Príručka na určovanie vybraných inváznych druhov rastlín

Príručka na určovanie vybraných inváznych druhov rastlín

ŠTÁTNA OCHRANA PRÍRODY SLOVENSKEJ REPUBLIKY,
CENTRUM OCHRANY PRÍRODY A KRAJINY, BANSKÁ BYSTRICA
Príruèka na urèovanie vybraných
inváznych druhov rastlín
Al•beta CVACHOVÁ, Pavol CHROMÝ, Ema GOJDIÈOVÁ, Anna LESKOVJANSKÁ,
Eva PIETOROVÁ, Andrea ŠIMKOVÁ, Marica ZALIBEROVÁ
BANSKÁ BYSTRICA 2002
1
Obsah
1. Úvod ................................................................................................... 4
2. Botanická charakteristika vybraných inváznych druhov rastlín .............. 4
2.1. Rod: Astra (Aster L.) ............................................................................ 4
Astra kopijovitolistá (Aster lanceolatus Willd.), astra malokvetá (Aster
tradescantii L.), astra vŕbovitá (Aster x salignus Willd.), astra novobelgická
(Aster novi-belgii L.), astra hladká (Aster laevis L.) a astra rôznofarebná
(Aster x versicolor Willd.) – E. Pietorová, E.Uherčíková
3.1. Rod: Boľševník (Heracleum L.) ............................................................ 19
Boľševník obrovský (Heracleum mantegazzianum Sommier et Levier),
boľševník Sosnowského (Heracleum sosnowskyi Manden.) a boľševník
borščový (Heracleum sphondylium L.) – A. Cvachová
4.1. Rod: Dvojzub (Bidens L.) .................................................................... 26
Dvojzub listnatý (Bidens frondosa L.) a dvojzub trojdielny (Bidens tripartita
L.) – A. Cvachová, M. Zaliberová
5.1. Rod: Hviezdnik (Stenactis Cass.) ......................................................... 31
Hviezdnik ročný (Stenactis annua (L.) Ness), hviezdnik ročný pravý
(Stenactis annua (L.) Nees subsp. annua), hviezdnik ročný severný (Stenactis
annua subsp. septentrionalis (Fernald et Wiegand) Á. Löve et D. Löve) a
hviezdnik ročný ostrozubý (Stenactis annua subsp. strigosa (Mühl. ex
Willd.) Soó) – A. Šimková
6.1. Rod: Pohánkovec (Fallopia Adans.) ..................................................... 38
Pohánkovec japonský (Fallopia japonica (Houtt.) Ronse Decr.), pohánkovec
sachalínsky (Fallopia sachalinensis (F. Schmidt) Ronse Decr.) a pohánkovec
český (Fallopia x bohemica Chrtek et Chrtková) – E. Gojdičová
7.1. Rod: Rudbekia (Rudbeckia L.) ............................................................ 45
Rudbekia srstnatá (Rudbeckia hirta L.) a rudbekia strapatá (Rudbeckia
laciniata L.) – A. Leskovjanská
8.1. Rod: Slnečnica (Helianthus L.) ............................................................ 50
Slnečnica hľuznatá (Helianthus tuberosus L.) a slnečnica málokvetá
(Helianthus decapetalus auct. non L.) – A. Cvachová
2
9.1. Rod: Zlatobyľ (Solidago L.) ................................................................ 54
Zlatobyľ kanadská (Solidago canadensis L.) a zlatobyľ obrovská (Solidago
gigantea Aiton) – P. Chromý
3. Zoznam použitej literatúry ................................................................. 60
Poznámky
3
1. Úvod
V našej krajine sa v poslednom období rozšírili a udomácnili viaceré nepôvodné
druhy rastlín, ktoré sa na mnohých miestach správajú invázne, vstupujú do rastlinných spoločenstiev, kde vytláčajú pôvodné druhy a vytvárajú monocenózy.
Vzhľadom k tomu, že nie všetky pracoviská ochrany prírody a jej pracovníci sa
systematicky venujú problematike cudzokrajných (nepôvodných), najmä invázne
sa správajúcich druhov rastlín a tiež dostupnosť vhodnej odbornej literatúry je
rozdielna, rozhodli sme sa vydaním tejto príručky pomôcť jednoznačnej správnej
determinácii týchto druhov v teréne. Keďže ani pre bežnejšie a častejšie sa vyskytujúce druhy týchto rastlín nebol doteraz spracovaný sumárny opisný materiál (údaje s presnejšími, diakritickými znakmi sú roztratené v rôznych publikáciách, rozhodla sa Gestorská skupina pre invázne druhy rastlín pri Štátnej ochrane prírody SR,
Centra ochrany prírody a krajiny v Banskej Bystrici spracovať pre interné potreby
odborných organizácií ochrany prírody predkladanú botanickú príručku. Sú v nej
prezentované problematické, najfrekventovanejšie (ťažšie určiteľné alebo ľahko zameniteľné) nepôvodné invázne, ale i pôvodné domáce (autochtónne) druhy rastlín,
s ktorými sa najčastejšie pri mapovaní vo voľnej (osobitne nechránenej), ale i chránenej prírode (maloplošné chránené územia) stretávajú pracovníci, zabezpečujúci
evidenciu týchto druhov. V tejto etape bolo gestorskou skupinou vybraných 8 rodov (Aster, Bidens, Fallopia, Helianthus, Heracleum, Rudbeckia, Solidago a Stenactis) s 19 druhmi a 3 poddruhmi. Ku každému z druhov je v príručke uvedená základná morfologická charakteristika, pričom pozornosť je zameraná na hlavné určovacie a rozlišovacie diakritické znaky, ktoré sú znázornené aj na obrázkoch. Perové
kresby spracoval pán Štefan Gura podľa grafických predlôh z kľúčov na určovanie
rastlín (JÁVORKA, CSAPODY, 1975; ROTHMALLER, 1987; DOSTÁL, 1989; DOSTÁL, Č ERVENKA,
1991-1992; HEJNÝ , SLAVÍK 1990; S LAVÍK, 1997) a zo samostatných príspevkov niektorých autorov (M ANDÁK, PYŠEK 1997). Pre rod Stenactis podklady obrázkov nakreslila
členka gestorskej skupiny Andrea Šimková.
Slovenské a latinské mená taxónov sú upravené podľa Zoznamu nižších a vyšších
rastlín Slovenska (MARHOLD, HINDÁK , 1998).
2. Botanická charakteristika vybraných inváznych druhov rastlín
2.1. Rod: Astra (Aster L.)
Èe¾aï: astrovité (Asteraceae)
Veľká skupina pôvodom severoamerických druhov rodu Aster L. sa od domácich
druhov (Aster alpinus L., A. amelloides Besser) líši najmä bohatšími súkvetiami
s menšími úbormi. Domáce druhy astier majú pomerne veľké úbory (jednotlivé alebo v chudobnej metline), zákrovné listene 1,5 - 2 mm široké a sú ochlpené.
4
Pre potreby príručného kľúča bola vybratá skupina šiestich najviac rozšírených
druhov a ich krížencov: Aster lanceolatus Willd., A. tradescantii L., A. novi-belgii
L., A. laevis L., A. x salignus Willd., A. x versicolor Willd.
K spoločným znakom, ktorými sa vybraná skupina šiestich druhov a krížencov
líši od domácich druhov a od ďalších štyroch nepôvodných severoamerických druhov (Aster divaricatus L., A. cordifolius L., A. novae-angliae L. a A. patulus Lam.)
patria:
- úbory menšie alebo stredne veľké, v bohatších súkvetiach, zákrov viacradový, zákrovné listene 1,5 - 2 mm široké
- rastliny nežľaznaté, holé alebo jemne páperisté,
- stonkové listy podlhovasté až vajcovito kopijovité (nie srdcovité), sediace
alebo objímavé, celistvookrajové, alebo oddialene zubaté (nie ostropílkovité).
HOFFMANN (1996) túto skupinu tzv. „kritických taxónov“ spolu s ich krížencami
považuje za agregátne druhy a vyčleňuje ich do troch skupín. Toto členenie je
vhodné aj z hľadiska prehľadnosti ich vzájomného rozlíšenia.
1) Aster lanceolatus agg. (A. lanceolatus, A. tradescantii)
Spoločné znaky: Rastliny so stonkovými listami sediacimi, ale neobjímavými (ojedinele poloobjímavými), úbory menšie (∅ 12 – 15 mm, resp. ± 15 mm)
2) Aster novi-belgii agg. (A. novi-belgii, A. x salignus = A. novi-belgii x A.
lanceolatus)
Spoločné znaky: Rastliny so stonkovými listami sediacimi, objímavými, príp. poloobjímavými, uškatými, úbory väčšie (∅ 25 – 30 mm), vonkajšie zákrovné listene
odstávajúce, zákrov zelený, neškvrnitý.
3) Aster laevis agg. (A. laevis, A. x versicolor = A. laevis x A. novi-belgii )
Spoločné znaky: Rastliny so stonkovými listami sediacimi, objímavými, úbory väčšie (∅ 25 – 35 mm), zákrovné listene pritlačené, zákrov bielo-zeleno škvrnitý.
Stanovištia:
Uprednostňujú pôdy vlhšie, bohaté na dusík, ako sú brehy tokov, lužné lesy, tiež
okraje ciest, ruderálne stanovištia. Uvedené druhy obsadzujú podobné stanovištia,
iba pre A. laevis HOFFMANN (1996) uvádza, že ide o viac kontinentálny typ, uprednostňujúci skôr čerstvé až suchšie stanovištia, hlavne otvorené biotopy – lúky,
redšie lesy, okraje ciest a železničné priekopy. Ako okrasné trvalky sa často pestujú
A. laevis a A. novi-belgii s. str.
5
Astra kopijovitolistá (Aster lanceolatus Willd.)
6
2.1.1. Astra kopijovitolistá (Aster lanceolatus Willd.)
syn.: Aster salicifolius Lamk. non Scholler, A. frutetorum Wimm., A.
lamarckianus Aschers. et Graeb., non Nees, A. simplex Willd.
Charakteristika
Trváca 50 – 120 cm vysoká bylina, s dlhými plazivými podzemkami. Stonka
vzpriamená, prevažne holá, v dolnej časti môžu byť zbiehajúce rady jemných chlpov, v hornej časti rozkonárená. Bazálne listy zreteľne stopkaté, široko elipsovité,
počas kvetu odumreté. Stonkové listy podlhovasto až vajcovito obrátene kopijovité, 3 – 15 cm dlhé, 0,5 – 2 cm široké, holé až riedko chlpaté, s celistvookrajovým až
oddialene plytko pílkovitým okrajom; na báze zúžené, sediace, bez ušiek. Listy
konárikov podobné stonkovým ale menšie, celistvookrajové, s ± uškatou bázou.
Súkvetie metlina, zložené z ± jednostranných strapcov. Metlina až z 1000 úborov,
ktoré nie sú nakopené na konci konárikov. Úbory pomerne malé, ± 15 mm široké (10
– 20 mm, max. 25 mm). Zákrov viacradový, zákrovné listene zelené, s úzkym bieloblanitým lemom, strechovite sa prekrývajú, vnútorné 2 – 3 x dlhšie ako vonkajšie,
pritlačené. Terčové kvety žlté, lúčové biele alebo modrofialové. Kvitne v septembri
až novembri. Plod nažka, 1,5 – 2 mm dlhá, oválna, chocholec 3,2 – 6,4 mm dlhý z
25 až 40 štetín. Do blízkeho okolia sa šíri najmä plazivými výbežkatými, husto rozkonárenými podzemkami a ich úlomkami (DOSTÁL, ČERVENKA, 1992; HOFFMANN, 1996).
Pôvod
Domovom astry kopijovitolistej je východná časť Sev. Ameriky. Do Európy sa
rozšírila v 19. storočí, kedy sa pestovala ako okrasná rastlina (KUBEČKOVÁ et al. 1964).
Stanovištia
Sú bohaté na dusík, tienené až výslnné. Rastie na rumoviskách, skládkach, okrajoch ciest, odkiaľ sa šíri najmä do sprievodnej vegetácie tokov (v spoločenstvách
zväzov Salicion albae, Senecionion fluviatilis ako epekofyt aj v ďalších spoločenstvách triedy Galio-Urticetea). Na narušených stanovištiach, ale i na poloprirodzených a prirodzených stanovištiach, kde je najnebezpečnejší (napr. na okrajoch lesov, v podrastoch rozvolnených lesných porastov (napr. pri Morave a Dunaji)), môže
vytvárať rozsiahle zárasty.
2.1.2. Astra malokvetá (Aster tradescantii auct non L.)
syn.: Aster parviflorus Nees
Charakteristika
Trváca 60 – 120 cm vysoká bylina, podzemok dlhý, plazivý. Stonka priama,
mäkko páperistá. Stonkové listy úzke, obrátene kopijovité, zúženou bázou sediace,
neobjímavé, bez ušiek, celistvookrajové, na okraji drsné, končisté. Listy konárikov
7
Astra malokvetá (Aster tradescantii auct non L.)
8
podobné, ale menšie. Spodná strana listov na celej ploche chlpatá. Úbory malé, v ∅12
– l5 mm, na konci konárikov strapcovito nakopené, súkvetie metlina, v obryse užšia.
