Rodový aspekt v interdisciplinárnom diskurze

Rodový aspekt
v interdisciplinárnom diskurze
Ivica Hajdučeková (ed.)
Košice 2015
ACTA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS ŠAFARIKIANAE 78
2015
Rodový aspekt
v interdisciplinárnom diskurze
Katedra slovakistiky, slovanských filológií a komunikácie
Filozofická fakulta UPJŠ v Košiciach
Zborník vedeckých štúdií vychádza v rámci realizácie grantového projektu KEGA
č. 020UPJŠ-4/2013 Rodový aspekt v slovenskej literatúre na prelome 19. a 20.
storočia (vedúci projektu: prof. PhDr. Ján Gbúr, CSc.)
Editorka
PaedDr. Ivica Hajdučeková, PhD., Filozofická fakulta UPJŠ v Košiciach
Recenzenti
prof.. PhDr. Ján Gbúr, CSc., Filozofická fakulta UPJŠ v Košiciach
prof. PhDr. Marta Součková, PhD., Filozofická fakulta PU v Prešove
Jazyková redaktorka
PhDr. Iveta Bónová, PhD., Filozofická fakulta UPJŠ v Košiciach
Preklad do anglického jazyka
Mgr. Zuzana Buráková, PhD., Filozofická fakulta UPJŠ v Košiciach
© 2015 Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Filozofická fakulta
Všetky práva vyhradené. Toto dielo ani jeho žiadnu časť nemožno reprodukovať,
ukladať do informačných systémov alebo inak rozširovať bez súhlasu majiteľov práv.
Za obsahovú stránku jednotlivých príspevkov zodpovedajú autori.
ISBN 978-80-8152-376-2 (CD)
ISBN 978-80-8152-377-9 (e-publikácia)
Umiestnenie: http://www.upjs.sk/pracoviska/univerzitna-kniznica/e-publikacia/
Dostupná od 20. decembra 2015
OBSAH
6–8
Slovo na úvod
Ivica Hajdučeková
9 – 26
Filozofické
východiská rodového výskumu a možnosti ich aplikácie:
rovnosť príležitostí vo svete informačných technológií ako segmentu
trhu práce
Mariana Szapuová
27 – 70
„Najvyšší označujúci“ z pohľadu tvorivých žien
Stanislava Chrobáková Repar
71 – 82
Niektoré feministické východiská skúmania literatúry
a časopis Aspekt
Jana Cviková
83 – 97
Pan učitel a slečna učitelka
Genderové aspekty učitelské profese v českých zemích v 19. století
Marie Bahenská
98 – 114
Erotika v ženskom písaní na konci 19. storočia
Marcela Mikulová
115 – 132
Obraz muža a ženy v poézii socialistického realizmu
(a jeho predobrazy)
Valér Mikula
133 - 152
Návrat tělesné zkušenosti
aneb Když my mrtvé/mrtví procitneme
Libuše Heczková
153 – 165
(Ne)tradičné rodiny vo vybraných dielach bratov Singerovcov
Zuzana Buráková
Slovo na úvod
Zborník vedeckých príspevkov Rodový aspekt v interdisciplinárnom diskurze je výstupom z grantového projektu KEGA č. 020UPJŠ-4/2013
Rodový aspekt v slovenskej literatúre 19. a 20. storočia. V rámci literárnovedného výskumu, intenzívne prebiehajúceho počas troch rokov jeho trvania, sme čerpali podnety z viacerých študijných odborov, ktoré sa problematike rodu už dlhší čas venujú, napr. z rodových štúdií v rámci filozofie, sociológie, historiografie a pod. Potvrdilo sa nám v ňom, že interdisciplinarita je
v súčasnom vedeckom výskume výzvou, ba až nevyhnutnosťou. Vedecký
diskurz ako viacúrovňový a viacsmerný dialóg ponúka inovatívny pohľad na
tradičné témy a motivuje prehodnocovať ustálené a vžité teorémy a názory.
Literárnovedné bádanie rodového aspektu na materiáli próz na prelome 19. a 20. storočia vyústilo do presvedčenia, že sprístupniť pohľad na
rodovú problematiku pedagógom a študentom na univerzitnej pôde, ale aj
záujemcom na nižších stupňoch vzdelávania, prípadne širšej laickej verejnosti, je v prospech popularizácie jednej z aktuálnych tém vedeckého výskumu. Preto po organizácii troch úspešných blokov prednáškového cyklu
Rodový aspekt v interdisciplinárnom diskurze – realizovanom na pôde Katedry slovakistiky a slovanských filológií a komunikácie Filozofickej fakulty
UPJŠ v Košiciach – sme sa rozhodli, že oslovíme odborníčky a odborníkov
z vedeckých inštitúcií a akademického prostredia na Slovensku, ale aj v susednom Česku, ktorí sa aktívne zúčastnili na prednáškových podujatiach,
aby výsledky svojho niekoľkoročného výskumu prezentovali v spoločnom,
monotematicky zostavenom, zborníku.
Interdisciplinárne koncipovaný zborník Rodový aspekt v interdisciplinárnom diskurze a popritom aj vysokoškolská učebnica Rodový aspekt
v slovenskej literatúre na prelome 19. a 20. stročia (Interpretačné etudy),
ktorá je taktiež výstupom uvedeného grantového projektu, predstavuje viacsmerné perspektívy, ktorými sa môže výskum tejto aktuálnej problematiky
uberať. Veríme, že študenti ako budúci učitelia či kultúrni pracovníci, ale aj
ako potenciálni mladí výskumníci v ňom nájdu príťažlivé inšpirácie a inovatívne videnie súvislostí. Veď aj skúsení vedci sa presviedčajú, že nielen jednoodborovému, ale najmä interdisciplinárnemu výskumu patrí súčasnosť.
A budúcnosť už počíta s transdisciplinárnym prienikom.
6
Zborník vedeckých štúdií je koncipovaný v postupnosti tak, aby svojim čitateľom predstavil cestu, ktorou prechádzalo aj naše literárnovedné
skúmanie rodového aspektu.
Prvý okruh, ktorý sme do zborníka zaradili, otvára rodovo orientovaný
výskum vo filozofii a venuje pozornosť základnému pojmovému aparátu.
V štúdii Mariany Szapuovej sa zoznámime s metodologickými postupmi,
ktoré uplatňujú rodové štúdiá, ako aj s otázkami, na ktoré autorka hľadá odpovede v sociálnej sfére. O tom, že otázky feminizmu nie sú ešte stále
v povedomí verejnosti zodpovedané, ani pojmovo ujasnené, svedčí štúdia
od Stanislavy Repar. Výsledky ankety, ktoré autorka predkladá, potvrdzujú
a zároveň naznačujú, že rodovo orientovaný výskum so svojím pojmovým
aparátom si vyžaduje aj popularizované verzie výkladu. Jana Cviková, spoluzakladateľka feministického časopisu Aspekt/Aspekt-In, predstavuje jeho
históriu a ideovú koncepciu. Stopa pamäti, ktorú nám vo svojom príspevku
odhaľuje, nadobúda v súčasnosti už historickú hodnotu. Do interdisciplinárneho reťazca sa pripojila aj Marie Bahenská s výskumom historického materiálu, ktorý nás vovedie do súdobej spoločenskej situácie na prelome 19.
a 20. storočia v Čechách, keď sa spoločenský a profesijný status učiteľky
a učiteľa podriaďoval patriarchálnej rodovej tradícii. Veď práve ženyspisovateľky pri umeleckom stvárňovaní preferovali vo svojej tvorbe toto
učiteľské povolanie.
Druhý interdisciplinárny okruh, ktorý sme do rodovej tematiky zborníka zaradili, je našou doménou. Je ňou literárna veda, ktorá sa už dlhší čas
so zvýšenou pozornosťou venuje ženským autorkám, ale aj ženskej
a feministickej literatúre. Rezonuje síce najmä v súčasnej slovenskej literatúre, no aj prelom 19. a 20. storočia prináša cez prizmu rodového aspektu
zaujímavé impulzy. Presvedčí nás o tom umelecky pôsobivé kódovanie
v prózach T. Vansovej v interpretácii Marcely Mikulovej. V štúdii Valéra Mikulu sa presunieme za prah nami sledovaného literárneho obdobia. Pred
našimi očami ožije socialistický realizmus tak, ako sme ho v básnickej tvorbe
známych autorov doteraz nevideli. Libuše Heczková v porovnávaní básní
českej a slovenskej poetky predstavuje príťažlivú (seba)reprezentáciu ženskosti. Rodový kontext, podaný v jej štúdii v širších súvislostiach, nám zároveň umožní hlbšie preniknúť do nastolenej problematiky. Interdisciplinárny
pohľad na umeleckú literatúru obohacuje aj štúdia Zuzany Burákovej, ktorá
si z inonárodnej literatúry vybrala tituly slovenskému čitateľovi doteraz nesprístupnené. Do škály rodovosti vniesla obraz umeleckého zobrazenia qu-
7
eer alternatívy, ktorá je v konfrontácii so slovenskou literatúrou na prelome
19. a 20. storočia tematickým ozvláštnením.
Zborník, ktorý predkladáme do pozornosti záujemcom o rodovú tematiku, má ambície vo vedeckom uvažovaní popularizovať uvedenú problematiku v interdisciplinárnom zábere. Sme presvedčení, že literárna veda
a v jej podaní aj slovenská literatúra môžu byť ako kultúrny fenomén vo výskume rodovej problematiky nemalým prínosom.
8
Doc. PhDr. Mariana SZAPUOVÁ, PhD.
Katedra filozofie a dejín filozofie, Filozofická
fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Kontakt: [email protected]
Informácie o autorke
Mariana Szapuová je filozofka pôsobiaca ako vedúca Katedry filozofie
a dejín filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Výskumne sa
orientuje na feministickú filozofiu a epistemológiu. Ako členka Centra rodových štúdií na FF UK sa organizačne a pedagogicky podieľa na kurzoch
z rodových štúdií, zároveň vedie kurzy z feministickej filozofie. Z uvedených
tematických oblastí publikovala viaceré štúdie a články v domácich a v zahraničných odborných časopisoch, zborníkoch a kolektívnych monografiách.
Podieľa sa na riešení viacerých medzinárodných a domácich projektov.
Najvýznamnejšie publikačné výstupy
Kategória rodu vo feministickom diskurze. In: ASPEKT, Bratislava 1998, č.
1.
Does gender matter? : some reflections on the role of gender in science. In:
Women scholars and institutions. Praha: Výzkumné centrum pro dějiny
vědy, 2004.
Poznávajúci subjekt, epistemické komunity a rod. In: Situovaná veda : podoby a kontexty tvorby poznania. Bratislava: Centrum rodových štúdií FF
UK 2009.
9
Rod vo vede: teoretické perspektívy a ich uplatnenie vo výskume. In: Sociologický časopis. Roč. 45, č. 4 (2009).
Problematika rodu vo vede: teoreticko-filozofické východiská a ich metodologické dôsledky. In: Na ceste k rodovej rovnosti: ženy a muži v akademickom prostredí. Bratislava: Iris 2009.
10
Filozofické východiská rodového výskumu a možnosti ich aplikácie: rovnosť príležitostí
ako segmentu trhu práce1
vo svete informačných technológií
Mariana Szapuová
Anotácia: Cieľom prednášky je predstaviť feministické filozofické a metodologické východiská rodového výskumu. Pozornosť je zameraná na možnosti
uplatnenia feministických epistemologických koncepcií ako metodologického východiska pri realizácii rodového výskumu. Na príklade výskumu postavenia a ne/rovnosti šancí žien pôsobiacich vo sfére informačných technológií uvádzame argumentáciu v prospech tézy o význame feministických epistemologických koncepcií pri výbere problémov, na ktoré sa výskum orientuje, pri voľbe výskumných nástrojov, ako aj pri interpretácii a analýze výskumných dát.
Kľúčové slová: feministická filozofia, rod, rodový výskum, rovnosť príležitostí
Úvod
Feministickú filozofiu možno podľa slov rakúskej filozofky Herty
Nagl-Docekal charakterizovať vo všeobecnosti ako filozofické myslenie, ktoré kriticky reaguje na problém hierarchie pohlaví; ide teda o filozofickú reflexiu problému znevýhodňovania na základe príslušnosti k pohlaviu, ktorý je
identifikovateľný tak v teórii, ako aj vo všetkých oblastiach spoločenského
života.2 Podobne možno feministickú epistemológiu ako súčasť feministickej
filozofie charakterizovať ako filozofickú reflexiu poznania, vedy a výskumu,
konfrontujúcou sa s hierarchiou medzi ženami a mužmi v oblasti tvorby poznania, vrátane poznania vedeckého. Treba pritom upozorniť, že v prípade
1
Tento príspevok vznikol v rámci grantového projektu VEGA č. 1/0410/15.
Nagl-Docekal, H. (2007): Feministická filozofie /Výsledky, problémy, perspektívy. Praha:
SLON, s. 15 – 17.
2
11
feministickej filozofie (ako aj feministickej epistemológie) adjektívum „feministický“ neoznačuje nejaký špecifický predmet, na ktorý je bádanie zamerané, ale skôr isté pojmové inštrumentárium, argumentačnú stratégiu
a najmä istú perspektívu; je to myslenie z pozície záujmu o odstránenie rodových hierarchií v najrozličnejších oblastiach života spoločnosti i v oblasti
filozofie či akejkoľvek teórie.3
Po tejto predbežnej charakteristike feministickej filozofie môžeme pristúpiť k osvetleniu základných východísk a princípov feministického epistemologického prístupu v problematike poznania, vedy a výskumu. V ďalšej
časti prednášky načrtneme niektoré teoretické, filozofické a epistemologické
otázky týkajúce sa rodového/feministického výskumu. Pôjde teda o otázky,
ktoré majú charakter filozofických a epistemologických východísk metodológie výskumu rodu a rodových vzťahov; tieto otázky sa týkajú najmä vzájomných vzťahov medzi ideami a teoretickými konštrukciami na jednej a ľudskou
skúsenosťou, ľudským prežívaním (aj rodovo štruktúrovaného) sociálneho
života na druhej strane.
Epistemologické východiská rodového/feministického výskumu:
kategória rodu ako analytický nástroj
Poznamenajme predovšetkým, že potreba uplatnenia kategórie rodu
ako metodologického a analytického nástroja vyvstala v kontexte tých feministických epistemologických koncepcií, ktoré sproblematizovali tradičné
chápanie vedeckého poznania (vrátane sociálnych vied) ako objektívneho
a hodnotovo neutrálneho skúmania4. V tomto kontexte bola vyzdvihnutá
téza, podľa ktorej veda – ako jeden zo základných subsystémov moderného
spoločenského systému, ale aj ako systém teórií a aktivít zameraných na ich
vytváranie – nie je z rodového hľadiska neutrálna, ale naopak, je rodom poznačená (gendered). Vo svetle tejto základnej tézy feministickej epistemoló3
Pozri Nagl-Docekalová, H. (1992): Co je feministická filozofie? In Filosofický časopis,
roč. XI, č. 5, s. 742 – 756.
4
Feministickými východiskami inšpirované bádateľky od začiatku 70-tych rokov minulého
storočia začali upozorňovať na to, že vo viacerých sférach západnej vedy a vo viacerých
vplyvných a uznávaných vedeckých koncepciách sú prítomné mnohé predsudky, mizogýnne a androcentristické predpojatosti, ktoré ovplyvňujú vedecký výskum (napr. pri voľbe
predmetu a metód skúmania alebo pri interpretácii dát) a ktoré deformujú samotné výsledky
vedeckého poznania (vedecké teórie). Androcentrizmus sa pritom chápe ako taký spôsob
vnímania a reprezentácie sveta, v ktorom sa uplatňuje mužský pohľad, keď mužská skúsenosť sa chápe ako všeobecná ľudská norma, ak odlišná skúsenosť žien je ignorovaná alebo
chápaná ako deviantná.
12
gie vyvstala aj potreba znovupremyslenia, rekonceptualizácie takých princípov skúmania ako je objektivita, hodnotová neutralita či racionalita. Feministické teoretičky poukázali na to, že požiadavka objektivity ako nezainteresovanosti a hodnotovej neutrality v tradičnom sociálnom výskume je dôsledkom dichotomizácie objektivity a subjektivity, racionality a emocionality. Namiesto mýtu o nezainteresovanom, chladnom, necitlivom výskume ponúkajú
feministické autorky pohľad, ktorý akcentuje význam emocionálnej a hodnotovej výbavy človeka v procesoch tvorby poznania, a tvrdia že emocionalita,
ktorá sa tradične a stereotypne spája so ženami, by sa mala chápať ako
spôsob, akým sa aktívne angažujeme vo svete, ba za spôsob, akým ho
konštruujeme.5
Za východisko uvažovania o význame teórie pre rodový výskum
možno prijať všeobecnejšie formulovaný názor D. Silvermana, ktorý vo
svojej práci o kvalitatívnom výskume, akcentujúc význam a dôležitosť teórie,
upozorňuje na to, že výskumné otázky aj stratégia výskumu nevyhnutne
musia vychádzať z nejakej teórie. Podľa jeho názoru teórie potrebujeme ako
vodidlo, „teórie podnecujú k premýšľaniu o tom, čo je zatiaľ neznáme, a takto predstavujú hnaciu silu výskumu“. 6 Zároveň fungujú ako kaleidoskop,
ako niečo, čo nastavuje spôsob vnímania skúmaného sociálneho problému
alebo fenoménu (v zátvorke dodávame, že Silverman ako príklad modelu
pochopeného ako „celkový rámec nazeranie na realitu“ uvádza popri behaviorizme feminizmus).7
Ak chceme uvažovať o rodovom, resp. feministickom výskume,
v prvom rade je potrebné, ako sme už vyššie naznačili, osvetliť jej teoretické
a metodologické východiská. Na tomto mieste je potrebné isté konceptuálne
objasnenie: Keď totiž hovoríme o rodovom výskume, je dôležité rozlíšiť dva
významy, v akých sa tento termín v súčasnom odbornom diskurze používa:
v prvom význame rod vystupuje ako predmet, v druhom ako optika skúmania. V prvom prípade ide o skúmanie rodu, resp. rodových vzťahov, pričom
rodové vzťahy sa neraz (zjednodušene) chápu ako vzťahy medzi ženami
a mužmi ako sociálnymi skupinami. Avšak, ak rodový výskum chápeme ako
výskum rodu, musíme upresniť, ako chápeme samotnú kategóriu rodu.
5
Pozri napr. Jaggar, A. M.: (1996): Love and Knowledge: Emotion in Feminist Epistemology. In: Garry, A. and Pearsall, M. (eds.): Women, Knowledge, and Reality. Routledge 1996,
166 – 191.
6
Silverman, D.(2005): Ako robiť kvalitatívny výskum, Bratislava: Ikar,, s. 90.
7
Pozri tamtiež, s. 89 – 90.
13
Pojem rodu sa stal súčasťou feministického konceptuálneho inštrumentária začiatkom 70-tych rokov minulého storočia. Používal sa ako analytická kategória, pomocou ktorej sa vyznačila demarkačná línia medzi biologickými pohlavnými odlišnosťami a spôsobom, ako sa tieto pohlavné odlišnosti používajú na zdôraznenie, na rozpoznanie istých typov správania
a schopností, ktoré sú potom označované ako „feminínne“ alebo „maskulínne“. Predtým prevládalo chápanie, podľa ktorého ženskosť a mužskosť sa
so ženami a mužmi spájajú prirodzene, a predpokladalo sa, že biologické
rozdiely medzi nimi, nazývané „pohlavné odlišnosti”, sú príčinou toho, že
ženy a muži často vykazujú odlišné spôsoby správania. Feministické teoretičky zdôrazňovali, že takéto odlišnosti nie sú dôsledkom biológie, ale
sú sociálnymi konvenciami. Tým, že tieto zahrnuli pod pojem „rodu”, a nie
pod pojem pohlavia, sa nádejali, že ľudia pochopia príčinu odlišností, ktoré
sú dané spoločnosťou, a nie prírodou. Cieľom dištinkcie medzi pohlavím
a rodom bolo teda poukázať na to, že skutočné fyzické alebo mentálne
účinky pohlavných odlišností boli zveličené za účelom udržiavania systému
patriarchálnej moci.“8 Uvažujúc o metodologickom význame kategórie rodu,
je vhodné chápanie J. W. Scott-ovej, podľa ktorej rod je konštitutívnou súčasťou sociálnych vzťahov, ktoré sa zakladajú na uvedomovaných rozdieloch medzi pohlaviami a zároveň je spôsobom označovania mocenských
vzťahov.9 Rodový výskum v zmysle uvedenej definície kategórie rodu je
takým výskumom, ktorý sociálne fenomény skúma z hľadiska mocenských
vzťahov medzi ženami a mužmi ̶ všimnime si, že adjektívum „rodový“ tu
nedenotuje primárne predmet (hoci môže), ale optiku skúmania. Rod
v zmysle vyššie spomenutej definície J. W Scott zahŕňa v sebe štyri navzájom súvisiace faktory: kultúrne symboly, ktoré vedú k rozmanitým reprezentáciám, normatívne koncepty, ktoré určujú interpretáciu týchto symbolov,
sociálne štruktúry a napokon je to subjektívna identita.
Po tejto „konceptuálnej odbočke“ a terminologickom objasnení sa
vráťme k vymedzeniu rodového výskumu: Podľa nášho názoru o rodovom
výskume vo vlastnom slova zmysle môžeme hovoriť práve v tomto druhom
prípade, kde „rod“ funguje ako analytický nástroj uchopovania a explanácie
8
Pozri Pilcher, J., Whelehan, I. (2004): Fifty Key Concepts in Gender Studies. SAGE Publications Ltd. s. 56., tiež Nicholson, L. (2000): Gender. In: A Companion to Feminist Philosophy. Ed. By Alison M. Jaggar and Iris Marion Young . Blackwell Publishers Ltd. s. 289
– 298.
9
Scott, J. W. (2007): Rod: užitočná kategória historickej analýzy. In: Cviková, J., Juráňová,
J., Kobová, Ľ., (eds.).: Histórie žien. Aspekty písania a čítania. Bratislava: Aspekt, s. 40 –72.
14
sociálnej reality. Výskum, ktorý je „rodový“ v takomto zmysle, možno považovať za feministický, je to totiž výskum „poučený“ feministickou teóriou.
Rod tu nie je primárne predmetom, ale najmä analytickým nástrojom, pomocou ktorého si všímame aspekt moci, je teda optikou skúmania. Inými
slovami, je to rodovo citlivý výskum, t. j. citlivý voči nerovnováhe moci. Prednosťou takéhoto chápania je najmä to, že neobmedzuje výskum tematicky,
na problematiku rodu, ale otvára širší priestor pre intersekcionalitu. Zároveň je to výskum angažovaný, jeho cieľom je eliminovať existujúce nerovnosti. V tomto chápaní to, čo robí nejaký výskum feministickým, je jeho previazanosť s takými teóriami rodu, ktoré vyzdvihujú hodnoty spravodlivosti a
odsudzujú mocenskú hierarchiu medzi rodmi. Takéto výskumné projekty, v
ktorých kritická reflexia toho, čo je, je zviazaná s víziou toho, čo by malo byť,
majú potenciál produkovať poznanie, ktoré je užitočné pre zmenu
spoločenských pomerov, pre elimináciu rodových nerovností a nespravodlivostí.
Potreba uplatnenia kategórie rodu ako analytického nástroja vyplýva
ďalej z toho, že práve pomocou tejto kategórie je možné skúmať a odhaľovať mocenské vzťahy a hierarchie medzi ženami a mužmi. V prospech
tejto katergórie argumentuje Z. Kiczková nasledovne: Rod je historicky
sformulovaná, konkrétna a pre analýzu súčasnej spoločnosti štruktúrna kategória, pomocou ktorej sa odhaľujú doposiaľ zanedbávané, potlačované
a zamlčované skúsenosti a záujmy žien a môžu sa analyzovať príčiny nerovnosti, znevažovania a diskriminácie žien tak na individuálnej, ako aj na
sociálnej, politickej a symbolickej rovine. Ďalej pomocou tejto kategórie je
možné uskutočniť kritiku patriarchátu a tiež sa dajú skúmať rôzne dôsledky
rodovej nerovnosti v diferencovaných skupinách žien a mužov. Užitočnosť
tohto konceptuálneho nástroja sa ďalej prejavuje v skúmaní vzájomných
vzťahov medzi myšlienkovými vzormi na jednej a sociálnymi „realitami“ na
druhej strane, ako aj pri skúmaní celej palety rodových rolí a rodovej symboliky v rôznych spoločnostiach a obdobiach. Dá sa ukázať, čo znamenajú
a ako sa udržujú, resp. menia spoločenský poriadok. Podľa Kiczkovej pomocou uvedenej kategórie možno identifikovať dôsledky rodových diferenciácií a polarizácií v historických, sociálnych, politických a kultúrnych kontextoch a práve táto kategória nám umožňuje zviditeľniť, že doteraz zanedbávané poznanie žien a poznanie o ženách nemožno integrovať do už jestvujúcich vedných oblastí, ale že na základe týchto nových poznatkov sa musia
15
zmeniť argumentácie a zdôvodňovania súvislostí v rámci jednotlivých disciplín.10
Metodologický význam kategórie rodu v sociálnom výskume sa ďalej
viaže na princíp situovanosti, vo svetle ktorého tvorba poznania je vždy viazaná na konkrétne historické, sociálne, ale aj politické, ekonomické
a kultúrne kontexty a je nimi spoluutváraná a podmieňovaná. V tomto zmysle aj sociálne vedy produkujú situované poznanie, pričom situovanosť sa
akcentuje tak vo vzťahu k spôsobom poznávania, ako aj vo vzťahu
k subjektom poznania. Centrálnym je teda koncept situovaného poznania ̶ tento koncept rozpracovala americká antropologička, historička vedy
a feministická teoretička Donna Haraway v kontexte otázky objektivity feministického výskumu. Haraway, využívajúc metaforu zraku a videnia, ukazuje,
že predstava neohraničeného, neobmedzeného videnia, ktorá sa udomácnila v modernej vede a ktorá sa stala metaforou poznania aj v klasickej filozofii, je iluzórna v zmysle, že videnie je vždy viazané na telesnosť a na perspektivitu. Práve takéto, na telesnosť a na perspektivitu viazané videnie je,
podľa nej, vhodnejšou metaforou objektivity; objektivita z takéhoto uhla pohľadu sa spája s parciálnosťou a so situovaným poznaním.
Feministická epistemológia práve tézu o situovanosti poznania11 stavia do centra pozornosti, či už uvažujeme o subjekte
poznania,
o samotnom procese poznania alebo o otázke objektivity výskumu. Ako
ukazuje slovenská filozofka E. Farkašová, rôzna kultúrna situovanosť utvára
odlišné podmienky pre genézu poznania, a zdôrazňuje, že takáto situovanosť podmieňuje aj „spôsob organizovania produkcie poznania“.12 Farkašová, akcentujúc najmä situovanosť poznania v kontexte otázky jeho subjektu,
podčiarkuje, že poznávajúce subjekty sú vždy sociálne-historicky situované
a aj podmieňované, „s čím súvisí i skutočnosť, že kognitívna história zahŕňa
10
pozri Kiczková, Z. (2011): Rod vo feministickom diskurze. In: Kiczková, Z., Szapuová,
M.: (eds.): Rodové štúdiá. Súčasné diskusie, problémy a perspektívy. Bratislava: Univerzita
Komenského v Bratislave, s. 32 – 52.
11
K otázke situovanosti poznania, osobitne vedeckého poznania pozri tiež Szapuová, M.
(2009): Poznávajúci subjekt, epistemické komunity a rod. In: Szapuová, M. (ed.): Situovaná
veda. Podoby a kontexty tvorby poznania. Bratislava: Centrum rodových štúdií FiF UK, s.
121 – 241.
12
Farkašová , E. (2006): „Dvojidentita“, „dvojperspektíva“ ako možný epistemologický
potenciál. In: Andeanský, E. (ed.). Filozofia v kontexte globalizujúceho sa sveta. Zborník
príspevkov z 3. slovenského filozofického kongresu konaného v kongresovom centre SAV
v Smoleniciach 7. − 9. novembra 2005. Bratislava : Slovenské filozofické združenie pri
SAV, Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK v Bratislave, Katedra filozofie FF UCM
v Trnave, s. 415 – 419.
16
v sebe vždy aj sociálnu históriu“.13 Prostredníctvom konceptu situovaného
poznania je možné odmietnuť tak relativizmus, ako aj objektivizmus spojený s uznávaním jediného pohľadu na skúmaný problém. Inými slovami, pozicionalita výskumníka a výskumníčky a situovanosť výskumu nie sú prekážkou, ale naopak, napomáhajú validite a spoľahlivosti výsledkov.
V súvislosti s uplatňovaním rodu ako analytického a metodologického
nástroja treba poznamenať, že hoci väčšina súčasných feministických epistemologičiek odmieta myšlienku špecifickej feministickej metódy, je možné
uvažovať o troch dištinktívnych znakoch feministického výskumu, ktoré
sa týkajú východiska, cieľa, ako aj predmetu bádania.14 Čo sa týka východiska vedeckého skúmania, akcent sa kladie na to, že východiskom feministického výskumu je ženská skúsenosť, presnejšie, keďže neexistuje žiadna
monolitná ženská skúsenosť, treba hovoriť o skúsenostiach žien, s ktorými
je spätý istý sociálny problém – z tohto hľadiska sa potom takéto skúsenosti
stávajú predmetom a východiskom skúmania. Reflexia skúseností žien sa
pre feministické teoretičky stala hlavným podnetom na konštituovanie feministického výskumu v najrozličnejších oblastiach vedeckého poznávania,
istým generátorom vedeckých problémov, hypotéz a evidencie. Inými slovami: východiskom feministického výskumu je skúsenosť žien, s ktorou je
spätý istý sociálny problém a takéto skúsenosti sa stávajú predmetom
a východiskom skúmania. Za ďalší dôležitý znak feministického výskumu
možno považovať skutočnosť, že jeho cieľom je a má byť formulovanie
teórie, ktoré podporujú ženy, inými slovami, je to výskum pre ženy v tom
zmysle, že poskytuje ženám explanácie sociálnych fenoménov, ktoré sú pre
ženy žiaduce a potrebné. Nemenej dôležitou je však aj tretia črta, ktorá
spočíva v odmietnutí tradičnej dichotómie subjektu a objektu skúmania
a s ňou spojeného ideálu objektivity ako nezainteresovanosti; vo feministickom výskume, podľa jej názoru, výskumníčka je umiestnená do toho istého
(sociálneho) priestoru, v ktorom sa nachádza aj predmet výskumu. Ide tu
o akúsi hodnotovú, postojovú, resp. záujmovú „vtiahnutosť“ výskumníčky
do problematiky, ktorá je predmetom bádania, o jej zainteresovanosť na
riešení problému.
V závere tejto časti môžeme sumarizovať základné charakteristiky
feministického prístupu k poznaniu a výskumu nasledovne: Po prvé, femi13
Farkašová, E. (2002): Situovanosť vedeckého poznania verzus jeho objektivita. In Filozofia, roč. 57, č. 6, s. 387.
14
Pozri Harding, S. (1987): Feminism and Methodology. Bloomington: Indiana University
Press, s. 6 – 8.
17
nistický výskum zohľadňuje špecifickosť sociálnej situovanosti žien v rodovo
stratifikovanej spoločnosti a jeho východiskom by mala byť reflexia potrieb
a záujmov žien; po druhé, kladie dôraz na epistemický význam (subjektívnej,
prežívanej) skúsenosti (výskumný rozhovor ako nástroj); po tretie, poznanie, ktoré sa v rámci výskumu generuje, má charakter partikulárneho
a situovaného poznania; po štvrté, viaže sa na situácie, keď ide o posilnenie
skupiny marginalizovaných a znevýhodňovaných, ako aj o podporenie ich
hlasov pri prenikaní na verejnosť.15
Uplatnenie/premietnutie/aplikácia teoretických východísk do výskumu
situácie žien v oblasti IT ako segmentu trhu práce
Problematiku týkajúcu sa toho, v čom môžu byť feministické epistemológie nápomocné a prínosné pri realizácii výskumu orientovaného na ženy, sa pokúsime osvetliť pomocou konkrétneho príkladu výskumu postavenia a ne/rovnosti príležitostí žien a mužov v oblasti informačných
a komunikačných technológií.16 Pokúsime sa preukázať, že feministické
epistemológie chápané ako stratégie zdôvodnenia sú v takýchto výskumoch
nepostrádateľné a využiteľné pri výbere problémov, na ktoré sa výskum
orientuje (v tom zmysle, že orientujú pozornosť na otázky, ktoré sú pre feministický výskum obzvlášť relevantné – konkrétne, napr. na problematiku rodovej rovnosti), ako aj pri analýze a interpretácii výskumných zistení.
V predchádzajúcej časti prednášky sme spomenuli význam, aký sa
vo feministickej epistemológii pripisuje subjektívne prežívanej skúsenosti,
pričom toto zdôraznenie významu skúsenosti poskytuje výrazný metodologický impulz, keďže výskumné úsilie smeruje k metodologickým nástrojom,
ktoré sú adekvátne snahe o zachytenie prežívanej skúsenosti. Jedným
z metodologických nástrojov, ktorý umožňuje zachytiť subjektívnu skúsenosť, je výskumný rozhovor. Rozhovor, ktorý poskytuje možnosť uchopiť
rodové diferencie aj rodové identity cez prizmu prežívanej skúsenosti, sa
stáva nielen miestom tvorby poznania, ale aj miestom sebapoznania a sebareflexie. Zároveň takýto rozhovor vytvára priestor na reflexiu, resp. na konštruovanie vlastného stanoviska k prežitej skúsenosti. Ako na to, hoci
v širšej súvislosti, upozorňuje Farkašová – rozhovor „je jednou z ciest po15
Tamže.
Výskum sa realizoval v rámci medzinárodného projektu Učiace sa partnerstvá Gruntvig „Is
Women Education a(t) Risk?“ , bližšie pozri Szapuová, M., Kiczková, Z., Kottulová, J.,
Mitková, Ľ. (2013): Ženy v IT: nové šance, staré riziká? Bratislava: Univerzita Komenského
v Bratislave.
16
18
znávania ľudskej skutočnosti“.17 Rozhovor je v jej chápaní metódou a nástrojom poznávania iných, spôsobom, akým sa môžeme priblížiť k chápaniu
druhého človeka ako „konkrétneho iného“, resp. „konkrétnej inej“. Cieľom
skúmania potom nie je generalizujúci opis či vysvetlenie, ale uchopenie partikulárneho či jedinečného.
„Respondentka“ vo výskumnom rozhovore koncipovanom v duchu
vyššie uvedeného chápania rozhovoru sa nestáva pasívnym predmetom,
objektom skúmania, ale aktívnou účastníčkou, participantkou výskumu, ktorej hlas a ktorej reflexia vlastnej skúsenosti je miestom, kde sa generuje poznanie a pochopenie. „Rozhovor ako ozajstné rozprávanie a ozajstné počúvanie, do ktorého sme ponorení, v ktorom sa minimalizuje dištanc medzi
účastníkmi. Ponúka príležitosť pristupovať k problému z najrôznejších strán,
hľadieť naň z najodlišnejších zorných uhľov.“18 Počúvanie je vnútorným momentom takéhoto rozhovoru – usilovali sme sa o „chápajúci“ rozhovor.19
Dôvodom, prečo sme sa rozhodli pre rozhovor ako výskumný nástroj, bolo
(okrem vyššie uvedeného) aj to, že v rozhovore sa cez jazyk nielen artikuluje, ale aj konštruuje reflektovaná skúsenosť, alebo inými slovami, cez rozhovor sa skúsenosť stáva reflektovanou skúsenosťou – jazyk, rozhovor nie je
v tomto zmysle prostriedkom „zviditeľnenia“ vnútorného, ale miesto tvorby
poznania, seba/poznania, aj seba/reflexie, vlastného Ja. Takýto rozhovor
vytvára priestor pre reflexiu/konštruovanie vlastného stanoviska k prežitej
skúsenosti. Poznanie, ktoré sa z rozhovorov generuje, má charakter partikulárneho a situovaného poznania, na epistemickú relevanciu akého sa kladie
dôraz vo feministických epistemológiách. V priebehu výskumu sa ukázalo,
že práve cez prizmu reflektovanej skúsenosti žien bolo možné odhaliť rodové „kódy“ sveta informačných technológií.
Ako sme už naznačili, rodové charakteristiky alebo „rodové kódy“
sveta informačných technológií a rodovo kódovaný charakter IT ako profesie
sme si všímali cez prizmu reflektovanej skúseností žien. Pre našu analýzu
bol užitočný i koncept „vykonávania rodu“ (doing gender), vo svetle ktorého
rod nie je (len) individuálnou charakteristikou, ale má skôr procesuálny charakter. „Vykonávanie rodu znamená vytváranie takých diferencií medzi dievčatami a chlapcami, medzi ženami a mužmi, ktoré nie sú prirodzené, pod-
17
Farkašová, E. (1998): Život ako rozhovor. In: Farkašová, E.: Etudy o bolesti a iné eseje.
Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, spol. s. r. o., s. 34.
18
Tamže, s. 34.
19
Pozri Kaufman, J. C. (2010): Chápající rozhovor. Praha: SLON.
19
statné ani biologické.”20 Uplatňujúc definíciu rodu podľa Scott, sa rozkryla aj
rodová charakteristika sveta IT – ukázalo sa, že tento svet je poznačený
vzťahmi, ktoré sa zakladajú na uvedomovaných rozdieloch medzi pohlaviami
a je poznačený mocenskými vzťahmi. Ako je všeobecne známe, oblasť IT
patrí nesporne medzi najdynamickejšie sa rozvíjajúce sektory národného
hospodárstva s možnosťou nadpriemerných zárobkov, s čím súvisí aj vysoká spoločenská prestíž IT profesií , no zároveň je to sféra, v ktorej sú ženy
výrazne podreprezentované.21 Skúsenosti žien pôsobiacich v tejto sfére nám
pomohli odkryť aj menej zjavné, skrytejšie rodové kódy tohto sveta.
V nasledujúcej časti prednášky priblížime niektoré z tých rodových
kódov, ktoré sa odhalili prostredníctvom rozprávania a načúvania hlasom
„itečkárok“, účastníčok výskumu.22 Hoci väčšina našich respondentiek nemala skúsenosť s priamym, otvoreným spochybňovaním kompetencie žien
vykonávať nejakú IT profesiu, neznamená to však, že takéto, z rodových
stereotypov vychádzajúce predstavy o nižšej technickej či informatickej
kompetencii žien sa v tomto svete nevyskytujú. Možno sú len sofistikovanejšie, zakryté či „kódované“, ako napr. „obzeranie si baby na pohovore“
(počudovanie sa nad prítomnosťou ženskej uchádzačky o pozíciu IT špecialistu pri prijímacom pohovore), prekvapenosť mužov, ak na obchodné stretnutie v IT biznise príde žena, alebo rodová segregácia IT povolaní
a pracovných pozícií. Tieto kódy, založené na rodových stereotypoch,23
predstavujú nemalé riziká pre rovnosť šancí žien a mužov v oblasti IT.
Prvý kód sa odkryl v prehovore viacerých účastníčok výskumu, ktoré
reflektovali „viditeľný nepomer“ medzi dievčatami a chlapcami na vysokej
škole technického zamerania. Ako spomína jedna účastníčka výskumu, na
fakulte informatiky ženy študentky boli zriedkavým úkazom: „Tam nás prišlo
do prvého ročníka zhruba 360 ľudí, z toho väčšina bola chlapcov, asi 12
dievčat bolo v ročníku a v mojom odbore sme boli len dve alebo tri dievčatá,
20
West, C., Zimmerman, D. H. (1987): Doing gender. In: Gender and Society. Vol. 1, s.
137.
21
Pozri Kottulová, J. (2013): Informačné a komunikačné technológie ako segment trhu
práce. In: Szapuová, M., Kiczková, Z., Kottulová, J., Mitková, Ľ. (2013): Ženy v IT: nové
šance, staré riziká? Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave.
22
K ďalším výsledkom výskumu realizovaného metódou rozhovorov pozri podrobnejšie
Szapuová, M. (2013): Ženy v rodovo kódovanom svete IT: reflexia nových šancí a starých
rizík. In: Szapuová, M., Kiczková, Z., Kottulová, J., Mitková, Ľ. (2013): Ženy v IT: nové
šance, staré riziká? Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave.
23
K štruktúre a fungovaniu rodových stereotypov pozri bližšie Kiczková, Z. (2011): Moc
rodových stereotypov In: Kiczková, Z., Szapuová, M. (ed.): Rodové štúdiá. Súčasné diskusie, problémy a perspektívy. Bratislava, Univerzita Komenského, s. 122 – 145.
20
ten nepomer bol strašný“ (výskumný rozhovor). Skúsenosť s nerovnakým
zaobchádzaním počas štúdia na škole technického zamerania s výraznou
prevahou mužov študentov mala ďalšia účastníčka výskumu, ktorá spomína
odlišné očakávania učiteľov od študentov a študentiek: „Museli sme možno
viac vedieť na určitých typoch skúšok ako chalani, museli sme presvedčiť
toho docenta, že to vieme, v niektorých smeroch to bolo ťažké“ (výskumný
rozhovor). Stojí pritom za povšimnutie, že za jednu z rozhodujúcich príčin
nízkeho podielu žien v oblasti IKT a najmä na špecializovaných IKT pozíciách je považovaný nízky podiel žien študujúcich odbory poskytujúce kvalifikáciu pre tento typ práce. Druhý kód odkrýva vnímanie sveta IT ako mužského, v ktorom žena pôsobí prekvapujúco, neočakávane ̶ ako to formulovala jedna respondentka, čo vyvoláva „obzeranie si baby na pohovore“.
Vnímanie techniky ako mužského sveta a tiež IT ako mužsky kódovanej
domény pretrváva a nepremieta sa len do študijných preferencií dievčat
a chlapcov,24 ale aj do voľby povolania či sféry pôsobenia po ukončení formálneho vzdelávania. So skúsenosťou nerovnakého zaobchádzania boli
konfrontované
niektoré
respondentky v procese
uchádzania
sa
o zamestnanie, ilustratívne uvediem citát prehovoru jednej programátorky:
„Keď som prišla na ten pohovor, tak to bolo tak, že prišiel tam manažér, porozprávali sme niečo a potom sa čakalo na tých dvoch technikov. Akonáhle
odišiel, nechal trošku pootvorené dvere tej miestnosti, tak len povedal všetkým tým chalanom, že majú babu na pohovore, tak toľko ľudí chodilo okolo
a pozeralo sa (výskumný rozhovor). Skúsenosť s tým, že ženy v IT sú vnímané ako niečo prekvapujúce, neočakávané, má aj účastníčka výskumu,
ktorá pôsobí na vysokom manažérskom poste: „Muži na obchodných stretnutiach sú prekvapení, ak sa stretnú so ženou, ich postoj je zvedavosť, ale
možno i nedôvera. Mnoho mužov si myslí, že na stretnutí treba ženu asi tak
čeknúť, pár viet prehodiť, aby zistili, či sa môžu spoľahnúť (výskumný rozhovor). Moment prekvapenia, počudovania sa nad prítomnosťou ženy v „IT
brandži“ možno považovať za indikátor rodového kódovania – zvyčajne nás
prekvapujú veci, ktoré vybočujú z normálu, ktoré sú neočakávané. „Obzeranie si baby na pohovore,“ prekvapenosť mužov, ak na obchodnom stretnutí
vidia ženu, dobre symbolizuje pôsobenie rodových noriem a očakávaní vo
svete IT. Ďalším kódom je skúsenosť žien s dvojakým metrom pri posudzovaní pracovného výkonu, skutočnosť, že „ženu stojí oveľa viac dostať sa
24
Pozri Sedová, T., Filadelfiová, J., Porubänová, S. (2009): Rodová asymetria v študijných
preferenciách dievčat a chlapcov v oblasti informatiky a technicko-inžinierskych odboroch.
Bratislava: Veda.
21
vyššiu pozíciu ako muža. Naozaj oveľa viac, ja som si tiež tým prešla, že
som musela aj ostatných okolo mňa presvedčiť, že naozaj na to mám.
A musela som vyvinúť oveľa viac úsilia, než keby sem prišiel muž, ktorý by
možno ani nemusel toľko vedieť, nemusel by sa toľko presadzovať
a dokazovať ostatným, že naozaj na to má“ (výskumný rozhovor).
V prehovoroch viacerých účastníčok výskumu rezonovali skúsenosti
a názory, ktoré sú pomerne rozšírené aj v bežnom povedomí ľudí. Podľa
nich v oblastiach, v ktorých dominujú muži, musia byť ženy prinajmenšom
dvakrát také dobré, ak chcú dosiahnuť to, čo dosahujú ich mužskí kolegovia.
Ak uvažujeme o potrebe dokázať, že tá žena na to naozaj má, potom
v pozadí takejto potreby možno identifikovať zamlčaný predpoklad
o neschopnosti žien obstáť vo sfére IKT ako profesionálky. „Fungovanie“
takéhoto, aj keď nie je explicitne vysloveného, predpokladu, je ďalším mechanizmom, v dôsledku ktorého daná sféra nadobúda mužsky kódovanú
podobu. Napokon je to kód odkrývajúci rodovú deľbu práce, ktorý v tomto
špecifickom svete spočíva v rozlišovaní technických a netechnických, resp.
menej technických pozícií a pracovných činností. Táto kategorizácia zjavne
rodovo kóduje jednotlivé typy pracovnej činnosti a pozície: tie technicky zamerané sú považované za mužské a sú aj fakticky doménou mužov, kým
tzv. netechnické, t. j. všetky ostatné ̶ komunikačné, organizátorské, aplikačné ̶ sú tými oblasťami, v ktorých sa uplatňujú aj ženy. Na takúto kategorizáciu technické/netechnické sú nastavené aj samotné firmy, je to súčasť
firemnej organizácie a kultúry. Slovami účastníčky výskumu: „Máme programátorov, ktorí vlastne programujú v nejakom kóde, oni sú vyslovene technicky orientovaní a potom máme aplikačne orientovaných ľudí, tí viac pracujú s klientmi“ (výskumný rozhovor), práve na takýchto pozíciách sa uplatňujú
ženy. Ako to opísala ďalšia účastníčka: „Ja som ani nebola v pozícií programátora, bola som súčasťou toho tímu, ktorý mal vlastne na starosti otestovať
tie požiadavky, ktoré vlastne nejakí programátori analyzovali. Dávať im nejakým spôsobom spätnú väzbu, či sú tie požiadavky v poriadku. Čiže opäť to
bola vyslovene len komunikačno-koordinačná rola“ (výskumný rozhovor),
pričom cez jazykové vyjadrenie presvitá aj implicitne prítomný hierarchický
vzťah medzi technickými a netechnickými pozíciami: iba práca pre marketing, len komunikačno-koordinačná rola. Zaujímavý je prehovor účastníčky:
„V programátorských pozíciách ženy sú zriedkavé. Keď si zoberiem našu
firmu, ženy sa uplatnia v pozíciách ako keby manažérskych... Ženy, ktoré
tam máme, sú na pozíciách, ktoré nie sú odborné. Je to len manažment“
(výskumný rozhovor), v ktorom dochádza k významovému prekódovaniu:
hoci manažment je riadiaca pozícia, v pomyselnej hierarchii pracovných po-
22
zícií je na vyššej priečke, než, dajme tomu, radový pracovník alebo pracovníčka, pokiaľ sú však takéto pozície obsadené ženami, strácajú na prestíži,
dôležitosti a význame. Je to len manažment, ako to formuluje účastníčka
výskumu.
Vo viacerých prehovoroch akoby rezonovali predstavy o ženskej práci ako poskytovaní starostlivosti. Je preto zaujímavé sledovať, ako viaceré
respondentky opisovali svoju prácu v termínoch starostlivosti a poskytovania
pomoci iným, ako o tom svedčí nasledujúci citát: „Bavia ma rôzne veci. Práca s ľuďmi, to ma baví... starať sa im aj o tie softvérové veci, aby program
fungoval tak, ako má, aby bolo všetko v poriadku...toto ma strašne baví“
(výskumný rozhovor). Netreba obzvlášť zdôrazňovať, že takéto označovanie
činností vykonávaných v IT svete ženami je výrazným prejavom rodového
kódovania.25
Namiesto záveru: náznaky dekódovania
Ako sme vyššie uviedli, profesie a pozície, ktoré sú v IT svete označované ako technické a ktoré sú „jadrom“ IT biznisu, sú považované v tejto
hierarchii za vyššie postavené a prestížnejšie ako tzv. netechnické, podporné. Zároveň ale väčší význam nadobúdajú profesie a pozície, ktoré si vyžadujú aj „netechnické“, napríklad komunikačné a iné „mäkké“ zručnosti.
A keďže práve tie technické sú kódované mužsky, nadobúdanie dôležitosti
„netechnických“ môže v symbolickej rovine napomáhať dekódovaniu, odstraňovaniu rodovej zaťaženosti.
Náznaky zmeny rodového kódovania, resp. dekódovania IT sveta vidí účastníčka výskumu mladšej vekovej kategórie, ktorá vo svojom prehovore zdôrazňuje, že „aj ženy sú šikovné tak ako chlapi, aj ženy sa začali tiež
zaujímať o rôzne pozície a neberú to tak, že sú tam len muži a neberú to tak,
že je to vhodné len pre mužov“ (výskumný rozhovor). Naznačuje tým pozitívnu zmenu „dekódovania“, odstraňovanie rodovej zaťaženosti. Tieto náznaky odstraňovania rodového kódovania nepochybne možno vnímať ako
otvárajúce sa šance pre ženy, aby vo svete informačných technológií neboli
cudzinkami. Na druhej strane ale prevládajúci rodovo kódovaný charakter
pracovných pozícií a pretrvávajúce predsudky o nevhodnosti žien pre prácu
v technickej oblasti predstavujú, ako sa nazdávame, situáciu rizika pre širšie
a lepšie uplatnenie žien v IT profesii. Ďalším závažným „rizikovým faktorom“
25
O naratíve ženskej starostlivosti o iných vo verejnom diskurze o ženách v IT pozri Kiczková 2003.
23
je pretrvávajúca rodová deľba práce v rodinách, prevažujúca ženská starostlivosť o rodinu a materstvo. Sú to riziká, ktoré sú prítomné vo všetkých sférach práce a zamestnania, sú spojené s rodovými normami a očakávaniami,
rozšírenými v rámci celej spoločnosti. Preto k ich eliminácii, a tým aj
k podpore žien v oblasti IT, je potrebné, takpovediac, prekódovať nastavenie
celej spoločnosti.
Použitá literatúra
Farkašová, E. (1998): Život ako rozhovor. In: Farkašová, E.: Etudy o bolesti
a iné eseje. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov,
spol. s. r. o.
Farkašová, E. (2002): Situovanosť vedeckého poznania verzus jeho objektivita. In: Filozofia, roč. 57, č. 6, s. 383 – 393.
Farkašová , E. (2006): „Dvojidentita“, „dvojperspektíva“ ako možný epistemologický potenciál. In: Andreanský, E. (ed.). Filozofia v kontexte globalizujúceho sa sveta. Zborník príspevkov z 3. slovenského filozofického
kongresu konaného v kongresovom centre SAV v Smoleniciach 7. − 9.
novembra 2005. Bratislava: Slovenské filozofické združenie pri SAV, Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK v Bratislave, Katedra filozofie FF
UCM v Trnave, s. 415 – 419.
Harding, S. (1987): Feminism and Methodology. Bloomongton: Indiana University Press.
Jaggar, A. M. (1996): Love and Knowledge: Emotion in Feminist Epistemology. In: Garry, A., Pearsall, M. (eds.): Women, Knowledge, and Reality.
London: Routledge, s.166 – 191.
