Taxilova aféra

SVOBODNÍ ZEDNÁŘI A CÍRKEV
z knihy Beránek, J.: Tajemství lóží, Praha: Mladá fronta, 1994, s.211-215:
„Ne vždy se také deklarovaný zednářský altruismus snášel s nedeklarovaným kariérismem
mnoha členů. Jakkoli zednáři vždy zdůrazňovali, že lóže jsou prostředkem k zdokonalování
člověka, a ne ke kariéře, i tomu nejprostšímu laikovi bylo zřejmé, že zednářský premiér si vezme do
kabinetu raději zednářského ministra, k němuž má větší důvěru a má zajištěnu jeho dvojí kontrolu,
než osobu „profánní“. Není dnes už příliš známou skutečností, že v roce 1904, kdy ve Francii byly
ještě slyšet dozvuky Dreyfusovy aféry, vypukla v řadách francouzské armády i aféra zednářská.
Jean Bidegain, od roku 1894 sekretář Velkého Orientu Francie, se rozhodl zveřejnit údaje o
zákulisních praktikách lóží v důstojnickém sboru francouzské armády. Bidegain vypověděl, že lóže
v dohodě s ministrem války Andrém, jinak svobodným zednářem, začaly sbírat údaje o
náboženském a politickém přesvědčení důstojníků a jejich loajalitě. Podle údajů ze zednářské
kartotéky, obsahující více než 3000 jmen, přijímala vláda, vedená svobodným zednářem Emilem
Combesem, příslušná opatření, povyšovala či penzionovala jednotlivé důstojníky. Pozici
Combesova kabinetu nezachránil v parlamentu po vypuknutí skandálu nakonec nikdo jiný než
socialisté, kteří pod Jaurèsovým vedením prohlásili, že stávající vláda je tou pravou, která je s to
provést odluku církve od státu.
Přestože skandál vyvolal nemalý rozruch, nedalo se říci, že by obraz zednářských lóží jakožto
kádrového útvaru vlády a Velkého Orientu jakožto filiálky poslanecké sněmovny byl v tehdejší
Francii něčím zcela neznámým. Na rozdíl od jednotlivých vlád třetí republiky však Velký Orient
osvědčoval mnohem větší stabilitu: vlády neustále přicházely a odcházely, zatímco Velký Orient
zůstával.
Přelom století byl také obdobím nové etapy zápasu mezi svobodným zednářstvím a katolickou
církví, o níž tehdy zednářská revue Acacia euforicky psala, že 'její dny jsou sečteny'.24) Hlavním
milníkem tohoto zápasu se stal rok 1905, kdy Combesův 'zednářský' kabinet skutečně provedl
odluku církve od státu a přerušil diplomatické styky s Vatikánem.25)
Svůj boj vedly francouuské lóže důsledně: protestovaly i proti katolickému misionářství v
koloniích jakožto nástroji koloniálního útlaku, a dokonce i na Bidegainova odhalení reagovaly
'jakobínskou' terminologií: zdůvodňovaly svůj 'průzkum' v řadách armády zájmem o státní blaho a
bdělostí před úklady monarchistů a klerikálů, snažících se po úpadku svého vlivu v důsledku
Dreyfusovy aféry znovu získat ztracené pozice. Zednářství zde opět naznačilo, že ještě nehodlá
klesnout na úroveň pouhé hry se staromódní symbolikou.
Ne každému francouzskému zednáři byla sice vlastní představa římského katolíka jako
amalgamu Savonaroly, dogmatu, krve, slz, a inkvizice, avšak zednářské voltariánské krédo,
upřednostňující rozum před vírou, nedalo římské kurii spát. V osobě Lva XIII. vystoupila koncem
století opět proti 'zednářské sektě' jakožto nástroji ďábla a 'nečisté nákaze' (impuram hanc lauem) v
encyklikách Humanum genus (1884) a Praeclara gratulationis (1894). Pod vatikánským
patronátem byla roku 1893 v Římě založena Všeobecná protizednářská unie a byla uspořádána série
protizednářských kongresů, z nichž nejvýznamnější se konaly v letech 1896-1897 v Tridentu a ve
Vídni.“
Taxilova aféra
„Už tradičně nabyl tento zápas nejvyhrocenější podoby v zemi galského kohouta26) a neméně
24 Une église qui croule, L'Acacia 1903 an. Zednář Garibaldi už r. 1867 na mezinárodním mírovém kongresu v Ženevě
navrhoval prohlásit v závěrečné deklaraci papežství jakožto „nejzhoubnější sektu“ za zaniklé.