Zákrov len 4 mm dlhý, neškvrnitý, listene celé zelené. Vnútorné listene 3 – 4x dlhšie ako
vonkajšie, špičkou odstávajúce. Terčové kvety žlté, lúčové biele alebo bledofialové, pri
odkvitaní červenkasté. Kvitne skôr ako iné astry (v auguste až októbri), ale väčšinou je
sterilná (DOSTÁL, Č ERVENKA, 1992; HOFFMANN, 1996).
Pôvod
Podobne ako u ostatných nepôvodných druhov astier, aj astra malokvetá pochádza zo Severnej Ameriky, odkiaľ sa k nám dostala ako okrasná trvalka.
Stanovištia
Ako u A. lanceolatus, rastie v spoločestvách zväzov Salicion albae, Senecionion
fluviatilis, ako aj v ďalších spoločenstvách triedy Galio-Urticetea. U nás väčšinou
rastie v pobrežných krovinách.
2.1.3. Astra novobelgická (Aster novi-belgii L.)
Charakteristika
Trváca 60 – 140 cm vysoká bylina, s dlhým plazivým rozkonáreným podzemkom. Stonka priama, na báze holá, pod listami so zbiehajúcimi radmi chlpov, zriedka
len pod úbormi chlpatá. Bazálne listy vajcovito kopijovité, holé, okraj listu drsný,
oddialene pílkovitý. Stonkové listy podlhovasto kopijovité až vajcovito kopijovité, s okrajom oddialene pílkovitým až celistvookrajové, s bázou vykrojenou (siaha
do ½ obvodu stonky), na okraji drsné, 4 – 17 cm dlhé, 0,4 – 2,5 cm široké. Listy
konárikov menšie, končisté. Súkvetie metlina alebo chochlíková metlina obrátene
kužeľovitého tvaru. Úbory stredne veľké až veľké 25 – 40 mm, najčastejšie s ∅ ± 30
mm. Zákrov viacradový, listene ± rovnako dlhé, mierne odstávajúce, zriedkavo vonkajšie siahajú len do ½ vnútorných, zelené, neškvrnité. Terčové kvety žlté, lúčové
modrofialové, svetlofialové až biele. Plody - nažky cca 2 mm dlhé, riedko chlpaté.
Je to veľmi variabilný druh. Kvitne od augusta do októbra (DOSTÁL, ČERVENKA, 1992;
HOFFMANN, 1996).
Pôvod
Domovom astry novobelgickej je Severná Amerika – východná časť USA, pobrežie Atlantiku (od južného Neufundlandu cez južný Quebec po Georgiu) a Kanada.
Stanovištia
Na stanovištia nie je náročná, najlepšie jej vyhovuje piesčitá až hlinito-piesčitá
vlhká pôda, ale rastie aj na suchších stanovištiach. Ťažisko rozšírenia má v nížinnom
až pahorkatinnom stupni, ojedinele vystupuje aj do podhorských oblastí.
9
Astra novobelgická (Aster novi-belgii L.)
10
Astra vŕbovitá (Aster x salignus Willd.)
11
Veľmi rýchlo sa šíri najmä pozdĺž vodných tokov, kde vytvára široké lemy
v polozatienených až na výslnných miestach. Často rastie aj na zdevastovaných
odlesnených stanovištiach v alúviách riek v spoločenstvách zväzu Senecionion fluviatilis, Arction lappae a triedy Galio-Urticetea. Je silne konkurenčným druhom
(JAROLÍMEK, ZALIBEROVÁ, 2001).
Pri pestovaní sa rozmnožuje delením a odrezkami. Ako okrasná trvalka je často
pestovaná v záhradách a parkoch (KUBEČKOVÁ et al. 1964).
2.1.4. Astra vàbovitá (Aster x salignus Willd.) = A. novi-belgii x A. lanceolatus
syn.: Aster salicifolius Scholler non Lamk., A. hungaricus Poir.
Kríženec astry kopijovitolistovej a novobelgickej, variabilita znakov je veľká.
Od astry kopijovitolistovej sa odlišuje dolnými krátkostopkatými, ostro zubatými
listami, báza stonkových listov je len slabo uškatá, väčšie úbory s ∅ 25 – 35 mm.
Charakteristika
Trváca 80 – 120 cm vysoká bylina, s rozkonáreným plazivým podzemkom a priamymi, dolu holými stonkami, niekedy so zbiehajúcimi radmi chlpov. Stonkové listy
podlhovasto kopijovité (užšie ako má A. novi-belgii), celistvookrajové až ostro
oddialene pílkovité, zúženou bázou sediace, neobjímavé, dolné listy môžu byť
krátko stopkaté. Listy konárikov menšie. Súkvetie vytvára metlinu v obryse strapcovitú (užšiu ako pri rodičovských druhoch). Úbory pomerne veľké, v ∅ 25 – 35
mm, kompaktné. Zákrovné listene ± rovnako dlhé, voľne priliehajúce, len slabo sa
prekrývajú, neškvrnité. Terčové kvety žlté, lúčové belavé, neskôr fialovkasté, rovné. Plod je nažka, v Európe (aj u nás) dozrieva len zriedkavo. Ustálený záhradný kríženec, väčšina rastlín má klonálny pôvod, často splanieva (DOSTÁL, ČERVENKA, 1992;
HOFFMANN, 1996).
Pôvod
Záhradný kríženec.
Stanovištia
Pestovaná ako okrasná trvalka. Rastie najmä v pobrežnej vegetácii tokov a vo
vlhkých krovinách. Časti rastlín rozširované vodou sa dobre uchytávajú na narušovaných stanovištiach.
2.1.5. Astra hladká (Aster laevis L.)
Charakteristika
Trváca 30 – 120 cm vysoká bylina, sivozelená, často červenkastá, na báze drevnate12
Astra hladká (Aster laevis L.)
13
júca, s plazivým výhonkatým podzemkom. Stonky priame, ± hladké, dolu holé, niekedy pod listami so zbiehajúcimi radmi chlpov od listovej bázy. Listy sivozelené, veľmi
variabilné, trochu zhrubnuté. Bazálne listy obrátene vajcovito kopijovité, do dlhšej
stopky náhle zúžené. Stonkové listy podlhovasto kopijovité až oválne, 8 – 15 cm dlhé,
1,5 – 4 cm široké, celistvookrajové až s okrajom plytko oddialene pílkovitým, drsné,
objímavé, čepeľ nad bázou zúžená. Listy konárikov veľmi drobné, 3 – 6 mm dlhé
(náhle sa zmenšujú), na báze najširšie, s podobným pripojením ako stonkové. Bazálne
a stonkové listy vytrvávajú do doby kvitnutia. Súkvetie úzka metlina, niekedy na vrchole v priereze uťatá. Úbory stredne veľké 15 – 25 mm, najčastejšie ± 25 mm. Zákrovné
listene v 4 – 6 radoch, končisté, sa škridlicovito kryjú, vnútorné až 6 mm dlhé, vonkajšie
krátke. Vonkajšie belavo suchoblanité, stredné pole je v špici výrazne sýto zelené, listene sa zreteľne prekrývajú a sú pritisnuté, preto je zákrov bielo – zeleno škvrnitý.
Terčové kvety žlté, lúčové modrofialové až belavé. Plod nažka 2 – 3 mm dlhá, lysá až
riedko chlpatá. Kvitne v septembri až novembri (DOSTÁL, ČERVENKA, 1992; HOFFMANN,
1996).
Pôvod
Pôvodom severoamerická astra s výskytom v južnom Yukone, Colorade, Texase,
na pobreží Atlantiku, v Quebecu a Georgii.
Stanovištia
Vo svojom prirodzenom areáli osídľuje suchšie až čerstvé stanovištia, hlavne
otvorené, ako sú lúky, riedke lesy, brehy vôd, jazier, ale aj lemy ciest a železničné
priekopy. Na horách vystupuje až do výšky 2700 m n.m. Oproti iným taxónom rodu
obsadzuje kontinentálnejší typ areálu.
U nás sa okrem záhrad, kde sa pestuje, najčastejšie vyskytuje pozdĺž vodných
tokov.
2.1.6. Astra rôznofarebná (Aster x versicolor Willd.) = A. laevis x A. novibelgii
Charakteristika
Trváca rastlina s priamymi 30 – 120 cm vysokými stonkami, plazivým podzemkom. Listy trávovozelené. Bazálne listy stopkaté, stonkové obrátene vajcovito kopijovité, 2 – 5 x dlhšie ako široké, celistvookrajové alebo s okrajom oddialene plytko pílkovitým, objímavo sediace až uškato objímavé, pričom báza listu a ochlpenie
sú variabilné. Listy konárikov menšie, ale nie také drobné ako u A. laevis. Súkvetie
je užšia metlina. Úbor y dlho stopkaté, pomerne veľké, v ∅ až 30 mm. Zákrov
viacradý, zákrovné listene pritisnuté, prekrývajúce sa, suchoblanité, na širšom vrchole zelené, preto je zákrov bielo - zeleno škvrnitý. Terčové kvety žlté, lúčové
modré až modrofialové. Kvitne v septembri až novembri (DOSTÁL, ČERVENKA, 1992;
HOFFMANN, 1996).
14
Astra rôznofarebná (Aster x versicolor Willd.)
15
Hlavné rozlišovacie znaky
Aster
novi-belgii
80 - 120 cm
Aster
x salignus
30 - 120 cm
Aster
laevis
30 - 120 cm
Aster
x versicolor
Aster laevis agg.
Aster
tradescantii
60 - 140 cm
na báze holá,
± hladká,
ako u A. laevis
niekedy
na báze holá,
so zbiehajúcimi sivozelená často
radmi chlpov,
červenkastá,
so zbiehajúcimi
radmi chlpov
od bázy listov
Aster novi-belgii agg.
Aster
lanceolatus
60 - 120 cm
obrátene
ako u A. laevis
vajcovito
kopijovité, náhle
zúžené do dlhšej
stopky
Aster lanceolatus agg.
Výška
50 - 120 cm
rastliny
mäkko
páperistá
na báze holá,
pod listami so
zbiehavými
radmi chlpov,
chlpatá
(zriedkavo)
len pod úbormi
listy
kopijovité,
krátkostopkaté,
ostro zúbkaté
podlhovasto
kopijovité až
oválne,
Listy zreteľne
bazálne stopkaté, široko
elipsovité až
okrúhle, počas
kvetu odumreté
Stonka
vajcovito
obrátene
kopijovité, holé,
okraj drsný,
oddialene
pílkovitý na
báze klinovite
zúžené do
krátkej stopky
podlhovasto
kopijovité,
užšie ako má
prevažne holá,
so zbiehajúcimi
radmi jemných
chlpov v dolnej
časti
ako u
A. lanceolatus
podlhovasto
kopijovité až
vajcovito
obrátene
vajcovito
kopijovité
úzke obrátene
kopijovité, na
okraji drsné,
Listy podlhovasto až
stonkové vajcovito
obrátene
16
17
metlina alebo
chocholíková
metlina, obrátene
kužeľovitého
tvaru
metlina,
v obryse užšia
Súkvetie metlinovité,
zložené z ±
jednostranných
strapcov
kopijovité, okraj
plytko oddialene
pílkovitý, až
celistvookrajový,
drsný
báza uťatá,
objímavá
siahajúca do ½
obvodu stonky
menšie ako
stonkové,
končisté
končisté
spodná strana
listu po celej
ploche chlpatá,
zúženou bázou
sediace,
báza nikdy nie
uškatá alebo
poloobjímavá
kopijovité,
končisté,
celistvookrajové
až oddialene
pílkovité,
na báze zúžené,
sediace,
ojedinele
poloobjímavé
bez ušiek
Aster
novi-belgii
Listy ako stonkové,
ako stonkové,
konári - menšie,
ale menšie
kov
celistvookrajové
s ± uškatou
bázou
Aster
tradescantii
Aster
lanceolatus
strapcovitá
metlina,
v obryse
užšia
menšie ako
stonkové
A. novi-belgii
celistvookrajové až
ostro oddialene
zúbkaté,
báza
zúžená, sediaca
neobjímavá
Aster
x salignus
Aster
x versicolor
len o málo
menšie ako horné
stonkové listy,
ale nie až také
drobné ako má
A. laevis
úzka
chocholíková
chocholíková
metlina, obrátene
metlina, obrátene kužeľovitého
kužeľovitého
tvaru
tvaru, niekedy na
vrchole
v priereze ±
sploštená
veľmi drobné
3 - 6 mm
(náhle sa
zmenšujú), na
báze najširšie
objímavé, nad celistvookrabázou zúžené
jové až
celistvookrajové oddialene
až s okrajom
plytko
plytko oddialene pílkovité,
pílkatým, drsné, na báze
mierne zhrubnuté objímavo
sediace až
uškato
objímavé,
báza variabilná
Aster
laevis
Aster
lanceolatus
Aster
tradescantii
Aster
novi-belgii
pomerne
veľké
v ∅ ± 25 - 35
mm,
kompaktné
Aster
x salignus
stredne veľké
v ∅ ± 25 mm
(15 - 25 mm)
Aster
laevis
pomerne veľké
v ∅ 30 mm,
dlho stopkaté
Aster
x versicolor
Úbory
mal é
v ∅ ± 12 - 15
mm
stredne veľké až
veľké
v ∅ ± 30 mm
(25 - 40 mm)
mal é
v ∅ ± 15 mm
(10 - 20 mm,
max. 25 mm)
na konci
konárikov nie
sú nakopené
na konci
konárikov sú
husto
nakopené
Zákrov
listene ±
rovnako dlhé,
voľne
priliehajúce,
len slabo sa
prekrývajúce,
listene
zelené,
neškvrnité
listene končisté viacradový,
v 4 - 6 radoch,
listene
vnútorné
pritisnuté,
až 6 mm
prekrývajúce
dlhé, vonkajšie sa, suchoblanité,
krátke, pritisnuté, dlhšie ako pri
bielo-zeleno
A. laevis,
škvrnitý
na širšom
vrchole zelené,
zákrov bielozeleno škvrnitý
len 4 mm dlhý,
vnútorné
listene 3 - 4x
dlhšie ako
vonkajšie,
špičkou
odstávajúce,
listene celé
zelené,
neškvrnité
viacradový,
vonkajšie ±
rovnako dlhé
ako vnútorné,
voľne
priliehajúce
alebo špičkou
von mierne
vyhnuté, listene
celé zelené,
neškvrnité
viacradový,
strechovite sa
prekrývajúci,
vnútorné listene
sú 2 - 3x dlhšie
ako vonkajšie,
pritlačené,
listene zelené
s úzkym
bieloblanitým
lemom
modrofialové,
svetlofialové
až biele
modrofialové až modré až
belavé
modrofialové
biele až
modrofialové
belavé, neskôr
fialovkasté
Kvety
lúča
biele až
bledofialové,
po odkvitnutí
červenkasté
18
Pôvod
Záhradný kríženec.