Kaufman, J. C. (2010): Chápající rozhovor. Praha: SLON.
Nagl-Docekal, H. (2007): Feministická filozofie /Výsledky, problémy, perspektívy. Praha: SLON.
Nagl-Docekalová, H. (1992): Co je feministická filozofie? In Filosofický časopis, roč. XI, č. 5, s. 742 – 756.
Nicholson, L (2000): Gender. In: A Companion to Feminist Philosophy. Ed.
By A. M. Jaggar and I. M. Young . Blackwell Publishers Ltd., s. 289 – 298.
Kiczková, Z. (2011a): Rod vo feministickom diskurze. In: Kiczková, Z., Szapuová, M.:
(eds.): Rodové štúdiá. Súčasné diskusie, problémy
24
a perspektívy. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2011. s.
32 – 52.
Kiczková, Z. (2011b): Moc rodových stereotypov. In: Kiczková, Z., Szapuová, M. (ed.): Rodové štúdiá. Súčasné diskusie, problémy a perspektívy.
Bratislava: Univerzita Komenského 2011, s. 122 –145.
Kiczková, Z. (2003): „Itečkárky“ vo verejnom diskurze: jemné mechanizmy
moci. In: Szapuová, M., Kiczková, Z., Kottulová, J., Mitková, Ľ. (2013):
Ženy v IT: nové šance, staré riziká? Bratislava: Univerzita Komenského
v Bratislave, s. 25 – 41.
Kottulová, J. (2013): Informačné a komunikačné technológie ako segment
trhu práce. In: Szapuová, M., Kiczková, Z., Kottulová, J., Mitková, Ľ.
(2013): Ženy v IT: nové šance, staré riziká? Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, s. 7 – 25.
Pilcher, J., Whelehan, I (2004).: Fifty Key Concepts in Gender Studies.
SAGE Publications Ltd.
Scott, J. W. (2007): Rod: užitočná kategória historickej analýzy. In: Cviková,
J., Juráňová, J., Kobová, Ľ., (eds.).: Histórie žien. Aspekty písania
a čítania. Bratislava: Aspekt, s. 40 – 72.
Sedová, T., Filadelfiová, J., Porubänová, S. (2009): Rodová asymetria v študijných preferenciách dievčat a chlapcov v oblasti informatiky a technickoinžinierskych odboroch. Bratislava: Veda.
Silverman, D. (2005): Ako robiť kvalitatívny výskum, Bratislava: Ikar.
Szapuová, M. (2009): Poznávajúci subjekt, epistemické komunity a rod. In:
Szapuová, M. (ed.): Situovaná veda. Podoby a kontexty tvorby poznania.
Bratislava: Centrum rodových štúdií.
Szapuová, M., Kiczková, Z., Kottulová, J., Mitková, Ľ. (2013): Ženy v IT:
nové šance, staré riziká? Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave.
Szapuová, M. (2013): Ženy v rodovo kódovanom svete IT: reflexia nových
šancí a starých rizík. In: Szapuová, M., Kiczková, Z., Kottulová, J., Mitková, Ľ. (2013): Ženy v IT: nové šance, staré riziká? Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, s. 41 – 73.
West, C., Zimmerman, D. H. (1987): Doing gender. IN: Gender and Society.
Vol. 1, s. 125 – 151.
25
Summary
The philosophical basis of gender research and the possibility of its practical
application: equal opportunities in the world of information technology as
a segment of the labour market
This lecture aims to introduce the feminist philosophical and methodological basis of
gender research. Attention will be focused on the possibility of applying feminist
epistemological concepts as a methodological basis for the implementation of gender research. Using the example of research into the status and opportunities (or
lack thereof) offered to women working in the field of information technology, the
author argues for the importance of feminist epistemological concepts for the range
of problems which the research addresses, for the choice tools used in the research
and also for the interpretation and analysis of the data obtained through the research.
Key words: feminist philosophy, gender, gender research, equal opportunities
26
PhDr. Stanislava CHROBÁKOVÁ REPAR, PhD.
spisovateľka, prekladateľka a redaktorka
v slobodnom povolaní
Kontakt: [email protected]
Informácie o autorke
Stanislava Chrobáková Repar je dvojdomá slovensko-slovinská autorka poézie, prózy, esejistiky, rozhlasových aj divadelných scenárov, prekladateľka,
literárna kritička a vedkyňa. Vyštudovala filozofiu a estetiku na UK v Bratislave, doktorát z literárnej vedy získala na ÚSlL SAV (1995), ako docentka
literatúry sa habilitovala na Univerzite v Novej Gorici v Slovinsku (2010). Od
roku 2001 výskumne spolupracovala s viacerými inštitúciami v Slovinsku,
okrem iného aj s Peace Institute v Ľubľane v rámci medzinárodného výskumu "Quality in Gender + Equality Policies" (QUING), financovaného Európskou komisiou. Výskumne sa venuje interdisciplinárne dotovanej básnickej hermeneutike a teórii literatúry – tiež z pohľadu feminizmov.
Píše v slovenčine aj v slovinčine, doteraz (spolu)preložila 22 knižných titulov z beletrie aj filozofie. Vo vydavateľstve KUD Apokalipsa práve vychádza jej preklad poézie Štefana Strážaya do slovinčiny (spolu s A.
Pleterskim). Činná je aj edične a organizačne, žije medzi Bratislavou
a Ľubľanou. Naposledy jej vyšla kniha esejí v slovinčine, Agonija smisla
(2015), venovaná najmä kultúrnym politikám v čase neoliberalizmu, dvojjazyčná zbierka haiku Fabrika na porcelán (2014) a kniha rozhovorov s 29
osobnosťami (nielen) zo Slovenska Existenciály I (2014). Z vedeckých monografií spomeňme staršie tituly Ohnisko reči alebo mlčanlivá hĺbka horizon-
27
tu, Mila Haugová (Alfa) a Úzkosť dokorán. Nové čítanie poézie Viery Prokešovej.
Najvýznamnejšie publikácie
Úzkosť dokorán. Nové čítanie poézie Viery Prokešovej. Bratislava : Literárne
informačné centrum, 2012, 118 s.
A Megaphone: Some Enacments, Some Numbers, and Some Essays
about the Continued Usefulness of Crotchless-pants-and-a-machine-gun
Feminism. Feministické štúdie a (celosvetová) anketa medzi spisovateľkami. Ed. Juliana Spahr, Staphanie Young a kol.; coed. Stanislava Repar.
Oakland – Philadelphia, ChainLinks, 2011.
Feminizem kot dohodna pot do posthumanizma. Doslov. V: Pavel Barša:
Gospostvo človeka in želja ženske. Feminizem med psihoanalizo in
poststrukturalizmom. Odborná poradkyňa a redaktorka vydania:
Stanislava Repar. Ľubľana: KUD Apokalipsa, edícia Aut, 2009.
Quality in Gender + Equality Policies. Series of LARG Country reports: Slovak Republic. Gender equality generally, Non-employment, Intimate citizenship, and Gender-based violence. Ľubľana : Peace Institute (QUING
website), 2008, 560 strán. http://www.quing.eu/content/view/41/59/
Ohnisko reči alebo mlčanlivá hĺbka horizontu. Úvahy a štúdie (nielen) o jazykoch poézie. Interdisciplinárna vedecká monografia. Bratislava : Kalligram, edícia Domino, 2007, 400 s.
Trikrát »kráľovská cesta«. Niekoľko poznámok k poézii slovinských poetiek
Eriky Vouk, Mety Kušar a Maje Vidmar. Romboid+ (mimoriadne číslo),
2005, 89 s..
Mila Haugová (Alfa). Vedecká monografia o poézii slovenskej poetky Mily
Haugovej a básnickej hermeneutike. Bratislava : Kalligram, edícia Váhy,
2002, 264 s.
Definitif n´est pas que l´abandon a la poésie. Post-face / Štúdia (doslov). V:
Mila Haugová: Gradiva, choix de poémes 1983 – 1999. Paris: Editions
Caracteres, 2001.
28
Najvyšší označujúci“ z pohľadu tvorivých žien
„
Stanislava Repar
Anotácia: Autorka sa v príspevku sústreďuje na problém postavenia/roly
žien v súčasných literárnych a kultúrnych praxiach na Slovensku, v Českej
republike a v Slovinsku. Dotýka sa ho najmä z dejinného, jazykového
a filozofického hľadiska, vystuženého genderovou optikou. V stručnosti tak
vytvára teoretické predpolie pre súhrnné vyhodnotenia „terénneho“ výskumu, ktorý uskutočnila v rokoch 2003 – 2008 pomocou piatich názorových
ankiet medzi 55 spisovateľkami, kritičkami a vedkyňami a ich 5 kolegami.
Všíma si spoločné charakteristiky v odpovediach respondentov, najmä vo
vzťahu k problematike écriture féminine, feminizmov a rodových štúdií. Upozorňuje na pozoruhodné rysy (asymetrie, paradoxy) v uvažovaní respondentiek, na niektoré symptomatické javy, ktoré v niektorých prípadoch aj komentuje.
Ako
obšírnu
prílohu
k svojmu
príspevku
ponúka
výber z najzaujímavejších anketových odpovedí. Môžu poslúžiť pre pedagogicko-metodické účely, alebo ako podklad pre ďalšie štúdium sebareflexie
spisovateliek.
Kľúčové slová: Hélène Cixous, Judith Butler, écriture féminine, feminizmy,
rodové štúdiá, krásna literatúra, ženy v histórii, ženy v jazyku, mužské kontra ženské písanie, spisovateľky a vedkyne, názorový prieskum (anketa),
Stanislava Repar, časopis Apokalipsa, Ľubľana, Slovensko, Slovinsko, Česká republika, kvalitatívne výstupy.
Príloha: Ivica Ruttkayová, Dana Podracká, Uršuľa Kovalyk, Jana Pácalová,
Mária Ferenčuhová, Eva Maliti, Stanislava Chrobáková Repar, Derek Rebro,
Etela Farkašová, Zdeňka Kalnická, Jana Juráňová, Jana Cviková, Libora
Oates-Indruchová, Kateřina Lišková, Mirek Vodrážka, Pavla Frýdlová, Kateřina Machovcová, Božena Správcová, Jakuba Katalpa, Daniela Fischerová,
Nataša Sukić, Maja Vidmar, Meta Kušar, Breda Smolnikar, Jana Kolarič,
Vida Mokrin-Pauer, Barbara Korun, Iva Jevtič
29
Ženy v histórii
Francúzska teoretička Hélène Cixous vo svojich textoch, napríklad
v eseji Pohlavie alebo hlava, upozorňuje, aké dôležité je pre patriarchálny
poriadok disciplinovať ženu a jej telo kvôli kontrole jej neodškriepiteľných
neskrotných re-produkčných schopností vo všetkých oblastiach života, nielen v biologickom zmysle. Pre patriarchát je potrebné „presadiť výchovný
prístup“, ktorý by žene neumožňoval, aby sa odklonila od a priori zadefinovaných rodových noriem a rolí. Cixous tematizuje problém, keď tento (náš)
poriadok ženu udržiava „v ustavične sekundárnej pozícii“, len aby sa nezaplietla do dobrodružstva so symbolickým. Cieľom je zamedziť vytvorenie jej
vlastnej kultúry – takej, ktorá by sa voči nej neprejavovala represívne, presnejšie, ktorá by nepotláčala oslobodenú ženskosť a nepodceňovala jej vlastný výraz. Patriarchát teda navlieka ženu do železnej košele utkanej
z konvencií. Žena je nielenže stotožňovaná s „prírodou“, ktorá jej bola pridelená (a s materstvom – ako biologickou reprodukciou ľudských bytostí), ale
aj s mlčaním v kultúre, vo svete symbolického a sociálneho ľudského sebaurčenia. V opačnom prípade totižto hrozí, že začne produkovať symbolické
významy a súvislosti podľa jej vlastných potrieb a skúseností, resp. na „svoj
obraz“, že odhalí pravdu o záväznej „pravde pre všetkých“ a otrasie platnými, vždy aj rodovo spevnenými mocenskými základmi patriarchátu.
Z tohto hľadiska žena, ktorá píše, okamžite rozrušuje uvedenú
schému. Siaha do pôsobnosti veľkého „transcendentného označujúceho“, t.
j. falusu, ktorý je podľa kritérií patriarchálne založenej spoločnosti jediný privilegovaný, aby pomenúval, určoval, lokalizoval jednotlivé subjekty (a subjektky) v diskurze, uvádzal ich do spoločenskej pamäti – teda do jeho (univerzalizovaného) príbehu, do histórie. Ako upozorňujú postlacanovské teoretičky, pri presadzovaní zákona Otca pre ženu neplatí hrozba kastrácie,
a teda sa na ňu nevzťahuje ani jej výstražný účinok. Patriarchálnej mocenskej schéme ju preto treba podriadiť iným spôsobom: ako bytosť-nebytosť,
lokalizovanú za hranicami symbolického, resp. mimo sféry spoločenskej legitimity.
Symbolické môže takáto osoba zrkadliť len ako jeho prevrátený obraz, vďaka svojej esenciálnej nedokonalosti a nedostatočnosti, a tá sa –
podľa Sigmunda Freuda a stúpencov jeho učenia – začína už pri anatómii
ženského a mužského pohlavia ... Čo muž „vlastní“ ako svoje prirodzenie,
žene ako prirodzenie „chýba“: je, deficitná, vlastne kazová. Podľa patriar-
30
chálnej logiky musí takáto bytosť-nebytosť ostať „lunárna“, večne Druhá,
hierarchizovaná v prospech Prvého, t. j. vo svojom sociálnom statuse ustavične závislá od mužského (svetelného) zdroja. Dokáže ho síce zachytávať
a odrážať, v skutočnosti je však ponorená do svojej principiálne temnej, negatívnej seba/definície, ktorá nie je ničím iným, než patriarchálnou projekciou ženskosti ako derivácie mužského (resp. tej jeho časti, ktorá je vytesnená do podvedomia).
■ Ženy v jazyku
No aj žena, ktorá píše, a teda sa (zdanlivo slobodne) pohybuje vo
sfére symbolického, je rovnako vystavená nebezpečenstvu rodového zajatia. Už z toho dôvodu, že píše v jazyku, ktorý je modelovaný symbolickými aj
hodnotovými obsahmi či konceptmi platnými pre androcentricky vystavané
spoločenské prostredie, tak ako historicky vznikalo, t. j. v neprítomnosti žien,
a ktorý súčasne toto prostredie ďalej účinne modeluje a generuje. Ani „materinský“ jazyk sa teda nevymyká patriarchálnemu „výchovnému prístupu“,
práve naopak, slúži mu ako jeho najvyššia inštancia. Identifikácia s jazykom
znamená (prináša) identifikáciu s poriadkom. Jazyk poriadok nielenže predstavuje, ale aj uskutočňuje a stelesňuje. Utvára ho, rozvíja, „nesie“ so sebou
či v sebe, jednoducho je jeho agensom.
K miestu pre autentickú artikuláciu ženskej skúsenosti a konštrukciu
jej namiesto jeho (resp. jeho „jej“) významov teda máme prístup len prostredníctvom jazykovej subverzie. Čiže odhaľovaním skrytých „mocenských“
ambícií zdanlivo samozrejmých „neutrálnych“ výrokov a jazykových prejavov, resp. každého označujúceho, ktorý stojí za určitou jazykovou, výrazovou alebo obsahovou „kompetenciou“. Hovoríme teda o utváraní takej, povedzme, básnickej reči, ktorá oslobodzuje spod hlboko zakorenených jazykových stereotypov, preusporadúva a preobsadzuje obsahové a hodnotové
priority kanonizovaných spôsobov písania, využíva a presadzuje inú syntax,
sémantiku i pragmatiku v samotnej básnickej reči, a odmieta systémy cenzúry a autocenzúry, ako aj možnosť privlastňovať si toho druhého (tú druhú)
prostredníctvom jeho/jej samozrejmého označovania v maskulinizovanom
diskurzívnom úze. Jazyk, ktorý dnes máme k dispozícii, býva síce prezentovaný ako materinský/otcovský „domov pre všetkých“, no tento pohľad je súčasťou vedome i podvedome živených patriarchálnych hier. Ostražitosť žien
je tu na mieste: musia si vytvoriť svoje vlastné jazykové identity, spravidla
dekonštruovaním prijatého (prevzatého) a zvnútorneného jazykového pro-
31
stredia. Nie je to teda ľahká cesta; aby sa dostali k sebe, musia ísť v istom
zmysle aj proti sebe samým.
■ Mužské kontra ženské písanie?
Antiesencialistický postštrukturalizmus a s ním aj (post)feminizmus
formulujú túto otázku inakšie, vychádzajúc z „fluidnej“ povahy našich identít.
Ak by som to mala povedať čo najjednoduchšie, tak nepoviem nič iné, len
starú známu pravdu: sloboda (indivídua) je nedeliteľná! – a v tomto paradoxnom imperatíve je obsiahnutá aj rodová diferencia či diferenciácia. Nikto
presne nemôže normatívne vymedziť, čo je mužské a čo ženské písanie –
takéto počínanie by bolo márnomyseľné a povýšenecké – napriek tomu sme
časom isté druhy výkonov favorizovali, iné znehodnotili a zatlačili do nepamäti vekov.
Sústredeným skúmaním feministiek vyšlo najavo, že to, čo sme potlačili, zasiahlo alebo poznačilo najmä literárnu produkciu veľkej skupiny žien
v ich autentických (seba)manifestáciách (nehovoríme o poklesnutom gýči či
sentimentálnych stereotypných produkciách, t. j. „objednávke“ patriarchátu).
No aj niektorých mužov, ak sa nesklonili pred všemocným literárnym kánonom či imperatívom patriarchátu a jeho „dosadenými“ autoritami. V každom
prípade muži (a s nimi aj mnohé ženy), ktorí na seba v dejinách prevzali nielen úlohu „univerzálnych“ rodových bytostí a strážcov tohto kánona, ale aj
vládcov sveta, sú dnes podrobovaní veľkým skúškam. Ich pozícia je neudržateľná, ako nám ukazujú dejiny (vojen a násilia).
Nielen tradičná koncepcia „ženského“, ale aj tradičná koncepcia
„mužského“ sa dnes otriasa v základoch. Z hľadiska rozhodujúcich kompetencií, ktoré „mužské“ vztiahlo výlučne na seba, je „univerzálny“ ľudský rod
dnes vystavený väčším rizikám prežitia než kedykoľvek predtým. Zraniteľnejší sú, paradoxne, aj samotní muži, predovšetkým vďaka strate kontroly
nad dôsledkami svojich pozičných (štruktúrnych) hier i rozhodovania
v hierarchickej schéme, ktorú udržiavajú v chode. Sami sa však ocitajú
v mocensky „prehriatom“ priestore, ktorý na ich intervencie reaguje nepredvídateľne alebo neprimerane. Ako v takej situácii prevziať zodpovednosť za
vlastné kroky či rozhodnutia?
Ak sa od kultu smrti vrátime k vyznávaniu života, ak pochopíme, že
veľké veci sa začínajú od maličkostí, že (často) intuitívne a súčasne pragmatické umenie každodennosti i jeho tematizácia – v tesnom dotyku so symbolickým univerzalizmom – patria do literatúry práve tak, ako dejinné zvraty či
32
veľké skutky vládcov, budeme na dobrej ceste. Až keď precítime a konečne
si priznáme, že jazyk, vôbec reč ľudských významov je bezbrehá a nikto
nemá právo si ju privlastňovať alebo ju normativizovať, a to ani v rodovom
kľúči, až vtedy, paradoxne, získame potrebné nástroje na prehodnotenie
vlastného smerovania. V intenciách Hélène Cixous a jej výroku, že „viditeľné
rozdiel netvorí“, dostaneme šancu na zmenu.
Tá sa musí odvíjať v skrytosti – v každom z nás, a neskôr možno
vyústi aj do akejsi „existenciálnej revolúcie“,1 bez krvavých prevratov
a šokových terapií. Tentoraz však už nemôže ísť o (ne)informované zastieranie si kolektívnych (rasových, triednych, rodových, náboženských, nepotických...) zdrojov moci, ako to bolo v čase osvietenského liberálneho humanizmu, ale o ich zviditeľňovanie a rozpúšťanie v „Permanentnom Označujúcom Bytí“ každého jednotlivého Ja, v jeho existenciálnom naplnení. Práve
ono je, mimochodom, doménou umenia a literatúry, zatiaľ čo trh zábavy
a showbiznisu pôsobí opačne. Jedinec je ich pôsobením ľudsky vyprázdňovaný a opakovane vystavovaný predznačeným kolektívnym identitám, napr.
spotrebiteľským, falocentrickým, nacionalistickým..., až kým sa s nimi nestotožní a sám ich svojím konaním negeneruje.
■ Veda a tvorba z pohľadu rodovej problematiky
Rodový aspekt by sa teda mal stať nedeliteľnou súčasťou vedeckých
iniciatív (aj na literárnom poli), až kým sa šance mužov a žien, presnejšie,
„mužského“ a „ženského“ (v celej ich škále) na sebavyjadrenie
či spoločenské uplatnenie a ocenenie nevyrovnajú. Zatiaľ prevládajú (mužské) mocenské záujmy, energie i stratégie. Štruktúrne rodové asymetrie
nám určujú, neraz aj limitujú naše možnosti. V samotnej tvorbe je rodový
aspekt prítomný v rozličných rovinách, ide len o to, či (si) ho priznáme, alebo
ho z pozície (falošného) liberálneho univerzalizmu potlačíme ako irelevantný.
Najväčšie mozgy planéty upozorňujú: polarizujúcu patriarchálnu súťaživosť musíme nahradiť transkultúrnou (a transgenderovou) spoluprácou,
mocenskú unifikáciu kultivovaním zmyslu pre rozdiely a odlišnosť, rešpektovaním a vťahovaním každej inakosti do spoločného priestoru
spoločenských aktivít. V opačnom prípade nás čaká katastrofa nepredvídateľných rozmerov, kolaps západného typu civilizácie. Otázka teda znie (a je
1
Ide o termín „raného“ Václava Havla.
33
čoraz „horúcejšia“): Zmena paradigmy – príde? Kedy a ako príde? Predstavuje nádej alebo hrozbu pre celý civilizovaný svet?
Ženám a ich – pre svet takej potrebnej – flexibilite či akejsi nespevňujúcej fluidnej existencii, zvnútra aj mimo systému symbolického, dáva za
pravdu aj súčasná filozofia. Slovinská filozofka Alenka Zupančič to vo verejnej diskusii o pravde, lži, ideológii a morálke, ktorú viedla so svojimi kolegami Slavojom Žižkom a Mladenom Dolarom, povedala jasne: Morálne zákony
nikdy nemôžu byť obsahové, pretože by sa tak nevyhnutne zanedbala komplexnosť sveta. A pretože „nikdy nemôžeme zostaviť zoznam príkazov, ktorý
by svetu, v ktorom žijeme, postačoval“, musíme pôsobiť tak, aby naša vôľa
platila ako maxima obecného konania. Dodajme teda: moja, tvoja, jeho alebo jej vôľa – ľudsky nasýtená, s individuálnym ručením.
■ Anketový príspevok k prieskumu v teréne
V rozpätí rokov 2003 – 2008 sme v rámci medzinárodného projektu
Gender zorganizovali 5 ankiet pre špeciálne rodové čísla mesačníka pre
literatúru, filozofiu a humanitné vedy Apokalipsa z Ľubľany,2 ktorých sa spolu
zúčastnilo šesťdesiat respondentiek a respondentov (tých bolo z celkového
počtu iba päť a prispeli ako kritici a teoretici). Venovali sme ich najmä problematike écriture féminine, ale aj širšie, feminizmom a rodovej problematike
z pohľadu dnešných literárnych a kultúrnych praxí, a všetky boli koncipované
v kvalitatívnom móde, t. j. zamerané na osobné názory a hodnotenia opytovaných, nie na kvantitatívny zber štatistických údajov. Zúčastnili sa ich autori/autorky, kritici/kritičky a vedci/vedkyne zo Slovenska, Slovinska, ale aj z
Českej republiky. Všetci spolu predstavujú reprezentatívny empirický materiál, ktorý odzrkadľuje sebavnímanie literárnych autoriek (a niekoľkých tvorcov, pohybujúcich sa v literárnej oblasti alebo v tesnom dotyku s ňou), ako aj
stupeň rozvinutosti ich feministického povedomia.3 Anketa č. 3 bola zamera2
Podtitul časopisu je: Časopis pre prienik do živej kultúry.
3
Anketa 1, 2003 (5 respondentov): Zdeňka Kalnicka, Suzana Tratnik, Jana Juráňová, Libora
Oates-Indruchová, Vida Mokrin-Pauer.
Anketa 2, 2003 a 2004 (5 respondentov): Andrej Detela, Kateřina Machovcová, Suzana
Tratnik + Dimitar Anakiev, Andrej Lutman.
Anketa 3, 2004 (6 respondentov): Jana Cviková, Etela Farkašová, Biljana Kašić, Katřina
Lišková, Andrej Lutman, Mirek Vodrážka.
34
ná výlučne teoreticky a odpovede respondentov sú „vo vedeckom duchu“
skôr metodicky výkladové než sebareflexívne či výkladovo-popularizačné.
Dotýkala sa impulzov v súvislosti s lektúrou Judith Butler, Pierra Bordieua
alebo slovinskej teoretičky Alenky Švab.
Najrozsiahlejšia z ankiet z roku 2008 (28 respondentiek vrátane 1
respondenta) bola neskôr v roku 2009 publikovaná v slovenskom dvojtýždenníku Knižná revue, kde viac ako pol roka vychádzala v pravidelnej rubrike „Nemlčať: žena v literatúre“, a v roku 2011 aj ako súčasť rozsiahlej monografie A Megaphone, ktorá vyšla v USA (vyd. Chain Links) pod redakčným
vedením dvojice Juliana Spahr a Stephanie Young. Táto odbornopopularizačná publikácia v anketovej časti zachytáva názory spisovateliek
z celého sveta, predovšetkým na ich postavenie v literatúre a na proces,
ktorými ako autorky prešli – vrátane zachytenia diskriminačných prvkov alebo vplyvov, s ktorými sa museli vyrovnávať. Dodajme len, že ich odpovede
vlastne bez rozdielu potvrdzujú rodovú diskrimináciu ako jeden z hlavných
problémov – ak nie hlavný, s fatálnymi dôsledkami – v ženskej spisovateľskej praxi. Nech boli prispievateľky z ktorejkoľvek časti zemegule, z vysoko
rozvinutých alebo menej rozvinutých krajín, ich skúsenosť sa v tomto bode
vzácne zhodovala.4
■ Kvalitatívne výstupy z prieskumu
Na základe súhrnnej analýzy nami získaných odpovedí s dôrazom
najmä na predposlednú a poslednú anketu, ktoré sú z hľadiska écriture féAnketa 4, 2005 (16 respondentiek): Alenka Jensterle-Doležal, Petra Kolmančič, Suzana
Tratnik, Lidija Dimkovska, Barbara Korun, Mojca Kumerdej, Vera Pejovič, Alja Adam,
Vida Mokrin-Pauer, Jana Putrle Srdič, Meta Kušar, Sonja Koranter, Tatjana T. Jamnik, Vanja Strle, Taja Kramberger, Maja Novak.
Anketa 5, 2008 (28 respondentov): Jana Bodnárová, Tereza Riedlbauchová, Zuzana Mojžišová, Libora Oates-Indruchová, Maja Vidmar, Anna Grusková, Daniela Fischerová, Mária
Ferenčuhová, Meta Kušar, Breda Smolnikar, Jana Pácalová, Nataša Sukić, Lenka Daňhelová,
Dana Podracká, Eva Maliti, Katarina Marinčič, Ivica Ruttkayová, Jana Kolarič, Jakuba Katalpa, Vida Mokrin-Pauer, Uršuľa Kovalyk, Iva Jevtič, Barbara Korun, Pavla Frýdlová, Božena Správcová, Derek Rebro, Etela Farkašová, Stanislava Repar.
4
Keby sme aj vzali do úvahy selektívny moment (ide o feministicky zameranú publikáciu),
uverejnené svedectvá sú zargumentované, vychádzajú z osobných skúseností autoriek, takže
ich – v takom výraznom zastúpení – nemožno brať na ľahkú váhu.
35
minine štruktúrne najkoncepčnejšie, možno uviesť niekoľko súhrnných zistení:
● Nad poučenými feministickými stanoviskami – aj keď ani tých nebolo
málo – v odpovediach spisovateliek prevládal „intuitívny feminizmus“, t. j.
príklon k istej rodovej solidarite a vykročeniu zo zajatia osobného príbehu
smerom k uvažovaniu o systémových genderových nastaveniach literárneho
i širšie – spoločenského prostredia. Táto tendencia na druhej strane narážala na okúňanie sa respondentiek hodnotiť situáciu vo všeobecnosti. Akoby
ich postavenie a príbeh v literatúre neboli aj výsledkom širších súvislostí,
ktoré nevyhnutne predurčujú naše životné a profesionálne dráhy (Vidmar,
Mojžišová, Smolnikar, Kušar).
● Jasne pozorovateľný bol pozitívny vplyv humanitného vzdelania, resp.
aktívneho účinkovania aj v oblasti reflexie umenia, literatúry a spoločnosti,
na hlbšie chápanie problematiky rodovej podmienenosti tvorivých praxí (širšie odborné a profesionálne zázemie, myšlienkové pozadie vo filozofii, venovanie sa interdisciplinarite, tvorba prekračujúca žánrové a druhové hranice).
● Národná príslušnosť (tu v rámci strednej Európy) nezohrávala veľkú
úlohu. Konštatovania z rôznych krajín sú si v spôsobe uvažovania podobné,
či už išlo o rodovo uvedomelejšie stanoviská alebo, naopak, rodovo stereotypné pohľady na danú problematiku. Rozdiely a „deliace línie“ medzi respondentkami prechádzali inými „miestami určenia“ než národnými. Ak aj
teda možno uviesť, že z hľadiska informovanosti a povedomia o rodových
otázkach (v sumári) najslabšie vyzneli české respondentky, príčinu nemožno
hľadať v ich národnej príslušnosti, ale len a len v politicko-historickospoločenských, inštitucionálnych a mediálnych charakteristikách ich domáceho prostredia. Iba do istej miery aj v skladbe respondentiek, najmä pokiaľ
ide o ich inklinovanie k médiám a pop-kultúre, či ku (škandalózne) servilným
tvrdeniam ako súčasti intelektuálneho a osobnostného imidžu. To čiastočne
platí aj o niektorých slovinských respondentkách.
● Zaujímavý bol generačný obraz, ktorý sa nám pri celkovom hodnotení
naskytol. S istou rezervou (vzhľadom na menšiu štatistickú vzorku) možno
povedať, že generačný aspekt u respondentiek nerozhodoval. Vo všetkých
generáciách bolo možné zaznamenať celú škálu postojov, a teda nejaké
„zmúdrenie vekom“ alebo, naopak, možnosťami „iného, ideologicky nie kontaminovaného“ vzdelávania u mladších respondentiek sa nekonalo. Naopak,
práve na týchto dvoch póloch, u autoriek tzv. tretieho veku a najmladších
36
autoriek, akoby sa kumulovala nechuť k rodovým otázkam, často až
v polohe deklarovaného nezáujmu o rodové otázky – prekvapujúco možno
ešte výraznejšie u mladších respondentiek. Takýto postoj môžeme vnímať
ako súčasť istého „spätného chodu“ (feministická agenda dnes u mladých
„vyšla z módy“), kým postoje starších autoriek možno pripísať skôr neznalosti, t. j. zmeškanej príležitosti a nedostatočnému dodatočnému sebavzdelávaniu, prípadne výraznejšiemu vplyvu tzv. abstraktného humanizmu na ich
myslenie.
● Vo viacerých odpovediach sa presadzovala akási intuitívna intersekcionalita. Feministická optika, aj keď nie vždy celkom vyartikulovaná, súvisela s citlivosťou respondentiek na iné typy diskriminácie (Mojžišová, Sukić, ale
aj Kovalyk, Kušar...). V súlade s očakávaniami vystupovali do popredia sociálny aspekt (triedna diskriminácia) a inakosť na základe sexuálnej orientácie.
● Mnohé odpovede na otázky o situácii žien v literatúre vychádzali zo
širšieho kontextu kultúry (podľa príslušnosti – na Slovensku, v Slovinsku aj
v Českej republike). Neradostné rodovo podfarbené konštatovania boli často
zarámované do celkovo kritického hodnotenia zlej situácie v literatúre, umení a vôbec kultúre či humanistike; ani jedno hodnotenie tu nevyznelo pozitívne. Respondentky často videli priamu súvislosť medzi rodovými asymetriami
a kultúrnopolitickými „deficitmi“ vo svojej krajine i širšie. A ďalej: jedno
i druhé vnímali ako výraz (skrytých) diskriminačných praxí, charakteristických pre výlučne ekonomicky nasmerovanú neoliberálnu spoločnosť, hoci
problém nepomenovávali takto priamo a zmocňovali sa ho skôr opisne či
prenesene (napr. cez dôraz na rozličné životné priority).
● Viaceré respondentky v tejto súvislosti explicitne vyjadrovali solidaritu
s mužmi (Smolnikar, Kušar, Marenčič, Správcová...). Najmä s tými kolegami,
ktorí neprijímajú dnešné mocenské hry a v snahe uchovať si nezávislé postavenie a nepodľahnúť komercializácii kultúry ostávajú mimo rozhodujúcich
pozícií. Sú teda v konečnom dôsledku vystavovaní marginalizácii podobne
ako drvivá väčšina autoriek. V istom zmysle tak respondentky rodový diskurz, jeho podoby a prejavy, podriaďovali kultúrnopolitickému a politickému,
resp. mocenskému diskurzu. Vnímali ho ako dôsledok, nie ako súčasť boja
o moc, resp. rozhodujúce postavenie.
● Napriek doposiaľ uvedenému treba zdôrazniť, že u mnohých respondentiek bol nedostatočne zastúpený systémový aspekt pohľadu. Na štruktúrne asymetrie upozorňovali iba respondentky vzdelané vo feministickej
37
teórii alebo hlásiace sa k feminizmom a queer komunite. Na problém konštruovanosti rodov priamo upozornila jediná respondentka (Jevtič), hoci objektívne treba povedať, že otázky k tomuto pohľadu nepobádali, resp.
k historicko-spoločenskému uchopeniu problematiky ani priamo nesmerovali. Predstaviteľky lesbickej spisovateľskej komunity (Jevtič, Tratnik, Sukić)
vôbec preukazovali vysokú mieru poučenosti o rodových otázkach
a feminizme.
● Pri reagovaní na otázky či formulovaní svojich odpovedí spisovateľky
často s veľkým dôrazom nastoľovali a citlivo reagovali na problém poklesnutého písania žien, v ktorom sa živí „tradičný obraz ženy a muža“ (U. Kovalyk). Hoci sú takéto obavy, postrehy a výhrady oprávnené, možno povedať,
že v niektorých prípadoch dochádzalo aj k paušalizujúcim prístupom, bez
dostatočného rozlišovacieho potenciálu a s tendenciou autorského (seba)zvýlučňovania. Zároveň to bol aj jeden z rozhodujúcich činiteľov vedúcich
k prejavovaniu skepsy nad skúmaním rodových otázok v literatúre. Na druhej strane sa práve u týchto respondentiek odzrkadľovala potreba vyjasniť si
pojmy a zaujať diferencovanejšie stanoviská tam, kde ideológia mätie kritériá
a zámerne rozostruje hranicu medzi feministickými a patriarchálnymi prístupmi k písaniu (žien). Zazneli však aj hlasy, ktoré „ženské“ a „feministické“
písanie vnímajú ako to isté (Mokrin-Pauer, Kovalyk), iné zase vidia rozdiel
v intelektuálnejšom nastavení feministického písania (Maliti, Rebro) atď.
● V anketách bolo možné pozorovať, že feminizmus sa stal polarizujúcim
faktorom aj zvnútra (ženskej) spisovateľskej komunity. Stanoviská boli viacmenej buď adoračné, alebo odmietavé. Iba niekoľko respondentiek/respondentov sebakriticky priznalo, že im chýba potrebný teoretický základ, resp. akékoľvek bližšie či hlbšie oboznámenie sa s feministickými myšlienkami (za všetky uveďme Mojžišová, Kušar, Katalpa). Feminizmus/feminizmy poznajú iba z druhej ruky (dodajme: a teda neraz práve v ich
ideologicky prevrátenej podobe). Tento jav sa mi zdá byť u spisovateliek,
ktoré by mali byť premýšľavými a zvedavými osobami, až nepochopiteľný –
najmä ak prejavujú ľahostajnosť či odmietavosť voči teóriám a aktivitám obhajujúcim ich vlastné práva a záujmy. V troch prípadoch došlo ku kritike (latentne) „hegemonistického správania“ feministických štruktúr (Repar, Rebro,
Vodrážka), resp. potrebe otvorenejšieho presieťovania iniciatív a širšieho
interdisciplinárneho a transgenderového zarámovania genderu (Vodrážka).
Ak boli vyslovené pochybnosti priamo o feminizme, často odzneli
v protirečivých
kontextoch
a s nedostatočnou
oboznámenosťou
o problematike (Kušar, Smolnikar, Vidmar, Marenčič, Pácalová, Katalpa,
38
Správcová ...). V jednom prípade boli feminizmy hodnotené ako prežité, nezodpovedajúce súčasným spoločenským a politickým výzvam (Podracká)
a v jednom ako príliš jednostranne sa sebapresadzujúce (Vodrážka).
● Poučenejšie respondentky často upozorňovali na súvislosť medzi jazykovou a výrazovou vynaliezavosťou, experimentálnymi a subverzívnymi metódami písania a slobodným sebavyjadrením autoriek v duchu écriture féminine či v duchu rozrušovania rodových optík a rolí v ich polarizovanom vymedzení (vplyv dekonštrukcionizmu). Aj menej poučené autorky však pomocou „negatívnej“ definície ženského písania (paušalizujúce odmietanie termínu cez neprijateľné spisovateľské prejavy) upozorňovali na stereotypy,
ktorými ženské literárne praxe, podrobené patriarchálnemu prostrediu, oplývajú. Poväčšine ich vnímajú ako menej hodnotné a odvodené, no do hlbšieho skúmania ich povahy a príčin sa nepúšťajú...
● Takmer alarmujúcim sa môže zdať opakovaný (aj mimovoľný) postreh
viacerých autoriek o privilegovanom postavení mladých autoriek v literatúre
a v literárnom živote (aj v tom vlastnom – Katalpa, Správcová, Smolnikar...).5
Hoci vlastná dôstojnosť, ale aj snaha vyhnúť sa vnútornej konfrontácii vo
vlastných radoch respondentkám nie vždy umožňujú potrebnú mieru explicitnosti, v podstate poukazovali na vek ako výrazne diskriminačný faktor
pôsobiaci zvnútra spisovateľskej ženskej komunity. Poväčšine však ide o
faktor prichádzajúci zvonka, pod tlakom patriarchálnych a neoliberálnych
projekcií spojených do spoločného účinku, hoci si to autorky (rôzneho veku)
poväčšine neuvedomujú. Fenomén vychytenej a žiadanej „mladej autorky“
teda v ďalšom poukazuje na dvojitú diskrimináciu tých, ktoré už dosiahli vyšší vek a stále tvoria. Kým u mužov vek dielu i jeho tvorcovi pridáva na aure
a dôležitosti, u žien sa často stáva „priťažujúcou okolnosťou“. Tieto spisovateľky sú (ak sa samy dosť neusilujú) menej zapájané do kolobehu symbolických výmen, teda aj tzv. literárnej prevádzky, a s poľavením ich vlastnej
energie sa neraz z literárnych a kultúrnych máp celkom vytrácajú! (Kým celkom zostarnú, poväčšine už symbolicky nežijú, nikto ich príspevok „nevíta“,
zvedavosť – napríklad médií a kritiky! – sa spravidla sústreďuje na nové
mladé pokolenie.) Tomuto procesu, koniec koncov, nasvedčuje aj nedostatočné zastúpenie žien v dejinách literatúry a v literárnom kánone.
5
Môžeme ilustrovať na citátoch: „Ako mladá som mala tú možnosť, ten luxus, že si ma
všimli. Potom neskôr som v sebe musela nájsť silu vytrvať. Nielen v dobrom, aj v zlom“
(Breda Smolnikar, Slovinsko, A5), alebo: „Mladá poetka – to je do istej miery rola. Časť
záujmu sa viaže na túto rolu, a nie konkrétnu osobu a jej prácu – je celkom dobré včas si to
uvedomiť“ (Božena Správcová, Česká republika, A5).
39
● Ak by sme sa mali zamyslieť nad prípadnými rozpormi vo výpovediach
opytovaných, tak najvypuklejšie a opakovane vystupuje do popredia rozpor
medzi skúsenostnou (nereflektovanou) a deklarovanou pozíciou autorky/respondentky. Aj deklarované nefeministky alebo dokonca antifeministky
v ďalšom uvažovaní totižto často inštinktívne zaujímajú feministické pozície
alebo aspoň upozorňujú na problémy, ktoré sa nachádzajú v tzv. feministickej agende.
● Z hľadiska „budúcej akcie“, teda pri hľadaní východísk z nelichotivej situácie, či už z rodového, alebo kultúrnopolitického hľadiska, bolo možné
pozorovať ďalšie názorové „rozštiepenie“ vzorky opytovaných. Kým niektoré
respondentky kládli dôraz na individuálne konanie, postoje i premyslenie
situácie (Kušar, Pácalová, Maliti, Kollárová...), iné väčšinou zdôrazňovali
nevyhnutnosť spoločného postupu, potrebu častejšieho stretávania sa medzi
sebou a vzájomnej výmeny skúseností (Farkašová, Ruttkayová, Fischerová...). Z väčšieho odstupu sa však tieto dve stanoviská v podstate dopĺňajú,
pretože jedno podmieňuje druhé. Jedine pripravený jednotlivec dokáže viesť
zmysluplnú skupinovú diskusiu, inakšie zanikne v „kolektívnom šume“
a z produktívnej výmeny individuálnych skúseností ostane iba zbožné prianie. Na druhej strane, ako sa dovzdelávať, kultivovať a poznaním vystužovať
„to individuálne“, ak neprijmeme múdrosť príslušného odboru či takej kolektívnej identity, ktorá isté otázky vytrvalo nastoľuje a hľadá na ne relevantné
odpovede, pokrývajúc aj naše vlastné dilemy či systémové charakteristiky?
Z nášho pohľadu medzi takéto skupinové identity celkom určite patria aj feministické teoretičky, lesbické autorky, tvorkyne so skúsenosťou akýchkoľvek migrácií, interdisciplinárne orientované vedkyne (a mužské náprotivky
týchto skupín), ako aj transgenderoví autori. Pravdaže, ich vklad do diskusie
vždy musí byť podrobený kritickému uvažovaniu či existenciálne ladenej
kontemplácii každého jednotlivca alebo jednotlivkyne.
40
PRÍLOHA (výťah z ankiet)
Ako najzaujímavejšie, najpodnetnejšie na uvažovanie alebo aj najsymptomatickejšie sme vybrali nasledujúce odpovede respondentiek a respondentov, resp. výňatky z ich odpovedí:6
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
■ Ivica RUTTKAYOVÁ, poetka, spisovateľka a kultúrna publicistka (A5):7
→ (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Feminizmy sú pre mňa
spôsobom života, alebo lepšie povedané, spôsobom, akým pochybujem
o živote. O sebe, o spoločnosti, o kultúre a nepochybne aj o feminizmoch...
Vyhľadávam zdroje tohto kritického myslenia, je to moja vnútorná potreba.
V prípade, že je nás podobných viac, ako o tom svedčí aj táto anketa, dostatok prameňov bude pre každú jednu zaiste povzbudením. Aby sa niektoré
debaty stali samozrejmejšími, aby sme nemali tak často pocit, že začíname
opäť od nuly... Vytvárať priestor a vytvárať prepojenia. Takto nejako totiž
funguje kultúra – ako organizmus.“
■ Dana PODRACKÁ, poetka, esejistka, autorka pre deti (A5):
→ (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Žijeme v patriarchálnom
svete, ktorý sa k ženám navonok správa ústretovo, naďalej však platia mužské hodnotové rebríčky a mužské pravidlá. Muži citujú mužov a chcú byť
uznaní mužmi. Uznanie od žien považujú za úplne samozrejmé. Byť spisovateľkou pre mňa znamená byť sama sebou napriek všetkému. Zadosťučinením je mi vyznanie náhodných žien, ktorým moje písanie pomáha prežiť
v ich vlastnom svete. Nie v zmysle vzoru, skôr v zmysle vnútornej väzby.
Vedomie, že existujú iné mysliace a cítiace ženy, je dôležité, hoci okruh je
úzky.“
→ (ad: úloha inštitúcií) „Inštitúcie pre rodovú rovnosť, ktoré postupne vznikajú aj v regiónoch, sa viac zaoberajú týraním žien a diskrimináciou v oblasti
zamestnanosti ako duchovnou kultiváciou. Navyše, v samotných regiónoch
nie je dosť takých žien, ktoré by svoj čas pre rodinu obetovali verejným otázkam. Prijímajú patriarchálny model spolu s kultúrnou tradíciou a náboženstvom, o svojom novom postavení skôr snívajú, ako ho skutočne žijú. Uve6
Zo slovinčiny a češtiny preložila autorka príspevku.
7
Označenie A5 sa vzťahuje k piatej ankete v poradí (viď pozn. č. 3) – analogicky platí aj pre
označenia A1, A2, A3 a A4.
41
rejňujú svoje názory v médiách alebo na konferenciách, ale prakticky sa prispôsobujú patriarchálne fungujúcej moci. Ak sa žena rozhodne vstúpiť do
sveta mužov, často sa stáva manažérkou a tvrdou podnikateľkou, aby sa
presadila najprv ekonomicky a potom aj duchovne. Je to boj. Ak prejaví navonok svoju emocionalitu, bude ponížená. Jedinou cestou je nenechať sa
zraniť mužským svetom a neprestať.“
→ (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Feminizmus považujem
dnes za prežitok. Nové tisícročie podprahovo vyžaduje nové formátovanie
úlohy a postavenia ženy v spoločnosti. Vytváraním ženských spoločenstiev
a časopisov iba pre ženy sa ženský svet sám vytesňuje ako v arabskom
svete, kde ženy nesedia s mužmi za jedným stolom, ale sedia vo svojom
svete za svojím stolom. Mužom to tak úplne vyhovuje. V mužskej odpovedi
na ženskú otázku je vždy kus irónie, povedal môj priateľ. Konkrétne sa to
prejavuje aj v tom, že muži začínajú písať pod ženskými pseudonymami,
v ženskom rode. Ako keď v starom gréckom divadle roly žien hrali muži.
Svojej pozície sa nemienia vzdať. Rovnako ako sa stáročia nevzdali nadradenej pozície v tom, že všetka etika násilia, polygamie a smilstva
v konečnom dôsledku spočinula na žene.“
→ (ad: budúcnosť, perspektívy) „Možnosti na zlepšenie vidím iba v osvete a
v prehlbovaní kvality písania žien tak, aby bolo kryté duchovnou zmenkou,
nie deklaráciami alebo teoretickými proklamáciami, ktoré myslením a cítením
mužov neprenikajú. Ženy musia napísať, kto sú, a písať o tom stále a hlbšie.
Keď čítam mužské autobiografie, odkazy či pamäti, vždy sú to odkazy mužov mužom; ženy vystupujú ako sprievodkyne na určitom úseku života
a postupne sa strácajú, menia sa na ikony alebo pandory. Muž na duchovné
partnerstvo so ženou nie je pripravený ani historicky, ani ľudsky.“
■ Uršuľa KOVALYK, prozaička a divadelníčka (A5):
→ (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Myslím si, že ak žena u nás
píše otvorene o veciach, ktoré sa nám stávajú, napríklad násilie, nespokojnosť s manželským životom, sexuálne obťažovanie, a ak používa drsnejšie
metafory, literárny establishment je nervózny. Po prvej knihe ma prirovnávali
k mužským autorom a tvrdili, že zbytočne preháňam a určite chcem len šokovať. Moje pracovné podmienky sú zložité, píšem po večeroch, keď dieťa
spí alebo keď som trochu voľnejšia v práci. Keby som sa mala živiť písaním,
určite umriem od hladu, alebo by som musela písať pre masy, lenže mňa
telenovely nudia.“
42
→ (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Niekedy mám pocit, že
literárna obec spisovateľky skôr trpí, než by ich vedome podporovala. Feministická agenda to má na Slovensku dosť ťažké. Ženy sa od nej pre istotu
dištancujú a v komisiách, ktoré rozdeľujú prachy, sedia väčšinou muži. Aj
keby mali pod nosom texty Elfriede Jelinek, zmiatli by ich zo stola.“
→ (ad: budúcnosť, perspektívy) „Situácia sa bude zlepšovať, ak budeme
solidárnejšie a nebudeme sa báť, že nás označia za feministky. Ak bude na
Slovensku viac ženských vydavateľstiev a na vysokých postoch
a v komisiách, kde sa rozdeľujú prostriedky, bude rozhodovať viac žien, ktoré ostali ženami. Možno raz vznikne akási medzinárodná organizácia, ktorá
by vyhlasovala napríklad honorované súťaže pre spisovateľky na rôzne
genderové, feministické a ženské témy. A možno aj ženská obdoba Pulitzerovej a Nobelovej ceny. Podľa mňa by to pomohlo.
■ Jana PÁCALOVÁ, poetka a literárna vedkyňa (A5):
→ (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „V prvom rade: feminizmus
ani „ženské písanie“ neriešim. Akcentovanie ženstva, ako sa realizuje vo
feminizme, presnejšie v podobe, v akej sa s ním stretávam, je pre mňa celkom nepochopiteľné a delenie textov na produkty „mužského“ a „ženského
písania“ v literatúre (ale aj kultúre všeobecne) považujem za umelo vytvorenú kategóriu, ako interpretovať texty; pre mňa je celkom irelevantná.“
■ Mária FERENČUHOVÁ, poetka, prekladateľka a teoretička filmu (A5):
→ (ad: budúcnosť, perspektívy) „Rezervy v genderovej oblasti sú všeobecne
také veľké, že je čo meniť na mnohých úrovniach. Každopádne si myslím, že
pomerne nesúrodej „komunite“ píšucich žien prospeje každá skupinová aktivita (vydávanie tematických zborníkov, verejné čítania, atď.), najmä ak je
patrične medializovaná – hlavne tak sa totiž sprievodný genderový diskurz
prestane javiť ako prejav nejakej kultúrnej minority.
