyv kultúry, učí dieťa orientácii vo svete
symbolov, zvykov, hodnôt. Dieťa prechádza v rodine základným procesom sociálneho učenia,
ktoré sa realizuje v sociálnych situáciách a vyžaduje osvojenie žiaducich foriem správania.
Rodinná atmosféra je významným činiteľom pri utváraní vlastného obrazu dieťaťa.
Všetky odkazy, ktoré dieťa v rodine dostáva sa podieľajú utváraní jeho osobnosti a všetkých
sebakonštruktov.
Keďže proces socializácie sa realizuje v ranom veku prostredníctvom imitácie, je zrejmé,
že funkčnosť, či dysfunkčnosť, rodiny je základným kameňom tohto nezámerného
výchovného pôsobenia a rovnako i zámerné výchovné pôsobenie rodičov priamo súvisí
s psychickým a sociálnym zdravím dieťaťa. Z hľadiska vývinových potrieb dieťaťa v rodine,
ale aj ostatných členov rodiny identifikujeme rôzne typy sociálneho a materiálneho prostredia
rodiny:
• prostredie podnetovo optimálne, ktoré dieťaťu poskytuje dostatok podnetov pre jeho
ďalší rozvoj, citové a sebarealizačné potreby sú saturované
• prostredie podnetovo chudobné, v ktorom dieťa nemá dostatok podnetov pre svoj
rozvoj. Tento druh prostredia sa v minulosti spájal s rodinami v ekonomickej núdzi
alebo s rodinami, kde manželia dosiahli obaja len základné vzdelanie. Dnes sa s týmto
druhom prostredia stretávame v rodinách s rôznym sociálnym postavením. Nedostatok
výchovných podnetov sa tu javí ako dôsledok rodičovskej nezrelosti alebo poruchy
v rodinných vzťahoch.
• prostredie podnetovo presýtené, ktoré pôsobí na dieťa príliš veľkým množstvom
podnetov, čo v konečnom dôsledku môže vyvolávať preťaženie psychiky dieťaťa,
problémy v motivácii, neschopnosť stanoviť si vlastné ciele. Takéto prostredie môže
niekedy pôsobiť až neurotizujúco.
• prostredie podnetovo jednostranné, ktoré charakterizuje množstvo podnetov
zameraných na jednu oblasť alebo činnosť na úkor komplexného rozvoje osobnosti
dieťaťa. Veľmi často v rodičovskej výchove ide o realizovanie si vlastných cieľov
prostredníctvom dieťaťa (ak rodič nemohol byť z nejakého dôvodu výborný športovec,
tanečník a podobne, tak týmto smerom vedie od útleho veku dieťa, neraz extrémne)
alebo o podporovanie záujmu dieťaťa preexponovaným spôsobom, najmä vtedy, ak to
rodičovi aj vyhovuje, je to pre neho z nejakého dôvodu výhodné (napr. záujem dieťaťa
o počítač v predškolskom veku vedie k rodičovskej hrdosti, že dieťa ovláda činnosti,
ktoré jeho rovesníci neovládajú a podporuje dieťa v tejto činnosti až do takej miery, že
dieťaťu nerozvíja ostatné schopnosti a zručnosti, ani komunikačnú kompetenciu).
• prostredie podnetovo problémové, v ktorom dlhodobo pretrvávajú niektoré sociálne
problémy spojené s istým druhom závislosti, asociálne až kriminálne správanie,
prostredie, kde sa stretávame s neprimeranými fyzickými trestami (syndróm CAN).
Sem môžeme zaradiť prostredie, v ktorom identifikujeme nízku životnú a
vzdelanostnú úroveň, nezamestnanosť, chudobu, alkoholizmus, násilie, nezáujem
o deti, nízku mieru starostlivosti.
Dysfunkčnosť rodiny (situácia, keď rodina neplní svoje funkcie najmä vo vzťahu
k deťom) súvisí s patológiou v rodine a aj s podnetovo problémovým prostredím rodiny.
Matějček (1995) identifikuje dve skupiny rodičov, ktorí buď nemajú k rodičovstvu dostatočnú
kompetenciu, alebo nemajú dostatočnú motiváciu. O nedostatočnej kompetencii hovorí vtedy,
-- 125 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
keď rodič/rodičia nie sú schopní alebo aktuálne nemôžu plniť požiadavky kladené na sociálnu
rolu rodiča (napr. z dôvodu mentálneho hendikepu, fyzického alebo psychického ochorenia,
abúzu psychoaktívnych látok, zažitím vlastnej psychickej deprivácie a podobne).
O nedostatočnej motivácii pre plnenie roly rodiča hovorí vtedy, keď je rodič príliš zaujatý
svojimi problémami alebo záujmami (napr. mladí a nezrelí rodičia, rodičia žijúci v chudobe
a hmotnej núdzi alebo rodičia príliš zaujatí vlastnou kariérou a záujmami).
Analogicky Culbertson a Schellenbach (1992) vo svojej štúdii uvádzajú súhrn vlastností
dospelého, ktoré zvyšujú riziko zlého zaobchádzania s dieťaťom:
• nedostatky v sociálnej orientácii, obmedzená schopnosť empatie, neporozumenie
potrebám iného človeka, rigidita, osamelosť a problémy v medziľudských.
• problematické sebahodnotenie, nízka sebaúcta, nespokojnosť s rodičovskou rolou.
• rizikové správanie, ktoré sa prejavuje nedostatočnou kontrolou a sebaovládaním,
impulzivitou, potrebou prejaviť negatívne city.
• zlá skúsenosť z vlastného detstva: 70% ľudí, s ktorými v detstve nezaobchádzali
rodičia primeraným spôsobom, mali sklon sa správať podobne.
V intenciách konštruktu bazálnej osobnosti a životného scenáru, ktorý si osvojujeme
v orientačnej rodine je možné predpokladať, že títo ľudia majú problém v sociálnych
vzťahoch s ľuďmi všeobecne. Vágnerová (1999, s. 320) uvádza, že „rodina teda vďaka
svojmu veľkému špecifickému významu, umožňuje a podporuje plnohodnotný život a rozvoj
všetkých svojich členov, ale rovnako tak sa môže stať zdrojom psychických záťaží a porúch“.
Rizikové faktory, ktoré podľa štúdie Egleho (1997), vystavujú dieťa v ranom veku
frustrácii a konfliktom a v dospelosti sa stávajú predispozíciou psychosomatických ochorení,
sú:
• nízky socioekonomický status rodiny
• práca matky v prvom roku života dieťaťa
• slabé vzdelanie rodičov
• veľké rodiny s malým obytným priestorom
• kontakty so zariadením „sociálnej kontroly“
• kriminalita alebo disociálnosť jedného z rodičov
• chronická disharmónia /vzťahová patológia v rodine/
• psychické poruchy u matky alebo otca
• ťažké zdravotné postihnutie matky alebo otca
• nechcené dieťa
• matka je sama na výchovu dieťaťa
• otec sa správa autoritatívne
• sexuálne/agresívne zneužívanie/týranie/násilie v rodine
• strata matky
• často sa meniace vzťahy v rannom detstve
• zlé kontakty s vrstovníkmi
• vekový odstup medzi súrodencami je menší 18 mesiacov
• nemanželský pôvod dieťaťa.
V humanisticky orientovanej rodinnej terapii nachádzame pohľad na rodinu ako systém,
ktorý môže byť uzatvorený alebo otvorený. Uzatvorený systém má časti alebo prísne
prepojené, alebo úplne uvoľnené, bez vzájomných reakcií. V otvorenom systéme sú časti
vzájomne prepojené, sú voči sebe vnímavé a citlivé a dovoľujú jasnú komunikáciu vo vnútri
-- 126 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
systému i navonok. Satirová (1994, s.124) vymedzuje východiská uzatvoreného a otvoreného
rodinného systému, pričom vo svojej práci s rodinami prichádza k záveru, že uzatvorený
rodinný systém majú rodiny problémové a otvorený systém je v rodinách funkčných.
Uzatvorený rodinný systém vychádza z téz:
•
•
•
•
•
•
Ľudia sú v svojej podstate zlí a aby boli dobrí, musia byť neustále kontrolovaní.
Vzťahy je možné regulovať iba prostredníctvom násilia alebo strachom z trestu.
Je len jedna správna cesta a tú pozná iba osoba, ktorá je v rodine najmocnejšia.
Vždy je v rodine niekto, kto vie, čo je pre teba najlepšie.
Sebahodnota je podriadená výkonu a sile (moci).
Zmeny sú nežiaduce.
Dôsledkom života v takomto rodinnom systému je nízka sebahodnota členov rodiny,
nepriama, nejasná komunikácia, ktorá bráni osobnému rastu, nejasné, nemeniteľné a neraz
i neľudské pravidlá, vystavenie svojvôli jedného člena rodiny.
Naopak otvorený rodinný systém stavia na týchto východiskách:
•
•
•
•
Sebahodnotenie je primárne, výkon a sila je druhoradá.
Správanie zodpovedá vlastnému presvedčeniu.
Zmena je vítaná, normálna a žiaduca.
Komunikácia, systém a pravidlá sú vo vzájomnom vzťahu.
V rodinnom živote sa otvorený systém prejavuje vysokou sebaúctou členov rodiny,
priamou, jasnou a kongruentnou komunikáciou, ktorá podporuje rast, jasnými pravidlami,
ktoré nie sú postavené nad človeka a v rodine je každému poskytnutá plná sloboda prejaviť
svoj názor a prežívanie.
3 SATUROVANIE PSYCHO-SOCIÁLNYCH POTRIEB
DOSPIEVAJÚCICH V RODINE
Pozitívna atmosféra, vyrovnané vzťahy medzi partnermi určujú celkový ráz života celej
rodiny, ktorý ovplyvňuje vývin dieťaťa a podporuje u neho i adekvátne formy správania.
Výchova, a neformálna, rodinná, výchova zvlášť, býva v praxi realizovaná mnohými
metódami, postupmi a rôznymi formami. Je pomerne náročné dokonale definovať konkrétny,
čistý štýl výchovy a ešte náročnejšie by bolo jeho detailné uplatňovanie v reálnom živote.
Na spôsob výchovy v rodine, podľa Čápa a Boscheka,
podmienok, ktoré vzájomne interagujú.
(1994), pôsobia tri skupiny
• Prvou sú spoločensko-historické podmienky (ekonomické, politické, kultúrne), ku
ktorým patria i tradície výchovy, uplatňovanej v konkrétnej rodine.
• Druhú skupinu tvoria osobné skúsenosti a vlastnosti rodičov. Do tejto skupiny
podmienok sú zaradené osobnostné vlastnosti rodičov, ich temperament, názory,
spôsob komunikácie a skúsenosti súvisiace s ich vlastnou výchovou. Thomas
a Chesová (1984 in Fontana, 1995, s. 25) vo svojich longitudinálnych výskumoch
zistili, že rodičia i deti potrebujú „dobrú zhodu“. Ak je prítomná „dobrá zhoda“, ktorá
znamená vzájomnú zlučiteľnosť ich temperamentov, iných osobnostných vlastností
a vnímavosť rodičov k individuálnym potrebám detí, je splnený predpoklad v podstate
bezproblémovej výchovy detí.
• Poslednou skupinou determinujúcou spôsob výchovy sú vlastnosti a skúsenosti
vychovávaného dieťaťa. Interakcia rodič – dieťa je samozrejme dvojsmerná, a tak je
správanie rodičov ovplyvňované správaním ich dieťaťa v takej miere, v akej ho
-- 127 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
ovplyvňujú oni. Podľa výsledkov výskumov uskutočnených v oblasti interakcie
a komunikácie dospelý – dieťa, je rodič výrazne ovplyvňovaný pokojným respektíve
nepokojným správaním dieťaťa a tým, či dieťa napĺňa alebo nenapĺňa jeho
očakávania. Vo výskumoch spôsobu výchovy v rodine bolo zistené, že deti svojím
správaním priamo provokujú dospelého k používaniu určitého spôsobu výchovy.
Spôsob výchovy vyjadruje to podstatné vo výchove, má vplyv na výber výchovných
prostriedkov a metód, na ich množstvo a kvalitu. (Čáp, 1994) Spôsob výchovy v rodine,
podľa výskumov rôznych autorov (Čáp, Boschek, 1994, Matějček, 1995), má významný
vplyv na rozvíjanie mnohých aspektov osobnosti dieťaťa. Ovplyvňuje tvoriace sa
sebahodnotenie, stabilitu a labilitu emočného prežívania, psychosociálnu zrelosť, podnecuje
alebo tlmí sociálnu komunikáciu a utváranie sociálnych vzťahov. Vo veľkej miere štýl
rodinnej výchovy, spôsob, akým sa správajú rodičia k svojmu dieťaťu, pôsobí pri utváraní
charakteru, preberaní určitých foriem sociálneho správania, nadväzovaní interpersonálnych
vzťahov, sebaprezentácii - pôsobí na vlastný proces ľudskej sebaaktualizácie, ktorý sa naplno
spúšťa v období dospievania.
Je rodina pre dospievajúceho stále miestom, ktoré napĺňa jeho potrebu spolupatričnosti s
hlbokými, emočne naplnenými vzťahmi a jeho túžbu po uznaní vlastnej ľudskej hodnoty?
Táto otázka nás viedla k realizácii prieskumu medzi 14-ročnými dospievajúcimi, ktorého
cieľom bolo poodhaliť sociálne skúsenosti, ktoré dieťa v puberte získalo prostredníctvom
pôsobenia svojich rodičov a identifikovať štýl rodinnej výchovy. Pri interpretácii výsledkov
sme sa riadili dvoma komplexnými charakteristikami spôsobu výchovy, a to emočným
vzťahom rodičov k dieťaťu a výchovným riadením, pričom každá z týchto charakteristík
obsahuje dvojice protikladných komponentov výchovy: kladný a záporný, požiadaviek a
voľnosti. Čáp a Boschek (1994), ktorých metodiku na zistenie spôsobu výchovy v rodine sme
použili i v našom prieskume, stavajú svoj model výchovy na základe emočného vzťahu
rodičov k dieťaťu, ktorý môže byť kladný alebo záporný a na miere nárokov kladených na
dieťa a miere voľnosti ponechanej dieťaťu. Na základe týchto komponentov vytvorili model
deviatich výchovných polí.
Pre spôsob výchovy charakterizovaný záporným emočným vzťahom k dieťaťu a silným
riadením je typické, že v rodine ako celku prevláda záporný emočný vzťah k dieťaťu,
a zároveň rodina vykazuje vysoký komponent požiadaviek. Kladú sa tu prísne príkazy
a zákazy, ktorých plnenie a uposlúchnutie sa vyžaduje okamžite a bezpodmienečne. Ak sa tak
nestane, nasledujú prísne, ponižujúce tresty a hrozby. Neustále sú jednostranne zdôrazňované
nedostatky dieťaťa, upriamuje sa na ne pozornosť rodičov, pričom dobrý výkon dieťaťa je
samozrejmosťou, ktorá si nezaslúži pochvalu. Rodičia negatívne hodnotia schopnosti dieťaťa,
posmievajú sa alebo ironizujú jeho vzhľad, odrádzajú ho od ďalšieho štúdia alebo
náročnejšieho zamestnania. Dospievajúce dieťa alebo mladého dospelého varujú pred
nadviazaním interpohlavných vzťahov, zakazujú takéto kamarátstva a podobný postoj
zaujímajú i k partnerskému vzťahu svojho dieťaťa. Matka v tomto spôsobe výchovy dieťaťa
často pristupuje k psychickému trestaniu (nekomunikuje s dieťaťom, tvári sa vyčítavo, dlho
mu pripomína jeho neúspech, alebo skutky, ktoré z jej pohľadu vyzerajú ako neposlušnosť).
Dieťa býva porovnávané so svojím súrodencom alebo iným dieťaťom, ktoré je podľa mienky
rodičov úspešnejšie, šikovnejšie a ako človek hodnotnejšie.
Pri tomto spôsobe výchovy je u dieťaťa vytváraný pocit vďačnosti a podriadenosti voči
rodičovi, podporovaný frázami typu: čo všetko sme pre teba urobili, obetovali, a podobne.
Dieťa percipuje vzťah rodičov voči sebe ako záporný nielen pri prejavoch otvoreného
odmietania, ale aj pri prejavovaní nezáujmu, ľahostajnosti, nedostatku času pre dieťa kvôli
pracovným povinnostiam alebo záľubám. Dieťa je takýmto prístupom silne frustrované,
-- 128 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
mladiství porovnávajú záporne percipovaných rodičov s osobami javiacimi viac pochopenia,
láskavosti a trpezlivosti voči nim.
Druhého pole modelu spôsobu výchovy v rodine so záporným emočným vzťahom
a slabým riadením ( nízky komponent požiadaviek, vysoký komponent voľnosti ) je
charakteristické tým, že v popredí nestoja prísne zákazy a príkazy, detailná kontrola a prísne
tresty, ktoré sú svojim spôsobom pozornosťou venovanou dieťaťu. Primárnymi pri
charakteristike druhého poľa sú nezáujem o dieťa, jeho potreby, túžby, ľahostajnosť voči
nemu, absencia kladných emócií.
Slabé výchovné riadenie môžeme charakterizovať ako výchovu bez nárokov kladených
na dieťa. Ak aj rodičia nejaké požiadavky na dieťa majú, sú nízke, neprimerané dosiahnutým
schopnostiam dieťaťa a nedôsledné vo všetkých smeroch: v plnení školských povinností, pri
pomoci v domácnosti, v poslušnosti. K chýbajúcim požiadavkám sa pridružuje aj nedôvera
voči schopnostiam dieťaťa („ty to aj tak nedokážeš...“), prípadne celkový nezáujem dospelého
o to, aký výkon dieťa podáva.
Determinované vplyvom opísanej rodinnej atmosféry si ani samotné dieťa nekladie
vyššie ciele, ktorých dosahovanie vyžaduje rozvoj takých osobnostných vlastností, akými sú
vytrvalosť, usilovnosť, sebaovládanie a trpezlivosť. Podľa Čápa (1994) sa však v niektorých
prípadoch dospievajúce dieťa pokúsi o dosiahnutie stanovených cieľov napriek ľahostajnosti
a nízkemu hodnoteniu zo strany dospelých, alebo sa zámerne snaží o stimulovanie kladných
emočných stavov.
Posledným spôsobom výchovy so záporným emočným vzťahom je spôsob zaradený do
tretieho poľa modelu. Toto pole zároveň charakterizuje rozporné výchovné vedenie zo strany
rodičov, čo znamená, že jeden z rodičov vyžaduje od dieťaťa dôsledné plnenie príkazov
a zákazov, ktorých porušenie sankcionuje a druhý rodič sa snaží dieťa chrániť a vo všetkom
ospravedlňovať. Kým teda prvý rodič preukazuje znaky poľa č. 1, výchovné pôsobenie
druhého rodiča možno zaradiť k druhému poľu. Rozporné výchovné pôsobenie sa však, pri
zachovaní záporného emočného ladenia vzťahu rodič – dieťa, môže prejavovať aj ako
nedôsledné, pretože sa u rodiča strieda obdobie, v ktorom si výchovu dieťaťa a dieťa samotné
vôbec nevšíma a ponecháva mu voľnosť, s obdobím úplného obmedzovania dieťaťa,
neustáleho kontrolovania, aktívneho odmietania jeho schopností a výkonov a fyzického
trestania. Pri rozpornom type riadenia nie je dieťaťu jasné, čo sa smie a čo nie, či to, čo rodič
určitý čas „toleroval“, zrazu nepovedie k prísnemu trestu, a tak sa ocitá v neprehľadnej,
frustrujúcej situácii.
Spoločným znakom polí 4, 5, 6, 7, 8 je kladný emočný vzťah rodičov k dieťaťu, rozdielny
je však komponent požiadaviek a voľnosti. Vzťah rodič – dieťa je vnímaný ako priaznivý,
deti uvádzajú pozitívne vlastnosti a formy správania rodičov, radi realizujú činnosti, pri
ktorých môžu tráviť čas spoločne s rodičmi. Rodičia prejavujú dieťaťu porozumenie
a empatiu, poskytujú mu povzbudenie, keď je to potrebné, podporujú jeho schopnosti.
Rodina so štýlom výchovy, ktorý je charakterizovaný kladným (alebo extrémne kladným)
emočným vzťahom so silným riadením, disponuje autoritou, ktorá je zároveň pre dieťa
blízkym človekom plným porozumenia. Rodičia sú teda dôslední, vyžadujúci od dieťaťa
plnenie jeho povinností, a pri tom láskaví a empatickí. Prijímanie príkazov a zákazov je
determinované a uľahčované kladným emočným vzťahom rodič – dieťa.
Kladný (alebo extrémne kladný) emočný vzťah so stredným výchovným riadením je
umiestený do piateho poľa. Vzťahy rodičov a detí pri tomto štýle výchovy sú
charakterizované ako priateľské, partnerské. Niektorí autori hovoria o demokratickej rodine
a charakterizujú tento spôsob výchovy na základe Lewinovho demokratického štýlu výchovy.
Emocionálny vzťah v siedmom poli vytvára pre dieťa i rodinu ako celok priaznivú
emočnú klímu, ale podľa doterajších výskumov, mladiství z týchto rodín neposkytujú
vyhranený a jednotný obraz výchovy. Jedni zdôrazňujú „láskavú“ prísnosť štvrtého poľa,
-- 129 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
druhí „láskavé ponechanie voľnosti“ poľa šiesteho. Záleží na tom, ktorý z rodičov (či ten so
silným, alebo ten so slabým vedením) dieťa viac ovplyvňuje. (Čáp, Boschek, 1994, s. 32)
Polia 6 a 8 združujú spôsob výchovy s kladným (alebo extrémne kladným) emočným
vzťahom rodičov k dieťaťu a slabým riadením. Dospievajúci percipujú rodičov ako kamarátov,
s ktorými môžu otvorene hovoriť, čo kladne ovplyvňuje vývoj ich osobnosti. Na druhej strane
pri takomto spôsobe výchovy často dochádza k rozmaznávaniu dieťaťa, ktoré nezodpovedá
ani za plnenie svojich povinností, ani za vykonávanie drobných domácich prác. Pri zhoršení
prospechu v škole alebo pri porušení disciplíny rodičia dieťaťu iba dohovoria, uspokoja sa
s jeho sľubmi, ale nekontrolujú ich plnenie. Neraz tvoria s dieťaťom koalíciu proti učiteľovi,
iným ľuďom, alebo spoločenským normám, ospravedlňujú jeho nesprávne konanie, prípadne
obviňujú všetkých ostatných, odstraňujú a riešia za dieťa problémy a konflikty, do ktorých sa
vlastným pričinením dostalo.
Podľa výsledkov nášho prieskumu v rodinách prevláda kladná emočná klíma (58%), nie
však veľmi vysoko. Dosť vysoké percento (42%) dospievajúcich percipuje vzťah rodičov
k sebe samým ako záporný. Takéto vysoké percento považujeme za alarmujúce, pretože je
ohrozený zdravý rozvoj osobnosti dieťaťa, rozvoj prosociálnosti ako osobnostnej črty i ako
formy správania, ktorá je primeraná a žiaduca v interpersonálnych vzťahoch.
Fakt, že dospievajúci vníma klímu v rodine ako zápornú, môže byť príčinou produkcie
nevhodného správania (úteky z domu, záškoláctvo), vyhľadávania skupín ľudí, ktorí sú
ochotní poskytnúť mu pocit spolupatričnosti naplnený kladnými emóciami, vierou v jeho
schopnosti a výkony. Reálnou hrozbou je negatívny identifikačný vzor, ktorý môže
dospievajúceho priviesť k delikvencii, chuligánstvu a vandalizmu, závislosti od
psychoaktívnych látok, ako aj k príslušnosti v rôznych náboženských sektách, alebo
neonacistických hnutiach. Naše vlastné skúsenosti zo školskej praxe ukazujú, že približne
20% žiakov deviateho ročníka jednej konkrétnej mestskej základnej školy obdivuje
neonacizmus a hnutie skinheads, pretože „sú súdržní, silní, majú svoj cieľ, za ktorým idú
a nenechajú sa ničím odradiť, s nimi sa cítime sebaisto“.
Dospievajúci človek potrebuje niekam patriť, mať svoje miesto v rodine. Má intenzívnu
potrebu cítiť, že je hodnotným človekom, ktorú mu rodičia svojím nezáujmom,
ľahostajnosťou, alebo aktívnym odmietaním v nijakom prípade naplniť nemôžu.
Zdá sa, že záporný vzťah rodičov k dieťaťu determinuje mnoho problémov
v osobnostnom svete dieťaťa (neurózy, depresívne myšlienky, pocit menejcennosti,
preceňovanie svojich síl) i v jeho sociálnej interakcii (utiahnutosť, konfliktné vzťahy,
problémové správanie, pasivita, formy správania zamerané proti ľuďom alebo od ľudí).
Extrémnou patológiou pri nevhodnom správaní sa rodičov k dieťaťu je, podľa Štúra (1998),
komplexný únik do seba, extrémna depresia, prejavy delikvencie, priveľkej konformity,
kompulzívne správanie, anorexia, psychóza, sexuálne aberácie alebo komplexná neschopnosť
socializácie.
Pre zdravý vývin osobnosti dieťaťa v období puberty je dôležité, aby cítilo záujem
rodičov, aby sa interakcia rodič – dieťa realizovala v pozitívnej emočnej atmosfére. To, že
rodič dieťa bezvýhradne prijíma však ešte nie je zárukou bezproblémového psychického
a sociálneho vývinu. Pri výchove je dôležitá i miera zodpovednosti dieťaťa za vlastné skutky,
výsledky učenia a do istej miery i za svoju budúcnosť. K tejto zodpovednosti musí byť dieťa
„láskavo“ vedené povinnosťami, ktoré vyplývajú z jeho sociálnej role dieťaťa, žiaka,
kamaráta atď. Rodič by však vo svojom výchovnom štýle mal dieťaťu poskytnúť i určitú
mieru autonómnosti a možnosť rozhodnúť sa.
Z hľadiska komponentu požiadaviek a voľnosti v našom prieskume v rodinách so
záporným emočným vzťahom k dieťaťu má najvyššie percentuálne zastúpenie rozporné
vedenie (26%), ktoré by sme mohli charakterizovať pojmom dvojkoľajná výchova, ktorá nie
je dôsledná a dieťa si nie je isté správnosťou svojho konania.
-- 130 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
V rodinách s kladným emočným vzťahom k dieťaťu v našom prieskume prevláda
riadenie slabé (s vysokým komponentom voľnosti) – 34%, silné riadenie a rozporné riadenie
majú približne rovnaké percentuálne zastúpenie (14% - silné, 12% - rozporné).
Podľa percentuálneho rozloženia spôsobov výchovy nášho prieskumu v jednotlivých
poliach by sme mohli usudzovať, že rodičia dospievajúcich detí, detí v puberte, vo svojom
štýle výchovy uprednostňujú výchovu s nízkym stupňom požiadaviek a vyšším stupňom
voľnosti. Fakt, že 44% detí nášho prieskumu vo veku štrnásť rokov percipuje výchovné
pôsobenie svojich rodičov ako slabé, s nízkym komponentom požiadaviek, môžeme
interpretovať ako nedostatočné zaťažovanie dospievajúcich povinnosťami každodenného
života a v určitom smere ako protiklad kooperatívnej výchovy, ktorej hlavná myšlienka
spočíva v získaní dieťaťa (resp. dospievajúceho) pre spoluprácu, ktorá mu ponecháva
možnosť rozhodovať sa a niesť zodpovednosť za celé svoje správanie. Časť rodičov nášho
prieskumu nevie nájsť primeranú mieru nárokov kladených na dieťa v puberte z pozície
autority rodiča a voľnosti, ktorú dieťa potrebuje pri utváraní vlastnej sociálnej osobnosti.
Rodičia uplatňujú výchovu liberálnosti, ktorá však u dospievajúceho nemôže primerane
formovať vôľovo-charakterové vlastnosti osobnosti, neprejavujú dostatok záujmu o plnenie
povinností, ktoré ich dieťa má. Vlastný nedostatok čašu na dieťa racionalizujú faktom, že
dospievajúci sa má naučiť byť samostatný a že on sám túži po slobode. Dať však
dospievajúcemu slobodu bez nárokov a obmedzení znamená často ustúpenie od sociálnej roly
rodiča. Takáto forma slobody nenaučí dieťa zodpovedne pristupovať k životu, k ľuďom
a hodnotám, nepomôže mu nájsť pozitívny identifikačný vzor, prijateľné formy sociálneho
správania a v konečnom dôsledku ho nebude viesť ani k napĺňaniu potreby sebarealizácie,
kladeniu si vyšších cieľov a ich postupnému dosahovaniu.
Druhé najsilnejšie zastúpenie má rozporné riadenie – 38%, z toho rodiny s kladným
emočným vzťahom sa na tomto čísle podieľajú iba 12%. Pri rozpornej výchove dospievajúci
nemá jasno v pravidlách a normách, nemá pred sebou vzor fungujúceho partnerského vzťahu
a výchovy, čo ho môže viesť k nedôslednosti pri plnení povinností, k vytváraniu
nekongruentných interpersonálnych vzťahov a prijímania nevhodných foriem správania.
ZÁVER
Úspešnosť spôsobu rodinnej výchovy a funkčnosť psychickej výbavy dieťaťa sa naplno
overuje najmä v období dospievania. V tomto období sa referenčnou skupinou pre dieťa stáva
skupina rovesníkov, v ktorej sa snaží získať svoje miesto a podporu, nájsť a zachovať si
vlastnú identitu. Rodina vo vývinovej fáze dospievania ustupuje do úzadia, pričom však jej
doterajšie pôsobenie môže výrazne ovplyvňovať proces identifikácie, psychického
dozrievania a celkový osobnostný prerod dieťaťa v kladnom, ale, bohužiaľ, i zápornom smere.
Saturovanie rastových potrieb, saturovanie Matějčekovej potreby otvorenej budúcnosti
chápanej ako životná perspektíva, ako nádej, že posúvam svoj život dopredu, je možné iba
v podmienkach prijímania a láskavej výchovy. A takéto podmienky sú predpokladom
sebaaktualizujúceho sa a prosociálneho človeka.
Literatúra
[1] CULBERTSON, J. L., SCHELLENBACH, C. J. 1992. Prevention of maltreatment in
infants and young children. In D.J. Willis, E.W. Holden, M. Rosenberg (Eds.):
-- 131 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Prevention of child maltreatment: Developmental and ecological perspectives. New
York : Wiley, 1992. s. 47–77.
[2] ČÁP, J. – BOSCHEK, P. 1994. Dotazník pro zjišťování spůsobu výchovy v rodině.
Bratislava : Psychodignostika, 1994.
[3] EGLE, U.T. et al. 1997. Psychosiziale Risiko- und Schutzfaktoren in kndheir und Jugend
als Prädisposition für psychische Stőrungen im Erwachsenenalter. Gegenwärtiger Stand
der Forschung. In: Der Nervenartz. ISSN: 0028-2804, 1997,roč. 68, č. 1, s. 683-695.
[4] FONTANA, D. 1995. Psychologie ve školní praxi. Praha : Portál, 1995. 363 s. ISBN 807178-063-4.
[5] CULBERTSON, J.L., SCHELLENBACH, C.J. Prevention of maltreatment in infants and
young children. In D.J. Willis, E.W. Holden, M. Rosenberg (Eds.): Prevention of child
maltreatment: Developmental and ecological perspectives. New York : Wiley, 1992. s.
47–77.
[6] MASLOW, A. 1987. Motivation and personality. NY : Harper, 1987 (3. Edition).
[7] MATEJČEK, Z. – LANGMEIER, J. 2011. Psychická deprivace. Praha : Karolinum, 2011.
400 s. ISBN 978-80-246-1983-5.
[8] MATĚJČEK, Z. 1995. Děti v ohrožení. In Dunovský, J.-Dytrych, Z.-Matějček, Z. a kol.
(1995): Týrané, zneužívané a zanedbávané dítě. Praha : Grada, 1995. ISBN 8071691925.
s. 98-102
[9] SATIROVÁ, V. 1994. Kniha o rodině. Praha : Institut Virginie Satirové, 1994. 350 s.
ISBN 80-901325-0-2.
[10] ŠTÚR, I. 1998. Psychodiagnostika detí a mládeže. Bratislava : UK, 1998. 80 s. ISBN 802231-154-5.
[11] VÁGNEROVÁ, M. 1999. Psychopatologie pro pomáhající profese. Praha : Portál, 1999.
444 s. ISBN 80-7178-214-9.
PhDr. Miroslava Čerešníková, PhD.
Ústav romologických štúdií
Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva UKF v Nitre
Kraskova 1
949 74 Nitra
-- 132 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
PSYCHOSOMATIKA,
PSYCHOLÓGIA ZDRAVIA,
VEREJNÉ ZDRAVOTNÍCTVO
-- 133 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 134 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
X
Determinants of health
TATIANA KIMÁKOVÁ, KARIN ZEISBERGOVÁ
Abstrakt
Determinanty zdravia komplexne pôsobia na zdravie človeka a sú podmienené kladným i záporným
spolupôsobením súboru vnútorných a vonkajších vplyvov. Determinanty zdravia sú vlastnosti a ukazovatele,
ktoré ovplyvňujú prítomnosť a rozvoj rizikových faktorov ochorení. Prítomnosť rizikového faktora ale
neznamená, že sa choroba určite prejaví. Súčasný výskyt viacerých rizikových faktorov zvyšuje možnosť
prepuknutia choroby. Prevažná väčšina civilizačných chorôb má niekoľko rizikových faktorov. Do skupiny
najvýznamnejších determinantov patria demografické, biologické, sociálno-ekonomické determinanty, životné
prostredie i zdravotníctvo. Tieto činitele veľmi výrazne ovplyvňujú náš zdravotný stav, podpisujú sa pod kvalitu
nášho života, jeho dĺžku i včasnú úmrtnosť. Väčší negatívny dosah na zdravie ako úroveň zdravotnej
starostlivosti má fajčenie, nedostatok fyzickej aktivity, nesprávna výživa, alkohol, drogy, zlá sociálnoekonomická situácia a chudoba, negatívnymi faktormi životného a pracovného prostredia.
Kľúčové slová
Determinanty zdravia, zdravotný stav, rizikové faktory
Abstract
Determinants of health are fully engaged on human health and is conditional on positive and negative interaction
of the group's internal and external influences. Determinants of health are characteristics and indicators, which
affect the presence and development of risk-factor diseases. The presence of a risk factor, however, doesn’t mean
that the illness will certainly develop. Current prevalence of multiple risk factors increases the likelihood that the
illness will break out. The majority of civilization diseases have several risk factors. The group of the most
signifi cant determinants includes demographic, biologic and social-economic determinants, environment and
healthcare. These factors affect our physical shape to a large extent, they add to the quality of our lives, its length
and early mortality. Larger negative impact on the health of the level of health care is smoking, lack of physical
activity, poor diet, alcohol, drugs, poor socio-economic situation and poverty in conjunction with the negative
factors of environmental and work area.
Keywords
Determinants of health, health state, risk-factor
ÚVOD
V
ýraz „zdravie“ skloňujeme v poslednej dobe často. Používame ho v rôznych
podobách i súvislostiach, je predmetom mnohých štúdií i prác, našich rozhovorov
medzi priateľmi a lekármi. A tak sa vynára otázka, čo to vlastne zdravie je, čo
-- 135 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
všetko naň vplýva. Svetová zdravotnícka organizácia WHO definuje zdravie ako stav úplnej
telesnej, duševnej a sociálnej pohody jedinca, nielen neprítomnosť choroby alebo postihnutia.
(Kimáková, 2008). Už samotná definícia hovorí, že na našom zdraví sa podieľa mnoho
rôznych vnútorných i vonkajších činiteľov a faktorov. Ďalší pojem úzko súvisiaci s naším
zdravím je determinant zdravia. Slovo determinant pochádza z latinského jazyka a znamená
určujúcu zložku alebo určujúci činiteľ. Aké rôzne činitele pôsobia na zdravie človeka,
výsledkom čoho je terajší zdravotný stav každého z nás? Niekomu napadne genetická
predispozícia, iného sociálne a psychologické faktory, výživa či organizácia a financovanie
zdravotníctva. Pod náš zdravotný stav sa podpisujú všetky vymenované, ale i nasledujúce
faktory ako vzdelanie, ekonomika, kultúra, bezpečnosť, bývanie, technológie, zvyky a najmä
individuálne správanie vo vzťahu k svojmu zdraviu. Zdravotný stav obyvateľstva je
výsledkom pôsobenia viacerých zložiek spoločnosti. Väčší negatívny dosah na zdravie má
fajčenie, nedostatočná fyzická aktivita, nesprávna výživa, zlá sociálno-ekonomická situácia
a chudoba v spojení s negatívnymi faktormi životného prostredia. (Rovný, 2011).
1 DETERMINANTY ZDRAVIA
Rozdiely v dĺžke života a vo včasnej úmrtnosti na kardiovaskulárne a onkologické
ochorenia medzi Slovenskom a Európskou úniou nemožno vysvetľovať iba rozdielnou
kvalitou zdravotníckej starostlivosti. Je fakt, že v minulosti neboli investované dostatočné
prostriedky do finančne náročných prístrojov, technológií a liekov, potrebných pre včasnú
diagnostiku a liečbu kardiovaskulárnych a nádorových chorôb. Pre prevenciu týchto ochorení,
ale aj zlepšenie zdravotného stavu vo všeobecnosti, sú však rozhodujúce viaceré vplyvy.
Začiatok väčšiny chorôb je potrebné hľadať v narušení vzájomného vzťahu medzi ľudským
organizmom a prostredím, v ktorom človek žije.
Determinanty zdravia sú vlastnosti a ukazovatele, ktoré ovplyvňujú prítomnosť a rozvoj
rizikových faktorov ochorení. Môžu byť veľmi rôzne (genetika, strava, bývanie, ekonomika,
kultúra, bezpečnosť, organizácia a financovanie zdravotníctva, individuálny prístup k zdraviu,
zvyky, technológie a iné). (Rovný a Hegyi, 2003). Prítomnosť rizikového faktora ale
neznamená, že sa choroba určite prejaví. Súčasný výskyt viacerých rizikových faktorov
zvyšuje možnosť prepuknutia choroby. Prevažná väčšina civilizačných chorôb má niekoľko
rizikových faktorov.
Do skupiny najvýznamnejších determinantov patria demografické, biologické, sociálnoekonomické determinanty, životné prostredie i zdravotníctvo. Tieto činitele veľmi výrazne
ovplyvňujú náš zdravotný stav, podpisujú sa pod kvalitu nášho života, jeho dĺžku i včasnú
úmrtnosť.
2 DEMOGRAFICKÉ DETERMINANTY
Z demografických ukazovateľov sú z pohľadu zdravia najvýznamnejšie veková skladba
obyvateľstva, index starnutia a prírastok obyvateľstva. Dostupné údaje poukazujú na pokles
mladšej generácie a súčasne nízky podiel staršej populácie (podiel mužov a žien v SR nad 65
rokov je najnižší z okolitých štátov) pri všeobecne známej vysokej chorobnosti a úmrtnosti
v tzv. strednom veku na Slovensku. Vysoký pokles živo narodených detí spolu s nízkym
prirodzeným prírastkom a vysokou úmrtnosťou v produktívnom veku môžu negatívne
vplývať na budúci vývoj dĺžky života na Slovensku (Hegyi, 2005). Stredná dĺžka života pri
narodení je dôležitý ukazovateľ, ktorý udáva nádej na dožitie. U našej mužskej populácie
dosahuje nízke hodnoty. V najzdravšej európskej krajine, vo Švédsku, žijú muži o takmer
-- 136 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
osem rokov dlhšie ako naši. Vo Francúzsku majú ženy najdlhšiu strednú dĺžku života
na svete (83,5 rokov), naše sa dožívajú o päť rokov menej.
V skupine štátov bývalého sovietskeho bloku je postavenie Slovenska lepšie, naše ženy
a muži žijú dlhšie ako v Maďarsku, Rumunsku, Bulharsku, pobaltských republikách,
na Ukrajine, v Bielorusku a v Rusku.
Pozoruhodná je odlišnosť strednej dĺžky života v jednotlivých regiónoch na území
Slovenska. Výsledky z rokov 1996-2000 dokazujú, že dĺžkou života mužov nad 70 rokov
viedli okresy Bratislava - mesto, Piešťany, Bánovce nad Bebravou, Trenčín, Prievidza,
Partizánske, Martin, Tvrdošín, Žilina, Košice, Svidník a Bardejov. Najkratšia stredná dĺžka
života mužov pod 67 rokov je v okrese Čadca, Banská Štiavnica, Detva, Krupina, Rimavská
Sobota, Sobrance a Trebišov. Juhom Slovenska sa tiahne od okresu Dunajská Streda až po
Trebišov takmer súvislý pás s najkratšou dĺžkou života žien. (Rovný a Hegyi, 2003).
Nasledujúci obrázok (graf 1) znázorňuje starnutie európskej populácie – distribúcia populácie
EÚ 25 podľa vekových skupín (1950-2050). Z uvedeného grafu vyplýva už uvedený fenomén
dvojitého starnutia, kde najrýchlejšie pribúdajúcou skupinou budú seniori nad 80 rokov. (UN
World Population Prospect, 2013).
Graf 1 Starnutie európskej populácie podľa vekových skupín
Etnická nehomogenita Slovenska
Na rozdiel od všetkých štátov EÚ žije v SR vysoký počet príslušníkov menšiny, ktorej
zdravotný stav je podstatne horší ako u majoritnej populácie. Rómska minorita, ktorej počet
nie je presne známy, má podstatne kratšiu dĺžku života. Stredná dĺžka života rómskych mužov
je okolo 62 rokov. V porovnaní s celoštátnym priemerom je asi o 7 rokov kratšia a rómska
minorita skracuje celoštátny priemer strednej dĺžky života.
Príčiny nízkej strednej dĺžky života v SR:
Dojčenecká úmrtnosť (t. j. zomretí do jedného roku na tisíc živonarodených detí)
významne ovplyvňuje strednú dĺžku života. Na Slovensku dojčenecká úmrtnosť trvale klesá
a v súčasnosti je 6,2/1000. Táto hodnota je stále mierne vyššia ako v krajinách EÚ.
-- 137 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Graf 2 popisuje vývoj dojčenskej, novorodeneckej a perinatálnej úmrtnosti v SR v rokoch
1995-2010. (ÚVZ SR, 2012).
Graf 2 Vývoj dojčenskej, novorodeneckej a perinatálnej úmrtnosti v SR v rokoch 1995-2010
Včasná úmrtnosť mužov a žien na onkologické a kardiovaskulárne ochorenia.
Päť najčastejších príčin smrti: kardiovaskulárne ochorenia, zhubné nádory, vonkajšie príčiny
(poranenia, otravy, vraždy, samovraždy), choroby dýchacej sústavy a ochorenia tráviacej
sústavy, majú za následok 95 % všetkých úmrtí. Na Slovensku kardiovaskulárne
a onkologické ochorenia ohrozujú už pomerne mladú časť populácie. Stredná dĺžka života
mužov a žien súvisí s kardiovaskulárnou a onkologickou úmrtnosťou v pomerne mladom
veku. V týchto ochoreniach je postavenie SR v porovnaní so západnou Európou veľmi
nepriaznivé. (Národná správa, 2007). Kardiovaskulárne ochorenia majú negatívny vplyv
na chorobnosť a úmrtnosť populácie vo väčšine európskych krajín. Úmrtia v dôsledku
ochorenia srdca a ciev predstavujú 49 % podiel všetkých úmrtí v Európe a 30 % podiel
všetkých úmrtí do 65 rokov. (Jurkovičová, 2005).
3 BIOLOGICKÉ DETERMINANTY
Do tejto skupiny zaraďujeme najmä vek, pohlavie a rasu.
Vek
Vek je veľmi silným a nezávislým rizikovým faktorom – so stúpajúcim vekom sa napr.
zvyšuje riziko kardiovaskulárnych chorôb (ako rizikový sa považuje vek nad 55 rokov
u mužov a vyšší ako 65 rokov u žien).
Pohlavie
Pohlavie zohráva dôležitú úlohu pri niektorých ochoreniach. Všeobecne riziko rozvoja
kardiovaskulárnych chorôb (najmä ischemickej choroby srdca) je u mužov vyššie ako u žien.
Hormonálna antikoncepcia u žien, najmä fajčiarok, môže významne zvyšovať riziko
ischemickej choroby srdca (ICHS) v mladších vekových kategóriách.
Rasa
Najvyššiu úmrtnosť na ICHS majú černosi (v USA), podieľa sa na nej vysoký výskyt
rizikových faktorov (artériová hypertenzia, diabetes mellitus, fajčenie, obezita a iné), ktorý
je vyšší ako u belochov. (Jurkovičová, 2005).
-- 138 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
4 SOCIÁLNO-EKONOMICKÉ DETERMINANTY
Patria medzi najdôležitejšie, rozhodujúce faktory vo vzťahu k zdraviu. Ich podiel
na celkovom zdravotnom stave sa odhaduje na 60 % až 70 % (Ághová et al., 1993). Nezdravý
životný spôsob vplýva na predčasnú úmrtnosť, spôsobenú najmä srdcovocievnymi
a onkologickými ochoreniami.
Do životného štýlu, súhrnu modifikovateľných (ovplyvniteľných) rizikových faktorov,
zaraďujeme tieto najvýznamnejšie faktory:
•
•
•
•
•
•
výživa a stravovacie návyky,
telesná aktivita,
fajčenie,
konzumácia alkoholu,
vysoký krvný tlak,
zvýšená hladina celkového cholesterolu, LDL – cholesterolu, triacylglycerolov
a znížená hladina HDL- cholesterolu,
• obezita,
• diabetes mellitus,
• metabolický syndróm.
Výživa a stravovacie návyky
Jeden z vážnych rizikových faktorov je chronicky nízky príjem ochranných faktorov,
antioxidantov, nachádzajúcich sa najmä v zelenine a ovocí, ktoré chránia organizmus
pred pôsobením voľných kyslíkových radikálov. Tieto extrémne reaktívne látky zohrávajú
dôležitú úlohu v patogenéze cievnych a nádorových ochorení. (Kimáková, 2003; Strapáč
et al., 2008). Ich škodlivé pôsobenie v organizme zosilňuje vysoká spotreba alkoholu
a cigariet i znečistené životné prostredie, teda faktorov, ktorých výskyt na území Slovenska
bol a i v súčasnosti je vysoký.
Telesná aktivita
Sociálne zmeny posledných desaťročí zmenili nielen diétne, ale aj pohybové návyky
najmä detí. (Jurkovičová, 2005). Výsledkom je zvyšujúca sa prevalencia obezity, ktorá
nastáva už v detskom veku, čo má dopad na zdravý dospelý život. Od detstva sa
uprednostňuje motorizovaný transport, trávenie voľného času pasívnym spôsobom, čím sa
redukuje čas vyhradený na fyzickú aktivitu. Tieto okolnosti významne prispievajú
k zníženému energetickému výdaju a tak ku vzniku a udržiavaniu nadhmotnosti a obezity.
(Kovács, Hlavatá, 2008). Pokles fyzickej aktivity je zaznamenaný hlavne počas obdobia
puberty, prevažne v skupine dievčat. (Burke, 2006). WHO vo svojich odporúčaniach uvádza
vhodnosť denného cvičenia. Ak je dôsledne zaradené do životného štýlu, prispieva k
zlepšovaniu psychickej a fyziologickej kondície človeka, a to dokonca i fajčiarov a obéznych
ľudí. (Výživová doporučení, 2000).
Fajčenie
Fajčenie je jedným z najzávažnejších celosvetových zdravotníckych problémov súčasnej
doby. Žiaden iný tvor si takto dobrovoľne a cieľavedome nepoškodzuje svoje a ani zdravie
-- 139 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
svojho potomstva. Odhaduje sa, že na svete fajčí cigarety približne miliarda ľudí. (Niaura,
Goldstein, 2002).
Fajčenie cigariet sa chápe ako prejav závislosti na nikotíne. Nikotín je v súčasnosti jediná
legálna psychoaktívna látka, ktorá nemá žiadne pozitívne účinky na zdravie a je najčastejšou
príčinou smrti užívateľov. Fajčenie je rizikovým faktorom najmä srdcovocievnych
a nádorových ochorení, ochorení dýchacieho systému, žalúdočných vredov a Alzheimerovej
choroby. (Ševčíková et al., 2006). Graf 3 znázorňuje populáciu fajčiacu každý deň.
(Gerhardová, 2011).
Graf 3 znázorňuje populáciu fajčiacu každý deň
Konzumácia alkoholu
Alkohol je u nás najčastejšie užívaná legálna návyková psychoaktívna látka. Jeho
konzumácia, v spoločnosti spravidla vysoko tolerovaná (zakomponovaná do mnohých
spoločenských rituálov), môže viesť k vývoju závislosti (psychickej a fyzickej) so zvýšeným
rizikom chorobnosti a úmrtnosti a spája sa so zvýšeným rizikom nehôd, úrazov, trestných
činov, samovrážd i domáceho násilia. Pri striedmej konzumácii sa dá konzumovať dlhší čas
bez vážnejších ťažkostí či závislosti.
Nadmerná konzumácia (abúzus) alkoholu má významné negatívne účinky na fyzické,
psychické a sociálne zdravie jednotlivca, ale aj rodiny a celej spoločnosti. Priame a nepriame
dôsledky alkoholizmu sú rozsiahle a ekonomicky náročné a nie sú sústredené len na menšiu
časť identifikovaných alkoholikov, ale zasahujú celú populáciu. Alkohol má toxické účinky
predovšetkým na nervový systém, pečeň, srdce, nepriaznivo ovplyvňuje činnosť obličiek,
tráviaceho traktu, sexuálne, reprodukčné a duševné zdravie. U alkoholikov sa častejšie
vyskytujú nádorové ochorenia, degeneratívne zmeny mozgu, hypertenzia, dožívajú
sa kratšieho veku. Ženám so závislosťou sa rodia deti s fetálnym alkoholovým syndrómom.
Podľa údajov WHO, alkohol je zodpovedný za deväť percent všetkých ochorení v Európe
a za 40 – 60 % úmrtí v dôsledku úrazov. Konzumácia alkoholu a s ním spojené poškodenia
zdravia vrátane sociálnych problémov sa stávajú bežnými medzi adolescentmi a mladými
-- 140 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
ľuďmi. V rozvinutých krajinách je v priebehu posledných dvadsiatich rokov zaznamenaný
pokles konzumácie alkoholu, naopak, v rozvojových krajinách (vrátane krajín bývalého
Sovietskeho zväzu) stúpa. Slovensku patrí popredné miesto v spotrebe čistého alkoholu
na osobu a rok. V roku 2000 to bolo viac ako 14 l. Je tu známa vysoká spotreba destilátov.
Na Slovensku stúpa počet žien, závislých od alkoholu. Počet liečených a závislých
predstavuje len vrchol ľadovca. Skutočné počty závislých od alkoholu sú nedostupné.
(Ševčíková et al., 2006).
Pitie piva, vína a liehovín na Slovensku
V sledovanom období rokov 1996 – 2006 sa podľa údajov zo Štatistického úradu SR z
roku 2006 výrazne nezmenil trend konzumácie piva u dospelých (Názory občanov, 2006).
Pivo denne pije osem percent dospelej populácie Slovenska, pričom príležitostne ho pije 40 %
dospelých. Až 37 % obyvateľov však pivo nepije vôbec. V oblasti konzumácie vína
u dospelej populácie je trend stabilizovaný, pričom nedochádza k znižovaniu výskytu
konzumu vína. Víno pije najviac respondentov príležitostne až 69 %, vôbec nepije víno 24 %
respondentov. V oblasti konzumu tvrdého alkoholu nedošlo v výrazným zmenám.
Za abstinentov od tvrdých alkoholických nápojov považuje 33 % respondentov spomedzi
dospelej populácie. (Ochaba et al., 2009). Celkový vývoj spotreby alkoholu na Slovensku
nám prezentuje nasledujúci obrázok (graf 4). (Národný akčný pre problémy s alkoholom na
roky 2013 – 2020, 2013).
Graf 4 Celkový vývoj spotreby alkoholu na Slovensku
Vzdelanie
Patrí dlhodobo k jedným z najvýznamnejších determinantov zdravia. Investícia do
vzdelania je investíciou do zdravia. Čím viac žiakov pokračuje vo svojom vzdelávaní na
strednej škole a získava maturitu, tým rastú šance na zdravšiu populáciu.
V prípadovej epidemiologickej štúdii vzťahu psychosociálnych rizikových faktorov
a kardiovaskulárnych ochorení zistili odborníci významne zvýšené riziko výskytu
kardiovaskulárnych ochorení u ľudí so základným vzdelaním v porovnaní so stredoškolským
a vysokoškolským vzdelaním. (Národná správa, 2007).
Alkohol a vzdelanie – z prieskumov porovnávajúcich konzumáciu alkoholu medzi
vysokoškolsky vzdelanými respondentmi (VŠR) a respondentmi so vzdelaním základným
-- 141 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
(ZŠR) sa zistilo nasledovné: denne pije pivo 12 % VŠR a 35 % ZŠR, denne konzumuje víno
7 % VŠR a 20 % ZŠR, destiláty denne požívajú 2 % VŠR a 18 % ZŠR.
Výživa a vzdelanie – strava ľudí s nižším vzdelaním obsahuje viac živočíšnych tukov,
menej ovocia, zeleniny a mlieka (danú skutočnosť nemožno prisúdiť iba nižšej kúpnej sile
sledovanej skupiny obyvateľstva).
Sociálne kontakty
Na Slovensku málo skúmaným faktorom zdravia sú sociálne kontakty človeka s okolím –
rodinou, priateľmi, kolegami, komunitou a pod. Pocit prepojenia s inými ľuďmi
je mimoriadne dôležitý pre fyzické a duševné zdravie. Početné zahraničné štúdie potvrdili,
že ľudia s obmedzenými alebo chýbajúcimi sociálnymi kontaktmi (samotári) mali v priebehu
života niekoľkonásobne vyššiu chorobnosť. Reprezentatívne prieskumy v USA zistili dvoj až trojnásobne vyššiu mieru úmrtnosti a až deväťročné rozdiely v dĺžke života medzi ľuďmi
s veľmi slabými a veľmi dobrými sociálnymi väzbami (Sociálne kontakty a zdravie, 2009).
Môžeme sa domnievať, že u ľudí so slabými kontaktmi s okolím dochádza často ku kumulácii
negatívnych sociálnych faktorov ako sú nezamestnanosť, rodinné problémy a vylúčenie
z kolektívu priateľov. Samovraždy, alkoholizmus a duševné choroby sú podstatne častejšie
u ľudí žijúcich osamelo.
5 ŽIVOTNÉ PROSTREDIE
K základným poučkám o životnom prostredí patrí definícia, prijatá konferenciou
UNESCO v roku 1967, ktorá hovorí, že: „Životné prostredie človeka je tá časť sveta, s ktorou
je človek vo vzájomnej interakcii, t. j. ktorú používa, ovplyvňuje ju a prispôsobuje sa jej.“ Z
medicínskeho hľadiska však definujeme životné prostredie širšie – ako súhrn fyzikálnych,
chemických, biologických a sociálnych javov a procesov, ktoré majú priamo alebo nepriamo
vplyv na zdravie a pohodu ľudí, jednotlivcov i populácií. (Ševčíková et al., 2006). Vplyv
rizikového prostredia s rozličnými stupňami devastácie a ohrozenosti v regiónoch sa
negatívne prejavuje na zdravotnom stave a strednej dĺžke života ľudí, genofonde hospodársky
významných i voľne žijúcich druhov rastlín a živočíchov, v ekosystéme i celkovo na
ekonomike.
Koncentrácie ťažkých kovov v atmosfére, pôde, vode a v sedimentoch predstavujú vážny
ekologický problém. (Poráčová et al., 2008; Koréneková et al., 2009).
Vstupujú do potravinového reťazca, prostredníctvom ktorého sa dostávajú do ľudského
organizmu, kde dochádza k ich postupnej kumulácii. Jednotlivé ťažké kovy vykazujú rôzne
a mnohonásobné pôsobenie na živé organizmy. Xenobiotiká, ktorým sa pripisujú najčastejšie
karcinogénne, mutagénne alebo teratogénne účinky, patria medzi jednu z najsledovanejších
skupín látok, ktoré nepriaznivo pôsobia na živý organizmus. (Poráčová et al., 2005;
Koréneková et al., 2007).
6 ZDRAVOTNÍCTVO
Najvýznamnejším pokrokom v 21. storočí je poznatok, že mnohé neinfekčné choroby
vyplývajú zo životného štýlu, ale je možné im predchádzať.
Intervenčné programy
-- 142 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
S narastajúcou závažnosťou chronických neinfekčných ochorení, ktoré výrazne súvisia
hlavne s nevhodným životným štýlom - fajčením, výživou, fyzickou aktivitou, konzumáciou
alkoholu, začali vo všetkých vyspelých krajinách organizovať rôzne dlhodobé štúdie, projekty
a celospoločenské intervenčné programy, ktorých cieľom bolo zistiť zastúpenie rizikových
faktorov v populácii, ich vzťah k chorobnosti a úmrtnosti, a následne zlepšiť zdravotný stav
populácie.
Framinghamská štúdia
(USA, r. 1948), mestečko Framingham. Prispela k indentifikácii rizikových faktorov
srdcovo-cievnych ochorení. Hlavným cieľom Farminghamskej štúdie bolo zistiť, ktoré
rizikové faktory prispievajú k vývoju ischemickej choroby srdca. Stala sa tak najväčšou
dostupnou databázou kardiovaskulárnej epidemiológie a prevencie a zároveň poskytla veľmi
závažné poznatky o vplyve rôznych rizikových faktorov na vývoj ischemickej choroby srdca
aj náhlych cievnych mozgových príhod. Stala sa vzorom pre mnohé ďalšie podobné štúdie.
Preukázala napr. priamy príčinný a lineárny vzťah medzi hladinou cholesterolu a ischemickou
chorobou srdca (Castelli et al., 1986).
Projekt Severná Karélia
(Fínsko, od r. 1972). Projekt Severná Karélia je dodnes príkladom celospoločenského
prístupu k problematike kardiovaskulárnej chorobnosti a úmrtnosti. Výsledkom štúdie bolo
zistenie, že výskyt rizikových faktorov je vysoký. Cieľom bolo zmeniť životný štýl znížením
výskytu hlavných rizikových faktorov kardiovaskulárnych ochorení. Pod tlakom masívnej
zdravotno-výchovnej kampane v masmédiách nastala zmena. Obyvateľstvo postupne začalo
meniť svoje stravovacie zvyklosti. Klesla spotreba nasýtených tukov a soli, zvýšila sa
spotreba zeleniny a ovocia. Súčasne sa znížil aj počet fajčiarov, čo sa postupne začalo
prejavovať na poklese priemerných hladín celkového cholesterolu a krvného tlaku v populácii
s následným poklesom kardiovaskulárnej chorobnosti a úmrtnosti. (Puska, Keller, 2004). Vo
vyhodnotení po 20 rokoch trvania projektu sa konštatovalo, že kardiovaskulárna úmrtnosť
klesla o 50 %, úmrtnosť na ischemické ochorenie srdca klesla u mužov o 55 % a u žien
o 68 % a úmrtnosť na cievne mozgové príhody klesla u mužov o 66 % a u žien o 60 %, a to
hlavne v dôsledku poklesu výskytu troch hlavných rizikových faktorov kardiovaskulárnych
chorôb v populácii. (Vartiainen et al., 1994).
MONICA
MONItoring of Trends and Determinants in CArdiovaskular Diseases – veľký
medzinárodný projekt, organizovaný a koordinovaný WHO, ktorý prebiehal od polovice 80.
rokov. Bol realizovaný v dvadsať jeden krajinách (Kuulasama et al., 2000). Jeho cieľom bolo
kontinuálne sledovanie chorobnosti a úmrtnosti na ochorenia obehovej sústavy vo vzťahu
k prevahe najdôležitejších rizikových faktorov v tom istom čase a v rovnakej populácii.
Projekt MONICA sa realizoval aj na Slovensku a to v 6. modelových okresoch. (Rovný,
2002).
CINDI
Countrywide Integrated Noncommunicable Diseases Intervention – tento intervenčnopreventívny „Program prevencie chronických neinfekčných ochorení WHO“ pôsobí
na Slovensku od roku 1993. (Baráková et al., 1999). Cieľom je znižovať chorobnosť
a predčasnú úmrtnosť na chronické neinfekčné ochorenia, najmä srdcovocievne a nádorové.
Poukazuje na možnosť znížiť výskyt týchto ochorení obmedzením alebo najlepšie vylúčením
-- 143 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
rizikových faktorov ako je fajčenie, nadmerná konzumácia alkoholu, pychosociálny stres
v kombinácii s nedostatkom pohybu a nezdravou výživou. (Ševčíková, 2006; Výživová
doporučení CINDI, 2000).
Koordinátorkou pilotnej štúdie na Slovensku, ale aj následného projektu EHES (Europe
health examination survey) – čo je vlastne vyšetrovanie zdravotného stavu európskeho
obyvateľstva, bola vedúca odboru epidemiológie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva
v Banskej Bystrici MUDr. Mária Avdičová. Spolupracovalo na nej 13 krajín EÚ (medzi nimi
aj Slovensko). Výsledky pilotnej štúdie boli spracované v rokoch 2011 – 2012 a publikované
tiež v monografii „Monitorovanie rizikových faktorov chronických chorôb v SR“. Predbežná
analýza výsledkov národnej štúdie potvrdila vysokú proporciu obyvateľstva v riziku rozvoja
srdcovo-cievnych ochorení nakoľko sa zistila vysoká prevalencia respondentov s rizikovou
hladinou celkového cholesterolu (CHOL) (46,2 %); vysoká prevalencia respondentov
s rizikovou hladinou glukózy (32,9 %); vysoká prevalencia osôb s nadváhou až obezitou
(61,8 %); vysoká prevalencia osôb s nízkou hladinou HDL/CHOL (43 %); vysoká prevalencia
osôb v riziku hypertenzie I. a II. stupňa (31,1 %); stredne vysoká prevalencia fajčenia (18 %).
Vo všetkých sledovaných parametroch sa muži nachádzajú vo vyššom riziku ako ženy,
napriek tomu muži vnímajú svoje zdravie ako kvalitnejšie. Usudzujeme, že muži podceňujú
prítomnosť vybraných rizikových faktorov chronických chorôb. Potvrdila sa skutočnosť
potreby posilniť intervenčné a primárne preventívne aktivity na národnej úrovni
s odporúčaním zohľadniť špecifiká jednotlivých regiónov. (Avdičová a kol., 2013).
ZÁVER
Slovenské obyvateľstvo žije v životnom prostredí, ktoré je trvalým zdrojom látok
vyvolávajúcich tvorbu voľných radikálov. Ďalšie si vyrába nerozumným životným štýlom:
vysokou spotrebou cigariet, destilátov, liečiv i prepálených tukov. Skutočnosť, že priemerná
dĺžka života obyvateľov Slovenska, Čiech, Poľska, Maďarska a najmä štátov bývalého ZSSR
je najkratšia v Európe, úzko súvisí s touto situáciou. Optimálnym riešením pre zníženie
vysokej úmrtnosti na kardiovaskulárne a nádorové ochorenia a ďalších civilizačných ochorení
na Slovensku a v okolitých posttotalitných štátoch je radikálna zmena štruktúry výživy
smerom k podstatnému zvýšeniu spotreby hlavných zdrojov prírodných antioxidantov (ovocia,
zeleniny, rastlinných olejov, obilnín, orechov, strukovín, húb a pod.), zmena životného štýlu,
ako aj ozdravenie životného prostredia. To, či budeme zdravía či podľahneme niektorej z
civilizačných ochorení, je vo veľkej miere v našich rukách. Hlavne v našej strave a vlastnom
životnom štýle.
LITERATÚRA
[1] ÁGHOVÁ, Ľ., BAJAN, A., BAJUŽÍKOVÁ, A. et al. 1993. Hygiena. Banská Bystrica :
Osveta, 1993. 268 s. ISBN 80-217-0515-9.
[2] AVDIČOVÁ, M., FRANCISCIOVÁ, K., ĎATEĽOVÁ, M. 2013. Monitorovanie
rizikových faktorov chronických chorôb v SR. Slovenská spoločnosť praktickej
obezitológie. Bardejov 2013, 176 s. ISBN 978-80-971460-0-9.
[3] BARÁKOVÁ, A. et al. 1999. Vybrané informácie zo zdravotníckej štatistiky o vývoji
ochorení obehovej sústavy v SR. Projekt MONIKA. Bratislava, ŠZÚ SR, ÚZIŠ 1999, 111
s.
[4] BURKE, V. 2006. Obesity in childhood and cardiovascular risk. Clinical and
experimental Pharmacology and Physiology. 2006; 33: 831-837.
-- 144 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[5] CASTELLI, W.P., GARRISON, R.J., WILSON, P.W.F. et al. Incidence of coronary
heart disease and lipoprotein cholesterol levels: The Farmingham Study. JAMA 1986;
256:2835.
[6] GERHARDTOVÁ, A. 2011. EHIS 2009 – Európske zisťovanie o zdraví 2009. EHIS
2009 – EUROPEAN HEALTH INTERVIEW SURVEY 2009. Číslo : 900-0113/2011.
Bratisla, 2011. ISBN 978-80-89358-87-8.
[7] HEGYI, L. Lexikón civilizačných ochorení. [online]. [Cit. 2007-01-14]. Dostupné na:
http://www.bedekerzdravia.sk/slovakindex.php?id=110lexikoncivilizacnychochoreni2005
[8] JURKOVIČOVÁ, J. 2005. Vieme zdravo žiť? Bratislava : Univerzita Komenského, 2005,
166 s. ISBN 80-223-2132-X.
[9] KIMÁKOVÁ, T. 2003. Úloha antioxidancií - vitamínov . In: Životné podmienky a
zdravie : zborník vedeckých prác. -- Bratislava, 2003. -- ISBN 80-7159-138-6. -- S. 172174.
[10] KIMÁKOVÁ, T. 2008. Čo ovplyvňuje naše zdravie? In: Bedeker zdravia : sprievodca
svetom zdravia. -- ISSN 1337-2734. -- Roč. IV, č. 6 2008, s. 120-121.
[11] KORÉNEKOVÁ, B., SKALICKÁ, M., KOŽÁROVÁ, I. et al. 2009. Sledovanie
rizikových chemických prvkov u Kačíc divých (ANAS PLATYNRHYNCHOS). In
Potravinárstvo. roč. 3, č. 2, 2009, s. 35-37. ISSN 1337-0960.
[12] KORÉNEKOVÁ, B. et al. 2007. Occurrence of selected trace elements in cattle meat. In
MESO, 2007, vol. 9, p. 328-331.
[13] KOVÁCS, L., HLAVATÁ, A. 2008. Energetická rovnováha a prevencia obezity u detí.
s. 10-19. In: Kovács, L., Babinská, K. a kol.: Obezita, výživa a pohybová aktivita.
Lekárska fakulta Univerzity Komenského, 2008. 44 s.
[14] KUULASAMA, K., TUNSTALL-PEDOE, H., DOBSON, A., et al. 2000. Estimation of
contribution of changes in classic risk factors to trends in coronary-event rates across the
WHO MONICA Project populations. Lancet 2000; 355:675-687.
[15] Národná správa o ľudskom rozvoji SR 2001-2002. Determinanty zdravia. [online]. [Cit.
2007-09-03]. Dostupné na: http://www.cphr.sk/undp2002sl_09.pdf
[16] Národný akčný pre problémy s alkoholom na roky 2013 – 2020, Bratislava, 2013
[17] Názory občanov na problémy spojené s rozšírenosťou drog. 2006. Bratislava : ŠÚ SR,
2006, 110 s.
[18] NIAURA, R., GOLDSTEIN, M. 2002. Smoking. In: Textbook of cardiovascular
medicine. Second edition. Ed.:Topol E.J., Philadlephia, Lippincott, Williams, Wilkins
2002, 2210 s.
[19] OCHABA, R., ROVNÝ, I., BIELIK, I. 2009. Ochrana detí a mládeže. Tabak, alkohol a
drogy. Bratislava, Úrad verejného zdravotnictva Slovenskej republiky. 2009, 184 s. ISNB
978-80-7159-175-7.
[20] PORÁČOVÁ, J. et al. 2008. The influence of a plant extract on the quality of Hisex
braun layers eggs he influence of a plant extract. In Planta Medica, 2008, vol. 74, iss. 9,
p. 1138
[21] PORÁČOVÁ, J., ŠUTIAKOVÁ, I., NEMCOVÁ, R. et al. 2005. Fytoaditívne prípravky z
hľadiska kvality potravín. Aktuální otázky pěstování, zpracování a využití léčivých
aromatických a kořeninových rostlin. Brno : ÚPŠRa RL, AF, MZLU, Česká republika, s.
72-75
[22] PUSKA, P., KELLER, I. 2004. Primärprevention von nicht übertragbaren Krankheiten.
Erfahrungen von bevölkerungsbasierten Interventionen in Finland bis zur globalen Arbeit
der WHO. Z Kardiol 2004; 93 Suppl 2:II37-II42.
[23] ROVNÝ, I. et al. 2002. Ochrana a podpora zdravia – retrospektívy a perspektíva.
Bratislava, ŠFZÚ SR 2002, 96 s.
-- 145 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[24] ROVNÝ, I. a kol. 2011. Vybrané kapitoly Verejného zdravotníctva I. PRO Banská
Bystrica, 2011, 180 s. ISBN 978-80-89057-33-7.
[25] ROVNÝ, I., HEGYI, L. Národná správa o ľudskom rozvoji SR 2001-2002. 3. Zdravie na
Slovensku.
[online].
[Cit.
2010-03-28].
Dostupné
na:
<
http://www.cphr.sk/undp2002sl_08.pdf >
[26] STRAPÁČ, I., SOKOL, J., KORÉNEKOVÁ, B. et al. 2008. Obsah selénu v potravinách
dennej spotreby. The content of selenium in daily consumption food. XXXVIII.
LENFELDOVY A HÖKLOVY DNY konference o hygieně a technológií potravín při
příležitosti 90. Výročí založení VFU Brno; Sborník Brno 12. A 13. Listopad 2008, s.
195-198.
[27] Social Ties and Good Health. [online]. [Cit. 2009-09-15]. Dostupné na:
http://www.attitudefactor.com/socialties.htm
[28] ŠEVČÍKOVÁ, Ľ. et al. 2006. Hygiena. Bratislava, Univerzita Komenského, 2006, 328 s.
ISBN 80-223-2103-6.
[29] SPRÁVA O ZDRAVOTNOM STAVE OBYVATEĽSTVA SR ZA ROKY 2009 – 2011.
2012. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky [online]. [Cit. 2014-11-11].
Dostupné
na:
http://www.uvzsr.sk/docs/info/podpora/Sprava_o_zdravotnom_stave_obyvatelstva_SR_z
a_roky_2009_2011.pdf
[30] VARTIAINEN, E., PUSKA, P., JOUSILANTI, P. et al.: Twenty-year trends in coronary
risk factors in North Karelia and in other areas of Finland. Int J Epidemiol 1994; 23:495504.
[31] WORLD POPULATION PROSPECTS, The 2012 Revision, Volume I: Comprehensive
Tables, United Nations New York, 2013. [online]. [Cit. 2014-11-11]. Dostupné na:
http://esa.un.org/wpp/Documentation/pdf/WPP2012_Volume-I_ComprehensiveTables.pdf
[32] Výživová doporučení CINDI. 2000. Praha – Kodaň, Státní zdravotní ústav, 2000, 41 s.
Doc. MVDr. Tatiana Kimáková, PhD.
Ústav verejného zdravotníctva
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika
Lekárska fakulta
Šrobárova 2
040 01 Košice
Slovenská republika
E mail: [email protected]
Mgr. Karin Zeisbergová
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika
Lekárska fakulta
Šrobárova 2
040 01 Košice
E mail: [email protected]
-- 146 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XI
KVALITA ŽIVOTA JEDINCA
S MENTÁLNYM POSTIHNUTÍM AKO
DÔLEŽITÝ DETERMINANT JEHO
SOCIÁLNEHO ZDRAVIA
Life quality of individuals with mental disabilities as an important
determinant of social health
ANDREA PREČUCHOVÁ ŠTEFANOVIČOVÁ,
TERÉZIA HARČARÍKOVÁ
Abstrakt
Príspevok prináša pohľad na kvalitu života osôb s mentálnym postihnutím v súvislosti s ich sociálnym zdravím.
V majoritnej spoločnosti intaktných je postihnutie automaticky spájané s nízkou úrovňou kvality života. Napriek
všetkým negatívam, ktoré so sebou mentálne postihnutie prináša, je možné, aby jedinec s takýmto postihnutím
žil kvalitný a plnohodnotný život.
Kľúčové slová
mentálne postihnutie, kvalita života, komponenty kvality života, sociálne zdravie
Abstract
This report provides insight into the life quality of people with mental disabilities in their social health. In
majority society of intact people is a disability automatically associated with low quality of life. Despite all the
negatives that related to mental disability, it is possible that an individual with such disability lives good and full
life.
Keywords
mental disability, life quality, components of quality of life, social health
-- 147 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
ÚVOD
P
roblematika kvality života a sociálneho zdravia jedincov s mentálnym postihnutím má
množstvo dimenzií. Vymedzenia kvality života vychádzajú z kontextu bio – psycho –
socio – spirituálnej koncepcie, ktorá zahŕňa všetky bytosti, nevynímajúc jedincov s
mentálnym postihnutím.
1 KVALITA ŽIVOTA POSTIHNUTÝCH JEDINCOV
Svetová zdravotnícka organizácia (ďalej WHO) definuje kvalitu života ako vnímanie
vlastného postavenia jednotlivca v živote v kontexte kultúry a hodnotových systémov a vo
vzťahu k ich cieľom, očakávaniam, štandardom a záujmom. Ide o široký koncept, ktorý je
komplexným spôsobom ovplyvňovaný fyzickým zdravím, psychickým stavom, úrovňou
nezávislosti, sociálnymi vzťahmi, osobnou vierou a ich vzťahom k charakteristickým rysom
prostredia.
(1997,
dostupné
na
oficiálnej
stránke
WHO:
http://www.who.int/mental_health/media/68.pdf, citované 10.10.2014, 21:05)
Podľa Jesenského (2000) kvalita života predstavuje rozsiahlu oblasť činiteľov, ktoré
umožňujú jedincom s postihnutím žiť na jednej strane v prostredí intaktnej spoločnosti, t.j.
integrovane a na strane druhej v prostredí minoritnej kultúry, špecificky prispôsobenej pre
život postihnutých príslušnej skupiny, t.j. segregovane. Tieto činitele podľa autora
rozdeľujeme na dve skupiny:
• vnútorné činitele, vytvárajúce zmeny v kvalite života jedinca s postihnutím – somatické
a psychické vybavenie, zmenené defektom, poruchou, defektivitami a pod.,
• vonkajšie činitele predstavujú podmienky existencie postihnutých v oblastiach:
a)
b)
c)
d)
e)
prírodno – ekologickej,
spoločensko – kultúrnej,
výchovno – vzdelávacej (edukačnej),
pracovnej a ekonomickej,
materiálno – technickej.
Hnilicová (2002, citovaná podľa Gáborovej a Slávika in Tokárová a kol., 2005)
pristupuje ku konceptu kvality života z nasledujúcich hľadísk:
1. Objektívne hľadisko - kvalita života znamená splnenie požiadaviek, týkajúcich sa
materiálnych a sociálnych oblastí života, ako výsledku súhry sociálnych,
ekonomických zdravotných a environmentálnych podmienok ovplyvňujúcich život
ľudí.
2. Subjektívne hľadisko - kvalita života sa týka všeobecnej spokojnosti jednotlivca z jeho
hľadiska, vo vzťahu k jeho osobným cieľom, očakávaniam, záujmom, hodnotám a
životnému štýlu vôbec.
Podľa Centra pre podporu zdravia na Univerzite v Toronte môžeme chápať kvalitu života
prostredníctvom nasledujúceho modelu (Fertman, Allensworth, Auld, 2010):
-- 148 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Tabuľka 1 Model kvality života
Bytie
Fyzické bytie
Psychické bytie
Duchovné bytie
Prináležanie
Fyzické prináležanie
Sociálne prináležanie
Prináležanie
ku komunite
Činnosti
Praktické činnosti
Voľnočasové aktivity
Rozvíjajúce činnosti
Patrí sem
Fyzické zdravie
• Osobná hygiena
• Výživa
• Cvičenie
• Starostlivosť a obliekanie
• Všeobecný fyzický vzhľad
Psychické zdravie a prispôsobenie
• Kognícia
• Pocity
• Sebavedomie, sebapoňatie a sebakontrola
Osobné hodnoty
• Osobné normy správania
• Duchovná viera
Prepojenie s určitým prostredím
• Domov
• Pracovisko/škola
• Okolie
• Komunita
• Intimita
• Rodina
• Priatelia
• Spolupracovníci
• Susedstvo a komunita
• Zodpovedajúci príjem
• Zdravotné a sociálne služby
• Zamestnanie
• Vzdelávacie programy
• Rekreačné programy
• Spoločenské akcie a aktivity
Dosiahnutie osobných cieľov, nádej a túžob
• Domáce aktivity
• Platená práca
• Školy alebo dobrovoľnícke činnosti
• Pohľad na zdravie a sociálne potreby
• Aktivity, ktoré podporujú relaxáciu a znižujú stres
• Činnosti, ktoré podporujú zachovanie alebo zlepšenie
vedomostí a zručností
• Prispôsobovanie sa zmenám
Zdroj: Centre for Health Promotion, University of Toronto
2 POTREBY MENTÁLNE POSTIHNUTÝCH JEDINCOV V DSS
Horňák (in Mandzáková, 2010) uvádza prehľad monitorovania stavu ľudských práv v
domovoch sociálnych služieb na Slovensku Slovenským helsinským výborom v roku 2003,
ktorého výsledkom bola správa, obsahujúca nasledujúce konštatovania:
-- 149 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
• viaceré monitorované zariadenia v ktorých sú poskytované sociálne služby sú staré, z
hľadiska služieb nefunkčné budovy. Okrem vysokých nákladov na údržbu a
rekonštrukciu budov ani v súčasnosti neposkytujú domovy primerané prostredie na
bývanie (veľké priechodné miestnosti s vysokým počtom postelí a nízkou úrovňou
súkromia a hygieny pre užívateľov), pri hodnotení monitorovaných služieb je najmä
prostredie v starých budovách často izolovaným, subkultúrnym sociálnym prostredím.
• len niektorí obyvatelia môžu opustiť bez doprovodu prípadne s doprovodom
zariadenie sociálnych služieb,
• pretrváva tradícia zriaďovať a prevádzkovať zariadenia pre mužov a ženy zvlášť,
• väčšina z monitorovaných zariadení preferuje pred sociálnymi službami zdravotnícku
starostlivosť a takýto archaický prístup sa odráža aj v štruktúre pracovníkov, popri
technicko-prevádzkových pracovníkoch tu pracujú najmä zdravotnícki pracovníci
(zdravotné sestry, pomocní zdravotnícky pracovníci, lekári, prípadne sociálna sestra),
• v zariadeniach, kde sú rešpektované potreby obyvateľov pracujú aj ďalší pracovníci
(výchovní a sociálni pracovníci, pracovní inštruktori, terapeuti, psychológovia),
• prejavuje sa nedostatok pracovníkov, ktorí sú v priamom kontakte s obyvateľmi, čo sa
prejavuje hlavne počas nočných služieb a víkendov,
• absentujú individuálne rozvojové programy pre obyvateľov a tým aj vytváranie
nových možností ich osobnej realizácie (podporované bývanie, podporované
zamestnávanie, zamestnávanie v chránených dielňach),
• absentujú aktívne programy spolupráce s rodinami, príbuznými a priateľmi
obyvateľov domovov sociálnych služieb (ďalej DSS),
• priemernú dĺžku pobytu obyvateľov nebolo možné časovo vymedziť pretože
zariadenia spravidla počítajú s pobytom obyvateľov až do konca ich života,
• DSS prijíma obyvateľov do zariadenia z dôvodu zdravotného resp. mentálneho
postihnutia a nepriaznivej sociálnej situácie, okrem denného a týždenného DSS nebola
evidovaná snaha spätne integrovať postihnutých občanov do komunity,
• v 90% prípadov súčasne s prijatím do zariadenia sa zaznamenalo aj zbavenie občanov
spôsobilosti na právne úkony, len výnimočne sa členovia helsinského výboru stretli so
snahou špecifikovať podmienky zbavenia spôsobilosti na právne úkony,
• DSS nezvládajú poskytovanie služieb pre ťažko a hlboko mentálne postihnutých a
agresívnych obyvateľov, ktorí sú zaraďovaní do samostatných skupín s minimálnou
aktivizáciou,
• DSS vyvolávajú homosexuálne správanie obyvateľov v nekoedukovanom sociálnom
prostredí, menej často prejavy agresivity, personál tieto situácie rieši
medikamentóznou liečbou alebo fixovaním klientov (sieťové postele),
• pozitívnym je zistenie, že v DSS je spravidla poskytovaná kvalitná strava (5 x denne)
a obyvatelia majú možnosť vyjadrovať svoje pripomienky k poskytovanej strave, je
zabezpečený aj pitný režim, stravovanie obyvateľov mimo oficiálnej stanovenej doby
bolo možné formou zakúpenia potravín z vlastných finančných prostriedkov,
• ťažšie postihnutí dospelí obyvatelia spravidla nemajú prístup k ošateniu, ošatenie je
uskladnené v samostatných skladoch a je pre obyvateľov prideľované personálom
domova,
• lekárska a zdravotná starostlivosť tvorí v tradičných zariadeniach viac ako 70%
celkových služieb, medikamentózna liečba je preferovaná pred sociálnopsychologickými a pedagogickými prístupmi a metódami práce, v niektorých DSS sú
poskytované tiež rehabilitačné služby, obyvateľom sú poskytované aj ďalšie
špecializované zdravotnícke služby mimo zariadenia,
-- 150 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
• ani v jednom prípade nebolo zistené, že by bol personál špeciálne trénovaný ohľadne
používania sily za účelom udržania kontroly nad pacientom,
• obyvatelia majú v zariadeniach voľný pohyb, pohyb mimo domova je koordinovaný
pracovníkmi sociálnych služieb podľa stupňa postihnutia a samostatnosti, návštevné
hodiny sú neobmedzené a pracovníci prijímajú príbuzných v akomkoľvek čase, DSS
udržujú kontakty s podobnými zariadeniami v SR, organizujú výlety a zájazdy aj do
zahraničia,
• v prevažnej väčšine DSS dochádza k jednostrannému tykaniu personálu voči
obyvateľom, výnimočne k obojstrannému tykaniu, obyvatelia sa spravidla sťažujú
priamo službukonajúcemu personálu, prípadne riaditeľovi DSS, vedúci pracovníci
majú podľa potreby stretnutia s obyvateľmi, kde riešia problémy, ktoré súvisia so
správaním a prípadnými podnetmi obyvateľov,
• základným problémom prijatia obyvateľov do zariadenia je ich súbežné zbavovanie
spôsobilosti na právne úkony, uvedený postup problematizuje a spochybňuje
dobrovoľné či nedobrovoľné prijatie do DSS, súd opätovne neprehodnocuje
rozhodnutia, ktoré boli prijaté v uvedenej veci,
• časť obyvateľov je v tradičných zariadeniach začleňovaná do pracovnej činnosti v
rámci areálu DSS, je možné sledovať tendenciu vedení domovov zriaďovať
pracoviská činnostnej terapie so zameraním na prácu s rôznym materiálom, niektoré
výrobky potom predávajú a získané finančné prostriedky používajú na kultúrne
aktivity, ťažšie postihnutí klienti sú začleňovaní do pracovných a terapeutických
skupín menej, absentuje podporované zamestnávanie a stagnuje zriaďovanie
chránených dielní,
• vysoký počet obyvateľov, nekoedukované prostredie, absencia výchovných a
sociálnych pracovníkov spôsobuje konflikty medzi obyvateľmi, ktoré v niektorých
prípadoch riešia pracovníci privolaním policajnej hliadky alebo hospitalizáciou na
psychiatrii, ohrozený býva tiež personál najmä počas nočných a víkendových služieb,
kedy je vysoký počet obyvateľov na 2 – 3 pracovníkov,
• v tradičných zariadeniach je obyvateľ objektom služieb, absentuje individuálny
prístup, individuálne rozvojové programy, aktívna komunikácia s obyvateľom,
obyvatelia nie sú aktívne vedení k sebaobhajovaniu svojich práv, je pravdepodobné, že
pomerne veľkú časť dňa sedia v miestnostiach a pozerajú televíziu,
• v DSS rešpektujú vierovyznanie obyvateľov, a ak prejavia záujem aktívne
navštevovať obrady, je im to umožnené.
Keď sa zamýšľame nad kvalitou života, v našom prípade jedincov s mentálnym
postihnutím, uvedomujeme si, že v majoritnej spoločnosti intaktných je postihnutie
automaticky spájané s nízkou úrovňou kvality života.
Napriek všetkým negatívam, ktoré so sebou mentálne postihnutie prináša, je možné, aby
jednotlivec s takýmto postihnutím žil kvalitný a plnohodnotný život. Existuje množstvo teórií,
ktoré sa zaoberajú problematikou kvality života postihnutých. V súvislosti s inštitucionálnou
starostlivosťou a individuálnym prístupom k dospelým s mentálnym postihnutím je, podľa
nášho názoru, podmienkou kvalitného života rešpektovanie ich:
•
•
•
•
potrieb,
práv,
povinností,
záujmov.
-- 151 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Vychádzame z predpokladu, že cieľom našej práce s mentálne postihnutými je umožniť
im žiť čo možno najplnohodnotnejší život. Preto je nesmierne dôležité, aby sa aj samotní
postihnutí podieľali na napĺňaní tohto cieľa. Dospelý jedinec s mentálnym postihnutím okrem
saturácie základných potrieb, rešpektovania práv, podporovania a napĺňania záujmov, musí
pociťovať zodpovednosť a mať primerané povinnosti, ktoré dokáže splniť, aby sa cítil byť
plnohodnotným členom spoločnosti.
Schéma 1 Komponenty kvality života jednotlivca s mentálnym postihnutím v inštitucionálnej
starostlivosti
Práva
Potreby
Jednotlivec s MP
Povinnosti
Záujmy
Zdroj: Prečuchová Štefanovičová (2012)
Potreby vo všeobecnosti predstavujú jeden z motívov, hnacích motorov nášho správania
a činnosti. Murray (citovaný podľa Jesenského, 2000) rozlišuje nasledujúce potreby:
Tabuľka 2 Rozdelenie potrieb podľa Murraya
a. biogénne potreby
kyslíka
potreba
vyhnúť sa
škodlivinám
vody
teplu
potravy
chladu
dojmov
úrazu
potreba
sekrécie
laktačnej)
(sexuálnej,
vydychovanie kysličníka
uhličitého
urinácia
defekácia
b. sociogénne potreby
Zdroj: Murray (citovaný podľa Jesenského, 2000)
Známa je tzv. Maslowova hierarchia potrieb, ktorá vychádza z predpokladu existencie
hierarchie potrieb od biologických ku zložitejším motívom, ktoré sa stávajú dôležité až vtedy,
-- 152 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
keď sú uspokojené základné potreby. Najvyšší motív je možné naplniť až po uspokojení
všetkých ostatných potrieb. (Pružinská, 2005).
Schéma 2 Maslowova hierarchia potrieb
Sebaaktualizácia
Realizácia vlastného
potenciálu
Úcta
Byť kompetentným, potreba
úspechu, súhlasu, uznania, prestíže
Spolupatričnosť, láska
Potreba niekam patriť, družiť sa s ostatnými,
byť prijímaný
Bezpečie
Bezpečie a sloboda od strachu a neistoty
Fyziologické potreby
Základné potreby: výživa kyslík, tekutiny
Zdroj:Pružinská (2005)
Spomínané potreby sú vlastné všetkým jednotlivcom bez rozdielu, či už ide intaktného
alebo človeka s postihnutím. Okrem týchto potrieb môžeme hovoriť o tzv. špeciálnych
potrebách jedincov s postihnutím. Vančová (in Vančová a kol., 2010) uvádza nasledujúce:
• špeciálno – rehabilitačné potreby – znamenajú potreby uspokojenia zvýšených
nárokov na liečenie, liečebnú a zdravotnú rehabilitáciu, ktoré sú dôsledkom
postihnutia;
• špeciálne výchovné a vzdelávacie (edukačné) potreby – znamenajú potreby vytvárania
takých podmienok výchovy a vzdelávania, ktoré umožnia primerane vychovávať
a vzdelávať osoby, ktoré sa svojimi individuálnymi danosťami a potenciálom
významne líšia od bežnej populácie detí a mládeže (teda postihnuté, narušené,
znevýhodnené, ale aj nadané a talentované);
• potreby úpravy fyzického prostredia, pretože najmä jednotlivci s ťažšími stupňami
postihnutí nie sú schopní plne sa prispôsobiť neupravenému prostrediu;
• potreby používania kompenzačných pomôcok nielen v súkromí, ale aj na verejnosti,
v škole, v práci atď., pretože vďaka kompenzačným pomôckam jednotlivec môže žiť
samostatnejšie (môže sa napr. pohybovať, počuť, lepšie sa orientovať)
• potreby úpravy právnych noriem tak, aby spoločnosť akceptovala existenciu
postihnutých a v „pravidlách hry“ počítala aj s nimi;
• potreby primeraných možností pracovného uplatnenia, pretože aj postihnutí chcú
a môžu primerane pracovať, byť prospešní sebe aj spoločnosti, pokiaľ majú vhodné
podmienky;
• potreby úpravy spoločenských vzťahov tak, aby kvôli svojmu postihnutiu neboli
vylučovaní zo spoločenských aktivít, napr. kvôli neznalosti alebo strachu.
Kvapilík a Černá (1990) uvádzajú, že napĺňaniu špecifických potrieb jedincov
s mentálnym postihnutím napomáha dodržiavanie nasledujúcich zásad v starostlivosti o nich:
• participácia a partnerstvo (účasť osôb s postihnutím, prípadne ich rodičov na všetkých
aktivít, ktoré sa ich týkajú);
-- 153 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
• integrácia (úplné zapájanie postihnutých do života spoločnosti);
• personalizácia (uspokojovanie individuálnych potrieb);
• decentralizácia (poskytovanie čo najväčšieho počtu rozličných služieb podľa potrieb
postihnutých v rôznych lokalitách);
• interpersonálna koordinácia (riadenie, usmerňovanie spolupráce rôznych rezortov,
orgánov i organizácií, vyvíjajúcich činnosť v prospech postihnutých).
Jedinci s mentálnym postihnutím majú rovnaké práva ako intaktní. Nie vždy sú však tieto
práva rešpektované a dodržiavané. Vančová (2010, In Vančová et al., 2010) uvádza že práva
postihnutých a znevýhodnených osôb boli deklarované vo viacerých medzinárodných
dokumentoch, z ktorých najvýznamnejšie sú:
•
•
•
•
Všeobecná deklarácia ľudských práv (OSN, 1948)
Deklarácia práv dieťaťa (OSN 1956)
Európska sociálna charta (1965)
Štandardné pravidlá na vytváranie rovnakých príležitostí pre osoby so zdravotným
postihnutím (OSN, 1993)
• Helsinská deklarácia o rovnosti a službách pre ľudí s mentálnym postihnutím (1996)
• Základné dokumenty štátov, u nás Ústava SR
Základným východiskom je Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorá bola vyhlásená
ako „spoločný cieľ pre všetky národy a pre všetky štáty, aby sa každý jedinec a každý orgán
spoločnosti, majúc túto deklaráciu stále na mysli, snažil vyučovaním a výchovou rozšíriť úctu
k týmto právam a slobodám a zabezpečiť postupnými opatreniami vnútroštátnymi aj
medzinárodnými ich všeobecné a účinné uznávanie a zachovávanie tak medzi ľudom
členských štátov samotných, ako aj medzi ľudom území, ktoré sú pod ich právomocou.
(Všeobecná
deklarácia
ľudských
práv,
dostupné
na
internete:
http://www.amnesty.sk/article_files/file/UDHRvSVK.pdf, citované 3.10.2014, 18:45)
1. decembra 2006 Valné zhromaždenie OSN prijalo Dohovor o právach osôb so
zdravotným postihnutím a jeho Opčný protokol (ďalej len „Dohovor“). Prezident Slovenskej
republiky podpísal Dohovor a Opčný protokol dňa 26. septembra 2007. Slovenská republika
týmto vyjadrila vôľu stať sa v budúcnosti zmluvnou stranou Dohovoru a tento Dohovor
ratifikovať. Účelom Dohovoru je „podporovať, chrániť a zabezpečovať plnohodnotné a
rovnaké užívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so
zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich dôstojnosti.“ Vďaka svojmu špecifickému
zameraniu má Dohovor vyplniť medzeru v systéme medzinárodných zmlúv na ochranu
ľudských práv a odstrániť existujúce prekážky, ktoré bránia osobám so zdravotným
postihnutím, či už ide o postihnutie telesné, duševné, mentálne, zapojiť sa do plnohodnotného
života. Zároveň s textom Dohovoru bol prijatý aj Opčný protokol, ktorý upravuje možnosť
podávania sťažností a postup vyšetrovania porušení povinností štátu vyplývajúcich z
Dohovoru.
Opčný protokol umožňuje štátom a jedincom:
•
•
•
•
lepšie pochopiť Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím,
zabraňuje vzniku situácií diskriminácie alebo porušovania ľudských práv,
stimuluje zmeny v diskriminačných zákonoch a praktikách,
dáva veľmi pozitívny signál komunite postihnutých na národnej a medzinárodnej
úrovni,
-- 154 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
• zvyšuje povedomie verejnosti o problémoch postihnutia, v protokole je uvedené, že
text tohto Protokolu má byť k dispozícii v prístupných formách, ktoré zahŕňajú aj
ľahko čitateľnú formu.
(Dohovor OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím, s. 3 - 5, dostupné na
internete: http://www.zpmpvsr.sk/dokum/dohovorOSN.pdf, citované 3.10.2014, 20:15)
Povinnosť ako komponent kvality života jednotlivcov s mentálnym postihnutím je
potrebné chápať ako aktivitu, činnosť, ktorá postihnutému umožňuje reálne využívať svoje
schopnosti v prospech spoločnosti a to tak, že si ich vezme za svoje. Každý intaktný člen
spoločnosti je konfrontovaný s každodennými povinnosťami, ktoré musí plniť. Ak chceme,
aby jednotlivec s mentálnym postihnutím žil čo možno najnormálnejší a najkvalitnejší život,
mal by sa podieľať na fungovaní spoločnosti (samozrejme s ohľadom na závažnosť
postihnutia).
Pojem povinnosť má podľa Šprunka (1998) dva významy:
1. označuje to, čo je povinné, t.j. chovanie, skutok, ktorý má vlastnosť „byť povinný“,
resp. je subjektom povinnosti.
2. označuje vlastnosť, ktorá niečo robí povinným.
Záujmy môžeme podľa Pružinskej (2005) charakterizovať ako tendenciu k výberovej
aktivite. Podľa autorky môžeme záujmy rozdeliť do troch skupín:
• záujmy o idey, myšlienky (vedecké, literárne, estetické vnímanie a vyjadrenie);
• záujmy o ľudí (kontaktné – stretávať sa s ľuďmi kvôli nejakému zisku, sociálne –
záujem o ľudí ako taký);
• záujmy o veci – zbieranie a triedenie materiálu, narábanie s vecami, zaobchádzanie so
zvieratami, rastlinami).
Pri praktickom hodnotení záujmov človeka má význam zisťovať:
•
•
•
•
•
šírku (široké – úzke záujmy);
hĺbku (povrchné - hlboké);
trvácnosť (stále - prechodné);
aktívnosť (aktívne - pasívne);
izolovanosť – súvis s inými stránkami osobnosti (so schopnosťami a temperamentom).
(Pružinská, 2005)
Aj napriek svojmu postihnutiu majú jednotlivci s mentálnym postihnutím právo na svoje
záujmy a ich realizáciu. Často sa stáva, že majú záujem o také aktivity, ktoré pre nich
vzhľadom na druh alebo stupeň postihnutia nie sú vhodné. Tu je dôležitá úloha rodičov,
sociálnych terapeutov, osobných asistentov alebo, v prípade detí, učiteľov a vychovávateľov,
aby pomohli človeku s mentálnym postihnutím vybrať si vhodnú činnosť, ktorá by mu
umožnila adekvátne naplniť jeho záujmy.
ZÁVER
Na základe už popísaných zistení, uvádzame závery a návrhy, ktoré sú ich sumárom.
Môžeme teda usúdiť, že snahy, zamerané na zlepšovanie kvality života a sociálneho zdravia
jedincov s mentálnym postihnutím v oblasti umožnia:
-- 155 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
• zmeniť predchádzajúce prístupy v starostlivosti o jedincov s mentálnym postihnutím,
• odstrániť segregačné tendencie v zariadeniach sociálnych služieb,
• vypracovať pre každého obyvateľa Individuálny program rozvoja osobnosti, ktorý
bude brať do úvahy všetky komponenty jeho osobnosti,
• vytvoriť rovnako humánne podmienky pre život obyvateľa s najťažšími i najľahšími
stupňami postihnutia,
• urobiť pozitívny krok k dosiahnutiu vyššej kvality života obyvateľov v domovoch
sociálnych služieb,
• vytvárať príležitosti na rozvíjanie osobnosti obyvateľov po všetkých stránkach,
• hľadať nové cesty k naplneniu životných cieľov obyvateľa,
• s podporou sociálnej siete obyvateľa niektoré z vytýčených cieľov naplniť, resp.
priblížiť sa k ich naplneniu,
• vytvárať predpoklad na zlepšovanie každodenného života obyvateľa v zariadení,
• otvárať nové príležitosti pre obyvateľa aj mimo zariadenia,
• poskytnúť čo najväčšiemu počtu obyvateľov možnosť žiť v chránenom bývaní, v
ideálnom prípade zabezpečiť obyvateľovi pracovné uplatnenie,
• vytvoriť pre obyvateľov príležitosť na celoživotné vzdelávanie,
• vytvoriť ponuku záujmových aktivít, prostredníctvom ktorých by obyvateľ mohol
rozvíjať svoje schopnosti a zručnosti,
• dosiahnuť čo najvyššiu možnú úroveň kvality života obyvateľa,
• vytvárať príležitosť pre zamestnancov domovov sociálnych služieb na uplatnenie
svojich vedomosti a schopnosti pri práci s obyvateľmi,
• zamestnancom rozvíjať svoje vedomosti v oblastiach, ktoré ich zaujímajú,
• zamestnancom vďaka nadobudnutým vedomostiam získať lepšie uplatnenie a na
základe toho aj vyššie finančné ohodnotenie.
Príspevok je súčasťou projektu Univerzitný vedecký park Univerzity Komenského v Bratislave (ITMS kód
Projektu: 26240220086. Aktivita č. 2.9.) SPOLOČENSKÉ VÝZVY PRE 21. STOROČIE –
SOCIOEKONOMICKÉ VÝZVY.
Literatúra
[1] BAJO, I., VAŠEK, Š. 1994. Pedagogika mentálne postihnutých. 1. vyd. Bratislava :
[2] Sapientia, 1994. 251 s. ISBN 80-967180-1-0.
[3] Dohovor OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím. Bratislava : ZPMP v SR, 2009.
ISBN
978-80-89344-02-4.
Dostupné
na
www:
http://www.zpmpvsr.sk/dokum/dohovorOSN.pdf
[4] DOLEJŠÍ, M. 1973. K otázkám psychologie mentální retardace. 1. Vyd. Praha :
Avicenum, 1973. 184 s.
[5] FERTMAN, C. I., ALLENSWORTH, D. D. et al. (ed.). 2010. Health promotion
programs: from theory to practice. United States of America, San Francisco : Society for
Public Health Education, 2010. ISBN 978-0-470-24155-4.
[6] GÁBOROVÁ, Ľ., SLÁVIK, M. 2005. Kvalita života mentálne postihnutých ľudí v
procese integrácie do spoločnosti. In TOKÁROVÁ, A. et al. (ed.). Kvalita života a
-- 156 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
rovnosť príležitostí - z aspektu vzdelávania dospelých a sociálnej práce. Prešov :
Filozofická univerzita Prešovskej univerzity v Prešove, 2005. ISBN 80-8068-425-1
[online] Cit. 3.9.2011. Dostupné na www:
[7] http://www.ff.unipo.sk/kvdsp/download/Zbrnk/ZbrnkKZaRP2005Prsv.pdf
[8] HEIPERTZ, W. et al. 1992. Die Aus-, Weiter- und Fortbildung für die Aufgaben der
Rehabilitation. 1. Ausgabe. Ulm : Universitätsverlag Ulm GmbH, 1992. 233 s. ISBN 3927 402-63-X.
[9] HOLLER, G. et al. Berufliche Rehabilitation und Beschäftigung für psychisch Kranke
und seelisch Behinderte. 1. Ausgabe. Baden – Baden : Band 119 Schriftenreihe des
Bundesministeriums für Gesundheit, 1999. ISBN 3-7890-6316-9.