Stanovištia
Ojedinele splanieva v pobrežných krovinách, ale aj v spoločenstvách zväzov
Senecionion fluviatilis a Arction lappae.
3.1. Rod: Bo¾ševník (Heracleum L.)
Èe¾aï: mrkvovité (Apiaceae)
HLAVÁČEK, JASIČOVÁ, ZÁHRADNÍKOVÁ (1984) uvádzajú z územia Slovenska dva druhy
rodu Heracleum. Pôvodným druhom je boľševník borščový (Heracleum sphondylium), ktorý má 4 poddruhy (subsp. sphondylium, trachycarpum, flavescens a chlorathum) odlišujúce sa farbou a morfológiou kvetov. Nepôvodným, zavlečeným druhom je boľševník obrovský (Heracleum mantegazzianum). Hoci sa oba druhy od
seba podstatne líšia celkovým vzhľadom, či veľkosťou a tvarom listov, tiež veľkosťou súkvetia, dochádza v niektorých prípadoch k nejasnostiam a problémom pri
ich rozlišovaní. Prispieva k tomu tiež značná premenlivosť v tvare a veľkosti listov,
farbe kvetov a chlpatosti semenníkov u druhu H. sphondylium. Z týchto dôvodov
zaraďujeme do príručky okrem opisu nepôvodného druhu H. mantegazzianum aj
pôvodný druh H. sphondylium.
Populácie vyskytujúce sa najmä v centrálnej časti Poľska a v prihraničnej oblasti
s Východnými Karpatmi sú považované v Poľsku za druh Heracleum sosnowskyi (in
verb TERRAY; KRZEMKOWSKI , 2001). Tento druh bližšie popisuje Mandenova (M ANDENOVA, 1951) vo Flóre SSSR. Jeho výskyt udáva z oblasti západného a východného
Zakaukazska, z Gruzie a popísaný bol z okolia Tbilisi. Preto niektorým populáciam
s nižšie uvedenými znakmi na území Slovenska hlavne v oblasti Východných Karpát, Pienin, prípadne Oravy a Kysúc, kde môže prenikať z Poľska, je potrebné venovať pozornosť. Môže sa jednať práve o boľševník Sosnowského. Na území Maďarska
patrí k druhom v začiatočnom štádiu osídľovania (TERPÖ, 1997). Zastúpenie tohto
druhu na ďalších lokalitách Slovenska si vyžaduje podrobnejšie preverenie.
19
Boľševník obrovský (Heracleum mantegazzianum Sommier et Levier)
20
3.1.1. Bo¾ševník obrovský (Heracleum mantegazzianum Sommier et Levier)
syn.: Heracleum giganteum Hornem., H. speciosum Weinm., H.
caucasicum Steven
Charakteristika
Boľševník obrovský je dvojročná až trváca bylina s výškou 2 – 5 m (veľkosť
rastlín je ovplyvňovaná charakterom stanovišťa). Stonka je dolu hrubá, v ∅ až 10
cm, červeno škvrnitá, štetinatá. Listy sú veľké, dlhé až 3 m, perovito zložené,
najčastejšie dvojjarmové, na vrchole končisté, na lícnej strane holé, na rube krátko
páperisté. Byle sú duté, žľaznaté a chlpaté. Súkvetie zložený okolík tvorený 50 –
150 okolíčkami (šírka okolíka 45 – 50 cm). Kvety lúčovité, biele alebo ružové.
Korunné lupienky 12 mm, kališné zuby zreteľné, silicové kanáliky siahajú až
k spodnému okraju plodu. Plody ploché dvojnažky, 9 – 11 mm dlhé, 6 – 8 mm
široké, holé alebo vlnaté, hrubo rebernaté, elipsovité.
Boľševník kvitne od mája do augusta (v prípade regenerácie po mechanickom
poškodení môže kvitnúť až do prvých mrazov).
Pôvod
Boľševník obrovský pochádza z Ázie, presnejšie zo západného Kaukazu. Do Európy sa dostal ako okrasná rastlina v 19. storočí.
Stanovištia
V našich podmienkach osídľuje rôzne antropogénne stanovištia, lúky, pasienky,
okraje lesných porastov a krovín, vyskytuje sa tiež v bylinných spoločenstvách na
brehoch vôd, ale najmä na stanovištiach so zvýšeným obsahom živín a dusíkatých
látok. Uprednostňuje pôdy piesčitohlinité, vlhké (cf. JAROLÍMEK et al., 1997). Hlavným faktorom podporujúcim jeho rozširovanie je narušenie povrchu pôdy a zmena
prirodzených vlastností spoločenstva (CVACHOVÁ, G OJDIČOVÁ, KUDERAVÁ, 1998).
Na Slovensku sa udáva jeho výskyt najmä zo severnej, severozápadnej a strednej
časti a ojedinele sa vyskytuje v južnej, resp. juhozápadnej a východnej časti Slovenska. ELIÁŠ (1997) uvádza zo Slovenska 55 - 60 lokalít. Už v roku 1998 a v roku
2000 Cvachová (CVACHOVÁ, 1998; 2000) poukazuje na takmer 100% nárast v rámci
13 fytogeografických okresov, kde bol výskyt zaznamenaný. Podľa výsledkov mapovania ročne pribudnú do evidencie 1 - 3 nové lokality.
3.1.2. Bo¾ševník Sosnowského (Heracleum sosnowskyi Manden.)
syn.: Heracleum pubescens (Hoffm.) Marsch.- Bieb., H. speciosum (?)
Veinm.
Charakteristika
Podľa Mandenovej (M ANDENOVA, 1951) je boľševník Sosnowského dvojročná ale21
Boľševník obrovský (Heracleum mantegazzianum Sommier et Levier)
22
bo trváca bylina, s výškou od 1 – 1,5 m. KRZEMKOWSKI (2001) udáva, že populácie rastúce
v nížinách dorastajú až do výšky 2 – 3 m, časom dosiahnu výšku aj 4,5 m. Boľševník
má hrubý silný koreň, v hornej časti rozvetvený. Hlavný koreň siaha do hĺbky 30 cm,
jednotlivé vedľajšie korene až do hĺbky 2 m. Stonka je oblá, výrazne ryhovaná, riedko
chlpatá, na báze dosahuje hrúbku 8 – 12 cm.V hornej časti sa rozvetvuje. Prízemné
a spodné stonkové listy trojpočetné, zriedkavejšie nepárno perovito zložené, dvojjarmové; lístky prvého jarma krátko stopkaté, lístky druhého sediace. Jarmové lístky
široko vajcovité alebo takmer okrúhle, asymetrické, trojlaločnaté, zriedka päťlaločnaté, laloky široko vajcovité. Koncový lístok okrúhly, ± trojdielny, diely široko vajcovité,
plytko laločnaté. Horné listy menšie, s rozšírenou pošvou, jednoduché, trojlaločnaté.
Listy na vrchnej strane holé, na rube odstávajúco chlpaté. Dĺžka spodných listov môže
na stanovištiach s vyšším obsahom živín dosahovať 2 a viac metrov. Zložené okolíky sú
veľké (v ∅ 10 – 12 cm), s 15 – 20 okolíčkami, mnohoramenné, stopky okolíkov
i okolíčkov drsné. Terminálny okolík dosahuje ∅ 30 – 75 cm. Listene obalu a listence
obalčekov na báze rozšírené, čiarkovito šidlovité, kvety biele, semenník odstávajúco
chlpatý, kališné zuby zreteľné, trojuholníkovité, zelené, kvety lúčovité. Plody obrátene
vajcovité, podlhovasto alebo široko elipsoidné, 10 – 12 mm dlhé, 6 – 8 mm široké, na
chrbtovej strane s riedkymi dlhými chlpmi, na báze a okraji plodov riedko štetinaté.
Kanáliky na chrbtovej strane siahajú do ¾ dĺžky plodu, na šve široké, siahajúce do
polovice jeho dĺžky. Stylopódium polguľovité, vráskovaté, čnelka 2 – 3 krát dlhšia ako
stylopódium. Boľševník Sosnowského kvitne v júni až júli. Semená sa rozširujú prevažne vetrom.
Nakoľko má tento druh podobné vlastnosti a osídľuje i takmer rovnaké stanovištia ako príbuzný boľševník obrovský, môže sa ľahko s ním zamieňať (MANDENOVA,
1951; KRZEMKOWSKI, 2001).
Pôvod
Kaukaz – západné Zakaukazsko (Adžaria) a východné Zakaukazsko, Dagestan.
Endemit. Opísaný z Gruzínska, presnejšie Meschetia - Adigenský okres na ceste
k pastvinám Lelovani. Holotyp sa nachádza v Tbilisi (MANDENOVA, 1951).
Stanovištia
V strednom až hornom pásme lesa, na okrajoch lesa, lesných čistinách, poľanách
a inde (M ANDENOVA, 1951).
3.1.3. Bo¾ševník boršèový (Heracleum sphondylium L.)
syn.: Heracleum proteiforme Crantz
Charakteristika
Boľševník borščový je tiež dvojročná až trváca bylina, ale s výškou len 0,5 – 1,5
m. Stonka dutá, hranato ryhovaná s naspäť ohnutými štetinami alebo vzácne holá.
23
Boľševník borščový (Heracleum sphondylium L.)
24
Listy sú mnohotvárne, jednoduché, perovito laločnaté až perovito zložené, 3 – 5 početné, resp. dlaňovito laločnaté alebo dlaňovito strihané. Okraj listu resp. lístkov vrúbkovaný alebo pílkovitý. Prízemné listy dlhostopkaté (nikdy nedosahujú dĺžku listov
boľševníka obrovského), stopky sú žliabkaté, horné listy na veľkých nafúknutých
pošvách sediace. Súkvetie zložený okolík z 15 – 45 okolíčkov, stopky okolíčkov hranaté,
na vnútorných stranách chlpaté. Kvety biele, žltkasté, zelenkasté alebo ružovkasté.
Kališné zuby sú nezreteľné, silicové kanáliky nedosahujú spodný okraj plodu. Plody
sú 10 mm dlhé, s 0,5 – 1 mm širokými krídlami na bokoch, na chrbte s 3 rebrami. Kvitne
od júla do septembra.
Pôvod
Pôvodom domáci druh s rozšírením v karpatskej oblasti.
Stanovištia
Osídľuje stanovištia s vysokým obsahom živín a dusíka. Rastie v listnatých lesoch, najmä v bučinách a dubohrabinách, na ich okrajoch, vlhkých cestách, ale i na
lúkach (HLAVÁČEK, J ASIČOVÁ, Z AHRADNÍKOVÁ, 1984). Veľmi často sa vyskytuje aj
v mezofilných synantropných spoločenstvách triedy Galio-Urticetea.
