zima 2008 časopis jezuitských novicov

Komentáře

Transkript

zima 2008 časopis jezuitských novicov
LISTY
ZIMA 2008
ČASOPIS JEZUITSKÝCH NOVICOV
Úvodník
Pozdravujem Vás drahí čitatelia našich Listov. Prichádzam k Vám s pozdravom z noviciátu v dobe, keď budeme prežívať najkrajší čas v roku, na ktorý sa určite
každý teší, najmä deti. Chceme sa s Vami
podeliť o to, čo sme prežili za posledný polrok. Pre nás, ktorí sme v druhom roku noviciátu, to budú aj druhé noviciátne Vianoce,
a preto je potrebné pozrieť sa na to, čo je už
za nami a podeliť sa so všetkými zážitkami
s vami, ktorí náš život sledujete a zdieľate
aj prostredníctvom tohto časopisu. Predstavíme tu aj jeden náš nový prírastok, ktorý to
má všetko pred sebou a tiež aj nového člena komunity, nášho novokňaza. No to je len
Vinšujem Vam, vinšujem zlomok z toho, čo vás čaká na ďalších stránkach, a keďže toto nie je obsah, ale úvodník,
na toto Bože narodzeňe
tak vás na ne aj pozývam.
hojňejši, pokojňejši
Nebudem rozvíjať tému Vianoc,
pretože sa o nej napočúvate dosť na každom
roček dočekac,
rohu, v médiách, na uliciach a vlastne, kde
je
to len možné. Viem, že zo sveta v ktorom
ňe taki smutni, aľe vešelši,
žijeme, sa ujsť nedá, ale chcem vás povzbužebi sce še tak dobre maľi, diť k tomu, aby ste ich prežívali vo svojom
srdci s Tým, v ktorom majú pravý zmysel
jak tot jasni mešačok
a ktorý je ich základom. Je to Kristus Boží
medzi hvizdočkami.
Syn. Jemu sa odovzdajme a on nám dá silu
prežiť ich naplno s ním, nielen vo sviatočTo Vam, Bože, vinšujem,
nom čase, ale aj po celý rok. Skutočnú radosť
a pokoj Vám k tomu všetkému praje novic SJ
to Vam, Bože, daj.
Peter Buša
Fotografia rodiny Munkovcov k článku na strane 4.
LISTY 1
Pohľad späť
Po roku strávenom v našom noviciáte
sme sa rozhodli urobiť kukuč späť:
erik:Rok v noviciáte
bol pre mňa plný prekvapení. Keďže som doň nevstúpil
s hotovými očakávaniami, ale s otvorenosťou načúvať
Bohu, snažil som sa byť tvárny jak hrnčiarska hlina, znášať hrnčiarove ruky, vyhňu a jej horúčavu, okresávanie
a všetko okolo toho s nutnou dávkou veľkej Božej milosti a potrebou vašich modlitieb. Ďakujem, že nám aj Vy pomáhate modlitbou za nás, za dar milosti, ktorý máme zásluhou mnohých, aby mnohí
za nás vzdávali vďaky. Ak chceme prinášať zrelé ovocie, musíme sa stať
zrelými ľuďmi a toto dozrievanie považujem teraz za najdôležitejšie.
miloš: Nie je ľahké hodnotiť ročné pôsobenie v no-
viciáte Spoločnosti. Žiť s Ježišom už tu v jezuitskom
noviciáte je úžasné dobrodružstvo a časté prekvapenie.
Noviciát nie je len duchovná formácia a častá modlitba,
ale pozostáva z množstva žartovných mikrosituácií a z
veselosti medzi spolubratmi. Noviciát Spoločnosti Ježišovej, to je vzájomná súdržnosť a solidarita v čase žiariaceho slnka, ale
aj vytrvalého dažďa života a časov ponorkovej choroby. Kiež ma, Bože,
budeš viesť po správnej ceste tak ako prvých jezuitov okolo svätého Ignáca a vtedy budem rásť nielen pre osobný život v Duchu a v identite
„jezu-itu“, ale pre každodennú misiu a komunitu na väčšiu česť a slávu
Božiu.
peter: Ja by som tento rok prežitý v noviciáte
zhodnotil asi tak: je to sila a nie to sranda, aj keď
humor ma nikdy neopúšťa. Všetko by som to prirovnal
k nejakej sypkej hmote, ktorá sa uloží na sito a začne
sa ním triasť. To, čo tam nemá byť odpadne a čo
chceme, ostane. Je to o tom, aby sa oddelilo dobré od
nepotrebného. Dôležité je triasť tým sitom aj naďalej
a neprestávať, no ako hovorí klasik, treba vydržať.
LISTY 4
Predstavujeme
Volám sa Radoslav Benko
a tohto roku som jediný novic v prvom ročníku. Pochádzam z metropoly východného Slovenska, z Košíc.
Narodil som sa v kresťanskej rodine
2. decembra 1988. Vyrastal som na
sídlisku Ťahanovce, kde som započal
aj povinnú školskú dochádzku. Rodičia ma prihlásili aj na ZUŠ, aby som
sa naučil hrať na klavíri. Ale ja som
s ním veľký kamarát nebol. Hudobný
talent som rozvinul, až keď som sa
inšpiroval svojím bratom, ktorý hral
na trúbke. Neskôr som začal s trúbkou účinkovať v Dychovom orchestri
mladých mesta Košice. Spolu s ostatnými muzikantmi sme chodievali raz
za čas aj do zahraničia. Zlom v mojom
živote nastal, keď som pristúpil k prvému svätému prijímaniu. Uvedomil
som si, čo v mojom živote bolo dobré a čo zlé. V jeden letný podvečer
som bol u jezuitov na spovedi a páter Andrej Osvald ma zavolal miništrovať. Odvtedy som k jezuitom začal chodiť častejšie ako raz za mesiac.
Všetci pátri ma oslovovali svojimi kázňami a svojím životom. Vtedy som
prvýkrát zatúžil stať sa Kristovým kňazom. Na moju osobu zapôsobili aj
školastici Martin Šebo a Róbert Gočala, ktorí s nami miništrantmi trávili
čas v nedeľu poobede. Na letných miništrantských táboroch som spoznal aj ďalších verných nasledovníkov sv. Ignáca. Po skončení základnej
školy som sa dostal na Gymnázium sv. košických mučeníkov a s Božou
pomocou som úspešne zmaturoval. V januári toho istého roku som sa
zúčastnil na trojdňových duchovných cvičeniach. Po rozhovoroch s duchovným vodcom som sa utvrdzoval vo svojom povolaní a začal som
sa intenzívnejšie modliť. Po examináciách v Prešove som dostal list od
pátra provinciála. 6. septembra som prišiel so svojimi švestkami do noviciátu Spoločnosti Ježišovej. Vďaka Božej milosti som tu ešte aj teraz
a čo bude ďalej, poručeno Pánu Bohu. Nech požehnáva na životnej púti
všetkých, ktorí ma podporovali a modlia sa za mňa.
