Severka 4/2007

EPITAF
Carl Jackson / Valéria Ferčáková
1.
Mával v duši kráter
Stále štval ho foter
Nezvládol ho páter
Žiadne “alelúja”
Mával v srdci lávu
Nechcel slávu
Nebol z tých čo plačú nad sebou
2.
Púšťal z ruky mince
Vždy rád rozdal srdce
Ľúbil každú chvíľu
Náruživo a rád
Smial sa vždy hlupákom
Spával pod širákom
Nebol z tých čo plačú nad sebou
R:
Bez slov stál pred svetom, kráľ
Chlap ako hora, stále dobrom hrial
On nebýval rád sám,
Kamarát jak trám, kamarát
3.
Tak nosím jeho širák
Zmietol ho raz tirák
Píjam zaňho koňak
Nechcel by to sám inak
Osud býva hlúpy
Na dni skúpy
Nebol z tých čo plačú nad sebou
R:
3. .../ Nebol z tých čo plačú nad sebou /
3x
na LP platni “Country trh 1” hrá skupina Fúzači,
spieva Juraj Hudek, vyšlo v OPUSe, 1991
BEGUINE
itz_29_10_2007 aD
Padalo lístie na rozliaty stôl
vo fľaške plával korok
bolo to pozdne po nedeli
bolo to vlastne v pondelok.
Na zábradlí visela mokrá jeseň.
Ja neviem čo sa to zrazu stalo
čoho súčasťou som sa stal
nechcelo sa mi ver ísť domov
možno som ani oň nestál.
Kantárom trhnúť a hrýzť ako divý kôň.
Kadiaľ by som ale nocou chodil
ver doma je najlepšie
povedala to aj tá deva
tá múka sa neprepečie.
Z lacného chleba zostane v rukách mrva.
CHODIŤ ČI NECHODIŤ
Už tu bolo popísané o rozpadnutých topánkach. To akože
vo význame “prečo sa tak často nechodí von”. Už bolo
povedané, len tak medzi kamarátmi, o zlej dobe, ktorú
prežívame, a ktorá nás svojimi neviditeľnými chápadlami
drží mimo chodníkov. No, ale možno je to trochu inak.
V to ráno som sa pozeral na Poľanu, nasvietenú
vychádzajúcim slnkom. Nejako podvedome sa mi v mysli
vynorila replika z filmu Medená veža, ktorá znela: “Plazím
sa tu pod týmito horami, zatiaľ čo moje miesto je tam hore
v kopcoch”. Ono to možno ani tak presne nebolo, ale o to
tu teraz nejde. Otázka znie, ako by to bolo, keby som mal
v danej chvíli čas. Reálne by som s tým asi nič nespravil.
Ale čo takto vnímať odkaz ako istý prísľub pre “nové
ráno”? To nové ráno prišlo, a ja som si tak trochu spokojný
sám so sebou cupital po čerstvom snehu “niekam”. To niekam
malo od začiatku istú podobu - miesta, ktoré si ako chlapec
pamätám ako opustené. Ktohovie, ako by to s tou samotou
dopadlo, keby sa tam neobjavil jeden z našich kamarátov. Pri
svojich túlačkách sa rozhodol, že tam bude žiť a svoj sen
premenil na skutočnosť.
A tak tu je vykúrená kuchyňa, človek a život. Nezdržal
som sa dlho. Trochu som si to cez hrebeň nadišiel, aby som
kukol aj na ďalších. Boli tam a kus syra tanier polievky a
vlastne už čas vrátiť sa.
Kamaráti na trvalom vandri. Keď ich tak človek postretá,
tak sa mu jeho vlastný pesimizmus javí trápnym.
Je faktom, že po mojej dobrovoľnej odluke mi topánky idú
na nohy tak trochu ťažšie. Je však dobré, že ešte nie sú úplne
rozpadnuté, verím, že ešte niečo určite vydržia.
A je vlastne naša doba zlá, alebo sú to naše neprimerané
očakávania?
V tomto momente je vonku naozaj mizerné počasie. Zima,
ktorá vlastne ani nebola, nacvičuje akési podivné divadlo, a
tak je to vlastne o ďalšom dni.
Cítim, ako mi dochádza zásoba výhovoriek, a chce sa mi
ísť.....
No veď viete kam.
Šupák (Očová)
Nalaďme znovu gitary hrané
načim natiahnuť nových strún
bandaliér ponesie ťažkú zbroj
do ticha bubnuje plektrum.
Syrinx kamarátov mi ladí v sluch.
Tak postupne život do minula
rytmom vlakov kolies vozňových
len taký es tata tý beguine
posúva ďalej za nocí prebdených.
Víkend ostatne som preponocoval.
parlando:
V splne pod lampou štvrtej rannej hodiny
som v striebornom lese na striebornej lúke stál.
Poklady sveta, mi mizla pod rukami inoväť.
Zostal som, len čas šiel ďalej.
Potom, raz už muselo sa spať
mi do sna celý život zvonil
v pohode
... a bol to beguine akurát.
——————————————
pozn.:
aD - ad Domine, z latinčiny od Pána, myslí sa od narodenia
Pána Ježiša Krista
beguine - čítaj bigin, latinskoamerický spoločenský tanec
rozšírený v 20. rokoch 20. storočia; rytmus často používaný
kapelou Hoboes, symbol modernej trampskej piesne
kantár - ohlávka
syrinx - dychový hudobný nástroj zložený z píšťal pre každý
tón
plektrum - plastové brnkátko na gitaru, čím sa zosiluje zvuk
parlando - v hudbe, skôr hovoriť ako spievať, spievať
hovoreným hlasom
3
Keď za Tisa vo Viedni vyarbitrovali, že bude patriť
juh Slovače Maďarom, ostalo zopár tratí bez
vnútroštátneho prepojenia, lebo celý južný ťah bol
zabavil Horthy. A aby sa na Slovensku do susednej
doliny nemuselo jazdiť vlakom cez Maďare, teda aby
železnice nemuseli platiť peážne poplatky, začala sa
medzi Tisovcom, Revúcou a Slavošovcami budovať
spojnica, teda trať. Štreka. Marky na to svojmu
mopslíkovi požičal Hitler, ludí na robotu bolo dosť, a
tak sa stavalo - mosty, nadjazdy, tunely a násypy. Lenže
sa to nakoniec akosi nestihlo a boli sme opäť
Československo aj s ukradnutým juhom a jeho
kolajnicami, a po celom projekte (vraj až 80 % prác
hotových!) ostalo len bývalé nadšenie ... a nedokončené
traťové stavby. A tiež skvelý tip na zimný vanderík.
Tranzitku fordku sme odstavili v Jesenskom pri nádraží
asi hodinu po polnoci a šli do “dopravy” škemrať, nech nás
výpravca vpustí do uzamknutého vestibulu. Škemrať treba
nebolo, vedlajšie dvere zo strany peróna patrili vykúrenej
čakárni, ktorá sa nezamykala, lebo od nej neboli klúče, ale
zato bola vybavená dlhými drevenými lavicami. No môže
byť lepší začiatok? Vandru - aby sme si rozumeli.
S Nudlem je to už môj siedmy zimný, s jeho dámou Itka zvanou - o jeden menej. Calveru sa mi podarilo
nahovoriť prvý raz. No a títo dvaja samčí si hneď padli do
oka a žial aj do noty, to znamená, že našli “spoločnú reč”,
ktorá sa zakladala predovšetkým na trojdňovom rýpaní
do mňa, resp. do mojich nových handier, vôbec nehladiac
na to, že som bol organizátor vandru, autor nápadu,
plánovač ... a vôbec, šéf výpravy.
Totiž - ako som sa tak, v rámci príprav, mrkol na teletext,
reku čo nám to predpovedá, zvolil som po vyhrážkach o
daždi so snehom, a po zrelej úvahe premiérovo
nepremokavý odev, ktorého som ale bol na mieste činu
jediný vlastník. Čiže žartovný tón týchto troch dní bol šitý
iba na jedinú tému - môj ohoz, skrátene Gore Tex, čo inak
bola tiež blbosť, lebo touto membránou som nedisponoval.
To ale - pochopitelne - nikoho netrápilo. Téma bola stanovená, terč
tiež a žial, bol som ním ja. Úprimne som sa na ten lejak tešil ...
Ale späť do Jesenského. Keďže v čakárni sa teda kúrilo,
nemuseli sme vybalovať, čo má tú kúzelnú výhodu, že ráno
netreba zase nič baliť, akurát tak variče, ešusy a termosky s
čerstvo narobeným vietnamským green čajom, ktorý bol takto
pasovaný na nosný nápoj výletu, a ktorého Nudle dovliekol
pol kila s tým, že čo ostane, je moje. Mimochodom, prevelice
dobré tea.
Je piatok ráno a motoráček nás vyplúva v Tisovci.
Objavujeme hneď od stanice - vedla vlečky vedie val pôvodného
telesa trate, jeden nedokončený nadjazd a za ďalším križovaním
s cestou, kde malo asi byť obyčajné úrovňové priecestie ... nič.
Síce ten kamenný most tam ďalej cez potok sa nám zdal na
obyčajnú polnú cestu, čo po ňom viedla, zbytočne
predimenzovaný, očividne budovaný pre inú komunikáciu, ale
za ním už len normálny, neželezničný svet. Pokračujeme po
asfaltke, niekde ten tisovecký portál prvého tunela hádam len
zameriame. Viem, že je v jame a pred ním zárez v teréne.
Asfaltová stúpa, takže musí byť napravo pod cestou. A tam sa
ukazujú dva - niečo ako - výmoly. Zliezam z cesty a idem na
prieskum. Prvý patrí potoku, no a v tom druhom oporný múr.
Prima. Som dobre. Zárez ale končí a za ním zase nič. Potok.
Portál tam ale musí byť. V ose plánovanej trate ... a aj je a
ostatní ma pri ňom už očakávajú. Jasné, že padne
ďalšia žartovná poznámka, pochopitelne od Nudláka,
ale nedám sa. Oni ho našli trápne náhodou, keď zliezli
z cesty, kdežto ja dôkladným prieskumom terénu,
zrelou úvahou a znalosťou problematiky pôvodného
zámeru. Výletníci!
Dnu do tunela sa nedá, je do polovice výšky
zatopený. Svojho času v ňom vraj spokojne žili
nasadené ryby. No nič. Potápať sa v pláne nemáme,
tak späť na asfalt a do kopca. Itka začína mať vážne
problémy s nohou, ráno sa pošmykla na lade a následok
pádu sa začína ozývať. Celkom nám to komplikuje
situáciu, lebo večer musíme byť v Revúcej. Teda úprimne -komplikuje hlavne mne, lebo ja by som si
onu naplánovanú trasu rád prešiel celú. Špekulujeme
nad najlepším riešením, ktoré ale nakoniec pohotovo
dodá samotná Itka. Jednoducho sa vráti autobusom
k autu a odvezie sa stráviť víkend k neďalekým
4
svojím slovenským predkom z otcovej
strany. Je to totiž statečné české děvče,
nepotrebuje na každú blbosť pánsky
doprovod. (nóóó ... ale to keď sa nám
pred pár rokmi takto v zime v
Maďarsku stratila ... moc kludní sme
neostali ... na rozdiel od nej).
Pred sedlom Dielik, kde je cesta po
oboch stranách v jednej úrovni s
okolitým terénom - tu už je plánované
úrovňové priecestie zrejmé - treba
odbočiť dolava a vrátiť sa pár desiatok
metrov popri ceste naspäť. Severný
portál je tu v plnej kráse, prístupný,
zamrežovaný síce, ale neuzamknutý. A
už aj šlapeme pekne tunelákom, dlhým
asi 2 km, žial nie až na koniec. Predtým
sme sa dosť zdržali a času vela nemáme.
Škoda. Myslel som, že je zatopený
takmer v celej svojej dĺžke, a on ani nie.
Len tak trochu blatový.
Od cesty napravo, teda za
prejazdom “trať” pokračuje aj s
mostom ponad potok. Nalavo od
cesty je zase volačo, čoho zmysel nám
nie je úplne jasný. Betónový
korpus, taký tunel pre peších pod
niečím, čo malo byť nad tým, ale
čo by to mohlo byť ... keď štreka
pokračovala jasne inokade?
Odbočka? Vlečka? Ale kam?
Žiadnu logiku nám to nedávalo,
no ale toť šéfredaktor severkový
to
kedysi
pomenoval
ryvolovskopoeticky “Tunel
jménem čas”, no a on má vyššie
vzdelanie, ako my traja. Ďalej už
z
časových
dôvodov
nepokračujeme po násype, on aj
tak už ďaleko nevedie, ale znovu
po tej nevandráckej asfaltke. Do
Muránskej Lehoty, kde nad
dedinou mala byť zastávka a
násypek nám tu znovu začína svoju
nedostavanú púť. Plazí sa dookola po
úbočí hory, Trstie zvanej, pekne až k
Revúcej. Na tomto úseku malo byť
niekolko mostov, dohotovené boli boli len
patky (neodborný to môj pojem), v
jedinom prípade aj pilier. Mosty mali byť
ocelové. Blízko jedného z nich leží rómska
osada, klasického typu, teda chatrčového.
“Osada Ponkú”, ako ju vtipne pomenoval
Calvera. Ale neprenasledovali nás, ich
jedinou obeťou boli dreviny v okolí.
Až v Revúcej je ponad cestu jediná
ocelová konštrukcia, ktorá bola položená,
teda most, alebo nadjazd, ak chcete. Na
výber je možnosť zbehnúť dolu na cestu,
alebo prejsť po úzkej traverze, pokrytej
polgulovými nitovými hlavami. Nič moc
príjemné potme, no ale kto by zliezal dole
a zase vyliezal, že? Tiež sme - s výnimkou
mosta - už ale dve hodiny postupovali po
násype optimisticky zladovatelom, takže
občas niekto z nás predviedol pôsobivý
taneček, prípadne ho dotiahol do efektného
záveru, teda pádu. Pre mňa fakt ten, že
som rebríček viedol práve ja.
Nudle, rebel, chcel pešuňk aj
opustiť, ale ideový vedúci bol
rázne proti a trval som na tom,
aby sme do stanice prišli ako
symbolický starý parný vláčik.
No a hlavne som mal istý
fotografický plán. Už roky sa
totiž teším, ako si tu odfotím
kilometrovník s nápisom SD,
akože “Slovenské dráhy”, ktorý
som tu bol práve pred tými
rokmi objavil. Ale on nikde a
nikde ... a tak mi Nudelskej s
úškrnom, sebe vlastným (“Češi
jsou smějící se bestie.”, kto to
vyslovil? Heidrich? Alebo
5
Göbbels ... no ale rozhodne musel
dotyčný autor Nudleho niekde
stretnúť), ukázal displej digitálu s
kameňom služobným, tam od tej
osady. Taký ČSD. Bolo mi to síce
divné, ale aj tak ma nepresvedčil. Reku
použili volajaký z depozitára. Nejaké
ČSD tu na tejto trati vo svojej dobe
predsa nemalo čo hladať. Poctivo sme
teda po tom lade doklopýtali až do
stanice, ale šutra nikde. Smutné.
Hospoda sa volala Nižná, točil sa tu
Šariš a spali sme pod prístreškom
miestnej strelnice, kúsok od cesty na
Muráň. Taký plechový, z jednej strany
otvorený.
Sobota. Som starší už pán, budím
sa skoro. V spacáku sa nudím, tak šup
do botiek a do Revúcej naproti
Starcovi, ktorý prijechal nočným
vláčkom. Tiež napadlo ale cenťák
snehu, čiastočne aj do Nudlových
pohor, čo ma celkom pobavilo, ba až
potešilo, lebo Nudlík takto robí
prestrašne rád múdreho, čo sa ako
má a čo rozhodne nie. Stretnutie bolo
úspešné (to je strašné umenie- v dobe
mobilov - že?), absolvovali sme
raňajky a čo je zarážajúce, vyrazili
sme okolo deviatej. Mládenci totiž
opustili svoje spacáky nezvyklo
skoro, čo je u Nudelíka
pozoruhodný jav. Presadil som si
znovunávrat na úsek, ktorý sme včera
prechádzali už potme, lebo tu bol
vysoký oporný múr. Kupodivu nikto
neprotestoval. Ukázalo sa to ako velmi
šťastný nápad, takto za svetla a mierne
pocukrovaný snehom bol móóc
fotogenický. No a tiež ten kameň ...
Prebruslíme znovu celý úsek po
násype až do Revúcej. Prechádzajúc
okolo plotu dvorku nejakého
minipodniku, položí nám domáci
proletariát spoza neho klasickú otázku,
či nám v noci nebolo zima. Boduje zase
Calver, za pomoci starých Rangers:
“Nám stačí len balíček karet. Ten mi
poslúží jako spacák, karimatka a stan.