25 Blíže viz M. J. Headings, French Freemasonry under the Third Republic, Baltimore 1949.
26 R. 1904 zde byla dokonce založena Association antimaçonnique de France; sdružovala katolicky a monarchicky
-1-
tradičně jej zde také doprovázel patřičný skandál. Postaral se o něj Leo Taxil (1854-1907), další ze
zednářských renegátů, od roku 1881 člen lóže 'Chrám francouzské cti'. Taxil se v tomto chrámu cti
dopracoval pouze do učednického stupně, neboť z něho byl záhy pro bezectné jednání a 'nečisté
obchody' vykázán. Stal se však mezitím poměrně známým protiklerikálním publicistou, zejména
svým skandalózním spisem Pius IX. před historii, jeho život politický a papežský, jeho obžerství,
bláznovství a zločiny. O to větší vzrušení vyvolal Taxil v roce 1885 svou veřejnou konverzí ke
katolicismu. Návrat ztraceného syna byl kurií patřičně využit – Taxila přijal ve zvláštní audienci i
Lev XIII. Krátce nato začal bývalý zednářský bratr chrlit proti lóžím jeden pamflet za druhým.
Jejich leitmotivem byl popis satanských zednářských orgií a novátorský výklad zednářského rituálu
jako oslavy Lucifera a pekelných mocností vůbec.27) Se zvláštním potěšením se pak Taxil společně
s lékařem Charlesem Hacksem věnoval ve svých sešitech, vycházejících pod názvem Ďábel v 19.
století,28) zevrubnému líčení lóžových sexuálních zvrhlostí a úkladných vražd.
Podobnou propagandu však bylo třeba neustále přiživovat novými 'odhaleními' a 'důkazy'. Za
tímto účelem Taxil stvořil postavu jisté Diany Vaughanové, dcery ďábla Bitrua, jejímiž údajnými
svědectvími o zednářsko-satanských bakchanáliích s 'autentickými' pekelnými dokumenty pak
neúnavně zásoboval redakce katolických novin a nakladatelství. Miss Vaughanové přisoudil
pohnutou životní dráhu, s četnými hrdinskými skutky. To, že se Vaughanová při luciferských
orgiích začala ještě jako mladá a nadějná ďáblice zpečovat při propichování svěcených hostií, bylo
v Taxilově podání jen malou předehrou její velké zrady. Ke zděšení všech satanských lóží počala
uctívat Pannu orleánskou, dala se pokřtít a začala psát své memoáry. A měla nač vzpomínat – vždyť
se znala dokonce i s babičkou Antikrista. Této dámě prý kdosi na jednom zednářském banketu
namíchal do nápoje lourdskou vodu, takže prý potom dávila několik hodin síru a oheň... Jindy zase
čert zakroutil jistému vysokému důstojníkovi Garibaldiho štábu krkem a Vaughanová mu obětavě
otočila hlavu zpět do správné polohy, aby nemusel chodit s hlavou obrácenou dozadu.
Celá kampaň nabývala širokých rozměrů, tím spíše, že se jí dostávalo značné pozornosti ze
strany Svaté stolice. Jejím vyvrcholením se stal tridentský protizednářský kongres (1896). Na 800
účastníků, z toho několik desítek kardinálů, arcibiskupů a biskupů, přetřásalo pod předsednictvím
konstantinopolského patriarchy po pět zářijových dní Taxilova 'odhalení' a výpovědi neexistující
miss Vaughanové, jejíž umně vyrobenou fotografii nechal pohotový Gaskoněc v tomto plénu
kolovat, aby připravil i poslední pochybovače a nedůvěřivce o argumenty. V předtuše zdrcujícího
účinku Taxilových výpovědí pro budoucnost lóží shromáždění aplaudovalo vystoupení tajemníka
kongresu Verzichiho, ohlašujícího blížící se den, kdy zednářské zástavy budou viset jako vítězné
trofeje na katolických chrámech.
Proti všemu očekávání se však vyvěšování trofejí konalo na opačné straně barikády: na 19.
duben 1897 ohlásila totiž miss Vaughanová konečně své věřejné vystoupení. Místo ní se však ve
velké sále pařížské Geografické společnosti před shromážděnými novináři a církevními hodnostáři
objevil Leo Taxil a oznámil, že veškerá jeho odhalení a důkazy za posledních dvanáct let byly
jedním obrovským podvodem, jímž si programově dělal z církevních činitelů blázny.
Je však nutno hned dodat, že v Taxilově aféře nešlo nikdy o organizovanou zednářskou
provokaci. Na myšlenku vystřelit si z římské kurie přišel dr. Hacks s Taxilem, jemuž rozhodně
nescházela vášeň pro hru, při pročítání encykliky Humanum genus. Její hlavní teze, podle níž lóže
měly být nástroji ďábla, je přivedla na myšlenku, jak na tomto dogmatismu vydělat. Neuvěřitelný
úspěch celého podniku je samotné zaskočil. Vždy když se sami začali hrozit rozsahu celé akce,
očekávajíce, že stupidnost jejich výmyslů musí nakonec prohlédnout i ten nejposlednější prosťáček,
orientované činitele. Jejím oficiálním orgánem se stala revue La Franc-Maçonnerie Démasquée.