Hlavné rozlišovacie znaky
Heracleum
mantegazzianum
Heracleum
sosnowskyi
Heracleum
sphondylium
Výška
rastliny
100 - 500 cm
100 - 150 cm
(200 - 300 cm)
30 - 200 cm
Stonka
dolu červeno
škvrnitá,
štetinatá
okrúhla, hranato
výrazne ryhovaná,
s naspäť ohnutými
štetinami, vzácne
holá
hranato ryhovaná,
s ohnutými štetinami,
vzácne holá, zelená
Listy
prízemné,
100 - 300 cm dlhé
prízemné, 200 a viac prízemné, 20 - 60 cm
cm dlhé
dlhé
Čepeľ
zložená, perovito
laločnatá, na líci
holá, na rube krátko
páperistá
prízemné a spodné
stonkové listy
3-početné,
zriedkavejšie
perovito zložené,
na líci holé,
na rubovej strane
25
mnohotvárna,
jednoduchá,
až perovito zložená
3- až 5-početná,
resp. laločnatá
až strihaná, na líci
holá, krátko štetinatá
drobno odstávajúco
chlpaté, horné listy
celistvookrajové
alebo chlpatá,
na rube na hlavných
žilkách štetinatá,
na ploche jemne
chlpatá alebo holá
lístky na okraji
pílkovité
okraj lístkov
vrúbkovaný
okraj listu, resp.
lístkov vrúbkovaný
alebo pílkovitý
Súkvetie
30 - 50 cm veľké,
zložený okolík
s 30 - 60 (150)
okolíčkami
10 - 12 cm veľké,
zložený okolík
s 15 - 20
okolíčkami
10 - 20 cm veľké,
zložený okolík
s 8 - 30 (45)
okolíčkami
Kvety
biele alebo ružové, biele
kališné zuby zreteľné kališné zuby zreteľne
trojuholníkové,
zelené
biele, žltkasté,
zelenkasté alebo
ružovkasté,
kališné zuby
nezreteľné
Plody
9 - 11 mm dlhé, 6 - 8 10 - 12 mm dlhé, 6 - 8
mm široké, hrubo
mm široké, s riedkymi
rebernaté, holé alebo dlhými chlpmi
riedko chlpaté
6 - 10 mm dlhé,
s 3 rebrami na chrbte,
na bokoch s krídlami
0,5 - 1 mm širokými
4.1. Rod: Dvojzub (Bidens L.)
Èe¾aï: astrovité (Asteraceae)
K nepôvodným druhom rodu Bidens patria Bidens connata, B. frondosa a B. pilosa. Z nich sa na Slovensku vyskytuje len Bidens frondosa (LHOTSKÁ, 1968; DOSTÁL,
ČERVENKA, 1992). Ďalšie dva nepôvodné druhy sa zatiaľ na Slovensku nevyskytujú.
Bidens connata sa ojedinele vyskytuje napr. v Čechách, na Morave a v Poľsku (LHOTSKÁ, 1968; ZAJAC, A., ZAJAC, M., 2001).
B. tripartita patrí na Slovensku k pôvodným druhom. Vzhľadom na jeho expanzívny charakter šírenia a s cieľom uľahčiť mapujúcim správnu determináciu dvoch
najčastejšie zamieňaných druhov B. tripartita a B. frondosa v teréne, uvádzame pre
porovnanie a následné rozlíšenie charakteristiku oboch.
Obidva druhy patria k charakteristickým druhom občasne zaplavovaných stanovíšť. Stretávame sa s nimi najčastejšie na obnažených brehoch riek, potokov, mŕtvych ramien, dnách rybníkov, v terénnych zníženinách s periodickými jarnými záplavovými vodami, v priekopách a na iných ruderálnych vlhkých stanovištiach.
26
Dvojzub listnatý (Bidens frondosa L.)
27
4.1.1. Dvojzub listnatý (Bidens frondosa L.)
syn.: Bidens melanocarpa Wieg.
Charakteristika
Jednoročná bylina s holou priamou do 120 cm vysokou, v hornej časti rozkonárenou hranatou oinovatenou stonkou, v hornej časti na uzloch chlpatou. Listy 3-početné alebo nepárno-perovito zložené z 2 – 5 podlhovasto-kopijovitých lístkov,
s nekrídlatou stopkou, s ostro pílkovitým okrajom, často fialovkasté. Koncový lístok väčší. Kvety v jednotlivých priamych dlhostopkatých úboroch s ∅15 mm, s ± 32
kvetmi. Zákrov plytko miskovitý, plochý. Vonkajší zákrov tvorí 5– 8 zelených listeňov podlhovasto obrátene kopijovitých, na báze vlnatých. Vnútorné listene sú kratšie, podlhovasto vajcovité, černasté, blanito obrúbené. Okrajové jazykovité kvety
oranžovo-žlté, často chýbajú, terčové rúrkovité kvety žlté s 5 laločnou korunou.
Lôžko plievkaté, plievky podlhovasté. Plodom je sivo až čiernohnedá, klinovitá,
štvorhranná, naspodku ostro uťatá, bradavičnatá, pritlačene chlpatá nažka s 2 (3)
osťami. Kvitne od júla do októbra. (LHOTSKÁ , 1968, 1973; D OSTÁL, ČERVENKA, 1992).
Pôvod
Druh pochádza zo Severnej Ameriky, kde je rozšírený od severnej Kanady až na
juh USA. Druhotne sa vyskytuje prakticky v celej Európe. Prvýkrát bol v Európe
zistený už v roku 1777 na brehoch mŕtveho ramena Odry v Szytnikách pri Wrocławe
v Poľsku (LHOTSKÁ, 1966). Okrem Európy sa vyskytuje vo východnej Ázii, Japonsku
a na Novom Zélande (LHOTSKÁ, 1973). Na Slovensko sa dostal pravdepodobne vodnou cestou z Moravy. Prvý údaj je z roku 1948 z Dunaja v Bratislave (OPLUŠTILOVÁ,
1948).
Stanovištia
Prednostne rastie na pobrežných biotopoch a to na obnažených brehoch riek,
rybníkov, umelých vodných nádrží a v podmáčaných depresiách, druhotne na vlhkých ruderálnych stanovištiach najmä v priekopách a ojedinele ako burina
v zavlažovaných, v čase klíčenia dostatočne vlhkých, poľných kultúrach (LHOTSKÁ,
1968, 1973). Vyskytuje sa najmä v spoločenstvách triedy Bidentetea tripartiti (JAROLÍMEK et al., 1997). Miestami vytláča náš pôvodný druh B. tripartita, pretože oproti
nemu má konkurenčnú výhodu – klíči približne o týždeň skôr (LHOTSKÁ, 1973).
4.1.2. Dvojzub trojdielny (Bidens tripartita L.)
Charakteristika
Jednoročná bylina vzpriameného vzrastu, bohato protistojne rozkonárená, s holou
alebo chlpatou stonkou, vysoká 10 - 60 cm, ale nezriedka dorastajúca do výšky až
1m i viac. Často cviklovo červeno sfarbená. Má vretenovitý šikmý, alebo priamy
28
Dvojzub trojdielny (Bidens tripartita L.)
29
koreň. Stonkové listy sýtozelené protistojné, 3 - 5 dielne, až strihané s krátkou krídlatou
stopkou s hrubo pílkovitým okrajom. Zuby dopredu namierené, segmenty vajcovito
deltoidické, prostredný diel (segment) niekedy 3-úkrojkový. Kvety usporiadané
v jednotlivých priamych alebo ovisnutých úboroch guľovitého tvaru, jednotlivo sediace
na konci konárikov s ∅ 10 - 25 mm, s ± 55 kvetmi. Zákrov dvojradový. Vonkajšie listene
lupeňovité, podlhovasté, zelené, dlhšie ako kvety. Vnútorné listene oválne, hnedej farby
so zeleným lemom. Lôžko plievkaté. Kvety hnedožlté, lúč chýba. Terčové kvety
s hnedožltými, rúrkovite nálevkovitými 5-zubými korunami. Plodom je sploštená hnedozelená nažka, na bokoch naspäť štetinatá výrazne ryhovaná. Dvojzub trojdielny
kvitne od júla do októbra (LHOTSKÁ , 1968; M ÁJOVSKÝ, KREJČA, 1982; DOSTÁL, ČERVENKA,
1992).
Pôvod
Euroázijský (mediteránny) druh s areálom zaberajúcim takmer celú Európu, severné a východné oblasti Ázie a Austráliu. Pôvodný druh s rozšírením na celom
území Slovenska (MÁJOVSKÝ, KREJČA, 1982).
Stanovištia
Rastie od nížin až do horského stupňa na vlhkých až mokrých biotopoch
s piesočnatými, hlinitopiesočnatými pôdami, na stanovištiach mierne zatienených
až celodenne osvetlených, pravidelne i nepravidelne zaplavovaných, kyslých až
neutrálnych. Vytvára porasty okolo vodných tokov, rybníkov a okolo priekop, alebo na ich obnaženom dne. Je charakteristickým druhom ruderálnych spoločenstiev
terofytov na brehoch vôd (rad Bidentetalia tripartiti). Rastie aj v ďalších spoločenstvách triedy Galio-Urticetea, prípadne v mezofilnejších spoločenstvách zväzu Arction lappae (JAROLÍMEK et al. 1997).
Hlavné rozlišovacie znaky
Bidens frondosa
Bidens tripartita
Výška
10 - 120 cm
rastliny
10 - 60 (100) cm
Byľ
holá, v hornej časti
rozkonárená, hranatá,
na uzloch chlpatá, oinovatená
priama, holá alebo chlpatá, často
červenohnedo sfarbená
Listy
zložené, s čepeľou rozdelenou 3 - 5 dielne až strihané, laločnaté
na samostatné lístky
tmavozelené, s krídlatou stopkou,
často fialovkasté, s nekrídlatou
stopkou, 3-početné alebo
30
nepárno perovito zložené,
končisté
okraj ostro pílkovitý, koncový okraj tupo pílkovitý, prostredný
lístok väčší
diel niekedy 3-úkrojkový
Súkvetie úbory priame, dlho stopkaté
s ∅ 1,5 cm
úbory priame alebo ovisnuté
s ∅ 1 - 2,5 cm
Zákrov
vnútorné listene zákrovu
černasté, blanito obrúbené
vnútorné listene zákrovu hnedé,
zeleno obrúbené
Kvety
oranžovo - žlté, ± 32 kvetov
hnedo - žlté, ± 55 kvetov
Plody
nažky 6 - 8 mm, sivo až
čiernohnedé, klinovité,
štvorhranné, naspodu ostro
uťaté, bradavičnaté,
na okrajoch pritlačene krátko
chlpaté (chlpy smerujú
dopredu), chocholec väčšinou
z 2 ostí
nažky hladké, hnedozelené
8 - 11 mm, sploštené, na bokoch
ostne naspäť ohnuté, výrazne
ryhované, chocholec z 2 - 3 ostí
5.1. Rod: Hviezdnik (Stenactis Cass.)
Èe¾aï: astrovité (Asteraceae)
Na Slovensku nepôvodný rod hviezdnik (Stenactis Cass.) je u nás zastúpený jedným druhom - hviezdnikom ročným (Stenactis annua) s 3 poddruhmi (Stenactis
annua subsp. annua, S. annua subsp. septentrionalis a S. annua subsp. strigosa)
(DOSTÁL, ČERVENKA, 1992).
Hviezdnik ročný bol introdukovaný do Európy ako okrasná rastlina, neskôr začal
splanievať, spontánne sa šíriť a zdomácňovať. V SR sa začal šíriť asi v druhej polovici 20. storočia. Väčšina lokalít sa vyskytuje v teplej alebo mierne teplej klimatickej
oblasti, väčšinou od planárneho do kolínneho stupňa, kde dáva prednosť stanovištiam v údoliach riečnych tokov s aluviálnymi pôdami. Zriedkavo zasahuje až do
submontánneho stupňa. Osídľuje pestrú škálu najrôznejších synantropných až prirodzených stanovíšť, čo svedčí o jeho značnej ekologickej adaptabilite a plasticite
(JEHLÍK, 1998).
31
Hviezdnik ročný (Stenactis annua (L.) Ness)
32
5.1.1. Hviezdnik roèný (Stenactis annua (L.) Ness)
syn.: Aster annuus L., Erigeron annuus (L.) Pers., Phalacroloma annuum
(L.) Dumort.
Charakteristika
Hviezdnik ročný je jednoročná až trváca bylina, s výškou 0,2 – 1,0 (1,5) m. Stonka okrúhla, hranato ryhovaná, priama, v hornej časti spravidla bohato rozkonárená,
husto odstávajúco chlpatá, husto listnatá. Listy sú svetlo alebo tmavo zelené, na
oboch stranách roztrúsene až husto chlpaté, s krátkymi, pritisnutými alebo dlhšími,
odstávajúcimi chlpmi. Prízemné listy široko (obrátene) vajcovité, do stopky klinovito zúžené, väčšinou oddialene pílkovité, tupé, 6 x 2,5 cm, roztrúsene pritlačene
chlpaté, v čase kvitnutia často usychajúce. Prostredné a horné stonkové listy krátko
stopkaté až sediace, kopijovité, pílkovité alebo celistvookrajové. Súkvetie chocholíková metlina. Stopky úborov vždy krátko pritisnuto chlpaté. Úbory majú ∅15
– 25 mm. Zákrov polguľovitý, dvoj- až trojradový. Listene kopijovité, holé alebo
väčšinou roztrúsene chlpaté, lôžko bez plievok. Kvety lúča samičie, nezreteľne
dvojradové, 2x dlhšie ako zákrov, početné, s bielou, modrastou alebo fialovou jazykovitou korunou. Terčové kvety obojpohlavné, veľmi početné, rúrkovité, žlté, ∅
terča 5 – 8 mm. Hviezdnik ročný kvitne v júli až v októbri. Plody sú nažky 1 – 1,5
mm dlhé, z bokov sploštené, dvojžilové, roztrúsene chlpaté. Terčové nažky majú chocholec nerovnako dvojradový (vonkajšie štetinky sú kratšie), okrajové nažky
majú jednoradový chocholec (s kratšími štetinkami, dlhšie chýbajú). (DOSTÁL, ČERVENKA, 1992; JURKOVIČOVÁ , 1996; JEHLÍK, 1998).
V našej flóre sú rastliny obyčajne dobre plodné. Nažky dozrievajú postupne od
konca augusta a za suchého počasia po odkvitnutí celého súkvetia sa rozpadajú.
Podobne ako u iných zástupcov čeľade Asteraceae môžu nažky dozrieť na pokosených rastlinách.