Sedmička je sedem hodín, keré sem
mosel protrpet cez noc do rána.
Osmička ...
Devítka ...
Deset je prstú, o keré sem došel.
Eso je náš pán, kerý nade mnú drží
ochrannú ruku.
No a Gore Tex je král!”
Miestny občan, ani jeho kolegovia
tomu asi príliš nerozumeli, vlastne to
cez ten plot na tú pomaly zväčšujúcu sa vzdialenosť vari
ani nepočuli, ale v dobrom úmysle za nami ešte zavolali
meno blízkeho lokálu, menom Nižná ...
Ach! Vieme, nie ...?
Čo sa týka nešťastného kilometrovníka, našli sme za
denného svetla ešte dva, pochopitelne ČSD (komu sa tam
tie Č-éčka chcelo dovysekávať ... no chápete to?), tak teraz
neviem, či som bol vtedy slepý, alebo ho medzitým niekto
šlohol.
Aby som ušetril nožičky od asfaltu, navrhol som dve
zastávky vláčkom. Šiel za poldruha hodiny. To nám tiež
umožnilo využiť ušetrený čas nááá ... no jasné, že šup do
Nižnej. Na jedno a potom na vlak, ktorý šiel načas ... opačným
smerom. (a to som skoro štvrťstoročie “na dráhe”!). Čiže
asfaltka a ešte jedna putna po ceste. Niečo ako bolestné. Pred
ďalším objektom sa delíme, teda ja sa delím, teda oddelujem,
lebo odmietam ísť skratkou cez dva zarastené výmole a hodlám
ísť pekne podla mapy cez dedinu, a teda po chodníku, resp.
po polnej ceste. Nebudem si trhať svoje nové parádne handry,
že? O nejaké kríky tŕňové.
K viaduktu sme dorazili súčasne, ja odspodu, zbytok
zvrchu. Moc pekný mostík, vysoký, štíhly, betónový,
velikánsky. A hneď za ním portál ďalšieho tunela. Ony dve
stavby boli síce v jednej výškovej úrovni, ale aj tak bolo
treba zviesť sa z mosta v mieste. kde sa sypaný železničný
zvršok nasypať nestačil, po asi osemmetrovej zladovatelej
šmýkačke - a po zadnici. Ach moje gaťata zánovné! Akurát
posledný Calvera mal dosť rozumu a sadol si na krosnu.
Koprášsky tunel má 250 metrov a býval uzavretý, keďže
bol využívaný ako sklad zeleniny. Teraz je jednoduchou
deštrukčnou úpravou spriechodnený, čo je celkom milé
poznanie, zvlášť keď sa výpravníkom nechce cez kopec.
Obed odkladáme na neurčito, bo čas je pokročilý a chceme
za svetla nájsť portál posledného tunelíka.
Slavošovského. Nejakého pol kilometra ďalej je poznať
ďalší násyp, vysoký, lebo vedie cez hlbokú dolinu a
ako Nudle múdro poznamenal, z materiálu vyťaženého
rúbaním nasledujúcej diery v kopci. Teda ideme dobre. Tiež
väčší zarovnaný plac, kde malo stáť nádražie, alebo výhybňa.
Stále ideme dobre. Pri kopci chvílu špekulujeme, kade ďalej,
činíme prieskum - nič netreba špekulovať ani skúmať, stále
v osi zamýšlanej trate, proti potoku úzkym presekaným
zárezom, takým minikaňonom, až k portálu č.5. Mrzuté je,
že je tu hladina, teda budeme musieť holt cez kopec. Podla
bočného bezpečnostného výklenku tipujem tak meter a pol.
Vody a blata. Nuže, hurá hore. Na hrebeň vedú lesné cesty,
chce to len trafiť tú správnu. A to na každej križovatke.
Triafame a už za tmy prevelice radi stojíme na zelenej
turistickej značke, čo sa tiahne hrebeňom. Kúsok na sever,
a potom po pravej strane bude cesta dole ... trt tam je! Po
krátkej porade múdro zliezame z kopca, v polmetrovom
snehu, cez popadané kmene a haluzinu - jedinečná šanca
užiť si zimy, ktorá sa v sezóne 2006/07 u nás doma nekoná.
A my nevďačníci teraz o ňu vôbec nestojíme ...
nevychutnávame. Síce sa nemáme kam stratiť, môžeme len
dopredu a z kopca, no a tam niekde dole budú kolajnice,
ktoré vedú do Slavošoviec. To je ovšem varianta náhradná.
Vzhladom k únave nelákavá. Chceme do tunela!
Konečne narazíme na nejakú lesnú cestu, ktorá nás stiahne
do doliny. Je mi to tu celkom povedomé, tu niekde mal byť
... tak nie, ten šiesty portál nie a nie ... začínam sa zmierovať
s faktom, že budeme musieť vyhladať niektorý zo
slavošovských lokálov, a potom bivak. Pre istotu ešte inštruujem
ostatných, že hladáme jednu väčšiu dieru do zeme, napravo od
cesty.
Nudle je hrdina večera. Dieru jednu úspešne objavuje a ja ju
úspešne identifikujem a za päť minút padáme na rozprestrenú
plachtu a cpeme do seba studené predjedlo, než bude pripravený
teplý hlavný chod. Alebo to pomenujte ako obed plus večera, ak
chcete. Každopádne hlad & únava, toť výrazné to status quo.
Je tu spanie, na naše zvyklosti, nadštandardné, ba až luxusné.
Z hornej hrany portálu crčí voda, ktorú ale využívame iba na
varenie a light hygienu. Nesprchuje sa nikto. Ďalej dovnútra sú
velké suché ostrovy z naplaveniny, kde sa dá spať, ak nevadí
sem-tam nejaký ten šuter medzi rebrami. A komu by vadil, ešte
kúsok ďalej je betón. Tiež suchý. Prievan sotva znatelný, vzduch
teplý. Taká klimatizácia. Miestne netopiere proti našej
prítomnosti nič nenamietajú, zato ich prítomnosť príbytku dodáva
na útulnosti.
Ráno som mal na pláne celú túto stavbu prejsť. Nikoho nenútim
a prekvapene zisťujem, že ideme traja. Samozrejme nie ochrápaná
Nudla. No a tiež je nedela.
Tunel mierne klesá a vzduch sa citelne ochladzuje. Prechádzka
obnáša dva a pol kilometra. Prekvapene zisťujeme - teraz všetci
- že ono to zatopené miesto na konci nie je vôbec dlhé, a keďže
by pod hladinou mohol byť slušný nános zo štrku a kamenia,
prebrodenie by nemalo byť väčší problém. Povedal by som, že
menší, než včerajší prechod vrchom. Takže nasledovníci sandále so sebou. Nejaký klacek si už urežete.
Do civilizácie vchádzame okolo deviatej. Uvedomujem si, že
sa jedná o Nudlov absolútny zimnovandrovný rekord, alespoň
čo chodíme spolu. Keď totiž odrátam cestu, balenie a raňajky,
musel ten mučedník vstávať určite pred ôsmou!!!
Slavošovce sú v nedelu doobeda mŕtve mesto, až na pár
občanov, poväčšine rómskych. Osobné vlaky tu nejazdia,
autobus sa tiež žiadny nekonal a jediný otvorený obchod v
tomto čase sme prešvihli o pol hodiny. Majitel tam síce ešte
bol, ale poslal nás ... teraz už neviem presne kam. Z tohto uhlu
pohladu sa fakt, že si Itka znepochodnila nohu, javí ako celkom
pozitívny. Prišla totiž pre nás tranzitom.
Dobrý vandrík, nie?
Bača (Skalica)
Pozn.red.: príspevok neprešiel jazykovou úpravou, nakoľko
autor je pod zhubným vplyvom záhoráčtiny, češtiny, vlastného
názoru a je na to patrične hrdý...
6
Cesta, ktorou nás Bača sprevádza vo svojom
tunelvandri, leží na južnom úpätí Muránskej planiny.
Čiastočne prechádza ochranným pásmom tohto
národného parku, vo východnej časti štreky sa už
približuje k ochrannému pásmo Národného parku
Slovenský kras. Už to napovedá, že sa pohybujeme v
prostredí, ktoré je výnimočné svojimi prírodnými
hodnotami.
Začíname teda spoločne s Bačom v Tisovci, ktorý je
obklopený viacerými územiami s vyšším stupňom ochrany.
Priamo nad mestom sa týči Hradová (NPR; V priestore
Okrúhlej skaly (851 m n.m.), ktorá je západným ukončením
územia hrebeňa, sú zvyšky stredovekých hradieb. Korozívne
procesy v puklinách vápencov podmienili vznik niekoľkých
jaskýň. Boli tu objavené i paleontologické nálezy. Z
chránených druhov rastlín sa tu vyskytuje lykovec muránsky,
prvosienka holá, poniklec slovenský, ľalia zlatohlavá.), na
dosah je Kášter (NPR; Je charakteristický skalnými bralami
a výskytom jaskýň a skalných previsov. Z územia sú známe
nálezy paleontologických prírodnín. Dôvodom ochrany sú
najmä floristické hodnoty územia s výskytom množstva
chránených druhov rastlín, ako sú lykovec muránsky,
poniklec slovenský, prilbica jedhojová, plamienok
alpinský. Chránené územie dokumentuje širenie
teplomilných prvkov flóry a fauny, ako aj ich premiešanie
s prvkami chladnomilnými, horskými.), Hlboký jarok (PR;
Zriedkavým a zaujímavým javom je živá travertinová kopa
na južnom ukončení územia. Sú to sladkovodné pramenné
vápence, vytvorené z vôd studeného prameňa. Z povrchových
krasových foriem sa tu nachádzajú škrapy a krasové jamy.
Z podzemných foriem ide o niekoľko menších jaskyniek
abrazného pôvodu. Špecifické mikroklimatické podmienky
umožňujú, že vedľa seba rastú druhy náročne na zatienenie
a vlhko.), Suché doly (PR; Je to jedno z najvýznamnejších
krasových území Muránskej planiny, bohaté na povrchové
i podzemné javy. K najvýznamnejším patrí ponorný tok
Teplica na povrchu vyznačený radom krasových jám, v
podzemí s viacerými jaskynnými priestormi. K zaujímavým
krasovým javom patrí periodická vyvieračka, ktorej
výdatnosť sa v intervale 25 – 60 minút mení od 6 do 60
litrov za sekundu a to v závislosti od výšky hladiny troch
podzemných jazier Jazernej jaskyne – dosahujúcich hĺbku
až 30 m. Zaujímavé sú i jaskyne Netopieria (150 m),
Kostolík (404 m) a priepasť Michňová (-105 m).), na
opačnej strane Šarkanica (NPR; Vyskytujú sa tu jaskyne
(Voniaca, Šarkanica a jaskyne v doline Martinová),
priepasti (Šajba) a tiesňava (Martinova dolina). Územie
predstavuje zachovalé lesné a skalné bitopy s výskytom
chránených a ohrozených druhov rastlín.).
Sú to všetko skalnaté vápencové oblasti, vyznačujúce sa
ťažkou prístupnosťou, ale o to zachovalejšími prírodnými
komplexami. Z iného súdka sú Vachtové jazierko (CHA;
Tento chránený areál je výnimočný tým, že tu rastie vachta
trojlistá. Jej priestor ohrozuje ďalšia rastlina – pálka
širokolistá. Suché rastliny pálky sa odstraňujú v spolupráci
Správy NP a dobrovoľníkov kosením a spálením v zimnom
období. Vachtové jazierko je útočiskom obojživelníkov,
vodného hmyzu a vtáctva, ktoré hniezdi v blízkosti vodných
plôch.) a Tŕstie (PR; Predmetom ochrany sú zachovalé
prirodzené slatinno-rašelinové biocenózy s výskytom
zriedkavých spoločenstiev a druhov rastlín. V minulosti územiu
venovali pozornosť viacerí významní botanici. Na vrchole je
pamätník venovaný botanikovi Václavovi Vranému.
Najzachovalejšie boli
zamokrené časti územia,
ktoré v súčasnosti
vysychajú.),
ležiace južne juhovýchodne
od Tisovca.
Po ceste do
Muráňa by sa
oplatilo
odbočiť vľavo
do Javorníkovej
doliny (NPR; Vyznačuje sa
vysokým stupňom pôvodnosti
a zachovalosti a je iba nepatrne ovplyvnená ľudskou
činnosťou. Územie tvorí krasová dolina rozčlenená skalnými
žľabmi a úvalinami. Z krasových foriem sa tu vyskytujú ponory,
vyvieračky, skalný most, skalné okná a niekoľko jaskýň, ktoré
majú i archeologický význam.). Nenápadný vstup do doliny
je pár sto metrov “maskovaný” lúkou a lesom, o chvíľu sa
však objavia skalné steny uzatvárajúce z dvoch strán úzku
roklinu. Kedysi ňou viedla aj turistická značka a skalné stupne
s padajúcimi vodopádmi sa dali prekonať pomocou železných
rebríkov. Taký malý, kilometer dlhý Slovenský raj. Do stien
kaňona voda vymlela niekoľko menších jaskýň. Jednu z nich
v 80-tych rokoch minulého storočia považovala za svoj
domovský flek aj jedna trojčlenná, čisto dievčenská osada.....
V závere do vymletého kotla steká voda v 2-3 stupňoch,
ak je však po dažďoch, alebo obdobie topenia snehov,
nájdeme tu 28 m vysoký vodopád. Dnes tu však už z dôvodu
ochrany prírody turistickú značku nenájdete a pohyb mimo
značených chodníkov je v rezervácii zakázaný.
Pri poslednej etape Revúca - Koprášsky tunel - Slavošovský
tunel, nemáme už ďaleko do Ochtinskej aragonitovej
jaskyne. (Zo Slavošoviec je to do Ochtinej po ceste asi 7 km.
Prístup pre mastňákov s autami je z opačnej strany, cesta Jelšava
- Štítnik.) Táto na Slovensku jedinečná jaskyňa sa vyznačuje
prítomnosťo aragonitu (čo je inak “obyčajný” CaCO3 - uhličitan
vápenatý) vo forme vlákien, lúčov alebo koralom podobných
útvarov.
Tunely popisované v článku sú
obvyklým útočiskom netopierov.
(Tunel pod Dielikom je vyhlásený
ako chránený areál. Početnosť
zimujúcich netopierov sa tu
v rokoch 1993
až 1997
pohybovala
v rozmedzí
cca 2 000 až
cca 10 000 exemplárov. Celkovo tu bolo zaznamenaná
hibernácia 11 druhov netopierov.) Netopierom sa v rámci
ochrany prírody venuje zvláštna pozornosť, každoročne sa
vykonávajú pozorovania a sčítania letných a zimných kolónií.
Bližšie informácie na internetovej stránke www.netopiere.sk.
D’Ady
(info o rezerváciách z www.sharkan.net)
7
26.10.2007 sme sa navždy rozlúčili s kamarátom
“Davym” Orságom. Skonal náhle, po rýchlom
priebehu ťažkej choroby. A tak odišiel na svoj posledný
Veľký vander. Česť jeho pamiatke.
Takto (alebo podobne) sa lúčime a aj budeme lúčiť
s kamarátmi, ktorý opustia naše rady. Bolo ich už
hodne a bohužiaľ, ich stále pribúda. No čo už,
starneme a ako poznamenal Jano “Džamila”: Už sa
rúbe v našom lese. No smrť Davyho nás zasiahla o
trochu viac.
Davy bol žijúcou legendou, čo bolo poznať aj na
účasti kamarátov na poslednej rozlúčke. Bolo tam
vidieť kamarátov z Martina, Trnavy, Partizánskeho,
Trenčína, Handlovej a samozrejme takmer celá
Prievidza.
Možno niekto by chcel polemizovať o slove legenda.
Nech sa páči. Ja a mnohí iní kamaráti sme sa zhodli
na tom, že toto označenie si Davy zaslúži viac, ako
hocikto iný. Tým nechcem znevažovať hodnoty a
zásluhy iných kamarátov. Medzi trampami bolo a je
mnoho osobností.
A samozrejme Dobrý večer - pesnička, ktorá sa stáva
pozvoľna slovenskou trampskou hymnou.
Prečo legenda? Poznám dva jeho totemy - na Bufale a
na Klondiku a viem, že urobil ešte nejaké a môžem
povedať, že sú to krásne umelecké diela plné symboliky
a ducha kamarátstva. Najnovšia drevená plastika je
vystavená v Prievidzi v lesoparku. A je ozdobou centrálnej
časti. Jeho krásne drevorytiny, hlavne na motívy Ježiša
sú roztrúsené po celom Slovensku, ba i v zahraničí.