■ Eva MALITI, dramatička, prozaička, literárna vedkyňa a prekladateľka
(A5):
→ (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Naše divadlo je do značnej
miery podriadené mužskému svetu i mužskému videniu. Veľmi mužské,
a v tomto zmysle tradičné, sú režijné výklady hier, čo som zažila na vlastných textoch.“
→ (ad: úloha inštitúcií) „Ak mám hovoriť o médiách, sú plne zamestnané
prvoplánovými seriálmi (TV) a bulvárnymi informáciami (tlač), veď dokonca
aj otázky umenia sa neraz filtrujú cez primitívny bulvár. (Výnimkou zatiaľ
43
ostáva rozhlas, ktorý sa snaží vzdorovať, len neviem dokedy.) Štátne inštitúcie veľmi svojsky nadviazali na maniere bývalého režimu: namiesto reprezentantov jednej strany v nich neraz vládne jedna klanovo-rodová štruktúra,
čo mi pripomína niektoré polofeudálne krajiny Orientu. Niekedy má klan podobu sekty, čo býva ešte horšie.“
→ (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Ženské písanie má viac
tvárí. Aj u nás existujú autorky ženských románov, bestsellerov, ktoré ani
neskrývajú, že im ide predovšetkým o úspech na trhu. (Pre našu súčasnosť
je príznačné, že tieto „pisateľky románov“ figurujú v oficiálnych slovníkoch
slovenských spisovateľov, hoci v nich môžu chýbať autorky čisto umeleckých diel...) Feminizmus sa pre mňa spája s intelektuálnym ženským písaním, je to filozofia, ktorá vyjadruje postoje žien, mapuje ich svet... Mnohé
z nás, hoci ani nepoznáme práce feministických filozofiek, rozvíjame vo svojej tvorbe myšlienky, o ktorých píšu. Reálne feminizmus poskytol autorkám
istú záštitu a tiež zdôvodnenie zmyslu ich práce. Ako autorka sa cítim sebavedomejšie a plnšie, a to určite aj zásluhou feminizmu. Na Slovensku treba
veľmi vyzdvihnúť záujmové združenie Aspekt, ktoré pre ženy aj pre ženyautorky urobilo kus práce. Dievčatá z Aspektu zasiahli naše tradičné prostredie a zľahka pootočili uhol pohľadu. To si treba ceniť.“
■ Stanislava CHROBÁKOVÁ REPAR, poetka, prozaička a esejistka, prekladateľka, literárna kritička a vedkyňa, teoretička genderu a feminizmov
(A5):
→ (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Ako svoje účinkovanie
v literatúre vníma žena? V prvom rade je to ustavičné balansovanie na hrane. Aspoň pre mňa. Medzi potrebou zarobiť si na seba, byť samostatná,
a potrebou písať a čítať, čo píšu iní. Čiže medzi istotou a neistotou, zodpovednosťou a rozkošou. Keďže som si ako svoju parketu (aj v existenčnom
zmysle) vybrala vedu a angažmán v oblasti edičných aktivít, je to tiež balansovanie medzi výskumom, písaním odborných textov (esejí, kritík), redakčnou prácou, v poslednom čase tiež prekladaním, stále viac kultúrnym manažmentom – a samotnou literárnou tvorbou. Naučila som sa s tým žiť,
v mnohom som sa vďaka tejto kombinácii záujmov obohatila, uvedomujem si
však aj druhú stranu mince: to, že naša energia nie je nevyčerpateľná, čas
nám nikto nevráti a autorské impulzy, ktoré ostali iba zámermi, prezrádzajú
istú slabosť...“
→ (ad: úloha inštitúcií) „Úloha inštitúcií pri presadzovaní sa ženy v kultúre,
ktorá je ešte vždy mužskou doménou, je minimálna. Inštitúcie rodovú di-
44
menziu takmer nereflektujú – ani na Slovensku, ani v Slovinsku. Od spisovateľských organizácií cez ministerstvá kultúry až po akadémie vied. V starom
kurze podporujú a pestujú literárny kánon ako rodovo monolitnú, t. j. takmer
výlučne mužskú záležitosť. To má vplyv na udeľovanie literárnych cien, prezentácie v zahraničí, zostavovanie antológií a učebníc a pod. Cena D. Tatarku, ktorá vznikla pred 15 rokmi, nebola za literatúru udelená ani jednej
žene.8 Prešernova cena a Cena Prešernovej nadácie (udeľované
v Slovinsku – prvá od roku 1946, druhá 1962) tento stereotyp prelomili iba
u štyroch autoriek. Systém udeľovania štipendií (napríklad v Slovinsku) je
voči ženám taktiež nespravodlivý. Pod maskou formálnej rovnosti (striktný
bodovací systém) porovnáva neporovnateľné – dvojitú, dokonca trojitú záťaž
žien neberie do úvahy. Alibisticky sa pritom odvoláva napríklad na ocenenia
štátneho významu (pozri vyššie!) alebo publikovanie textov v antológiách
a cudzine (!!!). Najviac ma však – všade! – poburuje spojenectvo rigidných
inštitúcií a šovinistických jednotlivcov. Navzájom si legitimizujú svoju konzervatívnosť a obmedzenosť: v redakciách, v rozličných komisiách a porotách,
v orgánoch alebo vo výboroch... Ak sú podobní genderoví šovinisti aj prekladatelia, (spolu)určujú slovenskú alebo slovinskú prekladovú produkciu
doma aj v zahraničí na dlhé roky. Určite nie v prospech žien a ich výkonov.
Túto situáciu dokážu zmeniť iba osvietení jednotlivci a jednotlivkyne. Pár ich
je, ale zatiaľ sú ešte vždy v situácii Don Quijotov a Don Quijotiek.“
→ (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Feminizmy považujem za
nesmierne podnetné pre písanie žien, absolútne podnetné pre oslobodené
„ženské písanie“, écriture féminine, ako ho v 70. rokoch vymedzili francúzske teoretičky a neskôr rozpracovali najmä americké predstaviteľky rodových, multikultúrnych alebo queer štúdií. Tí, ktorí – v dnešnej dobe – vydávajú za ženské písanie schematické sentimentálne limonády (nehľadiac na to,
či ich odmietajú alebo nie), pália do vlastných radov a prezrádzajú svoju nedovzdelanosť. Autorská a rodová identita, intelekt aj senzibilita modernej
ženy sa pohybujú niekde úplne inde...“
→ (ad: budúcnosť, perspektívy) „Som čoraz skeptickejšia (na svojich najbližších mám možnosť sledovať tú neuveriteľnú zložitosť všetkého). Ciele si
kladiem len v osobnej rovine, takto sa mi vidia dosiahnuteľnejšie. Ako dobre
rozumiem mladšej kolegyni, ktorá povedala: „Ja som taká fanatická feminist-
8
V r. 2013 (20 rokov od jej založenia) bola Cena Dominika Tatarku po prvýkrát udelená
žene – spisovateľke, konkrétne poetke Mile Haugovej.
45
ka, že ma uráža ešte aj feminizmus!“ Máme však nejakú inú možnosť, ako
upozorňovať na rodovú nespravodlivosť? Pochybujem...“
■ Derek REBRO, básnik, literárny kritik a vedec, teoretik genderu a feminizmov (A5):
→ (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) Byť autorkou v našej krajine znamená, že svoju rodovosť „nemáte chuť“ reflektovať. Mnoho autoriek –
dokonca aj takých, ktoré (problematizovanú) rodovosť (podvedome?) vnášajú do svojho diela – sa považuje za rodovo neutrálnych „autorov“. Svoju úlohu tu, samozrejme, zohráva nevedomosť a strach z nálepky „ženská literatúra“ – tento pojem sa u nás doteraz spája najmä so sentimentálnou produkciou autoriek typu T. Keleová-Vasilková. Účinný je aj strach z nálepky „feministka“, ktorá sa u nás takisto asociuje najmä s vulgárnou a pokrivenou podobou feminizmov. Iste, nájdu sa výnimky, tak na strane autoriek (E. Farkašová, S. Repar, J. Juráňová, I. Brežná...), ako aj na strane tých, ktorí a ktoré
ich tvorbu teoreticky uchopujú (S. Repar, E. Farkašová...). Ako vidno, svojej
„ženskosti“ sa neboja prevažne tie, ktoré aj teoreticky nazreli za „zatuchnutú
oponu“ nášho intelektuálneho a kultúrneho prostredia a objavili tam „hlavu
Medúzy“, ktorej sme sa po celé roky báli zbytočne. Zámerná reflexia rodovosti však automaticky nezaručuje kvalitu textu. Čiernobiele nazeranie na
rody a obracanie polarít je rovnako nehorázne ako androcentrické zjednodušovanie javov. Je však prínosné, keď sa rodovo konštruované texty (aj keď
rôznej kvality – ako pri všetkých iných kategóriách) píšu, pretože rozširujú a
„korigujú“ paletu už napísaného. Napriek tomu, že gynokritika, „feministická
kritika“ a rodové štúdiá sa vo svete uplatňujú už desaťročia, na Slovensku
ešte stále panuje strach z prehodnocovania pevných myšlienkových rámcov.
V praktickej rovine na náš knižný trh vplýva najmä prítomnosť Aspektu, ktorý
už roky vydáva spoločenskovedné aj beletristické diela, rozširujúce obzory
„ženskej produkcie a myslenia žien a o ženách.“
→ (ad: budúcnosť, perspektívy) „Nemám chuť ani čas s kýmkoľvek a čímkoľvek bojovať. Cestu vidím skôr v individuálnej rovine, v zmysle: pokračovať vo svojej publikačnej (literárnokritickej) činnosti, v mapovaní textov autoriek, ako aj v prinášaní iného pohľadu na tvorbu týchto autoriek. [...] Rovnako mi chýba tvorivý dialóg medzi rôznymi názorovými skupinami (nestačí
deklarovať: feminizmus, to sú feminizmy!, pomohlo by túto rôznorodosť aj
„žiť“) a tiež sebareflexia, ktorá je vo feministických kruhoch na Západe ustavične prítomná (niekedy v dosť vyostrenej podobe).“
46
■ Etela FARKAŠOVÁ, poetka, prozaička a literárna kritička, esejistka, filozofka, teoretička genderu a feminizmov (A5, A3):
→ (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Na Slovensku neexistuje
dostatočná podpora štátnych inštitúcií (limitovanosť grantov), nie je rozvinutá
sponzorská tradícia, situáciu sťažuje ponímanie knihy ako tovaru, kritérium
predajnosti a zisku však málokedy korešponduje s kvalitou knihy. Spoločenské podmienky poskytujú veľmi malú šancu realizovať sa ako spisovateľ/ka
v slobodnom povolaní a venovať sa tvorbe profesionálne. Autorky sú znevýhodňované aj ďalšími faktormi, ako sú profesia, rodina, občianska angažovanosť. Stále prežíva malá rodová citlivosť kritiky, viac mužov je vo funkciách, komisiách, čo sa prejavuje napr. v zostavovaní antológií, pri udeľovaní
cien. Jeden absurdný príklad: medzi desiatimi románmi vybranými na preklad do iných jazykov v rámci projektu Sto slovanských románov nereprezentuje slovenskú literatúru ani jedna autorka. Napriek tomu v poslednom
čase zaznamenávam aj pomalé zlepšovanie situácie, tak na individuálnej
úrovni – v posune k rodovo citlivejšej kritike, ako aj na inštitucionálnej úrovni.
Za pozitívum pokladám napríklad založenie ceny Bibliotéky pre domácu autorku.“
→ (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Celkom iste si nemyslím,
že písanie žien je identické s feministickým písaním. Mnohé autorky verne
reprodukujú „rodovo neutrálny“ literárny kánon (aj s jeho stereotypmi), navyše, ešte stále je veľa autoriek, ktoré tematizujú ženskú skúsenosť (a dokonca sú aj dosť kritické voči rodovej nespravodlivosti), avšak označeniu „feministická autorka“ sa – v našich podmienkach – rázne bránia. Zrejme z obáv,
že by sa tým diskvalifikovali v očiach literárnej obce, ktorá je o feminizme
ako serióznom myšlienkovom a politickom prúde zväčša nepoučená…“
→ (ad: budúcnosť, perspektívy) „[...] takže sa prihováram za prípravu spoločných, medzinárodne koordinovaných projektov zameraných na podporu
a šírenie literatúry ženských autoriek, ale aj na rozvíjanie medzinárodných
kontaktov medzi autorkami jednotlivých krajín. Užitočná by podľa mňa bola
príprava spoločných výskumných projektov orientovaných na porovnávanie
spôsobov, akými sú v tej ktorej literatúre zobrazované ženské, resp. mužské
postavy, vzťahy medzi rodmi v súkromnej, ale aj vo verejnej sfére, medzigeneračné vzťahy mužov a žien a pod. Bolo by užitočné, keby sa podarilo rozbehnúť takéto projekty na univerzitách v jednotlivých krajinách a v mladej
generácii tak formovať intelektuálny potenciál s vypestovanou rodovou citlivosťou.“
47
→ (ad: „jasnozrivosť utláčaných“ – P. Bordieu) Fenoménu, ktorý sa veľmi
podobá „jasnozrivosti utláčaných“, sa zhodou okolnosti venujem v rámci feministickej epistemológie, ktorú prednášam v jednom z našich kurzov. Konkrétne ide o teóriu stanoviska ako historickú formu feministických epistemológií, ktorá tematizuje problém sociálne marginalizovaných skupín v súvislosti s ich poznávacími dispozíciami. Táto znevýhodnená sociálna pozícia
podľa nej prepožičiava príslušníkom/čkam takýchto skupín epistemickú privilegovanosť. V mnohom dávam tejto teórii za pravdu, v niečom mám isté výhrady (aj vďaka vlastnej skúsenosti s typom spoločnosti, v ktorej som prežila
väčšiu časť svojho života). V každom prípade si však myslím, že ostrozrakosť – napríklad pri nahliadaní a vnímaní sociálnych problémov – súvisí
s pozíciou subjektov, s ich vzdialenosťou od „stredu“ moci.
→ (ad: normatívne „vzorce mužskosti a ženskosti“, identita a integrita indivídua – J. Butler) „Otázku identity pokladám za veľmi zložitú. Priznávam sa, že
mne osobne je túžba po totožnosti vlastná. Hneď však dodám, že totožnosť
chápem ako niečo pohyblivé, dynamické, „tekuté“, tvarovateľné (aj mnou,
mojou životnou empíriou, mojimi predstavami, túžbami, projektmi). A predsa
zachovávajúce istú mieru koherencie a kontinuity, ktorá je však zároveň dopĺňaná určitou mierou inkoherencie a diskontinuity. To posledné jednak
vzhľadom na spoločenské normy, jednak na moje predchádzajúce identity,
ako aj na predstavy o mojich identitách budúcich.
Pravdupovediac, ja sama nemávam pocit, že som sa „prehrešila“ proti predpokladanej totožnosti (myslím teraz najmä, ale nielen, na rodovú totožnosť),
ba ani vtedy, ak konám v nesúlade so spoločenskými očakávaniami či normami. Ak mi niekto čosi také naznačí a naznačí mi aj pokarhanie, pociťujem
skôr ľútosť voči nemu, že je tak silne v zajatí predsudkov a že nemá odvahu
myslieť samostatne. Skorigujem si svoju mienku o ňom (najmä, ak bola dovtedy pozitívna) – a vo väčšine prípadov mu svoj názor dám aj najavo.
Pravda, pokiaľ nezvážim, že mi v konkrétnom prípade nestojí za to mrhať
svojou energiou a časom. Uznávam však, že politická valencia subjektívnych prežitkov či už hanby, pobúrenia, súcitu alebo hnevu závisí aj od toho,
ako dokážeme tieto prežitky intersubjektívne artikulovať, reflektovať nielen
na úrovni bežného vedomia, ale aj na úrovni teórií, a vyvodiť z nich isté praktické závery.“
48
■ Zdeňka KALNICKÁ, filozofka, esejistka a prekladateľka, teoretička genderu a feminizmov (A1):
→ (ad: mytológie, miesto príbehu) Potrebu návratu k mytológii som si veľmi
silne uvedomila pred niekoľkými rokmi. Cítila som vtedy únavu
z akademického filozofického diskurzu a túžbu vrátiť sa k spomínaným „príbehom“, ktoré bez toho, aby stratili filozofické dimenzie, mi ponúkli cestu,
ako prekonať tradičný dualizmus modernej európskej filozofie, v tomto prípade dualizmus teórie a života. No ponúkli mi oveľa viac: po prekonaní „bariéry“ gréckej kultúry (mám tým na mysli fakt, že naša európska kultúra ju
považuje za svoj základ a zdroj a toto posolstvo stále odovzdáva ďalším
generáciám) som v predgréckych mytológiách našla bohatý materiál
o existencii ženských bohýň, ktorý svedčí o tom, že boli v mnohých kultúrach
(indická, egyptská) uctievané na tých najvyšších „postoch“. Boli považované
za pôvodný zdroj vzniku sveta (analógia temnej vlhkej vagíny), za ono Jedno, z ktorého sa rodí všetko ostatné, za pôvodnú jednotu protikladov života
a smrti (aj mužského a ženského princípu). Takto mi príbehy o ženských
bohyniach ponúkli obidvoje – už spomínanú cestu prekonania súčasného
oddeľovania protikladov a zároveň tradíciu pozitívne oceňovanej ženskej
skúsenosti, ktorá sa mi takto vyjavila ako blízka a možná. Pochopenie faktu,
že grécka civilizácia, v ktorej zvíťazil maskulínny princíp (ďalej upevnený
kresťanstvom), nie je jediným možným východiskom európskej civilizácie,
ale že tu existovali, a to veľmi dlho, tendencie iné, posilnilo moje genderové
„sebavedomie“. (Nekritický obdiv k významným európskym filozofom zasa
nabúralo poznanie ich názorov na podstatu ženskosti, ktoré „nám“ neboli
príliš naklonené.) To mi umožnilo jasnejšie re-interpretovať mnohé tradičné
filozofické kategórie a problémy každodenného života, ako aj hľadať cesty
pre zmenu. Potrebu vrátiť sa k minulej ženskej skúsenosti zdôvodňuje Luce
Irigarayová, ktorá píše – parafrázujem –, že spolu s upadnutím ženských
bohýň do zabudnutia stratili ženy svoj transcendentný rozmer, ktorý „zaručoval” nekonečnosť ich rodu a predstavoval čosi ako horizont zmien, v ktorom
sa mohli nájsť a s ktorým sa mohli identifikovať. A preto (takto pochopený)
ženský boh „by mal ešte len prísť”.
→ (ad: vlastná cesta k feminizmu) Otázky, spojené s prevládajúcimi predstavami našej spoločnosti o role muža a ženy som si v podstate ako problematické neuvedomovala ani na strednej, ani na vysokej škole: moje presvedčenie, že som rovnocenným partnerom svojim kolegom a mám rovnaké
práva, nebolo vtedy spochybňované, aspoň si na to nepamätám (to isté badám u svojich študentiek, ktoré na začiatku semestra často nie sú schopné
49
identifikovať vo svojom živote žiadny genderový problém). Dokonca som ich
nevidela, ani keď som sa v 2. ročníku vysokej školy vydala – bývali sme na
internáte každý zvlášť a žili vlastne ďalej študentským životom. Prvé negatívne skúsenosti prišli s narodením detí – robila som vtedy ašpirantúru na
fakulte a, samozrejme, nebola som schopná zvládať starostlivosť o dve malé
deti a súčasne štúdium. Vtedy začalo moje „búrenie sa“: rozhovory
s manželom na tému „ženských“ a „mužských“ prác so snahou spochybniť
tieto kategórie (ktoré si môj muž priniesol zo silne patriarchálnej rodiny
a ktoré som ja považovala za umelé a voči mne „historicky nespravodlivé“)
a s tým súvisiace rozhovory na tému „poslania“ ženy a muža. Našťastie, bol
môj manžel ochotný načúvať – viem, že vždy to tak nie je. Často sme si však
uvedomili, ako ťažko sa menia stereotypy správania a myslenia, ktoré človek
nadobudne v detstve v rodine: v krízových situáciách, ktoré sa vymknú racionálnej kontrole, sa vždy dostanú k slovu. Nerovnoprávne postavenie ženy
som si uvedomila oveľa silnejšie, keď som nastúpila do práce. Dve malé,
často choré deti, a teda ja často na „ošetrovačke“ – pre mňa tým menej peňazí, a tým viac roboty (práca na mňa v zamestnaní vždy počkala). Žiadne
odmeny – veď som bola „stále doma“ – a zamietnutie mojej žiadosti
o skrátenú pracovnú dobu. Boli to krušné roky, keď som objavila ďalší rozmer „historickej nespravodlivosti“, a to rozmer „verejný“: necitlivosť spoločnosti k problémom žien, ich spoločenské znevýhodňovanie a priam „zneužívanie“. Vtedy vo mne dozrelo feministické presvedčenie, ktoré som však
v tej dobe nevedela pomenovať, lebo som nemala príslušný „slovník“. Ten
som našla po revolúcii v lete 1990, keď som odišla na niekoľko mesiacov do
USA. Pri návšteve kníhkupectiev a univerzít som zistila, že tu už najmenej
30 rokov existuje čosi ako feminizmus. Našla som police plné kníh
a ponúkané kurzy na fakultách. Začala som samozrejme túto literatúru študovať, a tak som objavila „nástroje“ na artikuláciu toho, čo som cítila. Po
prvom nadšení však prišiel smútok z toho, že nikdy nebudem môcť „dobehnúť“ zameškaný čas a osvojiť si všetko, čo bolo doteraz o genderových
problémoch napísané. No postupne som dospela k presvedčeniu, že toto
„dobehnutie“ nie je nevyhnutné: že predstava kontinuálneho lineárneho pohybu hromadenia poznatkov je takisto maskulínneho pôvodu, že mi „stačí“,
ak sa budem spoliehať na svoju ženskú skúsenosť a budem samostatne
premýšľať o existujúcich problémoch z tohto hľadiska. Skrátka: od tej doby
je feministický uhol pohľadu imanentný tak v mojej profesii, ako aj v mojom
živote. (Priznám sa však, že nie vždy sa mi darí dôsledne ho domyslieť
a uplatňovať: napríklad, keď sme dávali inzerát na konkurz, neuvedomila
som si, že ho formulujem takto: „hľadáme odborného asistenta..“, a zrejme
50
by príkladov mohlo byť viac). Nie som zapojená do žiadneho hnutia či inej
verejnej kampane – za svoju verejnú aktivitu považujem odovzdávanie svojich poznatkov, skúseností a presvedčení študentkám a študentom v podobe
feministického kurzu na fakulte, lebo verím, že čím viacej bude mladých ľudí
„genderovo citlivejších“ a genderovo spravodlivo uvažujúcich, tým ľahšie sa
bude dať pretrvávajúce problémy riešiť. Keby som mala formulovať svoju
predstavu feminizmu, povedala by som: feminizmus je pre mňa otvorenie
priestoru pre rešpektovanie odlišnosti – v tomto prípade genderovej (a zrušenie genderovej hierarchie) pod podmienkou rovnakých práv. Mojou víziou
genderovej budúcnosti je čosi ako – z hľadiska psychickej vybavenosti –
androgýnna ľudská bytosť. Ľahko povedať, ťažko uskutočniť.
→ (ad: feminizmy dnes, ich vnímanie spoločnosťou) ... Je pre mňa paradoxom, keď sa stretávam so ženami, ktoré odmietajú slovo feminizmus, ale ich
názory sú feministické, a je pre mňa rovnakým paradoxom, že negatívne
reakcie na termín ostávajú, zatiaľ čo sa mnohé v tejto oblasti mení
k lepšiemu. [...] Podľa mojej mienky existujú veľké rozdiely medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva; a keby som mala z tohto hľadiska porovnať
Českú a Slovenskú republiku, povedala by som – vopred upozorňujem, že
ide o názor, na podporu ktorého nemôžem ponúknuť nijaké štatistické údaje
– že v Českej republike je feministické povedomie „rozptýlenejšie“ než na
Slovensku, čím myslím dve veci: že je rozšírené medzi väčšou skupinou
obyvateľstva, ale zároveň, že je menej vyhranené. Zrejme to súvisí
s historickými okolnosťami vývoja obidvoch krajín a s predchádzajúcou
štruktúrou ich rodín (na Slovensku prevaha agrárnej činnosti a s tým súvisiaca tzv. veľká rodina so silne patriarchálnou štruktúrou, v českých zemiach
viac rozšírená malovýroba a remeselníctvo, spojené s tzv. nukleárnou rodinou s menej patriarchálnou štruktúrou). Súvisí to zrejme aj s faktom, že na
českom území bolo v druhej polovici 19. storočia a v čase tzv. prvej Československej republiky feministické hnutie veľmi silné (podporoval a dokonca
reprezentoval ho aj prezident T. G. Masaryk) a dosiahlo aj reálne úspechy
v prebojúvaní záujmov žien. Inak povedané: práve pre svoj deficit z minulosti
musí byť dnes feminizmus na Slovensku razantnejší, hoci je koncentrovaný
na menšiu skupinu (a s väčším „odstupom“ medzi touto skupinou, ktorá je
dnes na špičke feministického diskurzu v tzv. post-totalitných krajinách –
mám na mysli skupinu okolo časopisu ASPEKT – a ostatnou časťou obyvateľstva). V každom prípade sa však nazdávam, že to dnes máme ľahšie ako
Christine de Pizan, hoci aj ja som sa začala „naplno“ venovať písaniu, až
keď deti odišli z domu a s manželom sme spolu trávili iba víkendy. Na druhej
strane si myslím, že bez skúsenosti manželstva a materstva by bolo moje
51
písanie iné. Pre ženy-autorky je dôležité si uvedomiť (a presadzovať), že nie
je prvoradá kvantita, ale to, čo sa písaním odovzdáva (hoci maskulínny princíp kvantity doteraz ovláda náš život).
→ (ad: záujmy impulzy, lektúra) Ako je zrejmé z prechádzajúceho, je to oblasť filozofie, kde ma zaujímajú tie práce, ktoré prinášajú nové podnety do
súčasných filozofických polemík. V poslednom čase ma oslovila R. Braidotti:
Nomadic Subjects. New York, Columbia University Press, 1994 a L. Irigaray:
Marine Lover of Friedrich Nietzsche, New York, Columbia University Press,
1991. Z oblasti mytológie sú to práce, ktoré objavujú dedičstvo ženských
božstiev, z hľadiska spracovaného materiálu a jednoznačne feministického
prístupu je výnimočná práca B. G. Walker: The Woman’s Encyclopedia of
Myth and Secrets, San Francisco, Harper and Row Publishers, 1983. Veľmi
ma zaujíma možnosť feministického premyslenia jungovských archetypov
(sama som sa venovala archetypálnemu spojeniu ženy a vody), a tak ma
potešilo, že tento problém nastolili aj autorky práce Feminist Archetypal
Theory. Interdisciplinary re-Vision of Jungian Thought. Edited, with and Introduction and a Theoretical Conslusion, by Estella Lauter and Carol Schreier Ruppprecht, Knoxville, The University of Tennesse Press, 1985. Ako estetička sa snažím uplatňovať feminizmus aj pri interpretácii umeleckých diel
– tu mi veľmi pomohli autorky ako W. Chadwick: Women Artists and the Surrealist Movement, London, Thames and Hudson, 1985, J. Adelman (na názov knihy si žial nespomínam), ktorá feministicky re-interpretovala všetky
Shakespearove hry, a E. Bronfen: Over her Dead Body, femininity and aesthetics, New York, Routledge, 1992, ktorej prácu považujem za vynikajúci
intelektuálny výkon. Z domácich (slovenských) odporúčam knihu S. Chrobákovej: Mila Haugová (Alfa), Bratislava, Kalligram 2002 a (českých) M. Vodrážku: Chaokracie. Z nového sveta A-vropy, Praha, Votobia, 1997 (pre trpezlivých – je objemná). Na posilnenie ženského „genderového sebavedomia“ je vynikajúca kniha C. P. Estés: Women Who Run With the Wolves.
Myth and Stories of the Wild Woman Archetype, New York, Ballantine Books, 1997 (v minulom roku vyšla aj v českom preklade Ženy, které běhaly
s vlky): autorka je kombináciou jungovsky orientovanej psychoanalytičky,
ženskej terapeutky a interpretky ľudovej tradície. Skrátka: z feministického
diskurzu ma oslovujú tie práce, ktoré prepájajú filozofickú, mytologickú, psychologickú a estetickú rovinu (a pokiaľ je v silách jedného človeka, aj viaceré). Interdisciplinárny prístup totiž považujem za feminizmu inherentný
a inšpiratívny.
52
■ Jana JURÁŇOVÁ, spisovateľka, prekladateľka a editorka, teoretička genderu a feminizmov (A1):
→ (ad: mytológie, miesto príbehu) „No áno, príbeh sa vrátil na scénu. A ktovie, či vôbec zo scény odišiel. Asi nie. Zaujímavé je však pozorovať, aký
príbeh je dnes v hre. Ten, ktorý sa na nás odvšadiaľ sype, je príbehom
nadmieru banalizovaným. Presnejšie, banalizuje sa jeho použitie. Niet „dobrej“ reklamy bez príbehu, hlásajú naši – prepytujem – kreatívci. A tak sa reklamy hemžia príbehmi „zo života“, ktoré nám vstupujú do života. Aj telenovely sa hemžia príbehmi, a rovnako aj bulvárne médiá. Skrátka, kam sa človek pozrie, všade príbehy. Niekedy sa mi zdá, že sedíme pred veľkou obrazovkou a dívame sa. Jedni sú aktérmi, iní divákmi. Až sa bojím, že sa mi raz
prisní taký sen: Budem sa dívať na obrazovku a uvidím, ako po nejakej katastrofe odnášajú moje mŕtve telo a nebudem vedieť, či som to ja, kto sa
díva, alebo som to ja, koho odnášajú... Toľko k príbehu všeobecne.“
→ (ad: vlastná cesta k feminizmu) „Rozčuľuje ma predstava, že by som mala automaticky súhlasiť s autoritami. Tak som sa dostala k feminizmu ako ku
kritickému pohľadu na svet, ktorý je spravovaný najmä mužskými autoritami.
Práve preto, že autority na verejnosti sú takmer vždy mužské, pripúšťam, že
to môže občas vyzerať tak, ako keby feministky nemali rady mužov. Ale je to
naozaj len zhoda okolností, aj keď zákonitá zhoda zákonitých okolností.
Myslím si tiež, že tí muži by to nemali brať tak osobne, ale to už je ich problém.
Mám rada kritický pohľad na politické autority, na cirkevné autority, rada ich
spochybňujem, ešte stále je to zaujímavá cesta poznania. Rozhodne sa
o svete dozvedám viac, keď im neverím, než keby som s nimi súhlasila a
nechala sa poučovať. A pokiaľ ide o mňa – prešla som nefeministickým štádiom nevedomosti, v ktorom mi bolo celkom dobre, ranofeministickým štádiom poznania – najprv dychtivého, potom tvrdošijného –, štádiom feministického zúfalstva nad tým, že svet sa nemení napriek tomu, že som ho už
prekukla, no a momentálne sa nachádzam v štádiu ľahkej oddychovej letargie, ktorú si spestrujem smiechom rôznej intenzity. Bolo by to celkom príjemné, keby to občas nebolo také hrozivé. A tak stále váham medzi príbehom o Lótovej žene a príbehom o Medúze. Jedna skamenela, môžeme veriť
tomu, že od hrôzy, a môžeme si domýšľať iné konce; druhá spôsobila skamenenie každému, kto sa jej pozrel priamo do očí. Bola ženou a skončila
zle: porazil ju hrdina. Tak končí príbeh Medúzy, vyrozprávaný mužskými
autoritami. No Hélène Cixous Medúzu nielen vzkriesila, ale nechala ju smiať
sa. Príbeh s takýmto koncom je jeden z tých, ktoré mám rada.“
53
→ (ad: feminizmy dnes a ich vnímanie spoločnosťou) „Treba povedať, že byť
feministkou je veľmi únavné. No nebyť feministkou už nie je možné, tak ako
nie je možný návrat do nevedomosti. Na Slovensku sa feminizmus dostal
k slovu po prevrate v roku 1989 a na rozdiel od všetkého ostatného, čo sa
dostalo k slovu po tomto dátume, je feministické myslenie aj po desiatich
rokoch prijímané veľmi negatívne. Všetko to, čo feminizmus v praxi a teórii
znamená, sa umelo oddeľuje od samotného slova. Stále platí poznanie zo
sociologického výskumu z roku 1993 (Bútorová, Zora a kol.: Ona a on na
Slovensku, Bratislava 1993), že feminizmus najviac odmietajú vzdelaní muži
v strednom veku. Má to svoju logiku: veľmi dobre vedia, o čo by mohli prísť.
Navyše, majú v spoločnosti veľmi silné slovo. Kto sa im chce páčiť, musí
s nimi súhlasiť, aspoň teda v zásadných otázkach. A kto by sa im nechcel
páčiť?!“
→ (ad: muži a feminizmus, kde začať?) „Takže muži. Vždy sa to zvrtne týmto smerom. Ťažko k tomu niečo dodať, hádam len toľko, že zopár jednotlivcov, ktorých možno odporúčať aj ako zaujímavú lektúru (Alberto Godenzi,
Michael S. Kimmel), už začalo od seba. Boli časy, keď muži zachraňovali
ženy. A nielen zachraňovali, ale aj živili, šatili, otvárali im dvere, ospevovali
ich. Niektoré ženy si to vyprosili. Stali sa z nich mladé feministky bojovného
ducha, prezývané aj militantné. Dnes sú z nich staré unavené feministky
a neviem si predstaviť, že by na sklonku svojho historického života začali
zachraňovať ešte aj mužov. Napokon, kde začať? Na futbalových štadiónoch? V pohostinstvách? Na koaličných radách? Máme na Slovensku jedného takého štátneho tajomníka, ktorý vyhlásil, že rovnosť príležitostí žien
a mužov v súčasnosti nie je aktuálnou témou a ani v krátkej budúcnosti nebude. Tak ako ho mám zachrániť? A seba? Príliš veľa otázok. A mala to byť
odpoveď.“
■ Jana CVIKOVÁ, editorka, prekladateľka, literárna kritička a vedkyňa, teoretička genderu a feminizmov (A3):
→ (ad: feminizmy a rodové štúdiá, procesy socializácie a premeny rodového
vedomia, „jasnozrivosť utláčaných“) „Feminizmy sa pre mňa stali tým priestorom, kde moje otázky majú miesto a nie sú nepatričné, kde témy, ktoré
považujem za dôležité, sú témami, a nielen čímsi druhoradým, nie dosť „vysokým“. Od začiatku pre mňa nepredstavujú len slovo, ale hlavne spôsob,
ako povedať sebe a svojmu okoliu, že sa učím brať samu seba a ženy vážne. Po desiatich rokoch feministického projektu Aspekt sa mi chce pri stretnutí so ženou, ktorá ustrašene a často bez vyzvania brojí proti feminizmu,
použiť už len výrečnú protiotázku Margaret Atwood, ktorou zareagovala na
54
otázku novinárky, či je feministka: A vy vari nie? Po desiatich rokoch vidím,
že to, že existujú ženy, ktoré na seba vtedy zobrali riziko opovrhovania
a označili sa za feministky, veľmi zmenilo diskurz o „ženských“ či „rodových“
otázkach v našej spoločnosti. Predovšetkým kvantitatívne – pozrime sa na
odrazu všadeprítomnú debatu o kvótach pre volebné kandidátky politických
strán –, ale nepochybne aspoň sčasti aj kvalitatívne. Dúfam, že fungovanie
rodového jazyka, ktoré sa stáva čoraz častejším a bežnejším, tiež vplýva na
myslenie a konanie ľudí naokolo. Tá veľká zmena za posledných desať rokov, počas ktorých som väčšinu svojich síl a svojho života venovala Aspektu, mi priniesla pocit vlastnej moci, moci vplývať na uvažovanie o svete
a o usporiadaní vzťahov v ňom. Tomu, pravdaže, predchádzala počiatočná
frustrácia, keď som pochopila, že nestačí asymetriu moci v poznávaní, rozhodovaní atď. len pomenovať, aby sa jej zdanlivá neochvejnosť rozkolísala.
No a preto je dôležité, že som feministka, a to zrejme bude tá moja „stratégia prežitia“ v práci i vo vzťahoch. I keď ma práve táto stratégia v jednom aj
druhom takmer zabila, práve moja zvýšená rodová citlivosť (smiešna
v očiach blízkeho i vzdialeného okolia), ktorú so mnou na Slovensku zdieľalo
len zopár priateliek a ktorá ma dovádzala do zúfalstva, mi ukazovala svet,
v ktorom som nechcela žiť. Ale, našťastie, starnem, moja radikálnosť sa postupne obracia skôr proti mne samej než proti svetu okolo mňa dokola, aj
tých rodovo citlivejších je tu už o čosi viac, a ja sa po štyridsiatke pomaly
učím žiť sama so sebou. Starnutie je dar aj čo sa týka vonkajších tlakov
a požiadaviek na napĺňanie „ženskej roly“, ktoré som sa namáhavo snažila
„ignorovať“ a súčasne som znova a znova zažívala, že dokazujem svoju
„ženskosť“, až sa sama čudujem, kto to vo mne býva. Tak teraz môžem byť
trocha viac človekom...
Znova a znova zažívam najrôznejšie odôvodnenia, prečo je vraj stratégia
označovať čosi ako „rodové“ (a tým vraj dať „šancu“ aj mužom, t. j. znova
raz zakryť alebo subsumovať podstatnú prítomnosť žien) rozumnejšia, než
ísť proti múru predsudkov a hovoriť o feminizme. Nie pre mňa a určite nie
podľa mojej skúsenosti. Vzťahy medzi ženami, kontinuita histórie a tvorivosti
žien ja ďalší dar, ktorý som v uplynulom desaťročí svojho života dostala.
A dal mi ho feminizmus, resp. feminizmy. Ich poznávanie, odmietanie, diskutovanie, prežívanie. Ak sú – ako vraví Julia Kristeva – ženy v patriarchálnej
spoločnosti akýmisi disidentkami, tak ich to možno vybavuje osobitnou citlivosťou „páriu“. Pravdepodobne je jednoduchšie uvedomovať si absenciu
privilégií než ich vlastniť. Nezabúdam však ani na citát z knihy Silences Tillie
Olsen, ktorá s krutou presnosťou pomenúva vlastnosti otrokov, rozumej
otrokýň: predstieranie, lichotenie, manipulovanie, zmierlivá ústupčivosť. Fe-
55
minizmus mi bol dobrý tiež na to, aby som o ňom aspoň vedela, aj u seba,
a aby som si nemyslela, že každá rada je nad zlato.“
ČESKÁ REPUBLIKA
■ Libora OATES-INDRUCHOVÁ, vysokoškolská pedagogička, teoretička
genderu a feminizmov (A1, A5):
→ (ad: mytológie, miesto príbehu) „Tedy k příběhu, jeho zpochybnění i návratu: Feminismus ne vždy vítal ty postrukturalistické myšlenkové proudy,
které se upíraly k fragmentárnosti a k rozbití subjektu (blíže k problému Patricia Waugh). Ovšem na druhou stranu shledal užitečným poststrukturalistický zájem o mnohotvárnost. Návrat k příběhu v literatuře totiž neznamená
návrat k příběhu jednoho textu stejně tak, jako příběh jednotlivce není manifestací jedné identity, ale jejich celé sítě. Návrat k příběhu tedy pro feminismus neznamená nutně návrat k fosilizovaným strukturám, k jednotnému
subjektu v humanistickém stylu, ale snahu o hledání příběhu v mnohotvárnosti a mnohočetnosti subjektů, subjektivit a identit.
Mám-li hovořit o českém prostředí a vzrůstajícím zájmu o odhalování ženské
zkušenosti například prostřednictvím výzkumů orální historie, pak se nám
nedostává dostatečně hluboké interpretace příběhů, které nasbíráme „v terénu“, chybí nám jak intertextualita, tak interdisciplinarita. Měly bychom obzvlášť dbát na to, aby námi převyprávěný příběh reflektoval genderové, feministické i obecně teoretické diskuse na mezinárodní scéně. I ty se musí
stát součástí našich příběhů. Jinak se nám totiž může stát, že výsledkem
naší snahy bude mnohokrát převyprávěné klišé, které příběh neobohatí o
dimenzi specifickou pro náš kulturněpolitický region.
Tím se dostávám k přitažlivosti feministického diskursu. Jeho přitažlivost je
pro mě spojená právě s příběhem: genderová perspektiva mi umožňuje rozeznat příběh tam, kde jiné metody selhávají, umožňuje mi uchopení příběhu
v mnohoznačnosti, zámlkách, fragmentovanosti a inkongruitě. V teoretické
poloze mi odhaluje dříve neviděné struktury a kauzální vztahy – ale o tom
psala už Evelyn Fox Keller ve slavné eseji Feminismus a přírodní vědy (Feminism and Science) před dvaceti lety.“
→ (ad: záujmy, impulzy, lektúra) „Kdybych měla konkrétně doporučovat texty k přečtení, obrátila bych se zpět na svou vlastní čtenářskou zkušenost
a zkušenost svých studentek. Mé studentky shledávají užitečným klasický
text Kate Millet, Sexuální politika (Sexual Politics). I když je tento text mo-
56
derními kritičkami opomíjený nebo přímo vysmívaný, člověku, který se k feministickému diskursu dostává poprvé, užitečně pojmenovává základní kategorie, se kterými pak může dál pracovat a třeba s nimi polemizovat. Jako
čtenářce mi velice pomohla učebnice kolektivu autorek Feminist Readings/Feminists Reading (Sara Mills et. al.), která na textech z angloamerické literatury ilustruje různé feministické přístupy a diskutuje o jejich
přednostech a slabinách. Vskutku revolučním textem ve feministickém literárním výzkumu se stala kniha Janice Radway Reading the Romance, která
pro literární bádání rehabilitovala populární literaturu a zvláště její čtenářky,
na něž do té doby feministické intelektuálky nahlížely s posměchem. Nakonec, mám-li doporučit realizaci feministického příběhu včetně mýtů v krásné
literatuře, pak musím na prvním místě zmínit román kanadské spisovatelky
Jane Urquhart Away. V příběhu po přeslici – žen tří generací – se prolínají
ženské přírodní mýty s irskými mýty a s mýty amerických indiánů, aby výsledkem byl pokus o nalezení kanadské historie.“
→ (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Vzťah medzi feministickým myslením a ženským písaním je predmetom diskusií medzi feministami/feministkami už od roku 1980, keď Rosalind Coward uverejnila svoj článok Sú ženské romány feministické romány? Ak vychádzam z vlastnej kritickej praxe, ako relevantné pre feministický záujem považujem texty, ktoré sú
vedome napísané z feministických pozícií, ďalej texty primárne určené ženám a texty, ktoré stoja na zobrazovaní ženy/žien. Na jednej strane, tak vedľajšie, ako priame emancipačné impulzy, ktoré sa v súvislosti s tým objavujú,
majú praktické dôsledky, hlavne čo sa týka tematiky, resp. portrétovania
ženských postáv prostredníctvom imaginatívnych narácií. Na druhej strane,
feministickému mysleniu sa napriek všetkému nepodarilo osloviť českú literárnu kritiku – s výnimkou niekoľkých študentiek/absolventiek, ktoré si feministickú teóriu vybrali za svoj teoretický horizont. V tejto súvislosti je dobré
pripomenúť, že aj postštrukturalistické literárne teórie vcelku nemali veľký
ohlas alebo vplyv na českú literárnu kritiku, takže feministická teória pravdepodobne na tom nie je o nič horšie ako – ak by som mala porovnávať – lacanovská psychoanalýza alebo teória diskurzu, resp. dialogickosti.“
■ Kateřina LIŠKOVÁ, vysokoškolská pedagogička, teoretička genderu
a feminizmov (A3):
→ (ad: „jasnozrivosť utláčaných“ – P. Bordieu) „Intuice coby „vnitřní zrak“
historicky platila za nejčistší a nejspolehlivější aktivitu rozumu, za nejspolehlivější cestu k poznání. V tomto smyslu je zajímavá inverze významu slova
intuice právě ve spojení „ženská intuice“. Ženská intuice platí ve srovnání s
57
(mužskou) racionalitou za něco naprosto podřadného. Ženy jsou odkázány
na předtuchy, zatímco muži jsou schopni ovládat rozum. Intuice se tak stává
dokladem, že ženy, které jsou „typicky“ nadány „intuicí“, vůbec neumí „myslet“. Intuice je tak dalším dokladem toho, že ženské je něco méně než lidské.
Intuice konotuje radikálně subjektivní, emocionální, soukromé – a tudíž femininní. Kruh se uzavírá: žena, která „přirozeně“ inklinuje k citovosti, je
předurčena k tomu zůstat v privátní sféře rodiny a pečovat o všechny a
všechno okolo sebe. Jedná se tak o dvojí pohyb, o kterém Bourdieu píše
v jiných souvislostech: feminizuje-li se něco (v tomto případě způsob poznávání), stává se to automaticky méně hodnotným a zároveň ty, které jsou
chyceny v pasti feminizovaného, se jen těžko dostávají na společensky hodnotnější pozici (lapidárním příkladem je v tomto případě třeba – Bourdieum
udávaná – feminizace školství).“
→ (ad: normatívne „vzorce mužskosti a ženskosti“, identita a integrita indivídua – J. Butler) „Touha po identitě může být výrazem sociální marginalizace.
Budováním, kritikou a dekonstrukcí identitní politiky si prošlo jak black civil
rights movement v Americe, tak feministické hnutí. Politikou identity rozumím
položení rovnítka mezi individuální identitu (definovanou např. rasově či
genderově) a politické názory a strategii. Např. černé ženy se tak v otázce
svého osvobození musejí spoléhat výhradně na ostatní černé ženy, nikdo
jiný nebude tak odhodlaný a oddaný jejich myšlence. Výraznou linii amerického feminismu 70. let tvořila debata o lesbismu jako jediné a pravé, autentické identitě ženy („woman-identified woman“) a ženském separatismu jako
jediné možné a správné odpovědi v situaci patriarchátu. Myslím, že taková
etapa je v emancipačním hnutí logická a pochopitelná: když si příslušníci
utlačované skupiny uvědomí svůj odvěký útlak, zdá se být definitivní odluka
od utlačovatele jediným skutečným a konzistentním řešením. Nejen černé
nebo lesbické ženy hlásaly svou „přirozenou“ odlišnost. Na logiku diference
vsadil třeba i vlivný proud ekofeminismu, jenž ztotožňoval ženy s přírodou a
zároveň s jejich „od přírody lepší“ vybaveností řešit problémy ekologické
krize (skrze jejich vrozené pečovatelské schopnosti, mírumilovnost apod.).
Tento proud velebil esenciálně odlišnou ženskou kulturu, ustavoval nové
rituály oslavující menstruaci a plodivou ženskou sílu.
Hlásání odlišné identity v sobě skrývá nástrahy esencialismu. Hovoří-li se o
esencialismu v kontextu feministických teorií, rozumí se tím pojetí ženy a
muže definovaných biologicky v duchu výroku „anatomie je osud“. Tak jsou
všem osobám, které se narodí např. s vaginou, připsány ženské vlastnosti a
58
má se zato, že všechny ženy sdílejí „ženskost“ (jako charakteristiku i jako
jednotnou zkušenost), která je stejná pro všechny a neměnná v čase.
Přesně proti tomuto esenciálnímu pojetí identity se staví Judith Butler. Její
analýza ukazuje, jak je kategorie identity svazující a zatížená normativními
předpoklady (například identita Ženy normativním předpokladem heterosexuality). Podle queer teorie jsou identity vždy mnohočetné a existuje doslova
nekonečné množství způsobů, jak lze jednotlivé složky identity kombinovat.
Butler byla po publikování Gender Trouble mnohokrát napadena, že její teorie zbavuje ženy agency (tohle slovo je do češtiny nepřeložitelné; znamená
nejen schopnost jednat, politicky se organizovat, ale konotuje i sociální
podmínky pro akci). Seyla Benhabib oponovala, že je-li rozmetána ženskost
coby identita, nelze bojovat proti útlaku založenému na pohlaví (Feminist
Contentions, 1995). Proti poststrukturalismu Judith Butler staví Benhabib
kritickou teorii s jejími osvícenskými koncepty autonomie, racionality, pravdy
a myšlenky jednotného subjektu.
Jak je vidět z náčrtu feministických analýz a sporů o identitu, je možné pocity
hanby, nespravedlnosti i hněvu přičítat jak odchýlení se od tradiční normativní ženskosti, tak nejasnosti z toho, co tedy znamená být ženou a usilovat
o vymanění se z útlaku. Butler navrhla v návaznosti na práci Gayatri Spivak
a Julie Kristevy „pracovní esencialismus“ – používání kategorie ženy při prosazování feministického politického programu, ovšem za podmínky neustálého tázání se, co tato kategorie znamená, jak se mění v prostoru a čase,
tak, aby nedocházelo k tomu, že se kategorie, která má osvobozovat
z útlaku, podílí na upevňování status quo.“
■ Mirek VODRÁŽKA, hudobník, herec, publicista, esejista a teoretik chaosu
(A3):
→ (ad: procesy socializácie a premena rodového vedomia) „Ano – tragické
antické fátum bylo nahrazeno moderní verzí v podobě sociálního osudu
s jeho skrytými i otevřenými konstruktivistickými deterministickými efekty.
Jako subversivní kritik systému a teoretik chaosu na druhé straně vím, že
systém se nejlépe demaskuje a rozpoznává právě ve chvíli, když nějakým
způsobem selhává – a jeho latentní selhání je skoro permanentní. Proto je
potřeba genderový systém otevřeně „chaotizovat“ – za pomoci ruptur, trhlin,
diskontinuit a nejrůznějších selhání. Je to první krok jak začít unikat z jeho
pevného systémového „objetí“. Východisko nespatřuji v nějakém specifickém „poznání“, tedy v demaskování nějaké ideologie za pomocí například
59
„dekonstrukce“, ale spíše v hledání oněch ruptur a v samotném aktu „selhání“ – v jednoduché „taneční“ chaotizaci, v dis-kursu života.
Problém tudíž není ani tak v tom, že jsme „rozdvojeni“, jako spíše v tom, že
jsme rozdvojeni příliš málo. Kdy ona rozdělující ruptura je vlastně stále dost
malá a proto se dá ještě existenciálně zakrýt, sociálně unést a ideologicky
zakamuflovat. Sami sebou jsme paradoxně nejvíce právě tam, kde jsme
jakoby „rozdvojeni“. Tuto strategii občas používám, když se představuji na
veřejnosti v ženském rodě. Tento jazykový genderový klín neotvírá lidskou
mysl k nějakému typu genderového osvícení, ale „zmezerňuje“ lidské bytí.
Je třeba se takříkajíc „rozmezerovat“. Svobodný pohyb potřebuje vždy nějaký „únikový“ prostor či přesněji – je třeba se stát tímto prostorem. Nevěřím
tomu, že existuje cesta ven z rozporů, spíše si myslím, že zbývá jen cesta
ven samotným rozporem. Touha po bezrozpornosti je ošidná, zavádějící a je
skrytou dialektickou pastí. Shrnuto – nemáme nic vlastního než právě své
rozpory – často hodně propastné. Ty jsou ale nejvíce nadějné.“
→ (ad: normatívne „vzorce mužskosti a ženskosti“, identita a integrita indivídua – J. Butler) „Touha po totožnosti má příliš daleko k jakékoliv formě jednoty. Je spíše permanentním oscilováním mezi identitou a non-identitou a
dalšími strukturami, neboť naše identita je v zásadě fluktuační a procesuální.
Paradoxně jsme ale ponejvíce sami sebou v jistém stavu „odcizení“. Levinas
v textu BEZ IDENTITY rozvíjí tímto směrem například lidskou schopnost
k otevřenosti, citlivosti a sebezranitelnosti „pro druhého“.
Je-li možno použít v tomto kontextu nějakou metaforu, pak naše touha po
identitě by se dala připodobnit spíš jednotě symfonického orchestru, který
„ladí“, než hraje.
Ačkoliv „prohřešit“ se proti své vlastní identitě je součástí permanentní oscilace na herním poli identit a non-identit, samotné „prohřešení“ může mít jen
malou politickou valenci, protože „zradu“ není možno politizovat, socializovat
či institucionalizovat, pakliže se nemá stát sama jakousi karikaturou nebo
ideologickým příběhem. Je příliš niterná a je dokonce nezbytné chránit samotný prostor tohoto vnitřního „prohřešení“. Byť v jistém smyslu platí, že
„osobní je politické“, na druhé straně určité „vnitřní“ prostory nemohou být
politické, protože jsou a mají být i nadále nestabilní, intimní, křehké a tedy
tvořivé. Mohou být „politické“ až v sekundárním smyslu, například když moc
se sama rozhodne intervenovat do těchto prostor, nebo naopak, když se
snažíme tyto prostory vědomě zvěcňovat a politizovat a ideologizovat.