LISTY 5
Meditácia
Posledné číslo nášho časopisu sme venovali Tomášovi
Munkovi. Odvtedy sa udiali veľké
veci. Bola vydaná kniha a Mestskou televíziou v Ružomberku
natočený filmový dokument o celej rodine Tomáša Munka, ktorý
režírovala talentovaná Mgr. Katarína Matušková. Počas premiéry
tohto dokumentu predniesol rektor
Katolíckej univerzity Prof. Tadeusz Zasępa, PhD krátku meditáciu
nad „ikonou“ Munkovej rodiny,
ktorá je na druhej strane obálky.
Na fotografii žiaľ chýba
najmladší syn Juraj Munk, ale celá
kompozícia fotografie má prorocký rozmer. Ak sa na ňu pozrieme
z ikonopiseckého pohľadu, môže
odkazovať na ikonu svätej rodiny.
Všimnime si napríklad uši. V Poľsku môžeme násjť úctu k Panne Márii Počúvajúcej, ktorá je zobrazená
s odhaleným uchom, ako načúva
svojmu Synovi a prosbám ľudu.
Tak aj malý Tomáš načúva rodičom,
učiteľom, Božiemu hlasu v detskej
nevinnosti. Tvár Tomáša symbolizuje radosť a detský svet. Otec tiež
načúva, ale už znameniam doby, je
si vedomý situácie, ťažkostí, zodpovednosti. Jeho tvár je vážnejšia,
lebo tuší, kam smeruje duch doby,
ale nestráca nádej. Matka vyžaruje
pokoj, je najviac z nich vyrovnaná.
LISTY 6
Nie že by nevnímala spoločenskú
situáciu. Možno tuší, že jej dieťa
bude vyrvané, je ale hlbkoko zakorenená. Ako Mária dáva syna,
tak aj ona. Má svojich synov hlboko v srdci, čo jej pomáha prežiť aj
uprostred koncentračného tábora.
Rodina Munkovcov spája v sebe židovskú a kresťanskú
identitu, pričom jedna druhú nevylučuje, ale tá novšia zahŕňa v sebe
staršiu, tak, že ju nepopiera, ale
naplňuje. Prežívajú hlbokú spätosť
s vyvoleným národom a aj po konverzii sa cítia ako súčasť židovského národa a zároveň milujú Krista
a prejavujú vďačnosť za to, že sú
v Božej Cirkvi, putujúcom ľude.
Táto spätosť židovstva a kresťanstva, hlbokej konverzie, tragického osudu, väznenia, ponižovania,
zosmiešňovania, dôvery, jednoty
a súdržnosti rodiny, tušenia a víťaznej radosti sa zlieva v tejto fotografii a v životnom príbehu rodiny Munkových. V milovaní až do
sebazabudnutia.
Dňa 15. decembra, na výročie, keď bol z nášho noviciátu v Ružomberku odvedený gestapom Tomáš Munk, sme slávili svätú omšu za
celú rodinu Munkovcov, po ktorej sme sa pomodlili túto modlitbu:
Milosrdný Bože, Ty vieš, že ľudský život prebieha
medzi svetlom dňa a tmou noci, medzi hladom a nasýtením,
medzi spravodlivosťou a nespravodlivosťou, svätosťou a hriechom.
Do takého sveta, plného kontrastov, Kristus – Tvoj Syn
priniesol oheň, ktorým človek zapálený, stane sa iným.Týmto
ohňom, Kriste, zapálil si tiež mladého novica jezuitov – Tomáša Munka – ktorý vďaka tomu mohol napísať: “Nie ja, ale
Kristus.“ Stal sa iným, Tebe podobným, cez vlastné mučeníctvo
i celej svojej rodiny. Ponorený do Teba, poslednú časť svojho
života niesol s Tebou ťažké bremeno kríža. Na ňom si zomrel
preto, aby tí, ktorí ťa odmietli, zosmiešňovali, mohli sa vrátiť
a nájsť v Tebe záchranu.
Učiň, Pane Ježišu, aby náš brat, syn židovskej rodiny a Tvoj verný sluha, Tomáš, neostal iba v našej pamäti, ale
bol uctievaný aj na oltári ako blahoslavený. Aby nám ukazoval
cestu k Tebe, ktorý môžeš i nás zapáliť ohňom lásky, zmierenia
a odpustenia tak, ako si zapálil jeho. Ktorý žiješ a kraľuješ na
veky vekov. Amen.*
Ružomberskí Jezuiti
* bez cirkevného schválenia
LISTY 7
Rozhovor
V našej komunite v Ružomberku sme
privítali novokňaza Miroslava Kuklu.
Aby ste sa s ním zoznámili aj Vy, naši
milí čitatelia, prinášame s ním krátky
rozhovor.
Si kňazom a máš určitú formáciu za
sebou. Ako to vidíš od času, keď si
vstúpil do noviciátu?
V noviciáte som sa naučil modliť, začo
som veľmi vďačný nášmu novicmajstrovi pátrovi Šuppovi. Ja som mal
určitú skúsenosť s modlitbou v modlitbových skupinách, ale ignaciánska
modlitba, hlavne meditácia a spytovanie svedomia sa mi veľmi páčia. To je aj najdôležitejšia vec, ktorú si
má jezuita uvedomovať a zachovávať. Potom si každý musí nájsť, čo
je v duchovnom raste najdôležitejšie. Je to každodenný život s Kristom
prežívaný v Eucharistii a v modlitbe.
Keď sme sa pozreli na to, čo bolo, pozrime sa aj na to, čo bude. Čo je
pred tebou, a s čím do toho ideš?
Idem do pastorácie s nádejou, že Boh mi ponúka milosti, ktoré mám
sprostredkovávať. Rozdávať Krista, poukazovať na toho, ktorého chceme pod zástavou kríža dávať ďalej, to je hlavný cieľ mojej práce. Byť
jezuitom je aj byť človekom veľkých túžob. A moja túžba je len jedna
- slúžiť Bohu. A čo bude ďalej - je vec Božia a nie moja.