Nekonečné množstvo placiek a drobných umeleckých
diel je roztrúsených medzi kamarátmi a všetky sú
hodnotné.
Prečo legenda? Davy bol pri založení dnes už
svetoznámej šermiarskej skupiny Bojník. Pamätám sa
na prvý meč a drôtenú košeľu, ktorú pre skupinu vyrábal.
Pre Bojník, v ktorom aj sám účinkoval (v jeho úplných
začiatkoch) napísal aj niekoľko pesničiek a scenárov.
Nezanedbateľnú stopu, hlbokú a výraznú, zanechal
aj na poli muzikantskom. Bol členom niekoľkých
zoskupení: Chlapci, Fúzači, Závora. A na všetko si ani
nespomínam - nech je mi odpustené.
Tak preto legenda !
Kamarátky, kamaráti, môžeme mať na Davyho
rôzne názory, máme naňho rôzne spomienky, aj
tie negatívne. Áno, ale kto z nás je všade iba
milovaný? Ale kto z nás na svojom životnom
vandri zanechal takúto hlbokú stopu? Davy
urobil pre slovenský tramping veľmi veľa, možno
si to ani sám neuvedomoval. A zato mu patrí
naša veľká úcta a vďaka.
Kamarátky, kamaráti, venujte jeho pamiatke
krátku spomienku a vyslovte v duchu svoje
posledné “Ahoj!” Davymu - legende
slovenského trampingu.
Na smútočnom obrade sme sa za všetkých
kamarátov s ním veľmi dôstojne rozlúčili jeho
piesňou “Dobrý večer”.
Ahoj Maják & ml.Džamila
Viete, mám už takmer 50 rokov, z nich 35 rokov
žijem ako tramp a tak si myslím, že mám právo
vysloviť a aj zverejňovať svoj názor.
Takže prečo legenda? Nuž teda, kde som sa za tie
roky pohol (ako tramp) všade sa vedelo o Davym.A
bolo jedno, v ktorom kúte Slovenska to bolo. Mňa, aj
moju generáciu trampov značne ovplyvnil.
Prečo legenda? Napísal niekoľko desiatok
pesničiek, z ktorých mnohé som počul bežne pri
ohni a interpret často ani netušil, že autorom je Davy.
Za všetky spomeniem: Potok, Zlatokop (Na chrbte
máš čakan), Rumový strik, Prameň, Živel, Rieka, Deň
jarných búrok, Rybár Davy, Splašený vlak, Rodná zem,
Matkina pieseň, Kamarát oheň, Náklaďák, Notes,
Modlitba koňa atď...
Davy sa narodil v Topoľčanoch 17.6.1954. Umrel v
Prievidzi 24.10.2007.
(Pozn.red.: Pokúšal som sa získať notový záznam
niektorej Davyho pesničky, alebo ďalšie informácie, žiaľ
do uzávierky tohto čísla sa mi to nepodarilo. Kamarát
ml.Džamila údajne chystá spomienkové CD k prvému
výročiu Davyho skonu, tak snáď potom...)
D’Ady
8
Najznámejšiu Davyho pesničku “Dobrý večer” sme
už aj s notovým záznamom v Severke uverejnili. Vyšla
aj v jednom zo spevníkov Severky. Pri pátraní po jeho
ďalších pesničkách som sa zameral na kapely, v ktorých
účinkoval. Stopy vedúce internetom veľmi málo hovoria
o (polo)amatérskych kapelách z dávnoveku počítačovej
siete.
No, vďaka Luckymu (T.O.Severka, St.Ľubovňa) som
sa dostal k záznamu pesničky Epitaf, ktorú na LP platni
“Country trh 1” hrá skupina Fúzači. Na hudbu Carla
Jacksona text napísala Valéria (Ria) Ferčáková, ktorá
si na tie časy spomína: “Davyho som prvý krát videla
hrať v Prievidzi na voľajakej súťaži talentov v kulturáku
a pamätám si na úžasnú pieseň o topánočkách, pri
ktorej mi behal mráz po chrbte. To spieval sólo s
gitárkou. Až potom som ho vlastne spoznala ako člena
kapely Fúzači. Vnímala som, že v tom čase to bola
kapela nabitá osobnosťami... Davy bol skladateľská
a textárska osobnosť, hrával tu Rudko Cipov - skvelý
inštrumentalista, Vladko Hlohovský jeden z najlepších
bendžistov v celom Československu atď. No a potom
prišiel ten nápad, že Ferčáková napíše text k dvom
amerikánskym country piesňam. To bol šok. Dodnes
na to nostalgicky spomínam, jak som nebola schopná
prísť na nič normálne a dokola a dokola som si to
púšťala...celé dni... a nič ... no a potom to prišlo, naraz
sa to zo mňa vysypalo v jeden deň a tuším, že v
nejakých 10 minútach. Chlapcom sa to páčilo a teda
dokonca uzrelo svetlo sveta aj na platni. No a v nejakom
roku 1993 dostali Fúzači cenu ako kapela na Country
trhu v Handlovej a ja som dostala cenu textár roka práve
za pieseň pre Fúzačov...”
Že to nie je Davyho pesnička, je v tejto chvíli irelevantné.
Nakoniec - Carl Jackson je hviezdou v oblasti
bluegrassovej hudby.
Nápev je chytľavý, i keď text skôr zádumčivý. Nakoniec,
o to príznačnejší... Možno aj sám Davy by si prial taký
EPITAF:
Tak nosím jeho širák
Zmietol ho raz tirák
Píjam zaňho koňak
Nechcel by to sám inak
Osud býva hlúpy
Na dni skúpy
Nebol z tých čo plačú nad sebou....
Občianske združenie Country limit club a Kultúrne a
spoločenské stredisko Prievidza usporiadali festival
Country jeseň dňa 27.10.2007.
Účinkovali Čochciari, Čoloband, Sanyland, Country
limit club, a hostia Wabi Daněk a Miloš Dvořáček.
Skupina Country limit club zároveň oslávila 15. výročie
svojho vzniku. Ako sa vyjadril organizátor Pufi: “Tento
festival už určite prežije - lebo ho robím sám (nie pre
niekoho - ako Country sedlo-5 ročníkov, Lesoparkfest,
Country archa.....). 1.ročník dopadol veľmi dobre - nie
je to len môj názor, ale posudzujem tak podľa ohlasov
publika (hlavne trampského), ale aj účinkujúcich.”
-jg,bz,puTohtoročné vyhlasovanie zvláštnych cien Medzinárodnej
bluegrassovej asociácie IBMA bolo v znamení
československého trampingu. Distinguished
Achievement Award - jednu z prestížnych cien dostal
za zásluhy o rozvoj bluegrassovej hudby náš Marko
Čermák. Bližšie v článku kamarátky Lilky na str.18.
-lpRegionálne kultúrne centrum v Prievidzi & Obecný úrad
Tužina pozývali v sobotu 1.12.2007 do domu kultúry
Tužina na krajskú prehliadku interpretov country,folk
a trampskej hudby STRUNOBRANIE. Po skončení
prehliadky do tanca hrali Čochciari.
-jgNa krste Wabiho knihy “Prokletá vůně hor”, ktorý sa
uskutočnil v P-klube Trojická v Prahe, účinkovala aj
najlepšia slovenská “ryvolovská” kapela
PEKARINGO. Niekoľko fotiek nájdete na webe Folk
a country www.folkcountry.cz/Taborovy%20ohen/
to1107.htm. Okrem toho v Country rádiu ste mohli
počuť Pekaringo cez net v utorok 4.12. v programe
“Ozvěny osadních ohňů”. Zostrih relácie sa dá
stiahnuť z internetových stránok Severky.
-pb-
Pozdrav od Tajfu
Milí priatelia!
Síce nerád a s dosť zvláštnymi pocitmi vám píšem,
lebo si myslím, že by ste aj vy mali vedieť, že
Kremnická folková skupina Tajf ukončí svoju činnosť
posledným koncertom, ktorý sa uskutoční dňa 28.12.
v kine Akropola v Kremnici.
Po zrelých úvahách a uvedomení si, že v terajšom
zložení nedokáže kapela zosúladiť pracovné a
rodinné povinnosti svojich členov tak, aby sme mohli
pravidelne skúšať a koncertovať, čo v konečnom
dôsledku neuspokojuje polovicu kapely, sme sa
rozhodli, že Tajf, ako ho poznáte, končí. Sme všetci
dosť blízki priatelia na to, aby niekto niekoho z kapely
vyhadzoval. Je lepšie skončiť vtedy, kedy je to ľuďom
ešte ľúto, ako by mal náš koniec niekoho tešiť.
Verím, ja osobne, že Tajf týmto nadobro nekončí a
beriem to, minimálne z môjho pohľadu, ako tvorivú
pauzu a potrebné určenie smeru a cesty.
Ďakujeme vám za všetku vašu priazeň a pomoc,
ktorú ste nám počas doterajšej existencie prejavovali.
S pozdravom a vierou, že niečo nové začína
Maroš
9
LITERÁRNA SÚŤAŽ SEVERKY 2007
Predchádzajúce čísla nášho občasníka vyšlo tesne pred
slávnostným vyhodnotením LSS 2007. A tak hoci už boli
známe výsledky, nemohli sme ich verejne prezentovať. To
by nebolo žiadne prekvapenie, hoci...
Druhý riadny (po nultom, skúšobnom) ročník literárnej
súťaže SEVERKY nepriniesol nič nové. Celkový počet prác
32 od 11 autorov zruba kopíruje predchádzajúce ročníky.
Najväčšia “konkurencia” bola v kategórii prózy (11/6),
nasledovala poézia (14/5) a piesňové texty (7/3).
Stabilných porotcov - I.Hochela - Turka a D.Franců Kremienka, tentokrát doplnila A.Mezeiová - Kykymora
(Aida). Títo skonštatovali, že úroveň prác ak vôbec vybočila
z priemeru, tak smerom nadol. Zvyčajne nie je problém určiť
1-2 najlepších, o to horšie je to v druhej polovici tabuľky. A
pritom na Slovensku existuje široká základňa trampských
psavcov, ktorí ale pravdepodobne nemajú záujem sa
porovnávať s ostatnými.
Zaujímavým faktom je, že je stabilný okruh
prispievateľov, ku ktorým sa každý rok pridajú 2-3 nové
mená. Tí však, aj napriek úspechu v aktuálnom ročníku, sa
už ďalšieho nezúčastnia ...
Otvorená tak ostáva otázka ďalšej existencie súťaže - nie
kvôli ochote zo strany SEVERKY, ale záujmu zo strany
druhej.
V jednotlivých kategóriách opäť výrazne bodoval
Havran z Prešova, medzi “ostrieľané” tváre ďalších
stabilných tvorcov (a prispievateľov do Severky) sa
vtesnala Daniela z Dubnice n.V., ktorej tvorbu sme
predstavili v predchádzajúcom čísle.
Vyhodnotenie a odovzdanie cien víťazným autorom sa
uskutočnilo pri slávnostnom ohni na fleku Pod Sokolom v
Čabradi. Svojich 20 rokov v Haďom údolí si tu pripomenuli
kamaráti, z ktorých sa vyformovala T.O.Hadie údolie.
Krásne placky zhotovila kamarátka Maťa - Vrana.
Výsledky LSS 2007:
Poézia:
1.
Pavol “Havran” Olejník - K slobode
2.
Daniela Kostrová - Mesiac
3.
Ivan “Otlak” Mišek - Prales
Próza:
1.
Peter “Pedro” Benča - Nezáujem
2.
Danica Božová - Tváre tatranskej magistrály
3.
Jana “Amazonka” Matzová - Tajomstvá cancáku
Piesňový text:
1.
Pavol “Havran” Olejník - V nálade letnej noci
2.
Pavol “Havran” Olejník - Pre teba som
3.
Martin “Tarzan” Mázor - Hej, počkaj, chlapče
(všetky víťazné práce sú uverejnené na webe Severky:
severka.nfo.sk a postupne ich nájdete aj na stránkach
časopisu)
HEJ, POČKAJ CHLAPČE
Hej, počkaj, chlapče, tam si nesadaj
Toto miesto navždy prázdne je.
Nie, nečuduj sa, záhady nehľadaj,
Sadni vedľa a nič sa nedeje.
Hej, pred pár rokmi si odtiaľ počul spev
A kopu príhod, to by si počúval.
Tam, čo sedával chlap, nepoznal hnev
A každému pomocnú ruku dal.
Hej, na to pivo, čo tam stojí, nesiahaj,
Keby sa vrátil tak, aby mal čo piť.
Vylov cigáro a k poháru ho daj,
On by to tiež vedel tak urobiť.
Hej, tak počúvaj, chceš vedieť, kto to bol
A kam šiel, keď raz musel ísť.
Bol správnym chlapom, rozdal čo mohol
Stačil mu vzduch, hory, tráva, list.
Hej, vtedy zima vybielila stráň
Na brale nad ňou jeho brat čakal smrť.
Vypadol z lana, príroda chce daň
On liezol za ním, nedal mu zahynúť.
Hej, bol to kúsok, zniesť ho na pleciach
Chlapi sa báli, on dokázal to sám.
A zrazu vzdychol, v očiach mal náhle strach,
S rukou na hrudi k nohám klesol nám.
Hej, chlapče, farár mal vtedy krásnu reč,
Keď dávali sme ho už navždy spať.
Aj starí chlapi v slzách šli potom preč,
ostal som tam sám, ja - ten jeho brat.
Tarzan
3.miesto v kategórii “piesňový text”
LSS 2007
D’Ady, písané pre Puchejř a Severku
10
TVÁRE TATRANSKEJ MAGISTRÁLY
(Spoveď bežkyne)
Prívetivá i krutá. Tatranská magistrála, kráľovná
vysokohorských behov. Láka ma niekoľko rokov. Zároveň
vzbudzuje rešpekt.
Predsa však prichádza deň, keď stojím na jej štarte.
September 1993. Nádherné babie leto. Náskok pred súperkami
získaný v úvodnej časti medzi Štrbským a Popradským plesom
i solídny výbeh do sedla pod Ostervou mi dovoľuje po skalnom
chodníku vedúcom k Batizovskému plesu a Sliezskemu domu
miestami i kráčať. Po kývajúcich sa kameňoch bežecký pohyb
natrénovaný nemám. Veď v takejto vysokej nadmorskej výške
bežím prvýkrát. Smerom do Smokovca dostávajú najviac
zobrať členky. Dôležitá je trvalá sústredenosť na trať. Len
nezakopnúť o vytŕčajúce skaly a korene stromov... Príjemná
atmosféra v cieli umožňuje zabudnúť na únavu i dĺžku trate
(22km). Magistrála? S prívetivou tvárou. Dnes určite.
Dokáže však byť aj iná. September 1994. Opäť krásne babie
leto. Žiaden náskok z úvodu trate, aj keď očividne bežím rýchlejšie
ako pred rokom. Súboj so súperkami plece pri pleci. Stále na
plný plyn. I po skalách v najvyšších výškach. Prichádza však
osudná zákruta, za ňou rodina s deťmi a... Môj pád do
kosodreviny. Tvrdé pristátie na kľúčnej kosti a stehno pruhované
ako zebra. S pásmi krvi. Bojujem však ďalej. V cieli výrazné
zlepšenie osobného rekordu a potešujúca druhá priečka v
absolútnom poradí žien. Ale len dočasne. Úsmev ma prechádza
pri slovách hlásateľa vyslovujúceho v závere moje meno. “A v
kategórii nad 30 rokov bežala jediná pretekárka (moja
maličkosť).” Prichádzajú myšlienky typu “Načo toľké
sebaprekonávanie?” Alebo “Veď som celkovo druhá, prečo
som oddelená od mladších? Vytesnená na perifériu, hoci takýto
výkon by brali i niektorí muži všetkými desiatimi...” Nuž,
kategórie nepustia. Rodičov si nevyberáme a ani dátum
narodenia. Čo už? Poučenie, že o rok si vek súperiek a triedenie
podľa kategórií treba “vypátrať” ešte pred štartom. Stačí však
pohľad z inej strany - môj “pobyt v kosodrevine” mohol dopadnúť
i horšie. Takže sa vlastne môžem tešiť...
Nie každý septembrový deň je nádherné počasie a slnečná
magistrála. Rok 1996. Pred štartom upozornenie na sneženie
vo výškach a výrazná zmena trasy. Skalnatý úsek nad
kosodrevinou vynechaný, úvodné časti trate presmerované na
asfaltovú cestu zo Štrbského Plesa do Tatranskej Polianky.
