Bocian mamy nenosí

Zbierka literárnych prác
rómskych autorov
Realizované s finančnou podporou Úradu vlády SR
– program Kultúra národnostných menšín 2011
Vydala: Krajská asociácia rómskych iniciatív,
Internátna 59, Banská Bystrica
ISBN 978 - 80 - 971014 - 1 - 1
Poďakovanie
Krajská asociácia rómskych iniciatív (KARI) so sídlom v Banskej Bystrici
ďakuje všetkým autorom, členom Rómskeho literárneho klubu, ktorí v tomto roku pomohli svojimi literárnymi prácami vytvoriť zbierku, ktorá je
venovaná aj detskému čitateľovi.
Osobitne ďakujeme Úradu vlády SR – program Kultúra národnostných
menšín 2011 – za finančnú podporu.
Paľikeripen
O Thaneskero jekhetaňipen palo romane keripena (o KARI) andrale
Banska Bystrica kamel the paľikerel savorenge amare baratnege andralo
amari poeticko romaňi grupa, vašoda kaj akada berš kerde peskere
iriišaga /lekhavibena pre poeticko keňva savi hii te prejkalo čhavore.
Kamas the paľikerel te le Slovačiko gavermentoske – programos
Kultura pal e nacijakere cikne grupi 2011 - vaš leskero lovakero šegitipen.
Milé deti!
Zrejme si už nepamätáte na svoje prvé kroky, keď ste sa učili chodiť.
Vaše mamy si však na to určite radi spomínajú. A nielen na váš prvý krok,
ale aj na vaše prvé slovo. Určite nie je náhoda, že v čase, keď sa dieťa učí
chodiť, učí sa zároveň aj rozprávať. Reč, ktorú nás naučili naše mamy,
budeme po celý život veľmi potrebovať. Je dôležitá rovnako, ako napríklad
jedlo, práca alebo odpočinok. Ľudia pripisujú reči takú dôležitosť, že o nej
hovoria: Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom.
Kniha "Nelkáčik" je napísané v dvoch rečiach - jazykoch: v slovenskom a v
rómskom. Je to preto, že pre mnohé deti je materinskou rečou práve
rómčina. Môžu si prečítať básničky a rozprávky v jednom jazyku a zároveň
ich porovnávať s druhým jazykom. Takéto čítanie im pomôže lepšie
spoznávať slovenčinu aj rómčinu.
Kniha bola napísaná predovšetkým pre deti, preto dostala detské meno.
Trochu nezvyčajné, ale veľmi milé. Veríme, že v nej nájdete zábavu aj
poučenie.
Prajeme vám príjemné čítanie.
Diela autorov Pavly Cickovej, Zlatici Rusovej a Mariána Boldiho sú v
pôvodnom podaní, aby sa uchoval rómsky dialekt, ktorým sa komunikuje
v lokalitách, odkiaľ autori pochádzajú.
4
Gule čhavore!
Šaj avel kaj peske imar naphageren o šero pre oda kana kerďan peskere
eršejne phiripena pro tumare cikne čangora, kana pes the phirel čak sikjuvenas.
No na čak pro eršejno phiravipen, numa te pro eršejne lavora, pro tumaro
vakeriben. Vakerel pes, kaj oda nane čak avka hoj kana pes o čhavoro sikľuvel
the phirel, sikľuvel pes te the vakerel. O vakeriben savo amen sikade amare
dajora, amenge kampela bares pro savoro amaro dživipen. Hi akada bud
bares rakindo pro jilo, avka sar andro dživipen hin o chaben, buťi vaj kana
nakeres ňiso u čak relaxines peske. O manuša rakinen pro vakeriben, pre čhib
ajso baripen, kaj pes phenel: Keci čhiba džanes, ajsivar sal manuš.
Keňva savi pes vičinel " O Nelkačikos" hiňi irinďi duj čhibenca: slovačiko te
romaňi čhibaha. Vašoda kaj buteder romane čhavore vakeren khere čak
romanes. Šaj peske genen o basnički /o poetikane/ te paramisi andre jekh čhib
u paj the genel oda te aver čhibaha. Kaleha pes šaj šukares del the sikľuvel jekh
te dujťi čhibori.
E keňva sas irinďi prejkal čhavore, vašoda chunďa thaj čhavorikano nav.
Hi oda ajso gulo periben pro jiloro. Paťas kaj tumen save la genena, andre late
arakhena asavibena numa te goďaveripena.
Mangas tumenge šukar geňipen.
E proza thaj poezia savi andre akadi keňva irinde romaňi čhibaha o raňija,
Paula Cikcova, Zlatica Rusova, thaj o raj Marian Boldi, ačhen avka bi e romaňi
- čhibakeri korerkutra, vašoda kaj pes odoj khatar jov korkore hine kajsa
romaňa čhibaha vakerel maškaro Roma.
5
Pavla Cicková
Mamine jedlo
Príde moja mamička
a s ňou chutná polievočka.
Tie najsladšie jedlá dáva,
pre mňa iba moja mama.
Hovorí mi: Si moje srdce, viem.
pre teba varím každý deň,
od výmyslu sveta sladkých múk,
budeš papať z mojich rúk.
Najsladšia je pre mňa mama,
žiadna iná, len ona sama.
Od nej aj ten čierny chlieb náš,
chutí ako biely vonný koláč.
6
Dakhero habe
Avla mange mri dajori,
tavla mange zuminori.
Lekguleder habe hav,
so mange taves miri daj.
Phenes mange: tu sľal mro jilo.
Tuke tava sako divo,
svetoskere gulibnastar,
hasa andar mire vasta,
mro gulipe, hi mri daj.
Nakamav me avra daj.
Kana man del maro kalo,
hav le sar bokheli parno.
7
Pavla Cicková
Teplučko
Kde žije otec s mamkou mojou,
sú len malé domčeky.
Rada sa vždy ku nim vraciam,
i počas dažďov, čiernej tmy,
vnímam vôňu komínov.
Pri mamke mojej, tam je teplo.
Otec nesie v koši drevo,
do pece ho prikladá,
aby deťom teplo bolo,
vždy sa o to postará.
Teplučko je v našej peci,
ja mám radosť v mojom srdci,
že mám otca, mamičku,
spievame si pesničku.
8
Tatoro
Kaj dživel mri daj mre dadeha,
odoj hine tikne khera.
Ki lende me rado džava,
sunga o thuv so andaro kocho džala.
Paš mri daj hi tatoro,
o dad anel kaštaro,
andi peťa fítinel,
te novel šil le čhaven.
Andi paťa ovla tato
mro jilo hi barek rado,
mre dadeske, mra dake,
ovla lačhek paš mande.
9
Pavla Cicková
Rána
Keď nám svitnú rána,
nebojte sa bratia.
Cestičkami pôjdeme,
kde nás slnko zohreje.
Kde lúče slnka hrejú,
tam sa bratia zídu.
Že sa stretli radosť majú,
v srdci pieseň ukrývajú.
Učenie
Do školičky deti idú,
dva, tri, štyri, domov idú.
Po ceste si zaspievajú,
že sa doma poihrajú.
I doma sa učte rýchlo,
pokiaľ ešte vonku vidno.
Až noc zhasne biely deň,
na očká deťom sadne sen.
10
Raťaha
Kana ovla raťaha,
madaren ma mre phrala.
Džaha menge dromoreha,
džaha kaj kham taťarela.
Kaj khamoro taťarel,
o phrala pe arakhen.
Hi len baro lošaniben,
ando jilo diľaviben.
Sikľaviben
Ande škola čhave džan,
odoj sikľon duj, trin, štar.
Palek peske zadiľaven,
sar dromeha khere džan.
Sikľon sikľaviben sigo,
kim hi ari dive dugo.
Kana rati ari ovla,
o čhavore kere sovna.
11
Pavla Cicková
Dve vtáčence
Boli raz dva vtáčiky,
zobudili detičky.
I spustili veľký plač,
že nemôžu ešte spať.
Ty, vtáčiček Koráločka,
sadni si na šatku troška.
Zaspievaj im pieseň peknú,
nech na spanie pozabudnú.
12
Duj čiriklore
Sle duj tikne čiriklore,
džangarde on le čhavoren.
Vaš oda on rovnahi,
kaj naštik mik sovnahi.
Čirikloro Mirikloro,
beš tu tuke pro khosnoro.
Diľav lenge šukar diľa,
pro soviben pobisterna.
13
Pavla Cicková
Strakatý zajačik
Skočil zajac strakatý, i keď si nebol istý,
do kapusty šťavnatej, hostinu mal v mysli.
Gazda schytil pušku, zastreliť chcel zviera,
no našťastie pre zajačka, o chlp sa minul cieľa.
Zajačik strakatý, daj si pozor na šaty!
So slzami v očiach mamka ťažko ti len kožu zláta.
Malá hlávka kapusty za tvoj život nestojí,
v lesíku ťa očakáva tvoja sestra strakatá.
Karikano šošojoro
Šošojoro karikano, andi armin geľa.
Nadžanlahu ov čororo hot ovla bari veľa.
Hulaj liľa o čalado, te livinel le kamľa.
Sľa le bach hot leskre jakha nadodikhľe kaj sľa.
Šošojoro karikano maker tuke briga,
tri cipica ovla čhindi, barek rovla tri daj.
Tikno šero armiňori namol vaš tro dživipen.
ando veš tut užarel karikani tiri phen.
14
15
Marian Boldi
Múdra rada
Počúvaj ma chlapec môj, buď ku mne dobrý.
Počúvaj čo ti hovorím.
Ja ťa budem učiť ako sa máš stáť dobrým človekom.
Keď ma nebudeš počúvať a nebudeš dobrý,
sám sebe zlo narobíš,
potom môžeš plakať pre mnohé bolesti.
Len dobre počúvaj múdrych ľudí
čo ti k rozumnosti v živote napomôže,
aby si sa mal dobre.
Vtedy k tebe úcta príde.
Nikto ver ťa neoklame,
lebo tvoje srdce zmúdrie.
16
Godaver duma
Šun mro cikno čhavoro, jov kema lačhoro.
Šunker so vakerav, me tut sikjarkerav,
sar šaj tutar lačho manuš tavel.
Te man našuneha, nalačho aveha,
tuke lačhe nakereha.
Šaj pandik roveha pre tire dukha.
Čak lačhe šun po manuša godavera, so tut
godi dživipnaste dena, kaj tuke lačhe tavel.
I pativ ketu avela, niko tut nadilinarla,
godaver aveha.
17
Marian Boldi
Zajko
Jeden zajko po poli si beží.
Za ním malé zajačky neveselé hľadia.
Kde to beží po tom poli,
čože to len hľadá?
Premýšlaju zajačiky, čo sa naňho srdia.
Veď raz príde aj sám, by nás našiel.
Len či nás tu nájde.
Neviem či náš domček malý,
tŕním nezarastie.
Nezotrváme tu dlho, aj my odcupkáme.
Domček malý pod kríčkami,
tu mu zanecháme.
18
Ňuloro
Jek nuloro palo rito denašel.
Pa leste o cikne nule na lošaha dikherkeren.
Kaj jov našel palo rita, so jov čoro rodel?
Gondolinen o nulora so peleste rušen.
Maj jov avla pal amende jekhvar te korkoro.
Rodkerla amen vigi, pal ada dromoro.
Te šaj, amen dorakhela, na džanav ši
adaj ela amaro kheroro.
Na avaha adaj žibut, tamen denašaha.
O kheroro telo bura adaj zamukaha.
19
Marian Boldi
Kaštuno grastoro
Mro cikno čhavoro, anda mange kaštoro.
Le kaštestar kerdom graste, te šaj
peske leha khelel.
Aja mro cikno čhavoro, lija le grastore
Avka peske leha khelel,loke leha
vakerkerel.
O čhavoro tele suta le kaštune grastoreha.
Na mukel le andalo vast, daral hoj leske le
lena.
Suta tele, sovel o grastoro leske rovel,
andre leskero suno.
Phučel lestar o čhavoro.
Soske roves mro grastoro, te tut avka bare kamav?
20
Darav mro gulo čhavoro,mer tu sjal ciknoro.
Sar avri baroha manca tuke na kheleha,
het man čhiveha.
O grastoro andro suno rovel, o čhavoro gulone
peske sovel.
Peja avri o grastoro, andal leskero vastoro.
O grastoro pri phuv sovel,
o čhavoro pali phuv le rodel
Rakhja le cikne grastore o cikno čhavoro,
sar pri phuv pašjolas.
Pašjija ke leste, chuna le andro vast,
buter na pereha, miro grastoro oveha.
21
Vladimír Rafael
Bocian mamy nenosí
(Rozhovor opusteného dievčatka s dospelým. Básničku bola napísaná
v roku 2004 a je venovaná všetkým opusteným deťom.)
Deti nosí bocian, priletel aj s nami,
dám ti jednu hádanku, povedz, kto nosí mamy?
To sú vtáčie omyly, vieš, mýliť sa je vtáčie,
Niekde sa stala chyba, kto ju hľadať začne?
Myslím, že je od veci, že bocian mamy nenosí
Deti áno, mamy nie, povedz, kto je na vine?
Myslím, že je od veci, že bocian mamy nenosí,
Mohlo by sa kludne stať, dve mamy by si mohla mať.
22
Deti nosí bocian, priletel aj s nami,
dám ti jednu hádanku, povedz, kto nosí mamy?
Tak to všetko dopadne, keď človek vtákov súdi,
bocian mamy nenosí a to je chyba ľudí!
Myslím, že je od veci, že bocian mamy nenosí
Deti áno, mamy nie, povedz, kto je na vine?
Myslím, že je od veci, že bocian mamy nenosí,
Mohlo by sa kludne stať, dve mamy by som mohla mať.
23
O čangalo /čiriklo/ le dajen phiravel
(vakeriben čhajoraha savi si korkori bije daj, dat, le phureder manušeha.
Akadi poetikaňi irinďom andro berš duj ezera the štar u si prejkal savore
čhavore saven nane pre akadi luma ňiko)
Le čhavoren phiravel o čangalo, the anďa joj amen,
phučav tutar akana me, ko phiravel le dajen?
oda si ča ajse čirikleskere mosaripena,
the mosarel vareso oda si bud čirikleskero,
Varekaj pes čačo vareso mosarďa,
ko the kerel kamel les pro pikerdoro?
Gindinav, kaj si oda nalačhiben, kaj o čangalo dajen na anel
Le čhavoren he, u le dajen na, phen kaskeri si kada briga?
Gindinav, kaj si oda nalačhiben, kaj o čangalo dajen na anel
Šaj bi pes ačhelas kaj ke tiro jiloro duj daja pes arakhenas.
24
Le čhavoren phiravel o čangalo, the anďa joj amen,
phučav tutar akana me, ko phiravel le dajen?
Avka savoro paj doperel,
kana o manuš kamel pro čirikle krisos the thovel,
o čangalo dajen na phiravel u akada si čak manušeskero phujiben.
Gindinav, kaj si oda nalačhiben, kaj o čangalo dajen na anel
Le čhavoren he, u le dajen na, phen kaskeri si kada briga?
Gindinav, kaj si oda nalačhiben, kaj o čangalo dajen na anel
Šaj bi pes ačhelas kaj ke tiro jiloro duj daja pes arakhenas.
O Vlado RAFAEL
kada terno manuš hino irutno publicistas.
25
Richard Németh
Dežko
Malý Dežko bol najmenší v triede a každý sa mu vysmieval, že je
krpatý a smradľavý Cigáň. Malý Dežko si uvedomoval, že páchne a jeho
veci sú špinavé, no nemal sa kde okúpať ani oprať svoje oblečenie. Jeho
rodičia na neho nemali nikdy čas a navyše doma nemali pitnú vodu.
Preto sa Dežko rozhodol prestať chodiť do školy.
A tak nasledujúci deň, malý Dežko už nešiel do školy, venoval sa len
svojim záľubám. Staval si lietadielka. To, že nebol v škole, si všimla jeho
stará mama Helena, ktorá ho prišla pozrieť z vrchného poschodia
domu, pretože počula jeho hlasné napodobňovanie lietadla. „Prečo nie
si v škole, Dežko?“ opýtala sa ho stará mama. „Ja nepôjdem do školy,
pretože budem letcom!“ Hrdo odpovedal chlapec.
„Dežko, ale ak nebudeš chodiť do školy, nevezmú ťa na leteckú školu
a nikdy letcom nebudeš!“
Malý chlapec sa zamyslel a aj napriek tomu, že mal len jedenásť
rokov pochopil, že musí do školy chodiť. Našťastie bolo leto, išiel sa
umyť do studeného potoka a utekal do školy.
26
O Dežkus
O cikno Dežkus sas nek cikneder andre peskeri sikľarďi u sako
lestar čak asalas, kaj hino cikno khanduno romano čhavoro.
O cikno Dežkus džanelas mištes kaj khandel u leskere gada si
thaj melale, no na sas les kaj pes the thovel u the rajbinel peskere
gada avri. Leskero dat te e daj pre leste na sas jakha u khere len
na sas paňi sopes šaj pijel. U vašoda peske phenďa kaj imar
naphirela andre sikľarďi. U imar aver ďives andre sikľarďi nagejla,
u ačhiľa khere, odoj pes bajinelas so leske sas pašes ko jilo
u kerelas peske ripilejvi. Oda kaj nane andre sikľarďi dikhla čak
leskeri pohuri dajori Helenka, savi les avľa the dikhel palo upruno štokos khataro lengero kher, joj bešelas lenca khetanes.
Vašoda avľa tele, kaj šunďa leskero hangos kana pes bavinelas la
ripilejvaha. ,,Soske nasal andre sikľarďi Dežku“? Phučel lestar
leskeri phuri daj. ,,Me odoj imar nadžav, vašoda kaj avava oda so
28
vezetinel ripilejva“! Barikanes phenďa o čhavoro. ,,Dežku, no
te tu napireha andre sikľarďi nalena tut pre uči ripilejvaskeri
sikľarďi u šoha pes na ačeha oleske so kames the avel“!
