2012 - Katedra psychologických vied

Ľ. Pilárik, I. Sarmány-Schuller (Eds.), Rozhodovanie v kontexte kognície, osobnosti a emócií III.,
zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, 2012, Nitra: FSVaZ UKF v Nitre.
POTENCIÁL PCA (PRÍSTUPU ZAMERANÉHO NA
ČLOVEKA) PRE TEÓRIU A PRAX ROZHODOVANIA
THE POTENTIAL OF PCA (PERSON-CENTRED APPROACH)
FOR THE THEORY AND PRACTICE OF DECISION-MAKING
Eva Sollárová
Abstrakt
Cieľom príspevku je prezentovať vybrané témy a koncepty Prístupu
zameraného na človeka (PCA), ktoré autorka vníma ako podnetné pre
diskusiu v rámci teoretických modelov rozhodovania i praxe rozhodovania
v manažérskej praxi. Vybrané koncepty kongruencie a plne fungujúceho
človeka (psychologicky integrovaného človeka) sú zasadené do kontextu
diskusií racionálnych vs alternatívnych modelov rozhodovania.
1 (Osobný) úvod
Vzdelávaná v teóriách a vyučujúca teórie racionálnych modelov rozhodovania
som na sklonku tisícročí nadobudla dva otázniky v tom, ako to vlastne
s racionálnym rozhodovaním, hlavne v praxi manažéra, ale aj v osobných
rozhodovaniach, je. Otázniky mali dva spúšťače: prvým bola myšlienka
môjho neskoršieho gurua Ernie Meadowsa, (osobný rozhovor, 7.8.2000)
v PCA aplikáciách pre pracovné vzťahy, podľa ktorého „rozhodujeme sa
podľa toho, aké dôsledky sme schopní a ochotní znášať“ a druhým bolo
uvedomovanie si zmien v mojom vlastnom štýle rozhodovania, ktorý som
pripísala dôsledkom vlastného procesu stávania sa PCA „spôsobom bytia“.
Tieto osobné skúsenosti korešpondujú s viac ako dvadsaťročnými diskusiami
v odborných kruhoch venujúcich sa téme rozhodovania. A práve ony
iniciovali moje uvažovanie nad témou:
„Aký potenciál PCA pre teóriu a prax rozhodovania má?“
Svoje otázniky by som zaradila do okruhu odbornej diskusie racionálnych vs
alternatívnych modelov rozhodovania posledných dvoch desaťročí. V rámci
nej odborníci (ani ja) nespochybňujú „správnosť“ či výhody racionálneho
rozhodovania.
Racionálne riadenie uplatňuje princípy všeobecného riešenia problému, je
teda aplikovateľné na problémy nezávisle od kontextu, resp. typu problému
a tiež dôraz na logické myslenie slúži ako prevencia pred unáhlenými
závermi. Napriek týmto zjavne silným stránkam viacerí autori konštatujú
úpadok či ústup racionálnych prístupov k manažmentu. Sternberg (2004) to
1
vysvetľuje tým, že racionálne prístupy v manažmente nefungujú tak efektívne
ako alternatívne prístupy efektívnymi manažérmi používané, resp. že efektívni
manažéri racionálne prístupy v manažmente nepoužívajú.
Rôzni autori navrhujú rôzne alternatívy. Z nich vyberiem Roberta Sternberga
a Henryho Minzberga ako klasikov psychológie manažmentu a Jo Owena ako
súčasného odborníka na úspešný manažment, ktorých práce sa explicitne
dotýkajú aj témy rozhodovania, osobitne v kontexte manažmentu.
Sternberg (2004) vo výskume umenia manažérskeho riešenia problému
zdôrazňuje praktické kompetencie prejavujúce sa v práci, v rámci nich uvádza
viacero alternatívnych prístupov k skúmaniu aplikácií praktickej kompetencie.
Zaraďuje sem prístup Isenberga, ktorý na základe skúmania riešenia
problémov skúsenými manažérmi urobil záver, že skúsení manažéri boli
orientovaní na rýchle konanie v procese riešenia problému, a teda na rozdiel
od racionálnych modelov neanalyzovali hĺbkovo a detailne a neopierali sa
o svoju osobnú skúsenosť s analogickými problémami. Ďalej sem zaraďuje
Schonove reflexie konania charakterizované ako konanie spontánne
a založené viac na intuícii než na racionalite. Takéto konanie je typické pre
situácie, keď sa manažér cíti nesvoj v súvislosti s rozhodnutím, ktoré sa
chystá urobiť. Sternberg so svojím tímom zaraďuje do manažérskej
kompetencie skryté poznatky (c.d.), ktoré sa vzťahujú a osobitne uplatňujú pri
(efektívnom) riešení praktických problémov, ktoré sú typicky nedostatočne
definované a pre ktoré chýbajú základné informácie, prípadne nejestvuje
jediná možná správna odpoveď. Vzťahujú sa na praktické know-how, ktoré je
zriedkakedy formálne opísané a zriedkakedy je súčasťou formálneho
vzdelávania.
Minzberg (2011) v rámci svojej koncepcie vzťahového rámca manažérskej
efektívnosti v kontexte, uvádza 5 parametrov, z ktorých pre účely zamerania
príspevku uvediem dva, konkrétne reflektívne a proaktívne konanie.
Minzbergove pozorovania dovoľujú autorovi konštatovať, že pre efektívnych
manažérov je typické reflektívne správania; znamená to, že sa vedia poučiť zo
svojej vlastnej skúsenosti, preskúmavajú početné možnosti, ktorých
fungovanie vedie z nadhľadu zhodnotiť a vyskúšať. Proaktívne konanie
definuje konanie iniciatívne, t.j. manažér konanie iniciuje, nie reaguje na to,
čo sa deje, nekoná ako obeť – je „sprostredkovateľom zmeny, nie terčom
zmeny“, „ide s prúdom, ale tiež vytvára prúd“ (c.d., s. 216).
Owen (2008) sa pozerá na riadenie nielen z uhla pohľadu organizácie, ale aj
z uhla pohľadu samotného manažéra, z perspektívy jeho záujmov a osobných
plánov. Teda riadiť tak, aby to prospelo organizácii aj manažérovi. Predkladá
záber schopností, ktoré úspešný manažér musí mať. Ukazuje, že organizácia
je výrazne politické prostredie a úspešný manažér teda musí mať to, čomu
Owen hovorí politická inteligencia. Tému rozhodovania Owen explicitne
komentuje v rámci IQ spôsobilostí, resp. v tom, ako manažér zaobchádza
2
s problémami a úlohami. V príspevku už naznačenej diskusii racionálnych vs
alternatívnych modelov rozhodovania Owen prispieva charakterizovaním
toho, čo manažér typicky nerobí. Patrí sem podľa autora
• rozhodovanie pomocou formálnych nástrojov, ako sú niektoré analýzy
alebo rozhodovacie schémy,
• riešenie problémov buď pomocou vysedávania osamote a dôkladným
premýšľaním, alebo pomocou skupinovej práce za použitia niektorej
formálnej metódy riešenia problémov,
• formálnu strategickú analýzu podniku a podnikania.
Podobne ako Sternberg aj Owen konštatuje, že mnohé nástroje MBA sa
v každodennom živote väčšiny manažérov nevyskytujú. Neznamená to, že nie
sú dôležité, ale používajú sa skôr v kritických situáciách. Pre rozhodovanie je
dôležitejšie osvojenie si rýchlej intuície, ktorá sa spája so štyrmi konkrétnymi
spôsobmi správania:
• Sklon uprednostňovať akciu/konanie pred analyzovaním minulosti. Akcia
vedie k výsledkom, analyzovanie nikdy. Menej analyzovania môže často
viesť k lepšiemu riešeniu, pretože núti diskusiu, aby sa zamerala na veľké
záležitosti, ktoré sú najdôležitejšie.
• Uprednostňovanie praktického riešenia pred perfektným riešením. Je to
akceptovanie, že perfektné riešenie neexistuje. Nachádzajú riešenie, ktoré
bude v praxi fungovať.
• Riešenie problému s ostatnými ľuďmi. Využívanie kolektívnej schopnosti
k rozpoznaniu veľkých rizík a vyhýbanie sa im.
• Prijímanie zodpovednosti. Je to rozhodujúci moment, ktorý oddeľuje
lídrov od nasledovníkov
Uvedené znaky sú charakteristickými znakmi rozhodného manažéra.
Manažérska kompetencia sa teda javí ako konanie, ktoré je spontánne
a založené viac na intuícii než na racionalite. Efektívne manažovanie využíva
interné zdroje manažéra zdôraznené v konaní reflektívnom a proaktívnom.
V oboch prípadoch vnímame významový prienik s konceptom kongruencie
tak, ako ho chápe PCA. Kontext „rozhodného“, alebo efektívneho manažéra
svojimi atribútmi korešponduje s charakteristikami plne fungujúceho človeka
tak, ako ho definuje Rogers (napr. 1963), prípadne psychologicky
integrovaného človeka definovaného Seemanom (napr. 2008).
Rogersova definícia inkongruencie (Rogers, 1959, s. 206) hovorí o nej ako
o stave, „keď je prežívanie self presne symbolizované vo vedomí a je zahrnuté
do selfkonceptu v tejto presne symbolizovanej forme, vtedy ide o stav
kongruencie medzi self a prežívaním“. To znamená, že jednotlivec je
kongruentný, ak je jeho prežívanie správne symbolizované (vo vedomí) a je
obsiahnuté v selfkonceptre. Inkongruencia je potom stav, keď je prežívanie
3
symbolizované nepresne, skreslene a takto zahrnuté do selfkonceptu. Otázka
je, čo spôsobuje inkongruenciu, alebo čo inkongruencia negatívne
ovplyvňuje? Skreslené uvedomovanie ovplyvňuje voľby a konanie
jednotlivca, dôsledkom čoho budú voľby (teda rozhodovanie) menej
optimálne.
Otázka potom vyvstáva, kedy sú voľby optimálne? Rogers (1959, s. 207)
explicitne vzťahuje kongruenciu k zrelosti (maturity), keď hovorí, že „zrelosť
je širší pojem opisujúci osobnostné charakteristiky a správanie jednotlivca,
ktorý je... kongruentný“. A to už je charakteristika, ktorá je súčasťou konceptu
„plne fungujúceho človeka“, teoretického konštruktu, ktorý je čiastočne
synonymný s kongruenciou. Medzi črtami, ktorými Rogers (1963) plne
fungujúceho človeka opisuje sú „otvorenosť prežívaniu“, „schopnosť správne
symbolizovať prežívanie“, „prežívať seba ako centrum hodnotenia“, „mať
štruktúru self kongruentnú s prežívaním“. Okrem toho Rogers charakterizuje
plne fungujúceho človeka prívlastkami, ktoré nie sú súčasťou konceptu
kongruencie, ale jej následkami či výsledkami. Sú to také charakteristiky ako
„schopnosť čeliť každej situácii správaním, ktoré je jedinečnou a tvorivou
adaptáciou na novosť daného momentu“; „využívanie organizmického
hodnotenia ako dôveryhodného sprievodcu najuspokojivejšieho správania“...
(Rogers, 1959, s. 235; bližšie in Sollárová, 2008, 2011). Kongruencia teda
opisuje, čo sa v rámci indivídua deje, a zrelosť opisuje, k čomu kongruencia
vedie, k akým výsledkom či dôsledkom.
Rogers ponúka vysvetlenie, prečo je dôležité byť kongruentným. Aby človek
žil „optimálne“, musí mať prístup k svojmu neskreslenému prežívaniu
a skúsenosti – percepciám, zmyslom, presvedčeniam, želaniam, emóciám
a pod. Podľa Rogersa „človek, ktorý je plne otvorený svojmu prežívaniu, bude
mať prístup k všetkým dostupným údajom v danej situácii, na ktorých založí
svoje správanie“ (Rogers, 1961, s. 190). Predpokladom potom je, že čím viac
informácií o svete a sebe jednotlivec má, tým lepšie. Ak je nejaká časť
prežívania skreslená alebo mimo uvedomenia, človek menej pravdepodobne
urobí najlepšie možné rozhodnutie pre svoje konanie v situácii, v ktorej sa
nachádza.
Domnievam sa, že v téme byť schopný žiť optimálne sa Rogers implicitne
dotýka témy rozhodovania.
Seeman (2001)vo svojom návrhu optimálneho fungovania človeka ako
systému ďalej rozpracúva koncepčne aj výskumne overuje Rogersov koncept
plne fungujúceho človeka. Vo svojom modeli na úrovni kognitívnych
procesov tvrdí, že vysoko fungujúci ľudia dokážu využívať svoje intelektové
zdroje efektívnymi spôsobmi, napr. pri plánovaní a riešení problému.
Seemanova konštrukcia modelu efektívneho fungovania človeka sa odvíja od
jeho konceptu „organizmická integrácia“: Ľudské bytosti majú behaviorálne
subsystémy – biochemický, fyziologický, perceptuálny, kognitívny
4
a interpersonálny. U psychologicky integrovaného človeka tieto subsytémy
fungujú spolu v harmónii, bez blokov a narušení. Medzi subsystémami je
voľný a neskreslený tok informácií a medzi človekom a jeho prostredím.
Tento model psychologickej integrácie vedie k určitým predikovateľným
dôsledkom:
systém voľne prúdiaceho komunikačného systému bude
otvorenejší prežívaniu/skúsenosti.....Preto dokážeme prijať viac dát z reality,
čo má za následok možnosť generovať efektívne odpovede. Čím viac dát
človek generuje ako základ svojho hodnotenia a rozhodovania, tým
pravdepodobnejšie bude konanie efektívne.
Seeman (2002) syntetizuje na základe výskumných zistení svojho tímu obraz
psychologicky integrovaného človeka ako takého, ktorý prijíma seba, má
predstavu svojho self, ktoré sa mu páči, ktoré rešpektuje a ktorému dôveruje.
Schopnosť integrovaného človeka prijímať a spracovávať dáta zo svojho
aktuálneho prežívania vedie k optimálnemu kvantitatívnemu aj kvalitatívnemu
príjmu informácií – kvantitatívne v tom, že dokáže prijať viac informácií
vďaka otvorenému, bezzmätkovému komunikačnému systému a kvalitatívne
v tom, že dokáže spracovávať a integrovať tieto informácie plnšie, keďže jeho
behaviorálne systémy fungujú kongruentne, harmonickým a neskreslene.
Prijatie a potvrdenie self, ochota dôverovať a využívať vlastný organizmus,
následná dostupnosť dát z prežívania, to všetko robí človeka plne fungujúcim.
Taký človek na fyziologickej úrovni reguluje svoju úroveň vzrušivosti
relevantne k situácii. Jeho otvorenosť k podnetom maximalizuje jeho
schopnosť využívať signály z prostredia na zlepšenie svojho vlastného
fyziologického fungovania.
Integrovaný človek na perceptálno-kognitívnej úrovni prejavuje flexibilitu
a produktivitu. Široko využíva zdroje tak, že intelektuálne funguje
efektívnymi spôsobmi. Jeho sebadôvera sa premieta do interného centra
kontroly, pocitu, že participuje na a formuje svoj vlastný osud. Podobne je pre
neho typické vnútorné centrum hodnotenia, pocit, že on má centrálnu úlohu
v rozvoji hodnôt, ktoré riadia jeho správanie.
Na interpersonálnej úrovni, prijatie a dôvera v self dovoľuje vzťahy, ktoré sú
akceptujúce, rovnocenné a nie orientované na status či hierarchiu. Keďže
interpersonálne vzťahy nemajú prvok ohrozenia a nebezpečenstva, intimita
a trvalosť vzťahov sú viac možné. Z perspektívy druhých ľudí je integrovaný
človek viditeľnejší, pozitívnejšie prijímaný a hodnotený.
To, čo Seeman (2008) vníma ako konzistentný a rozhodujúci prvok v opise
Rogersovho plne fungujúceho človeka alebo svojho organizmicky
integrovaného človeka ako zdravého organizmu je komunikácia, pričom
zdôrazňuje kľúčovú rolu otvoreného, fluidného a neohrozujúceho
komunikačného systému pri maximalizovaní efektívneho fungovania človeka.
5
2 Záver
Vybrané koncepty z teórie Prístupu zameraného na človeka – kongruencia
a plne fungujúci človek (psychologicky integrovaný človek) poskytujú
námety pre diskusiu alternatívnych modelov rozhodovania
• Koncept kongruencie ponúka operacionalizáciu prežívania, ktoré
sprevádza rozhodnutie súladné/nesúladné s vlastným self, v širšom
kontexte môže prispieť ku konceptualizácii intuitívnych modelov
rozhodovania;
• Koncept kongruencie predstavuje možnú alternatívu kritéria posúdenia
(efektívnosti) rozhodnutia jednotlivca;
• Koncept psychologicky integrovaného človeka ponúka obraz, parametre
efektívneho fungovania človeka, dôsledkom čoho je aj efektívne
rozhodovanie.
• Koncept psychologicky integrovaného človeka predstavuje schému,
ktorá môže byť koncipovaná ako cieľ rozvojových programov
a intervencií pre zefektívnenie fungovania (nielen manažérov).
3 (Osobný) epilóg
Moja osobná skúsenosť s kongruentným rozhodovaním v pracovnom aj
osobnom živote je skúsenosť atraktívna a obohacujúca. Moja skúsenosť, že
proces stávania sa sebou samým je cesta progresívneho integrovanejšieho
fungovania je pre mňa podnetom, ktorý stojí za to podeliť sa oň a inšpirovať.
6
Literatúra
OWEN, JO. (2008). Tri piliere úspešného manažéra. Grada, Praha.
ROGERS, C.R. (1959). A theory of therapy, personality and interpersonal
relationships, as developed in the client-centered framework. In Koch, S.
(Ed.), Psychology: A Study of a Science (vol. 3). New York: McGraw-Hill,
184-256.
ROGERS, C.R. (1961). On Becoming a Person, Boston: Houghton Mifflin.
ROGERS, C.R. (1963). The Concept of the Fully Functioning Person.
Psychotherapy: Theory, Research and Practice, 1, 17 – 26.
SEEMAN, J. (2001). On Congruence: A Human System Paradigm. In Wyatt,
G. (E.), Congruence, Ross-on-Wye: PCCS Books, 200-212.
SEEMAN, J. (2008). Psychotherapy and the Fully Functioning Person.
Bloomington, AuthorHouse.
SOLLÁROVÁ, E. (2008). Optimálne fungovanie osobnosti. In I. Ruisel
a kol.: Myslenie – osobnosť – múdrosť. Ústav experimentálnej psychológie
SAV, Bratislava, s. 237 – 252.
SOLLÁROVÁ, E. (2011). Psychologicky integrovaný človek ako prototyp
osobnej múdrosti. In I. Ruisel, Z. Ruiselová (eds.): Múdrosť v kontexte
osobnosti: problémy, fakty, otázky. Ústav experimentálnej psychológie SAV,
Bratislava, s. 54 – 68.
Abstract
The aim of the paper is to present specified topics and concepts of the Personcentred Approach (PCA) that are viewed in their potential to contribute to
discussions within theoretical models of decision-making as well as practical
decision making in managment. The concepts of congruence and fully
functioning person (psychologically integerated person) are framed in the
context of discussions on rational vs alternative models of decision-making.
Kontakt:
Eva Sollárová
Ústav aplikovanej psychológie
Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva
Kraskova 1
UKF Nitra
e-mail: [email protected]
7
Ľ. Pilárik, I. Sarmány-Schuller (Eds.), Rozhodovanie v kontexte kognície, osobnosti a emócií III.,
zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, 2012, Nitra: FSVaZ UKF v Nitre.
REGULÁCIA HNEVU PROSTREDNÍCTVOM FOCUSINGU
V RIZIKOVOM ROZHODOVANÍ
ANGER REGULATION BY FOCUSING IN RISK DECISIONMAKING
Ľubor Pilárik
Dagmar Pavlová
Petr Mikoška
Abstrakt
Cieľom štúdie bolo zistiť efekt použitia fokusingu pri rizikovom rozhodovaní
ako techniky regulácie hnevu. Výskum bol realizovaný použitím
experimentálnej metódy na vzorke 63 vysokoškolských študentov. U študentov
bol evokovaný hnev a následne boli merané zmeny v rozhodovaní v Iowskej
hernej úlohe v závislosti od toho, či použili k regulácii hnevu techniku
fokusingu. Zároveň bola meraná i intenzita aktuálne prežívaného hnevu
prostredníctvom Škály aktuálne prežívaného hnevu z STAXI-II. Zistili sme, že
fokusing znížil aktuálne prežívaný hnev. Rizikové rozhodovanie sa po použití
techniky fokusingu znížilo iba v skupine mužov. Výsledky sú diskutované
vzhľadom k účinným faktorom fokusingu pri rozhodovaní ako i gendrové
a metodologické špecifiká merania rozhodovania prostredníctvom IGT.
Kľúčové slová: fokusing; hnev; rizikové rozhodovanie; Iowská herná hra.
1 Úvod
Rozhodovanie je neoddeliteľnou súčasťou ľudskej existencie. Pravdepodobne
i z tohto dôvodu sa stalo predmetom záujmu širokého spektra vedných
disciplín. Jednou z línií výskumu rozhodovania je porozumenie vplyvu emócií
na proces rozhodovania. Hnev, ako špecifická emócia, bol často vnímaný ako
negatívny prvok, ktorý narušuje optimálne rozhodovanie. Moreno, Kida a
Smith (2002) zistili, že negatívne afektívne reakcie pri rizikovom rozhodovaní
vedú k vyhýbavému správaniu sa voči rizikovým alternatívam, zatiaľ čo
pozitívne emočné reakcie by mali vyvolávať správanie smerujúce k výberu
rizikovej alternatívy v rizikovom rozhodovaní. V prípade, že jedinci majú
silnú negatívnu afektívnu reakciu (napr. hnev alebo odpor), vedie to k
podstúpeniu rizika v kontexte strát a ziskov. Doterajšie výskumy poukazujú
na skutočnosť, že aktuálne prežívaný hnev ovplyvňuje percepciu rizika. Hnev
vedie k optimistickému odhadu rizík v budúcnosti (Lerner, Keltner, 2000,
2001) i k optimistickému odhadu aktuálnych rizík ako je napríklad hrozba
terorizmu (Lerner et al., 2003).
Schwarz (2002) ako i Damasio (2004) zdôrazňujú pozitívny aspekt emócií pre
proces rozhodovania, ktorý spočíva v ich informačnej hodnote. Rovnako
8
Lerner a Tiedens (2006) poukazujú na skutočnosť, že hnev môže mať
pozitívne dôsledky pre rozhodovanie, keď vedie k znižovaniu nerozhodnosti,
znižovaniu averzie voči riziku či k znižovaniu nadmernej analytickej činnosti.
Seo a Barrett (2007) tvrdia, že vplyv emócii na rozhodovanie nie je sám
o sebe ani pozitívny ani negatívny, ale to, čo determinuje jeho kvalitu je
spôsob, akým ľudia prežívajú a zvládajú svoje emócie. Jedným z prístupov k
regulácii emócií je focusing1, ktorý v porovnaní s inými prístupmi ako je
prehodnotenie alebo supresia nebol doteraz v centre pozornosti výskumníkov.
Napriek tomu, že Gendlin (1971) už pred viac ako štyridsiatymi rokmi
poukázal na pozitívny vplyv fokusingu na rozhodovanie, nebol tento prístup
rozsiahlejšie overovaný. Scharwächter (2008) zistil pozitívny účinok použitia
fokusingu pri rozhodovaní sa pre umelé prerušenie tehotenstva, kedy 73%
žien zhodnotili, že im fokusing pomohol zvládnuť finálne rozhodnutie. Štúdia
mala značné limity z hľadiska nízkej návratnosti dotazníkov (41%), čím
nebolo možné vyhodnotiť postoje ostatných žien, ktoré použili fokusing pri
rozhodovaní.
Cieľom predkladaného výskumu bolo overiť vplyv fokusingu na
rozhodovanie ako i na zmenu v intenzite prežívaného hnevu. Predpokladali
sme, že fokusing zníži intenzitu aktuálne prežívaného hnevu a pozitívne
ovplyvní rozhodovanie decidentov. Zároveň sme zisťovali, či je efekt
fokusingu na rozhodovanie a prežívanie hnevu diferencovaný vzhľadom na
pohlavie decidentov.
2 Metódy
2.1 Výskumná vzorka
Výskumu sa zúčastnilo 63 vysokoškolských študentov z troch slovenských
univerzít a z rôznorodých odborov štúdia. Z celkového počtu probandov bolo
33 žien a 30 mužov. Priemerný vek probandov bol 24.3, ženy mali priemerný
vek 25 rokov a muži 23.5 roka. Probandi boli jednoduchým náhodným
výberom rozdelený do dvoch skupín. Experimentálnu skupinu tvorilo 13
mužov a 18 žien s priemerným vekom 24.7 roka (SD=2.3). Kontrolnú skupinu
tvorilo 17 mužov a 15 žien s priemerným vekom 23.8 (SD=2.8).
2.2 Meracie nástroje
Na zisťovanie úrovne a procesu rozhodovania sme použili Iowskú hernú
úlohu (Iowa Gambling Task - IGT), ktorá meria rizikové rozhodovanie.
Probantom sú prostredníctvom počítača simultánne poskytnuté štyri balíčky
kariet označené A, B, C a D a sú inštruovaní, že cieľom hry je získať čo
1
Focusing je psychoterapeutická metóda, pri ktorej sa klient zameriava na svoje
telesné uvedomovanie, na tzv. pociťovaný zmysel (angl. felt sense). Pozostáva zo
šiestich krokov: (1) vyčistenie vnútorného priestoru, (2) nájdenie/uvedomenie cíteného
zmyslu problému, (3) uchopenie, (4) rezonovanie, (5) kladenie otázok, (6) prijatie.
9
najviac peňazí (Iowských dolárov). Na začiatku majú probanti k dispozícii
2000 Iowských dolárov a môžu voliť kartu z ktoréhokoľvek balíčka.
Dôsledkom voľby je odmena alebo trest. Probanti však pravidlo odmeňovania
a trestania nepoznajú. Hra má 100 kôl. Voľba z balíka A a B znamená
odmenu 100 Iowských dolárov, voľba z balíčkov C a D znamená odmenu 50
Iowských dolárov na každú kartu. V každom balíčku sú skryté karty
ohlasujúce nepredvídanú pokutu, teda trest. Tresty sú vyššie v balíčkoch
A a B, nižšie v balíčkoch C a D. Celková výška pokút skrytých v balíčkoch
A a B je 1250 Iowských dolárov na každých 10 kariet, v balíčkoch C a D 250
Iowských dolárov na každých 10 kariet. V dostatočne dlhej hre je teda
celkový výsledok balíčkov A a B stratový, balíčky C a D sú ziskové. Pre
každého probanta sme vypočítali celkové skóre vo voľbách od 41 po 100, tak,
že za každú nevýhodnú voľbu získal proband 1 bod. Čím vyššie skóre
proband získal, tým bolo jeho rozhodovanie považované za rizikovejšie
v IGT.
Na hodnotenie intenzity prežívaného hnevu sme použili Škálu aktuálneho
hnevu zo STAXI-II, ktorej autorom je Spielberger a ktorá obsahuje pätnásť
položiek. Probandi hodnotili nakoľko súhlasia s výrokom o intenzite hnevu na
škále od „vôbec“ po „veľmi“. Ako príklad uvádzame tri výroky: „Mal/a som
chuť si nahlas zanadávať.“; „Bol/a som zúrivý/á“; „Buchol/ Buchla by som si
do stola“.
2.3 Procedúra
Výskum mal medzisubjektový experimentálny dizajn. Probandi boli náhodne
rozdelení
do
experimentálnej
a kontrolnej
skupiny.
Probandi
v experimentálnej skupine sa na začiatku experimentu oboznámili s krátkou
formou techniky fokusingu podľa Gendlina (2003, s.167-168). Následne
začali probandi v oboch skupinách riešiť IGT. IGT bolo prerušené po 40
voľbe a u všetkých probandoch bol evokovaný hnev.
Hnev bol evokovaný použitím dvoch metodík - powerpointovej prezentácie
obsahujúcej obrázky a hudbu evokujúce hnev a príbehy evokujúce hnev.
Powerpointové prezentácie mali projektívny charakter inšpirovaný
Rosenzweigovým frustračným testom. Každý slide popisoval nespravodlivú,
bezohľadnú alebo poburujúcu situáciu a proband sa mal identifikovať
s postavou zobrazenou na slide a verbalizovať svoje prežívanie. Druhou
metodikou evokovania hnevu bolo prezentovanie príbehu, ktorý popisoval
nespravodlivosť týkajúcej sa študentov. Obe metodiky evokovania hnevu boli
overované v rámci predvýskumu.
Po evokovaní hnevu mali probandi v experimentálnej skupine použiť techniku
fokusovania. Následne všetci probandi pokračovali v IGT až po poslednú
voľbu. Po skončení IGT všetci probandi vyplnili Škálu aktuálneho hnevu zo
STAXI-II.
10
Administrovanie experimentálnej procedúry prebiehalo individuálne.
3 Výsledky
Porovnaním dvoch skupín probandov sme zistili, že probandi
v experimentálnej skupine mali štatisticky významne nižší počet nevýhodných
volieb v IGT v porovnaní s probantmi v kontrolnej skupine (t=2.444; p<.05).
Vzhľadom na medzipohlavné rozdiely sme zistili, že podobne muži
v experimentálnej skupine uskutočnili štatisticky významne nižší počet
nevýhodných volieb v porovnaní s mužmi v kontrolnej skupine (z=2.095;
p<.05). U žien bol rozdiel v rizikových voľbách medzi experimentálnou
a kontrolnou skupinou štatisticky nevýznamný (z=1.05; p>.05).
Porovnaním dvoch skupín probandov v intenzite prežívaného hnevu sme
zistili, že probandi v experimentálnej skupine mali štatisticky významne
nižšie skóre v Škále aktuálne prežívaného hnevu v porovnaní s probandmi
v kontrolnej skupine (t= 9.539; p<.001). Obdobne sa štatisticky významne
nižšie skóre experimentálnej skupiny v Škále aktuálne prežívaného hnevu
prejavilo v samostatných skupinách mužov (z=4.465; p<.001) i žien (z=4.168;
p<.001).
Graf 1: Porovnanie experimentálnej a kontrolnej skupiny v rizikovom
rozhodovaní (IGT)
11
Graf 2: Porovnanie experimentálnej a kontrolnej skupiny v Škále aktuálneho
hnevu
Medzipohlavné špecifiká sme zaznamenali i v porovnaní vzťahu aktuálne
prežívaného hnevu k rizikovému rozhodovaniu. Zatiaľ čo v skupine mužov
sme zistili štatisticky významný pozitívny vzťah medzi skóre v Škále aktuálne
prižívaného hnevu a skóre v IGT (r=.51; p<.01), v skupine žien bol tento
vzťah štatisticky nevýznamný (r=.01; p>.05).
4 Diskusia
Na základe našich výsledkov môžeme konštatovať, že emočná regulácia
hnevu prostredníctvom fokusingu znížila rizikové rozhodovanie u mužov.
Jednotlivci, ktorí regulovali svoj hnev prostredníctvom fokusingu prežívali
menej intenzívny hnev a rozhodovali sa menej rizikovo. K podobným
zisteniam prišli Pilárik et al. (2010), ktorí zistili, že schopnosť regulovať
emócie súvisela s menej rizikovým rozhodovaním u zdravotníckych
záchranárov. V súčasnosti je metóda fokusingu etablovaná v rade
psychoterapeutických prístupov (od rogersovských smerov až po KBT) a
nachádza uplatnenie nielen v oblasti psychoterapie, ale aj v zdravotníctve,
školstve, medicíne, cirkevnej praxi a pod. (Cain, Seeman, 2005).
Praktizovanie fokusingu je jedným zo spôsobov, ako pracovať s aktuálne
prítomnými emóciami, vrátane hnevu. Podľa Gendlina (2003) sa jedná o
vedomú, nie myšlienkovú aktivitu. Plné uvedomenie pôvodne nejasných
pocitov vedie k pozitívnej zmene - v prípade tenzie môže dôjsť k uvoľneniu v
podobe plaču, v prípade hnevu k jeho zmierneniu a pod. Ak nastane táto
zmena, ide o zážitok, o ktorého existencii nemožno pochybovať.
12
Rozhodovacie procesy, telesné pocity a emócie sú prepojené. Rozumové
rozhodovanie napĺňa svoj plný potenciál len pri vedomom spojení s telesnou
zložkou, resp. keď je rozumová zložka v kontakte s tým, "čo telo už vie a
prežíva" (2003, s. 161). Jedným z prínosov praktizovania fokusingu je
silnejšie povedomie o tom, do akej miery sa práve prítomné emócie podieľajú
na priebehu a výsledkoch našich rozhodovacích procesov. Ak je v našom
prežívaní prítomný napr. hnev, ktorý súčasne zostáva pod prahom vedomia, je
skrytým determinantom rozhodovacieho procesu a stáva sa teda prekážkou
slobodnejšej, prípadne efektívnejšej voľby. Ak je však daná emócia objektom
našej pozornosti, dovoľuje nám to skúmať ju ako jeden z faktorov, hrajúcich
určitú úlohu v procese rozhodovania, a tak sa slobodnejšie rozhodnúť, či sa
touto emóciou budeme riadiť, alebo nie. Seo a Barrett (2007) hovoria, že
kľúčová dimenzia, v ktorej sa jednotlivci odlišujú pri spracovávaní
afektívnych informácií je emočná diferenciácia. Zistili, že niektorí jednotlivci
majú sklon opisovať svoje emočné prežívanie v diferencovanejšej forme, t.j.
veľmi dobre vedia rozlišovať medzi svojimi pozitívnymi a negatívnymi
emóciami. Kuhnen a Knutson (2011) zistili, že jednotlivci, ktorí boli schopní
lepšie identifikovať a rozlišovať medzi svojimi aktuálnymi pocitmi,
dosahovali vyšší výkon v rozhodovaní prostredníctvom lepšej schopnosti
kontrolovať prípadné skreslenie vyvolanými emóciami.
V skupine žien sa ukázalo byť použitie fokusovania efektívne pre zníženie
intenzity aktuálne prežívaného hnevu, ale efekt na rizikové rozhodovanie sa
nepreukázal. Tieto zistenia nepodporujú pozitívne výsledky ku ktorým došiel
Scharwächter (2008). Bolla et al. (2004) zistili, že ženy používajú v menšej
miere účinné stratégie učenia sa a nevykazujú schopnosť zlepšenia oproti
mužom v IGT. Vysvetľujú to odlišnou aktiváciou mozgových centier u mužov
a žien. Uvedené zistenia si vyžadujú ďalšiu verifikáciu. Ďalší výskum si
vyžaduje odlíšenie, či nepreukázanie vplyvu focusingu na rozhodovanie
u žien je špecifický pre IGT alebo je prepojenie hnevu a rizikového
rozhodovania gendrovo špecifické. Zistené prepojenie aktuálne prežívaného
hnevu a rizikového rozhodovania u mužov je v súlade s predchádzajúcim
výskumami (Lerner, Keltner, 2000, 2001), kde sa však jednalo o zmiešané
skupiny mužov a žien.
5 Záver
Výsledky výskumu preukázali zníženie aktuálne prežívaného hnevu použitím
fokusingu ako metódy sebaregulácie emócií. Vplyv fokusingu na rizikové
rozhodovanie bol diferencovaný vzhľadom na pohlavie. Použitie fokusingu
pri aktuálne prežívanom hneve znížilo rizikové rozhodovanie iba u mužov.
13
Literatúra
BOLLA, K. I., ELDRETH, D. A., MATOCHIK, J. A., CADET, C. J. (2004). Sexrelated Differences in a Gambling Task and Its Neurological Correlates. Journal
Cerebral Cortex. 14(11), 1226-1232.
CAIN, D.J., SEEMAN, J. (2005). Humanistická psychoterapie: příručka pro
výzkum a praxi, 1.díl. Praha: Triton.
DAMASIO, A. R. (2004). Hledání Spinozy: radost, strast a citový mozek. Praha:
Dybbuk.
GENDLIN, E. T. (1971). On decision making. In B. Marshall (Ed.), Experience of
being. Belmont, CA: Brooks/Cole Publishers Company, 65-74.
GENDLIN, E. T. (2003). Focusing. Praha: Portál.
KUHNEN, C.M., KNUTSON, B. (2011). The Influence of Affect on Beliefs,
Preferences, and Financial Decisions. Journal of financial and quantitative
analysis, 46(3), 605- 626.
LERNER, J. S., KELTNER, D. (2000). Beyond valence: toward a model of
emotion-specific influences on judgment and choice. Cognition and Emotion,
14(4), 473–493.
LERNER, J. S., KELTNER, D. (2001). Fear, anger, and risk. Journal of
Personality and Social Psychology, 81(1), 146–159.
LERNER, J. S., GONZALEZ, R. M., SMALL, D. A., FISCHHOFF, B. (2003).
Effects of fear and anger on perceived risks of terrorism: a national field
experiment. Psychological Science, 14(2), 144–150.
LERNER, J. S., TIEDS, T. Z. (2006). Portrait of The Angry Decision Maker:
How Appraisal Tendencies Shape Anger’s Influence on Cognition. Journal of
Behavioral Decision Making, 19, 115–137.
MORENO, K.., KIDA, T., SMITH, J.F. (2002). The Impact of Affective
Reactions on Risky Decision Making in Accounting Contexts. Journal of
Accounting Research. 40(5), 1332-1349.
PILÁRIK, Ľ., KRASŇANSKÁ, A., HRDINOVÁ, N., RONDOŠOVÁ, K.,
KUPCOVÁ, S. (2010). Emočná inteligencia a rozhodovanie u zdravotníckych
záchranárov a hasičov. In Ľ. Pilárik, I. Sarmány-Schuller, E. Jurišová (Eds.),
Rozhodovanie v kontexte kognície, osobnosti a emócií II., Nitra: FSVaZ UKF,
Nitra, 59-68.
SEO, M.G., BARRETT, L. (2007). Being emotional during decision making –
good or bad? An empirical investigation. Academy of Management Journal, 50
(4), 923-940.
SCHARWÄCHTER, P. (2008). Abortion decision making by focusing:
a prelimary study. The European Journal of Contraception and Reproductive
Health Care, 13(2), 191-197.
SCHWARZ, N. (2002). Feelings as information: moods influence judgment and
processing strategies. In T. Gilovich, D. riffin, & D. Kahneman (Eds.), Heuristics
and biases: The psychology of intuitive judgment ( 534–547). New York:
Cambridge University Press.
14
Abstract
The aim of the study was to find focusing method use effect in risk decisionmaking as an anger regulation technique. Research was realized by
experimental method on the sample of 63 university students. The anger was
evoked in the students and consequently changes in risk decision-making in
Iowa Gambling Task were measured in dependence if they used focusing
technique to anger regulation. Intensity of actual experienced anger was
measured by Actual experienced anger scale from STAXI-II. We found that
focusing reduced actual experienced anger. Risk decision-making as effect of
focusing technique use was reduced only in the male sample. Results are
discussed in the view of focusing efficacious factors for decision-making and
gender and methodological specifics of decision-making measurement by
Iowa Gambling Task.
Key words: focusing; anger; risk decision-making; Iowa Gambling Task.
Kontakt:
PhDr. Ľubor Pilárik, PhD.
Katedra psychologických vied FSVaZ UKF v Nitre
Kraskova 1, 949 74 Nitra
[email protected]
Mgr. Dagmar Pavlová
Štefánikova 278/13, 059 21 Svit
[email protected]
Mgr. et Bc. Petr Mikoška
Katedra filozofie
Filosofická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci
[email protected]
15
Ľ. Pilárik, I. Sarmány-Schuller (Eds.), Rozhodovanie v kontexte kognície, osobnosti a emócií III.,
zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, 2012, Nitra: FSVaZ UKF v Nitre.
MODELOVANIE ANALOGICKÉHO USUDZOVANIA AKO
ROZHODOVACIEHO PROCESU V KONTEXTE
EMOCIONÁLNYCH ZMIEN
SIMULATION OF ANALOGICAL REASONING AS
A DECISION MAKING PROCESS FROM THE PERSPECTIVE
OF EMOTIONAL CHANGES
Kinga Jurásová
Abstrakt
Analogické usudzovanie sa môže považovať za rozhodovací proces, nakoľko
v rámci nej sa subjekt musí rozhodnúť, či je, alebo nie je prítomná relevantná
analógia podľa jeho mienenia medzi posudzovanými doménami. Voľba
ktorejkoľvek alternatívy so sebou prináša určité dôsledky vzhľadom na to či
je, alebo nie je v súlade s objektívnymi situačnými faktormi. Daný
rozhodovací proces môže byť znázornený výnosovou maticou, ktorú sme
prakticky modelovali a následne testovali na vzorke 110 probandov. Skúmali
sme tiež, či voľba pragmatického kritéria pri riešení matice (výber nesprávnej
alternatívy za cenu väčšieho úžitku) alebo voľba kritéria pravdy (výber
správnej alternatívy za cenu menšieho úžitku) sa odrazí v zmene
emocionálneho stavu zachyteného v podobe kožnej vodivosti. Nezistili sme
rozdiely v miere kožnej vodivosti po voľbe tej-ktorej alternatívy. Probandi si
vybrali kritérium pravdy častejšie ako pragmatické kritérium, ale ich
motivačné pozadie nebolo homogénne.
1 Úvod
Analogické usudzovanie má dôležitú úlohu pri spoznávaní nových javov
a spolu s induktívnym a deduktívnym myslením vedie ku spracovaniu nových
podnetov a k ich zaradeniu do súboru existujúcich kognitívnych schém.