Som oblečená teplejšie. To mi však čoraz viac prekáža. Čo to
bol za planý poplach? Veď ja počas behu necítim chlad, skôr
opak je pravdou. A tak na kontrole v Tatranskej Polianke
vyzliekam čo môžem a vrchné vrstvy oblečenia odovzdávam
organizátorom. Ostávajú mi iba tenučké elastické tepláky a tričko
s krátkym rukávom. Teším sa, že konečne sa zbavujem zbytočnej
záťaže.
Smerom na Sliezsky dom sa ochladzuje. Mrholí. Ohlasovaný
sneh sa i stáva skutočnosťou. No čo už? Kopec snáď zahreje a zo
Sliezskeho domu do Smokovca vari už nejako zbehnem. Trúfalosť?
Chlapci z Horskej služby na kontrole pri Sliezskom dome ma
balia do deky a nechcú pustiť pokračovať ďalej. Ja som však
neprišla vzdať! Presviedčam ich o svojich schopnostiach dobehnúť.
Po mojom opakovanom naliehaní nakoniec povoľujú. To však
ešte netuším, že ma čaká ďalšia obchádzka. Zmena trasy smerom
na Hrebienok a až neskôr po modrej značke do Smokovca.
Stonásobne ľutujem vyzliekanie v Polianke. Prečo som si nevzala
aspoň deku od chlapcov z Horskej služby pri Sliezskom dome so
sebou? Istotne by nebola záťažou... Určite by som v nej nejako
došla. Áno, doslova došla. Už to nie je beh. Kĺžem sa po ľade,
niekedy mi naň primŕzajú prsty na rukách. Keby som mala
aspoň rukavice... Keby... Nie, tu už nejde o športový súboj.
Mne ide “o krk” - o pľúca, hlavu, celé telo. Predbiehajú ma
pretekári, ktorí mi doteraz na chrbát ani len nedovideli. Len dôjsť!
Len dôjsť! Ešte koľko? V hlave mi víria všelijaké myšlienky. Prvá
z nich smeruje k sedemročnému synovi. Potrebuje ma.... Posledné
minúty pred cieľom trate mi pripomínajú večnosť, pár stovák metrov
je ako ultramaratón. Peklo prežívam v tichu samoty. Len sa nevzdať!
Nie, nevzdať! Pokračovať v pohybe vpred, hoci slimačím tempom.
Prichádzam posledná zo všetkých. Pre mňa je to však víťazstvo.
Najdôležitejšie v doterajšom živote. Víťazstvo prežitia.
O desaťročie neskôr. Nie som spisovateľkou v maratónkach,
hoci túžba by aj bola... Čas, žiaľ, zatiaľ nedovolí. Snáď neskôr.
Možno na dôchodku... Stále však lákajú ma hory. S batohom, ak je
to nutné. Radšej však bez neho. V tréningovom bežeckom tempe
relax v tichu, spokojnosť so sebou. Víťazstvo i ocenenie v súťaži
teší, dopredu ma však paradoxne posúva poučenie z neúspechov,
prehier a nesprávnych rozhodnutí. Snaha v budúcnosti chyby
neopakovať a situácie typu “Už to nikdy nechcem zažiť”. Hory
vedia byť krásne, pobyt v nich je balzamom na dušu. Stačí však
krátka chvíľka nepozornosti, či ich podcenenia. Vtedy sa prejavuje
ich odvrátená tvár. Je pre mňa umením i šťastím zároveň vedieť
nájsť s nimi vhodnú symbiózu. Ich Veličenstvo Hory verzus moja
maličkosť. Moja opakovaná túžba po symbióze.
A tak stále snívam svoj sen. Sen o jej hľadaní.
Danica Božová
2.miesto v kategórii “próza”
LSS 2007
11
K SLOBODE
uväznený stenami
samého seba
sám so sebou
a predsa bez seba
otvoril som knihu básnika
hlas drozda zaznel z listov
vpíjal som dušou
atrament čiernej tlače
DÔSLEDKY
na čiernu dušu
čierne okovy veršov
rúcajú steny
dávajú slobodu
Na boj sme sa všetci dali
Spolu vzorne bojovali
A keď nastal mier a kľud
Odniesol to víťaz “všetok ľud”
Havran
1.miesto v kategórii “poézia”
LSS 2007
V zlatej klietke pekne spieva
Malý vtáčik naše zviera
A keď sa ho nabažíme
Krk mu ihneď vykrútime
Z toho plynie poučenie:
Väčšie zviera má viac sily,
Ale každému sa dá
Podrezať konár, ba aj žily.
Smrťo
LSS 2007
PRALES
Pach samíc a samcov
tráva čo dvíha
koruny stromov
a semená dopadajúce
na zem.
Prirodzená reprodukcia,
jednoducho Tichá a Kôprová
dolina ?
T.S.Otlak
3.miesto v kategórii “poézia”
LSS 2007
12
Nová kniha 25 povídek Wabiho Ryvoly –
Prokletá vůně hor
Prokletá vůně hor mi nedává spát
podivnej větrů sbor slyším zase vát
soprány lákaj bláznivý počasí
z dálky se ženou alty tak proč asi
do oken mi chodí severák
píseň svou v noci hrát...
Wabi Ryvola 22.7.1982
Kamarátovi Vokounovi sa podarilo po rokoch pripraviť a vydať knihu 25
poviedok Wabiho Ryvolu s názvom “Prokletá vůně hor” s ilustráciami Martina
Beneše.
Bližšie informácie boli už zverejnené na webe http://www.sdruzeni-avalon.cz/
knihy.php, ktoré to celé zastrešilo.
Poviedky, ktoré doteraz vyšli v dvoch samizdatových sbierkach - Podivnej
Weekend (1987) a Léto v šedejch kopcích (1988), resp. rôzne roztrúsené po
trampských časopisoch (napr. aj v Severke) si možno objednať v Avalone.
Buď na webe - www.sdruzeni-avalon.cz, alebo poštou Sdružení Avalon,
Komořanská 13/87, 143 00 Praha 4 - Modřany.
Kniha stojí 100,- Kč a 18,- Kč poštovného.
“...Jak vyrobit z koniklece rum,
kterej bych rozdával čundrákům,
neboť by byl děsně léčivej
a já bych měl pocit hřejivej...”
/Wabi - Kdybych já byl bohatej/
Knižka sa krstila originál Wabiho 100% tuzemským rumom, účinkovala kapela
Pekaringo, Fredy Schubert z kapely Podobni zvěři a premietal sa klip na Wabohi
pesničku Made in Pade.
Z dielne Avalonu uzrelo svetlo sveta už niekoľko desiatok publikácií, vydáva
časopisy Puchejř a Brdskú vločku, kalendáre s kresbami známych trampských
ilustrátorov, medziiným aj “nášho” Lexa.
Kniha “Folk na Slovensku”
Tento rok sa dostala na pulty kniha s názvom Folk
na Slovensku. Autori Miloš Janoušek, Hana
Daubnerová, Juraj Drobný, Peter Lachký, Rado Tiňo a
Dušan Franců ju pripravovali pod hlavičkou
Hudobného centra, ktoré ju uviedlo ako tretie
pokračovanie edície mapujúcej tzv.menšinové žánre na
Slovensku. Prvé dve publikácie z tejto edície, teda Slovník
slovenského jazzu (NHC1999) a Blues na Slovensku
(HC 2003) sa dočkali aj svojich anglických jazykových
mutácií, čo dáva prísľub tomu, že sa aj Folk na Slovensku
dostane raz za hranice.
Výsledkom celého snaženia je 292 stranové dielo, ktoré
v sebe obsahuje úvahy o tom, čo je a čo nie je folk,
spísaná je aj stručná história súčasnej folkovej hudby a
osobitne potom aj príbeh slovenského folku. Priestor
bol venovaný aj tzv. kresťanskému folku a gospelu,
propagácii folku v médiach. Naojbsiahlejšie sú však
kapitoly venujúce sa festivalom, prehliadkam a klubom,
v ktorých sa hrávala a stále sa hráva slovenský folk a
polovica knihy je venovaná prehľadu toho, kto je kto
v slovenskom folku, ktorá obsahuje profily sólistov a skupín. Pri
písaní knihy zostali aj samotní autori niekoľkokrát prekvapení. Jedným
z takýchto prekvapení je diskografia slovenského folku, ktorá na husto
popísaných 6 stranách informuje o tituloch, ktoré sa v slovenskej
folkovej komunite urodili.
Aby toho nebolo málo, rozhodli sa autori knihy v spolupráci s
hudobným centrom a STV pribaliť ku knihe ako bonus CD Pesničkári
slovenskí obsahujúce 28 doposiaľ nevydaných piesní z archívu STV,
ktorý vznikal počas produkcie rovnomenného cyklu vysielaného od
roku 1992 na 2.programe STV. CD je pevnou súčasťou publikácie a
nebude sa predávať ani distribuovať
žiadnym iným spôsobom.
V prípade, že by ste mali záujem si
túto knihu objednať, môžete tak urobiť v
hudobnom centre. Michalská 10, 815 36
Bratislava (tel. 02/5920 48 46) alebo emailom: [email protected]. Cena
publikácie je 680,-SK. Je k dispozícii v
predajňach Hudobné centrum, ArtFórum
a predajni Musica (Medená ul.) v
Bratislave.
Radiar
13
Z PODZIMKA
PODZIM TULÁKA
V marastu laskavých plískanic
zdáli se rýsuje krása
roztoužen přispěchám - zblízka nic
zese jen pozlátka hlásá
Ptáci mávají na pozdrav
Dávají tajná znamení
Blíží se podzim tuláka
Tři kříže z bílýho kamení
Nad námi krouží Hejno vran
oslepla cesta životní pampou
Anděl zavírá poslední vrátka
Lucifer svítí ohnivou lampou
Loučí se Prázdný nádraží
Falešně zpívá Sebevrah
Pokorně Mávej na cestu
Přichází podzimní Strach
příslibem tajemných obzorů
parfémem hasnoucích ohňů.
Příliš se nenutím do vzdoru
záda zas poslušně ohnu
zas vezmu do ruky kytaru
zase si na kámen sednu
vše jde tak půvabně postaru.
Poklidně putuji ke dnu.
Marek Kysilka - Fenik
Trapsavec 07, poézia nad 23r
Antonín Dědoch - Seveřan
Trapsavec 07, poézia nad 23r
XXX
Na míru střiženou života nit,
vlakům daný jízdní řád,
čápům datum odletu...
... a andělům strážným jen přesný počet letových
hodin.
Tomáš Dolenský - Čepek
Trapsavec 07, poézia nad 23r
14
Tenhle příběh začal ve chvíli, kdy se mne má žena milená
zeptala, co bych si přál k narozeninám.
“Moc rád bych s tebou jel na vandr,” vyhrknul jsem. “Máma
nám určitě pohlídá!” To jsem hned dodal, protože znám její
první námitku. Do dneška pak žila přípravami. Z trhu přitáhla
nové khaki bundy, předvedla mi novotou svítící pohorky, psala
seznamy, na co určitě nesmíme zapomenout. No, sranda!
U mámy nás čekal dort a prádelní koš plný hraček. Pro
malou!
Ta zajásala a jen tak mezi tvorbou utěšeného nepořádku, se
nás zeptala, kdy už teda pojedeme.
Brzo ráno, v šest, se lokálka hnula k těm “mým” lesům.
Jo, jo! Tady jsem prožil krásné roky před vojnou. Olina v
rohu kupé klimbá a netuší, kolikrát jsem si tuhle chvilku
představoval. Jak jedu se svou milou pod náš osadní převis.
Kolik jich tam dotáhnul Fred! A Doutnák? Ten měl svoji Jarču
už od základky. Jen já pořád nenacházel tu správnou holku v
zeleným. “Copak asi dělá malá?” ozvalo se od okýnka.
Co by asi tak mohla dělat pětiletá holka, když se konečně
dostala z dosahu starostlivé mámy? Zkouší drápky na
babičce!
Olinu jsem poznal jako mazák na maturáku zdrávky. No a od
svatby už byly jiné starosti, než jezdit ven. A taky, zkuste
nacpat pod smrček republikovou přebornici v latinskoamerických tancích!
Teď stojíme na malém horském nádraží. Turisté a polykači
kilometrů se rozprchli jako zajíci. Výpravčí zasalutoval
protějším kopcům a vlak kovově třeskl v zátočině. “Slyšíš?”
povídám a táhnu ženu správným směrem. “Ptáci řvou a za
rohem otvírají lahvový.”
Stánek s občerstvením obsahuje všechny základní lesní
potraviny. Pivo, grog, kafe, párky. Snídáme u stejného stolku,
do kterého před léty Fred ve vzteku zabodával kudlu, protože
ten protivnej pingl po nás chtěl občanku. A už nás ranní slunce
postrkuje pískem lesní cesty.
“Teda, kdyby mi někdo před časem řekl, že tudy potáhnu s
holkou s modrým kletrákem a
budu způsobně smrkat do kapesníku, tak mu neuvěřím.”
Vysloužil jsem si štípanec do ruky.
“Já bych se zase nevedla se zeleným pobudou, co při chůzi
vrže řemením a táhne z něj rum.”
Bajo! Je to tak! Jak se do lesa volá - tak se ženská ozve!
“Myslíš, že tam bude ten tvůj kámoš?” supí do kopce.
“Nevím, uvidíme,” popadám dech “támhle už začínají chaty.”
“To nebyl moc veselej dopis!”
To teda nebyl!
Fred mi na zvadlo odepsal, že nemá čas, že se podruhé rozvádí.
O Doutnákovi jenom ví, že jezdí do srubu po svém tátovi a ta
jeho stíhačka ho těžko někam pustí. Odbočili jsme na správnou
pěšinu a už z dáli vidíme, že sroubek má otevřené okenice a z
komínku v přístěnku se kouří.
Ta ženská na verandě bude nejspíš Jiřina, ale na ulici bych ji
nepoznal. Místo pozdravu se na nás obořila.
“Měli jste si nabrat vodu dole na nádraží. Nejsme žádnej
veřejnej vodovod!”
“Jestli jsme tu správně, tak bych se rád pozdravil s
Doutnákem!” odseknu a začínám pěnit.
Ta nahoře po mně loupla očima, otočila se a zmizela z
dohledu. Málem jí od podpatku vyšlehl plamínek.
“Bohouši, Bohouši,” ječí srub “máš tu svý kámoše! A
nemysli si, že to po vás budu zase uklízet jako posledně!”
Nějaké brumlání a už se hrne ven. Pivní tlusťoch, opuchlý,
jak po srážce s rojem divokých včel. Celkem mrštně se svezl
ze schodů a zmocnil se mé ruky,
“Tak to je ta krasotinka, co nám uhranula šerifa?” kouká po
Oline tak, že bych ho hned praštil.
“Ale v postýlce musíš mít blaze,” šklebí se jak vůl, div že se
neoblízne.
“Doutnáku, ty si vůl!” povídám a nahazuji uzdu.
i
“Nebyl tu Fred?” povídám, aby řeč nestála.
“Jo, mihnul se tu nedávno a hrozně jsme se vožrali. Jiřina ho
vyhodila i s tou konkubínou,” drbe si slastně pupek.
“Ale kam se hrnete?” stará se “zajedu pro basičku a otvírákem
probereme život,” řehtá se jako kůň.
Srub na to vřísknul: “A kdo to bude platit?” “My táhneme
ještě na převis a to je kus cesty,” beru Olinu za ruku. “Já pro
to lahvový stejně jedu, tak přijďte na noc. Starý dám přes
hubu a bude sranda!” smějeme se oba, ale každý něčemu
jinému.
Dobře dvacet minut můj vztek odnášely kameny, které se
potkaly se špičkou mých kanad. Nakonec mi Olina řekla, že
když se nepřestanu mračit, začne teď hned zpívat
internacionálu. Tak jsem jí srazil do mechu a tam jsme si
zadýchaně šeptali o svých tajnostech.
Z paseky nás vyhnal déšť a u převisu už z nás teklo. Přivítaly
nás plameny na starém ohništi
“Ahoj. Já sem Žabák a tohle je má Rosnička,” řekl jsem
dost vtipně.
Šerif party mladých kluků a holek nám nechal vyklidit
suché místo na spaní a určil sedačky hostů v táborovém
kruhu. U ohně bylo snově.
O půlnoci se Olina vytasila s dobře utajenou placatkou,
na počest mých narozenin. Šerif mutujícím hlasem
prohlásil, že nám do toho nechce mluvit, ale že se v jeho
osadě na dohled totemu nepije.
Přišlo mi jí líto, jak tam stála na pranýři. Za jediný den se
dotkla rubu i líce jedné mince. Vzal jsem celou věc na sebe a
potlačil nutkání říct, že jsem ten totem vyřezával já.
