Kolektiv autorů „AKTUÁLNÍ PROBLÉMY VEŘEJNÉ SPRÁVY V

Transkript

Kolektiv autorů
„AKTUÁLNÍ PROBLÉMY VEŘEJNÉ SPRÁVY V STŘEDOEVROPSKÝCH ZEMÍCH
SDRUŽENÝCH V EVROPSKÉ UNIÍ (S AKCENTEM NA PROBLÉM KORUPCE)“
Vydavatel, nositel autorských práv:
© Evropský polytechnický institut, s.r.o. Kunovice, 2006
Publikace neprošla jazykovou úpravou.
Za obsahovou správnost odpovídají autoři
ISBN 80–7314–106-x
EVROPSKÝ POLYTECHNICKÝ INSTITUT, s.r.o.
1. soukromá vysoká škola na Moravě
SBORNÍK
„AKTUÁLNÍ PROBLÉMY VEŘEJNÉ SPRÁVY
V STŘEDOEVROPSKÝCH ZEMÍCH SDRUŽENÝCH V EVROPSKÉ
UNII (S AKCENTEM NA PROBLÉM KORUPCE)“
II. MEZINÁRODNÍ VIRTUÁLNÍ VĚDECKÁ KONFERENCE 2006
15. listopad 2006, Kunovice, Česká republika
Generální garant konference:
Ing. Oldřich Kratochvíl, Dr.h.c.
Vědecký garant konference:
plk. prof. JUDr. Jozef Králik, CSc.
Odborní garanti konference:
Mgr. Iveta Matušíková
npor. JUDr. Jana Galajdová
Vědecká rada konference:
Ing. Oldřich Kratochvíl, Dr.h.c. - předseda
plk. prof. JUDr. Jozef Králik, CSc. - spolupředseda
Členové:
plk. doc. Dr. Jozef Balga, PhD.
pplk. doc. Dr. Mgr. Jana Viktoryová, PhD.
prof. PhDr. Imrich Rukovanský, CSc.
JUDr. Daniel Jakubovič, PhD.
prof. Ing. Anton Tallo, CSc.
plk. doc. JUDr. Jozef Kuril, CSc.
doc. JUDr. Milan Šmátrala, CSc.
Sestavovatelé:
Technická redakce:
npor. Ing. Marian Suja
Miriam Švirecová
Vydavatel:
Evropský polytechnický institut, s.r.o. Kunovice, 2006
Recenzenti:
Prof. PhDr. Karel Lacina, DrCs.
Prof. Ing. Jaroslav Ďaďo, Ph.D.
Doc. Ing. Miroslav Mečár, CSc.
Za jazykovou úpravu zodpovídají autoři.
OBSAH:
Predhovor ................................................................................................................................. 9
I. FUNDAMENTY VEDY
Aktuálne problémy verejnej správy v stredoeurópskych krajinách združených
v Európskej únií (s akcentom na problém korupcie) ............................................................ 13
Milan Březina....................................................................................................................... 13
Analýza korupce v podnikatelském prostředí ČR a její vývojové tendence ........................ 17
Oldřich Kratochvíl, Iveta Matušíková ................................................................................... 17
Poznámka k aktuálnemu problému fungovania slovenskej štátnej polície
a k súčasnému stavu fenoménu korupcie .............................................................................. 31
Jozef Králik .......................................................................................................................... 31
Finančná kontrola - metóda boja proti korupcii................................................................... 41
Jozef Králik .......................................................................................................................... 41
Korupcia vo verejnej správe z pohľadu európskeho práva.................................................. 55
Jozef Balga........................................................................................................................... 55
Decentralizácia verejnej správy v krajinách východnej európy, problematika
korupcie v tomto procese ....................................................................................................... 67
Luboš Maxina....................................................................................................................... 67
Niekoľko poznámok k páchaniu a utajovaniu korupcie ....................................................... 75
Jana Viktoryová, Jaroslav Pažítka......................................................................................... 75
Hmotnoprávne aspekty trestných činov korupcie................................................................. 81
Jozef Čentéš, Jana Viktoryová .............................................................................................. 81
Nástroje hospodářské strategie České republiky se zaměřením na snižování korupce
do roku 2010 s důrazem na podnikání a veřejnou správu .................................................... 91
Juraj Dubovec, Tibor Hlačina, Milan Vinklárik .................................................................... 91
Korupce a etika v soukromém a státním sektoru ČR při poskytování finančních
prostředků neziskovému sektoru ........................................................................................... 97
Kamil Třos ........................................................................................................................... 97
Korupcia a jej množstvo podôb ........................................................................................... 103
Alena Pauličková................................................................................................................ 103
Korupce nejen ve veřejném sektoru .................................................................................... 107
Eva Horzinková.................................................................................................................. 107
Metodika vyšetrovania korupcie - súčasť výučby na Akadémii PZ v Bratislave .............. 113
Stanislav Viktory ................................................................................................................ 113
Zopár poznámok k fenoménu korupcia .............................................................................. 121
Milan Šmátrala ................................................................................................................... 121
Teoretické východiská pre analýzu problematiky korupcie ............................................... 127
Monika Hullová.................................................................................................................. 127
Korupcia v Policajnom zbore a niektoré možnosti jej eliminácie....................................... 135
Jana Galajdová ................................................................................................................... 135
Niekoľko úvah k aktuálnemu stavu a vývojovým trendom korupcie v Slovenskej
republike a Českej republike ............................................................................................... 139
Mária Gogová..................................................................................................................... 139
Podplácanie ako spôsob nekalosúťažného konania ............................................................ 147
Ján Golian .......................................................................................................................... 147
Daňová harmonizace a konkurence v Evropské unii .......................................................... 151
Marie Emilie Grossová ....................................................................................................... 151
Právna úprava komerčného poisťovníctva na Slovensku v období rokov 1993 - 2003 ..... 163
Miriam Nehajová; Kristína Králiková ................................................................................. 163
Poplatkové právo v Slovenskej republike de lege lata ........................................................ 197
Jozef Králik; Daniel Jakubovič ........................................................................................... 197
Marenie výkonu úradného rozhodnutia a jeho nedostatočná normatívna právna
úprava ................................................................................................................................... 223
Daniel Jakubovič ................................................................................................................ 223
Menové právo a jeho niektoré minulé a súčasné problémy ................................................ 233
Ľubica Horniaková; Jozef Králik ........................................................................................ 233
Obchodní jednání a národní zvyklosti v Kuvajtu a Spojených arabských emirátech. ..... 261
Jan Prachař ......................................................................................................................... 261
Poznatky z modelového uplatnenia moderných prvkov riadenia v miestnej štátnej
správe.................................................................................................................................... 267
Peter Berčík........................................................................................................................ 267
II. FRAGMENTY VEDY
Zmena štátno-služobného vzťahu príslušníkov Policajného zboru.................................... 277
Jana Galajdová ................................................................................................................... 277
Sepětí teorie a praxe při výuce zahraničního obchodu ....................................................... 285
Jan Prachař ......................................................................................................................... 285
Nelineární programování ..................................................................................................... 287
Věra Matuštíková, Josef Zapletal....................................................................................... 287
Olap technologie ve výukovém procesu............................................................................... 301
Jindřich Petrucha ................................................................................................................ 301
Některé operátory aplikované k rozhodování za rizika a nejistoty .................................... 307
Josef Zapletal ..................................................................................................................... 307
Technické vzdělávání formou projektového vyučování...................................................... 317
Robert Jurča ....................................................................................................................... 317
Fragmenty kultúry v Bratislave........................................................................................... 321
Kristína Králiková .............................................................................................................. 321
Diagnostické a terapeutické praktiky Hippokratovskej školy............................................ 337
Jaroslav Gerhart.................................................................................................................. 337
Ornitologické intermezzo : nezvyčajné stretnutia s bocianmi .......................................... 347
Jozef Králik ........................................................................................................................ 347
Z rodinného archívu Králikovcov - fragmenty z písomnej pozostalosti Štefana
Králika (1914 – 1996) ........................................................................................................... 349
Andrej Králik ..................................................................................................................... 349
III. APENDIX VEDY
Učebnica proti korupcii........................................................................................................ 357
Jozef Králik, Kristína Králiková ......................................................................................... 357
Názory Ľudovíta Štúra na štát a právo ............................................................................... 361
Jozef Králik, Daniel Jakubovič ........................................................................................... 361
Cenná obchodnoprávna publikácia na knižnom trhu......................................................... 363
Jozef Králik, Daniel Jakubovič ........................................................................................... 363
Cesta k slovenskej samostatnosti ......................................................................................... 367
Jozef Králik, Kristína Králiková ......................................................................................... 367
Správa z medzinárodnej vedeckej konferencie „Slovensko a Európska únia minulosť, súčasnosť a perspektívy“..................................................................................... 369
Jana Galajdová, Oldřich Kratochvíl .................................................................................... 369
Správa z medzinárodnej vedeckej konferencie „Aktuálne problémy súčasného sveta
(Slovensko a Európska únia)“.............................................................................................. 373
Jana Galajdová, Iveta Matušíková....................................................................................... 373
Správa z 2. medzinárodnej vedeckej konferencie „FIRE ENGINEERING POŽIARNE INŽINIERSTVO“ ........................................................................................... 377
Marian Suja ........................................................................................................................ 377
PREDHOVOR
V poradí II. medzinárodná interdisciplinárna vedecká konferencia, získavajúca si čoraz širší okruh priaznivcov a
organizovaná Evropským polytechnickým institutom v Kunoviciach prezentuje opätovne širokospektrálne a vari aj
preto mimoriadne zaujímavé, avšak aj vedecky a odborne cenné poznatky širšieho okruhu českých, slovenských
i rakúskych autorov reprezentujúcich rozličné odbory a oblasti vedeckej a odbornej činnosti. Potešiteľné je, že už I.
medzinárodná interdisciplinárna vedecká konferencia, organizovaná Evropským polytechnickým institutom
v Kunoviciach v závere roka 2005, si získala mimoriadnu popularitu aj medzi odbornými i laickými čitateľmi, a to
prostredníctvom svojim obsahom heterogénneho zborníka vystúpení, ktoré boli do jeho obsahovej štruktúry
sústredená. Názory, že táto voľba metódy prístupu k organizovaniu tohto novátorského typu vedeckého podujatia je
optimálna, motivovali organizátorov tejto ostatnej konferencie a zostavovateľov tohto zborníka v pokračovaní tak
úspešne začatého diela. Aktuálne vedecké podujatie, z ktorého zborník práve držíte vo svojich rukách, však
v záujme garantovania optimálnej miery prehľadnosti, zrozumiteľnosti, jasnosti a dostupnosti kaleidoskopu
vedeckých informácií rozličnej proveniencie, kreovaného ako rezultát tohto podujatia, dovoľovalo organizátorom
realizovať súčasne aj štrukturálne inovovaný zborník. A to tak, aby predstavoval súčasne aj logicky systemizované
slovesné výstupy vedeckého výskumu jednotlivých autorov, zainteresovaných do riešenia stanovených bádateľských
tém, na ktorých sa podieľajú ako zodpovední riešitelia príslušní reprezentanti vedecko - odborno - pedagogickej
obce Evropského polytechnického institutu v Kunoviciach v subsidiárnej spolupráci s odborníkmi pôsobiacimi na
Akadémii Policajného zboru v Bratislave a na Vysokej škole v Karlovych Varoch (téma Vysoká škola jako
facilitátor rozvoje společnosti a regionu) resp. zodpovední riešitelia bádateľskej témy č. 6 z Akadémie Policajného
zboru v Bratislave a tiež či najmä zodpovední riešitelia samostatnej medzinárodnej vedecko - výskumnej úlohy
riešenej v rokoch 2005 až 2008 pod garanciou Akadémie Policajného zboru v Bratislave, na ktorom participuje aj
kolektív riešiteľov z Evropského polytechnického institutu, a ktorá má tematické označenie Možnosti rozvoja
podnikania v prihraničných regiónoch Európskej únie. Tak bolo potom možné dospieť až k inovovanému
štrukturovaniu zborníka prác do troch základných častí.
Prvá časť zborníka, nazvaná Fundamenty vedy a označená rímskou číslicou I. predstavuje pod označením A)
vedecké a odborné práce, vecne bezprostredne alebo prevažne riešiace tématické okruhy, subsumovateľné do
okruhu informácií v súlade so stanovenou témou konferencie, zameranou na problematiku vzťahu verejnej správy a
korupcie. Časť B) I. časti zborníka sústreďuje texty vedeckých a odborných príspevkov, ktoré bezprostredne či
priamo neriešia otázky a problémy stanovené zadávateľmi a organizátormi II. medzinárodnej vedeckej konferencie,
avšak ktoré svojim zameraním podporne alebo parciálne dotvárajú stanovenú problematiku, i keď nie expressis
verbis. Ide teda o príspevky, z ktorých možno vzťah k stanovenej téme viac či menej konkrétne dedukovať.
Druhá časť obsahovej štruktúry zborníka nesie označenie Fragmenty vedy a číselne sa diferencuje od ostatných častí
rímskou číslicou II. Jej obsahom sú príspevky autorov priamo nesúvisiace so stanovenou témou konferencie, avšak
ktoré majú širší záujmový záber. Ide o články rozličnej odbornej proveniencie, heterogénneho interscientifikačného
vzťahu, avšak bezosporu nemalého významu aj pre imidž, prestíž a pre kultúru vysokej školy, ktorou je Evropský
polytechnický institu čoraz známejší vo vysokoškolskom prostredí nielen Českej republiky, ale už aj v zahraničí.
Napokon, naše doteraz nadobudnuté skúsenosti potvrdzujú enormný záujem o publikovanie príspevkov tohto
„heterogénneho“ typu v monotematických vedeckých zborníkoch, pretože sa takto rozširuje a tým súčasne aj
efektívne oživuje či revitalizuje aj ich praktické použitie a súčasne diverzifikuje tiež využitie informácií v nich
koncentrovaných.
Tretiu časť zborníka, nazvanú Apendix a označenú rímskou číslicou III. tvoria vedecké a odborné informácie,
ktorých štruktúru vytvárajú recenzie a anotácie vedeckých a odborných diel, informácie o vedeckých podujatiach,
a veríme, že perspektívne aj biografické informácie a bibliografické informácie o akokoľvek jubilujúcich vedcoch,
odborníkoch a iných autoroch a o ich dielach. Očakávame, že tieto, avšak aj iné príspevky publikované v zborníku,
budú iniciovať štúdium a publikačnú aktivitu študentov Evropského polytechnického inštitútu v Kunoviciach, a to
nielen z odborov, ktoré sú predmetom ich štúdia, ale aj z iných vedných odborov, ktorých poznatky sú v tomto
zborníku zhromaždené. Najmä druhá časť zborníka, nazvaná Fragmenty vedy, má rozvinúť iniciatívu učiteľov
a študentov našej vysokej školy v publikačnej oblasti, a to aj impulzmi, ktoré môžu každodenné identifikovať vo
svojom najbližšom okolí. Zborník teda plní aj kultivačnú a kultúrnu funkciu.
„AKTUÁLNÍ PROBLÉMY VEŘEJNÉ SPRÁVY V STŘEDOEVROPSKÝCH ZEMÍCH SDRUŽENÝCH V EVROPSKÉ UNII
(S AKCENTEM NA PROBLÉM KORUPCE)“ II. MEZINÁRODNÍ VIRTUÁLNÍ KONFERENCE 2006
EPI, s.r.o. Kunovice, Česká republika, 15. listopadu, 2006
9
Všetky príspevky boli podrobené recenzii, ktorú uskutočnil kolektív recenzentov v zložení Ing. Oldřich Kratochvíl,
Dr.h.c., plk. prof. JUDr. Jozef Králik, CSc. a prof. Ing. Imrich Rukovanský, CSc. Zborník do jeho finálnej podoby
zostavil prof. JUDr. Jozef Králik, CSc., prorektor pre celoživotné vzdelávanie Evropského polytechnického institutu
v Kunoviciach a vedecký garant tejto II. medzinárodnej interdisciplinárnej vedeckej konferencie.
Kunovice 15. 11. 2006
prof. JUDr. Jozef Králik, CSc.
10
I.
FUNDAMENTY VEDY
11
A
12
AKTUÁLNE PROBLÉMY VEREJNEJ SPRÁVY V STREDOEURÓPSKYCH KRAJINÁCH
ZDRUŽENÝCH V EURÓPSKEJ ÚNIÍ (S AKCENTOM NA PROBLÉM KORUPCIE)
Milan Březina
Městký úřad Veselí nad Moravou
Abstrakt: V článku jsou analyzované aktuální problémy korupce státní správy a samosprávy nejen
v České republice, ale i ve státech střední a východní Evropy sdružených v Evropské unii. Přitom jsem
se zaměřil na problémy korupce ve veřejné správě, v oblasti hospodářského trhu při zadávání
veřejných zakázek státními organizacemi v návaznosti na soukromý podnikatelský sektor. Ale taktéž na
analýzu Světové banky na daný problém korupce v Evropě
Klíčová slova: korupce, organizace Transparency International, Světová banka, Evropská unie, veřejná
správa, státní správa, samospráva, státní zakázky, veřejná soutěž..
Abstrakt: In this article you can find analysis of actual problems of the public administration and local
authorities not only in the Czech Republic, but also in other EU member states of Central and Eastern
Europe. I concentrated on the problems with corruption in the public administration, in the area of
economical market of placing public orders by state organisations in connection to private business
sector. But it also includes analysis of the World Bank aimed to deal with problem of corruption in
Europe.
Key words: Corruption, organisation Transparency International, World Bank, European Union,
public administration, state administration, local authorities, public orders, public competition.
Abstrakt: V článku sú analyzované problémy korupcie štátnej správy a samosprávy nielen v Českej
republike, ale aj v štátoch strednej a východnej Európy združených v Európskej únii. Pritom som sa
zameral na problémy korupcie vo verejnej správe v oblasti hospodárskeho trhu pri zadávaní veřejných
záka-ziek štátnymi organizáciami v návaznosti na súkromný podnikatelský sektor. Ale taktiež na
analýzu Svetovej banky na daný problém korupcie v Európe.
Kľúčové slová: korupcia, organizácia Transparency Inernational, Svetová banka, Európ-ska únia,
verejná správa, štátna správa, samospráva, štátne zákazky, verejná súťaž.
Korupce (latinsky - corrumpere = kazit, oslabit, znetvořit, podplatit) chápeme jako zneužití postavení, funkce k
osobnímu prospěchu - v politice, veřejné správě nebo hospodářství. Korupce postihuje jak politiku, hospodářství, tak
i celou společnost. Může být drobná nebo obrovská, neorganizovaná či organizovaná. Korupce se vyznačuje
podplácením, úplatky, vydíráním a zastrašováním. Dále privilegii, neoprávněnými příjmy a jejich vyžadováním,
udělováním přízně a protežováním. Korupce přispívá ke zločinnosti - jako mimo jiné typicky k praní špinavých
peněz, kuplířství či obchodu s drogami. Zdaleka se neomezuje jenom na tyto dnes trestné aktivity. Pro porozumění
toho, jak korupce vzniká, jak roste a co ji udržuje, je ale důležité ji od trestné činnosti jasně oddělit. Následně pak
vytvořit a uplatnit podmínky, pravidla a zákony, které umožní korupci omezit a postihovat.
Všeobecně lze konstatovat, že korupci se daří tam, kde se koncentruje politická moc a rozhodování. Dále tam, kde
jsou nedemokratické režimy, ať centralistické, totalitní nebo vyznačující se vládou mocenských klanů. Jsou apatická,
nezajímající se nebo poddanská, tomu či onomu vůdci lehce podléhající veřejnost, která se nezajímá o politiku a
veřejné věci. Nebo na ni nemá dostatečný vliv např. špatně placení úředníci, zaměstnanci veřejné správy.
Korupci lze formulovat do několika toků: tajení informací při rozhodování procesů, nedostatek otevřenosti a
transparentnosti, pro veřejnost a občany není žádná kontrola, uzavřené mocenské a politické kliky, velké a
nekontrolované částky financování veřejných nebo soukromých projektů, slabé právo, nedostatečná justice nebo
justice sloužící jen mocným a vlivným k prosazování jejich zájmů, nedostatečná vláda práva.
Důsledky korupce lze chápat jako oslabení správy veřejných věcí a politiky vedoucí až k rozpadu státu. Dále
růstem chudoby a nezaměstnanosti, oslabení hospodářských výsledků a ekonomiky státu vedoucí až k nemožnosti
13
podnikat. Syndrom rostoucí daně se rovná zároveň rostoucími daňovými úniky, rostoucí nedůvěrou v politiku,
ekonomiku a k vlastním schopnostem. Rezignace schopných lidí a jejich odchod tam, kde se mohou lépe uplatnit.
Z historie korupce v České republice vyplývý jednoznačně, že je zemí s tradičně vysokým stupněm korupce ve
všech oblastech života. V období rakousko - uherské monarchie byla korupce poměrně vyjímkou. Od 20. let
minulého století, kde se vyměnilo státní úřednictvo německé za české, se stala korupce masivní záležitostí státní
správy. Pro období komunistické vlády v letech 1948 - 1989 jde spíše o korupci charakteristickou jako
spotřebitelská. Markantní nedostatek spotřebního zboží způsoboval, že prodavači a další pracovníci obchodů
a firem, které toto nedostatkové zboží a produkty prodávaly je vyčleňovaly z běžného prodeje. Měli je takzvaně pod
pultem a nabízeli je svým známým a přátelům. Na oplátku od nich požadovali přiměřené protislužby. Nejčastěji opět
obstarání nedostatkového zboží jiného charakteru nebo např. také přednostní přidělení bytu, kvalitnější a rychlejší
ošetření u lékaře, opravu vozidla na něž nebyly náhradní díly, zavedení telefonní linky mimo pořadník, prominutí
dopravního přestupku, přijetí dětí na vysokou školu, výjezdní doložku, poukaz do lázní apod. Hovořilo se ne
o korupci, ale o systému konexí. Čím více měl jedinec možností poskytnout a nabídnout těchto produktů, tím výše
byl v hierarchii společnosti postaven. Kdo nemohl nebo nechtěl nic nabídnout, zůstal společensky u dna a musel se
spokojit s běžně dostupným sortimentem zboží a služeb.
Právě v této době přestalo být korupční jednání společností vnímáno jako zavrženíhodné, ale bylo dokonce
pokládáno za všeobecný odpor k totalitnímu režimu té doby. Po roce 1989 nedostatky produkce a služeb záhy
zmizely, ale tolerance společnosti ke korupci přetrvala. Je zcela přirozený jev, že získáním nějaké veřejné funkce se
občanovi otevírá možný přístup ke korupčnímu jednání. V místní politice je zcela běžné, že radní obcí nebo jejich
rodinní příslušníci mají své vlastní stavební firmy, kterým obce a města přednostně na základě zmanipulovaných
výběrových řízení přidělují stavební zakázky. Potažmo ve vrcholové politice nikoho už dneska ani nepřekvapuje, že
ústavní politici neumí a nebo nechtějí vysvětlit původ peněz na koupi svých bytů, vozidel a na velmi luxusní životní
styl svých rodin.
Spotřebitelská korupce stále i v současné době přetrvává tam, kde je určitý nedostatek služeb např. zdravotnictví,
sociální péče o důchodce, policie či soudů. Za úplatek lze dosáhnout v České republice nejen zastavení trestního
stíhání, ale rovněž i zahájení trestního stíhání obchodní konkurence. Další oblast do které se přenáší korupce a je
vnímána jako přirozený jev, jsou mediální společnosti. Velké firmy si buď zaplatí inserci nebo přímými úplatky
zajišťují příznivou mediální odezvu, vč. potlačení všech vzniklých negativních jevů, které je mohou ohrozit.
Vpodstatě skoro všechny české deníky a televize jsou takto propojeny s jednotlivými politickými stranami, jimž
straní a tím zamlčují a zkreslují realné dění té či oné kauzy. Patrně nejzářivější příklad jsou noviny Rudé právo,
které byly kritizovány Syndikátem novinářů. Jejich články a komentáře ve prospěch TV Nova či společnosti Sazka
jsou zdárným příkladem korupční žurnalistiky.