Rozširované sú vetrom, vodou a pri rôznej pracovnej činnosti človeka. Taktiež
môžu byť šírené epichórne. Vysoká produkcia plodov a odolnosť mladých rastlín
voči mrazu pomáha tomuto druhu pri zdomácňovaní v našich podmienkach (JEHLÍK ,
1998).
Je to veľmi variabilný druh. Vďaka apomixii sa skladá z veľkého počtu pomerne
samostatných populácií, ktoré možno rámcovo veľmi približne zaradiť do troch
morfologicky definovaných skupín populácií, ktoré chápeme v taxonomickej hodnote poddruhov. Niektorí botanici namiesto poddruhov rozlišujú tri samostatné druhy (JEHLÍK, 1998).
Pôvod
Pochádza zo Severnej Ameriky, kde rastie 10 druhov tohto rodu (NOVÁK, 1961).
Stanovištia
Osídľuje najmä synantropné stanovištia, ale rastie aj pozdĺž komunikácií,
33
v pobrežných krovinách a lužných lesoch. Postupne sa rozširuje aj na lúčne a pasienkové
biotopy. Typy stanovíšť sú analogické aj pre poddruhy (DOSTÁL, 1989).
5.1.2. Hviezdnik roèný pravý (Stenactis annua (L.) Ness subsp. annua )
Charakteristika
Stonka priama, hranato ryhovaná, na priereze okrúhla, okrem súkvetia dlho odstávajúco chlpatá, alebo aspoň v dolnej časti odstávajúco chlpatá, husto olistená,
iba v hornej časti bohato rozkonárená. Prízemné listy obrátene vajcovité až okrúhle, do dlhej stopky zúžené, oddialene hrubo a tupo pílkovité, v čase kvitnutia odumreté. Prostredné a horné stonkové listy sú široko kopijovité, krátko stopkaté alebo sediace, oddialene hrubo pílkovité. Zákrov valcovitý, roztrúsene dlho odstávajúco chlpatý. Lúč bledo alebo tmavo modrý, niekedy fialový, zriedkavo biely. Jazykovité kvety väčšinou 8 – 10 mm dlhé, čiže sú dlhšie ako ∅ terča.
5.1.3. Hviezdnik roèný severný (Stenactis annua subsp. septentrionalis (Fernald
et Wiegand) Á. Löve et D. Löve)
Syn.: Erigeron annuus subsp. septentrionalis (Fernald et Wiegand)
Wagenitz, E. ramosus var. septentrionalis Fernald et Wiegand, E. strigosus
var. septentrionalis (Fernald et Wiegand) Fernald, Phalacroloma annuum
subsp. septentrionale Adema, Stenactis septentrionalis (Fernald et
Wiegand) Holub
Charakteristika
Stonka priama, hranato ryhovaná, okrem súkvetia riedko odstávajúco chlpatá
alebo takmer holá, iba v hornej časti bohato rozkonárená. Prízemné listy kopijovité
až obrátene vajcovité, do dlhej stopky zúžené, celistvookrajové alebo oddialene
pílkovité, v čase kvitnutia odumreté. Prostredné stonkové listy kopijovité, sediace,
celistvookrajové alebo oddialene plytko pílkovité Horné stonkové listy kopijovité
alebo čiarkovité, sediace, celistvookrajové. Zákrov dlho odstávajúco chlpatý. Lúč
biely alebo bledo modrý, zriedkavo modrý, kratší alebo alebo rovnaký ako ∅ terča,
6 - 7 mm dlhý.
5.1.4. Hviezdnik roèný ostrozubý (Stenactis annua subsp. strigosa (Mühl. ex
Willd.) Soó)
Syn.: Erigeron annuum var. ramosum (Walter) Hyl., E. annuus subsp.
strigosus (Mühl. ex Willd.) Wagenitz, E. ramosus (Walter) Britton, Steins
et Poggenb., E. strigosus Mühl. ex Willd., Phalacroloma annuum subsp.
strigosum (Mühl. ex Willd.) Adema, Ph. strigosa (Mühl. ex Willd.) Tzveley,
34
Hviezdnik ročný severný (Stenactis annua subsp. septentrionalis
(Fernald et Wiegand) Á. Löve et D. Löve)
35
Hviezdnik ročný ostrozubý (Stenactis annua
subsp. strigosa (Mühl. ex Willd.) Soó)
36
37
0,2 - 1,0 (1,5) m
0,2 - 1,0 (1,5) m
dlho odstávajúco chlpatá alebo riedko odstávajúco chlpatá
aspoň v dolnej časti odstávajúco alebo takmer holá
chlpatá
Výška rastliny
Stonka
krátko pritlačene chlpatá
0,2 - 0,9 m
Stenactis annua
subsp. atrigosa
kopijovité alebo čiarkovité
sediace, celistvookrajové
široko kopijovité, krátko
stopkaté alebo sediace,
oddialene hrubo pílkovité
lúč svetlo- alebo tmavomodrý, lúč zvyčajne biely alebo bledo
niekedy fialový, zriedkavo biely, modrý, zriedkavo modrý,
8 - 10 mm dlhý
6 - 7 mm dlhý
valcovitý, roztrúsene dlho
odstávajúco chlpatý
Listy horné stonkové
Úbor
Zákrov
dlho odstávajúco chlpatý
kopijovité, sediace,
celistvookrajové alebo
oddialene plytko pílkovité
široko kopijovité, krátko
stopkaté alebo sediace,
oddialene hrubo pílkovité
Listy prostredné
stonkové
široko miskovitý, na báze
plochý, dlho odstávajúco
chlpatý
lúč vždy biely, (5)6 - 7 mm
dlhý
kopijovité až čiarkovité,
sediace, celistvookrajové
väčšinou celistvookrajové
Listy - prízemné obrátene vajcovité až okrúhle,
kopijovité až obrátene vajcovité, kopijovité, celistvookrajové
oddialene hrubo a tupo pílkovité celistvookrajové alebo oddialene niekedy hrubo pílkovité
pílkovité
Stenactis annua
subsp. septentrionalis
Stenactis annua
subsp. annua
Hlavné rozlišovacie znaky
Stenactis ramosa (Walter) Domin, S. strigosa (Mühl. ex Willd.) DC.
Charakteristika
Stonka priama, hranato ryhovaná, na priereze okrúhla, krátko pritlačene chlpatá,
iba v hornej časti rozkonárená. Prízemné listy kopijovité, do dlhej stopky zúžené,
celistvookrajové, niekedy hrubo pílkovité, v čase kvitnutia odumreté. Prostredné
stonkové listy väčšinou celistvookrajové. Horné stonkové listy úzko kopijovité až
čiarkovité, sediace, celistvookrajové. Zákrov široko miskovitý, na báze plochý, dlho
odstávajúco chlpatý. Lúč vždy biely, jazykovité kvety (5) 6 –7 mm dlhé.
6.1. Rod: Pohánkovec (Fallopia Adans.)
Èe¾aï: stavikrvovité (Polygonaceae)
Rod Fallopia Adans. zahŕňa asi 10 druhov rozšírených predovšetkým v miernom
pásme Ázie (CHRTEK, 1990). Z druhov pochádzajúcich z východnej Ázie sa na Slovensku sa vyskytujú napr. Fallopia japonica, F. sachalinensis, F. aubertii. Do rodu
Fallopia patrí aj náš pôvodný druh pohánkovec kroviskový (Fallopia dumetorum),
či pohánkovec ovíjavý (Fallopia convolvulus), ktorý sa u nás zaraďuje k archeofytom.
V Európe sa začal pohánkovec japonský (Fallopia japonica) pestovať od roku
1825 a odvtedy postupne splanieva. Prvé údaje o jeho rozšírení na Slovensku sú z
20. rokov 20. storočia (HAJDÚK, 1970). Pohánkovec sachalínsky (Fallopia sachalinsensis) sa dostal do Európy o niečo neskôr (1869) a postupne splanieva tiež, aj keď
nie s takou intenzitou ako predchádzajúci druh. V roku 1983 bol z Čiech opísaný
pohánkovec český (Fallopia x bohemica), kríženec F. japonica a F. sachalinensis
(CHRTEK, CHRTKOVÁ, 1983b). Rozšírenie hybrida Fallopia x bohemica nie je známe ani
v pôvodnom areáli obidvoch rodičovských druhov a poznatky o jeho rozšírení nie
sú úplné ani v Európe (MANDÁK, PYŠEK , 1997).
Druhy rodu pohánkovec predstavujú trváce dvojdomé rastliny mohutného vzrastu s bohato rozkonáreným podzemkom, pomocou ktorého sa dokážu veľmi rýchlo
rozširovať na stále nové stanovištia ale i lokality. Pestované sú veľmi často v záhradách
a parkoch, odkiaľ splaňujú a osídľujú hlavne brehy vodných tokov, skládky, rumoviská, opustené plochy, plochy okolo komunikácií a pod. (CHRTEK , 1990).
Podľa Mandáka a Pyška (1997) na určenie sterilných i kvitnúcich rastlín pohánkovcov sú rozhodujúce spodné listy (aj v tabuľke sú uvádzané rozlišovacie znaky u
spodných listov). Variabilita v tvare listov (najmä u Fallopia x bohemica) je pomerne veľká, veľmi dobrým determinačným znakom je potom tvar a veľkosť chlpov
(papiliek) na rubovej strane spodných listov. Všetky rastliny majú morfologicky
obojpohlavné kvety, ale prevládajú kvety funkčne jednopohlavné (u samčích kvetov sú nitky tyčiniek predĺžené a značne presahujú zakrpatený piestik, u samičích
kvetov je to opačne). Krídla okvetia sú tiež dôležitým diagnostickým znakom, no je
potrebné si uvedomiť, že svoju konečnú podobu nadobúdajú až, keď sú plody úplne
zrelé.
38
6.1.1. Pohánkovec japonský (Fallopia japonica (Houtt.) Ronse Decr.)
Syn.: Pleuropterus cuspidatus (Siebold et Zucc.) H. Gross, Polygonum
cuspidatum Siebold et Zucc., P. zuccarini Smail, Reynoutria japonica
Houtt., Tiniaria japonica (Houtt.) Hedberg
Charakteristika
Pohánkovec japonský je trváca, dvojdomá rastlina s bohato rozkonárenými, silnými, dlhými podzemkami. Stonky (1,0) 1,5 – 2,0 (2,5) m vysoké, priame, v hornej
časti rozkonárené, ± oblé, duté, holé alebo jemne papilkaté, červeno škvrnité, krehké. Čepeľ listu je široko trojuholníkovitá (9) 10 – 17 (22) cm dlhá, (6) 8 –12 (20) cm
široká, na vrchole u spodných listov zakončená tupou trojuholníkovitou špičkou,
na vrchole u horných listov zúžená do dlhej špičky, na báze najčastejšie uťatá alebo
tupo klinovito zúžená. Listy tuhé, s vyniknutou žilnatinou, holé, na obidvoch
stranách najčastejšie zelené až svetlo zelené, stopka 1,5 – 3,0 (4,0) cm dlhá. Na rube
čepele (lupou veľmi zle viditeľné) sú krátke papilky s výrazne nafúknutou bázou.
Súkvetie metlina mnohokvetých paklasov (3) 5 – 10 (12) cm dlhých. Súkvetie rozvoľnené, v obryse ± trojuholníkovité, aspoň niektoré konáriky súkvetia previsnuté,
siahajúce pod stonku, z ktorej súkvetie vyrastá. Najdlhšie konáriky súkvetia o 5 – 7
cm dlhšie než stopka, siahajúce do ¾ čepele. Kvitne od júla do septembra. Kvety
malé, biele, vzácnejšie bledo ružové. Krídla okvetia 3 – 4 mm široké, po stopke
plodu nezbiehavé. Nažky trojhranné (2,5) 3,0 – 4,0 mm dlhé, lesklé, čierne až
čiernohnedé (CHRTEK, 1990; MANDÁK, PYŠEK , 1997).
Na území Slovenska sa väčšina údajov viaže k výskytu druhu Fallopia japonica
var. japonica. Okrem nominátnej variety je známa aj Fallopia japonica var. compacta, ktorá je charakteristická ružovkastými kvetmi a vínovočervenými plodmi (MANDÁK, PYŠEK, 1997).
Údaje v príručke sa viažu k nominátnej variete.
Pôvod
Pochádza zo submeridionálnych a oceánických území východnej Ázie (JAROLÍMEK, ZALIBEROVÁ, 2001). Pôvod má v Kórei, Číne a Japonsku, kde jeho lokality vystupujú až do výšky 4000m n.m. (CHRTEK, 1990).
Stanovištia
Často splaňuje v sprievodnej vegetácii tokov, najmä tam, kde došlo k nar ušeniu
pôdneho krytu. Tiež ho možno vidieť vo vlhkomilných krovinných spoločenstvách, na opustených plochách, skládkach. Uprednostňuje kyslý substrát. Viaže sa
na spoločenstvá radu Convolvuletalia sepium a Lamio albi- Chenopodietalia bon-henrici (CHRTEK, 1990). V roku 2000 Cvachová (CVACHOVÁ, 2000) udáva zastúpenie tohto
druhu v 19 fytogeografických okresoch Slovenska, pričom svojím rozšírením
v súčasnosti zasahuje už takmer do všetkých oblastí. Spoločenstvá pohánkovca ja-
39
Pohánkovec japonský (Fallopia japonica (Houtt.) Ronse Decr.)
40
Pohánkovec sachalínsky (Fallopia sachalinensis (F. Schmidt) Ronse Decr.)