27 Z Taxilovy produkce na toto téma viz zejména: Les frères Trois-Points, Paris 1885, Les Assassinats maçonniques,
Paris b. d., a Les mystères de la franc-maçonnerie dévoilés, Paris b. d. Dále viz L. Meurin, La Franc-Maçonnerie.
Synagogue de Satan, Paris 1893, a D. Margiotta, La Palladisme, culte de Satan-Lucifer dans les Triangles
Maçonniques, Grenoble 1905.
28 G. Jogand-Pagès (Taxilovo skutečné jméno) – Ch. Hacks, Le diable au 19e siècle ou les mystères du spiritisme. La
Franc-Maçonnerie luciférienne, Révélation complètes sur la palladisme..., Paris 1893.
-2-
byla však knihkupectví oblehnuta ještě hojnějšími zástupy čtenářů, dožadujících se dalších
pokračování Ďábla v 19. století. Ostatně i Lev XIII. zaslal miss Vaughanové své požehnání...
Věřící tedy očekávání iniciátorů aféry nezklamali: dr. Hacks si z jejich peněz dokonce postavil
dobře prosperující restaurant. V Praze pak byl pro pobavení veřejnosti vydán v Knihovně volné
myšlenky spisek o 'světodějné švandě' aneb 'Taxilově švindlu'. T. G. Masaryk uzavřel tehdy svůj
komentář k celé aféře příhodným srovnáním: když roku 1583 vydal jezuita Georg Scherer spis o
tom, jak z jedné dívky patres vymítili za dva měsíce celkem 12 652 živých ďáblů, bylo to ještě
možné omluvit 16. stoletím. To, co však katolická církev prokázala na prahu 20. století v Taxilově
aféře, je ale neomluvitelné...29)“
z knihy Dolinský, J.: Antiklerikalizmus, Trnava: Dobrá kniha, 2003, ss.123-130:
„
9.2
Prípad Taxil
Jasnú a zdokumentovanú syntézu tohoto prípadu urobil E. Weber.198 No už sto rokov pred
Weberom prípad spracoval nemecký spisovateľ Henrich Grüber.199 Na dokreslenie prípadu 'Taxil' si
treba všimnúť aj monografiu Ferrera Benimeliho200, ktorá prináša zoznam článkov, čo publikoval
naivný 'neústupčivý' páter Giovanni Giuseppe Franco v Civiltà Cattolica.
Weber používa vedeckú metódu: najprv zhŕňa 'dokumenty', totiž spisy Taxila a ďalších, bez
toho, aby ich komentoval, a potom predstavuje integrálny text odvolania samotného Taxila a
podstatné dáta z jeho biografie. Záverečný výsledok však nie je z didaktického pohľadu úplne
pozitívny, je tu riziko, že človek ostane so zmiešanými predstavami, ak si s mimoriadnou
pozornosťou neprečíta celú knižočku. Uprednostňujeme odlišný výklad, ktorý sa usiluje
predovšetkým o jasnosť.
Gabriel Antoine Jogand-Pagés sa narodil v Marseilles v marci 1854 v dobrej buržoáznej,
katolíckej rodine, trochu tradicionalistickej, ktorá mu chcela dať výchovu v súlade so svojím
presvedčením. Ako mladík mal príliš veľa fantázie a silnú tendenciu k mystifikácii, čo neskôr povie
o sebe vo svojom odvolaní z roku 1897. Južné Francúzsko, morský prístav, centrum veľkých
obchodov a nie príliš vzdialený od Tarascony, kde veľký spisovateľ Alphonse Daudet umiestnil
svojho nesmrteľného Tartarina, známejšieho pod menom Tartarino z Tarascony, 'fanfaróna',
schopného rozprávať s absolútnou presvedčivosťou najvýnimočnejšie avantúry, ktorých bol
protagonistom v Afrike a v Alpách, no ktoré sa nikdy nestali. Na pochopenie Tartarina, klasickej
postavy západného sveta a kultúry, si predstavme univerzitného študenta, ktorý s ťažkosťou urobí
skúšku, ale po návrate domov sa chváli dosiahnutým senzačným úspechom a srdečnými
blahoželaniami profesorov, ktorí sa v skutočnosti obmedzili na úsmev benevolencie, útrpnosti a
povzbudenia.
Pagés – Taxil bol Tarantinov príbuzný, navyše s chuťou klamať blížneho a smiať sa za ich
chrbtom. Skoro stráca vieru a v šestnástich rokoch sa dá odviesť do francúzskej armády a
zúčastňuje sa na vojne v roku 1870, až kým mu matka nezíska priepustku pre jeho nízky vek (a on
vystupuje vo vojenských dokumentoch ako 'amnestovaný dezertér'). Nasledujúce roky ho vidieť
zaujatého prázdnym 'bohémstvom', totiž sentimentálnymi avantúrami, ktoré poukazujú na jeho
nerozumnosť (zaľúbil sa do jednej ženy, Angely, ktorá bola odsúdená na dvanásť rokov pre vraždu,
a do druhej, Márie, ktorá bola oslobodená spod obžaloby z pokusu o vraždu svojho prvého
29 T. G. Masaryk, Katolické pověry o zednářství a satanismu, Svobodný zednář VIII/1934, s.140 (záznam z vystoupení
r. 1906).