Cieľom analogického usudzovania je porozumenie novej, neznámej tzv.
cieľovej doméne tým, že sa vyhľadá jej analogická podoba tzv. zdrojová
doména z dlhodobej pamäti. Ak medzi dvoma doménami sa potvrdí
dostatočne silný a kvalitný analogický vzťah tak vedomosti o zdrojovej
doméne sa prenesú na cieľovú doménu, o ktorej sa tak vytvorí úsudok ľahšie
a rýchlejšie (porovnaj Krawczyk, Holyoak, Hummel, 2004). Analogické
usudzovanie sa zaraďuje medzi kognitívne procesy o ktorých je známe, že sú
moderované medzi inými i emóciami subjektu. Našim výskumným cieľom
bolo preskúmanie vzťahu medzi emóciami a určitou etapou analogického
usudzovania ktorú je možné považovať za rozhodovací proces.
16
1.1 Analogické usudzovanie ako rozhodovací proces
Analogické usudzovanie sa skladá z viacerých etáp, ktoré nie sú zvyčajne
subjektom spontánne uvedomené, ale ktoré je možné od seba odlíšiť
i vedecky skúmať. Najdôležitejšia etapa vytvárania analogického úsudku je
úzko spätá s procesom rozhodovania, kedy subjekt sa musí rozhodnúť či je
prítomný adekvátny analogický vzťah medzi porovnávanými doménami,
alebo nie. Hlavným kritériom správnej analógie pritom je, aby porovnávané
domény boli podobné najmä na štrukturálnej úrovni (Gentner, 1983).
Štrukturálna podobnosť predstavuje rozpoznanie určitého vzťahu medzi
komponentmi jedného objektu a nájdenie rovnakého vzťahu medzi
komponentmi druhého objektu. Podobnosť komponentov bez podobnosti ich
vzťahu nie je adekvátnym kritériom analógie (Biela, 1991).
Pri analogickom usudzovaní sa má subjekt rozhodnúť, ktoré z nasledujúcich
tvrdení je v súlade s realitou:
a1) na základe presvedčivých údajov môžeme vyhlásiť, že v novej doméne
existuje vzťah Rn´ medzi komponentmi, ktorý je podobný vzťahu Rn medzi
komponentmi známej domény
a2) nie sú prítomné presvedčivé údaje, na báze ktorých by sme vedeli
vyhlásiť korešpondenciu medzi Rn´a Rn (Biela, 1993).
Subjekt si teda má vybrať medzi alternatívami a1 a a2 ohľadom na tzv.
hypotetické stavy sveta (Biela, 1993). Môžeme vymedziť iba dve alternatívy
v súvislosti s objektívnymi charakteristikami reality a to reálnu prítomnosť
analógie medzi doménami (h1) a reálnu neprítomnosť analógie medzi
doménami (h2). Z hľadiska subjektu sú h1 a h2 hypotézami o objektívnej
skutočnosti, kým a1 a a2 sú alternatívami z ktorých si má subjekt jednu
vybrať na základe vlastného subjektívneho úsudku. Vzťah medzi
hypotetickými stavmi sveta a alternatívami analogického úsudku môžeme
znázorniť pomocou tzv. výnosovej matice (payoff matrix) (Biela, 1993).
Základnou a univerzálnou schémou výnosovej matice je nasledujúci vzorec:
Tabuľka č.1: Univerzálna schéma výnosovej matice
h2
h1
u(a1, h1)
u(a1, h2)
a1
u(a2, h1)
u(a2, h2)
a2
Prvok u znázorňuje úžitok, resp. výnos, ktorý je vždy kombináciou a1, a2, h1
a h2. Ak predpokladáme že h1 vyjadruje objektívnu, reálnu prítomnosť
korešpondencie medzi Rn´a Rn (analogický vzťah), pričom h2 vyjadruje jeho
opak (neprítomnosť analogického vzťahu), tak v nasledovnej symetrickej
matici je subjekt motivovaný k tomu, aby jeho vlastný analogický úsudok bol
v zhode s realitou, lebo iba v takom prípade je jeho rozhodnutie sprevádzané
úžitkom.
17
Tabuľka č.2: Príklad symetrickej výnosovej matice
h1
h2
+1
0
a1
0
+1
a2
Predpokladá sa, že proces analogického usudzovania, ako aj konečný úsudok
je značne ovplyvnený špecifickou štruktúrou výnosovej matice a to konkrétne
mierou úžitku, ktorý prinesie zhoda alebo nezhoda analogického záveru
s realitou. Výber medzi kombináciami a1, a2, h1 a h2 môže viesť k rôznym
konzekvenciám a k rôznym mieram úžitku a je pravdepodobné, že práve
subjektívne očakávaná miera úžitku pri jednotlivých kombináciách môže
moderovať výber medzi alternatívami a1 a a2. Môže nastať situácia, kedy
subjekt usúdi, že medzi dvoma doménami je prítomný analogický vzťah (a1)
a je možné s pomerne veľkou istotou predpokladať že daný vzťah je
objektívne prítomný (h1). Kombinácia a1h1 však prináša menší úžitok ako
kombinácia a2h1, teda úsudok o neprítomnosti analógie v prípade jej
objektívnej existencie. Subjekt je vystavený konfliktnej situácii, kedy si má
vybrať medzi dvoma kritériami pri riešení výnosovej matice a to medzi
kritériom pravdy a pragmatickým kritériom (Biela, 1993). Predpokladá sa, že
výber pragmatického kritéria by mohol viesť k emocionálnemu rozrušeniu,
nakoľko subjekt postupuje proti vlastnému presvedčeniu, kým voľba kritéria
pravdy by mohla viesť k uvoľneniu sa, nakoľko subjekt postupuje v súlade
s vlastným presvedčením (Biela, 1993).
2 Cieľ výskumu a výskumná procedúra
Našim výskumným cieľom bolo modelovanie výnosovej matice ako
teoretického konštruktu v rámci výskumnej procedúry. Mali sme v záujme
preskúmanie spôsobu riešenia danej matice účastníkmi výskumu a mienili
sme zachytiť tiež možný emocionálny dopad výberu pragmatického kritéria,
či kritéria pravdy pri riešení prezentovanej výnosovej matice.
Výskumný výber tvorilo 110 probandov s priemerným vekom 19,8 rokov.
Výskumu sa zúčastnilo 93 žien a 17 mužov. Všetci probandi boli študentmi
vysokej školy z odborov psychológia, politológia, filozofia a ošetrovateľstvo.
Probandi boli testovaní vždy jednotlivo, tým istým experimentátorom, v
totožných priestorových podmienkach a s tými istými prístrojmi.
Skúmanie analogického usudzovania ako rozhodovacieho procesu bolo
súčasťou rozsiahlejšieho experimentálneho výskumného plánu. Probandi
mali za úlohu riešiť analogické problémové situácie v podobe počítačových
hier. V jednej z prezentovaných hier mali stavať mosty nad priepasťou a to
tým spôsobom, že mali pospájať vopred dané oporné body nosnými prvkami.
18
Prezentované hry boli podobné nie len na povrchovej ale i na štrukturálnej
úrovni nakoľko probandi museli rátať s totožnými fyzikálnymi zákonmi pri
stavaní mostov.
Model výnosovej matice bol zaradený do záverečnej fázy výskumnej
procedúry. Proband dostával falošnú informáciu o tom, že jeho doterajší
výkon v riešených hrách bol bodovo ohodnotený a jeho aktuálne skóre je 16
bodov, čo zodpovedá podpriemernému výkonu. Bol tiež informovaný, že má
možnosť získať ďalšie body a tak zlepšiť celkové hodnotenie. Jeho úlohou
bolo vybrať si jedno z prezentovaných tvrdení o tom, či sú si dve uvedené
problémové situácie z hry typu „Most“ podobné alebo nie. V prípade ak
proband si vybral alternatívu v súlade s realitou (prezentované situácie sú
podobné), získal menej bodov než pri voľbe alternatívy v protiklade s realitou
(prezentované situácie nie sú podobné). Proband bol vystavený konfliktnej
situácii a mal si vybrať medzi kritériom pravdy a pragmatickým kritériom
v rámci výnosovej matice. Na vyjasnenie motivačného pozadia rozhodnutia
bol proband po voľbe jednej z uvedených alternatív požiadaný, aby uviedol,
prečo si vybral tú-ktorú alternatívu.
Obrázok č. 1: Modelovanie výnosovej matice
Na zachytenie emocionálnych zmien sme použili prístroj merajúci kožnú
vodivosť, ktorý bol napojený na prsty probanda. Výkyvy kožnej vodivosti
odzrkadľujú zmeny v emocionálnom nabudení, získavame tak informácie o
emocionálnych procesoch, sile psychického napätia a aktivity, avšak
nemôžeme usudzovať na prežívanú emocionálnu kvalitu (Lang, Bradley,
Cuthbert, 1998).
19
3 Výsledky výskumu
Z analýzy získaných výsledkov vyplýva, že kritérium pravdy t.j. odpoveď za
jeden bod si vybrali probandi v 73 (66,3%) prípadoch, kým pragmatické
kritérium, t.j. odpoveď za 5 bodov si vybrali probandi v 37 (33,6%)
prípadoch. Skúmali sme, či sa objavia rozdiely v miere kožnej vodivosti
medzi probandmi v závislosti od vybraného kritéria. Rozdiely medzi
skupinami sa nepreukázali byť štatisticky signifikantnými (U = 1231,5; p =
0,91). Po vyriešení výnosovej matice boli probandi požiadaní aby odôvodnili
svoju voľbu medzi výrokmi „Prvá hra bola podobná druhej hre (1 bod)“ a
„Prvá hra nebola podobná druhej hre (5 bodov)“. Z kvalitatívnej analýzy
výpovedí vyplýva, že odpoveď za 1 bod bola vybraná preto, lebo úlohu v
oboch hrách považovali probandi za rovnakú (N = 26); mosty sa riešili na
podobnom princípe (N = 23); výrok považovali za pravdivý, napriek tomu, že
bol ohodnotený menším počtom bodov (N = 14); hry ako také považovali za
podobné (N = 10). Pre jedného probanda bolo relevantné, že hry riešil
približne rovnako dlho, pre ďalšieho bolo podstatné, že priložené obrázky boli
podobné a traja podali nerelevantnú odpoveď. Odpoveď za 5 bodov bola
vybraná probandmi preto, lebo bolo potrebné aplikovať iný princíp pri riešení
mostov (N = 8); mosty ako také boli iné (N = 7), hry neboli rovnako náročné
(N = 5); odpoveď si vybrali iba pre vyššie bodové ohodnotenie (N = 4);
porovnávali hry typu „Most“ a typu „Labyrint“ (N = 4). Jeden proband si tipol
pri výbere výroku, jeden sa rozhodol na základe subjektívneho dojmu a dvaja
podali nerelevantnú odpoveď. Je potrebné dodať, že probandi pri výbere z
uvedených výrokov nevedeli o tom, že svoju voľbu budú musieť následne
odôvodniť. Napriek tomu, že boli vyzvaní, aby uviedli skutočný dôvod ich
voľby, nevieme dokázať pravdivosť všetkých výpovedí.
4 Interpretácia výsledkov výskumu
Výnosová matica ako teoretický konštrukt má slúžiť na znázornenie tej fázy
analogického usudzovanie kedy sa má subjekt rozhodnúť či je, alebo nie je
prítomný analogický vzťah medzi porovnávanými doménami. Predpokladá sa
tiež, že rozhodnutie pre ktorúkoľvek z alternatív so sebou prináša určité
dôsledky a práve tieto očakávané konzekvencie môžu moderovať výsledný
analogický úsudok. Nami aplikovaný model výnosovej matice hodnotíme
vzhľadom na získané dáta, ako pilotný, menej dokonalý, ale vhodný kritickej
analýzy. Explorácia chýb skúmaného modelu môže následne pomôcť pri
vytvorení lepších a validnejších modelov.
V našom výskume si vybrali probandi kritérium pravdy podstatne častejšie
ako pragmatické kritérium. Dané výsledky však môžu byť skreslené.
Pragmatické kritérium, t.j. nepravdivú odpoveď za 5 bodov, si mohli vybrať
probandi z rôznych príčin, nemusela dominovať snaha získať vyššie bodové
ohodnotenie za cenu voľby vedome nesprávnej odpovede.
20
Pragmatické kritérium pri riešení výnosovej matice je naplnené totiž iba
vtedy, ak osoba vie, že ním zvolená alternatíva nie je v súlade s realitou ale
napriek tejto skutočnosti sa jej pridržiava, nakoľko prináša väčší úžitok ako
druhá, pravdivá alternatíva (Biela, 1993). Po kritickom zhodnotení nami
aplikovanej výnosovej matice a vzhľadom na získané dáta je možné navrhnúť
isté opatrenia, pomocou ktorých by bolo možné predísť podobnému
skresleniu výsledkov. V budúcnosti by bolo potrebné skonštruovať také
výnosové matice, kde je jednoznačne zrejmé, že odpoveď prinášajúca väčší
úžitok nemôže byť správna. Z analýzy výpovedí probandov totiž vyplýva, že
v našom výskume bolo možné nájsť relevantné dôvody pre voľbu odpovede
za viac bodov (napr. hry neboli rovnako náročné). Podobne je potrebné brať
do úvahy efekt experimentátora, ktorý sa mohol prejaviť v najväčšej miere
práve v tejto fáze výskumu. Proband si bol vedomý prítomnosti výskumníka,
čo mohlo viesť napríklad k frekventovanejšej voľbe kritéria pravdy, prípadne
vo fáze zdôvodnenia voľby mohol byť proband motivovaný nájsť relevantný
dôvod pre voľbu pragmatického kritéria, zamaskujúc snahu získať vyššie
bodové ohodnotenie. V budúcnosti by bolo preto vhodné predísť efektu
experimentátora voľbou inej výskumnej stratégie. Našou snahou však bolo
zakomponovať praktické preverenie výnosovej matice do rozsiahlej
výskumnej procedúry a hoci sme vybrali jednu, za daných okolností
najvhodnejšiu formu jej aplikácie, preukázalo sa, že to nebolo dostačujúce.
Nezistili sme tiež rozdiely v miere kožnej vodivosti počas riešenia výnosovej
matice v závislosti od toho, či osoba vybrala pragmatické kritérium alebo
kritérium pravdy. Vychádzajúc z teórie (Biela, 1993) voľba pragmatického
kritéria by mala viesť k psychickej nepohode, kým voľba kritéria pravdy by
mala vyústiť do zážitku autentičnosti. Zo získaných výsledkov vyplýva, že
voľba určitého kritéria nemenila mieru emocionálneho nabudenia, prípadne
výsledky boli opätovne skreslené samotnými charakteristikami výnosovej
matice. Po spätnom zhodnotení výskumnej procedúry sme usúdili, že by bolo
vhodné požiadať probandov o vyplnenie sebavýpoveďového dotazníka (napr.
metodika SAM) po vyriešení výnosovej matice. Získali by sme tak
informácie o tom, či voľba toho-ktorého kritéria mení subjektívne
emocionálne prežívanie probanda alebo nie.
5 Záver
V našom výskume použitý model výnosovej matice predstavuje jeden z
prvých modelov daného teoretického konštruktu. Rozpoznanie jeho
pozitívnych a negatívnych aspektov môže pomôcť pri skonštruovaní nových
modelov cez ktoré bude možné rozšíriť a prehĺbiť výskumy zaoberajúce sa
analogickým usudzovaním ako rozhodovacím procesom.
21
Použitá literatúra
BIELA, A. (1991): Analogy in Science: from a psychological perspective.
Frankfurt am Main, Peter Lang.
BIELA, A. (1993): Psychology of Analogical Inference. Stuttgart, Hirzel.
GENTNER, D. (1983): Structure-Mapping: A Theoretical Framework for
Analogy. Cognitive Science, 7, 155-170.
KRAWCZYK, D.C., HOLYOAK, K.J., HUMMEL, J.E. (2004): Structural
constraints and object similarity in analogical mapping and inference.
Thinking & Reasoning, 10, 85-104.
LANG, P.J., BRADLEY, M.M., CUTHBER, B.N. (1998): Emotion,
motivation, and anxiety: brain mechanism and psychophysiology. Biological
Psychiatry, 44, 1248-1263.
Abstract
When drawing analogical conclusion the subject faces a decision problem:
there is or is not proper analogy between compared domains? Each possible
alternative is followed by certain consequences in regard to its accord with
objective conditions. Analogical inference as a decision making process was
represented in our research by payoff matrix and tested on a sample of 110
subjects. We investigated whether selection of pragmatic criterion (choice of
incorrect alternative because it is followed by higher reward) or truth
criterion (choice of correct alternative despite it is followed by lower reward)
has different impact on emotional arousal measured by SCR. There were no
differences in SCR after different criterion applied at payoff matrix resolve.
Subjects selected the truth criterion more frequently than pragmatic criterion
but their motivation was different.
Kontakt:
PhDr. Kinga Jurásová, PhD.
Katedra psychológie
Filozofická fakulta
Trnavská univerzita v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
[email protected]
22
Ľ. Pilárik, I. Sarmány-Schuller (Eds.), Rozhodovanie v kontexte kognície, osobnosti a emócií III.,
zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, 2012, Nitra: FSVaZ UKF v Nitre.
STRATÉGIE REGULÁCIE ANTICIPAČNEJ ĽÚTOSTI
A SPOKOJNOSŤ S ROZHODOVANÍM
ANTICIPATION REGRET REGULATION STRATEGIES AND
DECISION-PROCESS SATISFACTION
Veronika Látalová
Ľubor Pilárik
Abstrakt
Cieľom výskumu bolo zistiť, ktoré stratégie regulácie anticipačnej ľútosti sú v
úsilí o realizáciu kvalitných rozhodnutí najčastejšie využívané a overiť mieru
ich adaptívnosti z hľadiska potenciálu dosahovať spokojnosť s vlastným
rozhodovacím procesom a zvyšovať vnímanú sebaúčinnosť v oblasti
rozhodovania. Výskumné zámery sme realizovali na vzorke 212
vysokoškolských študentov (177 Ž, 35 M) vo veku 18-26 rokov (M= 19.72,
SD= 1.178) s využitím už existujúcich dotazníkov, nami vytvoreného
„Dotazníka uplatňovania stratégií regulácie anticipačnej ľútosti“ a obsahovej
analýzy. Výsledkom bolo zistenie, že pri regulácii anticipačnej ľútosti sú
preferované aktívne stratégie pred vyhýbavými a vigilantné spôsoby
rozhodovania pred defenzívnymi. Ukázalo sa, že vigilantné stratégie sú
adaptívne vo vzťahu ku všetkým skúmaným premenným, že defenzívne aktívne
stratégie sú neadaptívne len z hľadiska prežívania ľútosti a spokojnosti, a že
defenzívne vyhýbavé stratégie sú neadaptívne aj v súvislosti s vnímaním
sebaúčinnosti v oblasti rozhodovania. Uvedené zistenia sú podporou pre
koncepcie anticipačnej ľútosti ako funkčnej a v procese rozhodovania
adaptívnej emócie.
1 Úvod
Ľútosť je averzívna, kognitívne sýtená emócia prežívaná pri predstave alebo
uvedomení si skutočnosti, že naša súčasná, resp. budúca situácia by mohla
byť prijateľnejšia, ak by sme sa rozhodli iným spôsobom. Ľutujeme tie
rozhodnutia, za ktoré sa cítime zodpovední a za okolností, ktoré sme mali pod
osobnou kontrolou (Zeelenberg, Pieters, 2007a, b)
Anticipačná ľútosť bola vôbec prvou špecifickou emóciou zahrnutou do
tradičných i novovznikajúcich modelov a teórií rozhodovania. Vedecký
záujem o skúmanie jej úlohy v procese rozhodovania sa zrodil na poli
ekonomických vied (Zeelenberg, Pieters, 2007a, b).
Vplyv anticipačnej ľútosti na proces rozhodovania a motivácie budúceho
správania je nielen dôkladne teoreticky prepracovaný, ale aj podložený
nespočetnými výskumnými dôkazmi, týkajúcimi sa napr. uskutočňovania
investícií (Zeelenberg, Beattie, 1997), obchodných rokovaní (Larrick, Boles,
1995), prevencie zdravia a sexuálneho správania (Richard, 1996),
23
dodržiavania dopravných predpisov (Parker, 1996), nakupovania (Simonson,
1992). Vplyv anticipačnej ľútosti na uskutočňovanie rozhodnutí v každej z
menovaných oblastí sa prejavuje motiváciou decidentov k uplatňovaniu
stratégií rozhodovania, ktorými možno minimalizovať negatívne emočné
dôsledky rozhodnutí a teda znížiť pravdepodobnosť jej prežívania v
budúcnosti. Z tohto pohľadu možno stratégie regulácie anticipačnej ľútosti
pokladať zároveň za stratégie rozhodovania zamerané na voľbu alternatívy s
najlepšími možnými, resp. najmenej nežiaducimi dôsledkami.
Vznik anticipačnej ľútosti nad vlastným rozhodovacím procesom je úzko
spätý s prefaktuálnym myslením (Gleicher et al., 1995) a hodnotením kvality
zamýšľaného spôsobu realizácie rozhodnutia na základe miery jeho súladu s
osobnými hodnotami, potrebami a cieľmi decidenta (potrieb (Keren, de Bruin,
2003; Connolly, Zeelenberg, 2002; Lönnqvist et al., 2006). Tieto procesy
spúšťajú emočnú reguláciu, v rámci ktorej jednotlivec uplatňuje určité
stratégie rozhodovania slúžiace primárne k eliminácii anticipačnej ľútosti a
dosiahnutiu spokojnosti s vlastným rozhodovacím procesom, resp. vnímanej
sebaúčinnosti v oblasti rozhodovania (Bandura, 2006). Adaptívnosť týchto
stratégií je však doposiaľ nezodpovedanou otázkou, ku ktorej rozriešeniu sa v
rámci nášho výskumu usilujeme prispieť.
V rámci výskumu stratégií regulácie anticipačnej ľútosti vychádzame z
vlastnej klasifikačnej schémy (tab. 1) založenej na kombinácii dvoch
alternatívnych prístupov k triedeniu stratégií- ich delenia na vigilantné verzus
defenzívne (Janis, Mann, 1977) a aktívne verzus vyhýbavé (Miller, Kraeling,
1953).
Tabuľka 1 Klasifikácia stratégií regulácie ľútosti
Stratégie
VIGILANTNÉ
DEFENZÍVNE
AKTÍVNE
Zvyšovanie
kvality
rozhodnutí (I)
Zreálnenie cieľov (II)
Zvyšovanie odôvodnenosti
rozhodnutia (III)
Zabezpečenie
možnosti
zmeny rozhodnutia (VI)
Defenzívny
pesimizmus
(VII)
VYHÝBAVÉ
Presúvanie zodpovednosti
(IV)
Odkladanie rozhodnutia
(V)
Mieru spokojnosti s vlastným rozhodovaním sme ako kľúčový ukazovateľ
adaptívnosti jednotlivých stratégií regulácie anticipačnej ľútosti zvolili práve
preto, že jej prežívanie predstavuje pozitívnu skúsenosť formujúcu
subjektívne presvedčenie o vlastnej schopnosti správne sa rozhodovať, o
24
vnímanej sebaúčinnosti v oblasti rozhodovania (Bandura, 1977), ktorá je
kľúčovou podmienkou uskutočňovania adaptívnych rozhodnutí v budúcnosti
(Janis, Mann, 1977).
Z uvedeného vyplýva, že ak určitá stratégia rozhodovania, resp. regulácie
anticipačnej ľútosti vedie k spokojnosti s vlastným rozhodovacím procesom a
formovaniu vnímanej sebaúčinnosti v oblasti rozhodovania, možno ju
pokladať za adaptívnu nielen z hľadiska emočnej regulácie, ale aj realizácie
adaptívnych rozhodnutí v budúcnosti.
Cieľom výskumu bolo zistiť, ktoré stratégie regulácie anticipačnej ľútosti nad
procesom rozhodovania sú pri uskutočňovaní rozhodnutí uplatňované, a ktoré
sú preferované, čiže subjektívne hodnotené ako kvalitné. Tiež sme sa usilovali
overiť ich účinok z hľadiska predchádzania vzniku ľútosti nad procesom
rozhodovania a ich predpokladaný vzťah k spokojnosti a vnímanej
sebaúčinnosti v oblasti rozhodovania.
2 Metódy
2.1 Výskumný súbor
Výskumu sa na základe dobrovoľného informovaného súhlasu zúčastnilo 212
študentov (177 žien a 35 mužov) 1. a 2. ročníkov bakalárskeho stupňa štúdia z
odborov psychológia, sociálna práca, ošetrovateľstvo a urgentná zdravotná
starostlivosť vo veku 18-26 rokov (AM= 19.72, SD= 1.178) navštevujúcich
FSVaZ UKF v Nitre. Pri zapájaní osôb do výskumu sme uplatnili metódu
príležitostného výberu.
2.2 Meracie nástroje
Za účelom realizácie výskumných zámerov sme skonštruovali vlastný
dotazník s názvom Dotazník uplatňovania stratégií regulácie anticipačnej
ľútosti. Jeho obsah tvorili položky určené k posúdeniu pravdepodobnosti
využitia jednotlivých stratégií regulácie anticipačnej ľútosti pri realizácii
konkrétneho rozhodnutia. Úroveň premenných ľútosť nad vlastným
rozhodovacím procesom, spokojnosť s vlastným procesom rozhodovania ,
všeobecne vnímaná sebaúčinnosť v oblasti rozhodovania a vnímaná
sebaúčinnosť súvisiaca s realizáciou konkrétneho rozhodnutia sme merali
prostredníctvom už existujúcich štandardizovaných dotazníkov, ktorými sú
The General Self-Efficacy Scale (GSE – Košč et al., 1993), The Decision
Regret Scale (DRS – O' Connor, 1996), The Decisional Conflict Scale (DCS –
O' Connor, 1993), a The Satisfaction With Decision Scale (SWDS – HolmesRovner et al., 1996).Okrem uvedených dotazníkov sme uskutočnili tiež
obsahovú analýzu voľných odpovedí, prostredníctvom ktorej sme sa usilovali
vo výpovediach decidentov identifikovať nielen vopred definované kategórie,
ale aj doposiaľ nepopísané stratégie regulácie anticipačnej ľútosti nad
vlastným procesom rozhodovania.
25
3.3 Výskumný plán
Pri realizácii výskumných zámerov sme využili komparačno-korelačný plán,
v rámci ktorého sme porovnávali jednotlivé stratégie regulácie anticipačnej
ľútosti nad vlastným procesom rozhodovania z hľadiska frekvencie ich
využívania a adaptívnosti vo vzťahu k dosahovaniu spokojnosti s vlastným
rozhodovacím procesom, vnímanej sebaúčinnosti súvisiacej s práve
realizovaným rozhodnutím a predchádzaniu vzniku procesuálnej ľútosti.
3 Výsledky
3.1 Stratégie rozhodovania uplatňované pri regulácii anticipačnej ľútosti
Za účelom opísania a diferenciácie stratégií regulácie anticipačnej ľútosti
uplatňovaných v procese rozhodovania sme realizovali obsahovú analýzu
voľných odpovedí výskumných osôb, ktoré sa týkali popisu ich spôsobu
rozhodovania v prezentovanej rozhodovacej situácii. Výsledkom obsahovej
analýzy bolo identifikovanie všetkých siedmych vopred zadefinovaných
kategórií stratégií vymedzených v rámci Teórie regulácie ľútosti (Zeelenberg,
Pieters, 2007) a odhalenie šiestich ďalších kategórií, resp. spôsobov regulácie
tejto anticipačnej emócie.
V otázke existencie rozdielov v preferencii využívania jednotlivých výskumne
identifikovaných stratégií regulácie anticipačnej ľútosti sme zistili, že určité
stratégie sú z hľadiska frekvencie využívania v procese rozhodovania
štatisticky významnejšie, a že iné sa využívajú podstatne zriedkavejšie (χ2=
600.990, p< .001). Výskumné osoby používali stratégie I – Zvyšovanie
kvality rozhodnutia, II – Zreálnenie cieľov, III – Zvyšovanie odôvodnenosti
rozhodnutia (p< .001) a XIII – Defenzívny optimizmus (p= .004) významne
častejšie ako ostatné spôsoby regulácie anticipačnej ľútosti. Naopak najmenej
často uvádzali použitie stratégií IV – Presúvanie zodpovednosti, V –
Odkladanie rozhodnutia, VII – Defenzívny pesimizmus, IX – Vyhýbanie sa
rozhodnutiu, X – Viera v osud, Boha, XI – Impulzívnosť a XII – Vyhýbanie
sa feedbacku o nezvolených alternatívach (p< .001). Stratégie VI –
Zabezpečenie možnosti zmeny rozhodnutia a VIII – Intuícia sa z hľadiska
frekvencie využívania nachádzali medzi týmito dvomi skupinami (tabuľka 2).
Vo vzťahu k existencii rozdielov v pravdepodobnosti využívania jednotlivých
aktívnych a vyhýbavých stratégií regulácie anticipačnej ľútosti sme zistili, že
existujú štatisticky významné rozdiely v uplatňovaní daných stratégií
regulácie anticipačnej ľútosti v procese rozhodovania (χ2= 688.291, p< .001)
(tabuľka 2).
Konkrétne sme zistili, že aktívne stratégie regulácie anticipačnej ľútosti sa
uplatňujú s vyššou pravdepodobnosťou ako stratégie vyhýbavé (Z= 9.605, p<
.001) (tab.3). Ukázalo sa, že pravdepodobnosť využitia stratégie I –
Zvyšovanie kvality rozhodnutia je spomedzi všetkých stratégií najvyššia (Z=
26
7.471, p< .001). Z hľadiska pravdepodobnosti použitia nasleduje stratégia II –
Zreálnenie cieľov (Z= 4.679, p< .001), a stratégie III – Zvyšovanie
odôvodnenosti rozhodnutia, VI – Zabezpečenie možnosti zmeny rozhodnutia
a VII – Defenzívny pesimizmus, medzi ktorými síce neboli identifikované
významné rozdiely (Z= 1.349 p= .117), avšak v porovnaní s vyhýbavými
stratégiami IV – Presúvanie zodpovednosti a V – Odkladanie rozhodnutia je
pravdepodobnosť ich použitia významne vyššia (Z= 9.605, p< .001). Spôsob
rozhodovania, ktorý by decidenti použili s najmenšou pravdepodobnosťou
bola stratégia IV – Presúvanie zodpovednosti (Z= 3.397, p< .001) (tab. 4).
Tabuľka 2 Chí-kvadrát test frekvencie využívania výskumne identifikovaných stratégií
regulácie anticipačnej ľútosti (n= 404)
Obl
n
%n
I
II
III
IV
V
VI
VII
VIII
IX
X
XI
XII
XIII
144
53
53
5
5
36
3
34
7
8
6
3
47
35.6
13.1
13.1
1.2
1.2
8.9
.7
8.4
1.7
2.0
1.5
.7
11.6
ne
MR
SR
p
χ2
df
p
31.1
112.9
21.9
21.9
-26.1
-26.1
4.9
-28.1
2.9
-24.1
-23.1
-25.1
-28.1
15.9
20.245
3.927
3.927
-4.680
-4.680
.879
-5.039
.520
-4.322
-4.142
-4.500
-5.039
2.851
< .001
< .001
< .001
< .001
< .001
.379
< .001
.603
< .001
< .001
< .001
< .001
.004
600.990
12
< .001
I-XIII – stratégie regulácie anticipačnej ľútosti (I – Zvyšovanie kvality rozhodnutia, II – Zreálnenie cieľov, III –
Zvyšovanie opodstatnenosti rozhodnutia, IV – Presúvanie zodpovednosti, V – Odkladanie rozhodnutia, VI –
Zabezpečenie možnosti zmeny rozhodnutia, VII – Defenzívny pesimizmus, VIII – Intuícia, IX – Vyhýbanie sa
rozhodnutiu, X – Viera v osud, resp. v Boha, XI – Impulzívnosť, XII – Vyhýbanie sa feedbacku o nezvolených
alternatívach, XIII – Defenzívny optimizmus), R – reziduály, SR – štandardné reziduály
Tabuľka 3 Výsledky Friedmanovho testu existencie rozdielov vo frekvencii využívania
aktívnych a vyhýbavých stratégií regulácie anticipačnej ľútosti
Strat
MR
Mdn
Aktívne
Vyhýbavé
I
II
III
VI
VII
IV
V
n
χ2
df
p
5.98
4
5.10
3
4.43
3
4.25
3
4.11
3
1.86
1
2.26
1
212
688.291
6
<.001
I-XIII – stratégie regulácie anticipačnej ľútosti (viď tabuľka 2), MR – priemerné poradie
27
Tabuľka 4 Výsledky Wilcoxonovho poradového testu pre rozdiely medzi vybranými
dvojicami stratégií regulácie ľútosti vo frekvencii, resp. preferencii ich využívania (n=
212)
Str
n
MR
Z
p
II
−I
−
+
91
14
54.31
44.50
-7.471
< .001
III
−II
−
+
90
43
71.38
57.83
-4.769
< .001
VI
−III
−
+
80
60
67.30
74.77
-.990
.322
VII
−VI
−
+
64
52
60.14
56.48
-1.349
.177
V
−VII
−
+
151
21
89.85
62.40
-9.605
< .001
IV
−V
−
+
62
32
49.90
44.25
-3.397
< .001
I-VII – stratégie regulácie anticipačnej ľútosti (I – Zvyšovanie kvality rozhodnutia, II – Zreálnenie
cieľov, III – Zvyšovanie odôvodnenosti rozhodnutia, IV – Presúvanie zodpovednosti, V – Odkladanie
rozhodnutia, VI – Zabezpečenie možnosti zmeny rozhodnutia, VII – Defenzívny pesimizmus), MR –
priemerné poradie
3.2 Stratégie regulácie anticipačnej ľútosti vo vzťahu ku skúmaným
premenným
Predpoklady o existencii a smere vzťahov medzi uplatňovaním jednotlivých
vigilantných a defenzívnych stratégií regulácie anticipačnej ľútosti
a premennými spokojnosť s vlastným rozhodovacím procesom, ľútosť nad
vlastným procesom rozhodovania a vnímaná sebaúčinnosť súvisiaca
s realizáciou konkrétneho rozhodnutia sme overovali prostredníctvom
Spearmanovej korelačnej analýzy. Zistili sme, že existuje pozitívny vzťah
medzi pravdepodobnosťou použitia vigilantných stratégií (I – Zvyšovanie
kvality rozhodnutia, II – Zreálnenie cieľov), spokojnosťou meranou na škále
SWDS (ρI= .348, pI< .001; ρII= .276, pII< .001), aj na škále DCS (ρI= .382, pI<
.001; ρII= .237, pII< .001) a tiež vnímanou sebaúčinnosťou (ρI= .198, pI= .004;
ρII= .183, pII= .008). V súvislosti s prežívaním ľútosti sa tento vzťah ukázal
ako negatívny (ρI= -426, pI< .001; ρII= -.262, pII< .001).
V prípade defenzívnych stratégií regulácie anticipačnej ľútosti sme,
s výnimkou stratégie III – Zvyšovanie odôvodnenosti rozhodnutia, v prípade
ktorej nebol preukázaný vzťah ani k prežívaniu spokojnosti (SWDS: ρIII=
.064, pIII= .354; DCS: ρIII= .067, pIII= .331), ani k miere ľútosti (ρIII= .054,
pIII= .430), ani k vnímanej sebaúčinnosti (ρIII= .110, pIII= .111), zistili, že
existujú významné vzťahy medzi pravdepodobnosťou ich využívania
28
a minimálne jednou z týchto premenných. Stratégie IV – Presúvanie
zodpovednosti a VI – Zabezpečenie možnosti zmeny rozhodnutia boli
v negatívnom vzťahu k obom mieram spokojnosti (SWDS: ρIV= -.318, pIV<
.001; ρVI= -.134, pVI= .051; DCS: ρIV= -.299, pIV< .001; ρVI= -.212, pVI= .002) a
v pozitívnom vzťahu k ľútosti (ρIV= .300, pIV< .001; ρVI= .178, pVI= .009)
pričom stratégia IV – Presúvanie zodpovednosti bola tiež v negatívnom
vzťahu k vnímanej sebaúčinnosti (ρIV= -.183, pIV= .018). V prípade stratégie
V – Odkladanie rozhodnutia bol síce preukázaný negatívny vzťah k obom
mieram spokojnosti (SWDS: ρV= -.239, pV< .001;DCS: ρV= -.183, pV= .008)
aj k vnímanej sebaúčinnosti (ρV= -.180, pV= .009), avšak vzťah k prežívaniu
ľútosti nebol významný (ρV= .120, pV= .081). Pravdepodobnosť použitia
stratégie VII – súvisela pozitívne len s prežívaním ľútosti (ρIV= .175, pIV=
.011), pričom existenciu jej vzťahu k spokojnosti ani vnímanej sebaúčinnosti
sa zistiť nepodarilo (SWDS: ρVII= -.042, pVII= .540;DCS: ρVII= -.107, pVII=
.121, DSEF: ρVII= -.048, pVII= .485).Uvedené výsledky sú zhrnuté v tabuľke 5.
Tabuľka 5 Výsledky Spearmanovej korelačnej analýzy vzťahov medzi
pravdepodobnosťou použitia (uplatňovaním) jednotlivých stratégií regulácie
anticipačnej ľútosti a mierou spokojnosti nad vlastným rozhodovacím procesom
meranej na škálach SWDS a DCS, ľútosti nad vlastným rozhodovacím procesom a
vnímanú sebaúčinnosť súvisiacu s realizáciou konkrétneho rozhodnutia
Vigilantné
I
II
Stratégie
DRS
DCS
SWDS
DSEF
III
IV
Defenzívne
V
VI
VII
ρ
-.426
-.262
.054
.300
.120
.178
.175
p
< .001
< .001
.430
< .001
.081
.009
.011
ρ
.382
.237
.067
-.299
-.183
-.212
-.107
P
< .001
< .001
.331
< .001
.008
.002
.121
ρ
.348
.276
.064
-.318
-.239
-.134
-.042
p
< .001
< .001
.354
< .001
< .001
.051
.540
ρ
.198
.183
.110
-.163
-.180
-.022
-.048
p
.004
< .001
.111
.018
.009
.749
.485
I-VII – stratégie regulácie anticipačnej ľútosti (I – Zvyšovanie kvality rozhodnutia, II – Zreálnenie
cieľov, III – Zvyšovanie odôvodnenosti rozhodnutia, IV – Presúvanie zodpovednosti, V – Odkladanie
rozhodnutia, VI – Zabezpečenie možnosti zmeny rozhodnutia, VII – Defenzívny pesimizmus), DRS
(Decision Regret Scale – miera ľútosti nad vlastným rozhodovacím procesom), SWDS (Satisfaction
With Decision Scale- miera spokojnosti s vlastným rozhodovacím procesom), DCS (Decision Conflict
Scale- miera spokojnosti s vlastným rozhodovacím procesom), DSEF (Decision self-efficacy scale –
vnímaná sebaúčinnosť súvisiaca s realizáciou konkrétneho rozhodnutia)
29
4 Diskusia
Spomedzi jednotlivých výskumných zistení hodnotíme ako najvýznamnejšie
identifikovanie neznámych, resp. doposiaľ nepreskúmaných, avšak relatívne
bežne používaných stratégií regulácie anticipačnej ľútosti (stratégia intuície a
defenzívneho optimizmu) a odhalenie rozdielnych účinkov, resp. adaptívnosti
troch základných kategórií stratégií regulácie anticipačnej ľútosti vo vzťahu k
prežívaniu ľútosti, spokojnosti a vnímaniu vlastnej sebaúčinnosti v oblasti
rozhodovania. Vychádzajúc z klasifikačnej schémy, ktorú sme za účelom
deskripcie a zatriedenia jednotlivých stratégií regulácie anticipačnej ľútosti
vytvorili (tab. 1), možno konštatovať, že jednotlivé kategórie stratégií sa vo
svojom účinku, resp. miere adaptívnosti a neadaptívnosti z hľadiska potenciálu
predchádzať vzniku ľútosti, dosahovať spokojnosť a zvyšovať vnímanú
sebaúčinnosť v oblasti rozhodovania, líšia. Za najadaptívnejšie možno pokladať
vigilantné stratégie (I – Zvyšovanie kvality rozhodnutia a II – Zreálnenie úrovne
cieľov), keďže ich použitie sa spájalo tak s nižšou mierou ľútosti nad vlastným
rozhodovacím procesom ako aj vyššou úrovňou spokojnosti a vnímanej
sebaúčinnosti v oblasti rozhodovania. Uvedené zistenia sú v súlade s teoretickými
predpokladmi a výskumnými poznatkami, ktoré sa v súvislosti s konceptom
vigilantného rozhodovacieho procesu začali objavovať už pred vyše tridsiatimi
rokmi (Janis a Mann, 1977). V súvislosti s defenzívnymi stratégiami možno, s
výnimkou stratégie III – Zvyšovanie odôvodnenosti rozhodnutia, konštatovať, že
sú vo všeobecnosti neadaptívne, avšak nie na rovnakej úrovni. Defenzívne aktívne
stratégie (VI – Zabezpečenie možnosti zmeny rozhodnutia, VII – Defenzívny
pesimizmus) sa síce ukázali ako neadaptívne, ale len vo vzťahu k prežívaniu
ľútosti a dosahovaniu spokojnosti s vlastným rozhodovacím procesom.