Ráno bylo vedle mne prázdné. Zapomněl jsem a rychle se
pod převisem posadil. Dávno zhojená odřenina na čele se
obnovila. Olina s kamarádkou vařila čaj a její rozpuštěné
vlasy v přítmí převisu konkurovaly slunci.Po mém zaúpění
mne místo utěšujících slov hnala pro vodu.
“Kluci jí přinesou dost,” oškatulkoval mě šerif. Zrovna tady
se dovídám, že jsem páprda!
Při balení mi ještě bylo sděleno, že si bágl má balit každý
sám, modrý spacák přece nesmí koukat z celty, čutora je
nejlepší ve filcu a na kotlík je zapotřebí plátěný povlak. A
tak, v Jiříkově vidění, se zlatými hvězdičkami v očích mé
ženy, jsme vyrazili k nádraží. Ve vlaku jsem nasadil masku
mrtvého brouka. Prostě jsem se nemohl rozhodnout, jestli
mám mít radost.
Všechno prolomila má “Rosnička”.
“Myslíš, že by příště s námi mohla jet malá?” jako by mě
pohladila, “určitě by se jí na vandru líbilo.”
Dostala pusu a zbytek cesty jsme si měli o čem povídat.
Uprostřed lidí, kteří netušili, jaká nádherná věc se stala.
Můj narozeninový dárek byl rozbalen!
Jiří Bok - Bokajs
Trapsavec 07, próza oldpsavců
15
Zdalo by sa, že trampi vo svojej drsnej podstate
si nepotrpia na okázalosti, ale stačí sa pozrieť na
výzdobu trampských chát, flekov, totemy, či
kroniky, ale aj rituály pri zapaľovaní ohňa, či
odovzdávaní placiek a pod. To všetko svedčí o tom,
že pod hrubou šupkou sa stkrýva citlivá duša... A
tak nám nič nebráni v tom, aby sme zatlačili slzu v
kútku oka a oficiálne si pripomenuli medzníky
trampskej histórie.
V roku 2008 si pripomíname okrúhle výročia
počiatkov trampingu - 90 rokov od vzniku prvej T.O.
v Československu a 80 rokov prvej osady na území
dnešného Slovenska.
V kronike prvej trampskej osady nájdeme záznam
už z roku 1914. Boli to niekdajší skauti, ktorý sa vydali
skúmať územia proti prúdu “Veľkej rieky” - Vltavy do
oblasti Svatojánských proudů. Po skončení 1.svetovej
vojny sa vrátili a na starom táborisku neďaleko
“Mravenčí skály” prežívali chvíle podľa vzoru vtedy
obľúbených príbehov z Divokého západu. Inšpiráciou
bola pre nich aj kniha Francis Bret Harta - The Luck
of Roaring Camp, túto poviedku z roku 1868 pôvodne
preložil v roku 1874 Josef Václav Sládek ako “Štístko
Tábora křiklounů”. Trampi z neskoršej osady
Ztracená naděje ju už čítali v ďalšom vydaní pod
názvom “Zdar Tábora řvavých” a nazvali tak podľa
nej svoje táborisko.
Názov pre osadu - “Ztracená naděje”, skrátene
Ztracenka sa vžil o
rok neskôr, podľa
mena malej osady
z filmu “Červené
eso”. (Prvý fimový
seriál z Divokého
Západu u nás, ktorý
sa premietal v júli a
auguste 1919. Táto
kovbojka mala spolu
32 dielov, v hlavných
úlohách sa predstavili Larry Peyton seržant
Sidney
Winthrop a Maria
Walcamp - Virginia
Dixon.)
Pokiaľ by si niekto
kládol otázku, prečo taký fatálny názov, odpoveď nájde
v zápiskoch osadníkov; cit.: “Ztracená Naděje! - Proč
ne? Vždyť mnozí z nás se vrátili z války zbaveni ilusí,
tak mnohý ztratil co miloval a každý kdo byl tehdy
mlád, vlastně tápal.... ...Láska k ní (osadě) je láskou
naší největší, láskou věrnou a trvalou - až do našeho
pozdního stáří. Vděčně vzpomínáme, že zádumčivá
“Ztracená Naděje” vlastně vždy byla a stále je
naše šťastná naděje.”
Vlajku Ztracenky tvorí belasý trojuholník (na niektorých vyobrazeniach so žltým orámovaním). V hornej
tretine je červený (oranžový) kruh zapadajúceho slnka.
Podivný znak na pozadí červeného kruhu je vlastne
“dvojjediné” písmeno, iniciály Z a N, podľa toho, na ktorú
stranu vlajku natočíme. V určitom období na stožiari viala
najmä vodácka “verzia”, orientovaná vodorovne, s
tmavomodrým pruhom značiacim plynúcu vodu rieky
uprostred.
Vznik prvej trampskej osady na Slovensku sa datuje
ku koncu roka 1928 v Bratislave.
Legendárnu osadu Waikiki založil kamarát Hassan
- Bořivoj Šourek, spoločne s Manihikim - Jaroslavom
Ferákom, Zrzavým Johnym - Quidom Liebmannom a
Viktorom - Dr. Viktorom Říčankom. Hassan bol
dôstojníkom československej armády, ktorý po preložení
z Prahy slúžil v Štefánikových kasárňach v Bratislave.
Dalo by sa povedať, že importoval tramping z Čiech na
Slovensko, hoci ako vidieť zo spomienok Q.Liebmanna,
mohol byť práve on tým iniciátorom: “.... Na jaře 1928
jsem přišel z vojny a byl jsem zaměstnán v Bratislavě (u
fy Siemens - ta továrna naproti Legiodomům). V
Bratislavě jsem se seznámil s několika kamarády, kteří
měli touhu trampovat, byli to: Jaroslav Ferák - “Manihiki”,
Dr. Viktor Řičánek, “Namta” - jeho civilní jméno už mi
vymizelo z paměti, Dr. Zizius - “Zizek”, pozdější
propagátor jachtingu a konstruktér lodí, a hlavně Bořivoj
Šourek, nadporučík ženistů - “Hassan”. Vyprávěl jsem
s ním o Bobovi Hurikánovi, o našich toulkách a hned
byla veliká chuť založit osadu. Tak se zrodila legendární
osada Waikiki, která byla první trampskou osadou na
Slovensku a v Bratislave, která se stala známou po
celé republice. Jejím šerifem se stal Hassan.” (z listu
Q.Liebmanna Pekelníkovi v r.1968)
16
Zrzavý Johny sa okolo roku 1935 opäť
presťahoval do Prahy. Bol členom I. vodáckeho
oddielu v Prahe O jeho ďalšom trampskom
pôsobení je známe, že v dolnom povodí Zlatej rieky,
v miestach kde v roku 1934 bola založená osada
“Rudý vřes” si Johny v roku 1937 postavil chatu. Táto
chata sa nazývala “Druhá Waikiki”. Predpokladá sa, že
pomenovanie osady Waikiki priniesol do Bratislavy práve
Johny. V dolnom povodí Zlatej rieky sa totiž za prvú osadu
pokladala “Stará Waikiki”, ktorá tu stála už v roku 1923.
Vtedy tu Johny už trampoval a teda toto pomenovanie si vzal so sebou
do Bratislavy. Osada “Stará Waikiki” stála na Sázave na mieste, ktorému
sa vraví “U dolu Barbora”.
Osada Waikiki mala svoj prvý
“wigwam” v opustenej chatke zemľanke, v údolí potoka Vydrica, na
Železnej studničke v Malých Karpatoch.
V roku 1929 začali chodievať na „vodu“
a svoj tábor mali na Dunaji, r.k. 1863. V
roku 1930 sa osada Waikiki spojila s
River Clubom vo vodácku Waikiki a tým
vytvorila v tých časoch najsilnejšiu a najslávnejšiu osadu na
Slovensku. Je známe aj to, že osada mala v roku 1930 dvanásť členov.
V roku 1931 ju posilnili aj kamaráti z osady Big pine na čele zo
šerifom Hezounom Miranom, Bibim, Ňamtom - Karolom Pitermanom, Luluom a Fryšom. Neskoršie pribudli i ďalší: Kuna - Vladimír
Vydra, Trader Horn, Paďas, Bócman vulgo Skejda Chocholouš, Seňor
Gentleman – Sedláček, Šakal - Vojtech Drsot a prvé dievča, ktoré je
spomínané v slovenskej trampskej histórii s menom Šárka. V osade
boli i ďalšie dievčatá Máňa - Máňa Hrabovská - čestná členka osady z
mimo Bratislavy, Anuš - ktorá prišla z osady Big Horn, Hana, Margita,
Helena, Mária vulgo Stará Vražda, Božena a Karfiolik.
Osada zanikla rozchodom svojich členov, niektorí sa vrátili do Čiech
ešte pred 2.svetovou vojnou, ďalší neskôr. emigrovali do zahraničia.
Ešte sa však niekoľkokrát stretli, naposledy v r.1977, v predvečer 50.
výročia vzniku prvej trampskej osady na Slovensku.
podľa zdrojov pamätníkov na www.svatojanske-proudy.cz a
Pekelníkovej Kroniky Trampských osád zostavil D’Ady
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
19.12.2007 oslávil svoje 65
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
narodeniny kamarát Ďáblík
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
z ostravskej T.O.Hells
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
Devilles, vydavateľ bývalého
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
časopisu
Tramp, ktorý v
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
porevolučnom
období bol
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
najrozšírenejším trampským
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
periodikom.
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
-r123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
29.9. Oslávili kamaráti T.S
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
Edo a Slnko (bývalý osadník
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
T.O.Hranostaj) na chalupe u
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
Slnka 40 rokov svojho života.
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
Oslava bola bujará a
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
pokračovali sme ešte aj v
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
nedeľu.
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
Smrťo
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
123456789012345678901234567890121234567
Okrúhle a polokrúhle výročia
trampských osád v roku 2007. V
tomto čísle najmladšie, od r.1982.
Zdroj: Pekelník, Kronika TO, v.2005.
Zistené nezrovnalosti dajte vedieť do
redakcie Severky, alebo priamo
kamarátovi Pekelníkovi - Jozef Zelner,
Slatinská 30, 821 07 Bratislava,
[email protected].
CLONDIKE;Košice;1982
DUNAJ;Bratislava Petržalka;1982
KMEŇ;Horná Poruba;1982
LESANKA;Nitra;1982
STO BASKE;Trenčianske Teplice;1982
ROHÁČ;Modra;1982
RUNA POLONINA;Ladomírov;1982
STRATENÁ RIEKA;D.Vestenice;1982
STRATENÁ STOPA;Trnava;1982
ŠIŠKA;;1982
TOMBORO;Malacky;1982
BIELY KAMEŇ;Handlová;1987
COLORADO;Bratislava;1987
JUGLANS;Handlová;1987
LITTLE FOX;Bratislava;1987
MOHYKÁN;Bratislava Rača;1987
ROSOMÁK;Handlová;1987
RYS;Bratislava;1987
VLČICA;Topoľčany;1987
KATARÍNKA;Trnava;1992
LESNÝ RYS;Handlová;1992
OSAMELÝ JAZDEC;Prievidza;1992
RANNÝ SVIT WEST COUNTRY; RA;1992
BIELY BIZÓN;Trnava;1997
BIELY KAMZÍK;Prievidza;1997
LEGENDA;Hlohovec;1997
POHODA;Hlohovec;1997
TOMAHAWK;Malacky;1997
PTO RYBNÍČEK;Pezinok;2002
RYBNÍČEK Pezinok;2002;
V piatok 19.10.2007.o 15,00 hod. sme na cintoríne v Handlovej
odprevadili na jeho posledný veľký vander kamaráta Kefu /Pavol Roob/
z T.O Tulák. Odišiel veľmi skoro, vo veku nedožitých 42 rokov a bez
rozlúčky. Podľahol následkom ťažkého pracovného úrazu, ktorý sa mu
stal 360 m pod zemou v oblasti Východnej Šachty na pracovisku v Bani
Handlová. Príroda si znovu vybrala krutú daň. Rozlúčiť sa s ním priši
stovky Handlovčanov, spolupracovníkov, snáď všetci kamaráti trampi z
mesta i zástupcovia trampov z Prievidze. Česť jeho pamiatke.
Ali, Poldolfo
Necelý týždeň neskôr, 24.10.2007 dopísal pesničku svojho života
muzikant, šermiar, kamarát Milan Davy Ország. Budeme si ho pripomínať
jeho snáď najznámejšou pesničkou “Dobrý večer”, ktorá sa vďaka
ústnemu podaniu šírila pri táborových ohňoch až do tej miery, že v rôznom
podaní sa rytmom, melódiu a občas dokonca aj slovami podstatne líši
od originálu. Obšírnejšie o Davym píšeme v rubrike “Pesnička tulácka”.
-rHoci by sa patrilo uverejniť ešte v predchádzajúcom čísle, dozvedeli
sme sa až po uzávierke, že muzikantské rady opustil ešte v lete aj jeden
z nestorov trampskej piesne, mladší z dua Červánek - Josef Kníže (Fífák).
Nasledoval tak nedávno pred ním zomretého J.Věřtatu (Gibsona).
-r-
17
VYZNAMENÁNÍ MEZINÁRODNÍ BLUEGRASSOVÉ
ASSOCIACE PRO ČESKÉHO BANJISTU
MARKA ČERMÁKA.
Začátkem října se v Nashville ve státe Tennessee, USA konala týdenní
BG konference, které se zúčastnilo několik tisíc členů Mezinárodní
bluegrassové asociace IBMA a jejich hostů.
Na čtvrtečním slavnostním obědě byly v plně obsazeném plesovém
sále hotelu Renaissance vyhlášeny letošní zvláštní ceny IBMA.
Distinguished Achievement Award je jedna z nejvyšších prestižních
cen, která se uděluje každoročně významným osobnostem, které se osvědčili
ve svém oboru jako mimořádní průkopníci a jejich schopnosti a úsilí
ovlivnily a obohatily vývoj tohoto hudebního stylu a jeho uznání v širokém
světě hudby.
Jako druhý Evropan a čtvrtý neameričan vůbec v dějinách Asociace
obdržel letos toto vyznamenáná za zásluhy o rozvoj bluegrassové
hudby náš Marko Čermák.
Na večerním slavnostním “Award show” v nashvillské Grand Ole
Opry o něm ještě mluvil Sam Bush a všichni měli opětovně možnost
spatřit jeho fotografii na velkoplošné obrazovce.
Marko je ve světě známý jako východoevropský otec pětistrunného
banja. Kdo z vás by neznal legendární White Stars, Greenhorny-Zelenáče,
kteří s touto muzikou začali v šedesátých letech a byly vzorem pro
tisíce muzikantů, kteří přišli po nich.
Jak praví legenda, Marko si postavil první české pětistrunné banjo s
dlouhým krkem podle fotografie banja od Pete Seegera. Pete Seeger byl
snad byl první americký muzikant, který navštívil Československo v
roce 1964. Sama jsem tehdy byla na jeho brněnském koncertě, a dodnes
to patří k mým nejsilnějším zážitkům a mohu říct, že ovlivnil mou další
životní stezku. Marko vydal první školu hry na pětistrunné banjo už
v roce 1975. Zasloužil se o to, že se Česká republika stala zemí s
největší koncentrací bluegrassových muzikantů na počet obyvatelstva
na světě. Dokonce překonala i typicky bluegrassový stát Kentucky,
kde se teto hudební styl zrodil!
Marko Čermák se dnes věnuje hlavně kreslení, jeho druhé velké vášni.
Mladší generace ho jistě také zná jako ilustrátora nejenom Foglarových
knih, jako Rychlé šípy atd. Také pochopitelně jako člena kapely Paběrky.
Nikdy ale nepřestal být v první radě trampem.
V roce 1998 vyšla u Country Home jeho druhá
kniha “Banjo z mlžných lesů”. Kniha obsahuje Trail
stezkou času Greenhorns, White Stars a Paběrky,
další školu hry na pětistrunné banjo, tabulatury a
zpěvník. Mohu ji vám všem vřele doporučit.
Marko je velmi skromný člověk, nejlíp se cítí
někde na Berounce daleko od civilizace a proto se
nám ho nepodařilo přesvědčit, aby si zaletěl
vyzvednout cenu sám.
V jeho zastoupení plaketu přebíral v Nashville
Jarda Průcha, známy to vyrobce banj. Napsal a
prečetl tam velmi krásnou a dojemnou řeč. Moje
maličkost měla tu velkou čest být při tom.
Kdysi v roce 1976 jsem se na svém prvním
Americkém festivale “Bean Blossom” v Indiane
seznamila s otcem bluegrassu Billem Monroe.
