docSféry ženy. Sociológia, etnológia, história.
download 
Stížnost Transkript
Sféry ženy. Sociológia, etnológia, história.
FAKULTA HUMANITNÝCH VIED UNIVERZITY MATEJA BELA v Banskej Bystrici a SOCIOLOGICKÝ ÚSTAV AKADÉMIE VIED ČESKEJ REPUBLIKY v Prahe SFÉRY ŽENY SOCIOLÓGIA, ETNOLÓGIA, HISTÓRIA Jolana Darulová, Katarína Koštialová (eds.) Banská Bystrica 2004 1 2 Editori: Doc. PhDr. Jolana Darulová, CSc. PhDr. Katarína Koštialová Recenzenti: PhDr. Alexandra Bitušíková-Wootliff, CSc. Prof. PhDr. Karol Fremal, CSc. Vydavateľ: Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici Sociologický ústav Akadémie vied Českej republiky v Prahe Za obsahovú a jazykovú stránku textov zodpovedajú autori This publication was funded by the 5th Framework Programme of European Union Enlargement, Gender and Governance: The Civic and Political Participation of Women in EU Candidate Countries (SERD-2002-00033) Tlač: Bratia Sabovci s. r. o., Zvolen ISBN: 80-8055-999-6 EAN: 9788080559991 3 4 Obsah Blanka DVOŘÁKOVÁ: Obchod se ženami a možnosti pomoci obchodovaným osobám 123 Úvodné slovo 10 Gerlinda ŠMAUSOVÁ: Sociologická teorie genderu 13 Peter ZBIŇOVSKÝ: Analýza násilností spáchaných na ženách 132 Kornélia JAKUBÍKOVÁ: Etnologické prístupy a príspevky k štúdiu rodu 24 Júlia PALOVIČOVÁ: Pravidelná pohybová aktivita v živote ženy 143 Etela FARKAŠOVÁ: Virginia Woolfová – autorka sociálnej utópie Marwan AL-ABSI: Postavenie ženy v sýrskej spoločnosti 149 31 Hana HAŠKOVÁ: Měnící se názory na role mužů a žen v české společnosti na přelomu tisíciletí 158 Ivan CHORVÁT: O prítomnosti matiek v zamestnaní a otcov v rodinách: realita a formalita? 169 Martina BAUSOVÁ: Žena a muž v rodine a domácnosti (niektoré z výsledkov výskumu Family and Gender 2002) 180 Marta BOTÍKOVÁ: Rodové rozdiely vo výchove, reflektované v biografických rozprávaniach 189 Zita ŠKOVIEROVÁ: Spoločenské postavenie ženy vo vidieckej komunite 200 Ľubica FALŤANOVÁ: Žena zamestananá v poľnohospodárstve v 1. polovici 20. storočia 208 Ivana ŠUSTEKOVÁ: Postavenie ženy v rodinách presídlencov z Kysúc v Radošinskej doline 220 Dana JAVORSKÁ: Postavenie ženy v tradičnej tanečnej kultúre na východnom Slovensku 230 Katarína MINAROVIČOVÁ: Vplyv rodu a rodových stereotypov na interakciu učiteliek a učiteľov so žiačkami a žiakmi v triede 39 Monika BOSÁ: Úloha školských učebníc v procese rodovej socializácie 51 Lucie JARKOVSKÁ: Genderové aspekty výchovy dívek 59 Miriam ŠVEDLÁROVÁ: Prečo je dôležité, aby sme boli rodovo citliví/é? Gender studies a ich potreba v každodennom živote Libora OATES-INDRUCHOVÁ: Vědkyně a jejich strategie profesního přežití za normalizace (1968 – 1989) Magdalena PISCOVÁ: Ženy a veda 67 77 85 Jolana DARULOVÁ: Ženy na Univerzite Mateja Bela (k rovnosti príležitostí – ženy na vysokých školách a vo vede) 95 Miroslav DOPITA: Role ženy jako produkt symbolického násilí 105 Kateřina NEDBÁLKOVÁ: Má vězení střední rod? 115 5 Andrea ŠALINGOVÁ: Konštrukcia obrazu socialistickej matky v 70. rokoch 20. storočia, prelínanie vzorov materstva 240 6 Darina ZAICOVÁ: Psychologické a sociálne aspekty démonizácie ženy 250 Gabriela DUDEKOVÁ: Právne postavenie ženy v 19. storočí. Hranice a limity 377 Katarína KOŠTIALOVÁ: Medzi nebom a zemou (stretnutia s vešticami) (z výskumu veštíc a ich klientely) 262 Ľuboš KAČÍREK: Vnímanie emancipácie žien v slovenskej spoločnosti v 60. a 70. rokoch 19. storočia 391 Mirjam MORAVCOVÁ: Česká žena a mezietnické manželství na počátku 21.století (na příkladu postojů dvou generací žen ze tří měst) 271 Jana BUREŠOVÁ: Reakce společnosti v českých zemích na snahu žen o aktivní vstup do veřejného života a práce (konec 19. století/začátek 20. století) 402 Ema HREŠANOVÁ: Porodní asistentky ve dvou porodnicích ČR: etnografická studie 284 Zoltán PÁSTOR: Spolupráca slovenských a moravských žien pri zrode dievčenských odborných škôl na Slovensku na prelome 19. a 20. storočia 411 Marián KIKA: Ženy vo vrcholovej manažérskej pozícii 294 Peter MACHO: Štefánikova matka ako symbol 420 Mária SUČANSKÁ: Ženy – komunistkyv 20. rokoch 20. storočia a ich snaha ovplyvniť spoločenské postavenie žien (na príklade banskobystrického regiónu KSČ) 430 Alena KŘÍŽKOVÁ: Motivace a kontext vstupu žen do podnikání 302 Viera FEGLOVÁ: „Druhá kariéra“ – rodová intepretácia jednej etapy v živote žien 311 Iva ŠMÍDOVÁ: Partnerky pečujících otců a „jiných mužů“ 321 Jana ŠÁVOLTOVÁ: Etické aspekty ženskej otázky 329 Jitka SKOPALOVÁ: Znevýhodněný status starších žen 335 Karel SCHELLE – Renata VESELÁ: Vývoj právního nástupnictví žen na český trůn 344 Ingrid KUŠNIRÁKOVÁ: Finančné zabezpečenie bratislavského kláštora Notre Dame v 18. storočí 350 Peter IVANIČ: Žena a kláštorné hnutie v stredoveku 359 Tünde LENGYELOVÁ: Sféry ženy v neskorom stredoveku a ranom novoveku 368 7 8 Úvodné slovo Rodová problematika a terminológia s ňou spojená (gender, rod, gender mainstreaming, aquis, antidiskriminácia, rodové stereotypy, rodová rovnosť a pod.) sa v posledných rokoch udomácňujú aj v našich odborných kruhoch a verejnosť sa s nimi stretáva prostredníctvom dennej tlače, rozhlasu, televízie, odborných i vedecko-populárnych knižných publikácií. Gender problematika sa postupne presadzuje aj do niektorých študijných programov v rámci vysokoškolského vzdelávania, ale ako samostatný vedný odbor ho v sústave študijných odborov na Slovensku nenájdeme. Je to oblasť skúmania, ktorá je komplexná a zahŕňa v sebe disciplíny ako antropológia, psychológia, sociológia, etnológia, história, politické a náboženské vedy, filozofia, obchod, správa, ekonomika, jazyky. Gender studies sa venujú témam osvojovania si genderovej identity cez kultúru, dôsledkom kultúrne osvojených rodových identít a stereotypov, vplyvu genderu na spiritualitu, morálnej voľby, kreativity a používania jazyka, ako aj vzťahu genderu k širokému spektru sociálnych problémov ako je chudoba a násilie, histórii rôznych genderovo súvisiacich problematík ako účasť žien v občianskom a politickom živote, rodinný život, manželstvo, reprodukcia, rozvod, výchova detí, sexuálne správanie a sexuálna orientácia. Rodová problematika rezonuje aj v početných grantových projektoch. Ukazuje sa však, aká malá je vzájomná informovanosť o „gender“ projektoch a výskumoch medzi vedeckými pracoviskami, univerzitami a individuálnymi vedeckými pracovníkmi/ pracovníčkami. Pri bližšom pohľade sa tiež prejavuje nedostatok interdisciplinárneho pohľadu na problematiku. Mnohé rodové témy sa skúmali z hľadiska jednej disciplíny, často nezahrňujúce uhol širšej perspektívy, alebo dogmaticky preferujúce jednu vedeckú teóriu či metodológiu. Ak však chceme pochopiť zmeny, ktoré so sebou prináša rýchlo sa meniaca doba a spoločnosť, pokúšame sa otvoriť interdisciplinárny dialóg a vytvoriť mu fórum. Hoci dialóg rôznych disciplín často nemá spoločný „kmeňový“ jazyk a 9 10 spoločnú metodológiu, napriek tomu umožní všetkým, ktorí majú hlboký záujem o problematiku rodu, predstaviť výsledky výskumu v rôznych oblastiach. Súčasťou publikácie sú aj štúdie, ktoré sa zaoberajú špecifickou témou a dopĺňajú pestrofarebnú mozaiku rodových štúdií v našom stredoeurópskom priestore. Predkladaná publikácia zahŕňa dôležité témy, ktoré rezonujú v spoločnosti ako najpálčivejšie. Skupina vedeckých štúdií z pedagogickych vied (napr. Minarovičová, Jarkovská, Švedlárova, Bosá) sa zaoberajú genderovými aspektami výchovy a vzdelávania na školách rôzneho stupňa, kde stereotypy ešte stále hrajú primárnu úlohu. Téma ženy a veda (Piscová, Oates-Jindruchová, Darulová) sa do povedomia stále viac dostáva najmä vďaka intenzívnym aktivitám Európskej komisie. Hoci donedávna sme mnohé skutočnosti nerovného postavenia žien vo vede brali ako samozrejmosť, fakty su neúprosné a odrážajú skutočný stav žien – vedkýň na Slovensku. Ojedinelým a hodnotným je štúdia o stratégiách profesionálneho prežitia českých vedkýň v období normalizácie. Násilie, obchod s ľuďmi (trafficking) a väzenie sú témou ďalšej skupiny príspevkov (Dopita, Nedbálková, Dvořáková, Zbiňovský), ktoré načierajú do donedávna tabuizovanej, dnes stále viac diskutovanej témy na Slovensku a v Čechách. Najväčšími súbormi sú sociologické a etnologické vedecké štúdie. Sociologický pohľad (Hašková, Chorvát, Bausová, Kika, Križková, Šmidová, Skopalová, Šmausová) zahŕňa širokú tematiku štúdia rodových rol v rodine, práci a spoločnosti. Etnologické príspevky (Jakubíková, Botíková, Škovierová, Feglová, Falťanová, Šusteková, Javorská, Šalingová, Zaicová, Moravcová, Hrešanová, Koštialová) prinášajú poznatky o postavení ženy v tradičných rurálnych komunitách a urbánnych spoločenstvách, ako aj prípadové štúdie zaoberajúce sa súčasnými problémami. Mnohé témy z oblasti sociológie a etnológie sú príbuzné, a niektoré ciele výskumu sa prelínajú. Zaujímavý je aj pohľad štúdií s historickou tematikou počnúc stredovekom a ranným novovekom, cez emancipačné snahy žien v druhej polovici 19. storočia, vstup žien do verejného života na prelome 19. a 20. storočia, a o ženách – komunistkách. Veríme, že publikáciou Sféry ženy sa nám spoločne podarí odpovedať na viaceré problémy, napomôcť prekonávať bariéry – ktoré ešte stále v spoločnosti rezonujú v súvislosti s presadzovaním a uskutočňovaním rodovej rovnosti – aj za pomoci objasnenia historických, sociálnych, ekonomických, či právnych súvislostí. 11 12 Jolana Darulová a Katarína Koštialová SOCIOLOGICKÁ TEORIE GENDERU Gerlinda Šmausová 1 Kľúčové slová dekonstrukce genderových identit, strukturní povaha genderu, ženský gender jako ceteris paribus znevýhodněný status 1 Úvod „Ženy“ a „muži“, ženské a mužské identity tvoří legitimní předmět demografie, ale i filozofie, filozofické antropologie, teorie umění, estetiky, dokonce psychologie2, ne však sociologie. Jako příklad podnětného a přece sociologicky neadekvátního přístupu k gender jmenujme pochopení ženy jako toho „druhého“ u Beauvoirové (1951) nebo ženské gender jako „nevyslovené“, jako pohlaví, „které není“ u Irigarayové (1989, s. 64 an.). Sociologie se celistvými a residuálními kategoriemi jako je individuum nebo „muži“ a „ženy“ nezabývá, jejím předmětem jsou členové sub-společností. Členové společností zaujímají pozice a hrají odpovídající role v různé role substrukturách společnosti, a genderová substruktura je jen jednou z nich. Vyvstává složitá otázka po vztahu genderové substruktury k ostatním 1 Prof. Dr.phil. Gerlinda Šmausová, Privatdozentin, Katedra sociologie, Fakulta sociálních studií Masarykovy univerzity v Brně, Gorkého 7, 66 Brno. 2 Gender se dodnes zachycuje v typologiích druhu: muž je nezávislý, individualista, aktivní, silný, racionální, bojovný; žena je závislá, slabá, nakloněná k podřízenosti, citlivá, má schopnost vciťovat se do druhých, intuice. I podle posledních výzkumů např. na univerzitách jsou muži kompetentní, neemocionální, logičtí, dominantní, nezávislí, agresivní, orientování na výkon; ženy srdečné, šarmantní, smyslové, emocionální, starostlivé, měkké, pasivní, intuitativní, závislé, podřízené. V době pokročilé diferenciace vědních oborů je zarážející heterogenita těchto přívlastků – jedná se dílem o psychické, morální, „charakterologické“, common-sensuální pojmy jakož i o slova, která se bez bližšího určení vztahují jak na stavy tak výkony. Ani jeden přívlastek nepatří bezprostředně do „jazykové sociologické hry“. 13 substrukturám, a následně vztahu genderových rolí k dalším rolím. Reifikované kategorie, včetně „gender“ se musí dekonstruovat a položit si otázku, kdo je historickým konstruktérem těchto rolí („agency“ podle Giddense 1976), kde se skrývá jednota diference (srov. Luhmann 1988, s. 49) tzn. onen „třetí“, který teprve dovoluje chápat genderové rozdíly jako na sebe vztaženou jednotu. 3 Po odečtení všech vlastností, které nejsou ani nutnou ani dostačující podmínkou společenské genderové diferenciace, zbývá gender jako status – a status znamená nerovný přístup k ressourcím a moci. Subjektem konstrukce genderu a jeho reprodukce jsou hegemoniální muži. 2 Dosavadní vývoj a stav teorií genderu: současnost nesoučasného 2.1 Ontické chápání genderových rozdílů v biologii: pohlaví určuje gender Rozdíly jsou přirozené, vrozené, založené na morfologických, hormonálních a konečně genetických rozdílech. Tento přístup byl sice překonán výzkumem výchovných procesů, „biologický esencialismus“ se ovšem nadále těší velké oblibě, a to nejen v common-sensu (Rhode 1990; MacCormak 1992; Katz Rothman 1995). 2.2 Gender jako naučená socializačního procesu role: gender výsledkem Výzkum socializačních procesů zaznamenává, jakým způsobem se vytvářejí specifické vlastnosti mužů a žen. Pozornost proto platí rozdílným výchovným praktikám a cílům, což má za následek přehlížení společných znaků členů společností a zejména strukturního „zakotvení“ rolí. 4 Kdyby ve četnost zkoumaných 3 Na nutnost logické, a tudíž i empirické nutnost jakési nadřazené svorky upozornil v navázanosti na Browna (Brown, G. S., Law of Form, New York 1979) Luhmann 1988. 4 Empirické výzkumy 60. a 70. let se soustředili na tzv. „traits“ (srov. Maccoby 1966, 1976). Ve skutečnosti se nejednalo o výzkum skutečných vlastností konkrétních mužů a žen, ale o výčet znaků, 14 znaků zobrazila v Gaussově křivce normálního rozdělení, ukázalo by se, že společné znaky mužů a žen zaujímají střední plochu křivky, zatímco rozdíly mezi nimi tvoří levé a pravé standardní odchylky (Favreau 1997). 2.3 Ontické chápání genderových rozdílů ve společenských vědách: gender identické se sexem Přes dynamickou povahu socializace převládá názor, že se vytváří neměnné, jednolité a celistvé identity mužů a žen. 5 To, že lidé jsou podle svých reprodukčních orgánů právě přirazeni jednomu pohlaví a jako takoví neustále vnímáni především v common-sensu, svádí k tomu, interpretovat jejich jednání výhradně jako genderový výkon. Příkladem jsou výzkumy typu „ženy ve vědě“, jakoby ženy hrály ve vědě ženskou roli, přičemž význam „ženství“ zůstává zazávorkován. Ve skutečnosti hrají členové společností „desatero“ rolí v různých substrukturách, genderová je jen jednou z rolí. 3 Vybrané přístupy k dekonstruování genderových rolí 3.1 „Homo sociologicus“ R. Dahrendorfa: Gender je jen jednou z rolí členů společností Ze sociologického hlediska představuje „individuum“ souhrn rolí, které ve společnosti hraje. Homo sociologicus, individualita či identita znamená ten, který specifický soubor rolí, které jednotlivý člen společnosti internalizuje a hraje (Dahrendorf 1959).6 Jednoduchý postulát, že muži či ženy vždy a všude hrají právě jen muže nebo ženy, se promění ve velmi složitou otázku, kdy a za jakých okolností se genderová role genuinně projevuje a jaký význam má ve vztahu k rolím v jiných substrukturách.7 3.2 Teorie socializace G. H. Meada, R. Balese a T. Parsonse: Členové spoleností se učí oběma genderovým rolím V socializačním procesu se všichni členové společnosti naučí součástem obou genderových rolí8, protože to je předpokladem vzájemné komunikace a tím i udržení společenské integrace (Mead 1980) jakožto i reprodukce každého, tj. i personálního systému (Parsons/Bales 1956:50an). Genderové role obsahují souhrn všech nutných vlastností a schopností členů určitých společností. 9 Problematické je, že abstraktní kategorie strukturalismu byly normativně reifikovány, namísto aby byly použily jako analytické nástroje empirického výzkumu skutečně hraných rolí. Ten se dosud příliš neodchýlil od předchozích výzkumů stereotypů. Přitom rodičové, ať otcové nebo matky 6 převážně spojené s normativními hodnoceními, bez pokroku oproti předchozím výzkumům (srov. pozn. 2). Ahistoricky a bezkontextuálně zdůrazňují u muže vlastnosti obrácené navenek, projevující se v jednání, a u žen vlastnosti, skryté ve „vnitřku“. Tato dichotomizace je ale až historickým produktem procesu industrializace. 5 Namísto skutečných obsahů a hran i rolí se opět „zkoumá“ jen rolové stereotypy, což paradoxně potvrzuje „sílu“ stereotypizace při konstriování genderu. Stereotyp na základě vjemu jedné nebo mála vlastností umožňuje určit všechny ostatní bez ohledu na skutečnost. Obsahuje kvasi-ekonomické, schématické, kognitivně neověřené formule/zkratky, které urychlují identifikaci situace a tím i nutné volby adekvátního jednání (Lippman 1922/1934). Co ale pro muže a ženy znamená, že stereotypní mužské vlastnosti jsou ženským vlastnostem nadřazené? Srov. Musil, R., Der Mann ohne Eigenschaften, (román), Berlín 1930 V interakci je sice přítomen „celý člověk“, hraje ale vždy jen určitý rolový part. Např. učitel sice nepřestává být učitelem, když je pacientem v nemocnici, pokud se tam ale nechce vystavit sankcím, musí jeho „učitelství“ zůstat v latenci. Význam genderové role lze předběžně srovnat s jinou tzv. askriptivní rolí, rolí věkovou. Ta je také v interakci vždy přítomna, ale také není vždy nejdůležitější. 8 Podle známého schémat AGIL (Parsons/Bales, 1956, s. 50 an.) každé individuum s „normální biografií“ během svého života v systému koordinátů „výkon a emoce, dominace a podřazenost, universalismus a partikularizmus“ dočasně zaujalo perspektivu „druhého“ genderu, takže je s to rozumět perspektivám obou rodů a také oba party hrát. Podle Meada probíhá socializační proces ve fázích play, game, generalized other, které samozřejmě obsahují i „hry, pravidla a normy“ druhého pohlaví. Srov. Mead (1980, s. 327) 9 Badinter (1988, s. 207an.) již v začátcích diskurzu označila lidské identity jako androgynní identity. 15 16 7 v neúplných rodinách, zaměstnané ženy včetně matek již vždy hrály obě genderové role, aniž to doznalo teoretického uznání. 3.3 Dekonstrukce genderových rolí podle S. Hardingové, Bemové, Goffmana ad.: genderovanost společenského života včetně rolí Podle Bemové konstrukce genderu slouží jako pořádkové schéma (1993), Goffman (1978) hovoří no strukturní povaze genderu.10 Hardingová umožňuje dekonstrukci genderu individuí tím, že odhaluje komplexní povahu genderovanosti společností. Vlastnosti a schopnosti nutné k uchování společností byly rozděleny do dvou jakoby protikladných skupin a nazvány „mužské“ a „ženské“, při čemž mužské vlastnosti jsou považovány za nadřazené. Tato duální genderovaná konstrukce skutečnosti vykazuje tři roviny: a) symbolické univerzum, B)dělbu práce a c) role. Zatímco většina teorií soustřeďuje na individuální gender, Hardingová zdůrazňuje, že osobní role jsou nejslabším (nejodvozenějším), a proto i nejdynamičtejším prvkem genderové konstrukce. Genderované symbolické univerzum a pracovní trh zdánlivě kopírují rozdílnost mezi muži a ženami, ve skutečnosti jsou ve vztahu k nim primární. Tato teorie zavazuje k bezpodmínečné tematizaci strukturního zakotvení genderu a nadhazuje otázku genderovanosti, která společensky zvýhodňuje muže a znevýhodňuje ženy (Harding 1990: 131). Gender není východisko, ale cílem analýzy. genderem a pohlavím stává irelevantním, existuje jen gender (Butler 1990: 22, 26). Gender žádné pohlaví nemá (jak dokazuje gender institucí), a ani je nepotřebuje! Pozornost je pak věnována procesům, které gender uskutečňují: „doing gender“.11 Tento směr výzkumu „etnometodologicky“ odhaluje způsob vytváření individuálního genderu, např. zdůrazňováním minimálních rozdílů v přirozených tělesných znacích kosmetikou, oblečením, atd. Na povrch nebo do těla vepsané genderové znaky zřejmě tvoří část oné kvasi-reziduální identity12, která je předpokladem viditelnosti „žen“ a „mužů“ ve vědě, i když tam hrají stejnou „mužskou“ roli. Etnometodologický výzkum hraní genderu se však nedotýká ani vztahu genderu k celému rolovému esemblu „hráče“ ani strukturních znaků „inscenací“, takže koneckonců rovněž svádí k metafyzice diference. 13 4 Sociologická podstata genderu: strukturní povaha genderu 4.1 „Doing gender“ podle genderového kontextu: role a status Podle Hardingové se instituce samy genderově definují a vyžadují od svých členů obou pohlaví, aby hráli odpovídající roli. 11 Společnosti udržují v chodu neustálé třídění podle genderu, což Goffman označuje jako genderismus. Jeden znak byl vybrán jako prázdná nádrž, aby se do ní poskládaly podle potřeby různé charakteristiky. Genderová subkultura, genderismus, vysvětluje více než individuální rozdíly (Goffman). Srov. West/Zimmermann (1987): Pohlaví se určuje (přiděluje) při narození (birth classification). Následuje sociální zařazení do genderové kategorie, která obsahuje kulturní vzory pro hraní genderových rolí (sex category: social membership); Výsledkem je sociální gender jako dynamický vsledek hraní gender v interakcích (gender: processual validation of that membership). 12 Nepřekvapí asi, že tělesná identita vztahuje k funkcím těla v systému normativní heterosexuality a „vybavenosti“ některých mužských těl větší fyzickou silou. „Normální“ biografie s nátlakem k heterosexualitě končí přijetím gender, které koresponduje s pohlavím, připsanému tělu (Laqueur 1992). 13 K „rozhýbání“ genderového dualismu jistě přispěly tzv. queerstudies a jiné studie transgenderových orientací (srov. Hark 1996). Je však nutné si uvědomit, že ani v „normálním životě“ neexistuje stálé průběžné mužské či ženské chování. Podle U. Becka dochází k faktickému a teoretickému rozpadu jednotných genderových identit v rámci současných individualizačních procesů (Beck 1986). 17 18 3.4 Epistemologická dekonstrukce genderu podle Butlerové: Existuje je gender. „Doing gender“, „gender performance“ Podle Butlerové je biologické pohlaví vždy již definováno z genderované perspektivy biologů. Zdánlivě objektivní popisy přírody jsou jen projekcemi androcentrických názorů. Z epistemologického hlediska se proto diskurz o rozdílnosti mezi 10 Většina „veřejných“ institucí se definuje jako „mužské“ a vyžaduje hraní „mužských rolí“, zatímco se v „privátní“ sféře tzv. přirozené reprodukce vyžaduje hraní „ženské“ role.14 Ženy a muži jsou podle potřeby těchto kontextu aktivní nebo pasivní, silní nebo slabí, rozumní nebo citoví, pečující či dobývající. Genderové role jsou „jen“ závislou proměnou a nemohou proto vysvětlit rozdílnost mezi muži a ženami. Genderové role jsou epifenoménem rozdílného „postavení“ společensky konstruovaných mužů a žen, tj. jejich rozdílného statutu či pozice v genderovaných strukturách. Muži jsou - ceteris paribus - vůči ženám společensky zvýhodněni jak z hlediska rozdělení společenských statků tak rozdělení moci. 4.2 Hlavní sociologická dimenze diference: nerovnost mezi muži a ženami sociální Dostali jsme se k opomíjenému jádru věci: Konstrukce genderu je jedním z hlavních alokačních prostředků a současně legitimizací nerovných životních šancí mužů a žen v dnešních společnostech. „Smysl/význam“ či „funkce“ genderované strukturý společnosti nelze hledat v žádné přírodou či společností diktované nutnosti, o které se její legitimizace opírají - jedná se o navýsost arbitrární konstrukci ve prospěch mužů. V politologii a jiných disciplinách se nerovné postavení mužů a žen pojednává pod pojmý „patriarchát“ či „nadvláda mužů“ (Pateman 1988) a sociologie tyto pojmy přejímá „jen“ jako axiomy. Přestože útlak žen (moc) a jejich relativní chudoba (nerovný přístup ke zdrojům) byly a jsou průvodní motivací pro ženské a feministické hnutí, z teoretického sociologického diskurzu samotného se tyto dvě „materialistické“ kategorie vytrácejí. Nerovné rozdělení zdrojů a moci sice tvoří častý předmět empirických výzkumů, teorie ale dosud nezdůraznila, že je to status, který tvoří základní sociologickou charakteristiku genderu. 15 Připsaný genderový status spíše než shora zmíněné (často nedokonalé) hraní ženského těla dovoluje smysluplně hovořit o „ženách ve vědě“, protože se také nezkoumá jejich „mužský“ pracovní výkon, ale androcentrické restrikce při sledování profesní akademické dráhy. Nenahraditelnou součásti sociologické teorie genderu proto tvoří analýza genderové struktury, která intervenuje do celkové vertikální struktury společnosti v neprospěch žen. Vertikální struktura společnosti (stejně tak jako hierarchické organizační struktury) rozděluje funkce a odměny (zdroje a moc) formálně nerovně podle nerovného „výkonu“, tj. získaného znaku. Tento zdánlivě objektivní princip je ale mařen tím, že se ve skutečnosti připisují „extrafunkcionální“ privilegia a újmy podle pohlaví příslušníku, jakoby pohlaví nebilo již předtím androcentrický konstruováno jako gender. Odvolávání se na tzv. askriptivní, vrozené znaky umožňuje vyvázání se z moderního postulátu univerzální a bezpodmíneční inkluze všech lidí. Přestože ženy i muži v profesních a jiných rolích genderovaných struktur podávají stejný nebo srovnatelný „výkon“, upírá se ženám stejný přístup k šancím na zakladě připsaného znaku „pohlaví“.16 To prozrazuje, že už samo rozdělení na získané a připsané znaky je androcentrickou legitimizací, která sice neobstojí před kritickým vědeckým rozborem, ale zato si pro sebe může nárokovat celý common sense17. Privilegovaní mužů prozrazuje, že genderová 15 Srov. Smaus 1999 a Heintz./Nadai (1998), kteří obdobnou tezi zpracovávají v rámci systémové teorie. Jeden směr dekonstrukce genderu se sice problému alokace zdrojů dotkl upozorněním, že neexistuje jednotní ženská identita, ale jen plurál „ženskosti“ - nebo „seriální kolektiv“ (srov. Young 1994). Příslovečný přiklad „chudá, černá, žena“ však zůstal analyticky zazávorkován, namísto aby se ozřejmilo, že se jedná o nízkou pozici v celkové sociální struktuře společnosti. Stačilo by totiž říci „černá“ a „žena“, protože oba znaky, etnický a genderový, indikují újmu v přístupu ke zdrojům, tedy „chudobu“. 16 Součásti tohoto legitimizačního diskurzu jsou i ony ce1istvé identity mužů a žen, které bez ohledu na skutečnost a zkušenost pojednávají individua tak, jakoby by měla jen onu genderovou identitu, která byla určena podle jejich tělesných pohlavních znaků hned po narozeni. 17 Zavedení diference mezi získanými a připsanými znaky představuje velmi sofistikovanou naturalistickou léčku ze strany hegemoniálních 19 20 14 struktura nevznikla ani „od přírody“ ani „tradicí“, ale že je produktem tzv. hegemonialního mužství18 (Connell 1995; Maihofer 1994). „Hegemoniální muži“ představují onen Luhmannův třetí subjekt (1988), který ve svůj prospěch založil a udržuje jak nadvládu nad druhými muži ve vertikální, tak - ceteris paribus - nadvládu nad ženami v genderové struktuře společnosti. Ze sociologického hlediska je nejdůležitější částí ženské role dávat mužům (ceteris paribus) najevo podřazenost. mužů. I to zdánlivě připsané pohlaví (sex) je výsledkem neustálé práce jednotlivců na tom, aby této askripci svým genderovým chováním odpovídali. 18 Hegemoniální androcentrická genderová struktura se ve smyslu autopoietické systémové teorie (Luhmann 1997) reprodukuje tím, že muži (pohlaví), v jejichž prospěch tento androcentrismus funguje, se stali muži (gender) prostřednictvím těch genderových struktur, které posléze dále reprodukují. GIDDENS, A. 1976. New Rules of Sociological Method: A Positive Critique of Interpretative Sociologies. London : Hutchinson GOFFMAN, E. 1979. Gender advertisements. Harvard University Press, Cambridge, Mass. HARDING, S. 1990. Feministische Wissenschaftstheorie: Zum Verhaltnis von Wissenschaft und sozialem Geschlecht. Hamburg : Argument HARK, S. 1996. Deviante Subjekte. Leske + Budrich, Opladen HEINTZ, B., NADAI, E. 1998. Geschlecht und Kontext. In: Zeitschrift für Soziologie, 27, 2, s. 75 – 93 IRIGARA Y, L. 1989. Die Zeit der Differenz. Für eine friedliche Revolution, Campus-Verlag, Frankfurt/M a.d. KATZ ROTHMAN, B. 1995. On Maps and Imaginations: Sociology Confronts the Genome. In: Social Problems 42, s. 1 – 10 LIPPMAN, W. 1934. The Method of Freedom. AlIen & Unwin, London LAQUEUR, T. 1992. Auf den Leib geschrieben. Die Inszenierung der Geschlechter von der Antike bis Freud. Campus, Frankfurt/M a.d. LUHMANN, N. 1988. Frauen, Manner und George Spencer Brown. In: Zeitschrift für Soziologie, 17, 1, s. 47 – 71 LUHMANN, N. 1997. Gesellschaft der Gesellschaft, Suhrkamp, Frankfurt/M MACCOBY, E. E. 1966. The Development of Sex Differences. Tavistock, London MACCOBY, E. E. 1976. The Psychology of Sex Differences. Stanford Univ. Press, Stanford MACCORMACK, C. P.1992. Nature, Culture and Gender: a Critique. In: MACCORMACK, C. P./STRATHERN, M. (eds.), Nature, Culture and Gender, Cambridge Univ. Press, Cambridge, s. 1 – 24 MAIHOFER, A. 1994. Geschlecht als hegemonialer Diskurs. Ansatze zu einer kritischen Theorie des Geschlechts. In: WOBBE, T./LINDEMANN, G. (Hrsg.). Denkachsen. Zur theoretischen und institutionellen Rede von Geschlecht, Suhrkamp, Frankfurt/M“, s. 236 – 263 21 22 LITERATURA BEAUVOIR, S. de. 1951. Das andere Geschlecht: Sitte u. Sexus der Frau. Hamburg : Rowohlt BECK, U. 1986. Risikogesellschaft: auf dem Weg in eine andere Modeme. Frankfurt/M : Suhrkamp BEM, S.L. 1993. The Lenses of Gender: Transforming the Debate on Sexual Inequality. New Haven : Yale University Press BUTLER, J. 1990. Gender Trouble. Feminism and the Subversion of Identity. Routledge, New York a.d CONNELL, R. W. 1995. Masculinities. Polity Press, Cambridge and Oxford. DAHRENDORF, R. 1959. Homo sociologicus: ein Versuch zur Geschichte, Bedeutung und Kritik der Kategorie der sozialen Rolle. Köln : Westdeutscher Verlag FA VREAU, O. E. 1997. Sex and Gender Comparisons: Does Null Hypothesis Testing Create a False Dichotomy? In: Feminism & Psychology 7, s. 63-81 MEAD, G. H.. 1980. Die Genesis der Identität und soziale Kontrolle. In: MEAD, G. H., Gesammelte Aufsätze Bd. 1, hrsg. von JOAS, H., Suhrkamp, Frankfurt/M, s.299 – 328 PARSONS, T./ BALES, R.. 1956. Family. Socialization and Interaction Process. Routledge & Kegan Paul, London PATEMAN, C. 1988. The Sexual Contract. Polity Press, Cambridge a.d. SMAUS, G.. 1997. Das Geschlecht des Strafrechts. In: RUST, U. (Hrsg.), Juristinnen an den Hochschulen – Frauenrecht in Lehre und Forschung, Nomos-Verlagssgesellschaft, Baden-Baden s. 182 – 196 SMAUS, G. 1999. Geschlechteridentität als kontextabhängige Variable – dargestellt am Beispiel der “eingeschlechtlichen“ Institution des Gefängnisses. In: LOSCHPER, G., SMAUS, G., (Hrsg.), Das Patriarchat und die Kriminologie. 7. Beiheft, 1999, s. 29 – 48 WEST, C., ZIMMERMANN, D. H.. 1987. Doing Gender. In: Gender and Society 2, s. 125 – 151 YOUNG, I. M., Geschlecht als serielle Kollektivität: Frauen als soziales Kollektiv. In: Institut für Sozialforschung (Hrsg.)., Geschlechterverhältnisse und Politik, Nomos Verlagsgesellschaft, Frankfurt/M, s. 221 – 262 SUMMARY The article deals with the issue of sociological theories of gender studies. From the sociological point of view, gender presents one of the most important criteria of social differentiation with the emphasis on unequality of social power among men and women. Sociological theory of gender should study in the empiric way, the approaches of reproduction of gender world in relevant social contexts: education, labor market, authorities, and private spheres. ETNOLOGICKÉ PRÍSTUPY A PRÍSPEVKY K ŠTÚDIU RODU Kornélia Jakubíková 1 Kľúčové slová etnológia/kultúrna antropológia, rod/gender, teoreticko-metodologické prístupy V spektre rôznych vedeckých disciplín, ktoré sa venujú rodovej problematike má práve etnológia/kultúrna antropológia, – ale najmä jej novšia subdisciplína – feministická antropológia, podstatný význam. Zámerom môjho príspevku je prezentovať argumenty, prečo je toto tvrdenie opodstatnené. V prvom rade je to pre relatívnu dlhodobosť etnologického štúdia tejto problematiky, ktorá tu bola prítomná ešte v časoch, keď sa nenazývala gender, či feministická. V etnologických prácach a prístupoch bol rodový aspekt vždy prítomný už len preto, že problematika rodiny, príbuzenstva, manželstva tu od počiatkov patrila k základným a preferovaným témam. Veľmi výrazne sa toto zameranie prejavilo v prácach B. Malinowského (The Sexual Life of Savages in Northwestern Melanesia, 1929), ale najmä M. Meadovej (Sex and Tempera ment in Three Primitive Societes, 1935; Male and Female, 1949). M. Meadová bola vôbec jednou z prvých, ktorá poukázala na kultúrnu determinovanosť rodu. Podobné tematické zameranie platilo aj pre slovenskú vedu, nazývanú ešte národopis, i keď o nejaké desaťročie neskôr. Ďalšie opodstatnenie úvodnej tézy vyplýva z toho, že špecifikom etnologického pohľadu je analýza tradícií, o ktorých vieme, že práve vo sfére (gender) rodu sú mimoriadne silne zakorenené. Bez ich poznania, uvedomenia a reflektovania nie je 1 Doc. PhDr. Kornélia Jakubíková, CSc., Katedra etnológie a kultúrnej antropológie, Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, Gondova 2, 811 01 Bratislava, [email protected] 23 24 možné pochopiť súčasnú situáciu, ani zmeny postojov a hodnotení skúmaných fenoménov. To je druhý dôvod, prečo táto veda má podstatný význam v rodových štúdiách. Ale zrejme najväčší prínos etnológie/kultúrnej antropológie pre štúdium rodu predstavovalo to, že svojimi empirickými poznatkami o rôznych kultúrach dokumentovala, že k diverzifikácii mužov a žien dochádza vo všetkých ľudských komunitách, pričom gender systém funguje v jednotlivých kultúrach diferencovane. Z toho logicky vyplynulo, že rodové rozdiely nie sú určené výlučne biologicky. Etnológia tak prispela zásadným podielom k sociálno-konštruktivistickému chápaniu kategórie rodu. Neskôr (koncom 80 -90 rokov) sa ešte ďalej snažila dokázať, že nielen rod, ale aj pohlavie je produktom sociálno-kultúrnych procesov a konštrukcií (podľa STARKAROLA, 1998b). Dá sa povedať spolu s H. Moore, že koniec 80tych rokov zrušil pohlavie. (MOORE 2001:176). Zároveň však sumarizácia kros-kultúrnych poznatkov (rozdielov) vyústila do názoru o univerzálnosti mužskej dominancie a ženskej subordinácie. Považovalo sa to za základnú, nespochybniteľnú premisu, ktorú bolo treba len interpretovať. V tomto období (60.70. roky 20. stor.) najvplyvnejšiu interpretáciu predstavila S. Ortnerová (1974), ktorá hierarchickú dichotómiu muži - ženy - v súlade s vtedy rešpektovaným štrukturalizmom - dala do súvislosti s inou dichotómiou, javiacou sa ako všeobecne platnou a to dichotómiou Kultúra – Príroda, pričom ženy boli priradené k prírode a muži ku kultúre. Vyjadroval to vzorec M:Ž =K:P. Tento názor bol doplnený M. Rosaldovej dichotómiou verejné – privátne, kde muži boli umiestnení do verejnej a ženy do súkromnej sféry (cit. podľa CORNWALL – LINDISFARNE 1994:31). Konštruovali sa aj ďalšie binárne opozície, ktorým sa prisudzoval univerzálny význam, pričom boli zakorenené tak vo vtedajšom vedeckom diskurze, ako aj v bežnom vedomí (napr. objektivita / subjektivita, rozum / inštinkt; myseľ/ telo a pod.). Prekážkou pri prekonávaní týchto prístupov a stereotypov bolo (aj je) presvedčenie o ich „prirodzenosti“, čo je kategória, ktorou sa často operuje pri rodových charakteristikách. Ale práve etnologické poznatky ukázali, že predstavy o „prirodzenosti“ sú veľmi diferencované, menia sa v čase i priestore. Neskôr aj na pôde etnológie sa spochybnil univerzalizmus mužskej dominancie, ktorý bol označený za mýtus (ROGERS, cit. podľa MOORE 1988:35), ktorý však vznikol do veľkej miery práve vďaka etnologickým poznatkom. Ako mohlo dôjsť k takémuto pochybeniu sa vysvetlilo neskôr (80.-90. roky 20. stor.) a to aj pod vplyvom feminizmu. Poukázalo sa na to, že interpretácie údajov robili väčšinou vedci -muži, navyše na základe komunikácie s prevažne mužskými informátormi, takže prezentovali vlastne mužské modely spoločnosti, do ktorých ešte vkladali aj svoju euro-americkú predstavu mužskej superiority. Na základe toho vznikla požiadavka prehodnotiť všetky doterajšie poznatky etnologických/antropologických vied podľa toho, či ich autormi boli muži alebo ženy. Dostávame sa tak k ďalšej závažnej otázke, o ktorej sa na pôde tejto vedy čoraz viac diskutuje - a to je osoba výskumníka/čky. Čoraz viac sa presadzuje názor, že v tejto vede sa subjektivita výskumníka, jeho kultúrny backround musí brať do úvahy, pretože, citujúc Rortyho neexistuje nadkultúrna porovnávacia platforma (RORTY 1997:207). V etnológii subjektivita nie je vyhnaná za brány vedy, ale umiestnená v centre vedeckého záujmu a pretvorená na inštrument poznávania PLICHTOVÁ 2002:282). Metodologickým príspevkom tejto vedy je teda rešpektovanie toho, že osoba výskumníka/čky je súčasťou jeho /jej interpretácie kultúrnych významov. Práve v rodových štúdiách by to malo obzvlášť platiť. Príslušník rovnakého rodu je schopný sa identifikovať a vidieť to, čo by výskumník iného rodu mohol prehliadnuť. Na druhej strane, v prístupe k inému rodu, môže ľahšie vidieť črty odlišujúce, či tie, ktoré sú zdieľané spoločne (Gender and Folklore 1998:9). Je paradoxom, že tento postulát bol uvedený v citovanej fínskej publikácii, kde spomedzi 14 autorov/riek bol len jeden muž. Pokiaľ ženy píšu o ženách (a väčšinou pre ženy) tak by sa to malo nazývať „ženské štúdie“ a nie „rodové štúdie“. Predmetom záujmu súčasnej feministickej antropológie nie sú ženy, ale rodové vzťahy (MOORE 1988:186). Čo sa týka tohto podujatia, na rozdiel od mnohých iných podobných, nepredstiera, že je „rodové“, ale jednoznačne svojim názvom deklaruje výlučnú orientáciu na problematiku žien. Ostáva otázne, či je to celkom správna cesta, keďže ak dochádza k 25 26 zmene v postavení žien, potom je nutné sledovať zmenu v postavení mužov (BOURDIEU 2000:83). K tomu možno uviesť ďalšiu požiadavku: vidieť rodový koncept a identitu vždy v kontexte iných identít (vekových, rasových, etnických, triednych, náboženských a pod.). Inak povedané: odmietnuť prioritu a privilegovanosť rodových rozdielov a identít nad inými (MOORE 1988:190-1). Práve feministická antropológia urobila v tejto oblasti pokrok, pretože zdôraznila existenciu fundamentálnych rozdielov medzi ženami, odvodenú od ich príslušnosti k rase, kultúre, triede, ba dokonca aj v rámci tej istej kultúry rozdielnosti mesta a vidieka (pozri LÖFSTRÖM 1998). Ďalej sa v etnologických prácach poukázalo na potrebu rozlišovania sociologickej a symbolickej úrovne. Empirické údaje dokumentovali, že v mnohých spoločenstvách existujú dosť značné rozdiely medzi reálnym rozdelením rol (v oblasti práce, sociálnych statusov) a symbolickými princípmi a hodnoteniami mužov a žien. Sú spoločnosti, kde ženy sú fakticky podriadené mužom, ale na symbolickej úrovni sú vysoko hodnotené. Ale sú aj také spoločnosti, kde naopak, ženy majú pomerne veľkú moc a vplyv, ale symbolický systém je hierarchizovaný v prospech mužského prvku (podľa MOORE 2001:175). Početní feministickí vedci/kyne sa preto snažia skombinovať sociologické a symbolické prístupy k štúdiu rodu, uvedomujúc si, že koncept ženy a muža nezávisí výlučne len od ekonomických vzťahov (MOORE 1988:36). Mnohé tu však zatiaľ ostáva nevysvetlené. Etnológia poukázala aj na dôležitosť skúsenosti a to práve cez svoje prístupy, ktoré umožňujú „vhľad“ do svetonázoru a mentálnych procesov, čiže ako funguje rod v mysli (STARK AROLA 1998b). Výrazné je to najmä v rámci symbolickokognitívneho prístupu presadzujúceho sa v 90-tych rokoch 20. stor. V ňom, ale aj v iných, sa čoraz väčší dôraz kladie na kontext. Vzhľadom na to, že gender je sociálnou konštrukciou, aj on si vždy vyžaduje špecifikáciu v rámci daného kontextu. Práve splnenie etnologickej požiadavky „vhľadu“ do kultúry skúmaného spoločenstva, si vyžaduje zbavenia sa nielen androcentrizmu, ale aj etno, či europocentrizmu. Nemožno posudzovať „iných“ z hľadiska našich noriem, práv a hodnôt. Ako príklad možno uviesť inštitúciu platby za ženu pri uzatváraní manželstva, ktorá býva posudzovaná z pozície európanstva jednoznačne negatívne - ako prejav poníženia žien a ich degradácie na tovar. Ale názor žien, ktorých sa to týka, je úplne iný. Vidia v tom prejav ocenenia ich hodnoty a naopak s údivom sa pýtajú, či je ozaj pravda, že niekde existujú také krajiny, kde rodina sa vzdá svojej členky len tak, za nič. Že keby ony mali podstúpiť také poníženie, radšej by volili smrť. Etnologické poznatky obsahujú množstvo podobných prípadov, pri ktorých sa vynára otázka dôležitosti interpretácie, čo je základnou kategóriou jednej z najvýznamnejších súčastí súčasného antropologického myslenia symbolickej, interpretatívnej antropológie C. Geertza, o ktorej možno povedať, že má dnes takú inšpirujúcu úlohu, akú mal kedysi štrukturalizmus. V zmysle téz C. Geertza bez interpretácie pozorovanie ostáva nedokončeným aktom (GEERTZ 2000). Ďalej chcem upozorniť na možnosť využitia etnografických výskumných metód, ktoré sú obzvlášť vhodné pre štúdium rodu. Vyplýva to jednak z toho, že etnológovia sa oddávna zaoberali „inými“ a „inakosťou“, ale najmä z toho, že základnou metódou je tu zúčastnené pozorovanie (podľa možnosti dlhodobé) priamo v teréne. Je to spôsob, ktorým možno zistiť to, čo sa nedá ani osobným rozhovorom a ešte menej písomnou formou - najmä distribuovanými anketami a dotazníkmi. Ako ukázali doterajšie výskumné skúsenosti, mnohé z toho, čo nás zaujíma, tu funguje na neverbálnej úrovni. Ak využívame len verbálne prejavy (ústne alebo písomné) zvyčajne získavame len opakujúce sa rovnaké odpovede podľa zaužívaných klišé. Na vhodnosť etnografického pozorovania poukázala v svojej najnovšej práci o metódach sociálnej psychológie J. Plichtová, ktorá vyzdvihla, že táto metóda síce na prvý pohľad vyzerá nevedecky (nie je totiž dopredu presne určená štruktúrovanosť výskumu), ale je v konečnom dôsledku plodnejšia a prináša komplexnejšie a hlbšie poznatky (pozri PLICHTOVÁ 2002:249-288). A najmä sa môžeme dozvedieť takto aj to, čo sme nevedeli ani nepredpokladali. Na záver uvediem niektoré konkrétne poznatky etnológie, dôležité pre štúdium rodu. Patria sem doklady o existencii tretieho pohlavia, transsexuality a alternatívnych rodových rol nielen v 27 28 rôznych primárnych kultúrach, ale aj v európskej - napr. inštitúcia „tobelja“ na Balkáne (ŠURČEVIČ 1999). Závery z porovnávacieho štúdia sexuality konštatujú, že neexistuje niečo ako ľudská sexualita, nakoľko každý sexuálny akt je súčasne kultúrnym aktom (VRHEL 2000:24). Poznatky z európskych rurálnych roľníckych tradícií ukazujú, že sú iné, ako pretrvávajúce kresťanské, meštianske nazeranie na ženu ako sexuálne pasívnu až asexuálnu. Súčasťou týchto tradícií (včítane našich) bola napríklad rozšírená predstava, že pohlavie dieťaťa závisí od toho, kto z manželského páru je viac aktívny a vášnivý počas pohlavného aktu (z čoho je zjavné, že takou mohla byť aj žena). Aj v takom - na prvý pohľad nespochybniteľnom univerzalizme akým je materstvo - etnológia dokumentovala existenciu podstatných rozdielov. Príkladov je množstvo. Dali by sa zhrnúť do vyjadrenia, že tradičné ľudové modely rodu boli (sú) často iné, ako tie, ktoré sa stále prezentujú ako tzv. prirodzené či všeobecné. Etnológia tak výrazne prispieva k uvedomeniu si toho, že v sfére rodu neplatia žiadne zákonitosti, jednoznačné kategórie a identity s univerzálnou platnosťou. LITERATÚRA BOURDIEU, P. 2000. Nadvláda mužů. Praha : Karolínum GEERTZ, C. 2000. Interpretace kultur. Praha : Sociální nakladatelství GENDER AND FOLKLORE 1998. Ed. Apo S. - Nemola. A Stark - Arola. L. Studia Fennica. Folkloristica 4. Helsinki LÖFSTRÖM, J. 1998. Changing Conception of Gender Polarity in Finland. In: Gender and Folklor, s.239-255. MALINOWSKI, B. 1929. The Sexual Life of Savages in Northwestern Melanesia. London : Routledge MEAD, M. 1939. Sex and Temperament in Three Primitive Societies. New York : William Morrow & Co. MEAD, M. 1949. Male and Female. New York : Morrow MOORE, H. 1988. Feminism and Anthropology. Cambridge : Polity Press 29 MOORE, H. 2001. Co se stalo se ženami a muži? In: Cargo č. 34, s. 174-196. ORTNER, S.B. 1974. Is Female to Male as Nature is to Culture? In: Women, Culture and Society. Stanford PLICHTOVÁ, J. 2002. Metódy sociálnej psychológie zblízka. Bratislava : Média RORTY, R. 19997. Kozmopolitizmus bez emancipácie. Odpoveď Jaenovi Francisovi Lyotardovi. In: Aspekt, č. 2, s. 207. ROSALDO, M, LAMPHEREL (eds): Woman, Culture and Society. Stanford, 1974. STARK – AROLA, L. 1998a. Gender, Magic and Social Order. In: Gender and Folklore. Studia Fennica. Folkloristica 4, s. 3162. STARK – AROLA, L. 1998b. Magic, Body and Social Order. In: Studia Fennica. Folkloristica 5, Tampere ŠURČEVIČ, P. 1999. “Tobiliga“ a female – to male crossgender role in the 19 th and 20 th Century to Balkans. In: Between the archives and the field. Beograd – Graz, s. 35-45. VODÁLOVÁ, A, VODÁLOVÁ, O. 2003. Rod ženský. Praha : Sociologické nakladatelství VRHEL, F. Sociokultúrní kořeny lásky a sexuality. Antropologie sexuality. Univerzitní noviny 7, 1/2000, s. 19-34. SUMMARY The paper presents arguments for the role of ethnology/cultural anthropology in gender studies. Accumulating a great number of cross cultural information and knowledge, the field has substantially contributed to social-constructivist understanding of the gender category. It has questioned universalism of the male dominance. Methodological input to the discourse claims to respect the scientist’s personality and his/her interpretations; to distinguish sociological and symbolic levels; to interpret and consider given context. Further on, the paper advocates application of the ethnographic research methods. In the conclusion a number of concrete examples are presented. 30 Doc. PhDr. Etela Farkašová, CSc., Katedra filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty UK, Gondova 2, 811 08 Bratislava, e-mail: [email protected] je prítomná v Platónovej Ústave, v Morovej Utópii, v Campanellovom Slnečnom štáte, v Baconovej Novej Atlantíde – aby som vymenovala tie najzákladnejšie. Spis, ktorému by som sa chcela venovať v tomto príspevku, nebýva zaraďovaný do klasickej utopistickej literatúry, hoci podľa môjho názoru si aj ako taký zasluhuje našu pozornosť. Medziiným aj preto, lebo prináša do tvorby sociálnych utópií nový rozmer – rozmer rodovej diferenciácie, a problémy sociálnej spravodlivosti (ako konštantnej témy utópií) nazerá z rodovo diferencovanej perspektívy. Autorkou tohto spisu je známa anglická spisovateľka Virginia Woolfová (1882 - 1941) a spis nesie názov Tri guiney (Three Guineas, prvýkrát vyšlo v r. 1938 – do slovenčiny pretlmočila Jana Juráňová, vydalo Záujmové združenie žien Aspekt v r. 2001). Woolfová spolu s Joycom a Proustom predznamenala ďalší vývoj svetovej modernej prózy, posunula literatúru do polôh, ktoré sa stali neprehliadnuteľným medzníkom oddeľujúcim tradičný spôsob písania od radikálne nového spôsobu tvorby literárnych textov. Spisovateľka sa v mladosti angažovala v hnutí za volebné právo pre ženy, tematicky sa jej tvorba viaže v prevážnej miere na fenomén ženskej skúsenosti v nežičlivých spoločensko-kultúrnych podmienkach. Myšlienkovú originalitu prejavila nielen v prózach narúšajúcich etablované vzory písania, ale aj v esejách, v ktorých neváhala prezentovať svoje feministické postoje a vo svojej dobe priam provokujúce názory na postavenie žien v spoločnosti. Wolfová v nich nastoľuje nielen – na tú dobu – nové témy (najmä vylúčenie ženy z kultúrneho, politického a ekonomického života), ale aplikuje aj nové metódy analýzy tejto situácie, jej príčin i dôsledkov. Nie je náhodné, že dielo Virginie Woolfovej sa v posledných desaťročiach opäť dostáva do popredia záujmu, že sa o problémoch, ktoré tematizovala, začína živo diskutovať (najmä vo Veľkej Británii a v Spojených štátoch amerických) a že sa vydávajú mnohé fundované, z historického, ale aj súčasného hľadiska zaujímavé štúdie o tejto autorke. Viaceré feministky sa vracajú k témam, ktoré nastolila Wolfová, k nim patrí aj téma vzdelávania a jeho rekonceptualizácie v súčasných podmienkach, téma intelektuálneho/profesionálneho rastu žien a následne ich sebarealizácie, možností viesť kreatívny život v spoločnosti, v 31 32 VIRGINIA WOOLFOVÁ – AUTORKA SOCIÁLNEJ UTÓPIE Etela Farkašová 1 Kľúčové slová princíp rodovej spravodlivosti, koncepcia vzdelávania a vedenia Utopický rozmer, ktorý bol a je prítomný azda v každom type kultúrnej tvorby, vyjadruje nespokojnosť človeka s jestvujúcim stavom – či už sa týka dosiahnutého poznania, ovládania prírodných síl alebo spoločenského usporiadania. Kritickosť voči nedostatkovosti (neraz len nepriamo vyjadrená) je však len jednou stránkou utópie, na ňu nadväzuje druhá – dominantná stránka – úsilie o presah neuspokojujúcej reality, o jej transcendovanie, a aj o projekt jej novej, optimálnejšej podoby. Pre utópie je príznačné práve toto protipostavenie dokonalého ideálu krajne nedokonalej skutočnosti (M. Zigo); napätie medzi tým, čo je – a tým, čo by mohlo/malo byť, tvorí esenciu utopického myslenia. Utopické projekty vykreslením ideálneho protisveta podnecujú túžby, sny, mobilizujú ľudské vedomie, spravidla však sa ani nepokúšajú vymedziť spôsoby, akými možno premieňať ideálne obrazy na realitu alebo ako ich aspoň k sebe priblížiť. Utópiu možno situovať do „zázračného priestoru“, kde otvárajú mestá so širokými triedami, bohato vysadené záhrady, príjemné krajiny…, cestičky k nim sú však chimerické (M. Foucault). Napriek tomu v myslení človeka (na individuálnej, aj kolektívnej úrovni) pretrvávajú utopické prvky, bez nich by sa z horizontu ľudského prežívania vytratila aj nádej (individuálna, sociálna). Spoločným znakom utopických spisov, ktoré vznikli v histórii európskej civilizácie, je idea etizácie spoločnosti, táto idea 1 ktorej ešte stále prežívajú rodové stereotypy a predpojatosti, či téma rodovej spravodlivosti v širokom zmysle slova. V troch esejách obsiahnutých v knihe “Tri guiney” rezonujú motívy a otázky, ktoré autorka tematizovala už vo “Vlastnej izbe”, sú však zasadené do širšieho spoločenského kontextu, patriarchálne štruktúry nie sú reflektované iba v súvislosti s útlakom žien, s ich vylúčením z kultúry, ale aj v súvislosti s celkovým charakterom západnej spoločnosti. Woolfová podáva v esejách kritické reflektovanie dlhodobej, výraznej asymetrie vo vzdelávaní mužov a žien v spoločnosti vyhlasujúcej sa za demokratickú a túto asymetriu ilustruje Fondom na vzdelanie Arthura, na ktorý prispievali anglické rodiny po stáročia, aby podporovali vzdelanie synov (nie však dcér) vzdelaných otcov. V argumentácii sa spisovateľka opiera jednak o vlastné skúsenosti či pozorovania pomerov v súdobom Anglicku, jednak – disponujúc rozsiahlym prehľadom o domácej i svetovej beletristickej spisbe – využíva memoáre, životopisy, korešpondenciu, historické knihy či ďalšie literárne texty mnohých autoriek i autorov. Upozorňuje aj na ďalšiu asymetriu, a tou je asymetria v možnosti spoločenského uplatnenia mužov a žien, ktorí/é dosiahli isté vzdelanie. Woolfová dokazuje, že “trieda dcér vzdelaných mužov” je tou najslabšou triedou v celom štáte a jej vplyv na spoločenské dianie či na verejnú mienku – bez ohľadu na úsilie žien – je minimálny. Závažnosť problémov sprevádzajúcich asymetrickú situáciu vo vzdelávaní mužov a žien ilustruje spisovateľka na príklade Mary Astellovej (17. storočie) a jej úsilí založiť kolégium pre ženy; je príznačné, že v tomto úsilí Astellová napokon stroskotala. Ideu Mary Astellovej sa podarilo zrealizovať až v r. 1870, no kolégium pre ženy muselo o svoje finančné zabezpečenie ťažko zápasiť a sestry vzdelaných bratov, ktoré konečne mohli vstúpiť do priestorov kolégia, si museli vydobýjať práva, ktoré brali ich bratia ako samozrejmé (napríklad používanie titulov po absolvovaní štúdia), nehovoriac o tom, že tieto kolégiá sa nemohli stať právoplatnými členmi univerzity, takže vzdelané sestry boli vlastne vylúčené aj z akýchkoľvek diskusií o spôsoboch vzdelávania, prípadne o ich reformách. Kritika pomerov vyúsťuje v spise do projektu nového kolégia, v ktorom by sa vzdelávanie a výchova odvíjali od radikálne iných princípov, do tvorby nových koncepcií vzdelávania, a aj chápania samotného vedenia. Pokúsim sa teraz aspoň o stručnú rekonštrukciu základných prvkov Wolfovej utopického projektu. Pozoruhodný je samotný cieľ vzdelania (poznania), ako ho vytyčuje Woolfová, cieľom získavania poznania podľa nej rozhodne nemá byť umenie ovládať iných ľudí, zabíjať, ani získavať pôdu či kapitál, cieľom tohto nového kolégia nemá byť segregácia a špecializácia, ale spájanie. V súvislosti s rozvíjaním vzdelania dôraz kladie na umenie medziľudských vzťahov, umenie pochopiť život a myslenie iných ľudí. Takto nadobudnuté umenie by malo slúžiť tomu, aby myseľ a telo mohli spolupracovať, aby sa darilo objaviť, ktoré kombinácie môžu z ľudského života vytvárať dobrý a zdravý celok… (WOOLF 2001: 58 - 59). Základnými princípmi pôsobenia na takomto kolégiu a pôsobenia jeho samotného v spoločnosti by boli princípy popierajúce dichotómiu tela/mysle, prírody/kultúry, ale aj princípy nezištnosti, skromnosti, radosti z intelektuálneho či emocionálneho dávania a prijímania, zo vzájomného obohacovania. Život na takomto kolégiu vykresľuje Woolfová ako slobodný a jednoduchý. Ľudia, ktorí milujú štúdium pre samotné štúdium, sem budú prichádzať ochotne a s radosťou. Hudobníci a hudobníčky, maliari a maliarky, spisovatelia a spisovateľky by tam ochotne vyučovali, lebo by sa tam veľa naučili. Čo už môže byť väčšou pomocou pre píšuceho človeka, ako diskutovať o umení s ľuďmi, ktorí nerozmýšľajú o skúškach či hodnostiach alebo o tom, aký úžitok či akú slávu im môže literatúra priniesť, ale o umení ako takom? (WOOLF 2001: 59). Nové kolégiá majú teda utvárať podmienky pre nový typ vzdelania, ba viac, majú podporovať na základe tohto nového vzdelania vznik nového, kvalitnejšieho spôsobu prežívania, preto je však potrebné, aby nové “chudobné” kolégiá nekopírovali staré (mužské) kolégiá, ale hľadali svoje vlastné - alternatívne cesty. Získaním vzdelania sa však ešte zásadným spôsobom nevyrieši problematika postavenia žien, tie môžu, ako Woolfová dokumentuje štatistikami či inými materiálmi, oveľa ťažšie obsadzovať adekvátne pozície v zamestnaní a získať aj adekvátne finančné ohodnotenie ako ich vzdelaní bratia, a teda získať aj istý spoločenský vplyv na dianie. Spisovateľka siaha za rôznymi 33 34 dobovými dokumentmi, aby priblížila atmosféru spoločnosti a jej naladenie (naladenie tých, čo v nej majú dominantné postavenie a moc rozhodovať) voči právu žien na adekvátne uplatnenie a ohodnotenie. Poukazuje na to, ako autoritatívne situovanie žien do domácnosti, do súkromnej sféry sa dialo rozličnými mechanizmami, na presviedčanie mladých žien, ktoré mohli mať ambície vykročiť zo súkromného priestoru, sa používali rôzne spôsoby mierneho alebo aj menej mierneho nátlaku. V súvislosti s týmto problémom analyzuje Woolfová fenomén tzv. infantilnej fixácie, ktorý - ako ukazuje opäť na viacerých dobových dokumentoch - sa pestoval v rodine i v spoločenských štruktúrach a ktorého funkciou bolo utužovať v dcérach pocit, že nemajú opúšťať otcov. Tento fenomén fungoval dostatočne silne na to, aby zväzoval ruky ženám, najmä ak, povedané so spisovateľkou, celá viktoriánska spoločnosť bola otcom postihnutým infantilnou fixáciou (WOOLF 2001: 228 - 229), symbolická postava otca pôsobila nielen v súkromí, ale aj na verejnosti, kde sa otcovia zoskupovali do rôznych spoločností i profesií, chrániac ich pred ženskou prítomnosťou. Choroba, vtedy ešte nediagnostikovaná ako “infantilná fixácia”, bujnela a stávala sa agresívnejšou, zanechávajúc jasne čitateľné stopy v mnohých životopisoch (ilustratívne sú napríklad životopisy Charlotte Brontëovej či Elizabeth Barrettovej). Ďalšie závažné otázky o odlišných možnostiach prístupu mladých mužov a žien k vzdelaniu a aj o odlišných možnostiach vzdelaných mužov a žien zaujať v spoločnosti adekvátne miesto si spisovateľka kladie pri pohľade “z najvyššieho oblôčka” na pohybujúci sa sprievod, v ktorom kráčajú “naši bratia” študujúci na prvotriednych súkromných stredných školách a univerzitách. Z tejto pozície vidí, ako kroky bratov smerujú nahor, vedú ich k solídnym kariéram, k bohatstvu, moci, prestíži… a vidí aj to, že rokmi sa síce situácia čiastočne zmenila a na chvoste sprievodu sa plahočí aj neveľa žien, ktorým sa podarilo získať vzdelanie, ale napriek tomu ostávajú “na chvoste sprievodu” a tam im možno víria v hlave podobné otázky, aké vyslovuje Woolfová v svojej eseji: bolo zmyslom zápasov o emancipáciu to, aby sa vzdelané ženy pripojili ku sprievodu vzdelaných mužov? Za akých podmienok sa k nemu vôbec možno pripojiť, za akých je to pre ženy perspektívne? A neprepočuteľná je aj otázka: Kam povedie vzdelané ženy tento sprievod vzdelaných mužov? Práve túto poslednú otázku pokladám za kardinálnu: dotýka sa totiž samotnej povahy poznania (vymedzenia jeho prostriedkov a cieľov), na ktoré sa doposiaľ orientovala naša civilizácia, dotýka sa vzťahu poznania a hodnôt, s ktorými je toto späté vo svojich východiskách, metódach, spôsoboch tvorby i v aplikáciách, charakteru projektov už nielen teoretických, ale aj praktických, v ktorých sa poznanie stáva bázou pre materiálno-predmetnú spoločenskú činnosť. V pozadí týchto otázok možno vytušiť istú mieru skeptickej naladenosti voči smeru, ktorý vytyčuje baconovsko-descartovská tradícia európskeho myslenia (dichotómia tela/mysle, prírody/kultúry, objektu/subjektu) a ktorý sa zásadne nekorigoval ani na prahu 21. storočia, hoci vyvoláva oprávnené výhrady. Isteže, bolo by priveľmi zjednodušujúce zaujať jednoznačne negatívne stanovisko k dosiahnutým výsledkom našej civilizácie a prisúdiť vinu za jej negatíva (napr. ekonomický redukcionizmus, redukcia racionality na účelovú racionalitu, redukcia ľudskej bytosti na funkciu výkonného producenta/ konzumenta) mužským aktérom histórie, faktom však je, že tú podobu, ktorú dnes naša civilizácia má, získavala aj v dôsledku dlhodobej mužskej dominancie. Celkom logicky sa z týchto otázok odvíjajú ďalšie úvahy o potrebe reformovať nielen spôsoby poznávania, ale o potrebe nanovo premyslieť a prehodnotiť samotné epistemologické, ba aj ontologické koncepcie, nanovo reflektovať doterajšie chápanie človeka, prírody, spoločnosti. Presmerujme teraz pohľad na sprievod vzdelaných mužov tak, že sa upriamime viac na sledovanie dôsledkov ich kráčania v sprievode pre život týchto vzdelancov, a to nielen profesionálny život. Woolfová – hoci z “najvyššieho okienka” – prenikavo dovidí aj do tejto sféry a je pri hodnotení spôsobu života vzdelaných mužov veľmi kritická, všíma si predovšetkým istú jeho deformáciu, ktorá súvisí s redukciou ľudskej bytosti na vykonávateľa úspešných profesionálnych kariér, všíma si obete, ktoré je treba kvôli kariére v silne konkurenčnom prostredí prinášať a radí medzi ne stratu schopnosti estetického zážitku, schopnosti rozhovorov – obyčajných, ľudských, stratu citu pre 35 36 mieru, schopnosti vnímať rozmanitosť sveta. Spisovateľka tu podáva brilantnú analýzu človeka - profesionála v spoločnosti, ktorá je orientovaná na konkurenciu, výkon, zisk, úspech, na materiálny blahobyt, z ktorej sa však vytrácajú hodnoty duchovné, intelektuálne, morálne. Ideu, že princíp konkurencie nie je nutný na to, aby sa stimuloval záujem o činnosť, rozvíja Woolfová v úvahách taktiež v súvislosti so športovými hrami, aj na tomto poli vykresľuje alternatívy k jestvujúcim praktikám, argumentujúc, že motivácia cez prísľub víťazstva, odmeny – v danom prípade v podobe rôznych cien, pohárov i pômp - vôbec nemusí byť samozrejmá či “prirodzená”, ale je kultúrne pestovaná, preto by mal byť možný experiment inak formovať ľudskú mentalitu, kultivovať iné sklony, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať vplyv na zásadne iný charakter osobnosti aj medziľudských vzťahov. Priznám sa, že predstavy takéhoto experimentu predstavujú pre mňa jeden z najpríťažlivejších aspektov vo feministických projektoch... Ak by sa však ženy včleňovali do sprievodu vzdelaných mužov, tvrdí Woolfová, ak by vlastnými životmi reprodukovali vzory vytvorené mužmi, stratili by šancu na zmenu hodnôt ovplyvňujúcich priebeh individuálneho prežívania a aj charkter spoločnosti, premrhali by tým príležitosť na tvorbu nového, alternatívneho a optimálnejšieho sveta. Ako teda vstupovať do radov vzdelaných mužov, opytujeme sa spolu so spisovateľkou, ako sa začleňovať do ich sprievodu a nepodľahnúť pritom deformáciám, ktoré postihli účastníkov tohto sprievodu, ako fungovať v etablovaných sociálnych rolách a zostať napriek tomu celostnými ľudskými bytosťami? Wolfová týmito esejami píše svoj vlastný manifest na ochranu kultúry, intelektuálnej slobody, na ochranu ľudskosti – a v rámci tohto svojho manifestu predostiera svoje vízie lepšieho sveta, sveta bez vojen, beštialít, nespravodlivostí, sveta vzájomnej ľudskej solidarity, ku tvorbe ktorého môžu prispieť aj vzdelané ženy. Aby sa tak však stalo (vyplýva to z celej jej argumentácie), musia vytvoriť skutočnú alternatívu, svoje vlastné slová, svoje vlastné metódy a cesty. Woolfová nedáva svojím spisom na zložité otázky hotové odpovede, ale predsa len dostatočne zreteľne naznačuje predstavy o možných alternatívach, ktoré navrhuje utvárať na celkom odlišných princípoch. Jedným z nich 37 je princíp odmietajúci kalkuláciu so ziskom či “trhové počty”, zato však podčiarkujúci istú mieru nezištnosti, vykonávanie činnosti kvôli radosti z nej samej, nie kvôli vonkajšiemu efektu (spoločenská prestíž, finančná odmena). V dnešnej dobe, keď sa nám pred očami všetko, vrátane ľudských schopností, premieňa na dobre alebo horšie predajný tovar, znie obhajoba takého princípu ako nereálna, až provokujúco neprístojná disonantná utópia, taká je však súčasť údelu všetkých utópií, inak by nemali šancu prerastať v budúcnosti do stimulov a výziev na korekciu nedostatkov v jestvujúcej spoločenskej realite. LITERATÚRA WOOLF, V. 2001. Tri Guiney. Bratislava : Aspekt SUMMARY The paper focuses on the utopian dimensions in the work Three Guineas from the famous writer V. Woolf who criticizes here the situation of women in English society of those days, their limited access to higher education and to the job. Woolf developes some utopian ideas about new type of education and she calls for the reconceptualization of knowledge itself in order to create a new type of society based on the principles of gender equality. 38 VPLYV RODU A RODOVÝCH STEREOTYPOV NA INTERAKCIU UČITELIEK A UČITEĽOV SO ŽIAČKAMI A ŽIAKMI V TRIEDE Katarína Minarovičová 1 Kľúčové slová rodové stereotypy, rodovo citlivá výchova, postoje k rodovým rolám, rodovo špecifické správanie Pravdepodobne najčastejším javom v školách sú interakcie žiakov/čiek a učiteľov/liek. Učiteľky/lia sa každodenne zaoberajú problematikou obsahu vzdelávania, pochvál, spätnej väzby, disciplíny a noriem správania v triede. Snahou učiteľov/liek je pristupovať k všetkým žiakom/čkam rovnako a pripraviť ich do života tak, aby sa „nestratili“. Je však otázne, či si ako učitelia/ľky uvedomujeme aj rodový2 aspekt fungovania našej spoločnosti, vďaka ktorému je napĺňanie myšlienok demokracie a rovnosti príležitostí3 iné pre mužov ako pre ženy. 1 Mgr. Katarína Minarovičová, Pedagogická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, Katedra etickej a občianskej výchovy, Račianska 59, 813 34 Bratislava, e-mail: [email protected] 2 Pod pojem rod môžeme pripísať všetko, čo tvorí význam „ženskosti“ a „mužskosti“ v danej spoločnosti a v danom čase. Je to sociálna konštrukcia,...ku ktorej sú viazané askriptívne,... pripisované či očakávané sociálne roly, správanie, ale aj predsudky, stereotypy, hodnotenie a sebahodnotenie, predstavy o tom, čo je či nie je pre muža alebo ženu správne a vhodné. (ŠIKLOVÁ 1999 : 10)...Pohlavie sa považuje za vrodené, zatiaľ čo gender (rod) je konštruovaný spoločnosťou... (OATES-INDRUCHOVÁ 1999 : 131) 3 Filozofia rovnosti príležitostí je zameraná na existenciu takej spoločnosti, v ktorej každý jednotlivec môže plne využívať svoje schopnosti tak, aby dosiahol naplnenie svojich ľudských práv vo verejnom, ako aj osobnom živote bez ohľadu na to, či je ženou alebo mužom. 39 Aby sme mohli ako učiteľky a učitelia prispieť k tomu, aby deti mohli plne využívať svoje schopnosti a rozvíjať svoju jedinečnosť bez ohľadu na to, či sú dievčatami alebo chlapcami, potrebujeme mať informácie o tom, ako prebieha naša rodová socializácia, aké obmedzenia nám prinášajú rodové stereotypy4 a ako možno tieto nežiadúce vplyvy eliminovať, prípadne odstrániť z vyučovacieho a výchovného procesu. Eliminácia stereotypov sa týka „zmeny myslenia“ v spoločnosti. Predstavuje dlhodobý a komplikovaný proces. Možnosti zmeny však určite existujú, veď postupný vývoj a zmeny v sociálnych vzťahoch ľudí priniesol aj nové významy rodových rôl. Predstavy o sociálne prijateľnom správaním mužov a žien podliehajú aj v súčasnosti novým trendom a zmenám. Mnohé inštitúcie, medzi nimi aj školstvo, vychádzajú z neviditeľných, nekodifikovaných noriem – predstáv o tom, aké/í sú ženy a muži, ako sa majú správať, za čo sú v zamestnaní, partnerstve a rodičovstve zodpovedné/í. Tieto predstavy sa uplatňujú aj na chlapcov a dievčatá v škole. Vedome aj nevedome sa v škole pripravujú nielen na rolu budúcich občanov/iek v spoločnosti, ale aj na rolu muža a ženy. Ak učitelia/ľky pomáhajú napĺňať (vedome, či nevedome) stereotypné predstavy o rodových rolách dievčat a chlapcov, pripravujú ich tak na nerovné postavenie v spoločnosti. Do školy chodia žiaci a žiačky, chlapci a dievčatá. Napriek tomu, že sa vzdelávajú spoločne, výchovný obsah, ktorý im škola odovzdáva, nie je rovnaký. Učiteľky a učitelia nevnímajú žiakov/čky ako rodovo neutrálne bytosti (PRŮCHA 2001 : 146), ale ako dievčatá a chlapcov. Nie sú teda rovnaké ani očakávania, predpoklady a požiadavky, týkajúce sa správania, záujmov a výkonov žiakov a žiačok. V tomto zmysle škola len odráža celkový spoločenský kontext s jeho rodovo podmienenými stereotypmi a predsudkami. Pri vzdelávaní však majú tieto rodové stereotypy a predsudky závažné dôsledky na formovanie 4 Podľa BAČOVEJ a MIKULÁŠKOVEJ (2000 : 98-99) sú ...rodové stereotypy a vyžadovanie rodovo špecifického správania... výrazom nerovnováhy moci, t.j. opakovane posilňujú nerovné rozdelenie moci medzi mužmi a ženami v danej kultúre. 40 osobnosti žiakov a žiačok, ako aj na ich vedomosti a profesijnú perspektívu. V sedemdesiatych rokoch obrátilo feministické hnutie pozornosť k rodovej socializácii. Feministky poukázali na to, že ženy a muži sú socializovaní odlišne. Celá rada empirických štúdií potvrdila, že dievčatá sú vychovávané inak ako chlapci už od narodenia. Očakávania rodičov deťom signalizujú, čo sa od nich očakáva vzhľadom na ich pohlavie, a tým v deťoch rozvíjajú mužský alebo ženský stereotyp správania. Ukázalo sa tiež, že rodičia môžu výchovou ovplyvniť kultúrou dané rysy mužskosti a ženskosti (MOŽNÝ 2002 : 146). Škola je popri rodine jedným zo socializačných faktorov, ktoré vplývajú na rodovo diferencovaný vývin detí. Ďalšími silne pôsobiacimi článkami na rodovú socializáciu detí sú vrstovníci, médiá a aj náboženstvo. Žiaden z nich nemožno oddeliť od ostatných, a tak zmeny rodovej socializácie, napríklad v škole, nemožno robiť izolovane, bez pričinenia sa rodičov, či médií. Nástup do školy ovplyvní socializačný vývoj dieťaťa. Skúsenosti, ktoré tu získa a požiadavky s ktorými sa musí vyrovnať, budú stimulovať rozvoj určitých sociálnych schopností a osobitných vlastností. Škola môže pôsobiť ako výzva, ponuka možností vlastného rozvoja a sebapotvrdenia, ale aj ako zdroj ohrozenia (VÁGNEROVÁ 2001 : 215). Škola prispieva k rozvoju rodovej roly žiakov/čok. Treba však poukázať na to, že do školy už prichádzajú žiaci a žiačky s určitou „rodovou výbavou“. Podľa A. GIDDENSA (2001 : 116) si deti vo veku, kedy idú do školy, už dobre uvedomujú rozdiely medzi rolou chlapca a dievčaťa. Detské rodové stereotypy sa v predškolskom veku neustále upevňujú, až sa napokon vo veku okolo šesť rokov poznanie týkajúce sa rodových úloh pevne stabilizuje (Williams a Ogletree, 1992 In: VERED 2000 : 78). Rola žiaka/čky deťom poskytuje ďalšiu socializačnú skúsenosť aj v oblasti rodovej roly. Pre chlapcov a dievčatá nemá rola žiaka rovnaký význam, a preto sa v rámci tejto roly správajú rozdielnym spôsobom (VÁGNEROVÁ 2001 : 249). 41 Rozdielny prístup k dievčatám a chlapcom Rodové stereotypy sa v škole prejavujú v predstavách učiteľov a učiteliek o rozdielnych schopnostiach, odlišnom postoji k práci a sklonoch k určitému spôsobu reagovania dievčat a chlapcov. Od dievčat sa napríklad očakáva konformnosť, poslušnosť a schopnosť prispôsobenia sa. Pozitívnu spätnú väzbu získavajú od učiteľov a učiteliek za usilovnosť, svedomitosť a spoľahlivosť. Chlapci sú považovaní za tvorivejších, pripisuje sa im tendencia k asertivite, resp. až k agresivite, k nepokoju, impulzívnosti, nepozornosti a lajdáctvu. Na základe takejto predstavy učitelia a učiteľky považujú agresívne správanie chlapcov za „prirodzené“, biologicky podmienené. V rámci vyučovania ho preto tolerujú viac ako rušivé a agresívne správanie dievčat, ktoré býva trestané prísnejšie, pretože takéto správanie nepatrí do tradičného repertoáru ženských prejavov. Cielené výskumy poukázali na konkrétne formy, akými sa rodové stereotypy prejavujú pri vyučovaní: učitelia a učiteľky neúmyselne, spravidla nevedomky venujú viac pozornosti chlapcom ako dievčatám, a to vo viacerých ohľadoch. Chlapcov upozorňujú na nevhodné, rušivé správanie na hodine, obracajú sa na nich s otázkami pri zadávaní úloh či pri inštruovaní. Pri bežnej komunikácii v triede komunikujú viac s chlapcami ako s dievčatami. Chlapci dostávajú na hodinách väčší priestor ako dievčatá, môžu si teda vyskúšať rôzne situácie a svoju reakciu na ne, získavajú väčšiu sebadôveru a trénujú si schopnosť presadzovať sa. Napríklad v diskusiách sa chlapcom ponecháva väčší priestor na vyjadrenie názoru ako dievčatám. Pri riešení úloh učitelia a učiteľky odpovedajú na otázky chlapcov inak ako na otázky dievčat. Chlapcov sa snažia k odpovedi priviesť, čím rozvíjajú ich logické uvažovanie, zatiaľ čo dievčatám dávajú hotovú odpoveď. Na hodinách chémie a fyziky si učitelia a učiteľky častejšie vyberajú na demonštrovanie pokusov chlapcov ako dievčatá. Tento stereotypný prístup vplýva aj na formovanie a rozvíjanie záujmov chlapcov a dievčat, na výber záujmových krúžkov, športových aktivít a neskôr aj na výber povolania (TATAR, 2001 : 215). 42 V učiteľských kruhoch prevláda mýtus, že chlapci majú lepšie predpoklady pre matematiku a dievčatá pre jazyky (VÁGNEROVÁ 2001 : 253). Podľa psychológa DAVIDA FONTANU (1997 : 128) sa však rozdiely v matematickej a jazykovej výkonnosti chlapcov a dievčat dajú vysvetliť vplyvom prostredia a nemajú biologický základ. Napriek tomu majú matematika a prírodné vedy „mužský“ imidž, kým humanitné predmety pripadli dievčatám. Dôsledkom tohto rodového stereotypu je, že na niektorých školách sú určité predmety, napríklad technické práce, sprístupnené pre chlapcov, domáce práce zasa pre dievčatá. Je zvláštne, že rodové rozdelenie sa týka aj športu. Existuje rozšírená predstava, že futbal je len pre chlapcov, zato hádzaná je pre dievčatá, že basketbal je mužský šport a hádzaná či gymnastika ženský. Osobitnou témou je sexizmus na školách. Medzinárodné dokumenty, ktoré podpísala aj Slovenská republika, výslovne žiadajú odstrániť akúkoľvek diskrimináciu z dôvodu pohlavia a rodu (Dohovor OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien – CEDAW5; Dohovor o právach dieťaťa). Napriek tomu vtipy o ženách sú ešte vždy súčasťou každodenného humoru učiteľov. Napríklad pojem „ženská logika“ sa dnes chápe ako nadávka. Učitelia tak poznámkami o „ženskej logike“ otvorene diskriminujú dievčatá a označujú každý ich prejav či vlastnú myšlienku za menejcennú. Sexistické zosmiešňovanie a urážky ničia sebadôveru dotknutých osôb a bránia im naplno využívať svoje schopnosti pri vzdelávaní. Škola je povinná vytvárať také prostredie, ktoré je bezpečné a ústretové pre každé dieťa, bez ohľadu na jeho pohlavie. môžu viesť k úniku od problémov. Dievčatá sa tak potom javia ako pasívnejšie a menej priebojné (VÁGNEROVÁ 2001 : 251). Učiteľky a učitelia považujú zlé výsledky a neúspech dievčat za dôsledok nedostatočnej prípravy, ale aj za prejav obmedzených schopností. Dievča s horším prospechom bude s veľkou pravdepodobnosťou označené za málo inteligentné, zatiaľ čo chlapec bude považovaný za lajdáka (VÁGNEROVÁ 2001 : 252). Na druhom stupni základnej školy sa začína školský prospech dievčat zhoršovať. Dievčatá prenášajú svoju pozornosť z úspechu v práci na úspech v kolektíve, ktorý je založený na obľúbenosti. Dôležitým sa stane vzhľad a popularita, nie dobré známky. Ako sa v škole správajú chlapci Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien - CEDAW, zákon č. 62/1987 Zb. Na rozdiel od dievčat sa chlapci javia sebavedomejší a menej sebakritickí (PRŮCHA 2002 : 153). Keďže podľa prevládajúceho stereotypu chlapci nie sú považovaní za usilovných a snaživých, učitelia a učiteľky majú tendenciu predpokladať, že ich schopnosti môžu byť v skutočnosti lepšie ako výkon, ktorý podávajú. Úspechy chlapcov sú pripisované ich schopnostiam, a to posilňuje ich sebavedomie (Beal, 1994 In: VÁGNEROVÁ 2001 : 252). Neúspech chlapcov učiteľky a učitelia interpretujú ako nedostatok motivácie a usilovnosti. Ide teda o faktory, ktoré sú nejakým spôsobom ovplyvniteľné a dajú sa zmeniť, na rozdiel od interpretácie neúspechu u dievčat, ktoré sa stereotypne pripisuje slabším schopnostiam. Chlapci potom pripisujú svoje zlé učebné výsledky vonkajším okolnostiam, ako napríklad obtiažnosti úlohy či nespravodlivému hodnoteniu učiteľa, učiteľky. Chlapci majú navyše možnosť kompenzovať svoj neúspech či horší prospech inými prostriedkami, predovšetkým vyšším spoločenským statusom mužov. Pre chlapcov potom nie je škola „až taká dôležitá“ ako pre dievčatá. Majú totiž aj iné podporné zdroje, než je úspech v škole. Dôsledky rozdielneho statusu mužov a žien v spoločnosti môžeme pozorovať v správaní chlapcov a dievčat v škole. Napríklad v diskusiách chlapci skáču do reči dievčatám omnoho častejšie ako dievčatá chlapcom. Ak hovorí dievča, chlapci prejavujú 43 44 Ako sa v škole správajú dievčatá Dievčatá nadobudnú počas socializácie väčšiu sebakritickosť. Úspech a dobré výsledky v škole začnú pripisovať vlastnej pracovitosti, nie schopnostiam. Pri neúspechu sa stiahnu do seba, reagujú skôr pasívnymi obrannými mechanizmami. Tie 5 nezáujem a intoleranciu. Skrytým posolstvom týchto reakcií je, že to, čo hovorí žena, nie je až tak dôležité ako to, čo hovorí muž. Rozdielny status mužov a žien môžu žiaci a žiačky vidieť aj v zastúpení mužov – učiteľov v školstve. Čím vyšší typ školy, tým viac mužov za katedrou. V triede sa to prejavuje tak, že učiteľky a učitelia považujú za vhodnejších kandidátov na funkciu predsedu triedy chlapcov, pretože sú podľa nich „prirodzenými“ vodcami s autoritou. Dievčatá bývajú skôr zodpovedné za vedenie financií či spríjemňovanie a skrášľovanie prostredia v triede. Postoje učiteľov a učiteliek k dievčatám a chlapcom V roku 2003 bol na dvadsiatich základných školách a gymnáziách v Bratislave zrealizovaný výskum6, ktorý sa týkal rodových stereotypov a postojov učiteľov a učiteliek k rodovým rolám dievčat a chlapcov. Výsledky výskumu ukázali, že učiteľky a učitelia bratislavských škôl majú stereotypné postoje k dievčatám a chlapcom, podobne ako ich zahraničné kolegyne a kolegovia 7. Medzi učiteľmi (mužmi) a učiteľkami (ženami) sa tieto postoje odlišovali v tom, že muži viac trvali na dodržiavaní mužských rodových rôl a ženy viac na dodržiavanie ženských rodových rôl. Muži teda vyjadrili silnejší súhlas ako ženy s rodovo stereotypnými výrokmi, ktoré sa týkali chlapcov. Naopak ženy vyjadrili silnejší súhlas ako muži s rodovo stereotypnými výrokmi, ktoré sa týkali dievčat. Ukázalo sa, že muži (učitelia) kladú väčší dôraz na to, aby chlapci zodpovedali stereotypným predstavám a požiadavkám spoločnosti a ženy (učiteľky) kontrolujú zase dievčatá. Muži (učitelia) viac ako ženy (učiteľky) súhlasili s výrokmi, že chlapci majú „od prírody“ lepšie logické myslenie ako dievčatá. Pokladajú za nevhodné, ak sa malí chlapci na základnej škole hrajú s bábikou. Chlapcov považujú za lepších vodcov triedy ako dievčatá. Väčšinou nie sú presvedčení, že chlapci aj dievčatá sú rovnako schopní pochopiť technické problémy. Otváranie okien, dvíhanie tabule považujú za úlohu chlapcov, kým spríjemňovanie prostredia triedy a polievanie kvetov za úlohu dievčat. Ženy (učiteľky) súhlasili viac ako muži (učitelia) s výrokmi, ktoré sa týkali rodových rôl dievčat. Napríklad vulgárne vyjadrovanie dievčat podkladajú za horšie ako také isté vulgárne vyjadrovanie chlapcov. Dievčatá pokladajú za prirodzene citlivejšie a disciplinovanejšie, ako aj za lepšie organizátorky ako chlapcov. Prácami, ktoré si vyžadujú zodpovednosť, ako napríklad zbieranie peňazí či kníh, poverujú skôr dievčatá ako chlapcov. Prerušenie bludného kruhu V mnohých prípadoch učiteľky a učitelia svojím postojom a prístupom udržujú bludný kruh nerovnosti medzi dievčatami a chlapcami. Svojimi vlastnými stereotypmi upevňujú stereotypy v chlapcoch a dievčatách. Ak sa však má naplniť litera zákona o rovnosti šancí a nediskriminovaní, je veľmi dôležité začať odstraňovať rodové stereotypy práve na školách. K prvým krokom môže patriť vedomá kontrola času, ktorý učitelia a učiteľky venujú žiakom a žiačkam, ďalej používanie dvojrodovosti v jazyku pri komunikácii v triede (je vhodné dôsledne používať oslovenie žiaci a žiačky, hovoriť o spisovateľoch a spisovateľkách a pod.). Najlepším príkladom pre žiakov a žiačky sú sami pedagógovia a pedagogičky, ich jasne vyjadrený postoj a odmietanie rodových stereotypov a sexizmov v jazyku a v správaní. Pedagógovia a pedagogičky môžu zmenou správania a očakávaní voči žiakom a žiačkam ovplyvniť pohľad detí na vzťahy žien a mužov v spoločnosti. Môžu zmeniť sebahodnotenie žiakov a žiačok a prispieť k tomu, aby rozvíjali svoju osobnosť slobodne, bez nalinkovaných schém „ženskosti“ a „mužskosti“. 6 Bližšie pozri Minarovičová, 2003. Výskum bol súčasťou diplomovej práce Rodovo citlivá výchova obhájenej na Katedre etickej a občianskej výchovy na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v roku 2003. 7 porovnaj Tatar – Emmanuel, 2001 a Christensen– Massey, 1990 45 46 Rodovo citlivá výchova Slovenská republika sa zaviazala v Dohovore o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW8), že prijme príslušné opatrenia, ktoré budú viesť k odstráneniu rodových stereotypov aj zo vzdelávania, či už prostredníctvom revízie učebníc a školských programov alebo prispôsobením vyučovacích metód9 (HAVELKOVÁ 2002). Rod je dôležitým faktorom, ktorý je na tak na vstupe pedagogicko-výchovného procesu, ako aj na jeho výstupe. Rodové stereotypy majú podľa uvedených výskumov negatívny vplyv v interakcii učiteľov/liek so žiakmi/čkami. Ak sa chceme ako učiteľky a učitelia podieľať na tom, aby boli rodové stereotypy odstránené z pedagogického procesu, môžeme začať osobnou reflexiou vlastnej rodovej socializácie. Keď sa pozrieme bližšie na vlastné postoje k úlohám mužov a žien v spoločnosti, na svoje správanie sa k žiakom a žiačkam, možno objavíme predsudky – rodové stereotypy, ktoré máme v sebe hlboko zakorenené, a ktoré nás nevedome pri každodenných rozhodnutiach ovládajú. Ako možno zmeniť tieto predsudky a stereotypy? Dôležitá je zmena nášho postoja. Preto by sme mohli v prvom rade prehodnotiť názory a postoje, ktoré sa týkajú „prirodzených rozdielov“ medzi mužmi a ženami. Tieto biologizujúce argumenty sú totiž proti zmene (KOPPERMANN 2000 : 148). Ako tvrdí A. GIDDENS (2001 : 112), to, že sa nejaká vlastnosť vyskytuje prakticky všade, ešte nie je dôkazom jej biologickej povahy. Môže to byť dané všeobecne zdieľanými kultúrnymi faktormi.... Zároveň by sme mali neustále myslieť na to, že ak niečo označíme ako prirodzené, nemožno o pôvode a základe toho prirodzeného pochybovať (KICZKOVÁ 2000 : 6). Rodovo citlivá výchova vyžaduje od učiteľov/liek individuálny prístup k žiakom/čkam, ktorý nie je vedome (alebo nevedome) ovplyvnený predsudkami voči chlapcom, či dievčatám. Vychádza zo špecifických potrieb dievčat a chlapcov, ktoré sú dôsledkom nerovného spoločenského statusu mužov a žien vyplývajúceho z rozdielnej socializácie. Rodovo citlivá výchova predchádza škodlivému vplyvu rodových stereotypov a/alebo smeruje k čo najdôslednejšej eliminácii tohto vplyvu, ktoré fixované rodové stereotypy spôsobujú. Rodovo citlivým správaním môžeme rozvíjať emancipačný potenciál dievčat aj chlapcov a podporiť ich schopnosť kritického myslenia a kritického vnímania (EGGER 2000 : 127). LITERATÚRA Convention on Elimination of all Forms of Discrimination against Women 9 Bližšie pozri Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, zákon č. 62/1987 Zb., Čl. 5 a Čl. 10 ASPEKT : feministický kultúrny časopis. Zodp. red. Jana Cviková, Jana Juráňová. 1/2000. Bratislava : Záujmové združenie žien Aspekt ARCHER, J., LLOYD, B. 2000. Výchova chlapcov a dievčat. In: Aspekt, 2000, č. 1, s. 48 – 58 BAČOVÁ, V. 2000. Súčasné smery v psychológii : hľadanie alternatív pozitivizmu. Prešov : Prešovská univerzita BAČOVÁ, V. 1997. Identita v sociálnej psychológii. In: VÝROST, J., SLAMĚNÍK, I.: Sociální psychologie : sociálna psychológia. Praha : ISV BAUMGARTNER, F. 1997. Sociálne poznávanie. In: VÝROST, J., SLAMĚNÍK, I.: Sociální psychologie : sociálna psychológia. Praha : ISV BŽOCH, A. – CVIKOVÁ, J. 2002. Čo čítajú v čítankách : nielen o literatúre. In: Kultúrny život, 30.1. 2002, č. 5, s. 4 – 5 CVIKOVÁ, J. 2000 – 2001. Rozhovor s Ruth Dewime a Dagmar Benedikt. In: Aspekt, 2000 – 2001, č. 2 a 1, s. 173 – 181 CVIKOVÁ, J., JURÁŇOVÁ, J.(ed.). 2003. Ružový a modrý svet. Bratislava : Aspekt COFFEY, A., DELAMONT, S. 2000. Feminism and the Classroom Teacher : Research, Praxis and Pedagogy. London : RoutledgeFarmer DEZOLT, D. M., HULL, S. H. 2001. Classroom and School Climate. In: WORREL, J. (eds.) Encyclopedia of Women and Gender : Volume One. New York : Academia Press EGGER, R. 2000. Rozhovor Aspektu s Reanate Egger. In: Aspekt, 2000, č. 1, s. 113 – 129. 47 48 8 FONTANA, D. 1997. Psychologie ve školní praxi. Praha : Portál GIDDENS, A. 2001. Sociologie. Praha : Argo CHRISTENSEN, C. A., MASSEY, D. R. 1990. Student teacher attitudes to sex role stereotyping : Some Australian data. In: Educational Studies, 1990, vol. 16, no. 2, p. 95-108 KICZKOVÁ, Z. 2000. Rodová identita ako konštrukcia. In: Kiczková, Z. a i.: Otázky rodovej identity vo výtvarnom umení, architektúre, filme a literatúre. Bratislava : Univerzita Komenského KLINGER, C. 1998. Dva kroky vpred, jeden vzad - a štvrtý krok ponad ne. In: Aspekt, 1998, č. 1, s. 4 – 9 KOPPERMANN, C. 2000. K pojmu rodovo špecifická socializácia. In: Aspekt, 2000, č. 1, s. 145 – 148 LUKŠÍK, I., SUPEKOVÁ, M. 2003. Sexualita a rodovosť v sociálnych a výchovných súvislostiach. Bratislava : Humanitas MAŘÍKOVÁ, H. 1999. Proměna rolí muže a ženy v rodině. In: Společnost žen a mužů z aspektu gender. Zodp. red. Eva Věšínová – Kalivodová, Hana Maříková. Praha : Open Society Fund MINAROVIČOVÁ, K. 2003. Rodovo citlivá výchova : diplomová práca. Bratislava : Pedagogická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave MOŽNÝ, I. 2002. Sociologie rodiny. Praha : SLON OAKLEYOVÁ, A. 2000. Pohlaví, gender a společnost. Praha : Portál OATES-INDRUCHOVÁ, L. 1999. Gender v médiích: nástin šíře problematiky. In: Společnost žen a mužů z aspektu gender. Zodp. red. Eva Věšínová – Kalivodová, Hana Maříková. Praha : Open Society Fund PRŮCHA, J. 2002. Moderní pedagogika. Praha : Portál STIEGLER, B. 2002. Ako uplatňovať rodové hľadisko. Bratislava : Aspekt ŠIKLOVÁ, J. 1999. Gender studies a feminismus na univerzitách ve světě a v České republice. In: Společnost žen a mužů z aspektu gender. Zodp. red. Eva Věšínová – Kalivodová, Hana Maříková. Praha : Open Society Fund TATAR, M. – EMMANUEL, G. 2001. Teachers’ perceptions of their students’ gender roles. In: The Jounal of Educational Research, Mar/Apr 2001, vol. 94, no. 4, p. 215 – 224 VÁGNEROVÁ, M. 2001. Kognitivní a sociální psychologie žáka základní školy. Karolinum, Praha VÝROST, J. 1989. Sociálno-psychologický výskum postojov. Bratislava : Veda 49 50 SUMMARY Gender stereotypes exist in society at large and in education. These stereotypes portray males as dominant and females as subordinate. Educators have a very powerful effect on their students’ development of self/image, but this effect frequently differs between boys and girls. Gender stereotypes and gender bias can be a serious detriment to learning. Moreover, these stereotypes may account for the finding that females traditionally have chosen predominantly humanistic fields, while males have chosen science and technology. Beginning in the 1970s, various studies reported on teachers’ interactions with students: males were found to get more attention than did females. ÚLOHA ŠKOLSKÝCH UČEBNÍC V PROCESE RODOVEJ SOCIALIZÁCIE Monika Bosá 1 Kľúčové slová rod, rodová rola, rodový stereotyp, rodová socializácia, rodovo citlivá výchova „Rovnoprávne dievča nemusí napodobňovať chlapcov, usiluje sa byť predovšetkým príťažlivým dievčaťom.“ (ŠTÚR 1995: 12) Negatívnym javom, ktorý ešte vždy v prostredí školskej výchovy prevláda, je rodovo stereotypná socializácia. Škodlivosť rodových stereotypov je pritom známa od sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Aj z toho dôvodu sa stali predmetom úpravy na pôde OSN, kde bol v roku 1979 schválený Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW). K šíreniu a podpore rodových stereotypov u nás dochádza aj napriek tomu, že Slovenská republika sukcesiou prevzala záväzok eliminovať rodovo stereotypné koncepcie mužskosti a ženskosti. Zvláštnu pozornosť by mala venovať aj prostrediu inštitucionálneho školstva... najmä revíziou učebníc a školských programov a prispôsobením vyučovacích metód.2 Zohľadňujúc výchovnú funkciu, ktorú plnia, učebnice (oficiálne schválené štátom) prezentujú „ideálny“ model spoločenského usporiadania. Obrazy mužskosti a ženskosti, s ktorými sú deti v učebniciach konfrontované, tak dostávajú do určitej miery kodifikačný charakter. ...keď sa stereotypy stanú viditeľnými, stratia svoju moc... V roku 2002 občianske združenie EsFem zrealizovalo monitoring učebníc sexuálnej výchovy.3 Zamerali sme sa iba na explicitné vyjadrenia rodových stereotypov v texte. Pre sexuálnu výchovu sme sa rozhodli preto, lebo v rámci tohto predmetu sa na základe osnov venuje pozornosť vzťahom medzi ženami a mužmi4. Všetky učebnice s ktorými sme sa stretli boli rodovo stereotypné. Jednou z hlavných charakteristík rodových stereotypov je ich dichotómia. Mužskosť a ženskosť sú definované ako protiklady, obsahujúce v sebe automatický predpoklad, že (všetci) muži sú (výhradne) mužskí a (všetky) ženy Mgr. Monika Bosá, o. z. EsFem, Osuského 36, 851 03 Bratislava, [email protected], www.esfem.sk 2 Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (z. č. 62/1987 Zb.): čl. 5: Štáty, zmluvné strany, prijmú všetky príslušné opatrenia: a) na zmenu spoločenských a kultúrnych zvyklostí, pokiaľ ide o správanie sa mužov a žien, s cieľom dosiahnuť odstránenie predsudkov a zvykov a všetkých iných praktík založených na myšlienke podradenosti a nadradenosti niektorého z pohlaví alebo na stereotypných úlohách mužov a žien; Čl.10 Štáty, zmluvné strany, prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien, aby im boli zabezpečené rovnaké práva s mužmi v oblasti vzdelania a najmä, na základe rovnoprávnosti mužov a žien, opatrenia slúžiace na zabezpečenie: odstránenia všetkých stereotypných koncepcií úlohy mužov a žien na všetkých úrovniach a vo všetkých formách vzdelávania presadzovaním koedukácie a iných foriem vzdelávania, ktoré pomôžu dosiahnuť tento cieľ a najmä revíziou učebníc a školských programov a prispôsobením vyučovacích metód; Okrem Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien samostatnú pozornosť potrebe eliminácie rodových stereotypov venuje aj Odporúčanie RE č 1281 z roku 1995 O rodovej rovnosti vo výchove. Má však iba odporúčací charakter, nie je teda pre Slovensko Záväzný. 3 Na Slovensku sa používajú 4 štátom schválené učebnice sexuálnej výchovy. Učitelia a učiteľky však pri svojej práci využívajú aj množstvo iných prevažne osvetových textov. Tieto sme - vzhľadom na frekvenciu ich používania - rovnako zahrnuli do monitoringu. Monitoring učebníc bol zrealizovaný vďaka finančnej podpore OSF - Slovensko. 4 Sexuálna výchova je povinný predmet, ktorý však nemá povahu samostatného učebného alebo výchovného predmetu, ale je integrovaný do viacerých predmetov na základe toho, ako to jeho komplexnosť vyžaduje. Označuje sa ako Výchova k manželstvu a rodičovstvu. 51 52 1 (výhradne) ženské. Akékoľvek vybočenie z predpísaného správania sa považuje za nenormálne a je trestané (výsmechom, odsudzovaním, vylúčením): V civilizovanej spoločnosti sa očakáva od každého muža a ženy, že sa budú správať adekvátne svojmu pohlaviu. Dievča, ktoré sa správa ako chlapec, nie je ideálom, podobne nie je ideálom ani zoženštený muž.... (ROZINAJOVÁ 1992: 38). Medzi mužskosťou a ženskosťou existuje neprekročiteľná hranica, ktorá tak rozdiely znásobuje. Zdôrazňovaním rozdielov medzi ženami a mužmi a zamlčovaním ich podobností sa stereotypné vzorce uzatvárajú: Medzi mužom a ženou nie sú iba telesné rozdiely, ale aj psychické. Muž sa od ženy líši celou svojou podstatou, čo sa prejavuje nie len v správaní navonok, ale v celej jeho psychike, cítení, myslení, reči, povahe, v celom komplexe psychických procesov je zakódovaná identita pohlavnej roly... (ROZINAJOVÁ 1992: 38). Rodové stereotypy zakladajú nerovnocenné, hierarchické usporiadanie vzťahov medzi ženami a mužmi: Žena by mala byť v prvom rade ženou, zachovať si „ženskosť“, lebo iba tak sa môže postaviť k mužovi ako jeho rovnocenná partnerka. Keď sa snaží podobať mužovi, zbavuje sa toho najcennejšieho, a pritom sa mu v tom zmysle vlastne ani nemôže vyrovnať (ROZINAJOVÁ 1992: 54). Hoci navonok sa môže zdať, že protiklady mužskosti a ženskosti sú „vzájomným doplnkom“, v skutočnosti sú často ženské charakteristiky odvodzované od mužských. Mužskosť predstavuje akúsi normu – je stotožňovaná s ľudskosťou: Je dnešný svet ešte stále svetom mužov? Ak hovoríme o ľudskom rode, máme na mysli Homo sapiens a vynorí sa nám muž. Pravda, poznáme z histórie obdobie, keď vládli ženy, ale ako sme sa poučili, matriarchát sa neosvedčil. Naše pramatky boli príliš slobodomyseľné... (BAČÍKOVÁ, KOPČANOVÁ 1990: 1). Pred časom sme boli svedkami verejnej diskusie o učebnici a metodickej príručke „Výchovy k čistote a láske“ určenej pre náboženskú výchovu. Jednou z vážnych výhrad boli práve stereotypné koncepcie mužskosti a ženskosti, ktoré obsahuje. Je treba pripomenúť, že táto učebnica nebola oficiálne schválená ministerstvom školstva. Oveľa dôležitejšie tak vyznieva potreba sústrediť sa na učebnice, ktoré sú „oficiálne“ a napriek tomu stereotypy v nich obsiahnuté sú takmer totožné. Potreba revízie učebných textov a výchovných postupov, ktorá je formulovaná v Dohovore o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien sa však týka všetkých školských predmetov, nie len tzv. výchovných. Navyše rodové stereotypy nemusia byť v učebniciach explicitne formulované. Všetci – autorky a autori učebníc, rovnako ako učiteľky a učitelia sme pod tlakom rodových stereotypov – často nevedome. Kým sa nedočkáme oficiálnej revízie učebníc, budú musieť učiteľky a učitelia, prípadne rodičia sami posúdiť, s akými učebnicami deti v škole pracujú. Jednoduché kritériá na hodnotenie učebníc ponúka Carola Koppermann: Koľko dievčat a žien, koľko chlapcov a mužov v knihe vystupuje? Kto vystupuje v hlavných a kto vo vedľajších úlohách? Vystupujú dievčatá a ženy ako samostatné osobnosti plné fantázie a schopné vývinu? Je v knihe vyjadrená mnohotvárnosť ženských skúseností a záujmov? Hovorí sa aj o vecných záujmoch žien? V akých profesiách sú ženy a muži? Pohybujú sa dievčatá a chlapci mimo tradovaných vzorcov mužskosti a hrdinstva? Je v knihe miesto pre citlivosť, starostlivosť, otvorenosť a obavy? Alebo sa ich konanie riadi bežnými klišé? Kto má nápady, kto je iniciátorom, kto sa presadzuje? Sú aj dievčatá a ženy zaangažované a kompetentné? Sú v knihe rôzne formy spolužitia? Sú prezentované bez negatívnych predsudkov ako samozrejmé formy spolužitia? Ako je to s deľbou práce v rodine a s pomerom medzi prácou v zamestnaní a v domácnosti? Zobrazujú sa riešenia vymykajúce sa z rámca strnulých rodovo stereotypných vzorcov? Ako sú vykreslené matky? Používa sa ženský jazyk? (KOPPERMANN 2000: 148) Učebnice, aj keď zďaleka nie sú tou kľúčovou autoritou, predstavujú pre deti obraz „dospelého sveta“, navyše toho, aký by mal byť. Často preto svoj život riadia podľa očakávaní nás dospelých. Do akej miery takto rodové stereotypy obmedzujú životné ašpirácie dievčat a chlapcov je možné dokumentovať na 53 54 ich osobných vyjadreniach: Poprosili sme deti, aby napísali pár riadkov na tému „Keď budem mať 30“. Chcela by som viesť tenisovú budúcnosť, tak vtedy by som ju asi ukončila. Zrejme ako prvé by som si zariadila budúcnosť, lebo na založenie rodiny treba byť pripravený. Zohnala by som si prácu a podľa známostí zakladala rodinu. Nechcem mať deti až niekedy 35 – 40 nechcem ich vychovávať ako babička. (Dievča – 12 rokov) Keď budem mať 30, budem mať dobre platenú prácu, peknú ženu, ktorá vie variť, je usilovná atď. (Chlapec 12 rokov) Keď budem mať 30 rokov, stanem sa stolárom a budem vyrábať nábytok a chcem dobre zarobiť. Keby som sa nestal stolárom, tak budem šéfkuchárom a budem variť a predávať jedlá a zákusky pre svojich známych. Keby sa mi z toho nič nepodarilo, tak budem pomáhať chudobným jak len viem. Dievčatá už v detstve rátajú s „nevyhnutnosťou“ obmedzovania osobných záujmov. Sú ochotnejšie vzdať sa svojich osobných plánov a sebarealizácie. Hoci by to pre spoločnosť malo byť znamením, že dievčatá a chlapci nemajú šancu plánovať si svoj život rovnako slobodne, často sa iba uspokojíme s konštatovaním, že možno to tak má byť: Už žiačke základnej školy môže napadnúť myšlienka, že hoci učitelia stavajú pred dievčatá a chlapcov v triede rovnaký cieľ, totiž byť dobrými žiakmi, svedomitými pracovníkmi, občanmi a vôbec harmonicky rozvinutými ľuďmi, predsa len ona, budúca žena bude sa musieť nutne vo všeličom správať inak ako chlapec, budúci muž. Tušenie materstva môže znižovať jej ostatné životné inšpirácie. Dievčatá skôr prestávajú športovať a majú menej osobných koníčkov, záujmov (ŠTÚR 1995: 19). Môžeme tvrdiť, že naša spoločnosť vytvára rovnaké šance pre všetkých, ak od útleho detstva vedieme polovicu detí k tomu, že sa majú pripraviť na život v sebaobetovaní ako cnosti, zatiaľ čo druhú povzbudzujeme k sebapresadzovaniu, ctižiadosti a pracovitosti? Dovolím si v tejto súvislosti uviesť citát Carol Gilliganovej: Názor, že cnosť žien spočíva v sebaobetovaní, skomplikoval priebeh ženského vývoja, pretože postavil morálny problém dobrotivosti proti dospelým otázkam zodpovednosti a voľby. Navyše je etika sebaobetovania v priamom konflikte s chápaním práv, ktoré v tomto uplynulom storočí podporovalo nárok žien na spravodlivý podiel na sociálnej spravodlivosti (GILLIGANOVÁ 2001: 150). Rodové stereotypy ovplyvňujú naše vnímanie seba, nášho okolia, ovplyvňujú náš hodnotový systém. Jedným z cieľov inštitucionálnej výchovy je snaha pomôcť deťom a mladým ľuďom samostatne a kriticky myslieť. Som hlboko presvedčená o tom, že ak sa stereotypy stanú viditeľnými - uvedomenými, ich moc sa obmedzuje. V prostredí inštitucionálnej výchovy je prostriedkom na elimináciu negatívnych dôsledkov rodových stereotypov rodovo citlivá výchova. Rodovo citlivá výchova nie je samostatný predmet, je to taký prístup k práci s deťmi a mladými ľuďmi, ktorý ráta s ich predchádzajúcou rodovou socializáciou a na základe tohto vedomia volí rodovo špecifický prístup k práci s deťmi. Nestačí však ďalej nešíriť a nefixovať rodové stereotypy, je nevyhnutné pomáhať deťom, aby si ich uvedomili a ponúkať alternatívne vzory konštrukcie mužskosti a ženskosti. Ukázať deťom, že neexistuje žiadna uniformná mužskosť a ženskosť. Priestor pre takúto prácu poskytujú paradoxne aj tie najstereotypnejšie texty, pretože poskytujú nesmierne cenný materiál pre diskusiu s deťmi. (Čím stereotypnejšia učebnica, tým je vzdialenejšia reálnemu životu a tým ľahšie v nej deti stereotypy odhalia.) Zákaz diskriminácie na základe pohlavia v procese inštitucionalizovanej výchovy nie je na Slovensku neznámy. Líšia sa však predstavy o tom, ako to dosiahnuť. Veľmi zjednodušene sa tieto snahy dajú rozlíšiť do troch hlavných postupov, ktoré sa navzájom líšia v názoroch na základný problém – vnímanie rodových stereotypov Východiskom prvého postoja je predstava rovnosti v zmysle rovnakosti. Vzhľadom na to, že mužská rodová rola predstavuje normu, prispôsobuje sa inštitucionalizovaná výchova jej (aj vytváranie pracovných podmienok, kritérií hodnotenia,...). Tento model je v našich podmienkach známy z obdobia „reálneho socializmu“. Jeho základné črty pretrvávajú. 55 56 Rodovo citlivá výchova Druhý prístup vychádza zo striktne rozdelených úloh medzi mužom a ženou v spoločnosti. V našich podmienkach vychádza z kresťanskej tradície (ale príkladom môže byť aj islam, hinduizmus,...). Tento model je vo svojej podstate diskriminačný, lebo fixuje stereotypné rozdelenie úloh medzi mužom a ženou, ktoré obsahuje nerovnováhu moci – tak v spoločnosti, ako v rodine. Tretí prístup vychádza z konceptu rovnosti príležitostí. Znamená to, že tak muži, ako aj ženy majú rovnakú možnosť venovať sa svojej profesionálnej sebarealizácii, ako aj podieľať sa spoločne na výchove detí, bez ohľadu na to, či je niekto mužom alebo ženou. Eliminuje stereotypy, ktoré by uzatvárali jednotlivcov do vzorov, ktoré im nemusia vyhovovať. Vytvára priestor, na využívanie svojich schopností podľa vlastných predstáv. Rodovo citlivý prístup je predpokladom úspešnej pedagogickej práce vo všetkých učebných a výchovných predmetoch, ak jej cieľom má byť samostatne uvažujúca, slobodná ľudská bytosť vedomá si svojich ľudských práv a ľudských práv ostatných. Kritické myslenie je jediný prostriedok proti nátlaku rodových stereotypov Rodovo citlivá výchova je predpokladom pre citlivý prístup ku všetkým skupinám detí. Zohľadňuje totiž individuálne sociálne prostredie dieťaťa a snaží sa tak predchádzať akejkoľvek diskriminácii (nie len rodovej). PREVENDÁROVÁ, J. 1992. Výchova k manželstvu a rodičovstvu. Bratislava : SPN ROZINAJOVÁ, H. 1992. Základy rodinnej výchovy. Bratislava : SPN ŠTÚR, I. 1995. Ty a ja – citové kontakty mladých. Bratislava : Živena SUMMARY Negative effect of gender stereotype education is known since beginning 1970´s. Slovak Republic as CEDAW signatar have to concern on elimination stereotype conceptions of masculinity and femininity (gender stereotypes) from educational process. However, Slovak school books where not revised until today. All forms of gender discrimination are based on and argumentated by gender stereotypes. Boys and girls future life perspectives are still very unequal. Girls “know“ their future self-sacrifice imperative very well. Gender sensitive education can offer more democratic approach. LITERATÚRA BAČÍKOVÁ – KOPČANOVÁ 1990. Moderný muž. Bratislava : Živena BOSÁ, M. 2002. Ženy a muži podľa učebníc. EsFem, Bratislava (nepublikovaný materiál) GILLIGANOVÁ, C. 2001, Jiným hlasem O rozdílné psychologii žen a mužů. Praha : Portál KOPPERMANN, C. 2000: Kritériá na hodnotenie kníh pre deti. In.: Aspekt, 1/200, str. 148 57 58 Mgr. Lucie Jarkovská, Gender centrum Fakulty sociálních studií Masarykovy univerzity, Gorkého 7, 602 00 Brno, Česká republika, email: [email protected] rozhovorech jsem hovořila s mladými ženami o klíčových momentech v utváření jejich genderové identity, kterou definují jako ženskou. Pokusila jsem se zjistit, jak se to děje dnes, že existují a utvářejí se osoby, které se identifikují jako ženy, a co to pro ně vlastně znamená být ženou. Svou pozornost jsem upřela především na ideologické obrazy ženství, tedy vědění o tom, co znamená být ženou, které v sobě obsahuje normativitu a legitimizaci nerovností. Výsledky výzkumu mohou přispět k proměně přístupu ke vzdělávání dívek. Tvorba alternativních vzorů pro dospívající dívky je komplikovanější než tvorba vzorů pro děti, neboť dívky přijímají nabízené vzory již kritičtěji než mladší děti. Jsou velmi citlivé na poučování a moralizování. Chtěl-li by někdo vytvořit feministicky vyprofilovanou románovou hrdinku, musí vzít v úvahu, že mladé dívky zdůrazňují svůj skutečný osobní život oproti tomu, jak by si jejich životy představovaly pramatky feministky, které se domnívaly, že jediná cesta k rovnosti vede skrz odmítnutí Barbie a všech forem růžově zabalené ženskosti (Baumgardner and Richards, 2000). Je-li zpochybňována hodnota toho, na čem dospívajícím dívkám záleží, učí se, že jejich kultura je podřadná, směšná, nehodnotná. V ženách vzniká obrovská propast mezi tím, jak se snaží být rovnocenné, a jejich internalizovaným společenským podhodnocením (Steinem, 1995). Snahy o emancipaci a pomoc dívkám tak paradoxně mohou napomoci utváření „tradiční“ ženské genderové identity pokud by šly cestou prostého zavržení tradičních ženských vzorů a hodnot. Feministickým kritičkám a kritikům (např. Spender 1984, Kelly 1991, Sadker & Sadker 1994) se podařilo upozornit na genderovou slepotu vzdělávání, či genderově stereotypně zatíženou výchovu, avšak stále je zde problém normativní femininity a maskulinity, jež jsou ve výchovně-vzdělávacím procesu obsaženy. Vyvstávají otázky, jak reflektovat měnící se a pluralitní genderové role. Když napadneme normativitu tradičních vzorců obsažených ve výchově a vzdělávání, můžeme nastolit normativitu vzorců nových, podporujících rovnost? Jak by vůbec tyto vzorce měly být konstruovány, aby umožnily skutečně co nejsvobodnější volbu, a to i těm, které se budou chtít vydat tradiční cestou? 