Nepotvrdenie hypotéz o existencii vzťahu medzi pravdepodobnosťou použitia
oboch naposledy menovaných stratégií a mierou vnímanej sebaúčinnosti
súvisiacej s realizáciou konkrétneho rozhodnutia môže vyplývať zo skutočnosti,
že tieto stratégie sú síce pokladané za defenzívne, čiže v istej miere skresľujúce
vnímanie rozhodovacej situácie, avšak z hľadiska prístupu k uskutočňovaniu
rozhodnutí ich možno označiť za aktívne. Na rozdiel od vyhýbavých stratégií sa
tak decident ich uplatňovaním nepripravuje o možnosť rozvíjať vlastné
rozhodovacie schopnosti a formovať si presvedčenie o ich existencii, ktoré je
nevyhnutným predpokladom formovania vlastnej sebaúčinnosti v oblasti
rozhodovania (Bandura, 2006). V porovnaní s nimi viedlo použitie defenzívnych
stratégií z kategórie vyhýbavých (IV – Prenášanie zodpovednosti za uskutočnenie
rozhodnutia a V – Odkladanie rozhodnutia) k negatívnym zmenám aj v oblasti
vnímania vlastnej sebaúčinnosti v oblasti rozhodovania. Uvedené zistenia
poukazujú na existenciu minimálne dvoch faktorov zohrávajúcich kľúčovú rolu v
miere adaptívnosti stratégií regulácie anticipačnej ľútosti – aktívny verzus
vyhýbavý prístup k rozhodovaniu a presné/vigilantné verzus skreslené/defenzívne
vnímanie rozhodovacej situácie.
30
Literatúra
BANDURA, A. (1977). Self-efficacy: Toward a unifying theory of behavioral
change. Psychological Review, 84, 191-215.
BANDURA, A. (2006). Guide for Creating Self-Efficacy Scales [elektronická
pošta]. Správa pre: Veronika Látalová. 2009-12-11 [citované 2009-12-24].
Osobná komunikácia.
CONNOLLY, T., ZEELENBERG, M. (2002). Regret in decision making.
Current Directions in Psychological Science, 11, 212-220.
GLEICHER, F., BONINGER, D. S., STRATHMAN, A., ARMOR, D., AHN,
M. (1995). With an eye toward the future: The impact of counterfactual
thinking on affect, attitudes, and behavior. In N. J. Roese, J. M. Olson (Eds.),
What might have been: The social psychology of counterfactual thinking,
283-304. Mahwah, New Jersey: Erlbaum.
HOLMES-ROVNER, M., KROLL, J., SCHMITT, N., ROVNER, D. R.,
BREER, M. L., ROTHERT, M. L., PADONU, G., TALARCZYK, G. (1996).
Patient satisfaction with health care decisions: the satisfaction with decision
scale. Medical Decision Making, 16, 1, 58-64..
JANIS, I. L., MANN, L. (1977). Decision making: A psychological analysis
of conflict, choice, and commitment. New York: Free Press.
KEREN, G., DE BRUIN, B. (2003). On the Assessment of Decision Quality:
Considerations Regarding Utility, Conflict and Accountability. In: Hardman,
D., Macchi, L. Thinking: Psychological Perspectives on Reasoning. Judgment
and Decision Making. John Wiley Sons, Ltd. 347-363.
KOŠČ, M., HEFTYOVÁ, E., SCHWARZER, R., JERUSALEM, M. (1993).
Slovakian Adaptation of the General Self-Efficacy Scale [online]. [citované
2009-12-22]. Dostupné na: http://userpage.fu-berlin.de/~health/slovak.htm
LARRICK, R. P., BOLES, T. L. (1995). Avoiding regret in decisions with
feedback: A negotiation example. Organizational Behavior and Human
Decision Processes, 63, 87-97.
LÖNNQVIST, J. E., LEIKAS, S., PAUNONEN, S. V., NISSINEN, V.,
VERKASALO, M. (2006). Conformism moderates the relations between
values, anticipated regret, and behavior. Personality and Social Psychology
Bulletin, 32, 1469-1481.
MILLER, N. E.
KRAELING, D. (1953). Displacement: Greater
generalization of approach than avoidance in a generalized approachavoidance conflict. Journal of Experimental Psychology, 43, 3, 217-221.
O' CONNOR, A. M. (1993). User Manual – Decisional Conflict Scale.
Ottawa: Ottawa Hospital Research Institute. [online]. [citované 2011-01-12].
Dostupné na internete:
http://decisionaid.ohri.ca/docs/develop/User_Manuals/UM_Decisional_Confli
ct.pdf
31
O' CONNOR, A. M. (1996). User Manual – Decision Regret Scale. Ottawa:
Ottawa Hospital Research Institute. [online]. [citované 2011-01-12]. Dostupné
na internete:
http://decisionaid.ohri.ca/docs/develop/User_Manuals/UM_Regret_Scale.pdf
PARKER, D., STRADLING, S. G. MANSTEAD, A. S. R. (1996). Modifying
beliefs and attitudes to exceeding the speed limit: an intervention study based
on the theory of planned behavior. Journal of Applied Social Psychology, 26,
1-19.
SIMONSON, I. (1992). The influence of anticipating regret and responsibility
on purchase decisions. Journal of Consumer Research, 19, 105-118.
ZEELENBERG, M., BEATTIE, J. (1997). Consequences of regret aversion 2:
Additional evidence for effects of feedback on decision making.
Organizational Behavior and Human Decision Processes, 72, 63-78.
ZEELENBERG, M., PIETERS, R. (2007A). A theory of regret regulation 1.0.
Journal of Consumer Psychology, 17, 1, 3-18.
ZEELENBERG, M., PIETERS, R. (2007B). A theory of regret regulation 1.1.
Journal of Consumer Psychology, 17, 1, 29-35
Abstract
The aim of the research was to find out, what strategies of the anticipated
regret regulation are commonly preferred in making high-quality decisions
and to examine their adaptiveness through their potential to increase decision
process satisfaction and decision self-efficacy. The study was realized within
the sample of 212 university students (177 F, 35 M) aged 18-26 (AM= 19.72,
SD= 1.178) by means of questionnaires and content analysis. We discovered
that approach-oriented strategies of the anticipated regret regulation are
more preferred as compared to those avoidant and that vigilant strategies of
decision-making are used more often than those defensive. As to their
adaptiveness, vigilant strategies are most adaptive because of their potential
to increase both decision process satisfaction as well as decision self-efficacy,
that defensive approach-oriented strategies are maladaptive only with regard
to regret regulation or experience of decision process satisfaction and that
defensive avoidant strategies are maladaptive, moreover, in relation to
decision self-efficacy. These findings support conceptions regarding
anticipated regret as adaptive and functional emotion within the process of
decision-making.
Kontakt:
Mgr. Veronika Látalová
Mallého 1065/28
90901 Skalica;
email: [email protected]
PhDr. Ľubor Pilárik, PhD.
KPSV, FSVaZ UKF
ul. Kraskova 1, 949 74 Nitra,
email: [email protected]
32
Ľ. Pilárik, I. Sarmány-Schuller (Eds.), Rozhodovanie v kontexte kognície, osobnosti a emócií III.,
zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, 2012, Nitra: FSVaZ UKF v Nitre.
PROCES ROZHODOVANIA Z ASPEKTU KOGNITÍVNEHO
ŠTÝLU (ŠÍRKA KATEGORIZÁCIE) A VZŤAHU K RIZIKU
DECISION MAKING PROCESS FROM ASPECT OF
COGNITIVE STYLE (CATEGORY WIDTH) AND
RELATIONSHIP TO RISK
Lívia Martuliaková
Ivan Sarmány-Schuller
Abstrakt
Štúdia sa zaoberá skúmaním vzťahu dimenzie kognitívneho štýlu „šírka
kategorizácie“ s niektorými aspektmi rizika (tendenciou riskovať, postojom
k riziku, percepciou riskantnosti a prínosu potenciálne rizikových aktivít
všeobecne ako aj v rôznych oblastiach života - oblasť etiky, hazardovania,
investovania, zdravia/bezpečnosti, sociálneho fungovania, pri trávení
voľného času). Výskumnú vzorku tvorilo 151 vysokoškolských študentov, z
toho 109 žien a 42 mužov, priemerný vek 22.3 rokov, SD=2.30. Šírku
kategorizácie sme merali pomocou škály odhadovania C-W (Pettigrew,1958).
Postoj k riziku, tendenciu riskovať, vnímanie riskantnosti a úžitku zo situácií
sme hodnotili škálou DOSPERT (Domain-specific Risk-taking scale, Blais,
Weber, 2006). Výsledky ukázali, že medzi šírkou kategorizácie a celkovou
tendenciou riskovať je slabý pozitívny vzťah, a to v sledovaných oblastiach
etiky a rekreácie. Rozdiely v postojoch k vnímanému riziku u širokých,
stredných a úzkych kategorizátorov sme nezistili. Širokí kategorizátori vnímali
celkovú riskantnosť situácií a aktivít ako nižšiu v porovnaní s úzkymi
kategorizátormi, čo sa prejavilo hlavne v oblastiach rekreácie, etiky a
zdravia/bezpečnosti. Šírka kategorizácie je v slabom pozitívnom vzťahu
s vnímaním celkového prínosu zo situácií a aktivít. Širokí kategorizátori vidia
prínosy z hazardných aktivít ako vyššie v porovnaní so strednými
kategorizátormi. Z výsledkov uzatvárame, že vzťah šírky kategorizácie
s tendenciou riskovať pramení skôr z odlišného vnímania riskantnosti
a prínosu aktivít ako z rozdielov v postoji k riziku.
Kľúčové slová: Šírka kategorizácie. Tendencia k riziku. Postoj k riziku.
Percepcia rizika.
1 Úvod
Kódovanie do kategórií predstavuje základ pre psychický život, pretože
významne redukuje nároky na procesy percepcie, skladový priestor pamäte,
a na procesy riešenia problémov, ktoré sú značne limitované (Smith, 1990 in:
Sarmány-Schuller, 1996). Či exemplár je, alebo nie je členom určitej
kategórie, sa najbežnejšie posudzuje na základe jeho podobnosti k prototypu,
33
a toto posudzovanie je subjektívne a často automatické. Niektorí ľudia síce
môžu považovať určitý prvok za periférny, alebo hraničný v určitej kategórii,
no iní ho už môžu z tejto kategórie vylúčiť, lebo hranice, čo je a čo už nie je
člen kategórie, si postavili užšie. Bruner a Rodrigues v roku 1956 v
laboratórnych experimentoch zistili, že probanti vykazovali značnú
konzistenciu v šírke rôznych kognitívnych kategórií (in: Pettigrew, 1958).
Tento jav sa ako invariant osobnosti začal považovať za dimenziu
kognitívneho štýlu, ktorý zachytáva konzistencie v šírke kognitívnych
kategórií, ktoré sú však podmienené všeobecnejšími rozdielmi v stratégiách
spracovávania informácií (Jurčová, Sarmány-Schuller, 1993; SarmánySchuller, 1996). Vyznačuje sa dvoma extrémnymi pólmi, jeden tvoria
takzvaní širokí kategorizátori, t.j. ľudia, ktorí vytvárajú široké kategórie,
druhý zas tvoria úzki kategorizátori. Medzi týmito pólmi, rozlišujeme aj
tretiu, najpočetnejšiu skupinu tzv. stredných kategorizátorov. Dimenzia
kognitívneho štýlu „šírka kategorizácie“ sa interpretuje aj ako miera
kognitívneho riskovania (Pettigrew, 1958). Širokí kategorizátori v snahe
zachytiť maximum pozitívnych prípadov v kategórii riskujú, že do nej
omylom zaradia aj negatívne prípady. Úzki kategorizátori v snahe obmedziť
výskyt negatívnych prípadov v kategórii zas riskujú, že z kategórie vylúčia aj
niektoré pozitívne prípady. Širokí kategorizátori preferujú možnosť reagovať
na zmenu s rizikom, že sa zmýlia, úzki kategorizátori preferujú možnosť
nereagovať na zmenu, kvôli čomu riskujú, že prídu o potenciálne úžitky
(Pettigrew, 1958; Bruner, Tajfel, 1961 in: Jurčová, Sarmány-Schuller, 1993).
Rizko definujeme v našej štúdii ako nebezpečenstvo negatívnej odchýlky od
cieľa (Fandelová, 1999), resp. v zmysle hrozby, šance alebo pravdepodobnosti
nežiaducej udalosti (nehody, zranenia, poškodenia, škody, straty),
negatívneho výsledku, negatívnych konsekvencií (fyzických, psychických,
finančných alebo sociálnych), tak ako sú charakterizované napr. v práci Isen
et al., 1988.
2 Ciele
Výskumne sme sledovali, ako sa rozdiely v kognitívnom riskovaní prejavia aj
v rozhodovaní v bežných životných situáciách. Cieľom bolo prispieť
k objasneniu charakteristík kognitívneho štýlu šírka kategorizácie a jeho
podielu na postoji k riziku, tendencii k riziku, percepcii riskantnosti a prínosu
rôznych rizikových aktivít, Dotazníkovou metódou sme sledovali vzťahy
šírky kategorizácie v špecifických oblastiach riskovania, a to v oblasti zdravia,
hazardovania, investovania, v sociálnej, etickej a rekreačnej oblasti.
34
3 Metódy
Šírku kategorizácie sme merali pomocou škály odhadovania C-W, ktorú
vytvoril Pettigrew (1958) a na slovenské podmienky adaptovali Jurčová a
Sarmány-Schuller (1993). Postoj k riziku, tendenciu riskovať, vnímanie
riskantnosti a úžitku zo situácií sme hodnotili škálou DOSPERT (Domainspecific Risk-taking scale, Blais, Weber, 2006). Jednotlivé položky škály
DOSPERT predkladajú výroky o potenciálne riskantných aktivitách alebo
správaní v šiestich oblastiach života. Príklady: Etická oblasť – Vydávať prácu
niekoho iného za svoju. Oblasť investovania – Investovať 5% svojho ročného
príjmu do veľmi špekulatívnych akcií. Oblasť hazardu – Staviť denný
finančný príjem na konské dostihy. Zdravotná/bezpečnostná oblasť – Jazdiť
na motorke bez prilby. Rekreačná oblasť – Ísť na kurz parašutizmu. Sociálna
oblasť – Priznať, že vaše názory sú odlišné od názorov vášho priateľa. V prvej
subškále respondenti hodnotili pravdepodobnosť, s ktorou by sa asi
angažovali v podobných aktivitách, teda nami chápanú tendenciu riskovať.
Ďalší subtest, zaoberajúci sa percepciou rizika sa pýta, na respondentove
hodnotenie toho, aká riskantná je každá situácia, resp. do akej miery vníma
každú situáciu ako riskantnú. Posledný subtest sa zaujíma o predpokladané
subjektívne prínosy, ktoré by mohol respondent získať z každej situácie. Na
základe tohto testovania sme odvodili postoj jednotlivca k riziku, ktorý sa
v tejto koncepcii chápe užšie, hovorí o pozitívnych, alebo negatívnych
emóciách (príťažlivosti/odpudivosti) spájajúcich sa vnímaním riskantnosti
určitej alternatívy. Jeho výpočet pozostával z nasledujúcej rovnice:
•
Preferencia (X) = Očakávaný Benefit (X) + b (Vnímané Riziko (X))
Pozitívny koeficient b indikuje pozitívny postoj k riziku a naopak.
Výskumná vzorka
Výskumnú vzorku tvorilo 151 vysokoškolských študentov, z toho 109 žien
a 42 mužov. Ich priemerný vek bol 22.3 rokov, SD=2.30. Väčšina študovala
spoločenské odbory. Výber vzorky bol zámerný a príležitostný, niektorí
respondenti boli oslovení sprostredkovane metódou „snehovej gule“. Do
skupiny širokých kategorizátorov sme zaradili respondentov, ktorých celkové
skóre v Škále C-W bolo väčšie ako súčet priemerného skóre a jednej
smerodajnej odchýlky, do skupiny úzkych kategorizátorov sme analogicky
zaradili tých, ktorých skóre bolo menšie ako rozdiel medzi priemerom
a jednou smerodajnou odchýlkou. Zvyšných respondentov sme zaradili do
najpočetnejšej skupiny stredných kategorizátorov.
35
Štatistické spracovanie dát
Pri štatistickom spracovávaní dát výsledky testov normality (KolmogorovSmirnov test, Shapirov-Wilkov test) ukázali, že mnohé kardinálne premenné,
s ktorými sme pracovali, neboli normálne rozdelené, a preto sme na analýzu
dát na úrovni inferencie použili neparametrické testy Spearmanov korelačný
koeficient a Kruskalov-Wallisov test.
4 Výsledky
Zistili sme významný i keď slabý pozitívny vzťah šírky kategorizácie
s celkovou tendenciou riskovať (tabuľka 1). Tento vzťah sa prejavuje hlavne
v oblastiach etiky a rekreácie. Usudzujeme, že vzťah šírky kategorizácie s
tendenciou riskovať zrejme nepramení z rôznych postojov širokých, stredných
a úzkych kategorizátorov k riziku, nakoľko rozdiely v postojoch sa v testovaní
neukázali ako významné. K štatistickej významnosti sa najviac približovali
rozdiely v postoji k riziku v oblasti hazardovania, p=0.09 medzi širokými
a strednými kategorizátormi. Najmenšiu averziu k hazardu v tejto oblasti mali
širokí kategorizátori, po nich úzki kategorizátori, a napokon najväčšia averzia
k hazardu sa prejavila u skupiny stredných kategorizátorov. Širokí
kategorizátori však vnímali celkovú riskantnosť situácií a aktivít ako
významne nižšiu v porovnaní s úzkymi kategorizátormi, čo sa prejavilo najmä
v oblastiach rekreácie, etiky a v oblasti zdravia/bezpečnosti (tabuľka 2).
Zistili sme tiež, že šírka kategorizácie je v slabom pozitívnom vzťahu
s vnímaním celkového prínosu zo situácií a aktivít R=0.19*; p<0.05. Rozdiely
sme našli u širokých a stredných kategorizátorov vo vnímaní prínosu
z hazardných aktivít. Širokí kategorizátori vidia tieto prínosy ako väčšie.
Tabuľka 1: Signifikantné hodnoty Spearmanovho korelačného koeficientu pre
tendenciu riskovať a šírku kategorizácie
TR
TR-ETIC TR-REKR
0.22**
0.21*
0.18*
C-W
*p<0.05; **p<0.01; TR – tendencia riskovať; TR-ETIC – tendencia riskovať v oblasti
etiky; TR-REKR – tendencia riskovať v rekreačnej oblasti/pri trávení voľného času; CW – celkové skóre v šírke kategorizácie
36
Tabuľka 2: Kruskalov-Wallisov test – významné rozdiely v percepcii rizika
a v percepcii prínosu.
šírka kategorizácie
PR
širokí kategorizátori
úzki kategorizátori
Me Chi-Squere Sig
55.83
6.508
0.039
86.17
PR-REKR širokí kategorizátori
54.50
úzki kategorizátori
89.46
širokí kategorizátori
53.26
úzki kategorizátori
83.17
širokí kategorizátori
55.11
úzki kategorizátori
81.06
PR-ETIC
PR-ZDR
8.156
0.017
7.517
0.023
6.253
0.044
95.98
6.432
0.042
70.85
strední kategorizátori
PR – Percepcia rizika; PR-ETIC – percepcia rizika v oblasti etiky; PR-REKR –
percepcia rizika v rekreačnej oblasti; PPR-HAZ – Percepcia prínosu v oblasti hazardu;
Me - medián; Sig – dosiahnutá signifikancia
PPR-HAZ
širokí kategorizátori
5 Diskusia
Zistili sme, že medzi šírkou kategorizácie a tendenciou riskovať je pozitívny
vzťah, čo si vysvetľujeme tým, že širokí kategorizátori vnímajú potenciálne
riskantné aktivity celkovo ako menej rizikové v porovnaní s úzkymi
kategorizátormi a medzi šírkou kategorizácie a celkovou percepciou prínosu
z rizikových aktivít je pozitívny vzťah. Predpokladali sme, že tieto vzťahy
môžu byť aj silnejšie, nakoľko šírku kategorizácie chápeme aj ako sklon
venovať zvýšenú pozornosť buď podobnostiam, alebo odlišnostiam,
respektíve potenciálnemu prínosu v kategórii a potenciálnemu ohrozeniu
v kategórii. Vidíme tu jasnú spojitosť s vnímaním riskantnosti a prínosu
v našich podnetových aktivitách a situáciách. Usudzujeme, že vzťahy sú slabé
v dôsledku toho, že do percepcie riskantnosti a prínosu vstupujú mnohé ďalšie
osobnostné aj situačné premenné, ako napríklad pocit kontroly nad rizikom,
(Schraggeová, Rošková, 2000), alebo spôsob, akým je riziková situácia
zarámcovaná v zmysle výhry, alebo prehry, zisku, alebo straty (Kahneman,
Tversky, 1979), v prípade vnímania prínosu sú to napríklad vyznávané
hodnoty a záujmy. Po zameraní sa na jednotlivé oblasti riskovania, sme zistili
vzťahy šírky kategorizácie s tendenciou riskovať v oblasti etiky a v oblasti
rekreačného riskovania, ktoré v testovaní reprezentovali situácie ako
vydávanie práce niekoho iného za svoju, nechanie svojich malých detí doma
osamote, zatiaľ čo by ste si odskočili do obchodu, respektíve pilotovanie
malého lietadla, alebo skočenie bungee-jumpingu z vysokého mosta. Podľa
37
Walkera a Gibbinsa (1989 in: Huang, Chao, 1996) sú širokí kategorizátori
otvorenejší pre nové a nezvyčajné veci, Pettigrew (1982, in: Sarmány-Schuller,
1996) tvrdí, že vykazujú väčšiu nezávislosť, potrebu slobody a variety zážitkov.
V našom výskume sa ukazuje, že pre nové a nezvyčajné veci sú otvorenejší
zrejme hlavne preto, že ich považujú za menej riskantné v porovnaní s úzkymi
kategorizátormi. Fakt, že širokí kategorizátori vykazujú vyššiu tendenciu riskovať
v oblasti etiky, je možné vysvetľovať na základe interpretácie šírky
kategorizovania ako kognitívnej filtrácie (Pettigrew, 1982 In: Jurčová, SarmánySchuller, 1993). Širokí kategorizátori zrejme menej filtrujú, resp. potláčajú
obsahy, ktoré by mohli potenciálne zvyšovať ich úzkosť, možno je pre nich
jednoduchšie priznať, že existuje pravdepodobnosť, že by napr. nevrátili nájdenú
peňaženku s 200 eurami, alebo by prezradili niečie tajomstvo, lebo sa kategorizujú
širšie a menej vylučujú negatívne obsahy zo svojho prežívania. Zároveň sa tiež
ukázalo, že tieto situácie považujú širokí kategorizátori za menej riskantné, ale nie
za viac prínosné. Z týchto zistení sa zdá, akoby nám v neetickom správaní bránil
vo väčšej miere strach (pocit riskantnosti) viac ako zvnútornené hodnoty
(vnímanie prínosu z aktivít). V našej štúdii však išlo len o hypotetické
rozhodovanie, ktoré by v reálnom živote mohlo vyzerať inak. Poznatky o vzťahu
šírky kategorizácie s riskovaním v etike môžu byť využiteľné v rôznych
výchovných programoch, snažiacich sa rozvíjať morálku a to hlavne
poukazovaním a zameriavaním sa na rozdiely v správaní v rôznych situáciách.
Užitočné môže byť zamýšľanie sa nad tým, kde sú hranice toho, čo ešte je a čo už
nie je etické. Úzki kategorizátori sa viacej zameriavajú na odlišnosti medzi
prvkami, sú citlivejší v detekcii toho, čo ešte je a čo už nie je neetické, a možno aj
preto
sa
v niektorých
neetických
aktivitách
zúčastnia
s menšou
pravdepodobnosťou ako širokí kategorizátori, ktorí sa na tieto odlišnosti
zameriavajú menej. Očakávali sme, že sa vo výsledkoch prejaví aj vzťah
s tendenciou riskovať v sociálnej oblasti, nakoľko sa v predchádzajúcich
výskumoch zistilo, že širokí kategorizátori v tejto oblasti zvyknú riskovať viac
ako úzki kategorizátori (Eagly, 1969). Veríme, že tieto tendencie by sa prejavili
vo väčšej a reprezentatívnejšej vzorke. Tieto faktory mohli ovplyvniť aj silu
zistených vzťahov, ktoré boli len slabé. Zistili sme aj rozdiely v percepcii rizika
v zdravotnej oblasti, kde sa posudzovali aktivity ako napr. jazdiť na motorke bez
prilby, opaľovať sa bez opaľovacieho krému, alebo mať nechránený sex. Širokí
kategorizátori považovali situácie za menej riskantné ako úzki kategorizátori.
Vysvetľujeme si to hlavne celkovým zameraním sa širokých kategorizátorov viac
na prínosy ako na rizikovosť situácií, ako aj ich menšiu opatrnosť (Pettigrew,
1982 in: Jurčová, Sarmány-Schuller, 1993). Širokí, strední a úzki kategorizátori sa
veľmi neodlišujú v tom, aké situácie a aktivity považujú pre seba za prínosné.
Toto hodnotenie zrejme viac závisí od iných faktorov, ako sú individuálne motívy,
záujmy, alebo systém hodnôt.
38
Literatúra
BLAIS, A. R., WEBER, E. U.: A domain-specific risk-taking (DOSPERT)
scale for adult populations. Judgment and Decision Making 1, 2006, 33-47.
EAGLY, A.: Responses to attitude discrepant information as a function of
intolerance and category width. Journal of Personality 37, 1969, 601-607.
FANDELOVÁ, E.: Psychológia rizika a zavádzanie multimediálnych
prostriedkov do vzdelávania. Nitra, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre,
1999.
HUANG, J., CHAO, L.: Category width and sharpening versus leveling
cognitive styles of Chinese and American university. Perceptual and Motor
Skills 82, 1996, 51-55.
ISEN, A. M., NYGREN, T. E., ASHBY, F. G., Influence of Positive Affect
on the Subjective Utility of Gains and Losses: It Is Just Not Worth the Risk.
Journal of Personality and Social Psychology, Vol. 55, No. 5, 1988, pp.710717.
JURČOVÁ, M., SARMÁNY-SCHULLER, I.: Kognitívny štýl „šírka
kategorizácie“. Československá psychologie 37, 1993, 1-13.
KAHNEMAN, D., TVERSKY, A.: Prospect Theory: An analysis of decision
under risk. Econometrica 47, 1979, 263-292.
PETTIGREW, T. F.: The measurement and correlates of category width as
a cognitive variable. Journal of Personality 26, 1958, 532-545.
ROHRMANN, B.: Risk Attitude Scales: Concepts, Questionnaires,
Utilizations. [Vyhľadané 10.12. 2011 na:
http://www.rohrmannresearch.net/pdfs/rohrmann-racreport.pdf]
SARMÁNY-SCHULLER, I.: Concept of heuristic competence with respect to
heuristic orientation and categorization. Studia Psychologica 38, 1996, 35-43.
SCHRAGGEOVÁ, M., ROŠKOVÁ. E.: Riziko z pohľadu hodnotenia
a zvládania. Československá psychologie 44, 2000, 515-527.
39
Abstract
The study deals with examining the relationship of dimension of cognitive
style "category width" with a tendency to take risks, attitudes to risk, a
perception of the riskiness and contribution of potentially hazardous activities
in general as well as in various areas of life – in the area of ethics, gambling,
investment in health / safety, social functioning, and in leisure activities. The
results show that there is a weak positive relationship between the category
width and the overall tendency to risk-taking, which is especially noticeable in
the areas of ethics and recreation. Differences in attitudes towards perceived
risk of wide, medium and narrow categorizers were not found. Wide
categorizers perceived overall riskiness of situations and activities as lower
compared with narrow categorizers, which was reflected in the areas of
recreation, ethics and health / safety. The category width is in a weak positive
correlation with the perception of the overall contribution of the situations
and activities. Wide categorizers see the benefits of gambling activities as
greater compared with medium categorizers. From the results we conclude
that the relationship between the category width and a tendency to take risks
stems rather from different perceptions of the riskiness and benefits of
activities then from differences in attitudes towards risk.
Keywords: Category Width. Tendency to Risk. Attitude to Risk. Perception of
Risk.
Kontakt:
Mgr. Lívia Martuliaková, PhDr. Ivan Sarmány-Schuller, CSc.
Katedra psychologických vied, FZVaZ UKF, Kraskova 1, 949 74 Nitra, email:
[email protected]; [email protected]
40
Ľ. Pilárik, I. Sarmány-Schuller (Eds.), Rozhodovanie v kontexte kognície, osobnosti a emócií III.,
zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, 2012, Nitra: FSVaZ UKF v Nitre.
PROŽÍVÁNÍ A STRATEGIE V PROCESU ROZHODOVÁNÍ
V KONTEXTU KOGNITIVNÍHO STYLU A OSOBNOSTI
EMOTIONAL EXPERIENCE AND CHOICE OF STRATEGY
IN THE PROCESS OF DECISION MAKING IN CONTEXT OF
COGNITION AND PERSONALITY
Nina Bakošová
Pavel Uhlář
Abstrakt
Cílem příspěvku je popsat, jak se emoční prožívání, kognitivní styl (měřen
MBTI a TE-NA-ZO) a osobnost (měřeno Big5) promítají do závažného
rozhodování jednotlivců. Vracíme se k deskriptivnímu pohledu na
rozhodování, které umožňuje lépe porozumět samotnému procesu rozhodování
v reálné situaci a poskytuje opěrné body pro poradenskou praxi.
Příspěvek je založen na kvalitativním výzkumu na vzorku 15 lidí, kteří prošli
zásadními životními rozhodnutími. Většina účastníků volila intuitivní strategii,
což naproti stereotypům neznamenalo, že byli nesystematičtí. Intuitivní
strategii volili téměř beze zbytku intuitivně-pocitové typy dle MBTI. Ti, kteří
volili racionální strategii, měli častěji porozhodovací lítost. Více impulzivní
účastníci popisovali celkově intenzivnější emoční prožitky – kladné i záporné.
Nepozorovali jsme vliv kognitivního stylu podle TE-NA-ZO. Vyšší Otevřenost
v Big5 se pojila s intenzivnějším hledáním smyslu života.
Interpretace výsledků výzkumu je omezena vzorkem, přesto tato studie ukazuje
zajímavé spojitosti osobnosti, kognice a prožívání při reálném a závažném
životním rozhodování, které je potřeba dále výzkumně prozkoumat.
1 Úvod
Cílem našeho zkoumání je popsat reálná závažná životní rozhodnutí v jejich
šíři, prozkoumat možné vztahy mezi jednotlivými aspekty, které ovlivňují
rozhodování, a jejich dopady na životní spokojenost. Jde částečně o návrat
k deskriptivnímu pohledu na rozhodování. Pro účely tohoto výzkumu se
zaměřujeme na 3 elementy ovlivňující lidské rozhodování - emoční prožívání,
kognitivní styl a osobnost. Popisujeme jejich vzájemné relace a hledáme
vzorce a jejich možné dopady na životní spokojenost.
Prvním elementem je emoční prožívání. Závažná životní rozhodnutí se nutně
pojí s velkou dávkou emocí, pozitivních či negativních. Podle Janise a Manna
(1977) je v každém rozhodnutí inherentní konflikt, a ten má za následek i
výrazné emoční prožívání. Pravdou je, že i když jde o rozhodnutí mezi dvěma
žádoucími variantami (například, na kterou vysokou školu půjdu, když mě
41
přijali na víc než jednu), je v tomto rozhodnutí obsažena ztráta a jisté riziko
špatné volby. Se ztrátou a podstupovaným rizikem souvisí úzce prožitky
lítosti. Janis a Mann (1977) popisují jak lítost, která rozhodnutí předchází, tak
lítost následnou.
Předjímaná lítost je podle Janise a Manna (1977) dána zkušeností, která nás
učí předcházet uspěchané rozhodnutí, nutí nás promýšlet varianty i s jejich
důsledky a udělat si bilanci. Předpokladem je schopnost odložit své potřeby a
jejich uspokojení, čím ve vybraných případech může navodit až přehnané
odkládání - prokrastinaci. Předjímaná lítost však nenastává za všech okolností,
co může mít jak pozitivní tak negativní dopady na rozhodování. Janis a Mann
(1977) zmiňují tyto situace:
Existuje jedna dominantní alternativa, která vytváří iluzi, že neexistuje
možnost rozhodnout se, takovým příkladem je doporučení odborníka jako
třeba právníka či lékaře.
Nejsou okamžité negativní důsledky, jako například u kouření.
Má nízký sociální význam, tj. nehrozí nesouhlas při změně rozhodnutí.
Nejsou k dispozici další dostupné informace.
Zajímavá je také dodatečná lítost, která je podle Janise a Manna (1977)
důsledkem negativní zpětné vazby nebo negativních důsledků rozhodnutí.
Může vést k těmto typům reakcí (Janis a Mann, 1977):
Defensivní vyhýbání, tj. nechuť reagovat na negativní důsledky, jako
například prokrastinace.
Vigilance až hypervigilance, tj. zvýšená až přehnaná ostražitost,
přecitlivělost na zpětnou vazbu.
Efekt závazku, tj. prohloubení vztahu či preference pro variantu, kterou
člověk již má.
Kognitivní disonance, tj. nevědomé sladění svého přesvědčení se svým
chováním a/nebo realitou, jako třeba přesvědčení sebe sama, že se sám
chtěl rozejít apod.
Novější výzkumy porozhodovací lítosti vedli k postulaci teorie
kontrafaktuálního myšlení. Podle této teorie není porozhodovací lítost nutně
důsledkem negativní zpětné vazby či výsledku, ale je ovlivněna nejbližší
alternativou výsledku. Příkladem jsou medailisti na Olympijských hrách.
Zatímco bronzový medailisti jsou svým úspěchem nadšení – nejvíce
zvažovaná alternativa je být bez medaile, stříbrní medailisti častěji prožívají
lítost nejvíce zvažovaná alternativa je mít zlato (Medvec et.al., 1995).
Lze se tedy domnívat, že předjímaná i dodatečná lítost mají přímý vliv na
kvalitu rozhodnutí a výslednou spokojenost člověka se svým rozhodnutím.
V případě, že se jedná o závažné životní rozhodnutí, může být tímto do jisté
míry ovlivněna i aktuální životní spokojenost.
42
Druhým zkoumaným elementem je kognitivní styl, tj. typický způsob jakým
jednotlivec zpracovává informace, který skrze vyhodnocování informací
nepřímo ovlivňuje samotný výběr. Někteří lidé jsou více impulzivní či
upřednostňují rychlost nad přesností, mají tendenci se rozhodovat zbrkle, či
oscilují mezi variantami, jiní jsou zase uvážlivější, ale proces rozhodování
odkládají až do poslední chvíle. Zatímco někdo dá na názory druhých, jiný se
izoluje a spoléhá na sebe (Haley & Stumpf, 1989).
V souvislostí s rozhodováním byli zkoumány především kognitivní styly
podle Jungovy typologie. Jungovy typy tak, jak je měří dotazník MBTI,
předvídají jednak přístup k rozhodování, vyhodnocování rizika a zpracování
dat. Tyto tři procesy jsou pro rozhodování klíčové. Někteří autoři (Haley a
Stumpf, 1989; Henderson a Nutt, 1980) popisují tyto typy takto:
Smyslově-myslící typ preferuje tvrdá fakta, kontrolu, jistotu a standardní
pravidla a procedury, vyhýbá se riziku.
Smyslově-pocitový typ se soustředí na názory lidí, zaměřuje se na
atmosféru mezi lidmi, je k riziku tolerantní.
Intuitivně-myslící typ hledá vzorce v neuspořádaných datech, preferuje
špatnou strukturu a radši plánuje, než implementuje a podstupuje riziko.
Intuitivně-pocitový typ se zajímá o prožitky a své pocity prezentuje jako
fakty, vyhýbá se pravidlům a standardům, hledá inovativní řešení.
Haley a Stumpf (1989) ve svém výzkumu dokonce ověřují preferenci pro
rozhodovací heuristiky podle jednotlivých Jungových typů. Heuristiky jsou
rozhodovací zkratky, které nám pomáhají rychleji se rozhodovat. Často jsou
velice efektivní, ale v některých situacích vedou i k systematickým chybám
při rozhodování. Heuristiky a předsudky přisuzují autoři Haley a Stumpf
(1989) podle kognitivního typu následovně:
Smyslově-myslící typ má sklon k chybě ukotvení, která způsobuje
funkční fixovanost, preferenci pro status quo (stávající stav) a celkově
vyhýbavý postoj k riziku.
Smyslově-pocitový typ se dopouští chyby dostupnosti a sociální
žádoucnosti.
Intuitivně-myslící typ má tendenci k přehnané vytrvalosti a přehnanému
optimismu.
Intuitivně-pocitový typ se dopouští iluzorní korelace.
Haley a Stumpf (1989) prokázali signifikantní rozdíl mezi smyslově-myslícím
a intuitivně-myslícím typem ve využití heuristik ukotvení a přehnané
vytrvalosti, v souladu s výše uvedenými předpoklady. Nicméně, i přes
signifikantní vliv kognitivního stylu na rozhodování, je možnost předvídat
rozhodování na základě kognitivních stylů omezená. Například Huber (1983)
argumentuje, že vliv kognitivního stylu může přebít efekt učení. Ve svém
43
experimentu ukázali Kottermann a Remus (1989), že díky poskytnutí zpětné
vazby jednotlivci učením dosáhli stejných výsledků v kognitivních úkolech
bez ohledu na kognitivní styl. Kognitivní styl podle MBTI pomáhal rozlišit
výkonnost na začátku, před fází učení. V případě závažných životních
rozhodnutí je učení omezené, závažná životní rozhodnutí jsou ze své podstaty
výjimečné situace, se kterými se potkáváme převážně jen jednou v životě,
zřídka dochází k opakování podobné rozhodovací situace. Proto, lze očekávat,
že kognitivní styl může mít o to větší vliv. Nicméně, podle autorů Kottemanna
a Remuse (1988), MBTI typologie nám přímo neřekne, jakou heuristiku
v daném rozhodnutí člověk použije, používáme totiž tu, která se zrovna nejvíc
hodí, ale máme preferenci pro některé podle svého kognitivního stylu.
Existují samozřejmě i alternativní kognitivní typologie vedle MBTI.
Například Barry Schwartz přinesl rozdělení na maximalizovače a
uspokojovače (maximizers a satisfiers) na základě koncepce uspokojování
(satisficing) H.A.Simona z roku 1955. Simon ve svém přístupu počítá
s omezením lidské kognitivní kapacity. Říká, že představa, že
maximalizujeme své rozhodování je scestná, protože většinou není reálně
dosažitelné udělat ideální rozhodnutí (Schwartz a spol., 2002). Protože nejsme
s to vyhodnotit své možnosti plně, optimalizujeme, což má za následek, že při
rozhodování hledáme variantu, která by na základě omezených informací
uspokojivě splňovala naše nároky. Schwartz, přestože nepopiratelně vždy
nemůžeme dosáhnout ideálního rozhodování, navrhl rozlišit lidi podle jejich
přístupu k rozhodování na ty, kteří maximalizují výsledek a na ty, kteří se
uspokojí s dostatečně dobrým výsledkem.
Výzkum ukázal, že lze nalézt takto rozdílné přístupy, a že mají dokonce
dopad do reálných výsledků a celkové spokojenosti lidí. „Maximalizovači“
sice dosahují lepších výsledků, ale jsou méně šťastní a zažívají víc pochyb a
lítosti nad svým rozhodnutím (Schwartz a spol., 2002; Parker, Bruin a
Fischhoff, 2007). Iyengar, Wells & Schwartz (2006) například zjistili, že
absolventi, kteří se popsali jako „maximalizovači“ sice získali lépe placenou
práci (o 20% vyšší plat než „uspokojovači“), ale byli méně spokojeni
v průběhu hledání i poté, co do práce nastoupili. Parker, Bruin a Fischhoff
(2007) také potvrdili, že „maximalizovači“ mají tendenci cítit více lítosti nad
svým rozhodnutím. Jejich výzkum navíc ukázal, že tendence maximalizovat
při rozhodování se pojí s tendencí vyhýbat se nebo odkládat rozhodnutí a s
menším využitím behaviorálních copingových mechanismů (viz Tabulka č.
1).
44
Tabulka č. 1 Korelace mezi vybranými styly rozhodování podle Parkera,
Bruina a Fischhoffa (2007)
Rozhodovací styl
Max.
Racio.
Intui.
Spont.
Maximalizování
Racionální rozhodování
0.06
Intuitivní rozhodování
0.05
0.44***
Spontánní rozhodování
0.31***
-0.21***
0.19***
Behaviorální
copingové
mechanismy
Závislost na druhých
-0.20***
0.58***
0.42***
-0.26***
0.29***
0.23***
0.24***
0.10
Vyhýbání se rozhodnutí
0.37***
-0.11
0.00
0.44***
Pocit lítosti
0.47***
0.01
-0.01
0.18***
*** p<0.001
Přestože výzkumy v této oblasti jsou velice zajímavé, zatím není jasné, zda je
přístup „maximalizovačů“ a „uspokojovačů“ zobecnitelný a zda jde o trvalejší
charakteristiku, nebo se u jednotlivců mění či liší podle typu a závažnosti
rozhodování (Schwartz a spol., 2002). Ačkoliv je tedy Schwartzovo rozlišení
kognitivních stylů zajímavé a z hlediska závažných životních rozhodnutí
nosné, rozhodli jsme se jej nepoužít a MBTI jsme doplnili klasickým
rozlišením kognitivního stylu podle impulzivnosti a efektivnosti.
Nakonec, třetím zkoumaným elementem jsou osobnostní charakteristiky.
Osobnostní charakteristiky jsou poměrně trvalé a více či méně se projevují ve
všech oblastech našich životů. Není proto překvapením, že se projevují i při
rozhodování. Zkoumány v tomto ohledu byly především faktory velké pětky.