Při různých debatách o korupci dochází často k několika nepochopením. Často je u nás chápána jenom jako drobné
úplatkářství - pokuty bez bločků dopravní policii, všimné lékařům, úředníkům ap. Jedná se ale o daleko širší jev,
který má mnohem závažnější formy. Zahrnuje například zneužívání postavení a pravomocí úředníků ve státní správě
a samosprávě, braní provize z veřejných zakázek, zvýhodňování známých a příbuzných, hledání možností pro
vlastní obohacení na státu nebo dokonce až zpronevěru veřejných prostředků. Kromě toho korupce nemusí být nutně
jen poskytnutí peněz. Velmi často se jedná o nefinanční protislužby, úniky výhodných informací, rychlejší kariérní
postup či využívání vlivu na důležitá rozhodování. Korupce je trestným činem, jehož formami jsou zneužívány
pravomoci veřejného činitele, přijímání úplatku, podplácení, nepřímé úplatkářství či zneužití informací v obchodním
styku. V určitých případech může být úplatkářství kvalifikováno také jako podvod. Ale jen u nepatrného procenta
korupčních případů se jedná o naplnění skutkové podstaty některého trestného činu, které má trestně právní
důsledky.
Stát, kraje a obce čím dál více utrácejí zbytečné peníze při veřejných zakázkách. Velkou část rozdávají bez toho, že
by vyhlásily průhlednou veřejnou soutěž. Organizace Transparency International, která upozorňuje na korupční
prostředí, zjistila, že v posledních letech se situace ve veřejných soutěžích neustále zhoršuje. Index transparentnosti
trhu veřejných zakázek ukazuje, za jakých podmínek jsou rozdělovány peníze státu, krajů a obcí ve výběrových
řízeních. Podle indexu byla v otevřených soutěžích rozdělena jenom cca třetina zakázek. Úřady totiž více než v
polovině zakázek využily takzvaného režimu malých zakázek, který platí pro práce do 2 milionů korun, kdy
nemusejí veřejnou soutěž vypisovat.
1
FRIČ, P. a KOLEKTIV: Korupce na český způsob, Praha, G Plus G, 1999. ISBN 80-86103-26-9.
14
Ve většině případů jsou proto zakázky rozdělovány bez jakékoliv průhledné veřejné soutěže a hlavně bez
konkurence trhu! Právě rozdělování zakázek na menší části je totiž jednou z nejčastěji používaných metod jak se
vyhlášení veřejné soutěže vyhnout. Zbytečné peníze se tak utrácejí z veřejných rozpočtů. Je přitom zhruba spočítáno,
že konkurence by například při zadávání zakázky v hodnotě jednoho milionu devíti set tisíc korun ušetřila zadavateli
i po odečtení administrativních nákladů sto šedesát tisíc korun. Na veřejné zakázky se přitom ročně utrácí v České
republice na regionální i celostátní úrovni tři sta miliard korun. Ukazuje se, že je nutné soustředit se nejen na velké
státní tendry, ale také na malé zakázky. Obecným pravidlem by mělo být, aby co nejvíce zakázek bylo zadávaných
přes otevřené veřejné soutěže. Města a obce v České republice by ročně mohly ušetřit skoro miliardu korun, kdyby
při veřejných zakázkách připustily konkurenci a nedávaly přednost firmám, v nichž mají podíl, či jinak jsou s nimi
spřízněny.
Úřad pro ochranu hospodářské soutěže například zjistil, že v našem regionu ve městě Uherské Hradiště se v roce
2003 neoprávněně rozdělila zakázka pro stavbu sportovního areálu za 70 milionů korun na několik menších
zakázek. Tím se podle úřadu město vyhnulo zadávání veřejné soutěže. Za porušení zákona městu Uherské Hradiště
hrozí pokuta ve výši dvě stě tisíc korun. Další příklad až z nejvyšších pater politiky. Pokutu ve výši 33 tisíc korun
dostalo také ministerstvo informatiky, které zase rozdělilo zakázku na rekonstrukci části své budovy na devět
menších. Nový ministr vnitra Ivan Langer po sloučení ministerstva informatiky s ministerstvem vnitra už oznámil
první krok, kterým chce korupci ve veřejných zakázkách omezit. Chce totiž prosadit vytvoření takzvané černé
listiny, na které by se objevili lidé odsouzení za korupci. Na listině by se ale také mohly objevit i firmy v likvidaci a
v konkurzu. Lidé a firmy na listině by se pak už nedostali k veřejným zakázkám.
Podle Světové banky v České republice roste korupce při veřejných zakázkách nejvíce z regionů střední a východní
Evropy. Statistiky jsou o to varovnější, že v celém regionu Evropy korupce při získávání veřejných zakázek klesá.
Rok od roku si vedou lépe i státy, které jsou považovány za daleko méně vyspělé a chudší než Česká republika.
Počet úplatků tak klesá například v Estonsku, Gruzii, Bosně a Hercegovině, Rumunsku, Tádžikistánu a na Ukrajině.
Nejlépe si vede Slovinsko. Hůře než Česká republika si vedou jen Litva a Albánie, Slováci se drží v závěsu za
Českem. Korupce roste i v Německu i když ne takovým tempem jako u nás, kde rok od roku pomalu stoupá.
Úplatků využívá při získávání státních zakázek a kontraktů více než čtvrtina firem v České republice. Korupce
však není jen společenským nebezpečím, ale firmy na ní vydávají obrovské částky, kdy na úplatky jde část tržeb.
V České republice v průměru společnosti odvedou na úplatcích 0,6 procenta ze svých tržeb. V případě středně velké
firmy s ročními tržbami kolem miliardy korun tak na úplatky padne asi šest miliónů korun. U největších firem, které
dosahují tržeb až mnoha desítek miliard korun, by ale tato částka mohla být i více než stonásobná. Loni se Česko
podle údajů organizace Transparency International dělilo o 47. až 50. místo s Řeckem, Slovenskem a Namibií. Podle
další statistiky se víc než v Česku uplácí jen v zemích, jako jsou Kamerun, Ghana, Togo či Paraguay.
Otevřenosti a úspornosti veřejných zakázek nepomáhá ani nový zákon, který byl letos po zdlouhavých přípravách
přijat. Ten měl podle zákonodárců přispět právě k tomu, aby pomohl případnou korupci ze zakázek vytlačit. Zákon,
který platí od letošního července, však ještě více uvolňuje limity, do nichž je možné zadat zakázku bez soutěže.
Stalo se to v případě stavebních prací, kde se hodnota zvýšila ze dvou na šest milionů. Opět podle Transparency je
optimální limit do půl milionu korun. Proto chce tato organizace přesvědčit politiky o tom, aby zákon změnili a
novelizovali. Transparency International dále doporučuje zavést povinnost zadavatelů oslovit vždy alespoň tři
konkurenční nabídky a zlepšit kontrolu, aby nedocházelo k umělému rozdělování zakázek na menší celky.
Pomocí korupce a manipulací s výsledky veřejných soutěží získají stavební firmy údajně 90 procent veřejných
zakázek. Umožňuje to prý současný zákon o zadávání veřejných zakázek na ministerstvo pro místní rozvoj. Na
druhé straně s tím ale velké stavební firmy nesouhlasí. „Nemáme žádné konkrétní signály, které by dokazovaly
manipulaci a korupci s veřejnými zakázkami,“ konstatoval tiskový mluvčí z MMR František Tlapák na konferenci s
novináři o veřejných zakázkách. V novém zákoně o zadávání veřejných zakázek, který funguje od května, byla
podle něj jasně stanovena kritéria pro zadávání a vyhodnocování veřejných zakázek. Zákon splňuje i přísná kritéria
Evropské unie, dodal mluvčí. Ministerstvo zároveň dodává, že zákon porušen být může.
Podle Transparency International však korupce na stavebním trhu přibývá. Většinu veřejných zakázek získají
velké firmy. Soutěže o průhledné veřejné zakázky jsou pouze iluze. Zakázky se přidělují pomocí protekcionismu a
korupce. V Praze firmy díky korupčním praktikám získají podle něj ještě více než 90 procent veřejných zakázek.
Pomocí účelově nastavených podmínek soutěže lze podle Transparency International předem vybrat zvoleného
vítěze nebo měnit podmínky zakázky během její realizace. Zkušenosti z tohoto prostředí naznačují, že z nahodilých
korupčních obchůdků se díky zneužívání politických pozic jednotlivci i stranami časem vytvořil systém na
rozkrádání veřejných rozpočtů.
15
Nejlukrativnějšími stavbami pro korupční obchody jsou ty, kde se dá těžko zjišťovat objem stavebních prací. Jsou
to například železniční koridory nebo stavby pro životní prostředí. Z pražských staveb je to například Justiční areál
Míčánky. Soutěž byla vyhlášena v rozporu se zákonem. Nikdo to nenapadl z pochopitelných důvodů, protože
zadávající podmínky dovolovaly vyhrát jen jedné firmě. Odměna za získání zakázky se pohybuje mezi pěti až
20 procenty z ceny, což by v celostátním objemu znamenalo přibližně šest až 24 miliard korun ročně z našich daní.
Jedná se pouze o stavebnictví, kde se ročně v tomto oboru uskuteční kolem 13 000 zakázek za zhruba 120 miliard
korun.
Korupci a manipulaci s výsledky veřejných soutěží podle Transparency International umožňuje nový zákon o
zadávání veřejných zakázek, který je podle něj netransparentní. Veřejnost nemá k výsledkům veřejných soutěží
přístup a uchazeči se k nim dostávají komplikovaně. Obchodní tajemství je ve stavebnictví mystifikací, kterou
účelově používají zadavatelé i firmy. Korupci ve stavebnictví by výrazně omezily jednotná kritéria hodnocení
veřejných zakázek a veřejná kontrola. Firmy by měly prokazovat například určitou výši produktivity, předložit
reference, nebo přispět na řešení nezaměstnanosti. Zvýšily by se příjmy do státní pokladny zhruba o 40 miliard
korun ročně a vytvořilo by se kolem 170 000 pracovních míst. Nový zákon o zadávání veřejných zakázek vstoupil v
platnost v letošním roce. Jeho přijetím podmiňovala EU přístup k penězům z evropských fondů. Zákonem se mají
řídit všechny zakázky za více než dva miliony korun.
Korupce a korupční jednání dnes patří k nejzhoubnejším negativním jevům fungování rozvinutých liberálních
demokracií. Tento fenomén zasahuje různé oblasti lidské činnosti a vystupuje v mnoha podobách a variantách.
Přitom bývají projevy korupce natolik odlišné, že nalezení jednoduchého a účinného řešení není snadné. Moderní
demokratické společnosti jsou založeny na principu svobody a otevřenosti, což na jedné straně znamená zajištění a
garanci volnosti občanům, na straně druhé je takto komplexní společnost vystavena tlakům velkého množství
partikulárních zájmů jednotlivců či skupin. Tyto zájmy však mohou být v rozporu s principy svobody a otevřenosti.
Závěrem chci konstatovat, že korupci nelze nikdy úplně vymýtit nikde na světě, ale důslednou transparentností na
všech pozicích při zadávání veřejných zakázek, tj. počínaje ministerstvy až po posledního úředníka státní správy a
samosprávy, lze dojít k jejímu maximálnímu omezení. Dále si myslím, že by velmi pomohlo, kdyby rozhodování
všech výběrových komisí na zadávání veřejných zakázek bylo veřejné - průhledné. Zákon o zadávání veřejných
zakázek by měl omezit možnost dodatečných víceprací a jiných nežádoucích nerozpočtovaných dodávek. Jako jeden
z hlavních úkolů se mi jeví reforma veřejné správy, ve které se musí zmodernizovat a zprofesionalizovat její
fungování a významně zjednodušit její procesy. Znamená to zlepšit kontrolní mechanismy a monitorování činnosti
úředníků, hodnotit jejich pracovní výstupy a předcházet střetům zájmů. Jednou z možných cest je pravidelná rotace
vedoucích pracovníků. Taktéž by stálo za úvahu a projednání v Poslanecké sněmovně ČR, že by Nejvyšší kontrolní
úřad měl mít pravomoc prověřovat hospodaření všech obecních a městských úřadů v České republice při zadávání
veřejných zakázek.
SEZNAM POUŽITÉ LITERATURY
[1]
[2]
[3]
[4]
FRIČ, P. a KOLEKTIV: Korupce na český způsob, Praha, G Plus G, 1999. ISBN 80-86103-26-9.
ÚŘAD PRO OCHRANU HOSPODÁŘSKÉ SOUTĚŽE ČR: Úřední rozhodnutí a průzkumy, Praha, 2006.
SVĚTOVÁ BANKA - WORLD BANK: Odborné semináře a průzkumy, Wahington, 2006.
ORGANIZACE TRANSPARENCY INTERNATIONAL: Odborné semináře a průzkumy, Praha, 2006.
Adresa:
Ing. Bc. Milan Březina
Městský úřad Veselí nad Moravou
Třída Masarykova 119
698 13 Veselí nad Moravou
Mobil: 00 420 603 363 876
Tel.: 00 420 518 670 181
[email protected]
www.veseli-nad-moravou.cz
2
ÚŘAD PRO OCHRANU HOSPODÁŘSKÉ SOUTĚŽE ČR: Úřední rozhodnutí a průzkumy, Praha, 2006.
SVĚTOVÁ BANKA - WORLD BANK: Odborné semináře a průzkumy, Wahington, 2006.
4
ORGANIZACE TRANSPARENCY INTERNATIONAL: Odborné semináře a průzkumy, Praha, 2006.
3
16
ANALÝZA KORUPCE V PODNIKATELSKÉM PROSTŘEDÍ ČR A JEJÍ VÝVOJOVÉ
TENDENCE
Oldřich Kratochvíl, Iveta Matušíková
Evropský polytechnický institut, s.r.o.
Abstrakt: Cílem článku je posoudit stav a vývojové trendy korupce podnikatelského prostředí ČR
s ohledem na potřeby rozvoje ekonomiky ČR. V úvodu článku je korupce definována, následují
statistické analýzy jednotlivých druhů korupce ve státní správě a kriminality. Analogie vývoje situace
v Itálii, Spojeném království a Austrálii, jsou varováním pro naši politickou garnituru. Autoři
představují základní opatření ČR a EU, která mají být zárukou za pozitivní řešení otázky korupce v ČR
a EU.
Abstract: Goal of this article is to evaluate the state and development trends of corruption in the
business environment of the Czech Republic. Beginning of this article defines the corruption, then there
are statistical analysis of single kinds of corruption, in the public administration and criminality.
Analogy of the corruption development in Italy, Great Britain and Australia are warning for our
politics. Authors of this article present about basic approaches of CR and EU that should become
guarantee of positive solution of corruption in the CR and EU.
Klíčová slova: Korupce, rozhodovací proces, korupce přímá, korupce nepřímá, veřejný a soukromý
sektor, nepotismus, klientelismus, úplatky, provize za veřejné zakázky, korupční řetěz, korupční formy
státu, politizace veřejné správy, korupční jednání, PCG, OECD, GRECO, kodex etiky, Útvar
odhalování nelegálních výnosů, praní špinavých peněz, prevence, průhlednost, postih, inspekce
ministra vnitra.
Key words: Corruption, decision process, direct corruption, indirect corruption, public and private
sector, nepotism, clientelism, bribes, commission for public orders, chain of corruption, state forms of
corruption, politics of public administration, corrupting behaviour, PCG, OECD, GRECO, ethical
codex, Department of investigation of illegal incomes, legalization of dirty money, prevention,
transparency, recourse, Home office inspection.
1. Základní pojmy
1. 1. Pojem korupce
Korupce (lat. corrumpere - zmařit, zkazit, uplácet, podplácet) je pojem, který není jednotně definován. V širším,
anglosaském pojetí je nejrozšířenější definice, jejímž autorem je Joseph Nye: “Chování, které se odchyluje od
”formálních povinností” veřejné role pro soukromé (osobní, rodinné nebo skupinově orientované) zájmy, pro
finanční nebo statusový zisk, a dále jakékoliv chování, které porušuje pravidla za účelem zvýšení
soukromého vlivu.”1
Slovník cizích slov ve vydání z roku 1985 uvádí následující výklad slova korupce: „korumpování (zpravidla
podplácením) ve veřejném životě; úplatkářství.“2 Tato definice nezdůrazňuje, že korupce není jen synonymem
úplatkářství, protože dnes zahrnuje řadu dalších aktivit. Jejím cílem je vždy získání určitého osobního prospěchu.
1
2
Zdroj: Transparency international [online]. [cit 2006-11-19]. Dostupné na internetu: http://www.transparency.cz/
Zdroj: KLIMEŠ, L. Slovník cizích slov. Praha : SPN, 1985.
17
Ministerstvo vnitra České republiky na svých internetových stránkách uvádí následující definici korupce:
„Korupci lze charakterizovat jako vztah mezi dvěma subjekty, ať jednotlivci nebo institucemi, z nichž jeden nabízí
a většinou i poskytuje druhému určitou formu odměny za poskytnutí či příslib neoprávněné výhody. Druhý pak
očekává, že za tuto poskytnutou výhodu mu bude slíbená materiální či nemateriální odměna poskytnuta.“3
V této definici:
1. jsou obsaženy subjekty korupčního vztahu jednotlivci i instituce.
2. jeden ze subjektů nabízí a většinou i poskytuje druhému určitou formu odměny za poskytnutí či příslib
neoprávněné výhody. Za společensky nepřijatelné je považováno již samotné nabízení odměny.
Subjekty korupčního vztahu mají pozici:
Korumpující – osoba nabízející určitou formu odměny za účelem získání určité neoprávněné výhody. Získává
neoprávněný zisk.
Korumpovaný – osoba očekávající, že za poskytnutí neoprávněné výhody získá určitou odměnu. Zneužívá svou
mocenskou pozici.
Poškození – osoby, na jejichž úkor získal korumpující neoprávněnou výhodu.
Korupci tedy charakterizuje zneužití postavení spojené s porušením principu nestrannosti při rozhodování,
motivované snahou po zisku. Korupce je projevem chyby v rozhodovacím nebo řídícím procesu.
1. 2. Druhy korupce
Protože ekonomiku dělíme na veřejný a soukromý sektor, vzniká korupce:
• ve veřejném sektoru,
• v soukromém sektoru.
Korupce ve veřejném sektoru je dnes v ČR častější a nebezpečnější.
Korupčně mohou být zasaženy i soukromé objekty korumpováním jejich pracovníků, kteří mohou mít prospěch
z nekalého jednání než z jednání ve prospěch svého zaměstnavatele.“4
Korupci dále členíme na přímou a nepřímou:5
• Korupce přímá – jde o nabídku nebo realizaci výhody mezi aktivními aktéry, bez ohledu na to, kdy vznikne
výhoda pro některou ze stran.
• Korupce nepřímá – vzniká zájmem subjektu o existenci „dobrých“ vztahů uvnitř určité skupiny.
V závislosti na objemu profitu lze korupci členit na:
• Velkou korupci – velký profit, velká ztráta postižených, jde o jasné korupční jednání – např. porušování
pravidel při zadávání veřejných zakázek;
• Malou korupci – drobné pozornosti, které jsou mnohdy považovány za neškodnou zvyklost (např. úplatky
lékařům), ale v určitém objemu se mohou stát závažným problémem.
Korupci lze také rozčlenit na:
korupci tržní, při níž dochází k ilegálnímu prodeji moci,
parochiální, kde převládají tradiční vazby (příbuzenství, klientelismus, známosti apod.).
1. 3. Příčiny vzniku korupce
Racionalita a legitimita moderní veřejné správy je založena na její vysoce odborné a zcela nestranné službě
veřejnosti.
Odborná literatura hovoří nejčastěji o těchto příčinách vzniku korupce:
1. sociální změna - zvláště přechod od tradiční společnosti k moderní;
2. deficity ve vývoji společnosti (rozdíl v příjmech, politická moc se stává podmínkou pro získání bohatství,
změna morálních norem, slabost státu a absence smyslu pro národní společnost;
3. monopolní postavení státu, které vede k vytvoření “státních tříd”);
3
Internetové stránky Ministerstva vnitra České republiky, URL: http://www.mvcr.cz/
ROUDNÝ, R., ZILVAR, J., kol. Korupce – boj proti korupci ve veřejné správě. Praha : Univerzita Pardubice, 2001
5
ROUDNÝ, R., ZILVAR, J., kol. Korupce – boj proti korupci ve veřejné správě. Praha : Univerzita Pardubice,
4
18
4.
5.
6.
ekonomické faktory, spočívající ve vytvoření diskrepance mezi nabídkou a poptávkou;
sociálně - psychologické příčiny, které vycházejí z individuálních nebo skupinových determinant;
politizace veřejné správy;
Politickou korupci způsobuje:
•
snížení schopnosti politických stran uspořádat zájmy na základě dobrovolnosti, sociální mobilizace či
programového záměru;
•
vysoká finanční náročnost na politické soutěžení;
•
dlouhodobé držení moci, obsazování veřejných úřadů a zneužívání veřejných zdrojů pro zisk stran;
•
existence forem širších spolčení sdílejících politickou moc (vládní spojenci) povzbuzuje vznik tajných
dohod a vzájemnou toleranci mezi stranami;
•
komplexnost a velikost veřejného sektoru moderních sociálních států a s tím spojený rozvoj regulačních
aktivit, jsou příležitostí pro svévolný výkon veřejné moci za účelem zisku strany;
•
náročnost udržení hranice mezi politickými stranami a nezávislým soudnictvím, které zajišťuje právní
nestrannost a efektivitu.
Pokud chceme ochránit společnost od politické korupce, nesmíme dopustit:
•
výměnu vysokých úředníků vždy po volbách, nebo změně ministra, jen z politických důvodů;
•
neprůhledné obsazování služebních míst a nejasné postavení úředníků;
•
upřednostňování politického přístupu na úkor kvality, výkonnosti atd.;
•
nekontrolovatelného prolínání politiky a správy (symbiózu politiků a úředníků);
•
absenci statusu úředníka;
•
stagnaci nástrojů pro boj s korupcí
1. 4. Metody korupce
Mezi používané metody korupce patří:
1. Nepotismus – zvýhodňování rodinných příslušníků, protekce, konexe.
2. Klientelismus - síť sociálních vztahů, kde osobní loajalita vůči patronovi (ochránci) vítězí nad moderními
alternativami tržních vztahů, demokratickým rozhodováním a profesionalismem ve veřejné správě.“6 Jde o
protěžování známých. V současné době lze hovořit spíše o pseudoklientelismu7 – dnešní vztahy se
uskutečňují spíše recipročně, dochází k záměně rolí patrona a klienta.
3. Úplatky – finanční i nefinanční (např. dary, protislužby).
4. Provize za veřejné zakázky a různé podvody.
1. 5. Stádia korupce
Korupce prochází postupně čtyřmi základními stádii korupce:8
• stádium náhodné korupce,
• stádium spontánně regulované korupce,
• stádium organizované korupce,
• stádium systémové korupce.
V prvním stádiu je korupce náhodná, nevytváří se systematicky systém korupčních pravidel, korupce je snadno
odhalitelná.
V druhém stádiu již dochází ke vzniku korupčních norem chování, které postupně pronikají do společenského života
a korupční chování se začíná uplatňovat jako sociální model chování.
Organizovaná korupce je typická vznikem organizovaných korupčních řetězců, které pronikají až k nejvyšším
místům veřejné správy.
6
SAJO, A. Korupce, klientelismus a budoucnost konstitučního státu ve východní Evropě, East European
KELLER, J. Dvanáct omylů sociologie. Praha : Sociologické nakladatelství, 1997.
8
FRIČ, P. Korupce na český způsob. Praha : G plus G., 1999, str. 33 – 34.
7
19
Systémová korupce se objevuje, pokud v předchozích stádiích nejsou nasazena účinná protikorupční opatření.
Korupční cíle se promítají do legislativní činnosti. Korupce se stává součástí státní politiky. Extrémem je vznik tzv.
korupční formy státu.