Na začiatku je človek plný očakávania. Keďže si už určitý čas prešiel, ako to vidíš?
Iste je to iné ako v školastikáte. Ale ja som v reholi už 12 rokov a na
kňazstvo som sa tešil. Vidím plno práce, ktorú je potrebné vykonať na
budovanie Kristovho kráľovstva. Prosím Boha, aby mi dal zdravie, aby
som mu mohol slúžiť a aby som sa mohol rozdávať.
LISTY 8
Ty si sa vrátil na začiatok, aj keď nie celkom, ale opäť medzi novicov.
Ako to vnímaš?
No to je zaujímavé, lebo je to iné ako v iných komunitách. Ale ja mám
svoju prácu a sám vidíš, že sa do vecí, ktoré mi nepatria do kompetencie
veľa nestarám.
So založenými rukami sa sedieť nedá a ty nie si ten tip. Čo je tvojou
úlohou ďalej?
Mojou úlohou je pastorácia povolaní a pastorácia v našom kostole. Služba, ako som už spomínal, je veľmi dôležitá v našom živote. V kostole a
v pastoračným priestoroch sa stretávam s mladými a so skupinami, kde
sa spolu modlíme a rozprávame. A potom je to normálna pastorácia.
Je tak trochu v tvojich rukách budúcnosť provincie, keďže si prebral úlohu promótora povolaní. Výzva, čo?
Neviem, či to tak možno nazvať, ale promótor je len človek, ktorý sa snaží v mladých ľuďoch vzbudiť povolanie. Avšak ten, kto skutočne volá,
je Boh a len On dáva do srdca človeka semienko. Mojou úlohou je toto
semienko polievať a starať sa, aby rástlo a prinášalo úrodu. Na druhej
strane je dôležité uvedomiť si, že každý v provincii je zodpovedný za
povolania do našej rehole. Ako budem žiť svoje zasvätenie, tak bude aj
Pán, požehnávať našu spoločnosť novými povolaniami.
Čo by si odkázal nám novicom, keďže sme len na začiatku?
Určite každý z vás má nejakú skúsenosť s modlitbou, s duchovným životom. Je potrebné, aby ste sa nechali preniknúť ignaciánskou spiritualitou.
Svätý Ignác nás pozýva, aby sme sa zbavili všetkého, čo je na príťaž
v našom raste k Bohu. Boh pozval Ignáca a on odpovedal, tak, že sa dal
do služby pápežovi a Cirkvi. Aj vy sa dajte do služby Spoločnosti Ježišovej, aby z vás vyprofilovala ľudí, ktorí budú ochotní niesť kríž, a ktorí
budú stáť pod zástavou víťazného Krista.
Za rozhovor ďakujú a Božie požehnanie vyprosujú novici.
LISTY 9
P ANNA
MÁRIA POMOCNICA
Nepekné dieťa, ktoré vie, že sa ním nevystatujú
a nemajú ho radi,
keď náhodou naň niekto milšie hľadí,
zapýri sa a aby slzám predišlo, do úsmevu sa núti.
Na tomto svete ukrutnom, tak siroty, tak všetci postihnutí
a všetci, čo sú bez dôvtipu, bez škôl a bez peňazí,
zaobídu sa bez všetkého, aj bez priateľov poradia si.
Bedár sa zriedka zdôverí, jednako nie je nemožné nakloniť si
ho úprimne:
Stačí, keď si ho človek trocha uctí a skutočne povšimne.
Tu máš môj pohľad, neborák, tu ruku, chyť a stisni,
ale never mi!
Ja si ťa z hlavy vyhodím, len čo sa zvítam s priateľmi.
Skutočný priateľ žobrákov je iba väčší žobrák.
Poď teda, sestra utrápená, a na Máriu oči svoje obráť.
Chudera, čo ti deti chorľavejú, byt nemáš z čoho zaplatiť,
túžiš sa vidieť pod zemou a muž len pije, príď,
keď ťa už všetko opustilo a zo všade len bijú,
Bože, bijú,
príď do kostola, zamĺkni, pozeraj na Máriu.
Čo ako bolí bezprávie,
čo aký ťažký, tvrdý je tvoj chodník,
keď deti trpia, matka je ubolenejšia od nich.
Hľaď! stojí ona bez ponosy,
pozerá sťaby bez nádeje, bledá,
ako keď biedny nájde biednejšieho a už len hľadia na seba
a slova nepovedia.
Paul Claudel
LISTY 10
Misia India 2008
Počas uplynulého leta sa 11
slovenských a českých dobrovoľníkov, vrátane dvoch jezuitských pátrov a jedného školastika, zúčastnili
na dobrovoľníckej akcii v južnej
Indii. Niektorí z nich absolvovali
viac ako mesačný pobyt.
Od 6. augusta do 9. septembra v exotickom prostredí indického subkontinentu už druhýkrát.
Mladí cestovali do spolkového
štátu Karnataka do mesta Manvi,
kde ich úlohou bolo vyučovanie
anglického jazyka, pomoc pri dostavbe zamýšľaného internátu pre
nemajetné deti, práca a hra s nimi,
ako aj úprava a konkrétna pomoc
v areáli novej, jezuitmi postavenej
školy.
Nová škola vznikla ako
myšlienka ešte v roku 2001 a postupne, s prílivom finančných
prostriedkov, angažovania sa bohatých donorov a dobrovoľníkov
zo Západu a aktívnou účinnosťou
indických jezuitov sa stala realitou
v novom komplexe budov a zariadení v meste Manvi pod názvom
Xavier. Jej riaditeľom je páter Eric
Mathias SJ, pričom zariadenie
s viac ako 600 žiakmi, je určené
pre deti Dalitov – skupinu obyvateľov, ktorá prakticky nemá v Indii
žiadne práva a slobody, žije veľmi
chudobným a často zanedbaným
spôsobom života a ich príslušníci,
pokiaľ majú určitú časť pozemkov
alebo pôdy v nájme, živia sa poľnohospodárstvom. Drvivá väčšina
však žije aj na naše podmienky
v hrozných pomeroch, úplne negramotná, ťažko pracujúca na poli,
bez zásad hygieny a kultúry a často
umelo a úmyselne udržiavaná v danom stave. Ich bývanie je porovnateľné len s niektorými osadami Rómov na Slovensku, pričom jedna
rodina, matka, otec a päť-šesť detí,
býva v skromnej chalúpke z hliny
a strechy z hovädzieho trusu. V takomto„dome“ v jednej väčšej izbe
je v strede ohnisko a pár rohoží.