Výzkumy ukazují, že extraverze a otevřenost zkušenostem pozitivně korelují
se schopností identifikovat a analyzovat problém, která je předpokladem
kvalitního rozhodování (Parkinson & Taggar, 2006). Dopady rozdílných
osobnostních preferencí se však liší i podle toho, zda se jedná o alternativy
ziskové či ztrátové. Vyšší otevřenost zkušenostem byla asociována s větším
podstupováním rizika, stejně jako vyšší neuroticismus, pokud jde o vyhnutí se
ztrátám. Naopak, pokud je ve hře možný zisk, vyšší neuroticismus se pojí
s vyhýbáním riziku (Lauriola, Levin, 2001). V našem zkoumání nás tedy
zajímalo, jak se neuroticismus, ale i ostatní osobnostní charakteristiky velké
pětky projeví v závažných životních rozhodnutích, nakolik budou nahrávat
jejich zdárnému vyřešení situace či nikoliv.
V tomto příspěvku popíšeme, jak se tyto tři elementy – emoční prožívání,
kognitivní styl a osobnost – promítají do závažného rozhodování jednotlivců.
Vracíme se k deskriptivnímu pohledu na rozhodování, které umožňuje lépe
45
porozumět samotnému procesu rozhodování a může v budoucnu poskytnout
opěrné body pro praktickou facilitaci rozhodování v poradenské praxi.
2 Metoda
Příspěvek je založen na kvalitativním výzkumu v rámci doktorské studie
autorky. Výzkum se zabývá průběhem závažných životních rozhodnutí.
Zaměřuje se především na reflexi emočního prožívání a použitých
rozhodovacích strategií a dává je do souvislosti s kognitivním stylem jedince
a jeho osobnostními preferencemi.
Výzkumu se účastnilo celkem 15 respondentů, z toho 3 muži a 12 žen.
Jednalo se o studenty vysoké školy s humanitním zaměřením sebevýběrem.
Každý respondent absolvoval sérii testů. Dva testy se zaměřují na kognitivní
styl – MBTI a TE-NA-ZO. MBTI (http://testosobnosti.zarohem.cz) je test
založený na 4 škálách podle Jungovy osobnostní typologie (intraverzeextraverze, smysly-intuice, myšlení-cítění, usuzování-vnímání). Test TE-NAZO (Müllner, 1984) je obrázkový test založený na hledání obrázků podle
předlohy, měřící škály impulzivity a efektivnosti. Škála impulzivity měří
rychlost první odpovědi. Škála efektivnosti poměřuje rychlost odpovědí
s počtem správných odpovědí.
Jeden osobnostní dotazník – Big5 (Hřebíčková a Urbánek, 2001), který
používá prověřenou sadu pěti osobnostních faktorů: neuroticismus,
extraverze, otevřenost, přívětivost a svědomitost.
A nakonec dotazník životní spokojenosti, který byl složen ze dvou krátkých
dotazníků – Dotazník smyslu (The Meaning in Life Questionnaire autorů
Stegera, Fraziera, a Oishiho) a Dotazník životní spokojenosti (Satisfaction
with Life Scale autora Dienera) – přeložených z anglického originálu podle
webových
stránek
Martina
Seligmana
(http://www.authentichappiness.sas.upenn.edu/).
Poté každý respondent prošel debriefem k testům a nakonec hloubkovým
rozhovorem o svém důležitém životním rozhodnutí. Rozhovor se volně držel
struktury behaviorálních otázek zaměřených na zmapování konkrétního
rozhodování, použité strategie, průběhu s tím spojených emočních prožitků:
Jaké důležité rozhodnutí jste v poslední době ve svém životě dělal/a?
Můžete mi ho popsat?
Jak jste k tomu přistoupil/a? Jak dlouho to trvalo? Byl jste rozhodný/á či
naopak? Jaké prožitky se k tomu vážou? Jak to vnímáte dnes?
Jste momentálně v procesu nějakého rozhodování?
Jaké prožitky se k tomu vážou?
Zaznamenané rozhovory byli přepsány a přepis analyzován z hlediska
emočního prožívání:
Předjímaná lítost
46
Dodatečná lítost
Obava z přijetí
Stres v průběhu rozhodování
Radost z rozhodnutí
a strategie:
Délka rozhodování, odkládání
Racionální vs. intuitivní přístup
Systematický vs. impulzivní přístup
Hledání ideálního řešení vs. uspokojení se s přijatelným řešením
Záleží na názorech jiných, ovlivnitelnost okolím
3 Výsledky
Mezi rozhodnutí, která respondenti popisovali, patřily: výběr vysoké školy
(5), přidání studia na další vysoké škole (2), ukončení partnerského vztahu
(2), stěhování (2), změna zaměstnání (2), potrat (1), změna pohlaví (1). Proces
rozhodování účastníků výzkumu trval mezi několika týdny až po několik
měsíců. Délka rozhodování souvisela především s tím, nakolik byly dány
termíny pro rozhodnutí (např. termín podání přihlášek či zápisu). Až na tři
respondenty nedocházelo k odkládání rozhodování. Prodlužování rozhodování
souviselo s periodou uzrávání situace potřebného pro uvědomění si svých
potřeb a možností.
Převážná většina respondentů (11 z 15) se rozhodovala na základě své intuice,
spíše než čistě racionálně a nezažívali tak dodatečnou lítost nad rozhodnutím.
Intuitivní přístup se zakládá na subjektivních preferencích, které nejsou nutně
podložené racionální argumentací. Jedna účastnice uvedla: „To si myslím, že
jsem nějak v sobě měla už vyřešené, jenom jsem to tak povrchně zvažovala,
jestli tedy opravdu.“
Racionální přístup se zakládá na datech a argumentech spíš než na
subjektivních preferencích a pocitech. „Myslím, že jsem k tomu přistupovala
velmi zodpovědně. Jednak pro mě bylo důležité, aby se to vešlo do nějaké
finanční částky, takže jsem si je opravdu srovnávala. Dala jsem si kritérium
maximálně tři lidi na pokoji, srovnával jsem je z hlediska financí a jak jsou
daleko od školy.“
Mohlo by se zdát, že racionální přistup se pojí se systematickým přístupem, tj.
s podrobných hledání dat a psaním seznamů, ale nemusí tomu tak být. Jak
uvedla jedna respondentka: „Zjišťovala jsem si hodně informací. Známé i cizí
lidi, internet i Facebook. Chtěla jsem vědět, jak tu školu posuzují z jejich
hlediska. Poté jsem si sepsala na papír Praha-Brno a psala jsem si pro a proti,
dle měst. Vyhrálo Brno. Ale nedokážu vysvětlit, proč jsem nakonec stejně v
Praze.“
Tento rozpor také výborně popsala jedna z účastnic: „... vždycky strašně
pomáhá čas. Že nad tím nemusím uvažovat a ono se to samo nějak vyřeší.
47
Protože to začnu cítit, a jak už to cítím, tak ta hlava to těžko přemluví. Ale
musí se potom shodnout. Ale nedokážu to jakoby úplně vyvrátit, když už to
cítím.“
Ze čtyř respondentů, kteří k rozhodnutí přistoupili více racionálně a nedali na
svou intuici, dva zažívali po-rozhodovací lítost a jeden dokonce nakonec své
rozhodnutí zvrátil. Při popisu svého rozhodování uvedl: “Á to bolo také,
neviem, nepozeral som sa dovnútra. Ako, to rozhodnutie bolo také, že huuu
tak som odišiel do Prahy, samozrejme to celé bolo také zlé, plus všetky tie
médiá a seriály a tie veci okolo toho, ktoré hlásajú, ktoré majú tie svoje
dogmy a pravidlá, kvázi pravidlá. Tak som tomu nejak podľahol a potom...
No, ako nejak som sa nad tým nezamýšľal. Proste sa mi zdalo, že vzťahy na
diaľku nefungujú.“ Navíc, až na jednu výjimku, ti co zažívali dodatečnou
lítost, měli převážně nízkou životní spokojenost.
Impulzivně, tj. bez systematického promýšlení možností, se rozhodovali čtyři
respondenti a tito uváděli intenzivnější emoční prožitky. Zmiňovali úzkost, či
pocit velkoleposti zatímco méně impulzivní účastníci hovořili o nepříjemných
pocitech či radosti. Například jedna respondentka uvedla: „Přišlo mi to jako
odvážný, až možná velkolepý. Měla jsem vlastně takový pocit moci, že se
můžu rozhodnout. Bylo to docela příjemný.“ Jiný účastníci zase řekli: „Když
jsem ještě nebyla rozhodnutá, když jsem o tom přemýšlela, tak jsem měla
úzkost, jak to nakonec dopadne“ nebo „…bylo to hrozný pro mě. To bylo
hrozně těžký rozhodování, mnohaletý a teda prostě jsem měl hroznou úzkost z
toho rozhodnutí.“
Pět respondentů se nechalo při rozhodování významně ovlivnit svým okolím,
a další čtyři se nechali částečně ovlivnit svým okolím. Jedna respondentka
například uvedla: „Já myslím, že spíš hlavně rodiče mě v tom ovlivnili.
Nechám se dost ovlivnit takhle, co mi říkají ostatní. A tím pádem, když jsem
slyšela spíš jenom názory, že si mám vzít tu jednu... Kdyby někdo říkal to a
někdo, tak bych se asi víc zajímala o to, co já si myslím nebo co já chci, ale
tím, že všichni říkali, ať si vezmu jenom tu jednu, tu kterou víc chci, tak jsem
už zavrhla tu možnost, že si vezmu obě a rozhodovala jsem se kterou.“ Až
sedm z devíti účastníků, které okolí ovlivnilo, přitom zažívalo obavu z přijetí
svého rozhodnutí. Nezdá se však, že by to mělo vliv na jejich spokojenost
s rozhodnutím.
Také nás zajímal kognitivní styl a jeho souvislost s životním rozhodováním.
Nižší efektivnost (3 a nižší sten skór v testu TE-NA-ZO) mělo devět z patnácti
respondentů, ale nezdá se, že by měla vliv na to, jak dělali a prožívali svá
životní rozhodnutí. Rozdíly ve škálách smysly-myšlení a intuice-city
dotazníku MBTI však jistou rozdílnost v přístupu k rozhodování ukázaly.
Jediný respondent, který byl smyslově-myšlenkový typ, tj. takový, který
preferuje tvrdá data, kontrolu, jistotu, a standardizaci, byl ten, který nakonec
48
své rozhodnutí zvrátil. Rozhodl se, jak sám uvádí, příliš racionálně a
nenaslouchal sobě.
Víc byl zastoupen typ smyslově-pocitový. Tento typ má tendenci zabývat se
názory druhých, informacemi o lidech a jejich názorech spíše než fakty. Ze
čtyř ale pouze jeden patřil k těm, kdo se při svém rozhodování nechalo
ovlivnit okolím: „prostě jsem potřebovala pomoc, taky uznávám, že jsem
potřebovala slyšet názor i někoho jiného nějaké klady a zápory ohledně těch
rozhodnutí, od různých lidí. Docela jsem to promýšlela.“
Druhá respondentka k názorům okolí sice tíhla, ale nakonec se rozhodla po
svém: „Když jsem se to dozvěděla, tak jsem to řekla partnerovi. Domluvili
jsme se, že to řekneme rodičům a budeme se rozhodovat i podle toho, co na to
řeknou rodiče. Nenechávali jsme to jen na sobě. S tím, že partner řekl, že je to
hlavně na mně, že mě podpoří. Ale ve mně bylo tak podvědomě furt už od
začátku, že si to dítě nechám. Takže já jsem ti tak jako potvrzovala a snažila
se zařídit ty věci tak, aby to jako mohlo být.“
Největší zastoupení – celkem osm – měl intuitivně-pocitový typ. Tento by se
měl soustředit na prožitky, stavět je nad fakta, koukat se na situaci jako na
celek, hledat nová inovativní řešení a nedodržovat standardní procedury a
pravidla. Tito až na jednu výjimku přistupovali ke svému rozhodování na
základě intuice.
Nakonec jsme se dívali na výsledky osobnostního dotazníku Big Five. U
účastníků s vysokým skóre neuroticismu jsme nenašli rozdíl v průběhu
rozhodování oproti ostatním. Stejně tak nebylo možné najít vztah mezi
vysokou svědomitostí nebo neuroticismem a třeba délko rozhodování,
odkládáním rozhodnutí či systematickým přístupem. Zato jsme našli středně
vysoké korelace vyšší otevřenosti ke zkušenostem a vyšší svědomitosti
s intenzivnějším hledáním smyslu života (korelace v tomto pořadí dosáhly
úrovně 0.62 a 0.78).
4 Diskuze
I přes metodologická omezení, které zmiňujeme níže, tento výzkum zmapoval
emoční prožívání a zvolené rozhodovací strategie účastníků při závažném
životním rozhodování, a popsal je v kontextu osobnostních charakteristik a
kognitivních stylů.
Výsledky naznačují, že prožívání v průběhu rozhodování logicky navazuje na
situaci. Situace zisku navozuje pozitivní pocity a situace ztrát zase negativní.
Intenzita emocí však byla při zásadních životních rozhodnutích spojena
s impulzivností při rozhodnutí. Impulzivnější strategie doprovázeli
intenzivnější emoční prožitky a to jak pozitivní tak negativní.
Dále se ukazuje, že po rozhodnutí dochází častěji k pocitům lítosti u těch
participantů, kteří k rozhodnutí přistoupili racionálně a ne intuitivně. Toto by
mohlo odpovídat výsledkům výzkumu o „maximizers“ a „satisfiers“, které
49
ukazují, že „uspokojovači“ se rozhodují víc intuitivně a méně často svá rozhodnutí
litují. V souladu s teorií kontrafaktuálního myšlení, více racionální strategie dává
lidem přístup k porovnání, které může vést k lítosti.
Výsledky ukázali, že volba strategie se ve výzkumném vzorku nevázala na
efektivnost v kognitivním stylu. Tedy efektivita v kognitivním stylu nebyla
určující pro zvolenou strategii. Naopak propojení volby strategie s MBTI typem se
zdá nosné. Racionální strategie se pojila se smyslově-myšlenkovým typem podle
MBTI. Intuitivně-pocitový typ měl zase tendenci volit intuitivní strategii. Zdá se
tedy, že existuje propojení kognitivního stylu a volby rozhodovací strategie, která
má zase dopad na emoční prožívání a spokojenost s rozhodnutím.
Naše výsledky neukazují na přímý vliv osobnostních charakteristik na vybrané
závažné životní rozhodnutí, ale vyšší otevřenost a svědomitost v Big Five
dotazníku se pojily s intenzivnějším hledáním smyslu života.
Celkově lze tedy říci, že z hlediska výsledné spokojenost (resp. neprožívání
dodatečné lítosti) je efektivnější intuitivní strategie, která je typičtější pro
intuitivně-pocitové typy podle MBTI. Tito účastnící prožívají rozhodování
celkově intenzivněji, není jasné zda jsou však nějak ovlivněni trvalejšími
osobnostními charakteristikami. Otázkou také zůstává, nakolik je jejich
rozhodnutí optimálnější než u racionální strategie, ačkoliv je nutno podotknout, že
u závažných životních rozhodnutí nelze optimálnost změřit a intuitivní
rozhodování na rozdíl od racionálního nevedlo k dodatečném zvrácení rozhodnutí.
Mezi hlavní nedostatky výzkumu patří počet a skladba vzorku. Výzkum mapuje
pouze 15 účastníků, studentů humanitních oborů, vybraných sebevýběrem. Tudíž
je vzorek významně omezený. Na druhou stranu je výzkum unikání svým
pokrytím zásadních životních rozhodnutí – sledovaná rozhodnutí byla různorodá a
rozhodně je možné je považovat za dostatečně zásadní. Zároveň je vidět, že se
výzkum snaží o pokud možno robustnout metodologie, zvažuje hned několik
dotazníků pro určení kognitivního stylu, nejen krátkodobé ale i životní
spokojenosti a také ověřený osobnostní dotazník. Získávání dat je vhodně voleno
formou hloubkových rozhovorů zaměřených na behaviorální dotazy. Přesto tento
přístup má své nevýhody: hrozí únava respondentů z dotazníků a zpětné
vybavování rozhodnutí může být skresleno pamětí, kognitivní disonancí a dalšími
efekty. Dalším nedostatkem je fakt, že data sbírala jediná výzkumnice navíc znalá
výsledků výzkumů uvedených v úvodu, což mohlo ovlivnit výsledky výzkumu.
Hlavním přínosem výzkumu tak zůstává především postulace nových hypotéz
v oblasti prožívání a volby strategie, které jsou aplikovatelné i na náročné životní
rozhodnutí. Dále mohou být výsledky použity jako odrazový můstek pro další
aplikace v psychologickém poradenství. Vyvažování racionálního přístupu intuicí
a podpora kongurence finálního rozhodnutí s intuicí, jak se zdá, by mohla
klientům pomoci při rozhodování a zajistit menší následnou lítost.
50
Literatura
HALEY, U., STUMPF, S.: Cognitive traits in strategic decision-management:
Linking theories of personality and cognition. Journal of Management Studies
26, 1989, 477-487.
HENDERSON, J.C., NUTT, P.C.: The influence of decision style on decision
making behaviour. Management Science, 26, 1980, 370-386.
HUBER, G.P.: Cognitive Style as a Basis for MIS and DSS Designs: Much
Ado About Nothing? Management Science, 29, 1983, 567-577.
IYENGAR, S.S., WELLS, R.E. A SCHWARTZ, B.: Doing Better but Feeling
Worse: Looking for the "Best" Job Undermines Satisfaction. Psychological
Science, 17, 2006, 143-150.
JANIS, I.L., MAN, L.: Decision making: a psychological analysis of conflict,
choice, and commitment. New York, Free Press 1977.
KOTTERMANN, J., REMUS, W.: A study of the relationship between
decision model naturalness and performance. MIS quarterly, 13, 1989, 171191.
LAURIOLA, M. A LEVIN, I.P.: Personality traits and risky decision making
in a controlled experimental task: An exploratory study. Personality and
Individual Differences, 31, 2001, 215-226.
MEDVEC, O. ET.AL.: When Less Is More: Counterfactual Thinking and
Satisfaction Among Olympic Medalists. Journal of Personality and Social
Psychology, 69, 1995, 603-610.
PARKER, A., BRUINE DE BRUIN, W., FISCHHOFF, B.: Individual
Differences in Adult Decision-Making Competence (A-DMC). Journal of
Personality and Social Psychology, 92, 2007, 938-956.
PARKINSON, J. A TAGGER, S.: Intelligence, personality and performance
on case studies. The Journal of Business & Psychology, 20, 2006, 395-408.
Simon, H.A.: A Behavioral Model of Rational Choice. Quarterly Journal of
Economic, 69, 1955, 99-188.
SCHWARTZ, B. ET.AL.: Maximizing versus satisficing: Happiness is a
matter of choice. Journal of Personality and Social Psychology, 83, 2002,
1178-1197.
51
Abstract
This article describes how emotional experiencing, cognitive style (MBTI and
TE-NA-ZO) and personality (Big5) influence important individual life
decisions. We rehabilitate descriptive approach, which allows better
understanding of decision process itself and provides basis for practice.
This qualitative research entails 15 participants, who went through important
life decisions. Most participants chose intuitive strategy, which, as opposed to
stereotype, did not mean lack of systematic approach. Intuitive strategy was
the choice of almost all intuitive-feelers according to MBTI typology. Those,
who chose rational strategy, tended to feel post-decisional regret. More
impulsive participants described more intense emotions – positive and
negative. We observed no influence of TE-NA-ZO cognitive style. Higher
openness to experience according to Big5 was linked with more intensive
search for purpose in life.
Interpretation of results is limited by sample size. Nevertheless, suggested
relations between personality, cognition and emotional experience in
important life decisions should be explored in further research.
Kontakt:
Nina Bakošová
Katedra Psychologie FF UK
Celetná 20
Praha 1, 110 00
Česká Republika
[email protected]
52
Ľ. Pilárik, I. Sarmány-Schuller (Eds.), Rozhodovanie v kontexte kognície, osobnosti a emócií III.,
zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, 2012, Nitra: FSVaZ UKF v Nitre.
ANALYTICKO-INTUITÍVNY KOGNITÍVNY ŠTÝL
A ROZHODOVANIE V ČASOVOM TLAKU
ANALYTICAL-INTUITIVE COGNITIVE STYLE AND
DECISION MAKING UNDER TIME PRESSURE
Ivan Sarmány-Schuller
Mária Šisková
Abstrakt
Cieľom predkladanej práce bolo overiť vzťah medzi preferenciou
kognitívneho štýlu (analytický vs. intuitívny) a rozhodovaním v časovom tlaku.
Zamerali sme na oblasť manažmentu, kde sme skúmali rozdiely v preferencii
kognitívneho štýlu, ale aj rozhodovanie v časovom tlaku medzi skupinou
manažérov pôsobiacich v praxi a skupinou študentov manažmentu.
Vychádzali sme z výskumov, ktoré už sledovali vzťahy medzi kogníciou
a rozhodovaním. Výskumnej vzorke manažérov sme administrovali CSI - index
kognitívneho štýlu a následne RCS - test rozhodovania v časovom strese.
Zistili sme štatisticky významný vzťah intuitívneho kognitívneho štýlu
vzhľadom k počtu riešených úloh v teste rozhodovania v časovom strese.
Ďalej sa nám podarilo dokázať rozdiel v preferencii intuitívneho kognitívneho
štýlu a v počte riešených úloh, ale aj v počte správne riešených úloh v teste
rozhodovania v časovom tlaku medzi manažérmi v praxi a študentmi
manažmentu. Výsledky odhalili nie len značné využívanie intuície v
manažérskom prostredí, ale aj skutočnosť, že intuícia môže byť stratégiou ,
ktorá na základe skúseností ovplyvňuje úspešné rozhodovanie.
Kľúčové slová: rozhodovanie, kognitívny štýl, intuícia, časový tlak,
manažment.
1 Úvod
Problematika rozhodovania sa týka prakticky celého života človeka, a tak
tvorí významnú otázku v rôznych oblastiach, napr. v oblasti ekonómie, no
v súčasnosti sa s ňou stretávame čoraz častejšie aj v oblasti psychológie,
pričom sa najčastejšie sledujú pri procese rozhodovania emócie, kognície ako
i osobnosť.
Cieľom našej práce bolo prispieť k prehĺbeniu poznania vzťahu medzi
kognitívnym štýlom v dimenzii analytický-intuitívny a procesom
rozhodovania v časovom tlaku v prostredí manažmentu.
Pre rozhodovací proces je charakteristické, že do neho významne vstupuje
kognícia. Kognitívny štýl nám môže pomôcť porozumieť tomu, aké stratégie
sú v tomto procese preferované. Podľa Sarmány-Schullera (2010), preferencia
53
kognitívneho štýlu sa významne spája so štýlom rozhodovania a s úspešným
rozhodovaním v časovom tlaku. Riding a Rayner (1998) definujú kognitívny
štýl ako individuálne preferovaný a využívaný prístup k organizovaniu
a reprezentovaniu informácií, ktoré sú podstatným prvkom v procese
rozhodovania. Kognitívny štýl má teda významnú úlohu nie len pri hľadaní
riešení v rozličných situáciách, ale aj pri samotnom prijatí rozhodnutia.
Jednou z dimenzií kognitívneho štýlu, ktorá súvisí s procesom rozhodovania
je dimenzia „analyticko - intuitívna“. Jej autori, Allinson a Hayes, zostavili
tzv. Cognitive style index (CSI) , ktorý sa snaží obsiahnuť túto dimenziu, ale
prevažne sa orientuje na jednu nadradenú dimenziu, ktorá poukazuje na
dualitu ľudského vedomia, ale aj postup pri riešení problémov. V procese
riešenia daného problému môže ísť o postup viac analytický alebo intuitívny.
Löfström (2002) sa zameral na položky CSI, podľa ktorých jednotlivcov
preferujúcich intuitívny kognitívny štýl charakterizuje predovšetkým
nekonformnosť, pri riešení problému uplatňujú skôr prístup s otvoreným
záverom, pri prieskume prostredia sa spoliehajú na náhodné metódy, pamätajú
si dobre priestorové obrazy, najlepšie sa im pracuje keď si situácia vyžaduje
celkové posúdenie, spoliehajú sa na svoje pocity, viac ako na analýzu, sú
aktívni a schopní rozhodovať bez starostlivého posúdenia každej alternatívy a
prílišná analýza problému, môže podľa nich spôsobiť neschopnosť rozhodnúť
sa.
Pre jednotlivcov preferujúcich analytický kognitívny štýl je naopak
charakteristická konformnosť, pri riešení problémov obľubujú presné
a štruktúrované postupy, využívajú systematické metódy prieskumu, pamätajú
si dobre písaný a verbálny materiál a najlepšie sa im pracuje keď si situácia
vyžaduje systematické hodnotenie krok za krokom.
Mnohí výskumníci sa zameriavajú na hľadanie vzťahov preferencie určitého
kognitívneho štýlu vzhľadom k rozhodovaniu či riešeniu rôznych problémov.
So skúmaním intuície a analýzy sa najčastejšie stretávame v kontexte
manažmentu a organizačnej psychológie. Pre každého manažéra je schopnosť
správne sa rozhodnúť základným atribútom, pretože so sebou nesie buď
úspech alebo často krát aj zlyhanie. Na prvý pohľad sa zdá, že manažéri
prijímajú svoje rozhodnutia na základe starostlivej analýzy a štatistiky, hoci sa
zistilo, že práve manažéri využívajú v procese rozhodovania veľmi často
intuíciu.
Khatri a kol. (2000), Šimúth a Sarmány-Schuller (2010) zistili, že pri
organizačnom rozhodovaní sú veľmi často používané intuitívne procesy,
hlavne s kladnou odozvou týkajúcou sa organizačného prostredia
a nestabilným prostredím a naopak zápornou odozvou na stabilné prostredie.
Podľa Insenberga (1984) sa manažéri dopracujú k riešeniu skôr na základe
prvoradých záujmov, než využívaním racionálnych stratégií. Vyslovuje
predpoklad, že tento odklon od využívania racionálnych stratégií spôsobuje
54
hlavne predčasné konanie, bez poznania všetkých faktov. Taktiež Krabuanrat
a Phelps (1998) vo svojej exploratívnej kvalitatívnej štúdii robenej
v manažérskom prostredí zistili, že pre racionalitu nie je charakteristická pre
návrh rozhodnutia. Sarmány-Schuller (2010) vo svojom výskume potvrdil
preferenciu intuitívneho štýlu vzhľadom k počtu riešených úloh v časovom
tlaku u študentov manažmentu a študentov technických odborov. Na základe
týchto zistení vyslovujeme hypotézu:
H1 Predpokladáme, že pri rozhodovaní v časovom tlaku bude preferencia
intuitívneho kognitívneho štýlu vyššia než preferencia analytického
kognitívneho štýlu.
Riešenie problémov a rozhodovanie prebiehajú často za najrôznejších
podmienok, môžu so sebou niesť istú mieru rizika alebo na ne vplýva časový
stres, pričom do týchto situácií vstupuje aj možný nedostatok informácií
o danom probléme. Napriek týmto skutočnostiam môžu byť manažéri úspešní
vďaka svojim skúsenostiam. Allinson a Hayes (1996) zistili, že úspešného
manažéra charakterizuje práve intuícia. Porovnávali vzorky junior a senior
manažérov u ktorých sa daný jav potvrdil. Podľa Easena a Wilcocksona
(1996) je intuitívne myslenie podložené vedomosťami a skúsenosťou, ktorá
umožňuje rozvíjanie odbornosti. Reber (1993) vníma intuíciu ako aspekt
expertnosti a tzv. tacitných vedomostí, ktorých rozsah závisí od interakcie
jednotlivca s prostredím. Podľa Sjöberga (2003) počas štúdií, špeciálne
u manažérov, je pedagógmi do popredia dávaný prevažne analytický štýl, ale
prax ukazuje, že odborníci v oblasti manažmentu používajú iné modely
rozhodovania, než analytické postupy.
H2 Predpokladáme, že preferencia intuitívneho kognitívneho štýlu bude
vyššia u manažérov pôsobiacich v praxi, než u študentov manažmentu.
Vyššie spomínané charakteristiky označujú intuitívneho jednotlivca vyššou
odolnosťou voči riziku a pružnosťou a úspešnosťou v rozhodovaní. Hoci
Sarmány–Schuller (2010) neuvádza potvrdenie vzťahu medzi preferenciou
analyticko-intuitívneho kognitívneho štýlu a správnosťou riešenia úloh, ale
podarilo sa mu zistiť vzťah medzi intuitívnymi decidentmi a ich schopnosťou
riešiť viacero úloh v časovom strese.
H3 Predpokladáme, že decidenti s vyššou preferenciou intuitívneho
kognitívneho štýlu budú schopní vyriešiť viac úloh v časovom tlaku, ako
decidenti s nižšou preferenciou intuitívneho kognitívneho štýlu a
decidenti preferujúci analytický kognitívny štýl.
55
Dimenzia analyticko-intuitívneho kognitívneho štýlu je však unidimenziálna
a má bipolárny charakter. Objavujú sa však koncepcie, ktoré nesúhlasia
s touto unidimenzialitou. Napríklad Hodgkinson a Sadler-Smith (2003) sú
zástancami duálno procesovej pozície, charakterizujúcu analýzu a intuíciu ako
dve súčasti, ktoré môžu spoločne vstupovať do procesu spracovávania
informácií. Jednou z teórií, ktoré by mohli podľa nich dopĺňať teóriu
Allinsona a Hayesa, je Epsteinova teória spracovávanie informácií
prostredníctvom dvoch systémov - racionálneho (analytického)
a experienciálneho (intuitívneho), tzv. CEST. Nepopierajú vnútornú
konzistenciu a validitu CSI, ale zdôrazňujú potrebu prepracovania a rozšírenia
položiek analytickej ale aj intuitívnej škály. V prípade absencie ďalšieho
vývoja CSI, odporúčajú výskumníkom použiť aj alternatívne meracie nástroje,
ktoré sú navrhnuté v súlade s dizajnom výskumu a modernými
psychologickými teóriami.
2 Metódy
2.1 Výskumná vzorka
Výskumu sa zúčastnilo celkovo 64 respondentov. Priemerný vek v celej
výskumnej vzorke 26.23 rokov (SD=7.25 ) a pohyboval sa v rozmedzí od 21
do 47. Z uvedeného počtu bolo 28 mužov a 36 žien. Výskumná vzorka
pozostávala z dvoch skupín respondentov:
• študenti manažmentu
• manažéri v praxi
Študentov manažmentu sa zúčastnilo 43 čo predstavuje 67.2% z celkového
počtu respondentov. Priemerný vek v skupine študentov manažmentu bol 21.8
(SD=0.625) a pohyboval sa v rozmedzí od 21 do 23. Z uvedeného počtu bolo
20 mužov a 23 žien.
Manažérov pôsobiacich v praxi sa vo výskume zúčastnilo 21 čo predstavuje
32.8% z celkového počtu respondentov. Priemerný vek v skupine manažérov
pôsobiacich v praxi bol 35 (SD=6.4) a pohyboval sa v rozmedzí od 26 do 47.
Z uvedeného počtu sa v skupine nachádzalo 8 mužov a 13 žien.
2.2 Meracie nástroje
Na meranie analyticko-intuitívneho kognitívneho štýlu sme použili Index
kognitívneho štýlu (Cognitive style idex), ktorý obsahuje 38 položiek, pričom
z prvých desiatich položiek, deväť zisťuje analytické kvality a deväť
z posledných desiatich skúma kvality intuitívne. Odpovede sú vyberané
z trojbodovej stupnice (súhlasím, nie som si istý, nesúhlasím). Analytických
položiek je 21, sú skórované pozitívne. Intuitívnych položiek je 17, pričom sú
hodnotené opačne. Položky sú spájané so správaním pri a bez časového tlaku.
Čím je skóre vyššie, tým viac sa blížime k analytickému štýlu a naopak, čím
je skóre nižšie, hovoríme o preferencii intuitívneho štýlu (Sarmány-Schuller,
56
2010). Index kognitívneho štýlu je považovaný za nástroj s veľmi dobrou
vnútornou konzistenciu a spoľahlivosťou. Samotní autori ho podrobili
faktorovej analýze a korelačným výskumom, čím preverili jeho konštrukčnú
validitu.
Rozhodovanie v časovom tlaku sme merali Testom rozhodovania v časovom
strese (Komárková, 1993), ktorý je tvorený 30 položkami, ich riešenie je
podmienené vyhľadávaním relevantných informácií v danom texte, ich
usporiadaním a doplnením o vlastné znalosti. Rozhodnutie sa realizuje
zápisom alebo označením v texte. Náročnosť úloh spočíva v rôznom počte
vzájomne sa podmieňujúcich postupných krokoch, ktoré musí participant
splniť, aby došiel k jedinému správnemu riešeniu. Vlastná podstata testu však
spočíva v práci probantov v situácii umelo zvyšovaného časového stresu.
Probanti dopredu vedia, že majú na vypracovanie časový limit 10 minút a čas
je im v minútových intervaloch odpočítavaný.
3 Výsledky
V celej výskumnej vzorke (n=64) sme zistili vyššiu preferenciu intuitívneho
kognitívneho štýlu, pričom v CSI (cognitive style index) bola dosiahnutá
priemerná hodnota 37 (SD=5), ktorá zodpovedá normám (Allinson, Hayes)
výskytu analyticko-intuitívneho kognitívneho štýlu v manažérskom prostredí.
Existenciu vzťahu medzi analyticko-intuitívnym kognitívnym štýlom sme
zisťovali na základe Pearsonovho korelačného koeficientu, kde sa potvrdil
štatisticky významný vzťah s hodnotou r=.-849, medzi preferenciou
intuitívneho kognitívneho štýlu a celkovým počtom riešených otázok.
Tabuľka 1 Hodnota Pearsonovho korelačného koeficientu
n= 64
A-I kognitívny štýl – rozhodovanie
r=.-849
v časovom tlaku
Medzi skupinou manažérov v praxi a skupinou študentov manažmentu sme
zistili štatisticky významný rozdiel v preferencii intuitívneho kognitívneho
štýlu v prospech manažérov pôsobiacich v praxi (p= .005). Ďalší štatisticky
signifikantný medziskupinový rozdiel sme zistili v počte riešených úloh
a v počte správne riešených úloh testu rozhodovania v časovom strese.
Manažéri pôsobiaci v praxi dosiahli v počte riešených úloh o 1.53 bodu viac
ako študenti manažmentu (p= .005), taktiež dosiahli vyššie skóre v počte
správne riešených úloh o 1.21 bodu ako študenti manažmentu (p= .001).
57
4 Diskusia
Hlavným cieľom štatistickej analýzy bolo overiť predpokladaný vzťah
analytického alebo intuitívneho kognitívneho štýlu vzhľadom k rozhodovaniu
sa v časovom tlaku v manažérskom prostredí. Zistené korelačné koeficienty
v celej výskumnej vzorke potvrdzujú vzťah intuitívnej preferencie
k jednotlivým súčastiam testu rozhodovania v časovom strese. Najsilnejší
vzťah sa dokázal medzi intuitívnym kognitívnym štýlom a celkovým počtom
riešených úloh v teste (p=- .849). Potvrdili sme našu hypotézu o existencii
preferencie intuitívneho kognitívneho štýlu v rozhodovaní v časovom tlaku.
Sarmány–Schuller (2010) tiež potvrdil tento vzťah vo výskume so študentmi
manažmentu a študentmi technických odborov.
Pre oblasť manažmentu je teda intuícia charakteristická aj čo sa týka
rozhodovania, či už v prítomnosti rizika alebo časového tlaku. Existuje však
mnoho výskumov poukazujúcich na využívanie racionálneho aj intuitívneho
štýlu v procese rozhodovania. Hodgkinson a Sadler-Smith (2003) vyslovili
kritiku k indexu kognitívneho štýlu (CSI) navrhnutého Allinsonom
a Hayesom práve kvôli jeho unidimenzialite. Uvádzajú, že hoci CSI má
nepochybne svoje prednosti, sem patrí vyňatie analyticko-intuitívnej dimenzie
z celkového komplexu kognitívnych štýlov, validita testu, časovo nenáročná
administrácia a následné vyhodnocovanie. Podľa Hodgkinsona a SadlerSmitha však viacero meracích nástrojov, ktoré sú multidimenziálne a majú
relatívne komplexnú koncepciu, ktorá nepochybne vo veľkej miere prispieva,
hlavne na pôde manažmentu a organizačného správania, k obohateniu
a porozumeniu podstate a významu individuálnych rozdielov v informačných
procesoch, napr. MBTI. Svoju kritiku uzatvárajú myšlienkou, že analýza
a intuícia sú stratégie, ktoré nemusia existovať oddelene ale, môžu navzájom
interferovať. Dokázaný vzťah medzi intuitívnym kognitívnym štýlom a
jednotlivými súčasťami testu rozhodovania, ešte nemusí znamenať jeho
preferenciu aj v ďalších informačných procesoch.
Ďalším cieľom výskumu bolo zistiť rozdiely v preferencii analytickointuitívneho kognitívneho štýlu a rozdiely v skóre jednotlivých častiach
Komárkovej testu rozhodovania v časovom strese medzi skupinou študentov
manažmentu a skupinou manažérov pôsobiacich v praxi. Manažéri v praxi
dosiahli nižšieho celkového skóre v CSI (AM=34.32), čo naznačuje vyššiu
preferenciu intuitívneho kognitívneho štýlu, než u študentov manažmentu,
ktorých priemerné skóre bolo 37.81. V tomto prípade sme zistili štatisticky
významný rozdiel medzi skupinami, čo potvrdzuje našu druhú hypotézu, ktorá
hovorila o vyššej preferencii intuitívneho kognitívneho štýlu u manažérov
pôsobiacich v praxi. Ďalším štatisticky významným rozdielom medzi týmito
dvomi skupinami manažérov sa ukázal počet riešených úloh (p= .005) a počet
správne riešených úloh (p= .001), pričom opäť manažéri v praxi dosahovali
lepšie skóre oboch prípadoch než študenti manažmentu.
58
Tieto výsledky môžu poukazovať aj na fakt, ktorý uvádza Sjöberg (2003)
ktorý hovorí o stratégii univerzitnej výučby v odbore manažmentu, ktorá sa
zameriava prevažne na analytický štýl, pričom študenti nemajú dostatočnú
skúsenosť s praxou, v ktorej sa naopak skôr stretávame s využívaním intuície.
Podľa Sternberga (2004) sú úspešní manažéri charakterizovaní hlavne
skrytými poznatkami, tzv. „tacit knowledge“, ktoré sú podľa neho „na činnosť
orientované poznanie, zvyčajne získané bez priamej pomoci druhých, ktoré
umožňujú jednotlivcom dosiahnuť ciele, čo si osobne cenia“ (s. 271). Mnoho
ďalších (Reber, Polanyi a i.) hovorí o implicitnom učení sa a získavaním
poznatkov, ktoré sa prispievajú k znalostným štruktúram, ktoré jednotlivci
využívajú pri vytváraní úsudkov a v procese rozhodovania. Beach a kol.
(1997 in Guňáková et al., 2011) vysvetľuje, ako sa nováčikovia vypracujú na
kompetentných decidentmi v rôznych profesiách. Podľa neho je potrebné si
najprv osvojiť kontextuálne a expertízne vedomosti tým, že budú
konfrontovaní s rozhodovaním v určitých situáciách. Skúsenosť s daným
kontextom umožňuje vybudovať si skryté znalosti, ktoré sa týkajú len slabo
zreteľných aspektov situácie, ale aj hodnôt, cieľov a štandardov, ktoré sa
môžu uplatniť v danej situácii. Týmto spôsobom sú poskytované informácie
nie len o tom, čo je potrebné zobrať do úvahy, ale aj o tom čo je nutné
odfiltrovať (Gurňáková et al., 2011). Podľa viacerých autorov (Lipshitz,
Beach, Dreyfus in: Gurňáková et al., 2011) experti sú nie len schopní naučené
poznatky prehlbovať a pružne využívať heuristiky v procese rozhodovania,
ale aj uplatňovať intuitívne procesy, ktoré získali na základe skúseností.
Vzhľadom k danej problematike by bolo možné daný výskum realizovať
s väčšou vzorkou respondentov v ktorá by obsahovala kontrolnú skupinu, čím
by sme mohli sledovať skutočný vzťah medzi časovým tlakom a preferenciou
intuitívneho kognitívneho štýlu.
59
Literatúra
ALLINSON, C. W., HAYES, J., 1996. The Cognitive Style Index: A measure
of intuition-analysis for organizational research. Journal of Management
Studies, 33, pp. 119–135;
GURŇÁKOVÁ, J., ADAMOVOVÁ, L., ČIČMANOVÁ, L., HALAMA, P.,
KAMHALOVÁ, I., 2011. Úvod do naturalistického rozhodovania. Bratislava:
Ústav experimentálnej psychológie SAV;
ISENBERG, D. 1984. How senior managers think. In: Harvard Business
Review, 2001, 62 (6), pp. 81 ;
KHATRI, N., NG, A. H. 2000. The role of intuition in strategic decision
making.
Nanyang
Business
School:
Singapur
http://www3.ntu.edu.sg/nbs/sabre/working_papers/01-97.pdf ;
KOMÁRKOVÁ, E., 1993. Rozhodování v časovém stresu. Středisko
psychologických služeb, Brno;
KRABUANRAT, K., PHELPS, R., 1998. Heuristics and rationality in
strategic decision making: An exploratory study. In: Journal of Business
Research, Volume 41, Issue 1, January 1998, pp. 83-93;
LÖFSTRÖM, E., 2002. Person-situation interactions in SMEs: a study of
cognitive style and sources of job satisfaction. In: Valce, M., Gombeir, D.
(Ed) Learning styles: reliability and validity. 7th Annual European Learning
Styles Information Network Conference, 26 -28 June, Ghent;
Polanyi, M., 1964. Science, faith and society. Chicago, IL: University of
Chicago Press.