O cikno čhavoro peske lija akala lava ko šero u te te les sas čak
dešu jekh berša achaľolas kaj andre sikľarďi mušinel the phirel.
Pre bacht sas akada ideos ňilaj, gejla andre šilali jarka, the
thovele pes pro žužipen u denašlas andre sikľarďi.
29
Richard Németh
Škola
Ráno vstanem, umyjem sa.
Potom pekne oblečiem a učešem sa.
Ponáhľam sa do školy, učenie ma nebolí.
V škole pozorne počúvam,
učiteľom slušne načúvam.
Píšem si domáce úlohy,
rozvíjam svoje talenty a vlohy,
nechcem predsa vyjsť z módy!
Naučím sa čítať, písať a počítať,
budem si v živote dobre počínať,
Môžem byť doktorom, vojakom či policajtom
len sa musím učiť o tom!
30
Sikľarďi
Tosara, upre ušťav, thovav peskero mujoro,
paj šukares pes urkerav, o balora uchanav
sik, sik siďarav, andre sikľarďi me denašav.
O sikľarďipen nadukhal, ňi lestar miro šeroro.
Andre sikľarďi me mištes šunkerav
so o sikľarde mange vakeren u savoro peske irinav.
Kerav mange savoro so kampel šukar, mištes the kerel
kaj kana khere avava, šaj džava pro dvoros, palo čhavore.
Sikľuva pes the genel, the irinel, rachitšagos the kerel,
a asjo goďaver šaj paj andro dživipen me the khelel,
šaj pes ačhav doktoriske, slugďiske vaj phanlo mandar šaj avel,
numa miro šero našti dilino ačhel,
vaš akada mire čanga andre sikľarďi sako ďives phirkeren.
31
Zlatica Rusová
Múdry vojak
Kde bolo, tam bolo, pravdu hovorím, že to bolo, bol jeden rómsky kráľ.
Tento kráľ mal troch synov. A že boli pekní je pravda. No, najmladší bol
najkrajší a najmúdrejší. Rómsky kráľ mal všetkých rovnako rád, a preto sa
nevedel rozhodnúť, ktorého posadiť na trón. A preto sa rozhodol, sú veľkí
a ešte svet nevideli. Nech vedia čo sa robí vo svete a nech vidia ako vyzerá
cudzí svet.
Zavolal si troch synov a povedal: „Choďte, synovia moji zlatí, do sveta
a keď sa budete vracať, nájdite si aj manželky. Ktorý si nájde krásnu, múdru
a bohatú, ten bude kráľom. Každý si zoberte jedného vojaka, ktorý vám
bude na pomoci. Šťastnú cestu synovia moji.“
Starší bratia si vybrali mladých vojakov ako boli oni. A pustili sa do
sveta. Najmladšieho zo sebou nevzali. Prečo, to nikto nevie. Najmladší si
nevedel koho vziať k sebe. Rozmýšľal koho si zoberie, a rozprával sa
s koňom. Už išiel von aj s koňom, keď videl sedieť pod stenou starého vojaka.
„A ty čo tak sedíš bez nálady, ako keby sa ti nechcelo ani žiť?“
„Keď ma zoberieš so sebou, tak sa mi aj bude chcieť žiť. Môj život je svet, aj
s tvojim otcom som chodil po svete. Keď si doniesol tvoju mamu, som bol
s kráľom aj ja.“
32
„Tak poď so mnou, pomôžeš aj mne nájsť si múdru, krásnu a bohatú ženu.“
„Keď takú nájdeme!“ Zobral si starý vojak koňa a pobral sa za princom. Celou
cestou si spievali, alebo mu starý vojak rozprával príhody, čo s jeho otcom
prežili, keď chodili po svete. Došli k jednému lesu a starý vojak povedal:
,,Túto noc prespíme tu!“
„Ako povieš tak bude.“ odpovedal princ.
Ľahli si a spali. Po polnoci sa vojak prebral. „Tu sa niečo robí. Musíme
dávať pozor!“ Ľahol si, no nespal. Čo videl, nechcel tomu veriť. Z lesa vyšli
lesné žienky. Pomaly išli k starému vojakovi, ktorého poznali.
„To je ten vojak, čo s rómskym kráľom chodil, do každej vojny ho nosil.
Rozumný a skúsený vojak, keď ho bude mladý princ poslúchať, dobre sa mu
bude vodiť. Keby starý vojak vedel, že druhí starší synovia rómskeho kráľa pri
mútnej rieke sa na kameň premenili. Napili sa z rieky vodu.“
„A keby ešte vedel,“ povedala druhá, „že hore pod tým kopcom, kde voda
vyviera, sedí čierna žaba. Keď tú žabu zabije, vyslobodí svojich bratov, aj ich
vojakov. Toto nech urobí, keď sa budú vracať domov.“
„Toto nie je všetko,“ povedala tretia. „Pri zlatých skalách, býva aj zlatý had.
Ten drží Ruženkin život. Ruženkin život drží pod jazykom. Keď ho zabije
rómsky princ, jej život znova vojde do Ruženky. No aj toto musí urobiť len keď
sa bude vracať domov. Keby princ vedel, že toto nie je všetko čo ho na tejto
ceste čaká, možno by sa na túto cestu ani nepustil.“ „Prečo sestrička?“ pýtali
sa lesné žienky tretej. „Lebo ďalej na tejto ceste býva jedna stará a zlá žena.
Táto stará žena schováva jedného krásneho vtáka. Toho vtáka ma však
zavretého. Keď ho vypustí, všetka dobrota ľudí sa vráti do sŕdc ľudí. Keď bude
33
vták na slobode, ľudia budú znova dobrí. No musí zobrať zlej žene kľuč, čo
má za pásom. Zobrať ho môže len keď bude spať. Aj to pomaly. Toto všetko
čaká tohto pekného chlapca. No viem aj to, že nás starý vojak počuje. No
bude mu na pomoci. No povedať to nesmie nikomu! Keď to vyzradí, my si ho
nájdeme! A čo my s nim urobíme, na to nikdy nezabudne!“
„Verím tomu, že si to nechá pre seba! Nie je taký sprostý!“
„Dobre sestrička, verím tomu, že si to nechá pre seba!“
Keď toto porozprávali, chytili sa a odbehli do lesa. Keď lesné žienky odišli,
starý vojak sa otočil a spal ďalej. Ráno starý vojak vstal a zobudil mladého
princa. ,,Vstávať! Ide sa ďalej!”
Dlho išli, stretávali ľudí bohatých, chudobných, slepých, krivých,
všelijakých. Pozdravili ľudí:
„Dobrý deň.“
Pozerali na nich, no neodpovedali. Princ už nevydržal a opýtal sa starého
vojaka.
“Čo títo ľudia nás nepočujú? Prečo nám neodpovedajú, neodzdravia?“
„Počujú, počujú.“ No ďalej už rozprávať nemohol. S problémami došli k rieke.
„Také pekné skaly,“ povedal princ. „Vyzerajú ako ľudia. Taká čistá voda. Poď,
ideme sa napiť!“
„Nie, z tejto vody piť nebudeme! Budeme veľmi chorí! Poslúchni a ver!“
„Ako povieš, tak bude,“ povedal princ. Išli ďalej a tam našli druhú vodu,
a z tej sa napili. Nabrali si vodu aj do fliaš a išli ďalej. Išli, išli, až došli
ku skalám. Skaly svietili z diaľky. Svietili, lebo boli zo zlata.
34
„Čo toto zlato nikto nechce? Alebo tu ešte ľudia neboli? Prečo si ľudia
nenaberú?“ „Nie, ešte tu nikto nebol!“
„Poď naberieme si a vrátime sa domov. Keď otec uvidí zlato, možno nič
nepovie.“
„Nie, nie, toho zlata sa ani nedotkneš! Nedotkneš sa ho ani prstom! Počuješ?“
Bol nahnevaný starý vojak.
„Počujem, počujem. Ale povedz mi, prečo?“
„Nepoviem! Len urob, čo ti kážem!“
„Dobre. Ako povieš, tak bude.“ Povedal rómsky princ.
A tak išli ďalej. Spievali alebo starý vojak rozprával príhody, čo prežil na
cestách s jeho otcom kráľom. Došli k jednému lesu. Vedľa lesa stál malý
domček. Pred domom sedela na lavičke stará žena.
,,Dobrý večer, starká.“
,,Aj vám, aj vám. Čo tu robíte? Veď tu ani vtáčik nedoletí. Čo hľadáte?“
„Nič nehľadáme, ani nevieme ako sme sa sem dostali.“ povedal starý vojak.
“Trochu si oddýchneme a ideme ďalej.“
„Ide noc. Ostaňte na noc, keď chcete. Len nemám vám čo dať jesť.“
„Nebojte sa, ja voľačo ulovím.“ Povedal starý vojak.
Išiel na lúku a tam hľadal diery. Dal na tie diery vrecia a do dier tlačil dlhú
palicu. Potom búchal tam, kde tie diery boli.
„Urob oheň!“ Povedal vojak princovi. Princ urobil oheň.
Pýtate sa, čo lovil starý vojak? Sysle. Deti moje, voľakedy bola taká bieda,
že Cigáni jedli aj sysle. A bola to veľká pochúťka. Na ohni sysle upiekli. Tak sa
stará žena najedla, že nevládala už ani sedieť. K tomu starý vojak vytiahol
35
víno, čo bolo na zvláštnu chvíľu. A táto chvíľa, bola teraz. Povedal si vojak.
Prečo? Lebo stará žena toľko jedla a toľko vypila, že sa aj opila.
„A teraz jej môžeme zobrať kľúče,“ povedal vojak. Vzal jej kľúče, utekal do
domčeka, tam vzal vtáka aj s klietkou.
„A teraz utekajme, čo nám budú nohy stačiť, aby nás nedobehla! Nesmie nás
dobehnúť! To by bolo s nami veľmi zle!“
Celú noc utekali, až ráno sa dostali ku zlatým skalám. Tam si sadli
a oddychovali. Ako tak sedeli, ozval sa vtáčik čo bol v klietke.
„Tak by som si polietal, dal by som zato všetko.“
„Dobre, vypustím ťa, keď mi dáš taký meč, čo sa nikdy nezlomí.“
„Dobre, dám.“
Ešte dobre želanie nedopovedal, už rómsky princ mal v ruke meč. Keď
had počul, že pri jeho skalách sa niečo robí, vytiahol sa navrch skál. Keď ho
princ zočil, chcel ujsť. Starý vojak sa vtom postavil sa pred hada. A keď to
princ videl, už nechcel vojaka nechať hadovi. Meč mal v ruke, tak sa do hada
pustil. Koľkokrát do hada mečom sekol, toľkokrát sa hadovi z papule oheň
valil. Vtedy napadlo rómskeho princa, že hadovi musí hlavu odseknúť, aby
ho oheň nespálil. A tak aj urobil. Pravda je, že rómsky princ bol silný chlapec.
Ktovie ako by to dopadlo, keby nebol taký silný. Keď princ odsekol hadovi
hlavu, išiel starý vojak k hlave, otvoril mu papuľu a zodvihol hadovi jazyk.
Vtedy vyletelo dačo hadovi niečo z papule.
„Čo to bolo?“ opýtal sa princ. Pozerali sa na obláčik, čo si sadol na trávičku.
A v ten moment sa obláčik premenil na krásnu dievčinu.
„Ďakujem ti krásny mládenec za vyslobodenie. Už dlhé roky ma väznil zlatý
had pod svojím jazykom. Ďakujem. Keď chceš, stanem sa tvojou manželkou.“
36
„Chcem, takú hľadám!“ Tráva začala znova rásť, lesy boli znova zelené
a život sa vrátil znova tak, ako to má byť.
„Poďte, treba nám isť ďalej. Máme ešte dlhú cestu pred sebou!“ Povedal
vojak. Chytili sa a išli ďalej. Celou cestou sa smiali, spievali a rozprávali si
o sebe, aby sa lepšie poznali. Dievčina rozprávala, že rómskeho princa jej
otec obdarí, že ho zlatom a drahými kameňmi zasype, že jeho dcéru vyslobodil. Lebo jej otec je veľmi bohatý. „To je dobre,“ pomyslel si princ. “Pekná
je, bohatá je, len či je aj múdra, tak ako to žiada môj otec.“
Išli, išli, až došli ku vode, kde už predtým boli.
„Napili by sme sa, ale je taká mútna, že sa piť nedá. Možno navrchu bude
čistejšia. Možno ju tam niečo múti.“ Povedala krásna princezná. „Idem sa
hore pozrieť čo sa tam deje.“
„Dávaj si veľký pozor!“ Povedal starý vojak. Vyšiel hore na vrch princ, a čo
tam videl? Veľkú, čiernu ako uhol, žabu.
„Tak to ty robíš, že ľudia sa nemôžu napiť vodu po dlhej ceste. No počkaj, ja
ťa naučím, kde ty máš byť!“ Vytiahol meč a odťal žabe hlavu. Nestihla nič
urobiť. Čo sa stalo potom, to by nikto neveril! Voda ostala čistá, až
priezračná, a kamene, čo tam stáli sa menili na ľudí. To boli ľudia, čo sa vody
napili, kým žaba tam žila. Medzi ľuďmi, čo sa zmenili, boli aj jeho bratia a ich
vojaci. To bola radosť! Vybozkávali sa a ďakovali za vyslobodenie. Potom
im ukázal svoju nevestu.
„Je krásna, bohatá, aj múdra!“ Povedal princ.
„Lebo keby nebola múdra, tak by ste boli ešte skalami. To ona poradila čo
robiť, aby voda bola čistá.“
37
„Ty budeš kráľom,“ povedali bratia.
„Poďme, poďme, máme ešte dlhú cestu pred nami.“ Povedal starý vojak. A tak
išli, išli, až došli k lesu, kde si vojak vypočul rozhovor lesných žien. No to
nevedel len starý vojak. Zase nespal, dával pozor, čo si znova vypočuje.
„Pozrite sestričky, kto je tu znova! A oni sú všetci! On vyslobodil bratov, nesie si
domov nevestu a ešte keby vedel, že vtáčik čo je v klietke je zakliata dievčina!“
„A skadiaľ to má vedieť? Nikto to nevie!“
„A keby vedel, že ho má vypustiť len doma v otcovom paláci. Tak budú mať
traja bratia manželky. Najmladší brat im bol na veľkej pomoci, ale aj starý
vojak. On je veľký špekulant, aj teraz nás počúva. Čo s ním urobíme?“
Starý vojak už nevydržal a začal sa veľmi smiať. Posadil sa.
„Nebojte sa! Nikdy o Vás nikomu nepoviem!“
„Čo nám dáš, že sme ti pomáhali?“
„Zavolám vás na svadbu, čo budú mať rómsky princovia.“
„Prídeme! Ale keď im manželky porodia! Prídeme im predpovedať, čo ich
potomkov bude čakať.“ Keď to povedali, so smiechom odbehli.
Pravda je taká, že svadby boli veľké. Pýtate sa, že ako? Veď len dve
princezné boli? Keď prišli domov, starý vojak vypustil z klietky vtáčika a vtáčik
sa premenil na krásnu dievčinu. A najmladší princ, čo mal krásnu princeznú,
čo bola aj bohatá, ale aj múdra, mala ešte jednu sestru. Pre tú si išiel najstarší
brat. Takže v tejto rozprávke je všetko tak, ako v rozprávke má byť. Neveríte?
Verte mi, lebo čo som povedala bola pravda! Lebo kto má rád rozprávky je
šťastný človek. A to mi veriť môžete.
38
Godaver lukesto
Kaj sja, odoj sja, čačo phenav hoj sja, sja jek romano kiraji. Ole kiraji sle
trin čhave. So trin sle šukar. No o trinto, o jek terneder sja jek šukareder, te jek
godaveder. O romano kiraji kamlas so le trinen, vašoda nadžanlas save te
bešaven kirajiske. Vašoda peske phenda: „Hine bare u nasle mek andro
vilago. Mek džanen so pe kerel andro vilago.“
Vičinda peske le trine čhaven, u phenda lenge.
„Džan, mire somnakune čhave, andro vilago, u sar avena pale, khere
anen tumenge te romnen. Savo peske anla godavera, šukara, te barvaja, oda
ela kiraji. Len tumenge sako jekhe lukeste, so tumenge ela pri hasna. Džan
bachtalone, mre čhave.“
O duj phuredera phrala pumenge lile terne lukesten, asen sar sle jon. U mukle
pumen andro vilago. Le jek ternedere phrale pumenca na lile. Soske? Oda
niko na džanel. O jek terneder peske na džanelas kas ke peste te len. Gondolinkerlas pašo grast.
,,Kas mange lav?,,
Ma džalas avri le grasteha, kanak dikhja avral teli fala te bešen, jekhe phure
lukeste.
“Tu so avka bešes bi kedvakero? Sar te na kamjalas te dživen? Te man leha
tuha, kamla pe mange te dživen. Miro dživipen sja te phiren palo vilago, tire
dadeha, le kirajiha.Te kanak peske anda tira dajora, la kirajka, sjomas leha.
Avka jav manca! Šegitineha te mange te rakhen romna, šukara, godavera, te
barvaja. Te asa rakhaha.“
40
Lija peske o phuro lukesto graste, u džalas palo Romano čha. Cele dromeha
pumenge dijavnas, vaj vakerlas o lukesto paloda, so kernas leskere dadeha
le kirajiha, kanak phirnas palo vilago. Ale ke jekhe vešeste, ma sja rati,o
phuro lukesto phenda.