[10] JAKABČIC, I., POLÁKOVÁ, D. 2004. Kvalita života mentálne postihnutých žiakov. In
DŽUKA, J. (ed.). Psychologické dimenzie kvality života. Prešov : Prešovská univerzita v
Prešove,
2004.
[online]
Cit.
24.8.2011.
Dostupné
na
www:
http://www.pulib.sk/elpub2/FF/Dzuka3/32.pdf
[11] JANKOVSKÝ, J. 2006. Ucelená rehabilitace dětí s tělesným a kombinovaným
postižením. 2. vyd. Praha : Triton, 2006. 176 s. ISBN 80-7254-730-5.
[12] JANOUŠEK, J. et al. 1986. Metody sociální psychologie. Praha : SPN, 1986. 256 s.
[13] JANOUŠEK, J. et al. 1988. Sociální psychologie. 1 vyd. Praha : SPN, 1988. 130 s.
[14] JÄCKEL, W. H. et al. 1991. Qualitätssicherung und Vernetzung in der Rehabilitation. 1.
Ausgabe. Ulm : Universitätsverlag Ulm GmbH, 1991. ISBN 3-927 402-25-7.
[15] JESENSKÝ, J. 1995. Uvedení do rehabilitace zdravotně postižených. 1. vyd. Praha :
Univerzita Karlova – Nakladaleství Karolinum, 1995. 159 s. ISBN 80-7066-941-1.
[16] JESENSKÝ, J. 2000. Andragogika a gerontagogika handicapovaných. 1. vyd. Praha :
Univerzita Karlova – Nakladaleství Karolinum, 2000. 355 s. ISBN 80-7184-823-9
[17] KOLEKTÍV AUTOROV. 2003. Sociálne a podporné služby – cesty k integrácii
osôb
s mentálnym postihnutím. Bratislava : ZPMP v SR, 2003. ISBN 80-969077 1-9.
[18] KOLEKTÍV AUTOROV. 2006. Práca ako kľúčový faktor k inklúzii. Bratislava : ZPMP v
SR, 2006. ISBN 978-80-969077-5-5.
[19] KOLLÁRIK, T. 1993. Sociálna psychológia. 1. vyd. Bratislava: SPN, 1993. 195 s. ISBN
80-08-01828-3.
[20] KRUPA, S. et al. 2006. Rozvoj komunitných sociálnych služieb. 1. vyd. Bratislava : Rada
pre poradenstvo v sociálnej práci, 2006. ISBN 80-969581-7-8.
[21] KRUPA, S. et al. 2007. Transformácia domovov sociálnych služieb s cieľom sociálnej a
pracovnej integrácie ich obyvateľov. 1. vyd. Bratislava : Rada pre poradenstvo v
sociálnej práci, 2007. 200 s. ISBN 978-80-970004-2-4.
[22] KVAPILÍK, J., ČERNÁ, M. 1990. Zdravý způsob života mentálně postižených. 1. vyd.
Praha : Avicenum, 1990. 136 s. ISBN 80-201-0019-9.
[23] LUCZAK, H. 1998. Arbeits-wissenschaft. 1. Ausgabe. Berlin : Springer, 1998. ISBN 3540-59138-9.
[24] MANDZÁKOVÁ, S. (ed.). 2010. Kvalita života osôb s mentálnym postihnutím
v domovoch sociálnych služieb. Prešovská univerzita v Prešove : Prešov, 2010. ISBN
978-80-555-0260-1.
[25] MIŠOVÁ, I. Sociálna rehabilitácia pre ľudí s mentálnym postihnutím. [online]
Cit.24.10.2014.
Dostupné
na
WWW:
http://www.nrozp.sk/index.php/socrehabilitacia/mentalne-postihnutie/97-socialna-rehabilitacia-ludi-s-mentalnympostihnutim
[26] MÜHLER, K. 2008. Sozialisation. Eine soziologische Einführung. 1. Ausgabe. Paderborn
: Wilhelm Fink Verlag, 2008. 269 s. ISBN 978-3-7705-4699-2.
[27] Národné
priority
rozvoja
sociálnych
služieb.
Dostupné
na
www:
http://www.employment.gov.sk/index.php?SMC=1&id=15429
-- 157 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[28] ONDRUŠKOVÁ, E. 2006. Sociálna psychológia. 1. vyd. Bratislava : Občianske
združenie Sociálne práca, 2006. 144 s. ISBN 80-89185-22-3.
[29] PREČUCHOVÁ ŠTEFANOVIČOVÁ, A. 2012. Aplikácia princípov humanizácie vo
výchovno – rehabilitačnej a komplexno – rehabilitačnej starostlivosti o ťažšie mentálne
postihnutých jednotlivcov v inštitucionálnych podmienkach vo vzťahu k možnostiam ich
socializácie. Dizertačná práca. Bratislava : UK, 2012, 134 s.
[30] Programme on Mental Health: WHOQOL – Measuring Quality of Life. World Health
Organization,
1997.
Cit.
5.10.2014.
Dostupné
na
WWW:
http://www.who.int/mental_health/media/68.pdf
[31] REPKOVÁ, K. 1998. Občania so zdravotným postihnutím v procese spoločenskej
integrácie. Bratislava : Ing. Miroslav Mračko, 1998. ISBN 80-8057-005-1. ŠEBESTOVÁ,
P. 2013. Trinásta komnata sociálnej práce, ss. 55-61. In KOZOŇ, A. 2013. Etické otázky
474s. ISBN 978-80-89533-10-7.
SpoSoIntE, 2013, 474s. ISBN 978-80-89533-10-7.
[33] ŠPRUNK, K. 1998. O povinnosti. In Distance – revue pro kritické myšlení, 1998, č. 1.
[online]
Dostupné
na
WWW:
http://www.distance.cz/index.php?option=com_content&view=article&id=6&idc=209&I
temid=53
[34] ŠTEFANOVIČOVÁ, A. 2006. Sociálny a osobnostný vývin jednotlivcov v strednom
pásme mentálnej retardácie v domove sociálnych služieb. Diplomová práca. Bratislava :
UK, 2006, 99 s.
[35] ŠUSTROVÁ, M. Mentálna retardácia. Sociálna práca v prospech ľudí s mentálnym
postihnutím. Bratislava : Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n.o.,
2008.
[36] ŠVARCOVÁ, I. 2000. Mentální retardace. 1. vyd. Praha : Portál, 2000. 184 s. ISBN 807178-506-7.
[37] ŠVARCOVÁ, I. 2006. Mentální retardace. Praha : Portál, 2006. 200 s. ISBN 80- 7367060-7
[38] VALENTA, M., MÜLLER, O. 2003. Psychopedie. 1. vyd. Praha : PARTA, 2003. 439 s.
ISBN 80-7320-039-2.
[39] VANČOVÁ, A. 2001. Edukácia viacnásobne postihnutých. 1. vyd. Bratislava : Sapientia,
2001. 98 s. ISBN 80-967108-7-X.
[40] VANČOVÁ, A. 2005. 1. vyd. Základy pedagogiky mentálne postihnutých. Bratislava :
Sapientia, 2005. 332 s. ISBN 80-968797-6-6.
[41] VANČOVÁ, A. 2008. Integrácia a inklúzia osôb s postihnutím, narušením alebo
znevýhodnením v kontexte edukácie v komparácii s ich segregáciou. 1. vyd. Bratislava :
Mabag spol. s r.o., 2008. 66 s. ISBN 978-80-89113-48-4.
[42] VANČOVÁ, A. et al. 2010. Edukácia mentálne postihnutých. 1. vyd. Bratislava : IRIS,
2010. 500 s. ISBN 978-80-89256-53-2.
[43] VAŠEK, Š. 2003. Základy špeciálnej pedagogiky. 1. vyd. Bratislava : Sapientia, 2003.
210 s. ISBN 80-968797-0-7.
[44] Všeobecná deklarácia ľudských práv. Cit. 24.10. 2014. Dostupné na www:
http://www.amnesty.sk/article_files/file/UDHRvSVK.pdf
[45] Internetové zdroje
[46] World Health Organisation
[47] http://www.who.int/topics/rehabilitation/en/
[48] Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v Slovenskej republike
-- 158 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[49] http://www.zpmpvsr.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=5&Itemid=6
PaedDr. Andrea Prečuchová Štefanovičová, PhD.
Centrum špeciálnopedagogického výskumu
Univerzita Komenského, Pedagogická fakulta
Račianska 59
813 34 Bratislava
doc. PaedDr. Terézia Harčaríková, PhD.
Katedra špeciálnej pedagogiky
Univerzita Komenského, Pedagogická fakulta
Račianska 59
813 34 Bratislava
-- 159 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 160 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XII
VPLYV, DÔSLEDKY A MOŽNOSTI
ZVLÁDANIA STRESU V ŽIVOTE
JEDINCA
Impact, consequences and possibilities of coping with stress
in the lives of individuals
ZUZANA BUDAYOVÁ
Abstrakt
Stres je našim každodenným spoločníkom. V každom z nás zanecháva stopu, ktorá sa odráža vo vzťahu k sebe
samému, ale i vo vzťahoch v rodine, v zamestnaní, v širšom spoločenstve. Stresové vyvolávače sa nachádzajú
všade okolo nás, avšak človek musí vedieť aktivovať vhodné stratégie na zvládanie stresu, aby sa vyhol nielen
zdravie poškodzujúcim situáciám, ale i konfliktným situáciám, ktoré druhotne narušia vzťahy s blízkym, ale
i širším okolím. Stres začína už v rannom detstve. Socializáciou, začleňovaním sa do spoločnosti sa človek
dostáva do mnohých situácií, ktoré môžu byť zdrojom stresu. Avšak je na samotnom človeku, jednotlivcovi, ako
sa s danou situáciou vyrovná, aké stratégie zvolí a v konečnom dôsledku – aký vplyv bude mať stres na jeho
život.
Kľúčové slová
Dôsledok, faktory, stratégie, stres, zdroje, zvládanie
Abstract
Stress is our daily companion. In each of us leaves a trail, which is reflected in relation to itself, but also in
relations in the family, at work, in the wider community. Stress callers are all around us, but one must be able to
activate the appropriate strategies for coping with stress, to avoid damaging not only the health situation, but also
conflict situations, which secondarily impair relationships with loved ones, but also the wider environment.
Stress begins in early childhood. Socialization, integration into a man in a number of situations that may be a
source of stress. However, it is the man himself, an individual, as with the situation settles, what strategy to
follow and ultimately - the impact of the stress in his life.
Key words
Consequence, factors, strategies, stress, resources, coping
ÚVOD
S
tres - čoraz viac frekventované slovo v našom živote. Tento termín vyjadruje
napätie, nátlak, záťaž, je to pôsobenie záťaže z vonkajšieho, alebo vnútorného
prostredia, ktoré narúša rovnováhu organizmu a uvádza ho do akútneho, alebo
chronického stavu napätia. Ovplyvňuje fyziologickú homeostáziu človeka, schopnosti
vnímania a riešenia problémov, vplýva na vzťahy jedinca k iným a v duchovnej oblasti môže
-- 161 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
zmeniť jeho všeobecné názory na život (Kozurová, 1995). P. Hartl a H. Hartlová (2000,s.568)
v Psychologickom slovníku uvádzajú, že stres je bežne používaný na celom svete ako choroba
storočia a v celku súvisí s rozporom, stavom nespokojnosti a nepríjemne cítenou situáciou. J.
Křivohlavý vo svojom diele Jak zvládať stres hovorí o strese ako o vnútornej pozícií človeka,
ktorá je buď bezprostredne vystavená nebezpečenstvu, alebo takéto vystavenie
nebezpečenstva očakáva a súčasne predpokladá, že jeho obrana proti škodlivým účinkom nie
je dostačujúco silná (1994,s.10).
1 VPLYV STRESU NA JEDINCA
Dennodenne každý jedinec podlieha účinnosti stresu. Stres ho sprevádza od začiatku
narodenia až do vysokej staroby. Počas života pôsobí na neho rôzne, ale všetko spočíva
hlavne na jeho charaktere.
Stres začína už v rannom detstve. Počas prvých dvoch rokov života jedinec sa stretáva so
stresom, ktorý je spojení s potrebami ako je hygiena, jedlo a starostlivosť. Učí sa aj v tomto
veku zvládať vecí ako je samostatne chodiť, obliecť sa, porozumieť vzťahy medzi tým, čo
spozoruje a počuje, čoho sa dotýka. Postupom času sa snaží rozumieť reči a vyslovovať prvé
slová. Ak nie je starostlivosť dostatočná, dieťa sa trápi stresom a môže to zájsť až do
psychického poškodenia. Ďalej stres pôsobí na jedinca v predškolskom veku. Toto obdobie je
pre dieťa veľmi pokrokovým obdobím, či už prostredníctvom reči alebo v psychomotorickej
koordinácií. Jedinec poznáva svoj materinský jazyk, zlepšuje sa pri samostatnom obliekaní,
jedení, učí sa rozlišovať dobré od zlého. Mnohokrát aj kladie odpor, je neposlušné, pretože si
nemôže vymaniť niečo, po čom túži. Prostredníctvo toho, že je dieťa nezbedné vniká napätie,
ktoré môže vyvolať stres. (Machová).
Vplyv stresu na jedinca je aj počas puberty a dospievania, kedy mladý človek uvažuje o
rodinných hodnotách, vytvára si názor sám na seba, zažíva prvé citové skúsenosti, rozvíja sa
jeho osobnosť. Jedinec v období dospelosti nadobúda vzdelanie, zakladá si rodinu, získava
uplatnenie v zamestnaní. Odoláva množstvu starostí, ktoré nemusia byť úspešné a môžu
prinášať stres. Najrizikovejším obdobím, v ktorom stres vplýva na jedinca je obdobie
stredného veku. V tomto období stres pôsobí na človeka v práci, vtedy keď má strach zo
straty zamestnania, je vyčerpaný, prepracovaný, nedosahuje výsledky alebo ak ho trápi
zdravotný stav, ale stres sa môže objaviť i pri svadbe svojich detí, alebo narodení vnúčat.
Posledným dopadom stresu na jedinca je nástup do dôchodku a nasledujúce roky. Človek
nástupom do dôchodku vykonáva veľmi málo aktivít, často krát máva pocit nepotrebnosti,
depresie, stráca životného partnera, nevie sa orientovať v čase a to mu spôsobuje stres. Už z
charakteristiky toho, čo všetko môže byť zdrojom a podnetom stresu, stresorom, dá sa
predikovať akými rôznymi spôsobmi ovplyvňuje organizmus človeka a ako ten reaguje. Stres
spúšťa reakcie na niekoľkých úrovniach organizmu - situácie stresu vedú k prežívaniu
nadmerného vzrušenia a emocionálneho nekľudu, organizmus odpovedá rozsiahlou
fyziologickou reakciou, medzi ktorej prejavy patrí napríklad zvýšená srdečná činnosť,
zvýšený krvný tlak, pokles teploty kože a mnohé iné hormonálne zmeny.
(Baumgartner,2001,s.33).
Stres každý z nás môže v našom živote pociťovať rovnako alebo rôzne. Ak nahliadneme
do odbornej literatúry nájdeme množstvo delení stresu. Každý autor má iný názor na
rozdelenie stresu a mnohokrát ho člení podľa rozličných hľadísk. Stres je možné deliť podľa
spôsobu vnímania na eustres a distres. Eustres je ponímaný ako nejaký tvorivý, pozitívne
pôsobiaci stres, ktorý má príznačné vciťujúce sa vzťahy s ostatnými jedincami a úzko sa
stotožňuje s prospešným zdravým. Na druhej strane distres sa pokladá za negatívum, ktoré je
úzko späté s citlivosťou, agresiou a hnevom. Distres tiež nepriaznivo ovplyvňuje zdravie
jedinca. (Minirth,2011,s.11). Podľa E. Rheinwaldovej sa distres prejavuje vylučovaním
-- 162 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
množstva potu, nervozitou, vyčerpanosťou, malátnosťou, ba dokonca depresívnosťou. Je
dôležité vedieť jeho zapríčinenia, vyhýbať sa mu a zbaviť sa dôsledkov (1995,s.2). Eustres je
stres z víťazstva, potešenia a jestvovania. Tento stres nám prináša radosť a často dochádza k
podávaniu najlepších výkonov. Eustres je súlad napr. s prekonávaním zábran, s príjemným
očakávaním, so sledovaním detektívky. Je teda všade tam, kde je situácia pod dobrou
kontrolou. Distres sa vyskytuje vtedy, keď prestaneme veci zvládať, sme presilení,
prichádzame o istotu a názor. (Prasko,Prasková,1996,s.12).
Podľa priebehu O. Matoušek (2003,s.10). rozdeľuje stres na:
• akútny stres, ktorý nastáva vtedy, ak pri danej situácii, ktorá prebieha krátky čas sa
ohrozuje náš život. Jedinec stráca pamäť, je zmätení, v šoku a stráca vedomie Akútny stres
trvá relatívne krátko a býva zvyčajne podnecovaní
• chronický stres, keď na človeka dlhšiu dobu vplýva jeden alebo viacero stresorov.
Zväčša za chronický stres považujeme šikanovanie v škole alebo stres žiaka, ktorý ma v
najbližšej dobe písomku alebo dôležitú skúšku,
• posttraumatický stres,
• anticipačný stres, ktorý nastáva ešte predtým, než k stresovej situácii dôjde. Ľudia
trpiaci anticipačným stresom totižto uvažujú o záťažovej situácii ešte pred tým ako
vznikne a začínajú predpokladať, že pochádza ku stresu. Vyskytuje sa predovšetkým u
ľudí, ktorí majú veľmi nízku sebadôveru.
J. Křivohlavý (2001) podľa intenzity pôsobenia stres rozdeľuje na:
• hyperstres - je stres človeka, ktorý nie je schopní sa s daným problémom vysporiadať,
je presiahnutá hranica adaptovania. Môže ísť o ťažkosti, s ktorými sa nedá ľahko
vyrovnať, či už tým, že človek zažije duševný otras, zvrat alebo tým, že je frustrovaní.
• hypostres - znamená rozsah stresu, u ktorého doposiaľ neboli presiahnuté hranice
bežných tolerancií.
2 ZDROJE STRESU V KAŽDODENNOM ŽIVOTE
Zdrojom stresu sú rôzne situácie, ktoré od nás požadujú, aby sme sa im ako tak
prispôsobili. Závisí len od nás, či nám stres spôsobia, a či sa rozhodneme na ne zareagovať.
Spätné pôsobenie môže byť pozitívne, ak situáciu budeme považovať za zvládnuteľnú, ale aj
negatívne, ktoré v nás vyvolá v nás hnev a úzkosť. (Derňárová,2013). J. Melgosa vo svojom
diele chápe stresové faktory ako akési činitele (tj. okamžité situácie), ktoré zapríčiňujú stres
(1997,s.22). V nasledujúcom texte uvádzame 10 najstresujúcejších životných udalostí v živote
človeka:
■ úmrtie manžela (manželky),
■ rozvod,
■ rozchod s partnerom,
■ úmrtie v rodine,
■ odpykávanie si trestu vo väzení,
■ vlastný úraz alebo choroba,
■ vlastná svadba,
■ preradenie v zamestnaní,
■ uzmierenie sa s partnerom,
■ odchod do dôchodku. (Némethová, 2014).
-- 163 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Stresorom môže byť čokoľvek, čo ohrozuje naše hodnoty, zdravie, život, vzťahy. Stres je
teda dôsledkov pôsobenia stresoru, ktorý sa prejavuje v našej fyzickej, psychickej, duševnej
činnosti. Stresory môžeme zaradiť do jednotlivých skupín:
• somatické stresory:
a) fyzikálne vplyvy - o chlad, teplo, rôzne druhy žiarenia, zmeny atmosferického
tlaku, hluk, vibrácie, b) patologické stavy - hlad, smäd, bolesť, imobilizácia, krvácanie,
námaha, nedostatok
kyslíka, hypoglykémia, sepsa, anestézia, chirurgický zákrok... .
• psychické (typicky ľudské): a) individuálne - dočasné napätie, verejné vystúpenie,
deprivácia spánku, hospitalizácia, b) skupinové - rodinný, školský, susedský stres, c)
sociálne - pracovné preťaženie, strata zamestnania, odchod do dôchodku, napätie
v spoločnosti. (Pečová, Tatár, 2014). Iní autori identifikujú i vnútorné a vonkajšie
stresové faktory. Vnútorné stresové faktory vznikajú pri takých situáciách, kedy
dochádza k porušeniu základných hodnôt napr. ak človek trpí hladom, ak je porušená
schopnosť udržiavať teplotu alebo chlad tela na rovnakej výške, ak je porušená
duševná rovnováha alebo ak trpí nejakou infekciou. (Mourek, 2005,s.174). K
vonkajším stresovým faktorom patria fyzikálne faktory (prehnaní hluk, dostatočná a
nedostatočná teplota, silné svetlo, účinnosť jedov, vírov, alkohol, kofeín, nikotín atď.)
a taktiež psychosociálne faktory (smrť príbuzných, nezhody medzi ľuďmi, zdržiavanie
hnevu dlhší čas, nepríjemný pocit pri nedostatku činnosti, a pod) (Nakonečný,
2003,s.255).K. Paulík vo svojom diele hovorí, že dôsledkom stresu je únava. Únava
býva obvyklou reakciou na fyzickú i psychickú námahu človeka. Človek pri vyčerpaní
stráca silu, motiváciu, je ospalý, podráždený, nemá chuť do jedla (2010,s.102).
Naopak J. Křivohlavý (2001) uvádza, že dôsledkom stresu sú ochorenia ako je chrípka,
angína, alebo aj kardiovaskulárne ochorenie, astmatické ochorenie, vysoký krvný tlak
a bolesti hlavy. Dôsledky stresu sa objavujú ako poruchy sústredenia a pamäti, zlé
rozhodovanie, negativizmus, premietanie myšlienok, pocit úzkosti a znepokojenia.
(Cungi, 2001,s.31). Fyzické zrútenie môže byť dôsledkom stresu. Človek sa zrúti,
pretože nezvláda stres a tým dochádza k udalosti, prostredníctvom ktorej onemocnie
alebo výslovne omdlie. (Hladký, Tidková,1999,s.33).
Z. Némethová uvádza stresory, ktoré môžu byť nápomocné pri vzniku stresu:
• stresory súvisiace so vzťahmi v rodine - nezhody s partnerom, rodičmi, deťmi,
žiarlivosť, výchovné problémy, narodenie dieťaťa, odchod dieťaťa z rodiny...,
• stresory súvisiace s výkonom a prácou - nízky príjem, strata zamestnania, dlhy,
konflikty na pracovisku, neschopnosť povedať nie, mobbing, workoholizmus, odchod
do dôchodku, práca v nevyhovujúcich podmienkach...,
• stresory súvisiace so životným štýlom - nevyhovujúce bývanie, zmena bydliska,
nedostatok blízkych vzťahov, spoločenská izolácia...,
• stresory súvisiace so zdravím a životom človeka - vlastná choroba, choroba blízkeho
človeka, závislosti na drogách, narodenie dieťaťa s postihnutím, úmrtie blízkeho,
• každodenné stresory - kritika, nedostatok uznania, podceňovanie z okolia,
nerozhodnosť, nespravodlivosť, meškanie, nedokončenie dôležitej činnosti
(Nemethová,2014).
3 PRÍZNAKY STRESU
Krátkodobý stres môže jednotlivca povzbudzovať k podávaniu vyšších výsledkov, ale ak
však pretrváva dlhšie, môže spôsobovať rôzne poškodenia organizmu. Stres vyvoláva
-- 164 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
v organizme poplachovú reakciu, ktorá aktivizuje mozog, žľazy s vnútornou sekréciou,
nervový a imunitný systém. Výsledkom je zvýšené prekrvenie kostrového svalstva
potrebného na útok alebo útek. Zvyšuje sa aj cirkulujúci objem krvi, dochádza k zvýšeniu
srdcovej frekvencie a uvoľneniu energie. Odpoveď na stres je u každého človeka odlišná.
Svoju úlohu hrá genetická predispozícia, prístup k životu, výchova… .
Medzi fyziologické príznaky stresu patria palpitácia – búšenie srdca, bolesť a zvieranie za
hrudnou kosťou, nechutenstvo a plynatosť v brušnej oblasti, kŕčovité a zvierajúce bolesti v
dolnej časti brucha, časté nútenie k močeniu, sexuálna impotencia, nepravidelnosť
menštruačného cyklu, bodavé, rezavé, pálčivé pocity v rukách a nohách, svalové napätie v
krčnej a krížovej oblasti, bolesti hlavy a migrény, exantém- vyrážky na tvári, nepríjemné
pocity v krku, problémy v sústredení sa na jeden bod (Zuber,2014). Emočnými citovými
príznakmi stresu sa môžu javiť prudké a výrazne rýchle zmeny nálad, nadmerné trápenie sa
vecami, ktoré nie sú dôležité, neschopnosť prejaviť emocionálnu náklonnosť, nadmerná
starosť o vlastný zdravotný stav, nadmerné snívanie a problémy v sociálnom styku, nadmerné
pocity únavy, problémy s koncentráciou pozornosti, zvýšená podráždenosť, iritabilita,
anxiozita. M. Vágnerová popisuje tieto zmeny na psychickej úrovni:
• zmeny v emočnom prežívaní - najčastejšou reakciou na stres je úzkosť, potom hnev a
agresia, ktoré slúžia ako obrana voči stresu, tiež apatia a depresie, kedy jedinec
rezignuje a upadá do pocitu bezmocnosti
• oslabenie kognitívnych funkcií - dochádza k narušeniu najmä logickej schopnosti
uvažovať a so zvyšujúcim sa úzkostnejším a agresívnejším reagovaním na stres
dochádza ešte k výraznejšiemu oslabovaniu,
• aktivácia obranných mechanizmov - ich zmyslom je zachovať psychickú rovnováhu
(Baumgartner,2001,s.33). S. Bartůňková (2010,s.26) rozdeľuje reakcie na stres na:
reakcie zvierat (mimikry, hibernácia, migrácia, estivácia (strnulosť), diapauza
(zastavenie vývoja) a špecificky ľudské, kde hovorí o vyhýbačoch (používajú často
skôr neadekvátne, úhybné reakcie) a konfrontéroch (vyhľadávajú situácie stresu vojaci, záchranári, horolezci, krčmový bitkári,...).
Medzi behaviorálne príznaky stresu môžeme zaradiť nerozhodnosť, zvýšená absencia v
škole, práci, chorobnosť, úrazovosť,
sklon k osobnej nehodovosti a nepozornému
šoférovaniu, zhoršená kvalita práce, vyhýbanie sa úlohám, výhovorky, zvýšená konzumácia
alkoholu a cigariet, závislosť na drogách, strata chuti do jedla alebo prejedanie, zmeny v
životnom štýle a rytme, znížená kvalita práce a množstvo vykonanej práce.
V súvislosti s negatívnymi dôsledkami stresu sa hovorí i o rôznom type chovania. Tak
existuje chovanie a osobnosť typu A,B,C,D.
Typ A charakterizuje ľudí agresívnych, hostilných, s nadmernou snahou po výkone
spojenou s úsilím dokončiť úlohy za každú cenu, náchylných ku kardiovaskulárnym
onemocneniam.
Typ B sa vyznačuje uvoľneným, kľudným, spokojným, neunáhleným správaním.
Neskôr boli pridané typ C je označovaný ako takzvaná "rakovinná osobnosť" (z
anglického "Cancer personality") - býva to osobnosť závislá, s nedostatočnou mierou
sebariadenia, s tendenciou potláčať vlastné emócie.
Typ D označovaný ako "depresívna osobnosť" – poruchy sebahodnotenia, nedostatok
pružnosti, znížená schopnosť zvládať záťaž.
Okrem negatívnych dôsledkoch stresu na organizmus jednotlivca existujú však i
pozitívne dopady, ktoré môžu viesť k osobnostnému rastu a rozvoju. V tejto súvislosti sa
napríklad hovorí o takzvanom posttraumatickom rozvoji osobnosti (Mareš, 2008, s.567-583).
-- 165 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
4 ZVLÁDANIE STRESU
J. Výrost a I. Slaměník (2001) vymenúvajú tri základné stratégie zvládania stresu
zamerané na:
• problém – kedy hovoria, že sa jedná sa o činnosti jedinca, ktorý sa snaží podnetne
riešiť nejaký problém a je schopní takýto cieľ zlikvidovať (zbaví sa takých vecí, čo mu
spôsobujú strach a obavy). Vo väčšine prípadov sa takéto stratégie objavujú v
pracovných konfliktoch.
• emócie - V tejto stratégií sa dáva na vedomie, že človek sa musí zmieriť so situáciou,
ktorá môže nastať v dôsledku určitého problému alebo k nej nemusí vôbec dôjsť.
Zvyčajne sa stretávajú s tým osoby, u ktorých bola spozorovaná tendencia
negatívnych emócií (čiže tendencia neurotizmu).
• únik - teda množstvo spôsobov, techník, metód ako zvládnuť stres. Každý človek siaha
po tom, čo mu najviac vyhovuje, či už to považuje za správne alebo mu to pomáha. K
vhodným technikám a spôsobom, ktoré sa nám snažia pomôcť zvládnuť stres patria:
opora rodiny a priateľov, komunikácia, cvičenie(šport), zábava a oddych, dychové
cvičenie, masáž, spánok, pozitívne myslenie, hudba, náboženstvo, resp. viera a pod.
Zamerať sa na problém, situáciu - ako ju zmeniť, vyhnúť sa jej nabudúce a pod.
Zamerať sa na upokojenie a zmiernenie emócii, ktoré vyvoláva stresová situácia, napr.
odreagovaním strachu fyzickou aktivitou, relaxáciou a pod.
Adaptívne stratégie sú tie, ktoré vedú k hľadaniu riešenia problému, alebo psychickej
opory v okolí, patrí sem aj relaxácia, či pohyb.
Neadaptívne stratégie možno nazvať napr. uzavretie sa do seba, trápenie sa bez pokusov
zmeniť situáciu, vyhýbanie riešeniu problému, vyhľadávaniu úniku v alkohole, hazardných
hrách, či v bezdôvodne útočnom správaní voči iným...
Medzi spôsoby ako lepšie zvládať náročné životné situácie možno tiež zaradiť
pozitívne myslenie. To neznamená robiť si falošné nádeje, ale sústrediť sa na pozitívne
stránky situácie a zároveň prijať tie negatívne stránky.
Pri odbúravaní stresu tiež pomôže fyzická zdatnosť a sila, akékoľvek cvičenie, ktoré nám
robí radosť. Pri pravidelnom cvičení sa stáva odolnejším nielen telo, ale aj myseľ. Tiež k
tomu patrí zdravá životospráva zahŕňajúca racionálne stravovanie, dostatok spánku,
rovnováhu medzi prácou a odpočinkom.
Vytváranie pozitívnych priateľských vzťahov, hoci vzťahy s ľuďmi môžu byť buď aj
zdrojom stresu, ak má človek blízkych priateľov, ktorý ho chápu a majú preňho porozumenie,
tak sa stres zvláda lepšie ako bez nich. Nie vždy potrebujeme ich radu, niekedy stačí, keď nás
len vypočujú, že máme možnosť vyjadriť svoje emócie, vyrozprávať problémy a starosti
von zo seba.
Efektívna komunikácia pomôže zvládnuť stres tým, že zredukuje nedorozumenia,
pomôže motivovať ľudí a povzbudí spoluprácu. Ľudia ktorý si vedia vytvoriť blízke vzťahy s
druhými ľuďmi majú nižší výskyt srdcových chorôb, rakoviny, a majú vyššie sebavedomie.
Jednoducho - majú nižší stres.
Nesmieme zabudnúť na záujmy, hobby a obľúbené činnosti. Niekto môže
uprednostňovať šport, iný zas hudbu, prírodu, alebo domáce zvieratko. V každom prípade je
dôležité nájsť si na seba čas, pravidelne relaxovať. Nežiť nudne, plánovať si aktivity,
stretávať sa s inými.
Riešiť problémy hneď, nezhromažďovať v sebe negatívne emócie - aby to
nevybuchlo. Spomaliť – zajtra je tiež deň. Určiť si priority, rozhodnúť sa vykonávať každý
-- 166 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
deň len tie najdôležitejšie úkony. Využívať skúsenosti z minulosti. Nesnažiť splniť všetky
požiadavky za každú cenu, nerobiť veľa vecí naraz. Nepríjemné veci robiť ako prvé.
Psychohygiena, ktorá sa zameriava na optimalizáciu študijných a pracovných podmienok,
ako aj na to ako sa vyrovnávať s únavou a stresom. K tomuto pojmu by sme mohli zaradiť:
1. Pracovné prostredie
a/ Fyzikálne podmienky – teplota na pracovisku, osvetlenie, hluk, čistota, dostatok miesta
pre prácu,
b/ Špecifické podmienky pracoviska – týkajú sa konkrétne vykonávanej práce napr.
učiteľ v triede, predavačka v obchode, lekár v ambulancii, nemocnici, atď.
c/ Individuálne podmienky osobnosti – individuálna výbava nervového systému.
2. Životospráva
a/ Spánok - potreba spánku u mladého človeka je vyššia, v starobe sa potreba spánku
znižuje. Regenerácia nervového systému však nezávisí od dĺžky spánku, ale od jeho
kvality. Spánok ovplyvňuje veľa činiteľov – napr. hádky pred spaním, pozeranie
hororov, nevhodné lôžko, nevyvetraná miestnosť, neskoré jedlo a pod.
b/ Výživa – jedlo má obsahovať všetky zložky: bielkoviny, tuky, cukry, minerálne látky,
vitamíny, vlákninu a dodržiavať pitný režim. Je ideálne ak sa príjem rovná výdaju,
lebo ak je príjem vyšší ako výdaj – dôsledkom je obezita, ak je príjem nižší ako výdaj,
tak môže dôjsť k podvýžive.
c/ Dýchanie – mozog potrebuje na svoju činnosť viac kyslíka ako ktorékoľvek iné tkanivá
v tele. Spotrebuje 20% všetkého kyslíka, ktorý telo potrebuje, preto je potrebné
správne a hlboko dýchať, nakoľko sťažené dýchanie ovplyvňuje našu výkonnosť.
d/ Telesná práca – je dôležité striedanie telesnej /fyzickej/ práce s psychickou, pretože nie
je vhodné po fyzickej námahe organizmus zaťažovať znovu fyzicky, aby sme telo
nepreťažovali.
3. Organizácia práce
a/ Hospodáriť s časom – ak máme predchádzať duševnému stresu, musíme sa
naučiť hospodáriť s časom i s vlastnými silami. Dôležitý je triezvy odhad vlastných
možností, správne posúdenie závažnosti úloh a povinností, ako aj ich vhodné časové
rozvrhnutie. Zamedzíme tak časovému stresu, keď budeme mať málo času na veľa
povinností, čo pôsobí na organizmus veľmi vyčerpávajúco.
b/ Zbytočne neodkladaj - ľudová múdrosť hovorí „čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na
zajtra“ – toto je dôležitý poznatok z hľadiska dodržiavania zásad psychohygieny.
c/ Poriadok – ak chceme optimálne využiť čas, tak poriadok vo veciach a v dennom
režime je tiež veľmi dôležitý. Ak ho dodržiavame a vieme naplno využiť čas, tak sa
zbytočne nevyčerpávame.
d/ Osobné tempo – jednou z individuálnych vlastností nervového systému je osobné
pracovné tempo. Treba naň prihliadať všade tam, kde v nejakom časovom limite
máme splniť danú úlohu. Vnucovaný pracovný rytmus, tlak na rýchlosť a časová
tieseň sú potom stresovými faktormi, ktoré neúmerne vyčerpávajú organizmus, ktorý
potom potrebuje dlhší čas na regeneráciu.
4. Systém hodnôt
a/ Osobné ciele – človek si má pre seba ujasniť čo sú hodnotné ciele, ku ktorým smeruje,
čomu bude dávať prednosť a čoho sa viac menej môže zrieknuť. Typickým znakom
správania neurotikov je, že sa nevedia a nemôžu rozhodnúť, čo by vlastne chceli
a trpia chronickým konfliktom.
-- 167 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
b/ Citové vzťahy – citové zväzky sú dôležitou súčasťou života – ak sú uspokojivé
významne ovplyvňujú našu odolnosť voči psychickým a fyzickým stresom.
c/ Sociálne vzťahy – okrem citových vzťahov sú dôležité aj sociálne vzťahy s inými
ľuďmi, pretože pozitívne sociálne vzťahy ovplyvňujú pozitívne aj naše psychické
a telesné zdravie.
Odborná pomoc a terapia spočíva v úprave rodinného prostredia, v predchádzaní
patologických prejavov v správaní.
Pedagogicko-psychologické poradne poskytujú psychologické špeciálnopedagogické
poradenstvo okrem iného aj v prípade menej závažných výchovných ťažkostí u detí, tak pre
rodičov, alebo ich zákonných zástupcov, ako aj pre pedagogických pracovníkov.
Strediská výchovnej starostlivosti – orientujú sa na prípady závažnejších porúch
správania, poskytujú komplexnú diagnostiku a poradenstvo, tak aj možnosť ambulantnej
alebo krátkodobej pobytovej terapeutickej starostlivosti. Podmienkou je v tomto prípade
súhlas rodičov a dieťaťa a samozrejme tiež ich aktívna spolupráca.
Krízové a kontaktné centrá, nízkoprahové zariadenia, a kluby pre mládež podľa svojho
zamerania ponúkajú klientom preventívne voľnočasové aktivity, krízovú intervenciu,
prevenciu a starostlivosť týkajúcu sa patologických závislostí (drogy, gamblérstvo atď.)
a ďalšiu podporu v náročných životných situáciách.
Odborná intervencia sa zameriava predovšetkým na prevenciu a terapiu porúch správania
(ofenzívne stratégie), reakcie spoločnosti majú väčšinou represívny a ochranný charakter
(defenzívna stratégia).
Preventívne a terapeutické aktivity, streetwork (terénna forma sociálnej práce), peer –
programy (preventívne zamerané aktivity realizované vrstovníkmi klientov, hlavne
v školskom prostredí), oblasť zážitkovej pedagogiky (aktivity založené na výchovnom
účinku silného zážitku a dobrodružstva, odohrávajúceho sa väčšinou vo vrstovníckych
skupinách a najčastejšie v prírode.
5 ČIASTKOVÉ VÝSLEDKY VÝSKUMU
Hlavným cieľom nášho výskumu bolo zistiť a identifikovať skúsenosti, názory a postoje
študentov - participantov na problematiku dôsledkov stresu, akými spôsobmi sa so stresom
najčastejšie vyrovnávajú. Pre splnenie tohto cieľa sme použili metódu skupinovej diskusie, pri
ktorej sa uvoľňujú psychické zábrany a diskutujúci ľahšie odhaľujú svoje postoje, názory
a spôsoby jednania, svoje myšlienky a pocity v bežnom živote. Subjektívne významové
štruktúry vznikajú v sociálnej interakcii (Hendl, 2008). Participantmi v našom prieskume
tvorili homogénnu skupinu. Táto pozostávala zo študentov študijného programu Sociálna
práca v počte 28 študentov tretieho ročníka denného bakalárskeho štúdia vo veku od 20 – 26
roku veku.
Pri skupinovej diskusii sa osvedčil určitý sled, ktorý tvoril:
1. vysvetlenie postupu, pri ktorom sa zdôrazní potreba aktívnej účasti členov,
2. tzv. „zahriatie“ – pri ktorom sme predstavili tému diskusie,
3. samotná diskusia, v ktorej sme uvádzali i iné podnetové argumenty, ktoré boli
vhodným doplnením informácií o zvolenej téme,
4. metadiskusia – teda rozhovor o diskusii.
Analyticko syntetickou metódou sme zovšeobecnili tri tematické skupiny otázok, ktoré
mali zabezpečiť odpovede na nami stanovenú výskumnú otázku „Ktoré spôsoby
vyrovnávania sa so stresom využívate najčastejšie ?“. Na zodpovedanie tejto otázky boli
-- 168 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
vytvorené tri výskumné oblasti na základe teoretickej analýzy problematiky rizikovosti,
príznakov a stratégií zvládania stresu podľa viacerých autorov (J. Výrost a I. Slaměník, 2001,
Bartůňková,2010, Cungi, 2001, a i.).
V rámci výskumného dopytovania sme použili tri otázky, ktoré zneli nasledovne: „Aké
alternatívy ste zvolili pri zvládaní stresu?“, „Ktoré alternatívy neboli prospešné pri zvládaní
stresu?“, Akými spôsobmi zamedzujete vzniku stresu?“
V nami vykonanom výskume sme analyzovali výpovede študentov – participantov
a dospeli sme k nasledujúcim zisteniam.
Alternatívy pri zvládaní stresu:
- partner, vyrozprávať sa,
- fyzická aktivita, šport,
- optimizmus, úsmev
- komunikácia, zachovanie pokoja, nemlčať,
- myslieť na seba, vedieť povedať „nie“,
- stanoviť si priority,
- organizácia času.
Alternatívy neprospešné pri zvládaní stresu:
- hnev, agresivita, fyzické násilie,
- psychické násilie smerom k partnerovi, rodičom,
- káva, dopujúce prostriedky,
- nechávanie „vecí“ na potom,
- ponocovanie,
- neriešenie problému „s triezvou hlavou“.
Spôsoby zamedzenia vzniku stresu:
- neprenášať stres domov,
- udržiavať dobré vzťahy (aj rodinné),
- fyzická aktivita, šport,
- optimizmus, úsmev
- hudba, relax, nájsť si čas sama pre seba,
- riešiť problémy systémom „tu a teraz“, nenechať ich vyhrotiť,
- nenechať sa ovplyvniť,
- obklopovať sa ľuďmi, ktorí sú optimistickí a nezaťažujú nás svojimi problémami.
ZÁVER
Stres nás obklopuje a objavuje sa v našom živote pomerne často. Nie je to však nejaký
dej, ktorý sa odohráva blízko pri človeku. Je to odpoveď človeka na situáciu, pričom každý
človek má možnosť voľby – akým spôsobom reagovať na túto situáciu. Stresory, ktoré
spôsobujú stres sú častými vyvolávačmi stresu. Pri dlhodobom nezvládaní ovládania stresu,
prichádza fáza, ktorá vyvolá v našom organizme následky na úrovni fyzického, psychického,
emocionálneho a sociálneho zdravia. Stres postihuje celého človeka, jednotlivec prestáva
vnímať, nedokáže riešiť problémy, jeho vzťahy s inými ľuďmi sa zhoršia, v práci sa hromadia
problémy, čo často vedie k vytvoreniu „bludného kruhu, permanetného života v strese“, ktorý
sa môže stať až cyklickým.
V rámci skúmaného problému sme dospeli k poznatkom, ktoré vyplývajú
z každodenného života participantov. V našom výberovom súbore participantov sme vnímali
že títo študenti sa so stresom stretli viac krát v živote a nielen pri plnení študijných povinností.
Identifikovali sme alternatívy pri zvládaní stresu, ale i alternatívy, ktoré nie sú pri zvládaní
-- 169 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
stresu užitočné. Tieto možnosti pri jednotlivom uvádzaní robili participantom najväčšie
problémy. Na základe nami stanovenej otázky, ktorá sa týkala vymenovania spôsobov
zamedzenia vzniku stresu sme stotožnili niekoľko odporúčaní, ktoré môžu v budúcnosti
negovať nástup stresu a s ním pridružené následky.
Literatúra
[1] BARTUŇKOVÁ, S.2010. Stres a jeho mechanizmy. Praha: UK, Nakladatelství
Karolinum.2010. 137 s. ISBN 978-80-2461-874-6.
[2] BAŠTECKÁ,B., GOLDMAN, P. 2001. Základy klinické psychologie. Praha: Portál,
2001. 436 s. ISBN 80-7178-550-4.
[3] BAUMGARTNER,F. 2001. Zvládanie stresu – coping. In J. VÝROST & I. SLAMĚNÍK
(Eds.), Aplikovaná sociální psychologie II. Praha: Grada Publishing. 2001. 383 s. ISBN
80-7178-269-6.
[4] CPPP. NÉMETHOVÁ, Z. 2014. Stres. [online]. [cit. 2014-11-11]. Dostupné na :
http://www.psychologickeporadenstvo.sk/clanky.html
[5] CUNGI, CH. 2001. Jak zvládat stres. Praha : Portál, 2001. 205 s. ISBN 80-7178-465-6.
[6] HARTL, P., HARTLOVÁ, H. 2000. Psychologický slovník. Praha : Portál, 2000. 774 s.
ISBN 80-7178-303-X
[7] HENDL, J. 2008. Kvalitatívní výzkum. Základní teorie, metody a aplikace. Praha : portál,
2008. 408 s. ISBN 978-80-262-0219-6.
[8] HLADKÝ, A., ŢIDKOVÁ, Z. 1999. Metody hodnocení psychosociální pracovní zátěže.
Praha : Karolinum, 1999. 78 s. ISBN 80-7184-890-5.
[9] JELÍNKOVÁ, M. 2001. Vzdělávání a výchova dětí s autismem. Praha : Univerzita
Karlova v Praze: Pedagogická fakulta, 2001. 103 s. ISBN 80-7290-042-0.
[10] KOZÚROVÁ, B. a kol. 1995. Ošetrovateľstvo. Martin : Osveta, 1995. 836 s. ISBN 97880-217-0528-0.
[11] KŘIVOHLAVÝ, J. 2001. Psychologie zdraví. Praha : Portál , 2001. 279 s. ISBN 807178-551-2.
[12] KŘIVOHLAVY, J. 1994. Jak zvládat stres. Praha : Grada-Avicenum, 1994. 190 s. ISBN
80-7169-121-6.
[13] MÁCHOVÁ, E. 2014. Stres a zdravie detí a dospelých [online]. [cit. 2014-02-02].
Dostupné na internete: <http:// www.slovanet.sk/ruvzhe/stres.html>.
[14] MAREŠ, J. 2008. Posttraumatický rozvoj: nové pohledy, nové teorie a modely.
Československá psychologie, 2008. č.52,roč.6,s. 567-583.
[15] MATOUŠEK, O. 2003. Pracovní stres a zdraví. Praha : Výzkumný ústav bezpečnosti
práce, 2003. 20 s. ISBN 80-903604-1-6.
[16] MELGOSA, J. 1997. Zvládni svůj stres. Praha : Advent- Orion, 1997. 190 s. ISBN 808871-981-X.
[17] MINIRTH, F. a kol. 2011. Jak prekonať vyhorení. Praha : Návrat domů, 2011. 138 s.
ISBN 978-80-7255-252-8.
[18] MOUREK, J. 2005. Fyziologie. Praha : Grada, 2005. 202 s. ISBN 80-2471-190-7.
[19] NAKONEČNÝ, M. 2003. Úvod do psychologie. 1. vyd. Praha : Academia, 2003. 507 s.
ISBN 80-2000-993-0.
[20] PAULÍK, K. 2010.Psychologie lidské odolnosti. Praha : Grada, 2010. 240 s. ISBN 97880-2472-959-6.
-- 170 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[21] PÉČOVÁ, R., TATÁR, M. 2014. Stres. [online] . [2014-11-13] . Dostupné na :
portal.jfmed.uniba.sk/download.php?fid=526
[22] PRAŠKO, J., PRAŠKOVÁ, H. 1996. Asertivitou proti stresu. Praha : Grada, 1996. 181 s.
[23] RHEINWALDOVÁ, E. 1995. Dejte sbohem distresu. Praha : Scarabeus, 1995. 211 s.
ISBN 80-8590-107-2.
[24] VÁGNEROVÁ, M. 1999. Psychopatologie pro pomáhající profese. Praha: Portál. 1999.
872 s. ISBN 80-7178-802-3.
[25] VÁGNEROVÁ, M. 2000. Vývojová psychológie. Praha : Portál, 2000. 522 s. ISBN 807178-308-0.
[26] VÝROST, J., SLAMĚNÍK, I. 2011. Aplikovaná sociální psychologie II. Praha : Grada
Publishing , 2001. 260 s. ISBN 80-2470-042-5.
[27] ZÚBER, R.2014. Rola copingových stratégií u populácie závislej na alkohole.
[online].[2014-11-14].Dostupné
na
:
http://is.muni.cz/th/110989/ff_m_a2/Diplomova_praca_-_Roland_Zuber
PhDr. Zuzana Budayová, PhD.
KU, Teologická fakulta
Teologický inštitút
Spišská Kapitula 12,
Spišské Podhradie
[email protected]
-- 171 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 172 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XIII
ASOCIÁCIA KLINICKÝCH
SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV NA
SLOVENSKU
Association of Clinical Social Workers in Slovakia
MICHAL OLÁH, GABRIELA RUČKOVÁ
Abstrakt
Klinická sociálna práca skúma inovačné prístupy v sociálnej práci zamerané na jedinca podľa tzv. západného
modelu hlavne s prepojením na psychoterapeutické metódy v aplikáciách do praxe. Vychádzame z anglosaskej
tradície čerpajúc z prác autorov: L. W. Groshong; C. Swenson; D. H. Hepworth; R. H. Rooney; G. D. Rooney; K.
Strom-Gottfried; J. A. Larsen a iných. Pri založení Asociácie klinických sociálnych pracovníkov sa opierame sa
o zásady "Clinical Social Work Federation", ktorá klinickú sociálnu prácu definuje ako obstaranie alebo
zabezpečenie služieb týkajúcich sa psychického zdravia, lepšej psychosociálnej diagnostiky, terapie a prevencie
psychických porúch, emocionálnych porúch a porúch správania u jednotlivcov, skupín a rodín. Klinickou
sociálnou prácou teda rozumieme priamu prácu s klientom s využitím špecializovaných sociálnych a
psychoterapeutických metód a postupov.
Kľúčové slová
Klinická, sociálna práca, psychoterapia, legislatíva, asociácia.
Abstract
Clinical Social Work people examines the innovative approaches of social work aimed at the individual, coming
out from the so-called Western model, linked with utilization of psychotherapeutic methods in practice. Based on
from the Anglo-Saxon tradition, the attention is drawn to the authors L.W Groshong; C. Swenson; D. H.
Hepworth; R. H. Rooney; G. D. Rooney; K. Strom-Gottfried; A. J. arsen and others. We rely on "Clinical Social
Work Federation" principles, defining the clinical social work as acquisition or provision of services related to
mental health, better psycho-social diagnosing, therapy and prevention of mental disorders, emotional and
behavioural disorders of individuals, groups and families. Clinical social work can be therefore understood as
direct work with clients, utilizing specialized psychotherapeutic skills and techniques.
Keywords
Clinical , social work , psychotherapy , legislation Association .
-- 173 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
1 ČINNOSŤ AKSP
V
súčasnej dobe sú stále častejšie na národnej úrovni vedené úvahy o vhodných
terapeutickej pomoci klientom, a to najmä v jej najviac zraniteľnej fáze – teda v
dobe, kedy sa človek ocitá v nepriaznivej psychosociálnej situácii. Opatrenia,
ktoré ovplyvňujú duševné zdravie obyvateľstva v Slovenskej republike sú v súčasnej dobe
často realizované mnohými formami intervencií a opatrení, ktoré nemajú svoju dostatočnú
oporu v legislatíve. V tzv. pomáhajúcich profesiách možno vidieť prechod od psychológie
zdravia k duševnému zdraviu až k sociálnemu zdraviu, kde hrá sociálna práca jednoznačne
prím. V duchu týchto myšlienok sa kreovalo voľne zoskupenie ľudí s pregraduálnym
vzdelaním v sociálna práca a následne absolvovaným dlhodobým psychoterapeutickým
výcvikom podľa požiadaviek EAP. Vzhľadom na to, že sme bolo vyradení spomedzi iných
zdravotníckych pracovníkov a nemáme v týchto aktivitách príliš veľkú podporu ani u kolegov
psychológov a pedagógov, rozhodli sme sa založiť Asociáciu klinických sociálnych
pracovníkov (AKSP) / Association of Clinical Social Workers (ACSW Slovakia) na
Slovensku.
Jej poslaním je združovať sociálnych pracovníkov v praxi (absolventov Bc. a/alebo Mgr.
štúdia) s absolvovaným certifikovaným psychoterapeutickým výcvikom podľa požiadaviek
Európskej asociácie pre psychoterapiu (EAP). Asociácia vznikla ako požiadavka praxe,
reakcia na súčasnú legislatívu (zdravotnícku, sociálnu a stavovskú), ktorá nedostatočne
vymedzuje kompetencie a hranice pri výkone psychoterapie. Klinický sociálny pracovník má
presah do tzv. iných zdravotníckych činností ako je psychoterapia (podľa modelu CSWA).
AKSP má právnu formu občianskeho združenia.
Vychádzame z anglosaskej tradície opierajúc sa o práce autorov: L. W. Groshong; C.
Swenson; D. H. Hepworth; R. H. Rooney; G. D. Rooney; K. Strom-Gottfried; J. A. Larsen a
iných. Domnievame sa, že sociálna práca nie je unifikovaná činnosť a nemožno ju združiť len
pod jednu komoru alebo iné stavovské združenie. Opierame sa o zásady "Clinical Social
Work Federation", ktorá klinickú sociálnu prácu definuje ako obstaranie alebo zabezpečenie
služieb týkajúcich sa psychického zdravia, lepšej psychosociálnej diagnostiky, terapie a
prevencie psychických porúch, emocionálnych porúch a porúch správania u jednotlivcov,
skupín a rodín. Ťažisko klinickej sociálnej práce je poskytovanie terapie duševného zdravia
najmä v zariadeniach poskytujúce sociálne služby (napr. podľa zákona o Sociálnych službách
č. 448/2008 Z.z.) a zariadeniach SPODaSK, najmä v resocializačných strediskách a
komunitách (napr. podľa zákona o SPODaSK č. 305/2005 Z.z.), zdravotníckych zariadeniach,
ako aj v súkromnej praxi. Klinickou sociálnou prácou teda rozumieme priamu prácu s
klientom s využitím špecializovaných psychoterapeutických zručností a metód.
Podporujeme a sami participujeme na vzniku ďalšieho vzdelávania prostredníctvom
špecializovaného kvalifikačného (atestačného) kurzu – klinická sociálna práca, kde by bol
absolvent pripravený na výkon povolania klinického sociálneho pracovníka, ktorého
činnosťou by bola preventívna, terapeutická, resocializačná starostlivosť a podieľanie sa na
ostatnej starostlivosti v oblasti uspokojovania psychosociálnych potrieb klienta (Mojtová,
Sedlárová, Šrank, 2013). Vychádzame z predpokladu, že intervencia, prevencia a terénna
práca je vždy lacnejšia a efektívnejšia ako následná lekárska alebo farmakologická
starostlivosť. Našou ašpiráciou je výkon „naratívnej“ terapie podľa príslušného vzdelania a
praxe v multidisciplinárnom tíme. Zásadou je nezasahovanie do originálnych kompetencií
psychológov, psychiatrov, liečebných a špeciálnych pedagógov, prípadne iných odborníkov.
Vychádzame o.i. z jednoduchej premisy v praxi - súčasnú potrebu psychoterapie
nedokážu dostatočne uspokojiť odborníci z iných profesií z materiálnych, vzdelanostných,
profesných, legislatívnych, finančných, časových a iných dôvodov.
-- 174 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Nechceme umelo vsádzať do našich podmienok to, čo dlhodobo dobre funguje v USA
a iných štátoch s anglosaskou tradíciou západnej Európy (obzvlášť, keď klinická sociálna
práca je na Slovensku chápaná ako niečo cudzorodé, prípadne výsostne čisto zdravotnícke).
Z tohto dôvodu realizujeme vedecko-výskumný projekt, v ktorom sme si postavili o.i. tieto
ciele:
1. Posúdiť schopnosť vykonávať psychoterapiu absolventom odboru 3.1.14 Sociálna
práca s rozšírením dlhodobého psychoterapeutického certifikovaného vzdelania. Tvorí
sa odborná pracovná skupina zložená z členov stavovských organizácii. Komisia
posúdi podľa profilu absolventa Akreditačnej komisie Ministerstva školstva SR súbeh
pregraduálneho vzdelania (vedomosti a zručnosti) sociálneho pracovníka
s predpokladmi a požiadavkami na výkon špecializovanej zdravotníckej činnosti psychoterapie podľa Európskej asociácie psychoterapeutov (EAP) a Slovenskej
psychoterapeutickej spoločnosti (SPS). Na základe uvedeného predloží pracovná
skupina na verejnú diskusiu možnosť úpravy korpusu (profilu absolventa odboru
3.1.14 Sociálna práca) a synchronizáciu s požiadavkami EAP a SPS. Následne
vyvoláme medzirezortnú konferenciu MŠ SR, MZ SR a MPSVaR SR s cieľom
vzájomnej participácie pri tvorbe klinickej sociálnej práce na Slovensku.
2. Vydanie vedeckej monografie klinickej sociálnej práce a preklad vedeckej
monografie.
3. Tvorba etického kódexu klinickej sociálnej práce.
2 CIELE A PODMIENKY ČLENSTVA
Ciele AKSP možno zhrnúť do niekoľkých bodov, vnímame ich ako nevyhnutné pre
presadenie klinickej sociálnej práce v našich podmienkach:
• rozvíjať klinickú sociálnu prácu,
• participovať na vytvorení legislatívneho rámca pre výkon psychoterapie,
• ako právnická osoba združovať záujemcov o psychoterapiu - absolventov
pregraduálneho vzdelania v odbore 3.1.14 Sociálna práca,
• poskytovať aktuálne informácie prostredníctvom webového portálu,
• vydávať odborný časopis Clinical Social Work (www.clinicalsocialwork.eu),
• komunikovať s národnými a medzinárodnými inštitúciami,
• vzdelávať,
• poskytovať supervíziu v praxi,
• sprostredkovávať zamestnanie pre klinických sociálnych pracovníkov,
• zaradiť odbor sociálna práca medzi odbory, na ktoré môže nadväzovať certifikovaná
príprava pracovnej činnosti psychoterapia (podľa požiadaviek SPS),
• podporovať atestovanie (certifikovanie) sociálnych pracovníkov.
Podmienky členstva:
•
•
•
•
pregraduálne vzdelanie v odbore 3.1.14 Sociálna práca,
absolvovanie certifikovaného psychoterapeutického výcviku podľa požiadaviek EAP,
dodržiavanie Medzinárodného etického kódexu podľa IFSW a CSWA,
výkon klinickej praxe.
-- 175 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Literatúra
[1] http://www.clinicalsocialworkassociation.org/clinical-practice
[2] www.psychoterapeuti.cz/index.php?option=com_content&task=view&id=301&Itemid=9
1
[3] www.aksp.eu.
doc. PhDr. Michal Oláh, PhD.
Sociálny pracovník a kognitívno-behaviorálny
terapeut v resocializačnom centre COR a RESOTY
VŠZaSP sv. Alžbety v Bratislave
Palackého 1
P.O. Box 104
810 00 Bratislava
[email protected]
PhDr. Gabriela Ručková, PhD.
Klinická psychologička a členka predstavenstva
Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV
Filozofická fakulta UCM
Nám. J. Herdu č. 2
917 00 Trnava
-- 176 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XIV
NĚKTERÉ VÝSLEDKY VÝZKUMU
KVALITY ŽIVOTA DĚTSKÝCH
ONKOLOGICKÝCH PACIENTŮ
V KONTEXTU PSYCHOLOGIE ZDRAVÍ
Some research findings quality of life in children with on oncolologic diagnosis
in context of health psychology
TÍMEA TRZOS
Abstrakt
Text je věnován problematice kvality života dětí s onkologickým onemocněním. Dále bude navázáno na citlivé
téma terminálního stadia nemoci a umírajícího dětského pacienta. I přes kritickou životní situaci jsme stále ve
vztahu ke světu – jsme s ním v dialogu. Naším cílem je plnohodnotně prožitý lidský život na pozadí dané situace.
Smyslem života je hledání a nacházení nových, odlišných cest, které nelze vnutit – jsou nabídkou na základě
stanovených hodnot. Život je kruh. V ČR je přibližně 1,2 milionu osob se zdravotním postižením, což je zhruba
10 % populace, která vykazuje řadu shodných charakteristik, odlišných od intaktní populace. Tvoří proto
svébytnou, vnitřně velmi diferencovanou skupinu-minoritu občanů.
Klíčová slova:
Onkologické onemocnění, onkologie, dítě s nádorovým onemocněním, kvalita života, sociální zdraví
Abstract
The text is focused on the quality of life of children with cancer. It will also be discussed the sensitive topic of
the terminal stages of illness and dying child patient. Despite the critical life situation we are still in relation to
the world - we are in dialogue. Our goal is fully lived human life on the background of the situation. The
meaning of life is to find a new ways which can not be imposed – this is the special offer based on the specified
values. Life is a circle. The Czech Republic is approximately 1.2 million people with disabilities, which is
roughly 10% of the population, They shows many of the same characteristics, different from healthy populations.
They are therefore, a distinct, internally differentiated minority group of citizens.
Keywords
Oncological Diagnosis, Oncology, Child with Cancer, Quality of Life, Social Health
MÍSTO ÚVODU
O
nkologické oddělení pro starší děti, Fakultní nemocnice v Motole, říjen 2012,
7.00 hodin ráno.
„Láďo, mám přijít s váhou za Tebou nebo můžeš do sesterny?“ volá sestřička po
nakouknutí do pokoje, kde leží můj devítiletý syn a do těla mu po malých kapkách proudí
cytostatika. Já sedím u jeho postele. Po ranních procedurách se otevřou dveře a vstoupí se
-- 177 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
svým typickým úsměvem a motýlkem u krku profesor MUDr. Koutecký, přednosta kliniky,
s asi šesti dalšími členy vizity… Na dětské onkologii jsme za posledních 11 let zažili nespočet
radostných i smutných okamžiků – od remise nemoci k její opětovné recidivě celkem 5x, kdy
se synovi po různě dlouhých časových úsecích objevovaly metastázy na mozku, játrech,
plicích, znovu a znovu na plicích. Kolik dávek chemoterapie, ozařování, operací a vyšetření
syn absolvoval, to už by dnes nikdo nespočítal. Důležité je, že tu s námi pořád je a to
navzdory skeptickým předpovědím lékařů, kteří v jeho případě mluví o „medicínském
zázraku“. Bohužel, dodnes nemá zcela vyhráno a navíc, následky nemoci i léčby jsou víc než
zřejmé. Změnila se jemu nebo nám hierarchie hodnot? Změnila se nemocí našeho syna kvalita
jeho a našeho života? Za sebe říkám ano. Viditelné následky, které ovlivňují kvalitu života
onkologicky nemocného dítě, jsou většinou pouze tělesné a smyslové. Psychické a emoční
následky jsou dle mého názoru nejen neviditelné, ale hlavně nepřenosné a nesdělitelné.
Synovi kromě potíží fyzických, tedy o 12 cm kratší nohy z důvodu resekce kolene, středně
těžké poruchy sluchu z důvodu podávání cytostatik, trvalé holohlavosti a problémům s
pamětí, kdy mu radioterapií na mozkový nádor byly zničeny vlasové folikuly a bylo
poškozeno paměťové centrum, dechových potíží, jelikož absolvoval několik operací plic a o
část přišel, částečně přetrvávají potíže v psychické, emocionální a zejména v sociální oblasti.
Navzdory tomu, že ve svém věku má za sebou daleko víc zkušeností než mnoho dospělých,
jelikož zažil mnoho bolesti, strachu, pocitů naděje i beznaděj, dospěl a už není dítětem,
dospělým v pravém slova smyslu se dosud nestal. Na to je příliš zranitelný a odkázaný na
pomoc svých nejbližších. Je introvert a nemoc tento jeho základní osobnostní rys pouze
umocnila. Necítí se přirozeně v okruhu svých vrstevníků. Proč? Připadá si a cítí se „jiný“. A
to nejen proto, že si nese životem stigma onkologického dítěte, ke kterému neví spousta lidí,
jak se chovat, ale také proto, že on neví, jak se chovat k nim. Svým vrstevníkům nerozumí,
nechápe jejich radosti ani „starosti“. Jak se s tímto faktem žije? Nakolik ovlivňuje kvalitu
života dítěte uvědomování si vlastní jinakosti? A nakolik ovlivňuje kvalitu života dítěte
uvědomování si smrtelnosti, v jejíž denní konfrontaci je? Jak se cítí a nad čím přemýšlí dítě
poté, kdy mu „odejde“ kamarád, se kterým ještě včera hrálo karty?“ Tolik z části vzpomínek
maminky dětského onkologického pacienta.
1 STANOVENÍ DIAGNÓZY
Reakce na zjištění nádorového onemocnění dítěte je mimo jiné pohlavně typická. Ženy
obvykle snáze a rychleji projevují své pocity, muži se snaží co nejdéle nepřipustit vlastní
pocity selhání. Důvod tohoto gender rozdílu vyplývá pravděpodobně z role ženy a muže ve
společnosti. (Ruppert, 2008, Bracken, 2010)
Přestože dle Kouteckého (2008) jsou oba rodiče zpravidla na počátku nemoci aktivními
účastníky boje proti nádorovému onemocnění dítěte, jejich role se během onemocnění a jeho
léčby často rozdělují. Matka se zpravidla sžívá s úlohou opatrovnice, je více zainteresována
na řešení kritických situací dítěte a vytváří si užší vztah k ošetřujícímu personálu. Otec živitel - se dostává na „periferii“ a problémům dítěte se vzdaluje. Těchto okolností je však
třeba si všímat a otce do dění náležitým a citlivým způsobem zapojit.
Onkologické onemocnění – otázka psychosomatická
„Bolest a radost leží v jedné misce, jejich mísení je osud člověka.“ (Autorský kolektiv,
2009, s. 193).
-- 178 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Křivohlavý (2002) konstatuje, že rodiny, kterým chronicky onemocnění dítě, se mění. Po
krátkém čase se zvyšuje míra celkové únavy všech členů rodiny včetně dítěte, zvyšují se
pocity depresí. Negativní pocity a někdy i zlost jsou potlačovány, což situaci jen zhoršuje.
Koutecký (2008) upozorňuje na fakt, že somatickou a psychologickou péči není možné
striktně rozdělit mezi dvě osoby, dobrý dětský onkolog musí však zvládat obě. Úlohou
psychologa či speciálního pedagoga pak je starost o nemocné a jejich rodiny v situacích
nejvypjatějších, vyžadujících opakované dlouhé intervence, na které klinik nemá čas a často
ani dostatečné vzdělání.
V pohledu do historie lze chápání propojenosti psychosomatiky možno citovat Platona:
„Nikdy se nesnažte léčit oko, aniž byste zároveň nevěnovali pozornost i hlavě. A věnujete-li
pozornost hlavě a nevěnujete-li pozornost celému tělu, neděláte dobře. Stejně tak nedobře
jednáte, když léčíte tělo a nevěnujete pozornost duši. Léčení jedné části by nikdy nemělo
probíhat bez pozornosti věnované druhým částem.“ (Faleide, Lian, Faleide, 2010: 17).
Zdravotní postižení jako následek onkologického onemocnění
Dle Baštecké a kol. (2009) je zdravotní postižení stav, kdy člověk má vrozené či získané
poškození určité tělesné struktury či funkce, které ho může omezovat ve vykonávání některých
činností a v zapojení či začlenění do společnosti.
Dle WHO je postižení částečné nebo úplné omezení schopnosti vykonávat některou
činnost či více činností, které je způsobeno poruchou nebo dysfunkcí orgánu. Postižení ovšem
nemusí znamenat snížení kvality života jedince. Jestliže však žije jedinec v osamělosti, je
odkázán na pomoc druhých, citově a společensky strádá, je to proto, že nebyly využity
všechny mechanismy kompenzující překážky. (Novosad, 2009).
Vítková (2006) a Michalík (2011) doplňují, že postižení nemusí vždy vést k omezení
všech schopností a dovedností. Stane-li se tak, pak tento fakt ještě nemusí znamenat, že
následkem bude postižení ve smyslu sociálního znevýhodnění.
Terminální stadium nemoci a fáze umírání
Dle Kouteckého a Cháňové (2003) přibližně 25% dětí, které onemocní zhoubným typem
tumoru, se z různých důvodů nepodaří vyléčit. Onemocnění se dříve či později dostává do
terminálního stadia posléze do stadia umírání. Časová předpověď blížící se smrti není možná.
Další protinádorová léčba končí a jediným nezbytným úkolem je zajistit dítěti důstojné
umírání. Rozhodnutí o tom, kde bude umírajícímu dítěti péče poskytována, záleží zcela na
rodičích.
Samo dítě se cítí nejistě a je citlivé na jakékoli indicie, které mohou znamenat, že rodiče
ztrácejí odvahu a naději. V tomto stadiu začíná většinou dítě klást otázky. Jen málo dětí se
však přímo zeptá, zda musí zemřít. Ze strany dospělých není vhodné dětem v otázkách bránit
a v rozhovoru je přirozené povzbuzovat je k dalším. U některých dětí nastane po rozhovoru o
jejich nemoci nebo o tušení smrti fáze úlevy. Naopak, zklamání ze zákazu ptát se, posiluje
nejistotu a vzbuzuje dle Schneeweiße (1995) nedůvěru.
2 CÍL VÝZKUMU
Naším cílem bylo zjistit, jak vnímají děti, které onkologickou léčbou právě procházejí a
děti po ukončení léčby, svou kvalitu života po stránce fyzické, psychické, emocionální a
sociální.
-- 179 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Metodologie
Ke sběru dat byla použita metoda dotazníkového šetření. Nevýhodou může být nepřesné
pochopení zadání otázky dětským respondentem a z tohoto faktu vyplývající zkreslení
odpovědí. Dotazník byl anonymní. Při přípravě dotazníku jsme vycházeli z dotazníku HealthRelated Quality of Life (HRQL). (http://qol.thoracic.org/sections/key-concepts/index.html)
Výběr respondentů
Zkoumaný vzorek byl tvořen dětskými pacienty ve věku od 8 do 18 let z Kliniky dětské
hematologie a onkologie Fakultní nemocnice v Motole, kteří byli v době konání výzkumu
v léčbě nebo již léčbu ukončili. Dotazníky byly vyplňovány s respondenty osobně na klinice,
příp. v jejich domácím prostředí, či jim byly zaslány elektronickou poštou. Stejná cesta byla
zvolena i při jejich sběru. Osloveni byli dětští pacienti osobně, dále pak metodou sněhové
koule (snowball method). Celkový počet respondentů byl 97 dětí prostřednictvím jejich
rodičů. Z tohoto počtu bylo 7 dětí osloveno přímo, jednalo se o děti, které dosáhly plnoletosti.
Z celkově oslovených se průzkumu účastnilo 69 dětí. Rodiče ostatních dětí vzhledem
k citlivosti tématu vyjádřili nesouhlas s účastí dítěte ve výzkumu.
3 PREZENTACE VÝSLEDKŮ A JEJICH INTERPRETACE
Graf 1 znázorňuje soubor všech oslovených respondentů a základní rozdělení do skupin. Sleduje
základní diferenciaci dětí – účastníků výzkumu - počty dětských pacientů v léčbě, po léčbě, věkové
rozmezí, tedy děti do 14 let včetně a děti nad 15 let.
Graf 1
Pro další zpracování byly vytvořeny skupiny:
A - děti do 14 let včetně, v léčbě
B - děti do 14 let včetně, po léčbě
C - děti nad 15 v léčbě
D - děti nad 15 let po léčbě
Ve fyzické oblasti respondenti uvádějí, že jim nemoc spíše znemožnila zvládání
každodenních úkonů, tedy samostatného oblékání, stravování se, dodržování hygieny,
přepravy. Otázka č. 1, byla vyhodnocena většinou respondentů kladně, tedy fyzická zátěž
v době léčby byla pro dítě náročnější, než v době před nemocí.
-- 180 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
V oblasti psychiky dotazovaní uvádějí odpověd´ spíše kladnou, tedy onemocnění
ovlivňuje psychickou oblast. Zvláště vypovídající je údaj týkající se otázky č. 7, kdy pro dítě
je důležité být stále pod odborným dohledem onkologa.
V emocionální oblasti se odpovědi respondentů vymezují na možnosti mezi ano a spíše
ano, tzn., skupina dětí do 14 let včetně v léčbě, následky své léčby nejvíce pociťuje právě
v emocionální oblasti. Většina respondentů prožívá v souvislosti s onemocněním strach,
negativní pocity, negativně je také ovlivňují špatné zprávy v souvislosti s onkologickou
diagnózou u jiných dětí.
V sociální oblasti má skupina dotazovaných téměř neutrální postoje, z čehož vyplývá, že
se necítí se znevýhodněna následkem onemocnění či omezena v sociálních kontaktech.
Celá skupina respondentů vykazuje nejmarkantnější poškození v emocionální oblasti.
Fyzická oblast se dle zjištěné hodnoty mediánu dotazovaným nejeví natolik zasažena.
Hodnoty se pohybují mezi spíše ano a neutrálním postojem. Zajímavá je však odpověď na
otázku č. 2, která přímo zmiňuje pomoc druhé osoby při každodenních úkonech. Většina
respondentů jednoznačně potvrdila nutnost pomoci druhé osoby. Takřka shodně hodnotí
respondenti této skupiny psychickou oblast.
V emocionální oblasti se však posunují k zasažení této oblasti. Hodnota se přiklání
k odpovědi kladné. Podobně jako předešlá skupina, i tato skupina většinově uvádí, že ji
ovlivňují pozitivní a negativní zprávy o vývoji onkologického onemocnění u spolupacientů
(otázka č. 3 a 4). Na rozdíl od první skupiny, si většina klade otázku, proč onemocnění
postihlo právě je.
Respondenti, kteří jsou již po léčbě, se cítí méně sociálně izolováni. Spíše si myslí, že
v sociální oblasti nejsou poškozeni.
V období akutní léčby respondenti uvádějí poškození ve fyzické oblasti na škále spíše
ano, přičemž většinově pociťují změny chuti k jídlu, což je pro právě probíhající léčbu
typické. Tyto symptomy přímo souvisí s aplikací cytostatik. Naopak, děti v akutní léčbě,
nepopisovaly postižení smyslových orgánů. Tento fakt může souviset buď s onkologickým
onemocněním mozku, nebo s dlouhodobým podáváním cytostatik projevujícím se často až
s odstupem času, tedy po absolvování léčby.
V psychické oblasti uvádějí respondenti taktéž odpověď spíše ano, tedy spíše poškození
v této oblasti. Vetšina respondentů uvádí změnu v přístupu k vlastnímu zdraví.
V emocionální oblasti jsou výsledné hodnoty mezi ano a spíše ano. Nejvíce ovlivňují
emocionální stránku pozitivní a negativní zprávy o nemoci jiných dětí.
Respondenti hodnotí sociální oblast jako ne příliš zasaženou, jejich odpovědi se pohybují
na škále mezi spíše ano a neutrálním postojem.
Děti ve věku nad 15 let se po absolvování léčby necítí příliš fyzicky postiženy. Jejich
názory se blíží neutrálnímu hledisku.
V oblasti psychické se respondenti vyjadřují na škále spíše ano. Uvádějí především
důležitost dohledu odborného lékaře pro jejich psychickou stabilitu, také uvádějí akceptaci
alternativního způsobu léčby.
-- 181 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
I v této skupině se děti nejvíce cítí zasaženy v emocionální oblasti. Ovlivňují je pozitivní
či negativní zprávy o nemoci jiných dětí a také se zamýšlejí nad důvody své nemoci.
V poslední sledované oblasti - oblasti sociální - se dotazovaní respondenti necítí být
příliš ovlivněni nemocí, jejich názory se přiklánějí téměř k neutrálnímu postoji.
Na základě vyhodnocených dotazníků lze konstatovat, že nejvíce zasaženou oblastí u
obou věkových skupin dětí ať již v léčbě či po ní, je oblast emocionální. Z uvedeného vyplývá,
že onkologicky nemocné děti obou věkových kategorií, které léčbou akutně procházejí nebo ji
absolvovaly, trpí pocity strachu před každou kontrolou u onkologa. Trápí je obavy, že jejich
další problémy mohou souviset s recidivou onemocnění a je pro ně důležitá důvěra
v jednoho lékaře. Děti samy sebe hodnotí jako více empatické k osobám se zdravotním
postižením než v době před nemocí. Některé si kladou otázku, po důvodu onemocnění.
Patrné jsou pocity nejistoty, jelikož u dítěte, kterému, bylo onkologické onemocnění
diagnostikováno, je přítomen pocit strachu z recidivy onemocnění.
V oblasti fyzické se děti částečně cítí být odkázány při zvládání běžných úkonů na pomoc
druhé osoby. Je zřejmé, že tato oblast je více než kterákoliv jiná úzce spjata se subjektivním
vnímáním fyzické zátěže, bolesti a vnímáním celkového diskomfortu. Děti, které uváděly
největší omezení ve fyzické oblasti, byly ty, kterým onemocnění přineslo ztrátu či omezení
hybnosti některé z končetin. Z výsledků je patrné, že více je na pomoc druhé osoby odkázána
skupina dětí, které se aktuálně léčí než děti v remisi. Největší omezení uváděly menší děti
v léčbě, nejmenší pak starší děti po léčbě. Tato zjištění mohou korespondovat s faktem, že
obecně menší děti jsou závislejší na svých nejbližších než děti starší. Děti jsou při zvládání
běžných úkonů odkázány na pomoc druhé osoby pouze částečně.
Psychická oblast je nemocí zasažena jen zčásti. Nejméně zasaženou skupinou je skupina
menších dětí po léčbě. Ne všechny děti trpí v souvislosti se svým onemocněním úzkostmi a
depresemi, což je pozitivním zjištěním.
Nejméně zasaženou oblastí se jeví oblast sociální. Z výsledků vyplývá, že zařazení dětí
po léčbě zpět do kolektivu intaktních vrstevníků je víceméně bezproblémové. Je povzbuzující,
že děti nemají větší problémy komunikovat s ostatními v osobním kontaktu, nezaznamenaly
omezení kontaktů s vrstevníky, netrpí izolací ani nepociťují stud za svůj vzhled. Nejvíce
zasaženou oblastí kvality života dětí je oblast fyzická, poté psychická, sociální a nejméně
zasaženou oblastí je oblast emocionální.
SOUHRN
Cílem textu bylo přiblížit nesnáze onkologicky nemocného dítěte a vliv onkologické
diagnózy na kvalitu života. Výzkum, jehož se účastnili onkologičtí dětští pacienti vypovídá o
dopadu nemoci na kvalitu jejich života. Dětští pacienti byli pro účely výzkumu rozděleni do
čtyř skupin.
První a druhá skupina byly děti do 14 let včetně a děti nad 15 let, které onkologickou
léčbou právě procházejí.
Třetí a čtvrtá skupina byly děti do 14 let včetně a nad 15 let, které léčbu již absolvovaly a
jsou krátkodobě či dlouhodobě v remisi.
-- 182 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Výzkumem byla zjištěna následující fakta: 1. Nejvíce zasaženou oblastí je oblast
emocionální a to u obou věkových skupin v obou léčebných variantách. 2. Další nejvíce
zasaženou oblastí je oblast fyzická, kdy většina respondentů uvedla, že je při zvládání
běžných denních úkonů odkázána na pomoc druhé osoby. Více je na pomoc odkázána skupina
dětí, které se aktuálně léčí než děti v remisi. 3. Psychická oblast je nemocí zasažena jen
částečně, nejméně zasaženou je skupina menších dětí po léčbě, které si často z důvodu
nízkého věku neuvědomují závažnost onemocnění. 4. Nejmenší dopad nemoci je v oblasti
sociální u dětí v obou věkových kategoriích v léčbě či po jejím absolvování.
Dále byl zajímavý výsledek v oblasti sociální. Z dotazníkového šetření vyplývá, že se děti
během léčby ani děti po léčbě necítí být izolovány od svých vrstevníků a jejich návrat do
běžného života, který vedly před diagnostikováním nemoci, je v podstatě bez větších nesnází.
Výsledek, který vyplynul z dotazníkového šetření, změnil nazírání na vnímání kvality
života onkologicky nemocných dětí. Spoustu nesnází řeší rodiče „za své děti“. Např. její/jeho
vzhled – dle výsledků našeho výzkumu pro většinu dětí není vzhled podstatným faktorem pro
plnohodnotný život. Vedeme je tímto k odpovědi na otázku: „Co ještě život čeká ode mne?“
Výzkum neprokázal obtížnější integraci a inkluzi dětí po absolvování onkologické léčby
zpět do běžného života, který vedly v době před nemocí.
Literatura
[1] American Thoracic Society: Quality of Life Resource. [online]. 2007 [cit. 2013-06-07].
Dostupné z: http://qol.thoracic.org/sections/key-concepts/index.html
[2] American Thoracic Society: Quality of Life Resource. [online]. 2007 [cit. 2013-06-07].
Dostupné
z:
http://qol.thoracic.org/sections/key-concepts/health-related-quality-oflife.html
[3] AUTORSKÝ KOLEKTIV. Civilizace a nemoci. 1. vyd. Praha : Futura, 2009. 274 s.
ISBN 978-80-86844-53-4.
[4] BAŠTECKÁ, B. a kol. Psychologická encyklopedie : aplikovaná psychologie. 1. vyd.
Praha : Portál, 2009. 520 s. ISBN 978-80-7367-470-0.
[5] BRACKEN, JM. Children with Cancer: A Comprehensive Reference Guide for Parents.
1. vyd. New York: Oxford University press, 2010.ISBN 978-0-19-514739-1.
[6] FALEIDE, AO.; LILLEBA, LB.; FALEIDE, EK. Vliv psychiky na zdraví. 1. vyd. Praha :
Grada Publishing, 2010. 240 s. ISBN 82-450-0127-9.
[7] KOUTECKÝ, J.; CHÁŇOVÁ, M. Děti s nádorovým onemocněním – rady rodičům. 1.
vyd. Praha : Triton, 2003. 225 s. ISBN 80-7254-332-6.
[8] KOUTECKÝ, J. Život mezi beznadějí a úspěchem. 1. vyd. Praha : Academia, 2008. 504 s.
ISBN 978-80-200-1672-0.
[9] KŘIVOHLAVÝ, J. Psychologie nemoci. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 2002. 200 s.
ISBN 80-247-0179-0.
[10] MICHALÍK, J. a kol. Zdravotní postižení a pomáhající profese. 1. vyd. Praha : Portál,
2011. 512 s. ISBN 978-80-7367-859-3.
[11] NOVOSAD, L. Poradenství pro osoby se zdravotním a sociálním znevýhodněním. 1. vyd.
Praha : Portál, 2009. 272 s. ISBN 978-80-7367-509-7.
[12] RUPPERT, F. Trauma a rodinné konstelace. 1. vyd. Praha : Portál, 2008. 240 s. ISBN
978-80-7367-367-3.
[13] SCHNEEWEIß, B. Máme doma nemocné dítě. 1. vyd. Plzeň : Mustang, 1995. 134 s.
ISBN 80-7191-062-7.
-- 183 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[14] TRZOS, T. 2012. Dobrovolnictví jako přirozená součást sociální práce a občanské
společnosti. Bratislava: Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n.o.
152 s. ISBN 978-80-8132-054-5.
[15] VÍTKOVÁ, M. Somatopedické aspekty. 2. vyd. Brno : Paido, 2006. 302 s. ISBN 807315-134-0.
PhDr. Tímea Trzos, Ph.D.
Katedra sociálních studií a speciální pedagogiky FHP
Technická univerzita v Liberci
Studentská 231/1
461 17 Liberec. ČR
-- 184 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XV
ŠPECIFIKÁ SOCIÁLNEJ PRÁCE
S JEDINCOM S OCHORENÍM
DEMENCIE
The particularities of the social work with individuals
with the dementia disease
MIROSLAVA TOKOVSKÁ, MICHAELA ŠAVRNOCHOVÁ
Abstrakt
Sociálna práca s klientom s ochorením demencie si vyžaduje kvalitnú prípravu a neustále vzdelávanie v oblasti
poradenstva, starostlivosti, služieb a pomoci. Komunikácia medzi sociálnym pracovníkom a klientom
s ochorením demencie nie je jednoduchá a potrebné sú špecifické zručnosti a vedomosti, ktoré dokážu predísť
nežiaducemu správaniu. Úlohou sociálneho pracovníka je okrem iného aj posudzovanie funkčného potenciálu,
vedomosti o stratách kognitívnych schopností a o špeciálnych komunikačných technikách. Príspevok zameriava
svoju pozornosť na špecifiká sociálnej práce s klientom s ochorením demencie rôznej etiológie.
Kľúčové slová
Sociálna práca, demencia, komunikačné techniky, kognitívne straty
Abstract
The social work with the client with the dementia disease calls for the quality preparation and permanent
education in the field of consultancy, custody, services and helping. The communication between the social
worker and the client with the dementia disease is not simple and the specific skills and knowledge that can
prevent the unwanted behavior are needed. The task of the social worker is also officiating the function potential,
knowledge of the cognitive abilities loss and the special communication techniques. The contribution aims its
attention to the particularities of the social work with the client with the dementia disease of different etiology.
Keywords
Social work, dementia, communication techniques, cognitive losses
1 DEMENCIA –ŠPECIFICKÉ OCHORENIE
D
emencia je podľa Svetovej zdravotníckej organizácie považovaná za civilizačné
ochorenie a jej výskyt každoročne stúpa a vyžaduje si viacej pozornosti tak ako
laickej i odbornej verejnosti. V kapitole pod názvom Špecifiká sociálnej práce
s klientom s ochorením demencie sa chceme venovať konkrétnemu špecifickému ochoreniu,
-- 185 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
ktoré má úzku súvislosť s prácou pomáhajúceho profesionála – sociálneho pracovníka.
Vychádzame nielen z vedeckých a odborných teórií o starnutí, starobe a demencii, ale i
z vlastných pracovných a osobných skúseností, ktoré sme nadobudli počas zahraničného
štúdia sociálnej práce a pedagogiky v Nórsku, kde sa uplatňuje sociálny pracovník v priamej
práci aj so špecificky chorým klientom. Zákon o sociálnych službách č. 448/2008 Z.z. v znení
neskorších predpisov profesionalizuje výkon práce sociálnych pracovníkov určením
kvalifikačných predpokladov a ďalšieho vzdelávania pre pomáhajúcich profesionálov (§ 84).
V základnom sociálnom poradenstve by slovenskí sociálni pracovníci mali byť schopní
porozumieť situácii s chorým členom rodiny a mali by vedieť poradiť spektrum sociálnych
služieb s výhľadom prognózy zdravotného stavu. V rámci ďalšieho vzdelávania je
nevyhnutné získavať teoretické vedomosti z oblasti práce, komunikácie i metód aktivizácie
pre seniorov s ochorením demencie. Zahraničné spôsoby práce sociálnych pracovníkov môžu
byť inšpiratívne aj pre slovenské podmienky. Myslíme si, že modifikácia odborného profilu
absolventa sociálnej práce na Slovensku je prípustná, najmä keď súčasné uplatnenie
sociálnych pracovníkov dokazuje, že predbieha teóriu. Sociálni pracovníci sa uplatňujú nielen
v práci s intaktnou seniorskou populáciou, ale aj so špecificky chorými osobami vo vyššom
veku. Demencia sa stáva v dvadsiatom prvom storočí globálnou epidémiou a celosvetovou
katastrofou. Svetoví odborníci odhadujú, že v roku 2025 bude na svete asi 34 miliónov ľudí s
týmto ochorením, čo najmä súvisí s predlžovaním dĺžky života a pribúdajúcim počtom
seniorov.
Poledníková (2006), Koukolík a Jirák (2004), Engedal a Haugen (2004), uvádzajú, že
demencia je podľa 10. medzinárodnej klasifikácie duševných porúch v dospelosti (MKCH-10,
ICD 10, DSM IV) definovaná ako syndróm spôsobený chorobou mozgu spravidla
chronického alebo progresívneho charakteru, ktorý sa vyznačuje poruchou vyšších
kortikálnych funkcií − pamäti, myslenia, orientácie, správania, počítania, schopnosti učiť sa,
jazyka a úsudku. Zvyčajne sa pridružuje porucha chápania a niekedy predchádza zhoršenie
emočnej kontroly, sociálneho správania alebo motivácie. Syndróm sa vyskytuje pri
Alzheimerovej chorobe, cerebrovaskulárnom ochorení a iných stavoch. Demencia je popisný
pojem odvodený od latinského koreňa de mens, ktorý označuje pokles úrovne duševnej
činnosti (Mühlpachr, 2004). V dvadsiatom storočí sa demencia označovala ako presenilná
alebo senilná demencia.
Odborník v oblasti sociálnej práce Strieženec (1996, s. 41) definoval demenciu
„slabomyseľnosť ako následok nedostatočne vyvinutých vyšších psychických
funkcií.“ Rozlišuje demenciu primárnu – kauzalita spočíva v nedostatočnom vývine
inteligencie a demenciu sekundárnu, ktorá je spôsobená atrofiou psychických funkcií
z dôvodu chýbajúceho nácviku alebo trvalým pôsobením škodlivých faktorov. Podľa
charakteru následkov diferencuje demenciu senilnú, alkoholovú, epileptickú a iné. Z vyššie
uvedeného vyplýva, že demencia bola v minulom storočí vnímaná ako slabomyseľnosť.
Matoušek (2008) vníma demenciu ako súbor príznakov vyvolaný organickými zmenami
centrálnej nervovej sústavy. Týmito zmenami sú najmä postupujúca porucha pamäti, porucha
myslenia, poruchy reči a motoriky, poruchy správania (agresivita, skleslosť, obscénne
správanie), strata orientácie v prostredí, oslabené schopnosti vykonávať bežné denné aktivity.
Autor zároveň podotýka, že ústavná starostlivosť je nutná len u pokročilých foriem demencie.
S ochorením demencie sa už v minulom storočí stretávali odborníci nielen z oblasti medicíny,
ale i z oblasti sociálnej práce a predpokladáme, že starostlivosť o osoby s ochorením
demencie sa bude naďalej vyvíjať a zlepšovať. Aj samotný pohľad na charakteristiku pojmu
napovedá, že sa postoje odborníkov menia.
-- 186 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Demencia Alzheimerovho typu
Alzheimerova
choroba
je najčastejšou formou demencie a predstavuje podľa
odborníkov až 55 % všetkých demencií. Táto choroba sa považuje za jedno z najničivejších
mozgových ochorení, ktoré sa málo diagnostikuje a ešte menej lieči. Mnohí ju totiž považujú
za prirodzený prejav staroby. S týmto ochorením môže človek žiť v priemere až 10 rokov
(Engedal, 2005), Mühlpachr (2004) uvádza 3 až 8 rokov. Toto chronické progresívne
neurodegeneratívne ochorenie je charakteristické tým, že v mozgu dochádza k zániku
neurónov. V klinickom obraze sa to prejavuje syndrómom demencie, človek zlyháva v
bežných denných činnostiach. V populácii nad 65 rokov je 10 % pacientov s touto diagnózou,
vo veku nad 80 a viac rokov je ich 30 %. Možno povedať, že prevalencia Alzheimerovej
demencie sa zdvojnásobuje každých 5 rokov po 60. roku veku. Choroba je pomenovaná po
svojom objaviteľovi Aloisovi Alzheimerovi - nemeckom lekárovi, ktorý ako prvý popísal
cyklus anomálií v mozgovej kôre u 51. ročného pacienta (Vigue, 2006). Podľa americkej
psychiatrickej asociácie, je niekoľko dôležitých komponentov prejavujúcich sa kognitívnymi
poruchami pri Alzheimerovej chorobe (Zgola, 2003). Ide o tri základné skupiny:
A. Vývoj mnohopočetných kognitívnych porúch, ktoré sa prejavujú ako:
1. Poruchy pamäte (poškodená schopnosť naučiť sa nové informácie alebo znovu si
vybavovať informácie už naučené).
2. Jeden alebo viacej z nasledujúcich špecifických príznakov:
a. afázia (porucha reči),
b. apraxia (poškodenie schopnosti vyvinúť pohybovú činnosť napriek tomu, že
pohybové funkcie nie sú postihnuté),
c. agnózia (neschopnosť rozoznávať alebo rozlišovať predmety napriek tomu, že
senzorické funkcie nie sú postihnuté),
d. poruchy výkonu činností (napríklad plánovanie, organizácia, riadenie podľa
postupností).
B. Kognitívne poruchy podľa bodov A1 a A2 spôsobujú významné problémy
v spoločenskom a pracovnom živote človeka postihnutého takýmto ochorením a vedú
k významnému zhoršeniu vzhľadom k predchádzajúcim úrovniam fungovania.
C. Priebeh Alzheimerovej choroby je charakteristický pozvoľným začiatkom
a postupným ubúdaním kognitívnych schopností.
Nórsky špecialista na liečbu demencií Engedal (2005, s. 25) uvádza, že v Škandinávii sa
bežné symptómy Alzheimerovej choroby delia do troch skupín:
1. Kognitívne symptómy – problémy s pamäťou, so schopnosťou učiť sa, orientáciou,
myslením, plánovaním, posudzovaním, hodnotením, pozornosťou. Ďalej ťažkosti
s hovorením, redukovaná rýchlosť reči, dyspraxia, problémy s videním
a porozumením.
2. Psychické symptómy a vyzývavé správanie – depresia, utiahnutosť, strach, panika,
vtieravé myšlienky, ilúzie, halucinácie, motorický nepokoj, blúdenie, túlanie sa, strata
záujmov a iniciatívnosti, apatia, opakujúce sa správanie (kričanie, chodenie na mieste,
kývanie sa) a prevrátený režim dňa.
3. Motorické symptómy – stuhnutie svalov, balansovanie, inkontinencia.
Alzheimerova choroba sa vyvíja pozvoľne a postupne a jej diagnostika nie je
v začiatočných štádiách jednoduchá. Jedným z prvých príznakov býva zabúdanie – poruchy
pamäte, nasleduje porucha jazyka – senzorická afázia (neschopnosť porozumieť počutému pri
dobre zachovalom sluchu) a expresívna afázia (neschopnosť tvorby zrozumiteľnej reči pri
neporušenej artikulácii). Obdobne ďalej vznikajú apraxie (neschopnosť prevádzať naučené
úkony), alexie (neschopnosť porozumieť čítanému textu), agrafie (neschopnosť písať),
-- 187 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
akalkúlie (neschopnosť počítať), astereognózie (neschopnosť rozoznávať pravú a ľavú stranu).
Začína dochádzať k poruchám sexuálnych funkcií – zväčša ide o pokles potencie a libida,
avšak v niektorých prípadoch sa prejaví sexuálne deviatné správanie (Mühlpachr, 2004).
Za zaujímavé považujeme tzv. ABC príznaky demencie, ktoré je potrebné správne
identifikovať a akceptovať ich úroveň a intenzitu v rámci terapeutických stretnutí (Košalová,
2010). Uvedené príznaky demencie sa nezhodujú s príznakmi demencie podľa Zgoly (2003).
A – activity of daily living (aktivity denného života)
Aktivity denného života: jedenie, chôdza, obliekanie, užívanie liekov, kúpanie, umývanie,
ovládanie močenia a stolice.
Inštrumentálne aktivity denného života: telefonovanie, používanie hromadnej dopravy,
hospodárenie s peniazmi, tzv. činnosti potrebné k samostatnému spôsobu života.
Pokročilé aktivity bežného života: vypisovanie šekov, vedenie konta a podobne.
B – behavior (správanie)
Psychiatrické prejavy: poruchy myslenia (bludy), poruchy vnímania (halucinácie),
vznikajúce dôsledkom organických zmien v mozgu, u pacienta sú vnímané reálne, preto je
potrebný špecifický odborný prístup za podpory farmakoterapie.
Poruchy emotivity: emocionálna plytkosť, emočná plachosť, neprimeraná eufória, sklony
k depresii, úzkostné až plačlivé stavy, časté zmeny nálad, neschopnosť sa nadchnúť pre
nejakú vec, poruchy osobnosti – vystupňovanie charakterových zvláštností: egocentrizmus,
sebectvo, žiarlivosť, netrpezlivosť, ale aj dôvera, spolupráca, kolegiálnosť.
Poruchy správania: hypoaktivita alebo hyperaktivita, agitovanosť, tupá eufória.
C – cognition (kognícia)
Intelektová deteriorácia: pokles intelektu a s ním súvisiace poruchy úsudku
a abstraktného myslenia.
Poruchy pamäti: tvorba konfabulácií (dotváranie udalostí), poruchy krátkodobej pamäte
s postupnými poruchami dlhodobej pamäte.
Poruchy koncentrácie pozornosti: odbiehaná pozornosť, nesústredenosť.
Poruchy orientácie: dezorientácia v čase, priestore, mieste, v osobe.
Kôrové poruchy: poruchy zmyslového vnímania, poruchy reči, znížené schopnosti až
neschopnosti rozoznávať predmety, vykonávať motorické úkony a aktivity.
Ak je sociálny pracovník profesionál, nevyhnutnosťou jeho kompetencie je poznanie
príznakov tohto ochorenia, ktoré sa najčastejšie manifestuje poruchami správania. Na základe
dôsledného teoretického poznatku je sociálny pracovník schopný pracovať so seniorom na
profesionálnej úrovni a zároveň poskytovať poradenstvo príbuzným i prispievať ku kvalitnej
každodennej starostlivosti a zlepšovaní kvality jeho života. Voľba princípov a cieľov
odbornej práce so zachovaním pocitu bezpečia, dôvery v seba samého, akceptácie ochorenia
a osobnosti seniora s optimalizáciou zachovania zručností a schopností seniora – tvoria podľa
nášho názoru základ sociálnej práce so seniormi s ochorením demencie.
Ostatné druhy demencií
Súčasní odborníci z oblasti medicíny Pidrman (2007), Hanisková (2006), Engedal a
Haugen (2004) rozlišujú typy demencie nasledovne (uvádzame aj zaužívané skratky):
demencia Alzheimeroveho typu (DAT), vaskulárna demencia (VaD), demencia s Lewyho
telieskami (LBD), frontotemporálna demencia (FTD), demencia pri Parkinsonovej a
Huntingtonovej chorobe, demencia pri hydrocefale, alkoholová demencia, demencie pri
zápalových ochoreniach CNS, metabolické demencie, demencie pri kolagenózach,
posttraumatické demencie a demencie pri epilepsii. Koukolík a Jirák (2004) dopĺňajú delenie
demencií o tzv. reverzibilné demencie, kde okrem iného zaraďujú aj demencie pri
-- 188 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
avitaminóze a aj demencie spôsobené liekmi a priemyselnými jedmi. Hátlová a Suchá (2005)
uvádzajú aj zmiešané demencie.
Demencia vaskulárneho typu sa odlišuje od Alzheimerovej choroby spôsobom začiatku,
klinickými charakteristikami a vývojom. „Príčinou vaskulárnej demencie býva krvácanie do
mozgu, krvné zrazeniny alebo infarkt mozgu“ (Vigue, 2006, s. 220). Začiatok ochorenia sa
väčšinou objavuje v pokročilom veku a náhle. Môže dôjsť k strate pamäti, poškodeniu
intelektu, emocionálnej labilite s prechodnými depresiami, neopodstatneným plačom alebo
smiechom, zmenou vedomia. Človek s takýmto typom demencie si môže byť vedomý svojej
choroby.
Demencia s Lewyho telieskami má veľmi kolísavé príznaky kognitívnych funkcií, čo sa
prejavuje veľmi nápadným zistením u oboch pohlaviach vo vyššom veku. Seniori sú striedavo
zmätení a orientovaní a vzápätí sa môžu ocitnúť v stave delíria. Ide o progresívne ochorenie,
ktoré sa dá diagnostikovať z klinických príznakov a priebehu ochorenia (Koukolík a Jirák,
2004).
Alkoholová (alkoholická) demencia predstavuje záverečnú fázu dlhodobého užívania
alkoholu a je „finálnym obrazom chronického etylizmu s charakteristickou všeobecnou
defektnosťou, predovšetkým na rozumovej a úsudkovej úrovni“ (Kunda, 1988, s. 84).
V porovnaní s inými demenciami sú chorí jedinci schopní udržať sa dlhšie v sociálnej
interakcii, avšak ich správanie je charakteristické určitými „nemorálnosťami“. Samotné pitie
je v tejto fáze zriedkavé, prevažuje občasná opilosť, príp. pasívne nepitie. Podľa Jiráka a kol.
(2009) sa však abúzus alkoholu niekedy kombinuje s demenciou a je potom veľmi ťažké
odlíšiť, či ide o degeneratívnu alebo vaskulárnu demenciu alebo demenciu v dôsledku
dlhodobého užívania alkoholu (prítomný syndróm závislosti od alkoholu). Závislosť od
alkoholu u seniorov je však vo všeobecnosti menej častá ako v mladšej populácii, avšak
nesmieme zabúdať na to, že táto problematika u seniorov sa často podhodnocuje a maskuje
multimorbiditou. Konzumácia alkoholu u starších ľudí má pozvoľný, kontinuálny priebeh,
chýbajú excesy so stratou kontroly. Pokusy o abstinenciu sú zriedkavejšie. Problémy spojené
s alkoholom u seniorov je ťažké identifikovať, pretože môžu byť považované za bežné
zdravotné ťažkosti (Šavrnochová, 2013). Alkoholová demencia má však pri dodržiavaní
dlhodobej abstinencie u klienta tendenciu čiastočnej úpravy.