198 WEBER, E.: Satan Fran-maçon. Paris, 1964.
199 GRÜBER, H.: Leo Taxils Palladismus : Roman oder Enthüllungen Dr. Bataille's, Domenico Margiottas und Diana
Vaughan's über Freimaurerei und Satanismus. Berlin, 1897.
200 Porov. FERRER BENIMELI, J. A.: Bibliografía de la masonería : Introducción histórico-crítica, s. 102 – 105, 381
– 384, 385 – 387, 408.
-3-
milenca). Nakoniec si nazbieral v trinástich procesoch jedenásť rokov väzenia. Aby sa vyhol
väzeniu, uteká do Ženevy, odkiaľ bol čoskoro vypovedaný pre predaj afrodiziák. Amnestia v roku
1878 ho zachráni pred väzením. V roku 1879 s veľkým úspechom zakladá Bibliothéque
anticléricale. Edícia obsahuje okrem iného Les maitresses du pape, Les amours de Pie IX. a
analogické 'šperky', plné pronografie. Nespokojný 'Taxil' uvedie na trh noviny L'Anticlérical, ktoré
dosiahnu v najlepších časoch náklad 67 000 výtlačkov.
Okolo roku 1880, predstavujúc sa v listoch ako sekretár parížskeho arcibiskupa, ponúkol
parížskym novinám La Bataille 'správy' o tom, čo sa udialo na arcibiskupstve. Správy boli okamžite
prijaté a publikované. Nadšený Voltairom opakoval: 'Je potrebné klamať ako diabol, nebojácne a
stále. Klamte, moji priatelia, klamte...' V Ženeve sa mu podarilo, že mu uverili aj archeológovia, že
na dne jazera vidieť zvyšky starého rímskeho mesta... Niekoľko rokov bol zapísaný v
slobodomurárskej lóži, no v roku 1885 bol z nej vylúčený po jednom verejnom liste, v ktorom
odvolával svoje 'náboženské omyly'. A tak sa pre avantúrnika začala nová fáza života.
Titus Livius, veľký rímsky historik, tvrdí, že ten, kto prechádza z jedného tábora do druhého,
ak nechce ostať v posledných radoch, musí v novom tábore, do ktorého sa zaradil, robiť najväčšie
služby. Pagés alias Taxil (jeho novinársky pseudonymum) si myslel, že môže získať zásluhy,
vymýšľajúc si najväčšie legendy o slobodomurárstve a predstavujúc ich jako absolútne pravdivé,
osobne videné. A tak v krátkych intervaloch nasledujú za sebou Les Fréres Troi-Points :
Révélations complétes sur la Franc-maçonerie. 3 vol. Paris, 1885; Le culte du grand Architecte.
Paris, 1886; Les soeurs maçonnes. Paris, 1886. (Veľkí hodnostári slobodomurárstva v oficiálnej
korešpondencii uvádzajú pred svoje meno tri body v tvare trojuholníka.) Taxil s ľahkosťou získal
spoluprácu starého priateľa zo školy, doktora Hacksa, ktorý podpísal jeho rozprávania menom Dr.
Bataille a vydal v rokoch 1892 – 1895 dva veľké zväzky (takmer 2000 strán): Le Diable au XIXe
siécle ou les mystéres du Spiritisme : Le Franc-maçonerie luciférienne.
Talian Domenico Margiotta, ktorý sa vydal pravdepodobne samostatne na tú istú cestu, prijal
čoskoro spoluprácu na tomto lukratívnom podujatí, vydávajúc v roku 1895 analogické diela, v
ktorých opisoval Satanov kult praktizovaný na slobodomurárskych stretnutiach, a zvláštne
pripojenia ku slobodomurárstvu pod démonovým vplyvom, ktorých obeťami sa stali známe mená
talianskeho slobodomurárstva Adriano Lemmi a Francesco Crispi.
Marseillčan sa vtedy pokúšal o ďalší veľký úder. Jeho francúzska pisárka, pôvodom
Američanka, sa volala Miss Diana Vaughan. Zdá sa, že toto meno bolo dosť rozšírené v Spojených
štátoch. Diana, za bohatú odmenu, akceptovala, aby Taxil napísal o istej Diane Vaughanovej, ktorá
sa dostala do najvyšších kruhov slobodomurárstva v Spojených štátoch (do ženskej vetvy
slobodomurárstva alebo palladizmu), že mala styky s diablom Asmodeom, potom sa kajala, prešla
na katolicizmus a vydala svoje pamäti. Pravá Miss Vaughan sa veľmi divila, ako sa stala slávnou...