60
Myslím, že ilustrativním, ale dosti odstrašujícím příkladem této „politické valence“ založené na „prohřešku“ proti své identitě je například Václav Havel.
Svou intelektuální a mravní identitu po čas disentu vždy zakládal na kritickém odstupu od světa politiky a po několik desetiletí tvrdil, že intelektuál se
nemůže realizovat v politice, aniž by se nezpronevěřil svému hlavnímu úkolu
– sloužit pravdě. Jakmile se ale po roce 1989 stal profesionálním politikem,
nejenže zvěcněně prohlásil, že je „nestále sám sebou“, ale navíc obvinil ty
umělce a intelektuály, kteří si chtějí udržet „jeho“ dřívější kritický distanci od
světa moci. Politika identity či spíše non-identity je obecně jedna z nejzavádějících a nejproblematičtějších strategií.“
■ Pavla FRÝDLOVÁ, spisovateľka, scenáristka, autorka dokumentárnych
filmov, teoretička genderu a feminizmov (A5):
→ (ad: úloha inštitúcií) „V Českej republike je štátna podpora kultúry minimálna, často aj amorálna: k žiadosti o podporu nejakého projektu musí záujemca oficiálne priložiť niekoľko tisíc Kč (údajne určených na spracovanie
žiadosti), o ktoré príde. Médiá môžu pri propagácii určitého titulu zohrať
veľmi významnú úlohu, hlavne však médiá mainstreamové a televízia, či
dokonca bulvár. Kto o publicitu v nich nestojí, automaticky je na knižnom
trhu zaradený do „okrajovej“ literatúry.“
■ Kateřina MACHOVCOVÁ, vysokoškolská pedagogička, teoretička genderu a feminizmov (A2)
→ (ad: feminizmy a rodové štúdiá: odkiaľ kam?) Citlivé zachycení vztahů
mezi muži a ženami a otázka genderové identity vůbec chybí v „mainstreamu“ snad všech sociálních věd. Proto chápu jako velmi důležité samostatné
etablování interdisciplinárního oboru gender studies (i ostatních příbuzných
oborů jako jsou ženská či mužská studia a v neposlední řadě i queer studies). Považuji však za nutné, aby genderové aspekty byly běžně zahrnovány i do stávajících disciplín a nedošlo k izolaci v rámci specializovaných oborů. Otázka co všechno zahrnují gender studies se snad ani nedá zodpovědět
jinak než předlouhým výčtem témat. Osobně považuji za zajímavou otázku
vzniku a utváření genderové identity, ale věnuji se i praktickým otázkám,
jako je třeba postavení žen v zaměstnání.
V Česku je společenská reflexe genderových stereotypů relativně nízká,
zejména s nepřímou diskriminací se setkáváme velmi často. Navíc feminismus je pomalu považován za sprosté slovo. U kořenů tohoto pojetí údajně
stojí články Josefa Škvoreckého, který těsně po revoluci, dřív než se české
feministky a feministi dokázali nadechnout, už psal o různých zhoubách
61
pramenících z ženského aktivismu. Co se týká ženské identity, zdá se mi, že
vládne představa o superženách, které se „svobodně“ rozhodly být krásné,
milé, starat se o rodinu, udržovat domácnost a k tomu pracovat na plný úvazek, a jakákoliv podpůrná opatření či prosté pojmenování diskriminace by je
pouze ponižovaly. […]
S feminismem a gender studies jsem se poprvé setkala v rámci volitelných
seminářů na univerzitě, postupně jsem se i dostala do kontaktu s různými
sdruženími, které se této otázce věnují. Z většiny aktivit mám velmi dobrý
pocit, zdá se mi, že celé hnutí je velmi rozmanité, pokrývá různé oblasti a
věřím i v to, že dochází k jakémusi vnitřnímu dialogu a diskusi o sporných
otázkách. Nejzaběhnutější organizace jsou samozřejmě v Praze, ale pomalu
se mění i situace v regionech. Existují i snahy o spolupráci napříč republikou. Osobně však vnímám jako problematické jednak aktivity organizací,
které s sebou táhnou dlouhou komunistickou historii, ještě dlouho bude trvat
než se zbaví určitého typu rétoriky a nahlížení na problémy, a relativní zklamání mi přinášejí i aktivity v rámci politických stran. Například pokus o sestavení sociálně demokratické ženské stínové vlády, v situaci kdy v roce
1998 ve vládě premiéra Miloše Zemana nezasedla ani jedna žena, byl
opravdu výsměchem kvalitním odbornicím, které by jistě mohly politice mnohé přinést.
■ Božena SPRÁVCOVÁ, poetka a kultúrna publicistka (A5):
→ (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Mladá poetka – to je do
istej miery rola. Časť záujmu sa viaže na túto rolu, a nie konkrétnu osobu
a jej prácu – je celkom dobré včas si to uvedomiť. Na jednej strane kritika
poetkám „pustí“ vyslovene zlé texty a banality, ktoré napĺňajú gýčovité predstavy časti kritikov o „ženskom“ videní sveta, na druhej strane – ak poetky
ukážu skutočne ženské videnie sveta, kritika sa ich zľakne a radšej ich ignoruje. Analogicky to zrejme platí aj o poézii mužov. Životné a pracovné podmienky autoriek v Čechách sú rovnako nemožné ako autorov: píšu po nociach a na živobytie si musia zarábať niečím iným. Neviem, či je to (pre poéziu) dobre alebo zle.“
→ (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „To, čo sa za feminizmus
najčastejšie vydáva, mi pripadá úplne trápne – najmä svojimi sklonmi
k sektárstvu, hystérii a čierno-bielemu videniu sveta – a som rada, že to nemá nijaký vplyv. Prirodzene si tiež myslím, že ženy majú byť za rovnakú prácu rovnako zaplatené ako muži a nemali by byť spoločnosťou šikanované za
62
to, že sa starajú o deti. Ale tej menej zadebnenej časti ľudstva je to vari jasné bez ohľadu na pohlavie a feminizmus.“
→ (ad: budúcnosť, perspektívy) „Priala by som svetu, aby sa muži už konečne vyrovnali s tým, že sú muži, a ženy zase s tým, že sú ženy, nepoškuľujúc po výhodách opačného pohlavia. Jediné, čo by určite stálo za zlepšenie, sa týka pracovného práva. Angažovať sa politicky v mene žien sa však
zatiaľ nehodlám.“
■ Jakuba KATALPA, prozaička (A5):
→ (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Pohľady na moju prvú knihu
nehodnotili len jej literárne kvality, ale zohľadňovali, ako sa do textu premieta
„moje ženstvo“. A keďže nezodpovedalo všeobecným predstavám, text bol
hodnotený negatívne, hlavná hrdinka označená za nemorálnu a objavili sa aj
osobné útoky na mňa ako autorku. Na knihy autorov-mužov, ktoré vyšli
v tom istom čase, sa podobné hodnotenia neobjavili (hoci vykresľovali sexualitu podobne otvorene ako ja). Túto moju skúsenosť možno do istej miery
generalizovať – ešte vždy jestvujú odlišné metre na literatúru písanú ženami
[...]“
→ (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Sama za seba sa bránim
akejkoľvek kategorizácii. Nepovažujem sa za feministku, hoci – ako som si
všimla – ostatní ma za ňu považujú. Pojem feminizmus má v ČR pejoratívny
nádych, myslím si, že ak nejaká knižka získa prívlastok feministická, je tým
pre väčšinovú spoločnosť devalvovaná, prípadne ju považujú za knihu
vhodnú pre určitú menšinu. Nepatrím do nijakého feministického spoločenstva a feministické aktivity nesledujem; neviem teda posúdiť, či (a ako veľmi)
vplývajú na stav vecí.“
■ Daniela FISCHEROVÁ, dramatička, scenáristka a prozaička (A5):
→ (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Nikdy som necítila najmenšiu potrebu polarizovať spisovateľov a spisovateľky. Spomínam si, ako
nás v 90. rokoch americké feministky presviedčali, že máme mať aj český
Ženský PEN klub a my sme ho dokonca načas formálne založili – len preto,
aby mal kto komunikovať s košatým americkým Women PEN Clubom, ale
nedávalo to nijaký zmysel. Pokiaľ ide o feminizmus, mňa osobne sa jeho
témy akosi nedotýkajú. Prežívala som rozličné „ústrky“ a životné nepohodlie,
ale nikdy nie preto, že som žena – a ani som z tej roly nemala nijaké výhody.
V krajinách tretieho sveta prisudzujem feminizmu veľký význam, ale tu,
v kotline českej, sa bez neho zaobídem.“
63
SLOVINSKÁ REPUBLIKA
■ Nataša SUKIĆ, spisovateľka a prekladateľka, teoretička genderu a feminizmov (A5):
→ (ad: úloha inštitúcií) „Moje knihy vyšli v edícii Vizibilija vo vydavateľstve
ŠKUC (mimovládna organizácia), ktorá vydáva knihy lesbických
a feministických štúdií a krásnu literatúru s lesbickou tematikou. Ďalším charakteristickým východiskom edície je odpor voči mainstreamovskej knižnej
produkcii, ktorá tlačí (pri)drahé knihy, predovšetkým také, ktoré nevenujú
pozornosť okrajovým témam. [...] Jeden z najobľúbenejších argumentov
homofóbnych „znalcov“ literatúry je obvykle ten, že homoerotická literatúra je
príliš hermetická. Za vlasy pritiahnutý argument, s ktorým ťažko polemizovať.“
→ (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Pokiaľ ide o tzv. ženské
písanie, súhlasím s Hélène Cixous, ktorá hovorí, že písanie je vždy telesné.
Súhlasím, že my ženy musíme písať o svojej sexualite, o tom nekonečnom
a pohyblivom v nás, o svojej erotizácii. Súhlasím, že práve písaním sa my
ženy musíme vzoprieť rozličným formám cenzúry, musíme písať našimi telami a objavovať, vynaliezať nové a nové jazykové/výrazové odtienky. Súhlasím aj s tým, že čím viac sme ženské telo, čím viac túžime prerušiť mlčanie o svojich telách, tým viac sme písaním. Takto rozkladáme monopolný
diskurz – mužský diskurz – a za sebou zanechávame verejnú stopu. V tom
sa skrýva oslobodenie. Rada by som zároveň upozornila, že ženské telo nie
je iba jedno jediné; nie je homogénne. Lesbické telo je iné ako telo heterosexuálnej ženy. No napriek tomu medzi nimi existujú mnohé styčné body.
Tak ako existujú styčné body medzi všetkými telami – mužskými, ženskými,
transsexuálnymi. Vlastne neviem, čo presne by malo znamenať ženské písanie. Viem len, že je dôležité, aby sme my ženy písali. Ako toto písanie
natlačíme do nejakej obmedzujúcej definície, prenechávam druhým. Možno
by som ešte dodala, že pri vytváraní podobných definícií treba byť veľmi
opatrný na početné otázky, ktoré sa pri tom vynárajú. Napríklad: môžeme
hovoriť o ženskom písaní aj v prípade, keď ide o literatúru ženy uväznenej
v mužskom tele? Je to mužské alebo ženské písanie? Bolo by sa treba opýtať, čo vôbec je ženskosť a čo mužskosť? Ako je pohlavný/rodový subjekt
reprezentovaný v súčasnej literatúre? Všetky tieto otázky považujem za vysoko relevantné. Ak sa teda vrátim k východisku svojho uvažovania – pre
mňa je každé písanie telesné.
64
→ (ad: budúcnosť, perspektívy) „Pri oslobodzovaní ženských tiel má práve
feminizmus kľúčovú úlohu. Preto je – a ešte ako! – dôležitý pre rozvoj ženského písania. No dôležité je, aby existovala práve tak feministická teória,
ako prax – spolu analyzujú a dekonštruujú samozrejmosti, ktoré vychádzajú
z heteronormatívne postavených spoločenských matríc, na druhej strane
posilňujú (seba)vedomie žien, a tak sprostredkovane povzbudzujú ich tvorivosť.“
■ Maja VIDMAR, poetka (A5):
→ (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Predpokladám, že moja
vnútorná nepohoda vychádza z relatívne neskorého spoznania, že tvorím
súčasť zvláštneho a čarovného ženského vesmíru. [...] Zdalo sa mi, akoby
som prišla domov a zároveň našla cestu ďalej, inú predstavu sveta pre svoje
deti. Spočiatku však vďaka tejto zmene vyplával na povrch aj dotyk so ženským kolektívnym poranením. Ak sa toto poranenie stane súčasťou (seba)identifikácie, akýkoľvek ďalší ťah je odsúdený na neúspech. Len veľmi
pomaly som sa oddeľovala od pocitu stáročného poranenia.“
■ Meta KUŠAR, poetka a esejistka (A5):
→ (ad: budúcnosť, perspektívy) „Na túto otázku [budúcej akcie] môžem odpovedať veľmi osobne, čiže sama musím položiť zopár otázok: Zaujíma sa
feminizmus aj o porušovanie intimity v nemocniciach, v domovoch pre dôchodcov, v školách? Ženy (opatrovateľky) so ženami (opatrovanými, napr.
pacientkami, ale aj inými opatrovateľkami) zaobchádzajú veľmi zle. Človek
totiž, podľa poznatkov psychológie, vždy projektuje svoj tieň na človeka toho
istého pohlavia. Zaujímajú feminizmus prípady, keď osoby ženského pohlavia zacítia zvnútornenú ženu v mužovi a s ňou komunikujú? Je feminizmus
opozícia a zápas o moc alebo je to demokratické hnutie za prehlbovanie
obrazotvornosti našich duší, ktoré sú bezpohlavné. A je feminizmus ešte
vždy feminizmom, ak v samom hnutí nie sú vítané všetky ženy?“
■ Breda SMOLNIKAR, prozaička (5):
→ (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Iste si dokážete predstaviť, že môj pracovný deň má máločo spoločne s umením a v systéme, ktorý
tu máme, sa musím postarať najmä a predovšetkým o živobytie pre svoju
rodinu. Iba málokedy si môžem dovoliť nejaký ten rozhovor o umení, vystúpenie na pódiu, vystavenie niektorej svojej knižky – na všetko som sama.
Takže ženská literatúra a feminizmus, na ktorý sa ma pýtate, popri tom všetkom nie sú pre mňa dôležitými otázkami, umenie nerozdeľujem na mužské
a ženské, umenie je iba jedno. A keď tak rozmýšľam, ozajstné umenie to
65
nikdy nemalo ustlané na ružiach. V Slovinsku existuje aj mnoho mužovtvorcov, ktorí sa iba veľmi zriedkavo objavia či už v novinách, alebo v televízii, alebo sa vôbec neobjavia, hoci by si to zaslúžili. Málokedy si na nich niekto spomenie s nejakou cenou alebo pochvalou.“
■ Jana KOLARIČ, dramatička, poetka a prozaička, prekladateľka (A5):
→ (ad: úloha inštitúcií, médiá) „Médiá prehnane ospevujú ženy aktívne vo
všetkých smeroch a vytvárajú tak ideál akejsi super-ženy, ktorá zvládne
všetko a vo všetkých rolách je perfektná: profesionálna umelkyňa, ideálna
gazdiná, matka, manželka, dcéra – opora rodičov. Jej počínanie by malo
mať aj finančný efekt, celkový spôsob jej života by mal byť „na úrovni“, „štýlový“, „nadizajnovaný“, o nátlaku na vzhľad ani nehovoriac. Tiež by mala
ovládať podnikanie už kvôli úspešnosti svojich kníh na trhu. Nič čudné, že
potom chýba čas a energia na to základné – na tvorbu. Autorky, ktoré sa
týmto tlakom nechcú podriadiť a utiahnu sa z hlavného prúdu, sú natoľko
obchádzané a zamlčané, že vlastne nejestvujú.“
→ (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „[...] ženské písanie je už
apriórne považované za niečo menejcenné. Emočné zložky sa najčastejšie
interpretujú s negatívnym predznačením ako „presladenosť“, „sentimentálnosť“, „melodramatickosť“, „mäkkosť“. Niektoré autorky sa zo skúseností
naučili, čo očakávajú porotcovia, aký spôsob písania platí a prispôsobili sa.
Aj ja som získala úspech v súťažiach až vtedy, keď som vedome „zinscenovala“ mužský štýl písania alebo rovno prehovorila ústami mužského rozprávača. Za problematické považujem, že so štýlom súvisia aj určité „hodnoty“,
konkrétne
chlad,
cynizmus,
ľahostajnosť
k iným,
k blízkym,
k prírode, k osudu tohto sveta. To je v móde, to je „cool“, to je „in“. Úprimná
angažovanosť pre dobro všetkých a kohokoľvek, charakteristická väčšinou
pre ženské písanie, je v očiach hodnotiteľov „ufňukaná“, „presladená“, jednoducho „nestráviteľná“, a teda nevhodná na nominácie a ocenenia. Možno
by to mohla byť téma aj pre feministické výskumy...“
→ (ad: budúcnosť, perspektívy) „Úprimne priznám, že netuším, ako by sa
z toho dalo dostať. Pretože kým veci ostávajú vo verbálnej rovine zásad,
zdanlivo je všetko v najlepšom poriadku: medzi mužmi a ženami niet rozdielov. Iná je však situácia v konkrétnej realite. A keď sa začneš zasadzovať
za zmenu, obvinia ťa, že sa staráš len o vlastné záujmy. Sama som sa, napríklad, pokúsila čo-to zmeniť pri udeľovaní tvorivých štipendií v Spolku slovinských spisovateľov (DSP), kde som členka. Štatistika hovorí jasnou rečou: hoci je členstvo rodovo zastúpene asi tak pol na pol, medzi štipendis-
66
tami je v najlepšom prípade pätina žien, a niekedy ani to nie. Keď začneš
vŕtať a pýtať sa na dôvody, odpoveď znie, že ženy nemajú až toľko čo ukázať: články, referencie, recenzie, ceny... Komisie sa takto bránia pred výčitkami [...]. A sme znova pri prapríčine (o ktorej som už niečo povedala): na
vine je menejcenná pozícia ženského písania vôbec.“
■ Vida MOKRIN-PAUER, poetka a prozaička, autorka pre deti (A5):
→ (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „A ak žena v poézii tematizuje aj rodinné motívy, presnejšie – svoje úzkosti v najužšom kruhu, semtam sa cíti byť určitým spôsobom ohrozená a ohrozujúca, protivná či na ťarchu tak (malo)meštiackej rodine, ako aj etablovanému literárnemu prostrediu. Toto prostredie, ktorému vládnu muži, od žien najradšej číta – a si považuje – literatúru, ktorá buď vôbec neodhaľuje rodinné vzťahy, alebo ich
v poézii spracúva ako večné témy s večne smutnými, zakliatymi, nemennými
vyústeniami.“
■ Barbara KORUN, poetka a literárna kritička(A5):
→ (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Všetky autorky, ktoré poznám, sa pohybujú medzi týmito dvoma brehmi: buď umrú od hladu, alebo
od nedostatku písania (literárnej tvorby). Písanie literatúry je tak životná potreba aj luxus zároveň. Čo sa týka žien, situácia sa zlepšuje. „Ženy vstupujú
do literatúry; ďalšie znamenie, že postavenie literatúry v spoločnosti je čoraz
horšie“, povedala jedna z nich. „Spoločenská situácia je však pre ženy prevažne nepriaznivá.“
→ (ad: budúcnosť, perspektívy) „Riešenie je v tom, že vydržíš, vydržíme
každá zvlášť a všetky spolu. Že sa nedáme, že si budeme navzájom pomáhať a povzbudzovať sa.“
■ Iva JEVTIČ, poetka a prekladateľka, teoretička genderu a feminizmov
(A5):
→ (ad: pracovné a životné podmienky autoriek) „Je podstatný rozdiel medzi
autorkami, ktoré sa neživia výlučne písaním (ako ja, keďže sa venujem aj
akademickej práci), a autorkami – slobodnými umelkyňami. V druhom prípade majú autorky oveľa ťažší život. Z počutia viem, že freelancerky aj tak
väčšinu času venujú zabezpečovaniu základných existenčných potrieb. Postavenie žien sa predsa len odlišuje od ich kolegov; poznám viacero prípadov, keď za rovnakú prácu dostali nižší honorár a pod.“
→ (ad: úloha inštitúcií) „Štát a – sčasti – aj médiá síce deklaratívne podporujú umenie a vystupovanie žien, v skutočnosti sa však práca žien v kultúre
67
devalvuje, resp. toleruje sa len vtedy, ak ostáva v rovine servisných činností.
Na úrovni občianskych združení a iniciatív je obraz pestrejší, niektoré združenia sa totiž kontinuálne zasadzujú za „inakšiu“, inkluzívnejšiu podobu kultúry. Všetky majú spoločné to, že vychádzajú z jasne vymedzených teoretických stanovísk a nemožno ich oddeliť od príslušných spoločenských hnutí
[...]. Problémom je, že podobné združenia obvykle nemôžu rátať so štátnymi
prostriedkami. Tak ich možno aj vhodne kontrolovať [...].“
→ (ad: feminizmy, ženské písanie a písanie žien) „Najprv treba určiť, čo
„ženské písanie“ je; jeho základný význam sa totiž dosť často s „písaním
žien“ nezhoduje. V rámci podobných iniciatív ide v Slovinsku skôr o písanie
žien, čo v podstate poukazuje na spoločenskú devalváciu feminizmu u nás.
Ešte vždy sa väčšinou obmedzujeme na kultúrny feminizmus: zdôrazňovanie relatívnych rozdielov medzi mužmi a ženami, akcentovanie pozitívnych
aspektov ženskosti. Ide aj o depolitizáciu feminizmu, ktorý síce existuje
v Slovinsku v teoretickej rovine, v praxi však nie. V každom prípade dozrel
čas, ako vidno aj z položenej otázky, aby sa u nás konečne začalo písať
o feminizmoch v množnom čísle.“
→ (ad: budúcnosť, perspektívy) „Už sa veľa urobilo, rezervy však vidím, aspoň v literatúre, vo formovaní novej generácie kritičiek a kritikov, ktorí by
dokázali prehliadané diela, súčasnú tvorbu, ale aj diela patriace do slovinského kánonu umiestniť do nových teoretických rámcov. Naše možnosti sú
však zásadne obmedzené, pokiaľ nevznikne širší spoločenský konsenzus
o hodnote feminizmu a úlohe žien v Slovinsku. Vzhľadom na všeobecnú
prevahu debility, ktorej sme svedkami v posledných rokoch, iba ťažko očakávať zlepšenie.“
Použitá literatúra a pramene
Apokalipsa (Gender), 2003, č. 72 (anketa).
Apokalipsa (Gender), 2004, č. 78 – 79 – 80 (anketa).
Apokalipsa (Gender), 2005, č. 90 – 91 – 92 (anketa).
Apokalipsa (Gender), 2008, č. 124 – 125 (anketa).
Barša, Pavel: Panství člověka a touha ženy. Feminismus mezi psychoanalýzou a poststrukturalismem. Praha: Sociologické nakladatelství, 2002.
68
Cixous, Hélène: Spol ali glava? In: H. C.: Smeh Meduze in druga besedila.
Ľubľana: KUD Apokalipsa, 2005, s. 49 – 82.
Cixous, Hélène: Smeh Meduze. In: H. C.: Smeh Meduze in druga besedila.
Ľubľana: KUD Apokalipsa, 2005, s. 1 – 48.
Nemlčať; žena v literatúre (anketa – rozhovory). Knižná revue, 2009, od č. 2
do č. 19, vždy na s. 11. (Dostupné aj na internete.)
Repar, Stanislava: O Lótovej žene v poézii Maje Vidmar. Doslov. In: Maja
Vidmar: Izby a iné básne. Bratislava: Literárna nadácia Studňa, 2015, s.
152 – 166.
Repar, Stanislava: Mila Haugová – Alfa. Bratislava: Kalligram, 2002.
Repar, Stanislava: Úzkosť dokorán. Nové čítanie poézie Viery Prokešovej.
Bratislava : Literárne informačné centrum, 2012.
Repar, Stanislava: Agonija smisla. Premišljevanja o civilizaciji bogatih
barbarov, propadu (med)kulturnih izbir, feminističnem oplajanju – in
vztrajanju. Ljubljana: KUD Apokalipsa, 2015.
Russ, Joanna: Kaj naj junakinja počne? Ali zakaj ženske ne morejo pisati.
Apokalipsa (Gender), 2015, č. 191, s. 19 – 33.
Spahr, Juliana, Yung, Stephanie et al (ed.): A Megaphone. Some Enactments, Some Numbers, and Some Essays about the Continued Usefulness of Crotchless-pants-and-a-machine-gun Feminism. USA, ChainLinks Oakland – Philadelphia, 2011.
--Crnović, Deja: Levica je samo desnica s človeškim obrazom, článok. Eportál: Siol.net, uverejnené 04.03.2015 o 08:56. Prístup na:
http://www.siol.net/kultura/novice/2015/03/levica_je_samo_desnica_s_clo
veskim_obrazom.aspx
Summary
„The highest significant“, in the view of creative women
This contribution focuses on the role or position of women within the contemporary
literary and cultural practices of Slovakia, the Czech Republic and Slovenia. The
issue is approached from historical, linguistic and philosophical points of view which
are endowed by the feministic optic, thereby creating a scientific starting point for the
69
evaluation of an “on-the-spot” investigation which was carried out between 2003 and
2008 via five opinion questionnaires disseminated among 55 female and 5 male
writers, critics and scientists. The resultant analysis will address common features
which have emerged from the responses of the interviewees which are linked especially to the following subjects: écriture feminine, feminisms, and gender studies.
Special phenomena (asymmetries, paradoxes) and some symptomatic details in the
respondents´ thinking are underlined and discussed by the author.
As a wide-ranging appendix to the article, the author offers a selection of the most
interesting responses from the questionnaires. The selection can either be used as a
methodological and pedagogic key or as documentary evidence for the further study
of the self-reflection of women writers.
Key words: Hélène Cixous, Judith Butler, écriture féminine, feminisms, gender
studies, literature, women in history, women within language, men´s versus women´s writing, female writers and researchers, opinions investigation, questionnaire,
Stanislava Repar, magazine Apokalipsa, Ljubljana, Slovakia, Slovenia, Czech Republic, qualitative outcomes
Attachment: Ivica Ruttkayová, Dana Podracká, Uršuľa Kovalyk, Jana Pácalová,
Mária Ferenčuhová, Eva Maliti, Stanislava Chrobáková Repar, Derek Rebro, Etela
Farkašová, Zdeňka Kalnická, Jana Juráňová, Jana Cviková, Libora OatesIndruchová, Kateřina Lišková, Mirek Vodrážka, Pavla Frýdlová, Kateřina Machovcová, Božena Správcová, Jakuba Katalpa, Daniela Fischerová, Nataša Sukić, Maja
Vidmar, Meta Kušar, Breda Smolnikar, Jana Kolarič, Vida Mokrin-Pauer, Barbara
Korun, Iva Jevtič
70
PhDr. Jana CVIKOVÁ, PhD.
Ústav svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied v Bratislave
ASPEKT feministická vzdelávacia a publikačná organizácia
Kontakt: [email protected]
Informácie o autorke
Jana Cviková sa v rámci svojho odborného zamerania venuje interdisciplinárnemu feministickému/rodovému výskumu. Má za sebou bohatú editorskú, prekladateľskú a redakčnú prácu. V jej výskumnom zábere dominuje
interdisciplinárny literárnovedný výskum (germanistika, slovakistika) so zameraním na feministické a kultúrnovedné východiská.
Najvýznamnejšie publikácie
CVIKOVÁ, J.: Nerodíme sa ako ženy a muži. Rod a pohlavie. In: CVIKOVÁ,
J. – Juráňová, J. (eds.): Ružový a modrý svet : rodové stereotypy a ich
dôsledky. 2. vyd. 2005. Bratislava – Občan a demokracia – ASPEKT,
2003. 290 s.
71
CVIKOVÁ, J. – Juráňová, J. (eds.): Hana Gregorová – Slovenka pri krbe
a knihe. Bratislava: ASPEKT 2008.
CVIKOVÁ, J.: Načo je dejinám literatúry kategória rodu? In: World Literature
Studies : časopis pre výskum svetovej literatúry, 2010, vol. 2 [19], no. 4,
s. 56 – 66.
CVIKOVÁ, J. – JURÁŇOVÁ, J.: Niektoré aspekty zrodu rodového diskurzu
na Slovensku. In: Feminizmy pre začiatočníčky. Aspekty zrodz rodového
diskurzu na Slovensku. Bratislava: Aspekt, 2009, s. 7 – 40.
CVIKOVÁ, J.: Kontexty a subtexty románu Ireny Brežnej Na slepačích krídlach o ére budovania socializmu v slovenskom malomeste. In World Literature Studies : časopis pre výskum svetovej literatúry, 2014, vol. 6 [23],
no. 2, p. 91-103. (2014 – Current Contents, SCOPUS).
72
Niektoré feministické východiská skúmania literatúry
a časopis Aspekt
Jana Cviková
Anotácia: Prvý feministický kultúrny časopis na Slovensku, časopis Aspekt,
vznikol v r. 1993. Príspevok približuje okolnosti jeho vzniku, prvé podnety
a etablovanie sa základných ideí, ktoré boli nosné pre teoretické uchopenie
a vedecké rozvinutie rodového diskurzu po r. 1989. Uplatňovanie rodovej
perspektívy postupne prenikalo aj do akademického prostredia, kde napr. v
literárnovednom uvažovaní priniesla zaujímavé výskumné podnety.
Kľúčové slová: rod, pohlavie, feminizmus, feministické myslenie, feministická literárna veda, Aspekt, Slovenské pohľady
Popularizačná
publikácia feministickej postkoloniálnej aktivistky
a teoretičky bell hooks, ktorá obsahovo úzko súvisí s jednou z autorkiných
najznámejších prác Feminist Theories: from Margin to Centre (Feministické
teórie: od okraja k centru, 1984), vyšla v origináli ako Feminism is for Everybody (Feminizmus je pre každého, 2000) a v slovenskom preklade pod názvom Feminizmus do vrecka (2014). Pre ambivalentný verejný diskurz
o feminizme je príznačné, že aj na prelome tisícročí autorka považuje za
potrebné svoje čitateľky a čitateľov explicitne vyzývať: „Nebojme sa feminizmu[!]“ Keďže podľa hooks sa feminizmu boja predovšetkým ľudia, ktorí ho
nepoznajú alebo o ňom majú skreslené informácie, lebo sa pod vplyvom
médií stali súčasťou mainstreamu, približuje ho prostredníctvom kľúčových
tém, ako sú sebauvedomovanie a solidarita žien, kritické vedomie, spravodlivosť, práca, rasa a rod, ženskosť a mužskosť, rodičovstvo, intímne partnerstvo, láska či spiritualita.
73
V úvode k slovenskému prekladu knihy bell hooks, ktorá svojimi publikáciami potvrdzuje zásadný význam prepojenia feminizmu ako sociálneho
hnutia a feminizmu ako akademickej teórie, som si položila otázku Kto sa
bojí feminizmu? Dalo by sa toho iste vymenovať viac, no na tomto mieste
k už spomínanej autorkinej odpovedi dodávam, že niekedy sa feminizmu
boja aj rodové štúdiá, ktoré sa akademicky inštitucionalizovali v 80. – 90.
rokoch 20. storočia.1 Nezriedka sa totiž prezentujú ako akási vyššia, teda
dokonalejšia fáza feministickej teórie, ktorá feministické myslenie prekonala
tým, že sa oddelila od politických východísk hnutia, hoci v skutočnosti rodové štúdiá svoju akademickú prestíž a akceptáciu, ako aj vedeckokritickú životaschopnosť čerpajú práve z konceptuálnej a sociálnotransformatívnej
práce feminizmu ako hnutia a teórie.2 Toto konštatovanie čiastočne platí aj
pre používanie kategórie rodu v sociálnovednom a humanitnom výskume na
Slovensku, ak sa, pravdaže, vôbec vyskytuje, keďže na tunajších akademických pracoviskách je feministická a rodová výskumná perspektíva ešte stále
marginalizovanou záležitosťou.
O to viac som uvítala možnosť zúčastniť sa na podujatí uvažujúcom
o literatúre z rodového hľadiska, ktoré usporiadala Katedra slovakistiky, slovanských filológií a komunikácie na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach,
a pripomenúť v prednáške niektoré feministické východiská skúmania literatúry po roku 1989 tak, ako sa manifestovali v publikačných a vzdelávacích
aktivitách prvej feministickej organizácie na Slovensku ASPEKT. 3
V nasledujúcom texte sa krátko vraciam k vybraným bodom svojej prednášky, chápem ho predovšetkým ako upozornenie na relevantné študijné zdroje
a pozvanie na ďalšie štúdium analytického využívania rodu, ako aj na uvažovanie o potrebe intersekcionálneho (priesečníkového) prepájania rodu
s etnicitou, sociálnou vrstvou, triedou, rasou atď.4
Pojem rod sa vo svojich počiatkoch zakladal na rozlíšení biologického
pohlavia (po angl. sex) a sociálneho, resp. kultúrneho pohlavia (po angl.
gender), ktorého korene nachádzajú feministické teoretičky už v kultovom
1
V USA sa rozlišujú ženské štúdiá (women´s studies) a rodové štúdiá (gender studies),
v Nemecku zasa napríklad ženský výskum (Frauenforschung) a rodový výskum (Geschlechterforschung).
2
Pozri napríklad Scott 2006; Cviková 2014.
3
Vychádzam z vlastnej skúsenosti ako zakladajúcej členky a dodnes aktívnej spolupracovníčky tejto organizácie; spolu so mnou zo zakladateliek dodnes za prácu ASPEKTU zodpovedá spisovateľka a prekladateľka Jana Juráňová.
4
Viacerým problémom, ktoré načrtávam v tomto príspevku, sa podrobnejšie venujem
v publikácii Ku konceptualizácii rodu v myslení o literatúre (2014).
74
diele druhej vlny feminizmu Druhé pohlavie z roku 1949; jeho autorkou je
známa francúzska spisovateľka a existencialistická filozofka Simone de Beauvoir. Treba dodať, že rod je dynamicky sa meniaci a kriticky diskutovaný
pojem, a preto dnes existuje okrem zakladajúceho významu zásadne narúšajúceho biologický determinizmus aj veľa alternatívnych výkladov. Glosár
rodovej terminológie síce prináša základnú charakteristiku kategórie rodu
v nevyhnutnej slovníkovej skratke, ale zmieňuje sa aj o jej premenách: „(...)
Rod je sociálnou konštrukciou, ku ktorej sa viažu pripisované alebo očakávané sociálne roly, správanie, ale aj predsudky, stereotypy, hodnotenia a
sebahodnotenia, predstavy o tom, čo je a čo nie je pre ženu alebo muža
správne a vhodné. Kategória rodu sa definovala v opozícii k pojmu pohlavia
– vzťah medzi nimi však podľa niektorých feministických filozofiek, biologičiek a historičiek vedy nie je taký jednoznačný. Tie nielen rod, ale už samotné pohlavie chápu ako sociálny, historický a kultúrny konštrukt. Netvrdí sa,
že by neexistovali isté biologické skutočnosti, ale dôraz sa kladie na ich interpretáciu v autoritatívnych vedách (medicíne, genetike a ď.) a v celej kultúre. (...) V tradičnej perspektíve uvedomenie si rodu ako činiteľa v životoch
jednotlivcov a spoločnosti môže ústiť do presvedčenia o dualite rodov (existujú buď ženské, alebo mužské spôsoby správania sa), ich polarite (typické
mužské je protikladom typicky ženského) a hierarchii (typicky mužské je
nadradené a hodnotnejšie než typicky ženské). V alternatívnom chápaní si
možno rod predstaviť ako rozmanitý (spôsoby správania môžu mužskú alebo ženskú rolu presahovať), komplexný (každá sociálna pozícia má mužské
a ženské prvky) a rovnocenný (to, čo sa považuje za mužské, je rovnocenné s tým, čo sa považuje za ženské).“5
Uplatňovanie rodovej perspektívy v literárnej vede sa objavuje v rámci
druhej vlny feministického hnutia, ktorá sa v USA a západnej Európe datuje
do obdobia 60. – 70. rokov až 90. rokov 20. storočia, keď sa v dôsledku diskusií o povahe pojmu rod začína hovoriť o konci politiky identity súvisiacej so
sociálnymi hnutiami predchádzajúceho obdobia a o tretej vlne feminizmu.
Táto perspektíva sa už uplatňuje v rôznych rovinách a podobách, založených na rozmanitých konceptualizáciách rodu: „od esencialistického stotožňovania rodu s pohlavím (autorky či autora, literárnej postavy, čitateľky a i.)
po chápanie rodu ako performatívnej a neustále performovanej kategórie či
postštrukturalistické, dekonštruujúce preznačovanie rodu ako súčasti vynú5
Glosár rodovej terminológie je dostupný na http://glosar.aspekt.sk. Je výsledkom práce
autorského kolektívu, editorsky ho spracoval(a) ASPEKT a jeho prvá verzia bola uverejnená
v roku 2005. Autorkami citovaného hesla sú filozofky Zuzana Kiczková a Ľubica Kobová.
75
teného a opakovane vynucovaného heteronormatívneho poriadku rod – rodová identita – túžba, ktoré prehlbujú najmä queerové štúdiá (queer studies)
a ktoré má i v rámci rodového a feministického výskumu a v spojenectve
s ním radikálny potenciál meniť literárnu vedu a spôsob, akým kladie literárnovedný výskum otázky sebe aj literárnym textom a ich literárnym
i mimoliterárnym kontextom“.6 Za iniciačný moment tretej feministickej vlny
sa zvykne považovať kniha americkej postštrukturalistickej filozofky Judith
Butler Trampoty s rodom, ktorá po prvý raz vyšla v roku 1990.7
Na Slovensku sme po roku 1989 začali nepripravene, nárazovo
a náhodne prijímať zmes často protirečivých prístupov a podnetov feminizmu, ktorý je kritický nielen voči spoločnosti a vede ako jej súčasti, ale aj voči
sebe8. Spisovateľka a feministická filozofka Etela Farkašová vyzdvihuje
v knihe Na ceste k „vlastnej izbe“. Postavy/podoby/problémy feministickej
filozofie (2006) interakciu hnutia a teórie pri vzniku a vývine feministickej
filozofie, pričom ju považuje za „projekt, ktorý sa nevyvíjal z čisto imanentných teoreticko-výskumných zdrojov, ale inicioval ho feminizmus ako politické hnutie“9 – toto tvrdenie v celom rozsahu platí aj o feministickej literárnej
vede. Úzka spätosť feministického výskumu a hnutia ma oprávňuje k domnienke, že nedostatočne rozvinutý feministický či rodový akademický diskurz
na Slovensku aj dvadsaťpäť rokov od otvorenia (hegemoniálnych ideologických) hraníc je o. i. dôsledkom neexistencie druhej vlny feministického hnutia, ktorá zohrala rozhodujúcu úlohu v akademickom obrate vo feminizme či
feministickom obrate vo vede.10 Navyše, pre absenciu druhej vlny nedošlo
ani k oživovaniu poznania prvej vlny, teda k cielenému pripomínaniu toho, čo
bolo z odovzdávanej histórie vylúčené.11 Farkašová sa svojou knihou snaží
o preklenutie týchto nedostatkov: nielenže predstavuje počiatky feministického filozofického myslenia siahajúce hlboko do minulosti, ale sústredením
sa na myslenie spisovateľky a autorky spisu Obhajoba práv ženy (1792, po
slov. úryvok 1997) Mary Wollstonecraft a spisovateľky a autorky eseje Vlastná izba (1929, po slov. 2000) Virginie Woolf prispieva k aktualizácii myslenia
významných protagonistiek prvej vlny feminizmu pre súčasnosť.
6
Cviková 2014, 9.
Orig. Gender Trouble 1990; po slov. 2003, 2. rev. vydanie 2014.
8
Aj to je dôvod, prečo dochádza k takej intenzívnej diferenciácii feministického myslenia.
9
Farkašová 2006, 13.
10
Hark 2005, 10 – 11.
11
Prvá vlna feministického hnutia sa zvykne datovať do obdobia od Francúzskej revolúcie
po získanie volebného práva žien, niekedy až po vydanie Druhého pohlavia Simone de Beauvoir (1949).
7
76
Etela Farkašová používa disciplinárne označenie feministická filozofia,
pričom rod chápe ako kľúčovú analytickú kategóriu svojho skúmania. Takýmto spôsobom zaobchádzajú s pomenovaním disciplín, resp. prístupov aj
autorky prvého rozsiahleho kompendia o využívaní rodu ako analytickej kategórie v rôznych disciplínach a pri výskume rôznych tematických
a problémových okruhov,12 čím transparentne odkazujú na neodmysliteľné
spojenie
feminizmu
a rodových
štúdií
ako
interdisciplinárneho
a transdisciplinárneho odboru, resp. feministického a rodového výskumu.
V tejto stati analogicky uprednostňujem pojem feministická literárna veda,
aby som označila prístup – využívajúci rod ako analytickú kategóriu
a zohľadňujúci mocenskokritickú poznávaciu intenciu feministického výskumu v oblasti produkcie a recepcie literatúry. Akcentovaním tohto pojmu
zároveň v istom zmysle polemizujem s akademicky možno na prvý pohľad
dôveryhodnejšími rodovými štúdiami v literárnej vede, presnejšie s ich dekontextualizovanou podobou – rôznymi spôsobmi.13
Keď sa po roku 1989 otváral laický aj odborný verejný diskurz pre
dovtedy neznáme alebo len málo známe podnety zo Západu, súčasťou tohto
nového prílevu sa stalo aj feministické myslenie, resp. umelecká a výskumná perspektíva zameraná na život a tvorbu žien a rodové vzťahy v spoločnosti. Prvým významným publikačným počinom v tejto oblasti bolo tzv.
ženské číslo kultúrneho a literárneho časopisu Slovenské pohľady (11,
1991). Spolu so skupinou prispievateliek ho pripravili členky redakcie pod
vedením zástupkyne šéfredaktora Jany Juráňovej.
Kunsthistorička Zuzana Bartošová vybrala na obálku dielo výtvarníčky Jany Želibskej, ktoré sa počas nasledujúcich rokov čoraz častejšie stávalo predmetom feministických či rodových umenovedných interpretácií. Filozofka Zuzana Kiczková objasnila, z akého hľadiska feministická filozofia
problematizuje pojem racionality. Boli uverejnené prozaické a básnické texty
súčasných autoriek ako Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Alta Vášová, Mila
Haugová, Taťjana Lehenová, Zuzana Tatárová, Zuzana Szatmáry, Jana
Juráňová, Jana Bodnárová či Věra Jirousová; v prekladoch aj Elfriede Jelinek a Erica Jong. Literárna historička Marcela Mikulová písala o Ľudmile
Groeblovej a Timrave, západné feministické literárnovedné myslenie približovala v preklade štúdie poľskej literárnej vedkyne Grażyny Borkowskej Miltonove dcéry: O subjekte feministickej kritiky, ako aj rozhovor s francúzskou
12
Rodové štúdiá. Súčasné diskusie, problémy a perspektívy, zost. Z. Kiczková a M. Szapuová (2011).
13
Uvedené výhrady sa, samozrejme, nevzťahujú na rodové štúdiá ako také.
77
spisovateľkou, postštrukturalistickou feministickou mysliteľkou Hélène Cixous, ktorý pripravila literárna vedkyňa Katarína Kenížová. Viaceré spolupracovníčky tohto čísla sa stali spoluzakladateľkami feministického kultúrneho
časopisu Aspekt, prvého feministického časopisu v bývalom Československu.
Prvé feministické iniciatívy na Slovensku spadajú do začiatku 90. rokov
20. storočia. Súčasne s časopisom Aspekt vznikol kurz Úvod do rodových
štúdií na Katedre filozofie a dejín filozofie na FiF UK v Bratislave, iniciovaný
Zuzanou Kiczkovou a Etela Farkašovou, neskôr sa k nim pripojila Mariana
Szapuová. V roku 1994 vyšla prvá knižná publikácia Štyri pohľady do feministickej filozofie; okrem uvádzajúcich štúdií zostavovateliek (Zuzany Kiczkovej, Etely Farkašovej a Zdeňky Kalnickej) obsahuje preklady štúdií
z oblasti feministickej filozofie a kritiky vedy; ich autorkami sú Herta NaglDocekal, Brigitte Weisshaupt, Evelyn Fox-Kepreller, Lorraine Code. Zostavovateľky tu po prvý raz z angličtiny pochádzajúci pojem gender preložili do
slovenčiny ako rod.14
Prvé číslo feministického kultúrneho časopisu Aspekt vyšlo v októbri
1993 (na tému Mýtus krásy), posledné na prelome rokov 2003-2004 (na tému Histórie žien);15 po tlačenom časopise začal vychádzať internetový
webzin ASPEKTin. Na pôvodný zámer vydávať časopis, ktorý by bol priestorom otvorený pre ženy a ich problémy, ktoré ony formulujú a považujú za
relevantné, a zároveň by čelil obmedzovaniu publikačných možností zo strany nacionalistických kruhov,16 sa postupne nabaľovali ďalšie aktivity feministickej publikačnej a vzdelávacej organizácie ASPEKT.17
Úvodníky prvého čísla z pera disidentky a sociologičky Jiřiny Šiklovej
a prekladateľky a literárnej vedkyne Jany Cvikovej deklarovali Aspekt ako
slovensko-český časopis, a to tak pre potrebu spolupráce, ako aj preto, aby
sme vyjadrili svoj odpor proti rozdeleniu Československa, svoj protinaciona-
14
K jazykovej stránke pojmu rod pozri aj Cviková 2014, 41 – 45 (Nepreložiteľný gender?).
Celkom vyšlo 21 čísel antologického charakteru.
16
Ide o kauzu okolo prevzatia časopisu Slovenské pohľady staronovým vydavateľským
subjektom Maticou slovenskou a o výmenu redakcie: Ak sa už pred rokom 1989 časopis
usiloval o pluralitu a otvorenosť voči rôznym názorovým skupinám, od tohto prevzatia sa,
naopak, orientoval na zužujúce nacionalistické ponímanie kultúry.
17
Knižná edícia ASPEKT, knižnica, vzdelávacie a kultúrne podujatia, internetové portály
www.aspekt.sk a www.ruzovyamodrysvet.sk (o rodovo kompetentnej pedagogike) a pod.
15
78
listický postoj.18 Prípravu časopisu sprevádzalo hľadanie autority ženského
rodu, ku ktorej by sme svoju prácu mohli vzťahovať, a voľba padla na Timravu: „Iste to bude znieť domýšľavo, ale okruh autoriek nášho časopisu sa
neskromne hlási k výnimočnému prozaickému dielu Boženy Slančíkovej
Timravy, našej najvýznamnejšej autorky slovenského literárneho realizmu.“
Tento citát pochádza z perexu k Timravinej poviedke Pozde publikovanej
spolu so štúdiou Marcely Mikulovej Na ceste k autobiografickej hrdinke. Príspevky prvého čísla sa zároveň prelínali s citátmi výrokov viacerých kultúrnych dejateliek, ktoré obdivovali Timravu tak za jej dielo, ako aj za jej „nevzornosť“, t. j. neprispôsobivosť vo vzťahu ku konvenciám nielen v oblasti
literárnej tvorby.19
Druhé číslo Aspektu (1, 1994) sa venovalo téme
Materstvo, pretože sterotypné obrazy matky sa vydávajú za vyvrcholenie
„skutočnej“ ženskosti, no „matky najmenej rozhodujú o jeho podobe. Spoločenská konvencia očakáva napĺňanie vykonštruovaného klišé. Bezproblémovosť obrazu materstva potláča pocit oprávnenosti jeho individuálneho
prežívania. Naše číslo otvára priestor pre všetky zážitky spojené s materstvom.“20 Viaceré uverejnené texty sa prikláňali k feminizmu diferencie (tzv.
kultúrnemu feminizmu), ktorý zdôrazňuje osobitný tvorivý potenciál žien či
ženskosti. Textom filozofky Luisy Muraro pod názvom Láska ako politická
prax z knihy Symbolická kategória matky tu bol zastúpený taliansky feminizmus sexuálnej diferencie. Autorka postulovala nutnosť milovať, aj symbolickú, matku, lebo iba tak sa podľa nej môžu ženy vzťahovať k iným ženám
ako k autoritám a nebyť závislé od mužov. Rozhovor s nemecky píšucou
spisovateľkou Irenou Brežnou sa dotýkal otázky špecificky ženskej podoby
tvorivosti, literárnosti tém zo života žien alebo ich zobrazovania z pohľadu
žien (napríklad pôrodu ako literárnej témy). Dopĺňala ho autorkina poviedka
v slovenskom preklade List čiernemu synovi. Jana Juráňová skúmala
v kritickej štúdii o Čapkovej Matke zobrazovanie ženských postáv z mužskej
perspektívy. Ocitli sa tu teda vedľa seba príspevky, ktoré by sme na základe
členenia jednej zo zakladateliek feministickej literárnej kritiky Elaine Showalter mohli nazvať feministickou kritikou, keď ženy čítajú texty písané mužmi,
18
V Aspekte skutočne po celú dobu trvania vychádzali texty po slovensky aj po česky, či už
pôvodné, alebo prekladové. Neskôr sa už však neoznačoval ako slovensko-český, pretože
jeho skupinový charakter nadobudol prevahu nad pôvodným kultúrno-politickým protestom.
19
Zora Jesenská: „Na toľko vecí povedala Timrava svoje posmešné: nepravda! Neporušené
srdce ľudu, posvätnosť umeleckej inšpirácie, ideálnosť a čistota dievčenských duší –
a rebelantka Timrava to všetko vyhlási za klam, ilúziu a mizernú pohodlnosť.“
20
Písalo sa v úvode k číslu.
79
ako aj texty s gynokritickými východiskami, ktoré hľadajú vlastnú literárnu
tradíciu, resp. spôsob písania žien.
Pri spätnom pohľade je zaujímavé, že sa v počiatkoch vydávania
časopisu črtá pomerne silný príklon k feminizmu sexuálnej diferencie, a to
tak v intuitívnej, ako aj v kontraintuitívnej rovine. Za skôr intuitívne považujem zdôrazňovanie odlišnosti ženskej skúsenosti, ktoré pravdepodobne vyplynulo z potreby vymedziť sa voči negatívne chápanej socialistickej emancipácii a lživej ideológii rovnosti a zároveň voči „mužskej“ skúsenosti považovanej za univerzálne ľudskú. V kontraintuitívnej rovine zakladateľskú skupinu oslovovalo myslenie talianskych predstaviteliek sexuálnej diferencie
a francúzskych postštrukturalistiek, ktoré poskytovalo nové explanačné nástroje schopné zohľadňovať hodnotu ženskej skúsenosti aj vlastnú pozíciu
výskumníčky pri interpretácii literatúry.
V Aspekte o Feminizmoch (2, 1994) sa v štúdii Luisy Muraro
Matky nás všetkých (Žltý katalóg) do popredia dostala zmena v recepcii literatúry spolu s kľúčovou rolou literatúry a jej identifikačného a kritického čítania vo feministickom hnutí. No tento text navyše mení pôvodnú perspektívu
sexuálnej diferencie ako rozdielu medzi ženami a mužmi, keď ako dôležitejšiu diferenciu identifikuje rozdiely medzi ženami navzájom, čiže rozmanitosť
žien. V Aspekte vyšli aj viaceré ukážky zo psychoanalyticky dotovaného
postštrukturalistického myslenia, napríklad Pohlavie, ktoré nie je (jedno) Luce Irigaray a Smích Medúzy Hélène Cixous.
Napokon sa skutočnosť, že väčšina zakladateliek Aspektu pochádzala
z oblasti literatúry a literárnej vedy prejavila vo vydaní čísla o Písaní žien
(Aspekt 1, 1995),21 kde sa stretli texty prvých teoretičiek feministickej literárnej kritiky Susan Gubar, Tillie Olsen, Elaine Showalter s už klasickou esejou
Virginie Woolf o potrebe vlastnej izby a nezvratnom osude Shakespearovej
sestry a o kritikou obmedzenej triednej pozícii Woolf stelesnenej vo Vlastnej
izbe z pera Adrienne Rich v eseji Když my mrtví procitneme.