2 SOCIÁLNY PRACOVNÍK V STAROSTLIVOSTI O JEDINCOV
S OCHORENÍM DEMENCIE
Diagnostika demencie a určenie typu demencie patria výlučne do rúk lekárov –
špecialistov. Vo všeobecnosti môžeme tvrdiť, že demencia je závažné ochorenie výrazne
ovplyvňujúce kvalitu života seniora a jeho najbližších. Postupujúce ochorenie zhoršuje
sebestačnosť a celkovú funkčnosť organizmu a tým sa zvyšujú nároky na špecializovanú
starostlivosť. Poledníková (2006) a iní uvádzajú, že diagnostika sa opiera o
kompletnú anamnézu, fyzikálne vyšetrenie, neurologické vyšetrenie, vyšetrenie mentálneho
stavu, biochemické a hematologické vyšetrenia. Najpoužívanejším prostriedkom diagnostiky
je Mini Mental Status Examination (MMSE). Ide o test pozostávajúci z piatich okruhov:
orientácia, vštiepivosť, pozornosť, výbavnosť a reč. Lekári rozlišujú kognitívne
a nekognitívne symptómy, pričom sa v závere vyšetrenia stanovuje stupeň demencie.
1. Diferencujú sa nasledovné stupne ochorenia:
2. Mierny kognitívny deficit (tzv. predklinické štádium) (MMSE 30-26)
3. Ľahká demencia (MMSE 25-22)
-- 189 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
4. Stredne ťažká demencia (MMSE 21-10)
5. Ťažká demencia (MMSE 9-0) (Hanisková, 2006).
Škandinávsky špecialista na diagnostiku demencie Engedal (2005) špecifikuje päť
stupňov demencie, pričom sa zhoduje s Haniskovou (2006) a dopĺňa piaty stupeň: veľmi
ťažká demencia. Ukazovateľom piateho stupňa je motorické zlyhanie organizmu a úplná
bezvládnosť človeka odhliadnuc od získaných bodov v teste.
V praxi sa môžeme stretnúť so situáciou, že u seniora síce nie je diagnostikovaná
demencia, jeho prejavy správania však nie sú adekvátne a práve v takýchto prípadoch vidíme
úlohu sociálnych pracovníkov. Na základe vedomostí o špecifickom ochorení mozgu môže
sociálny pracovník odporučiť návštevu lekára, prípadne odborné vyšetrenie u psychiatra.
Taktiež podpora rodiny starajúcej sa o svojho chorého člena rodiny je jednou z úloh
sociálneho pracovníka, napríklad vytvorením podporných skupín príbuzných a skupinová
sociálna práca s príbuznými (poradenstvo, podpora, priestor pre pochopenie i emocionálnu
ventiláciu a katarziu) je veľkou výzvou budúcnosti sociálnej práce so seniormi.
Základným liečebným postupom je farmakoterapia. Liekmi sa upravujú kognitívne
(intelekt, pamäť, motivácia) a nekognitívne funkcie (emotivita, spánok a niektoré zložky
správania.) K veľavýznamným patrí nefarmakologická liečba nazývaná podľa Poledníkovej
(2006) a podľa Koukolíka, Jiráka (2004, s. 152) „nebiologické terapie demencií, ku ktorým
patria psychoterapia a socioterapia, dietoterapia a nácvikové metódy – tzv. aktivizácia
seniora“, kde sa v plnej miere uplatňuje sociálny pracovník. V rámci domácej starostlivosti sa
odporúča využívať tzv. pettherapy, to znamená starostlivosť o živé zvieratá. Rovnako možno
využívať arteterapiu, muzikoterapiu, telesné cvičenie alebo tanec.
Expert v oblasti demencie Pidrman (2007, s. 93) rozdeľuje ciele nefarmakologickej
liečby na:
• „zachovanie, prípadne zlepšenie úrovne jednotlivých zručnosti
• zmysluplné využívanie voľného času,
• ovplyvňovanie behaviorálnych a psychologických príznakov demencie a aktivít
denného života,
• zlepšenie verbálnej a neverbálnej komunikácie.“
Ďalej pripomína, že relevantné sú aktivity podporujúce silné stránky seniora s demenciou,
komplexnosť a primeranosť ponúkaných voľnočasových aktivít. Za kroky v liečbe považuje
Pidrman (2007) životný štýl, fyzickú a psychickú aktivitu, optimalizáciu senzorických funkcií
a starostlivosť o správnu výživu.
Jednotlivé techniky, prístupy a metódy práce s osobami s demencie podrobne popisujú
Holmerová a iní (2007), ktorí sa zhodli na nasledovnom rozdelení nefarmakologických
prístupov:
1. podpora pacienta a jeho blízkych v úvodnej fáze ochorenia,
2. zachovanie alebo zlepšenie kognitívnych funkcií,
3. zachovanie alebo zlepšenie sebestačnosti v aktivitách bežného života,
4. zmiernenie alebo odstránenie problémového správania a BPSD,
5. celostné prístupy zamerané na zlepšenie kvality života a komunikácie,
6. zlepšenie kvality života osôb v terminálnom štádiu,
7. podpora rodín poskytujúcich starostlivosť,
8. adaptácia prostredia pre osoby s demenciou,
9. organizačné opatrenia, systém starostlivosti a služieb.
Možnosti uplatnenia a uskutočňovania aktivizácie, zmysluplných aktivít i poradenstva
pre špecifickú skupinu seniorov sú pre sociálneho pracovníka široké a rozmanité. Za
najvýznamnejší priestor uplatnenia sociálneho pracovníka považujeme predovšetkým jeho
-- 190 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
pôsobenie v nebiologickej a nefarmakologickej liečbe a prístupoch. Za dôležité považujeme
uviesť, že farmakologická liečba je základom terapie demencie, avšak bez
nefarmakologických intervencií nie je liečba úspešná. Základom aktivizácie v sociálnej práci
je správne plánovanie, motivácia k uskutočňovaniu aktivity, využívanie humoru, priateľský
vzťah s klientmi a pravidelné hodnotenie.
Poruchy správania pri demencii a úloha sociálneho pracovníka
V sociálnej práci so seniormi s ochorením demencie, ktorí prejavujú neadekvátne
správanie, nejde o úpravu správania, edukáciu či zmenu hodnotovej orientácie. V odbornej
literatúre sa uvádza konsenzus, tiež nazývaný koncept BPSD (Behavioral and Psychological
Symptoms of Dementia) ako vysvetlenie širokého spektra symptómov porúch správania
v starobe (Hanisková, 2009). Tento koncept sa podľa Pidrmana (2007) začal utvárať
v deväťdesiatych rokoch minulého storočia a jeho cieľom bola pragmatická konštrukcia
najčastejšie sa vyskytujúcich porúch správania najmä pri syndróme demencie. Ide najmä
o behaviorálne symptómy zahrňujúce verbálnu a brachiálnu (fyzickú) agresivitu a chorobný
nepokoj prejavujúci sa neúčelnou činnosťou (agitovanosť), blúdenie, vykrikovanie,
špehovanie, hašterivosť, zhromažďovanie zbytočných predmetov a sexuálne nepriliehavé
správanie. K psychologickým (psychiatrickým) symptómom autor priraďuje poruchy nálady:
úzkosť, depresiu a poruchy vnímania (halucinácie) a myslenia (bludy). Behaviorálne
a psychologické symptómy v každodennom živote predstavujú zvýšené riziká hospitalizácie
na nemocničnom lôžku, riziko trvalého umiestnenia do zariadenia sociálnych služieb, zvýšenú
emocionálnu záťaž seniora a jeho blízkych a v neposlednom rade aj zvýšenú finančnú záťaž
na poskytovanie starostlivosti seniorom a ich blízkym osobám, ktoré sa starajú o chorého.
Blúdenie a nepokoj
Za najviac stresujúci behaviorálny symptóm v seniorskom veku sa považuje blúdenie
(wandering), ktoré je bezcieľne a často sa prejavuje v noci, tzv. nočné blúdenie (nazýva sa
tiež tzv. syndróm zapadajúceho slnka), pretože senior s demenciou začne byť čulejší po
západe slnka. Podľa špecialistu na BPSD Pidrmana (2007) sa blúdenie vyskytuje u viac ako
polovice chorých na demenciu a to u stredne ťažkých a ťažkých stupňoch ochorenia. Blúdenie
má množstvo príčin, ktoré začínajú najmä ako dôsledok dezorientácie, dyskomfortu,
neuspokojenej potreby, osamelosti, nudy, zmena stereotypu. (Holmerová a iní, 2007).
Blúdenie môže byť aj odpoveďou na hľadanie niekoho alebo niečoho, môže to byť dôsledok
nedostatku fyzickej činnosti a podnetov, nepríjemných pocitov, prípadne telesných chorôb
(plnosť žalúdka, hlad, zápcha), odlúčenosti a strachu z odlúčenia. Odlerová, Tokovská (2011)
poznamenávajú, že za nočným blúdením sú často skryté aj vedľajšie účinky liekov, prípadne
ich ľahká stimulácia a narušovanie spánkového rytmu. Nepokoj (agitovanosť) a agresivita sú
dostatočne nápadné prejavy správania, ktoré pomáhajúci profesionáli zaregistrujú pomerne
rýchlo.
Bludy a halucinácie
Bludy môžeme definovať ako chorobné myšlienky, ktoré vznikajú na chorobnom základe,
majú vplyv na konanie chorej osoby a sú nevyvrátiteľné, ide o tzv. psychotické poruchy
myslenia (Holmerová a iní, 2007). Bludy sú komplexné, senior je o nich dokonale
presvedčený a majú vzťahovačný charakter. Poruchy vnímania niečoho alebo niekoho, čo
neexistuje, sa nazývajú halucinácie, ktoré sa delia na zrakové a sluchové. Frekventované sú
zrakové halucinácie, chorý senior vidí osoby alebo predmety, ktoré neexistujú. Alebo počuje
zvuky a hlasy (slová, vety, príkazy), ktoré sú nereálne a ktoré iní ľudia nepočujú (Pidrman,
2007).
-- 191 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Sociálnu prácu nevnímame len ako označenie vedného odboru, ale chápeme ju najmä
v kontexte našej témy ako oblasť praktickej činnosti. Odbornú sociálnu prácu so seniormi
môžeme chápať z rôznych aspektov, a to od poskytovania dôchodkových dávok
prostredníctvom Sociálnej poisťovne, cez procesy rozhodovania o umiestnení klientov do
zariadení sociálnych služieb v rámci samosprávy až po samotné poskytovanie odbornej
starostlivosti v konkrétnom zariadení pre seniorov. Skupinu seniorov s ochorením demencie
rešpektujeme v prvom rade ako ľudí vo vyššom veku (nie ako diagnózu).
Špecifiká sociálnej práce vnímame v troch dimenziách:
1. Špecifiká pri posudzovaní funkčného potenciálu seniora.
2. Špecifiká pri strate kognitívnych funkcií.
3. Špecifické metódy komunikácie so seniormi s ochorením demencie.
Za významné považujeme posudzovanie funkčného potenciálu seniora. Ako uvádzajú
Odlerová, Tokovská (2011), pri celkovom hodnotení funkčného stavu seniora je nevyhnutné
zohľadňovať nielen funkčné následky chorôb, ale i faktor veku a doterajší spôsob života.
Dôsledným posúdením všetkých základných oblastí a profesionálnou evalváciou zahrňujúcou
fyzické funkcie, psychické, sociálne i duchovné aspekty môžeme komplexne a systémovo
navrhnúť adekvátne intervencie na zabránenie zhoršenia alebo elimináciu dôsledkov
sociálnej situácie seniora. Vzhľadom na to, že kognitívne poruchy sú jedným z prvých
viditeľných príznakov progresívneho ochorenia mozgu – demencie Alzheimerovej choroby, je
nutné pre pomáhajúcich profesionálov vedieť správne odhadnúť a vedieť pomôcť seniorom
a rovnako aj ich najbližším. Zmena správania, vyzývavé správanie, správanie zmenené,
atypické správanie − to všetko sú postrehy najmä najbližších príbuzných, ktorí často tušia, že
niečo nie je v poriadku. Prvé stretnutia s príbuznými seniorov si vyžadujú empatický
a trpezlivý prístup sociálneho pracovníka a poskytnutie sociálneho poradenstva. Rovnako
dôležité sú aj vedomosti pomáhajúceho profesionála, ako sa ochorenie demencie prejavuje
u jednotlivých seniorov. Sociálny pracovník vedie so seniormi individuálny rozhovor a ako
podklad pre spracovanie sociálnej diagnózy slúžia vo väčšine prípadov lekárske správy.
Sociálny pracovník však bez podrobnejšieho prehľadu o dôsledkoch kognitívnych zmien
v správaní jednotlivcov, pravdepodobne nedokáže správne stanoviť plán poskytovania
sociálnej pomoci (intervenčný plán alebo adaptačný plán, následne individuálny plán)
seniorovi s ochorením demencie. Komunikácia patrí k zásadným východiskám pomáhajúcich
profesií a nevyhnutne aj v sociálnej práci využívame rôzne metódy a techniky v komunikácii
so seniormi.
Špecifiká pri posudzovaní funkčného potenciálu seniora
Pri hodnotení a posudzovaní funkčného potenciálu sa u nás i v zahraničí používajú rôzne
škály, testy a diagnostické postupy. Sprehľadnenie uvádza Pyšná (2009), ktorá rozdeľuje
komplexné geriatrické hodnotenia na štyri skupiny:
1.
2.
3.
4.
špeciálne hodnotenia zamerané na sebestačnosť a telesnú zdatnosť seniora
špeciálne hodnotenia zamerané na psychické funkcie seniora
hodnotenia sociálnych súvislosti seniora
hodnotenia kvality života seniora.
Na hodnotenia funkčného potenciálu osôb poberajúcich sociálne a zdravotnícke služby sa
používajú rôzne testovacie metódy, škály a diagnostické postupy. V slovenských
podmienkach sa doteraz tieto testovacie metódy používali najmä v zdravotníctve a do
sociálneho sektora sa postupne zavádzajú. Konkretizujú ich odborníci z oblasti geriatrie
-- 192 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
a sociálnych vied - Schuler, Oster (2010), Pyšná (2009), Hrozenská (2008), Krajčík (2006),
Poledníková (2006).
V ďalšej časti, budeme charakterizovať jednotlivé testy, ktorými je možné hodnotiť
funkčný potenciál klientov a môžu ho pri svojej činnosti využívať aj sociálni pracovníci.
Zvolili sme abecedné usporiadanie a aj anglické názvy, ako uvádza odborná literatúra so
zameraním na hodnotenie funkčného potenciálu seniorov:
1. Barthelov index ADL – je štandardný test, ktorým sa objektívne hodnotí stupeň
závislosti u seniora. Hodnotí sa sebestačnosť, nezávislosť a schopnosť sebaobsluhy
prideľovaním bodov.
2. CAM (Confusion Assessment Method) – ide o hodnotiacu a diagnostickú škálu pre
delírium prejavujúce sa poruchou myslenia.
3. Dementia Scale – používa sa v USA – zmeny v aktivitách bežného života, zmeny vo
zvykoch, zmeny v osobnosti a záujmoch.
4. DemTect (Dementia Detection) – je skríningový postup na rozpoznanie duševnej
choroby alebo slúži na sledovanie priebehu duševného úpadku. Ide o kognitívny test
vhodný na úvodnú diagnostiku demencie, využívaný je najmä pre začiatočné štádiá
demencie.
5. Na posudzovanie funkčných štádií Alzheimerovej choroby pomáha test FAST
(Functional Assessment Staging).
6. FIM (Functional Independence Measure) – funkčná miera sebestačnosti je podobná
ako Barthelov index. FIM je rozdelená na dve časti: motorickú a kognitívnu
sebestačnosť. V porovnaní s Barthelovým indexom vykazuje vyššiu citlivosť hodnôt.
7. Funkčný geriatrický index (FGI) – zahrňuje 5 hodnotiacich okruhov: mobilitu, fyzickú
aktivitu, zručnosť, ADL, komunikáciu.
8. Geriatrická kvalifikačná škála (Crichton qualification scale) hodnotí pohyblivosť,
orientáciu, schopnosť kontaktu seniora s okolím, kooperáciu, nepokoj, obliekanie,
jedlo, dodržiavanie čistoty, spánok, náladu i myslenie.
9. Geriatrická škála depresie (Yesavage depression scale) slúži na hodnotenie depresie.
10. Katzov index nezávislosti v denných aktivitách (podobný Barthelovmu indexu)
hodnotí sa kúpanie, obliekanie, používanie toalety, pohyblivosť, kontinencia a jedenie
u chronicky chorých a vyžadujúcich si rehabilitáciu.
11. Lawtonov-Brodyho test. Poledníková (2006) uvádza tento test ako Test
inštrumentálnych denných činnosti IADL) využíva sa najmä pri terénnej
opatrovateľskej starostlivosti, pretože sa testujú bežné aktivity života, ako napr.
používanie telefónu, nákupy, pranie, údržba domácnosti, zaobchádzanie s peniazmi
a iné...
12. MMSE (Mini Mental State Examination) a test hodín CCT (Clock Completion Test)
používajú ho najmä psychiatri, zdravotné sestry a sociálni pracovníci pri podozrení na
ochorenie demencie.
3 ŠPECIFICKÉ METÓDY KOMUNIKÁCIE
K špecifikám práce s klientmi s Alzheimerovou chorobou v praxi, podľa nášho názoru,
patria okrem uvedeného aj vzťah k práci s chorými. Buijssen (2006) rozlišuje komunikáciu
v troch fázach u klientov s Alzheimerovou chorobou.
V prvej fáze − fáze dohľadu, začína klient používať tzv. „prázdne“ slová ako napríklad
„to, niečo, tak, oni, niekto...“. V druhej fáze − vo fáze potreby starostlivosti prestáva klient
rozumieť konkrétnym pojmom ako napríklad „stolička, sprcha, posteľ...“ a v tretej fáze − vo
fáze ošetrovateľskej starostlivosti reaguje klient už len na fyzické impulzy ako bolesť, chlad,
-- 193 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
teplo alebo pohyb. S citovaným autorom celkom nesúhlasíme, pretože takýto vzorec
komunikácie vo fázach je ohraničený a vymedzuje spôsob jednosmernej komunikácie od
klienta k prijímateľovi informácie.
Vzhľadom na zmeny v správaní každého klienta s demenciou je potrebné, aby sa sociálny
pracovník ďalej vzdelával v oblasti nefarmakologických terapií. Na základe odborných
vedomostí kognitívnych porúch u demencií je nutné zdôrazniť, že jednotlivé kognitívne
poruchy ovplyvňujú bežnú komunikáciu sociálneho pracovníka a klienta. Okrem
vysokoškolského vzdelania je dôležité klásť dôraz aj na sebavzdelávanie, respektíve na
celoživotné vzdelávanie v tejto oblasti. Požiadavky na sociálneho pracovníka sú aj na jeho
osobnosť, charakterové vlastnosti, schopnosti i zručnosti. Empatia, ľudskosť, pochopenie
a individuálny prístup sú základom profesionality a dobrého výkonu práce s klientom.
Názor odborníkov Witsø a Teksum (2008) je bližší našej skúsenosti, pretože nerozlišujú
len základné formy komunikácie (verbálnu a neverbálnu). Rozlišujú techniky komunikácie
s chorým na tzv. orientáciu v realite, validáciu, reminiscenčnú techniku, aktívne počúvanie,
reflektovanú odpoveď, počúvanie mlčania, exploráciu, priamu a nepriamu radu, ubezpečenie.
V niektorých formách komunikácie sa zhodujú s nórskymi expertkami aj české odborníčky
v práci so seniormi Klevetová a Dlabalová (2008) a to predovšetkým v technike aktívneho
počúvania, počúvania mlčania, validácii, reminiscencii a reflexie (zrkadlenia), dopĺňajú tzv.
rezolučnú terapiu (Tavel, 2009) a preterapiu ako komunikačné východiská (Malíková, 2011).
Odborníci zdôrazňujú aj techniku parafrázovania, povzbudenia, zhrnutia a jemných dotykov.
Za absolútne prioritné ďalej považujú darovanie svojho času a záujmu a rovnako dôležité je aj
pochopenie životného príbehu klienta. K významným faktorom ovplyvňujúcim komunikáciu
sociálneho pracovníka patrí aj kognitívna úroveň klienta s demenciou a progres samotného
ochorenia. Pre bližšie pochopenie popíšeme vyššie uvedené formy komunikácie.
Orientácia v realite
Technika orientácie v realite sa používa u klientov v skorších fázach demencie a cieľom
tejto techniky komunikácie je precvičovať krátkodobú pamäť. Ako pomôcky k tomuto účelu
slúžia kalendáre, nástenné hodiny, ale tiež denná tlač, tematické rozhovory, spoločenské hry
a nácvik sociálnych zručností. Orientácia v realite má viacero funkcií: predchádza sa
zmätenosti, nedorozumeniam a prostredie sa prispôsobuje klientovi. Podľa Witsø a Teksum
(2008) je základným predpokladom pre úspešnú aplikáciu techniky orientácie v realite
skupinová práca personálu s klientmi a súčasné komentovanie čo sa robí, vidí, počuje a cíti.
Validácia
Validácia je ďalším spôsobom špecifickej komunikácie. Ide o techniku komunikácie,
ktorou sa overujú, preverujú a akceptujú postoje klienta. Validácia kladie dôraz na minulosť,
ktorá ovplyvňuje súčasný stav klienta. Validovať v praxi znamená, že pomáhajúci
profesionáli dávajú hodnotu každému prejavu klienta, rešpektujú ho v jeho pôvodných
spoločenských roliach, komunikujú s ním na jeho tému, pokúšajú sa orientovať spolu s ním
v jeho svete a berú jeho pocity na vedomie ako pravdivé a pravé. Malíková (2011, s. 239)
tvrdí, že „validačná terapia vychádza z teórie, že každé správanie osoby s demenciou má
svoju príčinu v nevyriešených a nespracovaných emočných prežitkoch a situáciách
z minulosti“. Cieľom dôkladného „načúvania nezrozumiteľných výrokov klienta“ nie je
rozvíjanie klientovej fantázie, ale vyplavenie potlačených emócií, čím dochádza k zmierneniu
stresu a úzkosť. Pri validácii je dôležitá empatia. Spôsob správania sa klienta, ktorý niekedy
môže pôsobiť zvláštne, treba chápať ako špecifikum životného obdobia (Wirth, 2009).
V praxi je možné často stretnúť klienta, ktorý si niečo „mrmle“ popod nos a jeho vypovedané
vety nemajú žiadny zmysel. Kvalifikovaný personál a sociálny pracovník vie, že takéto
výpovede klienta s ochorením demencie sa berú vážne. Validáciou sa podporuje hľadanie
zmyslu vypovedaného, pričom nie je dôležité klienta orientovať na súčasnosť a realitu.
-- 194 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Dôležité je potvrdenie (spätná väzba) na povedané, ktoré má v tej chvíli veľký význam pre
klienta. Táto technika má svoje princípy a singulárne techniky, ktoré sa prispôsobujú
jednotlivým štádiám dezorientácie klientov s ochorením demencie. Wirth (2009) doporučuje
pomáhajúcim profesionálom pri validačnom procese s klientom čo najviac udržovať očný
kontakt, dostatočnú blízkosť a používanie haptiky. Vo verbálnom prejave má profesionál
používať emócie, podporovať vyjadrovanie klienta navádzajúcimi otázkami čo, kto, kde, ako
(nie prečo?) a súčasne sledovať neverbálne prejavy klienta.
Reminiscenčná technika
V tejto forme komunikácie sa využívajú spomienky a ich vybavovanie prostredníctvom
rôznych podnetov. Táto technika zámerne riadeného vyvolávania a vedenia spomienok
klientov vychádza zo skutočnosti, že i v pokročilej fáze demencie zostáva zachovaná
dlhodobá pamäť. Malíková (2011) uvádza, že táto metóda je veľmi prospešná k podpore
aktivizácie imobilných, dlhodobo ležiacich, nesebestačných klientov a predovšetkým u osôb
s demenciou. Cieľom je nielen zlepšenie stavu klienta, ale aj posilnenie ich
dôstojnosti, zlepšenie komunikácie a podporovanie ich rozvoja. Princíp techniky spočíva
v obklopení chorého prostredím, ktoré v ňom vzbudzuje dôveru a istotu. Tieto techniky
a špecifiká komunikácie s klientmi trpiacimi na ochorenie demencie Alzheimeroveho typu
potvrdzujú aj iní zahraniční znalci ako Heap (2002), Cars a Zander (2002). Česká špecialistka
Holmerová (2005, s. 176) popisuje metódy reminiscencie nasledovne: „rozprávanie starých
príbehov, predvádzanie starých činností, rozprávanie o obrazoch, fotografiách, spievanie,
recitovanie, tanec alebo vytváranie tzv. memory box, memory book, memory room“.
Sociálnemu pracovníkovi ako pomáhajúcemu profesionálovi by malo záležať na každej
komunikácii a najmä na tej, ktorá smeruje k minulosti a spomienkam.
Aktívne počúvanie
Táto forma komunikácie je veľmi dôležitá pri práci s klientmi všeobecne. U klientov
trpiacich na degeneratívne ochorenie mozgu (demencie) má aktívne počúvanie zvláštny
význam. Zahraniční odborníci Eide a Eide (2007), Heap (2002) poukazujú na jednotlivé
zložky aktívneho počúvania, ktoré obsahuje:
• schopnosť obrátiť pozornosť (attending)
• schopnosť počúvať (listening).
Do komunikácie odborníci zahŕňajú aj neverbálnu formu komunikácie – najmä reč tela
v súvislosti s aktívnym počúvaním. Mahrová, Venglářová (2006) zahrňujú do aktívneho
počúvanie viac než len vypočutie informácií – ide o cielený aktívny postoj počas ktorého
dávame najavo, že chápeme a rozumieme. To samé o sebe vytvára ideálne podmienky
k ďalšiemu rozhovoru a počúvanie považujú za úprimné prejavenie ochoty pomôcť.
Reflektovaná odpoveď
„Reflektovaná odpoveď je ako nastavenie zrkadla informácie, ktorá prichádza,“ vyjadrujú
Witsø a Teksum (2008, s.122). Pre sociálnych pracovníkov je táto metóda výhodná a to
najmä pri realizácii aktivizačných činností. Reflektovanou odpoveďou má sociálny pracovník
možnosť overiť si správnosť pochopenia informácie – inštruktáži, ktorú klientovi podal. Aj
Malíková (2011) sa zaoberá reflexiou (odozvou) ako formou komunikácie. Tvrdí, že ide
o zostručnené vyjadrenia podstaty odovzdanej informácie, pričom sa pomáhajúci profesionál
snaží pochopiť, čo je skutočnou príčinou klientovej informácie. Snaha spočíva v pomenovaní
podanej informácie a vytvoreniu ďalšieho priestoru k tomu, aby sa klient opäť mohol vyjadriť.
Počúvanie mlčania
Aktívne počúvanie znamená aj počúvanie mlčania a hodnotenie ticha. Pri takejto
komunikácii je dôležité čo najsprávnejšie pochopenie zasielanej informácie od klienta.
Malíková (2011) podotýka, že ide o nedocenený komunikačný prostriedok podceňovaný
-- 195 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
najmä pomáhajúcimi profesionálmi. Aktívne počúvanie mlčania má výpovednú hodnotu pre
klienta, ktorý cíti som tu prijímaný, taký aký som tu prítomný. Počúvanie a tolerancia mlčania
patria podľa nášho názoru k vysokej profesionalite sociálnych pracovníkov, pretože mnohí si
mlčanie vysvetľujú ako negatívne prejavy správania. Mlčanie vytvára priestor pre uvoľnenie
emócií, prejav plaču alebo pre čas trávený sám so sebou v prítomnosti inej osoby.
Explorácia – výzva k odpovedi
Pri explorácii sa klienti povzbudzujú k odpovedi, k premýšľaniu alebo rozprávaniu
k danej veci. Naša prax však potvrdzuje negatívne skúsenosti s touto formou komunikácie. Pri
vyzývaní k odpovedi, respektíve kladení ďalších navádzajúcich, približujúcich otázok zostáva
klient viac frustrovaný a niekedy až nahnevaný, že si nemôže spomenúť na to, čo by chcel
alebo čo sa od neho očakáva. Opäť je dôležité a profesionálne zároveň, aby sociálny
pracovník pri realizácií činností obmedzoval exploračné metódy komunikácie a tým
predchádzal nepríjemným situáciám v skupinách klientov.
Priama a nepriama rada
Pri priamom radení klientovi postihnutého demenciou ponúka sociálny pracovník priamy
návod čo a ako má urobiť (používajú sa najmä pokyny ako napríklad: skúste, poďte, urobte,
pokúste sa, oddychujte, máte čas urobiť to.....) Pri nepriamom radení dostáva klient náznaky
riešenia, sú to napríklad rady ako bolo by vhodné obliecť si..., možno treba požiadať o ....,
pravdepodobne je dobré, ak... Priamymi a nepriamymi radami dávame možnosť klientovi
rozhodovať o sebe a napomáhame k podpore dôstojnosti chorého. Ako vedľajší efekt tejto
formy komunikácie umožňujeme predchádzať rôznym situáciám bez negatívnych dôsledkov.
Ubezpečenie
„Ubezpečujúce a podporujúce reakcie pracovníka stoja v protiklade s reflexiou
a exploráciou“ poznamenávajú Witsø a Teksum (2008). Ubezpečovanie v praxi môže
pôsobiť ako útecha alebo podpora u klientov v konkrétnych situáciách, najmä pri začatí
aktivít i bežných situáciách. Klienti s demenciou sa cítia často stratení a bezradní a slová
podpory a ubezpečenia, že je všetko v poriadku sú očakávané a vhodné.
Preterapia
„Preterapia je psychoterapeutická metóda, ktorej podstata spočíva v prístupe ku klientovi
reagovaním na klienta“ (Malíková, 2011, s. 246). Ide o metódu využívanú v komunikácii
s ľuďmi so špecifickými potrebami a problematickým kontaktovaním sa. Princíp metódy je
založený na pocite spoločného prežívania využívajúceho reagovania na klientov pomocou
slovného, zvukového a pohybového zrkadlenia (to znamená totožného opakovania) správania
klienta. V praxi to znamená, že sociálny pracovník má také isté držanie tela ako klient,
rozpráva tie isté vety ako klient a hovorí aj rovnakým tónom hlasu ako klient. Ide o empatické
pozorovanie a sledovanie klienta a veľmi citlivý prístup. V odbornej literatúre sa preterapiou
zaoberajú aj Mahrová, Venglářová (2006) a Tolan (2006). Tento spôsob vedenia
terapeutických rozhovorov je možné viesť len po absolvovaní psychoterapeutických
vzdelávacích kurzov.
Rezolučná terapia
Rezolučnou terapiou (resolution therapy) ako technikou komunikácie sa zaoberajú najmä
Klevetová, Dlabalová (2008), Tavel (2009) a Malíková (2011), ktorí sa zhodujú, že táto
metóda sa využíva u klientov s pokročilým štádiom demencie a vychádza z postoja, že „klient
uviazol v minulosti, v ktorej teraz žije“. Predpokladom úspešne vedenej terapie v rámci
komunikácie je rešpektovanie prejavov správania bez opravovania a usmerňovania, ide
o absolútne prijatie. Použitie tejto techniky má viesť klienta k pocitu spokojnosti, že je
prijímaný taký, aký je. Za vedľajší efekt sa považuje podpora obnovenia sebadôvery a pocitu
dôstojnosti. V praxi sa rezolučná terapia uskutočňuje prístupom pomáhajúceho profesionála
-- 196 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
„hraním role“, v ktorej ho klient vníma – napríklad: ak klient vidí v sociálnej pracovníčke
svoju matku, tak sa sociálna pracovníčka prihovára ku klientovi ako jeho matka. Vždy sa
vychádza zo znalosti biografie klienta a potrebných znalostí z minulosti.
SimPres
Skratka odvodená z anglického pojmu Simulated Presence (SimPres)– simulovaná
prítomnosť je uvádzaná v dostupnej odbornej literatúre. Ide o špecifický spôsob komunikácie
s osobou s demenciou prostredníctvom audio alebo videotechniky. Využíva sa najmä ako
prevencia adaptačného syndrómu (geriatrický maladaptačný syndróm) alebo preventívne
opatrenia agitovanosti alebo agresivity pri prechode z domáceho prostredia do inštitucionálnej
starostlivosti. Tento spôsob komunikácie popisujú Holmerová, Janečková (2005, s. 177),
ktoré uvádzajú, že „táto metóda sa snaží zmierniť problémové správanie seniora s demenciou
simuláciou blízkej osoby prehrávaním videozáznamu či audiozáznamu rodinného príslušníka,
ktorý ubezpečuje a upokojuje chorého seniora o ich spoločnom pozitívnom vzťahu. Niekedy
pomáhajú videozáznamy a zábery z rodinného prostredia klienta a blízkych osôb pri bežných
denných činnostiach“. V slovenskej praxi sme sa doteraz nestretli s aplikáciou tejto metódy
ako prevencie vyzývavého správania. V Čechách sa táto metóda používa prevažne
v psychiatrických liečebniach určených pre geriatrických pacientov.
ZÁVER
V jednotlivých podkapitolách sme špecifikovali časť možných spôsobov komunikácie
sociálneho pracovníka s klientom trpiacim na demenciu. Každý klient so svojím ochorením je
jedinečný a naša komunikácia s ním by mala vychádzať nielen z jedinečnosti človeka, ale i z
rešpektu zraniteľnosti, krehkosti a smrteľnosti ľudského života. Prejav empatie, úcty
a pochopenia inému človeku by mali patriť ku každodennej sociálnej práci s klientmi.
Nápomocnými v oblasti starostlivosť o človeka s demenciou sú pracovníci Slovenskej
Alzheimerovej spoločnosti so sídlom v Bratislave alebo v Banskej Bystrici občianske
združenie SPOĽACH, ktorí ochotne pomáhajú prostredníctvom poradenstva na bezplatnej
telefónnej linke.
Literatúra
[1] BUIJSSEN, H. 2006. Demence. Průvodce pro rodinné príslušníky a pečovatele. Praha :
Portál, 2006. 160 s. ISBN 80-7367-081-X.
[2] CARS, J., ZANDER, B. 2002. Samvær med demente. Bergen : Fagbokforlaget, 2002. 147
s. ISBN 82-7674-836-9.
[3] EIDE, H., EIDE, T. 2007. Kommunikasjon i relasjoner. 2. vyd. Oslo: Gyldendal
Akademisk, 2007, 443 s. ISBN 978-82-05326-89-7.
[4] ENGEDAL, K. 2005. Demens – en utfordring i eldreomsorgen. In Fysioterapeuten nr. 3,
mars 2005.
[5] ENGEDAL, K., HAUGEN, J. 2004. Demens. Fakta og utfordringer. 4. vyd. Oslo: Info
banken, 2004. 423 s. ISBN 978-82806-10-51-5.
[6] HANISKOVÁ, T. 2006. Zlepšenie diagnostiky demencie v primárnej praxi. In Via
praktica, 2006, roč. 3, č. 7/8.
[7] HANISKOVÁ, T. 2009. Poruchy správania u hospitalizovaných pacientov s demenciou.
In Zborník z I. medzinárodnej konferencie, Bratislava, 2009. 85 s.
[8] HÁTLOVÁ, B., SUCHÁ, J. 2005. Kinezioterapie demencí. Praha: TRITON, 2005. 108 s.
ISBN 80-7254-564-7.
[9] HEAP, K. 2002. Samtalen i eldreomsorgen. Kommuneforlaget, AS, Oslo, 2002. ISBN
82-446-0887-0.
-- 197 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[10] HOLMEROVÁ, I., JANEČKOVÁ, H. a i. 2005. Nefarmakologické přístupy v terapii
Alzheimerovy demence a praktické aspekty péče o postižené. In Psychiatria pre prax, č. 4,
2005, s. 175-178, www.meduca.sk
[11] HOLMEROVÁ, I., JAROLÍMOVÁ, E., SUCHÁ, J. a i. 2007. Péče o pacienty
s kognitivní poruchou. Praha: EV public relations, 2007. 299 s. ISBN 978-80-254-0177-4.
[12] HROZENSKÁ, M. a kol. 2008. Sociálna práca so staršími ľuďmi a jej teoretickopraktické východiská. Martin: Osveta, 2008. 181 s. ISBN 978-80-8063-282-3.
[13] JIRÁK, R., HOLMEROVÁ, I., BPRZOVÁ, C. a kol. 2009. Demence a jiné poruchy
paměti. Komunikace a každodenní péče. Praha: Grada Publishing a.s., 2009. 176 s. ISBN
978-80-247-2454-6.
[14] KLEVETOVÁ, D., DLABALOVÁ, I. 2008. Motivační prvky při práci se seniory. Grada:
Praha, 2008. 208 s. ISBN 978-80-247-216-9.
[15] KOUKOLÍK, F. a JIRÁK, R. 2004. Diagnostika a léčení syndromu demence. Praha:
Grada., 2004. ISBN 80-72-62268-4.
[16] KRAJČÍK, Š. 2006. Geriatria pre sociálneho pracovníka. Bratislava: Vysoká škola
zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, 2006. 96 s. ISBN 80-969449-8-3.
[17] KUNDA, S. 1988. Klinika alkoholizmu. Martin: Osveta, 1988. 256 s. 70-020-88 KAL.
[18] MAHROVÁ, G., VENGLÁŘOVÁ, M. 2008. Sociální práce s lidmi s duševním
onemocněním. Praha: Grada, 2008. 168 s. ISBN 978-80-247-2138-5.
[19] MALÍKOVÁ, E. 2011. Péče o seniory v pobytových sociálních zařízeních. Praha: Grada,
2011. 328 s. ISBN 978-80-247-3148-3.
[20] MATOUŠEK, O. 2008. Slovník sociální práce. 2. vyd. Praha: Portál, 2008. 272 s. ISBN
978-80-7367-368-0.
[21] MÜHLPACHR, P. 2004. Gerontopedagogika. Brno: MU, 2004. 203 s. ISBN 80-2103345-2.
[22] ODLEROVÁ, A., TOKOVSKÁ, M. 2011. Starostlivosť o seniorov v kontexte sociálnej
práce. Banská Bystrica: OZ Rieka života - CPS, 2011, 165 s. ISBN 978-80-970737-6-3.
[23] OSTATNÍKOVÁ, D. 2009. In Zborník z I. medzinárodnej konferencie, Bratislava, 2009.
s. 85.
[24] PIDRMAN, V. 2007. Demence. Praha: Grada, 2007. 184 s. ISBN 978-80-247-1490-5.
[25] POLEDNÍKOVÁ, Ľ. a i. 2006. Geriatrické a gerontologické ošetrovateľstvo. Martin:
Osveta, 2006. 216 s. ISBN 80-8063-208-1.
[26] PYŠNÁ, J. a kol. 2009. Kvalita života seniorů a pohyb. Praha: Infopress, 2009. 171 s.
ISBN 978-80-85402-98-8.
[27] SCHULER, M., OSTER, P. 2010. Geriatria od A po Z. Praha: Grada, 2010. 336 s. ISBN
78-80-247-3013-4.
[28] STRIEŽENEC, Š. 1996. Slovník sociálneho pracovníka. Trnava: AD, 1996. 255 s. ISBN
80-967589-0-X.
[29] ŠAVRNOCHOVÁ, M. 2013. Edukácia seniorov v oblasti prevencie závislosti od
alkoholu. In X. celoslovenská konferencia sestier pracujúcich v zariadeniach sociálnych
služieb s medzinárodnou účasťou. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2013. ISBN
978-80-89542-30-7, s. 238-247.
[30] TAVEL, P. 2009: Psychologické problémy v starobe I. Pusté Úľany: Schola Philosophica,
2009. 279 s. ISBN 978-80-969-823-7-0.
[31] TOLAN, J. 2006: Na osobu zaměřený prístup. Praha: Portál, 2006, 233 s. ISBN 80-7367146-8.
[32] VIGUE, J. 2006. Zdraví pro třetí věk. Praha: Rebo, 2006. 270 s. ISBN 80-7234-536-2.
[33] WITSØ, A. E., TEKSUM, A. B. 2008. Målrettet miljøarbeid med aldersdemente. Tano
Aschehoug, 2008. 175 s. ISBN 82-518-3677-8.
[34] WIRTH, M. 2009. In Zborník z I. medzinárodnej konferencie, Bratislava, 2009. 85 s.
-- 198 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[35] ZBIERKA ZÁKONOV NR SR č. 448/2008 o sociálnych službách a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov.
[36] ZGOLA, J. M. 2003. Úspěšná péče o člověka s demencí. Praha: Grada, 2003. 226 s.
ISBN 80-247-0183-9.
PhDr. Miroslava Tokovská, PhD.
PhDr. Michaela Šavrnochová PhD.
Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici
Katedra sociálnej práce
Ružová 13
974 11 Banská Bystrica
-- 199 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 200 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XVI
OCHRANA ZDRAVIA
A UŽÍVANIE TABAKU
Protection of health and tobacco use
TATIANA KIMÁKOVÁ, ZUZANA NEVOLNÁ
Abstrakt
Užívanie tabaku vedie k nepriaznivým zdravotným, ekonomickým aj sociálnym dôsledkom. Považuje sa za
závažný verejno–zdravotnícky problém a je najdôležitejším preventabilným rizikovým faktorom mnohých
ochorení. Nemenej významné sú aj zdravotné dôsledky pasívneho fajčenia na ľudský organizmus, pričom
v tomto prípade nesú dôsledky nevinné obete. Právne normy v rámci tejto problematiky sú upravované vo
viacerých zneniach, a teda sú veľmi rozsiahle a rôznorodé. Obsahová myšlienka kontroly tabaku vychádza z
bežne sa vyskytujúcich situácií v našej spoločnosti, kde zákony stanovujú regulatívne mechanizmy a dokážu
predísť hroziacim následkom.
Kľúčové slová
Ochrana zdravia, užívanie tabaku, pasívne fajčenie, právne normy, dieťa.
Abstract
Tobacco use leads to adverse health, economic and social consequences. It is considered as a serious public
health problem and it is the most important preventable risk factor for many diseases. Health effects of passive
smoking are equally important, but in this case, innocent victims suffer. The legal standards on this issue are
regulated in a number of versions and thus are very extensive and diverse. Idea of tobacco control is based on
commonly occurring situations in our society where the laws provide regulatory mechanisms and can prevent
impending consequences.
Keywords
Protection of health, tobacco use, passive smoking, legal standards, child.
ÚVOD
A
nglický kráľ Jakub I. z roku 1604 bol pravdepodobne prvým bojovníkom proti
fajčeniu, za ktoré udeľoval trest smrti. Sám o fajčení tvrdil: „Je to zvyk, ktorý sa
protiví oku, hnusí sa nosu, škodí mozgu, je čierny dym, ktorého zápach pripomína
dym z priepasti Styx“. Turecký sultán Murad dával fajčiarom „len“ odrezať nos a ruský cár
ich posielal do vyhnanstva na Sibír. Slovensko z hľadiska kontroly tabaku právnymi normami
radíme v súčasnosti do kategórie stredne prísnych. Komplex opatrení v oblasti kontroly
-- 201 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
tabaku na Slovensku sa neustále vyvíja, pričom cieľom je znižovať počet fajčiarov
a obmedzovať ich styk s nefajčiarmi.
Fajčenie je definované ako inhalovanie dymu vznikajúceho pri horení tabaku, ktoré
obsahujú cigarety, cigary či fajky. V súčasnosti je stále najvýznamnejšou preventabilnou
príčinou smrti na svete, zvyšuje riziko vzniku rakoviny, respiračných, či kardiovaskulárnych
chorôb (Baška, 2008).
V celosvetovom meradle zomrú v dôsledku používania tabaku ročne 3 milióny osôb, čo
je jedno úmrtie každých desať sekúnd. Pri dnešnom stúpajúcom trende spotreby cigariet to
bude za 20-30 rokov už desať miliónov mŕtvych ročne, teda jeden mŕtvy každé tri sekundy.
Súčasťou dymu, ktorý vzniká pri horení tabaku je alkaloid nikotín, psychoaktívna látka,
spoločnosťou tolerovaná a stále legálna droga. Závislosť na nikotíne, ktorá patrí medzi
najčastejšie formy závislostí, delíme na dva druhy: psychosociálna závislosť, teda závislosť
od rituálov (fajčenie pri káve, po jedle, fajčenie v určitom kolektíve, pozorovanie
cigaretového dymu, manipulácia rukami a pod.) je závislosťou na cigarete ako na predmete,
nie na jej zložkách alebo účinkoch. Druhou je fyzická závislosť, teda návyk organizmu na
drogu (účinnú látku – nikotín), ktorá sa u približne 85 % fajčiarov vyvinie do dvoch rokov.
Svetová zdravotnícka organizácia definuje drogovú závislosť ako psychický, niekedy aj
fyzický stav vyvolaný zo vzájomného pôsobenia medzi živým organizmom a drogou,
charakterizovaný zmenami chovania a inými reakciami, ktoré vždy zahŕňajú nutkanie brať
drogu stále alebo pravidelne pre jej psychické účinky a niekedy tiež preto, aby sa zabránilo
nepríjemnostiam, ktoré vyplývajú z jej chýbania. Tolerancia môže, ale nemusí byť prítomná a
osoba môže byť závislá na jednej alebo, a to v súčasnosti oveľa častejšie, na viacerých
drogách.
1 TABAKOVÝ DYM
Najzávažnejšími škodlivými látkami v cigaretovom dyme sú: nikotín, karcinogény, oxid
uhoľnatý a oxidanty. (Kimáková, 2009).
Cigaretový dym je dynamickým komplexom viac než 4000 chemických látok vo forme
častíc a plynov. Obsahuje látky farmakologicky aktívne, antigénne (schopné vyvolať
protilátky), cytotoxické (toxické pre bunku), mutagénne (spôsobujúce zmeny dedičných
vlastností) a karcinogénne (spôsobujúce rast nádorov, vznik rakoviny) a preto jeho následky
na ľudský organizmus sú mnohostranné (Obr. 1).
Obr. 1 Niektoré škodlivé a karcinogénne látky v cigarete a v dyme
-- 202 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Podľa kritérií ISRC (International Agency for Research on Cancer), ktorá delí
karcinogénne chemické látky do piatich skupín (1, 2A, 2B, 3 a 4), sú tabakový dym aj
bezdymové tabakové výrobky („smokeless“) zaradené do skupiny 1, teda medzi dokázané
karcinogény pre človeka, Niektoré chemické látky, ktoré sa nachádzajú v tabakovom dyme,
patria jednoznačne medzi dokázané humánne karcinogény (skupina 1, kde sú zaradené látky,
ktorých karcinogénny účinok je jednoznačne potvrdený epidemiologickými štúdiami
u človeka), iné látky sú pravdepodobnými alebo možnými karcinogénmi (skupina 2A, 2B).
Chemické zloženie cigaretového dymu
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
8.
9.
Nikotín
Oxid uhoľnatý
Polycyklické aromatické uhľovodíky (PAU) (3,4-benzpyrén, benzantracén a iné)
Kovy (kadmium, arzén, nikel, meď)
Organické látky, obsahujúce dusík (aromatické amíny, aromatické nitrozlúčeniny a iné)
(mutagény, karcinogény)
Nízkomolekulové toxické organické zlúčeniny (formaldehyd, amoniak, kyanid)
(Baška a Katreniaková, 2010)
Voľné radikály (odvodené od kyslíka a jeho reaktívne metabolity, oxidy dusíka,
organické radikály) (Ďuračková, Z, 1998.; Baška a Katreniaková, 2010)
Rádioizotopy
Ďalšie iné dráždivé látky
Fázy cigaretového dymu
Cigaretový dym je koncentrovaným aerosólom, v ktorom sú v plynnom prostredí
rozptýlené pevné a kvapalné častice. Rozlišujeme 2 fázy cigaretového dymu: hmotnú
a plynnú fázu.
Hmotná (partikulárna) fáza cigaretového dymu tvorí približne 8 % z cigaretového
dymu a obsahuje: 10-20 % vody, 3-5 % alifatických uhľovodíkov, 1 % aromatických
uhľovodíkov, 8-9 % karbonylových zlúčenín, 5-8 % nikotínových alkaloidov, 1-4 % fenolov,
0,5-1 % stearínov, ťažké kovy, rádioaktívne látky, pesticídy, aditíva a ďalšie.
Plynná fáza zahŕňa 92 % cigaretového dymu a obsahuje 73 % dusíka, 10 % kyslíka, 9,5
% oxidu uhličitého, 4,2 % oxidu uhoľnatého, 1 % vodíka, 0,6 % vzácnych plynov, 0,16 %
kyanovodíka, 0,03 % amoniaku, 0,004 % sírovodíka, kancerogény typu prchavých
nitrozamínov, oxidy dusíka, síry, prchavé uhľovodíky, alkoholy, aldehydy a iné látky.
Druhy dymu
Hlavný prúd je dym z cigarety, ktorý fajčiar aktívne vdychuje do dýchacích ciest a pľúc,
má relatívne väčší podiel pevnej zložky. Ide o zmes plynov, nekondenzovaných pár a
tekutých i pevných častíc. Je to koncentrovaný aerosól, ktorého hlavnou súčasťou sú dusík,
kyslík, oxid uhoľnatý a uhličitý, vodík, metán, argón a prchavé látky s nízkou molekulárnou
hmotnosťou ako aldehydy, ketóny, alkoholy, estery organických kyselín a pod. Približne 10
% pritom tvoria jemne rozptýlené tekuté častice s veľkosťou 0,1 až 1 µg, ktoré prenikajú až
do najmenších bronchiolov v pľúcach a obsahujú najviac kancerogénnych látok a ostatných
škodlivín.
-- 203 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Dym z cigarety, ktorý fajčiar vdychuje, pritom prechádza cez filter z acetátu a celulózy
alebo z bavlny, ktorého cieľom je zachytávať decht. Najlepšie cigaretové filtre pritom
zachytávajú maximálne 50 až 60 % frakcie cigaretového dymu, ktorá obsahuje okrem iného
karcinogén 3,4 benzpyrén. Dýchacie cesty fajčiara inhalujúceho dym z cigarety však zachytia
90 až 98 % tejto frakcie (Buchancová, J. a kol., 2003). Preto sú vlastne najúčinnejším filtrom
na konci každej cigarety vlastné pľúca fajčiara. (Novák, M. a kol., 1980).
Vedľajší prúd je dym unikajúci z horiaceho konca cigarety medzi jednotlivými ťahmi.
Má odlišnú chemickú skladbu, pričom obsahuje potenciálne jedovaté plyny (oxid uhoľnatý,
amoniak, dimetylnitrózoamín, formaldehyd, kyanovodík a akroleín) a to vo vyšších
koncentráciách ako v hlavnom dyme. V prachovej fáze sa nachádza decht, nikotín, benzén
a benzo(a)pyrény. (Baška a Katreniaková, 2010).
Tabakový dym v prostredí (ETS - Environmental Tobacco Smoke) pozostáva
z vydychovaného dymu fajčiara už prefiltrovaného jeho pľúcami a z vedľajšieho prúdu
cigaretového dymu.
Aktívne fajčenie
Už začiatkom 80. rokov americkí vedci objavili v kostrách silných fajčiarov polónium
a rádium, rádioaktívne látky z cigaretového dymu. Tabakizmus patrí medzi najsilnejšie
závislosti a je nielen zdravotným, ale aj sociálno-kultúrnym problémom. Spôsobuje
u fajčiarov predčasnú smrť následkom ochorení zapríčinenými účinkami dlhodobého
inhalovania cigaretového dymu:
- 20 % kardiovaskulárnych ochorení (ateroskleróza, ischemická choroba srdca, a pod.,
ktoré predstavujú 56 % úmrtí u nás). Vlastný mechanizmus nie je celkom jasný, avšak
pri fajčení dochádza k vazokonstrikcii a k aktivácii sympatika, následkom dlhodobej
expozície CO sú erytrocyty zmnožené, čím sa zvyšuje viskozita krvi u fajčiara,
zvýšené sú aj leukocytov a fibrinogén, Následne dochádza k poškodeniu endotelu.
Okrem toho fajčenie nepriaznivo ovplyvňuje sérove lipidy a lipoproteíny (znižuje
hladinu HDL, teda „dobrého“ cholesterolu v krvi).
- 30 % nádorových ochorení. Najvýraznejší je podiel fajčenia na vzniku rakoviny pľúc
– 90 %, ale i ďalších nádorových chorôb (úst, hrtana, pažeráka, žalúdku, hrubého
čreva, konečníka, pankreasu, močového mechúra, krčka maternice, penisu a iných).
- 75 % chronických pľúcnych ochorení (chronická bronchitída, chronická obštrukčná
choroba pľúc a emfyzém). (Bencko, V. a kol., 1998; Sovinová, 2009).
2 FAJČENIE A OHROZENIE SPOLOČNOSTI
ETS - Environmental Tobacco Smoke – obsahuje tisíce toxických látok. Akútne
pôsobenie sa prejaví podráždením slizníc očí a dýchacích ciest, bolesťami hlavy a
nepríjemným čuchovým vnemom. Okrem subjektívneho diskomfortu a krátkodobého vplyvu
spôsobuje väčšinou tie isté ochorenia, ako fajčenie aktívne, samozrejme v príslušnom pomere
k expozícii. Táto je prítomná všade, kde sa fajčí (doma, verejné miesta, pracovisko), bez
ohľadu na ventiláciu, či filtráciu, ktoré nedokážu znížiť ETS na prijateľnú úroveň z hľadiska
významne zníženého zdravotného rizika (Sovinová, 2009). Expozícia ETS sa dá dokázať
v krvi, slinách alebo v moči nefajčiara. Ukazuje sa, že cigaretový dym (environmental tabacco
smoke) je škodlivejšou zložkou nášho „chorého ovzdušia“ ako výfukové plyny. Fajčenie,
-- 204 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
ktoré tak ohrozuje aj zdravie nevinnej spoločnosti, teda prestáva byť vecou samotného
fajčiara, ale stáva sa záležitosťou celého jeho okolia.
Reprodukčné zdravie
Hlavným demografickým vývojovým trendom nielen na Slovensku, ale aj v Európskej
Únii a všeobecnejšie v rozvinutých krajinách je stále starnutie obyvateľstva. Toto je
spôsobené zlepšenou zdravotnou starostlivosťou, predlžovaním života obyvateľov
a zvyšovaním strednej dĺžky života na jednej strane, ale súčasne aj na druhej strane
nedostatočným prirodzeným prírastkom obyvateľstva, teda nízkou pôrodnosťou a nízkou
plodnosťou. Mimoriadne významným je posun veku rodičiek smerom nahor, ktorý je
výsledkom (niekedy až príliš) starostlivého plánovania koncepcie, dostupnou antikoncepciou,
odkladania počatia z rôznych dôvodov ako sú financie, vzdelávanie, kariéra ženy a podobne,
či neskoré počatie napríklad z dôvodu nepravidelného pohlavného styku partnerov, z ktorých
jeden alebo obaja cestujú za prácou do zahraničia. Jedným z faktorov, ktoré poškodzujú
reprodukčné zdravie u mužov aj žien je fajčenie, ktoré je spojené s vyšším rizikom
impotencie, s hormonálnymi poruchami, s poruchami vo vývoji pohlavných buniek. Popisuje
sa aj nižšia úspešnosť umelého oplodnenia (Dechanet et al., 2011) a u žien skorší nástup
menopauzy (cca o 2 roky). U fajčiarok sa udáva 2-3 krát väčšia pravdepodobnosť neplodnosti
(Kimáková, 2010). Podľa Handlera (1989) sa u nich ďalej zvyšuje riziko mimomaternicového
tehotenstva, ktoré je priamoúmerné množstvu vyfajčených cigariet: pri počte 10 cigariet
denne ide o 1,5-násobne vyššie riziko, pri viac ako 20 cigariet denne 3-násobné riziko a pri
viac ako 30 cigariet denne je riziko mimomaternicového tehotenstva 5-násobné. Fajčenie je
rovnako spojené s vyšším rizikom potratu a s nižšou pravdepodobnosť narodenia živého
dieťaťa na jeden cyklus. (Waylen a kol., 2009).
Zdravie nenarodeného dieťaťa
Fajčenie počas gravidity môže vážne poškodzovať nielen zdravie fajčiarky, ale aj zdravie
jej zatiaľ nenarodeného dieťaťa. Najčastejšie zneužívanou psychoaktívnou látkou v tehotnosti
je nikotín (Lambers, Clark, 1999). Aj napriek všeobecne známym škodlivým vplyvom
fajčenia na dospelého človeka a napriek známemu zloženiu cigaretového dymu s prevahou
toxických látok, stále je na svete veľa ľudí, žien, tehotných žien aj matiek, ktoré podliehajú
Churchillovmu syndrómu, keď veria, že ani im sa napriek nezdravému životnému štýlu,
nemôže nič stať. U nás fajčí v tehotnosti každá desiata žena. (Huttová, Jurkovičová, 2001)
Avšak fajčenie v tehotnosti má za následok rôzne komplikácie: patrí medzi rizikové
faktory predčasného pôrodu, predčasného odtoku plodovej vody, ako aj zníženej pôrodnej
hmotnosti detí (ženy, ktoré fajčia počas tehotenstva, majú trikrát vyššie riziko, že porodia
dieťa s nízkou pôrodnou hmotnosťou). Známy je fetálny tabakový syndróm - symetrická
retardácia rastu plodu (Cramer, Wise, 2000), ktorý je výsledkom teratogénneho pôsobenia
škodlivých látok z cigaretového dymu. Kritériom tohto syndrómu je fyziologický krvný tlak,
chýbajúce iné dôvody proporcionálnej rastovej retardácie (napríklad chronické ochorenie
matky) a fajčenie aspoň 5 cigariet denne v tehotnosti. Deti fajčiarok majú kratšiu telesnú
dĺžku a menší obvod hlavičky. Ich priemerná hmotnosť je o 200 – 250 g nižšia ako u
nefajčiarok, pričom 1 cigareta denne znižuje pôrodnú hmotnosť dieťaťa približne o 10 až 20
g. V tomto smere je najškodlivejšie fajčenie v druhom a treťom trimestri. To poukazuje na
význam ukončenia fajčenia ešte na začiatku tehotenstva. (Baška, 2008). V prípade, že žena
prestane fajčiť pred 16. týždňom tehotenstva, nie je pozorovaný úbytok pôrodnej hmotnosti
-- 205 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
(Delcroix, 2002). Spomalenie rastu plodu znamená aj spomalenie rastu orgánov, kde sa jedná
najmä o pľúca a dieťa má ešte nejakú dobu po pôrode sťažené dychové funkcie.
Už v roku 1994 objavil Raymond koreláciu medzi fajčením v tehotnosti a
vnútromaternicovým odumretím plodu, ktoré súvisí najmä s intrauterinnou retardáciou rastu
plodu a s placentárnymi komplikáciami (dvojnásobne zvýšené riziko abrupcie placenty, riziko
výskytu vcestnej placenty). K takémuto úmrtiu v súvislosti s tabakom dochádza medzi 28. a
38. týždňom tehotnosti.
Okrem toho sa častejšie vyskytujú aj malformácie plodov. (Hrubá, 2007). Na základe
rozsiahlej analýzy štúdií publikovaných v rokoch 1959-2010 stanovil Hackshaw so svojim
kolektívom (2011) konkrétne malformácie plodov vyskytujúce sa v spojení s fajčením.
Signifikantne zvýšené riziko bolo konštatované v prípade defektov: kardiovaskulárneho
systému a/alebo srdca, muskuloskeletálne defekty (skrátenie či chýbanie končatín,
chýbajúce/nadpočetné prsty, konská noha, predčasné uzavretie lebečných švov), defekty tváre
(defekty očí, rázštepy perí a podnebia), gastrointestinálne defekty (gastroschíza, atrézia
konečníka, hernie), nezostúpené semenníky. Naopak bolo v rovnakej analýze konštatované
znížené riziko v prípade hypospádie, či kožných defektov.
Okrem priameho vplyvu na plod počas jeho vývoja, ovplyvňuje fajčenie matky počas
tehotnosti aj postnatálny vývoj dieťaťa: okrem fyzického zaostávania dieťaťa je spomalený aj
jeho mentálny vývoj, ktorý sa vyrovná s deťmi nefajčiarok až v 10.-11. roku života. Medzi
možné následky fajčenia patrí porucha funkcie pľúc u detí, zvýšené riziko syndrómu náhleho
úmrtia novorodenca alebo problémové správanie sa detí a adolescentov, ako sú poruchy
pozornosti spojené s hyperaktivitou. Deti fajčiacich matiek majú zvýšený sklon k ochoreniam
priedušiek a pľúc (astma, chronické bronchitídy, pneumónie), zvýšené riziko malignity v
detskom veku (pri fajčení aspoň 10 cigariet denne v tehotenstve). Naviac sa ukázalo, že
fajčenie počas tehotnosti je rizikovým faktorom nadváhy a obezity detí a adolescentov týchto
matiek a zvyšuje pravdepodobnosť, že tieto deti budú rovnako v budúcnosti fajčiť. Ženy,
ktorých matky fajčili pred ich narodením (aspoň 15 cigariet denne), majú o 50% redukovanú
plodnosť. (De Mouzon, 2001).
Veľa týchto vyššie uvedených dôsledkov závisí od množstva vyfajčených cigariet, čo
znamená, že aj aspoň obmedzenie konzumácie tabaku počas tehotenstva má za následok
zníženie rizika vyššie uvedených nepriaznivých následkov. (Keller, et al., 2009).
Zdravie dieťaťa narodeného fajčiarom
Tieto deti bývajú ďalej exponované cigaretovému dymu vo forme pasívneho fajčenia.
Keďže vplyvom prenatálnej expozície tabaku dochádza k nesprávnemu vývoju pľúc plodu, je
ich funkčná schopnosť po narodení znížená. Následkom je zvýšené riziko ochorení horných aj
dolných ciest dýchacích, najmä pneumónie, bronchitídy, či dokonca astmy. Rovnako sú veľmi
časté zápaly stredného ucha ako dôsledok zníženého rastu pľúc a prekonaných akútnych
respiračných ochorení. Expozícia cigaretovému dymu má za následok leukémiu asi u desatiny
detí.
Novorodenec fajčiarky je ohrozený syndrómom náhleho úmrtia dojčaťa (Sovinová,
2009), čo je náhla, neočakávaná smrť dieťaťa do jedného roku, ktorá zostane nevysvetlená aj
po kompletnej klinickej revízii, laboratórnych vyšetreniach a pitve. Vyskytuje sa medzi 2.
týždňom až 1. rokom života dieťaťa, pričom sa najčastejšie vyskytuje v 2. až 4. mesiaci. Jeho
príčina nie je doposiaľ objasnená, existuje však mnoho známych rizikových faktorov, medzi
ktoré patria aj fajčenie matky v tehotenstve, uloženie dieťaťa v zafajčenom prostredí, nízka
pôrodná hmotnosť, nedonosenosť a podobne. (Fendrychová, 2009). Naviac sa zistilo, že
-- 206 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
vystavenie plodu nikotínu pred narodením má za následok nedostatočné dozretie nervového
tkaniva dieťaťa počas tehotenstva a môže zvýšiť riziko kardiorespiračného zlyhania pri
akejkoľvek apnoickej pauze, na čom sa podieľajú rôzne kardiálne, adrenálne a dýchacie
mechanizmy spôsobené následkom účinkov nikotínu. (Crha, Hrubá, 2000) .
Nikotín a jeho metabolity sú dobre rozpustné v tukoch a preto ľahko prechádzajú do
materského mlieka, kde dosahujú vyššie koncentrácie ako v krvi matky. Hladina nikotínu ako
aj kotinínu (metabolit nikotínu) je závislá od počtu vyfajčených cigariet a od času medzi
expozíciou a dojčením, čo platí aj pre pasívne fajčenie. Laktácia je následkom nižšej hladiny
prolaktínu (u fajčiarok nižšia o 50 – 70%) znížená. Dojčené deti fajčiarok môžu byť
nekľudné, môžu mať tachykardiu, zvracanie a hnačky. Vysoké koncentrácie nikotínu
v materskom mlieku negatívne pôsobia na kardiovaskulárny, nervový systém a zvyšujú
výskyt ekzému u dieťaťa. American Academy of pediatrics dojčenie fajčiacim matkám
neodporúča. (Crha, Hrubá, 2000).
WHO odhaduje, že takmer 50% všetkých detí (700 miliónov) je exponovaných ETS, teda
pasívne fajčí, a to hlavne doma. Je absurdné, že aj rodičia, ktorí sa tešia na svojho potomka, a
ktorému sa snažia zabezpečiť život čo najlepšie do najmenších detailov, mu fajčením zhoršujú
kvalitu života a skracujú dĺžku jeho života.
Zdravie pasívnych fajčiarov
Odhaduje sa, že kvôli znečistenému ovzdušiu tabakovým dymom na pracovisku zomrie
ročne 200 000 pracujúcich (Sovinová, 2009). Pasívne fajčenie, teda vdychovanie ETS,
respektíve dýchanie tabakového dymu nefajčiarmi či nedobrovoľné fajčenie, spôsobuje
nemalé zdravotné problémy:
-
-
rakovinu pľúc
smrteľné (fatálne) i nesmrteľné infarkty myokardu (znížená schopnosť transportu
kyslíka krvou, znížená schopnosť myokardu využiť kyslík k syntéze ATP, väčší
rozsah ischémie)
zápaly horných a dolných dýchacích ciest
zápaly stredného ucha
zvýšený výskyt nových ochorení a recidív pri astme
Tab. 1 Relatívne riziko vzniku ochorení spojené s pasívnym fajčením vzhľadom na vybrané prostredia
(Britton, Godfrey, 2006).
Domácnosť
Pracovisko
Pohostinstvo, bar,
nočný podnik
Bronchogénny karcinóm
1,24
1,24
1,73
Ischemická choroba srdca
1,30
1,20
1,61
Cievna mozgová príhoda
1,45
1,45
2,25
Chronické nenádorové ochorenie pľúc
1,25
1,25
1,76
-- 207 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
3 FAJČENIE – NÁKAZLIVÉ OCHORENIE
Deti začínajú experimentovať s fajčením najmä následkom faktu, že sa s daným modelom
správania už stretli: fajčili ich rodičia, známi, neznámi, priatelia, populárne osobnosti, idoly,
herci vo filmoch. V tomto prípade je primárnou prevenciou to, čo zamýšľa WHO, teda
„smoke-free world“ – aby cigarety úplne vymizli z nášho prostredia, respektíve, v prvom
kroku, aby vymizli z verejných priestranstiev. Postupne by WHO chcela zaradiť tabak medzi
ilegálne drogy (WHO, 2014). V súčasnosti vie väčšina detí (až 75%) o cigaretách ešte pred
dosiahnutím piateho roku života a to bez ohľadu na to, či sa s fajčením stretli doma. Závislosť
u mladistvých fajčiarov vzniká oveľa rýchlejšie ako u dospelých. Naviac začiatok fajčenia
v dospelosti je skôr výnimočné, tak sú adolescenti kľúčovou cieľovou skupinou tabakového
priemyslu. (Kmeťová, Králiková, 2009). Ešte významnejší je fakt, že na základe viacerých
štúdií predstavuje užívanie tabaku vstupnú drogu k budúcemu užívaniu alkoholu a ostatných
návykových látok. Preto je pravidelné, ale aj nepravidelné fajčenie detí a mládeže spojené so
zvýšeným rizikom užívania alkoholu a drog. (ÚVZ SR, 2011).
Fajčenie a ekonommika
Z hospodárskeho hľadiska je možné vyčísliť nepriaznivý vplyv fajčenia na spoločnosť vo
forme nákladov na liečbu a predčasnú invaliditu fajčiarov, cenu za znečistené prostredie,
zdravotné následky pasívneho fajčenia, rovnako ako dlhšie obdobie pracovnej neschopnosti
fajčiarov a ich zníženú produktivitu práce (Sovinová, 2009). Tieto vysoko prevyšujú zisky
štátov zo spotrebnej dane z predaja tabakových výrobkov a platia za ne všetci, aj nefajčiari.
Preto každé jedno skoncovanie so závislosťou na tabaku je prospešné nielen pre zdravie
daného jedinca, ale aj pre zdravie celej spoločnosti.
Fajčenie a ochrana spoločnosti
Fajčenie patrí medzi hlavné rizikové faktory civilizačných (neinekčných, chronických)
ochorení. Preto Svetová zdravotnícka organizácia (SZO) spolu so svojimi 192 členskými
krajinami prijala v máji 2003 Rámcovú dohodu o kontrole tabaku (Framework Convention on
Tobacco Control), ktorý je prvým medzinárodným právnym nástrojom, slúžiacim na
obmedzenie šírenia tabaku a tabakových výrobkov vo svete. (Kavcová, Ochaba, 2003). Do
júna 2010 ratifikovalo túto dohodu 168 krajín. Ochrana pred pasívnym fajčením je dôležitá
najmä z hľadiska, že neexistuje bezpečná koncentrácia tabakového dymu v životnom
prostredí. (Baška, Katreniaková, 2010).
Kontrola tabaku z pohľadu právnej regulácie predstavuje súhrn pravidiel, ktoré majú za
úlohu účinne znižovať vplyv tabaku na náš každodenný život. Keďže k samotnej
problematike patria aj iné atribúty, zo širšieho hľadiska možno kontrole tabaku prisúdiť aj
podiel na ochrane práv nefajčiarov, ovplyvňovanie vznikajúcich dopadov na zdravie
obyvateľstva a kvality ich života, či stanovenie striktných pravidiel, ktorými možno tabak
a tabakové výrobky propagovať. V súčasnosti už existuje dostatok vedeckých poznatkov
o škodlivosti fajčenia a najdôležitejšou úlohou pre vedcov a praktikov je docieliť, aby boli
tieto poznatky efektívne implementované do praxe. (Kachlík, 2011; Kachlík, 2013). Len
takouto formou je možné priniesť pozitívne výsledky v oblasti verejného zdravia. (Kavcová,
2002). V neposlednom rade však ide o proces neustáleho vývoja, v ktorom sa prihliada na
nálady a postoje obyvateľstva a politikov.
V podmienkach Slovenskej republiky je kontrola tabaku upravená predovšetkým v týchto
právnych normách:
-- 208 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
•
•
•
•
•
Ústava SR č. 460/1992 Z. z. (Čl. 40 – Každý má právo na ochranu zdravia)
Zákon č. 377/2004 Z. z. o ochrane nefajčiarov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 355/2011 o tabakových výrobkoch v znení neskorších predpisov.
Vyhláška č. 212/2012, ktorou sa upravujú tabakové výrobky.
Zákon č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení neskorších
predpisov.
• Zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov.
• Zákon č 147/2001 Z. z. o reklame v znení neskorších predpisov.
• Zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby.
Z hľadiska posudzovania jednotlivých právnych noriem v danej problematike je dôležitý
najmä rozsah, akým daná právna norma reguluje objektívne skutočnosti. Z tohto hľadiska
môžeme za východiskový považovať Zákon č. 377/2004 Z. z., ako aj Zákony č. 87/2009 Z. z.
a č. 142/2013 Z. z., ktorými sa mení a dopĺňa zákon o ochrane nefajčiarov.
Konkrétne Zákon č. 377/2004 Z. z. o ochrane nefajčiarov v znení neskorších predpisov,
upravuje podmienky ochrany ľudí pred vznikom závislosti od nikotínu ako návykovej
a škodlivej zložky nachádzajúcej sa v tabaku a v tabakových výrobkoch, pred škodlivými
účinkami fajčenia a pred inými spôsobmi používania tabakových výrobkov, ktoré poškodzujú
zdravie fajčiarov a nefajčiarov bezprostredne vystavených účinkom fajčenia. (Ochaba a kol.,
2009).
Obsahuje tiež úpravy podmienok predaja, výroby, uvádzania tabakových výrobkov do
obehu, či ich označovania a ďalšou dôležitou súčasťou zákona sú ustanovenia o zákaze
fajčenia na verejných miestach, respektíve o jeho obmedzeniach.
Varovné informácie o nebezpečenstve užívania tabaku na baleniach tabakových
výrobkov patria tiež medzi účinné preventívne prostriedky. Stále sa totiž stretávame
s podceňovaním škodlivosti fajčenia ako aj dôsledkov nikotínovej závislosti. Legislatívne je
teda určená veľkosť nápisov na krabičkách cigariet, ich formát, umiestnenie a samotný text,
ktorý sa má obmieňať. Rovnako vymizli zavádzajúce označenia „light“ a pod., kde bolo
dokázané, že takzvané „ľahké“ cigarety sú rovnako škodlivé ako ostatné tabakové výrobky.
Takéto označovanie tabakových výrobkov má vyvolať negatívne vnímanie fajčenia
v spoločnosti, zvýšiť motiváciu fajčiarov k odvykaniu a najmä znížiť mieru iniciácie fajčenia
u mládeže. (Baška, Katreniaková, 2010).
Z hľadiska obsahovej analýzy priniesol zákon o ochrane nefajčiarov mnohé úpravy, ktoré
zlepšili ochranu nefajčiarov na verejných miestach, avšak stále v ňom ostávali rezervy, najmä
z hľadiska ochrany zdravia detí a mládeže (Ochaba a kol., 2009), ktoré boli aspoň čiastočne
naplnené neskoršími zákonmi.
V súvislosti s ďalšími zákonmi, ktorými sa mení a dopĺňa zákon č. 377/2004 Z. z. o
ochrane nefajčiarov, možno hovoriť o čiastkových respektíve doplňujúcich zmenách.
V Zákone č. 87/2009 Z. z. išlo predovšetkým o stanovenie povinnosti stavebne oddeliť
fajčiarske časti v zariadeniach spoločného stravovania, kde sa pripravuje a podáva jedlo
(Zbierka zákonov, 2009). Pritom opatrenia, ktoré zakazujú fajčenie v reštauráciách chránia
v prvom rade ich zamestnancov. Súčasne sa nepotvrdili obavy zo zníženia obratu takýchto
podnikov, ani teda nedošlo k poškodeniu ich prevádzkovateľov.
V prípade porušenia platných nariadení Orgány verejného zdravotníctva boli oprávnené
uložiť pokutu 331 až 3319 € fyzickej osobe – podnikateľovi alebo právnickej osobe, ak
nezabezpečila dodržiavanie zákazov podľa § 7 ods. 1 písm. b) až i). (Zbierka zákonov, 2009).
-- 209 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Keďže obe tieto právne normy neposkytovali dostatočnú ochranu nefajčiarov pred
účinkami pasívneho fajčenia, vypracovaná bola novela zákona (142/2013 Z. z.), ktorá
upravuje najmä miesta so zákazom fajčiť (zariadenia spoločného stravovania, v ktorých sa
poskytujú stravovacie služby spojené s podávaním pokrmov a nápojov bez ohľadu na to, či sa
tu pokrmy aj pripravujú alebo nie; verejné letiská, vozidlá osobnej dopravy, zdravotnícke
zariadenia, vzdelávacie zariadenia, študentské domovy, zariadenia sociálnych služieb, a pod.)
a ďalej upravuje možnosti zriaďovania vyhradených fajčiarní (stavebne oddelených miest,
pričom pre nefajčiarov je z objektu vyhradená plocha aspoň 50%, a to plocha umiestnená pri
vstupe do zariadenia).
Táto novela predstavuje jeden z kľúčových prvkov preventívnych programov u detí
a adolescentov, keď umožnila vytvoriť nefajčiarske prostredie na školách. Pritom sú práve
deti a adolescenti najvýznamnejšou cieľovou populáciou pre primárnu prevenciu užívania
tabaku, teda pre zabránenie vzniku fajčiarskeho návyku. (Baška, Katreniaková, 2010).
Z pohľadu zákazu fajčiť na verejných miestach bola upravená definícia výrobkov, ktoré
sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak. Zákaz sa tak vzťahuje aj na elektronické cigarety
alebo iné výrobky s obsahom sušených rastlín, ktoré tvarovo pripomínajú cigarety a užívajú
sa fajčením. (Zbierka zákonov, 2013).
V prípade nedodržania zákona bola pokuta, ktorú je možné uložiť, zvýšená na 500 až
15 000 €. (Zbierka zákonov, 2013).
Tieto právne normy vytvárajú priaznivé spoločenské prostredie nielen pre nefajčiarov, ale
pomáhajú aj odvykajúcim fajčiarom. Zároveň vedú k celkovému zníženiu spotreby tabaku
v krajine. (Baška, Katreniaková, 2010).
Zákon č. 355/2011 o tabakových výrobkoch v znení neskorších predpisov upresňuje
požiadavky na výrobu tabakových výrobkov (registrácia výrobcu, získanie certifikátu od
Ministerstva Poľnohospodárstva SR, zodpovednosť výrobcu za jeho výrobky), požiadavky pri
ich umiestňovaní na trh (definované sú presne balenia, označenia, uskladňovanie a preprava
výrobkov) a rovnako stanovuje kontrolné orgány. Tento zákon slúži na zabezpečenie kvality
tabakových výrobkov a na umožnenie zisťovania ich pôvodu. Kontrolnými orgánmi sú
v tomto prípade Štátna veterinárna a potravinová správa SR a Ministerstvo
poľnohospodárstva SR, ktoré sú v prípade porušenia oprávnené uložiť pokutu od 100 do
2000 €. (Pavlíková, 2013).
Vyhláška č. 212/2012, ktorou sa upravujú tabakové výrobky, prísne vymedzuje povolené
suroviny, prídavné a iné látky, ktoré sa smú použiť pri výrobe tabakových výrobkov. (Zbierka
zákonov, 2012).
Zákonom č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení neskorších
predpisov (naposledy zákonom č. 546/2011 Z. z.) je určená zvýšená, a stále sa zvyšujúca,
sadzba spotrebnej dane zo všetkých tabakových výrobkov (cigarety, cigary, cigarky a tabak),
a to minimálne: 88,50€/1000 ks cigariet, 75,56€/1000 ks cigár/cigariek a 69,44€/1 kg tabaku.
(Pavlíková, 2013).
Zvýšená spotrebná daň má samozrejme za následok zvýšenú celkovú spotrebiteľskú cenu
tabakových výrobkov. Výsledkom sú okrem zníženej spotreby aj zvýšené príjmy štátu. Zistilo
sa, že zvýšenie cien cigariet o 10% vedie v rozvinutých krajinách približne k 4% poklesu ich
spotreby, pričom je toto zníženie spotreby najvýraznejšie u mladistvých a v nižších
socioekonomických skupinách. (Baška, Katreniaková, 2010).
Informovanosť verejnosti o následkoch a vplyvoch fajčenia, či požívania tabakových
výrobkov ako aj o vplyve pasívneho fajčenia znamená určitý predpoklad k zdravému
-- 210 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
životnému štýlu. V tomto zmysle bola zavedená právna úprava, konkrétne zákon č. 147/2001
Z. z. – o reklame, ktorý stanovuje zákaz reklamy tabakových výrobkov na všetkých druhoch
informačných nosičov, zákaz rozdávania tabakových výrobkov na verejnosti, ale aj uvádzania
emblému, názvu alebo znaku tabakového výrobku.
Prijatie tejto právnej normy bolo vzhľadom na svoj účel veľmi potrebné. Výsledkom je
vymiznutie tabakových výrobkov z televíznych obrazoviek ako aj z tlače. Spolu s ďalšími
zákonmi rovnako ako aj spolu s vhodnou mediálnou kampaňou a zvyšovaním informovanosti
občanov napomáha znižovať spoločenskú toleranciu k fajčeniu, čo by mohlo postupne
smerovať aj ku zníženiu výskytu pasívneho fajčenia v domácnostiach.
Napokon sa zmienime o Zákone č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby, ktorého účelom je
zavedenie fajčiarskych a nefajčiarskych ciel, pričom v cele určenej pre fajčiarov nemôžu byť
umiestení nefajčiari.
Slovenská legislatíva pozná aj ďalšie právne normy, v ktorých sa určujú pravidlá
a spôsob nakladania s tabakom a tabakovými výrobkami. V tomto prípade však zohráva
dôležitú úlohu prevencia, ktorá je účinným a preferovaným nástrojom. Navyše je pre štát
lacnejšia ako nákladná a zdĺhavá liečba následkov požívania tabaku a tabakových výrobkov.
Problematika tabaku je tiež súčasťou niekoľkých vládnych dokumentov a programov:
Koncepcia Štátnej politiky zdravia SR zo dňa 9.1.2008, ktorú nahradil Strategický rámec
starostlivosti o zdravie pre roky 2014 až 2030, Národný program podpory zdravia
aktualizovaný v roku 2011 a Národný akčný plán na kontrolu tabaku na roky 2012-2014.
Hlavným cieľom aktualizovaného Národného programu podpory zdravia ostáva dlhodobé
zlepšovanie zdravotného stavu obyvateľstva Slovenskej republiky - elimináciou výskytu
porúch zdravia, ktoré znižujú kvalitu života a ohrozujú človeka predčasnou smrťou. Prioritne
je zameraný na ovplyvňovanie determinantov zdravia, znižovanie rizikových faktorov
vyskytujúcich sa u obyvateľstva a na zvyšovanie zainteresovanosti jednotlivých zložiek
spoločnosti. Člení sa na dve oblasti, z ktorých prvou je: „Preventívne opatrenia zamerané na
znižovanie výskytu chronických neinfekčných ochorení“, kde hlavným cieľom je znižovať
výskyt rizikových faktorov, ktoré priamo súvisia so životným štýlom jednotlivca:
A) Výživa a stravovacie zvyklosti,
B) Fyzická inaktivita,
C) Tabak, alkohol, drogy,
D) Zdravé pracovné a životné podmienky.
Aktivity, ktoré majú zlepšiť súčasný stav v oblasti tabaku, sú podľa ÚVZ SR (2011):
- realizovanie preventívnych opatrení, ktoré znižujú možnosť vzniku závislostí a iných
závažných poškodení v dôsledku pitia alkoholu, fajčenia a užívania drog,
- zefektívnenie komunikácie všeobecných lekárov aj všetkých zdravotníckych
pracovníkov, vrátane pracovníkov poradenských centier ochrany a podpory zdravia o
problémoch súvisiacich s alkoholom a fajčením – zvýšenie motivácie občanov k
zmene správania v pití alkoholických nápojov a k fajčeniu,
- meniť zdravotné uvedomenie, postoje a sociálne stereotypy s akceptáciou slobodného
práva človeka vybrať si nepitie alkoholických nápojov a nefajčenie,
- zavedenie sociálneho marketingu v oblasti podpory nefajčenia a obmedzenia
nadmerného užívania alkoholu,
- navrhovanie právnych úprav s cieľom zlepšenia ochrany nefajčiarov a podpory
nefajčenia a obmedzenia nadmernej konzumácie alkoholických nápojov na verejných
miestach,
-- 211 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-
-
-
-
rozširovanie siete poradenských zariadení na odvykanie od fajčenia,
tvorba edukačných materiálov pre rodičov, pedagógov a zdravotníckych pracovníkov
týkajúcich sa problematiky fajčenia, nadmerného užívania alkoholických nápojov a
drog,
intenzívne využitie mienkotvorných médií a všeobecne rešpektovaných osôb (aj
bulvár a tzv. celebrity) na propagáciu života bez cigariet, alkoholu a drog – nefajčiť je
moderné, in, s dôrazom na cieľovou skupinou akceptovateľné dôvody (financie, smrad,
žlté zuby, impotencia, vrásky, sexuálna príťažlivosť),
podporovanie preventívnych programov, zameraných na škodlivosť fajčenia, užívania
alkoholu a drog, podporovanie preventívnych programov zameraných na zmysluplné
využívanie voľného času v spolupráci s MŠVVaŠ SR
podporovanie celosvetovej súťaže „Quit and win“ v Slovenskej republike, zameranej
na obyvateľov, ktorí chcú prestať s fajčením.
Cieľom Národného akčného plánu na kontrolu tabaku na roky 2012-2014 bolo zlepšiť
podmienky v oblasti:
1. prevencie fajčenia na základných, stredných a vysokých školách, v zdravotníckych
zariadeniach a v zariadeniach sociálnych služieb,
2. kontroly fajčenia na verejných miestach,
3. kontroly obsahu a zloženia tabakových výrobkov,
4. poradenstva na odvykanie od fajčenia najmä prostredníctvom rozšírenia siete poradní
na odvykanie od fajčenia na regionálnych úradoch verejného zdravotníctva a na
vysokých školách,
5. edukácie v školách a školských zariadeniach so zameraním na vydanie metodických
príručiek a postupov pre pedagógov, rodičov a deti,
6. výskumu o efektívnosti preventívnych opatrení s cieľom vyhodnotenia efektívnosti
použitých prístupov a vynaložených finančných prostriedkov. Výskum by sa týkal
najmä legislatívnych opatrení na ochranu nefajčiarov, ktoré boli prijaté v minulosti a
ktorých efekt sa dá hodnotiť formou prieskumov verejnej mienky.
Z dôvodu zabezpečenia komplexnosti v prístupe je pri plnení stanovených úloh potrebný
multirezortný prístup, výmena informácií a zhodnotenie programu v roku 2015. Národný
akčný plán na kontrolu tabaku na roky 2012 – 2014 obsahuje úlohy pre jednotlivé rezorty,
obsah a popis aktivít a termíny na ich realizáciu. (ÚVZ SR, 2011).
ZÁVER
Jednou z hlavných povinností štátu je chrániť zdravie svojich obyvateľov. Je to nielen
morálne a etické, ale v konečnom dôsledku vysoko ekonomické a pre vývoj štátu
a spokojnosť jeho občanov nevyhnutné. Štát má veľa možností ako vplývať na zdravie ľudí,
najdôležitejšie sú však preventívne opatrenia. Okrem vzdelávania ľudí prostredníctvom
masmédií je dôležitejšia a v mnohých prípadoch aj omnoho účinnejšia ochrana zdravia
právnymi normami.
Pokiaľ ide o kontrolu tabaku zo strany štátu, je táto natoľko dôležitá a potrebná, že jej
zanedbávanie by malo za následok množstvo nelichotivých štatistík a osudov.
Vzhľadom na súčasnú situáciu a pretrvávajúci trend, je nevyhnutné verejnosti stále
predkladať štatistické údaje o následkoch fajčenia. Podľa oficiálnych údajov zomiera na
následky fajčenia vo svete asi 4 až 5 miliónov ľudí ročne, čo znamená, že každých desať
sekúnd zomrie jeden človek na ochorenie súvisiace s fajčením. Ďalších 13 miliónov ľudí
-- 212 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
pritom trpí chronickými ochoreniami v dôsledku pasívneho fajčenia. (TASR, 2007). Ide
o hrozivú až alarmujúcu ukážku toho, že problematika kontroly tabaku nie je zďaleka
vyriešená ani uzavretá. Potvrdzujú to aj údaje zo Slovenska, podľa ktorých u nás v súčasnosti
fajčí jedna tretina obyvateľov! Preto je stále povinnosťou štátu sa danou situáciou zaoberať.
Právne normy zaoberajúce sa tabakom a tabakovými výrobkami sú opodstatnené a plnia
svoj účel, keďže sa ochrana nefajčiarov stále zvyšuje a propagácii týchto výrobkov sa
vytrvalo bráni. Pre každú modernú a zodpovednú spoločnosť je výzvou venovať sa tejto téme
a pristupovať k nej s plnou vážnosťou. Ponúkaným riešením je stanovenie regulatívnych
mechanizmov zo strany štátu. Veríme, že právna úprava tejto problematiky bude pokračovať.
Smutným faktom však naďalej zostáva fajčenie ako také, keďže dĺžka života fajčiarov,
konzumujúcich 20-30 cigariet denne po dobu 30 rokov je o 8 rokov kratšia ako dĺžka života
nefajčiarov. Naviac má fajčenie na Slovensku stále vzostupnú krivku. (ÚVZ SR, 2014).
Literatúra
[1] BAŠKA, T. (2008). Prevencia užívania tabaku u školskej mládeže. Martin : Národná
koalícia na kontrolu tabaku a JLF UK, 2008, 64 s. ISBN 978-80-969767-1-3.
[2] BAŠKA, T., KATRENIAKOVÁ, Z. (2010). Základy prevencie užívania tabaku. 1. vyd.,
Martin: JLF UK v spolupráci s občianskym združením Stop fajčeniu a Národnou
koalíciou pre kontrolu tabaku v SR, 2010. 101 s. ISBN: 978-80-88866-89-3.
[3] BENCKO, V. a kol. (1998). Hygiena. Praha. Karolinum – nakladatelství Univerzity
Karlovy. 1998. 186 s. ISBN 80-7184-551-5.
[4] BRITTON, J., GODFREY, F. (2006). Lifting the smokescreen. European Respiratory
Journal, 2006, 27.5: 871-873.
[5] BUCHANCOVÁ, J. a kol. (2003). Pracovné lekárstvo a toxikológia. Martin. Osveta.
1135 s. ISBN 80-8063-113-1.
[6] CRAMER, DW., WISE LA. (2000). The epidemiology of Recurent Pregnancy Loss.
Seminars in Repr. Med. 18, 2000, 4 s. 331-339.
[7] CRHA, I., HRUBÁ, D. (2000). Kouření a reprodukce. 1. vydání. Brno: Masarykova
univerzita, 2000. 54 s. ISBN 80-210-2284-1.
[8] DECHANET, C. et al. (2011). Effects of cigarette smoking on reproduction. Hum Reprod
Update. 2011, 17, p. 76-95.
[9] DELCROIX, M. (2002). La grossesse et le tabac. Que sais-je. 3490, 2002, p. 22-42.
[10] ĎURAČKOVÁ, Z. 1998. Voľné radikály a antioxidanty v medicíne I. (Definícia,
rozdelenie a biologický význam voľných radikálov a antioxidantov) Bratislava. Slovak
Academic Press. 285 s.
[11] FENDRYCHOVÁ, J. (2009). Vybrané kapitoly z ošetřovatelské péče v pediatrii. 1.
vydání. Brno: Národní centrum ošetřovatelství a nelékařských zdravotnických oborů,
2009. 133 s. ISBN 57-851-09.
[12] HACKSHAW, A., ET AL. (2011). Maternal smoking in pregnancy and birth defects: a
systematic review based on 173 687 malformed cases and 11.7 million controls. Hum
Reprod Update. 2011, Sep-Oct, 17(5), p. 589-604.
[13] HANDLER, A. (1989). The relationship of smoking and ectopic pregnancy. Am. J.
Public Health, 1989, 79, p. 1239-1242
[14] HRUBÁ, D. (2007). Proč nekouřit v těhotenství – nové poznatky o účincích nikotinu.
Praktická gynekologie, 2007, č.11(3), s. 132-134.
[15] HUTTOVÁ, M., JURKOVIČOVÁ, J. (2001). Účinky fajčenia v ťarchavosti na matku a
plod. Praktická Gynekológia, 8, 2001, 2, s. 60-64.
-- 213 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[16] KACHLÍK, P. (2011). Mapování drogové scény, aktivit a úrovně protidrogové prevence
na Masarykově univerzitě. Brno: Masarykova univerzita, Brno. 2011. s.345.
[17] KACHLÍK, P. (2013). Drogová scéna na Masarykově univerzitě očima svých studentů. In
KACHLÍK, P. Kalokagathie 2012 - Fórum výchovy ke zdraví XV. 1. vyd. Brno:
Masarykova univerzita, 2013. s. 529-552, 24 s. ISBN 978-80-210-6208-5.
[18] KAVCOVÁ, E. (2002). Nikotínová závislosť a jej liečba. Martin: Vydanie I., JLF UK,
2002, 115.
[19] KAVCOVÁ, E., OCHABA, R. (2003). Základy intervencií a liečby tabakovej závislosti.
In Zborník príspevkov z vedeckej konferencie. Bratislava, 2003, Štátny fakultný
zdravotný ústav SR 108 s. ISBN 80-7159-142-4
[20] KELLER R., ET AL. (2009). Tabagisme et grossesse: monitorage sur le tabac - Enquête
suisse sur le tabagisme. 2009. Universität Zürich, Suisse.
[21] KIMÁKOVÁ, T. (2009). Zloženie tabakového dymu. In: Bedeker zdravia : sprievodca
svetom zdravia. roč. 5, č. 6, 2009, 96-98. ISSN 1337-2734.
[22] KIMÁKOVÁ, T. (2010). Negatívny vplyv pasívneho fajčenia. In: Bedeker zdravia :
sprievodca svetom zdravia. roč. 6, č. 1, 2010, s. 88. ISSN 1337-2734.
[23] KMEŤOVÁ, A., KRÁLIKOVÁ, E. (2009). Fajčenie adolescentov – prevencia a liečba.
Sociálna prevencia – Legálne drogy - prevencia, 3, 2009, IV, s. 11-12
[24] LAMBERS, DS., CLARK, KE. (1999). The maternal and fetal physiologic effects of
nicotine. Seminars in Perinatol., 20, 1999, 2, p. 115-126.
[25] MOUZON DE, J. (2001). Tabac et fertilité, Tabac et AMP. La revue du praticien
Gynécologie et Obstétrique, 2001, 55, p. 34-38.
[26] NOVÁK, M. a kol. (1980). O kouření. Praha. Avicenum 1980. 164 s.
[27] OCHABA, R., I. ROVNÝ, I., BIELIK, I. (2009). Ochrana detí a mládeže – Tabak,
alkohol a drogy. Bratislava: ÚVZ SR, 2009. 185 s.
[28] PAVLÍKOVÁ, B. (2013). Legal regulation of tobacco and tobacco products in the
Slovak Republic and in the European Union. EU agrarian Law. 2013, 2 (2) p. 44-53.
[29] RAYMOND, E. (1994). Effect of maternal age, parity and smoking on the risk of
stillbirth. Br J Obstet Gynecol, 1994, 101, p. 301-304.
[30] SOVINOVÁ, H. (2009). Fajčenie tabakových výrobkov a jeho nepriaznivý vplyv na
ľudské zdravie. Sociálna prevencia – Legálne drogy - prevencia, 3, 2009, IV, s. 9-10
[31] TASR. (2007). Na Slovensku klesá počet dospelých fajčiarov, mládež fajčí veľa. [online].
[cit. 2014-10-06]. Dostupné na: < http://www.zzz.sk/?clanok=3784>.
[32] ÚVZ SR. (2011). Aktualizácia Národného programu podpory zdravia v Slovenskej
republike. [online]. 2011 [cit. 2014-10-30]. Dostupné na:
<http://www.uvzsr.sk/docs/info/podpora/2_vlastny_material_NPPZ.pdf >.
[33] ÚVZ SR. (2011). Národný akčný plán na kontrolu tabaku na roky 2012-2014. [online].
2011 [cit. 2014-10-30]. Dostupné na:
<http://www.uvzsr.sk/docs/info/alkohol/NAP_2012_2014..pdf>.
[34] ÚVZ SR. (2014) Otázky a odpovede na tému fajčenie. [online]. [cit. 2014-10-06].
Dostupné na:
<http://www.uvzsr.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=338:otazky-aodpovede-na-temu-fajenie&catid=61:problematika-fajenia-a-alkoholu&Itemid=68>.
[35] WAYLEN, A.L. et al. (2009). Effects of cigarette smoking upon clinical outcomes of
assisted reproduction: a meta-analysis. Hum Reprod Update, 2009, 15, p. 31-44.
[36] WHO. (2014). European tobacco control status report 2014. [online]. 2014 [cit. 201410-30]. Dostupné na:
<http://www.euro.who.int/__data/assets/pdf_file/0009/248418/European-TobaccoControl-Status-Report-2014-Eng.pdf?ua=1>.
-- 214 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[37] Zbierka zákonov č. 87/2009. [online]. [cit. 2014-10-06]. Dostupné na:
<http://www.zbierka.sk/sk/vyhladavanie?filter_sent=1&_filter_predpis_aspi_id=87%2F2
009&q=>.
<http://www.zbierka.sk/sk/vyhladavanie?filter_sent=1&_filter_predpis_aspi_id=142%2F
2013&q=>.
<http://www.zbierka.sk/sk/vyhladavanie?filter_sent=1&_filter_predpis_aspi_id=212%2F
2012&q=>.
doc. MVDr. Tatiana Kimáková, PhD.
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Lekárska fakulta
Šrobárova 2
040 01 Košice
[email protected]
MUDr. Zuzana Nevolná
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety
Palackého 1
P.O. Box 104
810 00 Bratislava
[email protected]
-- 215 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 216 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
SOCIÁLNA BEZPEČNOSŤ
OBČANA, RODINY A ŠTÁTU
-- 217 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 218 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XVII
SOCIÁLNÍ BEZPEČNOST OBČANA,
RODINY A STÁTU
Social Safety of the Citizen, his Family and the State
FELIX ČERNOCH
Abstrakt
Bezpečnost individua či společnosti by nebyla bez té sociální úplnou. Protože si ji jedinec vlastními silami
v plném rozsahu sám zajistit nedokáže, komplexní garance za ni přísluší státu. Jde tudíž přinejmenším o jejich
interaktivní vztah s vůdčí rolí a odpovědností státu.
Klíčová slova
Bezpečnost, bezpečnost individua, bezpečnost společnosti, bezpečnost rodiny, bezpečnost státu, stát, právní stát,
sociální stát, bezpečnost sociální, sociální jistoty, sociální svobody, sociální práva
Abstract
The Safety of individua and society would not be komplete without that of social. The individua alone is not able
to guarantee security in full extent, a comprehensive security belongs only to the state. The problem lies in the
interactive relationship of the individual with a leading role and responsibilities of the state.
Key words
Safety, safety of the individua, security of society, family security, state, rule of law, welfare state, social safety,
social security, social freedoms, social rights
START
P
ředkládáme zamyšlení nad tématem totožným s jejím názvem časti publikace.
Považuji to za uvození rozpravy, která může následovat, nikoliv regulativní ambici.
Předesílám, že bezpečnost jedince i společnosti by nebyla bez té sociální ani
zdaleka úplnou. Proto se ji pokusíme zasadit právě do interaktivního vztahu občana se státem,
který ji má garantovat. Z toho plyne i logika prezentační posloupnosti a důvod, proč ke startu
mého sdělení nastupuje nejdříve pojednání o státu.
-- 219 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
1 STÁT
Místo dlouhých, obšírných a složitých výkladů si uveďme vcelku lapidární definici T. G.
Masaryka, která vymezuje stát jako "určitou část člověčenstva, žijící spolu v určité zemi
jakožto celek organizovaný a historický".
Zajisté jste si všimli, co mezi charakteristické znaky státu podle TGM patří:
- jde o lidské společenství (tedy nikoliv přírodní útvar - např. daný geograficky)
- situované zeměpisně (čili zahrnující určité území - vymezené hranicemi)
- historicky vzešlé (nebylo tu odvždy - vzniklo na jistém stupni vývoje)
- nějak organizované (více méně pevné, ale podléhající proměnám ev. zániku)
Masarykovo pojetí je zajisté nosné i pro dnešek, neboť i současný stát je charakterizován
územím (hranicemi), obyvatelstvem (občany), organizací (uspořádáním), dějinami (historií).
Přesto však i tady dochází k proměnám či vývojovým posunům.
Vznik a vývoj státu
1. Stát vznikl dohodou mezi lidmi, kteří část svých přirozených práv předali státu
(vládci), který zajišťuje společné soužití.
2. Stát je hlavní nástroj politické moci. Je to forma organizovaného násilí a vzniká se
vznikem soukromého vlastnictví
Je tudíž suverénní politickou institucí společnosti, organizující obyvatelstvo podle území
pomocí státní moci (státní aparát, policie, armáda atd.) a mocenského mechanismu.
Suverenita neboli svrchovanost však znamená samostatné, nezávislé, svobodné rozhodování
občanů dané země. Stojí tu tak proti sobě ve vzájemné svázanosti dva kardinální pojmy stát : společnost !
Vychází se tu zjevně z jejich terminologické odlišnosti, tedy rozdílu dosti zásadního.
Roger Scruton k tomu dodává ve svém Slovníku politického myšlení, že "právo sice nelze
odmyslet od státu, ale nemusí být pro společnost nezbytné." (strana 154). Téhož mínění byl i
významný teoretik státu Max Weber, když tvrdil a dokazoval tézi, že stát je organizace, která
"monopolizuje legitimní násilí nad daným územím". Onou legitimní mocí se ale pochopitelně
rozumí taková, která si udělila umělou sankci, jež zase sama o sobě není ničím jiným než
zvláštním druhem práva i moci. S ním se na téže platformě sešli víceméně i marxisté, pro něž
zůstává stát organizovaným násilím (jedné třídy nad druhou).
Funkce státu
Nejúplnější odpověď nalezneme vlastně u odůvodňování zrodu státních útvarů. Ostatně dávají nám za pravdu opět slova TGM, podle nichž stát se udržuje - čili funguje - idejemi, na
kterých vznikl. Nabízí se v této souvislosti paralela s vývodem Hegelovým o tom, že stát je
uskutečnění mravní ideje. Masaryk ho zcela nepochybně znal. Odhlédnouce od toho bývají
zpravidla uváděny dvě stěžejní funkce státu resp. jejich skupiny:
Vnější - zajišťující stát navenek, proto se někdy redukuje na tzv. obrannou. Pro ni zřejmě
původní státy vznikaly, aby chránily své obyvatelstvo před napadením. Nicméně nová doba ji
posouvá i do sféry spolupráce - pochopitelně se spřátelenými ev. spojenecky svázanými
-- 220 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
subjekty. Vůči těm znepřáteleným zůstává vztah stále setrvávajícím na historicky zakotveném
a tradovaném princip
Vnitřní - také zde byla původně silová čili potlačovací, když jeho tvůrci se začínali
chránit před svými "soukmenovci". Proč? Prostě si začali přivlastňovat více než jim náleželo.