REBER, A. S., 1993. Implicit learning and tacit knowledge: An essay on the
cognitive unconscious. New York: Oxford University Press;
RIDING, R., RAYNER, S. 1998. Cognitive styles and Learning Strategies.
Lodon : David Fulton Publishers, 216 s., ISBN 1-85346-480-5;
SARMÁNY-SCHULLER, I., BAJČÍK, V., WÁGNER, R., 2010. Index
kognitívneho štýlu, ;
SARMÁNY-SCHULLER, I., 2010. Decision making under time pressure in
regard to preffered cognitive style (analytical-intuitive) and study orientation.
In Studia psychologica, 52, 4, s. 285-290 ;
SJÖBERG, L., 2003. Intuitive vs. analytical decision making: which is
preffered? Scandinavian Journal of Management Volume 19, Issue 1, March
2003, Pages 17–29
http://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S0956522101000410#hit2 ;
STERNBERG, R.J., 2004. Prečo robia mudri ľudia hluposti? 1. vyd. Ikar:
Bratislava, 296 s., ISBN 805510767X
ŠIMÚTH, J., SARMÁNY-SCHULLER, I. 2010. Kognitívne a rozhodovacie
štýly v manažérskom rozhodovaní in: Cesty múdrosti, Kniha abstraktov
[Proceedings]. - Bratislava: STIMUL. – ISBN 9788081270277. - s. 68.
60
Abstract
The aim of our thesis was to verify the relationship between preference of
cognitive style (analytical vs. intuitive) and decision making under time
pressure. We focused on the management area, where we examined the
differences in preference of cognitive style and decision making in time
pressure among a group of managers working in practice and a group of
management students. Our work is based on the researches, in which
relations between cognition and decision making were already observed. We
administrated CSI - Cognitive Style Index and RCS - the „decision under time
stress“ test to our research sample of managers. We found a statistically
significant relationship of the intuitive cognitive style with the number of
solved tasks in the test of decision making. Furthermore, we managed to
prove the difference between preference of intuitive cognitive style and the
number of solved tasks, but also the number of correct solved tasks in the test
of decision making in time pressure among both groups of managers. Results
reveal not only frequent use of intuition in management environment, but they
also present a possible strategy that can successfully influence decision
making based on experience.
Key words: decision making, cognitive style, intuition, time pressure,
management.
Kontakt:
PhDr. Ivan Sarmány-Schuller, CSc; Bc. Mária Šišková
Katedra psychologických vied, FSVaZ UKF,
Kraskova 1, 949 74 Nitra
email: [email protected], [email protected]; [email protected]
61
Ľ. Pilárik, I. Sarmány-Schuller (Eds.), Rozhodovanie v kontexte kognície, osobnosti a emócií III.,
zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, 2012, Nitra: FSVaZ UKF v Nitre.
STRATÉGIE RIEŠENIA KONFLIKTOV Z POHĽADU
ÚSPEŠNOSTI MANAŽÉRA
THE STRATEGIES OF CONFLICT’S RESOLUTION FROM
THE POINT OF VIEW OF MANAGER’S SUCCESS
Ivana Gallová
Jana Vrábelová
Abstrakt
Príspevok sa zaoberá preferenciou stratégií v procese riešenia konfliktov
v podmienkach výrobnej organizácie. Autorky zdôrazňujú päťštýlový prístup,
ktorý definuje päť stratégií riešenia konfliktov - kompetitívnu stratégiu,
kooperáciu, kompromis, vyhýbanie a prispôsobenie sa. V hierarchickom
vzťahu manažér - podriadení autorky skúmajú hodnotenie úspešnosti
zvolených stratégií z pohľadu zamestnancov. Na zisťovanie úspešnosti
zvolených stratégií riešenia konfliktov bola vytvorená DVD nahrávka
s piatimi modelovými situáciami, reprezentujúcimi jednotlivé stratégie
riešenia konfliktov. Podľa zistení respondenti (n 86) považovali kooperáciu za
úspešnejšiu, ako ostatné stratégie riešenia konfliktu, vyhýbanie považovali za
menej úspešné, ako stratégiu kompromisu, prispôsobenia sa a kooperácie.
Pri skúmaní úspešnosti stratégií respondenti obchodnej a personálnej oblasti
považovali kooperáciu za úspešnejšiu, ako respondenti výrobnej oblasti.
Respondenti výrobnej oblasti považovali stratégiu vyhnutia sa za úspešnejšiu,
ako respondenti obchodnej oblasti. Ženy považovali stratégiu kooperácie za
úspešnejšiu, zatiaľ čo muži ako úspešnejšiu stratégiu vyhodnotili vyhnutie sa.
Rozhodnutie pre voľbu konfliktného správania podmieňuje úspešnosť reakcie
manažéra.
Kľúčové slová: manažér, rozhodovanie, stratégie riešenia konfliktov
1 Úvod
Manažéri mobilizujú dianie v organizáciách. Svojou aktivitou pôsobia na
pracovníkov a podnecujú ich pracovnú ochotu a spôsobilosť podávať výkon.
K základným manažérskym funkciám patria plánovanie a organizovanie.
Prostredníctvom nich manažéri napĺňajú vodcovskú rolu. Predpokladom pre
jej efektívne zvládnutie je kompetencia viesť a rozhodovať. Napriek tomu, že
sa manažéri odlišujú v mnohých faktoroch (odbornosť, dĺžka praxe) spája ich
nevyhnutnosť rozhodovať. Zaujať stanovisko a prijať rozhodnutie sa považujú
za zásadné aktivity manažérskej práce, ktoré významne ovplyvňujú
výkonnosť organizácie. V intenciách Gardnera (1989,In:Dedina,Cejtharm,
2005) rozhodovanie patrí do skupiny kompetencií, vďaka ktorým je manažér
62
schopný riadiť v rôznych situáciách. K takýmto situáciám patria konfliktné
situácie, ktoré možno vymedziť ako stretnutie dvoch, respektíve viacerých,
celkom alebo do určitej miery navzájom sa vylučujúcich síl a tendencií
(Křivohlavý,2002). Organizácie je potrebné vidieť ako arény na
zinscenovanie konfliktov a manažérov ako rozhodcov, ktorí ich regulujú
(Pondy,1992,In:Wilmot,Hockerová,2004).
Schopnosť
vyrovnať
sa
s konfliktom, rozhodnúť sa pre efektívnu stratégiu riešenia patrí medzi
dôležité mechanizmy prispôsobenia sa, ktoré pomáhajú udržiavať psychickú
rovnováhu človeka (Janík,Raděj,2003). Sternberg (2004) hovorí o výbere
stratégie zvládania konfliktu. Manažér by mal v konfliktnej situácii reagovať
spôsobom, ktorý nezvyšuje psychické napätie, skôr ho tlmí a v dôsledku
uvedeného vzťahy v pracovnej skupine usmerňuje. Existuje široká škála
štýlov, ktoré ľudia v konfliktných situáciách preferujú. Konfliktné štýly
možno charakterizovať ako štruktúrované reakcie, respektíve zhluky
správania, ktoré jednotlivci v konfliktných situáciách používajú
(Wilmot,Hockerová,2004). V práci zdôrazňujeme, v súčasnosti vo vzdelávaní
často uplatňovaný, prístup v intenciách Kilmanna a Thomasa
(Kilmann,Thomas,1975), ktorí definovali päť stratégií - kompetitívnu
stratégiu, kooperáciu, kompromis, vyhnutie a prispôsobenie sa.
Zámerom nášho príspevku bolo sledovať nasledovné ciele:
• Porovnať hodnotenie úspešnosti stratégií riešenia konfliktov (kompetície,
prispôsobenia sa , kompromisu) s kooperáciou a vyhýbaním.
• Porovnať hodnotenie úspešnosti stratégií riešenia konfliktov v troch
vytipovaných oblastiach – personalistika, obchod, výroba.
• Porovnať hodnotenie úspešnosti stratégií riešenia konfliktov z hľadiska
medzipohlavných rozdielov.
2 Metóda
Výber respondentov sa realizoval príležitostne v troch vytipovaných
pracovných oblastiach (personalistika, obchod, výroba) spoločností – PSA
Slovakia, Trnava a Slovenské Cukrovary s.r.o, Sereď. Výskumu sa zúčastnilo
86 respondentov, 46 žien a 40 mužov, v členení 26 respondentov z
personálnej oblasti, 25 z oblasti obchodu a 35 z výrobnej oblasti.
2.1 Merací nástroj
Na zisťovanie úspešnosti stratégií riešenia konfliktov sme vytvorili DVD
nahrávku s modelovými situáciami, ktoré zobrazovali päť stratégií riešenia
konfliktov tak, ako ich definovali Kilmann a Thomas (1975).
Pred samotným výskumom sme uskutočnili predvýskum, cieľom ktorého bolo
overiť, či modelové situácie (reakcie manažéra) zodpovedali skúmaným
piatim stratégiám riešenia konfliktov.
63
V DVD nahrávke bola prezentovaná situácia medzi manažérom
a zamestnancom, kde zamestnanec prichádza za manažérom s požiadavkou,
ktorá iniciuje konflikt. Stanovili sme tri rozličné poradia modelových situácií,
ktoré boli rovnako často prezentované respondentom vo všetkých troch
oblastiach. Úlohou respondentov bolo v záznamovom hárku zoradiť reakcie
manažéra v poradí od najúspešnejšej po najmenej úspešnú a rozhodnúť, ktorú
stratégiu respondent uprednostní pred inou.
3 Výsledky
• Porovnanie úspešnosti jednotlivých stratégií riešenia konfliktov
s kooperatívnou a vyhýbavou stratégiou v celom súbore respondentov
Tabuľka 1 Porovnanie úspešnosti jednotlivých stratégií riešenia konfliktu s
kooperatívnou stratégiou v rámci celého súboru respondentov (n 86)
Kompetícia/
Kompromis/
Prispôsobenie/ Vyhnutie/
Kooperácia
Kooperácia
Kooperácia
Kooperácia
-7.25
-2.54
-2.88
-7.51
Z
p
.000***
.011*
0.004**
.000***
Z – výsledok Wilcoxonovho poradového testu, p – hodnota dosiahnutej štatistickej
významnosti, * – p< .05, ** – p< .01, *** – p< .001
Rozdiel medzi kooperáciou a ostatnými stratégiami riešenia konfliktov kompetíciou, kompromisom, prispôsobením sa a vyhnutím sa v tom, nakoľko
boli považované za úspešné je štatisticky významný. Vo všetkých
porovnaniach je hodnota p<0.05 (Tab.1). Respondenti považovali stratégiu
kooperácie za úspešnejšiu ako kompetíciu, kompromis, prispôsobenie sa
a vyhnutie sa.
Tabuľka 2 Porovnanie úspešnosti jednotlivých stratégií riešenia konfliktu
s vyhýbavou stratégiou v rámci celého súbore respondentov (n 86)
Kompetícia/
Kompromis/
Prispôsobenie/ Kooperácia/
Vyhnutie
Vyhnutie
Vyhnutie
Vyhnutie
-.86
-6.83
-7.62
-7.51
Z
p
.389
.000***
.000***
.000***
Z – výsledok Wilcoxonovho poradového testu, p – hodnota dosiahnutej štatistickej
významnosti, * – p< .05, ** – p< .01, *** – p< .001
64
Medzi stratégiou vyhnutia sa a kompetitívnou stratégiou sa nepreukázal
štatisticky významný rozdiel v hodnotení ich úspešnosti (Tab.2). Rozdiel
medzi vyhnutím sa a ostatnými stratégiami riešenia konfliktov –
kompromisom, prispôsobením sa a kooperáciou v tom, nakoľko boli
považované za úspešné je štatisticky významný, hodnota p<0.05 (Tab.2).
Respondenti považovali stratégiu vyhnutia sa za menej úspešnú ako stratégie
kompromisu, prispôsobenia sa a kooperácie.
•
Porovnanie úspešnosti jednotlivých stratégií riešenia konfliktov v oblasti
personalistiky, obchodu a výroby
Tabuľka 3 Porovnanie úspešnosti kompetitívnej, kompromisneja prispôsobivej
stratégie riešenia konfliktov v oblasti personalistiky, obchodu a výroby
Kompetícia
Kompromis
Prispôsobenie
U/t
p
U
p
U/t
p
.782
315.00 .84 (t)
1.04
.304
Personalistika/ -.28 (t)
(t)
Obchod
413.00
.69
376.50
.338
380.00
.367
Obchod/
Výroba
433.50
.74
388.50
.303
342.00
.087
Výroba/
Personalistika
U – výsledok Mann-Whitneyho U-testu, t – výsledok Studentovho t-testu pre dva nezávislé
výbery, p – hodnota dosiahnutej štatistickej významnosti, * – p< .05, ** – p< .01, *** – p< .001
• Výsledky pre kompetitívnu stratégiu
Hodnota Studentovho t-testu (Tab.3) pre kompetitívnu stratégiu v porovnaní
personalistiky a obchodu je -.28 (t), hodnota p>0.05. Medzi respondentmi v
personálnej a obchodnej oblasti sa nepreukázal štatisticky významný rozdiel v
tom, nakoľko považujú kompetitívnu stratégiu za úspešnejšiu.
Hodnota Mann Whitneyho U-testu pre kompetitívnu stratégiu v porovnaní
obchodu a výroby je 413.00. Hodnota Mann Whitneyho U-testu v porovnaní
výroby a personalistiky je 433.50 (Tab.3). V oboch prípadoch je hodnota
štatistickej významnosti p>0.05. Respondenti vo výrobnej oblasti
nepovažovali kompetitívnu stratégiu za úspešnejšiu ako respondenti v
obchodnej oblasti a v personálnej oblasti.
• Výsledky pre stratégiu kompromisu
Hodnota Mann Whitneyho U-testu pre stratégiu kompromisu v porovnaní
personalistiky a obchodu je 315.00, v porovnaní obchodu a výroby je 376.50
a v porovnaní výroby a personalistiky je 388.50. Vo všetkých uvedených
prípadoch je hodnota p>0.05 (Tab.3). Nepreukázal sa štatisticky významný
65
rozdiel medzi respondentmi v personálnej, obchodnej a výrobnej oblasti
v tom nakoľko považovali stratégiu kompromisu za úspešnú.
• Výsledky pre stratégiu prispôsobenia sa
Hodnota Studentovho t-testu pre prispôsobenie sa v oblasti personalistiky
a obchodu je 1.04 (t), hodnota p>0.05. Hodnota Mann Whitneyho U-testu pre
stratégiu prispôsobenia sa v porovnaní výroby a obchodu je 380.00 a v
porovnaní výroby a personalistiky je 342.00 V oboch prípadoch je hodnota
p>0.05. Medzi respondentmi personalistiky, obchodu a výroby sa nepreukázal
štatisticky významný rozdiel v tom, nakoľko považovali stratégiu
prispôsobovania za úspešnú.
Tabuľka 4 Porovnanie úspešnosti kooperatívnej a vyhýbavej stratégie riešenia
konfliktov v oblasti personalistiky, obchodu a výroby
Kooperácia
Vyhýbanie
U
p
U
p
.769
281.50
.324
Personalistika/Obchod 312.00
Obchod/Výroba
Výroba/Personalistika
290.50
294.50
.017*
.011*
258.50
332.50
.003**
.055
U – výsledok Mann-Whitneyho U-testu, p – hodnota dosiahnutej štatistickej významnosti,
* – p<.05, ** – p< .01, *** – p< .001
• Výsledky pre stratégiu kooperácie
Hodnota Mann Whitneyho U-testu pre stratégiu kooperácie v porovnaní
personalistiky a obchodu je 312.00, hodnota p>0.05 (Tab.4). Štatisticky
významný rozdiel v tom, nakoľko považujú respondenti v personálnej a
obchodnej oblasti za úspešnú kooperatívnu stratégiu riešenia konfliktov sa
nepreukázal. Hodnota Mann Whitneyho U-testu pre stratégiu kooperácie v
porovnaní obchodu a výroby je 290.50 a v porovnaní výroby a personalistiky
je 294.50. V oboch sledovaných oblastiach je hodnota dosiahnutej štatistickej
významnosti p<0.05 (Tab.4). Respondenti obchodnej a personálnej oblasti
považovali stratégiu kooperácie za úspešnejšiu ako respondenti výrobnej
oblasti.
• Výsledky pre stratégiu vyhnutia sa
Hodnota Mann Whitneyho U-testu pre stratégiu vyhnutia sa v porovnaní
personalistiky a obchodu oblasti je 281.50, hodnota p>0.05 (Tab.4).
Nepreukázal sa štatisticky významný rozdiel medzi respondentmi personálnej
a obchodnej oblasti v tom, nakoľko úspešne hodnotili stratégiu vyhnutia sa.
Hodnota Mann Whitneyho U-testu pre stratégiu vyhnutia sa v porovnaní
obchodu a výroby je 258.50, hodnota p<0.05 (Tab.4). Respondenti vo výrobe
považovali stratégiu vyhnutia sa za úspešnejšiu ako respondenti v obchodnej
66
oblasti. Hodnota Whitneyho U-testu pre stratégiu vyhnutia sa v porovnaní
výroby a personalistiky je 332.50, hodnota p>0.05 (Tab.4). Vo výrobnej a
personálnej oblasti sa nepreukázal štatisticky významný rozdiel v tom,
nakoľko úspešne respondenti hodnotili stratégiu vyhnutia sa.
• Výsledky pre medzipohlavné rozdiely
Pri porovnaní úspešnosti kompetitívnej, kompromisnej a prispôsobivej
stratégie riešenia konfliktov v súbore mužov a žien nebol preukázaný
štatisticky významný rozdiel v tom, nakoľko úspešne respondenti hodnotili
jednotlivé stratégie riešenia konfliktov (Tab.5)
Tabuľka 5 Porovnanie úspešnosti kompetitívnej, kompromisnej
a prispôsobivej stratégie riešenia konfliktov v súbore mužov a žien
Kompetícia
Kompromis
Prispôsobenie
U
p
t
p
U
p
844.00
.473
0.991
.324
841.5
.473
Muži/Ženy
U-výsledok Mann-Whitneyho U-testu, t-výsledok Studentovho t-testu pre dva nezávisle výbery, p
– hodnota dosiahnutej štatistickej významnosti, * – p< .05, ** – p< .01, *** – p< .001
Hodnota Studentovho t-testu pre stratégiu kooperácie v porovnaní mužov a
žien je 2.419, hodnota p<0.05 (Tab.6). Ženy považovali stratégiu kooperácie
za úspešnejšiu. Hodnota Whitneyho U-testu pre stratégiu vyhnutia sa v
porovnaní mužov a žien je 699.50, hodnota p<0.05 (Tab.6). Muži považovali
stratégiu vyhnutia sa za úspešnejšiu ako ženy.
Tabuľka 6 Porovnanie úspešnosti kooperatívnej a vyhýbavej stratégie riešenia
konfliktov v súbore mužov a žien
Kooperácia
Vyhýbanie
t
p
U
p
2.419
.019*
699,50
.034*
Muži/Ženy
U-výsledok Mann-Whitneyho U-testu, t-výsledok Studentovho t-testu pre dva nezávisle výbery, p
– hodnota dosiahnutej štatistickej významnosti, * – p< .05, ** – p< .01, *** – p< .001
4 Diskusia
Zvládanie zamerané na úlohu sa považuje za najadaptívnejší okruh riešenia
konfliktov (Sternberg, 2004). Z charakteristík typických pre jednotlivé
stratégie možno o kooperácii usudzovať ako o stratégii zameranej na úlohu.
Podľa
výskumu
Bartola
(1982,In:Hendel,2005)
je
kooperácia
najfrekventovanejšou
stratégiou
riešenia
konfliktov.
Výsledky
prezentovaného výskumu potvrdili, že pri porovnaní kooperatívnej stratégie
s ostatnými stratégiami – kompetíciou, kompromisom, prispôsobením sa
a vyhnutím respondenti považovali kooperáciu za úspešnejšiu. Kooperácia
posilňuje vzťahy medzi manažérmi a zamestnancami (ChenYi-Fenga,2007).
67
Kooperatívne ciele zvyšujú efektivitu interakcie medzi zúčastnenými stranami
a súčasne sú spojené s pozitívnymi výsledkami (Tjosvold, Lai Cheng,1989).
Partneri, ktorí kooperujú sú vnímaní ako dynamickí a celkovo bývajú
priaznivo hodnotení (Bedrnová,Nový,1998). Súčasné organizácie preferujú
v pracovných vzťahoch spoluprácu, pretože predstavuje štýl, ktorý je
efektívny, zameraný na tímovú snahu, partnerstvo a produkuje hľadanie
nových riešení, ktoré maximalizujú ciele zainteresovaných strán.
Stratégia vyhnutia sa vystupuje v protiklade k stratégii kooperácie (ChenYiFenga,2007). Podľa Zeidnera a Endlera (1996, In:Sternberg,2004) je
vyhýbanie charakterizované ako jeden z menej adaptívnych okruhov riešenia
konfliktov. Súčasne je považované za najmenej preferovanú stratégiu riešenia
konfliktov (Hendel,2005). Z výsledkov vyplýva, že pri porovnaní stratégie
vyhnutia sa s ostatnými stratégiami riešenia konfliktov – kompromisom,
prispôsobením sa a kooperáciou respondenti považovali vyhnutie za menej
úspešné. Vyhnutie predstavuje stratégiu, ktorá vedie k nepriaznivému
hodnoteniu zo strany druhých (Bedrnová,Nový,1998). Zároveň je stratégiou,
ktorá bráni človeku, aby na konflikte zapracoval a naopak podporuje jeho
stupňovanie. Strata energie, absencia zmeny a strach z konfrontácie sú
dôsledky vyhnutia, ktoré v podmienkach organizácie nepodporujú
produktivitu, ale naopak ignorujú dôležité problémy.
Medzi stratégiou vyhnutia a kompetitívnou stratégiou sa nepreukázal
štatisticky významný rozdiel. Podľa Kovačiča (1985) preferovanie
kompetitívnej stratégie charakterizuje manažérov, ktorých nezaujímajú
alternatívne formy riešenia konfliktov. Limitujúco presadzujú návrhy, ktoré
sami považujú za optimálne. K neracionálnym a nežiaducim reakciám
manažérov na konflikt patria agresívne reakcie (zvýšený hlas, intrigánstvo,
zlomyseľnosť...). Uvedené formy správania sú často uplatňované pri
kompetitívnej stratégie riešenia konfliktov.
Naopak rezignácia, otrávenosť, respektíve strata motívov môžu byť
motiváciou k voľbe stratégie vyhnutia sa. Preferovanie vyhnutia alebo
kompetície zo strany manažérov sú vnímané ako menej racionálne a menej
žiaduce stratégie. Na základe uvedeného možno vysvetliť štatistickú
nevýznamnosť medzi dvojicou stratégií.
Jedným z cieľov, ktorý sme skúmali, bolo porovnanie úspešnosti stratégií
riešenia konfliktov v oblasti personalistiky, obchodu a výroby. Spoluprácu
a dôveru podporuje komunikácia. Úroveň spolupráce je vyššia tam, kde si
môžu účastníci konfliktu vzájomne poskytovať informácie. Čím viac
a kvalitne partneri komunikujú, tým vyššia je úroveň ich nasledujúcej
spolupráce (Křivohlavý,2002). Personalistika a obchod predstavujú útvary,
v ktorých je zdieľanie informácií zamestnancom, či externým partnerom
zásadnou aktivitou. Zo získaných výsledkov vyplýva, že respondenti
obchodnej a personálnej oblasti považovali kooperáciu za úspešnejšiu ako
68
respondenti výrobnej oblasti. Podporou pre konkurencie-schopnosť
organizácie je udržať vzťah, budovať partnerský prístup a dodržať záväzok
voči interným aj externým partnerom. Predpokladáme, že stratégia kooperácie
je v oblasti personalistiky a obchodu prirodzeným, často voleným štýlom,
kedy strany preferujú hľadanie riešení, než vyhýbanie sa problémom,
respektíve snahe presadiť sa na úkor druhého .
Zo získaných výsledkov vyplýva, že respondenti výrobnej oblasti považovali
stratégiu vyhnutia sa za úspešnejšiu, ako respondenti obchodnej oblasti. Naše
skúsenosti z praxe potvrdzujú, že prirodzeným procesom, ktorý na
pracoviskách prebieha, je existencia koalícií, ktoré vznikajú s cieľom
zabezpečiť si informácie, podporu a porozumenie. Vo výrobných
spoločnostiach vznikajú koalície, ktoré kopírujú špecificky zamerané útvary
(výroba – obchod). Reprezentanti výroby sa na rozdiel od zástupcov obchodu
nedostávajú do bezprostredných konfliktov s externými zákazníkmi, kde
uplatnenie stratégie vyhnutia sa znamená možnú prípravu pre neskorší
otvorený konflikt. Organizácia výroby je komplexná a náročná aktivita.
Zvládanie vyhýbaním umožňuje útek pred problémom, alebo jeho
ignorovanie. Z tohto dôvodu výrobné útvary často sledujú vlastný smer
a ignorujú existenciu vzájomných vzťahov medzi ostatnými útvarmi
organizácie. Predpokladáme, že vyhýbanie, môže byť stratégiou, ktorá výrobe
zaistí, aby sa väzby s ostatnými útvarmi nenarušili a súčasne zabezpečí
nepriame riešenie konfliktu iným útvarom (napríklad obchodným).
Jedným z faktorov, ktorý je v riešení konfliktov prítomný je pohlavie. Za
určitých okolností existujú rozdiely medzi mužmi a ženami v stvárnení
konfliktu. Muži často vykazujú dominantné a súťaživé správania a pre ženy je
typické vyhýbanie a kompromis (Papa a Natall,1989,In:Wilmot, Hockerová).
Zo získaných výsledkov vyplýva, že ženy považovali stratégiu kooperácie za
úspešnejšiu. Podľa Křivohlavého (2002) ženy vstupujú do vzájomného
vzťahu s kooperatívnejším postojom než muži. Súčasne majú od kooperácie
významnejšie očakávania. Vplyvom nekooperatívneho postoja dochádza
k zraneniu, dôsledkom čoho sa u žien vyvinie kompetitívny postoj. Vzniknutá
nedôvera sa u žien obnovuje ťažšie než mužská dôvera. Ženy majú tendenciu
vnímať seba vo vzťahoch, kde každý ovplyvňuje každého. O zámeroch druhej
strany viac premýšľajú, a ak sa rozhodnú pre spoluprácu, trpezlivo v nej
zotrvajú.
Z výsledkov mužských respondentov vyplýva, že muži považovali stratégiu
vyhnutia sa za úspešnejšiu ako ženy. Podľa Wilmota a Hockerovej (2004)
vyhýbanie v organizáciách sa stáva užitočným v situáciách, kedy otvorená
komunikácia nie je integrálnou súčasťou systému. Vhodné je tiež v situácií,
keď si chce účastník konfliktu ponechať odstup, respektíve náklady na
konfrontáciu s druhým sú vysoké. Muži majú tendenciu vidieť seba ako
nezávislých.
69
Podľa Gayla (1991) vplyv pohlavia na výber konfliktnej situácie je
v porovnaní s ostatnými neidentifikovateľnými faktormi minimálny. Naopak
Křivohlavý (2002) poukazuje na závažnosť a zložitú štruktúru rozdielov
medzi mužmi a ženami v riešení konfliktov. Uvedené poukazuje na zmiešané
závery pri voľbe stratégie. Niektoré ukazujú rozdiely a iné potvrdzujú mnoho
spoločného bez ohľadu na pohlavie.
5 Záver
Zistili sme, že respondenti považovali kooperáciu za najúspešnejšiu stratégiu
riešenia konfliktov zo strany manažérov. Vyhýbanie považovali za menej
úspešné ako kompromis, kooperáciu a prispôsobenie sa. Respondenti obchodu
a personalistiky v porovnaní s výrobou preferovali kooperáciu. Respondenti
výroby v porovnaní s obchodom preferovali stratégiu vyhnutia sa. Ženy
preferovali kooperáciu, zatiaľ, čo muži ako úspešnejšie hodnotili vyhnutie sa.
Žiaden štýl nie je jedinou správnou a efektívnou voľbou za každých okolností.
Práve v uvedenom vidíme prienik do oblasti rozhodovania. Manažéri sa
potrebujú rozhodnúť, kedy ostanú pasívny, volia kompromis, prípadne kedy
sa budú angažovať a prezentovať. Cielené rozhodnutie sa pre niektorú zo
stratégii riešenia konfliktov je dôležité pre efektivitu regulovania konfliktov.
Je to však možné za predpokladu, že manažéri stratégie poznajú a naučia sa
ich variabilne
a súčasne cielene používať, ako výsledok vedomého
rozhodovania sa.
70
Použitá literatúra
BEDRNOVÁ, E. NOVÝ, I. a kol. 1998. Psychologie a sociologie řízení.
Praha: Management Press, 1998. 559 s. ISBN 80-85943-57-3
DĚDINA,J.CEJTHAMR,V.2005. Management a organizační chování. Praha:
Grada 2005.340 s. ISBN 80-247-1300-4
HENDEL, T. et al. 2005. Leadership style and choice of strategy in conflict
management among Israeli nurse managers in general hospitals. In Journal of
Nursing Management. ISSN 1365-2834, 2005, vol. 13, no. 2, p. 137-146.
CHEN, Y. 2007. Co-operative conflict management: An approach to
strengthen relationships between foreign managers and Chinese employees.
In Asia Pacific Journal of Human Resources. ISSN 1038-4111, 2007, vol. 45,
no. 3, p. 271-294.
JANÍK,A. RADĚJ,Z.1972. Človek uprostred konfliktov. Martin: Osveta,
1972. 225 s. ISBN 70-004-72
KILMANN,R.,THOMAS,K.W. 1975. Interpersonal conflict handling
behavior as reflections of Jungian personality dimensions. Psychological
Reports 37: 971-980.
KOVAČIČ, V. 1985. Psychológia pre vedúceho. Bratislava: Obzor, 1985.
304 s. ISBN 65-039-85
KŘIVOHLAVÝ, J.2002. Konflikty mezi lidmi. Praha: Portál, 2002. 192 s.
ISBN 80-7178-642-X
STERNBERG,R. 2008. Prečo robia múdri ľudia hlúposti. Bratislava: Ikar,
2004. 296 s. ISBN 80-551-0767-X
TJOSVOLD, D. LAI CHENG, CH. 1989. Conflict between managers and
workers: The role of cooperation and competition. In Journal of Social
Psychology. ISSN 1940-1183, 1989, vol. 129, no. 2, p. 235.
WILMOT,W., HOCKEROVA, J.L., 2004. Interpersonálny konflikt.
Bratislava: Pegas, 2004. 495 s. ISBN 80-551-0832-3
71
Abstract
The paper deals with a choice and preference of strategies in the process of
conflict’s resolution in the condition of the production organization. The
authors emphasize five-style approach, which defines five strategies of
conflict resolution- competitive strategy, cooperation, compromise, avoidance
and adaptation. In the hierarchical relation manager- subordinates, the
authors study evaluation of effectivity of selected strategies from the
employees’ point of view. To detect effectivity of selected strategies of conflict
resolution the authors used DVD record with five model situations, which
represent each strategy of conflict resolution.
According to the results, the respondents (n 86) considered cooperation more
successful than other strategies of conflict resolution. The avoidance was
considered less successful than strategy of compromise, adaptation and
cooperation.
In examining the effectivity of strategies, the respondents of business and
personal area considered cooperation more successful than respondents in
the production area. The strategy of avoidance was more successful for
respondents from production area than for respondents from business area.
The women considered strategy of cooperation more successful than men who
preferred strategy of avoidance. The decision for selection of conflict
behaviour determines the success of manager’s reaction.
Kontakt:
PaedDr. Ivana Gallová, PhD.
Katedra psychologických vied FSVaZ UKF v Nitre
Kraskova 1, 949 74 Nitra
[email protected]
72
Ľ. Pilárik, I. Sarmány-Schuller (Eds.), Rozhodovanie v kontexte kognície, osobnosti a emócií III.,
zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, 2012, Nitra: FSVaZ UKF v Nitre.
PREFERENCIA K INTUÍCII A UVAŽOVANIU (PID) A ICH
SÚVISLOSŤ S MNOŽSTVOM SPRACÚVANÝCH
INFORMÁCIÍ PRI ROZHODOVANÍ
THE PREFERENCE FOR (PID) INTUITION AND (PID)
DELIBERATION AND ITS RELATIONSHIP TO THE
INFORMATION SEARCH IN DECISION-MAKING PROCESS
Róbert Hanák
Vladimíra Čavojová
Eva Ballová Mikušková
Abstrakt
Skúmali sme súvislosť afektívnej intuície a uvažovania, meranými PID
dotazníkom s počtom premenných, ktoré berie do úvahy rozhodovateľ pri
tvorbe komplexného rozhodnutia. Respondenti, manažéri a administratívni
pracovníci (n = 60) mali posúdiť konkrétny podnikateľský plán opísaný na
základe 25 charakteristík, ktoré však respondenti nevideli a museli si ich
otvárať. Sledovali sme, koľko charakteristík si respondenti otvorili. Rovnaký
podnikateľský zámer posudzovali v časovom strese (hodnotenie I) a bez
časového obmedzenia (hodnotenie II) . Zistili sme vzájomnú súvislosť meranú
koreláciou medzi uvažovaním (PID deliberation) a získavaním informácií
(r=0,34 pre hodnotenie I, r = 0,36 pre hodnotenie II), teda čím je sklon
k uvažovaniu (PID, deliberation) vyšší, tým viac informácií sa snaží
rozhodovateľ pred prijatím rozhodnutia získať. Súvislosť medzi afektívnou
intuíciou (PID intuition) a spracúvaním menšieho počtu informácií sa
nepreukázala (r=0,001 pre hodnotenie I, r = 0,09 pre hodnotenie II).
1 Úvod
Naša každodenná skúsenosť hovorí, že rozhodovať sa môžeme intuitívne, aj
uvedomelo a analyticky. Základné definujúce znaky intuície podľa SadlerSmitha (2008) sú tieto: (1) intuícia nevstupuje do vedomia ako plne
sformovaná odpoveď, prichádza skôr ako úsudky (judgements); (2) intuícia
prichádza väčšinou vo forme pocitov (afektov) až do takej miery, že často si
svoju intuíciu uvedomíme práve vďaka zmene v telesných pocitoch; (3)
intuícia je rýchla – dochádza k nej spontánne a neúmyselne/mimovoľne –
nemôžeme si ju privolať, ale rovnako ťažko ju vieme odignorovať; (4) je
veľmi ťažké formulovať, čo viedlo k daným intuitívnym pocitom – máme
pocit, že „vieme“, ale nevieme, „ako“ to vieme.
Hogarth (2010) pridáva, že intuícia koreluje s rýchlosťou a väčšinou aj
s pocitom istoty, môže mať kognitívny alebo emočný pôvod, vnímame ju
holistickým spôsobom a získavame ju učením.
73
Napokon, Glöckner a Wittemanová (2010) pokladajú intuíciu za strešný
pojem pre viacero druhov procesov, ktoré sa označujú ako intuícia. Delia
intuíciu na štyri skupiny: asociatívna intuícia (associative intuition),
priraďovacia intuícia (matching intutition), akumulatívna intuícia
(accumulative intuition) a konštruktívna intuícia (constructive intution).
V našom výskume sme sa zamerali na afektívnu intuíciu (patriacu k prvému
typu intuície), kde je rozhodovanie spojené okrem iných zložiek aj s afektom.
Intuícia v rozhodovaní prináša rýchlejšie rozhodnutia, no berie zvyčajne do
úvahy menej premenných (Myers, 2002). Preto pri afektívnej intuícii môžeme
predpokladať, že osoby s väčšou preferenciou intuitívneho rozhodovania budú
mať tendenciu pri rozhodovaní brať do úvahy menej informácií než osoby
s preferenciou k uvažovaniu. Inými slovami, predpokladáme, že tí, ktorí sú
intuitívnejší, dobrovoľne prijmú závažné rozhodnutie aj s menším počtom
informácií, než osoby viac zamerané na uvažovanie, ktoré sa snažia brať do
úvahy viac informácií o rozhodovacej úlohe.
2 Metóda
Participanti
Výskumu sa bez nároku na finančnú odmenu zúčastnilo 60 administratívnych
a manažérskych pracovníkov (22 mužov a 38 žien). Priemerný vek bol 35, 01
roka (SD = 10,01). Priemerný počet odpracovaných rokov bol 12,15 (SD =
8,38). Z prešovského kraja bolo 18 respondentov, zvyšok bol z bratislavského
kraja. Respondenti boli zvolení z oblasti manažmentu a administratívy
z dôvodu, že u nich predpokladáme aspoň základnú a lepšiu znalosť
charakteristických vlastností, ktorými môžeme profesionálne opísať
podnikateľský zámer. Použili sme príležitostný výber respondentov.
Materiály a procedúra
Prezentovaný výskum pozostával z dvoch krokov. V prvom kroku boli
respondenti požiadaní, aby najprv vyplnili PID dotazník (Preference for
Intuition or Deliberation) od C. Betschovej (2004), ktorý pozostáva z 18
otázok (9 z nich meria intuíciu a 9 uvažovanie). Intuícia je založená na
implicitných vedomostiach a využíva afekt ako kritérium pre rozhodnutia.
Respondent hodnotí výroky týkajúce sa jeho rozhodovania na 5-bodovej
škále. Vnútorná konzistencia meraná Cronbachovou alfou bola pri 2132
osobách 0,77 pre škálu intuície a 0,79 pre škálu uvažovania. Test re- test
reliabilita bola 0,76 u 198 respondentov. Podobné výsledky ohľadom
reliability (test re-test) a vnútornej konzistencie (meranej Cronbachovou
alfou) dosiahli aj iní autori (Richetin et al., 2007, Witteman et al., 2009), ktorí
tento test nezávisle skúmali, takže PID dotazník možno považovať za
dostatočne reliabilný.
V druhej, experimentálnej, časti výskumu participanti (within-participant
design) riešili úlohu Posúdenie podnikateľského plánu: 1) v podmienke
74
časového stresu (do 3 minút) a 2) v podmienke bez časového obmedzenia.
Konštrukciu podnikateľského plánu a jeho grafickú prezentáciu pre
respondentov vytvorili autori samostatne, no vychádzali z týchto podmienok.
Podnikateľský zámer bol opísaný všetkými 25 ekonomickými
charakteristikami (napr. vzhľad produktu, potenciálny predaj, nová
konkurencia, návratnosť a pod.), ktoré boli kompletne prevzaté z hodnotiacich
kritérií kanadskej asociácie na podporu podnikania (Astebro, Elhedhli, 2006).
Tieto charakteristiky majú rôznu prediktívnu validitu, čo sa týka schopnosti
predpovedať budúci úspech podniku, respektíve jeho schopnosť prežiť
(Astebro, Elhedhli, 2006). V predkladanom výskume boli charakteristiky
opisujúce podnik kódované jednoznačne ako pozitívne alebo jednoznačne
ako negatívne. Z 25 bolo 22 kódovaných ako pozitívnych a iba 3 ako
negatívne (potenciálny predaj, ziskovosť a návratnosť investície).
Respondenti konkrétny obsah jednotlivých charakteristík nevideli. Každej
charakteristike bolo možné prisúdiť percentuálnu váhu (do akej miery je daná
charakteristika alebo informácia dôležitá pre respondenta pri posudzovaní
daného podnikateľského zámeru). Až po prisúdení váhy sa respondentom
zobrazila charakteristika s pozitívnou alebo negatívnou hodnotou. V oboch
experimentálnych podmienkach sme skúmali, koľko charakteristík
podnikateľského zámeru si respondent otvorí. Úlohu Posúdenie
podnikateľského plánu môžeme charakterizovať ako komplexnú zložitú
úlohu. Riziká neúspechu pri posudzovaní podnikateľského zámeru sú vysoké,
rovnako ako aj dôsledky nesprávneho výberu.
Ciele výskumu
Cieľom výskumu bolo zistiť, či participanti s vyššou preferenciou uvažovania
v dotazníku PID, sa súčasne snažia pri rozhodovaní získať viac informácií
o rozhodovacom probléme. Taktiež sme očakávali, že participanti s vyššou
preferenciou intuície otvoria menej charakteristík skúmaného podniku. Tieto
predpoklady sme očakávali v oboch podmienkach – v časovom strese ako aj
bez neho. Samozrejme sme predpokladali, že v časovom strese si otvoria ešte
menej informácií.
3 Výsledky
V dotazníku PID bolo priemerné skóre v konštrukte „Uvažovanie“ 3,76 a v
konštrukte „Intuícia“ 3,29 (na škále od 1 po 5). Cronbach alfa bola pre
„Uvažovanie“ 0,857 a pre „Intuíciu“ 0,634, čo je v zhode s celkovými
výsledkami autorov PID dotazníka (Betsch, 2008), ktoré boli pre uvažovanie
= 0,79 a pre intuíciu = 0,77.
Participanti v podmienke časového stresu (hodnotenie I) priemerne otvorili
necelých 13 (12,83) charakteristík z 25. V podmienke bez časového
obmedzenia (hodnotenie II) tento počet štatisticky signifikantne stúpol (p =
75
0,01) a participanti si otvorili priemerne už 16,5 charakteristík z 25 možných.