Písala kardinálom a prelátom, rozprávajúc im najabsurdnejšíe veci, a bola povzbudzovaná, aby
pokračovala v tejto práci. Ďalšia 'firma', Sofia Walderová, rozprávala, že diabol Bitru priviedol na
svet jej zásluhou 19. novembra 1896 matku antikrista... Od roku 1895 do roku 1897 vydávala Diana
Vaughanová mesačník Mémoires d'une Palladiste.
Taxil, patrične odporúčaný, prišiel do Ríma, kde ho prijal štátny sekretár Rampolla a sám Lev
XIII., ktorý sa zachoval rezervovane, no nijako neodsúdil veľkého klamára. Medzitým v Civiltà
Cattolica páter Giovanni Giuseppe Franco, ktorý nastúpil do časopisu po veľkom pátrovi
Brescianim, autorovi šťastných rozprávaní, konfrontujúcich hrdinstvo pápežových obrancov s
ničomnosťou jeho nepriateľov, naplno akceptoval legendy povymýšľané Taxilom a rozšíril ich v
časopise vo viacerých článkoch.201 Franco je typickým príkladom ľudí slabej, nedostatočnej kultúry,
istých sebou, pápežskejších od pápeža (to jest obrancov pápežovej veci takým spôsobom, že sám
Veľkňaz by v tom videl preháňanie), neústupčivých, nepriateľov akéhokoľvek dialógu s tým, kto to
201 Články, ktoré Ferrer Benimeli (Bibliografía de la masonería : Introducción histórico-crítica, s. 408 – 409) necituje:
Miss Diana Vaughan e la massoneria luciferiana. In: Civiltà Cattolica, f. XVI, III, 1895, s. 150 – 168; Le mopse. In:
Civiltà Cattolica, f. XVI, VII, 1896, s. 666 – 685.
-4-
myslí inak. P. Giacomo Martina vydal jeho denník o Prvom vatikánskom koncile, z ktorého možno
poznať túto neústupčivú mentalitu. Pre pátra Franca vynikajúcim kritériom pravdy je sledovať vždy
opak toho, čo hovorí, píše a myslí Mons. Dupanloup, známy katolícky liberálny biskup z Orleánsu.
Ak Dupanloup, konciliarista, hovorí biele, chce povedať, že pravdou je čierne. Franco úplne spadol
do pasce, no s ním aj páter Gallerani, riaditeľ časopisu v týchto rokoch, a s Galleranim cenzori
periodika na štátnom sekretariáte.202
Franco vyzdvihuje slečnu Vaughanovú ako hrdinku: „Miss Diana Vaughan, pozvaná z hĺbok
temnôt na svetlo Božie, pripravená Božou prozreteľnosťou a vyzbrojená vedomosťami a osobnou
skúsenosťou, sa dala do služby Cirkvi, je nevyčerpateľná na drahocenné oznámenia, ktoré nemajú
obdoby v presnosti a v užitočnosti. Slobodomurárstvo je tým zaskočené a na ochranu před veľkými
údermi pyšnej mužatky rozširuje, že ona vôbec neexistuje, že je obyčajným mýtom.“203
Je nepríjemné, že slobodomurári hovorili pravdu a Franco bol veľkým nevedomcom. A
Franco opakuje rozprávanie Taxila o slobodomurárskych obradoch: profanácia Eucharistie, prísaha
vernosti démonovi, prísne tresty pre neposlušných slobodomurárov. Uvedieme niekoľko úryvkov z
citovaných článkov:
„Frenetické zhromaždenie posadnutých bratov a sestier vykonáva z celého srdca modlitbu
urážajúcu Boha a potvrdzuje ju, mieriac proti nemu dýkou a kričiac: »Pomsta proti Adonajovi,
pomsta.« A prvá pomsta je prísaha, ktorú skladajú slovami: »Tebe, ó, Lucifer, prisahám rešpekt,
lásku, vernosť. Tebe, Dobrý Bože, prisahám nenávidieť až po smrť zlo. Tebe, Duch pravdy,
prisahám nenávidieť navždy klamstvo, pokrytectvo, poveru. Tebe, Večné svetlo, prisahám, že
budem bojovať proti tmárstvu a vylejem za to poslednú kvapku svojej krvi. Tebe, Géniovi slobody,
prisahám, že sa budem usilovať všetkými prostriedkami, nech by boli akékoľvek, vyhladiť politický
despotizmus a kňazskú tyraniu. A teraz, ó, Lucifer, hľa, tu som navždy, tvojou dcérou. Zasväcujem
sa ti telom i dušou, som tvojou vecou. Disponuj mnou na tejto zemi, na slávu tvojho svätého mena.