Vzhľadom na tropické podnebie i
enormnú chudobu spia obyvatelia
vonku.
Podľa slov pátra Erika
Mathiasa katolícka jezuitská misia v Pamure a Manvi vznikla a
jestvuje vďaka Božej prozreteľnosti, pričom podstatné je, že tento dom, jeden z ojedinelých v indických provinciách, sa nachádza
na vidieku, uprostred skutočných
ťažkostí jednoduchých obyvateľov okresu Raichur v juhozápadnej
Indii. Daliti sú žiaľ vytlačovaní na
okraj spoločnosti, pretože nepatria
do systému kást. Pokiaľ by sa však
LISTY 11
ich niekto ujal a komplexne riešil
ich problémy, dostali by (zvlášť
najmladšia generácia ) dobré vzdelanie a výchovu; naučili by sa plynule po anglicky, mohli by sa stať
konkurenciou v prostredí, ktoré je
zatiaľ nežičlivé k týmto ľuďom a
ostáva doménou Indov z ostatných
kást a sociálnych vrstiev. Preto sa
sa pripája aj slovenský školastik
Ladislav Šulík, ktorý podčiarkuje
fakt, že deti v Indii sú rovnaké ako
inde na svete, azda iba s materiálnou diferenciou, že totiž často sú
oveľa chudobnejšie ako napríklad
ich slovenskí rovesníci. Viaceré
deti vychovávané v kresťanskom
duchu si pýtali požehnanie od slo-
pomoc jezuitov sústreďuje najviac
na deti, ktoré spolu s rodinami
mohli by vyžiť z približne 20-30
rupiíí denne (asi 13-18 korún slovenských) a v opačnom garde by
projekty v zmysle adopcie na diaľku postavili na nohy tisíce. Tak by
bolo možné, ako zdôrazňuje otec
Erik, podporiť základné vzdelávanie, čo by pre mladé dalitské deti
bol výrazný vklad pre ich budúcnosť.
K spomínanému názoru
venských a českých dobrovoľníkov na misii. Ono je nielen prejavom ich ukotveného kresťanstva,
ale skôr myšlienky, že požehnanie
od druhého je požehnaním samotného Pána Boha. Staršie deti, na
úrovni našich deviatakov, majú
veľkú snahu, túžbu a aj sen študovať na stredných školách. Vedia
totiž, aké náročné je dostať sa v Indii ku kvalitnému stredoškolskému
štúdiu, a to nie iba kvôli faktickému fungovaniu kastového systému
LISTY 12
(hoci de iure boli kasty zrušené
už pred niekoľkými rokmi), ale aj
kvôli usporiadaniu celého systému
školstva. Systém školstva v druhej
najľudnatejšej krajine sveta kopíruje v podstate britský vzdelávací
systém, ale je v systéme stredného a vysokoškolského štúdia úzko
napojený na platenie peňazí, školného za kvalitné vzdelávanie mladých. Na základných školách, štátom prevádzkovaných, sa deti učia
jazyk, ktorý je oficiálnou rečou
v tom-ktorom spolkovom štáte a
oficiálny štátny jazyk - Hindi. Lenže anglický jazyk, zručnosti práce
s počítačom, rôzne iné predmety,
ktoré by po ukončení školskej dochádzky Dalitom poskytli možnosť uplatniť sa na trhu práce, nie
sú k dispozícii. Preto, aby sa táto
medzera v indickom školstve aspoň čiastočne „zaplátala“, vznikla
škola pri Manvi s heslom Educatio
et liberatio (vzdelávanie a oslobodenie) a je jezuitmi a ich sympatizantmi z celého sveta podporovaná, s prostriedkami, ktoré dostane
od sponzorov. Jej riaditeľ otec Erik
Mathias SJ hovorí, že sa podarilo
od dobrodincov vyzbierať viac ako
600 000 eur, aby fungovala nielen
škola, internát pre dievčatá (v súčasnosti ešte úplne nedobudovaný),
ale aj malá nemocnica, izby pre
komunitu rehoľníkov a ďalšie ne-
vyhnutné priestory. Do budúcnosti
chcú indickí pátri začať kurz, ktorý
by smeroval k tomu, aby deti mohli
dosiahnuť aj vyššie vzdelanie a perspektívne uvažujú o založení polytechnickej vysokej školy alebo dokonca univerzity. V škole v Manvi
je teraz sedem tried s približne 1520 žiakmi, ktorí priamo bývajú pri
škole, od najmenších šesť-sedemročných, až po pätnásťročných. Jezuitskí kňazi a ich spolupracovníci
nezabúdajú ani na deti – Devadasi.
Sú to deti matiek, ktoré boli alebo
stále zostávajú prostitútkami v hinduistických chrámoch. Hoci pre
Európana a zvlášť Slováka môže
také niečo pôsobiť šokujúco, v indických podmienkach východnej
mentality a tradície zvykovej morálky, je prostitúcia žien smutnou,
no bežnou záležitosťou. Napriek
tomu Spoločnosť Ježišova sa malými krokmi usiluje evolučne a trpezlivo zmeniť povahu a chápanie
postavenia žien v spoločnosti, ako
aj ich potomstva, aby dôstojnosť
ženy a rodiny bola pozdvihnutá
a vyslobodená z otroctva. Jezuiti preto v meste Pamur pripravili
v auguste, počas Dňa nezávislosti,
bohatý kultúrny program, kde vystúpili aj deti Devadasi s ukážkami
ľudových juhoindických tancov a
spevov. Jezuitský školastik Ladislav pripomína, že v Indii si uve-
LISTY 13
domil, ako hmotný nedostatok,
chudoba a morálna bieda doslova
kričia o pomoc a tak prichádzajú mnohí, nielen prijímatelia pomoci, ale aj darcovia k vlastnému
obráteniu a k názoru, že naozaj je
dôležité viesť jednoduchší život
s Kristom, kde On stojí a prežíva
dobrotu, radosti i bolesti, nádeje a
sklamania s biednymi, utláčanými
a hladujúcimi ľuďmi. Sám navštívil počas letného pobytu rodinu,
kde si už skôr „na diaľku“ adoptoval chlapca, ktorému zomrel otec
a žije s mamou a starou mamou
v extrémne núdznych pomeroch,
a popri škole pomáha pri práci na
ryžových poliach. Vďaka podpore
z Európy môže tento chlapec, asi
siedmak, vôbec študovať a mať
konkrétnejšiu víziu o vyriešení zlej
ekonomickej situácie celej rodiny.