1. 6. Pojem korupce v právním řádu ČR
Česká republika již ratifikovala některé mezinárodní úmluvy, které přímo pojem korupce zahrnují. Tyto úmluvy se
stávají součástí právního řádu ČR – např. trestně právní úmluva o korupci, která byla jako úmluva Rady Evropy
podepsána ve Štrasburku dne 27. ledna 1999. Úmluva vstoupila v platnost dne 1. července 2002 a tímto dnem
vstoupila v platnost i pro Českou republiku. Byla publikována ve Sbírce mezinárodních smluv pod č. 70/2002 Sb.
Korupční jednání je předmětem úpravy nejen práva veřejného, ale i práva soukromého. V soukromém právu je
stěžejním právním předpisem pro tuto oblast obchodní zákoník, který v hlavě V. upravuje hospodářskou soutěž.
V rámci úpravy hospodářské soutěže je z našeho pohledu velmi zajímavá zejména úprava nekalé soutěže - § 44 a
následující.
Veřejnoprávní úprava korupčního jednání je obsažena zejména v trestním zákoně, který upravuje určitou skupinu
skutkových podstat trestných činů, které lze označit za korupční jednání. Jedná se o tyto trestné činy:
1. Trestné činy hospodářské
§ 127 – porušování závazných pravidel v obchodním styku
§ 128 – zneužívání informací v obchodním styku
§ 128a-128c – pletichy při veřejné soutěži a veřejné dražbě
2. Trestné činy proti pořádku ve věcech veřejných
§ 158 – zneužívání pravomoci veřejného činitele
§ 160 - přijímání úplatku
§ 161 – podplácení
§ 162 - nepřímé úplatkářství
Český právní řád upravuje tři skutkové podstaty trestného činu, který je činem korupčním: přijímání úplatku,
podplácení a nepřímé úplatkářství. Tabulka č. 1 ukazuje statistiku Trestního postihu za korupci v letech 1993 –
2001.
Rok
§ 158
zneužívání
pravomoci
veřejného činitele
§ 159
maření úkolu
veř. činitele
z nedbalosti
obžal.
odsouzeno
§ 160
přijímání úplatku
obžal.
odsouzeno
§ 161
podplácení
§ 162
nepřímé
úplatkářství
obžal.
odsouzeno
obžal. odsouzen obžal.
o
odsouzeno
1993
70
18
0
0
27
6
108
47
2
0
1994
205
86
13
2
55
18
140
68
3
3
1995
198
78
11
0
60
23
177
88
1
1
1996
247
79
3
0
65
24
169
111
11
2
1997
220
69
9
3
29
34
122
98
0
1
1998
236
100
4
4
41
20
140
88
4
1
1999
253
85
6
9
68
19
119
88
4
3
2000
232
100
6
3
48
49
106
68
4
1
2001
262
99
8
1
51
28
149
83
1
3
2002
332
104
12
6
45
26
120
108
3
3
2003
288
110
14
11
30
20
96
53
3
2
2004
221
127
7
5
41
23
103
74
6
0
Tabulka č. 1: Trestní postih za korupci v letech 1993 – 2001. Přehled počtu obžalovaných a odsouzených osob podle paragrafů trestního zákona
Zdroj: Zpráva o korupci v České republice v roce 2004 a o plnění Aktualizovaného vládního programu boje proti korupci.
Ministerstvo vnitra ČR [online]. [cit 2006-11-19]. Dostupné na internetu: http://www.mvcr.cz/dokument/index.html
20
2. Současný stav v ČR
Protikorupční aktivity Rady Evropy vrcholí 5. 5. 1998 vznikem Skupiny států proti korupci – GRECO. V současné
době má GRECO 35 členů. Cílem vzniku GRECO je vytvoření mechanismu, který na bázi vzájemného hodnocení
monitoruje implementaci závazků plynoucích z protikorupčních úmluv Rady Evropy. V rámci členských států
GRECO dochází k výměně klíčových informací o protikorupčních opatření v jednotlivých zemích, což přispívá k
efektivnější mezinárodní spolupráci při prosazování práva. Česká republika je členem GRECO od února 2002.
Veškerá činnost OECD v oblasti prevence korupce vychází z předpokladu, že základním úkolem vlád a veřejných
institucí je sloužit ve prospěch veřejného zájmu. Vzniká Výbor PGC (Výbor pro veřejnou správu – dříve PUMA),
který v oblasti etiky a prevence korupce napomáhá členským státům v jejich úsilí o dosažení lepšího systému správy
a řízení veřejného sektoru. OECD vydává v zájmu koordinace hospodářské a sociální politiky pro členské země pro
oblast korupce, úplatkářství a protikorupční politiky následující doporučení a úmluvy. Jde především o:
• Úmluvu OECD o boji proti podplácení zahraničních veřejných činitelů v mezinárodních podnikatelských
transakcích (Paříž 17. 12. 1997). Doporučení Rady OECD k řízení konfliktu zájmů ve veřejné správě.
Problematika korupce je v rámci OECD řešena na několika úrovních:
• v rámci Direktorátu pro finanční, fiskální a podnikové záležitosti (The Financial and Enterprise Affairs – DAF),
kde je přímo zřízena Protikorupční jednotka OECD;
• v rámci Poradního výboru pro obchod a průmysl (the Business and Industry Advisory Committee – BIAC);
• v rámci Výboru pro veřejnou správu (the Public Governance Committee – PGC);
• v rámci Poradního výboru odborových organizací (the Trade Union Advisory Committee – TUAC);
• na úrovni řady pracovních skupin fungujících v rámci výše uvedených výborů (např. Expertní skupina k řízení
konfliktu zájmů ve veřejné správě,
Od roku 1998 patří protikorupční politika mezi priority vlády České republiky. Opatření v boji proti korupci v České
republice vyplývají z Usnesení vlády České republiky ze dne 17. února 1999 č. 125, ze dne 8. ledna 2003 č. 9 o
Plánu nelegislativních úkolů vlády na 1. pololetí 2003 a výhledu na 2. pololetí 2003, usnesení ze dne 19. května
2003 č. 473 ke Zprávě o korupci v České republice v roce 2002 a o plnění harmonogramu opatření Vládního
programu boje proti korupci.
Problematika korupce úzce souvisí s otázkou etiky. Veřejná etika je nutnou podmínkou pro udržení důvěry
veřejnosti. Proto přijala vláda České republiky dne 21. 3. 2001 usnesení č. 270 ke kodexu etiky zaměstnanců ve
veřejné správě, ve kterém schválila Kodex etiky.
Jako nástroj pro dodržování etických principů ve veřejné správě lze chápat i zákon č. 312/2002 Sb., o úřednících
územních samosprávných celků a o změně některých zákonů. Také ve správním řádu jsou zakotveny zásady a
principy, které podporují či jsou v souladu s obecnými etickými principy.
Ke dni 1. 7. 2007 vzniká v ČR Útvar odhalování nelegálních výnosů a daňové kriminality SKPV („finanční
policie”), který má působnost na celém území České republiky. Stěžejními oblastmi jeho působnosti jsou
odhalování a vyšetřování závažné daňové trestné činnosti, boj proti legalizaci výnosů z trestné činnosti a jejich
vyhledávání, dokumentace, zajišťování a v neposlední řadě také boj proti financování terorismu.
Útvar je organizačně členěn na:
• odbor přímých daní,
• odbor nepřímých daní,
• odbor výnosů a praní peněz
• organizační oddělení,
• oddělení strategických expertiz,
• oddělení mezinárodní spolupráce a financování terorismu.
Útvar je tvořen 295 policisty a občanskými zaměstnanci. Jádro útvaru tvoří policisté s dlouholetými zkušenostmi,
tým však doplňují také odborníci na ekonomiku, účetnictví, lidé se zkušenostmi z bankovního sektoru a pod. Jak
Policie ČR sama uvádí, všichni museli absolvovat jedno z nejnáročnějších výběrových řízení v historii Policie ČR,
při kterém byla zkoumána nejen jejich odborná zdatnost, ale také charakterové předpoklady pro tuto náročnou a
často i nebezpečnou práci.
Daňová kriminalita v ČR, kterou útvar řeší se v současné době soustřeďuje zejména do oblasti nepřímých daní.
Nadále se vyskytují případy záměny minerálních paliv a maziv a jejich míchání s produkty nezatíženými spotřební
21
daní, časté jsou také případy nelegální výroby či dovozu tabákových výrobků, kdy je trestná činnost zpravidla kryta
oficiálními podnikatelskými aktivitami se stejnými komoditami. Neustále se setkáváme s nelegální výrobou
alkoholických nápojů z nezdaněného lihu a další distribucí těchto produktů do oficiální obchodní sítě. V oblasti daně
z příjmu stejně jako v minulých letech některé fyzické a právnické osoby neoprávněně ve svůj prospěch ovlivňují
základ pro výpočet daně. Problémem zůstává existence nepřehledných řetězců firem, jejichž jednotlivé články jsou
rozmístěny po celém území republiky a mnohdy navíc obchodují i se zahraničními subjekty.
Legalizace výnosů z trestné činnosti (tzv. „praní špinavých peněz”) je jedna z priorit bezpečnostní politiky státu
v oblasti veřejného pořádku a vnitřní bezpečnosti.
V roce 2005 zajistil útvar odhalování nelegálních výnosů a daňové kriminality SKPV majetek v hodnotě
930 milionů Kč.
Za významné riziko pro ČR lze považovat neexistenci legislativní úpravy, která by řešila problematiku vlastnictví
majetku, který jeho držitel prokazatelně nenabyl zákonně (např. výdělkem, darováním, restitucí, výhrou apod.),
nicméně nelze zjistit konkrétní trestný čin, z nějž prostředky pocházejí. Ministerstvo vnitra ČR odhaduje, že v České
republice dosahuje hodnota takového majetku řádově desítek miliard korun.
V bezpečnostních rizicích a prioritách Policie ČR pro rok 2005 byla závažná hospodářská kriminalita zařazena
na první místo a korupce se umístila na třetím místě, když na druhém místě jsou vedeny organizovaný zločin a
drogová kriminalita.
Případy, v nichž bylo v roce 2005 zahájeno
trestní stíhání policejním orgánem ÚOKFK
Počet
Počet stíhaných Počet spáchaných Škoda
případů
osob
tr. činů TČ)
(mld. Kč)
58
1494
272
9,8963
Tabulka č. 2: Zahájení trestního stíhání v roce 2005 Útvarem odhalovaní korupce a finanční kriminality SKPV
Celkem bylo na ÚOKFK SKPV v roce 2005 zahájeno trestního stíhání ve smyslu ustanovení § 160 odst. 1, popř.
odst. 5 trestního řádu 149 osob, z tohoto je 129 mužů, 20 žen. 63 (24%) stíhaných má vysokoškolské vzdělání.
Z tohoto počtu stíhaných osob je 7 cizinců.
Počet objasněných trestných činů poklesl o 2 %, celkem bylo objasněno 98.122 trestných činů. Procentní
objasněnost v roce 2005 zůstává konstantní 39,3 % (+0,7 %).
3. Jak nás korupce ohrožuje
Hlavními negativní dopady vysoké míry korupce jsou:
• nedůvěra veřejnosti ve státní instituce a veřejné činitele - podkopávání legitimity veřejných institucí
(dochází k oslabení důvěry v právní stát),
• vytváření nedemokratických mocenských struktur,
• deformace hospodářské soutěže,
• neefektivní rozdělování veřejných financí, korupce při rozdělování veřejných zakázek vede
k neefektivnímu rozdělování zakázek a tím i k nadbytečným výdajům státního rozpočtu. Tyto činnosti
mohou vést ke zpomalení hospodářského růstu.
• korupční klima může poškodit pověst země v očích potenciálních investorů, může způsobit odliv
zahraničních investic anebo ovlivnit investiční rozhodování,
• podnikatelé vtažení do korupčních aktivit mají nadbytečné transakční náklady pro podnikání – to vede ke
zkreslování hospodářských výsledků,
• dochází k neoprávněnému prohlubování sociální nerovnosti občanů atd.
V České republice se v roce 2005 podařilo mírně zvýšit svou schopnost ekonomicky konkurovat ostatním zemím
světa. Ve zprávě Světového ekonomického fóra se české hospodářství umístilo na 29. příčce mezi 125 hodnocenými
státy9. Tato pozice také svědčí o tom, jakou mají české podniky pozici při exportování vlastních výrobků a služeb a
jaký má naše země image v zahraničí.
9
Global Competitiveness Report 2006-2007. World Economic Forum. [online]. [cit 2006-11-20]. Dostupné na internetu:
http://www.weforum.org/en/initiatives/gcp/Global%20Competitiveness%20Report/index.htm
22
Varováním pro nás však mohou být slova Daniela Kaufmanna, který připravoval tento výzkum v České republice,
když konstatoval: "Citlivost investoru vůči korupci v posledních letech pozoruhodně roste." Co se může stát, když
ve státě není korupce řešena, ukazují důsledky dlouholetého neřešení tohoto problému v Itálii. V článku [1] autor
uvádí, že se korupce v Itálii stala systematicky užívaným nástrojem k zisku obchodních kontraktů a pro velké
politické strany byla hlavním zdrojem financí (kromě zneužívání veřejných zdrojů, zapojení do soukromých
obchodů, propojení s organizovaným zločinem).
Důsledkem korupčních skandálů let 92/94 však nakonec byla dramatická proměna politického uspořádání po
volbách roku 1994. Tradiční politické strany byly smeteny (křesťansko demokratická a socialistická strana, které
držely 300 křesel v r. 92, získaly pouze 48 křesel - společné zastoupení kleslo ze 48% na 13%). Neuspěly ani malé
strany (liberálové, sociální demokraté a republikáni) a vytvořil se prostor pro vznik strany nové. Koalice složená ze
stran Forza Italia, Liga severu a Národní aliance vytvořila poměrně komplexní program boje s politickou korupcí
(tzv. akce čisté ruce).
4. Jak řešit situaci bující korupce v celém státě
4. 1. Příklady řešení korupce ze světa
Systematický boj s korupcí vede Spojené Království. Doig. A. [2] uvádí, že za dvacet let existence Královské
komise pro standardizaci řízení veřejné správy (založena 1974) došla tato k přesvědčení, že je nutno nově
definovat bariéry proti zneužívání pravomocí ve veřejném sektoru. Hlavním cílem bylo minimalizovat příležitosti
ke korupčnímu chování a zvýšit riziko odhalení takového chování. Tabulka č. 3 shrnuje hlavní oblasti, do kterých
iniciativa komise směřovala.
Právo
Revize protikorupčních
zákonů / Definování nových
skutkových podstat
Management Jasné stanovení pravidel
práce / Pravidla řízení
Vnější
Stanovení pravidel pro
vyšetřování / Zabránění
konfliktu zájmů
Důkladné prověřování
stížností
Rozšíření pravomocí
ombudsmana
Všeobecné
Zasahování policie na
základě oznámení
(výpovědí)
Zprůhlednění rozhodovacího Stanovení stranických
procesu
pravidla řízení institucí
Zbavit imunity členy
Vyžívání
rejstříku "zisků" parlamentu (před trestním
zákonem )
Stanovení
Zajištění smluvní
postupů
a poradenské kontrola
provádění revizí
Poskytování
Vedení přehledů
a třídění
o zjištěných případech
informací
Využívání
Vyvarování se nadměrné
(zásadního)
regulaci a nadměrnému
vlivu médií
soustředění moci
Tabulka č. 3: Základní oblasti zaměření protikorupčních opatření ve Spojeném království
Velké korupční skandály propukly v sedmdesátých letech také v Austrálii. Ty zasahovaly do nejvyšších míst ve
státní správě. Vznikla naprostá neprůhlednost jmenování do veřejných úřadů jako součást politické korupce. Mezi
obviněné patřili soudci, policejní komisaři, ministři a vedoucí pracovníci. Konzervativci vládnoucí strany v
jednotlivých provinciích desítky let ve volbách propadli a nově zvolení labouristé vyhlásili nelítostný boj korupci.
Australský příklad nám opět ukazuje, že demokracie není všelékem, který zajistí účinnou kontrolu korupce.
Důležitější je získání trvalé politické podpory pro dlouhodobý protikorupční program, neboť ani reforma institucí,
změna zákonů nebo vybudování nových orgánů pro boj s korupcí nezajistí rychlou a kompletní přeměnu kultury
státu.
Korupcí a kriminalitou se zabývá celý svět. 31. 10. 2003 byla přijata Úmluva Organizace spojených národů proti
korupci – United Nation Convention Against Corruption [4], která vstoupila v platnost 14. 12. 2005.
29. 3. 1996 byla uzavřena Meziamerická protikorupční úmluva – Inter-American Convention Against Corruption
[5].
Rada Evropy přijala 27. 1. 1999 ve Štrasburku Trestně právní úmluvu o korupci – Criminal Law Convention
Against Corruption [6]. Ratifikační listina České republiky byla uložena u generálního tajemníka Rady Evropy dne
8. 9. 2000. Úmluva vstoupila v platnost dne 1. 7. 2002, tímto dnem vstoupila v platnost i pro Českou republiku. Byla
publikována ve Sbírce mezinárodních smluv pod č. 70/2002 Sb.
23
4. 11. 1999 byla ve Štrasburku podepsána Občansko právní úmluva o korupci – Civil Law Convention Against
Corruption [7]. Za Českou republiku byla podepsána dne 7. 11. 2000. Poslanecká sněmovna Parlamentu ČR dala
souhlas k ratifikaci Úmluvy svým usnesením č. 319 ze dne 4. 3. 2003.
4. 2. Přístup ČR k řešení korupce
V usnesení vlády České republiky ze dne 11. května 2005 č. 560 ke Zprávě o korupci v České republice v roce 2004
a o plnění Aktualizovaného vládního programu boje proti korupci [3] za předsednictví Ing. Jiřího Paroubka je
Strategie vlády ČR v boji proti korupci Postup vlády ČR při potírání korupce je postaven na 3 pilířích, kterými jsou
prevence, průhlednost a postih. Za účelem vytvoření společenského prostředí eliminujícího možnosti výskytu
korupčního jednání jsou v rámci uvedených tří pilířů stanoveny cíle a opatření směrující k jejich naplnění.
1. Pilíř boje proti korupci - PREVENCE
Aby bylo vůbec možné omezovat korupci, je třeba omezit korupční příležitosti. Proto je třeba:
a)
minimalizovat státní regulaci,
b)
zjednodušit legislativu, zvýšit transparentnost legislativního procesu,
c)
snížit prostředky přerozdělované státem a zefektivnit kontrolu čerpání prostředků z veřejných rozpočtů a
zjednodušit a urychlit gradování ve všech úřadech a institucích za využití moderních informačních
technologií,
d)
omezit počet zvláštních procesních pravidel v rámci správního řádu,
e)
zabránit ukládání nadměrné byrokratické zátěže na občany i samosprávy,
f)
zrovnoprávnit elektronickou a listinnou formu komunikace občana s úřadem a úřadu navzájem,
g)
spolupracovat s profesními a dalšími organizacemi při podpoře etického jednání v jednotlivých oblastech
společnosti a při vytváření protikorupční atmosféry ve společnosti;
h)
posilovat odolnost orgánu veřejné správy proti korupci například formou nácviku řešení korupčních situací,
jednoznačným určením odpovědnosti za přijaté řešení.
Dále je třeba, aby prokázané případy korupčního jednání byly medializovány a veřejně odsouzeny. Povědomí
veřejnosti o správném postupu při získání poznatku nebo podezření z korupčního jednání musí být systematicky
zvyšováno a zároveň musí být upevňováno přesvědčení o smysluplnosti obrany proti korupci.
S ohledem na to se navrhuje:
a)
zavést povinnost veřejného připomínkového řízení (prostřednictvím internetu) k připravovaným právním
předpisům,
b)
provádět každé dva roky kontrolu všech platných právních předpisů za účelem zamezení vzniku nadměrné
byrokratické zátěže a navrhovat odstranění nadměrné byrokratické zátěže včetně možného zrušení některých
právních předpisů,
c)
vypracovat ke každému návrhu právního předpisu hodnocení dopadu regulace (RIA),
d)
upravit pravidla jednacího řádu PSP ČR pro uplatňování pozměňovacích návrhů,
e)
používat pro řízení jednotné a srozumitelné formuláře v elektronické nebo písemné formě a umožňovat
převod dokumentů při podání do elektronické podoby, ve které bude následně využíván i dalšími příslušnými
úřady,
f)
provedení protikorupčních auditů na všech úrovních státní správy,
g)
podpora přijímání profesních etických kodexů a vytváření protikorupční atmosféry ve společnosti.
Vláda chce provést vyhodnocení všech právních předpisů z hlediska možného vytváření otevřeného nebo skrytého
prostoru pro korupci, klientelismus nebo protekcionismus. Každý předkladatel nového právního předpisu nebo
novely existujícího právního předpisu, a to jak zákona, nařízení vlády nebo vyhlášky musí zajistit provedení tzv.
zvláštního protikorupčního auditu, který vyhodnotí veškerá rizika související s možným vznikem korupčního
jednání přijetím navrhovaného právního předpisu. Informace o výsledku protikorupčního auditu musí být součástí
předkládací zprávy včetně konstatování, zda existuje v souvislosti s přijetím právního předpisu riziko vzniku
korupčního prostoru nebo takové riziko neexistuje. V případě, že takové riziko existuje, musí být uvedeno, jaké
prostředky budou použity pro jeho eliminaci nebo omezení. Zároveň má být výrazně omezen nahodilý a
nepředvídatelný vstup do legislativního procesu prostřednictvím poslaneckých pozměňovacích návrhů.
24
2. Pilíř boje proti korupci - PRŮHLEDNOST
Maximální a ničím neomezovanou veřejnou kontrolu nad fungováním veřejných institucí a nad nakládáním s
veřejnými prostředky pokládá vláda za základní součást systému protikorupčních opatření. Také systém řešení
konkrétních stížností a podezření musí veřejnosti nabízet co nejvíce důvěryhodné alternativy. Za zásadní přitom
vláda považuje:
a)
zprůhlednění systému čerpání prostředků z veřejných rozpočtů,
b)
zprůhlednění systému zadávání veřejných zakázek,
c)
zjednodušení správního řízení a zásadní posílení jeho transparentnosti a jednotnosti,
d)
elektronizaci agend provozovaných v rámci státní správy,
e)
vytvoření podmínek pro kontrolu veřejnosti nad činností veřejných funkcionářů a jejich majetkovými poměry
po dobu výkonu funkce,
f)
nastavení pravidel korektního legitimního lobbingu,
g)
zavedení praxe, kdy občan bude mít právo kdykoli zkontrolovat stav projednávání své věci na úřadě nebo
internetu,
h)
zřízení centralizovaného stížnostního místa nezávislého na státu, které bude provozovat protikorupční linku i
další formy kontaktu,
i)
procesní zvýhodnění žadatelů v řízení, jímž se na povinném subjektu u správního soudu domáhají
zpřístupnění informace,
j)
rozšíření možností veřejné kontroly nakládání s majetkem obcí a územních samosprávných celků (např.
rozšíření informační povinnosti, zavedení periodického vyhodnocování výhodnosti smluvních vztahu).
K dosažení těchto cílů je třeba přijmout zejména následující opatření:
a)
navrhnout transparentní a jednotný systém čerpání prostředků z veřejných rozpočtů,
b)
přijmout nový zákon o veřejných zakázkách se začleněním problematiky koncesního zákona a zajistit
dostupnost všech informací o nakládání s veřejným majetkem při veřejných zakázkách a vyloučit v této
souvislosti možnost odvolávat se na obchodní tajemství,
c)
provést analýzu správních předpisů s cílem soustředit úpravu správních řízení do jednoho kodexu (universální
správní řízení), následně vypracovat návrh věcného záměru jednotného správního řízení eliminujícího
maximální počet zvláštních procesních úprav,
d)
přijmout opatření ke zveřejňování veškerých informací o zadání a výběru tzv. „malých zakázek“ na internetu
nebo jejich zadávání prostřednictvím elektronického tržiště,
e)
navrhnout zřízení centralizovaného protikorupčního kontaktního místa financovaného ze státního rozpočtu a
provozovaného nezávislou nestátní organizací,
f)
navrhnout prodloužení lhůty pro zveřejnění záměru obce zcizit nemovitý majetek, a to zejména pokud jde o
majetek velké hodnoty,
g)
stanovit výslovně povinnost zastupitelstva obce vyhodnocovat periodicky výhodnost uzavřených smluv a toto
vyhodnocení zveřejňovat,
h)
umožnit všem občanům obce, kteří mohou volit do obecního zastupitelstva, aby se mohli domáhat vyslovení
neplatnosti smlouvy, jejíž smluvní stranou je obec.