Z kořisti ale nakonec i občin, takže se museli od ostatních izolovat a ohrazovat silou. Dá se
tudíž soudit, že stát vzniká souběžně se soukromým vlastnictvím čili poté, kdy člověk začal
říkat "to je moje!"(Engels).
Posléze však i na tomto bitevním poli došlo k posunům, takže státu přibyly funkce další a
obecně prospěšnější: politicko - ekonomické či kulturně - výchovné.
Pochopitelně, že obě souvisí se zajišťováním bezpečnosti a ta se zase váže na sociální
soudržnost, jak to výstižně dokazují Miloš Balabán s Antonínem Raškem v publikaci
redigované Martinem Potůčkem a nazvané Putování českou budoucností (Gutenberg, Praha
2003 s. 134): „Vnější bezpečnostní ohrožení by mohlo zvýšit sociální soudržnost české
společnosti. Vnitřní ohrožení by sociální kohezi české společnosti naopak podrývalo. Vztah je
reciproční, vysoká míra sociální soudržnosti ovlivňuje vnitřní bezpečnost.“
Formy a typy státu
Rozumíme se tím učlenění a organizace státu čili zároveň systém vztahů mezi státem jako
celkem a jeho územními částmi. Pak můžeme odlišovat od sebe:
1. Unitární stát, který se vyznačuje jednotnou soustavou nejvyšších státních orgánů,
jednou ústavou a tím, že orgány jeho administrativních částí nemají původní,
nezávislou suverénní moc, tj. nezávislou na nejvyšších státních orgánech. Stupeň
závislosti administrativních částí je různý, proto rozlišujeme stát centralizovaný nebo
decentralizovaný.
2. Složený stát, jenž se skládá z několika víceméně nezávislých celků, odvozujících svou
moc z národní či občanské suverenity. Takové státy rozdělujeme podle míry
vzájemného soužití a vzájemných vztahů částí a celku na federativní (spolkové) a
konfederativní případně jiná integrační seskupení (unie, aliance).
Myslíme, že naše národy prošly zkušeností obojí. Rozlišovat musíme ovšem formu státu
od formy vlády. Tou totiž rozumíme způsob výkonu státní moci, přičemž každý jistě už
dávno ví, že se jedná o vládnutí na bázi demokratické či autokratické (autoritativní). Proto
je principiálně nebudeme rozvádět. Nicméně u té druhé formy se ale pro její politickou a
vůbec i společenskou závažnost, možná jistou naléhavost, poněkud pozdržme. Jde v ní totiž o
koncentraci moci do rukou určitých skupin anebo jedinců, což je i v dnešní době hrozící, zato
tím nebezpečněji. Zůstaňme však u přehledu historizujícího, vždyť i on je schopen poučit nás
a varovat. Poněvadž jde převážně (ne-li výlučně) o vládu bez vlivné opozice. Spokojme se
přitom s prostým - lakonickým - výčtem.
Aristokracie - vláda šlechty či jiné dědičně vymezené skupiny lidí "vznešených" (dle
řeckého aristos - vznešený), osob jak se dříve říkávalo "urozených"
Byrokracie - vláda úřadů
Ideokracie - vláda vzdělanců
Monokracie - samovláda (monos - jeden)
Plutokracie - vláda skupiny bohatých, např. finanční oligarchie
Teokracie
- vláda duchovenstva, církevní hierarchie
-- 221 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Právní stát
V čem vlastně spočívá principiální podstata ideje právního státu a její reálná
materializace v normativních i procedurálních opatřeních? Zkusme si na tu otázku odpovědět
vývodem z historického kontextu, což je nejspolehlivější. Ze zmínky o zrození již prvních
státních útvarů vzešel naprosto nezpochybnitelný poznatek, že to byl vysoce p o l i t i c k ý
akt a že stát byl, jest a zůstane i nadále organizací vyhraněně politickou.
Nicméně ruku v ruce s tím se prokázalo, že onen proces byl, jest a zůstane i nadále p r á
v n í m - když se už i v oné rodící se formaci, tím více pak naplno fungující, nutně musely
upravovat, nepsaně a posléze i psaně, všechny jeho důležité vnitřní vztahy, stejně jako vazby
navenek.Trvalo však dosti dlouho, prakticky až po současnost, než se přebolestně a pracně
dospělo k dnešnímu institutu, který ony dvě relativně odlišné, nezřídka protichůdné složky
téhož celku dokázal přijatelně sladit, cíleně, plánovitě a řízeně vyvažovat. (Hle - krásný
příklad jednoty a boje protikladu, tj. dialektiky!)
Právě o tom je právní stát, jeho idea i fakticita. Co ale vlastně obsahuje a co znamená?
Čím je naplňován a jak? V čem zase on plní své poslání, jak a vůči komu? Otázek nesčetně a
nejen pro vědu, která si je klást musí. Pokud bychom chtěli zůstat velestručnými a vyjádřili
jedno i druhé lapidárně, včetně kritérií poměřování rovnovážné spravedlnosti resp.
spravedlivé rovnováhy, nabízí se lakonský sukus:
Co není zakázáno, je dovoleno! - vztaženo k právům občana, kdežto pro instituci platí
gard opačný, neboť co není dovoleno, je zakázáno! Čili jiným slovosledem sděleno - zakazuje
se, co se výslovně - taxativně - nedovolí. A že zákazy i příkazy jsou možné toliko
prostřednictvím jejich uzákonění, to už dávno víme a ctíme, že? Závěr? Činnost instituce je
legislativně regulována v tom, co smějí, zatímco počínání občanů se reguluje pouze v tom, co
nesmějí!
Z předchozího rovněž vyčteme, že pro stát vskutku právní je při vší paritě příznačný
absolutní primát práva před politikou!
(1) Byť se politika na tvorbě práva bezpochyby podílí - jak jinak by mohlo vznikat?
Proto její orgány navrhují a přijímají zákony - ale nemůže jít o žádnou libovůli.
Předně připusťme, že to musí být politika státu, která se v demokratické společnosti
vyjevuje pluralitními cestami - formulační konkurencí politických stran a nikoliv
zvůlí jediné z nich; výjimkou je eventualita případu, kdy se jí zdaří zakotvit své
vůdčí postavení ústavně.
(2) Pro právní stát jsou však navzdory tomu charakteristická ještě navíc také jasná
pravidla hry. Stanovená včas, předem v dostačujícím předstihu, nahlas a závazně pro
všechny případy. Ta musí ovšem být materializována v zákonných i podzákonných
normách, tedy předpisech právních (tj. zákonech) i prováděcích (vyhlášky, směrnice,
pokyny).
(3) Je-li tomu vpravdě tak, mluvíme o stabilitě právního systému a ta staví na jeho
všeobecné platnosti a závaznosti - všude, vždy a pro všechny.
(4) Tím se dostáváme k principu rovnosti před zákonem ,a to bez výjimek.
(5) Jejich vyloučení nastoluje a nárokuje nezvratnost čiže zároveň zpětnou účinnost
práva. Co je dáno, platí a zůstává, ale minulost již měnit nelze, a to ani zákonem
(6) Na druhé straně však musí být umožněna resp. zajištěna vymahatelnost práva (vedle
stanovení hypotéz i stanovení sankcí)
(7) Garancí je potom právo na odvolání s možností nejzazší odvolatelností.
(8) V užším smyslu práva trestního je všeobecně a striktně platným princip presumpce
neviny. Dokazovat nutno vinu a nepožadovat prokazování neviny, jako tomu bylo za
-- 222 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Stalina podle Vyšinského. Samozřejmě, že bez omezení jenom na politiku, nýbrž v
aplikaci na všechny oblasti dosahu práva, včetně třeba občanského či rodinného.
P r á v n í stát je tudíž vždycky zároveň d e m o k r a t i c k ý. Z obojího tak plyne, že
občan, ale vlastně každý jednotlivec, je zde plně chráněn vůči všem (jakýmkoliv) násilnostem,
ať se dějí odkudkoliv či kohokoliv: od jiných jedinců nebo i skupin či dokonce od státu
samotného. Pochopitelně, že stejných práv i stejného zastání se možno dovolávat a domáhat i
skupinově. Základy teorie státu a práva to shrnují v následující výkladovou definici
s přidaným komentářem:
Podle ní je právní stát charakterizován jako vnitřně hierarchicky a logicky uspořádaný
soubor určitých ústavních a zákonných norem, které musí být v souladu s normami
mezinárodně právními. Třebaže v tom neobjevíme zase až tak moc nového a překvapivě
oslňujícího, jedno je tu opětovně zřejmé: že totiž stát je hlavním ručitelem práv a svobod
svých občanů. Ale nejen to! Důležitějšími jsou mechanismy, jimiž je schopen to doopravdy
zaručit. Čímpak principiálně?
1. Tím, že je výhradním tvůrcem práva závazného i pro něj samého.
2. Přesnými úpravami legislativních procesů i pravomocí. Dodejme, že legislativa sama
je procesem, slaďujícím systém a jeho řád, nikoliv prostým souborem právních aktů,
natož jen jednotlivých ustanovení jednotlivých zákonů
3. Trvalostí práva, nezávislým na politických zvratech, politiku spíše determinující než jí
být samo determinováno. Právní normy proto i po takových změnách platí tak dlouho,
dokud nejsou zrušeny a nezanikají ani tehdy, když nejsou fakticky využívány.
4. Sebeomezením státu ve vztahu k občanům, do jejichž soukromí zasahuje výlučně v
rámci zákonného vymezení.
5. Právní osvětou, aby každý mohl svá práva i své povinnosti znát
6. Právními jistotami, kdy v jedné věci bude vždy rozhodnuto stejně orgánem k tomu
příslušným a s jistotami ochrany před zneužitím státní moci.
7. Nepřípustností zpětného působení (retroaktivity) práva
8. Kontrolou ústavnosti právních předpisů prostřednictvím ústavního soudu
9. Svrchovaností (suverenitou) zákona a nezávislostí soudů i soudců.
Sociální stát
Na eventuální rozjímání o aktuální právnosti českého či slovenského státu navažme
společnými rozvahami nad systémovým pojetím a ztvárněním sociálně-ekonomických jistot
se státní garancí, ale taktéž nad vlastní spoluodpovědností a osobně individualizovaným
podílem za vlastní sociální bezpečí. Přitom sociální stát je v poslední době i u nás docela
frekventovaným pojmem. Se všeobecně rozšířenou světovou finanční krizí se stává tím
intenzivněji diskutovaným. Většinou ve smyslu potřeby jeho destrukce či aspoň jakéhosi
"přiškrcení". Někdy bývá - a nezřídka - předváděn jako přepych doby a líčen pod zorným
úhlem nadbytečnosti pro níž se nedostává prostředků anebo je jich škoda vynakládat. Nechť
prý se každý postará (nejdříve) o sebe sám! Nepostarání se a v tomto směru společenské
neprosazení je považováno za sociální nezpůsobilost ev. liknavost. Nepřipouští se objektivní
příčiny situací za nichž lze sociální sítí propadnout i bez vlastních zásluh.
Geneze
Už jsme si dříve opakovaně připomenuli odhalování věcné podstaty jevů návraty k jejich
počátkům ev. momentům určujícím jejich vývoj. Jak tedy vznikl sociální stát? Na jakých
principech se zrodil? Proč a čí zásluhami? Kde a kdy? Nač a začpak? Lze vůbec na tolik
otázek posloužit jedinou jednoznačnou odpovědí?
-- 223 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Máme-li se toho dopustit, pak neváhejme a prohlasme to za velký výdobytek sociálních
tlaků lidových mas. V kulminačních polohách sociálních států hrálo zcela určitě vlivnou
stimulační roli tzv. mírové soutěžení či spíše až soupeření kapitalismu se socialismem o míru
předností a dokonalosti sociálního režimu a společenského řádu vůbec.
Ekonomicky vyspělé země, kromě dědictví humanizačního pokroku, jež nebylo možno
vrhnout zpět, natož zvrátit (dáno solidaritou lidí práce), potřebovaly naznačená pozitiva
prokázat a také to hmatatelně dokázaly. Přiznejme jim, že při svém bohatství ve svých
sociálních programech socialistického konkurenta i protivníka lidumilností daleko předčily.
Ale co teď? Vzniklo prostředí bez- či malo-konkurenční ? V realitě a návazně i na kolbištích
ideálů? Nebo zavážilo ještě něco jiného? Nesmlouvavějšího? Zákonitosti krizových cyklů?
Suďme!
Podstata
V čem tedy aspoň spočívá u sociálního státu principiálně - vůbec? Pokusme se o jakés
takés modelové rekapitulace, když obecně přijatý ani přijatelný mustr k dispozici není a snad
ani být nemůže. Mohli bychom sice vycházet z Listiny základních lidských práv a svobod,
která řadu nosných prvků přece jen obsahuje, nebo se opřít o Evropskou sociální chartu, jež s
tím tématicky a problémově koresponduje naprosto viditelně. Leč v těchto dokumentech jest
spíše zakotvena filozofie zohledňující jedince než motivující či zavazující stát. Přesto se jich
dotkněme a jejich prizmatem se poohlédněme po scéně nám informačně dostupné.
Základním lidským právem je průkazně právo na život! Odtud vyjděmež. Znamená,
že sociální stát ho musí zajistit prvořadě od začátku do konce, ale také na úrovni lidské
důstojnosti. Co to může nyní znamenat věcně?
1. Péči o rodinu - prioritně o matku a dítě - snad nemusíme být podrobní ve výčtu, co to
všechno zahrnuje a předpokládá, když všichni vědí, že to začíná bydlením, podporou
porodnosti a mateřství, eliminací sociální nouze
2. Péči o dorůstající generace - čili budoucnost národa i státu, což se týká zejména
jejich vzdělávání, kulturního rozvoje - duchovně i fyzicky, volno-časových aktivit
3. Péči o zdraví lidu - kam patří dostupnost lékařské a nemocniční péče, nemocenské
pojištění, preventivní prohlídky a rehabilitace, rekonvalescenční programy,
bezpečnost práce a ochrana při ní, komunální hygiena
4. Péči o životní prostředí - trvale udržitelný rozvoj - čistota ovzduší, vod a půdy,
bezbariérové přístupy, eliminace nebezpečí, pomoc při všech živelních pohromách,
havariích a katastrofách
5. Péči o seniory - právo na pokojné a hmotně i duchovně dobře zajištěné stáří s
podporou jeho aktivit
6. Péči o zaměstnanost - včetně podpor v nezaměstnanosti a zabezpečení případných
rekvalifikací, spolupráce s odbory a zaměstnavateli (tripartita), řešení dopravní
obslužnosti a infrastruktury, spravedlivost odměn za práci
Byť pojednání je to kusé a v žádném ohledu ne dostačující, natož vyčerpávající, jistou
představu si lze o povaze i poslání učinit.. A na závěr tohoto dodatku ještě přičiňme alespoň v
lakonickém přehledu jednu s tím související a na Listinu základních lidských práv a svobod
navazující věc pro reálný tedy tzv. normální či běžný, všední, každodenní život veledúležitou.
2 SOCIÁLNÍ SVOBODY
- Právo na svobodnou volbu povolání
- Právo na práci
- Právo organizovat se odborově
-- 224 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-
Právo na spravedlivou odměnu za práci
Právo na sociální zabezpečení
Právo na vzdělání
Ochrana rodiny a rodičovství
Ochrana žen, mladistvých a tělesně postižených
Ústava
Jde o základní zákon doslovně a do písmenně - zákon zákonů - přeneseně nejvyšší
právní normu s největší právní silou, závaznou pro všechny ostatní, řádu nižšího a síly slabší,
tudíž harmonizující, tj, slaďující veškerý právní systém. Vnašich případech - Ústav České
resp. Slovenské republiky, jež nabyly účinnosti 1. ledna 1993, tedy spolu se vznikem
současných státních útvarů a jejich novým uspořádáním - zakotvují osnovní zásady, na nichž
staví celý právní systém, řád a režim.Zaručujínedotknutelnost lidské důstojnosti a svobodu
všech občanů, avšak souběžně formulujízákladní ustanovení, vymezující fungování právního
státu.
Přihlašuje se již úvodními články k dodržování a obraně lidských práv a svobod Listinu v
nichž jsou deklarována tak činí součástí zaváděného právního řádu.Státní moc podle ní
sestává z triády složek, a sice zákonodárné, výkonné a soudní. Státní moc, ale i občana je
možno v jejich konání omezit jen zákonem Politické rozhodování přitom respektuje a ctí
demokratický princip převažující vůle většiny,jejímž vyjadřením však může být vždy jenom
svobodné hlasování, leč za předpokladu ochraněného práva menšiny.
Občanství
Stát je tvořen občany, ale nikoliv jejich součtem. Občan představuje jeho elementární
jednotku a tudíž i základní stavební kámen jeho výstavby. Aby tomu tak bylo, nestačí
deklarace. Proto se komplex podmínek pro naplnění onoho poslání pokusme nastínit.
Občan
Máme co činit s pojmem povahy právní, proto jej nesmíme ztotožňovat s jinými ač se
nám to nabízí. Je vázán definičním oborem občanství, a proto rozhodně neznamená téhož, kdo
je nanejvýš řazen mezi obyvatelstvo. Asi bude již prvopohledově jasné, že mezi pojmy občan
versus obyvatel je rozdíl zcela zásadní: ne všichni obyvatelé toho kterého státu musí a mohou
býti také jeho občany a dokonce mohou být případy, kdy ani občana nebudeme považovat za
obyvatele státu, který mu přiznal občanství. Třeba v případě, že žije mimo svou vlast anebo u
občanství dvojího, kdy je uděleno rovněž cizímu státnímu příslušníku. Tolik tedy na úvod i
zamyšlení, abychom si onen základní vztah mohli ozřejmit pro další ozřejmění.
Občanství je institutem striktně individualizovaným. Jednak není benevolentně nárokové
neboť spadá do kompetence státu, který je oprávněným subjektem k jeho přiznání či udělení.
To se děje za jím přesně stanovených podmínek, pochopitelně přísně zákonných. Podle toho
však nemůže být vztahováno na skupiny, ale vždy zůstává ryze individuálním aktem.
Občanem je z tohoto titulu výlučně jednotlivec, který se svému státu zavazuje zmíněným
aktem k věrnosti a oddanosti. Z toho se nelze libovolně vyvázat, ale pouze předepsanou
procedurou, která je součástí závazku občanství. Za toto získává občan od státu garance
osobní ochrany, takže má právo hledat u něj zastání ve všech případech, kdy je v mezích
zákonem daných podmínek jeho suverenita ohrožena. A občan plnoprávným suverénem
vskutku je.
-- 225 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Historie
Počátky hledejme tam, kde jsme začli s kořeny politologie a vlastně i úsvitem politiky
podobající se základům jejího dnešního smyslu, totiž u polis antického Řecka. Podle
Aristotela byl občanem kdokoliv schopný zastávat úřad. Posléze z toho vyvodilo, že
občanství je možné pouze za podmínky dostatku veřejně se nabízejících úřadů. Nicméně toto
pojetí zůstává v jistém ohledu přijatelným též pro dobu moderní, jež se přece odvolává na
vzájemnou odpovědnost občanstva
Přelomem v pojímání společenského postavení a sociálních rolí občana se ale staly až
buržoázní revoluce, jmenovitě americká s francouzskou. Odmítly totiž vztahy poddanství a
pojem poddaného nahradily právě občanem. Podstatným rozdílem tu byl vymanění z
podřízenosti vůči vrchnosti, která dokonce nemusí být právně ustanovena. Mámeo tom
bezpochyby dostatek poznatků z dějin obou zmiňovaných zemí - o americkém otrokářství či
francouzském feudalismu Posun se udál tak, že za občana mohl být člověk považován
výlučně v rámci jistého ústavního zřízení.
Podmínky občanství si určuje každý stát sám - nejsou tudíž všeobecně dány, natož
závazně předepsány třeba mezinárodním právem. Činí tak výhradně ve své kompetenci
suveréna čili plně v dikci vlastních "interních" předpisů. Potom není ani nezbytně nutné, aby
každý, kdo sídlí ve sféře jurisdikce určitého státu byl jeho občanem, i když je příslušníkem
tohoto státu a není občanem státu jiného. (Scruton).
Vzniká tím vlastně stav jakéhosi bezobčanství, které asi má cosi společného s tzv.
kosmopolitismem. Ačkoliv to ve starověku bylo naprosto běžným, dnes jde o jev patrně velmi
řídký. Zbývá dodat pro úplnost a pravdivost, že mezinárodní právo nerozlišuje státní
příslušnost a občanství, pro ně to prostě splývá v jedno. Opírá se tudíž přitom o postulát,
občanství je dostatečně a cele určeno již samou státní příslušností.
Vedle diference pojmů občanství a státní příslušnost mámenyní možnost jejich
komparace či přímo konfrontace s dalšími, jako je pojem národnost, ale případně ještě rasa
nebo víra, čiže náboženství, náboženské vyznání. Víme že se veřejně nedeklaruje, neboť
podle občanských i lidských práv platí za důsledně soukromou věc, chráněnou jako integrita
osobnosti, její nedotknutelnost. Proto žádný formulář nesmí tyto údaje a položky předepisovat,
stejně jako je požadovat při jiných administrativních aktech. Přesto se s nimi často
frekventovaně operuje například při výzkumech veřejného mínění, sčítacích a registračních
akcích nebo v žurnalistice. Stačí připomenout opakovaný exodus romského etnika do Velké
Británie či Kanady.
Občanská společnost
Dovolíme si opomenout u tohoto tématu přímý skok do pojmotvorného výkladu a
zalistujeme místo vás v oborové literatuře, která o tom pojednává z poněkud živějších a
životodárnějších pozic i poloh. Vybrali jsme si k tomu docela útlou knížečku, spíše
brožurečku renomovaného, plodného, přitom čtivého autora -profesora sociologie na
Ostravské univerzitě Jana Kellera - Politika s ručením omezeným, řešící Proměny moci na
prahu 21. století, jak uvádí podtitulek. Vřele doporučujeme aspoň k prolistování, stejně jako
další jeho dílka či spisky.
V poslední kapitolce, nazvané podnětně Dilemata občanské společnosti, tu čteme:
Četné ideologie v minulosti předpokládaly postupný zánik státu.Stát však dnes slábne jinak,
než jak prorokovali marxisté, prosazovali anarchisté a snili krajní libertariáni. Ti všichni
-- 226 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
připouštěli, že stát se stane zbytečným, neboť moc bude předána přímo občanům. Globalizace
může učinit stát nepotřebným, aniž by občané získali větší prostor k rozhodování o svých
vlastních osudech
Mohlo by stačit k elementárnímu pochopení a jako impuls pro soustavnější zamyšlení
každopádně. Leč postupme dále a pokračujme započatou citací:
Zklamání z politiky, jež se stala neúmyslně karikaturou hesel 19. století, obrací pozornost k
polozapomenutému konceptu občanské společnosti. Občanská společnost by měla sloužit
zároveň jako protiváha státu, který zneklidňuje svou zjevnou bezmocností, i jako protiváha sil
globalizace, které zneklidňují svou tušenou všemocností. Má-li se však občanská společnost
stát nástrojem k řešení problémů, jež v rostoucí míře tíží občany, musí si nejprve vyřešit
některé své problémy vlastní.
Jan Keller je shrnul do 3 základních dilemat, které trefně nastoluje, analyzuje a
komentuje:
Dilema ziskovosti (Budou občané ochotni hájit obecné zájmy, když navíc nejsou
vždycky zřejmé, ale státem za ně jenom účelově vydávány?)
Dilema organizovanosti (Nebezpečí rigidity, jež anuluje ducha spontánnosti nebo
pravděpodobnější rozvolnění v realizační bezzubost)
Dilema sítí ( v jejichž věku žijeme. Slábnutí státní moci může vést ke klientelismu,
jako cesty ke spoluvytváření vlastních osudů)
Bráníme se pokračování v zástupném předčítání a tudíž i rozborům tézí v jejich obsahu.
Když jsme však nakousli, musíme "dojíst", proto aspoň "vyzobeme" pár podstatností jakožto
"rozinek".
Občanská společnost bývá automaticky považována za něco, co je samo o sobě hodnotné
a ušlechtilé, nezištné, žádoucí a pro vývoj společnosti zdravé. Můžeme být v tomto ohledu
skutečně zcela bezstarostní? Proč by měla být vlastně občanská společnost již ze své podstaty
kladným hrdinou?
( Ad 1 )
Po celosvětově velkém vzedmutí nejrůznějších iniciativ a hnutí v 70. letech nastal a 10 let
později stejně zjevný útlum a většina hnutí ekologických, protijaderných, komunitních,
pacifistických, feministických a mnohých dalších přestala buď existovat anebo se rozpadla na
řadu znesvářených frakcí a skupinek.
( Ad 2 )
Ironicky bychom řekli, že ze všech těch hnutí přežilo jenom " hnutí mysli " – a vyzvali vás k
nesmlouvavé kritice tuzemské politické scény, včetně jejích nazelenalých sektorů.
Občanskou společnost nelze redukovat pouze na tržní vztahy, neboť z nich není možno
odvodit solidaritu, bez níž je nemyslitelná. (Ad 1). Nelze ji však bezvýhradně podřídit ani
organizačnímu principu, neboť staví na hierarchii a funkční nerovnosti. (Ad 2) Chce působit
jako neziskový sektor, a to zároveň nezbyrokratizovaný,ale fungující účinně, trvale a
spolehlivě. Existuje model vztahů fungující právě takto a odzkoušeně už v předmoderních
společnostech klientelismus. (Ad 3)
-- 227 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Co k tomu dodávat krom vašeho vlastního "domyšlování"? Snad jenom ještě několik
moudrých jadérek prezentovaného autora + dílka. Pak už se zahloubat rovnou do rozjímání
pro pochopení celku i částí.
Moc má ten, kdo dokáže dávkovat druhým nejistotu, a bezmocný je ten, kdo musí v této
nejistotě žít. Světový ekonomický systém dnes dokáže dávkovat nejistotu všem včetně
suverénních států. Pokud se politici smíří s nejistotou, v níž jsou nuceni žít řadoví občané, a
pokud ji budou považovat za nejvyšší formu modernizace, musejí se také smířit s tím, že
občané se budou snažit za jakoukoliv cenu nejistotě ubránit. Touto cenou pak může být i
renesance klientelismu, této bytostně předmoderní a nemoderní strategieredukce nejistoty.
Zdravá občanská společnost zatím vždy vyrůstala v rámci silného státu, ať již jako jeho
soupeř anebo partner. Zůstává otázka, zda se může zdravá občanská společnost vyvinout v
podmínkách slábnoucího státu.
Uzavřeme tento výtah slovy Baltazara Graciana, španělského teologa 17. století a zřejmě
Kellerova oblíbeného spisovatele, autora Kritikonu a Dvořana: Je lepší bláznit s druhými, než
zůstat moudrým zcela sám. Jaký postoj nejenom k posledním slovům, ale koncepci Kellerově
a konec konců ideálu a realitě občanské společnosti zaujmete nyní VY ?
Občanská práva
Představují jednu ze skupin práv lidských, a to velice významnou, která bývá nazývána
možná častěji občanské svobody. Ve volném a nekomentovaném přehledu mezi ně
zahrnujeme:
- svoboda a rovnost všech lidí v jejich právech
- právo na život
- nedotknutelnost osoby a obydlí
- nikdo nesmí být nucen k pracím a službám
- ochrana lidské důstojnosti, cti, pověsti a jména
- právo na majetek
- listovní tajemství
- svoboda pohybu
- svoboda myšlení
K nim se takřka na dosah blíží svobody politické:
- svoboda projevu
- právo petiční
- shromažďovací právo
- sdružovací právo (spolčovací)
- právo účastnit se řízení státu
- ochrana menšin
Snad bychom v načaté souvislosti mohli připojit ještě právo na soudní a jinou ochranu:
- každý má právo domáhat se práva zákonným způsobem
- každý má právo odepřít výpověď, jestli by způsobil újmu sobě či blízkým
- nikdo nesmí být odňat svému zákonnému soudci
- jen soud rozhoduje o vině či nevině
- právo obhajoby
-- 228 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Občanské povinnosti
Dlužno předeslat, že v jejich vymezování neexistuje ani zdaleka taková shoda, jako u
výčtu občanských práv, a to jak teoreticky, tak ještě méně v praxi. Setrvejme nejdříve u
koncepcí, které je možno utřídit následujícím způsobempřejatým v zásadě ze Slovníku
politického myšlení.
- Teorie společenské smlouvy (Locke, Rousseau, Bodin)
- Teorie souhlasu (méně než smlouva)
- Teorie nonkonsensu (Hegel, Burke)
- Teorie legitimity ( božské právo králů)
- Teorie negativní (Aristoteles)
Složitost klasifikace povinností spočívá konečně i v tom, že mohou být vždy
orientoványjinak resp. obousměrně. Všichni jsou totiž občany a sobě rovnými, ať řadoví
příslušníci nebo panovníci. A tak by se dalo vedle povinností prostého či chcete-li běžného
vůči státu nebo poddaného vůči Jeho Veličenstvu,mluvit o vztahu "vrchnosti" vůči jednomu
každému členu dané pospolitosti.
V praxi se tak rýsuje optimálním řešením respektování toho, co je taxativně stanoveno.
Počínaje Ústavou a zákony. Rozhodně nepřipadá do úvahy varianta podmíněná souhlasem s
dekretovanými povinnostmi. Jistá závaznost přece tu být musí a je-li kryta legalizovaným
výnosem není důvod se domu bránit. Je to naprosto demokratické, byť podle Rousseaua
paradoxně.
Občanská neposlušnost
Okřídlené sousloví jež zčasu načas vyplave z jinak poklidné masy označuje skutečnost,
která je pochopitelně na hraně legality i legitimity, neboť hlásá programově nezákonnost či
protizákonnost.
Objasnění
Každopádně se jedná o porušování zákonů, a to zcela záměrně a otevřeně. Jde vždy o
činy burcující veřejnost k nepodřízení se přijatým a platným právním normám. Odůvodňování
však může být přitom různé, oprávněné i neoprávněné, někdy strohé jindy obšírné, jednou
pádnější podruhé méně, nárazové i trvalejší. Tu napadá naprostou neopodstatněnost právních
či prováděcích předpisů, tam zase jejich neospravedlnitelnost morální, nebo dokonce škodlivý
dopad na lidi a přímé křivdy na občanech.
Důsledky
Zainteresovaným osobám a zúčastněným zjevně musí být předem jasno, do čeho jdou a
co jim hrozí. Jsou smířeni s následnými sankcemi a nacházejí v tom dokonce smysl i účel.
Nemohou předpokládat, že jim věci jen tak projdou anebo dokonce budou oficiálně
tolerovány natož "puncovány. Tratily by tím na významu a síle účinnosti. Jde přece o
přesvědčování veřejnosti a skrze ni tlak na orgány státu ve prospěch změny stavu (status quo).
Zdar zvolené strategie tudíž závisí značnou měrou na manévrování v mezích zákonnosti,
dovednosti argumentovat slovníkem práva, opoře o masovost ohlasu, síle odezvy úřadů,
možnostech oddalovat soudní jednání ev. je vyloučit úplně....
Počátky
Samotný výraz občanské neposlušnosti se připisuje člověku, který ho prvně zveřejnil. Byl
to Henry David Thoreau a uvedl ho přímo v názvu své eseje z půle 19. století, kde brojí proti
-- 229 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
placení daní vládě, jež schvaluje otroctví (On Duty of Civil Disobedience).Mnohem
známějším prosazovatelem, a to nejenom verbálně, byl světově právě tím proslulý zakladatel
Indie jako svobodného státu - Mahátma Gándhí. Začal s ní roku 1913 a sedm let poté ji jeho
strana Indický národní kongres přijal jako neozbrojenou formu boje proti britské koloniální
nadvládě a rozhodující nástroj totální destrukce tamější odnože administrativního aparátu této
imperiální mocnosti. Zdařilo se, jak dějiny potvrdily a každý z nás už ví.
Obecné blaho
Co to je? Co to znamená? Co se pod tím rozumí? Co tím vůbec míníme?Zdá se, že
přinejmenším dvě věci: buď prospěch společnosti jako celku anebo prospěch každého
jednotlivého člena. Neboť v obou případech se blaho stává obecným neboli dotýkající se
všech, dopadající na všechny a všem něco přinášející.Dá se ovšem odlišovat "obecné blaho
společenské" od "blaha všech", jako rozlišuje J.J.Rousseau "obecnou vůli" od "vůle všech".
T. H. Green svým dílem z roku 1924 nazvaném Lectures on Political Obligation
charakterizuje stát právě jakožto "instituci, která má prosazovat obecné blaho". V jeho
náhledu tedy jde o blaho pro každého čili prospěch individualizovaný.Tvrdí, že stát by tomu
měl napomáhat vytvářením podmínek, za nichž se bude dařit etickým hodnotám a v nichž
pak bude možno i eticky jednat. Připomíná to Kantovo stanovisko, že podmínky pro růst
cnosti v kterémkoliv jednotlivci jsou také podmínkami pro růst cnosti všech.
Obecné blaho je tudíž takové, jež slouží univerzální lidské přirozenosti. Přeloženo z
češtiny do češtiny či chcete-li, tak ještě lépe - do lidštiny - by to znělo jako vytváření
veřejného dobra = společenský prospěch pro všechny !
Autor se aktuálně věnuje rozpracování teorie míru – paxologie - a to ve snaze o její konstituování ve vědní
obor i vysokoškolský studijní předmět, jež mají být protiváhou dokonale rozpracovaných respektive
realizovaných nauk o válce.
Literatúra
Orientovaný výběr autorova e-Learningového programu kurzu Politologie zpracovaného pro
Soukromou vysokou školu ekonomických studií v Praze 8 – Libni, Lindnerova 1, kde byl
rovněž výlučně a opakovaně realizován ve výuce daného předmětu.
Doc. PhDr. Felix Černoch, CSc.
Akademie managementu a komunikace Praha
Lindnerova 1
Praha 8
[email protected]
-- 230 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XVIII
BEZPEČNOST HODNOTÍME NA
ZÁKLADĚ NEÚPLNÝCH ÚDAJŮ
Security Evaluated on the Basis of Incomplete Data
ALENA MAREŠOVÁ
Abstrakt
Je otázkou, zda lze hodnotit bezpečnost země především na základě zpracování statistických dat policie o té
kriminalitě, kterou sama eviduje. Zda mají statistiky policie dostatečnou vypovídací hodnotu o vývojových
trendech v kriminálních jevech a zda jsou schopny zadokumentovat jejich skutečný stav a příčiny jejich změn,
vysvětlit jejich vývoj a připravit příslušné resorty na očekávané vývojové změny? Na tuto otázku je nezbytné si
odpovědět proto, že podle mnohých indicií: výsledků viktimologických výzkumů, terénních šetření, zkušeností
z domova i z ciziny je zjevné, že tzv. latentní kriminalita - kriminalita neohlášená, orgánům činným v trestním
řízení neznámá, do statistik nezahrnutá, tvoří nezanedbatelnou část kriminality skutečně existující. U některých
trestných činů – např. krádeží, ale i trestných činů spáchaných v tzv. kyberprostoru - kriminalitu evidovanou
dokonce několikanásobně převyšuje.
Klíčová slova
evidovaná kriminalita, latentní kriminalita, umělá latence, šedá kriminalita, neznámí pachatelé
Abstract
The question arises whether it is possible to evaluate country´s security primarily on the basis of police own
registered crime statistical data. Whether police statistics have sufficient informative value on criminal
phenomena developmental trends and whether they are able to document the real state and causes of these trends
changes and whether they are able to explain trends development and prepare respective departments on
anticipated developmental changes. This question has to be answered because according to a number of
indications as victimilogical surveys, field investigations, home and international experiences, it is evident that
so called latent criminality – unreported and unknown crime to investigative bodies and unregistered in statistics
- creates a fair part of really existing criminality. Some criminal acts as thefts but also commited crimes in so
called cyberspace – exceeds registered crimes multiple times.
Keywords
Registered crime, latent crime, artificial latency, shadow crime, unknown offenders
-- 231 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
ÚVOD
J
iž léta při pročítání základního informačního zdroje o bezpečnosti v České republice,
který představuje Zpráva o situaci v oblasti vnitřní bezpečnosti a veřejného pořádku
na území České republiky v roce… předkládaná MV ČR státotvorným orgánům, se
mi opakovaně vybavuje již téměř stoletý názor V. Solnaře: „Pro přesné studium zločinnosti
platí požadavek, že nestačí zločinnost měřiti, je třeba ji vážiti. To bývá na základě pouhé
kriminální statistiky možné jen zřídka a měrou omezenou.“ (SOLNAŘ, 1931). Tento názor je
však v současnosti při hodnocení bezpečnostní situace v zemi aplikován zcela výjimečně. V
oficiálních dokumentech o hodnocení bezpečnosti jsou stále jako základní argument užívány
především statistické údaje zpracovávané policií a trestní justicí o jimi evidovaných trestných
činech. Zdá se, že nikomu nechybí mezi těmi všemi, jako argument užitými čísly, další
důležité informace o kriminalitě, o změnách jejího obsahu a struktury, o obecných
zákonitostech ovlivňujících její úroveň i vývoj, o charakteristikách jejích pachatelů, o sociálně
patologických jevech, které kriminalitu sytí. O čem všem vlastně statistická data
zpracovávaná v resortech MV ČR a MS ČR poskytovaly a poskytují informace? Mění se
jejich vypovídací hodnota v čase, nebo jsou v rozdílných časech srovnatelná? Jakou mají
skutečnou vypovídací hodnotu o jevu, k jehož interpretaci jsou využívány především? Mají
tato čísla hodnotu při srovnání úrovně kriminality v ČR a v okolních státech? Proč nejsou
užívány ve větší míře informace získané viktimologickými výzkumy, diskutována zjištění ze
selfreportových výzkumů, z informací získaných při hodnocení strachu obyvatel z kriminality
apod.? Je to mnoho otázek, na které zpravidla jmenované resorty nedávají odpověď a ani si
takové otázky nekladou.
1 Rozložení kriminality
Naposledy se problematikou statistik o kriminalitě, jejich významem i problémy, na které
nelze zapomenout při jejich interpretaci, šířeji zabývali právníci věnující se teorii trestního
práva, a to v dobách I. republiky. Po válce byly údaje kriminální statistiky, s výjimkou
několika let kolem roku 1968, širší odborné veřejnosti nedostupné, a proto i nediskutované ale,
bohužel, i dnes se tomuto tématu, kromě několika článků, nikdo hlouběji nevěnuje. A přitom
kritický pohled na vypovídací hodnotu statistických údajů zcela zjevně chybí, a to nejen ve
vztahu ke kriminálním statistikám.
Níže uvedené schéma znázorňuje rozložení kriminality na kriminalitu evidovanou Policií
ČR (spáchanou v určitém čase na určitém území) a kriminalitu neevidovanou, skrytou – tzv.
latentní.
-- 232 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Obr. 1 Rozdělení kriminality na policií evidovanou a latentní
Zločin
Spáchané
(trestné činy a
zločiny
přečiny)
zjištěné
nezjištěné
Latentní
kriminalita
ohlášené policií
(evidované)
kriminalita).
Neohlášené – tzv.
umělá latence
Policejní
statistika
objasněné
neobjasněné
Známí (trestně stíhaní
a vyšetřovaní)
pachatelé
Neznámí
(neusvědčení)
pachatelé
V levé části obrázku se nachází část kriminality orgánům činným v trestním řízení
známá – tj. policií evidovaná a její podskupina, která je označována jako kriminalita
-- 233 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
objasněná - ta v posledních desetiletích představuje kolem 40 % z evidované. Jen z této části –
tj. kriminality objasněné - se rekrutují tzv. známí pachatelé, tj. osoby následně trestně stíhané,
obviněné, obžalované, souzené a odsouzené. Pouze z údajů vztahujících se k objasněné
kriminalitě a ke známým pachatelům se provádějí případné analýzy skladby pachatelů
podle věku, pohlaví, kriminální kariery apod. Jen jejich data (tj. menší části skutečných
pachatelů evidované trestné činnosti) jsou dostupná prováděným šetřením a výzkumům.
To znamená, že závěry z takových šetření lze vztahovat a zobecňovat jen ve vztahu
k této části (znovu připomínám, že k menší části) pachatelů.
V pravé části obrázku je pak uvedena:
1) kriminalita, která není nikde evidována, avšak její existence je nezpochybnitelná11. Je
to tzv. latentní kriminalita, kterou lze opět rozdělit do dvou skupin, a to na nezjištěnou
kriminalitu a dále na neohlášenou (tzv. umělou latenci), tj. trestnou činnost, zjištěnou
mimo orgány činné v trestním řízení (v rodině, firmě, bance apod.), a těmto
neohlášenou12;
2) kriminalita, která je evidována ve statistikách orgánů činných v trestním řízení, ale u
které pachatel není znám a nebyl zjištěn, kde ale existuje policejním orgánům známá
oběť nebo jiný objekt kriminálního útoku. Patří sem též případy, kdy někdo podal
trestní oznámení na tzv. neznámého pachatele. V tomto případě se jedná o druhou,
větší část evidované kriminality, ale o kriminalitu neobjasněnou, někdy též
označovanou jako šedá kriminalita. Ta v posledních letech představuje větší část
z evidované kriminality (zbývajících cca 60 % k 40 % objasněné kriminality).
Samostatnou, v určitém ohledu souhrnnou skupinu bez možnosti i přibližné kvantifikace,
pak tvoří neznámí pachatelé. Tato skupina zahrnuje osoby, které spáchaly trestný čin nebo
přečin a jejichž trestná činnost nebyla zákonným způsobem potrestána. Jsou to: a) osoby,
jejichž čin nebyl zjištěn (tj. na které bývá nahlíženo jako na osoby bezúhonné), b) osoby,
jejichž čin byl zjištěn někým mimo orgány činné v trestním řízení a těmto nebyl z různých
důvodů ohlášen. Takové osoby však mohly být potrestány v rámci zjištěného prostředí, avšak
mimo zákon – vyloučením z rodiny, výpovědí z práce, někdy i fyzickým napadením
poškozeného apod., c) osoby, které byly vyšetřovány, příp. i obžalovány a souzeny
za spáchání trestného činu, ale byly pro nedostatek důkazů, příp. z jiných příčin, osvobozeny
(mezi nimi mohou být jak skuteční pachatelé, tak i falešně obvinění, kteří však do latentní
kriminality nemohou být zahrnováni).
Policie ČR ve všech svých materiálech o kriminalitě operuje jen s evidovanou trestnou
činností a s objasněnou trestnou činností, byť o existenci latentní kriminality nepochybuje. Za
evidovaný trestný čin (zločin, přečin) považuje pak takový, který byl zaznamenán policisty
v rámci ESSK (Evidenčně statistický systém kriminality), do formuláře o trestném činu. Za
objasněný trestný čin považuje trestný čin (zločin, přečin), kdy bylo zahájeno trestní stíhání či
bylo sděleno podezření z trestného činu konkrétní osobě, tj. byl vyhotoven formulář o známém
pachateli. Míra objasněnosti (zpravidla uváděná v procentech) ukazuje, kolik z evidovaných
trestných činů bylo označeno jako objasněné trestné činy. Zastoupení objasněných trestných
činů na celkové Policií ČR evidované kriminalitě v České republice v posledních 12 letech se
pohybuje mezi 38-40 %, tj. bývá každoročně objasněna menší část z evidovaných trestných
11
Policie se o ní dozvídá z výpovědí těch pachatelů, kteří přiznávají spáchané činy, z nichž nebyli obviněni,
z výpovědí poškozených apod. – tj. náhodně.
12
Na její rozsah lze alespoň odhadem usuzovat z viktimologických šetření – tj. z výzkumů obětí, které trestný
čin, z různých důvodů, orgánům činným v trestním řízení neoznámily.
-- 234 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
činů. (Dodatečná objasněnost kriminality z předchozího období činí maximálně do 10%
ročně).
2 BEZPEČNOST V ČESKÉ REPUBLICE
V novém století je bezpečnost v České republice hodnocena jako vcelku uspokojivá a ve
srovnání s některými vzdálenějšími východními či jižními evropskými zeměmi, jako velmi
dobrá. Také podle šetření zaměřených na zjišťování strachu z kriminality v celostátním
měřítku, se obavy občanů z kriminality za zhruba poslední dekádu snížily.13 (MAREŠOVÁ &
kol., 2014). S tím jsou trochu v rozporu následující zjištění:
1) Výsledky viktimologických výzkumů.
Institut pro kriminologii a sociální prevenci v Praze realizoval v posledních letech dvě
výzkumné viktimologické sondy mezi obyvatelstvem České republiky, a to v roce
2010 a 2013 za využití obdobné metodiky. Byly zjišťovány oběti osmi deliktů, a to
krádeží auta, krádeží věcí z auta (pochopitelně jen u respondentů, kteří auta vlastnili),
vloupání do obydlí, vloupání do chat/chalup, loupeží, krádeží osobních věcí, fyzického
napadení a vyhrožování fyzickým násilím. Bylo zjišťováno i kolik deliktů, kterých se
staly dotazované osoby, podle vlastních výpovědí, oběťmi, nebylo ohlášeno policii.14
Bylo zjištěno, že téměř 24 % respondentů (z 3000 osob reprezentativního šetření) bylo
během sledovaného ročního období (2013) zasaženo jedním deliktem z osmi
sledovaných, cca 9 % dvěma delikty, 3 % třemi – tj. zhruba 36 % osob
z reprezentativního vzorku se stalo oběťmi vybraných deliktů, a je předpoklad, kdyby
bylo sledováno více deliktů zasažení kriminalitou by bylo větší. Nejčastěji byli
respondenti oběťmi krádeží osobních věcí (14,5 %) a vloupání do obydlí (8,5 %). Z
3,1 % se respondenti stali oběťmi loupežného přepadení (včetně pokusu o ně), z 3,6 %
oběťmi vyhrožování fyzickým násilím od cizí osoby. Mezi majiteli-uživateli auta se
stala obětí krádeže tohoto dopravního prostředku 3 % majitelů-uživatelů a 13,4 %
majitelů-uživatelů auta se stala oběťmi krádeží věcí z auta. Z majitelů-uživatelů
chat/chalup se jich téměř čtvrtina stala oběťmi vloupání do tohoto objektu (23,1 %).
Některé oběti byly viktimizovány opakovaně. Neohlášeny policii pak byly zpravidla
krádeže věcí z aut (u pětiny obětí), vloupání (čtvrtinou obětí), 60 % loupežných
přepadení, 60 % krádeží osobních věcí, 80 % fyzického napadení, 80 % vyhrožování
fyzickým napadením.
Prostřednictvím nejrůznějších viktimologických výzkumů, nejen těch výše zmíněných,
jsou mapovány jak latentní trestné činy, tak i výskyt některých deliktů, o jejichž
existenci a o jejichž četnosti by se značná část společnosti vůbec nemusela dozvědět,
kdyby o svých zkušenostech s nimi nevypověděly jejich oběti. Týká se to především
sociálně patologických jevů, které bývají kriminalizovány až když přesáhnou určitou
hranici společenské tolerance. Sociálně patologické jevy nejsou nijak oficiálně
sledovány, a proto o četnosti jejich výskytu a závažnosti vypovídá jen rozsah výpovědí
13
Marešová, A. a kol. Analýza trendů kriminality v roce 2013, kapitola 3, str. 58.
Referát M. Martinkové „Viktimologický výzkum v ČR v roce 2013 – z výpovědí obětí zjištěný výskyt
kriminality latentní a evidované“ na semináři IKSP Alternativní způsoby sběru dat o kriminalitě, konaném 6. 11.
2014 v Praze
14
-- 235 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
poškozených - obětí. Ty však nejsou zpravidla, jak již bylo uvedeno, analyzovány v
oficiálních materiálech, ani správními orgány zjišťovány a poznatky z nich řešeny.
2) Mezi obyvateli České republiky zjištěný značný podíl osob vyšetřovaných nebo
stíhaných policií.
Fakt, doložitelný statistickou analýzou z dat PP ČR z roku 2007, že v České republice
v desetiletí předcházejícímu roku 2007 (kdy byly četné údaje v policejní statistice
anonymizovány a nelze proto obdobnou analýzu od té doby provést), bylo Policií ČR
poprvé vyšetřováno a stíháno více než 700 tis. osob podezřelých ze spáchání trestného
činu, což představovalo téměř 10 % ze všech dospělých občanů republiky (tj. cca z 8,5
mil. osob, protože cca 1,5 mil. jsou osoby nezletilé). Tento fakt se bály zveřejnit i
české veřejné sdělovací prostředky 15 . V analýze byly jako osoby prvně stíhané
označeny osoby, které dle evidence policie nebyly ztotožněny s již evidovanými
známými pachateli v ukazateli jméno, rodné číslo, místo trvalého bydliště, příp. místo
narození.
Pro společnost a především pak pro orgány činné v trestním řízení a pro trestní politiku, je
pak velmi důležité zjištění, jaký je poměr mezi latentní a evidovanou kriminalitou, protože jen
od komplexních informací se pak mohou odvíjet opravdu účinné akce a doporučení jak
v oblasti prevence kriminality, tak intervence proti ní – tj. zvyšování bezpečnosti v zemi.
Přitom jednou z mála zatím existujících možností jak zmapovat rozsah latentní kriminality
jsou již zmíněné viktimologické výzkumy.
Latentní kriminalita je v ČR, dle kvalifikovaných odhadů a viktimologických
výzkumů, u všech druhů kriminality, až na výjimky jako jsou vraždy, minimálně
stejného rozsahu jako kriminalita orgány činnými v trestním řízení evidovaná. U
některých druhů – např. krádeží bývá latence odhadována jako na minimálně
trojnásobek evidované.16
V následujících tabulkách jsou, pro ilustraci obsahu a rozsahu latentní kriminality,
uvedeny latentní trestné činy (včetně tzv. umělé latence) tak, jak byly námi identifikovány při
řešení grantového úkolu pro MV (MAREŠOVÁ & MARTINKOVÁ, Informační podpora pro
návrh informačních systémů za účelem předcházení trestné činnosti a odhalování latentní
kriminality, 2007). Již jejich pouhý výčet je alarmující.
15
Přitom to lze doložit i jednoduchým počtářským úkonem. Za 10 let před rokem 2007 prošlo policejními
statistikami cca 1,200 tis. známých pachatelů, z toho cca 40 % byli recidivisté, tj. ostatní prošli evidencí policie
poprvé, tj. byli vyšetřováni, případně následně stíháni jako tzv. prvopachatelé – což orientačně činí cca 600 tis.
osob.
16
Odhady vysoké latence u krádeží u nás podporují některé nálezy z viktimologických šetření: ve výše
uvedeném výzkumu IKSP z roku 2010 policii krádež osobních věcí nenahlásilo za jednoroční období 59,8 %
obětí, za období zhruba pěti let (2002-2006) to bylo 53,8 % obětí - viz blíže (MARTINKOVÁ, 2007).
-- 236 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Tab. 1
Latentní trestné činy, u nichž se odhad četnosti jejich výskytu pohybuje v řádech několika set až
desetitisíců skutků ročně.:
drobné krádeže v obchodech, v domácnostech, pouliční krádeže, krádeže věcí z aut
porušování autorského práva
podvody menšího rozsahu (mezi známými, sousedy, na pracovišti…)
polní a lesní pych, krádeže v zahradách, sadech, krádeže domácích zvířat
přijímání úplatku, poškozování spotřebitele
podplácení, neoprávněné podnikání
podněcování, nadržování, neoznámení trestného činu, podílnictví
zanedbání povinné výživy,
podvody při zaměstnávání osob („na černo“, novodobé otrokářství)
podvody daňové
drogové delikty
Tab. 2
Latentní trestné činy, u nichž se odhad četnosti jejich výskytu pohybuje v řádech několika set až tisíců
skutků ročně a těžko kvantifikovatelné skutky:
krádeže kol
krádeže aut
kuplířství, obchodování s lidmi
násilí ve školách, na pracovišti, v sociálních zařízeních, věznicích apod.
vyhrožování a vydírání, omezování osobní svobody
krádeže předmětů z veřejných prostor, ale i kostelů
krádeže stavebního materiálu a materiálu ze stavenišť
vandalismus
porušování předpisů o běhu zboží ve styku s cizinou
ohrožování zdraví závadnými potravinami a jinými předměty
zkreslování údajů o stavu hospodaření a jmění aj.
domácí násilí (tr. č. spojené s tímto jevem – týrání osoby žijící se společném obydlí, ublížení na
zdraví, omezování osob. svobody atd.)
kyberkriminalita (šíření pornografie, pedofilie, vydírání, šikana aj.)
neoprávněné nakládání s osobními údaji,
zneužití pravomoci úřední osoby aj.
Tab. 3
Latentní trestné činy, u nichž odhad četnosti jejich výskytu není příliš vysoký, ale jedná se o závažné
trestné činy:
pohlavní zneužívání a znásilnění
loupeže
zpronevěry a podvody s větší způsobenou škodou
pojistné, úvěrové a dotační podvody, lichva
porušení povinnosti při správě cizího majetku, zneužívání vlastnictví
porušení předpisů o pravidlech hospodářské soutěže
pletichy při zadání veřejné zakázky a při veřejné soutěži aj.
vraždy maskované jako dopravní nehoda, sebevražda, náhlé úmrtí, úraz apod.
-- 237 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
ZÁVĚR
Takže na otázku, zda lze hodnotit bezpečnost země jen na základě obecně dostupných
statistických dat resortů vnitra a justice zní odpověď, že nikoliv. Ministerstvo vnitra sice
hodnotí bezpečnost z širšího pohledu, než jsou vlastní statistiky 17 , ale přece jen analýzu
omezuje na údaje policie18. Avšak, dle názoru autorky tohoto příspěvku, z výše uvedených
argumentů vyplývá, že statistiky policie nemají dostatečnou vypovídací hodnotu o
vývojových trendech v kriminálních jevech a nejsou schopny zadokumentovat jejich skutečný
stav a příčiny jejich změn, vysvětlit jejich vývoj.
Také skutečnost, že trestní legislativa je stále v pohybu, že v pohybu jsou i postoje
příslušných resortů k jednotlivým kriminálním a jiným sociálně patologickým jevům, se
odráží tu v kriminalizaci, tu v dekriminalizaci stejných jevů. Na tento nekoordinovaný pohyb
pak následně doplácí důvěryhodnost resortních statistik. Stále se mění názory na způsoby
řešení dopravní a drogové problematiky, na sociálně patologické chování mládeže, na
porušování předpisů v ekonomické oblasti (daňových, úvěrových, obchodních, na ochranu
značek, na porušování autorských práv aj.), na trestní odpovědnost právnických osob atd.
Několikrát byla zvýšena hranice škody způsobené trestnou činností odlišující určité trestné
činy od korespondujících přestupků, diskutuje se o snížení věkové hranice trestní
odpovědnosti atd. Současně se téměř každoročně výrazně mění nejen obsah, ale i metodika
sběru a zpracování statistických dat. (A to jsem vynechala vliv slaďování předpisů a opatření
souvisejících s postupnou globalizací a sjednocováním norem v rámci EU apod. Např. v roce
2007 byl jak tr. zák., tak i tr. řád, novelizovány v souvislosti se vstupem ČR do
Schengenského prostoru.) Zvláštní komentář si již dnes zaslouží narůst tzv. ohrožovacích
deliktů19, zatím značně kriminalizovaných. Dále též dekriminalizace mnoha jiných deliktů,
radikalizace postupů proti latentní kriminalitě i „jen“ sociálně patologickým jevům a současně
probíhající bagatelizace některých dříve závažných trestných činů atd.
Samostatnou kapitolou jsou právě probíhající společenské změny a jejich jen těžko
odhadovatelný dopad na kriminalitu. Jen tak mimochodem, lze např. již dnes odhadnout, jaký
v blízké budoucnosti bude mít dopad současný babyboom na kriminalitu žen, případně
nezletilých? Jak pozmění stav kriminality internetové obchodování včetně jeho
mezinárodního rozměru? jak se projeví bouřlivý vývoj sociálních sítí, a již nyní
dokladovatelný průnik kriminality do kyberprostoru? Jaký dopad bude mít teritoriální
rozšiřování terorismu, ale i válečných konfliktů atd.?
Dříve trendy kriminality, alespoň pro nejbližší období, byly vyjadřovány obvykle
jednoduchých lineárním prodlužováním vývojové křivky kriminality za delší časový úsek
(např. decenium), případně byly aplikovány různé složité matematické výpočty a modelování
odhadující další vývoj jevu. Dnes, s ohledem na výrazné kvalitativní změny v obsahu
evidované trestné činnosti, to nepadá v úvahu. Mechanické srovnání s minulým obdobím,
provedené pouze porovnáním úrovně kriminality vyjádřené počtem evidovaných trestných
činů nebo porovnáním různých indexů, vyjadřujících poměr těchto počtů k počtu obyvatel
atd., poskytuje zavádějící představu o sledovaném jevu. Tj. z křivky vývoje kriminality, tak
jak je zpracovávána pro potřebu různých analýz (včetně hodnocení stavu bezpečnosti v ČR),
17
Nutno upozornit na to, že Zpráva o situace v oblasti vnitřní bezpečnosti a veřejného pořádku na území České
republiky vydávaná MV ČR je “informativním dokumentem předkládaným MV s využitím podkladů ústředních
orgánů státní správy a dalších kompetentních subjektů.“ (Zpráva o situaci v oblasti vnitřní bezpečnosti a
veřejného pořádku na území České republiky v roce 2013, 2014), str.1.
18
Je to ovlivněno i tím, že analýzy ostatních orgánů činných v trestním řízení jsou k dispozici zpravidla
s půlročním zpožděním od vydání Zprávy.
19
Např. několik let kriminalizované řízení motorového vozidla bez řidičského oprávnění.
-- 238 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
nelze vyvodit závěr, zda kriminalita na našem území klesá či stoupá, ale jen zda dochází na
sledovaném území ke zvyšování či poklesu evidovaných činů, trestných podle platného
trestního zákona. Seriózní popis stavu kriminality může být proveden nejen s odkazem na
obsah platného trestního zákona, ale i trestního řádu a odkazem na resortní předpisy určující
způsoby evidence trestných činů a další statistické ukazatele spojené s kriminalitou, a to jen
za období jejich platnosti. Totéž platí i ve vztahu k počtu známých (stíhaných, obžalovaných,
odsouzených, ale i vězněných) pachatelů.
Obecně lze o statistice říci (podobně jako se říká o demokracii), že je to nejlepší
z možných způsobů posuzování kvantitativních jevů, ale musí s ní být zacházeno s vědomím
jejích možností a nedostatků a její užití musí směřovat ke společenskému prospěchu.
(Marešová , 2011).
Literatúra
[1] Z práva o situaci v oblasti vnitřní bezpečnosti a veřejného pořádku na území České
republiky v roce 2013. Praha: MV ČR.
[2] MAREŠOVÁ, A. 2011. Rezortní statistiky - základní zdroj informací o kriminalitě v
České republice. Praha: IKSP.
[3] MAREŠOVÁ, A., & kol., a. 2014. Analýza trendů kriminality v roce 2013. Praha: IKSP.
[4] MAREŠOVÁ, A., MARTINKOVÁ, M. 2007. Informační podpora pro návrh
informačních systémů za účelem předcházení trestné činnosti a odhalování latentní
kriminality. VE20072007001. Praha: MV ČR.
[5] MARTINKOVÁ, M. 2007. Zkušenosti obyvatel České republiky s některými delikty výsledky viktimologického výzkumu. Praha: IKSP.
[6] SOLNAŘ, V. 1931. Zločinnost v zemích českých v létech 1914 - 1922. Praha: nákladem
knihovny sborníku věd právních a státních.
PhDr. Alena Marešová, Ph.D.
Institut pro kriminologii a sociální prevenci
Nám. 14. října 12
Praha 5
e-mail:[email protected]
-- 239 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 240 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XIX
PSYCHOLOGICKÁ POMOC OBĚTEM
LOUPEŽNÉHO PŘEPADENÍ
Psychological Assistance to Robbery Victims
STANISLAV NEČAS
Abstrakt
Stať se věnuje otázkám psychologické pomoci obětem trestných činů, zejména vztahujícím se k obětem
loupežného přepadení. Tato pomoc je reglementována právní normou - zákonem o obětech trestných činů. Jsou
popsány postupy psychologické přípravy směřující k racionálnímu zvládnutí krizových situací.
Klíčová slova
Oběť trestného činu, psychologická příprava na krizovou situaci, mentální vyladění
Abstract
The article focuses on issues pertaining to psychological assistance provided to crime victims, especially those of
the crime of robbery. This aid is legally regulated by Crime Victims‘ Act. The article describes procedures of
psychological training aimed at a rational way of coping with crisis situations.
Key words
Crime victim, psychological training for a crisis situation, mental tuning
ÚVOD
P
roblematika poškozeného a oběti trestného činu přesahuje významně právní rámec,
tedy není problematikou pouze právní. O adekvátní přístup k oběti, k
poškozenému, se musí postarat nejen právní věda a praxe. Právo vytvořilo pro
zacházení s obětí trestného činu určitý rámec, který je v právním státě nutný. Nicméně jsou tu
i aspekty psychologické, sociální, zdravotní, filozofické a dlouhá řada dalších, kterými je
třeba se zabývat. Ani kriminologie jako celek není pouze záležitostí zákonů a zákonnosti.
-- 241 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
V naší stati se věnujeme zejména psychologickým aspektů poskytování pomoci obětem
s akcentem na loupežné přepadení. Jaké jsou prožitky člověka, který je traumatizovaný
trestným činem? Z toho psychologická pomoc musí vycházet.
Často bývá v prožitkové úrovni pocit vlastní viny oběti, že se staly obětí. Okolí ji v tom
někdy i posiluje, podobně pachatel se může snažit vyvolat v oběti pocit, že si za to může
sama. Tím může být za určitých okolností znemožněno nebo oddáleno prozrazení trestného
činu. Oběť ztrácí rovnováhu, je tedy narušena jeho homeostáza, emoce se stávají negativními,
mívá pocity bezmoci, dezorientace až po fyzickou bolest. Může se objevovat i absence
kontroly nad vlastním životem.
1 OBĚŤ
Oběť se často domnívá, že nějaká příčina přece musí existovat, začíná ji hledat převážně
zpočátku u sebe. Stát se obětí trestného činu není však hanbou nebo chybou postižené osoby.
Takový člověk rovněž může ztrácet sebedůvěru, byl zvyklý svůj život řídit, plánovat, ale
najednou dochází vlivem trestného činu k prožívání něčeho iracionálního, vyvolávajícího
nezřídka pocity nepochopení od okolí, samoty, opuštění. V tom ještě může přicházet
představa, že se čin může opakovat. To mívá až destruktivní charakter vlivu na oběť.
Uvedené psychologické aspekty jsou pouze orientační, jejich šíře je neskutečně rozsáhlá
a je závislá zejména na procesu jejich prožívání, které je individuální. Psychika oběti pracuje
pochopitelně dál – mohou se projevit některé reakce, které nepůsobí na psychiku „léčivě“, ba
naopak. Může dojít i k trvalým změnám v psychice. Nelze opomíjet zákonitosti, že duševní
reakce jdou ruku v ruce projevy somatickými. Hrozí tu vznik posttraumatické stresové
poruchy. Nejčastější projevy psychické a fyzické reakce obětí na trestnou činnost jsou: pocity
provinění (sebeviny), ztráta sebedůvěry, pocit neskutečnosti, jako ve snu, fóbie, pocity
nejistoty, zhoršení paměti a rozumových schopností až po zpomalení myšlení, snížení
koncentrace pozornosti, náladovost, zvýšená potřeba tolerance a ohledů, fyzická slabost,
srdeční obtíže, bolesti hlavy, žaludeční potíže a plačtivost.
Co s touto situací lze dělat?
Především snažit se žít plnohodnotným, harmonických životem, což znamená být blíže
zvládnutí traumatu. Pochopitelně, že reakce a determinace jednotlivců řešit tuto situaci je
přísně individuální. Nicméně jisté obecně platné rysy lze vysledovat a rozdělit možné vhodné
reakce na traumatizující situaci následovně:
a) První fáze – šok
Nastává ihned po útoku, projevuje se např. Zmateným jednáním, stuporem (jakýmsi
celkovým ztuhnutím), oběť ani nemůže uvěřit tomu, co se stalo, co má za sebou. To trvá od
několika hodin až po několik dnů. Trauma je hlubší, jestliže se jedná o fyzické násilí.
b) Druhá fáze – začínající adaptace, reakce
Postupně dochází k vyrovnávání se se situací, avšak emoční nálož stále působí, racionalita je
stále omezena. Postupně oběť dospívá k rozumovému náhledu na situaci. To se projevuje
v zásadě dvojím způsobem. První je, že oběť se k trestnému činu stále a neodvratitelně vrací,
mluví o něm, znovu prožívá negativní pocity. Druhý spočívá v tom, že má opačnou tendenci,
-- 242 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
nechce o tom mluvit, uzavírají se do sebe, skrývá pocity do sebe. Fáze může trvat i rok, ale
její průběh a prožívání je opět velmi individuální.
c) Třetí fáze – závěrečná adaptace, nová životní orientace
Dochází k psychické reorganizaci osobnosti oběti, člověk se znovu „sbírá“, postupně přichází
ke svému původnímu životu, životnímu stylu, normálnímu životu jako před událostí. Nicméně
prožité trauma zůstává. Dochází rovněž k tzv. sekundární traumatizaci způsobený
nekorektními, necitlivými vlivy a reakcemi okolí, jako jsou špatně vedený výslech, průběh
trestního řízení, konfrontace s pachatelem, nevhodné poznámky zdravotnického personálu aj.
Tyto fenomény mohou vést opět k navození posttraumatické psychické změny. Zvláště to
bývá u znásilnění a násilí páchaném na ženách. Rozdílná je doba, po kterou je oběť přepadení
vystavena páchání trestné činnosti a možné traumatizaci je velice rozdílná, např. u loupežných
přepadení se jedná zpravidla o několik málo minut na rozdíl od týrání či pohlavního
zneužívání, kdy jde o měsíce či roky.
Klademe si otázku, jak pomoci obětem trestné činnosti?
Na ni neexistuje univerzální odpověď, ale je třeba, abychom nebyli lhostejní k utrpení jiných
lidí, když si neumí poradit a pomoci sami.
Uveďme několik obecných doporučení a zásad (Vyhlídalová, P., 1998):
a)
b)
c)
d)
oběť nelitujeme
obětem nic nevyčítáme
obětem nic nevymlouváme
snažme se obětem pomoci při vytvoření zázemí
Po právní stránce nacházíme v současnosti oporu pro psychologickou pomoc obětem
obecně, včetně obětí loupežného přepadení v zákoně č. 45/2013 Sb., o obětech trestných
činů a o změně některých zákonů (zákon o obětech trestných činů) ze dne 30. 1. 2013.
Účinnosti nabyl dne 1. 8. 2013. Předmět úpravy tohoto zákona směřuje k vymezení práv oběti
jako subjektu zvláštní péče ze strany státu, úpravu poskytování peněžité pomoci obětem ze
strany státu a stanovení právního základu pro spolupráci mezi státem a organizacemi, které
poskytují pomoc obětem.
Obětí se rozumí fyzická osoba, které bylo nebo mělo být trestným činem ublíženo na
zdraví, zejména způsobena majetková nebo nemajetková újma nebo na jejíž úkor se pachatel
trestným činem obohatil. Byla-li trestným činem způsobena smrt oběti, považuje se za oběť
též její příbuzný v pokolení přímém, sourozenec, osvojenec, osvojitel, manžel nebo
registrovaný partner nebo druh, je-li osobou blízkou.
Zvlášť zranitelnou obětí se za splnění uvedené definice rozumí:
-
-
dítě,
osoba, která je postižena fyzickým, mentálním nebo psychickým hendikepem nebo
smyslovým poškozením, které ve spojení s různými překážkami může bránit plnému a
účelnému uplatnění této osoby ve společnosti ve srovnání s jejími ostatními členy,
oběť trestného činu obchodování s lidmi (§ 168 trestního zákoníku),
-- 243 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-
oběť trestného činu proti lidské důstojnosti v sexuální oblasti nebo trestného činu,
který zahrnoval násilí či pohrůžku násilím, jestliže je v konkrétním případě zvýšené
nebezpečí způsobení druhotné újmy zejména s ohledem na její věk, pohlaví, rasu,
národnost, sexuální orientaci, náboženské vyznání, zdravotní stav, rozumovou
vyspělost, schopnost vyjadřovat se, životní situaci, v níž se nachází, nebo s ohledem
na vztah k osobě podezřelé ze spáchání trestného činu nebo závislost na ní.
Každou osobu, která se cítí být obětí spáchaného trestného činu, je třeba považovat za
oběť, nevyjde-li najevo opak nebo nejde-li zcela zjevně o zneužití postavení oběti podle
tohoto zákona. Na postavení oběti nemá vliv, pokud nebyl pachatel zjištěn nebo odsouzen.
Policie České republiky, orgány činné v trestním řízení a další orgány veřejné moci,
subjekty zapsané v registru poskytovatelů pomoci obětem trestných činů, poskytovatelé
zdravotních služeb, znalci, tlumočníci, obhájci a sdělovací prostředky mají povinnost
respektovat osobnost a důstojnost oběti, přistupovat k oběti zdvořile a šetrně a podle možností
jí vycházet vstříc. Vůči oběti postupují s přihlédnutím k jejímu věku, zdravotnímu stavu
včetně psychického stavu, její rozumové vyspělosti a kulturní identitě tak, aby nedocházelo
k prohlubování újmy způsobené ve vztahu k oběti trestným činem nebo k druhotné újmě.
Policie České republiky, orgány činné v trestním řízení a subjekty zapsané v registru
poskytovatelů pomoci obětem trestných činů mají povinnost srozumitelným způsobem
informovat oběť o jejích právech a umožnit jí jejich plné uplatnění. Na žádost oběti jsou tak
povinny učinit i opakovaně.
Nyní se budeme věnovat blíže některým ustanovením uvedeného zákona vztahujícím se
pomoci obětem trestných činů.
V § 39 představuje zákon subjekty poskytující pomoc obětem trestných činů:
(1) Subjekt, který hodlá poskytovat pomoc obětem trestných činů podle tohoto zákona a
získat dotaci ze státního rozpočtu na svou činnost, se musí akreditovat pro jednu nebo
obě služby, kterými jsou
a) poskytování právních informací a
b) restorativní programy.
(2) Služby psychologického a sociálního poradenství jsou oprávněny obětem
poskytovat subjekty, které získaly oprávnění pro poskytování sociálního
poradenství a služeb sociální prevence na základě rozhodnutí o registraci podle
zákona upravujícího poskytování sociálních služeb. Dotace ze státního rozpočtu na
tyto služby náleží subjektu jen podle zákona upravujícího poskytování sociálních
služeb.
(3) Akreditací pro službu poskytování právních informací nejsou dotčena ustanovení o
zastupování v řízení podle jiných právních předpisů.
§ 40 stanoví podmínky pro udělení akreditace
(1) Podmínkou pro udělení akreditace je
a) doložení popisu realizace poskytovaných služeb, který je v souladu se standardy
kvality poskytovaných služeb (§ 44 odst. 2),
b) skutečnost, že žadatel je právnickou osobou, která byla založena za jiným účelem,
než je podnikání,
-- 244 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
c) vlastnické nebo jiné užívací právo k objektu nebo prostorám, v nichž budou
poskytovány služby,
d) poskytování pomoci obětem žadatelem nejméně po dobu jednoho roku před
podáním žádosti podle tohoto zákona,
e) bezúhonnost žadatele a všech fyzických osob, které budou služby poskytovat,
f) odborná způsobilost alespoň jedné fyzické osoby, která bude garantovat úroveň
služeb spočívajících v poskytování právních informací,
g) pojištění odpovědnosti za škodu způsobenou při poskytování služeb podle tohoto
zákona.
(2) Za bezúhonného se považuje ten, kdo nebyl pravomocně odsouzen pro úmyslný
trestný čin nebo trestný čin spáchaný z nedbalosti v souvislosti s vykonáváním
činností při poskytování služeb nebo činností s nimi srovnatelných, anebo ten, jehož
odsouzení pro tyto trestné činy bylo zahlazeno nebo se na něj z jiných důvodů hledí,
jako by nebyl odsouzen.
(3) Za odborně způsobilou k poskytování právních informací se považuje osoba, která
získala úplné vysokoškolské vzdělání v oboru právo v magisterském studijním
programu.
Nahlédněme na práva obětí trestných činů ve smyslu uvedeného zákona.
Podle § 4 subjekty zapsané v registru poskytovatelů pomoci obětem trestných činů
poskytují obětem v zapsaném rozsahu a za podmínek stanovených tímto zákonem nebo jiným
právním předpisem odbornou pomoc, kterou se rozumí psychologické poradenství, sociální
poradenství, právní pomoc, poskytování právních informací nebo restorativní programy, a to
před zahájením trestního řízení, v jeho průběhu i po jeho skončení. Odbornou pomoc
poskytují do doby, dokud to vyžaduje její účel.
Ustanovení § 5 vymezuje bezplatnou odbornou pomoc takto:
(1) Subjekty zapsané v registru poskytovatelů pomoci obětem trestných činů mají
povinnost poskytnout odbornou pomoc bez zbytečného odkladu bezplatně na základě
žádosti zvlášť zranitelné oběti, která tuto pomoc potřebuje. To neplatí, jedná-li se o
oběť trestného činu zanedbání povinné výživy (§ 196 trestního zákoníku), nevzniklo-li
tímto činem nebezpečí nouze nebo trvale nepříznivý následek.
(2) Odstavec 1 nebrání tomu, aby subjekty zapsané v registru poskytovatelů pomoci
obětem trestných činů poskytovaly odbornou pomoc bezplatně i jiným obětem; jiné
právní předpisy týkající se poskytování těchto služeb tím nejsou dotčeny.
V § 6 je vymezena právní pomoc a poskytování právních informací
(1) Právní pomoc je oběti na její žádost poskytována bezplatně za podmínek a v rozsahu
stanoveném v jiném právním předpise.
(2) Právní pomoc obětem podle tohoto zákona mohou za úplatu poskytovat pouze
advokáti.
(3) Subjekty akreditované pro poskytování právních informací a Probační a mediační
služba mohou podle tohoto zákona poskytovat obětem trestných činů právní informace.
Povinnosti akreditovaných subjektů jsou uvedeny v § 44 citovaného zákona následujícím
způsobem:
(1) Akreditovaný subjekt je povinen
a) poskytnout oběti bezplatně službu podle § 5 a § 6 odst. 3 v rozsahu akreditace,
b) poskytnout oběti informace podle § 9,
c) vést evidenci obětí, které požádaly o poskytnutí služby, a poskytnutých služeb,
-- 245 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
d) dodržovat standardy kvality poskytovaných služeb stanovené prováděcím právním
předpisem.
(2) Standardy kvality poskytovaných služeb jsou souborem kritérií, jejichž
prostřednictvím je definována úroveň kvality poskytování jednotlivých služeb
poskytovaných obětem v oblasti personálního a provozního zabezpečení a v oblasti
vztahů mezi akreditovaným subjektem a obětí, které je služba poskytována.
(3) Poskytnutí služby je akreditovaný subjekt oprávněn odmítnout
a) z důvodu naplnění svých kapacit,
b) byly-li služby poskytnuty osobě, jejíž zájmy jsou v rozporu se zájmy oběti,
c) jestliže zájmy oběti, která žádá o poskytnutí služby, jsou v rozporu se zájmy
akreditovaného subjektu, nebo
d) jestliže oběť neposkytuje odpovídající součinnost nebo došlo k narušení důvěry
mezi obětí a akreditovaným subjektem.
Ustanovení § 45 se týká kontroly plnění podmínek akreditace a povinností
akreditovaných subjektů
(1) Ministerstvo kontroluje plnění podmínek stanovených pro akreditaci u akreditovaného
subjektu a plnění jeho povinností. Postup při této kontrole se řídí zákonem
upravujícím státní kontrolu.
(2) Pro kontrolu plnění standardů kvality poskytovaných služeb u akreditovaného
subjektu podle odstavce 1 může ministerstvo zřídit hodnotící komisi.
(3) Ministerstvo je oprávněno ukládat akreditovaným subjektům opatření k odstranění
nedostatků zjištěných při kontrole. Akreditovaný subjekt je povinen splnit uložená
opatření ve stanovené lhůtě.
(4) Ministerstvo přijímá a prověřuje stížnosti na postup akreditovaných subjektů.
Registr poskytovatelů pomoci obětem trestných činů dle § 48 stanoví, že:
(1) Ministerstvo vede registr poskytovatelů pomoci obětem trestných činů, do kterého
zapisuje
a) subjekty podle § 39 odst. 2 na základě jejich žádosti,
b) akreditované subjekty podle § 39 odst. 1,
c) advokáty na základě žádosti podle § 47,
d) střediska Probační a mediační služby.
(2) Subjekt podle § 39 odst. 2 k žádosti o zápis do registru poskytovatelů pomoci obětem
trestných činů přiloží úředně ověřené rozhodnutí o registraci podle zákona
upravujícího poskytování sociálních služeb. Ministerstvo zašle informaci o zápisu do
registru poskytovatelů pomoci obětem trestných činů orgánu, který rozhodl o
registraci tohoto subjektu podle zákona upravujícího poskytování sociálních služeb.
Je-li u ministerstva podána stížnost na činnost subjektu registrovaného podle zákona
upravujícího poskytování sociálních služeb, postoupí ji ministerstvo inspekci
poskytování sociálních služeb. Ministerstvo vyškrtne subjekt z registru poskytovatelů
pomoci obětem trestných činů také na základě jeho žádosti.
(3) Registr poskytovatelů pomoci obětem trestných činů obsahuje údaje podle § 42 odst.
2, § 47 odst. 2, v případě subjektů akreditovaných pro poskytování právních informací
i informaci o počtu odborně způsobilých osob podle § 40 odst. 3 a v případě subjektů
podle § 39 odst. 2 údaje uvedené v rozhodnutí o registraci podle zákona upravujícího
poskytování sociálních služeb. U středisek Probační a mediační služby se uvádí adresa
střediska.
-- 246 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
(4) Registr poskytovatelů pomoci obětem trestných činů je veden v informačním systému
veřejné správy. Registr je veřejným seznamem, který je dostupný na internetových
stránkách ministerstva. Do registru má každý právo bezplatně nahlížet.
Ministerstvo spravedlnosti podporuje činnost subjektů poskytujících pomoc obětem
trestných činů, a to poskytováním dotací ze státního rozpočtu, kterou mohou získat jen
akreditované subjekty. Subjekt, který hodlá poskytovat pomoc obětem trestných činů podle
tohoto zákona a získat dotaci ze státního rozpočtu na svou činnost, se musí akreditovat pro
jednu nebo dvě služby, kterými jsou poskytování právních informací a restorativní
programy. Služby psychologického a sociálního poradenství jsou oprávněny obětem
poskytovat subjekty, které získaly oprávnění pro poskytování sociálního poradenství
a služeb sociální prevence na základě rozhodnutí o registraci podle zákona upravujícího
poskytování sociálních služeb.
2 POMOC OBĚTEM TRESTNÝCH ČINŮ
Jako každá oblast lidského života v moderní společnosti, je i pomoc obětem trestných
činů a jejich postavení regulováno právem. Právo ovlivňuje společnost v případě, kdy je jeho
obsah společnosti znám a zároveň je i vynucován státní mocí. V případě pomoci obětem
trestných činů je zvláště citlivou otázkou problematika práva a spravedlnosti. Oběť trestného
činu je dotčena porušením práva a očekává spravedlivou nápravu ve formě trestu pro
pachatele. Často dochází ke zklamání, pocitu bezmoci. Jednotlivec, který se stane obětí
protiprávního jednání, je následně vtažen do systému, který byl společností (zákonodárcem)
ustanoven jako institut pro řešení obdobných situací. Fungování tohoto systému je pro
postiženého jednotlivce většinou neznámé, nepřehledné, zdlouhavé a frustrující. Proto je
důležitá role profesních organizací, které se zabývají právní pomocí, ale zejména je nezbytné
vhodné chování osob, které fakticky vykonávají činnost orgánů činných v trestním řízení.
Základní zásadou při poskytování právní pomoci nestátními organizacemi je vždy
vycházet z verze udané obětí trestného činu, tato zásada je klíčová pro další postup, obsah a
efektivitu poskytované pomoci. Tím se zároveň stává pozice právního poradce velmi
komplikovanou, neboť verze, z níž musí vycházet, je založena pouze na jednostranné
výpovědi zainteresované osoby, v níž mohou být různé nepřesnosti, ať už zcela neúmyslné
(vzniklé opominutím, nedostatkem času či stresem) či záměrné.
Oběť trestného činu je v podobném stavu jako osoby procházející náhlou, nečekanou
vnější krizí (přírodní neštěstí, katastrofy, teroristické útoky). Nicméně tzv. viktimologická
intervence má určitá specifika. Těsně po spáchaném trestném činu se oběti nacházejí ve stavu
šoku a podle toho by se též měla řídit psychologická první pomoc. Nejdůležitější je obnovit v
oběti pocit bezpečí a stability, což se děje zejména poskytnutím informací (o nastalé situaci,
možných reakcích, dalším postupu, možnosti obrátit se na odborníky).
3 VLASTNÍ PSYCHOLOGICKÁ POMOC
Má za účel snižování stresu (přičemž komunikace by měla být založena na tzv.
nehodnotící akceptaci, důležité je vždy poskytování úplných a transparentních informací o
probíhajícím postupu, aktuálním stavu a dalším průběhu). Důležité ze strany pomáhajících
osob je též vyhodnotit, zda je oběť riziková ve smyslu větší pravděpodobnosti vzniku
následných, přetrvávajících potíží. Rizikovými faktory jsou např. dřívější zdravotní problémy,
-- 247 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
reviktimizace, silná počáteční emocionální reakce, nedostatek zdrojů podpory po událost,
zvýšený výskyt neefektivních strategií zvládání stresu, děti.
V případě psychologické pomoci oběti, která je již ve stabilizované fázi po činu, jsou
požadavky individuální podle aktuální potřeby jednotlivce. Do poradenských organizací
přicházejí oběti např. s žádostí o informace, jak postupovat při podání trestního oznámení a
následném vyšetřování, jak odstranit strach z opakované viktimizace. Nejvíce zasaženy po
psychické stránce jsou oběti úmyslným násilných trestných činů (přepadení, znásilnění,
domácí násilí), v takových případech se z běžné poradenské činnosti stává potřeba náročné
psychologické podpory.
Následná psychologická péče spočívá v odborné pomoci obětem, která je založen na
opakovaném, dlouhodobějším kontaktu s klientem. V České republice v současné době
takovou pomoc poskytuje např. Bílý kruh bezpečí. Speciální projekty jsou zaměřeny na oběti
závažných trestných činů, na osoby ohrožené závažnými případy domácího násilí a na svědky
závažných trestných činů.
Práce s takovými osobami (klienty) spočívá v edukaci klienta (informování o
zvláštnostech prožívání, reakcí), v práci s emocemi a odreagování a v zacházení se současným
životem. Jednou z častých příčin sekundární viktimizace je nevhodné chování okolí, proto je
nutné zaměřit pozornost kromě odborné i na laickou pomoc obětem trestných činů. Nejbližší
okolí je totiž velmi často naprosto bezradné v kontaktu s obětí trestného činu, nejčastěji se
vyskytuje ignorování faktu, že k trestnému činu došlo. Okolí poté nadále komunikuje s obětí,
jako by se nic nestalo, hovorům o traumatu se vyhýbá a nutí oběť k tomu, aby na nepříjemný
zážitek zapomněla. Tato forma chování u oběti blokuje přirozený mechanismus vyrovnávání
se s traumatickým zážitkem. Oběť totiž nikdy na trestný čin zcela nezapomene a nelze jen
pasivně čekat na to, až se navrátí do každodenního všedního života.
Pro nejbližší okolí oběti lze doporučit následující způsoby komunikace:
Zpracování pocitů viny (oběti se při racionalizaci traumatu uchylují k sebeobviňovánía
výčitkám, z okolí by mělo jasně zaznít, že za trestný čin je zodpovědný pachatel, nikoliv
oběť), normalizace následků viktimizace (po trestném činu mohou u oběti nastat různé
poruchy v prožívání a chování, rodina by měla vědět, že se jedná o normální reakci na
nenormální situaci, v případě intenzivních a dlouhodobých reakcí je také vhodné zařídit
odbornou pomoc), obnova pocitu bezpečí a schopnosti důvěřovat, podpora vyjadřování emocí
(emocionální reakce je důležitá v procesu zpracování traumatu), obnova víry ve vlastní
schopnosti, podpora při řešení hlavních problémů oběti (asistence, doprovod, vyhledávání
potřebných informací). (Čírtková, L.,1996).
4 ZÁKLADY PSYCHOLOGICKÉ PŘÍPRAVY OSOB NA KRIZOVÉ
SITUACE
Pojďme do konkrétních situací a míst, kde může docházet a také dochází k loupežným
přepadením. Začněme zejména u bankovních domů obecně a míst, kde se odehrává
manipulace s penězi – pojišťovny, pošta, čerpací stanice pohonných hmot, herny, noční kluby,
obchodní místa všeho druhu apod.
Dobré firmy vnímají svůj personál jako nesmírně důležitou část celkové koncepce
firemní bezpečnosti. Člověk může být tím nejdokonalejším bezpečnostním systémem proti
škůdcům. Něco to ovšem stojí. Bezpečné chování nevzniká totiž samo o sobě. Má-li skutečně
fungovat, musí se pěstovat, trénovat, čas od času znovu vyladit např. na opakovaném školení
zaměstnanců.
-- 248 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Krizová situace typu napadení či přepadení je z pohledu ohroženého vždy náhlá a
nečekaná. Každého psychicky zaskočí. Dech, tělo a mysl fungují jako po velkém
horolezeckém výstupu, žaludek je na vodě, nohy jsou těžké, ruce se třesou, špatně
koordinujeme atd. Ani kvalitní psychologická příprava tyto přirozené reakce nemůže odstranit.
Bylo by to dokonce nesmyslné, protože i tento první úlek startuje rezervy, které bude
přepadený potřebovat. Dobrá psychologická příprava je spíše o tom “jak dál“, jak se v situaci
ohrožení dále rozumně chovat, aby přepadený zbytečně nezvyšoval rizika plynoucí z ohrožení
a také je o tom, co by měl učinit se svou myslí, aby později mohl hodnotě vypovídat a přispět
k dopadení pachatele.
Příprava by neměla určitě opomenout následující body:
1. Zásady bezpečného chování, které beze zbytku vyznává vlastní banka, pošta, firma ...
2. Informace o normálním chování člověka v roli oběti a to v průběhu útoku a po jeho
ukončení.
3. Co se přesně odehrává od okamžiku, kdy je eventuálně použita bezpečnostní technika
či vytočeno telefonní číslo 158.
4. Povzbuzení víry ve vlastní schopnosti zvládnout krizovou situaci.
5. Desenzibilizaci či rozumné “odcitlivění“ na některé pravděpodobné signály a
okolnosti nebezpečí.
6. Eventuální psychologická nadstavba.
Charakterizujme stručně jednotlivé body programu psychologické přípravy:
1) Je věcí banky, pošty či firmy (obecně řečeno organizace) stanovit jasné priority
chování pracovníků v ohrožení. Jde vlastně o jednoznačné určení hlavních hodnot,
které musí zůstat, pokud možno, v bezpečí. Platí následující priority:
a) ochrana života a zdraví
b) minimalizace škod
První bezpečnostní poučku “na místě ohrožení chraňte především životy a zdraví“ by
všichni měli znát. V živých případech loupežných přepadení je však situace zřejmě
psychologicky komplikovanější. U přepadeného se při rozhovoru s psychologem opakovaně
objevují intenzivní pocity viny, jestliže se pachateli podařilo odcizit určitou částku, a také
obavy přepadeného pracovníka z eventuálního (třeba zamaskovaného či odloženého) postihu
za toto jednání. Tento rozpor mezi oficiálně proklamovanou a vnitřně zažitou bezpečnostní
filozofií považujeme za signál, že i v tomto ohledu má psychologická příprava na situace
ohrožení rezervy.
2) Dobrá psychologická příprava musí v účastnících zanechat jasný obraz o tom, co
zpravidla prožívá přepadená osoba za pocity, co se jí míhá v mysli a také jak se
obvykle přepadený chová. Základní varianty reakcí je třeba ilustrovat na příkladech
z terénu. Pracovník za přepážkou by měl přesně vědět, co se myslí agresivním
chováním přepadeného, co obnáší pasivní styl kontaktu s útočníkem a jaké znaky má
naopak zdravé bezpečné chování člověka tváří v tvář neznámému útočníkovi. V
žádném případě nejde o teorii, jde o vytváření plastických živých obrazů. Z výpovědí
přepadených víme, že v náhlé situaci nouze vyvstanou střípky z těchto mentálních
filmů spontánně v mysli ohroženého člověka, tiší silné emoce a posilují racionální
uvažování na místě ohrožení.
Rovněž povědomí o tom, jaké problémy mohou pravděpodobně nastat, až původní
vybičování psychiky opadne, je pro pracovníky ohrožených profesí nesmírně důležité.
-- 249 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Psychologická příprava by měla jednoduchým způsobem poučit o tzv. posttraumatické
stresové poruše, jejích příznacích a léčbě. Zkušenost ukazuje, že tak lze v každém druhém
případě předejít vzniku vážných problémů u přepadeného, jako je dlouhodobá pracovní
neschopnost či trvalá ztráta pracovní způsobilosti v důsledku prožitého šoku.
3) Je až překvapivé, jak málo vědí pracovníci za přepážkami o tom, co se skutečně děje
poté, co stisknou tísňový signál či použijí jinou techniku k přivolání pomoci.
V rozhovorech s oběťmi loupežných přepadeních často slýcháváme, že pociťují přímo
pudový tlak za každou cenu použít alarm bez ohledu na konkrétní okolnosti a rizika
(jde např. o hlasitý signál a pachatel je ozbrojen v místnosti). Hlubší povědomí o tom,
za jakým účelem je bezpečnostní technika instalovaná a jaké je její optimální využití
v situaci ohrožení, by nemělo v psychologické přípravě chybět.
4) Klíčovými jsou hesla “mentální příprava“ a “pozitivní myšlení“. Za velmi cennou
část psychologické přípravy považujeme tu část, označenou jako laickou analýzu rizik
svého pracoviště a dále fantazírování o nebezpečné situaci. Obě techniky jsou
postaveny na burcování aktivní spolupráce a zodpovědnosti za vytvoření a udržování
bezpečného pracoviště a jsou určeny pro řadové pracovníky.
Mentální, duševní vyladění je velmi důležité proto, aby každý zaměstnanec, který
manipuluje s peněžní hotovostí, byl vnitřně srozuměn se skutečností, že může být napaden.
Mottem pro něj by mělo být: “Ano, i mě se to může stát. Vím však, jak mám postupovat, vím,
že jsem schopen(a) to zvládnout a nic se mi nestane.“ To je nezbytné zejména pro lepší
schopnost překonat počáteční úlek, ustrnutí, ochromení. Rychleji se tak dostane do stavu, kdy
je schopen racionálně uvažovat, posuzovat riziko, komunikovat, pozorovat a vnímat.
Nepodlehne tak snadno instinktivním sebezáchovným reakcím, které by mohly vyvolat
pachatelovo násilné jednání.
5) Jde opět o výcvikové postupy, při kterých se pracovníci učí tím, že sami na vlastní
kůži něco zažijí. Dobrá psychologická příprava předkládá účastníkům v rozumné míře
určité typické okolnosti či momenty, které nejvíce šokují a psychicky ochromují
ohroženého člověka. Smyslem je, aby si pracovníci za přepážkami v bezpečném
prostředí školení vyzkoušeli náhlý zážitek vjemu např. černé kukly nebo vjem ostrého
hlasitého pokynu apod. Předpokládá se, že nastane efekt tzv. odcitlivění
(desenzibilizace), tj. že se poněkud ztlumí přirozená šoková reakce. V rámci
psychologické přípravy si účastníci musí opakovaně klást otázku: “Co dělat, když se
nedá dělat skoro nic.“ Doporučované strategie bezpečného chování pak fungují podle
hesla: “Když nepomohou, tak alespoň neublíží, krizovou situaci určitě nezhorší.“
6) Psychologická nadstavba může být různě koncipována; měla by přihlížet k tomu, zda
další či v některém ohledu hlubší psychologická příprava má pro zaměstnance
praktický či alespoň psychologický význam. Tématicky se může jednat např. o
elementární základy krizové komunikace při jednání s ozbrojeným útočníkem, zásady
rozumné strategie chování pro rukojmí, používání vlastního hlasu atd.
V rámci viktimologické problematiky je potřebné se zorientovat v poznatcích o psychické
zátěžové situaci a jejích základních druzích.
Rozvoj a zkvalitňování bankovních služeb vystavuje především pracovníky přepážek
silnému psychickému zatížení. Možnost jejich napadení při loupežném přepadení a již
samotný charakter práce s penězi a jednání s klientelou vyžadují plné soustředění, přesnost a
preciznost v práci, což na ně klade značné psychické nároky včetně psychického zatížení.
-- 250 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
S možností vzniku a s důsledky často velkého psychického zatížení je tedy nucen ve své
práci počítat každý pracovník. Úspěšnost jeho činnosti pak spočívá v tom, nakolik si tuto
skutečnost uvědomuje a nakolik je schopen, z hlediska svého individuálního psychického a
fyzického vybavení, tyto zátěžové (stresové) situace snášet, řešit či je předvídat. Přitom pro
vyrovnání s psychickou zátěží není rozhodující, jak náročné jsou zatěžující okolnosti plynoucí
z vnějšího prostředí, ale jak a s jakou intenzitou je jejich zátěžový vliv člověkem subjektivně
prožíván. Je tedy nezbytné zdůraznit, že psychická zátěž a intenzita jejího prožívání je
záležitostí ryze individuální. Prožívání psychické zátěže vede zpravidla jedince k dvěma
krajním aktivitám. Buď je usilováno o odstranění zátěžově působících vlivů z prostředí
(způsob velmi problematický všude tam, kde vnější zátěžové vlivy jsou charakteristickým
průvodním jevem té které činnosti a tudíž téměř neodstranitelné, viz loupežné přepadení)
nebo se na vyhrocenou situaci a náročnost prostředí (při přepadení banky) snažíme
cílevědomě adaptovat, což v podstatě znamená aktivně dosáhnout toho, aby se pro člověka
zpočátku velmi těžké podmínky postupně staly přiměřenějšími a snesitelnějšími. K tomu
napomáhá kvalitní příprava zaměstnanců na zvládání mimořádných a krizových situací.
Z psychologického hlediska každé loupežné přepadení banky či jiného místa ozbrojeným
lupičem znamená pro pracovníky stres, tedy enormní (nepřiměřené) zatížení organismu.
Neustálé požadavky na přizpůsobování se měnící realitě, nutnost stále se učit, doplňovat
a rozšiřovat si svůj poznatkový systém dává na jedné straně prostor k naplňování osobního
rozvoje a seberealizace, na druhé straně, pokud se změna stane součástí každodenního života,
může vyvolávat pocit ohrožení procesu adekvátního uspokojování základních potřeb člověka
a vytvářet stres.
O důležitosti psychologické podpory a pomoci obětí obecně, ale zejména loupežných
přepadení nelze pochybovat. Lze ji jen efektivně zlepšovat.
Literatura
[1] ČÍRTKOVÁ, L. Policejní psychologie. Praha : Support, 1996. ISBN 80-902164-0-4.
[2] LAGERBACK, Bjorn. Victims of Crime and thein reaction. Praha : agentura PaM. 1991
[3] NEČAS, Stanislav, SEILER, Milan a kol. Loupežná přepadení pracovišť s peněžním
[4]
[5]
[6]
[7]
provozem a jejich bezpečnost (policejní, kriminalistické a technické aspekty teorie a
praxe ochrany osob a majetku. Praha : PA ČR, 2004. ISBN 80-7251-155-6, 262 s.
NEČAS, Stanislav, CHMELÍK, Jan, PORADA, Viktor, SEILER, Milan. Loupeže a
možnosti prevence a obrany. Praha : Themis, nakl.Tiskárny MV, 2006. ISBN 80-7312051-X.
NEČAS,Stanislav, PORADA,Viktor. Loupežná přepadení pracovišť s peněžním
provozem - kriminalistické a psychologické aspekty. In: Sborník odborných sdělení z
Konference o podnikové bezpečnosti. Praha : vydavatelství Police history, 2005. ISBN
80-86477-27-4.
NEČAS, Stanislav, Management rizika a management bezpečnosti v organizacích. Praha :
VŠKV, 2013, 194 s. ISBN 978-80-87236-17-8.
NEČAS, Stanislav. Psychologicko – bezpečnostní aspekty profesní přípravy pracovníků
na řešení psychicky náročných situací. Praha: VŠKV, sborník z vědy 2013.
-- 251 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[8] PORADA,Viktor, IBL,Petr, NEČAS,Stanislav. Základy ochrany bezpečného podnikání v
bankovním sektoru. In: Ekonomické a právní aspekty podnikání v EU a ochrana lidských
práv. (eds. Šturma, P., Ondřej, J.). Praha : Universitas carolina facultas, 2007. ISBN 97880-85889-91.
[9] VYHLÍDALOVÁ, Pavla. Trauma oběti trestného činu. Praha : MJF, 1998. Bílý kruh
bezpečí Ostrava. ISBN 80-902433-8-XDoc. PhDr. Stanislav Nečas, CSc.
Vysoká škola finanční a správní, o.p.s.
Katedra práva
Praha
[email protected]
-- 252 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XX
MOBBING NA PRACOVIŠTI JAKO
SELHÁNÍ ETICKÝCH NOREM
Mobbing at Workpace as a Failure of Etics
TIMEA TRZOS
Abstrakt
Text je věnován mobbingu, tedy specifickému druhu agresivního chování jakožto psychoteroru na pracovišti.
Sumarizuje dosavadní teoretické poznatky o jednotlivých aspektech mobbingu, zamýšlí se nad následky tohoto
nekalého jednání pro firmu. Poukazuje na smysl prevence proti tomuto jevu. Důraz je kladen na nutnost řešení
konfliktů. Není li v silách jednotlivce situaci řešit, uvádí právní obrany.
Klíčová slova
Agresivita, mobbing, psychoteror na pracovišti, konflikt.
Abstract
The main topic of this text is mobbing. In other words, it deals with specific kind of aggressive behaviour or
bullying at workplace. The text summarises the theories that are concerned with different aspects of mobbing.
These include the reasons for the aggressive behaviour, various tactics used by the mobber, theoretically
comparing the personal characteristics of the aggressor and the victim, the stages of bullying, the consequences
of the improper treatment of the victims, preventive actions at the workplace and the ways to defend themselves
against bullying.
Keywords
Aggressivness, Mobbing, Bullying at Workplace, Conflict.
ÚVOD
P
ředkládaný text pojednává o problematice specifického typu agresivního chování,
který je označován jako mobbing, v anglosaských zemích bullying a značí šikanu
uskutečňovanou mezi pracovníky. Také se lze setkat s termínem „psychoteror“ na
pracovišti v rámci horizontální úrovně mezi spolupracovníky, byť je někdy mobbing chápán
jako šikanující chování ve vertikální rovině směrem od vedoucího k podřízeným. Pro tento
fenomén se později vydělil spíše termín, tzv. bossing.
-- 253 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Budou vysvětleny možné příčiny agresivního chování. Budou zmíněny negativní
následky, jež psychoteror přináší. Chybět nebudou ani možnosti, jak mohou zaměstnavatelé
předcházet tomuto jevu, případně jak se oběti mohou bránit.
1 DEFINICE POJMŮ
Mobbing (v anglosaské literatuře se používá termínu bullying) lze stručně definovat jako
šikanu, která se odehrává na pracovišti. Etymologii slova lze nalézt v anglickém slovese to
mob, které v překladu do jazyka českého znamená hromadně napadat, dotírat, srocovat se,
obklopit davem, ale též dav, lúza, chátra. Beňo (2003) uvádí, že autorem tohoto pojmu je
Konrad Lorenz. Do roviny mezilidských vztahů jej přenesl Heinz Leymann, jenž současně
stanovil určující charakteristiky pro označení mobbingu a těmi jsou již zmiňovaná
pravidelnost a to alespoň s frekvencí jednou týdně po dobu šesti měsíců. O tom referují Kratz
(2005) či Svobodová (2008), která upozorňuje na možné odlišování pojmu mobbing a šikana.
Šikanu označuje za více fyzickou. Jiní autoři užívají tyto dva výrazy jako synonyma a někteří,
např. Kratz (2005) akcentují jiné spojení pro tento fenomén, a sice „psychoteror na pracovišti“.
Pro šikanu ze strany vedoucího, jak uvádí Výrost a Slaměník (2008) se později vydělil termín
„bossing“. Kratz (2005) o mobbingu hovoří jako o šikaně, která nastává jak mezi
spolupracovníky navzájem, tak ze strany vedoucího. Text pojednává především o šikaně mezi
spolupracovníky navzájem. Příčiny takovýchto aktivit jsou různé, stejné jako jejich důsledky
pro jednotlivce.
Zaměříme li se na prevalenci mobbingu, údaje o ní se liší v jednotlivých studiích.