Ďalšie čísla prinášali zväčša nespojitú, no inšpiratívnu zmes dekonštruktivistických prístupov, esencialistických postojov či identifikačných návratov zameraných na nové čítanie vlastnej histórie. Hoci sa časopis venoval
rôznym témam z oblasti spoločenských vied, ako aj architektúre, psychológii, sociológii, ekonómii či závažným sociálnym problémom, vždy obsahoval
21
S jeho prípravou sa spája aj konanie prvého seminára o feministickej literárnej vede na
Slovensku.
80
aj literárne texty a podnety pre feministickú literárnovednú reflexiu ako disciplínu, ktorá nedisciplinovane prekračuje hranice.
Použitá literatúra
Aspekt, feministický kultúrny časopis 1993 – 2003-2004, 21 čísel; zodp. redaktorky: Jana Cviková a Jana Juráňová.
BEAUVOIROVÁ, Simone de: Druhé pohlavie. Preklad Viera Millerová. 1. zv.
Bratislava: Obzor 1967.
BEAUVOIROVÁ, Simone de: Druhé pohlavie. Preklad Viera Millerová. 2. zv.
Bratislava: Obzor 1968.
BEAUVOIR, Simone de: Druhé pohlavie. Detstvo. Preklad Viera Millerová. In
Aspekt, 1, 2000, s. 14 – 21.
BUTLER, Judith: Trampoty s rodom. Preklad Jana Juráňová; doslov Ľubica
Kobová. Bratislava: ASPEKT 2014, 2. revidované vyd.
CVIKOVÁ, Jana: Ku konceptualizácii rodu v myslení o literatúre. Bratislava:
Ústav svetovej literatúry SAV a ASPEKT 2014.
FARKAŠOVÁ, Etela – KALNICKÁ, Zdeňka – KICZKOVÁ, Zuzana (eds.):
Štyri pohľady do feministickej filozofie. Bratislava: Archa 1994
FARKAŠOVÁ, Etela: Na ceste k „vlastnej izbe“. Postavy/podoby/problémy
feministickej filozofie. Bratislava: Iris 2006.
HOOKS, bell: Feminist Theories: from Margin to Centre. 1984. South End
Press.
HOOKS, bell: Feminizmus do vrecka. Preklad Jana Juráňová; predslov Jana
Cviková. Bratislava: ASPEKT 2013.
INDRUCHOVÁ, Libora: Elaine Showalter a gynokritika. In Aspekt 1, 1995, s.
91 – 93.
KICZKOVÁ, Zuzana – SZAPUOVÁ, Mariana (eds.): Rodové štúdiá. Súčasné
diskusie, problémy a perspektívy. Bratislava: Centrum rodových štúdií FiFUK 2011.
SCOTT, Joan Wallach: Rod: užitočná kategória historickej analýzy. Preklad
Ľubica Hábová. In CVIKOVÁ, Jana – JURÁŇOVÁ, Jana – KOBOVÁ, Ľu-
81
bica (eds.): Histórie žien. Aspekty písania a čítania. Bratislava: ASPEKT
2006, s. 40 – 71.
Slovenské pohľady, 11, 1991.
WOLLSTONECRAFT, Mary: Obhajoba práv ženy. Preklad Adriana Oravcová. In Aspekt, 1, 1997, s. 14 – 23.
WOOLF, Virginia: Vlastná izba. Preklad Pavel Vilikovský. Bratislava: Kalligram 2000.
Summary
Feminist Approaches to Literary Research and Magazine Aspekt
The first feminist and cultural magazine in Slovakia, Aspekt, was founded in 1993.
The article explains details of its beginnings and the first basic ideas which were
important for the theoretical understanding of gender after 1989. The application of
gender category gradually penetrated the world academia and encouraged new
exciting approaches in literary science.
Key words: gender, sex, feminism, feminist way of thinking, feminist literary theory,
Aspekt, Slovenské pohľady
82
PhDr. Marie BAHENSKÁ, Ph. D.
Masarykův ústav a Archiv Akademie věd
ČR, v. v. i., Praha;
Historický ústav
Filozofické fakulty Univerzity Hradec Králové
Kontakt:
[email protected]/[email protected]
Informácie o autorke
Marie Bahenská sa zaoberá českými dejinami 19. storočia, vývojom ženského hnutia v českých zemiach v stredoeurópskom kontexte.
Najvýznamnejšie publikácie
Marie Bahenská – Libuše Heczková – Dana Musilová: O ženské práci. Dobové (sebe)reflexe a polemiky, Praha: Masarykův ústav a Archiv AV ČR,
v. v. i., 2014.
Marie Bahenská – Libuše Heczková – Dana Musilová: Iluze spásy. České
feministické myšlení 19. a 20. století, České Budějovice: Veduta, 2011.
Marie Bahenská – Libuše Heczková – Dana Musilová: Ženy na stráž! České
feministické myšlení 19. a 20. století, Praha: Masarykův ústav a Archiv
AV ČR, v. v. i., 2010.
Marie Bahenská: Pomalu, pozvolna, po špičkách. K chápání a reflexi pojmu
emancipace v českých zemích v 19. a 20. století, in: 19. století v nás.
Modely, instituce a reprezentace, které přetrvaly, Praha: Nakladatelství
Historický ústav, 2008, s. 444–457.
Marie Bahenská: Počátky emancipace žen v Čechách. Dívčí vzdělávání a
ženské spolky v Praze v 19. století, Praha: Sociologické nakladatelství/Libri, 2005.
83
Pan učitel a slečna učitelka
Genderové aspekty učitelské profese v českých zemích v 19. století
Marie Bahenská
Anotácia: Príspevok predstavuje vývoj učiteľského vzdelania v českých krajinách v 19. storočí. Zameriava sa na legislatívne úpravy, požadovanú kvalifikáciu, podmienky výkonu tejto profesie. Pozornosť je venovaná spoločenskému akceptovaniu a oceňovaniu učiteliek aj učiteľov.
Kľúčové slová: české země, 19. století, školství, učitelky
Spisovatelka Eliška Krásnohorská v roce 1873 o učitelském povolání napsala, že je to práce „nejnevděčnější a nejbídněji placená“.1 Měla přitom na mysli především ženskou část učitelstva, která se tehdy teprve formovala v relativně uzavřenou a jednotnou profesní i sociální skupinu. Nelichotivé mínění Krásnohorské o postavení českých učitelek se
s postupujícími roky nijak zvlášť nezlepšilo. V roce 1882 o nich píše své přítelkyni Anně Bayerové: „... jsou dosti indolentní, a pak nemají právě za příčinou svého povolání, které by dle všech rozumových konsekvencí mělo býti
považováno za vyznamenání, žádné váhy ve společnosti.“2 Samy učitelky
ještě v roce 1918 přiznávaly: „Veřejnost má na školu, vyučování, a proto i na
stav učitelský svůj ustálený názor, jenž, bohužel, nikterak nesrovnává se
s obtíží a důležitostí učitelovy práce.“3 V průběhu vyjednávání o zlepšení
hmotných poměrů učitelstva před vypuknutím první světové války dokonce
samy sebe charakterizovaly slovy „špatně placení a vyprahlou pouští marných slibů drahně vodění dělníci na poli kulturní práce“.4 Ponechme stranou
1
Eliška Krásnohorská, Naše snaha. Svoboda. Politický časopis, 1873, č. 3, s. 73.
Literární archiv Památníku národního písemnictví v Praze, fond Anna Bayerová, Eliška
Krásnohorská Anně Bayerové 15. 4. 1882.
3
Časopis učitelek, 1. 4. 1918, s. 192.
4
Časopis učitelek, 3. 10. 1913, s. 22.
2
84
zřejmé citové zabarvení výše uvedených výroků a pokusme se popsat,
s jakými obtížemi, či naopak výhodami se setkávaly průkopnice učitelské
profese a v jaké míře můžeme v jejím dobovém hodnocení sledovat genderové prvky.
Učitelství bylo totiž v 19. století prvním povoláním, pro které mohly
ženy získat formální, státem garantované vzdělání a kvalifikaci, bylo také
pracovním zařazením přijatelným pro střední společenské vrstvy. Učitelkami
se často stávaly dcery úředníků, inspektorů, spisovatelů, vědců nebo lékařů.
Řadily se ke státním zaměstnancům, z toho plynuly jisté výhody, mj. pravidelný kariérní a platový postup, ovšem také povinnost loajality vůči státní
moci.
Proč bylo vzdělání vůbec pro ženy a jejich postavení důležité?
V českých zemích se v 19. století stalo jedním ze základních předpokladů
jejich ekonomické soběstačnosti a je považováno za důležitou, ne-li vůbec
nejdůležitější součást emancipačního procesu, velmi pozvolného, nenásilného, který se obešel bez radikalismu nebo masových manifestací.5 Emancipace českých žen probíhala v několika etapách – od zapojení do veřejné
a společenské aktivity prostřednictvím salonů v době předbřeznové, přes
spolkovou činnost zahájenou v 60. letech 19. století, až po boj za volební
právo na přelomu 19. a 20. století. Všemi těmito obdobími se přitom jako
červená nit vine snaha dosáhnout ničím a nikým neomezovaného přístupu
ke vzdělání, které ženám umožní vykonávat kvalifikované a patřičně honorované povolání.
Možností vzdělání a zaměstnání vhodných pro svobodnou ženu nebylo v 19. století mnoho a náhled veřejnosti na zaměstnanost žen mimo rodinu dlouho postrádal vstřícnost a pochopení. Zejména ve středostavovských rodinách nepsaná, avšak o to striktněji dodržovaná společenská pravidla ženám bránila v uplatnění jejich schopností a nadání.6 Ženy pocházející z dělnického prostředí pracovaly, aniž by se nad tímto faktem kdokoli pozastavoval. Pro dívky z nijak zvlášť zámožných měšťanských rodin úředníků
nebo inteligence byla však situace složitější. Pracovat jako dělnice
v továrnách nebo jako služky nechtěly ani nemohly, tomu bránila společen5
Viz např. Bahenská, Marie, Pomalu, pozvolna, po špičkách. K chápání a reflexi pojmu
emancipace v českých zemích v 19. a 20. století. In 19. století v nás. Modely, instituce
a reprezentace, které přetrvaly, Praha: Nakladatelství Historický ústav, 2008, s. 444 – 457.
6
Viz např. Bahenská, Marie – Heczková, Libuše – Musilová, Dana, O ženské práci. Dobové
(sebe)reflexe a polemiky, Praha 2014; Bahenská, Marie, Počátky emancipace žen v Čechách.
Dívčí vzdělávání a ženské spolky v Praze v 19. století, Praha 2005, s. 54 – 55.
85
ská bariéra. Věnovat se bezplatně práci v dobročinných spolcích jejich situaci neřešilo, znamenalo to jen užitečné vyplnění volného času, ale stále přetrvávající hospodářskou závislost na rodině. Dívky byly svými matkami vedeny tak, aby po svatbě dokázaly řídit chod domu a domácnosti, aby uměly
vychovávat děti a reprezentovat manžela. Neočekávalo se, že manželka by
měla vlastní zaměstnání (práce v domácnosti za skutečnou práci považována nebyla, protože postrádala finanční ohodnocení). Celá rodina žila
z jediného platu, přitom byla nucena vést dům přiměřený svému společenskému postavení.7 Najít práci a zařídit si vlastní domácnost bylo tedy možné
jen za splnění dvou předpokladů – rezignování na obecně platnou představu
o tradiční ženské roli a dosažení kvalifikace. Profesí vhodných pro ženu
středních vrstev se však mnoho nenabízelo. Všechny vycházely z tzv. typicky ženských vlastností, ke kterým se počítaly obětavost, laskavost, citlivost,
ochota pečovat o druhé. Obvykle šlo o povolání, která bývala označována
jako „duchovní mateřství“ a která měla svobodným ženám nahrazovat vlastní rodinu. Tomu ideálně odpovídaly profese ošetřovatelky a učitelky (k nim
se počítaly jak pěstounky v opatrovnách, tak industriální a literní učitelky).
Marie Červinková-Riegrová v roce 1886 doslova píše o právu ženy
„k vychování a vyučování dítek“, které „zakládá se v jich lásce k nim; ony
v povolání tom plní svůj mateřský, vychovatelský úkol, úkol, jenž přísluší
ženě právem přírody“.8
Respektování učitelství jako profese vhodné pro ženu vycházelo
z dobové představy o tzv. přirozených vlastnostech ženy, k nimž patří láska
k dětem a schopnost vychovávat je. V dobovém tisku se v druhé polovině
19. století také často setkáváme s označením ženy jako anděla milosrdenství, strážného anděla, pečlivé a laskavé ošetřovatelky. Žena byla symbolem
obětavosti, soucitu, pomoci trpícím.9 Setkat se lze ale také s opačným postojem  učitelka nemá vlastní děti, jaký vztah si tedy utvoří k dětem cizím?
7
Ke změně poměrů v rodinách a novému definování mužské a ženské role viz např. Vošahlíková, Pavla, Jak se žilo za časů Františka Josefa I., Praha 1996; Vošahlíková, Pavla, Von
Amts wegen. K. k. Beamte erzählen, Wien 1998.
8
O povolání ženy k učitelství. Píše Marie Červinková-Riegrová, Časopis učitelek. Měsíčník
pro učitelky všech kategorií a vychovatelky vůbec, 2, 1886, č. 1 (1. 1. 1886), s. 3 – 6.
9
„Lékařové neméně toužili po obsluze ženské, připisujíce jemným jejich rukám, soucitnému
pohledu, něžným slovům, opatrnému dotknutí a přísnému pořádku šťastné léčení. … Žena
podobá se u lože nemocného andělu života, který zápasí s andělem smrti. Obsluha ženina jest
lékem nejmocnějším a přítomnosť její i laskavá péče proměňuje jizdbu nemoce v chrámek
lásky a dobroty. … bývá obsluha ženina vítána a povolána, aby mírnila bolesti a bděla nad
každým hnutím nemocného.“ Lužická, Věnceslava, Dobrovolná služba v nemocech. Ženské
listy, 1, 1873, č. 2, s. 9 – 10.
86
Praktické uplatnění učitelek rovněž nebylo nijak jednoduché. Veřejnost dlouho vnímala zaměstnanou ženu jako výjimku z pravidla, osobu, jíž nepříznivé
okolnosti neumožnily založit rodinu a která v povolání hledá pouze náhradu
za rodinný život – je to pro ni jen krajní řešení, východisko z nouze. Učitelky
se setkávaly s platovou nerovností, diskriminací v přístupu k vedoucím funkcím a zejména na venkově obtížně získávaly uznání a respekt.10 Při obsazování volných míst se bral ohled na délku praxe, což čerstvé absolventky učitelských ústavů znevýhodňovalo. Opakovaně se používal argument, že učitelka živí jen sebe, zatímco na učitelově postavení a platu je závislá celá
jeho rodina. S trochou nadsázky můžeme říci, že až do období první republiky přetrvával obraz učitelky jako nepůvabné, nemoderně oblečené a učesané, předčasně zestárlé a usedlé ženy.
Následující text přináší dobový pohled na ženské působení ve školství a obavy z konkurenčního boje, zjevně motivovaného více ekonomicky
než ideově: „Osobě ženské, jíž nebylo dopřáno zahřívati se u vlastního krbu
rodinného, jíž nedostalo se muže a vlastních dítek, nejpřiměřenější jest povolání to, jež jest povolání mateřskému nejbližší, a to jest učitelství. Nicméně
při provádění těchto theorií objevily se mnohé záhady a zavádění učitelek do
škol vyvolalo mnoho odpůrců. Jednu povážlivou záhadu obsahuje již zákon
sám, jímž sice osoby ženské k vyučování mládeže na školách obecných
a občanských se připouštějí, avšak pod tom výminkou, když to jsou osoby
svobodné. … Ale zkušenost ukázala, že slečnám učitelkám přednější byl
ženich než škola a kdekoliv která mohla, vdala se. … Také i proti tomu přirozenému oprávnění ženských k školnímu vyučování činěny jsou vážné námitky. Ukazuje-li se na matku v rodině, tož není tolik jako nevdaná učitelka
ve škole. Tato právě proto, že nedostalo se jí pravého povolání, bývá nespokojená, rozmrzelá, nedůtklivá a nevrlá na děti, kteréžto vlastnosti
s přibývajícím stářím bývají prý tím nesnesitelnější. Však i co týče se domácího vychování poukazuje se k tomu, že k náležitému jeho ovládání ruka
ženy jest slabá a že tu musí autorita mužova mnohé neshody vyrovnávati.
K zdárnému vychování domácímu jest rovněž tak zapotřebí ráznosti otcovy
jako jemnosti matčiny. Co pak týče se navozování dívek k domácímu hospodářství, proti tomu se zase namítá, že tu nemůže učitelka jako učitel nic
praktického naučiti, vyjímaje tak zvané práce industrialní, protože i učitelka
10
Viz např. Lenderová, Milena et al. (eds.), Žena v českých zemích od středověku do 20.
století, Praha 2009, s. 428–435; Kodajová, Daniela, Profesia učitelky a vzdelávanie dievčat
na Slovensku. In Dudeková, Gabriela a kol., Na ceste k modernej žene. Kapitoly z dejín rodových vzťahov na Slovensku, Bratislava 2011, s. 541 – 563.
87
vyšinuta jsouc z praktického povolání toho nerozumí mu o mnoho více než
mužský. Ostatně všeliké učení praktickému hospodářství domácímu ve škole jest přelud. Kdo chce umět plovat, musí do vody; kdo chce umět vařit,
musí do kuchyně, sice by se mohlo státi, že by slečinka s eminencí
z domácího hospodářství nedovedla uvařiti ani brambory. Proto v učení domácímu hospodářství matku nahraditi nemůže ani nejvýtečnější učitelka ve
škole. A co týče se theorie, proč zdvihá se poklička nad parou, kde a jak
dělají jehly a p., to prý dovede povědíti učitel asi zrovna tak jako učitelka. …
Nicméně jedné záležitosti musíme se přece na svou zodpovědnost dotknouti, protože jsme se jí ještě nikde nedočtli. Zemský zákon připouští ustanovovati ženské síly na místa učitelská, avšak c. k. okresní školní rada jala se do
škol pražských zaváděti ženské místo učitelů do škol pražských, jakoby to
připouštění bylo nařízení a jakoby od zavedení učitelek do škol závisela
spása našeho školství.“11
Od učitelek představitelky ženského hnutí očekávaly výraznou veřejnou angažovanost. Patřily k členkám ženských měšťanských spolků, publikovaly v časopisech, podílely se na tvorbě učebnic, přednášely, věnovaly se
dobročinné práci.12 Právě učitelky založily v roce 1874 první ženskou profesní organizaci – Spolek pražských učitelek, od roku 1885 vydávaly vlastní
časopis. Z řad učitelek vzešly bojovnice za volební právo žen, od počátku
20. století usilovaly o zrušení celibátu, připomeňme v této souvislosti alespoň jméno pozdější senátorky Františky Plamínkové.13 Profese učitelky byla
zejména generací působící v poslední třetině 19. a na počátku 20. století
chápána jako celoživotní úkol. Její povinnosti ani zdaleka nekončily výukou,
od učitelky se očekávalo osvětové působení mezi širší veřejností (nejčastěji
formou přednášek, předčítání, půjčování knih), aktivní práce ve spolcích,
publikační činnost v ženských časopisech i podíl na zlepšování odborné učitelské práce.14 Redakce Časopisu učitelek v roce 1914 konstatuje: „Učitelka
11
O ženském povolání a o učitelkách, zvláště v Praze. (Od učitele.), Pokrok, 6, 1874, č. 329
(1. 12. 1874).
12
Podrobnosti, včetně vzpomínkových textů viz Památník českých učitelek. 1870 – 1900,
Praha 1900.
13
Františka Plamínková (5. února 1875 Praha – 30. června 1942 Praha), česká politička,
novinářka a organizátorka českého, československého a mezinárodního ženského hnutí.
O jejím životě a činnosti např. Musilová, Dana, Z ženského pohledu. Poslankyně a senátorky
Národního shromáždění Československé republiky 1918 – 1939, České Budějovice 2007;
Uhrová, Eva, České ženy známé a neznámé, Praha 2008.
14
Viz např. Lenderová, Milena et al. (eds.), Žena v českých zemích od středověku do 20.
století, Praha 2009, s. 430 – 432.
88
nemá se pouze věnovati sobě a škole, nýbrž náleží stejně veřejnosti, totiž
práci ve veřejném životě, v níž jest povinna stejně se uplatňovati.“15
Ve stručnosti připomeňme základní mezníky ve vzdělávání pedagogů.16 Už Felbigerova reforma v roce 1774 zaváděla přípravky pro učitele
triviálních a hlavních škol. Ohledně vzdělání dívek a osob, které je měly zajišťovat, se v § 11 Všeobecného školního řádu uvádělo: „... je třeba přihlížet
k tomu, aby za učitelky na ... dívčích školách byly hlavně získávány mravné,
obratné a se školstvím alespoň poněkud obeznámené osoby ženského pohlaví.“17 První skutečná pravidla pro vzdělávání učitelek byla stanovena teprve na počátku 19. století. Podle školního plánu sepsaného za vlády císaře
Františka I. se zájemkyně o učitelskou profesi měly připravovat jako pomocnice v existujících dívčích školách. V nařízení gubernia z roku 1806 se zdůrazňovalo, že budoucí učitelky v dívčích školách mají být vycvičeny a vzdělány především v oboru ženských ručních prací. Zmiňovaný výcvik měl podobu soukromého studia, poté následovala zkouška u vrchního dozorce
Týnské dívčí školy a přezkoušení z ručních prací u představené téže instituce.
Situace se z hlediska kvality přípravy budoucích učitelek zlepšila
v polovině 19. století. V roce 1842 vzniklo při malostranské hlavní škole
v Praze tzv. preparandium pro vzdělávání učitelek. Kurz trval devět měsíců
a mohly se do něj hlásit dívky starší šestnácti let. První českou učitelkou,
která absolvovala předepsané hodiny výuky a úspěšně složila závěrečné
zkoušky, byla Bohuslava Rajská.18 Patřila prý k nejvzdělanějším ženám své
doby a její rozhled jí údajně měla závidět i její blízká přítelkyně Božena
Němcová. Plody jejího úsilí mají bohužel poněkud trpkou příchuť. Prvního
15
Časopis učitelek, 1. 11. 1914, s. 53.
Nejnověji k této problematice Kasper, Tomáš – Pánková, Markéta a kol., Učitel ve střední
a jihovýchodní Evropě. Profesionalizace učitelského vzdělávání: historické a systematické
aspekty, Praha 2015, s. 29 – 64; viz též Veselá, Zdenka, Vývoj české školy a učitelského
vzdělání, Brno 1992.
17
Citováno dle Kasper, Tomáš – Kasperová, Dana, Dějiny pedagogiky, Praha 2008, s. 91.
18
O životních osudech Bohuslavy Rajské např. Bahenská, Marie, Počátky emancipace žen
v Čechách. Dívčí vzdělávání a ženské spolky v Praze v 19. století, Praha 2005, s. 11 – 19;
srovnej též vzpomínky a korespondence: Rajská, Bohuslava, Z let probuzení. Kniha první,
Paměti a korespondence Bohuslavy Rajské z let 1839 – 1844. V Praze: J. Otto, 1872. 156 s.
Ženská bibliotéka; č. 2; Čelakovský, František Ladislav a Rajská, Bohuslava, Z let probuzení. Kniha druhá, Listy Fr. Lad. Čelakovského a Bohuslavy Rajské 1844 – 1845. V Praze: J.
Otto, 1872. 147 s. Ženská bibliotéka; č. 2, sv. 8, 9; Rajská, Bohuslava a Němcová, Božena.
Z let probuzení. Kniha 3, Vzájemné dopisy Antonie Čelakovské (Bohuslavy Rajské) a Boženy
Němcové 1844 – 1849. Praha: J. Otto, 1873. 76 s. Ženská bibliotéka; č. 2.
16
89
ledna 1844 Rajská založila soukromý dívčí ústav ve Vodičkově ulici, ale po
svém zasnoubení s Františkem Ladislavem Čelakovským jej v létě téhož
roku zrušila. Pro slibně se rozvíjejí školu, která dokonce dostala povolení
změnit se ze soukromé na veřejnou, se jí nepodařilo najít nástupkyni. K vyučování se už nikdy nevrátila, po sňatku s Čelakovským se věnovala výhradně domácnosti a výchově vlastních i vyvdaných dětí.
Bohuslava Rajská se narodila roku 1817 v Rožmitále jako nejmladší
ze tří sester, její rodiče pocházeli z Porýní a do Čech přišli v průběhu napoleonských válek v roce 1813. Zásluhu na vychování dcer v českém duchu
měl především otec, sama Rajská připisuje v tomto ohledu zásluhu také Josefu Fričovi, domácímu učiteli literních předmětů a češtiny, pozdějšímu
známému advokátovi a manželovi své sestry Johanny. V roce 1836, po matčině smrti, se Rajská přestěhovala ke své provdané sestře Karolíně, jejímž
manželem byl oblíbený pražský lékař Václav Staněk, střídavě pak žila
v rodinách obou sester. V domácnostech Staňkových a Fričových vystupovala jako rovnocenný člen domácnosti, její synovec Josef Václav Frič ještě
s odstupem let vzpomínal, jak okouzlovala návštěvníky salonu: „Koubek,
pěje před ní hlasem svým dojemným dumky maloruské, polské krakoviaky
a kozácké písně bojovné, zobrazoval v rozmluvě své duchaplné vše, co věděl a četl, výmluvností neodolatelnou, Franta Šumavský, ubohý šlechetný
slovníkář, stával se v jejím poblízku poetickým a nadchnul se pro pedagogii.
Amerling, vševěda, vykládal jí soustavy světův i mudrosloví a přemlouval ji,
že na její iniciativě závisí spása nejbližšího pokolení. Staněk byl jí nejbližším
rádcem a obětavým, starostlivým přítelem. Tyl ji přímo zbožňoval a mnoho
dával na její úsudek o svých pracích...“19 Pro své početné synovce a neteře
byla obětavou a milující tetičkou, „strážným andělem, nejednou prostřednicí
a utěšitelkou“.20 Salony jejích dvou sester, Karolíny Staňkové a Johanny
Fričové, se staly místem, kde se scházívala česká elita doby předbřeznové
a slovanští návštěvníci Prahy. Do okruhu rodinných přátel patřili např. Karel
Slavoj Amerling, Josef Kajetán Tyl, Josef Svatopluk Presl, Ľudovít Štúr.
Pravděpodobně na počátku roku 1839 se pod Amerlingovým patronátem
zrodil neformální spolek nazvaný Společnost dívek českých. Amerling se
uvolil členkám spolku přednášet, přednášky se konaly nejprve v soukromých
bytech Staňkových a Fričových, v dubnu 1843 se přesunuly do Budče, školy
založené Amerlingem. Už v průběhu roku 1841 dokázala Rajská Amerlinga
při přednáškách zastupovat a přibližně v tutéž dobu začala také přemýšlet
19
20
Frič, Josef Václav, Paměti, Praha 1957, s. 126.
Tamtéž, s. 53 – 54.
90
o založení vlastního dívčího vzdělávacího ústavu. V době, kdy zahájila úsilí
směřující k vlastní škole, byl při malostranské škole právě zřízen kurz pro
zájemkyně o učitelství. V září 1842 Rajská úspěšně složila přijímací zkoušku
a v červenci 1843 kurz zakončila, hlavní závěrečnou zkoušku složila v září
1843. O tom, s jakou zodpovědností a vážností Rajská k pedagogické práci
přistupovala, svědčí její „studijní“ cesta, kterou podnikla se svým švagrem
Fričem na jaře 1841. Navštívili Vídeň a Slovensko (tehdy Horní Uhry) a pobyt ve Vídni Rajská spojila s návštěvou několika dívčích ústavů. Poznala jich
celkem pět, a jak popisuje ve svém deníku, nejvíce ji zaujal ústav ve Währingu, protože se v něm „ženy k praktickému životu odchovávají“,21 což považovala za ideální způsob výuky a výchovy. Na základě složené zkoušky
získala Rajská povolení soukromě vyučovat. Její ústav byl otevřen 1. ledna
1844, sídlil ve třech pronajatých místnostech ve Vodičkově ulici a byly do
něho přijímány dívky ve věku 5–18 let. Vyučovala se zde čeština, němčina,
literatura, ruční práce a přírodověda. Současně se zahájením výuky zažádala Rajská o uznání školy jako veřejné. Je ironií osudu, že kladná odpověď od
zemského gubernia došla v okamžiku, kdy Rajská z osobních důvodů práci
učitelky opouští. Přesně po sedmi měsících, 1. srpna 1844, s vyučováním
skončila, náhradu za sebe hledala marně, neboť žádná z absolventek preparandistického kurzu neuměla dost dobře česky a absolventkám Amerlingovy
Budče zase chyběly příslušné učitelské zkoušky.
Malostranské preparandium existovalo jen několik let, v roce 1849
zaniklo, ale to už bylo v době, kdy přípravu učitelského povolání měly zajišťovat roční kurzy. Ty se pak ve zmíněném roce 1849 rozšířily na dvouleté
učitelské ústavy, první z nich vznikly v Praze, Litoměřicích, Českých Budějovicích a Hradci Králové. I přesto však většina žen, které se věnovaly učitelskému povolání, dlouho příslušné vzdělání postrádala. Ty majetnější zakládaly soukromé dívčí školy a ústavy, kde jim byl nedostatek formálního vzdělání tolerován. Vzhledem k náplni učiva ani nebyl podstatný, více než o ústavy vzdělávací šlo spíše o jakési penzionáty, vychovávající přiměřeně vzdělané budoucí manželky a matky. Měly umět číst, psát a počítat, společensky
konverzovat, ovládat ruční práce.
Zásadní změnu přinesla druhá polovina století. Od 50. let 19. století
mohly dívky starší sedmnácti let navštěvovat kurzy pro učitelky ručních prací
21
Rajská, Bohuslava, Z let probuzení. Kniha první, Paměti a korespondence Bohuslavy
Rajské z let 1839 –1844, Praha 1872, s. 55.
91
a od konce 60. let 19. století, po vydání tzv. Hasnerova zákona roku 1869, 22
začaly být zakládány učitelské ústavy zakončené maturitní zkouškou.
V Praze vznikl nejprve v roce 1866 dvouletý ústav při škole chudých sester
školských u sv. Anny, který v roce 1870 přešel do státní správy, byl rozšířen
na tříletý a od školního roku 1873–1874 na čtyřletý. Tato škola, obvykle nazývaná Paedagogium, oficiálně C.k. český ústav ku vzdělání učitelek, byla
oblíbeným útočištěm dcer z rodin učitelů, inspektorů nebo úředníků. Maturitní zkouška z Paedagogia opravňovala k tomu, aby absolventka mohla „býti
podučitelkou aneb učitelkou na veřejných školách obecných i učitelkou ručních ženských prací na obyčejných školách obecných a měšťanských“.23
Výuka na měšťanské škole byla však podmíněna složením zvláštní zkoušky
po několika letech učitelské praxe. Současně bylo stanoveno, že učitelky
mohou být zaměstnány výhradně ve školách dívčích, v chlapeckých školách
směly vyučovat jen ve dvou nejnižších ročnících. Hasnerův zákon řešil také
otázky spojené se sociálním postavením učitelů, stanovoval například výši
služného a penzi. Náplň výuky na ústavech pro vzdělání učitelek vymezoval
§ 30 – náboženství, vychovatelství, nauka vyučovací a historie těchto nauk,
mluvnice, písemnosti a znalost literatury, geografie, historie, aritmetika, přírodoznalství, kreslení, zpěv, nauka o domácím hospodářství, cizí jazyky,
ženské ruční práce, tělocvik. Šlo tedy o celou škálu předmětů vyučovaných
na obecných i měšťanských školách, kde měli absolventi i absolventky učitelských ústavů působit. Přitažlivost Paedagogia byla dána poměrně vysokou úrovní výuky (jeho absolventkám bylo později dokonce umožněno zapisovat se na filozofickou fakultu) a především dobrými šancemi při hledání
učitelského místa.
Z pražského Paedagogia neboli státní střední pedagogické školy pro
dívky vzešlo několik generací českých učitelek.24 Patří k nim mj. dcera významného jazykovědce Marie Gebauerová (1869–1928), sestra první
v Čechách vystudované lékařky a teta první české inženýrky Albína Honzáková (1877–1973), sestry Anna (1850–1937) a Eliška (1846–1916) Řehákovy. Všechny výše zmíněné učitelky se zároveň věnovaly spisovatelské práci,
cestovaly, překládaly, jsou autorkami knih pro mládež i dospělé, učebnic,
22
Zákon č. 62/1869 ř. z., jímžto se ustanovují pravidla vyučování ve školách obecných. Znění zákona viz http://is.muni.cz/do/1499/el/estud/praf/ps09/dlibrary/web/rs.html.
23
Literární archiv Památníku národního písemnictví v Praze, fond Marie Gebauerová, složka
Školní zprávy, Vysvědčení dospělosti pro školy obecné z C. k. českého ústavu pro vzdělání
učitelek v Praze, 24. 6. 1889.
24
Viz Památník českých učitelek. 1870 – 1900, Praha 1900; Slavíková, Marie (ed.), Ženské
studium na českých školách středních a vysokých, Praha 1917.
92
mnoha článků v časopisech. Vzhledem k jejich spolkové a organizátorské
činnosti je můžeme pokládat za dobový vzor či kýženou normu pokrokově
smýšlejících vzdělaných žen.
Od roku 1897 se kvalifikační předpoklady učitelek mohly prohloubit
studiem na pražské filozofické fakultě.25 Její absolventky se většinou vracely
jako odborné pedagogické síly na své mateřské gymnázium Minerva nebo
na brněnské dívčí lyceum spolku Vesna.26 Na fakultě se nové studentky podle úrovně svého dosavadního vzdělání zapisovaly buď jako řádné, nebo mimořádné studentky. Ke statutu řádných studentek byla nutná maturita
z řečtiny, ke studentkám mimořádným se obvykle počítaly absolventky lyceí
nebo Paedagogia, kterým bývala řečtina prominuta. Vysokoškolská studia
zakončovaly státními zkouškami bez nároku na titul PhDr., i tak ovšem získaly kvalifikaci středoškolských učitelek. První promoce žen na filozofické
fakultě, Boženy Jiránkové a Jindřišky Hrabětové, se odehrála v roce 1900.
O rok později přibyly dívky, které si po obhajobě disertační práce mohly před
jméno připojit titul doktorek filozofie. První z nich byla Marie Zdeňka Baborová v oboru zoologie, její promoce se stala velkou společenskou událostí.
Rubem učitelské profese byl celibát, který platil až do roku 1919.27
V Čechách byl celibát učitelek uzákoněn § 51 zemského zákona ze dne 27.
1. 1903, na Moravě § 14 zemského zákona ze dne 26. 12. 1904 a ve Slezsku § 21 zemského zákona ze dne 6. 11. 1901. Uzavřením manželství se
učitelka dobrovolně vzdávala služby. Argumenty pro tento status učitelek
hovořily o jejich plném odevzdání náročnému povolání, nemožnosti zodpovědně vykonávat práci a současně se starat o vlastní rodinu. V rámci nejvýznamnější ženské učitelské organizace byl však celibát naprosto jednotně
vnímán jako omezování osobní svobody. Celibát však nebyl jediným diskri25
Přístup žen na filozofické fakulty v Předlitavsku umožňovala ministerská vyhláška ze 3.
března 1897: Verordnung des Ministers für Kultus und Unterricht vom 23. März 1897, betreffend die Zulassung von Frauen als ordentliche oder ausserordentliche Höherinnen an den
philosophischen Fakultäten der k. k. Universitäten.
26
Vzpomínky a zkušenosti prvních absolventek viz např. Československé studentky let
1890–1930. Almanach na oslavu 40. výročí založení ženského studia Eliškou Krásnohorskou,
Praha 1930; Směřičková, Helena (ed.), První české dívčí gymnázium 1890 – 1990, Praha
1990.
27
Obsáhlý článek o problematice celibátu učitelek Pro celibát nebo proti němu? vyšel v roce
1917 v Časopise učitelek. Celibát je tu všestranně posuzován z hlediska osobního, zájmů
školy a rodiny, stavovských, sociálních, etických, národohospodářských, národních a státních. Časopis učitelek, 1917 – 1918, č. 11, 15. 2., s. 152 – 154; č. 12, 1. 3., s. 163 – 167; č.
14, 1. 4., s. 191 – 193.
93
minujícím opatřením vůči ženám-učitelkám, odvíjely se od něj další záležitosti. V porovnání se svými mužskými kolegy pobíraly ženy až do roku 1890
o pětinu nižší plat. Platová nerovnost byla zdůvodněna tím, že učitel ze svého platu musí živit rodinu, kdežto učitelka díky celibátu disponuje mzdou
sama. Učitelky byly oproti svým mužským kolegům znevýhodněny i při umisťování na školy, podle údajů z roku 1898 v Čechách vyučovalo na měšťanských školách 1379 mužů a 348 žen, na obecných školách byl poměr ještě
nevyváženější – 13120 mužů a 1862 žen.28 Přes stejnou úroveň vzdělání
hledaly pozdější vysokoškolačky místa na středních školách obtížněji než
muži, obvykle se vracely zpět na své „mateřské“ ústavy – pražskou Minervu
nebo brněnskou Vesnu, kde byly nadšeně vítány.
Vzhledem ke společenskému postavení učitelek je třeba upozornit
ještě na jeden, nikoli nepodstatný aspekt. Chování, vzhled a životní styl svobodných žen byl vždy v hledáčku zájmu veřejnosti. Od učitelky se očekávalo, že bude pro mládež pozitivním vzorem – netolerovalo se jí výstřední oblečení, návštěvy restaurací a hostinců, styky s muži. Cenou za ekonomickou
nezávislost a vybudování vlastní existence tedy bývala samota, uzavřenost
mezi učebnicemi a sešity v malých učitelských bytech. Především v malých
městech a obcích se pak jejich zevnějšek a chování ocitaly pod nesmlouvavým kritickým zrakem veřejnosti, paradoxně spíše její ženské části.29 „Měřítko společnosti jest pro učitelku daleko přísnější než pro kolegu,“ konstatovala ještě v roce 1914 redakce Časopisu učitelek.30 „Pan učitel“ býval vždy
osobou váženou a náležející ke vzdělaným a respektovaným elitám města či
obce, zatímco „slečna učitelka“ vzbuzovala mezi obyvatelstvem spíše rozpaky. Jak se chovat k zaměstnané svobodné ženě? S úctou, obavami či
snad přezíravě? Obavy zpočátku převažovaly (mj. i kvůli nežádoucí konkurenci na sňatkovém trhu), úctu a uznání si slečna učitelka musela postupně
získávat.
Díky řadě naznačených potíží a nikoli neoprávněnému pocitu diskriminace si učitelky založily první ženskou profesní organizaci, která jim dlouhá desetiletí umožňovala kolektivně hájit jejich zájmy  již zmíněný Spolek
učitelek v Praze, jehož zakladatelkou a dlouholetou starostkou byla Eliška
Řeháková. Mnohem významnější úlohu však plnila Jednota českoslovan28
Otcovský, Ivan, Soupis učitelských spolků v Čechách do roku 1900, Praha 1977, s. 34.
Viz Vidláková, Pavla – Lenderová, Milena, „Skvrny něžného pohlaví...“ aneb Soukromý
život prvních učitelek v Čechách, Studie k sociálním dějinám 3, Praha-Opava-Kutná Hora
1999, s. 133 – 143.
30
My. Časopis učitelek, 1914 – 1915, č. 5, 15. 11., s. 73.
29
94
ských učitelek, založená na sjezdu učitelstva roku 1895 a existující až do
roku 1940.31 Jednota měla napomáhat vzdělanosti učitelek, hájit a podporovat jejich zájmy, vydávat pedagogické spisy. Jejím tiskovým orgánem se stal
Časopis učitelek, vycházející od roku 1885. Na jeho stránkách se řešily
problémy spojené s osnovami, způsobem výuky, postavením žen
v učitelských sborech. Přispívala do něj mj. Františka Plamínková, která řídila rubriku Feminismus, odlišnou oproti ostatním částem, ryze odborným nebo organizačním. Učitelky se tak postupem času více sblížily s programem
ženského hnutí než s profesními cíli svých mužských kolegů a na postu reprezentantek a obhájkyň ženských práv vystřídaly dříve respektovanou generaci spisovatelek.
Seznam použité literatury
19. století v nás. Modely, instituce a reprezentace, které přetrvaly, Praha:
Nakladatelství Historický ústav, 2008.
Abramsová, Lynn, Zrození moderní ženy. Evropa 1789 – 1918, Brno: CDK,
2005.
Bahenská, Marie, Počátky emancipace žen v Čechách. Dívčí vzdělávání a
ženské spolky v Praze v 19. století, Praha: Libri/SLON, 2005.
Bahenská, Marie – Heczková, Libuše – Musilová, Dana, Iluze spásy. České
feministické myšlení 19. a 20. století, České Budějovice: Veduta. 2011.
Bahenská, Marie – Heczková, Libuše – Musilová, Dana, O ženské práci.
Dobové (sebe)reflexe a polemiky, Praha: Masarykův ústav a Archiv AV
ČR, v. v. i., 2014.
Bahenská, Marie – Heczková, Libuše – Musilová, Dana. Ženy na stráž! České feministické myšlení 19. a 20. století, Praha: Masarykův ústav a Archiv
AV ČR, v. v. i., 2010.
31
Původně Ústřední spolek učitelek, od 1895 Jednota českoslovanských učitelek, od 1903
Jednota učitelek. Nejdéle, jen s drobnými obměnami, byl užíván název Zemská ústřední
jednota učitelek: od 1911 Zemská ústřední jednota učitelek v království českém, od 1921
Zemská ústřední jednota učitelek v Čechách, od 1936 Zemská ústřední jednota učitelek československých v ČSR a roku 1940 Zemská ústřední jednota učitelek českých. Viz Pražské
spolky. Soupis pražských spolků na základě úředních evidencí z let 1895 – 1990, Praha 1998,
s. 176.
95
Brehmer, Ilse (Hrsg.), Geschichte der Fraeunbildung und Mädchenerziehung
in Österreich, Leykam 1997.
Clark, Linda L., Women and achievement in nineteenth-century Europe,
Cambridge 2008.
Československé studentky let 1890 – 1930. Almanach na oslavu 40. výročí
založení ženského studia Eliškou Krásnohorskou, Praha 1930.
Dějiny žen aneb Evropská žena od středověku do poloviny 20. století v zajetí historiografie, Pardubice: Univerzita Pardubice, 2006.
Dudeková, Gabriela a kol., Na ceste k modernej žene. Kapitoly z dejín rodových vzťahov na Slovensku, Bratislava: VEDA, 2011.
Gerhard, Ute, Verhältnisse und Verhinderungen. Frauenarbeit, Familie und
Rechte der Frauen im 19. Jahrhundert, Frankfurt am Main 1978.
Horská, Pavla, Naše prababičky feministky, Praha: Nakladatelství Lidové
noviny, 1999.
Kasper, Tomáš – Kasperová, Dana, Dějiny pedagogiky, Praha: Grada, 2008
Kasper, Tomáš – Pánková, Markéta a kol., Učitel ve střední a jihovýchodní
Evropě. Profesionalizace učitelského vzdělávání: historické a systematické aspekty, Praha: Academia/NPMK, 2015.
Krásnohorská, Eliška, Výbor z díla II. Studie, kritiky, paměti, Praha: SNKLHU, 1956.
Kuhn, Bärbel, Familienstand: ledig. Ehelose Frauen und Männer im Bürgertum (1850 – 1914), Wien-Köln 2000.
Lenderová, Milena et al. (eds.), Žena v českých zemích od středověku do
20. století, Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2009.
Otcovský, Ivan, Soupis učitelských spolků v Čechách do roku 1900, Praha:
Ústav čs. a světových dějin ČSAV, 1977.
Památník českých učitelek. 1870 – 1900, Praha 1900.
Slavíková, Marie (ed.), Ženské studium na českých školách středních a vysokých, Praha 1917.
Směřičková, Helena (ed.), První české dívčí gymnázium 1890–1990. Sborník ke 100. výročí založení, Praha: Ústřední ústav pro vzdělání pedagogických pracovníků, 1990.
96
Veselá, Zdenka, Vývoj české školy a učitelského vzdělání, Brno: Masarykova univerzita, 1992.
Vidláková, Pavla – Lenderová, Milena, „Skvrny něžného pohlaví...“ aneb
Soukromý život prvních učitelek v Čechách, Studie k sociálním dějinám 3,
Praha-Opava-Kutná Hora 1999, s. 133 – 143.
Vojáček, Milan (ed.), Reflexe a sebereflexe ženy v české národní elitě 2.
poloviny 19. století, Praha: Scriptorium, 2007.
Vošahlíková, Pavla, Jak se žilo za časů Františka Josefa I., Praha: Svoboda,
1996.
Vošahlíková, Pavla, Von Amts wegen. K. k. Beamte erzählen, Wien: Böhlau,
1998.
Vošahlíková, Pavla – Martínek, Jiří, Cesty k samostatnosti. Portréty žen
v éře modernizace, Praha: Nakladatelství Historický ústav, 2010.
Summary
Mister Teacher and Miss Teacher : gender aspects of the teacher´s profession
th
in the Czech lands in the 19 century.
The article focuses on the development of the education of teachers in the Czech
th
lands in the 19 century. It examines the legislation, the required qualifications and
other requirements which were sought in the profession.
Key words: the Czech lands, the 19th century, education, female teachers
Příspěvek vznikl s podporou Grantové agentury ČR v rámci projektu Ženská práce a
moderní společnost v českých zemích, reg. č. 13-29729S.
97
PhDr. Marcela MIKULOVÁ, CSc.
Ústav slovenskej literatúry
Slovenskej akadémie vied v Bratislave
Kontakt: [email protected]
Informácie o autorke
Marcela Mikulová absolvovala odbor estetika – slovenčina na Filozofickej
fakulte UK v Bratislave. Pôsobila na Katedre slovenského jazyka a literatúry
Pedagogickej fakulty UK v Trnave, kandidátsku dizertáciu Literárne kontexty
Timravinej tvorby obhájila v Ústave slovenskej literatúry SAV (1988), kde
pracuje od roku 1989. Je autorkou knižných monografií Próza Timravy medzi realizmom a modernou (1993), Tajovského obrodenecká moderna
(2005), Paradoxy realizmu (2010). Spolupracovala na Slovníku slovenských
spisovateľov (1999), na Slovníku diel slovenskej literatúry 20. storočia
(2006), na Slovníku diel slovenskej literatúry 19. storočia (2009), na kolektívnych prácach Sondy do slovenskej literatúry 19. storočia (2011) a Sondy
do slovenskej literatúry 20. storočia (2014), napísala kapitoly o druhej generácii realizmu do Dejín slovenskej literatúry 20. storočia (Moskva 2003)
a do Panorámy slovenskej literatúry II (2005).
Edične pripravila výbery J. G. Tajovský: Prózy (2005), B. S. Timrava:
Prózy (2008), bola tiež editorkou komentovaných antológií Slovenský literárny realizmus 2, 3 (2006) a spolueditorkou výberu Janko Jesenský: Verše
a próza (2011), ako aj zborníka štúdií Kapitoly zo slovenského realizmu
(2010).
98
Najvýznamnejšie publikácie
Groeblová, Timrava a tí ostatní... Slovenské pohľady 107, 1991, č. 11, s. 73
– 77.
Próza Timravy medzi realizmom a modernou. Ústav slovenskej literatúry
SAV, Bratislava 1993, 140 s.
Vlastne je to všetko problém písania... Marcela Mikulová píše o tom, ako E.
M. Šoltésová píše o B. S. Timrave. Aspekt 1995, č. 1, s. 30 – 33.
Ženy a národ na prelome 19. a 20. storočia. In: Hlasy žien. Aspekty ženskej
politiky. Aspekt, Bratislava 2002, s. 166 – 174.
Žena – trápiteľka i trpiteľka. (Tajovský medzi manželkou a matkou). Aspekt,
2002, č. 1, s. 4 – 10.
99
Erotika v ženskom písaní na konci 19. storočia
Marcela Mikulová
Anotácia: E. M. Šoltésová vo svojich článkoch na samom konci 19. storočia
požadovala, aby literatúra bola predovšetkým mravná. P. O. Hviezdoslav
však už dávno predtým v Hájnikovej žene pracuje s motívom erotického napätia medzi mužom a ženou. Nekonvenčné správanie, akým vyznačil postavu
Hanky, iste posmelilo Teréziu Vansovú, aby využila svoju záľubu v odvážnych, až exaltovaných príbehoch a prilákala tak ženy čítať vo svojom rodnom
jazyku. Neváhala ísť až do fabulačných krajností, aby zaujala čitateľky. Túto
zdanlivú prvoplánovú úžitkovosť vedela persuazívne spracovať, vedela zaujať, pobaviť a poučiť, no kto mal záujem, mohol objaviť v jej textoch i viac.
Vansová vedela využiť svoju čitateľskú erudíciu a jej veľká epika je obohatená mnohými intertextuálnymi odkazmi. Vansovej názory na literatúru vykazujú oveľa menšiu mieru predsudkov než názory mužov-spisovateľov tej
doby. Láska, erotika a sexuálne vzťahy sa stali v literatúre pikantnou súčasťou záveru národného obrodenia. Tento tematický okruh ľudsky a prirodzene
dopĺňal mužský aspekt obrodenia – politizáciu a ideologizáciu literatúry.
Kľúčové slová: Terézia Vansová, erotika, exaltované príbehy, záver 19.
storočia, národné obrodenie
Elena Maróthy-Šoltésová vo svojom životopise spomína na chvíľu,
keď ju otec, štúrovec Daniel Maróthy, ako dievča zaviezol na martinské národné slávnosti. To, čo si aj po rokoch vybavuje o tejto vzácnej chvíli, presne
vystihuje jej celoživotnú situáciu v slovenskej kultúre: „Martin ma naučil rozoznávať, že zvelebiteľmi a akoby vrchnými predstaviteľmi národa zaiste sú
vyššími vlastnosťami ducha i srdca nadaní, teda ideálni jeho ľudia, ale za
národ žiť a akým-takým spôsobom zaň i pracovať i obete prinášať, môžu
100
i menej ideálni jeho ľudia – a majú tak robiť vôbec všetci jeho príslušníci...“32
Tak Šoltésová, ako aj Terézia Vansová si uvedomovali, kde je ich miesto
v národe a kde by chceli aj ony, ako „menej ideálne“, pomáhať a pôsobiť.
Dnešný už pomerne značný časový odstup od účinkovania „veľkých“ aj „malých“ národných pracovníkov jednak preveril hodnotu a význam ich práce,
jednak zreálnil proporcie veľkých ideí a drobnej práce, vyrovnal asymetriu medzi vysokými ideálmi a praxou života. Dnes už možno povedať, že bez
idealistického nadšenia nezištných, „menej ideálnych“ národovcov by sa
myšlienka suverénneho slovenského národa pravdepodobne nepresadila.