Tehdy jsem mu povídala o českém BG, a prvních
skupinách White Stars, Greenhornech, Rangers a
pochopitelně o Markovi. Posílala jsem tehdy
Greenhornům pohled s podpisem Billa Monroe a
Billa Keitha. Po létech jsem našla kopii pohlednice
v Markově knížce...
Z cest po Americe jsem se každoročně vracela
do Švýcarska s desítkami desek. Nahrávala je na
kazety a posílala svým trampským a muzikantským
kamarádům za železnou oponou.
Tehdy jsem snila o tom, že jednou budou český
bluegrass a jeho muzikanti známí po celém světě.
Snažila jsem se pro to dělat, co bylo v mých silách.
Tento sen se mi vyplnil památného 4.října v
kolébce country a bluegrassu, v Nashvillu.
Lilka Pavlak, nestála dopisovateľka
Severky vo Švajčiarsku
18
8.kresťanský potlach sa konal 19.21.10.2007 v lokalite Košařiska v
Beskydoch. Napriek tomu, že Johnki
prosil nebesia o dobré počasie,
celkom to nevyšlo a účastníkov
privítal prvý sneh.
Johnki
Septembrový kanadošlap brezovanských trampov, ktorý sa konal už po
ôsmy krát bol poznačený nevľúdnym počasím. Napriek rozoslaným
asi 60 pozvánkam trasu Branč Brezová na flek T.O.Bradlo prešlo
len 5 statočných. Ako poznamenal
autor správy: “S tým počasím je to
u nás divné. Nech vyberieme aký
chceme termín, skoro vždy prší.
Trnaváci vravia, že luteráni sa málo
modlia. Neviem, či je to pravda, ale
ak áno, začnem chodiť do kostola.”
Smrťo
V Závlčí sa slávili krstiny !
Indiánskym krstom malého PetraAdama došlo k potvrdeniu spojenia
“majetku” Samotárov zo Závlčia
(Hradište) a T.O.Breza (Myjava).
Šťastným rodičom Adamovi a
Markétke blahoželáme.
-r6.10.2007 sa na fleku Pod Sokolom
konal spomienkový oheň na našich
20 rokov v Haďom údolí. Okolo 60
kamarátov z omnoho väčšej partie,
ktorá za tie roky prešla klubom
Priatelia Hadieho údolia, brigádami
na Čabradskom hrade, detskými
tábormi a ďalšími akciami pod
hlavičkou T.O.Hadie údolie, si
pripomenula všetko pekné, čo sme
spolu prežili. Vystavené boli štyri
kroniky a množstvo fotiek. Slávnostný oheň zapaľovali za starú
gardu Túlavá Jackie a Ugo, za nastupujúcu generáciu Dážďovka a Haluz.
Viacerým kamarátom a rodinám boli
udelené pamätné listy za udržiavanie
myšlienok posolstva Hadieho
údolia. O dobrú náladu sa hudbou
starali Pedro a Kali - členovia kapely
Pekaringo, ale aj Alfi, Šupák a ďalší.
D’Ady
14.-16.9.2007 si prievidzká osada Gibon
pripomenula 25.výročie založenia. Na
fleku sa okrem osadníkov zišlo veľa
kamarátov zblízka aj ďaleka, aby tento
víkend strávili pri spoločnom ohni.
Slávnostný oheň zapálili vo Farskej doline
pri Kľačne, hoci obvykle robievajú
potlachy pri Ľubietovej, kde na Podlipe
má chalupu šerif Narko.
6.10.2007 pozýval kamarát T.S.Dodo na
Piknik na Malom Griči nad Handlovou.
Samozrejme - ako každý rok - hostil každý
každého vlastnými donesenými
pochutinami.
Saloon Club na
T.O.Anita v Čavoji
prebehol tentokrát
12.-14.10.2007. V
komornej atmosfére
cca 20 kamarátov sa
so svojimi prácami
prezentovali: fotografiou domáci Bludný
Hobo, Ali (T.O.Stopa,
Handlová), Vlado
(BA), úžitkovými
predmetmi kamaráti
zo Závlčia a Gofi
(T.O.Ohio, Handlová), maľbou a plastikou
Maco (T.O.Ondatry, BA).
10.11.2007 sa uskutočnil tradičný prechod
Handlová - Cígeľ. Temer dvadsiatka
účastníkov z deviatich trampských osád
(a pár samotárov) absolvovala v pohode
trasu Handlová - Martinka - sedlo medzi
Bielou skalou a V.Gričom - Pod Vetračku Cígeľ. Spoločníka im robil aj “Martin na
bielom koni”.
19
Zimný výstup na Ďumbier
organizuje už “zopár” rokov
handlovská T.O.Bobor. Tentokrát v
netradičnom termíne 17.-18.decembra
2007. (Netradičnom preto, že nebol
víkend, ale Po-Ut...) Možno aj preto
sa k nám do uzávierky nedostala
správa, či to všetci účastnící prežili ...
Trampskí samotári zo Závlčia
usporiadali aj túto jeseň “Nočný
prechod”. Už šestnásty ročník sa konal
5.-7.10.2007. Asi 25 účastníkov si
pochvaľovalo dobrú akciu, slušné
počasie aj tradičnú hru - čambrlu.
14.Československý potlach sa
vydaril. Aspoň toľko môžeme
skonštatovať z nemnohých správ
zozbieraných v okolí... Pre Severku sa
totiž žiadny osobitný spravodaj, ktorý
by napísal širšiu reportáž, nenašiel.
Na flek Coober Pedy nad Sázavou
neďaleko Ledče okrem jednotlivcov
vyrazili zo Slovenska aj dva špeciálne
autobusy - z Prievidze a Bratislavy.
Najdôležitejšou sa však javí správa,
že štafetu pre usporiadanie 15.
spoločného potlachu v roku 2008
prevzali kamaráti z Prievidze.
Blatošlap pezinských trampov bol našťastie bez blata,
zato však vítaným spestrením bol odborným výkladom
sprievodcu z pezinského múzea Petrom Wittgruberom.
Ten kamarátom podal informácie o historických
zaujímavostiach trasy v okolí. Okolo dvadsať
účastníkov sa na záver mohlo zohriať pri táboráku na
fleku pezinského regionálneho združenia, ktorý
nachystal Lewis.
Brčko, TCB
Jesenné táborenie u Rusa (Ivanka pri Dunaji) sa konalo
17.novembra. O týždeň neskôr si v ivanskom Matičnom
dome urobili Katarínsky trampský večer. Do tanca aj
na počúvanie hrala skupina Perzeus, ktorá bola aj
hlavným organizátorom akcie.
Špricek, TCB
8.12.2007 sa na Vývrate v Malých Karpatoch konal potlach ke
30.výročí T.O. Divizna.Celou sobotu bylo sluníčko, na louce se
dymilo z tee-pee, soutěžilo se ve sbírání hub, rozdělávání ohně,
a hodu kravským lejnom... Nastaly aj problémy s majitelem
pozemku, ale všechno dobře dopadlo, potom guláš od Aničky z
Nového Tobosu - dávno jsem nikde nejedl tak dobrý... Večer
“oheň plál a já vzpomínal....” na těch třicet roků, co život dal a
vzal. Hvězdnatá obloha, zpredu teplo a světlo od ohně, za zády
tma a zmrzlá louka.U ohně se celý večer hrálo, takže kdo chtěl si
“zabékal”.... Zkrátka pohodovej potlach. Velké poděkování za
pomoc s potlachem všem kamarádům.
Za T.O.Divizna
šerif Kuchař
Tradične v mikulášskom čase vo zvolenskom Merlin
pube oslavovala svoje narodeniny bývalá trampská
kapela SOSNA. Z približne tridsiatky zúčastnených
sa niektorí premiestňovali rovno na Sihlu, kde o deň
neskôr kamarát Peyrac poriadal Mikulášsky večierok
pre dospelých. Dobrá nálada v maskách trvala do
skorých ranných hodín.
DA
Bleskovka z internetu - 26.12.2007 mi o 19.50 zavolal
kamarát Kyslík z Trampskej osady Rattlesnake STO Tambora a oznámil mi, že búda na Kačíne,
ktorú všetci poznajú pod Tamborou je už minulosťou.
Do telefónu mi povedal, že zhorela na Štedrý deň.
Príčina požiaru je neznáma. Podľa neoficiálnych správ
v nej našli pozostatky jednej osoby, ktorá v nej
prebývala. Všetci, ktorí ste chodili, alebo chodíte na
Kačín, asi tušíte, o koho ide. Minútou ticha mu aspoň
takto vzdajte hold.
Tieto fotky vznikli dva dni po požiari, ako vidno na
záberoch, oheň bol veľmi silný a výdatný. Z búdy
nezostalo skoro nič.
http://www.t.o.yukon.szm.sk
dodatok:
Keďže sme búdu už cez rok takmer vôbec nevyužívali
býval v nej už dlhé roky Loky, lebo nemal kde. Nepatril k
trampom, bol bezdomovec, ale poznali sme ho, bol akýmsi
duchom Kačína, živil sa hlavne pomocnými prácami v
lese alebo výpomocou u Duca v blízkom bufete Lesanka.
Samozrejme si rád vypil, keď bolo čo a pred niekoľkými
rokmi si už ustlal v búde blízko krbu a v spánku sa mu
chytil prešivák. Našťastie tam vtedy nocovali kamaráti z
Merryboys Holíč a uhasili ho. Ale mal ťažké popáleniny
a bol niekoľko dní v nemocnici. Ako to bolo teraz, na
Štedrý deň nikto zataľ presne nevie. Nevieme ani, či tam
zostal, alebo nie...Nejaké kosti skúmajú policajti, tak
nechcem predbiehať.
Je fakt, že na Štedrý deň bolo hore veľa ľudí a obdarúvalo
ho, zrejme hlavne alkoholom.
PEDRO
20
SEX A TRAMPING
Nie, nie, nie, kľud. Nebudeme tu teraz pojednávať na šteklivú,
i keď lákavú tému, toto je len zámienka. Aby ste to vôbec začali
čítať. Návnada, chápeme?
No a keďže ste sa už dostali až sem, tak vás ten ďalší kúsok
textu nezabije. Je totiž farbách. A priznajme si, drahí priatelia a
kamaráti, ten nudný nadpis: FARBY A TRAMPING - no koho
by to zaujalo, že?
Takže farby. Totiž, tiež ste si všimli v dobe súčasnej, istej
disharmónie medzi trampíkmi a ich bivakom? Určite. Boli časy,
keď sme prespávali pod celtami a rakušákmi, ktoré boli síce trochu
fľakaté, ale hlavne zelené. A trampík aký ? - no zelený. Pekný
zelený, ihličkový. A medzi tými ihličkami vz. 60 boli také
nenápadné šedé fliačiky. No proste, zhodne s celtou, trochu fľakatý,
ale hlavne zelený. Taký tramp chcel byť skrátka čo najmenej
viditeľný, splývajúci s okolitou prírodou a ukrytý pred
komoušskou Verejnou bezpečnosťou, lebo tá ho nemala rada, ale
zato mala niekoľko absurdných zákonov. A keď mal od Boha
šťastie, podarilo sa mu zohnať staré mloky, alebo maskáče inak
parádne pofľakované, čím bol k svojej celte ešte bližšie.
Prvorepublikové kopriváky zase rozkošne ladili s novšou, čisto
zelenou celtičkou. No a keď mal naopak smolu, tak ho tí fízli z
jeho parády zase vyzliekli. Pravda, nie každému sa hneď podarilo
byť reprezentačne vybavený, výstroj sa zháňala zložito (teda
hlavne štípla na určitej nemenovanej dvojročnej stáži), a tak sme
niektorí museli vo svojich začiatkoch odievať postarší civil a
spávať pod igelitom, ale jednalo sa pochopiteľne o stav dočasný,
a vôbec, skúste vandračiť dva - tri dni navlečený v igelite, kvôli
nejakému harmonickému zladeniu.
Po 89-tom nám nabehlo trhové (a trhovišťové) hospodárstvo,
a tak sa dá kúpiť čokoľvek. Dnes je spanie pod celtou pomaly
rarita, trampingom vládnu kedysi opovrhované stany. Jasné, že
nie nejaké trápne Á-čka, ale modernejšia a ďaleko praktickejšia
“kopula”. Ľahunké, rýchlo postavíš, rýchlo zbalíš, nezaberie
veľa miesta, pestrofarebné.
Ale priznajme si, kamaráti a priatelia (a ich dámy,
pochopiteľne), nezaostali sme po tej druhej stránke tak trochu
vo vývoji? Nezaspali sme tak trochu? Len sa pekne - krásne
poobzerajte okolo seba: maskáč, maskáč a henten tam samozrejme
tiež v maskáči! Česť svetlým výnimkám. Zatiaľ čo lúke vládne
stacionárna červená, svietivo žltá, fialová, oranžová či dokonca
strieborná, moderne a pestrofarebne oblečeného vandráka neuvidíš!
Leda že by práve zbehol z Tatier a mal na sebe handry
vysokohorské.
Nie a nie a nemôžem si pomôcť, dnešný trampský svet je
neharmonický, čo iste vplýva potom aj na jeho ďalší vývoj.
Prosím, zamyslime sa! Áno, zamyslime sa a vnesme trochu
radostnej farebnej pestrosti do nášho malého, ale o to
malebnejšieho vandersveta. Za pestré odievanie! V rámci už
spomínanej harmónie ...
... alebo ... alebo, možno by aj pomohlo kúpiť si obydlie
aspoň trochu zelené ...
A čo na záver? Nóó ... sex na vandri rozhodne áno. Pokiaľ
ovšem človek už nedospel do ušľachtilejšieho štádia, keď
vzácny to čas venuje serióznejším záležitostiam.
Treba vyskúšať.
Bača
k téme: z diskusie na www.ontheroads.net
Jimmy - Ať si jezdí lidé v šusťákách s
GPS a kletrem narvaným blbostma. Ale
to už není tramping. Já vím, je to
pohodlnější, ale už se vytrácí cosi, co
dělalo tramping trampingem. Je šílené,
když přijedu na camp, tam rozdělané
kletry, krámů jak při polární výpravě a
tam tři lidi si vedle ohniště vaří na plynu,
jelikož je to rychlejší a pohodlnější. Tuhle
jsem na vandru potkal jedny takový.
Jen hrdě říkali, že jsou trampové. Tak
jsem se jich ptal, kterou výkonnostní
třídu trampingu dělají a jestli už trénují
na olympiádu? Jasně, že tramping je i o
seberealizaci. Pokud se oblékáš na
vandry jako turista, buď turista.
Prostě, outdoor není tramping. Tramping
je naše národní kulturní dědictví. Měl by
se zachovat a ne splynout s jakýmisi
moderními trendy. Když si na víkend
vezmu kletr s patnácti svetrama,
plynovou bombou a super spacákem,
tak jsem už jen změkčilej mastňák. A
můžu se tisíckrát být v prsa, že jsem hrdý
a drsný tramp. V tu chvíli jsem pro
smích.
Kuba - Je nespornou pravdou, že by naši
předci pravděpodobně sáhli po lepším
vybavení, kdyby mohli. To co pro nás je
dnes ortodoxní, bylo pro ně povětšinou tím
nej, co se dalo sehnat. A proto já dnes razím
cestu, kterou razím. Z úcty k těm, co to
dokázali s tím málem a přesto se to udrželo
takovou dobu, s málem, se skromností. Ta
jejich skromnost, která byla vlastně spíše
nouzí, zasluhuje úctu a já bych se styděl,
říkat si jako někdo, kdo byl zocelen, chlap,
který něco umí a něco vydrží, kdo uměl z
toho mála vybudovat to, co dnes máme, a
být přitom rozmazlená sušinka, co přespí v
lese jen proto, že mi to dovolují moderní
výdobytky, se kterými to dnes zvládne v
podstatě každý. Být trampem je ctí a
exkluzivitou a zlehčování ho zabíjí.
Bublina - A co vzít to z druhý strany - Někteří
tu správně prohlašují, že když si na sebe
navlíknou cokoli, nikdo je nemůže nutit,
aby se vzdali svého trampství. Odhlédněme
ale od sebe, jako od jednotlivce a zkusme si
odpovědět na otázku: Jaký chceme mít
21
tramping za deset, dvacet, třicet let?
Píši schválně tramping a myslím tím
celé hnutí - jeho všeobecnou tvář,
zvyklosti a nádech. Trampové, chceme,
aby jsme za oněch dvacet let splynuli
na nádražích s těmi, kteří vyrážejí o
víkendu na cyklostezky a do horských
středisek? S těmi, kterými celé generace
před námi pohrdali? Nebo dokážeme
zachovat tramping plný vzdoru, odporu
proti konzumnímu způsobu života, plný
dobrodružství,
domovenek,
vlastnoručně vyrobených nožů a
pouzder?