,,Adaj aja rat sovaha. Lačhe, sar pheneha avka ela.“
Phenda le kirajiskero čha. Pašjile tele u sovnas. Pali jepaš rat, achajija upre
o phuro lukesto.
,,Adaj pe valeso kerel. Musaj te merkinav!“
Pašjija tele no na sovlas. So dikhja pandik ,nakamja pire jakhenge te patan.
Andalo veš avri ale o vešune džuvja. Polokore gele ko lukesto.
„Ale pindžaras. Ada hin le Romane kirajiskero lukesto. Leha phirlas, andro
sako jek mariben. Godaver manuš. Te le šunkerla te le kirajiskero čha, lačhe
kerla. Te džandas o lukesto, hoj le kirajiskere duj phuredera čhave paši pataka barenge valinde, mer pile andali kaji pataka o pani. U mek te džandas...“
Phenda i aver.
„Hoj upre pro hedo mere o pani avri avel, bešel bari kaji žamba. Ola žamba
o romano čha te mundarla, leskere phrala ena megin manuša. Te lengere
lukeste. Ada elas te keren ,te avla le kirajiskero čha pale khere.
Oda nane savoro, so len užarel.“
Phenda, megin i aver vešuni džuvji.
„Pašo somnakune bara, dživel o somnakuno sap. Ikrel la Ruženkakero vodi
teli čhib.Te le mundarla, lakero vodi džala pale andre late. Avka ela avri
vatindi. Te akada, musaj te kerel te avla pale khere.
41
Te džandas o Romano čha, hoj akada nane savoro so le užarel, avka pe na
mukjas prakada drom.“
„Soske phenori miri?
„Mer dureder pre lengero drom, mere jon musaj te džan, bešel jek na lačhi
phuri džuvji. Oja phuri džuvji garuvkerel jekhe šukare čirikle. Oda čiriklo hin
andre phandlo. Te ole čirikle avri mukla le kirajiskero čha, le manušengero
lačhipen džala pale andre le manušengere jile. Pandik ena o manuša megin
lačhe. No musaj te avel proda, sar lake te len o kočo. I phuri džuvji hin bare
erdavi, u godaver. O kočo hin lake phandlo pro dereko. Te tele sovla, akor šaj
lake lel o kočo. Te uštela upre, sar lake lela o kočo, ela lenca bare planone.
Akada užarel akale šukare romane čha? Užarel le bare but buti. Oda hin čačo.“
„Phenda i vešuni džuvji.“
“„No džanav, hoj šunel amen o phuro lukesto. Džanela so kampel te keren.
Šegitinla leske. No avri te phenen, naštik phenla! Te avri phenela, amen le
upre rakhaha, u so amen leha keraha, šoha pramende na biskerla. Paťav
oleske hoj mukla peske ada vaš peske. Nane aso dilino.“
„Lačhe phenori, patas tuke hoj oda kerla o phuro lukesto.“
Oleha pumen chune o vešune džuvja, u našte andro veš. O phuro lukesto
visajija pro aver odalo, u suta dureder. Rataha uštada o lukesto le Romane
čha upre.
,,Kampel te džan dureder! Žibut džanas.“ Chudnas pro drom manušen barvalen, čoren, bangen, koren,savorenge phenenas: ,,Lačho dives tumenge.“
Savore dikhenas pre lende, no pale na pajikerenas. O Romano čha avri ma
na ikerda, u phučja le phure lukestestar.
42
,,So ala manuša amen na šunen? Pale na pajikeren? Šunen, madara, šunen.“
No buter naštik phenda. Brigaha dogele ke jekha patakate.
„Ase šukar bara, dithon sar manuša. Aso šukar pani, žužo. Jav, džas te pijen!
Na, ale panistar naštik pijas! Ovaha nasvale! Ise hino žužo sar caklo. Na, ale
panistar na pijaha! Pata mange!“
Sar pheneha, avka ela, phenda o Romano čha. Dureder rakhle aver pani,
odoj pile, te andro caklo lile, u mukle pumen dureder pro drom. Džanas,
džanas, doale ke barende, so duralur ligotinenas mer sle somnakune.
„So ada somnakaj niko nakamel? Hoj adaj le muken o manuša? Vaj mek
adaj niko na sja? Jav kedas u džas khere! Te dikhla miro dat, so anav khere,
na rušla hoj nanav khere romna. Na! Koda somnakaj ma chude, ani jekhe
angušteha! Šunes man?
Šunav, šunav. No, phen mange soske?
Na phenav, čak ker so tuke phenav!
Lačhe, lačhe,sar pheneha, avka ela.“ Phenda le kirajiskero čha. Te avka kerde,
chune pumen u mukle pumen megin pro droma. Džanas, džanas, dogele ke
jekhe vešeste . Pašalo veš sja jek čoro kheroro. Avral bešlas pri loca jek phuri
džuvji.
„Lačho dives tuke lačhi džuvji. Te tumenge, te tumenge. So adaj keren? Adaj
na dithol mek ani čiriklore te salinen, na mek manuše.So roden?“
„Na rodas, ani na džanas sar arde ajam.“ Phenda o phuro lukesto.
„Falato piheninaha u džaha dureder.“
„Avel i rat. Te kamen, ačhen adaj. Čak nane man tumen so te den te gan.“
„Ma dara phuri daj, me valeso džav te chuden.“
43
Phenda o phuro lukesto. Geja pro rito odoj kerda valekeci cheva andri phuv,
pro cheva rakinda gone. Paši jek juminkerlas dugi kopaj andri chev.
„Ker jag!“
Phenda le kirajiskere čhaske.
„O čha kerda jag. Phučen, so chuna o phuro lukesto?“
„Irgen. Čhavore mire, valekana sja bari briga, u o Roma andro čoripen
chanas le irgen. O phure Roma vakeren, hoj sja oda bare lačho.“
Pri jag len pekle, u avka čajile, hoj i phuri romni ma na birinelas te bešen. Mek
koda o lukesto avri cina i mojori, so sja leske garudi pro goredera ideja. U oda
idejo sja akana.
„Soske? Mer i phuri romni aci pija ola mojatar, kaj but chaja, hoj sja mati.“
„Akana lake lav o koči!“
Phenda peske o phuro lukesto. Lija lake o koči, našta andro kheroro, lija le
čirikle.
,,Akana našas so jek sigeder!“
Phenda o phuro lukesto. Sik našnas kathari phuri romni, tena len andre
chudel, te pal lende džala. Ceji rat našnas. Rataha doale ko somnakune bara.
Odoj tele bešte, u piheninenas. Sar avka piheninenas, o čirikloroke lende
kezdinda te vakeren manušengera čhibaha.
,,Avka salinkerdomas lošaha. Te man avri mukjanas, da tumen so tumen
kamena.“ Phenda o čiriklo.
,,Lačhe phenda o phuro lukesto. De amen charo so šoha naštik phadol, u
mundarla sakone.“
Lačhe, phenda o čiriklo. Mek lačhe na čhungarda ma o charo sja le romane
čhaske andro vast. Lačhe hoj avka pe ačhija, mer o sap šunda, hoj valeso pe
44
kerel paš leskere somnakune bara. Cina pe avri pro bara. Aso sja baro hoj
o romano čha kamja te našen. Sar oda dikhja o phuro lukesto, hoj kamel te
našen, ačhija angilo sap. Sar oda dikhja le kirajiskero čha, ma so sja te keren?
,,Naštik mukav le lukesto le sapeske.“ O charo leske sja andro vast, avka pe
mukja andro sap. Kecivar le charoha pro sap peklas, acivar jag andalo muj
avri muklas. O romano čha peske gondolinda.
,,Aja jag man petarkerel, musaj leske o šero tele te čhinav.“
Sar phenda, avka kerda...Čačo hin, hoj o čha sja zoralo, oja sja leskeri bach.
Mer te nujas zoralo, ko džanel so leha ujas. Sar le sapeske o romano čha
čhinda tele o šero, o lukesto geja ko sap, vazdna leske upre i čhip. Akor dikhle
hoj valeso avri salinda. Dikhenas proda sar salinelas. Pandik oda bešta andri
čarori. Sar tele bešta pro rito, so tele bešta pri čarori dikhen, ačhel odoj cifrasti
džuvji. Pajikerav tuke šukar čha hoj man avri vatindal le sapestar.
„Ma but berša sjomas le sapeske teli čhip. Pajikerav tuke. Te kames ova tiri
romni te man kames.“
„Kamav, asa rodav.“
I čar kezdinda te baron, o veša sle megin ase, sar sle toven. O dživipen aja pale
avka sar oda sja u sar oda hin toven. Chune pumen u džanas dureder.
„Javen! Kampel te džan dureder. Mek sjam dur. Dugo drom hin angil amende.“
Phenda o phuro lukesto. Cele dromeha hasanas, dijavnas. Le dromeha lenge
i cifrasti romani čhaj vakerlas, ko hini, mere hini, hoj hin la mek jek phen, savi
hini barvaji. Phenda le terne čhaske:
„Miro dat tut avri potinela somnakajeha, u demantenca.“
„Avka hin lačhe“, phenda peske o terno čha.
45
„Hini šukar, barvaji, ko džanel či hini te godaver?.“
Džanas, džanas, o čiriklo lenge andri kajutka lenge dijavlas cele dromeha.
Doale ki kaji pataka.
„Pijomas pani, no alestar pe te pijen na del. Ko džanel, či upre pro hedo nane
žužeder. Šaj ovel, hoj upre pro heďo, hin valeso so andre kerel o pani.“
Phenda i šukar čhaj.
,,Džav upre, pro hedo te dikhen.“
,,Merkin!“
Phenda o lukesto. Geja o romano čha upre pro hedo.
„So odoj dikhja?“
„Bara žamba, kaja sar angar.“
,,Avka oda tu keres, hoj o manuša naštik pijen pani palo dugo drom? No užar,
me tut sikjara kaj sjal toven!“
Cina avri o charo, u la žambake čhinda tele o šero. So pe pandik ačhija, niko
na patanas. O pani avri žužija, o bara so sle valekana, valinenas manušenge.
Maškaro manuša sle te leskere phrala, le lukestenca. Avri pumen čumitkerde
o phrala. O Romano čha sikada le phralenge la šukara čha, so peske lidžal
khere. Amaro dat phenda: „...šukara, barvaja, te godavera.“ „Šukar hini, barvaji hini, no hini te godaver? Te nujas godaver, mre phralora, avka akana na sjan
adaj sar manuša, no sar bara. Joj phenda so te keren kampel, tovel o pani
žužo. Avka hini te godaver!“
„Tu oveha kiraji!“
Phende o phrala.
„Javas!“
Vičinda o phuro lukesto.
46
„Mek dugo drom hin angil amende.“ Megin džanas duge dromeha, megin ale
ko veš kaj ma sle, u o phuro lukesto chuna le vešune džuvjen. No oda džanelas
čak o phuro lukesto. Megin merkinlas, kerlas pe hoj sovel. Angili jepaš rat,
kanak ma savore sovenas, ale o vešune džuvja. „Dikhen, phenora ko adaj aja!
Jon hine savore! Jov avri vatinda phralen, anel peske romna, so aver? Te avka
džandas, hoj o čiriklo so hin andri kajutka hin andre vatindi Romani, šukar
čhaj.!
„Mere hin oda te džanen? Oda amen mek na phendam. Avka le kampel avri
te muken! Ela le čiriklestar šukar čhaj. So le trine phralen ena romna?“
„Ela! O trinto phral lenge sja pri bach, te le phure lukesteha. Oda hin bare
budžando , takana šunkerel.“
„So leha keraha?“
O phuro lukesto kezdinda te hasan, ma avri na ikerda. Bešta upre.
„Madaran, šoha ada avri na vakera nikaske.“
„So amen deha hoj avka tuke šegitindam?“
„Vičina tumen pro bijava, so ena le kirajiskere čhavenge. Javen!“
„Amen avaha! No te lenge o romna pašjona. Avaha te phenen, so len užarel.“
Oleha pumen chune u gele andro veš. Čačo hin hoj o bijava sle.
Sar oda? Phučen? Ise na sle le duje phralen romna. Sle, čačo phenav. Sar ale
khere, o phuro lukesto avri mukja le čirikle. Le čiriklestar ačhija šukar čhaj. Ola
peske lija o maškaruno phral. O trinto phral o jephureder, peske lija la phena
so bešlas le jekternedereha. Avka savoro sja avka sar hin toven, andro paramisa. Patan mange, savoro so phendom hin čačo. Na patan? Aja sja paramisa,
ko kamel o paramisa, hine bachtale manuša. Ola pro paramisa patan,
u lačhe keren.
47
Zlatica Rusová
Esterka a princ
O Rómskom národe sa všelijako rozpráva. Ale málo sa rozpráva o ich
ťažkom živote. Nikde ich nemali, a dá sa povedať nemajú, radi ani teraz.
Nikdy to nemali ľahké. Od začiatku ako sa rozpŕchli po celom svete, keď
museli odísť zo svojej zeme, boli odsúdení. Boli odsúdení na posmech
a krivdy. Je pravda že sme iní, ale nie zlí. Tak ako aj iné národy. Aj dobrí aj zlí.
Máme svoju kultúru, a nie hocijakú. Zo svojou kultúrou sa môžeme pýšiť.
A tak nám vznikli aj rozprávkári alebo rozprávači. Možno si ani
neuvedomovali, čo vzniká v tom čase.
A takých sme mali aj my. Boli známi po celom chotári medzi Rómami.
Keď zomrel cigán, išlo sa vartovať dva dni. Tam sa večer sedelo a rozprávalo.
Hovorili sa príbehy, ktoré sa stali, cigánom po potulkách alebo hudobníkom
na svadbách alebo zábavách. No najviac sa rozprávalo večer pri ohňoch na
osadách. Zišli sa všetci cigáni večer pri ohni a počúvali rozprávača alebo
môžeme ich volať aj rozprávkára. Jedného takého sme mali aj my. Volali
sme ho Gabo. Keď sa vrátil domov z Rumunska zo zajatia Roman, mali sme
aj druhého. No hovorilo sa, že starý Gabo bol lepši. A tak vznikla aj táto
rozprávka. A teraz Vám ju porozprávam ja.
Kde bolo, tam bolo, ale verte že bolo, bolo jedno cigánske dievča. Toto
cigánske dievča nebolo len krásne, dobré, ale aj múdre. Nejeden chlapec,
48
ktorý by chcel toto dievča za ženu, odišiel od nej s hanbou. Staré cigánky o nej
hovorili, že sa nevydá , že ostane starou dievkou alebo že preberá, preberá, až
preberie a bude po hrdobe. Jej veľkou láskou boli kone. Ale vedela okolo koní
aj pracovať. Vedela ich podkuť aj podkovy urobiť. Keď sadla na koňa, cítila sa
ako v nebi. A preto si nevedela možno lásku ku chlapcovi nájsť. Takto si o nej
cigánky rozprávali: Nikto sa jej nepáči! No ona hľadala nie len pekného, ale
aj múdreho. Jedného dňa podvečer sa Esterka vybrala na koni prejsť.
„Otec, podkula som koňa, idem vyskúšať či dobre.”
„Nechoď ďaleko! Tu sme ešte neboli, nepoznáš tu lesy.”
„Dobre , otec. Nepôjdem ďaleko. Neboj sa!”
Ako tak išla, spievala si. Ani nevedela ako vošla do lesa. Pozerala sa po
okolí. Páčil sa jej les. Bol krásny. Bol sama jedlička a smrek. Krásne voňal.
Obdivovala krásne kvety, ktoré rástli v tomto lese. Myslela si: „Kde sa nabrali
také krásne kvety? Už som všeličo videla, ale takéto krásne kvety ako kvitnú
v tomto lese ,som ešte v živote nevidela.” A bola to pravda. Krásne,farebné,
veľké ako keby ich maliar namaľoval. Mali všetky farby sveta. Boli nádherné.
„Kde som to len prišla, do akého lesa,” povedala si Esterka. „Takéto dačo
niekde aj rastie?” Potom zbadala jednu krásnu jedličku. Pod tou jedličkou
rástol jeden krásny kvet. Bol celý zo zlata. Ale voňal na diaľku. Esterka bola
z toho hotová. Niečo takéto som ešte nevidela ani nevoňala. Je to veľmi
zvláštne. Nevedela, kde sa má skôr pozerať. Toľko krásy v jednom lese. Ale
tento je najkrajší aj najviac vonia. Zoskočila z koňa a podišla ku kvetu. Sadla
si pred kvet, a nevedela sa vynadívať. Rozmýšľala, či ho má odtrhnúť alebo
49
nie. Keď budem doma rozprávať svojím cigánom nebudú mi veriť. Keď ho
odtrhnem, bude ho škoda. Možno zvädne, kým prídem domov. Sedela
a pozerala na kvet. Ani nevedela, ako jej čas ide. O chvíľu zistila, že je tma. Len
kvet svietil, ako keby mal lampáš. Ako sa dostanem domov? Môj otec sa bude
báť, kde som. Bože, tieto kvety ma tu zdržali. Už nebudem vedieť nájsť cestu
domov. Sedela a plakala. Ako tak plakala, ozval sa hlas:
„Neboj sa dievča, sadni si pod môj smrek, ja ťa postrážim.
„Kto si? Ukáž sa mi! Nevidím ťa.”
„Ale vidíš, som pred tebou!”
„Kde?”
„Tu!”
Smrek, čo bol pred ňou, sa poklonil. To som ja! Esterka sa zľakla. V tomto lese
nie sú len zvláštne kvety, ale aj stromy rozprávajú. Kde, úbohá, som sa ja
dostala?
„Neplač, nič sa ti nestane! Postrážim ťa. Sadni si pod môj strom!”
Dievča si koňa uviazalo o strom a sadlo si. Zlatý kvet jej svietil ako lampáš.