59 60 GENDEROVÉ ASPEKTY VÝCHOVY DÍVEK Lucie Jarkovská 1 Klíčová slova dívky, vzdělávání, výchova, genderově specifické rolové modely V oblasti vzdělávání a výchovy se diskuse točí často kolem vzorců mužskosti a ženskosti, které jsou dětem ve vzdělávacím procesu předkládány. České učebnice ještě neprošly genderovou revizí a jsou stále plné vzorných copatých děvčátek a kluků rošťáků, udřených matek a profesně úspěšných mužů. Kromě toho, že učebnice přetékají genderovými stereotypy, není tématika gender nijak zapracována do osnov a ani vyučující nejsou systematicky školeni, aby jejich výukové metody podléhaly genderové reflexi, výchovně-vzdělávací proces je zatížen stereotypními obrazy mužů a žen, které jsou normativní a směřují dívky a chlapce na odlišné životní dráhy. Tento stav se však se vstupem do Evropské unie musí nutně změnit a také se pozvolna mění. Při hledání cesty k genderově nestereotypní výchově a výuce, která by nevedla k prohlubování genderových nerovností, je třeba dát pozor, aby nebyla vytvořena pouze formální opatření, která nebudou veřejností přijímána a nebudou mít v praxi kýžený výsledek. Musí jít o přechod plynulý vycházející ze současné české zkušenosti, musí obezřetně zpracovat nevraživost vůči feminismu, která v Čechách od 90. let 20. století přetrvává. Je také nutné zabývat se zkušeností českých dívek a chlapců a sledovat, co pro ně bylo a je bariérou k uskutečnění vlastních snů, a co pociťují jako problematické v procesu utváření jejich genderové identity. Podněty musí přicházet od těch, kterým má taková politika prospět. Magisterský výzkum, který jsem provedla, se zaměřil na tvorbu a přijímání ženských rolových modelů. V hloubkových 1 Ráda bych představila 3 příběhy, které jsem vyslechla během výzkumných rozhovorů pro svou magisterskou diplomovou práci a které poukazují na to, jak konstruování nových modelů může být komplikované a úsilí o zlepšení nevýhodného postavení dívek může způsobit problémy nového druhu. Mýtus krásy Příběh první se týká mýtu krásy. Fenomén mýtu krásy popsala Naomi Wolf (2000) jako novodobý nástroj útlaku žen. Dívkám je už od útlého mládí předkládán ideál krásy jako kritérium ženskosti, cíl, kterého se mají snažit dosáhnout, způsob, kterým si zajistí lásku, uznání a úspěch spíš než jakoukoli jinou cestou. Normativní obrazy ideálních žen se na dívky valí z médií, nejúspěšnější a nejopěvovanější ženy světa jsou profesionální krasavice – modelky, zpěvačky, herečky. Snaha uchránit dívky od nadvlády krásy a zpochybnit důležitost vzhledu může být tedy považována za pozitivní. Jedna z žen, se kterými jsem mluvila, mi vyprávěla, jak se ji její matka snažila vychovat tak, aby pro ni krása nebyla důležitým tématem. Když se tato dívka prohlížela v zrcadle, matka ji odháněla se slovy: Proč se pořád tak prohlížíš, krása není důležitá. Její matka ji však nemohla vyjmout z vlivů společnosti, která klade ženskou krásu tak vysoko, a proto, když se dceři nedostalo od vlastní matky potvrzení toho, že je hezká, byla nešťastná a pokládala se za velmi škaredou, ačkoli její vlastní matka ji ve skutečnosti považovala za velmi pěknou. Pokus o vymanění dcery z kódu krásy selhal a vzbudil v ní pocit neodtatečnosti. Genderově stereotypní vzory: Případ princezen Ani tradiční vzory nemohou být jednoduše zavrženy. Za tradiční vzor dívčího bytí bývá často považována princezna. Ellena Gianini Belotti, která se zabývala genderovou analýzou pohádek, píše, že tradiční pohádky nabízejí mírné, nevýrazné, pasivní, nemožné a neschopné postavy žen, které se zaobírají pouze vlastní krásou (2000). Zmiňuje tři nejznámější pohádky, 61 které se vyprávějí dětem dodnes a patří mezi ty nejznámějším i v Česku: pohádku O Červené Karkulce, O Sněhurce a O Popelce. Všímá si toho, že Červená Karkulka i Sněhurka jsou líčeny jako hloupé, naivní bytosti odkázané na pomoc muže, který se objeví ve správnou chvíli. Sněhurka je prototypem uvězněné ženy v domácnosti, která nemá, kam by šla, a tak vaří, pere, uklízí a čeká, až se její mužský protějšek, sedm trpaslíků, vrátí z práce mimo domov. Ačkoli je nabádána, aby nikomu neotvírala, otevře stařeně a vezme si od ní hřebínek, nástroj pro zušlechtění své krásy (model ženy bez rozhledu, která se snadno nechá obalamutit podomními prodejci cetek). Je nepoučitelná a tato situace se opakuje třikrát, i když se při každém předchozím „nákupu” spálí. Vysvobození princem si zaslouží proto, že je neskonale krásná i po smrti. Popelka je potom prototypem domácích ctností, poníženosti, trpělivosti, úslužnosti, nedovyvinutého vědomí. Ani ona neudělá nic proto, aby se vymanila z područí, polyká urážky a ponížení, chybí ji odvaha a důstojnost. I ona přijímá osvobození v podobě muže. Princezny tedy bývají krásné, pasivní a přihlouplé. Není tedy divu, že by si mnoho vychovávajících osob představovalo pro své svěřenky jiné vzory, kterým by se měly chtít dívky podobat. Z tohoto hlediska je zajímavý příběh o karnevalu. Jedna z dívek, jindy velmi divoká a popisující sebe sama jako uličnici, toužila právě na karnevaly chodit jako princezna. Její mamince a tetě, které jí šily krásné kostýmy, to však připadalo příliš fádní a vymýšlely pro ni něco výjimečného, po čem však ona netoužila. Říká o tom: Mně se vždycky líbil karneval. Maminka s tetou mně vždycky vymýšlely něco extra. Takže jsem šla třeba za indiána. Měla jsem takový zuby z moduritu medvědí. Takový hrozně akční, ale já jsem vždycky prostě brečela, že já chci jít za princeznu. Já jsem chtěla mít ty šaty, tu korunku. Maminka říkala: Se podívej, vždyť každá holka jde za nějakou princeznu. Ale já jsem chtěla jít za princeznu. Šla jsem třeba za detektiva nebo nějaký takový strašně dobrý věci, ale ne, asi jsem chtěla zažít ten pocit. V těch pohádkách to vidíš. Nějak jsem se s tím neidentifikovala, ale chtěla jsem si to prostě vyzkoušet. 62 Některé dívky si zakládaly na tom, že neodpovídají stereotypní představě holčičky, avšak současně nezavrhly tradiční dívčí vzory, jakým princezny bezesporu jsou. Skutečnost, že byly někdy divokými raubířkami, jim nebránila v tom, aby jindy zase chtěly být krásnými a obletovanými princeznami. Tyto kombinace svědčí o rozostřené genderové identitě, která se až působením společenských norem ustalovala ve více či méně tradiční formě. Ženy, se kterými jsem mluvila, vyprávěly o tom, že pro ně v dětství nebyl problém přecházet mezi extrémními póly genderových vzorů (krásná, jemná a růžová princezna – rošťák, který leze po stromech a pere se). Chtěly si zkoušet a zažívat obojí a všechno, co leželo někde mezi tím. Avšak okolí (rodiče, učitelky, vrstevnice…) takovouto prostupnost netolerovalo a působilo na dívky, aby si našly svou pozici, ne třeba tradičně femininní, avšak zřetelnou. Příběh o karnevalu vypovídá o tom, že vzít dívkám tradiční vzor princezny může být stejně nebezpečné jako jim ho vnucovat. Pokud zpochybníme to, na čem dívkám záleží, co má pro ně vysokou hodnotu, učíme je tomu, že jejich subkultura je nehodnotná, směšná a podřadná. Dívky tak mohou internalizovat inferioritu stejně jako při oddání se pasivním femininím vzorům. Pochybnosti o těle: Problém s přijetím menstruace Všechny ženy, se kterými jsem mluvila, kromě jedné, uváděly, že měly velký problém smířit se s vlastní menstruací. Můžeme se domnívat, že bezproblémové přijetí fyzických změn spjatých s dospíváním, souviselo v případě této jedné ženy s obrazem ženství orientovaného na mateřství a rodinu, který akceptovala již v dětství. Vyprávěla mi, že vyrůstala v rodině obklopena mladšími sourozenci, o které se ráda s maminkou starala. Jejím velkým vzorem byla babička, která byla vzornou hospodyní a milující ženou. Již v dětství bez problémů přijala své budoucí mateřství jako součást svého ženského osudu a příchod menstruace byl vlastně očekávaným krokem na cestě k němu. Ostatní ženy, se kterými jsem mluvila, se naopak mateřství obávaly. Na jedné straně vnímaly rodinu jako pozitivní hodnotu, avšak pozitivní hodnotu, která si vyžádá značné oběti, a to pravděpodobně více od nich než od jejich partnerů. Je to pro 63 ženy něco, po čem touží, na co se těší, ale z čeho mají zároveň hrůzu. Domnívám se, že v případě těchto žen to byl částečně strach z tradiční femininity zarámované ideálem mateřství, co způsobilo, že pro ně bylo přijetí menstruace složité a pociťovaly stud, strach a nelibost. Poselstvím tohoto příběhu nemá být požadavek, aby dívky byly v zájmu své vyrovnanosti a přirozeného vývoje vychovávány v přesvědčení, že jejich jediným a nejdůležitějším životním cílem je mateřství. Chci tak upozornit na to, že nové životní strategie a ambice dívek s sebou mohou přinášet nové problémy, které není možné opomíjet. Shrnutí Záměrem tří příběhů, které jsem zmínila, bylo demonstrovat fakt, že cesta k novým dívčím vzorům směřujícím k rovnosti nevede skrz prosté zavržení starých tradičních modelů, ale je spíš o rozostřování a rozšiřování hranic genderu a vytváření pluralitních modelů. Vyžaduje citlivé naslouchání dívčím a ženským potřebám a touhám a respekt k dívčím subkulturám. Objevují-li se ve výchově a vzdělávání, snahy přispět k proměně vzorců femininity, které mají napomoci rovnosti pohlaví, nemůžeme jednoduše zavrhnout ty složky ideologie femininity, které přenáší nerovnosti, jako je např. orientace na vzhled či vztahy. Jsou totiž zároveň součástí identity žen a takové zavržení může být pro ženy a dívky dalším vzkazem, že jejich součástí je něco, co je špatné. Práce s dívkami znamená vytvořit most, který překlene propast mezi tradicí a novými trendy směřujícími k rovnosti pohlaví. Nemusíme zrušit princezny, stačí, když je občas přimějeme osvobodit prince. LITERATURA BAUMGARDNER, J., RICHARDS, A. 2000. Manifest A. Young women, feminism, and the future. New York : Farrar, Straus and Giroux BELOTTI, E. G. 2000. „Hra, hračky a dětská literatúra.“ in: Aspekt 1/2000, s. 22 – 30. 64 FRIEDAN, B. 1963. The Feminine Mystique. London : Penguin Books GILLIGAN, C. 2001. Jiným hlasem. O rozdílné psychologii žen a mužů. Praha : Portál HERRMANN, M. 2000. S Bravom mám lepší pocit. Aspekt 1/2000, s. 85 – 97. HOLLAND, J., RAMAZANOGLU, C., SHARPE, S., THOMSON, R. 1998. The Male in The Head: Young People, Heterosexuality and Power. London : The Tufnell Press KELLY, R.M. 1991. The Gender Economy. Work, Careers, and Success. Newbury Park : Sage Publication McROBBIE, A. 1991. Feminism and Youth Culture. London : Macmillan PIPHER, M. 1995. Reviving Ophelia. Saving the Selves of Adolescent Girls. New York : Ballantine Books SADKER, M., SADKER, D. 1994. Failing at fairness: How America´s school cheat girls. New York : Charles Scribner's Sons SPENDER, D. 1984. Sexism in teacher education. In: Acker, S. & Piper, D. W. (eds.): Is higher education unfair to women? Surrey : University of Guilford STEINEM, G. 1995. Outrageous Acts and Everyday Rebellions. New York : Henry Holt TSEËLON, E. 1995. The Mask of Femininity. London : SAGE Publications USSHER, J. M. 1989. The psychology of the female body. London : Routledge WALKERDINE, V., LUCEY, H., MELODY, J. 2001. Growing Up Girl. Basingstoke : Palgrave WOLF, N. 1997. Promiscuities. The Secret Struggle for Womanhood. New York : Random House WOLF, N. 2000. Mýtus krásy. Bratislava : Aspekt coveted result in praxis. It must be a smooth transition based on contemporary Czech experience. It is necessary to concern with the experience of Czech girls and boys, what was and is for them the barrier for fulfillment of their dreams and what is problematic in the process of constructing their gender identity. This paper tries to contribute to reflection of constructing new models for girls that have to lead to equality. By introducing three stories from the research on gender ideological socialization of women it introduces difficulties that can arise if we strive to create new models. If we ponder over the efforts of education system to contribute towards the change of the patterns of femininity that should assist in greater gender equality, we cannot simply reject those features of the ideology of femininity that transfer the inequality, like the orientation on looks and relationships. They are part of women’s identity and such a rejection could be another message to them that their identity includes something what is wrong. SUMMARY By looking for the way toward gender positive education we have to be careful not to create just formal provisions, which will not be accepted by pedagogues and public and will not have the 65 66 PREČO JE DOLEŽITÉ, ABY SME BOLI RODOVO CITLIVÍ/É? GENDER STUDIES A ICH POTREBA V KAŽDODENNOM ŽIVOTE Miriam Švedlárová 1 Kľúčové slová pohlavie, rod, rodové štúdiá, rodové stereotypy, vzdelávanie Citlivosť k rodovej problematike je termín, s ktorým sa v poslednom období stretávame veľmi často a to aj vďaka vstupu Slovenska do EU, ale najmä vďaka zmenám v spoločnosti, ktoré v poslednom období zaznamenávame. Rovnosť príležitostí, násilie páchané na ženách sú všetko témy, ktorým sa spoločnosť začala venovať len nedávno. Pre mnohých a mnohé sú to však témy, pri ktorých sa zbytočne „mrhá časom, veď sú aj dôležitejšie problémy“. Totiž všetko, čo len trochu „vonia“ za feminizmom a presadzovaním práv žien sa u nás považuje za niečo negatívne. Medzi laickou, ale žiaľ i odbornou verejnosťou prevláda názor, že feministky, to sú tie, ktoré mužov nepotrebujú a vybíjajú si svoje starodievocké komplexy. Upevňuje sa stereotyp o feministke ako „bojovnej“ a dominantnej žene. Feministický diskurz sa považuje za abnormálny a agresívny. Preto sa ani nemôžeme čudovať, že rodová citlivosť je u nás aj takmer 15 rokov po páde komunizmu iba v plienkach, a zrejme bude trvať ešte dlho, kým verejnosť začne reflektovať tieto problémy ako problémy. Stačí sa pozrieť okolo seba a vidíme dostatok dôkazov o tom, že naša spoločnosť sa má ešte čo učiť. Ženy vo verejnej sfére majú stále slabé zastúpenie počnúc parlamentom a vládou. Majú v priemere menšie zárobky ako muži2 a ťažšie sa presadzujú na riadiacich a dobre platených miestach. V rámci rodových stereotypov sú „zatlačované“ do súkromnej sféry, pretože žena je tá, ktorá sa má starať o rodinu a domácnosť. A aj keď sa objaví nejaký muž zanietený pre svoju rodinu, ktorý nemá problém robiť aj „typicky ženské práce“, stereotypne sa považuje za „muža pod papučou“, ktorého „žena ani do krčmy nepustí“. Menej často sa však zamýšľame nad tým, že existuje možnosť, že tento jednotlivec sa rozhodol z vlastnej vôle. Z vlastnej vôle sa rozhodol byť materským otcom (Badinter 1999: 180), či ženou, ktorá nechce mať deti a náplň svojho života vidí v sebarealizácii v zamestnaní. A práve v tom tkvie problém rodových stereotypov. Bránia nám, ženám a mužom, už od útleho detstva rozvíjať svoje osobnosti naplno a cestou akou chceme. Ovplyvňujú pohľad nášho okolia na nás ako ženy a mužov, ako aj náš vlastný pohľad na seba a na iných. Vo svojich dôsledkoch poškodzujú dievčatá a chlapcov, ženy a mužov, pretože im bránia v rozvoji vlastnej individuality (Ružový a modrý svet 2003: 293). Dieťa prichádza do mikroa makro-sveta formovaného kultúrnym vzorcom dvojrodovosti. A tak ho/ju od detstva učia, čo smie a čo nie. Chlapci sa môžu biť, nikomu nevadí, že prídu domov ušpinení, ich agresívnejšie správania je tolerované len preto, že sú chlapci. Dievčatá sú naopak nabádané k tomu, aby boli poslušné, dobre sa učili. Biť a naháňať sa nepatrí, pretože dievčatá také veci nerobia. Chlapci dostávajú oveľa väčšiu slobodu a už od útleho detstva sa u nich podporuje to, aby sa dokázali samostatne realizovať, aby si presadzovali svoje postoje. Proste, aby boli v živote aktívnejší a tí silnejší. Naša spoločnosť „vytvorila dva svety“ – mužský a ženský a očakáva od jedincov, že sa budú správať podľa noriem, ktoré prislúchajú tomu ktorému „svetu“. Ide o normy, ktorým sa musí jedinec prispôsobiť, a ktoré si musí osvojiť, aby sa správne 2 Mgr. Miriam Švedlárová, Katedra etnológie a etnomuzikológie, Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, Hodžova 1, 949 01 Nitra, e-mail: [email protected] Podľa posledných výskumov zarábajú ženy na Slovensku v priemere o 25% menej ako muži i napriek tomu, že čo do počtu vysokoškolsky vzdelaných ľudí tvoria ženy väčšinu. Dôvodom je najmä fakt, že ženy len ťažko prenikajú na miesta, ktoré zabezpečujú dobrý zárobok a možnosť rýchleho postupu. 67 68 1 zaradil. A takmer vo všetkých spoločenstvách sú tieto normy genderizované, t.j. iné normy platia pre ženy a iné pre mužov. V procese socializácie sa teda oboznamujeme s pozitívnymi vzormi, ktorých osvojenie sa od nás očakáva, i s negatívnymi vzormi, ktorých napodobňovaniu by sme sa mali vyvarovať. Medzi kľúčové spoločenské očakávania, ktorých splnenie naše spoločenské okolie sleduje, kontroluje, odmeňuje a trestá, patria očakávania späté s našimi rodovými určeniami: mali by sa z nás stať správne ženy a správni muži, ktorí budú konať v súlade s kultúrou svojej spoločnosti, resp. s jej subkultúrami. Takto spoločnosť „vytvára“ rozdiely medzi mužmi a ženami, ktoré sa opierajú o biologickú odlišnosť týchto dvoch pohlaví a vyhlasuje ju za „prirodzenú“. Každá ľudská sociálna skupina používa svoje vnímanie biologických pohlavných rozdielov, aby určitým spôsobom organizovala gender, príbuzenské systémy, sociálne roly a deľbu práce (Hunter College Women’s Studies Collective 1983: 173). Málokto sa však zamýšľa nad tým, či majú tieto rozdiely biologický alebo kultúrny koreň a do akej miery sú tieto rozdiely vrodené a do akej miery ovplyvnené kultúrou. Zdá sa, že spoločnosť, v ktorej žijeme, potrebuje na svoje zabehané fungovanie jednoznačné odlíšenie dvoch pohlaví, a vedomými (napr. právo) i nevedomými (napr. rozprávky) mechanizmami udržiava aj sociálne odlíšenie ženskosti a mužskosti. Toto odlíšenie sa zdôvodňuje úlohou žien a mužov v procese reprodukcie, pričom sa netýka len biologických predpokladov, ale vyvodzuje z rozdielnych biologických funkcií, resp. možností ženského a mužského tela ďalšie záväzné rozdiely týkajúce sa spôsobu života, vlastností, výzoru a správania (Cviková 2003: 10). Ako píše E. Badinter, potreba odlíšiť sa od druhého pohlavia nevyvstáva ako dôsledok osvojovania poznatkov, ale ako archaická potreba. Väčšina spoločností používa pohlavie a rod ako hlavnú poznávaciu schému na pochopenie svojho okolia. Ľudia, predmety, myšlienky sa všeobecne zatrieďujú ako mužské alebo ženské.3 Deti to používajú nielen na pochopenie sveta, ale najmä preto, aby pochopili seba samých. Akt poznávania sa začína odlíšením a zatriedením, a to na základe duálnosti. Dieťa sa učí zatrieďovať ľudí a predmety do dvoch skupín: do jednej, ktorá sa mu podobá, a do druhej, ktorá mu je protikladná (Badinter 1999: 67, kurzíva pôvodná). Toto jednoznačné odlišovanie mužskosti a ženskosti však ovplyvňuje naše životy natoľko, že si ani neuvedomujeme, že tieto rodové stereotypy často vedú k nerovnosti medzi mužmi a ženami. Rodové stereotypy je možné zjednodušene charakterizovať ako obrazy „mužskosti“ a „ženskosti“, idealizované vzory a očakávania, ktoré sú sociálnym produktom, ale často sú považované za „prirodzené“ či „prirodzene dané“. Charakteristiky spájané s mužmi a so ženami sú deskriptívne a normatívne. Rodové stereotypy sú súčasťou širšieho systému rodových predstáv. Tento systém sa udržuje najmä prostredníctvom sociálnych očakávaní a zahŕňa v sebe predstavy o „správnej ženskosti“ a „správnej mužskosti“, ako aj spôsob vnímania a hodnotenia tých, ktorí a ktoré tento vzorec narúšajú (Ružový a modrý svet 2003: 261-262). Stereotyp nemá subjekt, nevytvára ho a nereprodukuje niekto. Vzniká a reprodukuje sa v spleti očakávaní, pričom tí a tie, ktorých sa týkajú, ich nemôžu ovplyvniť. Naše vlastné stereotypné očakávania závisia od stereotypných očakávaní iných (Cviková 2003: 16-17). Podľa Š. Gjuričovej rodové (genderové) stereotypizovanie je proces, ktorým sa určité správanie, postoje a emócie zaraďujú ako primerané a patričné iba pre jedno pohlavie a ďalej sa už jedná tak, ako keby išlo o prirodzené či dané odlišnosti – a nie o odlišnosti sociálne naučené. Takým stereotypom je napríklad prisudzovanie emocionálneho správania ženám a racionálneho mužom (Gjuričová 1999: 77). Stereotypy podmieňujú vzťah rodov, konštruovaný na základe konvencií vnímania, kultúrnych vzorcov a ideológií, nahromadených okolo koncepcií „pravej“ ženskosti a mužskosti. Symbolický poriadok založený na úplnej odlišnosti a vzájomnom 3 Devor, H. 1989. Gender Blending. Indiana University Press, 1989, s. 46., citované podľa Badinter 1999: 67 69 70 „vylučovaní“ sa dvoch pohlaví sa však neobmedzuje len na konštatovanie akejsi inakosti pohlaví. Opačnosť pohlaví sa spája s hodnoteniami tejto inakosti, s vytváraním hierarchií, s priraďovaním funkcií a formovaním stereotypných obrazov4. Aj podľa M. Bosej (2003: 118) základ rodových stereotypov tkvie v rozdielnych rodových rolách, ktoré sa považujú za dané a nemenné, „prirodzené“. Rodové stereotypy „fungujú“ najmä vďaka tomu, že spoločnosť verí v nezameniteľnosť mužskosti a ženskosti, že vytvárajú dva protikladné póly. Stretávame sa s nimi od útleho detstva, pretože sú nám podávané ako nemenné „pravdy“. Učebnice, masmédiá a všetko vôkol nás tieto stereotypy iba podporuje a prispieva tak k ich ďalšiemu šíreniu (pozri napr. Bosá 2003: 114-126). Preto by sa mala rodová problematika stať bežnou súčasťou školských osnov, a to nielen na vysokých školách. Škola totiž odráža celkový spoločenský kontext aj s jeho rodovými stereotypmi a predsudkami (Minarovičová 2003: 248). Už od útleho detstva majú učitelia/-ľky možnosť formovať osobnosti detí, a preto by mali byť tými, ktorí/-é budú vzdelaní/-é aj v tejto problematike. Je potrebné, aby sa naučili vnímať a tieto problémy pomenovať. Z tohto dôvodu považujem za dôležité, aby sa rodové štúdiá, t.j. gender studies stali súčasťou všeobecného základu na všetkých univerzitách a vysokých školách, pretože rodová citlivosť budúcich pedagógov je viac ako potrebná. Každá vzdelávacia inštitúcia by mala mať záujem na vytvorení študijného centra, ktoré by organizovalo rôzne semináre a prednášky na témy, ktoré súvisia s rodovou problematikou a rovnosťou príležitostí, a ktoré by kooperovalo s organizáciami podobného zamerania. Rovnako 4 Pri otázke aké vlastnosti by mala mať správna žena a správny muž podľa predstáv a presvedčení ľudí žijúcich na Slovensku na základe výskumu, ktorý sa uskutočnil v roku 1996 vyplýva, že vlastnosti možno rozlíšiť na tri druhy: A. univerzálne, ktoré nemajú výraznú rodovú identitu: napr. ženy aj muži by mali mať rovnako dobrú výchovu, mali by byť tolerantní/é, rozvážni/e, mali by mať autoritu v zamestnaní, atď. B. špecificky ženské vlastnosti: napr. schopnosť postarať sa o domácnosť, jemnosť, citlivosť, príjemný vzhľad. C. špecificky mužské vlastnosti: schopnosť finančne zabezpečiť rodinu, podnikavosť, fyzická sila, túžba vyniknúť v práci, atď. (Bútorová a kol. 1996: 14 – 17) 71 aj v rámci jednotlivých katedier a inštitútov by sa mala daná problematika, ktorou sa ten-ktorý vedný odbor zaoberá, prednášať aj z rodového hľadiska. Je potrebné začať vychovávať učiteľov/ľky, ktorí/-é dokážu prekonať stereotypné postoje k dievčatám a chlapcom, pretože v mnohých prípadoch sú to najmä oni/y, ktorí/é svojim postojom a prístupom udržujú bludný kruh nerovnosti medzi chlapcami a dievčatami. Svojimi vlastnými stereotypmi upevňujú stereotypy v dievčatách a chlapcoch (Minarovičová 2003: 258). Ak teda chceme, aby sa naplnil zmysel zákona o rovností šancí a nediskriminácii, je veľmi dôležité začať odstraňovať rodové stereotypy práve na školách. Nesmieme však v tomto smere zabúdať ani na sociálnych vedcov a vedkyne, u ktorých by rodová citlivosť mala byť jednou zo základných zručností a schopností. Ďalším cieľom by mala byť snaha o zmenu systémovej organizácie škôl. Školy a univerzity totiž nemyslia na bezpečnosť štúdia žien, neriešia obťažovanie na školách, chýbajú infolinky. Rovnako aj v rámci jednotlivých predmetov sa neučíme rodovej citlivosti a aj starší, už existujúci materiál sa neprehodnocuje z nového pohľadu. A to sú práve tie impulzy, ktoré môžu rodovej citlivosti len pomôcť5. Gender studies, alebo rodové štúdiá sú vedeckou, odbornou disciplínou, ktorá sleduje rôzne sociálne a kultúrne podmienené rozdiely medzi mužmi a ženami v spoločnosti, a to nielen v súčasnosti, ale i v minulosti (Šiklová 1999: 10). Ich cieľom je sledovať a interpretovať empirické dáta o rozdieloch a zvláštnostiach oboch pohlaví a taktiež vytvárať sociálnu senzitivitu a kultivovať analytickú schopnosť z pohľadu gender. Rodové štúdiá sa častokrát zamieňajú so ženskými štúdiami, ale ako samotný názov naznačuje, rodové štúdiá nie sú orientované len na problematiku žien, ale na problematiku vzťahov medzi mužmi a ženami v spoločnosti i v určitých kultúrach. 5 O tom, že v západnej Európe sa rodová citlivosť stáva súčasťou bežného života svedčí aj úplne nenápadný fakt, že sa všade bežne stretávame s parkoviskami pre ženy a ženskými toaletami, ktoré sú umiestňované na osvetlenejších miestach, ktoré sú bližšie k východu, či vchodu alebo vrátnici. 72 Gender studies inými slovami možno charakterizovať ako interdisciplinárny vedný odbor, ktorý sa zameriava na existenciu, rozvoj a dôsledky kultúrne osvojených rodových identít. Je to oblasť skúmania, ktorá je veľmi komplexná a zahŕňa v sebe disciplíny ako antropológia, psychológia, sociológia, etnológia, politické a náboženské vedy, filozofia, obchod, správa, ekonomika, jazyky. Gender studies sa venujú takým témam ako je osvojovanie si genderovej identity cez kultúru, vplyv genderu na spiritualitu, morálnu voľbu, kreativitu a používanie jazyka, vzťah genderu k širokému spektru sociálnych problémov ako je chudoba a násilie, história rôznych genderovo súvisiacich problematík ako rodinný život, manželstvo, reprodukcia, rozvod, výchova detí, sexuálne správanie a sexuálna orientácia (zdroj: www.unibas.ch). Na Slovensku zatiaľ neexistuje samostatná vysokoškolská katedra pre gender studies. Tematika gender sa prednáša na niektorých vysokých školách v rámci niektorých vedných odborov (napr. filozofia - UK v Bratislave, etnológia - UKF v Nitre). Pokrokom je však založenie Centra rodových štúdií, ktorý pracuje pri Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ktoré každý semester organizuje okruh prednášok na rôzne problematiky z aspektu gender. Záslužnú prácu majú aj niektoré organizácie6, najmä však Záujmové združenie žien ASPEKT7, ktoré vydáva feministický kultúrny časopis Aspekt 8 a ďalšie, 6 Napr. mimovládna nezisková organizácia Občan a demokracia, Iniciatíva piata žena, občianske združenie Možnosť voľby, Nadácia otvorenej spoločnosti. 7 Záujmové združenie ASPEKT vzniklo v roku 1993 v Bratislave a je nositeľom feministického vzdelávacieho a publikačného projektu zameraného na scitlivovanie vedomia na otázky rodovej problematiky (pozri www.aspekt.sk). 8 Aspekt je feministický kultúrny časopis, ktorý vychádza od roku 1993. Každé číslo je vždy tematicky zamerané na konkrétnu oblasť. Témy 1993-2003: Mýtus krásy, Materstvo, Feminizmy, Bosorky, Písanie žien, Ženy a moc, Lesbická existencia, Strachy a bariéry, Ľudské práva, Ženské telo I a II, Myslenie žien, Priestory žien, Násilie I a II, Osobné je politické, Nerodíme sa ako ženy, stávame sa nimi, Patriarchát, D(r)ámy, Telo sa stalo slovom, Príbehy žien. 73 i odborné, publikácie, spravuje knižnicu a usporadúva rôzne vzdelávacie aktivity a diskusné fóra. Gender studies na katedre etnológie a etnomuzikológie FF UKF v Nitre V rámci hlavného štúdia etnológie sa na katedre etnológie a etnomuzikológie FF UKF v Nitre už druhý rok organizuje seminár s názvom Úvod do rodových štúdií. Je určený pre poslucháčov 4. ročníka a je zaradený do kategórie povinných jednotiek. 9 Študenti/-tky sú v rámci seminárov oboznamovaní/-é so základmi rodovej problematiky z teoretického hľadiska. Rozoberajú sa základné pojmy ako pohlavie, rod, rodové stereotypy, rodová rola, osvojovania rodových rol, gender ako analytická kategória antropologického výskumu. V rámci seminára sa čítajú základné texty a štúdie zamerané najmä na gender a pracovný trh, násilie, moc, zamestnanie. Seminár je zatiaľ len v počiatkoch a tak ešte nemá presnú, pevnú štruktúru. Bude potrebné ju rozšíriť ešte o ďalšie témy ako napríklad gender a chudoba, masmédiá, transformácia spoločnosti, atď. Najväčším problémom je však to, že študenti/-tky by mali byť vychovávaní/-é k rodovej citlivosti už oveľa skôr, pretože majú ešte zábrany akceptovať niektoré fakty, s ktorými sa v rámci seminára stretávajú. Takisto aj jazykové schopnosti väčšiny študentov a študentiek nie sú na dostatočnej úrovni, a preto je zložité rozoberať s nimi základné teoretické štúdie, z ktorých mnohé ešte nie sú u nás preložené a publikované. Preto do budúcnosti považujem za potrebné pripraviť vysokoškolskú antológiu základných textov, ktorá by obsahovala štúdie od autoriek a autorov ako H. Moore, G. Rubin, S. Ortner, L. Lamphere, M. Rosaldo, N. Funk, F. Nillson, E. Lundgren, H. Haukanes, atď. Vďaka prof. V. Feglovej a Mgr. A. Šalingovej, PhD. sa začína rodová problematika vyučovať aj v nižších ročníkoch 9 Nová verzia štúdijného plánu bola vypracované v roku 2003. Rodové štúdia sú zaradené do hlavného, t.j. magisterského štúdia. Ide o jednosemestrálny predmet s rozsahom dvoch hodín a s počtom kreditov 4. Predmet je zaradený tiež ako súčasť záverečnej skúšky. 74 najmä v rámci sociálnej kultúry a rodiny. Študenti tak majú možnosť prehodnocovať staršie materiály a štúdie z nového, rodového pohľadu, čo im pomáha aspoň čiastočne uvedomovať si rodové stereotypy a ich dopad na život ľudí a fungovanie celej spoločnosti. Poslucháči/-ky etnológie ako budúci/-e sociálni/-e vedci/-kyne sa vo svojej práci a výskumoch nezaobídu bez rodovej citlivosti a otvorenosti voči tejto problematike. A preto je úlohou inštitúcie, ktorá ich vychováva, aby túto svoju úlohu nepodceňovala. LITERATÚRA BADINTER, E. 1999. XY. Identita muža. Bratislava : Aspekt BOSÁ, M. 2003. Prečo je tá láska taká ťažká. Riziká stereotypného vnímania sexuality. In: Ružový a modrý svet. Rodové stereotypy a ich dôsledky. Bratislava : Aspekt BÚTOROVÁ, Z. a kol. 1996. Ona a on na Slovensku. Ženský údel očami verejnej mienky. Bratislava : Focus CVIKOVÁ, J. 2003. Nerodíme sa ako ženy a muži. Pohlavie a rod. In: Ružový a modrý svet. Rodové stereotypy a ich dôsledky. Bratislava : Aspekt EINHORN, B. 1991. Where Have All the Women Gone? Women and the Women’s Movement in East Central Europe. Feminist Review No. 39, s. 16-35. FUNK, N. 1993. Introduction: Women and Post-Communism. In: Gender Politics and Post-Communism. London : Routledge GJURIČOVÁ, Š. 1999. Konstrukce gender. Maskulinita a feminita z odlišných perspektiv. In: Společnost mužů a žen z aspektu gender. Praha : OSF HUNTER COLLEGE WOMEN‘S STUDIES COLLECTIVE. 1983. Women’s Realities, Women’s Choices. An Introduction to Woman’s Studies. New York-London : Oxford University Press MINAROVIČOVÁ, K. 2003. Čo sa v škole o nerovnosti naučíš... Rodové stereotypy v správaní a postojoch učiteliek a učiteľov. In: Ružový a modrý svet. Rodové stereotypy a ich dôsledky. Bratislava : Aspekt 75 RUBIN, G. 1975. The Traffic in Women: Notes on the ‘Political Economy’ of Sex. In: Toward an Anthropology of Women. New York : Monthly Review Press ŠIKLOVÁ, J. 1999. Gender studies a feminizmus na univerzitách ve světe a v České republice. In: Společnost mužů a žen z aspektu gender. Praha : OSF SUMMARY Gender issues and gender sensitivity are nowadays very often discussed, what is connected with the changes in our society. Our lives and everything around us is genderized and divided into two basic categories – male and female. We have to behave within the stereotypes the society perceives as those natural to man and woman. But these gender stereotypes do not allow one’s personality to develop. Thus it is very important to start thinking about gender sensitivity and gender issues as an important part of skills of people who educate and do field work. Those should be the first who can teach the others to perceive gender problems as problems and to be able to see through the gender glasses. Thus, it is important gender studies to be a part of the education curriculum at all the institutions preparing people for being teachers and social scientists. 76 Libora Oates-Indruchová, PhD., Katedra anglistiky a amerikanistiky, Fakulta humanitních studií, Univerzita Pardubice, Studentská 84, 530 12 Pardubice, Česká republika, e-mail: [email protected] propagandistiké agitace proti oportunismu, antikomunismu a jiným tabuizovaným pojmům ve veškerých médiích včetně vědeckých publikací a sestavováním seznamů takzvaných “nomenklaturních” kateder a pracovních míst. V rámci čistek – oficiálním názvem “výměna stranických legitimací” – docházelo k vyloučením a vyškrtnutím z komunistické strany. Vyloučení zpravidla znamenalo zákaz práce v daném oboru a zákaz jakéhokoliv zveřejnění jména dané osoby, včetně odkazu v odborných publikacích. To znamenalo, že knihy musely být staženy z oběhu, pokud byly ve veřejných knihovnách, když daná osoba jen třeba napsala úvod ke knize nebo byla jmenována jako překladatel. Samozřejmě vědci nemohli ve svých pracech používat odkazy na práce osoby, která byla takto postavena “do klatby”. Vyškrtnutí z komunistické strany však znamenalo menší sankce: tato osoba mohla často pokračovat v práci ve své profesi, i když bylo třeba nutné, aby změnila zaměstnání, a někdy dokonce mohla pokračovat v publikační i pedagogické činnosti. Jeden zdroj, na který jsem narazila, zmiňuje 70 000 vyloučených členů KSČ a 400 000 vyškrtnutých ve všech sférách profesního a společenského života v Československu. Velice obecně se dá říci, že situace ve vědě se začala poměrně uvolňovat asi tak od poloviny sedmdesátých let, i když existovaly velké rozdíly mezi institucemi a prostředími. Ty velice často nezávisely ani tak na ideologických faktorech, jako na osobních vztazích. Situace se ale výrazněji mění až teprve v posledních letech normalizace, přibližně od roku 1986, jako reakce na Gorbačovovu perestrojku. V té době se začínají objevovat opatrné články, které narážejí, ale nikdy ne specificky, na “nutnost změny” a volají po “novém přístupu”. Takové články se objevují stále častěji. Je typické, že samotné téma a obsah změny zůstávají vágní. Na tomto místě je důležité zdůraznit, že v celém období normalizace neexistovala žádná oficiální instituce, která by zabezpečovala ideologickou čistotu vědeckých publikací. Zdůrazňuji “vědeckých”, protože tiskový zákon vztahující se na média existoval. Ideologická čistota však byla zajišťována prostřednictvím nomenklaturních kádrů ve vedoucích pozicích a, což je ještě důležitější, rozšiřováním atmosféry neurčitých 77 78 VĚDKYNĚ A JEJICH STRATEGIE PROFESNÍHO PŘEŽITÍ ZA NORMALIZACE (1968 – 1989) Libora Oates-Indruchová 1 Klíčová slova normalizace, vědkyně, strategie přežití, genderové rozdíly Tento příspěvek je jen zpráva z probíhajícího výzkumu. Budu se snažit nastínit některá předběžná pozorování, avšak tato ještě nejsou začleněna do současných diskusí o cenzuře, či genderu. Nejprve načrtnu pozadí svého výzkumného tématu, potom stručně shrnu metodologii projektu, následovat budou pozorování týkající se genderového aspektu výzkumu a konečně se zamyslím nad některými metodologickými problémy, se kterými jsem se v průběhu výzkumu setkala. Normalizace v české vědě Pokud jde o českou vědu, začátek normalizačního období—přibližně léta 1969–1972—se vyznačoval rozsáhlými politickými čistkami vědeckých institucí, ať už šlo o výzkumné ústavy akademie věd nebo o univerzity. Byly rozpouštěny výzkumné týmy, restrukturovány i rušeny výzkumné instituce a výzkumné ústavy, bylo zastaveno vydávání některých odborných časopisů, spousta lidí ztratila práci, byla přeložena na nepedagogické pozice či méně kvalifikovanou práci, nebo byli zbaveni možnosti publikovat. Obecně řečeno, akademický výzkum a publikování se ocitly pod tuhší ideologickou kontrolou. Toto období charakterizuje vylučování výraznějších osob Pražského jara z komunistické strany, v případě těch “méně důležitých” vyškrtávání z KSČ, a zároveň zvyšování 1 výhrůžek v případě, že by se někdo odvážil překročit meze vymezené ideologií. Zajišťování ideologické čistoty skrze kádry znamenalo, že veškerý materiál, který opouštěl akademickou instituci k publikování, musel být schválen nadřízeným, ať už to byl vedoucí katedry nebo ředitel ústavu, a v některých případech i dalšími lidmi: například určeným pracovníkem-členem komunistické strany v dané instituci, a řidčeji i přímo nějakým oddělením Ústředního výboru KSČ. Ten druhý případ – rozšiřování atmosféry neurčitých výhrůžek – měl za následek různé stupně autocenzury. Musím říci, že ve svém výzkumu jsem dosud neobjevila žádný vzorec sankcí, které by byly vedeny proti někomu za něco, co člověk napsal. Sankce zcela jasně existovaly proti politickým názorům a politickému aktivismu jednotlivců: například, za účast na reformním procesu Pražského jara. Velice zřídka jsem dosud vypátrala případy, kdy postih následoval za ideologicky kontroverzní publikaci. Zdá se, že toto zjištění se liší od situace popsané například v Ceaucescově Rumunsku (Viani 1998) nebo v Maďarsku, kde se vyskytly konkrétní případy vědců soudně stíhaných za publikování určité práce. devatenáct rozhovorů, z toho devět se ženami. Gender tedy není primárním zaměřením tohoto výzkumu, ale byl od začátku plánován jako jeho součást. Každý rozhovor trvá přibližně jednu hodinu, i když musím zmínit, že zvláště rozhovory se ženami trvají déle. Vědkyně a jejich strategie přežití Pokud jde o metodologii výzkumu, hlavní část materiálu pochází z polostrukturovaných rozhovorů s vědci, kteří za normalizace publikovali v oficiálních publikacích a jejichž práce je jejich kolegy dodnes respektována. Toto kritérium by mělo vyloučit ty lidi, kteří byli ve své práci v podstatě jen poplatní režimu, ale z dnešního pohledu jejich publikace odborně nepřispívaly k vědění v daném oboru. Cílem je podchytit ty lidi, kteří se snažili o poctivou odbornou práci, ale museli brát ohled na cenzurní omezení. To znamená, že ze vzorku vylučuji také vědce, kteří publikovali výlučně mimo oficiální kanály, tedy v samizdatu, a tedy se při formulaci svých myšlenek nemuseli ohlížet na cenzuru. Většina informantů v mém vzorku se dá zařadit do skupiny, kterou Jiřina Šiklová nazvala “šedou zónou” (Šiklová 1992): lidé, kteří byli v oficiálních strukturách, i když někteří měli také blízko k disentu. Je to vzorek typu sněhové koule, to znamená, že informanti na konci rozhovoru doporučí další vhodné kolegy, se kterými bych měla hovořit. Provedla jsem celkem Tento příspěvek se týká předběžných pozorování z první asi poloviny rozhovorů, které jsem zatím alespoň částečně analyzovala. Ženy v mém vzorku byly filozofky, socioložky a historičky. Budu hovořit o dvou typech rozdílů, které jsem zatím vypozorovala o rozhovorech s ženami a rozhovorech s muži. Jednak půjde o rozdíly v jejich přístupu k situaci v publikování v době normalizace a jednak o rozdíly v jejich přístupu k mému výzkumu a k rozhovorům samotným. Měla bych na tomto místě také poznamenat, že je daleko složitější najít ženy, které publikovaly v období normalizace než najít muže, a dále, že ty ženy, se kterými jsem hovořila, měly zpravidla méně publikací než muži. Strategie, které tyto ženy zvolily k akademickému přežití, jsou pozoruhodné, uvážíme-li jejich politickou historii, zvláště těch vědkyň, jejichž členství v KSČ bylo ukončeno po sovětské invazi. Liší se totiž od strategií zvolených muži – alespoň muži, se kterými jsem dosud vedla rozhovor. Přinejmenším ženy poskytují jiný kontext své zkušenosti než muži. Všichni muži, se kterými jsem hovořila, si velice opatrně v době normalizace volili výzkumná témata. Volili jen takové oblasti výzkumu, které považovali za politicky neutrální nebo se alespoň snažili vyhnout se těm, o kterých naopak předpokládali, že jsou citlivá. Například historik změnil zaměření svého výzkumu z devatenáctého století na středověk, nebo z politické na ekonomickou historii. Nicméně stále usilovali o jakousi akademickou prestiž ve svém oboru a snažili se zviditelnit dosahem k širšímu nebo alespoň důležitějšímu čtenářstvu. Naproti tomu ženy se sice také snažily o zvolení co nejvíce neutrálního tématu, ale zároveň učinily aktivní kroky vůči svému vlastnímu zneviditelnění a k profesnímu stažení se do ústraní. Vyhledávaly méně exponovaná zaměstnání, která často zahrnovala rutinní výzkum. Ženy, jejichž členství v komunistické straně skočilo po 79 80 Metodologie sovětské invazi, jednoduše nečekaly, až – narozdíl od mužů – budou vyhozeny ze zaměstnání, ale podaly výpověď ještě předtím, než by byly vyhozeny, a snažily se najít zaměstnání v jiném odborném prostředí. Například z historičky se stala urbánní socioložka, nebo socioložka našla práci mezi ekonomy. Tuto skutečnost či strategii ženy vysvětlily jako jeden způsob přežití: přesunout se do jiného okruhu lidí než ten, ve kterém byly známé. Zdá se, že tato strategie fungovala, a to dokonce v tak malém prostředí jako bylo bývalé Československo a dokonce v ještě menším prostředí pražské vědecké komunity. Ženy samy vysvětlovaly strategii zneviditelnění se a stažení do ústraní způsobem, který obsahoval prvky jak sebezáchovy, to znamená udržet si zaměstnání, tak určitého odporu vůči režimu: nechtěly přispívat k ničemu, čím by se samy cítily morálně či politicky kompromitovány. Zatímco na mou otázku o jejich vědecké činnosti muži “poslušně” odpovídali s důrazem na samotný výzkum, ženy často odbíhaly ke své pedagogické zkušenosti a kladly více důrazu na tuto část jejich vědecké kariéry v době normalizace. Z kontextu rozhovorů se dá dokonce usuzovat, že tyto ženy dělaly jakési asociace mezi jejich neambiciózním přístupem k publikování a důležitostí udržet si zaměstnání proto, aby mohly učit – nechtěly psát nic, co by jim způsobilo zákaz pedagogické činnosti. Asi nejvýraznějším příkladem je filozofka, která na povrchu fungovala jako loajální členka komunistické strany až do roku 1989. Nicméně ze strachu, že by přišla o zaměstnání a příležitost vyučovat se neodvážila publikovat po celou dobu normalizace a psala téměř výhradně “do šuplíku”. Přístup informantek/-ů k rozhovorům a k předmětu výzkumu Nyní se dostávám ke druhému typu pozorování, a sice k genderovým rozdílům mezi informanty, pokud jde o proces provádění rozhovorů a o jejich přístup ke mně jako k tazatelce. Již jsem poznamenala v úvodu, že rozhovory se ženami měly tendenci být delší než rozhovory s muži. Toto je spojeno s dalším rozdílem, a sice se šíří záběru a kontextualizací odpovědí. Muži 81 spíše vztahovali otázky sami k sobě, zatímco ženy daleko častěji pokládaly své odpovědi do širšího společenského, strukturálního či filozofického kontextu, i když se má otázka týkala vyloženě jejich vlastní zkušenosti. Jejich podání vskutku v souladu se zjištěním Carol Gilligan v její klasické studii Jiným hlasem (Gilliganová 2001) vykázaly širší záběr a byly vztahovější. Nejen, že viděly samy sebe ve vztahu ke svým prostředím a určitým podmínkám, ale také popisovaly vztahy mezi jednotlivými prvky a nebylo pravidlem, že by stavěly sebe sama do středu těchto vztahů a konstruovaly je kolem sebe. Výsledkem bylo, že rozhovory se ženami byly většinou informativnější. Možné vysvětlení rozdílů mezi strukturou příběhu, který získám od žen a strukturou příběhu, který se dozvím od mužů, spočívá v genderu tazatelky v tom smyslu, že ženy se spíše otevřou druhé ženě, zatímco u mužů jsem měla pocit, že jsem pro ně pouze mladší kolegyně-výzkumnice. Rozdíl v přístupu informantek/-ů k předmětu výzkumu: Dosud se zdá, že ženy projevily o výzkumné téma větší zájem. Přistupovaly k němu tak, že je důležité, aby se jejich příběh dostal na světlo a často to i samy v průběhu rozhovoru řekly. Muži měli spíše přístup pomoci mladší kolegyni a projevili méně zájmu i o samotné téma – s výjimkou časté otázky: “V jakém oboru váš výzkum provádíte?” Závěr: Metodologické problémy Namísto závěru zmíním dva metodologické problémy, se kterými jsem se setkala. Prvním problémem bylo vůbec nalézt informantky. Jak jsem již zmínila dříve, ženy se daleko častěji vyskytovaly v pozicích, ve kterých buď nepublikovaly vůbec nebo jen málo, případně se vůbec nesnažily publikovat. Dalším důvodem této potíže bylo, že když se zeptám informantky či informanta na doporučení ohledně dalších rozhovorů, jen málokdy si vybaví kolegyni, i když si přímo řeknu o doporučení nějaké ženy. Tento problém ztěžuje analýzu rozhovorů se ženami z perspektivy používání jazyka v tištěném textu. Zase ale mám k 82 dispozici více materiálu týkajícího se obecně okolností vědeckého života v období normalizace. Toto mě přivádí ke druhému metodologickému problému a ten vyplývá z profilu vzorku: jsou to všechno zaměstnaní a přezaměstnaní vědci. Zaneprázdnění informantů určitě ovlivnilo čas, který si vymezili pro rozhovor se mnou. Jedna hodina, pro kterou jsem rozvrhla své otázky, se ukázala být maximem, které jsem mohla očekávat. Několik informantů se dokonce dívalo na hodinky po čtyřiceti pěti minutách i dříve. Tento omezený čas znamená, že nebyl dostatek času na to, aby informanti mohli začít přemýšlet o otázkách, které mě výzkumně zajímají, i když jim často nabídnu i pošlu otázky předem. Ptám se totiž na věci, které se v té době, za normalizace, zdály téměř přirozené, protože byly uvaleny “svrchu”, celým společenským a politickým prostředím, a proto nejsou v současné době informanty reflektovány. Podmínky, které daly těmto jevům vznik, zmizely, takže je dvojnásobně obtížné tehdejší situaci rekonstruovat. Šance na druhý rozhovor jsou téměř nulové pokud informanti nejsou osobně zainteresovaní ve výzkumu, což jen zřídkakdy jsou. Je ale možné, že se budu moci vrátit zvláště k některým ze svých informantek, u kterých se zdálo, že jim na projektu záleží poněkud více a možná si budu moci vyžádat komentář ke svým interpretacím jejich příběhů. To je stále otevřená možnost. LITERATURA GILLIGANOVÁ, C. 2001. Jiným hlasem: o rozdílné psychologii žen a mužů (In a Different Voice: Psychological Theory and Women's Development). Translated by Eva Klimentová. Praha : Portál ŠIKLOVÁ, J. 1992. The "Gray Zone" and the Future of Dissent in Czechoslovakia (September1989); Epilogue (1990). In Good-bye, Samizdat: Twenty Years of Czechoslovak Underground Writing, edited by M. Goetz-Stankiewicz. Northwestern University Press, Evanston, II VIANU, L. 1998. Censorship in Romania. Budapest : Central European University Press SUMMARY Úplně na závěr douška: Všechna ta omezení, která jsem zmínila, ztěžují zkoumání možných genderových rozdílů v publikační praxi. Kromě toho mi však někteří informanti říkají – zpravidla, když vypnu magnetofon – že gender samozřejmě hrál roli v akademickém výzkumu a publikování, že “to bylo stejně všechno úplně jinak”, že “to všechno záviselo na tom, kdo komu chodil za ženou”. Co ale znamená to “všechno”, to není vůbec jasné. Preliminary observations from research in progress suggest that women researchers chose different strategies of professional survival than their male colleagues during Czech „normalisation“. They tried to make themselves „invisible“ by choosing neutral research topics or by changing their work environment. They often chose to work in jobs involving low profile and routine research. Some published little so as not to contribute to the regime and not to earn a ban from teaching by publishing controversial texts. The female informants participating in this research differed from the male informants in their attitude to the interviewing process (seemed to be more open and talk longer) and the research topic (were more likely to be concerned about the necessity of their stories to be told). The women structured their stories differently than men: they provided a broader context rather than centred their experience on themselves, even if the question was directed at them personally. 83 84 Douška ŽENY A VEDA Magdalena Piscová 1 Kľúčové slová veda, poznanie, rod, rovnosť šancí Problematika žien vo vede zatiaľ u nás nepatrí k témam, ktoré by boli predmetom verejného diskurzu. Na rozdiel od iných tém, napríklad „ženy v politike“, sa táto problematika iba veľmi pomaly dostáva na svetlo sveta. A ak vôbec, tak iba v prostredí odbornej verejnosti. Pritom táto téma skrýva v sebe niekoľko dôležitých dimenzií, pričom nemožno opomenúť aj jeho politickú dimenziu. Problém žien vo vede je totiž problémom postavenia žien v spoločnosti vôbec, je to problém rovnosti šancí a hľadania inštrumentov na jej dosiahnutie, je to problém akcelerácie vedeckého poznania a napĺňanie idey spoločnosti založenej na poznaní. Nuž a napokon je to aj problém vedy samotnej a síce problém jej rodovej neutrálnosti alebo masculinizácie. Neuspokojivá situácia v postavení žien vo vede bola tiež na pozadí iniciatívy Európskej komisie, ktorej aktivity v tejto oblasti prebiehajú na viacerých úrovniach.Treba spomenúť aspoň jeden z výsledkov tejto iniciatívy, ktorým je tzv. ETAN Report. Názov správy je akronymom plného názvu European Technology Network a bola publikovaná v roku 2000. Správa veľmi komplexne mapovala situáciu postavení žien vo vede a výskume v 15 krajinách EÚ. Autorky správy vychádzali z faktu, že nízky podiel žien vo vede ohrozuje spravodlivosť, výkonnosť a efektívnosť. Okrem iného podrobili kritike proces „peer review”, v ktorom sa často porušuje spravodlivosť hodnotenia a následne i spravodlivosť vo financovaní vedy. Nedostatky tohto systému boli odhalené aj v štúdii publikovanej v renomovanom časopise Nature. Jej autorky ukázali, že zabehnutý systém peer review je založený na predpoklade, že muži-vedci majú lepšie predpoklady posudzovať iných vedcov. Detailná analýza ukázala, že pre úspech v žiadostiach o grant hrajú rozhodujúcu úlohu tri na sebe nezávislé skutočnosti: vedecká produktivita, pohlavie a väzba na niektorého z členov grémia peer review. Na konkrétnom príklade ukázali, že byť mužom znamená výhodu adekvátnu produktivite 20 publikácii v uznávaných časopisoch, čo len potvrdzuje to, že hodnotiace kritéria nie sú neutrálne ale „ušité” na mieru mužom. Problémy postavenia žien vo vede a najmä zámer posilniť ich participáciu aj v rozhodovacích procesoch sa stali predmetom záujmu tzv. Helsinskej skupiny pri EK. Táto sa programovo od roku 1999 zaoberá jednak monitorovaním existujúcej situácie ale najmä hľadaním spôsobov ako odstrániť disproporčné postavenie žien vo vede cez rôzne podporné, resp. vyrovnávajúce akcie. S ohľadom na obmedzený priestor sa vo svojom vystúpení sústredím na dva problémy. Najprv sa veľmi stručne sa dotknem problému rodového zakotvenia vedy a v ďalšej časti sa pokúsim ukázať, aká je súčasná realita v postavení žien v oblasti vedy na Slovensku. Je veda rodovo neutrálna? PhDr. Magdalena Piscová, CSc., Sociologický ústav Slovenskej akadémie vied, Klemensova 19, 813 64 Bratislava, e-mail: [email protected] Už kratučký exkurz do histórie ukazuje, že veda ako prostriedok uspokojovania zvedavosti a hľadania riešení pre každodenné problémy nikdy nebola považovaná na rodovo neutrálnu. Dalo by sa použiť viacero príkladov. Napríklad Sir Francis Bacon sa dožadoval v Kráľovskej londýnskej spoločnosti utvárania „masculinnej filozofie“. Aj v 20.storočí významný nemecký sociológ Georg Simmel argumentoval, že objektivita a stotožnenie sa s objektivitou je synonymom masculinity. Známa filozofka Evelyn Fox v 80-tych rokoch 20. storočia parafrázovala G.Simmela mimo tradičných hraníc a deklarovala, že veda je masculinná nielen v osobách, ktoré ju vykonávajú ale aj vo svojom ethose a vo svojej vlastnej podstate. Diskurz ohľadom rodovej dimenzie vo vede začal byť frekventovaný približne od 80-tych rokov. V súlade s modernou vedou, rodové špecifikum a rozdielna interakcia so svetom okolo nás umožňuje a limituje naše poznanie, resp. chápanie. Rôzne podoby výskumu ponúkajú šancu aj pre rozličné vzory poznania. 85 86 1 Aj preto rodové poznanie nemôže byť jednoducho pridané do vedy ale musí byť určitým „mainstreamingom“ všeobecného poznania. Tento moment treba obzvlášť vyzdvihnúť, pretože práve v Európe máme dlhú tradíciu objavovania a objavov avšak ženy v nich zohrávajú iba veľmi malú rolu. Toto konštatovanie o nedostatočnom zastúpení žien vo vede rovnako platí aj o ich zastúpení v rozhodovacích grémiach vedy. Nie je veľa autorov, ktorý by sa v teoretickej rovine venovali rodovej problematike vo vede. Možno že aj preto – paradoxne - existuje určitý konsenzus, že zvýšenie rodovej citlivosti (gramotnosti) vedeckej komunity a podpora žien vo vedeckých profesiách a ich zastúpenie v rozhodovacích procesoch môžu napomôcť tomu, aby sa samotná veda robila lepšie. Jedna z najkonsenzuálnejších a najvšeobecnejších definícii chápe rod ako sociálno-ekonomickú konštrukciu rozdielov v rolách, rozdielov v zodpovednosti, v nátlaku, v príležitostiach a potrebách mužov a žien. Rod je vnímaný ako proces alokácie rozdielov ktoré sú premenlivé v priestore a čase. Takéto chápanie rodu má viditeľné implikácie pre vedu a jej vykonávanie. Ak je teda rod indikátorom rozmanitosti a prostriedkom pre rovnocenné ciele spoločenstva, tak potom tiež platí, že rod tiež utvára konštrukciu vedeckých konceptov a praktík. (Braidotti, R. 2002:300-305) Ako sumarizujúci a výstižný by som ešte rada uviedla spomedzi viacerých teoretických perspektív vzťahu medzi rodom, zamestnaním a politikami rovných príležitostí koncept francúzskej autorky Nicky Le Feuvre, ktorá rozlišuje štyri nasledovné perspektívy: Perspektíva ženských hodnôt alebo feminitná perspektíva – ženy sú vnímané so špecifickými „feminitnými“ vlastnosťami, ktoré umožňujú implementovať do vedeckého procesu také hodnoty, ako sú altruizmus, senzitivita. Tieto špecificky feminitné charakteristiky determinujú ako „ženy robia vedu“ a sú založené prevažne na ich neprofesionálnych skúsenostiach, ako je napr. materstvo. Druhý koncept je „náhradná (zástupná) mužskosť” alebo virilitná perspektíva, ktorá je opozitná voči prvej. Je založená na úspešných kariérach niektorých (málo) žien. Tieto aby dosiahli úspech, tak musia účinkovať ako „zástupní muži.“ Táto perspektíva indikuje masculinitu vedeckých profesií a binárny systém hodnôt. Treťou perspektívou a veľmi frekventovanou je patriarchálna perspektíva. Tento prístup je využívaný na vysvetlenie príčin exklúzie žien z produkcie vedeckého poznania. Zvláštnu pozornosť si zaslúži fakt, že pozitívny efekt narastajúceho počtu žien a ich vstup do vedeckých profesií je erodovaný simultánnou redefiníciou prestíže a zárobkou v týchto profesiách podľa rodovej línie. Napokon poslednou perspektívou je perspektíva „rodovej erózie“, ktorá využíva sociálno-konštruktivistický rámec rodu ako historicky zakotveného procesu. Rod je vnímaný skôr na postihnutie sociálnych procesov, ktoré utvárajú binárny sexuálny rozdiel ako sociálne signifikantnú deľbu. Tento prístup umožňuje analyzovať historické podmienky, za ktorých rod prestal fungovať efektívne, na rozdiel od minulosti. Ako príklad možno uviesť málo známu skutočnosť, že napr. okolo roku 1700 až 14% nemeckých astronómov boli ženy, čo je ďaleko vyššie číslo ako je tomu dnes či už v Nemecku alebo i v USA. Bolo to možné vďaka skutočnosti, že astronómia sa v tých časoch pestovala v domácnosti. (Schiebinger, L. 1999:194) V spomínanom ETAN Reporte možno nájsť konštatovanie, že segregácia žien vo vede prebieha po troch líniách: Horizontálna – ženy sú klastrované do určitých vedných odborov, predovšetkým do lekárskych a spoločenskovedných, Vertikálna – i napriek tomu, že ženy predstavujú viac ako polovicu všetkých absolventov, ich podiel na vyšších akademických a riadiacich pozíciách je veľmi malý (tzv. attrition efect), Kontraktačná – ženy majú častejšie ako muži termínované pracovné zmluvy alebo zmluvy iba na čiastočný úväzok. (Piscová, M. 2003:584) Opodstatnene si v tejto súvislosti možno položiť otázku, do akej miery je takáto rodová segregácia výsledkom prirodzeného štiepenia a do akej miery je výslednicou vonkajších podmienok, resp. bariér. Súčasný stupeň poznania nás však núti 87 88 rezignovať odpovedať na danú otázku. Pokúsime sa však na základe existujúcich informácii a údajov ukázať, aké je postavenie žien vo vede v súčasnosti na Slovensku, pričom sa budeme venovať najmä prvým dvom uvádzaným rovinám segregácie. jednotlivých vedných odborov ukazuje, že situácia u nás a v krajinách EU je veľmi porovnateľná. Graf č. 2: Ženy podľa odborov štúdia Ženy na Slovensku Niektoré fakty o ženách vo vede na Slovensku K menej známym skutočnostiam na Slovensku patrí fakt, že od roku 1996/1997 sa zmenil pomer vysokoškolských študentov na Slovensku z hľadiska ich pohlavia. Po kontinuálnom náraste počtu vysokoškolských študentov od začiatku 90-tych rokov, došlo v spomínanom roku po prvýkrát k prevahe žienštudentiek. Tento trend pokračoval aj v ďalších rokoch a v školskom roku 2001/2002 bol podiel vysokoškolských študentiek už 52,5%. Ženy v EU AS 1% MS 14% H 8% ET 6% NS 9% Zdroj: Štatistické ročenky 1990 – 2002. Bratislava, Štatistický úrad SR. Vysokoškolskí študenti podľa pohlavia ET 8% MS 11% SS 50% AS 2% SS 66% H 20% Graf č. 1 NS 5% Vysvetlivky: SS - sociálne vedy, H – humanitné vedy, NS – prírodné vedy, ET- inžinierske techniológie, MS – matematické vedy, AS – poľnohospodárske vedy. Zdroj: Eurostat (NewCronos), WiS database Reference year: 1998/1999. 80000 70000 60000 50000 40000 30000 20000 10000 0 2001/02 2000/01 1998/99 1997/98 1996/97 1995/96 1994/95 1992/93 1991/92 1993/94 Ženy 1999/2000 Muži 1990/91 1989/90 Exception to the reference year: DK, IE, IT, 1997/1998. No data for: EL, LU, BE-FR. Rozdielne profesionálne trajektórie mužov a žien sa začínajú zakladať v období doktorandského štúdia. Zloženie študentov doktorandského štúdia podľa pohlavia je odlišné oproti študentom magisterského a bakalárskeho štúdia. Podiel mužov tu už relatívne významne prevyšuje podiel žien, pričom vývoj od roku 1990 ukazuje u mužov na plynulý nárast ich počtu avšak u žien je vývoj menej jednoznačný a v určitých ohľadoch dokonca stagnačný. Horizontálna segregácia, t.j. klustrovanie žien podľa vedných odborov je na Slovensku veľmi zreteľné. Koncentrácia žien v sociálnych vedách je výrazne nadpolovičná. Nemožno však povedať, žeby Slovensko bolo v tomto prípade raritou. Porovnanie podielu absolventiek vysokoškolského štúdia podľa 89 90 Graf č. 3 Graf č. 4: Podiel mužov a žien v akademickej kariére na Slovensku Študenti doktorandskéhoštúdiapodľapohlavia 5000 % 4000 3000 100 Men-EU 75 Men-SK 2000 50 Women-SK 1000 25 0 1991 1992 Muži Ženy 1993 1994 1995 1996 1997 1998 1999 2001 rok Zdroj: Separáty ročenky školstva 1990 – 2001. Bratislava, Ústav informácií a prognóz školstva SR, 2002. Women-EU c 0 Students Students Graduates Assistant Associate Full prof. (ISCED (PhD) (PhD) prof. prof. 5A) Zdroj: Eurostat (NewCronos), WiS database, Reference year 1999. Tvrdenie o tom, že doktorandské štúdium predstavuje určitý bod zlomu v akademických kariérach mužov a žien svedčí aj zloženie docentov a profesorov na univerzitách a vysokých školách. V celkovom vyjadrení sa podiel žien na vysokých školách síce pohybuje okolo 40%, avšak podiel profesoriek je však výrazne nižší a pohybuje sa okolo úrovne 8%. Zastúpenie žien pritom veľmi kolíše podľa jednotlivých odborov štúdia, pričom celkovo najväčšia koncentrácia žien je na školách s ekonomickým zameraním. Tak napríklad na Ekonomickej univerzite v Bratislave je síce celkový podiel profesoriek a docentiek viac ako 60 percentný, avšak i tu je podiel profesoriek výrazne nižší a pohybuje sa okolo 10%. Veľmi transparentne vyjadruje rozdielnosť v akademických kariérach mužov a žien nasledujúci graf. Zreteľne ukazuje, že od momentu ukončenia vysokoškolského štúdia sa ženy začínajú z akademickej oblasti postupne vytrácať. Čím vyššia pozícia na rebríčku akademickej kariéry, tým je ich zastúpenie zriedkavejšie. Graf uvádza situáciu na Slovensku a situáciu v krajinách európskej pätnástky. Z ich porovnania je zrejmé, že vertikálna segregácia nie je charakteristická iba pre našu spoločnosť. Komparatívne nepriaznivejšie postavenie žien v oblasti vedy má svoje implikácie aj v oblasti odmeňovania. Faktor vzdelania pritom odlišne pôsobí na mzdovú distribúciu miezd u mužov a u žien. Ženy s vysokoškolským vzdelaním sa permanentne pohybujú pod úrovňou priemernej mzdy ich mužských kolegov. Štatistické údaje ukazujú, že najvyššie vzdelanie nie je pre ženu výhodou ani v porovnaní s ostatnými ženami (t. j. so ženami s nižším vzdelaním), ani v porovnaní s ich mužskými kolegami. Žena s vedeckou hodnosťou má totiž nižšiu priemernú mzdu ako žena iba s vysokoškolským vzdelaním a v porovnaní s mužmi dosahuje približne 60% ich priemernej mzdy. Podľa J. Večerníka, váha vzdelania ako diferenciačného faktora v poslednom období u mužov zosilnela a u žien zoslabla. Táto odlišnosť môže byť aj dôsledkom toho, že u mužov jednotlivé explanačné faktory pôsobia nezávisle, kým u žien pôsobia súhrnne a teda jeden handicap nemôže byť kompenzovaný výhodou v inej oblasti.(Večerník, J. 1998:119) 91 92 Je zrejmé, že kvantitatívne údaje umožňujú iba veľmi redukovaný obraz o situácii žien vo vede. Vzhľadom na vymedzený priestor nemôžeme tento partikulárny obraz doplniť aj o niektoré poznatky kvalitatívnej povahy. K takým by sa dali zaradiť napríklad výsledky prieskumu, ktorý bol realizovaný v Slovenskej akadémii vied v roku 2002. Výskum sledoval o.i. aj príčiny a bariéry, ktoré bránia ženám dosahovať vo vede vyššie pozície. Z predložených 13 vysvetlení mali vybrať tri najrelevantnejšie. Je zaujímavé, že muži, rovnako ako ženy najčastejšie vyberali dve vysvetlenia: muži získavajú rozhodujúci náskok keď ženy majú malé deti a muži sú častejšie identifikovaní s profesiou. Ďalšia analýza identifikovala štyri faktory prekážok: faktor nedocenenia, faktor slabej prieraznosti, faktor zvyku a faktor mužského sveta. (Krivý, V. 2003:111 – 112) LITERATÚRA BRAIDOTTI, R., 2002. Researching gender and science. In: Gender and research (eds. MAXWELL, L., SLAVIN, K., YOUNG, K.) Brussels : European Commision SCHIEBINGER, L., 1999. Has feminism changed science? Harward University Press PISCOVÁ, M., 2003. Gender in Science – Women in Science. In: Sociológia, 6, 35 VEČERNÍK, J., 1998. Nerovnosti na výdelcích, v příjmech a majetku domácností. In: Zpráva o vývoji české společnosti 1989 – 1998. Praha : ACADEMIA KRIVÝ, V., 2003. Prieskum rodových šancí v SAV. In: Ženy a veda v SAV. ed. SEDOVÁ, T. a kol. Bratislava : VEDA Záverom Rozšírením Európskej únie narástol počet pracovníkov v sektore vedy o približne 180 tisíc ľudí, čo predstavuje nárast o 16%. Nárast žien – vedeckých pracovníčok v priestore rozšírenej Európskej únie predstavuje 66 tisíc, čo je v percentuálnom vyjadrení dokonca nárast o 22%. Pravdou je, že v súčasnosti je financovanie vedy veľmi nedostatočné, čo vo svojich dôsledkoch prináša znižovanie prestíže a atraktivity vedeckej kariéry a zhoršovanie spoločenského postavenia vedcov. Aj preto do vedy – ako sféry málo atraktívnej- začínajú viac pribúdať ženy, čo iba potvrdzuje skutočnosť, že ženy často dobýjajú a feminizujú pozície, ktoré muži celkom ochotne opúšťajú, pretože smerujú do lepšie platených oblastí. Potvrdením tejto skutočnosti sú najnovšie údaje publikované Európskou komisiou, ktoré porovnávajú situáciu v novopristúpených krajinách s celkovou situáciou v EU z hľadiska zastúpenia žien medzi výskumníkmi a výdavkami vynaloženými na vedu a výskum. Vyššie percentuálne zastúpenie žien vo vede v jednotlivých krajinách, včítane Slovenska, je v priamej korelácii s nižšími výdavkami na výskum a vývoj. Nepomer týchto kvantitatívnych ukazovateľov tiež ukazuje, že rovnosť šancí, rodová vyváženosť a posilnenie výskumného potenciálu musia ísť paralelne s upevnením postavenia vedy a výskumu ako takého. 93 SUMMARY The gender dimension in science has raised attention in last years as political problem as well as theoretical one. Thanks to the activity of the Unit Women in Science by the Directorate General for Science and Research (and its body Helsinki group) the problem of existing male domination in science and gender imbalance started to be more frequent in public and scientific discourse. Underepresentation of women is extremely visible in higher academic positions. So called “attrition effect” – as higher the academic position the lower is the proportion of women - is very extended in Slovakia too. The paper describes present situation of women in science in Slovakia and makes effort to find the causes of the inequality in the academic carriers of men and women. 94 ŽENY NA UNIVERZITE MATEJA BELA (k rovnosti príležitostí – ženy na vysokých školách a vo vede)1 Jolana Darulová 2 Kľúčové slová rovnosť príležitostí, ženy na vysokých školach Téma ženy vo vede patrí v rámci sledovania postavenia žien a rovnosti priležitostí v európskom výskume k centrálnym. Táto iniciatíva má svoje korene v 90 rokoch, ako dôsledok zaostávania kvality a výsledkov európskej vedy v porovnaní s USA a Japonskom. V štúdii sa sústredím na niektoré dôležité dokumenty, ďalej na zastúpenie žien vo vede v európskom kontexte a nakoniec na súčasný stav žien na Univerzite Mateja Bela3 V súvislosti s potrebou reorganizácie vedy a výskumu a otvorenia jednotného európskeho výskumného priestoru – ERA European Research Area sa pozornosť sústredila aj na analýzy postavenia mužov a žien vo vede a na dôsledky rodových nerovností v európskom priestore na ekonomickú výkonnosť. Okrem ťažkostí v počiatočnej fáze, ktoré súviseli s nedostatkom či úplnou absenciou štatistík členených podľa pohlavia, boli v priebehu 90. tych rokov minulého storočia prijaté dokumenty: 1. Rozhodnutie EÚ a Rady EÚ týkajúce sa tvorby a rozvoja štatistiky spoločenstva o vede a technike z roku 1998, 1 Štúdia je výsledkom riešenia grantového projektu EGG 5RP a VUGA 6/2003. 2 Doc. PhDr. Jolana Darulová. CSc., Inštitút sociálnych a kultúrnych štúdií, Fakulta humanitných vied, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Tajovského 51, 974 01 Banská Bystrica, e-mail: [email protected] 3 Vzhľadom na rozsah príspevku iba v číselnom vyjadrení. 95 ktoré uvádza, že rodovým štatistikám vo vede a výskume je potrebné venovať zvláštnu pozornosť. 2. V roku 1999 prijala Európska komisia komuniké Ženy a veda: mobilizácia žien s cieľom obohatiť európsky výskum. 3. Komuniké poukazuje na poddimenzované zastúpenie žien vo vedeckých štruktúrach a v rámci realizácie 5RP 40% zastúpenie žien vo všetkých poradných, monitorovacích a hodnotiacich vedeckých štruktúrach. 4. V júli 1999 prijala Rada EÚ rezolúciu Ženy vo vede. Rezolúcia vyzvala členské krajiny EÚ na poskytnutie dát o zastúpení mužov a žien vo vede a výskume. Zároveň bola pri Generálnom riaditeľstve vytvorená jednotka Ženy a veda, poverená vypracovaním správy. Prvá správa bola uverejnená v roku 2000 (ETAN), kde sa konštatuje nedostatočný podiel žien na vedeckých aktivitách (Kvapilová, E. - Porubänová, S. 2003).4 V správe Európskej komisie, prezentovanej v roku 2004, sa sledovalo zastúpenie žien vo vede v 10 krajinách strednej a východnej Európy. Výsledky výskumu priniesli zaujímavé zistenia: počet žien vo vede je v krajinách strednej a východnej Európy vyšší (38%) ako v Európskej únii (27%). Samotné ženy – vedecké pracovníčky v postkomunistických krajinách vôbec nepociťujú „gender“ ako problém. Pretrváva dedičstvo falošných predstáv o emancipácii žien z komunistickej éry (okrem iného aj preto, lebo sami majú iba málo vedomostí o rodovej rovnosti). Výsledky z oblasti obsadzovania miest ako aj z oblasti mzdy odhaľujú však inú realitu: väčšina žien pracuje v nižších slabšie platených sektoroch vedy a výskumu: v priemere 54% žien tvorí vedecko-pedagogický personál univerzít v sledovaných krajinách – na Slovensku je to 39%. Najhoršie je postavenie žien vo vyšších akademických a riadiacich pozíciách. Napriek tomu, že z celkového počtu tých, ktorí dosiahli vedeckú hodnosť PhD. (a starších CSc.), je 41% žien, ich ďalší postup je limitovaný. 4 Ženy vo vede, s. 96. In: KVAPILOVÁ, E., PORUBÄNOVÁ, S. 2003. Rovnosť rodov, prečo ju potrebujeme? Bratislava : Stredisko pre štúdium prace a rodiny, 2003. ISBN 80-89048-10-2 96 V krajinách strednej a východnej Európy je len 17% a 18% profesoriek. Percento profesoriek je najnižšie zo všetkých 10 krajín – iba 8%, percento docentiek je vyššie ako priemer 25%. V obsadzovaní vysokých akademických pozícií (vedenie fakúlt a univerzít) má Slovensko taktiež prvenstvo – muži tu získavajú vyššie akademické pozície sedemkrát častejšie ako ženy. Slovensko je aj jednou z mála krajín v Európe, ktoré nemá ani jednu rektorku5. Aj tieto údaje o ženách vo vede a v akademických pozíciách v krajinách strednej a východnej Európy sú dôkazom toho, že politika rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí – gender mainstreaming – v našej spoločnosti doposiaľ nerezonuje. Zaujímavé je ale konštatovanie, že Slovenská republika implementovala do našej legislatívy všetkých 10 európskych direktív (v ktorých je rodová problematika prítomná)6, ich presadzovanie do praxe však ešte ani zďaleka nie je ukončené. Príčiny vyššie prezentovaného súčasného stavu je možné vyvodiť na základe skúmania našich kultúrno-politických tradícií, ďalej na základe neznalosti či odmietania „gender problematiky“ našou spoločnosťou vo všeobecnosti, ale aj pasivitou jej ženskej časti, prípadne pretrvávajúcimi rodovými stereotypmi. 7 K uvedeným príčinám je ešte možné započítať individuálne, štrukturálne, ale aj inštitucionálne bariéry, ktoré bránia funkčnému uplatňovaniu rovnosti príležitostí žien a mužov na Slovensku. Dokumentovať vyššie špecifikovanú problematiku žien vo vede a na vysokých školách umožní hodnotenie rovnosti príležitostí na UMB v Banskej Bystrici, zamerané na enumeráciu obsadzovania funkčných miest ženami vo vedení univerzity a fakúlt a percentuálne zastúpenie žien z hľadiska kvalifikačného hodnotenia (asistentky, odborné asistentky, docentky, profesorky).8 Opodstatnenosť skúmania znásobuje skutočnosť feminizácie školstva (aj vysokého?) vo všeobecnosti a v niektorých odboroch zvlášť. 1. Zastúpenie žien vo vedení UMB. V desaťročnej histórii UMB stáli na čele iba rektori (žena vo funkcii rektora nebola). Vo vedení univerzity pôsobili vo funkcii prorektorov prevažne muži a iba dve ženy. Z dekanov (v súčasnej dobe už 8 fakúlt) boli 3 dekanky (na Pedagogickej fakulte, na Fakulte humanitných vied a na Ekonomickej fakulte). V súčasnosti je 20% zastúpenie žien v riadení UMB. Riadenie UMB a fakúlt v šk. r. 2004/5 Rektorát Rektor Prorektori Kvestor Kancelár 5 Na správu upozornila A. Bitušíková: Ženy a veda v krajinách strednej a východnej Európy. Spravodajca UMB „UNIVERSITAS MATTHIAE BELII“, 11 (4), marec-apríl. 6 Napr. smernica 75/117/EHS (Equal pay), ktorá vyžaduje odstránenie akejkoľvek diskriminácie z dôvodu pohlavia v súvislosti so všetkými aspektmi a podmienkami odmeňovania za rovnakú prácu alebo za prácu, ktorej sa prisudzuje rovnaká hodnota bola implementovaná najmä do zákona č. 313/2001 Z. z. o verejnej službe a zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). 7 Podľa E. Kvapilovej a S. Porubänovej pod rodovými stereotypmi rozumieme zjednodušené, nerealistické obrazy „mužskosti a ženskosti“ idealizované a očakávané vzory správania sa. 97 MUŽI 1 2 1 0 8 ŽENY 0 0 0 1 Špecifickým problémom vedy na vysokých školách je realizovanie vedy a výskumu na jednej strane pedagogickými pracovníkmi a na druhej strane vedecko-výskumnými pracovníkmi. Otázky, spojené s týmto faktom boli taktiež predmetom výskumu, ale pre reorganizáciu vedy a výskumu na UMB neboli do príspevku zahrnuté. 98 2. Zastúpenie žien vo vedúcich orgánoch fakúlt, v riadiacich a rozhodovacích štruktúrach: vo vedení (dekanát), vo vedeckej rade, v akademickom senáte. Fakulta humanitných vied M Ž Dekan 1 0 Prodekani 2 1 Ved. katedier 8 5 Pedagogická fakulta Dekan Prodekani Ved. katedier M 0 1 7 Fakulta prírodných vied M Dekan 1 Prodekani 3 Ved. katedier 8 Ž 1 2 4 Ž 0 0 2 M 1 3 9 M 1 2 5 Akademický senát FPV M Predseda 1 Podpredseda 0 Zástupca 6 Členovia Ž 0 0 1 5 Ž 0 1 8 M 1 1 9 7 Ž 0 0 6 2 Predseda Podpredseda Int. členovia Ext. členovia M 0 Ž 1 9 6 4 4 Vedecká rada FPV Ž 0 1 2 Ž 0 1 1 Akademický senát FiF M Ž Predseda 1 0 Podpredseda 0 1 Členovia 99 Predseda Podpredseda Int. členovia Ext. členovia Vedecká rada PdF Ž 0 0 2 Filologická fakulta Dekan Prodekani Ved. katedier Akademický senát PdF M Predseda 1 Podpredseda 0 Zástupca 2 Členovia Vedecká rada FHV Akademický senát PrF M Predseda 0 Podpredseda 1 Členovia 7 Právnická fakulta Dekan Prodekani Ved. katedier Akademický senát FHV M Predseda 1 Podpredseda 1 Zástupca 0 Členovia 4 Predseda Podpredseda Int. členovia Ext. členovia M 1 Ž 0 13 6 2 0 Ekonomická fakulta M Dekan 0 Prodekani 2 Ved. katedier 5 Predseda Členovia M 1 22 13 Dekan Prodekani Ved. katedier M Vedecká rada EF M Predseda 0 Int. členovia 10 Ext. členovia 5 M 1 2 4 Akademický senát FF M Ž Predseda 0 1 Podpredseda Členovia 2 5 Vedecká rada FF Ž 0 1 2 Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov M Ž Dekan 1 0 Prodekani 2 1 Ved. katedier 5 0 Akademický senát FPVaMV Predseda Podpredseda Členovia M 1 1 3 M 1 10 8 Predseda Int. členovia Ext. členovia Ž 0 0 2 M 1 16 5 Predseda Int. členovia Ext. členovia 3. Podiel žien v štruktúre zamestnancov jednotlivých fakúlt, ich zastúpenie na stupňoch akademického rebríčka, v pracovných pozíciách: Ž 0 9 2 Zamestnanci na PdF UMB10 Učitelia Spolu Neučitelia Spolu 114 49 Ženy Ženy 61 39 Ž 9 Spracované podľa verejne prístupných materiálov (ŠP a internet), ktoré nie vo všetkých ukazovateľoch poskytli úplné údaje. 10 údaje poskytla A. Burianová 100 Ž 1 6 2 Ž 0 5 0 Vedecká rada FPVaMV Komentár: v kategórii dekan je 25% žien, v kategórii prodekan 29% žien, v kategórii vedúci katedry 31% žien. V kategórii predseda AS je 35% žien, v kategórii predseda VR 28,5% žien.9 Najvyššie zastúpenie žien v príslušných kategóriách majú fakulty ekonomická a pedagogická. Vedecká rada FiF Predseda Členovia Akademický senát EF M Ž Predseda 0 1 Podpredseda 2 0 Členovia 5 8 Fakulta financií Vedecká rada PrF Ž 1 0 2 Ž 1 1 5 Ž 0 4 0 Zamestnanci FHV UMB11 Vysoká škola Vysokoškolskí učitelia Profesori Docenti OA, PhD. OA Asistenti Výskum a vývoj Výskumní pracovníci s VŠ vzdelaním MUŽI 68 56 7 10 18 ŽENY 111 55 4 6 12 20 1 27 6 5 4 Zamestnanci FPV14 UMB - Banská Bystrica Učitelia MUŽI ŽENY Profesori 14 1 Docenti 25 3 OA s CSC. 15 9 OA 22 22 A 76 35 Spolu 14 1 Zamestnanci FiF15 UMB – Banská Bystrica Učitelia MUŽI ŽENY Profesori 9 1 Docenti 10 2 OA s CSC. 15 35 OA A 2 13 Spolu 36 51 Zamestnanci EF UMB12 Vysokoškolskí učitelia Profesori Docenti OA Asistenti Lektori THP Robotníci MUŽI 41 5 10 22 3 1 31 31 ŽENY 80 3 6 60 9 2 26 25 Zamestnanci PrF16 UMB – Banská Bystrica Učitelia Muži Ženy Profesori 10 1 Docenti 13 5 OA s CSC. 14 14 OA A 14 6 Spolu 51 26 Zamestnanci FF13 UMB - Banská Bystrica Učitelia MUŽI ŽENY Profesori 3 Docenti 4 1 OA s CSC. 20 19 A 4 3 Spolu 31 23 14 údaje poskytla E. Lubyová, referát miezd a ľudských zdrojov, kde však neevidujú vek ani rodovú príslušnosť zamestnancov, stav k 31.12.2003. 12 údaje poskytla B. Babiaková, ref. MĽZ EF UMB, stav je k 30.9.2004. 13 údaje poskytla J. Dobošová, ref. MĽZ FF UMB, stav k 31. 12. 2003. fakulta bola zriadená 14. 7. 1995, priemerná dĺžka zamestnania je nižšia oproti iným fakultám. údaje poskytla D. Greňová, stav k 31.12.2004, Na FPV UMB je 16 vedúcich zamestnancov, z toho 3 ženy (2 vedúce katedry, pracujúce na FPV jedna od roku 1977 a druhá od 1986, jedna vedúca oddelenia od roku 1992. Vekový priemer vedúcich katedier - žien - je 57 rokov. 15 Údaje získané z publikácie Sprievodca štúdiom Filologické fakulta 2004/2005 16 Údaje získané z publikácie Sprievodca štúdiom Právnická fakulta 2004/2005 101 102 11 Zamestnanci FPVaMV UMB - Banská Bystrica Učitelia MUŽI ŽENY Profesori 5 0 Docenti 10 2 OA s CSC. 8 4 OA A 20 18 Spolu 43 24 Zamestnanci UMB - Banská Bystrica Učitelia MUŽI ŽENY Profesori 65 14 Docenti 110 38 OA s CSC. 205 223 OA A 67 77 Spolu 447 352 Komentár: uvedený stav je výsledkom vývoja, do ktorého smerom k percentuálnemu zastúpeniu žien a mužov nikto nezasahoval a ani ho neriadil. V sledovanom období pracovalo na UMB na mieste vysokoškolského učiteľa 44% žien, teda sa nepotvrdila feminizácia vysokého školstva. Z celkového počtu bolo v jednotlivých stupňoch akademického rebríčka zastúpených: s titulom profesora 17% žien, s titulom docenta necelých 26%, na mieste odborného asistenta pracovalo 52% žien a na mieste asistenta 53% žien. V administratíve pracujú vo funkciách referentiek a sekretárok výlučne ženy, muži sú však väčšinou vo funkciách tajomníkov fakúlt a na miestach informatikov pôsobia tiež prevažne muži. Z výskumu vyplynulo, že o kvalifikačný postup sa usilujú ženy prevažne vo veku od 23 do 45 rokov, teda vo veku, keď sa zakladá rodina a vychovávajú sa deti, čo môže sťažovať podmienky kvalifikačného rastu a znevýhodňovať ich. Z prekážok sa ako priorita javí pretrvávanie kultúrnych stereotypov – najmä smerom k zabezpečeniu domácnosti a v starostlivosti o deti – a individuálne bariéry. Systémové a štrukturálne bariéry sa v tomto kontexte javia ako druhoplánové. Výsledky výskumu na 103 UMB korešpondujú a sú porovnateľné napr. s podobne zameranými výskumami na vysokých školách a aj vo vedeckom prostredí 17. LITERATÚRA BITUŠÍKOVÁ, A. 2004. Spravodaj Univerzity Mateja Bela. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela KVAPILOVÁ, E., PORUBÄNOVÁ, S. 2003. Rovnosť rodov, prečo ju potrebujeme? Bratislava : Stredisko pre štúdium prace a rodiny. ISBN 80-89048-10-2 SEDOVÁ, T. (ed.) a kol. 2003. Ženy a veda v SAV. Bratislava : VEDA Waste of Talents: turning private struggles into a public issue Women and Science in the Enwise countries. A report to the European Commission from the Enwise Expert Group on women scientists in the Central and Eastern European countries and in the Baltic States. Brusel 2003. ISBN 92-894-6750-9. SUMMARY The aim of our work was to find out the amount of women in the leading positions at the University of Matej Bel and at its individual faculties, percentage of women in the leading positions at the individual departments, at the academic senate and at the scientific council as well as the percentage of women professors, college lecturers, lecturers and assistant lecturers. 17 Porovnaj s výsledkami výskumov na VŠ a SAV v publikácii SEDOVÁ, T. (ed.) a kol. 2003. Ženy a veda v SAV. Bratislava : VEDA. 104 ROLE ŽENY JAKO PRODUKT SYMBOLICKÉHO NÁSILÍ Miroslav Dopita 1 Klíčová slova symbolická moc, symbolické násilí, vzdělávací systém, sociální řád, kategorie, Pierre Bourdieu Dva roky po francouzském originálu vyšla v českém překladu kniha Pierra Bourdieua Nadvláda mužů (2000). Na základě tohoto překladu bychom mohli nabýt dojmu, že se Pierre Bourdieu do hloubky zabývá problematikou postavení mužů a žen. Právě absence dalších překladů Bourdieuových děl, pomineme-li Teorii jednání (1998), tuto představu evokuje. Bourdieu ale v Nadvládě mužů představuje metodu homologie polí kulturní produkce, kterou tentokráte (ne poprvé) uplatnil na sociální konstrukci univerza mužského a ženského světa, aby odkryl pro jeho teorii praxe typické mechanismy symbolické nadvlády a symbolického násilí uplatňovaného v tomto případě muži na ženách. Bourdieu na příkladech života alžírského kmene Kabylů transparentně dokladuje interpretace symbolů mužského a ženského světa charakteristické i pro současnou společnost. (BOURDIEU 2000; BOURDIEU 1990a:162 – 283) Symbolická moc a symbolická nadvláda je Bourdieuovým častým tématem. Symbolická moc je pro Bourdieua moc vytvářet realitu, zakládat gnoseologický řád: okamžitý význam světa a speciálně sociálního světa. Symboly jsou nástroji „sociální integrace“ par excellence: jako nástroje vědění a komunikace umožňují konsensus o významu sociálního světa, konsensus, jenž významně přispívá k reprodukci sociálního řádu. (BOURDIEU 1991:166) Symbolická moc, jako moc vytvářet dané prostřednictvím výroku, pomáhá lidem vidět a věřit, potvrdit nebo měnit pohled na svět, a tak působit na svět a měnit svět, téměř magická moc, která umožňuje získat to samé, co lze získat silou (ať už fyzickou nebo ekonomickou). Z podstaty specifického důsledku mobilizace je mocí, která může být vykonávaná, pouze je-li rozpoznaná, a současně nerozpoznaná jako arbitrární (jako ta, která rozhoduje). Bourdieu upozorňuje, že pravý význam symbolu může zůstat pozorovateli skrytý, protože jednání nebo symbol, v tomto případě například označení mužská a ženská práce apod., příliš snadno přijímá zdání pravdy. Tím, že snadněji dovoluje přiřadit každému symbolu jednotlivě jen jeden význam, brání se byť i jen pokusu vztáhnout každý symbolický prvek k celkovému systému projevů, ze kterého odvozuje svůj pravý smysl. 2 Symbolická moc nesídlí v ’symbolických systémech’ ve formě ‘neumístěné síly’, ale je definována v a prostřednictvím daného vztahu mezi těmi, kdo vykonávají moc, a těmi, kdo se jí podřizují, tedy právě ve struktuře pole, ve kterém je produkována a reprodukována víra.3 Co vytváří moc slov a sloganů, moc schopnou udržet nebo podmanit si sociální řád, je víra v legitimitu slov a těch, co je vyslovují. Slova sama tuto víru nemohou vytvořit.4 (BOURDIEU 1991:170) Po vymezení symbolické moci se pokusíme za pomoci Bourdieua analyzovat jednu ze sociálních institucí, prostřednictvím které je symbolická moc a symbolické násilí uplatňováno – vzdělávací systém – a jeho dopad na roli ženy. Vzdělávací systém produkuje struktury nadvlády a sám je plodem 2 Mgr. Miroslav Dopita, Katedra společenských věd Pedagogické fakulty Univerzity Palackého, Žižkovo nám. 5, 771 40 Olomouc, e-mail: [email protected] Ze stejného důvodu se dřívější mytologové, kteří věnovali více pozornosti předmětu mýtu než způsobu, kterým se vyprávěl, slovní zásobě než syntaxi, spokojili s překlady slovo od slova, které se daly dělat pomocí slovníků univerzálního symbolismu, jenž zahrnoval mytické nebo rituální prvky vypůjčené z různých tradic a nahlížené pouze ve svém obsahu. Tím ovšem nepostihli celý systém signifikantů. (BOURDIEU 1968:685) 3 Symboly moci (např. šaty, žezlo) jsou pouze objektivizovaným symbolickým kapitálem a jejich účinnost podléhá stejným podmínkám. 4 Symbolická moc je transformovanou, tedy nerozpoznatelnou, transfigurovanou a legitimizovanou formou jiných forem moci, může být označena za podřízenou moc. 105 106 1 neustálé (a tedy historické) reprodukční práce na níž se podílí. (BOURDIEU 2000:34) Bourdieu s Passeronem podrobně popsali působení symbolického násilí ve vzdělávacím systému v La reproduction (1970).5 (BOURDIEU, PASSERON 1990) Již samotný název „Reprodukce“ zdůrazňuje, že v edukaci, společnosti a kultuře dochází k reprodukci stávajícího stavu (diferenciace společnosti), a ne k produkci, kterou bychom od uvedených systémů a struktur čekali. Bourdieu s Passeronem proto, aby toto své úvodní tvrzení objasnili, zavádějí teorii symbolického násilí, kterým je reprodukovaná symbolická moc. Při analýze vzdělávacího systému Bourdieu a Passeron vycházejí z premisy, že každá moc uplatňovat symbolické násilí, to je každá moc, která vede k vnucení smyslu a jeho vnucení jako legitimně skrytých mocenských vztahů, které jsou základem jeho síly, přidává vlastní specifickou symbolickou sílu těmto mocenským vztahům. (BOURDIEU, PASSERON 1990:4) K symbolickému násilí dochází tehdy, jestliže ovládaný nemůže jinak, než vládnoucího (a tedy nadvládu) uznávat, protože reflektování jak jeho, tak sebe sama, přesněji řečeno k reflektování vztahu mezi sebou a jím, disponuje pouze nástroji poznání, které s ním má společné a které nejsou ničím jiným než osvojenou formou vztahu nadvlády, a ukazují proto tento vztah jako přirozený. Schémata, skrze něž nahlíží a hodnotí jak sebe, tak ty, kdo vládnou vyplývají z osvojeného, a tím naturalizovaného klasifikování, jehož plodem je i jeho vlastní sociální bytí. (BOURDIEU 2000:34 – 35) V Distinction to Bourdieu nazývá vědění bez konceptu, kdy smysl limitů implikuje zapomínání limitů. Což je velmi důležitý efekt korespondence mezi reálnou dělbou a praktickými principy dělby, mezi sociálními strukturami 5 Richard Nice v poznámce překladatele k Reproduction konstatuje, že vztažným bodem, ke kterému se Bourdieu a Passeron neustále vracejí, je strukturální homologie mezi církví a státem, reprezentovaným vzdělávacím systémem. Církev a výchova, nahlíženo sociologicky, konstituují pole – sil – srovnatelné v jeho fungování s magnetickým polem. (NICE 1990:xxiii – xxvi) V Bourdieuově a Passeronově textu najdeme kromě školy a církve i stranu, čteme-li pozorně, a to v kapitole ideologická funkce vzdělávacího systému. (BOURDIEU, PASSERON 1990:196) 107 a mentálními strukturami, je nepochybně faktem primární zkušenosti sociálního světa – je doxou. Dodržování řádu vztahů, jejichž struktura je neoddělitelná jak od reálného světa, tak světa myšleného, je přijímána jako samozřejmá. (BOURDIEU 1984:471) Cílem Bourdieua a Passerona je demaskovat symbolické násilí a nástroje (prostředky), kterými je uplatňováno právě ve vzdělávacím systému. Je to o to těžší, že symbolické násilí je uplatňováno za přispění těch, na něž je uplatňováno a kdo je snášejí právě proto, že je spoluvytvářejí. Klíčem k pochopení Bourdieuova a Passeronova přístupu k mechanismu konstruování sociálního řádu a uplatňování symbolického násilí, může být analýza vztahů mezi pojmy – pedagogické jednání, pedagogická autorita, pedagogická práce, autorita školy, práce vzdělávání – vysvětlujícími působení vzdělávacího systému. (BOURDIEU, PASSERON 1990:3) Bourdieu s Passeron zaujímají názor, že veškeré pedagogické jednání je objektivně symbolické násilí, pokud je uloženo kulturní arbitráži rozhodující silou. 6 (BOURDIEU, PASSERON 1990:5) Pedagogické jednání, (to co obvykle označujeme zjednodušeně pojmem socializace, jenž Bourdieu a Passeron nepoužívají), je procesem zařazení jedince do skupin, do systému vztahů a hodnot jako je rodina, institucí takových jako jsou církev, škola, prázdninové tábory, stejně tak jako do neformálnějších celků, takových jako jsou sousedství, ulice, či národnostní nebo genderová seskupení. Pedagogické jednání reprodukuje dominantní kulturu, reprodukuje strukturu mocenských vztahů sociálních seskupení, ve kterých dominantní systém výchovy (kterým se projevuje dominantní kultura) má skon si zabezpečit monopol legitimace symbolického násilí. Pedagogické jednání je 1) symbolické násilí, pokud mocenské vztahy mezi skupinami nebo třídami tvořící sociální 6 Arbitráž – rozhodnutí, arbitrážní – rozhodující. Pojem arbitrární, arbitráž užívá Bourdieu v souvislosti s klasifikacemi. Klasifikační formy přestávají být univerzálními (transcendentálními) formami a stávají se sociálními formami, tedy formami arbitrárními (vztahujícími se k určité skupině) a sociálně podmíněnými. (BOURDIEU 1991:164) 108 uskupení jsou základem arbitrážní moci, která je podmínkou pro ustanovení vztahů pedagogické komunikace, tj. pro předání a vštípení kulturní arbitráže rozhodujícím způsobem předání a vštípení (edukace); 2) je objektivní symbolické násilí, pokud vymezení objektivně dědičných faktů předávaných a vštěpovaných určitými významy, prošlo výběrem a příslušnou exkluzí jako vhodné pro reprodukci prostřednictvím pedagogického jednání. To znamená, že re-produkce (v obou smyslech) arbitrážně vybrané skupiny nebo třídy objektivně dosáhne úspěchu i skrze svoji kulturní arbitráž. Zjednodušeně řečeno, pedagogický imperativ znamená podporovat monopol na „legitimní“ kulturu, předávat kategorie jejího vnímání a myšlení, stmelit kulturní arbitráž, která zásadně nemůže být vyvozena z jakéhokoliv univerzálního principu. (BOURDIEU, PASSERON 1990:6 – 8) S pedagogickým jednáním je spjata pedagogická autorita, tedy vztahy závislosti jako například vztahy mezi rodiči a dětmi, vyučujícími a žáky, staršími a mladšími, muži a ženami. Rodič, vyučující, starší nebo muž ztělesňuje auctoritas, „moc zakladatele“ a hlásá „pravdu“ kultury, což je dětem, žákům, mladistvým nebo ženám předáváno jako tradice. Pedagogické jednání tak nutně naznačuje, jak sociální podmínku svého použití, tak pedagogickou autoritu a relativní autonomii činnosti zmocňující jeho aplikaci. (BOURDIEU, PASSERON 1990:11 – 12) Pedagogické jednání tedy implikuje pedagogickou autoritu. Pedagogická autorita je závislá na legitimizačních způsobech edukace a pedagogického jednání. Postupujeme-li podle sociálních podmínek a skutečně arbitrárně rozumíme a definujeme kulturu, je možné odmítnout vnucení významu – vnímání a myšlení? Představa pedagogického jednání vykonávaného bez pedagogické autority je logická kontradikce a sociologicky vyloučeno. Pedagogické jednání, které by směřovalo k odhalení své praxe, své objektivní reality násilí, by tím zničilo základy činitelů pedagogické autority, bylo by samodestruktivní. Platí to i dnes, když se ve společnosti setkáváme s kulturním relativismem? Bourdieu a Passeron vypozorovali, že jedna věc je učit kulturnímu relativismu (nebo genderovému relativismu), tj. arbitrárnímu charakteru všech kultur, jedince, kteří prošli edukací v souladu s principy kulturní arbitráže skupin nebo tříd. A jiná uplatňovat relativistickou edukaci, která by „produkovala kultivovaného člověka, který by byl domorodcem ve všech kulturách“.7 Koncept pedagogického jednání souvisí s dalším, a to s pedagogickou prací. Pedagogická práce je jeden z delších procesů, jehož cílem je produkovat habitus, produkt internalizace principů kulturní arbitráže schopný zvěčnění sebe sama přes ustavičné pedagogické jednání a tím zvěčňuje v praxi principy internalizované arbitráže.8 (BOURDIEU, PASSERON 1990:31) Považujeme-li vzdělání za proces, kterým se historicky reprodukuje kulturní arbitráž prostřednictvím habituální produkce způsobů jednání přizpůsobených této kulturní arbitráži (tzn. přenosem výchovy (formation) schopné trvale formovat a ‚informovat‛ příjemce), pak vzdělání je v kulturním kontextu Například problémy nastolené okolnostmi nejrannějšího bilingvismu nebo bikulturalismu dávají jen nejasnou představu nepřekonatelných rozporů stojících před pedagogickým jednáním nárokujícím jako základní praktické didaktické pravidlo - teoretické potvrzení volnosti lingvistických nebo kulturních kódů. Je to důkaz per absurdum, protože každé pedagogické jednání vyžaduje jako podmínku svého použití sociální nerozpoznání objektivní pravdy pedagogického jednání. Starý Epimenidesův paradox lháře se objevil v nové formě: Buď věříte, že nelžu, když říkám výchova je násilí a mé vyučování není legitimní, takže nemůže být legitimní, nemůžete mi věřit; nebo věříte mému lhaní a moje učení je legitimní, takže vy klidně nemusíte věřit tomu, co já povídám, když říkám, že je to násilí. (BOURDIEU, PASSERON 1990:12) 8 Pojem habitus se v Bourdieuově díle vyvíjel. V The Logic of Practice jej chápe jako: Podmínky spojené s určitou třídou existenčních podmínek vytvářejí habitus, systémy trvalých, přenosných dispozic, strukturovaných struktur predisponovaných k tomu, aby plnily funkci strukturujících struktur, tj. jako principy, které generují a organizují praktiky a reprezentace, jež mohou být objektivně přizpůsobeny svým závěrům, aniž by předem předpokládaly vědomé úsilí o dosažení cíle nebo dokonalé zvládnutí operací nutných k jejich dosažení. Objektivně regulovaný a regulérní, bez toho aby byly jakkoli podřízeny pravidlům, mohou být souhrnně orchestrovány, aniž by organizačně zasahoval nějaký dirigent. (BOURDIEU 1990a:53) 109 110 7 ekvivalentem přenosu genetického kapitálu v kontextu biologickém. Jinými slovy, vzdělání je kulturní uspořádání jako geny jsou biologické uspořádání. Pedagogická práce inklinuje k reprodukci sociálních podmínek produkce této kulturní arbitráže, tj. objektivních struktur, kterých je produktem, skrze zprostředkování habitusů, definovaných jako princip generování praxí, které reprodukují objektivní struktury. Specifická produktivita pedagogické práce je objektivně změřenou mírou, která produkuje svůj základní efekt příkazu, tj. svůj efekt reprodukce. (BOURDIEU, PASSERON 1990:32 – 33) Před vymezením rámce (pole kulturní produkce), v němž se symbolické násilí odehrává, schází objasnit ještě dva Bourdieuem a Passeronem v tomto kontextu zavedené pojmy – autorita školy a práce vzdělávání. První představuje uskutečněné symbolické násilí, je to institucionalizovaná pedagogická autorita, zatímco druhý reprezentuje uskutečnění tohoto násilí. (BOURDIEU, PASSERON 1990:63) Vše výše uvedené se odehrává v rámci vzdělávacího systému, tj. požadavků, rituálů a symbolů. Vzdělávací systém můžeme vymezit produkcí a reprodukcí podmínek, které jsou nezbytné pro výkon jeho funkce reprodukování kulturní arbitráže, takže praktiky nekompatibilní s takovým posláním se stávají teoreticky nemyslitelné.9 Vzdělávací systém, pak s ideologiemi a dopady, které jeho relativní autonomie plodí, je pro společnost v její současné fázi to, co byly jiné formy legitimizace společenského pořádku a dědičného přenosu privilegií pro společenské formace lišící se jak ve specifické formě vztahů a protikladů mezi třídami, tak v povaze přenášených privilegií. Nepřirozená myšlenka kultury daná narozením předpokládá a Někdo by však mohl namítnout, že marginální a revoluční existují. Ano, vzdělávací systém produkuje de facto dva hlavní typy vzdělaných lidí, které mohou být redukovatelné na dva středověké typy: lector a auctor. První typ odpovídá kněžsky vyškolené osobě, která vidí jako jedno ze svých poslání udržování kultury a její přenášení - dokonalá definice, co by dobrý učitel měl být; komentář ke kulturní arbitráži. Druhým typem je osoba proroka, která zkoumá nové způsoby adaptace, reartikulace kulturních a priori. (BOURDIEU, PASSERON 1990:57) produkuje slepotu vůči funkcím vzdělávací instituce, jež zaručuje existenci společenského řádu a legitimuje jeho přenos prostřednictvím předstírání toho, že vykonává svou funkci. Škola (vzdělání) jako privilegovaný nástroj jazyka dominantní třídy, který uděluje privilegovaným nejvyšší privilegium umožňující jim nevidět sami sebe jako privilegované, dokáže snadněji přesvědčit vyděděné, že jejich školní a sociální osud způsobil nedostatek talentu nebo zásluh, protože v oblasti kultury absolutní zbavení vlastnictví vylučuje vědomí o vyvlastnění. (BOURDIEU, PASSERON 1990:210) Vzdělávací systém tak pomáhá dominantní třídě s teodiceou vlastních privilegií. (BOURDIEU 1990a:133) Jeho funkce se neliší od funkce církve ve středověku, obě instituce používají symbolických nástrojů k dělbě práci nadvlády. Bourdieu a Passeron analýzou vzdělávacího systému – jednoho z polí kulturní produkce – objasnili, jakými nástroji jsou jedincům „vštěpovány“ dispozice k jednání, jakým způsobem jsou jim prostřednictvím symbolického násilí „vštěpovány“ kategorizace, aniž by si to sami uvědomovali. Obdrželi jsme tak odpověď na otázku, jak získáváme gnozeologický řád výkladu světa. Nahradíme-li v Bourdieuově výkladu pojem dominantní třída například pojmem třída mužů, tak celý výklad bezezbytku platí v kontextu určeném názvem tohoto článku. Pojmy, za jejichž pomoci Bourdieu analyzoval vzdělávací systém nám mohou pomoci rozkrýt, jakým způsobem jsou konstruovány kategorie (klasifikace) rozdělující mužský a ženský pohled na společnost. Zmíněné „třídní“ kategorizace přesvědčují jedince o legitimitě systému a „správnosti“ jeho pozice obsazené ve struktuře společnosti (opět v tomto kontextu mužské a ženské), o stabilitě sociálního řádu a správnosti jeho výkladu. O tom, že role vzdělávacího systému se nezměnila ani v současnosti, po čtyřiatřiceti letech od vydání La reproduction, svědčí Bourdieuovo konstatování z roku 1992: Univerzity určují a odpovídají na otázku, kdo má v tomto světě mandát či autorizaci, říkat pravdu o sociálním světě, tedy definovat kdo a kdy je zločinec nebo profesionál, kde jsou hranice třídní lži, jako takové a jako lži skupiny. Přes vzdělávací systém jsou předávány kategorizace, které jsou v souladu se symbolickým řádem a tím jej 111 112 9 legitimizují, reprodukují. Univerzita obsazuje roli neutrálního arbitra, soudce, který distribuuje právo a křivdy. (BOURDIEU, WACQUANT 1992:71) Dekonstrukce konstruování sociálního řádu podle Bourdieua automaticky nemusí směřovat ke změně, protože reprodukce společnosti je procesem, ze kterého jsou vyloučeny deformace, transformace a individuální sociální mobilita, je to stav zachování řádu. (BOURDIEU 1990b:vii – viii) Dostali jsme od Bourdieua odpověď na otázku, jak vzdělávací systém reprodukuje (konzervuje) společnost, její sociální strukturu i její interpretaci, mužský a ženský pohled, prostřednictvím legitimně používaného symbolického násilí dominantních tříd, v tomto případě dominujících mužů držících ve svých rukou symbolickou moc. Nabízí se otázka, jak tuto moc přerozdělit, jak dosáhnout změny dělby práce nadvlády? Odpověď se nabízí: změnou kategorizací (klasifikací) vnímání a myšlení, změnou struktur polí kulturní produkce, především vzdělávacího systému, ale nejen jeho. Konkrétně osnov vzdělávacích předmětů, textů v učebnicích apod. Jak rovněž víme od Bourdieua, nebude to jednoduché, ale prvním krokem je dopřát více sluchu auctorovi před lectorem. LITERATURA BOURDIEU, P. 1968. Structuralism and Theory of Sociological Knowledge. In.: Social Research, 1968, vol. 35, Issue 4 (Winter), s. 681 – 706. BOURDIEU, P. 1984. Distinction. A Social Criticque of the Judgement of Taste. Cambridge (Massachusetts) : Harvard University Press BOURDIEU, P. 1990a. The Logic of Practice. Stanford : Stanford University Press BOURDIEU, P. 1990b. Academic Order and Social Order. Preface to the 1990 edition. In.: BOURDIEU, P., PASSERON, J.C. Reproduction in Education, Society and Culture. 2nd ed. Sage Publications, London, s. vii – xiii. 113 BOURDIEU, P. 1991. On Symbolic Power. In.: BOURDIEU, P. Language and Symbolic Power. Harvard University Press, Cambridge (Massachusetts), s. 163 – 170 BOURDIEU, P. 1998. Teorie jednání. Praha : Karolinum BOURDIEU, P. 2000. Nadvláda mužů. Praha : Karolinum BOURDIEU, P., PASSERON, J.-C. 1990. Reproduction in the Education, Society and Culture. 2nd ed. London : Sage Publications BOURDIEU, P., WACQUANT, L. J. D. 1992. An Invitation to Reflexive Sociology. Chicago (London) : The University of Chicago Press NICE, R. 1990. Translator’s Note. In.: BOURDIEU, P., PASSERON, J.-C. Reproduction in Education, Society and Culture. 2nd ed. Sage Publications, London, s. xxiii – xxvi SUMMARY Pierre Bourdieu, in his book La domination masculine (1998), writes about symbolic power and symbolic violence in the structure of domination, which influence the interpretations of social order. One of the institutions in the structures of domination is the educational system. For the analysis of the educational system producing symbolic violence, in La reproduction (1970) Bourdieu and Passeron introduced terms that could uncover the impact of symbolic violence on the role of woman. 