Práve v čase maďarizácie, ktorá nepriala legálnym možnostiam verejne
uplatňovať národné požiadavky, mala veľký význam práca v „závetrí“ rodín evanjelických farárov a učiteľov, kde ženy boli účinnými pomocníčkami pri šírení národnej myšlienky. „Životopisy zvláštnych, lepšie rečeno,
dobrých ľudí vzdelávajú ducha a pripravujú menovite mládež ku dráhe životnej,“ píše T. Vansová roku 1900 v Dennici. Výchovné poslanie „dobrého
príkladu“ sama uskutočňovala vo svojich memoároch – v Dennici zaviedla
rubriku Slavín žien slovanských, kde okrem životov viacerých významných
žien uverejnila i životopis svojej matky – Márie Medveckej, rodenej Lange,
hrdinsky sa vyrovnávajúcej s nástrahami maďarizácie. Význam rodiny pri
výchove k národnému odkazu a tragické dôsledky, aké mala v tom čase
národná angažovanosť, na oveľa širšej ploche zachytila v životopise svojho
manžela pod názvom Ján Vansa (1938).
Na konci 19. storočia sa začali ženy verejne aktivizovať, hoci stále
nemali možnosť vzdelávať sa tak ako muži. Nielenže sa prejavovali ako spisovateľky, prekladateľky, redaktorky, ale angažovali sa aj verejnospoločensky, čo ich neraz vystavilo aj policajnému stíhaniu – napríklad za to,
že poslali Vajanskému do segedínskeho väzenia dar. A pritom ani sám Vajanský, hoci vo svojich prózach zobrazuje „umné ženy“, nebol naklonený ich
verejným aktivitám. Slovenskí národovci tým, že ženu nechceli z domáceho
kruhu pustiť do verejného účinkovania, ochudobňovali národný proces
o významnú zložku. Stereotypy, najmä rodové, boli na Slovensku hlboko
zakorenené – bola to stratégia selektívneho vnímania sveta, ktorá sa prejavovala v spoločnosti, v literatúre a bola udržiavaná i tlačou. Národné noviny napríklad odmietli uverejniť oznámenie o založení Dennice a T. Vansovú
nepustili organizátori k slovu, keď sa chcela na martinských slávnostiach
zastať rumunských žien. Dostatočne je známy aj prípad cenzurovania Tim-
32
Maróthy-Šoltésová, Elena: Sedemdesiat rokov života. Autobiografická rozprava. Turčiansky Sv. Martin: Matica slovenská a Kníhtlačiarsky účastinársky spolok 1925, s. 62.
101
ravinej novely Skúsenosť, ktoré malo okrem iného chrániť dekórum národných kruhov. Svetozár Hurban Vajanský spolu s Jozefom Škultétym vytvárali
na Slovensku svoju predstavu literárneho kánonu, usilovali sa eliminovať
prípadné rušivé prvky pri určovaní, čo je hodnotné a pre Slovákov vhodné.
Tento kánon mal reprezentovať identitu národa, jeho normy a stával sa tak
mocenským nástrojom, vytesňujúcim ostatné texty.
Vo všestrannom úsilí E. Maróthy-Šoltésovej a T. Vansovej
o pozdvihnutie slovenského národa, v ich zberateľskej činnosti, publicistike,
organizačnej, redaktorskej a literárnej práci svojím spôsobom vrcholí národné obrodenie. Ich aktivity sa ešte vždy niesli v rovine romantických iniciatív,
ktoré sa u nás v praxi nerealizovali v „pravý“ čas – teda vektor ich pôsobenia
je nasmerovaný na dobiehanie toho, čo bolo nedokončené na poli domácej
literatúry a kultúry. Obe spisovateľky sa usilovali osloviť dovtedy obchádzanú čitateľskú vrstvu – príslušníčky stredného stavu. Keďže tieto potenciálne čitateľky mávali slúžky, mohli si nájsť čas na čítanie; z domácej spisby
však toho veľa nebolo, preto siahali po nemeckých a maďarských sentimentálnych príbehoch. Práve tieto ženy – aj ako vychovávateľky budúcich generácií čitateľov a Slovákov – mali na mysli Šoltésová s Vansovou pri písaní
svojich próz a vydávaní časopisov. Nápad písať pre ženy pútavé príbehy
v slovenčine a zaujať, aby sa rozvinul zvyk čítať po slovensky, sa môže
zdať ako veľmi utilitárny a málo vznešený. S takýmito zdanlivo malými ambíciami vstupovali do literárneho života obe autorky a treba konštatovať, že
úspech ich aktivít bol väčší, ako sa dalo očakávať.
Elena Maróthy-Šoltésová vo svojej prednáške na besede Živeny,
uverejnenej pod názvom O vplyve zábavného čítania v Národných novinách
(1898, č. 29 – 31), podrobne formuluje svoju predstavu o čítaní pre slovenské ženy a mužov, majúc pritom neustále na zreteli nesvojprávnu situáciu
Slovákov ako ohrozovaného národa: „U nás posiaľ najsilnejší je príboj spisby nemeckej, čím ustavične vystavovaní sme germanizujúcemu jej vplyvu,
aspoň vo veciach osvety, vo vzdelanostnom svojom postupe. [...] To sú
zväčša vytríbené literárne produkty, takmer napospol zaoberajúce sa otázkou pohlavnej mravnosti, poťažne nemravnosti. Toto ešte nebolo by chybou,
lebo tá otázka sama sebou padá do oboru zábavnej spisby, akoby pod jej
pravosúdie; ale nedôveru budí to, že niektorí veľkí spisovatelia pod maskou
objektívneho a až príkro realistického líčenia s neutajiteľnou záľubou predvádzajú samé poklesky nad poklesky u človeka, že sa čitateľovi tma urobí
pred očami. [...] Proti takýmto cudzinským, nám i po duchu cudzím literárnym plodom, či sú rafinovano omamujúcej vône a či silno surového zápa-
102
chu, treba sa mravne obrniť. [...] Nuž a my pred všetkými cudzími milujme
a vážme si svoju vlastnú, slovenskú spisbu, ktorá keď je i neveľká a keď
i nepodáva nám samé výtečné diela, je pre nás predsa najzáživnejšia, pretože je naša.“ Hovorí tiež, že „kritickejšie čitateľstvo požaduje už niečo viac
od zábavných diel než len púhu zaujímavosť. [...] ... jeho vkus a cit už odmieta fantastické výmysly akéhokoľvek druhu premrštenosti a nepravdivosti“
a „požaduje, aby obsah zábavných diel bol mravný.“33 V týchto intenciách aj
sama napísala román Proti prúdu (1894), ktorý vlastne podľa jej predstáv
reprezentoval absentujúci typ vlasteneckého románu s príkladnými a pre
slovenskú vec zapálenými hlavnými hrdinami.
Kritiku však Šoltésovej román nenadchol, veľa pripomienok k nemu
mal aj jej priateľ Martin Kukučín, a hoci Jaroslav Vlček ju po prečítaní románu povzbudil do napísania druhého dielu, mladý ambiciózny kritik Tichomír
Milkin ho odsúdil dosť nevyberavo. Prihovára sa čitateľom, ak budú mať
chuť „hrdinské činy vykonávať“ a zaumienia si prečítať tento román až do
konca, „nuž aby ste v dobrom predsavzatí nepadli, vezmite si román do rúk
a iďte ho čítať do bitúnku, aby ste aspoň volovu krv ocítili a videli, keď
v celom románe neoňucháte nikde krvi ľudskej. Veď v tomto románe sa nikto
ani na ruku nepoškriabe, ba ani len mačky niet na svete, čo by to spravila.
A guľa vyhne sa naschváľ ľudskému telu, aby miesto čela prevŕtala širák.
Ach, tu je všetko také šťastné, celá príroda sa smeje a ľudia s ňou, ako deti
v záhrade na jar pod zakvitlým stromom. Nešťastie tu nechodí po ľuďoch,
ale po horách, ľuďom je tak dobre, že od samých sladkých vecí si pokazia
na chvíľu žalúdok – ale to prejde a je zase dobre. Nuž ale tí dokonalí ľudia si
to zaslúžia.“34
Treba pripomenúť, že prudérny názor na literatúru Šoltésová časom,
a najmä pod vplyvom diela Timravy, zmenila, ako aj to, že nie všetci autori
sa riadili direktívou bezpohlavného písania v mene národnej myšlienky.
A nejde len o Bacháta-Dumného, G. Ferienčíka či G. M. Petrovského, ktorých prózy nemali ambíciu presiahnuť horizont zábavného alebo moralizujúceho čítania, ale napríklad aj o Hviezdoslavovu Hájnikovu ženu, ktorá vyšla
v roku 1886 a svojou formou i tematickým záberom znamenala pomerne
radikálny posun v kontexte slovenskej literatúry osemdesiatych rokov 19.
storočia. Hviezdoslav síce pokračuje v dobovo romantizujúcej koncepcii kul33
E. Maróthy-Šoltésová: O vplyve zábavného čítania. In: Pohľady na literatúru. Bratislava:
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1958, s. 101 – 103.
34
T. Milkin: Proti prúdu. In: Slovenská literárna kritika II. Bratislava: Slovenský spisovateľ
1979, s. 353.
103
tu folklóru (na tejto základni autor rozpracoval viaceré opozície: čistota postáv z ľudu vs. skazenosť pánov, chalupa vs. kaštieľ), ale fabula Hájnikovej
ženy je v podstate rozvedenou súdničkou, ktorá veľmi pripomína príbehy
z populárnej prózy. V štúdii Ideológia v Hájnikovej žene A. Popovič35 upozorňuje, že po zaniknutí feudálneho práva na erotiku s poddanými autor manifestuje v kontexte rozvíjajúcej sa slovenskej spoločnosti emancipáciu ženy
vo vzťahu k mužovi a používa pojem „ženská intriga“ ako súbor stratégií
ženy voči psychickým reakciám muža. Hanka totiž tají pred svojím mužom
Miškom návštevy nezvaného zvodcu Artuša Vilányiho, aby sama niesla
zodpovednosť za svoje činy. Ženskú intrigu používa aj voči Artušovi, pretože
sa mu posmieva, ironizuje ho a provokuje, čím zvyšuje jeho sexuálnu agresivitu. Rovnako opis a charakteristika postáv majú zjavný persuazívny charakter so zámerom priameho pôsobenia na čitateľa. Idealizácia postáv
korešponduje so žánrom idyly, na ktorú sa Hviezdoslav odvoláva.
Podľa viacerých indícií možno predpokladať, že pre Teréziu Vansovú, ktorá mala prečítaných veľa zahraničných románov s „odvážnejšou“ fabulou, bola inšpirácia Hájnikovou ženou významná. Bola naklonená myšlienke využívať vo svojej próze pikantnejšie príbehy, pretože chcela vzbudiť záujem hlavne ženských čitateliek, zvyknutých najmä na knihy po nemecky píšucich autoriek. Sama takéto romány v čase, keď žila s mužom
v Lomničke, kde sa hovorilo väčšinou po nemecky, čítala, vedome sa však
chcela odpútať od týchto vzorov a vytvoriť príbeh zo slovenského prostredia.
Pripomeňme pritom fakt, že napríklad Marlittovú, ktorú máme zafixovanú
ako autorku triviálnej ženskej literatúry, hodnotila pomerne pozitívne aj Šoltésová. V liste J. Škultétymu sa Vansová ohradzuje proti Vlčkovmu obvineniu z prevzatia motívu z Marlittovej románov: „Škoda, ja som nemecké romány od rokov a rokov nečítala len preto, aby mi nebolo vyčítané, že stade
čerpám svoje motívy. Aby som sa zdokonaľovala v čistom slavianskom slohu, dala som si doniesť knihy ruské a trudila sa písaním a čítaním azbuky –
a hľa, výsledok zase ten istý: chudinka, nebohá Marlittka, trpí za hriechy
páchané nepatrnou, nenadanou jej sestrou.“36
Vansová mala záľubu v odvážnych, na svoju dobu netradičných témach, v exaltovaných príbehoch – napríklad v roku 1884 v Národných novinách uverejnila poviedku Rozsobášení o patologickej žiarlivosti manžela,
35
A. Popovič: Ideológia v Hájnikovej žene. In: P. O. Hviezdoslav – text a kontext. Dolný
Kubín – Nitra: Literárne múzeum P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne 1975, s. 42 – 70.
36
List z 19. 11. 1891. In: T. Vansová: Chovanica. Sirota Podhradských. Bratislava: Tatran
1973, s. 311.
104
ktorý svojej žene surovo ublíži, a jej otec zariadi ich rozvod. Aj ďalšie jej prózy sú o ľúbostných vzťahoch či konfliktoch. V roku 1889 jej ako prvej ženskej
autorke vyšiel rozsiahly román Sirota Podhradských. Kritika prijala tento román s porozumením a priazňou. Len rok po ňom jej vyšla v Slovenských
pohľadoch (1890) rozsiahla novela Obete márnomyseľnosti, v roku 1891
román Chovanica a v tomto období začala písať aj romány Sestry a Kliatba,
ktoré však vyšli až v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Všetky tieto veľké
epické opusy vysielajú jasný signál, že Vansová v snahe o zaujatie čitateliek
nemieni ísť cestou bezpohlavnej ideologizácie, ako to predviedol napríklad
Vajanský v novele Letiace tiene (1883) alebo v Suchej ratolesti (1884), ktoré
vyšli ešte pred spomínanými Vansovej prácami.
Vansová, kriticky zhodnotiac svoj talent, vedela, kde je jej miesto.
Nemala takú výraznú autorskú intenciu ako napríklad Timrava, vždy sa viac
správala ako „kultúrna pracovníčka“ s jasne určenou úlohou. Bolo to poctivé
vymedzenie vlastnej pozície, pretože sama považovala svoje písanie za,
takpovediac, „úžitkové“. Neváhala preto ísť až do fabulačných krajností, aby
zaujala čitateľky. Túto zdanlivú prvoplánovú úžitkovosť vedela persuazívne 37
spracovať, vedela zaujať, pobaviť a poučiť, no kto mal záujem, mohol objaviť
v jej textoch i viac. Vansová využila svoju čitateľskú erudíciu a jej veľká epika je obohatená mnohými intertextovými odkazmi. Najmä v Sirote Podhradských zjavne pracuje s „dvojitým kódovaním“ (U. Eco). Má svoju predstavu
o čitateľke, povedané s Ecom – sémantickej, čitateľke „prvej úrovne“, ktorú
zaujíma len príbeh a je zvedavá, ako „to“ dopadne. Do roviny týchto čitateliek umiestňuje autorka prvky persuázie, toho, čo chce emblematicky zdôrazniť, čo tvorí akúsi „ideológiu“ jej textu. Pochopiteľne, že chce osloviť aj
„semiotického“ čitateľa, čitateľa „druhej úrovne“, ktorý sa zaujíma aj o autorkine odkazy medzi riadkami a o úroveň spracovania textu. Treba povedať,
že „vylúčenie“ Vansovej zo „serióznej“ dejinotvornej literatúry spôsobilo dosť
škôd – a to nielen autorke samotnej, ale aj vnímaniu nášho literárnohistorického kontextu, ktorý často pácha reštrikcie na textoch, ktoré doň organicky
patria. I v rozličných Dejinách slovenskej literatúry, hoci sa tam román Sirota
Podhradských spomína, je interpretovaný zhodne prvoplánovo, bez akejkoľvek snahy pozornejšie ho prečítať. Ivan Kusý mu napríklad vyčíta, že „miesto poznávania a kritiky spoločnosti upriamuje sa na jednotlivosti a ich morali-
37
Ján Števček: Sirota Podhradských. (Biele miesta v Dejinách slovenského románu). In:
Literárny archív 29 – 30. Martin: Matica slovenská 1994, s. 209 – 212.
105
zátorské hodnotenie“.38 Možno pod vplyvom akéhosi tradovania, že Sirota
Podhradských je len „ženské čítanie“, vylúčil Ján Števček Vansovú
zo svojich Dejín slovenského románu – túto chybu si však po rokoch priznal
a jej najúspešnejší román rehabilitoval aspoň dodatočne: „... román Sirota
Podhradských, ktorý vypadol z môjho záujmu o slovenský román, a to až tak
nezaslúžene, že jeho neprítomnosť by som označil aktuálnym pomenovaním: biele miesto.“39 Ján Števček si Vansovej román tentoraz skutočne prečítal, vyhol sa interpretačným klišé o ňom a posunul jeho vnímanie do novej
polohy. Zisťuje, že „hra Vansovej v tomto románe je hra s postavou
i s čitateľkou, s výraznými náznakmi, že ženská postava, zahalená v závoji
citu, sa odhalí spontánnosťou zmyslov, libidom“ (tamtiež).
Láska, erotika a sexuálne vzťahy sa stali v literatúre pikantnou
súčasťou záveru národného obrodenia – tento tematický okruh ľudsky
a prirodzene dopĺňal mužský aspekt obrodenia – politizáciu a ideologizáciu
literatúry. Vansová prirodzene vycítila, že ženy by chceli čítať iný typ literatúry – preto je napríklad Sirota Podhradských jej najčítanejším dielom. Aj v nej,
tak ako v ostatných dielach, však vedela dať najavo svoj politický postoj.
Urobila to podobne ako Hviezdoslav – prostredníctvom jednoznačne zápornej postavy zvodcu, ktorý je u nej vždy Maďar.
Vansovej názory na literatúru vykazujú oveľa menšiu mieru predsudkov než názory mužov v Martine, čo je jasné z jej korešpondencie
s Vajanským a Škultétym. Okrem rešpektovania potrieb doby a čitateľov sa
pokúša formovať u nás nový model literatúry, ktorý však odzrkadľuje postoj
k podobnej tvorbe aj v iných literatúrach. Hoci sama autorka bola angažovanou vlastenkou a vedela, že erotika nemala pred politikou šancu (tradícia
z čias štúrovského celibátu), predsa sa pokúsila prelomiť toto tabu, tematické embargo „vône ľudskej krvi“, akého sa dovolával už aj katolícky kňaz T.
Milkin. Vansovej prózy majú ambíciu adaptovať citové i erotické témy do
slovenského prostredia, a hoci v ňom ešte mohli pôsobiť neorganicky (napríklad aj Šoltésová uprednostňovala Vansovej dedinské poviedky pred jej
románmi), sú na začiatku tradície, ktorá pokračovala prózami Hany Gregorovej až po Margitu Figuli.
Výskumy, zaoberajúce sa otázkou, ako boli diela známych autoriek
19. storočia ovplyvnené mýtom výlučne mužskej kreativity, zistili, že pocity
38
O. Čepan, I. Kusý, S. Šmatlák, J. Noge: Literatúra druhej polovice devätnásteho storočia.
Bratislava: VSAV 1965, s. 561.
39
J. Števček, c. d., s. 211.
106
strachu, zlosti a sebapohŕdania, ktoré tieto spoločensky prehliadané autorky
pociťovali a súčasne v sebe potláčali, sa vyjadrujú v subtextoch, ktoré sa
objavujú pod povrchom konvenčných patriarchálnych stereotypov.40 Pri Vansovej románoch si možno položiť otázku, či nie sú aj vzburami voči mužmi
ovládanému svetu, či nie sú aj nasmerovaním na cestu porušovania slepej
poslušnosti a automatického podriaďovania sa dovtedajšiemu spoločenskému diktátu. Jedno je isté – svojimi ženskými témami a postavami Vansová
habilitovala nový aspekt kultúrnej identity, ktorý bol dovtedy na Slovensku
úplne marginalizovaný. Pochopiteľne, že do jej stratégie kultúrnej komunikácie patrila okrem jej próz aj Dennica, v ktorej ako redaktorka mohla osloviť
oveľa viac čitateliek než Národné noviny a Slovenské pohľady, čo vyvolalo
na strane ich redaktorov neprajné komentáre. Preto sa v liste J. Škultétymu
bráni proti označeniu Dennice „pokútny plátok“ a „nástroj zlopovestnej
emancipácie“: „Keby som Dennicu chcela spraviť orgánom emancipačným,
vopred vykrútila by som jej krk u nás. (A nie som tak veľmi mechom udretá,
aby som to nevedela).“41
Hoci je Vansová z hľadiska vplyvov a inšpirácií podhodnocovaná
práve v súvislosti so sugesciami s nemeckou ženskou literatúrou, pozornejšie čítanie jej románov nám odhalí zaujímavé literárne konexie – napríklad
českú literatúru a preklady do českej literatúry, ktoré sa k nej dostávali prostredníctvom Elišky Krásnohorskej (tá si písala s jej priateľkou Milinou Laciakovou). Tak mala možnosť ešte ako mladá žena zoznámiť sa s dielom
Karolíny Světlej, významnej českej prozaičky. Světlá, ktorá v mladosti písala
a rozprávala v nemčine a neskôr napísala román vo francúzštine, bola orientovaná na európsku literatúru, z ktorej na ňu zapôsobila najmä George Sandová. Silné prepojenie Vansovej na Světlú cítiť aj z nekrológu, ktorý napísala
do Dennice po jej smrti v roku 1899. Z neho cítiť, ako detailne poznala jej
život a dielo, možno si len domyslieť, že aj meno svojej obľúbenej hrdinke
Johanke (rozprávačka v Pani Georgiadesovej, ale i fiktívna autorka mnohých
článkov v Dennici) dala podľa vlastného krstného mena tejto autorky.42 Intertextuálne prepojenie diela týchto spisovateliek by stálo za osobitnú štúdiu,
na tomto mieste možno upozorniť len na celkom pravdepodobný ohlas Světlej salónnych noviel vo Vansovej prózach.43 Ambícia Vansovej bola rovnaká
40
Viac in: Lexikon teorie literatury a kultury. Ed. A. Nuning. Brno: Host 2006, s. 218n.
Z korešpondencie Terézie Vansovej, c. d., s. 314.
42
Vlastné meno Karolíny Světlej bolo Johana Rottová.
43
D. Mocná: Salonní novely Karolíny Světlé. In: Salony v české kultuře 19. století. Praha:
KLP – Koniasch Latin Press 1999, s. 148.
41
107
ako Světlej – písala novely a romány „s myšlenkou na dívky z měšťanských
rodin, jimž chtěla poskytnout atraktivní četbu v jejich mateřštině, schopnou
konkurovat novelám německým a francouzským“.44 Detailnejšie porovnanie
textov týchto autoriek by nám prinieslo veľa paralel v oblasti romantizujúcich
štylizácií, kontrastnej koncepcie výstavby postáv, ako aj v ambícii kultivácie
jazyka.
V liste z 28. januára 1904 píše Vajanský z vacovského väzenia Škultétymu o svojich dojmoch z čítania Čechova: „Pritiahne, zaujme, je talent,
ale rezultáty sú jakési pro nihilo. Človek na konci nevie, prečo toľko adultera,
toľko klamania, čo chce s tým? Karhať a či chváliť. Ani vernosť v tom nenie,
lebo nedá sa myslieť, aby nebolo v knihách, ním opisovaných ani jednej ženy, čo by nebola metresou iného a iných. Pravda, teraz je ťažko byť zaujímavým bez lomenia toho šiesteho prikázania.“45 Nejednoznačnosť, ambivalentnosť aj erotická dráždivosť Čechovovho majstrovstva, ktorá tak provokovala Vajanského, bola tiež iste jedným z inšpiračných zdrojov Vansovej, ktorá ho nemohla pri učení sa ruštiny obísť.
Vansovej nezameniteľný prínos spočíva v jej panteizme, vyplývajúcom z kresťanskej etiky. Prírodu poníma ako vyššiu zákonitosť, vidí v nej
prirodzenosť životných manifestácií, ktoré stotožňovala s ľudskou morálkou.
To súvisí aj s jej národným zanietením – napríklad maďarizácia, ako to demonštrovala vo vedeckofantastickej novele 2888, bola hriechom proti prírode, lebo ničila dielo Božej prozreteľnosti. Etika nesúvisí u Vansovej len
s morálnymi konvenciami, ale aj s prírodou, preto jej neustály boj dobra i zla
má široký register a pokrýva aj oblasti neprístupné úzkoprsému moralizovaniu. V tomto má prevahu Vansovej preferovanie emocionálneho aspektu
vnímania sveta pred intelektuálnym. I preto sa odvažuje zájsť vo svojom
autorskom zábere aj do extrémnych polôh, nezlučiteľných so spoločenskými
a morálnymi konvenciami. So zobrazovaním rôznych aspektov morálky súvisí aj prostredie tzv. vyššej spoločnosti: tu nachádza priestor na rozohratie
svojich zámerov, aký by jej nemohla poskytnúť dedina. S nevídanou odvahou načrtáva hriechy veľkomesta – čitateľa vovedie do „veľkého sveta“
zábavy a erotiky – do Pešti, ktorá je u nej synonymom devastujúcej deformácie slovenského ducha. V novele Obete márnomyseľnosti (Slovenské
pohľady, 1890), zobrazí hrdinku, ktorá z nešťastného manželstva upadne do
závislosti od heroínu, aby toto všetko predstavila ako dráždivú márnosť. Je
44
45
C. d., s. 150.
Korešpondencia Svetozára Hurbana Vajanského. Bratislava: VSAV 1967, s. 215.
108
to proti našej prirodzenosti, hovorí: šťastie je len v duši, v náručí milovaného
človeka. Hrdinka, milujúca len svojho brata, jej manžel, ktorý je milencom
jeho vlastnej sesternice – to je peklo skazenosti a otrasných zážitkov,
z ktorého nás autorka vyvedie excelentnou homeostázou (vysvitne, že brat
je nevlastný a manžel spácha pre dlhy v kasíne samovraždu).
K porušovaniu literárnych konvencií treba zarátať aj implicitnú polemiku s bežnou ženskou spisbou – napríklad u Vansovej býva svadba
zvyčajne na začiatku, aby mala priestor na zobrazenie životnej skúsenosti
svojich hrdiniek v manželstve, čo jej poskytovalo oveľa viac dramatických
zauzlení. Jej prózy sú plné manželských kríz, rozchodov, rozvodov, pričom
na vine bývajú obaja aktéri, a jej autorská energia je vždy nasmerovaná
k prirodzenosti v riešení konfliktu.
Keby sme Vansovej dielo chceli priradiť do množiny textov so znakmi
triviálnej literatúry, autorka by zrejme proti tomu nenamietala – veď napätie
v konštruovaní deja, melodramatickosť, tajomstvá, vynorené z minulosti,
schematické vedľajšie postavy, harmonizácia rozporov, zdôraznený morálny
aspekt – to všetko sú priznané atribúty tejto žánrovej identifikácie. Model
„vysokej literatúry“, aký mali iste pri písaní na mysli Vajanský a Šoltésová, je
zároveň reprezentantom „vysokej idey“ – tento aspekt by však eliminoval
Vansovej recepčné zámery. Jej stačilo, keď vyslala vo svojich románoch kód
svojho postoja proti maďarizácii, ale ten nerušil rovnorodosť jej autorského
zámeru, teda persuazívny účinok. Dnes už však tieto argumenty nemusia
byť dôvodom reštrikcie autora; predstava, že to bola vždy vysoká literatúra,
ktorá udávala tón, je rovnako neudržateľná ako názory, že by tzv. konzumná
literatúra bola druhom poklesnutej literatúry, ktorá je degradovaným variantom legitímnych umeleckých vzorov.
V roku 1887 píše Vansová Vajanskému list o svojom zámere napísať
román s názvom Dcéra podpaľačova: „Chytila som sa jej [témy, M. M.] láskou mojej živej prírody a od ôsmich rokov, odvtedy, ako ma opravdová udalosť, na nejž zakladá sa oná povesť, zaujala, snívala som o mojej Viole.“46
Román, ktorý vyšiel v roku 1889 pod názvom Sirota Podhradských, Vajanský s malými výhradami privítal a hlavne autorka dosiahla to, po čom túžila –
čitateľský úspech. Dej románu musel upútať svojou dramatickosťou
a rôznymi peripetiami: Viola Podhradská príde pri požiari, ktorý založil otcov
nepriateľ, o milovaného otca, ktorého smrteľne zraní rozdráždený dav. Keď46
Korešpondencia Svetozára Hurbana Vajanského, c. d., s. 358.
109
že nemá ani matku, ujme sa jej otcov švagor Vilinský – jeho rodina však Violu odmieta, čomu je na príčine aj jej neprístupná povaha. Viola stále trpí stratou otca a živí v sebe samé negatívne city voči všetkým: „Nie, aspoň ona sa
im nepokorí, od nej prvý krok zmierenia nepôjde...“47 Najväčšiu nenávisť
pociťuje najmä voči najstaršiemu synovi Imrichovi, ktorý považuje jej otca za
skutočného podpaľača: „... videl stáť vo dverách nie viac dieťa, ale urazenú,
bledú devu vysoko vypätú; hnev, nenávisť, smútok šľahali jej z očí teraz
tmavých, bledé, chvejúce sa pery zdali sa hovoriť slová nikým nepočuté...“
(s. 132). Viola síce trpí, čo sa aj patrí v sentimentálnom románe, no je zároveň aj tvrdá, neprístupná, zanovitá, a Imricha si zaumienila len nenávidieť.
Autorka ju zobrazuje ambivalentne – je aj obetavá, dobrá (najmä k malej
Eme), ale „ako opravdivá hádanka duše javila sa u Violy často istá tvrdosť
v zmýšľaní, nezmierčivosť a neláska k ľuďom, jej ináč dosť blízkym. Ani za
obed sa nepoďakuje domácej panej, lebo, sa jej zdalo, že by to bolo hrozné
pokrytectvo od nej“ (s. 140). Vilinského žena sa pohoršuje, že jej „odporný
vzdor nemožným robí priateľský pomer medzi nimi“ (s. 140). Violinou opozíciou, samozrejme, aj v pôsobení na nedostupného Imra, je Hermína, neter
domácej panej, ktorej v srdci len „pýcha, sebectvo a márnomyseľnosť panuje“ (s. 224). Je pekná, ale povrchná, vypočítavá, zlomyseľná a každému
hovorí všetko do očí. Bez rozpakov koketuje s mužmi a Imra sa rovno spýta,
či nemá o ňu záujem. Do stereotypu rodiny zasiahne návšteva z Pešti – brat
Vilinskej, skazený Aladár Lepáry, prejaví okamžite záujem o panenskú Violu,
ktorá oproti ľahkým ženám, s ktorými sa stýka, je preňho úplným zjavením.
Vansová svoj príbeh nebuduje lineárne, pracuje s tajomstvom, rozkošatený
dej má neprediktabilný vývin a čitateľ má niekedy problém stotožniť sa
s trpiteľskou hrdinkou, ktorá si svoju situáciu do istej miery zavinila sama.
Problém má aj s nevýraznou postavou Imricha, ktorý sa takmer pred očami
Violy nechá zviesť Hermínou, hoci o tú zjavne nemal záujem. Treba uznať,
že Vansová je majsterka v dávkovaní erotického napätia, ktoré je o to dráždivejšie, o čo väčšmi pracuje s náznakmi – a vie príbeh vygradovať až po
poslednú stranu, keď sa konečne končí súboj pohlaví. Vansová v postave
Violy presahuje jednoduchý interpretačný kód binárnych opozícií, do ktorých
sa ju snažili doterajší interpreti uzatvoriť. Nenadväzuje ani na religiózny ideál
čistoty, resp. na kontinuitu virginity, aký položil na prvý plán Hviezdoslav.
Apriórnu čierno-bielu interpretačnú intenciu spochybňuje nejednoznačnosť
hlavných ženských postáv, ktorá posúva tento román smerom k modernej
literatúre väčšmi, než by sme očakávali. V tomto prípade presiahla Vansová
47
Cit. podľa vydania T. Vansová: Chovanica. Bratislava: Tatran 1973; tu s. 134.
110
svojich kritikov, lebo sa nesnažila byť veľmi explicitná, ale chcela svoje ženské postavy modelovať ako viacrozmerné s tajomstvom a ženskou rafinovanosťou – aj keď v limitoch svojho spoločenského a morálneho statusu.
Zaujímavý interpretačný kľúč k tomuto Vansovej románu priniesol
Marcin Filipowicz, ktorý, inšpirovaný Brunom Bettelheimom, vidí vo Viole
archetyp Popolušky a jej príbeh rekonštruuje podľa tejto známej rozprávky.
Pre vzťahy medzi ženami je tu príznačné nepriateľstvo a boj o muža, reprezentanta ekonomickej moci. Získanie princa – Imricha – bude symbolickým
zaistením si víťazného spoločenského postavenia, uvádza Filipowicz
a konštatuje, „že se pod povrchní Popelčinou pokorou skrývá jak bezohlednost, tak i přesvědčení o vlastní povýšenosti vzhledem k sestře“ (Hermíne,
pozn. M. M.).48 Filipowicz označuje Violu za „bezohľadnú Popolušku“, pretože vyzerá ako typická hrdinka z červenej knižnice, ale je to vypočítavá intrigánka. Rozvíja motív o pristrihávaní ženských krídelok pod vplyvom spoločenských konvencií a stratégií (v tomto prípade pod vplyvom tetky, ktorá
chce Hermínu vydať za Imra), a je toho názoru, že Sirota Podhradských je
vo vrstve skrytých obsahov rozprávaním o tragédii zbavovania ženy jej identity.49 Analýza perfídnosti rozprávky o Popoluške a jej románovej analógie
s využitím freudisticko-feministických metodologických nástrojov sú dôkazmi
ďalších potencií Vansovej najznámejšieho románu. V každom prípade dôležité zistenie, že pozitívny vzorec ženskej identity, ktorý autorke už tradične
vyčítali, spochybnila ona sama.
Dva roky po Sirote Podhradských vyšla veľká Vansovej novela
s autobiografickými črtami Chovanica; tu využíva model lásky staršej ženy
k mladšiemu mužovi, v ktorom si musí rozprávačka novely priznať prehru
v erotickom zápase so svojou chovanicou. V tomto období však už koncipuje
román Ariadne, ktorý publikovala až o tridsať rokov neskôr knižne pod názvom Sestry. Týmto románom už vysiela nový signál do modernej literatúry
využitím kultúrnych kódov z gréckej kultúry, o ktorú sa zaujíma otec hlavných hrdiniek. Mená, ktoré dal svojim dcéram (Ariadne, Sappfo, Kleopatra),
avizujú ambíciu autorky umiestniť román do „vyššieho“ kultúrneho kontextu,
toto ozvláštňovanie sa jej však nedarí umelecky presvedčivo. I tu sa stretávame s motívom násilníckeho Maďara, slúžneho Uzényiho, ktorý si zaumieni
zviesť krásnu Ariadne, a keď ho ona odmietne, tak „zatúžil ju strhnúť [...] k
48
M. Filipowicz: Roditelky národů. Hradec Králové: Gaudeamus, Univerzita Hradec Králové 2007, s. 133.
49
C. d., s. 138.
111
sebe, alebo jedným ťažkým úderom zraziť ju dolu ku svojim nohám, aby sa
zvíjala v bolesti a pokorení“.50 Originálne však Vansová prepracovala vzťah
Ariadne k Lacovi Vojničovi, mužovi oddanému slovenskej veci, ale ženatému
otcovi troch detí. Ariadne, o ktorú sa uchádza viac mužov a ktorá odmietne
aj ponuku na sobáš od sympatického Majlingera, nedokáže odolať vyznaniu
Vojniča: „A Ariadne nenachodila z tejto jej veľkej, osudovej lásky. Ako sladká, opojná vôňa durmanu omamovala ju istota jeho hlbokej vášne“ (s. 25).
Vansová vzácne narába s ľudskou slabosťou, vášňami, ktoré presahujú morálne zásady. Hoci obaja hrdinovia sú vykreslení zo začiatku ako sympatickí,
Vansová pokračuje v obraze nejednoznačných charakterov, presahuje čierno-bielu optiku typicky ženských románov pochopením, že ľudské vzťahy sa
nevyvíjajú vždy lineárne. Milovaný muž však napokon Ariadne zradí a ona
sa psychicky zrúti po tom, ako ju chcel znásilniť mäsiar Toporčík. Román sa
končí nádejou na hrdinkino vyliečenie cestou za sestrou do Ameriky. Opäť
sa tu stretávame s motívom násilia, zvodcovstva, ktoré Vansová považuje, podobne ako Hviezdoslav, za epicky produktívne.
Vansovej romány sú rezonanciou spoločenského nastavenia na konci 19. storočia – napĺňala nimi isté očakávania čitateliek a písala tak, aby
realita mohla interferovať so súkromnou aj historickou skúsenosťou. Do literárneho kontextu voviedla tabuizované či obchádzané témy a nastolila ich
vzťah ku kultúrnej pamäti, pretože patria do okruhu všeobecného vedomia.
Nové čítanie Vansovej próz reštituuje jej potenciál ako autorky, ktorá kladie
otázky,
narúša spoločensky sankcionované
rodové
pozície
a diferenciácie, spochybňuje mocenské vzorce, čím sa do istej miery – hoci
nie programovo – zaslúžila o preštruktúrovanie dovtedajších patriarchálnych
schém.
Použitá literatúra a pramene
Filipowicz, Marcin: Roditelky národů. Hradec Králové: Gaudeamus, Univerzita Hradec Králové 2007.
Korešpondencia Svetozára Hurbana Vajanského. Bratislava: VSAV 1967.
Lexikon teorie literatury a kultury. Ed. A. Nuning. Brno: Host 2006.
50
T. Vansová: Sestry. Praha: L. Mazáč 1930, s. 10
112
Maróthy-Šoltésová, Elena: Sedemdesiat rokov života. Autobiografická rozprava. Turčiansky Sv. Martin: Matica slovenská a Kníhtlačiarsky účastinársky spolok 1925.
Maróthy-Šoltésová, Elena: O vplyve zábavného čítania. In: Pohľady na literatúru. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1958, s. 101
– 103.
Milkin, Tichomír: Proti prúdu. In: Slovenská literárna kritika II. Bratislava:
Slovenský spisovateľ 1979, s. 353 – 356.
Mocná, Dagmar: Salonní novely Karolíny Světlé. In: Salony v české kultuře
19. století. Praha: KLP – Koniasch Latin Press 1999, s. 147 – 154.
Čepan, Oskár, Kusý, Ivan, Šmatlák, Stanislav, Noge, Július: Literatúra druhej polovice devätnásteho storočia. Bratislava: VSAV 1965.
Popovič, Anton: Ideológia v Hájnikovej žene. In: P. O. Hviezdoslav – text
a kontext. Dolný Kubín – Nitra: Literárne múzeum P. O. Hviezdoslava
v Dolnom Kubíne 1975, s. 42 – 70.
Števček, Ján: Sirota Podhradských. (Biele miesta v Dejinách slovenského
románu). In: Literárny archív 29 – 30. Martin: Matica slovenská 1994, s.
209 – 212.
Vansová, Terézia: Sestry. Praha: L. Mazáč 1930, s. 10
Vansová, Terézia: Chovanica. Sirota Podhradských. Bratislava: Tatran
1973.
Summary
Eroticism in women´s writing at the end of the 19th century
In her series of articles written at the end of the 19th century, E.M. Šoltésová proclaimed that the role of literature was above all to be moral. However, long before this,
P.O Hviezdoslav had employed the motif of erotic tension between men and women
in Hájnikova žena. The unconventional behaviour of Hviezdoslav´s Hanka must
have encouraged Terézia Vansová to use bold and even effusive stories in order to
attract Slovak women to read in their native language. This apparently superficial
use of extremes to attract attention allowed Vansová not only to entertain her readers but also to teach them. Vansová also knew how to appeal to the erudition of
her readers and her powerful story telling is enhanced by numerous intertextual
references. Her opinions on literature are also notably less prejudiced than those of
113
her male contemporaries. In her work, love, eroticism and daring depictions of sexual relationships bring a risqué aspect to the later literature of the Slovak national
revival. The themes of Vansová’s work naturally complement the more masculine
aspects of the revival - the politicization and ideologization of literature.
Key words: Terézia Vansová, eroticism, effusive stories, the end of the 19th century, national revival
114
Prof. PhDr. Valér MIKULA, CSc.
Katedra
slovenskej
literatúry
a literárnej vedy,
Filozofická fakulta UK v Bratislave
Kontakt: [email protected]
Informácie o autorovi
Valér Mikula absolvoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte UK
v Bratislave (1974), kde doteraz pôsobí ako profesor na Katedre slovenskej
literatúry a literárnej vedy. Venuje sa dejinám slovenskej literatúry (najmä
20. storočie), teórii literatúry (básnická obraznosť), literárnej kritike, editorstvu (M. Válek, J. Kostra a i.) a prekladu z francúzštiny (B. Vian a i.). Je autorom monografií Hľadanie systému obraznosti (1987), Literárne observatórium (1989), Od baroka k postmoderne (1997), Démoni súhlasu i nesúhlasu
(2010), Čakanie na dejiny (2013), Postinterpretácie (2014). Bol vedúcim autorského kolektívu Slovníka slovenských spisovateľov (1999).
Najvýznamnejšie publikácie
Muži a ženy sú jediní spojenci na svete. Erotika v súčasnej slovenskej literatúre. Elán, 4, 1998, č. 5 (máj 1998), s. 1. Príloha časopisu Slovenské listy
(Praha), 6, 1998, č. 5.
La salle de bains ou L’amour hygiénique chez Tatarka. [Kúpeľňa alebo „Hygienická láska“ u Tatarku]. In: Dominik Tatarka, un écrivain en dissidence.
Ed. Peter Brabenec. L’Harmattan, Paris 2007, s. 65 – 80.
115
Rebelka bez príčiny. (Inge Hrubaničová: Láska ide cez žalúďok. Aspekt,
Bratislava 2007). Romboid, 43, 2008, č. 4, s. 76 – 78.
Láska, smrť a dieťa. (Skica o erotike v prvých dvoch knihách Jána Kostru).
RAK, 16, 2011, č. 2, s. 10 – 17.
116
Obraz muža a ženy v poézii socialistického realizmu
(a jeho predobrazy)
Valér Mikula
Anotácia: Rodina bola jednou z preferovaných tém literatúry socialistického
realizmu. V epoche tzv. budovania socializmu bola „nomenklatúrne“ začlenená do kladného hodnotového poľa, pričom jej oficiálny obraz sa skryto
opieral o tradované stereotypy (predobrazy), vrátane striktnej deľby rol. Akokoľvek bola oficiálne presadzovaná mierová rétorika, hĺbkový model usporiadania spoločenských vzťahov bol osnovaný na archaickej „nájazdníckej“
schéme, ktorá bola v Česko-Slovensku reaktualizovaná „osloboditeľskou“
misiou Červenej armády v r. 1945. Táto schéma sa uplatňovala aj
v zobrazení mužsko-ženských vzťahov („povaliť a oplodniť“) ako hĺbkové,
skryté (no u slabých básnikov, nechtiac prezrádzané) podložie básní socialistického realizmu. Vo falocentrickej hierarchii dominujúcu pohlavnú rolu
básnik dobrovoľne odovzdáva Vodcovi (Stalin, Gottwald), ktorý je až sakralizovaný. Miesto niekdajšieho Boha-otca (ako je tu u Hviezdoslava) preberá
politický vodca.
Kľúčové slová: socialistický realizmus, slovenská poézia, násilie, mužskoženské vzťahy
Akokoľvek sú slová „revolúcia“, „revolučnosť“, „pokrok“, „pokrokovosť“ silno frekventované v básnických a prozaických textoch socialistického
realizmu, táto doktrína nevznikla ako nástroj revolúcie, „revolučnej premeny
spoločnosti“ ani „umeleckého pokroku“, ale ako nástroj stabilizácie, zachovania mocenského status quo. Najkrajnejší umelecký konzervativizmus
a zákaz akejkoľvek inovatívnosti sú hlavnými znakmi tejto doktríny. Nie náhodou bol socialistický realizmus v Sovietskom zväze inštalovaný až po vyprchaní všetkých avantgardných -izmov a po potlačení tých neavantgard-
117
ných. Jeho program, aj keď „nie príliš jasný“ 51, bol formulovaný na 1. všezväzovom zjazde sovietskych spisovateľov v Moskve r. 1934 a vymyslel ho
– ako inak – Stalin, rozpracoval A. A. Ždanov52 a prispel aj Maxim Gorkij.
Sprvoti sa objavovali aj variantné názvy „proletársky realizmus“, „revolučný
realizmus“, „hrdinský realizmus“ či „romantický realizmus“, no všetky tieto
prívlastky sú údajne napokon syntetizované v epitete „socialistický“.53
Nemienim sa tu podrobne venovať genéze socialistického realizmu,
dôležité je však uvedomiť si, že jeho nástup koinciduje s nárastom stalinistického teroru a je zároveň jeho súčasťou. V tejto historickej fáze už
v Sovietskom zväze nešlo o revolučnú premenu spoločnosti (tá už bola
uskutočnená), ale o jej upevnenie. Avantgardné chápanie literatúry ako
permanentného atakovania noriem a rozširovania možností literárneho výrazu tu už nemalo miesta, naopak, socialistický realizmus ako norma mal byť
znakom a nástrojom stabilizácie systému, budovaného tak, aby tu bol „na
večnosť“. Posledné zvyšky revolučného dynamizmu boli nahradené ideovým
fundamentalizmom, pričom zdanie progresu (čo je jedno z kľúčových slov
komunistickej ideológie) tu mala vyvolávať eskalácia teroru. V literatúre táto
eskalácia znamenala ustavičné zjednodušovanie kritérií až po tú najelementárnejšiu úroveň: áno – nie, správne – nesprávne, „náš“ – „cudzí“.
Doktrína socialistického realizmu ako spolučiniteľ upevňovania politickej moci teda nemohla mať v sebe zabudovaný prvok zmeny, premenlivosti, dynamiky, naopak, aj literárny kánon, aj obraz sveta tu bol raz
a navždy daný. Malo ísť, pravdaže, o „nový svet“, o svet ako projekt, ktorý je
v stave zrodu – a umenie malo tomuto zrodu nielen napomáhať, urýchliť ho,
ale rovno ho predbehnúť a svojimi anticipovanými obrazmi už aj fixovať.
Kvôli vysokej miere normatívnosti a ambícii po nadčasovej („večnej“)
platnosti by sa mohla hľadať aj istá príbuznosť socialistického realizmu
s klasicizmom. Lenže na rozdiel pátosu hľadania pravdy a primeranosti výrazu voči predmetu zobrazenia v pôvodnom klasicizme socialistický realizmus postuluje zjavenú pravdu, ktorej sa musí prispôsobiť aj predmet zobrazenia (skutočnosť). Klasicistický odkaz na antické prvovzory bol zasa nahradený vágnym konglomerátom referencií na mýtické predobrazy, na ideológiu
ako falošné vedomie a predovšetkým na rozličné hĺbkové stereotypy a pred51
Alessandro Catalano: Rudá záře nad literaturou. Host, Brno 2008, s. 30.
Výber z jeho statí vyšiel aj v slovenskom preklade: A. A Ždanov: O umení. Slovenské
vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1953.
53
K tomu pozri viac v cit. práci A. Catalana, s. 30n.
52
118
sudky, ktoré napriek vonkajškovej revolučnej rétorike mali predovšetkým
konzervovať forsírované vzorce správania. Ako „večité“ či „odveké“ tak vystupujú aj „neosvietené“ sociálne matrice, tradované v kultúrne nevyspelom
prostredí, ktoré neprešlo svojou osvietenskou fázou.
To už hovoríme o kultúrnej situácii nielen v Sovietskom zväze, ale aj
na Slovensku po 2. svetovej vojne. Výsledky tejto vojny rozhodli o politickom
osude Česko-Slovenska a aj keď väčšina literárnohistorických syntéz obdobie rokov 1945 – 48 vníma ako prechodné či nerozhodné, v skutočnosti rozhodnuté už bolo – a impulz orientovať sa na Sovietsky zväz dala napokon aj
samotná literatúra. Množstvo básní vďaky Červenej armáde za oslobodenie
patrí napr. k tým výtvorom, ktoré „v prvých troch povojnových rokoch“ kládli
„základy mnohých banálnych výtvorov rokov päťdesiatych“54 – a to bez
ohľadu na to, že v neskorších rokoch sa niektorí ich autori od socialistického
realizmu dištancovali. To je prípad českého básnika Vladimíra Holana a jeho
zbierok Dík Sovětskému svazu (1945) a Rudoarmějci (1947).
Akokoľvek sú Rudoarmějci podávaní ako autobiografickodokumentárna skladba, pri pozornejšom čítaní sa ich zážitková zložka, ktorá
tvorí východisko jednotlivých portrétov-príbehov, javí ako podozrivá. Ako to
postrehol už V. Macura, „fakt [...] rozbíhá se k symbolu“.55 A tento symbol sa
stáva konštitutívnou časťou „velice uceleně pojatého světa“, ako to pri analýze Holanovej Noci s Hamletem (1964) spozoroval B. Doležal.56
V Rudoarmějcoch tým práve sa konštituujúcim, ale aj tak už „velice uceleným“ svetom je svet socializmu. Takže „Rudoarmějci jsou stejně tak plodem
soukromých básníkových sympatií, jako společenské zakázky, ducha doby,
pro něhož byly napsány“.57 Holan napr. eufemizuje brutalitu vojny, ak sa má
týkať Červenej armády, a sovietskych vojakov priam infantilizuje, aby tak
akcentoval ich akúsi „nevinnosť“, „neškodnosť“ v situácii, keď oslobodenie
Česko-Slovenska zároveň zakladalo jeho okupáciu.
Kreslí napríklad dojímavý obraz „milého“ vojačika Devuškina, ktorý
podáva kyticu okoloidúcej dievčine, lenže je odmietnutý, načo sa začervená,
54
A. Catalano, c. d., s. 50.
Vladimír Macura: Vladimír Holan: Rudoarmějci. In: Milan Zeman a kolektiv: Rozumět
literature. Interpretace základních děl české literatury. Státní pedagogické nakladatelství,
Praha 1986, s. 361.
56
Bohumil Doležal: Netrpěná literatura. Torst, Praha 2007, s. 162.
57
Peter Steiner: Žánr a ideologie Rudoarmějců Vladimíra Holana. Česká literatura, 55,
2007, č. 3, s. 353.
55
119
strčí kyticu do hlavne dela a upadne do ťažkomyseľnosti. Našťastie, o chvíľu
kráča okolo starenka, a tak „zhrzené jiřiny“ podá jej a ešte sa jej pravoslávne
poukláňa. Babka ich prijme a tiež sa ukloní – a k tomuto obrazu sa básnik
„často a rád“ v predstavách vracia, „jak s rozzářenými tvářemi
a s láskyplným souhlasem mlčí“.58
Približne v tom istom čase slovenský prozaik František Švantner zachytáva v poviedke List (Slovenské pohľady, 1948) výjav, ako opitý ruský
kapitán znásilňuje manželku slovenského rusofila a plodom znásilnenia bude aj dieťa. Nejde teraz o to, ktorý výjav sa skutočne odohral a ktorý je plodom imaginácie, ale o to, akú významovú matricu tieto obrazy napĺňajú,
resp. vytvárajú. U Holana je to „láskyplný souhlas“, čo bude najžiaducejšie
gesto vo vzťahu k Sovietskemu zväzu na ďalších štyridsať rokov,
u Švantnera je to meditácia o voľbe medzi „prírodnou“, živelnou dobyvačnosťou (ruský kapitán sa pre ženskú hrdinku poviedky stáva v istom okamihu stelesnením mytologického Skýta) a nespoľahlivou kultúrnosťou (manžel
Ivan). Švantnerova dilema ostáva nerozhodnutá (aspoň v tejto poviedke),
kým Holanovi Rudoarmějci agitujú za voľbu, ktorá de facto už rozhodnutá
bola – za Sovietsky zväz.
Znásilnenie je extrémna situácia žensko-mužských vzťahov, preto nie
div, že obraz muža ako dobyvateľa, Veľkého Znásilňovača, sa v slovenskej
literatúre neujal, zato jeho eufemizovaná či presnejšie významovo prekvalifikovaná podoba ako rozsievača áno. Ján Kostra v poéme Na Stalina (1950)
sovietskeho vojaka prostredníctvom prirovnaní otvorene mytologizuje a jeho
streľbu prekódoval zo smrtonosného na záchovný poľnohospodársky úkon:
Sovietsky vojak s Vaším [t. j. Stalinovým] menom kráča
cez oheň ako drak.