Ani nevedela ako zaspala. Sníval sa jej krásny sen. Ten strom, čo sa jej
prihováral, bol krásny princ. Tento princ čakal na dievča, ktoré sa dostane do
tohto lesa. Nie každý mohol vstúpiť do tohto lesa, lebo nie každý mal súdené
vidieť cestu. Muselo to byť čisté dievča s dobrým srdcom a čistou dušou. Keď
sa ráno prebrala zo spánku, dievča začalo rozmýšľať. Rozmýšľala, či to môže
byť pravda, čo sa jej snívalo. Pozerala po okolí,a zistila, že už nie je v tom lese.
Kde to všetko zmizlo? Ani krásny zlatý kvet nevidela. Kde som to bola ja?
A bola to pravda? Nespala som a nemala som len sen? Všelijake myšlienky ju
50
napadli. Koňa mala uviazaného o strom, ale nebol to smrek. Boli tam
všelijaké stromy, ale po zvláštnych stromoch a kvetoch nebolo ani slychu.
Potom si predstavila krásneho princa, ktorého videla vo sne. Bol krásny, ale
mal smutné oči. „Čo robiť?” Povedala si Esterka. „Aj doma ma otec hľadá,
určite ma strach o mňa. Určite sa trápi. No ja počkám, čo sa stane večer.
Nepohnem sa z miesta!” A tak Esterka sedela, spievala, zbierala si jahody
a z trávy si zbierala rosu. No nepohla sa ďaleko, len tak, aby videla na strom.
Pomaly prichádzal večer. Zistila že od kraja lesa sa les mení znova na smreky
a jedličky. Pomaly sa ukazovali aj krásne kvety. A tak sa aj strom, ktorý bol
mladý dub, zmenil znova na krásny smrek. Bol taký krásny, že bolo vidieť,
ako keby mal diamanty poukladané na konároch. Tak svietil. A zlatý kvet sa
znova ukázal, ale bol ešte krajší ako včera. „Tak som to naozaj prežila, nebol
to sen. A ten sen, čo som mala, bude pravda.” Ako tak rozmýšľala nahlas,
prišiel zrazu veľký vietor. Taký bol silný, že lámal konáre a strom stenal.
Esterka začala svojím telom chrániť smrek. Keď videla, že niektorý konár sa
láme, konár podržala a svojim telom ochránila. Tak sa trápila celú noc. Nad
ránom vietor prestal fúkať. Esterka zaspala pod stromom pri koňovi, ktorý
tiež pomáhal svojim telom. Keď sa poobede prebrala, les zas bol taký, aký bol
včera. Bez jedličky a bez smrekov. A po kvetoch ani slychu. Už vedela, čo ju
čaká aj tejto noci. Len kto to vie, čo to bude. A kto vie, kedy sa dostane domov.
Rosou si poumývala rany, čo ju stromy bili, taký bol silný vietor. Nazbierala si
jahody a napila sa rosy, čo našla na listoch. Ako prichádzal večer, les sa začal
meniť. Prišiel večer a vietor, ale aj s búrkou. Stromy vyváľalo po okolí. Vietor
chcel vyvrátil aj smrek a búrka mu pomáhala. Odtrhla zo svojej sukne
51
a priviazala sa k stromu. Vietor ju šľahal, konáre zo stromu ju bili, mlátili.
Krv z nej tiekla, čo ju konáre šľahali. Ale ona sa smreka pevne držala
a chránila. Nad ránom sa všetko skončilo. A Esterka zaspala o strom priviazaná, ubolená a sama rana, čo ju konáre šľahali. Ani nevie, dokedy tak
spala. Len keď sa prebrala, dobre neodpadla. Nebola v lese ale v paláci.
A bola krásne oblečená. „Kde som?” Nezmohla sa na iné. Pred ňou stál
mladý princ, ktorého videla vo sne. A vedľa neho stála krásna mladá
princezná. Zľakla sa.
„Neboj sa Esterka! Ďakujem ti za vyslobodenie. Zlý kráľ vetra nás zaklial,
lebo moja sestrička sa za neho nechcela vydať. Mňa prečaroval na smrek
a moju sestričku na krásny zlatý kvet. Mňa na strom, aby som pozeral, či
niekto odtrhne kvet. Keby si ten kvet odtrhla, bola by zomrela a ja by som
sa len pozeral ako zomieraš. Ale ty si dobrá duša a máš dobré srdce, preto
si kvet neodtrhla. Preto som vstúpil do tvojho sna. Esterka staneš sa mojou
kráľovnou?”
Keď to Esterka počula,povedala:
„Kráľ môj, keď ti nebude vadiť to, že som cigánka.”
„Nebude! Lebo si človek, ako každý iný. A ty nie si človek hocijaký, si dobrá,
múdra a krásna. Tak prečo nie?”
A tak sa Esterka vrátila domov pre svojho otca a vzala si ho k sebe. Esterka
aj s mladým kráľom panovali múdro a spravodlivo. Nikdy nerobili rozdiely,
kto akej farby sú ľudia. Všetkých brali rovnako. Lebo všetci ľudia na zemi, či
sú žltí, bielí, čierní, sa narodili ako ľudia.
52
I Esterka ta o princo
Palo Roma pe bare but vakerel. No frima pe vakerel pal lengero pharo
dživipen. Šoha len na kamenas, del pe te phenen hoj na kamen ani akana.
Šoha len na sja loko dživipe. Sar mukle pumen o Roma palo celo vilago,
kanak naštam andal amari phuv. Ma akor džandam o Roma hoj oda nela
loko dživipe. O Roma prejdindam bara ladžaha ta bare pharipnaha. Čačo
hin hoj sjam avera, no lačhe jilengere. Hin amen amare dija, amaro romano
kheliben, amare buta so kerenas o Roma. Andrada šaj keras o hirešago. U
avka sle amen manuša so pumenge avri gondolinkernas vašo Roma
paramisa, so vakerenas pašo jaga, kanak o Roma beškernas avral pro udvari.
U avka kezdinde o Roma pumenge te ikren vigik kaj bešenas o Roma
manušen, so vakernas o paramisa. O Roma akor na gondolindehas so kerde
vaš akanaskere Roma. Hoj save ena akala paramisa vaš amenge akana
baro barvajipen. U aso manuš sja te amen. Pindžarnas le savore Roma,
dokeril. Kanak merlas valesavo Rom, savore Roma džanas duj rata te vartalinen. Odoj pe duj rata bešlas, u vakerlas. Ada manuš vakerlas so pe le
Romenge ačhija so sja pro hasaviben, vaj so pe ačhija le lavutarenge pro
bijava, pro bali. No jekbuter vakerelas o paramisa le romenge, avral pašo
jaga. Džanas kijarati ki jag, beškernas pro tekovi u užarenas kanak avla
o phuro Gabo. Lošajonas so megin lenge vakerla, vaj savi nevi paramisa
lenge megin vakerla. Kanak aja khere o romani andali Rumunsko, kaj sja
53
andro mariben, sle amen duj manuša so o paramisa vakernas. No o Roma
vakernas, hoj o Gabo sja feder. U avka šundam te akaja paramisa, so
tumenge akana vakera. Kaj sja odoj sja, patan hoj oda sja, sja jek romani
šukar čhaj. Akaja romani čhaj, na sja čak šukar, no sja te godaver. Na jek
terno čha la kamjas romnake, no sako jek džalas khere ladžaha. O phure
romna pal late vakernas hoj ačhla phura čhake. Vaj hoj preko kedel, u preko
kedla, u ela palo hirešago. Lakero baro kamiben sle o grasta. No džanlas te
keren iš kerilo grasta. Džanlas te thoven le grasteske o petala, te o petala.
Kanak bešlas pro grast gondolinlas hoj hini andro zego. U šaj ovel, hoj
vašoda peske na džanelas drom te rakhen ko kamiben, ke terne čhaste.
Avkake pumenge o romna pal late vakernas. Niko pe lake na tecinel! No joj,
rodlas na čak šukare, no kamjas te ovel te godaver. Niko pe lake na tecinelas.
Jek dives, angil kijarate, pe i Esterka kena avri le grasteha, te prejdinen.
,,Dade, thodom le grasteske nevo petalo. Džav leha avri. Dikha či leske kerdom lačhe o petalo.“
,,Ma dža dur! Na pindžaras ada adaj. Tena našjos valeka, andro veša!“
,,Ma dara! Na dža dur.“
Sar avka džalas dijavlas, ani na džanda sar geja andro veš. Dikherkerlas keril
peste, u dikhelas savo hin šukar akada veš. Sja bare šukar. Sja žužo smreko,
u žuži jedliška. Šukare saginelas. Dikherkerlas pro bare šukar viraga.
,,Kaj pumen lile ase bare šukar viraga? Ma but dikhjom ,no ase šukar viraga
mek na dikhjom. Kaj pumen lile ase šukar viraga?“ Phenda peske i Esterka.
U sja oda čačo. Šukar, lole,žute, parne, šakovake save čak hin pro vilago.
54
,,Kaj me ajom? Savo hin ada veš?“
Phenda peske i Esterka.
„Akaso valeso valeka šaj barol?“
Pandik dikhja jek bare šukar jedliška. Tel akaja jedliška barolas bare šukar
virago. Sja celo somnakuno. No saginelas bare dur. I Esterka na kamlas te
paťan pire jakhenge. Ma na džanlas kaj sigeder te dikhen, aci šuk pre jekhe
thaneste, mek na dikhja.
„Akada virago hin jek šukareder, te jek šukareder saginel.“
Chutia tele palo grast, u geja ko virago. Bešta ko virago, u nadžanlas o jakha
tele te len, aso sja šukar, te avka saginlas. Gondolinkerlas či hin le tele te
čhinen, vaj na.
,,Te ava khere o Roma mange na patana te lenge vakera so dikhjom.“
Gondolinkerlas, te čhinen tele ada virago, vaj na.
„Ujas zijant, te čhinen tele ada virago.“ Bešlas u dikhelas pro virago. Na
gondolinda proda, sar džan o ori. Pandik aja proda, hoj ma hin rati. Čak
o virago labolas sar o jag.
,,Sar man chuda khere? Miro dat darala, so hin manca. Lačho Del, ala viraga
man adaj ikerde. Ma na džana o drom te rakhen, khere.“
Bešlas, u rovelas. Sar avka rovelas, šunda valesavo hango.
,,Madara, čhaje, beš tuke telo smreko, me pre tute merkina! Ma dara!“
,,Ko sjal? Sikav tut! Na dikhav tut!“
,,Na, dikhes man, ačhav angil tute.“
„Kaj?“
55
„Adaj!“
O smreko so ačhlas angil late, bandija.
„Oda sjom me.“
I Esterka bare darandija.
„Andrada veš nane čak o viraga aver sar avrete, te o stromi vakeren. Kaj me
čori man chunom?“
,,Ma rov, načhla pe tuke ništ. Mekina pre tute, beš tuke teli sosna!“
I čhaj le graste phanda ko stromo, u bešta peske teli sosna. O virago lake
labolas, sar jag. Ani na džanda, sar tele suta. Džalas bare šukar suno. Oda
smreko so kelate vakerda, sja bare šukar princo. Ada princo užarlas pri terni
čhaj, savi avla andrada veš. Mer na akarko dikhlas o drom andrada veš. Šaj
oda sja čhaj savi sja žuže vodiha, u lačhe jileha. Kanak rataha uštija upre,
kezdinda te gondolinkeren, so sja suno. Dikhja keril peste, u aja proda, hoj
nane androda veš kaj sja.
„Kaj oda savoro našjija?“
Ani o somnakuno virago odoj na sja.
„Kaj oda sjomas? U sja oda čačo so dikhjom? Na sja oda čak suno?“
Gondolinkerlas pre savoreste. O grast lake sja phandlo ko kašt, no na sja
oda smreko. Sle odoj kašta te ase, te ase, no na ola so dikhja rati, te o viraga
na sle. Pandik lake aja angilo jakha o princo, so le dikhja andro suno. Sja
šukar, no o jakha leske sle bi kedvakero.
,,So te keren?“
Phenda peske i Esterka.
56
,,Te khere man miro dat rodel u daral so hin manca.“ No me užara, so ela
kijarati. Nadžav khere! Užara!“
U avka i Esterka bešlas, dijavlas, kedlas o jahodi, u andali čar kedlas
o rataskero pani. No dureder na džalas, čak avka hoj dikhelas o smreko.
Poloke avlas i rat. Dikhelas sar agorestar o veš pe megin kerlas preko smrekenge, u jedliškenge. Poloke pumen sikavnas te o šukar viraga. Te o dubo
so sja, pe visarda pro smreko. Oda smreko sja aso šukar, sar te ulehas upre
rakinde demanti, avka labolas duralur. U o somnakuno virago pe megin
sikada, no sja šukareder sar ič kijarati.
,,Avka me ada savoro ič kijarati dikhjom, na sjomas oda suno. U oda suno so
sjomas, ela čačo.“
Sar avka gondolinkerlas, aja bari bajvaj. Asi sja oja bajvaj zorali, hoj o gaji
phagerlas, u o kašt bare jajkinlas andri duk. Sar oda i Esterka dikhja, ačhija
angilo kašt, u pire teštoha o kašt andre učharlas. Kaj o gaji i bajvaj kamlas te
phagen, odoj i Esterka le vastenca ikrelas, tena phadol. Avkake i Esterka ceji
rat braninelas o kašt. Pro rataha, i bajvaj ačhija upre. Ma na phudlas.
I Esterka suta tele telo smreko, kaj sja te lakero grast phandlo. Te o grast lake
šegitinlas. Palo dilo kanak uštija upre, oda veš odoj megin na sja. Ani
o viraga odoj na sle. Ma džanlas so la užarel rati. So oda ela. Le rataskere
paniha so sja pri čar, peske thovkerda o tešto, avka sja mardi le gajendar so
la marnas. Kena peske jahodi, pija pani so kena pali čar. Te palo prajta. Sar
avlas i rati, te veš sja aver. Aja i rati, te i bajvaj, te na lačho idejo. O kačta avri
visarkerda i bajvaj. I bajvaj kamja avri te visaren te i sosna. Čhinda pira
rokjatar, u phanda pe ki sosna. I bajvaj la marlas. O rat latar džalas, avka la
57
marnas o gaja. No joj pe la sosnatar zoralone ikrelas. Pro rataha savoro
mulinda. I Esterka tele suta phani ki sosna, asi sja mardi le gajendar.
Nadžanel ži keci suta. Sar aja ke peste, majna tele peja. Na sja andro veš, no
andri bari palota. U sja bare šukare upre urdi. „Kaj sjom?“
Na džanda so sik te phenen. Angil late ačhlas šukar terno manuš. Manuš so
le dikhja andro suno. U pašal late ačhlas, terni džuvji. Darandija.
,,Madara Esterka. Pajikerav tuke hoj avri man vatindal. O na lačho kiraji
bajvakero, amenca ada kerda, mer miri phenori na kamja te džan pal leste
romnake. Man kerda kašteske smrekoske, u mira phena somnakune viragoske. Man kerda smrekoske, te dikhav sar mira phena valeko tele čhinla sar
virago. Te tele čhindalas oda virago, mujas, u me dikhjomas pre late sar
merkerel. No tut hin lačho vodi, te lačho jiloro, vašoda o virago na čhindal
tele. Vašoda gejom andro tiro suno. Phen, kames toven miri kirajka?“ Kanak
šunda so lake o kiraji phenda, phenda leske pale.
„Kiraji, u džanes olestar hoj sjom romni?“
,,Džanav, no u so? Tu sjal manuš sar aver! So hin proda hoj sjal Romni? Tu na
sjal akarko! Sjal lačhi, godaver, u bare šukar. Avka soske na?“
I Esterka geja khere vašo dat, u lija peske le peha.I Estarka le kirajiha lidženas
pumari phuv pativalone, godaverone. Nakerenas maškaro manuša
planišago, hoj oda hin kalo, vaj parno. Savoren kednas, hoj hine manuša.
Mer savore manuša save ale prakaja phuv, vaj žute, parne, kale, savore pro
vilago ale sar manuša.
58
Martin Fočár
Príbeh Lojzka a Etelky
„Mami, už som doma zo školy.“
„Akože si už doma? Veď je ešte iba desať hodín.“
„Ušiel som odtiaľ, čo tam budem robiť? Mne sa nechce učiť. Čo varíš?“
„No to, čo každý druhý deň.“ „Máme gója?“ „Čo si hladný? Veď si
zjedol štyri krajce chleba s masťou a cibuľou.“
„Kde je otec?“
„Išiel do lesa po drevo, choď za ním a potom keď sa vrátiš, tak sa naješ.“
„Otec, tu si?“
„Čo ty tu robíš Lojzko? Prečo nie si v škole? Máš pravdu, dobre
rozmýšľaš, vyhliadol som ti už ženu. Máš štrnásť rokov, ona je rovnako stará, budete spolu dva, tri roky a môžete ostať žiť spolu ako muž
a žena. Pristavím ti jednu izbu k tej našej.“
„Dobre otec a ktože je tá dievčina?“
„No predsa Etelka.“
„Ona ma nechce! Povedala mi, že sa vydá za gádža.“
„Nech si rozpráva čo len chce. Ja som sa už dohodol s jej otcom.
Povedal mi, že jej dohovorí, čo znamená, že bude musieť svojho otca
60
61
poslúchnuť. No zober toto drevo, ideme domov, tam sa ešte porozprávame. V nedeľu plánujem ísť k ním na pytačky.“
„Etelka, chcem sa s tebou porozprávať!“
„Čo chceš, oco?“
„Počúvaj dcéra, rozprával som sa s Lojzkovým otcom, dohodli sme sa,
že sa dáš s jeho synom dokopy.“
„Otec, ja ho nechcem, je tmavý a k tomu aj hlúpy!“
„Pri ňom sa budeš mať dobre, dcéra moja. Jeho otec mu ide pristaviť
izbičku k ich domu.“
„Otec, ja chcem chodiť ešte do školy a on už do nej nechce chodiť.