41
ponského sa nachádzajú od nížinného až do submontánneho stupňa (JAROLÍMEK, Z ALIBEROVÁ, 2001).
6.1.2. Pohánkovec sachalínsky (Fallopia sachalinensis (F. Schmidt) Ronse Decr.)
Syn.: Pleuropterus sachalinensis (F. Schmidt) H.Gross, Polygonum
sachalinensis F. Schmidt, Reynoutria sachalinensis (F. Schmidt) Nakai,
Tiniaria sachalinensis (F. Schmidt) Janch.
Charakteristika
Pohánkovec sachalínsky je trváca dvojdomá bylina s bohato rozkonárenými, silnými, dlhými podzemkami. Stonky 1,5 – 3,0 (4,0) m vysoké, priame, v hornej časti
rozkonárené, slabo ryhované až ± oblé, duté, holé, krehké. Čepele listov podlhovasto vajcovité (20) 25 – 35 (40) cm dlhé, 15 (20) – 25 (30) cm široké, na vrchole tupé
až tupo končisté, na báze hlboko srdcovité, mäkké a preto na živej rastline ako
keby zvädnuté, s nevyčnievajúcou žilnatinou, na líci najčastejšie zelené až tmavozelené, na rube spravidla sivozelené. Čepeľ na rube roztrúsene dlho chlpatá, s chlpmi
+ rovnakých rozmerov, na báze nenafúknutých. Listová stopka (1,5) 2,0 – 4,0 (5,0)
cm dlhá. Súkvetie metlina hustých paklasov 2 – 4 (6) cm dlhých. Súkvetie nakopené, v obryse ± oválne. Konáriky súkvetia vzpriamené, nie sú previsnuté. Najdlhšie
konáriky súkvetia iba o 1 – 2 cm dlhšie ako stopka, siahajúce do ¼ čepele. Kvitne od
júla do septembra. Kvety malé, zelenobiele, vzácne žltobiele. Krídla okvetia 1,5 –
2,0 mm široké, pozvoľna zúžené, po stopke plodu výrazne zbiehavé. Nažky trojhranné, ± 3 mm dlhé, lesklé, tmavohnedé (CHRTEK, 1990; MANDÁK, PYŠEK, 1997).
Pôvod
Pôvodný druh s rozšírením na ostrove Sachalin. Od roku 1869 sa pestuje v Európe
(CHRTEK, 1990).
Stanovištia
Rastie v sprievodnej vegetácii tokov, na okrajoch vlhkých krovín a v okolí ľudských sídlisk. Je súčasťou rovnakých typov spoločenstiev ako predchádzajúci druh
- pohánkovec japonský (C HRTEK, 1990). Na Slovensku sa s týmto druhom možno
skôr stretnúť na človekom vytvorených stanovištiach priamo v blízkosti ľudských
sídiel. Doteraz je výskyt známy zo 7 fytogeografických okresov Slovenska - Košická kotlina, Biele Karpaty, Kremnické vrchy, Nízke Tatry, Vysoké Tatry, Liptovská
kotlina a Západobeskydské Karpaty (ELIÁŠ, 1997; CVACHOVÁ, 2000).
42
Pohánkovec český (Fallopia x bohemica Chrtek et Chrtková)
43
6.1.3. Pohánkovec èeský (Fallopia x bohemica Chrtek et Chrtková)
Charakteristika
Pohánkovec český je krížencom pohánkovca japonského a pohánkovca sachalínskeho. Je to trváca bylina s bohato rozkonárenými, silnými dlhými podzemkami.
Stonky sú vysoké 1,5 – 3,0 m. Čepele listov väčšinou široko vajcovité, (10) 15 – 23
(27) cm dlhé (9) 12 – 20 (22) cm široké, u horných i dolných listov na vrchole
končisté alebo do dlhej ostrej špičky vybiehajúce, na báze tupo klinovité alebo
plytko srdcovité, na rube sivozelené, pomerne tuhé. Papilky na rube čepele lupou
veľmi dobre viditeľné, krátke, so silne nafúknutou bázou. Súkvetie je metlina, zložená zo zväzočkov rôzne dlhých paklasov, je nakopené, v obryse má oválny tvar,
paklasy sú 3 – 5 cm dlhé, dlhšie ako stopky, nikdy nie sú previsnuté a preto nezasahujú pod stonku, z ktorej vyrastá súkvetie. Najdlhšie konáriky súkvetia o 2 – 4 cm
dlhšie ako stopka, siahajúce do ¼ – ½ čepele. Kvety zelenobiele až žltobiele.
Krídla okvetia 2 – 3 mm široké, po stopke plodu zbiehavé. Kvitne od júla do septembra (MANDÁK, PYŠEK, 1997).
Pôvod
Kríženec druhov Fallopia japonica a Fallopia sachalinensis.
Stanovištia
Rastie spoločne s rodičmi alebo i samostatne na analogických typoch biotopov
(CHRTEK, 1990).
Hlavné rozlišovacie znaky
Fallopia
japonica
Výška
rastliny
Fallopia
sachalinensis
(1,0) 1,5 - 2,0 (2,5) m 1,5 - 3,0 (4,0) m
Fallopia
x bohemica
1,5 - 3,0 m
Tvar čepele väčšinou široko
trojuholníkovitá
podlhovasto
vajcovitá
väčšinou široko
vajcovitá
Dĺžka čepele(9)10 - 17(22) cm
(20) 25 - 35 (40) cm
(10 )15 - 23 (27) cm
Šírka čepele (6) 8 - 12 (20) cm
(15) 20 - 25 (30) cm
(9) 12 - 20 (22) cm
Vrchol
čepele
u spodných listov
tupý až tupo
končistý
končistý alebo
vybiehajúci do dlhej
ostrej špičky
(u listov horných
i spodných)
u spodných listov
zakončený tupou
trojuholníkovitou
špičkou,
u horných listov
44
zakončený dlhou
ostrou špičkou
Báza čepele uťatá (najčastejšie)
hlboko srdcovitá
tupo klinovitá alebo
plytko srdcovitá
Rub čepele
papilky lupou veľmi roztrúsene dlho
zle viditeľné, krátke, chlpatý, chlpy ±
(redukované)
rovnakých
s nafúknutou bázou rozmerov, na báze
nenafúknuté
papilky lupou veľmi
dobre viditeľné,
krátke, so silno
nafúknutou bázou
Farba
čepele
na obidvoch
stranách zelená
až svetlozelená
na rube sivozelená
Konzistencia tuhá (kožovitá)
čepele
na líci zelená
až tmavozelená,
na rube sivozelená
mäkká (na živej
tuhá
rastline ako keby listy
zvädnuté)
Súkvetie
rozvoľnené, v obryse
trojuholníkovité,
aspoň niektoré
konáriky súkvetia
previsnuté
nakopené, v obryse
oválne, všetky
konáriky súkvetia
vzpriamené, nie sú
previsnuté
Najdlhšie
konáriky
súkvetia
o 5 - 7 cm dlhšie
o 1 - 2 cm dlhšie
ako stopka, siahajúce ako stopka, siahajúce
do ¾ čepele
do ¼ čepele
o 2 - 4 cm dlhšie
ako stopka, siahajúce
do ¼ až ½ čepele
Krídla
okvetia
na zrelých
plodoch
3 - 4 mm široké,
po stopke plodu
nezbiehavé
2,0 - 3,0 mm široké,
po stopke plodu
zbiehavé
1,5 - 2,0 mm široké,
pozvoľna zúžené,
po stopke plodu
výrazne zbiehavé
nakopené, v obryse
oválne, konáriky
súkvetia vzpriamené
nikdy nie sú
previsnuté
7.1. Rod: Rudbekia (Rudbeckia L. )
Èe¾aï: astrovité (Asteraceae)
Zo 45 druhov rodu rudbekia vyskytujúcich sa od Severnej Ameriky až po Mexiko (NOVÁK, 1961) sa u nás vo voľnej prírode vyskytujú najmä rudbekia strapatá
(Rudbeckia laciniata) a zriedkavejšie splaňujúca rudbekia srstnatá (Rudbeckia hirta), ktorá sa pestuje najmä v plnokvetých kultivaroch. Ojedinele splanieva aj tretí
druh Rudbeckia pinnata, tiež pestovaná v záhradách ako okrasná trvalka (DOSTÁL ,
ČERVENKA, 1992).
45
LOHMEYER, S UKOPP (1992) zaradilI druhy R. laciniata a R. hirta v strednej Európe medzi agriofyty. GOJDIČOVÁ, CVACHOVÁ, KARASOVÁ (2001) zaraďujú druh R. laciniata medzi
invázne, druh R. hirta medzi potenciálne invázne a posledne udávaný R. pinnata medzi
ojedinelo splaňujúce druhy.
7.1.1. Rudbeckia strapatá (Rudbeckia laciniata L.)
Charakteristika
Rudbekia strapatá je trváca bylina s plazivým podzemkom, s výškou 50 – 250 cm,
čo je dané vlastnosťami stanovišťa. Stonka vzpriamená, holá, hore rozkonárená. Listy striedavé, holé alebo roztrúsene chlpaté. Listová čepeľ veľmi variabilná. Dolné
a prostredné listy stopkaté s čepeľou perovito laločnatou až strihanou, končisté na
okrajoch pílkovité, najvyššie listy sediace, nedelené, celistvé, vajcovité. Kvety usporiadané v dlho stopkatých úboroch s ∅ 7 – 12 cm. Jazykovité kvety sú zlatožlté
naspäť ohnuté, 2x dlhšie ako terč čiernohnedej farby. Kvitne od júla do októbra.
Plodom je holá nažka (DOSTÁL, ČERVENKA, 1992).
Pôvod
Druhy R. laciniata a R. hirta sú zo Severnej Ameriky. K ich rozšíreniu prispelo
najmä ich pestovanie z okrasných dôvodov v parkoch a záhradách.
Stanovištia
Často sa pestuje pre okrasu a rovnako často splanieva na brehoch riek
v spoločenstvách radu Convonvuletalia sepium, kde vyhľadáva polotienisté, menej
výslnné stanovištia s vysokou pôdnou vlhkosťou a obsahom humusu. Vyskytuje sa
aj v ruderálnych typoch vegetácie. Miestami vytvára monodominantné porasty (JAROLÍMEK, ZALIBEROVÁ , 2001). Rastie tiež na okrajoch lužných lesov, pozdĺž ciest a
železničných tratí (DOSTÁL, ČERVENKA, 1992).
Na Slovensku má najviac lokalít v južných častiach stredného Slovenska (JAROLÍMEK, Z ALIBEROVÁ , 2001), ale zastúpená je i na území Slovenského krasu a na území
východného Slovenska, najmä v oblasti Vých. Beskýd. (C VACHOVÁ, 2000).
7.1.2. Rudbeckia srstnatá (Rudbeckia hirta L.)
Charakteristika
Rudbeckia srstnatá je dvojročná až trváca bylina vysoká od 30 - 100 cm, srstnato
až štetinato chlpatá. Stonka priama, jednoduchá, niekedy v hornej časti rozkonárená. Listy sú striedavé, nedelené, zreteľne trojžilné, dolné vajcovito kopijovité
v krátku krídlatú stopku zúžené, horné listy sú kopijovité, zaokrúhlenou bázou sediace, všetky sú celistvookrajové, alebo oddialene zubkaté. Úbory na konci listna46
Rudbeckia strapatá (Rudbeckia laciniata L.)
47
Rudbeckia srstnatá (Rudbeckia hirta L.)
48
tých konárov jednotlivé, s ∅ 6 – 8 cm. Jazykovité kvety sú bledožlté, na báze tmavšie.
Terčové kvety sú čierno - červenohnedé. Plodom je holá nažka (DOSTÁL ČERVENKA,
1992).
Stanovištia
Podobne ako predchádzajúci druh u nás často pestovaná, oproti predchádzajúcemu druhu menej splaňujúca, vyskytuje sa na vlhkých stanovištiach pozdĺž tokov
(DOSTÁL, ČERVENKA, 1992).
Hlavné rozlišovacie znaky
Rudbeckia laciniata
Rudbeckia hirta
Výška rastliny
50 - 250 cm
30 - 100 cm
Stonka
vzpriamená, holá, v hornej
časti rozkonárená
vzpriamená, srstnatá
až chlpatá, len niekedy
rozkonárená
Listy
listy veľmi variabilné,
dolné stopkaté s čepeľou
perovito laločnatou až
strihanou, dolné a prostredné
perovito laločnaté
až strihané, horné sediace,
celistvé, vajcovité,
úkrojky na okraji pílkovité
listy nedelené,
dolné s krídlatou stopkou,
celistvé, trojžilné, s čepeľou
vajcovito - kopijovitou,
Súkvetie
úbor ∅ 7 - 12 cm
terč vysoko polguľovitý
úbor ∅ 6 - 8 cm
terč vypuklý, polguľovitý
Kvety
jazykovité žltozelené,
2x dlhšie ako terčové,
naspäť ohnuté,
terčové červenohnedé
jazykovité bledožlté,
Plody
4-hranné, 5 mm dlhé nažky
s úzkym lemom, lysé
49
na okraji celistvé, oddialene
zúbkaté, vrúbkované
alebo pílkovité
terčové čiernočervenohnedé
4-hranné nažky s chĺpkami
8.1. Rod: Slneènica (Helianthus L.)
Èe¾aï: astrovité (Asteraceae)
Podľa Dostála a Červenku (DOSTÁL, Č ERVENKA, 1992) všetky u nás pestované alebo
splaňujúce druhy slnečníc pochádzajú zo Severnej Ameriky. Z jednoročných druhov sú to najmä Helianthus annuus L., H. debilis Nutt., z trvácich H. tuberosus L., H.
decapetalus hor t., H. rigidus Rydb., H. serotinus Tausch., H. gigantheus L. a H.
strumosus L. Pestujú sa pre okrasu, H. annuus a H. tuberosus ako úžitkové rastliny.