Z nejnovějších, de Pedro et al. (2008) uvádí z jejich výzkumného vzorku 28 % osob, ačkoliv
je zde akcentováno na fakt o výzkumu s 396 respondenty, kteří pracovali v zemědělském
sektoru. Jedná o výsledky dat zjišťovaných formou sdělování informací o sobě sama,
zohlednit je třeba také národnostní různorodost ve zkoumané populaci. Leymann na
internetových stránkách o mobbingu uvádí rozsáhlý průzkum ve švédské populaci o 2400
zaměstnancích s výsledkem 3,5% osob, které mají dle platné definice mobbingu s tímto jevem
zkušenost.
Agrese (angl. agression) označuje chování, která jsou proti druhým zaměřována
s destrukčním cílem, s úmyslem poškodit či zničit nebo se vyhnout negativní situaci (Hartl a
Hartlová, 2000). Výrost a Slaměník (2008) uvádějí podmínku, kterou agrese musí splňovat,
aby byla agresí – musí se jednat o cílevědomé chování. Mobbing je pak skutečnou formou
agrese, která je prováděna na jedincích záměrně.
Agresivitu (angl. aggressiveness) bychom s agresí neměli zaměňovat. Agresivitou se
rozumí spíše potenciál k agresivní reakci, agresivitě či agresivním způsobům. Hovoří se tak o
jakési trvalejší vlastnosti v člověku. Výrost a Slaměník (2008) uvádějí, že se jedná o rys
osobnosti a můžeme tak v souvislosti s ní říci, že jde o trvalý potenciál či sklon reagovat
agresivně. Proto budeme u člověka, jenž vykazuje vysokou míru rysu agresivity, očekávat
častější agresivní reakce z hlediska kvantity i síly.
Fromm (1997) analyzuje aspekty agresivity v rámci vývoje civilizace a konstatuje, že s
vyšší civilizovaností společnosti se zvyšuje kvantita agresivního chování.
To, že se společnost podílí svým systémem na míře agresivního chování, dokazuje
společenská anomie. Na konci devatenáctého století Durkheim v sociologické studii
„Sebevražda“ konstatoval, že neexistence společenských pravidel a rozklad společenského
řádu, tedy onen stav anomie, může jedince dohnat k sebevražednému jednání. Otázkou
-- 254 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
zůstává, do jaké míry se mohou takovéto tendence agresivně reagovat v rámci určité sociální
role projevovat při vzniku šikany.
2 NÁSLEDKY PSYCHOTERORU
„Šikanování je nebezpečně rozbujelou sociální nemocí ve společnosti, jejímž důsledkem
je poškozování zdraví jednotlivce, skupin, včetně rodiny a společnosti vůbec.“ Kolář
(2001:17). Shodný autor zmiňuje, že tyto antisociální projevy chování mívají za následek
kromě poškození zdraví oběti také ustálení těchto společensky negativních vzorců chování a
hovoří v této souvislosti o jakémsi charakterovém upadání agresorů. V neposlední řadě
zmiňuje obecný negativní vliv na celou skupinu, a zprostředkovaně tedy i společnost.
Poněvadž okolí vnímá takovou situaci, jako by se stávala normální (leckdy se proto také
těmto normám přizpůsobují), což může mít negativní dopad na budoucí chování.
Následky psychoteroru pro oběť
Novák a Capponi (1996), Svobodová (2008) či Kratz (2005) hovoří o pro oběť
psychosomatických důsledcích. Patří sem poruchy spánku, poruchy příjmu potravy, bolesti
hlavy, zvýšený svalový tonus, obecně potíže s trávením a zažíváním. Nepříjemné pocity a
prožitky, které osoba zažívá, pak pochopitelně mohou tvořit základnu pro chybování
v pracovním výkonu, a tak vyvolat další vlnu mobbování.
Mobbing je pro oběť zátěžovou situací. Ta čelí neustálému distresu, a to nejen na
pracovišti. Již vzniklé psychosomatické potíže vše ještě zhoršují. (Kratochvíl, 2006).
Beňo (2003) v souvislosti s následky přicházejícími po mobbingu hovoří o nebezpečnosti
výskytu posttraumatické stresové poruchy (dle MKN kód F43.1). Dle Rabocha a Zvolského
(2001) se jedná o „opožděnou“ reakci na předcházející stres, o reakci, která je
dlouhodobějšího rázu a která vzniká do půl roku od vlivu událostí, které posttraumatickou
stresovou poruchu (PTSD) vyvolaly. Projevuje se flashbacky na prožitou minulost,
vyhýbáním se prostorám, kde se situace odehrávala. Průvodním jevem bývají úzkostné pocity
nebo úlekové či agresivní reakce, obtíže s prosexií. Obecně se pocity stávají otupělé a člověk
apatickým. Kratz (2005) upozorňuje na nebezpečí suicida.
Novák & Capponi (1996) srovnávají nebezpečnost mobbingu se stresovou škálou
Holmese a Raheho. Mobbing, je stanoven na úroveň 73 bodů, což je dle zmiňované stresové
škály hodnoceno stejně závažně jako rozvod.
Girardi, Monaco, Prestigiacomo & Talamo (2007) popsali následky na 146 osobách,
které byly vystaveny mobbingu a které byly testovány Minnesotským multifázovým
osobnostních inventářem 2 (MMPI-2). Jedná se o průřezovou pilotní studii. Autoři zhodnotili
osobnost a psychopatologický profil a zjistili, že se mezi těmito osobami projevily dvě
dimenze – první je popisována jako depresivní nálada, potíže při rozhodování se, utrpení
spojené se změnami a pasivně-agresivní rysy. Druhou označují jako somatické symptomy a
potřebu náklonnosti a péče. Podobné výsledky přináší i jiný pozdější výzkum Balducci,
Alfano & Fraccaroli (2009), kteří uvádí z výsledků významný vztah mezi depresivním
laděním, suicidálními představami a chováním v návaznosti na mobbing.
-- 255 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Následky psychoteroru pro organizaci
Existují i další následky, které psychoteror na pracovišti přináší. Jedná se o finanční
ztráty, ty jsou pro firmu jasné a jednoznačné, což dokládá Kratz (2005:12) „Mobbing
způsobuje v Německu národohospodářskou škodu ve výši 15-50 miliard eur ročně. Podnikům
tak vznikají náklady ve výši 17 500 až 50 000 eur ročně na jednoho šikanovaného
zaměstnance.“ Dále také zmiňuje studii pracoviště pro sociální výzkum v Dortmundu, podle
které mobbing činí v rámci pracovní doby přepočteno zhruba 3,1 %, což dává v celkovém
součtu 1,7 miliard hodin práce. Uvedená čísla jsou takto vysoká, protože: „podle první
reprezentativní „zprávy o mobbingu“ vydané Spolkovým úřadem ochrany práce a pracovního
lékařství je šikaně v Německu vystaveno 2,7 %, tedy více než 800 000 pracovníků.“ Kratz
(2005:11). Svobodová (2008:85) uvádí: „Nikoliv oběť, ale mobber znamená pro firmu velké
finanční výdaje. Výkonnost obou klesá. Celková atmosféra na pracovišti se zhoršuje, celková
výkonnost oddělení upadá, finanční ztráty rostou, přičemž se do tohoto „začarovaného
kruhu“ kvůli špatné pracovní morálce mohou zaplétat i zvyšující se fluktuace, tedy změny
pracovních míst, což vytváří firmě další výdaje. Pro pracoviště jsou ve výsledku výdaje
vysoké a marné (Svobodová, 2008).
Podle Beňa (2003) je v této souvislosti důležitý pojem tzv. „bezpečné kultury“, který
souvisí se vztahy na pracovišti a „za vztahy na pracovišti odpovídají vedoucí
pracovníci.“ Beňo (2003:4). Štikar a kol. (2003) zmiňují důležitost podnikové kultury, stejně
jako pracovních podmínek na zdraví jedince a dobré pracovní vztahy na pracovišti. Je v zájmu
dobrého vedoucího, zamýšlet se nad fenoménem mobbingu, jelikož, jak uvádí Kratz (2005:12)
„asi 20 % sebevražd v Německu lze přičíst na vrub mobbingu.“
3 MOŽNOSTI OBRANY
Svobodová (2008:88) konstatuje: „neexistuje žádná konkrétní účinná a univerzální
technika obrany, která by fungovala proti všem mobberům a pomohla všem potenciálním
obětem.“ Možnosti, jak se bránit, jsou přesto rozmanité. Jde o multifaktoriálnost situace, která
tyto způsoby defenzívy ovlivňuje. Zmiňována je osobnost pachatele i oběti, fázovitost
mobbingu, ale také velikost nepoměru sil či pracovní prostředí.
Smysl prevence
Kratz (2005) upozorňuje na fakt, že organizace může mobbingu bránit, ať už jeho vzniklé
formě, nebo, mu předcházet tím, že bude demonstrovat jednoznačně takový styl přístupu
k těmto praktikám, aby bylo jasné, že se jedná o nechtěnou záležitost. Pro dobro firmy je
pochopitelně vhodné, aby mobbingu bránila či mu předcházela, byť by to byly pro ni
podstatné „jen“ ekonomické důvody.
Pokud jde o prevenci vzniku psychoteroru na pracovišti ze strany samotné organizace a
vedoucího pracovníka, je nanejvýš vhodné, aby byly pevně nastaveny kodexy a předpisy,
kterými se musí všichni pracovníci firmy řídit a které nedávají pokud možno žádnou možnost
vzniku psychoteroru. Vedoucí nastavuje a udržuje harmonickou a klidnou atmosféru
pracoviště, pečuje o zaměstnance, dbá na důsledné dodržování zákonů. Je důležité, aby
vedoucí prosazoval morální hodnoty a byl kompetentní ve věci řešení sporů.
Účinně lze, dle Svobodové (2008) předcházet mobbingu proškolováním zaměstnanců.
-- 256 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
„Narozdíl od ČR již některé země mají tzv. antimobbingové zákony (např. Francie nebo
Švédsko) nebo alespoň tzv. antimobbingová ujednání (např. Německo). Rovněž je běžné (např.
ve Švýcarsku), že firmy mají ustanovenu konkrétní osobu, která vzniklé mobbingové situace
pomáhá na pracovišti řešit.“ Svobodová (2008:89).
Kratz (2005) akcentuje důležitost otevřenosti komunikace a čestnosti v jednání, čímž by
měli jít osoby na vedoucích pozicích příkladem. Srovnává styly podnikového řízení, referuje
o stylu autoritativním, liberálním a kooperativním. Uvádí poslední zmíněný jako
nejproduktivnější a nejméně rizikový z hlediska možnosti vzniku mobbingu. Naproti tomu
autoritativní a liberální styl řízení v organizaci se ukazují jako „vhodné“ pro rozpoutání
psychoteroru na pracovišti. Situace může být řešena kolektivní smlouvou, v níž budou
stanovena pravidla a ochrany proti psychoteroru, včetně definice a důsledků či postupů,
k nimž bude přistupováno při porušení pravidel. (Kratz, 2005).
Nutnost řešení konfliktů
Fehlau (2003) zdůrazňuje podstatný vliv komunikace mezi znesvářenými stranami.
Klidné jednání, jasná sdělení. Strategií, kdy je pozměněn problém a označen za jiný, čímž
vezmeme protivníkovi možnost argumentovat. Hledat kompromisy, tedy nikoliv taková řešení,
která uspokojí pouze jednu stranu. V takovém případě zde zůstává druhá strana „poškozena“ a
má tendenci oplácet, mstít se, zatímco v případě, kdy každý z protivníků něco získá, se
problémy a konflikt jako celek uklidní a uzavře. Vhodné je mít ve sporu třetí objektivní
nezaujatou stranu, která bude sloužit jako zprostředkovatel pro podávání alternativ.
Plamínek (2006) uvádí důležitost vytváření osobních vztahů na pracovišti, neuchylovat se
k nátlakovým ani násilným formám řešení konfliktů. Je vhodné ukázat protějšku při vyřešení
konfliktu schopnost odpouštět, ochotu k další kooperaci na pracovišti. Důraz je kladen na
vytvoření dohody, která bude akceptovatelná oběma stranami. Důležitost přehodnocování
pracovních podmínek má své nezastupitelné místo. Obecně je zapomínáno na normy slušnosti.
A to mj. také proto, že „ve slušném prostředí jsou minimalizovány neproduktivní náklady na
kontrolu. Slušnost navíc produkuje spokojenou většinu.“ (Plamínek, 2006:144).
Kratz (2005) doporučuje kooperativní řešení konfliktu, při jehož uplatňování je použito
šest kroků: konflikt přirozeně vymezit, detailně, přesně; vypracovat a stanovit možné kroky;
analýza a posouzení stylem pro a proti; stanovení řešení, praxe řešení; kýžený výsledek. Dle
Fehlau (2003) by se pracovníci měli vyhnout regresi (přílišný vzdor).
Kratz (2005) uvádí pasivní přístup jako nevhodný. Zároveň upozorňuje, že je vhodné, aby
jedinec podrobil důkladné reflexi jím vnímaný sebeobraz - neliší se příliš od vnímání
ostatních? Přílišné diskrepance mezi oběma obrazy jednoho a téhož člověka mohou být
zdrojem pro další konflikty a nedorozumění. Nevybočovat ze skupiny a adaptace skupinových
norem, v neposlední řadě také pozitivní myšlení.
Možnosti právní obrany
Beňo, 2003; Kratz, 2005; Svobodová, 2008 nebo Kallwass, 2007 upozorňují, že čerpat
zdroje právní obrany může napadený člověk ze Zákoníku práce, Trestního zákoníku či Listiny
základních práv a svobod, v níž stojí v Článku 1: „Lidé jsou svobodní a rovní v důstojnosti i v
právech. Základní práva a svobody jsou nezadatelné, nezcizitelné, nepromlčitelné a
nezrušitelné.“ Následně v Článku 3, Odst. 1: „Základní práva a svobody se zaručují všem bez
rozdílu pohlaví, rasy, barvy pleti, jazyka, víry a náboženství, politického či jiného smýšlení,
-- 257 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
národního nebo sociálního původu, příslušnosti k národnostní nebo etnické menšině, majetku,
rodu nebo jiného postavení.“ Dále Článek 10, Odst. 2: „Každý má právo na ochranu před
neoprávněným zasahováním do soukromého a rodinného života,“ a tentýž článek, Odstavec 3:
„Každý má právo na ochranu před neoprávněným shromažďováním, zveřejňováním nebo
jiným zneužíváním údajů o své osobě.“
V neposlední řadě Zákon č. 40/2009 Sb., trestního zákoníku, jehož § 175 upravuje
vydírání následovně:
(1) „Kdo jiného násilím, pohrůžkou násilí nebo pohrůžkou jiné těžké újmy nutí, aby něco
konal, opominul nebo trpěl, bude potrestán odnětím svobody na šest měsíců až čtyři léta
nebo peněžitým trestem.
(2) Odnětím svobody na dvě léta až osm let bude pachatel potrestán,
d) způsobí-li takovým činem značnou škodu,
f) spáchá-li takový čin na jiném pro jeho skutečnou nebo domnělou rasu, příslušnost k
etnické skupině, národnost, politické přesvědčení, vyznání nebo proto, že je skutečně
nebo domněle bez vyznání.
(3) Odnětím svobody na pět až dvanáct let bude pachatel potrestán,
a) způsobí-li takovým činem těžkou újmu na zdraví.“
Rovněž se lze odvolat na § 184 o pomluvě:
(1) „Kdo o jiném sdělí nepravdivý údaj, který je způsobilý značnou měrou ohrozit jeho
vážnost u spoluobčanů, zejména poškodit jej v zaměstnání, narušit jeho rodinné vztahy
nebo způsobit mu jinou vážnou újmu, bude potrestán odnětím svobody až na jeden rok.
(2) Odnětím svobody až na dvě léta nebo zákazem činnosti bude pachatel potrestán, spáchá-li
čin uvedený v odstavci 1 tiskem, filmem, rozhlasem, televizí, veřejně přístupnou
počítačovou sítí nebo jiným obdobně účinným způsobem.“
ZÁVĚR
Text pojednával o problematice mobbingu. Byla provedena precizní sumarizace
teoretických poznatků. V úvodní části byly vymezeny základní pojmy - mobbing, psychoteror,
agrese. Fenomén mobbingu, má své zákonitosti a průběhové fáze. Pracovali jsme s důležitými
informacemi o důsledcích psychoteroru na pracovišti, nejen pro oběť šikany, ale také pro
organizaci, či v širším pojetí společnosti. Uvedeny byly rovněž možnosti obrany oběti.
Literatúra
[1] BEŇO, P. Můj šef, můj nepřítel? Brno : ERA, 2003. 181 s. ISBN 80-86517-34-9.
[2] CAPPONI, V.; NOVÁK, T. Sám sobě psychologem. Vyd. 2. Praha : Grada, 1998. 214 s.
ISBN 80-7169-362-6.
-- 258 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[3] FEHLAU, EG. Konflikty v práci : jak se vypořádat s konfliktními situacemi a lidmi.
[4]
[5]
[6]
[7]
[8]
[9]
[10]
[11]
[12]
[13]
[14]
[15]
[16]
[17]
[18]
[19]
[20]
[21]
[22]
[23]
Praha : Grada, 2003. 108 s. ISBN 80-247-0533-8.
FROMM, E. Anatomie lidské destruktivity : můžeme ovlivnit její podstatu a následky?
Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1997. 520 s. ISBN 80-7106-232-4.
HARTL, P.; HARTLOVÁ-CÍSAŘOVÁ, H. Psychologický slovník. Praha : Portál, 2000.
776 s. ISBN 80-7178-303-X.
KOLÁŘ, M. Bolest šikanování. Praha : Portál, 2001. 256 s. ISBN 80-7178-513-X.
KRATOCHVÍL, S. Základy psychoterapie. 5. vyd. Praha : Portál, 2006, 384 s. ISBN
80-736-7122-0.
KRATZ, HJ. Mobbing : jak ho rozpoznat a jak mu čelit. Praha : Management Press,
2005. 131 s. ISBN 80-7261-127-5.
NOVÁK, T; CAPPONI, V. Sám proti agresi. Praha : Grada Publishing, 1996.123 s.
ISBN 80-7169-253-0.
PLAMÍNEK, J. Jak řešit konflikty : 27 pravidel pro efektivní vyjednávání. 1. vyd.
Praha : Grada, 2006. 127 s. ISBN 80-247-1591-0.
SVOBODOVÁ, L. Nenechte se šikanovat kolegou : mobbing - skrytá hrozba.
Praha :Grada, 2008. 108 s. ISBN 978-80-247-2474-4.
ŠTIKAR, J., aj. Psychologie ve světě práce. Univerzita Karlova v Praze : Karolinum,
2003. 461 s. ISBN 80-246-0448-5.
VÝROST, J.; SLAMĚNÍK, I. Sociální psychologie. 2. vyd. Praha : Grada, 2008. 408 s.
ISBN 978-80-247-1428-8.
ZVOLSKÝ, P.; RABOCH, J. Psychiatrie. Praha : Galén, 2001, 622 s.
ISBN 80-246-0390-X.
AKAR, NY., ANAFARTA, N. & SARVAN, F. Causes, Dimensions and Organizational
Consequences of Mobbing: An Empirical Study. Ege Akademik Bakiş. 2011, vol. 11, no.
1, s. 1467-1479. ISSN 1303-099X.
BALDUCCI, C., ALFANO, V. & FRACCAROLI, F. Relationships Between Mobbing
at Work and MMPI-2 Personality Profile, Posttraumatic Stress Symptoms, and Suicidal
Ideation and Behaviour. Violence and Victims. 2009, vol. 24, no. 1, s. 52-67. ISSN
0886-6708.
GIRARDI, P., et al. Personality and Psychopathological Profiles in Individuals Exposed
to Mobbing. Violence and Victims. 2007, vol. 22, no. 2, s. 172-188. ISSN 08866708.
LEYMANN, H. Mobbing and Psychological Terror at Workplace. Violence and
Victims.1990, vol. 5, no. 2, s. 119-126. ISSN 0886-6708.
PEDRO, Mariano Meseguer de, et al. Workplace Mobbing and Effects on Workers'
Health. The Spanish Journal of Psychology. 2008, vol. 11, no. 1, s. 219-227. ISSN
1138-7416.
Listina základních práv a svobod. Parlament České republiky, Poslanecká sněmovna
[online].
©
1995-2011
[cit.
2012-03-26].
Dostupné
z:
http://www.psp.cz/docs/laws/listina.html
LEYMANN, H. The Mobbing Encyclopaedia. The Mobbing Encyclopaedia: Bullying;
Whistleblowing: Epidemiological Findings [online]. [1997], 5.2.2000 [cit. 2012-03-26].
Dostupné z: http://leymann.se/English/frame.html
Trestní zákoník - Část II. - Hlava II. - Díl 1 - Trestné činy proti svobodě.
Business.center.cz [online]. © 1998 - 2012 [cit. 2012-03-26]. Dostupné z:
http://business.center.cz/business/pravo/zakony/trestni-zakonik/cast2h2d1.aspx
-- 259 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[24] Trestní zákoník - Část II. - Hlava II. - Díl 2 - Trestné činy proti právům na ochranu
osobnosti, soukromí a listovního tajemství. Business.center.cz [online]. © 1998 - 2012
[cit. 2012-03-26]. Dostupné z: http://business.center.cz/business/pravo/zakony/trestnizakonik/cast2h2d2.aspx
[25] Zákoník práce - Část I. - Hlava 4 - Rovné zacházení a zákaz diskriminace.
Business.center.cz [online]. © 1998 - 2012 [cit. 2012-03-26]. Dostupné z:
http://business.center.cz/business/pravo/zak
PhDr. Tímea Trzos, Ph.D.
Katedra sociálních studií a speciální pedagogiky FHP
Technická univerzita v Liberci
Studentská 231/1
461 17 Liberec. ČR
-- 260 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XXI
REMINISCENCIE DOBRA A ZLA
The Reminiscence of Good and Evil
MILAN HEJDIŠ
Abstrakt
Príspevok je reminiscenciou na dobro a zlo, pocit bezpečnosti v priebehu niekoľko desiatok rokov života
spoločnosti a jeho jedincov.
Kľúčové slová
dobro, zlo, bezpečnosť
Abstract
The contribution is a reminiscent of good and evil, sense of security during several decades of society and its
individuals.
Kyewords
Good. Evil. Security.
ÚVOD
Ľ
udstvo a niektorí jedinci z neho často ničili, znova budovali, potrebovali múdrosť
múdrych a zabúdali na väčšinu z tých, ktorých aj tí najmocnejší nevyhnutne
potrebovali k svojmu prežitiu. Ostatných, bezvýznamných. Silní o slabých
zvyčajne premýšľajú iba v rovinách nástroja na dosiahnutie cieľa. Cítime sa my, ostatní, pri
tom bezpečne? Pokúsme sa hľadať odpoveď, ktorá nie je definitívne vyjadrená, pretože to nie
je celkom možné.
12. apríl 1961
Objektívne
Jurij Alexejevič Gagarin bol sovietsky kozmonaut, prvý človek, ktorý vzlietol do vesmíru.
Na svoj kozmický let odštartoval 12. apríla 1961 v lodi Vostok 1 z kozmodrómu Bajkonur.
Obletel Zem a po 108 minútach pristál.
Pri štarte rakety Vostok 12. apríla 1961 Gagarin zvolal bodrým hlasom
„pajechali!“ (poďme!), ale darmo sa chlapil, nebolo mu všetko jedno. Prezradil ho zrýchlený
pulz – palubné prístroje zaznamenali v tej chvíli 150 úderov za minútu! (pravda.sk., 2011)
-- 261 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Subjektívne
Na ceste postával hlúčik ľudí a vzrušene diskutoval. Pridali sme sa ako malí štvorroční a
veľa z toho nechápali. Hľadeli na oblohu a niečo hľadali. Bolo to v rozhlase, Rusi sú v kozme,
Gagarin je v kozme. Bolo to dobre alebo zle ...
Október 1962
Objektívne
Pred štyridsiatimi rokmi visel osud sveta na vlásku. Americké špionážne lietadlá objavili
na Kube sovietske útočné rakety. Išlo o jasnú a vedomú provokáciu Moskvy. Bol to pokus o
zmenu rovnovážneho stavu moci oboch jadrových veľmocí. 22. októbra 1962 sa svet
dozvedel, že smiešnych 144 kilometrov od amerického pobrežia sú rakety, ktoré by mohli
zničiť Washington či New York. Nikdy predtým ani potom nestál svet tak blízko jadrového
konfliktu (Havran, 2002).
Subjektívne
Mali sme päť rokov a strach, vzrušená diskusia a nervozita matky, otca, ich rodičov ...
bude vojna? ... prečo? ... bolo to dobre alebo zle ...
Rok 1965
Objektívne
V roce 1965 byly bombardéry B-52 poprvé povolány do opravdové války - Vietnamu.
Nejdříve stroje B-52F používaly pro podporu amerických jednotek 24tunové těžké pumy.
Poté ovšem byl nastartován program přezdívaný Velké bříško (Big Belly), který umožnil
zvětšit vnitřní náklad verze B-52D z 27 na 84 pum o hmotnosti 226 kg (500 liber), a navíc
umožnil nést dalších 24 externě - celkem až přes 100 pum na jednom stroji, celkem ovšem 27
215 kg nákladu. Každá puma měla nominální hmotnost 340 kg, skutečnou 374 kg.
Od roku 1965 pak upravené B-52D, známé jako CBC (Conventional Bomb Carrier Konvenční bombardér) ze základny Andersen AFB, Guam. Pacifický ostrov Guam byl
vzdálen od místa bombardování (zejména tzv. Ho Či Minova stezka) přes 4 000 km. Mise
trvaly kolem 10-12 hodin a zahrnovaly nutné vzdušné tankování z Boeingu KC-135. V roce
1966 byly B-52 přemístěny na letiště u Tapao v Thajsku, čímž se zkrátila vzdálenost a
odpadlo vzdušné tankování. Pověsti vraha vietnamských dětí se B-52 Stratofortress úplně
nezbavil dodnes (Berka, 2003).
Subjektívne
Školský rok 1965/1966. Písali sme listy Američanom, ako deväťroční. Diktovala triedna
učiteľka. Protestovali sme proti kobercovému bombardovaniu Vietnamu, hlavne zabíjaniu
žien a detí. Videli sme už aj v televízii. Bolo to dobre alebo zle ...
1. - 2. september 2012
Objektívne
Obrí bombardér B-52 priletel na letecké dni z americkej Louisiany bez jediného
medzipristátia.
Americký bombardér B-52, ktorý je najväčšou atrakciou nadchádzajúcich
Medzinárodných leteckých dní SIAF 2012 (1. a 2. septembra), je už na letisku na Sliači.
Priletel v stredu predpoludním po tom, čo absolvoval niekoľko tisíckilometrovú trasu z
americkej Louisiany.
-- 262 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
"Aj napriek tomu, že lietadlo malo v pláne medzipristátie, doletelo k nám nakoniec
priamo zo Spojených štátov, bez doplnenia pohonných hmôt," povedal TASR hovorca
leteckých dní Peter Hajnala.
Slávny bombardér vzbudil hneď značný záujem, pozrieť si ho prišlo niekoľko
slovenských ministrov, ktorí sa zúčastnili osláv 68. výročia SNP v neďalekej Banskej Bystrici
a tiež prezident Ivan Gašparovič. (zvolen.sme.sk., 2012).
Subjektívne
Čítali sme a videli sme ako 55-roční. Slávny americký bombardér. Naozaj slávny? ... bolo
to dobre alebo zle ...
Rok 1967
Subjektívne
Píšeme listy, ako desaťroční, učíme sa už druhý rok ruštinu. Smerujú do Užhorodu. Sú
rozdané v základnej škole. Je medzi nimi aj Vjera Kogut. Ešte raz sme si infantilne napísali, je
slušné odpovedať. Bolo to dobre alebo zle ...
21. august 1968 – invázia do ČSSR
Objektívne
Vojská Varšavskej zmluvy, ktoré pred 44 rokmi - 21. augusta 1968 vpadli do
Československa, mali absolútnu prevahu, čo sa týka všetkých druhov zbraní a počtu vojakov.
Ozbrojený odpor bol teda ťažko mysliteľný, tvrdí historik Peter Jašek z Ústavu pamäti
národa (ÚPN).
"Veď československá armáda bola integrálnou súčasťou vojsk Varšavskej zmluvy a ako
taká mala vypracované plány na obranu proti vojskám NATO. O útoku vojsk spriatelených
štátov sa ani neuvažovalo. Je aj otázne, do akej miery by československá armáda bez spojenia
s veliteľským štábom Varšavskej zmluvy bola bojaschopná," povedal Jašek pre agentúru SITA.
V prvej inváznej vlne nasadila Varšavská zmluva 165-tisíc vojakov a 4600 tankov. Na
slovenskom území bolo v prvej etape nasadených 48-tisíc sovietskych, 10 300 maďarských a
tisíc bulharských vojakov.
"Celkovo sa invázie zúčastnilo 27 divízií a viac ako pol milióna vojakov. Invázne vojská
disponovali 6 300 tankami, 2 000 delami, 550 bojovými a 250 dopravnými lietadlami,"
doplnil historik. (webnoviny.sk., 2012).
Subjektívne
Otec sa vrátil z práce, pešo z okresného mesta, bledý, roztrasený, vzrušená diskusia s
manželkou. V noci sme počuli hukot lietadiel, ale blízko za kopcom bolo letisko, tak nič
divného. Divné však boli obrnené vozidlá, ktoré mierili poľnou cestou na lesný vrchol.
Nechápali sme, ale veľmi rýchlo pochopili aj ako jedenásťroční. Prvé správy z rozhlasu a
televízie – okupácia Rusmi – rozčarovanie – osloboditeľmi, mýtus, 23 rokov po vojne,
diskusie s partizánmi, nesmrteľní sovietski vojenskí velitelia ...
Rady v obchodoch, múka, cukor, soľ a iné iba po dva kilogramy. My sme mali šťastie,
bývali sme blízko potravín. Medzi prvými sme nakúpili neobmedzene. Limitovane sa
predávalo až popoludní, ale to už prakticky nebolo čo. Tak sme čakali v radoch, aj cez noc,
dovážali sa zásoby počas noci, aby na druhý deň bolo čo predávať. Je vojna? Bude vojna? ...
bolo to dobre alebo zle ...
-- 263 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Rok 1971 – proces normalizácie
Objektívne
Po okupácii 21. augusta 1968 začalo obyvateľstvo postupne strácať vieru v socializmus
ako taký. Nové vedenie Komunistickej strany Československa sa sústredilo na odstránenie
všetkých tých, ktorí podporovali obrodný proces.
Nešlo iba o ich odstránenie z mocenských štruktúr, ale z verejného života vôbec. Členom
strany k tomu poslúžili tzv. previerky, na základe ktorých bolo z KSČ vylúčených okolo pol
milióna jej členov. Druhú časť postihnutých tvorili nekomunisti, ktorí za svoje postoje museli
opustiť svoje postavenie v práci. Aj jedna aj druhá skupina bola za svoje postoje postihnutá
ekonomicky. Po uvedených masových čistkách, sa stala nová členská legitimácia KSČ určitou
„živnostenskou knižkou“, ktorá bola nevyhnutne potrebná pre výkon pracovnej činnosti. Bez
nej sa nemohli zastávať niektoré pracovné pozície.
Na začiatku normalizácie bola vo väčšej časti spoločnosti určitá forma pasívneho odporu,
ktorý však neskoršie prechádzal k pasívnemu konformizmu. Tento svojou defenzívnosťou
pomáhal udržovať stabilitu totalitného režimu. Prechod od pasívneho odporu k pasívnemu
konformizmu bol zväčša sprevádzaný preferovaním osobných a rodinných záujmov pred
verejnými. Režim si to uvedomoval, aj to patrične podporoval. (Šimulčík, 2011).
Subjektívne
Bežný deň na základnej deväťročnej škole. Zavolali nás k riaditeľovi školy. Všetci
zúčastnení sme boli vedúcimi predstaviteľmi pionierskej organizácie na základnej
deväťročnej škole. Sedeli u neho nám neznámi mladí ľudia. Boli z mládežníckej organizácie
Socialistického zväzu mládeže, mala za sebou rok existencie.
Mali sme 14 rokov, nerozumeli sme tomu, ale boli sme preverení, už súčasťou
Pionierskej organizácie SZM. No a potom sme ako preverení boli v jednotlivých triedach od 3.
do 9. ročníka predstavení ako schopní viesť ostatných pionierov pre vstup do mládežníckej
organizácie. Prirodzené, neomylné, samozrejmé. Bolo to dobré alebo zlé ..
Rok 1972
Objektívne
Stredoškoláci, mali sme 15 rokov. Nevyhnutná orientácia v priestore a nevyhnutná
prihláška do Socialistického zväzu mládeže. Úplne samozrejme, nikto z triedy neodmietol.
Rok 1976
Objektívne
Prijímacie pohovory na vysokú školu, test slovenčina, diktát, test biológia, ústna skúška.
Subjektívne
Vyhľadal nás predseda Základnej organizácie SZM na vysokej škole. Nedoporučenie na
štúdium vysokej školy !!! Osobne sa za niektorých predseda ZO SZM zaručil, mali sme
niektorí 19 rokov a občas aj nechápali. Pochopili o chvíľu. Predseda straníckej organizácie na
strednej škole bol toho názoru, že nie všetci sme vhodní na štúdium na vysokej škole. V
mieste bydliska, sme podľa jeho názoru museli navštevovať vyučovanie náboženstva. Bolo to
čierne na bielom. Bolo to dobré alebo zlé ...
-- 264 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Rok 1978
Objektívne
Prázdniny, leto, medzinárodná študentská brigáda, Bulharsko. Kijevčania, Moskovčania,
Poliaci, Slováci a ďalší. Jeden večer obrovská zvada, krik, búchanie na izbe Kijevčanov. Stáli
proti sebe Moskovčania a Kijevčania. Vyrozumeli sme obsadenie Ukrajiny Nemcami počas
druhej svetovej vojny, ich vítanie ako osloboditeľov, Stalina, hladomor, Lenina ... a hlavne
oblečenie. Kijevčania v rifloch a kožených bundách, Moskovčania v košeliach a nohaviciach.
Štýl Kijevčanov pre Moskovčanov neprijateľný, ideologicky zvrátený.
Počas brigády sa rozprávali iba oficiálne, ohľadom plnenia plánu zberu – paprika, rajčiny
a broskyne.
Subjektívne
Mali sme 19 rokov a trocha nechápali. Nenávisť a zloba. Oni komsomolci, podľa nás
pevne zomknutí, my zväzáci rovnako presvedčení, inak by sme sa brigády nemohli zúčastniť.
Iba zloženie ich komsomolských výprav bolo čudné, všetko muži. Naše dievčatá mali iné
starosti a my zvyšní traja muži tiež. Iba sme konštatovali, že majú podivné problémy. Ale
pamätáme si to do dnešných dní. Bolo to dobré alebo zlé ...
Rok 1981-1982
Objektívne
Už 25 let uplynulo od nastolení vlády vojenské kliky generála Wojciecha Jaruzelského v
Poľsku. S platností od půlnoci ze soboty na neděli 13. prosince 1981 byl v tehdejší Polské
lidové republice vyhlášen výjimečný stav. Byla ustavena "vojenská rada národní záchrany" v
čele s Wojciechem Jaruzelskim, jejímiž členy byli další armádní důstojníci. Komunisté
(PSDS - Polská sjednocená dělnická strana) si přestali hrát na předvoj dělnické třídy a
Jaruzelského vojenská klika hned svými prvními "dekrety" směřovala právě k omezení
svobod těch, za jejichž mluvčí se PSDS pokrytecky vydávala.
Kromě okleštění základních lidských práv (např. zákaz vycházení) směřoval útok
vojenské kliky právě proti nepohodlným odborů - zastavením jejich činnosti, zákazem stávek
atd.
1. února 1992 pak polský Sejm označil vyhlášení výjimečného stavu vojenskou klikou
generála Jaruzelského za nezákonné. (Šuta, 2006).
Subjektívne
Promócie, chvíľa v zamestnaní, vojenská služba. „Absíci, špagáti“, tak nás prezývali, ale
to nebolo podstatné. Nepokoj vyvolávala obálka na stole dozorného útvaru, práporov, čiat.
Tajomná, ale osudová. Nekľud v Poľskej ľudovej republiky, Jaruzelski, Walesa, Solidarita, od
13. decembra 1981 výnimočný stav.
Dôstojníci z povolania, nekľudní, nervózni, podráždení. Bude invázia do Poľska,
nekonečné nacvičovanie výjazdov z kasární, rozkladanie a skladanie výstrojných stredísk pre
zálohy. Zima 1982 – konečne rozuzlenie, prišiel generál, výjazd z kasární, definitívne ... po
niekoľkých hodinách čakania v zime zaznel rozkaz na návrat. Medzinárodná situácia už
nebola ako v roku 1968.
Boli sme velitelia čaty alebo roty, vydávali rozkazy, plnili rozkazy. Mali sme 25 – 26
rokov, rodiny, deti. Vzrušené diskusie, jedni pacifisti, druhí agresori, iní dezertéri.
Výnimočný stav a invázia je aj o vojenských súdoch pre nesplnenie rozkazov. Rozumeli sme
a boli dezorientovaní. Rozum zvíťazil. Bolo to dobre alebo zle ...
-- 265 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Rok 1985 - Perestrojka
Objektívne
Rozsiahle zmeny, ktoré pred 20. rokmi vyústili do pádu Berlínskeho múru a konca
studenej vojny, by zrejme neboli možné bez zmien, ktoré sa už niekoľko rokov predtým
odohrávali vo vtedajšom Sovietskom zväze. Ak by bolo v tom čase v Sovietskom zväze iné
vedenie, "pravdepodobne by sa odohralo niečo veľmi podobné 3. svetovej vojne". Povedal v
Berlíne posledný prezident Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov.
V roku 1985 Gorbačov vyhlásil, že sovietska ekonomika stagnuje a potrebuje zmenu.
Pôvodne sa reformy zavádzané Gorbačovom označovali slovom „uskorenie“ ("zrýchlenie"),
neskôr sa stal populárnejším termín perestrojka („prestavba“).
Gorbačov dúfal, že jeho ekonomické reformy zvýšia produktivitu práce a životnú úroveň
obyvateľstva. Veľa z jeho reforiem bolo však vládnymi špičkami vnímané negatívne (SITA,
2009).
Subjektívne
Pohyb vo veľkej krajine, mali sme 28 rokov a predpokladali, že všetko sa zmení, ale
nevedeli či k lepšiemu alebo horšiemu. Bolo to dobré alebo zle ...
17. november 1989
Objektívne
Události 17. listopadu, které změnily československé dějiny, trvaly jen necelých osm
hodin. Lidé v čele se studenty tehdy ukázali, že se přestávají bát, komunistický režim zase
prokázal, kam až je schopen zajít, aby se udržel u moci. Připomeňte si, co se tehdy odehrálo.
15.40 - Na Albertově už je asi 600 lidí, další přicházejí. Během chvilky je ulice Na Slupi a Ke
Karlovu zcela zaplněná. Lidé začínají volat hesla "Za akademickou svobodu", "Proč se učit
nesmysly", "Pro svobodnou republiku ve svobodné Evropě".
18.15 - Konec oficiální části demonstrace. Lidé se rozchází a vracejí se opět stejnou cestou do
ulice Na Slupi a chtějí pokračovat Vyšehradskou přes Karlovo náměstí do centra města.
18.25 - Ve Vyšehradské ulici u Botanické zahrady je ulice přehrazena speciální jednotkou
Odboru zvláštního určení a částí pohotovostního pluku v bílých helmách s dlouhými obušky.
Policejní rozkaz zní: zasahovat jen v případě napadení příslušníků davem. Vyšehradskou
pouze přehradit a dav zastavit. Dochází k prvním incidentům. Skanduje se: "Máme holé
ruce!" Čelo průvodu je zablokováno, ale lidé vzadu stále postupují dopředu a vzniká panika.
Policejní kordón je protržen a zasahují příslušníci pohotovostního pluku. První incidenty,
první zadržení. (zpravy.idnes.cz., 2009).
Subjektívne
O pohyboch v spoločnosti sme vedeli. Mali sme 32 rokov, niektorí vo vysokých
riadiacich pozíciách. Pripravovali nás na tieto skutočnosti od januára 1989. Otázky na
poradách vyznievali do prázdna. Likvidácia východného bloku začala, už nikto nepotrebuje
dohody o usporiadaní Európy po II. svetovej vojne a iné. Bude to dobre alebo zle ...
Rok 1991
Objektívne
Posledný marcový deň v roku 1991 nadobudol platnosť protokol o zrušení Varšavskej
zmluvy. Jeho text podpísali 25. februára 1991 v Budapešti ministri zahraničných vecí a
obrany šiestich členských štátov. Dokument zrušil vojenskú organizáciu a štruktúru
-- 266 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Varšavskej zmluvy. Základná politická dohoda ostala v platnosti. Ministri spoločne
konštatovali, že každá krajina má právo zvoliť si vojenské spojenectvo ku ktorému chce patriť,
a vzájomné vzťahy sa mali odteraz odohrávať na bilaterálnej úrovni. Zamietli však návrh
Poľska a Maďarska zverejniť anulované dohody.
Na zasadnutí Politického poradného výboru Varšavskej zmluvy v Prahe 1. júla 1991 jej
členské štáty rozhodli o definitívnom rozpustení paktu. Zrušenie malo nadobudnúť platnosť
ratifikáciou parlamentmi všetkých bývalých členov.
Posledný zo železničných transportov so sovietskou vojenskou technikou opustil ČSFR
pred 20 rokmi, 21. júna 1991. O šesť dní neskôr z Česko-Slovenska odišiel posledný vojak a 1.
júla 1991 v Prahe podpísali protokol o zániku Varšavskej zmluvy (netky.sk., 2011)
Subjektívne
Rýchly sled udalostí. Dva roky na vysokej škole a jeden rok v rokoch 1981-1982 na
základnej vojenskej službe sme bránili vlasť proti imperializmu. Existuje ešte slovo vlasť a
má ešte svoj význam? Mali sme 34 rokov a nemohli verejne pochybovať. Bolo to dobre alebo
zle ...
Júl – december 1992
Objektívne
Víťazi druhých slobodných volieb v júni 1992 (v Česku vyhráva ODS-KDS, na
Slovensku HZDS) intenzívne rokovali o vzťahoch slovenských a českých orgánov.
Nasledovali tieto udalosti:
17. júl – prijatie Deklarácie SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky, prezident Václav
Havel abdikoval
23. júl – zástupcovia ODS a HZDS sa v Bratislave dohodli na rozdelení federácie
1. september – prijatie Ústavy Slovenskej republiky, ktorá vstupuje do platnosti z väčšej časti
1. januára 1993
25. november – Federálne zhromaždenie schválilo ústavný Zákon o zániku Českej a
Slovenskej Federatívnej Republiky
31. december – o polnoci definitívny zánik vyše 70-ročného spoluštátia Čechov a Slovákov.
Vznik Slovenska a Česka (tema.aktuality.sk., 2012)
Subjektívne
Rokovania o rozdelení Československa mali obrovskú dynamiku, ale nikto sa nikoho na
nič nepýtal, stačili na to iba dvaja. Mali sme 35 rokov a faktom zostáva, že niektorým z nás
zobrali dve tretiny republiky. Tragikomické až smutné? Alebo konečne sami pre seba?
Svojprávni?! Dedko – šuster nám rozprával ako ťažko prežíval rozpad Rakúsko – Uhorska a
to bolo v 1918. Bolo to dobre alebo zle ...
1. január 1993
Objektívne
VYHLÁSENIE
Národnej rady Slovenskej republiky
k vzniku nezávislej Slovenskej republiky
Schválené Národnou radou Slovenskej republiky
uznesením z 1. januára 1993 číslo 117
Slovenská republika sa 1. januárom 1993 stáva nezávislým a demokratickým štátom.
-- 267 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Subjektívne
Blížili sme sa k 36 rokom. Je to fakt. Hraničné kontroly tam, kde sme sa deň predtým bez
problémov prechádzali. Bude to dobre alebo zle ...
Marec 2003 – tretia vojna v Iraku
Objektívne
Celkem sedm těžkých bombardérů B-52 přelétlo v úterý 25. března nad územím České
republiky. Uvedl to ministr obrany Jaroslav Tvrdík. Stroje startující z Velké Británie se přes
střední Evropu dostávají nad irácké hlavní město Bagdád a další cíle, které bombardují.
Dosud Spojené státy využívaly vzdušný prostor nad Českou republikou jen k přeletům
dopravních letadel. Těch už se od začátku operace uskutečnilo několik stovek. Těžké
bombardéry B-52 vzlétají ke svým misím nad Irákem ze základny Fairford v západní Anglii.
Začátkem měsíce bylo na základně dislokováno 14 letounů B-52. Přes území Slovenska
zatím kvůli irácké operaci přeletělo 64 spojeneckých letounů a přejel jeden spojenecký
transport. Informoval o tom mluvčí slovenského ministerstva zahraničí Boris Gandel.
(letectví.cz., 2003).
Subjektívne
Hukot a vitie motorov. Nízky prelet, bombardér B-52, jednoznačne problém s motorom
alebo motormi, kde až doletel a pristál. Nedočítali sme sa, že by havaroval. Už máme 46
rokov a rozumieme, ale už nepíšeme na americkú ambasádu ako v roku 1965, sú to spojenci.
Je to dobre alebo zle ...
2. apríla 2004
Objektívne
Slávnostný ceremoniál prijatia za člena v ústredí NATO v Bruseli. Slovenská vlajka visí
po boku spojencov. (mzv.sk., 2004).
Subjektívne
Definitívna výmena veľkých bratov, Brusel za Moskvu. Máme 47 rokov a ani
neprotestujeme, možno sa už ani nezaujímame. Zanikla Varšavská zmluva v roku 1991 a
potrebujeme NATO? Oficiálne máme bezpečnostnú záruku. Bude to dobre alebo zle ...
September 2014 – Kijev
Objektívne
V centru Kyjeva vypukly nepokoje. Vyvolala je snaha radnice rozebrat barikády na
Majdanu. Střed metropole zahalil hustý dým z hořících pneumatik a provizorních stanů, davy
rozhořčených lidí útočí na policisty holemi a zápalnými lahvemi. (zpravy.idnes.sz., 2014).
Subjektívne
Vojna dvoch svetov už od roku 2004, je nám 57 rokov, hovoríme so študentkou z
Ukrajiny, aký to má zmysel. Dva dni potom ako z jej dedinky odišiel 18 ročný kamarát, vrátil
sa v drevenom balení. Za čo zomrel, nikto nevie. Je to dobre alebo zle...
-- 268 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Rok 2006
Objektívne
Nasledujúcich 100 rokov. Prognóza na 21. storočie.
Esejisticko-publicistická práca Nasledujúcich sto rokov od Georgea Friedmana,
amerického politológa a špecialistu na dlhodobé geopolitické prognózy, je fascinujúcim
čítaním o možnom základnom mocenskom vývoji v 21. storočí. Podľa autora sa v 21. storočí
definitívne skončí európska éra a začne sa americká éra.
Inými slovami, 21. storočie bude storočím dominancie Spojených štátov amerických,
ktoré budú vďaka svojej ekonomike a najvyspelejším technológiám kontrolovať svetové
oceány a budú ovládať aj vesmír. Pre našu budúcnosť bude príznačné zastavenie rastu a
neskôr úbytok celosvetovej populácie a nástup nových mocností: Turecka, Japonska, Poľska a
Mexika.
21. storočie poznačí súperenie o regionálnu i celosvetovú nadvládu a jeho vyústením
bude svetový konflikt v polovici tohto storočia. Jeho víťazom budú USA a Poľsko. Friedman,
na rozdiel od mnohých iných odborníkov, je presvedčený, že Rusko čaká už v krátkom čase
kolaps a ústup z medzinárodnej scény, a podobnému osudu sa nevyhne ani Čína.
Svoje tvrdenia pritom opiera o dôkladné analýzy a podopiera zrozumiteľnou
argumentáciou. (Friedman, 2006).
Subjektívne
Je to doktrína, ktorú treba naplniť? Musí mať ľudstvo predstavu a jasné smerovanie? Je
nám 57 rokov a myslíme na naše deti. Majú perspektívu, prevalcuje Amerika ako nenásytný
predátor Európu a vyberie si svojho spojenca, ďalšieho nenásytného predátora v Európe?
V osemdielnom seriáli BBC Dejiny sveta sa hovorí, sledujete 70 tisíc rokov ľudských
dejín, násilia a múdrosti, prežitia ľudstva i napriek nesmiernym násilnostiam. Friedman
neomylne píše, že znova prídu. A časť z nich pravdepodobne zažijeme. Cítime sa bezpečne?
ZÁVER
Autor príspevku nepovažuje za potrebné robiť záver. Je to reminiscencia, prierez našimi
životmi, cielene vybrané udalosti, ktoré sme pri našom tempe života už aj zabudli.
Sme ako ľudia naozaj najvýkonnejšími predátormi na planéte Zem?
Literatúra
[1] BERKA, T. 2003. Boeing B-52 Stratofortress a jeho verze. [online]. valka.cz.
07.06.2003. [cit. 2014-11-05]. Dostupné: < http://www.valka.cz/clanek_1038.html>
[2] Bombardér B-52 pristál na Sliači. [online]. Zvolen.sme.sk. 29.08.2012. [cit. 2014-1103].
Dostupné:
<http://zvolen.sme.sk/c/6514053/bombarder-b-52-pristal-nasliaci.html#ixzz3HytROLEE>
[3] Deklarácia SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky. 2012. [online]. Aktuality.sk.
17.07.2012. [cit. 2014-11-05]. Dostupné: < http://tema.aktuality.sk/deklaracia-snr-ozvrchovanosti-slovenskej-republiky/>
[4] FRIEDMAN, G. 2009. Nasledujúcich 100 rokov. Prognóza na 21. storočie. Ikar, 2009,
269 s. ISBN 978-80-551-2041-6.
-- 269 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[5] Gorbačov: Na začiatku bola glasnosť a perestrojka. 2009. [online]. Spravy.pravda.sk.
[6]
[7]
[8]
[9]
[10]
[11]
[12]
[13]
[14]
[15]
[16]
11.11.2009. [cit. 2014-11-03]. Dostupné: < http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/231323gorbacov-na-zaciatku-bola-glasnost-a-perestrojka/>
HAVRAN, M. 2002. Kubánska raketová kríza. [online]. Encyklopédia.sme.sk.
22.10.2002.
[cit.
2014-11-05].
Dostupné:
<
http://encyklopedia.sme.sk/c/893877/kubanska-raketova-kriza.html/>
JANCURA,V. 2011. Gagarin pred letom do vesmíru: Ak už byť, tak treba byť prvý.
[online].
Pravda.sk.
12.04.2011.
[cit.
2014-11-05].
Dostupné:
<http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/238162-gagarin-pred-letom-do-vesmiru-ak-uz-byttak-treba-byt-prvy/>
Nad územím ČR přelétaly americké bombardéry B-52.1993. [online]. Letectví.cz.
27.03.1993.
[cit.
2014-11-05].
Dostupné:
<
http://www.letectvi.cz/letectvi/Article2456.html>
Ozbrojený odpor invázii z augusta 1968 bol nemysliteľný. [online]. Sita.sk. 21.08.2012.
[cit. 2014-11-02]. Dostupné: < http://www.webnoviny.sk/slovensko/clanok/533523ozbrojeny-odpor-invazii-z-augusta-1968-bol-nemyslitelny/>
Slávnostný ceremoniál prijatia za člena v ústredí NATO v Bruseli. Slovenská vlajka visí
po boku spojencov. 02.04.2004. [online]. mzv.sk. 02.04.12004. [cit. 2014-11-05].
Dostupné:
<https://www.mzv.sk/sk/zahranicna__politika/slovensko_v_natocesta_slovenska_do_nato>
ŠIMULČÍK, J. 2011. Krátke dejiny normalizácie. [online]. Impulzrevue.sk. č.4/2011.
[cit. 2014-11-03]. Dostupné: < http://www.impulzrevue.sk/article.php?768>
ŠUTA, M. 2006. Genocida v Etiopii a 25 let od vyhlášení výjimečného stavu v Polsku.
[online].
Blisty.cz.
14.12.2006.
[cit.
2014-11-03].
Dostupné:
<
http://blisty.cz/art/31768.html#sthash.O5hfxsPD.dpuf>
Připomeňte si události 17. listopadu 1989 minutu po minutě. 2009. [online].
Zpravy.idnes.cz.
17.11.2009.
[cit.
2014-11-03].
Dostupné:
<
http://zpravy.idnes.cz/pripomente-si-udalosti-17-listopadu-1989-minutu-po-minute-pij/domaci.aspx?c=A091116_120725_domaci_js>
V Kyjevě vypukly nepokoje, policie se pokusila vyklidit Majdan. 07.09.2014. [online].
spravy.idnes.cz.
07.09.2014.
[cit.
2014-11-03].
Dostupné:
<
http://zpravy.idnes.cz/ukrajina-majdan-kyjev-stanovy-tabor-d7k/zahranicni.aspx?c=A140807_122010_zahranicni_aha>
V Prahe sa spomína na zánik Varšavskej zmluvy. 2011. [online]. Netky.sk. 28.06.2011.
[cit. 2014-11-03]. Dostupné: < http://www.netky.sk/clanok/v-prahe-sa-spomina-nazanik-varavskej-zmluvy>
Vyhlásenie Národnej rady Slovenskej republiky k vzniku nezávislej Slovenskej republiky.
1993.
[online].
nrsr.sk.
01.01.1993.
[cit.
2014-11-03].
Dostupné:
<
https://www.nrsr.sk/web/Static/sk-SK/NRSR/Doc/v_k-vzniku-sr.htm>
PaedDr. Milan Hejdiš, PhD.
VŠ Danubius
Sládkovičovo
-- 270 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XXII
SOCIÁLNA BEZPEČNOSŤ JEDINCA
V KONTEXTE SOCIÁLNEHO ŠTÁTU
Social welfare of an individual in a welfare state
ALEXANDER ČEMEZ, TOMÁŠ HABÁNIK
Abstrakt
Tento text sa zaoberá témou sociálnej bezpečnosti jedinca v kontexte sociálneho štátu. Je rozdelený na dve
hlavné časti. Prvá z nich je zameraná na štát a jeho sociálne funkcie vo všeobecnosti. V tejto časti sa pokúšame
definovať štát a jeho rolu v spoločnosti. Druhá časť analyzuje niektoré sociálne funkcie, ktoré sú poskytované
štátom. Predovšetkým je o životnom minime.
Kľúčové slová
Štát, sociálny štát, sociálne služby, životné minimum, hmotná núdza.
Abstract
This paper deals with the issue of social welfare of an individual in a welfare state. It is divided into two main
parts. The first of them is focused on the state and its social functions in general. In this part we try to define the
state and its role in the society. The second one analyzes some social services that are provided by the state. First
of all it is about the substinence minimum.
Key words
State, social state, social services, substinence minimum, material deprivation.
Úvod
S
ociálna bezpečnosť jedinca je aktuálnou témou, pretože sme svedkami toho, ako sa pomaly
vytráca sociálna sieť, ktorá garantovala jedincovi určitú životnú úroveň. Tieto zmeny
priniesla so sebou transformáciu po roku 1989 a s tým súvisiaca liberalizácia spoločnosti,
ekonomiky a politiky. Jednotlivec sa stáva čoraz viac odkázaný sám na seba. V našej kapitole
pojednávame o štáte a jeho sociálnych funkciách, taktiež o jeho mieste v spoločnosti a o sociálnych
procesoch v období po roku 1989. Charakterizujeme štát ako inštitúciu v spoločnosti. Chápeme štát
ako určitý nástroj prepojenia občana s územím.
-- 271 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Zamýšľame sa nad životným minimom a spôsobom, ako ho stanoviť a od čoho sa odvodzuje.
Hľadáme funkcie životného minima. V tomto kontexte upriamujeme našu pozornosť na problematiku
hmotnej núdze, pomoci v hmotnej núdze a uvádzame prehľad legislatívy v tejto oblasti.
1 ŠTÁT AKO ZDROJ BEZPEČNOSTI
Štát ako sociálna inštitúcia
V týchto kontextoch si kladieme otázku, na čo potrebuje občan štát. Bez štátov by sa
mohlo zdať, že svet byt bol len akýmsi zhlukom individuálnych ľudí bez toho, aby patrili
k určitému územiu. Je to práve štát, ktorý zakotvuje, zakoreňuje slobodné a ničím nezaťažené
indivíduá k určitému územiu a v procesoch socializácie, hlavne cez školské vzdelávanie
a výchovu, ich pripútava k zemi, v dôsledku čoho dochádza k vývoju určitej územnej identity.
Štát ako taký to nerobí z idealisticko-romantických dôvodov, ale jeho príčiny sú
pragmatické. Potrebuje v prvom rade pracovnú silu, aby občan nebol na obtiaž štátu, ale aby
svojou prácou vytváral určité hodnoty a odvádzal dane a odvody štátu. Štát žije z občana, ale
na druhej strane mu poskytuje verejné statky, ktoré by mu neposkytol súkromný sektor,
pretože takého poskytovanie nie je rentabilné, tzn. neprináša zisk. Niekto ich však poskytovať
musí, keď už nejestvuje veľká rodina. Prázdny priestor namiesto pôvodnej veľkej rodiny
nahrádza štát – sociálny štát. V pragmatickej rovine je možné konštatovať, že štát si tak
verejnými statkami kupuje svojich občanov a získava ich lojalitu. Pôsobenie štátu teda
zďaleka nie je dobročinné alebo charitatívne, ale bez štátu si nevieme predstaviť fungovanie
súčasnej spoločnosti.
Ide o to, koľko štátu mesačne, ročne alebo v iných časových periódach dáme a koľko
nám štát vráti, tzn. či je tento rozdiel kladný, záporný alebo rovnovážny. Je možné
predpokladať, že vzťah štátu a konkrétneho občana je individuálny, tzn. niekto je čistý
príjemca a niekto čistý darca. Tiež je podstatné vyjadriť, akými alebo koľkými kanálmi idú
dane a odvody z mesačnej mzdy do štátneho rozpočtu a odtiaľ na verejné statky, pretože
každý článok na tejto ceste má tendenciu si niečo stiahnuť pre seba.
V tomto kontexte hrá významnú rolu otázka alebo téma daňového zaťaženia a jeho
podoby, či má byť progresívne alebo rovné. Jedná sa o večný spor ľavice a pravice, pričom
každá z týchto dvoch strán hovorí o „svojom“ type daňového zaťaženia, že je spravodlivé
o tom druhom ako o nespravodlivom. V skutočnosti žiadny typ zdaňovania nebude nikdy
absolútne spravodlivý, ide skôr o to, aby bol pragmatický. Bohatí sa ochránia sami,
chudobných musí ochrániť štát. Preto musí štát niekde viac vybrať, aby mohol niekde viac
dať a naopak u nízko príjmových skupín by mal vybrať menší percentuálny podiel, pretože sú
to vysokopríjmové skupiny, ktoré zarábajú na práci svojich zamestnancov a na ich pridanej
hodnote, ktorej časť si prisvoja. Sumarizáciou viacerých častí pridaných hodnôt tak dosahujú
zisk.
Vráťme sa však k pôvodnému významu štátu. Jeho pôvodnými a minimálnymi funkciami
mali byť ochrana občanov do vnútra a pred vonkajším nepriateľom. Štát si tak uzurpoval
čoraz viac moci nad svojimi občanmi pre seba. Treba si položiť otázku, kto alebo čo je to štát,
kto alebo čo si uzurpoval čoraz viac moci pre seba nad svojimi občanmi. Je to štát sám, štát
ako taký alebo sú to niektoré konkrétne osoby, politické elity, ktoré stáli v čele štátu alebo to
boli občania, ktorí sa dobrovoľne vzdali časti svojej moci nad štátom a odovzdali ju...?
-- 272 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Podľa niektorých koncepcií politickej geografie, ako napr. podľa F. Ratzela je štát živý
organizmus, priestorový útvar, ktorý sa vyvíja a mení, prechádza určitými štádiami vývoja,
rastie, dosahuje zenit a upadá. (Krejčí, 2007). V týchto súvislostiach je vhodné spomenúť tzv.
hypotézu Gaia, podľa ktorej Zem ako planéta, resp. jej ekosystém je samoregulačným
mechanizmom bez zásahov ľudí. (Heywood, 1994).
Ak prejdeme opäť k štátu ako takému, tak môžeme v súčasnosti pozorovať, že hranice
štátov už zďaleka nie sú také zatvorené ako v minulosti a mobilita medzi vnútroštátnymi
regiónmi alebo aj štátmi, dokonca kontinentmi bude čoraz bežnejšou súčasťou našich životov
aj v dôsledku globalizačných procesov, ktoré prinášajú celosvetové ekonomické, politické,
sociálne, informačné, mediálne a iné zbližovanie rozdielov a unifikáciu pôvodných
diferenciácií medzi národnými kultúrami.
V týchto súvislostiach si je potrebné položiť otázku, čo sa deje alebo bude diať so
štátom... Ak vychádzame z pôvodnej definície národného štátu, tak sa jedná o štát, ktorého
základom je určitý národ, t.j. štátotvorný národ. To znamená, že v ňom numericky prevyšuje
jeden národ národnostné menšiny a etnické skupiny. Popri tom tu jestvujú niektoré štáty,
ktorý takýto jeden silný štátotvorný národ nemajú, ako napr. USA, pretože predsa pôvodný
americký národ nejestvuje.
V týchto súvislostiach je potrebné si položiť otázku, aký charakter bude mať štát
budúcnosti... Hranice štátov tu budú pravdepodobne len akousi formálnou záležitosťou na
mape, obyvateľstvo bude asi stále viac v pohybe, nevylučujeme možnosť viacerých štátnych
občianstiev, viacerých identít a s tým súvisiacu multilinguálnosť, multiidentitu.
Štát ako predmet identifikácie
Čo je to identita, ako sa prejavuje? Či je to len sociálna rola, ktorú indivíduum hrá
v určitej komunite a so zmenou komunity sa tiež zmení jeho sociálna rola alebo je to
záležitosť vnútorného presvedčenia, ktorá je pevne zakorenená v osobnosti jednotlivca
v dôsledku socializačných procesov alebo je dokonca na základe biologických zákonitostí
geneticky zakódovaná, geneticky zdedená? Môže sa identita jednoducho zo dňa na deň
zmeniť, alebo to trvá dlhšie, koľko to trvá a ide to vôbec? To všetko sú otázky, na ktoré nie je
jednoznačná odpoveď, a ktoré sú pravdepodobne individuálne. Identifikácia predpokladá
určité podvedomé zakódovanie naučených vzorov správania a myslenia.
Prikláňame sa v tomto kontexte k socializujúcim teóriám, podľa ktorých je identifikácia
s určitým národom alebo etnikom výsledkom procesu socializácie, tzn. výchovného vplyvu
a vplyvu prostredia na indivíduum.
Prostredie má tak silný vplyv, že aj v priebehu jedného života môže nastať niekoľko
resocializácií, kedy sa indivíduum „zbaví“ svojej pôvodnej identity a prihlási sa k identite
novej. A to platí v oblasti náboženskej, národnostnej a etnickej.
Ak hovoríme o tzv. tekutých časoch, pre ktoré je charakteristická neistota a všeobecný
chaos, tak práve toto obdobie zažívame a súvisí práve so zlyhávaním sociálneho štátu alebo
štátu ako takého. Práve štát by mal byť konečným garantom istôt a spravodlivosti, ale štát
akoby strácal svoju pozíciu. Prejavuje sa to u občanov hľadaním zdroja určitej závislosti.
Preto sa ľudia utiekajú k návykovým látkam, patologickému hráčstvu, sektám a kultom,
charizmatickým lídrom apod. Hľadajú svoj ostrov istoty v mori (oceáne) neistoty.
-- 273 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Utiekajú sa k tomu, kto im dokáže saturovať ich nesaturované potreby. Identifikácia tak
neprebieha len v čistej rovine nezištnej dôvery, ale taktiež v rovine hmotnej kalkulácie. Táto
kalkulácia je však krátkodobá, podstatne menej trvalá a založená na pragmatizme. Je možné
polemizovať, či je to identifikácia v pravom zmysle slova a čo je to vlastne identifikácia...
Predstavuje určité stotožnenie a stotožnenie znamená byť súčasťou väčšieho celku,
umožňuje nosiť emblémy tohto celku a požívať privilégia, ktoré sú s tým spojené. Na druhej
strane musí jednotlivec niečo odovzdať – niečo zo seba, odovzdáva časť svojho Ja a to tým,
že ho potláča, aby bol v harmónii s väčším celkom, tým sa podriaďuje tomuto celku. Celok od
neho očakáva lojalitu, ktorej najvyšším stupňom je ochota obetovať svoj vlastný život
v záujme celku. Celok je tak viac ako jednotlivec, jednotlivec je menej ako celok. Celok je
viac ako súhrn jednotlivcov, pretože ich spojením vzniká synergický efekt. (Černík, 2004)
Celok sa vyznačuje dostredivými aj odstredivými silami vo vzťahu k svojim elementom. Na
jednej strane atraktuje elementy, ktoré majú pre neho vyššiu hodnotu, na strane druhej
vypudzuje zo svojho stredu nepodarky alebo rušivé elementy, ktoré pôsobia disharmonicky.
Jednotlivé elementy, ktoré spolu dobre ladia a harmonizujú tak vytvárajú vďaka
synergickému efektu novú pridanú hodnotu, ktorú iba obyčajný súčet jednotlivých elementov
nikdy nedosiahne. To si však vyžaduje centralizovanú autoritu, ktorá ich dokáže previesť do
harmonickej jednoty a celku. Viaceré mocenské centrá na najvyššej úrovni nie sú žiaduce,
pretože môžu spôsobovať určité disonancie. Tie môžu viesť k odčleneniu určitého prvku
a podprvkov, ktoré sú na neho naviazané. Podprvky majú tendenciu sa odčleňovať od
pôvodného centra a pridať sa k novému centru.
Je žiaduce, aby najsilnejší element bol práve tou mocenskou autoritou, pretože sa
v taktom prípade znásobuje jeho prirodzená sila so silou vyplývajúcou z jeho oficiálnej
pozície. K spomínaným disonanciám môže dochádzať v prípade ak sa neprekrývajú alebo ak
nie sú saturované potreby, napr. ambície niektorých jednotlivcov. Potrebujú adekvátny
priestor pre sebarealizáciu, niekto väčší, niekto menší priestor.
Štát pozostáva z regiónov. Základom regionalizmu je odovzdanie častí kompetencií
centrálnej autority na nižšie postavené autority na regionálnej úrovni. Z toho vyplýva, že
najnižšie úrovne nie sú priamo spojené s centrom, ale jestvuje medzi nimi určitý medzičlánok
alebo viaceré medzičlánky, medzi ktorými sú vzájomné toky: informačné, energetické,
finančné, personálne apod. Za každým sa časť z týchto entít na ceste z jedného konca cesty na
druhý stráca v jednotlivých medzičlánkoch, ktoré si odčerpávajú časť pre seba a zvyšok
prefiltrujú ďalej.
Centrum by však malo mať aj možnosť spätnej väzby od jednotlivých článkov,
v ideálnom prípade by mala byť medzi centrom a každou jednou úrovňou paralelná
komunikačná dráha, aby bolo možné kontrolovať, do akej miery jednotlivé entity prešli na
jednotlivé úrovne.
Napĺňanie príkazov z hierarchicky vyššie postavenej úrovne smerom nadol je možné
dosahovať viacerými spôsobmi:
1. Donútenie – autorita, hrozba sankcií,
2. Presvedčenie – lojalita prostredníctvom hmotných výhod,
3. Ideológia – vnútorné presvedčenie.
-- 274 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Čo sa týka štátu, tak je možné na neho nazerať cez prizmu dvoch základných pohľadov:
1. Smerom dovnútra – je jedinou mocenskou autoritou do vnútra štátu, resp.
spoločnosti
a žiaden iný aktér nemá právo zvonka intervenovať do jeho vnútra,
2. Smerom von – vystupuje ako suverén na medzinárodnom poli.
V súčasnosti to už nie sú to len štáty, ktoré predstavujú medzinárodných aktérov, ale aj
medzinárodné organizácie alebo napr. EÚ, ktorá je medzinárodný aktér sui generis, tzn. nemá
obdobu v súčasnom svete. V praxi to znamená, že štát odovzdáva časť svojich kompetencií
určitému väčšiemu celku. Popri štátnej a nadštátnej úrovni sú tu tiež úrovne subštátne.
V rámci procesu transformácie SR, ako aj ostatných krajín strednej a východnej Európy došlo
vo vnútri týchto krajín k procesom decentralizácie a regionalizácie, tzn. prenos kompetencií
na samosprávu. V podmienkach SR poznáme územnú samosprávu dvojakú: miestnu, ktorá je
tvorená mestami a obcami a regionálnu, ktorú tvoria vyššie územné celky. Dôvod je ten, že
samospráva je bližšie k občanovi ako centrum štátu a môže mu tak lepšie poskytovať statky
podľa jeho potrieb.
Samosprávne kraje, keďže vznikli relatívne nedávno, tak občania nie sú s nimi zatiaľ
celkom identifikovaní. K regionálnej identifikácii prispieva ten fakt, že poslancov
zastupiteľstiev samosprávneho kraja aj predsedu vyššieho územného celku volia priamo
občania.
Ešte pred tým sa však rozprúdila dlhá a búrlivá diskusia o tom, koľko samosprávnych
krajov má byť, pričom tu jestvovali rôzne názory: od 3 + 1, tzn. východoslovenský,
stredoslovenský, západoslovenská a Bratislava, cez 8 krajov, príp. 12 krajov až po 16 krajov.
Súčasný stav 8 krajov tak predstavoval určitý kompromis, pričom tu panovali rôzne názory,
ktoré obhajovali ten alebo iný model. Na jednej strane väčšie 3 kraje znamenajú, že môžu
dosiahnuť vlastnú ekonomickú základňu, tzn. kraj si je schopný na seba zarobiť, na strane
druhej väčší počet menších krajov znamená, že sú bližšie k občanovi a vedia operatívnejšie
riešiť jeho problémy. Tento model by tiež rešpektoval vývoj historických regiónov, či už sa
nazývali stolice alebo župy, teda aj rázovitosť príslušného regiónu a z toho vyplýva, že by sa
s ním identifikovali občania.
V tomto kontexte je možné považovať za kľúčový koncept tzv. geografický
determinizmus, ktorý predstavuje teoreticko-metodologické východisko geopolitiky. (Krejčí,
2007) Podľa tohto konceptu predpokladáme, že práve geografický charakter daného
prirodzeného regiónu determinuje tiež jeho sociálny a ekonomický život a to platí nielen na
úrovni subštátnych regiónov, štátov aj nadštátnych útvarov.
V kontexte tejto témy si treba položiť otázku, čo je typické pre Slovensko ako celok:
–
–
–
–
malá rozloha krajiny,
malý počet obyvateľov,
poloha v strede Európy,
slabé nerastné bohatstvo.
Tomu musí aj zodpovedať zahranično-politická koncepcia Slovenska. Z uvedených
faktorov vyplýva, že Slovensko sa nemôže spoliehať výlučne samé na seba, ale musí hľadať
partnerov. V období vládnutia Vladimíra Mečiara mala zahraničná politika tendenciu
orientovať sa na Ruskú federáciu, v období vlády Mikuláša Dzurinda opačným smerom, tzn.
na Európsku úniu a USA. Slovensko, pretože je malou krajinou tak sa musí striedavo
-- 275 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
orientovať raz na jednu, inokedy na druhú stranu v závislosti od situácie. Taktiež môže ťažiť
z výhodnej geografickej polohy v strede Európy a môže tak tvoriť spojnicu medzi Západom
a Východom.
Sociálna dimenzia štátu
Sociálna dimenzia štátu patrí medzi jeho základné atribúty. Táto dimenzia sa vyvíjala v
súvislosti s rozvojom ľudských práv a je možné ju zaradiť medzi tzv. tretiu generáciu
ľudských práv. Postupom času je možné pozorovať vývoj humanity, ktorá odlišuje ľudské
plemeno od iných foriem živočíšnej ríše. Je možné badať koreláciu medzi časovým vývojom
na jednej strane a rozvojom humanity na strane druhej. Vo všeobecnosti je možné povedať,
že ľudstvo sa humanizuje a kultúrne aj spoločenské nánosy, ktoré sú vnášané do nášho
vedomia (alebo podvedomia) korigujú našu prírodnú prirodzenosť.
Sociálne práva, ktoré má zabezpečovať sociálny štát sú tak výsledkom snahy o
dosiahnutie určitého životného štandardu pre všetkých. Zárodky sociálnych práv a taktiež
sociálneho štátu je možné nájsť v období Bismarckovského Nemecka. V tejto súvislosti je
vhodné uviesť dva možné základné prístupy vo vzťahu ku vzniku sociálneho štátu:
1. Evolučno-idealistická koncepcia – súvisí so zánikom tzv. veľkej rodiny, ktorá svojou
starostlivosťou o svojich členov nahrádzala neskorší sociálny štát a pod vplyvom
takých sociálno-ekonomických procesov, akými bola industrializácia a urbanizácia,
ktoré predstavovali spriemyselňovanie miest a s tým vysťahovanie obyvateľstva z
vidieka a jeho exodus do mestských aglomerácií, nový životný štýl a sociálnoekonomické podmienky spôsobili, že pôvodná veľká rodina sa dezintegrovala, niekto
ju musel nahradiť a tak pod nátlakom odborov sa objavujú prvé sociálne práva, ako
napr. 8-hodinový pracovný čas, právo na odpočinok, právo na mzdu apod., (Horváth,
2013)
2. Pragmatická koncepcia – Bismarck si však uvedomoval, že represie nemôžu riešiť
problém odcudzovania robotníkov a že rastúci vplyv socialistického hnutia
a atraktivita revolučných ideí medzi nimi je odzrkadlením tohto odcudzenia. Bismarck
bol presvedčený o tom, že štát musí preraziť do socialistického hnutia a dosiahnuť to,
čo je na socialistických požiadavkách legitímne v rámci existujúceho spoločenského
a politického systému. Otto von Bismarck bol presvedčený o tom, že práve pevne
určené, zaručené a pravidelné vyplácanie dávok štátnych príspevkov robotníkom
napomôže ich uzmiereniu so štátom, teda hroziacej revolučnej vlne sa tak postavila
hrádza. (Čambalíková, 2009).
Ak sa však pozrieme na prapríčinu evolučno-idealistickej koncepcie, tak aj tam je možné
vidieť určité prvky pragmatizmu. Pragmatizmus ako taký je možné považovať za zdroj
spoločenského progresu. Je to pragmatizmus, ktorý zjednodušuje zložité a uľahčuje ľudskú
prácu.
Na druhej strane je tu snaha po dosahovaní stále vyšších mét, vrstvenia stále nových,
vyšších a ďalších stupňov a nadstavieb. Tieto dva princípy, hoci sú v teoretickej rovine
antagonistické, vo svojich dôsledkoch sú identické, pretože prinášajú niečo nové. Práve veda
a umenie sú výsledkom druhého princípu. Ekonomika a business sú produktom pragmatizmu.
Základom pragmatizmu sú psychologické princípy maximalizácie slasti a minimalizácie
strasti, ktoré nachádzajú svoje aplikácie aj v ekonómii, ktorá hľadá efektivitu.
-- 276 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Ak uvádzame, že sociálny štát nahradil pôvodnú veľkú rodinu, tak je potrebné povedať,
že rodina má v spoločnosti a v štáte mimoriadne miesto. Rodina je tak štát v malom. Národ
predstavuje niekoľkonásobne väčšiu rodinu. Ak uvažujeme v analógiách, tak môžeme
konštatovať, že to, čím je domácnosť pre rodinu, tým je štát pre národ. Štát predstavuje
inštitucionálny rámec pre národ, rovnako ako domácnosť pre rodinu. Tak ako poznáme malé
rodiny a veľké rodiny, rovnako poznáme veľké a malé národy. Čo je to národ? Prílušnosť
indivídua k národu vzniká cez určité medzistupne, medzi ktoré parí:
– jednotlivec,
– rodina,
– rod.
Jednotlivec sa nerodí do prázdneho priestoru, ale do určitého rodinného kontextu a rodina
je výsledkom určitej evolučnej kontinuity. Vychádzame z predpokladu, že človek je Zoon
Politikon, tzn. tvor spoločenský, ako tvrdil už Aristoteles. Spoločenskosť je niečo, čo je
človeku dané, niekomu viac, inému menej, preto je prirodzené, že niektoré formy ľudskej
koexistencie sú večné. Ukazuje sa, že rodina je večná, nadčasová a nadkultúrna, mení sa len
jej forma a štruktúra v závislosti od meniacej sa doby a kultúry.
2 SOCIÁLNA BEZPEČNOSŤ JEDINCA V MODERNEJ
SPOLOČNOSTI
Životné minimum ako hranica sociálnej tolerancie
Dnešná, rýchlo sa meniaca spoločnosť sa často prezentuje svojou dynamickosťou
a neustálym napredovaním vo viacerých sférach. V mnohých prípadoch však dochádza
k neočakávaným situáciám, ktoré vo významnej miere ovplyvňujú život nielen jedincov
žijúcich v spoločnosti, ale aj spoločnosti ako celku. Tieto negatívne situácie môžeme
pomenovať ako sociálne udalosti, či sociálne riziká, pretože úzko súvisia s významnými
zmenami dovtedajšieho životného štýlu dotknutých jedincov. Sociálne riziko Krebs (2010)
vysvetľuje ako istú udalosť, ktorá narúša sociálnu nezávislosť jedincov, a ktorí v dôsledku
tejto udalosti majú problém nájsť východisko zo svojej novovzniknutej sociálnej situácie.
V tomto kontexte sa často v spoločnosti ozývajú hlasy, ktoré volajú po odstránení
sociálnych rizík, prípadne požadujú od vlády nastavenie takých pravidiel v oblasti sociálneho
zabezpečenia, ktoré v prípade vzniku sociálneho rizika ponúknu pomocnú ruku zo strany štátu.
Systém sociálneho zabezpečenia (ochrany) sa nám preto prezentuje ako dôležitý nástroj
sociálnej politiky štátu, ktorý zahŕňa široký rozsah inštitúcii a opatrení, prostredníctvom
ktorých má štát záujem na predchádzaní či zmierňovaní sociálnych rizík v modernej
spoločnosti. (Habánik, 2014).
V tejto súvislosti sa rovnako Krebs (2010) zamýšľa nad tým, ako môže spoločnosť
stanoviť minimálnu, spoločensky akceptovateľnú a nespochybniteľnú hranicu životného
štandardu pre každého jedinca. Uvedená hranica spočíva v ustanovení inštitútu životného
minima ako základného a nevyhnutného faktora, prostredníctvom ktorého môžeme
analyzovať príjmovú nedostatočnosť jednotlivých osôb, odkázaných na sociálnu ochranu.
V širšom ponímaní môžeme životné minimum charakterizovať ako ,,taký súhrn statkov
a služieb, ktorý umožní domácnosti ako základnej spotrebnej jednotke uspokojovať svoje
potreby v miere uznanej spoločnosťou v danom časovom období, a ktorá je spoločnosťou
akceptovaná ako minimálne nevyhnutná na udržanie priemernej úrovne spotreby a zapojenia
-- 277 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
sa do normálneho života, a to hoci aj na veľmi skromnej úrovni.“ (Krebs, 2010, s. 131).
Výška životného minima vychádza z ekonomických ukazovateľov a možností jednotlivých
krajín, pričom zároveň plní v spoločnosti funkciu spoločenského konsenzu ako objektívnej
hranice sociálnej tolerancie.
Stanek (2011) v tejto súvislosti upozorňuje na problematiku nejednoznačného
vymedzenia pojmu životného minima, pričom podľa teórie sa môžeme stretnúť
s nasledujúcim delením:
1) existenčné minimum ako hranica biedy – minimálna, všeobecne prístupná hranica
životnej úrovne človeka, ktorá úzko súvisí so zabezpečením základných
fyziologických a fyzických potrieb (strava, bývanie, obuv, ošatenie, hygiena).
Nedostatočné zabezpečenie tejto minimálnej hranice životnej úrovne môže viesť
k reálnemu ohrozeniu života a zdravia jedinca;
2) minimálny komfort – najnejednoznačnejšia zložka, ktorá vymedzuje pojem životného
minima, je odvodená od potenciálu a možností ekonomiky a spája sa so značne
subjektívnym posudzovaním života a jeho jednotlivých aktivít. Úroveň dosiahnutého
uspokojenia fyziologických potrieb jedinca vyjadruje skôr v teoretickej, než v reálnej
podobe;
3) sociálne minimum ako hranica chudoby – minimálna úroveň spotreby (existenčné
minimum), ktorá je rozšírená o minimálnu mieru uspokojovania spoločensky
uznaných potrieb jednotlivca alebo domácnosti (doprava, vzdelávanie, kultúra).
Všeobecne platí, že s vyspelosťou a napredovaním spoločnosti dochádza ku vzdialeniu
sa výšky sociálneho minima od existenčného minima a naopak
Výška životného minima sa podľa zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime upravuje
pravidelne k 1. júlu kalendárneho roka na ,,základe koeficientu rastu čistých peňažných
príjmov na osobu, alebo koeficientu rastu životných nákladov nízkopríjmových domácnosti“,
prostredníctvom Štatistického úradu Slovenskej republiky, ktorý poskytuje potrebné údaje
Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny. Výsledná suma sa dosiahne tak, že platné sumy
životného minima sa vynásobia:
•
,,koeficientom rastu čistých peňažných príjmov na osobu zisteným Štatistickým
úradom Slovenskej republiky - ak koeficient rastu čistých peňažných príjmov na
osobu za obdobie 1. štvrťroka bežného kalendárneho roka v porovnaní s 1. štvrťrokom
predchádzajúceho kalendárneho roka je nižší ako koeficient rastu životných nákladov
nízkopríjmových domácností za rozhodujúce obdobie zistený Štatistickým úradom
Slovenskej republiky alebo
• koeficientom rastu životných nákladov nízkopríjmových domácností zisteným
Štatistickým úradom Slovenskej republiky za rozhodujúce obdobie - ak koeficient
rastu životných nákladov nízkopríjmových domácnosti za rozhodujúce obdobie je
nižší ako koeficient rastu čistých peňažných príjmov na osobu zistený Štatistickým
úradom Slovenskej republiky za obdobie 1. štvrťroka bežného kalendárneho roka v
porovnaní s 1. štvrťrokom predchádzajúceho kalendárneho roka“ (Zákon č. 601/2003
Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, § 5 ).
-- 278 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Zdroj: http://www.podnikajte.sk/dane-a-uctovnictvo/c/1437/category/dane-a-uctovnictvo/article/zivotneminimum-1-7-2014.xhtml
Za rozhodujúce obdobie, v ktorom sa zisťuje ,,rast životných nákladov nízkopríjmových
domácností, sa považuje obdobie od apríla predchádzajúceho kalendárneho roka do apríla
bežného kalendárneho roku.“ (Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, 2014). Na
základe zmien v legislatíve, ktoré sa zaoberajú zmenou zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom
minime, a ktorého platnosť nadobudla účinnosť 30. júna 2014, sumy životného minima
zostali k 1. júlu 2014 oproti roku 2013 nezmenené. (Ministerstvo práce, sociálnych vecí
a rodiny, 2014).
Na Slovensku sa praxi používa pojem životné minimum často v súvislosti s
vyjadrením prahu chudoby. Podľa Tvrdoňa a Kasanovej (2004, s. 19) sa
pojednáva ,,o spoločensky uznanej minimálnej hranici príjmu občana, pod ktorou nastáva
stav jeho hmotnej núdze“. Poslanie životného minima má preto spočívať v skúmaní
a odhaľovaní javov a príčin, ktoré vedú ku vzniku chudoby, ako aj analyzovať nielen náklady
nevyhnutné na odstraňovanie tejto problematiky, ale aj následkov, spôsobujúcich tento stav.
(Kol. autorov, 2006).
Gerbery, Bodnárová a Džambazovič (2010) zároveň upozorňujú na to, že v súčasnej dobe
viacerí odborníci argumentujú s faktom, ktorý pojednáva o tom, že aktuálna výška životného
minima nedokáže zabezpečiť minimálny rozsah životného štandardu. Pokladajú teda za
nevyhnutné opätovne pristúpiť k preskúmaniu a prehodnoteniu základného výpočtu životného
minima, ktorý by zahŕňal prepočítanie nákladov súvisiacich so zabezpečením nevyhnutného
minimálneho spotrebného koša tovarov a služieb. Uvedený spotrebný kôš by zároveň
reflektoval aj náklady, ktoré sú spojené s bývaním. Takto navrhovaný model by dokázal
zabezpečiť na jednej strane skromný, no na strane druhej aj dôstojný život každého jedinca
v spoločnosti. V prípade, že nedôjde k preskúmaniu minimálneho spotrebného koša tovarov
a služieb a jeho následného zohľadnenia vo výške životného minima, pokladajú systém
životného minima za princíp ,,síce administratívne užitočný, ale z hľadiska kvality života
bezobsažný administratívny nástroj.“ (Gerbery, Bodnárová, Džambazovič 2010, s. 34).
Hmotná núdza a pomoc v hmotnej núdzi
Ako sme už uviedli, problematika chudoby nie je na Slovensku právne definovaná,
a preto osoby, ktoré nedosahujú výšku životného minima, sa stávajú občanmi v stave hmotnej
núdze. Matoušek (2013) v tejto súvislosti pripomína, že nedostatočné uspokojenie potrieb
jedinca môže viesť až k viditeľnému zníženiu jeho sociálneho statusu v spoločnosti, čo sa
-- 279 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
následne prejavuje pri vzniku mnohých rušivých elementov u celých rodín, ktoré sa v stave
hmotnej núdze nachádzajú.
Hmotná núdza spadá pod subsystém sociálnej pomoci v rámci systému sociálneho
zabezpečenia Slovenskej republiky. Podľa zákona ,,hmotná núdza je stav, keď príjem členov
domácnosti nedosahuje sumy životného minima ustanovené osobitným predpisom a členovia
domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho práva, alebo iného práva
k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem.“ (Zákon č. 417/2003
Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 2). Zákon
rovnako definuje aj základné životné podmienky, medzi ktoré radíme dostupnosť jedného
teplého jedla denne, ako aj zabezpečenie nevyhnutného ošatenia a prístrešia.
Radičová (2002) uvádza, že predchodcom zákona o hmotnej núdzi bol zákon č. 195/1998
Z. z. o sociálnej pomoci, kedy sa prostredníctvom dávok sociálnej pomoci vyplácali finančné
prostriedky zo strany štátu voči chudobou ohrozeným skupinám obyvateľstva. Negatívum
tohto opatrenia sa prejavilo predovšetkým vo forme straty motivácie dlhodobo
nezamestnaných občanov hľadať si prácu. Dlhodobo nezamestnané osoby si vytvorili silnú
závislosť na poberaní spomenutých dávok, čo sa odrazilo v preukázaní len minimálnej
aktivity z ich strany pri riešení svojej sociálnej situácie. V tomto smere bolo nevyhnutné, aby
štát pristúpil k tvorbe a podpore nového trendu aktívnej politiky zamestnanosti a iných
motivačných programov, ktoré kládli dôraz na vytváranie opätovných pracovných návykov
u dlhodobo nezamestnaných, resp. u osôb, ktoré nikdy nepracovali. Výsledkom sa stalo
prijatie zákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi. Stanek uvádza, že ciele nového
zákona boli adresované sociálne odkázaným občanov v tomto kontexte s
nasledujúcimi ambicióznymi plánmi:
uvedomenie a osvojenie si princípov motivácie a osobnej zodpovednosti sociálne
odkázaných občanov pri riešení svojej vlastnej sociálnej situácie
sprehľadnenie a zefektívnenie systému poskytovania dávok v hmotnej núdzi
prostredníctvom úpravy postavenia a pôsobnosti orgánov štátnej správy a obcí, ktoré
reprezentujú samosprávy
stanoviť rámec opatrení zameraných na boj proti prehlbovaniu chudoby, sociálnemu
vylúčeniu a podpory sociálnej inklúzie znevýhodnených občanov v dlhodobejšom
horizonte
stanoviť pravidlá, podľa ktorých by výsledný objem poskytnutej dávky zodpovedal
osobnej iniciatíve a aktivite každého jedinca – princíp zásluhovosti a osobnej
zodpovednosti (Stanek, 2011)
Podľa súčasnej legislatívy medzi spoločne posudzované osoby žijúce v domácnosti patria:
a)
b)
c)
d)
e)
jednotlivec
manžel, manželka
manžel, manželka a nezaopatrené deti žijúci s nimi v domácnosti
rodičia a nezaopatrené deti žijúce s nimi v domácnosti
rodičia a deti do 25 rokov veku, ktoré nemajú príjem alebo majú príjem nižší ako
minimálna mzda, a žijú s rodičmi v domácnosti
f) rodičia a deti nad 25 rokov veku, žijúce s nimi v domácnosti, ktoré sa pripravujú na
budúce povolanie dennou formou štúdia
g) fyzické osoby podľa písmen b) až f), ak sa im poskytuje pomoc v krízovej životnej
situácii a bývanie podľa osobitného predpisu (podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona č.
305/2005 Z. z).
-- 280 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
h) plnoleté fyzické osoby podľa písmen b) až f), ak sa im poskytuje starostlivosť
v resocializačnom stredisku pobytovou formou (podľa § 63 zákona č. 305/2005 Z. z.
v znení zákona č. 466/2008 Z. z.)“ (Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny,
2014).
V súčasnej dobe na Slovensku poberá dávku v hmotnej núdzi viac ako 170 tisíc občanov.
Medzi poberateľmi dávky sú zastúpení predovšetkým dlhodobo nezamestnaní občania
s nízkou kvalifikáciou alebo občania žijúci v regiónoch s minimálnymi možnosťami
zamestnania sa. Nárok na dávku v hmotnej núdzi a príspevky k dávke nemá každý občan
automaticky, ale musí splniť zákonom stanovený rozsah podmienok, ktoré ho následne
predurčujú k poberaniu dávky. Základná výška dávky v hmotnej núdzi môže byť po splnení
istých požiadaviek navýšená o okruh príspevkov, medzi ktoré radíme aktivačný príspevok,
ochranný a osobitný príspevok, príspevok na nezaopatrené dieťa a príspevok na bývanie.
Výška a pridelenie príslušného príspevku musí zodpovedať podmienkam, v ktorých žiadateľ
o poskytnutie príspevku uvádza v žiadosti skutočný stav domácnosti, v ktorej žije. (Správa o
sociálnej situácii obyvateľstva Slovenskej republiky za rok 2013).
Medzi poskytované príspevky rozširujúce základnú dávku patria:
Aktivačný príspevok – poskytuje sa v súvislosti s ďalším získavaním kvalifikácie,
nadobúdaním vedomostí, zručností a pracovných skúsenosti, nevyhnutných pre lepšie
uplatnenie sa na trhu práce. Za činnosť, na ktorú sa vzťahuje aktivačný príspevok možno
považovať aj činnosti, ktoré člen domácnosti (ako uchádzač o zamestnanie) vykonáva vo
forme dobrovoľníctva, menších obecných služieb v prospech obce, menších služieb
v prospech samosprávneho kraja v rozsahu minimálne 64 a najviac 80 hodín mesačne,
prípadne ak príjem člena domácnosti zo závislej činnosti dosahuje najmenej výšku
minimálnej mzdy.
Ochranný príspevok – poskytuje sa pri riešení mimoriadnej situácie, nárok na tento
príspevok majú občania, ktorí si nevedia zabezpečiť svoj príjem inak než dávkou. Jedná sa
predovšetkým o členov domácnosti, ktoré dosiahli dôchodkový vek, invalidov (pokles
schopnosti pracovať je viac ako 70 %), osamelých rodičov, ktorí sa starajú o dieťa do veku 31.
týždňa, tehotné matky od 4. mesiaca tehotenstva, ktoré pravidelne absolvujú lekárske
prehliadky, rodič dieťaťa, ktorý sa stará primerane o dieťa do 1 roku, ale aj tí členovia
domácnosti, ktorí sa starajú o osobu zdravotne ťažko postihnutú, prípadne sa jedná o osobu,
ktorá je na základe potvrdenia lekára označená s dobou práceneschopnosti dlhšou ako 30 dní
Osobitný príspevok - sa vypláca najviac pod dobu šiestich mesiacov, je určený pre fyzickú
osobu, ktorá bola dlhodobo vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie pred vznikom
pracovného pomeru, ktorej príjem z pracovnej činnosti je na úrovni sumy minimálnej mzdy,
alebo dosahuje najviac trojnásobok minimálnej mzdy, prípadne ak sa jedná o člena
domácnosti, ktorej sa prestanú vyplácať dávky v hmotnej núdzi.
Príspevok na bývanie – slúži na zmiernenie nevyhnutných nákladov a výdavkov
vynaložených v súvislosti s bývaním, ktoré uhrádza buď 1 člen domácnosti, alebo viacero
členov žijúcich spoločne v domácnosti.
Príspevok na nezaopatrené dieťa – vzťahuje sa na dieťa žijúce v domácnosti, ktoré si
riadne plní povinnú školskú dochádzku, príspevok sa poskytuje v snahe podporiť ďalší
proces vzdelávania a výchovy dieťaťa.
Okrem uvedených dávok pod kompetencie obce patrí aj poskytnutie jednorazovej dávky
v hmotnej núdzi, ktorá slúži na čiastočnú úhradu mimoriadnych výdavkov členov domácnosti.
Táto dávka je jednorazová, vyplácaná z rozpočtu obce a slúži na financovanie životne
nevyhnutných potrieb. O poskytnutí jednorazovej dávky rozhoduje obec na základe podania
-- 281 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
a preskúmania žiadosti žiadateľom, ktorý sa nachádza v stave hmotnej núdze a je evidovaný
ako občan s trvalým bydliskom na území príslušnej obce.
Rovnako existujú aj dávky, ktoré štát poskytuje vo forme dotácii na podporu
vzdelávacieho procesu pre deti navštevujúce materské a základné školy, a ktoré pochádzajú
zo sociálne znevýhodneného prostredia. Dotácie, ktoré sa poskytujú oprávnenému žiadateľovi
(zriaďovateľ materskej a základnej školy) na podporu výchovy tých detí, ktorých rodiny sa
nachádzajú v stave hmotnej núdze, prípadne ich príjem dosahuje výhradne výšku životného
minima, a z tohto pohľadu poskytnutie dotácii umožňuje podporu ďalšieho rozvoja detí aj
napriek tomu, že žijú v nepriaznivom sociálnom prostredí. Uvedené dotácie sa poskytujú až
do doby, kedy dieťa ukončí základnú školskú dochádzku. Dotácia na podporu výchovy k
plneniu školských povinností dieťaťa sa poskytuje oprávnenému žiadateľovi v sume
maximálne 33,20 € na jedno dieťa za kalendárny rok. Dotácia na podporu výchovy k
stravovacím návykom dieťaťa sa poskytuje za každý stravovací deň vo výške maximálne 1 €,
v ktorom sa posudzované dieťa zúčastnilo nielen vzdelávacieho procesu v školskom alebo
predškolskom zariadení, ale zároveň v rovnaký deň odoberalo v tomto zariadení aj obed,
alebo iné jedlo. Uvedená suma maximálnej dotácie nesmie prekročiť stanovenú hranicu 1 € na
deň, môže sa však rozdeliť aj na poskytnutie olovrantu či desiaty v sume 0,35 €.
Dávky v hmotnej núdzi sú spoločne s osobitným príspevkom financované
prostredníctvom štátneho rozpočtu SR, posudzovanie a poskytovanie jednorazovej dávky
spadá pod právomocí obecných a mestských úradov. Samotná výška poskytovanej dávky
v hmotnej núdzi a príspevkov, ktoré sa poskytujú k dávke pozostáva zo stanovenia rozdielu
medzi sumou nárokov spoločne posudzovaných osôb a ich príjmami. (Ministerstvo práce,
sociálnych vecí a rodiny, 2014).
Zmeny v zákone o pomoci v hmotnej núdzi, ktorého účinnosť nadobudla právoplatnosť
od 1. januára 2014 prináša niektoré zmeny, ktoré pojednávajú na jednej strane o zmenách
v posudzovaní členov domácnosti, a na strane druhej o zrušení príspevku na zdravotnú
starostlivosť, ako aj o povinnosti odpracovania si dávky v hmotnej núdzi. Podľa novelizácie
za člena domácnosti už nebudú považovaní študenti denného doktorandského štúdia, ale
naopak za členov budú posudzované všetky osoby staršie ako 25 rokov, žijúce v spoločnej
domácnosti, ktoré sú študentmi denného štúdia. Na základe zákona zároveň bude môcť Úrad
práce, sociálnych vecí a rodiny pristúpiť k zníženiu základnej dávky v hmotnej núdzi o sumu
vo výške 61, 60 € pokiaľ poberateľ dávky v hmotnej núdzi odmietne odpracovať zákonom
stanovený rozsah 32 hodín mesačne, ktoré si môže odpracovať vo forme menších obecných
prác, dobrovoľníckej činnosti, prác pri predchádzaní mimoriadnej udalosti, prípadne pri
odstraňovaní následkov mimoriadnej udalosti. Ponuka konkrétnej činnosti nezamestnanému
sa tak stane základným predpokladom pri určení výšky základnej dávky v hmotnej núdzi.
Zmeny sa rovnako dotýkajú aj príspevku na bývanie, pretože nárok na tento príspevok budú
mať aj tie domácnosti, ktoré bývajú v zariadeniach sociálnych služieb, naopak uvedený
príspevok, ktorý sa vzťahoval doteraz na bývanie v jednom byte, obytnej miestnosti alebo
rodinnom dobe, sa bude vyplácať iba raz, a to aj v prípade, ak nájomcami či vlastníkmi bude
viac domácnosti v stave hmotnej núdze užívajúcich uvedené priestory. (Ústredie práce,
sociálnych vecí a rodiny, 2014).
V tomto smere Schavel a kol. (2008) pripomínajú, že je potrebné správne pochopiť
systém pomoci v hmotnej núdzi, pretože podľa legislatívy na Slovensku existuje systém
pomoci v hmotnej núdzi a nie systém riešenia hmotnej núdze. Existujúce dávky a príspevky
poskytované osobám nachádzajúcim sa v hmotnej núdzi majú predstavovať len dočasný
charakter slúžiaci k prežitiu jedincov a vytvorenie predpokladov, aby sa sami svojou aktivitou
a participáciou pričinili o riešenie vlastnej sociálnej situácie.
-- 282 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Pomoc v hmotnej núdzi
Základná dávka
Jednotlivec
61,60 €
jednotlivec s 1 - 4 deťmi
117,20 €
jednotlivec s viac ako 4 deťmi
171,20 €
bezdetná dvojica
107,10 €
dvojica s 1 - 4 deťmi
160,40 €
dvojica s viac ako 4 deťmi
216,10 €
príspevky rozširujúce základnú dávku
aktivačný príspevok
63,07 €
osobitný príspevok
63,07 €
ochranný príspevok:
osoba, ktorá dosiahla dôchodkový vek, má vysokú invaliditu (nad 70 %),
osamelý rodič s dieťaťom do 31. týždňa veku dieťaťa, osoba starajúca sa celodenne o
ZŤP osobu
63,07 €
člen domácnosti, ktorého práceneschopnosť presiahla viac ako 30 pracovných
dní
34,69 €
tehotná žena od 4. mesiaca tehotenstva, rodič starajúci sa o dieťa do 1 roku
dieťaťa
13,50 €
príspevok na bývanie
ak sa jedná o jedného člena domácnosti
55,80 €
ak sa jedná o viacerých členov domácnosti
89,20 €
príspevok na nezaopatrené dieťa
17,20 €
Zdroj: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny,2014
ZÁVER
Záverom je možné konštatovať, že štát, resp. sociálny štát patrí medzi významné
inštitúcie spoločnosti. V súčasnosti, hoci jestvujú aj alternatívne (neštátne) formy existencie
ľudskej spoločnosti, nevieme si predstaviť život spoločnosti bez štátu. Štát môžeme
-- 283 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
charakterizovať ako nástroj vyvažovania tlakov vo vnútri spoločnosti a na druhej strane ako
suverénneho aktéra medzinárodného práva.
Štát má svoje sociálne funkcie. Sem je možné zaradiť o.i. aj poskytovanie určitej
záchrannej sociálnej siete. V kompetencii štátu je poskytovať pomoc v hmotnej núdzi, ktorá
podľa Zákona č. 417/2003 nastáva, keď príjem členov domácnosti nedosahuje sumy
životného minima a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, príp. výkonom
vlastníckeho práva, alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov, zabezpečiť alebo
zvýšiť príjem.
Literatúra
[1] BENKO,
J.
2014.
Životné
minimum
od
1.
7.
2014.
Dostupné
na:<http://www.podnikajte.sk/dane-a-uctovnictvo/c/1437/category/dane-a
uctovnictvo/article/zivotne-minimum-1-7-2014.xhtm>l
[2] ČAMBALÍKOVÁ, M. 2009. Sociálny štát: občianstvo, práva, začlenenie. Sládkovičovo:
Vysoká škola Sládkovičovo, 2009, 138 s. ISBN 9788089267330.
[3] ČERNÍK, V. 2004. Filozofické pozadie a metateoretické schémy spoločenských vied. In:
ČERNÍK, V., VICENÍK, J. (eds.) Problém rekonštrukcie sociálnych a humanitných vied.