Jezuitské úsilie v okolí Manvi a
Pamur sa sústreďuje predovšetkým
na to, aby Dalitom poskytlo primerané základné vzdelávanie, a tak
pomohlo aj v sociálnej sfére, a aby
upevnilo kresťanov v ich viere, nádeji a láske, aby ich osobná viera
rástla. Zároveň sa najmä riaditeľ
školy Xavier otec Erik Mathias
usiluje o dialóg s príslušníkmi hinduistických smerov, kde však aj
mnohí kresťania vnímajú katolícku vieru iba ako jeden zo smerov,
prúdov v náboženskom pluraliz-
LISTY 14
me orientálneho myslenia. Žiaľ
do práce jezuitov v južnej Indii sa
čoraz intenzívnejšie pletie akási
žiarlivosť niektorých katolíckych
diecéznych kňazov, ktorí veľmi úzkoprso posudzujú apoštolské diela
a aktivity Spoločnosti Ježišovej a
často závidia im ich agilnosť a preukázateľné úspechy. Napriek tomu
komplex budov pri meste Manvi
postupne rastie do výšky i do šírky pod ochranou svätého Františka
- patróna misií a ďalekého Východu. Je už postavená menšia nemocnica a v súčasnosti sa v škole
sv. Františka Xaverského učí 600
detí. Žiaľ kapacita tried a internátu nestačí pokryť akútne potreby
detí, ktorých rodičia radi posielajú
do novej „jezuitskej“ školy. Jezuiti
za pomoci predovšetkým európskych provincií budujú nové administratívne budovy, nemocničné
a ambulantné miestnosti pre choré
deti. Po roku 2004 sa nasťahovali do ešte rozostavaných priestorov prvé skupiny jezuitov, na čele
s pátrom Mathiasom. Slovenskí a
českí dobrovoľníci, počtom malá
ale usilovná skupina, okrem učenia
angličtiny detí, často trávila voľné
chvíle s malými ratolesťami, mladí pripravovali akcie a hry, sadili
stromčeky, dodávali materiál na
stavby budov jezuitského centra
pri Manvi, odčerpávali vodu po
monzúnových dažďoch a kopali
nové základy pre ďalší komplex
budov. Pri týchto ale aj iných prácach si jezuitskí školastici uvedomili, že zmysluplnosť a konkrétne
v nebi, mohli sa venovať svojim
prácam a štúdiám, avšak nestratiac zo zreteľa a nechávajúc časť
srdca v meste Manvi, kde sa tiež
Kristus dotýka slabých, chudob-
napĺňanie ignaciánskej charizmy,
hľadania a nachádzania Boha vo
všetkých osobách i veciach nie je
vzdialeným ideálom, no preukázateľnou realitou. Ich konkrétne zainteresovanie pre chudobných prináša vnútornú tichú radosť a pokoj
do duše, ktorý nepominie. Na záver je vhodné pripomenúť, že páter
Jan Regner SJ a Laco Šulík SJ na
konci svojej letnej anabázy v Indii
si v bazilike Bom Jezu v Goe, pri
hrobe a nohách svätého Františka
Xaverského obnovili svoje rehoľné
sľuby, aby povzbudení jeho modlitbou, ochranou a orodovaním
ných a malomocných. Preto i tí, čo
ostali v Pamure alebo v Manvi a aj
tí, čo na diaľku duchovne sú s Dalitmi zviazaní, majú pred očami a
na dosah dnes už nie nereálny cieľ:
Zvestovať im radostnú zvesť o vykúpení a volať s pátrom Mathiasom, že je najšťastnejší človek na
svete, pretože je jezuita a keby sa
ním nestal, nikdy by si nevybral
cestu služby pre chudobných, a tak
by prišiel o šťastie z toho plynúce.
Amen.
Miloslav Bakoš
LISTY 15
Chorvátsko 2008
Projekt misijnej školy v Manvi, dobudovania internátu pre deti z
kasty „nedotknuteľných“ je možné podporiť finančným príspevkom na
účet Spoločnosti Ježišovej:
ČSOB 2330273/7500
variabilný symbol: 599051
konštantný symbol: 038
špecifický symbol: 1980
Veľmi účinnou formou pomoci je aj adopcia na diaľku - príspevkom vo výške 250 € na jedno dieťa z misie v Manvi. Táto suma
pokryje náklady na štúdium, stravu a ubytovanie počas jedného roka. Ďalšie informácie nájdete na www.jezuiti.sk. Túto adopciu na diaľku ponúkajú aj iné organizácie, napr. Katolícka charita.
Za vašu podporu a otvorené srdcia Vám vyjadrujeme úprimnú
vďačnosť.