Trváce druhy slnečníc sú obyčajne vzrastom vysoké rastliny s celistvými listami,
v dolnej časti byle protistojnými, hore v súvislosti s rozkonárením striedavými.
Súkvetie je veľký úbor s viacradovým zákrovom. Lôžko úboru býva ploché alebo
miene vypuklé. Terčové kvety s rúrkovitou korunou sú žlté alebo hnedofialové,
obojpohlavné, jazykovité kvety lúča sú žlté, vždy jalové. Nažky sú hranaté.
Z uvedených druhov slnečníc, aj keď väčšina splanieva s rôznou intenzitou (často splanieva napr. Helianthus annuus, ojedinele splaňujúci je napr. H. rigidus),
k problematickým, ktoré sa hromadne šíria patrí len H. tuberosus považovaný na
Slovensku za invázny druh (G OJDIČOVÁ, CVACHOVÁ, KARASOVÁ, 2001).
Už viac rokov sú niektorými botanikmi populácie kritického druhu rodu Helianthus označované aj ako H. decapetalus (HEJNÝ , 1995, TERPÓ, 1994; TERPÓ, BÁLINT,
1996; TERPÓ 1997). E LIÁŠ (1997) udáva, že podľa Lohmeyera a Sukoppa (LOHMEYER,
SUKOPP, 1992) ide o splanelé populácie pestovaného druhu H. tuberosus. ŘEHOŘEK
(1997) potvrdzuje predchádzajúci názor, keď uvádza, že podľa doterajších poznatkov z rozšírenia možno považovať splanelé populácie v Európe za H. tuberosus,
pričom sa opiera o revíziu herbárového materiálu z Európy, uskutočnenú C. B. HEISEROM.
Intenzívne šírenie, aké poznáme v súvislosti so splaňujúcimi druhmi slnečníc je
možné predpokladať len u hojne pestovaného druhu schopného (okrem vegetatívneho šírenia) bohatej generatívnej reprodukcie a tým je topinambur (H. tuberosus
L.). Naproti tomu slnečnica málokvetá (H. decapetalus L.) sa pestuje iba zriedkavo a
u nás azda vôbec nie. Žiadna zo splaňujúcich slnečníc nemá nápadne tenké, pri
zatienení až blanité listové čepele, čo je významný znak udávaný pre H. decapetalus L.(syn. H. tenuifolius Elliot). To čo je v Európe pod týmto menom v kultúre, je
v skutočnosti kultivar hybridného taxónu Helianthus x multiflorus (H. annuus x H.
decapetalus) so všetkými kvetmi v úboroch jazykovitými, absolútne sterilný. M ARHOLD (1998) preto správne uvádza H. decapetalus auct. non L. iba ako synonymum
k H. tuberosus L.
Na základe vyššie uvedeného mapujúcim odporúčame si všímať všetky morfologické znaky populácií, miesta výskytu a ohniská šírenia, ako aj predpokladaný pôvod populácie na zaznamenanom stanovišti. Zatiaľ je pravdepodobnejšie, že splanelé populácie v Európe patria skôr k druhu Helianthus tuberosus ako H. decapetalus.
50
8.1.1. Slneènica h¾uznatá – topinambur (Helianthus tuberosus L.)
Charakteristika
Slnečnica hľuznatá je trváca zelená až šedozelená bylina charakteristická guľovitými (prešľachtené typy) alebo široko vretenovitými tenkými podzemkovými hľuzami (splanelé typy), s výškou 60 – 250 cm. Stonka je priama, chlpatá až srstnato
chlpatá, v hornej časti rozkonárená. Horné listy sú striedavé, (len u slabších jedincov
protistojné), vajcovité, na okraji hrubo pílkovité, na líci drsné, na rubovej strane
belavo páperisté. Smerom nahor sa zmenšujú. Úbory s 12 – 15 jazykovitými kvetmi
v lúči majú ∅ 4 – 8 cm. Lôžko úboru je vypuklé. Terč úboru je žltý, kvety žĺtkovo žlté.
Zákrovné listene kopijovité, špicaté, brvité, odstávajúce, tmavo zelené až čierno zelené, rovnako dlhé ako priemer terča. Slnečnica hľuznatá kvitne od augusta do
októbra. Plodom je holá, v hornej časti páperistá nažka (DOSTÁL , ČERVENKA , 1992;
ŘEHOŘEK, 1997).
Pôvod
Krajinou pôvodu je Sev. Amerika. S najväčšou pravdepodobnoťou sa do Európy
slnečnica hľuznatá dostala v roku 1607 a postupne sa rozšírila z Francúzska aj do
ďalších štátov.
Stanovištia
K ťažiskovým miestam výskytu patria pobrežné nitrofilné porasty pozdĺž vodných tokov, ale aj rôzne antropogénne stanovištia (ŘEHOŘEK, 1997). Vyskytuje sa vo
vlhkomilných spoločenstvách radu Convonvuletalia sepium a v niektorých z nich
dokonca dominuje (JAROLÍMEK, ZALIBEROVÁ, 2001). Má však pomerne širokú ekologickú a cenologickú amplitúdu a okrem ďalších mezofilných spoločenstiev triedy Galio-Urticetea zasahuje aj do spoločenstiev radu Onopordetalia acanthii na výživných, na dusík bohatých, teplých a vysýchavých ruderálnych stanovištiach (JAROLÍMEK, 1997).
Slnečnica hľuznatá patrí k tým inváznym druhom rastlín, ktoré sa v krajine šíria
veľmi agresívne a osídľujú stále väčšie plochy. Prispieva k tomu nielen šírenie generatívnymi diaspórami (napriek neskorému času kvitnutia značná časť nažiek dozrieva), ale aj vegetatívna propagácia odlomenými časťami podzemkov odplavenými
vodou na nové stanovištia pozdĺž vodného toku. Okrem mechanického a chemického ničenia je možné obmedziť jej šírenie aj znížením počtu rôznych nevyužívaných plôch v krajine a zamedzením zámerného pestovania slnečnice.
51
Slnečnica hľuznatá – topinambur (Helianthus tuberosus L.)
52
8.1.2. Slneènica málokvetá (Helianthus decapetalus L.)
syn. H. tenuifolius Elliot
Charakteristika
Slnečnica málokvetá je trváca rastlina so slabo zhrubnutým podzemkom. Stonka
je holá, alebo v hornej časti slabo páperistá (najmä na konárikoch súkvetia). Listy sú
protistojné, iba horné sú striedavé, zreteľne stopkaté. Listová čepeľ je kopijovitá až
vajcovitá, tenká až blanitá, holá, so zreteľným pílkovitým až hrubo pílkovitým
okrajom. V úbore s ∅ 5 - 7, 5 cm je 8 – 12 jazykových kvetov s korunou dlhou 10 –
25 mm. Jazykovité a terčové kvety sú žlté. Zákrovné listene sú veľmi riedke, široké,
lupeňovité, dĺžkou presahujú terčové kvety. Plodom je holá nažka (ŘEHOŘEK, 1997).
K hlavným rozlišovacím znakom okrem počtu, farby kvetov a ich veľkosti patria
postavenie listov na stonke a chlpatosť stonky.
Pôvod
Podobne ako väčšina slnečníc pochádza aj slnečnica málokvetá zo Severnej Ameriky. Do Európy sa rozšírila ako okrasná rastlina.
Stanovištia
Nakoľko sa tento druh u nás s najväčšou pravdepodobnosťou ani nepestuje, ak
áno, tak iba zriedkavo (ŘEHOŘEK , 1997), o jeho výskyte vo voľnej prírode nie je
dostatok overených údajov, a preto nie je možné jednoznačne špecifikovať stanovištia, na ktorých sa vyskytuje.
Hlavné rozlišovacie znaky
Helianthus tuberosus
Helianthus decapetalus
Výška rastliny 60 - 250 cm
Podzemok
predĺžené tenké hľuzy
(splanelé typy)
guľovité hľuzy
(prešľachtené typy)
slabo zhrubnutý
Stonka
priama, srstnatá alebo
chlpatá, v hornej časti
rozkonárená
holá alebo takmer holá, hore
(najmä na konárikoch
súkvetia) páperistá
53
Listy
zreteľne stopkaté, horné
striedavé, len u slabších
jedincov všetky protistojné
(napr. rastliny iba s jedným
úborom)
protistojné, iba horné
striedavé
Listová čepeľ vajcovitá, na okrajoch hrubo
pílkovitá, na líci drsná,
na rubovej strane belavo
páperistá
kopijovitá až vajcovitá, tenká
až blanitá, holá, s pílkovitým
alebo hrubo pílkovitým
okrajom
Súkvetie
úbor s 12 - 15 jazykovými
kvetmi, ∅ úboru 4 - 8 cm,
terčové kvety žlté, jazykové
žĺtkovo žlté
úbor s 8 - 12 jazykovými
kvetmi, ∅ úboru 5 - 7,5 cm
jazykové a terčové kvety žlté
Zákrov
listene kopijovité, odstávajúce listene veľmi riedke, široké,
špicaté, rovnako dlhé ako
lupenité, dlhšie ako priemer
priemer terča, tmavozelené
terča, zelené
až čiernozelené, zákrov nie je
vlnatý
Plody
nažka holá, v hornej časti
páperistá
nažka holá
9.1. Rod: Zlatoby¾ (Solidago L.)
Èe¾aï: astrovité (Asteraceae)
Podľa Nováka (NOVÁK, 1961) má rod zlatobyľ (Solidago L.) hlavne v Sev. Amerike
80 druhov. DOSTÁL, ČERVENKA (1992) udávajú, že okrem zlatobyle obyčajnej (Solidago virgaurea) sú všetky druhy tohoto rodu (S. canadensis, S. gigantea, S. graminifolia a S. altissima) na našom území nepôvodné. Dostali sa k nám väčšinou ako okrasné trvalky zo Severnej Ameriky, ktorá je ich domovom. LOHMEYER, S UKOPP (1992)
zaraďujú druhy S. gigantea a S. canadensis medzi agriofyty strednej Európy. Obidva
menované druhy sú zaradené na Slovensku medzi invázne druhy, S. graminifolia je
zaradený medzi ojedinelo splaňujúce druhy (GOJDIČOVÁ, C VACHOVÁ, KARASOVÁ, 2001).
Rod zlatobyľ (Solidago L.) zahrňuje trváce druhy rastlín, väčšinou vyššieho vzrastu
s drobnými žltými úbormi v hustých strapcoch alebo metlinách, ktoré v súčasnosti
osídľujú najmä rôzne antropogénne stanovištia alebo neobhospodarované plochy,
rumoviská, pobrežné kroviny, železničné a cestné násypy a pod).
54
9.1.1. Zlatoby¾ kanadská (Solidago canadensis L.)
Charakteristika
Trváca 30 – 150 cm vysoká bylina s plazivým výbežkatým podzemkom,
s nerozkonárenou, len na báze holou, vyššie drsno odstávajúco chlpatou, husto listnatou (počet listov 40 – 110) stonkou. Listy ostro pílkovité, smerom hore sa zmenšujú. Dolné listy čoskoro odumierajú. Prostredné listy 6 – 13 x 0,5 – 2 cm, sediace,
kopijovité, dlho končisté, na žilnatine na rubovej strane odstávajúco chlpaté, pri
hlavnej žile sú 2 nápadne vyčnievajúce, oblúkom k vrcholu listu zbiehajúce bočné
žily.
Drobné zlatožlté kvety úborov sú umiestnené len na vrchnej strane odstávajúcich konárikov vo veľkých široko rozložitých metlinách. Okrajové jazykovité kvety 8 - 20, samičie, len o málo dlhšie ako rúrkovité kvety terča, ktoré sú obojpohlavné,
asi 0,5 mm široké, plodom je nažka 1 mm veľká s vencom chlpov dlhých 2 mm.
Zlatobyľ kanadská kvitne od augusta do októbra. (ROTHMALER, 1987; DOSTÁL, ČERVENKA, 1992; A ICHELE, SCHWEGLER, 1995).
Pôvod
Severná Amerika - Kanada, východná časť územia. Indiánske kmene zbierali suché plody tejto rastliny a iných druhov ako potravu (DANERT, 1973). Do Európy sa
dostal okolo roku 1648 ako okrasná rastlina parkov a záhrad (KUDERAVÁ, 1997).
Stanovištia
Vo voľnej prírode osídľuje najmä synantropné stanovištia, nevyužívané plochy,
násypy železničných tratí, skládky domového odpadu. Veľmi často sa vyskytuje
tiež na poľných cestách, medziach, bývalých hnojiskách, na okrajoch polí,
v sprievodnej vegetácii tokov a pod.
Osídľuje otvorené, výslnné, málo zatienené stanovištia s piesčitými pôdami. Optimum rozšírenia má v pahorkatinnom stupni, ale vyskytuje sa i v nížinách
a v podhorských oblastiach Slovenska. Spoločenstvá so Solidago canadensis sú
floristicky stredne bohaté. Spravidla sú klasifikované v rámci široko chápanej asociácie Impatieti-Solidago Moor 1958 (JAROLÍMEK, ZALIBEROVÁ, 2001).