Na základe toho môžeme konštatovať, že ani pri časovom nadbytku
respondenti v priemere nevyužívajú všetky dostupné informácie na vytvorenie
finálneho rozhodnutia. Medián počtu otvorených charakteristík bol 13 (SD =
4,83) v podmienke časového stresu a 15 (SD= 6,5) v podmienke bez
časového obmedzenia. Minimálne si respondent otvoril 5 charakteristík (v
podmienke časového stresu), respektíve 6 charakteristík (v podmienke bez
časového obmedzenia). Maximálne si otvorili respondenti 25 charakteristík
v oboch podmienkach. Šikmosť počtu otvorených charakteristík bola kladná
v oboch prípadoch (pre hodnotenie I 0,91 a 0,14 pre hodnotenie II), čiže časť
respondentov má tendenciu otvárať si viacero charakteristík. Efekt dostatku
času sa prejavil v zmiernení špicatosti z 0,75 na – 1,47. To prakticky
znamená, že v strese sa ľudia správajú podobnejšie a otvorili si priemeru
podobný počet charakteristík. Pri dostatku času sa začnú medzi participantmi
prejavovať rozdiely v počte otvorených charakteristík, a teda niektorí si
otvoria viac, iní menej.
Cieľom nášho výskumu bolo predovšetkým zistiť vzájomné vzťahy medzi
konštruktmi PID dotazníka a počtom otvorených charakteristík podniku
v oboch podmienkach. V tabuľke č. 1 uvádzame korelačné koeficienty medzi
šiestimi skúmanými premennými. Vzájomný vzťah medzi konštruktom
uvažovania (PID - Deliberation) a počtom charakteristík, ktoré berie do úvahy
rozhodovateľ pri posudzovaní podniku v podmienke časového obmedzenia
bol na úrovni r = 0,34. Sila tohto vzťahu sa ukáže o to významnejšia, keď
porovnáme vzájomný vzťah meraný koreláciou medzi konštruktom intuície
(PID - Intuition) a počtom charakteristík, ktoré berie do úvahy rozhodovateľ
pri posudzovaní podniku za rovnakej podmienky časového stresu . Tento bol
na úrovni r = 0,001, čo indikuje neexistenciu súvisu medzi týmito
premennými.
Na základe korelácie r = 0,34, p = 0,008 medzi počtom otvorených
charakteristík pri úlohe s časovým obmedzením a r = 0,36, p = 0,005 bez
časového obmedzenia sme vytvorili nasledovný graf č. 1. Respondentov sme
rozdelili do štyroch kvartilov podľa výšky skóre konštruktu Uvažovanie (tí
s najvyšším „uvažovaním“ sa nachádzajú v najvyššom kvartile) a následne
sme vypočítali, koľko charakteristík podniku si priemerne otvoria. Pri
časovom aj bez časového obmedzenia je evidentný trend rastu počtu
otvorených charakteristík pri raste skóre Uvažovania.
76
Tabuľka č. 1 Vzájomné korelačné koeficienty medzi počtom otvorených
charakteristík a konštruktami dotazníka PID (uvažovanie a intuícia)
1.Roky odpracované v administratíve
2.Vek
3.PID uvažovanie
4. PID intuícia
5.počet I hodnotenie
6.počet II hodnotenie
1.Roky odpracované
v administratíve
--
2.Vek
0,63
0,21
-0,10
0,03
0,10
0,04
0,16
0,04
0,14
3.PID
uvažovanie
4.PID
intuícia
5.počet I
hodnotenie
-0,001
--
0,09
0,64
6.počet II
hodnotenie
-0,20
0,34**
p =0,008
0,36**
p = 0,005
--
** Korelácia na hladine významnosti 0,01
Graf č. 1. Priemer počtu otvorených charakteristík podnikateľského zámeru
u respondentov zoradených do kvartilov podľa výšky konštruktu Uvažovanie
(PID deliberation).
77
4 Diskusia
Dotazník PID meria afektívnu intuíciu a sklony k uvažovaniu a my sme
v tomto príspevku skúmali, ako tieto osobnostné charakteristiky ovplyvňujú
rozhodovanie. Na základe našich výsledkov môžeme konštatovať, že existuje
vzájomná súvislosť medzi počtom informácií, ktoré chce rozhodovateľ poznať
a výškou jeho skóre v konštrukte „Uvažovanie“. Inými slovami, tí manažéri
a administratívni pracovníci, ktorí dosahovali vyššie skóre v “Uvažovaní“ sa
snažili pri rozhodnutí otvoriť si viac charakteristík pri posudzovaní podniku.
Takto konali v časovom strese aj bez časového obmedzenia. Pri dostatku času
sa počet otvorených charakteristík ešte zvýšil.
V prípade konštruktu „Intuície“ sme nezistili žiadnu súvislosť s počtom
otvorených charakteristík, a to ani v časovom strese, ani bez časového
obmedzenia. U tých, ktorí sú intuitívnejší, preto neplatí, že rozhodnutia robia
na základe menšieho počtu informácií.
Podľa nášho názoru ide o závažné zistenie, pretože jednou z vlastností
komplexných rozhodovacích úloh je práve vyšší počet premenných
(charakteristík), ktoré musí rozhodovateľ posúdiť. Ak časť populácie, ktorá
má vyššie sklony k uvažovaniu, potrebuje zvážiť viac charakteristík
rozhodovacieho problému, tak ich konečné rozhodnutie o tom, či bude podnik
úspešný, alebo skrachuje, môže byť odlišné, než tej časti populácie, ktorá
charakteristiky rozhodovacej úlohy nepotrebuje spoznať. Dôležitým prínosom
výskumu je aj zistenie, že toto správanie nie je u participantov rovnaké
v časovom strese a aj bez neho, teda čas a jeho dostatok či nedostatok má
štatisticky významný vplyv na snahu ľudí zhromažďovať informácie. Sú to
čiastočne aj ich osobnostné predpoklady, ktoré určujú, koľko premenných
berú do úvahy.
78
Literatúra
ASTEBRO, T., ELHEDHLI, S. (2006): The effectiveness of simple decision
heuristics: A case study of experts forecast of the commercial success of early
stage ventures. Management Science Volume 52, Issue 3, 395-409.
BETSCH, C. (2004): Präferenz fur Intuition und Deliberation. Inventar zur
Erfassung von Afekt und kognitionsbasiertem Entscheiden. Zeitschrift für
Differentielle und Diagnostische Psychologie, 25, 179 – 197.
BETSCH, C. (2008): Chronic preferences for intuition and deliberation in
decision making. In H. Plessner, C. Betsch, & T.Betsch (Eds.), Intuition in
judgment and decision making (pp. 231–248). New York: Erlbaum.
GLÖCKNER, A., WITTEMAN, C. (EDS.) (2010): Foundations for tracing
intuition. Challenges and methods. Hove: Psychology Press.
HOGARTH, R. M. (2010). Intuition: A Challenge for psychological research on
decision making. Psychological Inquiry, 21, 338 – 353.
MYERS, D.G. (2002): Intuition: Its powers and perils. New Haven, CT: Yale
University Press.
RICHETIN J., PERUGINI M., ADJALI I., HURLING R. (2007): The moderator
role of intuitive versus deliberative decision making for the predictive validity of
implicit and explicit measures. European Journal of Personality 21, Issue 4, 529
-546.
SADLER-SMITH, E. (2008). Inside intuition. New York: Routledge.
WITTEMAN, C., BERCKEN, J., CLAES, L. GODOY, A. (2009): Assessing
intuitive and thinking styles, European Journal of Psychological Assessment 25,
39–47.
Abstract
We investigated relationship between affective intuition plus deliberation,
measured by PID questionnaire with number of characteristics which decision
maker takes into account when deciding a complex task. Respondents, managers
and administrative workers, (n =60, 22 males, mean age =35 years, stand. dev. of
age10,01) were asked to judge specific business plan which was described by 25
characteristics. These were hidden and respondents had to open them. We were
interested how many they opened. In first trial responders had time limit and in
second trial they were not limited by time. We found relationship measured by
correlation among PID deliberation construct and need for more information
(r=0,34 first trial and r = 0,36 second trial) which means that the higher PID
deliberation score means that respondent is searching for more information
before making decision. Relationship between affective intuition (PID intuition)
and searching for less information was not found (r=0,001 first trial, second trial
r = 0,09 ).
Kontakt:
Róbert Hanák, Vladimíra Čavojová, Eva Ballová Mikušková
SAV, Ústav experimentálnej psychológie, Dúbravská cesta 9, Bratislava, Email:
[email protected]
79
Ľ. Pilárik, I. Sarmány-Schuller (Eds.), Rozhodovanie v kontexte kognície, osobnosti a emócií III.,
zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, 2012, Nitra: FSVaZ UKF v Nitre.
NEISTOTA-ISTOTA A VNÍMANIE RIZIKA V PROCESE
ROZHODOVANIA VZHĽADOM K PROFESIOVEJ
SKÚSENOSTI
UNCERTAINTY, CERTAINTY AND RISK PERCEPTION IN
DECISION-MAKING PROCESS WITH REGARD TO
PROFESSIONAL EXPERIENCE
Ivan Sarmány-Schuller
Marcela Svitačová
Abstrakt
Cieľom štúdie práce bolo objasniť, ako sa rozhodujú profesionálni vojaci
v podmienkach neistoty. Zamerali sme sa na kritérium expertnosti a rýchlosti
v procese rozhodovania. Predpokladali sme, že skúsenejší vojaci (experti) sa
budú rýchlejšie rozhodovať v simulovanej rozhodovacej situácii. Ďalšou
ambíciou práce bolo zistiť, ako s rozhodovaním súvisí subjektívne prežívanie
istoty- neistoty. Predpokladali sme, že vyššia úroveň subjektívne prežívanej
neistoty bude v pozitívnom vzťahu s pomalším rozhodovaním pri výbere
alternatívy u menej skúsených vojakov (laikov) v procese simulovanej
rozhodovacej situácie. Výskumnú vzorku tvorilo 92 profesionálnych vojakov.
Pre účely výskumu sme použili dva meracie nástroje. Použili sme originálnu
simulovanú vojnovú hru a na overenie vzťahu subjektívneho prežívania istotyneistoty a rozhodovania sme použili Škálu neistoty-istoty (Kováč, 1969).
Z výsledkov výskumu vyplýva, že experti sa v procese simulovanej
rozhodovacej situácie rozhodovali rýchlejšie než laici. Výsledky preukázali aj
štatisticky významný vzťah medzi prežívaním zvýšenej hladiny neistoty
a pomalším rozhodovaním u vojakov - laikov v simulovanej rozhodovacej
situácii.
Kľúčové slová: Rozhodovanie. Neistota-istota. Profesionálni vojaci.
1 Úvod
Neistota je nevyhnutným komponentom vojenských operácií a je kľúčovou
bariérou v procese rozhodovania. Pred nástupom na misiu sa vojaci podrobujú
náročným simulovaným cvičeniam, napr. tzv. vojnovej hre, zabezpečujúcej
odbornú prípravu vojakov pre úspešné zvládnutie zahraničnej misie, kde sú
vojaci priamo konfrontovaní s neistotou, rizikom a mnohými
nejednoznačnými situáciami.
Cieľom našej práce bolo zistiť, ako ovplyvňuje neistota-istota a vnímanie
rizika proces rozhodovania u profesionálnych vojakov.
80
Do popredia sa dostáva otázka vplyvu minulých skúseností jednotlivcov na
rozhodovanie a ich dopad na výsledné rozhodnutie (Stríženec, 2011). Ľudia sa
nerozhodujú len na základe klasického modelu rozhodovania, kde významnú
úlohu zohráva voľba optimálnej varianty, ale pri rozhodovaní im napomáha
rozpoznávanie vzorov (z angl. pattern recognition). To znamená, že novo
vzniknutú situáciu vyhodnocujú na základe predchádzajúcich skúseností, s
ktorými sa už v minulosti stretli. Pre decidenta je nevyhnutné, aby sa dokázal
relatívne efektívne rozhodovať v prirodzených podmienkach so značným
podielom neistoty.
Podľa teórie duálnych procesov, napr. De Neys (2006), majú ľudia tendenciu
formovať vlastné úsudky skôr na základe predchádzajúcich znalostí a intuícii
než na logickom procese usudzovania. DeNeysa (2006) charakterizuje ľudské
usudzovanie na základe dvoch systémov – heuristického a analytického.
Heuristický systém pritom rieši problémy spoliehaním sa na predchádzajúce
znalosti a presvedčenia. Operuje rýchlo a automaticky na rozdiel od
analytického systému, ktorý subjektom umožňuje usudzovanie podľa
štandardov logiky (Bačová, 2010, s. 65).
Predpokladáme, že predchádzajúce skúsenosti majú značný vplyv na
rozhodovanie. V našom tvrdení sa opierame o koncept naturalistického
rozhodovania, ktoré možno stručne vymedziť ako rozhodovanie ľudí
v komplexnom reálnom prostredí a to na základe doterajších skúseností, čiže
expertnosti. Ide o zhodu v situácií s naučenými vzorcami na základe
skúseností. Ak je nájdená jasná zhoda, možno potom uskutočniť najtypickejší
priebeh činnosti. Mentálna simulácia umožňuje predstaviť si ako bude
prebiehajúca činnosť pôsobiť v rámci kontextu aktuálnej situácie. Dochádza
k hľadaniu prvej účinnej a nie najlepšej možnej voľby. Gurňáková a kol.
(2011) uvádzajú, že naturalistické rozhodovanie je úzko späté s oblasťou
expertného
rozhodovania.
Predmetom
skúmania
naturalistického
rozhodovania sú ľudia, ktorí sú v danej oblasti skúsení a do rozhodovania túto
svoju skúsenosť zapájajú. V značnej miere sú to profesionáli, ktorí svoje
rozhodnutia robia v rámci svojej profesie pričom situácie, v ktorých sa
rozhodujú, nesú znaky komplexnej situácie. Existujú výskumné štúdie napr.
Lipshitz et al. (1997), Adamovová et al. (2010), ktoré poukazujú na
rozdielnosť v rozhodovaní medzi nováčikmi a expertmi. Aj podľa Stríženca
(2011) značnú úlohu zohráva syntéza vlastných skúseností vo forme schémy
či prototypu v rozhodovaní. Pri rozhodovaní navodenom minulou
skúsenosťou sa uplatňuje Prototypický model NDM - RPD (recognitionprimed decision making). Model zdôrazňujúci rekogníciu ukazuje ako ľudia
využívajú svoju skúsenosť vo forme zdroja (zásoby) vzoriek. Tento model
podrobne popisujú Klein a Klinger (1991).
John, Callan, Proctor, Holste (2000) zistili, že vojaci - laici v podmienkach za
vysokej neistoty by neprešli k priamemu rozhodnutiu, ale čakali by ako sa
81
situácia sama vyvinie. Napriek tomu, že je všeobecne známe, že čas zohráva
dôležitú úlohu v procese rozhodovania, spomínaní autori nezistili štatistiky
významný vplyv času na rozhodovanie.
Podľa výskumných zistení Kobusa, Proctora a Holsta (2001) v situáciách za
neistoty bol čas potrebný na výber postupu kratší u vojakov – expertov.
Na základe vyššie uvedeného formulujeme nasledovnú hypotézu:
Predpokladáme, že výber alternatívy v procese rozhodovania bude
v simulovanej rozhodovacej situácii rýchlejší u vojakov - expertov
v porovnaní s vojakmi – laikmi.
Za jeden z najdôležitejších zdrojov vzniku neistoty považujeme samotnú
osobnosť človeka, preto sme sa v našej práci snažili poukázať na vplyv
subjektívneho prežívania neistoty na rozhodovací proces. Sarmány-Schuller
(1999) poukázal na skutočnosť, že prokrastinácia, časová dilatácia, je vo
významnom pozitívnom vzťahu so zvýšenou neistotou, čím sa potvrdili
predpoklady časovej väzby na neistotu.
Preto predpokladáme, že vyššia úroveň subjektívne prežívanej neistoty
bude v pozitívnom vzťahu s pomalším rozhodovaním pri výbere
alternatívy u vojakov - laikov v procese simulovanej rozhodovacej
situácie.
2 Metódy
2.1 Výskumná vzorka
Výskumnú vzorku tvorilo 92 profesionálnych vojakov pôsobiacich vo
vojenských útvaroch v Žiline, Martine a Nitre vo veku od 21 do 38 rokov.
Výber participantov prebiehal náhodne, nakoľko sme najskôr oslovili
vojenských psychológov pôsobiacich v jednotlivých vojenských útvaroch, a tí
následne oslovili vojakov. Zisťovali sme, koľkokrát absolvovali simulované
vojnové cvičenia a koľkokrát participovali na zahraničnej vojenskej misii.
Participanti boli následne rozdelení na základe ich skúseností do dvoch skupín
– experti a laici, pretože sme predpokladali vplyv skúseností na rozhodovací
proces v simulovanej rozhodovacej situácii. Za expertov sme považovali tých,
ktorí už aspoň jeden krát absolvovali vojenskú misiu a za vojakov – laikov
sme pokladali tých, ktorí sa doposiaľ nezúčastnili žiadnej zahraničnej misie.
Z celkového počtu 92 vojakov bolo 44 expertov a 48 laikov.
2.2 Dizajn výskumu
Na zistenie vplyvu skúsenosti vojakov na rozhodovanie sme použili vlastnú
simulovanú rozhodovaciu hru. Hra pozostáva z farebnej mapy taktickej
situácie, ktorá je zároveň i slovne opísaná. Participanti majú na výber
spomedzi troch alternatív, pričom každá z nich odráža odlišnú úroveň
neistoty. Tá je určená informáciou o veľkosti nepriateľskej jednotky. Prvá
82
alternatíva (A: Nepriateľská jednotka je 2 krát menšia od vašej jednotky)
vyjadruje nízku úroveň neistoty, kedy je veľkosť nepriateľskej jednotky
známa. Druhá alternatíva (B: Nepriateľská jednotka je väčšia ako vaša
jednotka) predstavuje zvýšenú hladinu neistoty, kedy je veľkosť nepriateľskej
jednotky určená len pravdepodobnostným odhadom. Tretia alternatíva (C:
Budete čakať na ďalšie správy a počkáte ako sa situácia sama vyvinie) odráža
vysokú úroveň neistoty na základe toho, že veľkosť nepriateľskej jednotky je
neznáma. Vojakom bude zaznamenávaný čas stopkami ihneď po tom, čo si
pozorne pozrú mapu a prečítajú si opis situácie až po výber jednej alternatívy.
Na objasnenie vplyvu subjektívneho prežívania neistoty na proces
rozhodovania sme použili Škálu neistoty- istoty (Kováč, 1969). Škála
obsahuje 54 tvrdení, kde sa participant rozhoduje medzi dvoma alternatívami
hodnotenia situácie nútenou voľbou. Zachytáva päť stupňov neistoty- istoty:
I1 – normálna istota, I3 – patologická istota, N1 – normálna neistota, N2 –
zvýšená neistota, N3 – patologická neistota.
3 Výsledky
Graf 1Dĺžka trvania výberu alternatívy v procese rozhodovania
Čas je zaznamenávaný v sekundách
Laici (menej skúsení) n = 48
Experti (skúsení) n = 44
Na základe použitia Studentovho t-testu pre dva nezávislé výbery bol
preukázaný štatisticky významný rozdiel v rozhodovaní medzi expertmi
a laikmi. Hodnota Studentovho t-testu je t(82)=11.314. Rozsah súboru
vojakov - laikov je n(1)=48, hodnota priemeru trvania výberu alternatívy je
M1=46.5; SD1=16.48. Rozsah súboru vojakov - expertov je n(2)=44, hodnota
priemeru trvania výberu alternatívy je M2=13.8; SD2=10.86. Týmto sa
83
potvrdil predpoklad, že experti sa v simulovanej rozhodovacej situácii
rozhodujú rýchlejšie.
Tabuľka 1 Hodnota Spearmanovho korelačného koeficientu (N2)
N2
Čas – trvanie
R
0.316*
výberu
alternatívy
Sig.
0.029
Na overenie druhej hypotézy sme použili súčinovú koreláciu, na základe
ktorej sme zistili, že pomalšie rozhodovanie u vojakov - laikov je vo
významnom pozitívnom vzťahu so zvýšenou neistotou, čím sa plne potvrdila
naša hypotéza.
Tabuľka 2 Hodnota Spearmanovho korelačného koeficientu (N3)
N3
Čas – trvanie
R
0.271
výberu
alternatívy
Sig.
0.063
Pomalšie rozhodovanie u laikov je na hranici štatistickej významnosti aj
s patologickou neistotou (N3).
Pozoruhodný je vzťah patologickej istoty (I3), ktorý je v pozitívnom vzťahu
a významne koreluje s pomalšími rozhodnutiami u vojakov - laikov (Tab. 3).
Tabuľka 3 Hodnota Spearmanovho korelačného koeficientu (I3)
I3
Čas – trvanie
R
0.301*
výberu
alternatívy
Sig.
0.038
Pozoruhodný je aj samotný výber jednotlivých alternatív v simulovanej
vojnovej hre. Nasledovný Graf 2 ukazuje, že laici najčastejšie volili
alternatívu C, to znamená že by sa v situácii s vysokou hladinou neistoty
rozhodli čakať ako sa situácia sama vyvinie. Naproti tomu experti preferovali
možnosť A, čiže v prípade ak by bola nepriateľská jednotka 2 krát menšia od
ich vlastnej jednotky rozhodli by sa konať a nie čakať.
84
Graf 2 Rozloženie výberu jednotlivých alternatív
Skúsení – experti
Menej skúsení - laici
Alternatívy A, B, a C sú možné odpovede na otázku, či by vojaci zaútočili na
nepriateľskú jednotku v prípade, že:
A - Nepriateľská bojová jednotka je 2 krát menšia od vašej bojovej jednotky.
B - Nepriateľská bojová jednotka je väčšia ako vaša bojová jednotka.
C - Budete čakať na ďalšie správy o nepriateľskej bojovej jednotky a budete
čakať ako sa situácia vyvinie.
4 Diskusia
V práci sme sa zaoberali tým, ako budú rôzne úrovne neistoty ovplyvňovať
proces rizikového rozhodovania u profesionálnych vojakov. Vzhľadom na
skutočnosť, že všetci vojaci musia absolvovať vojenskú prípravu a výcvik
pred nástupom na mierovú zahraničnú misiu, zaujímalo nás, ako sa navzájom
líšia experti a laici (skúsení a menej skúsení vojaci) vzhľadom na proces
rozhodovania v podmienkach neistoty.
Na základe našich výsledkov možno konštatovať, že experti sa rozhodovali
rýchlejšie než laici, ktorí boli vo väčšej miere ovplyvnení zvýšenou hladinou
neistoty. Predchádzajúce skúsenosti majú značný vplyv na rozhodovanie.
Naše výsledky korešpondujú s tvrdeniami Stríženca (2011), podľa ktorého
zohráva syntéza vlastných skúseností značnú úlohu v procese rozhodovania
a zároveň s tvrdeniami Gurňákovej a kol. (2011). Tí uvádzajú, že
naturalistické rozhodovanie, tj. rozhodovanie ľudí v komplexnom reálnom
prostredí na základe doterajších skúseností, je úzko späté s oblasťou
expertného rozhodovania. Naše zistenia sú kongruentné aj s výsledkami
výskumu Kobusa, Proctora a Holsta (2001), ktorí vo svojich výsledkoch
uvádzajú, že rozhodovanie vojakov - expertov prebiehalo v kratšom čase
oproti vojakom - laikom.
85
Zisťovali sme aj, či vyššia hladina subjektívne prežívanej neistoty bude v
pozitívnom vzťahu s pomalším rozhodovaním pri výbere alternatívy
u vojakov v procese simulovanej rozhodovacej situácie. Táto hypotéza sa
potvrdila a naše výsledky sa zhodujú so závermi Sarmány-Schullera (1999),
ktorý svojim výskumom Neistota-istota/Prípad kauzálnej neistoty potvrdil
predpoklad časovej väzby na subjektívne prežívanie neistoty.
Uvedomujeme si možnosť dobrej aplikácie našich výsledkov do praxe.
Navrhujeme zefektívniť vojenské výcviky v zmysle využívania úloh, kde by
boli vojaci, predovšetkým tí menej skúsení (laici), priamo konfrontovaní
s neistotou, resp. s neurčitými, nejednoznačnými situáciami. Väčšina
výcvikov je zameraná na modelovanie záťažových situácií a len okrajovo sa
sústreďujú na riešenie neočakávaných situácií, napr. záťažový experiment
BUNKER, ktorý je využívaný na modelovanie záťažových situácií, ako aj
vytváranie budúcich schém činnosti v priestore nasadenia, ale aj pri vzniku
neočakávaných situácií, kde sú vojaci automaticky konfrontovaní s neistotou.
Navrhujeme, aby takýchto experimentov, s dôrazom na riešenie
neočakávaných situácii, bolo viac.
V neposlednom rade kladieme dôraz aj na tímové rozhodovanie. Lipshitz et
al. (2001) tvrdia, že proces rozhodovania v tímoch prebieha oveľa
komplexnejšie a efektívnejšie, a to z dôvodu lepšej komunikácie a plánovania,
čo prispieva k vyššiemu výkonu v rámci tímového rozhodovania.
Avšak je potrebné mať na pamäti, že jestvujú aj situácie, kedy skúsenosť
môže na rozhodovanie pôsobiť kontraproduktívne. Slovenská armáda využíva
v misiách tzv. Štandardné operačné postupy, ktoré predstavujú presne
vymedzené kroky, ako postupovať v určitej situácii, v prípade, že nastane. Do
istej miery môže táto činnosť pôsobiť ako stereotyp, ktorý môže vo svoj
prospech využiť nepriateľská jednotka. Preto sa v súčasnosti zavádza trend,
podľa ktorého sa každá situácia rieši vždy novým spôsobom, ktorý doteraz
ešte nebol použitý. V súvislosti s touto problematikou je prokrastinácia
vnímaná v armáde ako pozitívny jav. Je lepšie v istej miere analyzovať
dostupné informácie a predchádzať tak unáhleným rozhodnutiam, ktoré by
mohli mať závažné až katastrofálne následky.
86
Literatúra
ADAMOVOVÁ, L., TORVÉNYI BELOVIČOVÁ, Z., HALAMA, P.,
GURŇÁKOVÁ, J., ČIČMANOVÁ, L., Rozhodovanie v emocionálne
náročných situáciách: 1. Skúsenosť z práce záchranárov. In: Sociálne procesy
a osobnosť. 13 ročník medzinárodnej konferencie. Zborník abstraktov, 2010.
Košice, s. 4.
BAČOVÁ, V., Psychológia posudzovania a rozhodovania. In: V. Bačová
(Ed.). Rozhodovanie a usudzovanie I.: Pohľady psychológie a ekonómie,
2010. Ústav experimentálnej psychológie pri SAV: Bratislava. ISBN 978-8088910-30-5.
GURŇÁKOVÁ, J., ADAMOVOVÁ, L., ČIČMANOVÁ, L., HALAMA, P.,
KAMHALOVÁ, I., Úvod do naturalistického rozhodovania. Ústav
experimentálnej psychológie SAV, 2011. Bratislava. ISBN 978-80-88910-350.
JOHN, M., St., CALLAN, J., PROCTOR, S., HOLSTE, S., T., Effects of
situational uncertainty on decision-making. Technical Report 1821. SSC San
Diego, 2000, CA 92153-5001, pp. 9-15.
KLEIN, G., KLINGER, D., Naturalistic Decision Making. GATEWAY
Magazine, Vol. 2, No. 1991, pp. 1-4.
KOBUS, D., A., HOLSTE, S., T., PROCTOR, S., Effects of experience and
uncertainty during dynamic decision-making. International Journal of
Industrial Ergonomics, Vol. 28, Issue 5, San Diego, 2001, pp. 275-290.
LIPSHITZ, R., KLEIN, G., ORASANU, J., SALAS, E., Taking Stock of
Naturalistic Decision-making. In: Journal of Behavioral Decision Making,
Vol. 14, Iss. No. 5, pp. 331-352, 2001.
LIPSHITZ, R., STRAUSS, O., Coping with Uncertainty: A Naturalistic
Decision-Making Analysis. Organizational behavior and human decision
processes, Vol. 69, No. 2, February, pp. 149–163, 1997. Article No.
OB972679.
NEYS, M., Dual processing in Reasoning two systems but one reasoner.
Psychological Science, Vol.17, Issue 5, 2006, pp. 428-433.
SARMÁNY-SCHULLER, I., Neistota-istota/Prípad kauzálnej neistoty. In:
Reflexie súčasnej psychológie na Slovensku. Zborník príspevkov IX. Zjazdu
slovenských psychológov. STIMUL, 1999, pp. 13-19. Bratislava. ISBN 8088982-15-4.
STRÍŽENEC, M., História, aplikácie a hodnotenie koncepcie „Naturalistické
rozhodovanie“. In: V. Bačová (Ed.). Rozhodovanie a usudzovanie II.: Oblasti
a koncepcie, 2011. Ústav experimentálnej psychológie SAV: Bratislava. ISBN
978-80-88910-36-7.
87
Abstract
The aim of the study was to find out how professional soldiers make decisions
under uncertainty. We focused on criterion – experiences and speed in
decision- making and we also tried to find out how the decision-making
related to subjective experience of certainty-uncertainty. We have presumed
that the more experienced soldiers (experts) will make faster decisions and
that higher levels of subjective uncertainty will be in a positive relationship
with a slower decision-making in the selection of alternatives for less
experienced soldiers (laymen) in simulated decision making situation. The
research sample comprised of 92 professional soldiers. The research has been
accomplished by using the both methods. We used our generated simulated
war game and to verify the relationship of subjective certainty- uncertainty
and decision-making, we used the Scale of uncertainty – certainty (Kováč,
1969). The results of the research showed that experts make decisions faster
than laymen and also a statistically significant relationship between increased
levels of uncertainty and slower decision-making of laymen in simulated
decision-making situation.
Key words: Decision-making. Uncertainty - certainty. Professional soldiers.
Kontakt:
PhDr. Ivan Sarmány-Schuller, CSc; Bc. Marcela Svitačová
Katedra psychologických vied, FSVaZ UKF,
Kraskova 1, 949 74 Nitra
email: [email protected], [email protected]; [email protected]
88
Ľ. Pilárik, I. Sarmány-Schuller (Eds.), Rozhodovanie v kontexte kognície, osobnosti a emócií III.,
zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, 2012, Nitra: FSVaZ UKF v Nitre.
MAXIMALIZÁCIA A SUBJEKTÍVNA PRAVDEPODOBNOSŤ
MAXIMIZATION AND SUBJECTIVE PROBABILITY
Jozef Bavoľár
Abstrakt
Zvýšená tendencia maximalizovať uspokojenie, teda snaha dosiahnuť najlepší
možný výsledok, sa spája s menšou spokojnosťou s konečným výsledkom.
V príspevku je v dvoch výskumoch overovaný predpoklad, že to môže byť
spôsobené vyšším očakávaním úspechu. To je operacionalizované v prvom
výskume ako očakávaná pravdepodobnosť v 8 matematických úlohách.
Výsledky tento predpoklad nepotvrdzujú, v skúmanej vzorke 159 respondentov
nebol zistený vzťah tendencie k maximalizácii uspokojenia a udávanej
subjektívnej pravdepodobnosti výsledku. V druhom výskume na vzorke 118
respondentov bol zistený pozitívny vzťah maximalizácie a správnosti
dodržiavania normatívnych pravidiel pravdepodobnosti. Tiež bol potvrdený
predpoklad negatívneho vzťahu maximalizácie a životnej spokojnosti.
1 Tendencia k maximalizácii
Už H. Simon (1955) v polovici 20. storočia uvádza maximalizáciu a
uspokojovanie ako základné druhy rozhodovacích stratégií. Schwartz et al.
(2002) začínajú do povedomia vedeckej verejnosti uvádzať maximalizáciu
ako dispozičnú premennú, na základe ktorej je možné umiestniť ľudí od
minima po maximum – od tých, u ktorých v najväčšej miere prevláda
tendencia len uspokojiť kritérium po tých, ktorí chcú čo najviac
maximalizovať úžitok. S prihliadnutím na pomenovanie týchto ľudí
v pôvodnej anglickej literatúre (maximizers, satisficers) v príspevku
používame pre ich označenie slová maximalizátori a satisfaktori. Kým pre
prvých je typická tendencia vyberať si alternatívu s najvyšším očakávaným
„úžitkom“ (dôsledkom toho je napr. aj to, že musia preskúmať a z viacerých
kritérií ohodnotiť všetky možnosti), pre satisfaktorov platí to, že si vyberajú
prvú dostatočne dobrú možnosť – tú, ktorá prekračuje prah akceptovateľnosti.
Ako už bolo uvádzané, táto škála v pôvodnej práci Schwartza et al. (2002)
predstavuje kontinuum s dvoma pólmi, výraznejšie zastúpenie jednej
tendencie by malo znižovať zastúpenie tej opačnej.
Už v úvodnom článku Schwartz et al. (2002) predstavili aj nástroj na
zisťovanie tendencie k maximalizácii – Škálu maximalizácie (Maximization
Scale). Je to 13 položková škála zisťujúca ako všeobecnú tendenciu
k maximalizácii, tak aj tri faktory, ktorými je podľa Schwartza et al. (2002)
tento všeobecný konštrukt sýtený. Uvedenými faktormi sú:
89
1.
Vyhľadávanie možností (alternative search) – hľadanie a skúšanie
veľkého množstva možností, kým dôjdeme k najpriaznivejšej (6
položiek – napr. Keď pozerám televíziu, často prepínam medzi TV
kanálmi prezerajúc si všetky kanály, ktoré prichádzajú do úvahy, i keď
sa snažím sledovať len jeden program)
2. Ťažkosti s výberom (decision difficulty) – subjektívne prežívanie
rozhodovacej situácie ako náročnej (4 položky – napr. Často sa mi zdá
náročné kúpiť vhodný darček pre priateľa)
3. Vysoké štandardy (high standards) – snaha o výber toho najlepšieho (3
položky – napr. Nikdy sa neuspokojím s druhým najlepším riešením)
Výstupom z uvedeného úvodného článku predstavujúceho maximalizáciu ako
dispozičnú charakteristiku boli aj výsledky, ktoré predznamenali doteraz
prevládajúci všeobecný pohľad na maximalizáciu ako na vlastnosť spájanú
skôr s negatívnymi aspektmi psychického fungovania. Najčastejšie
uvádzaným vzťahom je súvis maximalizácie so životnou spokojnosťou. Tu
Schwartz čerpal najmä zo širšieho sociálnopsychologického pohľadu, keď
poukazoval na stále sa rozširujúce možnosti voľby v modernej spoločnosti,
ktoré však prinášajú stále väčšie nároky na schopnosť výberu medzi nimi.
Tejto problematike sa venoval najmä v knihe Paradox voľby (Paradox of
choice: Why more is less, 2004), kde poukazuje aj na to, že aj pri veľmi
podrobnom procese výberu je zložité zaistiť, aby bola konečná alternatíva
naozaj tá najlepšia. Snaha maximalizovať tak vedie skôr k nespokojnosti
s výberom, čo sa odzrkadľuje v nižšej subjektívnej spokojnosti
maximalizátorov. To potvrdili už Schwartz et al. (2002), keď poukázali tiež
na súvis maximalizácie ako celku i všetkých jej subškál s ľútosťou, spájanie
vyššej miery maximalizácie a vysokých štandardov s depresiou a vysokých
štandardov s perfekcionizmom. Parker, DeBruin a Fischhoff (2007) zistili, že
pri vyššej tendencii k maximalizácii dosahujeme horšie životné výsledky a vo
väčšej miere sa uplatňujú problematické rozhodovacie štýly – charakteristická
je nižšia miera behaviorálneho copingu, vyššia závislosť na iných pri
rozhodovaní, častejšie vyhýbanie sa rozhodnutiam, vyššia tendencia zažívať
ľútosť. Maximalizátori však vnímajú svoje rozhodnutia ako skôr spontánne.
Jedno z vysvetlení negatívneho vzťahu maximalizácie a subjektívnej pohody,
resp. spokojnosti ponúkajú Iyengar, Wells a Schwartz (2006), ktorí
u maximalizátorov zistili vyššiu mieru sociálneho porovnávania (smerom
nahor), z čoho vyplýva ľútosť a kontrafaktové myslenie smerom nahor. Teda
aj keď pri objektívnom posúdení si maximalizátori zvolili lepšie (po ukončení
školy si našli lepšie zamestnanie – o 20% vyššie mzdy), boli s týmto
rozhodnutím menej spokojní.
Už krátko po úvodnom článku bol koncept maximalizácie a jej zisťovanie
podrobené kritike. Nenkov et al. (2008) overovali psychometrické vlastnosti
pôvodnej 13 položkovej škály, ako aj skrátených verzií (9, 6 a 3 položkovej),
90
pričom najlepšie vlastnosti vykazovala 6 položková škála. Podľa Diab,
Gillespie a Highhouse (2008) je multidimenzionálny (trojfaktorový) model
sledovaný v v Škále maximalizácie v rozpore so základným vymedzením
maximalizácie. Maximalizáciu definujú ako všeobecnú tendenciu sledovať
identifikáciu optimálnej alternatívy a na základe toho navrhujú použitie
nového nástroja – Škály tendencie maximalizácie (Maximization Tendency
Scale). Pre jej tvorbu použili tri položky subškály Vysoké štandardy a pridali
6 ďalších sústreďujúcich sa najmä na cieľ optimalizácie výsledkov
rozhodnutí. Lai (2010) vytvorila 5 položkovú škálu sústreďujúcu sa na
Vyhľadávanie možností a Vysoké štandardy, pričom zanedbáva faktor
Ťažkosti s výberom – za základný znak maximalizácie považuje ťažkosti
s rozhodovaním. Podľa Rima et al. (2011) len Vyhľadávanie možností
a Ťažkosti s výberom pozitívne korelujú navzájom medzi sebou a negatívne
s aspektmi subjektívnej pohody, ďalšia subškála je teda nadbytočná. Turner et
al. (2012) v poslednom príspevku venovanom maximalizácii navrhujú nový
nástroj – Dotazník maximalizácie (Maximization Inventory), pozostávajúci
z dvoch vyššie uvedených subškál, ku ktorým je pridaná novovytvorená
subškála Uspokojenie (satisficing), ktorá pozitívne koreluje s prejavmi
dobrého duševného zdravia a adaptívneho rozhodovania. Turner et al. (2012)
tiež uvádzajú, že neexistuje inverzný vzťah medzi mierou maximalizácie
a uspokojovania, dané charakteristiky sú tak podľa nich navzájom nezávislé.
Základným cieľom prezentovaných výskumov je overenie psychometrických
charakteristík škály maximalizácie na slovenskej vzorke, k čomu okrem
základných deskriptívnych štatistík poslúži aj zisťovanie hodnôt vnútornej
konzistencie a vzájomných vzťahov troch subškál. K tomuto hlavnému cieľu
je v rámci Výskumu 1 pridané aj zisťovanie vzťahu maximalizácie
s odhadovanou pravdepodobnosťou, vo Výskume 2 so schopnosťou
dodržiavať základné pravidlá odhadu pravdepodobnosti a so životnou
spokojnosťou. Výskumy boli realizované na vzorkách študentov stredných
a vysokých škôl.
2 Výskum 1
Cieľom prvého výskumu bolo overenie vzťahu skóre v maximalizácii
(celkovo i v jednotlivých subškálach použitej prvej verzie Škály
maximalizácie)
s odhadovanou
pravdepodobnosťou
úspechu
v8
matematicko-pravdepodobnostných úlohách. Subjektívna pravdepodobnosť
bola zisťovaná otázkami pýtajúcimi sa na pravdepodobnosť výskytu istých
javov, ktorú bolo možné aj presne určiť (hod kockou, výber z kariet – príklad
úlohy: Aká je pravdepodobnosť, že pri hode dvoma kockami vám padne súčet
väčší ako 8?). V týchto úlohách bolo možné matematicky vypočítať
pravdepodobnosť, predpokladali sme však, že výskumné subjekty vzhľadom
na vyššiu náročnosť úloh tento výpočet v čase riešenia úloh nebudú schopné
91
uskutočniť. Výskumu sa zúčastnilo 159 respondentov, z čoho bolo 73
študentov gymnázia (vek 15-16 rokov, 52 žien, 21 mužov) a 86 študentov
vysokej školy (odbor psychológia, vek 20-25 rokov, 71 žien, 13 mužov). Zber
údajov prebehol vo februári 2012. V tabuľke 1 sú prezentované základné
deskriptívne údaje škály maximalizácie.
Tabuľka 1 Popisné charakteristiky škály maximalizácie v prvej vzorke
Vyhľadávanie
možností
Ťažkosti s
výberom
Vysoké
štandardy
Maximalizácia
Priemer
Medián
SD
Min
Max
20,59
20
5,85
7
37
15,5
15
5,06
4
27
13,79
49,87
14
50
3,55
10,25
3
21
21
84
Keďže ide o prvé použitie danej škály na slovenskej populácii, uvádzame aj
jej základné psychometrické parametre. Vnútorná konzistencia škály aj
faktorov bola zisťovaná výpočtom Cronbachovej alfy, tá pre celú škálu
dosahovala 0,624, pre faktor Vyhľadávanie možností 0,457, Ťažkosti
s výberom 0,544 a Vysoké štandardy 0,526. Štatisticky významný vzťah
v rámci subškál bol zaznamenaný len medzi Vyhľadávaním možností
a Ťažkosťami s výberom (r=0,356; p<0.001). Neboli zistené štatisticky
významné rodové rozdiely ani rozdiely medzi stupňami štúdia v celkovom
skóre, ani v žiadnom faktore maximalizácie.
Následným krokom bolo overenie predpokladaného vzťahu úrovne
maximalizácie a odhadovanej pravdepodobnosti. Korelačné koeficienty
subjektívnej pravdepodobnosti s celkovým skóre maximalizácie i s jej
subškálami prezentuje Tabuľka 2.