114 PhDr. Kateřina Nedbálková, Ph.D., Gender studia, Fakulta sociálních studií Masarykovy univerzity Brno, [email protected] života. Genderované (a zároveň genderující) postupy a rozhodnutí kontrolují, segregují, vylučují a vytvářejí hierarchie opírající se o gender jako o základní a určující sociální charakteristiku. Ke genderovné reprodukci identit dochází na úrovni organizace jako celku, a to v podobě genderové sociální struktury identit, práce a zaměstnání. Zaměstnání spojené se specifickou pozicí uvnitř hierarchicky uspořádaného systému sociálních pozic může za určitých podmínek existovat jako věc sama o sobě. Z hlediska organizační logiky institucí jsou zaměstnání a pozice, jež zaujímají v hierarchickém žebříčku, abstraktními kategoriemi, jež mají být vyplněny na základě racionálních požadavků, které ta která pozice vyžaduje. To je provázeno předpokladem organizační logiky, podle které se vyšší hierarchická pozice rovná vyšší zodpovědnosti a složitosti práce. Tento požadavek předpokládá existenci abstraktních, odtělesněných a asexuálních zaměstnanců, kteří však ve skutečnosti neexistují. Takovému kýženému ideálu by odpovídal zaměstnanec, jenž by investoval do práce maximum svého času a jehož v podstatě netělesná konstituce by mu umožnila jednat výlučně na základě principů racionality a co nejvyšší efektivity (Acker 1991). Není asi nutno dodávat, že ideálním pracovníkem je tedy muž, neboť právě racionalita, analytičnost, abstrakce, principiálnost a plánovitost jsou charakteristikami, jež jsou jednoznačně rozpoznávány jako atributy maskulinity. Britton aplikuje koncept genderovaných organizací na instituci vězení, respektive hlavně na proces utváření identity dozorce (tedy zaměstnance). Domnívá se, že vězení představuje ideální výzkumné prostředí, neboť mužská i ženská vězení jsou všeobecně orientována na dosažení stejných cílů, vykazují podobnou hierarchickou strukturu a dozorci a dozorkyně jsou v obou odpovědni za prosazování, vynucování a dodržování institučních pravidel (1997). Empirickým výzkumem Britton odkrývá genderově specifickou každodenní praxi těchto institucí, praxi zahrnující výcvik nových zaměstnanců, povinnosti zaměstnance, strategie povýšení či pravidla upravující interakce zaměstnanců s vězni. Danna Britton popisuje, jak je vězení jednoznačně kódováno jako prostor násilí a neustálého potenciálního nebezpečí, a zároveň ukazuje, že skutečně 115 116 MÁ VĚZENÍ STŘEDNÍ ROD? Kateřina Nedbálková 1 Kľúčové slová gender, vězení, kriminalita, totální instituce Vězení představuje jedno z prostředí, které americký sociolog Erving Goffman ve své knize Asylums (Ústavy) konceptualizoval jako totální instituci. Jeho mikroanalýza procesu mortifikace, kontaminace a opracovávání jedince v totální instituci přinesla sociálně vědnímu poznání mnohé cenné poznatky a informace, nezohledňuje to, jak jsou analyzované procesy genderově diferencované. Gender jako difrencetvorná kategorie se u Goffmana neobjevuje v charakteristice zkušenosti chovanců či zaměstnanců a neobjevuje se ani při popisu procesů, praktik a strategií, které chod totálních institucí naplňují. Právě genderovaností instituce vězení, tedy tím, jak je ve vězení reprodukován a reifikován gender skrze formální i neformální struktury, instituční síť, normy, hodnoty, role a praktiky zaměstnanců i vězňů se budu zabývat ve svém příspěvku. Třicet let po vydání Goffmanovy práce přichází Joan Acker s konceptem “genderované instituce”. Acker definuje gender jako systematické vytváření a potvrzování mužsko – ženské diference, přičemž jsou podle ní tyto dichotomie konstruovány jako hierarchicky nerovné (1992). Gender jako analytická kategorie je konstitutivní součástí sociálních vztahů založených na vnímaných (a vnímatelných) rozdílnostech mužského a ženského pohlaví. Gender je také primárním způsobem zvýznamnění moci (1992: 566). Specificky konstruované obrazy, vzory, image, symboly a ideologie potom legitimizují a ospravedlňují dosavadní chod institucí. Gender je tak neustále přítomnou součástí ideologií, postupů, procesů, praktik a rozložení moci v nejrůznějších sektorech sociálního 1 prožívaná každodennost vězení je jiná – primární rolí dozorce je spíše zajistit dohled a výkon byrokratických procedur. Každodenní instituční praktiky se podílejí na reprodukci hegemonní maskulinity, v jejímž rámci je identita dozorce konstruována jako identita pravého muže schopného čelit neustálému nebezpečí vážného zranění či dokonce smrti (2002). Jádrem hegemonní maskulinity je utváření esenciálního spojení mezi maskulinitou a fyzickou silou. I když každodenní rutina svědčí podle dozorců o tom, že práce ve vězení představuje zátěž spíše mentální než fyzickou, ideálním potenciálním zaměstnancem je muž a všichni mužští dozorci ve vězení ze statusu této hegemonní maskulinity těží. Závěrem Britton konstatuje, že koncept genderovaných organizací je v podstatě teorií organizací maskulinních, protože organizační politika těchto institucí reprodukuje výhradně výhody zaměstnance-muže (Britton 1997). I co se týče vězeňských chovanců, je za více náročnou považována práce s vězni – muži. V případě mužských věznic je tendence zdůrazňovat hrozbu “reálného” fyzického násilí a napadení, zatímco v případě vězení pro ženy je poukazováno na jakoby neviditelnou psychickou náročnost práce. V každodennosti vězeňské praxe se má za to, že práce s ženami je komplikovanější právě pro zvýšenou přítomnost emocí (Britton 2003): Emotivita žen někdy vyústí v histeroidně motivované excesy, které zaměstnávají vězeňský personál na delší dobu, než se podaří je vyřešit. (…) společně s vyšší emocionalitou žen je terénem pro vytváření konfliktů, napětí, histeroidních reakcí. Ženy mnohem dramatičtěji prožívají vzájemné vztahy, přátelství i nepřátelství (…). Práce personálu v ženské věznici je mimořádně obtížná a náročná (Mezník 1995: 59). U mužů jsou na jedné straně projevy takzvaně ženských emocí jakými jsou zlost či pláč přehlíženy, na straně druhé nejsou takzvaně mužské emoce, mezi které by patřily agresivita a zlost, za emoční projevy považovány (Britton 2003). Analýza Dany Britton se týká zaměstnanecké struktury vězení, která je jednou výsečí vězeňského prostoru. Ackeri Britton, která její koncept přebírá, opomíjejí (aniž by toto opomenutí jakkoli komentovaly), jak se genderové diference promítají do institucionalizace každodenního zacházení vězeňského personálu s odsouzenými a jakou podobu má struktura v samotných mikrosvětech odsouzených, ve vězeňských subkulturách. Dva důležité pojmy “hegemonní maskulinita” a “zdůrazněná femininita”, vnáší do diskuse německý autor Joachim Kersten (1990). Kersten zkoumal v 80. letech image maskulinity a femininity v kontextu násilných konfliktů v nápravných institucích pro mladistvé v západním Německu a v Austrálii a soustředil se také na roli, jakou tyto image hrají v obecné struktuře institučních režimů (Kersten 1990). Ve všech zkoumaných institucích Kersten nachází gender specifické rozdíly v institucionalizaci a institučních praktikách, jež dohromady vytvářejí zmíněné diskurzy “hegemonní maskulinity” a “zdůrazněné femininity”. Tyto diskurzy specifickými způsoby strukturují každodennost instituce vězení pro děvčata i chlapce. Chlapci se aktivně účastní vytváření normativní mužskosti skrze zušlechťování těla a dovolenou agresi, zatímco femininita se nad dívkami vznáší jako nepolapitelná fata morgána, na niž je třeba se pasivně adaptovat strukturami infantilní závislosti, založenými zejména na prostředcích léčby a medikalizace. Agrese se zde spíše než k okolí obrací vůči vlastnímu tělu. Pro chlapce je násilí v instituci nedílným aspektem performance hegemonní maskulinity, a toto téma navíc chovanci sdílejí se zaměstnanci. Oběma je společná heroizace silného zdravého těla často zahrnující narcisistickou identifikaci s vlastním tělem jako tělem Muže. Propagace posilování a účastnění se ostatních sportovních aktivit tak slouží k ustavení a opakovaném posilování vzorů této hegemonní maskulinity. V institucích pro dívky je vztah k tělu konstruován na základě zcela jiné ideologie. Zmíněná zdůrazněná femininita je definována spíše jako nedostatek “té pravé femininity” a děvčata musí neustále balancovat mezi spletitostmi a rozpory spojovanými s tímto konceptem, kdy přílišná femininita přináší vysoce nežádoucí image kurvy a její nedostatek nálepku maskulinní lesby. Tělo je konceptualizováno jako potenciální nástroj hříchu, který je třeba pacifikovat a psychologickou terapií opracovávat do neurčité podoby modelového ženství. 117 118 Kersten na základě svých zjištění vyvozuje, že udržování stereotypních koncepcí maskulinity a femininity je ve svém výsledku kontraproduktivní, se škodlivými důsledky pro vzdělávací, nápravné, léčebné i rekvalifikační úsilí. Děvčata jsou jimi vedena k extrémní závislosti. Nemožnost rezistence či artikulace konfliktu a naprostá neslučitelnost jakékoli formy rebelie s předepsaným modelem femininity mají za následek pocity apatie, marnosti či výbuchy agrese. Nízká frekvence meziosobního násilí koresponduje s růstem agrese dívek obrácené proti vlastním tělům (1990). Stejně kontraproduktivní je reprodukce hegemonní maskulinity, která chlapce uvězňuje do jednorozměrného prostoru soutěživého rozvíjení kultu maskulinního těla, což má negativní dopady obzvláště pro chlapce, kteří v takové soutěži neobstojí. Kerstenův výzkum výstižně ilustruje reprodukci genderových stereotypů v prostředí nápravné instituce. Zatímco chlapcům je garantována poměrně velká autonomie, struktury institucí pro dívky produkují atmosféru infantilní závislosti, kdy je s dívkami zacházeno jako s dětmi, spíše než jako s delikventkami. Dívky jsou neustále vedeny k podřízení se modelu femininity, který narozdíl od modelu maskulinity není aktivně spoluvytvářen skrze aktivní participaci, nýbrž je pasivně adaptován. Rose Giallombardo ukazuje, jak jsou stereotypizované modely femininity reprodukovány samotnými nápravnými programy. Zatímco muži jsou ve vězení napravováni a vedeni k tomu, aby byli “správnými” muži, tedy autonomními osobnostmi, které si osvojí základní dovednosti a po propuštění obstojí na trhu práce, ženy jsou vedeny k tomu, aby byly “správnými” ženami, tj. dobrými matkami a hospodyněmi zajišťujícími chod domácnosti. V praktické rovině se tyto ideje projevují lepšími rekvalifikačními a pracovními programy a specifickým volnočasovým programem nabízeným mužům. Ve vězeních pro ženy jsou pracovní příležitosti naopak omezeny a navíc omezeny tradičním vnímáním ženské role. Ženy si ve vězení osvojují dovednosti praní, vaření a úklidu, či se v těchto dovednostech zdokonalují (1966): „Co se ženám nabídne? Samozřejmě je to především taková ta činnost typicky ženská, rukodělná, různé šicí kroužky, pletací kroužky, arteterapie, muzikoterapie. Čili je v tom vidět takový ten větší emoční náboj než třeba u těch mužských volnočasových aktivit. Je pravda, že to je pro mě osobně takový zajímavý zjištění, že ženy, ať je to žena, která nikdy nepoznala takovou tu klasickou rodinu nebo vliv babičky, maminky, je nesmírně šikovná. Že většina z nich jakoby měla geneticky zakódovanou schopnost plést, vyšívat a šít. To bylo teda pro mě poznání naprosto šokující, protože vypadá mnohdy, že skutečně nezvládá ani základní dovednosti, ale tohleto jedna vedle druhé jsou naprosto skvělé.“(ředitelka ženské věznice, ČR) Současná kanadská kriminoložka Hannah-Moffat (2000) kritizuje dichotomizaci mužských a ženských věznic, kterou považuje za falešnou a přispívající k posílení a reprodukci stereotypních představ o funkci trestu. Mužské věznice jsou prezentovány jako založené na principech bezpečnosti, disciplíny a kontroly, ženské jako vedené étosem péče, podpory, respektu a zplnomocnění (empowerment). Skrze tuto rétoriku a selektivní používání feministických konceptů se i do dnešních vězení dostávají ideje reformačních snah minulých století, které jsou však zahaleny do hávu feministického terapeutického jazyka. Dva výše zmíněné gender diskurzy femininity a maskulinity odrážející epistemologicko-sociálně normativní uspořádání institucí širší společnosti zakládají v nápravných institucích různé režimy, pravidla či sankce, tedy opět reality odlišné pro muže a ženy. Britton (1997; 2003), Kersten (1990) i Hannah-Moffat (2000) odkrývají genderově specifické aspekty prostoru vězení, tedy projevy genderové struktury. Americká filozofka Sandra Harding nám pomáhá porozumět této struktuře jejím rozčleněním na tři analytické roviny. 2 První z nich je rovina genderově specifického symbolismu poskytující prostředky či východiska vědeckému poznání. Tento symbolismus vytváří hierarchicky nerovné dichotomie (a je jimi zároveň vytvářen) jako je například mysl-tělo, kultura-příroda, já-to druhé, racionální-citový, abstraktní-konkrétní, objektivní-subjektivní, aktivní-pasivní apod., z nichž první v dvojici je jednoznačně porozuměno jako mužské, zatímco ženám je přisouzena opačná (ta druhá) kategorie každé 119 120 2 Česky viz také Gerlinda Šmausová (2002). dichotomie. 3 V těchto dichotomiích se pak utváří a strukturuje naše vnímání světa a každodennosti. Francouzský sociolog Pierre Bourdieu říká, že na základě těchto všeobecně užívaných myšlenkových schémat se určité odchylky a distinktivní rysy (zvláště tělesné) jeví jako objektivně existující, přirozené diference, zatímco jsou to právě tato schémata, co potvrzuje a udržuje zdánlivě “přirozené” diference při životě (Bourdieu 2000: 11).4 Druhá rovina genderové struktury se opírá o genderově specifickou dělbu práce, tedy o diferenciaci genderově specifických aktivit. Skrze reprodukci zahrnující sexualitu, rodinný život, příbuzenství a plození dětí je žena směrována do sféry soukromé, v níž je centrální instituce mateřství opírající se o normativní heterosexualitu. Genderově diferencovaná dělba práce je komplexně provázána s třetí rovinou, kterou je rovina konkrétních gender identit, tedy předepsaných chování, očekávání a rolí, které na sebe mužskost a ženskost nabírají. Zmíněné tři roviny se vzájemně prostupují, podpírají a podporují, vytvářejíc tak koherentní genderový systém (Hartsock 1983; Harding 1986). LITERATURA ACKER, J. 1991. Hierarchies, Jobs, Bodies: A Theory Of Gendered Organizations. In: The Social Construction of Gender, ed. by J. Lober and J. Farrel. California : Sage Publication, Inc, Newbury Park ACKER, J. 1992. Gendered Institutions. From Sex Roles to Gendered Institutions. In: Contemporary Sociology, 21(5): 565 – 569 BOURDIEU, P. 2000. Nadvláda mužů. Praha : Karolinum BRITTON, D. M. 1997. Gendered Organizational Logic: Policy and Practice in Men’s and Women’s Prisons. In: Gender and Society, 11(6): 796 – 812 BRITTON, D. M. 2002. At the Work in the Iron Cage. New York : New York University Press GIALLOMBARDO, R. 1966. Society Of Women. A Study of a Women‘s Prison. New York : John Wiley & Sons, Inc. GOFFMAN, E. 1961. Asylums. New York : Doubleday HANNAH-MOFFAT, K. 2000. Neo-liberal Governance In Canadian Women’s Prisons. In: The British Journal of Criminology, 40: 510 – 531 HARTSOCK, N. C. M. 1983. The Feminist Staindpoint: Developing the Ground For A Specifically Feminist Historical Materialism. In: Discovering Reality. Feminist Perspectives on Epistemology, Methaphysics, Methodology, and Philosophy of Science, ed. by S. Harding, M. B. Hintikka. Holland : Riedel, Dordrecht HARDING, S. 1986. The Science Fiction in Feminism. Ithaca : Cornell University Press KERSTEN, J. 1990. A Gender Specific Look at Patterns of Violance in Juvenile Institutions: Or Are Girls Really, More Difficult to Handle? In: Internation Journal of the Sociology of Law, 18(4): 473 – 493 MEZNÍK, J. 1995. Základy penologie. Brno : MU ŠMAUSOVÁ, G. 2002. “Proti tvrdošíjné představě o ontické povaze gender a pohlaví.” Sociální studia, 7: 15 – 27 SUMMARY V rovině gender symbolického univerza jsou trestný čin, stejně jako člověk, který jej koná (pachatel, zločinec), a který je pak za něj trestán (vězeň), rozpoznány jako mužské. 4 Viz Bourdieu, který hovoří o systému homologických opozic jako jsou například nahoře/dole, nad/pod, před/za, vpravo/vlevo, tvrdý/měkký, venku/uvnitř apod. a ukazuje, že tato opozita jsou jasně vztažena také k opozitu maskulina a feminina (2000: 11). Drawing on the concept of the total institution, I examine the prison as a strongly gendered institution. I use Sandra Harding’s framework of the gender system to explore how prisons reproduce and reinforce gendered identities among inmates and prison staff. The paper poses a question: how does the gender system of the larger society translate into the formal and informal institutional level of the prison? 121 122 3 OBCHOD SE ŽENAMI A MOŽNOSTI POMOCI OBCHODOVANÝM OSOBÁM Obchod s lidmi – mýty a realita Blanka Dvořáková 1 Klíčová slova obchodování s lidmi, informovaný souhlas krizová intervence, Informování a Lobby. Jednotlivé oblasti práce kampaní nepracují odděleně - vzájemně se doplňují a ovlivňují. stabilizace klientky, La Strada ČR, o.p.s. je česká nezisková organizace s právním statutem obecně prospěšné společnosti, která se zaměřuje na prevenci obchodu se ženami, podporu obětí obchodu se ženami a informování veřejnosti o tomto problému. La Strada považuje problém obchodu se ženami za závažné porušování lidských.La Strada ČR, o.p.s je součástí mezinárodního programu LA STRADA – prevence obchodu se ženami, který dále působí v Nizozemí, Polsku,Bulharsku, Bělorusku, Makedonii, Moldávii, Bosně a Hercegovině a na Ukrajině. La Strada byla založena v roce 1995 jako projekt, reagující na skutečnost, že mnoho žen ze střední a východní Evropy je obchodováno do zahraničí, zejména do západní a jižní Evropy. Obchod s lidmi je dynamický proces a zvolna se také mění situace v jednotlivých zemích. Země střední a východní Evropy přestávají být jen zeměmi původu. Stále se zvyšuje počet osob, které byly do těchto zemí prodány nebo jsou přes ně obchodovány dále do zahraničí. V současné době jsou země jako Polsko, Česká Republika, ale i Bosna a Hercegovina nejen zeměmi původu, ale také zeměmi tranzitními a cílovými pro obchod s lidmi např. z Ukrajiny, Moldávie či Bulharska. Obchod s lidmi bývá prezentován jako závažný problém, avšak mnohdy jako „něco, co se nás osobně netýká“. Také proto je opředen mnoha mýty. Způsob, jak o obchodu s lidmi hovoříme, je odrazem nejen předsudků konstruovaných společností, ale také toho, jak jej zobrazují veřejné sdělovací prostředky. Stereotypní představy, které o obchodu s lidmi slýcháme nejčastěji: Obchod s lidmi je prostituce, oběti obchodu s lidmi si svou situaci zavinily samy – byly hloupé, naivní či dokonce špatné už předtím (např. prostitutky),obchod s lidmi se týká pouze osob z nižších sociálních vrstev a osob s nízkým vzděláním, obchod s lidmi je v podstatě ilegální migrace. Blanka Dvořáková, LA STRADA Česká republika, o.p.s., P.O.BOX 305, 111 21 Praha 1, e-mail: [email protected] Co je obchod s lidmi? Obchod s lidmi není vždy definován jednoznačně. Definice se různí proto, že vycházejí z pohledu určitého oboru a mnohdy odrážejí cíle instituce nebo organizace, jež je vytvořila. Nejjednodušší a také nejméně sporné vymezení je z pohledu lidsko-právního: Obchod s lidmi je závažným porušováním lidských práv. Lidé jsou donuceni výhrůžkami, podvodem, nátlakem či přímo psychickým či fyzickým násilím vykonávat nějakou práci. Obětí se lidé stávají často již ve fázi najímání, když jim někdo práci nabízí a v tu chvíli je uvádí v omyl. Obchodováním se osoba postupně stává komoditou a může velmi těžko ovlivnit svou situaci, či postupně ztrácí zcela kontrolu nad situací, v níž se nachází. V České republice existují v současné době dvě oficiální definice obchodu s lidmi: První obsahuje trestní zákon. Druhá je obsažena v protokolu ke konvenci OSN, který Česká republika podepsala. Trestní zákon hovoří o obchodu s lidmi směrem do ČR a z ČR ven a postihuje pouze obchod s lidmi za účelem sexuálního zneužívání. Oproti tomu tzv. Palermský protokol (Protokol doplňující Konvenci OSN proti mezinárodnímu organizovanému zločinu z roku 2000) hovoří o všech formách 123 124 Základní principy práce sdílí partnerské organizace networku LA STRADA ve všech zemích. Jsou to tři kampaně – Pomoc obětem obchodování s lidmi, Prevence a vzdělávání a 1 obchodu s lidmi a jeho procesu. Tato definice v současné době nejlépe vystihuje problematiku, jelikož zahrnuje veškeré účely obchodování a činy spojené s jeho procesem. Kromě nejasných či neúplných vymezení narážíme při definování obchodu s lidmi na další problém – směšování s jinými fenomény. Obchod s lidmi bývá často zaměňován s ilegální migrací či převaděčstvím. Přestože jsou si tyto jevy podobné a mohou se prolínat, je třeba je rozlišovat. Jejich směšování může vést k falešným, problematickým návrhům řešení a uplatňování opatření, která by mohla ve svých důsledcích uškodit obětem. Charakteristickým znakem migrace (jak legální, tak ilegální) je dobrovolnost – lidé se dobrovolně rozhodnou opustit své místo a přestěhovat se jinam. Oproti tomu znakem obchodu s lidmi je nedobrovolnost – obchodovaná osoba je silou, hrozbou, násilím anebo podvodem (tato forma je, zdá se, nejčastější) přinucena k transportu z jednoho místa na druhé. Další skutečností je, že obchodované osoby nevstupují na území cizího státu vždy ilegálně. Nelegální vstup na území jiného státu je základním znakem převaděčství, ne však obchodu s lidmi. Jaké jsou formy obchodování? V České republice se na veřejnosti hovoří především o obchodu s lidmi za účelem zneužívání v sexuálním průmyslu. Tento typ obchodování je také oficiálně uznán legislativou a je také atraktivní pro média. Účelů obchodování je však vícero a osoby jsou obchodovány a zneužívány v různých oblastech. Kromě nucené prostituce (zneužívání v sexuálním průmyslu) se jedná o nucené práce či praktiky podobné otroctví (např. lidé jsou nuceni pracovat v zemědělství či v průmyslu). Ženy jsou dále zneužívány jako pomocnice v domácnosti a ošetřovatelky starých a nemohoucích osob. Specifickými formami jsou obchod se sňatky a obchodování za účelem žebroty. Poslední součástí je obchod s lidskými orgány, který je rovněž považován za obchod s lidmi. Jak dochází k obchodu s lidmi? Mechanismus obchodování má několik fází: 125 − − − − − najímání – dochází k němu většinou (i když ne výhradně) v zemi původu osoby. Cesty, jimiž se najímání děje, mohou být, formální – osoba reaguje či přijímá nabídku práce od agentury či zprostředkovatele. Následně podepíše podezřelou či nesrozumitelnou pracovní smlouvu. Dále následuje zařízení nezbytných dokumentů (vízum, pracovní povolení a pod.). Osoba je zpravidla informována, že tyto formality zajistí agentura, neformální – nabídka práce přichází od osoby, kterou (potenciální) oběť zná (přítel, partner, příbuzný atd.). V tomto případě nebývá podepsána ani pracovní smlouva, vše se zakládá na ústní dohodě. Zde dochází především ke zneužití blízkého vztahu, přeprava – je doprava z místa původu do místa „výkonu práce“. Osoby bývají buď doprovázeny „představitelem“ agentury či známým z místa původu, anebo cestují samostatně; na místě se setkávají s kontaktní osobou. nucená práce/otrocké podmínky – jedná se o vlastní donucení osoby vykonávat buď zcela jinou práci než bylo předem smluveno, anebo jde o donucení k výkonu práce za jiných podmínek, než jaké byly předem smluveny. Kdo je obchodovaná osoba? Obchod s lidmi ovlivňuje mnoho vnějších a vnitřních faktorů. Ekonomická situace státu, jeho geografická poloha, ale i například válečný konflikt mají vliv na podobu obchodu s lidmi v dané oblasti. Vnitřní faktory jsou rizika, která lze pozorovat u potenciální obětí: věk, vzdělání, předchozí zkušenost s násilím, příslušnost k menšině, ilegalita pobytu, problematické rodinné zázemí či chudoba. Odborníci uvádějí, že více než 80% osob obchodovaných za účelem zneužívání v sexuálním průmyslu tvoří ženy a děti. Proč je tomu tak? Podíváme-li se do statistik, zjistíme, že ženy a děti představují většinu lidí, kteří žijí na hranici chudoby – tento fenomén se nazývá feminizace chudoby. Mezi nejchudší ženy patří svobodné matky. Uplatnění těchto žen na pracovním trhu, kde nejsou rovné příležitosti pro muže a ženy, je poměrně 126 nízká (zde vycházím z údajů pro ČR). V zemích, kde je ekonomická situace velmi problematická, mají ženy obecně ještě nižší šanci na uplatnění; svobodné matky pak zcela mizivou. S tím je spojen i další jev, tzv. feminizace migrace – ženy v současnosti odcházejí samostatně hledat možnosti k obživě mimo místo, odkud pocházejí (dříve migrovaly ženy především jako součást rodiny – jako manželky, sestry a pod.) Toho jsou si velmi dobře vědomi ti, kteří je najímají a přicházejí s nabídkou, která je často jedinou alternativou. Osamělé ženy s dětmi však nejsou jedinými obětmi obchodování. Ve skutečnosti není možné vykreslit portrét typické oběti obchodování, podle zkušenosti nevládních organizací však přítomnost rizikových faktorů zvyšuje ohrožení dané skupiny tímto fenoménem. Realita obchodování v České republice Po roce 1989 obchod se ženami ze střední a východní Evropy výrazně vzrostl. Na počátku 90.let 20.století byla Česká republika především zemí původu, v současnosti je ve velké míře také zemí tranzitní a zemí cílovou. Směr obchodu s lidmi je vždy ze zemí chudších do zemí, které mají silnější ekonomiku. Tudíž s postupující transformací se i ČR stává stále více zemí cílovou, především pro obchod s lidmi ze zemí bývalého SSSR, ale také Slovenska a některých asijských zemí (Vietnam a Čína). Česká legislativa považuje za obchod s lidmi pouze nucenou prostituci. Zároveň postihuje pouze případy obchodování z ČR anebo do ČR. V České republice se však vyskytují i případy, kdy byly ženy obchodovány mezi jednotlivými regiony (např. z Ostravska do severních Čech). Přestože se u nás hovoří nejčastěji o obchodu do oblasti sexuálního průmyslu, vyskytuje se u nás i v dalších svých formách. Lidé jsou obchodováni za účelem nucené práce (např. v továrně, malých soukromých podnicích či zemědělství), ale také za účelem žebroty. V některých českých městech se vyskytly případy rumunských žen a dětí, které byly nucené žebrat v ulicích. zeměmi cílovými a jiné zeměmi původu, vychází především z jejich ekonomické situace a geografické polohy. Mezi hlavní globální příčiny obchodu s lidmi je počítána nerovná distribuce bohatství na světě. Faktory, jež dále přispívají k existenci obchodu s lidmi, jsou slabý sociální systém, feminizace chudoby a migrace, přetrvávající nerovnost příležitostí mezi muži a ženami a nízké možnosti legální pracovní migrace. Obchod se ženami bývá rovněž kategorizován jako jedna z forem násilí na ženách. Někteří odborníci uvádějí, že především v oblasti obchodu s lidmi za účelem sexuálního vykořisťování je více než 80% obětí žen (nebo dětí). Pozadí obchodu se ženami jako genderově podmíněného násilí souvisí se stále vysokou tolerancí vůči strukturálnímu násilí na ženách (například formou veřejné bagatelizace různých jeho forem až po mnohdy neúměrně nízké výše trestů pro pachatele) a dále s marginalizací (odsouvání na okraj společnosti), stigmatizací a sekundární viktimizací žen, které se staly obětí násilí. Rozsah obchodu s lidmi – pohled do světa Oficiální statistiky o obchodu s lidmi lze jen velmi těžko vytvořit. Jedním důvodem je, že obchodování je velmi latentní jev; odehrává se mimo legální sféru. Výzkumy odborníků ukazují, že pouze malá část (maximálně 10-30%) z celkového objemu obchodovaných osob se dostane do kontaktu s policií či s pomáhající organizací. Případy, které známe, tudíž přestavují pouze pomyslnou špičku ledovce: Kořeny obchodu s lidmi Obchod s lidmi je mezinárodní fenomén, který souvisí také s procesy globalizace. Skutečnost, že některé země jsou 127 128 Informace o celkovém rozsahu tohoto jevu se objevují jen ve formě více či méně kvalifikovaných odhadů: Organizace spojených národů odhaduje, že ročně je na světě obchodováno 700 tisíc až 2 miliony žen a dětí. US State Department odhaduje, že do USA je ročně obchodováno 50 tisíc až 100 tisíc žen a dětí Odhadem 500 tisíc žen je podle Rady Evropy obchodováno z celého světa do západní Evropy OSN uvádí, že v celé Indii je v jakýkoli moment 2,3 milionu žen a dívek předmětem obchodu v sexuálního průmyslu. Přibližně 40% z nich je mladších 18ti let. Pro Českou republiku kvalifikovaný odhad počtu obchodovaných osob není k dispozici. Organizace La Strada ČR, o.p.s., která od roku 1995 pomáhá obchodovaným ženám, měla za 8 let svého působení v péči několik stovek žen a dívek, které byly obchodovány z České republiky do zahraničí, v rámci České republiky nebo do České republiky z jiných zemí. LA STRADA ČR nabízí pomoc osobám, které se stali obětmi obchodování s lidmi formou sociálního poradenství prostřednictvím SOS linky a přímou pomocí osobám, které poskytují sociální pracovnice v kampani pomoci. Klientky se mohou dostat do péče organizace několika způsoby. Prvním je prostřednictvím Policie ČR (nejčastěji jsou to ženy osvobozené po policejním zásahu Útvaru pro odhalování organizovaného zločinu). Dále prostřednictvím jiné organizace v ČR (to jsou poradny s jinou specializací – občanské poradny,Charita, Naděje a pod.). Třetím způsobem je prostřednictvím jiné organizace působící v zahraničí (Help centra, LA STRADA a další) a v neposlední řadě jsou to ženy, které se obracejí na informační linku SOS přímo nebo naváží se sociální pracovnicí písemný kontakt). Sociální pracovnice tedy naváže se ženou osobní kontakt, jehož cílem je získání důvěry obchodované ženy a zjištění jaká jsou její očekávání pomoci. Sociální pracovnice jí informuje o možnostech pomoci jako je poskytnutí základních životních potřeb, zajištění bezpečí v azylovém bytě, zajištění lékařského vyšetření, pomoc při vyřizování dokladů, dokumentů. Pokud žena souhlasí s navrhovanou pomocí, je s ní uzavřena Smlouva o poskytování sociální pomoci a v případě ubytování Smlouva o poskytnutí ubytování. Smlouva o poskytování sociální pomoci je limitována šesti měsíci, ubytování poskytuje organizace jeden měsíc. V první fázi péče je cílem poskytnutí nezbytná materiální pomoc, která zahrnuje již výše zmíněné azylové ubytování, stravu, ošacení, lékařskou péči. Dále je ženám nabízena a zprostředkována psychosociální péče, služby a poradenství zahrnující adekvátní socioterapii, psychologickou, popř. psychoterapeutickou pomoc, právní poradenství, které je nezbytné k řešení jejich stávající situace. Základním cílem krizové intervence je stabilizace situace klientky. V tomto čase má žena možnost se rozhodovat o budoucím životě v klidu, bez nátlaku. Hlavní zásadou pracovnic je respektování klientky a jejího rozhodnutí. Nezbytnou podmínkou pro práci s osobami, které se staly obětí obchodování je akceptování a přijetí ženy takové, jaká je. Podle jejího založení, mentality, kulturních a dalších zvyklostí je přizpůsoben plán pomoci. Zohledněny jsou v něm také schopnosti a možnosti klientek. Na základě informací – informovaného souhlasu se žena pak rozhoduje o své budoucnosti. Po skončení první fáze pomoci – krizové intervenci jsou sociální pracovnicí nabízeny alternativy následné péče v jiném zařízení (azylové domy, domy pro matky s dětmi). Pokud se jedná o ženu cizí státní příslušnici a rozhodne se vrátit do země původu naváže sociální pracovnice spolupráci s organizací v zemi původu. Ta může žena pomoci najít vhodné ubytování, práci, odbornou psychologickou nebo lékařskou pomoc, pokud je to zapotřebí a žena s tím souhlasí. Cílem pomoci je, aby se ženy staly nezávislými nejen na sociální pomoci, ale také, aby se staly kompetentními rozhodovat samy o sobě. To je pro ně důležité a cenné vzhledem k jejich prožité minulosti. Závěrem bych chtěla sdělit, že je těžké se s tak závažným problémem obchodování s lidmi vyrovnat, pro mnohé i tento fakt přijmout. O mnoho těžší jsou však prožité osudy lidí, které byly vystaveny tomuto trestnému činu. Je úkolem a povinností nejen 129 130 Pomoc obchodovaným osobám jednotlivců, ale celé společnosti všemi dostupnými prostředky obchodování s lidmi zabránit. ANALÝZA NÁSILNOSTÍ SPÁCHANÝCH NA ŽENÁCH Peter Zbiňovský 1 LITERATURA Materiály LA STRADA, ČR, o.p.s, a LA STRADA Network Materiály oraganizace Change ČÍRTKOVÁ, L. 2000. Policejní psychologie, Portál Lidská práva v praxi – Manuál pro sociální práci s obětmi obchodu se ženami a dětmi, GAATW 2001 LIMANOVSKÁ, B. 2001. Trafficking in human beings in South Eastern Europe. Unicef SUMMARY This presentation contains information about organisation LA STRADA, describes the issue of trafficking in human beings in the Czech Republic and finally informs about forms of psychosocial help to trafficked persons. Kľúčové slová trestný zákon, násilie, ženy, analýza Úvod Postavenie ženy v súčasnej demokratickej spoločnosti je v jej plnoprávnom sa zaradení do spoločenského života vo všetkých oblastiach. Napriek tomu somatometrické rozdielnosti k mužom predurčujú ženám slabšie fyzické dispozície. V sledovaní pohybových schopností prostredníctvom úrovne všeobecných pohybových schopností, ženy dosahujú nižšie kvantitatívne ukazovatele v rýchlostných i vytrvalostných schopnostiach, ale predovšetkým v silových schopnostiach. Ich rozvoj je podmienený genetickými predpokladmi stavby tela. V spoločnostiach sa oddávna prejavujú snahy utlačovania fyzicky slabších jedincov a v nich má špecifické zastúpenie utlačovanie žien prejavujúce sa vo fyzickej násilnosti na ženách. Legislatívna stránka ochrany jedincov spoločnosti sa premieta v dodržiavaní etických a morálnych noriem, kresťanských zásad a pravidiel v spoločnosti, ktoré sú vyjadrené v zákonoch spoločnosti a to v Trestnom zákone, ktorého účelom je chrániť práva a oprávnené záujmy fyzických osôb, záujmy spoločnosti a ústavné zriadenie Slovenskej republiky. Problematika Násilné činy spôsobované na ženách musíme objektivizovať vo vzťahu k Trestnému zákonu (ďalej TZ), ktorý prešiel od roku 1961 niekoľkými úpravami a poslednou úpravou 1 Doc. PaedDr. Peter Zbiňovský, PhD., Karedra telesnej výchovy a športu, Fakulta humanitných vied, Univerzita Mateja Bela, Tajovského 40, 974 00 Banská Bystrica, [email protected] 131 132 v Zákone č.171/2003 s nadobudnutím účinnosti 1.septembra 2003. V súčasnom období roku 2004 prebieha legislatívna úprava zákona a je predpoklad, že v tomto roku bude prijatý nový trestný zákon. Násilnosť spôsobovaná na ženách musí byť vyjadrená činom, ktorý v zmysle zákona môže byť trestným činom, ktorého znaky sú uvedené v zákone, alebo činom, ktorého stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť je nepatrný a tak nie je trestným činom, aj keď ináč vykazuje znaky trestného činu. Pre trestný čin treba úmyselné zavinenie, ak neustanovuje zákon výslovne, že postačí zavinenie z nedbanlivosti. Stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť je určovaný najmä významom chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý, spôsobom vykonania činu a jeho následkami, okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, osobou páchateľa, mierou jeho zavinenia a jeho pohnútkou. Dôležité pri spáchaní násilnosti na ženách je forma zavinenia podľa § 4 až § 6 TZ a to násilnosť ako úmyselná, alebo z nedbanlivosti, ako i priťažujúce okolnosti. § 8 špecifikuje i pokus trestného činu, ktorý bezprostredne smeruje k dokonaniu trestného činu a ktorého sa páchateľ dopustil v úmysle spáchať trestný čin. Žena nachádzajúca sa v situácii fyzického ohrozenia má právo zaujať sebaobranné stanovisko v zmysle § 13 Nutná obrana TZ, kde čin ináč trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom. Nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku. V prípade nutnej obrany ženy musí nebezpečenstvo vychádzať od človeka (útočníka) a obranné konanie smerovať proti útočníkovi alebo prostriedkom, pomocou ktorých útočník útok vykonáva. Z toho vyplýva, že útok zo strany napadnutej ženy má spravidla znaky trestného činu, ale nemusí to byť nevyhnutné. Nutná obrana nezahŕňa len obranu vlastnej osoby, ochranu vlastného zdravia, života či majetku. Oprávnenosť nutnej obrany sa vzťahuje na ochranu všetkých záujmov chránených trestným zákonom, t.j. na obranu chránených individuálnych i spoločenských záujmov. I preto ide o nutnú obranu, ak napadnutý odvracia činom inak trestným, útok na telesnú integritu priamo mu hroziacu preto, že sa usiloval odvrátiť útok smerujúci proti telesnej integrite inej osoby. Nie je teda podľa § 13 TZ rozhodujúce, či je útok namierený proti osobe, ktorá odvracia protiprávne konanie útočníka, proti inej osobe alebo proti inému chránenému objektu. Tento zákon dáva právo na ochranu ženy proti všetkým protiprávnym útokom. Nutná obrana je určená nielen na obranu proti trestným činom, ale aj na obranu proti prečinom a priestupkom, najmä však proti všetkým porušeniam práva, ktoré narušujú občianske spolužitie, alebo ohrozujú či porušujú záujmy, ktoré chráni občiansky zákonník. Konanie v nutnej obrane je v plnom rozsahu právom občana, ba navyše morálnou povinnosťou. Záleží na ňom, či sa rozhodne pre obranu alebo pre iné riešenie, t.j. i možnosťou vyhnúť sa útoku útekom, dovolať sa pomoci ďalších osôb alebo iných subjektov. Ak občan použije svoje právo obrany, musí však zachovať podmienky nutnej obrany v zmysle TZ. Z hľadiska zákonného riešenia sebaobrannej situácie útok musí priamo hroziť alebo trvať. Netreba napríklad čakať, až útočník udrie prvý. V každom prípade však iniciatíva, ktorá vedie k vzájomnému stretnutiu, musí vychádzať iba od útočníka. Táto iniciatíva práve určuje, ktorá strana je útočníkom a ktorá obrancom. Ďalší priebeh stretnutí, pokiaľ sa zachovali medze nutnej obrany, na tom nič nemení. Koncový moment nutnej obrany je tam, kde sa končí trvanie útoku. Nutná obrana neprichádza do úvahy vtedy, ak je protiprávny útok dokonalý, teda napríklad vtedy, ak sa násilník už vzdialil z miesta činu, ak sa vzdá odporu, alebo ak bezmocne leží na zemi a nie je schopný ďalšieho útoku a pod. Trestný zákon oprávňuje na obranu proti porušeniu jeho ustanovení každého, nedovoľuje však svojvoľnú nápravu porušenia práva po ukončení útoku či použitie „pästného práva“. Uznanie takejto sebaobrany by neviedlo k upevneniu zákonnosti, ale naopak, k výraznému porušovaniu spoločenského poriadku. Po ukončení útoku musí napadnutý alebo poškodený, čiže aj žena využiť všetky existujúce právne prostriedky na to, aby obnovila svoje práva a aby dosiahla zákonné potrestanie páchateľa. Zákonom povolenú, oprávnenú nutnú obranu charakterizujú znaky (Wolf, 1985): 1. Obranné konanie musí smerovať proti útočníkovi. Ak je útočníkov viac, môže nutná obrana smerovať proti 133 134 ktorémukoľvek z nich, nielen proti hlavnému útočníkovi. Zapojenie nezúčastnenej tretej osoby do obranného konania sa necharakterizuje ako oprávnená nutná obrana. Brániaci sa musí konať vždy tak, že rozhodujúcim motívom je prekazenie protiprávneho útoku. Kto využije vlastnú núdzovú situáciu na to, aby sa proti inému spáchalo násilie, koná protiprávne. Nutná obrana nie je odôvodnená ani vtedy, keď niekto vyprovokuje útok s cieľom spáchať na niekom násilie pod zámienkou nutnej obrany. 2. Nutná obrana nesmie byť neprimeraná povahe a nebezpečnosti útoku. Zrejmá primeranosť či neprimeranosť obrany k útoku sa posudzuje jednak z hľadiska intenzity oboch akcií, jednak z hľadiska škody hroziacej z útoku a spôsobenej v obrane. Prostriedky použité pri útoku majú len taký význam, že obranca môže z nich vyvodzovať intenzitu útoku a veľkosť hroziacej škody. Obranca použije taký prostriedok, aký má náhodou poruke. Nejde o to, aký je to prostriedok, ale ako ho obranca použije. Intenzita obrany musí byť, samozrejme, väčšia ako intenzita útoku, ináč by bola obrana neúspešná. Obrana však nemá byť podstatne silnejšia než treba. Požiadavky na obrancu nesmú byť v tomto smere prehnané. Obranca sa nemusí obmedziť na pasívnu obranu, ale môže sa brániť aktívne; ak obranca neprekročí medze obrany ani v intenzite ani v spôsobenej škode, nestáva sa z neho útočník. Škoda spôsobená pri obrane môže byť väčšia ako škoda hroziaca z útoku. Nesmie tu však byť nepomer. Nejde o vybočenie z medzí nutnej obrany, ak napríklad žena športovkyňa úpolových športov usmrtí útočníka, ktorý ju chce znásilniť. Útok môže síce ohrozovať aj iné hodnoty ako život a zdravie, ale ak útočník narazí na odpor, alebo ak sa obáva prezradenia, začne ohrozovať potom aj život a zdravie obrankyňu. Pomer obrany a útoku treba posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, najmä na výnimočnosť situácie, nevyhnutnosť momentálneho rozhodovania, rozrušenie napadnutej a pod. Primeraná obrana neznamená, že napadnutá žena musí odvrátiť útok rovnakými prostriedkami, akými bol útok vykonaný. Nebezpečnosť útoku sa vždy posudzuje podľa všetkých okolností konkrétneho prípadu. 135 Právna úprava nutnej obrany v § 13 TZ vymedzuje každému občanovi právo na obranu proti protiprávnym útokom, nestanovuje však nijakú zákonnú povinnosť na (seba) obranu. V určitých prípadoch však existuje na poskytovanie pomoci právna povinnosť. Porušenie tejto zodpovednosti má za následok trestnú zodpovednosť. Ustanovenie § 207 TZ sa vzťahuje na túto situáciu v znení: „Kto osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky vážnej poruchy zdravia, neposkytne potrebnú pomoc, hoci tak môže urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo iného, potresce sa...“. Riešenie násilnosti na ženách dáva prvotný predpoklad špecifikácie ich prostriedkov a objektivizácie v zmysle Trestného zákona. Výskum ich výskytu a frekventovanosti predkladáme v ďalšej časti článku. Cieľ a úlohy práce Cieľom bolo analyzovať násilnosti spôsobené na ženách prostredníctvom znení paragrafov Trestného zákona a sledovanie ich frekventovanosti v banskobystrickom regióne. Stanovenie úloh: Výber paragrafov Trestného zákona s možnosťou uplatnenia analýzy zastúpenia prostriedkov násilnosti spáchaných na ženách. Sledovanie frekventovanosti početností prípadov v znení paragrafov TZ. Sledovanie výskytu prípadov násilností na ženách v rokoch 2002 a 2003 a v jednotlivých okresoch Banskobystrického kraja. Analýza nárastu /poklesu/ prostriedkov násilností na ženách v sledovaných obdobiach. Metodika Posudzovacou metódou znení paragrafov Trestného zákona (2003) sme vyšpecifikovali tie paragrafy, ktoré v sebe môžu zahrňovať subjekt ženy ako objekt napadnutia. Ich výber a zdôvodnenie uvádzame v kapitole výsledkov. Na základe požiadavky a spolupráce s MV SR Banskobystrického kraja sme 136 dostali štatistické údaje z EŠSK, z ktorých sa vyhodnotila početnosť prípadov vyskytujúcich sa v jednotlivých paragrafov TZ. Frekventovanosť sme spracovali do tabuľky podľa znení paragrafov TZ a rokov 2002 a 2003. V tabuľke vyhodnocujeme nárast /pokles/ prípadov násilnosti na ženách v porovnávaní rokov 2002 a 2003 v rámci Banskobystrického kraja. Výsledky Na dosiahnutie cieľa výskumnej úlohy sme analyzovali paragrafy Trestného zákona, v znení ktorých sa môžu vyskytovať situácie násilností spáchaných na ženách. Vybrali sme tieto paragrafy TZ s ich voľnejším interpretovaním: § 197a – Násilie s vyhrážaním sa usmrtením, ťažkou ujmou na zdraví, alebo vyhrážaním sa inou ťažkou ujmou takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu. Žena sa dostáva do vyhrážania sa zo strany spoločenského okolia, napádanie zo strany manžela a ostatného okruhu rodiny. Zväčša táto okolnosť je dlhodobá, ktorá prechádza resp. sa strieda s fyzickým ubližovaním ženy. § 215 – Týranie žien ako blízkej osoby a zverenej osoby a spôsobovanie ženám fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie. Spôsob vykonania je najmä bitím, kopaním, údermi, spôsobovaním rán a popálením rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním. Patrí sem aj bezdôvodné odopieranie stravy, oddychu alebo spánku, alebo odopieranie nevyhnutnej osobnej starostlivosti, bývania, výchovy alebo vzdelávania. Paragraf obsahuje aj nútenie k žobrote alebo vykonávaniu činnosti vyžadujúcej jej neúmernú záťaž alebo psychickú záťaž vzhľadom na jej vek alebo zdravotný stav, alebo spôsobilej poškodiť jej zdravie i vystavovaním vplyvom látok. Súčasťou je i neodôvodneným obmedzovaním v prístupe k majetku, ktorý má právo využívať. § 219 – Úmyselné usmrtenie – vražda. Paragraf špecifikuje aj obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom, i na osobe mladšej ako pätnásť rokov a na tehotnej žene. Posúdenie trestného činu je v závislosti ako člena organizovanej skupiny i v úmysle získať 137 majetkový prospech alebo v úmysle zakryť alebo uľahčiť trestný čin alebo z inej obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky. − § 221, 222 – Úmyselné ublíženie na zdraví. Žena sa dostáva ako objekt napadnutia a fyzického ublíženia na zdraví. − § 231 – Obmedzovanie osobnej slobody a to bez oprávnenia bránenie užívať osobnú slobodu. − § 232 – Pozbavenie osobnej slobody. − § 233 – Zavlečenie do cudziny. − § 246 – Obchodovanie s ľuďmi. Do cudziny alebo z cudziny zlákanie, najatie, dopravenie alebo aj prevzatie v úmysle, aby bola osoba použitá na pohlavný styk alebo iné formy sexuálneho zneužívania. Súčasťou paragrafu sú aj nútené práce, otroctvo alebo podobné formy vykorisťovania ako i odobratie orgánov alebo tkanív. − § 234 – Lúpež /násilie proti ženám alebo hrozba bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci/. Trestné činy proti ľudskej dôstojnosti: − § 241 – Znásilnenie /násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donútenie ženy k súloži/. − § 241a – Sexuálne zneužívanie. Sexuálne zneužitie osoby mladšej ako 15 rokov alebo na blízkej osobe, ktorá je v páchateľovej starostlivosti alebo výchove. Riešenie úloh 2 a 4 sme spracovali do tabuľky, kde predkladáme frekventovanosť sledovaných prípadov násilností spôsobených na ženách v banskobystrickom regióne. Z tabuľky vyplýva, že s prevahou sú zastúpené násilnosti prejavujúce sa podľa § 197a a to 317 prípadov v roku 2003 formy vyhrážania sa ženám usmrtením a ťažkou ujmou na zdraví. Druhé umiestnenia je v počte prípadov 136 v roku 2003 § 221,222 a to úmyselným ublížením na zdraví. V porovnaní rokov 2002 a 2003 môžeme sledovať pokles prípadov o 56 v úmyselnom ublížení na zdraví i pokles prípadov o 176 pri vyhrážaní sa usmrtením a vyhrážaní sa ťažkou ujmou na zdraví. Náväznosť týchto skutkov je zrejmá a preto môžeme kladne hodnotiť pokles týchto násilnosti v sledovanom období a regióne, ktoré predstavujú pokles 36% (§197a) resp. 29% (§221,222). Ich zdôvodnenie by bolo hlbšou 138 analýzou, ale predpokladáme, že okrem zlepšovania práce policajného orgánu, sa o zníženie zapríčinila aj v súčasnosti širšia osveta v problematike. Oblasť týrania žien podľa § 215 má stúpajúcu tendenciu a nárast v regióne o 50 prípadov, t.j. niekoľkonásobne zvýšenie prípadov. Kým pomer frekventovanosti prípadov násilnosti na ženách týrania žien k prípadom vyhrážania sa je v roku 2002 60:1, v roku 2003 sledujeme nárast až na 6:1. Vysvetľujeme si to väčšou razantnosťou prístupu spoločnosti a blízkeho spoločenského okolia konkrétnych prípadov, snahou o zviditeľnenie spôsobených násilností týrania žien, ako i väčšia snaha poškodených žien riešiť skutkovú podstatu. Toto zviditeľnenie prípadov je hlavne v okrese Banská Bystrica a Rimavská Sobota. Násilnosť na ženách spojená s lúpežou v znení § 234 je frekventovanosť porovnateľná v rokoch 2002 a 2003, kde nárast o 3 prípady je zanedbateľný. Zaujímavejšie sú zmeny v náraste alebo poklese prípadov násilností jednotlivých okresov. V náraste do popredia vystupujú okresy Brezno a Revúca oproti poklesu v okrese Veľký Krtíš a Rimavská Sobota. Znásilnenie žien má podľa § 241 stúpajúcu tendenciu a pritom porovnateľné rozloženia prípadov vo všetkých okresoch regiónu. Nárast o 10 prípadov medzi rokmi 2002 a 2003 predstavuje 30%-ný nárast. Aj v tomto prípade násilnosti je možná snaha poškodených žien mať väčší záujem o potrestanie páchateľov napriek možným spoločenským predsudkom blízkeho okolia ženy. V ostatných sledovaných násilností spáchaných na ženách je malá frekventovanosť. Nami vytypované násilnosti pozbavenie osobnej slobody, zavlečenie do cudziny a obchodovanie s ľuďmi podľa § 232, 233, 246, sa v štatistickom vyhodnotení regiónu neobjavujú. Predpokladáme, že ich vyhodnocovanie je na národnej úrovni MV SR, keďže tieto skutky sú často s medzinárodným riešením. Tabuľka 1. Početnosť prípadov trestnej činnosti so zameraním na násilie spáchané na ženách v rokoch 2002 a 2003 podľa okresov Banskobystrického kraja 139 140 Paragra f TZ Roky B. Bystrica Brezno Lučenec Veľký Krtíš Rim. Sobota Revúca Zvolen Žiar nad Hronom Spolu Rozdiel § 197a § 215 § 219 §221, 222 200 2 95 200 3 65 200 2 1 200 3 11 200 2 1 200 3 2 200 2 49 200 3 24 66 70 45 36 39 29 0 1 0 3 8 4 0 1 0 2 2 0 15 21 9 14 21 7 69 17 2 14 0 1 16 10 13 82 53 19 64 48 0 3 1 4 8 6 0 1 1 0 1 0 13 40 29 13 31 16 493 -176 317 +50 8 58 +4 4 8 -56 192 136 Vysvetlivky: § 197a – násilie s vyhrážaním sa usmrtením, ťažkou ujmou na zdraví, alebo vyhrážaním sa inou ťažkou ujmou, § 215 – týranie žien ako blízkej osoby a zverenej osoby a spôsobovanie ženám fyzické alebo psychické utrpenie, § 219 – úmyselné usmrtenie, § 221, 222 – úmyselné ublíženie na zdraví. – pokračovanie tabuľky Paragra f TZ Roky B. Bystrica Brezno Lučenec Veľký Krtíš Rim. Sobota Revúca Zvolen Žiar nad Hronom Spolu Rozdiel § 231 § 234 § 241 § 241a 200 2 3 200 3 1 200 2 8 200 3 8 200 2 4 200 3 5 200 2 0 200 3 0 2 5 0 1 1 3 0 3 5 6 7 1 5 5 4 6 9 6 0 0 0 0 1 0 3 0 11 6 6 3 0 0 0 1 0 0 3 1 1 5 12 6 7 7 1 2 1 2 4 3 1 2 0 1 1 1 a podkladových materiálov z MV SR. Z výsledkov môžeme čiastočne konštatovať, že klesajúci počet vytypovaných prípadov dáva predpoklad pozitívneho snaženia spoločnosti v riešení týchto skutkov. Žena ako možný objekt násilnosti zo strany páchateľa musí byť chránená spoločnosťou nie len špecifikáciou trestov v zmysle Trestného zákona, ale takým jej zaradením v spoločnosti, aby sa eliminovala snaha jej ubližovania inými osobami. LITERATÚRA WOLF, H. 1985. Sebaobrana s použitím džuda. Bratislava : Šport, STV. 188s. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/2003 Z.z. Trestný zákon. SUMMARY 14 -14 10 45 +3 48 28 +10 38 +1 3 4 Vysvetlivky: § 231 – obmedzovanie osobnej slobody, § 234 – lúpež /násilie proti ženám alebo hrozba bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci/, § 241 – znásilnenie /násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donútenie ženy k súloži/, § 241a – sexuálne zneužívanie /sexuálne zneužitie osoby mladšej ako 15 rokov alebo na blízkej osobe, ktorá je v páchateľovej starostlivosti alebo výchove. The violence which is forced on women has a lot of appearances. This article deals with the violence in crime punishment by the state of the Criminal statute. The writer analyzes the number of violence on women according to paragraph of The Criminal statute in each district of Banska Bystrica region in years 2003 and 2004. He observes the most number of violence by threating of killing, great body harm or threating by different physical injury. Although in this type of violence we can see the fall of cases in comparing years, the rising we can see in cruelty to women and in making physical and psychical suffering to women, and the rising of rape. Záver Závery výskumu sledovania násilností spáchaných na ženách sme mohli vykonať len na základe ich objektivizácie 141 142 PRAVIDELNÁ POHYBOVÁ AKTIVITA V ŽIVOTE ŽENY Júlia Palovičová 1 Kľúčové slová pohybová aktivita, dotazník, zdravie, body fitness „Zdravie nie je všetko, ale bez zdravia je všetko ničím“ Artur Schopenhauer Úvod Vplyvom technického pokroku a neustálym zvyšovaním životnej úrovne sa dáva priestor na rôznorodé využitie voľného času, v ktorom má svoje miesto aj pohybová aktivita. Šport a telesné cvičenia sú súčasťou životného štýlu a odrážajú jeho dimenziu humanity. V budúcnosti by sa mali vykonávať tak prirodzene ako základné životné potreby – prijímanie potravy a spánok. Podľa svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) sa chápe zdravie ako stav fyzickej, duševnej a sociálnej pohody a nielen ako absencia chorôb. Je všeobecne známe, že je lepšie o zdravie sa starať ako ho nadobúdať. Hlavné negatívne faktory, ktoré ohrozujú zdravie sú: fajčenie, alkohol, drogy, stres, choroby, zlá hygiena a nedostatočná výživa (Zrubák – Štulrajter et al., 1999). Neustále sa potvrdzuje priaznivý vplyv aeróbnych cvičení na zdatnosť obehového systému. Aeróbne aktivity (z gr. aér = vzduch, z lat. activus= činný) – pohybové aktivity, pri ktorých sa energia potrebná pre svalovú prácu uvolňuje za účasti kyslíka aeróbnym spôsobom. Najvhodnejšími formami aeróbnych aktivít sú zaťaženia vykonávané veľkými svalovými skupinami (beh, chôdza, jazda na bicykli, beh na lyžiach, veslovanie, plávanie apod.), pri ktorých možno dosiahnuť relatívne vysokú spotrebu kyslíka a energetický výdaj pri nižšej subjektívnej námahe ako pri práci malými svalovými skupinami (Hamar, 1995). Zistilo sa, že pravidelne vykonávaná športovo rekreačná aktivita znižuje riziko infarktu u mužov a čiastočne aj u žien. Je tiež známe, že telesne aktívni muži i ženy vykazujú vysoké sérové hladiny HDL cholesterolu. Sleduje sa vplyv cvičenia na podiel aktívnej telovej hmoty a tuku na hmotnosti tela. Stále častejšie sa dokazuje vzájomná väzba medzi cvičením a denzitou kostí, čo sa môže využiť aj v prevencii a liečbe osteoporózy. Telesne aktívni jedinci (teda cvičiaci) vykazujú nižšie riziko ochorení krvného obehu. Rekreačným cvičením možno normalizovať krvný tlak – početné štúdie dokazujú najmä zníženie hypertenzných hodnôt. Stále frekventovanejšie sa skúma vplyv rekreačného cvičenia na spomalenie involučných procesov – najmä v staršom veku (Hrčka, 2000, s. 42). V súčasnej dobe sa stretávame s novými smermi, ktoré vystihujú životný optimizmus a štýl života. Jedným z takýchto smerov je aj body fitness. Termín body fitness pochádza z anglického výrazu body = telo a fitness pochádza z výrazu „to be fit“, čo znamená telesnú a duševnú rovnováhu. Napriek dôkazom o prospešnosti telovýchovných aktivít pre zdravie a telesnú i psychickú zdatnosť človeka sa stále hľadajú adekvátnejšie a precíznejšie hodnoty intenzity zaťaženia, frekvencie trvania a druhu cvičenia potrebného na dosiahnutie priaznivých účinkov. Význam športovo – rekreačných aktivít a ich vplyv na zdravie človeka môžeme dnes nájsť v početných časopisoch a knižných publikáciách. Z knižných publikácií možno spomenúť najmä autorov: Cooper (1986), Erbena (1995), Hrčku (1996, 1999) a i. Cieľ a hypotéza práce PaedDr. Júlia Palovičová, Karedra telesnej výchovy a športu, Fakulta humanitných vied, Univerzita Mateja Bela, Tajovského 40, 974 00 Banská Bystrica, [email protected] Cieľom nášho prieskumu bola analýza obsahu pohybovej aktivity žien, frekvencie jej vykonávania a hierarchie najčastejšie sa vyskytujúcich motivačných činiteľov športovania. Na základe teoretickej analýzy výsledkov práce iných autorov sme predpokladali, že ženy vykonávajú pohybovú aktivitu 143 144 1 len sporadicky podľa toho ako im to rodinné a pracovné povinnosti dovoľujú. Metodika Na získanie empirických údajov o pohybovej aktivite žien sme použili dotazník, ktorého návratnosť bola 100%. Výskumu sa zúčastnilo 40 respondentiek, ktoré bývajú v mestskej časti Podlavice, Banská Bystrica a navštevujú aerobik, ktorý sa cvičí 3x do týždňa v telocvični základnej školy. Priemerný vek našich respondentiek bol 41 rokov. Všetky sú vydaté a majú dve a viac detí. 25 respondentiek má stredoškolské vzdelanie a 15 respondentiek vysokoškolské vzdelanie. Výsledky Prvoradou úlohou nášho výskumu bolo zistiť koľkokrát do týždňa sa respondentky venujú pohybovej aktivite. Trikrát do týždňa sa pohybovej aktivite venuje 25 respondentiek (62,50%), dvakrát do týždňa 10 (25,00%) respondentiek a 5 (12,50%) respondentiek sa venuje pohybovej aktivite nepravidelne (Tabuľka 1). Hypotéza sa nám nepotvrdila, pretože respondentky cvičia pravidelne aj keď u niektorých frekvencia cvičenia je nie dostatočná. Tabuľka 1 Frekvencia športových činností Frekvencia venujem sa nepravidelne 2 x do týždňa 3 x do týždňa Spolu n 5 10 25 40 % 12,50 25,00 62,50 100 plávanie a turistika. Potešiteľnou je skutočnosť, že sa respondentky venujú pohybovým aktivitám aj počas víkendu. K najčastejším aktivitám patrí: bežecké lyžovanie 15 (37,50%) respondentiek, cyklistika 20 (50,00%) respondentiek, plávanie 10 (25,00%) respondentiek a turistika 10 (25,00%) respondentiek. Z hľadiska významu pohybovej aktivity pre ich rodinný život všetky respondentky odpovedali zhodne, že majú podporu v rodine. Rovnako dôležitým ukazovateľom boli pohnútky a motívy k športovaniu. Respondentky si mohli vybrať z 5-tich motivačných činiteľov (Tabuľka 2). Jednoznačne najfrekventovanejším faktorom motivujúci ženskú populáciu k pohybovej aktivite bolo zdravie, ktoré preferuje 25 (62,50%) respondentiek, na druhom mieste bola zábava a rozptýlenie 6 (15,00%) respondentiek a na treťom mieste 5 (12,50%) respondentkám vyhovuje cvičenie z dôvodu relaxácie a komunikácie, 4 (10,00%) respondentky dávajú prednosť chudnutiu (Obrázok 1). Tabuľka 2 Motivačné činitele športovania žien Motívy 1. zdravie 2. relaxácia, komunikácia 3. zábava rozptýlenie 4. snaha schudnúť 5. estetická dimenzia Spolu 25 5 6 4 0 40 Legenda: n– početnosť súboru, % – percentá Legenda: n – početnosť súboru, % – percentá Pri analýze odpovedí sme zistili, že respondentky sa najviac venujú aerobiku, na druhom mieste je cyklistika, potom 145 n 146 % 62,50 12,50 15,00 10,00 0 100% Obrázok 1 Motivačné činitele športovania žien respondentky 25 20 15 10 5 0 1 2 3 4 5 motívy Naše respondentky sa najčastejšie venujú aerobiku, pretože im to prináša dobrú náladu, duševnú pohodu 25 (62,50%) a precvičia si celé telo 15 (37,50%). Na aerobiku majú najradšej dynamiku, tanečnosť a hudbu, ktorá im pomáha pri odreagovaní sa od pracovných aj rodinných povinností. LITERATÚRA COOPER, K. H. 1982. The aerobic program for total well – being. New York : Evans and Company ERBEN, K. 1995. Infarkt nepočká! Praha : Česká asociace Sport pro všechny HAMAR, D. 1995. Aeróbne aktivity. In: SÝKORA, F. et al.: Telesná výchova a šport: terminologický a výkladový slovník. zv. 2., Bratislava : FF UK, 15 s. HRČKA, J. 1996. Ekonomický prínos športu pre všetkých vo vzťahu k zdraviu. In: Šport pre všetkých. Cesta k zdraviu. Bulletin č. 16, s. 26 – 38. HRČKA, J. 1999. Fitness podnikateľa a manažéra. Bratislava : Juga ŠVEC, Š. et al. 1998. Metodológia vied o výchove. Bratislava : Iris ZRUBÁK, A. – ŠTULRAJTER, V. et al. 1999. Fitnis. Bratislava : FTVŠ UK Záver SUMMARY Je potešiteľná skutočnosť, že ženy sa začínajú o svoje zdravie starať tým, že pripisujú dôležité miesto pohybovej aktivite. Pre ženy každého veku by sa malo cvičenie stať jednou z najprístupnejších a najspoľahlivejších ciest k sebapoznávaniu a sebarealizácii. Pravidelnou pohybovou aktivitou sa môžeme aktívne brániť v prevencii voči chorobám a stresom, ktoré nám prináša každodenný kolobeh života. Naša výskumná vzorka žien si uvedomuje význam športovania aj na duševné zdravie, ktoré je dôležité pri výchove detí v rodine. Dôležité je, aby si ženy vybrali vhodný druh cvičenia, ktorý im vyhovuje. Pokiaľ je táto voľba správna celkový úspech je aspoň z polovice zaručený. Aerobik ako pravidelná pohybová aktivita im vyhovuje najviac, pretože im poskytuje priestor na precvičenie celého tela a odreagovania sa od každodenných povinností. Nemalú úlohu tu zohráva aj hudba, ktorá je vhodnou terapiou tela aj ducha na ceste k sebazdokonaľovaniu. 147 Through inquiry form we find out the attitudes and opinions of women on regularly movement. We were interested in reasons, motivating women to practice for during the working days. We have investigated the motivation forcing women to practice force activity regularly. Women practicing aerobic regularly in places where they live claim that it is important for their families and for their works. 148 POSTAVENIE ŽENY V SÝRSKEJ SPOLOČNOSTI Marwan Al-Absi 1 spolu s mužmi formovala začiatky ľudskej spoločnosti, na ktorej základoch stojí celé naše ľudstvo už tisícky rokov. Islamský pohľad na ženu PhDr. Marwan Al-Absi, CSc., Katedra politológie a európskych štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, Hodžova 1, 949 01 Nitra Postavenie ženy v rôznych spoločensko-náboženských systémoch ale predovšetkým postavenie islamskej ženy je dnes veľmi diskutovanou témou, pretože práve žena utvára základnú jednotku spoločnosti. Vzhľadom na rozsiahlosť tejto témy sa obmedzím, len na tie najdôležitejšie aspekty tohto problému, ktoré nie je možné nespomenúť, keďže prevažná väčšina obyvateľstva Sýrie sa hlási k islamskej viere. Obdobie vzniku a rozšírenia islamu predstavovalo medzník vo vývoji dnešných arabských krajín. Islamský pohľad na ženu a jej postavenie v spoločnosti je zakotvený v Koráne, ktorého mnohé súry (kapitoly) dosvedčujú, že žena je rovnako dôležitá ako muž a nie je horšia ako on. Ľudia, bojte sa Pána svojho, ktorý vás stvoril z bytosti jedinej a z nej stvoril jej manželku a obe rozmnožil na veľké množstvo mužov a žien. A bojte sa Boha, v ktorého mene sa vzájomne prosíte, a dbajte na pravidlá o pokrvných zväzkoch, lebo Boh určite nad vami je pozorovateľom (KORÁN, súra 4, verš 1). Boh stvoril muža a ženu, aby boli odlišní s rôznymi úlohami, funkciami a črtami (KORÁN, súra 92, verš 3, 4). Islam vymedzil žene veľmi významné miesto, dal jej veľa práv a výsad, ktoré predtým nikdy nemala. Historické záznamy dosvedčujú, že na začiatku islamského obdobia sa ženy zúčastňovali verejného života, hlavne v čase zvýšeného nebezpečia. Sprevádzali armády, ošetrovali ranených, pripravovali zásoby apod. Neboli zatvorené doma ako bezcenné stvorenia, ako si to predstavitelia západných kultúr dodnes myslia. Už pred 1400 rokmi bolo dané moslimskej žene právo voliť, vo verejnej veci vyjadriť svoj názor a zúčastňovať sa na politike. Islam zaručuje ženám tie isté práva uzatvárať zmluvy, podnikať, zarábať a mať oddelené vlastníctvo. Jej život, majetok a česť sú rovnako posvätné ako u muža. Nechovajte túžbu po tom, čím Boh vyznamenal niektorých z vás pred inými! Mužom dostane sa časť z toho, čo si vyslúžili, a ženám sa tiež dostane časť z toho, čo si vyslúžili... (KORÁN, súra 4, verš 32). Aj nasledujúci výrok Proroka Mohameda dokazuje, aký 149 150 Kľúčové slová postavenie žien, práva žien, islamská žena, sýrska žena, arabská spoločnosť Žena pri zrode ľudskej spoločnosti Na počiatku civilizácie bola žene prisúdená základná úloha pri formovaní ľudskej spoločnosti a hlavne pri vytváraní základov spoločnosti matriarchálnej, kde muž jej prenechal vedúce postavenie. A tak sa stala i prvou kňažkou, veštkyňou či kúzelníčkou. Obsadila trón na poli náboženskom, politickom a tiež spoločenskom, avšak nie žeby bola fyzicky zdatnejšia alebo rodovo výnimočnejšia, ale pretože vynikala čistotou a bohatstvom ducha a bola akousi hospodárkou - priekopníčkou a výborne sa osvedčila pri tzv. gazdovaní v rámci rodinného spoločenstva. Ona ako prvá bola zodpovedná za život detí a za zabezpečenie živobytia, práve ona pripravovala z kože a kožušín zvierat prvé primitívne šatstvo, rôzne prikrývky alebo prvé obydlia. Žena bola prvou tkáčkou, krajčírkou, ako jedna z prvých vyrábala z hliny rôzne nádoby. Zbierala korienky rastlín a bylinky, postupne spoznávala ich blahodárne účinky, ktoré potom využívala pri liečení mnohých zranení i chorôb. Ako uvádzajú niektorí historici, vraj to bola opäť žena, ktorá ako prvá založila oheň a naučila sa ho aj udržiavať. A založenie ohňa bol prvým dôležitým, môžeme povedať až revolučným objavom v živote človeka. A takto by sme mohli pokračovať vo vymenúvaní ďalších činností, v ktorých žena zohrala významnú rolu a tým postupne 1 význam má žena pre spoločnosť: Raj sa nachádza pod chodidlami matiek. Dejiny moslimov sú všeobecne bohaté na ženy, ktorým sa podarilo už od 7. storočia dosahovať značných úspechov v celom rade odborov (politika, obchod, umenie, veda...). V súčasnosti v mnohých moslimských krajinách zaujímajú dokonca ministerské kreslá vo vláde (Sýria, Tunisko...), ale v niektorých iných sú ženy do určitej miery z verejného života vytlačené (napr.: Saudská Arábia). Sýrska žena v minulosti Je treba pripomenúť, že za čias úpadku Arabského kalifátu pod vplyvom pôsobenia susedných kultúr (napr. perzskej) a v období osmanskej nadvlády žena stratila niektoré zo svojich práv a výsad, a to vďaka silnejšiemu vplyvu ortodoxných tradícií a zvykov. Za čias Osmanskej ríše sa arabská žena musela prispôsobiť prísnejším spoločenským podmienkam. Napriek tomu sa zúčastňovala spolu s mužmi v politickom odboji proti Osmanom. A tak postupne začal proces arabského obrodenia. V roku 1872 zažilo mesto Damask prvú demonštráciu žien proti osmanskému vládcovi ako protest proti zvýšeniu cien potravín, a to sa stalo päťdesiat rokov pred ďalšou demonštráciou, tentoraz však žien egyptských. Boj sýrskych žien bol stále silnejší a účinnejší. Predstavovali významnú silu v odboji proti Turkom a neskôr stáli mužom po boku tiež vo všetkých bitkách, ktoré museli prekonávať proti francúzskemu kolonializmu od roku 1920 až do roku 1947, kedy si vybojovala Sýria vytúženú nezávislosť. Ešte pred jej získaním sa na začiatku tridsiatych rokov podarilo významnej priekopníčke ženského hnutia Ádile Baiham AlDžazáirí založiť prvú sýrsku Spoločnosť na ochranu práv žien. A to otvorilo cestu ďalším ženám, ktoré sa odvážili pozdvihnúť svoj hlas proti kolonistom i zaostalosti v krajine a začali vydávať rôzne ženské časopisy. Medzi najznámejšie sýrske novinárky tohto obdobia patrili Widád Sakákibí a Ulfat Idlibí. „Ženská žurnalistika“ sa začala však rozvíjať už na začiatku 20. storočia, kedy v roku 1910 bol vydaný prvý ženský časopis Al-Fardós, neskôr v roku 1947 Suád Málik sa zaslúžila 151 o vydanie časopisu Al-Andalíb a v tomto roku začali aj vychádzať Časopisy pre ženy v meste Damask a Hamá. Úspechy, ktoré dosiahla sýrska žena v posledných desaťročiach Po získaní nezávislosti a odchode Francúzov z krajiny Sýria prešla veľmi ťažkým obdobím vojenských prevratov, politickej nestability a ekonomickej zaostalosti. Akosi nebol čas venovať sa vážne otázkam postavenia žien v spoločnosti. Až začiatkom sedemdesiatych rokov sa táto téma dostáva opäť do popredia a sýrska žena sa dožaduje svojho viditeľného miesta v spoločenskom dianí. Dnes ju môžeme vidieť pôsobiť dokonca v rôznych politicko-spoločenských smeroch, ako ženu konzervatívnu, umiernenú, liberálnu, a to pod vplyvom rozličných západných aj východných kultúr, hoci žije a pracuje v prevažne moslimskej spoločnosti, čo dokazuje, že islam nie je a ani vo svojej podstate nechce byť izolovaný voči vonkajšiemu svetu. Za posledné desaťročia sa podarilo sýrskej žene zvrátiť mnohé predsudky a názory, podľa ktorých žena je menejcenný tvor odkázaná žiť pod ochranou mužov. Skôr ako ženy v iných arabských štátoch si práve ona vybojovala právo voliť a kandidovať do parlamentu a do miestnych správnych rád bez akýchkoľvek obmedzení a podmienok, čo bolo zakotvené do sýrskej ústavy v roku 1973 v § 45. Táto ústava, ako jedna z prvých arabských ústav, zaručuje právo na prácu každému občanovi i rovnaké odmeňovanie za prácu bez rozdielu pohlavia, rovnaké možnosti a príležitosti pre mužov i ženy zapojiť sa do života spoločnosti v oblasti politickej, sociálnej, kultúrnej a ekonomickej, čo umožňuje ženám odstrániť prekážky v rozvíjaní ich osobnosti a v ich účasti na formovaní spoločnosti. V roku 1977 bol vydaný prezidentský dekrét, ktorý priznáva žene právo poberať rodinné prídavky na deti, ak je vdova alebo rozvedená. V roku 1967 bol založený Všeobecný zväz žien, ktorý pomáha sýrskym ženám hájiť ich práva. V súčasnosti združuje približne 200 tisíc žien, a práve od toho roku a vďaka spomínanému zväzu mnoho žien dosiahlo a stále dosahuje významné úspechy hlavne v nasledujúcich oblastiach. 152 Sýrska žena v politike Sýrska žena v súdnictve, polícii a armáde Právo voliť a kandidovať zaručuje každej sýrskej žene príslušný zákon a ústava, pokiaľ splní všetky zákonom stanovené podmienky. Úloha žien v zákonodarných orgánoch vzrástla, čo sa prejavilo v ich počte – v roku 2000 kandidovalo 500 žien, z toho 30 ich bolo zvolených do 250 členného sýrskeho parlamentu. Na porovnanie – v roku 1971, kedy sa uskutočnili prvé parlamentné voľby, boli zvolené len 4 ženy. Zastúpenie žien v parlamentoch arabských krajín v priemere predstavuje 3,4%, pričom zastúpenie žien v sýrskom parlamente dosahuje 12%. Pokiaľ ide o účasť žien na vedúcich pozíciách na všetkých úrovniach verejnej správy, ich počet dosiahol 189, zatiaľ čo v roku 1975 to bolo len 27. V súčasnosti ženy zastávajú nové vedúce miesta v politickej sfére aj ako členky ústredného výboru vládnucej strany (Strana obrody Baas). Z celkového počtu 90 členov tohto výboru pripadlo na ženy 16 miest. Taktiež vo všetkých miestnych vedeniach strany pracuje nezanedbateľné percento žien. Sýrska žena zaznamenala výrazné úspechy aj vo vláde. V roku 1976 bola menovaná prvá žena do vlády na post ministerky kultúry a v roku 1992 ďalšia do funkcie ministerky vysokoškolského vzdelávania. Od roku 2000 má sýrska vláda dve ženy – ministerky: pre oblasť práce a sociálnych vecí a pre sýrskych krajanov žijúcich v zahraničí. Aj o stupienok nižšie, na postoch štátnych tajomníčok, sú ženy značne úspešné. Sýrska vláda má 32 ministerstiev, keď uvážime, že 12 z nich má ženy štátne tajomníčky, tak ten úspech „ženského ťaženia do vlády“ nie je zanedbateľný. Politické vedenie v Sýrii na základe pozitívnych skúseností vkladá čím ďalej tým väčšiu dôveru do nežného pohlavia a preto aj v diplomatických kruhoch sa postupne presadzujú ženy. Zastúpenie žien v diplomacii dnes tvorí 9,8% a prvá sýrska veľvyslankyňa bola menovaná v roku 1988 do Belgicka. Aj táto skutočnosť je dôkazom snahy zbaviť sa konzervatívnych postojov vychádzajúcich z dlhodobých tradícií a zvykov. Úspechy žien v tejto sfére politiky dokazujú, že je schopná dôstojne reprezentovať svoju krajinu. Vo sfére súdnictva pôsobia ženy aj v oblasti občianskoprávnej aj trestno-právnej.V roku 1998 bolo po prvýkrát menovaných 64 žien do funkcie štátnych zástupkýň. V súčasnosti zastúpenie žien v súdnictve na rôznych postoch je nasledovné: sudkyne 9%, štátne obhajkyne 14,5% a z celkového počtu aktívnych obhajcov 19% tvoria ženy. Žena slúžiaca v policajnom zbore dnes nie je žiadnou výnimkou. Ich počet sa v poslednom čase pravidelne zvyšuje. V roku 2001 ich bolo 354, z toho 4% s hodnosťou dôstojníka, 78% percent s hodnosťou poddôstojníka a 12% ako radové policajtky. Aj oblasť armády dnes nie je výlučne mužskou záležitosťou, i tu ženy postupne nachádzajú svoje uplatnenie. Z uvedených údajov môžeme vidieť, že sýrska žena postupne a cieľavedome prekonáva doteraz akoby nezdolateľné spoločenské predsudky, ktoré obmedzovali (žiaľ v niektorých arabských krajinách ešte stále obmedzujú) jej sebarealizáciu a ambície v takých sférach pracovného života, o ktorých sa ešte pred niekoľkými desaťročiami ani neodvážila premýšľať. Žena získala právo na vzdelanie, hoci vzdelávanie dievčat bolo v 19. storočí a na začiatku 20. storočia považované za niečo takmer odporné, odpudzujúce. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia nadobudnutie platnosti zákona o povinnej základnej školskej dochádzke (šesť rokov) a zvýšenie uvedomenia a presvedčenia rodičov o dôležitosti a nevyhnutnosti vzdelávania a uskutočnenia pozitívnych zmien v ich postojoch predovšetkým ku vzdelávaniu dievčat nakoniec viedlo k postupnému zvyšovaniu počtu žiačok na školách. V roku 1999 sa ich na základných školách učilo až 97,8% z celkového počtu potenciálnych školopovinných dievčat, ďalej tzv. prípravnú školu (nadväzujúce tri roky) navštevovalo až 55,5% a na úrovni stredných škôl to bolo 22,2%. Príčina zníženia percentuálneho zastúpenia žiačok na úrovni prípravnej a hlavne stredoškolskej spočíva v tom, že táto veková kategória dievčat opúšťa školu v dôsledku skorého vydaja alebo zapojenia sa do pracovného procesu. Na stredných 153 154 Sýrska žena a vzdelanie odborných školách v roku 1970 študentky tvorili len 7% zo všetkých študentov, avšak v roku 2000 to bolo už 50,7%. Vysokému školstvu je v Sýrii venovaná náležitá pozornosť už od 70-tych rokov minulého storočia. Na území tejto krajiny pôsobia štyri univerzity. Situácia na vysokých školách sa vyvíjala v rokoch 1970 až 2000 skutočne prevratne. Pomer študentiek k celkovému počtu študentov sa postupne stále zvyšoval. Na lekárskych fakultách z 15,2% (1970) na 32,7% (2000), na prírodovedeckých fakultách zo 14,3% na 39,1% a na fakultách humanitných vied v roku 2000 dosiahol až 50,6%. Sýrska žena v školstve Údaje o pomernom zastúpení žien v školstve – v pedagogickom zbore dokazujú, že sýrske školstvo sa od roku 1970 výrazne zfeminizovalo. Na úrovni základných škôl (1. až 6. ročník) ženy – učiteľky v roku 2000 predstavovali 65,7% oproti roku 1970, kedy to bolo len 38,5%. Na úrovni prípravných a stredných škôl sa tento pomer za uvádzané obdobie viac ako zdvojnásobil: z 21,3% (1970) na 48,2% (2000). Na univerzitách v roku 2000 ženy predstavovali 23,1% z celkového počtu vysokoškolských pedagógov. Žena v masovokomunikačných médiách Masovokomunikačné média, či už rozhlas, televízia alebo tlač, zaujímajú významnú rolu pri šírení kultúrnych hodnôt, vedeckých poznatkov a majú neohraničený vplyv na formovanie verejnej myslenia. Sýrske médiá vynaložili za posledné desaťročia značné úsilie a snahu, aby poskytli verejnosti určitý nový pohľad na ženskú otázku, t. j. na postavenie ženy v spoločnosti a na jej práva a povinnosti v modernej dobe. Boli to médiá, ktoré sa podieľali na osvete verejnej mienky vo vzťahu k ženám a tiež ovplyvnili pozitívne niektoré negatívne spoločenské postoje voči ženskej otázke okrem iného aj tým, že poukázali na dôležitú a nezastupiteľnú úlohu žien vo vývoji spoločnosti. A tak sa postupne otvárali nové a nové možnosti a príležitosti aj pre ženy, aby sa mohli vyjadriť k mnohým pálčivým problémom aj zo svojho pohľadu. 155 Počet žien pôsobiacich v súčasnosti v médiách nie je zanedbateľný a dosahuje asi štvrtinu z celkového počtu pracujúcich v tejto sfére. V rozhlase a v televízii je to 47,5% a v tlačovej agentúre 28,8% a v oblasti tlačových médií 25%. Ústava – občiansky zákonník - tradície Ako ukazujú predchádzajúce skutočnosti, sýrska žena dosiahla mnoho vymožeností, ktoré ešte donedávna neboli v tejto oblasti sveta takou samozrejmosťou, ako je to napr. v západných spoločnostiach. Sýrska ústava jej zaručuje rovnoprávne postavenie s mužom, tým ju považuje za plnohodnotného občana spoločnosti s rovnakými právami a povinnosťami bez rozdielu pohlavia. Avšak keď si dôkladnejšie preštudujeme znenie ústavy a občianskeho zákonníka, zistíme, že tu existuje veľa protikladov v neprospech ženy, hlavne pokiaľ ide o práva dedičské, rodinné, občianske a aj v oblasti trestného práva, hoci v súčasnosti generálnym prokurátorom Sýrskej arabskej republiky je práve žena! Občiansky zákonník je stále ešte ovplyvnený zaužívanými tradíciami a zvykmi a akoby „nestihol“ zohľadňovať nové podmienky a skutočnosti, ktoré neodvratne nastali v otázke postavenia žien v súčasnej sýrskej spoločnosti. Ženám sa síce podarilo za posledné desaťročia pozitívne ovplyvniť verejné myslenie, ale čaká ju ďalšia nemenej zložitá, ak nie zložitejšia etapa v oblasti legislatívnej. LITERATÚRA Evaluating the Status of Syrian Women. 2003. United Nations Dvelopment Fund for Women. (Arab State Regional Office – Oman/Jordan) Literatúra v arabskom jazyku: Sýrska ústava 1973. Damask Občiansky zákonník Sýrskej arabskej republiky Prehľad činnosti Zväzu sýrskych žien 1990 – 2000. Damask Materiály štatistického úradu Sýrskej arabskej republiky. 156 SUMMARY Status of a Syrian woman in the last decades passed the positive changes in many spheres of social, cultural and political life. The Syrian Constitution guarantees to a woman the same rights as to a man. The Syrian women have reached significant posts in education, politics, judiciary even in army. In spite of that there are some customs and traditions transformed into paragraphs of civil code. And this contradiction of the constitution and the civil code is still in present a reason of some restrictions of women rights and freedom in Syrian society. MĚNÍCÍ SE NÁZORY NA ROLE MUŽŮ A ŽEN V ČESKÉ SPOLEČNOSTI NA PŘELOMU TISÍCILETÍ Hana Hašková 1 Klíčová slova genderové role, longitudinální výzkum, mezinárodní komparace, česká společnost V tomto konferenčním příspěvku je analyzován vývoj postojů české populace k rolím mužů a žen na konci dvacátého a na začátku dvacátého prvního tisíciletí, a to sice v mezinárodním srovnání. Využita jsou za tímto účelem data mezinárodních reprezentativních opakovaných průřezových sociologických šetření hodnot, rodiny a genderových rolí (ISSP 1994, ISSP 2002, EVS 1991 a EVS 1999). Na straně jedné nám taková šetření umožňují komparovat postoje a deklarované chování mužů a žen jak v různých letech, tak i v různých zemích. Na straně druhé je však takový výzkum limitován metodologickými omezeními mezinárodní kvantitativní analýzy dat, reprezentujících názory a postoje jednotlivců (např. redukcí mnohodimenzionální sociální reality na omezený a předem stanovený počet proměnných a vztahů mezi nimi; omezenou znalostí národních kontextů dat; apod). Z hlediska historického v české společnosti plně participuje na trhu práce již několik generací žen. Vzhledem k nutnosti dvou příjmů v rodině a sebepojetí českých žen jako (spolu)živitelek rodin lze říci, že se zde ustálil model dvoupříjmové rodiny. Přesto mezi názory celé poloviny českých mužů a žen přetrvává jako ideální „tradiční“ (konzervativní) představa o uspořádání genderových rolí, podle 1 Mgr. Hana Hašková, Sociologický ústav Akademie věd ČR, oddělení Gender a sociologie, Jilská 1, 110 00 Praha 1, e-mail: [email protected]. 157 158 níž se má o finanční zajištění rodiny postarat především muž a hlavní zodpovědnost za péči o děti a domácnost má nést žena. Tato představa se pak promítá i do reálného uspořádání genderových rolí v českých rodinách, v nichž ženy zajišťují naprostou většinu domácích prací a péče o děti, a muži přinášejí do rodinného rozpočtu větší příjem než ženy (např. Čermáková, Hašková, Křížková, Linková, Maříková 2002). V daném ohledu je česká populace názorově vzdálenější populacím západoevropských zemí než postojům obyvatel států bývalého východoevropského bloku, s nimiž sdílí obdobnou historickou zkušenost. Ta zahrnuje mimo jiné i masovou participaci žen na trhu práce po druhé světové válce, nicméně bez artikulace otázek druhé vlny feminismu2 „zezdola“ ženami samotnými, ale naopak pouze „seshora“ v podobě státem reprezentovaného emancipačního programu žen. Rozdíl v postojích k genderovým rolím mezi populacemi bývalého východoevropského bloku a populacemi západoevropských zemí v polovině devadesátých let je ilustrován v grafu č.1, a to sice na příkladu odlišné míry souhlasu jednotlivých populací s výrokem, který reprezentuje „tradiční“ role muže a ženy – „Muž má vydělávat peníze a žena se má starat o domácnost a rodinu“. Graf ukazuje, že v rovině postojů patřily mezi genderově nejméně konzervativní země státy severské, zatímco genderově „nejtradičnějšími“ byly státy bývalého východoevropského bloku. 2 Např. otázky ženské participace na trhu práce, platové diskriminace žen na trhu práce, dostupnosti veřejných zařízení pro denní péči o děti či práva na potrat. 159 70 60 podíl s výrokem souhlasících respondentů 50 40 30 země bývalého východoevropského 20 bloku 10 0 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 země Graf č.1: Míra souhlasu s výrokem „Muž má vydělávat peníze a žena se má starat o domácnost a rodinu“ podle zemí v roce 1994 (v %) 1 – Švédsko (1272 resp.); 2 – Norsko (2087 resp.); 3 – Nizozemí (1968 resp.); 4 - Velká Británie (984 resp.); 5 – Itálie (1018 resp.); 6 – Irsko (938 resp.); 7 – záp. Německo (2324 resp.); 8 - Španelsko (2494 resp.); 9 – Slovinsko (1032 resp.); 10 – Česká republika (1024 resp.); 11 Maďarsko (1500 resp.); 12 - Bulharsko (1126 resp.); 13 – Polsko (1597 resp.); 14 - Rusko (1998 resp.) Zdroj: ISSP1994. Na příkladu zemí bývalého východoevropského bloku lze demonstrovat, že ani dlouhodobá intenzivní participace žen na trhu práce a ani státní podpora dostupnosti veřejných zařízení pro péči o předškolní děti nemusí sama o sobě přinášet komplexní změnu v názorech mužů a žen na rozdělení genderových rolí. V rovině reálného chování nevedla zkušenost mužů a žen žijících v těchto státech k všeobecné genderové senzitivitě obyvatelstva. V rovině reálného chování vedla zejména k „dvojímu zatížení žen“ (v zaměstnání a v rodině) a k genderové diferenciaci pracovních drah mužů a žen, k tzv. „kontinuální pracovní dráze muže“ a „přerušované pracovní dráze ženy“, která rozdělovala období své ekonomické aktivity odchody na rodičovskou dovolenou, aby se po jejím skončení vrátila k finančně výdělečné činnosti, a to zpravidla na plný úvazek. Pod vlivem kulturních, socio-ekonomických a politických změn se po pádu „železné opony“ rodinné, reprodukční i 160 ekonomické chování obyvatel bývalého východoevropského bloku značně proměnilo. Co se rolí mužů a žen týče, prosadila se v mnohých těchto státech v první polovině devadesátých let na mediální a politické scéně genderově konzervativní rétorika. V jejím rámci byl prosazován s odkazy na dobu státního socialismu např. návrat žen do domácností poté, co byla zrušena „povinnost pracovat“, nebo byla během narůstající nezaměstnanosti deklarována primární podpora mužské, nikoliv ženské zaměstnanosti, s odůvodněním mužské role živitele rodiny. K masovému odlivu žen z trhu práce však v těchto zemích zpravidla nedošlo a na konci devadesátých let byly naopak, v rámci přístupových jednání o vstupu do EU, mnohé z těchto států vystaveny tlaku přijetí legislativních a institucionálních nástrojů prosazování politiky rovných příležitostí, rovného zacházení, genderové rovnosti a gender mainstreamingu (např. Lorenz-Meyer 2003). Jestliže mohly být názory mužů a žen v zemích bývalého východoevropského bloku v polovině devadesátých let ovlivněny nejen zkušeností života ve státním socialismu, ale také genderově konzervativní rétorikou začátku devadesátých let, zajímalo mne, zda-li je možné nalézt v postojích českých mužů a žen k genderových rolím na konci devadesátých let nebo na začátku nového tisíciletí naopak posun směrem k genderově méně „tradičním“ postojům. 1 Odpověď na tuto otázku je ilustrována v tabulce č. 1, která obsahuje výsledky opakovaných průřezových šetření ISSP a EVS. Tabulka ukazuje míru souhlasu české populace s výroky, které reprezentovaly v rámci šetření ISSP a EVS „tradiční“ nebo naopak „netradiční“ genderové role. Z výsledků vyplývá, že v průběhu let 1991 až 2002 došlo k výraznějším postojovým změnám v rámci názorů na role žen, nikoliv však mužů. U výroků explicitně se vztahujících pouze k rolím ženy došlo totiž v čase nejen k poklesu souhlasu s „tradičními“ postoji k rolím ženy, ale zároveň také k posílení souhlasu s „netradičními“ postoji k rolím ženy. Při srovnání postojů s těmi ze začátku devadesátých let si dnes např. statisticky signifikantně menší podíl české populace myslí, že předškolní dítě musí strádat, pokud jeho matka pracuje, a menší podíl lidí je ochoten souhlasit s výrokem „Nic proti zaměstnání, ale většina žen stejně touží hlavně po dětech“. Statisticky signifikantně větší podíl české populace vyjadřuje v současnosti naopak s výše uvedenými výroky nesouhlas. Obdobně tomu se dnes např. větší podíl mužů a žen domnívá, že je pracující matka schopna vytvořit stejně bezpečný vztah se svým dítětem jako matka, která není zaměstnaná, a menší podíl lidí s tímto výrokem nesouhlasí. U výroků, které se explicitně vztahují k rozdělení ženských i mužských rolí dohromady, je nicméně situace jiná. U nich totiž buď nedošlo ve zkoumaném období k postojovým změnám žádným nebo sice došlo k poklesu podpory genderově konzervativních výroků, ale tento vývoj nebyl doprovázen nárůstem nesouhlasu s těmito genderově konzervativními výroky, ale nárůstem „nerozhodnutých“ respondentů a respondentek. Za „nerozhodnuté“ byli označeni ti respondenti a respondentky, kteří zvolili z nabízených dotazníkových odpovědí možnost „ani souhlas, ani nesouhlas“. Takto došlo mezi lety 1994 až 2002 např. k poklesu souhlasu, nicméně nikoliv k nárůstu nesouhlasu s výrokem: „Není správné, aby byl muž doma s dětmi a žena chodila do práce“ a k žádným postojovým změnám nedošlo u výroku „Muž má vydělávat peníze a žena se má starat o domácnost a rodinu“. 1 V Maďarsku bylo opakované průřezové šetření ISSP se zaměřením na výzkum rodiny a genderových rolí poprvé realizováno již v osmdesátých letech. Při porovnání dat z osmdesátých a devadesátých let je přitom zřejmé, že v Maďarsku došlo na začátku devadesátých let oproti letům osmdesátým k posílení „tradičních“ názorů na role mužů a žen. Při porovnání dat ze začátku devadesátých let a ze začátku nového tisíciletí se nicméně ukazuje, že v průběhu devadesátých let došlo v Maďarsku opět k oslabení „tradičních“ názorů na genderové role (Blasko 2003). 161 162 Tabulka č. 1: Změny v postojích českých mužů a žen k „tradičním“ (konzervativním) a „netradičním“ genderovým rolím a výchově dětí mezi lety 1991-1999 a 1994-2002 (v %) podíl respondentů, kteří s výrokem souhlasili (v %) (podíl respondentů, kteří na otázku neodpověděli (v %)) Předškolní dítě pravděpodobně A strádá, pokud jeho matka pracuje. Pracující matka může se svých dítětem vytvořit stejně vřelý a B bezpečný vztah jako matka, která není zaměstnaná. Jeden rodič může vychovat dítě C stejně dobře jako oba rodiče společně. Nic proti zaměstnání, ale D většina žen stejně touží po domově a dětech. Je-li žena zaměstnaná na plný E úvazek, rodinný život tím v zásadě trpí. Chce-li žena dítě, ale chce je F vychovávat sama a žít bez muže, schvalujete to, nebo ne? Když někdo říká, že dítě potřebuje domov s oběma G rodiči, aby vyrůstalo šťastně, souhlasil/a byste s ním, nebo nesouhlasil/a? Není správné, aby byl muž H doma s dětmi a žena chodila do práce. Muž má vydělávat peníze a I žena se má starat o domácnost a rodinu. rozdíl výzkum výzkum EVS 1991 a ISSP 1994 a mezi 1991 a 1999 2002 1999 nebo 1991 1999 1994 2002 1994 a 2002 70 (2) 47 (3) - 63 (2) 81 (2) - 27 (1) 85 (6) 72 (7) +18 40 (4) - 60 (2) - -23 +14 -13 48 (3) -12 28 (2) 39 (1) - +11 95 (2) 86 (2) - -9 163 - 46 (1) 39 (4) *-7 - 52 (1) 51 (2) -1 Zdroj: ISSP 1994 (1024 resp.); ISSP 2002 (1345 resp.), EVS 1991 (2111 resp.), EVS 1999 (1907 resp.) – základní vážené soubory dat. Poznámka: V tabulce zaznamenaná procenta odpovídají podílu respondentů, kteří souhlasili s výše uvedenými výroky. Pouze ti respondenti a respondentky, kteří vybrali odpovědi „rozhodně souhlasím“, „spíše souhlasím“ nebo „souhlasím” byli klasifikováni jako respondenti s výrokem souhlasící. V případě výroků C,E,H a I (z šetření ISSP 1994 a ISSP 2002) se reakce respondentů mohly pohybovat na škále „rozhodně souhlasím”, „spíše souhlasím”, „ani souhlas, ani nesouhlas”, „spíše nesouhlasím” a „rozhodně nesouhlasím”. V případě výroků A,B a D (z šetření EVS 1991 a EVS 1999) se reakce respondentů mohly pohybovat na škále „rozhodně souhlasím”, „spíše souhlasím”, „spíše nesouhlasím” a „rozhodně nesouhlasím”. V případě výroku „G” (z šetření EVS 1991 a EVS 1999) byly dány pouze 2 možnosti odpovědi: „spíše souhlasím” a „spíše nesouhlasím“. V případě otázky „F”(z šetření EVS 1991 a EVS 1999) byly dány pouze tyto možnosti odpovědi: „souhlasím-schvaluji“, „nesouhlasím-neschvaluji“ a „záleží na okolnostech”. Míru souhlasu s výše uvedenými výroky lze mezi zkoumanými lety srovnávat s ohledem na pouze zanedbatelné rozdíly v podílech respondentů, kteří na jednotlivé výroky neodpověděli. * Pokles souhlasu s výrokem nebyl doprovázen nárůstem nesouhlasu s výrokem, ale nárůstem podílu „nerozhodnutých“ respondentů, kteří vybrali odpověď „ani souhlas, ani nesouhlas“. Obdobně tomu, že dochází v české společnosti v poslední letech především k proměnám postojů k rolím ženy a méně již k rolím muže, jeví se z longitudinálního i mezinárodně komparativního hlediska jako celkově méně konzervativní v názorech na genderové role opět ženy, nikoliv muži. Konkrétně ženy mladších věkových kategorií jsou v české společnosti na přelomu tisíciletí hlavními představitelkami názorového odklonu od „tradičního“ pojetí genderových rolí. V důsledku toho jsme však také svědky nezanedbatelné divergence mužů a žen z hlediska jejich postojů k mužským a ženským rolím a jejich vzájemným relacím. Graf 2 zobrazuje nárůst rozdílů v postojích mužů a žen k rozdělení genderových rolí ve třech vybraných zemích - ČR, Velké Británii a Norsku. K největší divergenci v názorech mužů a žen na genderové role došlo mezi lety 1994 a 2002 (v rámci těchto analyzovaných zemí) ve společnosti české, která procházela 164 v daném časovém období významnými socio-ekonomickými, politickými a demografickými změnami. Menší názorová divergence mužů a žen byla zaznamenána ve sledovaném období ve Velké Británii, v níž došlo k významným socio-ekonomickým změnám týkajícím se ženské participace na trhu práce zejména v letech osmdesátých. K nejmenší názorové divergenci mužů a žen došlo v Norsku, jež se vyznačuje dlouhodobou působností politik genderové rovnosti na všech politických úrovních. Graf č. 2: Míra „konzervativnosti“ v názorech mužů a žen na genderové role ve Velké Británii, Norsku a České republice v letech 1994 a 2002 VB - muži VB - ženy Norsko - muži Norsko - ženy ČR - muži ČR - ženy Názory na genderové role: 0,60 tradiční ČR - muži 0,40 ČR - ženy 0,20 0,00 1994 2002 -0,20 netradiční -0,40 -0,60 VB - muži VB - ženy Zdroj: ISSP 1994 a ISSP 2002 podle (Crompton, Brockmann, Lyonette 2003). Poznámka: Hodnoty uvedené v grafu byly spočítány z okódovaných odpovědí respondentů a respondentek na otázku po míře souhlasu s následujícími výroky: „Muž má vydělávat peníze a žena se má starat o domácnost a rodinu“; „Nic proti zaměstnání, ale většina žen stejně touží po domově a dětech“ a „Není správné, aby byl muž doma s dětmi a žena chodila do práce“. Míra souhlasu s uvedenými výroky se mohla pohybovat na škále „rozhodně souhlasím“ = 2, „spíše souhlasím“ = 1, „ani souhlas, ani nesouhlas“ = 0, „spíše nesouhlasím“ = -1 a „rozhodně nesouhlasím“ = -2. Respondentům, kteří se nedokázali zařadit do výše uvedených kategorií byla přiřazena hodnota kategorie „ani souhlas, ani nesouhlas“ = 0. Pro každého respondenta byl spočítán průměr hodnot, které byly přiřazeny k jeho reakcím na 3 výše uvedené výroky. Hodnoty větší než 0 ukazují konzervativní postoje k genderovým rolím a hodnoty menší než 0 signalizují „netradiční“ postoje k genderovým rolím. Tato situace, kdy se muži a ženy od sebe vzdalují ve svých představách a očekáváních, která se pojí k generovým rolím, se zřejmě projeví i v rámci heterosexuálních partnerských vztahů, v nichž se tak budou setkávat muži a ženy se stále rozdílnějšími představami o vzájemném soužití. Právě důsledky výrazné divergence mezi názory českých mužů a žen na genderové role, k níž došlo v posledním desetiletí, se staly součástí předmětu dalšího výzkumu Sociologického ústavu AV ČR, který je zaměřen na zkoumání rychlých změn v demografickém chování a v názorech na genderové role v zemích střední a východní Evropy. Po zveřejnění mezinárodních ISSP dat se zaměřením na rodinu a genderové role za rok 2002, bude součástí výzkumu také ověřování, zda-li k podobnému vývoji, který byl popsán v předložené prezentaci na českých datech, došlo ve sledovaném období i ve vybraných dalších státech bývalého východoevropského bloku. Norsko - muži -0,80 Norsko - ženy -1,00 roky 165 166 LITERATURA BLASKO, Z. 2003. Hungary in socio-demographic and ISSP data. In.: Employment and the Family. ESRC workshop, 18.7. Londýn : City University CROMPTON, R., BROCKMANN M., LYONETTE C., 2003. Attitudes, Women’s Employment and Domestic Division of Labour: A Cross-National Analysis in two Waves. Nepublikovaný text. ČERMÁKOVÁ, M., HAŠKOVÁ H., KŘÍŽKOVÁ A., LINKOVÁ M., MAŘÍKOVÁ H., 2002. Podmínky harmonizace práce a rodiny. Praha : Sociologický ústav AV ČR LORENZ-MEYER, D. 2003. Policy Initiatives and Tools to Promote the Participation of Women and Gender Equality in the Process of the Czech Republic’s Accession to the European Union. In.: Hašková, H.; A., Křížková (eds). Women’s Civic and Political Participation in the Czech Republic and the Role of European Union Gender Equality and Accession Policies. Praha : Sociologický ústav AV ČR ZDROJE DAT EVS 1991. Mezinárodní sociologické šetření s názvem Evropský výzkum hodnot. Tento mezinárodní výzkum, který proběhl v letech 1990-1992, byl opakováním mezinárodního výzkumu z roku 1981. ČR se jej účastnila poprvé až v roce 1991. Data za ČR jsou dostupná v Sociologickém ústavu AV ČR. EVS 1999. Mezinárodní sociologické šetření s názvem Evropský výzkum hodnot. Tento mezinárodní výzkum byl opakováním mezinárodních výzkumů z let 1981 a 1990-1992. Data za ČR jsou dostupná v Sociologickém ústavu AV ČR. ISSP 1994. Mezinárodní sociologické šetření s názvem Rodina a měnící se genderové role. Tento mezinárodní výzkum, který proběhl v letech 1993-1995, byl opakováním mezinárodního výzkumu z roku 1988. ČR se jej účastnila poprvé až v roce 1994. Mezinárodní data jsou dostupná v Sociologickém ústavu AV ČR. 167 ISSP 2002. Mezinárodní sociologické šetření s názvem Rodina a měnící se genderové role. Tento mezinárodní výzkum byl opakováním mezinárodních výzkumů z let 1988 a 1993-1995. Analyzovaný datový soubor obsahoval pouze data za ČR, Norsko a Velkou Británii. Data za ČR jsou dostupná v Sociologickém ústavu AV ČR. SUMMARY The article informs about changing attitudes of Czech men and women towards gender roles, in particular from the perspective of international and longitudinal sociological surveys. Based on the quantitative analysis of data it has been observed that the Czech population on one hand differs in its opinions on gender roles from Western European populations that seem to be less genderconservative (“traditional”) in those opinions than Eastern European countries. On the other hand the Czech population’s opinions in this respect correspond to countries of the former Eastern European block that seem to be more conservative (“traditional”) in opinions on gender roles. Based on the quantitative analysis of data it has been proved that during the 1990’s Czech population opinions on gender roles changed towards less conservative attitudes. Similar to other countries, the women are the main bearers of those changes in opinions on gender roles in the Czech Republic. Those opinion changes are thus more visible in Czech women than men. Moreover, those changes reflect mainly conversion in views on the role of women and not so much of men. The consequences of the deep divergence of opinions of the Czech men and women on gender roles (greater than in Western European countries under the study) are a research subject of further research. 168 Štúdia je výsledkom riešenia grantového projektu EGG 5RP a VUGA 6/2003. 2 Mgr. Ivan Chorvát, M. A., CSc., Inštitút sociálnych a kultúrnych štúdií, Fakulta humanitných vied, Univerzita Mateja Bela, Tajovského 51, 947 01 Banská Bystrica, [email protected]. matky je pre sociologické bádanie zaujímavý aj tým, že “zahŕňa dve esenciálne aktivity akejkoľvek spoločnosti – materiálne zabezpečenie i zaistenie reprodukcie a starostlivosti o potomstvo, čím zároveň prekračuje tradičné rodové rozdelenie práce” (Leira, 1998, s. 160). Je možné hovoriť v tomto zmysle o prekračovaní tradičného rodového rozdelenia práce aj u mužov? K tomu sa dostaneme neskôr. Spomenuli sme už, že zamestnanosť žien nie je u nás žiadnym novým fenoménom. Už pred rokom 1989 u nás silnela kritika vysokej zamestnanosti žien a jej sprievodného javu, tzv. dvojitého zaťaženia žien v zamestnaní i rodine. Východisko tohoto stavu sa hľadalo v možnostiach návratu k tradičnému usporiadaniu rodinných rolí, t.j. k modelu pracujúceho muža, ktorý živí rodinu a ženy, ktorá ostáva v domácnosti a venuje sa deťom (Bútorová a kol., 1996). Hodnotenie súkromnej a verejnej sféry ako genderovo oddelenej napriek faktickej zamestnanosti veľkej väčšiny žien bolo spôsobené tým, že zamestnanosť žien sa nevnímala ako celkom prirodzená, ale vynútená ideologicky (v úvodných dekádach tzv. budovania socializmu) a neskôr spôsobená hlavne ekonomickou situáciou socialistickej rodiny, ktorá, aj vďaka mimoriadnej nivelizácii príjmov, nebola obyčajne schopná vyžiť len z platu jedného živiteľa rodiny. V súčasnosti síce tiež platí, že ekonomická situácia väčšiny slovenských rodín vyžaduje prítomnosť oboch manželov v platenom zamestnaní, ale hlavne u mladšej generácie dochádza aj k posunu v chápaní platenej práce ako prostriedku profesionálnej realizácie žien. Zamestnanie sa teda už nemusí chápať len ako nevyhnutný doplnok či príťaž ženskej osobnej identity, ale aj ako jeden z jej konštitučných prvkov. Na rozdiel od predchádzajúceho vnímania zamestnanosti žien ako nesamozrejmej, ktorá preto neznamenala spochybnenie tradičného modelu rodinného usporiadania, terajšia situácia má potenciál narušovať genderovo fixnú štruktúru rolí v rodine v zmysle rovnomernejšieho rozdelenia povinností v domácnosti a v starostlivosti o deti. To zároveň prináša potrebu zvýraznenia autonómie každého člena rodiny na rozdiel od predchádzajúceho dôrazu na autonómiu nukleárnej rodiny. V reálnom svete však sociálne vzťahy nefungujú tak jednoznačne a priamočiaro a zvýšená zapojenosť žien v platenom 169 170 O PRÍTOMNOSTI MATIEK V ZAMESTNANÍ A OTCOV V RODINÁCH: REALITA A FORMALITA?1 Ivan Chorvát 2 Kľúčové slová súkromná a verejná sféra, genderová medzera, otcovstvo, perspektíva rolovej neadekvátnosti, vývojová perspektíva, genderové rozdelenie domácich prác Témou tejto konferencie a hlavným predmetom jej záujmu je žena, ktorá pôsobí a realizuje sa v rôznych prostrediach. Úmyslom konferencie je tieto prostredia zmapovať, predpokladá sa však, že ich je možné zaradiť do dvoch hlavných sfér, ktoré sociálne vedy používajú na opis existenciálneho pôsobenia človeka v modernej spoločnosti – súkromnej a verejnej. V bežnom stereotypizovanom vnímaní je súkromná sféra prisudzovaná predovšetkým žene a verejná sféra mužovi. V súčasnosti však dochádza k prelínaniu a znejasňovaniu hraníc medzi privátnym a verejným, navyše na Slovensku je už niekoľko desaťročí prítomný model dvojpríjmovej domácnosti, ktorý predpokladá každodennú aktivitu ženy vo verejnej sfére. Zmeny, ktoré určujú charakter súčasného vývoja a značne ho dynamizujú, menia i štruktúru a vzťahy v inštitúciách každodenných ľudských kontaktov a interakcií, čím dochádza i k transformácii ustálených genderových rolí, tak vo sfére súkromnej – v rodine, ako i v zamestnaní. Reč tu teda bude nielen o ženách, ale aj o mužoch. Budeme hovoriť o situácii rodín, ktoré sa vyznačujú plateným zamestnaním oboch partnerov. Vôbec, koncept zamestnanej 1 zamestnaní či dokonca ich profesionálna realizácia (t.j. situácia, keď žena “robí kariéru”) nevedie paralelne k rovnomernejšiemu rozdeleniu povinností v rodine, resp. zďaleka nie do takej miery, aby to zreteľnejšie kompenzovalo jej zvýšenú záťaž v zamestnaní. Na inom mieste, v monografii “Muž – otec v súčasnej rodine” (Chorvát, 1999), sme podrobne analyzovali skutočnosť, že sféra rodiny sa otvára mužom oveľa pomalšie a nenápadnejšie než sféra práce ženám. Vo svojej nedávno publikovanej práci zvýrazňuje tento moment aj Arlie Russell Hochschildová (2003), keď píše o tom, ako vpád amerických žien do plateného zamestnania výrazne zmenil ich životy. Zároveň je však v spoločnosti naďalej veľmi silno prítomné presvedčenie o tom, že výchova detí a starostlivosť o domácnosť sú povinnosťou ženy. Je to príklad známej kultúrnej medzery, koncepcie Williama Ogburna, ktorá označuje zaostávanie kultúrnej sféry za ekonomickou, resp. nemateriálnej kultúry, do ktorej patria i sociálne inštitúcie včítane rodiny, za zmenami v materiálnej kultúre. A pretože ekonomické trendy sa výraznejšie dotýkajú žien, dochádza k významnejším zmenám v živote a vnímaní žien. Výsledkom je, že muži zaostávajú za ženami vo svojej adaptácii na zmenenú ekonomickú realitu.3 Pre ženy je meniacim sa prostredím pracovná sféra, t.j. oblasť ekonomiky, pre mužov sú meniacim sa prostredím ženy. Ženy sa na tieto zmeny adaptujú rýchlejšie. Kultúrna medzera na úrovni makrospoločenskej má svoj odraz v privátnej sfére ako “genderová medzera”. Táto medzera sa prejavuje tak v správaní ako aj v postojoch, pretože podľa Hochschildovej platí, že kým ženy sa začali realizovať v platenom zamestnaní, väčšina mužov podstatnejšie nezvýšila svoj podiel na prácach v domácnosti. Manželstvo sa tak stáva jednak osobným priestorom, do ktorého sa prenáša všeobecná kultúrna medzera a jej dôsledky a tiež miestom zachytávajúcim a vstrebávajúcim šoky a napätia vytvárané širšími spoločenskými trendmi, ktoré muži a ženy A. R. Hochschildová poznamenáva, že keď v 19. storočí v súvislosti s industrializáciou ekonomické trendy podstatnejšie zasiahli mužov a spôsobili ich presun do sféry plateného zamestnania, výrazne to zmenilo život mužov. Vtedy to boli ženy, na ktoré sa vzťahoval koncept kultúrnej medzery či zaostávania (Hochschild, 2003). nerovnako znášajú, respektíve majú z nich nerovnaký úžitok (Hochschild, 2003). Väčšina zahraničných výskumov (napr. angloamerickej proveniencie, pozri okrem iných Thompson - Walker, 1989; Allen - Hawkins, 1999) týkajúcich sa rozdelenia práce v domácnosti konštatuje, že fakt, či je žena zamestnaná alebo nie, nemá vplyv na množstvo práce, ktorú muž vykoná v domácnosti. Neexistuje ani výraznejšia súvislosť medzi objemom času, ktorý žena trávi v zamestnaní a objemom času, ktorý venuje muž domácim prácam. Dokonca ani výška zárobku ženy, či už absolútna alebo relatívna vzhľadom na príjem rodiny, nehrá rolu pri rozdelení domácich prác medzi partnerov v rodine, čo platí aj v prípadoch, keď zárobok ženy prevyšuje zárobok muža. Výskumné údaje z Čiech takisto konštatujú, že “väčšinu domácich prác a starostlivosť o rodinu uskutočňujú ženy bez ohľadu na svoju prácu a postavenie v zamestnaní” (Křížková – Václavíková-Helšusová, 2002, s. 28) a podobný výsledok zaznamenáva i nedávny výskum na Slovensku (Bausová, 2002). Niektoré výskumy síce uvádzajú zvýšený relatívny podiel mužov na prácach v domácnosti v rodinách, kde je žena zamestnaná v porovnaní s rodinami, v ktorých žena zostáva v domácnosti, dôvodom však nie je to, že by muži v domácnosti so zamestnanou ženou trávili pri domácich prácach viac času, ale skutočnosť, že zamestnané ženy vo svojich domácnostiach pracujú menej hodín v porovnaní s “gazdinkami na plný úväzok”. Bez ohľadu na zamestnanie ženy, jej pozíciu v ňom či výšku príjmu, práca v domácnosti neprestáva byt štrukturálne i symbolicky zviazaná so ženou. Domnievame sa však, že by bolo chybou interpretovať túto skutočnosť ako faktor mocenských vzťahov v rodine, v termínoch moci na strane muža a diskriminácie či bezmoci na strane ženy. Nízka spoluúčasť mužov na domácich prácach nemusí byť nutne dôkazom ich mocenského vplyvu v rodine, resp., ako zistil Y. Kamo, tí muži, ktorí majú výraznejší vplyv na chod domácnosti a formovanie vzťahov v rodine, sa aj zapájajú vo väčšej miere do prác v domácnosti (citované podľa Thompson - Walker, 1989). Zaujímavé a v súlade s predchádzajúcim je i zistenie U. Bjőrnbergovej (1998), ktorá píše, že rodinne orientovaní muži sa vo zvýšenej miere dostávajú do konfliktu so svojími partnerkami v otázkach výchovy detí i v 171 172 3 záležitostiach bežnej prevádzky rodiny v porovnaní s mužmi orientovanými na prácu. Nie je zrejme možné porozumieť genderovému rozdeleniu domácich prác bez toho, aby sme nezobrali do úvahy komplex významov, ktoré má platená práca i práca v domácnosti pre ženy i mužov, i to, ako partneri menia či udržujú distribúciu svojich pracovných povinností na základe každodenných vzájomných interakcií (Thompson - Walker, 1989). Zvýšená zapojenosť mužov do záležitostí domácnosti (tam, kde k nej dochádza)4 ohrozuje predchádzajúci monopol ženy na uspokojovanie potrieb rodinných príslušníkov a narúša tak určité privilégium, na ktorom si ženy zakladajú dôležitú súčasť svojej identity. 