Tulačka - Ja osobně si myslim, že tramp
by měl chodit oblečenej jako tramp a
outdorák jako outdorák. Taky chodim
na hory - např. do Vysokých Tater a
vždycky jezdím v maskáčích. A věřte koukaj tam na mě dost divně. Ale mě je
to putna - tramping je můj životní styl. A
tak jako ma např. folklorní soubor kroje,
tak by se i trampi měli oblékat jak se
patří.
“Zohnala som lacné Bulharsko, nemusíš
tam ostávať s nami, stačí, keď nás dopravíš
tam a späť”, volala mi žena do práce. Túto
formuláciu volila zámerne, lebo už niekoľko
rokov prehlasujem, že “táto” rodinná dovolenka
je moja posledná a nech si idú bezomňa, lebo
váľanie sa na pláži je pre mňa trest, strata
času a vyhodené peniaze. Ale bola to len dobre
mierená strela, Bulharsko som vidieť chcel,
a to radšej skorej, pokiaľ tam nie je draho. A
odolaj tak veľkorysej ponuke. Ide sa.
Keď ide človek do sveta vlakom, za účasti
dvojdetnej rodiny a so spriaznenou rodinou
inou, to znamená okrem batohov tiež
vyzbrojený batériou plechovkáčov a teda aj
príručnou cestovnou chladničkou, dobre mu
padne spoj bez prestupov a rád si priplatí aj
z alehátko, čo by som inokedy pokladal za
zbytočnú rozmaznanosť. Pohodlné, i keď nie
príliš vzrušujúce.
Prvú a poslednú noc v penzióne som mal
zaplatenú, takže som prvý bulgardeň strávil
ako správny mastňák: spálil som sa na
pláži, vylovil zopár škebieľ, kúpil fľašku chardonay
a večer absolvoval zoznamovací večeirok č.2. Prvý
bol, pochopiteľne, vo vlaku.
Na druhý deň náš hostiteľ potreboval do Varny a
rád prijímam miesto v jeho meďáku. Za cestu nič
nechce a tiež je to skvelý chlapík.
Moje, pôvodne veľkolepé, cestovateľské plány vidieť najkrajšie kúty Bulharska, stroskotali už doma
pri vyhľadávaní
vlakových spojov.
Pri ich skromnosti
by som potreboval
tak dva týždne.
Snaha zakúpiť si
“skrateno razpisanie”, teda niečo ako
cestovný poriadok,
stroskotala
na
miestnej absencii
tejto, pre mňa
momentálne
najzaujímavejšej
literatúry a jediný
úspech
môjho
snaženia bol údiv
zamestnankyne
dráh. Nuž nechávam všetko na
aktuálne status
quo, teda uvidím,
kam voľačo pôjde.
Trebárs rýchlik do Sofie za dve hodiny. Dve hodiny mám
na flákačku po Varne. V okolí nádražia. A objavujem
zatvorené čiernomorské múzeum, kde som bol ako
harant a ruiny voľačoho, čo ostalo možno ešte po
Rimanoch. Potom rázne pri okienku s nápisom “i” pýtam
cestovnú informáciu pre cieľ Veliko Tarnovo. Na slovný
prejav informačnej dámy reagujem pantomimicky,
akože nerozumiem ani slova a nech mi to napíše.
Azbuku si ešte našťastie pamätám zo školy. Ešte
sa potom vrhám k stánku, na ktorom som už ráno
čítal “Ryba” za 0,80 a na ktorého návštevu sa už
dve hodiny teším. Chlapík vnútri je sympaťák,
ničmenej rybacinu ešte nemá. Iba kebabčetu.
Čevabčiči na ražni. Dal mi to do rohlíku, ktorý tu je
vraj chlieb a na moju žiadosť pridal čili. Taký
miestny hot-dog.
Cesta trvá asi štyri hodiny. Dopíjam v rýchliku
chardonay (stálo leva osemdesiat a za prd) a rád
zisťujem, že pas aj občanku som nechal na
penzióne, keď si nás tam pani domáca evidovala.
Túlačka na čierno. Kópiu dvoch stránok z pasu mi
poldovia asi ťažko uznajú. Musím sa holt správať
slušne. Príliš ma to ale netrápi, zatiaľ ma
kontroloval iba nemecký tajný vo vlaku a Nemci sú
strojovo pedantný národ. Na rozdiel od južanov.
22
Vystupujem na nádražíčku medzi kopcami a
odmietam prvého otravníka, ktorý ma chce ubytovať.
V bufáči si dám lahváča, osmažené rybky, také tie
malinké a vyťahujem kompas a vééééľmi
zjednodušený plánok mesta, skopírovaný z
bedekra. Pohoda. To, čo hľadám, je kúsok, stačí
obísť kopec. Vyrážam doľava... nie ... nezdá sa mi
to ... späť a šup na strednú cestu.... Po desiatich
minútach do kopca zvážim, že ani ona nie je tá
pravá. Späť a doprava, obísť kopec z opačnej strany.
Po 15 minútach stojím na moste výpadovky,
podomnou rieka a štreka a ja čumím do toho
svojho plánu, a nechápem ani trochu, kde sa
vlastne nachodím. Nič mi tu nesedí. Tak aspoň
pokračujem. Za chvíľu správny nápis “Carevec” 3
km... super, to presne hľadám. Šípka ukazuje doprava.
Idem doprava. Po polhodine, zjavne už mimo mesta,
šokujem svojím dotazom náhodnú pani Bulharku.
Ukazuje smerom, odkiaľ som dorazil, neviem, čo to
hovorí, ale z jej tónu som si to preložil asi takto: “Neviem,
kam to síce idete, ale Carevec je, čo aspoň ja viem,
odjakživa týmto smerom.” Aha. Pokorne obrátim a
uvažujem, či tam tá šípka bola fakt doprava, alebo ako
chodec mám úplne iný odhad, než vodič auta, pre
ktorého bola určená. Tiež ma napadla tretia možnosť,
že keď Bulhari v opačnom význame prikyvujú a krútia
hlavou, či šípka doprava neznamená doľava a ... nie,
to bude asi blbosť.
Ďalšie infocedule ma už vedú bezpečne, po ceste
sa trochu vypytujem a vyhýbam sa taxikárom, ktorý by
ma tam určite chceli ochotne dopraviť. Nechcem sa
voziť, chcem sa túlať! Sklamem ďalšieho ponúkača s
nocľahom, to som ešte slušný a bavím sa s ním.
- Sorry, I don’t speek English. Gavarím pa rúski.
- Idi pasmatriť majú kvartíru. Tóľko 15 leva.
Klimatizácija...
- Spasíba. Nechačú.
- Pačemú?
- No patamú! Ja nechačú zdes spať!
Otrava jeden. Ďalšia babka naháňačka s úsmevom
z bieleho kovu, keď som sa jej priznal, odkiaľ som,
spustila v rámci propagácie svojej ponuky: “Áánička
dúúšička, kdéé si bóóla...”
Žiadna sranda chodiť po
Velikom
Tarnove
s
báglom. Konečne sa
dostávam do romantických
uličiek s obchodíkmi, lenže
mne by bodli potraviny.
Hmm.
Musím
kúsok
naspäť, tam bol stánok,
takže minerálku mám
chladenú. Žiadne vínečko
ale vyložené nevidím, tak sa
po ňom dotazujem. Holka
pekná v okienku siahne za
seba a strelí mi fľašku
červeného za búra. No...
mohla podať aj niečo
lacnejšie, myslím si, ale
odpúšťam jej, keď ho otváram pri chráme Bohorodičky,
sediac na múriku a kochajúc sa panoramatickým
pohľadom na hľadaný Carevec, z ktorého som až teraz
pochopil, že sa jedná o hrad s parádnou rozlohou a
opevnením. Je vynikajúce a je jedno z tých, ktoré som
chcel ochutnať. (poznámka pre vínomilcov: Mavrud)
Popíjam teda ten božský mok, čumím na hrad, čo
leží na náprotivnom kopci, potom na vlak, čo prehrmí
kdesi dole podomnou a celé to porovnávam s tým
svojím plánkom a dochádzam k názoru, že je celý
akýsi... no, nezmyselný. Nech. Carevec predo mnou,
tak sa ide tam. Nejde. Za polhodinu zatvárajú a ja
mám prísť zajtra. Dóóbre, nevadí, ja mám čas.
Podhradie je pre mňa otvorené, obchodík s
potravinami tiež. Žiadna parádna večera v
restaurante, zvíťazil vo mne vandrák - kúpim
dlabanec. Pol kila balkánskeho syra za dve pade,
no neber to. Spokojne sa nacpem pred krámkom,
zalejem to lahváčom (alebo boli dva ?) a trošinku
sa potúlam popri riečke Jantre. Vykonám v nej
základné hygienické obrady, lebo tie paprče moje, i
keď celý deň v sandáloch, už by mohli prípadne aj
zapáchať a potom zakotvím v prvej hospode, čo sa mi
natrafí.
Na brehu Jantry, pri moste, sedím na terase,
pozerám hore na osvetlený Carevec. Pivo - fľaškové,
tu stojí 0.70, dobré. I keď rekord z mesta tam hore na
kopci to netrhá, tam
som narazil na
plechovkáč za padíka.
Lupnem teda dve a je
tma, desiata hodina.
Po ceste som trošku
sondoval
nejaký
nocľah. Hore na kopci
som ešte od kostola
zameral niečo neviem
čo,
ale
vyzeralo to opustené.
Krásna, ale naivná
predstava, hľadať
potme niečo voľačo
hore na nejakom
kopci, keď ani neviem,
kade by som naň
vyliezol.
23
Jediná ulička v dedine, čo je na tejto strane rieky,
končí priemyselným areálom a štekajú tam psiská.
Otočil som. Ešte je tu opustená vilka na opačnom
konci. Šiel som okolo nej ešte pred večerom. Bola
tam stále. Na metrový múrik sa hravo vyskočí aj s
báglom, ale keď začalo čosi štekať vo dvore, velice
šikovne som múrik zase opustil. Možno to bol bol
niektorý z potulných psov, ktoré sa tu cez deň všade
poflakujú, alebo povaľujú. A možno aj nie.
Ustlal som si na ihrisku pred neveľkou fabrikou.
Síce zašitý za zeleňou, ale aj tak ma celú noc budili
paranoidné sny, ako ma ráno niekto legitimuje (a ja
bez dokladov, že ...), potom zase z druhej strany
plota začal ziapať pes... Spal som mizerne a o
šiestej to radšej zabalil. Raňajkujem na brehu
Jantry.
Sedem hodín. Je čas vyraziť. Carevec otvárajú o
ôsmej. Ide sa na kopec do uzunkých uličiek starého
Tarnova. Malebné a moc krásne a dobre sa po nich
pohybuje a až tam hore, keď čumím ponad strechy
do údolia rieky - čuduj sa svete - nádražie. Mapa,
kompas, znova mapa, kruci, takže tá stanica, ktorá je
na mape, nie je tá, kde som vystúpil. A tá moja je
mimo plánok, len označená šipkou. Dóóbre, dobre,
blbec som ja, ale tiež to tam do textu mohli napísať.
Mantáci.
Idem radšej na hrad. Vstupné 4 levky, pochodiť si
poctivo je tak na dve hodiny. Nie som až taký poctivec,
po poldruhej hodine zliezam do podhradia a v
starom známom krámku zakupujem tekutiny.
Minerálku a cabernet sauvignon.
Na “svoju” stanicu sa vraciam tou istou cestou.
Aspoň som si to myslel, kým som nezistil, že som
zase na inej výpadovke. Našťastie som kúsok za
cestným tunelom zbadal koľajnice, tak som vymenil
asfalt za podvaly a na miestnu hlavnú stanicu som
prišiel štýlovo. Po trati a cez tunel, tentoraz
železničný. Síce pre policajtami na peróne som sa
tváril že nie, ale aj tam mali ... no, nevšímali si ma.
Odchodová tabuľa mi dôverne prezradila, že
najbližší vlak pre mňa zaujímavým smerom ide za
tri a pol hodiny. Vyvedený čiernymi číslicami, teda
osobák. Jeden a ten istý čas odchodu na Plovdiv aj
Burgas, každé na inú stranu. Niekde bude treba ešte
prestúpiť. Podľa mapy tipujem Staru Zagoru. Dobre, to
by sme mali. Sranda cestovať vlakom v tomto Bulharsku.
oblasť okolo nej je smutný pohľad. Polorozpadnutý,
ošuntelý pozostatok socialistickej parády.
Autobus mi, ako zisťujem, odchádza o päť minút. Tiež
som rozmýšľal vláčikom ešte do Pomoria, ale tam už
nijaké, alespoň osobné, nechodia. A keď potom to
Pomorie vidím z okna busu, vôbec neľutujem. Všade na
pobreží sa odušu buduje, obrovské luxusné hotely paláce. Časom sa spoja do jedného, niekoľko desiatok
kilometrov dlhého celku, s plážami non-stop pokrytými
slnečníkmi a lehátkami. Premárniť v takom voľačom
dovolenku... strašná predstava. Bŕŕŕŕ.
Vystupujem v starom Nesebare s naivnou predstavou
tradičného poflakovania po malebných uličkách,
pomedzi kamennodrevené domky a povaľovanie sa
niekde pri prístave s butylkou dobrého vína po tieždobrom
rybacom obede. Ach! Nesebar je v sezóne, alebo aj
tesne pred a po nej, jeden predražený jarmok, plný
dovolenkárov. Fakt, že objavím v jednom zapadnutom
obchodíku plechovkáče za leva, javí sa mi ako zázrak. A
tak, s Karlsbergom v ruke, dokončím obchádzku, kúpim
svojmu malému nožik a znechutený odchádzam,
brblús si podvedome popod nos Vostárkov
katapulťácky text: “...se smutně krčí pro turisty
kýýýčee..”.
Na pevnine si dám “šnicel”, taký voľajaký rezeň
z mletého mäsa, zapečený v chlebe a špekulujem,
čo ďalej. Uviazol som na mŕtvom bode 30 km od
Bialy, kde táborí moja rodina. Doraziť tam dnes večer
a platiť zbytočne nocľah... to je blbosť. Ale zase - čo
tu, kruci ? Aj ten zakúsnutý vlčiak sa stále ozýva.
Takže ešte raz päťminútovka pri móle vo vode a idem
na “maršrutku”. V Biale som si na kraji mesta pri
ceste do Varny všimol cedulu s veľkým nápisom
“VINO”.
Bača (Skalica)
príspevok prešiel minimálnou jazykovou úpravou;
dokončenie v budúcom čísle
24
Ahoj kamaráti a kamarátky,
v tomto čísle Severky som si “odpustil” napísanie úvodníku.
Múdrymi slovami ma zastúpili Šupák a Terry a tak len krátko
ešte doplním môj postoj k diskusii uvedenej pod článkom v
rubrike Hmmm...: “Ľahko by bolo spoznať trampa podľa
zovňajšku. Dobrého od zlého človeka podľa kabáta
rozoznáš ťažko... A napriek tomu, že ma môžete
najčastejšie stretnúť v maskáčoch, s domovenkou na
rukáve a USkou na chrbte, napriek tomu, že súhlasím s
prevažnou väčšinou uvedeného v diskusii, tak musím
napísať nasledovné:
V intenciách vyznávania slobody ako základného
atribútu trampingu a v súlade s axiómou, že moja sloboda
sa končí tam, kde začína sloboda niekoho iného si sám
pre seba odvodzujem záver:
1. to, čo je trampské, kto je to tramp - si zadefinujem
pre seba, v súlade so svojím presvedčením a názorom a
budem sa tým riadiť
2. nič a nikto ma neoprávňuje, aby som tento svoj názor
vnucoval niekomu inému, resp. ho pre jeho vlastný názor
odsudzoval alebo zosmiešňoval.” Toľko moja poznámka a
vlastne aj jeden z mojich príspevkov na stránkach
www.ontheroads.net. Mimochodom, vrelo odporúčam.
A ešte niekoľko noviniek, či oznamov. Ako píšeme na inom
mieste, rok 2008 je rokom významných výročí trampingu.
Nezaškodilo by, pripomenúť verejnosti, že tu sme, a že
tramping nie je len únikom akejsi hŕstky ľudí pred civilizáciou,
ale že aj čosi dokážeme a vieme to aj odprezentovať. Ak teda
vymyslíte, či budete robiť nejaké akcie, radi sa s Trampským
združením pripojíme, pomôžeme, urobíme “reklamu”, alebo
“len tak” budeme reprezentovať tramping na Slovensku. A k
máte námety na činnosť Severky, sem s nimi... urobíme výstavu,
premietanie, hudobný, alebo literárny večer ?