LISTY 16
Spoznávanie noviciátu v Chorvátsku a stretnutie
s medzinárodnou komunitou
jezuitov, spestrili a obohatili
letné chvíle nášho noviciátneho života ako krásny dar
od Pána, od ktorého je všetko
dobro. Byť stále na cestách
a putovať, to napĺňa pútnika
novými očakávaniami a konfrontuje s novými výzvami,
presne tak, ako prvých Ignácových spoločníkov. Počas cesty
do chorvátskeho noviciátu, v horúčavách dňa, vďaka klimatizácii v aute, sme
neboli ako traja mládenci v rozpálenej peci, ktorí jedným hlasom velebili Boha,
nedostali sme tú milosť. V Splite, ktorý bol cieľ našej cesty, nás prijali srdečne
a úprimne. Ešte ten deň, ako sme prišli, vyrazili sme na večernú prehliadku po
meste spojenú s kúpaním sa v mori. Pre novica Petra to bola premiéra a pekný
darček k jeho 25. narodeninám, ktoré práve mal, pričom sme ochutnali narodeninové chorvátske pivko. Skonštatovali sme, že more je slané a pivo slabé. Naši
chorvátski spolubratia nám každý deň pripravili zaujímavý program. Zúčastnili
sme sa procesie na sviatok nanebovzatia Panny Márie, ktorá bola veľkou udalosťou pre celé mesto a okolie. Zaujala ma úprimná zbožnosť miestnych ľudí
a tiež tradície, ktoré tu pestujú. Krajina je menej sekularizovaná než Slovensko,
dokonca štátna pošta predávala vo svojom „post šope“ aj Kompendium katechizmu Katolíckej cirkvi a inú základnú náboženskú literatúru. Popri cestách
bolo vidno množstvo nových kostolov, tiež smerovky a označenia na „svetište“
- významné religiózne miesta. Dýcha tam atmosféra modlitby, najmä v starých
kostolíkov ešte zo skorého románskeho obdobia, ba aj starších. Chorvátsko sa
mi zdalo bohaté na sakrálne stavby a umenie, ktoré sa v mnohom podobá tomu,
čo môžeme nájsť vo Svätej zemi. Stihli sme si hlbšie pozrieť katedrály v Splite
a v Trogire, ktoré sa líšia od našich aj tým, že sú staršie, menšie, ale aj „vzdušnej-
LISTY 17
K roku svatého Pavla
šie“ so svojim stredomorským čarom. Navštívili sme rôzne kláštory a pustovne,
starobylé kaplnky a malé ostrovy. Atmosféra prímorských pláží sa niesla v inom
duchu, ale tiež dávala možnosti pre zamyslenie. Prínosom pre nás bolo medzinárodné prostredie, v ktorom môže človek získavať cenné skúsenosti a navzájom
sa obohacovať. Dobrý príklad nám dávali aj chorvátski pátri, ktorí s nami má-
vali spoločnú rekreáciu pri káve alebo „sladolede“. Naučili sme sa pripravovať
kávu na bosniansky spôsob: do vriacej vody dáme cukor, vsypeme kávu a krátko
povaríme, penu môžeme stiahnuť lyžicou. Je veľmi chutná. Tak človek mohol
pookriať na tele aj na duchu a zároveň byť medzi svojimi. V noviciáte. Požehnaním bola aj krátka púť do Medžugoria, kde sme sa stretli aj s našimi jezuitskými
pátrami zo Slovenska. Po krížovej ceste, sme sa nakrátko zastavili v areáli komunity Cenacolo, zúčastnili sme sa vo farnosti sv. Jakuba večerného programu, kde
mohli hlbšie zakúsiť prítomnosť živej a modliacej sa Cirkvi. Evanjelium sa čítalo
v mnohých svetových jazykoch od Ázie po Afriku, odkiaľ pochádzali koncelebrujúci kňazi, ktorých bolo neúrekom. Človek tam pochopí, že pravý oddych je
len v Bohu. Jemu chvála a vďaka za všetko.
Erik Šopoň
LISTY 18
V předvečer letošní slavnosti sv.
Petra a Pavla, vyhlásil papež Benedikt XVI. při nešporách v bazilice
sv. Pavla za hradbami v Římě Rok
svatého Pavla, kterým se připomíná 2000. výročí narození tohoto
apoštola národů. „Pavlovský rok“
potrvá do 29.6.2009.
Nepřekvapuje proto, že v roce
velkého hlasatele Božího slova a
autora třinácti biblických knih, bylo
svoláno XII. řádné zasedání biskupského synodu věnované právě
Božímu slovu. Ovoce synodu jistě
v dohledné době shrne očekávaná
papežská exhortace. Na závěr synodu však vydali biskupové překrásný
text Poselství Božímu lidu, ve kterém připomínají, že sám Bůh řekne
každému: „Lidský synu, srdcem
přijmi a ušima slyš všechna má slova, jež k tobě mluvím“ (Ez 3, 10).
„Všem nyní předložíme duchovní
cestu, která bude probíhat ve čtyřech etapách a jež nás povede od
věčného a nekonečného Boha až
do našich domovů a na ulice našich
měst.“
První etapou duchovní cesty je
Boží zjevení, které je hlasem slova, jež na počátku stvoření prolomilo temnoty nicoty. „Na počátku
bylo Slovo a to Slovo byl Bůh“
(Jan 1; srov. Gn 1). Všechno Bůh
stvořil svým slovem: „Řekl jsem
a učinil!“ (Ez 37,14). Božský hlas
ale přechází do formy psaného slova, do svatých Písem. Mojžíš byl
první, kdo dostal na hoře Sinaj dvě
desky Svědectví popsané po obou
stranách: „Ty desky byly dílo Boží,
i písmo vyryté na deskách bylo
Boží“ (Ex 32,16).
Boží slovo však bibli předchází i
přesahuje. Biskupové zdůrazňují, že
my nemáme ve svém středu jenom
knihu, nýbrž osobu, Ježíše Krista,
Slovo, které se stalo tělem. Slova
bez tváře nejsou dokonalá, v Ježíši
dostalo božské Slovo tvář v prostoru a čase a v něm nabývají slova
Mojžíše i proroků plný smysl. To je
druhá etapa duchovní cesty.
Třetí: Boží slovo má v Novém
Zákoně také svůj dům – církev.
Aby byl pevný a my se v něm cítili dobře, musí spočívat na čtyřech
pilířích: katechezi a homilii, eucharistii, modlitbě a v láskyplném
bratrském společenství (srov. Sk
2,42).
Boží slovo má také své cesty: misii – poslání. Celá bible je protkaná
výzvami „nemlčet“, „hlasitě volat“,
„hlásat slovo vhod i nevhod“, být
hlídkami, které protrhávají mlčení
lhostejnosti. Cesty, které se před
námi otevírají, nejsou jen ty, po
LISTY 19
kterých chodil sv. Pavel a po něm
všichni misionáři. Celou zeměkouli dnes obepíná komunikační síť,
skrze niž by měl zaznívat hlas Božího slova. To ovšem předpokládá
připravenost. Poselství synodu připomíná, že „k předávání Božího
slova dochází po generační linii, a
proto ‚se rodičové stávají prvními
hlasateli víry‘ (LG 11). A žalmista připomíná, že co jsme slyšeli a
poznali, co nám otcové vyprávěli,
nezatajíme svým synům, příštímu
pokolení budeme vypravovat slavné Hospodinovy činy i jeho moc“
(Ž 78,3-4.6). Každý dům tedy bude
muset mít svou bibli, číst ji a s ní
se modlit.“
Existuje starobylá metoda čtení
Bible, která se nazývá lectio divina, řekli bychom „posvátné čtení.
Je to metoda celkem jednoduchá a
přístupná pro každého. Zpravidla
se uvádějí tři (někdy čtyři) kroky
LISTY 20
lectio divina: čtení, meditace, modlitba (někdy se ještě připojuje kontemplace nebo útěcha).