5 Ako sme už konštatovali na inom mieste, “(ž)eny vrátane tých, ktoré sú vo svojom zamestnaní vyťažené rovnako ako ich partneri, považujú starostlivosť o rodinu a domácnosť za svoju povinnosť, sú hrdé na to, že svoju dvojitú rolu dokážu zvládať a mužov považujú vo sfére rodiny za menej kompetentných ako sú oni samé” (Chorvát, 2002, s. 12). Tento komplex postojov i správania zo strany žien sa v literatúre objavuje pod názvom “maternal gatekeeping” (t.j. materské stráženie brány), pričom bránou sa rozumie vstup či prístup do sféry domácnosti a rodiny. 6 4 U nás je možné sledovať miernu tendenciu k rovnomernejšiemu rozdeleniu povinností v rodine u mladších manželských párov s vysokoškolským vzdelaním. U manželských párov v strednom a vyššom veku (orientačne môžeme hovoriť o štyridsiatnikoch, päťdesiatnikoch atď.) sa faktor vzdelania neprejavuje (pozri Chorvát, 2002). 5 Platí to dokonca aj u tých v kariére úspešných žien, ktoré sa presadili na tradične skôr mužských pozíciách. Niektoré výskumy uvádzajú, že “v rodine hrajú tieto ženy až prehnane tradičné ženské roly. To im pomáha udržať genderovú schému a predstavu o vlastnej ženskosti” (Křížková, 2002, s. 52). 6 Pojem “maternal gatekeeping” označuje súhrn názorov a správania, ktoré sú v konečnom dôsledku prekážkou spoločného úsilia mužov a žien podieľať sa na práci v rodine tým, že obmedzujú možnosti mužov učiť sa a zdokonaľovať prostredníctvom starostlivosti o domácnosť a deti (Allen - Hawkins, 1999). Je jedným z dôležitých zdrojov nízkeho podielu mužov na povinnostiach v rodine, avšak samozrejme nie jedinou 173 To, že mnohé ženy považujú svojich partnerov za menej kompetentných či neschopnejších v domácnosti a pri výchove detí je kultúrnym prejavom “spoločenskej konštrukcie usporiadania gender rolí” (Čermáková et al., 2002, s. 16). Súčasťou kultúry, ktorá vníma rodinné pôsobenie mužov týmto spôsobom je i odborná literatúra, ktorá sa v spoločenskovednej spisbe vo zvýšenej miere objavuje v poslednom štvrťstoročí v súvislosti s problematikou otcov v rodinách a orientuje sa predovšetkým na neadekvátne plnenie ich rodinnej, hlavne otcovskej, roly. Preto sa niekedy hovorí o tomto dominantnom prístupe ako o deficitnom. V jeho rámci sú muži považovaní za osoby, ktoré sú vedome nezainteresované na starostlivosti o svoje deti a nemotivované tento stav podstatnejšie zmeniť. Napriek tomu, že tomuto prístupu nemožno na deskriptívnej rovine uprieť určitú vypovedaciu schopnosť (keďže opisuje skutočne mnohých otcov), zlyháva pri opise mnohých “dobrých” otcov. Neslúži preto príliš dobre na pochopenie roly otca v rodine a toho, v čom spočíva zodpovedné otcovstvo. Navodzuje dojem, že väčšina mužov je emocionálne a vzťahovo deficitná. Je tomu tak podľa tohto prístupu preto, lebo v priebehu 20. storočia došlo k určitým kultúrnym a spoločenským zmenám, ktorých výsledkom boli rastúca rozvodovosť, rast počtu nemanželských detí a erózia otcovstva. Otcovia v oveľa menšej miere ako iní členovia rodiny boli schopní prispôsobiť svoju rodinnú rolu zmeneným podmienkam. Preto sa aj jedna z dominantných podôb deficitného prístupu nazýva perspektívou rolovej neadekvátnosti. Táto perspektíva je takpovediac kultúrnou kritikou, pohybuje sa na makroúrovni a sa snaží navrhovať rôzne sociálne, ekonomické, organizačné, legislatívne opatrenia, ktoré by napomohli adekvátnejšiemu plneniu otcovskej roly. Toto úsilie je samozrejme dôležité a môže priniesť určité zlepšenia, jednostranná orientácia na perspektívu rolovej neadekvátnosti alebo inú formu deficitného prístupu však zároveň môže viesť k pohodlnej ceste preceňovania moci štátu ovplyvňovať značne osobné rozhodnutia. Preto je vhodné doplniť tento prístup chápania otcovskej roly ešte iným prístupom, ktorý ani tou najdôležitejšou prekážkou výraznejšieho zapojenia mužov do prác v domácnosti a starostlivosti o deti. 174 by sa pohyboval na mikroúrovni a výraznejším spôsobom podnecoval individuálnu osobnú transformáciu tých mužov, ktorí túžia stať sa zajtra lepšími otcami než sú dnes. Perspektíva rolovej neadekvátnosti (PRN) totiž nedokáže podnietiť osobnú transformáciu otcov, pretože: a) nevenuje pozornosť procesom vývoja a dozrievania otcov (je nevývojová, statická); b) dezinterpetuje motívy, pocity, postoje a nádeje väčšiny otcov (v tomto zmysle je neprimeraná);7 c) vytvára prekážky osobnej transformácii namiesto toho, aby podnecovala zmenu (je nemotivujúca);8 d) jej štandard, ktorým definuje adekvátnu otcovskú starostlivosť, je obmedzený9 (Hawkins - Dollahite, 1997). Takýmto prístupom, ktorý by bol komplementárny k perspektíve rolovej neadekvátnosti alebo iným formám deficitného prístupu (napr. perspektíve domácej demokracie, ktorej hlavným predmetom záujmu je otázka spravodlivosti pri deľbe práce v rodine, resp. skôr nespravodlivosti vzhľadom na nižšiu participáciu otcov na prácach v domácnosti a starostlivosti o deti a ktorá vidí vzťahy v rodine v antagonistických termínoch moci a boja za rovnoprávne rozdelenie rolí) je vývojová perspektíva, ktorá vychádza z klasickej koncepcie vývoja osobnosti Erika Eriksona (Hawkins et al., 1995). Erikson (1963) rozčlenil životný cyklus človeka na osem periód; piatimi z nich prechádza človek v období detstva a dospievania a zvyšnými troma v dospelosti. Erikson považuje siedme štádium, generativitu 7 Tým, že PRN zdôrazňuje, že otcovia nie sú schopní sa o deti zaujímať, starať, venovať sa im atď., je menej efektívna pri podpore dobrého otcovstva. Odporúčania vychádzajúce z takéhoto predpokladu budú iné a menej efektívne ako tie, ktoré vychádzajú z pohľadu na otcov ako tých, ktorí majú snahu byť čo najbližšie svojim deťom, ale musia čeliť určitým prekážkam, ktoré im to znemožňujú. 8 Tým, že PRN nahliada na mužov ako nekompetentných, vytvára nezamýšľaný dôsledok znižovania osobných štandardov dobrého otcovstva, tak v otcoch samotných, ako aj z hľadiska očakávaní ich partneriek. 9 PRN implikuje, že byť dobrým otcom znamená, že muži sa musia stať tým, čím su matky. Podceňujú sa iné prínosy a klady, ktoré sú tiež pre deti dôležité a sú súčasťou starostlivosti o deti. 175 (aktivity starostlivosti o druhých, ktoré tvoria alebo prispievajú k životu budúcej generácie), za primárnu vývojovú úlohu dospelosti a jej základ vidí v prokreatívnej túžbe a 'potrebe byť potrebný'. Primárnym prejavom pôsobenia generativity je starostlivosť a výchova vlastných detí, aj keď Erikson priznáva, že generativita dospelého človeka sa môže realizovať aj prostredníctvom iných produktívnych, tvorivých a altruistických snažení, ktoré prispievajú k vytváraniu lepšieho sveta pre budúce generácie. Ak vyjdeme z predpokladu, že vo vzájomnej interakcii rodičia - dieťa je to nielen pôsobenie rodičov na deti, ktoré je hodné skúmania (a ktorému sa v literatúre venuje široká pozornosť), ale i vzťah opačný, pôsobenie prítomnosti dieťaťa na psychosociálny rozvoj svojich rodičov (ktorému sa naopak venuje len okrajová pozornosť neadekvátna významu tohto vzťahu)10, zistíme, že Eriksonov pojem generativity je obzvlášť vhodný pre štúdium zainteresovanosti otcov na starostlivosti o dieťa (Snarey, 1993; Hawkins et al., 1995). Aktívna starostlivosť o deti nie je teda dôležitá z hľadiska vývoja len pre ne, ale je podstatná aj pre vývoj a kvalitu života otcov. Vo väčšine prípadov potom starostlivosť o deti nie je akousi kultúrnou požiadavkou na otcov, t.j. niečím, čo robia v prípade, že ich určité vonkajšie kultúrne vplyvy nenútia, len váhavo, ľahostajne, neefektívne alebo vôbec. Nie je najvhodnejšie považovať otcovstvo prosto ako sociálnu rolu, ktorá je definovaná a určovaná externými vplyvmi, skôr ako kľúčový interný proces mužovho rozvoja a spokojnosti, ku ktorému dospieva v priebehu svojho vývoja ako dospelej osoby. Dobré otcovstvo je dôsledkom vývojových, vzťahových a etických motívov mužov, ktoré pochádzajú z nich samotných. Vývojová perspektíva, ktorá je skôr mikropohľadom, zdôrazňuje potrebu mužov i žien byť dôverne citovo zainteresovaní na každodenných rodinných aktivitách, čím prispievajú k prehĺbeniu a skvalitneniu rozvoja svojej osobnosti. Potom nemusia otcovia chápať svoju zvýšenú participáciu ako osobné obetovanie svojich patriarchálnych privilégií, ktoré neochotne a váhavo kladú na oltár ideálu sociálnej spravodlivosti, 10 Axiómom vývojovej teórie je, že keď sa vyvíja jedna strana diády, musí sa vyvíjať aj druhá (Hawkins et al., 1995). 176 ale skôr ako dôležitý krok v raste a zdokonalení svojej osobnosti. Vývojová perspektíva nevidí muža a ženu ako dve oddelené osoby trvajúce na svojich právach a vyjednávajúce o takom či onakom spôsobe rozdelenia úloh, aby ani jeden z nich neprišiel skrátka, ale upriamuje pozornosť na nevyhnutnú vzájomnú spätosť muža a ženy. Domnievame sa, že zmena v správaní mužov zdôrazňovaním ich silných stránok a schopností namiesto implikovania nezáujmu a neschopnosti (ako je to v prípade deficitného prístupu), zdôrazňovaním toho, čo otec väčšou zapojenosťou na činnostiach okolo detí získa, než čo stratí a obetuje (ako je to v prípade perspektívy domácej demokracie), zvýhodňuje vývojovú perspektívu pred oboma zmieňovanými prístupmi pri riešení problému nízkej aktivity mužov pri starostlivosti o deti. ALLEN, S.M., HAWKINS, A.J. 1999. Maternal Gatekeeping: Mothers´ Beliefs and behaviors That inhibit Greater Father Involvement in Family Work. Journal of Marriage and the Family 61 (February 1999), s. 199 – 212. BAUSOVÁ, M. 2002. Dnes už nie je také jasné, kto upratal (Deľba domácich prác a výchovy detí v súčasnej slovenskej rodine). In: CHORVÁT, I. (Ed.), Premeny rodiny v urbánnom prostredí. Banská Bystrica : Inštitút sociálnych a kultúrnych štúdií, Fakulta humanitných vied UMB, s. 55 – 61. BJÖRNBERG, U. 1998. Family Orientation Among Men: A process of change in Sweden. In: DREW, J.E., EMERCK, R., MAHON, E. (Eds.), Women, Work and the Family in Europe. Routledge, London and New York, s. 200 – 207. BÚTOROVÁ, Z. a kol. 1996. Ona a on na Slovensku. Ženský údel očami verejnej mienky. Bratislava : Focus ČERMÁKOVÁ, M., HAŠKOVÁ, H., KŘÍŽKOVÁ, A., LINKOVÁ, M., MAŘÍKOVÁ, H. 2002. Podmínky harmonizace práce a rodiny v České republice. Praha : Sociologický ústav akademie věd ČR ERIKSON, E.H.1963. Childhood and Society. New York : W. W. Norton & Company, Inc. GERSON, K., 1997. An Institutional Perspective on Generative Fathering: Creative Social Supports for Parenting Equality. In: A.J. HAWKINS, D.C. DOLLAHITE (Eds.), Generative Fathering: Beyond Deficit Perspectives. California : Sage, Thousand Oaks, s. 36 – 51. HAWKINS, A. J., DOLLAHITE, D. C. 1997. Beyond, the role inadequacy perspective. In: A.J. HAWKINS, D.C. DOLLAHITE (Eds.), Generative Fathering: Beyond Deficit Perspectives, California : Sage, Thousand Oaks, s. 3 – 16. HAWKINS, A.J. et al. 1995. Rethinking Fathers' Involvement in Child Care: A Developmental Perspective. In: MARSIGLIO, W. (Ed.), Fatherhood: Contemporary, Theory, Research and Social Policy. Sage Publications, Thousand Oaks, s. 41 – 56. HOCHSCHILD, A.R. 2003. The commercialization of intimate life: notes from home and work. Berkeley, Los Angeles, London : University of California Press CHORVÁT, I. 2002. K charakteru rodinných vzťahov v mestskom prostredí na Slovensku. In: CHORVÁT, I. (Ed.), Premeny rodiny v urbánnom prostredí. Banská Bystrica : Inštitút sociálnych a kultúrnych štúdii, Fakulta humanitných vied UMB, s. 9 – 16. CHORVÁT, I. 1999. Muž – otec v súčasnej rodine. Banská Bystrica : Ekonomická fakulta UMB KŘÍŽKOVÁ, A.2002. Plány versus realita: kariéra a/nebo rodina v živote mladých manažerek. In: CHORVÁT, I. (Ed.), Premeny rodiny v urbánnom prostredí. Banská Bystrica : Inštitút sociálnych a kultúrnych štúdii, Fakulta humanitných vied UMB, s. 49 – 54. KŘÍŽKOVÁ, A., VÁCLAVÍKOVÁ-HELŠUSOVÁ, L. 2002. Sociální kontext života žen pracujících v řídících pozicích. Praha : Sociologický ústav Akademie věd České republiky LEIRA, A. 1998. The Modernisation of Motherhood. In: DREW, J. E., EMERCK, R., MAHON, E. (Eds.), Women, Work and the Family in Europe. London and New York : Routledge, s. 159 – 169. 177 178 LITERATÚRA SNAREY, J. 1993. How Fathers Care for the Next Generation. A Four-Decade Study. Cambridge, Massachusetts, London : Harvard University Press THOMPSON, L., WALKER, A.J. 1989. Gender in Families: Women and Men in Marriage, Work, and Parenthood. Journal of Marriage and the Family 51 (November 1989), s. 845 – 871. ŽENA A MUŽ V RODINE A DOMÁCNOSTI (niektoré z výsledkov výskumu Family and Gender 2002) Martina Bausová 1 Kľúčové slová SUMMARY rodové role, deľba domácich prác, výchova detí In a „common sense“ view the private sphere is a woman´s area, the public sphere belongs to the man. Although the concept of the working woman is not at all new, the growing participation of women in a paid work and their incresed professional realization has not been accompanied by a more egalitarian division of household work in families. This is the situation which can be described as a gender gap in the private sphere. Household work continues to be structurally as well as symbolically tied up with a woman. Women themselves consider men to be less competent in doing household chores and upbringing of children. In the second part of the paper two perspectives appearing in literature and dealing with the position and role of fathers in families are analyzed – the role inadequacy perspective and the developmental perspective. In the paper it is stressed that the developmental perspective is more appropriate for researching changes in men’s family roles. Changes in men’s behaviour by stressing what father more involved in activities around children gains in comparison with stressing what he sacrifices makes the developmental perspective more advantageous over the perspective of domestic democracy in solving the problem of low activity of men in childcare. V tradičnom vnímaní rodiny je žena považovaná za tú, ktorá sa stará o deti, vychováva ich, stará sa o domácnosť. Muž je v postavení chlebodarcu, ktorý ekonomicky zabezpečuje rodinu. Tradičné vnímanie rodiny je na Slovensku stále silno zakorenené. Takáto predstava o rodine sa odzrkadľuje aj v reálnom usporiadaní rodových rolí. Ešte stále platí, že väčšinu domácich prác v slovenskej rodine vykonáva žena a vyšší príjem do rodiny prináša muž. Pred II. svetovou vojnou nebolo celkom bežné, že žena bola zamestnaná. Masový nástup žien začal práve po II. svetovej vojne, kedy sa aj ženy začali zapájať do pracovného procesu. Tento trend môžeme označiť ako celosvetový, aj keď v jednotlivých krajinách prebiehal v rôznej miere a intenzite, a na základe rozdielnych motivácií a tlakov. Nárast podielu pracujúcich žien bol vyvolaný potrebou ekonomiky oslabenou po vojne, a tiež snahou o zrovnoprávnenie rodov. U nás a v ostatných krajinách socialistického bloku bol nástup žien do pracovného procesu ešte mohutnejší. Otec stratil v rodine pozíciu výhradného živiteľa rodiny. Jeho postavenie bolo oslabené, ale na druhej strane sa v rodine vytvoril priestor, čo sa týka starostlivosti o deti. Rola muža a rola ženy sa začali v rodine prelínať. Tak ako sa sféra práce začala postupne otvárať ženám, tak sa postupne, aj keď o niečo pomalšie a nenápadnejšie začala otvárať sféra rodiny mužom (Chorvát, 1999). Neskôr sa k možnosti mužov realizovať sa v rodine, pripojilo aj očakávanie, že v nej budú hrať väčšiu rolu 1 Mgr. Martina Bausová, Sociologický ústav SAV, Bratislava, [email protected] 179 180 a intenzívnejšie sa budú podieľať na starostlivosti o dieťa. Ženy aj napriek tomu, že sú zamestnané naďalej vykonávajú väčšinu domácich prác. Dochádza tak k dvojitému zaťaženiu žien, ktoré sa po práci ešte snažia zvládnuť starostlivosť o dieťa, rodinu a domácnosť. Často je táto práca doma označovaná za druhú pracovnú zmenu žien. Táto práca doma je prácou neplatenou a často veľmi nedocenenou. Participácia mužov v starostlivosti o dieťa a domácnosť je jednou z možností ako zmierniť preťaženie žien. V spoločnosti však stále pretrvávajú rodové stereotypy, ktoré sa len veľmi ťažko prekonávajú. Aj naďalej pretrváva názor, že ženy sú schopnejšie postarať sa o dieťa. Sociologický ústav Slovenskej akadémie vied a Tilburg University uskutočnili v roku 1999 na Slovensku Výskum európskych hodnôt (European Values Study). Bol to medzinárodný porovnávací výskum, ktorého sa zúčastnilo 32 európskych krajín. S výrokom "Otcovia sú rovnako schopní postarať sa o deti ako matky" súhlasilo na Slovensku len 28,6% respondentov. Pre porovnanie vo Švédsku, ktoré je v oblasti rodinnej politiky a rovnosti rodov veľmi vyspelé s týmto výrokom súhlasilo až 59,7% respondentov. Problematika rodovej rovnosti v rodine bola hlavnou témou ďalšieho výskumu – Family and Gender 2002, ktorý uskutočnil Sociologický ústav Slovenskej akadémie vied v Bratislave v spolupráci s Ústavom pre výskum verejnej mienky pri Štatistickom úrade Slovenskej republiky pod záštitou organizácie International Social Survey Programme (ISSP). Zámerom tohoto výskumu bolo zistiť, aké sú postoje mužov a žien na Slovensku k rodovej problematike v rodine. Nakoľko je preferované tradičné rozdelenie rolí, kedy sa žena stará o rodinu a domácnosť a muž zarába peniaze, a nakoľko sa už prejavili zmeny v rodových rolách aj v postojoch smerom k dvojpríjmovej rodine, ale súčasne s rovnomerným rozdelením domácich prác? S tvrdením, že do príjmu domácnosti by mali prispievať obaja muž aj žena úplne súhlasilo až 64,52% respondentov a skôr súhlasilo ako nesúhlasilo 18,0% respondentov. Na druhej strane 22,72% respondentov úplne súhlasí a 26,53% skôr súhlasí ako nesúhlasí s výrokom, že poslaním muža je zarábať peniaze a poslaním ženy je starať sa o domov a rodinu. Môžeme teda povedať, že aj tento výskum nám potvrdil, že v slovenskej rodine ešte stále v určitej miere pretrváva tradičné rozdelenie rolí muža a ženy v zmysle muž – živiteľ, žena – ochrankyňa domáceho krbu. Avšak potreba dvoch príjmov do domácnosti je vnímaná pomerne intenzívne. Môžeme si položiť otázku, do akej miery vysoké percento súhlasu s dvojpríjmovou domácnosťou súvisí so zložitou ekonomickou situáciou na Slovensku a do akej miery je to dôsledok snahy žien o ekonomickú samostatnosť. Isté však je, že vo väčšine domácností na Slovensku sú dva príjmy nevyhnutnosťou k udržaniu určitého štandardu životnej úrovne. Výsledky teda potvrdzujú, že na jednej strane sa od žien očakáva, že budú prispievať do spoločného príjmu domácnosti, ale na druhej strane starostlivosť o domácnosť a rodinu je ešte v dostatočne veľkej miere považovaná za doménu žien. Dôležitou súčasťou starostlivosti o dieťa je výchova detí. Vo výskume Family and Gender 2002 bola pozornosť venovaná aj tejto problematike. Zaujímalo nás akou mierou sa podieľajú matky a otcovia na výchove svojich detí. Opýtali sme sa respondentov, kto rozhodoval alebo rozhoduje o výchove ich detí. 181 182 Kto obyčajne rozhoduje/ rozhodoval o tom, ako vychovávať Vaše deti? Väčšinou ja Väčšinou môj manžel/ partner Niekedy ja, niekedy môj partner Rozhodujeme spoločne Niekto iný Netýka sa Muž 4,2% 17,3% 26,4% 41,5% 0,0% 10,6% Žena 29,1% 4,5% 23,5% 35,7% 0,3% 6,9% N=705 Najväčšie percento mužov (41,5%) aj žien (35,7%) uvádza, že o výchove svojich detí rozhodovali alebo rozhodujú spoločne s manželom alebo partnerom, a 26,4% mužov a 23,5% žien uvádza, že sa pri výchove svojho dieťaťa striedajú s manželom alebo partnerom. Zdá sa, že vo väčšine prípadov je výchova detí v súčasnej rodine spoločným záujmom oboch rodičov a obaja sa na nej snažia podieľať. Môžeme však vidieť aj pomerne vysoké percento tých žien (29,1%), ktoré samé rozhodujú alebo rozhodovali o výchove svojich detí. Určitú zásluhu má na tom zrejme fakt, že po rozvode partnerov starostlivosť o dieťa častejšie pripadne matke ako otcovi. Ďalším priestorom, ktorý ponúka mužom možnosť viac sa zapojiť do fungovania rodiny je starostlivosť o domácnosť. Ako bolo už vyššie spomenuté, ženy síce začali pracovať mimo domova a prebrali na seba úlohu spoluživiteľky rodiny, ale ostala im skoro celá starostlivosť o deti a o chod domácnosti. Aj zahraničné štúdie hovoria (Björnberg 1998, Giovannini 1998), že muži cítia potrebu zapojiť sa do starostlivosti o dieťa, ale pod touto starostlivosťou si predstavujú hranie s deťmi, chodenie na prechádzky, ich výchovu, ale už menej varenie, upratovanie, pranie, návštevy u lekára a organizovanie ostatných vecí, ktoré súvisia so starostlivosťou o dieťa. Čo sa týka konkrétnej deľby domácich prác, pranie, varenie a upratovanie vykonávajú v slovenskej rodine väčšinou ženy (74 – 94%). Muži tieto práce sami vykonávajú len v niektorých domácnostiach (3 – 5%). Starostlivosť o chorého člena rodiny a nákup potravín do domácnosti obyčajne tiež pripadne ženám, i keď môžeme vidieť pomerne vysoký podiel domácností v ktorých tieto činnosti vykonáva muž aj žena spoločne, alebo striedavo. Zásluhu na tom má čiastočne aj fakt, že v poslednom období sa stali bežnými spoločné nákupy v hypermarketoch, kedy sa celá rodina raz za týždeň vyberie autom do nákupného centra na veľký nákup. Graf č.1 Rozdelenie domácich prác v rodine - muži Kto vykonáva vo Vašej domácnosti nasledujúce činnosti? © Sociologický ústav SAV, 2002, (N = 331 respondentov) 9% pranie 3% 86% malé opravy v domácnosti starostlivosť o chorých členov rodiny 5% 45% nákup potravín 10% 45% 20% 3% 42% 63% príprava jedál 6% 20% 0% 7% 3% 4% 47% upratovanie 5% 30% 3% 74% 40% 60% 80% 100% vždy ja + obyčajne ja na rovnako alebo obaja spolu obyčajne + vždy moja manželka/ partnerka robí ich niekto iný neviem posúdiť 183 87% 184 Graf č.3 Rozdelenie domácich prác v rodine Graf č.2 Rozdelenie domácich prác v rodine - ženy Ktorá z možností najlepšie vystihuje rozdelenie prác medzi Vami a Vašim manželom/kou, partnerom/kou © Sociologický ústav SAV, 2002 Kto vykonáva vo Vašej domácnosti nasledujúce činnosti? © Sociologický ústav SAV, 2002, (N = 374 respondentiek) 94% pranie malé opravy v domácnosti 9%14% starostlivosť o chorých členov rodiny 3% 2% 73% 5% 31% 2% 64% 40% 53% nákup potravín 6% upratovanie 74% 21%2% 3% príprava jedál 77% 18%3% 0% 20% 40% 60% podieľam sa na DP oveľa viac, ako mi prislúcha 2% podieľam sa na DP o niečo viac ako mi prislúcha 10% na rovnako alebo obaja spolu obyčajne + vždy môj manžel/ partner robí ich niekto iný 29% 57% podieľam sa na DP zhruba takou mierou, ako mi prislúcha podieľam sa na DP o niečo menej, ako mi prislúcha podieľam sa na DP oveľa menej, ako mi prislúcha 41% 21% 2% 10% 2% 0% 10 20 30 40 50 60 70 % % % % % % % 80% 100% vždy ja + obyčajne ja 26% muži ženy neviem posúdiť Malé opravy v domácnosti vykonáva zväčša muž. Toto nerovnomerné rozdelenie aj v rámci domácich prác potvrdzuje pretrvávanie rodových stereotypov, ktoré považujú pranie, varenie a upratovanie za typicky ženské činnosti a "fyzicky náročnejšie" a "technicky orientované" činnosti, ktoré spadajú pod malé opravy v domácnosti sú považované za doménu mužov. Ak porovnáme subjektívne hodnotenie angažovania sa do jednotlivých domácich prác medzi ženami a mužmi, môžeme si všimnúť nadhodnotenie odpovedí mužov, že upratovanie a starostlivosť o chorých členov rodiny vykonávajú so svojou manželkou alebo partnerkou spoločne alebo narovnako. Nerovnomerné rozdelenie domácich prác si uvedomujú muži aj ženy. 21% mužov vo výskume uviedlo, že sa na domácich 185 186 prácach podieľa o niečo menej ako im prislúcha a 10% uviedlo, že sa na domácich prácach podieľa oveľa menej ako im prislúcha. Ženy nerovnomerné rozdelenie vo svoj neprospech vnímajú ešte intenzívnejšie. Viac ako polovica žien pociťuje, že sa na domácich prácach podieľa oveľa viac alebo o niečo viac ako im prislúcha. Otázkou zostáva, či pocit nerovnomerného rozdelenia domácich prác medzi mužom a ženou je len konštatovaním, alebo či predstavuje možnosť toto, voči ženám nespravodlivé, rozdelenie zmeniť. LITERATÚRA BJÖRNBERG, U. 1998. Family Orientation among Man. In: Drew.E (Ed.), Women, Work and the Family in Europe. London, New York : Routledge De SINGLEY, F. 1999. Sociologie současné rodiny. Praha : Portál GIOVANNINI, D. 1998. Are Fathers Changing? In: Drew.E (Ed.), Women, Work and the Family in Europe. London, New York : Routledge HAŠKOVÁ, H., KŘÍŽKOVÁ, A., MAŘÍKOVÁ, H., RADIMSKÁ,R. 2003. Rovné příležitosti mužů a žen při slaďování práce a rodiny? Praha : Sociologický ústav AVČR CHORVÁT, I. 1999. Muž – otec v súčasnej rodine. Banská Bystrica : UMB MAHON, E. 1998. Changing Gender Roles, State, Work and Family Lives. In: Drew.E (Ed.), Women, Work and the Family in Europe. London, New York : Routledge Výsledky medzinárodného výskumu Rodina 2002.Verejná mienka. Štatistický úrad Slovenskej republiky Radimská, R. 2002. Mateřství, otcovství a moc. In.:Gender-rovné příležitosti-výzkum, 4/2002, www.genderonline.cz 187 SUMMARY Though the family appears to be an enduring non-substitutable institution in fulfilling its specific mission, it has also undergone many changes. The domain of gender roles and the distribution of family duties and responsibilities belongs to the domains of family behaviour that have faced substantial changes. On the one hand, the separation of workplace and place of living and increasing participation of women at labour market have weakened the male position of an exclusive family breadwinner. On the other hand, men have acquired the opportunity to take greater responsibility in children raising and upbringing. However, men tend to understand children upbringing first of all as playing with children and not as housework necessary to do in order to care for children properly (like meal preparing, washing, cleaning, etc.). This tendency was also documented by the international comparative survey Family and Gender 2002 that was done by the Institute for Sociology S. A. S. in cooperation with the Institut for Public Opinion Research at the Statistical Office of the Slovak Republic under the auspices of ISSP. 188 Doc. PhDr. Marta Botíková, CSc., Katedra etnológie a kultúrnej antropológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Gondová 2, 811 01 Bratislava, [email protected] poslaním (LEŠČÁK 1986:106). Spoločenstvo sa udržiava prostredníctvom starostlivosti o zachovávanie svojich noriem Ukazuje sa však, že ak aj bolo na prelome 19. a 20. storočia väčšina Slovenska najmä roľnícke a tradičné, už prvé roky 20. storočia priniesli nové podnety, ktoré predznamenávali či priamo spôsobovali viacero dynamických zmien. Nové politické a spoločenské okolnosti krajiny, industrializácia, urbanizácia ale aj následky vojnového požiaru postupne menili spôsob života. Obraz konzervatívneho tradičného dedinského spoločenstva prestáva byť všeobecným a z ďaleka nie jediným obrazom spôsobu života na Slovensku. Na túto stále výraznejšiu rôznosť sa pozrieme prostredníctvom výskumov, ktoré sme robili v medzinárodnom výskumnom projekte Pamäť žien (BOTÍKOVÁ 2001: 242-244). Pri tomto výskume ide o inter-subjektovú metódu, kde nám informátorky podávajú autobiografické rozprávania. Príbehy sami štrukturujú a tým aj zvýznamňujú. Vedecká analýza a interpretácia sa podriaďuje tomuto zvýznamňovaniu. Historický kontext je nielen dobrým datovaním, ale pre výskumníka/čku súvislosťou, interpretačnou pomôckou podľa toho, nakoľko je významný pre samotnú rozprávačku, autentickú aktérku príbehu (BOTÍKOVÁ 2004: 657). Zhromaždil a archivuje sa pomerne bohatý fond zozbieraný jednotnou metodikou a teda je použiteľný aj na komparáciu. Výskum vyzerá na prvý pohľad rodovo exkluzívny. Nejde však o odmietanie mužských respondentov, skôr o spôsob postavenia problému výskumu v tejto fáze. Napriek zameraniu pôvodného projektu na obdobie druhej polovice 20. storočia, nemohli sme nevyužiť autobiografické rozprávania najstaršej generácie našich pamätníčok, teda žien, ktoré žili svoj dospelý, zrelý život niekedy v polovici 20. storočia. Ženy narodené v rokoch 1920 – 30 nám rozprávali o čase ich detstva, teda o rokoch 1930 – 40. V rámci štruktúry autobiografií priestor venovaný spomienkam na detstvo nebol rovnaký. Vcelku detstvo charakterizovali v radostných súvislostiach. Milosrdný filter uplynulých životných skúseností zahalil tie menej láskavé či radostné spomienky. Počítame aj s tým, že v rozprávaniach hrá svoju úlohu pozitívna sebaprojekcia rozprávačiek, aj sebaúcta, 189 190 RODOVÉ ROZDIELY VO VÝCHOVE, REFLEKTOVANÉ V BIOGRAFICKÝCH ROZPRÁVANIACH Marta Botíková 1 Kľúčové slová detstvo, výchova, rodové rozdiely, biografické rozprávania V súvislosti s problematikou výchovy, či máme na mysli proces, či pojem, je multidimenzionálna a na jej poznávanie si môže nárokovať viacero vedných disciplín, medzi nimi aj etnológia. Výchova v zmysle procesu odovzdávania kultúrnej výbavy v medzigeneračnom (aj v rámci generácie) prenose je v etnológii chápaná ako súčasť tradície/ tradovania. Sledovanie procesu výchovy sa v etnológii spája zväčša s výskumom rodinného a spoločenského života a často máme na mysli v užšom zmysle výchovu detí. Materiály venované výchove detí nájdeme na stránkach lokálnych monografií, ako aj celoslovenských syntéz. Keď chceme ohraničiť časové dimenzie týchto pozorovaní, resp. ich výsledkov, pri kritickom posúdení dostáva sa nám obraz stavu približne od začiatku 20.storočia vzhľadom na charakter etnologických prameňov - a to najmä z vidieckeho - roľníckeho prostredia. Takéto prostredie zvykneme nazývať aj tradičným, pretože na základe mnohých zistení vieme, že procesy inovácie tu prebiehajú len veľmi pozvoľna, v zmysle vlastnej konzervatívnej podstaty tradície, snahy zachovať stav minulý, lebo ten je overený a teda dobrý. V rozsiahlej etnologickej literatúre o tradícii sa postupne presadilo nazeranie na hodnotovú podstatu tradície v súvislosti s jej normotvorným 1 určuje rámce interpretácie. Nezriedka rozprávačky využívali kontrastovanie - rozprávanie o životných ťažkostiach v protiklade ku šťastnému detstvu. Tieto skutočnosti máme na zreteli pri ďalšej interpretácii, kde budeme hľadať v rozprávaniach žien, narodených v rôznych sociálnych prostrediach na Slovensku v prvej polovici 20. storočia, či vôbec a ako opisujú rodovo špecifickú výchovu, ako si na ňu spomínajú z rokov svojho detstva. Naše spolubesedníčky reprezentujú širokú škálu sociálneho i kultúrneho prostredia pôvodnej rodiny, z nej pochádzajúcej kultúrnej výbavy aj životných osudov (vzdelanie, zamestnanie, sobáš, počet detí). Rôznorodosť názorov i faktických informácií, ktoré získavame prostredníctvom kvalitatívnych výskumov svojim spôsobom podporuje vierohodnosť takýchto zistení (PLICHTOVÁ 2002: 158 – 164). Čo budeme považovať za rodovo špecifickú výchovu ? Predovšetkým to bude upozornenie samotnej rozprávačky, ktorá niektorý postup vo výchove označí ako rodovo špecifický - či už pôjde o popretie, alebo potvrdenie špecifiky. Skôr však, ako budeme analyzovať fragmenty životných príbehov, oprieme sa o etnografickú literatúru, ktorá zdôrazňuje v tradičnom prostredí rodovo odlíšený spôsob výchovy. V sekundárnych prameňoch, za ktorými sme siahli s cieľom nájsť zmienky o rodovo špecifickej výchove sa ukázalo, že sa s takýmito možno stretnúť predovšetkým v oblasti výchovy k práci (RATICA 1995:321) v predškolskom a najmä v školskom veku. Pre dievčatá boli určené aktivity spojené so starostlivosťou. Starostlivosť o mladších súrodencov bola od dievčat očakávaná už vo veku, ktorý dnes iste nie je považovaný za primeraný. Už pri dväťročnom dievčati, ktoré nahradilo matku sa zdôrazňuje spoľahlivosť - jak by aj gazdinu doma nechala... (TRADÍCIE 1997:64). Dievčatá pomáhali starať sa nielen o mladších súrodencov, ale aj o ostatných v rodine - ich pravidelnou úlohou bolo nosiť raňajky či obed koscom do chotára (RATICA 1983:563). Z oblasti pedagogiky aj sociológie detstva existuje veľa zistení o tom, že dievčatá v istom veku uprednostňujú hry spočívajúce v starostlivosti, napr. o bábiky. V súvislosti s priestorom pre hru sú dievčatá menej náročné ako chlapci a súčasťou dievčenskej hry býva aj upratovanie, teda opäť starostlivosť istého druhu (ALAN 1989:108). Výchova k práci a zapájanie chlapcov do práce nemuselo nevyhnutne súvisieť s ich fyzickou silou - ledva cepy uzdvihli, museli mlátiť (TRADÍCIE 1997:64). Prevažovalo zapájanie, zaúčanie do prác v poľnohospodárstve, pre dievčatá zas práce v domácnosti. A očakávania boli vskutku z dnešného hľadiska veľké. V staršom materiáli niekedy ťažko posúdime, či išlo o takéto využívanie detskej práce len v čase núdze, alebo to bol bežný štandard. Za všetky ešte aspoň dva príklady. Z priamej výpovede sme zaznamenali, ako v čase 2. svetovej vojny, v otcovej neprítomnosti 7 – 10 roční chlapci orali, pretože nebolo iného muža v dome. Ešte v 80-tych rokoch boli naši kolegovia svedkami situácie v teréne, keď 12 ročné dievča miesilo plné koryto cesta na chlieb. Fyzická náročnosť prác sa pre oba rody rovnako javí z dnešného pohľadu neprimeraná. Súčasťou výchovy sú aj tresty. K nim vieme z tradičného prostredia povedať, že patrili k bežným výchovným prostriedkom (TRADÍCIE 1997:65). Či sa jednalo o tresty fyzické, či mali podobu slovného napomenutia, dostávalo sa ich dievčatám aj chlapcom, podľa informátorov - po zásluhe, aj keď v dnešných meradlách a prístupoch k deťom pôsobia ako neprimerané. Rodovo rozlíšenú, ale ojedinelú – zbierku nadávok – pokarhaní deťom nájdeme v materiáli zo západného Slovenska z prvých desaťročí 20. storočia, (VÁCLAVÍK 1925:97) podľa ktorého sa chlapcom nadávalo: ty somár, ty govedo, hmulo, trulo, bulo, sprosťák, lotar, pankhart. Dievčatám, dcéram: pačmata, oštoba, svina, nepodarený škrátek, krk ci vykrúcim, zabijem ca. Z publikovaných prameňov vyplýva, že priúčanie sa prácam bolo spoločné pre oba rody, rovnako ako tresty za nevykonanie príkazu. Odlišoval sa charakter prác, ktorý mal pripravovať chlapcov a dievčatá na budúce roly. Chlapčenské práce boli fyzicky náročnejšie, dievčenské zas viac viedli k privykaniu starať sa o ďalšieho súrodenca, či staršieho človeka. Nepostrehli sme však rodovú výlučnosť alebo neprekonateľnú hranicu medzi vykonávaním detských prác. Chlapci, zdá sa, v detskom veku prekračovali svoju hranicu častejšie, mali sa postarať o mladšieho súrodenca, ak medzi 191 192 staršími nebolo dievča. Tiež viacerí vykonávali poslíčkovské služby, niesli obed koscom či žencom. Dievčatá pravdaže tiež vykonávali fyzicky náročné práce, avšak nestretli sme sa so zmienkou, žeby boli zapojené do oračky či mlátenia. Do služby posielali rovnako chlapcov aj dievčatá, aj keď nájdeme v literatúre jednotlivé zmienky o tom, že dievčatá neradi posielali z domu, resp. že chlapčenská služba bývala zameraná na učenie sa remeslu, kým u dievčat bolo takéto zacielenie služby zriedkavé Súvislelo to s celkovo nízkym sobášnym vekom dievčat, ako aj s komplexom ďalších podmienok spôsobu života rodiny. Dokiaľ sú deti slobodné, pracujú s rodičmi zväčša na poli, preto sa v domácnosti dievča ani ničomu nenaučí, lebo že by to bolo zbytočné, lebo každá svokra má inú obyčaj (VÁCLAVÍK 1925:96). Tieto staršie zistenia vieme doložiť aj z výskumov tzv. jednodetných dedín (SIGMUNDOVÁ 1983:563), kde učenie sa domácim prácam pre dievča začínali až v manželovom dome. Rodové odlišnosti v tradičnom etnografickom materiáli sa našli v detskom odeve, v jeho forme i spôsobe nosenia. Bádateľov v starších textoch zaujal napr. rodovo nerozlíšený odev detí v predškolskom veku – už v čase ich výskumu túto skutočnosť považovali za dôležitú vyzdvihnúť. Začiatok školskej dochádzky bol najvyšší čas, aby chlapček dostal svoje prvé nohavice či klobúčik. Na starých školských fotografiách z prvých desaťročí 20. storočia vidíme školské deti napospol vyobliekané do odevov, ktoré už predstavujú zmenšeniny odevu dospelých. Najmenej zmienok v etnografickej literatúre sa týka spôsobu detského správania sa, resp. v jeho normovania. Tieto sa sústredia okolo mládeneckého, resp. dievockého veku, ktorý na tomto mieste už nie je predmetom nášho výskumu. Nemožno však nespomenúť vrstovnícke skupiny, ktoré sa formovali už v školskom veku, avšak literatúra sa venuje až ich inštitucionalizovanej forme, teda obdobiu prechodu do dospelosti, a času výberu potencionálneho životného partnera/partnerky. Kým mládenecké skupiny sú doložené veľmi bohatým materiálom dokladajúcim ich životnosť (vrátane mládeneckých iniciačných obradov) najmenej do prvej polovice 20. storočia (HORVÁTHOVÁ 1986), v odbornej literatúre donedávna prevládal názor, že dievčenské skupiny si nevytváral adekvátnu organizačnú inštitúciu. Novšie zistenia však prinášajú istú korekciu v súvislosti s dôkladnejšou analýzou a reinterpretáciou materiálu, ktorý súvisí s dievockým spoločenstvom priadok (LUTHER 1999). Cez uvedenú prizmu tradičného, zväčša rurálneho prostredia nahliadnime na materiál získaný v biografických rozprávaniach žien. Anna, narodená v roku 1920, roľníčka z Drábska, hovorí o svojom detstve málo. Rodovú odlišnosť vo výchove, v rodine, kde boli bratia i sestry vôbec neuvádza. Anna dvanásťročná odišla do služby, tento vek môžeme aj v tomto prípade považovať za hranicu detstva. Súvisí aj s ukončením školskej dochádzky a pre dievča nastáva čas dievoctva. Dramaticky vyznieva v rozprávaní príbeh o tom, ako zo služby zutekala – preľakla sa, keď dostala prvé mesačné krvácanie. Je zrejmé, že išla z domu nepoučená o biologických paramentroch ženského tela, a bála sa, či nejde zomrieť. Zároveň však treba zdôrazniť, že miesto služby bolo vzdialené od Anninho rodičovského domu menej ako 20 km., teda rodinné zázemie bolo pre ňu ešte stále naporúdzi. Zuzana, narodená v r.1920, horárova manželka, rodom z Liptovského Hrádku, svoje detstvo, resp. výchovu prešla v životopisnom rozprávaní niekoľkými vetami. Najpodstatnejšia okolnosť, ktorú zdôraznila, bolo, že jej zomrela mama krátko po narodení a štyri sestry dostali macochu, ktorá bola podľa Zuzaniných spomienok veľmi dobrá. Aj v tejto rodine existenčné okolnosti prinútili rodičov dať dcéru do služby, tentoraz z Liptovského Hrádku až do Žarnovice, avšak ku známej panskej rodine, kde bolo dievča-slúžtička pod spoľahlivým dozorom. Šarlota, narodená r.1920 pochádza z úradnickej rodiny, vyrastala v urbánnom prostredí, aj keď prázdninové časy trávila u starej mamy na vidieku. Z detstva, ktoré prežívala v kruhu piatich súrodencov (tri dievčatá a dvaja chlapci) uviedla viac zážitkov. Bolo to snáď zapríčinené aj tým, že pri častiach rozhovorov bola moja, vtedy 12 ročná dcéra a rozprávačka mienila jej odovzdať isté posolstvo. Šarlota upozornila na to, že bola súrodencami bitá a odstrkovaná, nie ako dievča, ale ako najmladšia z nich. Keď mala mladšiu sestričku, jej situácia sa nezlepšila. Súrodenci sa mali o najmladšiu starať spoločne, ale nakoniec to vždy bola ona, 193 194 ktorej starostlivosť prischla. Aj keď z dnešného hľadiska sa sama hodnotí ako velmi nezodpovedná. S chlapcami sa hrávali, športovali. Hrávala s nimi volejbal cez prašák na dvore. Obdivovala, koľko chlapci, bratia zjedli, ako šikovne vedeli kradnúť zo špajze koláče, na to si ona (dievča) nikdy netrúfla. Významnou postavou Šarlotinho rozprávania bol otec. Viedol ich k športovaniu, celkom malú ju s o málo staršou sestrou vodil na šerm. Sám so všetkými deťmi chodieval v zime korčuľovať, v lete zas na výlety. Zaiste aj držal disciplínu pre všetkých rovnako: V rade nás pekne zavelil a išli sme ako vojaci. A keď sme šúchali nohami, čo nedvíhaš tie nohy, kráčaj poriadne, neobzeraj sa, choď... Oproti otcovi je obraz matky vykreslený možno s porozumením, ale aj s určitou trpkosťou. Mama len prala, varila, žehlila. Potom nás okrikovala, buchnátovala. Kričala na nás a museli sme poslúchať.Mama mala toho veľa, spomína Šarlota. Matka motivovala staršiu dcéru k starostlivosti o mladšiu sestru vreckovým. Šarlota robila aj za sestry všetky ručné práce - dokonca aj u starej mamy cez prázdniny. Chápala to ako svoju prestíž - ona to vedela, staršia ani mladšia sestra šiť nevedeli. Aj na tomto príklade si uvedomujeme zdôrazňovanie starostlivosti, zodpovednosti u dievčaťa oproti chlapčenskej bezstarostnosti. Avšak cez otcovskú výchovu dostáva sa dievčaťu vyrovnania - otvorenosť ku športu, relaxačným aktivitám. Rodičovské vyžadovanie disciplíny bolo tiež rovnostárske. Ako významné v spomienke sa javí sympatické vykreslenie otca a isté poučenie z upracovanej, neurotickej matky. Najstaršia z pamätníčok v mojom výskume bola Mimi, ktorá pochádzala z mestskej úradníckej rodiny a vyrastala sama, na čo si náležite posťažovala (keby som bola mala brata, ale len staršieho, ten by bol doviedol kamarátov - hofirantov, inými slovami bol by legitimoval priateľské vzťahy s osobami opačného pohlavia). Spomienkam z detstva dominovali zážitky spojené so športovaním ako korčuľovanie na ľade s rodičmi, lyžovačka s kamarátmi. V tomto rozprávaní sa stretávame s obrazom matky, ktorá nie je utrápená - mamička bola šikovná, múdra, veselá, rada spievala, mala humor... Aj v spomienkach osemdesiatničky predstavovala matka pozitívny vzor, hodný nasledovania. Menej dôvodov na veselosť mala matka Hany, ktorá dcéru vychovávala ako slobodná matka. Hanin otec, továrnický syn nevládal bojovať proti predpojatostiam vlastnej rodiny, ktoré mali voči sociálne nízkemu pôvodu svojej partnerky. Hana rodové rozdiely vo výchove v rozprávaní nereflektovala, pretože podobne ako Mimi, vyrastala bez súrodencov. Hlavný problém jej detstva bola rozdelená rodičovská rodina. Rodové rozdelenie zažila v školskom systéme - nová Masarykova škola v Bratislave mala dokonca dve budovy - dievčenskú a chlapčenskú! Chlapčenský svet v detstve nemohla poznať, keďže aj na strednej škole pokračovala na dievčenskom gymnáziu. Hana sa stala investíciou v podobe najlepšieho dievčenského vzdelania ako boli baletná škola pani Jely Fuchsovej, hodiny klavíra u pána Macudzinského - aj keď s odstupom rokov hodnotí tieto aktivity, resp. rodičovské investície s dávkou sebairónie ako vyhodené peniaze. Nastávajúce spoločenské zmeny v ktorých prežila svoj dospelý život nedali priestor zužitkovať prestížnu dievčenskú výchovu továrnikovej dcére. Do tejto vekovej a sociálnej vrstvy patrí aj príbeh pani Melánie. Spomienky na detstvo treba hľadať medzi inými príbehmi, sama ich nezdôrazňuje. Dcéra z lesníckej, resp. neúspešnej podnikateľskej rodiny dostávala inštrukcie: Ja som bola už od malička naučená od mamy - musela som vedieť vyšívať, pliesť, háčkovať, najprv toto a potom sa môžeš ísť hrať... Disciplína, usilovnosť, ale zaiste aj schopnosti ju priviedli na gymnázium, kde bolo v tom čase veľmi málo dievčat, čo pani Melánka aj osobitne zdôraznila, dostala sa do sveta pre chlapcov. Ale ja som bola taký šibeňák! A ja som tam vyvádzala! – hovorí v súvislosti so športom, presnejšie s lyžovaním. Bez ohľadu na zranenia a matkino vzlykanie, že bude mať takú opicu... a nie pekné dievča, venovala sa ďalej športu. Z mladšej generácie, narodenej okolo roku 1940, avšak zväčša naznačeným smerom. Roľnícke dievča, iná Anna, nar.1944, sa vôbec nezmienila o svojom detstve, vstúpime doň až v rozprávaní, ako išla na strednú školu. Annin brat sa učil, a ona aby som bola úprimná, že až tak veľmi dievčence z dediny neodchádzali, to muselo byť ojedinelý prípad... medzi ktoré sa svojou ambíciou zaradila. 195 196 Z roľníckeho prostredia pochádza i Marta, nar. 1941, ktorej sa nepodarilo prelomiť rodičovskú/starorodičovskú autoritu a napriek dobrým výsledkom v škole a odporúčaniu učiteľa sa na vyššie vzdelávanie mimo dediny ako dievča nedostala. U Marty rezonuje prísny starý otec, ktorý presadzuje disciplínu. Dievčaťu sa nehodilo ani dať nohu nad koleno, ako sa nosili sukne, starému to už bolo proti morálke. Neobvyklý príbeh vyrozprávala Dagmar, nar.1936 v rodine kníhtlačiara a majiteľa tlačiarní, ktorej rodičia sa krátko po narodení dcéry rozviedli a ona s bratom zostali u otca. Aj keď sa matka po čase k rodine vrátila, referencie o detstve smerujú k otcovi. Často zaznelo, aký bol prísny, ako vyžadoval od oboch detí zodpovednosť, pritvrdzovanú u brata remeňom, u nej zas smutným slovom. Detstvo však bolo napriek všetkým okolnostiam - nádherné, bezstarostné, s tým, že nejak tá kázeň, povinnosť musela byť. Na základe uvedených príkladov môžeme povedať, že v polovici 20. storočia sa v rôznych sociálnych a kultúrnych prostrediach na Slovensku dá počítať s koexistenciou rôznych spôsobov usmerňovania výchovy detí aj z hľadiska rodového. Za javy, ktoré nadväzujú na tradičné prostredie považujeme možnosť odchodu do služby (prípadne do učenia), ktorá bola pre dievča neobvyklá, zabezpečovaná sociálnou kontrolou (blízkosť miesta služby k bydlisku, prítomnosť známych, spoľahlivých ľudí). V sociálnom prostredí, ktoré sme skúmali v meste, sa s odchodom do služby u dievčat vôbec nepočítalo. Prísnosť a vyžadovanie disciplíny sa ukazujú rovnako v roľníckom ako v mestskom prostredí, a to zo strany dospelých rovnako pre oba rody. Vo vnímaní našich rozprávačok však možno cítiť, že chlapci si mohli dovoliť viac nezbednosti, aj keď na druhej strane im hrozil prísnejší trest. Pri všetkých mestských dievčatách sa tiež neopomenula výchova k ženským prácam, resp. ku kvalitám, ktoré sa od žien strednej vrstvy v budúcnosti očakávali. Avšak v tomto prostredí nepovažujeme za náhodné zmienky o spoločnom športovaní, niekedy aj za prítomnosti rodičov, najmä otcov, ktorých zamestnanie poskytovalo voľný čas - venovaný aj deťom. Cez šport a vzdelávanie sa otváral zdanlivo slobodnejší chlapčenský priestor aj pre dievčatá. 197 LITERATÚRA ALAN, J. 1989. Etapy života očami sociologie. Praha : Panorama BOTÍKOVÁ, M. 2001. Pamäť žien za socializmu. In: Slovenský národopis 1/49, s. 242 – 244. BOTÍKOVÁ, M. 2004. Women's memories under the socialist regime. In: Times, Places. Budapest : Passages. MTA, s. 656 – 661. HORVÁTHOVÁ, E. 1986. Iniciačné obrady mládeže na Slovensku. In: Studia academica slovaca 15, s. 206 – 219. LEŠČÁK, M. 1986. Hodnotové a znakové aspekty skúmania etnokultúrnych tradícií. In: Slovenský národopis 1/34, s.105-111. LUTHER, D. 1999. Zabudnuté priadky. Bratislava : Prebudená pieseň PLICHTOVÁ, J. 2002. Metódy sociálnej psychológie zblízka. Kvalitatívne a kvantitatívne skúmanie sociálnych reprezentácií. Bratislava : Média RATICA, D.1983. Rodinná výchova ako forma intergeneračného prenosu etnokultúrnych informácií. Slovenský národopis 4/31, s. 534 – 540. RATICA, D.1995. výchova detí - heslo In: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska, diel 2, Veda, Bratislava, s. 321. SIGMUNDOVÁ, M.1983. K otázke tradície systému jedného dieťaťa v rodine. In: Slovenský národopis 4/31, s. 561 – 568. TRADÍCIE 1997. Tradície slovenskej rodiny. Bratislava : VEDA. (zost. Botíková, M.) VÁCLAVÍK, A.1925. Podunajská dedina v Československu. Bratislava : Vydavateľské družstvo SUMMARY Bringing up children includes transmission of values and norms of behavior which concerns gender aspects. Search for changes in gender specific ways of training should show what changes occurred during the first half of 20 century. Comparison is done of 198 older data based on ethnography of rural areas with memories of childhood in autobiographic narrations of women, in the half of 20th century, representing rural and urban background within Slovakia. Results show significant following of the traditions in rural places, while an important role of sport and education could be seen in abolishing gender specific training in urban background. SPOLOČENSKÉ POSTAVENIE ŽENY VO VIDIECKEJ KOMUNITE Zita Škovierová 1 Kľúčové slová autorita, verejný život, funkcionárky, rodinná ekonomika, hodnota práce. Problematika postavenia a pôsobenia ženy vo vidieckej komunite predstavuje v etnologickom štúdiu široké spektrum problémov. Doteraz boli veľmi dobre a podrobne analyzované problémy tradičnej deľby práce v rodine, ekonomického postavenia ženy a jej rodinného statusu. Takisto je spracovaná problematika partnerských vzťahov, výberu manželského partnera, slobodných matiek i pracovnej kooperácie. Čo veľmi chýba, to sú nové poznatky o súčasnom stave vymenovaných problémov, ktoré by umožnili definovať, čo sa z tradičných kultúrnych javov zachováva a teda čo má v súčasnosti ešte význam pre svojich nositeľov. Okrem toho stále zostávajú nespracované oblasti života žien, ktoré sa v súčasnosti stávajú dôležitými a o ktorých etnológia nevie v pomere k minulosti s plnou zodpovednosťou vypovedať. Je to napr. otázka ženy ako zástupkyne či reprezentantky rodiny pred širším spoločenstvom, vstup žien do verejného života a ich pôsobenie v správe obce, členstvo v politických a záujmových organizáciách, práca žien ako funkcionáriek, predstaviteliek či líderiek istých zoskupení. Ďalej je to menej rozpracovaný problém stereotypných predstáv o rodovej určenosti istých činností prislúchajúcich len mužom a len ženám (týkajú sa predovšetkým práce, ale aj oddychovo – rekreačných a spoločensko – kultúrnych aktivít). Keď budeme poznať odpovede na tieto otázky, budeme lepšie pripravení vypovedať o súčasnom živote, o tom, čo v ňom 1 PhDr. Zita Škovierová, CSc, Katedra etnológie a kultúrnej antropológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, e-mail: [email protected]. 199 200 je pretrvávajúcim, tradičným prejavom či postojom, čo je v ňom nové a prečo sa to vžíva. 1. Žena - autorita vo vidieckej komunite2. Je nesporné, že v tradičnom dedinskom spoločenstve fungovali tzv. ženské autority. Vo vrstve dedinskej inteligencie ich len výnimočne nachádzame medzi príslušníkmi inakších povolaní ako je učiteľské. V podstate všetky iné zamestnania, ktoré si vyžadovali vyššie vzdelanie (lekár, notár, duchovný, atď.) boli obsadzované mužmi. Avšak medzi ženské autority patrili aj ženy bez zvláštneho školského vzdelania, ktoré vynikali schopnosťami, ku ktorým sa dopracovali vlastným talentom, húževnatosťou, podporenou príp. i rodinnými tradíciami. Boli to zelinárky, naprávačky kostí, liečiteľky, ženy, ktoré pomáhali pri pôrode (babili), čarovali, ale patrili sem aj nadané výšivkárky, maliarky, speváčky, rozprávačky, kuchárky, aktivistky kultúrnych spolkov atď. K nim sa neskôr v povojnových rokoch priradili aj funkcionárky niektorých spoločenských organizácií, najmä Červeného kríža. V období socializmu sa pri obsadzovaní funkcií v obecnom zastupiteľstve a politických organizáciách uplatňoval tzv. kvótový systém. Avšak napriek inštrukciám nadriadených orgánov o úmernom zastúpení mužov a žien sa ho spočiatku darilo napĺňať len ťažko. V tradícii nebola uchovaná účasť žien na politickom živote v obci, nebolo teda na čo nadväzovať. Ani v ekonomických združeniach (urbarialistické spolky, salašnícke spolky, pasienkové spoločenstvá) neboli ženy funcionárkami, ba nezúčastňovali sa ani valných zhromaždení ako členky. Aj v prípade ovdovenia prenechávali účasť na schôdzach bratovi či inému príbuznému, ktorý ich dodatočne informoval o rozhodnutiach spolku. Ženy však dominovali v cirkevných spolkoch, akými boli spolok sv. ruženca, pracovali v mariánskom združení ap. Približne od 60-tych rokov sa vo väčšej miere angažovali ženy v politických i spoločenských organizáciách. Avšak v súlade s predošlým modelom len málokedy sa dostávali do vedenia týchto organizácií, bolo ich treba prehovárať. Prieniku žien do politického a spoločenského života v komunite bránili vžité vzory ženského a mužského správania sa, stereotypné atribúty ženskosti a mužskosti. Je paradoxné, že to neboli vždy muži, ktorí by bránili spolupráci s príslušníčkami opačného pohlavia. Na tradičných vzoroch správania trvali predovšetkým ženy, ktoré pomocou negatívnych spoločenských sankcií (ohováranie, výsmech a pod.) nútili svoje ženské okolie zotrvávať na tradičných stereotypoch. Angažovanosť, verejná iniciatíva, ba aj úspech sa často spájali so stratou ženskosti. S výnimkou cirkevných združení, zdravotníckych organizácií, organizácie žien a Zboru pre občianske záležitosti, ktorého pôsobenie a vážnosť postupne narastala, zastávali ženy vo vedení organizácií, spolkov a obcí zväčša len funkciu pokladníčiek a zapisovateliek. Výsledky etnologického výskumu filantropie preukázali, že iba charitatívna činnosť bola a je aj v súčasnosti ženskou doménou. 2. Hodnotenie práce žien a mužov. Ďalšou zaujímavou otázkou je nižšie hodnotenie práce žien v porovnaní s prácou mužov (máme na mysli trhovú hodnotu práce, jej finančné vyjadrenie, kalkuláciu hodnoty práce vzhľadom na to, kým je vykonávaná, a nie morálne hodnotenie práce a pracovníka). V tradičnej kultúre nájdeme pre tento fakt veľa príkladov. Uvediem niektoré len na ilustráciu. Pri žatevných prácach bol pár žencov odmeňovaný zvyčajne desiatou časťou zožatého obilia. Ak neboli ženci manželmi, vyplácal výžinkár žnicu zaužívaným množstvom obilia, ktoré bolo menšie než jeho diel: tvorilo iba tretinu, ba i menšiu časť zárobku žencovského páru. Podobne i hrabanie sena, ktoré patrilo medzi ženské práce, sa hodnotilo ako polovica práce pri jeho kosení, ktoré vykonávali výlučne muži. Aj pri výmene záprahovej a ručnej práce sa gazdovia dohovárali tak, že za prácu so záprahom požadovali jeden deň kosenia alebo dva dni hrabania a obracania sena.3 V čom pramení podhodnotenie 3 Východiskom príspevku je predchádzajúca autorkina štúdia venovaná tejto otázke (ŠKOVIEROVÁ 1998) Domnievame sa, že takýto pomer mužskej a ženskej práce má súvislosť s hodnotením ručnej – „pešej“ a záprahovej roboty, s ktorými sa stretávame ešte v záznamoch poddanských povinností. Od jednej 201 202 2 ženskej práce? Nie je to jej menšia fyzická náročnosť, ktorá by ich diferencovala, veď napr. v príp. žatevných prác je sporné posúdiť, ktorá práca bola vyčerpávajúcejšia. Dôvod je potrebné hľadať niekde inde. Na status ženy vplývala jej mobilita, schopnosť pohybovať sa aj ďalej mimo domova, mimo obce. Možnosť pohybu v okolí, blízkom i vzdialenom, poskytovalo žene o.i. viacej možností zamestnania. Avšak po pôrode a v období dojčenia mala žena pohyb obmedzený, zdržiavala sa väčšmi v okolí domu resp. pri poľných prácach v chotári obce. Robila tak aj z dôvodu starostlivosti o ďalšie deti, na ktoré bola rodina zvyčajne bohatá a matka tak žila i dve desiatky rokov s týmto svojím „biologickým hendikepom“. O tom, že žena bola a je väčšmi pripútaná k domovu a miestu bydliska, svedčia aj výsledky výskumov susedských vzťahov. Dokazujú, že ženy, najmä tie, ktoré sú v domácnosti z dôvodu starostlivosti o dieťa (okrem nich tiež dôchodcovia) fungujú v susedských skupinách oveľa intenzívnejšie ako muži (majú najvyšší počet susedských kontaktov, návštev a poskytujú si navzájom aj veľa služieb ako sú pôžičky, dozor nad deťmi, chorými, domom, záhradou, atď.). Viazanosť žien na miesto bydliska a menšia mobilita znižovali ich zárobkové možnosti a ekonomický prínos mimo rodinného hospodárstva a v tej súvislosti i spoločenský status. Zaujímavé je (a potvrdili to aj porovnávacie výskumy iných kultúr), že dlhodobým a vzdialeným pobytom muža mimo rodiny status ženy v spoločenstve rastie. Na Slovensku manželky príslušníkov takých zamestnaní, ako boli drotári, drenážnici, a iní sezónni pracovní migranti, boli nútené pri zvýšených nárokoch starostlivosti o rodinu „emancipovať“, samy živiť rodinu a riadiť jej členov. Aj mimo regiónov s pracovnou migráciou mužov sa stretávame s tým, že isté indikátory vyššieho statusu mužov sú v prvej polovici nášho storočia príznačné i pre ženy (disponovanie rodinnými príjmami, delenie jedla, najmä mäsa pri rodinnom stolovaní a pod.). sedliackej usadlosti sa vyžadovalo ročne 52 dní záprahovej roboty alebo 104 dní ručnej roboty na panskej pôde. (LUBY 1946:348) Postavenie ženy v rodine a následne i v spoločnosti bolo ovplyvňované jej ekonomickým prínosom, s ktorým do rodiny prišla (ŠVECOVÁ 1984). Najprv to bolo bohatstvo výbavy a veľkosť vena, resp. majetok, ktorý neskoršie zdedila. Je pravdou, že nevesta prichádzala do novej rodiny často iba ako pracovná sila (pre túto príčinu bolo viacej sobášov neplnoletých dievčat, na dospelosť ktorých nemohli čakať najmä tam, kde chýbala gazdiná alebo práceschopné dcéry a na hospodárstvo si nechceli najímať slúžku alebo žnicu). S rozvojom kapitalistických trhových vzťahov bola v rodine čoraz žiadúcejšia peňažná hotovosť. Polia a iné nehnuteľnosti, ktoré fungovali medzi prvoradými hodnotami v živote roľníkov, zvieratá do záprahu, hospodárske vybavenie a pod., sa nedali postupne odpracovávať, ale bolo potrebné nakúpiť ich za finančnú hotovosť. Tým, kto prinášal finančné prostriedky do spoločnej pokladnice, bol v tradičnej slovenskej rodine predovšetkým muž. Kapitál, zhromaždený na nákup nehnuteľností, a tým i na zlepšenie ekonomického postavenia rodiny, bol hmatateľným výsledkom predovšetkým jeho práce. Žena, ktorá s deťmi a starými rodičmi prevzala v jeho neprítomnosti na seba starostlivosť okrem domácnosti i o hospodárstvo, sa už menej mohla preukázať peňažným príjmom. Pohľad na ženy, ktoré sú „doma pri deťoch“ a starajú sa o domácnosť, teda „nepracujú“, sa preniesol aj do súčasnosti. Súčasná moderná sociológia konštatuje, že to, čo sa považuje za „prácu“, má svoju presnú definíciu. Nejde o akúkoľvek prácu, ale o prácu zárobkovú, teda takú, ktorá má svoju presne stanovenú cenu, získavanú prostredníctvom trhu. Podľa takejto definície žena v domácnosti, ktorá pracuje pre rodinu, zaobstaráva jej potreby, ale nedostáva za to odmenu - nepracuje. Naproti už jej pomocníčka v domácnosti, ktorú si najme na to, aby túto činnosť vykonávala za ňu, odmenu dostáva, teda pracuje. (WAGNEROVÁ 1992:7). Podobne by to bolo i s pestúnkou pri dieťati, kuchárkou atď. Bola to feministická teória, ktorá prvá sformulovala tézu, že domáce práce sú kľúčovou otázkou v rodových a sociálnych vzťahoch. Žena je i v súčasnosti pri výbere povolania determinovaná svojou rodinou (vyberá si zamestnanie, ktoré jej dovoľuje venovať sa v prípade potreby, napr. choroby, aj deťom a 203 204 rodinným povinnostiam). Naproti tomu v súčasnosti vzrastá počet povolaní, ktoré si vyžadujú čoraz väčšiu disponibilitu, t.j. možnosť dať zamestnávateľovi pracovnú silu na využívanie kedykoľvek si to podnik vyžaduje, nechať sa vytrhnúť zo životných súvislostí a pracovať, kedy je to potrebné. Ženy, pokiaľ sa chcú venovať i rodine a domácnosti, majú obmedzenú možnosť vykonávať takéto, zvyčajne lepšie platené povolanie. Zaujímavá je skutočnosť, že feminizácia určitého povolania, zníženie jeho spoločenskej prestíže a pokles jeho finančného ohodnotenia navzájom veľmi úzko súvisia (porovnaj napr. vývoj v učiteľskom povolaní). V tradičnom ekonomickom systéme vykonávali ženy väčšinu neplatených zamestnaní. Aj v systéme kooperácie to boli práve ony, ktoré využívali možnosti výmeny práce, služieb a odrábania, robili za protislužbu alebo naturálnu odmenu. Keď išiel mimo hospodárstva pracovať muž, pracoval zväčša za odmenu. V porovnaní s mužmi však bola vidiecka žena všestrannejšia. Pri dočasnej či trvalej absencii muža na hospodárstve sa pustila aj do mužskej roboty, s tým, že pokiaľ mohla, volila fyzicky menej náročné spôsoby práce. Vedela orať no nie na koňoch, ale na voloch či kravách – kosila, atď. Zastupovanie v opačnom smere nefungovalo tak dôsledne. Na ženskú prácu sa vždy hľadala náhrada inou ženou, pričom isté ženské práce muž nevykonával vôbec (ŠVECOVÁ 1985). Záverom pár metodických poznámok k štúdiu rodovosti. Aj keď som sama po celý čas hovorila viac-menej len o žene, prihováram sa za to, aby sa tzv. „ženská otázka“ nevytrhávala z kultúrneho kontextu, ale aby sa skúmala v čo najširších súvislostiach a dichotomicky - ako svet muža a svet ženy. Jednostranný pohľad, ktorý sleduje výlučne a len jeden z týchto svetov, môže viesť k zavádzajúcim uzáverom. Pri výskume tejto problematiky nemožno opomenúť ani sledovanie citového života žien. Totiž láska môže byť základom k hlbokému altruizmu a dobrovoľnému obetovaniu sa v prospech partnera a rodiny. Napr. sú ženy, ktoré práca pre rodinu a domácnosť napĺňa a pri inom spôsobe života, ktorý sa možno nám zdá byť vyváženejší, rovnoprávnejší, zmysluplnejší, by sa necítili spokojné. Pri analýze skúmaných javov je preto žiadúce uplatňovať aj „emic“ prístup, uvádzať a interpretovať vysvetlenia a argumenty žien a mužov, ktorými oni sami vysvetľujú svoje pocity a postoje. Nebolo by dobré, aby sme svojím „objektívnym“ pohľadom a z neho plynúcimi uzávermi a ovplyvňovaním („prerábaním“) prispeli k zvýšeniu konštatovaného trendu, že v súčasnosti je žena emancipovanejšia, ale menej šťastná. GORNIC, V. 1995. Prečo sa ženy boja úspechu? In: Aspekt. č. 23, s. 76 – 78. KOTTAK, C. Ph. 1991. Cultural Anthropology. New York LUBY, Š. 1946. Dejiny súkromného práva na Slovensku. Bratislava POPOVA, K., VODENICHAROV, P., DIMITROVA, S. 2002. Women and Men in the Past. Blagoevgrad ŠKOVIEROVÁ, Z. 1998. Žena v komunite. In: Žena z pohľadu etnológie. Bratislava ŠVECOVÁ, S. 1984. Ekonomické postavenie ženy v tradičnom roľníckom prostredí. Národopisné informácie č. 1, s. 74 – 81 ŠVECOVÁ, S. 1985. Kooperačné skupiny v obci Čičmany. Vlastivedný zborník Považia XV, s. 203-220 VODÁLOVÁ, A. – VODÁLOVÁ, O. 2003. Rod ženský. Praha : Sociologické nakladatelství WAGNEROVÁ, A. K. 1992. Emancipace ženy a industriální společnost. In: Sborník překladů z evropské a americké feministické sociologie. Praha : Sociologický ústav ČSAV 205 206 LITERATÚRA SUMMARY The article presents the women’s participation in the community life from the first half of the 20th century till the present. The women’s membership roles of political and leisure organizations have not had long traditions. Traditionally the domestic area is referred to women roles while the public one pertains male dominance. It is for those current perceptations some evaluations of women’s participation in public life are connected with the loss of feminity. Another issue is concerned the lower financial evaluation of female work in comparison with males. A woman was closer bound to children and household. Her work was extensive and she functioned in many cooperative groups in the community. That is why women accepted lower evaluated jobs. A man was mobile and could better sell his work. The domestic work of a wife and a mother is not understood as a financial contribution to the family. The study of these issues in parallel with the emotional life of men and women should be examined. Also an interpretation of their behavior in these situations needs to be included. ŽENA ZAMESTNANÁ V POĽNOHOSPODÁRSTVE V 1. POLOVICI 20. STOROČIA1 Ľubica Falťanová 2 Kľúčové slová poľnohospodárski robotníci, roľníci, deputátnici, nádenníci, ženy v poľnohospodárstve Úvod Príspevok sa zaoberá rodovými špecifikami súvisiacimi so zamestnaním poľnohospodárskych robotníkov, predovšetkým s nádenníctvom na Slovensku v 1. polovici 20. storočia. Príspevok je založený na výsledkoch etnologického výskumu zameraného na otázky súvisiace s pracovnou a mimopracovnou sférou života nádenníkov. Výber oblasti, vytváranej obcami okresu Nitra, v ktorej sa výskum realizoval, súvisí s regionalizáciou výskytu nádenníkov v sledovanom období. K vytvoreniu obrazu skutočného postavenia ženy v nádenníckom zamestnaní v poľnohospodárstve napomáhajú niektoré poznatky z historických, demografických, ekonomických a etnologických prác. Definovanie situácie Ako vyplýva z celoslovenských štatistických prameňov z tohto obdobia, poľnohospodárski robotníci mali v skupine ekonomicky aktívnych osôb v poľnohospodárstve čo do počtu takmer rovnocenné postavenie s roľníkmi, označovanými v súdobých prameňoch i ako samostatní poľnohospodári. Podľa výsledkov sčítania ľudu v r. 1930 celkový počet osôb patriacich k poľnohospodárstvu bol 1 892 042, celkový počet osôb ekonomicky činných v tomto odvetví činil 530 883. V skupine 1 Príspevok vznikol v rámci pojektu VEGA 2/3181/24 Mgr. Ľubica Falťanová, CSc., Ústav etnológie SAV, Bratislava, Klemensova 19, [email protected] 2 207 208 osôb ekonomicky aktívnych v tomto odvetví sa nachádzalo 287 836 roľníkov, čo predstavuje 55% z počtu osôb prislúchajúcich k tejto skupine, 90 900 robotníkov (17%) a 147 773 nádenníkov (28%) (MLYNÁRIK, J. 1961: 20). Z hľadiska súdobej profesnej kategorizácie, sa pri sčítaní obyvateľstva rozlišovali dve z troch kategórií poľnohospodárskych robotníkov: a) robotníci, pod ktorými sa rozumeli deputátnici či bíreši alebo sluhovia a b) nádenníci. Pri pohľade na údaje zo sčítania obyvateľstva v roku 1930 sa vynára otázka zatrieďovania žien v kategórii ekonomicky aktívneho obyvateľstva. Ženy a dcéry samostatných roľníkov boli zatriedené medzi zarábajúcu časť obyvateľstva, do skupiny pomáhajúcich členov rodiny. Pri deputátnikoch – profesii výlučne mužskej a pri nádenníkoch, boli ženy zaradené do skupiny príslušníkov rodín. Podľa štatistických metód, sa jednotlivci prihlasovali k tomu povolaniu, ktoré považovali za jediný alebo hlavný zdroj príjmu. Tretiu kategóriu poľnohospodárskych robotníkov, ktorá nefiguruje ako samostatné povolanie, predstavovali sezónni poľnohospodárski robotníci. Počty sezónnych poľnohospodárskych robotníkov dokumentujú každoročné údaje odvodené z počtov uzatvorených pracovných zmlúv. Napr. podľa Poľnohospodárskych úradov práce bolo v r. 1929 na Slovensku umiestnených 23 993 a v 1930 v zahraničí (v Čechách, na Morave, Rakúsku, Francúzsku, Nemecku) 43 603 sezónnych poľnohospodárskych robotníkov. V odborných prácach sa upozorňuje na fakt, že najmä počty nádenníkov a sezónnych robotníkov boli v skutočnosti vyššie, nakoľko mnohí jednotlivci námezdne pracujúci v poľnohospodárstve neboli úradne zaregistrovaní. Vysoké počtu nádenníkov a ostatných poľnohospodárskych robotníkov zamestnaných v poľnohospodárstve, súviseli s úrovňou poľnohospodárskej výroby, ktorú medziiným charakterizuje v tomto období ručné vykonávanie prác. Na druhej strane, nízka mechanizácia v odvetví poľnohospodárstva bola podmieňovaná vysokou ponukou pracovných síl, ktorá vyplývala zo sociálneho rozvrstvenia vidieckeho obyvateľstva. Medzi jednotlivými kategóriami poľnohospodárskych robotníkov existovali z pracovného hľadiska rozdiely v pracovno- právnych vzťahoch a v druhoch vykonávaných prác. Kým deputátnici pracovali na veľkostatkoch na základe trvalých, prípadne každoročne obnovovaných zmlúv, nádenníci a sezónni robotníci neboli stálymi zamestnancami. Obidve skupiny odlišovalo majetkové postavenie a sociálne postavenie v lokálnej spoločnosti. K deputátnikom patrili trvalí zamestnanci na veľkostatkoch, ktorí pracovali u majiteľa za deputát pozostávajúci z bytu, pôdy, peňazí, obilia a pod. Ich sociálne výhodnejšie postavenie oproti ostatným poľnohospodárskym robotníkom vyplývalo zo stabilného pravidelného príjmu. Osobitnou skupinou deputátnikov boli mesačiari, pracujúci takisto za deputát vyplácaný mesačne, ale s vlastným bývaním, čiže na pracovisko veľkostatok dochádzali. Nádenníci a sezónni poľnohospodárski robotníci pochádzali z radov domkárov a z maloroľníckych rodín s bývaním nezávislým na zamestnávateľovi. Odmeňovaní boli peniazmi a sčasti naturáliami. Z hľadiska účasti žien a mužov na zamestnaniach existovali medzi obidvomi skupinami zásadné rozdiely. Zamestnanie deputátnikov vykonávali výlučne muži v pracovných funkciách zriadencov, kočišov, koniarov, voliarov, kŕmičov, dojičov, remeselníkov, hájnikov atď. Z názvov zamestnaní vyplýva aj pracovná náplň príslušníkov skupiny. Skupinu nádenníkov a sezónnych poľnohospodárskych robotníkov tvorili muži i ženy zamestnávaní prácami v rastlinnej výrobe. Napriek tomu, že nádenníci tvorili najpočetnejšiu zamestnaneckú skupinu poľnohospodárskych robotníkov a významne sa podieľali na štruktúre povolaní v poľnohospodárstve v 1. polovici 20. storočia, v etnológii sa tomuto zamestnaniu nevenovala takmer žiadna pozornosť. Najvyšší podiel na poľnohospodárskom obyvateľstve mali poľnohospodárski robotníci (deputátnici a nádenníci) v repárskych oblastiach, najmä v okresoch Nitra, Nové Zámky, Galanta, Vráble, Štúrovo a Šamorín. V repárskych oblastiach predstavovali až 47% z ekonomicky aktívneho obyvateľstva v poľnohospodárstve v tomto regióne. Z hľadiska sledovania zamestnaneckej štruktúry je dôležitý fakt, že nádenníci počtom ďaleko prevyšovali stálych robotníkov. V skupine poľnohospodárskych robotníkov nádenníci počtom 67 500 osôb 209 210 predstavovali 67%-né a 30 200 deputátnikov 30%-né zastúpenie (MLYNÁRIK, J.: 1961: 34, 35). Napriek tomu, že problematika poľnohospodárskeho robotníctva v 1. polovici 20. storočia je predovšetkým v historickej vede z rôznych hľadísk v rozsiahlej miere spracovaná, o podiely žien na nádenníckych zamestnaniach v poľnohospodárstve je tu k dispozícii pomerne málo údajov. O náraste ženskej práce v poľnohospodárstve sa hovorí v súvislosti s nárastom ponuky pracovných síl na vidieku koncom 19. storočia. Používanie ženskej a detskej práce v poľnohospodárstve sa označuje za jeden z faktorov rastu nadbytočnej skupiny pracovných síl, ktorá vznikala na Slovensku v poslednej štvrtine 19. storočia, a to najmä ako dôsledok agrárnej krízy. (SVETOŇ, J.: 1958: 277). Vyplýva z toho, že rozsah námezdného zamestnávania žien a detí v poľnohospodárstve nadobudol už v tomto období také rysy, aké sú charakteristické pre 1. polovicu 20. storočia. Záujem zamestnávateľov o zamestnávanie žien a detí vyplýval z ich nižšieho mzdového ohodnotenia v porovnaní s mužskou časťou zamestnancov. Údaje o mzdách patria takmer k jediným z neetnologickej literatúry, ktoré vypovedajú z rodového hľadiska o postavení poľnohospodárskych robotníkov. Pri mzdovom ohodnotení pracovných výkonov sa uplatňovala diferenciácia medzi mužmi a ženami a diferenciácia z hľadiska vekových skupín. Mzdové pomery najpočetnejšej skupiny poľnohospodárskych robotníkovnádenníkov sa považovali za najkomplikovanejšie hlavne kvôli tomu, že neboli až do roku 1937 upravované rámcovou kolektívnou zmluvou. Štátne orgány vydávali okresným úradom iba pokyny (mzdové smernice), v ktorých sa uvádzali minimálne mzdy nádenníkov. V hodnotení mzdovej úrovne všetkých skupín poľnohospodárskeho robotníctva sa však po celé obdobie vynára otázka zmluvami určenej mzdy a reálneho stavu, nakoľko zmluvy boli zamestnávateľmi obchádzané a nedodržiavané. V roku 1920 – 1921, keď zárobok zodpovedal predvojnovému stavu, boli pre nádenníkov stanovené hodinové mzdy. Chlapci a dievčatá do 16 rokov dostávali 1 Kč, od 16 do 18 rokov 1,5 Kč. Ženy nad 18 rokov 1,80 Kč a muži nad 18 rokov 2 Kč. Znamená to, že nádenníci na deň (za 10 – 12 hodín) zarobili 14-20 Kč, čo zodpovedalo zárobkom pred vojnou. Vývin sociálnej situácie poľnohospodárskych robotníkov v 20. a 30. rokoch 20. storočia dokladá fakt, že od roku 1923 mzdová hladina oceňovania námezdných síl v poľnohospodárstve, neustále klesala. Na konci dvadsiatych rokov bola mzda nádenníkov oproti mzde v roku 1920 už len polovičná. Už v roku 1924 zamestnávatelia neplatili nádenníkom viac než 6-10 Kč denne, čo zodpovedalo podľa hodnotenia ekonómov, podpriemerným zárobkom. Mzda bola hodinová a vo všetkých mesiacoch rovnaká, až na žatevné a mlatebné práce. Okrem dennej mzdy v peniazoch, poľnohospodárski robotníci mali dostávať istý diel v naturáliách. Tieto sadzby sa počas 20. a 30. rokov 20. storočia nezmenili. Pri ručných žatevných prácach to bol desiaty diel zo zožatého obilia. Až do tridsiatych rokov neboli mzdy zvyšované. Mzdy robotníkov začínajú prudko klesať v čase hospodárskej krízy, najmä po roku 1931. Na veľkostatkoch na Slovensku naďalej platili mzdy podľa kategórií. I. kategóriu tvorili muži, II. kategóriu ženy a chlapci nad 16 rokov, III. kategóriu slabšie dievčatá a chlapci do 16 rokov. Najlepšie boli platení robotníci v I. kategórii, najhoršie v III. kategórii. Okrem denných sadzieb existovali sadzby úkolové za okopávanie repy, pretrhávanie a za zber, čiže za vytrhávanie repy. Naturálny prídavok (deputát, vydaná na stravu) sa poskytoval dvojici robotníkov pri žatevných prácach. Aj tieto sadzby sa v priebehu 30. rokov 20. storočia znižovali. V hodnotení vývinu po roku 1931 sa objavujú poznatky o redukovaní zamestnania v poľnohospodárstve, týkajúce sa najmä obmedzovania zamestnania mužov. Na znižovanie miezd vplývala nezamestnanosť a používanie lacnej pracovnej sily poľnohospodárskych robotníkov najmä žien a detí. Výsledkom vplyvu týchto okolností bola sociálna situácia poľnohospodárskych robotníkov na Slovensku na konci 30. rokov 20. storočia, ktorá bola horšia ako na začiatku 1. ČSR. Dokladá to aj fakt, že kúpna sila robotníckych miezd na Slovensku v 1937 bola približne o 30% nižšia ako v 1929. K obdobiu 40. rokov 20. storočia nie sú v neetnologických prácach spracované údaje k poľnohospodárskym robotníkom takým komplexným spôsobom ako to bolo za predchádzajúce obdobie. 211 212 Všeobecné, celoslovenské či regionálne ukazovatele vývinu nádenníctva mali svoju špecifickú lokálnu podobu. Časť Čápor obce Cabaj-Čápor bola v rámci výskumov v obciach okresu Nitra vybraná pre prípadovú štúdiu fungovania nádenníctva v lokálnom prostredí. Pri sledovaní vývinu zamestnanosti je dôležitý fakt, že pôvodne samostatné obce Cabaj a Čápor boli zlúčené do jednej obce v rokoch 1925-1939. Po roku 1939 existovali opäť ako samostatné obce a k opätovnému zlúčeniu došlo v roku 1974. Čápor bol v písomných prameňoch z roku 1940 označovaný ako obec poľnohospodárskych robotníkov. Potvrdzujú to viaceré východiskové pramene. Napr. v kronike obce Čápor, kde sú uvádzané aj poznámky k sociálnej situácii obyvateľstva sa doslova píše: Finančné a hmotné pomery obyvateľov Čápora nie sú dostatočne vyhovujúce, keďže obyvatelia sú väčšinou poľnohospodárski robotníci. Aj etnologické výskumy potvrdili, že nádenníci pochádzali z rodín vlastníkov pôdy v priemere do 3 ha, čiže domkárov a maloroľníkov. V Čápore, ktorý mal v r. 1940 1426 obyvateľov, bolo koncom 40. rokov 20. storočia 53 (15%) roľníckych usadlostí s rozlohou 0-0,5 ha, až 148 (44%) s rozlohou 0,5-2 ha, 105 (31%) s rozlohou 2-5 ha, 28 (8%) s rozlohou 5-10 ha a 2 nad 10 ha. Z týchto údajov sa dá vyvodzovať, že existovalo približne 70%-80% rodín (živiteľov rodín s rodinnými príslušníkmi) závislých na námezdnom zamestnávaní jej príslušníkov. I keď bol výskum uskutočňovaný v mužskej i ženskej populácii, v príspevku sú uvádzané hlavne výpovede žien s komparáciou charakteristík týkajúcich sa zamestnania mužov. Skúmanú skupinu reprezentujú ženy, ktoré sa narodili v období rokov 1912 až 1940. Keďže sa v priemere začali zamestnávať v 14 rokoch, no v mnohých prípadoch i skôr, vzťahuje sa začiatok ich ekonomickej aktivity na roky od 1926 až po rok 1954. Väčšina z nich sa však začala námezdne zamestnávať koncom 30. rokoch 20. storočia. Miestny veľkostatok Hrúšťov zohral najvýznamnejšiu úlohu v zamestnávaní čáporskych poľnohospodárskych robotníkov. Patril do komplexu 10 hospodárskych dvorov nitrianskeho biskupstva, riadených výrobným programom Ústrednej správy nitrianskych biskupských majetkov. Hrúšťov, Charakter poľnohospodárskej produkcie na hospodárskom dvore Hrúšťov určoval druhy nádenníckych prác. Rodové rozdiely sa prejavili v asymetrii vykonávania jednotlivých druhov prác. Dôležité väzby boli medzi druhom vykonávaných prác a vekom, či už sa to týkalo mužov alebo žien. Existoval okruh prác, ktoré vykonávali výlučne ženy. K ženským prácam patrilo sušenie a skladanie tabaku, pestovanie zeleniny a jej spracovanie. Z hľadiska dĺžky zamestnania v ročnom cykle práce s tabakom (vysádzanie, okopávanie, olamovanie od 1. júla, sušenie, skladanie) znamenali prácu s určitými prestávkami od mája do januára. Práce s tabakom (olamovanie, sušenie,skladanie) boli najintenzívnejšie v júli, v auguste, v septembri. Tabak sa ale olamoval až dokial neboli mrazy. S týmito prácami začali dievčatá ekonomickú aktivitu po ukončení školskej dochádzky, čiže ako štrnásťročné. Hlavne na určitú časť prác s tabakom, na navliekanie tabakových listov na latky, ktoré išli do sušiarne, zamestnával veľkostatok aj školopovinné deti-dievčatá. Do Hrúšťova ešte som do školy chodila, každé prázdniny som chodila, ten rok, keď som vyvstala ze školy tak som tam išla robiť (žena nar. 1938). Nápor prác súvisiacich so sušením tabaku a skladaním jeho listov si vyžadovalo prácu na zmeny. Pracovalo sa na 12 hodín od 6 do 18 hodiny a od 18 hodiny do rána do 6-tej. To 213 214 podobne ako ostatné biskupské majetky, sa zameriaval predovšetkým na pestovanie tabaku, papriky, liečivých rastlín, zeleniny. Významným momentom v nádenníckom zamestnávaní bola prvovýroba a jej spracovanie, vzťahujúca sa na tabak a zeleninu. Najúspešnejšiu hospodársku produkciu zaznamenali biskupské majetky v rokoch 1939-1947. Podobnú výrobnú štruktúru mali i mnohé iné veľkostatky v skúmanom regióne. V roku 1948 bol majetok v Čápore poštátnený a bol z neho vytvorený Štátny majetok, kde pracovali miestni obyvatelia nečlenovia družstva. Tento región bol charakterizovaný ako repárska výrobná oblasť, preto cukrová repa bola, resp. sa stala profilovou pestovateľskou plodinou pre veľkovýrobné poľnohospodárske podniky. Žena ako nádenníčka v poľnohospodárstve sa vedne v noci s tým tabákom robilo. Školopovinné deti chodili pracovať na veľkostatok nielen cez prázdniny ale i cez školský rok. Tabak sme chodili trhať, ukladať, navlíkať, sušiť, aj na nočnú sme nékedy chodili. Na jeseň. A na nočné a ráno do školy. Hádam aj 20 detí tam robilo aj vác. Nékedy požádalo biskupstvo školy cez zimu (žena nar. 1933). Chodilo sa na nočné, keď sa to sušilo a ukladať tábák. Od šésti do šésti ráno. Tabák, zeleninu sušili. V zime sme tam robili. (žena nar. 1922). Niektoré dievčatá ako štrnásťročné pracovali i pri ukladaní tabaku do sušiarni a pri jeho vyložení po vysušení. Ženy tabakové listy triedili a predpísaným spôsobom pripravovali na expedíciu do tabakovej továrne v Nitre. Deľba práce počas žatvy bola na Slovensku jednotná. Základnú pracovnú jednotku tvorila dvojica muž-kosec a ženažnica, ktorá odoberala obilie. V Čápore vykonávali tieto práce dievčatá a chlapci približne od veku 16-17 rokov. Páry vytvárali pracovné skupiny (partie), ktorých početnosť závisela od rozlohy žatevnej plochy. Napr. na Hrúšťove pracovalo v žatve 25 párov. Úloha získať žatevnú zmluvu a formálne potvrdiť zmluvu spočívala na mužoch. Výber žnice závisel od dohovoru – mohla byť z rodiny ale i cudzia. V tomto ohľade neexistovalo žiadne pravidlo (žnec ma volau, či nepojdem s ním do žatvy. Lebo vedeu,že tam chodíme do roboty). Z rodín odchádzalo naraz aj viacej členov do žatvy, nebolo však podmienkou, aby navzájom vytvárali páry. Rozdiel v druhu vykonávania prác medzi mužmi a ženami sa odzrkadlil aj v naturálnej mzde odovzdávanej po žatve a mlatbe. Skupina pracovala za 10 q, žnec si nechal 2 tretiny, žnica mala tretinu. Rozdiely v zastúpení mužov a žien pri okopávaní poľnohospodárskych plodín (tabak, cukrová repa, kukurica, zemiaky) nie sú také zreteľné ako je tomu v iných obciach okresu Nitra. Hlavne pri týchto prácach sa potvrdilo, že zamestnávatelia vo viacerých obciach uprednostňovali ženy pred mužmi kvôli ich nižším mzdám (FALŤANOVÁ, Ľ. 1998: 448, FALŤANOVÁ, Ľ. 1998: 48 – 63). Z hľadiska rodového je zaujímavá funkčná asymetria medzi vedúcimi-mužskými pracovníkmi a podriadenými. Ženy pracovali pod dohľadom stálych zamestnancov hospodárskeho dvora-mužov, či už to boli tabačiari, zeleninári, vedúci sušiarne. 215 Ženčovský gazda a podgazda mal na starosti pracovnú skupinu vykonávajúcu žatevné práce – mužov a žien. Žena bola do istej miery závislá na mužovi aj pri získaní zárobku počas žatvy, keďže úloha získania pracovnej zmluvy bola postavená na mužovi. Vplyvom rôznych okolností pracovala nádenníckym spôsobom v poľnohospodárstve väčšinou mládež. Staršia generácia bola zainteresovaná na chode vlastného hospodárstva, domácnosti a na starostlivosti o deti. Intrageneračný zamestnanecký vývin žien Sociálno-ekonomická situácia rodín neumožňovala sledovanej generácií žien a mužov po ukončení povinnej školskej dochádzky rozširovať si ďalej vzdelanie a bolo prakticky samozrejmosťou, že sa stali v sledovanej etape ich života, tak isto ako ich rodičia ekonomicky činnými v poľnohospodárstve. V tomto medzi mužskou a ženskou časťou poľnohospodárskeho obyvateľstva nebolo takmer žiadnych rozdielov. Ich rodičia v tomto období boli pracovne zainteresovaní na obhospodarovaní vlastnej pôdy, niektorí z nich-muži pracovali ako deputátnici, alebo ako mesačiari. Na ženách spočívala starostlivosť o domácnosť, hospodárstvo, ale boli i prípady, že sa v zimnej sezóne zamestnávali v tabakovej továrni v Nitre. Vzhľadom na sociálnu situáciu rodiny sa očakávali ďalšie príjmy zo strany nastupujúcej generácie. Nádennícke práce predstavovali v ročnom cykle krátkodobé zamestnávanie, ktoré nezabezpečovalo stabilný príjem. Nádenníctvo v sledovanej etape života jednotlivcov nebolo ich jediným zamestnaním. V priebehu roka ženy rovnako ako muži, si hľadali ďalšie zdroje príjmu v iných zamestnaniach ako len nádenníctvo v mieste bydliska, na veľkostatku. Ženy sa zamestnávali ako slúžky, chodili na sezónne poľnohospodárske práce do Čiech, Nemecka, Rakúska, pracovali v nitrianskej tabakovej továrni. Muži pracovali ako paholkovia, drevorubači v nitrianskych lesoch, chodili okopávať vinohrady do Nitry, pracovali na stavbách, či v priemyselných podnikoch. Tak isto ako ženy, odchádzali pracovať i do poľnohospodárskych podnikov v cudzine. 216 Hlavne po uzavretí manželstva, v snahe o čo najrýchlejšie rezidenčné osamostatnenie, už ako manželia odchádzali do Nemecka, do Čiech, a po II. svetovej vojne do pohraničných oblastí Čiech, kde nachádzali finančne výhodnejšie zamestnanecké uplatnenie v poľnohospodárstve alebo v priemysle. Nádenníckymi prácami v miestnom poľnohospodárstve sa zamestnávala väčšinou mládež. I keď dievčatá zárobky odovzdávali rodičom, a nepracovali vo vedúcich funkciách, čo bolo doménou mužov, z istého hľadiska boli emancipované. V mnohých prípadoch sa rozhodovali o spôsobe zárobku, či už išlo o práce v mieste bydliska alebo v cudzine. Samostatnosť si vyžadovali i sezónne-polročné, ale i dlhšie pracovné pobyty v cudzine. Zárobková činosť tejto generácie a v tomto veku, sa považovala za samozrejmú a zo strany rodičov sa očakával ich príjem hlavne v tých prípadoch, keď v rodine boli ešte mladšie deti. Po krátkom období súkromného hospodárenia v samostatných domácnostiach viaceré zo žien odchádzali pracovať do poľnohospodárskeho družstva, založeného v Čápore v roku 1958. Niektoré z nich pracovali v družstve 20 rokov, resp. až do dôchodku ako stále zamestnankyne, iné iba sezónne alebo inak vymedzené krátke obdobie. Stručne na záver Získané informácie ukazujú, že v sledovanom období rodová diferenciácia v prípade osôb zamestnaných v poľnohospodárstve jednoznačne vystupovala a významným spôsobom už od detských rokov formovala podoby zamestnaneckej kariéry žien v dedinskom prostredí. Uvedená rodová diferenciácia v pracovnej sfére reprezentovanej poľnohospodárskou výrobou len odrážala všeobecnejšiu klímu a prevládajúce reálne rodové možnosti pracovného uplatnenia žien v danom období. 217 LITERATÚRA BRAND, I. 1947. Smernice Ústrednej správy biskupských majetkov, Nitra-hrad. 1947. Spracoval Letko, Š., rkp. FALŤANOVÁ, Ľ. 1998. Podmienky zamestnanosti v 1. polovici 20. stor. (na príklade Svätoplukova). In: Slovenský národopis 4/46, 437 – 457. FALŤANOVÁ, Ľ. 1998. Vidiecka žena v neroľníckych zametnaniach prostredníctvom biografií. In: Žena z pohľadu etnológie. Hlôšková, H., Leščák, M. (editori). Bratislava : Katedra etnológie Filozofickej fakulty Uk, Slovenská národopisná spoločnosť pri SAV, Prebudená pieseň-združenie , 48 – 63. FALŤANOVÁ, Ľ. 2002. Podmienky zamestnanosti v poľnohospodárstve. In: Slovenský národopis, 3 – 4/50, 410 – 418. MLYNÁRIK, J. 1961. Štrajkové boje na Slovensku II. Zemerobotníci v rokoch 1919 – 1929. Bratislava Obecná kronika. Obec Čápor, okres Nitra. Založená 1952. PLEVZA, V. 1960. Revolučné hnutie zemerobotníkov na Slovensku v rokoch 1929 – 1938. In. Triedne boje zemerobotníkov v rokoch svetovej hospodárskej krízy 1929 – 1933. Bratislava SVETOŇ, J. 1958. Obyvateľstvo Slovenska za kapitalizmu. Bratislava SUMMARY The paper deals with gender specifics connected with the profession – day laborers in the 1st half of the 20th century, which represented one of the category of the agricultural workers. The highest number of the day laborers were concentrated in the beet’s production region in the West Slovakia. In the historiography or demography does not exist lots of information about gender issue of the day laborers. One of the highest importance is that in this period wages were differentiated according to the age and gender. Case study of the village Čapor (West Slovakia) deals with the 218 gender influence on the professional development of day laborers. There are some common features for men and women work, e.g. beginning of the labor force in the age of the 14 but on the other hand some kind of asymmetry appears here. It means that there are some typical women’s works, e.g. with tobacco or vegetable. The occupations of the day laborers were characteristic mainly for young generation. POSTAVENIE ŽENY V RODINÁCH PRESÍDLENCOV Z KYSÚC V RADOŠINSKEJ DOLINE Ivana Šusteková 1 Kľúčové slová presídlenci z Kysúc, Radošinská dolina, postavenie ženy, kultúrna zmena Mikroregión Radošinskej doliny je tvorený dvanástimi obcami - Lužianky, Zbehy, Čab, Sila, Nové Sady s osadami Ceroviny a Kotrbál, Malé Zálužie, Kapince, Biskupová, Malé a Veľké Ripňany, Behynce a Radošina, ktoré sa nachádzajú severozápadne od Nitry. Ide o úrodnú nížinnú oblasť, v ktorej sa darí aj náročným poľnohospodárskym plodinám ako kukurica, cukrová repa, tabak, chmeľ a vinič. Priaznivé klimatické a pedologické podmienky, ale aj malá členitosť terénu tu podmienili vznik poľnohospodárskej veľkovýroby, ktorá sa spočiatku rozvíjala na veľkostatkoch, po kolektivizácii poľnohospodárstva v jednotných roľníckych družstvách (JRD) (ČUKAN 2002:187). Od 2. polovice 40. rokov 20. storočia Radošinskú dolinu zasiahla výrazná imigrácia obyvateľstva z východných Kysúc. 2 Usádzalo sa najmä v Nových Sadoch, ale aj v neďalekých Malých a Veľkých Ripňanoch, Lukáčovciach a Kapinciach, mladí sa priženili a vydali aj do Lužianok, Zbehov a na Andač. Korene tejto kolonizácie Radošinskej doliny možno hľadať v príchodoch sezónnych poľnohospodárskych robotníkov na miestne 1 PhDr. Ivana Šusteková, Katedra manažmentu kultúry a turizmu, Filozofická fakulta, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Štefánikova 67, Nitra 949 74, e-mail: [email protected] 2 V príspevku sa venujeme presídlencom z Riečnice a Harvelky. 219 220 veľkostatky, ale aj v individuálnych príchodoch paholkov do majetnejších gazdovských rodín.3 Imigrácia Kysučanov prebiehala v troch základných etapách (koniec 40. rokov4, 50. – 60. roky5 a 70. – 80. roky 20. storočia6) a viac-menej sa zavŕšila v dôsledku dobudovania Vodárenskej nádrže Nová Bystrica na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia. V priebehu sledovaných desaťročí spôsobila výrazné demografické, konfesionálne a kultúrne zmeny v obciach od Lužianok až po Radošinu. Presídlenci sa novému prostrediu 3 V máji 1947 sa do Nových Sadov prisťahovali dve navzájom spríbuznené rodiny z Harvelky. Už pred 2 svetovou vojnou sa tam priženil ich bratranec, zamestnaný ako sluha – paholok u tamojšieho gazdu. Sprostredkoval im prácu na majetku svojho zamestnávateľa a odkúpenie dvoch tretín starého hlineného domu a poľnohospodárskej pôdy. Muži si boli obzrieť príbytok i pracovné podmienky už na jeseň 1946. 4 Prvá vlna bola priamou reakciou na ukončenie 2. svetovej vojny, ktoré so sebou prinieslo zhoršené sociálne pomery súvisiace s vojnovými škodami. V obciach chýbali potraviny, krmivo pre dobytok; cestné a železničné spoje boli prerušené. Ľudia odchádzali pešo na západné Slovensko (Trnava, Myjava, Hlohovec), kde si zaobstarávali aspoň trochu obživy. Zásobovanie sa realizovalo aj konskými povozmi, ktoré odtiaľ dovážali múku a obilie. 5 Migračná vlna v 50. – 60. rokoch 20. storočia reagovala na zmenené spoločensko-politické pomery v Československu po februári 1948. Hoci v Riečnici a Harvelke nedošlo k socializácii dediny a kolektivizácii pôdy, povinné štátne dodávky poľnohospodárskych produktov spôsobovali, že sa mnohé rodiny vzdali pôvodného spôsobu života a odišli do českého pohraničia, príp. do úrodnejších či priemyselne vyspelejších oblastí Slovenska. Túto vlnu vysťahovalectva z východných Kysúc však podmienilo aj rozhodnutie okresných straníckych predstaviteľov o zákaze výstavby rodinných domov vo vzdialených osadách. 6 Tretiu etapu vysídľovania obyvateľstva do Radošinskej doliny a inde iniciovalo rozhodnutie Ministerstva lesov a vodohospodárstva Slovenskej socialistickej republiky zo dňa 12. 2. 1970 o výstavbe vodárenskej nádrže v priehradnom profile nad Novou Bystricou a o úplnej likvidácii obcí Riečnica a Harvelka. 221 prispôsobovali, ale ho aj pretvárali, resp. obohacovali o vlastné kultúrne atribúty. V príspevku sa snažíme poukázať na postavenie žien v rodinách relokantov pred príchodom do Radošinskej doliny, všímame si zmeny, ktoré nastali po presídlení do nového geografického a kultúrneho prostredia, ale aj v dôsledku historického vývoja. Prinášame tiež vzájomné postrehy žien – dolniačok o živote, manželstve a postavení žien - horniačok a naopak. Naznačujeme tiež odlišnosti v psychike mužov a žien vo vzťahu k procesom adaptácie. Pred presídlením. Život a postavenie žien pred odchodom z Kysúc bol výrazne poznačený spôsobom života na kopaniciach. 7 Vrchárska societa pod vplyvom sídelnej izolácie tvorila kompaktnú, uzavretú a relatívne sebestačnú skupinu s pevnými sociálnymi väzbami, silnými rodovými zväzkami, vedomím vzájomnej odkázanosti a spolupatričnosti členov rodiny i celého lokálneho spoločenstva jednotlivých dvorov a osád.8 Ich sídliskovú odlúčenosť od materských obcí možno do značnej miery vnímať ako konzervačný činiteľ, ktorý napomáhal udržaniu takých archaických prejavov v živote a kultúre obyvateľov Riečnice a Harvelky ako motykové hospodárenie, furmanstvo, chov oviec, pestovanie a domáce spracovanie ľanu a konope, nedostatočná technická vybavenosť obydlí a i., a to ešte v 2. polovici 20. storočia (PRIEČKO 2003:106 a n.). Nízka rentabilita poľnohospodárskej malovýroby, nedostatok ornej pôdy, jej neúrodnosť, situovanosť na svahoch, ako aj nepriaznivé hospodársko-sociálne pomery či primitívna technika obrábania pôdy tiež spôsobili, že sa tu už od 19. storočia rozvíjali také druhy doplnkových zamestnaní ako drevorubačstvo, 7 V roku 1961 Harvelku tvorilo 30 osád a samôt, žilo tam 919 obyvateľov. V roku 1963 mala Riečnica 1488 obyvateľov žijúcich v 55 osadách a samotách, ktoré boli výsledkom tzv. kopaničiarskej kolonizácie tohto územia v 17. – 19. storočí. 8 Život na hospodárstve vplýval aj na výchovu detí. Tie boli vychovávané v tvrdých podmienkach zvyknutých na prácu. Ešte začiatkom 70. rokov 20. storočia bežne pásli husi, kravy, chlapci sa starali o kone, pomáhali pri nárazových poľnohospodárskych prácach (porovnaj HANULJAKOVÁ 2002:94). 222 furmanstvo, šindliarstvo, pltníctvo a drotárstvo. Po roku 1945 väčšina práceschopných mužov našla zamestnanie v priemyselne vyspelých oblastiach Čiech, Moravy a Sliezska, kam odchádzali na týždňovky i dlhšie. Roľnícka rodina tak nadobudla kovoroľnícky ráz charakterizovaný novými prameňmi zárobkových aktivít, pričom si naďalej udržala svoj patriarchálny charakter. V čase neprítomnosti mužov ťažisko poľnohospodárskych prác spočívalo na žene, deťoch a starcoch. V ženinom prípade sa stierala hranica medzi mužskými a ženskými prácami, bola nútená robiť všetko, na čo fyzicky stačila. Starala sa o domácnosť a deti, varila, prala, šila a žehlila. Jej povinnosťou bolo robiť na poli, obriadiť dobytok a nachystať mu krmivo na zimu. K najťažším prácam patrilo vynášanie popola na lúky a hnoja na polia. V období vrcholiacich poľnohospodárskych prác (zber úrody, žatva, mlatba) preberala úlohu organizátora týchto robôt. Tým sa do istej miery zvyšovala jej sociálna prestíž, ktorá však nikdy nedosiahla úroveň muža – hlavy rodiny a zabezpečovateľa finančných príjmov do hospodárstva. Odlúčenosť muža od rodiny negatívne ovplyvňovala manželské vzťahy. Pobyt mimo domova formoval chlapov inak ako domáce pomery ich ženy. V niektorých prípadoch to viedlo až k neprekonateľným konfliktom a odcudzeniu, inokedy aspoň k tomu, že sa žena nevedela dočkať chvíle, kedy muž odíde z domu a ona bude môcť gazdovať podľa vlastných, zaužívaných metód. Je to pochopiteľné, ak vezmeme do úvahy, že muži prichádzali domov z týždňoviek najmä preto, aby si oddýchli a iba minimálne sa zapájali do prác okolo hospodárstva, do ktorých si však nárokovali zasahovať aspoň verbálne. Do istej miery to bolo spôsobené tým, že žena síce riadila hospodárstvo, no jej finančný vklad doň bol nepatrný. Okrem odpredaja poľnohospodárskeho nadproduktu9, odchodov na sezónne práce a najímania sa na lesné roboty (sadenie stromčekov a čistenie štátnych lesov) nemala v Riečnici a Harvelke väčšie zárobkové možnosti. Aj to bol dôvod, prečo časť rodín hľadala východisko v odchode do úrodnejších či priemyselne vyspelejších oblastí vtedajšieho Československa. Viacerí smerovali do českého pohraničia, Turca, na horné Ponitrie, západné a južné Slovensko (najmä oblasť Bratislavy, Trnavy, Hlohovca, Topoľčian, Nových Zámkov a Nitry)10, kam pôvodne chodili na sezónne poľnohospodárske práce. Vďaka predstave, že práve tu nájdu kvalitnú úrodnú pôdu, dostatok pracovných príležitostí a ich deti šancu na lepšie vzdelanie, sa toto sťahovanie v prvej a druhej etape presídľovania stalo cestou za takim ľepšim chľebom. Ak aj iniciatíva k vysťahovaniu vzišla od ženy, nový domov zháňali výlučne muži (manželia, otcovia, bratia a synovia). Počas víkendov cestovali po Slovensku, vyhľadávali staré a opustené domy a snažili sa s ich majiteľmi dohodnúť na čo najnižšej cene. Obvykle sa sťahovali ako prví, aby urobili potrebné stavebné úpravy na kúpených domoch. Manželky s deťmi a starými rodičmi sa zatiaľ v Riečnici či Harvelke starali o hospodárstvo, chystali veci na presťahovanie, rozpredávali hospodárske zvieratá. Po presídlení. Ešte v 2. polovici 20. storočia sa v oboch vysielajúcich obciach vyskytovali najmä rozšírené rodiny. Táto početnosť sa v novom mieste bydliska ukázala ako výhodná. Časť pracovných síl sa mohla zamestnať v jednotných roľníckych družstvách alebo na štátnych majetkoch, časť v priemysle. 11 Hlavne ženy a starší presídlenci uprednostňovali prácu v poľnohospodárstve, aj keď boli nútení naučiť sa pestovať nové poľnohospodárske plodiny, používať odlišné pracovné postupy a technológie. Práca na družstve bola pre nich lákadlom preto, že 10 Po februári 1948 a zavedení povinných štátnych dodávok poľnohospodárskych produktov – tzv. kontingentov, pre samostatne hospodáriacich roľníkov táto možnosť zabezpečenia financií na chod domácnosti takmer zanikla. Po rozhodnutí o vybudovaní vodárenskej nádrže v katastri obcí Riečnica a Harvelka sa časť presťahovala aj do neďalekého Krásna nad Kysucou, Kysuckého Nového Mesta a Čadce, kde im boli pridelené stavebné pozemky, resp. štátne a družstevné byty. 11 Tak tomu bolo aj v Nových Sadoch, kde mnoho presídlencov našlo zamestnanie nielen v miestnych JRD, ale aj v závode na výrobu technického porcelánu a v továrni vyrábajúcej betónové stavebné dielce. Možnosti zamestnať sa poskytovala aj neďaleká Nitra. 223 224 9 nemuseli úplne meniť svoj zaužívaný životný štýl, ale aj kvôli tomu, že popri peňažnej mzde dostávali aj naturálie (porovnaj DANGLOVÁ 1992:18). Presídlením a plateným zamestnaním ženy získali ekonomickú nezávislosť, hoci v ich rodinnom živote sa toho veľa nezmenilo. Do značnej miery to súviselo s tým, že časť mužov zostala ešte určitý čas zamestnaná na Ostravsku, Karvinsku, Vsetínsku a inde, aby neprišla o vyšší plat a odlučné. Až po rokoch si hľadali prácu v miestnych priemyselných podnikoch, na JRD či v štátnych lesoch. Dovtedy sa najmä ženy venovali obhospodarovaniu záhrad a pridelených záhumienkov, len zriedka bolo vidieť horniaka, ktorý by šiel pomôcť manželke na pole. Túto črtu života prisťahovalcov si všimlo aj domáce obyvateľstvo, ktoré na jednej strane vysoko hodnotilo, na druhej strane, (najmä miestne ženy), kritizovalo pracovitosť kysuckých žien: Sú robotné. Neni sú fajnové. Sú zviknuté na robotu, ale tiež; Sú sprosté, že sa na šecko podujmú. Horňáčki – to sú neni ženi, to sú paholci. Túto skutočnosť si čoskoro začali uvedomovať aj samotné prisťahovalkyne:12 Či je to mužská či ženská robota, či drevo narúbať, ja som si veďela zrobiť šecko. Oňi tito dolňiački čosi také ňeveďeľi, a tak misľim, že bi aňi ňerobiľi.13 Rozdiely vo vzťahu mužov k ženám vysvetľovali najmä odlišnými kultúrnymi koreňmi, spôsobom života a povahou horniakov: Tí chlapi zhora, oňi sú takí, bi som povedala, oňi zas ňedokážu ženám tak pomáhať jako dolňacki chlapi. Títo dolňiacki chlapi viac na ženi držia. Lenže tí horňiacki chlapi sú tak naučení z domu od mala, ľebo tam ňebolo tak tej roboti. To odchádzalo všetko na tí tížňovki. Keď prišol domov, on mal svoju robotu - chlapskú. Ženskú robotu oňi ňedokázaľi tak ženám pomáhať. Tí dolňiacki chlapi boľi viac 12 Vo vlastných očiach vystupujú Kysučania ako ľudia húževnatí, pracovití a ambiciózni. Pokiaľ sa porovnávajú s domácimi, upozorňujú najmä na „lenivosť“ miestnych žien, ktoré podľa nich nikdy nemuseli pracovať tak ťažko a veľa ako horniačky. S určitou paralelou sme sa stretli aj pri hodnotení bírešských žien, ktoré boli považované za menej pracovité ako novosadské ženy. 13 Rozprávanie A. P. (1945 v Riečnici), Nové Sady 2001. 225 doma, tak sa tím ženám viac venujú. Hore ten horňiacki národ sú takí ostrejší. Aj tí chlapi na tí ženi tak ňedržia. Asi krv to robí.14 Až kontakt s odlišným kultúrnym prostredím viedol k tomu, že si ženy presídlencov začali uvedomovať svoje spoločenské postavenie i pozíciu v rodine, rozdielny životný štýl, náročnejšie podmienky, ako majú ženy – dolniačky, žijúce v dedine, a nie kdesi hore na samote. Je však otázne, nakoľko sa snažili svoj stav zmeniť. Obyčajne sa uspokojili s tým, že ho začali prezentovať ako svoju silnú stránku a pracovnú vyťaženosť ako svoju základnú charakterovú črtu. Kým Kysučanky boli autochtónnym obyvateľstvom vnímané práve cez tento moment svojho života, muži bývali najčastejšie charakterizovaní ako alkoholici. 15 Ide o stereotypy, ktoré často neboli produktom priamej skúsenosti, ale preberané a udržiavané tradíciou a vzťahované na všetkých príslušníkov danej kultúrnej skupiny bez posudzovania jednotlivcov a ich reálnych charakteristík (PRÚCHA 2001:36). Sú však i dôvodom, prečo dolniaci (bez ohľadu na vierovyznanie) spočiatku neradi videli sobáše svojich dcér s prisťahovalcami, no sobášom svojich synov s horniačkami nebránili. Postavenie ženy v rodinách presídlencov z Kysúc nebolo len dôsledkom dlhodobého prežívania patriarchálnych vzťahov, pevnej väzby na predkov a tradovaných kultúrnych vzorov. Do značnej miery súviselo aj so silným náboženským založením (katolicizmom). Kresťanstvo vo všeobecnosti nadraďuje muža nad ženu, hoci v každodennom živote to bola práve ona, ktorá vďaka svojmu pragmatizmu neraz rozhodovala aj o najpodstatnejších otázkach. Presídlenie, adaptácia a akulturácia migrantov, ale aj historický vývoj so sebou priniesli postupné zmeny v postavení žien – horniačok. Tým, že získali možnosť stať sa zárobkovo činnými, sa zvýšil ich sociálny status. Ich dcéry a vnučky dosiahli 14 Rozprávanie A. P. (1945 v Riečnici), Nové Sady 2001. Z pohľadu starousadlíkov sa ako príznaková pre imigrantov javí aj vzájomná príbuzenská a susedská výpomoc, založená na princípe reciprocity. Najzreteľnejšia bola do konca 80. rokov 20. storočia pri výstavbe nových a oprave starých domov. 15 226 vyššie vzdelanie, najčastejšie sa vyučili za krajčírky, kuchárky, predavačky, zdravotné sestry, prípadne absolvovali vysokoškolské štúdiá. Po presťahovaní sa zvýšil životný štandard imigrantov, viacerí si postavili moderné domy a neraz práve prostredníctvom nich prezentujú svoj priaznivý sociálny status. Ženy už neboli odkázané na domácke zhotovovanie kobercov a iných tkanín či odevov, čím im ubudla časť povinností, ale takto získaný čas vyplnila starostlivosť o väčší počet ošípaných, králikov a hydiny a dochádzanie do zamestnania. Tu sa prejavovala súdržnosť horniačok, najmä tých, ktoré v novom mieste bydliska nemali príbuzných. Ak jedna bola v práci a vracali sa jej deti zo školy, druhá ich postrážila, navarila im a upratala. Po čase sa vystriedali. Niektorým ženám prinieslo presídlenie možnosť naplno rozvinúť svoju podnikavosť a využiť skúsenosti s takými činnosťami, ktoré miestni obyvatelia neovládali. Vďaka tomu sa nielen presadili v novom prostredí, ale zároveň si zvýšili príjmy do domácnosti. Spomenúť možno napríklad výrobu a predaj syrových korbáčikov alebo chov oviec: Keď som už pracovala jako f tich zbernich surovinách, tak som presvečila muža, abi zme si kúpiľi ofcu. Tá sa nam potom okoťila. Potom zme maľi aj daľšiu a tá mala peť jahňat. Moj im tam kosil trávu a tak zme ich chovaľi. Tím zme zbohatľi. Potom zme ti jahňiatka odovzdávaľi. To bolo pekňe drahé. Sin mal auto, to zme ich voziľi do Ňitri a tam sme odevzdávaľi, odpredávaľi a za to zme maľi ti korunki. Z toho zme zgazdovaľi.16 Ostrihanú vlnu posielali do Nového Mesta nad Váhom rozkrampľovať a z vlnených klbiek plietli svetre pre rodinu i na predaj. Migrácia obyvateľstva z východných Kysúc do Radošinskej doliny však odhalila aj odlišné psychické uspôsobenie mužov a žien práve vo vzťahu k adaptácii na zmenené kultúrne a prírodné podmienky. Vo všeobecnosti je rozšírená predstava, že práve muži, ktorí častejšie prichádzajú do styku s okolím a ľahšie prijímajú nové kultúrne vzory (napr. aj vďaka pracovným migráciám), skôr podliehajú asimilácii ako ich ženy. V rámci výskumu sa však ukázalo, že sú to ženy, ktoré reálnejšie vnímajú výhody nového prostredia (zvýšenie životnej 16 Rozprávanie C. M. (1920 v Harvelke), Nové Sady 2001. 