Chcem sa za niečo vyučiť. On už aj prepadol, nikdy z neho nič nebude.
Ja chcem takého muža, ktorý bude mať prácu, bude rozumný. Bieleho
muža, krásneho!“
„Netrucuj! Lojzko je dobrý chlapec!“
Takto spolu potom nažívali. Lojzko a Etelka, ale ona ho neľúbila.
Narodilo sa im po čase dievčatko, bola celá po mame, aj ona bola taká
krásna. Vyučila sa za zdravotnú sestričku. V meste sa spoznala
s jedným nerómskym chlapcom. Zamilovali sa jeden do druhého. On
bol veriaci, bolo mu jedno, že má Etelka už dieťatko, vedel aj to, že má
muža, ale neboli zosobášení s ním pred Bohom.
Keď dovŕšila Etelka šestnásty rok života, utiekla od Lojzka, aj
z osady, a nikdy sa tam už nevrátila. Dodnes žije šťastne a v láske so
svojim bielym mládencom.
Palo Lojzkus, he pale Etelka
„Daje, imar avľom andrale škola khere.“ „Ta sar oda? Hem nane ča
dešengro.“ „Denašľom kodarik, so kodoj kerava? Mange pes nakamel te sikľol. So taves?“ „Ta koda, so sako dujto džives.“ „Hinke
goja?“ „So sal bokhalo? Hem chaľal štar kothora mare, le žiroha, he
la purumaha.“ „Kaj hin o dad?“ „Gelas andro veš kaštenge, dža paleste, pajis chaha.“
„Dado kadaj sal?“ „So tu kadaj keres Lojzku? Soske na sal andre
škola?“ „Me kodoj na kamav the phirel.“ Lačhes vakeres, dikhľom
tuke romňa. Hin tut dešuduj berš, lake hin tiš kavka, aveha laha duj,
trin berš, pajis laha šaj džives jekhethane. Kerava tuke jekh soba paš
mande.“ „Lačhes dado, he koda hin oja čhaj?“ „Ta e Etelka.“ „Joj man
na kamel! Mange phendžas, kaj lela peske rakles.“ „Me vakerel, so
kamel. Me man imar dohodnindzom /dovakerďom/ lakre dadeha.
Phendžas, kaj lake dophenela. No le o kašta, avas khere, pajis pal
kada vakeraha. Kurke kamav ke lende te džal, te kerel mangavipen.“
„Etelko, kamav tuha te vakerel!“ „So kames dado?“ „Šun man, vakeravas le Lojzkuskoneha daha, dohodnindzam amen, kaj šaj tumen
62
phiren.“ „Joj dado, me les na kamav, kalo hino, the dilino!“ „Paš leste
tuke avla lačhes. Leskro dad, leske kerel soba.“ „Dado, me kamav te
phirel andre škola, jov na phirel. Kamav vareso te siklol avri. Jov
prepadnindžas, lestar na avla nič. Me kamav kajse romes, so les avla
buči, so avla godžaver, he parnes, he šukares.“ „Na trucin! O Lojzkus
hino lačho čhavoro!“
Kavka dživnas o Lojzkus, he e Etelka,no joj les na kamelas. Has len
čhajori, has cali pale daj, tiš has kajsi šukar. Sikľilas avri sasťipnaskeri
sestrička. Andro foros pes zoznamindžas jekhe rakhleha, he zakamade pes jekh andro dujto. Jov paťalas le Devleske, he has leske jek,
kaj la Etelka hin čhajori, he rom, so laha dživel bije vera. Sar la
Etelkake has dešusov berš, denašlas adalo kher, imar khere aňi na
avlas, he do akana dživel le rakhleha.
63
Ivana Cicková
Kukučka
Zakukala kukučka,
pošepla mi do uška.
Vraj má pre mňa balík krásny,
že budeme opäť šťastní.
Zakukala kukulienka,
že si moja veľká dievka.
Zakukala kukučka,
že si moja dcéruška.
E kukučka
Zakukinďa e kukučka čirikloro,
zašukinďa mange andro miro kanoro.
Kaj hi la vareso prejkal mande ajso baro šukariben,
te o da kaj savore amen, užarela pal pale bachtaľipen.
Zakukinďa e kukučka čirikloro,
kaj sal imar miri bari čhajori.
Zakukinďa e kukučka čirikloro,
kaj sal bares šukarori.
64
Ivana Cicková
Prečo?
Veľká bieda na náš národ veľmi rada sadá.
Neviem prečo, prečo nás má rada.
Keby som tak mohla, zmeniť celý svet.
Chcela by som, nech nám nechýba každodenný chlieb.
Soske?
Baro pharipen, pre amaro nipos bešel.
Naďažanav soske andro romano jilo pes joj ispidel.
Kamav me the visarel cali luma pro aver.
Kaj sakones paňi, maro andro muj the avel.
65
Ivana Cicková
Veľké čary
Predstavím sa...
Ja som malá bosorka,
volajú ma Lotorka.
Naučím Vás robiť čary.
Naučím ťa veľké čary.
Ako robiť rovné čiary.
Je to také kúzlo malé,
ukážeš to svojej mame.
Naučím ťa robiť vlnky.
Žblnky-žblnky, malé vlnky.
Je to také ľahučké,
pomôžeš tým rybičke.
Naučím ťa robiť krúžky.
Šušky-šušky, mušky, krúžky.
Šušky-šušky, mušky-mušky,
už aj robíš rôzne krúžky.
Už vieš čiary, vlnky, krúžky,
už počítaš šušky, mušky.
Počítaš aj rybky malé,
ukážeš ich svojej mame.
Už vieš čiary, vlnky, krúžky
boli to len malé skúšky.
Naučíš sa počítať,
nebudeš sa viacej báť.
A tá tvoja mamička
pobozká ťa na líčka.
Naučíš ju robiť čary.
Čáry-máry, čáry-máry.
Bude jej to povôľky,
nevrátiš sa do škôlky.
66
Bare vražune
Ko me som...
Me som cikňi vražutňi,
som ajsi lačhi Mosarďi.
Sikľavava tumen vražune,
čari mari, čari, mari kajse mire lavore.
Sikavav tut me bare vražune,
sar the keres šukar irinde.
Si oda asjo vražuno ciknoro,
so šaj sikhaves pre jakh tira dajakero.
Sikavav tut me sar pes keren bangale,
žblnki, žblnki ajse šukar ciknore.
Kerel pes akada avke lovkores,
le mačoske kaleha tu šegitines.
Sikavav tut me sar pes keren keriki,
šuški, šuški, muški šukar pro rigi
kerďal imar keriki.
Imar džanes irinde, bangale, keriki the
kerel imar džanes šuški, muški
the rachinel.
67
Rachines thaj mačen cikne,
sikaveha savoro akada
tu peskera dajake.
Imar džanes irinde, bangale,
keriki the kerel sne oda čak ajse,
či akada džanes imar the pherel.
Sikaveha pes the rachinel,
imar namušines
pes pal akada the daravel.
U tiri guľi dajori vaš kada
čumidel tut pre pofajori.
Sikhav tu la korkori, sar pes kerel
čari mari, čari mari.
Avla lake šukar pro jiloro
nadžahah tu imar
pal pale andre cikňi sikľarďi.
Ivana Cicková
Zvláštny sen
Sníval sa mi zvláštny sen,
hneď Vám všetko rozpoviem.
Sníval sa mi zvláštny sen,
že letím do krajiny detí.
Letím ako Zvonilka
Peter Pan mi naproti letí.
Vidím lúku krásnu, prekrásnu,
plnú rôznych kvetov.
Ich vôňa je omamná,
vôňa rôznych svetov.
Na tej lúke okrem kvetov,
bolo veľa detí.
Deti rôznej národnosti,
deti rôznej pleti.
Utekali po lúke
k veľkej modrej guli.
Výskali a spievali si,
ako včely v úli.
69
Bielej, žltej, červenej,
ba aj čiernej pleti.
Bolo ich tam neúrekom,
detí ako smetí.
Iba jedno stojí samé,
také smutné, uplakané.
S jeho farbou pleti,
nechcú sa hrať deti.
Peter Pan však odrazu,
pozrie sa tým smerom.
Kde dievčatko samé stojí
prekvapené takým svetom.
Prečo deti rôznej pleti,
robia také rozdiely?
Kohože sa opýtame,
asi našich materí.
Peter Pan však zrazu skríkne:
„Nechcem vidieť rozdiely!
Veď sme deti jednej zeme,
Zeme našich materí!“
Ajso sunoro
Diňom ajso šukar sunoro,
imar thovav tumenge pal akada lavoro.
Diňom mange šukar sunoro,
kaj sajinav u dikhav čhavoro pal čhavoro.
Sajinav sar e Zvoňilka cikňori
u o Peter Raj sajinel ke miri jakhori.
Dikhav šukar, nekšukareder pajori,
but pre late baron viragi.
Lengeri biza si ajsi barikaňi,
saginel pal sako aver khotoreske lumori.
Pre akadi pajori, na čak baron viragi,
sas pre late bud čhavore.
Čhavore sako aver hino nacijatar,
sako jekh aver barva, morčatar, cipatar.
Denašenas jojn pal zejno pajoro,
ke bari kiki kerika.
Vičinenas, peske giľavenas
sar daraži andro peskero kheroro.
70
Parnore, šarge, lolore,
numa he kale cipatar.
Sne odoj but, but korkore,
akala čhavore lumatar savore.
Čak jekh lendar ačhel korkoro,
ajso bi asavibnaskero hi no asvenca začhordoro.
Vaš leskere barva cipatar,
nakamel the bavinel pes leha ňisavo čhavoro.
O Peter Raj numa pre kada ideos,
dikhel akadi seraha.
Odoj kaj e čhajori ačhel odoj korkori
u naachaľol soske si kajsi nalačhi lumori.
Soske čhavore sako jekh aver barva cipatar
keren kajso bilačhipena jekh avrestar?
The phučel pal akada šaj amen kastar,
amare dajendar.
71
O Peter Raj numa zorale hangoha vičinel:
„Nakamav imar the dikhel maškar tumende averipena!
Sam savore jekha lumakere čhavore,
luma amare dajakere!“
Koloman Cicko
Dankino želanie
V obyčajnom meste, v obyčajnom domčeku, bývala so svojimi
obyčajnými rodičmi malá Danka. No Danka nebolo obyčajné dievča. Kto
ju poznal hovoril: „Ach, tá Danka, to je ale zlaté dieťa! Oči ako dva koláče.
A tie vlásky - no radosť pozrieť! Hlások má sladký ako med.”
Danka bola rada, keď ju chválili. Aj sama sebe sa páčila. Vydržala celé
hodiny stáť pred zrkadlom. Zo skrine, ako z čarovnej orechovej škrupinky,
vyťahovala šaty za šatami, obliekala sa, krútila a pozerala na seba
v zrkadle. Hotová princezná na bále. A možno, keď nikto nebol na blízku,
šepla do zrkadla:
„Zrkadielko, zrkadielko, kto je najkrajší na svete?”
Odpovede sa nedočkala. Zrkadlo nebolo čarovné, veď to by bola iná
rozprávka. Hádam by ani tejto nebolo, keby pekná Danka nemala jednu
zlú vlastnosť - namyslenosť. Verila, že krása je všetko a nič viac nepotrebuje.
Táto malá druháčka držala v ruke radšej hrebeň ako pero. V škole sa jej
nedarilo.
„Škoda,” myslela si „že sa v škole neznámkuje účes a oblečenie. To by boli
známky!”
Ráno vykročila z domu do školy pomalým krokom. Obzerajúc sa, akoby
rozmýšľala, či je pondelok, či nedeľa, zbadala na ulici Paľa. Paľo od
72
susedov je síce štvrták, ale aj tak si s ním najlepšie rozumie. Asi preto, že sa
ich žiacke knižky podobajú ako vajce vajcu. Aj jeho ľudia často spomínajú,
ibaže so zdvihnutým prstom a nezabudnú dodať: „Z toho chlapca nič
dobré nevyrastie.” Danke sa na ňom najviac páčilo to, že má fantáziu.
Rozbiť pri futbale okno, alebo potiahnuť školskú kriedu, to nie je žiadne
umenie, ale také kúsky, ako stvára Paľo, dokáže málokto. Danka a Paľo, to
je teda podarená dvojica!
„Paľo, ahoj! ” volala zďaleka. Ten nič.
„Čo ti je, čo si taký kyslý?”
„Píšeme z matiky. Guľa ma neminie, to zas bude doma rečí.”
„Myslíš, že mne sa do školy chce? Mali by sme niečo vymyslieť.”
Paľovi sa vyrovnala pokrčená tvár.
„Už to mám! Keď sa nám nechce, tak do školy nechoďme!”
„Nechoďme, nechoďme. To sa ti hovorí, ale čo potom povieme v škole a
doma?”
„To vymyslíme neskôr, na to máme ešte čas.”
Danku nebolo treba prehovárať. Spoľahla sa na kamaráta. No čo, je starší,
väčší a určite má v zásobe aspoň vrece výhovoriek.
„Poďme do parku, “ navrhol, „pohľadáme orechy.”
No prosím, aký dobrý nápad! V parku poletovalo lístie a odhaľovalo holé
konáre stromov, ako to už koncom novembra býva. Deti kopali do
napadaného lístia a hľadali guľaté plody. Zrazu Paľo zvýskol:
„Híííí, veď o týždeň je Mikuláša!”
73
Danku myklo.
„Čo jačíš, akoby si našiel poklad?!”
„Veru poklad. Mikuláš nám darčeky prinesie. Už si napísala Mikulášovi?”
„Nie, nič som nepísala.”
„No vidíš! Ideme písať!”
Nechali orechy orechami, sadli si na lavičku, Paľo vytiahol z tašky pero,
vytrhol stránku zo zošita, položil si tašku na kolená, na ňu papier a
zamyslel sa.
„Je dosť možné, že Mikuláš neexistuje, no minulý rok som v izbe našiel
všetky darčeky, o ktorých som v liste písal.”
„Paľo, napíš aj mne. Ja ešte dobre neviem, “žobronila Danka.
„Napíšem, napíšem, len počkaj, teraz rozmýšľam. Budem potrebovať
novú hokejku, “ uvažoval s koncom pera medzi zubami, “ aj také rukavice
ako má Fero by sa zišli. “
Začal písať a šomral si: ru-ka-vi-ce.
„A ja čižmičky, čo majú vo výklade, “ozvala sa Danka.
„Počkaj, to na druhý papier! Teraz neviem, s akým “i” sa píše "rukavice".
Dám mäkké, veď aj správne rukavice majú byť mäkké.”
A tak tam sedeli, rozmýšľali, bojovali s gramatikou a písali. Bola to pre
nich ťažká práca. Nakoniec si spokojne dali listy do vrecák a tešili sa, že
ich zajtra položia na okno. Po takej fuške sa vystreli na lavičke a nohy
natiahli ďaleko pred seba.
„Čo myslíš, Paľo, koľko je hodín?”
74
„Mááálo, “ zatiahol Paľo, pozerajúc vysoko do vzduchu na poletujúcu
zmes stuhnutého lístia a mäkkých snehových vločiek.
„Mne je už zima. “Zasipelo dievča. „Poďme niekde inde.“
„Veď hej, ale kde?”
Paľo sa zamyslel a privrel oči, aby mu nebodaj myšlienky cez ne neutiekli.
„Starú tetku Tarabku sme už dávno neboli navštíviť!” uškrnul sa. Danka
dobre vedela, čo tým „navštíviť” myslí.
„Tak poď!”
Vyskočila a polobehom s taškou na chrbte trielila z parku. Paľo dlhými
krokmi za ňou. O chvíľu boli na konci ulice pred známym domom. Dom
bol smutný, zanedbaný, bývala v ňom len jedna biedna duša - stará tetka
Tarabová. Bola tŕňom v oku všetkým huncútom z ulice. Pri chôdzi sa
kývala z boka na bok, každú chvíľu sa zastavovala a koho stretla tomu sa
sťažovala na svoje boľavé nohy. Tmavú tvár mala rokmi zbrázdenú ako
čerstvo poorané pole. Keď ju deti zlostili, kričala na nich vysokým
škrekľavým hlasom. To nezbedníkov ešte viac popudilo. Nevolali ju inak,
ako stará cigánka. Paľo s Dankou sa učupili v kríkoch oproti domu na
opačnej strane ulice. Brali do dlaní kamienky a šup ich do okien. Netrvalo
dlho, dvere sa rozleteli a v nich stála starena.
„Už zas nedáte pokoj!”spustila svojim hlasom, čo prenikal až do kostí.
„Veď počkajte, až vás chytím!”
Paľo sa zarehotal.
75
„Vraj, že nás chytí.”Otočil sa k Danke a zakýval sa, aby napodobnil a
zosmiešnil chôdzu tetky Tarabky.
„Pozri, aké má vlasy!” S hrôzou povedala Danka a podržala si svoje
vrkôčiky pri očiach. Chcela vidieť ten obrovský rozdiel.
„Čo chceš?” zašepkal Paľo „Tá má hádam aj sto rokov.”
„A možno aj dvesto!” S opovrhnutím dodala Danka.
„Tak čo, vyjdete z tých kríkov, alebo nie?!” kričala starena.
„Ale vidí ešte dobre, “začudoval sa Paľo. „Čo by sme jej vyviedli?”
Babke naozaj ešte zrak slúžil. Navyše kríky neboli také husté ako v lete.