- Čtení spočíva v tom, že si několikrát pročítáme zvolený biblický
text, pomalu, celý - nic nevynecháváme, všímáme si klíčových slov,
zastavíme se nad nosnými prvky
biblického příběhu, srovnáváme s
blízkým i vzdáleným kontextem
příběhu. Lectio – čtení vyústí do
- meditace: zamýšlíme se nad
hodnotami a poselstvím úryvku, zařadíme jej do širších souvislostí biblických i kulturních a ptáme se, co
říká dnes mě, církvi, světu. Můžeme
si přečíst nějaký komentář, připomenout příběhy z krásné literatury,
filmu, osobní zkušenosti apod. Zde
ale meditace nekončí, má být odrazovým můstkem pro vlastní
- modlitbu: postavíme se před
toho, který k nám skrze Písmo
hovoří, totiž před Pána, vtělené
Slovo. V modlitbě (či kontemplaci) jsme schopni se otevřít milosti
a Boží vůli. Je to pak sám Duch,
který kane jako rosa do naší duše a
je zdrojem útěchy (consolatio), povzbuzení, posily, radosti. Hovoříme
s Pánem jako přítel s přítelem…
Takové „lectio divina“ můžeme
konat sami nebo ve společenství,
dokonce meditaci a modlitbu můžeme konat kdekoliv cestou, ve
vlaku, při odpočinku nebo mechanické práci, je to totiž i „lekce“ jak
žít v přítomnosti Boha, který hovoří ve všednodenních událostech.
A dokonce můžeme někdy tuto
metodu použít i pro jiné duchovní
texty–třeba církevní či řeholní dokumenty apod.
Vzpomínám, jak mi kdysi, ještě
v totalitě, jedna maminka, evangelička, vyprávěla o své metodě
„lecco divina“. Zařídila si, aby do
práce chodila až poté, co vypravila
děti do školy. Při snídani si vždycky s dětmi přečetla nějaký verš
z Písma, na který pak měly po celý
den pamatovat při různých událostech, které je potkaly. Večer si
na chvíli všichni sedli, sdělili své
zážitky a uzavřeli krátkou modlitbou.
Píšu tento text 17.12. Při
mši se čte z evangelia Matoušova
1,1-17, použijme tento text jako příklad „lekcio divina“:
„Listina rodu Ježíše Krista, syna
Davidova, syna Abrahamova. Abraham měl syna Izáka… Jákob pak
měl syna Josefa, muže Marie, z
níž se narodil Ježíš řečený Kristus.
Všech pokolení od Abrahama do
Davida bylo tedy čtrnáct, od Davida po babylónské zajetí čtrnáct a
od babylónského zajetí až po Krista
čtrnáct.“
Meditace:
Evangelista Matouš začíná své vyprávění zdánlivě monotónním rodokmenem; mohu si některá jména
připomenout, najít jejich příběh
v Písmu; jsou tu světci i hříšníci,
lidé věrní i nevěrní, židé i cizinci.
Evangelista dává Ježíši tři nejčastější jména: Ježíš je Kristus, to je
očekávaný Mesiáš; je syn Davidův,
jehož království nemělo mít konce
(2 Sam 7,1-17); je syn Abrahamův,
kterému Bůh slíbil, že v něm budou požehnána všechna plemena
země (Gn 12,2) a to znamená, že
Ježíš je spasitelem všech lidí. Řada
jmen končí u Josefova, ale dítě se
nenarodí z jeho těla a krve - je uveden jako snoubenec Marie: z ní se
narodil Ježíš, nazývaný Kristus.
Josef je ovšem v postavení legálního otce a zakládá příslušnost Ježíšovu k rodině Davidově a kmeni
Abrahámově.
Série dvaačtyřiceti jmen je rozdělena do tří skupin po čtrnácti. Číslo
čtrnáct odpovídá numerické hodnotě hebrejských souhlásek jména David DWD: 4+6+4=14; nejčastější mesiánský titul Ježíšův je
„Syn Davidův“.
V rodokmenu jsou také jména žen,
což nebylo u žádného antického
národa obvyklé. Aristoteles uváděl,
že dítě je celé v semeni otce a mat-
LISTY 21
ka nemůže, než ho přijmout, živit,
nechat dorůst k narození. Všechny
čtyři uvedené ženy jsou pohanky,
z nichž jedna je prostitutka a jedna
cizoložnice (Gn 38; Joz 2; Rt; 2 Sam
11). Oproti ženám hříchu staví Matouš na konci úryvku ženu milosti,
Marii, kterou „všechny generace
budou nazývat blahoslavenou“ (Lk
1,48).
Modlitba:
Pane, děkujeme Ti, že nám dáváš
dar víry, že jsi nás povolal, abychom naplnili své poslání ve světě
a vydávali Ti svědectví. Děkujeme,
že nám dáváš hluboce zakoušet
svou lásku.
Každé jméno v Tvém rodokmenu
obsahuje historii, zdánlivě nesouvisející jednu s druhou: historii
touhy, bolesti a úzkosti, svatosti i
zrady, očekávání a naděje. Nakonec se všechno sbíhá v jednom cíli,
v určitém okamžiku, v jedné události a především v jedné osobě v Tobě, Pane Ježíši, Alfo a Omego
všeho. Tvé plány, Pane, mají své
cesty, potají pronikají do lidských
událostí, mnohdy se v nich zdají
být ztracené nebo zkreslené, ale závěr je nakonec vždy stejný: na nebi
i na zemi se stane, co chceš Ty.
Někdy se mi zdá, že mě životní
události přesahují, že „to“ nezvládám, že padám do zkázy v propasti
LISTY 22
zla, kéž si v té chvíli vzpomenu na
Tebe, který zasahuješ, abys zachránil. Je nesnadné umět odpovědět na
otázku „kam jdou dějiny?“. Dej mi
proto milost umění číst „znamení
doby“, abych všechny události
viděl vázané na Tebe, Pána dějin.
Pak se, podobně jako v bibli, i má
osobní historie stane „svatými dějinami“.