227 úrovne, pracovné príležitosti, vyššie vzdelanie pre deti, možnosť dopestovať si väčšie množstvo zeleniny, dochovať viac ošípaných a hydiny a pod.). Chlapi väčšmi idealizujú svoje rodisko, kritizujú narušené medziľudské vzťahy v novom bydlisku, chýba im spoločenský život, ktorý viedli pred presídlením. Najmä starší muži sa oddávajú romantickému sneniu o domove: Ja kebi som mohol, hňeď sa vráťim domov! Tam bolo ľepšej, tu zme ňeňi doma. Na záver možno konštatovať, že postavenie žien v rodinách presídlencov z Kysúc sa po príchode do Radošinskej doliny menilo iba pozvoľne. Okrem starostlivosti o domácnosť, rodinu a hospodárstvo im pribudli aj pracovné povinnosti. Vďaka ním sa však stali nielen zárobkovo činnými, čím sa do istej miery vyrovnali svojím mužom, ale tiež nadviazali kontakty s okolitým obyvateľstvom. Od neho sa priúčali novým pracovným postupom, v nových podmienkach inovovali prinesené kultúrne prvky. Vďaka tomu došlo k postupnému kultúrnemu vyrovnávaniu imigrantov a pôvodných obyvateľov. Na základe zozbieraného materiálu možno konštatovať, že v súčasnosti sa postavenie žien – horniačok v obciach Radošinskej doliny veľmi nelíši od postavenia iných žien žijúcich vo vidieckom prostredí. LITERATÚRA BOTÍKOVÁ, M., ŠVECOVÁ, S., JAKUBÍKOVÁ, K. 1997. Tradície slovenskej rodiny. Bratislava : Veda ČUKAN, J. 2002. Metodologické východiská k etnologickému výskumu Radošinskej doliny. Slovenský národopis, č. 2, 48, s. 185 – 194. DANGLOVÁ, O. 1992. Modernizácia alebo de-modernizácia roľníckej ekonomiky. In: Zmeny v hodnotových systémoch v kontexte každodennej kultúry. Výsledky výskumov v roku 1992. Národopisný ústav SAV, Bratislava, s. 5 – 21. HANULJAKOVÁ, N. 2002. Rodinné hospodárenie ako životný štýl. Etnologické rozpravy, č. 1, s. 88 – 97. PRIEČKO, M. 2003. Dynamika spoločensko-politických zmien v druhej polovici 20. storočia a ich kultúrne, sociálne 228 a ekonomické dôsledky (na príklade lokalít s rozptýleným osídlením na Kysuciach). In: HORVÁTH, P., LETAVAJOVÁ, S., PRIEČKO, M. 2003. Slovensko: politika a spoločnosť. Trnava : Slovenská spoločnosť pre regionálnu politiku pri SAV v Trnave, s. 106 – 134. PRÚCHA, J. 2001. Multikulturní výchova. Praha : ISV POSTAVENIE ŽENY V TRADIČNEJ TANEČNEJ KULTÚRE NA VÝCHODNOM SLOVENSKU Dana Javorská 1 Kľúčové slová SUMMARY ľudový tanec, tradičná tanečná kultúra, ženské tance, tanečná etiketa The position of women in the families of displaced people from Kysuce region changed only gradually after their arrival to Radošina valley. First it was influenced by long-term survival of patriarchal relations, with a strong bond to ancestors and traditional cultural patterns. After displacing, women had to go to work except of taking care for household and families. Thanks to their job they were gainfully employed, which made them to a certain extent equal with their husbands and it helped them to establish contacts with the surrounding population. The surrounding population taught them new working methods, they innovated brought cultural elements in new conditions. Thanks to this fact immigrants and original inhabitants got balanced gradually. Nowadays the position of women displaced from Kysuce region in the villages of Radošina valley does not differ much from the position of other women living in countryside. Tradičná tanečná kultúra ako všeobecný pojem zahŕňa pomerne široké spektrum javov spätých s ľudovým tancom, počnúc jeho pohybovou stránkou, formami a výrazovými prostriedkami, ako aj samotnú tanečnú tradíciu v jej širšom ponímaní, teda vplyvy, ktoré formovali tanečný život vidieckeho obyvateľstva, od dávnej minulosti až po súčasnosť. Rodová diferenciácia v tradičnom vidieckom prostredí bola umocňovaná jednak hospodárskymi pomermi, ktoré panovali na slovenskom vidieku do polovice 20. storočia, ako aj platnými normatívmi, určovanými lokálnym spoločenstvom, ktoré boli záväzné pre každého jedinca. Navonok sa rozdielne postavenie mužov a žien prejavovalo dominantným postavením mužov a „podriadenou“ pozíciou ženy, ktorá vyplývala z jej ekonomickej nesamostatnosti a závislosti od muža. V tradičnej tanečnej kultúre sa rodová diferenciácia obyvateľstva prejavila v rozdielnej participácii na tanečnom živote obce, určovala pravidlá správania sa mužov a žien pri tanci, rozsah tanečného repertoáru a dôležitosť zastúpenia jednotlivých typov tancov v tanečnom poriadku, a mnohé ďalšie javy, ktoré boli späté s ľudovým tancom. 1 Mgr. Dana Javorská, Ústav Hudobnej vedy SAV, Dúbravská cesta 9, 84104 Bratislava 4, [email protected] 229 230 Osvojovanie pohybových a tanečných schopností Významnú úlohu pri preberaní, uchovávaní a pretváraní jednotlivých typov tradičných tancov vo vidieckom prostredí zohrávalo učenie sa ľudovému tancu. Keďže na vidieku bol ľudový tanec prirodzenou súčasťou života človeka, zvládnutie miestneho tanečného repertoáru bolo aj jednou z podmienok pre prijatie medzi dospievajúcu mládež. Jeho učeniu sa však zo strany dospelých nevenovala zvláštna pozornosť. Deti si základné pohybové schopnosti osvojovali od útleho veku, predovšetkým formou rôznych detských pohybových hier, ktoré sa hrávajú samé alebo pod dohľadom dospelých. Delenie podľa pohlavia v tomto období nie je dávané najavo tak zreteľne (napr. rovnaký odev pre chlapcov a dievčatá do 6 rokov – vigan), ale prejavuje sa napr. v diferenciácii detských hier na hry dievčat a hry chlapcov. V školskom veku sa dievčatá okrem pohybových hier začínajú priúčať tancom pozorovaním pri rôznych tanečných príležitostiach a „okukávaním“ tanečných prvkov od starších a pohybovo vyspelejších tanečníčok. Takú príležitosť poskytovali miestne tanečné zábavy a svadby. Avšak aktívnu účasť na zábavách mali deti až do ukončenia povinnej školskej dochádzky zakázanú. Na to, aby sa aktívne nezúčastňovali tanečných zábav dohliadala mládež, ako i dospelí a prípadná účasť bola v škole trestaná. Dievčatá i chlapci, vedomí si zákazu a prípadného trestu, tak vymýšľali rôzne spôsoby ako byť, a zároveň nebyť účastníkom tanečných zábav. Najjednoduchším riešením bolo, ak mali kamarátku v dome oproti krčme, či inému miestu, ktoré bolo v blízkosti tanečného priestoru. Ďalšiu príležitosť pre učenie sa poskytovalo voľné stretávanie dievčat s vrstovníčkami na rôznych miestach v dedine, za dedinou, pri riekach, kde si popri hrách skúšali aj tance, ktoré odpozorovali od dospelých. Zatiaľ čo sa chlapci učili čapáše, dievčatá tancovali kolesá. Okrem spomínaných neorganizovaných tanečných príležitostí vhodnú možnosť pre osvojenie si tanečných schopností predstavovali i školské tanečné podujatia – tzv. majálesy a juniálesy, organizované dospelými, ktoré sa konali poväčšine v prírode. Počas nich dievčatá a chlapci mali možnosť naučiť sa 231 zaužívaným spoločenským pravidlám správania sa a zároveň predviesť svoje pohybové a tanečné schopnosti. Učiteľ alebo kňaz, ktorý dohliadal na priebeh podujatia, neraz vytváral z chlapcov a dievčat tanečné páry aj proti ich vôli, na čo každý jedinec reagoval rôzne. 1 Niektorí sa hanbili pred množstvom ľudí tancovať s dievčaťom či chlapcom a utiekli s plačom domov, iní chceli vytancovať všetky dievčatá. Väčší význam nadobudla takáto forma organizovanej výučby tancov učiteľmi v období po druhej svetovej vojne. Všetky vyššie spomínané príležitosti poskytovali dievčatám i chlapcom priestor pre osvojovanie si základných pohybových a tanečných schopností. Ich verejné predvedenie bolo spojené s dôležitým momentom v živote dospievajúceho jedinca, akým i v regiónoch východného Slovenska bolo prijímanie do skupiny vrstovníkov. Vidiecka mládež sa členila podľa pohlavia a jednotlivých školských ročníkov na viaceré skupiny staršej a mladšej mládeže – rovňe.2 Všeobecnými kritériami pre vstup do skupiny rovesníkov boli fyzická i psychická vyspelosť jedinca, ktoré predpokladali zvládnutie určitých prác a dosiahnutie určitého veku. Nepísané spoločenské normatívy predpokladali dovŕšenie 15 – 16 roku, respektíve rok ukončenia školskej dochádzky. Až do konca 50. rokov bolo jednou z podmienok prijatia do spoločenstva dospievajúcej mládeže aj zvládnutie miestneho tanečného repertoáru. U dievčat prijímanie medzi dievky, na rozdiel od mládencov, nemalo zvláštny ceremoniál. Väčšinou sa po ukončení školy a dovŕšení 14.-15. roku čakalo na vhodnú príležitosť, kedy budú verejne prizvané do kolesa medzi ostatné dievky. Týmto aktom sa im zároveň priznalo právo zúčastňovať sa na spoločenskom živote miestnej mládeže. Avšak zaradiť sa medzi dievky vôbec nebolo jednoduché, museli s tým súhlasiť všetky dievčatá. Staršie dievky u novoprijatých prísne sledovali nielen zvládnutie tanca a spevu, ale i niektorých domácich prác. Keď 1 ORDOŠ, J. 1988. Zo života roľníckej mládeže v Parchovanoch. Nové obzory 30, r. 1988, s. 140. 2 ORDOŠ, J. Tamže, s. 140. 232 Do tanečného repertoáru žien môžeme zaradiť ženské tance a pohybovo-tanečné prejavy žien v párových tancoch. Do skupiny ženských tancov zahrňujeme tie hudobnotanečné prejavy, ktorých interpretmi v ich pôvodnom prevedení boli dospievajúce dievky, alebo mladé vydaté ženy.3 Na východnom Slovensku majú bohaté zastúpenie dva výrazné celky: chorovody a kolesá. Vo vidieckom prostredí však obe skupiny spevno-tanečných prejavov dievok za tance v pravom slova zmysle neboli považované a to z niekoľkých dôvodov: tancovali sa bez inštrumentálneho sprievodu, cez prestávky tanečných zábav, na svadbe, či priadkach, alebo počas nedeľňajších popoludní, keď nehrala muzika na rôznych miestach dediny. Iným dôvodom bola realizácia niektorých prejavov v čase pôstu, v období, keď bol tanec zakázaný. To dokazujú aj mnohé výpovede informátorov, či výsledky dotazníkovej akcie ÚHV SAV z roku 1960.4 Staršiu vrstvu ženských spevno-tanečných prejavov reprezentujú jarné chorovody a chorovodné hry, ktoré sa tancovali približne do 50. rokov 20. storočia. Najčastejšími termínmi realizácie chorovodov boli jarné obchôdzky dedín a polí počas predveľkonočného pôstu, hlavne na Smrtnú a Kvetnú nedeľu, no prezentovali sa aj na svadbách, či pri pasení kráv. Často mali slávnostný, alebo miestami až obradný charakter. Príležitostne do popredia vystúpila zábavná funkcia a herný moment, čím nadobudli formu chorovodných hier. Názvy chorovodov, resp. chorovodných hier boli rôzne, najčastejšie ich tvorili incipity sprievodných piesní, alebo sa nazývali podľa hravého motívu: Do haju ľišočka, do haju, Holodar, holodar, Puščaj kraľu, bo ja puščam, Alejaňok, Hoja Ďonďa, Rozmarin, ruža, Na kraľovnu, Pavička, Šare huši ľeca, Mala ja frajira,...5 Hudobný sprievod k chorovodom tvoril výlučne spev piesní v pomalšom tempe, s prevládajúcim 2/4 alebo 3/4 taktom, tematicky často pevne viazaných k určitej príležitosti. Druhú skupinu ženských tancov tvorili kolesá – koľesa, koľečka, kolka, karički. Tancovali sa cez prestávky na zábavách, na svadbe6 alebo na priadkach, keď nehrali muzikanti, cez nedeľné popoludnia a večery na dedine, za dedinou alebo ako zavŕšenie chorovodov. Keďže netvorili jadro tanečného repertoáru, prezentovaného na tanečných podujatiach, môžeme ich pokladať za akési „doplnkové tance“. Pre hudobnú a pohybovú zložku kolesových tancov dievok je príznačná pestrosť a rozmanitosť foriem a tvarov. Hudobný sprievod k týmto tancom rovnako ako pri chorovodoch tvoril spev piesní (len ojedinele k nim hral hudobný nástroj – napr. ústna harmonika) s bohatým počtom strôf, ktorý tvoril významnú zložku ženských tancov. V piesňach dievky vypovedali o svojom šťastí i nešťastí, láske i trápení, o vzťahoch aj udalostiach bežných dní. Po tematickej stránke obyčajne námety piesní zostávali prevažne tie isté, často sa opakovali, menili sa len ich nápevy - hlasy.7 3 5 tancovali viaceré „rovňe“ spolu v jednom kolese, museli byť novoprijaté dievky v strehu, pretože neraz sa stalo, že staršie do slova „ušli“ od mladších dievok z kolesa. Karička sa tak rozpadla podľa jednotlivých vekových vrstiev buď na niekoľko samostatných koliesok voľne rozložených po tanečnom priestore, alebo dievky utvorili 2 a viac sústredných kruhov a tie, ktoré neboli ostražité, ostali postávať vo vonkajšom kolese. Tanečný repertoár žien Kol.: EĽKS. Bratislava 1995, s. 362. Jedná sa o celoslovenskú dotazníkovú akciu ÚHV SAV z roku 1960, ktorá bola zameraná na výskum ľudových hudieb, ľudového tanca a hier dospelých a detí. Zo 418 lokalít Zemplínu boli spätne doručené vyplnené dotazníky zo 119 obcí, ktoré evidovali spolu 101 rôznych názvov tancov. Z toho len 39x bol potvrdený výskyt karičiek a chorovody neboli uvádzané vôbec. 4 233 Pozri aj NEMCOVÁ, M. Chorovody a dievčenské tance z východného Slovenska. Košice, 1992. 6 Na svadbe mala pri rozlúčke dievok s nevestou karička obradnú formu. 7 Zaujímavé je rozlišovanie pojmov pieseň a hlas, s ktorým som sa stretla. Zatiaľ čo pod piesňou rozumejú akýkoľvek spievaný text, hoci aj na tú istú melódiu, len tematicky odlišný, pod hlasom chápu nápev piesne. Teda hlas v ich ponímaní je totožný s naším ponímaním piesne. 234 Typický pre ženské kolesové tance bol niekoľkotaktový predspev vedúcej predspeváčky, ku ktorej sa následne pripojili i ostatné dievky. Od nej závisel výber piesne, tempa, rytmu a tanečných krokov. Prestávky medzi predspevmi jednotlivých piesní boli vypĺňané výraznými úkrokmi po smere kruhu. Dievčatá – 2 až 3 najlepšie speváčky a tanečnice, sa obvykle pri predspevoch striedali. Niekedy, ak nebolo zaužívané určité poradie predspeváčok, nová predspeváčka nečakala, kým doznejú posledné tóny piesne, a začala s predspevom ešte pred ukončením predchádzajúcej slohy, aby ju nepredbehla ďalšia speváčka. Stalo sa aj, že začali predspevovať dve naraz. V takom prípade obe dievky čakali, ku ktorej sa so spevom pridá viac tanečníc a ustúpiť musela tá, ktorej skupina bola „prespievaná“. Kolesové tance dievok v manifestnom repertoári žien pretrvali na východnom Slovensku približne do 60.rokov 20. storočia. Poslednú skupinu pohybovo-tanečných prejavov žien predstavuje tanec v párovým tancoch. Do polovice 20. storočia tvorili základ tanečného repertoáru krútivé tance, a ešte donedávna boli všeobecne rozšírené. Na východnom Slovensku sa vyskytujú v dvoch štýlových a historických vrstvách, ako krútivé tance starého štýlu – s názvami krucena, kruta, do šafľika8 a krútivé tance nového štýlu, ktorých hlavným reprezentantom sa stal čardáš.9 Krútivé tance tvorili až do 50. rokov jadro tanečného repertoáru. Ich podstata spočívala v improvizačných schopnostiach jednotlivca, pričom dominantné postavenie pri tanci mal muž. Správania oboch partnerov pri tanci bolo určované nepísanými pravidlami tanečnej etikety. Typologicky sem môžeme zaradiť aj zemplínsky čardáš, ktorý aj napriek pomenovaniu vykazuje znaky charakteristické pre krútivé tance starého štýlu. 9 DÚŽEK, S. – GARAJ, B. Slovenské ľudové tance a hudba na sklonku 20. storočia. Bratislava 2001, s. 26-27. vidieckeho obyvateľstva, z ktorých každá plnila určitú funkciu. Zatiaľ čo deťom prináležalo pozorovanie a učenie sa tancu dospelých, dospelí a starí jedinci dohliadali na správanie mládeže aj tanečný život. Najaktívnejšou vekovou kategóriou bola mládež, ktorá formovala tanečnú kultúru. Vystupovanie mládeže bolo pri tejto príležitosti podriadené sociálnej kontrole zo strany dospelých a starších účastníkov. Správanie mládeže počas zábav bolo určované tanečnou etiketou, ktorá zodpovedala všeobecne záväzným spoločenským normám a pravidlám správania sa. To sa odrazilo aj v participácii žien na organizácii tanečného života, ako aj v ich postavení v ľudovom tanci. Organizácia a priebeh zábav boli v kompetencii mládencov, ktorí pojednali muzikantov, zabezpečili všetky potrebné povolenia, tanečný priestor a dohliadali na poriadny priebeh zábav. Podiel žien na organizácii bol minimálny, obmedzil sa len na povinnosť zaobstarať stravu pre muzikantov. Počas samotných tanečných podujatí sa rodová diferenciácia najvýraznejšie prejavovala v pomere a význame zastúpenia ženských tancov v tanečnom poriadku a v pravidlách, určujúcich správanie dievok a mládencov, ktoré do istej miery ovplyvnili aj ich tanečný prejav. Na zábavu muselo prísť dievča primerane oblečené, pričom tanečný odev musel byť odlišný od sviatočného „kostolného“ odevu. Preto dievčatá prišli z kostola na zábavu len na chvíľu, kým sa nevracal dobytok z poľa. Potom sa šli domov prezliecť z kostolných šiat, obriadili dobytok, najedli sa, a okolo piatej hodiny sa vrátili späť. Gu hudakom nemohlo prísť dievča samo, ale len v sprievode matky alebo inej staršej ženy z príbuzenstva, prípadne kamarátok. Vydaté ženy počas zábav sedávali na lavičkách okolo tanečného priestoru a pozorovali kto, s kým a ako tancuje, ako sa k sebe partneri správajú. Niektoré matky ostávali až do konca zábavy, aby odprevadili svoje dcéry domov. Počas zábavy mali dievčatá zakázané opúšťať krčmu, alebo inú miestnosť, v ktorej sa zábava konala, aby sa nestratili spod prísneho dohľadu matiek. Ak išli dievky a mládenci na zábavu na druhú dedinu, matky už za nimi nechodili. Ale dievčatá nesmeli prísť domov neskôr, ako sa vracal dobytok z poľa. 235 236 Tanečná etiketa Tanečné príležitosti predstavovali vhodnú príležitosť pre stretávanie sa chlapcov a dievok i viacerých vekových skupín 8 Tanečný prejav mládencov a dievčat bol tiež ovplyvnený tanečnou etiketou, ktorá určovala čo sa smie a čo nie. Nadradené postavenie muža vo vidieckom spoločenstve odrážal aj spôsob, akým mládenci vyzývali dievčatá do tanca. Väčšinou sa obmedzil na kývnutie prstom, hlavou, poprípade na dievku žmurkol, alebo na ňu zavolal po mene. Dievča bolo povinné na takéto vyzvanie reagovať, bez ohľadu na to, o akého tanečníka išlo. V opačnom prípade, ak odmietla ísť tancovať, mohol jej dať mládenec zahrať marš a dievka musela zo zábavy odísť. Stávalo sa to však málokedy. Išlo skôr o akýsi mýtus, ktorého cieľom bolo zastrašiť dievčatá. Najžiadanejšími tanečnými partnermi boli dobrí tanečníci, na ktorých vyzvanie netrpezlivo čakalo každé dievča. Naopak, pozvaniu zlého tanečníka sa dievčatá vyhýbali tváriac sa, že ho nevidia. V párovom tanci sa dievka musela podriadiť mužovi, čo do istej miery determinovalo jej tanečný prejav. Dôležité bolo, ako sa dievča drží a ako sa vie prispôsobiť, dominantné a vedúce postavenie mal vždy muž. Pohľad očí ženy, sklopený do zeme, bol nielen vyjadrením hanblivosti a podriadenosti, ale umožňoval žene sledovať pohyby nôh muža, čo bolo pre vzájomnú súhru partnerov nevyhnutné. Keďže schádzanie mládencov a dievok o samote nebolo dovolené, muž a žena tancom spolu komunikovali a preciťovali vzájomné dotyky. Dievča, ktoré nevedelo tancovať, málokedy pozývali do tanca a taktiež si ťažšie hľadalo manželského partnera. Počas tanca si mládenci partnerky nevymieňali. Dievčatá si vystriedali vždy v novom tanečnom kole. Po skončení tanca mládenci dievčatám neďakovali, ale ich bez slova nechali na tanečnom parkete a odišli. Poďakovanie za tanec prišlo do módy až po druhej svetovej vojne vplyvom mestskej kultúry. Cez prestávku sa mládenci a dievky rozdelili. Parobci chodili von, pili, alebo spievali, najstaršia generácia prípadne tancovala parobsku karičku. Dievčatá nemohli ísť vonku, ani sedávať na laviciach a už vonkoncom nemohli odísť k mládencom a piť alkohol. Preto cez prestávku tancovali karičky, v ktorej mali možnosť preukázať svoje tanečnícke a spevácke schopnosti. Zábava sa končila okolo jednej alebo druhej po polnoci. Domov chodievali dievky s matkami alebo kamarátkami, niektoré odprevádzali mládenci. Tak ako sa menilo vidiecke spoločenstvo, podliehali zmenám i normy a pravidlá správania sa, ktorým bol podriaďovaný každý jednotlivec. Do druhej svetovej vojny pretrvávala relatívna kultúrna uzavretosť vidieka, ktorá sa prejavovala aj pomernou stabilitou etikety, spoločenských normatív, ktoré určovalo lokálne spoločenstvo a boli záväzné pre každého. Vyznačovala sa predovšetkým podriadeným postavením žien, ktoré určovalo aj ich správanie počas tanečných príležitostí a tanca. K zmenám tanečnej etikety, a spoločenských noriem vo všeobecnosti, dochádza po druhej svetovej vojne, vplyvom spoločenských zmien. Mládež častejšie odchádza za prácou a do škôl mimo obce, do miest, čím prispela k prenikaniu nových módnych trendov a spoločenských pravidiel aj do tanečného života obce. Taktiež nárast vzdelanosti a hospodárskej samostatnosti žien poznačil ich celkový tanečný prejav. V tanci sa to prejavuje vyrovnávaním rozdielov v tanečnom prejave, v spôsobe vyzývania partnerky do tanca, do tanečného poriadku sa dostáva dámska volenka, ktorá spočívala vo výbere tanečného partnera dievčatami. Vyrovnávanie rozdielov medzi pohlaviami bolo sprevádzané upúšťaním od niektorých spoločensky záväzných noriem správania sa, čo sa prejavilo poklesom mravných hodnôt mládeže. Na záver môžeme konštatovať, že kým tradičné roľnícke prostredie vytváralo prostredníctvom spoločensky záväzných noriem a svojho hodnotového systému predpoklady pre vznik a pretrvávanie rozdielnych postojov k jednotlivým pohlaviam, povojnová spoločnosť od konca 50. rokov, v dôsledku zmien, ktoré v nej nastali, vytvára podmienky pre rovnocennejší prístup. Každá nová generácia prichádza s niečím novým vo vzťahu k opačnému pohlaviu, čo postupne viedlo k úplnému zrovnoprávneniu oboch pohlaví v tanečnom živote v súčasnosti. 237 238 LITERATÚRA DÚŽEK, S. – GARAJ, B. 2001. Slovenské ľudové tance a hudba na sklonku 20. storočia. Bratislava : Ústav Hudobnej vedy SAV KOL. 1995. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. Bratislava : VEDA NEMCOVÁ, M. 1992. Chorovody a dievčenské tance z východného Slovenska. Košice ORDOŠ, J. 1988. Zo života roľníckej mládeže v Parchovanoch. Nové obzory 30 SUMMARY Tradition dancing culture includes wide spectrum of an appearances adherent to folk dance, starting with its movement aspect, forms and expressive resources as well as solitary dancing tradition with its wider understanding. Patronimic difference of the population in dancing culture of the eastern Slovakia are expressed in participation on dancing life in village as well as determined the rules in behaviour of the men and women in dancing demonstration, range of the dancing repertiore and consequence an abundance particular types of dances in dancing trim. KONŠTRUKCIA OBRAZU SOCIALISTICKEJ MATKY V 70. ROKOCH 20. STOROČIA, PRELÍNANIE VZOROV MATERSTVA1 Andrea Šalingová 2 Kľúčové slová vzory, obrazy matky – nespochybniteľné stereotypy, socialistická matka, slobodné matky, „staré dievky“ O zabezpečení potomstva (ako pracovnej sily, dedičov majetku, a pod.) sa hovorí ako o forme spoločenských vzťahov, ktorá zaručovala žene stabilné miesto v rodine a spoločnosti. Biologická schopnosť ženy reprodukovať potomstvo však nebola vždy spojená s tou istou podobou (sociálnou konštrukciou) matky a materstva, ani definíciou pojmov „materstvo“, „materské inštinkty“, či „prirodzené materské správanie“. Sociálna konštrukcia materstva nie je stabilná, je historicky závislá od spoločenských podmienok, ktoré ju tvoria a zároveň, ktoré ona ovplyvňuje. Sociálna konštrukcia materstva je tvorená pod tlakom spoločenských vplyvov a zahrňuje v sebe základné charakteristiky dobovo platnej konštrukcie „dobrej matky“. O premenlivosti sociálnej konštrukcie materstva hovorí Elisabeht Badinter, keď sa vo svojej analýze materského správania pýta: „Z akých dôvodov sa z ľahostajných matiek 18. storočia stali v 19. a 20. storočí matky – kvočky? Táto premena materského správania je veľmi zvláštnym javom: Odporuje všeobecne rozšírenej predstave o materskom inštinkte vlastnom zvieracej samici aj žene.“ 1 Text vychádza z dizertačnej práce: Šalingová, A.: Konštrukcia materstva a otcovstva v 70. rokoch 20. storočia (na príklade analýzy dobového média a výsledkov terénneho výskumu). Bratislava: Ústav etnológie SAV 2003, rkp. s. 165. 2 Andrea Šalingová, PhD., Katedra etnológie a etnomuzikológie, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 239 240 Tlak na ženu porodiť a zabezpečiť prežitie potomka (v prípade úmrtia nahradiť ďalším), ale aj výchova potomka v rámci spoločensky požadovaných noriem, menil svoju intenzitu podľa dôležitosti, ktorá sa v spoločnosti potomstvu prikladala. Napr. koncom 18. storočia ovplyvnili spoločensko-historické zmeny vnímanie spoločenských vzťahov, a v ich rámci výrazne podnietili zmenu vnímania materstva. K zmene vnímania vzťahu matkadieťa došlo pod vplyvom imperatívu tohto obdobia, ktorým bolo prežitie väčšieho počtu detí. Podstatné bolo produkovať členov spoločnosti, ktorí budú predstavovať bohatstvo pre štát. V tomto záujme vytvorili novú podobu materstva: „Moralisti, úradníci, lekári... vypracovali ti najsubtílnejšie argumenty, ktoré mali ženy presvedčiť, aby sa vrátili k ušľachtilým citom, dali deťom prsník. Za týmito rečami a črtalo nové posolstvo...Buďte dobrými matkami a budete šťastné a vážené. Uverili sľubom a mysleli si, že získajú právo na rešpekt mužov a uznanie vo svojej jedinečnosti.“3 Hlavným oporným prvkom obrazu materstva sa stáva „mýtus o materskom inštinkte“, „spontánnej láske matky k dieťaťu“. Materská láska sa začala verbalizovať ako prirodzená a zároveň sociálna hodnota, prospešná pre spoločnosť. Časti mýtu o materskej láske pretrvávajú po celé dve storočia.4 Materské pudy? Materská láska, inštinkty a pudy sa prostredníctvom inštitúcií, spoločenských autorít stali súčasťou sociálnej konštrukcie matky. Historickým opakovaním a upevňovaním sa z nich stali „nepopierateľné princípy“ tzv. prirodzeného správania matiek. „Ak je v dejinách niečo večné, je to jedine plodom dejinného procesu zvečňovania...“5 Každý obsah pojmu prirodzený, je svojím spôsobom znovu len konštrukcia, ktorú si členovia spoločnosti vytvorili, akceptujú ju ako platnú a sú ňou ovplyvňovaní. Zmena definovania je závislá od charakteru spoločenstva, od miery konzervativizmu, religiozity, zotrvačnosti tradície a pod. Spochybnenie materských pudov, inštinktu je aj 3 Badinter, E.: Materská láska, Bratislava: Aspekt, s.108 Badinter, E.: Materská láska, Bratislava: Aspekt, s.106 5 Bourdieu, P.: Nadvláda mužů. Praha: Karolínum 2000, s.76. v súčasnosti ťažko prijímané (nielen medzi laickou verejnosťou) „Darmo uznáme, že materské správanie nemá nič spoločné s inštinktom, stále si myslíme, že láska matky k dieťaťu je taká silná a takmer všeobecná, že si určite čosi vypožičala od prírody. Zmenili sme slovník, ale nie ilúzie....“6 Úvahy a miera spochybňovania tzv. „vypovedaných právd“ sa časovo aj priestorovo líšia, ich intenzita a rozsah nedosahujú rovnaké rozmery v tom istom čase ani spoločenskom priestore a navyše v istých historických obdobiach dochádza k akcelerácií zmien. Sociálne konštrukcie (a aj ich hierarchia) sa udržiavajú a podporujú zo strany existujúcich inštitúcií (rodina, cirkev, škola, štát), podporujú ich mienkotvorné autority (politické, filozofické, vedecké a pod.). K týmto druhom inštitúcií môžeme priradiť médiá. Mnoho z požadovaných javov vyhlásia (za pomoci spoločensky akceptovaných autorít: psychológov, lekárov, kazateľov, žurnalistov, a pod.) za prirodzené, vrodené, čím sťažia možnosť ich dementovania, spochybňovania. (P. Bourdieu: Nadvláda mužů. Praha: Karolínum 2000, s.76.) Maják ideológie V nasledujúcom texte sa opieram predovšetkým o materiál z časopisu Slovenka, keďže v časopise pre ženy, bol podľa mojich očakávaní sústredený materiál o úlohách žien pri „budovaní socialistického systému“ (teda aj materskej úlohy) a zároveň dobre uchopiteľná zložka ideologickej propagandy, ktorej súčasťou bolo aj budovanie obrazu „socialistickej matky“. V prvom rade je potrebné si uvedomiť fakt, že materská úloha ženy bola aj v rámci socialistickej ideológie konštantnou požiadavkou jej spoločenského uplatnenia. Zostala oporným prvkom pri určovaní hodnoty ženy v spoločnosti. Politická ideológia vytvorila paradoxne pri konštruovaní „socialistickej podoby materstva“ symbiózu viacerých existujúcich vzorov matky, obrazu matky v náboženských predstavách a zároveň o obrazu materstva meštianskej rodiny. K tomuto kopírovaniu prišlo „nechtiac“, či „nevediac“, keďže oba faktory, náboženský aj meštiansky, boli ideológiou priamo kritizované. V svojej podstate 4 241 6 Badinter, E.: Materská láska, Bratislava: Aspekt, s.10 242 však obe vzory zodpovedali požiadavkám režimu na ženu/ matku (dobrú, láskavú, ochotnú, obetavú, martýrsku, pripravenú pomáhať a starať sa). K nim sa pridal aj tretí rozmer, teda rozmer ekonomicky činnej, pracujúcej ženy. Prvé dva vzory kopírovali silné, patriarchálne štruktúrované, rodinné vzťahy. Tretí priniesol faktor, ktorý mohol narušiť patriarchálny charakter vzťahov. Bola ním ekonomická nezávislosť, ktorá mala žene zabezpečiť rovnoprávne postavenie v spoločnosti. Ženská pracovná sila prenikla zo súkromnej do spoločenskej sféry a sa stala súčasťou verejného života pri „budovaní socializmu“. Aj napriek deklarovanej snahe po tzv. „emancipácií“, ktorá sa prejavila najmä v oblasti ekonomickej, nedokázal tento nový vzor „pracujúcej matky“ iniciovať výraznejšie zmeny v oblasti individuálnych vzťahov a súkromnej sféry života (napr. režim prerozdelil financie medzi partnerov tak, aby boli oba príjmy pre rodinu nutnosťou a obaja partneri zostávali na sebe závislí). Ďalšie, tradíciou zakorenené predstavy o rodových vzťahoch, neprešli väčšími zmenami. Socialistický režim, ako jedna z foriem ideológie, sa napriek deklarovaným princípom rovnosti pohlaví, prikláňal k patriarchálnemu systému fungovania spoločenských vzťahov, čo sa vo veľkej miere odrazilo vo vnímaní materstva, úloh matky a pozície ženy v rodine. „Nespochybniteľné“ stereotypy Ak si všimneme, ako boli vedľa seba konštruované obrazy otca a matky, je nám zrejmé, že deklarované zmeny a tzv. „nová podoba matky“ neunikla ďaleko tradičnému deleniu rodových konštrukcií. Delenie rodičovských kompetencií kopíruje isté stereotypy rodového delenia. Matka predstavovala: opatrovateľku, cit a srdce, otec naproti tomu predstavoval: vychovávateľa, rozum a pevnú ruku-trest. Tieto stereotypy, ktoré ovplyvňovali podobu sociálnych konštrukcií spájali v sebe vplyvy pretrvávajúcich patriarchálnych vzťahov, náboženských predstáv a boli podporené spoločensky akceptovanými autoritami (lekárov, psychológov, politikov, žurnalistov). „Matka, to je láska, neha, starostlivosť. Otec, to je autorita a prísnosť. Otec musí urobiť poriadok tam, kde matka svojimi silami nestačí... Sú otcovia, ktorí sa deťmi nezaoberajú,... sú však aj otcovia, ktorí poznajú tajomstvo, ako sa 243 stať svojim deťom dobrým kamarátom....Ak sa toto puto pri chvíľach oddychu upevní, je záruka, že si otec so synom budú lepšie rozumieť i pri všedných veciach...“7 Dobovo platné argumenty sa opierali napr. o dobové štúdie psychológov (napr. cez ňu analyzovali sexualitu žien) a „prirodzené, biologické argumenty“. „Pri rozhodovaní o zverení dieťaťa jednému z rodičov hrá úlohu aj jeho vek a pohlavie. Otec môže ťažko zabezpečiť riadnu opateru malého dievčatka. Spravidla sa však vie lepšie postarať o výchovu dospievajúceho chlapca, vie lepšie uspokojiť jeho technické, športové a iné záujmy. Najmä však v období puberty je potrebná jeho pevná ruka. Stalo sa, že 14 ročná dcéra pozerala dlho televíziu, matka jej to zakázala a keď neposlúchla dala jej zaucho, dcéra to zaucho vrátila, ťažko by si to dovolila k otcovi.“8 Na obhajobu vzorov-stereotypov sa využívali podporné argumenty najčastejšie z oblasti psychoanalýzy, pričom argumenty veľmi silno inklinovali k biologizmu. „Muž a žena nemôžu existovať bez seba. Potrebujú sa.... Muž je vo svojej prirodzenosti obdarený väčšou sexuálnou agresivitou, ktorá súvisí s jeho hormonálnou aktivitou. Vrcholí u neho medzi 18. – 30. rokom a potom plynulo klesá. Žena je však v svojej podstate predovšetkým matka a k tomu, aby jej dieťa prospievalo, nepotrebuje sexualitu, ale skôr cit, starostlivosť a nehu a veľa krásneho okolo seba.“9 Trojjediné matky Socialistický model materstva (chtiac-nechtiac, či skôr nevediac) nadviazal na už existujúce (historicky overené) podoby materstva. Striedavo, podľa potrieb, sa apelovala na jednu z nich, prípadne sa podľa potreby kombinovali. Vedľa seba sa prelínali viaceré vzory ženy – matky: 7 Aj otec má byť kamarát. In: Slovenka 24, 1972, č. 33, s. 28-30. Kapitáni stroskotaných lodí. Ženy, ktoré zabudli byť matkami. Keď sa stáva matkou otec. In: Slovenka 30, 1978, č. 25, s. 24 – 25. 9 Lásku nemožno zabiť sexualitu áno. rozhovor so sexuologičkou v predmanželskej poradni. In: Slovenka 30, 1988, č. 40, s. 30 – 31. 8 244 Socialistický vzor „rovnocennej pracujúcej ženy“ predstavoval predovšetkým podobu zamestnanej ženy, „odhodlanej zapojiť sa do budovania vlasti“ vlastnou prácou mimo rodinnej sféry, pri výchove detí mala spolupracovať so štátnymi zariadeniami. Kresťanstvom ovplyvnený vzor „obetavej a trpiacej matky“ bol úzko prepojený s mariánskym kultom a vlastnosťami ženy bola skromnosť, pokora, obetavosť, odovzdanosť. Tretím bol ideál ženy z meštianskej rodiny „ochrankyne rodinného krbu“. V jej kompetencií je udržiavanie vzťahov a citovosti v rodine, riešenie citových kríz, vytvorenie zázemia pre členov rodiny. Pojem matky v sebe automaticky zahŕňal obsah slov dobrá žena. Pojem „dobrá matka“ v sebe zahŕňal pojem „normálna žena“ (zdravá žena). Popretia oboch faktorov v živote ženy bolo prejavom narušenia a abnormality. Prelínanie vzorov materstva sa najvypuklejšie prejavilo v zobrazovaní „výnimiek z pravidla“, teda žien, ktoré istým spôsobom „porušili pravidlá normálnosti“. Pri dekonštrukcií týchto obrazov (ne-matiek, zlých matiek) sa dajú pozorovať konštantne požadované charakteristiky „normálnych žien“, „dobrých matiek.“ Napr. na obraze slobodnej bezdetnej ženy, či slobodnej matky. Realizácia materskej role a požadované prejavy „materského pudu“. „či materskej lásky“ boli podmienkou obrazu jej „normálnosti“. pekná. Mala som len veľmi málo príležitostí.... Starodievoctvo ma ťaží, lebo cítim, že môj život sa nenaplnil. Nemám sa o koho starať, a tak svoju lásku prenášam na bratove deti."11 V našich spoločenských podmienkach žena prakticky strácala nárok rozhodnúť sa, pretože by musela čeliť silnému spoločenskému tlaku. Dobrovoľná bezdetnosť nebola spoločensky akceptovaná. Materský pud bol argumentom, ktorý potlačil význam iného poslania ženy, ktorá sa rozhodla venovať práci, kariére a rezignovala na založenie rodiny. Argumenty (predovšetkým psychologického rázu) predpokladali psychické, sexuálne poruchy u slobodných bezdetných žien. „Dnešnému dievčaťu do 30 ani na um nepríde, že je starou dievkou. Dobrovoľné rozhodnutie nevydať sa týka sa menšieho percenta žien. Najčastejšie eroticky chladných, ktoré pokladajú muža za príťaž. Podľa výskumu 2030% nevydatých žien trpí citovým strádaním najmä preto, že sa im život nenaplnil v materstve. Ženská psychika je v tomto odlišná od mužskej. Žena sa potrebuje o niekoho starať. Ženskej psychiky sa nepriaznivo dotýka aj to, keď nežije plným sexuálnym životom. Takéto ženy bývajú menej vyrovnané, depresívne a neurotické.“ 12 Obraz slobodnej, bezdetnej ženy mal evokovať vybočenie z pravidiel. Bezdetné a slobodné ženy sa opisujú ako „stratené, beznádejné, frustrované“, alebo na druhej strane „neznášanlivé, ostré“, teda ženy nespĺňajúce základné parametre hodnotenia ženy (predovšetkým ako príjemnej spoločníčky, skromnej, nenápadnej partnerky, obetavej šťastnej matky, všetko v duchu tradičných kritérií). Výnimky z pravidiel Na charakteristikách konštrukcie ženy, ktorá nenaplnila obraz materstva, a ktorá sa vymkla predpokladanému „údelu“ manželky a matky, môžeme vidieť, do akej miery zohrávali úlohu tradičné obrazy ženy videnej predovšetkým cez privátnu sféru života, rodinu a materstvo. V rámci tradičného vnímania ženskej role sa predpokladá „prirodzená“ potreba ženy starať sa o niekoho, obetovať sa, opatrovať a pod..10 Nenaplnenie tejto úlohy sa v rámci konštrukcie ženy ako obetavej opatrovateľky spájalo s pocitom frustrácie. „Nevydala som sa najmä preto, že nie som „Hľadanie stratených otcov“ Materstvo, ktoré nebolo naplnené v manželstve, teda materstvo slobodných matiek slúžilo socialistickému systému ako vzor starostlivosti o „spoločenskou morálkou odmietnuté ženy“. Slobodné matky sa stali súčasťou propagandy, v ktorej socializmus deklaroval starostlivosť o každého člena spoločnosti. Slobodná matka bola charakterizovaná opustením, osamotením, „odhodením od rodiny“. „V matričných zápisoch detí,... zostala 11 10 Bourdieu, P.: Nadvláda mužů. Praha: Karolínum 2000. 245 12 Kód k starodievoctvu. In: Slovenka 40, 1988, č. 28,s. 20 – 21. Kód k starodievoctvu. In: Slovenka 40. 1988, č. 28,s. 20-21 246 kolónka s menom otca prázdna. Pri odchode z pôrodnice si ich mamy odniesli bez kytíc v neistom náručí, narýchlo privolaným taxíkom domov. Naozaj domov? Možno nazvať domovom izbu v podnájme, či internáte? Lebo v máloktorom prípade sa matka mohla vrátiť pod rodičovskú strechu.“ 13 Prejavy materských citov, mali zmierniť intenzitu spoločenských sankcií. Práve jej schopnosť postarať sa o dieťa a materské city ju rehabilitujú v očiach spoločenstva. Príklady slobodných matiek slúžili nielen ako dôkaz starostlivosti socialistického zriadenia, ale mali byť aj výstrahou pred predmanželskými sexuálnymi vzťahmi, keďže vďaka absentujúcej sexuálnej výchove a antikoncepcií pribúdalo nechcených tehotenstiev. V čase, keď aj do nášho kultúrneho prostredia prenikli vplyvy sexuálnej revolúcie, bol zdržanlivý, konzervatívny postoj médií a spoločenského diania k problematike antikoncepcie, prevencie, sexuálneho života v ostrom kontraste so spoločenskou realitou. Sexuálna výchova sa orientovala skôr na zdôrazňovanie predmanželskej sexuálnej zdržanlivosti. K základným atribútom slobodných žien mala patriť tzv. „predmanželská čistota“ „Vernosť, panenstvo nie sú len slová, všedné a nepotrebné pre šťastie, ako to tvrdia niektorí mladí ľudia. Sú prejavom vnútornej duchovnej sily, ktorú človek preukazuje vo veľkej miere v tom, ako vie ovládať svoje pohlavné túžby...“ 14 Sobáše kvôli tehotenstvu partnerky sú jedným z prejavov existujúceho stavu nezvládania sexuálnych a partnerských vzťahov, absentujúcej sexuálnej výchovy. Snaha slobodných matiek vydať sa sú znakom pretrvávajúcich patriarchálnych štruktúr a zmýšľania, v ktorom žena bez manželstva získavala v spoločenstve nižšiu symbolickú hodnotu. Žena, ktorá prostredníctvom inzerátov hľadala partnera a otca, sa snažila vylepšiť sebe aj dieťaťu existujúci stav (v ekonomickej aj symbolickej rovine). Slobodné matky, ktoré len niekoľko mesiacov po narodení hľadajú otca pre svoje dieťa sú dokladom existujúcich predstáv, konštrukcií o ideálnej podobe materstva 13 14 Hľadanie stratených otcov. In: Slovenka 27, 1975, č. 24, s. 20 – 21. Dotyky. Inzertná rubrika. In: Slovenka 30, 1978, č. 40, s. 19. 247 a rodiny. Otec v tomto obraze predstavoval „záštitu bezúhonnosti ženy“ a mal zaručiť mravný príklad vo výchove dieťa“. Aj v tomto prípade materstva boli oba obrazy (matky aj otca) budované v duchu rodových stereotypov a pod tlakom hierarchie rodových vzťahov (matka opatrovateľka, otec morálny vzor). Zhrnutie Politická ideológia vo svojej podstate obrazu „pracujúcej matky“ vytvorila symbiózu viacerých podôb materstva, ovplyvnených vzorom meštianskej rodiny, náboženskými predstavami. K nim sa pridala podoba „pracuúcej matky“, teda ekonomicky činnej ženy. Ani ekonomická aktivita žien a tzv. „emancipačné snahy“ neotriasli existujúcou hierarchiou, natoľko, aby vyvolali výraznejšie zmeny v hierarchickom vnímaní rodových vzťahov, a aby prispeli k deklarovanej zmene smerom k rovnosti pohlaví. Realizovaná ekonomická nezávislosť nepriniesla „rovnoprávnosť“ žien vo všetkých sférach spoločenského života, mnoho z rodových stereotypov zostalo v platnosti. Za požadované materstvo sa považovalo materstvo vydatej ženy. Zotrvačnosť tejto konštrukcie zodpovednej, bezúhonnej ženy bola podporená silou náboženských argumentov. Za dominantné hodnoty ženy sa považovala predmanželská čistota, manželská oddanosť. Realizácia materskej role a požadované prejavy „materských pudov“ boli podmienkou obrazu „normálnej“ ženy. Materský pud bol argumentom, ktorý potlačil význam inej realizácie ženy, ako práve v materstve. Argumenty zo strany (vedeckých, náboženských, politických) „autorít“ predpokladali psychické, sexuálne poruchy u slobodných bezdetných žien. Menšej kritike podliehali slobodné matky, ktoré splnili aspoň jednu z požiadaviek na „normálne“ materstvo. Delenie rodičovských kompetencií kopíruje isté stereotypy rodového delenia. Matka predstavovala: opatrovateľku, cit a srdce, otec naproti tomu predstavoval: vychovávateľa, rozum a pevnú ruku – trest. Stereotypy, ktoré ovplyvňovali podobu sociálnych konštrukcií spájali v sebe vplyvy pretrvávajúcich patriarchálnych vzťahov, náboženských predstáv a boli podporené spoločensky akceptovanými autoritami (lekárov, psychológov, politikov, žurnalistov). 248 SUMMARY In this article we would like to analyze the issue of motherhood in 1970s of the 20th century on the comparison of women magazines Brigitte and Slovenka. We think that motherhood is the constant request for social status of women in different social systems. At the same time we predict that the dominant androcentric principle for social relationships functioning defines the character of women of social creation of maternity and the image of mother. In the Western Europe countries 1970s of the 20th century are characteristic for intense women movements. The orinetation on the individuum, ideology of Western Europe contributed to the change of the approach towards women in general (body, maternity, childbirth). Socialistic regime percieve women and her motherhood first of all through the population growth and body of women-mother understood as a symbol of the state prosperity. PSYCHOLOGICKÉ A SOCIÁLNE ASPEKTY DÉMONIZÁCIE ŽENY Darina Zaicová 1 Kľúčové slová kresťanstvo, diabol, ľudové magické predstavy, démonizácia, bosorka Ak hovoríme o zdémonizovaní ženy (teda spájaní ženy s postavou diabla), musíme mať na mysli nasledovné aspekty démonizácie: − f y z i c k ý : súvisí s telom (obzvlášť s fyziognómiou ženy) vnímaním fyzických potrieb tela, so sexualitou, − m o r á l n y : tento aspekt súvisí s predstavou morálnej slabosti, náchylnosti ženy konať nesprávne, zle - je závistlivá, pokrytecká, klebetná, prehnane žiadostivá, rada sa krášli a pod., − s o c i o - p s y ch i c k ý : ide o osoby, ktoré boli označené ako „bosorky“ (a „bosoráci“) na základe rôznych socio psychologických kritérií, ktorými sa istým spôsobom odlišovali (aj keď odlišnosť nie je podmienkou) od skupinovej väčšiny. Mohlo ísť napríklad o určité špeciálne vedomosti a schopnosti, vzhľad, vek, správanie sa, izoláciu v rámci skupiny alebo sídelnej štruktúry a iné faktory. Pod vplyvom (kresťanskej) cirkvi a jej učenia o možnom spojení medzi ľuďmi a démonmi (incubus, succubus), sa za spolupôsobenia určitých socio-psychologických faktorov na vidieku formovali predstavy o jedincoch disponujúcich nadprirodzenými schopnosťami, resp. mocou a ich, pre spoločnosť, (predovšetkým) škodlivom vplyve, čo vyústilo do obrazu tzv. kresťanskej čarodejnice. Toto kresťanské učenie, ktoré sa zmiešalo s tradičnou vierou v existenciu nadprirodzených (magických) síl spôsobilo vznik obrazu vidieckej bosorky, ktorá 1 Mgr. Darina Zaicová, IKAR, a.s., Kukuričná 13, Bratislava, [email protected] 249 250 (a to sa týka najmä obdobia stredoveku) bola v spojení s diablom a démonmi. Jej hlavným cieľom bolo postupne zničiť celé ľudské spoločenstvo, najmä však spoločenstvo kresťanov. Stredovekí kresťanskí duchovní rozpracovali skutočnú „náuku o bosorkách“, ktorá sa (najmä prostredníctvom ich pôsobenia) premietla aj do predstavivosti pospolitého ľudu2 a ako možno badať aj v súčasnosti, keď si ľudia niektoré – predovšetkým negatívne udalosti vysvetľujú ako následok tzv. bosorovania. Fakt, že niektorí ľudia aj dnes berú do úvahy i túto kategóriu, ako jednu z možných príčin súčasného stavu, čoby následku nejakej negatívnej udalosti v ich živote, svedčí o tom, že viera v magické schopnosti určitých jedincov je živá dodnes. V ľudských predstavách ako mi zo získaného materiálu, ale i z literatúry vyplynulo, bolo jednou z alternatívnych príčin okolností negatívneho, ale i pozitívneho dopadu na život jednotlivca/skupiny aj bosorovanie/čarovanie za pomoci negatívnych nadprirodzených síl. Išlo predovšetkým o udalosti, väčšinou ľudí charakterizované ako neobvyklé, ktoré sa teda akýmkoľvek spôsobom vymykali zo zaužívaného stereotypu (napríklad: neočakávaná neúroda; zákerná, záhadná, náhla choroba a často i smrť; vyschnutie studne; skazenie zásob; náhle ľúbostné vzplanutie a pod., v prípade udalostí pozitívneho charakteru išlo naopak o nečakaný úspech, úrodu, obohatenie sa, pracovný úspech, odlákanie vzorného manžela a i.) a to sériovo za sebou, alebo raz, pričom táto udalosť mala zdrvujúci dopad na život určitého jedinca, skupiny, resp. jeho majetok. Tieto prípady sa týkali oblastí: reprodukcie a smrti (majetku vrátane hospodárskych zvierat a reprodukcie biologickej) a produkcie (živobytie, úroda a práca). Bosorka bola vo vidieckom spoločenstve braná ako osoba, ktorá spôsobila niekomu akúkoľvek hmotnú, duševnú alebo zdravotnú škodu, teda nešťastie, ktoré bolo pre väčšinu obyvateľstva nevysvetliteľné vo svojom vzniku, prišlo nečakane a malo hrozné následky (otrávenie vody, neplodnosť ľudí i dobytka, strata mlieka dobytka, choroba atď.). 2 (pozri ŠINDELÁŘ, B. 1986; HOLUBY, J. Ľ. 1893) 251 Eva Laubovie chápe toto zredukovanie predstáv o magických praktikách na samotné škodlivé čary ako pozostatok praxe prenasledovania bosoriek na dedine, ktoré nadviazalo a ďalej spracovávalo vieru v existenciu určitých nadprirodzených síl, ktorú autorka označuje ako tradičnú (LAUBOVIE, E. 1991, s. 219n). Tu vidí spojenie medzi pôvodnou predstavou o čarodejniciach (teda o osobách obdarených určitými mimoriadnymi schopnosťami a vedomosťami) a novou náukou o bosorkách, ako o diablových spolupracovníčkach (TAMTIEŽ, s. 219n). V predstavách vidieckeho obyvateľstva sa ako následok viery v takéto bytosti a sily vytvoril určitý psychologický model (rámec), ktorý mal za úlohu takúto osobu identifikovať a odhaliť jej zhubnú činnosť. Výsledky takéhoto psychologického postupu môžeme vidieť aj na súčasnej dedine na obraze, ktorý nám o určitej osobe sprostredkuje verejná mienka, teda na tzv. povesti jednotlivca v kolektíve3. Samotný psychologický model identifikácie takejto ženy v sebe zahŕňa tieto tri komponenty: 1. správanie sa jednotlivca, 2. a následky tohto správania sa, 3. ako aj vzhľad a fyziognómiu jedinca: 1. Správanie sa osoby považovanej za strigu je charakterizované jej výrokmi, gestami (a mimikou) a samotnými činmi, ktoré vykonáva. Za predpokladu, že existuje určitá magická moc, ktorá je vlastná niektorým jedincom, táto moc pôsobí práve prostredníctvom ich giest (určité pohyby, mimika), výrokov (kliatba, vyhrážka, zariekanie, ale i napríklad modlitba) a konania, 3 Ako príklad uvádzam zopár podobných situácií z môjho výskumu na Kysuciach, kde susedka rodiny, u ktorej som bývala, je označovaná ako bosorka, pretože je „divná“, t.j. minimálne komunikuje s ostatnými obyvateľmi dediny, nevychádza z domu, iba občas, práve v tú dobu, ktorú táto rodina chápe ako obdobie zosilnenia vplyvu zlých síl (porovnaj: EĽKS II. 1995, STRIDŽIE DNI, s.202), kedy vždy príde k nim a donesie im lykové tašky (...) (Informátorka, E. K., 40-50r., Kysuce, Raková, 10/2002) Podobný obraz si vytvorili obyvatelia jednej dediny o obyvateľoch druhej, o ktorých tvrdia, že „sú to zlí ľudia, lebo čarujú.“ (Informátorka, E. K., 40-50r., Kysuce, Raková, 10/2002; Informátorka, M. B., 70-80r., Kysuce, Raková, 10/2002) 252 správania sa pri určitej príležitosti, v určitej dobe: informátorka z myjavských kopaníc mi rozprávala, že jedna žena z ich dediny bola všeobecne považovaná za strigu, lebo sa vždy objavila v blízkosti maštale, kde sa telila krava, nech išlo o kohokoľvek maštaľ. Ľudia si jej prítomnosť vysvetľovali tým, že mala v úmysle počarovať krave, aby stratila mlieko, čo sa potom samozrejme aj skutočne stalo (Informátorka, F. Z., 78r., Myjava, Polianka, 08/2002). Ako typický prejav bosorovania bolo chápané i predídenie dobytka pri ceste na pašu (s prázdnymi nádobami aj bez), alebo požičiavanie si mlieka po západe slnka a podobne4. 2. Identita bosorky sa často dala odkryť práve prostredníctvom následkov jej činnosti. Tie mohli byť buď pozitívne (zväčša pre dotyčnú osobu5), alebo negatívne (pre ostatných členov vidieckej pospolitosti, resp. pre určitú skupinu, jednotlivca, rodinu a pod. Osoba bosorky sa ale dala vypátrať ešte aj iným spôsobom, a to očitým svedectvom6, resp. prichytením pri záškodnej 4 činnosti, keď v prípade očarovanej kravy sa gazda od svojich detí dozvedel, že videli, ako tá stará strynká chodili za kravičkami a tam, kde tie kravy stúpili, tam robili krížiky(...) (Informátorka, A. P., 60-70r., Myjava, Priepasné – Dlhý Vŕšok, 08/2002). Veľmi časté boli aj prípady, ktoré sa spájali s vierou v nadprirodzené schopnosti týchto žien vziať na seba inú podobu, najčastejšie zvieraťa – žaby, mačky (čiernej) alebo koňa. Ak pri dojení alebo telení kravy bola spozorovaná žaba v maštali no a tak som schytila palicu a pichla tú žabu a baba mala poranené ruky (...) Ľudia sa ma potom pýtali, že či tam niekde nebola žaba, alebo mačka, že tá žena sa vie premeniť (...) (Informátorka, D. J., 72r., Myjava, Priepasné – Dlhý Vŕšok, 08/2002). Bosorky sa takto premieňali, aby sali mlieko kravám v maštali (Informátorka, J. A., 85r., Kysuce, Zákopčie, 10/2002). Ďalším spôsobom bolo použitie protikúzla - magickej praktiky, ktorá mala negatívny dopad na osobu, ktorá pôvodne čarovala za cieľom uškodiť. Iný príklad očarovania kravy, kedy náhodný pocestný výmenou za sľúbený pohár mlieka prevedie nasledovný rituál:..vypýtal si motúz a mech a každému tomu dobytku navliekol mech na papuľu, aby do neho dýchalo. Keď toto dokončil, všetko zaviazal a hovorí gazdovi a gazdinej, (ktorej predtým povedal že) za chvíľu bude okolo bránky behať jedna žena a bude prosiť, aby neprehovorili ani slova a len bili ten mech, ale tam, pri tom uzli. Keď sa ho gazda pýta prečo, tak odpovedal, že keby tam bili (na opačnej strane), tak že bude trpieť a že keď tu, tak že ho hneď zničí. Tak že nech sa potrápi! A začal biť....A ona tá baba letela nadol (po dedine) a strašne len kričala. Že viete čo sa jej stalo? (...) leží jak ubitá, mäso z nej opadáva. Strašne trpela (...). No a potom bol koniec, ľudia už nemali problémy (Informátorka, A. P., 60-70r., Myjava, Priepasné – Dlhý Vŕšok, 08/2002). Do tejto kategórie Na slovenskom vidieku bola rozšírená predstava, že so západom, resp. po západe slnka sa nemá nič (z majetku) požičiavať a dávať preč, lebo by to v širšom meradle spôsobilo jeho kvantitatívny i kvalitatívny úbytok a čo sa týka spomínaného prechodu (predídenia) stáda dobytku, toto bolo považované za počarovanie dobytku, kedy postupne hynul a strácal mlieko (kravy). (porovnaj MICHALKO P: 1977, ZAJONC, J: 1998, s.37). 5 Tu by som rada upozornila, že činnosť a schopnosti dedinských bosoriek, najmä čo sa týka negatívneho dopadu ich pôsobenia, často „využívali“ osoby, ktoré chceli takýmto spôsobom ovplyvniť sled pre nich nepriaznivo sa vyvíjajúcich udalostí. 6 Pri štúdiu výpovedí obetí z obdobia čarodejníckych procesov sa veľmi často ako právne uznateľný dôvod obvinenia a neskôr i odsúdenia udávalo práve tzv. očité svedectvo, kedy údajní očití svedkovia priamo alebo obvinení nepriamo (t.j. keď obžalovaný udával ďalších ľudí ako potencionálnych čarodejníkov a čarodejnice na základe toho, že ich videl na čarodejníckom sabate, resp. lietať vzduchom a pod.) označovali tých ktorých za bosorky a bosorákov. Vzhľadom na to, že vo väčšine týchto prípadov bola ako prostriedok pre dosiahnutie takýchto a podobných priznaní nasadená tortúra, by sa o hodnovernosti výpovedí dalo diskutovať (pozri ŠINDELÁŘ, B.1986). 253 254 bývali často zaraďovaní ľudia i na základe svojej povahy. Dôležitú úlohu pritom zohrávala najmä inakosť (akéhokoľvek charakteru), ktorá vybočovala zo zaužívaného spôsobu každodenného života. Ľudia, ktorí sa odmietali podriadiť všeobecne platným normám a hodnotám daného spoločenstva a tým vyvolávali konflikty. Ľudia cholerickej povahy vyvolávali hádky, alebo naopak, samotárskej povahy, ktorí sa izolovali od ostatných členov skupiny (mohlo ísť napríklad o izoláciu danú geograficko - sídelnou štruktúrou osady, alebo išlo o ľudí, ktorí sa dobrovoľne nezúčastňovali sociálneho života), ďalej do úvahy eventuálne prichádzajú jedinci, ktorí z hľadiska verejnej mienky viedli nemorálny život, ohovárali a klebetili, ale takisto mohlo ísť o nápaditosť a výnimočnosť; skrátka pôsobili ako rušivý element harmonického spoločenského života. Takisto príslušníci určitých profesijných skupín, ktorí zaujímali zvláštne postavenie v rámci skupiny, pričom boli jej súčasťou, ale zároveň predstavovali zložku stojacu akoby na jej okraji. Vzťah väčšiny k nim bol ambivalentný, čo vyplývalo z charakteru práce akú vykonávali a vedomostí, ktorými oplývali. Predovšetkým sú to pôrodné baby, ľudoví liečitelia (ľudí ale i dobytka), ľudia, ktorí vykonávali stráž pri mŕtvom (funkcia, ktorú človek mohol zastávať i popri inom zamestnaní) a pod. Títo všetci sa zaoberali „vecami“ súvisiacimi s kolobehom ľudského života (narodenie, smrť), ktorým bol už tradične pripisovaný magický charakter a ako takí mali určité vedomosti, ktoré neboli prístupné všetkým členom spoločenstva: mali prístup k rôznym liečivým bylinám, mastiam a pod., ale napríklad i k mŕtvym deťom, čo potom mohli využívať pre rôzne negatívne účely. 3. Medzi fyzické znaky, ktoré určovali príslušnosť jedinca ku skupine bosoriek a bosorákov patrili rôzne znaky, ktoré v rámci predstáv jednotlivca boli hodnotené ako negatívne, resp. prinášajúce nešťastie. Najčastejšie sa ako takýto prvok uvádza zrastené obočie: Taký človek potom môže niekoho uhranúť. Porobiť mu. Aj, keď nejaké malé 255 dieťa malo takého niečo, tak sa to rýchlo muselo oholiť, aby to tak nebolo (Informátorka, Z. K., 82r. Kysuce, Zákopčie, 10/2002). V stredoveku bola veľmi rozšírená predstava o existencii tzv. diablovho znamenia (znamienka) na tele bosorky, ktorým si ju označil. Ďalšími indikátormi mohli byť rôzne kožné a pigmentové anomálie a poruchy, výskyt necitlivého miesta na tele čarodejnice, tzv. diabolské stigma (ŠINDELÁŘ, B. 1986). V tomto smere sa nemalý význam prikladal aj dosiahnutému fyzickému veku, pričom ako eventuálne bosorky boli vnímané osoby pokročilejšieho veku - staré ženy. Medzi fyzické znaky môžeme zaradiť aj predstavu, rozšírenú i dnes, o tzv. bosoráctve v krvi, teda vieru v prenos takýchto schopností v rámci príbuzenstva, najčastejšie v priamom pokrvnom zväzku – z matky na dcéru. Počas výskumu som sa stretla ale i s tým, že ľudia považovali za bosorku matku a nevestu, ktoré žili v spoločnej domácnosti. Ľudia v tejto súvislosti hovorili o (...) bosoráckom dome, kde aj mamka, aj mladá (nevesta) boli bosorky (Informátorka, A. P., 60-70r., Myjava, Priepasné – Dlhý Vŕšok, 08/2002). Alebo: susedky boli obe bosorky, a preto sa im (ich susedom) tak zle vodilo (...). (Informátorka, A. K., 82r., Kysuce, Zákopčie, 10/2002) a pod. Existoval ešte jeden spôsob ako identifikovať miestne bosorky, a to s pomocou luciového (Luciinho) stolčeka 7. Sociálna funkcia viery v bosorky Viera v existenciu jedincov, ktorí za pomoci nadprirodzených síl, resp. sami majú takéto schopnosti, sú schopní akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť a zasiahnuť do chodu udalostí a života ľudí, v seba spája dve roviny: − kresťanská vierouka charakterizovala čarodejnicu (čarodejníka) ako jedinca, ktorý sa odvrátil od Boha 7 pozri EĽKS I: 1995, LUCIOVÝ STOLČEK 256 a uzavrel zmluvu so satanom a tým pádom sa vzdal a poprel Boha,8 − tradičná viera a predstavy o nadprirodzených silách a ich magickej moci. Tieto roviny sa navzájom prelínajú, obe však spôsobili vznik určitého situačného kontextu, ktorý umožňoval, že sa tieto predstavy stávali opodstatnenými a boli tak súčasťou skúsenosti a reality stredovekého, ale i súčasného človeka. To, že určité udalosti alebo úkony boli označované ako čary a bosoráctvo, umožňoval práve psychologický model, ktorý sme si spomenuli vyššie v texte. V tejto súvislosti môžeme hovoriť o nasledovných troch funkciách: a) Úloha vysvetliť jednotlivé okolnosti a javy, ktoré podľa všeobecne platných poznatkov a názorov boli pre prevažnú väčšinu nevysvetliteľné. Bosoráctvo, ako spôsob vysvetlenia určitých javov, bolo brané do úvahy vtedy, keď sa akékoľvek iné zdôvodnenia ukazovali ako neodôvodnené, prípadne keď išlo o situácie, ktoré sa z hľadiska „normálnej“ kauzality nedali vysvetliť. To sú prípady, kedy sa napríklad na základe určitého negatívneho výroku (kliatba) zdôvodňujú niektoré negatívne udalosti v živote človeka, s touto predstavou sa potom spája viera, že niektoré predmety a úkony človeka pred takýmito silami ochránia: Keď človek niekoho prekľaje a povie, že bodaj by si aj skapal a ten potom umrie, tak to sa bralo, že ho niekto začaroval a on potom zomrel (Informátorka, M. B., 70-80r., Kysuce, Raková, 10/2002). Ten chlapec sa oženil a zrazu bol stále chorý (...) a potom tuším aj zomrel, tak to ľudia tu potom tak hovorili, že mu tá druhá porobila, lebo že ju nechal (Informátor, M. B., 75r., Kysuce, Raková, 10/2002). Bola tu taká jedna, čo si tak ľudia o nej hovorili, že je (bosorka) a tak to sa jej ľudia tak báli, že keď sa niekomu narodilo bábätko, tak sa bál aj von s ním ísť, že aby ho tá baba neuriekla. To sa tak aj hovorilo, že ty moje neurečno, to ako aby ho nikto neuriekol. Alebo ešte sa dávali okolo zápästia také červené šnúrky, že aby to dieťa bolo ochránené (...), pokiaľ neišlo na krst, potom už ho Boh ochraňoval (Informátorka, M. B., 70-80r., Kysuce, Raková, 10/2002). b) O funkcii katalyzátora sociálneho napätia hovoríme vtedy, ak podozrenie resp. obvinenie z bosoráctva pramenilo z existujúcich sporov medzi jednotlivcami (skupinami) v rámci jedného spoločenstva, prípadne i medzi dedinskými pospolitosťami navzájom9. Často sa týmto spôsobom vyriešili majetkové, rodinné, ale i susedské spory, podobne ako aj ohrdnutá a sklamaná láska. Spoločenská skupina sa takto mohla zbaviť konfliktných a nepohodlných jedincov. Obvinenie z bosoráctva sa takto stáva ventilom pre osobnú agresiu, strach a pomstu. c) Funkcia kontrolného a istým spôsobom aj mocenského mechanizmu, ako prostriedok sociálnej kontroly viedlo k zdecimovaniu nonkonformných skupín a jednotlivcov. Dopomáhalo k udržiavaniu sociálnej disciplíny a harmónie v rámci určitého spoločenského zoskupenia v stredovekej spoločnosti. V ľudových predstavách sa čarodejnica/bosorka nutne nespájala (a nespája) iba so zlom. Vzhľadom k tomu môžeme rozlíšiť tri typy postáv, ktoré pod takéto označenie potencionálne spadajú: − vedma (vedomkyňa - vedomec, veštica – veštec, liečiteľka – liečiteľ, ránhojič a pod.); čarodejnica tohto typu má svoje miesto v spoločnosti i dnes (CAVENDISH, R. 1994, s. 8788). Je nápomocná pri „rušení kúziel zoslaných nepriateľskou čarodejnicou a uhladzovaní cestičiek lásky. Používa magické prostriedky, vrátane rastlinných liečiv a úryvkov kresťanskej modlitby. (MUCHEMBLED, R. 1997, s. 150n). Jej činnosť je teda väčšinou prospešná pre spoločenstvo, ale takisto môže praktikovať i škodlivú mágiu, − zlá, (čierna) čarodejnica; môže urieknuť, alebo začarovať pohľadom, myšlienkou alebo slovom, 9 8 krst v mene diabla pozri: GRAF, A:1931 257 porovnaj: ŠINDELÁŘ, B: 1982, kapitoly venované jednotlivým procesom; LAUBOVIE, E: 1991; JOHNSON, F. R: 1969 258 − čarodejnica satanistická; táto čarodejnica je v úzkom spojení s démonmi a diablom, tým pádom popiera všetky kresťanské hodnoty, je teda vo svojej podstate kacírkou (CAVENDISH, R. 1994 s. 90). Robert Muchembled10 uvádza, že postava vedmy bola a je súčasťou každého vidieckeho spoločenstva v Európe približne od toho 15. storočia až do súčasnosti. Táto osoba v sebe spájala prvky reálneho sveta a sveta, ktorý ostatní členovia pospolitosti vnímali ako svet nadprirodzený. Vieru v nadprirodzené sily a mágiu tu autor predstavuje ako životný rámec, ktorý obklopuje ľudského jedinca a ako taká je teda táto viera súčasťou jeho života (MUCHEMBLED, R. 1997, III. časť, s. 200n). Vnímanie tejto osoby a reakcie na jej konanie neboli bezpodmienečne negatívne, napriek tomu, že vedela aj uškodiť. Tento stav ďalej autor označuje ako východiskový. V tejto súvislosti uvádza Jean Delumeau, že to, čo pre obyčajného človeka bola mágia (v zmysle pôsobenia nadprirodzených a jemu nepochopiteľných síl), sa stalo v očiach stredovekého duchovného démonológiou (DELUMEAU, J. 1985, s. 562). Príčinu, autor vidí vo vzdelanostnej priepasti medzi hlavou štátu - duchovnými a telom štátu - ľudom (TAMTIEŽ, s. 565). Učenci a duchovní (často v jednej osobe) stredoveku totiž spájali mágiu a magické praktiky, v prvom rade s pohanstvom a neskôr ako poveru - blud, hlúposť, ktorá nebola v súlade s vierou. V súčasných ľudových predstavách síce figuruje aj postava diabla, resp. čerta, i postava bosorky, tieto si však ľudová predstavivosť nedáva bezpodmienečne do priameho súvisu. Ľudia veria, že existujú osoby (ženy i muži), ktoré sa nejakým spôsobom odlišujú od ostatných obyvateľov obce, či už vzhľadom, správaním sa, alebo schopnosťami a vedomosťami, tieto schopnosti však nepovažujú za akýsi dar od samotného diabla; ich pôvod si jednoducho nevedia vysvetliť.V ich predstavách síce existuje vzťah medzi čertom a bosorkou, ktorý ale odôvodňujú tým, že obe tieto postavy sú negatívne, zlé, teda škodia. 10 LITERATÚRA CAVENDISH, R. 1994. Dějiny mágie. Praha : Odeon DELUMEAU, J. 1985. Angst im Abendland. Die Geschichte der kollektiven Ängste im Europa des 14. bis 18. Jahrhunderst. Reinbeck bei Hamburg : Rowohlt Di NOLA, A. M. 1998. Ďábel a podoby zla v historii lidstva. Praha : Volvox Globator Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I., II. diel, 1995. Bratislava : Veda GRAF, A. 1931. The story of the devil. New York : The Macmilian Company HOLUBY, J. Ľ. 1983. Čarodejstvo před duchovným súdom žilinského ev. Kontubernia v 16. a 17. storočí. In: Slovenské pohľady XIII JOHNSON, F. R. 1969. Witches and demons in history and folklore. North Carolina : Johnson Publishing Company MICHÁLEK, J. 1991. Na krížnych cestách. Poverové rozprávania slovenského ľudu. Bratislava : Tatran MICHALKO, P. 1997. Rozhovory učiteľa so sedliakmi o škodlivosti povier medzi pospolitým ľudom. Bratislava : Tatran NEUMANN, F. K. 1971. Dejiny ženy III. zväzok. Žena stredoveká a renesančná. Bratislava : Pravda MUCHEMBLED, R. 1997. Magie a čarodějnictví v Evropě od středověku po současnost. Praha : Volvox Globator LABOUVIE, E. 1991. Hexerei und Zauberwerk Ländlicher Hexenglaube in der frühen Neuzeit. Frankfurt am Mein : Fischer Taschenbuch Verlag SPUNAR, P. 1999. Napětí mezi oficiálnym a „lidovým“ náboženstvím ve středověku. In: Normativní a žité náboženství. Bratislava : MU, Brno, Chronos ŠINDELÁŘ, B.1984. Hon na čarodějnice. Západní a střední Evropa v 16.-17. století. Praha : Svoboda ZAJONC, J. 1998. Strigy, bosorky, bohyne a iné ženy, ktoré vedia. In: Žena z pohľadu etnológie. Bratislava : Združenie prebudená pieseň MUCHEMBLED, R.: 1997 259 260 SUMMARY The folk’s imagination has created a village witch, a person of devil’s companion. The supernatural power, she usually possessed, had devil’s character and she was considered as to use it, e.g. in case to harm human health, property or fortune. The character of the village witch was formed during a long period of the human society with strong influence of the folk magical beliefs and Christian doctrines. In the patriarchal Christian society woman’s character was considered to be moraly week and more open to the devil’s influence and vicious life than a man’s character. In the mediavel society woman’s soul was on the road to perdition, while man’s spirit belonged to God. The role of devil was emphasized by the figure of the village witch as devil‘s bride. The village community made up a pattern that should convict the witch and her satanic power, based in many cases on a real Christian demonology. Nowadays a village witch has her place in country life, but her power is not naturaly linked to the devil. She is considered to be a person with supernatural power and a great knowledge about the traditional medicine, as well as the traditional magic. MEDZI NEBOM A ZEMOU (STRETNUTIA S VEŠTICAMI) (z výskumu veštíc a ich klientely)1 Katarína Koštialová 2 Kľúčové slová mágia, veštenie, senzibilky, návštevy senzibiliek Túžba človeka spoznať, zistiť, prípadne aj ovplyvniť osud, budúcnosť svoju alebo niekoho iného, sprevádza celú ľudskú spoločnosť. S ľuďmi, ktorí sa zaoberali/jú čarovaním, veštením sa spájali/jú predstavy a názory najrozličnejšieho charakteru a pôvodu, vychádzajúce z rôznych časových a priestorových súradníc. Podľa antropológa Leopolda Pospíšila, ktorý pôsobí na Yalskej univerzite, je veštenie (divinácia) „rituál osvetľujúci minulé, prítomné, alebo budúce udalosti z dôvodov legálnych, politických, ekonomických alebo iných, ktoré bolo praktikované vo väčšine častiach sveta, ktoré pozná a môže odhaliť iba nadprirodzeno“ (POSPÍŠIL 1993 : 408). Základom každého veštenia predtuchy a znamenia, vykladania snov, veštenia z kariet či kávových usadenín, je „viera, ktorá nemusí byť vierou náboženskou, ale viera existujúca napríklad vedľa nej“ (WOLF 1992b : 25). Prostredníctvom výsledkov výskumov realizovaných v priebehu tohto roku v dvoch stredoslovenských mestách chceme vo svojom príspevku poukázať na oživený záujem o o divináciu, chiromantiu, biotelegnostiku a astrológiu. Kníhkupectvá v súčasnosti sú plné odbornej i „odbornej“ literatúry, časopisy 1 Štúdia je výsledkom riešenia grantového projektu EGG 5RP a VUGA 6/2003. 2 PhDr. Katarína Koštialová, Inštitút sociálnych a kultúrnych štúdií, Fakulta humanitných vied, Univerzita Mateja Bela, Tajovského 40, 974 00, Banská Bystrica, [email protected] 261 262 ponúkajú najrozmanitejšie horoskopy, veštby a pod. Je nepochybné, že veštenie individuálnej budúcnosti, najmä prostredníctvom horoskopov, ako aj organizovanie kurzov veštenia, liečenia, ktoré je možné v súčasnosti absolvovať a získať rôzne osvedčenia, predstavuje v mnohých krajinách, aj u nás, i výnosný typ obchodného podnikania. Príspevok sa snaží nájsť odpovede na otázky – prečo a kto aj v súčasnej dobe vyhľadáva osoby, ktorým sa pripisuje schopnosť vypovedania budúcnosti a na strane druhej sme chceli získať informácie aj o osobách, ktoré podľa respondentov nadprirodzenými schopnosťami disponujú. Informácie sa týkali ich vzdelania, vierovyznania, rodinného zázemia a pod. Hoci, podľa tradičných predstáv, mali na Slovensku „osoby s nadprirodzenými schopnosťami ženskú i mužskú podobu, predsa len nachádzame v materiáloch viac údajov o ženách zaoberajúcich sa čarovaním alebo o ženách, ktoré boli za takého osoby považované“ (ZAJONC 1998 : 39). Vychádzajúc z uvedeného nás tiež zaujímalo, ako je to v súčasnosti. Existujú rozdiely využívania a poskytovania týchto „služieb“ aj z rodového hľadiska? Keďže veštenie vyžaduje senzibila/ senzibilku3, ktorý odovzdáva určitú techniku na jednej strane a recipienta/recipientku, ktorému sa odovzdáva interpretácia znamenia na strane druhej, výskum prebiehal v dvoch rovinách (senzibil - recipient). Tento kontakt môže byť osobný, písomný, telefonický, prípadne i obrazový. V našom prípade išlo vždy o kontakt osobný. Uskutočnili sme rozhovory s 37-imi ženami a dvoma mužmi, ktorí aktívne vyhľadali senzibilov. Títo respondenti navštívili v obidvoch mestách až 11 rôznych senzibilov4. Z rodového hľadiska bolo 10 žien a jeden muž, ktorý sa nevenoval „len“ vešteniu, predpovedaniu budúcnosti, ale aj masážam a výrobe mastičiek. Na základe výpovedí sme sa snažili skontaktovať sa s tými, ktorí sa vo výpovediach respondentov opakovali najčastejšie. Mali sme možnosť niekoľkokrát kontaktovať sa so štyrmi osobami, všetko pohlavia ženského, žijúcimi v mestách5. Mnohí senzibili nejavili záujem kontaktovať a komunikovať s nami. Dôvodov je niekoľko. Patrí k nim napríklad aj obava z úniku informácií týkajúcich sa praktizovaných techník a finančnej stránky, veľká návštevnosť a s tým spojený nedostatok voľného času. Vhodnou doplnkovou výskumnou technikou sa nám javilo aj priame pozorovanie v "čakárňach veštiarní“. Respondenti, ktorí vyhľadali a navštívili senzibilov Už samotný pomer respondentov 37 žien a 2 muži je výpovedným javom, že v priestore, kde sme výskum absolvovali, ide najmä o „ženskú aktivitu a záujem“. Z celkového počtu 39 respondentov malo 18 vysokoškolské a 21 stredoškolské vzdelanie, priemerný vek 35,7 rokov. Veriacich a aj praktizujúcich vieru bolo 16, (23 bolo neveriacich). Až 30 respondentov navštívilo senzibilov opakovane a len 9-ti ich služby využili raz (priemerne každý respondent absolvoval návštevu u senzibila 3,7 krát). V mnohých prípadoch môžeme hovoriť aj o akomsi hobby, o aktívnej „vešteckej turistike“ – tak, ako to nazvala jedna senzibilka6. Náš pôvodný zámer bol urobiť hĺbkové rozhovory aspoň s 15-timi osobami, ktoré vyhľadali senzibilov. Skutočnosť ale ukázala, že skontaktovať sa s týmito osobami nie je problém a počet žien, ktoré vyhľadali senzibilov je v súčasnosti vysoký. 3 Označenie senzibil (z lat. v pôvodnom význame citlivec) som si dovolila prebrať od etnológa Dušana Belka, ktorý pod senzibilom rozumie „pomenovanie človeka, ktorý má isté mimoriadne schopnosti“, ktorými sú „predovšetkým tie, ktoré presahujú bežné skúsenosti či vedomosti o fyziologickej spôsobilosti dnešného človeka, zasahujúce svojimi prejavmi do transcendentálnej či spirituálnej sféry“ (BELKO 1998 : 14). 263 4 Okrem miest, v ktorých sme robili výskum, respondenti využili služby senzibiliek aj v 3 iných lokalitách. 5 Aby sme vyhoveli žiadostiam senzibiliek, pri ich výpovediach neuvádzame žiadne identifikačné údaje 6 ...sú totiž ľudia, ktorí sa veštbami absolútne riadia a chodia za mnou každý mesiac...“ 264 U mužov je frekvencia návštev oveľa menšia7. Dôležité je poukázať na skutočnosť, ktorú nám výskumy ukázali, že muži sú menej ochotní sa k takto absolvovanej návšteve priznať. K frekventovaným impulzom návštevy senzibila patrí zvedavosť i zábava. No väčšina výpovedí respondentov svedčí o tom, že ide o riešenie konkrétnych problémov, vyhľadanie pomoci pred dôležitým životným rozhodnutím a akási nepoznanosť, ne/viera vo fatálnosť, transcendentno. Na základe výskumu k najčastejším dôvodom návštevy a využitia služieb senzibilov patria: a. túžba spoznať, ne/viera (v) niečo transcendentálne, kognitívnosť osudu (svojho, niektorého člena rodiny...), prípadne jeho ovplyvnenie, b. citové problémy, vzťahy (partnerské, manželské i mimomanželské, rodičovské), c. práca (ne/stratím prácu, ne/získam pracovný postup, ne/budem v práci úspešná, vzťahy na pracovisku), d. škola (ne/zoberú ma do školy, ne/ukončím štúdium), e. finančné otázky, f. zdravotný stav, choroby, g. komplexy, traumy, h. iné – majetok (dedenie, získanie majetku, odchod do zahraničia, detektívne služby – kto nás vykradol, kde sa nachádza stratené auto...), naplnenie predpokladaných javov. Senzibilky Ako som spomínala, v príspevku vyhodnocujeme vzorku štyroch senzibiliek, ktoré boli ochotné s nami spolupracovať. Vekové rozpätie od 30 – 53 rokov, dve sú vysokoškolsky (ekonómia, prírodné vedy) a dve stredoškolsky (ekonómia, strojárstvo) vzdelané. Tri sú slovenskej národnosti, jedna je Ukrajinka. 7 Tento fakt potvrdzuje aj priame pozorovanie v "čakárňach veštiarní“. Počas ôsmych pozorovaní sme sa s mužmi v "čakárňach veštiarní“ stretli len trikrát (počet žien bol 42). Navyše jeden muž bol vo funkcii „pasívne-aktívny“ – sprevádzal priateľku, ktorej tesne pred jej návštevou povedal: „a nezabudni sa spýtať...“ 265 Všetky naše respondentky uviedli, že sa tejto činnosti okrem nich venoval/je aj niektorý ich blízky rodinný príslušník. Zároveň zhodne uvádzajú, že si svoje danosti museli a musia aktívne rozvíjať a dopĺňať samoštúdiom. Venujú sa najmä štúdiu psychologickej literatúry, štúdiu Silvovej metódy, astrológii, prírodnej medicíne, numerológií a pod., napríklad joge, východným náboženstvám... Respondentky, ktoré sú verbálne veľmi zdatné, deklarovali svoj pozitívny vzťah k ľuďom a najmä snahu pomôcť. Práve tento fakt uvádzajú ako hlavný motivačný impulz pre vykonávanie činnosti. Považujú sa skôr za psychologičky, ktoré „len“ využívajú svoje schopnosti a ku ktorým sa ľudia chodia vyrozprávať, hľadať útechu a pomoc pri riešení problémov. Svoju prácu považujú za náročnú, vyčerpávajúcu najmä po psychickej stránke. Všetky zhodne tvrdia, že energiu, silu čerpajú z prírody, stromov, trávy, zeme, vody, slnka, mesiaca. „Neverili by ste, aký ťažký život majú niektoré ženy. Už nevedia čo robiť. Ony nepotrebujú vyveštiť, ale skôr si potrebujú uľaviť a porozprávať sa o problémoch, dostať to všetko vonku.“ Ďalším sledovaným problémovým okruhom bol aj vzťah senzibiliek a náboženského presvedčenia. Tri respondentky sú veriace a aj praktizujúce vieru, jedna je ateistka. Svoj vzťah k Bohu demonštrujú aj navonok návštevami cirkevných obradov, kostolov, interiér ich bytov, pracovní je dotvorený náboženskými obrázkami a symbolmi. Dá sa konštatovať, že je prítomná súvislosť medzi senzibilkami a vierou, no pretože naša vzorka je veľmi malá, nemôžeme to zovšeobecňovať. Cirkev vo všeobecnosti odsudzuje, zavrhuje praktiky tohto druhu (divináciu), pretože uznáva, že jedine viera v Boha má byť tým, čím sa má človek v živote riadiť a na čo sa má spoliehať. Naše respondentky - senzibiky, sú presvedčené, že práve viera im umožňuje praktizovať skúmanú činnosť. Ich rodinný život je zložitejší. Sú rozvedené, prípadne žijú s ďalším partnerom. Za dôvod, že v osobnom živote nie sú úspešné, pokladajú práve svoju prácu a schopnosti, ktorými ovplývajú. 266 „Môj partner má veľký strach žiť s jasnovidkou. Napr. jeho známy, alebo známa prídu ku mne na karty a potom sa ho pýtajú - prosím Ťa, ako môžeš žiť s takouto babou?“ Naša výskumná vzorka respondentiek sa venuje astrológií, biotelegnostike, bioterapii, chiromantii a numerológii. Každá má svoj systém, sled i vykonávanie činností a ten sa nám nedá zovšeobecniť. Jedna senzibilka uviedla, že sa pred divináciou pomodlí za seba i za recipienta, ďalšia sa snaží sústrediť na oči, dlaň klienta, iná vykladá tarotové karty a pod. Úkonov a praktík je veľmi veľa a ich výber a realizácia závisí od každého senzibila i od recipienta zvlášť. Prevažuje kontakt osobný, ale svoje služby poskytujú aj cez telefón, prípadne obrazovou i písomnou formou. Jedna zo senzibiliek uskutočňuje aj prednášky pre širšiu verejnosť pod názvom „Kto je on, kto je náš Adam?“8. Z rodového hľadiska hodnotia svoju klientelu ako výrazne ženskú (70% : 30%)9. Vo všeobecnosti však všetky zhodne poukázali na zvyšujúci sa záujem o ich služby u obidvoch pohlaví. Pri rodovom hodnotení svojej klientely senzibilky poukázali na rozdiely vo vekovej štruktúre a okruhu problémov, na ktoré sa ich klienti pýtajú. Ženy sa zaujímajú najmä o medziľudské vzťahy (partnerské, manželské, mimomanželské, rodičovské). Senzibilky upozornili aj na v poslednom období zvýšený záujem svojich klientiek získať informácie týkajúce sa práce a ekonomického zabezpečenia. „Do roku 2000 to bola u žien samá láska. Teda najmä láska. A teraz je to zmiešané. Aj láska aj zamestnanie, aj kariéra aj peniaze.“ Mužov zaujímajú najmä pracovné, obchodné záležitosti a v súčasnosti častejšie aj riešenie rodinných problémov. Senzibilka na základe svojich poznatkov z astrológie a numerológie vyhodnocuje, ktoré vlastnosti sú typické pre jednotlivé znamenia a ktorí partneri sa k sebe „hodia“. Návštevníčkami prednášok sú ženy. 9 Pomer našej výskumne vzorky je iný 95:5. Dôvodom môže byť už spomínaný jav, že muži sa nepriznávajú k návšteve senzibila tak otvorene ako ženy. „Muži na rozdiel od žien neriešia, nepýtajú sa na mimomanželské vzťahy. Tie muži veľmi nerozoberajú. Skôr sa pýtajú na svoje deti, svoje manželstvo. To áno. To teraz oveľa viac ako pred tými desiatimi rokmi.“ „Veľká zmena nastala. Viac posledne chodia už aj muži kvôli partnerkám. Ženy začali viac chodiť kvôli práci, kariére, financiám, istote.“ Vekové zloženie. Podľa senzibiliek ženy, ktoré ich navštevujú, majú od 16 rokov vyššie, pričom prevažujú 30 – 45 ročné. Muži prichádzajú v zrelšom veku, 35 - 45 roční. Chlapci, mladí muži okolo 16 - 25 rokov, na rozdiel od dievčat, vyhľadávajú služby senzibiliek len veľmi zriedkavo. Zaujímavosťou je, že hoci je mužov - záujemcov menej, jedna senzibilka má medzi stálymi klientmi hokejový klub. Pri téme finančného ohodnotenia senzibilov, zaplatenie za ich služby sa klientky vyjadrovali zhodne a striktne. Negatívne sú prijímané tie, ktoré majú stanovenú finančnú taxu. Naopak, podľa názoru informátoriek, „pravá a dobrá veštica si nesmie za svoju pomoc a radu pýtať peniaze“. A len osoba sama, ak uzná za vhodné, jej niečo venuje. Buď finančnú čiastku alebo aj naturálie. Tento jav je aj jedným z kritérií hodnotenia senzibiliek ich klientmi. Nepopierateľne aj v tejto oblasti aktívne pôsobí podnikateľský duch. Mnohí jedinci, prípadne i organizácie ponúkajú svoje služby prostredníctvom novín, časopisov, ale aj televízie či internetu. Mnohé antropologické a lekárske expertízy poukázali na skutočnosť, že niektoré mimoriadne schopnosti sa u niektorých jedincov objavujú výraznejšie než u väčšiny obyvateľstva, štatisticky pripadá jeden na sto tisíc a viac obyvateľov, ale v podstate sa môžu prejaviť u každého jedinca druhu Hommo sapiens. Základnou podmienkou je ich uvedomovanie si, evokovanie i posilňovanie pomocou psychických a fyzických cvičení (WOLF 1992a : 8). Podobný názor má aj Teodor Rosinský, ktorý tvrdí, že „schopnosť vidieť auru a iné energoinformačné útvary má každý, málokto to však vie a naučí sa znova používať“. Pod tým „znova“ autor mieni „genetickú pamäť ľudstva – naši predkovia túto schopnosť zrejme používali bežne ako samozrejmosť“ (ROSINSKÝ 1992 : 16). 267 268 8 Výsledky nášho výskumu ukázali, že v prostredí, v ktorom sme ho realizovali, sa tieto schopnosti snažia posilňovať i využívať najmä ženy. Isté vysvetlenie – prečo najmä ženy, by sme mohli hľadať, okrem iného, v historických kontextoch, v rozličných zložkách tradičnej kultúry a výpovede našich respondentov poukazujú aj na známe rodové stereotypy - ženy sú senzibilnejšie, empatickejšie, vedia lepšie komunikovať. „Ja hneď ako žena vstúpi do týchto dverí viem povedať, čo odo mňa bude chcieť. A hneď aj viem, čo bude chcieť počuť...“ Výsledky nášho výskumu by určite obohatil komparačný výskum realizovaný vo väčších mestách i v rurálnom prostredí 10 a samozrejme aj výskum zameraný na ľudí venujúcich sa napríklad bioterapii, či biolokácii. Vo všeobecnosti je však nárast záujmu súčasných ľudí o danú problematiku nepopierateľný. Môžeme si ho vysvetliť dobou, ktorá prináša sociálne neistoty, nestabilitou, ekonomickou situáciou, a následne aj zmenou v medziľudských vzťahoch. Nezanedbateľným je aj vplyv „západných i východných“ filozofií a náboženstiev, životného štýlu a podobne. No a samozrejme nemôžeme opomenúť ani zábavnú a relaxačnú funkciu, ktorú určité formy divinácie spĺňajú. jedincov s nadprirodzenými schopnosťami). Slovenský národopis, 46 (1), s. 5 - 27. EĽKS –> ENCYKLOPÉDIA ľudovej kultúry Slovenska 1. 1995. Bratislava, Veda – ÚE SAV. s. 195. GEIST, B. 1992. Sociologický slovník. Praha: Victoria Publishing. MOTYČKOVÁ, D. 1992. Lidové léčitelství a jeho etnografický výzkum. Český lid, 79 (4), s. 355 – 362. POSPÍŠIL, L. 1993. Systém víry: Náboženství a magie. (Preložil Dubecký, I.). Český lid, 80, suplement. ROSINSKÝ, T. 1991. Bioterapia. Príručka pre liečiteľov. Bratislava: FLASH CHANNEL. ROSINSKÝ, T. 1993. Človek, bytie a umenie. Bratislava: TELEFLASH. WOLF, J. 1992a. Člověk ve světe magie. O historii a současnosti magie v lidské společnosti. Praha: UNITARIA. WOLF, J. 1992b. Člověk ve světe náboženství. Praha: UNITARIA. ZAJONC, J. 1998. Strigy, bosorky, bohyne a iné ženy, ktoré „vedia“ (etnologické paralely slovenského materiálu). In: HLÔŠKOVÁ, H. – LEŠČÁK, M. (eds.): Žena z pohľadu etnológie. Bratislava: Prebudená pieseň-združenie. LITERATÚRA SUMARRY BELKO, D. 1997. Pokus o energeticko-informačnú interpretáciu niektorých liečebných praktík v tradičnej ľudovej kultúre Slovenska. Slovenský národopis, 45 (1), s. 62 - 74. BELKO, D. 1997. Vývoj záujmu o mágiu. Slovenský národopis, 45 (3), s. 295 - 301. BELKO, D. 1998. Otázka percepcie času a priestoru u senzibilov (Komparácia tradičných a súčasných predstáv o pôsobení The aim of the paper is to emphasize the interest in sorcery, mystical practice, closely divination, palmistry and astrology that in spite of human scientific knowledge have denoted a big boom after the year 1989. Research was carried out in two towns in Slovakia. We have tried to find out why there is a huge concerning on people who can foresee and on the other hand who is the person who has this sense (information about education, confession, family background, and so on). We were concerned on women-palmists and their clients. We were interested whether clients are more women than men and whether there is different motivation (women and men) for visit palmists or seeresses. 10 EĽKS napríklad uvádza: „v našich mestách bola chiromantia živnosťou profesionálnych veštíc, na vidieku sa jej venovali predovšetkým cigánske ženy“ (EĽKS 1995 : 195). V našom výskume mala s osobou cigánskeho pôvodu skúsenosť, a nie pozitívnu, iba jedna respondentka. 269 270 ČESKÁ ŽENA A MEZIETNICKÉ MANŽELSTVÍ NA POČÁTKU 21. STOLETÍ (na příkladu postojů dvou generací žen ze tří měst) Mirjam Moravcová 1 Klíčová slova mezietnické manželství, kulturní a sociální determinanty Česká žena na počátku 21.století má řadu jistot. Jednou z nich je i svobodná volba manželského partnera. Společnost vnímá vlastní názor ženy, uplatňovaný na sňatkovém trhu, jako její přirozené právo. Přiznává ho i v souvislostech úvah o manželství s etnicky a kulturně jinými, tedy v případě heterogamních manželství. Jaká kritéria však samy ženy v těchto případech uplatňují? Heterogamie, ať již je nahlížena z hlediska etnických, národních nebo jinak definovaných societ a komunit, je interpretována jako doklad jejich vnitřního rozvolňování. Je vysvětlována také jako výraz tolerance k jinakosti druhých a současně jako projev překonávání sebeohraničujících bariér. Proto jsme dotaz na přijatelnost heterogamních manželství zařadili do výzkumu, který sledoval proměny postojů českého obyvatelstva k vlastní národní společnosti v etapě současného evropského sjednocování. V souvislostech etnicky smíšených manželství jsme se tázali na tři soubory otázek. Sledovali jsme: a. činitele, které jsou pociťovány jako rozhodující překážky dobrého fungování manželství, b. přijatelnost manželského partnerství s příslušníky vybraných národností a etnik a c. přijatelnost manželského partnerství s příslušníky vybraných náboženství. Dotazy jsme nastavili jsme je tak, že prvý soubor otázek, který zjišťoval názory na obecně formulované kategorie, dva následující soubory otázek rozvíjely a ověřovaly na konkrétních vztazích. Výzkum jsme realizovali v rámci úkolů Centra výzkumu vývoje osobnosti a etnicity při Fakultě humanitních studií Univerzity Karlovy v Praze v roce 2002.2 Dotazníkové šetření jsme provedli ve třech městech střední velikosti: v Brandýse nad Labem, Dvoře Králové nad Labem a Jirkově. 3 Záměrně jsme vybrali města /i/ s odlišně nastavenou pozicí k českému kulturnímu dědictví, /ii/ s nestejnou kontinuitou osídlení, /iii/ s odlišnou historickou zkušeností kontaktu s lidmi jiné než české národnosti, /iiii/ s nestejnou aktuální skladbou jinoetnického obyvatelstva a /iiiii/ s různě nastavenými sociálními a ekonomickými podmínkami života v současnosti. Ve vstupní koncepci jsme sledovali postoje dvou generačních skupin: generace mladých lidí mezi 15 až 29 lety a generace lidí starších než 50 let. Orientovali jsme se tedy na komparaci stanovisek, která zaujímá generace vnuků a generace prarodičů v různě kulturně nastavených lokálních podmínkách. 2 PhDr. Mirjam Moravcová, DrSc., CVVOE, Legererova 63, 120 00 Praha 2 Výzkum M. Moravcová, L.Prudký, M. Turková, statistické vyhodnocení M. Šmídová. Textové materiály jsou uloženy v dokumentačním fondu CVVOE, elektronický přepis a zpracování v POINTU, s.r.o., Praha 5. 3 Brandýs n.L.: město ve středních Čechách se specifickou kulturní tradicí vázanou na hluboké historické a náboženské vědomí, město, v němž zkušenost s obyvatelstvem jiné než české národnosti byla do roku 1918 spojena s vojenskou posádkou a v druhé polovině 20.století se vstupním vzdělávacím střediskem pro zahraniční studenty, město v současnosti s 97,5% českého obyvatelstva (k 1.3.2001). Dvůr Králové n.L.: město v severovýchodních Čechách s kulturní tradicí vycházející českého národně emancipačního zápasu, město, které leželo na bývalé česko-německé jazykové hranici, město, v němž obyvatelstvo jiní než české národnosti je etnicky různorodé a jeho zastoupení zhruba odpovídá celostátnímu průměru (95,6%). Jirkov: město v severozápadních Čechách, které bylo nově osídleno po roce 1945-1946, město, jehož obyvatelstvo prošlo v posledních padesáti letech kulturně stmelovacím procesem a v současnosti je ovlivňováno četnými novými mezietnickými příhraničními a přeshraničními kontakty, město, v němž jinoetnické obyvatelstvo dosahuje téměř 10% a výrazná je menšina slovenská a německá. 271 272 1 Významnost komparace stanovisek mužů a žen vyplynula až z vyhodnocování získaných dat. Výzkum zachytil názory 761 osob, které se deklarovaly v české národnosti: z nich bylo 390 žen.4 Naším výzkumem jsme ovšem doložili deklarované postoje, a to v jejich nejstručnějším vyjádření výběru z námi formulované škály odpovědí. Charakterem takto získaných dat jsou ohraničeny získané poznatky. Vypovídají o nastaveném postoji k jinakosti manželského partnera a nikoli o reálném jednání. Váha vybraných kritérií jinakosti manželského partnera odlišných kulturních norem, které vyplývaly: a. z rozdílného vztahu partnerů k rodině a dětem, tedy ze vštípeného modelu rodiny (90,8%6), b. z rozdílného názoru na postavení ženy v rodinně, tedy z enkulturací přijatého modelu rozdělení rodinných rolí (81,8%), a c. z rozdílného náboženské vyznání obou partnerů, tedy ideologického konceptu, který oba předchozí modely zaštiťuje a normativně kodifikuje (62,1%).7 Naproti tomu rozhodující překážku dobrého fungování manželství nespatřovaly ženy v odlišné barvě pleti (tedy v antropologických znacích - 18,2%8), v odlišné státní příslušnosti (19,0%) a rozdílné sociálně-ekonomické charakteristice manželských partnerů (profesní orientace - 7,7%, výše platu 19,9%, majetku snoubenců před sňatkem - 23,7%, úroveň dosaženého vzdělání partnerů - 30,5%, společenské postavení 31,5%). Rozdílná národnost či etnická příslušnost partnerů jako překážka dobrého fungování manželství stála uprostřed těchto dvou názorových protipólů. Etnickou homogamii jako ideál upřednostnilo pouze 32,7% žen. V rovině obecně formulovaných kategorií jsme sledovali názory na jedenáct kritérií jinakosti, které by mohly ovlivňovat dobré fungování manželství. Vztahovaly se významům kulturněspolečenským (etnická/národní příslušnost, státní příslušnost, společenské postavení, dosažené vzdělání, náboženství, barva pleti, názor na postavení ženy v rodině, vztah k rodině a dětem) i k významům ekonomickým (výše platu, profesní orientace, majetkové poměry snoubenců). Nedoložili jsme situaci, že by žena neuvažovala o kritériích výběru manželského partnera. Ne všechna námi nastavená kritéria však dokázala každá z žen vyhodnotit a ohledem na jejich dopad v manželských vztazích. Nejvíce z nich váhalo při definování významu odlišné etnické/národní příslušnosti (17,7%) a odlišných majetkových poměrů snoubenců před svatbou (17,2%)5. Ženy obou generací ve všech třech městech transparentně rozlišily váhu nastavených kritérií jinakosti pro dobré fungování manželství. Za rozhodující shodně označily neslučitelnost Postoje dvou sledovaných generací žen se rozešly v intenzitě akcentování námi nastavených kritérií jinakosti, nikoli v přehodnocení škály jejich významnosti jako překážek dobrého fungování manželství. V nazírání mladé generace žen se snížila váha většiny sledovaných limitů. Mladé ženy se profilovaly jako výrazně tolerantnější a k jinakosti partnera vstřícnější s výjimkou názorů na rozdíly, které ženy obou generací zařadily do kategorie zásadních překážek. Na nesoulad plynoucí z odlišného náboženství, z odlišného názoru na postavení ženy 4 6 Vzhledem k stanovenému rozsahu textu nahrazuji tabulky úspornými údaji v poznámkách. Z dotázaných 390 žen bylo z Brandýsa n.L. 114 (věk 15-29 let : 50 a více let = 68:45), ze Dvora Králové n.L. 164 (101:63), z Jirkova 112 (70:42). Celkem 107 žen bylo vdaných (40:67), vdov a rozvedených 85 (6:79), svobodných 195 (191: 4), 3 stav neuvedly. 5 Procenta značí odpovědi „nevím“. 273 Postoje generačních a lokálních skupin Procenta značí odpovědi „určitě ano“, „spíše ano“ na otázku Je překážkou dobrého fungování manželství...?. 7 Zatímco vztah k dětem a postavení ženy v rodině stojí v sociologických šetřeních, provedených v ČR v r. 2002, na prvých místech v žebříčku respektovaných hodnot, náboženství nikoli. 8 Procenta značí odpovědi „určitě ano“, „spíše ano“ na otázku Je překážkou dobrého fungování manželství...?. 274 v rodině a z odlišného postoje k rodině a dětem položily naopak větší důraz. Rozdíly postojů žen ze tří městských lokalit vyplynuly jednak ze souvislostí skladby obyvatelstva a jednak ze širší společensko-ekonomické situace jednotlivých regionů. Lokálně rozdílná váha položená na nastavená kritéria se promítla do stanovisek obou generací žen, i když mladé ženy přijatý lokální postoj vesměs revidovaly. V souladu s generačním názorovým nastavením ho posouvaly směrem k toleranci či intoleranci. Výrazné lokální rozlišení jsme doložili v hodnocení významnosti rozdílného společensko-ekonomického ukotvení partnerů a méně transparentně i v přijatelnosti odlišné státní příslušnosti. Ve středočeském městě se silnými vazbami obyvatelstva na Prahu, položily ženy důraz na společenskou a ekonomickou totožnost manželských partnerů (dosažené vzdělání, společenské postavení, majetek výchozí rodiny partnerů, výše platu)9. Překážky dobré funkčnosti manželství nahlížely tedy spektrem společenské hierarchie. Postoj jednoznačnější u generace prarodičů, přijaly i mladé ženy. Naproti tomu malý význam měla táž hlediska pro obyvatelky severočeského města, 10 které svou lokální společnost konstituovalo v průběhu druhé poloviny 20.století, města v regionu s vysokou nezaměstnaností a nižší úrovní středoškolské vzdělanosti ve srovnání s celostátním průměrem. V postojích obyvatelek tohoto města fungoval rovnostářský přístup ke společenskému a ekonomickému vkladu partnerů do manželství. Pouze názor na význam rozdílné výše platu partnerů mladé ženy již částečně opravily a přiřkly mu určitou větší důležitost.11 Rozdílnou státní příslušnost jako významnější limitu pociťovala generace žen nad 50 let z Brandýsa n. L. (45,7%) a méně i z Jirkova (23,8%). V Jirkově, které má intenzivní přeshraniční kontakty se SRN, si toto hodnocení překvapivě podržely i mladé ženy. 12 Kontakt a zkušenost s různými „jinými“ je nevedla k anulování významu odlišné státní příslušnosti jako překážky funkčního manželství. Svým postojem se odlišily od mladých žen z obou dalších městských lokalit. Osobitost postojů žen a mužů Rozdíly mezi postoji mužů a žen k překážkám dobrého fungování manželství se neukázaly zásadně protisměrné. 13 Výrazně se však rozlišily v preferencích kladených na jednotlivé limity. Ženy se shodly s muži v přesvědčení, že pro dobrý chod manželství má malý význam odlišná barva pleti a rozdílná profesní orientace. Shodně hodnotily i význam rozdílné etnické/národní příslušnosti partnerů. Menší důraz než muži ženy položily na odlišnou státní příslušnost. Naopak zcela transparentně se ženy odlišily od mužů v hodnocení váhy těch postojů a vztahů, které je zasahují na nejcitlivějším místě: tedy rozdílnému názoru partnerů na postavení ženy v rodině a rozdílnému vztahu k rodině a dětem. Větší limitující váhu než muži však přiřkly ženy také nestejné úrovni vzdělání obou manželů a nesdílenému náboženskému vyznání, tedy osobnostně i normativně nastavenému rámci pro vnitřní komunikaci rodiny a pro praktikované zvyklosti rodinné každodennosti. Stejně tak větší důraz položily na negativní dopad nestejného společenského postavení, dosahované odlišné výše platu partnerů a rozdílných majetkových poměrů výchozích rodin snoubenců. 12 Dosažené vzdělání - 45,6%, společenské postavení - 43,0%, majetek výchozí rodiny partnerů - 30,7%, výše platu 21,4%. 10 Dosažené vzdělání - 19,7%, společenské postavení - 17,9%, majetek výchozí rodiny partnerů - 15,2%, výše platu - 11,8%. 11 V Jirkově přiznalo limitující význam odlišné výši platu 4,8% žen nad 50 let a 15,7% žen ve věku 15-29 let. V Jirkově odlišné státní příslušnosti přiznalo limitující význam 18,6% žen ve věku 15-29 let. V Brandýse n.L.naproti tomu již pouze 8,8% a ve Dvoře Králové n.L. 10,0% (ženy nad 50 let 20,6%). 13 Muži v souhrnném výsledku všech tří lokalit a obou generací hodnotili jednotlivé ukazatele následovně: omezující význam odlišného: vztahu partnerů k rodině a dětem 85,17%, názoru na postavení ženy v rodinně 66,84%, náboženství obou partnerů 54,70%, pleti 20,75%, státní příslušnost 22,6%, profesního zaměření 7,55%, výše platu 16,17%, majetku snoubenců 17,52%, úrovně vzdělání partnerů 22,37%, společenského postavení 24,26%, etnicity/národnosti 30,7%. 275 276 9 Ženy tedy ve svých deklarovaných názorech jednoznačně předřadily rozměr své společenské rovnocennosti a rozměr blízkého modelu rodiny a rodinných vztahů ostatním překážkám, které brání dobrému fungování manželství. Etnicky smíšená manželství V kontextu takto nastaveného přístupu k limitám dobrého fungování manželství hodnotily ženy i význam odlišné etnické příslušnosti partnerů. V logice přijatého názoru spontánně přesouvaly rozměr národní/etnické osobitosti do rozměru kulturní blízkosti (životní styl, každodennost, etický kodex, rozumění si). 14 Tedy v konceptu etnické/národní odlišnosti akcentovaly vazbu na širší kulturní model. Etnickou příslušnost začaly potlačovat jako apriorní limitu a nahradily ji limitou kulturní blízkosti. A v tomto novém hodnotícím rozměru nazírala význam odlišné etnické příslušnosti v manželství již téměř polovina dotázaných žen (49,6%). Ženy problém funkčnosti etnicky heterogamních manželství začaly spatřovat přímočaře v kulturní rozdílnosti. Etnickou/národní příslušnost podřídily povědomí o kulturní blízkosti či vzdálenosti příslušníků různých etnických, národních a státních subjektů. Hodnocení blízkosti opíraly o vlastní selektivní zkušenost, zprostředkovanou znalost a „kolektivní“ představu zakódovanou v etnických obrazech. Takto nahlížená kulturní blízkost či vzdálenost byla ovšem reálně rozpoznána na základě pojmenování té které národnosti. Sledování vstřícnosti k uzavření manželství s konkrétními příslušníky jiných etnik jsme vybudovali na modelových skupinách etnicky jiných. Zvolili jsme je z řad těch, nimiž se česká veřejnost má možnost v ČR kontaktovat. Zohlednili jsme příslušníky menšin (Slováky, Němce, Romy) i nově příchozí cizince (Ukrajince, Albánce, Vietnamce a „Afričany“15). Slováci i Němci byli shodně vnímáni jako přijatelní potenciální manželé a vzhledem ke svým kulturním kořenům i jako partneři pro bezproblémový vztah. Slováky v globálním pohledu tří lokalit akceptovalo 92,0% a Němce 72,3% dotázaných žen. Postoj ke Slovákům byl navíc u obou generací žen totožný nebo velice blízký a neodlišoval se od postojů mužů.16 Naproti tomu stanoviska k Němcům jako možným partnerům v manželství, analogická v generaci prarodičů, byla v přístupu mladých žen vstřícnější, i když nikoli převratně.17 Jejich krok k toleranci se pak odvíjel rovnoměrně z nastavených lokálních pozic. 18 Romové byli pro obě generace českých žen nejméně přijatelní jako potencionální manželé. Přesto v Brandýse nad Labem a Dvoře Králové nad Labem již více než 40% mladých žen toto partnerství akceptovalo a prokázalo tak o 19 - 23% vyšší míru tolerance než generace žen nad 50 let věku. Naopak mladé ženy v Jirkově, kde žije početné romské obyvatelstvo, se jen málo odchýlily od stanovisek žen z generace prarodičů.19 Nově příchozí cizinci byli ženami obecně zvažováni jako možní manželé, ať již imigrovali do ČR z evropských či 15 Zjišťováno otázkou: Znamená pro vás příslušnost k národu společnou: kulturu, řeč, dějiny, způsob života, podobné morální hodnoty, názor na vztahy mezi mužem a ženou, pocit domova, součást jistot vašeho zázemí, způsob rodinné výchovy,to, že příslušníkům svého národa rozumíte, protože podobně jednají, reagují a myslí? Předvýzkum ukázal u početných skupin Čechů neschopnost orientovat se v názvech afrických suverénních států a tím méně v názvech afrických národů. 16 Přijatelnost sledována odpověďmi „považuji za normální/za trochu zvláštní“. Veškeré ženy 83,8% a 8,2%, veškeří muži 82,2% a 10,8%. 17 Němci jako přijatelní manželé. Odpovědi „považuji za normální/za trochu zvláštní“. Veškeré ženy 55,8% a 16,5%, veškeří muži 46,1% a 19,5%. Generace nad 50 let: ženy 20,8 a 4,4, muži 18,1 a 5,4. Generace 15-29 let: ženy 34,9 a 12,0, muži 28,0 a 14,0. 18 Němci jako přijatelní manželé (sloučené odpovědi normální a trochu zvláštní) - Jirkov: ženy nad 55 let 57,1%, ženy 15-29 let 68,5%, Dvůr Králové n.L: ženy nad 50 let 72,6%, ženy 15-29 let 83,1%, Brandýs n.L.: ženy nad 50 let 63,0%, ženy 15-29 let 75,0%. 19 Jirkov (sloučené hodnoty normální a trochu zvláštní): ženy nad 50 let 11,9%, ženy 15-29 let 20,0%. 277 278 14 mimoevropských zemí. U modelově sledovaných evropských etnik byly výrazně přijatelnější jako manželští partneři Ukrajinci než Albánci - transparentně zejména v generaci prarodičů. V rámci etnik mimoevropských pak zásadně větší vstřícnost projevily obě generace žen ve všech třech lokalitách k „Afričanům“, než k Vietnamcům. Velice výrazný generační posun projevily mladé ženy v hodnocení „Afričanů“ - a to ve všech lokalitách. „Afričané“ byli mladými ženami v aktuálním postoji z počátku 21. století přijímáni s vysokou mírou tolerance a společenské prestiže. 20 Ve městech s kontinuálním českým osídlením se vstřícnost mladých lidí k uzavírání manželství s „Afričany“ zařadila na třetí pozici za vstřícnost k manželství se Slováky a Němci. Zřejmě civilizační a ekonomická úroveň „Afričanů“, jejich vzdělání a schopnost přizpůsobit se evropskému kulturnímu standardu tu zanechaly své stopy. 21 Náboženství jako manželského soužití přijatá limita harmonického Pohled na překážky dobrého fungování manželství jako na prioritní záležitost kontaktu a střetávání se odlišných modelů rodiny a rodinných vztahů znamenalo v pozicích žen položení důrazu i na nesdílené náboženské vyznání, a to důrazu ve srovnání s muži většího.22 Pro dotázané ženy představovalo nesdílené náboženské vyznání významnější překážku dobrého chodu manželství než odlišná národnost a etnicita. Tento postoj naznačil, že mnohé ženy vnímaly náboženství jako normativní návod pro chování jedince a ideologii náboženství jako autonomní autoritativní myšlenkový koncept, který člověka vymezuje vůči druhým a eliminuje představu kompromisu. Střet náboženských ideologií v rodině a střet náboženstvím ovlivněných modelů chování v manželství vyloučil pro tyto ženy možnost harmonického partnerského soužití. Pouze katolictví a evangelictví nebyly chápány jako výrazně kontroversní - a to i v postojích atheisticky orientovaných žen. Při hodnocení dopadu příslušnosti k rozdílným církvím na harmonický chod manželství uplatnily ženy opět kritérium kulturní blízkosti. Míra přijatelnosti, tedy kulturní akceptovatelnosti jednotlivých denominací u manželských partnerů, byla opět rozeznávána podle pojmenování. Opět fungovala selektivní zkušenost a přijatý stereotypní obraz druhých. Nelze ovšem vyloučit, že u některých žen fungovala také vůle sdílet pouze svou víru a své náboženství. Vstřícnost k uzavření manželství s příslušníky křesťanských i nekřesťanských církví - u žen různě nábožensky orientovaných i bez náboženského vyznání, tedy u náboženství sdílených i nesdílených, jsme sledovali na vztahu: ke katolíkům, evangelíkům, pravoslavným, jehovistům, mormonům, muslimům a buddhistům. Katolictví a evangelictví většina žen nevnímala jako kontroversní. Naproti tomu zejména v českých zemích netradiční náboženství, ať již křesťanská či nekřesťanská, byla pro většinu žen u potencionálního manželského partnera nepřijatelná.23 Z této výrazné většinové nepřijatelnosti do jité míry vystoupilo pravoslaví, náboženství spojované se slovanstvím, a buddhismus, náboženství zasažené u mladých Čechů módní vlnou zájmu o orientální filosofie. 20 „Afričané“ jako přijatelní manželé pro ženy ve věku 15 - 29 let (odpovědi normální a trochu zvláštní): Jirkov 21,4% a 14,3%, Dvůr Králové n.L. 32,7% a 37,6%, Brandýs n.L. 26,5% a 38,2%. 21 Srov.: Bittnerová, Dana: Expertizní zpráva o mezietnických postojích žáků 9.tříd české základní školy, vypracovaná pro PHARE. Výzkum proveden v Praze v únoru až červnu 2002. 22 Výjimka Dvůr Králové n.L. - staré ženy se neodchýlily od stanovisek mužů. Nepřijatelnost byla sledována odpověďmi „považuji za zcela nepřijatelné/spíš dost divné“. V souhrnném pohledu na všechny tři lokality a obě generace prohlásilo za „nepřijatelné“ a „dost divné“ zvolit si manželského partnera z řad katolíků 12,5% a 8,6% žen, z řad evangelíků 15,3% a 9,1%, pravoslavných 22,1% a 13,8%, buddhistů 29,4% a 18,2%, mormonů 41,6% a 15,1%, muslimů 48,3% a 16,9% a z řad jehovistů 57,1% a 15,8% žen. 279 280 23 Mladé ženy u dotazu, který byl formulován v rovině obecné kategorie náboženství, položily větší důraz na limitující dopad odlišného náboženského vyznání partnerů pro harmonické manželské soužití než ženy nad 50 let věku, i když nikoli ve všech sledovaných městech.24 V postojích ke konkrétním církvím nebyly však tak přímočaře jednoznačné. Církvemi, které viděly negativněji než ženy z generace prarodičů, byly církve katolická a evangelické. 