„To si ty dievčisko! Čo netrčíš v škole?!” spoznala Danku. Do Danky akoby
bol blesk udrel. Vraj, dievčisko! Tak jej ešte nikto nepovedal. Zdalo sa jej,
že takú urážku hádam ani neprežije. Všetka žlč sa v nej vzbúrila. Vystrela
sa, vymotala z kríkov a urobila krok ku starene.
„Ja nie som žiadne dievčisko! Len sa pozrite, videli ste už krajšie dievča,
há?! A teraz sa pozrite na seba. Vás už nikto nechce, ani nepotrebuje.
Každému ste len na smiech! “
Toľko nenávisti a zla sa nahromadilo v jednom malom dievčati. Kto
by to povedal. Zrazu spoza stareny vyskočil veľký kocúr, čierny ako kominárska štetka. Vyrútil sa na ulicu a dal sa bežať oproti Danke. Či to
spôsobil ten kocúrisko, alebo Dankina zloba, nevedno, ale stal sa zázrak
nevídaný. Vzduchom zaprašťal blesk, vzápätí nastala tma, ako uprostred
noci a keď sa rozvidnelo, Danka sa ocitla vo dverách domu miesto tetky
Tarabky. Stará žena zmizla akoby ju tá tma pohltila. Stratil sa aj Paľo.
76
Dievča pozerá na seba a nechce veriť vlastným očiam. Jej šaty sa zmenili
na tmavé ošúchané háby. A čo to má preboha na nohách? Staré
pokrivené kapce. Zvrtla sa, že nájde v dome zrkadlo, aby zistila, či je to
vlastne ešte ona. Pri tom prudkom pohybe pocítila takú silnú bolesť v
krížoch a nohách, že skoro spadla. Tak strašne vedia bolieť nohy. To
Danka predtým nepoznala. Ešte tak odreté kolienko, to mama pofúkala
a bežalo sa ďalej, ale kto teraz bude fúkať jej opuchnuté opotrebované
nohy? Slimačím tempom sa došuchotala k zrkadlu. Čo krok, to „och”.
Postavila sa pred zrkadlo, ale pozerá do zeme, bojí sa v ňom uvidieť.
Rozmýšľa – strach, nestrach, musím vedieť pravdu a pozrela do zrkadla. Ach, tak takáto je pravda, - vzdychla si, slzy na krajíčku. Hľadí na sivú
starenu. Tvár vráskavá, pery bez farby, vyhasnuté oči. Kde sa podeli jej
nádherné vlasy? Danke táto podoba tak gniavila srdce, že sa zrútila na
posteľ a od únavy a sklamania zaspala. Keď sa prebrala, dúfala, že to bol
iba sen. Ale nie. Boľavé nohy, ani čoby na nich niesla celý svet, ju o tom
rýchlo presvedčili. Pochopila, že osemročná Danka už neexistuje a nie sú
už ani jej rodičia, ba ani domček, v ktorom bývali. Ostala sama v starej
barabizni uväznená v tele Rómky Tarabky. Z premýšľania ju vytrhli ostré
zvuky. Do obločných skiel vrážali kamienky. Hluk jej nedal pokoja. Zľakla
sa, že okno nevydrží a rozbije sa. Otvorila dvere a pozrela na ulicu. Tušila
správne. V kríkoch oproti sa skrýval Paľo s kamarátkou Evou z tretej B.
Bolo im veselo, chichotali sa. Chcela na neho zakričať. Povedať mu: „Paľo,
neblázni, to som ja, Danka.” Ale načo, aj tak jej neuverí. Nikto neuverí, že
77
ona je vlastne malé pekné dievčatko. Mohli by si všetci pomyslieť:
„Chudera je stará a navyše slabá na hlavu.” Tak radšej zatvorila dvere,
sadla si za stôl, prikryla uši dlaňami a uvažovala, kde spravila chybu.
Dni ubiehali pomaly. Sedávala v kresle s vysokým operadlom,
spomínala aké to bolo, keď bola Dankou, natierala si nohy liečivými
masťami a do ticha izby šepkala svoje nekonečné otázky. Odpoveďou
bol len zvuk storočných kukučkových hodín - tak, tak, tak! Keby ju hlad
nenútil ísť občas do obchodu hádam ani z domu nevyjde. Chlebík sa aj
teraz práve minul, treba sa teplo obliecť a pobrať sa. Včera večer padal
dážď so snehom a do rána mrzlo. Ulica sa premenila na veľké klzisko.
Babka Danka kráčala veľmi opatrne a pomaly. Nikdy sa jej nezdala cesta
do obchodu taká dlhá ako teraz. Z diaľky zbadala ako na chodníku
neďaleko obchodu stojí zástup detí. Prvé sa rozbehne a letí na
chodníkovej kĺzačke hladkej ako sklo. Za ním ďalšie a potom ďalšie.
Deti výskajú od radosti, padajú, dvíhajú sa a znova sa kĺžu. Je ich toľko,
že keby nemali na chrbtoch tašky, myslela by si, že sú prázdniny. Ale
neboli, to si len deti krátili chvíľku pred začiatkom vyučovania. Zastala
a čakala. Bála sa ísť oproti rozšanteným deťom. Čo keď do nej narazia,
určite spadne a možno sa už ani nezdvihne. Radšej počká, kým sa všetci
vytratia do školy. Netrvalo dlho a niekto skríkol: „Trištvrte na osem!”
Razom všetci zabudli na kĺzačku a rozleteli sa ku škole. Danka mohla ísť
spokojne do obchodu. Spokojne ako spokojne. Keď sa priblížila ku
šmykľavej ploche znova zastala. Bála sa ňu vstúpiť. „Je taká hladká a
78
lesklá, sotva na nej nohy udržím,” myslela si. Čo teraz? Obísť ju? Ako? Z
jednej strany rušná cesta, nemôže vstúpiť autám do dráhy a z druhej
vysoký múr. Keby tak mala krídla. Vtedy sa spoza rohu vyrútil ďalší žiak,
akýsi oneskorenec a rovno oproti nej. Zastavil sa pri Danke a vraví:
„Teta, treba vám pomôcť? Chyťte sa ma, pôjdeme spolu.”
Bol to veľký chlapec, siedmak alebo ôsmak. Danka ešte chvíľu neveriaci
stála a potom sa chytila ponúknutého lakťa. Na druhú stranu prešli
bezpečne. „Nie všetky deti sú rovnaké,“ rozmýšľala, „také niečo by
kamarát Paľo nikdy neurobil.
Z obchodu sa vracala inou cestou. Bolo to síce oveľa ďalej, ale vyhla
sa kĺzačke. Keď si konečne doma sadla do kresla mala čudný pocit z toho,
že jej chlapec pomohol. S niečím takým nerátala. Bol to veľmi príjemný
pocit. Možno ešte lepší ako keď s Paľom nešli do školy a miesto toho
zbierali orechy a písali Mikulášovi. Ozaj, Mikuláš! Skoro na neho zabudla,
veď o dva dni má priniesť darčeky. Spomenula si na list, ktorý Paľo
napísal. Čižmičky, o ktoré žiadala už nepotrebuje, treba napísať druhý.
Ale čo si žiadať? Je toho veľa: aby bola znova dievčatkom, aby ju prestali
bolieť nohy, aby bola pekná ako predtým...Aj keď teraz bola Danka stará
babka, v duši ostala dieťaťom, čo verí v Mikuláša a na zázraky. Napokon
jeden sa jej už stal, prečo by nemohol prísť ďalší? Dôkladne premýšľala,
čo Mikulášovi napíše. Potom vzala papier, pero a roztraseným písmom
napísala tento list:
79
Milý Mikuláš!
Neviem, či mi budeš môcť splniť moje želanie. Veci, o ktoré ťa
žiadam, nestoja veľa peňazí, no sú o to vzácnejšie. Keď som ešte bola
dievčaťom, myslela som si, že celý svet patrí mne. Teraz, keď som stará,
zistila som, že šťastie nemôže byť stále na jednom mieste. Z každého
dieťaťa sa raz stane dospelý a potom starý človek. Polovica dní, čo
človek žije, je správne rozdelená na mladosť, kedy by sme mali iným
pomáhať a na starobu, kedy potrebujeme pomoc od druhých. Tak by
to malo byť, ale nie je. A tu je moje želanie: Prosím Ťa, Mikuláš, povedz
ľuďom, nech si navzájom pomáhajú a ak nemôžu pomôcť, nech si
neubližujú. Svet potom bude oveľa krajší a všetkým bude dobre deťom aj starým ľuďom.
Danka
Danka starostlivo poskladala list a položila ho na okno. Únava a
neskorý čas ju zmohli. Ľahla si do postele a zaspala. Ako sme už spomínali, zlo aj dobro vedia spôsobiť zázraky. Každý zlý skutok, ale aj dobrý
skutok nájde svoju odplatu a iba necitlivý človek to nevie. Keďže Danka
nemyslela len na svoj prospech, ale chcela šťastie pre všetkých, stal sa
opäť zázrak. Keď sa ráno prebudila, bola znova dievčatkom. Ležala na
svojej postieľke a mama v kuchyni pripravovala raňajšie kakao. Danka
však už nebola taká istá. Niečo sa v nej zmenilo. Ku všetkým starším sa
správala úplne inak.
80
A čo sa stalo s listom? Ak niekde nejaký Mikuláš existuje, určite ho prečítal.
Čo myslíte, splnil Dankino želanie? Urobil zázrak? Každému zázraku treba
trochu pomôcť, tak ako to urobila Danka. Ak si to všetci skutočne budeme
priať a tiež niečo múdre a dobré urobíme, stane sa hoci aj zázrak. A tak
pomôžeme vyplniť veľa pekných želaní...
81
Oda so e Danka peske jilestar mangel
Andre ajso jekh foros, andre jekh kajso kheroro, dživelas peskere dadeha,
dajaha e čhajori Danka. Numa joj na sas čak ajsi varesavi čhajori kadi
Danka. Ko la prindžarelas phenelas: „ Joj, odi Danka, oda hi ajso somanukono čhavoro! Jakhora sar duj bokeli, /šitemejňa/. U ola lakere balora –
šukariben pro dhikiben! U o hangoros si la ajso guloro sar guľipen /medoros/.”
E Danka sas but lošali kana šunelas pre peste rakinde lašaripnastar
kajse lavora. Te korkori peske pes joj dikhelas. Džanelas pašo tikejris /gendalos the ačhel but ovra. Khataro šifonos so dikhlolas avri sar paramicakero akchor, cirdelas avri gada, palo gada, uravkerelas len pre peste
u dikhelas pre peste andro tikejris. Dikhľolas avri sar varesavi princezna.
U šaj avel, hoj kana la ňiko nadikhelas kaj šuginelas lovkes ko tikejris:
„Tikejricis, tikejricis, ko hin nek šukareder pre luma?”
No pal pale našunelas ňisave lava. O tikjeris na sas sar andre paramica,
oda bi čačo avelas pal pale aver paramica. Navakeravas bi me ňi akadi
tumenge te bi naavelas la šukar Danka jekh bi lačhiben, u oda pes vičinel bud pal peste me peske gindinav. Paťalas joj kaj o šukariben hino nek
bareder u ňiso aver lake nakampel. Akadi čhajori savi phirelas andro dujto
sikľarďakero štokos chudelas andro vast feder e kangi sar o irišageskero.
Andre sikľarďi na sas but lačhi.
82
„Pro rosňipen, pro baro binos,” gindilenas peske „ soske pes andre sikľarďi
nachuden znamkici pal oda sar save šukar bala tutu hine, u save šukar
gada uraves. Ajse šukar znamkici bi man ejnas! “
„ Tosara gejľa kherestar andre sikľarďi cikne phiribnaha. Dikhelas upre tele,
pro savore sera, gindinelas u nadžanelas či hi ponďelkos, či kurko, u paj
dikhľa andre kada le Palkus. O Palkus si imar štvrtakonos u bešel pašes paš
lende u leha hiňi joj bari baratkiňa. Te vašoda kaj lengere keňvici pal oda
sar mišto pes sikľuven pes pre peste maren sar andro ko andro. Te pal leste
o manuša rakinen but lavora, no hazde angušteha u kale lavenca: „Akale
čhavorestar ňikano ňiso lačho nabaruvela avri.” La Dankake numa perel
pro šukariben oda kaj les hi bari šukar fantazija. The phagerel e blaka kana
bajinel futbalos, vaj the čorel sikľarďaskeri parňi kriedica, oda nane ňiso
pal oda so džanel the kerel joj, oda so džanel the kerel o Palkus, nadžanel
ňiko. E Danka te o Palkos si duj bare barati saven čak avka nadikheha!
„Paľku ahoj,” vičinelas pre leste duralul. „ Joj ňiso.”
„ So hi tuha? So sal ajso šutlo?”
„Irinas khataro rachitšagos, chudav gula, pal pale ejna khere pre mande
diline lava.”
„U tu gindines kaj mange pes kamel the džal andre sikľarďi? Mušinas vareso avri the gondojinel!”
Le Palkoske pes visarďa o bango muj.
„Imar džanav so! Te amenge pes nakamel odoj the džal, nadžaha!”
83
„Nadžaha, nadžaha. Oda pes čak vakerel, so phenaha khere the andre
sikľarďi?”
„Pal akada daha šero pal aver ideos.”
La Danka nakampelas buteder the vakerel. Džanelas kaj lakero baratos
vareso lačho avri gindinela. Hino bareder, the phureder u džanel mištes
vareso avri the vakerel pre goďi.
„Av džas andro parkos,” phenel lake „ rodaha akhora.”
No dikhen, sar savo lačhiben avri tutar avľa. Andro parkos sajinelas
o patrina khataro lange agaci, avka sar oleske hi ko jesos. O čhavore ruginkerenas andro patrina save sne perade pre phuv u rodenas akhora. Pal akada
vičinel o Palkos:
„Hiii, džanes kaj imar pal jekh kurko avela o Mikulašos!”
U e Danka čak avka ačhiľa the ačhel.
„So avka vriskines, avka sar kana arakhľal varesavo barvaľipen?!”
„No barvaľipen. O Mikulašis amenge anela šukaribena. Imar irinďal leske ĺil?”
„Na, na irinďom .”
„No dikhes! Džas the irinel!”
Bisterde pro akhora, bešle peske pre lavka, o Palkus cirďa andrale taška
avri o irutno, ľija papiris, thoďa les peske pro khoča u gindinel zorales.
Šaj hoj o Miklušašis ňi nane čačikano, numa angluno beršeste chudĺom
savore šukaribena save kamľom the chudel, pal savore me leske irinďom ľil.
„Palku irin te vaš mande leske. Vašoda kaj mej me nadžanv lačhes the irinel,”
Mangavelas les e Danka.
84
„Irina, irina, čak užar, akana gondoľinav sar oda irina. Kampela mange nevi
hokejka, “phagerelas peske o šero u andro muj cuckinelas o irutno maškaro
danda, „te ajse anguštne pro jevend save hine le Feros bi mange mišto
perenas ko jilo.”
Kezdinďa the irinel u lokores vakerlas: an-gu-štne.
„Thaj čangutne pro jevend save si avri rakinde andre bovtakeri blaka,” diňa
pes the šunel e Danka.
„Užar, oda irina pro dujto papiris. Akana nadžanav sar pes mišto irinel
„anguštne“. Irinav avka kaj the avel mišto, ta so pes šaj ačhel.”
U avka bešahas, gindinahas peske, dahas maripen oleha sar pes mišto
irinen o lava u irinahas dureder. Akada sas vaš lende phari buťi. Pro agor
peske o ľila rakinde andro žebi u sne lošale, kaj len tajsa thovena ko blakici.
Nabirinenas imar, thaj vašoda peskere čanga rakinde učes pro agor la
lavkake.
„So gindines Palo, keci šaj avel ori?”
„Mejk nane buuuut, “phenel pal pale o Palkus lake, u dikhel upre učes ko
agaci či ko zejgos khatar perel tele o cikno jiv.
„Mange imar šil.” Cikne laveha phenel e čhajori. „Av džas imar varekaj pro
aver than.”
„No u kaj šaj amen the džas?”
O Palkos zaphandľa peskere jakha, kaj leske the nasajinel leskere gindura
lendar khatar lende avri.
85
„La phura nejni Tarabka imar bud nadhikľam!” U e Danka imar džanelas so
kamľa akale lavenca o Palkos the phenel.
„Akor džas, av!”
Chučila upre u denašelas andralo parkocis, u pal late duge pindrenca the
o Palkos. U sne so pes nadikhľa imar pašo jekh prindžarutno kher. Akada sas
imar but phuro kheroro, žajutno u andre leste bešelas čak jekh phuri romňi.
– E phurori neni Tarabova. Prindžaranes la savore nalačhe čhavore pre ulica.
Kana phirelas avka khatare jekh sera ke dujťi, u sakones kas pro drom
arakhelas, vakerelas pal peskere dhukade čanga. Kalo muj sas lakero imar
but phuro. Kana lake o čhavore kerenas rosňipena, joj pre lende vriskinelas
zorale hangoha. Jojn la aver navičinenas sar čak „ciganka“. O Palkus te e
Danka, pes garude pale agaca u čhivkerenas andre lakeri blaka cikne barora, u paj pes phundraďa pre akada lakero vudar u andre leste ačhelas e
phuri romňi.
„ Imar pal pale mange naden smirom!” Vičinďa ajse hangoha savo džalas
či ko kokala. Užaren, čak kana me tumen chudava andre mire vasta! “
O Palkos zaasanďa.
„Kana joj amen chudela. “ Visarďa pes ke Danka, kerďa ajso phiravipen sar
e phuri govri.
„Dikh sar save si la bala! “ phenďa e Danka u chudelas peskere bala pašo
peskere jakha. Kamelas the dikhel sar save hi la šukar u la džungale.