3. Pilíř boje proti korupci - POSTIH
Trvalá pozornost a průběžné vyhodnocování procesů, u kterých je možné předpokládat vznik korupčních podmínek,
musí být zavedeno do systému vnitřní kontroly všech veřejnoprávních institucí. Policie a další instituce musí
mnohem aktivněji a důsledněji přistupovat k prověrce poznatků a podnětů získaných od občanů k podezření z
korupčního jednání. Je třeba prosadit zvýšení trestu pro zkorumpované veřejné činitele i trestu za korupční jednání
spáchané v souvislosti s veřejnými zakázkami, soutěžemi a dražbami.
K dosažení těchto cílů vláda doporučuje následující opatření:
a)
zřízení speciálního protikorupčního soudu a státního zastupitelství se zaměřením na korupci veřejných
činitelů a korupci při veřejných zakázkách a dalších významných činnostech obecného zájmu,
b)
personální a technické posílení specializované složky Policie ČR se zaměřením na boj proti korupci,
c)
zavedení institutu tzv. „protikorupčního agenta“ se zaměřením na odhalování a zjišťování případů korupce,
d)
zpřísnění trestu za prokázanou korupci na základě novely trestního zákona (za korupci spáchanou veřejným
činitelem na 12, resp. 15 let odnětí svobody),
e)
navržení právní úpravy, na základě které osobám, jež budou odsouzeny za korupční jednání v souvislosti s
veřejnými zakázkami, soutěžemi a dražbami bude vždy vedle trestu odnětí svobody či peněžitého trestu
uložen trest zákazu činnosti (výkon určitých zaměstnání a funkcí). V některých závažných případech bude
moci být uložen i trest propadnutí majetku.
25
f)
g)
h)
zavedení právní úpravy, na základě které osoby, jež se dopustí korupčního jednání v souvislosti s veřejnými
zakázkami, veřejnými soutěžemi a dražbami se po dobu stanovenou soudem nebudou moci účastnit dalších
veřejných zakázek (platí i o společnostech, v nichž tito lidé působí jako vlastníci, jednatelé či členové orgánu
společností nebo manažeři),
vytvoření zákonných podmínek pro posílení odpovědnosti veřejných funkcionářů při správě majetku,
založené na principu rozšířené povinnosti veřejného funkcionáře k náhradě škody, kterou způsobil,
zavedení nové skutkové podstaty přestupku spočívajícího v porušení povinností stanovených zákonem o
svobodném přístupu k informacím ze strany představitelů orgánu veřejné správy a dalších povinných
subjektů.
Zpráva o korupci v České republice v roce 2004 a o plnění Aktualizovaného vládního programu boje proti korupci
uveřejněná v roce 2005 vykazuje přehled vývoje trestné činnosti související s korupcí v roce 2004 v oblasti trestné
činnosti veřejných činitelů. Následující přehled uvádí statistiku trestných činů úplatkářství, zneužívání pravomoci
veřejného činitele, maření úkolu veřejného činitele z nedbalosti a dalších trestných činů s prvky korupce a dále
trestnou činnost pracovníků na úseku řízení a správy.
Rok
1993
1994
1995
1996
1997
1998
1999
2000
2001
2002
2003
2004
§ 158
zneužívání
pravomoci
veř. činitele
zjiště. objas.
189
144
321
299
370
355
334
325
356
354
365
346
403
384
367
350
390
381
376
269
384
335
248
205
§ 159
maření úkolu
veř. činitele
z nedbalosti
zjiště. objas.
5
4
21
20
7
7
23
23
19
16
16
15
19
16
18
18
18
18
33
31
23
23
18
18
§ 160
přijimání
úplatku
zjiště.
52
54
77
51
40
49
55
38
28
48
49
126
objas.
52
53
77
50
39
50
55
37
28
38
43
125
§ 161
podplácení
zjiště.
127
138
200
185
107
138
109
133
171
116
102
149
objas.
123
138
197
185
105
137
109
131
171
109
103
147
§ 162
nepřímé
úplatkářství
zjiště.
7
2
3
6
8
4
3
3
4
7
4
12
objas.
7
2
3
6
8
4
3
3
4
6
4
11
úplatkářství
celkem
zjiště.
186
194
280
242
155
191
167
174
203
171
155
287
objas.
182
193
277
241
152
191
167
171
203
153
150
283
Tabulka č. 4: Počet zjištěných trestných činů souvisejících s korupcí spáchaných v letech 1993–2004 v ČR10
Zdroj: Zpráva o korupci v České republice v roce 2004 a o plnění Aktualizovaného vládního programu boje proti korupci. Ministerstvo vnitra ČR
[online]. [cit 2006-11-19]. Dostupné na internetu: http://www.mvcr.cz/dokument/index.html
Rok
§ 158
zneužívání
pravomocí
veř. činitele
1993
1994
1995
1996
1997
1998
*
1999
2000
2001
2002
2003
2004
189
325
234
232
211
250
304
262
283
277
352
203
§ 159
maření
úkolu
veř. činitele
z nedbalosti
4
20
6
15
11
6
20
17
18
23
24
16
§ 160
přijímání
úplatku
§ 161
podplácení
§ 162
nepřímé
úplatkářství
úplatkářství
celkem
46
50
34
25
18
37
32
18
15
37
22
83
85
94
135
110
68
106
80
88
142
81
79
118
6
1
2
5
6
3
2
2
6
6
3
9
137
145
171
140
92
146
114
108
163
124
104
210
* Od 1. 7. 1999 je § 158 veden pod TSK 637 820, zatímco § 159 pod TSK 640 a 845. Do té doby byly oba paragrafy sloučeny pod TSK 637 a
820.
Tabulka č. 5: Počet stíhaných a vyšetřovaných osob pro trestné činny souvisejících s korupcí spáchané v ČR v letech 1993-2004 11
10
V položce objasněno jsou uvedeny pocty skutku objasněné v příslušném roce, a to včetně skutku vykázaných v letech předcházejících. Jedná se
o tzv. dodatečnou objasněnost. Nejde tedy o chybu, je-li v tabulce v některých případech uveden vyšší počet objasněných trestných činu (skutku)
než počet zjištěných.
26
Rok
1993
1994
1995
1996
1997
1998
1999
2000
2001
2002
2003
2004
§ 158
§ 159
§ 160
§ 162
maření úkolu
§ 161
zneužívání
přijimání
nepřímé
veř. činitele
podplácení
pravomoci
úplatku
úplatkářství
z nedbalosti
veř. činitele
obžal. odsou. obžal. odsou. obžal. odsou. obžal. odsou. obžal. odsou.
70
18
0
0
27
6
108
47
2
0
205
86
13
2
55
18
140
68
3
3
198
78
11
0
60
23
177
88
1
1
247
79
3
0
65
24
169
111
11
2
220
69
9
3
29
34
122
98
0
1
236
100
4
4
41
20
140
88
4
1
253
85
6
9
68
19
119
88
4
3
232
100
6
3
48
49
106
68
4
1
262
99
8
1
51
28
149
83
1
3
332
104
12
6
45
26
120
108
3
3
288
110
14
11
30
20
96
53
3
2
221
127
7
5
41
23
103
74
6
0
Tabulka č. 6: Trestní postih za korupci; přehled počtu obžalovaných a odsouzených osob v letech 1993-2004 podle vybraných paragrafu trestního
zákona12
Z údajů justiční statistiky vyplývá, že v roce 2004 bylo z trestného činu úplatkářství (§ 160 - § 162 tr. z.) obžalováno
celkem 150 osob (+21) a pravomocně odsouzeno celkem 97 osob (+22). K nejvýraznějšímu poklesu v počtu
obžalovaných osob došlo u trestného činu zneužívání pravomoci veřejného činitele, a to o 67 na 221 osobu. Zároveň
došlo u tohoto trestného činu k nárůstu v počtu odsouzených osob o 17 na 127. Nárůst zaznamenal i počet
odsouzených osob pro trestný čin o 21 na 74 osoby.
Rok
počet tr. činů
meziroční změna
tj. %
1995
1081
1996
1093
12
1,1
1997
1993
900
82,3
1998
4615
622
131,6
1999
5081
466
10,1
2000
3092
-1989
-39,1
2001
2634
-458
-14,8
2002
1691
-943
-35,8
2003
975
-716
-42,3
2004
1322
347
35,6
Tabulka č. 7: Celkové pocty zjištěných trestných činů pracovníku na úseku řízení a správy v CR v letech 1995-200413
V roce 2004 bylo zjištěno celkem 1322 trestných činů, které spáchali pracovníci na úseku řízení a správy, což oproti
roku 2003 znamená nárůst o 35,6 %. Pracovníci na úseku řízení a správy spáchali 40 trestných činů zneužití
pravomoci veřejného činitele (-23 trestných činů), dále 5 trestných činů maření úkolu veřejného činitele z nedbalosti
(+4 trestných činů.) a 32 trestných činů souvisejících s úplatkářstvím (+15 trestných činů). Výrazný podíl
pracovníků na úseku řízení a správy připadá na trestné činy porušování povinností při správě cizího majetku podle §
255 - zjištěných 68 trestných činů představuje podíl 34 % z celkového počtu 201 těchto trestných činů. Na celkovém
počtu 43 trestných činů zneužívání informací v obchodním styku podle § 128 se počtem 10 trestných činů
pracovníci na úseku řízení a správy podíleli 24 % a na 293 případech trestných činů porušování povinností v řízení o
konkursu podle § 126 počtem 14 trestných činů necelými 5 %.
11
V případě souběhu trestných činů je pachatel v policejní statistice vykazován pouze pod nejzávažnějším trestným činem
V položce objasněno jsou uvedeny pocty skutku objasněné v příslušném roce, a to včetně skutku vykázaných v letech předcházejících. Jedná se
o tzv. dodatečnou objasněnost. Nejde tedy o chybu, je-li v tabulce v některých případech uveden vyšší počet objasněných trestných činu (skutku)
než počet zjištěných.
13
Při posuzování kriminality pachatelů je nutné mít na zřeteli, že údaje jsou odvozeny z podílu na objasněných
trestných činech. Souhrnná čísla obsahují i trestnou činnost pracovníku na úseku řízení a správy, která nesouvisí
s výkonem jejich funkce veřejného činitele.
12
27
§ tr.z. Název/
Rok
/§ 118/
Neoprávněné podnikání
/§ 124/
Poruš. předp. o běhu zboží ve styku
s cizinou
Zakresl. údajů o stavu hospodaření a jmění
/§ 125/
Poruš. povin. v řízení o konkursu
/§ 126/
/§ 127/
Poruš. závaz. pravidel hosp. styku
/§ 128/
Zneuž. informací v obch. styku
/§ 147/
Neodved. daně pojist. a přísp. na soc.
zabezp.
/§ 148/
Krácení daně
/§ 158/
Zneužití pravomoci veř. činitele
/§ 159/
Maření úkolu veř. činitele z nedb.
/§ 160/
Úplatkářství
/§ 161/
Úplatkářství - podplacení
/§ 162/
Úplatkářství - nepřímé
/§ 171/
Maření výkonu úředního rozhodnutí
/§ 209/
Poškození cizích práv
/§ 247/
Krádež
/§ 248/
Zpronevěra
/§ 250/
Podvod
/§ 255/ Porušní povinností při správe cizího majetku
1995 1996 1997 1998 1999 2000 2001 2002 2003 2004
3
1
1
2
3
17
1
2
3
0
0
2
2
0
7
7
1
1
1
0
5
0
1
2
0
5
0
1
3
0
0
0
6
8
0
14
24
1
14
3
0
16
1
108
297
249
14
12
35
1
27
0
0
9
7
107
323
116
79
4
49
0
5
0
0
23
11
83
343
968
31
6
1
34
7
14
13
6
7
160
112
11
9
16
25
277
23
61
49
20
89
51
10
6
5
4
12
4
3
2
4
0
0
1
31
22
33
5
91
119
85
146 103
382 371 345
3418 3156 1219
64
132 183
21
22
4
19
346
25
28
6
18
214
26
16
4
13
129
22
14
3
10
111
93
91
6
7
0
0
29
18
105
195
583
392
87
39
9
17
1
1
29
18
79
162
235
93
68
63
1
13
4
0
2
17
5
164
206
49
49
40
5
30
2
0
33
5
37
130
168
68
Tabulka č. 8: Trestná činnost pracovníku na úseku řízení a správy související s korupcí dle vybraných paragrafů trestního zákona spáchaná v CR
v letech 1995-2004
§ tr.z.
Druh kriminality, podle zaměstnání
pachatele/
Rok
1995 1996 1997 1998 1999 2000 2001 2002 2003 2004
24
35
49
20
89
51
91
39
63
40
/§ 158/ Zneužití pravomoci veř. činitele, z toho:
prac. státních orgánů a spol. úřadů (90)
4
4
25
5
28
7
4
1
3
4
pracovníci soudů (91)
3
4
1
2
3
1
1
6
2
1
2
2
0
0
2
ved. prac. hospodářských organizací (92)
5
5
1
2
2
6
4
2
ekonomičtí pracovníci (93)
0
12
1
4
1
2
administrativní pracovníci (96)
5
6
16
9
29
22
12
15
11
12
pracovníci na úseku veřejné správy (97)
9
56
17
41
19
pracovníci celní služby (98)
9
5
2
1
22
3
12
5
1
ostatní
1
1
0
10
6
5
6
9
1
5
/§ 159/ Maření úkolu veř. Činitele z nedb., z toho:
1
1
1
1
1
1
4
3
4
1
1
pracovníci celní služby (98)
1
7
3
10
1
1
1
ostatní
/§ 160/ Úplatkářství, z toho:
14
27
5
4
12
4
7
17
13
30
2
2
2
3
1
3
5
1
1
1
1
1
3
4
1
1
1
1
2
3
7
2
4
2
2
1
12
1
2
4
1
2
7
2
3
3
1
3
4
2
2
4
3
20
ostatní
/§ 161/ Uplatkářství - prodplácení, z toho:
3
0
0
3
2
4
0
1
4
2
1
1
1
1
4
1
2
1
1
ostatní
1
2
1
1
1
/§ 162/ Úplatkářství - nepřímé, z toho:
0
0
0
0
0
1
0
1
0
0
1
Tabulka č. 9: Trestná činnost pracovníku na úseku řízení a správy související s korupcí spáchaná v CR v letech 1995-2004 v ČR podle kategorií
ESSK PCR
28
Pokud jde o skladbu pachatelů trestné činnosti v oblasti řízení a správy v ČR v roce 2004, pak ze 40 trestných činů
zneužití pravomoci veřejného činitele byli v 19 případech pachateli pracovníci celní služby a ve 12 případech
pracovníci na úseku veřejné správy. Ze 30 trestných činů úplatkářství byli ve 3 případech pachateli pracovníci na
úseku veřejné správy, v 1 případě podplácení byli pachateli pracovníci soudu.
Trestná činnost příslušníků Policie ČR
Trestná činnost a zejména korupční jednání příslušníků Policie České republiky je velmi závažný fenomén, který je
všeobecně vnímán jako negativní a zcela nežádoucí. Policie ČR každoročně zpracovává souhrnnou informaci o
počtu stížností na jednání policistů. Inspekce ministra vnitra (IMV) zpracovává zprávu o počtu trestně stíhaných
policistů. Na IMV působilo do 30. 11. 2004 oddělení specializované na boj proti korupci, které bylo k 1. 12. 2004
spojeno s oddělením zabývajícím se hospodářskou trestnou činností a finanční kriminalitou. Podle MV ČR
vytvořením oddělení řešícího obě problematiky došlo k posílení jak z hlediska personálního, tak z hlediska
odbornosti. Současně byla zpracována koncepce činnosti tohoto oddělení zaměřená na oblasti odhalování a
objasňování trestné činnosti, prevence kriminality a odborného vzdělávání policistů tohoto útvaru.
Podle údajů kriminální statistiky bylo v roce 2004 objasněno 325 trestných činů policistů, přičemž trestní řízení bylo
vedeno proti 327 policistům. Z toho bylo 95 trestných činů zneužívání pravomoci veřejného činitele, 22 případů
pojistných podvodů a 11 případů úplatkářství. Celkem 226 případů bylo v roce 2004 ukončeno návrhem na podání
obžaloby. Na celkovém počtu pachatelů se nejvíce podíleli příslušníci služby pořádkové policie v celkovém počtu
166 pachatelů, tj. 50,8 % se 146 trestných činů, na 2. místě je služba kriminální policie a vyšetřování v počtu 64
pachatelů, tj. 19,6 % se 71 trestných činů a na 3. místě je služba dopravní policie se 44 pachateli, tj. 13,5 %, kteří se
dopustili 57 trestných činů.
Vláda České republiky (jmenována 4. 9. 2006) v čele se svým předsedou Mirkem Topolánkem si uvědomuje
složitou situaci v naší zemi. Za jeden ze svých klíčových cílů si vláda klade boj s korupcí, a to i v jejích náznacích a
na všech úrovních státní správy a samosprávy. Vláda plně dohlédne na důsledné vyšetření všech případů a podezření
z korupce z nedávné minulosti a zasadí se o vytvoření takového společenského prostředí, které bude ke korupčnímu
chování nulově tolerantní.
Závěr:
Každodenní realita v ČR ukazuje, že korupce pronikla do veřejné i soukromé sféry hlouběji, než společnost
předpokládala. Poslední kauzy Srba, Berka, Krejčíř, Péťa, atd. ukazují, že se nacházíme ve stádiu organizované
korupce. Přijatá opatření k nápravě ze strany vlád ČR jsou správná. Nelze však opomenout, že k jejich realizaci je
třeba policii dát čas k dořešení všech kauz a stabilitu, aby mohla konat. K tomu ještě určitě nepřispívají organizační
změny (zrušení finanční policie k 1. 1. 2007), pokud nejsou velice pečlivě připraveny, a pokud nejsou akceptovány
samotnými příslušníky speciálních útvarů.
Literatura:
[1]
HINE, D. Political Corruption in Italy. In: Little W., Pasada-Carbó E., Political Coruption in Europe and
Latin America, London, 1996, s. 137 – 157,
[2]
DOIG. A. Politics and Public Sector Ethics: The Impact Change in the United Kingdom. In: Little W.,
Pasada-Carbó E., Political Corruption in Europe and Latin America, London, 1996, s. 173 - 192.
[3]
Zpráva o korupci v České republice v roce 2004 a o plnění Aktualizovaného vládního programu boje proti
korupci. Ministerstvo vnitra ČR [online]. [cit 2006-11-19]. Dostupné na internetu:
http://www.mvcr.cz/dokument/index.html.
[4]
Úmluva Organizace spojených národů proti korupci – United Nation Convention Against Corruption.
United Nations [online]. [cit 2006-11-19]. Dostupné na internetu:
(http://www.unodc.org/unodc/en/crime_convention_corruption.html)
[5]
Meziamerická protikorupční úmluva – Inter-American
Convention Against Corruption.
Organization of Američan States [online]. [cit 2006-11-19]. Dostupné na internetu:
http://www.oas.org/juridico/english/treaties/b-58.html.
[6]
Trestně právní úmluvu o korupci – Criminal Law Convention Against Corruption. Ministerstvo vnitra ČR
[online]. [cit 2006-11-19]. Dostupné na internetu: http://www.mvcr.cz/rs_atlantic/data/files/instr2.doc.
[7]
Občansko právní úmluva o korupci – Civil Law Convention Against Corruption. Council of Europe
[online]. [cit 2006-11-19]. Dostupné na internetu:
http://conventions.coe.int/Treaty/EN/Treaties/HTML/174.htm.
29
Adresa:
Ing. Oldřich Kratochvíl, Dr.h.c.
Evropský polytechnický institut, s.r.o., Osvobození 699, 686 04 Kunovice
Tel. / fax.: 572 548 035, 572 548 788
[email protected]
www.vos.cz/epi
Evropský polytechnický institut, s.r.o., Osvobození 699, 686 04 Kunovice
Tel. / fax.: 572 548 035, 572 548 788
[email protected]
www.vos.cz/epi
30
POZNÁMKA K AKTUÁLNEMU PROBLÉMU FUNGOVANIA SLOVENSKEJ ŠTÁTNEJ
POLÍCIE A K SÚČASNÉMU STAVU FENOMÉNU KORUPCIE
THE ACTUAL PROBLEM OF FUNCTIONING THE SLOVAK STATE POLICE TO THE
STATUS PRAESENS OF THE CORRUPTION PHENOMENON
Jozef Králik
Akadémia Policajného zboru v Bratislave
Abstrakt: Článok prezentuje niektoré subjektívne, avšak objektívnou realitou motivované názory autora
na problematiku fungovania verejnej správy na Slovensku a na niektoré prejavy jej deformácie v
dôsledku prerastania korupcie do jej štruktúry. Osobitný dôraz je kladený v texte článku na postavenie
a úlohy Policajného zboru a na možnosti jeho zneužitia v dôsledku jeho skorumpovania, čo autor
prezentuje na konkrétnych príkladoch. Upozorňuje aj na iné druhy kriminality, osobitne na tzv.
ekologickú resp. zelenú kriminalitu, kde identifikuje aj jej možné korupčné podhubie. V závere načrtáva
niektoré možné východiská pri odstraňovaní korupcie vo verejnej správe. Článok je čiastkovým
výstupom bádateľskej úlohy č. 6, riešenej kolektívom vedeckých a odborných pracovníkov pod záštitou
Katedry verejnej správy a verejných financií Akadémie Policajného zboru v Bratislave.
Kľúčové slová: štátna služba, štátna moc, polícia, korupcia, cigánsko - rómska komunita, komerčný
terorizmus, privatizácia, privatizér, drancovanie, apatia, kriminalita bielych golierov, trestný čin,
zločin, orgán verejnej správy, štátny orgán, politické krytie, legislatívne opatrenia.
Abstract: The article presents some of subjectively opinions which are motivated by objective reality of
the author on the problem of operation the public statements in Slovakia and some utterances of hers
bucking at the consequences of the overgrowth corruption in hers texture. The particular accent is
setting in the article on the position and tasks of police forces and on the decision of his abuse at the
consequences of his corruptness. The author presents all this things on the specifics examples. Also he
warns on different kind of criminality. For example he wrote about he ecologically or green
criminality, where he identified hers possible corruption’s spawn. At the end of his article, he designed
some of possible starting point to removal corruption from the public statements. The article is partial
ascent of the scholastic task number 6, which is working out by team of scientific and specialized staff
under the auspices of the department public statements and public finances on Police academy in
Bratislava.
ÚVOD
Možno povedať, že štátna polícia je v súčasnosti v Slovenskej republike pri výkone svojich zákonných funkcií
každodenne akoby „armádou v poli“ či „armádou v plnom bojovom nasadení“. Táto nepopierateľná skutočnosť má
samozrejme aj svoje pozitívne, avšak predovšetkým negatívne prejavy a dôsledky. Spomedzi takto viac či menej
náhodne nadhodených záporných faktorov možno identifikovať predovšetkým fakt, že hoci tomuto dynamicky sa
ďalej negatívne vyvíjajúcemu a vývoj spoločnosti nezdravo ovplyvňujúcemu stavu nie je v politickej, legislatívnej,
inštitucionálnej a ani v materiálnej základni slovenského Policajného zboru adekvátne prispôsobený nielen
personálny status a predovšetkým realizácia prvotného výberu uchádzačov o službu v Policajnom zbore,
zodpovedajúca aktuálnym a akútnym požiadavkám situácie sveta na počiatku 21. storočia, avšak dokonca ani
kvalitatívne a kvantitatívne bezproblémová profesijná príprava policajtov vo výkone štátnej služby (1), ba dokonca
ani materiálne a finančné zabezpečenie policajtov a prípadná starostlivosť o pozostalých rodinných príslušníkov po
policajtovi, ktorý prišiel o život pri výkone policajnej služby. Svedčí o tom o. i. miera kvantity, teda početnosti
služobných zásahov policajných hliadok proti narušiteľom verejného poriadku a zákonnosti, ako i kvality
vykonaných služobných zásahov, merateľná aj ako hladina početnosti pri výkone policajnej služby a policajných
činností na zdraví a na živote poškodených policajtov. Samozrejme, že uvedený problém predstavuje mimoriadne
komplikovaný a členitý súbor, ktorý isto nemožno vyriešiť jednorazovo, ale ktorý je nesporne potrebné riešiť ihneď
a s plným nasadením všetkých síl politických strán podieľajúcich sa aktuálne na moci v štáte, ako aj s efektívnym
využitím legálnych a legitímnych mocenských prostriedkov demokratického slovenského štátu, vrátane kapacít
sústavy všetkých jeho orgánov verejnej správy.