Ako vták-ohnivák nad oblakmi sa vznáša,
na zemi zasa gesto rozsievača
napodobňuje nevdojak,
keď chrlí zrno striel a nevyplaší vtáča [...]59
58
Cit. z vydania Vladimír Holan: Dokumenty. Sebrané spisy, sv. 6. Odeon, Praha 1976, s.
211 – 212.
59
Ján Kostra: Za ten máj. Vybrané spisy, zv. 2. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1971, s. 74.
120
Možno ide aj o skrytú odozvu na biblický obraz rozsievača. V Novom
zákone je však tento obraz využitý na duchovné účely (pointou paraboly je
slovo, ktoré má byť vypočuté, pochopené a šírené).60 U Kostru síce tiež môže ísť metaforicky o „sejbu“ nového spoločenského poriadku, no tento obraz
si zachováva aj isté stopy „archetypálnej“ ničivosti, ba i sexuálnych konotácií
(motív draka). A zrejme práve na takýto predobraz muža-dobyvateľa, mužarozsievača sa „pamätajú“ aj básne vzdialenejšie od vojny – napísané v čase,
keď forsírovanou témou začal byť mier. Aj v nich je totiž žene prisúdená rola
role, teda úrodnej pôdy, do ktorej padne ono semä dakedajšieho draka (partizána, bojovníka), teraz už krotkého otca rodiny.
Nad spiacim mestom bijú srdcia detí
v zázračných lonách oťaželých žien.61
Pre duch doby je príznačný aj kolektivistický plurál, ktorý evokuje aj
akýsi veľkochov „detí komunizmu“:
Murári kladú tehly na lešeniach
rýchlejšie ako doteraz
pre deti, ktoré zrejú v zdravých ženách
a dožijú raz komunizmu čas.62
Môžeme tu tiež vidieť nielen tradičnú deľbu práce (muži murujú
a budujú, ženy rodia), ale aj distribúciu rodov do rozdielnych sfér bytia: kým
mužom náležia vedomé civilizačné aktivity, ženám aktivity akosi samovoľne
prírodné (deti v nich „zrejú“), pričom sú tu badateľné aj stopy eugeniky, akú
poznáme z hitlerovského Nemecka (ženy sú „zdravé“). Aj inde básnik využíva tento eugenický koncept: „Dozrieva čas jak zdravé ženy“.63 Nevdojak tak
60
Mt 13,3nn., Mk 4,3 nn., L 8,5nn.
Ctibor Štítnický: Rodina. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1952, s. 48.
62
C. d., s. 22.
63
Ctibor Štítnický: Jarná pieseň družstevníka. Pravda, Bratislava 1950, s. 21.
61
121
prezrádza, že šľachtiteľské zámery mala spoločnosť nielen s rastlinnou
a živočíšnou ríšou, ale rátala aj s možnosťou „vyšľachtenia“ vzorovej socialistickej ženy (pravdaže, mladej). Len týmto sexistickým podtextom si možno
vysvetliť takú širokú popularitu sovietskeho šľachtiteľa I. V. Mičurina aj
v našich končinách, kde predsa poľnohospodárske šľachtiteľstvo nebolo na
rozdiel od Sovietskeho zväzu ničím novým:
V záhrade hneď za kinom
v najmäkšom hniezde zeme
jablone zaštepené
radia sa s Mičurinom.64
Mičurin mal totiž okrem šľachtiteľských ešte jednu, pre socialistický
realizmus hádam ešte dôležitejšiu vlastnosť: bol muž. Šľachtiteľskú činnosť
vykonávanú na jabloniach (štepenie) možno totiž v systéme komunistickej
mytológie (lebo o nič iné nejde) vnímať aj ako zmiernenú a zjemnenú podobu brutálneho obcovania s prírodou v čase vojny, keď niet času na piplavé
„štepenie“ a semeno treba čo najskôr a najjednoduchšie dopraviť do „najmäkšieho hniezda zeme“. Na tomto východiskovom dobyvateľskom pozadí
je však šľachtiteľ, biedermeierovský záhradkár zároveň aj trochu smiešny,
rovnako ako každý starostlivý otec rodiny v čase mieru, pretože skutočný
oplodňovateľ vyzerá inak:
Keď po októbri začal súdruh Lenin
uskutočňovať nový poriadok,
tehotný čas a prísna vôľa dejín
kalí ho v štrajkoch, ktorým smelo velí [...]65
64
65
C. Štítnický: C. d., s. 52.
C. Štítnický: Rodina, c. d., s. 57.
122
Stretávame sa tu s metaforou „tehotný čas“, nie síce celkom podarenou, lebo čas je mužského rodu, no táto básnikova kostrbatosť vlastne ešte
väčšmi vyzdvihuje Leninovu omnipotenciu, ktorý dokázal oplodniť celú dobu,
či už bola ženského alebo mužského rodu („čas“).
(Poznámka: Vybral som si – a to celkom náhodu – banálneho veršovníka C. Štítnického, no mohol to byť aj iný banálny veršovník. Socialistický realizmus má aj artistnejšie podoby, napr. u V. Mihálika, no výhodou „neumelých“ veršovníkov je, že významovú schému, na ktorej je báseň osnovaná a o ktorú tu ide, nedokážu zakamuflovať tak ako skúsenejší básnici. Pre
efektivitu skúmania sú preto užitočnejší práve veršovníci typu Štítnického,
ktorých je napokon v socialistickom realizme väčšina.)
Vráťme sa k obrazu muža. Reálny socialistický manžel a otec je na
heroickom pozadí revolučnej či osloboditeľskej minulosti len akýmsi náhradným mužom bez sexepílu, bez charakteristických čŕt, je to len akýsi ustrašený ochranca rodinného hniezda, keďže skutočným otcom je komunistický
pohlavár: Lenin, Stalin, či aj tí menší: Klement Gottwald, Georgi Dimitrov,
Viliam Široký...
„S nami je, žije, krásny je a mladý“, píše Štítnický nadšene o 50ročnom Širokom, kým u vlastnej ženy, vtedy sotva tridsaťročnej, už registruje
„na hlave [...] prvé sivé vlasy / a na čele sieť prvých jemných čiar“.66 Aj Dimitrov je krásny, a to dokonca ešte i po smrti:
Do tône zástav k jeho krásnej tvári
sa postavila robotnícka stráž.67
Štruktúra rodiny v socialistickorealistických básňach tak funguje podvojne: na najvyššiu a univerzálnu úroveň sú inštalovaní Veľký Otec (Stalin,
Gottwald atď.) a Veľká Matka (komunistická strana, Moskva) a až o stupeň
nižšie sa nachádza konkrétny (ale zameniteľný) malý otec a malá matka,
takpovediac otec-milión a matka-ovečka. Tradičný model patriarchálnej rodiny je tak navýšený o jedno poschodie, odkiaľ sa autorita (aj tá pohlavná) šíri
dole, do skutočnej biologickej rodiny. Tá je však kvôli svojej závislej napoje66
67
Ctibor Štítnický: Na teba myslím. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1954, s. 54.
C. Štítnický: Rodina, c. d., s. 37 (báseň V srdci Sofie).
123
nosti na vertikálnu štruktúru (aj city smerujú predovšetkým zdola hore
a zhora dolu) takmer celkom zbavená prirodzenej, biologicko-emocionálnej
zložky a funguje na spôsob pásovej výroby, resp. stáda (opakujúci sa motív
mliekonosných žien u Štítnického a iných). Mužský lyrický subjekt socialistickorealistickej poézie je tak naozaj „lyrický“: zbavený mužnosti, pokorný,
poslušný, subordinovaný, neindividuálny. Dalo by sa namietať, že sa vie aj
virilne nahnevať, vzplanúť hnevom, lenže ide o hnev „na povel zhora“: ten
hnev je naprogramovaný, ostentatívny, hraný a vždy na Západ zameraný.
Socialistickorealistický básnik by sa rád cítil ako spravodlivý Zorro-pomstiteľ,
no systém ho dostal do roly nahuckaného psa...
Je prirodzené, že takejto neautonómnej bytosti nesvedčí rola otca,
preto bez váhania túto funkciu odovzdáva vyššej politickej autorite. Jaroslav
Šrank to ukázal na básni Vojtecha Mihálika Otec, ktorej titulným hrdinom je
„súdruh Gottwald“. Vo finále básne sa dokonca „presúva chápanie vodcu
z roviny profánnych pozemských vzťahov do roviny vzťahu človek – nadpozemská, nadprirodzená autorita.“68 Vieme, odkiaľ čerpal Mihálik, autor „katolíckomoderného“ debutu Anjeli, predobraz „nadpozemskej, božskej, spasiteľskej štylizácie vodcu“69 – je to Kristus.
Tu je hádam vhodné miesto na jednu návratovú odbočku k P. O.
Hviezdoslavovi. V cykle troch básní, ktorý autor nazval V pamäť a zaradil do
2. zväzku Zobraných spisov (1895), podáva portrét otca (báseň Roľník),
matky (Priadka) a manželky (Nový život). Najmä prvé dve básne nastoľujú
bukolickú východiskovú situáciu, štylizujúc rodičov do vznešených archetypálnych postov, i keď neskôr – ako to už býva u Hviezdoslava – prejdú do
profánnych steskov. V prvej básni poet pozoruje „z úvrati“ otca, ako orie,
seje a napokon bráni, „aby zrnu sa mäkko vystlalo“. Tým sa končí celodenná
roľníkova práca („S tým skončené dňa dielo, Bohu sláva!“) i celodenné básnikovo pozorovanie a syn sa konečne otcovi ukáže, pridá sa k nemu
a spoločne sa uberajú domov, spoločne rozumujúc. Ich úvahám sa teraz
nebudeme venovať, zameriame pozornosť na verše, ktoré vyzdvihujú pointu
roľníkovej celodennej práce:
68
Jaroslav Šrank: Obraz vodcu v poézii socialistického realizmu. (Báseň Vojtecha Mihálika
Otec zo zbierky Ozbrojená láska). RAK, 15, 2010, č. 8/9, príloha s. XXVI.
69
Tamtiež.
124
I ukojené spí nádejí semä,
spí spánok žitia v lone matky-zeme,
jak uložil ho roľník – otec verný.70
Básnikova intencia v tejto pasáži (ako napokon v celej básni) je zjavne alegorizačná: tie nádeje sú nádejami národa, „rodu“, no nie sú celkom
vymazané ani primárne pohlavné (genderové) konotácie: prv ako roľník vložil do lona zeme semä, musel ju poobracať („kde dol, hneď vrch, kde vrch,
spád doliny“, s. 610) a tento akt orby sa priamo usúvzťažňuje s blahom („Ó,
blaha obraz!“, tamtiež). Básnik tu dokonca hovorí o „rozorvanej hrudi zeme“
(s. 613), čo je už, načo tajiť, odraz nájazdníckeho archetypu. Skrotenie tejto
divej modality, jej začlenenie do civilizačných rámcov nastáva až dodatočne,
po ukončení sejby, a to prostredníctvom prívlastku „otec verný“. No práve
vďaka premene nájazdníka na roľníka je aj jeho otcovstvo akési sekundárne
a len podmienečné. Je tu totiž ešte vyššia inštancia, skutočný otec – Boh.
Len na ňom totiž záleží, či zrnko vzíde alebo nie:
Jeho láske jedno:
či vyviesť slnce z tmy, či zrnko biedno,
a čím to zrnko potom odeje sa [...]71
Autor tu síce Bohu prisudzuje atribút lásky, no zároveň cítime aj akýsi
strach z možného svojvoľného, nevyspytateľného správania sa Najvyššej
bytosti. Láskavosť je tu Bohu nielen prisudzovaná, ale priam úpenlivo sugerovaná preto, aby si ten nespomenul aj na svoju „neláskavosť“. Básnik sa tu
k Bohu správa tak, ako sa neskôr budú správať socialistickí realisti
k „láskavému“ Stalinovi. Pravdaže, Hviezdoslav za to nemôže: to socialistickí realisti do tejto kresťanskej, kultúrne tradovanej schémy podvedome dosadzujú na miesto Boha Stalina (Gottwalda atď.) a zahŕňajú ho láskou, aby
si tak vyžobrali jeho láskavosť. Lebo tentoraz ich strach a z neho plynúca
absolútna podriadenosť sú oprávnené. Stalin totiž naozaj stelesňuje barbar70
71
Hviezdoslav: Dielo I. Bratislava, Slovenský Tatran 1996, s. 613.
Tamtiež.
125
skú ničivosť, svojvôľu, nájazdnícke pustošenie a násilie. Práve preto sú mu
v oslavných básňach túžobne a sugerujúco pripisované opačné vlastnosti.
V každom prípade socialistickorealistický básnik-muž sa vzdáva dobyvačnej časti svojho pohlavného profilu, keďže túto vlastnosť prepúšťa Veľkému Otcovi. Skrotenie, domestifikácia mužskej divokosti, na čom sa toľko
napracovalo kresťanstvo, sa v socialistickom realizme mení na symbolickú
kastráciu: mužmi boli len držitelia zbraní (vojaci, partizáni), kým tzv. pracujúci boli len plničmi plánov, čiže plničmi cudzej vôle.
Spomínal som tri Hviezdoslavove básne, k ďalším dvom už len heslovito. Báseň Priadka nastoľuje – a to priam klasicisticky, o čom svedčí aj
zmienka o starom Ríme – úlohu matky ako udržiavateľky kontinuity rodu,
keďže „nadpriada nite“:
[...] tam sedáva, a znajúc ženy údel,
že znamená ho najvlastnejšie kúdeľ,
od predsvitu, až keď je noc dávna,
si pradie, súče nite neúnavná,
jak matróna by pilná v Ríme starom [...]72
Rým kúdeľ – údel sa básnikovi javí natoľko odhaľujúci skutočnú funkciu ženy, že ho neváha aj zopakovať:
Čo, vari žene, kým priasť musí kúdeľ,
je priložený aj mlčania údel? (s. 618)
S tým druhým „údelom“ však už básnik nesúhlasí, takže možno nebol
až taký sexista, ako ho vykresľuje naša moderná ženská próza...73
72
73
C. d., s. 617.
Jana Juráňová: Žila som s Hviezdoslavom. Aspekt, Bratislava 2001.
126
Napokon tretia báseň Nový život s venovaním Svojej žene je vari
najzaujímavejšia, a to ani nie tak svojou obraznosťou, ako východiskovým
zážitkovým podložím, ktoré signalizuje – nakoľko sa dá vyrozumieť – istú
manželskú a životnú krízu a výzvu začať odznova. To je však už problematika, ktorá presahuje rámec tohto príspevku. Našej témy sa však možno týka
v tom, že vlastnosti ženy, ku ktorým autor nabáda životnú partnerku sa vrátiť, sú prívetivosť, nepodmienená ľudskosť, neha, súcit, žertva, žehnatba,
milosť. Poslednými tromi atribútmi už svojej manželke stavia oltár „božiemu
rovný“,74 čo sa modernému feministickému diskurzu nemôže páčiť, no prvé
tri-štyri vlastnosti sa mohli páčiť vyznávačom tradičného, či až archetypálneho obrazu ženy. Rovnako aj evidentná sakralizácia manželky (a manželstva)
ku koncu básne korešponduje s kresťanskými preferenciami.
To posledné možno využiť na kontrastné porovnanie so situáciou
v socialistickom realizme, kde nijaký básnik by si nedovolil sakralizovať svoju
ženu, keďže výlučné právo byť sakralizovaný má len Vodca. Zopakujme, že
absolutizácia Vodcu oberá socialistickorealistického básnika o autonómiu,
vrátane tej pohlavnej, takže v takto mocensky hierarchizovanom modeli sveta (ako sa on odráža v kánone socialistického realizmu) už nemôže byť reč
o vzťahu medzi pohlaviami, ale len o vzťahu medzi symbolicky vykastrovanými mužmi a poloanimálnymi „roditeľkami“ a „kojiteľkami“, čo „nalievajú
mliekom dobrý prsník“.75 Toto tvrdenie by sa mohlo zdať prehnané, no na
jeho podporu treba uviesť, že Štítnického zbierka Rodina sa najprv venuje
družstevnými kravám (v tretej básni Štastie), až potom sa dostáva k ženám,
takže nemôže byť pochýb, že vyššie citovaný básnický „obraz“ sa odvíja od
predobrazu načrtnutého v básni Šťastie:
Prichodia domov naše kravy.
V ružových vemenách
kypí im mlieko, ktoré trávy
vypili v paše semenách. (s. 11)
74
75
Hviezdoslav: Dielo I, c. d., s. 627.
C. Štítnický: Rodina, c. d., s. 49.
127
Napokon by som si dovolil ešte jeden historický exkurz, ktorý – verím
– nám pomôže cestou porovnania presnejšie identifikovať model medzipohlavných vzťahov – a nielen ich – v socialistickom realizme.
Kto by nepoznal slávnu Baladu noci májovej od Jána Smreka zo
zbierky Cválajúce dni (1925)?
Anča, Anča,
samé mlieko, samá krv,
len ťa objať, len ťa zmačknúť,
ako guľu pomaranča.76
Takéto zaobchádzanie so ženou by dnes vzbudilo oprávnené rozhorčenie nielen feministiek, no treba si uvedomiť, že ide o báseň vysoko štylizovanú na spôsob romance, a predovšetkým o báseň hravú. O Smrekovej
zbierke Cválajúce dni sa oprávnene hovorí ako o vitalistickej, no málo sa
zdôrazňuje, že ide o vitalizmus hravý a hraný. Nejde tu o nijaké „tryskanie
krvi“, „búšenie žíl“, s čím sa neskôr stretneme najmä v slovenskej vitalistickej
próze, ale o situácie s vysokou mierou kurtoáznosti a mierne ironickej štylizovanosti. Nemáme tu do činenia so životne naliehavými stavmi, ale so situáciami à la, t. j. na spôsob niečoho, čo tu už bolo. Báseň sa neskrýva s alúziou na tradované atribúty slovenských dievčeniec, ktoré sú „krv a mlieko“,
táto vlastnosť je však až komicky hyperbolizovaná („samé mlieko, samá krv“)
a navyše folklórna Anča je tu usúvzťažnená s exotickým pomarančom. Vystískať Anču tak, aby z nej tiekol pomarančový džús, to veru pravý slovenský
vitalista neočakáva!
Pravý slovenský vitalista sa správa a vyjadruje takto:
Bol som pyšný na svoje telo, rozpálené slncom a krvou dvadsiatich rokov. Bol som pyšný na svoj život, na svoje hriechy, na svoju matku, ktorá ma
splodila ako šteňa a ponechala láskaniu života. [...] A vtedy som spoznal
76
Ján Smrek: Knihy slnečné. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1963, s. 44.
128
som v sebe syna zeme, sedliaka, toho večného pijana, ktorý sa opíja sebou...77
A pravý slovenský vitalista sa identifikuje s takýmito situáciami
a krajinnými výjavmi:
Ležíš na kope sena. Naproti na holi spieva deva a štrbáky hompáľajú sa
na krkoch kráv a oviec. Žhavé tóny piesne pnú sa vysoko, vysoko do šera
ako úžasný smelý oblúk gotickej katedrály. [...] Zbojnícke chodníčky po zamĺklych dolinách i po rozospievaných horských urviskách. Smelo klenuté
nebo, bláznivo tančiace baránky a ťažká, opojná vôňa schnúceho sena. Na
holiach hrabú seno Čičmianky, bielo vyobliekané ako mladuchy.78
A vyústenie situácie v podaní pravého vitalistu vyzerá takto:
Čičmianka netrpezlivo na mňa volá: „Hej, poďte mi povaliť!“ Šero ju premieta lačným zmyslom, aby ich vybičovalo. Vyobliekaná ako mladucha so
snedou tvárou a rozvlnenými prsami zrodila sa z ľahkého šera. Rozpálené
zornice a vlhké pery zvú nedočkavo: „Hej, poďte mi povaliť!“ A mladé mocné
telo, prehnuté na veľkom batohu sena v nádhernú líniu, naliehavo prosí:
„Hej, poďte mi povaliť!“
Nebolo možné nejsť! Nebol to hriech! Konce prstov, oči, nozdry chceli
hrešiť, ako chcela hrešiť žhavá obloha.
Roztančené obrazy sužovali, spaľovali dušu i telo, ktoré bolo pyšné na
svoju energiu.79
77
Dominik Tatarka: V úzkosti hľadania. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1997, s. 14. Ide
o citát z juvenilnej poviedky Cesty, ktorá bola prvý raz publikovaná v časopise Svojeť r.
1933. Z nej sú aj ďalšie citáty.
78
C. d., s. 14 – 15.
79
Tamtiež.
129
Ak porovnáme modernistického Smreka s vitalistickým Tatarkom,
stretáva sa tu nezáväzná erotická hra na jednej strane so zmyslovým sebazabudnutím, či presnejšie s extázou na strane druhej. Stretáva sa tu objatie,
príp. zmačknutie s povalením. To druhé sa nám vzhľadom na u nás prevažujúci folklórny kód môže zdať väčšmi autentické, no v skutočnosti je iba
menej civilizované. Nie div, že Smrek nikdy nepodľahol zvodom socialistického realizmu, kým Tatarka áno. Stoja tu totiž oproti sebe dve hĺbkové koncepcie sveta a správania sa v ňom: brutálny pohansko-nájazdnícky model
(povaliť a oplodniť) oproti modernému, rafinovanému, civilizovanému princípu hry a zvádzania. Vieme, že socialistickorealistická doktrína verejne
a vehementne odsúdila ten druhý, modernistický kód, aby sa ešte vehementnejšie (no aj skrytejšie) stotožnila s tým prvým. Ak sa v tejto súvislosti vrátime k Holanovej básni z úvodu, práve tento nájazdnícky model, stelesňovaný Červenou armádou, chcel Holan oslabiť či priam vyvrátiť obrazom hanblivého a zdvorilého Červenoarmejca. Nemohlo sa mu to však podariť, keďže
socialistickorealistická poézia (a zrejme i socialistickorealistický kánon vôbec) sa riadi práve týmto nájazdnícko-násilníckym modelom, iba ho
z povrchu textu zatlačila do jeho hĺbkových vrstiev. Odtiaľ však o to účinnejšie organizuje hodnotové pole.
Dovolím si zmieniť sa o jednej zo svojich predchádzajúcich analýz, 80
kde som dospel k zisteniu, že koncept boja je trvalým podložím modelu sveta v socialistickom realizme, že vojna nie je iba jednou z tém socialistickorealistických básní, ale tvorí ich významové centrum, ktoré si prispôsobuje
všetky ostatné významy. Nazdávam sa, že teraz možno ísť hlbšie, resp. do
všeobecnejších kategórií a konštatovať, že tým centrálnym modom správania v socialistickom realizme je násilie. Platí to všeobecne na medziľudské
vzťahy a tiež na ich špecifickú odnož: na vzťahy medzi ženami a mužmi. Pre
tento nájazdnícko-násilnícky model by sme síce mohli nájsť isté korešpondencie v kultúrnych dejinách Slovenska, no najmä v ne- či predkultúrnych
vrstvách vedomia slovenského človeka, no autoritatívne a výhradne ho nastolila až – ako sa hovorí – oslobodzujúca misia Červenej armády, ktorá
k nám priniesla aj „socialistický realizmus“. Vo svetle toho, čo sme si
o socialistickom realizme povedali, tento názov sa ukazuje nevýstižný, mätúci a zavádzajúci, no keďže pochádza zo Sovietskeho zväzu, nemôžeme sa
tomu jeho charakteru čudovať.
80
Vojna ako paradigma v básňach socialistického realizmu. Príspevok na 5. kongrese svetovej literárnovednej bohemistiky, Praha 1. 7. 2015.
130
Použitá literatúra a pramene
Catalano, Alessandro: Rudá záře nad literaturou. Host, Brno 2008.
Doležal, Bohumil: Netrpěná literatura. Torst, Praha 2007.
Holan, Vladimír: Dokumenty. Sebrané spisy, sv. 6. Odeon, Praha 1976.
Hviezdoslav: Dielo I. Bratislava, Slovenský Tatran 1996.
Juráňová, Jana: Žila som s Hviezdoslavom. Aspekt, Bratislava 2001.
Kostra, Ján: Za ten máj. Vybrané spisy, zv. 2. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1971.
Macura, Vladimír: Vladimír Holan: Rudoarmějci. In: Milan Zeman a kolektiv:
Rozumět literature. Interpretace základních děl české literatury. Státní
pedagogické nakladatelství, Praha 1986, s. 358 –366.
Smrek, Ján: Knihy slnečné. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1963.
Steiner, Peter: Žánr a ideologie Rudoarmějců Vladimíra Holana. Česká literatura, 55, 2007, č. 3, s. 343 – 363.
Šrank, Jaroslav: Obraz vodcu v poézii socialistického realizmu. (Báseň Vojtecha Mihálika Otec zo zbierky Ozbrojená láska). RAK, 15, 2010, č. 8/9,
príloha, s. XVII–XXIX.
Štítnický, Ctibor: Jarná pieseň družstevníka. Pravda, Bratislava 1950.
Štítnický, Ctibor: Rodina. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1952.
Štítnický, Ctibor: Na teba myslím. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1954.
Tatarka, Dominik: V úzkosti hľadania. Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1997.
Ždanov, A. A.: O umení. Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1953.
Summary
The image (and pre-image) of man and woman in the poetry of socialist realism
In the era of the so called building of socialism in Czechoslovakia, the family was
considered a positive value and formed one of the most common themes of socialist
131
realist art. However the official image of the family secretly relied on stereotypes
(pre-images) which included the separation of gender roles. Furthermore, even
though the official rhetoric presented images of peace, the relationship model of
Czechoslovak society was based on the archaic “conqueror” scheme which had
resulted from the invasion of Czechoslovakia by the Red Army in 1945. This scheme
is applied discretely (and in the case of weaker poets unintentionally openly) in the
representation of male-female relationships (“lay down and impregnate”) in the poetry of socialist realism. Poets willingly assigned the dominant sex role within the phallocentric hierarchy to the Great Leader (Stalin, Gottwald), granting them a degree of
sanctity in the process. The political Leader thereby usurped the God-Father role
which had previously been ascribed to figures such as Hviezdoslav.
Key words: socialist realism, Slovak poetry, violence, male-female relations
132
Doc. Mgr. Libuše HECZKOVÁ, Ph. D.
Ústav české literatury a komparatistiky,
Filozofická fakulta Univerzity Karlovy v Praze
Kontakt: libuse.heczková@ff.cuni.cz
Informácie o autorke
Libuše Heczková pôsobí v Ústave českej literatúry a komparatistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Výskumne sa venuje dejinám
literatúry v období modernizmu a avantgrady a v rámci záujmu o rodovú
problematiku ženám 19. a 20. storočia v širokých súvislostiach.
Najvýznamnejšie publikácie
Hanáková, Petra, Heczková, Libuše, Kalivodová, Eva (eds.): V bludném
kruhu: Mateřství a vychovatelství jako paradoxy modernity. Praha: SLON,
2006.
Hanáková, Petra, Heczková, Libuše, Kalivodová, Eva, Svatoňová, Kateřina:
Volání rodu. (Film a literatura optikou genderu). Praha 2013.
Heczková, Libuše: Píšící Minervy: Vybrané kapitoly z dějin české literární
kritiky. Praha: FF UK, 2009.
Bahenská, Marie, Heczková, Libuše, Musilová, Dana: Iluze spásy. České
feministické myšlení 19. a 20. století. Veduta: České Budějovice 2012.
133
Návrat tělesné zkušenosti
aneb Když my mrtvé/mrtví procitneme81
Libuše Heczková
Anotácia: Prednáška predstavuje možnosti analýzy poézie písané ženami
s použitím konceptov l’écriture feminine a genderovej teórie performativity
Judith Butler, zároveň poukazuje na vzťah jazyka a tela. Zvolený prístup je
ilustrovaný na analýze poézie Jiřiny Haukovej a Mily Haugovej.
Kľúčové slová: Judith Butler, l’écriture feminine, feminismus, francouzský
poststrukturalismus, gender, Mila Haugová, Jiřina Hauková, poezie
Co není a co by mohla být „ženská” poezie – možnosti analýzy
Ženská
poezie, stejně jako ženská literatura vůbec, je poněkud
problematický pojem. Lze se ptát, co vlastně máme na mysli – zda jakousi
nejasnou, rozkochanou bezbřehou citovost až sentimentalitu, která dodnes,
i přes až brutálně ironická a chladná, přísně logická gesta mnoha básnířek,
může platit za „ženskost“. Již od dob Mariny Cvetajevové a její hypertrofované vášnivosti nabývá ovšem ženské básnické já tradičně mužské příznaky: je zde útočný nápor, vnímání poezie jako práce a řemesla, a jak poznamenal sémiotik Jurij Lotman, také „mužnost“. Mužské a ženské tedy viditelně
nejsou přirozené kategorie ani v poezii. Ženskost se tak stala něčím, co je
třeba vědomě „vynalézat“. Žena v poezii není samozřejmě ničím novým, ale
co je zde podstatné, že obrat od ženy jako objektu k ženě – tvůrčímu subjektu.
Ženské tělo „vytlačované z kulturní produkce se vynořuje nebo vrací
jako symbolické tělo, jako sexualizovaný řečový a obrazový materiál
v umění, v textech nebo ve výmluvné metaforice chování.“ Tato teze německé literární kritičky Sigrid Weigel, „která se pokouší vyjádřit současnou
reálnou nepřítomnost a imaginární všudypřítomnost ženského v naší kultu-
81
Přednáška vychází z článků, publikovaných v několika časopisech a knihách, některé byly
přetištěny v souboru textů Volání rodu, Praha 2013, viz Literatura
134
ře“.82 Hledat „vlastní“ tělo či hledat zážitek těla v psaní žen pak znamená
předně vyprostit tělo z přetrvávajících představ o tom, co je „přirozené“ pro
jedno nebo druhé pohlaví. Znamená to i uvědomit si tělesné rozdíly jako
něco, co tu je, co bylo a bude, co není biologicky dáno, ale je historicky
a kulturně vnímané, konceptualizované a používané. Diference „tělesná
a rodová“ (genderová) pak určuje „rozdílná místa pro muže a ženy v kultuře,
která sebou přinášejí rozdílné předpoklady pro psaní“.83
Teze Sigrid Weigel formulované 90. letech 20. století vycházely ze dvou
významných zdrojů:
1. Francouzského strukturalismu a poststrukturalismu 60. a 70. let, jemuž
vévodily koncepce historika Michaela Foucaulta, psychoanalytika Jacquese
Lacana a filozofa Jacquese Derridy. Tyto koncepce velmi svébytně přeformulovaly psychoanalytičky a teoretičky Hélene Cixous, Julia Kristeva, Luce
Irigaray, Monique Wittig a Catherine Clement. Tomuto směru, který tematizoval ženskou zkušenost jako nesamozřejmou, v zajetí a sociálních jazykových tlaků. Jazyk, který ženskou zkušenost dosud formuloval, je falologocentrický a představuje závažný problém v sebepochopení ženy. Žena je
vazalem těla, které ji tak jak je popsáno, nepatří. V duálních protikladech je
vlastně její vlastní zkušenost vyloučena tedy vlastně odvržena jako odpad –
je „abjektována“. Uvědomění „těla“, tedy vědomí rozdílnosti a tázaní se po
jeho adekvátním hlase v literatuře, přináší nečekané osvobození, pochopení
sebe sama. V básních i prózách zaznívá hlas „smějící se Medúzy“84 – ženy
znásilněné Poseidonem a za to potrestané bohyní moudrosti panenskou
Athénou ztrátou tváře. Jaký je vlastní hlas Medúzy – pochopitelný, známý
nebo nesrozumitelný? Je vůbec možné v jazyce, který používáme, zaznamenat tento hlas? Je tedy možné psát? Situaci psaní pak popisuje český
filozof Miroslav Petříček jako pragmatický rozpor mezi psaním jazykem, který není ženě vlastní, neboť je falocentrický, a psaním vůbec, neboť jiný není
k dispozici.85
82
Sigrid Weigel, Ženské tělo, vytláčené z kultúrnej produkcie. Aspekt 1998, č. 3, s. 191.
Tamtéž.
84
Srovnej manifestační vystoupení Hélène Cixous z roku 1975 Le Rire de Medusa v časopise L’Arc 61, 1975.
85
Miroslav Petříček: Ženské psaní: pragmatický rozpor. In: Eva Kalivodová, Blanka Knotková-Čapková (eds.): Ponořena do Léthé: Sborník věnovaný cyklu přednášek Metafora ženy
2000–2001. Praha: FF UK, 2003, s. 12 –15.
83
135
2. Druhým závažným zdrojem se stala filozofie Judith Butler. Počínaje její
disertací Subject of Desire: Hegelian Reflection in Twentieth-century France
(1987) se orientovala se na francouzský poststrukturalismus a fenomenologii, a také na „l’écriture feminine“. V té době se také účastnila amerických
feministických debat. A právě z nich se zrodila asi její nejvlivnější kniha
Gender Trouble: Feminism and the Subversion of Identity (1990), dosud
přeložená do 27 jazyků mezi jinými i do slovenštiny pod názvem Trampoty
s rodom (Bratislava, Aspekt 2003, 2014). Směřujíc k pochopení vztahu pohlaví a genderu a způsobu konstituování ženské identity, queer identit a dalších s tím spojených otázek v této knize poprvé formuluje svoji teorii perfomativity. V roce 2005 se vrátila k tématu rodu, moci a norem navazující
a precizující knihou Undoing gender. Další kniha z 90. let Bodies That Matter: On the Discursive Limits of „Sex“ (1996) se zabývala hlouběji pojetím
přirozenosti a rozvinula specifický způsob argumentace, jež se snaží vyhnout formativní moci jazyka; v duchu Derridovy filozofie tady rozvinula teze
o diskurzivním opakování, jež vepisuje do těla stěží nepřekonatelnou iluzi
přirozenosti a zároveň povinnosti normy. V práci Excitable Speech: A Politics of the Performative (1997) sumarizuje svá jazyková pozorování. Vychází
lingvistické teorie Johna Langshawa Austina o dvou typech výpovědí: konstativu a performativu. Performativ, výpověď tvořící akci, je pak pro Butler
klíčovým pojmem. Austinova teorie se v jejím uvažování propojuje
s Althusserovou sociálně-represivní koncepcí interpelací. Butler považuje
přijetí genderu za proces peformativních jednání, aktů, které vytváří „genderové tělo“ pomocí jazyka. Také zdůrazňuje, že nejen slova samotná, ale také
jejich minulá užití mohou zraňovat: slovo zraňuje tehdy, pokud v minulosti
bylo použito zraňujícím způsobem a tudíž v sobě do budoucna nese obtisk
bolesti. Při každém dalším použití tohoto slova dochází k připomenutí minulé
bolesti i jednání, které byly s tímto aktem spojeny.
Zkušenost ve slově
Dávný čínský básník a teoretik Liu Xie napsal, že poezie je zkušenost existující ve slově, je citem, touhou, intencí, stavem mysli. Je to i svět zachycený
hlasem, v jediné chvíli trvalého bezčasí. Filozof Hans Georg Gadamer
i s ohledem na básnictví psal, že umělecké dílo je prodloužením bytí,
a slovenská básnířka Mila Haugová s ozvěnou dodává: „čo nenapíšem, ne-
136
jestvuje“.86 Pobývání ve světě a nabyté zkušenosti však nevyhnutelně mají
i ženskou podobu – stejně tak jako bílou, černou, hispánskou a mnoho jiných. Nejen v evropské kultuře má ženská zkušenost přece jen zvláštní povahu, danou funkcí a způsobem utváření jazyka, jenž, ač erodován, je svým
dlouhým vývojem „mužský“, tedy symbolicky mužský.
Když Julia Kristeva připomíná základní protiklad Platónova dialogu
Timaios mezi beztvarou zárodečnou hmotou a otcovskou ideou, jež dává
tomuto matečnému chaosu otcovské jméno, tedy samu existenci, má na
mysli právě jazyk. Básnířky a spisovatelky se svým psaním ocitají v pasti
rozporů – tím, jak ambivalentně se k jejich psaní chová jazyk, kulturní tradice, jež vytváří až nepřekonatelné stereotypy, jak vše „je“ a „má být“, a jak je
to „přirozené“. Ženské psaní, to jsou metaforicky nové cesty, nová sídla
a nové památníky, nové hřbitovy zapisované do map stejnými značkami jako
ty, které již byly pro zápisy skutečnosti užívány muži.
Skrz jazykovou mřížku
„Grenzt hier ein Wort an mich, so lass ich’s grenzen“, tedy: „Slovo tu
se mnou hraničí, tak jej nechám hraničit“, anebo snad: „Slovo mě limituje,
nechám je“,87 napsala v básni „Čechy leží u moře“ Ingeborg Bachmannová,
jejíž poezie by mohla posloužit jako určitý příklad toho, co asi je a může být
nová topografie poezie psané ženou. Její básně existují v neustálém omezování a hraničení, jsou to kontinuální pokusy o zmocnění se slova, které
mohou vést až k určité rezignaci. Jak se může stát slovo svědectvím
o ženské zkušenosti, když je mříží, jež omezuje? Der Sprachgitter, tedy jazyková mřížka Paula Celana,88 jak si všímají němečtí vykladači jeho poezie,
nezastupuje v jeho poezii pouze obyčejnou mříž řeči, plynoucí z jejího uspořádání, ale je skutečnou mřížkou mezi vnitřní klauzurou kláštera a vnějším
světem. Jak se může soubor takových slov stát řečí té, která žije za ní, když
jedině mřížka propouští a prostředkuje zkušenost a paměť?
A ještě jednou Julia Kristeva – když před lety radikalizovala ve znamení psychoanalýzy tuto propustnou prostředkující funkci jazyka ve vztahu
k ženskému tělu, podobně jako tehdy mnohé básnířky chtěla především ob86
Takto cituje Milu Haugovou Stanislava Chrobáková Repar v monografii Mila Haugová
Bratislava: Kalligram, 2002, s. 224.
87
Ingeborg Bachmann: Letzte, unveröffentlichte Gedichte, Entwürfe und Fassungen. Frankfurt am Main: Hg. Von Hans Höller, 1998, s. 117.
88
Paul Celan: Sprachgitter. Franfurt am Main: S. Fischer, 1959. Srov. Jürgen Lehmann (ed.):
Kommentar zu Paul Celans „Sprachgitter“. Heidelberg: C. Winter, 2005.
137
jevit mateřské tělo. Primární zkušenost ženy je podle ní tělesná a jazyk je
ženě dán jen jako cosi cizího, co sice dodává formu i její zkušenosti, co je
v principu jen dohodou, a nikoli přirozeností. Vidět tuto cizost, tuto odcizenou
zkušenost však znamená pochopit prostředkující moc slova, z vazalství těla
učinit partnerství. Znamená to také aspoň dvojí vnímání světa, stálý potenciální dialog. A tam snad začíná poezie i pro ženu. Kristeva byla ve své
slavné stati „Stabat mater“ ovšem snad až příliš rezolutní, když soudila, že
žena nemůže sebe samé dosíci jinak než mateřským zjevením těla
v jedinečném aktu porodu.89
Návrat k rodovosti
Literární historie ukazuje, jak obtížné bylo dosáhnout na vlastní tělo, převést
do jazykové podoby stav mysli, zaznamenat intenci. Adrienne Rich, která se
stala ještě za svého života klasičkou americké poezie, svůj přerod z básníka
v básnířku, a nikoli obráceně, manifestovala již zmíněným textem When We
Dead Awaken (Když my mrtvé/mrtví procitneme, 1971), jenž obsahuje aluze
na dva velké feministy, Henrika Ibsena a G. B. Shawa.90 Autorka, vyrůstající
na poezii anglického a amerického modernismu T. S. Eliota, W. B. Yeatse
a Ezry Pounda, začínala tvořit vzdálena oblíbeným představám úhledné
a neškodné prázdnoty většiny „ženských“ básnických projevů. Rozhodla se
být básnířkou a psát žensky – hledala hlas, který by jí byl vlastní, byť by neustále narážel na zcizující jazyk. Text When We Dead Awaken je tak manifestem angažovaného postoje, který nemusí být každému příjemný. Návrat
k ženskosti, tedy spíše rodovosti, vně skrytě nediferencovaného univerzalismu, byl konceptuálním obratem a také svým způsobem zjevením těla.
Tematicky, formálně i ideově. Ženskou zkušenost totiž není možné skrýt,
a je tedy nutné ji hledat. Tehdy se stává univerzální či prostě mluvící, vystupující z unikátního těla. Slova hraničí a limitují tuto zkušenost, jsou však
s námi. I přes skepsi „nemocná“ a „nepravdivá“ performativní sdělení básně
skutečně sdělují.
89
Julia Kristeva: Stabat mater. In: Julia Kristeva: Histoires d’amour. Paris: Denoël, 1983, s.
225 – 427. Česky: Julia Kristeva: Stabat Mater. In: Julia Kristeva: Jazyk lásky: Eseje o sémiotice, psychoanalýze a mateřství. Praha: One Woman Press, 2004, s. 200 – 234.
90
Adrienne Rich: When We Dead Awaken: Writing as Re-Vision. In: Adrienne Rich: On
Lies, Secrets, and Silence: Selected Prose 1966 – 1978. New York: W. W. Norton, 1979, s.
33 – 49.
138
Jiná americká básnířka Anne Sexton napsala:
Zaobírám sa slovmi. Slová sú jako nálepky;
Alebo mince. Alebo eště lepšie, rojace sa včely.
Proznívám sa, som len čiastočně při prameni vecí;
Rátam slová jako mrtvé včely v manzardke
Zbavené žltých očí a suchých krídel91
Mila Haugová, překladatelka Anne Sextonové, poznamenává: „Poézia Anne
Sexton a Sylvie Plath sa stala kĺúčovou pre následujúce generácie nielen
amerických spisovatelek. Nie je možné predstaviť si písanie bez znalosti ich
diela.“92 Anne Sextonová, Sylvia Plathová, Adrienne Richová, Marina Cvetajevová, Ingeborg Bachmannová a mnohé další vytvářejí v poezii silnou rodovou tradici, která může ukázat, co je to „ženská“ poezie. Možná se někomu
bude zdát, že tyto básnířky jsou svou gestikou jaksi mužské. Každá je svým
způsobem angažovaná, báseň je prodloužením bytí. A zároveň i pro tyto
básnířky platí, že báseň je práce a odcizení, abstrakce. Racionalizace však
neznamená vymazání zkušenosti, emocí, vytržení, ani pouze vážnou práci.
V mnohých verších se potutelně směje Medúza, žena, kterou mnozí raději
nechtějí vidět.
„V těsné masce ženy: umořit se, umučit se , umřít, umoudřit se? Které
ženě se podaří to poslední, je částečně zachráněná…“ (Mila Haugová)
Náhodná „shoda“ jmen dvou spisovatelek a překladatelek Češky Jiřiny Haukové a Slovenky Mily Haugové, které rozděluje nepříliš odlišný mateřský
jazyk avšak diametrálně odlišný básnický jazyk a také různý věk, které však
své vrcholné sbírky vydaly v podstatě ve stejné době na přelomu 20. a 21.
století, se podbízivě, bezostyšně nabízí k srovnávání. Nechám se se tedy
svést ke hře aliterací a pokusím se dvě současné výrazné postavy české
91
Anne Sexton: Povedala poetka psychoanalytikovi. In: Anne Sexton: Čierna mágia a dalšie
básně, Aspekt 1998, č. 1, s. 166.
92
Mila Haugová – Elvíra Haugová: Žiť, alebo zomrieť. Aspekt 1998, č. 1, s. 167.
139
a slovenské literární scény představit společně jako básnířky těla „v těsné
masce ženy“.
O Ingeborg Bachmann Mila Haugová napsala: „Zraněná, zrazená
zůstává i přes svůj tragický, symbolický konec (doslova shoří v plamenech,
které ve svém díle často evokovala), je symbolem ženy umělkyně, která tvrdě probíjela cestu v umění pro ty, ktoré přijdou po ní. Přesto, že žila svůj
osud, který k ní byl ke konci velmi tvrdý – bez lásky, věřila, že jednou bude
duba, v které budou lidé „naladeni na lásku“… TERRA NOVA…ULTIMA
SPERANZA“ 93
Mila Haugová je v tomto smyslu dozajista dědičkou Ingeborg Bachmann. Říká-li o Bachmann, že je „symbolom ženy umělkyně“, je jí hlavně pro
samu její překladatelku a básnířku, která považuje za jedno ze základních
témat Bachmann mezní situace ženy, které jsou její každenností. Již samo
básnické zrání Mily Haugové by mohlo být až exeplárním případem hledání
ženiny cesty v umění, jež však již není tak obnaženým bojem ale navazováním tradice94. Haugová debutovala poměrně pozdě a osamoceně. Původně byla učitelkou a první sbírka Rezavá hlína ji vyšla až roku 1980 pod
pseudonymem. Od poloviny 80 let spolupracovala s nejvýzanmějším slovenským literárním časopisem Romboid, kde publikovali své texty tehdejší
nejvýraznější slovenští básníci jak např. Milan Rúfus, Vojtech Mihálik, Miroslav Válek.
První sbírky se nijak nelišily od mnoha dalších dobových pokusů žen
psát poezii – citové – sentimentální verše o lásce, o vztazích muže a ženy,
které potvrzují na jedné straně „vznešené“ představy mužů o ženě a na
straně druhé potvrzují ty nejhorší obavy z toho, že se tyto představy převtělí
v prázdný básnický jazyk. Haugová však prošla během svého básnického
vývoje dlouhou iniciační reflexí své vlastní ženskosti a také „ženskosti“ poezie. Na této racionální a intelektuální cestě se setkla s básnířkami Else
Laske-Schuler, Ingeborg Bachmann, Sylvií Plath, Anne Sexton, Friedrike
Mayröcker a také s francouzskými teoretičkami, které postavily mimo jiné do
centra svých úvah právě problém ženského psaní a zkušenosti. Od sbírek
90. let je její rukopis stále víc posedlý ženou jako matkou milenkou tvůrkyní,
dcerou… Pokud Haugová mluví o svém básnickém rodokmenu a souvislostech své poezie ukazuje na halvně básníky a básnířky, které překládala
93
94
Mila Haugová: Štvrtá cesta k jazeru. Aspekt 2002, č. 1, s. 138.
Srv.Chrobákové-Repar: Mila Haugová. cit.d..
140
a na tušenou a nesoustavnou ženskou linii slovenské poetické tradice, jež
začíná u Lydie V. Gavorníkové. „Jsem matka dcery./Jsem dcera matky./Vzpomínka na vzpomínku,/ o které nevíme.“ (Pradávná z Alfa Centauri)
Poezie Mily Haugové se během let zcela proměnila. Haugová značně zpozorněla k významům slov jako žena, tělo, láska, neužívá snadných sentientálních pojemnováních, neutápí se v přírodních metaforách a do její poezie
vstupuje racionalita. Hledání archetypu ženství, ke své „Alfě“ pra-ženě, pramilence, pra-matce (sbírky Alfa Centauri, Genotext) došla na práh mlčení,
došla k místu, kde řeč může ustupovat tělu, ale ještě ne zcela. „Alfa chce
báseň, ta stále umírá, možná také ona. Báseň vzdoruje, báseň je voda.
Chce mít své kamenné tabule. Slova. Chce být přesnější než smrt.“
O svých hlavních básnických průvodkyních, které ji pomohly hladat
cestu jazykem i cestu k ženské zkušenosti napsala: „Jazyk obou je přesný,
přes různý přístupy k nemu. Zatímco Ingeborg Bachmnn svoje texty vytesává z kamene, kde dávno existovaly, Friedrike Mayroecker maluje všemi
možnými barvami, chce zachytit všechno, uplývá každým okamžikem.“ 95
Poezie Mily Haugové chce obojí přístup syntetizovat. Jako odkaz k oběma
básnířkám používá i občas „makarónskou“ němčininu/slovenštinu:
Letím nad tvým domovem. Dotýkám se jedním křídlem
a rozpuštěnými vlasy.
Der Garten ist das Refuguim der Liebe. Begegenugsort der Geschlechter.
Zahrada je refugiem lásky. Místo setkání pohlaví.
Garten. Erdoberfläche. Zart und verschvommen.
ERSCHEINUNG skoro jako tehdy – fast wie vorher ZJEVENÍ
(báseň Zjevení Archívy těla 2004)
Asi nejblíže k poezii Ingeborg Bachmann má Mila Haugová
ve sbírkách Atlas písku (2001) a Archívy těla (2004), které vznikly přibližně
95
„Je tu toho tolko, co čeká na napísaní..“, rozhovor s Etelou Farkašovou. In: Otázky rodovej identity vo výtvarnom umení, architektúre, filme a literatúre, Bratislava 2000.
141
ve stejných letech jako překlady básní z knihy Ich weiss keine bessere
Welt96. Haugová v těchto sbírkách mapuje pohyblivou krajinu své zkušenosti a minulosti: „Znova sa učím počúvať, znova sa v hmle októbra/ z magnetických polí vystretých do nekonečna/ vracajú hlasy vtákov, úponky detských
snov,/ ich plazivé byle premenené na prales"97. Básně jsou spíše jen svědectví, náznaky, stopy. Básně se stávají krabicemi plnými archiválií, vrství
se, prostupují, náhodně osvětlují intimity života, nevytvářejí celek, jen jakoby komentují hledání celku. V Archivech těla takovéto čtení ještě podtrhují
vložené bezejmenné fotografie, neurčené rukopisy. Souvislosti vznikají až
jinou novou čtenářovou zkušeností, poezie opravdu slouží jen jako možný
plán i přesto, že je až brutálně otevřená do soukromí básnířky.
NEURČITÁ REČ
Ide ako Anjel s chladným hlasom. Myslí si: že niekoho chápe: že ju
niekto chápe: že sa teší že k nemu ide v myšlienkach? Že nie je sama (na
chvíl’u): že je viac odpovedí ako otázok: že dostane aj to čo si nepýtala: že
sa chce vdýchnut’ do jeho hlasu: privinút’ ho k sebe aby si oddýchol: že jeho
hlas siahne do jej spánku: alebo pohladkat’ jeho chrbticu: vidiet’ nahého:
milovat’ sa (ale to už nepatrí na tento breh: neodehráva sa to tu) že prečo?
lebo: je priepast’: ešte z objatia miznut’: netreba si zvykat’ na dlho: ale boli
sme: lebo zabudneš na smrt’: hovorí: zabudla som ako na smrt’:
Na teba
Ve své poezii Haugová inscenuje, dramatizuje slova, která otřásají
a poškozují snadný svět běžné zkušnosti, právě jimi chce zachytit „bezprostřední“ zkušenost těla, v lásce, v nemoci a ve vězení sexuality, ale
také v rozkoši z ní:
96
Překlady několika fragmentů básní I. Bachmann vyšly v slovensko-českém časopise
Aspekt č. 1 v 2002., ibid, s. 139.
97
Atlas písku, Bratislava: Drewo a srd 2001.
142
KÝM
Celá reč je o mlčaní
V lone zátvoriek
(vo vlhkom svetle)
V tkanive sliznice sa
Píšeme vytvárame
Tvoj jazyk opretý o
Moje podnebie:
Tvoje pohlavie zobúdza
Nebezbečné slabiky
Zatvára ma drží
Podpiera: vyčnieva
Ako osamotený kartáginský
Stlp v hromade kameňov
Nehovorím
Prestávam sa pýtat’
Kto som
Kto si
Osobní zkušenost ženy bývá v našich kulturách účinně zastírána
způsoby různorodého fixování jazykového významu slova žena. Pro spisovatelky to bývá také jedna z největších tvůrčích potíží. Ve chvíli, kdy Haugová se podvoluje svým vegetativním přírodním „ženským“ metaforám, kdy
se „já“ se stává mlhou, živočichem, listím tak jak je tomu v jedné
z posledních sbírek Rostlina so snom, Vertikála neuknike naší pozornosti,
jak tenká je hranice mezi možností tvůrce či tvůrkyně najít originální jazyk
pro zkušenost těla a pádem do jazyka již připraveného svými reprezentacemi tuto zkušenost spoutat. To platí zvláště pro „ženskou“ zkušenost těla.