Pre potreby trampského múzea (nech už jeho podoba bude
akákoľvek a kedykoľvek) sa mi podarilo zohnať prvé vydania
zaujímavých kníh - napr. prvý trampský román J.J.Paulík Arizona (Aventinum, 1928), črtu Duše trampa autorov
K.Mucha, I.Horný, J.Mihule (nakl. Práce Intelektů, 1931), či
štvordielny román Z.M.Kuděj - SID, Pravá trampská historie
(Toužimský a Moravec, 1941). Uvítame akékoľvek vaše
príspevky, trampské artefakty. Všetko smerujte priamo na
kamaráta Frica - Jaroslav Flídr, Dlhá 54, 935 32 Kalná
n.Hronom, alebo do redakcie Severky.
Existujúca internetová stránka severka.nfo.sk je technicky
zastaralá a neumožňuje použiť všetko, čo by sme chceli jej
prostredníctvom zabezpečiť. A tak sa pripravuje nový web,
založený na princípe redakčného systému Wordpress, ktorý
umožní jednoduchšie vkladať články aj vám, užívateľom,
zabezpečí interaktivitu, aktuálnosť, možnosť zriadenia
diskusného fóra a pod. V tej súvislosti hľadáme spolupracovníka
/-ov, zručných v používaní RS, najlepšie WP, php4, html a css je
samozrejmosťou.
Tak, ako aj predchádzajúce roky sme registrovali TZ Severka
ak príjemcu tzv. 2% z daní. V prvom rade mi prichodí
poďakovať všetkým, ktorí aj v predchádzajúcom období
vyplnili príslušné formuláre a zabezpečili tak prísun peňazí
na náš účet. V roku 2006 to bolo 36164,- Sk (pričom temer
polovica pochádzala od jedného darcu), v roku 2007 suma
17210,- Sk. Plánovali sme prevažnú časť použiť na vydanie
almanachu “to najlepšie” za 15 rokov Severky. Žiaľ, tento
cieľ sa nepodarilo dosiahnuť. Peniaze však nevyšli nazmar
- tento rok sme investovali čiastku cca 18000,- do nákupu
počítača, na ktorom sa tvorí tento časopis. Ďalšími dotujeme
služby súvisiace s tlačou a distribúciou Severky, ktorú súčasné
predplatné nepokrýva. (Nezabúdam, samozrejme, na vaše
dary a sponzorské príspevky!) Domnievame sa však, že by
nebolo vhodné predplatné zvyšovať. No a zvyšok financií
samozrejme odkladáme na horšie časy a plánované akcie.
Informácie k 2% - dôležité sú tieto údaje: Trampské
združenie Severka, Jilemnického 23/15, 03601 Martin; IČO
14220814; Občianske združenie. Tieto údaje treba vpísať do
formulára, ktorý sa dá stiahnuť z internetu, aj s potvrdením,
ktoré vám vydá váš zamestnávateľ a poslať na adresu miestne
príslušného Daňového úradu. To pre zamestnancov.
Podnikatelia a firmy uvedú tieto údaje priamo do príslušných
riadkov svojho daňového priznania.
A keď sme už pri tých peniazoch: v tomto čísle je vložený
šek na predplatné, stačí vyplniť ľubovoľnú sumu, minimálne
(sponzoring je vítaný) 120,- Sk a odoslať. Pre našu
poštárku by však bolo uľahčením, keby ste všetci, čo
môžete, využili bezhotovostnú platbu na účet Severky, číslo
je na poslednej strane obálky. Nezabudnite uviesť svoje
meno a adresu, ako variabilný symbol počet výtlačkov
2008 na jednu adresu, teda napr. 12008. Ako obvykle,
všetko nájdete na webe http://severka.nfo.sk.
Oznam pre čitateľov handlovského Trampského spravodaja
Podľa informácie uverejnenej v decembrovom čísle TSH,
nepodarilo sa Poldolfovi zabezpečiť podmienky pre ďalšiu
bezplatnú distribúciu Spravodaja (nielen pre) handlovských
trampov.
Pre záujemcov bude teda k dispozícii za ročné predplatné
170.- Sk v Handlovej a 300,- Sk v rámci Slovenska (posielané
poštou). Novinkou je elektronická verzia zverejňovaná na
internetovej stránke www.tramper.sk, kde určite nájdete aj
aktuálne informácie.
Bolo by škoda, keby pre nedostatok financií skončil
akýkoľvek trampský plátok. Hoci, bol by iba ďalším z dlhého
radu tých pred ním... a, našťastie - tramping žije ďalej ....
-ez-
25
Ako najlepšie uviesť slová Miloša Seiferta ? Najlepšie snáď citáciou E:T.Setona:
“Jest Dvanáct zákonů umění žít pro ty, kdož se připojí k Hnutí lesní Moudrosti,
tak jako jest Dvanáct Tajemství Lesa, které povzbudí a osvětlí mysl. Hned
jak vstoupíte, učíte se býti hrdinskými; uvidíte jak důležité jest mít odvahu;
učíte se oceňovat mlčení, čistotu, nejenom osobní, ale potŕebu čistého okolí
pro sebe a svého ducha; učíte se nejenom milovati lesy, ale také chrániti je;
učíte se vážiti pravé zbožnosti a současně budete muset být laskavými a
budete cítit potřebu toho; není jiného ducha mezi junáky lesní moudrosti,
právé tak jako je mezi nimi duch účinlivosti. A podivno, učíte se při tom
oceňovati dobrou povahu. Velmi brzo poznáte
mezi svými přáteli junáky, že jest pro vašeho
ducha, pro vaše zdraví, pro vaši dokonalost
nejlépe býti laskavými, ať jste nemocni nebo
zdrávi, ať cítíte nepohodlí, nebo pohodlí. A velmi
brzo také poznáte, že práce jest znamenitá věc,
poněvadž pomáhá dělati vás a vaše přátele
šťastnějšími a spokojenějšími.”
Kamaráti, nasledujúce slová z predhovoru útlej
knižočky sú svedectvom doby a myslenia ľudí v jej
kontexte. Napriek použitým slovným spojeniam a
ich obsahu nie sú namierené proti skautingu...
Ne velcí učenci, filosofové, technikové přinášejí
lidstvu spásu a vedou je dále, ale velcí učitelé. Jeden
z největších žijících učitelů jest Ernest Thompson
Seton, slavný přírodopisec, malíř, spisovatel a
zakladatel obrodného hnutí, zvaného woodcraft.
Mohli bychom ho nazvati Komenským dvacátého
století. Nikdo nepřinesl tak hluboký, dalekosáhlý
program pro výchovu mládeže a převýchovu
dospělých jako on. Už to jest příznačné, že slabý,
zkarikovaný odlesk jeho myšlenek, jménem
skauting dobře známý, zaujal mládež po celém
světe. Což kdyby poznala učení Setonovo, jak jeho
junáci je žijí! Nejen mládež, ale žádný vychovatel a
učitel, ani rodiče, by neodolali tomu nádhernému
životnímu programu, nad nějž nebylo a nebude
lepšího. “Přivést na svět lidi krásné, všestranně
dokonalé: silné, důstojné, jemné, ukázněné, šťastné
obětavosti, moudré cestami lesa, vzdělané a zbožné”
- to bylo přáním mnoha vychovatelů, ale Seton dává
k tomu praktický návod, dává příklad své činnosti,
jenž je skvělý a za kterým každý může jíti. Mluví se
mnoho o reformě školy. Bohužel, není v tom často
upřímnosti. Reforma školy se nemůže státi
záplatováním, nýbrž jen revolucí, převratem ve
smyslu ideí hlásaných Setonem.
Podivná jest, že Setonovo woodcraft je tak
neznámo. Stalo se to úmyslným potlačováním
Baden-Powellovým skautským hnutím, jež touží po
vlivu a moci a - jsouc v podstatě militaristické - má
podporu úřadů a vlád. Je až ku podivu, jak málo lidí
prohlédne za hranice konvence, ve které žijí. Škola a
učitel aspoň měli by býti nezávislí na tlaku shora (i
zdola) a mládeži přinést to nejlepší. Ne to co je
módou, ne to, čím se možno zalíbiti, ale to, co jde do
hloubky. Ale pak nebudou moci sahati ke skautingu,
ale chopí se woodcraftu.
Seton založil roku 1902 skautské hnutí mládeže,
Baden-Powell si roku 1908 jeho myšlenku přisvojil a zneužil pro cíle byrokracie. Seton byl odstraněn ze
skautského hnutí v Americe za světové války, kdy hochůskautů používalo se k účelům válečným. I založil “The
Woodcraft League of America” roku 1916.
Co woodcraft je, o tom jasně mluví těchto několik řádek
Setonových. Slovo woodcraft nedá se lépe přeložit než
“lesní moudrost, či umění, síla života z lesa”. Od roku
1912, kdy založil jsem v Čechách hnutí obdobné
americkému, snažil jsem se vykládat, co je lesní
moudrost, dílem uváděje na český jazyk díla Setonova a
Hargraveova, dílem pokoušeje se uplatnit české názory
na věc. Nebylo mnohdy porozuměno tomu, co jsem říci
chtěl a oč jsem se snažil svou prací. Mnoho předsudků
je u nás proti indiánství, ač Seton v Indiánovi poznal
nejkrásnější typ života a na studiu indiánského umění
a náboženství založil táborový život junáků. Ještě více
na nedorozumění bylo zlé vůle. I naše Liga Lesní
Moudrosti byla ohrožena a jména jejího zneužito. Avšak
Setonovo woodcraft má hlubší program a vyšší cíle,
než aby mohlo sloužiti sobeckým zájmům jednotlivců.
Proto jsme letos české hnutí woodcraftu úplně
osamotnili a jako jediné Setonovo hnuti “Moudrost Lesa”
zveme do svého středu všechny vychovatele, rodiče i
mládež, kterým jde o to jíti cestami přírody, zdraví, umění
a pravého náboženství krásnou harmonií lesa.
MILOŠ SEIFERT, profesor reálky v Příbrami.
26
antikvárny výtlačok publikácie “Dvanáct tajemství
lesa”, označený pečiatkou “Moudrost
lesa - Woodcraft” vydal Nakladatel
B.Kočí, kníhkupec, v Prahe 1925.
Preložil a životopisnou štúdiou o
Setonovi doplnil Miloš Seifert.
Výber z knižočky “TRAMPSKÝ SMÍCH”, zostavil T.Šerif,
s príhovorom Bedřicha Bělohlávka.
Štyri reprodukované kresby z tej istej knižky kreslil Franta Bidlo.
V edíci “VESELÁ MYSL” v roku 1937 vydalo Nakladatelství
>>ORBIS<<, Praha XII.
Paďour: “Pane tramp, nemohl byste mi říci, kde je tady
nádraží?”
Tramp: “To bych mohl, ale já se nerad chlubím.”
Konduktér: “Člověče, co si myslíte, vždyť vy máte docela
špatnej lístek.”
Dobrej tramp: “A copak já sem ho tisk, voni chytrej?”
Financ: “Máte něco od masa?”
Tramp: “To mám.”
Financ: “Tak ven s tím. Co pak máte?”
Tramp: “Sím, papír, vašnosti.”
Cáraj si to silnicí dva trampi s prázdnými žaludky, již ke konci
podzimku, a v tom jeden zahlédne v příkopu u silnice stát
košík modrých, smějících se švestek, koutky u chlebáren
se oběma roztouženě protáhnou a jeden povídá: “Ty, heleď,
koupíme si ňáký.”
Druhý ale jaksi varovně: “Víš, teď to nepude, támhle sou
lidi.”
Tramp chytá ryby. Na břehu ho pozoruje pán. Tramp vytáhne
několik velkých ryb a každou hodí zpátky do vody. Konečně
vytáhne malou a tu si nechá. Pánovi to nejde do hlavy.
“Poslouchejte, proč ty velké ryby zahazujete a malé
schováváte?”
“To máte těžký, já mám malej kastrol a voni by se mé tam
ty velký ryby nevešly.”
Pan Kaňka měl s trampy velkou potíž. V jeho tiché
hospůdce řvali sobotu co sobotu: “... tam v dáli za horama
...” Jeho tichá a snášenlivá duše těžce nesla toto příkoří, i
šel k poustevníkovi o radu. a poustevník poradil.
Pan Kaňka příští sobotu pravil k šerifovi: “Ta píseň se mi
hrozně líbí. Budete-li ji zpívat každou sobotu tak pilně jako
dosud, dám každému pivo.” Šerif návrh přijal jménem osady,
která úmluvu tu uvítala s jásotem.
První sobotu dvě piva, druhou sobotu dvě piva, třetí sobotu
nic, čtvrtou také nic.
Dali hlavy dohromady a řekli: Nakašlem mu, zpívat zadarmo.
Dnes je to nejtišší osada v celých Brdech.
27
OBSAH
NA ČÍSLE SPOLUPRACOVALI:
texty: Šupák, Lucky, Maják & ml.Džamila, Bača, D’Ady, Ďáblík, Pekelník,
Špricek, Pitkin, Smrťo, Tarzan, ITZ, Pedro, Bzučo, Pufi, Jojo Gocman,
Lilka, Maroš z Tajfu, Danica Brožová, Havran, Otlak, Vokoun, Radiar, Čepek,
Bokajs, Seveřan, Fenik, Ali, Ria Ferčáková, Johnki, Poldolfo, Brčko, ...
kresby a foto poskytli: Bača (o1,s4-6,22-24), Bludný Hobo (o2), ml.Džamila
(s8), Lucky (s9), Bzučo (s3), Otep (s11), Lilka (s18), Ali (s10,14,19), Šutrák
(s12,19), Kuchař (s20), Tarzan (s25), Haluz (o4)
ďalšie zdroje: Trampský spravodaj (Handlová), Trampský spravodaj TCB,
Pekelník - Kronika T.O., z internetu ontheroads.net, folk.sk, trampnet.sk,
sharkan.net, svatojanske-proudy.cz, t.o.yukon.szm.sk a i., dobová tlač,
pozvánky a oznamy trampských osád, atď.
str.2 obálky - EPITAF
str.3 - DVORANA
- Beguine
- Chodiť, či nechodiť
str.4 - TIP NA VANDER
- Tunelvander
str.7 - NA ZELENÚ NÔTU
str.8 - PESNIČKA TULÁCKA
- Odišla legenda - M.Davy Orság
- Pesnička v tomto čísle
- Správy
str.10 - KEĎ NÁS NAVŠTÍVI MÚZA
- LSS 2007
- Hej, počkaj chlapče
- Tváre tatranskej magistrály
- K slobode
- Dôsledky
- Prales
str.13 - KULTÚRNY BEDEKER
str.14 - PORTA BOHEMICA
- Z podzimka
- Podzim tuláka
- XXX
- Dárek
str.16 - PO STOPÁCH TULÁKOV
- Počiatky trampingu
- Výročia T.O., správy
str.18 - VYTRHNUTÉ Z CANCÁKOV
- Cena pre Marko Čermáka
- krátke správy
str.21 - HMMM....
- Sex a tramping
- z diskusie na ontherods.net
str.22 - SPRÁVY Z CIEST
- Vláčikom - Bulharsko I.
str.25 - DO VAŠEJ POZORNOSTI
str.26 - MODRÚ OBLOHU
- Dvanáct tajemství lesa
str.27 - NAJVÄČŠIA RADOSŤ...
- Veselá mysl - Trampský smích
str.28 - PF 2008
UZÁVIERKA ĎALŠIEHO ČÍSLA
Svoje príspevky môžete zasielať na adresu:
JE 25. FEBRUÁRA 2008!!!
D’Ady - Adalbert Mezei, Hronsecká 36, 976 31 Hronsek
Pokiaľ máte možnosť písať na počítači a posielať e-mailom, môžete priamo na adresu [email protected].
Súbory ukladajte vo formáte *.txt, obrázky a fotografie nescanujte, pošlite originály, na požiadanie ich
vrátime. Ak túto možnosť nemáte, nevadí. Píšte aj ručne, alebo na obyčajnom písacom stroji.
Vydáva Trampské združenie SEVERKA pre vlastnú potrebu
Jilemnického 23/15, 036 01 Martin
č.účtu: ČSOB 4001820527/7500
Kontaktná adresa redakcie:
SEVERKA - vydavateľstvo tlače
Adalbert D’Ady Mezei
Hronsecká cesta 36
976 31 Hronsek
Šéfredaktor a grafická úprava:
Adalbert Mezei (D’Ady)
Redakčný kruh:
každý, kto priloží ruku k dielu
ISSN 1335-3802
Elektronická pošta a web:
[email protected]
http://severka.nfo.sk
Objednávky prijíma:
redakcia SEVERKY