31
Tu je nevyhnutné zdôrazniť, že „zatímco armáda prokazuje svoji opodsatněnost pouze za války, abstrahujeme-li od
její preventivní odstrašovací úlohy v míru, bezpečnostní složky (a teda aj, či práve najmä štátna polícia - pozn. aut.)
jsou na poli své pusobnosti ve stavu permanentní války. Tak jako kometa přitahuje lidskou pozornost více než
stálice, i hrdinské činy vojáku za války zastiňují každodenní činnost příslušníku bezpečnostních sboru, i když se obě
ozbrojené síly občas ocitají ve srovnatelných situacích. Rovněž je dobré si uvědomit, že v současné době sice
existují i státy bez armády, ale žádný stát není bez policie či jiné rovnocenné bezpečnostní složky." (2) Zrejmé je
však, že postavenie, funkcie a úlohy štátneho policajného zboru a žandárskeho zboru je nerovnaké, ba až
diametrálne odlišné v totalitných štátoch a v demokratických štátoch, i keď všeobecne platí, že samotné poslanie
polície vo svojej podstate je nesporne výlučne politické. V demokratickom spoločenskom systéme preto univerzálne
platí, že „útok na políciu je (súčasne- pozn. aut.) útokom na demokraciu“.(3) Pritom konkrétnym nositeľom tohto
nástroja na spravovanie spoločnosti, teda demokracie, je policista, chápaný v zmysle príslušníka resp. člena polície.
(4) Ide tu teda o konkrétnu fyzickú osobu, ktorých ucelená a hierarchicky inštitucionálne a personálne učlenená
množina vytvára Policajný zbor ako osobitý štátno - mocenský orgán, pôvodne vojensky organizovaný ozbrojený
bezpečnostný zbor. Ako každá organizácia korporatívneho typu, aj Policajný zbor podlieha rozličným, osobitne
politicky a ekonomicky determinovaným transformačným procesom, ktorých nedostatočné zvládnutie vytvára živnú
pôdu pre jeho možnú vlastnú, a to až univerzálnu eróziu, avšak aj pre možnú eróziu širšie koncipovaných
spoločenských vzťahov, do ktorých štátny policajný zbor Slovenskej republiky ako aktívny alebo ako pasívny
činiteľ v mene štátu vstupuje. Na ideovo, politicky, ekonomicky a odborne nekoncepčné korekcie policajného
organizmu štátu a na amatérsky zvládané a či na nekvalifikovane koncipované a realizované reformy je osobitne
citlivý najmä jeho personálny substrát. Strata jeho kvalitatívnych parametrov sa ničivo prejavuje predovšetkým na
strate kvalitatívnych parametrov života obyvateľstva konkrétneho štátu, a to osobitne ako dôsledok explózie
kriminality. Najnebezpečnejšou, avšak zvyčajne latentne sa realizujúcou eróziou ohrozujúcou stabilitu celej
spoločnosti a prvotne jej štátneho útvaru, sa javí rozhodne mnohokanálová procedúra, skladajúca sa
z mnohovrstvového komplexu spoločensky však nežiadúcich spoločenských aktivít časti právnych subjektov,
formujúcich sa do tvaru resp. podoby osobitého typu celospoločensky škodlivých medziľudských vzťahov,
nazývaná aj fenomén korupcie. (5) Korupcia ako historická kategória resp. historický jav zamestnáva štátne
štruktúry počas celej histórie spoločenskej organizácie ľudstva, počas celej dejinnej epopeje štátnosti. V podstate
možno povedať, že je rovnako stará, ako ľudstvo. Tak ako ľudstvo, má aj korupcia ako produkt ľudských, spravidla
ego - zištných činností, rozličné korene, prejavy, formy, metódy, parametre a následky. Osobitne nebezpečnou sa
však stáva korupcia vtedy, ak začne spoločenskou koróziou rozožierať inštitucionálnu základňu štátu, a osobitne
políciu. Práve preto sa korupcia ako spoločensky nebezpečný jav transformovala aj do konštrukcie systému
nástrojov pôsobiacich na spoločnosť ochranne, hlavne formou inštalácie trestného činu korupcie do represívnych
právnych predpisov. Korupcia totiž vždy bola, dosiaľ je a verme že v demokratickej a súčasne spoločensky zdravej
ľudskej komunite jednoznačne a neoddiskutovateľne zločinom zostane.
I.
Zdá sa, a to predovšetkým na základe empirických skúseností, že napadnutie štátnych orgánov korupciou možno
najreálnejšie identifikovať a zaznamenávať ako ich rezistentnú apatiu voči osobám vybraných páchateľov
a všeobecne voči prípadne i páchaniu všetkých činov nezlučiteľných s normami aktuálnej zákonnosti, avšak aj
ako následnú pasivitu verejných orgánov zodpovedných za zachovávanie zákonnosti vo vzťahu k ich zákonnej
povinnosti každodenne bojovať s protispoločenskou činnosťou. Ak ale hovoríme o korupcii štátnych orgánov, ktoré
sú však koniec koncov do výraznej miery de facto iba neadresnými, i keď homogénnymi orgánmi či
anonymnými kolegiátnymi orgánmi, máme súčasne, ba predovšetkým na mysli iba skorumpovanie ich jednotlivých
pracovníkov. Právnická osoba ako taká totiž nemôže byť postihnutá korupciou ako neadresný kolektív, pretože
korupcii môže podľahnúť výlučne len jeho konkrétny člen, jednotlivec, teda fyzická osoba. Teda, tak ako nemožno
zmysluplne vyhlasovať, že štát je zlým správcom svojho majetku resp. zlým hospodárom, tak nemožno ani
vyhlasovať, že skorumpované je ministerstvo či úrad Zlým správcom štátneho majetku môže byť totiž prirodzene
iba konkrétny zodpovedný pracovník štátneho orgánu, štátneho podniku alebo štátnej akciovej spoločnosti, ktorý by
mal v konečnom dôsledku výlučne sám niesť osobnú zodpovednosť za zlé nakladanie s takýmto majetkom. Z toho
vyplýva, že zodpovednosť za stav korupcie môže niesť tiež iba konkrétna osoba, avšak buď ako individualita, teda
ako fyzická osoba, alebo tiež ako určitý kolektív zodpovedných osôb, teda ako zo zákonu a konvenčnej morálke
zodpovedných jedincov zložený orgán. Skorumpovaný preto tiež môže byť iba jeho pracovník resp. člen, a nie
orgán ako celok, a ak, potom však iba ako určitá ohraničená množina skorumpovaných jedincov.
V Slovenskej republike sa dlhodobo riešia mnohé spoločenské problémy. Osobitne sociálne, i keď so striedavou
úspešnosťou. Avšak, v slovenskej modernej a mierovej národnej a štátnej histórii nemajú „obchodné pogromy“ či
„komerčný terorizmus“ obdobu v tej podobe, akú prezentovali pred pár rokmi, presnejšie na prelome rokov 2003 2004 niektoré východoslovenské cigánsko - rómske komunity formou drancovania potravinárskych obchodov a ich
vypaľovania. Isto, vyhľadávať a rozpitvávať možno ich príčiny, hľadať možno i vinníka či zodpovedného, obhliadať
sa možno do nedávnej i dávnejšej minulosti slovenskej society, avšak jednoducho a jednoznačne sa s týmto dosiaľ
32
nevšedným problémom bude dať vyrovnať až po jeho serióznom a čo možno i najobjektívnejšom vyhodnotení.
Nech ale v tomto prípade zlyhalo čokoľvek, minulosť, súčasnosť či budúcnosť, realita potvrdila, že v tejto situácii
nesporne nezlyhal samotný štát, Slovenská republika, jeho mocensko - ochranná zložka, ktorá má v konečnom
dôsledku slúžiť poctivým občanom, teda Policajný zbor. Svoju funkčnosť ako službu právu, spravodlivosti
a občanovi zreteľne prezentoval svojim ráznym a zákonným zásahom proti takto vykonanému organizovanému
„komerčnému“ zločinu. Rehabilitovala sa tak v očiach občanov jednoznačne aj jedna z najvýznamnejších
mocenských zložiek štátu, štátna polícia, táto v slovenskej spoločnosti často neoprávnene pranierovaná, kritizovaná,
zatracovaná sila, bez ktorej by si však žiadny občan sám nevystačil. V týchto prípadoch legitímneho represívneho
zásahu proti drancovaniu súkromného majetku a vlastníctva slušných občanov sa polícia prezentovala ako
dôveryhodná a neskorumpovaná zákonná moc, do istej miery nadnesene nazývaná aj strážkyňa zákonnosti, avšak
nesporne nezastupiteľná ochrankyňa poriadku v štáte, garantka verejného zachovávania elementárnej ľudskej
slušnosti. Prostredníctvom jej zásahu proti hromadnej a zrejme i organizovanej kriminalite štát samotný potvrdil
svoju funkčnosť, povinnú službu svojmu obyvateľstvu, ako to správne pochopila aj väčšina slovenskej populácie.
Možno povedať, že vari práve od oných policajných zásahov začala štatisticky stúpať krivka dôveryhodnosti
k slovenskej štátnej polícii vo vrstvách ekonomicky nielen v minulosti legálne, ale dosiaľ legálne pracovne
aktívnych občanov. Dnes dokonca čoraz viac a naliehavejšie zaznievajú hlasy z okruhu tzv. prostého obyvateľstva,
tvrdiace, že pokiaľ by mocenské zložky štátu zasahovali proti kriminalite už v minulosti včas, tvrdo,
nekompromisne, ale spravodlivo a zákonne, nemuselo to byť s morálkou v spoločnosti dnes až tak zlé, ako je to tzv.
mlčiacou väčšinou národa vnímané. Na poliach mohla ležať nedotknutá úroda, ktorú by si pozbieral len ten, kto sial,
v biosférických národných parkoch a chránených krajinných oblastiach mohli naďalej stáť dodnes vzácne lesné
spoločenstvá, dnes nezvratne zničené nájazdmi asociálov. Skupiny dobre organizovaných a vybavených pytliakov
by si nedovoľovali za bieleho dňa, nieto v nočnom čase strieľať na zver a na ochrancov prírody z terénnych
automobilov, a tzv. privatizéri by si nedovoľovali dosiaľ sa vysmievať úplne beztrestne už dlhé roky tomuto národu
do tváre, škeriac sa pod ochranným pláštikom tzv. celebrít na občanov z televíznych obrazoviek. Mnohí nevinní
nemuseli prísť vinou iného o to najcennejšie, o vlastný život. Nieto o majetok. Ak by sa zachovávala kontinuita
kultúrno - sociálnej minulosti európskej civilizácie so súčasnými trendmi a víziami budúcnosti, prostí ľudia by
nestrácali tak ľahko dôveru v praktickú politiku, v zákon, v právo, v políciu, teda vlastne v štát. A tak prirodzene ani
sami v seba. Zvrátenosť jestvujúcej morálky, úpadok medziľudských vzťahov, strata hodnoty skutočných
všeľudských hodnôt, negácia historicky overených kolektívnych skúseností európskych národov, implementácia
cudzorodých kultúrnych prvkov do nášho každodenného života, to všetko, avšak aj mnohé iné kultúrno - sociálne
neduhy sa podpisujú pod všestranný morálny úpadok súčasnej tzv. západoeurópskej civilizácie, ktorú plnými
dúškami a so všetkými chorobnými premenami nasáva aj súčasná slovenská spoločnosť. Inak by predsa nemohli
obrazové médiá kontrolované štátom v záujme cielenej propagandy uskutočňovanej prevažne v záujme určitých
záujmových skupín parazitovať na nízkom právnom vedomí obyvateľstva Slovenskej republiky v takej miere, ako je
to dnes, nemohli by pozitívne alebo aspoň neutrálne prezentovať evidentne tzv. závadových jednotlivcov, vrátane
zhýralcov, podvodníkov a narkomanov, ako tzv. celebrity, ktoré majú slúžiť ako vzor pre ostatných obyvateľov,
najmä mládež, nepokúšali by sa hľadať senzácie za prostými avšak kontroverznými osudmi ľudí atď. Tento proces
stále postupujúcej dekadencie slovenskej spoločnosti sa hlboko prejavil a dosiaľ aj prejavuje ako akútny problém aj
vo vzťahu občanov k príslušníkom Policajného zboru, vo vzťahoch medzi príslušníkmi Policajného zboru voči sebe
navzájom, avšak aj vo vzťahu príslušníkov Policajného zboru k ostatným občanom, medzi ktorými dôveryhodnosť
tejto štátno - mocenskej zložky byrokratického aparátu prakticky neustále osciluje resp. kolíše, hoci sa napriek
širokému medializovaniu mnohých negatívnych „prešľapov“ a iných nezákonných aktivít jednotlivcov
v policajných rovnošatách podľa niektorých prieskumov verejnej mienky postupne zvyšuje. (6)
Potrebné je poznamenať ale, že rázne riešenie už dlho tlejúceho podhubia zla prostredníctvom vášne schladzujúceho
zásahu štátnej polície proti už spomínaným drancovateľom súkromného majetku napokon prebudilo v mnohých
obyvateľoch štátu opäť vari dávnejšie zabudnutú úctu k litere zákona a k jeho vykonávateľom. Možno zo strachu,
možno z vypočítavosti, avšak možno otvorene konštatovať, že ľady vo vedomí a svedomí ľudí sa aspoň zamak
pohli. Dokonca tóny z premnohých hrdiel „ľudí - milión“ svedčia o občianskom postoji oceňujúcom kroky a
dôslednosť súčasného postupu štátnej moci voči zločinu. Ba zaznievajú už zo všetkých kútov republiky. Zdá sa vari,
že už konečne v boji aspoň s organizovaným zločinom svitá v Slovenskej republike na lepšie časy. Či v oných
dňoch pacifikovania násilných aktov drancovania potravinárskych obchodíkov na východnom Slovensku šlo iba
o búrku v akváriu?! Či nebodaj len v pohári?! Očakávania verejnosti stojace už dlho na komplikovanej križovatke
tlejúcich nádejí však zrejme v dôsledku vtedajšieho nekompromisného postoja politickej reprezentácie štátu
a policajných zložiek dostali definitívne zelenú. Vtedy však v mysliach mnohých ľudí opäť ožívajú už zabudnuté
spomienky na lákavé mnohodesaťtisícové verejné prísľuby za „predaje“ kupónových knižiek investičným fondom
v rámci prvej vlny kupónovej privatizácie vo vtedajšom Československu, z ktorých ľudia neskôr nevideli ani
korunu. Páchatelia tejto „komerčnej kriminality“, inak vlastne verejne známy, žijú medzi nami „na vysokej nohe“
naďalej nepotrestaní, dokonca snažiaci sa získať za peniaze aj určité tzv. politické krytie. I keď sa v tzv. krčmových
rozhovoroch verejne oprašujú mená tých, ktorí pripravili tento štát a tento ľud o miliardy korún, i keď sa naozaj už
33
iba hypoteticky pretriasajú ich minulé, súčasné a budúce osudy, verejná mienka je namierená proti skupine tzv.
privatizérov. Proti ľuďom, ktorí rozkradli, neraz s tichým súhlasom štátnej moci a jej predstaviteľov, obrovský
kapitál hromadený predchádzajúcimi generáciami, národný majetok obrovskej kultúrnej, finančnej a materiálnej
hodnoty, a posunuli tak Slovenskú republiku do skupiny tzv. chudobných krajín. Avšak, po voľbách do slovenského
parlamentu v roku 2006 ožívajú nové očakávania, zabudnuté túžby. Ožíva sen o získaní všeľudovej satisfakcie.
V súčasnosti však najmä prostredníctvom túžby ľudu a snahy reprezentantov jeho štátu o vykorenenie korupcie, a to
od najvyšších miest v štátnom aparáte až po obce, nemocničné zariadenia a obchodné prevádzky živnostníkov
situované na ich území. Veď, ako sa zdá, slovenský štát dnes už opäť každodenne potvrdzuje svoju funkčnosť, a to
aj zefektívňovaním policajnej činnosti, vrátane operatívno - pátracej. Avšak aj politickým, legislatívnym
a kriminalistickým úsilím o nekompromisné odhaľovanie korupcie a jej nositeľov bez ohľadu na ich personálnu,
sociálnu, politickú a profesijnú provenienciu. Žiaľ, nervové bunky slovenskej občianskej populácie, ktoré vytvárajú
verejnú mienku, stále narušujú prípady, oprávnene vzbudzujúce podozrenia verejnosti o nedostatočnom
a nedostatočne ráznom spôsobe boja s korupčnými elementmi. Takým je napr. bratislavsko - petržalský sudca JUDr.
Igor Š. Ten si totiž ešte v auguste v roku 2002 preukázateľne vynucoval úplatok od priamo na ním riešenom
trestnom prípade nezainteresovaného bratislavského občana, pričom bol jeho zločin policajnými orgánmi odhalený
a riadne zadokumentovaný. Pri prichytení pri trestnom čine brania úplatku sa dokonca tento sudca okresného súdu
pokúšal ovplyvňovať aj zasahujúcich policajtov, a to prísľubom poskytnutia úplatku, čo títo neakceptovali a pokus
o tento trestný čin oznámili. Ústavný súd Slovenskej republiky dal preto súhlas na jeho trestné stíhanie, a to zrejme
pod ťarchou nevyvrátiteľných dôkazov o trestnej činnosti tohto sudcu, ktorej podstatou bola korupcia. Sudca sa tiež
k braniu úplatku verejne priznal. Napriek zrejmým dôvodom na kolúznu väzbu ho však príslušný krajský súd do
zabezpečovacej väzby nevzal, čím obvinenému umožnil ďalej vo svoj prospech ovplyvňovať svedkov, organizovať
a realizovať verejne verbálne a písomné ataky na svedka a jeho blízkych, teda ďalej latentne páchať trestnú činnosť.
Toto rozhodnutie krajského súdu o nevzatí skorumpovaného kolegu do väzby u značnej časti obyvateľstva vzbudilo
záujem, údiv a podozrenie zo vzniku korupčného vzťahu. Obvinený a na prvom stupni odsúdený sudca JUDr. Igor
Š. dokonca pravdepodobne zorganizoval účasť svojho brata a svojej dcéry na krivom obvinení tzv. korunného
svedka, ktoré nezákonne voči nemu zrejme vzniesol nedostatočne kvalifikovaný, a podľa niektorých názorov vari
i skorumpovaný policajný orgán. Vecne a miestne príslušný prokurátor však policajným orgánom vznesené
obvinenie voči svedkovi takmer okamžite zrušil. Skorumpovaný sudca však napriek tomu svojou aktivitou a v snahe
poškodiť oprávnené záujmy tejto osoby dosiahol pomerne rozsiahlu medializáciu prípadu nezákonného obvinenia
svedka, ktorý médiá v snahe o získanie senzácie prezentovali ako neočakávaný a nepochopiteľný zvrat v tomto
trestnom prípade. Najvyšší súd Slovenskej republiky napokon neprávoplatné odsúdenie skorumpovaného sudcu na
základe jeho odvolania aj zrušil a vec vrátil do prípravného konania z dôvodu procesných chýb a potreby doplnenia
dôkazov. Práve preto tento nadmieru zdĺhavý postup orgánov činných v trestnom konaní voči skorumpovanému
sudcovi vyvolal tieň podozrenia z korupcie v očiach veľkej časti občanov, čo však zrejme nie je pocit oprávnený.
Rozličnými obštrukciami, vrátane krivých výpovedí a krivého obvinenia svedka však obvinený sudca dosiahol svoj
cieľ, ktorým je zrejme snaha o dlhodobé vyhýbanie sa zaslúženému potrestaniu. Tu potom vari možno identifikovať
otvorený problém zápasu spravodlivosti s korupciou na justičnom kolbišti, determinovaného plynutím času
v prospech, alebo v neprospech inštitútu spravodlivosti a inštitútu hospodárnosti trestného procesu. Nevedno totiž,
na ktorú stranu napokon vecné a procesné prieťahy spôsobené skorumpovaným sudcom vychýlia kyvadlo
spravodlivosti.
Ako vidieť, v súčasnej dobe vari každodenne prejavovanej občianskej, ba ľudskej bezohľadnosti a vzájomného
občianskeho neporozumenia úloha polície v spoločnosti a konkrétneho policajta pri formovaní spoločenských
vzťahov dynamicky a objektívne narastá. A to práve pri snahách o efektívne zákonné potieranie zločinnosti či
perspektívne pri aktivitách účelovo a cielene zameraných až na jej hypoteticky úplnú likvidáciu. Donedávna
nepoznaná bezohľadnosť čoraz väčšej masy slovenskej populácie voči vlastným bio - sociálnym integrálnym
prvkom, teda voči svojmu blízkemu aj vzdialenejšiemu okoliu a osobitne voči ostatným spoluobčanom, sa pritom
prejavuje vo všetkých polohách a spoločenských situáciách. Osobitne ale na cestách, verejných cestných
komunikáciách, ktoré poskytujú nebývalo široký priestor na rozkvet korupcie. Tú v konečnom dôsledku determinuje
najčastejšie rezultát protiprávneho správania sa vodičov motorových vozidiel na cestách vo forme neodôvodnenej
agresivity za volantom motorového, ale i nemotorového vozidla, následné porušenie pravidiel prevádzky
motorových vozidiel na verejných cestných komunikáciách a hrozba tvrdej sankcie zo strany dopravnej polície resp.
i súdov, osobitne v prípadoch, kedy takýto účastník cestnej premávky spôsobí ťažkú ujmu na zdravi, neraz so
smrteľným následkom, iným účastníkom cestnej premávky. Je totiž notoricky známe, že policajná história
zaznamenala už dokonca nielen pästné súboje dvoch i viacerých vodičov, presadzujúcich si takouto formou svoju
vlastnú pravdu o situácii vzniknutej na ceste a o svojich právach, ale i priamu streľbu z automatickej strelnej zbrane
smerujúcu z iného vozidla na iného účastníka cestnej premávky. Isto, ohrozovanie vodiča zo strany iného účastníka
cestnej premávky streľbou nie je v slovenských podmienkach samozrejmosťou pri riešení konfliktných situácií vo
verejnej doprave, pretože je výnimkou, ktorou sa prezentovali prakticky len skupiny tzv. zločineckého podsvetia pri
riešení vzájomných problémov. Potešiteľné je, že aspoň zatiaľ nie je bežnou každodennou praxou zo strany
34
rozzúreného automobilistu presadzovať výstrelmi svoj názor ani voči policajtovi riešiacemu jeho dopravný
priestupok, ako je to možno vidieť v zahraničí, osobitne v Spojených štátoch amerických. Vývinová tendencia
dopravnej kriminality však jednoznačne k tejto krajnosti hoci latentne, avšak vari nezadržiteľne smeruje. Je to azda
včasná výstraha budúcnosti voči súčasnému nedostatočnému finančnému a materiálnemu zabezpečeniu policajta,
morálnemu stavu a spoločensky neželajúcej a neželanej vízie slovenskej polície. Každá minca však má svoj rub
i líce, a tak nemožno hľadať riešenia iba v kope sena, ktorú navŕšilo dlho trvajúce latentné či skryté zatracovanie
a podceňovanie slovenskej štátnej polície zo strany politickej a vládnej moci. Hlavou tejto mince je totiž, a to
predovšetkým, policajt samotný, jeho osobnostný profil a morálna kvalita. Policajt, prezentujúci verejne vlastnú
profesijnú osobnosť svojim ustrojením, vystupovaním, svojimi vlastnými prejavmi správania sa, svojim postojom
k ostatným spoluobčanom a najmä svojim postojom k negatívnym spoločenským javom, kriminalite a jej riešeniu,
a osobitne ku korupcii. V očiach prostého, avšak nie sprostého slovenského občana sa totiž dlhodobo a farbisto,
najčastejšie v médiách, vykresľuje slovenský policajt ako na jednej strane nezištný a nezastupiteľný strážca
spoločenského i individuálneho pokoja občana a jeho majetkovej integrity, avšak na druhej strane aj ako z verejných
fondov dobre platený hlupáčik, ako profesionálny leňoch, ako morálny darebák, ako notorický korupčník a či
dokonca ako kriminálnik. Tento druhý a členitý obrázok o policajtovi sa dôsledne, avšak skryto v talóne udržiava aj
v časti slovenskej občianskej populácie, avšak najmä tej, ktorá sa už dostala do konfliktu so zákonom. Je to teda jav
prirodzený. Nie je však normálne, ak sa hoc aj „medzi riadkami“ takýmto dehonestujúcim spôsobom práca policajta
a policajt samotný prezentuje verejne v novinových článkoch niektorých autorov, na televíznych obrazovkách alebo
na rozhlasových vlnách. Faktom však je, že takémuto neprofesionálnemu žurnalistickému skresľovaniu postavenia,
poslania a úloh štátnej polície v spoločnosti napomáhajú neraz aj sami jednotliví policajti. Najmä ak si svoju
policajnú prácu zamenili s vlastným podnikaním. Alebo ak za jej výkon považujú prevážanie sa v služobnom
policajnom aute a jeho prípadné využitie na rodinné nákupy, či družné posedávanie v pohostinských zariadeniach
počas výkonu služby dokonca s evidentne závadovými civilnými osobami, alebo apatické nereagovanie na páchanie
trestnej činnosti uskutočňovanej priamo pod ich nosom, či neriešenie prípadov policajným orgánom v skrátenom
vyšetrovaní alebo dokonca otvorené páchanie trestnej činnosti jednotlivými policajtmi. Táto trestná činnosť
demoralizovaných policajtov má najčastejšie podobu korupcie, formu brania úplatku.