Pragmatický rozpor, ve kterém se odlišností svého přístupu k symbolickému
143
kulturnímu jazyku nachází ženské psaní vždy napjaté mezi mlčícím tělem
a jeho možnou reprezentací, ztrácí na rozpornosti a metafory se zdají
známě ženské a tak poezie poněkud svoji sílu vypovídat. Brutalita bezprostřednosti básní sbírky Archívy těla se bohužel harmonizuje a ticho těla se
ztrácí ve slovech. Přesto je stále poezie Mily Haugové silná intenzitou tělesného zážitku, který nutně nemusí být erotický.
Jiřina Hauková ve srovnání s Milou Haugovou nechala své tělo
a bezprostřední žitou skutečnost promlouvat jiným způsobem. Také její poetická cesta k ženské zkušenosti nebyla tak kontinuální a čitelná jako u Mily
Haugové. Naopak v její poezii v určitém bodě došlo k neobvyklému zlomu:
vždy spíše sevřená a dostředivá poezie se radikalizovala a bezprecedentně
rozevřela.
Básnířka Jiřina Hauková patřila k umělecké Skupině 42 zformované
za druhé světové války, jejíž členové vytvořili jednu z nejvýraznějších podob
české kultury druhé poloviny 20. století. Dali jí podobu drsného městského
předměstí, syrový a přitom intimní hlas outsiderů, mnohovrstevnatou podobu, kterou si také vypůjčovali ze vzdálené „plebejské“ země Ameriky znějící
dynamickým periferním jazzem. Jejím mužem se roku 1945 stal teoretik této
skupiny Jindřich Chalupecký a k jejím nejbližším přátelům patřil nejznámější
autor Skupiny 42 básník a výtvarník Jiří Kolář. K dalším členům této skupiny
patřili malíři Kamil Lhoták, František Hudeček, básníci Josef Kainar, Jan
Hanč a fotograf Miroslav Hák a několik dalších umělců.
Skupina 42 výrazně formovala českou kulturu, a na druhou stranu
historie československého státu výrazně zasáhla do osudů malířů, fotografů
a básníků skupiny. Někteří se ocitli v emigraci a cítili se deprivováni ztrátou
jazyka jako básník Ivan Blatný, jehož básně z emigrace za pobytu v anglické
psychiatrické léčebně se zachovaly jen dílem náhody; nebo naopak jako
vystěhovalci našli novou cestu ke slovu v jeho vizualizaci tak jako se to podařilo Jiřímu Kolářovi v pařížském exilu; někteří jako malíř a ilustrátor Kamil
Lhoták nebo básník Josef Kainar se smířili či shodli s novou socialistickou
skutečností, když moderní syrová autentičnost byla odkázána do podzemí,
a jejich tvorba byla pro širší publikum svého druhu útočištěm.Veřejné aktivity
členů byly velmi omezeny, mnohé podstatné práce jako například úvahy
Jindřicha Chalupeckého o moderním umění a statutu umělce se k veřejnosti
144
dostaly až po roce1989. Jiřina Hauková jako jediná žena Skupiny 42 98 zůstávala ve stínu svých „významějších“ přátel.
Po vydání souboru jejího díla v roce 200099 bylo zřejmé, že v české
poezii přes mnohé pochybnosti existovala a existuje žena – básnířka, jejíž
osobitý „ženský“ hlas vyrostl na pozadí poetiky Skupiny 42. Jiřina Hauková
se k specifice ženského psaní vyjadřila již v roce 1968 v anketě o ženském
autorství časopisu Sešity pro literaturu, která mezi dotazovanými spisovatelkami a básnířkami vyvolala poměrně kontraverzní reakce. Byla tehdy jednou
z mála spisovatelek, kterých se osobně nedotklo samotné pojmenování žena- autorka, ale posloužilo hlubší reflexi možné femininity tvorby. Básnířka
a překladatelka Hauková plně oddaná literatuře, svoji poetikou vyznávající
čistotu a úpornost básnického tvaru, uměleckou autonomnost a nezávislost
imaginace, v této anketě naznačila některé otázky odedávna provázející
ženy – tvůrkyně. Haukové šlo i v této anketě o tvar, experiment a osamělou
individuální vůli ve světě degradujícím lidstkost na masovost, tedy o postuláty generace skupiny 42. Ale snad právě proto, že se intenzivně zabývala
jako překladatelka tvorbou hlavních osobností světového modernismu na
jedné starně Emily Dickinson, Anais Nin, Gertrude Stein či Sylvií Plath a na
druhé straně Dylanem Thomasem, T. S. Eliotem, Hermanem Melvillem,
uvědomovala si rozdíly mezi tvorbou mužskou a ženskou, nikoliv jako determinaci, ale jako problém osobních možností, jiného zkušenostního horizontu a odpovědnosti za „tvůrčí“ čin rození biologického i symbolického:
„Přestože dobrá poezie je jen jedna, myslím, že až donedávna se poezie
ženská lišila od mužské a možná bude lišit vždy. Především si potřebovala
probojovat svou citovou nezávislost a volné vyjádření lásky.“ V roce 1998
k tomu dodala: „Dnes jsou ženy samostatné a jejich poezie je rovnocenná
poezii mužské.
98
Ke skupině někdy volně přiřazuje významná modernistická prozaička Milada Součková,
která po roce1948 zůstala v USA. S Jiřinou Haukovou ji spojuje svébytný typ poezie – „paměti“, která má výrazně genderové rysy.
99
První sbírka Přísluní (1943), Cizí pokoj (1946), Oheň ve sněhu (1958), Mezi lidmi a havrany (1965), Rozvodí času (1967), Země nikoho (1970), Spodní proudy (1988, 1992), Motýl
a smrt (1990), Elegie za Jindřicha Chalupeckého (1994).
145
DÍVENKA, KTERÁ ČEKÁ PRVNÍ MĚSÍČKY
Je sama jarem, dva rozpuky prsíček,
sukýnku nad kolenem, pohýbuje se plavým krokem,
za ní se táhne šlář ještě dětských stop.
Sbírá jahůdky, hladí psa, miluje všechno živé.
Otevírá se jí zázrak života, kdy každým měsícem
Projde nenarozené dítě.
Je ještě sama hra a netuší, že se objeví
První krev, která posvětí její život.
Vesele skotačí, plné broskví a slunce
Jsou její tváře. Je sama láskou, která ještě nemiluje.
Nosík zaplněný plevelí pubertálních vyrážek.
Nevědomky staví základy svému životu,
Je plná naděje, radostí a veselí.
Nečeká, že bude seschlou stařenou.
Je misou ovoce a pupenem zániku.
Netuší, že už se upsala smrti.
O poezii Jiřiny Haukové kdysi v první polovině 60 let jeden z mladší
kritiků (pozdější významný versolog) Miroslav Červenka napsal, že její verše, které na rozdíl od generačních druhů se orientovali hlavně k intimnímu
prostoru duše a domova, jsou jako háčkování. Hauková se snad proto
v následujících sbírkách s intimitou rozžehnala, aby nalezla odpovídající
existenciální výraz ubíhání času v politicky dramatické době. Poněkud zastřená ženská identita se navrátila až v poezii konce let 80. Sobě samé Jiřina Hauková otevřela své verše až v roce 1990 po smrti milovaného, blízkého a přitom v jistém smyslu nerozumějícího druha Jindřicha Chalupeckého.
Nové verše sklady Elegie za Jindřicha Chalupeckého (1994) znějí zraněným
tělem popsaným zkušeností a bolestí stáří a odchodem milovaného, který se
podle autorčina osobního svědectví z roku 2000 „od druhé sbírky Cizí pokoj
146
(1946) podílel svými radami na konečné skladbě každé její básnické knihy
a často ve výsledném tvaru jednotlivých textů…“100.
V Litanii k Bohu a k lidem v časopise Revolver Revue roku 2000 Jiřina Hauková psala explicitně: „Já jsem teprve po smrti manželově začala
uskutečňovat sebe./ Sny mi splývají s životem.“ Elegie za Jindřicha Chalupeckého není jen motlitbou za odcházejícím přítelem, partnerem, ale také
nahlédnutím na vlastní poezii, nad její svázaností a nedostatečností zachytit
nově zažívanou tělesnou zkušenost. Snad právě proto v devadesátých letech z básní jindy tak uměřených a formálně pevných zbyly jen, jak říkala
sama Hauková, jakési záznamy. Záznamy, které archivují básnířčinu tělesnou existenci. Její básně hlavně z konce devadesátých let (sbírka Díra skrz
1999 a Večerní prška 2001) a nepotřebují mluvit o ženě, aby mluvily žensky.
Individuální zkušenost se v nich stává zkušeností obecně sdělitelnou a přitom ne-neutrálně ženskou. V okamžiku, kdy básnířka převedla do slov
osobní zkušenost, hluboké zranění staré ženy, vznikly texty, které nejsou již
„universálními“ moderními průhledy do obecné situace člověka jako tomu
bylo v poezii do smrti Jindřicha Chalupeckého. „Zatímco dříve má poezie
vyrůstala jakoby z reality umělecké, nyní je již mou inspirací holá nejsyrovější skutečnost.“101 U Haukové to snad způsobila především bezohledná reflexe vlastního stárnoucího nemocného těla, tělesné křehkosti, která neoodpovídá její duševní síle. Tato zkušenost zintenzivňuje hledání podstaty, zpochybnění představ o realitě a jejím poznání, včetně jazyka. „Poezie není
hra/poezie, je naše tíha,/ které se chci zbavit,/ poezie je velká víra, kterou
nutno dověřit,/ poezie je velká tíha, kterou nutnou nadlehčit/poezie je síla,
kterou nutno uvolnit.“102
Tyto básně se také zcela neobvykle politizují- děrují naši bezprostřední jazykově zmámenou a manipulovanou přítomnost, neiluzivními a
skepticky přesnými výpady. Hauková možná našla způsob, jak promlouvat
„žensky“, bez stereotypních příznaků, jaký jí dává jazyk druhého tedy muže.
Nalezla to, co se Ingeborg Bachman zdálo nemožné, to se realizovalo jen
jako nepřítomnost, jako touha. Ano, básně Jiřiny Haukové jsou jen záznamy, jsou tak všední, že nás vytrhují z běžného života a obracejí k základním
otázkám zrození a smrti.
100
Michael Špirit: Doslov, In: Jiřina Hauková: Básně, Praha 2000.
Jiřona Hauková: Básně, s.1058.
102
Jiřina Hauková: Verše, Revolver Revue 1998.
101
147
ŠPATNĚ PŘIPRAVENÁ NA ŽIVOT
My básnící nemáme do čeho mluvit,
Němí, němí, němí,
Ale vždycky přijde náš čas,
A nikdy umlčení.
Slova štípíme tak,
Až jde z nich starch.
V mateřském lůně
Jsem byla špatně připravená na život,
Proto každé slovo ve mně stůně,
než se nadechne života.
Bleskosvod se vzpírá,
aby ani jediná věta
se do země nezapustila.
Jako políčení na lidi,
kteří se po falešné hře pídí.
Vrbovka, kosatec, lotosový květ
Mohou všemu přihlížet.
My zabloudíme v síti vět.
Slovům básní Jiřiny Haukové trvá dlouho než se nadechnou. Zasahují čtenáře však tak přímo, netušenou bezprostředností. Některá slova ale
umírají, když se dostanou na svět. Hauková by asi souhlasila se svoji „blíženkyní“ Milou Haugovou, že v poezii je toho tolik, co se vyplýtvá pro několik přesných řádků. A také by společně s ní souhlasila se slovy německého
básníka přítele Ingeborg Bachmann Paula Celana: „Tvůrce je bytost, která
svým hlasem a němotou hledá cestu…“
148
Závěr z „druhého” břehu
Performativní pojetí nutně nemusí jen posloužit popisu, interpretaci a analýze. V české poezii se nedávno objevila pozoruhodná poezie básnířky/básníka Elsy Aids. Její/jeho verše vycházejí ze zkušenosti generace, která prošla postmoderní zkušeností, která vrostla do nestabilty, variability přirozeně a zároveň akcentovaně stylizovaně. Patří k alternativní plaformě Styk
a hlavně hudebnímu souručenství KlaNGunKRaCH. V roce 2015 verše publikoval slovenský queer časopis Glosolália.
Mé masíčko je růžové, můj zadek je tvá maminka a předek tvůj tatínek.
Miláčku, máš na svém těle stejné maso jako já? Jaký je smysl tvého života?
Co tě zraňuje?
Losos se dere proti proudu, plný jiker, ale kdybych si vybíral odstín své kůže,
byl by to šedivorůžový matjes.
Poezie je vyhroceně osamělá a tělesná. Je zkušeností singulární,
bez ohledu na možné a nepřekonatelné jazykové zápisy v těle, bez ohledu
na výklady tohto jejího/jeho těla v jakémkoli pohlaví. Poezie je brutální a krutá, ostrá jako transplantující nůž a stejně zanechává jizvy. „Ve správné milostné básni tvůj vlastní (ne její, ne jeho) průsvitný stín zlehka klesá, v extázi,
že ho někdo pozoruje.” Jak fiktivně a zároveň skutečně problašuje Elsa Aids
v úvodní řeči Petra Borkovce k jejímu/jeho autorskému čtení.103
Esej Adriene Rich Když my mrtvé procitneme možná tak můžeme
vrátit zpátky k originálu Henryka Ibsena a propojit je. Když my mrtví/mrtvé
procitneme. Butler i „l‘ecriture feminine“ by nás měly hlavně znovu přivést
k četní a naslouchání k slovu a jeho hranicím, kde se rodí poezie, vně našich očekávání a vně našich jistot, a to i jistot takzvaně danných přirozených.
103
Petr Borkovec: Úvodní
cteni/2014/2/18/elsa-aids
slovo
dostupné
na
http://www.fra.cz/autorska-
149
Použitá literatura a pramene
Bachmann, Ingeborg: Letzte, unveröffentlichte Gedichte, Entwürfe und Fassungen. Frankfurt am Main: Hg. Von Hans Höller, 1998.
Borkovec, Petr: Úvodní slovo dostupné na http://www.fra.cz/autorskacteni/2014/2/18/elsa-aids
Butler, Judith: Bodies That Matter: On the Discursive Limits of “Sex“. London
– New York: Routledge, 1993.
Butler, Judith: Gender Trouble: Feminism and the Subversion of Identity.
London – New York: Routledge, 1990.
Butler, Judith: Trampoty s rodom, Bratislava, Aspekt 2014.
Celan, Paul: Sprachgitter. Franfurt am Main: S. Fischer, 1959.
Čapková, Blanka, Kalivodová, Eva (eds.): Metafora ženy, Praha, FF UK
2003.
Gadamer, Hans Georg: Člověk a řeč. Praha: OIKOYMENH, 1999.
Haugová, Mila – Haugová, Elvíra: Žiť, alebo zomrieť. Aspekt 1998, č. 1, s.
167.
Hanáková, Petra, Heczková, Libuše, Kalivodová, Eva, Svatoňová, Kateřina:
Volání rodu. Praha 2013.
Hanáková, Petra, Heczková, Libuše, Kalivodová, Eva (eds.): V bludném
kruhu: Mateřství a vychovatelství jako paradoxy modernity. Praha: SLON,
2006.
Haugová, Mila: Štvrtá cesta k jazeru. Aspekt 2002, č. 1, s. 138.
Hauková, Jiřina: Básně. Praha: Torst, 2000.
Hauková, Jiřina: Díra skrz. Praha – Příbram: Klokočí a Knihovna Jana Drdy,
1999.
Hauková, Jiřina: Elegie za Jindřichem Chalupeckým. Praha: [s.n.], 1992.
Hauková, Jiřina: Žena jako autorka. Sešity pro literaturu 32, 1969.
Heczková, Libuše: Revolty, mateřství a sémiotika. In: Julia Kristeva: Jazyk
lásky. Praha: One Woman Press, 2004.
150
Heczková, Libuše (ed.): Vztahy, jazyky, těla. texty z 1. konference českých a
slovenských feministických studií, Praha: FHS 2007.
Heczková, Libuše: Nutnost oplakávat nepřítele. Antigoniny nároky dle Judith
Butler.
A2
2013,
č.
19,
dostupné
http://www.advojka.cz/archiv/2013/19/nutnost-oplakavat-nepritele
Heczková, Libuše: “Con la stretta maschera di donna: tormentarsi, torturarsi,
morire, rinsavire? La donna che ci riesce in parte si salva.” Jiřina Hauková e Mila Haugová, Semicercio. Rivista di poesia comparata, XL 2009, s.
55 – 60.
Heczková, Libuše: Hledání hlasu a těla. In: Annalisa Cosentino (ed.): Cinque
Letterature oggi: Russa, polacca, serba, ceca, unghrese. Udine: Forum,
2002, s. 383 – 393.
Chrobáková Repar, Stanislava: Mila Haugová. Bratislava: Kalligram, 2002.
Irigaray, Luce: Pohlavie, ktoré nie je (jedno). Překl. Jana Truhlářová. Aspekt
1994, č. 2, s. 14 – 16.
Irigaray, Luce: Speculum of the Other Woman. New York: Cornell Univiversity Press, 1985.
Eva Kalivodová, Blanka Knotková-Čapková (eds.): Ponořena do Léthé:
Sborník věnovaný cyklu přednášek Metafora ženy 2000–2001. Praha: FF
UK, 2003, s. 26 – 42.
Kristeva, Julia: Revolution in Poetic Language. New York: Columbia University Press, 1984.
Kristeva, Julia: Stabat mater. In: Julia Kristeva: Histoires d’amour. Paris:
Denoël, 1983, s. 225 – 247.
Kristeva, Julia: Jazyk lásky: Eseje o sémiotice, psychoanalýze a mateřství.
Praha: One Woman Press, 2004, s. 200 – 234.
Kristeva, Julia, Clément, Catherine: Le Féminin et le sacré. Paris: Stock,
1998.
Lehmann, Jürgen (ed.): Kommentar zu Paul Celans „Sprachgitter“. Heidelberg: C. Winter, 2005.
Matonoha, Jan: Psaní vně logocentrismu, Praha: Academia 2010.
151
Matonoha, Jan (ed.): Česká literatura v perspektivách gender: IV. kongres
světové literárněvědné bohemistiky: Jiná česká literatura (?). Praha: Ústav pro českou literaturu AV ČR – Akropolis, 2010.
Petříček, Miroslav: Ženské psaní: pragmatický rozpor. In: Eva Kalivodová,
Blanka Knotková-Čapková (eds.): Ponořena do Léthé: Sborník věnovaný
cyklu přednášek Metafora ženy 2000 – 2001. Praha: FF UK, 2003, s. 12 –
15.
Rich, Adrienne: When We Dead Awaken: Writing as Re-Vision. In: Adrienne
Rich: On Lies, Secrets, and Silence: Selected Prose 1966 – 1978. New
York: W. W. Norton, 1979, s. 33 – 49.
Sexton, Anne: Čierna mágia a dalšie básně. Aspekt 1998, č. 1, s. 165 – 167.
Špirit, Michael: Doslov, In: Jiřina Hauková: Básně, Praha 2000.
Weigel, Sigrid: Die Stimme der Medusa: Schreibweisen in der Gegenwartsliteratur von Frauen. Dülmen-Hiddingsel: Tende, 1995, s. 120 – 123.
Weigel, Sigrid: Ženské tělo, vytláčené z kultúrnej produkcie. Aspekt 1998, č.
3, s. 191 – 193.
Summary
The Return of the Body or When we Dead Awaken
This lecture demonstrates how the concepts of l’écriture feminine and the theory of
performative gender of Judith Butler can be used in the analysis of poetry written by
female authors. It focuses on an analysis of the relationship between language and
body as it is demonstrated in the poetry of the Slovak poet Mila Haugová and the
Czech poet Jiřina Hauková.
Key words: Judith Butler, l’écriture feminine, feminisms, French poststructuralism,
gender, Mila Haugová, Jiřina Hauková, poetry
152
Mgr. Zuzana BURÁKOVÁ, PhD.
Katedra anglistiky a amerikanistiky, Filozofická
fakulta Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach
Kontakt: [email protected]
Informácie o autorke
Zuzana Buráková pôsobí ako odborná asistentka na Katedre anglistiky a
amerikanistiky FF UPJŠ v Košiciach. Okrem americkej židovskej literatúry sa
zaoberá aj literatúrou traumy. Zameranie na rodovú problematiku vzniklo
ako prirodzený dôsledok vytvorenia študijného programu rodové štúdiá a
kultúra na domovskej katedre.
Najvýznamnejšie publikácie
Gender diversity as a Reflection of Humanity. Gender Reading of Selected
Short
Stories
by
Isaac
Bashevis
Singer.
In: Gender in Literature. Rod v literatúre. Košice: Univerzita Pavla Jozefa
Šafárika v Košiciach, 2013. s. 189 – 219.
(Un)usual
Families
in
Short
Stories
by
Isaac
Bashevis.
In: ESSE 2014 : Book of Abstracts : The 12th Conference of the European Society for the Study of English : 29 August – 2 September 2014,
UPJŠ Košice. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2014. s. 40.
153
Stanislav KOLÁŘ, Zuzana BURÁKOVÁ. The Changing Representation of
the Jewish Family in Jewish American Literature; Abstrakt bol publikovaný aj v časopise The European English Messenger, vol. 22, no. 2 (2013),
s. 17. ISSN 0960-4545. In: ESSE 2014 : Book of Abstracts : The 12th
Conference of the European Society for the Study of English : 29 August 2 September 2014, UPJŠ Košice. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2014. s. 17.
154
(Ne)tradičné rodiny vo vybraných dielach bratov Singerovcov
Zuzana Buráková
Anotácia: Rozpad tradičnej židovskej rodiny na sklonku 19. a 20. storočia
je zvyčajne vnímaný ako dôsledok vonkajších historických zmien, akými boli
pogromy, silnejúci antisemitizmus, modernizácia a predzvesť prvej a druhej
svetovej vojny. Deštrukcia starého sveta shtetlov1 aškenázskych židov priniesla aj deštrukciu tradičnej židovskej rodiny. Rodinné ságy z tohto obdobia
používajú rodinu ako prvok tematickej, ale aj umeleckej štruktúry románu.
Tieto diela však zároveň naznačujú, že rodina ako štrukturálna jednota môže
viesť k prekvapujúcim paradoxom. V prvej časti článku sa zameriame na
kontext americkej židovskej literatúry, predstavíme jej hlavné témy a koncept
rodiny v tradičnom židovstve. V druhej časti článku sa sústredíme na vybrané diela Israel Joshua Singera ako jedného z najreprezentatívnejších autorov rodinných ság nielen v kontexte americkej židovskej literatúry, ale európskej literatúry 19. storočia. Naším cieľom je ukázať, že Singer vo svojich
románoch zobrazuje rozpad tradičnej židovskej rodiny nie ako dôsledok externých vplyvov, ale práve naopak, ako dôsledok silnej pripútanosti
k tradíciám, čo spôsobuje práve jej deštrukciu. Rozpadu tradičnej rodiny sa
venuje aj Isaac Bashevis Singer. Jeho vybrané poviedky zobrazujú rozpad
rodiny cez meniace sa rodové stereotypy. Naším zámerom je na vybraných
poviedkach Isaac Bashevis Singera ukázať, že súčasný hlavný argument
rodových teórií, akým je performatívnosť a fluidita rodu, sa v jeho dielach
nachádza dávno pred ich vznikom a je odjakživa súčasťou židovského diskurzu.
Kľúčové slová: tradičná židovská rodina, rozpad, rodinné ságy, performatívnosť rodu, fluidita rodu
1
SHTETL (pl. shtetlakh; Russ. mestechko; Pol. miasteczko; Heb. ‫) ָהר ֲֲיצ‬, Yiddish zdrobnenina pre shtot, v preklade mestečko vo východnej Európy s vlastným sociálno-kultúrnym modelom (http://www.jewishvirtuallibrary.org/jsource/judaica/ejud_0002_0018_0_18416.html).
155
Jednou z hlavných tém americkej židovskej literatúry je marginálnosť, ktorá je viditeľná už v prvej generácii amerických židovských autorov
zaoberajúcich sa prevažne zobrazovaním tradičného života v shtetloch, ale
aj blížiaceho sa holokaustu. Po ich deštrukcii sa autori druhej generácie venujú viac téme imigrácie do Nového sveta, prevažne kultúrnemu šoku, ktorému boli vystavení po príchode do Ameriky. Konvertovanie na kresťanstvo,
postupná sekularizácia, až skepticizmus a zároveň aj nostalgia za Európou
sú ďalšími dominantnými témami tejto americkej etnickej literatúry. Pozoruhodným spoločným znakom týchto tém je však prevažne humorný spôsob,
akým sa americkí židovskí autori vyrovnávajú s prevratnými zmenami židovstva na sklonku storočí. Všetky naznačené témy sa fakticky zaoberajú identitou alebo, lepšie povedané, identitami, keďže u týchto autorov pozorujeme
záujem nielen o etnickú, kultúrnu a náboženskú identitu, ale aj o identitu
rodu. Väčšina autorov od prvej až po štvrtú generáciu sa vo svojom diele
zaoberá otázkou, aké miesto zastáva židovská literatúra vo vzťahu
k americkej literatúre. Problémom identity, marginálnosti a inakosti sa zaoberá prvá generácia amerických židovských autorov, ktorými sú okrem bratov Singerovcov aj napríklad Anzia Yezierska, Henry Roth, či Abrahan Cahan, ale aj druhá generácia, ktorú predstavuje Bernard Malamud, Saul Below, Philp Roth, či súčasní autori Gary Shteynghart, Lara Vapnyar, či Jonathan Safran Foer2. Práve posledná generácia autorov sa venuje rodovým
identitám a otázke, aké je byť marginalizovaný v už marginalizovanej spoločnosti. Takýmito autormi sú napríklad David Leavitt, Irena Klepfizz, Tony
Kushner, Judith Kath, či Lev Raphael.
Pohybovanie sa medzi dvoma identitami, či medzi dvoma binárnymi
svetmi je teda typické pre židovských3 autorov, ktorých postavy sa musia
identifikovať nielen voči vlastnej etnickej identite, ale aj voči identite väčšiny.
Keďže sa utváranie identity odohráva bezprostredne v rodine, ktorá je absolútne nosnou témou židovskej literatúry, v nasledujúcej časti článku sa venujeme súvislostiam medzi rodovými identitami, židovstvom a tradičnou rodinou v americkom židovskom literárnom kontexte.
2
Generačne zaradenie amerických židovských autorov sa používa len orientačne, keďže
autori druhej generácie ako napríklad Philip Roth sú zároveň aj predstaviteľmi poslednej
generácie.
3
Židovskí autori predstavujú v tomto článku súhrný názov pre autorov s východoeurópskymi
aškenázskymi koreňmi.
156
Koncept rodiny v židovskej literatúre vychádza z tradičného patriarchálneho modelu židovstva. V tradičnej židovskej rodine je úlohou ženy výchova detí a starostlivosť o domácnosť. Židovská rodina je ohniskom náboženskej aktivity a rodina hrá hlavnú úlohu nielen ako základná jednotka sociálneho a kultúrneho života, ale aj náboženského života. Nespokojnosť so
striktne hierarchicky a rodovo usporiadaným rodinným systémom, v ktorom
je židovská žena vždy na poslednom mieste, môžeme sledovať u takmer
všetkých ženských autoriek, počnúc Anziou Yezierskou až po súčasné autorky, ako je Allegra Goodman, Grace Paley či Tilie Olsen. Romantický obraz patriarchálneho sveta židovskej rodiny však absentuje už aj v diele
predstaviteľa prvej generácie amerických židovských autorov, Israel Joshua
Singera. Medzi jeho najznámejšie romány, kde je rozpad tradičnej židovskej
rodiny zobrazený na pozadí historických udalostí 19. storočia sú buildungsromány Bratři Aškenáziove (česky 2002, angl. The Brothers Askhenazi,
1936) a Rodina Karnovsky (angl. The Family Carnovsky, 1943). Aj keď sú
oba romány napísané v historickom kontexte konca 19. storočia, ich hlavnými témami je práve rozpad tradičnej židovskej rodiny.
Sekularizácia, presun z vidieka do mesta, imigrácia, koniec dohovorených manželstiev, ale aj zatracovanie etnických koreňov sú predmetom
románu Rodina Karnovsky. Tri generácie Karnovskych sa postupne rozpadnú nie v dôsledku historických okolností, ale v dôsledku rebélie voči rodičom, ktorí sa vo svojich deťoch snažia nasilu udržať židovskú identitu. Prvú
generáciu predstavuje David Karnovsky, ktorý si svojich súputníkov znepriatelí obdivom židovského osvietenca Mosesa Mendelsohna, a preto sa
z ukrajinského Melnitsu presťahuje do Berlína, kde však rýchlo stráca ilúzie
o živote v meste a o postoji k židovstvu. Pre rastúcu vlnu antisemitizmu sa
rozhodne emigrovať do Ameriky, kde sa symbolicky vracia ku svojim koreňom ako pomocník v newyorskej synagóge. Druhú generáciu predstavuje
syn Georg, ktorý otcovej snahe o nasledovanie židovskej tradície rebeluje
ženbou so shiksou4. Predstaviteľom poslednej generácie je Georgov syn
Jegor, ktorý sa hanbí za svoje židovské korene a navzdory svojmu otcovi sa
pridá k nacistickej skupine, čo pád rodiny len urýchli. Úpadok rodiny Karnovsky je metaforicky zobrazený v momente Jegorovho pokusu
o samovraždu, z ktorého sa ho otec snaží zachrániť. Otázku, či sa otcovi
podarí predísť úplnému rozpadu rodiny, však I. J. Singer necháva v závere
románu otvorenú.
4
SHIKSA je hanlivé označenie pre nežidovskú ženu
www.jewishvirtuallibrary.org/jsource/gloss.html
157
Podobný príbeh je načrtnutý v Singerovom románe Bratři Aškenáziove. Rozsiahle dielo mapuje poľské dejiny od roku 1830 až do roku 1918.
Singer veľmi autenticky vykresľuje náladu tejto doby, avšak na pozadí historických udalostí sa odohráva krutý príbeh bratov Aškenáziových, ktorým autor pripísal biblickú kain-ábelovskú symboliku. Postupný generačný rozpad
rodiny sa odohráva opäť zvnútra. Prvým prvkom deštrukcie tradičnej rodiny
je generačný rozdiel vo vnímaní tradícií a zvykov. Dohovorené manželstvá
sú pre druhú generáciu neprijateľné, na striktné dodržiavanie často zdĺhavých náboženských rituálov nie je čas a tak sa románové postavy oddeľujú
od tradície jej totálnym zatracovaním a následnou asimiláciou, eventuálne
sa odklonia len určitými prejavmi, čo však aj tak vedie k rozpadu rodiny. Ďalšou hlavnou príčinou deštrukcie rodinných vzťahov je silná pripútanosť
k majetku, ktorý sa však pod vplyvom manželstiev mimo židovskej komunity
rýchlo míňa. Azda najoceňovanejší román súčasného amerického židovského autora Philipa Rotha Americká idyla (česky 2009, angl. American Pastoral, 1997) môžeme vnímať ako nepriame pokračovanie Singerovej rodinnej
ságy, v ktorej Roth opisuje rozpad tradičnej (americkej) židovskej rodiny na
udalostiach druhej polovice 20. storočia.
V románoch Israel Joshua Singera teda vidíme postupný zánik pevných familiárnych väzieb, ktoré zanikajú nie pod vplyvom historických udalostí, aj keď miestami bezprostredne s nimi súvisia, ale pod vplyvom interných premien príliš ortodoxných rodinných pomerov.
Ešte lepším príkladom autora, ktorý píše o témach vykorenenosti,
marginálnosti, periférie a inakosti, je mladší z dvojice Singerovcov, Isaac
Bashevis. Samotný autor je autentickým príkladom kultúrnej „transplantácie“
z poľského Bilgoraya (dnešný Lublin) do New Yorku 20. storočia. Isaac Bashevis Singer sa narodil v Poľsku v roku 1944 v rodine rabína a ako 33-ročný
emigroval do USA, zanechávajúc za sebou rozpadávajúci sa svet východoeurópskych shtetlov, ktoré boli zničené krátko po jeho emigrácii. Singer
úspešne nadväzuje na svojich predchodcov v tradičnom jidiš rozprávaní príbehov, akými bol Sholom Aleichem (1859 – 1916), či Isaac Leib Peretz
(1852 –1915). Svet shtetlov predstavuje v Singerovom diele komunitu, ktorá
bola veľmi úzko spätá rovnakým jazykom, tradíciami a zvyklosťami, ale ktorá
bola zároveň ohrozovaná tlakom modernizmu a čoraz viac silnejúcou sekularizáciou. Písaním jidiš bol Singer nútený znovu objavovať starý svet aškenázskych židov. Autorov otec bol rabínom a v duchu ortodoxného židovstva
158
viedol aj svoje deti5. V štyroch rokoch začal navštevovať cheder6, kde sa
zoznámil s hebrejštinou, náboženstvom, Talmudom a filozofiou. Tu sa zrodil
jeden z hlavných fenoménov jeho tvorby, a to citovanie zo svätých kníh, hlboká nadväznosť a rešpekt k židovským tradíciám a zvykom. Singer je prekvapujúco zdatný v židovskej mystike, folklóre či dejinách. Zatiaľ čo Singer
starší písal o rodine v širších historických súvislostiach, mladší Isaac sa
k téme rodiny a rodu (genderu) vracia do navonok jednoduchého poviedkového sveta jidiš príbehov. Jazykovo majú všetky Singerove poviedky prvky
židovského folklóru, tematicky však skrývajú nadčasovosť a univerzálnosť
ľudskej skúsenosti. A práve tu nachádzame moderné vnímanie identity človeka. Témy ako rozpad tradičnej židovskej rodiny, či náboženská posadnutosť sú zobrazené v jeho buildungsrománoch, akým je napríklad Rodina
Moskatova (angl. Family Moskat, 1950, česky 1997). Dominantnou tvorbou
mladšieho z bratov Singerovcov je však jeho poviedková tvorba, v ktorej sa
nachádzajú témy týkajúce sa práve rodovej problematiky.
Súčasné rodové teórie Judith Butlerovej vo svojej podstate skúmajú
vzťah identity a rodu. Typickým príbehom zaoberajúcim sa rodovou performatívnosťou a jeho fluiditou, tak ako ich definuje Butlerová, je poviedka
Yentl, the Yeshiva Boy (1962), známa však viac filmovým spracovaním pod
réžiou Barbary Streisand, ktorá vo filme zároveň stvárnila hlavnú úlohu. Napriek tomu, že sa táto poviedka venuje témam ako je fluidita rodu či performatívnosť rodu, jej filmová interpretácia je striktne heteronormatívna. Hlavná
postava zo židovského shtetlu Yentl sa prezlečie za muža, aby mohla študovať Tóru, čo je ženám samozrejme zakázané. Aj za cenu svojej potlačenej
sexuality sa rozhodne študovať rovnako ako muži, čím narúša imidž tradičnej židovskej ženy. Napriek svojej oddanosti tradičnému židovstvu, takmer
ortodoxnej viere, je, žiaľ, pre nenaplnenie rodových kritérií zo svojej komunity vyhostená. Singer však túto cestu skomplikuje nezvyčajným ľúbostným
trojuholníkom, v ktorom sa Yentl ocitne v úlohe ženícha, do ktorého sa zaľúbi muž aj žena. Streisandová si pre interpretáciu pôvodnej poviedky vybrala
feministické videnie sveta, úlohu utláčanej židovskej ženy a jej nenaplnenú
túžbu po vzdelaní. Queer interpretácia Singerovej poviedky však ponúka
viac svetla do rodovej problematiky a jej heteronormatívna verzia ukazuje
strach pred rodovým čítaním tohto diela. Marjorie Garber tvrdí, že Streisan5
Je málo známe, že bratia Singerovci mali aj sestru Esther Kreitmanovú, ktorá bola tiež
spisovateľkou.
6
Škola pre židovské deti, v ktorých sa vyučovala hebrejčina a náboženstvo
(http://oxforddictionaries.com/definition/english/cheder).
159
dovej intepretácia Singerovej poviedky nielenže príbeh „heteronormativizuje,
ale je akosi predzvesťou strachu z inakosti, z alternatívnych rodových identít,
ktoré predstavujú hrozbu aj pre moderných židov”7. Obava z čítania Singerovho diela cez rodové teórie je možno spojená s historickým vnímaním židov ako iných. Asociácia medzi židovstvom a queer vznikla z vnímania žida
ako viac feminínneho než maskulínneho. Janet Jacobson vysvetľuje, že
„spojitosť medzi týmito dlho pretrvávajúcimi asociáciami, či už implicitne,
alebo explicitne, teda spájanie rodovej inakosti a židovstva v antisemitských
diskurzoch nie je žiadnou novinkou”8. V štúdii z roku 1997 Daniel Boyarin
identifikuje korene tzv. mäkkej maskulinity v Talmude a rabínskom Judaizme, čo dokazuje aj Singer vo svojich poviedkach u niektorých rabínov, ktorí
sa radi obliekajú do ženských šiat. Singer však rod nekategorizuje, práve
naopak, naznačuje podobne ako Butlerová, že je otázkou voľby.
Rovnaký pohľad na fluiditu rodu vidíme aj v poviedke „Two”, ktorá
bola prvýkrát publikovaná v časopise New Yorker v roku 1976. Rabín Yomtov má po desiatich rokoch manželstva konečne dieťa, ktoré, pevne verí,
bude dievča. Dievča je totiž podľa Talmudu dobrým znamením pred príchodom ďalších detí. Počas tehotenstva jej rodičia vyberú dievčenské meno,
pripravia mu veno a dokonca dohodnú manželský zväzok. Rodičia na základe rodového predpokladu konajú podľa spoločensky predpísaných noriem.
Butlerová tvrdí, že „rod je opakovanou štylizáciou tela, skupinou opakujúcich
sa znakov v rámci prísne regulačného rámca”9. Príprava mena, vena, oblečenia či vopred dohodnutého manželstva sú prejavom kultúrnych
a inštitucionálnych determinantov rodu. Dôsledky nesprávne odhadnutého
rodu sa prejavia hneď potom, ako sa narodí chlapec. Rodičia sú z chlapca
sklamaní, matka mu dokonca odmietne strihať vlasy a oblieka ho do dievčenských šiat, ktoré počas tehotenstva pripravila. Zissel sa cíti ako outsider,
keďže sa v úlohe chlapca necíti pohodlne a neustále sa pýta rodičov: „Prečo
nemôžem byť dievča?”10. Nepohodlnosť s kultúrnym a inštitucionálnym determinantom rodu sa u chlapca prejaví silnou afinitou obliekať sa do ženských šiat. Ale táto performatívnosť sa objavuje aj u otca dieťaťa, rabína
Yomtova, tak ako to Singer naznačuje už na začiatku poviedky. Crossdressing je podľa Garberovej príkladom „neschopnosti stanoviť pevné hranice zo zdanlivo vzdialenej kategórie do inej. Na jednej strane môže slúžiť na
7
Garber, 41
Jacobsen, 64
9
Butler, Gender Trouble, 33
10
Singer, „Two”, 37
8
160
stabilizáciu, či dokonca zakonzervovanie kultúrnych noriem, na druhej strane
na jej destabilizáciu”11. Singerove postavy, ktoré sa necítia pohodlne vo svojom rodovom determinante, však zároveň nechcú opustiť svoju židovskú
identitu. Zissel, ktorý v dospelom veku žije v spoločnej domácnosti s iným
mužom, vykonáva všetky rodové determinanty ženy a dôkladne dodržiava
náboženské sviatky: „Aj napriek tomu, že obaja porušili zákon, neopustili
Tóru a Boha”12. Leonard Kriegel vysvetľuje, že Singerove postavy nebojujú
s vierou, ale bojujú s tým, čo spôsobuje jej nedostatok13. Butlerovej teória
performatívnosti hovorí, že „identity sa netvoria v jedinom momente v čase,
ale tvoria sa opakovane. Neznamená to, že identity sa radikálne menia, len
určité identity vyjdú na povrch neskôr”14. Podľa uvedeného výroku
Singerova poviedka demonštruje základný argument rodových štúdií podľa
Judith Butlerovej, ktorý tvrdí, že „rod je predpokladaný spoločenskými, kultúrnymi a historickými hodnotami a rodové normy fungujú na základe zosobnenia určitých ideálov ženskosti a mužskosti, tzv. idealizácii heterosexuálneho puta”15. Singerova poviedka je predzvesťou tohto základného argumentu, keďže jeho postavy fungujú mimo binárneho videnia sveta.
V poviedke zobrazuje to, čo Butlerová neskôr nazýva „gender assumption”
(rodový predpoklad), gender stylization (štylizácia rodu), gender constraint
(rodová stiesnenosť), čo napokon vedie k fluidite rodu a jeho performatívnosti. Singer prekračuje hranice takejto kategorizácie a naznačuje, že rodové identity sú prejavom ľudskej rôznorodosti. Ďalej pripomína, že rodová
inakosť by nemala byť vyradená z kontextu židovskej viery, práve naopak,
jej akceptovanie by malo byť jej dôkazom.
Poviedku „Androgýn” („Androgynous”) napísal Singer v roku 1975,
New Yorker ju však uverejnil až v roku 2003. Hlavnou postavou je androgýn
ako hybrid, cez ktorý autor dekonštruuje tradičné hranice rodu. Androgýnnosť z gréckeho andros- muž a gynos- žena siaha k Platónovmu mýtu
o spojení feminínneho a maskulínneho ako stavu najvyššej božskej blaženosti. V renesancii sa androgýnnosť považovala za symbol mýtickej dokonalosti, ale aj monštróznej grotesky. V rabínskom judaizme je tento termín
chápaný ako komplexná ľudská sexuálna identita. Singer sa k svojim záverom dostáva tradičnou rozprávačskou technikou, ktorú nazývame talmudská
dialektika. Talmud je knihou židovskej múdrosti, ktorá hovorí o každom as11
Garber, 45
Singer, „Two”, 40
13
Kriegel, 335
14
Reddy , 116
15
Butler, Bodies That Matter, 232
12
161
pekte života – od plnenia náboženských povinností cez právo, etiku, estetiku
a etiketu až po folklór a populárnu vedu. Väčšina rozpráv má formu dialógu:
najprv sú položené otázky a potom sa hľadajú odpovede. Poviedka začína
ako väčšina jidiš príbehov – dišputou na kontroverzné náboženské témy,
ktoré sa mladí učenci snažia vyriešiť s rabínom ako s najvyššou autoritou.
Základnou charakteristikou talmudskej dialektiky je evokovať čo najviac
protichodných otázok, ktoré majú za úlohu zľahčovať, či spochybňovať predchádzajúce tvrdenia, redukujúc ich do absurdity, irónie či sarkazmu. Rabín
Leyzer je ukážkovou postavou talmudského učenca, ktorý namiesto nespochybniteľných odpovedí vyzýva cez ďalšie otázky na hľadanie hlbšej podstaty problému. Táto rozprávačská technika tak otvára nové príbehy v rámci
toho istého príbehu. Rozprava o androgýnnosti tak začína v jednom príbehu
a končí otázkou, ktorú niekto položil na konci iného príbehu. Humorný podtón navonok nesúvisiacich otázok zmierňuje vážnosť otázky a z filozofickej
roviny sa vždy napokon posúva do roviny pragmatickej, čo je v jidiš poviedkach aj rozhodujúcim záverom príbehu. Okrem tejto rozprávačskej techniky
sú Singerovi rabíni takmer vždy rebelujúcimi postavami, často veľmi vzdialenými od zbožnej predstavy o dôstojných duchovných. Singer im pripisuje
rôzne ľudské neresti, čím ich zbavuje privilegovanej autority. Rabín Leyzer
rozpráva príbeh o androgýnovi menom Shevach, ktorý sám nerozumie, či je
muž alebo žena. Dedinčania ho vezmú k rabínovi, aby túto záhadu rozriešil.
Mužské a ženské vlastnosti v jednej osobe sú pre nich niečo nepochopiteľné. Hanita Brand vysvetľuje, že „androgýni prinášajú zásadné otázky
o hraniciach, či už medzi realitou a fantáziou, spoločnosťou a jednotlivcom,
alebo rodom a pohlavím. Rabín na záhadu o bytosti s mužským a ženským
pohlavím odpovedá nasledovne:
„Aký je v tom rozdiel, sväté knihy hovoria, že ten, kto je androgýn si
môže vybrať, či je muž alebo žena. Ak chce byť žena, potom nech je
v domácnosti, ak chce byť muž, potom nech ovláda všetkých 613
prikázaní. Neviem, kde som to čítal, či to bolo v Carovi, alebo
v Maimonidesovi, či len v Odpovediach. Nie každý androgýn je rovnaký. U niekoho dominujú mužské kvality, u niekoho ženské. Kabala
jasne hovorí, že mužské a ženské atribúty sú prítomné v každom
človeku.“16
16
Singer, „Androgynous”, 99
162
V týchto troch poviedkach, ktoré sme stručne predstavili, je zrejmé, že jednotlivé postavy, ktoré sa rozhodnú opustiť tradičnú židovskú rodinu tak nerobia preto, lebo sa túžia stať súčasťou nežidovského sveta, ale práve naopak,
tradičnú rodinu opúšťajú, pretože do nej nepatria podľa jej vlastných kritérií
(Yentl sa rozhodne ostať v Yeshive prezlečená za muža, Zissel a Ezriel
ostávajú v inkognito manželstve a androgýn Schevach sa ostane starať
o rabína a o synagógu). Tieto postavy sú iné nie v dôsledku historických
premien, ktoré sa okolo nich dejú, ale v dôsledku vnútorného tlaku, ktorý je
súčasťou ich individuality. Potvrdzujú základný argument rodových štúdií
podľa Butlerovej, že rod je konštrukt.
Záver
Na uvedených vybraných dielach bratov Singerovcov je možné sledovať prepojenie medzi zdanlivo ustálenými a ,nedotknuteľnými’ kategóriami, ako je koncept tradičnej židovskej rodiny, a rozmanitými rodovými identitami. Israel Joshua Singer vo svojich rozsiahlych rodinných ságach upozorňuje na skutočnosť, že k rozpadu tradičnej židovskej rodiny došlo
z dôvodu vnútorných vplyvov, a to rigidného pridržiavania sa tradícií, ktoré
generačne vytvorili izolovaných jedincov vyhostených zo svojej komunity,
neschopných zaradiť sa ani do rozpadávajúceho sa židovského sveta, ani
do sveta väčšiny. Jeho predikciu vidíme aj v súčasnej americkej židovskej
literatúre, v ktorej je jednou z hlavných tém pocit vykorenenosti a inakosti.
Podobne sa téme rozpadu tradičnej židovskej rodiny venuje aj Isaac
Bashevis Singer, ktorého vybrané poviedky sa aj napriek zasadeniu do veľmi tradičného jidiš kontextu venujú rodovým témam aktuálnym v 21. storočí.
Je pozoruhodné sledovať, že píše o queer identitách bez toho, aby použil
čo len jedno označenie príznačné pre súčasný rodový diskurz. Isaac Bashevis Singer nepoužíva žiadne rodové pomenovania nie preto, že neexistovali v jidiš kontexte a nedominovali ani v období, keď tieto poviedky napísal,
ale preto, že nevymedzuje žiadnu rodovú kategorizáciu. Queerness ju považuje za ďalší rozmer ľudskej rôznorodosti a pevne ju ukotvuje v tradičných
židovských textoch. Paradoxne sú jeho
queer postavy oddanejšie
a tradičnejšie než ich heteronormatívne náprotivky. Singer ľudskú diverzitu
humanizuje a to je asi najdôležitejšie posolstvo jeho poviedok. Aj keď obaja
autori patria k prvej generácii amerických židovských autorov, otázky, ktoré
nastoľujú, smerujú k post-postmodernej problematike konceptu identity,
a preto sú stále aktuálne.
163
Použitá literatúra a pramene
Buráková, Zuzana. „Gender Diversity as a Reflection of Humanity: Gender
Readings of Selected Short Stories by Isaac Bashevis Singer. Gender in
Literature. Ed. Nieves Pascual Soler, Ján Gbúr. Košice: Pavol Jozef Šafárik University, 2013. 189 – 217.
Butler, Judith. Bodies That Matter: On the Discursive limits of Sex. New York
and London: Routledge, 1993. Print.
-----Gender Trouble: Feminism and the Subjversion of Identity. New York
and London: Routledge, 1999, Print.
Garber, Marjorie. „Category Crises: The Way of the Cross and the Jewish
Star”. Queer Theory and the Jewish Question. Ed. Daniel Boyaring, Daniel Itzkovitz, Ann Pellegrini. New York, Chichester: Columbia University
Press, 2003. 19 – 41. Print.
Kriegel, Leonard. „This World and That Shtetl: The short fiction of
I.B.Singer”. Sewanee Review Vol. 113. Issue 2. (Spring 2005): 332 – 337.
Print.
Reddy, Vasu. „Troubling genders, subverting identities: An interview with
Judith Butler”. Agenda Vol 18, Iss. 62, 2004: 115 – 123. Print.
Singer, Isaac, Bashevis. „Androgynous”. The New Yorker. 29 September
2003: 93 – 100. Web. http://archives.newyorker.com/?=2003-0929#folio=094 p. 94-100.
Singer, Isaac, Bashevis. „Two”. The New Yorker. 29 december 1976: 36 –
40.
Web.
http://archives.newyorker.com/?i=1976-1220#folio=CV1.3.February 2013.
Singer, Israel, Joshua. Bratři Aškenaziové. Volvox Globator, 2002.
------The Family Carnovsky. Shocken Classics. 1943.
Summary
(U)nusual Families in selected works of brothers Singers
th
Destruction of a traditional Jewish family at the end of the 19 and the beginning of
th
the 20 century is usually perceived as a consequence of external historical forces
164
such as pogroms, growing waves of antisemitism but also modernization and forshadowing of the WWI and WWII. Destruction of the old shtetl world of Askenazim
Jews was accompanied by the destruction of a traditional Jewish family. Family
sagas from that period use family as a thematic but also artistic unity. However,
these works also suggest that traditional family can also lead to surprising paradox.
In the first part of the article we focus on the context of Jewish American literature,
its major themes and we will briefly discuss the concept of a traditional Jewish family. In the second part of the article we examine selected novels by Israel Joshua
Singer as one of the most representative authors of family sagas not only in the
context of American Jewish literature but in the context of European literature of the
th
19 century as such. Our aim is to show that Singer portrays the destruction of a
traditional Jewish family not as a consequence of external influences but on the
contrary as a consequence of a rigid attachment to traditions which eventually cause
its destruction. In selected short stories by Isaac Bashevis Singer we aim to demonstrate that contemporary argument of gender theory such as gender performativity
and gender fluidity have been part of Singer´s work long before their emergence and
have been a part of Jewish discourse ever since.
Key words: traditional Jewish family, destruction, family sagas, gender performativty, gender fluidity
165
ACTA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS ŠAFARIKIANAE 78
2015
Rodový aspekt
v interdisciplinárnom diskurze
Ivica Hajdučeková (ed.)
Katedra slovakistiky, slovanských filológií a komunikácie,
Filozofická fakulta Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach
Vydavateľ: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
Odborné poradenstvo: Univerzitná knižnica UPJŠ v Košiciach
online: http://www.upjs.sk/pracoviska/univerzitna-kniznica/
Rok vydania: 2015
Náklad: 70 ks
Rozsah strán: 166
Rozsah: 9,67 AH
Vydanie: prvé
Výroba: EQUILIBRIA, s. r. o.
ISBN 978-80-8152-376-2 (CD)
ISBN 978-80-8152-377-9 (e-publikácia)