Bratislava: IRIS, 2004, 39 – 90. ISBN 80-89018-84-X.
[4] GERBERY, D., BODNÁROVA, B., DŽAMBAZOVIČ, R. 2010. Prieskum názorov
expertov na životné minimum. Bratislava: Inštitút pre výskum práce a rodiny. 2010, 40s.
Dostupné
na
http://www.sspr.gov.sk/IVPR/images/IVPR/vyskum/2010/Gerbery/Prieskum_nazorov.pd
f [citované 16.09.2014]
[5] HABÁNIK, T. 2014. Princípy sociálnej ochrany na Slovensku. In. BOČÁKOVÁ, O.,
JANAS, K. (ed.) Aktuálne otázky politiky III. Trenčín: TnUAD, 2014 s. 147-151, ISBN
978.80-8075-637-6.
[6] HEYWOOD, D. 1994. Politické ideologie. Praha: Victoria Publishing, 1994, 293 s. ISBN
80-85865-10-6.
[7] HORVÁTH, P. 2013. Sociálny štát. In: BOČÁKOVÁ, O., ŠPAČKOVÁ, A. (eds.)
Aktívne a zdravé starnutie – dôstojný život seniorov v 21. storočí. Trnava: FSV UCM,
2013, s. 17 – 30. ISBN 978-80-8105-455-6.
[8] Kol. autorov. 2006. Analýza sociálneho systému SR. Bratislava: INESS, 2006, Dostupné
na
<http://www.iness.sk/media/docs/INESS_Analyza%20socialneho%20systemu%20SR.pd
f>
[9] KREBS, V. a kol. 2010. Sociální politika. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2010, 544s. ISBN
978-80-7357-585-4
[10] KREJČÍ, O. 2007. Medzinárodní politika. Praha: Ekopress, 2007, 743 s. ISBN 978-8086929-21-7.
[11] MATOUŠEK, O. a kol. 2013. Metody a řizení sociání práce. Praha: Portál, 2013, 400s.
ISBN 978-80-262-0213-4
[12] MINISTERSTVO PRÁCE, SOCIÁLNYCH VECÍ A RODINY. 2014. Pomoc v hmotnej
núdzi. Dostupné na http://www.employment.gov.sk/sk/rodina-socialna-pomoc/hmotnanudza [citované 29.09.2014]
[13] MINISTERSTVO PRÁCE, SOCIÁLNYCH VECÍ A RODINY. 2014. Správa o sociálnej
situácii obyvateľstva Slovenskej republiky za rok 2013. Dostupné na
-- 284 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
http://www.employment.gov.sk/files/slovensky/ministerstvo/analyticke-centrum/spravasocialnej-situacii-obyvatelstva-za-rok-2013.pdf
[14] MINISTERSTVO PRÁCE, SOCIÁLNYCH VECÍ A RODINY. 2014. Životné minimum.
Dostupné
na
<http://www.employment.gov.sk/sk/rodina-socialna-pomoc/hmotnanudza/zivotne-minimum/> [citované 12.10.2014]
[15] RADIČOVÁ, I. 2002. S.O.S. – Sociálna ochrana na Slovensku. Bratislava: Nadácia
S.P.A.C.E, 2002, 105s. ISBN 80-88991—17-X; EAN 9788088991175.
[16] SCHAVEL, M. a kol. 2008. Sociálna práca vo verejnej správe. Bratislava: Vysoká škola
zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, 2008, 187s. ISBN 8080820651.
[17] STANEK, V. a kol. 2011. Sociálna politika. Bratislava: Sprint dva, 2011, 344s. ISBN
978-80-89393-28-2.
SpoSoIntE, 2013, 474s. ISBN 978-80-89533-10-7.
[19] TVRDOŇ, M., KASANOVÁ, A. 2004. Chudoba a bezdomovstvo. Nitra: Fakulta
sociálnych vied a zdravotníctva UKF v Nitre, 2004, 141s. ISBN 80-8050-776-7
[20] ÚSTREDIE PRÁCE SOCIÁLNYCH VECÍ A RODINY. 2014. Pomoc v hmotnej núdzi.
Dostupné
na
http://www.upsvar.sk/socialne-veci-a-rodina/hmotna-nudza/pomoc-vhmotnej-nudzi.html?page_id=363675
[21] Zákon č. 417/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých
zákonov
[22] Zákon č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov
PhDr. Alexander Čemez, PhD.
Komunikácia a jazyk
Bazovského 2746/10
911 08 Trenčín
[email protected]
PhDr. Tomáš Habánik
Ústav sociálnych vied
Katolícka univerzita v Ružomberku
[email protected]
-- 285 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 286 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XXIII
POTENCIÁLNĚ RIZIKOVÉ CHOVÁNÍ
STUDENTŮ MASARYKOVY
UNIVERZITY A JEHO PREVENCE
Potentially risky behavior of Masaryk university students and its
prevention
PETR KACHLÍK
Abstrakt
Byly realizovány 3 výzkumné studie, které byly zaměřeny na užívání potenciálně návykových látek, návykové
chování a preventivní aktivity na Masarykově univerzitě. Pomocí dotazníků byli osloveni studenti prezenční
formy ze všech 9 fakult Univerzity. Z výsledků vyplynulo, že ve vzorku jsou nejčastěji konzumovanými
substančními drogami alkohol, tabák, kofein, kanabinoidy, v menší míře též halucinogeny, tlumivé léky
a taneční drogy. Běžně provozovanými aktivitami jsou práce s počítačem, internetem a mobilním telefonem,
jichž respondenti využívají zejména k prohlížení obsahu webu, čtení pošty, chatování, pohybu v sociálních sítích,
telefonování a psaní SMS zpráv. Více než pětina vzorku byla na Univerzitě oslovena prevencí závislostí,
respondenti studovali zejména na fakultě pedagogické a lékařské. Mimofakultní preventivní aktivity se
vyskytovaly řídce. V rámci prevence jsou využívány zejména monologicky vedené přednášky, jejich náplní je
především problematika alkoholismu a tabakismu, chybí návaznost a systematičnost.
Klíčová slova
Dotazník, drogová scéna, rizikové chování, prevence, student, studie, substance, virtuální drogy, výzkum,
univerzita, závislost
Abstract
Were carried out 3 research studies that have focused on the use of potentially addictive substances, addictive
behavior and preventive activities at Masaryk University. Using questionnaires were approached by full-time
students of all 9 faculties at University. The results showed that in the sample are the most commonly consumed
alcohol, tobacco, caffeine, cannabinoids, to a lesser extent, hallucinogens, depressants and dance drugs.
Normally operated activities are working with a computer, internet and mobile phone, which respondents mainly
use to view web content, reading mail, chatting, movement in social networks, telephony and writing SMS
messages. More than a fifth of the sample was at University addressed prevention of addictions, particularly
respondents studied at the Faculty of Education and Medicine. Outside the faculties preventive activities
occurred infrequently. In terms of prevention are used mainly monologue led lectures, they consist mainly the
issues of alcoholism and nicotinism, lacks continuity and orderliness.
Keywords
Questionnaire, drug scene, risky behavior, prevention, student, study, substance, virtual drug, research,
university, addiction
ÚVOD
O
d poloviny 90. let 20. století, kdy v České republice vznikla jasná a účinná
koncepce protidrogové politiky, je věnována značná pozornost epidemiologicky
rizikovým skupinám, zejména dětem a dospívajícím. V centru zájmu se rovněž
ocitly osoby ve výkonu trestu, sociálně znevýhodněné, z disharmonického rodinného
-- 287 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
prostředí, rasově a etnicky odlišné. (Kachlík, 2011). Společnost doposud neměla potřebu, aby
se věnovala „bezproblémovým“ dospělým, kteří studují na vysokých školách a z pohledu
drogové epidemiologie nepředstavují ohroženou populační skupinu. (Csémy et al., 2004).
Věk vysokoškolských studentů se nejčastěji pohybuje mezi 18-25 lety. Toto období je
spojeno s hledáním vlastních mezí a identity, zejména v oblasti profesní a partnerských
vztahů. Po přijetí na vysokou školu a započetí studia se mladí lidé většinou vymaňují
z přímého vlivu rodičů, nejsou ještě začleněni do vazeb vlastní rodiny a zaměstnání, disponují
zvýšeným sebevědomím a syndromem osobní imunity, takže si nemusejí plně a včas
uvědomit negativní následky svého potenciálně rizikového počínání. Experimenty
s návykovými látkami jsou v tomto období obecně tolerovány, proto je obtížné odlišit jedince,
pro něž jde o přechodnou záležitost, od těch, kteří v nich budou pokračovat a u nichž hrozí
škodlivé užívání v dospělosti. (Arnett, 2000; Arnett, 2005).
K zátěžovým momentům studia na vysoké škole náleží problémy s adaptací na jiný
životní stereotyp, jenž klade vysoké nároky na samostatnost, zodpovědnost, účelné plánování
a využívání času, schopnost koncentrace i relaxace mladého člověka. Po absolutoriu si mladí
odborníci hledají práci a stále více jejich potenciálních zaměstnavatelů přihlíží kromě kvality
dosaženého vzdělání a osobnostních charakteristik i k možným problémům uchazeče
s návykovými látkami, a to včetně alkoholu a tabáku. (Vondráčková et al., 2009).
Kromě rizika konzumace návykových látek v poslední době roste riziko nadužívání
moderních informačních a komunikačních technologií (ICT) a dalších typů potenciálně
návykového chování, globálně označovaných jako tzv. virtuální drogy. Jde o činnosti, na
nichž vzniká především psychická závislost projevující se bažením, porušeným
sebeovládáním, abstinenčními příznaky. ICT se velmi rychle rozšířily z vojenského
a akademického prostředí mezi běžné uživatele, získaly si obrovskou oblibu, slouží nejen při
výkonu zaměstnání, ale i v domácnosti a při trávení volného času. (Procházka, 2010).
K nejčastějším virtuálním drogám patří patologické hráčství (gambling) vč. počítačových
her, náruživé využívání internetu (surfování, sociální sítě, chat) a přístrojů typu mobilního
komunikátoru. Do této kategorie spadá též řada dalších činností, jež lidé v běžném životě
„umírněně“ provádějí, ale jejich náruživé opakování již nese rysy závislosti (např. sledování
televize, poslech hudby, elektronické bankovnictví). (Nešpor, 2000; Strach in Řehulka et al.,
2008)
Youngová (2004) prezentuje 5 základních kategorií závislostního chování na internetu:
závislost na virtuální sexualitě (kyberpornografie), závislost na virtuálních vztazích (chat,
sociální sítě, e-mail), internetové kompulze (hraní počítačových her po síti, nakupování
po internetu), přetížení informacemi (nadměrné surfování na internetu nebo vyhledávání
v databázích), závislost na počítači (nadměrné hraní počítačových her).
Strach (in Řehulka et al., 2008), Tirpáková a Kimáková (in Bernasovská et al., 2011),
Kimáková et al. (in Ozorovský a Gajsošová, 2012) varují, že internet neslouží pouze poučení
a zábavě, ale je rovněž prostředím, v němž se uživatel může setkat se šířením škodlivých kódů,
hazardními hrami, manipulací s identitou, propagací nevhodných ideologií a drog, pornografií,
kyberšikanou, špehováním aj. Z jeho nadměrného užívání pramení i četná rizika medicínská
(nevhodný pitný a stravovací režim, obezita, problémy se zrakem, pohybovým aparátem,
psychikou, konzumace návykových látek) a prokrastinace.
Někteří slovenští autoři (např. Kolibáš et al., 2003; Novotný a Kolibáš, 2004) od 90. let
20. stol. varovně poukazovali na fakt, že lze pozorovat silné rozpory mezi faktografickými
-- 288 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
znalostmi vysokoškoláků o omamných a psychotropních látkách a mezi jejich postoji ke
drogovým experimentům (zjištění se týkala zejména konopí, halucinogenů, extáze, tlumivých
léků) včetně tzv. látek legálních (alkoholu a nikotinu).
Prevence závislostního chování u vysokoškolských studentů patří k důležitým
momentům, které mohou pomoci při rozhodování, zda je běžnou součástí života užívání
návykových látek, nebo bezdrogový životní styl. Prevence, především primární, má posilovat
komplexní chápání zdraví jako hodnoty, o niž je třeba se starat, holistický pohled na zdraví,
nutnost jeho ochrany a podpory. Bohužel, preventivní působení na Masarykově univerzitě
(dále jen MU) není pravidlem na všech fakultách, chybí jeho systematičnost, atraktivita
a důslednost. Aby bylo možné objektivizovat zkušenosti vysokoškolských studentů
s potenciálně návykovým chováním, jejich názory, postoje a potřeby, bylo na jejich vzorcích
realizováno několik výzkumných šetření. (Kachlík a Havelková in Řehulka et al., 2008c).
1 METODIKA ŠETŘENÍ
Příspěvek informuje o výsledcích 3 studií. Hlavním výzkumným cílem první z nich bylo
zmapování a analýza drogové scény na MU, tedy zjištění zkušeností studentů s návykovými
látkami v průběhu jejich života, v posledním půlroce, měsíci a týdnu před dotazováním, věku
a okolností prvního užití, frekvence a motivace k užívání, dostupnosti psychoaktivních látek
a podnětů vedoucích k potenciálně závislostnímu chování. Získávání informací proběhlo
anonymně dotazníkovou metodou. Dotazník obsahoval základní identifikátory (věk, pohlaví,
studovanou fakultu a ročník) a 21 otázek, zaměřených na vlastní celoživotní zkušenosti
studentů s alkoholem, tabákem, černou kávou a nelegálními psychotropními látkami (kokain,
crack, konopné drogy, halucinogeny, pervitin a další stimulanty užité bez předpisu, těkavé
látky, heroin, další opioidy a tlumivé léky užité bez předpisu, taneční drogy), jejich užití
v posledních 6 měsících a 30 dnech, věk prvního kontaktu, frekvenci užívání. K formuláři byl
připojen krátký motivační a vysvětlující text s kontakty na tazatele (Kachlík a Havelková,
2007). Při sběru dat bylo po schválení vedením MU využito informačního systému, v němž
byl umístěn webový formulář, čímž se zjednodušila administrace dotazníku. Možnost účastnit
se dotazování byla nabídnuta všem prezenčním studentům, účast v něm byla dobrovolná.
Respondentům byla zaručena ochrana jejich údajů důvěrného charakteru, s nimiž mohly
manipulovat pouze proškolené osoby zapojené do projektu.
Celkem byla sebrána data od 9993 respondentů, z toho 4039 mužů (40,4 %) a 5954 žen
(59,6 %). Nejvíce respondentů pocházelo z filosofické (22,1 %), pedagogické (13,1 %)
a přírodovědecké fakulty (12,7 %), v souboru byl nejvíce zastoupen první (28,8 %), druhý
(23,7 %) a třetí (20,6 %) ročník studia. Studenti nejčastěji bydleli v podnájmu (42,9 %),
u rodičů (28,5 %) a na kolejích (17,4 %). Své osobní volno trávili nejčastěji ve společnosti
přátel (74,5 %), s partnerem/partnerkou (56,9 %) a sportovními aktivitami (49,2 %).
Druhá studie byla zaměřena na zmapování a analýzu zkušeností a postojů vzorku
studentů MU k tzv. virtuálním drogám a dalším druhům potenciálně závislostního chování.
Na základě literárních zdrojů (Davis et al., 2002; Beard, 2005; Aboujaoude et al., 2006;
Meerkerk et al., 2009) a dosavadních zkušeností autora byl sestaven anonymní dotazník
(Kachlík a Havelková in Linhartová et al., 2010) pro vysokoškolské studenty zaměřený na
sledování prevalence závislostního chování v oblasti nesubstančních drog. Jeho obsahem byly
základní identifikátory (pohlaví, věk, ročník studia, fakulta) a 21 hlavních položek, které byly
zaměřeny na rizikové chování v oblasti nelátkových závislostí, na plánování a využití volného
času studentů, výskyt problémů ve studijní, zdravotní a sociální oblasti. Byl sestaven
-- 289 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
elektronický dotazníkový formulář v prostředí Flash, který byl odladěn a umístěn na veřejně
přístupné webové adrese.
Předmětem výzkumu se stal vzorek vysokoškolských studentů prezenční formy studia,
posluchačů všech 9 fakult MU. Bylo osloveno 2475 respondentů, nábor byl prováděn pomocí
metody „sněhové koule“ (Rada EU, 2003). Studenti obdrželi odkaz na dotazník pomocí
aplikace Vývěska v Informačním systému MU, bylo žádoucí, aby informaci dále šířili mezi
své spolužáky. Soubor se skládal ze 650 mužů (26,3 %) a 1825 žen (73,7 %). Věkový průměr
respondentů činil 21,2 roku, SD 2,5 roku. Nejvíce byli ve vorku zastoupeni respondenti
z pedagogické fakulty (44,4 %), z fakulty sportovních studií (15,2 %), z lékařské (14,8 %)
a filosofické fakulty (11,5 %), podíl respondentů ze zbylých fakult byl u každé z nich menší
než 10 %. Z ročníků studia byl v souboru nejvíce zastoupen první (47,3 %), následoval druhý
(28,9 %) a třetí (11,7 %), zbylé vykazovaly relativní četnost menší než 10 %. Svůj volný čas
respondenti nejčastěji trávili ve společnosti přátel (73,5 %), s partnerem/ partnerkou (62,4 %),
s rodinou (58,4 %).
Hlavním cílem třetí studie bylo zmapování aktivit a úrovně primární prevence
potenciálně závislostního chování ve vzorku prezenčních studentů MU. K dalším úkolům
patřilo sestavení originálního dotazníku určeného k deskripci volnočasových a preventivních
aktivit na MU i mimo ni, zaměřeného též na zkušenosti a potřeby studentů v oblasti prevence
sociálních patologií s důrazem na závislostí chování. Za další cíl lze považovat posílení
realizace preventivních aktivit na fakultách. (Kachlík a Havelková in Řehulka et al., 2008b).
Získávání informací proběhlo anonymně pomocí dotazníku, který obsahoval základní
identifikátory (věk, pohlaví, fakulta, ročník studia) a 21 položek. Otázky byly cíleny na
dosavadní zkušenosti respondentů s primární prevencí závislostí na střední škole a na MU, na
systematičnost a nabídku prevence, typy preventivních aktivit a jejich subjektivní hodnocení,
potřeby a přání studentů. Elektronická verze dotazníku byla transformována do podoby
interaktivní grafiky a umístěna na veřejně přístupné webové adrese. Ve formuláři byla před
vlastními otázkami zařazena stručná informace o řešeném projektu, jeho záměru a o řešitelích.
Zájemci o studii se mohli svobodně rozhodnout, zda se dotazování zúčastní, či nikoli.
O zamýšlené akci bylo uvědomeno vedení MU, které ji schválilo. Nábor respondentů byl
prováděn pomocí metody „nabalující se sněhové koule.“ (Rada EU, 2003).
Předmětem výzkumu se stal vzorek posluchačů všech 9 fakult MU. Celkem šlo o 2176
respondentů, z toho bylo 592 mužů (27,2 %) a 1584 žen (72,8 %). Průměrný věk respondentů
v celém souboru činil 21,6 roku (SD 2,8). V souboru byli nejvíce zastoupeni respondenti
z filosofické (23,5 %), pedagogické (21,3 %) a přírodovědecké fakulty (15,4 %), podíl
posluchačů z jiných fakult se pohyboval okolo 10 % a méně. Nejvíce oslovených studentů
pocházelo z prvního ročníku (45,6 %), následovaly druhý a třetí, oba s četností 16,2 %.
Údaje ze všech tří studií byly elektronicky zaznamenány, anonymizovány a následně
statisticky vyhodnoceny počítačovými programy EpiInfo, v. 6en (Dean et al., 1994)
a Statistica for Windows 7cz (StatSoft, Inc., 2004). Významnosti rozdílů mezi skupinami byly
zhodnoceny pomocí statistických testů x2, Fisher exact, Kruskal-Wallis. (Hendl, 2004;
Spousta, 2009).
2 VÝSLEDKY
V dalším textu jsou používána tato označení: p<0,05, p<0,01, p<0,001-hladina
významnosti rozdílu mezi skupinami 5 %, 1 % a 0,1 %; ESP-ekonomicko-správní fakulta,
-- 290 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
FIL-filosofická fakulta, INF-fakulta informatiky, LEK-lékařská fakulta, PED-pedagogická
fakulta, PRA-právnická fakulta, PRI-přírodovědecká fakulta, SOC-fakulta sociálních studií,
SPO-fakulta sportovních studií.
Kouření tabáku, pití alkoholických nápojů a černá kávy
Minimálně jednu celoživotní zkušenost s kouřením tabáku přiznaly více než tři čtvrtiny
vzorku s mírnou převahou mužů. Mezi 15.-18. a 10.-14. rokem věku se uskutečnilo po 40 %
kuřáckých pokusů, po 18. roce věku desetina. Do svých 10 let experimentovalo s kouřením
tabáku asi 5 % oslovených, mužů dvakrát více než žen (8 % vs. 4 %). Při analýze období
poslední konzumace tabáku asi pětina respondentů kouřila v době dotazování, 17 %
v posledním týdnu, 12 % v posledním měsíci, 15 % v posledním půlroce, ve třetině případů se
jednalo o bývalé kuřáky. Mezi četností odpovědí mužů a žen, kteří kouřili v době dotazování,
byl nalezen statisticky významný rozdíl (22 % vs. 18 %, p<0,001, x2). Při třídění odpovědí
respondentů dle fakult se ukázalo, že ve dni dotazování kouřila téměř pětina vzorku studentů
ESP, PED, PRA a SOC, čtvrtina vzorku z FIL, šestina z INF a PRI, desetina z LEK a SPO.
Pití alkoholu během svého života vyzkoušelo 99 % dotazovaných. K jeho výjimečné
konzumaci (Silvestr, narozeniny) se přiznalo 14 % souboru (16 % žen, 10 % mužů, p<0,001,
x2), ke konzumaci alespoň jednou týdně 88 % mužů a. 83 % žen (p<0,001, x2). Maxima
prvního kontaktu s alkoholem byla pozorována mezi 10.-14. a mezi 15.-18. rokem věku, a to
bez větších rozdílů mezi pohlavími. Více než desetina souboru okusila alkoholický nápoj ještě
před 10. rokem věku, přibližně 3 % po 18. roce věku. U desetiny souboru došlo k poslední
konzumaci alkoholického nápoje v době dotazování (16% mužů, 7 % žen, p<0,001, x2), 60 %
přiznalo pití alkoholu v posledním týdnu, pětina v posledním měsíci (15 % mužů, 24 % žen,
p<0,001, x2), 5 % v posledním půlroce a 2 % ještě dříve. Při třídění odpovědí respondentů dle
fakult pilo alkohol ve dni dotazování 7-14 % ze vzorku studentů jednotlivých fakult,
v posledním týdnu pak 57-64 %.
Černou kávu alespoň jednou během života okusilo 84 % oslovených, z toho třetina
výjimečně s převahou mužů a 53 % více-méně pravidelně (47 % mužů, 57 % žen, p<0,001,
x2). Polovina souboru poprvé okusila černou kávu mezi 15.-18. rokem, pětina mezi 10.-14.
rokem a v brzké dospělosti. Kolem 4 % dotazovaných přiznalo pití černé kávy ve věku pod 10
let. Více než čtvrtina oslovených pila černou kávu v době dotazování či v posledním týdnu
před studií, pětina v posledním měsíci, 15 % v posledním půlroce. Pokud jde o konzumaci
černé kávy ke dni dotazování, byly nalezeny významné rozdíly mezi četností odpovědí mužů
a žen (25 % vs. 29 %, p<0,001, x2), obdobně i v případě pití kávy v posledním týdnu (25 % vs.
28 %, p<0,01, x2). Na jednotlivých fakultách byla zaznamenána konzumace černé kávy ke dni
dotazování u pětiny až třetiny vzorku, obdobně v posledním týdnu.
Konzumace konopných produktů
Marihuanu alespoň jedenkrát v životě okusilo 60 % oslovených (66 % mužů, 55 % žen,
p<0,001, x2). V posledním půlroce marihuanu užilo 28 % z celého souboru (36 % mužů, 23 %
žen, p<0,001, x2), v posledním měsíci 16 % souboru, muži více (p<0,001, x2). Při třídění
odpovědí souboru podle fakult se pohybovala četnost uživatelů marihuany v posledním
měsíci v rozmezí 7,4-21,8 %.
Maxima dosáhlo první užití marihuany ve věkové kategorii 15-18 let (více než 60 %),
následovala časná dospělost (čtvrtina souboru). Asi desetina oslovených marihuanu okusila
mezi 10.-14. rokem, jednotlivci dokonce před 10. rokem věku. Více než 10krát marihuanu
užívalo 45 % vzorku (54 % mužů, 38 % žen, p<0,001, x2). V kategorii „4-10krát“ šlo
-- 291 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
přibližně o čtvrtinu všech oslovených, v kategorii „1-3krát“ o 29 % vzorku (22 % mužů, 34 %
žen, p<0,001, x2).
Hašiš nebo hašišový olej během svého života alespoň jednou užila čtvrtina respondentů
(31 % mužů, 19 % žen, p<0,001, x2). V posledním půlroce je konzumovalo celkem 8 % (11 %
mužů, 5 % žen, p<0,001, x2), v posledním měsíci 4 % (6 % mužů, 2 % žen, p<0,001, x2).
Při třídění odpovědí souboru podle fakult se pohybovala četnost uživatelů hašiše
a hašišového oleje v posledním měsíci v rozmezí 1,3-5,6 %. Nejvyšší četnost první zkušenosti
s hašišem či hašišovým olejem se vyskytla mezi 15.-18. rokem věku (60 %) a v rané
dospělosti (35 %). V případě jejich užívání šlo nejčastěji o 1-3 experimenty (43 %, 37 %
mužů, 50 % žen, p<0,001, x2), čtvrtina konzumentů je brala 4-10krát, třetina více než 10krát
v životě (39 % mužů, 24 % žen, p<0,001, x2).
Halucinogeny
Halucinogeny byly alespoň jednou v životě užity 7 % souboru (10 % mužů, 5 % žen,
p<0,001, x2). Pokud jde o užití hub s halucinogenním účinkem, byla patrná vyšší úroveň
pozitivních odpovědí (13 % celý soubor, 17 % mužů, 10 % žen, p<0,001, x2). V posledním
půlroce před dotazováním přiznalo užití halucinogenů 1,5 % souboru (2,8 % mužů, 0,7 % žen,
p<0,001, x2), v posledním měsíci 0,5 % oslovených (0,9 % mužů, 0,2 % žen, p<0,001, x2). Při
třídění odpovědí podle fakult se pohybovala četnost uživatelů halucinogenů v posledním
měsíci v rozmezí 0,0-0,8 %. V posledním půlroce před studií byly halucinogenní houby
konzumovány 2,1 % celého vzorku, (3,6 % mužů, 1,0 % žen, p<0,001, x2), v posledním
měsíci 0,8 % celého souboru (1,6 % mužů, 0,2 % žen, p<0,001, x2). Při třídění odpovědí
podle fakult četnost uživatelů hub s halucinogenním účinkem v posledním měsíci kolísala v
rozmezí 0,1-1,1 %. První kontakty s halucinogeny obecně nejčastěji spadaly do věkového
intervalu 15-18 let, obdobně i v případě halucinogenních hub. První experimenty
s halucinogenními houbami byly zaznamenány nejčastěji ve věkové skupině 15-18
let a v období rané dospělosti. Experimenty s halucinogeny (užití 1-3krát) zmínilo 58 %
souboru (55 % mužů, 63 % žen, p<0,05, x2), 4-10 pokusů se vyskytlo u 27 % oslovených (bez
podstatných rozdílů), více než 10 užití u 15 % respondentů (18 % mužů, 11 % žen, p<0,05,
x2). Houby s halucinogenními účinky byly nejčastěji požity 1-3krát (62 % všech konzumentů,
54 % mužů, 73 % žen, p<0,001, x2), následovaly intervaly 4-10krát (26 % všech konzumentů,
30 % mužů, 21 % žen, p<0,001, x2) a více než 10krát (11 % všech konzumentů, 16 % mužů,
6 % žen, p<0,001, x2).
Klasické tzv. tvrdé drogy, dealerství, dostupnost návykových látek
S kokainem přišla během života do kontaktu asi 3 % souboru, (3,5 % mužů, 2,0 % žen,
p<0,001, x2). V posledním půlroce jej užilo 0,8 % dotazovaných, v posledním měsíci 0,2 %,
bez významného rozdílu mezi pohlavími. Nejčastěji byl kokain užit po 18. roce věku, dále
mezi 15.-18. rokem. Ojediněle (u mužů) byl zaznamenán experiment ve věku pod 10 let.
Prakticky v 70 % šlo o max. 3 opakované pokusy, u zbytku o častější užití.
S pervitinem mělo alespoň jednu celoživotní zkušenost okolo 4 % dotazovaných (5,4 %
mužů, 3,8 % žen, p<0,001, x2). V posledním půlroce před studií byl užit 1 %, v posledním
měsíci 0,5 % respondentů, rozdíl mezi konzumenty dle pohlaví není statisticky významný. Při
třídění odpovědí respondentů podle fakult bylo zaznamenáno užití pervitinu v posledních 30
dnech s četností 0,0-0,8 %. První kontakty s pervitinem spadaly nejčastěji do věkových
období 15-18 let a do časné dospělosti, u jednotlivců byly zaznamenány experimenty
-- 292 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
i v mladším věku, zvláště u mužů. Mezi uživateli pervitinu se jednalo u poloviny z nich
o experiment (1-3krát), u zbytku o častější užití.
Heroin byl alespoň jednou v životě užit 0,4 % souboru (0,7 % mužů, 0,3 % žen,
p<0,01, x2). Při třídění odpovědí dle fakult byla zaznamenána četnost kontaktu s heroinem
během života v rozmezí 0,0-0,9 %. Během posledních 6 měsíců jej bralo 0,06 % souboru,
téměř výlučně šlo o muže (p<0,05, Fisher exact). V posledních 30 dnech přiznalo konzumaci
heroinu několik osob (0,05 %). První kontakty s heroinem nejvíce spadají do období 15-18 let,
dále do časné dospělosti. U mužů byly zaznamenány pokusy s heroinem ve věku pod 10 let.
Ve frekvenci celoživotního užití heroinu nebyly nalezeny významné rozdíly mezi pohlavími,
60 % těch, kteří si heroin někdy aplikovali, jej vyzkoušelo 1-3krát, zbytek častěji.
Při dotazování na setkání studentů s drogovými překupníky nikdo neuvedl, že by šlo
o pouličního dealera. V případě 12 % respondentů (16 % mužů, 9 % žen) je oslovil překupník
- vysokoškolák, u 4 % souboru (6 % mužů, 3 % žen) to byla osoba, která studovala na některé
fakultě MU, u 2 % souboru (4 % mužů, 1 % žen) pak student fakulty, z níž pocházel
dotazovaný. Při třídění odpovědí souboru podle jednotlivých fakult v rozmezí 8,8-14,5 %
(nejvíce na SPO, nejméně na LEK) respondenti uváděli, že drogový dealer byl studentem
vysoké školy, 2,0 %-6,1 % oslovených přiznalo, že šlo o studenta MU (nejvíce na SOC,
nejméně na LEK), 0,7 %-3,4 % pak udalo, že dealer byl studentem téže fakulty, na níž studují
i respondenti (nejvíce na PRA, nejméně na LEK).
Za velmi snadno získatelnou označili dotazovaní nejčastěji marihuanu (58 %),
následovaly taneční drogy (10 %) a halucinogeny (9 %). Další látky byly k sehnání již hůře
(pervitin a další budivé aminy byly velmi snadno dostupné pro 4 % vzorku, opioidy mimo
heroinu pro 3 %, kokain a crack pro 2 %, heroin pro 1 %).
Hra na hracích a výherních automatech
V celém souboru hrála někdy v životě na hracím automatu třetina respondentů,
převažovali muži (47,7 % vs.26,0 %, p<0,001, x2). Více než 13 % osob z celého souboru
poprvé hrálo na hracím automatu ve věku 15-18 let, desetina byla starší 18 let. Mezi 10.-14.
rokem poprvé hrálo 7,5 % respondentů, ve věku pod 10 let 1 % souboru. U mužů bylo nejvíce
hráčských experimentů zaznamenáno ve věkové kategorii 15-18 let (23,8 %), u žen shodně
(9,6 %) mezi 15.-18. rokem a po 18. roce věku. Během posledního půlroku před dotazováním
respondenti na automatech hráli nejčastěji 1-3krát (7,7 %), s klesající relativní četností
následovaly možnosti „4-10krát“ (1,0 %) a „více než 10krát“ (0,4 %). Pořadí kategorií
kopíruje i třídění souboru dle pohlaví. U mužů jsou relativní četnosti všech položek
minimálně dvojnásobně vyšší. Během posledního měsíce před dotazováním hrálo 1-3krát na
hracích automatech 1,8 % souboru, 4-10krát a více než 10krát shodně 0,2 %. Muži hráli na
hracích automatech v posledních měsících častěji než ženy (p<0,01, x2) s výjimkou kategorie
„více než 10krát“, kde je situace obrácená. Během posledního týdne před studií hrálo na
hracích automatech shodně po 0,2 % souboru v kategoriích „1-3krát“ a „více než 10krát“.
V prvním případě šlo pouze o muže (0,8 %, p<0,01, x2), ve druhém jen o ženy (0,3 %).
V posledním týdnu před dotazováním hrály 1-3krát 1,3 % vzorku studentů SPO, více než
10krát 0,5 % respondentů z PED.
Na výherním automatu během života hrála pětina souboru, třetina (33,8 %) mužů
a 15,3 % žen (p<0,001, x2). První experimenty s hrou na hracích automatech byly v celém
souboru nejčastěji zaznamenány ve věkových kategoriích 15-18 let (8,7 %) a více než 18
let (7,3 %). Ve věku 10-14 let poprvé hrálo 3,6 % souboru, pod 10 let 0,6 %. Tuto situaci
-- 293 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
kopíruje věk první hry na výherních automatech u mužů, u žen dominuje kategorie „více než
18 let“, další následují s klesající relativní četností. Rozdíly mezi pohlavími byly statisticky
významné (p<0,01 a lepší, x2) kromě kategorie „více než 18 let“. Hra na výherním automatu
během posledního půlroku před dotazováním se v celém souboru vyskytovala s klesající
frekvencí relativních četností v případě kategorie „1-3krát“ (4,6 %), „4-10krát“ (1,0 %)
a „více než 10krát“ (0,2 %). Obdobný trend je možné pozorovat i při třídění dle pohlaví,
u mužů jsou však relativní četnosti vyšší než u žen. Relativní četnost hry na výherních
automatech během posledního měsíce před studií klesá nepřímo úměrně její frekvenci, tento
trend kopíruje i třídění dle pohlaví, jen četnosti hry u mužů jsou vyšší. Během posledního
týdne před studií hrály na výherních automatech 0,2 % souboru, a to 1-3krát. Jednalo se pouze
o muže (p<0,01, x2). Při třídění dle fakult hru na výherním automatu v posledním týdnu
uvedly pouze 1,3 % respondentů ze SPO.
Hra na počítači, herní konzoli
Hře na počítači nebo herní konzoli se během života věnovalo více než 80 % celého
souboru, muži poněkud více (83,1 % vs. 79,2 % u žen, p<0,05, x2). Věk první hry na počítači
nebo herní konzoli v celém souboru spadá nejčastěji do kategorie „10-14 let“ (43,4 %),
následují kategorie „méně než 10 let“ (26,5 %), „15-18 let“ (9,1 %) a „více než 18
let“ (1,2 %). Obdobné věkové rozčlenění první hry na počítači či konzoli zaznamenáváme i
u žen. Muži poprvé hráli počítačové hry ve věku pod 10 let (43,1 %), následují další věkové
kategorie s klesající relativní četností. Rozdíly mezi pohlavími jsou statisticky významné na
hladině 5 % a lepší (x2), a to u všech věkových kategorií.
V celém souboru byla nejčastěji zaznamenána frekvence počítačové hry během
posledního týdne před dotazováním 1krát (14,9 %), kategorie „4-10krát“ a „více než
10krát“ následují s klesající relativní četností (9,3 % a 6,1 %). Tento trend je patrný i při
třídění dle pohlaví, relativní četnosti hry u mužů jsou ovšem vyšší, zvl. u kategorií „410krát“ a „více než 10krát“. Při třídění odpovědí dle fakult se nejčastěji vyskytovala odpověď
„1-3krát“ s výjimkou 80 % respondentů z INF, kteří hráli na počítači nebo herní konzoli
během posledního týdne častěji. Častěji než 10krát v posledním týdnu hrála také desetina
respondentů ze SPO a téměř 17 % z ESP.
V celém souboru respondenti trávili hrou na počítači nebo herní konzoli ponejvíce
1 hodinu času denně (11,3 %), následovaly možnosti „1-3 hodiny“ (7,3 %) a „3-5
hodin“ (1,8 %). Muži nejčastěji hrají počítačové hry 1-3 hodiny denně (20,0 %), ženy méně
než 1 hodinu denně (9,6 %). Relativně málo času tráví hraním na počítači nebo herní konzoli
studenti LEK, FIL, PED a PRI, nejvíce posluchači INF (třetina z nich více než 5 hodin denně).
S menší intenzitou je hraní oblíbeno u studentů zbývajících fakult.
Používání mobilního zařízení a internetu
Ve vzorku dominuje posílání SMS a MMS (56,6 %), telefonování (36,0 %). Zbylé
možnosti jsou zastoupeny řídce, za zmínku stojí ještě práci s multimédii - označila 2,4 %.
Popsaná situace je patrná i při třídění souboru dle pohlaví. U mužů je poměr mezi posíláním
zpráv a telefonováním vyrovnanější (poměr 1,3:1), více využívají práci s multimédii, u žen
převažuje posílání zpráv nad telefonováním (poměr 1,7:1). Statisticky významné rozdíly mezi
odpověďmi tříděnými dle pohlaví byly zaznamenány v případě posílání SMS, ev. MMS
(p<0,001, x2), wapu (p<0,01, x2) a práce s multimédii (p<0,001, x2). Nejčastější doba denního
používání činí méně než hodinu (66,9 %), následují možnosti „1-3 hodiny“ (19,0 %) a „3-5
hodin“ (2,2 %). Více než 5 hodin denně pracují se svým mobilním zařízením 3,4 % osob
-- 294 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
v souboru, denně mobilní zařízení neužívá 8,5 %. Trend je zachován i při třídění souboru dle
pohlaví - mobilní zařízení využívají dvě třetiny osob méně než hodinu denně, 15,4 % mužů
a 20,3 % žen 1-3 hodiny denně. Své mobilní zařízení používají respondenti ze všech fakult
nejčastěji méně než 1 hodinu denně (60-83 %).
V rámci celého souboru dominuje surfování na webu (40,6 %), s téměř obdobnými
relativními četnostmi následuje využívání e-mailu (16,4 %) a webových aplikací (16,2 %),
dále pohyb v sociálních sítích (13,7 %) a chatování (7,9 %). V případě třídění dle pohlaví opět
stojí na prvním místě surfování po internetu (57,7 %), u mužů následuje pohyb v sociální síti
(13,8 %), využívání e-mailu (10,8 %) a chatování (7,9 %). U žen stojí za surfováním (34,5 %)
práce s webovými aplikacemi (19,5 %), e-mailem (18,4 %), pohyb v sociální síti (13,7 %)
a chatování (8,8 %). Respondenti nejčastěji tráví prací či zábavou na síti 1-3 hodiny denně
(45,5 %), následují možnosti „3-5 hodin“ (18,4 %), „méně než 1 hodinu“ (11,5 %) a „více než
5 hodin“ (10,7 %). Denně není on-line 13,9 % souboru. Obdobně muži tráví na síti denně
nejčastěji 1-3 hodiny (36,1 %), stejně tak i ženy (48,8 %, p<0,001, x2), následuje možnost „35 hodin“ (19,2 % u mužů a 18,1 % u žen). Muži se vyskytují na síti více než 5 hodin denně
v 16,2 % případů, méně než 1 hodinu je jich připojena 13,1 %. Obrácené pořadí
zaznamenáváme u žen: denně je jich on-line 11 % méně než 1 hodinu a 8,8 % více než 5
hodin (p<0,001, x2). Nejčastější odpovědí při třídění dle fakult na dobu denně strávenou online byly 1-3 hodiny (uvedla třetina až dvě třetiny dotazovaných) s výjimkou ESP, kdy je více
než 80 % vzorku jejích studentů denně on-line 3-5 hodin. Více než 5 hodin denně stráví na síti
třetina dotazovaných z INF a SOC, u zástupců z ostatních fakult jde o nižší četnosti (desetinu
až šestinu). S bezprostředním ohrožením se při své práci či zábavě na internetu setkalo 80,8 %
celého souboru, 73,2 % mužů a 82,5 % žen (p<0,001, x2). Při třídění dle fakult 67-94 %
respondentů nějaký typ rizika při svém pohybu na internetu již zaznamenalo.
Sázky a půjčky
V celém souboru si sázení během života vyzkoušelo 44,0 % respondentů (64,6 % mužů
a 36,7 % žen, p<0,001, x2). První sázka nejčastěji proběhla mezi 15.-18. rokem (20,2 %),
následovaly kategorie „více než 18 let“ (15,7 %), „10-14 let“ (6,9 %) a „méně než 10
let“ (1,2 %). Muži sázeli poprvé nejčastěji ve věku 15-18 let (36,2 %), ženy ve věku více než
18 let (16,4 %). V posledním týdnu před dotazováním sázelo 2,8 % z celého souboru 1-3krát,
0,2 % 4-10krát a 0,4 % více než 10krát. Obdobný trend se vyskytuje u mužů, ale s vyššími
relativními četnostmi (8,5 %, 0,8 % a 1,5 %). Ženy sázely 1-3krát s relativní četností 0,8 %.
Četnosti všech kategorií sázek mezi oběma pohlavími byly statisticky významně rozdílné na
hladině 1 % a lepší (x2). Při třídění dle fakult 1-3 sázkařské pokusy v posledním týdnu
přiznali zejména studenti INF, PRA a SPO (6-10 % z tohoto vzorku). Četnější frekvence
sázení se vyskytla u posluchačů ESP - v kategorii „více než 10krát“ s četností 17 %. Sázky
byly v celém souboru zaměřeny ve 25,9 % na číselné loterie a v 18,6 % na tipy na výsledky
sportovních utkání. U mužů jasně dominovaly sázky na sportovní utkání (45,4 %) nad
číselnými loteriemi (20,0 %), u žen tomu bylo právě opačně (9,0 % sázky na sport, 27,9 %
číselné loterie). Rozdíly v zaměření sázek dle pohlaví byly významné (p<0,001, x2).
Během života si kvůli hře či sázce byla nucena vypůjčit 2,4 % oslovených. Jednalo se
o 5,4 % mužů a 1,4 % žen (p<0,001, x2). Nejčastěji si respondenti vypůjčili kvůli hře či sázce
1-3krát (1,6 %), následuje možnost „více než 10krát“ (0,6 %) a „4-10krát“ (0,2 %). Obdobnou
tendenci lze zaznamenat u mužů (3,1 %, 2,3 % a 0,0 %), u žen má s rostoucí frekvencí
výpůjček relativní četnost sestupný trend (1,1 %, 0,3 % a 0,0 %). Včasné splacení dluhu kvůli
hře či sázce zvládla vždy či téměř vždy 2,0 % dotazovaných (4,6 % mužů, 1,1 % žen), 0,4 %
měly se splácením potíže (0,8 % mužů a 0,3 % žen).
-- 295 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Internetové bankovnictví, nákup dražšího spotřebního zboží
Během svého života využilo služeb internetového bankovnictví 70,7 % souboru (67,7 %
mužů a 71,8 % žen, p<0,05, x2). Při třídění souboru dle fakult se manipulace se službami
internetového bankovnictví během života pohybovala mezi 67-100 %. Internetové
bankovnictví je respondenty nejčastěji využíváno několikrát měsíčně (43,8 % souboru),
následuje kategorie „několikrát ročně“ (22,2 %), přibližně třetina tento typ bankovnictví nemá
zřízen, nebo neuvedla požadované údaje. Podobný charakter má frekvence využívání
internetového bankovnictví při třídění souboru dle pohlaví, kdy se jím zabývá 44,6 % mužů
a 43,6 % žen několikrát měsíčně, 19,2 % mužů a 23,3 % žen několikrát ročně (p<0,05, x2).
Přibližně třetina celého souboru (26,2 % mužů a 28,2 % žen) si někdy v životě pořídila
dražší spotřební zboží, které nutně nepotřebovala. Při třídění souboru dle fakult se ukázalo, že
se četnost takového rozhodnutí pohybuje od desetiny respondentů INF a PRI po třetinu na
ESP, FIL, LEK, PRA a SPO. Z celého souboru si 3,0 % respondentů vzala k nákupu dražšího
spotřebního zboží, které nutně nepotřebovala, finanční půjčku. nejčastěji se jednalo o studenty
ESP a INF. Prakticky všichni oslovení, kteří přiznali možnost půjčky, ji dokázali v termínu
řádně splatit.
Aktivity prevence závislostí na Masarykově univerzitě
Pouze pětina celého souboru (22 %) se setkala během svého studia na MU s primární
prevencí závislostí, u mužů šlo o 11 %, u žen o 26 % (p<0,001, x2). Při hodnocení odpovědí
dle fakult byly zaznamenány značné rozdíly. Prakticky nikdo nezmínil setkání s prevencí
závislostí na vysoké škole v případě SOC a SPO, s prevencí na MU se setkalo 7 %
oslovených na PRA, přibližně desetina na ESP a FIL, pětina na LEK a PRI, polovina na PED
a INF.
Ve výuce se s prevencí závislostí na MU setkala pětina vzorku prezenčních studentů, 8 %
mužů a 24 % žen (p<0,001, x2). Preventivní aktivity na kolejích zaznamenala sotva 2 %
souboru, ženy poněkud více, v rámci vzdělávacích akcí pořádaných MU necelé 1 % z celého
vzorku, prakticky šlo jen o muže. Jiné akce v režii MU zmínila necelá 2 % souboru, zde
prakticky pouze ženy. Ve výuce jsou studenti prevencí závislostí nejčastěji osloveni na PED
(48 %), PRI (19 %) a LEK (18 %), rovněž na INF (25 %), méně jinde. Kolejní preventivní
akce byly uvedeny pouze řídce, obdobně jiné akce vzdělávacího, uměleckého a sportovního
zaměření pořádané MU.
Charakteristika preventivních aktivit
Z pozitivních odpovědí vzorku všech respondentů vyplynulo, že 12 % z nich se
s prevencí na MU setkalo na monologicky vedených přednáškách, téměř 4 % na přednáškách
s diskusí, necelé 1 % na besedách s odborníky a při návštěvách v léčebných zařízeních pro
závislé. Přibližně 2 % všech respondentů se účastnila mimoškolních preventivních programů,
necelé 1 % různých uměleckých aktivit. Na fakultách jsou využívány zejména prosté
přednášky (bez zpětné vazby), což uvedli především studenti PED a LEK, méně často i FIL
a PRI. Přednášky s diskusí byly zmíněny z řad posluchačů PED, PRA a INF. Sporadicky byly
označeny i jiné typy aktivit, např. beseda s odborníkem, návštěva léčebného zařízení, zapojení
do mimoškolního preventivního programu, umělecká činnost.
Podle 84 % celého souboru (89 % mužů, 82 % žen, p<0,001, x2) se preventivní aktivity
na MU týkaly pouze problematiky alkoholu a tabáku. Prevenci závislostí na zakázaných
-- 296 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
substancích vyzdvihla téměř 2 % respondentů (2,7 % mužů, 1,0 % žen, p<0,01, x2). Zmínku
o komplexnějším podání univerzitní prevence (závislost na alkoholu, tabáku a zakázaných
látkách) podalo více než 5 % dotazovaných. Přibližně 8 % všech oslovených (téměř 3 %
mužů a více než 12 % žen, p<0,001, x2) odpovědělo, že prevence na MU byla zaměřena na
všechny typy závislostí, tedy na substancích, virtuálních drogách i dalších druzích chování
s návykovými rysy. Podle mínění většiny respondentů z jednotlivých fakult se preventivní
aktivity na MU týkají zvláště alkoholu a tabáku, méně jiných návykových látek a činností. Za
komplexnější považuje prevenci část oslovených studentů PED (52 %), INF (25 %), PRA
(13 %), LEK (9 %) a FIL (3 %). Jako systematické hodnotí univerzitní preventivní aktivity
jen okolo 3 % celého vzorku, zbytek zastává názor, že jde o ojedinělé snahy. Pouze
respondenti z PED (14 %) uvedli, že se na MU setkali se systematickými preventivními
aktivitami. Podle odpovědí více než desetiny respondentů z celého souboru byla na
univerzitní úrovni zmiňována též problematika poruch příjmu potravy (mentální anorexie
a bulimie). S těmito tématy přišli do styku především respondenti na PED (38 %), LEK (18 %)
a FIL (6 %). Téměř 56 % celého souboru považuje univerzitní prevenci závislostí za cílenou
a užitečnou. Okolo 4 % všech respondentů hodnotí prevenci na MU jako necílenou, ale přesto
užitečnou, ženy častěji (bez signifikance). Třetina souboru nemá vyhraněný názor. Více než
7 % všech dotazovaných (2,7 % mužů a 9,1 % žen, p<0,001, x2) kritizuje fakt, že prevence
byla nejasně zaměřená a téměř bez užitku, více než 2 % všech respondentů (5,4 % mužů,
1,0 % žen, p<0,001, x2) ji popisuje jako naprosto ztracený čas. Přibližně polovina respondentů
z jednotlivých fakult považuje prevenci na MU za cílenou a užitečnou, existuje však
i relativně vysoké procento těch, kteří nedovedou zaujmout stanovisko, nemají názor. Obecně
si na nízkou užitečnost a cílenost prevence stěžují studenti LEK (18 %), PED (17 %), PRI
(10 %) a FIL (3 %). Část posluchačů PRI (10 %) a PRA (7 %) dokonce hodnotí prevenci na
MU jako naprosto ztracený čas.
Téměř 92 % respondentů si myslí, že primární prevenci závislostí na MU není věnován
dostatečný časový prostor. Ženy jsou kritičtější než muži. Při třídění odpovědí respondentů
dle fakult rovněž převažuje názor, že primární prevenci závislostí není během jejich
vysokoškolského studia věnován dostatek času. Pokud jde o názor respondentů na nabídku
aktivit primární prevence závislostí na MU, více než 90 % z nich si myslí, že není dostatečně
pestrá. Ženy jsou opět kritičtější než muži. Při třídění odpovědí respondentů dle fakult
převažuje názor zcela obdobný.
Při hodnocení pozitivních odpovědí studentů se ukázalo, že pětina celého souboru
(sedmina mužů a čtvrtina žen, p<0,001, x2) by stála o zavedení či častější využívání výkladu
s diskusí v rámci výuky. Besedu s odborníkem z praxe by uvítala polovina všech
dotazovaných (35 % mužů, 57 % žen, p<0,001, x2), besedu s bývalým uživatelem drog
podobně (43 % mužů, 55 % žen, p<0,001, x2). Návštěvu externího preventivního či léčebného
zařízení by si přálo zařadit 46 % osloveného vzorku (čtvrtina mužů a polovina žen, p<0,001,
x2). Přibližně třetina souboru by podpořila či posílila spolupráci posluchačů na preventivním
projektu (grantu). Třetina celého vzorku (čtvrtina mužů, třetina žen, p<0,05, x2) by zavedla či
posílila různé preventivní aktivity na vysokoškolských kolejích, třetina všech respondentů
(pětina mužů, třetina žen, p<0,001, x2) akce mimokolejní (vzdělávací, umělecké, sportovní).
Pouze 3 % všech oslovených někdy využila služeb Poradenského centra MU, jež je
lokalizováno v budově rektorství. Prakticky šlo pouze o ženy, z nichž 2 % navštívila Centrum
jednou, 2 % opakovaně. Respondentky, které uvedly jednorázovou či opakovanou návštěvu
Poradenského centra, pocházely z řad studentek FIL a PRA. Třetina všech respondentů (více
než polovina mužů a čtvrtina žen, p<0,001, x2) by souhlasila s rozšířením poradenských
služeb pro studenty MU o problematiku závislostí, zbytek nepovažuje toto téma za aktuální.
-- 297 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Frekvence odpovědí na tuto otázku při třídění podle fakult kolísá. Rozšíření stávajících
poradenských služeb o řešení problémů s drogami a návykovým chováním by uvítala desetina
respondentů z LEK, čtvrtina z FIL, INF a SOC, třetina z PRA, 40 % z PED a PRI, polovina
z ESP a SPO. V případě, že by respondenti potřebovali využít protidrogového poradenství,
mohli by volit z několika možností. Třetina z nich (19 % mužů, 36 % žen, p<0,001, x2) by
ztotožnila poradenství při závislostech s objektem stávajícího Poradenského centra MU,
sedmina (8 % mužů, 16 % žen, p<0,001, x2) by poradenství raději umístila v objektu některé
z vysokoškolských kolejí MU. Čtvrtina všech dotazovaných (19 % mužů, 27 % žen, p<0,001,
x2) by uvítala návštěvu poradenství v objektech některé z fakult MU, třetina souboru (54 %
mužů, 20 % žen, p<0,001, x2) pak zcela externě mimo dosah MU.
3 DISKUSE
Podle dostupných literárních pramenů existují různé popisné a srovnávací studie
charakteru drogové epidemiologie, zaměřené na užívání legálních i ilegálních drog typu
substancí, méně nesubstančních, u různých populačních skupin. Z českých zdrojů je třeba mj.
zmínit práce Csémyho et al. (2004) a metaanalýzu vysokoškolského prostředí realizovanou
Vondráčkovou et al. (2009) a zaměřenou na substanční i nesubstanční závislosti a možnosti
jejich prevence.
Alkohol je v ČR nejčastěji užívanou a značně tolerovanou návykovou látkou. Toto
zjištění je v souladu s velmi vysokou prevalencí celoživotní zkušenosti vysokoškolských
studentů, která dosahuje 95 % a více. Výskyt abstinentů se pohybuje dle okolností mezi 015 %, s průměrem kolem 5 % (Kachlík, Šimůnek, 1998; Syrovcová et al., 2001). Konzumace
alkoholu působí nejvíce problémů a často je s ní spojeno užívání řady nelegálních drog.
Typickým mezi studenty vysokých škol je tzv. „binge drinking“, tedy nárazové pití
nadměrných dávek alkoholu během jedné konzumní epizody (Jones et al. 2001; Liu, 2007;
Sheffield et al., 2005). Konzumaci alkoholických nápojů vysokoškolskými studenty je
věnována velká pozornost především v USA, kde je problémové pití chápáno jako důležitý
negativní faktor ovlivňující zdraví. Výsledky provedených studií dokumentují, že výskyt
užívání alkoholu a problémů s ním spojených je u této skupiny vyšší než u stejné věkové
kategorie nestudentů (Wechsler et al. 1995; Marlatt a Witkiewitz, 2002; Bronin a Wright,
2005). Ochaba et al. (2009) uvádějí, že v SR je kolem 30 % problémových konzumentů
alkoholu, zejména na východě země. Pivo pijí denně 4 % osob ve věku 15-29 let, lihoviny
1 % osob z tohoto populačního segmentu.
Vlastní zkušenost s kouřením v ČR má 60-75 % vysokoškolských studentů (Kachlík,
2011), což převyšuje prevalenci ve srovnatelném segmentu obecné populace 18-24letých
(podle ÚZIS, 2006 jde o 58 % osob). Vzhledem k obtížnějšímu porovnání sebraných dat
z různých vysokých škol v rámci ČR by bylo vhodné počítat spíše s vyšší mírou prevalence
aktuálního kuřáctví - okolo 30 % (Vondráčková et al., 2009). Výskyt pravidelných denních
kuřáků mezi vysokoškolskými studenty se většinou pohybuje mezi 7-16 % (Csémy et al.,
2004), v obecné populaci je však vyšší - více než 30 % (ÚZIS, 2006). Muži jsou silnějšími
a častějšími kuřáky oproti ženám. (Csémy et al., 2004; Kimáková a Bernasovská in Řehulka
et al., 2007). Dále bylo zjištěno, že s postupem studentů do vyšších ročníků vysoké školy
klesá prevalence jejich aktuálního kouření. (Hrubá a Kachlík, 1998; Csémy et al., 2004).
V SR v populaci obecně roste podíl nekuřáků (v r. 2006 činil více než 60 %), obdobně
tomu je i mezi mládeží. S rostoucím věkem respondentů se zvyšuje podíl denních kuřáků,
-- 298 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
u dětí a dospívajících se nejčastěji vyskytují příležitostní kuřáci. (Kimáková, 2009; Ochaba
et al., 2009)
Užívání nelegálních návykových látek není v segmentu vysokoškolských studentů
masivně rozšířeno, jednoznačně mu dominuje marihuana (Vondráčková et al., 2009). Alespoň
jednu celoživotní zkušenost s ní přiznala polovina studentů (Csémy et al., 2004; Kachlík
a Havelková in Řehulka et al., 2008a). Kromě konopí jsou s prevalencí celoživotní zkušenosti
kolem 10 % častěji užívány halucinogeny, taneční drogy a tlumivé léky bez předpisu (Csémy
et al., 2004). Existují rozdíly mezi pohlavími ve zkušenostech se sledovanými nelegálními
návykovými látkami; muži vykazují výrazně vyšší prevalenci s výjimkou užívání tlumivých
léků bez předpisu (Vondráčková et al., 2009). Užití některé nelegální návykové látky
v obecné populaci v posledním roce bylo zachyceno u přibližně třetiny respondentů ve
věkovém rozmezí 18-24 let, z toho bylo 38 % mužů a 24 % žen. (ÚZIS, 2006).
Prevalence konzumace nelegálních drog je mezi zahraničními vysokoškolskými studenty
nižší než u jejich vrstevníků ve stejné věkové skupině (SAMHSA, 2007). K nejoblíbenějším
látkám patří obdobně jako v ČR marihuana, v USA ji přibližně třetina vysokoškolských
studentů užila během posledního roku, celoživotní zkušenost s ní získalo 41-47 % (MohlerKuo, 2003; Liu, 2007). Shillington a Clapp (2001) si všímají problémů působených
současným užíváním marihuany a pitím alkoholických nápojů u vysokoškolských studentů.
K dalším oblíbeným psychoaktivním látkám se řadí léky. (McCabe et al., 2005; Teter et al.,
2005).
Podle výzkumu Kolibáše et al. (2003) byly u vzorku vysokoškolských studentů
nejčastěji zneužívány produkty konopí (u 27 % alespoň jedna zkušenost, necelé 1 % je bralo
pravidelně). Osoby s vlastní marihuanovou zkušeností častěji patřily k pravidelným
konzumentům tabáku a alkoholu, samy většinou zkusily i jiné drogy, měly přátele užívající
návykové látky. V menší míře oslovení přiznali vlastní zkušenost s LSD, ojediněle s těkavými
látkami a opiáty. Ochaba et al. (2009) uvádějí, že se slovenská drogová scéna dynamicky
mění. Dominují na ní marihuana, pervitin a heroin, posílila zejména pozice konopných
a tanečních drog. Vzrostl počet experimentátorů s nelegálními látkami, v r. 2007 se jednalo
o více než 22 % těch, kteří drogy kouřili, a 7 % perorálních konzumentů. Existují regionální
rozdíly mezi užíváním nelegálních návykových látek, výrazně vede Bratislava. Obecně
převažuje užívání opioidů na západním Slovensku, marihuany na středním Slovensku
a prchavých látek na východě země.
Závislostní chování vzniklé na podkladě nekontrolovaného používání ICT
a patologického hráčství nejčastěji vede ke zhoršeným studijním výsledkům, nedochvilnosti
či absencím ve výuce, zhoršení zraku, nedostatku spánku, bolestem pohybového aparátu,
vyčerpání, ztrátě prostředků určených k hrazení vzdělávání a životních potřeb, následkům
v sociální sféře (Scherer, 1997; Morahan-Martin a Schumacher, 2000; Chou, 2001;
Stinchfield et al., 2006). Některé zdroje uvádějí, že komunikace po internetu může mezilidské
vztahy pomoci navázat a utužit, jiné oponují a připomínají, že tento způsob komunikace
sociální vztahy naopak rozvolňuje a vede k izolaci (Vondráčková et al., 2009). Závislostní
chování po určité době postihuje všechny kvality zdraví-fyzickou, psychickou i sociální.
(Nešpor, 2000; Strach in Řehulka et al., 2008)
V r. 1994 byl proveden rozsáhlý výzkum ve vzorku cca 2000 vysokoškolských studentů
z celé ČR. Hraní během posledního měsíce přiznalo více než 60 % dotazovaných, z toho víc
než desetina hrála 6krát a častěji. Dostupnost ICT od r. 1994 mnohonásobně vzrostla, proto
lze v současné době očekávat i vyšší podíl hráčů mezi studenty (Vondráčková et al., 2009;
-- 299 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Vondráčková Holcnerová et al., 2009). Nešpor a Csémy (2005) zdůrazňují, že výskyt
patologického hráčství bude s ohledem na nadprůměrnou dostupnost hazardních her v ČR
velmi vysoký i v celosvětovém měřítku. Roste počet pacientů hospitalizovaných s touto
diagnózou, výskyt pravidelného hraní je mnohonásobně častější u mužů, zvyšuje se s věkem.
O peníze hrají alespoň jednou týdně 4 % osmnáctiletých. V ČR doposud neproběhl žádný
výzkum cílený na prevalenci patologického hráčství v obecné populaci. (Vondráčková et al.,
2009)
Šimková a Činčera (2004) uvádějí, že existuje výrazný rozdíl mezi průměrnou dobou
strávenou na internetu za týden mezi závislými a nezávislými respondenty: vysokoškoláci se
závislostním chováním tráví průměrně na internetu 44 hodin za týden, ostatní pouze 13 hodin.
Autoři si všímali problémového užívání ICT ve vzorku více než 300 osob. Galázc a Šmahel
([on-line], 2007) publikovali výsledky reprezentativního průzkumu pro Světový projekt
o internetu, podle nichž používalo v r. 2006 internet 100 % českých vysokoškolských
studentů, zatímco v obecné populaci ve věkové kategorii 18-29 let v tomtéž výzkumu bylo
zaznamenáno pouze 74 % uživatelů internetu.
Blinka ([on-line], 2008) identifikoval ve věkové skupině 20-26 let 5 % závislých a další
4 % závislostí ohrožených respondentů. Výskyt závislostního chování klesá s rostoucím
věkem, přístupnost a využívání internetu stoupá se zvyšující se úrovní vzdělání. Z těchto
skutečností vyplývá, že populace vysokoškolských studentů je jednou ze skupin nejvíce
ohrožených závislostním chováním v souvislosti s používáním internetu. (Vondráčková et al.,
2009; Vondráčková Holcnerová et al., 2009).
Incidenci a okolnosti problémového užívání internetu mezi vysokoškolskými studenty
studovali Morahan-Martin a Schumacher (2000). Z téměř 300 osob přibližně desetina
vykazovala znaky problémových uživatelů. Většinou šlo o muže, kteří se sociálně i psychicky
realizovali v aktivitách na síti (chat, hry). Relativní četnost výskytu závislostního chování
v souvislosti s používáním internetu mezi vysokoškolskou populací v zahraničí kolísá mezi 613 %. Pouze velmi malá část uživatelů internetu si dokáže připustit vliv závislosti na své
životy (Anderson, 2001, Yuen a Lavin, 2004). Studenti s rizikovým chováním vůči internetu
častěji využívají chat, e-mail, hrají on-line počítačové hry. (Chou, 2001).
V USA je udávána prevalence patologického hráčství přibližně v rozmezí 3-5 % populace
vysokoškolských studentů. (LaBrie et al., 2003; Stinchfield et al., 2006). U patologického
hráčství byla nalezena silná korelace s užíváním alkoholu a jinými nelegálními návykovými
látkami (Clark, 2003; LaBrie et al., 2003). Engwall et al. (2004) studovali vzorek téměř 1400
respondentů z řad vysokoškolských studentů v USA. Pětina mužů a dvacetina žen vykazovala
znaky problémového hraní, které již poškozovalo jejich zdraví a bylo spojeno s vyšší úrovní
konzumace legálních drog a konopí.
Zkušenosti vysokoškolských studentů s primární prevencí závislostí a s jejím
uplatňováním v univerzitním životě jsou ve větších vzorcích analyzovány jen zřídka, a to
zvláště na humanitně zaměřených fakultách. Častější zmínky o způsobech aplikace prevence
v akademickém prostředí pocházejí ze zahraničí. Efektivní programy prevence závislostí by
měly obsahovat odborně prezentované informace, zvl. o dlouhodobých negativních účincích
drog, posilování přiměřeného sebeocenění a příležitostí pro realizaci životních cílů, přípravu
mladých lidí na zvládání konfliktů, tlaku vrstevníků, rozvoj sociálních dovedností a umění
odmítat drogy. (Nešpor a Csémy, 1996).
-- 300 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
D. Hrubá již více než 20 let úspěšně realizuje komplexní program preventivního
protikuřáckého působení na Lékařské fakultě MU. Během studia dochází k vytváření
pozitivního modelu lékaře-nekuřáka, studenti jsou školeni, jak intervenovat své budoucí
pacienty. Navržený model byl úspěšně aplikován i na jiných vysokých školách v ČR (Hrubá
a Kachlík, 1998). Kromě protikuřáckého působení byli medici i budoucí pedagogové osloveni
též aktivitami, týkajícími se primární prevence zneužívání netabákových drog (Kachlík
a Šimůnek, 1998). Kurz zaměřený na ovlivnění postojů a názorů u kouřících studentů
medicíny byl také zaveden na Lékařské fakultě UK v Praze. (Králíková et al., 1995)
Na Pedagogické fakultě MU byla sestavena a realizována koncepce výchovy ke zdraví ve
vysokoškolském prostředí, která je zakotvena v působení jednotlivých kateder na studenty.
Problematika se dotýká rovněž sociálně patologických jevů, závislostí a jejich prevence ve
školním a rodinném prostředí (Mužík a Mužíková in Řehulka, 2003). Vondráčková et al.
(2009) informují, že v r. 2008 vznikla v Centru adiktologie Psychiatrické kliniky 1. LF UK
v Praze Adiktologická ambulance, která nabízí psychologické poradenství pro studenty
a zaměstnance vysokých škol a jejich rodinné příslušníky, jejichž zdravotní stav a sociální
situace jsou ohroženy užíváním návykových látek a ICT. Součástí ambulance je též
internetová poradna.
Ústav preventivního lékařství Jihokalifornské univerzity publikoval 6 bodů důležitých
v oblasti výzkumu a protidrogové prevence. Šlo o společné snížení nabídky a poptávky, volbu
strategií prevence, které zasáhnou populační skupiny s vysokým rizikem, komplexní nebo
rozšířenou prevenci, která v několika liniích a obdobích osloví cílovou populaci, přenos
nových technologií, rozvoj výzkumu preventivních metod a využití styčných ploch
základního výzkumu se sociálními vědními disciplínami. (Pentz, 1994).
Sledování vzorku vysokoškolských studentů, kteří měli problémy s alkoholem,
uskutečnili Agostinelli et al. (1995). Ukázalo se, že jednoduchá intervence se zpětnou vazbou,
nevyžadující osobní kontakt, může představovat účinnou strategii pro snížení rizikového pití.
V USA se zaměřili na tvorbu intervenčních programů pro studenty se škodlivým
užíváním alkoholu, poněvadž tento způsob chování je na amerických univerzitách závažným
zdravotním problémem (Oswalt et al., 2007). Existují však i intervenční programy cílené na
uživatele tabáku a ICT (Prokhorov et al., 2007). NIAAA ([on-line], 2002) připomíná, že
efektivní intervence by měla zasahovat tři různé úrovně: individuálního studenta, který má
potíže s užíváním návykové látky, studenty jako skupinu a celé univerzitní prostředí.
Při hodnocení účinnosti intervencí pro studenty vysokých škol se ukázalo, že vlastní
délka intervence nemá vliv na účinnost programu a že nejefektivnější jsou programy, které
nabízejí též možnost osvojení si nových dovedností souvisejících zejména s kontrolou užívání
oproti programům orientovaným jen na zvyšování znalostí (Walters et al., 2000). V rámci
působení na individuální úrovni jsou s úspěchem nejčastěji využívány krátké motivační
intervence s prvky nácviku kognitivně behaviorálních dovedností. K efektům těchto programů
patří omezení množství a frekvence konzumace návykové látky, zvýšení vnímání rizika
a snížení negativních následků spojených s užíváním. (Baer et al., 2001; Borsari a Carey,
2000; Oswalt et al., 2007).
Rozvoj moderních ICT otevřel v rámci intervencí nové možnosti k získání zpětné vazby
od studentů. Účinnost této formy byla několikrát potvrzena v případě alkoholu (Walters et al.,
2000; Walters et al., 2007; Chiauzzi et al., 2005) i tabáku (Prokhorov et al., 2007). Dále bylo
zjištěno, že většina studentů preferuje oproti individuálnímu nebo skupinovému poradenství
-- 301 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
intervence v podobě neasistované metody zaměřené pouze na uživatele nebo metody
s minimálním kontaktem (Walters et al., 2007).
Univerzity v USA se brání růstu konzumace návykových látek mezi svými studenty
mimo vlastních preventivních programů také realizací tzv. „čistého“ (substance-free nebo
alcohol-free) bydlení v kampusech. Absolutně znemožnit dostupnost drog není prakticky
proveditelné, ale tento způsob bydlení vede ke snižování problémů spojených s konzumací
drog. (Wechsler et al., 2001a; Wechsler et al., 2001b; Novotný a Kolibáš, 2004).
Orosová a Schnitzerová (1997) referovaly o komunikativním výcvikovém programu
prevence závislostí pro studenty Pedagogické fakulty UPJŠ v Košicích. V připravenosti
studentů na protidrogové aktivity hrály podstatnou roli jejich dosavadní zkušenosti
s návykovými látkami, postoje k nim a akceptace programů primární prevence závislostí.
U studentů byly zaznamenány závažné rozdíly mezi názory na jednotlivé oblasti preventivní
práce a mezi hodnocením vlastní připravenosti na práci se žáky, proto je klíčové začlenění
informací a dovedností z oblasti prevence závislostí do pregraduální výuky.
Na Lékařské fakultě UPJŠ v Košicích integrují v rámci výuky mediků prvky výchovy ke
zdravému životnímu stylu. Kromě zdravé výživy, vhodné pohybové aktivity a duševní
hygieny se zaměřují rovněž na prevenci nadměrné konzumace alkoholu, kouření tabáku
a užívání nelegálních návykových látek, spolupracují s českými i zahraničními odbornými
pracovišti. (Avdičová et al., 2007; Kimáková, 2008; Kimáková, 2009; Ochaba a Kimáková in
Řehulka et al., 2009).
Intervence zaměřené na univerzitní prostředí a okolí mají nejčastěji podobu zákazu
užívání návykových látek včetně alkoholických nápojů a tabákových výrobků na
vysokoškolských kolejích a vyhlášení akademické půdy bezdrogovou zónou. K dalším
aktivitám je možno zařadit vzdělávací programy pro personál kolejí a univerzity s cílem
naučit jej rozpoznat škodlivé uživatele návykových látek (zejm. alkoholu) mezi studenty.
(Walters et al.; 2000, NIAAA [on-line], 2002; Wechsler et al., 2001b).
ZÁVĚR
Hodnocení drogové scény na MU ukázalo, že k nejčastěji konzumovaným návykovým
látkám v souboru patří alkohol, nikotin, kofein, produkty konopí a halucinogeny, zejm.
lysohlávky. Alkohol muži konzumují spíše pravidelně, ženy příležitostně, „legálně“ pila
pouze 3 % souboru, téměř tři čtvrtiny oslovených přiznaly užití alkoholu během posledního
týdne před studií. „Legálně“ kouřila pouze desetina oslovených, téměř 40 % respondentů
kouřilo během posledního týdne před studií. Černou kávu již někdy okusilo 80 % oslovených,
k jejím pravidelným konzumentům patří více žen, polovina respondentů pila černou kávu
během posledního týdne před dotazováním. Marihuanu v posledním měsíci konzumovalo
16 % z celého souboru, výrazně převažovali muži, halucinogenní látky byly v posledním
měsíci konzumovány méně než 1 % všech oslovených s převahou mužů. Alespoň jednu
životní zkušenost s tzv. „tvrdými“ drogami mělo méně než 5 % dotazovaných, častěji muži,
první kontakty s nimi spadaly do intervalu 15-18 let a do období rané dospělosti, v polovině
případů šlo o 1-3 experimenty. Byl zaznamenán výskyt dealerství drog na fakultách.
Na hracím automatu již někdy hrála třetina dotazovaných, na výherním pětina, muži více.
Na počítači či herní konzoli již hrálo 80 % souboru, čas strávený denní hrou činil nejčastěji
jednu hodinu. Třetina dotazovaných užívá mobilní telefon k telefonování, polovina k posílání
-- 302 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
textových či obrazových zpráv, nejčastěji do 1 hodiny denně. Internet respondenti využívají
ve 40 % k surfování na webu, asi 15 % pracuje s webovými aplikacemi a elektronickou
poštou, nebo je zapojeno do některé ze sociálních sítí, desetina chatuje. On-line prací či
zábavou sledované osoby tráví nejčastěji 1-3 hodiny denně. Více než tři čtvrtiny vzorku se na
internetu setkaly s nějakým typem rizika.
Více než 40 % souboru si někdy v životě vsadilo, muži více. U mužů převažovaly tipy na
sportovní výsledky, u žen číselné loterie. Kvůli hře či sázce si někdy v životě půjčila asi 3 %
dotazovaných, muži více, většinou byl dluh splacen včas. Téměř tři čtvrtiny respondentů
využívají internetové bankovnictví, většinou několikrát měsíčně. Téměř třetina souboru si
koupila dražší spotřební zboží, které nutně nepotřebovala, 5 % si na to vzalo půjčku.
Nějaké zkušenosti s moderními ICT mají prakticky všichni oslovení. Je proto velmi
důležité, aby si udrželi nad jejich používáním kontrolu, čímž dokáží odlišit běžnou úroveň
manipulace s nimi od úrovně již potenciálně rizikové.
Více než pětina dotazovaných se setkala na MU s prevencí závislostí, s nejvyššími
četnostmi pozitivních odpovědí na PED, INF, LEK a PRI. Obdobně se pětina oslovených
setkala s prevencí na MU v rámci výuky, podstatně méně pak mimo ni. K preventivnímu
působení na studenty jsou využívány zejména monologicky vedené přednášky, řídce
přednášky s diskusí a zapojení do mimouniverzitních preventivních programů, sporadicky
besedy s odborníky, návštěvy v léčebných zařízeních pro závislé a účast na uměleckých
a sportovních akcích.
Více než 80 % respondentů odpovědělo, že se univerzitní preventivní aktivity týkaly
především problematiky alkoholismu a tabakismu, pouze desetina vzorku především
z humanitně zaměřených fakult byla oslovena komplexně pojatou prevencí patologických
závislostí. Jen 3 % dotazovaných mínila, že šlo o aktivity systematického charakteru, zbylé
většině jednoznačně scházela jejich návaznost a soustavnost.
Téměř dvě třetiny souboru považují univerzitní prevenci závislostí za užitečnou, i když
ne vždy cílenou, desetina se vyslovuje o úrovni prevence kriticky. Podle názoru více než 90 %
odpovídajících není věnován primární prevenci závislostí na MU dostatek času, nabídka
preventivních aktivit je chudá. Třetina respondentů by souhlasila s rozšířením již fungujících
poradenských služeb pro studenty o problematiku závislostí, zbytek oslovených nepovažuje
toto téma za aktuální. Centrum protidrogového poradenství by třetina sledovaného souboru
ztotožnila s objektem stávajícího Poradenského centra MU, třetina by preferovala jeho
lokalizaci zcela externě mimo dosah Univerzity, zbytek by souhlasil s jeho zřízením na
fakultách či kolejích.
Literatura
[1] ABOUJAOUDE, E. et al. Potential markers for problematic Internet use: a telephone
survey of 2,513 adults. CNS Spectrums, 2006, vol. 11, no.10, pp. 750-755.
[2] AGOSTINELLI, G., BROWN, J.M., MILLER, W.R. Effects of normative feedback on
consumption among heavy drinking college students. Journal of Drug Education, 1995,
vol. 25, no.1, pp. 31- 40.
[3] ANDERSON, K.J. Internet use among college students: An exploratory study. Journal of
American College Health, 2001, vol. 50, no. 1, pp. 21-26.
-- 303 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[4] ARNETT, J.J. Emerging adulthood: A theory of development from the late teens through
the twenties. American Psychologist, 2000, vol. 55, no. 5, pp. 469-480.
[5] ARNETT, J.J. The developmental context of substance use in emerging adulthood.
Journal of Drug Issues, 2005, vol. 5, no. 2, pp. 235-254.
[6] AVDIČOVÁ, M. et al. Prevencia závislostí a fajčenia tabaku. 1. vyd. Bratislava: Gerlach
Print, 2007. 144 s. ISBN 978-80-7159-164-1.
[7] BAER, J.S., KIVLAHAN, D.R., BLUME, A.W., McKNIGHT, P., MARLATT, A.G.
Brief Intervention for Heavy-Drinking College Students: 4-Year Follow-Up and Natural
History. American Journal of Public Health, 2001, vol.91, no. 8, pp. 1310-1316.
[8] BEARD, K.W. Internet addiction: A review of current assessment techniques & potential
assessment questions. CyberPsychology & Behavior, 2005, vol. 8, no. 1, pp. 7-14.
[9] BLINKA, L. Generace závislých ? Dospívající a online hry. 2008. [cit. 2011-11-02].
Dostupné z WWW: <http://ivdmr.fss.muni.cz/infostorage/Blinka_Generace_zavislychDospivajici_a_online_hry.pdf>.
[10] BORSARI, B., CAREY K.B. Effects of a Brief Motivational Intervention With College
Student Drinkers. Journal of Consulting and Clinical Psychology, 2000, vol. 68, no. 4,
pp. 728-733.
[11] BRONIN, M., WRIGHT, C. Do university students drink more hazardously than their
non-student peers ? Addiction, 2005, vol. 100, no. 6, pp. 713-714.
[12] CLARK, D. Gambling and the Trait of Addition in a Sample of New Zealand University
Students. New Zealand Journal of Psychology, 2003, vol. 32, pp.39-48.
[13] CSÉMY, L., HRACHOVINOVÁ, T., KRCH, D.F. Alkohol a jiné drogy ve
vysokoškolské populaci: rozsah, kontakt, rizika. Adiktologie, 2004, roč. 4, č. 2, s. 124135.
[14] DAVIS, R.A., FLETT, G.L., BESSER, A. Validation of a New Scale for Measuring
Problematic Internet Use: Implications for Preemployment Screening. CyberPsychology
& Behavior, 2002, vol. 5, no. 4, pp. 331-345.
[15] DEAN, A.G. et al. The Epi Info manual: version 6.02. A word processing, database and
statistics system for public health on IBM-compatible microcomputers. 1st Ed. London:
Brixton Books, 1994. 470 p. ISBN 9781873937211.
[16] ENGWALL, D., HUNTER, R., STEINBERG, M. Gambling and other risk behaviors on
university campuses. Journal of American College Health, 2004, vol. 53, no. 6, pp. 245255.
[17] GALÁZC, A., ŠMAHEL, D. Information Society from a Comparative Perspective:
Digital Divide and Social Effects of the Internet [on-line]. Cyberpsychology: Journal of
Psychosocial Research on Cyberspace, 2007, vol. 1, no.1. Brno: Faculty of Social Studies,
Masaryk University, 2007. ISSN: 1802-7962. [cit. 2011-08-22] Dostupné na WWW:
<http://www.cyberpsychology.eu/view.php?cisloclanku=2007072401&arti cle=1>.
[18] HENDL, J. Přehled statistických metod zpracování dat. Analýza a metaanalýza dat. 1.
vyd. Praha: Portál, 2004. 584 s.ISBN 80-7178-820-1.
[19] HRUBÁ, D., KACHLÍK, P. Budou v roce 2000 na Lékařské fakultě MU v Brně pouze
nekouřící absolventi? Alkoholizmus a drogové závislosti (Protialkoholický obzor), 1998,
roč. 33, č. 4, s. 211-222.
[20] CHIAUZZI, E. et al. My Student Body: A High-Risk Drinking Prevention Web Site for
College Students. Journal of American College Health, 2005, vol. 53, no. 6, pp. 263-268.
[21] CHOU, CH. Internet Heavy Use and Addiction among Taiwanese College Students: An
Online Interview Study. Cyberpsychology and Behavior, 2001, vol. 4, no. 5, pp. 573-585.
[22] JONES, S.E., OELTMANN, J., WILSON, T.W., BRENER, N.D., HILL, C.V. Binge
Drinking Among Undergraduate College Students in the United States: Implications for
-- 304 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
other Substance Use. Journal of American College Health, 2001, vol. 50, no. 1, pp. 33–
38.
[23] KACHLÍK, P. Mapování drogové scény, aktivit a úrovně protidrogové prevence na
Masarykově univerzitě. 1. vyd. Brno: MSD, 2011. 304 s. ISBN 978-80-210-5724-1.
[24] KACHLÍK, P., HAVELKOVÁ, M. A Drug Scene at the Masaryk University Brno 10
Years after. In ŘEHULKA, E. et al. (eds.) School and Health - Contemporary School
Practice and Heath Education. 1st Ed. Brno: MSD, 2008a, pp. 141-164. ISBN 978-807392-042-5.
[25] KACHLÍK, P., HAVELKOVÁ, M. Návykové látky, jejich konzumace, postoje a názory
studentů Masarykovy univerzity. In ŘEHULKA, E. et al. (eds.). Prevence závislostí ve
škole. 1. vyd. Brno: MSD, 2008b, s.25-45. ISBN 978-80-7392-077-7.
[26] KACHLÍK, P., HAVELKOVÁ, M. Pohled studentů Masarykovy univerzity na prevenci
patologických závislostí. In ŘEHULKA, E. et al. (eds.). Prevence závislostí ve škole.
1. vyd. Brno: MSD, 2008c, s.13-24. ISBN 978-80-7392-077-7.
[27] KACHLÍK, P., HAVELKOVÁ, M. Závěrečná zpráva o řešení grantu Id. č. Aa-1/06
Deskripce drogové scény na MU v Brně a návrh preventivních opatření. Etapa 2:
Realizace deskriptivní dotazníkové studie na MU. 1. vyd. Brno: PdF MU, 2007. 117 s.
ISBN-.
[28] KACHLÍK, P., HAVELKOVÁ, M. Zkušenosti a názory studentů Masarykovy univerzity
na virtuální drogy. In LINHARTOVÁ, D., MÁCHAL, P. DANIELOVÁ, L. (eds.).
ICOLLE 2010: Sborník z mezinárodní vědecké konference. 1. vyd. Brno: KONVOJ, 2010,
s. 123-137. ISBN 978-80-7302-154-2.
[29] KACHLÍK, P., ŠIMŮNEK, J. Brněnští medici, návykové látky a protidrogové
poradenství. Alkoholizmus a drogové závislosti (Protialkoholický obzor), 1998, roč. 33, č.
3, s. 163-180.
[30] KIMÁKOVÁ, T.Čo ovplyvňuje naše zdravie ? Bedeker zdravia: sprievodca svetom
zdravia, 2008, roč. 4, č. 6, s. 120-121. ISSN 1337-2734.
[31] KIMÁKOVÁ, T. Vzdelaní sú zdravší. Bedeker zdravia: sprievodca svetom zdravia, 2009,
roč. 5, č. 2, s. 43. ISSN 1337-2734.
[32] KIMÁKOVÁ, T., BERNASOVSKÁ, K. The influence of reactive spicies of oxygen for
smokers in patogenesy of respiratory system. In ŘEHULKA, E. et al. (ed.). School and
Health 21 (2). 1st Ed. Brno: MSD, 2007, pp. 721-730. ISBN 978-80-7315-138-6.
[33] KIMÁKOVÁ, T., ONAČILLOVÁ, E., ZEISBERGOVÁ, K. Rizikové faktory vybraných
neinfekčných ochorení u vysokoškolákov. In OZOROVSKÝ, V., GAJDOŠOVÁ, E.
(eds.). Duševné zdravie ako predpoklad celkového zdravia. 1. vyd. Bratislava: Úrad
verejného zdravotníctva SR, 2012, s. 166-176. ISBN 9788071592143.
[34] KOLIBÁŠ, E., NOVOTNÝ, V., ŠEFRÁNKOVÁ, V. Skúsenosti študentov vysokých
škol s návykovými látkami-I. časť. Užívanie a vedomosti o návykových látkách.
Alkoholizmus a drogové závislosti (Protialkoholický obzor), 2003, roč. 38, č. 1, s. 17-28.
[35] KRÁLÍKOVÁ, E., KOZÁK, J., RAMES, J., ZÁMECNÍK, L., WALLENFELS, I. Czech
medical faculties and smoking. Central European Journal of Public Health, 1995, vol. 3,
no. 2, pp. 97-99.
[36] LABRIE, R.A., SHAFFER, H.J., LAPLANTE, D.A., WECHSLER, H. Correlates of
College Student Gambling in the United States. Journal of American College Health,
2003, vol. 52, no. 2, pp. 23-62.
[37] LIU, L.Y. 2005 Texas Survey of Substance Use Among College Students, Main Findings
Report. 1st Ed. Austin: Texas Department of State Health Services. 2007. 27 p. ISBN-.
[38] MARLATT, G.A., WITKIEWITZ, K. Harm reduction approaches to alcohol use: Health
promotion, prevention, and treatment. Addictive Behaviors, 2002, vol. 27, no. 6, pp. 867–
886.
-- 305 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[39] McCABE, S.E., KNIGHT, J.R., TETER, C.J., WECHSLER, H. Non-medical use of
prescription stimulants among US college students: prevalence and correlates from
a national survey. Addiction, 2005, vol. 100, no. 1, pp. 96–106.
[40] MEERKERK, G.J. et al.The compulsive internet use scale (CIUS), some psychometric
properties. CyberPsychology & Behavior, 2009, vol. 12, no. 1, pp. 1-6.
[41] MOHLER-KUO, M. et al. Trends in Marijuana and Other Illicit Drug Use Among
College Students: Results from 4 Harvard School of Public Health College Alcohol Study
Surveys: 1993–2001. Journal of American College Health, 2003, vol. 52, no. 1, pp. 17-24.
[42] MORAHAN-MARTIN, J., SCHUMACHER, J. Incidence and correlates of pathological
Internet use among college students. Computers in Human Behavior. 2000, vol.16, no. 1,
pp. 13-29.
[43] MUŽÍK, V., MUŽÍKOVÁ, L. Teachers and Health Education. In ŘEHULKA, E. (ed.).
Teachers and Health. 1st Ed. Brno: Pavel Křepela, 2003, pp. 23-29. ISBN 80-8669-02-5.
[44] NATIONAL INSTITUTE ON ALCOHOL ABUSE AND ALCOHOLISM (NIAAA).
A Call to Action: Changing the Culture of Drinking at U.S. Colleges [on-line]. 1st Ed.
Bethesda: U.S. Department of Health and Human Services, 2002. 51 p. ISBN-. [cit. 201111-02].
Dostupné
z WWW:
<http://www.collegedrinkingprevention.gov/NIAAACollegeMaterials/TaskForce/ Task
Force_TOC.aspx>.
[45] NEŠPOR, K. Návykové chování a závislost: současné poznatky a perspektivy léčby.
1. vyd. Praha: Portál, 2000. 152 s. ISBN 80-7178-831-7.
[46] NEŠPOR, K., CSÉMY, L. Kolik je v České republice patologických hráčů ? Česká
a slovenská psychiatrie, 2005, roč. 101, č. 8, s. 433-435.
[47] NEŠPOR, K., CSÉMY, L. Léčba a prevence závislostí. Příručka pro praxi. 1. vyd. Praha:
Psychiatrické centrum, 1996. 203 s. ISBN 80-85121-52-2.
[48] NOVOTNÝ, V., KOLIBÁŠ, E. Skúsenosti študentov vysokých škol s návykovými
látkami-II. časť. Študenti Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Alkoholizmus a drogové
závislosti (Protialkoholický obzor), 2004, roč. 39, č. 1, s. 17-36.
[49] OCHABA, R., KIMÁKOVÁ, T. Public healthcare and regulation of alcohol abuse in
Slovakia. In ŘEHULKA, E. ed al. (eds.). School and Health 21: General Issues in Health
Education. 1st Ed. Brno: Masaryk University, 2009, pp. 215-218.ISBN 978-80-210-49291.
[50] OCHABA, R., ROVNÝ, I., BIELEK, I. Ochrana detí a mládeže. Tabak, alkohol a drogy.
1.vyd. Bratislava: Úrad verejného zdravotníctva SR, 2009.185 s.ISBN 978-80-7159-1757.
[51] OROSOVÁ, O., SCHNITZEROVÁ, E. Prevencia závislosti v pregraduálnej príprave
učiteľov. Alkoholizmus a drogové závislosti (Protialkoholický obzor), 1997, roč. 32, č. 4,
s. 207-213.
[52] OSWALT, S.B., SHUTT, M.D., ENGLISH, E., LITTLE, S.D. Did it Worked ?
Examining the Impact of an Alcohol Intervention on Sanctioned College Students.
Journal of College Student Development, 2007, vol. 48, no. 5, pp. 543-557.
[53] PENTZ, M.A. Directions for future research in drug abuse prevention. Preventive
medicine, 1994, vol. 23, no. 5, pp. 646-652.
[54] PROCHÁZKA, D. První kroky s internetem. 3. vyd. Praha: Grada Publishing, 2010. 112
s. ISBN 978-80-247-3255-8.
[55] PROKHOROV, A.V. et al. Computer-Assisted, Counselor-Delivered Smoking Cessation
Counseling for Community College Students: Intervention Approach and Sample
Characteristics. Journal of Child and Adolescent Substance Abuse, 2007, vol. 16, no. 3,
pp. 35- 62.
-- 306 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[56] RADA EU. Příručka k provádění výběru metodou sněhové koule (Snowball Sampling).
1. vyd. Praha: Úřad vlády ČR, 2003.108 s. ISBN 80-86734-08-0.
[57] SHEFFIELD, F.D., DARKES, J., DEL BOCA, F., GOLDMAN, M.S. Binge Drinking
and Alcohol-Related Problems Among Community College Students: Implications for
Prevention Policy. Journal of American College Health, 2005, vol. 54, no. 3, pp. 137–
141.
[58] SHILLINGTON, A.M., CLAPP, J.D. Substance Use Problems Reported by College
Students: Combined Marijuana and Alcohol Use versus Alcohol-Only Use. Substance
Use and Misuse, 2001, vol. 36, no. 5, pp. 663-672.
[59] SCHERER, K. College life online: Healthy and unhealthy Internet use. Journal of
College Student Development, 1997, vol. 38, no. 6, pp. 655-665.
[60] SPOUSTA, V. Vádemékum autora odborné a vědecké práce humanitního a sociálního
zaměření. 1. vyd. Brno: Akademické nakladatelství CERM, 2009. 231 s. ISBN 978-807204-617-1.
[61] STATSOFT, Inc. STATISTICA Cz.Softwarový systém na analýzu dat, verze 7. 2004.
http://www.statsoft.cz.
[62] STINCHFIELD, R., HANSON, W.E., OLSON, D.H. Problem and Pathological
Gambling Among College Students. New Directions for Student Services, 2006, no. 113,
pp. 63-72.
[63] STRACH, J. Jak připravit žáky a jejich rodiče na nebezpečí plynoucí z rozvoje
telekomunikací a zejména internetu. In ŘEHULKA, E.et al. (eds). Prevence závislostí ve
škole. 1. vyd. Brno: MSD, 2008, s. 72-77. ISBN 978-80-7392-077-7.
[64] SUBSTANCE ABUSE AND MENTAL HEALTH SERVICES ADMINISTRATION
(SAMHSA). Results from the 2006 National survey on drug use and health. 1st Ed.
Rockville: SAMHSA, 2007. 282 p. ISBN-.
[65] SYROVCOVÁ, L., VENDEROVÁ, K., VIŠŇOVSKÝ, P. Attitudes of Undergraduate
Pharmacy Students towards Alcohol and Smoking. Folia Pharmacologica Universitas
Carolinae, 2001, vol. 26, pp. 75-82.
[66] ŠIMKOVÁ, B., ČINČERA, J. Internet Addiction Disorder and Chatting in the Czech
Republic. Cyberpsychology and Behavior, 2004, vol.7, no. 5, pp. 536-539.
[67] TIRPÁKOVÁ, M., KIMÁKOVÁ, T. Intervencia do životného štýlu vo vybranej
populačnej skupine - pilotná štúdia. In BERNASOVSKÁ, K. et al. (eds.). Podpora
zdravia, prevencia a hygiena v teórii a praxi - VII. 1. vyd. Martin: JLF UK, 2011, s. 9698. ISBN 9788088866930.
[68] TETER, C.J. et al. Prevalence and Motives for Illicit Use of Prescription Stimulants in an
Undergraduate Student Sample. Journal of American College Health, 2005, vol. 53, no. 6,
pp. 253-262.
[69] ÚSTAV ZDRAVOTNICKÝCH INFORMACÍ A STATISTIKY ČR (ÚZIS). Výběrové
šetření o zdravotním stavu a životním stylu obyvatel České republiky zaměřené na
zneužívání drog. 1. vyd. Praha: Ústav zdravotnických informací a statistiky ČR, 2006. 84
s. ISBN: 80-7280-636-X.
[70] VONDRÁČKOVÁ, P., VACEK, J., GROHMANNOVÁ, K. Psychoaktivní látky
a závislostní chování u vysokoškoláků. Prevalence, vzorce užívání, rizika a možnosti
intervence. Zaostřeno na drogy, 2009, roč. 7, č. 4, s. 1-12. ISSN 1214 -1089.
[71] VONDRÁČKOVÁ HOLCNEROVÁ, P., VACEK, J., KOŠATECKÁ, Z. Závislostní
chování na internetu a jeho léčba. Čes. a slov. Psychiat., 2009, roč. 105, č. 6-8, s. 281–
289.
[72] WALTERS, S.T., BENNET, M.E., NOTO, J.V. Drinking on Campus. What do we know
about reducing alcohol use among college students ? Journal of Substance Abuse
Treatment, 2000, vol. 19, no. 3, pp. 223-227.
-- 307 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[73] WALTERS, S.T., VADER, A.M., HARRIS, T.R. A Controlled Trial of Web-Based
Feedback for Heavy Drinking College Students. Prevention Science, 2007, vol. 8, no. 1,
pp. 83-88.
[74] WECHSLER, H. et al. College smoking policies and smoking cessation programs:
Results of a survey of college health center directors. Journal of American College
Health, 2001a, vol. 49, pp. 205-212.
[75] WECHSLER, H. et al. Drinking levels, alcohol problems and secondhand effects in
substance-free college residence. Results of a National study. Journal of Studies on
Alcohol, 2001b, vol. 62, no. 1, pp. 23-31.
[76] WECHSLER, H., DOWDALL, G.W., DAVENPORT, A., CASTILLO, S. Correlates of
College Student Binge Drinking. American Journal of Public Health, 1995, vol. 85, no. 7,
pp. 921–926.
[77] YOUNG, K.S. Internet Addiction: A new clinical phenomenon and its consequences.
American Behavioral Scientist, 2004, vol. 48, no. 4, pp. 402-415.
[78] YUEN, C.N., LAVIN, M.J. Internet dependence in the collegiate population: The role of
shyness. CyberPsychology and Behavior, 2004, vol. 7, no. 4, pp. 379-383.
Dedikace
Zveřejněné studie byly podpořeny těmito prostředky interního grantového výzkumu Masarykovy
univerzity:
„Deskripce drogové scény na MU v Brně a návrh preventivních opatření. Etapa 1: Příprava dotazníkového
šetření a pilotní studie“, id.č. PdF MU Aa 2/05.
„Deskripce drogové scény na MU v Brně a návrh preventivních opatření. Etapa 2: Realizace deskriptivní
studie na MU a její vyhodnocení,“, id.č. PdF MU Aa 1/06.
„Deskripce drogové scény na MU v Brně a návrh preventivních opatření. Etapa 3: Zmapování
preventivních aktivit na MU a jejich podpora“, id. č. MUNI/41/V05/2007.
„Problematika virtuálních drog ve vzorku studentů Masarykovy univerzity“, id. č. MUNI/41/012/2009.
doc. MUDr. Petr Kachlík, Ph.D.
Institut výzkumu školy a zdraví
Pedagogická fakulta Masarykovy univerzity
Poříčí 31
603 00 Brno
-- 308 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
EKOLÓGIA, HARMÓNIA
SPOLOČENSTVA ČLOVEKA
A PRÍRODY, FILOZOFIA
ZDRAVIA
-- 309 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 310 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XXIV
EKOLÓGIA - SMETISKÁ
ROZVOJOVÝCH KRAJÍN A SOCIÁLNA
PRÁCA S „GARBAGE CHILDREN“ GLOBÁLNE VZDELÁVANIE
Ecology - garbage dumps in developing countries and social work
with „garbage children“ - global education
LIANA KRČMOVÁ
Abstrakt
Rozprava sa zaoberá problematikou vplyvu ekológie, znečisťovania životného prostredia, nerecyklácie odpadov
a veľkých skládok odpadu v rozvojových krajinách na sociálne zdravie jedinca. V príspevku opisujeme
konkrétnu sociálnu pomoc deťom, žijúcim na skládkach v rozvojových krajinách zo strany (sociálnych)
pracovníkov Vysokej školy zdravotníctva s sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, či slovenských a nemeckých
cirkevných a univerzitných predstaviteľov. V príspevku sa venujeme problematike globálneho rozvojového
vzdelávania na Slovensku prostredníctvom mimovládnych organizácií a škôl, a navrhujeme tiež možné
jednoduché riešenia do budúcnosti, v snahe skvalitniť informovanosť slovenských žiakov a študentov
o problematike chudoby v rozvojových krajinách, a o pomoci rozvojovým krajinám, medzikultúrnych vzťahoch,
prostredníctvom slovenských mimovládnych neziskových organizácií a univerzít.
Kľúčové slová
Ekologické znečistenie, rozvojové krajiny, skládky odpadu, deti zo skládok odpadu, sociálna pomoc, globálne
rozvojové vzdelávanie
Abstract
This contribution deals with the impact of ecology, pollution, lack of waste recycling and large garbage dumps in
developing countries on social health of the individuals. In this paper we describe a particular social assistance to
children living in garbage dumps in developing countries by the Slovak (social) workers of St. Elizabeth
University of Bratislava and the Slovak and German church and university representatives. This article deals
with issues of global development education in Slovakia through NGOs and schools, and suggests simple
solutions for the future in an effort to improve awareness of Slovak students on the issue of poverty in
developing countries, intercultural relations, and assistance to developing countries by Slovak NGOs and Slovak
universities.
Key words
Environmental pollution, developing countries, garbage dumps, garbage children,
development education
social help, global
ÚVOD
E
kológia krajiny, v ktorej človek žije, výrazne vplýva na jeho zdravotný aj sociálny
status, sociálne zdravie jedinca a zároveň celej jeho komunity, rodiny a
spoločnosti. V ostatných rokoch životné prostredie jedinca na Zemi negatívne
ovplyvňujú neekologické aktivity ľudstva - globálne otepľovanie planéty, spôsobené
nadmernou priemyselnou produkciou - globálnymi emisiami skleníkových plynov (aj
-- 311 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
v rozvojových krajinách – takzvaných krajinách 3. sveta), klčovaním tropických pralesov
a nadmerným výrubom lesov, drancovaním nerastného bohatstva v rozvojových krajinách
pomocou chemikálií a prírodu znečisťujúcich technológií – toto spôsobuje spôsobuje pomalé,
ale navonok viditeľné posúvanie klimatických pásiem, postupné otepľovanie sa planéty postupné zvyšovanie priemernej teploty vzduchu, straty zdrojov pitnej vody v regiónoch,
zvyšovanie hladiny morí, extrémne suchá v Afrike, prudké zmeny počasia, ktoré majú za
následok prudké záplavy, ničenie úrod poľnohospodárskych plodín, premnoženie škodcov.
Samozrejme aj iné vonkajšie vplyvy – prudké posuvy zemskej kôry a zemských dosiek
spôsobujú zemetrasenia, záplavy, obrovské vlny tsunami a následne ekologické katastrofy
v postihnutých krajinách - napríklad opakujúce sa tsunami záplavy pobreží v Ázii – rok 2004,
zemetrasenie na ostrove Haiti v roku 2010, zemetrasenie a ničivé tsunami v Japonsku v roku
2011, etc.