Potrebné je preto zamyslieť nad súčasnosťou. Najmä nad postojmi policajtov prejavovanými na verejnosti a nad
možnosťou ich eliminácie, ak sa nezlučujú so spoločensky štandardnými morálnymi a etickými, nieto právnymi
normami. Treba však vedieť, že isto ani všeobecne vysoké platy policajtov by vec miery stabilizovania ich
morálnosti zrejme dostatočne nevyriešili a korupcia v radoch Policajného zboru by úplne nezanikla. Demoralizovaní
ľudia sa totiž nájdu všade na svete a ich charakterový úpadok je neraz nezvrátiteľný. Problém kvality výkonu
policajných činností spočíva totiž najmä v individuálnej morálke každého policajta. V jeho morálnej vyspelosti. Ak
policajné hliadkové vozidlo nereaguje na hrubé porušenie dopravných predpisov nedisciplinovaným vodičom
a pokojne pokračuje v jazde, bez snahy zasiahnuť ako by sa nič nestalo, potom nečudo, že poctivých občanov daňovníkov takéto správanie sa policajtov irituje. Ak k zločinu či inému porušeniu zákona privolaný policajt družne
tyká potenciálnemu páchateľovi rozkrývaného zločinu pri jeho objasňovaní bez toho, aby sa dal prítomnými rušiť,
nemôže v očiach verejnosti povzbudiť dôveru voči polícii ako celku. Skôr iba vieru v nesmrteľnosť korupcie. Ak
policajná hliadka otvorene odmietne zasiahnuť voči skupine výtržníkov, je zrejmé, že v očiach verejnosti
nedeklasovala iba seba, ale celý Policajný zbor. Ak policajný úradník vykonáva vo svojom voľnom čase „načierno“
prácu tzv. vyhadzovača v nočnom bare, vyčleňuje sa, možno nechtiac a nevedomky z jadra Policajného zboru
postupne sám, ponárajúc sa pomaly čoraz hlbšie do osídiel zločinu, nastavených tzv. podsvetím. Ak sa policajt
ulakomí na päťstokorunáčku či päťtisíckorunáčku, ponúknutú ako úplatok, je nielen chudák, alebo hlupák, ale
v očiach všetkých informovaných nie jeho razenia iba úbohý a sprostý kriminálnik. Preto, že tieto mravy v radoch
policajtov stále ešte pretrvávajú, napriek svojej vysokej rizikovosti v ostatných rokoch, stále žije vo vedomí
všetkých poctivých občanov a najmä neúplatných čestných policajtov potreba ihneď zasiahnuť. Len potom bude
možné už nielen zdvorilo klopkať na zabuchnuté dvere štátneho rozpočtu, dnes akoby z princípu nežičlivého
slovenskému štátnemu policajtovi, ale rázne a odvážne zabúchať, ba na rozpočtový stôl štátu tresnúť. Ak chce štát
a jeho občan naozaj dôstojne žiť a prežiť v pokoji aj roky a desaťročia nasledujúce.
Isto, zlo sprevádza v podobe zločinu ľudstvo už od jeho kolísky. Zaujímavé však je, že v určitých obdobiach
spoločenského vývoja mu dominuje vždy iba určitý druh kriminality. Vari je tento jav skutočne podmieňovaný
celou škálou príčin, avšak zdá sa, že prvotne najmä politických a ekonomických, a až následne sociálnych,
kultúrnych, rasových, etnických a konfesionálnych. Tak sa dnes teda aj dá byť priamym svedkom čoraz
nehoráznejšieho narastania, ba až explózie tzv. zelenej kriminality, teda zločinnosti proti životnému prostrediu či
živočíšstvu. Isto, aj táto špecifická kriminalita má mnohé prejavy, otvorené i skryté, ľudstvu menej či viac
nebezpečné. Mozaika tohto typu zločinnosti sa totiž vyznačuje mimoriadnou pestrosťou svojich príčin, prejavov,
následkov i dôsledkov. A žiaľ aj akousi ľahostajnosťou okolia, ba dokonca aj očitých svedkov. Pytliaka nekryje len
pytliak, ale aj ústráchaný či zastrašený dedinčan, často poľovník, ba dokonca člen Poľovnej stráže, Rybárskej stráže
či Stráže prírody. Neraz sa dokonca pytliactvo rafinovane skrýva v lokálnom meradle práve pod takúto záštitu. Veď
35
čože, dnes ty, zajtra možno ja. A tak dnes zostáva iba dúfať, že očakávaným zákonným prechodom práva vlastníctva
alebo práva užívania poľovných revírov do bohatých súkromných vlastníckych rúk sa začne aj tvrdý boj proti
tomuto najviditeľnejšiemu druhu zelenej kriminality. Na ktorom sa spolupodieľajú v značnej miere aj cudzinci,
najmä talianski poľovníci hosťujúci v slovenských poľovných revíroch. Tí, aj po prichytení pri páchaní trestného
činu pytliactva, neraz na báze skrytej korupcie akceptovanej pracovníkmi slovenských štátnych orgánov, beztrestne
dočasne opustia Slovenskú republiku, aby sa na jej územie opäť za účelom páchania rovnakej alebo takejto
podobnej trestnej činnosti vrátili.
Oveľa nebezpečnejšie sú však iné formy tzv. zelenej kriminality, napr. znečisťovanie vôd z dedinských obydlí
situovaných pri vodných tokoch či vodných plochách priamym vývodom splaškov. Určite by sa orgány verejnej
správy začudovali, ak by sa každý takýto nelegálny výpust sám prihlásil na inšpekcii či na úrade na ochranu
životného prostredia, hoci miestni občania i starostovia obcí o takýchto obyvateľoch svojej obce spravidla vždy
vedia. K mlčaniu ich vedie prirodzená, hoci všeobecne nežiadúca solidarita, keďže ich spája často práve vedomosť o
ich vzájomných hriechoch. Metóda vzájomnej sebaochrany „viem, ale nepoviem“ sa však postupne bude musieť
stať minulosťou aj zásluhou zefektívnenia činnosti obecných policajných útvarov. Napokon, nie je to nič iné, ako
vzájomné lokálne korumpovanie sa obyvateľstva obcí.
Spomedzi ďalších druhov zelenej kriminality spomeňme aspoň na Slovensku tradične módne vypaľovanie suchých
porastov, ktoré si každoročne vyžiada nielen obrovské materiálne škody, ale i desiatky ľudských životov. O často
nenahraditeľných obetiach z radov živočíchov sa však mlčí. Apríl je mesiac lesov, a tie si práve v tomto období
môžu aspoň trocha vydýchnuť. Zabudli už vari na tzv. stromkárov, šarapatiacich práve v predvianočnom období,
nezabudli však ešte na hordy tých, ktorí organizovane i neorganizovane drancujú ich drevné bohatstvo. Krádeže
dnes už nielen jednotlivých stromov, ale celých lesných porastov narastajú. Isteže, tu určite ide o organizovaný,
napriek tomu neraz dobre maskovaný tzv. zelený zločin. Zastieraný korupciou... Mimoriadne nebezpečný pre
budúcnosť slovenskej krajiny, pre budúcnosť kvality života jej obyvateľov. Rovnako ako krádeže stromov
v intravilánoch obcí, majúce zdanlivo legitimitu a vari preto aj papierové krytie obecných funkcionárov,
napĺňajúcich si svoje vrecká a vrecká nimi vyvolených viac či menej špinavými peniazmi. Zdá sa, že osobitne táto
forma zelenej kriminality dynamicky narastá. Ak totiž prechádzate Slovensko nielen diaľnicami, zistíte mimoriadnu
usilovnosť tzv. samoprikurovačov získavajúcich drevné palivo veľmi čudným spôsobom. Majú totiž doma plynové
kúrenie, avšak vzhľadom na nárast cien plynu si prilepšujú spaľovaním dreva v paralelných vykurovacích telesách,
do ktorých získavajú palivo výrubom zdravých stromov na medziach, popri cestách, na brehoch vodných plôch,
v parkoch a dokonca i v záhradách. Ak majú povolenie na výrub, obyčajne sa na páchaní tejto tzv. drobnej zelenej
kriminality v spolupáchateľstve na tomto podieľa s nimi aj nejaký miestny verejný funkcionár. Ak je povolený
výrub určitého množstva stromov a tento doklad platí len jeden kalendárny rok, pričom jeho splnenie už následne
nik nepreveruje, spravidla sa výrub, akoby legálny, zastavuje na vari tristopercentnom počte zničených stromov.
A o rok starosta obce vydá nové povolenie, bez oznámenia svojho zámeru občanom, bez vyúčtovania zisku z
predaja dreva (najmä obviňovaných topoľov) pre obecný rozpočet.
Zdá sa tiež, že hubári a zberači lesných plodov by mali byť ex lege zaradení medzi pytliakov, ak prevádzkujú takúto
činnosť hromadne a bez povolenia. Mali by byť evidovaní, povinní preukázať sa kontrolným orgánom
dokumentom, oprávňujúcim ich na vstup do lesa za účelom zberu húb a iných lesných plodov, avšak len pre vlastnú
potrebu. Tzv. prebytky lesných plodov a húb vo veľkom meradle popri severoslovenských cestách predávajú najmä
automobilistom miestni Cigáni - Rómovia. Beztrestne, bez obáv z policajných represií. A vari tiež bez strachu zo
strany skorumpovaných miestnych verejných orgánov ? Zrejmé je, že zaujímať sa o ich činnosť v budúcnosti budú
musieť aj príslušné policajné orgány, avšak predovšetkým daňové orgány.
Možno povedať, že kde niet žalobcu, tam niet ani sudcu, čo osobitne platí práve v oblasti tzv. zelenej kriminality.
Stromy totiž ústami neprevravia. Tzv. zelená kriminalita sa i preto odhaľuje ťažko. Ľudia zasa hovoria o nej
neochotne a preto sa proti nej bojuje stále neefektívne. Orgány štátnej ochrany prírody a životného prostredia na boj
s tzv. zeleným zločinom na Slovensku moc ani sily nemajú, polícia je zaneprázdnená inými problémami
a skorumpovaným starostom obcí a tým, ktorí z tohto celospoločensky nežiadúceho stavu akokoľvek ťažia,
jestvujúci stav práve vyhovuje. Preto by bolo vari potrebné, ak sa už riešenia tohto ťaživého javu nechce solídne
ujať nik, aby nemlčali občania. Bolo by ale vari namieste, ak by sa do problému výrazne zainteresovali aspoň
ochrancovia prírody a odborári. Napríklad len tým, že by iniciovali vznik daňovej legislatívy, ktorá by výrazne
postihla ničiteľov životného prostredia, neoznamovateľov či zatajovateľov tzv. zelenej kriminality vrátane
nečestných starostov obcí. Daňové bremeno by malo byť presunuté vo vyššej miere najmä na tých, ktorí napriek
tomu, že v obci je zavedený plyn a majú možnosť využívať ho aj na kúrenie, paralelne vyťažujú ako výhrevné
médium drevo, ťažené často v rozpore so zákonom, čím okrem iného na úkor iných občanov exhalátmi nadmieru
zaťažujú životné prostredie. Tým by sa výraznejšie naplnila aj požiadavka na jednej strane na daňovú primeranosť,
a na druhej strane na daňový postih v záujme naplnenia princípu daňovej spravodlivosti, zakotvenom
36
v dokumentoch práve prebiehajúcej daňovej reformy a reformy verejnej správy ako celku. Isto, posilniť by sa
v tomto ťažkom a zložitom boji so zločinom mali aj zákonné právomoci štátnej polície, ktorá by si vyžadovala aj
všestrannú a výraznejšiu mediálnu podporu.
Osobitým problémom stojacim pred legislatívou a orgánmi verejnej správy, vrátane polície, je nelegálne a masové
zastavovanie plôch v obciach a nelegálne stavebné úpravy stavieb. Stavby postavené bez príslušnej stavebnej
dokumentácie totiž prakticky bez výnimky dodatočne stavebný úrad zlegalizuje, nevyužijúc často ani najmiernejšiu
sankciu za porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov. Napokon, na Slovensku je všeobecne známe, že
korupcia bujnie najmä na orgánoch verejnej správy zabezpečujúcich proces verejného obstarávania, na orgánoch
správy katastra, na orgánoch životného prostredia, na daňových orgánoch a v zdravotníckych inštitúciách
verejnoprávneho charakteru, pričom sa najmä v školstve darí s korupciou už úspešnejšie než donedávna bojovať.
II.
V druhej časti svojho príspevku si dovolím prezentovať osobný zážitok, ktorý svedčí nieže o existencii korupcie na
takých miestach, kde by pre ňu priestor nemal byť nikdy, ale dokonca o niečom omnoho horšom, než je korupcia.
Roztrpčený z neočakávaného poznania a vari až neuveriteľného osobného zážitku začnem takto... Ľudí a spoločnosť
mám rád. Aspoň tak rád, ako zvieratá. Avšak nielen preto sa dosť často dostávam do zoznamu hostí pozvaných na
rozličné podujatia organizované rozličnými hostiteľmi. Keďže som svojho času pôsobil aj v pomerne vysokej štátnej
funkcii, ktorej poslanie a napĺňanie jej podstaty si vyžadovalo aj primerané medzinárodné kontakty, vari tiež preto
nemám dosiaľ núdzu aj o osobné pozvánky pozývajúce ma na podujatia organizované rozličnými predstaviteľmi
diplomatického zboru, akreditovanými v Slovenskej republike. Tak to bolo aj v posledný júlový deň, 31. 7. 2006.
Vo vládnom bratislavskom hotely Bôrik sa o 18. 00 hodine na oslavách 79. výročia Čínskej ľudovej
národnooslobodzovacej armády stretli na pozvanie pridelenca obrany pri Veľvyslanectve Čínskej ľudovej republiky
v Bratislave pána st. plk. Zhao Guoxiho významní hostia, ktorých veľká časť bola prirodzene uniformovaná. Boli
medzi nimi vysokí štátny predstavitelia Slovenskej republiky, poslanci Národnej rady Slovenskej republiky,
diplomati a vojenskí diplomati, generalita Ozbrojených síl Slovenskej republiky, generáli a vysokí dôstojníci
ozbrojených bezpečnostných zborov, primátori, podnikatelia, odbojári, politici, umelci a iní prominenti ad hoc.
Prirodzene, že zhromaždenie takýchto osobností si vyžaduje zo strany slovenského Policajného zboru aj adekvátne
bezpečnostné opatrenia. Ochrana takéhoto významného objektu napokon býva v podobných situáciách
zabezpečovaná vždy. Aj uniformovanými zložkami Policajného zboru v bielych brigadýrkach, ktoré majú dbať
o poriadok pri príjazdoch vozidiel a ich odstavení, vrátane ich stráženia, aj policajnými dôstojníkmi bez rovnošiat, aj
pracovníkmi tajných bezpečnostných služieb.
Teda, v onen horúci letný deň som sa v tejto komunite krátkodobo ocitol aj ja. Odetý v rovnošate plukovníka
Policajného zboru, zvítal som sa s priateľmi a známymi oblečenými v občianskom odeve i v rovnošatách, a na ich
odporúčanie som svoju policajnú brigadýrku typu tzv. vermachtky, mimochodom, vzhľadom na svoj tvar, vraj
mimoriadne vyhľadávanej najmä mladými príslušníkmi Policajného zboru, opäť odložil späť na zadné sedadlo
červenej Škody Fabie, ktorá ma na podujatie doviezla. Po príjemne a užitočne strávenej jeden a pol hodinovej chvíli
v útrobách budovy hotela, som sa vracal domov. Avšak rozčarovaný, hoci stále v dôstojníckej policajnej rovnošate,
ale bez svojej brigadýrky, teda iba s holou plešinou... Auto však bolo uzamknuté po celý čas mojej krátkodobej
neprítomnosti tak, ako keby som ho iba pred chvíľočkou opustil. Nuž, veru práve preto dosiaľ neviem, kam sa moja
policajná „vermachtka“ podela. Hoci som si obstaral ihneď na svoju hlavu novú služobnú pokrievku hlavy, predsa
len mi vŕta neustále v mysli červíček pochybností... Je to, čo sa udialo, vôbec možné!? Žiaľ, ako som sa osobne
presvedčil, je!
Preto odporúčam výrobcom policajných brigadýrok štylizovať jednotne ich tvar na typ tzv. vermachtky, čím možno
predídu podobným hanebným udalostiam. A tomu, kto zatúžil po novej ozdobe svojej hlavy, a svoju túžbu stelesnil
do takéhoto odsúdenia hodného činu, želám iba to, čo takémuto indivíduu naozaj patrí. Veď nenadarmo sa hovorí,
že potiaľ sa chodí s džbánom po vodu, až kým sa nerozbije... Napokon nemôžem túto situáciu označiť žiadnym
iným výstižnejším slovom, ako jednoducho - hanba.
ZÁVER
Problematika korupcie vo verejnej správe, avšak aj v iných oblastiach spoločenského života je permanentne
aktuálnym problémom, vyžadujúcim si postupné a pritom stále resp. trvalé riešenia. Korupcia totiž rozhlodáva
všetky dotknuté spoločenské vzťahy a osobitne medziľudské vzťahy, deformuje spoločnosť ako celok, pácha
nevyčísliteľné morálne aj materiálne škody, ktoré nemožno nikdy a ničím nahradiť. Osobitne nebezpečnou sa stáva
vtedy, ak prerastie do najvyšších štátnych funkcií, do politických centrál, do podnikateľských špičiek. Najcitlivejšie
je však vnímaná na úrovni, na ktorej ju pociťujú radoví občania, nepoznajúci stav skorumpovanosti najvyšších
37
miest, teda v polohe činnosti miestnych resp. obecných a regionálnych orgánov verejnej správy. Žiaľ,
najnebezpečnejšou pre zdravý vývoj štátu a bezporuchový chod štátneho mechanizmu sa stáva vtedy, ak zasiahne
policajné a justičné štruktúry. Takýchto prípadov je v histórii štátu zaznamenaných mnoho. Väčšina z nich
v dôsledku prerastenia vlastného štátneho organizmu korupciou však v histórii aj zanikla, alebo takýto
skorumpovaný štát naostatok stratil aj svoje základné atribúty a stal sa nástrojom úzkej skupiny politicky mocných
zločincov na ovládanie, ba až zotročovanie väčšiny svojich spoluobčanov. Dynamizácia korupcie postihla po roku
1990 aj právne a spoločenské prostredie Slovenskej republiky, a to v dovtedy nevídanej miere a intenzite. Možno
tiež azda povedať, že v dôsledku vysokej miery skorumpovanosti spoločenského života na Slovensku sa oslabilo aj
jeho politické postavenie vo svete, z ktorého dôsledkami štát zápasí doteraz. Zdá sa dnes, že aktuálna politická
klíma, ktorá vznikla na Slovensku po voľbách v roku 2006 by reálne mohla nastaviť zrkadlo korupcii v záujme
dosiahnutia očistnej sebareflexie spoločnosti, následne podmieniť vypracovanie realistickej stratégie a taktiky boja
s korupciou hniezdiacej v spoločenskom organizme a napokon iniciovať príslušné štátno - mocenské zložky
Slovenskej republiky do otvoreného zápasu s nositeľmi korupcie bez ohľadu na ich spoločenský a majetkový
cenzus, čo však môže byť prekazené jestvujúcou personálnou skladbou niektorých najvyšších štátnych orgánov
a ústredných orgánov verejnej správy a regionálnej a obecnej samosprávy. Zrejmé je, že slovenský štátny Policajný
zbor nemôže zostať mimo tohto procesu, a to ani ako aktívny faktor, ani ako pasívny faktor, pokiaľ chce Slovenská
republika skutočne zaujať v rámci svetového spoločenstva štátov, a osobitne v rámci Európskej únie, miesto takého
významu, aby sa stala rešpektovanou, a nie iba akceptovanou veličinou minimálneho medzinárodného významu.
Napokon je nevyhnutné zdôrazniť potrebu vymaniť verejné orgány spod vplyvu korupcie, zabezpečiť očistu ich
aparátu od zdiskreditovaných osôb, nastoliť poriadok a systém do procesu výberu personálneho substrátu štátneho
aparátu a vykonať také legislatívne opatrenia, ktoré budú trvalou prekážkou pre prenikanie zločinu do politických
sfér a do fungovania verejnej správy.
POZNÁMKY
(1) K problematike inštitútu štátnej služby v legislatívnom rámci Slovenskej republiky pozri komplexnejšie napr.
vo vedeckom monografickom diele KURIL, Jozef: Štátna služba. 1. vyd. Bratislava: Akadémia Policajného
zboru, 2006, 192 s. ISBN 80 - 8054 - 374 - 7; EAN 9788080543747.
(2) MACEK, Pavel - UHLÍŘ, Lubomír: Dějiny policie a četnictva I. Habsburská monarchie (1526 - 1918). 1. vyd.
Praha: Themis, 1997, s. 5. ISBN 80 - 85821 - 52 - 4. Bližšie o vývoji polície a žandárstva aj na našom území
tiež v na toto dielo nadväzujúcom II. diely a II. diely rovnomennej publikácie uvedených autorov. Spomedzi
slovenských autorov možno spomenúť podľa indexu použitej literatúry uvedeného v spomínaných dielach napr.
diela KAČÍK, Eduard: Budovanie četníctva a jeho legislatívna úprava v buržoáznej ČSR. In: Sborník prací VŚ
SNB. Praha: VŠ SNB, 1988; KAČÍK, Eduard: Polícia vo vývoji verejnej správy (historicko - právne aspekty na
území Slovenskej republiky a Českej republiky do r. 1945). Bratislava: APZ, 1995; KAČÍK, Eduard a kol.:
Dejiny polície vo vývoji štátu a práva na území Slovenskej a Českej republiky I. Bratislava: APZ, 1993 a. i.