Pestuje sa tiež v parkoch a záhradách, v blízkosti rodinných domov a pri Božích
mukách.
55
Zlatobyľ kanadská (Solidago canadensis L.)
56
9.1.2. Zlatoby¾ obrovská (Solidago gigantea Aiton)
syn.: S. serotina var. gigantea (Aiton) A.Gray
Charakteristika
Trváca 50 – 250 cm vysoká bylina s plazivým výbežkatým podzemkom, so sivozelenou, v spodnej časti červenkastou, až do kvitnúceho stavu holou stonkou. Listy striedavé, husto na stonke sediace, kopijovité, s jednou hlavnou a dvomi bočnými, oblúkovito k vrcholu zbiehajúcimi žilami, na okraji od polovice listu pílkovité,
na líci holé, nanajvýš na okrajoch chlpaté, resp len drsné, na rubovej strane spravidla
len na žilnatine chlpaté. Úbory s ∅ 4 - 8 mm sú usporiadané v oblúkovito ohnutých
strapcoch, všetky úbory smerujú jedným smerom a to nahor. Súkvetie v plnom kvete
podobné pyramidálnej metline. Jazykovité kvety iba na okraji úboru v počte 8 - 15,
samičie, spravidla o málo dlhšie ako rúrkovité, ktoré vytvárajú terč, obojpohlavné, priemer 1 mm. Plodom je nažka asi 1 mm veľká s vencom chlpov dlhých 3 - 4
mm. ROTHMALER, 1987; DOSTÁL, ČERVENKA, 1992; AICHELE, SCHWEGLER, 1995). Zlatobyľ
obrovská kvitne od augusta do septembra, pričom kvitne asi o 2 týždne skôr ako
Solidago canadensis (JAROLÍMEK , ZALIBEROVÁ, 2001).
Pôvod
Tento druh je pôvodom zo Severnej Ameriky (NOVÁK, 1961; DOSTÁL, 1989).
Stanovištia
Vo voľnej prírode obsadzuje presvetlené stanovištia. Viac sa koncentruje na vlhké
stanovištia v pobrežnej vegetácii riek (často na stanovištiach po vyrúbaní lužných
lesov), na pôdach s vyšším obsahom dusíka, v spoločenstvách zväzu Senecionion
fluviatilis (DOSTÁL, 1989; in verb. Z ALIBEROVÁ, 2001), preniká tiež do spoločenstiev
Onopordetalia alebo Arrhenatheretalia, charakteristická pre triedu Artemisietea,
výskyt od nížin po podhorské pásmo (R OTHMALER ,1987). V lužných lesoch
a topoľových kultúrach na Dunaji vytvára monodominantnú bylinnú vrstvu. Spoločenstvá so zlatobyľou obrovskou sú druhove chudobné. Zlatobyľ obrovská sa rozmnožuje vegetatívne, ale i generatívne - vytvára veľký počet diaspór (JAROLÍMEK ,
ZALIBEROVÁ, 2001).
57
Zlatobyľ obrovská (Solidago gigantea Aiton)
58
Hlavné rozlišovacie znaky
Solidago canadensis
Solidago gigantea
Výš ka rastliny 30 - 150 cm
50 - 250 cm
Stonka
nerozkonárená, dolu holá,
hore odstávajúco chlpatá
holá, sivozelená, dolu
červenkastá
Listy
sediace, na báze klinovité
a celistvookrajové, inde
ostro pílkovité, dlho končisté
aspoň na rube na žilnatine
páperisté,
krátko stopkaté, kopijovité,
k obom koncom zúžené, na
líci holé, na rube husto
páperisto chlpaté
Súkvetie
kužeľovité, konáre súkvetia
šikmo odstávajúce
kužeľovité, konáre súkvetia
zo šikmej bázy kosákovite
zakrivené
Kvety
okrajové jazykové kvety
v počte 8 - 20
s ∅ 0,5 mm, o niečo dlhšie
ako rúrkovité
okrajové jazykové kvety
v počte 8 - 15
s ∅ 1 mm, dlhšie
ako rúrkovité
Zákrov
2 - 3 mm dlhý
3 - 4 mm dlhý
Plody
nažka s vencom 2 mm
dlhých chlpov
nažka s vencom 3 - 4 mm
dlhých chlpov
59
3. Zoznam pou•itej literatúry
AICHELE , D., SCHWEGLER, H.-W., 1995: Die Blütenpflanzen Mitteleuropas. Korbbütengewächse
Asteraceae. Stuttgart, p. 312 - 315
CVACHOVÁ, A. (ed.), 1998: Evidencia, kontrola a ničenie boľševníka obrovského (Heracleum
mantegazzianum). Metodické listy č. 13. SAŽP-COPK, Banská Bystrica, 32 pp.
CVACHOVÁ, A., 2000: Rozšírenie vybraných inváznych druhov rastlín na Slovensku. Chránené
územia Slovenska, B.Bystrica, 45:10 -13.
C VACHOVÁ, A., 2000: Rozšírenie vybraných inváznych druhov rastlín na Slovensku (2.
časť).Chránené územia Slovenska, B.Bystrica, 46:7 - 12.
ČERNÝ, Z., NERUDA, J., V ACLAVÍK , F., 1998: Invázní rostliny a základní způsoby jejich likvidace.
Institut výchovy a vzdělávání MZ ČR, Praha, p. 4 -21.
DANERT , S., 1973: In Urania Pflanzenreich, Hohere Pflanzen 2, p. 311
DOSTÁL J., 1950: Květena ČSR. Praha, p.: 1413 -1425.
DOSTÁL, J., 1958: Klíč k úplné květeně ČSR. Praha, p.: 612 - 613.
DOSTÁL, J., ČERVENKA, M., 1992: Veľký kľúč na určovanie vyšších rastlín I. a II. SPN, Bratislava,
1564 pp.
DOSTÁL, J., 1989: Nová květena ČSSR. 1 a 2. Academia, Praha, 1548 pp.
ELIÁŠ, P. (ed.), 1997: Invázie a invázne organizmy. Príspevky z vedeckej konferencie Nitra, 19. 20. november 1996. SNK SCOPE SES pri SAV, Nitra, 213 pp.
GOJDIČOVÁ, E., CVACHOVÁ, A., KARASOVÁ, E., 2001: Návrh zoznamu nepôvodných, inváznych a
expanzívnych druhov rastlín Slovenska (Aktualizovaná 2. verzia). Zborník Ochrany prírody,
ŠOP SR - COPK, Banská Bystrica, in press.
HAJDUK, J., 1970: Rozšírenie druhu Pleuropterus cuspidatus H. Gross. v Západných Karpatoch
na území Slovenska. Ac. Rer. Natur. Mus. Nat. Slov., Bratislava, Vol. XVI 2: 3 -7.
HEJNÝ, S., SLAVÍK, B. (eds), 1990: Květena České republiky. 2. Academia, Praha, p. 362 -366.
HLAVÁČEK, A., JASIČOVÁ, M., ZAHRADNÍKOVÁ, K., 1984: Heracleum L. in BERTOVÁ, L. (ed.), Flóra
Slovenska IV/1. Veda, Bratislava, p. 352 -357.
HOFFMANN, M. H., l996: Die in Zentraleuropa verwilderten und kultivierten nordamerikanischer
Astern. Feddes Repertorium 107/ 3 - 4: 163 -168.
CHRTKOVÁ, A., 1983: Poznámky k některým adventivním druhům z čeledi Cucurbitaceae v
Československu. Zprávy Čs. Bot. Společn., Praha, 18: 15 -25.
CHRTEK , J., CHRTKOVÁ, A., 1983a: Kříženec Reynoutria x bohemica v Průhonickém parku. Živa,
Praha, 33: 136 - 137.
CHRTEK , J., CHRTKOVÁ, A., 1983b: Reynoutria x bohemica nový kříženec z čeledi rdesnovitých.
Čas. Nár. Muz., Praha, ser. nat., 152 (2): 120.
60
CHRTEK, J., CHRTKOVÁ, A., 1985: Kríženec Reynoutria x bohemica v Průhonickom parku. Živa,
Praha, 33: 136 - 137.
CHRTEK, J., 1990: Fallopia et Reynoutria in HEJNÝ, S., SLAVÍK, B. (eds), 1990: Květena České
republiky. 2. Academia, Praha, p. 359 -366.
JAROLÍMEK, I., ZALIBEROVÁ, M., MUCINA, L., MOCHNACKÝ, S., 1997: Rastlinné spoločenstvá Slovenska 2. Synantropná vegetácia. Veda, Bratislava, 420 pp.
JAROLÍMEK, I., 1999: Diferenciácia spoločenstiev s dominantným Helianthus tuberosus s.l. na
Slovensku. Bull. Slov.Bot.Spoloč. Bratislava, 21:173 -18.
JAROLÍMEK, I., ZALIBEROVÁ, M., 2001: Convolvuletalia sepium R.Tx. 1950. In: VALACHOVIČ, M.(ed.),
Rastlinné spoločenstvá Slovenska 3. Vegetácia mokradí. Veda, Bratislava, p. 22 - 49
JÁVORKA, S., CSAPODY, V., 1975: Köpés-europa délkeleti részének flórája képekben. (Iconographia florae partis austro-orientalis Europae centralis). Akad. Budapest, 576 pp.
JEHLÍK, V., 1998: Cizí expanzivní plevele České republiky a Slovenské republiky. Academia,
Praha, 506 pp.
JURKOVIČOVÁ, V., 1996: Vnútrodruhová variabilita taxonomicky kritického druhu Erigeron annuus (L.) Pers. na Slovensku. Diplomová práca (msc.). [Depon. in PF UK Bratislava].
KRZEMKOWSKI, J., 2001: Barszcz Sosnowskiego. Przyroda Polska, 12.
KUBEČKOVÁ, V. et al. 1964: Naše trvalky. SZN, Praha, 362 pp.
KUDERAVÁ, Z.,1997: Invázne druhy globálny problém. Enviromagazín, Banská Bystrica, 2/ 5:11.
LHOTSKÁ, M., 1966: Der älteste Fund der Art Bidens frondosa L. in Europa. Folia Geobot.
Phytotax., Praha, 1: 186 – 189.
LHOTSKÁ, M., 1968: Karpologie und Karpobiologie der tsechoslowakischen Vetreter der Gattung
Bidens. Rozpr. Čs. Akad. Věd, Praha, 8: 89 – 92.
LHOTSKÁ, M., 1973: Bidens frondosus L. – dvojzubec listnatý. In: HEJNÝ, S. et al.: Karanténní
plevele Československa. Stud. Čs. Akad. Věd., Praha, 8: 89 – 92.
LOHMEYER, W., S UKOPP, H., 1992: Agriophyten in der Vegetation Mitteleuropas. Schr. Reihe
Vegetationskde 25, Bonn-Bad-Godesberg, 185 pp.
MÁJOVSKÝ, J., K REJČA, J., 1982: Rastliny vôd, močiarov a lúk. 4. Obzor, Bratislava, 348 pp.
MARHOLD, K. (ed.), 1998: Papraďorasty a semenné rastliny. In: MARHOLD, K., HINDÁK, F. (eds),
Zoznam nižších a vyšších rastlín Slovenska. Veda, Bratislava, p. 333 – 687.
MANDÁK, B., PYŠEK, P., 1997: Druhy rodu Reynoutria na území České republiky. Zprávy Čes.
Bot. Společn., Praha, 32, Mater. 14: 45 – 57.
MANDENOVA, I. P., 1951: Heracleum L. In: ŠIŠKIN, B. K. (ed.), Flora SSSR 17. Moskva-Leningrad, pp. 223 – 259
NOVÁK, F. A., 1961: Vyšší rostliny. Tracheophyta. ČSAV, Praha, 941 pp.
61
OBERDORFER, E., 1994: Pflanzensoziologische Exkursionsflora. Solidago. Stuttgart, p. 908 – 909
OPLUŠTILOVÁ, T., 1948: Burinová vegetácia okolia Bratislavy. Čs. Bot. Listy, Praha, 1: 32 – 34
ROTHMALER, W., 1987: Exkursionsflora für die Gebiete der DDR und der BRD, Band 3. Atlas der
Gefässpflanzen. Volk und Wissen Volkseigener Verlag, Berlin, 752 pp.
ŘEHOŘEK, V., 1997: Pěstované a zplanělé vytrvalé druhy rodu Helianthus v Evropě. Preslia,
Praha, 69: 59 – 70.
SLAVÍK, B., (ed.), 1997: Květena České republiky. 5. (Flora of the Czech Republic), Academia,
Praha, pp. 568.
TERPÖ , A., 1997: Invázne druhy pôvodných a synantropných biotopov v Maďarsku. In: ELIÁŠ, P.
(ed.), Invázie a invázne organizmy. SNK SCOPE, Nitra, pp.81 – 90.
TUTIN , G.T. et al., 1996: Flora Europaea. Volume 4. Plantaginaceae To Compositae (and Rubiaceae). 3. Solidago. Cambridge University Press. Cambridge, p. 110 - 111
ZAJAC, A., ZAJAC , M., (eds.), 2001: Atlas rozmieszczenia roślin naczyniowych w Polsce. Krakow, 714 pp.
62
POZNÁMKY:
63
POZNÁMKY:
64