25 U řady mladých žen tedy zřejmě postupně mizí pocit kulturní blízkosti k církvím, které ve středoevropském prostoru v řadě ohledů modelovaly společenské nazírání, determinovaly společenské normy a jako normotvorné byly i přijímány. Naopak mladé ženy ze Dvora Králové n.L. a Brandýsa n.L. hodnotily vstřícněji než o dvě generace starší ženy manželství s buddhisty, pravoslavnými, mormony (obě města), muslimy i jehovisty (Dvůr Králové n. L.).26 Odlišily se tak výrazně od mladých žen z Jirkova. Ve Dvoře Králové n. L. se pak posun k otevřenosti vůči příslušníkům těchto církví ukázal příznačným postojovým trendem mladých žen. Nekoreloval sice s vysokým důrazem, který položily na limitující úlohu náboženství, avšak odpovídal míře, s níž se přihlásily k víře v Boha a „vyšší moc“. 27 24 Nesdílené náboženství uznané jako překážka harmonického manželství - Jirkov: ženy nad 50 let 59,5%, ženy 15-29 let 64,3%, Dvůr Králové n.L.: ženy nad 55 let 50,8%, ženy 15-30 let 67,3%, Brandýs n.L.: ženy nad 50 let 58,7%, ženy 15-29 let 56,2%. 25 Katolictví i evangelictví přiřkly větší limitující váhu mladé ženy v Jirkově i Brandýse n.L. Pouze ve Dvoře Králové n.L. zaujaly vstřícnější vztah než ženy o dvě generace starší. Srov. sloučené odpovědi „považuji za zcela nepřijatelné/spíš dost divné“: katolictví: Jirkov: ženy nad 50 let 20,0%, ženy 15-29 let 40,3%, Dvůr Králové n.L.: ženy nad 50 let 22,6%, ženy 15-29 let 19,0%, Brandýs n.L.: ženy nad 50 let 4,3%, ženy 15-29 let 16,2%, evangelictví: Jirkov: ženy nad 50 let 30,9%, ženy 15-29 let 46,3%, Dvůr Králové n.L.: ženy nad 50 let 22,5%, ženy 15-29 let 20,0%, Brandýs n.L.: ženy nad 50 let 4,3%, ženy 15-29 let 20,6%. 26 Výpočty srov. dokumentační CVVOE při FHS UK Praha, fond Nacionalismus 2002. 27 Víra v Boha byla zjišťována souhlasem s jedním ze šesti výroků nabídnutých ve škále od nevěřím v Boha po vím, že Bůh existuje. 281 Jejich postoj nemusel tedy znamenat pouze lokálně a generačně prosazovanou náboženskou toleranci, nýbrž také vyhraňující se náboženskou preferenci některých. V úvahách o omezujících činitelích funkčnosti manželství jmenovaly ženy na prvých místech překážky z těch oblastí, které apriorně souvisejí s nastavením kultury. V pohledu žen jsou těmito překážkami odlišné názory na vztah k rodině a dětem, na postavení ženy v rodině a na náboženství. To ženy pochopily jako normativní návod chování a jako autonomní ideologický koncept, který člověka vymezuje proti druhým. V deklarovaných stanoviscích žen se harmonické manželství odvíjí prvořadě od vzájemného respektování, od shodných vzorců chování a jednání manželských partnerů. Představa harmonického manželství je spojena s kulturní shodou a rovnocenností. V představách překážek, které svou podstatou narušují oboustranně vyvážený vztah a komunikaci uvnitř rodiny, dominovaly u žen ty kulturní odlišnosti, které člověk získává enkulturací v určité národní společnosti či etnické komunitě. Přesto je ženy nespojily s etnickou příslušností. Vzorce rodinného chování byly pochopeny jako určitý model společenského jednání, který souvisí s nastavením kultury a funguje na bázi širších, vzájemně kulturně blízkých celků – vymezovaných zřejmě intuitivně pod vlivem zkušeností i zprostředkovaných informací. Tímto úhlem pohledu ženy nazíraly i etnicky heterogamní manželství. Představu překážky vyplývající z odlišné etnicity v přímé otázce téměř jedna polovina žen odmítla. V dotazování na konkrétní národnosti a etnické skupiny zůstala však váha této kategorie zjevná. I když se koncept etnicity v pojetí dotázaných žen dostal do pohybu, významnost pojmů souvisejících s označením etnicky jiných si uchovává distinktivní konotace a vypovídací hodnotu. 282 SUMMARY PORODNÍ ASISTENTKY VE DVOU PORODNICÍCH ČR: ETNOGRAFICKÁ STUDIE In our paper we would like to deal with the issue of cultural and social determinants that support or limit the choice of marital partner from different nationality. We present the survey results from three czech towns with the different continuity of settlement and different sociocultural and ethnic basis. Ema Hrešanová 1 Klíčová slova porodní asistentky, technokratický porod semiprofese, technologizace, specializace, V tomto příspěvku se zaměřuji na postavení porodních asistentek v rámci českého porodnického systému na základě poznatků z kvalitativního výzkumu ve dvou porodnicích. Zabývám se zejména vztahy mezi porodními asistentkami a doktory-porodníky, které rovněž diskutuji v kontextu profesní a semi-profesní sociologické analýzy. Věnovat se budu i širším celospolečenským procesům, které status porodních asistentek významně ovlivňují. V reakci na nedávno projednávaný návrh zákona o nelékařských povoláních se tento příspěvek soustředí především na otázku, jaké je dnešní postavení porodních asistentek v rámci českého porodnického systému – konkrétně v kontextu prostředí dvou porodnic České republiky. Jak je zde tato profese vnímána? Jedná se stále o svébytné povolání? Nebo být porodní asistentkou v podstatě znamená být zdravotní sestrou, která “jen” pomáhá doktorovi – porodníkovi, ale už prakticky nemá právo samostatně rodit? Jaká je koncepce porodu porodních asistentek? Dané otázky analyzuji z perspektivy sociálních věd, konkrétně vycházím z teoretických východisek antropologie porodu. V rámci této subdisciplíny kulturní a sociální antropologie nepředstavuje porod jen univerzální součást ženské fyziologie, ale zejména proces, který je vždy kulturně a sociálně podmíněn (Jordan 1993). Porodnictví a celý porodnický systém 1 Mgr. Ema Hrešanová, Katedra antropologie, Západočeská univerzita v Plzni, Sedláčkova 31, Plzeň 331 30. 283 284 jsou pak viděny jako součásti širšího kulturního systému, s kterým jsou propojeny skrze politické a ekonomické struktury (Jordan 1993, McClain 1975). Robbie Davis-Floyd a Carol Sargent pak upozorňují, že porodnický systém dané kultury a společnosti je možné pojímat jako jakýsi mikrokosmos, v kterém lze detailně pozorovat rychlé technologické procesy na jedné straně a kulturní hodnoty, normativní chování, sociální organizaci, genderové vztahy a politickou ekonomii na straně druhé (Davis-Floyd, Sargent 1997:6). Tento příspěvek staví na závěrech etnografické studie dvou porodnic, která byla výchozím bodem pro mou diplomovou práci.2 Kvalitativní výzkum, jehož cílem bylo na základě této případové studie přiblížit český porodnický systém, probíhal v období od října 2002 do ledna 2003. Obě porodnice, v kterých jsem provedla terénní výzkum, se nachází ve stejném městě ČR, avšak ve svém charakteru se diametrálně liší. Zatímco porodnice Alfa je soukromou institucí s velmi omezenou kapacitou a nadstandardním vybavením, porodnice Beta je klinikou fakultní nemocnice, v které je navíc zřízeno perinatologické centrum.3 Povolání porodní asistentky: ženský svět semiprofese Porodnictví (midwifery) a ošetřovatelství (nursing) byla v rámci sociologie označena za semiprofese pod vlivem feministické kritiky v 70.letech 20. století. Feministická analýza profese a jejích sociální aspektů přeformulovala otázku profese a semiprofese na genderovém základě. Výzkumníci jako Etzioni, Simpson nebo Witz si povšimli, že zatímco muži obvykle vykonávají zaměstnání spadající do kategorie profese, ženy mají většinou semiprofesní zaměstnání (Hunt, Symonds 1995:19). 2 Tento text vychází z jedné kapitoly mé diplomové práce The Anthropology of Childbirth: A Case Study of Two Materity Hospitals in the Czech Republic, jež byla obhájena v září 2003 na Západočeské univerzitě v Plzni. 3 Porodnice Alfa má v průměru 600 porodů ročně, porodnice Beta v průměru 1600 porodů. Názvy porodnic byly s ohledem na ochranu mých informantů změněny stejně tak, jako veškerá jména osob vyskytujících se v tomto textu. 285 Podle Sheily Hunt a Anthey Symonds definovala tradiční sociologická koncepce určitá povolání jako profese na základě jejich nároků na specifické atributy jako byla například nezávislost, nestrannost, vědění, zodpovědnost za své konání, dodržování určitých etických standardů etc. Vedle důrazu na přesné rozlišení profesionálního úsudku a osobního názoru byla zejména vyžadována objektivita a rozhodování podložené vědomostmi (Hunt, Symonds 1995:18). Požadavek objektivity a neutrality byl však několikrát z různých poloh zpochybněn. Například Johnson, ovlivněný marxistickým přístupem, upozorňuje na centrální koncept moci a chápe profesi jako institucionalizovaný prostředek kontroly jiných zaměstnání (Id:19). Zdání objektivity, neutrality a osobní nezainteresovanosti je centrálním bodem k pochopení statusu a mocenských vztahů mezi jednotlivými zaměstnáními. Jeff Hearn poukazuje na roli emocionality při získávání statusu profese. Podle něj hlavním úkolem semiprofesních zaměstnání, jakými jsou např. porodnictví nebo ošetřovatelství, je zastat emocionální práci (emotional labour) ve vztahu profesionál – klient. Tím, že semi-profese absorbují emoce, v podstatě maskulinizovaným profesím umožňují vyhnout se blízkému osobnímu kontaktu. To je základem pro získání emoční neutrality a objektivity, které jsou charakteristickými atributy pravého profesionalismu. Podle Hearna tak vlastně maskulinizované profese pouze vykonávají svou práci a získávají status skrze funkce ženských semi-profesí (Hunt, Symonds 1995:20).4 Hunt a Symonds zdůrazňují další důležitý indikátor nízkostatusových povolání - vizibilitu (viditelnost). Poukazují na to, že činnost porodních asistentek a zdravotních sester zahrnuje osobní kontakt a konkrétní praktické úkoly, díky kterým jsou porodní asistentky a zdravotní sestry vidět. Oproti nim se skuteční držitelé moci - většinou mužští lékaři - jeví v rámci nemocnice jako neviditelní /invisible/ (Id:21). 4 “…male-dominated proffesions only accomplish their work and maintain status through the functions of the female semi-professions.” 286 Můj výzkum prostředí dvou porodnických oddělení teorii vizibility potvrzuje. Nejen, že porodní asistentky sídlily v předních částech porodnického oddělení blízko místa hlavního dění, zatímco lékaři přicházeli z kanceláří v neznámých prostorech nemocnice. Ale porodní asistentky tráví s rodící ženou celý průběh porodu a rovněž o ni pečují během celého jejího pobytu v porodnici.5 Vykonávají celou řadu “méně důležitých” procedur (přípravu rodičky na porod, kontrolu dilatace; upozorňují doktora na možné alterace průběhu porodu; rodičkám radí, jak dýchat či jaká mají dělat cvičení na úlevu bolesti etc.), zatímco doktor přijde až na konec vypuzovací fáze.6 Porodní asistentky tak vykonávají klasické semiprofesní zaměstnání, které jako profesi nelze definovat. Přesně vymezená sféra, v které mohou operovat, je konstruována jinou dominantní profesí. Hranice určující tento prostor jsou ustaveny historicky, jak ukazují Hunt a Symonds (Hunt, Symonds 1995:21). Pro porodní asistentky a jejich snahu o /znovu/získání profesní autonomie v rámci porodnického oddělení může tento koncept hrát zásadní roli. Vztahy mezi porodníky: doktoři a porodní asistentky Vztahy mezi porodními asistentkami a doktory bývaly v minulosti přátelštější, povzdechla si přede mnou nejedna porodní asistentka. Porodníci mívali k sobě blíž a panovala mezi nimi vzájemná důvěra. Podle paní Zlaty (porodnice Alfa) pracující v oboru již 35 let, to bylo dáno i tím, že platilo vždy pravidlo: porodník by si nikdy neměl rozházet porodní bábu, protože porodní bába bez doktora porodí, ale doktor bez porodní báby ne. Podle porodních asistentek toto pravidlo už dnes spíše neplatí.7 Současné vztahy mezi porodníky značně komplikuje nedostatečně definovaná legislativa týkající se kompetencí a zodpovědnosti porodních asistentek. Podle stávající vyhlášky může porodní asistentka zasahovat jen do fyziologického průběhu porodu. Tento termín však není přesně definován, což je kritizováno jak ze strany porodních asistentek, tak ze strany lékařů. Znemožňuje totiž samostatnou praxi porodních asistentek na jedné straně a způsobuje nejasnosti při určování zodpovědné osoby za případná neštěstí na straně druhé. Jako další sporný bod se z perspektivy porodních asistentek jeví vyhláška, podle které jsou doktoři zodpovědní za všechny porody. Lékařská interpretace této vyhlášky někdy podle porodních asistentek zahrnuje i zodpovědnost za jejich veškerou činnost, což porodní asistentky často vnímají jako dozor ze strany lékařů. Některé porodní asistentky vidí vztah mezi porodníky ještě o něco kontroverzněji.8 Ze zákona musí být u porodu dítěte vždy přítomný doktor, jak vyplývá z rozhovorů s porodníky. Předtím záleželo z převážné části na zvycích dané porodnice, zda lékař či porodní asistentka bude vést porod, což ale podle mých zjištění do značné míry platí dodnes. Od porodních asistentek jsem se dozvěděla, že v porodnici Alfa vedou na základě nařízení primáře všechny porody prvorodiček lékaři. Porodní asistentky rodí jen vícerodičky, což se u některých z nich setkává s nelibostí9 - mimo jiné i proto, že porodní asistentky mají stále menší příležitost rodit, neboť neustále ubývá fyziologických porodů. Zajímavé však je, že doktor Bernard ze stejné porodnice o žádné takové konvenci nevěděl, i když všechny interviewované porodní asistentky tuto informaci potvrdily. Přiznává nicméně, že v mnoha porodnicích 7 To dokazuje například tvrzení paní C., která porodila v porodnici Alfa: Během porodu mi sestra pomohla tak moc…byla se mnou celou dobu. 6 Jak výstižně popsala svoji porodní zkušenost paní B. z porodnice Alfa: Doktor přišel, když už bylo skoro všechno hotovo, udělal to nejhorší... Jako výjimku uvedly porodní asistentky v Alfě porodnici v Brně, v které jsou podle nich vztahy mezi porodníky plné vzájemné důvěry a respektu (zejména ze strany lékařů). 8 Paní Irma z porodnice Alfa dokonce tvrdí, že …doktoři si o porodních asistentkách myslí, že jsou jejich služky. 9 Paní Irma si stěžovala:” Nechaj nás rodit jen sekundopary”.A dodala, že, že k přímé porodnické práci se již téměř nedostane. 287 288 5 provádějí porodní asistentky všechna vyšetření a porody jen za dozoru lékaře, i když praxí ve větších porodnicích, kde doktor nemůže být přítomen u každého porodu, je, že porod vede porodní asistentka samostatně. To více méně odpovídá i mým poznatkům z porodnice Beta, kde porodní asistentky rodí všechny ženy – včetně primiparek. Porodní asistentky, zejména ty sdružené do České asociace porodních asistentek, usilují o zákonné ukotvení své profesní zodpovědnosti a svých kompetencí zasahovat do fyziologického průběhu porodu. Přitom jsou si dobře vědomy souvztažnosti mezi mírou zopodvědnosti a kompetencemi a mezi kompetencemi a vzděláním. Vedle zákonného ukotvení jejich profesní zodpovědnosti, je jejich dalším cílem - již brzy realizovaným- zavedení bakalářského studia oboru porodní asistentka.10 Procesy technologizace a specializace Vedle toho, jak vidí porodní asistentky svůj vztah k doktorům včetně pozice svého zaměstnání, jsem se také zajímala o to, jak se dívají na vztahy v rámci porodnice vůbec. Jejich pohled byl v obou porodnicích převážně skeptický. Zatímco paní Zlata z Alfy vyzvihovala zejména značnou rivalitu týkající se pracovních míst, paní Miriam nastínila spíše pesimistickou atmosféru, která vládne mezi porodními asistentkami v druhé porodnici. Podle ní je pro porodní asistentku velice náročné, chce-li nejprve myslet na maminku a vyhnout se efektům výrobní linky11 v takovém kolosu, jakým je porodnice Beta. Doufá, že v menších porodnicích může být situace lepší. 10 Snahy ČAPy jsou však ze strany lékařů a Porodnicko-gynekologické lékařské společnosti často napadány s odkazem na to, že ČAPA prosazuje legalizaci porodů doma, které jsou obecně viděny jako vysoce riziková záležitost. Podle paní Miriam – bývalé předsedkyně této organziace -je však hlavní příčinou silné nevůle doktorů vůči ČAPA spor o kompetence. 11 Příbližně od 40.let 20.století začaly porodnice – nejprve v USApřipomínat automobilky (analogie s fordismem) Rutinizace činností v porodnici byla někdy tak vysoká, že se pro ni používala analogie výrobní linky (assembly line) (Wertz, Wertz 1989:165) 289 Avšak v menší porodnici, jakou je například porodnice Alfa, musí porodní asistentky čelit opačnému problému. Ten spočívá ve faktu, že mají na starosti přibližně o polovinu práce méně, než mívaly. Vedle snížení počtu porodů jim v důsledku neustálé specializace práce ubyly i další činnosti. Péči o novorozeně, kterou tradičně vykonávaly porodní asistentky, dnes v porodnici Alfa vykonávají padiatři a dětské sestry. Dříve měla porodní asistentka v popisu práce i úklid porodního sálu, zatímco dnes má tento úkol na starosti sanitárka. Podle paní Zlaty dříve musely být porodní asistentky rovněž schopné zastoupit anesteziologickou sestru, protože ta o víkendech nesloužila. Trend specializace nezasahuje ale všechny porodnice ve stejné míře. Například v porodnici Beta mají porodní asistentky stále na starosti poporodní péči o novorozeně. Procesy specializace a technologizace signifikantně zasahují i do oblasti porodnictví a přímo ovlivňují vztahy mezi porodníky. Paní Zlata reflektuje změny v sociálních vztazích způsobené intenzivním využíváním techniky. Stejně jako její kolegyně z jiné porodnice se domnívá, že dříve byly vztahy mezi doktory a porodními asistentkami lepší. Říká: Když doktor porodní asistentce důvěřoval, vždycky by jí podržel, ale dneska už ne. Dříve používaly porodní asistentky stetoskop a vlastníma rukama prováděly diagnostikování potencionální patologie a kondice fetu. Boom diagnostických metod však způsobil, že se technické přístroje začaly využívat jako spolehlivější a přesnější prostředky diagnózy. Paní Zlata poukazuje také na autoritativní charakter technologie. Podle ní nejsou ani přístroje neomylné. Avšak pokud porodní asistentka zjistí chybu, nevěří se jí, protože záznamy z těchhle elektronických přístrojů se považujou za nejvíc závazný.. Doktor Daniel z porodnice Beta v této souvislosti odkazuje na právní odpovědnost, neboť a litera scripta malem – napsaný elektronický záznam je právně platný. Psaný záznam je podle něj také jedním z důvodů, proč dnes porodníci řeší i nejmenší potíže během porodu aktivně – snaží se o urychlení porodního procesu nebo raději vykonají císařský řez. 290 Porodní asistentky – zástupkyně technokratického či přirozeného porodu? Termín technokratického porodu uvedla do sociálních věd americká socioložka Robbie Davis-Floyd. Tento koncept staví na karteziánském modelu lidského těla a úzce souvisí s problematikou technomedicíny, popř. biomedicíny.12 Lidské tělo je pojímáno jako stroj, přičemž mužské tělo se považuje za prototyp. Ženské tělo je oproti tomu viděno jako abnormální, nepředpověditelné a inherentně defektivní, takže by mělo být pod neustálou kontrolou mužských odborníků, kteří ho jsou schopni opravit za pomoci technologických intervencí a preventivně prováděných – rutinizovaných – procedur (Davis-Floyd 1992:5152). Přirozený model porodu naopak zdůrazňuje důležitost nezasahovat do přirozeného fyziologického průběhu porodu. I když je těžké zobecňovat názory konkrétních žen, přesto jsem na základě postojů ke konkrétním porodnickým procedurám a rutinním praktikám vysledovala určité podobnosti v přístupech porodních asistentek porodnic Alfa a Beta. Pro mé závěry bylo určující, jak se porodní asistentky v daných porodnicích staví k procedurám epiziotomie, aplikace klystýru, holení rodidel, epidurální analgezii, restrikcím v jídle a pití atd. Podle mých závěrů se porodníci v Alfě zdají být obecně více nakloněni medicínskému vedení porodu a technokratickému přístupu, zatímco v prostředí porodnice Beta jsem se setkala s několika porodními asistentkami, které rutinní aplikaci těchto procedur 12 Davis-Floyd a Sargent definují termín technomedicína jako systém zdravotní péče, který objektivizuje pacienta, mechanizuje jeho tělo a vyvyšuje lékaře nad pacienta v rámci statusové hierarchie, v které je autoritativní vědění připisováno jen těm, kteří vědí jak manipulovat s technologií a dekódovat informace, které poskytuje. (“ …a system of health care that objectifies the patient, mechanizes the body, and exalts practicioner over patient in a status hierarchy that attributes authoritative knowledge only to those who know how to manipulate the technology and decode the information it provides”) (DavisFloyd,Sargent 1997:8). Termín biomedicína může být do značné míry s termínem technomedicína ztotožněn. Odkazuje na věděckou západní medicínu, postavenou na karteziánském modelu fyziologických procesů (Hašková 2001:14n6.) 291 zpochybňují a preferují například přirozené cesty úlevy od bolesti13 (i když jejich názory nelze vztáhnout na všechny porodní asistentky v této porodnici). Jedná se zejména o členky ČAPA, které zdůrazňují vzájmenou důvěru ve vztahu mezi rodičkou a porodní asistentkou a humánní přístup k ženě. Oproti těmto ženám, porodní asistentky z Alfy v naprosté většině souhlasily s rutinní aplikací klystýru, holením či dalšími procedurami14 a často také zdůrazňovaly inherentní nebezpečí porodního procesu, což je podle Davis-Floydové znak technokratického modelu porodu (Davis-Floyd 1992:57,64). Silně se rovněž pozastavovaly nad případnými odmítnutími aplikace klystýru či holení ze strany rodiček. Porodní asistentka Johana (porodnice Alfa) přiznává, že ženy většinou netrvají na svém rozhodnutí odmítnout danou proceduru, pokud jim vysvětlí, proč je nutné proceduru provést. Takový přístup lze podle mě zase kategorizovat jako autoritativní vědění medicínského personálu charakteristické pro technokratický model porodu. Shrnutí Genderová analýza semi-profese nabízí jeden z možných pohledů na současné vztahy mezi porodníky – porodními asistentkami a lékaři. Tyto vztahy jsou výsledkem určitého historického vývoje, v rámci kterého byla konkurence mezi uměním porodních bab a lékaři vycházejícími z moderní porodnické vědy vyřešena ve prospěch těch druhých. Tyto protilehlé tábory ale nelze považovat za homogenní skupiny, jejíž členové by uplatňovali vůči porodnictví stejný přístup. V 90. letech se v ČR objevují snahy o posílení samostatnosti porodních asistentek, přičemž ty na druhé straně pociťují spíše omezování 13 Je nutné zdůraznit, že v této porodnici pracují přední představitelky krajské organizace ČAPA. 14 Poněkud komplikovanější je otázka epiziotomie. Porodní asistentky v Alfě se sice pozastavovaly nad tím, proč si některé rodičky nepřejí epiziotomii, ale na druhou stranu poukazovali na tendence doktorů provádět epiziotomii rutinně – zejména při porodech prvorodiček. Některé porodní asistentky zdůrazňovaly svůj “ženský pohled” na tento zákrok. Z hlediska ženy bylo příjemnější se nástřihu vyhnout. 292 svých kompetencí. Jako velký problém se zde jeví legislativní neukotvenost kompetencí porodních asistentek. Jejich postavení rovněž silně ovlivňují procesy technologizace a specializace. ŽENY VO VRCHOLOVEJ MANAŽÉRSKEJ POZÍCII Marián Kika 1 LITERATURA DAVIS-FLOYD, R.A., SARGENT, C.F. (eds.) 1997. Childbirth and Authoritative Knowledge. Cross-Cultural Perspektives. Berkeley : University of California Press DAVIS-FLOYD, R. 1992. Birth as an American Rite of Passage. Berkeley : University of California Press HAŠKOVÁ, H. 2001. Názorové diferenciace k současným změnám v českém porodnictví. Praha : Sociologický ústav AV ČR HUNT, S. H., SYMONDS, A. 1995. The Social Meaning of Midwifery. London : Macmillan Press JORDAN,B. 1993. Birth in Four Cultures. A Cross-Cultural Investigation of Childbirth in Yucatan. Holland, Sweden, and the United States. Illinois : Waveland Press MacCLAIN, C. 1975. Ethno-Obstetrics in Ajijic. In: Anthropological Quarterly 48/1, str. 38 – 56 WERTZ, D., WERTZ, R. 1989. Lying-in. A History of Childbirth in America. New Haven : Yale University Press SUMMARY The text discusses the status of midwives within two particular maternity hospitals in the Czech republic. It is especially aimed at the relationships between the midwives and doctors-obstetricians while wider social processes such as technologisation and professional specialisation are examined, too. The mutual relationships between these ocupations are also analysed from the semi-professional and professional sociological analysis. Kľúčové slová charaktaristiky TOP manažérky, kariérové cesty, bariéry kariéry, podpora kariéry, sociologický výskum V tomto roku začíname písať históriu nášho pôsobenia v EÚ. Aké bude naše pôsobenie, ako sa nám bude dariť presadzovať sa, spolupracovať či ovplyvňovať dianie doma i v Európe, to ukáže história. Čo však vieme už dnes, že EÚ od nás očakáva, že podnikneme účinné kroky k tomu, aby sa zvýšil podiel a hlavne vplyv žien v politickej, spoločenskej i riadiacej sfére. O tom, že takáto požiadavka je opodstatená a aktuálna, sa u nás vie pomerne dlho. Naša odborná verejnosť tejto problematike venuje pozornosť a aj ju pripomína, napr. (BÚTOROVÁ 1999:635 – 706, PORUBANOVÁ 2004:89 – 90). Prax však ukazuje, že splniť výzvy odborníkov i EÚ, či účinne na ne reagovať, nie je vždy jednoduché. A nemá ísť o prázdne administratívne opatrenie, ale má mať reálny obsah, nedá sa dosiahnuť okamžite. O tom, aké otázky, problémy a súvislosti treba v tomto kontexte riešiť, ale aj aké predpoklady treba vytvoriť, svedčí bohatý zoznam bibliografických záznamov pod heslom GENDER- GENDER STUDY a pod. Nie je účelom tohto príspevku rekapitulovať, pripomínať ani systemizovať teoretické východiská či získané poznatky o celej problematike. Zámerom je ponúknuť kolegom a záujemcom niekoľko prvých vybraných informácií, ktoré boli získané na základe sociologického výskumu žien vo vrcholových pozíciách v marci a apríli tohto roku. Jedným z jeho cieľov bolo získať časovo a vecne aktuálne informácie 1 PhDr. Marian Kika, Ekonomická fakulta Univerzity Mateja Bela, Tajovského 10, 975 90 Banská Bystrica, marian.kika@ umb.sk 293 294 o dôležitých momentoch, predpokladoch a sprievodných znakoch života, práce i osobnosti žien, ktorým sa na Slovensku podarilo preraziť povestný „glass ceiling“ a pôsobia vo vrcholovom manažmente firiem a organizácií podnikateľskej i nepodnikateľskej sféry. O spoluprácu bolo požiadaných 70 takýchto žien pôsobiacich na Slovensku, napr. v pozícii generálnej riaditeľky, štátnej tajomníčky ministerstva, viceguvernérky banky, viceprezidentky, ale aj dekanky fakulty a riaditeľky inštitúcie s celoslovenskou pôsobnosťou. Keďže pôvodne plánované použitie rozhovoru bolo pre neprekonateľné organizačné prekážky a trvalú pracovnú zaneprázdnenosť relevantných osôb vylúčené, primárne sociologické informácie boli získavané anonymným štandardizovaným dotazníkom. Návratnosť dotazníkov dosiahla takmer 50%, čo možno pri takomto špecifickom súbore exponovaných respondentov považovať za úspech. Spôsob vyplnenia i informačná hodnota odpovedí indikovali ochotu spolupracovať a i pri chronickom nedostatku času priblížiť svoju pracovnú a osobnú situáciu. Vybrané časti pracovného a mimopracovného života vrcholových manažériek Na kvalite pracovného života vrcholových manažériek sa podľa pôvodnej hypotézy priaznivo podieľa nadštandardná úroveň pracovného prostredia predovšetkým v oblasti mikroklímy, estetickej úrovne, ale aj materiálno-technického vybavenia. Výskum potvrdil, že táto časť je spolu reprezentačnými povinnosťami najvyššie hodnotenou položkou pracovného života. Naopak, medzi najmenej priaznivo hodnotené položky prekvapujúco zaradili respondentky starostlivosť o manažérov (predpokladalo sa, že organizácie sa o svojich TOP manažérov starajú dobre, no približne tretina respondentiek prejavila nespokojnosť napr. so starostlivosťou o ich zdravie) a s úplne novým prvkom pracovného života - zaistením osobnej bezpečnosti, ktorú respondentky vnímajú dosť citlivo. 295 Podľa hypotéz kvalitu pracovného života dotvárajú aj vybrané aspekty práce, ktorú TOP manažérky vykonávajú. Výskum potvrdil pôvodný predpoklad, že medzi najpriaznivejšie hodnotené aspekty práce patria: možnosť odbornej sebarealizácie, možnosť ďalšieho odborného rastu, nízka fyzická namáhavosť práce, získanie pocitu úspešnosti i získanie uznania. S každou položkou je spokojných viac ako 80% respondentiek. S týmito aspektami práce kontrastujú dosť nepriaznivé hodnotenia časového režimu práce (...mám prakticky neobmedzený pracovný čas...), istota a stálosť zamestnania (...vo vrcholovej pozícii si nikdy nemôžete byť istý dokedy v nej zotrváte...) a hlavne psychická náročnosť práce. Spokojnosť s nimi prejavilo necelých 30% respondentiek. Obraz o situácii vrcholových manažériek na Slovensku vhodne dokresľujú aj zistenia o kvalite a hodnotení položiek ich mimopracovného života. Výskumom sa zistilo, že najväčším problémom v mimopracovnej oblasti je výrazný nedostatok denného voľného času, odpočinku a psychohygieny. Len približne 13% respondentiek s tým nemá problém. S touto položkou úzko súvisí aj druhý najcitlivejšie vnímaný problém – starostlivosť o domácnosť. S touto časťou nemá problém necelá tretina respondetiek a na tretí problémový okruh – aktívny oddych, šport, kultúra a spoločenský život si sťažuje asi polovica respondentiek. Potešiteľné je zistenie, že medzi pozitívne hodnotené časti mimopracovného života zaradilo 83% respondentiek rodinný život/deti a ostatní členovia rodiny, bývanie - približne 80% respondentiek a asi 75% respondentiek je spokojných s partnerskými vzťahmi. Naopak, zlepšenie si vie predstaviť väčšina respondentiek v oblasti starostlivosti o seba (obliekanie, vizáž,...) a tiež v stravovaní. Aké sú TOP manažérky ako osoby Jedným zo spôsobov, ako je možné charakterizovať manažérov, je zostavenie zoznamu ich vlastností. Aj keď má tento spôsob niekoľko rezerv, používa sa dosť často. Akými vlastnosťami je možno charakterizovať TOP manažérky na Slovensku bol ďalší cieľ výskumu. 296 Ukázalo sa, že podiely jednotlivých typov – cholerik, sangvinik, flegmatik, melancholik v bežnej populácii sa absolútne rozchádzajú s podielom týchto typov medzi respondentkami. V tejto výrazne špecifickej skupine osobností sa nevyskytli melancholické ani cholerické typy. Mierne prevládajú respondentky s vlastnosťami patriacimi do kvadrantu sangvinik – 57% oproti 43% flegmatickým respondentkám. Medzi ďalšie dôležité charakteristiky, ktoré podľa Livingstona rozhodujú o úspechu manažéra patria potreba riadiť, potreba moci a schopnosť vcítiť sa. Výskum ukázal, že dve z týchto vlastností má viac ako tretina a všetky tri tieto vlastnosti má viac ako 57% respondetiek. Prakticky to znamená, že 90% respondentiek má dôležité charakteristiky rozhodujúce o ich úspechu. Ak sa k týmto poznatkom pridajú ďalšie zistenia, že: − viac ako 90% respondentiek si verí, verí svojim schopnostiam a spoliehajú na seba, dokážu predvídať budúce trendy, majú interdisciplinárny pohľad a majú dobrý prehľad vo viacerých oblastiach a tiež dokážu riadiť same seba, svoj čas a svoju kariéru − viac ako ¾ respondentiek je nezávislých a optimistických − 60% respondentiek je tzv. B typ, t.j. pracujú bez napätia, stresu, sú schopné relaxovať a čas ich netlačí, ukazuje sa, že väčšina respondentiek predstavujú silné a schopné jadro ženského manažmentu spĺňajúce medzinárodne uznávané zoznamy vlastností. Dôležitým poznatkom dokresľujúcim osobnosti slovenských TOP manažériek je aj štruktúra ich motivácie. Výskum ukázal, že v motivácii týchto respondentiek nemajú prakticky žiadnu váhu také motívy ako popularita a sláva, byť nenahraditeľná, ale ani postup na vyššiu pozíciu a dôkaz, že aj ženy dokážu veľa. Naopak, trojicu najsilnejších motívov predstavujú: možnosť plne sa odborne resp. manažérsky realizovať a uplatniť čo viem, príležitosť urobiť niečo veľké, záslužné a progresívne a mať väčšiu voľnosť pri rozhodovaní s rovnakou silou ako finančné ocenenie. 297 Aké sú TOP-manažérky v manžérskej práci Neodmysliteľnou časťou charakterizovania tejto špecifickej skupiny je aj ich „manažérsky profil“ – niekoľko zásadných čŕt, ktoré ich približujú ako manažérov. Pre východiskovú informovanosť je možné použiť dva znaky – uplatňovaný štýl riadenia a manažérske zručnosti. Výskum priniesol zaujímavé zistenia – medzi respondentkami sa nenašla ani jedna, u ktorej by uplatňovaný spôsob riadenia vykazoval typické prvky liberálneho a - čo je do značnej miery prekvapujúce - ani autoritatívneho štýlu. Na rozdiel od týchto štýlov viac ako 65% respondentiek sa pri riadení usiluje o spolurozhodovanie, deleguje časť autority, snaží sa získať pred rozhodnutím súhlas účastníkov, uplatňuje obojsmernú komunikáciu a stálu informovanosť, podnecuje spolupracovníkov k vyjadreniu ich názorov, návrhov a iniciatív a snaží sa realizovať návrhy skupiny, spolupracovníkov vedie presvedčovaním a argumentami skôr ako príkazmi, má otvorené vzťahy so spolupracovníkmi. Ide o spôsob, ktorý manažérska literatúra označuje ako demokratický štýl. Zostávajúcim 35%-tám respondentiek sa v ich pozícii osvedčil a používajú spôsob, v ktorom sa presadzovanie deje bez agresivity a manipulácie, manažérka je lídrom, ktorý nesie zodpovednosť za seba, vyžaduje zodpovednosť a tak robí zodpovednými spolupracovníkov, nesnaží sa zvíťaziť nad každým a vždy, žiada a umožňuje obojsmernú komunikáciu, vyžaduje názory a návrhy a žiada ich obhájiť bez agresie, otvorene, argumentami, uplatňuje skôr tímovú prácu, motivuje pozitívnymi hodnotami a vlatným príkladom a rešpektuje odbornosť a slobodu. Ide teda o spôsob, ktorý nesie znaky asertívneho štýlu. Ktoré sú najčastejšie a naopak najzriedkavejšie manažérske zručnosti, ktorými disponujú respondentky? bola ďalšia častková úloha výskumu. Vyhodnotenie ukazuje, že päticu najčastejších zručností tvoria: komunikačné zručnosti, strategické myslenie, prispôsobivosť zmenám, správne a rýchle rozhodovania spolu s výberom a motiváciou spolupracovníkov. Všetky tieto zručnosti má viac ako 60% respondentiek. Opačný pól zoznamu tvoria: podnikavosť, presadenie sa resp. svojho názoru, schopnosť vystihnúť príležitosť, ambicióznosť a efektívne riešenie správnych 298 otázok. Tieto vlastnosti má menej ako 13% respondentiek. Uvedené zistenia sú istým prekvapením a nepotvrdili pôvodnú hypotézu, že k dôležitým manažérskym zručnostiam patrí (a TOP manažérky ich budú mať) predovšetým podnikavosť, presadenie sa a ambicióznosť. Bariéry kariéry TOP manažériek Ťažiskovou úlohou výskumu bolo bližšie spoznať kariérové cesty respondentiek, bariéry, s ktorými sa stretli na svojej ceste k súčasnej vrcholovej pozícii a okolnosti a faktory, ktoré môžu podporiť a pomôcť ženám na ceste k vyšším pozíciám. Vyhodnotenie batérie otázok na túto tému ukázalo, že: − približne 70% respondentiek pracuje stále, alebo väčšiu časť svojej odbornej praxe v odbore, ktorý vyštudovali na vysokej škole, čo napríklad znamená, že ich pôvodná voľba povolania resp. VŠ bola správna a respondentky sa v odbore „našli a napredujú v ňom“. Zostávajúca tretina pôvodný odbor zanechala, odborovo sa odklonila a preorientovala, − viac ako 83% respondentiek priebeh svojej mobility označila ako postup skôr pravidelný, plynulý a stále vyššie, asi desatina postupovala nepravidelne s výkyvmi hore i dole a úplne zanedbateľný je podiel takých, ktoré postúpili náhle, výrazným skokom, − spoločným znakom skoro 90% respondentiek je, že v priebehu svojej praxe vystriedali viac zamestnávateľov, pričom u viac ako 40% to boli zamestnávatelia v rozdielnych odvetviach, a asi 30% to boli zamestnávatelia v jednom odvetví. Z výsledkov tiež vyplynulo, že najčastejšia kariérová cesta bola – stále v jednom odbore, pravidelne, plynulo a stále vyššie a u rôznych zamestnávateľov v rozdielnych odvetviach. Najčastejšie bariéry, s ktorými sa respondentky stretli na svojej ceste k súčasnému postu sú: nedostatok skúseností so strategickým, finančným alebo líniovým manažmentom, sťahovanie sa do iného mesta, resp. dochádzka za prácou, alebo prechodné ubytovanie, osobné obavy z konkurencie, mocenských bojov a potreby byť tvrdá, a tradičné chápanie úlohy muža a ženy 299 a s tým spojené predsudky. Keďže sa poradie najčastejších bariér prakticky zhoduje s poradím náročnosti ich prekonania, možno toto zistenie označiť za veľmi dôležité. Za cenné a inšpiratívne treba považovať zistenia, ktoré vlastne nepriamo tlmočia praktické skúsenosti a odporúčania respondentiek pri prekonávaní bariér. Päticu najčastejšie uvádzaných položiek, ktorými môže žena najviac pomôcť svojej kariére predstavujú: − byť pružná, nebojácna a akcieschopná pri využívaní príležitostí (76,7%), − mať pevné rodinné / partnerské zázemie, poskytujúce podporu a pomoc (73,3%), − venovať sa plne a dlhodobo práci, získať funkčnú skúsenosť a maxim. kvalifikáciu (56,7%), − mať odvahu sama si zvoliť kariéru a získať nad jej realizáciou kontrolu (53,3%), − aktívne tvoriť a/alebo vyhľadávať príležitosti k postupu (36,7%). Na druhej strane trojicu najčastejšie uvádzaných opatrení, ktorými môže spoločnosť podporiť kariérový postup žien tvoria: objektívny výber, spravodlivé hodnotenie a odstránenie predsudkov. Také opatrenia akými sú zavedenie kvót, alebo antidiskriminačná osveta majú podľa vyjadrení respondentiek len veľmi malú účinnosť. Záver Zvýšenie podielu a vplyvu žien v spoločensko-politickej i socio-ekonomickej oblasti je zložitý proces, do ktorého sa majú zapojiť a svoje sily spojiť všetky zainteresované strany. Dopĺňanie a využívanie poznatkov teoretického i praktického charakteru má v tomto procese nezastupiteľnú úlohu. Prezentované prvé výsledky sociologického výskumu žien, ktoré sú odborne i spoločensky úspešné a môžu byť vzorom či inšpiráciou chcú prispieť k podpore úsilia v tejto zložitej problematike. 300 LITERATÚRA BÚTOROVÁ, Z. a kol. 1999. Rodová problermatika na Slovensku. In.: Slovensko 1998-99. Súhrnná správa o stave spoločnosti. Bratislava : IVO KŘÍŽKOVÁ, A. 2002. Životní strategie manažerek: případova studie. Praha : Sociologický ústav AVČR PORUBANOVÁ, S. Konferencia Rovnosť mužov a žien: prečo ju potrebujeme? Sociológia č.1/2004, s.89 – 90. WELLINGTON, S., KROPF,M.B., GERKOVICH,P.R. What´s Holding Women Back? In.: Harward Business Review, 6/ 2003, s.18 – 19. SUMMARY The contribution – The women in top-manager position – is the first information about the results of sociological research in the area of slovak women in top-managerial positions. The aim of the research was to elucidate the important parts of their work, life and personalities. The contribution brings information about the methods and solution procedures as well as about the evaluation of several parts of work and private life. It brings characterizations of top-managers as person and as managers. There are important information about barriers in career moving of that special group of women and about the their experiences and suggestions how to get over the barriers and how to support the women’s vertical mobility. MOTIVACE A KONTEXT VSTUPU ŽEN 1 DO PODNIKÁNÍ Alena Křížková Klíčová slova genderové aspekty podnikání a řízení, kombinace práce a rodiny, kvalitativní výzkum životních strategií, diskriminace podle pohlaví, skleněný strop Soukromé podnikání představuje v české společnosti fenomén, který vznikal a rozvíjel se spolu s transformací společnosti od začátku 90. let 20. století. Jde tedy na jedné straně o poměrně nový typ životní strategie, který se dynamicky rozvíjí v závislosti na transformačních změnách a na druhé straně jde o typ pracovního uplatnění, do kterého se promítá struktura trhu práce jako celku a který tuto strukturu do značné míry kopíruje. Projekt „Životní strategie v české podnikatelské sféře“, který zde budu prezentovat v tomto duchu navazuje na dlouhodobé zkoumání genderové struktury trhu práce a postavení žen v jeho různých segmentech. Studium genderových aspektů podnikání – významu podnikání a podnikatelských strategií mužů a žen – vychází v zásadě z tohoto základního studia trhu práce a specificky pak ze sociologického studia managementu a postavení mužů a žen v řízení. Ve svém příspěvku představím hlavní výzkumné problémy řešeného projektu a teoretická východiska světové sociologie ke studiu genderu v podnikání a managementu. Dílčími výsledky projektu, které zde budu prezentovat bude téma motivace a kontextu vstupu žen do podnikání tak, jak se objevuje 1 Tento text vznikl v rámci projektu Životní strategie v české podnikatelské sféře 90. let, podpořeného grantem Grantové agentury Akademie věd reg. č. B7028201. Mgr. Alena Křížková, oddělení Gender & sociologie, Sociologický ústav AV ČR, Jilská 1, 110 00 Praha 1, e-mail: [email protected] 301 302 v sebraném datovém materiálu – kvalitativních hloubkových rozhovorech s českými podnikatelkami. Projekt teoreticky vychází z poznatků o pozici žen na trhu práce obecně a z teorií genderových vztahů v řízení a podnikání. Základním předpokladem, který byl již mnohokrát ověřen v zahraničních výzkumech je, že do podmínek a výsledné pozice žen jako podnikatelek se výrazně promítá společenská pozice a obraz žen na trhu práce obecně. Velmi podobné jsou podmínky i diskriminační mechanismy, se kterými se ženy setkávají. Znamená to, že stereotypní image žen v práci funguje i na image podnikatelek a podnikatelů – všechny stereotypní charakteristiky, které jsou spojovány s pozicí žen v práci jsou připisovány i ženám podnikatelkám (Billing 1996). Jde zejména o nízké schopnosti – kvalifikace, kompetence, neschopnost řídit, nízkou autoritu a nedostatečnou oddanost práci kvůli rodině. I když soukromé podnikání se od jiných typů ekonomické aktivity např. pozice zaměstnance/kyně výrazně odlišuje aspekty jako je autonomie, nezávislost, samostatné rozhodování, odhodlání riskovat, inovace, společenské nastavení hodnot a rolí, připisovaných ženám, výrazně intervenuje i do rozhodování, podmínek, možností a zkušeností žen podnikatelek. Pokud jde obecně o pozici žen na trhu práce, důležité jsou tyto tři faktory: − segregace trhu práce podle pohlaví − oddělení soukromé a veřejné sféry − genderové stereotypy Pokud jde o zastoupení žen v podnikání v různých oborech, nacházíme podobný model horizontální segregace jako na trhu práce obecně. Oddělení soukromé a veřejné sféry, sféry rodiny a práce a nedostatečná sociálně-politická podpora možností kombinovat pracovní a rodinné závazky se na jedné straně promítá do postojů populace, kdy kariérní ambice jsou považovány za neslučitelné s rodinnými plány a na druhé straně do praktické možnosti zároveň rodinné i pracovní resp. podnikatelské plány realizovat. Jelikož projekt „Životní strategie v české podnikatelské sféře“ se zaměřoval na podnikání také z hlediska vztahu mezi podnikatelem/kou a jejich podřízenými, je jedním z teoretických východisek také zkoumání genderových aspektů v řízení a managementu. Genderové teorie managementu zdůrazňují zejména dva základní faktory: 1. V sociální konstrukci managementu jsou manažerské kompetence spjaty s kvalitami spojovanými s muži (Wajcman 1998). Jde o feministické východisko mužskosti jako normy, které se ženy, vstupující do tohoto mužského resp. genderovaného prostředí musí přizpůsobit. 2. Funguje „mýtus oddělených světů“ - světa práce a svět rodiny: „Pokud jste tady, budete jednat, jako byste neměli jiné závazky, jiný život“ (Kanter 1977). Neslučitelnost profesní kariéry a mateřství nebo soukromých zájmů a závazků se promítá jednak do postojů veřejnosti k ženám 303 304 Projekt Projekt „Životní strategie v české podnikatelské sféře“ je kvalitativním výzkumem životních drah žen a mužů podnikatelek a podnikatelů, jejich podmínek života a životních strategií. Životní strategie jsou v projektu definovány jako způsoby adaptace na společensky dané podmínky kombinace pracovních a rodinných rolí. Pracovní a rodinné podmínky jsou definovány jako diferencované z hlediska genderu a genderově podmíněné. Na začátek je třeba předeslat, že z metodologického hlediska nezastírám svá východiska, předpoklady a hypotézy ohledně podmínek rozvoje ženských a mužských strategií v práci a rodině, které vycházejí z dlouhodobého studia a sociologických analýz. Výzkumné problémy, které byly na začátku projektu vzneseny, jsou: − Existují rozdíly v životních strategiích mužů a žen v podnikatelském prostředí? Pokud ano, které faktory tyto rozdíly způsobují? − Je možné vytvořit typologii životních strategií (kombinace práce a rodiny) podnikatelek a podnikatelů? Teoretické přístupy ke studiu žen v podnikání podnikatelkám a jednak do nevyhovujících sociálněpolitických podmínek mateřství s podnikáním skloubit.2 Do obrazu žen podnikatelek významně intervenuje obraz žen zaměstnaných na trhu práce obecně i obraz žen na řídících pozicích. Výsledkem bývá celkový nedostatek důvěryhodnosti žen v pozici podnikatelek3 (Goffee, Scase 1985). I když motivací k podnikání žen někdy bývá snaha vyhnout se nebo vyvázat se z nerovných genderově strukturálních vztahů, které staví ženy na trhu práce do horších pozic, často se nerovnostem a diskriminaci nevyhnou – např. při žádosti o půjčku jsou často diskriminovány – kvůli potenciálnímu mateřství, a nedostatku důvěryhodnosti resp. očekávaných schopností a kompetencí. Nedostatek důvěryhodnosti jednoduše znamená, že zejména muži neberou ženy dostatečně vážně. Tento pocit nerovného postavení nebo nedostatku důvěryhodnosti, podnikatelky častěji zažívají v oborech, ve kterých tradičně dominují muži. Z výsledků zahraničních sociologických výzkumů žen podnikatelek je možné identifikovat dva základní typy motivace k podnikání žen: − nutnost, nespokojenost, která se nejčastěji projevuje a) nemožností nalézt jiné odpovídající zaměstnání nebo potřebou kombinovat práci a rodinu, a b) negativní zaměstnaneckou zkušeností (např. diskriminace, skleněný strop apod.), − potřeba seberealizace – touha po nezávislosti, zisku, statusu, inovaci (Goffee, Scase 1985, Orhan, Scott 2001, Billing 1996). 2 Např. provozní doba veřejných zařízení péče o děti v předškolním věku není dostatečně flexibilní. Pro podnikatelky je náročné právně ošetřit zaměstnance/kyni, přijatou pro péči o děti resp. domácnost. Do roku 2004 musely podnikatelky přerušit svou podnikatelskou resp. výdělečnou aktivitu nebo se po dobu mateřské resp. rodičovské dovolené vzdát státního příspěvku i když povaha podnikání dovolovala současně kombinovat péči o dítě a pracovat. 3 V originále „credibility gap“ (Goffee, Scase 1985) 305 Metodologie a výběr respondentů V ČR v současnosti samostatně podniká 10% žen (8% bez zaměstnanců, 2% se zaměstnanci) a 21% mužů (15% bez zaměstnanců, 5% se zaměstnanci) (Zaměstnanost a nezaměstnanost v ČR. ČSÚ 2003). Ženy převládají v oborech: obchod, opravy motorových vozidel a spotřebního zboží, veřejné, sociální a osobní služby, nemovitosti a pronájem, zdravotní a sociální péče; muži v oborech: stavebnictví, zpracovatelský průmysl, doprava, skladování a spoje. Výzkum životních strategií mužů a žen v podnikání je prováděn kvalitativní metodou polostrukturovaného hloubkového rozhovoru. Výběr respondentů je založen na principu porovnání dvojic – muž x žena – přibližně se shodující v definovaných znacích (pohlaví, věk, počet a věk dětí, podnikatelé se zaměstnanci, délka podnikání, místo bydliště). Byly zvoleny čtyři obory podnikání (služby, obchod, doprava, stavebnictví) a cílem bylo získat minimálně dvě, ideálně čtyři dvojice v každém oboru tak, aby bylo možné porovnávat strategie mužů a žen s podobnými výchozími charakteristikami. Obor podnikání se totiž vedle dalších sociálních charakteristik ukazuje jako jeden z rozhodujících faktorů. Celkem bylo provedeno 31 rozhovorů. Vstup do podnikání: Jak to začalo? Zajímavé je, že naprostá většina podnikatelů i podnikatelek žijí s partnerem a jejich životní partner je velice často také společníkem/cí při vstupu do podnikání. V rámci souboru provedených rozhovorů existují různé modely postavení a vztahu společníků ve firmě: − rovní společníci – většinou zakládají firmu dva: muž a muž nebo žena a žena (nepříbuzní), − podnikatelka žena – muž (životní partner) v pozici zaměstnance, − podnikatel muž – žena (životní partnerka) v pozici zaměstnankyně (fakticky, protože formálně většinou společníci). 306 Z genderového hlediska je významný fakt, že ve výzkumu jsem se nesetkala s modelem, kdy by firmu zakládali dva: muž a žena, mezi kterými by nebyl manželský nebo partnerský vztah. V této prezentaci některých dílčích výsledků projektu se zaměřím na ženy podnikatelky a jejich biografické vyprávění o začátcích a motivacích vstoupit do podnikání. Ženy, se kterými jsem v jednotlivých vybraných oborech provedla rozhovory, buď začaly podnikat se svým manželem nebo s jinou ženou nejčastěji přítelkyní. Začátek podnikání bývá popisován jako náhoda a často šlo navíc o vstup do oboru, se kterým dříve neměla zkušenosti. Příkladem takového oborového přeskoku je tlumočnice, která si přes svého rakouského zákazníka postupně založila firmu s autolaky, kterou sama řídí již 10 let. Druhým typem začátků podnikání je samostatné pokračování v oboru, kde dříve pracovala a mohla tak zúročit své zkušenosti. Pro skupinu 15 podnikatelek, se kterými byly rozhovory provedeny, je příznačný optimismus, s jakým do podnikání vstupovaly. Navíc v souboru všechny podnikatelky s podnikáním začaly před více než sedmi lety. A já jsem vlastně měla možnost, když jsem začínala, tak jsem to vzala z gruntu, hodně jsem dělala v Německu, byla jsem na praxi v Paříži, takže jsem to vzala z gruntu, jo …no, ale to je začátek, kterej byl ohromně takovej jako nabitej a byly takový jako ohromný představy, protože já jsem si vždycky říkala, když jsem si někde přečetla nějakej článek o nějaké zahraniční firmě úspěšné a tam jako kázali, že všichni budou takoví jako senzační a budou se všichni kamarádit a bude to senzační a budou jezdit společně na hory a všichni budou to … a to jsem tady chtěla jako realizovat, jo. A musím říct, že to se mi nepodařilo.(Smích) … tak to se mi teda, musím říct, jako tvrdě nepodařilo. Tak to byly takový teda ty začátky. (Andrea) Optimistická jsem byla. Tím, že jsem jakoby tu problematiku vůbec neznala, tak jsem proto do toho měla takový ten elán, že jsem neměla žádný strach z ničeho, protože jsem ani nevěděla, co mi může hrozit. Asi takhle, no. (Helena) 307 Motivace Pokud jde o motivační faktory, které při rozhodování o vstupu do podnikání hrály roli, často se objevoval motiv nutnosti kombinovat práci s péčí o děti, přičemž podnikání dává ženám větší možnost organizovat svůj čas a práci. Nespokojenost a pocit, že v předchozím zaměstnání se již dále nerozvíjí, hrála také roli u některých podnikatelek. Faktor nutnosti se také někdy projevoval v hrozbě restrukturalizace podniků a možnosti být propuštěna. Zajímavý je případ podnikatelky Jiřiny, která začala podnikat s manželem a to tak, že předmět podnikání byl manželův celoživotní koníček – auta, autodoprava. Jiřina začátky interpretuje jako „následování manžela“ a navíc tak, jako by tento model byl nejčastější motivací žen k podnikání. Její rolí ve firmě, která je navíc formálně firmou Jiřiny, je administrativa a účetnictví. Tady tu činnost dělám teda autodopravu asi z toho důvodu …nějaký změny, pak je to manžela velkej koníček, kterej teda v autodopravě dělal a zajímal se o to, takže asi si myslím jako převážná většina žen spíš jet ve spolupráci s manželem, takže spíš jakoby pomoci s tím, že muži se asi moc nezabývají tady tou administrativou, nebo neradi zabývají, úřady a tak dále, takže to většinou zůstává na těch manželkách, takže to je asi celý, nebo většina podnikání, si myslim, co je. (Jiřina) Faktor potřeby seberealizace byl také častý a to právě u těch podnikatelek, které buď firmu založily samy nebo s jinou ženou. Např. u Zory, která podniká v obchodě a stavebnictví, se projevila touha sama řídit svou práci. Já asi nejsem ten typ, který by jako byl vlastně zaměstnanec. Protože jako nemám ráda takové ty nalajnovaný věci. Takže trošku si ráda dělám věci podle svého. To tak asi jo. Asi věděla od začátku, že chci. Vlastně, že nechci být zaměstnaná, že si to chci dělat podle sebe. Se všemi riziky, co to nese. (Zora) Jak to pokračovalo? Některým podnikatelkám podnikání umožnilo kombinovat práci a péči o děti, jiným seberealizovat se směrem, 308 který si sama zvolila. Po počátečním optimismu, daným někdy neznalostí podmínek a situace v oboru, jindy příznivou společenskou situací pro podnikání, který nacházíme téměř u všech, se rozvinuly různé modely a podnikatelské strategie. Většina podnikatelek datuje své začátky na počátek 90.let. Podnikat bylo možné tehdy v některých oborech i bez půjček a v jiných bylo jednoduché malou půjčku získat. Některé z žen postupovaly tak, že rozšiřovaly předmět svého podnikání a zakládaly nebo řídily více firem najednou (často s manželem). V tomto případě po určité době došlo ke zlomu, který je popisován jako roztříštěnost zájmů, kterou nelze uřídit. Tyto malé firmy totiž byly koncipovány tak, že podnikatelka byla vlastně jedinou řídící pracovní silou a musela tedy zajišťovat většinu veškeré zodpovědné práce ve firmě a osobně kontrolovat a řídit všechny pracovníky. Já jsem měla svoji firmu vlastně už předtím. Vlastně jako na mateřské. Ale říkám, pak už to začalo, jak se rozrůstala jedna firma, druhá firma. Začalo se to třískat, jak finančně, tak časově a všechno. Zjistili jsme, že asi nemá cenu tříštit zájmy. Že se člověk musí věnovat jednomu a tak jsme se rozhodovali čemu… (Zora) Jiným modelem bylo soustředění na jednu firmu a rozvoj této dané firmy v jednom oboru. Rozvoj firmy znamenal: nábor počtu zaměstnanců, nákup strojů, zakládání regionálních poboček. Tento model se zdá jako úspěšnější a ženy, které šly touto cestou nevyjadřují příliš zklamání při pohledu zpět. Analýza kvalitativních dat, získaných pro projekt Životní strategie v české podnikatelské sféře, je na začátku. Již teď se však potvrzuje významná role kategorie genderu v různých kontextech a vrstvách uvažování o podnikání, kterou můžeme ve výpovědích podnikatelek a podnikatelů sledovat. GOFFEE, R., Scase, R. 1985. Women in Charge. The Experiences of Female Entrepreneurs. London: George Allen & Unwin Publ. ISSP Rodina 2002, datový soubor mezinárodního výzkumu. KANTER, R.M., 1977. Work and Family in the United States: A critical review and agenda for research and policy, New York: Simon & Schuster KŘÍŽKOVÁ, A., 2003. Kariérní vzorce žen v managementu. Strategie žen v rámci genderového režimu organizace. In: Sociologický časopis/Czech Sociological review 4:447 – 468. Sociologický ústav AV ČR ORHAN, M., Scott, D., 2001. Why women enter into entrepreneurship: an explanatory model. P.p. 232 – 243 In: Women in Management Review, Vol. 16, no. 5. Statistická ročenka ČR 2002, ČSÚ 2003 WAJCMAN, J., 1998. Managing like a Man. Women and Men in Corporate Management. UK: Polity Press. Zaměstnanost a nezaměstnanost v ČR. ČSÚ 2003 SUMMARY The sociological project “Life Strategies in the Czech Business Sphere in the 1990s” focuses on a comparison of the business careers and life trajectories of men and women who make their living as independent business people in the Czech Republic. A qualitative study of the life strategies of men and women in business focused particularly on the conditions and methods for combining work and family life. The paper presents some of the results of a qualitative study relating to the motivational factors behind the entry of men and women into business. LITERATURA BILLING, Y.D. 1996. Starting a Business – an attractive alternative to a traditional career in an organization. In: Aspects of women´s enrepreneurship P.p. 157 – 178. Stockholm : NUTEK 309 310 „DRUHÁ KARIÉRA“ – RODOVÁ INTERPRETÁCIA JEDNEJ ETAPY V ŽIVOTE ŽIEN Viera Feglová 1 Kľúčové slová Budem vychádzať z dlhodobého výskumu, ktorý realizujem na vzorke 27 žien vo vekovom rozpätí 57 – 65 rokov.2 Výskum som začala realizovať v roku 2001 metódou naratívnych rozhovorov a biografickej metódy, ale i priameho pozorovania na 2 sedemdňových „ozdravných pobytoch“, ktorých sa zúčastňuje významná časť vzorky. Na prezentáciu uvažovaní a konaní k zvoleným okruhom tém vyberám len tie časti z rozhovorov, ktoré sa ich bezprostredne dotýkajú, ale zahrňujú aj kognitívne dimenzie „sveta žien šesťdesiatníčok“.3 práca, voľný čas, sociálny kapitál, zdravie, manželské vzťahy Rozhodnutie zmeniť život V príspevku sa pokúšam o deskripciu a interpretáciu zmien rolových aktivít žien v súčasnom urbánnom prostredí, ktoré vnímam ako súčasť procesu individualizácie a odlišnú dynamiku v pracovnej a kariérnej dráhe muža a ženy a ich rodinného cyklu. Vzťah práce a rodiny nie je vzťahom jednoduchým, ani vzťahom raz daným. V akomkoľvek okamžiku, podľa situácie môže prísť k jeho prehodnoteniu. Nemožno ho skúmať izolovane, ale len v kontexte ďalších faktorov – vekového cyklu života, rodinného usporiadania, ekonomických, sociálnych podmienok, hodnotových orientácií i tradícii orientačných rodín, z ktorých sa utvárajú životné stratégie fungovania rodiny, príbuzenstva i jednotlivca v nej. Ak hovorím o súčasnej situácii, nemyslím tým statický stav, ale vývíjajúci sa proces konaní determinovaný výberom životných priorít, hodnotením sociálnej situácie, zmenami v sociálnej mobilite a mnohých iných faktorov, ktoré v rôznych situáciach nadobúdajú významnú pozíciu. Mojím cieľom je analýza týchto okruhov tém: 1. Štart druhej kariéry a jej motivácie 2. Druhá kariéra a úskalia rodinnej spokojnosti 3. Druhá kariéra a zisk rodinnej spokojnosti Z rozhovorov vyplynuli 3 rozličné momenty, ktoré naštartovali a zmobilizovali zmeny v kariérnom živote respondentiek na pozadí celospoločenských transformačných procesov: − strata zamestnania, 2 Prof. Viera Feglová, CSc., Katedra etnológie a etnomuzikológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, Hodžova 1, Nitra, e-mail: [email protected] Sú to dlhodobé zákazníčky, aj mojej, kaderníčky, ktorá vedie štúdio významnej firmy vlasovej kozmetiky. Vysokoškolské vzdelanie má 21 z nich, 6 stredoškolské. Všetky v rozpätí rokov 1992-2001 zmenili zamestnávateľa (6 z nich dvakrát, 2 trikrát, 7 aj profesiu. 6 z nich si upravuje pracovný úväzok podľa svojich plánov, 2 pracujú vo firmách na skrátený úväzok 6 a 4 hodinový, ostatné uvádzajú minimálne 8 a viac hodín práce. Všetky žijú a pracujú v Bratislave a jej spádovej oblasti (2). 13 pracuje v súkromnom sektore, z toho 11 má vlastnú firmu, resp. živnosť. V rozpätí rokov 2001-2004 sa 2 ženy rozviedli a 1 žije oddelene. 3 žijú v spoločnej domácnosti s manželom a dospelým dieťaťom, ostatné len s manželom. 3 Predstavy o pokojnej jeseni života, ktorá sa stereotypne spája s týmto vekom sa diametrálne odlišuje od reality. Respondentky sami seba nazvali ženy druhej kariéry. V poslednom desaťročí buď osamostatnením sa a presunom do súkromného sektoru, alebo zastávaním významnejšieho postu v zamestnaní považujú prácu a svoju realizáciu v nej za najdôležitejšiu. Ani jedna ešte neuvažuje o odchode zo zamestnania z dovodu veku, i keď 6 dôchodok poberá. Iste, že určitú rolu tu zohráva aj nestabilná sociálna situácia, ale na druhej strane práve sociálna istota, sebarealizácia, zvýšené statusové sebahodnotenie sa stali dominantným bodom v živote respondentiek. 311 312 1 − rozhodnutie zmeniť život v súzvuku nových spoločenských pomerov a ekonomických možností a výziev, − nespokojnosť s dovtedajším zamestnaním. 4 Významná časť výskumnej vzorky prešla skúsenosťou straty zamestnania (14) z rôznych dôvodov, z čoho vyplývalo následné projektovanie svojho ďalšieho života so zohľadnením skutočnosti, že deti respondentiek boli už v dospelom veku a významnú úlohu zohrávala aj ambicióznosť, resp. driemajúca túžba po kariére, roky tlmená starostlivosťou o rodinu. „Keď som v 94 stratila zamestnanie v Zdravoprojekte, bola som psychicky hotová, urazená, ľútostivá. Hľadala som sebarealizáciu v rodine. Povedala som si a teraz sa budem venovať vnúčatám. Dostala som 3 mesačné odstupné. Vydržala som to dva mesiace, dcéra bola šťastná, ale ja nie. Cítila som sa ako 80 ročná...Musela som von zo štyroch múrov... V priebehu 4 rokov som vymenila 3 zamestnávateľov až som si našla podradnejšie miesto v banke na investičnom. Cítila som šancu, drela som, poslúchala neskúsených juncov, ale dávala do placu aj svoje skúsenosti..Postupne som stúpala nahor. A teraz keď mám 59 mám tu vynikajúce miesto, ale musela som mnohé v sebe a v rodine zmeniť“ (2001) Viaceré respondentky sa v rozhovoroch vracali k momentu definitívneho rozhodnutia založiť si živnosť a prejsť do súkromného sektora, rozoberali zdroje podporujúce alebo naopak nepodporujúce toto rozhodnutie, analyzovali mieru svojej pracovnej vyťaženosti vo fáze uvedenia sa na trhu a vydobytia si svojej pozície. ...Rozhodnutie bolo jedna vec, ale uviesť to života úplne iné.Ani vo sne ma nenapadlo, čo ma úradovačky a stavebného dozoru čaká... Mobilizovala som sa za pochodu... (2001) Rozhodovaciu schopnosť prezentuje aj ďalšia výpoveď: Pozri aj Feglová V.: K zmenám starorodičovských rolí v súčasnom urbánnom prostredí. In: Premeny rodiny v urbánnom prostredí. Ed. Chorvát Ivan. Banská Bystrica 2002, s. 94 – 100. Nemala som podporu pre moje rozhodnutie v rodine. Manžel pochyboval, syn sa nezaujímal. Priateľka mi pomohla vybaviť úver v banke, sestrin druh mi požičal na 2 roky 300 000 a ostatné bolo na mne... Ordináciu som otvorila v Malackách v roku 1994, dôležitá bola výška nájomného, ako aj to, že som mala prvú súkromnú ordináciu a špecializujem sa na ortodonciu. Dnes mám všetky tieto dlhy splatené... Ordinácia dobre funguje i keď nemám zmluvu s poisťovňami a robím minimálne 8 hodín denne a niekedy aj v sobotu... Stále sa učím, vzdelávam a v kútiku srdca som na seba hrdá...Ak by som sa nerozhodla vtedy, tak by som to musela urobiť neskôr alebo ísť pracovať pod niekoho. Získala som veľký náskok, ale odovzdávam tomu 90 percent energie... (2001, zubná lekárka) Mnohé zo žien vnímajú zamestnanie a postup v ňom za dominantné, dodávajúce im sebaúctu, slobodu a samostatnosť aj v kontexte s minulosťou, kedy svoje ambície museli tlmiť z dôvodu materských povinností a starostlivosti o rodinu, resp ustúpiť partnerovi alebo tradícii zotrvávať v jednej pracovnej profesii. ...Aj za socíku sme mali obaja dobrý rozbeh, keď sa narodil tretí syn, bolo jasné, že nezoberiem žiadnu funkciu, ambície išli bokom. Bolo pre mňa dôležité byť dobrá a zodpovedná, ale to mi stačilo... Aj o podnikaní uvažoval manžel prvý, ale dal prednosť štátnej správe... (2003, ekonomka) ...Prvé, čo ma napadlo, keď zrušili našu dermatologickú ambulanciu a ponúkli mi miesto na očnom bolo, že budem samostatná. Tak som snívala o kozmetickom salóne, urobila som si kurz, zamestnala sa v jednom salóne, ale chcela som niečo svoje a spojené viac so zdravotníctvom...Bola som presvedčená, že so svojou dermatologickou praxou a následným doplnením vzdelania v lekárskej pedikúre sa v praxi presadím. Aj sa stalo... Nohy-chodidlá to je veda. Môj muž, keď ma chce podpichnúť, tak mi vždy povie, že lepšie by som urobila keby som piekla koláče pre rodinu, ako iným strihala nechty na nohách... manžel ma síce verbálne podporoval a trochu mi pomohol pri zariaďovaní salónu, ale len čiastočne súhlasil s investíciami do môjho podniku z rodinných úspor. Úver bol ručený len mojim dedičským podielom... (2001 majiteľka zdravotnícko-relaxačného centra) 313 314 4 Vo všetkých rozhovoroch sa respondentky aj s odstupom času stotožňujú s rozhodnutiami a postupmi budovania druhej kariéry. Viaceré s terajšou skúsenosťou a prekonanými ťažkosťami spomínali svoju nedostatočnú vtedajšiu sebadôveru, ktorú čiastočne podporovalo aj blízke okolie. Dnes sa čudujem, prečo som nezačala skôr, prečo som nenabrala odvahu, prečo som o sebe pochybovala...Nikdy som také vážne rozhodnutie dovtedy nemusela riešiť, život vtedy tak sám plynul, obávala som sa aj svojho veku, ale rozhodujúce bolo, že deti boli dospelé a povzbudzovala ma úspešnosť niektorých mojich bývalých spolužiakov. Najprv som začínala s jazykovou školou a prekladovou agentúrou, tú teraz vedie nevesta. Presedlala som na cestovný ruch a vediem cestovnú kanceláriu, myslím si kvalitnú. Dnes mi je to smiešne, že som uvažovala o svojom živote v dimenziách blízkej penzie s plánmi prilepšiť si prekladmi. (2002 spolumajiteľka CK) Absencia pochybností o úspešnosti rozhodnutia a rýchle rozhodnutie po zmene spoločensko-politických podmienok po roku 1989 sa objavila iba u žien, ktoré mali predchádzajúcu skúsenosť so slobodným povolaním alebo s umeleckou sférou: ...Už v 91 som si zriadila castingovú agentúru, celý život som sa pohybovala okolo filmu a vedela som, že točiť film ako režisérka už budem ťažko. Zamestnávam 2 dcéry a 3 ďalších zamestnancov. Točia sa tu zahraničné filmy a ja jediná robím filmový komparz... ale sen o (3) celovečernom filme mi zostal. (2002) ...Presadila som vydávanie nového ženského časopisu, 8 rokov som robila šéfredaktorku, dnes som manažérka... kozmetickej firmy. (2003) Priorita pracovnej sebarealizácie a uvedomovanie si vkladu žien pri výchove detí a ostatných činností súvisiacich s organizáciou rodinného života v predchádzajúcich rokoch manželstva sa spájala s predstavou trvalej podpory zo strany manželského partnera. A predsa až na tri výnimky, ktoré deklarovali pocit plnej podpory zo strany manžela, u ostatných kým prišlo k prevrtsveniam rolových aktivít, k zmenám symbolických rolí bolo potrebné zvoliť i nové formy vyjednávania v rodine. Za najnapätejšie považovali respondentky prvé tri roky. Plne sa oddali budovaniu druhej kariéry, vedome odsúvali alebo sa snažili presunúť organizačné a praktické činnosti súvisiace s chodom domácnosti na ostatných členov, čo vyvolávalo rôzne reakcie. Veľmi ťažko som znášala vzťahy v rodine...Čakali, že bude všetko ako predtým, že budem rovnako behať s vysavačom, bude navarené, vyprané, tip-top. Najprv som sa snažila, ale musela som si vybrať, buď padnem na hubu alebo sa pohnú aj mojí najbližší... (manažérka) Môj manžel ma vždy vedel vo všetkom nahradiť, ale len, keď som bola na služobnej ceste, nikdy sme nevyužívali babičky. Ale teraz som bola doma, ale nie v byte a s tým sa nevedel zmieriť, že večer ešte robím, že dávam prednosť robote, podľa neho, pred rodinou, vedome ma nechal topiť sa slovami „keď si unavená tak vidíš, že na to nestačíš“... (2001, manažérka) Cítila som sa rodinou zradená, o všetko som ich musela prosiť, to bolo pre mňa vtedy veľkým sklamaním... Dnes už to funguje dobre. (2003) Zhodne deklarovali, že prelomiť rutinu organizácie rodiny v 20 a viac ročnom manželstve bolo veľmi náročné. Relatívne však musíme posudzovať presvedčenie, že a až keď sa na pracovných pozíciách osvedčili a finančná situácia sa významnejšie zlepšila, prirodzenejšie a bez stresujúcich vyjednávaní preberali postupne partneri na seba aj činnosti, ktoré boli predtým doménou ženy. Viaceré sa zhodli, že ich spokojnosť sa zlepšila prelomením nesúhlasu manžela s najímaním pomocnice na niektoré činnosti. ...Úplne iracionálne nechcel počuť, že to odbremení mňa i jeho Obviňoval ma zo snobizmu, hrania sa na paničku, pripomínal môj jednoduchý pôvod... Presadila som to a tak to funguje už 6 rokov. Všetko nové v chode domácnosti muži akosi berú ťažko. Odložiť taniec alebo šálku do umývačky riadu miesto do drezu narušilo jeho každodenné zvyklosti... Pri porovnávaní viacerých formulácií, jazyka, použitej hodnotovej škály, postojových vyjadrení, ktorými opisovali 315 316 Druhá kariéra a úskalia v rodinnej spokojnosti vtedajšie nedorozumenia, nezhody v manželskom živote, zohral významnú úlohu čas. V prvých rozhovoroch boli verbalizované expresívnejšie, intenzívne prežívané. V opakovaných otázkach po viacerých rokoch zjemňované, humorne zľahčované alebo len stroho konštatované bez emociálneho záblesku:...bolo to tak, ale karavana ide ďalej. Ako problematický uviedlo 5 žien fakt, že sa prevrátili symbolické role v oblasti finančného ohodnotenia. 21 žien uviedlo, že má vyšší zárobok ako ich manželia. ...Prvé roky som plat tajila, nezvládol by to, neskôr si nechával celý svoj plat, a ja som živila domácnosť, platila účty, dovolenky, žiarlil na moju chuť robiť, vitalitu... Nakoniec sme sa po 30 rokoch rozviedli... (lekárka) ...Keď som kúpila dovolenku bol v šoku, nevie dodnes koľko presne zarábam, je to lepšie... ...Pri plánovaní nejakých investícii podám správu o stave našich financií a rozhodneme sa spoločne... Je opatrnejší, tak ho musím vždy presvedčiť. Oveľa viac myslí na starobu ako ja... (manažérka) Zmeny v spôsobe života, aktivitách voľného času a jej organizácii, ktoré respondentky uvádzali, však môžu súvisieť aj s osamostatnením sa detí a nemusia sa týkať len tejto skupiny. Bolo by zaujímavé ju porovnať so vzorkou už nepracujúcich žien v tejto vekovej kategórii. Zhodne pri sebahodnotení pripúšťali aj zmenu v správaní, väčšiu orientáciu na seba, svoje potreby, ciele, ktoré odôvodňovali zodpovednosťou k sebe samej a udržaniu si získaných pozícií v svojom profesnom živote, ale aj spokojnom osobnom živote. ...Áno, zmenila som sa. Mám pevne stanovený režim týždňa, dva voľné večery. Dvakrát angličtina, cvičenie, raz koncert...Na vnúčatá mi zostáva víkend. Nerada a len naozaj výnimočne sa dám prehovoriť a ho zmením... (právnička) Hodnota zdravia je vo vekovej kategórii mojich respondentiek vnímaná ako najvýznamnejší faktor ovplyvňujúci ich život5. Hoci v súvislosti s cieľmi, plánmi do budúcnosti sa najčastejšie objavovala v spojitosti s profesným životom. Práve aktivity sústredené len na osobu ženy vnímali viaceré aktérky výskumu aj za zdroj viacerých manželských nedorozumení. Ich manželia ich vnímali často v odlišných kontextoch ako ženy. ...povedal mi viackrát, že som sa zmenila, som egoistická, voľný čas často trávim mimo rodiny, zdalo sa mu, že sa chcem hrať na mladú, keď som zmenila účes, šatník a začala som cvičiť. Tak ako niekto potrebuje pohárik pre dobrú náladu, ja telocvičňu a upravenosť seba samej... ...kým som oznámila, že idem s priateľkami na 4 dni do Trenčianskych Teplíc musela som vynaložiť veľa úsilia, aby to nevzal tak, že ma čas s ním strávený nebaví...Dnes to oznamujem aj mesiac dopredu, zvykne si na myšlienku, že nebudem doma cez víkend... (2002) ...keď mám takéto plány je rád, že ho nenútim ísť s ním. Dohodli sme sa a som mu za to vďačná, že toleruje, mám iné záujmy cez voľný čas ako on. Aj na kultúru, či do spoločnosti chodíme často sami. On preferuje výstavy a ja koncerty... (2003) Respondentky, ktorých manželia už nepracujú boli presvedčené, že manželia sa teraz viac orientujú na ne, ani nie v snahe vykonávať spoločne niektoré aktivity, ako na ich fyzickú prítomnosť. Z čoho vyplývali aj stratégie jednania zamerané na potvrdenie ich vzájomných vzťahov a pút aj v partnerskej, ale aj pracovnej sfére. ...Teraz je zvedavý na všetko, čo robím, predtým ma počúval na pol ucha. Mne to pomáha, premyslím si tak možné riešenia... Hodnota zdravia nebola len verbálne deklarovaná, ale hlboko uvedomovaná aj zmenou v spôsobe života. Týka sa stravovacích návykov, fyzickej a psychickej kondície. U všetkých respondentiek sú samozrejmosťou pravidelné lekárske prehliadky, 13 uvádzalo pravidelné cvičenie v kolektíve (minimálne raz týždenne), 5 ranné cvičebné zostavy, 1 uviedla, že už 3 roky obedňajšiu hodinovú prestávku využíva na prechádzku rýchlou chôdzou po hrádzi v Petržalke (cca 3,5 km), kde sa odvezie autom. 5 respondentiek cvičenie odmieta, dáva prednosť saune, resp. masáži. Plánujú si dovolenky viackrát do roka na kratšiu dobu. Bežné sú predĺžené víkendy strávené v turistických, kúpeľných centrách (posledne menované zväčša bez manželského partnera, s priateľkami. 317 318 5 ...Neviem presne odkedy, ale teraz keď hovorím o firme, úlohách hovorím v množnom čísle, napr.- že to urobíme takto. Páči sa mu to. Je taký virtuálny majiteľ a riaditeľ firmy bez pracovných záväzkov, ale udržuje to náš svet pokope... (majiteľka castingovej firmy) Druhá kariéra a zisk rodinnej spokojnosti Informátorky zhodne deklarovali, že spokojnosť v nich vyvoláva zmysluplný život, samostatnosť, finančná istota, ktorá im dovoľuje žiť spôsobom života, po ktorom aj v minulosti túžili. Hoci participácia na chode domácností svojích detí je minimálna, ony sú mostom cez ktorý prechádzajú vzájomné informácie, kontakty. Pri porovnávaní svojho života v tomto veku so životom svojich matiek sa zhodujú, že by ich orientácia na rodinu, výchovu vnúčat nenapĺňala. Finančné zdroje, ktorými disponujú im ponúkajú možnosti realizovať svoje záľuby vzdelávať sa, cestovať, spoluvytvárať priestor a podmienky pre realizáciu aj svojich partnerov. Viaceré majú v pláne, keď skončia profesionálnu kariéru ešte študovať na univerzite 3 veku. Zdá sa, že ženy druhej kariéry používajú rovnaké racionálne-kariérne stratégie spolu s hodnotami, ktoré sa s kariérnym úspechom spájajú ako na to upozorňuje A. Křížková6 sledujúca mladé manažérky. Vo svojom príspevku som sa pokúsila osvetliť niektoré zmeny, ktoré sprevádzajú kariérny a rodinný život vybranej vzorky žien šesťdesiatníčok. Sledovaný okruh problémov postráda zohľadnenie rodového hľadiska z pohľadu muža. Potvrdzuje však fakt, že z väčšou opatrnosťou musíme zohľadnovať niektoré stereotypy spájajúce sa s mužskými a ženskými rolami aj v pozdnom produktívnom veku, ako aj so stereotypnou predstavou ženy v dôchodkovom veku. SUMMARY The article deals with the analyses of interpretation of the change in the life of women in later producivity age in connection with their decision to enter the private economy sector and to build up their carriers. I am focused on three important situations: the sources that support their decision in their family and social surroundings, the change in their privat and family life, restructuralization of dominant values in the relation to herself, to family and social surroundings. 6 Pozri Křížková, A.: Plány versus realita: Kariéra a/nebo v živote mladých manažerek. In: Premeny rodiny v urbánnom prostredí. Banská Bystrica 2002, s. 49 – 54. 319 320 PARTNERKY PEČUJÍCÍCH OTCŮ A „JINÝCH MUŽŮ“ Iva Šmídová 1 Klíčová slova gender vztahy v rodině, změny forem rodičovství, mužská životní dráha, změny mužství, pečující otcové Pozornost feministických badatelek (Hochschild a Machung 1990, Badinter 1992, Segal 1990, Statham 1986) a badatelů (Kimmel 1987, Coltrane a Allan 1994, May a Strikwerda 1996) věnovaná rodině a proměnám partnerských vztahů upozornila na „ojedinělost výskytu“ (Segal 1990) mužů, kteří by byli nakloněni a také realizovali genderově vyrovnané partnerské vztahy a tomu odpovídající rodinné uspořádání. Partnerky těchto Nových mužů byly koncem 80. let 20. století označeny za „lucky few“ – pár šťastých (Hochschild 1990: 270, Kimmel 1987: 103). V českém kontextu, kde v posledních desetiletích minulého století absentovalo ženské hnutí a feministické způsoby myšlení, nabývá téma vyrovnaných rodinných partnerských vztahů váhy. Dvě kvalitativní sondy do životních drah několika českých mužů poskytly prostor k tomu, aby na toto téma ve výzkumných rozhovorech reagovali jednak muži pečující o malé děti, tato sonda nabídla i prezentace názorů partnerek, jednak inspiraci text čerpá i ze starší autorčiny studie mužů zaměstnaných v ochraně přírody a ekologické výchově (Jiní muži). Text nabízí pracovní verze analýzy genderových vztahů u zatím stále probíhajícího výzkumu rodin pečujících otců, proto by 1 Mgr. Iva Šmídová, obor gender studia a Gender centrum, katedra sociologie Fakulty sociálních studií Masarykovy univerzity v Brně, Gorkého 7, 602 00 Brno, Česká republika, [email protected] Tato studie vznikla s podporou výzkumného záměru MŠMT „Mládež, děti a rodina “. Výzkumný tým projektu „Pečující otcové“: Pavla Ducháčková, Lucie Jarkovská, Klára Kubíčková, David Navrátil, Lukáš Sedláček a Iva Šmídová (řešitelka). 321 měl být považován za prezentaci tendencí a za předmět k diskusi spíše než za ucelenou výzkumnou zprávu. Teoretické zázemí výzkumů vycházelo z předpokladu, který nastolili například Coltrane a Allan (1994: 50), že klíč k vyrovnanějším gender vztahům a úctě leží v setrvalé spolupráci při péči o děti a při spravování majetku a ne ve vypreparování oddělených domén pro muže a ženy. Když prezentovaly Hochschild a Machung (1989) moderní otce, kteří sdílejí péči o děti (na rozdíl od otců tradičních či v přechodném stadiu), zdůraznily, že partnerky jim poskytují prostor k tomu, aby mohli vstoupit do privátní sféry, domény žen. Je zapotřebí vůle obou partnerů k tomu, aby budovali partnerský a rodičovský vztah založený na vzájemné zastupitelnosti a rovnosti. Partnerky takovýchto Nových mužů/otců mnohdy samy inspirovaly muže ke změně, pokud byla z jejich strany vůle; fungovat to může ale i naopak. Někdy jsou to ženy, které trvají na dodržení oddělených a jasně vymezených rolí. Když Bourdieu (1998) popisoval společenské struktury mužské dominace, vysvětlil i důvody, které vedou ženy (ovládané) k tomu, aby lpěly na stereotypní náplni tradiční ženské a mužské role v rodině. Samy ovládají pouze jazyk a prostředky ovládajících a tak volí strategie, jejichž prostřednictvím (jako ženy mocnějších) samy z této nadvlády těží svůj díl. Navíc si hlídají vlastní, asi jediné legitimní, pole moci – mateřství (ve sféře domácnosti). Lpění na „nezastupitelné mateřské roli žen“ a „roli hospodyně“, s nímž se (jakkoli v realitě třeba výjimeční) muži naklonění změnám v oblasti genderových vztahů mohli setkat, vyvolalo snahu dosáhnout partnerského kompromisu a tedy i rezignaci na jejich „projekt“ vyrovnanějších partnerských rolí. Přesto lze i v České republice najít rodiny, ve kterých se socializací osvojené přístupy k partnerskému uspořádání zřejmě příznivě setkaly a partneři se odhodlali ke kroku, jehož legitimitu musí teprve obhájit. Každé symetrické či obrácené uspořádání rolí v rodině se okamžitě ocitá pod silným tlakem jak uvnitř tak vně rodiny. Jako každá inovace musí nejdříve dokazovat svoji opodstatněnost (Možný, 1983:105). Nekonvenční rodinné role ve 322 výzkumných párech nabízejí příležitost nahlédnout do jejich legitimizačních strategií. V analýzách přepisů našich výzkumných rozhovorů jsme zatím zřetelně zachytili prezentaci redefinic duálních genderových rolí. Páry nadále hodnotily ženskou a mužskou roli v rodině jako odlišnou s poukazem na biologické danosti, zároveň jim ale nečinilo problém popsat náplň vlastních kompetencí ve svých konkrétních vztazích minimálně v nesouladu s tímto úvodním prohlášením. Zdá se, že jednou ze strategií, jež má nadále legitimizovat hranici schopností, je v tom, že si matka ponechá „exkluzivní nárok na pravdu a poslední slovo“ v tématu mateřství a rodičovství (Př: matka k otci: „Ty nepoznáš afektovou křeč,“, „Nevíš, co je fixované dítě.“), patří sem i kritizování otcova přístupu k péči o děti jako „podle ní“ nedostatečného. Ohrožená identita ženy tu vznikla „předáním“ části mateřského prostoru. Matky ztrácejí jistou moc a zároveň mají obavy z reakcí okolí. Na druhou stranu však navzdory někdy přítomným výhradám v těchto rodinách zvolili odpověď: „Otec.“, na otázku, kdo se postará o dítě. Očekávaným řešením by mohla být babička, a tak pokračování v linii, kde je pečovatelská úloha vyhrazena ženám, nebo institucionální péče v jeslích či placená síla (obvykle také ženská). Matky prezentovaly ještě důvody, jež ospravedlňují jejich rozhodnutí pro kariéru: jde o řešení v situaci, kdy plánují více dětí a kdy by byla kariérní přetržka příliš velká. Někdy ale svoji verzi rodinného modelu mateřství rámují přímo do identifikace s modelem „špatné matky“. M1 (365-9): Jako já si to nedokážu představit opačně, když někdy je třeba a manžel je nemocný nebo je nějakej včelařskej seminář a musím se vlastně o děti starat dva dny jenom já, tak to bylo úplně hrozné! K: V čem to bylo hrozné? M1: Myslím si, že nejsem tak, myslím si, že nejsem tak trpělivá, žeO1: -jsem říkal, že pohled z druhé strany bude lepší. M1: No, ne že by mě to s nima nudilo, ale já na ně nemám nervy. To zní, jako že jsem hrozná matka, že? O1: Jo. M1: Ale já jsem hrozná matka. 323 M5(730-7): Jsem třeba šla jednou v sobotu s kamarádkou a s Ajkou (dcerou) na písek a vona si vzala věci na písek a já jsem nepoznala naše hračky. Já jsem -, protože jsem nepoznala naše hračky na písek. Tak si tam vždycky připadám jak úplnej debil mezi těma maminkama, když musím zavolat dítě a zeptat se ho: Je toto naše? Mám to sbalit? A vona mně samozřejmě může říct ano nebo ne, jak se jí momentálně zalíbí (smích) Redefinice dobrého mateřství byla obvykle založena na tom, že jakmile matky přišly z práce domů, maximálně se zapojily do péče o děti a domácnost. Tomu, aby byly vystaveny hodnocení z okolí se vyhýbají mimo jiné tím, že moc o své práci nemluví. Změny v definici rodinných rolí znamenaly zřejmě také rozostření jasné hranice rolí, „gender blending“, jejich přizpůsobení či změnu kritérií pro jejich posuzování. Někdy muž legitimizuje své místo v rodině tím, že „musel být v minulém životě ženou“, že mu takové rozdělení „nebylo proti srsti“, či že kompenzuje biologickou roli ženy: O3 (949-62): Jo, jako sám sebe jsem někdy přistihl při tom, že to asi není zcela pragmatický chlapský přístup k těm dětem, jo, jako že jsem to s těma dětma více prožíval, nebo extrémně hodně prožíval, jo. Jako nebylo to od začátku, což je zvláštní. Ono to přišlo tak nějak asi dva měsíce po porodu, kdy jsem si uvědomil, jako že ty děti budou všelijaké, no a - Jako já nevím, co je to být matkou, jo. Jako ale říkal jsem si, že by to nemuselo být úplně špatné, jako dítě přivést na svět. Ale v tomto životě se mi to asi nepovede. (smích) Tak nějak už jsem se s tím smířil. No, tak jsem to aspoň vykompenzoval trochu jinak, no. Opravdu teda ten citový vztah k těm dětem - chvilkama by asi nemusel být až tak silný. Sám sebe, někdy sám nad sebou přemýšlím, jako zdali je to v uvozovkách chlapské, jo. Partnerská vstřícnost a absence rigidních představ o genderových vztazích jim nakonec nebránily v „pragmatickém“ řešení. Z toho, jak popisovali každodenní rutinu, vystupuje, že je to do značné míry samo pečovatelství a/nebo starost o domácnost, které vyžaduje a formuje určitý druh aktivit pečující osoby, než charakteristiky osob, které by těmto činnostem dávaly genderovaný ráz. L: A když teda to rozhodnutí nějak zrálo, tak co všechno jste zvažovali? O4 (270-9): Tak tam byly takové tři kritéria jsem měl. Musí s tím souhlasit oba dva partneři, jsem si říkal, musí být zajištěna rodina 324 ekonomicky, a musí být postaráno o dítě. A v rámci těch třech mantinelů jsme se mohli pohybovat jakkoliv. Mohli jsme se prostřídat doma, nebo jeden, nebo druhý. To byly jako takové tři body, takže a to jsme splnili. Finančně jsme na tom vlastně nebyli tratní, finančně jsme na tom byli oba dva stejně no a v práci, že – O4 (952-64): to jsem se musel naučit. Že teďka už jdu, a někdy si myslím, že třeba už jsem trapný, jo, že Denisa dopije kafe a já ten hrnek odnesu a jdu to umýt, ne? M4: Ale ne – O4: Nebo že fakt, každý večer říkám, ráno bude umyté nádobí. A každý večer ho meju, protože nechci– M4: –To jsem takhle dělávala já. O4: No, protože nechci vstávat prostě do nepořádné kuchyně. A takové fakt jako, že někdy si říkám, že to, to vidím na sobě, že to jsem se naučil. Páry také prezentovaly jiná kritéria k posuzování i očekávání na obsah rodičovské role, když pečuje matka a otec: Otec může být hrdý, že to zvládá a je chválen, když pečuje, bez ohledu na to, jestli převezme i domácí práce (někdy to udělá, jindy ne). Zvládnout péči a další práci není předmětem očekávání kladených na otcovskou přítomnost v domácnosti – např. zvládat děti i studium by bylo už moc, naopak že matky (přímo i jejich partnerky) to zvládají či se očekává, že by to zvládly třeba s dalším dítětem, bylo přítomno. Podnětný může být i rozdíl v hodnocení sféry práce a domova mezi partnery. Jakkoliv může jít o zpětnou racionalizaci, matky rodičovskou dovolenou popisují jako náročnou rutinu a dřinu, otcové jako výzvu a prostor k seberealizaci, naopak práci otcové popisují jako časově náročnou a od rodiny vzdalující činnost. Pozitivní hodnocení otcovské péče zřejmě plyne do značné míry z toho, že muži měli možnost volby. Na druhé straně podrobnější pohled na domácí práce naznačí, že v těchto rodinách jsou oba partneři intenzivně zapojeni (jakkoli si někdy drží některé „tradiční“ činnosti) a tím opravdu vzniká otcům v domácnosti prostor a čas pro realizaci vlastních koníčků. „Volno“ v dětské péči, které otcům vznikne, když dítě spí nebo po příchodu partnerky z práce, není vždy naplněno domácími povinnostmi. Takto vzniklý prostor je zřejmě oběma partnery 325 uznaný prostor, který může muž využít ke svým zálibám. Nikde nepadlo, že by měla podobný prostor žena (Př.„žádné takové: já jdu někam, jako se pobavit, jo, to ne – snažila jsem se opravdu.“). Zdá se, že si to tito muži uměli lépe zařídit. Nepřevzali s péčí o dítě i kompletní starost o domácnost, nejde tak o prostou výměnu rodinných rolí, ale o redefinice jejich vztahu. Snad se tu objevuje náznak zneužití výjimečné (nadřazené?) mužské role, který se mohl projevit v tendencích k minimalizaci nejen „potřeby“ domácích prací ale i v minimalizaci péče o dítě (Př. úkol otce je jen zabránit dítěti, aby neotravovalo matku, která pracovala doma, třeba tím, že otec zalehl dveře k její pracovně a četl si). Na druhou stranu navzdory deklarované tzv. mužské neochotě k domácím pracím někteří otcové neměli problém s „typicky ženským“ žehlením či lpěním na sterilní čistotě kuchyně. Poslední legitimizací, kterou tento text zachytí, je „nenechat se připravit o děti“. Ta se objevuje ve výpovědí matek i otců a navíc tento nárok „garantují“ i pro své protějšky. Jeden otec (O4:130) nechce o péči ženu připravit, proto „se sudými dětmi“ bude doma ona. Matka z jiné rodiny (M2) se také nechce o péči připravit, byla doma „pouhé“ dva roky jen proto, že chtějí více dětí, a tak si jich užije na vícekrát a zároveň je i pro otce dobré vybudovat si užší vztah k dětem. Práce „připravuje o děti“ otce a matky bez rozdílu. Tento moment se objevil jako klíčový v rozhodování jedné z rodin. Objevil se vedle jinde dominantní finanční motivace. Partneři na tom byli finančně stejně, ale tím, že muž býval pracovně dlouhodobě pryč, „nechtěl přijít o čas spolu“ a stát se nepřítomným otcem. Sdílený pocit nároku na děti, čas a péči o ně spolu s náznaky prolnutí domácích pracovních činností žen a mužů v souvislosti s pečovatelstvím odkazuje na koncept hraní rolí podle genderového kontextu (Šmausová 2002, Harding 1986). Rodinný společenský kontext vyžaduje hraní odpovídajících genderových rolí. Koncept „doing gender“, který prezentuje ve svém textu Šmausová, naznačuje (2002: 21), že v socializaci se naučíme hrát oba party a jsme tak schopni přizpůsobit hraní svých rolí aktuálnímu prostředí společenské struktury. Existují tedy situace, kdy rezignujeme na zdůrazňování onoho minimálního rozdílu naší přijaté „reziduální“ (nikoli bytostné) genderové 326 identity (Ibid.). Pole rodičovství, jeho sdílené formy a etablující se otcovská pečovatelská role nabízejí prostor pro redefinice genderových vtahů ve společnosti. ŠMAUSOVÁ, G. Proti tvrdošíjné představě o ontické povaze gender a pohlaví. In: Sociální studia 7, 2002,FSS MU, Brno, s. 15-27 ŠMÍDOVÁ, I. 2004. Jiní muži. Alternativní životní dráhy mužů v české republice. (Disertační práce.) FSS MU, Brno. LITERATURA BADINTER, E. 1999. XY identita mužskosti. (Orig.: XY - de l’identite masculine. Editions Odile Jacobs, Paříž 1992). Bratislava : ASPEKT BOURDIEU, P. 2000. Nadvláda mužů (orig. La domination masculine, Editions du Seuil 1998). Praha : Karolinum eds. BROD, H. & KAUFMAN, M. 1994. Theorizing Masculinities. Sage Publications, USA. COLTRANE, S. & ALLAN, K. "New" Fathers and Old Stereotypes: Representations of Masculinity in 1980s Television Advertising. In: Masculinities (Interdisciplinary Studies on Gender). 4/2, 1994, s. 43 - 66. CONNELL, R. W. 1995. Masculinities. Los Angeles : University of California Press HARDING, S. 1986. The Science Question in Feminism. London : Ithaca HOCHSCHILD, A., MACHUNG, A. 1990. The Second Shift Working Parents and the Revolution at Home. London. ed. KIMMEL, M. S. 1987. Changing Men - New Directions in Research on Men and Masculinity. Sage Focus Edition USA eds. MAY, L., STRIKWERDA, R., HOPKINS, P. D. 1996. Rethinking Masculinity: Philosophical Explorations in Light of Feminism. Rowman & Littlefield Publishers, Inc. NY, London, etc. MOŽNÝ, I. 1983. Rodina vysokoškolsky vzdělaných manželů. Brno : UJEP SEGAL, L. 1990. Slow Motion - Changing Masculinities, Changing Men. London : Virago STATHAM, J. 1986. Daughters and Sons - Experiences of Nonsexist Childraising. Blackwell, Oxford & California, USA. 327 SUMMARY Spouses of men who do not follow conventional life-course are the objects of this text. Western feminist studies have presented spouses of the New Men and fathers as the „lucky few“. Redefinition of gender relations within the couple is legitimized by a complex of arguments. Besides modified essentialistic presentations of feminine and masculine traits, there can be traced also strategies there that indicate blending of the polarized perception of unsubstitutable gender roles. The study points to the „caring“ activity as the gendering factor of action of the caring person rather than the reverse. 328 Mgr. Jana Šávoltová, Katedra etiky a aplikovanej etiky, Univerzita Mateja Bela, Tajovského 40, 97401 Banská Bystrica, [email protected] budú pôsobiť na spoločenské vedomie v prospech lepšieho postavenia žien v priestore verejnom i súkromnom. Je však legislatíva dostatočným a efektívnym nástrojom, ktorý dokáže zmeniť či zamedziť šíreniu diskriminácie žien v akejkoľvek podobe? Odpovedala by som spoločne s Lipovetskym: Ani v nejmenším nehodláme popírat nenahraditelnou úlohu zákonů v ochraně ženských práv. Avšak vnější institucionální či právní prostředí, byť jakkoli dokonalé, nikdy nevyhladí všechny ošemetné situace a nezabrání mužům, aby se k ženám chovali nevhodně útočně nebo hrubě. Kultura oběti staví na představě, že pouze zákony, soudní procesy a výchovné programy skoncují s nepřijatelnými mužskými návrhy, ale toto stanovisko je falešné a z dlouhodobé perspektivy zneklidňující, pokud jde o budoucnost společenského styku mezi pohlavími. Je ve vlastním zájmu žen dospět k přesvědčení, že zbraně, s jejichž pomocí mohou potlačit nepřijatelné útoky a snahy mužů, se neomezují na soudní tribunály a na ochranu obětí. Je třeba zdůraznit hodnotu pedagogiky ženské sebeobrany: pokud mají muži respektovat citlivost a vůli žen, pak ženy musí zvýšit svoji schopnost odkázat muže do patřičných mezí a nevzdávat se přímé reakce. (LIPOVETSKY 2000:82 – 83) Lipovetsky teda odporúča ženám vziať zodpovednosť za svoje postavenie do vlastných rúk, no nespochybňuje dôležitosť určitých všeobecne platných morálnych kritérií. Zákony ako súčasť kultúry spoločnosti sú len jedným z jej prvkov. K ďalším patria: hodnoty, normy, mravy, zvyky, obyčaje, tradícia, tabu, móda, symboly, jazyk, systémy názorov a poznatkov a sociálne inštitúcie. (FOBELOVÁ 2000:16) Socio-kultúrne prostredie, ktoré formuje postoj žien k sebe samým a postoj obidvoch pohlaví k sebe navzájom je výrazne podmienené najmä morálnym vedomím spoločnosti. Aj podľa amerického vedca Etzioniho je morálka menej finančne nákladným ako i donucovacím regulátorom správania sa ako iné možné regulátory, hlavne štát s právom a zákonmi. Verejná mienka, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou života spoločnosti, spätá s morálkou, je často účinnejšia ako zákon. Na Slovensku je tradične najviac vplyvná historickokulúrna tradícia kresťanskej morálky, ktorá však nerieši konkrétnu 329 330 ETICKÉ ASPEKTY ŽENSKEJ OTÁZKY Jana Šávoltová 1 Kľúčové slová etika, aplikované etiky, etika starostlivosti, etika diskurzu Boj o zrovnoprávnenie oboch pohlaví začal vo svete už v 19. storočí, naplno sa prejavil vo svojej mnohotvárnosti v storočí dvadsiatom a pretrváva aj v súčasnosti. K pôvodnej požiadavke volebného práva pre ženy sa postupne pridávali ďalšie, ako boli právo na vzdelanie, zamestnanie, či politickú angažovanosť. Rovnoprávnosť žien bola obhajovaná s rôznou intenzitou a rôznorodými hnutiami. V súčasnej dobe sme na Slovensku svedkami a zároveň tvorcami akejsi novej spoločenskej zmluvy, ktorá vzniká medzi rodmi. Čoraz viac sa hovorí o tzv. ženskej otázke, o probléme násilia páchaného na ženách, o interrupciách, o nerovnakých platoch či kvótach pre zastúpenie žien na kandidačných listinách politických strán. V našich podmienkach však nedochádza k nastoľovaniu týchto tém vplyvom širšieho spoločenského tlaku. Sú zviditeľňované viac záujmovými združeniami alebo konkrétnymi politickými zoskupeniami v súvislosti s procesom integrácie do Európskej únie. K zmenám v oblasti ženskej problematiky dochádza hlavne v právnom prostredí, v znení konkrétnych zákonov. Celospoločenská predstava o postavení žien sa pridŕža viac tradičných postojov, ktoré sú kultúrne podmienené. Teda v našom prostredí je rovnoprávnosť žien presadzovaná viac „zhora“, bez väčšieho spoločenského záujmu, či dôraznejšej podpory. (Najbúrlivejšia celospoločenská diskusia sa výnimočne rozpútala v otázke interrupcií či domáceho násilia) Nositeľom spoločenskej zmeny by teda mali byť zákony, ktoré 1 požiadavku zmeny tradičného vnímania miesta žien v spoločnosti. Stále silnejúci liberalizmus, individualizmus a nastupujúci multikulturalizmus už neakceptujú morálne normy, ktoré sú dané človeku vyššou silou a ich dodržiavanie nepripúšťa kompromis zohľadňujúci variabilnosť konkrétnych ľudských životných situácií. Na tento fakt reaguje skôr etika diskurzu. Svoju opodstatnenosť zdôvodňuje potrebou nadkultúrnych a nadnáboženských etických princípov, ktoré budú všeobecne platné pre každú kultúru a náboženstvo bez konfliktu s ich vlastnou tradíciou. V modernej dobe je táto všeobecná platnosť žiadúca práve kvôli vzájomnej prepojenosti celosvetového diania. Na rozmanitý kultúrny priestor, kde sa vyznávajú rôzne hodnoty nemôžu svojou platnosťou postačovať konkrétne etické normy prevzaté z konkrétneho kultúrneho priestoru či doby. Predstavitelia etiky diskurzu hľadajú najvyššiu inštanciu a posledné zdôvodnenie etických postojov v spoločnosti rozumných ľudí. J. Habermas vysvetľuje: slovem „morální“ označuji otázky spravedlivého soužití. Pro jednající osoby, které se mohou dostat do vzájemného konfliktu, vyvstávají takové otázky v zhledem k potřebě normativní regulace sociálních interakcí. Dá se rozumně očekávat, že takové konflikty mohou být v zásadě racionálně rozhodnuty ve stejném zájmu každého jedince. (HABERMAS 2003:49) Teda etické normy, ktorých potrebnosť Habermas zastáva, majú byť racionálne zdôvodnené a vytvorené v prospech fungovania spoločnosti. Kto uplatňuje svoje individuálne nároky a práva v oblasti zdravia, vlastníctva či postavenia voči druhým, je povinný zdôvodňovať pred nimi svoje požiadavky a zároveň rešpektovať oprávnenosť ich vlastných nárokov. Tak vstupuje do diskurzu – zmysluplnej výmeny argumentov, do komunikatívneho spoločenstva. Výsledkom takejto komunikácie by mali byť všeobecne akceptovateľné pravidlá spoločenského života. Táto predstava o riešení spoločenských problémov nám však môže pripadať nereálna z viacerých dôvodov. V prvom rade si vyžaduje súhlas všetkých aktérov diskurzu so samotnou metódou riešenia a dostatok času na diskusiu. Zároveň a priory predpokladá rovnosť a vzájomné rešpektovanie sa všetkých zúčastnených. Pokiaľ teda pokladáme vzťah muža a ženy za mocensky nevyvážený, vstúpili by sme do diskurzu na nerovnakých pozíciách. To by pochopiteľne ovplyvnilo aj jeho výsledok. Inou alternatívou pre morálne správanie a myslenie sú aplikované etiky. Aplikované etiky sa zaoberajú vždy konkrétnou, špeciálnou oblasťou spoločenskej praxe, často so zameraním na profesijné oblasti. Patria sem napríklad medicínska etika, bioetika, manažerská etika, podnikateľská etika, etika politiky, vedy a iné. Aplikované etiky majú v prvom rade praktický význam. Zameriavajú sa na racionálne zdôvodnenie etickej voľby, myslenia a konania človeka. Predstavitelia aplikovaných etík sa snažia dospieť k stanoveniu etických zásad a noriem, ktoré budú optimálnym riešením pre konkrétny morálny problém. Ľudia v spoločnosti môžu koexistovať, len keď sa budú riadiť morálnymi normami a hodnotami, budú teda morálni. Prečo máme byť morálni a aké sú motívy nášho konania a správania? (konanie pretváranie niečoho a správanie - reakcia na niečo) V prvom rade sú to individuálne predpoklady, ktoré nám prikazujú, že máme konať tak ako konáme, čím sa potom stanú nepísanou normou nášho správania. To, čo určí náš smer správnosti konania je verejná mienka spoločnosti, sociálnej skupiny, v ktorej a s ktorou žijeme. Takáto norma sa stáva následne záväznou normou. (FOBEL 2002: 36) Veľmi konkrétnou a situačne orientovanou etikou je aj etika starostlivosti. Ponúkajú ju feministické filozofky, ktoré sa zaoberajú skúmaním etických problémov rodu. Etika starostlivosti je opozitom k etike spravodlivosti postavenej na princípoch rozumu, abstrakcie a všeobecnej platnosti. Naproti tomu etika starostlivosti zohľadňuje význam morálnych pocitov, osobných väzieb a vzťahov a aspekt situovanosti. Starostlivosť je vždy zameraná na konkrétne individuum v jeho psychickej a sociálnej determinovanosti. Oproti etike spravodlivosti, ktorá požaduje rovnosť všetkých, etika starostlivosti zohľadňuje rozmanitosť a špecifickosť každého. Starostlivosť samotná je vnímaná ako typicky ženská vlastnosť a je teda obohatením pre prevažne mužsky konštruované normy a hodnoty platné v našej spoločnosti. Etika starostlivosti 331 332 predpokladá rozdiel medzi mužom a ženou, ktorý je podmienený biologicky a hlavne kultúrne. Kým muži sú spoločensky vnímaní ako viac racionálni, ženy sú vnímané ako iracionálne, citovo založené. Ženám sú prisudzované vlastnosti ako súcit, empatia, starostlivosť o iných. V západnej spoločnosti, v ktorej je preferovaný individualizmus, dravosť a schopnosť víťaziť sú tieto typicky ženské atribúty pokladané za druhoradé až podradné. Objektívnosť rozdielneho morálneho cítenia mužov a žien obhajuje Carol Gilligan vo svojej knihe Iným hlasom. Poukazuje tu na rozdielne preferovanie hodnôt u chlapcov a dievčat. Z toho odvodzuje práve rozdielne morálne princípy mužov zamerané na právo, česť, povinnosť, teda abstraktné ideály a žien, ktoré sú postavené na vzťahu a účasti s inými. Z výskumu Gilliganovej vyplýva, že ženy sú viac schopné vnímať morálny konflikt medzi prísnymi zásadami a snahou neublížiť iným, u mužov prevažovala potreba individuálneho úspechu. V tomto výskume je zreteľný možný konflikt medzi hodnotami o ktorých respondenti tvrdia, že ich preferujú a medzi ich skutočným chovaním. Gilliganová neskôr sama spochybnila rodovú podmienenosť preferovaných hodnôt. Bez ohľadu na to, či existujúce rozdiely medzi mužom a ženou sú objektívne dané alebo sociálne konštruované, etika starostlivosti ponúka možnosť spolužitia ľudí na základe starostlivého záujmu o iného. Takéto správanie založené na dôležitosti vzťahu dvoch ľudí je požadované ako od žien, tak od mužov. Práve povestná ženská iracionálnosť a citlivosť doteraz označovaná ako menejcenná, by mala zaujať rovnocenné miesto popri racionalite a obohatiť tak spoločenský život o morálny rozmer starostlivosti. Etika starostlivosti presadzuje rešpektovanie individuálnych zvláštností, rodových špecifík a konkrétnych situácií v konkrétnom socio-kultúrnom priestore. Spolu s etikou diskurzu nám ponúkajú možné východisko pri úvahách o odstraňovaní rodovej nerovnosti. 333 LITERATÚRA ETZIONI, A. 1995. Morální dimenze ekonomiky. Praha : Victoria publishing FARKAŠOVÁ, E. 1996 Filozofia so ženskou tvárou? Filozofovanie zo ženského pohľadu? www.fphil.uniba.sk 1996 FOBELOVÁ, D. 2000. Kultúra v živote človeka. Banská Bystrica : UMB FHV FOBEL, P. 2002. Aplikovaná etika. Martin : Honner HABERMAS, J. 2003. Budoucnost lidské přirozenosti. Praha : Filosofia LIPOVETSKY, G.. 2000. Třetí žena. Praha : Prostor SUMMARY We are witnesses and creators of new social contract that is created between genders in presence. We create new ethical norms that will be applied in families, work and social life. It is important to define requests and expectations of women and consider the appropriate form of its application. Ethics has an important position in researching and forming of women status in our society. 334 ZNEVÝHODNĚNÝ STATUS STARŠÍCH ŽEN Jitka Skopalová 1 Klíčová slova stárnutí populace, devalvace stáří, ageismus, starší ženy „Lidstvo se na celém světě v současné době potýká s mnoha problémy. Jedním z nich je populační růst na straně jedné a stárnutí populace na straně druhé. Podle údajů OSN vzroste v roce 2025 počet seniorů na světě na 1.1000 milionů.