(3) Bližšie v KRÁLIK, Jozef: Slovensko v súradniciach niektorých aktuálnych spoločenských vývinových
problémov Európy a sveta. In: Aktuálne problémy súčasného sveta (Slovensko a Európska únia). Zborník
z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej v Duchonke v dňoch 2. . 4. októbra 2006. 1. vyd. Bratislava:
APZ, 2006, s. 7 - 25. ISBN 80 - 854 - 384 - 4, EAN 9788080543846. Autor sa v tejto svojej vedeckej štúdii
pokúša zo súčasného pohľadu o čiastkovú a subjektívne modelovanú analýzu a následne čiastočne i
o hodnotenie aktuálnej svetovej reality zo stanovených zorných uhlov. Na rozbor a čiastkovú syntézu v tejto
vedeckej štúdii spomínaným autorom pertraktovanej problematiky, kompletizovanej súčasne ako čiastkový
výstup bádateľskej úlohy č. 6 stanovenej APZ na roky 2005 - 2008, nadväzuje rozsiahlejšia vedecká štúdia,
rozširujúca odborné pohľady na skúmanú problematiku o medzinárodno - právne problémy súvisiace s
ochranou ľudských práv, a to od autorky KRÁLIKOVÁ, Kristína: Organizácia spojených národov a jej podiel
na predchádzaní diskriminácii a na ochrane menšín. In: Aktuálne problémy súčasného sveta (Slovensko
a Európska únia). Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej v Duchonke v dňoch 2. - 4. októbra
2006. 1. vyd. Bratislava: APZ, 2006, s. 26 - 67. ISBN 80 - 854 - 384 - 4, EAN 9788080543846.
S problematikou pôsobenia polície v spoločnosti súvisí aj obsah vedeckej štúdie autora JAKUBOVIČ, Daniel:
Právo na informácie ako jedno zo základných ľudských práv európskeho právneho priestoru a jeho
dodržiavanie alebo použitie technického zariadenia určeného na vyhotovenie zvukového záznamu v rámci
verejného pojednávania pred súdom. In: Aktuálne problémy súčasného sveta (Slovensko a Európska únia).
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej v Duchonke v dňoch 2. - 4- októbra2006. 1. vyd.
Bratislava: APZ, 2006, s. 170 - 177. ISBN 80 - 854 - 384 - 4, EAN 9788080543846.
(4) Pozri a porovnaj pojmy policajt, t. j. strážnik (resp. policajtka - pozn. aut.), a policista či policistka, t. j. člen
(členka) polície, napr. v IVANOVÁ - ŠALINGOVÁ, Mária - MANÍKOVÁ, Zuzana: Slovník cudzích slov A Z. Tretie, revidované vydanie. Bratislava: SPN, 1990, s. 691. ISBN 80 - 08 - 00006 - 6.
(5) Napr. v KRÁLIK, Jozef: Current problem of the Police body in the Slovak Republic. In: Slovakia 2006.
Bratislava: Infoma, s. r. o. 2005, s. 81 - 82. ISBN 80 - 89087 - 21 - 3; KRÁLIK, Jozef: K fenoménu korupcie
38
nielen ako k právnemu problému. In: Stavebníctvo 2004. Bratislave: INFOMA Business Trading, s. r. o., 2004,
s. 84 - 87. ISBN 80 - 8907 - 12 - 4. osobitne pozri tiež BALÁŽ, Pavel - JALČ, Adrián: Spoločensko - právna
ochrana pred korupciou. 1. vyd. Bratislava: Typi Universitatis Tyrnaviensis - Veda, vydavateľstvo SAV, 2006,
199 s. ISBN 80 - 224 - 0899 - 9. T ostatne citovanom diele možno identifikovať niektoré teoretické koncepcie
a konštrukcie, publikované v tu cit. diele KRÁLIK, Jozef, K fenoménu korupcie nielen ako k právnemu
problému.
(6) Pozri napr. KRÁLIK, Jozef: Proti pliage - korupcii. In: Polícia, 10, 2000, č. 9, s. 1 - 2; KRÁLIK, Jozef: Mestská
polícia: želanie a skutočnosť. In: Polícia, 10, 2000, č. 10, s. 1 - 2; KRÁLIK, Jozef: Občan verzus policajt. In:
Polícia, 10, č. 11, s. 1 - 2; KRÁLIK, Jozef: Zamyslenie sa nad imidžom policajta a polície. In: Polícia, 11, 2001,
č. 2, s. 1 - 2; KRÁLIK, Jozef: Kroky - koho, kedy a kam. In: Polícia, 11, 2001, č. 4, s. 1 - 2; KRÁLIK, Jozef:
Úvaha o rešpekte voči policajtovi. In: Polícia, 11, 2001, č. 5, s. 1 - 2; KRÁLIK, Jozef: Policajt vo vedomí
občana. In: Polícia, 11, 2001, č. 8, s. 1 - 2; KRÁLIK, Jozef: Práca policajta. In: Polícia, 11, 2001, č. 9, s. 1 - 2;
KRÁLIK, Jozef: Policajti a kriminalita bielych golierov. In: Polícia, 11, 2001, č. 11, s. 1 - 2; KRÁLIK, Jozef:
Korupcia: vec verejná. In: Polícia, 12, 2002, č. 12, s. 1, 6; KRÁLIK, Jozef: Zločin v bielych golieroch. In:
Literárny týždenník, XV, 2003, č. 29 - 30, s. 5; KRÁLIK, Jozef: Zlodejina a policajti. In: Polícia, 13, 2003, č.
10, s. 1, 2 atď.
(7) Porovnaj s KRÁLIK, Jozef: Zberateľstvo po slovensky. In: Bojovník, 51, 2006, č. 20, s. 8.
Adresa:
Akadémia Policajného zboru Bratislava
Katedra verejnej správy a verejných financií
Sklabinská 1
835 17 Bratislava
Tel.: 09610 57 017
[email protected]
39
40
FINANČNÁ KONTROLA - METÓDA BOJA PROTI KORUPCII
THE FINANCIAL CONTROL- METHOD OF FIGHT AGAINST THE CORRUPTION
Jozef Králik
Abstrakt: Príspevok metódou výkladu prezentuje právnu reguláciu finančnej kontroly de lege lata
v Slovenskej republike, jej organizačnú základňu, formálne pramene, kompatibilitu a jej mieru
s reguláciou tohto typu kontroly v Európskej únii, funkcie, úlohy a poslanie finančnej kontroly, avšak aj
iné súvisiace problémy. Obsahuje aj pokus pojmového vymedzenia všeobecnej kontroly a osobitne
finančnej kontroly, ako aj náčrt jej štrukturovania a vnútorného členenia podľa rozličných
klasifikačných kritérií. V texte sú zakomponované aj fragmenty vzťahu finančnej kontroly voči
fenoménu korupcie, ktoré však nevyúsťujú do konkrétnych návrhov de lege ferenda.
Abstract: The article wrote by method explanation, presents the juridical regulation of financial
control „de lege lata“ in Slovak republic, its organizational base, the formally sources, compatibility
and regulating of type control in European union, functions, tasks and function of financial control and
also other related problems. It contains attempt of conceptual delimitations of the general check and
especially financial control as well as the draft its structure and internal division by the various
classifications standards. In the text, they’re embedded fragments of relation financial control towards
the corruption phenomenon, which are not ending in specific propositions „de lege ferenda“.
Kľúčové slová: verejná správa, kontrola, finančná kontrola, daňová kontrola, korupcia, zodpovednosť,
finančná disciplína, disciplinárna zodpovednosť, právna úprava, trestno - právna zodpovednosť,
sankcia, inštitucionálna základňa finančnej kontroly, pramene právnej úpravy finančnej kontroly.
ÚVOD
Všetko to, čo je riadené, musí v záujme úspešnosti riadenia podliehať kontrole. Bez kontroly totiž nemožno
vykonávať správne operácie, nevyhnutné na žiadúce usmerňovanie chodu akéhokoľvek procesu resp. procedúry.
Bez kontroly nemožno ani objektívne zistiť, aký je skutočný stav určitej veličiny. Kontrolou sa zaisťuje požadovaná
kvantita a osobitne kvalita stanoveného javu alebo akejkoľvek hmotnej či nehmotnej skutočnosti. Jej realizáciou sa
dá dospieť aj k získaniu prehľadu o stave určitého procesu, jeho prejavoch, efektívnosti, vývinového štádia
a podobne. Kontrolu teda možno z určitého uhla pohľadu považovať i za mimoriadne vhodnú metódu na
garantovanie úspešnosti prevencie a represie za porušenie určitého normatívu resp. spoločenského vzťahu. Z toho
vyplýva, že kontrolou možno bojovať proti akýmkoľvek nedostatkom aj na širšom poli pôsobnosti. Osobitne
významne sa však dá inštitút kontroly využívať na boj s korupciou. Jedným z koridorov či oblastí, kde môže
seriózny výkon finančnej kontroly pomôcť napredovaniu celej spoločnosti, je preto tiež oblasť verejnej správy a jej
financovania, pričom metodicky dobre vykonávaná finančná kontrola pomáha efektívne odhaľovať aj možné
korupčné vzťahy, pokiaľ bola štátna správa a samospráva touto protispoločenskou činnosťou infikovaná.
Problematike vzťahu finančnej kontroly ku korupcii je možné venovať mimoriadne rozsiahly priestor, pokraj je na
takúto analýzu vyčlenený. Na tomto priestore však deklarujeme formou výkladu jednotlivé aspekty fungovania
finančnej kontroly, z ktorých je možné, i keď v podstate iba nepriamo, odvodiť si aj poslanie a úlohy finančnej
kontroly voči korupcii, ako aj podiel tohto druhu kontroly na jej možnej eliminácii. Finančná kontrola je totiž jedna
z metód boja proti korupcii.
A) FINANČNÁ KONTROLA, JEJ POJEM, CHARAKTERISTIKA A ÚLOHY
Finančná kontrola je osobitým špecializovaným druhom kontroly, ktorú vykonávajú zákonom na túto sofistikovanú
a inštitucionalizovanú činnosť určené kontrolné orgány. Kontrola, slovo francúzskeho pôvodu, znamenajúce dnes
v slovenčine to, čo prehliadka, porovnanie, skúmanie, dohľad, dozor, či obsahom príbuzné internacionalistické
označenie revízia, je imanentnou súčasťou každodennej riadiacej činnosti prakticky každého orgánu, každej
inštitúcie, a osobitne verejného orgánu.(1) Vo svojej všeobecnej polohe sa najčastejšie spája s verejnou správou
a správnym právom, vo svojej špecializovanej forme najčastejšie zasa s finančným právom a verejnými financiami
a ich správou.
Kontrolu možno charakterizovať jej vlastnými črtami ako:
- spoločensky žiadúcu a nevyhnutnú preventívnu činnosť,
41
-
spoločnosť a spoločenské vzťahy ochraňujúcu činnosť,
aktivitu vykonávanú v súlade s platným právom,
činnosť vyhradenú špeciálnym orgánom,
uvedomelú sofistikovanú činnosť,
činiteľ nápravy a odstraňovania nesúladu,
nástroj boja proti kriminalite,
špecializovanú funkciu verejnej správy.
Kardinálnou úlohou kontroly je:
- dbať na súlad predpokladaného stavu so zisteným stavom predmetu kontroly,
stanoviť opatrenia na zabezpečenie súladu predpokladaného stavu so zisteným stavom predmetu kontroly,
- dohliadať na realizáciu uložených opatrení smerujúcich na odstránenie nesúladu medzi predpokladaným
stavom a zisteným stavom predmetu kontroly.
Predmetom kontroly sa označuje okruh hlavných otázok, ktoré vytvárajú náplň kontrolovanej problematiky
a ktoré majú byť vykonaním kontroly objektívne zodpovedané.
Cieľom kontroly je smerovanie k objektívnemu zisteniu plnenia úloh, dodržiavania zákonnosti, účinnosti,
efektívnosti, hospodárnosti, účelovosti a k následnému zabezpečeniu prijatia opatrení na odstránenie zistených
nedostatkov a príčin ich vzniku.
Technikami kontrolnej práce sa rozumejú volené nástroje, prostriedky na dosiahnutie cieľa kontroly. Metódy
kontrolnej práce sú spôsoby, postupy racionálneho konania na dosiahnutie cieľa kontroly.
Z hľadiska uvedených všeobecných charakteristických čŕt a úloh kontroly je zrejmé, že osobitne každé finančné
hospodárenie resp. hospodárenie s verejnými finančnými prostriedkami musí podliehať kontrole resp. verejnej
kontrole. Osobitne organizovanie činností upriamených na tvorbu a predovšetkým samotná tvorba spoločenského
produktu musí byť čo najobjektívnejšie hodnotená, aby sa dosiahnutý výnos porovnal s vynaloženými nákladmi,
a to preto, aby sa súčasne identifikovala miera efektívnosti a hospodárnosti procesov zameraných na tvorbu
spoločenského produktu. Podstatou tohto kontrolného procesu je hodnotenie určitého, najmä ekonomicky
rezultujúceho javu, ktoré je súčasne neoddeliteľnou súčasťou riadiacich procedúr, keďže bez vykonávania kontroly
tieto procedúry riadiť úspešne vôbec nemožno. Kontrola, vykonávaná najmä v oblasti verejného finančného
hospodárenia, teda nikdy nie je a ani nemôže byť samoúčelná. Vždy musí totiž vyústiť do konkrétneho záveru
o stave kontrolovaného predmetu alebo javu, získaného porovnaním jeho reálneho aktuálneho status quo
s hypotetickým východiskovým stavom. Kontrola je teda súčasne proces s účelovým zameraním na cieľ, ktorý práve
sleduje. Teda, konečným cieľom kontroly je zdokumentovanie a zhodnotenie zisteného stavu a jeho porovnanie
s predpokladaným resp. želaným stavom, a prípadne aj vykonanie potrebných opatrení na odstránenie možného
nesúladu týchto dvoch veličín.
Existencia finančnej kontroly je logickým a bezprostredným pokračovaním rozvíjania právnych úprav na úseku
finančného hospodárenia štátu, verejno - právnych inštitúcií, právnických osôb a fyzických osôb, využívajúcich
finančné zdroje poskytnuté im z verejných finančných fondov tuzemského, ale i cudzozemského pôvodu, vrátane
Európskej únie. Preto možno práve finančnú kontrolu resp. kontrolu vykonávanú na úseku finančnej činnosti štátu
považovať za jednu z hlavných záruk zachovania zákonnosti a dodržiavania finančnej disciplíny, čo sa prejavuje
súčasne aj na stave a miere stability ekonomických vzťahov etablovaných na určitom štátnom území, avšak
s priamymi aj nepriamymi dôsledkami nielen v konkrétnom štáte, ale aj mimo jeho zvrchovaného územia,
a prípadne aj nadštátneho útvaru, ktorého je takýto štát súčasťou.
Kontrolou všeobecne rozumieme vykonávanie osobitého druhu kvalifikovaných činnosti, ktorej obsahom je
porovnávanie existujúceho stavu skúmaného predmetu s jeho predpokladaným stavom, smerujúce k dosiahnutiu
súladu.
Ako vidieť, v prípade kontrolou zistených rozdielov je potom aktivita kontrolu realizujúcich orgánov sústredená na
vyslovenie záveru, prečo a z akých dôvodov jestvuje tento nesúlad medzi hypotézou a realitou, aké sú skutočné
možnosti odstránenia defektov vo vzťahu týchto dvoch veličín očakávania a skutočnosti, kto je zodpovedný za
rozdiel medzi predpokladaným a skutočným stavom, aké opatrenia je potrebné prijať v záujme urýchleného
konvalidovania tohto stavu a akými prostriedkami a nástrojmi je možné zabezpečiť ich realizáciu.
Požiadavky na vykonávanie kontroly sú najmä:
42
- objektivita,
- odbornosť,
- rozhodnosť,
- včasnosť.
Požiadavka na objektívnosť kontroly je samozrejmosťou v každom demokratickom a právnom štáte.
Kontrola však predstavuje nielen osobitú činnosť skladajúcu sa z mnohých procedúr a parciálnych rozhodnutí
vyúsťujúcich do finálneho rezultátu, ale súčasne predstavuje aj inak členitý a komplikovaný systém. Jeho členitosť
umožňuje klasifikovať kontrolu podľa určitých kritérií, napr. podľa subjektu, ktorý kontrolu vykonáva, podľa času,
v ktorom je vykonávaná, podľa predmetu, voči ktorému je realizovaná, podľa územia, na ktorom sa organizuje,
podľa spôsobu, akým sa vykonáva, podľa proveniencie orgánov, ktorými sa kontrola vykonáva, podľa
hierarchického stupňa, ktorý ju vykonáva, podľa miery zložitosti resp. stupňa jej náročnosti, tiež podľa miery jej
dôkladnosti, avšak aj podľa dosiahnutého výsledku, podľa miery jej legality, podľa kritéria predpokladanej metódy
realizácie kontrolného výkonu, podľa kritéria organizačno - štrukturovaného cieľového nasmerovania alebo podľa
toho, či kontrolné aktivity vykonávajú oficiálne inštitúcie, alebo neformálne subjekty atď.
Podľa subjektu, ktorý kontrolu vykonáva, môžeme túto veličinu klasifikovať na
- parlamentnú, ak ju vykonávajú orgány najvyššieho zastupiteľského orgánu,
- vládnu, ak ju vykonávajú orgány vlády,
- správnu, ak ju vykonávajú orgány verejnej správy,
- bankovú, ak ju vykonávajú orgány centrálnej banky,
- vojenskú kontrolu, ak ju vykonávajú orgány ozbrojených síl,
- policajnú kontrolu, ak ju vykonávajú policajné orgány,
- colnú kontrolu, ak ju vykonávajú colné orgány,
- požiarnu kontrolu, ak ju vykonávajú hasičské orgány,
- finančnú kontrolu, ak ju vykonávajú orgány finančnej základne štátu,
- daňovú kontrolu, ak ju vykonávajú daňové orgány,
- atď.
Podľa času resp. časového hľadiska definujúceho priebeh vykonávanej kontroly možno uvažovať o existencii
- predchádzajúcej (predbežnej) kontroly,
- súčasnej (priebežnej) kontroly,
- následnej (opakovanej) kontroly.
Toto klasifikovanie finančnej kontroly je súčasne aj jej zákonným klasifikovaním, pričom predbežnou finančnou
kontrolou orgán verejnej správy overuje každú svoju finančnú operáciu, priebežnou finančnou kontrolou orgán
verejnej správy overuje finančné operácie vybrané jeho vedúcim zamestnancom a následnou finančnou kontrolou sa
rozumie situácia, v rámci ktorej vykonáva takýto druh finančnej kontroly orgán verejnej správy v rozsahu svojej
zákonnej pôsobnosti, avšak tiež aj oprávnení zamestnanci Európskej komisie alebo jej riadne vymenovaní
zástupcovia.
Podľa kritéria predmetu podliehajúceho kontrolným aktivitám príslušného orgánu môžeme rozlišovať kontrolu
- materiálovú,
- finančnú,
- dokumentačnú,
- atď.
Podľa územia, na ktorom sa kontrola organizuje, rozlišujeme kontrolu na
- celoštátnu,
- regionálnu,
- miestnu.
Podľa spôsobu, akým sa kontrola vykonáva, ide o kontrolu
- priamu,
- nepriamu,
- fyzickú,
- účtovnú,
- otvorenú,
- skrytú,
- oprávnenú,
- neoprávnenú,
- inú.
43
Podľa kritéria proveniencie orgánov, ktoré vykonávajú kontrolu, môže ísť o kontrolu
- vnútroštátnu,
- medzinárodnú.
Podľa hierarchického stupňa orgánu, ktorý ju vykonáva, môže ísť o kontrolu
- najvyššiu, ak ju vykonávajú orgány Najvyššieho kontrolného úradu,
- ústrednú, ak ju vykonávajú ústredné orgány,
- oblastnú, ak ju vykonávajú orgány samosprávnych krajov a oblastné orgány,
- miestnu, ak ju vykonávajú obce.
Podľa miery zložitosti resp. stupňa náročnosti diferencujeme kontrolu na
- nenáročnú (jednoduchú),
- menej náročnú,
- náročnú (zložitú, komplikovanú).
Podľa miery jej dôkladnosti nachádzame členenie na kontrolu
- dostatočnú,
- nedostatočnú.
Podľa dosiahnutého výsledku je kontrola
- efektívna (účinná),
- neefektívna (neúčinná).
Podľa miery právnej dovolenosti rozlišujeme kontrolu na
- dovolenú (legálnu),
- nedovolenú (ilegálnu).
Podľa kritéria predpokladanej metódy realizácie kontrolného výkonu rozlišujeme kontrolu na
- plánovanú,
- náhodnú,
- neplánovanú.
Z hľadiska aplikovania kritéria organizačno - štrukturovaného cieľového nasmerovania kontroly ju rozlišujeme na
kontrolu
-vnútornú,
- vonkajšiu.
Podľa toho, či kontrolu vykonávajú oficiálne inštitúcie, alebo nie, ako napr. neformálne občianske združenia, alebo
verejnosť, napr. prostredníctvom využitia médií, rozlišujeme kontrolu na
- inštitucionalizovanú,
- neinštitucionalizovanú.
Možno tiež povedať, že z pohľadu stupňa právno- hierarchického učlenenia a súčasne aj pri zohľadnení systému
finančného práva, sa dajú v tejto oblasti identifikovať v podstate tri základné platformy organizácie finančnej
kontroly, a to finančná kontrola
- vrcholná,
- štátna,
- miestna.
Ako sme naznačili, ide tu iba o demonštratívne uvedené alternatívy klasifikovania kontroly. Prirodzené je, že podľa
vzniku resp. zániku jednotlivých klasifikačných kritérií, keďže kontrola je proces otvorený, môžu zanikať a následne
aj vznikať ďalšie elementy podieľajúce sa na miere členitosti tohto spoločenského javu, čím môže dochádzať aj
k zániku niektorých a vzniku nových spoločenských vzťahov, podmieňujúcich samozrejme aj zánik a vznik
kontrolných aktivít určitého typu a zoskupenia, a teda aj klasifikačného rozlíšenia.(2)
Z hľadiska subjektu a predmetu resp. obsahu realizovaných kontrolno - finančných vzťahov tiež potom
diferencujeme relatívne autonómne druhy finančnej kontroly, do otvoreného okruhu ktorých spravidla patrí
- rozpočtová kontrola,
- daňová kontrola,
- colná kontrola,
44
-
banková kontrola,
devízová kontrola
atď.
Napriek tejto potenciálne dynamicky sa presadzujúcej vývinovej tendencii rozširovania obsahových a formálnych
premien inštitútu kontroly možno zdôrazniť fakt, že finančná kontrola ako autonómny a autochtónny právny proces,
ako otvorený komplexný jav, ako špecifický druh a ako osobitá špecializovaná forma kontroly je dlhodobo trvalým
a stabilným prvkom celého komplexu kontrolných aktivít.
Je zrejmé, že hospodárenie s finančnými prostriedkami akumulovanými vo verejných peňažných resp. finančných
fondoch zaujíma ústredné postavenie v rámci celkového ponímania finančnej kontroly. Ak ale uvažujeme priamo
s pojmom finančná kontrola, potom máme na mysli spravidla
- kontrolu týkajúcu sa finančnej činnosti štátu, obcí a iných verejno -právnych subjektov, ako aj kontrolu
finančnej činnosti ostatných právnických osôb a prípadne aj fyzických osôb,
- kontrolu vykonávanú finančnými orgánmi.
Finančnú kontrolu možno pojmovo vymedziť ako právom regulovanú sofistkovanú, cielenú, plánovanú
a špecializovanú činnosť osobitých orgánov, upriamenú na zistenie, zdokumentovanie a vyhotnotenie
predpokladaného stavu verejných financií a ostatných spoločenských vzťahov hmotnej a procesnej povahy
s nimi súvisiacich v porovnaní s ich zisteným skutočným stavom, ako aj činnosť zameranú na vykonanie
a vynútenie opatrení, určených na dosiahnutie ich súladu.