Děkujeme Ti – za Abraháma, otce
víry, který „věřil i proti veškeré naději“; za Davida; za Josefa, muže
spravedlivého; především za to, že
jsi nově a nečekaně zasáhl skrze
srdce a tělo jedné dívky z Nazaretu do lidských dějin; děkujeme za
Marii, za její „fiat“: tak mohl přijít
nový a pravý exodus… Děkuji, Ti,
že jsi vedl (a vedeš) také mě, skrze
postavy mé osobní historie, aby se
zkřížila s Tvojí…
Pane, upokoj rozbouřené dějiny
dnešního světa, uchovávej naději
všem utištěným a potřebným…
Toužím, Pane, hledět s úctou a věčnosti k Tobě, který jsi mi daroval
život a otevřel mi cesty víry. Poznávám, jak Tě potřebuji…
Učiň mě otevřeným, učenlivým a
disponibilním k tomu, co chceš ve
mně a skrze mě konat...
Milostiplné svátky.
17.12.
VoS
Prípad Bohnice
Na týchto riadkoch by som
sa chcel vrátiť k sociálnemu experimentu a podeliť sa so zážitkami,
ktoré som prežil spolu so svojími
spolubratmi počas leta v Prahe.
Všetko sa to začalo koncom júna
v pražskom hospici pri psychiatrickej liečebni Bohnice. Bránka,
ktorá nás od liečebne delila, sa niekedy nezamykala, keby sme si to
chceli vymeniť. Všetko na väčšiu
vedomie, že nás nečaká ľahká práca, ale aj chuť ísť do toho. Hospic
je miesto, kde prichádzajú onkologickí pacienti v poslednom štádiu
choroby. A to hovorí za všetko. Na
toto sa asi tešiť nik nebude. Dôležitá
je triezvosť a psychická odolnosť,
ktorá sa u nás mala otestovať. Privítanie zo strany personálu hospicu bolo srdečné a príjemné. To nás
upokojilo pred tým, čo nás ešte len
slávu a česť Božiu. Keď sme o tejto zásade rozjímali, bolo to pekné.
Určite sa každý z nás vedel pre ňu
nadchnúť. No toto nestačí. Teraz
sa to malo otestovať. Začiatky boli
u každého spolubrata iné. Rešpekt,
čaká: pacienti pripútaní na lôžko,
ale niektorí aj samostatní. Boj sa
začal a strieľať sa začalo od začiatku ostrými. Základom bola hygiena
od hlavy po päty a pomoc pri podávaní stravy. Určite to nie je málo,
LISTY 23
ale ostať pri tom sme nemohli. Dôležité bolo pre ľudí urobiť z našej
strany viac. Misiu. Porozprávať sa
s nimi, prejsť sa v krásnom a veľkom parku psychiatrickej liečebne.
Najčastejšie našim cieľom prechádzok bola zvieracia farma. Snažili
sme sa hľadať a nachádzať spôsob,
rými ťažšia. Ak je človek tak blízko smrti, na mnohé veci sa zrazu
pozerá ináč. Uvedomuje si viac
hodnotu života, a ten krátky čas
ktorý má, a to, aby ho nepremárnil. Okrem hospicu sme pomáhali
aj v pražskej jezuitskej komunite. Starali sme sa aj o nevládneho
Kronika
August: Ako každý rok, tak aj teraz: Odpust k Panne Márii Snežnej. Hlavnú omšu
celebroval náš spišský biskup František
Tondra. Po odpuste nechýbala ľudová zábava s pivom, gulášom a pravou dychovkou.
September:
Po kandidatúre
zložil
novociátny
prísľub novic
Rado a my
druháci sme si ho pripomenuli, aby sme nezabudli.
ako im uľahčiť v ťažkej chorobe.
Nerozprávali sme im, čo sme zač
a odkiaľ sme prišli, dôležitejšie
bolo našim životom a prácou provokovať otázku: kto ste, že robíte tieto veci a že ich robíte týmto
spôsobom? Viac sme si začali vážiť ľudské telo a vnímať ho ako
dar, mať k nemu a k ľudskej osobe
úctu a uvedomovali sme si aj rešpekt pred klientmi hospicu. Tí nás
postupne prijali v dôvere a otvorenosti. Pri odchode z hospicu po 6.
týždňoch, bola rozlúčka s niekto-
LISTY 24
frátra Františka Nováka, ktorého si
Pán tohto času povolal do večnosti.
Všade sú začiatky ťažké, dôležité
je vytrvať. Ak človek má správny úmysel, tak sa nemá čoho báť.
Obstáli sme? Silu sme mali odkiaľ
čerpať.
Ďakujeme personálu hospicu, ktorý nás pekne prijal a mal s nami trpezlivosť. Naša veľká vďaka patrí
aj celej pražskej komunite za všetko, čím nás obohatili.
Sviatok verných zosnulých:
Putovali sme k našim v pokoji odpočívajúcim spolubratom.
Navštívili sme hroby v Ružomberku, Žiline, Pucove, Malatinej,
Hruštíne a Likavke,
November: Oslávili sme sviatok patróna nášho noviciátu sv. Stanislava
Kostku svätou omšou, kde slávnostným kazateľom bol náš novicmajster Vojtěch Suchý SJ. Po nej sme sa
predstavili divadelnou hrou súdruh
Don Camillo. Pripomenuli sme si atmosféru socialistického realizmu.
Peter Buša
LISTY 25
Info
Pre všetkých priateľov
Noviciátu Spoločnosti Ježišovej
LISTY Z NOVICIÁTU SJ
Vydávajú novici Slovenskej a
Českej provincie SJ
Obsah
Úvodník
str. 1
Pohľad späť
str. 2
Meditácia
str. 4
Rozhovor
str. 6
Panna Mária pomocnica
str. 8
Misia India 2008
str. 9
Chorvátsko 2008
str. 15
K roku sv. Pavla
str. 17
Prípad Bohnice
str. 21
Kronika
str. 23
NEPREDAJNÉ!
Za každý príspevok na
Noviciát SJ, ktorý nám zašlete
na číslo účtu:
142 740 1959/0200
alebo na našu adresu,
Vám budeme vďační.
ADRESA
Obálka:
2008©Ondrej Gabriš SJ
Noviciát SJ
Nám. A. Hlinku 56/1
034 01 Ružomberok
TEL: 044/430 51 26
044/ 430 51 37
[email protected]
www.jezuiti.sk
www.jesuit.cz
LISTY 24
Mária i Jozef, proste Pána, Krista, nech aj v našich domoch vládne
radosť čistá. To našim priateľom a dobrodincom prajú novici SJ
Nezobúdzajte ani nerušte lásku,
kým sa jej samej nezachce!

Podobné dokumenty