Tabuľka 2 Korelačné koeficienty maximalizácie a odhadov pravdepodobnosti
Úloha
Maximalizácia
Vyhľadávanie
možností
Ťažkosti s
výberom
Vysoké
štandardy
1
-0,054
2
0,031
3
-0,013
4
-0,004
5
-0,001
6
-0,087
7
0,026
8
0,153
-0,053
0,004
0,066
-0,021
-0,003
-0,114
0,092
0,22
-0,07
0,039
-0,12
0,005
-0,079
-0,075
-0,026
0,02
0,03
0,028
0,024
0,017
0,116
0,042
-0,038
0,051
Ako je možné vidieť v tabuľke 2, žiaden zo sledovaných vzťahov nebol
štatisticky významný, korelačné koeficienty sa pohybovali vo veľmi nízkych
hodnotách.
92
3 Výskum 2
Cieľom druhého výskumu bolo overenie vzťahu skóre v maximalizácii
s dodržiavaním základných pravidiel pravdepodobnosti. Na zisťovanie
maximalizácie bola opäť použitá Škála maximalizácie, dodržiavanie pravidiel
pravdepodobnosti bolo posudzované jednou subškálou metodiky
Rozhodovacie kompetencie dospelých (Adult Decision-Making Competence
– A-DMC) Konzistencia vo vnímaní rizika. Daná subškála pozostáva z 20
položiek, pri ktorých sa sleduje napr. to, či respondenti neuvádzajú pri
konkrétnejších situáciách vyššie pravdepodobnosti ako pri všeobecnejších
alebo vyššie pravdepodobnosti výskytu udalostí v kratšom ako v dlhšom
časovom intervale. Výsledné skóre sa pohybuje od 0 do 1 a udáva podiel
správnych riešení (vyššie číslo znamená lepší výsledok). Výskumu sa
zúčastnilo 118 respondentov, študentov gymnázia (vek 18-19 rokov, 60 žien,
58 mužov). Zber údajov prebehol v novembri a decembri 2011. V tabuľke 3
sú prezentované základné deskriptívne údaje škály maximalizácie.
Tabuľka 3 Popisné charakteristiky škály maximalizácie v prvej vzorke
Vyhľadávanie
možností
Ťažkosti s
výberom
Vysoké
štandardy
Maximalizácia
Priemer
Medián
SD
Min
Max
25,01
26
8,176
7
42
16,4
17
6,24
4
27
13,61
54,97
14
56,5
4,48
16,91
3
18
21
85
Aj v tomto prípade uvádzame základné psychometrické parametre Škály
maximalizácie. Cronbachova alfa pre celú škálu dosiahla 0,914, pre faktor
Vyhľadávanie možností 0,810, Ťažkosti s výberom 0,835 a Vysoké štandardy
0,840. Štatisticky významný vzťah v rámci subškál bol na rozdiel od
Výskumu 1 zaznamenaný medzi všetkými troma subškálami s hladinou
štatistickej významnosti menej ako 0,001. Hodnoty korelačných koeficientov
dosiahli r=0,695 medzi Vyhľadávaním možností a Ťažkosťami s výberom,
0,715 medzi Vyhľadávaním možností a Vysokými štandardmi a 0,718 medzi
Ťažkosťami s výberom a Vysokými štandardmi. Tabuľka 4 uvádza hodnoty
korelačných koeficientov maximalizácie s Konzistenciou vo vnímaní rizika,
ako aj s celkovou životnou spokojnosťou zisťovanou Škálou celkovej životnej
spokojnosti (Džuka, Dalbertová, 2002).
93
Tabuľka 4 Korelačné koeficienty maximalizácie, konzistencie vo vnímaní
rizika a životnej spokojnosti
Ťažkosti s
výberom
Vysoké
štandardy
0,389
0,439
0,468
0,442
-0,569
-0,591
-0,527
-0,630
Vyhľadávanie
možností
Konzistencia vo
vnímaní rizika
Životná
spokojnosť
Maximalizácia
Ako uvádza Tabuľka 4, boli zaznamenané stredne silné pozitívne vzťahy
aspektov maximalizácie s Konzistenciou vo vnímaní rizika. Bol potvrdený aj
predpoklad negatívneho vzťahu maximalizácie a životnej spokojnosti. Všetky
vyššie uvedené korelácie boli štatisticky významné na hladine 0,001.
4 Diskusia
Príspevok prezentuje prvé použitie Škály maximalizácie na Slovensku. Dva
výskumy prinášajú rozdielne výsledky. Kým v prvom výskume
psychometrické charakteristiky a vzájomné korelácie subškál nepreukázali
vhodnosť ďalšieho používania danej metodiky, druhý výskum priniesol
akceptovateľné výsledky ako v rámci vnútornej konzistencie subškál, tak ich
vzájomných vzťahov. V prvom výskume nebol potvrdený predpokladaný
vzťah maximalizácie s odhadovanou pravdepodobnosťou – skóre
v jednotlivých subškálach ani v celej použitej metodike nesúviselo
s uvádzanou subjektívnou pravdepodobnosťou. Na základe tohto výsledku
však nemôžeme zovšeobecňovať, že tento vzťah neexistuje, šlo len
o aplikáciu metód na špecifickej vzorke, otázniky môže vyvolávať tiež
použitie metódy na odhad pravdepodobnosti. V rámci nej sa nemusel prejaviť
len predpokladaný efekt nadhodnocovania či podhodnocovania, ale aj
kognitívne schopnosti súvisiace s presnosťou odhadu (výpočtu) požadovanej
pravdepodobnosti.
Iný prístup sledovania pravdepodobnosti bol použitý vo Výskume 2. Vo
vybranej subškále metodiky A-DMC bolo sledované dodržiavanie základných
pravidiel pravdepodobnosti, teda nie nadhodnocovanie či podhodnocovanie,
ale napr. schopnosť zohľadniť všeobecnejšie a konkrétnejšie udalosti.
Výsledky v tomto prípade nasvedčujú lepším výsledkom u maximalizátorov,
ktorí tak vedia lepšie tieto pravidlá zohľadňovať. Bol potvrdený aj
predpokladaný negatívny vzťah maximalizácie so životnou spokojnosťou, čo
je v súlade so zahraničnými výskumami. Na základe toho by sa dalo
(samozrejme s veľkou opatrnosťou) zhrnúť, že maximalizátori sa vedia lepšie
rozhodovať, ale sú s výledkami svojich rozhodnutí menej spokojní.
94
Literatúra
DIAB, D. L., GILLESPIE, M., HIGHHOUSE, S. (2008): Are maximizers
really unhappy? The measurement of maximizing tendency.Judgment and
Decision Mak-ing 3, 364-370.
DŽUKA, J., DALBERT, C. (2002): Vývoj a overenie validity Škál
emocionálnej habituálnej subjektívnej pohody (SEHP). Československá
psychologie 46, 234 – 250.
LAI, L. (2010): Maximizing without difficulty: A modified maximizing scale
and its correlates. Judgment and Decision Making 5, 164-175.
NENKOV, G. Y., MORRIN, M., WARD, A., SCHWARTZ, B., HULLAND,
J. (2008): A short form of the maximization scale: Factor structure, reliability,
and validity studies. Judgment and Decision Making 3, 371-388.
PARKER, A. M., BRUIN, W. B. DE, FISCHHOFF, B. (2007): Maximizing
vs. satisficing: Decision-making styles, competence, and outcomes. Judgment
and Decision Making 2, 342-350.
RIM, H., TURNER, B. M., BETZ, N. E., NYGREN, T. E. (2011): Studies of
the dimensionality, correlates, and meaning of measures of the maximizing
tendency. Judgment and Decision Making 6, 565-579.
SCHWARTZ, B. (2004): The paradox of choice: Why more is less. New
York: Ecco.
SCHWARTZ, B., WARD, A., MONTEROSSO, J., LYUBOMIRSKY, S.,
WHITE, K., LEHMAN, D. R. (2002): Maximizing versus satisficing:
Happiness is a matter of choice. Journal of Personality and Social Psychology,
83,1178-1197.
SIMON, H. A. (1955): A behavioral model of rational choice.Quarterly
Journal of Economics 59, 99-118.
Abstract
Higher tendency to maximize utility (to gain the best outcome) is correlated
with lower satisfaction with the outcome. Two studies verify hypotheses about
mediating role of higher success expectation. It is operationalized as expected
probability in eight mathematical tasks in study 1. Results do not confirm this
assumption, in sample consisting of 159 participants was not found
connection between maximization and subjective probability. In study 2,
results from 118 respondents show positive correlation between maximization
and following normative principles of probability.Negaitive correlation
between maximization and life satisfaction was also confirmed.
Kontakt:
Ing. Mgr. Jozef Bavoľár, PhD.
Katedra psychológie FF UPJŠ
Petzvalova 4, 040 11 Košice
Email: [email protected]
95
Ľ. Pilárik, I. Sarmány-Schuller (Eds.), Rozhodovanie v kontexte kognície, osobnosti a emócií III.,
zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, 2012, Nitra: FSVaZ UKF v Nitre.
ROZHODOVANIE DETÍ VO VEKU 6 - 12 ROKOV V IOWA
GAMBLING TASK VO VZŤAHU K VŠEOBECNÉMU
FAKTORU INTELIGENCIE
DECISION-MAKING BY 6 – 12 YEARS OLD CHILDREN IN
IOWA GAMBLING TASK ASSOCIATED WITH GENERAL
FACTOR OF INTELLIGENCE
Mária Túnyiová
Ivan Sarmány-Schuller
Abstrakt
V práci sme sledovali rozhodovanie detí vo vzťahu k všeobecnému faktoru
inteligencie. Výskumu sa zúčastnilo 50 detí vo veku 6 až 12 rokov (28 dievčat
a 22 chlapcov). Deti riešili modifikovanú hru Iowa Gambling Task (IGT),
ktorá bola rozdelená na dve časti. V prvej časti probanti vyberali 100 kariet
z kôpok A a D, v druhej časti vyberali 100 kariet z kôpok C a B. Inteligenciu
sme merali Ravenovými farebnými progresívnymi maticami. Výsledky
naznačujú, že medzi úspešnosťou v IGT a inteligenciou je pozitívny vzťah.
Staršie deti dosahujú vyššie skóre v 2. časti IGT ako mladšie deti. Medzi
dievčatami a chlapcami nie je v úspešnosti v IGT rozdiel.
Kľúčové slová: Iowa Gambling Task, inteligencia, rozhodovanie detí
1 Úvod
Rozhodovanie v neistých situáciách je charakteristické využitím aj minulej
skúsenosti, ktorá viedla k ziskom alebo stratám. Takýto postup imituje Iowa
Gambling Task (Iowská hracia úloha, ďalej len IGT) (Bechara, Damasio,
Damasio, Anderson, 1994). IGT je úloha, v ktorej si probanti vyberajú karty
zo štyroch kôpok kariet s cieľom získať čo najviac peňazí. Karty v kôpkach A,
B, C, D sú usporiadané podľa istých pravidiel (Obrázok 1). Každá karta
obsahuje výhru a niekedy súčasne aj prehru. Kôpky A a B sú oproti C a D
z dlhodobého hľadiska nevýhodné. Aj keď každá karta z nevýhodných kôpok
A a B vyhráva väčšiu sumu ako z kôpok C a D, zároveň však kôpky A a B
obsahujú relatívne väčšie straty ako kôpky C a D, preto sú z dlhodobého
hľadiska nevýhodné.
Bechara, Damasio, Tranel, Damasio (1997) považujú IGT za komplexnú
úlohu, preto sa riešitelia spoliehajú viac na intuíciu, založenú na somatických
markeroch, ktoré neuvedomovane naznačujú výhodnosť alebo nevýhodnosť
kôpky. Zdá sa, že dosiahnutie vysokého skóre v IGT vyžaduje byť vnímavý
k svojej intuícii, „tušeniu“ či schopnosť uvedomovať si svoje emócie (Pilárik,
Sarmány-Schuller, 2009). Maia a McClelland (2004) sa však v priebehu hry
96
IGT pýtali probantov špecifickejšie otázky smerujúce k tomu, aby zistili, čo
probanti vedia o štyroch kôpkach a výsledky naznačujú, že probanti mali
explicitnú vedomosť o dôvode ich rozhodovania, ak boli dotazovaní
presnejšími otázkami. Preto predpokladáme, že nie len „tušenie“ alebo
„pocity“ ale aj logická analýza je dôležitá pre úspešnosť v IGT.
Názory na mieru významnosti inteligencie pre dosiahnutie vysokého skóre
v IGT sa rôznia. Crone a van der Molen (2004) sledovali skupinu detí
a dospelých, v ani jednej skupine nezaznamenali významný vzťah medzi
inteligenciou a úspešnosťou v IGT. Rovnaké výsledky zo skúmania detí
a dospelých predstavujú tiež Lehto a Elorinne (2003, In: Toplak et al., 2010).
Na druhej strane Demaree, Burns a DeDonno (2009) tvrdia, že IGT je zväčša
kognitívna úloha, čo dokazuje ich zistenie, že vyššie IQ predikuje vyššie skóre
v IGT, zatiaľ čo nezaznamenali významný vzťah medzi emočnou
inteligenciou a výkonom v IGT.
Bechara, Damasio, Damasio, Anderson (1994) pozorovali u pacientov
s poškodením ventromediálneho prefrontálneho kortexu, že napriek
zachovaným normálnym intelektuálnym schopnostiam (napr. pamäti, výpočtu
ziskov vs. strát a pod.), neboli schopní sa rozhodovať pre nich výhodne
v rôznych sociálnych kontextoch a úspešne riešiť IGT. Roca et al. (2010) však
poukazuje na to, že narušenú schopnosť pacientov po poškodení frontálneho
laloku riešiť úspešne IGT je možné vysvetliť tým, že sa u nich znížila fluidná
inteligencia.
Úspešnosť detí v IGT je závislá od veku (Hooper et al., 2008; Jansen, van
Duijvenvoorde, Huizenga, 2012; Huizenga, Crone, Jansen, 2007). Kôpky
v IGT sú charakterizované 3 dimenziami (suma výhry, frekvencia prehry,
priemerná suma prehry), Jansen, van Duijvenvoorde, Huizenga (2012) zistili,
že schopnosť integrovať pri riešení IGT všetky tri dimenzie je závislá od
kognitívneho vývinu a teda aj od veku.
2 Metódy
2.1 Vzorka
Výskumu sa zúčastnilo 50 detí vo veku 6 až 12 rokov (priemerne 10.11
rokov), z toho 28 dievčat a 22 chlapcov. Všetky deti boli v čase merania bez
známej psychickej alebo somatickej poruchy.
2.2 Materiály a procedúra
Pôvodná verzia IGT obsahuje vysoké sumy, s ktorými sa dieťa
v každodennom živote pravdepodobne nestretáva. Modifikovali sme preto
pôvodnú IGT tak, že sme zmenšili sumy výhier, prehier a základného kreditu
(Obrázok 1). Výhry na kartách boli v sume 2 alebo 4, možné prehry
v rozmedzí 1 až 60, základný kredit 150. Podľa inštrukcie si deti mohli
predstaviť, že majú získať čo najviac eur alebo bodov.
97
Obrázok 1. charakteristika kôpok A, B, C, D
Pôvodnú verziu IGT sme rozdelili na dve časti. V prvej mali deti na výber
karty z kôpok A a D (v tomto poradí), v druhej z kôpok C a B (v tomto
poradí). Inštrukcie boli podané v rovnakom znení ako v pôvodnej verzii. Pred
druhou časťou hry sme však dodali, že karty sú tento krát usporiadané podľa
iného pravidla, ako boli v prvej časti. Dodatkom k inštrukcii sme sa snažili
zmierniť vplyv získaných skúseností z predchádzajúcej hry.
Deti si v oboch častiach hry vyberali 100 kariet. Dosiahnuté skóre sme získali
podľa vzorca (počet ťahov z výhodnej kôpky) – (počet ťahov z nevýhodnej
kôpky).
Všeobecný faktor inteligencie sme merali Ravenovými farebnými maticami
pre deti (ďalej len Ravenov test). Sledovali sme dosiahnuté hrubé skóre –
u všetkých detí a IQ – u detí do konca 11. roku.
3 Výsledky
Vzťahovú analýzu nameraných dát sme testovali pomocou Spearmanovej
poradovej korelácie (Tabuľka 1).
Predpokladali sme pozitívny vzťah medzi všeobecným faktorom inteligencie
a dosiahnutým skóre v IGT. Korelácia medzi dosiahnutým hrubým skóre
v Ravenovom teste a dosiahnutým skóre v 2. časti IGT bola pozitívna a
štatisticky signifikantná (rs=0.57, p< .001). Rovnako aj hodnota IQ získaná
Ravenovým testom štatisticky významne pozitívne korelovala s dosiahnutým
skóre v 2. časti IGT (rs=0.33, p< .05). Analýza nepreukázala významný vzťah
medzi dosiahnutým skóre v 1. časti IGT a hrubým skóre v Ravenovom teste
(rs=-0,12, p<0.05), a hodnotou IQ (rs=-0.1, p< 0.05).
Vek významne pozitívne koreloval s dosiahnutým skóre v 2. časti IGT
(rs=0.43, p<0.01), nie však so skóre v 1. časti IGT (rs=-0.17, p <0.05).
98
Tabuľka 1. Korelácie medzi skóre v 1. časti IGT, 2. časti IGT a hrubým skóre
získanom v Ravenovom teste, IQ, vekom
Skóre – 1. časť IGT
Skóre – 2. časť IGT
Raven – hrubé skóre
-.124
.566***
Raven – IQ
-.099
.329*
Vek
-.168
.427**
* p<0.05; ** p<0.01; *** p<0.001
Medzi dievčatami a chlapcami nebol významný rozdiel v dosiahnutom skóre
v 1. časti IGT (t=0.3, p<0.05) ani v 2. časti IGT (t=0.11, p<0.05) (Tabuľka 2).
Tabuľka 2. Komparácia skóre v 1. časti IGT a v 2. časti IGT vzhľadom na
pohlavie
Skóre – 1. časť IGT
Skóre – 2. časť IGT
Pohlavie
t
.027
.110
Sig.
.979
.913
4 Diskusia
S predpokladom, že pri riešení IGT sa uplatňuje všeobecný faktor inteligencie
sme skúmali deti vo veku 6 až 12 rokov. IGT sme rozdelili na dve časti,
v prvej vyberali deti karty z kôpok A a D. Kôpka A vyhráva 4 body a je
charakterizovaná vysokou frekvenciou prehier, v kôpke D, vyhrávajúcej 2
body, sú prehry pomerne zriedkavé. Suma prehry na karte je v oboch kôpkach
približne rovnaká. V tomto prípade sa v prvej časti IGT uplatňujú len 2
dimenzie – suma výhry a frekvencia prehry (Jansen, van Duijvenvoorde,
Huizenga, 2012). Pre väčšinu detí bolo jednoduché zistiť, ktorá kôpka je
z dlhodobého hľadiska výhodná. Úspešnosť skúmaných detí v prvej časti IGT
bola nezávislá od dosiahnutého hrubého skóre v Ravenovom teste, nebola tiež
závislá od hodnoty IQ. Deje sa tak pravdepodobne preto, lebo väčšina 6
ročných detí je už schopných integrovať dve jednoduché dimenzie problému
v IGT a preto už takmer všetky vedia rozlíšiť nevýhodnú kartu A od výhodnej
D.
V druhej časti IGT, boli na výber kôpky C a B. Kôpka C vyhráva 2 body a je
charakterizovaná vysokou frekvenciou prehier. Kôpka B vyhráva 4 body
a s prehrami je možné sa stretnúť len zriedkavo. V druhej časti IGT sa však
uplatňuje aj 3. dimenzia kôpok a to rozdielna suma prehry (Jansen, van
Duijvenvoorde, Huizenga, 2012). Napriek tomu, že v kôpke C, vyhrávajúcej 2
body, je vysoká frekvencia prehier, prehry sú v malej sume (častokrát
jednobodové), preto je z dlhodobého hľadiska kôpka C výhodná. V kôpke B
je možné každou kartou vyhrávať 4 body a stretnúť sa s prehrou len
zriedkavo, prehry sú však vo vysokej sume (40 alebo 60 bodov), takým
spôsobom je z dlhodobého hľadiska kôpka B nevýhodná. Úspešnosť v 2. časti
99
IGT pozitívne korelovala s vekom detí. Domnievame sa preto, že schopnosť
integrovať tri jednoduché dimenzie problému sa objavuje až u starších detí.
Keďže sa náročnosť úloh v Ravenovom teste postupne stupňuje a v prvých
úlohách rozhoduje jeden faktor – doplnenie jednoduchého vzoru (Carlson,
Wiedl, 1979; In: Ferjenčík, 1985), neskôr je nevyhnutné zohľadniť viac
faktorov – doplnenie vzoru pomocou identity a blízkosti, posledné úlohy sú
riešené abstraktným uvažovaním analógiou (Carlson, Wiedl, 1979; In:
Ferjenčík, 1985). Je pravdepodobné, že výkon v IGT, vyžadujúci integrovať
tri dimenzie kôpok, korešponduje s hrubým skóre v Ravenovom teste.
Výsledky nášho výskumu potvrdzujú významný vzťah hrubého skóre
v Ravenovom teste a skóre v 2. časti IGT. Hrubé skóre v Ravenovom teste
hovorí o počte a čiastočne aj o náročnosti splnených úloh. Preto ak je dieťa
schopné riešiť logicky náročnejšie úlohy a zároveň dosahovať vyššie skóre
v 2. časti IGT (vyžadujúcej integrovať tri dimenzie kôpok), je pravdepodobné,
že pre dosiahnutie vysokého skóre v IGT je nevyhnutný (okrem iného aj) istý
stupeň schopnosti riešiť logické úlohy.
Inteligencia sa síce ukazuje ako prediktor úspešnosti v IGT (najmä čo sa týka
rozlíšenia kôpok C a B), avšak vzťah je menej významný ako medzi hrubým
skóre v Ravenovom teste a 2. časťou IGT. Tento „slabší vzťah“ bol
očakávateľný, pretože IQ hovorí o intelekte vzhľadom na vek, nie o počte
úloh a ich náročnosti, ktoré dieťa zvládlo. Preto sa v mnohých výskumoch
ukazuje vek ako prediktor úspešnosti v IGT (Hooper et al., 2008; Jansen, van
Duijvenvoorde, Huizenga, 2012; Huizenga, Crone, Jansen, 2007) ale na
inteligenciu (hodnotu IQ) ako prediktor úspešnosti v IGT sú sporné názory
(Crone, van der Molen, 2004; Demaree, Burns, DeDonno, 2009).
Na základe výsledkov výskumu sa domnievame, že sa v úspešnom
riešení IGT neuplatňujú len somatické markery a intuícia, ale aj logická
analýza charakteristík kariet a vzťahov medzi nimi. Je možné, že rozhodujúca
je predovšetkým fluidná inteligencia (Roca et al., 2010). Pre ďalší výskum
doporučujeme porovnanie fluidnej a kryištalizovanej inteligencie vo vzťahu
k výkonu v IGT.
100
Literatúra
BECHARA, A., DAMASIO, A., DAMASIO, H., ANDERSON, S.:
Insensitivity to future consequences following damage to human prefrontal
cortex. Cognition 50, 1994, 7-15.
BECHARA, A., DAMASIO, H., TRANEL, D., DAMASIO, A. R.: Deciding
Advantageously Before Knowing the Advantageous Strategy. Science 275,
1997, 1293-1295.
CRONE, E. A., VAN DER MOLEN, M. W.: Developmental Changes in Real
Life Decision Making: Performance on a Gambling Task Previously Shown to
Depend on the Ventromedial Prefrontal Cortex. Developmental
Neuropsychology 25, 2004, 251-279.
DEMAREE, H. A., BURNS, K. J., DEDONNO, M. A.: Intelligence, but not
emotional intelligence, predicts Iowa Gambling Task performance.
Intelligence 38, 2009, 249-254.
FERJENČÍK, J.: Ravenove farebné progresívne matice. Psychodiagnostické
a didaktické testy, n. p. 1985.
HOOPER C. J., LUCIANA, M., WAHLSTROM, D., CONKLIN H. M.,
YARGER, R., S.: Personality correlates of Iowa Gambling Task performance
in healthy adolescents. Personality and Individual Differences 44, 2008, 598609.
HUIZENGA, H. M., CRONE, E. A., JANSEN, B. J.: Decision-making in
healtky children, adolescents and adults explained by the use of increasingly
complex proportional reasoning rules. Developmental Science 10, 2007, 814825.
JANSEN, B. R. J., VAN DUIJVENVOORDE, A. C. K., HUIZENGA, H. M.:
Development of decision making: Sequential versus integrative rules. Jurnal
of Experimental Child Psychology 111, 2012, 87-100.
MAIA, T. V., MCCLELLAND, J. L.: A reexamination of the evidence for the
somatic marker hypothesis: What participants really know in the Iowa
gambling task. PNAS 101, 2004, 16075-16080.
PILÁRIK, Ľ., SARMÁNY-SCHULLER, I.: Emotional Intelligence and
Decision-making of Female Students of Social Work in the Iowa Gambling
Task. Studia psychologica 51, 2009, 319-328.
ROCA, M., ET AL.: Executive function and fluid intelligence after frontal
lobe lesions. Brain 133, 2010, 234-247.
TOPLAK, M. E., SORGE, G. B., BENOIT, A., WEST, R. F., STANOVICH,
K. E.: Decision-making and cognitive abilities: A review of associations
between Iowa Gambling Task performance, executive functions, and
intelligence. Clinical Psychology Review 30, 2010, 562-581.
101
Abstract
In this study we examined children's decision-making in association with general
factor of intelligence. In the research participated 50 children in age of 6 – 12
years (28 girls and 22 boys). Children were solving modified Iowa Gambling Task
(IGT), which was divided into 2 parts. In the first part participants were selecting
100 cards from decks A and D, in the second part they were selecting 100 cards
from decks C and B. We measured intelligence by Raven's coloured progressive
matrices. The results suggest positive association between IGT performance and
intelligence. Older children reached higher score in the second part of IGT than
younger children. Between girls and boys is not a difference in success in IGT.
Key words: Iowa Gambling Task, intelligence, children’s decision-making
Kontakt:
Mgr. Mária Túnyiová
Ústav experimentálnej psychológie
Slovenská akadémia vied
Dúbravská cesta 9
813 64 Bratislava
[email protected]
102
Ľ. Pilárik, I. Sarmány-Schuller (Eds.), Rozhodovanie v kontexte kognície, osobnosti a emócií III.,
zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, 2012, Nitra: FSVaZ UKF v Nitre.
VÝKONNOSTNÍ CHARAKTERISTIKY TESTU HANOJSKÉ
VĚŽE A VÝSKYT DEPRESIVNÍCH SYMPTOMŮ
PERFORMANCE OF TOWER OF HANOI TEST AND
OCCURRENCE OF DEPRESSION
Radko Obereignerů
Daniel Dostál
Katarína Obereignerů
Tomáš Divéky
Josef Mižigar
Marta Boučková
Alžběta Müllerová
Marie Stielová
Abstrakt
Cíle: Cílem práce bylo sledování výkonnostních charakteristik testu Hanojské
věže (ToH) v souvislosti s výskytem depresivních symptomů. Metodika: Test
Hanojské věže je metoda vhodná na posuzování exekutivních funkcí.
V komplexní baterii určené pro konormaci ToH byla zařazena Beckova
sebeposuzovací škála deprese (BDI-II), přinášející informace o emočním
stavu
účastníků výzkumu. Pro skupinu adolescentů byla použita
sebeposuzovací škála deprese CDI. Soubor: Zkoumaný soubor tvořilo pět
skupin osob: zdraví senioři (n=90), adolescenti (n=40), pacienti
s roztroušenou sklerózou (n=33), pacienti s Parkinsonovou nemocí (n=34),
pacienti se schizofrenií (n=7). U všech skupin byl porovnáván celkový výkon
ToH s aktuálním sebeposouzením pomocí výše uvedených inventářů deprese.
Výsledky: V provedeném výzkumu jsme u žádné z testovaných skupin
neshledali statisticky významnou souvislost mezi výskytem depresivních
symptomů a celkovým výkonem v testu exekutivních funkcí ToH. Výsledky
mohou poukazovat na skutečnost, že ToH je testem s dostatečnou integritou
vůči mírným rozdílům v emočním prožívání jak pro zdravé účastníky výzkumu,
tak pacienty napříč širokým spektrem onemocnění.
1 Úvod
Test Hanojské věže (ToH) je jednou z mála metod vhodných pro diagnostiku
exekutivních funkcí, které kromě rozhodování, zahrnují také schopnost
plánovat a řešit předložené problémy. Je koncipován jako hlavolam, který
zachycuje schopnost plánovat i schopnost kontroly a propojování informací v
rámci kognitivních subsystémů. Deficity ve výkonu nacházíme vždy u
pacientů s frontálními lézemi, prokázány jsou i deficity u dalších onemocnění
103
(schizofrenní okruh, traumatická poškození mozku, genetické poruchy,
poruchy pozornosti, fenylketonurie, vysoce funkční autismus aj.) (Humes et
al., 1997). Test je snadno kvantifikovatelný, s krátkou administrací, citlivý pro
počínající poruchy. (Lezak et al., 2004) V rámci administrace sledujeme více
behaviorálních projevů, které souhrnně přiřazujeme k projevům exekutivních
funkcí. (Welsh, Huizinga, 2005) Administrací ToH sledujeme konstrukt
exekutivních funkcí na základě řešení předem definovaného problému.
1.1 Centrální exekutivní systém
Centrální exekutivní systém je kognitivní systém, který řídí a kontroluje
kognitivní procesy. Činnost tohoto systému zahrnuje rozhodování, plánování,
kognitivní flexibilitu, abstraktní myšlení, vytváření pravidel, inhibici
nežádoucího chování a výběr významných senzorických informací. Teorie
týkající se centrálního exekutivního systému vycházejí z pozorování a
vyšetření lidí s poškozením v oblasti frontálních laloků (Lyketsos et al., 2004;
Preiss et al., 2006; Reynolds et al., 2004; Koukolík, 2002; Kulišťák 2003).
Exekutivní funkce (EF) jsou projevem aktivity primární motorické kůry (volní
pohyby těla), premotorické korové oblasti (jemné a komplexní pohyby,
prostorové vnímání) a prefrontálních oblastí mozku. Tři z pěti okruhů
prefrontálních oblastí zajišťují řadu psychických fenoménů, jejichž
behaviorální projevy popisujeme v termínech osobnosti, volních vlastností a
myšlenkových procesů. Součástí prefrontálních oblastí jsou kortikální a
subkortikální zpětnovazebné okruhy. Distribuce EF je v oblasti jak bazálních
ganglií, tak mozečku. (Miller et al., 2007)
1.2 Vliv derpese na kognitivní a exekutivní funkce
Deprese je uváděna jako jeden z faktorů ovlivňujících výkon v oblasti
pozornosti, paměti, intelektu, exekutivy. Do značné míry odpovídá zhoršení
výkonu kognitivních a exekutivních funkcí hloubce symptomů deprese
(O´Brien et al., 2004; Ormel et al., 2004, Butters et al., 2000).
2 Metodika
Zkoumaný soubor tvořilo pět skupin účastníků výzkumu: kontrolní skupina
zdravých seniorů (n=90), adolescenti (n=40), pacienti s roztroušenou
sklerózou (n=33), pacienti s Parkinsonovou nemocí (n=34), pacienti se
schizofrenií (n=7). Kontrolní skupina zdravých seniorů byla zvolena na
základě anamnestické nepřítomnosti neurologických, psychiatrických
a závažných somatických poruch. Věkové pásmo 65 a více let bylo vybráno
s ohledem na uplatnění ToH v diagnostice exekutivních funkcí, neboť
v daném věkovém pásmu významně narůstá výskyt neurodegenerativních
poruch. Skupina adolescentů představuje sondu do věkové kategorie pod 18
let. Klinické skupiny pacientů s Parkinsonovou nemocí, roztroušenou
104
sklerózou a schizofrenií byly zvoleny z důvodu prokázaného dopadu daných
chorob na exekutivní funkce.
Základní charakteristiky uvádíme v tab.1.
Tabulka 1 Základní demografické charakteristiky zkoumaných souborů
Kontrolní skupina
zdravých seniorů
Skupina pacientů s
mírným kognitivním
deficitem
Skupina pacientů s
roztroušenou
sklerózou
Skupina pacientů s
Parkinsonovou
nemocí
Skupina pacientů se
schizofrenií
90 72.59
% mužů
(počet)
max
Pohlaví
min
SD
Věk
% žen
(počet)
Poč
et
průměr
Skupina
7.14
65
93
41 (37)
59 (53)
21 57.05 17.09
26
80
48 (10)
52 (11)
33 40.76 12.27
16
61
30 (10)
70 (23)
34 60.32 11.56
34
81
50 (17)
50 (17)
9.72
18
44
57 (4)
43 (3)
1.85
13
18
50 (20)
50(20)
7 30.71
Skupina adolescentů 40
15.5
Použita byla dřevěná varianta ToH. Administrovali jsme tří- (3d), čtyř- (4d) a
pěti diskovou (5d) verzi testu. Úkolem testovaného jedince je přesunout
pyramidu z levého kolíku na kolík zcela vpravo. Dodržovat musí dvě
pravidla:
1. Může pohybovat vždy jen jedním diskem.
2. Nesmí položit větší disk na menší.
V průběhu administrace sledujeme a zaznamenáváme čtyři ukazatele.
Čas (t) – pro každou verzi testu zaznamenáváme čas řešení, maximálně však 5
minut. Tj. administrace všech tří verzí testu (3d, 4d, 5d) je maximálně 3x5
minut.
Počet pohybů (mov) – za pohyb považujeme každý motorický úkon, při
kterém disk opustí hrot.
105
Perseverace (per) – perseverace rozdělujeme na pravé a nepravé. Za pravou
perseveraci považujeme moment, kdy dojde k přesunutí disku (pohyb) a
vzápětí jeho navrácení na původní místo (pohyb označen jako perseverace).
Jako nepravou perseveraci označujeme moment, kdy klient vezme disk mimo
hrot, nepřesune jej však na jiný, ale vrátí jej na původní místo.
Porušení pravidla (br) – nastává, pokud klient poruší některé z daných
pravidel.
Pro snadné vyhodnocení jsme definovali celkový skór ToH v rozsahu 0-6
bodů. Složen je z bodového hodnocení za správné složení příslušné verze
testu a aditivního bodového hodnocení v případě, že časový medián vyřešení
příslušné verze je lepší nez medián normativní skupiny. Tj. vyřešení 3d verze
=1 bod, 4d = 1 bod, 5d = 1 bod. Časové mediány pro normativní skupinu
(n=90) jsou uvedeny v tab.2.
Tabulka 2 Mediánové hodnoty pro aditivní bodování
Verze testu →
3d
Doporučené
hodnoty
času
pro
vyhodnocení (K celkovému skóru bodů za
správné dokončení připočtěte bod, pokud
70 s.
je čas v dané verzi menší než uvedená
tabulková hodnota)
4d
5d
165 s.
230 s.
Pro hodnocení výskytu a závažnosti depresivních symptomů jsme použili
Beckovu škálu deprese (BDI-II) (Beck a kol., 1999), Nemocniční škálu
deprese a úzkosti (HAD) (Zigmond a kol., 1983) a pro adolescenty byla
použita škála dětské depresivity (CDI) (Kovacs, 1998).
Statistické zpracování
Výsledné skóry použitých škál jsme korelovali s celkovým skórem ToH. Pro
zajívavost uvádíme také korelaci cekového skóru ToH a věku jednotlivých
skupin a s orientačním ukazatelem kognitivní poruchy Krátkou škálou
mentálního stavu (MMSE). Využili jsme statistické nástroje Statistica CZ
a MS Office Excel.
3 Výsledky
Výsledky uvádíme ve formě korelačních koeficientů, ktré přehledně uvádíme
v tab.3.
106
Tabulka 3 Souvislost celkového skóru ToH s vybranými ukazateli depresivní
symptomatiky, kognitivního stavu a věku
Skupina
Věk
BDI2
HAD
MMSE CDI
Kontrolní skupina zdravých
-0,50*** 0,16
0,03
-0,29**
seniorů (n=90)
Skupina pacientů s mírným
kognitivním deficitem
-0,06
0,20
0,02
0,20
(n=21)
Skupina pacientů s
roztroušenou sklerózou
-0,42*
-0,30
-0,19
0,52**
(n=33)
Skupina pacientů s
Parkinsonovou nemocí
-0,65*** -0,32
-0,15
0,29
(n=34)
Skupina pacientů se
0,03
-0,31
-0,21
-0,03
schizofrenií (n=7)
Skupina adolescentů (n=40) 0,12
-0,11
Statistická signifikance: ***p <0.001, **p <0.01, *p<0.05
Neshledali jsem žádnou statisticky významnou souvislost mezi celkovým skóre ToH
a některým z ukazatelů depresivní symptomatiky (BDI-II, HAD, CDI).
4 Diskuze
Teoretický předpoklad o souvislosti depresivní symptomatiky a zhoršení
výkonu exekutivních funkcí se nepotvrdil. Výsledky sice ukazují trend
představovaný negativní korelací použitých škál a celkového skóru ToH, ale
výsledek nedostahuje náležité úrovně statistické významnosti. Trend
souvislosti ToH a symptomů deprese můžeme vidět především u klinických
skupin pacientů s roztroušenou skleózou mozkomíšní, Parkinsonovou nemocí
a se schizofrenií. Depresivní symptomatika je častou komorbiditou v
klinickém obrazu daných onemocnění. Naopak jako mnohem významnější
faktor, než depresivní symptomatika, který má vliv na výkon v ToH, je věk
účastníků výzkumu. Statisticky významný vliv věku na výkon v ToH jsme
zaznamenali u početně nejlépe zastoupených skupin dospělých.
5 Závěr
Z výsledků můžeme usuzovat, že ToH je testem s dostatečnou integritou vůči
mírným rozdílům v emočním prožívání jak pro zdravé účastníky výzkumu,
tak pacienty napříč širokým spektrem onemocnění. Ukazuje se, že výkon
v Testu Hanojské věže je závislý na věku osob, u kterých byl administrován.
Výzkum byl podpořen grantem FF_2011_014
107
Literatura
BECK, A. R., STEER, R. A., BROWN, G. K. (1999): Beckova sebeposuzovaci
škala depresivity pro dospěle BDI-II: příručka., Brno, Psychodiagnostika Brno,
spol. s.r.o.
BUTTERS, M. A., BECKER, J. T., NEBES, R. D., ZMUDA, M. D., MULSANT,
B. H., POLLOCK, B. G., REYNOLDS, CH. F. (2000): Changes in Cognitive
Functioning Following Treatment of Late-Life Depression. American Journal of
Psychiatry 157:12, 1949-1954.
FOLSTEIN, M., FOLSTEIN, S., MCHUGH, P. (1975): Mini-mental state: a
practical method for grading the cognitive state of patients for the clinician. J
Psychiatr Res, 12, 189-198.
HUMES, G.E., WELSH, M.C., RETZLAFF, P., COOKSON, N. (1997): Towers
of Hanoi and London: Reliability and validity of two executive function tasks.
Psychological assessment, 4 (3), 249-257.
KOUKOLÍK, F. (2002): Lidský mozek. Funkční systémy. Norma a poruchy.
Praha, Portál.
KOVACS, M. (1998): Sebeposuzovací škála depresivity pro děti. Brno,
Psychodiagnostika Brno, spol. s.r.o.
KULIŠŤÁK, P. (2003): Neuropsychologie. Praha, Portál.
LEZAK, M., HOWIESON, D.B., LORING, D.W., A KOL. (2004):
Neuropsychological Assessment, 4th ed. New York, Oxford University Press.
LYKETSOS, G.C., RABINS, P., ROSENBLATT, A. (2004): Forgotten frontal
lobe syndrome or executive dysfunction syndrome. Psychosomatics; 45, 247-255.
MILLER, B. L., CUMMINGS, J. L. (2007): The human frontal lobes. 2ed. New
York, Guilford Press.
O´BRIEN, J. T., LLOYD, A., MCKEITH, I., GHOLKAR, A., FERRIER, N.
(2004): A Longitudinal Study of Hippocampal Volume, Cortisol Levels, and
Cognition in Older Depressed Subjects. Americal Journal Psychiatry 161:11,
2081-2090.
ORMEL, J., OLDEHINKEL, A. J., NOLEN, W. A., VOLLEBERG, W. (2004):
Psychosocial Disability Before, During, and After a Major Depressive Episode.
Archieves of General Psychiatry 61, 387-392.
PREISS, M., KUČEROVÁ, H. (2006): Neuropsychologie v neurologii. Praha,
Grada Publishing.
REYNOLDS, C. R., ROMINE, C. B. (2004): Sequential memory: a
developmental perspective on its relation to frontal lobe functioning.
Neuropsychology Review; 14(1), 43-64.
WELSH, M.C., HUIZINGA, M. (2005): Tower of Hanoi disk-transfer task:
Influences of strategy knowledge and learning on performance. Learning and
Individual Differences; 15, 283-298.
ZIGMOND, A., SNAITH, R. (1983): The Hospital Anxiety and Depression Scale.
Acta Psychiatrica Scandinavica, 67, 361-370.
108
Abstract
Aim: The aim of this study is to find out the influence of depression on the
performance of Tower of Hanoi (ToH). Methods: The ToH is a reliable
method for testing the executive functions. Depression was measured by Beck
Depression Inventory (BDI-II) informing about the emotional status of
participants. The adolescents were tested by Children Depression Inventory
(CDI). Participants: The cohort consists of the following 5 groups of
participants: healthy seniors (n=90), adolescents (n=40), patients suffering of
multiple sclerosis (MS), patients suffering of Parkinson‘s disease (PD) (n=34)
and patients with schizophrenia (n=7). There was compared the total
performance of ToH with the actual level of self-estimating scales of
depression in all groups. Results: Comparing the occurrence of depression
and the quality of ToH performance by executive functions testing, we did not
find any statistically significant correlation. This surprising result could be
partially explainable by the fact that ToH is a resistant test to mild differences
in emotivity of healthy participants and different group of patients as well.