“ (PACOVSKÝ 1990 : 21) Dnešní doba se vyznačuje kultem zdravých a dravých podnikavých mladých lidí, kteří žijí pouze přítomností a vše kolem je v tom jen utvrzuje. Z televizních reklam a billboardů je možné se domnívat, že na světě žijí jen děti a mladí lidé. Nám všem je tak vsugerovávána zvláštní filozofie, v níž je vyzdvihována pouze jedna etapa života (symbolizovaná optimisticky a sportovně vyhlížejícími mladými muži v bílých košilích, nažehlených oblecích s kufříčky v rukou, případně spoře oděnými mladými ženami). Málokdy se však ukazuje, že v životě stačí málo a člověk, například díky tělesnému či zdravotnímu problému nebo přirozenému stárnutí vypadne ze hry na svět úspěšných lidí. Díky tomu se tak řada lidí dívá s obavami a možná i s beznadějí na období stáří. Neuvědomují však si, že jako každé životní období, tak i stáří, má nejen stinné stránky, ale také svoje šance. Může to být období, kdy člověk překročí svoje každodenní starosti, nabude vnitřní svobodu a mnohdy nový náhled na život. Jsou to především odborníci zabývající se gerontologií a demografií, kteří došli téměř k alarmujícímu závěru, že stárnutí populace je celosvětovým jevem, ale z hlediska rychlosti je nejmarkantnější v Evropě. Změna reprodukčních zvyklostí v Evropě byla označena již v roce 1934 francouzským sociologem Lardym jako demografická revoluce. Její podstatou je pokles úmrtnosti (mortality) postupně převážený poklesem porodnosti (natality). (KALVACH 1997: 36 – 37) Předpokládá se, že počet osob ve věku 60 let se z 20% z roku 1998 zvýší až na 35% v roce 2050. (ČERVENKOVÁ – KOTÝNKOVÁ 2001:14) V následujících padesáti letech bude tedy stárnutí obyvatelstva dominantním procesem Evropy. Evropa je již v současnosti demograficky nejstarším regionem světa a po roce 2030 se její prvenství ještě podstatně zvýrazní. Již během příštích 15 let dojde k vyrovnání počtu dětí a seniorů a v roce 2050 lze očekávat, že v Evropě bude dvakrát více seniorů starších 65 let než dětí ve věku do 15 let. ((MAŠKOVÁ 2003: 1) Na území dnešní České republiky stoupala střední délka života (očekávaná doba dožití) od konce 19. století až do roku 1960, kdy následovala třicetiletá stagnace. Zaostávání za evropským trendem, bylo podle Z. Kalvacha způsobeno zejména vysokým výskytem kardiovaskulárních a cerebrovaskulárních chorob s vysokou nadúmrtností především mužů ve středním a vyšším věku. (KALVACH 1997: 46-47) Ze statistických ročenek vyplývá, že jsme měli již v roce 1980 12,3% osob nad 65 let věku; v roce 1999 bylo 13,8% osob nad 65 let věku a v roce 2000 to bylo 13,9% osob nad 65 let věku. 2 Údaje uveřejněné v odborném časopise Demografie 2 PhDr. Jitka Skopalová, PhD., Katedra společenských věd Pedagogické fakulty Univerzity Palackého, Žižkovo nám 5, 771 40 Olomouc, e-mail: [email protected] Federální statistický úřad, Český statistický úřad, Slovenský štatistický úrad. Statistická ročenka Československé socialistické republiky 1987. Praha: SNTL - Nakladatelství technické literatury, 1987, s. 92 Srov.: Český statistický úřad. Statistická ročenka České republiky 2000. 1. vyd. Praha: Scientia, 2000, s. 109. ISBN 80-7223-343-2 Srov.: Český statistický úřad. Statistická ročenka České republiky 2001. 1. vyd. Praha: Scientia, 2001, s. 113. ISBN 80-7223-614-8 335 336 1 (GERYLOVÁ-HOLČÍK 2000: 85 – 87) dokazují, že se střední délka života v České republice opět prodlužuje. Vývoj podílů seniorské populace ve věku 60 a více let v období 1950 až 1990 a její projekci do r. 2030 znázorňuje následující graf.3 Graf : Vývoj podílu (%) seniorské populace ve věku 60 + v ČR v období 1950 - 1990 a její projekce do r. 2030 Komu lze přičítat zásluhy na tolik pozitivním a potěšujícím faktu, že se stále více lidí dožívá vyššího věku? Nepochybně lékařské vědě. Ovšem fakt, že přibývá počet starší generace, znamená pro dnešní společnost mnoho nevýhod, nad kterými se minulé generace ani nezastavily. Neměly k tomu důvod. Důsledky uvedených demografických změn jsou rozsáhlé a pronikavé. Problém má kromě ekonomické dimenze i aspekt 3 sociální a kulturní – v podstatě dochází k devalvaci stáří. Sociální status a prestiž seniorů snižuje výše zmíněný kult výkonu a mládí; probíhající sociální změny činí bezcennou životní zkušenost. Senioři, kteří si z let, kdy se především formují stereotypy lidského jednání a uvažování, si pamatují zcela „jiný“ svět, jehož základní mechanismy pochopili, se nakonec uzavírají do sebe sama. Demografické změny v České republice se tedy odehrávají v sociálním prostředí, v němž existují hluboce zakořeněné tradice. Závažnější je totiž zvyšující se podíl staršího obyvatelstva se svými mentální přístupy – snaha žít v setrvačnosti s udržením sociálních jistot. Z tohoto hlediska nebude postavení České republiky v Evropě příznivé. Gerontologové spatřují nebezpečí, jemuž jsou senioři ve společnosti vystaveni, především ve věkové diskriminaci ageismu; v segregaci, vytěsňování, v nedobrovolném životě vně společnosti; v generační intoleranci, v maladaptaci na stáří a s ní spojenou změnou sociálních rolí (penzionování); ale především v osamělosti4 a chudobě, zvláště v souvislosti s ovdověním. (KALVACH 1997: 122 – 123) Věková diskriminace může vést až k tzv. věkové segregaci (vyčleňování ze společnosti). Ageismus je podporován ekonomicko - sociálními problémy a společenskými představami podceňujícími stáří. Problém věkové diskriminace se stává závažným problémem zvláště v posledních letech. Lidem staršího věku současná společnost nenabízí takové možnosti jako lidem mladším. Věková hranice se stává jakýmsi mezníkem pro posuzování „kvality člověka“. Není však pravidlem, že lidé staršího věku musí nutně podávat horší výkony, než jak je tomu u lidí věku mladšího. Někdy tomu může být přesně naopak. Starší 4 http.//www.mpsv.cz//Národní program přípravy na stárnutí (21.2.2003) V gerontologické literatuře jsou zmiňovány výzkumy, které zjišťovaly - jak ovlivňuje délku života samota nebo život bez partnera. Několik studií uvedlo, že hůře jsou na tom ti, kdo žijí o samotě. Výzkum vědců z bostonské Harvard School of Public Health ale tvrdí opak. Výzkum byl proveden na ženách, které se obecně dožívají vyššího věku a zůstávají tak ve stáří častěji osamoceny. Podle výzkumu nejsou samostatně žijící ženy více izolovány ani nemají větší míru zdravotního rizika než ženy, které žijí s partnerem. Naopak, ženy žijící samy mají prý lepší výsledky v parametrech duševního zdraví než jejich vrstevnice žijící s partnerem. 337 338 lidé jsou obohaceni mnoha životními zkušenostmi a dokáží si poradit téměř ve všech situacích. Jedná se zřejmě o,,boom" upřednostňování mladších, kteří jsou viděni jako nová možnost a šance lepších dní. Oblast, ve které se nejčastěji shledáváme s věkovou diskriminací, je především zaměstnanost. Někdy se udává, že lidé starší padesáti let mají stejné problémy sehnat práci jako je tomu u absolventů škol. Jsou to častěji právě ti starší, kteří nakonec zaměstnání neseženou, a tak je v nich postupně budován pocit vlastní neschopnosti, neužitečnosti a nespokojenosti. 5 Předpokládá se, že neblahá situace nezaměstnanosti na základě upřednostňování určité věkové skupiny se v průběhu několika dalších let ještě zhorší. Pokles intenzity ekonomické aktivity u seniorů se výrazněji projevil u žen než u mužů.6 Zrychlující se stárnutí se plně projeví v předpokládaném budoucím způsobu života v různé intenzitě v jednotlivých typech domácností, mj. právě ve zvýšení počtů starších žen – bez partnera. Jev, který je již dávno prokázaný nejrůznějšími výzkumy, je takový, že ženy se ve srovnání s muži dožívají vyššího věku. 5 Gerontologie (online). c 2000, poslední revize 20.11.2000 (cit. 200402-16). Dostupné z: <www.faf.cuni.cz/Gerontology> 6 „V období mezi sčítáními 1991 a 2001 klesla intenzita ekonomické aktivity mužů ve věku 60 – 69 let vždy zhruba o 4 procentní body, což ovšem v mladší pětileté skupině představovalo 13%, ve starší však 24%. Ve věku nad 70 let zůstala intenzita ekonomického zapojení již na velmi nízké úrovni (jen každý dvacátý šestý muž – v roce 1991 ještě každý šestnáctý). Zhruba o 4 procentní body se snížil ukazatel také v souborech 60 – 64 letých, resp. 65 – 69 letých žen. To znamenalo, že zatímco v roce 1991 byla ekonomicky činná každá šestá žena ve věku 60 – 64 let a každá desátá ve věku 65 – 69 let, v roce 2001 to byla již jen každá osmá resp. sedmnáctá. Ve věku nad 70 let pracovala v době sčítání 2001 pouze jedna žena ze sta.“ Očekává se, že se tyto trendy v dalších letech budou zvyšovat. KUČERA, M. Intenzita ekonomické aktivity starších osob v podmínkách demografického stárnutí. In.: Zpravodaj České demografické společnosti. 29/2003, s. 2 – 4. 339 Vysvětlit rozdíl mezi pohlavími v předpokládané délce života se pokoušelo několik teorií. Alespoň částečně je tento rozdíl způsoben biologickými faktory, roli zde hraje např. genetika a hormonální rozdíly. (RENZETTI,C.M.- CURRAN, D.J. 1999: 459460) V první polovině 20. století stoupla střední délka života u mužů z 38,9 na 62,3 let, zvýšila se tedy o 23,4 roků. U žen se jednalo dokonce ještě o markantnější zvýšení a sice o 25,3 roků z věkové hranice 41,7 na 67,0 let. Ve druhé polovině 20. století se střední délka života prodloužila u mužů o 8,2 roků a u žen o 10,5 roků. V roce 1997 byla střední délka života u žen o 7 let vyšší než u mužů. (STATISTICKÁ ROČENKA 2001:124) Pro srovnání uvádím ještě údaj z roku 2002, které tvrdí, že muži se v průměru dožívají 72,1 let a ženy 78,5 let.7 Co se týče věkové kategorie 70 - 74 let, žen je asi o polovinu více než mužů. Ve věkové kategorii nad 80 let je žen dokonce dvakrát více. Rozdíl v průměrné délce života mužů a žen se tedy promítá výrazně do převahy žen v populaci staršího věku a podle výsledků získaných ze sčítání lidu lze říci,že většinu z nich tvoří vdovy. S předpokládanou délkou života souvisí také rodinný stav, alespoň v případě mužů. V jedné nedávné studii bylo například zjištěno, že po kontrole všech relevantních klíčových proměnných, jako je příjem, vzdělání, kouření, pití a obezita, je u mužů ve věku mezi pětačtyřiceti a pětašedesáti lety, kteří žijí sami nebo s někým jiným než s manželkou, dvakrát větší pravděpodobnost úmrtí v průběhu dalších deseti let než u mužů stejného věku,kteří žijí s manželkami. U žen však tento vztah prokázán nebyl; ženy jsou negativním způsobem ovlivněny spíše nízkým příjmem než životem bez manžela. (RENZETTI,C.M.- CURRAN, D.J. 1999: 462-463) Výše uvedené ekonomické potíže starších žen se přímo pojí k jejich pracovní kariéře a mzdě, kterou v průběhu svého produktivního věku vydělávaly – nerovnost v odměňování za práci oproti mužům je skutečností; také přerušované zaměstnání 7 Český statistický úřad (online). c 2004, poslední revize 13.1.2004 (cit. 2004-02-16). Dostupné z: <www.czso.cz/csu/redakce.nsf/i/nadeje_doziti_a prumerny_vek> 340 z důvodu péče o děti nebo staré rodiče - omezují nejen pracovní příležitosti žen, ale právě takto nemohou navýšit penzijní dávky. V případě úmrtí muže nebo v případě rozvodu ve stáří se pak velmi rychle ukáže, v jakém ekonomicky znevýhodněném postavení se ženy nacházejí. Ženy jsou neúměrně zastoupeny mezi lidmi, kteří žijí v chudobě, ale tyto statistiky zakrývají fakt, že mezi chudými je obrovské procento starších žen, které žijí v jednočlenné domácnosti. Přibližně 58% populace starší 65let je ženského pohlaví, ale ženy mezi starší populaci tvoří více než 70% chudých a více než 80% chudých mezi starší populací, kteří žijí v jednočlenné domácnosti. Dvě třetiny starších lidí, kteří žijí v jednočlenné domácnosti, jsou vdovy. Většina starších vdov potýká s chudobou. Do roku 2020 bude chudoba u starší populace téměř výhradně problémem starších žen. Čím déle žijí, tím více poroste pravděpodobnost, že spotřebují svoje úspory a sklouznou tak pod hranici chudoby. (RENZETTI,C.M.- CURRAN, D.J. 1999: 462 – 463) Uvedené kvantitativní údaje však mnohdy nevypovídají o pohlavně specifické míře nezaměstnanosti. Ve stáří dochází především u žen k vertikalizaci příbuzenských sítí, zesílení vazeb starších žen a děti a vnoučata. Mnohé ženy jsou nyní nezaměstnané „dobrovolně“ – s největší „samozřejmostí“ převzali zodpovědnost za domácnost, výchovu dětí a péči o nesoběstačné osoby. Pečujícími jsou právě ženy ve středním a starším věku – dcery, neboť ty pečují o nemohoucí rodiče častěji než muži – synové. (SÝKOROVÁ 2002: 213) Osobní a každodenní péče o ještě starší členy rodiny je součást tradiční struktury ženských rolí – je však vzhledem k vyššímu věku pečujících často depresivní a přetěžující, mnohdy vedoucí k sociální izolaci starších žen. Příprava na stáří má řadu konkrétních úkolů, vycházejících z vzájemné rovnosti lidí. Jde především o vytváření podmínky pro rovnoprávný a aktivní život seniorů, tj. odstraňovat příčiny nepřípustného omezování základních práv a svobod z důvodu věku, ale především z důvodu pohlaví. Feministické hnutí se právě zasazuje o to, aby byly ženy vnímány jako individuality a nejen jako reprezentantky svého pohlaví. Uvedený požadavek se týká, dle mého názoru, nejvíce starších žen – aby tyto ženy nemusely způsobem svého života naplňovat pouze očekávání společnosti (tradiční konstrukty rolí), ale mohly i ve starším dát svému životu individuální podobu. Problémy osamělých starých žen jsou zcela na okraji zájmu nejen odborníků, ale především politiků. Zviditelnit starší ženy považuji za nutnost. Některé z žen mají totiž o sobě špatnou anebo nejasnou představu. Ženy obecně, nejen starší, tak, jak skutečně vypadají se v médiích neobjevují. Z toho pak jednoduše vyvozují závěr, že nejsou dost dobré, hezké nebo zajímavé (posuzovat, co je ošklivé a co hezké, nás totiž naučily mužské oči). Být ženou a k tomu být stará znamená být dvakrát neviditelná. Ve třetím světě je stará žena jen dalším hladovým krkem, který musí být nasycen. V zemích jako Rusko a Vietnam je z důvodu války přebytek žen. V Indii dokonce existuje jedno přísloví: „Porodit dceru je jako zalévat sousedovo pole“ Starší ženy jsou nejchudší vrstvou obyvatel světa, mnoho z nich nemá střechu nad hlavou a jejich život za něco stojí, pouze ujmou-li se jich příbuzní. Na světě neexistuje země, která by zacházela se ženami stejně spravedlivě jako s muži. Tyto ženy jsou však matkami nás všech. ČERVENKOVÁ, A., KOTÝNKOVÁ, M. 2001. Začlenění seniorů v sociální struktuře soudobé společnosti. In: Sociální politika, 6/ 27, s.14. ČESKÝ STATISTICKÝ ÚŘAD. 2001. Statistická ročenka České republiky 2001. Praha : Scientia, s.124. GERYLOVÁ, A., HOLČÍK, J. 2000. Vývoj střední délky života ve dvacátém století a jejich rozdílů podle pohlaví. In: Demografie, 2/ 42, s.85 – 87. KALVACH, Z. 1997. Úvod do gerontologie a geriatrie. Praha : Karolinum 341 342 LITERATURA MAŠKOVÁ,M. 2003. Perspektivy populačního stárnutí v Evropě. In: Zpravodaj České demografické společnosti, 30/2003, s.1 – 3. PACOVSKÝ, V. 1997. Proti věku není léku? Úvahy o stárnutí a stáří. Praha : Karolinum PACOVSKÝ, V. 1990. O stárnutí a stáří. Praha : Avicenum RENZETTI,C.M.,CURRAN, D.J. 1999. Ženy, muži a společnost. Praha : Karolinum SÝKOROVÁ,D. 2002. Staří lidé v rodině. In: Etika a sociální deviace. Etika a sociální deviace. Olomouc : Nakladatelství Olomouc, s. 208 – 213. SUMMARY One of the most stable differences appearing between the sexes, which can be observed in the contemporary industrial societies, is the fact that on average women live longer than men. The difference in life expectancy of men and women is reflected in predominance of women in the population of the elderly people. The stated fact has strong impacts not only on the economic level, but also on the cultural andsocial ones VÝVOJ PRÁVNÍHO NÁSTUPNICTVÍ ŽEN NA ČESKÝ TRŮN Karel Schelle – Renata Veselá 1 Klíčová slova pragmatická sankce, primogenitura, Karel VI., Marie Terezie, Obnovené zřízení zemské, nástupnické řády Pravidla nástupnictví žen na český trůn se vyvíjela jako součást nástupnického řádu. Podle zákona Karla IV. jako dědičky trůnu v případě nedostatku mužských potomků přicházely v úvahu v případě nedostatku mužských potomků pouze tzv. neodbyté dcery. Naproti tomu druhý revers Ferdinanda I. z roku 1545 stanovil, že provdání nemá být v dědických právech na újmu. Ovšem myslely se zde pouze dcery panujícího krále, nikoli zpětně. Na tuto úpravu se odvolává i Obnovené zřízení zemské. Teprve pragmatická sankce rozšířila ženskou posloupnost do nekonečna. A tak hlavní pozornost budeme věnovat zejména tomuto mimořádně významnému právnímu dokumentu. Vítězství Ferdinanda II. nevedlo ještě k úplnému vyjasnění právního vztahu státu a panovnického rodu. Na jedné straně zde existoval domácí řád Habsburků stanovící hlavní postuláty nástupnického práva, na straně druhé zde bylo české státní právo stanovící taktéž určité zásady a náležitosti, jež byly rozhodující pro uchopení se moci nastupujícím panovníkem. Oba tyto řády měly hodně společného, avšak v obou byla jedna nejasnost: - ani v jednom nebylo s určitostí a přesností stanoveno dědické právo pro ženské příslušnice vládnoucí dynastie v případě neexistence mužských potomků. Tato neurčitost zmizela teprve přijetím pragmatické sankce. 1 Doc. JUDr. Karel Schelle, CSc., Právnická fakulta Masarykovy university v Brně, Veveří 70, 602 00 Brno, Česká republika JUDr. Renata Veselá, PhD., Právnická fakulta Masarykovy univerzity v Brně, Veveří 70, 602 00 Brno, Česká republika 343 344 Dědické právo pro ženské následnice bylo sice rámcově upraveno již rodinnou smlouvou z roku 1703. Tento první pokus ovšem v českých zemích, a konečně ani v zemích uherských, nenabyl nikdy povahu zákona. Císař Leopold I. roku 1705 umírá. Po něm nastupuje Josef I., který však po šesti letech taktéž umírá a to bez mužských potomků. Jeho nástupcem je Karel, opouštějící Španělsko. Sám však mužské potomky rovněž neměl, a tak jako jediný mužský člen habsburského rodu se snaží o zajištění habsburského panství pro svou dceru Marii Terezii. Prvním krokem k tomu bylo vydání slavné deklarace, kterou 19. dubna 1713 ústně přednesl v tajné radě a jejíž obsah pozdějším stvrzením nabyl podoby zákona pod jménem pragmatická sankce. Text pragmatické sankce obsahuje tři základní body: 1. veškeré země habsburské jsou nedílné a dědičné v habsburském rodě; 2. dědičný nárok mají především mužští potomci Karla VI. podle primogenitury a v pořadí linií; 3. kdyby nebylo mužských potomků, mají nastoupit na trůn dcery Karlovy a jejich potomstvo, a kdyby těch nebylo tak dcery předcházejících panovníků a jejich potomstvo, přitom vždy podle zásady prvorozenectví, opět v liniích a – pokud jde o potomstvo dcer – pak s předností mužských potomků. Karel VI. v této deklaraci sice vycházel ze základních principů smlouvy z roku 1703, jenže celý pořádek převrátil, tím, že podle dřívější smlouvy byly nejbližší dcery Leopolda I., a teprve po nich následovaly dcery Karlovy, kdežto podle deklarace tomu bylo naopak, bližší byly dcery Karlovy a vzdálenější Leopoldovy. Václav Vaněček při hodnocení deklarace uvádí: „V dalším vývoji bylo důležité, že Habsburkové uplatnili také v českém státě jistá pravidla k zajištění společné posloupnosti co do panovnických hodností různých svých států ve svém rodě…Byla tu jasně vyslovena zásada primogenitury, a to nejen pro potomstvo mužské, nýbrž i pro potomstvo zprostředkované ženami habsburského rodu. Až do roku 1918 považovala se pragmatická sankce za jeden ze základních právních sloupů mocnářství rakouského, resp. rakousko-uherského.“ 2 Karel, vydávaje deklaraci, pravil, že ji vydává ze své plné moci. Ve skutečnosti se však staral o to, aby došla co nejdříve potvrzení a uznání od všech rakouských arcikněžen, dále především od stavů všech zemí, jichž se týkala, a konečně od všech evropských mocností. To se mu také podařilo, a tak jak říká J. Kalousek „nabyla té vyhledávané trojí záruky: rodinné, státoprávní a mezinárodní. Avšak po jeho smrti jen samojediná státoprávní záruka osvědčila se býti účinnou…“.3 Za účelem zajištění státoprávní záruky, použijeme-li Kalouskovu terminologii, byla Karlova deklarace předložena stavům všech dědičných zemí s žádostí, aby k ní přistoupili a zároveň se zavázali její závazností. Stavové dolnorakouští k ní přistoupili na sněmu konaném 22. – 23. dubna 1720. Téhož roku byli i čeští stavové pozváni na shromáždění, které se od všech předchozích lišilo především svou četností. Společně s pragmatickou sankcí jim byl předložen testament a kodicil Ferdinanda II. a Leopoldovo pořízení o nástupnictví z roku 1703. Čeští stavové k pragmatické sankci přistoupili bez nesnází.4 Podobná přistoupení můžeme sledovat u stavů moravských ze dne 17. října 17205 a na sněmu slezském 25. října t.r. V této souvislosti je vhodné se pokusit o krátké srovnání pragmatické sankce s některými staršími zákony z této oblasti. Jak 345 346 2 V. Vaněček: Dějiny státu a práva v Československu do roku 1945, Praha 1970, s. 237. 3 J. Kalousek: České státní právo, Praha 1892, s. 237. 4 K tomu viz např. B. Rieger: Říšské dějiny rakouské, Praha 1912, s. 165 – 166; J. Kapras: Právní dějiny zemí Koruny české, III. díl, Praha 1920, s. 86; K. Kadlec: Z ústavního vývoje habsburského mocnářství, Praha 1912, s. 27a n.; Text přistupující listiny českých stavů tvoří přílohu uvedené Kalouskovy knihy. 5 K tomu viz F. Višinka: K přijetí pragmatické sankce na Moravě, Časopis Matice Moravské, roč. 36, 1912, s. 275 – 283; příp. J. Kalousek: České státní právo, Praha 1892, s. 238; Dvořák: Pragmatická sankce a markrabství Moravské, Moravská revue 1899; D´Elvert: Die Einführung d. pragmatische Sankcion in Mähren, Notizblatt 1875 a další. čeští, tak moravští stavové totiž při přijímání této deklarace prohlásili, že se ztotožňuje s Obnoveným zřízením zemským. Jak to však bylo ve skutečnosti? Při podrobnějším rozboru všech tří částí pragmatické sankce jistíme, že pouze část druhá se ztotožňuje obsahově s Obnoveným zřízením zemským, ostatní dvě části jsou ve velké míře ustanoveními novými. V první části se proklamuje nedílnost a dědičnost v habsburském rodě: přijetím této deklarace se tak čeští stavové zavázali hájit celé habsburské panství, čímž vlastně došlo ke vzdání se do budoucna možnosti zákonným způsobem české země opět osamostatnit. V přijetí této části se zrcadlí nejen naprostý konservativismus českých a moravských stavů té doby, ale i jejich absolutní bezmocnost. V článku A. 11. Obnoveného zřízení zemského se ukládalo právo panovníkovi k vydání rozkazu českým stavům, aby tito sebrali vojsko – přitom se zde ovšem pouze mluví o obraně zemí Koruny české. Kdežto v pragmatické sankci se jedná o nedílnost celého habsburského panství, a z této vyplývající povinnosti obrany toho celku, i když i v této době platila povinnost souhlasu sněmu pro pomoc v mimočeských válkách. Třetí část pragmatické sankce, jenž stanoví dědické právo ženských potomků je z velké části opět určité novum oproti zákonům dřívějším. Pragmatická sankce totiž neuváděla jako jedinou dědičku, v případě nedostatku mužských potomků, Marii Terezii – čímž by se shodovala s Vladislavovým nařízením kněžně Anně -, ale toto právo generalizuje na celý habsburský rod. V případě nedostatku Karlových synů měly dědit: 1. Marie Terezie s celým svým potomstvem obojího pohlaví, kdyby jejich nebylo, tak ostatní dcery Karla VI.; 2. dvě dcery Josefa I.; 3. dcery Leopolda I.; 4. ostatní linie habsburského rodu s celým svým potomstvem obojího pohlaví. Přitom tímto potomstvem se logicky myslelo potomstvo všech starších princezen v českých zemích počínaje Ferdinandem I. a v zemích rakouských pravděpodobně již od Rudolfa I. Přitom takového potomstva v tehdejší Evropě musely za staletí být rozšířeny stovky. Po Karlově smrti nastupuje skutečně jeho dcera Marie Terezie a po ní její potomci včetně linií toskánských a modenských. Kdyby ve všech těchto liniích vymřeli mužští příslušníci, dědily by podle prvorozenectví všechny ženské příslušnice, kamkoli byly provdány s celým svým potomstvem obojího pohlaví. Z toho důvodu vymření dědičů Marie Terezie náleželo k faktickým nemožnostem. V případě, že by se to přece stalo, přišly by na řadu dcery Josefa I. – starší z nich Marie Josefa byla provdána za saského kurfiřta, druhá Marie Amalia za kurfiřta bavorského – tedy dědil by potom rod saský, po něm bavorský a to nejen její současní příslušníci, ale celé jejich potomstvo. Po nich by ve smyslu pragmatické sankce následovaly další nepřehledné řady vedlejších linií pocházejících od starších habsburských princezen. Proto nebylo možné očekávat nedostatek dědičů. V Obnoveném zřízení zemském v příslušném článku pojednávajícím o dědičné posloupnosti není nic nového než odkaz na nástupnický zákon Karla IV. a Vladislavův majestát, případně na druhý revers Ferdinanda I. z roku 1545. Z toho je hned na první pohled jasné, že pragmatická sankce se zásadně od Obnoveného zřízení zemského odlišuje, jde mnohem dále a dosahuje toho, že důsledkem jejího použití, nebylo možné vymření vládnoucí dynastie. Nicméně teoreticky, kdyby přece jen k vypření vládnoucí dynastie došlo, nastupovalo právo svobodné volby. Ovšem i toto bylo v podstatě formální, protože pragmatická sankce svým obsahem tuto skutečnost prakticky vylučovala, ovšem na druhé straně je třeba souhlasit s J. Kalouskem říkajícím: „aby pragmatická sankce beze všech dalších skutků sama o sobě našla průchod ve všech případech, o kterých nařizuje, ani největší legitimista nebude tvrdit, že to, v čem pragmatická sankce upřílišnila, to, čím ona překročila meze starších zákonů českých, mohlo by vejít ve skutek bez nového zvláštního svolení národů, jichž by se týkalo.“6 A tak jak podotýká Václav Vaněček: „Prakticky bylo takto dynastické právo sjednoceno ve všech zemích habsburských. Ovšem jen prakticky, neboť texty pragmatické sankce tak, jak byly přijaty v Čechách a v Uhrách, přece jen vykazují jisté 347 348 6 J. Kalousek: České státní právo, Praha 1892, s. 243. nesrovnalosti, které – důsledně rozvedeno – nevylučovaly teoreticky možnost rozpadu soustátí.“7 FINANČNÉ ZABEZPEČENIE BRATISLAVSKÉHO KLÁŠTORA NOTRE DAME V 18. STOROČÍ LITERATURA Ingrid Kušniráková 1 DEML, J. O Významu pragmatické sankce pro české státní právo. In: Sborník věd právních a státních, roč. 15. KADLEC, K. 1912. Z ústavního vývoje habsburského mocnářství. Praha KALOUSEK, J. 1892. České státní právo. Praha KAPRAS, J. 1920. Právní dějiny zemí Koruny české, III. díl. Praha RIEGER, B. 1912. Říšské dějiny rakouské. Praha VANĚČEK, V. 1970. Dějiny státu a práva v Československu do roku 1945. Praha VIŠINKA, F. K přijetí pragmatické sankce na Moravě, Časopis Matice Moravské, 36/1912. SUMMARY Rules of women‘s succession to the czech throne has been developing as a part of succession class. According to law of Karel IV. heiresses (in case that there wa not enough men‘s descendents) could be only “neodbytné“ daughters. At the opposite side, second revers of Ferdinand I. (fron 1545) settled that the marriadge has no influance in thing of herritage. But they meant only daughters of the king, not in regress. Just pragmatic sanction has extřended the succession of women to infinity. 7 V. Vaneček: Dějiny státu a práva v Československu do roku 1945, Praha 1970, s. 237 – 238. Kľúčové slová Uhorsko, cirkevné dejiny, náboženské rády Súčasťou celkovej obrody katolíckej cirkvi po Tridentskom koncile bola aj rozsiahla obnova ženských rehoľných rádov. Nové ženské rehoľné spoločenstvá, ktoré sa venovali predovšetkým výchove a vzdelávaniu dievčat, už nevznikali ako pandant k mužským rehoľným rádom, ale vytvárali samostatné rehoľné spoločenstvá. Medzi ženské školské rády, ktoré vznikli v tomto období, patrí aj rehoľa kanonistiek Notre Dame, teda kanonistiek našej milej Panej. Nové rehoľné spoločenstvo založil v roku 1597 Pierre Fourier. Starý ideál života kanonistiek mal byť naplnený novým obsahom, dovtedajší kláštorný život žien v klauzúre a s chórovou modlitbou sa mal skĺbiť s pedagogickou činnosťou (FRANK 2003:129). V Uhorsku sa v období novoveku nevenovala vzdelávaniu dievčat taká rozsiahla pozornosť ako v oblastiach západnej Európy. V krajine vznikla v priebehu 17. a 18. storočia pomerne rozsiahla sieť škôl jezuitov a piaristov, teda škôl mužských školských rádov, ale celkovo len päť rehoľných škôl na výchovu dievčat. Uršulínky viedli školy v Bratislave, Trnave a v Košiciach, kanonistky Notre Dame spravovali školu v Bratislave a anglické panny dostali v roku 1770 do správy školu v Budíne. Dejinám bratislavského kláštora Notre Dame a jeho významu v oblasti vzdelávania dievčat v období raného novoveku venovala slovenská historiografia v poslednom období primeranú pozornosť (ŠTIBRANÁ 2004:35-51, KOWALSKÁ 1998:1951 Mgr. Ingrid Kušniráková, Historický ústav Slovenskej akadémie vied, Klemensova 19, Bratislava 349 350 204, KAMENICKÝ 1996:321-332). Cieľom predkladaného príspevku je priblížiť finančné zabezpečenie tejto výchovnovzdelávacej a cirkevnej inštitúcie2. Kláštor ktorejkoľvek rehole v Uhorsku v období novoveku mohol vzniknúť len so súhlasom panovníka a cirkevnej vrchnosti a za predpokladu, že zakladateľ kláštora novovzniknutú cirkevnú inštitúciu dostatočne finančne zabezpečí. Panovník ani rádoví predstavení nemali záujem na založení finančne nedostatočne zabezpečenej cirkevnej inštitúcie, ktorá by v konfesionálne rozdelenej krajine degradovala v očiach obyvateľstva panovníka, katolícku cirkev i konkrétny náboženský rád. Bratislavský kláštor kanonistiek sv. Augustína Notre Dame vznikol vďaka iniciatíve a podpore grófky Judity O‘Neillovej v roku 1743. Získať súhlas viedenského dvora so založením ďalšieho ženského kláštora nebolo ľahké (KAMENICKÝ 1996:324), lebo v tomto období tu už pôsobili klarisky i uršulínky. Najmä uršulínky dôrazne protestovali proti usadeniu tejto rehole v meste, keďže oba rády sa venovali predovšetkým vzdelávaniu a výchove dievčat. Viedenský dvor mal pravdepodobne aj obavy z finančného zabezpečenia nového kláštora. V čase, keď grófka O‘Neillová iniciovala vznik kláštora, pôsobilo už v meste niekoľko rádov – jezuiti, milosrdní bratia, kapucíni, trinitári, františkáni ako aj spomínané uršulínky, klarisky a nedávno usadené alžbetínky. Všetky kláštory v meste boli hmotne zabezpečené aj vďaka finančnej podpore tunajšej šľachty a bohatých mešťanov. Pri takom veľkom počte kláštorov sa nedalo vopred rátať s podporou ďalšej cirkevnej inštitúcie zo strany svetských donátorov. Celé bremeno finančného zabezpečenia kláštora vzala na seba grófka O‘Neillová. Rehoľníčkam darovala svoj dom na Rybnom námestí, fundáciu v hodnote 18 000 zlatých a zaplatila cestu rehoľníčiek z materského kláštora v Stadt am Hofe do Štúdia sa opiera o analýzu manuálov príjmov a výdavkov kláštora, ktoré sú uložené v Archíve mesta Bratislavy (ďalej len AMB). AMB, Kanonistky Notre Dame, Manuál príjmov 1747-1770, Manuál príjmov 1747-1770, Manuál výdavkov 1771-1802, Manuál výdavkov 1765-1785. Bratislavy. Podľa rádových zvyklostí pôsobili v kláštoroch tejto rehole vždy dve školy. Tzv. vnútorná škola bola určená pre dievčatá urodzeného pôvodu, žiačky tejto školy žili počas štúdia v kláštore. Druhú, vonkajšiu školu navštevovali najmä dievčatá z neurodzených spoločenských vrstiev. Notredamky poskytovali bezplatné vzdelávanie, žiačky vnútornej školy platili počas svojho pobytu v kláštore za stravu a pranie bielizne. Náklady na živobytie si rehoľníčky po príchode do Bratislavy hradili najmä z výnosov fundácie grófky O‘Neillovej. Celá hodnota fundácie bola uložená vo Viedenskej mestskej banke na 5% úrok, ročné výnosy predstavovali 900 zlatých. V decembri 1747, teda len mesiac po príchode do Bratislavy, otvorili notredamky aj vnútornú školu a poplatky žiačok tejto školy za pobyt v kláštore doplnili jeho príjmy. Finančnú situáciu kláštora vylepšili aj drobné finančné dary od žiačok tejto školy. V prvých rokoch existencie kláštora bola finančná situácia tejto inštitúcie pomerne uspokojivá. Kláštor zo svojich príjmov dokázal pokryť všetky svoje potreby a každý rok končil s miernym prebytkom. Notredamky po svojom príchode do Bratislavy žili a vyučovali v dome, ktorý im darovala zakladateľka kláštora. Toto riešenie však bolo považované len za dočasné. Už v roku 1750 sa slávnostne položili základy novej kláštornej budovy a kostola. Treba povedať, že rehoľníčky nemali dostatok finančných prostriedkov na takéto rozsiahle stavebné aktivity. Nedostatok peňazí riešil kláštor už od roku 1750 pôžičkami od fyzických osôb i rôznych cirkevných inštitúcií. Veriteľmi kláštora boli svetské osoby, ale predovšetkým bratislavský kláštor jezuitov, alžbetíniek, trinitárov a františkánov. V dôsledku finančných problémov využil kláštor na pokrytie časti stavebných nákladov aj časť z kapitálu fundácie grófky O‘Neillovej. Takéto riešenie však bolo veľmi neobvyklé. Cirkevné, školské i charitatívne inštitúcie využívali na pokrytie svojich materiálnych potrieb len výnosy z fundácií, kapitál fundácií sa považoval za nedotknuteľný. Stavba kláštora a kostola bola slávnostne odovzdaná v roku 1754, stavebné náklady predstavovali 94 545 zlatých. V roku 1755 mal kláštor dlžoby v hodnote 72 800 zlatých a úroky z tejto sumy pomerne výrazne zaťažovali rozpočet kláštora. Po 351 352 2 skončení stavebných prác začal kláštor postupne stabilizovať svoje finančné pomery a časť svojich dlžôb splatil. Výstavba novej školskej budovy na konci 60. rokov si vyžiadala ďalšie investície a spomalila proces umorovania dlhu. Po skončení výstavby školy v roku 1770 mal dlh kláštora hodnotu 53 000 zlatých. Bez pomoci zvonka by kláštor splácal takýto dlh ešte niekoľko desaťročí. Mária Terézia finančne podporovala kláštor a jeho školy v podstate už od jeho založenia. V roku 1749 mu priznala na obdobie 6 rokov ročnú podporu 400 zlatých z pokladnice duchovných. V rokoch 1751 až 1759 darovala kláštoru celkovo 16 575 zlatých, časť z nich použili na pokrytie stavebných nákladov, časť z nich požičali na úroky a zabezpečili si tak vyššie ročné príjmy v budúcnosti. Panovníčka sledovala aj osudy žiačok vnútornej školy a za niektoré z nich zaplatila veno pri vstupe do kláštora, prípadne odev a oslavu spojenú s ukončením niektorého roku noviciátu. V rokoch 1751 až 1759 darovala kláštoru celkovo 16 575 zlatých, časť z nich použili na pokrytie stavebných nákladov, časť z nich požičali na úroky a zabezpečili si tak vyššie ročné príjmy v budúcnosti. V rokoch 1773 až 1774 darovala kláštoru 40 401 zlatých na vyplatenie jeho dlhov a v podobe almužny mu poskytla ďalších 12 000 zlatých. Vďaka tejto veľkorysej podpore zo strany panovníčky klesol dlh kláštora do roku 1775 na 8 200 zlatých a aktíva vzrástli na 61 050 zl. Roky 1773 až 1775 predstavujú významný zvrat vo finančných pomeroch kláštora. Dovtedy neustále zadĺžená inštitúcia sa v priebehu dvoch rokov zbavila väčšiny svojich dlhov a v priebehu krátkeho času uložila na úroky pomerne veľkú finančnú hotovosť. Úroky z týchto aktív navyšovali v budúcich rokoch ročné príjmy kláštora. Od tohto obdobia kláštor každoročne ukončil účtovný rok s určitým prebytkom, ktorý ukladal na úroky a tak si zabezpečoval stály rast svojich ročných príjmov. Podpora kláštora zo strany Márie Terézie nebola samoúčelná. Kláštor zohral významnú úlohu v procese prípravy reformy školstva a vzdelávania v polovici 70. rokov 18. storočia. Vonkajšia škola bratislavského kláštora Notre Dame bola jednou z prvých škôl v Uhorsku, v ktorej sa vyučovalo podľa tzv. normálnej metódy J. I. Felbigera. Keďže svetské i cirkevné kruhy odmietali zásahy viedenského dvora do otázok školstva a vzdelávania v Uhorsku, Mária Terézia využila školy ženských rehoľných komunít, ktoré sama založila alebo finančne podporovala, na zavedenie a odskúšanie navrhovanej školskej reformy v Uhorsku (KOWALSKÁ 1998: 197). Hoci stavebné aktivity významne ovplyvnili majetkové pomery kláštora v 18. storočí, nemožno otázku finančného zabezpečenia tejto inštitúcie zredukovať len na problém dlhov, ktoré vznikli v dôsledku rozsiahlej výstavby. Hlavným cieľom kláštora bola výchova a vzdelávanie dievčat a kláštor si preto musel zabezpečiť finančné prostriedky na prevádzku a údržbu potrebných budov a na zabezpečenie dostatočného počtu rehoľníčiek. Kláštor mohol začať svoje aktivity vďaka fundácií grófky O‘Neillovej, avšak príjem z tejto fundácie mohol pokryť len náklady spojené s rozbehnutím činnosti kláštora, ale zďaleka nemohol zabezpečiť dostatok prostriedkov na dlhodobú prevádzkou škôl a konventu. Hlavným zdrojom príjmov kláštora sa stali poplatky žiačok vnútornej školy za pobyt v kláštore. Dievčatá platili za stravu a pranie bielizne, ošatenie i základnú výbavu si museli priniesť z domu. Ročný poplatok za stravu bol v roku 1748 určený na 148 zlatých, väčšina dievčat platila za pobyt štvrťročne. V roku 1755 bol tento poplatok zvýšený na 155 zlatých, z toho 7 zlatých sa viedlo ako platba za pranie šatstva. Chovankyne mohli mať aj vlastnú izbu, za samostatnú izbu sa platilo ročne 15 zlatých. Táto suma bola zrejme kompromisom medzi potrebami kláštora a reálnymi možnosťami chovankýň. Sumu 150 zlatých ročne na stravu určila Mária Terézia aj pre chovankyne kláštora anglických panien v Budíne v roku 1770. Je však ťažké určiť, či toto rozhodnutie bolo ovplyvnené pomermi v bratislavskom kláštore alebo bolo výsledkom reálnych prepočtov jej radcov. Len pre porovnanie možno uviesť, že na zabezpečenie jedného štipendistu v chlapčenských šľachtických konviktoch bolo v tomto období určených 60 – 130 zlatých ročne, v niektorých konviktoch táto suma pokrývala aj náklady na ošatenie a posteľné prádlo. V šľachtickom konvikte v Trnave, ktorý bol dlho najvýznamnejším konviktom v Uhorsku, sa poskytovala 353 354 štipendistom strava za 80 zlatých ročne. Dievčatá v bratislavskom penzionáte však dostávali pestrejšiu a kvalitnejšiu stravu ako štipendisti v konviktoch. Príjem od dievčat tvoril podstatnú časť príjmov kláštora, napríklad v roku 1750 tvorili poplatky od dievčat 45,2% celkových príjmov, v roku 1765 to bolo 86,77% a v roku 1780 to bolo 79,6%. Tento pomer vždy závisel od počtu dievčat vo vnútornej škole a od výšky almužien a iných jednorázových príjmov v danom roku. Poplatky od dievčat však nekryli reálne náklady spojené s ich stravovaním a ubytovaním. Ako príklad uvediem, že v roku 1760 získal kláštor od dievčat na poplatkoch 9 949 zlatých a na stravu a palivo minul 5 948 zlatých (teda len 59,79% získanej sumy. Uvedené náklady na stravu a kúrenie zahŕňajú aj jedlo a teplo pre členky rehoľnej komunity. Z toho vyplýva, že z peňazí získaných od žiačok vnútornej školy sa financovali aj strava, ošatenie a teplo pre rehoľníčky ako aj ostatné materiálne potreby kláštora a jeho škôl. Kláštor mal ďalšie pravidelné príjmy z výnosov zo svojich fundácií. Zakladajúca fundácia grófky O‘Neillovej mala pôvodne hodnotu 18 000 zlatých, z tejto sumy sa však v 50. rokoch vybralo 4 100 zlatých na pokrytie dlžôb spojených s výstavbou kláštorných budov a tak fundácia mala od roku 1756 hodnotu len 13 900 zlatých. V roku 1755 získal kláštor od svojej zakladateľky novú fundáciu v hodnote 12 000 zlatých, ktorej výnosy boli určené na zaopatrenie 4 dievčat vo vnútornej škole. Kapitál oboch fundácií bol uložený vo Viedenskej mestskej banke na 5% úrok, výnosy predstavovali 1 295 zlatých. V roku 1768 poklesla úroková sadzba na 4% a príjem z fundácií poklesol na 1 036 zlatých. Kláštor okrem toho získal ešte niekoľko ďalších fundácií, ich výnosy však predstavovali len nepatrnú časť jeho celkových príjmov. Ďalším pravidelným príjmom kláštora boli výnosy z kapitálu požičaného súkromným osobám alebo uloženého v Uhorskej kráľovskej komore. Zlá finančná situácia neumožnila kláštoru usporiť a následne uložiť veľké finančné čiastky, takže až do roku 1773 nepresiahli výnosy z kapitálu niekoľko sto zlatých. Vďaka podpore zo strany Márie Terézie sa podarilo v rokoch 1773-1774 umoriť väčšinu dlhov a a časť z jej daru aj uložiť na úroky. V roku 1774 získal kláštor vďaka výnosom z kapitálu 977 zlatých, v nasledujúcom roku to bolo už 1 940 zlatých a výnosy z kapitálu mali aj v ďalších rokoch stúpajúcu tendenciu. Okrem pravidelných príjmov mal kláštor ešte nepravidelný príjem, ktorý predstavovalo najmä veno dievčat, ktoré vstupovali do kláštora a poplatky za ceremónie spojené s ukončením jednotlivých rokov noviciátu. Výška týchto poplatkov bola rôzna, veno mohlo mať hodnotu aj niekoľko tisíc. Peniaze získané z vena dievčat a z poplatkov za rôzne ceremónie boli zvyčajne vyššie ako výnosy z fundácií kláštora. Príjem kláštora ešte dopĺňali almužny a dary od rôznych dobrodincov. Kláštor musel zo svojich príjmov pokryť predovšetkým materiálne potreby svojich členiek, teda zabezpečiť im stravu, ošatenie, v prípade potreby lekára a samozrejme teplo a svetlo. Kláštor zabezpečoval nábytok pre potreby rehoľníčiek a do spoločných priestorov (jedáleň, škola, atď.). Nábytok pre osobnú potrebu (posteľ, skriňa) si museli žiačky vnútornej školy priniesť so sebou. Časť príjmu investoval kláštor do údržby budov a určité náklady si vyžiadala aj prevádzka kláštorného kostola. Skutočnosť, že kláštor pokrýval časť svojich nákladov z poplatkov dievčat za pobyt vo vnútornej škole veľmi jednoznačne vyplýva za súpisu majetku, príjmov a výdavkov kláštora, ktorý bol vyhotovený v roku 1784 na príkaz Jozefa II. V tomto roku mal kláštor príjmy zo svojho kapitálu a fundácií v hodnote 6 678 zlatých, ale výdavky na zaopatrenie rehoľníčiek, na prevádzku kláštora, kostola a škôl predstavovali celkovo 11 203 zlatých. Schodok v hodnote 4 525 zlatých sa pokryl z peňazí od žiačok vnútornej školy3. Majetkové pomery bratislavského kláštora Notre Dame boli podstatne horšie ako pomery v kláštoroch iných rehoľných komunít podobného zamerania. V roku 1770 založila Mária Terézia v Budíne kláštor pre anglické panny, ktoré sa mali venovať výchove a vzdelávaniu dievčat vo svojej vnútornej a vonkajšej škole. Kláštor získal od panovníčky priestory na hrade a kapitál v hodnote 122 000 zlatých. Mária Terézia podrobne stanovila využitie výnosov z týchto peňazí. V rozpočte boli 355 356 3 AMB, Kanonistky Notre Dame, kr. 38. položky určené na zaopatrenie rehoľníčiek (jedlo, odev, teplo, svetlo, lieky) a štipendistiek vnútornej školy, na plat pre učiteľa kreslenia a tancovania, na údržbu kaplnky i na platy pre duchovných, ktorí v nej mali slúžiť omše. Kláštor mal tak v čase svojho vzniku vhodné priestory, kaplnku s duchovnými a ročný príjem v hodnote 3 980 zlatých. 4 Samozrejme v tejto sume nie sú započítané poplatky žiačok vnútornej školy za stravu a ošatenie5. Kláštor kanonistiek Notre Dame v Bratislave predstavuje určité špecifikum v porovnaní s kláštormi iných reholí v Uhorsku. Kláštori rôznych reholí, vrátene kláštorov jezuitov a piaristov ako určitých pandantov ku kláštoru notredamiek, boli finančne zabezpečené predovšetkým z výnosov svojich fundácií, prípadne si prostriedky na živobytie zabezpečovali žobraním. Z rozboru archívneho materiálu však jednoznačne vyplýva, že kláštor notredamiek získaval podstatnú časť prostriedkov na živobytie svojou prácou, teda výchovou mladých šľachtických dievčat vo vnútornej škole. Hoci rehoľná komunita poskytovala v oboch svojich školách bezplatné vyučovanie, poplatky žiačok vnútornej školy za pobyt v kláštore boli hlavným zdrojom príjmov celého kláštora. Kláštor v Bratislave sa od začiatku tešil podpore zo strany Márie Terézie a počas jej života dostal od nej podporu a dary v celkovej hodnote 71 376 zlatých a v tejto sume nie je započítaná votívna fundácia v hodnote 6 300 zlatých a príspevky na veno dievčat a rôzne ceremónie spojené so vstupom žiačok vnútornej školy do rehoľnej komunity. Avšak táto suma, akokoľvek vysoká, nepokrývala ani náklady kláštora spojené s výstavbou kostola a ostatných budov. LITERATÚRA FRANK, K.S. 2003. Dějiny kresťanského mnišství. Benediktinské arciopatství sv. Vojtěcha a sv. Markéty. Praha-Břevnov. KAMENICKÝ, M. 1996. Rehoľa Notre Dame v Bratislave. – In: Trnavská univerzita 1635 – 1777. Trnava : Trnavská univerzita KOWALSKÁ, E. 1998. Horizonte der Mädchenausbildung im 18 Jahrhundert. – In: Städtisches Alltagsleben in Mitteleuropa vom Mittelalter bis zum Ende des 19. Jahrhunderts. Bratislava : Academic Electronic Press ŠTIBRANÁ, I. 2002. Život šľachtických chovaniek v bratislavskom konvikte Notre Dame v druhej polovici 18. storočia. In: Bratislava. Mestské múzeum v Bratislave. Bratislava SUMMARY The paper analyses the substantive and financial maintenance of the convent of the Congregation of Notre Dame in Bratislava in the second half of 18th century. 4 Magyar Országos Leveltár Budapešť, C 39, Acta idealia, cs. 88. Mária Terézia nariadila, aby žiačky vnútornej školy boli podľa svojich finančných možností rozdelené do dvoch skupín. Poplatky v prvej triede stanovila na 250 zlatých ročne (150 zl. strava, 100 zl. ošatenie), žiačky druhej triedy mali platiť 180 zlatých ročne (100 zl. strava, 80 zlatých ošatenie). 5 357 358 ŽENA A KLÁŠTORNÉ HNUTIE V STREDOVEKU Peter Ivanič 1 Kľúčové slová hnutie, kláštor, rád, regula, žena Ženskému kláštornému hnutiu sa v slovenskej historiografii venuje veľmi málo miesta. V príspevku sa snažím podať prehľad ženského kláštorného hnutia v stredoveku, pričom poukážem na život a postavenie žien v kláštore. Keď chceme hovoriť o žene a kláštornom hnutí v stredoveku, musíme si objasniť vnímanie ženy vo vtedajšej spoločnosti. Žena mala oproti mužovi podradné postavenie. Cirkev ženu považovala za príčinu prvotného hriechu. Tento názor vychádzal z Biblie a ďalej bol rozvíjaný v prácach významných filozofov a teológov, predovšetkým v dielach Augustína Aurélia a Tomáša Akvinského. Za podstatu ženy bolo považované neviditeľné absolútne panenstvo (KLAPISCHZUBER 2002:415 – 421). Ženské kláštory mali napriek vtedajšiemu postaveniu ženy v stredovekej spoločnosti významnú úlohu. Skoro každý rád mal aj ženskú vetvu. Kláštory poskytovali ženám okrem možnosti viesť asketický život, aj útočisko pred realitou vtedajšieho sveta. Z doterajšieho výskumu vyplýva, že podstatnú časť osadenstva kláštora tvorili vdovy alebo vydaté ženy2 (LAWRENCE 2001:217-216). Počiatky ženského kláštorného hnutia siahajú až do neskorej antiky, keď sa objavili prvé kláštory. V tomto období prvé kláštory pre ženy vznikajú v blízkosti mužských. Napríklad 1 Mgr. Peter Ivanič, Katedra histórie, Filozofická fakulta, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Hodžova 1, Nitra 949 74, e-mail: [email protected] 2 Tieto ženy utiekli buď z manželstva alebo ich manželia vstúpili predtým sami do kláštora a oni ich nasledovali. 359 v roku 372 odišla medzi egyptských pustovníkov Melánia, bohatá vdova z Ríma. Melánia neskôr založila na Olivovej hore v Jeruzaleme spolu s Rufiniom, priateľom sv. Hieronýma, mužský a ženský cenobitský3 kláštor (LAWRENCE 2001:18). Prvý ženský kláštor však založila Mária, sestra zakladateľa cenobitizmu Pachomia, v Tabennesi v 4. storočí. Na čele tohto kláštora však nebola žena, ale mních (HAVIERNIK 2002: 16). V roku 382 sv. Hieroným v Ríme viedol skupinu bohatých žien na čele s Marcelou a Paulou4. Marcela založila vo svojom dome akýsi ústav, v ktorom sa žilo ako v kláštore. V roku 385 Hieroným spolu s Paulou odišli do Egypta. Nakoniec však v Betleheme založili jeden kláštor pre mužov a druhý pre ženy. Výstavbu obidvoch financovala Paula. Ona a jej spoločníčky sa venovali štúdiu žalmov, Svätého písma a komentárov k nemu (LAWRENCE 2001:19; PERNOUDOVÁ 2002:27). Prvý ženský kláštor zriadený v Európe bol pri chráme sv. Jána v Arles vo vtedajšej Galii. Sv. Caesarius, biskup v Arles, na žiadosť svojej sestry Caesarie spísal v roku 513 preň regulu podobnú neskoršej Benediktovej regule. Regula ešte neobsahovala presný časový rozpis dňa. Dôraz sa v nej kládol na zrieknutie sa osobného majetku, prácu, vzdelávanie a silentium. V kláštore sa nemali robiť rozdiely medzi chudobnými a bohatými. Rehoľníčky sa venovali pradeniu vlny a práci v kuchyni. Okrem toho sa všetky museli naučiť čítať. Prísna klauzúra, ktorá je známa z neskoršieho obdobia, skoro vôbec neexistovala. Mníšky mohli chodiť mimo kláštor, ale len vo dvojiciach a na krátku dobu (PERNOUDOVÁ 2002:28 – 32). Počas nasledujúcich niekoľko storočí vznikajú v západnom kresťanskom svete ďalšie ženské kláštory5, prípadne dvojkláštory. Ich zakladateľky pochádzajú zo vznešených rodov. Rodiny, ktoré založili kláštor, sa snažili, aby abatiša bola z ich rodu. Takýmto spôsobom si ponechávali určitú kontrolu nad 3 Cenobitizmus je forma monasticizmu, ktorý vznikol v Egypte na začiatku 4. storočia. Cenobitský mnísi žili spoločne v kláštore a riadili sa dohodnutými pravidlami. 4 Obidve boli vdovy, ktoré pochádzali z aristokratických rodín. 5 Ženské kláštory patria väčšinou k benediktínskemu rádu. 360 darovaným majetkom. Napríklad slávny kláštor Sainte-Croix v Poitiers založila sv. Radegunda, neter durynského kráľa Herminafrida a manželka franského kráľa Chlotara I., ktorá sa stala aj jeho abatišou. Kláštory sa stávajú aristokratickými komunitami. Pri vstupe do kláštora sa uchádzačka musela preukázať svojím pôvodom a priniesť aj veno. Ak boli do kláštora prijaté dievčatá z nižších spoločenských vrstiev, tak tieto spravidla zastávali funkciu služobných (LAWRENCE 2001:215 – 216). V 10. a 11. storočí vzniká reformné hnutie v západnom monasticizme. Objavujú sa nové rády. Keď Norbert zo Xantenu založil na začiatku 12. storočia kláštor v Premontré, usadil v ňom aj ženy. Žili v priestoroch oddelených od mužskej časti a na ich čele stála prevorka. Vlastné vedenie kláštora mal však v rukách opát alebo prepošt. Mníšky sa starali o útulok pre chudobných a o odev mužskej komunity. Po Norbertovej smrti generálna kapitula rádu rozhodla o zrušení dvojkláštorov. V roku 1140 došlo k vysídleniu ženských konventov. Vznikli samostatné ženské kláštory, ktoré však naďalej zostali pod vedeným mužských kláštorov. Mníšky sa v nich riadili podľa režimu v mužských kláštoroch. Odpadla im starostlivosť o mužskú komunitu. Bohužiaľ na druhej strane sa im dostávalo menej finančných prostriedkov. V roku 1197 alebo 1198 generálna kapitula rozhodla o tom, že do rádu už ženy nebudú primané. Toto rozhodnutie znamenalo postupný zánik premonštrátok (ENNENOVÁ 2001:119, LAWRENCE 2001:221 – 222). Ďalším rádom, ktorý vznikol v tomto období a mal aj ženskú vetvu, boli cisterciti. Napriek tomu, že najstarší ženský rádový dom, ktorý sa hlásil k cistercitom, vznikol v roku 1125 v Tart, tak generálna kapitula dlho odmietala uznať ženskú vetvu rádu. Stalo sa tak až okolo roku 1200. Až od tohto okamihu mohli legálne vznikať cistercitské ženské kláštory. Predpokladá sa, že zmenu v názore spôsobil tlak kastílskeho kráľa Alfonsa VIII. Žiadal totiž, aby jeho fundácia, ženský kláštor v Las Huelgas, sa stala dcérskym ústavom Cîteaux. Okrem toho vplyv malo aj spomínané rozhodnutie premonštrátov o neprijímaní ďalších ženských kláštorov. V roku 1213 boli schválené prvé štatúty pre mníšky, ktoré sformovali pravidlá prísnej klauzúry. Následne však nasledoval zákaz prijímania ďalších ženských kláštorov. Napriek tomu vznikali ďalšie kláštory hlásajúce sa k cistercitkám, predovšetkým v Nemecku a Nizozemsku. Nastávali pritom problémy s ich vizitáciami. Urodzené dámy, ktoré stáli na čele kláštorov, sa odmietali prispôsobiť organizácii na čele s mužmi. Samotná organizačná štruktúra ženských kláštorov sa odlišovala od mužskej. Ženské kláštory sa k cistercitskému filiačnému systému pričlenili prostredníctvom nadriadených mužských kláštorov. Každý nový ústav musel generálnu kapitulu požiadať o prijatie do rodiny cistercitských kláštorov. Táto potom schválila prijatie a určila nadriadený mužský kláštor, ktorý sa stal materským. Ženský kláštor, z ktorého pochádzali mníšky usadené v novovytvorenom kláštore, nemal k nemu žiadne práva. Do rádových domov cistercitiek vstupovali predovšetkým ženy z vyšších sociálnych vrstiev. Vnútorný život v kláštore sa riadil tou istou regulou ako u cistercitských mníchov. Hlavným poslaním mníšok bola chórová modlitba a ručné práce. Okrem toho vyšívali bohoslužobné rúcha a textílie. Dôraz sa kládol na štúdium a opis kníh. Na čele kláštora bola abatiša, nad ňou bol opát materského kláštora. Ten rozhodoval o niektorých veciach s abatišou a reprezentoval kláštor navonok. Bohoslužby vykonával mních-kňaz z nadriadeného kláštora, ktorý bol zároveň aj spovedník. Čo sa týka pozemkového majetku, tak jeho veľkosť bola u jednotlivých kláštorov odlišná. Kráľovské kláštory dosahovali niekedy väčší rozsah ako mali významné mužské opátstva. O hospodárskych otázkach rozhodovala abatiša spolu s opátom. Majetky neboli spravované vo vlastnej réžii, ako to bolo u mužských kláštoroch. Dávali sa do prenájmu, preberali sa len poplatky za rentu. Vedľa rehoľníc žili v kláštoroch laické sestry, na rozdiel od konveršov však pôsobili len vo vnútri kláštora. Starali sa o kuchyňu, záhradu, hostí a o nemocných. Kláštory pôsobili ako vzdelávacie ústavy. Poskytovali kvalitné vzdelanie nielen pre mníšky, ale aj pre dievčatá, ktoré pripravovali na svetské poslania. Zlatým období ženského cistercitského hnutia bolo 13. storočie. Okolo roku 1400 existovalo už viac ako 1200 ženských rádových domov (CHARVÁTOVÁ 1998:45 – 46, LAWRENCE 2001:226 – 230, VALACHOVÁ 2002:106). 361 362 V 11. a 12. storočí sa objavujú dva rády, kde významné postavenie majú ženy. Prvým týmto rádom je Fontevrault a druhým Sempringham. Zakladateľom rádu Fontevrault je Robert z Abrisselu. Narodil sa v roku 1050 v Bretónsku. Prešiel rôznymi školami, ako kňaz potieral simoniu a vystupoval proti ženbe kňazov. Stal sa pustovníkom v craonskom lese (Maine). Okolo neho sa zoskupili jeho stúpenci. V roku 1096 vznikol na darovanom pozemku kostol a kláštor Saine-Marie de la Roé. Roberta podporoval aj pápež Urban II. a v roku 1105 mu pápež Paschal II. potvrdil založenie nového rádu. V tomto období existovalo už 6 kláštorov. Na začiatku 12. storočia žilo vo Fontevrault 300 mníšok a 60-70 mníchov. Rád mal v rokoch 1140-1150 asi 5000 členov. Na čele stála abatiša, ktorej skladali sľuby aj mnísi. Zakladateľ rádu v stanovách písal, že abatiša nemá byť panna, ale vdova (PERNOUDOVÁ 2002: 104 – 108). Rád Sempringham je spojený s menom sv. Gilberta. Tento vytvoril pri svojej farnosti spoločenstvo mladých žien, ktoré chceli žiť mníšskym životom. Snažil sa ich pričleniť k cistercitom, ale tí ho na generálnej kapitule v roku 1147 odmietli. V tomto období existovali kláštory v Sempringhamu a Haverholme. Po návrate pričlenil ku kláštorom malú komunitu rehoľných kanonikov, ktorý mali zabezpečiť bohoslužobné potreby a správu majetku. Mužská a ženská komunita obývali oddelené priestory po oboch stranách kostola. Kanonici spievali hodinky vo vlastnom oratoriu a celebrovali omšu pre mníšky. Mníšky odriekali hodinky vo vlastnom chóre. Okrem toho tu pôsobili laický bratia ako pomocníci na majetkoch a laické sestry na varenie a iné práce. Nezachovali sa nám pôvodné konštitúcie. V neskoršom období došlo k tomu, že v kostole bola pozdĺžna prepážka a sviatosť oltárna sa podávala na otočnom stole. Rád sa nevyhol útokom nasmerovaných proti spoločnému životu mužov a žien v jednom kláštore. 6 Gilbert sa stal rehoľným kanonikom a v rokoch 1175 – 6 V rokoch 1166 – 1167 došlo k rebélii laických bratov, ktorý pápežovi zvestovali, že v kláštoroch dochádza k hrubým sexuálnym prehreškom a že mníšky a kanonici žijú spolu. Za pomoci svojich priateľov, napríklad anglického kráľa, sa tento útok Gilbertovi podarilo odraziť (LAWRENCE 2001:225). 363 1176 vedenie zveril Rogerovi, prevorovi z Maltonu. V tomto období existovalo 9 kláštorov a štyri domy pre kanonikov, väčšinou v lincolnskom grófstve. V 13. stor. vzniklo ešte 6 ústavov. Klauzúra mníšok bola veľmi prísna. Vnútorné záležitosti riadili tri prevorky, ktoré sa na čele striedali. Kanonici mali zakázaní prístup k rehoľníčkam, okrem udelenia posledného pomazania. V štatútoch boli nariadenia týkajúce sa otočného stola. Členovia a členky rádu sa stretávali jedine na generálnej kapitule. Vďaka tomuto oddeleniu však mníšky disponovali peniazmi a konventnými pečaťami (LAWRENCE 2001:223 – 226). V 13. storočí vznikajú tzv. žobravé rády. Sú odpoveďou na vtedajšie spoločenské zmeny. Najvýznamnejší sú dominikáni a františkáni. Ženské vetvy týchto rádov sa vytvorili už na začiatku ich existencie. Sv. Dominik Guzmán, zakladateľ dominikánov, vytvoril na začiatku 13. storočia v Prouille kláštor pre obrátené katarské ženy a dal im stanovy podľa Premontré. Následne vznikli ďalšie kláštory v západnej Európe. V roku 1228 však generálna kapitula rozhodla o zákaze priberať ženské kláštory. Dôvodom bol príliš veľký záujem o prijatie do rádu (ENNENOVÁ 2001: 128-131, FRANK 2003:81-85, LAWRENCE 2001:267 – 268). Klarisky, ženskú vetva františkánov, založila Klára Offreducciová, ktorá bola vrstovníčka sv. Františka Assiského. V roku 1212 ušla z domu a pridala sa ku skupine Františkových spoločníkov, ktorí sa nazývali kajúcnici z Assisi. Klára sa stala predstavenou prvého kláštora Menších sestier, či Chudobných panien pri kostole sv. Damiána v Assisi, podľa ktorého ich sprvu volali damiánkami. Pričinením ich početných nasledovníčok vznikli v Itálii čoskoro ďalšie kláštory. V roku 1219 zostavil pre nich protektor rádu kardinál Hugolín regulu, ktorá vychádzala z regule sv. Benedikta. Regula síce zdôrazňovala osobnú chudobu, ale držbu majetku povoľovala. Toto sa nepáčilo Kláre a tak spísala svoju vlastnú regulu, ktorú schválil pápež Inocent IV. roku 1253, tesne pred jej smrťou. Po jej svätorečení roku 1255 pápežom Alexanderom IV. (1254 – 1261) prijala mladá rehoľa na jej počesť nový názov klarisky (FRANK 2003:89, LAWRENCE 2001:267 – 268). 364 Členky obidvoch rádov na rozdiel od svojich bratov nevykonávali misijnú a ani kazateľskú činnosť. Žili v kláštoroch v prísnej klauzúre a zachovávali mlčanlivosť. Venovali sa modlitbe a starostlivosti o chorých. V 12. storočí vzniklo aj hnutie, ktorého členky sa volali begine. Nebolo síce kláštorným hnutím, ale ich život sa dosť podobal životu v kláštore. Jeho počiatky sa spájajú s menom kňaza Lamberta de Bégue, ktorý v roku 1170 v Lutychu zhromaždil obec zbožných panien a vdov. Počas spoločného súžitia sa zaviazali k dobrovoľnej chudobe, cudnosti, poslušnosti, modlitbám, pôstom a pravidelnému prijímaniu sviatosti oltárnej. Názov begine dostali podľa svetložltých šiat (bigio, bége). V roku 1216 ich oficiálne uznal pápež Honorius III. Hnutie sa šírilo predovšetkým v Nizozemsku, Belgicku, Francúzsku a Nemecku. Ohlas našlo hlavne v mestách, menej na vidieku. Až do 14. storočia do tohto hnutia vstupovali ženy z mestského patriciátu, dedinskej šľachty, mestských stredných vrstiev. Neskôr prevažovali ženy z nižších vrstiev. Begine nepodliehali prísnej klauzúre, mohli totiž žiť vo vlastných domoch. Zriaďovali si často aj útulky s viacerými budovami, ktoré boli obohnané múrom. Napríklad v Kolíne nad Rýnom v rokoch 1250 až 1350 vzniklo 100 begiňských domov, v ktorých žilo 1000 žien. Finančné prostriedky na zriaďovanie takýchto domov pochádzali z osobného majetku, zo zbierok, z nadácií zámožných žien. Begine žili podľa určitých pravidiel pod vedením majsterky. Venovali sa modlitbe, ručným prácam, starostlivosti o chorých, zúčastňovali sa pohrebov a vyučovali dievčatá. Vzorom im bola Mária Magdaléna. Niektoré spoločenstvá boli napojené na kláštory žobravých rádov, cistercitov, premonštrátov. Náklady na živobytie si hradili z vlastných prostriedkov, z rôznych nadácií, predovšetkým však predajom vlastných výrobkov, hlavne textilných. Práve predajom týchto výrobkov začali konkurovať cechom. Postupne sa pre ich život vystupňovali proti nim útoky. Považovali ich za zbehnuté mníšky, prostitútky. Nakoniec v roku 1312 koncil vo Vienne rozhodol, že tolerované budú begine, ktoré sa zdržiavajú vo svojich domoch pod dozorom kňazov. Väčšina beginských domov sa v praxi pripojila k františkánom alebo ENNENOVÁ, E. 2001. Ženy ve strědověku. Praha : Argo FRANK, K. S. 2003. Dějiny křesťanského mnišství. Benediktínské arciopatství sv. Vojtěcha a sv. Markéty. Praha. HAVIERNIK, P. 2002. Počiatky mníšstva, Byzantský monasticizmus. In.: Rehole a kláštory v stredoveku. Banská Bystrica-Bratislava : Chronos CHARVÁTOVÁ, K. 1998. Dějiny cistercitského řádu v Čechách 1142 – 1420. Praha : Karolinum KLAPISCH-ZUBER, CH. 2002. Mužství a ženství. In.: Encyklopedia strědověku. Vyšehrad, Praha. LAWRENCE, H. 2001. Dějiny strědověkého mnišství. Centrum pro studium demokracie a kultury – Vyšehrad, Brno - Praha. 365 366 dominikánom (ENNENOVÁ 2001: 126 – 127, LAWRENCE 2001:230 – 234). Čo sa týka územia Slovenska, tak z roku 1235 pochádza zmienka o pričlenení už existujúceho ženského konventu v Bratislave k reholy cistercitiek Ku ktorej reholy, prípadne spoločenstvu ženský konvent patril pôvodne, nevieme. Zánik tohto kláštora sa dáva do súvisu s vpádom Přemysla Otakara II. v roku 1271 (SLIVKA 1991:112 – 113). Ďalšou reholou na Slovensku boli klarisky usadené od roku 1239 v Trnave a od 1297 v Bratislave (ZEMENE 2002:179). Na záver možno konštatovať, že po celý stredovek malo ženské kláštorné hnutie skôr podradnú úlohu oproti mužskému. Život v kláštoroch bol zameraní na kontemplatívnu činnosť. Mníšky žili v prísnej klauzúre. Do kláštorov vstupovali predovšetkým ženy s aristokratických rodín. Ženské kláštorné hnutie postupne získavalo aristokratický ráz, ktorý sa udržal počas celého stredoveku. Kláštory poskytovali ženám vzdelanie. V kláštorných školách boli pripravované dievčatá na život kláštore, ale aj mimo neho. Naučili sa tu čítať a písať. Okrem toho kláštory poskytovali útek pred vtedajším svetom, v ktorom sa žena dokázala len ťažko presadiť. LITERATÚRA PERNOUDOVÁ, R. 2002. Žena v době katedrál. Vyšehrad, Praha. SLIVKA, M. 1991. Cisterciti na Slovensku. In.: Archaeologica Historica 16. Muzejní a vlastivědní společnost Brno, Brno. VALACHOVÁ, D. 2002. Rehoľa cistercitov v stredoveku. In.: Rehole a kláštory v stredoveku. Banská Bystrica – Bratislava : Chronos ZEMENE, M. R. 2002. Vývojové tendencie františkánskej rehoľnej rodiny od stredoveku po súčasnosti. In.: Rehole a kláštory v stredoveku. Banská Bystrica – Bratislava : Chronos SUMMARY Nunnery movement has an important role in history of women. This submission paper deals about history of nunnery. Almost every order had female branch in the Middle Ages. The nunneries were submissive to male monasteries. Nuns pray and worked manualy in nunneries. Nunnery gave education to nuns. There they were taught to read and write. The majority of the nuns came from high society. The nunneries were a way of escaping the outside world. SFÉRY ŽENY V NESKOROM STREDOVEKU A V RANOM NOVOVEKU 1 Tünde Lengyelová 2 Kľúčové slová dejiny, stredovek, raný novovek, Uhorsko, právne postavenie žien Život a osudy žien v uplynulých storočiach sa riadili predovšetkým vonkajšími podmienkami a ich spoločenské postavenie nebolo určované len ich prirodzenou funkciou, ale najmä kultúrou. Jednou z hlavných kultúrnych determinant boli právne pomery. V rodovej spoločnosti ženy neboli právne spôsobilé, čo niektorí autori prirovnávajú k stavu, ako keby boli len predmetmi. Dievčatá po dosiahnutí pohlavnej zrelosti vydávali. Do novej rodiny sa dostávali únosom alebo kúpou, po smrti manžela boli obvykle rodinou prinútené k uzavretiu ďalšieho manželstva. Boli povinné zachovávať poslušnosť voči mužovi, rodinné práva nemali. Na našom území sa po prvýkrát žene priznala právna spôsobilosť – aj keď v obmedzenom rozsahu – na počiatku Uhorského štátu. V zákonoch kráľa Štefana (997 – 1038) zo začiatku 11. storočia sa upravila možnosť vdovy alebo opustenej ženy užívať majetok po svojom mužovi, za istých podmienok. V dekrétoch kráľa Ladislava I. (1077 – 1095) sa riešila nevera ženy – muž mal právo nevernú manželku beztrestne zabiť, ale mohol jej aj odpustiť. Posun v pozitívnom smere je však už v zákonoch kráľa Kolomana, považovaného za jedného z najvzdelanejších stredovekých uhorských panovníkov. Podľa jeho zákonov ženu, ktorá ušla od svojho manžela, mali vrátiť – a to aj niekoľkokrát, ak sa to opakovalo, a keď muž chcel, mohol svojej nevernej 1 Článok vznikol v rámci grantu VEGA 2/3140/23 Kultúrne a ekonomické aktivity žien v období novoveku a projektu CEKI – Kolektívne identity v moderných spoločnostiach. 2 PhDr. Tünde Lengyelová, CSc., Historický ústav Slovenskej akadémie vied, Klemensova 19, 813 64 Bratislava, e-mail: [email protected]. 367 368 manželke odpustiť alebo ak sa tak dohodli, mohli ostať žiť mimo manželstva.3 V 13. storočí sa upravili aj majetkové práva žien – išlo samozrejme o ženy šľachtické. V tomto ohľade je výnimočné tzv. praefectio, ktoré zaviedol uhorský kráľ Karol Róbert. Týkalo sa opäť len majetkových práv, pričom žena alebo dievča, ktoré bolo posledným potomkom rodu, získalo dedičské práva muža a mohlo tak teoreticky disponovať s rodovým majetkom. Uhorské zvykové právo, zakotvené v Tripartite Štefana Werbőczyho v roku 1517,4 kodifikovalo právne zvyklosti platné už stáročia. V tejto základnej právnej príručke sa opäť výrazne potvrdzovalo, že žena nebola v mnohých ohľadoch práva na rovnakej úrovni, ako muži. Stavovské práva šľachty mohlo dieťa dediť len po otcovi, ak bol šľachticom. V prípade matky tomu tak nebolo, pretože ako sa uvádza v zákonnom článku, ploditeľom je muž, žena dáva len formu. Podobne celý rad zákonov určoval možnosti dedenia rodičovského majetku. Dcéra mala nárok na tzv. dcérsku štvrtinu (quarta filialis), ktorú jej rodičia alebo bratia vyplácali najčastejšie v peniazoch pri vydaji; hodnota tejto štvrtiny však nekorešpondovala so skutočnou štvrtinou rodičovského majetku. Diskriminujúce bolo aj ustanovenie, ktoré zakotvovalo rozlíšenie dieťaťa, narodeného od šľachtického otca a nešľachtickej matky. V takom prípade mu prislúchali práva otca, ale nie naopak – dieťa šľachtickej matky a neurodzeného otca stavovské práva nededili. V sofistikovanom odôvodnení, prečo majetky (donácie) získané za služby nemôžu dediť aj ženy, sa píše, že je to tak preto, lebo krajinu obklopenú nepriateľmi musia muži brániť s mečom v ruke a ženy a dievčatá nezvyknú vojenčiť. Za lichotivé pre ženskú populáciu by sa mohla považovať veková dospelosť, ktorá sa ustálila na hranici 12 rokov u žien (dievčat) 3 Corpus juris Hungarici Ed. Márkus, D. Budapest 1899, I. diel 1000 – 1526. 4 WERBŐCZI Stephanus: Tripartitum opus juris consuetudinarii inclyti regni Hungariae... Viedeň 1517. (Ed. Kolosvári, S. - Óvári, K. Budapest 1897). Základná právna príručka uhorského zvykového práva zachytávala vývoj od počiatkov Uhorského kráľovstva a v niektorých svojich opatreniach platila až do začiatku 20. storočia. 369 a 14 rokov u mužov (chlapcov). Za plnoletých sa muži považovali po dosiahnutí 24. roku a ženy od 16. roku, pravda, ak sa skôr nevydali, pretože manželstvom získali plnoletosť. V skutočnosti tieto roky v prípade dievčat nič neznamenali, pretože do svojho výdaja podliehali rozhodnutiam otca (prípadne poručníka) a po výdaji zase manželovi. Dievčatá teda teoreticky mohli o svojich zdedených nehnuteľnostiach rozhodovať už ako 16 ročné, v skutočnosti však nepoznáme také prípady, keď by sa to aj stalo. Takéto situácie sa riešili ich rýchlym výdajom - osirelé dievčatká poručníci veľmi zavčasu vydali, prakticky ihneď po dosiahnutí 12 rokov, ale sú známe aj 8 ročné nevesty, aby sa mohli striasť zodpovednosti za ne. Slobodné ženy nemali ani nárok na samostatné rozhodovanie, nemohli byť napr. ani tútorkami (zákonnými zástupkyňami) svojich mladších súrodencov, pretože majú ľahké zmýšľanie, ktoré ich často zvádza na scestie. Problém mohol nastať aj vtedy, ak dieťa zostalo v opatere ovdovenej matky, pretože ostatní mužskí členovia rodu sa mohli dožadovať práva na správu majetku a treba podotknúť, že tútor nemusel zúčtovať s majetkom pri dosiahnutí dospelosti právoplatného dediča. Nebolo však ojedinelé, že vdovy sa stávali poručníčkami svojich neplnoletých detí, spravovali aj ich majetky, aj keď sa to obvykle dialo pod dozorom niektorého mužského príbuzného. Netradičný však je prípad, ktorý rozvíril verejnú mienku na začiatku dvadsiatych rokov 17. storočia. Po predčasnej smrti len 24-ročného Imricha Thurzu si jeho matka, vdova palatína Juraja Thurzu Alžbeta Coborová nárokovala výchovu svojich dvoch vnučiek. Nevedno, či sa tak rozhodla preto, že nevesta Kristína Ňáryová (Nyáry) konvertovala na katolícku vieru, a ona chcela mať vnučky evanjeličky, alebo z iného dôvodu (z korešpondencie vyplýva, že ju nemala veľmi v láske). Odmietla však vydať deti a vychovávala ich sama. Ňáryová sa opäť vydala, a to za Mikuláša Esterházyho, ktorý sa krátko na to stal uhorským palatínom, teda najvyššie postavenou osobnosťou hneď po panovníkovi. Šanca vyhrať súdny spor za takýchto okolností – nielen preto, že žila zákonná matka, ale najmä pre vplyv jej manžela – bola nulová a skončila podľa očakávania stratou 370 vnučiek. 5 Prípad však vrhá nečakaný pohľad na sebavedomie ženy začiatkom 17. storočia. Analýza zákonov, zakotvujúcich podriadené postavenie žien, by bola obsiahla. Skutočnosť sa aj tak odlišovala od zákonných noriem. Možnosti ženy, determinované kultúrnym prostredím, sa v mnohých prípadoch dostali do protirečivej situácie, keď ani zákon, ani tradície neboli také silné, ako osobnosť niektorých žien. A naopak, ani zákony nezabránili tomu, aby sa ženy dostali na hranicu života a smrti, alebo aj za ňu. To, že žiaden zákon sa nezaoberal násilím páchaným na ženách (a deťoch), neznamená, že sa to nedialo. Celkom jasne o tom hovoria súdne spisy, kde sa však už riešili len fatálne následky. Domáce násilie bolo tak obvyklé a bežné, že sa nepovažovalo za nič mimoriadne. Svedčia o tom aj žiadosti o rozvod a najmä výroky kompetentných: impotencia muža mohla byť dôvodom pre rozviazanie manželstva, násilie z jeho strany nie a malo sa riešiť v rámci rodiny (podriadením sa ženy a jej poslušnosťou). Pokiaľ svoju manželku muž nezabil, prakticky nebol stíhateľný.6 Aké mali teda ženy možnosti, aké boli sféry ich života, ako sa dokázali uplatniť a ako boli obmedzované? Život pred niekoľkými storočiami bol v podstate rovnako komplikovaný, ako je dnes. V mnohých ohľadoch platili oveľa prísnejšie diskriminačné zákony a zvyky, predsa sa mnoho žien výrazne zapísalo do histórie, a to aj v takých oblastiach, ktoré im podľa dobových predstáv neprislúchali. Napríklad vojenstvo: Ženou, ktorá porušila predstavy o stredovekej manželke čakajúcej s vyšívaním na návrat manžela z boja, bola Cecília zo Svätého Jura, manželka Juraja z Rozhanoviec. Svojho muža sprevádzala na vojenskom ťažení proti Turkom, ba dokonca sa osobne zapojila do bojov pri hrade Golubac. Kráľ Žigmund jej výnimočnú odvahu aj výnimočne odmenil, donáciou jej udelil tri dediny. V donačnej listine zdôrazňuje, že Cecília je smelšia a udatnejšia ako iné ženy, keď napriek krehkej, nepevnej a bojazlivej podstate ženského pohlavia s dušou a srdcom nanajvýš hrdinským, odvážne nasadla na jednu z vyzbrojených galér a viedla z vody útok proti obliehanému hradu.7 O tri storočia neskôr sa preslávila Helena Zrínska pri dlhodobej obrane hradu Mukačevo, Mária Séčiová, známa Muránska Venuša pri obrane Muráňa, ale príkladov „udatných“ žien je oveľa viac. Ženám však neboli celkom cudzie ani koristnícke výpravy. Poznáme ženy, ktoré ich sami viedli: napríklad v roku 1514 sa Anna Ludanická vybrala na Oponický hrad, aby olúpila svojich susedov. Hoci bola úspešná, nakoniec však musela lup vrátiť. Jej kompánov popravili, ona dožila svoj život vo vážnosti. 8 Súdne zápisnice sú plné správ o tom, že ženy dokázali byť rovnako činné ako muži aj na šikmej ploche. Čo sa týka trestov, boli približne rovnako prísne, s výnimkou cudzoložstva, kde muž väčšinou obišiel bez ujmy a žena doplatila v lepšom prípade vyhnaním, alebo aj životom. 9 Politické a vojenské pomery, ktoré v Uhorsku vládli, boli príčinou toho, že muži trávili väčšinu času buď na bojiskách alebo na snemoch či cestách s politickým poslaním. Správu obrovských majetkov, ktoré vlastnili, v takých prípadoch preberali ich manželky. Zachovaná korešpondencia a účtovníctvo svedčia o tom, že ženy v krátkom čase nielen pochopili chod hospodárstva, ale dokázali ho zveľadiť. Rovnako z korešpondencie vieme, že ani politika nebola pre ne neznáma. Svojimi radami, postrehmi, ale aj intrigami a zradami sa podieľali na prevratoch, alebo pôsobili ako sprostredkovateľky. Často, pravdepodobne častejšie než muži, sa stávali obeťami násilia, či už zo strany vlastných príbuzných, ako aj cudzích. 7 Dokumenty k prípadu sú uložené v Štátnom archíve v Bytči, Oravský komposesorát – Thurzovská korešpondencia. 6 K otázke pozri štúdiu autorky Násilie páchané na ženách a možnosti obrany v období raného novoveku (v tlači v zborníku z konferencie Žena a právo – právne postavenie žien v minulosti, ed. Lengyelová T.). DVOŘÁKOVÁ Daniela: Niektoré aspekty postavenia ženy – šľachtičnej v Uhorsku na prelome 14. a 15. st. (tamže). 8 LUKAČKA Ján: Postavenie ženy v neskorostredovekej spoločnosti (tamže). 9 Pozri SZEGHYOVÁ Blanka: Žena a zločin vo východoslovenských mestách v 16. storočí, tiež SEGEŠ, Vladimír: Žena ako subjekt a objekt kriminality v stredovekej Bratislave (tamže). 371 372 5 Pri práci s archívnymi dokumentmi zo 17. storočia, najmä pri štúdiu dobovej korešpondencie sa v čitateľovi mimovoľne prebudí otázka úlohy osobnosti – v našom konkrétnom prípade osobnosti ženy – v dejinách. Pri skúmaní života žien a ich možností sa zdá byť nepochybné, že aj keď uhorské právne a kultúrne pomery neboli vyslovene priaznivé z pohľadu žien, predsa mimoriadne zavážila sila osobnosti. Ako príklad môžeme uviesť korešpondenciu Pavla Esterházyho s jeho prvou manželkou Uršuľou.10 Píšu si samé banality, on s ňou jedná ako s dieťaťom, aj po tom, ako mu porodila 18 detí. Treba však poznamenať, že Pavol sa ženil vo veku 17 rokov, ale jeho nevesta mala len 9. (Ku cti mu prislúcha, že manželstvo konzumoval až po troch rokoch, keď manželka mala už 12). Po jej smrti sa oženil s 22-ročnou Evou Tököliovou (mali spolu 7 detí). Ich korešpondencia má úplne iný charakter – je vecná, prejednávajú dôležité otázky, radia sa spolu. Po čase dochádza k hádkam, podporovaným intrigami, ale Eva nezostáva svojmu manželovi nič dlžná, odvažuje sa mu kľudne protirečiť a odporovať. Nepochybne k najdôležitejším aspektom, ktoré otvárali cestu k presadeniu sa ženy, bolo vzdelanie. Až do 18. storočia neexistovala povinná školská dochádzka, teda poskytnúť deťom vzdelanie bolo vo výlučnej kompetencii rodičov (poručníkov). V prostredí šľachty a meštianstva si potrebu vzdelania veľmi rýchlo uvedomili, nebolo to však všeobecné. Začiatkom 16. storočia bolo zriedkavosťou, ak vedela žena čítať a takmer výnimočné, ak vedela aj písať. Postupom času sa situácia menila k lepšiemu, ale bolo veľmi individuálne, akú váhu ktorá rodina prisúdila vzdelaniu svojich dcér. Je však paradoxné, že mnohé ženy z rodín vysokopostavených hodnostárov, medzi ktorými sa na prelome 16. a 17. storočia už nemohli vyskytnúť negramotní, boli analfabetkami. V tomto smere je takmer nepochopiteľným príkladom rodina uhorského palatína Juraja Thurzu (1567-1616). Thurzo neštudoval síce na zahraničných univerzitách, ale dostal veľmi solídne vzdelanie, ktoré si doplnil počas pobytu na kráľovskom dvore vo Viedni, kde bol spoločníkom princov. Jeho druhá manželka, Alžbeta Coborová, bola dcérou uhorského podpalatína, ktorý zastával aj viacero ďalších vysokých funkcií. On sám síce zomrel, keď bola jeho dcéra malá, ale zrejme v rodine nebola zakorenená tradícia vzdelávania dievčat. Keď sa vydávala jeho 14-ročná dcéra, nevedela písať. Nevedela vlastne vôbec nič, Thurzo ju zaúčal do vedenia domácnosti, hospodárstva a dal jej na starosť aj svoje dve malé dcéry z prvého manželstva. Alžbeta sa v priebehu asi dvoch rokov pod manželovým vedením naučila písať, jej písmo a štylizácia však zostali na nízkej úrovni. 11 Z tejto stránky je zvláštny prístup Juraja Thurzu k vzdelaniu svojich vlastných dcér. Jediného syna Imricha učili na bytčianskom dvore renomovaní zahraniční súkromní učitelia, hoci v Bytči práve pod záštitou palatína vtedy pôsobila škola, ktorá mala mimoriadne dobrý chýr. Neskôr študoval na vychytenej Wittenberskej univerzite. Sedem thurzovských dievčat však nejaké dôkladné vzdelanie nedostalo. Je to evidentné z ich listov, ktoré síce dávali podľa dobového zvyku písať pisárom, ale podpisy či post scriptá prezrádzajú, že písanie nebolo ich silnou stránkou. Najstaršia Zuzana to sama priznala, keď sa dostala do mimoriadne zlej situácie – manžel ju psychicky i fyzicky týral, a ona nevedela, ako to dať otcovi na vedomie, pretože nevedela písať a manžel jej zobral aj pisára. Ostatné dievčatá tento svoj hendikep prekonali v manželstve a ich písomnosti z neskoršieho obdobia sú na dobrej úrovni, najmä Heleny, vydatej Illéšházyovej a Kataríny, vydatej Tökölyovej. Obe tieto dámy sa súčasne prejavili aj ako aktívne spoločníčky svojich manželov nielen v domácnosti a v hospodárení, ale aj spoločensky. Potreba gramotnosti žien sa ešte výraznejšie prejavila v meštianskom prostredí. Manželky remeselníkov boli nápomocné v dielňach, viedli účtovníctvo a niektoré ženy samy viedli kupecké krámy. Bolo zaužívané, že po smrti remeselníka mohla prevziať jeho vdova dielňu a spravidla jeden rok vykonávať živnosť. Po roku sa obvykle vydala alebo dielňu predala, máme 10 11 Magyar Országos Levéltár (MOL) Budapešť – P 125 Archivum familiae Esterházy, Esterházy család hercegi ága levéltára, Pál nádor iratai 1651 – 1713. 373 Časť vlastnoručne písaných listov je uložená v ŠA Bytči (Oravský komposesorát – Thurzovská korešpondencia) a časť v MOL Budapešť E 196 – Archivum familiae Thurzo. 39. cs. 1t. 374 však viacero dôkazov, že ženy zostávali dlhodobo samotné a vykonávali remeslo zosnulého manžela. Či už pri remesle, alebo kupectve, bolo potrebné viesť účtovníctvo, komunikovať s mestom, obchodnými partnermi, cechom a zákazníkmi. Toto všetko si vyžadovalo, aby žena dôkladne zvládla nielen písanie a čítanie, ale aj počítanie a množstvo ďalších aktivít. Oveľa menší priestor mali na sebarealizáciu ženy poddanského stavu. Ich život bol prísne determinovaný najmä obmedzenou mobilitou (najmä po roku 1514 bolo často úplne zakázané sťahovanie sa neslobodného obyvateľstva, ale ani v krátkych intervaloch možnosti sťahovania sa ho nevyužívali). V poddanskom prostredí bola mimoriadne nízka vzdelanostná úroveň. Žena tu naozaj nemala mnoho možností – len sa vydať, pracovať (predovšetkým v poľnohospodárstve a domácnosti), rodiť a vychovávať deti a nakoniec dožiť život ako vdova v ústraní. Oveľa ťažším sa život poddanej stal, keď ovdovela – najmä ak zostali nezaopatrené deti. Vdovy mohli naďalej hospodáriť na majetku svojho zosnulého muža, až dovtedy, kým sa najstarší syn nestal dospelým (prípadne sa dcéra nevydala a nepriniesla muža na usadlosť). Peňažné, naturálne i robotné povinnosti voči zemepánovi však zostávali nezmenené, teda v rozsahu, v akom ich poskytoval manžel. V prípade, že ich nezvládala, bola „degradovaná“ do pozície želiara. Preto je pochopiteľné, že ženy aj napriek častému krutému zaobchádzaniu a zlým skúsenostiam predsa radšej volili zlé manželstvo, ako odkázanosť na vlastné, obmedzené sily. Samostatne hospodáriace slobodné ženy boli veľmi zriedkavou a neobvyklou výnimkou. Krátka sonda do histórie stredovekého a ranonovovekého Uhorska naznačuje, že po formálnej stránke ženy disponovali viacerými právami, dokonca v niektorých ohľadoch mohli byť aj zvýhodnené v dôsledku nazerania na ženy ako na „slabšie pohlavie“, u ktorého sa a priori predpokladá neskúsenosť a neznalosť pomerov. Väčšina práv zostala ženám skôr len teoreticky, najmä preto, že ženy si ich sami neboli vedomé. Práve otázka právneho vedomia žien mohla byť faktorom, ktorý mohol viesť k premene kvality ich postavenia a utvárania ich osudov. Hybnou silou rovnoprávnosti žien však bolo jedine vzdelanie, odvaha vysloviť nahlas svoj názor a tiež schopnosť ho presadiť. Kultúrne determinanty, najmä patriarchálne chápanie vedúcich síl spoločnosti, však dlhé stáročia dokázali držať ženy v úzadí, napriek tomu nedokázali obmedziť silu osobnosti vzdelaných a sebavedomých žien ani v tých najmenej priaznivých podmienkach. 375 376 SUMMARY The paper deals with the position of women in the Hungarian kingdom in the late medieval and early modern periods (15. – 18. centuries). According to the oldest laws from the 11th century, women had some limited rights, nevertheless, in practice they encountered problems stemming from ignorance and deeply entrenched feeling of male superiority. Despite these factors several women managed to succeed not only in the family life, but also in economic and cultural activities and some even penetrated into political and military spheres. Undoubtedly, these women were examples of strong personalities, enhanced by their education. Using examples of several Hungarian aristocratic women, the author depicts possibilities and limitations in the women’s lives as well as various obstacles and defeats that they encountered in their conflicts with men. PRÁVNE POSTAVENIE ŽENY V 19. STOROČÍ. HRANICE A LIMITY Gabriela Dudeková 1 Kľúčové slová žena, právne postavenie, právo, dejiny Postavenie žien v spoločnosti prešlo za posledných dvesto rokov podstatnými zmenami. Postupné uvoľňovanie feudálnych vzťahov, industrializácia, modernizácia a liberalizácia spoločenských pomerov mali za následok faktické zmeny existenčných podmienok veľkej časti ženskej populácie, ako aj názorov na poslanie ženy. Podnetom k diskusiám o potrebe zmeniť spoločenské postavenie žien nebol iba nárast zamestnanosti žien v odvetviach rozvíjajúceho sa priemyselného hospodárstva, čo bolo najviditeľnejším dôsledkom industrializácie. Tomuto trendu časovo predchádzali debaty a výzvy, ktoré zdôrazňovali úlohu ženy v nacionálnom hnutí. Ženy ako matky a vychovávateľky detí sa mali stať nositeľkami vlasteneckej výchovy v „národnom duchu“, jej predpokladom však bolo kvalitnejšie vzdelávanie dievčat a žien. Boli to práve požiadavky nacionálnych hnutí, ktoré otvorili cestu žien – predovšetkým z radov inteligencie, ale aj šľachty – ku kvalitnejšiemu vzdelávaniu, k uznaniu práva dievčat na vyššie vzdelávanie2 a napokon tesne na konci 19. storočia aj na univerzitné štúdium. 3 Kým snahy o kvalitnejšie vzdelávanie dievčat boli počas celej prvej polovice 19. storočia sprevádzané diskusiou, v ktorej dominovali názory, vidiace predurčenosť ženy v napĺňaní jej role manželky a matky v privátnej rodinnej sfére, od poslednej tretiny 19. storočia sa diskurz rozšíril o problematiku zamestnaných žien – a to nielen robotníčok, ale aj na debatu o poslaní a práve vykonávať kvalifikovanú prácu aj pre ženy zo stredných vrstiev (ako učiteľky, úradníčky, spisovateľky a pod.). Napriek čiastočným, avšak predsa sa rozširujúcim možnostiam vzdelania a uplatnenia sa žien, prekážkou spoločenskej emancipácie žien boli konzervatívne názory prevažnej väčšiny slovenskej (a uhorskej) spoločnosti. Najväčším limitom však – popri ekonomickej závislosti – zostávala predovšetkým právna závislosť na mužovi. Hranice a limity reálneho postavenia ženy, jej rozhodovacích právomocí, ekonomickej závislosti či nezávislosti, možností rozhodovať o osude svojich detí a podobne, vyplývali v prvom rade z ustanovení manželského a rodinného práva. Preto je pre sledovanie postavenia ženy v minulosti dôležité poznať právny rámec vývoja: otázky, aké hranice a limity dobové právo ženám vymedzovalo, v akých mantineloch sa mohli pohybovať a to nielen v zmysle litery zákona, ale aj – a to je pre reálnu existenciu oveľa podstatnejšie – ako sa právne ustanovenia uplatňovali, respektíve neuplatňovali v praxi. Okrem praktického dobového výkladu práva je potrebné poznať argumentáciu, ktorá zmeny v právnom postavení žien sprevádzala. Podnetom k vzniku viacerých zákonov, ktoré znamenali výrazný posun smerom k vyväzovaniu sa ženy spod rozhodovacej právomoci otca či manžela, totiž často nebola na Mgr. Gabriela Dudeková, PhD., Historický ústav Slovenskej akadémie vied, Klemensova 19, 813 64 Bratislava, e-mail: [email protected]. Štúdia vznikla v rámci Projektu VEGA č. 2/4185/24 Spoločenské postavenie žien v procese sociálnych zmien 19. a 20. storočia. 2 Predpokladom pre univerzitné štúdium bolo zloženie štátnej maturitnej skúšky na gymnáziu. Prvé dievčenské gymnázium v Rakúsko-Uhorsku založil v r. 1890 spolok Minerva (pod vedením spisovateľky Elišky Krásnohorskej) v Prahe, dievčenské gymnázium vo Viedni vzniklo o dva roky neskôr (HEINDL 1997: 24, LENDEROVÁ 1999: 67-68). Prvé dievčenské gymnázium v Uhorsku vzniklo v roku 1896 v Budapešti, na 8-ročné gymnázium, ktoré bolo plne rovnocenné chlapčenskému štúdiu, bolo pretvorené r. 1899 (MÜLLER 2000: 204 – 209). 3 Prístup k univerzitnému štúdiu sa ženám otváral postupne v rámci v jednotlivých fakúlt: v Uhorsku mali od decembra 1895 ženy prístup na filozofickú fakultu a k štúdiu medicíny a farmácie (ZIMMERMANN1999: 139, MÜLLER 2000: 203). V Rakúsku bolo štúdium žien povolené od r. 1897 najprv na filozofickej fakulte, od r. 1900 aj štúdium medicíny a farmácie (HEINDL 1997: 24, SIMON 1996: 22, MÍŠKOVÁ 2003: 135). 377 378 1 prvom mieste snaha zlepšiť postavenie ženy, ale bola podložená inou argumentáciou. Napríklad vznik uhorského zákona o manželstve z roku 1894, ktorý – na rozdiel od rakúskej časti monarchie – zaviedol v Uhorsku civilný sobáš a spolu s ním aj možnosť definitívnej rozluky manželstva, nebol priamym výsledkom cieľavedomých snáh zlepšiť postavenia ženy v manželstve. Bol predovšetkým výsledkom procesu sekularizácie, v ktorom išlo o oslabenie moc katolíckej cirkvi v habsburskom štáte. § 44 až 136 Občianskeho zákonníka z roku 1811, týkajúce sa rodinného a manželského práva (MALÝ – SIVÁK 1992: 321) Avšak pre právne postavenie ženy mala táto – z hľadiska vývoja práva – zaostalosť paradoxne aj pozitívne dôsledky. Konzervativizmus uhorského práva poskytoval na jednej strane iba oklieštenú mieru demokracie (predovšetkým v oblasti občianskych práv a slobôd), na druhej strane však práve pozostatky feudálnych výsad šľachty ponechávali v platnosti pôvodné inštitúcie na ochranu žien pred biedou a ekonomickým úpadkom po smrti manžela. Konkrétne išlo o možnosť dispozičného práva žien s majetkom počas manželstva a predovšetkým o výhodné majetkové zabezpečenie vdov. V Predlitavsku bolo nerovnoprávne postavenie ženy zakotvené priamo v Občianskom zákonníku. Vychádzalo zo zásady, že žena mala povinnosť podriadiť sa rozhodovacej právomoci muža ako hlave rodiny, z čoho vyplývalo právo manžela rozhodovať o mieste bydliska, o spôsobe výchovy a budúcnosti detí, ako aj jeho výhradné právo disponovať celým majetkom oboch manželov, vrátane manželkinho vena (ZIMMERMANN 1999: 300 – 302, MALÝ – SIVÁK 1992: 321). Aj v Uhorsku prechádzala vydajom dcéra spod právomoci otca automaticky pod právomoc manžela, avšak dispozičné právo nad majetkom, ktoré do manželstva priniesla, rovnako ako nad jej osobným majetkom, mala žena formálne priznané. A hoci ho vo veľkej väčšine fakticky vykonával manžel, vo výnimočnom prípade manželkinho nesúhlasu mohla rozhodovať o nakladaní s týmto majetkom manželka samostatne. Toto právo nadobúdalo význam pre ženy hlavne v prípade ovdovenia. Rozličné dispozičné a dedičské právo manželky, respektíve vdovy sa odvíjalo z rozličného chápania majetku manžela a manželky v jednotlivých častiach monarchie. V Predlitavsku platila zásada oddeleného majetku manžela a manželky. Manžel mal dispozičné právo nad celým majetkom, v prípade ovdovenia však mala vdova nárok iba na tú časť majetku, ktorú sama preukázateľne do manželstva priniesla alebo získala. V uhorskom manželskom práve platili osobitné ustanovenia pre osoby šľachtického a nešľachtického pôvodu. V manželstve nešľachticov sa celá majetková podstata chápala ako majetok, nadobudnutý manželmi spoločne a rovným dielom (tzv. koakvizícia), z čoho sa odvíjal nárok vdovy na polovicu majetku 379 380 Žena v rodinnom a manželskom práve Na rozdiel od vyspelej legislatívy druhej polovice 20. storočia, diferencovanej na viaceré oblasti ústavného a občianskeho práva cez rodinné, manželské a dedičské právo, obchodné a pracovné právo, sociálne zákonodarstvo, týkajúceho sa žien, až k politickým právam vrátane volebného práva, (PIVOŇKOVÁ 1948: 889 – 897), bolo faktické právne a sociálne postavenie ženy od konca 18. storočia až do roku 1918 vymedzené predovšetkým manželským a rodinným právom. Z tohto dôvodu a vzhľadom na možnosti rozsahu tejto štúdie sa sústredím na hlavné rysy právneho postavenia ženy v oblasti rodinného práva. Pre vývoj uhorského práva je charakteristické dlhé pretrvávanie prvkov feudálneho stavovského práva. Vývoj právnych noriem sa stal zrkadlom zložitej cesty liberalizácie uhorského štátu, ktorý sa vyznačoval silnými feudálnymi prežitkami. Niektoré oblasti práva neboli z tohto dôvodu ani na začiatku 20. storočia kodifikované do formy jednotných zákonníkov, ale riadilo sa starými predpismi, vychádzajúcimi zo starého zvykového práva, dopĺňaného o novšie čiastkové nariadenia. Na rozdiel od rakúskej časti monarchie, kde ustanovenia manželského práva boli v roku 1811 zjednotené do Občianskeho zákonníka 4, v Uhorsku sa podobnú kodifikovanú formu schváliť nepodarilo, a to počas celého obdobia trvania monarchie (Dejiny 1971: 339, MALÝ – SIVÁK 1992: 339). 4 po manželovi (BLAŽKE 1953: 26 – 35, DEJINY 1973: 133). U šľachticov sa spôsob dedenia stanovil spravidla formou manželskej zmluvy5. Z princípu spoločne nadobudnutého majetku vyplývala v uhorskom práve zásada tzv. vdovského dedenia, podľa ktorej mala vdova nárok na polovicu manželovho majetku. Toto špecifikum uhorského práva, spolu s inštitútom tzv. obvenenia6 (v pôvodnom uhorskom zvykovom práve definovaného ako „odmena manželke za vernosť počas manželstva“) tvorilo základ pre špeciálny status vdov v Uhorsku. Rakúsky právny poriadok ich však nepoznal (DEJINY 1971: 310, MALÝ – SIVÁK 1992: 341-342, MÁDAY 1913: 95 – 6, ZIMMERMANN 1999: 302). Všeobecne teda možno konštatovať, že menej liberálne uhorské právo, postavené na zachovávaní šľachtických výsad a feudálnych pomerov, chránilo ekonomické postavenie ženy viac, než priemyselne rozvinutejšie Predlitavsko s liberálnejším právom. Pri štúdiu právneho postavenia je dôležité zohľadniť okolnosť, že vzťah muža a ženy, ktorý sa do práva premietal predovšetkým ako vzťah závislosti, vyplýval v prvom rade z ekonomickej nesamostatnosti žien. Právne ustanovenia vo vzťahu k žene boli pritom v dobovom chápaní zamýšľané v prvom rade ako ekonomická ochrana ženy (formulovaná ako vydržiavacia povinnosť manžela voči rodine), a nie ako obmedzovanie práv ženy. Až vytvorením možností pre postupné ekonomické osamostatňovanie sa otvorila cesta k ďalšiemu vymaňovaniu sa ženy spod právomoci muža. Okrem týchto rozdielov právneho postavenia žien v rakúskej a uhorskej časti monarchie dobová publicistika obzvlášť vyzdvihovala vyššiu mieru osobných práv slobodných žien v Uhorsku a predovšetkým významné zmeny, ktoré priniesla séria zákonných článkov manželského práva z roku 1894. Uhorský zákon č. 23 z roku 1874, ktorý priniesol výrazné zlepšenie predovšetkým pre problematickú skupinu nevydatých žien, bol dôležitým krokom k právnemu osamostatneniu žien spod právomoci muža v oblasti osobných práv. Podľa neho sa ženy dosiahnutím plnoletosti (24. roku) vymanili spod právomoci (poručníctva) otca a zostávali až do uzavretia manželstva právne samostatnými osobami (MÁDAY 1913: 30). Získanie právnej samostatnosti, a to aj vrátane dispozičného práva s majetkom7, znamenalo z právneho hľadiska zrovnoprávnenie s mužmi (NAGYNÉ 1981:116 – 117, DEJINY 1971: 308). Naproti tomu v Predlitavsku zostalo postavenie ženy pod poručníctvom otca, ktoré vyplývalo z jeho postavenia ako hlavy rodiny, zakotvené v Občianskom zákonníku a dispozičné právo s majetkom tu zostávalo – podobne ako vo väčšine európskych krajín – vyhradené mužom (HOLTHÖFER 1997: 393 – 394, 399, 446). Zaujímavá situácia nastala v uhorskom práve v dôsledku predpisov o plnoletosti žien. Vydajom totiž žena automaticky nadobúdala plnoletosť, bez ohľadu na to, či už dosiahla 24 rokov alebo nie, v prípade muža však takéto ustanovenie neplatilo8. Paradoxným výsledkom bola skutočnosť, že žena sa vydajom stávala plnoletou spravidla skôr, než manžel, takže mohla robiť 5 V dedičskom práve šľachticov sa neuznával povinný, ale iba dobrovoľný inštitút spolunadobudnutého majetku, tzv. princíp zmluvnej koakvizície. V praxi si príslušníci šľachty určovali spôsob dedenia spravidla zmluvne ešte pred uzavretím manželstva, a to v podobe manželskej zmluvy, pričom (na rozdiel od nešľachtického obyvateľstva) neboli povinní princíp spolunadobudnutého majetku akceptovať (DEJINY 1971: 310). 6 Ištitút obvenenia sa vzťahoval na všetkých obyvateľov (šľachtického i nešľachtického pôvodu), jeho stavovský charakter však zostal zachovaný: výška bola odstupňovaná podľa stavovskej príslušnosti manžela (u šľachty 400 zlatých, u nešľachticov a mešťanov 200 zlatých, u bývalých poddaných 40 zlatých). (MALÝ-SIVÁK 1992: 342). 381 7 Z hľadiska poručníctva a dispozičného práva ženy s majetkom je medzníkom aj zákon č. 20 z roku 1877, podľa ktorého dievčatá (rovnako ako chlapci) po dovŕšení 14. roku smeli v prípade, že boli samostatne zárobkovo činnými osobami, slobodne nakladať so svojím zárobkom (MÁDAY 1913: 29). 8 V Československej republike sa dosiahnutie plnoletosti unifikovalo určením vekovej hranice 21 rokov rovnako pre mužov i ženy (DEJINY 1973: 132). 382 niektoré úkony, ktoré manžel až do dosiahnutia 24. roku veku nemohol9. V oblasti rodičovských práv vo vzťahu k deťom však zostávala vydatá žena v oboch častiach Habsburskej monarchie takmer bezprávna – deti spadali v plnom rozsahu pod manželovu právomoc. Matka mala nad deťmi právomoc len v tom prípade, ak sa jednalo o nemanželské deti alebo ak ovdovela. Pokiaľ to zosnulý manžel v testamente nestanovil výslovne inak, stávala sa poručníkom sirôt v Uhorsku automaticky matka (MÁDAY 1913: 59 – 61), naproti tomu však v Predlitavsku poručníctvo získaval zo zákona najprv starý otec, matka až následne po ňom (ZIMMERMANN 1999: 303). Za najväčší prelom vývoja manželského práva a postavenia ženy v Uhorsku v 19. storočí sa pokladá zákon č. 31 z roku 1894 o manželskom práve, ktorý zaviedol obligatórny civilný sobáš a možnosť definitívnej rozluky manželstva s možnosťou uzavrieť po rozluke ďalší sobáš. Súčasníci prízvukovali jeho “liberálnosť a humanitu” (GERŐ 1910: 3) a vyhlasovali ho za “jeden z najmodernejších legislatívnych výtvorov” modernej doby, hodný nasledovania (BACK 1906:3). Ako sme už spomínali, jeho motiváciou nebolo na prvom mieste “oslobodenie ženy”, ale problém vzťahu štátu a cirkvi, respektíve riešenie problému zmiešaných manželstiev katolíkov s príslušníkmi iných vierovyznaní. Hlavným argumentom pre zavedenie povinného sobáša pred civilnými úradmi, spolu so zavedením štátnych matrík sobášených10 bolo zjednotiť manželské a sobášne predpisy, ktoré v Uhorsku vzhľadom na konfesijne pestré zloženie obyvateľstva podliehalo 9 rôznym cirkevným poriadkom (DEJINY 1971: 309). Nemenej dôležitou okolnosťou bol zámer riešiť problémy zmiešaných manželstiev, predovšetkým s príslušníkmi izraelitského vierovyznania. Zákony o manželstve z roku 1894 znamenali predovšetkým výrazný posun v smere sekularizácie práva a spoločnosti. Búrlivá diskusia, ktorá schváleniu manželského zákona predchádzala, zdôrazňovala aktuálnu potrebu nového usporiadania manželského súžitia. Argumentovalo sa tým, že vo veľkomestách narastal počet rozpadnutých manželstiev a voľných partnerských spolužití (bez sobáša), čo bolo v rozpore s oficiálnou morálkou. Dovtedajšie predpisy neumožňovali riešiť problematické manželské spolunažívanie definitívnym rozvodom a práve nemožnosť právne usporiadať “divoké súžitie” v konečnom dôsledku takúto dvojitú morálku podporovala. Kým teda v Uhorsku nový manželský zákon povoľoval aj definitívnu rozluku manželstva11, zostali v Predlitavsku v platnosti rozličné manželské predpisy, osobitne pre každú konfesiu. Oddelené súžitie, rozluka manželstva a následné uzavretie nového sobáša bolo v Predlitavsku povolené u reformovaných cirkví, hoci bolo stále považované za výnimku (FIALOVÁ 1998: 165), avšak katolíci, ktorí tvorili väčšinu obyvateľstva, sa riadili kanonickým právom, podľa ktorého bol síce možný tzv. rozvod od stola a lože, lenže uzatvoriť ďalšie manželstvo bolo (až do smrti jedného z manželov) neprípustné. Uhorský zákon o manželstve otváral z tohto dôvodu novú možnosť dokonca aj pre občanov rakúskej časti monarchie12. Títo totiž mohli – po získaní (väčšinou dočasného) uhorského štátneho občianstva – podstúpiť rozvodové konanie a uzavrieť nové manželstvo na pôde Uhorska podľa uhorskej legislatívy13. Takéto obchádzanie rakúskych právnych predpisov však nepochybne zostalo záležitosťou len úzkej skupiny príslušníkov vyšších spoločenských kruhov14 (DEJINY 1971: 305, MAYR 1926: 12). Po vzniku Československej republiky došlo v snahe o unifikáciu práva k zjednoteniu väčšiny právnych predpisov, avšak 11 Máday ako príklad uvádza prax, že ak si chcel neplnoletý muž otvoriť obchod, mohol ho napísať na manželkino meno (MÁDAY 1913: 31, 171). 10 zákonom č. 33/ 1894 v dnešnom chápaní a terminológii rozvod Počet osôb v Predlitavsku, ktoré žili oddelene, sa pohyboval až okolo 250 tisíc, avšak tieto podľa rakúskeho práva nesmeli uzavrieť nový manželský zväzok, čo malo za následok rast počtu konkubinátov (DEJINY 1971: 413). 13 Publikácia budapeštianskeho advokáta Gerőa je propagáciou a priamym návodom na takýto právny postup (GERŐ 1910). 14 Z praxe sú prípady takýchto manželstiev známe, v literatúre dostali prívlastok “sedmohradské sobáše”. 383 384 9 12 niektoré čiastkové rozdiely sa odstrániť nepodarilo. Manželský zákon z roku 1919 nezaviedol povinný, ale fakultatívny civilný sobáš15 (snúbenci mohli manželstvo uzavrieť pred štátnymi alebo cirkevnými orgánmi podľa vlastného výberu). Rozšírenie možnosti ukončiť manželstvo definitívnou rozlukou na celé územie novovzniknutého štátu prinieslo nielen možnosť legalizovať existujúce partnerské spolužitia, dovtedy právne považované za “konkubinát”, ale aj zlepšiť postavenie detí, ktoré z týchto vzťahov pochádzali, boli považované za nemanželské a na základe toho voči deťom manželským diskriminované (DEJINY 1973:133). A hoci je 20. storočie charakterizované stálym stúpajúcim trendom rozvodovosti (MUSIL 1998: 292, 299), definitívna rozluka manželstva zostávala počas prvej polovice 20. storočia javom skôr výnimočným16. Politické práva a volebné právo žien Moderné názory, ktoré propagovali požiadavky na uplatnenie sa žien v oblastiach, dovtedy otvorených iba pre mužov, ťažko narážali na tradičné predstavy. Spoločnosť pritom reagovala – prirodzene – diferencovane: popri radikálnych liberálnych smeroch však prinajmenšom do začiatku prvej svetovej vojny prevažovali konzervatívne postoje, ktoré videli hlavné poslanie ženy v rodinnom kruhu, vo výchove detí a v práci v domácnosti. Jediná organizácia slovenského ženského hnutia – spolok Živena – musela zápasiť s konzervativizmom slovenskej politiky v postoji voči ženám, a to bol aj podstatný dôvod, prečo zostala zameraná za presadzovanie „práv národných a vzdelávacích“ a „nepresunula požiadavky žien na pole politické“. Elena MaróthyŠoltésová sa preto o požiadavke volebného práva pre ženy vyjadrila v tom zmysle, že o volebnom práve ženy by bolo groteskné hovoriť v krajine, v ktorej má volebné právo len malé percento občanov (TKADLEČKOVÁ-VANTÚCHOVÁ 1969: 43). Naproti tomu iné uhorské spolky žien sa na prelome 19. a 20. storočia okrem požiadavky prístupu žien ku všetkým typom vzdelania angažovali aj za politické práva žien, vrátane volebného. V otázke politickej angažovanosti žien bol Živene názorovo najbližšie konzervatívny kresťansko-socialistický prúd uhorského ženského hnutia17, ktorý na priamu požiadavku volebného práva pre ženy rezignoval. Za presadenie úplného volebného práva žien sa od začiatku angažoval sociálnodemokratický prúd, ktorý ho chápal ako prirodzenú súčasť demokratizácie spoločnosti a na jeho presadenie neváhal použiť ani radikálne prostriedky18. Najradikálnejšími požiadavkami, za ktoré si ako jediné zo ženských spolkov vyslúžilo prívlastok “feministický”, sa vyznačoval tzv. občiansky radikálny prúd. Tvorili ho predovšetkým príslušníčky inteligencie, združené vo Feministickom združení, ktoré sa hneď od jeho vzniku v roku 1904 aktívne zapojili do činnosti medzinárodného ženského hnutia, vrátane jeho výboru za volebné právo žien19. Svojím demokratickým občianskym zameraním sa členkám združenia podarilo získať podporu niektorých významných liberálne orientovaných politikov, ktorí v roku 1905 vytvorili Ligu mužov za všeobecné volebné právo žien (NAGYNÉ-SZEGVÁRI 1983: 95 – 110, ZIMMERMANN 1999). 17 Pre územie bývalého Uhorska to znamenalo zrušenie princípu povinného civilného sobáša. 16 Najčastejšou formou rozchodu manželov zostal počas medzivojnového obdobia „rozvod od stola a lože“, definitívnou rozlukou bolo ukončených len zhruba 5% manželstiev (údaj sa vzťahuje na obyvateľstvo českých krajín) (KUČERA 1998: 321 a tabuľka na s. 390). Konzervatívny kresťansko-socialistický prúd ženského hnutia, ktoré tvorili viaceré spolky, zjednotené v r. 1906 do Krajinského katolíckeho spolku na ochranu žien (Országos Katholikus Nővédő Egyesület), stál pod silným vplyvom katolíckej cirkvi. Jeho hlavnými predstaviteľkami boli Sarolta Geőtze a Margit Slachta (rodáčka z Košíc, ktorá bola v r. 1920 zvolená ako prvá žena za poslankyňu do maďarského parlamentu). 18 Ženský prúd v rámci uhorskej sociálno-demokratickej strany sa sformoval v r. 1905 ako osobitné oddelenie strany so samostatným tlačovým orgánom Robotníčka (Nőmunkás). Jeho redaktorkou sa stala Mariska Gárdos. 19 Vedúcimi osobnosťami vo Feministickom združení (Feministák Egyesülete), boli v prvom rade Róza Bédy-Schwimmer a Vilma Glücklich. 