„So kames, “ šuginďa o Palos, „ lake imar šaj avel te šel berša.”
„ U šaj te kaj duj šel!” Do rakinďa lava e Danka.
86
„No so avena avri khatare odi agaca, vaj na?! “ vičinelas pre lende e phuri
romňi.
„No o jakha si mejk la lačhe, “ phenel o Palos, „So lake ajso šaj keras amen
pro nalačhipen?”
La phura sas čačo mejk lačhe jakha, u akana andro jesos imar na sas pre
agaca but patrinora sar kan hine pre, late ňilajate. „Oda sal tu, tu čhajori
bibachtaľi! Soske nabešes pre buj andre sikľarďi?! “prindžarďa la Danka.
U andre Danaka sar kana čhiďa o perumos. So, me sem čhajori bibachtaľi?
Avka mejk lake šoha ňiko naphenďa pro nav. Avka sas lake ko jilo, kaj gindinelas peske hoj merela. Avka pes pre akada zarakinďa, kaj ušťila upre khatare agaca u gejľa ke phuri romňi.
„ Me na sem čhajori bibactaľi! Ča dikhen pre mande, dikhľan imar varekana
šukaredera sar sem me?! U akana dikhen korkori pre peste. Tu men imar
ňiko nakamel, savorenge tumen san imar čak pro asaviben! “ Ajso but baro
nalačhiben pes arakhľa andro ajso cikno čhajorakero deštos. Ko bi akada
phenelas. U pal akada chuťila khataro dumo la phura govrakero kaľi
mačkica, sas but, but kaľi. Chutiľa avri pre ulica u denašelas dromeha ke
Danka. Oda so pes ačhiľa pal, nadžanv či kerďa odi kaľi mačkica vaj oda
savi sas e Danka. Ačhiľa bari raťi, demaďa o perumos sar kana del baro
prišind, e Danka ačhelas odoj pašo vudar kaj ačhelas e phuri romňi, joj na
sas ňikaj no ňi o Plakos odoj imar nasas. E čhajori dikhelas pre peste
u nakamelas the paťal peskere jakhenge. Nane la imar urde ola šukar gada
save la sne, numa čak phure, džungale. U so la Devla hi pro čanga? Phure,
tiž džungale kamašľi. Denašťa andro kher kaj the arakhel varekaj tikejris, kaj
87
the dikhel pre peste. No kana kerďa eršejno phiravipen savoro la but, igen
bud zadhukaďa, o pindre o dumo, savoro u pejla pre phuv. Avka šaj zorales
dukhan o pindre? Akada joj ňikana naprindžarelas, kajsi dukh. Kana sas
cikňori u peľa pro khoča, lakeri daj lake kerďa šukaripen pre lende, u akana
ko lake phurkerela pre akala phure čanga. Igen polokores dogejľa ko tikejris.
Calo phiripen la but dukhalas. Ačhiďa peske ko tikejris, no dikhel mejk andre
phuv, daral pes pre peste the dikhel. Gindinel peske, daravipen, na
daravipen, me mušinav the dikhel andre leste.„ Joj Devla, akor akada hi oda
čačipen, “ asvecnca ko agor pašo jakha sne. Dikhel pre phuri romňi. O muj
bud phuro, o vušta bije barva, u o jakha ňisave. Kaj pes našade lakere šukar
bala? La Dankake sas paš akada avka phares, kaj imar nabirinelas pro jilo,
u pejľa tere pre phuv, nabirinlas u avka zasuťa. Kana ušťila upre, gindinelas,
the paťalas kaj akada savoro sas čak rosno suno. Numa na sas. Dukhade
čanga, avka sar kana pre lende bi cirdelas cali luma lake phende kaj akada
si čačo. Imar džanelas kaj e ochto beršengeri Danka imar nane, u nane ňi
lakeri daj, dadoro, ňi kheroro andre savo joj bešelas. Ačhiľa korkori, andre
akada purano kher, andro romano deštos khatare Tarabka. Avka sar gindinelas, šunel vareso so lake o gindrura prečhinďa, sas oda čak oda kaj andre
lakeri blaka čhivkerenas barora. Daralas kaj vareko lakere blaki phagerla.
Phundraďa o vudar avri u dikhelas pre ulica. Mišto peske rakinelas pre goďi,
kaj paše agaca pes garuvel o Palos peskera baratkiňaha la Evaha andrale
trinto be. Asanas latar pro agor asavibnaske. Kamelas pre leste the vičinel.
The phenel leske: „Palo, nadiliňaruv, oda som me e Danka.” No soske oda
kerela, jov lake napaťala. Ňiko napaťala oleske kaj jov hiňi cikňi, šukar
88
čhajori. Savore peske gindinena, kaj jov si phuri u imar the nasvaľi pro šero.
Vašoda zaphanďa o vudar, bešľa peske paše astala /skamindos/ rakinďa
peskere vasta ko kana u marelas peske o šero kaj pes ačhiľa kajso bilačhipen.
O ďivesa denašenas po lokes. Bešelas peske andro sejkos u gindinelas pro
oda sar oda savoro sas kana sas mejk cikňi Danka, pro peskere pindre peske
rakinelas žiros u andro kher rakinelas peskere phučibena šugingeripneha
hangoha. Ňiko u ňiso lake nadelas pal pale varesave lava, čak o šel
beršeskeri kukučka khatare lakeri phuri ovra. - tik, tak, tik, tak!
Tebi na avelas bokhali nadžalas bi ňi andre bovta, čak khere bi joj bešelas.
O maroro pes lake imar te akana našiľa khatare tavutňi, kampel pes tates te
urel u te džal. Ič perelas jiv le brišindeha, u sas baro šil tha kerďa pes jejgos
pro drom sar tikjeris. Akana si e ulica sar pro korčuľi kerďi. E phuri daj Danka
džalas polovkes. Ňikana pes laske nadikhelas o drom andre bovta ajso dugo.
Sar akana. Duralur dikhla kaj paše bovta ačhen buteder čhavore. Eršejno
lendar pes rozdenašel u mukel jejgoha sar palo tikejris. Pal leste aver, u aver.
O čhavore vičinkeren bachťatar u pal pale pes muken jejgoha. Na sne len
pro dume taška u dikhľolas pes akada sar hoj imar hine prazdnini andre
sikľarďi. Zaačhaďa u užarelas. Daralas te džal kaj la jekh le čhavorendar the
na peravel ke phuv. Užarela či ko ideos kana savore čhavore džana imar
andre sikľarďi. U paj vareko lendar vičinďa, imar hi but ovra! Savore pes
rozdenašne ke siklarďi. E Danka akana šaj smirom džal andre bovta. Kana
avľa pašeder ko jejgocis, polokores, daralas pre leste the uštavel. Joj so
akana me kerava, so te me perava? Sar šaj džav akana dureder? Jekh
89
seratar hi drom khatar phiren čak o motora, u paš dujto sera čak uči fala. Te
man avka šaj ejnas sarňa. U andre akada denašel jekh čhavoro savo siďarel
andre sikľarďi. Zaačhaďa paše Danka u phenel:
„Nejno, kampel tumenge the šegitinel? Chuden pes mandar džaha
jekhetane. “
Sas oda baro čhavoro, andre eftašňi vaj ochtašňi imar phirelas. E Danka
pro jekh perca napaťalas akaleske so pes ačhiľa u paj pes le čhavorestar
chunďa leskere vastestar. Pre aver sejra gele jekhetane u mištes. Na savore
čhavore si jekhetane, ajse rosne, - gindinel peske kajso vareso o baratos
Palkos nakerelas bi joj šoha. Khatare bovta imar džalas khere aver dromeha.
Sas oda dureder drom ke lakhero kher no na sas odoj ňikaj jejgos. Kana imar
sas khere u avka bešelas, sas la ajso šukaribnaskero lačhiben pašo jilo vaš
oda čhavoro so lake šegitinďa. Pre akajso vareso joj ňikana bi nadelas o šero.
Sas oda but šukar, mejk feder sar kana le Palkoha nagejle andre sikľarďi
u sne andro parkos kaj rodenas akhora u paj irinenas liľ le Mikulašoske. Čačo
o Mikulašis! Joj pre leste bisterďahas, pal duj ďivesa mušinel the anel
šukaribena. Diňa goďi pro liľ savo irinďa o Palos. Pindrašne save joj kamelas
imar akana lake nakampel, mušinel akana joj korkori the irinel aver liľ. No so
šaj joj kamel, so peske šaj mangavel? Hi oda but: Kaj pal pale latar the ačel
čhajori. Kaj la imar the nadhukan o pindre, kaj the avel pal pale ajsi šukarori
savi sas...The kana joj akana ačhiľa phuri Danka, andre voďi ačhiľa cikňi
čhajori savi paťal kaj o Mikulašis si čačikano u džanel the kerel šukar drabaripena. So jekh pes ajso vareso lake imar ačhiľa, soske pes našťi ačhel the
90
aver? Mušinel akana the del goďi pro šero so ajso le Mikulašoske the irinel.
Paj lija o papiris, irundo u irinďa kada ľil:
Guloro Mikulašona!
Nadžnav či džaneha mange the kerel oda so tutar me jilestar kamav the
mangel. Oda so tutar me kamav na mol but love, no hi oda but but dragano.
Kana somas mej čhajori gindinavas mange kaj cali luma hi čak miri. Kana,
som imar akana phuri romňi džanav kaj e bacht našťi ačhel čak furt pro jekh
than. Savore čhavorendar pes jekh ďives ačhela manuš u paj phuro manuš.
O jepaš dživipen le manuške si mišto rozthoďo pro terňipen, kana kampel
kaj o terne the šegitinen le phure manušenge u dujo kana sam imar phure
u kampel amenge varekastar o šegitipen. Avka oda bi kampelas kaj te avel,
no nane oda čačipen. U akada si miro tutar mangavipen: Šukares tut mangav, Mikulašona, phen le manušenge, kaj jekh avreske the šegitinen u the
našťi šegitinen, the nakeren jekh avreske bibacht, nalačhiben. E luma paj
avela but šukareder u savorenge ejla mištes – le čhavorenege no the le
phure manušenge.
e Danka
91
E Danka paj o liľ šukares zarakinďa u thoďa les pre blakica. Imar nabirinelas
u sas thaj imar but ora. Pašľila peske andro than u zasuťa. Sar imar
phenďam o lačhipen the o rosňipen, bibachtaľipen džanen the kerel šukar
vaj džungale drabaripena. Savoro so pes kerel pro šukaripen vaj pro
rosňipen arakhel peskero „no užar“ u čak dilino manuš akaleske napaťal.
Vašoda kaj e Danka nagindinelas čak pre peste korkori numa kamelas
šukaribena vaš savore manuša pre luma, ačhiľa pes pal pale šukariben pal
o drabaripen. Kana tosara ušľila upre, saa pal pale cikňi čhajori. Pašľolas
andre peskero thanoro u lakeri daj kerelas andre lengeri tavutňi thudestar
kakaos. No e Danka akale ďivesestar imar na sas ajsi savi sas varekana,
akana imar džanelas sar pes kampel ko phure manuša the ačhel, vareso
pes andre late visarďa pro lačhiben pro paťiv ke savore manuša.
U so pes ačhiľa le liľoha? The čačo hi o Mikulašos čačikano, akor les joj
genďa. So tumen gindinen, kerďa joj la Dankake lakero mangavipen, kerďa
šukar drabaripen? Dhiken, savore jekheske drabaripnaske kampel čepo the
šegitinel, avka sar oda kerďa e Danka. Te savore amen akada kajso vareso
kamaha the kerel ačhela pes pal pale varesavo šukaripen andre amare
dživipena. U oleha šegitinaha savore buteder šukaribneskerenge kaj pes
the ačhen čačikanes andre amare dživipena...
92
Koloman Cicko
Sára a maco
Vo výklade stojí maco
malá Sára po ňom túži.
Však mi ho raz kúpiš, oco?
Veď si vravel, že ma ľúbiš.
Čo by otec neurobil
z lásky k dcérke jedinej?
Veľký balík sotva nesie,
Väčšie šťastie rastie v nej.
Mnoho detí musí trpieť
strach, choroby, hlad i smäd.
V noci nespia, cez deň plačú,
radosti v ich svete niet.
Rozbalím ťa, milý macko,
Vitaj v mojej izbičke.
So mnou budeš v noci spávať,
Hneď pri mojej hlavičke.
Ak im nikto nepomôže,
Ocko, ja ich poteším.
Je mi ľúto smutných detí,
macíka im zabalím.
Tiež sa teším z neho, Sára
Buď len šťastná naveky.
Mnohým deťom úsmev chýba,
hoc nevinné sú ako ty.
Ďaleká ťa čaká cesta,
Môj plyšový kamarát.
Urob radosť deťom sveta,
keď sa budú s tebou hrať.
94
E Sara thaj o macos/ričoro
Andre blaka ričoros ačhel
pre leste miri čhajori čak dikhel u o jilo bares kamel.
Dade, cineha mange les jekhfar?
Vakeres mange „jilestar tut kamav mri čhaj“.
So o dadoro bare kamibnastar prejkal čhajori jekh korkori joj nakerla?
Baro balikos pes phares lidžel, kaj pre phuv naperla,
bareder numa si mejk andre lakre jakhora lošaďipen,
u oda baripen savo pes pre ulica rakinla...
Mro šukaroro ričoro,
andre miri soba arakhela tiro deštos thanoro.
Manca čak raťenca sovkereha,
pašo miro šeroro, sunoro mireha tu deha.
Bud šukares khelel miro jilo vaš akada, miri Sara
jav lošali dugo ideos, čuče, džide berša.
Buteder čahvorenge o asaviben andro pofajora namarel,
ňiso lendar nane rosneder sar sal tu, u oda so tut hin, nane len.
95
Bud čhavore mušinen bari bibacht, čoripen the astarel
daranďipen, nasvaľipen, bokhaľipen, the trušalipen.
Raťenca jojn nasoven, ďivesenca rovkeren,
u šukariben andro dživipen khanči joj nadžanen.
Dade miro dadoro, man pal lende dhukal bares jiloro,
ňiko nane pre luma so kerela prejkal lende lačhiben?
Le ričoros, mire vasta lenge bičhaven,
kaj te lengere jakhora imar the kehelen.
Miro šukar ričoro, tu sal miro jiloro
užarel tut dugo drom,
numa vašoda kaj le čhavorenge čororenge baro lošaďipen the anes,
baro kamiben lenca the thoves.
96
Milan Berko
Žiarovka / Labarďi
Žiarovka tá má waty.
Vychádza lúč z nej zlatý
Umelé je to svetlo,
z ktorého nie je teplo.
La labarďa hi vati šukare.
Andral late avri džan sar somnakune
Na čačikano si kada vudut,
ajso cikno chochavipen.
Khatare leste nadžal ňisavo taťipen.
Pri vŕbe sŕňatko žuje stebla trávy.
Cez vŕšky preskočí, potom hop-hop spraví.
V zdraví si sŕňatko svoju hru uži!
Slávik ti zaspieva, maj radosť v duši
97
Paše agaca ejzica raginel čarori.
Chuťkerel prejkal cikne partora,
keren hop-hop lakere čangora.
Pro sasťipen tiro chuťkeriben tuke the perel!
O čirikloro tuke giľavel,
e voďi šukaribnaha učharel.
Na lopate sedí vtáčik.
Lacko by chcel radšej sláčik.
Na husličkách vyhrávať,
potlesk za hru dostávať.
Pre lapata bešel peske čirikloro.
O Lackos kamelas bi šukareder vareso.
Kaj the ačhel lestar lavutaris baro.
Savorenge šukariben bašavibnastar
the rakinel andro jilo!
Postavil si holub hniezdo,
na strome si našiel miesto.
Hrkúta mu holubica,
že jej patrí polovica.
Ačhaďa peske o holubos kheroro,
Pre agaca arakhĺa peskero thanoro.
Phenel leske džuvľi holubikaňi,
kaj khatoro kher si lakro jepašoro.
Beží baran dolinou,
pred tou strašnou novinou!
Farmári dnes za rána,
ostrihať chcú barana.
Denašel o bakro vešenca,
daral olestar so užaren les nevipenca!
O buťakere adaďives, tajsa vakerena
Kaj the čhingeren kamena leskere gada.
98
Maroš Balog
Malý rómsky princ
Svet už bol dávno, dávno zlý a doba bola iná, keď mu jedna z rómskych
žien, dieťa vo svojom lone porodila. Rástol do krásy, vidiac ľudstva bolesti,
niečo ho posilnilo, niečo ho zaskočilo. Je ešte len dieťa a predsa už vníma
biele, čierne, a v duši túži mať to celé ľudsky priezračné. Prechádza sa po
lese, lístie na zem padá a jeseň volá po zime. V tom momente, veveričku
zbadá na strome. Skáče z konára na konár.
„Dobré ráno, Veverička.“
„Ahoj! Ako sa voláš, chlapče?“
„Som malý rómsky princ!“
„Si princ?“
„ Rómsky princ!“
„Veď hovorím, si princ.“
„Áno, ale rómsky, nepočujete ma dobre, lebo vysoko ste na strome.“
„Počujem dobre, opýtam sa ťa, princ, vieš ako chutí jabĺčko?“ „
Áno. Je sladučké, šťavnaté.“
„No, a akej je farby?“
„Môže byť červené, žlté, zelené, no chutí stále rovnako dobre.“
„Tak, a už si asi rozumieme, teda už chápeš, že si princ?“
„Ďakujem ti Veverička, že si mi pravdu odkryla a farbu do smetia hodila.“
99
Rómsky princ ďalej kráča krajinou, studenou, usmiatou. Nad hlavou mračná
sa zbiehajú, do šíkov sa stavajú, orol rýchlosťou svetla krúži nad horizontom.