Neúroda v každej krajine spôsobená extrémnym suchom a nedostatkom pravidelných
zrážok, či cieleného zavlažovania, má za následok hlad, podvýživu detí, lokálne hladomory,
sociálne napätie v krajine, následné vojenské konflikty, vzájomné zabíjanie sa domorodcov
medzi sebou kvôli obsadeniu územia a získaniu zdroja jedla či pitnej vody, a následne sú tieto
neprimerané a neúnosné životné podmienky pre telesné a sociálne zdravie jedinca
dlhodobým a obrovským priestorom pre cielenú humanitárnu a sociálnu pomoc iných krajín
(medzinárodných spoločenstiev krajín) a množstva odborníkov na humanitárnu a sociálnu
pomoc. Krajiny 3.- ieho sveta sú zdrojom najlacnejšej pracovnej sily na svete, preto sa sem
sťahujú veľké svetové firmy, presúvajú sem svoju fabrickú výrobu kvôli lacnej pracovnej sile
(najnižšia hodinová mzda zamestnanca na svete), čo následne zhoršuje znečistenie ovzdušia
tejto krajiny (zároveň celej planéty) – vysoké emisie CO2 - skleníkových plynov do ovzdušia
(atmosféry) a podporuje takzvaný „skleníkový efekt“, negatívne vplývajúci na podnebie
všetkých krajín na Zemi, spôsobujúci neúmerne rýchle topenie sa ľadovcov v Antarktíde
(tento trend je podľa vedcov z NASA už nezastaviteľný), nedostatok poľnohospodárskej
úrody, a následné sociálne a existenčné problémy postihnutého obyvateľstva.
1 EKOLÓGIA ROZVOJOVÝCH KRAJÍN A CIELE VÝVOZU
ODPADU Z EURÓPY
V minulosti bola stredobodom záujmu firiem, ktoré chceli minimalizovať výrobné
náklady svojich tovarov (kvôli vyššiemu zisku) Čína, v ostatných rokoch sa lacná výroba
z Číny presúva do ešte lacnejšej Indie. Ako uvádza Holandská environmentálna posudková
agentúra PBL z Hágu vo svojej správe 2013 – Trendy v globálnych emisiách CO2 (2013, str.4)
„...spaľovanie fosílnych palív a ďalšie menšie priemyselné zdroje – sú hlavnými zdrojmi
ľuďmi zapríčineného globálneho otepľovania. V roku 2012 boli zaznamenané výrazné posuny
u troch TOP krajín, ktoré produkujú 55 % svetových emisií. Čína (29 % podiel na emisiách)
zvýšila svoju produkciu CO2 o 3 %, v USA a v Európskej únii CO2 emisie klesli o 4 % a o
1,6 %. (Znižovanie emisií v štátoch únie je pozitívny jav, ale je aj dôsledkom hospodárskej
recesie, zníženej priemyselnej výroby, a indikátorom zvýšenej nezamestnanosti v krajinách
EÚ). V Indii a Japonsku sa emisie CO2 zvýšili o 7 % a 6 % za rok 2012.
Kvôli problematickým politickým zriadeniam, nestabilným vládam, vojenským
konfliktom a prevratom je dobrá ekológia najmä v krajinách 3. sveta ťažko udržateľná,
nekontrolovaná, niekedy je oficiálne kontrolovaná legislatívou rozvojovej krajiny, ale
obchádzaná - zvyčajne je navonok kontrolovaná aspoň medzinárodnými dohovormi
medzinárodných spoločenstiev o ochrane divých zvierat, národných parkov, zdrojov vody,
-- 312 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
čistoty ovzdušia... V súčasnosti sú rýchlo a nadmerne ťažené pralesy vďaka existujúcej
modernej ťažkej technike, schopnej rýchlo vyťažiť veľké stromy v pralesoch, za účelom
získania kvalitného dreva, a takisto získania poľnohospodárskej pôdy na pestovanie plodín
pre domáce obyvateľstvo. Postihnuté rozvojové krajiny sa snažia obmedziť vývoz vzácneho
(ebenového) dreva a vzácnych surovín podnikavcami z ich krajiny, ale oficiálne predpisy na
ochranu lesov sú obchádzané prostredníctvom tretích sprostredkovateľských firiem z celého
sveta.
Ako uvádza výskumné Centrum pre medzinárodný výskum lesov (CGIAR Consortium CIFOR, 2014, online) „...lesy zaberajú menej ako tretinu svetovej pevniny, sú nevyhnutné pre
živobytie 1 obyvateľa zo 4 obyvateľov planéty, obsahujú 80 % suchozemskej biodiverzity
Zeme, a absorbujú až tretinu emisií uhlíka. Od roku 1990 bolo zničených viac ako 300
miliónov hektárov lesov. Odlesňovanie zemegule prispieva desiatimi až 15% -imi percentami
k svetovej emisii skleníkových plynov, znižuje poľnohospodársku produktivitu, a ohrozuje potravinovú
bezpečnosť na celom svete. Úbytok lesov ohrozuje biodiverzitu a živobytie- potravinovú bezpečnosť
štvrtiny svetovej populácie.“
Portál Euraktiv (21.3. 2012, 2014, online), informujúci o európskej legislatíve konštatuje,
že „...ekoodpad by mal zostať doma, a nemal by cestovať do Afriky. Európska legislatíva
zakazuje, aby nebezpečný elektroodpad cestoval do iných krajín, napriek tomu sa tak stále
deje a je vyvážaný do Afriky. Veľká časť tohto exportu je nelegálna alebo v „šedej zóne
ilegality“ - podľa pracovníkov nemeckého OKO inštitútu. Podľa údajov členských štátov EÚ
sa dnes recykluje len tretina odpadu z elektrických a elektronických zariadení (OEEZ). Dňa
19. januára 2012 euro poslanci schválili legislatívu, ktorá posilní zužitkovanie odpadu
z počítačov, mobilov a ďalších OEEZ, a zároveň sprísnili export použitých produktov do
rozvojových krajín.“ Podľa vyjadrenia Andreasa Manharta pre EurActiv, colné úrady veľmi
ťažko rozlíšia funkčné a nefunkčné výrobky, ktoré bývajú cielene skryté v kontajneroch
s legitímnym nákladom, čo marí ich inšpekcie a nájdenie nelegálneho vývozu elektronického
odpadu. V auguste 2011 podľa portálu Euraktiv dokonca Europol varoval pred „stúpajúcim
trendom vyhadzovania nelegálneho elektroodpadu v Európe, najmä v opustených baniach
a štrkovniach, a tiež jeho expedíciou z prístavov v Taliansku i severnej Európe smerom do
Afriky.
Problémy s nelegálnymi - čiernymi skládkami odpadu majú teda aj vyspelé európske
krajiny, pretože ekologická likvidácia – recyklácia odpadov je finančne náročná, a nie všetci
ľudia sú ochotní za recykláciu svojho odpadu platiť. Odpad v kontajnerov vo veľkomestách
vo vyspelej Európe na sídliskách a pri hypermarketoch je niekedy zdrojom obživy
bezdomovcov a sociálne odkázaných ľudí, odpad domácností (a firiem) vo vyspelej Európe sa
cielene recykluje a znižuje cielenou separáciou odpadu už priamo v domácnostiach, aby sa
znečistenie krajiny odpadom zredukovalo na minimum. V rozvojových krajinách väčšinou
neexistuje vypracovaný funkčný systém systematického triedenia a recyklovania odpadu
z veľkomiest, nie vždy sú tam vybudované fabriky na recykláciu odpadu, preto vznikajú na
okraji veľkomiest veľké niekoľkohektárové skládky komunálneho odpadu, často s tlejúcim
a horiacim toxickým odpadom, ktoré sú priamym zdrojom znečistenia pôdy, vody, a
následného poškodenia zdravia obyvateľov, žijúcich blízko týchto skládok. Tieto skládky
odpadu (v ostatnej dobe aj cielene dovážaného z Európy rôznymi firmami, pre ktoré je
lacnejšie odviezť odpad do Afriky, než ho doma zrecyklovať) sú zdrojom nielen znečistenia
okolia, ale zároveň aj jediným zdrojom obživy najchudobnejších ľudí bez práce, žijúcich
v rozvojových krajinách v slumoch, kde momentálne žije miliarda obyvateľov planéty,
a počet takýchto chudobných slumov bude v budúcnosti narastať - podľa odhadov. Hoci títo
ľudia majú pocit, že skládka im zachraňuje život a drží ich dlhodobo pri živote, v skutočnosti
-- 313 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
každý deň strávený na toxickej skládke im život skracuje, a často ich tieto skládky nakoniec aj
priamo či skryto zabíjajú.
2 KOORDINOVANÁ SLOVENSKÁ POMOC - SOCIÁLNA PRÁCA
S „GARBAGE CHILDREN“
„Extrémna sociálna práca v extrémnych podmienkach extrémnej chudoby“ – takto
možno definovať sociálnu prácu - streetwork s chudobnými, žijúcimi na toxických skládkach
v rozvojových krajinách - sociálni pracovníci sú tu v priamom ohrození na zdraví pri
dlhodobej práci s ľuďmi na skládkach odpadu v krajinách 3. sveta, pretože musia dlhodobo
dýchať splodiny z horiacich skládok. Ľudia pracujúci na skládkach - s ktorými prichádzajú do
priameho styku priamo v teréne – na skládke, majú často rôzne prenosné kožné a infekčné
ochorenia a parazity. Pri dlhodobej práci v takýchto extrémnych podmienkach hrozí
u sociálneho pracovníka okrem zdravotných problémov aj psychický syndróm vyhorenia –
nakoľko výsledky sociálnej práce s deťmi zo skládok nie sú hneď viditeľné, pokiaľ sa ich
nepodarí okamžite premiestniť natrvalo zo skládky do sociálneho (resocializačného)
zariadenia v danom meste a takéto pracovné prostredie je psychicky deprimujúce. Na účinnú
a úspešnú resocializáciu detí zo skládok je potrebný aj dobrý manažment sociálneho projektu
v danej rozvojovej krajine, personálne a finančné zabezpečenie zo strany solventnej
humanitárnej rozvojovej organizácie, vybudovanie nových resocializačných zariadení,
základných škôl – pre tieto chudobné deti v meste. Dôležitá je aj blízkosť spolupracujúcej
kliniky pre chudobných a aktívna spolupráca s lekárom pracujúcim pre danú (alebo
spolupracujúcu) organizáciu, ktorý poskytne prvú pomoc obyvateľom skládky a ošetruje deti
zo skládok v resocializačných zariadeniach, zabezpečuje ich základné očkovanie a liečbu ich
ochorení získaných dlhodobou prácou na skládke odpadu, od rodičov, alebo prostitúciou a
fetovaním. V Kambodži zbiera choré deti s HIV zo skládok odpadu do svojho liečebného
programu pre HIV pozitívnych aj slovenská humanitárna organizácia Magna - deti v núdzi.
Pri skládke odpadu v Kambodži má svoj dlhoročný úspešný sociálny a zdravotnícky
projekt na liečbu a záchranu detí s HIV aj VŠZaSP sv. Alžbety - s názvom House of Family projekt tvorí viacero sirotincov. Jedna francúzska organizácia tu založila svoju školu pre asi
600 detí žijúcich na skládke – často siroty po obetiach AIDS. Stung Meanchey Multicipal
Waste Dump je jediné smetisko v kambodžskom hlavnom meste Phnom Penh. Ľudia čo tu
pracujú, zarobia viac ako prácou na vidieku, bývajú často chorí, ale zdravotné poistenie pre
nich neexistuje, za jedno ošetrenie u lekára zaplatia aj celý mesačný zárobok zo zberu odpadu
na sedemhektárovej skládke. „Jednou z najväčších organizácií, ktoré sa snažia deťom
zo smetiska pomôcť, je francúzska organizácia Pour un sourire d’enfant - Pre detský úsmev.
V blízkosti Garbage Mountain založila školu. Aby motivovala rodičov posielať deti do školy,
poskytovala im ryžu. Tú si zobrali, no ich deti do školy neprišli.“ (UTEŠENÁ, M., 2010,
online). Rodičia radšej nútia deti zarábať na skládke, než by ich poslali do školy. Na tejto
skládke takisto buldozéry niekedy zabijú zberačov odpadu a deti, ako na podobných na
skládkach v Afrike.
V prípade, že vysielajúca rozvojová a humanitárna organizácia nie je schopná postaviť
a financovať vlastné podporné – resocializačné, vzdelávacie a zdravotné zariadenia pri
skládkach, je dôležité mať vybudovanú sieť spolupracujúcich humanitárnych organizácií
s vlastnými resocializačnými a vzdelávacími zariadeniami v meste, a na okolí skládok.
Vzdelávanie chudobných detí zachránených zo skládok a z ulice je finančne náročné pre
každú humanitárnu a rozvojovú organizáciu, nakoľko deti potrebujú rovnošaty, školské
pomôcky, zdravotné ošetrenie, pravidelné stravovanie, ktoré im nemá kto zaplatiť, lebo ich
-- 314 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
rodičia už nežijú, alebo sú absolútne chudobní, či nemajú o svoje deti - ich výchovu vôbec
záujem.
Nie všetky mediálne známe a uznávané humanitárne organizácie špecializujú svoju
vyhľadávajúcu sociálnu činnosť práve na chudobných obyvateľov skládok a slumov pri (na)
týchto skládkach, často rehoľníci alebo kňazi - misionári z vyspelých európskych krajín sa
sami iniciatívne rozhodnú, že budú práve ľuďom a deťom na skládkach v danej krajine
sociálne a zdravotne pomáhať po prvej návšteve tejto skládky. Ako vzorový príklad aktívnej
pomoci deťom zo skládok a slumov v rozvojových krajinách možno uviesť Vysokú školu
zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, ktorá už niekoľko rokov aktívne pomáha
takzvaným „garbage children“ – v preklade „deťom zo smetísk“ na svojich misiách v Afrike
a v Ázii, a bola založená za účelom misijnej, vzdelávacej a humanitárnej činnosti vo svete.
Zriadením Slovenskej misie v Nairobi, misijného domu patriaceho Univerzite sv. Alžbety, sa
otvorila pre vysokú školu a jej cielene vyslaných sociálnych pracovníkov - koordinátorov
sociálnych projektov v Keni (na náklady univerzity ako neziskovej organizácie) možnosť
dlhodobo aktívne pomáhať deťom žijúcim na uliciach Nairobi, v slumoch, a často aj deťom
zbierajúcim odpad na skládkach, pretože stratili vlastnú rodinu, alebo od nej utiekli na ulicu
a na skládky – kvôli nedostatku jedla a hladu doma, kvôli domácemu násiliu, sexuálnemu
zneužívaniu, etc.
V Keni v Nairobi už niekoľko rokov pôsobia slovenskí misionári – saleziáni, ktorí
prevádzkujú resocializačné centrum - dom (sirotinec) pre Bosco Boys (chlapci Dona Bosca)
v Nairobi, kde sústreďujú deti z ulice, ktoré predtým zbierali odpad na skládkach a fetovali
aktívne lepidlo, alebo iné látky, snažia sa ich resocializovať, vzdelávať a zaradiť späť do
spoločnosti. Prvá generácia chlapcov zo zariadenia im už vyrástla, založili si vlastné rodiny
a študujú na univerzitách. Deti v tomto centre – tento resocializačný projekt slovenských
rehoľníkov finančne podporuje aj profesor Vladimír Krčméry a jeho Vysoká škola
zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave - nezisková organizácia. Začiatkom
novembra 2014 verejnoprávna televízia RTVS na Dvojke odvysielala dokument televízie
LUX o záchrane chlapcov zo smetísk a ulíc slumov s názvom „Bosco Boys z Nairobi.“ (O
filme, 2014, online). Námet na tento dokument bol od profesora V. Krčméryho.
O pomoci deťom zo skládok na okolí mesta Nairobi, žijúcich na ulici slumov
a fetujúcich ( lebo lepidlo a letecký benzín sú lacnejšie než jedlo) prostredníctvom vyslaných
pracovníkov – streetworkerov a študentov, dobrovoľníkov Univerzity sv. Alžbety v Bratislave
informujú v ostatnej dobe pravidelne slovenské médiá. Ide o cielenú vyhľadávajúcu sociálnu
prácu v teréne - streetwork, vopred premyslenú a plánovanú, návštevu detí ulice, kedy
streetworkeri VŠZaSP sv. Alžbety v Nairobi (koordinátori projektov VŠ) v doprovode
(s ochranou) miestnych chlapcov (často študentov VŠ štúdia sociálnej práce v Nairobi) chodia
za chlapcami ráno po zobudení sa na ulici, dajú im teplý nápoj a šišky, rozdajú čisté oblečenie,
hovoria s nimi, získavajú si ich dôveru a vytipujú si nové deti (dokument TV JOJ V siedmom
nebi, odvysielaný v októbri 2014) – chlapcov a dievčatá na zaradenie do sociálnych projektov
vysokej školy v Nairobi. Chudobné deti, žijúce na ulici bez rodičov, sa následne cielene
umiestňujú do resocializačných zariadení a do slovenskej Joska školy pri Nairobi, ktorá je
projektom VŠZaSP sv. Alžbety a vládnej organizácie SlovakAid. (STRCULA, M. And
KRPAČ., M., 2013)
O tej cielenej sociálnej práci pracovníkov VŠZaSP sv. Alžbety s deťmi z nairobských
ulíc, slumov a smetísk informoval už v marci 2013 televízny dokument - africký špeciál
televízie Markíza v relácii Modré z neba, od obľúbeného moderátora Viliama Rozborila.
Tento dokument spolu s ďalšom novou reláciou TV JOJ V siedmom nebi zvýšil povedomie
-- 315 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
u divákov o globálnej problematike chudoby a ich záujem o adopciu afrických detí z Kene na
diaľku prostredníctvom občianskeho združenia, ktoré takto „adoptuje“ deti na projektoch
VŠZaSP sv. Alžbety v Nairobi a okolí.
Prostredníctvom takýchto televíznych dokumentov sú slovenskí diváci vzdelávaní
o problematike rozvojových krajín, chudobe, medzikultúrnych vzťahoch a slovenskej pomoci
v rozvojových krajinách, v súlade so slovenskou vládou podporovaným a propagovaným
„globálnym rozvojovým vzdelávaním“ slovenskej spoločnosti. Pracovníci VŠZaSP sv.
Alžbety – ktorými sú aj vyštudovaní lekári, na svojich zdravotníckych misiách - na projektoch
VŠ v Afrike a v Ázii robia aj vlastné výskumy, skúmajú vplyv zlého životného prostredia na
ich chudobných pacientov, či pacientov s HIV, a poznatky z vedeckých výskumov prezentujú
oficiálne na medzinárodných konferenciách v Afrike a v zahraničí.. Podľa informácie od
profesora Vladimíra Krčméryho, dve pracovníčky VŠ v Afrike – MUDr. Jiřina Kafková
z kliniky VŠ z kliniky sv. Rafaela v Nairobi, a MUDr. Barbora Šilhárová, ktorá pôsobí na
HIV klinike v Ugande (spoločný projekt VŠZaSP sv. Alžbety n.o a HIA), sa 2. apríla 2014
zúčastnili na svetovom kongrese v Kapskom meste, kde prezentovali unikátne výsledky
vplyvu xenobiotík a životného prostredia na efektivitu HAART u HIV pozitívnych detí.
Otrava (intoxikácia) je poškodenie zdravia, resp. ochorenie vznikajúce
pôsobením xenobiotík. Xenobiotiká (jedovaté látky, jedy) sú cudzorodé chemické látky
schopné vyvolať otravy. (MEDINFO, 2014, online). Doktorka Jiřina Kafková ako
zamestnankyňa VŠZaSP sv. Alžbety na klinike pre chudobných, založenej a financovanej
VŠZASP sv. Alžbety vo svojej každodennej africkej lekárskej praxi ošetruje aj deti z ulíc
slumov, ktoré cez deň zbierajú odpadky na nairobskej skládke odpadu, pasívne dýchajú
toxický dym zo skládky, a takisto fetujú lepidlo. Zriaďovateľ VŠZaSP sv. Alžbety a jej
emeritný rektor profesor Vladimír Krčméry v rozhovore pre TA3 hovoril konkrétne o pomoci
„garbage children“ – deťom zo smetísk v rozhovore o humanitárnych projektoch vysokej
školy vo svete v rozhovore s redaktorom TA3 Ivom Kunschom. (TA3, 2013, online).
Rovnako v Kambodži už viacero rokov zachraňuje VŠZaSP sv. Alžbety deti – siroty
nielen z ulice, ale aj z miestnych smetísk. Väčšina z detí, o ktoré sa Slováci v rámci
rozvojovej pomoci a zdravotnej pomoci v Kambodži starajú, sú HIV pozitívne. Ako uvádza
Harkotová (2011, online), „...bol to práve nebezpečný vírus, ktorý spôsobil, že sa ocitli
bez ochrany dospelých. Rodičia buď v dôsledku ochorenia zomreli, alebo sa svojich detí
vzdali. Opustené ich následne pracovníci sirotincov nachádzali na smetiskách, v armáde či v
sex baroch.“
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety niekoľko rokov prevádzkuje
v Kambodži svoj vlastný projekt – HOUSE OF FAMILY. Postupne s pribúdajúcim počtom
nájdených sirôt (na ulici a na smetiskách) sa počet domov – HOUSES – rozrastal. Tento
resocializačný projekt im dal nielen strechu nad hlavou, jedlo, vzdelanie, ale aj životu
nevyhnutnú každodennú zdravotnú starostlivosť - bezplatnú liečbu a lieky na HIV na náklady
VŠZaSP sv. Alžbety. Liečba HIV v podmienkach Kambodže je v porovnaní so Slovenskom
podstatne lacnejšia a je zabezpečovaná vyslanými lekármi VŠZaSP sv. Alžbety zo Slovenska
na náklady VŠ. Začiatkom novembra 2014 slovenskí univerzitní pracovníci na projekte House
of Family v Kambodži zobrali deti z univerzitného resocializačného projektu na návštevu
miestneho slumu a smetiska, aby prejavili solidaritu s deťmi žijúcimi pri skládke odpadkov odviezli im v aute hračky, oblečenie, školské potreby, antibakteriálne mydlá od sponzorov
v rámci charity. (FACEBOOK - House of Family, 2014, online). Deti väčšinou chodia po
smetisku bosé, a dýchajú kúdole dymu. Je tam plno červov a mravcov. Na tomto smetisku žije
veľa rodín, je ich obživou, trávia tu na prudkom slnku celý deň.
-- 316 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Samozrejme slovenské univerzity a rozvojové organizácie sa nedostanú úplne všade ako
veľkorozpočtové svetové organizácie, nedostanú sa na všetky existujúce skládky
v rozvojových krajinách, nemajú na to dostatok personálu a financií, aby dokázali zachrániť
úplne celý svet a všetky deti na všetkých skládkach sveta, preto inde na skládkach v krajinách
3. sveta zasa sociálne a zdravotne pomáhajú zasa iné národnosti – napríklad Nemci, kňazi,
takisto univerzitní profesori, rovnako ako zo Slovenska vyvíja rozvojovú pomoc v krajinách 3.
sveta profesor Vladimír Krčméry. Svetové médiá a televízie informujú o týchto sociálnych
problémoch na skládkach rozvojových krajín a misijných projektoch cirkví a organizácií skôr,
než sú v angličtine zverejnené odborné publikácie zo sociálnych a výskumných inštitúcií,
s konkrétnymi podrobnými vedeckými a sociálnymi výskumami medzi obyvateľmi skládok,
a skôr než sú preložené do iných svetových jazykov.
3 SOCIÁLNA A ZDRAVOTNÁ POMOC NA SKLÁDKACH
ODPADU - FILIPÍNY
Ostrov Cebu je cieľom exotických dovoleniek a plný prírodných krás. Slovenský
turistický sprievodca cestovnej kancelárie (Malý princ, 2014, online) opisuje ostrov Cebu
takto: „Cebu je ostrov skupiny Visayas. Má rozlohu 4.468 km², jeho hlavné mesto je Cebu City.
Je 300 km dlhý, najširšie miesto má viac ako 70 km. Je obklopený množstvom väčších
susediacich ostrovov: na juhovýchode leží Bohol, na východe Pacijan, na severovýchode
Leyte, na severozápade Bantayan, na západe Negros a na juhu Siquir. Mesto Cebu je
kombinácia prudko rastúcej hospodárskej metropoly a tropického raja. Modré lagúny a
svieža morská voda pri rajských plážach nadchýnajú kúpeľných hostí. Potápači prichádzajú
kvôli mimoriadne krásnym koralom a pestrým húfom tropických rýb.“ Má vodopády, aj
orchideové farmy a historické pamiatky pre turistov.
Podľa Steylmedien (2008, online) dokumentu o misiách (Grenzenlos, TV Magazin der
Steyler Missionare, online) nemecký kňaz Heinz Kuluke pomáha už roky chudobným na
skládke na jednom najväčších ostrovov Cebu na Filipínach, ktorý je rajom pre turistov. Ide o
3 najväčšie skládky, kde tisícky ľudí spia, rodia sa tam, celý deň na skládke zbierajú papier,
plasty, kov - materiál, čo použijú doma, alebo ho predajú, aby mali peniaze na jedlo.
Absolútna chudoba ich doviedla na skládku odpadu, kam prichádzajú z okolitých slumov,
alebo okolitých ostrovov, kde sa zhoršila ekonomická situácia. Profesor Kuluke bol šokovaný
pri prvej návšteve skládky vidiac oblaky dymu, že oči obyvateľov sú stále červené, mnohí sú
chorí, deti majú popáleniny z horiacich odpadkov, niekedy sú pokúsané od množstva
potkanov. Profesor Kuluke je univerzitným profesorom filozofie – snaží sa pomôcť nielen
ľuďom na skládke, ale tiež dievčatám v Cebu red light district – teda v okrsku „červených
svetiel“ mesta Cebu. Problémy na skládkach sú každý deň najmä s ťažkou technikou
a buldozérmi, ktoré nevidia deti behajúce po skládke. Evidujú tu priemerne 40 zabitých detí
za rok.
Podľa nemeckého magazínu Global 3000 sú deti na skládkach na Filipinách bez pitnej
vody, jedla, medicínskeho ošetrenia, a vzdelávania. Na ostrove Cebu je skládka zdrojom
príjmu rodín, žijúcich v absolútnej chudobe. Otec Heinz Koluke sa tu snaží už 25 rokov
zabezpečiť im základnú zdravotnú starostlivosť. Ľudia na ostrove nazývajú detí na skládke –
„scavenger children“ – „deti zdochlinári“, alebo „deti zdochlinárov“ a spoločensky ich
diskriminujú. Dedina (slum) je vybudovaná na skládke – chatrče sú postavené priamo na
desiatich metroch odpadkov. Všetko čo potrebujú, nájdu na skládke - drevo na chatrče, jedlo,
dokonca aj lieky. Rodina s 13- imi malými deťmi žije v jedinej miestosti chatrče. Deti by
chceli chodiť do školy, ale rodičia ich potrebujú, aby im pomohli zarobiť peniaze na jedlo
-- 317 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
prácou na skládke – triedením odpadu, ktorý večer predajú priekupníkom za peniaze. Umapag
je 15 hektárov odpadu 30 metrov vysokého, kde zberači odpadu nachádzajú dokonca
amputované ľudské končatiny z nemocničného odpadu. Skládka je životu nebezpečná, ľudia
tam zomierajú, sú tam vzduchové diery, kam zberači odpadu niekedy spadnú. Deti sa stávajú
obeťami buldozérov, páter Koluke sám pochoval 17 detí v priebehu jedného týždňa. Na
skládke sú neustále požiare, žiadna pitná voda, všetci kašlú. Na ostrove Cebu asi 3 tisíc detí
pracuje na skládkach. Niektorí sem utiekli pred občianskou vojnou z ostrova Mindanao.
Global 3000 je nemecký globalizačný magazín na Deutsche Welle, ktorý informuje
o pozitívach a rizikách globalizácie vo svete, a vplyve globalizácie na ľudí.
Identické problémy majú na skládkach v okolí mesta Nairobi v Keni. The Guardian (NI
CHONGHAILE, C., 2012, online) informoval v septembri roku 2012, že aktivisti chcú
zatvoriť skládku Dandora v Keni, lebo sa cez ňu šíria ochorenia, ale zberači odpadkov boli
proti, lebo sú na skládke existenčne závislí. Muži a ženy každý deň na tejto skládke čakajú na
príchod nákladných áut s novým odpadom, aby si tam našli veci, ktoré môžu odniesť domov,
alebo predať – jedlo, oblečenie, plasty, papier, fľaše. Na tejto skládke si zbieraním a triedením
odpadkov môžu zarobiť od 0,6 USD až 6 USD za deň. Zberači odpadkov otvorene hovoria
o nebezpečnosti ich práce, ktorú robia, ale chcú v nej pokračovať.
Paradoxom skládky Dandora je, že je zdrojom života – živobytia pre ľudí, ale na druhej
strane aj zdrojom chorôb a niekedy aj smrti. Niektoré zahraničné rozvojové organizácie v
Keni spolu s cirkevnými organizáciami (Exodus Kutoka) označujú vo svojich vyhláseniach
túto skládku za „najhrubšie porušenie ľudských práv“ v Keni. Takisto obviňujú správu mesta
a miestne úrady životného prostredia (NEMA), že nesú zodpovednosť za hazardné životné
podmienky v slumoch pri skládke. Skládka sa nachádza 8 kilometrov od centra mesta Nairobi.
Správa CONCERN WORLDWIDE (2012, online) konštatuje, že odpad na skládke pri
Nairobi znečisťuje pôdu, vodu a vzduch, má negatívny dosah na viac ako 200 000 ľudí,
vrátane 10.000 ľudí – zberačov odpadu, ktorí trávia celý deň na tejto skládke „hľadaním
pokladov“. Odpad zbierajú bez ochranných prostriedkov – bez rukavíc či masiek, veľa z nich
trpí na respiračné ochorenia, ako je astma. Zlé pracovné podmienky spôsobujú u zberačov
ďalšie ochorenia okrem astmy - problémy s obličkami, rakovinu a potraty.
Podľa Programu OSN pre životné prostredie (UNEP) - jeho štúdie z roku 2007 bolo
zistené, že minimálne polovica detí, žijúcich v susedstve skládky Dandora v Keni, má v krvi
vysoké koncentrácie ťažkých kovov, ktoré presahujú minimálnu hranicu, stanovenú Svetovou
zdravotníckou organizáciou (WHO). Na základe odhadov približne polovica pracujúcich na
skládke má menej než 18 rokov. Tlačová správa Programu OSN pre životné prostredie
(UNEP, 2007, online) z roku 2007 konštatuje, že znečistenie ťažkými kovmi zhoršuje zdravie
detí žijúcich okolo skládky Dandora pri Nairobi, a okrem prekročených hladín ťažkých kovov
u polovice skúmaných detí, zistili tiež 10 násobne prekročené znečistenie odobratých vzoriek
pôdy, než je odporúčaná norma neznečistenej pôdy. Deti mali často chronickú bronchitídu.
Podľa tejto správy v meste Nairobi, ktoré má cez 3,5 milióna obyvateľov, neexistuje účinná
recyklácia vyprodukovaného odpadu.
Ako uvádza vyslaný pracovník National Geographic Česko v Keni (ZAHRADNÍČEK, J.,
2011, online) organizovaný odvoz odpadu v niekoľkomiliónovom Nairobi funguje iba
v bohatých štvrtiach, častou praxou je pálenie odpadu domácností na záhradách pri domoch,
a obťažovanie okolia dymom z pálenia. Okrem priemyselného odpadu a odpadu z hotelov
a nemocníc, skládka Dandora obsahuje aj poľnohospodárske jedy a ťažké kovy. Pouličné deti
a bezdomovci si zberom odpadu po meste zarábajú na jedlo a drogy. Výkupne plastov
a kovov sú pri všetkých menších smetiskách. V Keni sú obľúbené igelitové vrecká a často sa
-- 318 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
povaľujú v okolí miest a dedín, sú rozfúkané po okolí. Ľudia tam vyhadzujú odpad – fľaše a
zbytky jedla dokonca z idúcich áut na ulicu, podľa svedectva Jakuba Zahradníčka.
4 SÚČASNÉ SMEROVANIE GLOBÁLNEHO VZDELÁVANIA NA
SLOVENSKU – ANALÝZA
Vzhľadom na všeobecnú politiku a kľúčové diskusné témy, prerokovávané na svetových
rokovaniach veľkých medzinárodných organizácií a spoločenstiev (ktorých členom je aj
Slovenská republika – OSN, EÚ, etc.), vláda Slovenskej republiky (SR) v roku 2012 prijala
dokument - takzvanú Národnú stratégiu pre globálne vzdelávanie na obdobie rokov 2012 2016. Podľa textu tohto dokumentu (ŠPÚ, online, str. 2): „Na účely národnej stratégie sa
bude na Slovensku používať termín globálne vzdelávanie, ktoré je vnímané ako zastrešujúci
princíp. Jeho súčasťou je globálne rozvojové vzdelávanie (vzdelávanie o problematike
rozvojových krajín a chudoby vo svete), environmentálne vzdelávanie, multikultúrne
vzdelávanie, mierové vzdelávanie, ako aj vzdelávanie k ľudským právam v globálnom
kontexte.“ Vznikla slovenská webová stránka, ktorá by mala slovenskú verejnosť pravdivo
informovať o celkovom globálnom vzdelávaní na Slovensku, ktorá je uvedená aj v texte
Národnej stratégie www.globalnevzdelavanie.sk (ŠPÚ, str. 5). V tejto poučke konkretizujúcej,
čo patrí medzi priority globálneho vzdelávania, sú veľmi jasne definované hlavné smerovanie
a prioritné oblasti problematík, o ktorých treba vzdelávať žiakov na Slovensku, študentov, a
verejnosť.
Na tejto webovej stránke spravovanej občianskym združením Človek v ohrození, bol ešte
v novembri 2014 priamo nad textom Národnej stratégie 2012-2016 zverejnený informačný
text, ktorý nie v súlade so skutočnosťou konštatoval nedostatok odborníkov na rozvojové
vzdelávanie na Slovensku: „Problematike rozvojového vzdelávania sa venuje minimálny
počet odborníkov, väčšinou sú to ľudia pracujúci v mimovládnych organizáciách.
Nedostatok odborníkov je spôsobený aj úplnou absenciou globálneho vzdelávania na
vysokých školách.“ Nad týmto tvrdením sa treba zamyslieť, či je to skutočne pravda a treba
definovať, kodifikovať a presne stanoviť ministerstvom školstva SR konečne vyčerpávajúcu
a presnú definíciu „odborníkov na rozvojové vzdelávanie“ - aké podmienky na konkrétne VŠ
vzdelanie a prax musia spĺňať, alebo či učebnice o globálnych problémoch vo svete
a metodické príručky pre štátnych pedagógov o globálnom vzdelávaní môže písať hocaký
dobrovoľník z hocakého malého občianskeho združenia. Je potrebné zamyslieť sa, či je
skutočné nevyhnutné tému globálneho (rozvojového) vzdelávania (tj. súčasných
globalizačných problémov ekológie, chudoby rozvojových krajín 3. sveta, medzikultúrnych
vzťahov, mieru vo svete, atď.) nasilu implementovať takmer do všetkých vyučovacích
predmetov na základných a stredných školách - dokonca do predmetu „dejepis“ na
základných školách, hoci na dejepise sa majú deti prioritne naučiť ovládať perfektne minulú
históriu krajín – ich doterajší stáročný historický, kultúrny a politický vývoj, kam súčasné
problémy sveta jednoducho obsahovo nepatria. Napríklad informácie o súčasných krajinách 3.
sveta – z ich histórie, kedy kde ktorá svetová veľmoc mala svoje podmanené kolónie
v tropických rozvojových krajinách, sa vyučujú v súčasnosti na základných školách na
dejepise aj bez nejakého dodatočného „globálneho vzdelávania“, preškoľovaní pedagógov,
a bez pomocných brožúr od aktivistov a dobrovoľníkov z občianskych združení, či
metodických príručiek za peniaze ESF z pedagogicko-metodických ústavov.
Občianske združenie Človek v ohrození uskutočnilo a zrealizovalo za roky svojej
existencie viaceré zaujímavé rozvojové projekty, má vybudované renomé medzi slovenskou
verejnosťou, nedávno otvorili skvelý rozvojový vzdelávací projekt - strednú školu v
-- 319 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Afganistane, vzdelávajú aktívne aj na Slovensku, ale žiadne občianske združenie by nemalo
mať monopol na globálne vzdelávanie na Slovensku.
Rozumnejšie by bolo zakomponovať problematiku globálneho rozvojového vzdelávania
prioritne do predmetu geografia na ZŠ, ktorá oboznamuje žiakov s krajinami na zemeguli
a problematikou celej Zeme – všetkých jej krajín globálne (teda rozšíriť vyučovacie osnovy
predmetu, počet vyučovacích hodín, etc.), ale najjednoduchšie by bolo vytvoriť na
základných školách na Slovensku samostatný nový vyučovací predmet „globálne (rozvojové)
vzdelávanie“ na prvom - druhom stupni základných škôl iba v niektorých ročníkoch, pre ktorý
by ministerstvo školstva vypracovalo s odborníkmi učebné osnovy a nové učebnice, a neboli
by potrebné všelijaké „metodické príručky“ od rôznych mimovládnych organizácií za peniaze
zo sociálnych fondov, neustále časovo náročné preškoľovania pedagógov občianskymi
združeniami z peňazí únie, prioritne zaťažujúce pedagógov, ktorí musia zvládnuť perfektnú
výučbu vlastného predmetu, a navyše ešte študovať dodatočné príručky o globálnom
vzdelávaní v 21. Storočí od metodicko-pedagogických centier, zostavené iba z dostupných
internetových zdrojov, určené pre ich „kariérny rast“, ktoré si aj sami nájdu na internete.
V rámci tohto nového predmetu „globálne – rozvojové vzdelávanie“ by mohli byť na
základné školy naďalej pozývaní pracovníci - odborníci mimovládnych rozvojových
organizácií, univerzít, neziskových organizácií, občianskych združení (OZ), na prednášky
a besedy so žiakmi – študentmi, čím by sa pokračovalo v doterajšej pozitívnej a obľúbenej
tradícii takýchto stretnutí so žiakmi na Slovensku. Samozrejme, metodické príručky
a informačné brožúry sa pre vzdelávanie zídu v praxi na školách vždy, ale nie v takom
veľkom a nekontrolovanom rozsahu ako dnes, mimo taktovky ministerstva školstva SR a bez
dostatočne vzdelaných autorov príručiek.
V prípade, že by boli žiaci všetkých slovenských základných škôl dostatočne a fundovane
vzdelaní o globalizačných problémoch prostredníctvom nového (povinného či nepovinného)
vyučovacieho predmetu „globálne vzdelávanie“, alebo v rámci rozšírených učebných osnov
geografie, nebolo by následne životne nevyhnutné ďalšie kontinuálne vzdelávanie
absolventov slovenských ZŠ v rozvojovej (globálnej) problematike aj na odborných stredných
a vysokých školách SR, a vytváranie neustále nových príručiek pre všetky predmety na
základné a stredné školy od malých OZ, záležalo by to najmä od študijného zamerania
strednej či vysokej školy – jej vyučovacích predmetov a študijných odborov.
Každopádne oficiálna webová stránka globálneho vzdelávania, zastrešeného oficiálnou
vládnou stratégiou a dokumentom by nemala zavádzať verejnosť tvrdeniami, že je „úplná
absencia globálneho vzdelávania na vysokých školách.“ V zozname rozvojových slovenských
organizácií na tomto webe absentujú predovšetkým slovenské vysoké školy v tejto oblasti
vzdelávajúce, vrátane VŠZaSP sv. Alžbety, je tam prezentovaná iba všeobecne zastrešujúca
Platforma MVRO. (http://www.globalnevzdelavanie.sk/organizacie). Hoci táto web stránka
vznikla s finančnou pomocou Európskej únie a iných zdrojov, je na nej v zozname globálne
vzdelávajúcich organizácií uvedená iba jediná slovenská VŠ – Ekonomická univerzita,
a naznačená je tam jej rozvojová pomoc iba jedinou strohou vetou. Články, ktoré zdieľajú na
webe o globálnom vzdelávaní – úvodnej stránke sú o Adele Banášovej, alebo články
predovšetkým z rubriky tech - SME, o krevetách, moriach. Články a blogy o úspešných
vzdelávacích a rozvojových projektoch slovenských univerzít a iných veľkých slovenských
rozvojových organizácií v zahraničí, a o ich
konkrétnej aktuálnej ponuke odborov,
dotýkajúcich sa globálneho vzdelávania (GV) tam ale návštevníci márne hľadajú.
-- 320 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Pritom viaceré slovenské vysoké školy a univerzity vzdelávajú v ostatných rokoch na
Slovensku aktívne špecialistov na pomoc rozvojovým krajinám pri boji s chudobou budúcich rozvojových a charitatívnych pracovníkov pre slovenské zahraničné rozvojové misie
vo svete. Tento informačný portál GV spravuje iba jedna slovenská mimovládna organizácia,
ktorej logo a jediný kontaktný mail je momentálne zverejnený na webe globálneho
vzdelávania. Podľa textu Národnej stratégie globálneho vzdelávania (ŠPÚ, str. 5) by tento
vládou aktívne podporovaný a propagovaný informačný portál mal obsahovať „...aktuálne
informácie o ponuke aktivít globálneho vzdelávania na Slovensku, a tiež všetky doteraz
publikované metodické materiály.“ Evidentne na tomto portáli zverejňujú prioritne
vzdelávacie aktivity svojho občianskeho združenia a predovšetkým svoje doteraz publikované
metodické materiály, aj webové linky na svoje ďalšie aktivity. Je chvályhodná aktívna
niekoľkoročná doterajšia činnosť tohto OZ v prospech rozvoja občianskej spoločnosti doma
aj v zahraničí, že sa snažia sami tvoriť a vydávať nejaké metodické príručky pre školy (OZ
Človek v ohrození, 2014, metodické príručky online) a na rôzne témy o rozvoj. krajinách, kde
rozvojovo pomáhajú. Väčšinou sú tieto príručky stále od tých istých autorov (kolektívu
autorov) aj z politicky zameraných nadácií, ktoré nemajú vlastné rozvojové projekty v
zahraničí. Žiadne malé občianske združenie by nemalo mať ako jediné monopol na
vzdelávanie na Slovensku o globálnych problémoch a rozvojovej problematike, túto
problematiku má prioritne zastrešovať ministerstvo školstva SR a spolupracovať na nej
s univerzitami a s úspešnými MVRO. Ministerstvo školstva SR by malo zapojiť aktívne do
tohto procesu GV viacerých lídrov v tejto oblasti z mimovládnych rozvojových organizácií
(MVRO), vrátane slovenských univerzít. Vzdelávacie a rozvojové aktivity viacerých
slovenských vysokých škôl a univerzít humanitárneho, technického zamerania, a ich globálne
vzdelávanie študentov by nemali byť pred verejnosťou zatajované a bagatelizované, či
otvorene popierané.
Na Slovensku už od roku 2002 funguje a aktívne pôsobí súkromná vysoká škola,
špeciálne zameraná na riešenie sociálnych a zdravotných problémov ľudí v rozvojových
krajinách 3. sveta, a vzdelávanie v zdravotníckej a sociálnej oblasti, ktorá v rámci viacerých
študijných predmetov svojich vysokoškolských študentov oficiálne vzdeláva o chudobe
a problémoch rozvojových krajín a medzikultúrnych vzťahoch - sú to študijné odbory
„charitatívna a misijná práca“, „sociálna práca“, „ verejné tropické zdravotníctvo“, etc. Ide
o Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, ktorá ako nezisková
organizácia nielenže vzdeláva vlastných slovenských a zahranič. študentov v problematike
obsahujúcej hlavné témy „globálneho - rozvojového vzdelávania“, ale zároveň ako nezisková
organizácia prevádzkuje už od svojho vzniku vlastné rozvojové, vzdelávacie a sociálne
projekty v krajinách 3. sveta – v Afrike, v Ázii, v Latinskej Amerike s cieľom odstrániť
chudobu, choroby a sociálne problémy obyvateľov rozvojových krajín.
Na Trnavskej univerzite v Trnave - ako prvej vysokej škole na Slovensku vďaka
aktivitám profesora Vladimíra Krčméryho boli založené univerzitné zahraničné zdravotnícke
a rozvojové misie v Afrike. V rámci odboru sociálna práca sú študenti Trnavskej univerzity
na prednáškach vzdelávaní aj o problematike rozvojových krajín a spôsoboch sociálnej
a zdravotníckej pomoci v týchto krajinách, alebo sa môžu osobne zúčastniť na týchto
rozvojových projektoch v rámci svojej odbornej praxe. Vysokoškolskí pedagógovia na
Ružomberskej univerzite – na Katolíckej univerzite v Ružomberku (KU Pedagogická fakulta,
2012, online) na pedagogickej fakulte, pozitívne inšpirovaní študijným odborom „misijná
práca“ na VŠZaSP, ktorá tento odbor zaviedla medzi prvými VŠ na Slovensku, zaviedli do
svojich učebných osnov relatívne nedávno nový študijný odbor s názvom „Rozvojová pomoc
a misijná práca“, kde sa takisto vzdelávajú študenti o globálnych problémoch súčasného sveta
-- 321 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
a kultúrnych problémoch. Odbor misijná práca možno študovať aj na Filozofickej fakulte
v Nitre - na Univerzite Konštantína Filozofa, takisto odbor „misiológia, diakonia a sociálna
práca“ môžu záujemcovia študovať na Reformovanej teologickej fakulte v Komárne - na
Univerzite J. Selyeho v Komárne. (UIPS, Rebríček študijných programov, 2012, online).
5 ODBORNÍCI NA GLOBÁLNE VZDELÁVANIE - SLOVENSKÉ
UNIVERZITY A VYSOKÉ ŠKOLY
V novembri 2014 možno spokojne konštatovať v oblasti globálneho - rozvojového
vzdelávania na Slovensku skutočne radikálny pozitívny posun, množstvo vzdelávacích aktivít
univerzít, mimovládnych organizácií, pedagógov, študentov, množstvo študijných odborov na
vysokých školách s globálnym vzdelávaním, dostatok odborníkov na globálne vzdelávanie,
takisto aktívnu podporu vzdelávacieho procesu zo strany slovenských médií.
Následne zverejnené konštatovanie na oficiálnom webe o slovenskom globálnom vzdelávaní
www.globalnevzdelavanie.sk (OZ Človek v ohrození) je v súčasnosti už nepravdivé
a zavádzajúce pre slovenskú verejnosť. Na Slovensku máme dostatok odborníkov na globálne
vzdelávanie, aj s univerzitnými titulmi humanitárneho, prírodovedného či technického
zamerania, pretože na Slovensku globálne vzdelávajú aj slovenské univerzity a vysoké školy
v rámci svojich študijných programov, alebo v rámci zahraničnej rozvojovej spolupráce
s inými vysokými školami vedú svojich študentov k riešeniu globálnych a ekologických
problémov vo svete.
Neustále sa organizujú stretnutia a školenia na základných školách a stredných školách
pracovníkmi slovenských mimovládnych a rozvojových organizácií, prostredníctvom rôznych
príručiek, dokumentov, filmových festivalov sa informuje verejnosť o globalizačných
problémoch. Pracovníci mimovládnych rozvojových organizácií sa pravidelne zúčastňujú na
besedách so žiakmi priamo na stredných a základných školách, aby deti osobne informovali
o problémoch rozvojových krajín a problémoch extrémnej chudoby vo svete, ekologických
problémoch spôsobujúcich sociálne problémy. Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce
sv. Alžbety – jej prednášajúci pedagógovia a zamestnanci vedúci projekty VŠ v rozvojových
krajinách a dobrovoľníci osobne navštevujú základné a stredné školy, aby žiakom na
besedách a prednáškach priblížili problémy rozvojových krajín a globálne témy.
Napríklad profesor MUDr. Juraj Benca, prorektor VŠ sv. Alžbety sa zúčastnil besedy na
SZŠ v Nových Zámkoch so študentmi o infekčných chorobách v Afrike, poskytuje rozhovory
do médií o svojej účasti na zahraničných zdravot. misiách, vedúca projektu VŠ sv. Alžbety
v Indii takisto chodí na besedy na Slovensku a poskytuje rozhovory do slovenských médií,
absolventka VŠ sv. Alžbety Mgr. Miroslava Suballyová počas svojich pobytov na Slovensku
pravidelne organizuje informatívne stretnutia o jej projekte v Keni s verejnosťou – nedávno to
bolo na ZUŠ v Senci. Pracovníčka VŠ na klinike HIV v Ugande spolu s kolegyňou z HIA
organizuje charitatívne koncerty na Slovensku na podporu kliniky v Ugande, kde sa
prezentujú problémy chudobných ľudí v Ugande, a predávajú v rámci fair-trade ugandskými
ženami vyrobené náhrdelníky. Česká lekárka E. Maradová, ako niekoľkoročná
zamestnankyňa na zdravotníckom projekte VŠ sv. Alžbety v Burundi založila s priateľkami
knižnicu v Buranine, chodieva na stretnutia na české základné školy, kde robí prezentácie
o Burundi. Docent Nasir Jalili, vysokoškolský pedagóg na Lekárskej fakulte UK v Bratislave,
ktorý začal s finančnou a morálnou podporou od Slovákov, LF UK, VŠZaSP sv. Alžbety
a profesora V. Krčméryho stavať základnú školu v Afganistane – v Mazar-i-Sharit takisto
nedávno absolvoval stretnutia na dvoch stredných školách – gymnáziách na južnom
Slovensku, kde informoval o živote a školstve v Afganistane, stavbe novej školy, atď.
-- 322 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Takisto mnohí študenti a dobrovoľníci na projektoch Vysokej školy zdravotníctva
a sociálnej práce sv. Alžbety v zahraničí, pracovníci spolupracujúcich občianskych združení
sa aktívne - už od vzniku Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v roku
2002 - zúčastňujú prednášok, stretnutí v rámci besied a filmových festivalov
s enviromentálnou a rozvojovou problematikou (EKOTOPFILM 2014, JEDEN SVET 2014),
organizujú výstavy fotografií zo zahraničných rozvojových projektov, šíria povedomie
o globalizačných problémoch a nové poznatky o rozvojovej pomoci aj vo svojich
diplomových a dizertačných prácach, nehovoriac o mnohých iných slovenských rozvojových
organizáciách a občianskych združeniach s rozvojovým zameraním, ktoré rovnako
angažovane informujú študentov na školách, a na filmových festivaloch o svojich aktivitách
v zahraničí a globálnych problémoch, dodržiavaní ľudských práv, dôležitosti mieru vo svete,
či o Miléniových rozvojových cieľoch OSN.
Na Slovensku sa od prijatia národnej stratégie globálneho vzdelávania v r. 2012 rozbehlo
hromadné vzdelávanie a preškoľovanie pedagógov pracovníkmi rôznych mimovládnych
organizácií, boli vydané rôzne „metodické príručky“ o globálnom vzdelávaní, ktoré
vypracovali vybraní pracovníci z úzkeho kruhu mimovládnych rozvojových organizácií
a metodických centier. Tému globálneho vzdelávania sa snažili niektorí ľudia zviditeľňujúci
sa cez globálne vzdelávanie natlačiť povinne takmer do všetkých vyučovacích predmetov na
základných školách SR, utajujúc existenciu globálne vzdelávajúcich vysokých škôl, čo je síce
potešujúce, ale prináša to so sebou aj problémy vo vzdelávacej praxi, nakoľko ak ministerstvo
školstva SR nejaké príručky konkrétneho občianskeho združenia pedagógom odporučí
používať pri výučbe predmetov, musí ich aj vo veľkom množstve pre všetky školy nakúpiť,
čo prináša so sebou spoločenské renomé pre ich autorov a a iné výhody.
6 GLOBÁLNE VZDELÁVANIE A ROZVOJOVÉ AKTIVITY
VŠZASP SV. ALŽBETY
Prírodné a ekologické katastrofy vo svete, spôsobené vplyvom prírody, alebo činnosťou
človeka zastihujú ľudí väčšinou nepripravených, často ich pripravia o strechu nad hlavou,
dovtedajšiu prácu, živobytie, niekedy aj o zdravie, alebo dokonca aj život. Tí, čo prežijú
ekologické a prírodné katastrofy sú väčšinou odkázaní na humanitárnu a sociálnu pomoc od
iných. Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave má v krajinách 3.
sveta viacero vzdelávacích a rozvojových projektov, ktoré zaujali aj akademickú obec na
jednej z najprestížnejších a najstarších univerzít sveta v britskom Oxforde. Vysoká škola sv.
Alžbety postavila vlastnú internátnu základnú školu v Keni, vzdeláva VŠ študentov SP v Keni,
úspešne rozbehla v Keni rekvalifikačné kurzy pre chudobné ženy zo slumov v Eldorete, stavia
univerzitu v Indii, finančne prispela na stavbu novej základnej školy v Mazar-i-Sharif
v Afganistane v aktívnej spolupráci so Združením pre rozvoj vzdelávania a zdravotníctva v
Afganistane, pri novej škole v Afganistane bude postavená nová klinika (HIMIČ, D., 2014),
plánujú sa výmenné krátkodobé študijné pobyty pre lekárov v spolupráci s lekárskou fakultou
v Mazar-i-Sharif v Afganistane, Univerzita sv. Alžbety otvorí svoju pobočku na vzdelávanie
študentov aj v Malajzii – v meste Kuala Lumpur. VŠ sv. Alžbety má viacero vlastných
zdravotníckych projektov v rozvojových krajinách so slovenskými zamestnancami a lekármi
– predovšetkým v Afrike aj v Ázii, ale aj v Libanone univerzitní lekári zdravotne ošetrujú
utečencov kresťanov, ktorí utiekli pred vojnou v Sýrii, a VŠZaSP im poskytuje humanitárnu
pomoc.
V roku 2014 boli profesori z VŠ sv. Alžbety – profesor MUDr. Vladimír Krčméry a prof.
MUDr. Marián Karvaj (cez pracovníčku pre medzinárodné a mediálne vzťahy na Facebooku
-- 323 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
– autorky príspevku) pozvaní ako dôležití spíkri o globálnom vzdelávaní organizátormi
medzinárodného sympózia na „Sympózium o globálnom vysokom školstve vo svete
a v krajinách 3. sveta“, ktoré sa konalo na najstaršej Balliol College na Oxfordskej Univerzite
v Británii, v auguste 2014. (OXFORD SYMPOZIUM 2014, online). Na sympóziu sa okrem
iných tém, v jednom z blokov rozoberalo tiež používanie moderných technológií vysokými
školami vo svete, vrátane používania sociálnej siete Facebook. Prezentované vzdelávacie
a humanitárne projekty VŠ a pomoc EÚ rozvojovým krajinám na oxfordskom sympóziu
v prednáške súčasného rektora VŠ sv. Alžbety profesora Mariána Karvaja zaujali auditórium,
a následne bol profesor Vladimír Krčméry ako zriaďovateľ a emeritný rektor VŠ sv. Alžbety
v októbri 2014 pozvaný na „Samit lídrov vo vede a vzdelávaní“ v Oxforde
(www.vssvalzbety.sk), kde bol oficiálne prijatý on a jeho univerzita do novokreovanej
Oxfordskej akademickej únie, a takisto do Klubu európskych rektorov na Oxforde. Profesor
MUDr. Vladimír Krčméry a jeho Univerzita sv. Alžbety dostali od Oxfordskej univerzity
ocenenie za svoje „neustále aktivity pri vzdelávaní v krajinách 3. sveta“. (SUMMIT OF
LEADERS, 2014, online).
VŠ sv. Alžbety patrí k najväčším a najvýznamnejším rozvojovým neziskovým
organizáciám na Slovensku, vynakladá na rozvojové a zahraničné projekty ročne cca 2
milióny EUR ako nezisková organizácia, a vzhľadom na uvedené skutočnosti by bolo vhodné,
keby zodpovední štátni úradníci v nasledujúcich rokoch, pri tvorbe novej „Národnej stratégie
globálneho vzdelávania“ od roku 2017 do roku 2021 prizvali do diskusie s ministerstvom
školstva SR o ďalšom vývoji národného „globálneho a rozvojového vzdelávania“ okrem OZ
Človek v ohrození tiež slovenské vysoké školy, akademikov z akademickej pôdy VŠZaSP sv.
Alžbety, či Slovenskej technickej univerzity (ktorá realizovala viaceré rozvojové projekty
v Afganistane, na ktoré prispela aj vládna organizácia SlovakAid – napríklad vybudovala
chemické laboratóriá na univerzite v Kábule), a tiež z iných kompetentných univerzít, a iných
veľkých slovenských rozvojových mimovládnych organizácií, aby „globálne vzdelávanie“ na
Slovensku a oficiálny informačný webový portál o ňom neboli len doménou patriacou
úzkemu kruhu ľudí, vybraným mimovládnym organizáciám a politicky zameraným nadáciám,
ale aby takýto portál o GV v budúcnosti spravovala poverená štátna inštitúcia, ktorá na
svojom webe poskytne priestor prezentovať sa všetkým globálne vzdelávajúcim inštitúciám.
Vhodné by bolo prizvať do otvorenej aktívnej diskusie aj pedagógov priamo z praxe, aby sa
osobne vyjadrili ku kvalite súčasných existujúcich metodických príručiek pre ich „kariérny
rast“ a ich globálne vzdelávanie žiakov, ktoré im boli doteraz dodané a odporučené na výučbu,
a ku kvalite doteraz zorganizovaných školení občianskymi združeniami.
Budúcnosť globálneho vzdelávania a jeho obsah v 21. storočí na Slovensku budú
prioritne ovplyvňovať svetové a naše univerzity prostredníctvom Ministerstva školstva, vedy
a výskumu a športu SR a v spolupráci s Ministerstvom ZV SR, až sekundárne radoví
pracovníci metodických centier, či samozvaní odborníci na globálne a rozvojové vzdelávanie
bez adekvátneho vzdelania na tvorbu metodických a učebných textov. Metodické brožúry
pedagogických centier a malých občianskych združení nie sú do budúcnosti postačujúce na
kvalitné globálne vzdelávanie. Sú iba významnou dodatočnou pomocou a dobrou
informačnou „nadstavbou“, a dobrým štartom ku kvalitnému globálnemu vzdelávaniu
štátnym a súkromným školstvom, prostredníctvom kvalitných učebníc a učebných textov o
GV. Ministerstvo školstva SR (podľa zverejnených informácií na webe o globálnom
vzdelávaní) odporúčalo vo svojich metodicko-organizačných pokynoch na školský rok 20132014 používať na výučbu metodické príručky pre vzdelávanie na základných školách, ktoré
(pre viaceré vyučovacie predmety) vydalo občianske združenie Človek v ohrození, ktoré sa už
10 rokov venuje globálnemu vzdelávaniu. Je nespochybniteľná skutočnosť, že okrem tohto
-- 324 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
občianskeho združenia sa globálnemu vzdelávaniu venuje na Slovensku aj veľa iných
mimovládnych rozvojových organizácií, množstvo pracovníkov iných organizácií,
neziskových organizácií, občianských združení (OZ), ktorí takisto aktívne chodia na základné
a stredné školy na besedy so žiakmi a študentmi, za prítomnosti ich pedagógov, kde im
rozprávajú o problémoch rozvojových krajín, kde majú ich organizácie projekty a kde aktívne
pôsobia, vzdelávajú tiež pedagógov, píšu odborné texty, články o rozvojovej problematike
a zvyšujú globálne povedomie o problémoch s mierom a chudobou vo svete, či ekológii.
Preto odporúčame, aby ministerstvo školstva SR vypracovalo svoje vlastné vzdelávacie
materiály - učebnice a učebné osnovy globálneho vzdelávania pre žiakov na základných
školách v Slovenskej republike, a nenechávalo túto činnosť na malé občianske združenia, na
radových pracovníkov metodicko-pedagogických centier s 2. stupňom VŠ vzdelania, či iných
skutočných (a niekedy iba samozvaných odborníkov), ktorí ignorujú a nepriznávajú oficiálne
existenciu aj iných odborníkov na túto problematiku v štáte. Takéto študijné, informačné,
vzdelávacie materiály pre štátnu správu by mali písať celé kolektívy autorov z akademickej
pôdy slovenských univerzít v spolupráci s pracovníkmi úspešných mimovládnych organizácií.
Nie sme presvedčení o tom, že pôvodným cieľom OSN, EÚ, alebo Národnej stratégie,
bolo zasahovať cielene do vyučovacieho procesu na školách, teda do takmer všetkých
vyučovacích predmetov rôznymi metodickými príručkami od občianskych združení. Ide o
cielené zasahovanie do výučby aj takých predmetov, ako je matematika (?), biológia (?) – na
každý predmet napísaná iná príručka - nejakým „zdôrazňovaním globálnej prepojenosti“, ako
uvádza OZ Človek v ohrození vo svojom najnovšom „Koncepte globálneho
vzdelávania“ (2014, online): „Globálne vzdelávanie podporuje pozitívny vzťah k vzdelávaniu
a spoločenskému životu. To povzbudzuje učiteľky a učiteľov k tomu, aby inak vnímali
kognitívny a emocionálny vývoj žiakov. Vzťah medzi žiakom a učiteľom sa tak vyvíja a stáva
sa inkluzívnejší, dynamickejší a rovnocennejší“. Toto zverejnené tvrdenie nie je v súlade do
zameraním (definíciou) globálneho vzdelávania v národnej stratégii, presahuje účel
a zameranie globálneho vzdelávania vo svete a na Slovensku. Je mimo hlavného cieľa tj.
vzdelávať žiakov, a nie „prerábať pedagógov“, akoby neboli dostatočne vnímaví k žiakom.
Informatívne vzdelávanie žiakov a študentov o dôležitosti mieru vo svete, vojnách
a konfliktoch vo svete, o chudobe rozvojových krajín, kultúrnych rozdieloch, ekologických,
globálnych problémoch sa zásadne nedotýka predmetov ako je matematika, biológia, dejepis,
etc., a nemalo by radikálne prerábať celý vyučovací proces pedagógov uvedených predmetov,
či ovplyvňovať nejako zásadne vzťahy medzi pedagógmi a žiakmi, a stavať malého žiaka na
rovnocennú úroveň s pedagógom, ktorý ho vzdeláva, a ktorý by mal mať u svojich žiakov
rešpekt a prirodzenú autoritu. Bez pochýb by v kvalitných učebniciach globálneho
vzdelávania mala byť dôležitá informácia pre žiakov, že keď zachránia hladnú a špinavú
sirotu zo slumu alebo smetiska v rozvojovej krajine, dajú jej najesť, zabezpečia jej bývanie
a vzdelávanie, urobia dobrý skutok a urobia tak svet lepším, dajú niekomu nádej na normálny
dôstojný život, a zlepšia tak sociálne zdravie toho človeka a zároveň celej jeho krajiny.
ZÁVER
Je potrebné neustále vzdelávať slovenských žiakov, študentov a verejnosť
o globalizačných, ekologických problémoch vo svete, „globálne ich vzdelávať“, aby mali
záujem sami začať meniť svet k lepšiemu. Je potrebné pravdivo informovať verejnosť
o pokrokoch v globálnom vzdelávaní a organizáciách, ktoré v tomto smere na Slovensku
kvalitne vzdelávajú. Mala by byť zahájená široká otvorená odborná diskusia o ďalšom
smerovaní „globálneho–rozvojového vzdelávania“ na Slovensku v nasledujúcich rokoch
-- 325 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
v rámci ďalšej národnej stratégie globálneho vzdelávania. Táto odborná diskusia mala by byť
zastrešená Ministerstvom školstva, vedy a výskumu SR, v aktívnej spolupráci
s Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, ktoré by mali do širokej
diskusie nediskrimačne zapojiť skutočných verejne uznávaných odborníkov na rozvojovú
činnosť a globálne problematiky z akademickej pôdy slovenských univerzít, ale aj z veľkých
a v praxi úspešných slovenských mimovládnych rozvojových a neziskových organizácií.
Literatúra
[1] CONCERN WORLDWIDE. 2012. Trash and tragedy in Nairobi City.(18.September
2012). Dostupné na internete: https://www.concern.net/en/resources/trash-and-tragedynairobi-city (2014-11-20)
[2] [ČLOVEK V OHROZENÍ. Metodické príručky.
Dostupné na internete:
http://www.clovekvohrozeni.sk/sk/metodicke-prirucky (2014-11-20)
[3] [3] EURACTIV.2012 – životné prostredie. Elektroodpad má zostať doma a nie cestovať
do
Afriky.
Dostupné
na
internete:
http://www.euractiv.sk/zivotneprostredie/clanok/elektroodpad-ma-zostat-doma-a-nie-cestovat-do-afriky-018895 (201411-20)
[4] GLOBAL 3000 – DW Magazín: Philippines - Children Living on Garbage Dump. 2012.
Dostupné na internete:https://www.youtube.com/watch?v=DmlD-MEBwDc (2014-11-20)
[5] GLOBÁLNE VZDELÁVANIE portál. OZ Človek v ohrození. Dostupné na internete:
http://www.globalnevzdelavanie.sk/co-je-gv (2014-11-20)
[6] GLOBÁLNE VZDELÁVANIE portál. Ministerstvo školstva odporúča používať
Človeka
v ohrození.
Dostupné
na
internete:
metodické
príručky
http://www.globalnevzdelavanie.sk/ministerstvo-skolstva-odporuca-pouzivat-metodickeprirucky-cloveka-v-ohrozeni (2014-11-21)
[7] HARKOTOVÁ, S. 2011.
In: ATLAS.SK. Chudobné deti s HIV učia, ako sa má
bojovať
o život.
(4.11.2011).
Dostupné
na
internete:
http://aktualne.atlas.sk/print.xml?path[article]=chudobne-deti-s-hiv-ucia-ako-sa-mabojovat-o-zivot (2014-11-21)
[8] HIMIČ, D. 2014. In: ŹIVOT. Vedec nakazil svojim nadšením ďalších – škola
v Afganistane
rastie
aj
vďaka
Slovákom!
Dostupné
na
internete:
http://zivot.azet.sk/clanok/18379/vedec-nakazil-svojim-nadsenim-dalsich-skola-vafganistane-rastie-aj-vdaka-slovakom (2014-11-20)
[9] HOUSE OF FAMILY- Projekt VŠZaSP sv. Alžbety – Facebook album – návšteva detí
z projektu v slame a na smetisku. (3.november 2014). Dostupné na internete:
https://www.facebook.com/permalink.php?story_fbid=855872207777019&id=22011190
4686389 (2014-11-20)
[10] KATOLÍCKA UNIVERZITA V RUŽOMBERKU - Pedagogická fakulta. Prijímacie
konanie na študijný odbor rozvojová pomoc a misijná práca- 2012. Dostupné na internete:
http://www.pf.ku.sk/prijimacie-konanie/997-prijimacie-konanie-na-tudijny-odborrozvojova-pomoc-a-misijna-praca.html (2014-11-20)
[11] NI CHONGHAILE, C. In: The Guardian – Global development. Kenyan Rubbish dump
offers little money for much misery.(18. september 2012). Dostupné na internete:
http://www.theguardian.com/global-development/2012/sep/18/money-misery-nairobidandora-dump (2014-11-20)
[12] O FILME. Moja misia – Bosco Boys z Nairobi. 2014. Dostupné na internete:
http://www.ofilme.sk/tv-program/detail/1780342882 (2014-11-21)
-- 326 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[13] OXFORD SYMPOSIUM 2014 – Global Higher education in the 21th Century.(august
2014). Dostupné na internete: :http://io.its.ac.id/oxford-symposium-2014-global-highereducation-in-the-21st-century (2014-11-20)
[14] SETTOUR SLOVAKIA- Malý princ. Bratislava. Turistické informácie – ostrovy Filipíny.
Dostupné na internete: http://turisticky-sprievodca.malyprinc.sk/filipiny/ostrovy/cebu/
[15] STEYLMEDIEN. 2008. The garbage children of Cebu. Dostupné na internete:
https://www.youtube.com/watch?v=a6NHuggG6vU (2014-11-20)
[16] STRCULA, M. – KRPAČ, M. 2013. Nairobi - Slováci zachraňujú deti zo smetiska sveta.
http://www.noviny.sk/c/zahranicie/slovaci-v-keni-zachranuju-deti-zo-smetiska-sveta
[17] SUMMIT OF LEADERS 2014. Oxford Summit summary and Outcome. Dostupné na
internete: http://www.summitofleaders.co.uk/en/component/content/article/53-news/653oxford-summit-summary (2014-11-20)
[18] ŠPÚ: Národná stratégia pre globálne vzdelávanie na obdobie rokov 2012-2016.
Dostupné
na
internete:
http://www.statpedu.sk/files/documents/odborne_info/narodna_strategia_globalne%20vz
delavanie_2012_2016.pdf (2014-11-19)
[19] TA3. 2013. HOSŤ V ŠTÚDIU. Vladimír Krčméry
o humanitárnych projektoch
v zahraničí.
(29.8.2013).
Dostupné
na
internete:
https://www.google.sk/?gws_rd=ssl#q=Vladim%C3%ADr+Kr%C4%8Dm%C3%A9ry+h
umanit%C3%A1rne+projekty+TA3 (2014-11-20)
[20] UIPS SK: Rebríček študijných programov v prijímacom konaní v roku 2012. Dostupné
na internete: http://www.uips.sk/sub/uips.sk/images/PKvs/REbricky/pgm/zppgr50e.pdf
(2014-11-20)
[21] UNEP. 2007: Africa Rubbish Tip Major Hazard to Children and the Environment – Press
releases
October
2007.
Dostupné
na
internete:
http://www.unep.org/Documents.Multilingual/Default.asp?DocumentID=519&ArticleID
=5679&l=en (2014-11-21)
[22] UTEŠENÁ,M. In: Plus 7 dní. Hora z odpadkov – Garbage Mountaing v Kambodži. (12.
nov. 2010). Dostupné na internete: http://www.pluska.sk/plus7dni/vsimli-sme-si/hora-zodpadkov.html (2014-11-20)
[23] V SIEDMOM NEBI, TV JOJ. 2014. Rozborilove zážitky z Afriky, košický Luník je oproti
tomu Švajčiarsko. http://vsiedmomnebi.joj.sk/v-siedmom-nebi-novinky/rozborilovezazitky-z-afriky-kosicky-lunik-ix-je-oproti-tomu-svajciarsko.html (2014-11-20)
[24] ZAHRADNÍČEK, J. 2011.
In National Geographic Česko: Reportáž psaná na
skládce aneb Keňa, kde jsou sloni leda tak v igelitu. (19.12. 2011). Dostupné na internete:
http://www.national-geographic.cz/clanky/reportaz-psana-na-skladce-aneb-kena-kdejsou-sloni-leda-tak-v-igelitu.html (2014-11-19)
Mgr. Liana Krčmová
Združenie pre pomoc rozvoja vzdelávania a zdravotníctva
v Afganistane (ZRVZA)
925 02 Dolné Saliby 460
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety, n.o.,
Tropický tím VŠ
Nám. 1. mája č. 1
810 00 Bratislava
E- mail: [email protected]
-- 327 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 328 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XXV
SOCIÁLNE PROSTREDIE, ROZVOJ
OSOBNOSTI A DUŠEVNÉ ZDRAVIE
Social environment, personality development and mental health
PETER SLOVÁK
Abstrakt
V koncepcii odborného a zároveň ľudského prístupu k človeku je dyáda aspektov, ktoré ovplyvňujú konanie
človeka. Sociálne prostredie ako primárny predpoklad rozvoja osobnosti a stabilita duševného zdravia sa
rovnomerne podieľajú na ovplyvňovaní vôľového procesu u človeka. Zabezpečujú tým aktivizáciu osobnosti,
zabraňujú pasivite a podporujú pozitívnu interakciu s inými. Pomáhajúca profesia musí nielen rešpektovať tento
vzájomný pomer, ale zároveň podporovať jedinca v riešení čiastkových problémov, ktoré by ho delimitovali
v aktívnom sociálnom živote.
Kľúčové slová
Duševné zdravie. Osobnosť. Sociálne prostredie.
Abstract
In the concept of professional and human approach to the man is the double aspects, that affect the procedure the
man. The social environment as a primary prerequisite for the development of the personality and the stability of
mental health is equally involved in influencing the process of the nature in humans. Ensure the mobilization of
personality, prevent passivity and encourage positive interaction with others. Helping professions must not only
respect this ratio, but also support the individual in solving partial problems that could be delimitated in active
social life.
Keywords
Mental Health. Personality. Social environment.
ÚVOD
O
sobnosť z pohľadu sociálnej psychológie je tak často definovaný bio – psycho –
sociálny systém, ktorý reguluje vzťahy človek – svet. To znamená človek riadi
seba, svoje správanie, ale aj vzťahy k druhým. V súčasnosti je osobnosť okrem
iného determinovaná aj vplyvom globálneho prostredia. Čo najviac ovplyvňuje rozvoj
-- 329 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
osobnosti, jeho psychiku, myslenie, prežívanie a správanie? Je to multifaktorálna otázka,
ktorá má niekoľko pilierov. Musíme si uvedomiť, že človek sa rodí do určitého špecifického
prostredia, preberá určité genetické determinanty po predkoch a zároveň prebieha ontogenéza,
čiže dochádza k zreniu organizmu, ako aj psychiky. Poznanie týchto skutočností patrí
k základným predpokladom pre úspešnú intervenciu pomáhajúcej profesie. Zároveň
poodhaľuje dispozície k zachovaniu a stabilite duševného zdravia. Kontakt s konkrétnym
človekom znamená nielen vypracovať si dôkladnú anamnézu týchto aspektov rozvoja
osobnosti, ale najmä ich brať v úvahu v rozhovoroch, usmerňovaní a odporúčaní pre neho.
Každá osobnosť je indivíduom a pomáhajúci by mal vedieť vždy nájsť individualitu,
osobitosť klienta, ktorá ho odlišuje od ďalších jedincov v spoločenskej štruktúre. Nájsť v ňom
pozitívne individuálne vrodené vlastnosti, schopnosti a tie využiť pre jeho rast. Môže sa stať,
že mnohé aktivizujúce vlastnosti osobnosti budú prekryté životnými stereotypmi, syndrómami
a frustračnými mechanizmami. Pomáhajúca profesia by mu mala pomôcť objaviť, respektíve
nájsť stratený potenciál aktivizujúcich vlastností. Aj preto má zmysel individuálny prístup ku
klientovi, pacientovi, či jednoducho k osobe, ktorá si vyžaduje značnú mieru našej pozornosti
a intervencie. Poznať jedinca znamená poznať jeho osobnosť a podporovať jeho duševné
zdravie.
1 ROZLIČNÝ POHĽAD NA OSOBNOSŤ
Najznámejšie teórie, ktoré rozoberajú osobnosť z rôznych pohľadov každá svojim
spôsobom vyjadruje určitú časť pravdy o osobnosti. Psychoanalytická, ktorej hlavnými
predstaviteľmi sú Freud, či Jung vysvetľuje, že na formovaní osobnosti vplývajú pudy,
inštinkty, nevedomé sily, pudové sexuálne tlaky a zároveň osobnosť je tiež podľa tejto teórie
významne ovplyvnená vzťahmi detí s otcom a matkou. (Hall, Lindzey, 2000).
Behavioristická teória hovorí, že rozhodujúcu úlohu pri rozvoji osobnosti má prostredie,
v ktorom človek žije. Človek sa učí správať, podľa toho, ktoré reakcie sa odmeňujú, posilňujú
a ktoré sa odmietajú, trestajú. Najčastejšie prostredníctvom sociálneho učenia. Áno, ale
zároveň práve z prostredia sa jedinec môže vymaniť a zmeniť svoje správanie, preto by sme si
mali všímať teórie humanistické. V nich sa osobnosť rozvíja pod vplyvom toho ako človek
prežíva sám seba, svoje okolie. Svoju hodnotu vo vzťahu k iným. Vyústením je
sebaktualizácia, sebarealizácia. Predstavitelia Maslow, Rogers vysvetľujú, že rozhodujúcim
predpokladom pre ich uskutočnenie je osobná sloboda. (Boroš, Ondrišková, Živčicová 1999).
Tú treba neustále u klienta podporovať. To je prvý moment, ktorý vedie k rozvoju osobnosti.
Nevtesnať si klienta do svojich predstáv, ako by sa mal správať, čo by mal robiť.
Vráťme sa však ešte k prepojeniu s prostredím. Tu sa odohráva interakcia socializácia
a osobnosť. Sme teda akoby na začiatku života klienta. Postupný proces zaraďovania sa
jednotlivca do spoločnosti sa uskutočňuje nenápadne a bez nariadenia. Ako sa to deje?
Výchova je hlavným a určujúcim zdrojom socializácie, či už sa jedná o primárnu, sekundárnu,
prípadne terciárnu. Existujú viaceré pohľady na celý proces a vyústenie socializácie.
Pedagogický pohľad hovorí o príprave jedinca pre jeho osobitú rolu v spoločnosti.
Antropologické hľadisko zas chápe socializáciu ako proces, ktorý formuje v jednotlivcovi
schopnosti, motívy a postoje nevyhnutné pre výkon jeho rolí. Psychologický pohľad
deklaruje socializáciu ako proces vývinu osobnosti sprostredkovaným spoločenským
prostredím. Pre pomáhajúceho je toto rozdelenie užitočné nakoľko podľa neho dokáže
identifikovať príčinu neadekvátneho správania človeka. Komplexne môžeme povedať, že sa
jedná o celoživotný proces sociálneho učenia prostredníctvom, ktorého si jedinec osvojuje
sociálne normy, vzorce správania, postoje, hodnoty, zvyky, zručnosti, ktoré sú pre tú kultúru,
do ktorej sa narodí typické a žiaduce.
-- 330 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
2 SOCIALIZÁCIA A PERCEPCIA OSOBNOSTI
Intervenciu pomáhajúcej profesie vidíme teda najmä v priestore sociálneho učenia.
Kopecká (2011, s. 28) vysvetľuje, že pokiaľ človek svojim správaním napĺňa iba svoje
potreby, správa sa bezohľadne k potrebám a prianiam iných ľudí a sú pre neho prioritné iba
jeho záležitosti, hovoríme o egoistickom správaní. Niekde v procese sociálneho učenia nastal
chyba, ktorú musí pomáhajúci korigovať. To môže byť negatívny moment, ktorý sa podieľa
na rozvoji osobnosti. V priebehu primárnej socializácie si osobnosť dieťaťa osvojuje:
a)
b)
c)
d)
e)
f)
základné kultúrne návyky,
materinský jazyk a sociálnu komunikáciu,
poznatky o prírodnom prostredí, orientáciu v priestore a v čase,
sociálne roly,
základy morálky,
postupne sa vyvíja sebakontrola a regulácia správania.
Sekundárna prebieha v prostredí školy nástupom povinnej školskej dochádzky. Je to
proces preberania špecifických vzorcov správania, nadväzovania kontaktov, vzťahov,
budovaním konceptu seba samého, vytváraním vzťahu k budúcemu povolaniu a prechodom
do dospelosti, zamestnania prináša novú skúsenosť osobnej zodpovednosti. Veľmi dôležitá
časť sekundárnej socializácie. Terciárna sa uplatňuje kontinuálne po celý život. Proces
rozvoja osobnosti v dospelom veku nekončí. Nutnosť neustáleho zdokonaľovania, vytvárania
nových vzťahov v sociálnej skupine, alebo širšej komunite. Sociálna identifikácia
a stotožnenie sa so špecifickými normami konkrétneho sociálneho prostredia. Schopnosť
prispôsobovania sa neustále meniacim sa podmienkam na základe veku, času, kultúry,
životnej situácii. Z tohto konceptu nám vyplýva nutnosť neustálej intervencie vo vzťahu aj
k dospelej populácii. Niekoľko rokov v živote jedinca totiž môže výrazne poznačiť jeho
percepciu prostredia, sociálnej skupiny alebo jednotlivcov.
Ako sa to dá, vysvetľujú formy sociálneho učenia. Tie ovplyvňujúce osobnosť a to
najmä učenie podmieňovaním, adaptáciou, imitáciou, identifikáciou, priamym usmernením.
Sociálne učenia sa uskutočňuje najprv vlastnou skúsenosťou, v neskoršom veku vlastnú
skúsenosť nahrádzajú symboly, jazyk, slová, zákony. Piaget (In Zelina, 2004, s. 53) po
dlhoročných výskumoch myslenia detí a formovania intelektových úrovní napísal, že niet
myslenia bez citov a niet citov bez myslenia. Z tohto dôvodu usudzujem, že nie je možné
sociálne učenie, bez emocionálneho prežívania a naopak. K pozitívnemu rozvoju patrí
skutočnosť osobného priblíženia sa a prežitia životného príbehu klienta, ak chceme úspešne
využiť sociálne učenie a následne interakčne pôsobiť. Pomáhajúca profesia bezpodmienečne
musí zapojiť všetky tri dôležité činitele sociálnej interakcie a síce:
- sociálnu percepciu
- sociálnu komunikáciu (výmena informácií v rámci sociálneho styku)
- sociálne správanie.
Podľa Boroša (2001) sociálna percepcia dáva odpovede na tri základné otázky. Čo človek
robí? Prečo to robí? Aký v skutočnosti človek je? Kontrahuje expektačnú, afektívnu
a atribučnú zložku. Na základe sociálnej percepcie sa formuje osobnosť človeka, významne
ovplyvňuje reguláciu správania človeka a prispieva k angažovanosti človeka, k účasti na
skupinovom dianí. Uskutočňuje sa epizodicky (podľa aktuálneho stavu, nálady, prijatia a pod.)
a na základe trvalejších dispozičných vlastností človeka. Sociálna percepcia má pre
-- 331 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
vnímajúcu osobu teda integrujúcu, podnecujúcu a regulačnú zložku. Na základe vnímania
druhých ľudí, ich reakcií sa ovplyvňuje správanie človeka. Na tomto základe sa formuje aj
vnímanie vlastného Ja.
Vnímanie seba samého pozostáva z :
- reálne Ja,
- dynamické Ja,
- ideálne Ja.
Pre osobnosť jedinca je dôležité poznanie, či ideálne Ja sa dá dosiahnuť a či je správne
z morálneho hľadiska a hľadiska kvality života človeka v spoločnosti. V zmysle
humanistickej teórie Rogers predpokladá, že kvalitné sebapoznanie napomáha jedincovi viac
riadiť sa sebou samým, bude si viac dôverovať, bude lepšie prezentovať sám seba, bude
prejavovať viac porozumenia k iným, v živote si vie lepšie a vhodnejšie poradiť. Niekedy sa
stretávame však s percepčnými chybami, ktoré môžu vystaviť mylný obraz o osobnosti a jeho
správaní. Sú to najmä efekty:
- Efekt intencionality – tendencia prisudzovať každému správaniu určitý cieľ, zámer.
- Haló efekt – keď sa človek dá strhnúť prvým dojmom.
- Efekt pozície – tendencia percipovať a posudzovať iných podľa ich spoločenského
postavenia.
- Efekt podobnosti – hodnotiť iného ako seba samého („Podľa seba súdim teba“).
- Efekt dobroty – vidieť len to dobré.
- Efekt generalizácie – posudzovať vlastnosti a črty osobnosti, ktoré spolu nejako
súvisia, sú hodnotené podobne.
- Efekt želania – iných percipujeme nie takých aký sú, ale akých si ich želáme vidieť.
3 SOCIÁLNA KOMUNIKÁCIA AKO NÁSTROJ POZNÁVANIA
OSOBNOSTI
Ďalší významný prvok pri odhaľovaní osobnostných dispozícií človeka je sociálna
komunikácia. Odovzdávanie a prijímanie významov, informácií v procese priameho alebo
nepriameho sociálneho kontaktu, sociálneho styku. Komunikujeme preto, aby sme si
vymieňali a získavali informácie a poznatky, aby sme presviedčali a získavali iných na svoju
stranu, aby sme nadväzovali sociálny kontakt. Najčastejšie ju rozdeľujeme intrapersonálnu
komunikáciu (archív vlastných skúseností), interpersonálnu (dve komunikujúce strany),
manažérsku (riadiaca), masovú(mediálny vplyv). Každá má svoje miesto pri poznaní identity
jednotlivca. Nesmieme zabudnúť, že okrem pomáhajúcej profesie bude klient vystavený
mnohým iným komunikačným vplyvom. Mačkinová a Musilová (2013) zdôrazňujú, že
nevyhnutným predpokladom sociálneho pracovníka, rovnako ako aj psychológa je vynikajúca
schopnosť jednať s ľuďmi, schopnosť empatie a porozumenia. Sociálna komunikácia ako taká
spadá do oblasti psychologie osobnosti, psychologie práce, aj do klinickej psychológie. Na
základe komunikačných vzorcov si môžeme všímať prejavy a reakcie jednotlivca
v sociálnych situáciách, ktoré sú ovplyvnené prítomnosťou iných osôb, ich konaním, postojmi.
Z hľadiska správania voči ostatným delíme sociálne správanie na kooperatívne – prosociálne,
altruistické, empatia a kompetitívne – súťaženie, hostilita, agresivita, asertivita, neasertívne –
submisívne. A tiež individualistické – správanie smerom od ľudí, izolácia, stránenie sa
sociálnych kontaktov.
-- 332 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
4 KONCEPT DUŠEVNÉHO ZDRAVIA OSOBNOSTI
Osobnosť jedinca je motivovaná vonkajšími a vnútornými (presvedčenie) činiteľmi,
hovoríme aj o dynamizujúcich vlastnostiach osobnosti alebo dynamike osobnosti. Každé
vedomé ľudské konanie je konaním motivovaným. Je teda vyvolané určitou pohnútkou –
motiváciou. Všetko čo vedie k aktivácii človeka sú aktivačné činitele alebo zdroje motivácie
– t .z. motívy. Motivácia (lat. movere – hýbať, pohybovať) je sústava určitých činiteľov
predstavujúcich vnútornú hybnú, hnaciu silu konania ľudského jedinca. Motivácie sú
dynamizujúcou vlastnosťou osobnosti, vnášajú do konania človeka dynamiku. Motivácia sa
vzťahuje na vnútornú aktiváciu, teda na prebúdzanie aktivity organizmu, na jej energizáciu
a na reguláciu jednania človeka určitým smerom – k dosiahnutiu určitého výsledku. Motivácia
integruje a organizuje celkovú psychickú a fyzickú aktivitu jedinca na dosiahnutie určitého
cieľa. Ciccotti (2008) tvrdí, že vnútorná motivácia, môže byť ovplyvňovaná kontextom
hodnotenia alebo prílišným dozorom. Je to tiež určitým motorom pre vhodné správanie
človeka, ale nemusí byť podstatným elementom. Bez motivácie totiž nemôžeme meniť ani
osobnosť jedinca. Motivácie sú hierarchizované (pudy, inštinkty, biologické potreby, potreby
bezpečia a istoty, potreby spolunáležitosti a lásky, potreby uznania a úcty, potreby osobného
rozvoja, zvyky, hodnoty). Pud (tlak, chcenie, príčina všetkej aktivity) života a pud smrti
(Freud), aktivizuje jednanie človeka, respektíve nabáda k deštkručnému správania. Ďalej pud
hladu, smädu, materinský pud, sexuálny pud (libido). Inštinkt ako základná energia pre
ľudské správanie a z nej sa vyvodzujú všetky formy prejavov správania sa živočíchov.
Potreba ako organická sila, entita, ktorá ma dynamický charakter a určitým spôsobom
determinuje správanie. Potreby rozlišujeme primárne (vzťah s organizmom), sekundárne
(vznikajú v procese vývinu, socializácie). Fyziologické potreby, bezpečia, spolupatričnosti,
uznania, kognitívne potreby, estetické, potreby sebarealizácie, metapotreby – metódy
presahovania, transcendentálne (nadosobné ciele, krajná obeť). Potreby deficitné a rozvojové!
V zmysle intervencie profesionála významnú rolu zohrávajú sociálne motívy:
a) motív afilácie – potreba združovania sa, priateľstva, lásky, ale aj stotožnenia sa so
skupinou,
b) motív poznávania – je súčasťou sebarealizujúcich sa osôb,
c) motív moci – potreba vplyvu na iných, dominancie nad inými, riadenia iných.
Každá osobnosť zastáva v sociálnej skupine určité postavenie, pozíciu alebo miesto
v kontexte spoločenských funkcií, rolu, čiže očakávané správanie a status, t. j. spoločenskú
hodnotu, vrodenú získanú alebo pripísanú. V tejto štruktúre činiteľov žije každý človek svoj
osobný život. Zachovanie duševného zdravia je primárnym prvkom podporujúcim rozvoj
osobnosti. Duševné zdravie je stav, keď všetky duševné pochody prebiehajú optimálne,
umožňujú správne odrážať vonkajšiu realitu, primerane a pohotovo reagovať na všetky
podnety a zároveň mať pocit uspokojenia zo svojej činnosti. Je to:
• duševná vyrovnanosť človeka, pozitívny postoj k sebe. všetky psychické procesy u
človeka prebiehajú v poriadku, harmónii,
• týka sa jeho myslenia, emócií, prežívania a spôsobu reagovania,
• psychicky zdravý človek sa dobre cíti medzi inými ľuďmi, dodržiava sociálne normy a
je schopný zvládnuť požiadavky života,
• abnormalita sa považuje za vybočenie správania a prežívania zo spoločenských,
zdravotných a sociálnych noriem. (Zelinová, Zelina, 2008).
-- 333 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Normalita je stav, pri ktorom osobnosť adekvátne vníma realitu a seba samého, ovláda
svoje správanie, má sebaúctu a schopnosť vytvárať citové vzťahy k iným, k okoliu a je
činorodá. Na posúdenie psychického zdravia sa používajú kritériá:
a) kritérium subjektivity osobnosti (či sa sám považuje za duševne zdravého, kritériá
pohody, spokojnosti, šťastia, uspokojenia potrieb a životných cieľov),
b) kritérium sociálnosti človeka (posudzuje ho skupina, komunita). Vyjadruje či
jednotlivec spĺňa sociálne normy a očakávania spolužitia. (napr. extrémne oblečenie,
vyzývavé správanie a pod.),
c) medicínske kritérium (lekárske diagnostické vyšetrenia na posúdenie choroby
(intenzita a trvanie príznakov psychickej narušenosti).
Pre duševné zdravie je dôležitá rovnováha (homeostáza) medzi osobnosťou a prostredím.
•
•
•
•
•
primerané vnímanie reality
schopnosť ovládať svoje správanie
sebaúcta a sebakceptácia
schopnosť vytvárať citové vzťahy
činorodosť, tvorivosť – nie pasivita
Predpokladom zachovania duševného zdravia pre optimálny rozvoj sú vhodné podmienky
prostredia, v ktorých človek žije, (zdravý spôsob života, možnosť regenerovať sily, zdravý
životný štýl). Nasledujú podnety z vnútra organizmu, (ako vníma človek sám seba, aké má
ciele a zmysel života, sebaktualizácia) a nakoniec podnety z vonkajšieho prostredia (prijatie
noriem spoločnosti, zákonov, ako sa má v nej človek správať, očakávania ostatných môžu
priniesť rozpor, napríklad legalizácia eutanázie). Niekedy hovoríme aj o multikauzálnej
podmienenosti duševného zdravia:
- dedičnosť, dispozície, integrita osobnosti, povaha, rodina, vzťahy, choroby
- spoločné pôsobenie spoločenských, osobných príčin, prostredia, postmodernej
civilizácie napr.( rýchlosti prebiehajúcich zmien v živote človeka, tlak množstva
informácií, strach z ohrozenia, zvýšenie napätia, úzkostí, depresívnych stavov,
preskupovanie hodnotového systému, konzumnosť odcudzenie, komercionalizmus,
pohodlnosť, zábava
- civilizačné ochorenia
- preferované teórie kvality života (ekonomická a sociálna prosperita)
- globalizácia
- masmediálna komunikácia.
Je poslaním každého človeka prežiť svoj život dôstojne a čestne, byť šťastným, robiť veci
lepšie, veľa vecí prijímať, veľa rozdávať. (Mačkinová a kol., 2013, s.129). Isté je, že vo
vzťahu k poznávaniu, pozitívnemu ovplyvňovaniu osobnostných čŕt, dispozícií jedinca je
potrebné, aby sa brali do úvahy individuálne odlišnosti, rozmer sociálneho prostredia
a aspekty duševného zdravia. V tomto interakčnom prepojení sa totiž odvíja dozrievania
osobnosti, ktoré sa uskutočňuje celý život a je preto kontinuálnym priestorom pre pôsobenie
profesionála.
-- 334 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
ZÁVER
V koncepcii prosociálnosti a ľudského prístupu k osobnosti existujú určité pridané
hodnoty, s ktorými pomáhajúca profesia môže disponovať a využívať pre rozvoj klienta
nielen sociálnej práce. Človek je bytosťou racionálnou, ale zároveň aj emocionálnou
a vôľovou. Túto triádu vlastností by mal každý rešpektovať. Zámerne píšeme, mal by. Totiž
stáva sa nepísaným pravidlom, že vždy v interakcii s klientom, pod tlakom vonkajšieho
prostredia alebo afektívnych prejavov jedinca a konfliktných situácií s ním sa profesionál
dostáva do pozície projektívneho hodnotiteľa celej osobnosti. Jedinec by podľa tohto
nazerania mal byť taký, aké sú naše predstavy. Jeho život by sa mal podobať tomu nášmu
a jeho vnútorné prežívanie by nemalo byť odlišné od vzorcov, ktoré mu predkladáme. To je
samozrejme mylný model. Postmoderná doba je miestom meniaceho sa sociálneho prostredia,
meniacich sa vzťahov, čo v konečnom dôsledku má nezanedbateľný vplyv na rovnováhu
duševného zdravia. Ak chceme byť profesionáli účinne podporujúci osobnosť jedinca a jeho
psychické zdravie najskôr musíme poznať individualitu osobnosti. Nájsť si cestu
k dôkladnému preskúmaniu je úloha, ktorá začína objektívnou percepciou, pokračuje
optimálnou a efektívnou komunikáciou a ukončuje sa prosociálnym kontraktom s klientom.
Dokázať vytvoriť hlboko emocionálne podmienený kontrakt je vstupom do vnútorných hraníc
prežívania klienta a vtedy je predpoklad, že odborník sa stáva podporou psychosomatickej
stránky osobnosti. Poznávanie osobnosti v kontexte sociálnej práce, je poznávaním jeho
človečenstva. Nedajme sa pomýliť efektmi poznania „z druhej ruky“, zaručenými
informáciami, ktoré marginalizujú a vytvárajú stereotypy v myslení a konaní. V opačnom
prípade nedokážeme napomôcť sebaakceptácii a sebaaktualizácii osoby a ona to pre svoj
vlastný rozvoj veľmi potrebuje
Literatúra
[1] BOROŠ, J. 2001. Základy sociálnej psychológie. Bratislava : IRIS, 2001. 228 s. ISBN
80-89018-20-3.
[2] CICCOTTI, S. 2008. Lépe porozumět sobě i ostatním. Zajímavé psychologické
experimenty pro pochopení našeho chování. Praha : Portál, 2008. 224 s. 978-80-7367364-2.
[3] HALL, C, S. – LINDZEY, G. 2000. Introduction to theories of personality. Úvod do
teórií osobnosti. Bratislava : SPN, 2000. 516 s. ISBN 80-08-03001-1.
[4] KOPECKÁ, I. 2011. Psychologie 1. díl. Učebnice pro obor sociální činnost. Praha :
GRADA, 2011. 200 s. ISBN 978-80-247-3875-8.
[5] ZELINA, M. 2004. Teórie výchovy alebo hľadanie dobra. Bratislava : SPN, 2004. 234 s.
ISBN 80-10-00456-1.
[6] MAČKINOVÁ, M. – KEKETIOVÁ, J. – VAVERČÁKOVÁ, M. 2013. Mäeutik a
starostlivost orientovaná na zážitky. In MÁTEL, A. – GREY, E. – JANECHOVÁ, L.
(eds.) 2013. Aplikovaná etika v sociálnej práci 2.Zborník z medzinárodnej vedeckej
konferencie. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety. 336 s. ISBN 978-80-8132-087-3. s. 129 –
136.
[7] MAČKINOVÁ, M. – MUSILOVÁ, M. 2013. Děti a senioři jako klienti sociální práce.
České Budějovice : Nová Forma, 2013. 178 s. ISBN 978-80-7453-310-5.
-- 335 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[8] ZELINOVÁ, M. – ZELINA, M. 2008. Psychológia IV. pre stredné pedagogické školy,
pedagogické a sociálne akadémie a pedagogické a kultúrne akadémie. Bratislava : SPN,
2008. 160 s. ISBN 978-80-10-01449-1.
PhDr. Peter Slovák, PhD.
Fakulta sociálnych vied UCM v Trnave
Katedra sociálnych služieb a poradenstva
Bučianska 4/A
917 01 Trnava
-- 336 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XXVI
MOŽNOSTI ELIMINOVANIA
CHUDOBY A ICH VÝZNAM PRI
BUDOVANÍ A PODPORE SOCIÁLNOEMOCIONÁLNEHO ZDRAVIA
JEDINCA V SPOLOČNOSTI
Possibility of eliminating poverty and their importance in building
and promoting socio-emotional health of the individual in society
DANIELA CEHELSKÁ
Abstrakt
Chudoba je sociálno – ekonomický a multidimenzionálny fenomén, ktorý sprevádza ľudskú spoločnosť od jeho
zrodu. Chudobu možno chápať ako výraz extrémnej nerovnosti, ako odstup od určitej časti populácie nielen od
bohatých, ale aj od celého zvyšku obyvateľstva. V súčasnom svete sa nerovnosť a chudoba neustále vytvára
a priepasť medzi bohatstvom a chudobou narastá ako v globálnom, tak aj v národnom meradle. Zámerom
príspevku je priblížiť pohľad na chudobu v kontexte súčasnej doby ako na závažný problém, ktorý sa dotýka
celej spoločnosti, poukázať na možnosti jej eliminovania a zdôrazniť ich význam pri budovaní sociálneho
a emocionálneho zdravia jedinca v spoločnosti. Ambíciou príspevku je detailné rozpoznanie kľúčových makrootázok, ktoré hlboko ovplyvňujú všetky aspekty ľudského vývoja v otázkach chudoby a to: a) chudoba
a vzdelanie, b) chudoba a zamestnanosť, c) chudoba a redistribúcia príjmov v spoločnosti s cieľom ukázať, ako
sú tieto systémy vzájomné prepojené a súvisia s emocionálnym a sociálnym zdravím jedinca v spoločnosti.
Príspevok tiež poukazuje na dopad globalizácie na chudobu v súvislosti s jej dopadom na emocionálne a sociálne
zdravie, a na stratégie a programy činnosti pre jeho podporu.
Kľúčové slová
Chudoba. Duševné zdravie. Emocionálne zdravie. Sociálna nerovnosť. Sociálne vylúčenie. Sociálna
diskriminácia.
Abstract
Poverty is a socio - economic and multidimensional phenomenon that accompanies human society since its birth.
Poverty can be understood as an expression of extreme inequality, such as distance from a certain part of the
population not only rich, but also from the entire rest of the population. In today's world inequality and poverty
constantly creates a gap between wealth and poverty is increasing as the global as well as nationally. The
intention of this paper is closer view of poverty in the context of the current period as a major problem that
affects the whole society, to point out the possibility of its elimination and emphasize their importance in
building social and emotional health of the individual in the society. The ambition of this paper is detailed
recognition of key macro-issues that deeply affect all aspects of human development issues of poverty, namely:
a) poverty and education, b) poverty and employment, c) poverty and the redistribution of income in society in
order to show how these systems interconnected and linked to emotional and social health of individuals in the
society. Post also points to the impact of globalization on poverty in relation to its impact on the emotional and
social health, and the strategies and programs of action for his support.
Key words:
Poverty. Mental health. Emotional health. Social inequality. Social exclusion. Social discrimination.
-- 337 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
ÚVOD
B
yť chudobným znamená nielen nemať, ale predovšetkým nebyť. Byť hladným je
jasne veľkou biedou, ale ešte horšie je nevedieť, že v prvom rade hlad bol
vynájdený a nanútený, a tiež, aby mohol človek jesť, musí byť v stave vedieť
zodpovedať za svoje vlastné potreby.
Nevedomosť stojí v centre chudoby. Chudobný človek je predovšetkým ten, ktorý toho
nevie veľa a je mu zabránené spoznať realitu jeho stavu chudoby. Chýba mu politická
skúsenosť, aby pomohol pochopiť svoju vlastnú realitu a porovnať ju s inými realitami.
Keďže tejto osobe chýba potrebná skúsenosť, či prax, nepatrí medzi subjekty, nie je pánom
svojich vlastných dejín a následne len očakáva riešenia od druhého. Systém využíva tento typ
situácie, aby mohol s ním manipulovať. Osoba je teda považovaná za človeka využívajúceho
výhody namiesto rovnocenného občana.
Tento systém zabraňuje osobe dobre ovládať svoj vlastný život. Chudoba neznamená len
nedostatok materiálnych vecí, ale predovšetkým zabraňuje možnosť utvárať vlastné životné
rozhodnutia a ujať sa vlastného osudu. Keď sa hovorí o nevedomosti, spoločnosť sa pokúša
udržiavať reč neznalosti, aby sa uistila, že neznalosť je udržiavaná, vytváraná a opakovaná.
1 CHUDOBA A JEJ SOCIÁLNO-EKONOMICKOMULTIDIMENZIONÁLNY DOPAD NA SPOLOČNOSŤ
Krajiny, ktoré majú najvyššiu úroveň spoločenského vylúčenia, sú obeťami chudoby,
nerovnosti, deficitu v školstve, negramotnosti, neprimeraného zdravotníckeho systému a trpia
neistotou a nezamestnanosťou. Aj mzdy sú veľmi nízke, nerovné, úroveň štúdia je tiež veľmi
nízka a spoločnosť je ohrozená násilím.
Okrem materiálnej chudoby existuje ešte vážnejšia forma chudoby, a to politická.