385 386 15 Dôležitú úlohu pri presadzovaní požiadavky ženského volebného práva zohrávala medzinárodná spolupráca, pretože v niektorých európskych krajinách a v niektorých štátoch USA už smeli ženy svoje aktívne alebo pasívne volebné právo uplatňovať. Významným precedensom v Habsburskej monarchii a argumentom pre ženské hnutia – a to aj napriek okolnostiam, za ktorých sa uskutočnilo - sa stalo zvolenie ženy do snemu kráľovstva českého v roku 191220. A hoci volebné právo pre ženy bolo po vzniku Československej republiky priamo uzákonené v ústave z roku 1920, znamenalo to len ďalší krok na ceste k politickému zrovnoprávneniu žien s mužmi. Na záver treba konštatovať, že analýza stavu práva je pre poznanie vývoja právneho postavenia žien nevyhnutná, avšak pri hodnotení sociálneho postavenia je dôležité konfrontovať legislatívu s tým, akým spôsobom sa právne ustanovenia uplatňovali v praxi. Nielen otázka, na aké percento obyvateľstva mala tá ktorá právna norma dosah, ale práve podoby jej výkladu a uskutočnenia v realite nám odhalia skutočný stav. Práve pre oblasť právneho postavenia žien platí, že právne nariadenia podliehali v praxi rozličným výkladom a preto bola atmosféra, miera demokracie a dobové názory na konkrétnu problematiku veľmi dôležité a pre reálnu prax určujúce. Predovšetkým pre výklad uhorského práva, ktoré vzhľadom na svoju roztrieštenosť poskytovalo viaceré možnosti výkladu, platí, že miera demokracie a liberalizácie bola pre sociálne postavenie obyvateľstva rozhodujúca. Napriek tomu bol však hlavný trend vývoja právneho postavenia žien v smere postupnej emancipácie, načrtnutý v 19. storočí, jednoznačný aj pre 20. storočie: od úplnej závislosti k osamostatňovaniu sa ekonomickému, cez vzdelanie a otvorením širšieho uplatnenia sa v spoločnosti až k politickým právam, ktoré podliehajú neustálemu vývoju aj v súčasnosti. 20 Poslanci využili medzeru v legislatíve, v ktorej nebolo explicitne vyjadrené, že za poslanca smie byť zvolený iba muž. Po neúspešnej kandidatúre 3 žien v r. 1908 bola r. 1912 – ako prvá žena – zvolená spisovateľka Božena Viková-Kunětická. (BUREŠOVÁ 2001: 57 – 58). 387 LITERATÚRA ALBISETTI, J.C. 1996. Female education in german-speaking Austria, Germany, and Switzerland, 1866-1914. In: GOOD, D. – GRANDNER, M. – MAYNES, M.J. (ed.). Austrian women in the nineteenth and twentieth centuries. Oxford. BACK, F. 1906. Das ungarische Ehegesetz. Nebst der Rechtssprechung des ungarischen Oberstern Gerichtshofes (königl. ungar. Kurie) und ausführlichen Erläuterungen. Manzsche k.u.k. Hof-Verlags- und Universitäts-Buchhandlung. Wien. BLAŽKE, J. 1953. Majetkové právo manželské. Praha : Orbis BUREŠOVÁ, J. 2001. Proměny společenského postavení českých žen v první polovině 20. století. Olomouc : Universita Palackého DEJINY 1971. Dejiny štátu a práva na území Československa v období kapitalizmu 1848 – 1945. I. 1848 – 1918. Bratislava : Vydavateľstvo SAV DEJINY 1973. Dejiny štátu a práva na území Československa v období kapitalizmu 1848 – 1945. II. 1918 – 1945. Bratislava : Vydavateľstvo SAV FIALOVÁ, L. 1998. Století demografické statistiky. In: Dějiny obyvatelstva českých zemí. Praha : Mladá fronta, s. 133 – 191. GERHARD, U (Hrsg.). 1997. Frauen in der Geschichte des Rechts. Von den Frühen Neuzeit bis zur Gegenwart. München : C.H. Beck GERÖ, E. 1910. Eheschliessungs- und Trennungsfreiheit in Ungarn. Mit besonderer Berücksichtigung der österreichischen, russischen und italienischen Rechtsverhältnisse. Praktischer Wegweiser für Advokaten, Justiz- und Administrationsbehörden, heiratslustige, insbesondere für geschiedene, oder beabsichtigende Ausländer katholischer Ehe. Budapest. HEINDL, W. 1997. Frauenbild und Frauenbildung in der Wiener Moderne. In: FISCHER, L – BRIX, E: Die Frauen der Wiener Moderne. Verlag für Geschichte und Politik, Oldenbourg - Wien – München, s. 21 – 33. HOLTHÖFER, E. 1997. Die Geschlechtsvormudschaft. Ein Überblick von der Antike bis ins 19. Jahrhundert. In: GERHARD, 388 U (Hrsg.). Frauen in der Geschichte des Rechts. München : C.H. Beck, s. 390-401. KRČMÁŘ, J. 1932. Manželství a manželské právo. In: Slovník veřejného práva Československého. Svazek II. Brno : Rovnost, s. 541 – 548. KUČERA, M. 1998. Obyvatelstvo českých zemí ve 20. století. In: Dějiny obyvatelstva českých zemí. Praha : Mladá fronta, s. 314 – 381. LENDEROVÁ, Milena. 1999. K hříchu i modlitbě. Žena v minulém století. Praha : Mladá fronta MÁDAY, A. 1913. A magyar nő jogai multban és jelenben. Budapest : Athenaeum MALÝ, K – SIVÁK, F. 1992. Dejiny štátu a práva v ČeskoSlovensku do roku 1918. Bratislava : Obzor MAYR, R. 1926. Soustava občanského práva. Kniha čtvrtá: Právo rodinné. Brno : Nakladatelství Barvič & Novotný MÍŠKOVÁ, A. 2003. Karreirechancen von Akademikerinnen in Böhmen und in der Tschechoslowakei (1900 – 1948). In: WAKOUNIG, M. Die gläserne Decke. Frauen in Ost-, Ostmittelund Südosteuropa im 20. Jahrhundert. Studien Verlag, Innsbruck – Wien – München – Bozen. MUSIL, J. 1998. Česká společnost 1918 – 1938. In: Dějiny obyvatelstva českých zemí. Praha : Mladá fronta , s. 267-310. MÜLLER, I. 2000. Az első magyar lánygimnázium oktatói és diákjai (1896-1917|. In: BÓDY, Z – MÁTAY, M – TÓTH, Á. A mesterség iskolája. Budapest : Osiris, s. 202 – 226. NAGYNÉ SZEGVÁRI, K. 1981. Út a nők egyenjogúsához. Budapest : Kossuth NAGYNÉ SZEGVÁRI, K. 1983. A nők a választójogáért folytatott harc a 20. század elején. In: Összehasonlító jogtörténet. Budapest : Akadémiai kiadó, s. 175 – 191. NAGYNÉ SZEGVÁRI, K – LADÁNYI, A. 1976. Nők az egyetemeken. I. Küzdelmek a nők egyetemei tanulmányaiért. Budapest : Felsőoktatási Pedagógiai Kutatóközpont ORMIS, J. V. (ed.). 1979. Marína Ormisová spomína. Bratislava : Osveta PIVOŇKOVÁ, M. 1948. Ženy. In: Slovník veřejného práva československého. Svazek V. Rovnost, Brno 889 – 897. SIMON, G. 1996. Entwicklung und Normierung des höheren Mädchenschulwesen in Österreich im Vergleich mit Preußen. In: METIS. Zeitschrift für historische Frauenforschung und feministische Praxis, Jahrgang 5, Heft 9, s. 22 – 35. TKADLEČKOVÁ – VANTÚCHOVÁ, J. 1969. Živena. Spolok slovenských žien. Bratislava : Epocha VOTRUBOVÁ, Š. 1931. Živena. Jej osudy a práca. Martin : Živena ZIMMERMANN, S. 1999. Die bessere Hälfte? Frauenbewegung und Frauenbestrebungen in Ungarn und in der Habsburgermonarchie 1848 bis 1918. Budapest : Napvilág 389 390 SUMMARY The paper depicts the basic features and limitations of legal status of women in Habsburg Empire in 19th century (until 1918, respectively), while comparing the legal status in the Austrian and Hungarian part of the empire. The legal status of women in 19th century was defined particularly by family and property codes. The inferior status of women in Austria was codified in the civil code. Nevertheless, the feudal remnants in Hungarian law established the foundations of an enhanced status of women – especially widows and women with aristocratic background; the law in Hungary did not reach the stage of an integral civil code until the collapse of monarchy. The most crucial difference was the introduction of a compulsory civil marriage and civil register in Hungary 1894. This enabled the introduction of divorce. On the other hand, Austria insisted on application of rules of various churches. The Catholic canon banned divorce with an option of a further marriage. After establishment of the Czechoslovak Republic in 1918 involved the codification, while some differences of the former parts of Austria (Bohemia and Moravia) and Hungary (Slovakia) remained in force. VNÍMANIE EMANCIPÁCIE ŽIEN V SLOVENSKEJ SPOLOČNOSTI V 60. A 70. ROKOCH 19. STOROČIA Ľuboš Kačírek 1 Kľúčové slová emancipácia žien, kultúrne spolky, školstvo a vzdelávanie Úplná emancipácija čili urovnoprávnenie žien v občanskom a politickom ohľade je... ideálom, za ktorým sa snažiť treba... K jeho dosaženiu možno tromi cestámi kráčať. Jeden smer je americký, ktorý chce, aby ženy rovnaké práva požívaly v politickom a občanskom ohlade... Druhý smer emancipácije žien je anglický, v ktorom sa hlavní dôraz kladie na priemyseľ, kupectvo, slovom na prácu, - aby totiž ženám bolo poskytnuté dostatočné pole k práci, jich silám primeranej. Konečne tretí smer snaží sa emancipáciji tak, že plaiduje za vzdelanosť žien a žiada, aby sa jim vystavily gymnásija. Touto informáciou oboznámil čitateľov Slovenských novín v roku 1873 anonymný dopisovateľ ukrývajúci sa pod značkou „Kapráľ v regimente tých, čo emancipáciju žien – nechcú.“2 V dobe, keď neznámy dopisovateľ vyjadril svoj negatívny postoj k ženskej emancipácii, už problematika postavenia žien v iných krajinách naplno rezonovala. V habsburskej monarchii vo väčšej miere až po páde neoabsolutizmu. Verejnosť pozorne sledovala situáciu v západoeurópskych krajinách, USA a aj v Rusku. V USA na začiatku 70. rokov 19. storočia už bolo bežné, že promovali ženy za lekárky. V Rusku mohli ženy od roku 1871 navštevovať všetky fakulty na univerzite v Helsinkách. Vo Viedni od začiatku 70. rokov prijímali ženy do štátnej telegrafnej služby. Viedenský ženský spolok pre ne organizoval špeciálne telegrafické kurzy. V roku 1874 navštívili Viedeň redaktorky anglického časopisu Vomens suffrage journal, bojujúceho za volebné právo žien, a snažili sa založiť medzinárodný ženský spolok. V slovenskej spoločnosti predniesol prvý verejný príspevok o emancipácii žien pravdepodobne Ján Nepomuk Bobula 26. decembra 1868 na pôde Národnodemokratického slovenského spolku. 3 Spolok vznikol v roku 1868 v Pešti a združoval liberálne orientovanú slovenskú inteligenciu a meštianstvo. Od konca marca takmer každý týždeň organizoval prednášky na aktuálnu tému: o civilnom manželstve, emancipácii židov, vzdelanosti, spolkovej činnosti, federácii... Základ emancipácie žien videl v duchu hesla o rovnosti v rozširovaní vzdelania a výchovy. Za „najvlastnejšiu“ úlohu žien pokladal vychovávanie detí, ich budúcnosť videl teda najmä ako učiteľky a sociálne kurátorky. Vo väčšej miere ho zaujímalo sociálne postavenie slobodných žien a mladých nemajetných vdov. V podobnom duchu sa niesli rozsiahle úvodníky od neznámeho autora, pravdepodobne redaktora Slovenských novín Martina Horaleka, s názvom Výchova žien.4 Vychádzal z názorov Márie Beniczkej uverejnených v práci A nők hivatása (Poslanie žien) a nemeckého pedagóga Paula Möbia Bildung der Frauen (Vzdelávanie žien). Kritizoval vzdelávací systém v Uhorsku a nedostatočný rozvoj ženského školstva. Uhorský snem prijal v roku 1868 zákon o výchove a výučbe a nariadil zakladanie 4triednych meštianskych škôl pre dievčatá, takúto úroveň dosiahnutého vzdelania pokladal už v tomto období za nedostatočné. Vyzýval, aby sa výučba na slovenských patronátnych gymnáziách rozšírila aj na dievčatá: buďme v tejto záležitosti prvší v Uhorsku! Porovnával tiež úroveň vzdelávania 1 Mgr. Ľuboš Kačírek, Katedra slovenských a všeobecných dejín, Pedagogická fakulta, Univerzita Komenského, Račianska 59, 813 34 Bratislava, [email protected] 2 Slovenské noviny (ďalej SN), 6, 5. 7. 1873, č. 101, s. 2: Dopisy. Z Pešťbudína, 2. júla. (Porada v záležitosti emancipácije žien.) 391 3 Bobula, J. N.: O emancipáciji žien. In: SN, 2, 5. a 7. 1. 1869, č. 2 a 3, s. 1-2. 4 H. (Martin Horalek ?): Výchova žien. I.-IV. In: SN, 6, 1873, č. 38, s. 1; č. 57, s. 1-2; č. 60, s. 1; č. 62, s. 1. 392 žien v Uhorsku so situáciou v západnej Európe a Rusku. Rozsah vzdelávania uhorských žien považoval za najnižší zo všetkých sledovaných krajín. Nedostatočné vzdelávanie žien dával do súvislosti s pomalou modernizáciou a stavom spoločnosti: Žena nemajúca pochop o ľudskom povolaní – a bez vyučenia ho zriedka môže mať – nemôže byť nijako na osoh rodine, poťažne občanstvu celému. A toto je jeden z prvých prameňov demoralisácije dnešnieho veku. Sociálny rozmer postavenia žien v spoločnosti a národe podrobnejšie rozoberá príspevok Pomer ženy k sociálnej a národnostnej otázke pravdepodobne od Ľudovíta Ladislava Žambokréthyho.5 Od roku 1873 sa na stránkach oboch slovenských politických novín Národných novín a Slovenských novín rozvinula pomerne široká diskusia o vzdelávaní slovenských žien a ich „životnej role“ v slovenskej spoločnosti.6 Autori článkov, vrátane samotných žien, naďalej chápali hlavné „zamestnanie“ žien ako „špecifických“ matiek, keď uvedomelé slovenské „rodoľubky“, sestry junácko-hrdinských Srbkýň, rodoľubných Češiek a obetavých Poľkýň7 budú vychovávať nasledujúcu generáciu Slovákov: Matka, Slovenská matka krásný, najkrásnejší to úkol Slovenskej ženy, najrozsiahlešie pole jej blahodarnej činnosti.8 Takéto články väčšinou kritizovali mužov odmietajúcich vzdelávanie žien: Ak sú 5 Ž. L.: Pomer ženy k sociálnej a národnostnej otázke. In: NN, 4, 31. 5. a 5. 6. 1873, č. 64 a 66. 6 Z ostatných významnejších príspevkov pozri: Lipnická: Žena v domácnosti a na verejnosti. In: Národnie noviny (ďalej NN), 4, 8. 5. 1873, č. 54, s. 2; A. P-r. (Ambro Pietor): Jaká má byť Slovenská žena? In: Tamže, 10. 5. 1873, č. 55, s. 2; Berlovský, Vladimír: Neodpomáhame pálčivej potrebe. In: Tamže, 26. 6. 1873, č. 75, s. 2; Jaroslava J.: Ohlas z dolnej zeme. In: Tamže, 7. 8. 1873, č. 93, s. 2 – 3; Elena (Maróthyová ?): Odveta z hornej zeme. In: Tamže, 16. a 20. 9. 1873, č. 110 a 112, s. 2(-3); Elena: Vzdelávanie žien. In: SN, 6, 27. 10. 1873, č. 163, s. 2-3; ck- (Samuel Bodický ?): Ženská otázka u nás. In: Tamže, 10. 11. 1873, č. 170, s. 2 – 3. 7 Elena: Odveta... 8 Jaroslava J.: c. d. 393 medzi vzdelanými mužmi aj takí, ktorí vo svojej žene chcú mať len prvú služku v dome, ktorá by vedela dobre variť, prať, kopať atď. tí nie sú hodní ženy, sú nespravedliví a sobeckí...9 Nechýbala ani kritika neúctivého chovania sa mužov k ženám:...počula som slušných pánov kliať, keď sa so ženami rozprávali a do očí jím dym púšťali... a keď sa ponosujeme proti istej čiastke mužských, to je nie preto, že nám právo hlasovania nedajú, alebo professorskú stolicu nám nesveria, ale preto, že veľmi často zabúdajú na slušnú úctu, ktorá žene patrí.10 Medzi samotnými mužmi nechýbal sebaironický pohľad na ich vnímanie žien, ktorí pred očami ženy spievajú na ňu ódy a za chrbtom sa z nich vysmievajú. 11 Riešenie týchto problémov videli autori článkov v zakladaní slovenských škôl pre dievčatá a slovenských ženských spolkov. V dobe keď slovenskú ženskú a mužskú verejnosť začala hlbšie zaujímať otázka postavenia žien, už v Liptovskom Sv. Mikuláši niekoľko rokov úspešne pôsobila Slovanská dievčenská beseda.12 Nikdy sa jej nepodarilo získať oficiálne schválenie stanov. Založila ju v roku 1862 Marína Hodžová. Spolok organizoval dvakrát týždenne večerné vzdelávacie podujatia. Po návrate Maríny Hodžovej zo štúdií v roku 1866 začal spolok organizovať systematickejšie vyučovanie pre dievčatá, ale už v nasledujúcom roku spolok zanikol. Hlavným dôvodom zániku bol odchod M. Hodžovej z L. Sv. Mikuláša do Tešína, kam sprevádzala svojho otca. Práve mikulášska Beseda sa mala stať vzorom na zakladanie regionálnych ženských spolkov. Ich úlohou mal byť aj akýsi literárny salón, kde by mladé národneuvedomelé Slovenky prezentovali svoje básnické a prozaické pokusy. Ešte v roku 1865 venovala čitateľka s pseudonymom Marina Milica (Marína Pozdechová-Bobulová ?) 9 Elena: Vzdelávanie žien. SN, 6, 11. 8. 1873, č. 122, s. 4: Drobnosti. (K emancipáciji žien u nás.) 11 „Kašpar de la Trumf“: Spanilomyselné vlastenky! In: SN, 6, 22. 12. 1873, č. 190, s. 2. Priblížil názory mužov na ženy od antiky do súčasnosti, ktoré čerpal z knihy Aforizmy chýrnych spisovateľov o zlých ženách. 12 Základné údaje uvádza Pedagogická encyklopédia Slovenska I. Bratislava, SAV 1984, s. 186. 10 394 odmenu dva zlaté za báseň, ktorá mala povzbudiť Slovenky „k ľúbeniu svojho rodu.“ Výzvu uverejnil mládežnícky časopis Junoš vychádzajúci v Pešti. Pôvodný termín na odovzdanie básne bol január 1866, neskôr redaktori termín predĺžili do polovice júla. Žiaden zo zaslaných príspevkov však podľa redaktorov nedosahoval požadovanú úroveň. Redakcia preto žiadnu prácu nemohla oceniť. Po zániku časopisu Franko Kabina, jeden z jeho zakladateľov, venoval vyzbieranú sumu na vydávanie Divadelnej Bibliotheky. Požiadavku na väčšiu literárnu aktivitu Sloveniek uverejnila v Slovenských novinách v roku 1868 „Slovenka z pod Choča“ v príspevku Pod čiarou. Ako vzor uvádzala české spisovateľky Boženu Němcovú, Žofiu Podlipskú a Karolínu Světlú. Nevieme, kto sa pod týmto pseudonymom skrýva. Vieme len, že samotná pisateľka bola literárne činná.13 Literárna tvorba slovenských žien nedosiahla v 60. a 70. rokoch 19. storočia výraznejšiu úroveň. Dievčenský spolok podobný mikulášskej Besede pôsobil v 60. rokoch pod názvom Beseda kláštorských Sloveniek aj v Kláštore pod Znievom. Bližšie údaje z jeho činnosti však nepoznáme. 14 Rovnako stručné informácie zatiaľ máme o Ženskom speváckom spolku z Dolného Kubína z roku 1871. Spolok spolupracoval s dolnokubínskym speváckym spolkom Lýra, ktorý založil Anton Bulla. A. Bulla zomrel v roku 1873 na choleru a po jeho smrti Lýra zanikla. Je pravdepodobné, že podobný osud stihol aj Ženský spevácky spolok, ak vôbec rozvinul svoju činnosť. Hana Gregorová uvádza, že v matičnom období 13 SN, 1, 28. 4. 1868, č. 51, s. 2. Na jej článok pozitívne reagoval „Slovák z pod Tatry“ v príspevku Slovenke (z pod Choča) (In: SN, 1, 19. 5. 1868, č. 60, s. 2.). Poznáme jej dve básne: Keď som maličká bola... (In: SN, 1, 18. 7. 1868, č. 86, s. 2.) a V matkinom lone. In: Minerva. Pešť 1869, s. 280.). 14 O jeho existencii vieme zo zoznamu predplatiteľov časopisu Junoš, vychádzajúceho v školskom roku 1865/66. 395 pôsobil v Liptovskom Trnovci ženský spolok Vesna.15 Taktiež vieme o úsilí založiť ženský spolok v Revúcej v roku 1871.16 Okrem týchto pokusov o regionálne spolky už v tomto období existoval jeden celonárodný ženský spolok Živena v Turčianskom Sv. Martine. Mal podporu Starej školy – Slovenskej národnej strany. Predstavitelia peštianskej Novej školy sa k jeho existencii stavali spočiatku kriticky, chápali ho ako „konkurečný“ spolok, ktorého činnosť nemohli ovplyvňovať. Je iste zaujímavé, že Slovenky v Pešti, ktorých tu žilo v porovnaní s mestami na slovenskom etnickom území početne najviac a boli aj relatívne najlepšie ekonomicky zabezpečené, si nezaložili žiaden samovzdelávací, resp. stretávací spolok. Medzi základné úlohy Živeny patrilo zakladanie dievčenských vychovávacích ústavov, opatrovní, ústavov k zamestnaniu chudobých ženských atď.17 Na túto úlohu však Živena v podstate hneď od začiatku svojej činnosti rezignovala a orientovala sa len na kultúrny rozmer. Rozširovanie vzdelávania žien však tvorilo základnú úlohu tvoriacej sa slovenskej meštianskej spoločnosti, ktorá bola hlavným činiteľom národnej emancipácie:...nízké vzdelanie... nemôže mať dobré následky. Mestské ženské, ktoré sú len povrchne a nie opravdu vzdelané, upadnú obyčajne do tak rečenej „koketterije“, dedinčanky ale do chyby priveľkého pečovania o svoje hospodárstvo, tak, že nad to vätšej cnosti neznajú... Môžeme vidieť množstvo takých fiflien, ktoré nemajú, alebo nechcú mať inej práce, jako jastriť za gavalierma a kritisovať obleky pomimoidúcich žien... Opravdu vzdelaná žena nikdy neupadne do tejto chyby, lebo vie, že človek má mať vňútornú, duševnú cenu... Bez vzdelaného ducha nie je človek v stave oduševňovať sa za dač pekného, bez neho nemôžeme ani my Slovenky byť hodné národovkyne. A predca to má byť naša snaha, to je naša úloha.18 Slovenské národne 15 Gregorová, H. 1929: Slovenka pri krbe a knihe. L. Mazáč, Praha, s. 108. 16 Ženský spolok. In: SN, 4, 16. 3. 1871, č. 43, s. 3. 17 Príhlas k ct. obecenstvu slovenskému. In: Živena. Národní almanach. I, Živena, T. Sv. Martin 1872, s. 228. 18 Elena: Vzdelávanie žien. 396 uvedomelé meštianstvo chápe potrebu vzdelávania Sloveniek čisto pragmaticky – zdvojnásobnenie počtu národne angažovaných vzdelancov. Slovenskí rodičia pritom mohli dávať svoje dcéry na výchovu do jedinej slovenskej školy pre dievčatá, do Cirkevnonárodného dievčenského vychovávacieho ústavu v Revúcej. Tento súkromný trojročný ústav pre 10-14 ročné dievčatá založili Ľudovít Greiner, Ján Fakla, August Horislav Škultéty, Andrej Tóth a Samuel Ormis.19 Úvahy o založení školy siahali do roku 1863, kedy sa ozývali viaceré kritické hlasy, prečo sa slovenské vzdelávanie jednostranne orientuje len na výchovu chlapcov. Mnohí slovenskí čitatelia negatívne hodnotili, že slovenské dievčatá nemali možnosť ďalšieho vzdelávania v materinskom jazyku: Odstúpte od zvyku posielania dcér Vaších na kadeaké nesvojské ústavy, zkade navrátia sa Vám maznavé fifleny Nemeckých románov, ktoré ani sebe, ani Vám, ale ani národu k sčastiu, k radosti a prospechu slúžiť nebudú...20 Počiatky budovania slovenského ženského školstva sú však predsa o niečo staršie. Siahajú do konca 40. rokov 19. storočia. Pravdepodobne prvá škola vznikla v roku 1848 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Aj o jej existencii máme len veľmi skromné informácie. Pravdepodobne zanikla už na začiatku 50. rokov. Vieme, že v januári 1852 sa v mikulášskej stoličnej dvorane konal ples, ktorého výťažok venovali na finančné zabezpečenie školy. Súčasťou plesu bola tombola, do ktorej venovali ako ceny svoje práce mikulášske ženy.21 Revúcka dievčenská škola začala svoju činnosť v školskom roku 1870/71. Za štúdium sa mesačne platilo päť zlatých. Prvý rok školu spravoval Július Botto, ktorý potom odišiel študovať do Prešova. Druhý rok viedli kurzy manželia 19 Oznámenie. Rozvrh predmetov pre Dievčenský vychovávací ústav vo Veľkej Revúcej. I-ročný beh, pre dievčatá 9.- alebo 10.-ročné. In: SN, 4, 14. 1. 1871, č. 8, s. 2 a 16. 1., č. 9, s. 1 – 2; Príhlas. In: SN, 4, 21. 8. 1871, č. 128, s. 1. 20 Jaroslava J.: c. d. 21 A. P.: Sv. Mikuláš d. 24. jan. In: Slovenské pohľady, 1852, č. 5, s. 40 – 41. 397 Pepichovci. Ústav bol prepojený so slovenským patronátnym gymnáziom, väčšinu predmetov vyučovali profesori z gymnázia. Dievčatá sa v škole učili prírodovedné predmety (matematika, fyzika, zemepis, prírodopis), z jazykov slovenčinu, maďarčinu a nemčinu. Nechýbali ani hodiny náboženstva, dejepis z uhorských dejín, kreslenie a spievanie. K špecificky „ženským“ predmetom patrili ručné práce ako vyšívanie, háčkovanie a šitie. K mimoriadnym predmetom patrila hra na klavír a lekcie z francúzskeho jazyka. Ručné práce vyučovala sestra Júliusa Bottu Helena (Ilona) Bottová, ktorá sa v určené dni zhovárala so žiačkami v maďarčine a nemčine, aby si osvojili odbornú terminológiu aj v cudzích jazykoch. Najväčšou „slabinou“ školy bol nedostatok žiačok. Vyššie spomínanú diskusiu o emancipácii žien v slovenskej tlači začal práve kritický článok Vladimíra Berlovského venovaný tomuto dievčenskému ústavu. Kritizoval, že Slováci do neho nedávajú svoje deti a uprednostňujú neslovenské ústavy. V roku 1873 školu navšetvovalo len 5 žiačok. Na škole jeden rok študovala aj Marína Ormisová, dcéra jedného zo zakladateľov gymnázia. Vo svojich spomienkach uvádza aj informácie o svojích nepočetných spolužiačkach.22 Malý počet žiačok viedol samotného Samuela Ormisa k radikálnym názorom na spôsob ďalšieho vzdelávania slovenských žien:...dcéra slovenská nemá sa učiť žiadnej cudzej reči, ani maďarskej, ani nemeckej, ani francúzskej alebo anglickej, lebo ktorúkoľvek sa z ních naučí, už jej srdce otroví, tak že nikdy nebude dokonalou Slovenkou... Zdá sa, že aj samotný Ormis si uvedomoval, že takýto fundamentalistický názor nebude ani v konzervatívnej slovenskej spoločnosti úplne akceptovaný. Preto ospravedlňujúco pokračuje: Mnohým bude sa to zdať netolerantným a nepraktickým, lebo vraj človek je tým vzdelanejší, čím viac rečí vie. Ale táto výpoveď je len vtedy pravdivá, keď tie reči dokonale vie, jestli ale len pobehal po nich, a povrchnú politúru si nadobudnul, tak bude ľahkomyslným, pyšným a 22 Ormis, J. (zost.): Marína Ormisová spomína. Martin, Osveta 1979, s. 74. 398 náchylným k renegátstvu.23 Podobný radikálny názor zastával aj evanjelický farár Pavol Hečko v príspevku Výchova našich dcier.24 Navrhoval, aby sa deti učili cudzie jazyky až od 10. roku a dovtedy sa vychovávali prísne len v slovenskom jazyku, aby si zachovali svoje národné povedomie. Revúcka škola zanikla v roku 1874. Jej funkciu prevzal mestský ústav pre výchovu dievčat. Mesto sa tak vrátilo k pôvodnej koncepcii vzdelávacích ústavov, keď popri gymnáziu, ktoré mesto spočiatku podporovalo platom jedného profesora, plánoval magistrát založiť slovenskú dievčenskú školu. Pravdaže, jej vznik už nezodpovedal predstavám slovenských národovcov, keďže jednou z hlavných úloh školy okrem vzdelávania dievčat malo byť aj šírenie maďarčiny. Je veľmi pravdepodobné, že na prelome 60. a 70. rokov 19. storočia pôsobili vo väčších slovenských mestách dievčenské školy, na ktorých sa vyučovalo aj v slovenčine. Jeden takýto príklad poznáme zo Žiliny. Tu vznikla dievčenská škola v roku 1870, na ktorej sa vyučovalo maďarsky, nemecky a slovensky.25 Slovenské názory na emancipáciu žien v období 60. a 70. rokov 19. storočia z pohľadu mužov aj žien sú tradičné a vo svojej podstate konzervatívne, nevybočujúce z tradičných predstáv o úlohe žien. Z troch úrovní charakterizujúcich emancipáciu žien, uvádzaných v úvode príspevku, ani jedna neprekračuje rámec minimalistických, v tej dobe už naozaj nevyhnutných, požiadaviek: ženy je potrebné vzdelávať, aby boli dobrými vychovávateľkami ďalších slovenských generácií v národnom duchu. Oproti českému a maďarskému prostrediu sú tieto názory o generáciu oneskorené. Tam sa s nimi môžeme stretnúť už v 40. rokoch 19. storočia. Emancipácia slovenských žien bola determinovaná úsilím o emancipáciu slovenského národa. Ideál modernej občianskej spoločnosti mal byť len jej 23 Ormis, S.: Domáca ženská výchova. In: Živena. Národní almanach. I, T. Sv. Martin 1872, s.174 – 175. 24 P. H.: Výchova našich dcier. I.-III. In: NN, 5, 1874, č. 3, 4 a 5, s. 1. 25 Zo Žiliny. In: SN, 4, 14. 1. 1871, č. 8, s. 3. „Ženské“ práce a čítanie a písanie v slovenčine a nemčine vyučovala slečna Anna Godniková, učiteľom maďarčiny bol Padala starší. 399 pozadím. Slovenské národnoemancipačné ženské hnutie vzniká, tak ako u iných národov, pod vplyvom vzrastajúceho nacionalizmu, kedy od 60. rokov narastá potreba výchovy a vzdelávania všetkých skupín obyvateľstva. V slovenskom prostredí navyše cítiť pretrhnutú kontinuitu s obdobím pred rokom 1848. Stredná generácia slovenských žien, rovesníčok štúrovcov, ktorú najvýraznejšie zastupuje Jana Lehocká (1810 – 1849), v slovenskom prostredí úplne chýba. V 60. rokoch je najvýznamnejšou osobnosťou ženského hnutia Marína Hodžová (1843 – 1920). Od začiatku 70. rokov po založení spolku Živena počet slovenských žien angažujúcich sa v národnom hnutí výrazne stúpol. Živena preberala úlohu venovať sa slovenským ženám, udržiavať ich národné povedomie, organizovať prednášky a výstavy. Väčší záujem o postavenie a úlohu žien nastával od 90. rokov, kedy začali vychádzať samostatné časopisy venované ženám – mesačníky Živena a Dennica. Emancipácia žien v uhorskej spoločnosti však prebiehala čoraz rýchlejším tempom, uhorský snem prijímal viacero zákonov, ktorými sa otvárala cesta ku vzdelaniu a k možnosti kariéry. O postupnej politickej emancipácii slovenských žien sa v období 60. a 70. rokov v slovenskom prostredí ani len perspektívne neuvažovalo: Nemyslím ani najmieň, žeby naše spanilé Slovenky žiadaly emancipaciju na spôsob curišských ženských študentov, vykračujúcich si v polomužskom odeve, so smotkou v ústach a robiacich škandále po hostincoch, kaviarňach, ba i v rodinnom živote pokojných mešťanov, ani emancipaciju ženských politických agitatorov amerikánskych, ale som na jích strane, keď si želajú napravenie neblahých pomerov rodinných a odstránenie tých predsudkov, ktoré pri výchove žien panujú...26 LITERATÚRA GREGOROVÁ, H. 1929. Slovenka pri krbe a knihe. Praha : L. Mazáč 26 -ck-: Ženská otázka u nás. In: SN, 6, 10. 11. 1873, č. 170, s. 2 – 3. 400 REAKCE SPOLEČNOSTI V ČESKÝCH ZEMÍCH NA SNAHU ŽEN O AKTIVNÍ VSTUP DO VEŘEJNÉHO ŽIVOTA A PRÁCE (konec 19. století/začátek 20. století) Junoš, roč. 1, 1865/66. Minerva. Národní zábavník. Pešť : Minerva, 1869. Národnie noviny, roč. 1 – 5, 1870 – 1874. ORMIS, J. (zost.), 1979. Marína Ormisová spomína. Martin : Osveta Slovenské noviny, roč. 2 – 7, 1869 – 1874. Slovenské pohľady 1852. Živena. Národní almanach. I. T. Sv. Martin : Živena, 1872. Jana Burešová 1 Klíčová slova SUMMARY emancipace žen, historické kořeny feminismu, zrovnoprávnění žen s muži, demokratizace společnosti The contribution is approaching reflections about the emancipation of women in the Slovak society in the backround of changes in social composition after the fall of neoabsolutism during the sixties and seventies of the 19th century. It provides opinions of the Slovak public about role and status of woman in two ways: opinions which were published in the press and the analyse of main problems. The dataprocessing was based on activities of the Slovak regional women fellowships (Slovanská dievčenská beseda in Liptovský Sv. Mikuláš, Beseda kláštorských Sloveniek in Kláštor pod Znievom, Ženský spevácky spolok in Dolný Kubín, Lýra in Liptovský Trnovec) and Dievčenský vychovávací ústav in Revúca – the only Slovak school for girls in that period. The Slovak public view about the emancipation of women was traditional. It did not exceed the frame of extending the education of women who should have educated the next Slovak generation in the national spirit. Zvyk je železná košile – toto úsloví platí velmi přesně na problematiku procesu zrovnoprávňování ženy a muže ve společnosti. Společnost křesťanského civilizačního okruhu si velmi pomalu zvykala na nové skutečnosti, které s sebou přinášel začínající, ale pak i postupující proces emancipace žen. Muži, ale i naprostá většina samotných žen, se velmi pomalu vyrovnávali s faktem, že by ženy měly mít a pak i postupně opravdu získávaly stejné společenské, právní, politické, ekonomické, mravní a všechny další možnosti a pozice jako muži. Velmi silně zakořeněná a v zákonech ukotvená tradice o podřízeném postavení ženy v područí a také pod ochranou muže, ženy, která má hlavní místo doma u rodinného krbu, při plození a výchově dětí, péči o manžela a domácnost, toto zakořeněné povědomí o základní a téměř jediné roli ženy se překonávalo jen těžce. Tento příspěvek chce ukázat konkrétní příklady reakce společnosti na některé ženské emancipační snahy a tím se pokusit vtáhnout čtenáře do dobové atmosféry přelomu 19. a 20. století. Fenomén feminismu – snaha dosáhnout rovnoprávnosti žen s muži, stejných možností obou pohlaví, teoreticky, čili v zákonech, a pak úsilí prosadit uzákoněnou rovnoprávnost do faktického reálného života společnosti, dosáhnout samozřejmého 1 Doc. PhDr. Jana Burešová, CSc., Katedra historie Filozofické fakulty Univerzity Palackého Olomouc, Křížkovského 10, 77900 Olomouc, Česká republika, e-mail: [email protected] 401 402 fungování vzájemné spolupráce mužů s ženami - nastoupený pomalu a postupně ve druhé polovině 19.století, pokračoval a rozvíjel se přes celé století dvacáté. Společnost, kromě osvícených jedinců, kteří s myšlenkou ženské emancipace přišli a podporovali ji, si na ni přes počáteční odpor, nepochopení a odmítání, začala pomalu, ale jistě, zvykat. Důležité je, že ženy našly už v počátcích svých emancipačních tendencí vždy některé zastánce, podporovatele, spolupracovníky a sympatizanty mezi muži. Patrné to bylo ve druhé polovině 19. století právě v českém prostředí, kde proud emancipace národní, z područí Němců, částečně splýval s počátky emancipace ženské. České ženské emancipační hnutí mělo rysy humanistické a demokratické. Militantní, bojovné feministky, známé z anglosaského prostředí, se v českých zemích nevyskytovaly. České ženské pokrokové hnutí bylo propojeno s vlastenectvím a bylo orientováno na sociální záležitosti a podporu kultury a osvěty. Kladl se důraz na to, aby české matky byly uvědomělé vzdělané vlastenky, které stejně tak budou vychovávat své děti. Tento rys mělo české ženské emancipační hnutí před vznikem Československa navíc ke snaze o zavedení a rozšíření dalšího ženského vzdělávání, mravnost a možnost rovnocenně pracovat s muži ve veřejném životě. Někteří pokrokoví muži v době vrcholného národního obrozeneckého hnutí podporovali vstup žen do veřejné sféry v zájmu jejich pozitivního rozvoje i rozvoje celé společnosti a rovněž v zájmu šíření českých národních myšlenek. V tomto národním zájmu bylo ženám dovoleno publikovat, byly pro ně zřizovány vzdělávací ústavy v obavě, aby ženy nebyly poněmčeny. Osvícenský individualismus, počátky moderních demokratických společností a rovněž postupující proces industrializace, kdy se i žena začala stávat pracovní silou, zapojovanou do výdělečné činnosti, byly impulsem pro hledání nové role ženy ve společnosti. První pokusy o změnu postavení žen se týkaly jejich individuálních práv, ne práv žen jako jisté skupiny. Ženy v průmyslově vyspělejších zemích ve druhé polovině 19. století získávaly právo vlastnit majetek a přístup ke vzdělání v souvislosti s počátečním zřizováním odborných škol pro dívky a potřebou připravit v těchto školách ženy ze středostavovské společnosti k intelektuální výdělečné práci. Právě z měšťanského, středostavovského prostředí vzešla myšlenka emancipace žen. Neprovdané ženy úředníků, obchodníků, živnostníků, učitelů apod. v důsledku postupující kapitalizace, která v případě krizových poklesů mohla sociálně ekonomicky postihovat i středostavovské profese, musely jistým dílem začít přispívat na živobytí rodiny, v níž žily. Neprovdaná žena totiž musela mít nad sebou mužského poručníka, otce nebo bratra, nemohla žít samostatně. Manuální práce byla pro měšťanské ženy nemyslitelná, mohly tedy vykonávat profese intelektuální, které zastávali jejich otcové a bratři, a ti se na ně nejprve museli připravovat v příslušných školách. Zde máme první zásadní feministický požadavek, který si vyžadovala sociálně ekonomická změna ve středostavovské rodině ve druhé polovině 19. století: vzdělávat se ve škole s cílem věnovat se výdělečné činnosti. Politická práva, především právo volební, ženy prosazovaly zvláště na počátku 20. století, ale k faktickému uzákonění volebního práva i pro ženy docházelo ve většině států až v průběhu času po první světové válce. Ovšem ne všichni pokrokově se projevující muži, když došlo fakticky na potřebu konkrétní pomoci ve věci posunutí ženského zrovnoprávňování dál dopředu, byli schopni a ochotni ženy opravdu podpořit a pomoci v jejich úsilí. Příkladnou ukázkou o zvykové setrvačnosti v názoru o hlavním místě ženy ve společnosti i u pokrokových českých politiků a intelektuálů může sloužit strastiplné úsilí české spisovatelky Elišky Krásnohorské o založení prvního dívčího gymnázia v Praze.2 Eliška Krásnohorská pak po několika desetiletích vzpomínala na těžké začátky ženského středoškolského a pak i vysokoškolského studia:3 Jitro 403 404 2 Jmenovalo se Minerva, podle spolku, který gymnázium vydržoval. Bylo založeno v roce 1891 jako první ve střední Evropě. V roce 1917 přešla škola po správu města Prahy a byla přejmenována na Gymnázium Elišky Krásnohorské. První absolventky Minervy (v roce 1895) se staly pochopitelně také prvními uchazečkami o vysokoškolská studia. 3 Studium žen na vysokých školách bylo na přelomu 19. a 20. století něčím naprosto ojedinělým a bylo vnímáno v převažující společenské atmosféře dané doby jako něco více méně nežádoucího. Takto se k zájemkyním o studia stavěla také naprostá většina vysokoškolských ženského studia, jak malí a úzkého rozhledu byli v této otázce mnozí velcí mužové. Ukázalo se to nejlépe při sbírání podpisů na petici k říšské radě, aby vymáhla u vlády oprávnění žen k studiím vysokoškolským. Bylo třeba získati poslance, který by co nejúčinněji v zájmu věci na říšské radě promluvil. Není divu, že připadli na radikálního, ohnivého řečníka MUDr. Eduarda Grégra. Když jsem mu svou žádost přednesla, užasla jsem, neboť se z mluvčího svobody a pokroku pojednou ozval nejkonzervativnější stoupenec starosvětského příkazu: sedávej panenko v koutě. Odsoudil šmahem všechny ty moderní neženské snahy a jevil pravé zděšení ze strašidla emancipace. 4 Tedy staré předsudky dlouho přetrvávaly a bylo těžké prosazovat liberální a demokratické požadavky pro ženy. Eliška Krásnohorská se pak na radu Julia Grégra obrátila s prosbou o podporu petice, snažící se získat souhlas se zřízením dívčího gymnázia, na poslance na říšské radě E. Engla. Pomohl jí nakonec ve Vídni prosadit povolení dívčího gymnázia, ale stejně vyjádřil svůj váhavý názor, zda jde o dobrou věc: Poměry odborného vyučování ženského názorům o dívčím ideálu, všem pojmům, které tak dlouho naše srdce blažily, značně budou škoditi.5 Na přelomu 19. a 20. století se většina mužů, i z intelektuálského prostředí, stavěla k požadavku pustit ženu ke vzdělání, výdělečné činnosti, intelektuálským profesím, do veřejného společenského a politického života, odmítavě, nedůvěřivě, někdy až s odporem a pohrdáním. Za všechny je možno citovat alespoò výrok německého filozofa Artura Schopenhauera ze začátku 20. století : Žena není povolána k tomu, aby udělala něco velkého. Jejím význačným rysem není aktivita, ale pasivita. Dluh života splácí porodními bolestmi, péčí o dítě, profesorů. První dívka byla v Praze zapsána na filozofickou fakultu, v roce 1897, pak na lékařskou fakultu, v roce 1900. Na další studijní obory byly ženy připuštěny až po první světové válce, na práva v roce 1918, na techniku v roce 1919, na akademii výtvarných umění v roce 1920. 4 Viz KRÁSNOHORSKÁ, E. První jsme vyšly na cestu z poddanství. In: Sokolice, 1931, s. 4. 5 Tamtéž 405 podřízeností muži. Nejmocnější projevy života a citu jsou jí odepřeny. Žena je určena být opatrovkyní a vychovatelkou dětí, poněvadž je sama dětinská, a po celý život zůstává velkým dítětem, středním stupněm mezi dítětem a mužem, který je opravdovým člověkem... Děvčata mají být vychovávána pro domácnost a k poslušnosti (BREJCHOVÁ 1962: 11 – 12). I v tak relativně pokrokovém profesním prostředí jako byli učitelé, odkud se rekrutovala řada prvních feministek, nebylo mezi muži ihned nalezeno mnoho pochopení pro požadavek ženské rovnoprávnosti. Dokládá nám to např. vystoupení mladé učitelky Zdeňky Wiedermannové6 na učitelském sjezdu v Přerově v roce 1898. Protestovala proti nespravedlivému postavení učitelek a žádala Ústřední učitelský spolek, aby se postavil podle ní za spravedlivý požadavek a domáhal se zavedení stejného platu za stejnou práci i pro učitelky. Také žádala stejný pracovní postup pro ženy jako pro muže a právo žen na vedoucí místa na dívčích školách. Celé učitelské shromáždění s úžasem sledovalo její vystoupení a pak se ale začal ozývat sílící smích. Zdeňka Wiedermannová čekala v klidu, až smích skončí, a pak řekla:...nevím, proč jste se smáli, vážení kolegové, ale prosím, jděte do školy, kde působím a otažte se mého ředitele, mám-li méně hodin vyučovacích, mám-li méně žákyň, mám-li horší kázeň, a zeptejte se mého inspektora, mám-li horší prospěch než ti ostatní učitelé - muži na této škole, a oni vám zcela jistě odpoví: ne. A tož mi prosím povězte, proč mám menší plat a proč až do smrti mám být podřízenou učitelskou osobou? Žádám slavný sjezd, aby do rezoluce přijal daný požadavek.7 Když se předsedající schůze zeptal, kdo s návrhem souhlasí, nezvedla se ani jedna ruka. Tyto detaily jedné konkrétní situace nám ilustrují poměry a dobovou atmosféru, za jaké se rozvíjelo ženské snažení o liberalizaci a demokratizaci společenského života mající za cíl rovnoprávnost žen a mužů. 6 Zdeňka Wiedermannová – Motyčková patřila k prvním výrazným ženským aktivistkám na Moravě. Založila za pomoci T. G. Masaryka v roce 1905 ženský časopis Ženská revue. 7 Citovaný materiál je uložen v Moravském zemském archivu v Brně, fond Ženské spolky, karton 9, sjezdy. 406 Jednoznačným podporovatelem ženských emancipačních snah už na konci 19. století byl Tomáš Garrigue Masaryk. Emancipační hnutí žen uznával, chápal a podporoval. Ženy Masaryk vnímal na rozdíl od svých mnohých současníků jako rovnocenné s muži: Bližní je mužovi žena, ženě muž. Tento nejintimnější poměr musí pravá láska posvěcovat nejúčinněji. Žena mužovi je úplně rovná, jen rozdíl fysický budiž uznáván: ona je slabší. (Masaryk 1990:58). Jakékoliv snahy i konkrétní projevy, když se ženy zařazovaly a aktivně účastnily veřejného života, Masaryk vítal a oceňoval. V době první Československé republiky byl pak představitelkami pokrokového ženského hnutí, které zaznamenalo celosvětový rozmach a propojení, označován za prvního českého feministu. Masaryk byl vzácnou výjimkou v případě tak velkého rozsahu veřejné sympatie a faktické podpory a pomoci ženskému liberalizačnímu a demokratizačnímu, čili feministickému, hnutí. Emancipaci žen je třeba vnímat jako historickou realitu probíhající jako proces. Toto úsilí s kořeny ve druhé polovině 19.století začalo být na počátku 20.století, více pak po první světové válce, samotnými pokrokovými ženami nazýváno pojmem feminismus. Historický proces ženské emancipace představoval úsilí o zrovnoprávnění žen s muži. Po právní stránce, a možno uvést, že tedy po stránce formální, bylo toto snažení v české, ale přesněji v československé společnosti ukončeno uzákoněním rovných práv pro obě pohlaví v nové československé ústavě z února 1920 v § 106, v němž se praví, že výsady rodu, pohlaví a zaměstnání se neuznávají. Další vývoj feministického hnutí měl podobu mnohých ženských aktivit sledujících cíl, aby zákonem daná rovnost přešla i do samozřejmého fungování, do praktického společenského života, který byl v zajetí mnoha starých předsudků, tradic a zvyků. Doba první Československé republiky byla bohatě vyplněna touto neúnavnou prací členek liberálně orientovaných, pokrokových ženských spolků. Je zajímavé, jak byl na počátku dvacátých let 20. století formulován názor ženských pokrokových funkcionářek na obsah ženského emancipačního hnutí: Co rozumíme slovem ženské hnutí? Je to organizované úsilí o svobodnější život žen, o zlepšení jejich postavení v lidské společnosti. Ono nevyrostlo náhle, z půdy nepřipravené, také se neomezovalo na jeden národ, na jeden stát. Hnutí bylo světové. I naše české ženské hnutí bylo článkem velikého ženského hnutí světového. Kořen tohoto tkví v dobách dávno minulých a příčiny dlužno hledati v ponižujícím, nesvobodném postavení žen ve společnosti, jež ony samy vlivem postupující kultury si uvědomily a začaly hledati cesty a způsoby k svému povznesení a osvobození... Ženské hnutí všude směřovalo k jednomu cíli. Při různých charakterech národů šlo ovšem různými cestami, užívalo různých metod a různé taktiky a docilovalo ovšem i úspěchů v různé míře. U nás poměr našeho národa k rakouské říši i ženskému hnutí vtiskl určitý národní ráz... Je pochopitelno, že ženy svobodných kulturních národů: Němky, Francouzky, Angličanky, Američanky, ale i Dánky, Finky, Norky, nás hnutím daleko předešly.8 Z projevů vedoucích činitelek českého ženského hnutí je patrné, že si byly velmi dobře vědomy širokých, doslova celosvětových souvislostí ženského emancipačního snažení a byly o stavu a podobě ženského hnutí v jednotlivých státech a oblastech informovány a měly už tehdy navázáno jisté informační a komunikační spojení. Ludmila Konečná už v roce 1924 užila pro označení ženského emancipačního snažení výraz feminismus. Doplnění pohledu historiků na českou společnost, zvláště v období konce 19. století a první poloviny 20. století, o genderový aspekt je nezbytný. Totiž potom zjistíme, že dosud byl mezi historiky patrný určitý jednostranný hodnotící pohled, a to převládající idealizace liberálních a pokrokových rysů české společnosti. Cílem genderového pohledu na historický vývoj není jednostranná kritika poměrů, ale snaha ukázat složitosti procesu překonávání staletími zakořeněného uspořádání společnosti, především ukázat, jak se při nejlepší vůli osvícenější části společenských a politických elit daří jen obtížně a pomalu měnit stereotypy v myšlení lidí. Přelom 19. a 20.století a první polovina 20. století tuto skutečnost jasně dokládají. 407 408 8 Citát z vystoupení Ludmily Konečné na sjezdu moravských žen 28.1.1924 v Brně. In: Moravský zemský archiv v Brně, fond Ženské spolky, karton 9, sjezdy. Česká společnost, ale nejen ona, si dostatečně neuvědomovala, že ženské pokrokové hnutí a jeho představitelky byly rozhodně spolubudovatelkami nové demokratické státní společnosti. LITERATURA BUREŠOVÁ, J. 2001. Proměny společenského postavení českých žen v první polovině 20. století. Olomouc : Vydavatelství Univerzity Palackého BREJCHOVÁ, J. a kol. 1962. Postavení ženy v ČSSR. Praha : SPN HORSKÁ, P. 1999. Naše prababičky feministky. Praha : Nakladatelství Lidové noviny LENDEROVÁ, M. 1999. K hříchu i k modlitbě. Žena v minulém století. Praha : Mladá fronta MASARYK, T. G. 1990. Ideály humanitní. 2. vydání. Praha : Melantrich Masaryk a ženy. 1930. Praha : Ženská národní rada NEUDORFLOVÁ, M. 1999. České ženy v 19. století. Praha : Janua tendencies of liberal women. The deep-rooted prejudice and lack of information were the source of misunderstandings and creation of new widespread clichés and stereotypes. The main task of the topic study was the attempt to complete the view of the society and its atmosphere with the so far missing view on the position and activities of women. In the Czechoslovak Republic women gained the right to vote as late in February 1920 when the constitution was accepted. Women had to give out a lot of energy for its practical and complete fulfilment. The article shows the necessity to study gender aspects with historic research. SUMMARY The article is concerned on historic sources of feminism. Women’s emancipation has the beginning in the second half of the 19 century. There is a connection with the whole changes in the society there. The emancipating movement originated in the society of the middle social stratum. The social and economic changes in this society forced the women to gainful employment. The feminism started by the attempt to achieve some kind of economic independence and especially to improve their education. The movement was partly supported by the society – we may mention the example of the T. G. Masaryk’s sympathy for the activities of liberal women. However more frequent were the voices without understanding and condemning especially the 409 410 SPOLUPRÁCA SLOVENSKÝCH A MORAVSKÝCH ŽIEN PRI ZRODE DIEVČENSKÝCH ODBORNÝCH ŠKÔL NA SLOVENSKU NA PRELOME 19. A 20. STOROČIA Zoltán Pástor 1 Kľúčové slová založenie slovenských odborných škôl, spolok Živena, spolok Vesna Problém rovnoprávneho postavenia slovenských žien na konci 19. storočia znamenal predovšetkým potrebu odstránenia ich podradného postavenia v patriarchálne usporiadanej spoločnosti. Zrovnoprávnenie slovenských žien vnímali však vtedajšie vládnuce kruhy v Uhorsku ako politickú záležitosť a preto všemožne tomu bránili. Slovenské ženy v sebaobrannom zápase vytvorili si vlastnú organizáciu Živena, pričom veľkú podporu našli medzi ženami na susednej Morave.2 Živena chcela si zriadiť dievčenskú školu s vyučovacím jazykom slovenským na základe svojich stanov. Uvedené predsavzatie sa nerealizovalo v dôsledku zásahu uhorských úradov proti slovenským kultúrnym spolkom a výchovným zariadeniam. V dôsledku toho slovenské dievčatá odchádzali študovať do Čiech a na Moravu.3 Záujem slovenských dievčat o štúdium spôsobil, že Živena 15. 3. 1899 podala žiadosť na uhorské ministerstvo školstva o povolenie gazdinskej školy, čo však bolo zamietnuté. 1 Doc. PhDr. Zoltán Pástor, CSc., Centrum pre výskum medzinárodných vzťahov, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, 2 Nováková, T.: Ze ženského hnutí. Nakladatel Jos. R. Vilímek. Praha, b. r. 370 s. 3 Haluzický, B.: O Vesně a Slovensku před převratem. In: Zvěřinová, Ž. (ed.): Sborník Věsny 1932. Spolek Vesna. Brno 1932, s. 75 – 78 411 Predsedníčka Živeny E. Máróthy-Šoltésová na margo toho napísala: „Škola Živeny samou sebou sa rozumie bola by slovenská – a toto nesmelo byť. U nás vo verejnej škole nesmie sa slovensky vyučovať ani len vareniu a pečeniu, záhradníčeniu, atď., ako nám týmto dali uhádnuť. Ak sa báli ducha našej školy, a preto nám ju nepovolili, rozvíjajme tohto ducha v našich domácnostiach, aby zosilnel v prirodzenú moc. Toto je najviac na nás ženách.“ 4 Slovenské ženy privítali nové storočie s nádejou. Živena 15. 3. 1910 znovu si podala žiadosť o povolenie dievčenskej školy, ktorá sa mala otvoriť 1. 9. 1910 v Martine. Aj tento pokus slovenských žien skončil sa neúspešne. Uhorský minister kultu a výučby gróf K. Zichy zriadil v Martine štátnu gazdinskú školu s vyučovacím jazykom maďarským, ktorá začala pôsobiť 1. 9. 1912.5 Živena s pomocou spolku Vesna v Brne organizovala pre slovenské dievčatá rôzne kurzy na území Moravy. Slovenské ženy a dievčatá sa prihlasovali do existujúcich škôl spolku Vesna v Kroměriži, Chrudimi, Stežeri, Kláštore-Hradisku, Brne a inde. 6 Keď členka výboru Živeny E. Cablková 6. 10. 1913 navrhla, aby slovenské študentky na Morave dostávali štipendiá, záujem bol tak veľký, že na porade Živeny 14. 12. 1913 bolo rozhodnuté, poskytovať podpory vo forme pôžičky na päť rokov. 7 Vznik Československej republiky v roku 1918 podnietil nový pokus Živeny o založenie vlastnej školy. E. MáróthyŠoltésová už 21. 11. 1918 obrátila sa na svoju priateľku v Kroměriži A. Gebauerovú. „Prosím Vás, aby ste pre nás Slovenky, stojace pred novými vážnymi úlohami, vyprostredkovali od niekoho odborne k tomu povolaného nejaký, na dobré, rozvojaschopné základy postavený plán pre zakladanie dievčenských škôl u nás, ktorý by musel brať i potrebný ohľad na naše celkom počiatočné pomery. Brnenská Vesna je mi dávno ideálom zdarnej, na široko rozvitej, na všetko pamätajúcej osnovy 4 Dennica, roč. II/1899, č. 12, s. 196 – 197 Národné noviny, 4. 2. 1919 6 Živena, roč. III/1912, č. 1., s. 22 7 Živena, roč. IV/1913, č. 8, s. 248, č. 12, s. 390 5 412 ženských škôl, tak niečo podobného, len v počiatočnom zostavení, tanie my na mysli a žiadalo by sa mi u nás. Vy znáte osobnosti tam účinkujúce – ja nie. Toľkoto Vás prosím nateraz, pozdejšie iste nájde sa i ďalšie prosby.“ 8 Gebauerová odpovedala na list 18. 12. 1918 v tom zmysle, že aj ona uvažovala o založení dievčenskej školy Živeny pod názvom Slovenská Zora. Z hľadiska organizačnej štruktúry mala mať odbory priemyslu, obchodu, kuchárstva, gazdinský. Neskôr by sa škola rozšírila o odbory pre prípravu učiteliek priemyselných škôl a pod. Celý projekt Gebauerová chcela prerokovať počas Vianoc 1918 v Prahe za účasti E. Solárikovej, členky výboru Živeny, Dr. J. Vlčka a slovenských politikov. 9 Otázka dievčenskej školy dostala sa na program výboru a valného zhromaždenia Živeny 2. 2. 1919. Bolo schválené uznesenie o zriadení Vyššej dievčenskej školy Živeny v Martine. Bol zvolený školský výbor Živeny: E. Máróthy-Šoltésová, L. Dulová, A. Gašparíková. Š. Krčméry, M. Paukíny-Tóthová, M. Pietorová, O. Rollová, A. Šimková, O. Šimková, O. Šoltésová, O. Škrovina, Ž. Švehlová, E. Vančová, dr. M. Vančo, J. Voborník. Dozorný výbor tvorili A. Rollová a F. Jesenský.10 Predsedníčka Živeny E. Máróthy-Šoltésová 10. 2. 1919 požiadala A. Gebauerovú o zaslanie učebných osnov a organizačného poriadku všetkých typov škôl spolku Vesna. Gebauerová vo svojej odpovedi z 13. 2. 1919 vyčerpávajúco opísala náplň výchovy a vzdelávania na všetkých typoch škôl Vesny a poslala aj žiadané osnovy. V ďalšom liste z 21. 2. 1919 o. i.. napísala: „Bolo by dobré, keby asi dve dámy od Vás vybrali sa do Vesny v Brne, aby získali informácie a urobili si záznamy. Pán riaditeľ Mareš určite rád poradí.“ 11 Šoltésovej navrhol stretnutie samotný F. Mareš a to v Brne medzi 6. – 8. májom 1919. Súčasne prisľúbil získať pomoc ďalších pri zakladaní dievčenskej školy Živeny v Martine. Na základe toho odišli do Brna M. Paulíny-Tóthová a M. Pietrová. F. Mareš po rozhovoroch s nimi napísal E. Máróthy-Šoltésovej 20. 7. 1919 o. i. toto: „Chcem sa o školu u Vás postarať sám, ostanem u Vás tak dlho, pokiaľ to bude potrebné, keďže všetky školy Vesny sme odovzdali mestu, a tak som predbežne voľný.“ 12 F. Mareš prišiel do Martina 23. 7. 1919. Zúčastnil sa na valnom zhromaždení Živeny 5. 8. 1919, vypracoval učebné plány a osnovy pre 1. ročník Vyššej dievčenskej školy pre ženské povolania hospodárske a pre päťmesačný gazdinský kurz, postaral sa o vnútorné vybavenie školy a získal potrebných učiteľov. Druhý raz bol v Martine v čase od 2. do 20. 9. 1919, čo využil na ďalšiu organizátorskú prácu a zúčastnil sa na slávnostnom otvorení školského roku 18. 9. 1919. Atmosféru tohto dňa opísal F. Ruppeldt. „Otvárala sa dávno žiadaná škola Živeny. Sotva pripomenuli vopred naše noviny to, čo sa malo stať jednou z najväčších kultúrnych slávností Slovenska. A to všetko sa odbavilo krátko bez mnoho slov, beznáročne, v úzkom malom kruhu. Ani len tých národných spevov nebolo, čo trochu vari i chybelo. A či sa i tým mimovoľne malo dokázať, že nechce sa len „hejslováčiť“ “ 13 Aké boli materiálne, finančné, personálne, odborné a iné podmienky na začiatku výuky v Martine? Pre teoretickú a praktickú výuku sa získala budova bývalej štátnej materskej školy za ročný prenájom 2000 Kč, na čo prispelo aj MŠANO. Vyššia dievčenská škola pre ženské povolania hospodárske mala 8 Mátej, J.: Elena Márothy-Šoltésová ako ju nepoznáme. Slovenka 1969, č. 15, s. 22 9 A. Gebauerová – E. Máróthy-Šoltésová 18. 12. 1918. Archív literatúry a umenia. Slovenská národná knižnica, Martin. Fond Šoltésová, M 98 B 38 10 Národné noviny, 23. 1. 1919 Živena, roč. X/1919, č. 2, s. 39 Živena, roč. X/1920, č. 11 – 12, s. 237 413 11 A. Gebauerová – E. Máróthy-Šoltésová 21. 2. 1919. Archív literatúry a umenia. Slovenská národná knižnica, Martin. Fond Šoltésová, M 98 B 38 12 Fr. Mareš – E. Máróthy-Šoltésová 20. 7. 1919. Archív literatúry a umenia. Slovenská národná knižnica, Martin. Fond Šoltésová, M 98 E 25 13 Živena, roč. X/1919, č. 3, s. 57 – 58 414 k dispozícii učebňu o veľkosti 66 m2. Gazdinská škola mala k dispozícii učebňu (21,6 m2), jedáleň (25,6m2), prípravňu jedál (20,1m2) a kuchyňu (23,0m2). Obidve školy mali spoločnú riaditeľňu a zborovňu. Vnútorné zariadenie vyrobili v Tatra nábytku v Martine podľa návrhu arch. D. Jurkoviča v cene 21 275 Kč. Ročný výdavok na chod školy dosiahol 13 317 Kč. Výbor Živeny už 5. 11. 1919 schválil uznesenie o výstavbe vlastnej školskej budovy a internátu.14 Budúce plány ako aj ďalší chod školy záviseli najmä od finančných možností. F. Mareš na zasadnutí výboru Živeny 12. 1. 1920 oznámil, že od MŠANO sa získalo za rok 1919 celkom 18 000 Kč. Ministerstvo sociálnej starostlivosti udelilo Živene subvenciu 40 000 Kč. Veľkým úspechom bolo, že MŠANO od 1. 1. 1920 prebralo do štátnej služby interných učiteľov škôl Živeny. Pre ilustráciu možno uviesť, že od 1. 9. – 31. 12. 1919 plat správkyne a súčasne učiteľky Gazdinskej školy G. Beranovej predstavoval obnos vo výške 7 915 Kč.15 Vážne ťažkosti sa vyskytli s obsadzovaním učiteľských miest. E. Máróthy-Šoltésová ponúkla miesto učiteľky A. Gebauerovej. Tá síce odmietla, namiesto seba odporučila K. Stejskalovú, alebo F. Mareša.16 Ani jeden z nich však ponuku neakceptoval. Podobne sa skončili jednania s J. Mariánkom a jeho manželkou. F. Mareš nakoniec získal svoju bývalú žiačku M. Štěchovú zo Slaného. Aj ona však na konci prvého školského roku požiadala o rozviazanie pracovného pomeru zo zdravotných dôvodov. F. Mareš získal pre školu aj ďalšiu učiteľku, G. Beranovú z Račíc na Morave. Do Martina prišla s Marešom 2. 9. 1919 a viedla Gazdinskú školu Živeny, ako aj trojmesačný kurz pre továrenské robotníčky. Od. 1. 9. 1920 prešla na miesto riaditeľky škôl Živeny. Treťou učiteľkou škôl Živeny sa stala A. Horneková z Ledča nad Sázavou. Aj ona však na konci školského roku 1919/1920 podala si žiadosť o preloženie z Martina.17 Okrem spomínaných troch interných učiteliek pôsobili na školách Živeny v šk. r. 1919/1920 aj externí učitelia: F. Broul, E. Čeresi, PhDr. V. Jindra, F. Mareš, O. Škrovina, B. Tesář, J. Vězenský, P. Pavol Zguth. Boli to učitelia Štátneho reálneho reformného gymnázia v Martine, miestni farári a pod.18 Významnou podmienkou pre fungovanie školy boli učebné osnovy a plány. Východiskom pri ich tvorbe sa stali obdobné dokumenty škôl spolku Vesna v Brne. S menšími úpravami ich schválil výbor Živeny 15. 8. 1919. Ako zaujímavosť možno spomenúť, že oproti učebným osnovám a plánom Vesny mala sa na Vyššej dievčenskej škole pre ženské povolania hospodárske úplne vynechať náboženská výchova. Neskoršie však „vzhľadom k miestnym pomerom bolo nutné zaradiť do osnovy dve hodiny povinného náboženstva“.19 Druhá zmena sa týkala predmetu vyučovací jazyk, čo sa nakoniec riešilo šalamúnskym stanoviskom: „Osnova bude upravena se zřetelem na slovenské poměry a založí se na srovnávacím studiu češtiny a slovenštiny.“ 20 Oproti školám Vesny pomerne zásadné zmeny sa vyskytli u osnov Gazdinskej školy. Tajomníčka Živeny E. Vančová oznámila totiž v novinách, že na tomto type školy bude sa vyučovať aj šitie šiat. V dôsledku toho Živena poslala na MŠANO žiadosť o rozšírenie učebných osnov, k čomu došlo prípisom z 15. 9. 1919. Hodiny pre nový predmet sa získali skrátením výuky o 50% pri predmetoch štátny jazyk, počty, zdravoveda, náuka 17 Živena, roč. X/1919, č. 3, s. 57 – 58 Zápisnice Gazdinskej školy 1919/1920. Archív Strednej zdravotníckej školy v Martine 16 A. Gebauerová – E. Máróthy-Šoltésová 9. 3. 1919. Archív literatúry a umenia. Slovenská národná knižnica, Martin. Fond Šoltésová, M 98 B 38 Zápis o sedmé pořadě klasifikační a záverečné. Vyššia dievčenská škola pre ženské povolania Spolku Živena, 21. 6. 1920. Archív Strednej zdravotníckej školy M. R. Štefánika, Martin 18 Sto rokov slovenského gymnázia v Martine (1867-1967). Pamätnica. Obzor. Bratislava 1967, 600 s. 19 Zahajovací správa o Vyšší škole pro ženská povolání hospodářska z 5. října 1919. Archív Strednej zdravotníckej školy gen. M. R. Štefánika, Martin 20 Učebná osnova Vyšší školy pro ženská povolání hospodáŕska Živeny v Turčanském Sv. Martině. Archív Strednej zdravotnícke školy gen. M. R. Štefánika v Martine 415 416 14 15 o vedení domácnosti a varenie, čo sa ukázalo ako neúnosné. Správkyňa Gazdinskej školy G. Beranová navrhla, aby v šk. r. 1920/1921 vrátilo sa k pôvodným osnovám. Pre záujemkyne o šitie šiat mal sa otvoriť večerný kurz pri Vyššej škole pre ženské povolania hospodárske. Významným momentom vo vývoji škôl Živeny v Martine bolo priznanie práva verejnosti v šk. r. 1919/1920. Došlo k tomu po inšpekcii dr. J. Záhradnika v dňoch 19. – 21. 1. 1920 na základe rozhodnutia MŠANO z 12. 2. 1920. Na návrh menovaného inšpektora súčasťou škôl Živeny stala sa aj štátna priemyslová škola učňovská, zameraná na výchovu učníc v odbore krajčírstvo. Učnice navštevovali školu tri razy týždenne po dvoch hodinách. Správkyňou školy sa stala M. Štěchová.21 V šk. r. 1919/1920 Živena organizovala aj trojmesačné kurzy pre robotníčky. Kurz mal dve oddelenia po dvanástich účastníčkach. Kurz skončilo 23 účastníčok dňa 25. 6. 1920. Správkyňou kurzu bola G. Beranová. Údaje o tomto kurze podobne ako v prípade štátnej priemyselnej školy učňovskej sú dosť skromné. Oveľa bohatšie sú záznamy o Vyššej škole pre ženské povolania hospodárske a o Gazdinskej škole. Do prvej školy sa prijímali žiačky staršie ako štrnásť rokov a museli mať ukončenú štvorročnú meštiansku školu. Do Gazdinskej školy sa prijímali absolventky ľudových škôl a museli mať šestnásť rokov. Ako zaujímavosť možno uviesť, že zo žiačok prijatých na Vyššiu dievčenskú školu pre ženské povolania hospodárske (27) 14 žiačok získalo predchádzajúce vzdelanie na maďarských, 10 žiačok na slovenských, 2 žiačky na českých a 1 žiačka na nemeckej škole. Na Gazdinskej škole z celkovo prijatých (36) v rámci dvoch kurzov 21 získalo predchádzajúce vzdelanie na maďarských, 9 na slovenských, 2 na českých školách. Štyri neuviedli nijakú školu. Stanovy Živeny schválené na mimoriadnom valnom zhromaždení 2. 2. 1919 umožnili zakladať školy aj jednotlivým miestnym odborom. Po Martine boli založené podobné školy v Kremnici (3. 12. 1919), ďalšie po prednáške A. Masarykovej 21 Živena, roč. X/1920, č. 11 – 12, s. 240 417 v Martine 1. 2. 1920 už so zameraním na sociálno-zdravotnú starostlivosť22 v Banskej Bystrici, Dolnom Kubíne, Ľubietovej, L. Sv. Mikuláši, Topoľčanoch, Trenčíne a Ružomberku. Rozširujúca sieť dievčenských škôl Živeny vyžiadala si ich hospodárske zabezpečenie. Na popud F. Mareša spolok Vesna pozvala na 4. – 6. 5. 1920 24 delegátok Živeny z ústredia i miestnych odborov. Zmysel tohto kroku vyplýva z listu F. Mareša E. Máróthy-Šoltésovej: „Na schôdzku delegátok príde p. inšpektor Záhradnik, je potrebné zaslať prípis na ministerstvo do Prahy, podpísaný všetkými delegátkami, aby sa školská akcia na Slovensku podporila. Dohodli sme túto novú potrebnú akciu v sobotu (24. 4. 1920 – pozn. Z. P.) tu v Brne, a dohodli sme sa tiež, že p. inšpektor Zahradnik príde v stredu (4. 5. 1920 – pozn. Z. P.) na schôdzku delegátok do Brna“.23 Porada delegátok Živeny s dr. J. Zahradnikom bola 5. 5. 1920, na ktorej sa schválilo memorandum pre MŠANO. Ministerstvo školstva a národnej osvety súhlasilo so založením ďalších škôl Živeny a s prevzatím ich interných učiteľských síl do štátnej služby. Memorandum obsahoval aj požiadavku, aby ústavy, ktoré postavila bývalá uhorská vláda pre výchovu dievčat, boli vrátené svojmu pôvodnému účelu. Na konci memoranda sa žiadalo, aby slovenské dievčatá, ktoré budú vyslané na učiteľské štúdiá pre odborné školy Živeny do cudziny dostali štátne štipendiá.24 Ak si uvedomíme, že Živena v prvom polstoročí svojej existencie nemohla založiť ani jednu školu, avšak za jediný rok spoločného života s českým národom dosiahla tak mnoho, potom je opodstatnená aj dnes česko-slovenská spolupráca nielen na poli ženského hnutia. 22 Živena, roč. X/1920, č. 6, s. 118 – 119 Fr. Mareš – E. Máróthy-Šoltésová 27. 4. 1920. Archív literatúry a umenia. Slovenská národná knižnica, Martin. Fond Šoltésová, M 98 E 25 24 Živena, roč. XI/1921, č. 1, s. 18 23 418 SUMMARY ŠTEFÁNIKOVA MATKA AKO SYMBOL An effort to reach the equal position of Slovak women at the turn of the 19th and the 20th century was conditioned by the possibility of education in their mother tongue. But it was only possible in the case of the existence of girl’s schools. Attempts of Živena, association of Slovak women, succeeded in this area after 1918, thanks to the aid of women´ association of Vesna in the city of Brno. Cooperation between these two associations is rare illustration of consideration and solidarity. Peter Macho 1 Kľúčové slová národný hrdina, matka, symbol, identita Zatiaľ čo Milanovi Rastislavovi Štefánikovi ako národnému hrdinovi v posledných rokoch venovali svoju pozornosť viacerí bádatelia z radov folkloristov (VANOVIČOVÁ 1992: 115 – 126, VANOVIČOVÁ 2001: 328 – 340), historikov (MACHO 2001: 314 – 327) a čiastočne aj sociológov (KRIVÝ 2000: 73 – 83), jeho matka, Albertína Štefániková, rod. Jurenková, dodnes zostáva na okraji ich záujmu. Súvisí to nepochybne aj so skutočnosťou, že sa priamo neangažovala vo verejnom či kultúrnom živote. Logickým dôsledkom toho je, že jej meno by sme márne hľadali v rozličných príručkách či lexikónoch. Pod samostatným heslom nefiguruje v Slovenskom biografickom slovníku2, ani v nedávno vydanom Lexikóne slovenských žien, ba ani v regionálnom lexikóne osobností Brezová pod Bradlom. Osobnosti (ne)známe3. Sporadicky jej venovala pozornosť Živena, samostatné heslo o zlatej mamičke nášho bohatiera zaradil do svojej 1 Mgr. Peter Macho, PhD., Historický ústav SAV, Klemensova 19, 813 64 Bratislava, e-mail: [email protected]. Štúdia vznikla na základe výskumu realizovaného v rámci projektu Centra excelentnosti SAV – Kolektívne identity v moderných spoločnostiach. Región strednej Európy. Procesy konštruovania, reprodukcie a transformácie kolektívnych kategórií a identít. 2 Slovenský biografický slovník eviduje Albertínu Štefánikovú len ako manželku Pavla Štefánika na jednej strane a ako matku Milana Rastislava Štefánika a Igor Branislava Štefánika na strane druhej. 3 Uvedený lexikón obsahuje heslá o Igorovi Branislavovi Štefánikovi a o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. V druhom prípade sa spomína aj ich matka Albertína, rod. Jurenková, (ktorá) bola dcérou brezovského notára. 419 420 publikácie z medzivojnového obdobia Ludvík Kühn. (KÜHN 1928: 142 – 143) Ak by sme na základe prítomnosti či absencie životopisných hesiel v publikáciách podobného typu uvažovali o Albertíne Štefánikovej, potom by sme mohli hovoriť o tom, že sa v nich v plnej miere naplnila konvenčná predstava o verejnom mužovi a súkromnej žene. Tento príspevok sa neusiluje o podrobné zmapovanie životných osudov Albertíny Štefánikovej, ale analyzuje jej obraz produkovaný rôznymi žánrami a štýlmi a sprostredkovávaný rôznymi médiami. Zároveň poukazuje na úsilie o jeho symbolické využitie vo verejnom živote Slovenska v medzivojnovom období. Uprostred košarišského cintorína sa nachádzajú hroby rodičov Milana Rastislava Štefánika. Otec zomrel v roku 1913, matku vedľa neho uložili až o pätnásť rokov neskôr, teda v roku 1928. Pôvodne mal byť v máji 1919 vedľa otca pochovaný aj generál Štefánik. Architekt Dušan Jurkovič však presvedčil nielen kompetentné osoby, ale aj celú štefánikovskú rodinu, najmä matku, Albertínu Štefánikovú, že Štefánik patrí celému národu a jeho hrob môže byť jedine na Bradle. (JURKOVIČ 1929: 11 – 13) Pomníky jeho rodičov sú takmer rovnaké.4 Akoby ich tvorcovia chceli naznačiť súzvuk a harmonickú jednotu oboch manželov, ktorá je v Štefánikových životopisoch tak často zdôrazňovaná. Nápis na pomníku Albertíny Štefánikovej oznamuje: Básnika hviezdnych svetov zrodila – bolestná, / hrdinu ujarmených vychovala – strádajúca. / Martýra slobody pochovala – víťaziaca. Pod týmto nápisom sa nachádza ešte jedna vysvetľujúca veta: K ucteniu matky veľkého hrdinu – venuje Živena. Slová vyryté do čierneho lešteného kameňa sú pre vnímavého návštevníka cintorína dostatočným svedectvom o Náhrobný pomník Pavla Štefánika bol odhalený roku 1923 pri príležitosti 10. výročia jeho smrti. Slávnostný rečník vtedy oslovil aj prítomnú A. Štefánikovú: (…) ďakujeme Vám, drahá matko, za tie útrapy, za tie rodičovské starosti, za tú sebaobetavosť, ktorou ste spolu so svojim v Pánu zosnulým manželom nášho osloboditeľa vychovali, pre životnú dráhu pripravili, jemu rodolásku do srdca vštepili a ku vznešeným ideám povzbudili. (KOPECKÝ 1923: 1) recepcii osobnosti A. Štefánikovej ako symbolu. Nie je uvedená ako manželka Pavla Štefánika, prvého duchovného pastiera tamojšieho evanjelického cirkevného zboru, ale ako matka národného hrdinu. Treba poznamenať, že Albertína Štefániková bola už počas svojho života vmanévrovaná do sociálnej roly matky národného hrdinu, a v podstate sa s ňou stotožnila. Jej identita ako matky národného hrdinu bola prezentovaná verejnosti a očakávalo sa, že takto ju bude široká verejnosť aj vnímať. Všetky ostatné zložky jej reálnej identity – mám na mysli napr. identitu manželky-vdovy, sestry či matky ostatných detí – boli celkom pochopiteľne zatlačené do úzadia. Jej smrť uvedenú tendenciu ešte viac posilnila: pohreb v roku 1928 nebol súkromnou záležitosťou Štefánikovskej rodiny, ale doslova sa stal vecou verejnou. V Spišskej Novej Vsi, kde dožívala posledné roky svojho života, sa s ňou prišli rozlúčiť nielen predstavitelia politického, kultúrneho a vojenského života, mestské zastupiteľstvo Spišskej Novej Vsi, ale aj tisícky obyvateľov zo širšieho okolia. Na železničnej stanici sa s ňou rozlúčil košický župan Juraj Slávik, potom boli jej telesné ostatky prevezené cez Piešťany na Košariská, kde prebehla druhá časť pohrebných ceremónií. Ako zdôrazňovala súdobá tlač, od čias smrti M. R. Štefánika nezažili Košariská taký veľkolepý pohreb. Matke najväčšieho národného hrdinu takéto pocty podľa vtedajšej mienky prináležali. Všimnime si rétoriku prvej časti nápisu na košarišskom pomníku: Albertínu Štefánikovú charakterizuje ako bolestnú, strádajúcu, ale v konečnom dôsledku ako víťaziacu. Atribúty, ktoré jej tento tak trochu patetický pseudoreligiózny text prisudzuje, nemajú ďaleko od atribútov Panny Márie v katolíckej tradícii. Uvedená skutočnosť nasvedčuje tomu, že v slovenskom prostredí existovali pokusy preniesť sakralizačný proces z Milana Rastislava Štefánika aj na jeho matku. Za jeden z prvých prejavov takejto sakralizácie možno pokladať slová profesora Františka Nušla nad Štefánikovým hrobom počas pohrebu v máji 1919. Nušl sa vyjadroval tónom litánií, pričom Albertínu Štefánikovú apostrofoval ako Matku Božiu: 421 422 4 A z lásky k ľuďom vykvitlo mu najväčšie šťastie. Skutkom stal sa základ jeho viery, cieľ jeho snov. Spatril z diaľky a z blízka svoje Tatry a slobodnú kvetúcu zem – a dotrpel. Buď zdravá, matka, požehnaná si medzi ženami! To neumrel Štefánik, to nevyhasla hviezda! To dozrel nad Bratislavou plod života Tvojho, to sa rozsvietila hviezda a národ vzdáva hrdinovi česť a slávu. (NUŠL 1919: 2) V básnických textoch sa stretávame s podobnými tendenciami skôr sporadicky; motív Štefánikovej matky však v poetickej tvorbe nie je výnimočný. Rád by som v tejto súvislosti upozornil najmä na známu báseň Štefana Krčméryho Štefánikova matka, ktorá si u našich starých a prastarých rodičov získala veľkú popularitu: nachádzala sa v čítankách a učebniciach a školopovinné deti ju často recitovali. Oproti väčšine básnických textov, v ktorých je dominantná postava Milana Rastislava, tu sa dostáva do popredia práve archetypálny symbol ženy-matky: Choď, syn môj, vo svet široký, / keď už raz tak byť musí, / to naše plemä slovenské / i tak sa v biede dusí. Tak znejú prvé Krčméryho verše: matka sa lúči so synom a vyprevádza ho do ďalekého sveta, aby mohol dosiahnuť svoj životný cieľ. Záverečné strofy Krčméryho básne znejú nasledovne: Svobodu nesie, svobodu, / hoc život svoj dá za ňu. / Už rodná zem mu pije krv, / a matke slzy kanú: // Už si mi, syn môj dolietal, / už, ty môj sokol prvý! / Nech čistý kvet tu vyrastie / z tej tvojej čistej krvi. // Nech slnce božie svieti naň / a zem mu dáva vlahy. / Mať tvoja rodná žehná ti, / spi sladko, syn môj drahý! (KRČMÉRY 1933: 111 – 112) Zaujímavé je teda vyústenie tohto básnického textu, keď žena-matka, teda fyzická osoba splýva s ideálnou matkou-vlasťou. Neuskutočnený návrat hrdinu do náručia reálnej matky je nahradený prijatím jej syna do lona matky-zeme. V skutočnosti teda „tvrdý” svet mužských hodnôt a ideálov spojený so zápasom, bojom, súperením, rivalitou či konkurenciou nakoniec ustúpi hodnotám, ktoré sa konvenčne pripisujú ženskému svetu. V Štefánikových životopisoch sa meno Albertíny Štefánikovej najčastejšie vyskytuje v dvoch prípadoch: pri opise Štefánikovho detstva a pri opise jeho smrti. Obraz Štefánikovej matky ako milujúcej manželky, ktorá je svojmu mužovi oporou a zároveň akousi zásobárňou pozitívnych, ale protikladných vlastností k vlastnostiam Pavla Štefánika, častokrát nadobúda charakter klišé. Vladimír Polívka – podobne ako množstvo ďalších autorov – v tejto súvislosti píše: K otcovej spravodlivej prísnosti družila sa harmonicky nežná láska a jemná dobrota srdca materinského. Obidva vlivy – otcov aj matkin – vzájomne sa ušľachtile doplňovaly vo výchove požehnanej rodiny. (POLÍVKA, 1929: 53) Podobne sa na adresu Albertíny Štefánikovej vyjadril Július Bodnár: Jeho manželka (…) dobre vynímala sa pri tvrdom, prísneho pohľadu i ostrého výrazu mužovi so svojou ženskou nehou, útlocitom a dobrým, šľachetným srdcom. Ona nevedela sa nahnevať, ale ani len ostro na niekoho podívať. Z jej pohľadu sálala vždy samá láskavosť a dobrota, tak že hosť cítil sa na prvý okamih ako doma. (…) V synovi Milanovi obe povahy rodičov boly šťastne spojené. Otcova odvaha a tvrdosť a matkina beznáročnosť a nežnosť (…) vždy a všade uplatňovaly sa na svojom mieste. (BRADLAN 1921: 10) Druhý najčastejší motív Štefánikovej matky sa objavuje pri opisoch hrdinovho návratu do vlasti. Autori pritom poukazujú na tragický moment, že matka musela pochovať vlastného syna. V súvislosti s touto skutočnosťou sa autor jedného z prejavov obracia na potenciálne publikum, aby emocionálne zapôsobil najmä na jeho ženskú časť, konkrétne na ženy-matky: Viete si mamičky, predstaviť veľkosť a hĺbku bôľu tak ťažko postihnutého srdca? Sme slobodní, máme vlastnú republiku, ľúbozvučná slovenčina ozýva sa už víťazne nielen v slovenských domácnostiach, ale v celom našom verejnom živote (…). Je to ozaj skvelé víťazstvo, že máme slobodu a samostatnosť, bola však veľmi ťažko vykúpená (…). Veľkú obeť, mimoriadne veľkú obeť priniesol Štefánik (…): vlastný svoj život! Veľkú obeť, mimoriadne veľkú obeť priniesla tiež Štefánikova matka: stratila najdrahšie svoje dieťa a posledných desať rokov jej života zastretých bolo čiernym smútkom hlbokej vnútornej bolesti. (ZBAVITEL 1934: 35) Podrobnejší výskum realizovaný v budúcnosti môže ukázať, či tento modelový text slávnostného prejavu niekedy na Slovensku odznel, resp. akú mal odozvu práve u ženského publika. Oprávnene môžeme predpokladať, že táto konkrétna 423 424 Štefánikovej (ale aj Ľudovíty rod. Šulekovej) spočíva v nevyslovenej myšlienke, že Štefánik sa nestal hrdinom (len) z vlastnej vôle, ale jeho predurčenosť na túto sociálnu rolu bola vopred daná. Ak to tak možno povedať, Štefánik podľa tejto predstavy niesol v sebe akýsi „genetický kód” heroizmu. Tieto dve ženské postavy spravidla fungujú ako médiá, ktoré budúcemu hrdinovi sprostredkúvajú (aj) tradične chápané mužské či priamo hrdinské hodnoty a ideály, ktoré majú takpovediac „v krvi”. Zdanlivý paradox má na svedomí skutočnosť, že obraz Štefánika ako národného hrdinu je výsledkom maskulínnych projekcií: väčšinu slávnostných prejavov či životopisných textov o M. R. Štefánikovi totiž napísali a predniesli muži – politici a štátnici, spisovatelia, básnici a publicisti, jeho niekdajší spolubojovníci a predstavitelia armády, kňazi, učitelia atď. V konečnom dôsledku sa obidvom ženským postavám prisudzuje v medzigeneračnom reťazci úloha sprostredkujúceho článku, ktorú možno vyjadriť aj prostredníctvom schémy muž –› žena –› muž (Vilko Šulek –› Ľudovíta Štefániková, rod. Šuleková –› M. R. Štefánik; Samuel Jurenka –› Albertína Štefániková, rod. Jurenková –› M. R. Štefánik). Takéto vtiahnutie či začlenenie ženských osobností do línie, resp. siete mužského sveta vytvára predpoklad na to, aby boli chápané ako súčasť verejnej sféry, ako symboly. Tak môžeme v jednotlivých textoch vystopovať protiklad medzi Albertínou Štefánikovou ako verejnou osobnosťou, t.j. ako matkou Milana Rastislava Štefánika na jednej strane a Albertínou Štefánikovou ako súkromnou postavou, t. j. ako manželkou Pavla Štefánika na strane druhej. pasáž mohla pôsobiť na ženy-matky (prípadne aj manželkyvdovy), ktorých synovia (resp. manželia) zahynuli na bojiskách prvej svetovej vojny, v smere pozitívneho identifikovania sa s Albertínou Štefánikovou ako so symbolom, ako so ženou, ktorú postihla podobná tragédia. Otvorenou zostáva aj otázka, či sa s A. Štefánikovou stotožňovali matky a manželky vojakov, ktorí bojovali na „nesprávnej” strane, t. j. v uniforme rakúsko-uhorskej armády, fakticky teda proti Štefánikovi. Treba poznamenať, že tých bola drvivá väčšina. Hypoteticky môžeme predpokladať, že ženský svet tento problém vnímal inak ako mužská časť slovenskej populácie – teda skôr v rovine každodenného prežívania ľudského utrpenia a bolesti. V mytologizovanom obraze Štefánika vystupujú najmä tri ženské postavy: v prvom rade jeho matka Albertína Štefániková, ďalej jeho stará matka Ľudovíta Štefániková, rod. Šuleková a napokon jeho snúbenica, markíza Giuliana Benzoni. Prvé dve sa veľmi často vyskytujú aj v oficiálnych životopisných textoch či v slávnostných prejavoch. Posledná z trojice spomínaných žien prežíva skôr v ústnej tradícii, do ktorej sa dostala pomerne neskoro. Nazdávam sa, že ako prelomový medzník v tomto smere pôsobila návšteva Štefánikovej snúbenice na Bradle v pamätnom roku 1968. V idealizovanom obraze Štefánika pochopiteľne nebolo miesta pre jeho vzťahy k ženám. Akceptované boli predovšetkým tie ženy, ktoré pomáhali budovať mýtus národného hrdinubohatiera. O Albertíne Štefánikovej sa z mnohých textov dozvedáme, že bola dcérou kapitána hurbanovských dobrovoľníkov z roku 1848, Samuela Jurenku; Štefánikova stará matka z otcovej strany, Ľudovíta rod. Šuleková bola zasa sestrou Vilka Šuleka, ktorého kossuthovci popravili počas revolúcie ako bojovníka za slovenskú národnú slobodu. Častokrát sú práve toto jediné informácie o obidvoch ženách: autori ich prezentujú, ako keby nemali svoje autentické vlastnosti, svoju vlastnú individualitu. Sugestívny príbeh národného hrdinu vrhá teda tieň aj na predchádzajúce generácie do takej miery, že redukuje identitu, ktorá im je zo strany autorov prisudzovaná. Posolstvo takto konštruovanej a prezentovanej identity Albertíny V štefánikovskom mýte je obraz matky spravidla štylizovaný ako protikladný k obrazu hrdinu, ktorý stelesňuje tradičné mužské a hrdinské cnosti. Pohybuje sa najmä v rovine ženy-matky, menej v rovine ženy-národovkyne. Ideál emancipovanej ženy v obraze Albertíny Štefánikovej chýba. V medzivojnovom období sa objavovali tendencie vnímať a prezentovať ju ako celonárodný symbol, ako matku národa. Všeobecná úcta a popularita, ktorej sa ako matka najvýznamnejšieho národného hrdinu tešila, však neprerástla do 425 426 Zhrnutie samostatného mýtu. Záujem verejnosti o Albertínu Štefánikovú bol pochopiteľne najintenzívnejší počas jej života: pozývali ju na slávnosti a pietne spomienky, na odhaľovanie pomníkov; jej portréty maľovali výtvarníci, pre mnohých publicistov a autorov Štefánikových životopisov sa stala nevyčerpateľným informačným zdrojom. Tento príspevok ani zďaleka nevyčerpáva nastolenú tému, niektoré problémy iba naznačuje. Bokom zostáva napríklad otázka využívania a prípadného zneužívania symbolu Štefánikovej matky v politických sporoch medzi predstaviteľmi centralistického a autonomistického tábora v medzivojnovom období.5 V každom prípade táto štúdia ukazuje, že pri výskume mýtov o M. R. Štefánikovi nemožno opomenúť ani ženský fenomén. LITERATÚRA BRADLAN, B. 1921. Milan Rastislav Štefánik. Československý národný hrdina. Bratislava. (B. Bradlan = Július Bodnár) ČAPLOVIČ, M. 1999. Reflexie odkazu M. R. Štefánika v čs. armáde a spoločnosti v medzivojnovom období 1919–1938. In: Generál dr. Milan Rastislav Štefánik – vojak a diplomat. Bratislava : Vojenský historický ústav a Ministerstvo obrany SR, s. 166–201. JURKOVIČ, D. 1929. Mohyla Dr. M. R. Štefánika na Bradle. Praha : Státne nakladateľstvo v Prahe KRČMÉRY, Š. 1933. Štefánikova matka. In: ZBAVITEL, A.: Týždeň Štefánikových osláv. Metodická príručka pre učiteľov národných škôl a poriadateľov Štefánikových osláv. Žilina, s. 111 – 112. KOPECKÝ, J. Reč, ktorú pri odhalení pomníka nebohému Pavlovi Štefánikovi, bývalému ev. farárovi na Košariskách povedal 15. apríla Jur Kopecký, starosta brezovský. In.: Noviny zpod Bradla, 17/1923, s. 1. KRIVÝ, V. 2000. Politické orientácie na Slovensku – skupinové profily. Bratislava : Inštitút pre verejné otázky KÜHN, Ludvík: 1928. Albert(ína). Štefániková. In: Buditelia v župe bratislavskej. Bratislava, s. 142. MACHO, P. 2001. Štefánik ako symbol a mýtus v historickom vývoji. In.: Slovenský národopis, 3/49, 314 – 327. MICHÁLEK, S. 1999. Brezová pod Bradlom. Osobnosti (ne)známe. Bratislava : Vydavateľstvo Pozsony / Pressburg / Bratislava NUŠL, F. 1919. Reč prof. Fr. Nušla za českú techniku a za českú astronomiu nad hrobom Štefánikovým v nedeľu 11. mája 1919. In.: Slovenský denník, 100/1919, (roč. 2), 2. POLÍVKA, Vladimír: 1929. O mamičke Milana R. Štefánika. In: Pamiatke Štefánikovej (Výbor článkov a úvah). Lučenec, s. 53 – 71. VANOVIČOVÁ, Z. 1992. Motív smrti ako mýtotvorný prvok vo folklórnom cykle o M. R. Štefánikovi. In.: Zmeny v hodnotových systémoch v kontexte každodennej kultúry. Výsledky výskumov v roku 1992. Bratislava : Národopisný ústav - Slovenská akadémia vied VANOVIČOVÁ, Z. 2001. Milan Rastislav Štefánik v ústnej tradícii na Slovensku. In.: Slovenský národopis, 3/49, 328 – 340. ZBAVITEL, A. 1934. Reč o Štefánikovi pre vidiecky ľud. In: Sborník prívetov a rečí k oslavám Milana Rastislava Štefánika. Žilina, s. 32 – 38. SUMMARY 5 V 20. rokoch sa na stránkach tlače ventilovala otázka pozostalosti M. R. Štefánika, ktorú chcel československý štát odkúpiť od Štefánikovskej rodiny. Dôležitú úlohu v tomto procese zohrala práve Albertína Štefániková, ktorá uvedenú problematiku verejne pertraktovala v autonomistických periodikách. Podrobnejšie pozri v štúdii M. Čaploviča (ČAPLOVIČ 1999: 181) The aim of the paper is to map attempts to include Albertina Štefániková, mother of M. R. Štefánik, into his personal cult, namely in the first phases of its formation, i. e. in the interwar period. It is based on analysis of variety of sources of different provenience (publicist and literary texts, biographies, celebrating 427 428 speeches or necrologies etc). In posthumous cult of M. R. Štefánik the personality of his mother is usually embodied in stylized pendant to the heroic picture, providing balanced masculine/feminine values. It is primarily shaped in frame of the woman-mother and less of the woman-national activist. The ideal of emancipated woman is lacking in the picture of A. Štefániková. The general honor and popularity of the heroes mother has not grown into an independent mythos. ŽENY – KOMUNISTKY V 20. ROKOCH 20. STOROČIA A ICH SNAHA OVPLYVNIŤ SPOLOČENSKÉ POSTAVENIE ŽIEN (na príklade banskobystrického regiónu KSČ) Mária Sučanská 1 Kľúčové slová komunistky, Proletárka – noviny, agitačné komisie Historický fenomén vzniku ženského komunistického hnutia Začiatok 20. storočia so sebou priniesol dôležitý fenomén oficiálneho verejno-politického i kultúrneho, či ekonomického života, ktorým bolo akceptovanie verejnej účasti ženy na rozhodovaní a chode spoločnosti. V Československej republike bolo prvýkrát prijaté všeobecné, rovné, tajné a priame volebné právo aj pre ženy Ústavou v roku 1920. Neznamená to, že by sa doteraz ženy úplne vytesňovali z verejného života, ich pôsobnosť ako organizovaných skupín sa však orientovala predovšetkým na kultúrnu činnosť, či dobročinné akcie. Radikalizácia spoločenskopolitických pomerov a zápas politických skupín znamenal hlavne na začiatku 20. rokov 20. storočia snahu po získaní čo najväčšej podpory spoločnosti a voličstva. Predovšetkým v radikálnych politických hnutiach, akým v ČSR bolo hlavne hnutie komunistické znamenal tento zápas zvýšenú orientáciu na doteraz málo preferovanú zložku voličstva – ženy. V komunistickej literatúre sa vznik a existencia ženského hnutia proletárok dáva do súvisu s vhodnou sociálnou klímou, ktorou sa myslia zlé hospodárske, ekonomické pomery v štáte a tým aj zlé sociálne pomery obyvateľstva. Je pochopiteľné, že zhoršujúce sa sociálne postavenie najnižších vrstiev radikalizovalo ich myslenie a boli 1 Mgr. Mária Sučanská, Katedra histórie Fakulta humanitných vied Univerzita Mateja Bela, Tajovského 40, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected] 429 430 prístupné novým, pre nich všeriešiacim myšlienkam komunistického hnutia.2 Zo zlých sociálnych pomerov vychádzali pri svojej činnosti aj ženské frakcie robotníckeho hnutia, ktoré svoju činnosť začali ešte pred samotným založením komunistickej strany, a to v rámci ľavicovej časti Sociálno-demokratickej strany. Na Slovensku boli ženy ovplyvnené českým príkladom. V decembri 1918 sa v Prahe uskutočnil Zjazd ČSSD a sociálnodemokratické ženy Slovenska sa stali členkami Československej sociálnodemokratickej strany robotníckej. Zároveň sa v Čechách už 2. 1. 1919 začalo organizovať ženské hnutie pri sociálnej demokracii vo forme 4-8 členných agitačných výborov a začal vychádzať český sociálno-demokratický časopis Ženské noviny. Podobne na Morave vzniklo Ženské robotnícke hnutie, ktorého 1. Krajinská konferencia sa uskutočnila už v júli 1919.(KIRÁLYOVÁ 1984: 15) Rok 1920 priniesol nové dimenzie do organizovaného života ženského robotníckeho hnutia. V rámci Banskobystrického kraji KSČ sa činnosti ujali vrútocké ženy, ktoré na svojej prvej organizačnej schôdzi 25. 7. 1920 prijali myšlienky socializmu. Spomedzi prítomných vystúpil aj Alexander Dráb z Košíc, ktorý na príklade zlej sociálnej situácie robotníkov apeloval na ženy v zmysle, že ženské len socializmus môže vyslobodiť…. Na tejto schôdzi bola potom podporená myšlienka vytvorenia ženskej socialistickej organizácie, so sedemčlenným výkonným a päťčlenným kontrolným výborom. 3 22. augusta 1920 bola táto organizácia pomenovaná názvom Ženská organizácia vrútockej sociálnodemokratickej strany, ktorá mala byť priamo podriadená politickej organizácii Sociálnodemokratickej strany. 4 Vedenie sociálnej demokracie označilo akt zvolávania sa žien a vytvárania organizovanej činnosti na úrovni politiky ako separatistický čin a zamietlo toto konanie s odôvodnením, že ženy sú k verejnej činnosti zatiaľ nevyspelé.5 Je zrejmé, že podobné výroky a postoj politických strán k ženám radikálnej komunistickej politickej strane, ktorá sa v tom čase v ČSR formovala, značne pomáhal a umožňoval jej lepšie manévrovanie aj na poli rovnoprávnosti uplatnenia sa žien v politike. Keď sa napríklad prerokúvala otázka volebného práva aj pre ženy, ešte v roku 1919 predniesol v mene Národnej a roľníckej strany jej tajomník J. Slávik požiadavku na porade županov a poslancov v Košiciach, aby sa ženy na Slovensku nepripustili k voľbám do Národného zhromaždenia (KIRÁLYOVÁ 1984:17), čo ale odmietol aj Ivan Dérer.6 Formovanie žien–komunistiek bolo ovplyvnené predovšetkým príklonom ľavicovej časti Sociálnej demokracie ku 4 V Banskej Bystrici sa v dôsledku zlej úrody v rokoch 1919 Mgr., 1920, zlou zásobovacou situáciou, zastavením vojnovej výroby, krachom podnikov, odchodom podnikateľov do Budapešti, či Viedne a následným zvyšovaním nezamestnanosti, začali organizovať protihladové a protidrahotné vystúpenia. Spomedzi najradikálnejších vystúpení spomenieme aspoň banskobystrickú demonštráciu zo 14. 9. 1919, ktorá vydala rezolúciu za zlepšenie sociálnych pomerov a odhodlanie bojovať za socialistický štát, alebo štrajk v Harmaneckých papierňach zo septembra 1919, štrajk v továrni Mundus z konca roka 1919. (KIRÁLYOVÁ 1984: 14). 3 Múzeum Andrea Kmeťa. Zápisnica z verejnej ženskej organizačnej schôdze, 25. 7. 1920. Múzeum Andrea Kmeťa. Zápisnica z verejnej ženskej organizačnej schôdze, 22. 8. 1920. 5 Separatiskické hnutie vrútockých žien. In: Robotnícke noviny, 6. 8. 1920. V tomto ohľade spomenieme, že podľa novín Hlas ľudu bolo v Banskobystrickej župe 90 politických organizácií sociálnodemokratickej strany, v rámci ktorých bolo organizovaných 8521 mužov a 3720 žien. Viď. Správa zo župnej konferencie sociálnodemokratickej strany. In: Hlas ľudu. 19. 12. 1920. 6 V komunistickej literatúre sa takýto postoj vysvetľoval ako postoj konzervatívnej slovenskej buržoázie k ženám, nepochopenie ich významu pre spoločnosť, ich degradovanie na pasívny objekt v rodinnom, hospodárskom alebo politickom živote. Tento patriarchálny postoj mala buržoázia uplatňovať aj k ženám vlastnej triedy a ženským spolkom vôbec. Z pravicovo orientovaných ženských skupín sa na poli verejno-právneho a kultúrneho života pohybovali- Živena ako najstarší ženský spolok s národno-osvetovým, kultúrnym a sociálnym zameraním, ďalej Ženská liga pre mier a slobodu, Združenie vysokoškolsky vzdelaných žien, Jednota slovanských žien a odbory Ženskej národnej rady. 431 432 2 komunistickým myšlienkam a prijatím tzv. 21 podmienok Komunistickej internacionály 15.–16. 1. 1921 v Ľubochni. Na vlne radikalizačných pomerov sa 15.–16. mája 1921 uskutočnil ustanovujúci zjazd KSČ v Prahe s priamym následkom pre šírenie komunistických princípov aj na Slovensku. Ženy-komunistky zároveň prijali konečné zásady II. medzinárodnej konferencie žien–komunistiek z roku 1921 v Moskve, podľa ktorých hlavným cieľom ich činnosti bola príprava žien bojovať po boku mužov v revolúcii proti kapitalizmu a za to, aby si proletariát vydobyl politickú moc.(KIRÁLYOVÁ 1984: 25). Podobné ideologické zázemie činnosti žien–komunistiek nesie aj záver 1. Konferencie žien–komunistiek na Slovensku z 24. 9. 1922 vo Vrútkach, ktorým sa odôvodňuje aj založenie ženského časopisu Proletárka ako časopisu, ktorý by pomáhal organizovať, agitovať ženy a propagovať vedecký svetonázor (KIRÁLYOVÁ 1984: 26). Od roku 1922 sa po celej republike začínajú zakladať tzv. agitačné komisie žien, ktoré boli časťou výkonného výboru KSČ s cieľom pracovať medzi ženami, zvyšovať ich politickú organizovanosť a politickú výchovu7 V roku 1923 vznikli štyri krajské agitačné komisie žien – v Banskej Bystrici, tá bola neskôr presunutá do Zvolena, v Bratislave, Ružomberku – neskôr vo Vrútkach a v Košiciach. Miestu agitačnú komisiu v Banskej Bystrici založilo 22. 7. 1922 sedem žien – Barbora Rezlerová-Švarcová, Bathoryová, Emília Donovalová, Katarína Habanová, Anna Markusová, Selecká, Šimčíková8. Vytvorenie tejto agitačnej komisie v Banskej Bystrici môžeme zároveň považovať za začiatok komunistického ženského hnutia v Banskej Bystrici. Činnosť ženského komunistického hnutia v Banskej Bystrici vo svojich počiatkoch Ženské komunistické hnutie v Banskej Bystrici sa vo svojej činnosti orientovalo na niekoľko oblastí, pričom každá z nich mala spoločný cieľ, ktorým bola agitácia medzi najchudobnejšími časťami obyvateľstva, práve cez pôsobenie na ženy. Nemôžeme jednoznačne tvrdiť, že ich činnosť bola len čisto pragmatická, politicky zvýšiť voličský základ. Tým by sme ich snahu dehonestovali. Ženy, ktoré pôsobili v komunistickej strane svojej činnosti a predovšetkým princípom, ktoré svojou činnosťou sledovali, v plnej mier verili. Jednotlivé oblasti ich pôsobenia by sme mohli rozdeliť na oblasti výchovné, vzdelávacie a kultúrne, pričom každá niesla status agitácie9. Na výchovno-ideovú činnosť využívali v Banskej Bystrici Robotnícky dom, založený v Banskej Bystrici 24. 6. 1924 (MOTOŠKA 1976: 24), kde poriadali prednášky na rôzne témy venované hlavne úlohe a postaveniu ženy v spoločnosti. Najväčší nárast činnosti ženského komunistického hnutia môžeme vidieť v roku 1923, kedy Sekcia komunistických žien v Banskej Bystrici usporiadala rečnícky kurz pre funkcionárky, slávnostné akadémie s aktuálnym a politickým programom (MOTOŠKA 1976: 54) proletársky deň, detské divadlo na 1. 5 pod názvom Deti proletárov (prvá detská hra, naštudovaná pod 7 Tieto agitačné komisie mali vždy podávať správy zo svojich zasadnutí na plenárnych schôdzach KSČ. Mali vlastnú finančnú pokladňu, o ktorú sa stala pokladníčka. Významnou bola funkcia kolpoltérky- ženy, ktorá sa starala o odber a distribúciu ženského časopisu – Proletárka. (MOTOŠKA 1976: 50). 8 Najznámejšou zo spomenutých žien bola Barbora Rezlerová-Švarcová, považovaná za dušu komunistického ženského hnutia v Banskej Bystrici. V mladosti pôsobila v ženskej časti sociálnej demokracie. Po vzniku ČSR prešla k marxistickej ľavici a do KSČ, v roku 1921 sa s manželom presťahovala do Banskej Bystrice, odkiaľ v roku 1925 odišla do Prahy a v roku 1926 emigrovala do ZSSR. (MOTOŠKA 1976: 113 – 115). Svojou činnosťou značne ovplyvnila ženskú populáciu v okolí Banskej Bystrice. Pôsobila nielen ako vplyvná agitátorka, ale aj ako kolpoltérka a redaktorka Proletárky, či ako ochotníčka v Ochotníckom divadelnom krúžku pri Federácii robotníckych a telocvičných jednôt, zároveň viedla detský divadelný krúžok. 9 Samotné ženy-komunistky, tak ako aj ostatní funkcionári KSČ, museli prejsť školením v rámci tzv. komunistických škôl, ktoré sa organizovali po celej republike. V Banskobystrickom kraji sa takéto školenie uskutočnilo v roku 1924 vo Zvolene. V Tézach o vzdelávacej práci v KSČ, ktoré vydal ÚV KSČ sa hovorí, že úlohou komunistickej strany je podriadiť všetku vzdelávaciu a propagandistickú činnosť boju za diktatúru proletariátu…ideológia triedneho boja sa musí prejaviť v propagande, agitácii, vzdelávacej práci, v teórii a praxi… (HOLOTÍKOVA 1989: 124). 433 434 vedením Kataríny Habanovej, ktorá s deťmi robila aj detské tábory, Vianoce…). Divadlo malo v činnosti žien-komunistiek a celkovo komunistickej strany významné miesto. 10 Okrem týchto akcií Sekcia žien každoročne usporadúvala Medzinárodný deň žien, podporovala rôzne sociálne fondy11, zvolávala schôdze agitačných komisií, pričom od januára 1923 sa ťažisko agitačnej práce presunulo z mesta na vidiek, nakoľko väčšina robotníctva pochádzala z vidieka – išlo hlavne o dedinky ako Podlavice, Sásová, Nemce, Selce. V Uľanke sa napríklad na jednej takejto agitačnej schôdzi prihlásilo do komunistickej strany až 17 žien (MOTOŠKA 1976:53). Práve v Banskej Bystrici bolo najviac agitačných komisií na Slovensku – v Banskej Bystrici 12, vo Vrútkach 11, ale napríklad v Bratislave a Košiciach nebola žiadna. V roku 1924 vykázala banskobystrická sekcia 34 prejavov, z ktorých najviac bolo od Barbory Rezlerovej-Švarcovej (MOTOŠKA 1976:58). Ideová činnosť sa najviac rozširovala vďaka vydávaniu časopisu Proletárka. Práve časopisecká základňa komunistickej strany bola dôležitým elementom agitačnej práce strany. Podľa 10 V roku 1922 vyšiel prospekt Socialistická scéna, ktorý podpísali také osobnosti ako divadelný intendant Národného divadla Ackermann, režisér Hurt, spisovateľ Jaroslav Kvapila, predseda Osvětového svazu dr. Pastrek. Podľa prehlásenia organizácia chce vypomôcť svojim členom lacnejší prístup do divadiel, aby divadelné umenie stalo sa majetkom najširších vrstiev ľudových. Viď. Slovenské pohľady, č. 2, roč. 38, 1922, s. 124. V Robotníckom dome vystúpil 4. 10. 1925 Proletársky divadelný ochotnícky krúžok s hrou Najvyššia obeť od J. Wolkera. Pri Robotníckom dome tiež existoval Robotnícky ochotnícky divadelný krúžok v Banskej Bystrici, ktorého úlohou mala byť kultúrno-osvetová činnosť. Divadelné predstavenia boli hlavne sociálneho charakteru. V rámci Federácie robotníckych a telovýchovných jednôt existoval Ochotnícky divadelný krúžok FRTJ v Banskej Bystrici, ktorého režisérmi boli aj Barbora Rezlerová-Švarcová, Ondrej Kalmančok, Martin Jakubovie. (Motoška 1976:47). 11 V roku 1923 sekcia žien podporila fond štrajkujúcich českých baníkov 50-timi Kč, vytvorila sa zbierka na fond Proletárky – 1350 Kč, robili sa prvomájové tomboly v prospech Proletárky, 2.-4.11. 1923 sa na ”komunistickom večierku” časť výnosu prerozdelila na Proletárku a časť na telocvičňu v Podlaviciach ”Spartakovňu” (MOTOŠKA 1976:54). 435 zásad Ľubochnianskeho zjazdu z roku 1921 sa nový časopis bez povolenia výkonného výboru nesmie vydávať12. V roku 1925 sa k týmto tézam pridáva aj zásada, že v straníckej tlači treba venovať pozornosť propagovaniu zásad boľševizácie komunistických strán. (HOLOTÍKOVÁ 1989: 134) Tieto kritériá spĺňala aj Proletárka. Ideologizácia cez tlač Ženskej otázke alebo inak ženám sa v tlači čiastočne venovali tzv. kútiky pre ženy. 13 Proletárka ako 1. slovenský časopis proletárskych žien začal vychádzať 15. 11. 1922 ako mesačník a zároveň príloha Hlas-u ľudu, od 10. 1. 1924 vychádzal už ako samostatný časopis. I keď jeho redakcia sídlila až do 15. 5. 1925 v Banskej Bystrici na Dolnej ulici č. 37, samotná tlač časopisu prebiehala vo Vrútkach v tlačiarni Bratstvo. V Úvodníku 1. čísla z 15. 11. 1922 špecifikuje Barbora Rezlerová-Švarcová cieľovú skupinu, ktorej je časopis určený: Vám ženy a dievčatá slovenské, ktoré robíte vo fabrike, v dielňach a na poliach, vám domáce gazdinky, slúžky, maloroľníčky…vám všetkým, ktoré prácou rúk svojich si zarábate na živobytie, prináleží tento časopis…aby volal po vašich právach, aby vás poučil a pobavil…14 Barbora Rezlerová-Švarcová patrila k najproduktívnejším pisateľkám. Z jej tvorby spomenieme aspoň Triedny boj a triedne vedomie, Postavenie ženy v kapitalistickom štáte, Žena a pracovná doba, Prostitúcia a jej príčiny, Dieťa a spoločnosť…15 12 Pravda chudoby, 20. 1. 1921. V Hlase ľudu to bol Kútik žien, ktorého úlohou bolo zoznamovať čitateľky s medzinárodným ženským komunistickým hnutím, informovať ich o činnosti agitačných výborov proletárskych žien a o možnostiach zakladania ženských pokrokových organizácií na Slovensku. V časopise Spartakus bola ženám venovaná rubrika Žena (BERÁNKOVÁ 1988: 143). 14 Všetky faktografické údaje o časopise Proletárka a citácie z článkov Proletárky sú získané výskumom tohto časopisu 15 Medzi ďalšie prispievateľky do časopisu patrili Gizela Kolláriková zo Žiliny, Zuzana Holanová z Ružomberku, Hermína Pfeildmayerová z Vrútok, Katarína Habanová z Banskej Bystrice a mnohé ďalšie. Všetky 13 436 Môžeme potvrdiť, že veľká väčšina článkov mala silné agitačné pozadie. Komunistky dokázali svoj zámer agitovať a získať čo najväčšiu podporu využiť aj pri oslovovaní klerikálne orientovaných žien. Snaha priblížiť sa katolíckym ženám sa prejavuje napríklad v článku Hermíny Pfeidmayerovej Kristus bičovaný (PROLETÁRKA 22. 2.1923: 27), kde o ňom hovorí ako o revolucionárovi, v článku sa prihovára priamo Ježišovi a rozoberá jeho utrpenie, ktoré prirovnáva k utrpeniu najnižších vrstiev, tiež trpiacich pod tlakom buržoázie Nebol si ani doktor, ani prorok, ani kňaz, ale revolucionár a toto nezniesla buržoázia…Podobne sa píše aj v článku Svätí boľševici(PROLETÁRKA 15.9.1923: 125) – Prvé kresťanstvo však stálo proti bohatým…učenie ich presiaté bolo dokonca prvkami komunistickými…. Tendenčnosť týchto vyjadrení je dnes už neoddiskutovateľná, no vtedy zohrávala významnú úlohu v procese získava sympatií najnižších, klerikálne orientovaných vrstiev. Silnou mierou sa objavovali na stránkach Proletárky aj emancipačné prejavy, ktoré však vždy zostali v intenciách ideológie boja proletariátu Boj za práva žien v komunistickom hnutí je bojom za dosiahnutie práv žien v kapitalistickej spoločnosti. Je spojený s bojom proti kapitalistickému zriadeniu, ktorý keď utláča muža, dvojnásobne utláča ženu (PROLETÁRKA 1. 5. 1923: 63). V rezolúcii vydanej k Medzinárodnému dňu žien sa v jej 5-tom bode hovorí Chceme úplnú rovnoprávnosť žien: Za rovnakú prácu rovnaký plat a chceme, aby ženy podľa schopností boly postavené do úradov, do funkcií tak, ako mužovia. Preč s privilégiami silného pohlavia! Preč s egoizmom mužov! (PROLETÁRKA 23. 3. 1923: 6)16 I napriek miešaniu ideologického a morálneho hľadiska na postavenie ženy v spoločnosti, nemožno hlavne Švarcovej uprieť jej nadhľad v otázke emancipácie ženy ako človeka a občana. Všíma si pomery v slovenských rodinách, kde chlapček vyrastá tam, kde matka a sestry sú slúžky otcom i bratom, kde sa rozpráva o hlúpych babách, kde sa odháňajú dievčence od kníh, ktoré sú len pre chlapcov, a tak už 15-17- ročný mladý pán je presvedčený o svojej veľkej cene…svojich mužských právach nad ženou (PROLETÁRKA 1. 12. 1923: 174). V ďalšom pokračovaní tohto textu však už nachádza len ideologické východisko. Okrem riešenia rodových vzťahov sa komunistky venovali aj otázkam výchovy detí, kde však musíme konštatovať, že aj napriek skutočne zaujímavým radám mladým mamičkám, ani tu sa nevyhli ideologizácii problému, keď aj výchovu detí zdôvodňujú ako ciel vytvorenia dobrého komunistu. (PROLETÁRKA 15. 12. 1924). Ďalšími otázkami boli napríklad ochrana pred tehotenstvom17, prostitúcia18, boj za občianske práva žien a zvýšenie počtu ženského voličstva, alebo tiež o zastúpení žien v Národnom Zhromaždení.19 Nevyhli sa ani konfrontácii komunistického ženského hnutia a Meštiackeho hnutia žien, ktoré nazývali feministickým. Meštiacke hnutie žien kritizovali ako hnutie, ktoré len dáva chlieb a dobročinnosť, ale utlmuje rozvoj práv, vzdelania a osvety a nepribližuje sa ku koreňu zla, ktoré je potrebné riešiť20 Éra Proletárky však nemala dlhé trvanie. Z finančných dôvodov prestala vychádzať v roku 1927. Je zjavné, že komunistické hnutie žien sa profilovalo na silných, často veľmi konfrontačných ideologických základoch komunizmu. No na druhej strane nemožno uprieť ženám tohto hnutia skutočnú vieru v možnosť zlepšenia postavenia ženy ako človeka v spoločnosti. Z dnešného pohľadu ich skutočným deficitom bola práve ideológia a nezmieriteľnosť, čo bránilo skutočnému slobodnému rozvoju postavenia ženy v spoločnosti. 17 mohli publikovať vo viacerých rubrikách časopisu, ktorými sa chcel časopis prihovoriť a agitovať medzi najchudobnejšími ženami. K týmto rubrikám patrili napríklad Maloroľníčka, Matka a dieťa, Škola komunistiek, literárnej tvorbe bola venovaná Besednica…. 16 V citovaných textoch zachovávame pôvodnú gramatiku Proletárka 1.1. 1925, s. 5. 15. 1. 1925, s. 5. 15. 2. 1925, s. 4. 1. 3. 1925, s. 7…. 18 Články o prostitúcii písala hlavne Švarcová pod skratkou B.R.S. viď. Proletárka 15. 8. 1923, s. 115. 20. 9. 1923, s. 134…. 19 Proletárka 20. 9. 1923, s. 123. 15. 11. 1925, s. 2. 1. 12. 1925, s. 1. 20 Proletárka 1. 9. 1924, s. 2. 437 438 LITERATÚRA BERÁNKOVÁ, M. KŘIVÁNKOVÁ, A. RUTTKAY, F. 1988. Dějiny československé žurnalistiky. Praha : Novinár HOLOTÍKOVÁ, Z. 1989. Formovanie komunistického hnutia. Bratislava : Pravda KIRÁLYOVÁ, B. HOJČOVÁ, L. 1984. Pokrokové ženské hnutie na Slovensku 1918 – 1980. Martin : Živena MOTOŠKA, V. et al. 1976. Z prvých bojov a víťazstiev. Banská Bystrica. Múzeum Andrea Kmeťa, Martin. Hlas ľudu, 1920. Pravda chudoby, 1921. Proletárka, 1922 – 1927. Robotnícke noviny, 1920. Slovenské pohľady, 1922. SUMMARY Women in the start of the last century was influenced by insufficient interest in their station in the social and political live. This situation was reflected by radical political parties – especially by the communist party. This radical party started to address women, because they were very important persons as voters. Activities by women-communists were progressive in a lot of social fields. But all of those activities were objective, influenced by ideology of the communism. The most active women came from the region Banská Bystrica. They established a newspaper “Proletárka”(Proletarian) as journal for a woman. 439 440 Názov: Sféry ženy. Sociológia, Etnológia, História Editori: Doc. PhDr. Jolana Darulová, CSc. PhDr. Katarína Koštialová Recenzenti: PhDr. Alexandra Bitušíková-Wootliff, CSc. Prof. PhDr. Karol Fremal, CSc. Náklad: 200 ks Vydanie: prvé Rok vydania: 2004 Vydavateľ: Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici Sociologický ústav Akadémie vied Českej republiky v Prahe Technická realizácia: Mgr. Peter Luby ISBN: 80-8055-999-6 EAN: 9788080559991 441