„Dobrý deň, pán Orol.“
„Pozdravujem ťa, chlapče, z týchto výšin veľkých.“
„Volám sa Princ.“
„Si nejaký špinavý,“ hovorí orol. „Chceš sa umyť? Neďaleko je krištáľové jazierko, tam svoje telo umyť môžeš nabielo.“ Vtom slniečko svoju tvár ukázalo.
Princ trochu nechápavo odpovedá: „Pán Orol, ale sotva nohy moje krokov
zopár z domu urobili a nemal som sa kde zašpiniť.“
„Ale ja z týchto výšin, jasným svojim okom vidím, že si nejakej inej než farby
bielej.“
Princ očká pretiera si, telo svoje obzerá, krúti hlavou a odpovedá: „Ja nie som
špinavý a aj zúbky ráno som si umyl!“
„A, to som sa asi potom pomýlil,“ volá orol. „Ty si sa taký špinavý narodil?“
„Prosím? A to možné je, aby so špinou spojené bolo narodenie?“ Princ pýta sa
zvedavo. Ale orol už s nim neprehodil slovo. S cigánom sa nerozpráva, jeho
vtáčie veličenstvo. A keď operené telo ešte vyššie do nebies vzletelo, len
zakričalo. „Nie si špinavý, si malý princ cigánsky!“
Kráča malý rómsky princ, rozmýšľa sám nad sebou.
„Veverička mi povedala, že nie dôležitá je farba, nerozhoduje nad človekom.
Orol pravý opak, slová jeho zaboleli, ale slzu nepustil som. Ako-tak zamyslený ďalej krajinkou si kráča a podošvy topánok do blata na ceste si máča,
začuje:
100
„Pozor, malé chlapča!“ A spoza konárov zajačik vyskočí.
„Kto si?“ pýta sa malý rómsky princ.
„Ja, ja som Zajac.“ Odpovedá ustráchaným hláskom.
„Ja, ja som...už ani neviem, kto som...“
„Si človek!“
„No áno, to je pravda, ale ním je predsa každý.“
„Vy, ľudia, ste zvláštni. Myslíte si, že ak sa narodíte, tak ste už aj človekom. Je
pravdou, že sa hrdíte tým, že na tejto planéte ste najvyspelejšia bytosť..“
A vtom mu do reči, malý rómsky princ skočí:
„Áno, áno! Naša planéta je modrá!“
A zajac mu odpovedá: „Je jedno akej farby je, dôležitejšia je iná veta.“ Zajac
sa trochu prikrčil, asi sa aj zľakol, a preto napäť do kríčkov skočil.
„Čo sa stalo?“ pýta sa malý rómsky princ nechápavo.
„Musím sa schovávať, pretože nablízku je vlk!“ odpovedal preľaknutým
hlasom.
„To hádam vážne nemyslíš,“ s úsmevom odvetí malý rómsky princ.
„Veď som tu aj ja a nedovolím, aby ťa zjedla nejaká obluda, teda pán Vlk.“
„Malý, ale nebojácny si, ako ťa volajú?“
„Som malý rómsky, vlastne už ani neviem...“
„Nemáš meno?“ a teraz opýtal sa zas zajac nechápavo.
„No vlastne mám, ale je to také popletené, nerozumiem tomu už ani ja sám.
Ráno som stretol Veveričku a povedala mi, že nie je dôležitá pleti farba ani
národnosť akej si, potom však z výšin Orol odkryl mi niekoľko príčin, prečo
101
prehodiť so mnou nechcel viac slov, a to len preto, lebo som bielej farby
nebol.“ Zosmutnela tvár, v očiach zhasol plamienok, malý princ len
ťažko slinu prehltol.
„Orol, Orol...“ Zajko si ťažko povzdychol. „Je to taký starý pán, myslí si, že
on je najbližšie z nás k výšinám, a preto jeho slová prosím zo srdca
a hlavy vyhoď! A buď sebou sám, že dokážeš to, v to pevne dúfam!“
A zajac, rýchlosťou vetra po týchto slovách, do tmavého lesa zutekal.
Kto som? Čo som? Prečo sa tým vlastne zapodievam? Som malý rómsky
princ, chcem dobro šíriť a lásku ľuďom, zvieratám aj prírode rozdávam.
Som taký aký som, nie farba kože mojej hovorí o mojich činoch, len to,
aké srdce mám je najdôležitejšie a záležať už nebude mi na ničom
inom!
102
Cikno romano princos
E luma sas imar čila, čila rosňi u o ideos imar aver, kana jekh romaňi džuvľi
pre leste anďa cikne romane čhavores. Barolas andro šukaripen, dikhelas
lumakero dukhaviben, vareso les kerďa zoralederes u vareso olestar so
dikhla pro šero the pro jilo namišto leske perďa. Hino mejk čak cikno
čhavoro, numa imar akana joj džanel kaj hi parno vaj varekana kalo
vareso, no andre voďi leske pes ispidel kaj the avel ajso manušakero
savoro. Phirel peske vešeha, o patrinoro imar pre phuv perkerel, vašoda
kaj e ňilaj agoreste ačhiľa u o jesos pal jevend vičinďa. Kana dikhel la
veverica pre agacica. Chuťkerel joj upre tele, kaštorestar pro kaštoro.
„Lačho ďives tuke veverica. Te tuke cikno čhavoro! Sar pes vičines,
čhavoreha? Me sem cikno princos romano! Sal princos? Romano princos!
Phenav, sal princos. Sem, numa romano, našunes man mišto, vašoda kaj
but pre agaca sal učes. Šunav tut me bares mištes, phučav tutar miro
princos, džanes savi lačhi hi e phaba? Džanav! Hi guľori ajsi but lačhori.
No u sar savi barva si la? Šaj avel varekana lovli, šargi, zejňi, no furt si ajsi
guľori, ajsi lačhi. Dikhes, akana pes imar achaluvas so duj džane, imar
akor džanes kaj sal princos? Paľikerav tuke bares veverica, kaj mange
phundraďal miro šero pale, kaj e barva andro šmeci thoves.
O romano princos peske džal dureder dromeha, šil si avri, no joj peske
pindro ko pindro thovela u asavibnaha dural džala. Prejkal šero leskero,
103
upre učes pro zejgos sajinel baro čiriklo. „Šukar ďives tumenge, raje orlos“.
Te me tuke kala lava čhavoreha rakinav pal pale. Me pes romano princos
vičinav. Sal varesavo ajso melalo, phenel o orlos. Kames pes the thovel,
žužo pal pale the avel, kodoj na dur si jarkica odoj peskero deštocis šaj
andro paňori tu pro parňipen rakines. Andre akada ideos o khamoro
peskero muj sikaďa. O princos lestar phučelas: „ Raj orol, me na som
melalo, na sas man kaj pes andre mel the rakinel, som ča charnes pro
dromoro. Numa me kadarig, u sem bud upre učes dikhav, kaj na sal parnoro! O princos, peskere jakhenge napaťal, vašoda vastenca len chosel, či
čačo mišto dikhel, pro deštos len rakinel, šereha bonďarel u vakerel: Me na
sem melalo, u the mire dandora peske tosara pro žužipen thovkerďom!
„Aha, oda me kerďom kada savoro, vičinel o orlos. Tu kajso imar melalo
ujijal? Prebačinen? U oda pes šaj, kaj melalo čhavoro avri avel andrale
jileskero daj? Phučel o princos lestar. Numa o orlos leha naprečhiďa buteder lav. Romeha me navakerav, duma leha nadav. U kana kirajis khataro
čirikle mejk upreder sajinel, u deštostar leskere poura pes visaren mej ko
zejgos učeder, joj vičinel. Na sal tu memalo, sar cikno princos romano !
Dureder džal cikno romano princocis, o šero peske phagerel, pal peste joj
gindinel. E veverica mange lava rakinďa, kaj nane baro ko manuš oda
savi sal barva cipatar. U orlos phenďa mange averipena. Lava leskere
man zadhukanďa, no asvenca man nazačhorďa. Sar kavka dural džal
u peskere pindre pre čik dromoreske rakinďa, šunel: „Viďazin čhavoreha!“
U telal cikňi agacica o ňulos avri chuťila. „Ko sal?“ Phučel lestar o cikno
104
romano princos. „Me som ňulocis“ Pal pale leske darutneha hangoha
phenel. „Me, me som..., imar me nadžanav ko sem?“ „Sal khataro nipi!“ „No,
oda sem, avka sar sako manuš hino“ „Akala nipi hine pro asaviben,. Gindine peske kaj kan ujon imar manušeske pes ačhen. Čačipen si oda, kaj san
nek goďaver alati pre akadi planeta“ u andre akada leske lavecna
o romano princos chuťila. „He, oda si čačo, u amari kiki hiňi planeta!“
O ňulos leske phenďa: „Hi jekh sar savi barva hi e planeta, buter bareder si
aver pal akada lavora“. O ňulos pes čepo daranďa, peskero deštos buteder
ke phuv rakinďa u pal pale tele cikňi agaca pes joj garuďa. „So pes ačhiľa?“
Phučel lestar o cikno romano princos u nadžanel soske akada o ňulocis
akana kerďa. „Mušinav pes me the garuvel, vašoda kaj pašes hi o vešakero
rukono!“ Phenďa leske pal pale darutne hangoha. „ So tu peske akada čačo
gindines“ asavibnaha lestar o romano princos phučel. „Nadikhes kaj me
sem akadaj, u nadomukav kaj tut varesavo raj vešakero rukono telo danda
peske the rakinel.“. „Cikno sal no daras, sar tuke tiro nav džal?“ Me sem
cikno romano, imar ňi nadžanav... „Nane tut nevos? U akana pes kavka
dilines o ňulos lavenca ke leste visarel. „No, hi man, numa imar korkoro me
ňiso nadžanav, miro šero mange pharavav vašoda kaj tosara arakhľom la
veverica savi mange phenďa kaj nane baro oda sar savi barva hi tut
deštostar cipa u savi sal nacija, u pajl o baro čiriklo, o raj orlos mange
averipena pal goďi sikaďa, u buteder manca the vakerel joj nakamňa, u čak
vašoda kaj miri daj man pro ujipen parňipnaha miro deštos nazaučharďa.“
Ačhiľa ajso žajutno o romano princos ciknoro u cikneder jakhora sar sne
105
leskere ačhenas, čak phares peskere čhungarora meňaha tele mukelas. „O
orlos, oda orolos...“ O ňulocis ačhiľa phare laveha. „ Joj si čak ajso phuro
bačis, gindinel peske pal peste kaj si nek bareder vašoda kaj si nek khatar
amende savorende ko zejgos učeder u vaš oda leskere lavora, khataro peskero šeroro, jiloro tu avri čhiveha u ač korkoro peha, av ajso saves tut e
dajori pre akadi luma anďa. Kaj akada tu the kerel džaneha, oleske me
jilestart bares paťava“ U paj o ňulos pal akala rakinde lavora, andro kalo
baro veš peskere pindrora rakinďa.
Ko som? Savo som? Soske kala lava pre goďi rakinďom? Som cikno romano
princos, kamav čak lačhipen, kamipen pro jile manušenge the rakinel, the
le alatenge the la lumake, paňoreske, vešenge, cala naturake. Som ajso
savo som, na barva mira cipatar vakerel savo som me manuš, numa oda so
kerav pro lačhipen oda si manušakero barvaľipen u imar mange
naphagerava miro šero palo averipen!
106
Majko Balog
Psíčkovo a mačičkino kráľovstvo
Kde bolo tam bolo, bolo jedno mestečko a v tom mestečku žil
jeden statočný psíček a chcel za ženu princeznú mačičku. Vybral sa
na cestu. Išiel cez hory, doliny a aj cez moria. A napokon videl veľký
zámok. Ale bol tam jeden háčik, zámok strážil strašný Drakopes.
Viem ako to chodí v príbehoch a v rozprávkových knižkách. Ale
toto zelené čudo malo jeden problém, a to sa dozviete v tomto
príbehu. Tak späť k príbehu!
Drakopes povedal: „Neubližuj mji, mja boja žuby.“ „Naozaj?
Spýtal sa statočný psíček. „Tak si ich umy!“ A podal Drakopsovi
zubnú pastu a zubnú kefku. „Ďakujem ti za pomoc!“ poďakoval sa
Drakopes a pustil statočného psíčka do zámku. Našiel tam
princeznú mačičku a princezná bola potom veľmi šťastná, že ju
zachránil statočný psík a žili tam spolu šťastne až do smrti.
Maroško Balog, II.C
107
Rukonoreskero te la mačkicakero kirajipenoro
Kaj sas te na sas, sas jekh forocis u andre kada forocis dživelas
jekh rukonoro savo ňisotar u ňikastar nadaralas u bares la mačkica
romňatar joj kamelas. Geľa pro drom. Džalas partenca, vešenca,
pajenca the khataro lumakere paňenca. U paj dikhľa jekh baro zamkos. No sas odoj jekh garuvipen, ajso hačikos, pre akada zamkos
viďazinelas u bare jakha pre leste rakinelas o Drakorukonoro.
Me džanav sar oda phirel andro vakeribena the andro paramisi
save hine irinde andro keňvi. No akale zejno čudašnos sas jekh baro
pharipen, u pal kada pes dodžanena andre akada miro vakeripen.
Akor džas pal pale ke leste, ko oda so pes čačo ačhiľa!
O Drakorukonoro phenďa: „ Nakej mjange josňipen, mjan dhukajn
mije dandja.“ „ Čačes?“ Phučel lestar o rukonoro. „Akor mušines
peske len the thovel, the žužarel avri meľatar!“ U diňa le Drakorukonoreske dandutňi pastica the dantutňi kefica. „ Paľikerav tuke
bares vaš oda kaj mange šegitinďal!“ Paľikerďa leske
o Drakorukonoro u mukľa le rukonores savo ňikastar u ňisostar nadaral andro zamkocis. Arakhľa odoj la mačkica princeznička, u joj sas
but bares bachtaľi, kaj pre late čhiďa o rukonoro šegitipen u dživenas
odoj bachtales či ko peskero meripen.
O Maroškus Balog khatare, dujto ce
108
Sara Oláhová
Sabinka ide do školy
“Ocko, prečo musím ísť do školy?”
“Aby si bola múdra a mala dobré zamestnanie.”
“A načo mi je zamestnanie?”
Aby si zarobila peniažky.”
A načo sú mi bude toľko peňazí?”
Aby si si mohla kúpiť veľa užitočných a pekných vecí.”
A načo mi budú tie veci?”
Načo? Aby si bola šťastná, cítila také teplo pri srdiečku.”
Ocko, dáš mi pusu?”
… ja už to teplo cítim.
Som šťastná, že mám teba a maminu.
Žiadne drahé veci nepotrebujem,
tak ma nechaj ešte trochu spať...”.
110
E Sabinka džal andre siklarďi
Dadoro, soske mušinav the džal andre sikľarďi?”
Kaj the aves goďaver, u kaj the arakhes lačhi buťori”.
U soske mange kampel buťi?”
Kaj the zarodes lovore.”
U soske amenge kampel o lovore?”
Kaj peske šaj cineha bud šukaribena save keren o dživipen lovkeder.”
U pre soste mange ejla akada savoro?”
Pre soste? Kaj the aves bachtaľi,
kaj tuke the avel tatores pro jiloro.”
Dadotoro, čumides man?”
… imar me oda taťipen džanav.
Me sem bachtaľi, sal paš mande tu the e mama, miri dajori.
Mange nakampel dragaňipena,
muk man mejk the sovel....”
112
Obsah
Úvod
4
.......................................................................
Paula Cicková - výber z tvorby
........….….……………......... 16
Marián Boldi - výber z tvorby
Mgr. Vladimír Rafael, PhD. - výber z tvorby
Bc.Richard Németh - výber z tvorby
Zlatica Rusová - výber z tvorby
Martin Fočár - výber z tvorby
....….…. 22
..........….…......... 26
................................ 32
.....................….……....... 60
Ivana Cicková - výber z tvorby
Koloman Cicko - výber z tvorby
Milan Berko - výber z tvorby
6
................................
..............….…..……….... 64
...............….….....… 72
97
....….…………….............…
Mgr. Marián Balog - výber z tvorby …………………….………….
Majko Balog - výber z tvorby
………….........................
99
107
Sára Oláhová - výber z tvorby…………..….………….............. 110
Pherďipen
Eršejňipen
...............................................................
Paula Cicková - avri kidipen
........................….………..
Mgr. Vladimír Rafael, PhD. - avri kidipen
Bc.Richard Németh - avri kidipen
Zlatica Rusová - avri kidipen
.…………..…. 22
..........….….……....... 26
................….…….…......... 32
.....................……….……....... 60
Ivana Cicková - avri kidipen
..............….……..…..…….... 64
Koloman Cicko - avri kidipen
Milan Berko - avri kidipen
...............…….….......…
Majko Balog - avri kidipen
- avri kidipen
72
...............…….…….………….… 97
........….…….............
99
........….…………..….............
107
Mgr. Marián Balog - avri kidipen
Sára Oláhová
6
........….….……………….……….... 16
Marián Boldi - avri kidipen
Martin Fočár - avri kidipen
4
………………….................... 110
Krajská asociácia
rómskych iniciatív
Rómsky literárny klub
Vydala: Krajská asociácia rómskych iniciatív, Internátna 59, Banská Bystrica
Ilustrácie: Pavla Cicková
Korektúry: Mgr. Martina Balogová - Slobodníková
Preklad: Mgr. Maroš Balog
Grafická úprava: Koloman Cicko
ISBN 978 - 80 - 971014 - 1 - 1
Krajská asociácia
rómskych iniciatív
Realizované s finančnou podporou Úradu vlády SR
– program Kultúra národnostných menšín 2011
ISBN 978 - 80 - 971014 - 1 - 1
EAN 9788097101411