Kontakt:
PhDr. Radko Obereignerů, Ph.D.,
Katedra psychologie, Filozofická fakulta,
Univerzita Palackého v Olomouci,
Vodární 6, Olomouc,
Česká republika, PSČ 77100,
email: [email protected]
109
Ľ. Pilárik, I. Sarmány-Schuller (Eds.), Rozhodovanie v kontexte kognície, osobnosti a emócií III.,
zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, 2012, Nitra: FSVaZ UKF v Nitre.
ETICKÉ HODNOTY JAKO DETERMINANTY
ROZHODOVÁNÍ V TRŽNÍ EKONOMICE
ETHICAL VALUES AS DETERMINANTS OF DECISION
MAKING IN MARKET ECONOMY
Pavel Uhlář
Pavel Seknička
Anna Putnová
Abstrakt
Příspěvek z hlavních determinant rozhodování, tj. pravděpodobností a hodnot,
ponechává stranou pravděpodobnosti a věnuje se hodnotám, které jsou
ustavujícími složkami rozhodování. Tyto jsou sledovány v kontextu
psychického řízení činnosti a chování s důrazem na řídicí činnosti aktérů
hospodářského dění. Proto jsou zkoumány klíčové hodnoty tržního
ekonomického systému. Člení se do tří segmentů, prvního - základních hodnot
demokracie: svobody a spravedlnosti, druhého – hodnotového základu trhu:
odpovědnosti a důvěry, a třetího – hodnot spjatých s ekonomickým rozvojem a
růstem – pokroku, prosperity a racionality. Zde jsou hodnoty jako
determinanty rozhodování sledovány v kontextu dvou způsobů koordinace
ekonomických aktivit a transakcí. Jednak systému trhů a cen, kde klíčovým je
princip vzájemné výhodnosti, a jednak systému nadřízenosti a podřízenosti,
kde základním principem je příkaz. Analýza sleduje některé soudobé odchylky
od optimální koordinace (koroze hodnot) a směřuje k výhledové ekonomii
důvěry u nás, která nutně integrálně zahrnuje uplatnění i etických hodnot jako
plnohodnotných determinant rozhodování, což přináší dividendu z důvěry
jako úsporu a minimalizuje daň z nedůvěry jako dodatečný náklad.
1 Úvod
Zdrojem tvorby ekonomických statků jsou výrobní faktory, jako např.
přírodní zdroje, lidské zdroje, kapitál a podnikatelské schopnosti. Z čehož
vyplývá, že významným ekonomickým zdrojem je i lidská činnost. Skrze
činnost jsou do ekonomického dění vneseny jak osobnosti aktérů, tak i jejich
způsob myšlení. Tento proces nenáhodné povahy, tj. řízený proces, je tak
determinován i psychicky. Usměrňování lidské činnosti má podobu řídicího
cyklu. V rámci tohoto cyklu má stěžejní roli rozhodování, které se vyznačuje
110
tzv. svorníkovou funkcí1. Poznání role rozhodování v řídicím cyklu a
zužitkování těchto poznatků představuje významný zdroj využitelných
strukturovaných informací. Nezastupitelné místo zde má i psychologie, ovšem
schopná interdisciplinární spolupráce, vidění povahy sledovaných jevů
a problémů a uplatňování korektivních postupů a rozvojového proaktivního
působení.
Především hodnoty jsou ustavujícími složkami rozhodování. Působnost
hodnotové složky se děje skrze osobnost a mysl v rámci procesu psychického
řízení vnitřní a vnější činnosti a chování. Aktéři hospodářských činností jsou
ovlivňováni charakteristikami tržního ekonomického systému.
Hodnoty demokracie, trhu a ekonomického růstu se díky socializaci aktérů
hospodářských činností promítají do příslušných složek osobnosti a jejich
způsobu myšlení. Návazně se uplatňují i v rozhodování v rámci řídicích
činností aktérů decizních procesů. Tržní ekonomický systém považujeme za
východisko analýzy sledovaných činností, a proto se věnujeme klíčovým
etickým hodnotám současné ekonomické praxe, bezprostředně spjatých
především s trhem.
2 Klíčové hodnoty tržního ekonomického systému
Velký význam pro účinné a efektivní rozhodování v rámci ekonomického
systému mají kulturní a etické hodnoty. Hodnoty vnáší do rozhodovacích
procesů zejména etickou kompetentnost2, a to proto, že „ nejenom podepírají
lidské jednání a umožňují nám dosahovat jeho inherentních hodnot, ale
pomáhají také v tom druhu hledání dobra, které nás zde zajímá, umožňujíce
nám překonávat nástrahy, nebezpečí, pokušení a nepozornosti, s nimiž se
setkáváme a poskytujíce nám rostoucí poznání nás samých a dobra.“ (
MacIntryre, 2007, s.266). A to v kontratu k nechtěným, skrytě chtěným nebo
dokonce zjevně chtěným účinkům záporným, neblahým, zlým.
Podobnou roli jako etické hodnoty mají i etické normy. Vztah etických hodnot
a etických norem je možné vymezit následovně: „Hodnoty nejsou totéž co
normy chování. Hodnoty jsou standardy toho, co je žádoucí nezávisle na
specifických situacích. Jediná hodnota může být referenčním bodem dalších
specifických norem, jediná specifická norma může představovat současné
použití několika různých hodnot.“ (IESS, 1968, s. 283).
1
Svorníková funkce rozhodování je dána jeho specifickým postavením v rámci řídícího cyklu
činnosti s ohledem na předrozhodovací a porozhodovací procesy, momenty zvažování a volby a
rovněž jeho motivační, emoční, kognitivní a konativní determinanty.
2
Etická kompetentnost bývá často označována jako schopnost zdravého etického úsudku a závisí
zejména na těchto schopnostech: morální představivost, uspořádání priorit, morální identifikace,
tolerování odlišných morálních postojů, sjednocení kompetence odborné a morální, ale také na
ujasnění si smyslu morální odpovědnosti a snaze vyhnout se morální nezodpovědnosti, morální
nedbalosti.
111
Klíčovými hodnotami tržního ekonomického systému jsou zejména: svoboda,
spravedlnost, odpovědnost, důvěra, pokrok, prosperita a racionalita3. Tyto
hodnoty tvoří základ euroamerického systému hodnot pro ekonomickou praxi,
který je každodenně ověřován v praxi tržní ekonomiky zejména ve vyspělých
zemích Evropy i Ameriky a pro nás je zatím stále inspirující. Uvedené
hodnoty můžeme rozdělit do tří segmentů.
První segment obsahuje svobodu a spravedlnost, tj. základní hodnoty
demokracie4. Tyto hodnoty vytváří základ hodnotové infrastruktury
demokracie, jež ovlivňuje jak hospodářskou činnost, tak podnikání. Značný
význam má svoboda a spravedlnost pro úlohu státu, resp. vlády v tržní
ekonomice jakož i pro stanovení strategických cílů veřejné politiky
v hospodářství. Čím menší bude nesoulad mezi svobodou a spravedlností, tím
se dá předpokládat, že bude i méně kolizních situací v rozhodování, a to
nejenom v oblasti hospodářské, ale i politické, právní a etické.
Druhý segment zahrnuje hodnoty, které tradičně vytváří hodnotový základ
trhu – odpovědnost a důvěra. Již Adam Smith5 zdůraznil, že funkční tržní
ekonomika je založená na smlouvě a smluvních vztazích. V případě, že
smluvní ujednání jsou funkční, jsou založeny evidentně na odpovědnosti a
vzájemné důvěře smluvních stran.
3
Tím nepopíráme tradiční morální hodnoty našeho kulturního prostoru, mezi které patří čestnost,
férovost, pracovitost, výchova v rodině apod.
4
Česká republika je tranzitivní společností a ekonomikou, která je v „pohybu“, což má vliv na
úroveň demokracie a s ní spojených mechanismů prosazování kulturních, politických a etických
principů, norem a hodnot. Podle Ericha Fromma platí pro uskutečnění politické demokracie:
„Demokracie může vzdorovat autoritativní hrozbě, jestliže se transformuje z pasivní „divácké
demokracie“ v aktivní „participační demokracii“, ve které jsou záležitosti společenství
jednotlivých občanů stejně blízké a stejně důležité jako jejich soukromé záležitosti, nebo lépe
řečeno, ve které se blaho společenství stává soukromým zájmem každého občana (Fromm, E.:
Mít nebo být? Aurora, Praha 2011, str. 209 – 210). V podmínkách ekonomiky jde především o
pohyb (tranzit či transformaci) od centrálně-plánované ekonomiky k ekonomice tržní (viz blíže
Mlčoch, L.: Česká ekonomika a společnost mezi budoucností a minulostí. Institucionální pohled.
Národohospodářský ústav Josefa Hlávky, Praha 1997)
5
Adam Smith (1723 – 1790) skotský ekonom a filozof, hlavní představitel klasické politické
ekonomie, významný reprezentant liberalismu a odpůrce merkantilismu. Je autorem významného
ekonomického díla Pojednání o původu a podstatě bohatství národů z roku 1776. Již méně je
známo, že jako profesor morální filozofie na univerzitě Glasgow napsal významné dílo Teorie
mravních citů, které vyšlo již roku 1759. V této práci se zabýval mravností jako sociálním jevem.
Ve Smithově etickém systému mravních citů má významné místo sympatie, kterou chápal jako
souhlas, resp. nesouhlas ostatních lidí s konkrétními činy a chováním jednotlivců. Sympatie tak
nastavuje zrcadlo, v němž spatřujeme svůj charakter. Mravní soudy o nás vyslovuje imaginární
nestranný pozorovatel, který vystupuje jako „mluvčí“ našeho svědomí. Sympatie tak měla podle
Smithe ubezpečovat o tom, že čin je či není v souladu s obecnými požadavky morálky. Pro
Smithe byl racionální zájem na vlastním prospěchu z mravního hlediska ctností, požadoval však
zároveň, aby tato cnost byla doplněna či korigována úctou pro spravedlnost a smyslem pro
povinnost.
112
Třetí segment hodnot, tj. pokrok, prosperita a racionalita, je bezprostředně
spjat s ekonomickým rozvojem a růstem. Cílem současné globální ekonomiky
je dosažení udržitelného rozvoje a hospodářského růstu. Ekonomický růst i
rozvoj není možný bez podpory pokroku, ať v oblasti modernizační nebo
inovační. S pokrokem a racionalitou jsou spjata četná strategická rozhodnutí,
která tvoří základ hospodářského úspěchu a pakliže tento úspěch je stabilní
a dlouhodobější, tak vytváří základ ekonomické prosperity země.
Východiskem pro všechny shora uvedené hodnoty je obecné, resp. společné
dobro, a to charakterizuje křesťanská sociální etika: „Termínem obecné dobro,
bonum comune, označujeme vějíř „dober“, která jak doufáme, naleznou u
všech občanů kladné přijetí: jde o osobní bezpečnost, vnitřní a vnější
bezpečnost země, respekt k lidským a občanským právům, který
charakterizuje demokratický právní stát, o součinnou spolupráci občanů ve
všech sférách zaměřenou na prosperitu celé společnosti, o rozumnou sociální
síť, která podpírá zejména sociálně slabé občany. Společné dobro je možné
též vyjádřit jako soubor společenských podmínek, které umožňují každému
člověku uplatnění a rozvoj jeho schopností ve směrech hospodářských,
politických i kulturních.“ (Pokoj a dobro, 2000, s. 27)
3 Rozhodování v ekonomice
Rozhodování v ekonomice může reflektovat buď makroekonomickou úroveň,
jedná se především o rozhodnutí v oblasti hospodářské politiky, do této oblasti
spadá především hospodářská stabilita, rozvoj a růst ekonomiky, anebo
mikroekonomická úroveň, v níž je základem činnost ekonomických subjektů,
zejména firem. Významnou oblastí rozhodování v ekonomice je právě rovina
podniková, kde nosnou teoretickou platformou je v současnosti nová
institucionální ekonomie6, jejímž klíčovým představitelem je Ronald Coase7.
6
Nová institucionální ekonomie (NIE) je postavena na metodologickém individualismu a
metodologickém subjektivismu. Mezi další základní charakteristiky toho směru ekonomie patří
také maximalizace užitku, koncept člověka smluvních vztahů (contractual man), oportunismus
apod. NIE opouští předpoklad dokonalé informovanosti a racionality. Pracuje se základními
pojmy, jako jsou instituce (formální a neformální), organizace (ekonomické, politické,
společenské a vzdělávací), transakce, transakční náklady a vlastnická práva atd. NIE využívá také
teorii zastupitelnosti, resp. teorii správcovství (theory of agency), kde vlastník deleguje určitá
vlastnická práva na svého zástupce, vzniká problém konfliktu zájmů mezi vlastníkem
(nadřízeným) a zástupcem (podřízeným). Vzniká tak typické asymetrické rozdělení informací a
prostor pro oportunitní chování. Vlastník má zájem na nízkých nákladech zastoupení. S tím je
spojen problém morálního hazardu a negativního výběru. Klíčovými představiteli NIE jsou R. H.
Coase (1910), D. C. North (1920), ale i O. E. Williamson, A. A. Achian, H. Demsetz, S. Pejovich
atd.
7
Ronald Harry Coase (1910) nositel Nobelovy ceny za ekonomii za rok 1991, hlavní představitel
nové institucionální ekonomie, postavil se proti neoklasickému předpokladu, že transakční
náklady jsou nulové, nejvýznamnějším teoretickým konceptem, zejména v oblasti řešení
externalit je i tzv. Coaseho teorém, který tak nazval George Stigler.
113
Jeden z jeho průlomových odborných článků v uvedené sféře vědeckého
zkoumání byl vydán v roce 1937 pod názvem „Podstata firmy“ (Coase, 1937).
V uvedeném článku autor na rozdíl od ekonomie hlavního proudu, tj. zejména
ekonomie neoklasické, zdůrazňuje dva způsoby koordinace ekonomických
aktivit a transakcí:
Systém trhů a cen, kde klíčovým je princip vzájemné výhodnosti,
Systém nadřízenosti a podřízenosti, kde základním principem je příkaz.
Ronald Coase na shora uvedené systémy koordinace ekonomických aktivit
váže různé úrovně podnikavosti, tj. podnikavost vnější a podnikavost vnitřní.
Vnější podnikavost je orientována především na vztahy mezi podnikem a
trhem a využívá koordinaci trhů a cen. Vnitřní podnikavost je orientována
dovnitř podniku a využívá koordinaci prostřednictvím vztahu nadřízený a
podřízený. Významným problémem ekonomického rozhodování je propojení
a dosažení maximální synergie obou shora uvedených koordinačních systémů.
V tomto směru významnou integrační roli má etika, zejména pak etické
principy, normy a hodnoty.
Ekonomické rozhodování velmi úzce souvisí s řízením a organizací firmy.
Jeden z možných modelů (Fama, Jensen, 1983), v kterém je odděleno
vlastnictví od řízení a kdy jednotlivé kroky řízení provádějí různé osoby,
uvádí čtyři základní fáze manažerského rozhodování:
Iniciaci, tj. tvorbu návrhů pro využití ekonomických zdrojů a tvorbu
smluv,
Ratifikaci, výběr návrhů, které budou realizovány,
Implementaci, realizace zvolených návrhů,
Monitorování, měření úspěšnosti realizace.
V uvedeném modelu jsou rozlišeny dva okruhy rozhodování, které mohou
provádět dvě různé osoby, jedna realizuje řízení rozhodnutí (iniciace a
implementace) a druhá kontrolu rozhodnutí (ratifikace a monitorování).
Problém zastupitelnosti, tj. oddělení osoby, která řídí rozhodnutí od osoby,
která nese reziduální riziko, je řešen oddělením řízení rozhodnutí a kontroly
rozhodnutí.
Řízení korporací je v současnosti součástí corporate governance8. Jednou
z možností jak uspořádat vztahy mezi řízením a správou společnosti je
aplikace teorie zastupitelnosti, tj. oddělení řízení a vlastnictví. Teorie
zastupitelnosti je důležitá v případě, když zájmy manažerů a vlastníků jsou
odlišné. V současnosti je cílem sladit zájmy managementu a vlastníků, a proto
ideovým východiskem současného corporate governance je teorie
správcovství.
8
Řízení a správa společností
114
Jedním z používaných modelů teorie správcovství je model Davise,
Schoormana a Donaldsona z roku 1997, v němž jsou rozlišeny faktory
psychologické, které zahrnují motivaci, identifikaci s organizací, potřebu moci
a faktory situační, kam zahrnujeme především filozofii managementu9 a
kulturu země10.
Do spletitých procesů rozhodování vstupují další významné proměnné, které
je nutné činnostně zvládnout a tím pádem i myšlenkově zpracovat. Jednak je
to nejistota a hluboká nejistota, jednak kvantifikovaná (poznaná) nejistota,
resp. riziko, které je o stupeň blíže ke zvládnutí složitých procesů řízení.
V ekonomickém rozhodování je důležité rizika diferencovat na systémová a
nesystémová, resp. jedinečná.
V návaznosti na uvedené jevy je významným problémem morální hazard.
Souvisí se skutečností, že se jedinci, skupiny, instituce nebo celá společnost
chovají či dokonce jednají jinak v případech, kdy nesou plné riziko za
uskutečněné aktivity na rozdíl od případů, kdy dojde k částečnému zajištění
rizika např. pojištěním nebo smluvní zárukou.
4 Odpovědnost a důvěra v manažerském rozhodování
Odpovědnost obecně znamená přijetí svobodné vůle, ale i racionálních norem,
je to rovnováha mezi individuálními a sociálními (univerzálními) mravními
kritérii (Thompson, 2004, s. 35). Odpovědnost v reálné praxi vnímáme jako
sociální jev. V této souvislosti oprávněně zdůrazňujeme společenskou
odpovědnost, jež může být vztažena jak k jednotlivci, tak i k instituci.
Odpovědnost jako sociální jev je hodnota, která prochází společenskou a
kulturní relativizací a poté začíná ovlivňovat reálný život společnosti. V tomto
vyjádření se občané i společnost vztahují ke společenské odpovědnosti a vůči
ní vyjadřují své požadavky, očekávání a přání. Společenská odpovědnost je
strukturována a obsahuje právní, ekonomickou, politickou, etickou,
ekologickou, sociální (v užším slova smyslu) a filantropickou odpovědnost.
Etická odpovědnost má ve vztahu ke komplexitě společenské odpovědnosti
nezastupitelnou úlohu v tom, že všechny její složky integruje a zároveň
vytváří prostředí pro dialog a konsensus. „Z mravní odpovědnosti také plyne,
že můžete posoudit hodnoty, podle nichž jste se rozhodli žít a zvážit nakolik
se shodují s platnými společenskými a právními normami a širšími požadavky
univerzálních mravních norem.“ (Thompson, 2004, s. 35).
9
Filozofie managementu vychází z otevřené komunikace, zmocňování zaměstnanců a vytváření
vzájemné důvěry.
10
Manažeři jsou ovlivněni kulturou země, kde působí. Velký vliv má kolektivistické či
individualistické cítění. Která z uvedených variant převažuje závisí na kultuře dané země.
115
Etika odpovědnosti je inspirována ideovým konceptem Maxe Webera, který
staví do protikladu etiku úmyslu (smýšlení) a etiku odpovědnosti. Základem
etiky odpovědnosti je podle Webera povinnost subjektu uvažovat o důsledcích
svého jednání. Na tento koncept navázal O. Höffe (2008, s. 380) který
zdůraznil, že můžeme charakterizovat různé stupně odpovědnosti. Cílem je
systematický přístup k etice odpovědnosti, který vychází z odpovědí na tyto
otázky:
1. Kdo je odpovědný?
- Jednotlivec,
- Instituce či skupinový subjekt.
2. Za co je odpovědný?
- Za všechny důsledky jednání, v kterém je nějakým způsobem
zainteresován,
- Za všechny důsledky jednání, které zavinil,
- Za všechny důsledky jednání, které zavinil a tyto důsledky bylo
možné předvídat či očekávat,
- Za všechny důsledky jednání, které vykonal s úmyslem způsobit tyto
důsledky,
- Za všechny důsledky jednání, které vykonal s neospravedlnitelným
úmyslem způsobit dané důsledky.
3. Před kým je odpovědný?
- Svědomí,
- Bůh,
- Společnost, skupina (instituce),
- Budoucí generace,
- Příroda apod.
Ekonomická odpovědnost velmi úzce souvisí s odpovědností právní a
politickou. Ekonomická a právní odpovědnost je spjata s odpovědností za
dosažení ekonomické a právní jistoty. Uvedené odpovědnosti jsou společností
požadovány. Ekonomická odpovědnost je odpovědnost za rozhodování např.
o maximalizaci obratu a minimalizaci nákladů nebo o provádění rozumné
dividendové politiky v akciové společnosti apod. Cílem je odpovědný vztah
k dosahování zisku. Právní odpovědnost je s tímto velmi úzce spjata, jelikož
musí být dodržovány zákony. Obě zmíněné enklávy odpovědnosti jsou tak
spjaty odpovědností ze zákona. Vztah mezi ekonomickou a politickou
odpovědností popsal Arthur Rich takto: „Kdo musí dělat politická a
hospodářská rozhodnutí, jež se mohou dotknout mnoha lidí, bude muset
vždycky, i kdyby byl opuštěn všemi dobrými duchy, nejen vydat počet
motivů, jež určují jeho smýšlení, nýbrž i odhadnout podle nejlepšího vědomí a
svědomí předvídatelné následky svého konání a jednání. Jestliže se totiž
v důsledku jeho činnosti začnou projevovat neblahé politické a sociální
116
následky, nemůže se jednoduše vymlouvat, že to myslel dobře.“ (Rich, 1993,
s. 37).
V ekonomické a podnikatelské sféře můžeme společenskou odpovědnost
jednotlivce charakterizovat jako odpovědnost: vlastníka, podnikatele,
manažera či běžného zaměstnance. Pokud se týká společenské odpovědnosti
instituce nebo jiného skupinového subjektu, pak většinou jde o firmu.
Odpovědnost vlastníka je celostně vnímána jako společenská odpovědnost
vlastníka, resp. vlastnická dimenze společenské odpovědnosti: „…vlastník
plní nezastupitelnou funkci v hospodářském životě, pokud je vlastnický vztah
chápán jako souhrn určitých práv a povinností. Pouze zodpovědné vlastnictví
je společensky prospěšné…“ (Rychetník, 1990, s. 44). Společenská
odpovědnost vlastníků je především závazkem dodržování jak zákonných
norem, tak etických pravidel a hodnot, což znamená nenarušování
vlastnických práv druhých osob, naopak respektování těchto práv a z nich
vyplývajících závazků. „Je to závazek vystříhat se jednání, jež způsobuje
majetkovou újmu druhým osobám (fyzickým i právnickým) či újmu na jejich
cti a je v rozporu se zákonem či morálkou.“ (Klusoň, 2004, s. 59).
Odpovědnost vlastníka bezprostředně souvisí s odpovědností podnikatele,
která je přímo závislá na výkonu efektivní správy, tj. především na výkonu
vlastnických práv. Odpovědnost podnikatele vztahujeme jednak
k odpovědnosti jednotlivce, tj. vlastníka, což je shareholder model11 a jednak
k zájmovým skupinám, což je stakeholder model12, který vidí firmu jako
místo, kde se střetávají a více či méně slaďují nároky a zájmy jednotlivých
zájmových skupin.
Koncept shareholders, tj. akcionářskou teorii zastával v 70. letech 20. století
významný americký ekonom Milton Friedman (1970). V uvedeném konceptu
je jediným cílem firmy, resp. podnikání maximalizace zisku vlastníků
(investorů - akcionářů), toto tvrzení je podepřeno dvěma klíčovými
argumenty:
Akcionáři jsou vlastníky podniku, a tudíž zisk patří jim. Manažeři jsou
zaměstnanci vlastníků a mají zákonem uloženou povinnost řídit firmu
v zájmu vlastníků, tj. maximalizovat jejich blahobyt.
Právo akcionářů, resp. vlastníků vyplývá z kontraktu se všemi
participujícími skupinami na podnikání. Prostředky, které zbývají po
uskutečnění všech plateb, tj. zisk, náleží vlastníkům. Je to odměna za
riziko spojené s podnikáním.
Druhým konceptem je stakeholders, tj. koncept společenské odpovědnosti
všech zájmových skupin, které v dané instituci působí, jež se prosadil v 80. a
90. letech 20. století a v současnosti je převažující. Společenská odpovědnost
11
12
V souvislosti s shareholders teorie řízení a správy společností hovoří o akcionářské teorii.
V souvislosti s stakeholders teorie řízení a správy společností zmiňuje teorii zájmových skupin.
117
je v tomto případě fixována na instituci resp. kolektivitu. Jádrem tohoto
konceptu je činnost zájmových (participujících) skupin v podniku, minimálně
šesti, tj. vlastníků, manažerů, běžných zaměstnanců, zákazníků, dodavatelů a
místní komunity. V tomto konceptu je společenská odpovědnost vztažena
k instituci, např. podniku jako celku, tj. ke všem zájmovým skupinám.
V tomto systému se manažeři orientují na širší perspektivy a svůj úkol spatřují
jak v harmonizaci legitimních zájmů hlavních participujících skupin, tak
v maximalizaci zisku.
Odpovědnost managementu spatřujeme v odpovědnosti managementu vůči
vlastníkům a podniku. Odpovědnost managementu má formální rovinu, tj.
právní a neformální, resp. kulturně-etickou rovinu. Formální odpovědnost
managementu vyplývá zejména z odpovědnosti soukromoprávní, která je ve
vyspělých tržních ekonomikách vázána především na pravidlo povinné péče a
právní úpravu konfliktu zájmů. Pravidlo povinné péče je vztaženo především
na působnost statutárních orgánů, které svoji působnost vykonávají s péčí
řádného hospodáře a zachovávají mlčenlivost o důvěrných informacích a
skutečnostech. Etická, resp. morální odpovědnost vyplývá z dodržování
etických principů, norem a hodnot. Morální odpovědnost je zvláště důležitá
tam, kde byly narušeny etické principy, normy a hodnoty. V oblasti
managementu hovoříme o etické odpovědnosti za řízení podniku nebo jiné
instituce.
Předpokladem odpovědnosti je důvěra, která je další významnou hodnotou
trhu. Důvěra se rodí nebo ničí spontánní společenskou interakcí, při níž je
úloha morálky nezastupitelná. Důvěra je tak v podstatě funkcí dvou oblastí:
charakteru a kompetentnosti13.
Důvěra se člení:
Sebedůvěra, je především schopnost vytyčit a dosáhnout stanovených
cílů, dodržování závazků, jednání v souladu s tím co říkáme, tj. jednota
slov a činů,
Důvěra ve vztazích, se týká především vytváření a posilování důvěry
mezi jednotlivými lidmi v rámci kolektivity. Základem jsou vzorce
chování spočívající na principech, které určují míru důvěry
v mezilidských vztazích,
Důvěra v organizaci, jež se týká vytváření důvěry zejména v řízení a
organizaci, resp. manažery ve všech typech organizací (tj.
podnikatelských subjektech, neziskových organizacích, vládních a
vzdělávacích institucích apod.),
Důvěra na trhu, zahrnuje především infrastrukturu důvěry, v níž jsou
zainteresovány všechny funkční ekonomické subjekty, zejména podniky
13
Kompetentnost zahrnuje způsobilost, schopnosti, dovednosti, dosažené výsledky apod.
118
a domácnosti. U podnikatelských subjektů je základem důvěry zejména
reputační kapitál, kde klíčový význam může mít např. dobré jméno
firmy,
Důvěra ve společnosti, základem je proces vytváření hodnot pro druhé a
pro společnost jako celek.
V současných podmínkách překonávání finanční krize z let 2007 až 2009
nastává na různých úrovních včetně mikroekonomické proces obnovování
důvěry. V tomto procesu bychom měli posilovat kromě vlastní důvěry i
loajalitu, otevřenost jednání, umění naslouchat a otevřenost jednání.
Důvěra, chápaná jako kulturní a etická hodnota v manažerském rozhodování
přispívá k větší bonitě rozhodovacího procesu. Důležitá je důvěryhodnost,
která bývá posilována především čestností a konzistencí slov a činů, stejně tak
i jasností a přímočarostí úmyslů zúčastněných stran v rozhodovacím procesu.
Přiměřené uplatnění etických hodnot, především odpovědnosti a důvěry,
v procesu rozhodování společně s dalšími skupinami hodnot nejenom etické
povahy umožňuje dosáhnout vyváženější rozhodnutí. Rozbor dosavadních
zkušeností umožňuje formulovat shrnutí, že tato rozhodnutí ve srovnání
s rozhodnutími nevyváženějšími, nebo dokonce nevyváženými až
jednostrannými, umožňují dosáhnout sladění ziskovosti s udržením sociální
koheze bez přílišného nárůstu sociální tenze. Sladění různých skupin hodnot
je možné dosáhnout prostřednictvím silné podnikové kultury.
V manažerském rozhodování se v současnosti prosazují nové inovativní
přístupy, v oblasti investic a kapitálu14 se jedná o tzv. neviditelná aktiva, za
které jsou velmi často považovány hodnoty spojené s trhem, hlavně
odpovědnost a důvěra. Konkrétními přístupy jsou např. společenská
odpovědnost podniku nebo ekonomie důvěry.
5 Společenská odpovědnost podniku
Společenská odpovědnost podniku (CSR) jako ideový koncept řízení vznikla
na přelomu 50. a 60. let 20. století, avšak tento koncept byl zaměřen velmi
úzce na sociální aspekty manažerské činnosti, a když souvisel s kultivací
sociálního prostředí podniku, tak velmi volně. Postupně byl kladen důraz na
„povinnost jednotlivce“ v podnikatelské činnosti zvažovat důsledky a dopady
svého rozhodování a to v souvislosti s komplexně chápanou odpovědností
podniku jako celku. V 70. a 80. letech 20. století začíná koncept odpovědnosti
podniku úzce souviset s teorií zájmových skupin. Začíná tak nová éra, kdy
společenská odpovědnost podniku je v praxi uplatňována s teorií zájmových
skupin a u kapitálových obchodních společností i s corporate governance.
Současné pojetí společenské odpovědnosti podniku (CSR), tj. dobrovolné
integrování sociálních a ekologických hledisek do firemních operací a
14
Jedná se o lidský kapitál, intelektuální kapitál a sociální kapitál.
119
interakcí s firemními stakeholdery, vzniklo na přelomu 80. a 90. let 20. století,
kdy se základní výchozí platformou stává filozofie udržitelného rozvoje
podniku. Tato strategie vychází z provázanosti ekonomických, sociálních a
ekologických parametrů v podnikatelské činnosti. Pro dosažení pozitivních
efektů má značný význam etická (morální) odpovědnost, resp. v anglickém
vyjádření „responsibility“, která je integrujícím faktorem společenské
odpovědnosti podniku (CSR).
Společenská odpovědnost podniku je chápána jako jeden z moderních nástrojů
zvyšování zisku zejména v podmínkách globální konkurence. Firmy, které
přijaly strategii udržitelného rozvoje musí stále více přizpůsobovat své
obchodní strategie situaci, kdy jsou nuceny zajišťovat své zisky při využití
stále nižších zdrojů. Za této situace do hry vstupuje strategie společenské
odpovědnosti, která vychází ze sdílení široké škály kulturních a etických
hodnot. Za těchto podmínek může synergický postup se stakeholdery vést ke
skutečným kvalitativním změnám a odhalení dalších příležitostí pro
podnikání. Odpovědné podnikání motivuje firmu k dodržování nových hodnot
směřujících k udržitelnosti rozvoje, avšak odpovědnost podniku musí brát na
zřetel potřeby a možnosti společnosti. V tomto kontextu se někdy hovoří
o transformaci ekonomiky bohatství v ekonomiku smyslu.
V současnosti chybí českým firmám větší kontakt s globálními trendy a
oživující kontakt s příběhy malých českých firem a kreativních podnikatelů.
V zemích EU roste tlak na firmy, které nemají konkretizován vztah
k odpovědnosti podnikání a udržitelnému rozvoji. Je to tlak hodnotový, tlak
podnikatelský a tlak etický (Růžička, 2012, s. 5).
Význam společenské odpovědnosti podniku roste, jelikož vytváří jednak
základ pro rozvoj konkurenceschopnosti: posílení důvěry, reputace značky,
přilákání a udržení talentů, dosažení efektivity a omezování nákladů a dále
základnu sociálních inovací a tím i možnost realizace společenských
očekávání a přání. V EU v současnosti vrcholí diskuse o nové strategii
v oblasti CSR. Velmi se diskutuje možnost zavést povinnost pro střední a
velké firmy realizovat reporting CSR. Sílí obavy firemního prostředí ze ztráty
flexibilního prostředí pro zavádění strategie CSR. Dostatek flexibility a
garance principu dobrovolnosti umožňují garantovat národní i korporátní
specifika. Rostou také obavy, aby strategie CSR nebyla zbytečně zatěžována
dalšími administrativními břemeny. Připomínkový proces v rámci EU k nové
strategii CSR, na půdě národních států a ve firmách má zcela zásadní význam,
aby mohla být vytvořeny důvěra a transparentnost.
120
6 Ekonomie důvěry
Tématika ekonomie důvěry se ve společenských vědách, tj. i v institucionální
ekonomii, dostává do popředí v průběhu 90. let 20. století a je podle našeho
soudu a zkušeností jednou z nosných oblastí mnohostranně ovlivňujících
dalších rozvoj a vývoj.
Základem ekonomie důvěry je zejména „smluvní důvěra“, která zahrnuje
smluvní nebo tržní očekávání, což jsou především očekávání, v nichž partneři
mají dobrý úmysl sliby naplnit. Tržní očekávání reflektují „hladinu důvěry“,
která zahrnuje jak důvěru intencionální, tj. dobrý úmysl ze strany smluvního
partnera smlouvu dodržet, tak důvěru skutečnou, tj. realistický odhad kapacity
smluvního partnera dostát závazkům (Mlčoch, 2006, s. 72).
Naše pozornost je tak zaměřena na důvěru, jež zahrnuje kalkulaci schopností
smluvního partnera smlouvu dodržet. Férový smluvní partner je ochoten
hledat nové příležitosti na trhu, jen aby si zasloužil důvěru. Důvěra je však
vázána na očekávání, která jsou spojena s nejistotou. Překonání nejistoty je
často spojeno s kompetentností a neúplností smluvních vztahů. Důvěru
chápeme jako smluvní veličinu, jež souvisí s reputací a může mít povahu tzv.
„neviditelného aktiva“ a tvoří předmětné aktivum reputačního kapitálu
(Mlčoch, 2006).
V současnosti se do popředí dostává i „vzájemná důvěra“, jež slouží
k označení vztahů mezi osobami v ekonomice a je tak základem sociálního
kapitálu. Reputační a sociální kapitál může zvýšit produktivitu osoby, skupiny
osob nebo ekonomiky jako celku, případně snížit transakční a informační
náklady.
Ekonomie důvěry v podmínkách firmy slouží ke sledování důvěry jako
hodnoty, která, když je kladnou relací a pozitivně ovlivňuje úspory nákladů,
tak nabývá podoby „dividend z důvěry“ a naopak, v případě záporných relací
se zvyšují náklady, resp. podnik platí „daň z nedůvěry“.
121
7 Závěry
Po důsledné analýze klíčových etických hodnot nejvíce využívaných v praxi
tržní ekonomiky, tj. i v ekonomickém a manažerském rozhodování, jsme
dospěli k těmto závěrům:
• Koroze kulturních a etických hodnot v některých oblastech české
společnosti pokračuje, nedaří se odhalit její příčiny a tak narůstají
škodlivé důsledky – korupce, která prostupuje politiku, podnikání, státní
správu a mnohé společenské služby (zdravotnictví, školství, sport,
kulturu atd.), lobbing bez pravidel, dobývání renty prostřednictvím
netransparentních zvláštních zájmů apod.
• Reakcí na negativní společenské jevy, především korupci, lobbing bez
pravidel apod., je zvýšená senzitivita reflektující rozpor mezi úsilím o
udržitelný ekonomický rozvoj a pocitem sociální a morální
neudržitelnosti jednání určitých skupin disponující politickou a
ekonomickou mocí.
• V současnosti jsou hodnoty, zejména etické v ekonomickém a
manažerském rozhodování uplatňovány pouze částečně, přičemž největší
deficity spatřujeme v oblasti morální, politické a ekologické
odpovědnosti a odpovědnosti ze zákona.
• Mnoho firem v současnosti volí nový přístup k podnikání, zejména CSR,
avšak odpovědnost aplikuje na jednosměrný přístup „firma a okolí“,
nebere na zřetel komplexitu potřeb společnosti, z nichž vyplývá nutnost
reflektovat i vazby mezi „okolím a firmou“. Komplexní společensky
citlivé myšlení se musí stát základem CSR, jelikož umožní efektivní a
účinnou integraci ekonomických, sociálních a ekologických přístupů.
• Nedaří se dosáhnout efektivní a dostatečně účinné míry souladu mezi
koordinačními mechanismy trhu a řízení, čímž se nedaří snižovat
náklady a požadavky na vstupy do ekonomiky, tím se snižuje
konkurenceschopnost
• Naše „tranzitivní“ ekonomika by měla intenzívně posilovat vzájemnou
důvěru ekonomických subjektů na trhu a postupně se vyrovnávat
s nedostatkem institucionalizované odpovědnosti.
122
Literatura
BARON, J: Thinking and Deciding. Cambridge University Press, Cambridge
2000.
BRICHCÍN, M.: Vůle a sebekontrola. Teorie, metody, experimenty.
Karolinum, Praha 1999.
CLEGG, S. R. – RHODES C.: Management Ethics. Contemporary contexts.
Routledge, London 2006.
COASE, R. H.: The nature of the firm. Economica, 4, 1937, 386 – 405.
COVEY, S. M. R.: Důvěra: jediná věc, která dokáže změnit vše. Management
press, Praha 2008.
DAVIS, J. H. – SCHOORMAN F. D. – DONALDSON, L.: Toward a
Stewardship theory of management. The academy of management review.
Mississippi State, Jan 1997.
FAMA, E. – JENSEN, M.: Separation of Ownership and Control. Journal of
Law and Economics, 26, 1983, 301 – 326.
FOTR, J. – DĚDINA, J. – HRŮZOVÁ, H.: Manažerské rozhodování,
Ekopress, Praha 2003.
FRIEDMAN, M.: The Social Responsibility of Business Is to Increase Its
Profits. New York Times Magazine, Sept. 1970.
HAWKINS, D. E.: Corporate Social Responsibility. Balancing Tomorrow’s
Sustainability and Today’s Profitability, Palgrave Macmillan, NewYork 2006
HÖFFE, O.: Lexikon der Ethik. 7. Neubearbeitete und erweiterte. München:
Beck 2008.
IESS - International Encyclopedia of the Social Sciences. 1968, sv. 16.
KLUSOŇ, V.: Instituce a odpovědnost. K filozofii ekonomické vědy.
Karolinum, Praha 2004.
MACINTRYRE, A.: Dopo la virtů. Seggio di teoria morale. Roma, Armando
2007.
MALÝ, M. – THEODOR, M. – PEKLO, J: Řízení a správa společností
(corporate governance), VŠE, Praha 2002.
MLČOCH, L.: Ekonomie důvěry a společenského dobra. Česká republika
v EU: Pokus o nástin perspektivy. Karolinum, Praha 2006.
MLČOCH, L.: Institucionální ekonomie, Karolinum, Praha 2005.
POKOJ A DOBRO, ČBK, Praha 2000.
PUTNOVÁ, M. – SEKNIČKA, P. – UHLÁŘ, P.: Etické řízení ve firmě,
Grada Publishing, Praha 2007.
RICH, A.: Etika hospodářství I. OIKOYMENH, Praha 1993.
ROLNÝ, I. – LACINA, L.: Globalizace – etika – ekonomika. Makl. JP,
Věrovany 2004.
RŮŽIČKA, M.: O CSR Summitu 2012. CSR fórum, 5/2012.
123
RYCHETNÍK, L.: Svobodný řád. Úvod do umění si vládnout. Vyšehrad,
Praha 2012.
RYCHETNÍK, L.: Zodpovědné soukromé vlastnictví a hospodářská reforma.
Studie č. 127, Křesťanská akademie, Řím 1990.
SEKNIČKA, P. – BOHATÁ, M. – ŠEMRÁK, M.: Úvod do hospodářské
etiky, Codex Bohemia, Praha 1997.
THOMPSON, M.: Přehled etiky. Praha, Portál 2004.
UHLÁŘ, P.: Psychologie rozhodování (historie a východiska), Psychologie
v ekonomické praxi, Karolinum, Praha 2006, č. 1-2, 1-7.
Abstract
The article selectively analyses values as constituents of decision making.
Decision making has pivotal role in general guiding cycle of behaviour and
action. Decision making is investigated in the framework of market economy.
Key values of market systém economy are: basic values of democracy: liberty
and justice, values of market economy: responsibility and trust, and values
related to economic development and growth: progress, prosperity and
rationality. The analysis shows some flaws in present value system, especially
in the field of ethical values and shows potential contributions of economy
respecting ethical dimension of decision making in the field of market
economy.
Key words: values, decision making, responsibility, trust, CSR
Kontakt:
PhDr. Pavel Uhlář
Katedra psychologie Filozofické fakulty UK v Praze
e-mail: [email protected]
PhDr. Mgr. Pavel Seknička, Ph.D.
Katedra národního hospodářství Právnické fakulty UK v Praze
e-mail: [email protected]
doc. RNDr. Anna Putnová, Ph.D., MBA
Děkanka Podnikatelské fakulty VUT v Brně
e-mail: [email protected]
124