Prijmi moju zbožnú poctu. Každý deň lepšie osvetľuj môjho ducha a upevňuj moje srdce. A keď
zazvoní moja posledná hodina, nájdeš ma pokojnú a usmievajúcu sa myšlienke hrozných
pochábľov, ktorú podvodníci vnucujú ignorantom a ľahkoverným, nájdeš ma pripravenú vstúpiť do
tvojho neba ohňa, šťastia bez konca, kde božské plamene oživujú a regenerujú. Nech je tak.«“
„Na dosiahnutie titulu majsterky chrámu, čo je vrcholom palladických pôct, predpisuje rituál,
aby kandidátka prebodla hostiu konsekrovanú katolíkmi. Miss Diana Vaughan túto bohorúhavú
skúšku razom odmietla. A vysvetlila svoje odmietnutie: Neprechovávala nijaký rešpekt pre toto
katolícke tajomstvo, no prebodnutie hostie dýkou, to je netolerovateľná hlúposť, ktorú by ona nikdy
nespáchala. To bola věc smrti. Ďalšia rytierka Eletta bola pre podobné odmietnutie prednedávnom
mučená a zmasakrovaná počas zasadnutia. No nik sa neodvážil položiť ruky na veľkú miss Dianu.“
„Nenávisť proti Bohu treba potvrdiť efektívnou demonštráciou – ukážkou. Démoni by
nemohli vynájsť zločinnejšiu ukážku. Predsedajúca veľmajsterka vezme spod nôh Bafometa kalich
(kalich, ak je to možné, nech je konsekrovaný katolíkmi), v ktorom je jedna konsekrovaná hostia, a
s týmito svätými predmetmi v ruke pripomína rúhavú bájku, že Ježiš zradil náboženstvo svojho
nebeského otca (pod nebeským otcom sa rozumie duch Baal – Zebuba, a zrada je v tom, že
vyučoval čistote), a preto je potrebné, aby ho potrestali. A stúpenci Adonaja, pokračuje
predsedajúca veľmajsterka, veria, že Kristus je reálne prítomný v Eucharistii. Nech už je teda
Eucharistia symbolom alebo realitou, potrestáme ho v eucharistickom chlebe. A veľmajsterka, bez
meškania prikladajúc si ústa ku kalichu, pľuje na Najsvätejšiu hostiu; a potom, obracajúc sa k novej
majsterke chrámu, hovorí jej: Milovaniahodná a dokonalá sestra, rob ako ja. Majsterka poslúchne.
Všetci zasahujúci kričia: Alleluja, alleluja! Veľmajster vystiera a vkladá ruky na hlavu sestry a
vyhlasuje ju: »V mene Boha Lucifera, jediného pravého Boha, majsterka chrámu palladizmu.« No
ešte nie je uspokojený hnev démona, ktorý máva svojimi otrokmi: Predsedajúca veľmajsterka
202 O Francovi porov.: FRANCO, G. G.: Apunti storici sopra il Concilio Vaticano, Ed. G. Martina. Roma, 1972, s. 2 –
9; heslo 'Franco' in: Dict. Hist. Géogr. Eccl.; nekrológ in: Civiltà Cattolica, 1908, I, s. 350 – 355.
203 Civiltà Cattolica, f. 16, VII, 1896, s. 684.
-5-
uskutočňuje dielo veľmajstra, hovoriac: »Nová sestra rytierka obetovala živému Bohu obetu cesta,
ostáva nám teraz naučiť ju, ako my trestáme zradcu... Na Eucharistii pomstíme všetkých
oklamaných mučeníkov tmárstva.«
Tu by bolo třeba odhaliť závoj: no nech zvíťazí potreba zjaviť pravého ducha vysokého
slobodomurárstva. Najprv sa vykoná rýchly proces na dokázanie toho, že hostia, ktorá sa predkladá,
je skutočne konsekrovaná katolíckym kňazom. Položí sa na nízky päťuholníkový oltár.
Okolostojaci, so zdvihnutou dýkou proti nebu, volajú: Pomsta proti Adonajovi, pomsta. Hostiu
zraní prvá zo všetkých veľmajsterka, pričom hovorí bláznivé rúhania, potom novicka chrámová
majsterka a potom jedna za druhou, všetky prítomné. Je to peklo, ktoré búrlivo vrie v búrke proti
Bohu a jeho Kristovi.