Koncept politickej chudoby vznikol cez spoločenskú politiku, osobitnejšie je to zjavné v boji
proti chudobe, predstavujúcej legitímnu súčasť modernej spoločnosti. Pokiaľ ide o slovenskú
spoločnosť, je potrebné zdôrazniť, že samotný výraz chudoba nie je legislatívne ukotvený a
taktiež oficiálne štatistiky nevykazujú počty chudobných tak, ako je tomu napr. v Európskej
únii prostredníctvom Eurostatu. Na druhej strane, chudoba sa stala predmetom viacerých
výskumov, napr. Štatistického úradu SR alebo Výskumného ústavu Ministerstva práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, paradoxne však pod iným názvom.
Chudoba sa nedotýka však len našej krajiny. Ide o celospoločenský jav, ktorý má za
následok mnohé iné problémy.
Hovoriť o chudobe vo svete znamená hovoriť o spoločenskom vylúčení. Svet po
materiálnej stránke je rozdelený na dve veľké časti. Prvá je zložená z krajín, ktoré vlastnia
najnižšiu rovinu spoločenského vylúčenia. Ide o Európu, Japonsko, Spojené štáty americké
a Kanadu. Tieto krajiny priemyselného rozvoja zaviedli agrárnu reformu a rozvinuli politiku
nasmerovanú k ochrane národných produktov. Týchto 28 krajín má úroveň spoločenského
vylúčenia najnižšiu. Štyri z týchto krajín sa nachádzajú vo východnej Európe a tvoria súčasť
Európskej únie: Litva, Slovensko, Maďarsko a Česká republika. Toto poukazuje na prínos
niektorých socialistických režimov k zlepšeniu ich životnej úrovne a spoločenského
začlenenia. Týchto 28 krajín predstavuje 14,4% z celkového svetového obyvateľstva a
zdieľajú 52,1% z celkového ročne vyprodukovaného zisku. V druhej veľkej časti sa nachádza
60 krajín, ktoré majú úroveň spoločenského vylúčenia dosť vysokú. Tieto krajiny predstavujú
35,5% zo svetového obyvateľstva a zdieľajú 11,1% z celkového zisku vytvoreného vo svete.
(Poggioli, 2014).
-- 338 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Mnohé organizácie a spoločenstvá sa tento problém snažia riešiť, a preto bol napríklad
rok 2010 vyhlásený za Európsky rok boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Doposiaľ
neexistuje žiadna presná definícia chudoby, ktorá by bola uznaná za ,,správnu.“ Taktiež
neexistuje ani komplexný a univerzálny spôsob merania chudoby. Vyplýva to z toho, že
chudoba je multidimenzionálny problém, kde je vždy možné merať iba určitý koncept.
Existuje teda mnoho definícií a spôsobov merania chudoby. Organizácia spojených národov
(OSN) definovala chudobu v roku 1995 v Kodani. Podľa nej je chudobný ten človek, ktorý
trpí podvýživou a hladom a nemá prístup k pitnej vode, hygienickým zariadeniam ani k
zdravotnej starostlivosti, má obmedzený alebo žiaden prístup k vzdelaniu a informáciám,
býva v neadekvátnych podmienkach a v nezdravom životnom prostredí. Členské štáty
Európskej únie sa preto v snahe bojovať proti chudobe dohodli na definovaní a používaní
spoločného súboru ukazovateľov, aby lepšie pochopili, čo znamená byť chudobným.
Európska únia neustále vyvíja stratégie, ktorými sa usiluje o odstránenie chudoby. Na
summite v Laekene v decembri 2001 členské krajiny Európskej únie schválili spoločné
indikátory sociálnej inklúzie, ktoré umožňujú merať pokrok smerom k odsúhlaseným
spoločným strategickým cieľom a vzájomné porovnávanie jednotlivých štátov. Je nutné
vnímať ich ako jednotný celok, ktorý odráža vyrovnané záujmy členských krajín. 2
2 MOŽNOSTI ELIMINOVANIA CHUDOBY
Bez spoľahlivých údajov je problematické prijímať rozhodnutia o riešení chudoby.
Požiadavka zlepšenia štatistiky by nemala byť aktuálna len preto, že ju zdôrazňujú
medzinárodné inštitúcie.
Okrem príjmových ukazovateľov je potrebné zlepšiť zisťovanie iných faktorov chudoby,
vrátane vzdelávania, zdravia, subjektívneho vnímania chudoby, etnickej štruktúry chudoby
a iné. (Šimunková, Vagač, 2001).
Zároveň je potrebné vynasnažiť sa zachytiť i tzv. chudobu mimo štatistík. Je
„neviditeľná“, nakoľko ju štatistiky nezaznamenávajú, ale je často práve tou najevidentnejšou
a najviditeľnejšou podobou chudoby. Má v mnohých prípadoch podobu extrémnej, absolútnej
chudoby (napr. ľudia bez domova).
Na Slovensku sa používajú skôr synonymá chudoby ako sociálne slabí obyvatelia,
nízkopríjmové domácnosti a predovšetkým pojem hmotná núdza, ktorý je aj legislatívne
vymedzený a je vlastne označením pre chudobu. (Džammbazovič, 2007).
Na rozdiel od Slovenska v krajinách Európskej únie je akceptovaná definícia chudoby
podľa Rady Európy z decembra 1984. „Za chudobných sa označujú osoby, rodiny, alebo
skupiny osôb, ktorých zdroje (materiálne, kultúrne a sociálne) sú natoľko limitované, že ich
vylučujú z minimálne akceptovaného životného štýlu štátov, v ktorom žijú.“ (Michálek, 2004,
s. 225).
V slovenskom kontexte, tak ako chudoba, ani hranica chudoby nie je striktne určená.
Vychádzajúc však z vymedzenia hmotnej núdze v závislosti od životného minima, pokladáme
za hranicu chudoby životné minimum.
Chudoba je však súčasťou aj tých najbohatších krajín sveta a jej význam závisí od
definície, merania, najdôležitejšie je však určenie hranice chudoby, čo sa v jednotlivých
krajinách odlišuje a tak chudoba je v pravom zmysle národným špecifikom, v ktorom sa
odzrkadľuje životný štýl danej krajiny, jej prosperita, bohatstvo a tým si svojich chudobných
každá krajina v konečnom dôsledku vlastne sama vytvára. (Šimunková, Vagač, 2001).
V súčasnosti sa slovenská spoločnosť transformuje na modernú spoločnosť, ktorej jeden z
podstatných znakov je aj skutočnosť, že je to spoločnosť diferencovaná, čo konkretizuje
sociálna stratifikácia, v ktorej "chudoba je objektívny a merateľný dolný pól ideálnej
-- 339 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
stratifikačnej bipolarity chudoby a bohatstva". V sociálne štruktúrovanej spoločnosti je
chudoba na jednej strane odrazom a výsledkom sociálnej redistribúcie bohatstva v závislosti
na rôznej miere úspešnosti jedinca v trhovom prostredí a veľkosti sociálnych redistribúcií
uskutočňovaných štátom na strane druhej. (Tomeš, 1996, s. 23).
Pre lepšie pochopenie problematiky budeme chudobu chápať ako ,,mieru, v ktorej
jednotlivec žije bez potrebných zdrojov“. Definícia chudobných ľudí a chudoby, ako je
popísané na základe rozhovorov v rade rozvojových krajín, ukazuje, že chudoba je
"multidimenzionálny sociálny fenomén."
Tak nedostatok toho, čo je vnímané ako nevyhnutné pre hmotný blahobyt, najmä potravín,
ale aj úroveň bývania a krajiny je kľúčom definovania jej funkcie. Zdroje sa delia podľa
Payna, DeVola a Smitha (2010) do nasledujúcich kategórií:
• Finančné: Mať peniaze na nákup tovaru a služieb. Finančné zdroje sú síce
mimoriadne dôležité, v skutočnosti však nedokážu vysvetliť, prečo sa niektorým
podarí úspešnejšie chudobu premôcť, zatiaľ čo iní žijú ďalej v núdzi. Schopnosť
vymaniť sa z chudoby totiž nezávisí len od financií, ale omnoho viac od ostatných
zdrojov. Každý z nich zohráva dôležitú úlohu v miere úspešnosti jednotlivca.
• Emocionálne: Byť schopný ovládať sa a vybrať si svoje emocionálne reakcie,
predovšetkým v nepríjemných situáciách, a neuchyľovať sa pritom
k sebadeštrukčnému správaniu. Ide o vnútorný zdroj, ktorý sa prejavuje vytrvalosťou,
húževnatosťou a uskutočňovaním samotných volieb. Dodávajú vytrvalosť pri
prekonávaní ťažkých a citovo vypätých situácií a stavov. Emocionálne zdroje sú zo
všetkých zdrojov tie najdôležitejšie, lebo tomu, kto nimi disponuje, umožňujú vymaniť
sa z dlhodobo zabehaných vzorcov.
• Mentálne: Mať duševné vlohy a nadobudnuté schopnosti (čítanie, písanie, počítanie)
potrebné pre každodenný život.
• Duchovné: sa chápe individuálne presvedčenie, že existuje vyššia moc, že život má
určitý zmysel a že bohatstvo a láska sú darmi od Boha. Ide o veľmi silný zdroj, pretože
vďaka nim jednotlivec nevníma sám seba ako beznádejného a zbytočného človeka, ale
ako schopnú bytosť, ktorá má svoju cenu a hodnotu.
• Fyzické: Byť fyzický zdravý a schopný pohybu a života vôbec. Ako fyzické zdroje sa
označuje fungujúce, schopné a pohyblivé telo umožňujúce jedincovi viesť sebestačný
život.
• Podporné systémy: Mať priateľov, rodinu a ďalšie podporné zdroje, ktoré sú
k dispozícií v prípade potreby. Ide o externé zdroje. Za kým pôjdete, keď potrebujete
pomoc? Ľudia, ktorí sú k dispozícii a ktorí vám pomôžu, sú vaše zdroje. Komu zveríte
do opatery svoje choré dieťa, keď musíte ísť do práce? Od koho si požičiate peniaze
na lieky? Podporné systémy sa netýkajú len finančnej a citovej podpory, ale pomáhajú
aj pri sprostredkovaní vedomostí. Ako sa dostať na vysokú školu? Kto vás vypočuje,
keď to nevyjde? Kto vám pomôže s papierovaním? Kto vám poradí s úlohou z
matematiky, keď si neviete rady? Všetci títo ľudia sú vaše podporné systémy.
• Vzťahy/životné vzory: byť v pravidelnom kontakte s vhodným(i) dospelým(i), ktorí
sa o dieťa starajú a ktorí sa neuchyľujú k sebadeštrukčnému správaniu.
• Znalosť nepísaných pravidiel: Poznať nepísané zákonitosti a zvyky danej skupiny.
Znalosť nepísaných pravidiel je nevyhnutná pre život v akejkoľvek spoločenskej
vrstve. Nepísané pravidlá existujú medzi chudobnými, v strednej triede a medzi
bohatými, ako aj medzi etnickými a inými skupinami ľudí. Sú to nevyslovené
spoločné zásady medzi jednotlivými členmi skupiny, ktoré určujú, či do skupiny
jednotlivec patrí alebo nie. V zásade platí, že ak sa chcete posunúť z jednej
-- 340 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
spoločenskej vrstvy do druhej, potrebujete partnera alebo mentora pochádzajúceho z
danej triedy, ktorý bude pôsobiť ako váš vzor a naučí vás nepísané pravidlá.
• Techniky prekonávania ťažkostí: Byť schopný vnútornej reči (tzv. procedurálneho
monológu) a vedieť premýšľať o veciach nielen v rovine konkrétnej, ale aj abstraktnej.
Ide o schopnosť odosobniť sa od vlastného problému. Obvykle sa o chudobe uvažuje
len ako o nedostatku finančných zdrojov.
Chudoba so sebou prináša množstvo negatívnych sociálnych dôsledkov. Ide najmä o a)
sociálnu izoláciu, b) depriváciu, c) sociálnu diskrimináciu a nedostatočný prístup k sociálnym
službám a pod., či d) sociálnu exklúziu. Sociálnu izoláciu môžeme definovať ako absenciu
kontaktov s ľuďmi, najmä s tými, ktorým jedinec pripisuje sociálny význam. Jedinec stráca
kontakt s priateľmi, kolegami, niekedy aj s najbližšou rodinou. Často sa za svoje postavenie
hanbí. Deti majú problémy v škole, stretávajú sa s výsmechom, niekedy dokonca so
šikanovaním zo strany spolužiakov. Ďalším negatívnym javom je deprivácia. Deprivácia je
zlý psychický stav, ktorý vzniká, keď človek nemôže uspokojovať svoje potreby. Existuje
index relatívnej deprivácie. Je zostavený z určitých položiek, ktoré charakterizujú určitý
nedostatok (napr. chýba denne jedno teplé jedlo, v byte nie je WC, rodina si nemôže dovoliť
pobyt na dovolenke mimo bydliska, škála ukazovateľov je podstatne širšia). Pokiaľ ide o
fenomén chudoby tak tu sa najčastejšie stretávame s pojmom sociálna diskriminácia. Práve v
dôsledku chudoby je jedincom sťažení, niekedy úplne obmedzení prístup k sociálnym
službám, k zdravotnej starostlivosti, k vzdelaniu, ale i k práci. I keď sociálna exklúzia je už
niekoľko rokov dominantnou koncepciou v diskusiách o chudobe a v boji proti nej v krajinách
Európskej únie, nemôžeme opomenúť pomenovať ju a jej vzťah ku chudobe. Pojem sociálna
exklúzia sa u nás dostal do pozornosti pri preberaní agendy európskej sociálnej politiky po
vstupe Slovenska do EÚ. Podľa agendy EÚ je sociálnou exklúziou proces, ktorého
prostredníctvom sú určití jednotlivci vytláčaní na okraj spoločnosti a je im zabránené plne na
nej participovať v dôsledku svojej chudoby, nedostatku základných kompetencií a príležitostí
celoživotného vzdelávania alebo v dôsledku diskriminácie. Toto ich vzďaľuje a izoluje od
zamestnania, príjmu a príležitostí vzdelávania, ako aj sociálnych a komunitných sietí a aktivít.
Majú veľmi obmedzený prístup k rozhodovacím orgánom, a tak často pociťujú bezmocnosť a
nemožnosť riadiť a kontrolovať rozhodnutia, ktoré majú dosah na ich každodenný život.
Ďalší pohľad na vylúčenie nám dáva Radičová (2001), keď o nej hovorí ako o oveľa
širšom vymedzení ako samotná chudoba, pretože nezahŕňa len záležitosti materiálnych
zdrojov. Sociálne vylúčenie neznamená len neschopnosť byť časťou konzumnej spoločnosti,
ale aj nedostatočnosť, nerovnosť a v konečnom dôsledku úplnú absenciu participácie na
sociálnom, ekonomickom, politickom a kultúrnom živote. Sociálna exklúzia je ohrozením
sociálnej súdržnosti a je dôsledkom nerovného prístupu jednotlivcov alebo celých skupín
obyvateľstva k piatim základným zdrojom spoločnosti: zamestnaniu, bývaniu, sociálnej
ochrane, zdravotnej starostlivosti a vzdelaniu. Sociálne vylúčenie je nechcený proces, pretože
okrem nerovnosti možností uplatňovať všetky občianske, politické a sociálne práva vedie aj k
sociálnemu napätiu a z neho vyplývajúcim rizikám. (Šikula, 2008).
Podoby sociálneho vylúčenia sú aj psychické a emocionálne, pretože môže ísť o
narušenie integrity vylučovaných jednotlivcov a poškodzovanie ich emocionálneho ako aj
sociálneho zdravia v spoločnosti.
Sprievodným javom narušenia integrity je pocit hanby a individuálneho zlyhania, ako i
celková neistota. Na úrovni jednotlivcov sociálne vylúčenie znamená absenciu sociálnej roli,
ktorá znemožňuje začlenenie do sociálnych sietí a sociálnych vzťahov. Spomínaní autori tiež
predstavujú pohľad, ktorý sa zamýšľa nad vývojom uvažovania smerom od chudoby k
sociálnej exklúzii:
-- 341 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
• Je to dôsledok toho, že pojem chudoba sa stal politicky nekorektným a začal byť
nevhodný,
• Chudoba a exklúzia sú len dva pojmy opisujúce ten istý fenomén,
• Chudoba je stavom, pričom sociálna exklúzia je procesom,
• Sociálna exklúzia je konečným výsledkom extrémnej chudoby.
Rozdiel medzi chudobou a exklúziou ako stavom a procesom badať aj v pohľade českého
sociológa Mareša (2000). Ten hovorí o vylúčení v dôsledku nerovnosti, ako výsledok
nedostatku príležitostí podieľať sa rovnakou mierou na redistribúcii rôznych zdrojoch
spoločnosti (hmotných aj nehmotných) pre občanov, ktorí chcú na živote spoločnosti
participovať. Tá následne vedie k obmedzeniu možnosti spolupodieľať sa na tomto živote, k
sociálnej izolácii a odtrhnutiu od spoločnosti.
Pri skúmaní otázky „Ako eliminovať chudobu?“ môžeme vychádzať z niekoľkých
základných zistení:
1. Redistribúcia príjmov medzi bohatými a chudobnými je prospešná.
Sociálny štát by mal zabezpečovať najmä distribúciu príjmov počas celého obdobia
života a isté prerozdelenie príjmov medzi bohatých a chudobných.
2. Zamestnanosť znižuje chudobu.
Zamestnanosť je jedným z kľúčových liekov proti chudobe aj proti sociálnemu
vylúčeniu, pretože zamestnaný človek sa spravidla viac integruje do spoločnosti. Ak
nevzniká dostatok málo platených miest, môže to spôsobovať problém s prácou pre
nízko kvalifikovaných ľudí. Ak si však prácu nájdu, znamená to spravidla vymanenie
sa z chudoby.
3. Vzdelanie je dôležité.
S vyšším vzdelaním je spojená vyššia šanca sa zamestnať a dosiahnuť väčší príjem, čo
potvrdzujú napríklad aj slovenské štatistiky–až približne polovicu zo všetkých
nezamestnaných tvoria ľudia len so základným vzdelaním a naopak, ľudia s vysokoškolským
vzdelaním majú výrazne vyšší príjem ako ľudia bez neho. Problémom v otázke vzdelania
býva:
a) Dostupnosť vzdelania. Na Slovensku existujú programy na zabezpečenie rovnakého
prístupu k vzdelaniu, ktorá napomáha aj chudobnému človeku integrovať sa do
spoločnosti).
b) Motivácia a vôľa. S motiváciou a vôľou je to v prípade chudobných ľudí ešte
zložitejšie, pretože výskumy ukazujú, že chudoba sa dá prostredníctvom výchovy aj
„zdediť“, čím vzniká tzv. reprodukcia chudoby. Dá sa s tým niečo urobiť? Ponúkame
nasledujúce možnosti:
b1. Investovanie do ranného detstva (kvalitná predškolská starostlivosť), ktorá môže
zvýšiť šancu, že sa dieťa bude lepšie učiť.
b2. Zmena motivácií.
b3. Zmena prístupu ľudí ku kvalitnému vzdelaniu (štipendiá, desegregácie škôl).
b4. Snaha zabezpečiť rovnosť prístupu k základným službám.
c) Schopnosti.
Vlastnosti kvalitného sociálneho systému, respektíve jeho kvalitu, môžeme hodnotiť na
základe niekoľkých faktorov.
-- 342 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
1. Efektívnosť, adresnosť (cielenosť)
Sociálny systém je adresný vtedy, ak konkrétny typ pomoci dostávajú ľudia, ktorí to
najviac potrebujú, pričom túto „potrebu“ môžeme definovať rôznymi spôsobmi,
napríklad tak, že bez pomoci by sa títo ľudia dostali pod hranicu chudoby.
2. Stigma
Stigmatizujúca dávka je taká, ktorú sa ľudia hanbia poberať. Je však ťažké presne
definovať podmienky stigmy. Na Slovensku napríklad starobný dôchodok nie je
spojený so žiadnou stigmou, ale dávky v hmotnej núdzi sú naopak vnímané ako
stigmatizujúce.
So spoločenskou stigmou sa spája niekoľko problémov:
a) Spôsobuje negatívne psychologické zážitky, čo má za následok, že aj mnoho z ľudí,
ktorí majú nárok na nejakú formu sociálnej pomoci, ju radšej nevyužijú, pretože
nechcú byť spájaní s takouto sociálnou skupinou sami pred sebou alebo pred inými
ľuďmi. Sociálny systém tým pádom nemusí byť schopný dosahovať svoj cieľ, ktorým
je chrániť ľudí pred chudobou.
b) Stigma má aj výhody – keďže je (z ekonomického hľadiska) istým nákladom na strane
prijímateľa, stigma vlastne znižuje počet ľudí, ktorí budú dávku poberať. Môže teda
byť efektívna v tom, že čím viac si môžete dovoliť bez sociálnej pomoci žiť, tým skôr
vás stigma od jej čerpania odradí. Stigma tak môže byť efektívny nástroj adresnosti.
Na druhej strane, takýto pohľad predpokladá, že miera stigmy je priamo úmerná
potrebe pomoci, lenže čím viac faktorov do pôsobenia stigmy vstupuje, tým viac je jej
efekt náhodný. Navyše, o ekonomických efektoch stigmy je pomerne málo výskumov,
a nedá sa preto preukázať, že jej pôsobenie je jednoznačne efektívne.
3. Faktor spoločenskej podpory (udržateľnosť)
V demokratických krajinách majú šancu dlhodobo existovať len také programy, ktoré
majú jednak väčšiu spoločenskú, ale zároveň aj politickú podporu. Čím má konkrétny
program alebo politika väčšiu podporu, tým väčšia je pravdepodobnosť, že bude
naďalej existovať – v tejto súvislosti môžeme hovoriť o faktore udržateľnosti.
4. Pravdepodobnosť zmeny statusu
Pri posudzovaní sociálneho systému je dôležité skúmať, do akej miery umožňuje, že
sa ľudia z chudoby vymania. Vplývajú na to rôzne motivačné alebo demotivačné
efekty. Napríklad, ak začnete zarábať, čím úplne stratíte nárok na sociálnu podporu
(dávku), a váš zárobok nie je signifikantne vyšší než bola sociálna dávka, je takto
nastavený systém z hľadiska zmeny statusu demotivačný. Naopak, ak vám dávka
(alebo jej časť) zostane aj keď si nájdete prácu, je takýto systém motivačný – motivuje
pracovať a zmeniť svoj status, teda vymaniť sa z chudoby.
3 VÝZNAM CHUDOBY PRE EMOCIONÁLNE A SOCIÁLNE
ZDRAVIE ČLOVEKA
Veľa spoločenských zmien, nevyhnutných pre zlepšenie emocionálneho a sociálneho
zdravia jednotlivcov v spoločnosti je ďaleko viac rozsiahlejších, než sa všeobecne považuje v
rámci pôsobnosti duševnej praxe a podpory zdravia. Tieto programy v krajinách tretieho sveta
sa zameriavajú na tri hlavné oblasti: sociálna pomoc, posilnenie a sociálna podpora.
Prekonanie bariér chudoby môže znamenať viesť plnohodnotný, vyrovnaný život v najlepšom
emocionálnom a sociálnom zdraví.
-- 343 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
V súvislosti s chudobou môžu byť „tzv. posilnenia zdravia“ základom emocionálnej
a sociálnej aktivity podpory zdravia v rozvojových krajinách. Ide o tzv.:
• Hospodárske posilnenie
V mnohých rozvojových krajinách, zadĺženosť a pôžičky u finančných žralokov sú
zdrojom stresu a starostí. Rozšírenie krátkodobých pôžičiek najchudobnejším v komunite,
ktorým často chýba gramotnosť alebo pracovno-právny pomer, je nevyhnutné pre prístup
k úverom. Poskytovanie týchto úverov môže znížiť duševnú nepohodu tým, že odstráni
hlavné príčiny stresu. Niektoré dôkazy o schopnosti týchto bánk na podporu duševného
zdravia sú k dispozícii. Bangladéš vidieka Rozvoj výbor (BRAC) je najväčšou svetovou
mimovládnou organizáciou z hľadiska rozsahu a rozmanitosti svojich zásahov. Jej činnosti
zahŕňajú poskytovanie zdravotnej starostlivosti, vzdelávania a programov rozvoja vidieka.
Posledné menované programy sú realizované na úrovni jednotlivých obcí, cez rôzne
organizácie, ktoré zastrešujú najchudobnejších členov komunity. Tieto údaje ukazujú, že
členovia BRAC majú lepší stav výživy pre rast a vývoj detí, vyššie dosiahnuté vzdelanie,
nižší výskyt domáceho násilia a lepší "blahobyt" a duševné zdravie. (Chowdhury, Bhuiya,
2001).
• Spravodlivý hospodársky rozvoj
Súčasná prax jasne svedčí o väčšom riziku pre vznik emocionálnych a sociálnych
porúch pre osoby žijúce v sociálne a ekonomicky znevýhodnených podmienkach.
Ekonomický rozvoj, ktorý by zlepšil životy chudobných, by viedol k zlepšeniu
emocionálno-sociálneho zdravia.
Štúdie o vplyve hospodárskeho rozvoja v oblasti duševného zdravia boli vykonané
v oblasti, kde priemysel rýchlo rastie, napr. Sumatra, Indonézia. (Bahar, Henderson,
Mackinnon, 1992).
Programy Spoločenstva pre rozvoj, ktoré zahŕňajú reformy v sektore zdravotníctva,
ako je decentralizácia, účasť miestnych komunít, vodcov a posilnenie postavenia na
okraji spoločnosti sú realizované v rámci rozvojového sveta ako spôsob podpory
zdravia. Mnohé z týchto programov sú vedené pomocou sociálnych a komunitných
mimovládnych organizácií. Vo všetkých týchto modeloch, je zdravie považované za
základnú súčasť rozvoja a naopak, teda zdravie nie je zabezpečené, ak celkový vývoj
nie je dosiahnutý.
• Odstránenie násilia v spoločnosti
Hoci vzťah medzi domácim násilím a psychickými problémami, bol jasne dokázaný v
početných štúdiách, neboli zavedené žiadne systematické hodnotenia starostlivosti o
duševné zdravie vplyvom programov zníženia násilia. Tieto programy (ako napríklad
program „Týždeň pre duševné zdravie“ je súčasťou implicitného poňatia Human
Development) fungujú na niekoľkých rôznych úrovniach, vrátane zdravotníckych
pracovníkov tak, aby boli istejšie a pohodlnejšie, keď žiadajú informácie o domácom
násilí, integráciu vzdelávania o násilí do existujúcich zdravotných programov a
komunikačnej stratégie zasiahnutých rodín. (Heise, Ellsberg, Gottemoeller, 1990).
K jednej z najbežnejších situáciách pre násilie, patrí výchovný výcvik, mentoring a
poradenstvá, kde napríklad v niektorých z nich, ako napríklad v programe Stepping
Stones bolo preukázané, že pomáha mužom komunikovať a dal im nový rešpekt k
žene, z kvalitatívneho hodnotenia v afrických a ázijských rodovo nastavených tradícií.
Zabezpečenie rovnosti postavenia žien a mužov a spravodlivý ekonomický rozvoj,
hrajú najväčšiu úlohu pri podpore emocionálneho a sociálneho zdravia jedinca v
spoločnosti.
• Negatívny vplyv sexuálnej diskriminácie a globalizácie na duševné zdravie v
spoločnosti
-- 344 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Existujú dve veľmi dôležité otázky, ktoré hlboko ovplyvňujú všetky aspekty ľudského
rozvoja, vrátane chudoby a sexuálnej diskriminácie a chcú ukázať, aké sú prvky
duševného zdravia a duševných problémov, skúmajú tiež vplyv globalizácie na
chudobu a sociálne stanovy muži vs. ženy v kontexte ich vplyvu na emocionálne
a sociálne zdravie a stratégie duševného zdravia. Najmä výkon role Európskeho
hospodárskeho stanoviska k spravodlivej a slobodnej demokratickej spoločnosti a
posilňovanie postavenia žien sú významné verejné politiky, ktoré môžu mať výrazný
vplyv na emocionálne a sociálne zdravie.
Silný vplyv rôznych sociálnych a ekonomických faktorov na duševné zdravie bol
dokumentovaný prakticky vo všetkých vývojových etapách objasňovania psychických
a duševných porúch a ich vplyvu na emocionálne, duševné zdravie jedinca.
• Globalizácia ako negatívny fenomén sociálneho zdravia človeka.
Toto poňatie bolo najprv realizované prostredníctvom Rozvojového programu OSN vo
svojej prvej "Human Development“ správe vydanej v roku 1990, kde stálo: "Skutočné
bohatstvo národa sú jej ľudia. A cieľom rozvoja je vytvoriť priaznivé prostredie pre
ľudí a ich dlhý, zdravý a tvorivý život.“ No na túto skutočnosť a pravdu sa príliš často
zabúda v snahe o materiálne a finančné bohatstvo. Emocionálne a sociálne zdravie je
implicitnou súčasťou tohto konceptu, pretože tu je pravý dôkaz, že emocionálne
a sociálne zdravie bude kompromisom dlhovekosti a celkového zdravotného stavu a
vitality. Potom faktory, ktoré ovplyvňujú ľudský rozvoj, ovplyvňujú aj emocionálne
zdravie, kde kauzalita nie je pravdepodobnosťou jednoduchosti alebo jednosmernosti
všeobecných pojmov ako je ľudský rozvoj a emocionálne zdravie.
Na základe uvedených skutočností prekonanie chudoby by mohlo prispieť k podpore
emocionálneho a sociálneho zdravia, ale možno tiež konštatovať, že je dôležité a mohlo by
byť postačujúce aj spravodlivejšie rozdelenie zdrojov. Existuje rad spoločenských javov
spojených s rýchlou urbanizáciou, kedy globalizácia môže mať nepriaznivý vplyv na
emocionálne zdravie prostredníctvom zvyšovania alebo znižovania prírodných ochranných
faktorov.
Príklady takýchto javov sú špinavé životné podmienky v mestských oblastiach pre
migrantov. Samovraždy poľnohospodárov v niektorých častiach Indie od polovice roka 1990,
poskytuje ďalšiu ilustráciu vplyvu globalizácie a následnú finančnú neistotu v oblasti
emocionálno-sociálneho zdravia. Sezónne monzúnové opakovanie zlyháva v niektorých
oblastiach Indie, vedie k nízkej úrode a teda aj nižším príjmom pre poľnohospodárov
a krajinu ako takú. Tí, ktorí utrpeli najviac boli najchudobnejší farmári, ktorí neboli
dostatočne bonitní pre získanie bankových úverov a museli si požičať peniaze od
„pôžičkových žralokov“. Z ich plodín, ktoré nevyhoveli rok po roku, poľnohospodári boli
konfrontovaní s neúprosnou voľbou predávať akýkoľvek majetok alebo boli nútení vykonávať
akékoľvek práce pre úžerníkov, kým dlh nebol splatený. Viedlo to k mnohým ďalším
problémom, akými boli nekvalitné obilniny, celkovo stravu ako takú a nedostatok podpory zo
strany bánk. Globalizácia a nájazdy nadnárodných spoločností viedli k novej súťaži pre
malých poľnohospodárov, ktorých tovar je ponúkaný už za konkurencieschopnejšie ceny. Tu
sa dostávame, priamo alebo nepriamo, k mnohým ďalším problémom, ako sú neštandardné
kvality osiva a nedostatok podpory z družstevných bánk. Výsledkom tohto stresu je viac ako
1000 samovrážd v posledných rokoch 21. storočia. (Sundar, 1999).
Chudoba a emocionálne zdravie sa ovplyvňujú spolu navzájom, pričom u zraniteľnejších
osôb, ide o tzv. začarovaný kruh chudoby a emocionálnych porúch. Socio-ekonomické
faktory chudoby majú neskôr dôležitý vplyv na iné aspekty, ktoré sa prejavujú ťažkými
duševnými ochoreniami.
-- 345 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
ZÁVER
Chudoba je jedným z najvážnejších problémov dnešnej spoločnosti s tak bežným
výskytom, že tvorí súčasť každej spoločnosti dokonca aj v tých najrozvinutejších krajinách
sveta. Je to hraničná skúsenosť, s ktorou sa nikto v živote nechce stretnúť. Chudoba je hlad.
Chudoba je nemať domov. Chudoba je byť chorý a nemať možnosť vyhľadať lekársku
pomoc. Chudoba znamená nemať prácu a mať strach z budúcnosti. Chudoba je bezmocnosť,
neschopnosť realizovať svoje ambície, ciele, neschopnosť pomôcť svojim najbližším ani sebe.
Je to nesloboda. Každý z nás sa môže stať chudobným, alebo sa za neho považovať. Chudoba
má rôzne podoby, je však nutné pripomenúť, že aj pocit samotného jedinca v rámci
spoločnosti k otázke chudoby, jeho postoje, sociálno-emocionálne zdravie a vnímanie vlastnej
sociálno materiálnej situácie, sú nemenej dôležité a treba na ne patrične upriamiť našu
pozornosť.
Literatúra
[1] BAHAR, E., HENDERSON, A. S., MACKINNON, A. J. 1992. An epidemiological study
of mental health and socioeconomic conditions in Sumatra, Indonesia. Acta Psychiatrics
Scanuinama, s. 257-263.
[2] DŽAMMBAZOVIČ, R. 2007. Chudoba na Slovensku: Diskurz, rozsah a profil chudoby.
Bratislava : Univerzita Komenského 2007. s. 232. ISBN 978-80-223-2428-1.
[3] HEISE, L, ELLSBERG, M., GOTTEMOELLER, M. 1999. Ending violence against
women, Baltimore: Johns Hopkins University School of Public Health, Population
Information Program. s. 28.
[4] CHOWDHURY, A, BHUIYA, A. 2001. Do poverty alleviation programs reduce
inequities in health? The Bangladesh experience. In: D. Leon & G. Walt (Eds.), Poverty,
inequality and health. s. 312-332. Oxford: Oxford University Press.
[5] MAREŠ, P. 2000. Chudoba, marginalizace, sociální vylúčení. In: Sociologický časopis.
roč. 36., s. 285 – 297. ISSN 0038-0288.
[6] MICHÁLEK, A. 2004. Chudoba na lokálnej úrovni. In: Geografický časopis. roč. 56., č.
3, s. 225-247. ISSN 0016-7193.
[7] PAYNE, K., DeVOL, P., SMITH, D. 2010. Mosty z chudoby. Košice: Equilibria, 2010.
[8] s. 293, ISBN 978-80-89284-53-5.
[9] POGGIOLI, M. 2014. Chudoba vo svete. Rôzne formy chudoby. [cit. online: 03.10.2014]
Dostupné na: www.vincentini.sk/data_web/editor_data/file/9tema.doc
[10] RADIČOVÁ, I. 2001. Hic Sunt Romales. Bratislava: Nadácia S.P.A.C.E., s. 64. ISBN 8088991-13-7.
[11] SUNDAR, M. 1999. Suicide in farmers in India [letter]. British Journal of Psychiatry, s.
175, 585-586.
[12] ŠIKULA, M. et. al. 2008. Dlhodobá vízia rozvoja slovenskej spoločnosti. Bratislava:
Ekonomický ústav SAV, s. 274. ISBN 978-80-7144-168-7.
[13] ŠIMUNKOVÁ, K., VAGAČ, L. 2001. Chudoba a regionálne rozdiely na Slovensku.
Sociálne diskusné fórum. Bratislava: FES, s. 64..
[14] TOMEŠ, I. 1996. Sociální politika, teórie a mezinárodní skušenost. Praha: Sociopress, s.
213. ISBN 80-902260-0-0.
[15] MPSVaR SR: Národný akčný plán sociálnej inklúzie 2004 – 2006 (NAPI 2004 - 2006).
-- 346 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
[16] Fsr.gov.sk,
14.7.2004.
http://www.fsr.gov.sk/staryweb/ews3/files/1271/narodnyakcnyplan[17] soc-inkluzie-2004-6.pdf [cit. online 10.7.2012].
[18] Dostupné na internete. http://www.socialnapolitika.eu/index.php/3-chudoba-a-socialnevylucenie/#3.4.%20Chudoba [cit. online 03.10.2014].
PhDr. Daniela Cehelská
Katedra kresťanskej antropológie a sociálnej práce
Pravoslávna bohoslovecká fakulta PU v Prešove
Masarykova 15
080 01 Prešov.
-- 347 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
-- 348 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XXVII
KVALITA ŽIVOTA OBYVATEĽOV
DOMOVA SOCIÁLNYCH SLUŽIEB
V BATIZOVCIACH
The quality of life of residents in Social Care House in Batizovce
MARIANNA ŠRAMKOVÁ, JURINA RUSNÁKOVÁ,
ZDENKA MÜLLEROVÁ
Abstrakt
Príspevok sa zaoberá kvalitou života obyvateľov Domova sociálnych služieb v Batizovciach. Prvá časť je
venovaná kvalite života, jej dôležitým indikátorom a možnostiam merania a následne stručnej charakteristike
domova sociálnych služieb. Druhá, empirická časť, podáva výsledky a analýzu subjektívneho hodnotenia kvality
života obyvateľov tohto zariadenia a taktiež ich komparáciu s hodnotením bežnej populácie. Použitou metódou
bol dotazník WHOQOL-BREF.
Kľúčové slová
Domov sociálnych služieb. Dotazník WHOQOL-BREF. Kvalita života. Sociálne služby.
Abstract
The paper deals with the clients´ quality of life in the Social Care House in Batizovce. The first part is addressed
to the quality of life, its important indicator and measurement options, and then a brief characterization of social
care house. The second empirical part presents the results and analysis of subjective evaluations the clients´
quality of life and also their comparison to prevalent population´s evaluations. The method used in the research
was the WHOQOL-BREF quality of life assessment.
Key words
Social Care House. Questionnaire WHOQOL-BREF. Quality of Life. Social Service.
ÚVOD
S
pojmom kvalita života sa v súčasnosti stretávame vo všetkých oblastiach života.
Človek si ju uvedomí najmä vtedy, keď sa jeho životné podmienky zásadným
spôsobom zmenia. Kvalita života súvisí s uspokojovaním základných životných
potrieb, sociálnym prostredím, životnými podmienkami a hodnotovou orientáciu. Ale kvalitu
života klientov domova sociálnych služieb ovplyvňuje okrem iného aj nepriaznivý zdravotný
stav, odkázanosť na pomoc druhých ľudí, strata autonómie, i pobyt v zariadení, služby, ktoré
zariadenie ponúka, prostredie zariadenia ako aj prístup personálu.
-- 349 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Kvalita života a jej dôležité indikátory
Pojem „kvalita života“ bol prvýkrát v histórii spomenutý už v 20. rokoch minulého
storočia ako úvaha o ekonomickom vývoji a úlohe štátu v oblasti materiálnej podpory nižších
spoločenských vrstiev. Diskutovalo sa o vplyve štátnych dotácií na kvalitu života chudobných
ľudí a na celkový vývoj štátnych financií. V literatúre existuje veľa definícií kvality života,
avšak ako uvádza Hnilicová (in Payne, 2005) neexistuje ani jedna, ktorá by za posledných
tridsať rokov bola všeobecne akceptovaná. Situáciu komplikuje fakt, že sa často stretávame s
pojmami ako sociálna pohoda (social well-being), sociálny blahobyt (social welfare) a ľudský
rozvoj (human development), ktoré sú používané ako ekvivalentné termíny. Dalo by sa
povedať, že na najvšeobecnejšej úrovni je kvalita života chápaná ako dôsledok interakcie
mnohých rôznych faktorov. Sú to sociálne, zdravotné, ekonomické a environmentálne
podmienky, ktoré veľmi často neznámym spôsobom reagujú, a tak ovplyvňujú ľudský rozvoj
na úrovni jednotlivcov ako aj celej spoločnosti. Zjednodušene sa dá konštatovať, že v rámci
všetkých prístupov má koncept v zásade dve dimenzie, a to objektívnu a subjektívnu.
Subjektívna kvalita života- týka sa všeobecnej spokojnosti jednotlivca z jeho pohľadu vo
vzťahu k očakávaniam, záujmom, osobným cieľom, hodnotám a sú individuálnym rozmerom
kvality života. (Džuka, Dalbert, 2002). Objektívna kvalita - ide o splnenie požiadaviek, ktoré
sa týkajú sociálnych a materiálnych podmienok života ako výsledku pôsobenia zdravotných,
sociálnych, ekonomických a environmentálnych vplyvov na život.
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO, 1993) definuje kvalitu života ako „vnímanie
vlastnej pozície v živote v kontexte kultúry a hodnotových systémov so zreteľom na životné
ciele, očakávania, štandardy a záujmy. Tento koncept je komplexným spôsobom ovplyvňovaný
fyzickým zdravým a psychickým stavom človeka, úrovňou jeho nezávislosti a vzťahmi k
významným znakom prostredia.“ Kvalita života je tiež vnímaná ako rozdiel medzi tým, čo
človek v skutočnosti dosiahol a tým, čo očakával. Čím menší je rozdiel, tým väčšia je kvalita
života.
Podľa predpokladov odborníkov zapojených do výskumného projektu Svetovej
zdravotníckej organizácie (WHOQOL, 1997 in Sejčová, 2006) určuje kvalitu života šiestich
oblastí, ktoré sú zastúpené nasledujúcimi indikátormi:
• telesné zdravie - bolesť a diskomfort, spánok a odpočinok, energia a únava,
• psychické charakteristiky – učenie, pamäť, pozornosť, sebahodnotenie, pozitívne a
negatívne emócie, imidž vlastného tela a zjavu,
• úroveň nezávislosti – aktivity v každodennom živote, mobilita, pracovná kapacita,
závislosť od liekov a zdravotníckych pomôcok,
• sociálne vzťahy – osobné vzťahy, sexuálne aktivity, sociálna opora a podpora,
• prostredie – sloboda, zdravie a sociálna starostlivosť, finančné zdroje, prostredie
domova, fyzikálne prostredie (hluk, premávka, klíma), doprava,
• spiritualita – náboženstvo, osobné presvedčenie.
Meranie kvality života
S meraním kvality života v medicíne sa začalo v povojnových rokoch. Kvalita života bola
chápaná ako objektívny ukazovať nezávislosti a fungovania v bežnom živote a používala sa
predovšetkým v onkológii, napríklad pri hodnotení nežiaducich účinkov chemoterapie. Na
zistenie kvality života sa v 60. a 70. rokoch používali tzv. indexy kvality života, ktoré okrem
hodnotenia zdravotného a funkčného stavu obsahovali hodnotenie psycho-sociálnych
aspektov pacientovej situácie. Sledovanie kvality sa rozšírilo do všetkých odvetví medicíny a
stalo sa predmetom spoločenských vied v 80. rokoch minulého storočia. S dôrazom na
-- 350 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
pacienta a jeho pohľad sa začali používať sebaposudzovacie škály a dotazníky.
(Dragomerická, Prajsová, 2009).
V súčasnosti býva kvalita meraná z troch perspektív ako:
• objektívne meranie sociálnych ukazovateľov v termínoch možností, bariér a zdrojov
okolia,
• subjektívny odhad celkovej spokojnosti so životom,
• subjektívny odhad spokojnosti s jednotlivými životnými oblasťami. (Kirby, 1994 in
Dragomerická, Bartoňová, 2006).
Pod prvý bod môžeme zaradiť ukazovatele ako vzdelanie, bezpečie, stabilita rodiny,
ktoré sa viac hodia na účely merania kolektívnej kvality života než pre jednotlivca. Niektoré
charakteristiky tohto typu kvalitu života ovplyvňujú len čiastočne, a to v tom prípade, ak
klesnú pod určitú hranicu (napr. hranicu chudoby). Za výsledok osobných hodnôt a životného
štýlu, prostredníctvom ktorého sa ich jednotlivec snaží naplniť, sa považuje celková
spokojnosť. Predpokladá sa, že celková spokojnosť jedinca súvisí s jeho spokojnosťou v
oblastiach, ktoré on sám hodnotí ako dôležité, nielen s oblasťami, v ktorých je spokojný. Čo
sa týka tretieho bodu, existujú rôzne zoznamy oblastí života. Zahŕňajú prežívanie, fyzickú
kondíciu, schopnosť robiť bežné každodenné činnosti, vzťahy s blízkymi ľuďmi a širším
sociálnym okolím, trávenie voľného času, či prostredie, v ktorom človek žije.
Dragomerická (2006) ďalej uvádza tri možnosti sledovania kvality života. Na
individuálnej úrovni sledujeme kvalitu života, ktorá slúži k zostaveniu terapeutického plánu a
neskôr k vyhodnoteniu aplikovaných postupov. Druhou úrovňou je úroveň skupín pacientov s
určitým typom problémov, kde je meranie kvality života indikátorom efektu liečby, dopadu
vedľajších účinkov liekov a pod. Popis rizikových skupín obyvateľstva je výsledkom úrovne
populačných šetrení kvality života, ktoré slúžia ako podklad pre preventívne programy a
plánovanie zdravotnej a sociálnej starostlivosti. (Dragomerická,Bartoňová, 2006).
Najčastejšou metódou zisťovania kvality života je využitie dotazníkov alebo štruktúrovaných
rozhovorov.
Ako sme už spomínali, kvalita života je posudzovaná aj vzhľadom na objektívne
parametre -sociálne a materiálne podmienky života (prostredie, služby, kultúra, typ bývania,
možnosti využitia voľného času,..), podávame stručnú charakteristiku prostredia a služieb,
v ktorom naši respondenti žijú.
Charakteristika Domova sociálnych služieb v Batizovciach
V súčasnosti je Domov sociálnych služieb v Batizovciach koedukovaným zariadením pre
dospelých zdravotne postihnutých obyvateľov v sociálnej núdzi s celoročným pobytom. Patrí
medzi najväčšie zariadenia sociálnych služieb na Slovensku a tiež je najväčším domovom
sociálnych služieb v Prešovskom samosprávnom kraji. Dňom 1. júla 2012 sa zmenil názov
zariadenia na Centrum sociálnych služieb pod Tatrami, pod ktoré patria tri inštitúcie – Domov
sociálnych služieb v Batizovciach, Útulok vo Svite, ako aj Zariadenie náhradného bývania vo
Svite. (História DSS Batizovce, 2013).
Domov sociálnych služieb v Batizovciach zabezpečuje vykonávanie odborných činností,
ako sú: pomoc pri odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby podľa prílohy č. 3 zákona
o sociálnych službách, sociálne poradenstvo (zabezpečuje ho vedúca úseku sociálnej práce, v
prípade jej neprítomnosti riaditeľka alebo sociálne pracovníčky), sociálnu rehabilitáciu
(vykonávajú ju odborní pracovníci), ošetrovateľskú starostlivosť (je realizovaná
prostredníctvom opatrovateľskej, zdravotnej a rehabilitačno-fyzioterapeutickej starostlivosti.
Zdravotnú starostlivosť zabezpečujú zmluvní lekári – praktický lekár, stomatológ a
psychiater, ktorí toto zariadenie navštevujú jedenkrát do týždňa. Podľa potreby je privolaný aj
kožný lekár. Raz mesačne navštevuje zariadenie aj klinický psychológ pre potreby
-- 351 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
diagnostiky duševného stavu obyvateľov. Odborný zdravotný personál zariadenia
(pozostávajúci z vedúcej opatrovateľského úseku a šiestich zdravotných sestier) dohliada na
zdravotný stav obyvateľov. Na každú zmenu v trojzmennej prevádzke pripadá minimálne
jeden zamestnanec. Rehabilitačnú–fyzioterapeutickú starostlivosť vykonáva jedna
rehabilitačná asistentka), pracovnú terapiu (v tomto zariadení sú zriadené tieto
ergoterapeutické pracoviská: dielňa vyšívania a háčkovania, cukrárenská, stolárska
a keramická dielňa) a pomoc pri výkone opatrovníckych práv a povinností (tú uplatňujú v
DSS v Batizovciach pri tých prijímateľoch sociálnych služieb, ktorí boli pozbavení
spôsobilosti na právne úkony, a teda sú nesvojprávni, a ktorým príslušný Okresný súd v
Poprade určil za opatrovníka Domov sociálnych služieb v Batizovciach). (Vnútorná smernica
S01, 2012). DSS v Batizovciach taktiež vytvára obyvateľom priestor na záujmovú, kultúrnu a
rekreačnú činnosť, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou komplexnej starostlivosti v DSS.
2 EMPIRICKÁ ČASŤ
Výskumné ciele a otázky
Hlavným cieľ nášho výskumu bolo vyhodnotiť subjektívne vnímanie kvality života
klientov Domova sociálnych služieb v Batizovciach. Aby sme k tomu poznaniu dospeli,
stanovili sme si čiastkové ciele:
• Zistiť a porovnať hodnoty celkovej kvality života (Q1), spokojnosti so zdravím
(Q2), fyzického zdravia (oblasť 1), duševného zdravia (oblasť 2), sociálnych
vzťahov (oblasť 3) a životných podmienok (oblasť 4) u obyvateľov a obyvateliek
DSS v Batizovciach.
• Zistiť hodnotenie celkovej kvality života (Q1), spokojnosti so zdravím (Q2), fyzického
zdravia (oblasť 1), duševného zdravia (oblasť 2), sociálnych vzťahov (oblasť 3) a
životných podmienok (oblasť 4) u respondentov a porovnať ho s hodnotením bežnej
populácie.
Výskum hodnotiaci kvalitu života podľa Gavoru (2008) nepotrebuje formulovať
predpoklady, pretože tento druh empirickej štúdie, ako je evalvácia, v ktorej ide o
vyhodnotenie stavu či kvality, si nevyžaduje striktne vychádzať z teórie a testovať hypotézy.
Preto pre dosiahnutie stanovených cieľov formulujeme výskumné otázky:
• Aká je kvalita života v jej jednotlivých zložkách u obyvateľov a obyvateliek DSS
v Batizovciach?
• Ako hodnotia respondenti oblasti kvality života v porovnaní s bežnou populáciou?
Výberový súbor a metódy
V súčasnosti v DDS v Batizovciach žije 160 prijímateľov sociálnych služieb, 57 mužov
a 103 žien. Dotazník bol distribuovaný 63 obyvateľom – 32 mužom a 31 ženám (kritériom
výberu bol intelekt a psychiatrická diagnóza klientov, vylúčení boli obyvatelia s mentálnym
postihnutím a obyvatelia v akútnom štádiu schizofrénie). Obyvatelia vypĺňali dotazník buď
sami alebo s čiastočnou pomocou sociálnych pracovníčok zariadenia.
Na meranie kvality života sa používa dotazník WHOQOL-100 (World Health
Organization Quality of Life Assessment) a jeho skrátená verzia WHOQOL-BREF – práve tú
sme použili pri našom výskume. WHOQOL-BREF zahŕňa štyri domény – oblasti
s jednotlivými položkami. Tieto základné oblasti ešte dopĺňajú dve samostatné položky a to
celková kvalita života a spokojnosť so zdravím. (Dragomirecká, Bartoňová, 2006, s. 145).
Tabuľka 1 nám prehľadne ukazuje jednotlivé oblasti s ich položkami.
-- 352 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Tabuľka1 Prehľad oblastí a položiek dotazníka WHOQOL-BREF
Oblasť 1
Oblasti
fyzické zdravie
Oblasť 2
prežívanie
Oblasť 3
sociálne vzťahy
Oblasť 4
životné prostredie
2 samostatné položky
q3
q4
q10
q15
q16
q17
q18
q5
q6
q7
q11
q19
q26
q20
q21
q22
q8
q9
q12
q13
q14
q23
q24
q25
Q1
Q2
Položky
bolesť a nepríjemné pocity
závislosť na lekárskej starostlivosti
energia a únava
pohyblivosť
spánok
každodenná činnosť
pracovná výkonnosť
potešenie zo života
zmysel života
sústredenie
prijatie telesného vzhľadu
spokojnosť so sebou
negatívne pocity
osobné vzťahy
sexuálny vzťah
podpora priateľov
osobná bezpečnosť
životné prostredie
finančná situácia
prístup k informáciám
záľuby
prostredie v okolí bydliska
dostupnosť zdravotnej starostlivosti
doprava
celková kvalita života
spokojnosť so zdravím
Zdroj: Dragomirecká, Bartoňová, 2006, s. 145
Jednotlivé položky dotazníka sú hodnotené na škále od 1 do 5, pričom 1 znamená veľmi
nespokojný/á a 5 znamená veľmi spokojný/á. Dotazníkom sa zisťuje sebaposúdenie kvality
života, respondent daný dotazník sám vypĺňa sám, alebo sa môže vypĺňať v prípade potreby aj
pomocou štandardizovaného rozhovoru. Vyplnenie dotazníka WHOQOL-BREF trvá približne
5–10 minút, štandardizovaným rozhovorom približne 15–20 minút. Výhodou
štandardizovaného dotazníka WHOQOL-BREF je, že má testovanú validitu a reliabilitu.
Keďže sa tento dotazník používa celosvetovo, umožňuje komparáciu aj na medzinárodnej,
alebo regionálnej úrovni s rôznou demografiou. Údaje sme spracovali programom MS OfficeExcel popisnou štatistikou.
Analýza a výsledky výskumu
Komparácia hodnotenia oblastí kvalita života klientov a klientok Domova sociálnych
služieb v Batizovciach.
Použitím metódy dotazníka WHOQOL-BREF sme zistili hodnotenie celkovej kvality
života (Q1), spokojnosti so zdravím (Q2), fyzického zdravia (oblasť1), duševného zdravia
(oblasť 2), sociálnych vzťahov (oblasť 3) a životných podmienok (oblasť 4) u obyvateľov
a obyvateliek DSS, ktoré sme navzájom porovnávali. Výsledky nám podáva tabuľka 2.
-- 353 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Tabuľka 2 Hodnoty oblastí kvality života obyvateľov a obyvateliek DSS v Batizovciach
Oblasti kvality života
Q1 Celková kvalita života
Q2 Spokojnosť so zdravím
O1 Fyzické zdravie 4-20
O1 Fyzické zdravie 0-100 %
O2 Duševné zdravie 4-20
O2 Duševné zdravie 0-100 %
O3 Sociálne vzťahy 4-20
O3 Sociálne vzťahy 0-100 %
O4 Životné podmienky 4-20
O4 Životné pod. 0-100 %
Obyvatelia DSS
n=32
priemer min.
max.
3,69
1,00
5,00
3,53
1,00
5,00
15,27
8,57
19,43
62,23
23,25
92,30
14,65
5,33
20,00
60,42
22,58
93,20
14,75
6,67
20,00
57,30
22,35
95,25
15,42
10,50
19,00
65,29
29,45
92,55
Obyvateľkyky DSS
n=31
priemer min.
max.
3,84
3,00
5,00
3,45
1,00
4,00
14,58
5,71
19,43
57,65
12,54 86,55
13,83
7,33
19,33
60,34
30,25 92,50
14,06
6,67
18,67
63,72
4,52
93,15
15,42
12,00 19,50
60,32
18,50 85,43
Z hodnotenia domén obyvateľov a obyvateliek vyplýva, že muži vyjadrili väčšiu alebo
rovnakú spokojnosť so všetkými doménami ako ženy s výnimkou celkovej kvality života
(Q1). Najväčší rozdiel v prospech mužov vidíme v doméne 2 – duševné zdravie. Tento
negatívny postoj môžeme pripísať zmene postavenia, ktoré žena zastáva v bežnom živote
oproti životu v zariadení. V bežnom živote nachádza priestor, aby na realizovala ako
manželka, matka, vychovávateľka v kruhu rodiny (citová oblasť) a žena v spoločnosti
(vzdelanie, sebarealizácia a sociálna oblasť). Životom v zariadení sú tieto základné roly
potlačené a obmedzené. V našom prieskume vyhodnotili obyvateľov a obyvateliek štvrtú
doménu – životné podmienky s rovnakou spokojnosťou.
Komparácia hodnotenia oblastí kvality života obyvateľov a obyvateliek DSS v
Batizovciach s populačnou normou
Použitím metódy dotazníka WHOQOL-BREF sme zistili hodnotenie celkovej kvality
života (Q1), spokojnosti so zdravím (Q2), fyzického zdravia (oblasť 1), duševného zdravia
(oblasť 2), sociálnych vzťahov (oblasť 3) a životných podmienok (oblasť 4) u všetkých
respondentov a porovnali sme ho s hodnotením bežnej populácie. Tabuľky č. 3 až č. nám
podávajú informácie o priemerných hodnotách všetkých oblastí kvality života obyvateľov a
obyvateliek DSS a ich komparáciu s populačnou normou a ich minimálnymi a maximálnymi
hodnotami.
Tabuľka3 Vyhodnotenie samostatnej oblasti – celková kvalita života - Q1
Obyvatelia DSS
Q1 celková
kvalita života
priemer
3,69
Muži
n
32
Ženy
priemer n
3,84
31
Celkom
priemer n
3,76
63
Populačná
norma
priemer n
3,82
310
Tabuľka 4 Vyhodnotenie samostatnej oblasti – spokojnosť so zdravím – Q22
Obyvatelia DSS
Q2
Muži
spokojnosť so priemer
n
zdravím
3,53 32
Ženy
priemer
n
Celkom
priemer n
3,45
3,49
31
-- 354 --
63
Populačná
norma
priemer n
3,68
310
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Tabuľka 5 Vyhodnotenie položiek tvoriacich fyzické zdravie - doménu 1
Obyvatelia DSS
31
Celkom
priem n
er
2,30
63
2,58
31
2,48
32
3,61
31
4,16
3,94
3,84
32
32
32
4,00
4,03
3,42
3,78
32
3,52
priemer
Muži
n
q3 bolesť a nepr.
2,13
pocity
q4 závislosť na lek. 2,38
starost.
q10 energia a
3,50
únava
q15 pohyblivosť
q 16 spánok
q17 každodenné
činnosti
q18 prac. výkon
32
priem
er
2,48
32
Ženy
n
Populačná
norma
priemer
n
4,03
310
63
4,16
310
3,56
63
3,62
310
31
31
31
4,08
3,98
3,63
63
63
63
4,27
3,61
3,76
308
308
308
31
3,65
63
3,76
308
Tabuľka 6 Vyhodnotenie položiek tvoriacich duševné zdravie – doménu 2
Obyvatelia DSS
Muži
priemer
q5 potešenie zo
života
q6 zmysel
života
q7 sústredenie
q11 prijatie
teles. vzhľadu
q19 spokojnosť
so sebou
q26 negatívne
pocity
n
Ženy
priemer
n
Celkom
priemer
n
Populačná
norma
priemer
n
3,47
32
3,48
31
3,48
63
3,83
310
3,63
32
3,68
31
3,65
63
3,86
310
3,53
4,03
32
32
3,16
3,58
31
31
3,35
3,81
63
63
3,55
3,90
310
310
3,69
32
3,45
31
3,57
63
3,57
308
2,38
32
2,61
31
2,49
63
3,47
308
Tabuľka 7 Vyhodnotenie položiek tvoriacich sociálne vzťahy – doménu 3
Obyvatelia DSS
q20 osobné
vzťahy
q21 sexuálny
život
q22 podpora
priateľov
Muži
priemer n
3,94
32
Ženy
priemer n
3,65
31
Celkom
priemer
n
3,79
63
3,28
32
3,13
31
3,21
3,84
32
3,77
31
3,81
-- 355 --
Populačná
norma
priemer n
3,75
308
63
3,64
308
63
3,85
308
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Tabuľka 8 Vyhodnotenie položiek tvoriacich životné podmienky – doménu 4
Obyvatelia DSS
Populačná
norma
priemer n
Muži
Ženy
Celkom
priemer n
priemer n
priemer
n
q8 osobná
3,72
32
3,77
31 3,75
63
3,24
310
bezpečnosť
q9 životné
3,66
32
3,81
31 3,73
63
2,85
310
prostredie
q12 finančná
3,28
32
3,06
31 3,17
63
2,87
310
situácia
q13 prístup k
4,19
32
3,90
31 4,05
63
3,87
310
informáciám
q14 záľuby
3,97
32
4,00
31 3,98
63
3,33
310
q23 prostredie
3,97
32
3,90
31 3,94
63
3,54
308
v okolí bydliska
q24 dostupnosť 4,09
32
4,32
31 4,21
63
3,70
308
zd.starostlivosti
q25 doprava
3,97
32
4,06
31 4,02
63
3,19
308
Zdroj: Autorky príspevku (Obyvatelia DSS);
Dragomerická, Bartoňová, 2006 s. 42 (Populačná norma)
Prvú oblasť, ktorej výsledky sme porovnávali, bola samostatná oblasť – celková kvalita
života (Q1). Muži hodnotili kvalitu svojho života horšie a ženy porovnateľne s populačnou
normou. V priemernom hodnotení mužov a žien spolu sú výsledky horšie ako u bežnej
populácie. Druhou samostatne hodnotenou oblasťou bola spokojnosť so zdravím (Q2).
Môžeme skonštatovať, že muži aj ženy, či už samostatne alebo spolu, boli so svojím
zdravím viditeľne nespokojnejší ako bežná populácia. Tento výsledok nás neprekvapil, keďže
vo všeobecnosti sú obyvateľmi domova sociálnych služieb ľudia, ktorí sú zdravotne
postihnutí.
Pri hodnotení položiek domény - fyzické zdravie môžeme konštatovať, že obyvatelia
DSS vyjadrili najväčšiu spokojnosť pri položke q16 - spánok, kde až 51 % obyvateľov
vyjadrilo spokojnosť so svojím spánkom a 25,3 % vyjadrilo veľkú spokojnosť. Muži však
vyšli v hodnotení horšie ako ženy. Priemerná hodnota je vyššia ako priemer populačnej
normy. Výraznú spokojnosť obyvateľov so spánkom môžeme pripísať objektívnym
podmienkam, ktoré poskytuje DSS. Každý z obyvateľov má svoj priestor pre odpočinok,
môže oddychovať dlhšie a kedykoľvek, ak ho premôže spánok. Pri položkách q3 - bolesť a
nepríjemné pocity a q4 -závislosť na lekárskej starostlivosti, 82,5 % obyvateľov v prvom
prípade a 84,1 % v druhom prípade sa vyjadrilo, že ich to pri práci a fungovaní v bežnom
živote obmedzuje stredne až vôbec nie. Obyvateľmi DSS sú muži a ženy s rôznym stupňom
duševného a fyzického postihnutia. Ich osobné stotožnenie sa so svojím postihnutím viedlo
obyvateľov v položkách q3 a q4 k odpovediam, že ich zdravotné problémy a bolesti
neobmedzujú vo fyzickej aktivite a v osobnom živote. Nakoľko v objekte DSS sú celodenne
prítomní pracovníci zdravotnej služby, obyvatelia osobne nepociťujú potrebu lekárskej
starostlivosti, aby mohli prežiť deň podľa svojich predstáv. Skutočnosť je však iná. Ich
zdravotný a duševný stav im umožňuje venovať sa len určitým formám fyzickej a duševnej
aktivity oproti aktivitám, ktorým sa môže venovať bežná populácia. V položke q10 – energia
a únava je medzi mužmi a ženami malý rozdiel. Priemerné hodnoty mužov a žien tejto
položky sa blížia k priemeru populačnej normy. S obmedzenými formami fyzickej a duševnej
-- 356 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
aktivity úzko korešponduje hodnotenie dostatku energie pre každodenný život, ktoré sa v
priemerných hodnotách oboch skupín blíži k priemeru populačnej normy. Nižšiu spokojnosť
zo strany mužov voči ženám môžeme pripísať skutočnostiam, že ženy vykonávajú fyzicky
menej náročnú prácu, nepripúšťajú si tak únavu, vedia ju viac skryť a potlačiť. Podobne
vychádza v hodnotení aj položka q15 – pohyblivosť. Možnosť - venovať sa svojim aktivitám úzko súvisí so schopnosťou pohybovať sa. Viac ako 50 % respondentov hodnotilo svoju
schopnosť pohybovať sa neobmedzene, z toho ženy lepšie ako muži. V položke q17 –
každodenná činnosť a q18 – pracovný výkon boli obyvatelia spokojní až veľmi spokojní.
Muži v priemere prevyšovali nielen ženy, ale aj priemer populačnej normy. Z hodnotenia
spokojnosti a schopnosti vykonávať každodennú činnosť a podávať pracovný výkon môžeme
povedať, že muži sú schopnejší a spokojnejší ako ženy. Úzko to súvisí s rozsahom aktivít,
ktorým sa môžu klienti venovať, ich náročnosťou, spoločenskou užitočnosťou, ohodnotením.
Čo sa týka domény duševné zdravie, z výsledkov nám vyplýva, že muži a ženy hodnotili
všetky položky tejto domény horšie ako bežná populácia, okrem položky spokojnosť so
sebou, ktorej priemer sa zhodoval s priemerom populačnej normy. Najväčší rozdiel sme
zaznamenali v hodnotení prežívania negatívnych pocitov ako napríklad mrzutosť, úzkosť,
beznádej alebo depresie. Naopak najmenší rozdiel, okrem zhodného priemeru v položke q19 –
spokojnosť so sebou, je prijatie telesného vzhľadu. Muži v porovnaní so ženami sú
spokojnejší v položkách – telesný vzhľad a spokojnosť so sebou. 31,2 % mužov uviedlo, že sú
úplne spokojní so svojím telesným vzhľadom, naproti tomu 12,9 % žien uviedlo, že svoj
telesný vzhľad nedokážu vôbec akceptovať. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že ženy kladú
väčší dôraz na svoj telesný výzor ako muži, preto aj v našom prieskume vyšlo pri tejto
položke pozitívnejšie hodnotenie práve u mužov. Ženy majú väčšie potešenie zo života,
nachádzajú väčší zmysel života a pociťujú menej negatívnych pocitov ako muži. 16,1 % žien
uviedlo, že ich maximálne teší život a 19,4 %, že ich život má zmysel. V kontraste k ním až
9,5 % mužov uviedlo, že ich život vôbec neteší a nemajú žiadny zmysel života. Príčiny
môžeme hľadať v rozdielnych pohľadoch a očakávaniach na veci a ciele, či už materiálne,
duševné, sociálne, ktoré by mali pomáhať dotvárať a napĺňať životné ciele každého klienta.
Životný cieľ je niečo, čím dotvárame zmysel života, čím sa v ňom utvrdzujeme. Tento cieľ sa
počas života u každého mení. Dôvodom môže byť optimistickejší pohľad žien na svet cez
takzvané „ružové okuliare“, pričom vo všetkých veciach a situáciách hľadajú nádej na
zlepšenie, naproti tomu sú muži, ktorí veci a situácie vidia realistickejšie.
Doménu 3 – sociálne vzťahy tvorili položky – osobné vzťahy (q20), sexuálny život (q21)
a podpora priateľov (q22). V rámci položky osobné vzťahy môžeme skonštatovať, že muži
samostatne a obyvatelia DSS spoločne hodnotili osobné vzťahy lepšie ako populačná norma,
kde až 55,6 % obyvateľov uviedlo, že sú spokojní so svojimi osobnými vzťahmi a 17,4 %
veľmi spokojní. Medzi mužmi sa nenašiel ani jeden, ktorý by uviedol, že je so svojimi
osobnými vzťahmi veľmi nespokojný. Zvyšné dve položky, sexuálny život a podpora
priateľov, vychádzajú vo všetkých priemeroch horšie ako u bežnej populácie. Odpoveď na
otázku, ako ste spokojný/á so svojím sexuálnym životom, v našom prieskume 36,5 %
obyvateľov uviedlo odpoveď ani spokojný/a, ani nespokojný/á. Dôvodom takejto odpovede
môže byť hanblivosť odpovedať a vyjadrovať sa k danej téme. V rámci položky podpora
priateľov uviedlo 68,3 % obyvateľov, že sú spokojní s podporou, ktorú im poskytujú priatelia
a rodina. Nevyskytol sa ani jeden prípad, v ktorom by obyvatelia DSS uviedli, že sú veľmi
nespokojní s podporou od najbližších. U obyvateliek DSS vyšiel priemer nižší ako u mužov.
Môže to byť spôsobené tým, že muži sú prispôsobivejší, otvorenejší a ľahšie si nájdu
kamarátov, zatiaľ čo ženy pri nadväzovaní kontaktov sú opatrnejšie.
Životné podmienky hodnotili naši obyvatelia lepšie ako populačná norma, čo sa odrazilo
vo všetkých položkách tejto domény. Muži sú spokojnejší s finančnou situáciou, prístupom k
-- 357 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
informáciám a prostredím v okolí bydliska. Ženy lepšie ocenili osobnú bezpečnosť, životné
prostredie, záľuby, dostupnosť zdravotnej starostlivosti a dopravu. V položke osobná
bezpečnosť 65,1 % obyvateľov uviedlo, že sa vo svojom každodennom živote cítia veľmi
bezpečne, z toho bolo 67,9 % žien a 62,5 % mužov. Podľa nášho názoru vykazujú ženy vyššie
percento preto, lebo majú väčšiu istotu v prostredí a komunite, v ktorej žijú a kde sa navzájom
vytvára obojstranná dôvera medzi klientmi a personálom. Pod položkou životné prostredie
rozumieme životný priestor, ktorý poskytuje DSS svojim obyvateľom. V rámci nášho
prieskumu nám vyšlo, že tento životný priestor hodnotia ženy lepšie ako muži a zároveň je to
oveľa vyššie hodnotenie ako u bežnej populácie. Jedným z dôvodov vyššieho ohodnotenia
tejto položky obyvateľmi DSS oproti bežnej populácii vidíme v tom, že DSS poskytuje
obyvateľom určitý štandard bývania, poskytovaných služieb a vybavenia zariadenia. Podľa
finančnej situácie si môžu klienti individuálne zvýšiť kvalitu svojho prostredia – bežná
populácia si všetko okolo seba musí zabezpečiť sama. Z celkového počtu obyvateliek
zúčastnených na prieskume 64,4 % označilo prostredie, v ktorom žijú, za veľmi zdravé.
Zaujímavosťou je nulové percento odpovedajúcich obyvateliek, ktoré by označili svoje
prostredie ako nezdravé alebo trochu nezdravé. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že
obyvatelia DSS sú so svojou finančnou situáciou spokojní. O finančné zdroje obyvateľov
DSS sa starajú sociálne pracovníčky, ktoré na základe zmluvy s obyvateľom rozhodujú o
základných výdavkoch daného obyvateľa (strava, ubytovanie, energie, ...). Samozrejmosťou
je aj slobodné rozhodnutie obyvateľa o použití svojich voľných finančných prostriedkov pre
svoje osobné záujmy, ktoré sú však uskutočňované po konzultácii a pod dohľadom sociálneho
pracovníka. Položku prístup k informáciám hodnotili lepšie muži ako ženy. Napríklad 37,4 %
mužov uviedlo, že sú úplne spokojní s prístupom k informáciám, ktoré potrebujú pre svoj
každodenný život. Aj celkové hodnotenie vyšlo u obyvateľov DSS lepšie ako u bežnej
populácie. Domov sociálnych služieb umožňuje svojim obyvateľom prístup ku všetkým
masmediálnym zdrojom, preto môžeme konštatovať, že v rámci svojho pôsobenia obyvateľ v
tomto zariadení získava všetky potrebné informácie pre svoju potrebu. Do položky záľuby
môžeme zaradiť jednotlivé formy pracovnej terapie, ktoré poskytuje domov sociálnych
služieb svojim obyvateľom. Vyššia spokojnosť so záľubami u obyvateľov DSS je odrazom
skutočnosti, že obyvatelia DSS majú oveľa viac voľného času na venovanie sa svojim
záľubám ako bežná populácia. Pri položke - prostredie v okolí bydliska vidíme vyššiu
spokojnosť u obyvateľov DSS ako u bežnej populácie. Nakoľko sa dané zariadenie nachádza
v dedinskom prostredí (ktoré môžeme opísať ako pokojné, tiché prostredie na život), je
vyhovujúce pre obyvateľov zariadenia, ktorá si vyžaduje špeciálny prístup. K zariadeniu patrí
park so stromami, poskytujúci útočisko pred vplyvmi vonkajšieho prostredia. Zároveň vytvára
priestor na fyzickú aktivitu vo forme vychádzok a činností spojených s údržbou okolia daného
zariadenia. Na otázku - ako sú obyvatelia spokojní s dostupnosťou zdravotnej starostlivosti 61,2 % žien a 71,9 % mužov uviedlo, že sú spokojní a až 35,6 % žien (18,7 % mužov)
označilo, že sú veľmi spokojné, čo predstavuje vyššie hodnotenie ako u populačnej normy.
Tento rozdiel pripisujeme faktu, že obyvatelia zariadenia nemusia dochádzať do zdravotných
stredísk, výnimku tvoria len závažné prípady a celá zdravotná starostlivosť je im poskytnutá
na jednom mieste. Podobne ako u položky dostupnosť zdravotnej starostlivosti, aj pri položke
doprava môžeme konštatovať, že obyvatelia sú spokojnejší ako bežná populácia. Obyvatelia
majú možnosť prepravy verejnou hromadnou dopravou za asistencie pracovníkov zariadenia a
pre obyvateľov s obmedzenou pohyblivosťou je k dispozícii automobil vo vlastníctve DSS.
Na väčšie akcie (ako sú výlety, zájazdy, súťaže) majú obyvatelia k dispozícii objednaný
autobus.
-- 358 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
ZÁVER
Je dôležité vedieť, ako prežívajú obyvatelia domova sociálnych služieb svoju životnú
etapu, ako hodnotia kvalitu života. Na tomto základe sa potom dá overenými indikátormi
problémové oblasti zlepšovať. Aj keď sa naše výsledky týkajú obyvatelia konkrétneho
zariadenia a nedajú sa samozrejme zovšeobecniť, chceli sme poukázať na dôležitosť danej
témy a poskytnúť jednu z možností merania kvality života a jej jednotlivých zložiek.
Poznanie obyvateľa, jeho prežívania a následného správania, zmapovanie jeho blízkeho
i vzdialenejšieho sociálneho prostredia je hlavnou súčasťou poradenských či terapeutických
aktivít a následne možnou pomocou pre voľbu vhodnej intervencie, resp. primárnej prevencie.
Literatúra
[1] DRAGOMERICKÁ, E. - BARTOŇOVÁ, J. 2006. WHOQOL-BREF · WHOQOL-100. 1.
vyd. Praha: Psychiatrické centrum Praha, 2006. 92 s. ISBN 80-85121-82-4.
[2] DRAGOMERICKÁ, E. - PRAJSOVÁ, J. 2009. WHOQOL-OLD. 1. vyd. Praha:
Psychiatrické centrum Praha, 2009. 72 s. ISBN 978-80-87142-05-9.
[3] DŽUKA, J. - DALBERT, C. 2002. Vývoj a overenie validity škál emocionálnej
habituálnej subjektívnej pohody (SEHP). In Československá psychologie, roč. 46, č. 3, s.
234-250. ISSN 0009-062X.
[4] GAVORA, Peter. 2008. Úvod do pedagogického výskumu. 4. vyd. Bratislava: Univerzita
Komenského, 2008. 272 s. ISBN 978-80-223-2391-8.
[5] História DSS Batizovce [online]. 2013, [cit. 2013-01-08]. Dostupné na internete:
http://www.cssbatizovce.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=16&Itemid=
49
[6] HNILICOVÁ, H. 2005. Kvalita života a její význam pro medicínu a zdravotnictví. In:
PAYNE, J a kol. Kvalita života a zdraví. 1. vyd. Praha: TRITON, 2005. 630 s. ISBN 807254-657-0.
[7] Vnútorná smernica Domova sociálnych služieb Batizovce č. S01. 2012. Podmienky
kvality poskytovanej sociálnej služby. Platnosť smernice od 01. 01. 2012.
[8] WHO, 1993. Quality of Life Group: WHOQOL Study Protocol. Geneva, WHO.
[9] WHOQOL 1997. Measuring quality of live. Geneve: World Health Organization. 1997.
[10] Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.
-- 359 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
PhDr. Marianna Šramková, PhD.
Výskumno-vzdelávacie a poradenské centrum
FSVaZ UKF v Nitre
Hviezdoslavova 15
05201 Spišská Nová Ves
Mgr. Jurina Rusnáková, PhD.
FSVaZ UKF v Nitre
Hviezdoslavova 15
Mgr.Zdenka Müllerová
FSVaZ UKF v Nitre
Hviezdoslavova 15
-- 360 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
XXVIII
DÔSLEDKY DLHODOBEJ
NEZAMESTNANOSTI NA JEDINCA
A SPOLOČNOSŤ
The consequences of long-term unemployment on the individual and
society
PETER CSÓRI, ĽUDOVÍT HAJDUK
Abstrakt
Príspevok sa zameriava na dôsledky dlhodobej nezamestnanosti z pohľadu sociálneho zdravia na jednotlivca
a spoločnosť. Poukazuje najmä na dlhodobú nezamestnanosť ako závažný spoločenský problém. Poukazuje na
reakcie a pocity, ktorými prechádzajú nezamestnaní v jednotlivých fázach nezamestnanosti, na rizikové skupiny,
ktoré sú najviac ohrozené dlhodobou nezamestnanosťou. Zameriava sa najmä na psychosociálne dôsledky
dlhodobej nezamestnanosti, akými sú zmena sociálneho statusu, strata schopností zručností, zníženie životnej
úrovne, chudoba, sociálne zlyhanie, nárast sociálno-patologických javov, či sociálna exklúzia.
Kľúčové slová
Dlhodobá nezamestnanosť, fyzické a psychické zdravie, jedinec, psychosociálne dôsledky, sociálne prostredie,
sociálna exklúzia, životná úroveň
Abstract
This contribution is focused on consequences of long-term unemployment from the perspective of the social
health of the individual and society. Contribution points out in particular long-term unemployment as a serious
social problem. It refers to the reactions and feelings through which the unemployed in various stages of
unemployment, at risk groups are most endangered of long- term unemployment. It focuses in particular on the
psychosocial consequences of long-term unemployment, such as the change of social status, loss of skills,
abilities, reduce living standards, poverty, social failure, increase socio-pathological phenomena, or social
exclusion.
Keywords
Long-term unemployment, physical and mental health, individual, psychosocial consequences, social
environment, social exclusion, living standards
ÚVOD
N
ezamestnanosť je jedným z najzávažnejších sociálnych a ekonomických
problémov súčasnej doby a má vplyv na sociálne zdravie jednotlivca i
spoločnosti. Jej vysoká miera nepriaznivo ovplyvňuje nielen samotný život ľudí,
ale i hospodársku a sociálnu situáciu spoločnosti. Výnimkou nie je ani Slovenská republika,
ktorá v rámci Európskej únie patrí medzi krajiny s najvyššou mierou nezamestnanosti.
-- 361 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
V súčasnosti je znepokojivý najmä rast dlhodobej nezamestnanosti, ktorá naberá rastúcu
tendenciu vo všetkých regiónoch Slovenska. Najhoršia situácia je však v regiónoch
Prešovského a Banskobystrického kraja, predovšetkým v oblastiach s nízkou civilizačnou
infraštruktúrou, ktorá pretrváva najmä v tzv. hladových dolinách a naša spoločnosť si s týmto
problémom zatiaľ nevie dať rady.
U ľudí, ktorí sú dlhodobo bez práce, postupne dochádza k strate ich kvalifikácie, schopností,
zručností, pracovných návykov a stávajú sa neuplatniteľnými na trhu práce. Začínajú sa
u nich prejavovať pocity menejcennosti, nepotrebnosti, strácajú sebaúctu, sociálny status v
spoločnosti a časom strácajú aj záujem hľadať si zamestnanie. Dochádza u nich k poklesu
príjmu, a tým aj k neuspokojeniu svojich potrieb, k znižovaniu kvality i kvantity sociálnych
kontaktov a k poklesu životnej úrovne. Postupne sa izolujú, dostávajú sa do sociálnej
i hmotnej núdze, strácajú zmysel života a ocitajú sa na pokraji spoločnosti. Sú odkázaní na
systém podpory od štátu, najmä vo forme dávok v hmotnej núdzi. Tieto dávky však nepokryjú
náklady, ktoré by uspokojili aspoň základné potreby človeka. Títo ľudia potom ostávajú
uviaznutí v sociálnej sieti, sú ohrození chudobou a sociálnou exklúziou.
1 NEZAMESTNANOSŤ AKO SOCIÁLNY JAV
Nezamestnanosť je v súčasnosti často diskutovaný ekonomický, politický a spoločenský
problém, ktorého dôsledky pôsobia nielen na život jednotlivca, ale aj celej spoločnosti. Je
prejavom nerovnováhy medzi ponukou a dopytom na trhu práce.
Mnohé definície opisujú nezamestnanosť ako sociálny jav a prirodzený fenomén
spoločnosti založenej na trhovom princípe a demokracii. V momente, keď sa tento fenomén
dotýka stále väčšieho počtu ľudí, stáva sa hromadným javom. Ak sa doba nezamestnanosti
predlžuje, môžeme tento jav považovať za vážny ekonomický a najmä spoločenský problém.
Masová nezamestnanosť vytvára pre spoločnosť vážne problémy finančného, organizačného
a politického charakteru. Spoločnosť je povinná zabezpečiť pre ľudí bez práce aspoň určitú
finančnú výpomoc vo forme sociálnych dávok (dávka v nezamestnanosti, v hmotnej núdzi
a pod.), rozvíjať sieť inštitúcií poskytujúcich pomoc a podporu pre nezamestnaných
a zabezpečiť adekvátne služby zamestnanosti. (Mareš, 1994).
„Nezamestnanosť je javom, ktorý za určitých okolností (masová nezamestnanosť,
dlhodobá nezamestnanosť) môže evokovať vznik negatívnych a sociálno-patologických javov
na úrovni indivídua aj na spoločenskej úrovni.“ (Žilová, 2002, s. 26). U človeka, ktorý je bez
práce sa môžu prejavovať rôzne psychosomatické problémy, zvýšená náchylnosť na bežné
ochorenia, či až depresívne stavy a pod. Narušená sebadôvera, sebaistota, zmena sociálneho
statusu môže spôsobiť izoláciu od najbližšieho, či širšieho sociálneho prostredia, až po
prejavy apatie a nezáujmu hľadať nové zamestnanie a aktívne riešiť svoj problém. Tieto
príznaky nezamestnanosti môžu prekročiť hranicu indivídua a prejaviť sa na celospoločenskej
úrovni prejavmi rôzneho sociálne nežiaduceho až patologického správania, poruchami
spoločenskej integrácie smerujúcej k rôznym závislostiam. Napríklad nárast bezdomovectva,
zvýšenie kriminality, rôzne formy násilia, či iná trestná činnosť. Nárast nezamestnanosti môže
viesť k nárastu spomínaných problémov či už na individuálnej alebo spoločenskej úrovni. Ich
riešenie si bude neustále vyžadovať intervenciu zo strany spoločnosti a znamenať aj zvýšené
náklady pre spoločnosť na zabezpečenie zdravotných a sociálnych služieb pre takto
postihnutých ľudí.
-- 362 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
2 FÁZY PREŽÍVANIA NEZAMESTNANOSTI
Každý jednotlivec sa so statusom nezamestnaného vyrovnáva individuálne. Mladí ľudia,
ktorí ešte nemali skúsenosť so stratou zamestnania vnímajú nezamestnanosť len ako
pokračovanie prázdnin a prežívajú nezamestnanosť menej intenzívne ako starší ľudia, ktorí
stratili zamestnanie po niekoľkoročnom zamestnaní a veľmi ťažko sa vyrovnávajú so
situáciou. Reakcie na stratu zamestnania sú opísané rôznymi autormi. Podľa Vágnerovej
(2004), možno tieto reakcie zaradiť do piatich fáz:
1. „Fáza šoku“ – je vlastne najstresujúcejšou fázou a nastáva bezprostredne po strate
zamestnania. Človek odmieta skutočnosť, že je nezamestnaný, môžu sa u neho
prejaviť úzkostné stavy, pocity krivdy, nespravodlivosti.
2. „Fáza aktívneho hľadania nového zamestnania“ (v niektorých zdrojoch sa uvádza
aj ako fáza nádeje, či optimizmu) sa vyznačuje nádejou a vierou v budúcnosť. V tejto
fáze je človek najaktívnejší, intenzívne si hľadá zamestnanie. Sociálne práca
s klientom v tomto období je najefektívnejšia. Človek má záujem o spoluprácu, je
ochotný sa ďalej vzdelávať a pracovať na sebe. Je psychicky vyrovnaný, využíva
voľný čas, venuje sa svojim záľubám.
3. „Fáza prechodu do kategórie dlhodobej nezamestnanosti“ – nadšenie
z predchádzajúcej fázy začína postupne upadať a človek sa stáva pesimistickým. Viera
v úspech neustále klesá a čím dlhšie, tým viac má človek pocit vlastnej viny
a menejcennosti. Znižuje sa jeho sebavedomie aj aktivita hľadať si prácu, zhoršuje sa
jeho finančná situácia, môžu sa objaviť problémy v oblasti fyzického a psychického
zdravia, strácajú sa sociálne kontakty.
4. „Fáza adaptácie sa na štýl života nezamestnaného“ – fáza fatalizmu. „V tejto fáze
jedinec prestáva byť aktívny pri hľadaní zamestnania, stráca akúkoľvek nádej, že sa
ešte niekedy zamestná a postupne celkovo stráca záujem o prácu. Je pasívny a vinu za
svoju situáciu prikladá osudu.“ (Gerka, Hangoni, 2009, s. 46). Je to veľmi nebezpečná
fáza, nakoľko tu už postupne dochádza k strate schopností, zručností a pracovných
návykov. Predstavuje obdobie nezamestnanosti dlhšej ako dva roky. V tomto období
dochádza k nezáujmu, apatii, až k negatívnym postojom k spoločnosti, prispôsobeniu
sa nízkej životnej úrovni, môže dôjsť k nárastu negatívnych sociálno-patologických
javov až k sociálnej exklúzii. Práca s nezamestnaným v tejto fáze je veľmi náročná. Je
dôležité človeka v tomto období podporovať a povzbudzovať, aby sa dokázal
vymaniť z tejto negatívnej fázy, dokázal si uvedomiť svoju situáciu a spolupracovať
na jej riešení, aby sa opätovne mohol zaradiť na trhu práce.
5. „Fáza pretrvávajúcej nedôvery“ - prejavuje sa zníženým sebavedomím,
prehlbovaním nedôvery vo vlastné sily a schopnosti. Táto fáza je špecifická v tom, že
tieto prejavy majú tendenciu pretrvávať ešte aj vtedy, keď sa dlhodobo
nezamestnanému podarí zamestnať sa. V tejto fáze má dlhodobo nezamestnaný
problémy so zvládnutím prechodu z predchádzajúcej sociálnej izolácie do pracovného
prostredia, má problémy s prispôsobením sa pracovnému kolektívu, organizáciou času,
môže byť podráždený, nervózny, potrebuje viac času na obnovenie stratených
pracovných návykov a zručností. (Gerka, Hangoni, 2009). V tejto fáze je pre
nezamestnaného veľmi významné pochopenie a podpora zo strany okolia, aby čím
skôr získal stratenú sebadôveru a dokázal sa plnohodnotne začlenil do pracovného
procesu.
-- 363 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
3 DLHODOBÁ NEZAMESTNANOSŤ
Dôležitá, z hľadiska zaradenia človeka do pracovného procesu, je dĺžka trvania
nezamestnanosti. Podľa Rievajovej (2006) môžeme nezamestnanosť podľa jej dĺžky trvania
rozdeliť na:
- krátkodobú nezamestnanosť, v trvaní do 6 mesiacov;
- strednodobú nezamestnanosť, v trvaní od 6 do 12 mesiacov;
- dlhodobú nezamestnanosť, v trvaní od 12 a viac mesiacov.
Za dlhodobú nezamestnanosť je v Slovenskej republike považovaná nezamestnanosť,
ktorá trvá dlhšie ako 12 mesiacov. V zmysle platného zákona o službách zamestnanosti sa za
dlhodobo nezamestnaného občana považuje „občan vedený v evidencii uchádzačov o
zamestnanie najmenej 12 po sebe nasledujúcich mesiacov.“ (Zákon č. 5/2004, § 8, ods.1)).
Takže za dlhodobo nezamestnaného je možné považovať práceschopného občana, ktorý je
bez práce viac ako jeden rok.
Ľudia, ktorí sú dlhodobo nezamestnaní nemajú zabezpečený dostatočný príjem na
uspokojenie svojich základných potrieb. Ak základné potreby človeka nie sú dlhšiu dobu
dostatočne uspokojované, môže to mať vplyv na vznik a rozvoj rôznych zdravotných,
psychických a sociálnych problémov, ktoré môžu mať až patologický rozmer. Taktiež
dlhodobo nezamestnaní neprodukujú žiadne hodnoty a zaťažujú spoločnosť zvýšenými
finančnými výdavkami na ich sociálne zabezpečenie a zabezpečenie základných životných
potrieb.
Medzi dlhodobo nezamestnanými sú nielen rôzni neprispôsobiví občania, ale aj mnoho
občanov, ktorí sa v tejto kategórii ocitlo bez vlastného pričinenia a veľmi radi by pracovali.
Dlhodobá nezamestnanosť postihuje najmä ľudí, ktorí patria do skupiny znevýhodnených,
resp. rizikových skupín. Patria sem najmä starší ľudia nad 50 rokov, ženy po rodičovskom
príspevku, občania so zdravotným postihnutím, s nízkou kvalifikáciou, Rómovia
a v poslednom období čoraz väčšiu časť dlhodobo nezamestnaných tvoria absolventi škôl.
Čím dlhšiu dobu je človek nezamestnaný, tým viac dochádza u neho k degradácii jeho
individuálneho potenciálu - jeho schopností, zručností a kvalifikácie. Stráca dôveru v seba
a znižujú sa aj jeho vyhliadky na nájdenie si zamestnania. Hľadanie práce sa stáva čím ďalej
menej systematické a menej intenzívne. Stáva sa neuplatniteľným na trhu práce aj napriek
tomu, že prvotné dôvody jeho nezamestnanosti už zanikli. Alarmujúci je najmä nárast
dlhodobo nezamestnaných, ktorí sú bez práce nie len jeden rok, ale aj viac rokov.
V niektorých oblastiach sú takto dlhodobo nezamestnané aj celé komunity občanov. Najväčší
podiel dlhodobo nezamestnaných je najmä v už v spomínaných deprivovaných regiónoch,
vidieckych oblastiach s nedostatkom pracovných príležitostí a nízkou civilizačnou
infraštruktúrou. V evidenciách úradov práce sa môžeme stretnúť s nezamestnanými
evidovanými viac ako 10 rokov, či celoživotne nezamestnanými. Integrácia takýchto ľudí na
trh práce je prakticky priam nemožná a bude si vyžadovať veľa úsilia od spoločnosti, aby sa
jej to postupnými dlhodobými opatreniami niekedy v budúcnosti podarilo.
-- 364 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
4 RIZIKOVÉ SKUPINY OHROZENÉ DLHODOBOU
NEZAMESTNANOSŤOU
Ako sme už v predchádzajúcich častiach spomínali nezamestnanosť nepostihuje všetkých
rovnakou mierou. Existujú skupiny osôb, ktoré sú v určitom znevýhodnenom postavení na
trhu práce. Títo občania majú sťažený prístup k zamestnaniu a vyžadujú si väčšiu pozornosť
a pomoc zo strany štátu. Medzi tzv. rizikové skupiny nezamestnaných by sme mohli zaradiť
nasledovné skupiny znevýhodnených občanov:
- Absolventi škôl – predstavujú jednu z najrizikovejších skupín, nakoľko sa u nich
nestačili vytvoriť pracovné návyky a nemajú skoro žiadne skúsenosti na trhu práce.
Paradox je však v tom, že zamestnávatelia majú záujem skôr o mladých ľudí, avšak už
s určitými pracovnými skúsenosťami. Absolventi disponujú teoretickými
vedomosťami, ale chýba im dostatočná prax a po ukončení štúdia ju majú problém
získať. Problémom je aj veľmi nízka flexibilita prepojenia edukačného systému
s trhom práce. Absolventi vyštudujú odbor, s ktorým sa nedokážu uplatniť na trhu
práce. Nezamestnanosť môže pre nich znamenať viac negatívnych dôsledkov ako pre
iné vekové kategórie, nakoľko si nevytvoria potrebné pracovné návyky (zvyknú si na
rolu nezamestnaného a na peňažnú podporu, podporu od rodičov). Hrozí taktiež riziko
asociálneho správania, rozvoj sociálno-patologických javov spôsobených nadbytkom
času, nudou, nedostatkom povinností, zodpovednosti, a pod.
- Občania starší ako 50 rokov veku – táto skupina ľudí najintenzívnejšie prežíva
obdobie nezamestnanosti. Ide o kategóriu ľudí v najproduktívnejšom veku. Práve
mnohí z nich prišli o prácu vplyvom hospodárskych zmien. Po dlhoročnej práci sa
ocitli na úradoch práce, ktoré ich nedokážu opäť zaradiť na trh práce. Najväčší
problém je v súčasnosti v diskriminácii tejto skupiny občanov zo strany
zamestnávateľov. Zamestnávatelia nemajú záujem zamestnávať vekovo starších ľudí,
nakoľko sa obávajú ich slabšieho výkonu, nižšej flexibility, či vyššej absencie
vzhľadom na väčšiu pravdepodobnosť výskytu zdravotných problémov, zameriavajú
sa viac na vysoký pracovný výkon a nereflektujú ich pracovné skúsenosti, lepšiu
morálku, zodpovednosť, či lojalitu. Občania nad 50 rokov majú obmedzené možnosti
plnohodnotne sa uplatniť na trhu práce, a preto ostávajú v evidencii úradov práce
niekoľko rokov, až kým im nevznikne nárok na starobný dôchodok, resp. na predčasný
starobný dôchodok. Po určitej dobe strácajú nádej a vieru, že sa im podarí nájsť si
zamestnanie. Toto obdobie prežívajú veľmi ťažko, prežívajúc pocity nepotrebnosti,
krivdy a nespravodlivosti, s ktorými sa ťažko vyrovnávajú. Často sa u nich vyskytujú
rôzne zdravotné, psychické a sociálne problémy.
- Ženy – rovnosť príležitostí a rodová problematika je v súčasnosti veľmi aktuálnou
témou. Rozdiely medzi mužmi a ženami sú dnes už oveľa menšie ako boli v minulosti,
aj napriek tomu ešte stále ženy patria medzi znevýhodnené na trhu práce. Súvisí to
najmä so zosúladením ich rodinného života s tým pracovným. Ženy - matky sú
častejšie zaťažené starostlivosťou o deti a domácnosť. Pre zamestnávateľa je tu väčšie
riziko absencie z dôvodu starostlivosti o choré deti, najmä ak sa jedná o osamelé
matky s deťmi. Z týchto dôvodov sa ženy po rodičovskom často ocitajú v kategórii
dlhodobo nezamestnaných. Dochádza u nich najmä k degradácii ich odborného
potenciálu, k zníženiu sebavedomia a seba hodnotenia. Ženy sa so statusom
nezamestnaného však vyrovnávajú oveľa ľahšie ako muži, menej sa u nich prejavujú
aj psychické, či psychosomatické problémy. (Gerka, Hangoni, 2009).
-- 365 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
- Občania so zdravotným postihnutím – k tejto skupine občanov nezriedka pristupujú
zdraví ľudia ako k menejcenným občanom a diskriminujú ich. Vzhľadom na neustále
zvyšovanie náročnosti práce a výkonu majú ľudia so zdravotným handicapom stále
ťažšie uplatnenie na trhu práce. Tí, ktorí majú záujem uplatniť sa na trhu práce tiež
musia vyvinúť väčšie úsilie niekedy aj na úkor svojho zdravia, aby dokázali
presvedčiť zamestnávateľa o svojich kvalitách, presadiť sa a udržať v zamestnaní.
V rámci opatrení aktívnej politiky trhu práce sa môžu občania so zdravotným
postihnutím zamestnať v chránených dielňach. Môžu si aj sami založiť živnosť
a vytvoriť chránené pracovisko pre seba. Avšak nie pre všetkých je možná a vhodná
takáto alternatíva riešenia nezamestnanosti. Z praxe môžeme poukázať na to, že
v súčasnosti množia prípady invalidity spôsobenej nielen fyzickými, ale aj rôznymi
psychickými ochoreniami, ktoré sú spôsobené práve už spomínaným zvyšovaním
tlaku na výkon zamestnancov. Častejšie sa títo občania ocitajú medzi dlhodobo
nezamestnanými, až nezamestnateľnými osobami.
- Občania s nízkou kvalifikáciou alebo bez kvalifikácie – Títo občania predstavujú
v súčasnosti najpočetnejšiu skupinu nezamestnaných. S rozvojom nových technológií
vzniká potreba neustále kvalifikovanejšej pracovnej sily. Otázka celoživotného
vzdelávania je prioritou každého „moderného“ dynamicky sa rozvíjajúceho štátu. To
znamená, že človek počas svojho pracovného života by sa mal neustále vzdelávať
a prispôsobovať sa meniacim sa podmienkam trhu práce, aby sa dokázal na ňom
presadiť. V opačnom prípade bude skupina ľudí s nízkou kvalifikáciou, resp. bez
kvalifikácie diskvalifikovaná na trhu práce a najviac ohrozená dlhodobou
nezamestnanosťou.
- Rómske etnikum - nezamestnanosť Rómov je taktiež alarmujúca. Za ich dlhodobou
nezamestnanosťou nie je len ich nízka vzdelanostná úroveň, či špecifické kultúrne
vzorce správania a hodnoty, ale najmä prístup spoločnosti k tomuto etniku, ktorá
prakticky nevytvára dostatočné podmienky pre ich integráciu na trh práce a ani do
spoločnosti. Problém uplatniť sa majú nielen neprispôsobiví Rómovia, ale aj tí, ktorí
majú určité vzdelanie. Naša spoločnosť zatiaľ nie je pripravená akceptovať Rómov
ako seberovných, čo sa prejavuje aj pri prijímaní do zamestnania, kde naďalej
pretrváva tendencia zamestnávateľov prijať do zamestnania ne-Róma. Rómovia musia
vyvinúť oveľa viac úsilia, aby dokázali presvedčiť zamestnávateľa o svojich
zručnostiach a schopnostiach.
5 PSYCHOSOCIÁLNE DÔSLEDKY DLHODOBEJ
NEZAMESTNANOSTI
Dlhodobá nezamestnanosť má negatívny dopad nielen na samotného nezamestnaného,
ale aj na jeho sociálne prostredie – rodinu, spoločnosť. Záťaž na spoločnosť môžeme vnímať
v rovine nárastu nežiaducich a sociálno-patologických javov, zvýšených výdavkov na štátny
rozpočet, na zabezpečenie aspoň minimálneho príjmu, zdravotného poistenia, strata na
neodvedených daniach, či na zabezpečenie sociálnych služieb spojených s nárastom sociálnopatologických javov.
„Strata či absencia zamestnania je traumatizujúca životná skúsenosť a prináša so sebou
podobné individuálne dôsledky pre každého nezamestnaného. Vo všeobecnosti ich môžeme
deliť na: ekonomické, psychické, zdravotné a sociálne.“ (Matulay, 2004, s. 88). Jednotlivé
dôsledky sa navzájom ovplyvňujú a prelínajú a majú veľký vplyv najmä na sociálne
fungovanie jednotlivca v spoločnosti.
-- 366 --
Sociálne zdravie
_________________________________________________________________________________________________________________
Dlhodobá nezamestnanosť je zdrojom stresu a predstavuje záťažovú situáciu v živote
človeka, čo má vplyv aj na jeho psychiku. Začína pochybovať o svojich schopnostiach,
pociťuje neistotu, strach z budúcnosti, stráca zmysel života. Je to stresujúca situácia, ktorá sa
prejavuje nielen na psychickom, ale aj fyzickom zdraví človeka, objavujú sa rôzne
psychosomatické poruchy (rôzne bolesti, poruchy imunitného systému, ochorenia cievneho
systému, nádorové ochorenia, psychické poruchy - depresie a pod.) a predstavuje zvýšené
náklady spoločnosti na zdravotnú starostlivosť.
Medzi psychosociálne dôsledky dlhodobej nezamestnanosti môžeme zaradiť napr.
zníženie životnej úrovne, stratu profesionálnej role a zmenu sociálneho statusu, narušenie
psychosociálnej stability, sociálnu izoláciu až sociálne vylúčenie, zmenu životných hodnôt,
stratu schopností a zručností, stratu pracovných návykov, rozklad rodinných vzťahov a zmeny
postavenia v rodine, v spoločnosti, či sociálne zlyhanie a nárast ďalších negatívnych až
sociálno-patologických javov akými sú napr.: kriminalita, rozvodovosť, rôzne druhy závislostí,
bezdomovectvo a pod.
Zníženie životnej úrovne súvisí najmä so stratou príjmu a závislosťou na sociálnych
dávkach. Finančný príjem ovplyvňuje možnosti uspokojovania potrieb, možnosti trávenia
voľného času, či možnosti vzdelávania a zvyšovania kvalifikácie, čo je predpokladom pre
úspešné uplatnenie sa na trhu práce. Príjem sa neustále znižuje, až sa nezamestnaní postupne
prispôsobujú nízkej životnej úrovni, čo môže viesť až k sociálnej izolácii. Čím dlhšie je
človek nezamestnaný, tým je aj jeho finančná situácia horšia. Dlhodobo nezamestnaní
n

KOZOŇ, A. a kol. 2014. Sociálne zdravie jedinca a

Transkript

Podobné dokumenty

Tercie - Gymnázium Pierra de Coubertina