O ktorých výstrelkoch tu zamýšľa hovoriť miss Diana, keď referuje o bratoch a svetských,
odsúdených na smrť jedom alebo dýkou rukou palladických bratov pomstiteľov; krutosť v lóži proti
vinníkom, pričom neboli ojedinelé prípady bratov a sestier, ktorí boli bezcitne potrestaní za
neposlušnosť alebo za nerozumné klebetenie so svetskými (nezasvätenými); a nakoniec bodanie a
špinenie na hostie konsekrované katolíkmi.“204
Už pred Taxilom podobné legendy rozširoval Mons. de Ségur, francúzsky kňaz, známy
svojou veľkou zbožnosťou, svojou horlivosťou, ktorá z neho urobila spovedníka vyhľadávaného
tisíckami osôb, svojou obratnosťou v písaní kníh ľudového charakteru, ktoré odpovedali na
najrozšírenejšie námietky proti Cirkvi. Zdedil túto vlastnosť po svojej matke, Sofie de Ségur, dcére
ruského generála, ktorá sa vydala za Francúza. Stala sa známou svojimi knihami pre deti a
dospievajúcich, napísanými v prvej polovici 19. storočia, ktoré sa s radosťou čítali až do roku 1930
a patrili medzi najobľúbenejšie čítanie mnohých ľudí v týchto rokoch. V diele Slobodomurári, čo
sú, čo robia, čo chcú (toto dielo vyšlo v 22 francúzskych vydaniach, prvé z nich mohlo byť
datované okolo roku 1867) vynikajúci kňaz, drahý aj Piovi IX., opakuje tie isté legendy - „čierne
omše“ slobodomurárov. Veľká časť „neústupčivého“ světa pevne verila týmto historkám, kochala
sa v nich... A keď Taxil začal predávať svoje celkom falošné výmysly, istý nemecký jezuita, ktorý
bol dlhší čas apoštolským vikárom v Bombaji a zúčastnil sa na Prvom vatikánskom koncile,
navštívil veľkého mystifikátora, požiadal ho o informácie, ktoré sa Taxil poponáhľal mu odovzdať,
smejúc sa vo svojom vnútri, a tak vydal La Franc-maçonerie : Synagogus se Satan (Paris, 1893).
Istý kanonik zo švajčiarského Friburgu a aj samotný biskup z Grenoblu Mons. Fava zaujali opatrné
stanovisko voči existencii tejto Diany Vaughanovej, ktorú nikto nikdy nevidel, no nikto ani nepodal
nijaký dôkaz, že nejestvuje. Nechýbali však pochybnosti, vyslovené v Kölnische Volkszeitung
(autor H. Grüber) a v časopise Études, kde písal s väčšou hĺbkou jezuita Portalié.205 Je zaujímavé,
ako sa voči nevedomosti v Civiltà Cattolica postavila hĺbka a serióznosť Études. Portalié okamžite
rozvinul svoje výhrady v Maurainovom diele a zdôraznil silné pochybnosti po veľkom
antislobodomurárskom kongrese, ktorý sa konal v Tridente od 26. do 30. septembra 1896.206 Počas
zasadnutia sa konalo špeciálne stretnutie venované záležitosti „Miss Vaughan“. Nemecký historik
Baumgarten žiadal Vaughanovej obrancov o konkrétne dokumenty o jej existencii. Proti
Baumgartenovi vystúpil M. Jogand a rozptyľujúcim spôsobom rozosmial auditórium, ďalej právnik
Respini a arcibiskup Paganuzzi, predseda hnutia Dielo kongresov, najrozšírenejšieho a
najvýznamnejšieho „neústupčivého“ orgánu v Taliansku. Kongres sa skončil, zveriac všetko
špeciálnej rímskej komisii. Komisia ukončila práce 22. januára 1897 správou comm. Pacelliho,
ktorú podpísal aj Mons. Lazzareschi: nejestvoval nijaký pádny dôkaz o existencii slečny
Vaughanovej a ani o pravosti jej spisov.
Všetko bolo však čoskoro odhalené. 19. apríla 1897 Leo Taxil na jednej verejnej konferencii v
Paríži, ktorej dokumenty boli okamžite vytlačené,207 vyhlásil s mnohým podrobnosťami, že
204 Všetky citácie prevzaté z Civiltà Cattolica, f. 16, VII, 1896, s. 666 – 685.
205 Porov. Kölnische Volkszeitung, 25. 8. 1896; Études, 59, 1893, s. 489 – 501; 70, 1897, s. 167 – 174.
206 UNION ANTIMAÇONNIQUE INTERNATIONALE: Actes du I. er Congrés international, XXVI – XXX
Septembre 1896. 2 vol. Tournai, 1897, s. 93 – 96.
207 WEBER, E.: Satan Franc-maçon. Paris, 1964. s. 155 – 183.
-6-
uskutočnil kolosálnu mystifikáciu: miss Vaughan je jednoducho meno jeho pisárky, ktorá dovolila
novinárovi, aby jej pripísal všetky legendy, ktoré od začiatku do konca povymýšľal. Všetky jeho
knihy sú obyčajným klamstvom... A práve preto prešiel do útoku, poznamenajúc, že ten, kto mu
uveril, je obeťou zaťatej nenávisti proti slobodomurárstvu, istej exaltovanosti, ktorá prijíma bez
dôkazu nepravdepodobné rozprávania... „Asmodej preniesol miss Dianu Vaughan do pozemského
raja nie menej obvyklým spôsobom ako veľkomožný pán Satan preniesol Ježiša Krista na vrchol, z
ktorého mu odkázal všetky kráľovstvá na zemi, ktorá je guľatá...“208
Katolíci sčasti naďalej verili, aj keď nie natoľko vďaka rozprávaniam Taxila, satanskému
charakteru slobodomurárstva. Táto mentalita sa objavuje ešte v jednom románe kňaza Eugenia
Pillu, Piccoli martiri (Malí mučeníci), ktorý mal prinajmenej štrnásť vydaní, od roku 1929 do roku
1953. Román rozpráva históriu jedného chlapca, oslepeného slobodomurármi, pretože nechcel
vidieť premietanie obscénností, a históriu jednej ženy, ktorú väznili slobodomurári, pretože
nemohla, premožená hrôzou, zabiť istého biskupa. Je zvláštne, že táto história sa ďalej rozširovala
ešte aj v rokoch 1930 – 1950...
No, aj keď nebolo vždy ľahké odporovať čaru týchto groteskných výmyslov, katolíci vo
všeobecnosti uznali omyl, do ktorého padli, zatiaľ čo samotní slobodomurári nechceli príliš o celej
záležitosti špekulovať. Hĺbku tohoto omylu, tohoto dobového úspechu jedného klamára prvej
kategórie, bolo treba pripísať nevedomosti príliš dôverujúcich katolíkov (medzi nimi boli aj jezuiti z
redakcie Civiltà Cattolica, na čele s veľkým obrancom neomylnosti, nepriateľom všetkých
konciliaristov, pátrom Francom), no aj ovzdušiu doby, unavenej vyzdvihovaním vedy, pozitivizmu,
ľahkovážne utvárajúcej mýty (slobodomurárstvo – spolok Satanov, univerzálny komplot riadený
Židmi...) a veriacej v ne. Sú to roky kauzy „Dreyfus“. Sú to roky, v ktorých sa hovorí o démonovi a
ktorého vidia za každou činnosťou... Weber na mnohých stranách zdôrazňuje toto ovzdušie, kde sa
pozitivizmus a iracionalizmus, ľahkovernosť a viera v démonovu činnosť stretávajú tvárou v tvár a
bojujú so striedavými víťazstvami a porážkami.209 Nakoniec, na jednej i na druhej strane sa
vyrábajú autentické „falzá“. Antisemiti vyprodukovali I protocolli de sette savi di Sion (Protokoly
siedmych mudrcov Sionu), ktoré vykladajú princípy údajného židovského sprisahania a prostriedky,
ktoré sledujú Židia na ovládanie sveta210, a antijezuitizmus prezentoval dielo Monita secreta (Tajné
napomenutie), falzum, v ktorom jezuitskí predstavení predpísali svojim rehoľníkom správanie,
ktoré majú sledovať vo svojom apoštoláte, aby ovládli veriacich vo všetkom a naplno, dielo
pravdepodobne nejakého exjezuitu zo 17. storočia, kniha, ktorá „odhaľuje“ všetky hanebnosti
jezuitov...211 Utiekanie sa k falzifikátom nie je výlučným prostriedkom stredoveku...
z knihy Wright, J.: Jezuité – Misie, mýty a dějiny, Praha: BB/art, 2006, s.146:
„Fiktivní Monita secreta z pera propuštěného jezuity Hieronyma Zahorowského vyšla v
Krakově roku 1613 a do roku 1700 se dočkala dvaadvaceti vydání v sedmi jazycích. V podrobných
pasážích se v ní vysvětlují tajné pikle, jimiž jezuité hodlají podkopat evropskou civilizaci. Když
zemře nějaký zámožný muž, vysvětluje Monita, obratní a výřeční jezuité začnou okamžitě obletovat
náhle zbohatlou vdovu a přesvědčovat ji, že nový sňatek by jí nijak neprospěl, ale že by učinila
daleko lépe, kdyby se oddala životu v modlitbách a osamění a dovolila Tovaryšstvu, aby ji zbavilo
starostí o nedůstojné břímě hojného dědictví.35“
208 WEBER, E.: Satan Franc-maçon, s. 176.
209 WEBER, E.: Satan Franc-maçon, s. 9 - 18.
210 I protocolli de sette savi di Sion boli falzifikáciou polovice 19. storočia. Nikto dnes neobhajuje ich autentickosť.
Porov. COHN, C.: Licenza per un genocidio : I protocolli dei sette savi di Sion : Storia di un falso. Torino, 1969.
211 Porov. TACCHI VENTURI, P.: I Monita secreta dei gesuiti. Roma, 1906. Heslo „Monita secreta“. In:
Enciclopedia Italiana, vol. XXIII, 1934, s. 678.
35 J. Gerard, The Secret Instructions, Monita Secreta, of the Jesuits (1901).
-7-