Finančná kontrola teda predstavuje rozličnú variabilnú činnosť príslušných štátnych a iných verejno - právnych
orgánov, najmä finančných orgánov, obsahom ktorej je porovnávanie skutočného stavu v jednotlivých oblastiach
finančných vzťahov so stavom predpokladaným finančno - právnymi normami s cieľom zistenia príčin, dôvodov,
prečo sa skutočný stav odlišuje od predpokladaného stavu verejných financií, a určenie opatrenie na odstránenie
tohto nesúladu, pričom plní identifikačnú (poznávaciu), informačnú (vyjasňujúcu), komparatívnu (porovnávaciu),
preventívnu (výchovnú) a represívnu (postihovú) funkciu.(3)
Legálna definícia finančnej kontroly je formulovaná v príslušnom zákone o finančnej kontrole a vnútornom
audite. V súčasnosti je finančná kontrola zákonom definovaná ako súhrn činností, ktorými sa overuje
- splnenie podmienok na poskytnutie verejných prostriedkov,
- dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov pri hospodárení s verejnými prostriedkami,
- dodržiavanie hospodárnosti, efektívnosti a účinnosti pri hospodárení s verejnými prostriedkami,
- na účely finančného riadenia dostupnosť, správnosť a úplnosť informácií o vykonávaných finančných
operáciách a o hospodárení s finančnými prostriedkami,
- splnenie opatrení prijatých na nápravu nedostatkov zistených finančnou kontrolou a na odstránenie príčin
ich vzniku.
V súvislosti s touto legálnou definíciou existuje aj paralelná legálna definícia vnútorného auditu, ktorý je
definovaný tak, že sa ním rozumie nezávislá objektívna hodnotiaca a konzultačná činnosť, ktorá
- 1. hodnotí dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov pri finančnom riadení a vykonávaní
iných činností auditovaného subjektu,
- 2. hodnotí možné riziká finančného riadenia a iných činností auditovaného subjektu a odporúča opatrenia
na odstránenie týchto rizík,
- 3. poskytuje spoľahlivé a včasné informácie o činnostiach auditovaného subjektu vedúcim zamestnancom
zodpovedným za finančné riadenie,
- 4. hodnotí úroveň vykonávania finančného riadenia so zameraním na jeho skvalitnenie
- 5. napomáha hospodárne, efektívne a účinné vykonávanie činnosti auditovaného subjektu.
V zmysle Postupov pre finančnú kontrolu štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu, ktorých základom je
nariadenie č. 2001/438/ES a vypracovávaných ministerstvom financií, v rámci ktorých sú definované tiež základné
pojmy súvisiace s problematikou finančnej kontroly štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu, je kontrola
definovaná ako
a) oprávnenie na
- porovnanie skutočného stavu so želaným stavom
- vytyčovanie opatrení na dosiahnutie súladu medzi skutočným stavom a želaným stavom,
- starostlivosť o realizáciu opatrení,
b) je dôležitá súčasť riadiacej práce v rámci druhotného procesu a usmerňovania procesov všetkého druhu.
45
Finančná kontrola je v tomto dokumente vymedzená ako súhrn činností, ktorými sa v súlade so zákonom overuje
splnenie podmienok na poskytnutie verejných prostriedkov, dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov
pri hospodárení s verejnými prostriedkami, dodržiavanie hospodárnosti, efektívnosti a účinnosti pri hospodárení
s verejnými prostriedkami, dostupnosť, správnosť a úplnosť informácií o vykonaných operáciách a o hospodárení
s verejnými prostriedkami.
Ako je z prezentovaných informácií vidieť, právny inštitút finančnej kontroly možno z hľadiska vymedzenia jej
pojmu chápať ako v širšom zmysle slova, tak aj v užšom zmysle slova.. V prvom prípade sa do charakteristiky
finančnej kontroly subsumujú všetky kontrolné aktivity, ktorých predmetom sú verejné financie, a to bez ohľadu na
právne postavenie kontrolných orgánov a zameranie nimi uskutočňovanej finančnej kontroly. Takto do širšie
chápanej definície finančnej kontroly zaraďujeme napr. daňovú kontrolu, colnú kontrolu a im obdobné kontrolné
aktivity, avšak v podstate aj vnútorný audit. V druhom prípade je akceptovaná finančná kontrola vo svojej „čistej“
zákonnej podobe tak, ako ju definuje príslušný právny predpis o finančnej kontrole, pričom je vykonávaná tiež iba
ohraničeným okruhom oprávnených subjektov. Môže byť tiež prípadne chápaná aj v úzkej väzbe s vnútorným
auditom. Predmetom skúmania orgánmi finančnej kontroly, a to bez ohľadu na jej zužujúce alebo rozširujúce
chápanie, sú však vždy len verejné finančné prostriedky, a to bez ohľadu na to, či sú tuzemského pôvodu, alebo
cudzozemskej proveniencie.
Za výkon kontroly sa považuje kontrolná činnosť subjektu na základe zákona vydaného poverenia vedúceho
orgánu kontroly, alebo oprávnenej osoby. Oprávneným subjektom na výkon finančnej kontroly sú predovšetkým
orgány verejnej správy, ktorých množinu členitej organizačnej základne tvorí ústredný orgán, iný orgán štátnej
správy, obec, vyšší územný celok, rozpočtová organizácia, príspevková organizácia, právnická osoba ktorej
prostredníctvom Európske spoločenstvá poskytujú prostriedky a iná právnická osoba zriadená na plnenie úloh vo
verejnom záujme. Orgánom kontroly je taký orgán verejnej správy, ktorému zo zákona vyplýva kompetencia
vykonávať kontrolnú činnosť. Kontrolovaný subjekt je subjekt, v ktorom sa vykonáva kontrolná činnosť orgánom
kontroly na základe poverenia na výkon kontroly.
Verejnými prostriedkami sa pritom chápu peňažné prostriedky v intenciách zákona o rozpočtových pravidlách
verejnej správy vrátane iných prostriedkov plynúcich zo zahraničia na financovanie projektov na základe
medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, teda prostriedky štátneho rozpočtu, štátnych
fondov, štátnych príspevkových organizácií, prostriedky Európskych spoločenstiev a iné prostriedky zo zahraničia
na financovanie projektov na základe medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, vlastné
prostriedky vyšších územných celkov a obcí.
Podľa definície Európskej komisie, vnútorná kontrola predstavuje celkový systém finančnej a inej kontroly
vrátane organizačnej štruktúry, metód, postupov a vnútorného auditu, ustanovený manažmentom v súlade s jeho
cieľmi. Jeho úlohou je pomáhať pri výkone činností kontrolovaného subjektu a trvalé, hospodárne, účinné
a efektívne hospodárenie s finančnými prostriedkami. Podľa definície Európskej komisie verejná vnútorná
finančná kontrola (PIFC) je celkový systém finančnej kontroly vykonávaný vnútorne vládou alebo ňou
delegovanými orgánmi, ktorého cieľom je zabezpečiť, aby finančné riadenie a kontrola jej výdavkových centier
platného rozpočtu, vrátane zahraničných tokov, boli v súlade s príslušnou legislatívou, rozpočtovými pravidlami,
princípmi správneho finančného riadenia, transparentnosti, efektívnosti, účinnosti a hospodárnosti.
Auditovaným subjektom je orgán verejnej správy, ktorý spravuje rozpočtovú kapitolu resp. kapitolu štátneho
rozpočtu, jeho vnútorné organizačné útvary, rozpočtové organizácie, jej preddavkové organizácie a príspevkové
organizácie, ku ktorým vykonáva ústredný orgán zriaďovateľskú funkciu, a štátny účelový fond ktorý ústredný
orgán spravuje, právnická osoba, ktorej prostredníctvom sa poskytujú prostriedky Európskej únie, a sociálna
poisťovňa.
Vnútorný audit je nezávislá objektívna hodnotiaca a konzultačná činnosť, ktorej výslednicou je dosiahnutie
právneho stavu, v rámci ktorého sa
- hodnotí dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov pri finančnom riadení a vykonávaní iných
činností auditovaného subjektu,
- hodnotia možné riziká finančného riadenia a iných činností auditovaného subjektu a odporúčajú sa
opatrenia na odstránenie týchto rizík,
- poskytujú spoľahlivé a včasné informácie o činnostiach auditovaného subjektu vedúcim zamestnancom
zodpovedným za finančné riadenie,
- hodnotí úroveň vykonávania finančného riadenia so zameraním na dosiahnutie jeho skvalitnenia,
- napomáha hospodárne, efektívne a účinné vykonávanie činností auditovaného subjektu.
46
Finančným riadením je súhrn postupov orgánu verejnej správy pri zodpovednom a prehľadnom plánovaní,
rozpočtovaní, použití, účtovaní, výkazníctve a finančnej kontrole verejných prostriedkov, ktorých cieľom je ich
hospodárne, efektívne a účinné využívanie.
Pod pojmom hospodárnosť treba rozumieť minimalizovanie nákladov na vykonanie činnosti alebo obstaranie
tovarov, prác a služieb pri zachovaní ich primeranej úrovne a kvality. Efektívnosť zasa predstavuje
maximalizovanie výsledkov činnosti vo vzťahu k disponibilným verejným prostriedkom a účinnosť je vzťah medzi
plánovaným výsledkom činnosti a skutočným výsledkom činnosti vzhľadom na použité verejné prostriedky.
Napokon, v súvislosti s výkonom auditu je potrebné prezentovať aj pojem rizika, ktoré predstavuje
pravdepodobnosť výskytu nepriaznivého vplyvu udalosti alebo činnosti, alebo iných odchýlok od stanovených
cieľov a zámerov na plnenie úloh orgánu verejnej správy.
Cieľom finančnej kontroly je zabezpečiť
- hospodárny, efektívny a účinný výkon verejnej správy,
- dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov regulujúcich najmä finančné hospodárenie verejnej
správy kontrolovaným subjektom pri hospodárení s verejnými prostriedkami,
- dodržiavanie hospodárnosti, efektívnosti a účinnosti pri hospodárení s verejnými prostriedkami,
- včasné a spoľahlivé informovanie vedúceho orgánu verejnej správy o úrovni hospodárenia s verejnými
prostriedkami a o vykonávaných finančných operáciách.
Kontrolou hospodárenia s finančnými prostriedkami sústredenými do rozpočtov a verejných fondov inej
proveniencie sú všeobecne záväznými právnymi predpismi poverené viaceré orgány a inštitúcie resp. organizácie,
ktoré voči sebe navzájom stoja vo vzťahu vertikálnych aj horizontálnych väzieb. Vzhľadom na dôležitosť,
závažnosť, nezastupiteľnosť a neobíditeľnosť tejto činnosti nie je možné, aby sa finančná kontrola uskutočňovala
bez determinantnej úlohy práva a jeho dominantnej účasti na jej procesoch. Normy finančného práva sú totiž
rozhodujúcimi faktormi pri napĺňaní všetkých podôb, druhov, foriem, metód a úloh finančnej kontroly. Sú
sústredené v rozličných právnych predpisoch z hľadiska ich právnej sily, z hľadiska ich hierarchickej
usporiadanosti, čím vytvárajú základňu prameňov právnej regulácie finančnej kontroly.
B) PRAMENE PRÁVNEJ REGULÁCIE FINANČNEJ KONTROLY
Ak hovoríme o prameňoch právnej regulácie finančnej kontroly, potom máme na mysli najmä právom uznané formy
jej právnej regulácie, teda formálne pramene. Môžeme ich diferencovať na ústavné pramene, zákonné pramene
a podzákonné pramene, teda z hľadiska ich právnej sily a subjektu, ktorý ich sformoval a kreoval. Podľa
proveniencie môžeme tieto formálne pramene členiť na vnútroštátne pramene, medzinárodné pramene a európske
pramene. Podzákonné pramene právnej úpravy finančnej kontroly nie sú za pramene práva všeobecne uznávané, ba
v takomto chápaní sú dokonca prevažne odmietané, a preto ich označujeme aj ako dubiózne pramene práva
finančnej kontroly, i keď predstavujú pomerne rozsiahlu a právne vplyvnú sústavu rozličných predpisov
stanovujúcich podrobnejšie resp. precizovanejšie regulatívy správania sa konkrétnych subjektov vo finančno právnych vzťahoch.
Ústavným formálnym prameňom regulovania finančnej kontroly sú príslušné ustanovenia konkrétneho ústavného
zákona, napr. Ústavy Slovenskej republiky, v ktorých sú zakotvené prvky finančnej kontroly buď priamo, alebo
nepriamo, a to prostredníctvom kreovania a stanovenia kompetencií jednotlivých štátnych orgánov, napr. Národnej
rady Slovenskej republiky, vlády, Najvyššieho kontrolného úradu.
Pôsobnosť Národnej rady Slovenskej republiky v tejto oblasti je zakotvená o. i. príslušným ústavným článkom, t. č.
86, podľa ktorého do jej pôsobnosti patrí najmä kontrola dodržiavania ústavy, ústavných zákonov a zákonov,
preverovanie plnenia štátneho rozpočtu a kontrola činnosti vlády.
Vláda Slovenskej republiky má vlastné ústavné kompetencie v oblasti finančnej kontroly ako najvyšší výkonný
orgán štátnej moci.
V týchto formálno - právnych súvislostiach je Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky ústavno - právne
definovaný v príslušnom ústavnom článku, t. č. 60 a nasledujúcich, kde je charakterizovaný ako nezávislý orgán
kontroly hospodárenia s
- prostriedkami rozpočtov, ktoré schvaľuje Národná rada Slovenskej republiky alebo vláda,
- majetkom, záväzkami, finančnými prostriedkami, majetkovými právami a pohľadávkami štátu,
verejnoprávnych inštitúcií a Fondu národného majetku Slovenskej republiky,
- majetkom, záväzkami, finančnými prostriedkami, majetkovými právami obcí a vyšších územných celkov,
ktoré získali na úhradu nákladov na prenesený výkon štátnej správy,
47
Do kategórie zákonných formálnych prameňov patria prirodzene jednotlivé zákonné regulácie finančnej kontroly,
a na ich úroveň legislatívne postavené všeobecne záväzné nariadenia orgánov vyšších územných celkov a obcí,
keďže sú „miestnymi zákonmi“, ktoré rovnako môžu byť špeciálne priamo upriamené na úpravu inštitútu finančnej
kontroly a vnútorného auditu, alebo sú vo vzťahu k nej marginálnymi, keďže základným účelom ich právnej
regulácie je prednostné normovanie iných právnych vzťahov. V tejto súvislosti možno konštatovať, že
fundamentálnym právnym základom upravujúcim celý komplex problematiky finančnej kontroly je zákon
o finančnej kontrole a vnútornom audite. Táto aktuálna zákonná regulácia upravuje základné pravidlá, ciele a spôsob
vykonávania finančnej kontroly v súlade s platným právom, ako aj vykonávanie vnútorného auditu, ktoré sú
súčasťou jednotného a komplexného systému zabezpečujúceho dodržiavanie všeobecne záväzných právnych
predpisov, ako aj dodržiavanie zásad hospodárnosti, efektívnosti a účinnosti pri hospodárení s verejnými
prostriedkami orgánu verejnej správy, ako aj pri iných činnostiach orgánu verejnej správy. Tento pilier konštrukcie
právnej regulácie finančnej kontroly podrobnejšie upravuje aj pôsobnosť ministerstva financií a ostatných orgánov
verejnej správy v oblasti finančnej kontroly a vnútorného auditu, tiež práva a povinnosti kontrolovaného subjektu
a súčinnosť právnických osôb a fyzických osôb, ktoré majú ku kontrolovanému subjektu zmluvný vzťah dodávateľa
výkonov alebo tovarov resp. služieb pri vykonávaní následnej finančnej kontroly verejných prostriedkov
v kontrolovanom subjekte.
Zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy stanovuje, že hospodárenie s prostriedkami štátneho rozpočtu
kontroluje vláda. V rámci týchto aktivít priebežne hodnotí plnenie štátneho rozpočtu a rozpočtov štátnych účelových
fondov, o čom Národnej rade Slovenskej republiky predkladá správy o plnení štátneho rozpočtu. Paralelne je
nevyhnutné upriamiť pozornosť aj na zákon o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy.
Ďalším významným formálnym prameňom právnej regulácie finančnej kontroly je zákon o Najvyššom kontrolnom
úrade. Tento subjekt kreovaný ústavným zákonom, ktorého činnosť je regulovaná osobitým zákonom, predstavuje
objektívny, nezávislý orgán vonkajšej kontroly, upriamený na výkon univerzálnej kontroly, a teda v jej rámci aj na
špecializovaný druh kontroly, na finančnú kontrolu.
Zákon o Štátnej pokladnici zakotvuje právne postavenie, pôsobnosť a ďalšie náležitosti vzniku, pôsobenia
a správania sa tohto orgánu vo finančno - právnych vzťahoch vznikajúcich v rámci vykonávania finančnej kontroly.
Zákon o správach finančnej kontroly vytvára právnu základňu pre vytváranie, fungovanie a kompetenčné aktivity
správ finančnej kontroly. Právom je prirodzene regulované aj ich postavenie, organizácia a pôsobnosť. Sídla týchto
finančných kontrolných orgánov nie sú nevyhnutne vždy totožné s územno - správnym členením štátu. Ich pôvodné
sídla boli zákonom určené v Bratislave, vo Zvolene a v Košiciach.
Správy finančnej kontroly sú rozpočtovými organizáciami, ktoré sú svojimi príjmami a výdavkami zapojené na
rozpočtovú kapitolu ministerstva financií. Vykonávajú spravidla finančné kontroly v štátnych rozpočtových
organizáciách a v štátnych príspevkových organizáciách, finančné kontroly používania prostriedkov štátneho
rozpočtu a prostriedkov štátnych účelových fondov poskytnutých obciam, iným právnickým osobám a fyzickým
osobám, a tiež aj prostriedkov Európskych spoločenstiev a iných prostriedkov plynúcich zo zahraničia na
financovanie projektov realizovaných na základe medzinárodných zmlúv. Pôsobia obyčajne aj v oblasti cenovej
kontroly podľa zákona o cenách, ukladajú pokuty podľa ustanovení zákona o správnom konaní (správny poriadok),
kontrolujú správu majetku štátu a nakladanie s ním, rozhodujú v konaní o porušení rozpočtovej disciplíny a cenovej
disciplíny v rozsahu stanovenom zákonom o rozpočtových pravidlách, prípadne zákona o cenách, vymáhajú odvody
a penále za neoprávnené použitie alebo zadržanie prostriedkov štátneho rozpočtu, štátnych účelových fondov,
Európskych spoločenstiev a iných prostriedkov plynúcich zo zahraničia určených na financovanie projektov
uskutočňovaných na základe medzinárodných zmlúv. Tieto orgány majú vo svojej kompetencii tiež kontrolu
vyberania súdnych poplatkov podľa zákona o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov
a spolupracujú s Európskou komisiou a Účtovným dvorom Európskych spoločenstiev pri plnení záväzkov
vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv.
Finančná kontrola je identifikovateľná ako právny inštitút aj v iných zákonných predpisoch, ktoré ju regulujú popri
svojom hlavnom účele a predmete, teda nie v takých zákonoch, v ktorých je zrejmá jej právna dominancia
z hľadiska jej právnej regulácie. Konglomerát týchto zákonov vytvára do určitej miery už tradičný komplex
odvodených formálnych prameňov právnej úpravy finančnej kontroly, ktorý je tvorený napr. zákonom o organizácii
činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, zákonom o kontrole v štátnej správa, zákonom o správe daná
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov, zákonom o správnom konaní (správny poriadok),
zákonom o správe majetku štátu, zákonom o majetku vyšších územných celkov, zákonom o majetku obcí, zákonom
o samospráve vyšších územných celkov, zákonom o obecnom zriadení, zákonom o verejnom obstarávaní, zákonom
o štátnej pomoci, zákonom o cenách, zákonom o účtovníctve, zákonom o cestovných náhradách, zákonom
48
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) a podobne. Ako vidieť, ide o vnútroštátne právne normy
slovenskej legislatívnej proveniencie, ktoré sú však dopĺňané aj ďalšími právnymi normami, kreovanými
legislatívnymi orgánmi pôsobiacimi mimo územia Slovenskej republiky a vytvárajúcimi svojou činnosťou normy
tzv. európskeho práva, ako aj medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Podzákonnými (a z hľadiska práva dubióznymi) formálnymi prameňmi upravujúcimi finančnú kontrolu môžu
byť teoreticky všetky, z hľadiska ich právnej sily hierarchicky nižšie než zákon postavené všeobecne záväzné
právne akty, obsahujúce právne normy regulujúce oblasť finančnej kontroly. Do tejto kategórie právnych predpisov
zaraďujeme nariadenia vlády, vyhlášky, výnosy, opatrenia ústredných orgánov štátnej správy. Vari dosiaľ
najvýznamnejším právnym predpisom tejto kategórie je vyhláška o obsahu ročnej správy o výsledkoch finančných
kontrol.
Uviedli sme, že sem patria aj výnosy a opatrenia vydávané ministerstvom financií, prípadne aj inými orgánmi, ktoré
sú uverejňované v Zbierke zákonov vo forme oznámení. Spomedzi nich uvádzame napr. výnos, ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o rozpočtových pravidlách, výnos, ktorým sa ustanovuje spôsob a postup
určenia zostatkovej ceny majetku vo vlastníctve Slovenskej republiky v správe klienta Štátnej pokladnice, ktorému
vznikla povinnosť takýto majetok odpisovať, opatrenie, ktorým sa ustanovuje rozpočtová klasifikácia - účinnosť 1.
januára 2004, opatrenie, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a účtovnej osnovy pre účtovné
jednotky, ktoré sú založené alebo zriadené za účelom podnikania, opatrenie, ktorým sa ustanovujú podrobnosti
o postupoch účtovania a rámcová účtovná osnova pre rozpočtové organizácie, štátne fondy, obce, vyššie územné
celky, príspevkové organizácie a niektoré právnické osoby, ktorých hlavným predmetom činnosti nie je podnikanie,
atď.
Prameňom práva nemôžu byť ani normatívne interné správne akty a normatívne interné inštrukcie. Činnosť
finančných orgánov a iných verejných orgánov pri vykonávaní finančnej kontroly sa však môže predsa len
operatívne riadiť aj normatívnymi internými inštrukciami, najmä vydávanými orgánmi verejnej správy, vrátane
samosprávnych orgánov území a obcí, ako sú napr. smernice týchto orgánov na vykonanie finančnej kontroly
a aktov s ňou súvisiacich. Tieto akty nie sú formálnymi prameňmi práva, avšak pri výkone finančnej kontroly
zohrávajú mimoriadne významnú úlohu. Sú početnou množinou a ich komplex dotvárajú aj príslušné uznesenia
vlády, ako napr. k návrhu Národného plánu regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, ku koncepcii systému
finančného riadenia štrukturálnych fondov, ku koncepcii systému finančného riadenia kohézneho fondu, ku
koncepcii financovania projektov podporovaných z predvstupových fondov, štrukturálnych fondov a Kohézneho
fondu na roky 2004 - 2006, atď.
Prameňom právnej regulácie finančnej kontroly v tomto formálnom duchu nie sú ani zvyklosti, i keby boli v rámci
finančnej kontroly vo forme rozličných právom neupravených finančno - kontrolných postupov a prístupov
kýmkoľvek, akokoľvek dlho a akokoľvek široko akceptované.
C) ORGANIZAČNÁ ZÁKLADŇA FINANČNEJ KONTROLY
Finančnú kontrolu všeobecne, prakticky ako vonkajšiu kontrolu, teda ako činnosť smerujúcu k iným kontrolovaným
subjektom, vykonávajú najvyššie orgány štátnej moci (Národná rada Slovenskej republiky, vláda), orgány štátnej
správy (Úrad vlády Slovenskej republiky, ministerstvo financií, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej
správy, regionálne orgány verejnej správy), nezávislé kontrolné orgány (Najvyšší kontrolný úrad), finančné orgány
(ministerstvo financií, územné finančné orgány, finančné orgány samosprávnych krajov a obcí, daňové úrady, colné
orgány, devízové orgány, Národná banka Slovenska, Štátna pokladnica atď.). Ako formu vnútornej finančnej
kontroly, teda ako metódu zameranej na zistenie racionality a efektívnosti vlastného finančného hospodárenia
s verejnými finančnými prostriedkami, ju uskutočňujú vnútroorganizačné kontrolné orgány jednotlivých verejných
orgánov a verejno - právnych subjektov voči svojim vlastným organizačným zložkám resp. za určitých podmienok
aj voči nim podriadeným inštitúciám. (4)
Národná rada Slovenskej republiky pôsobí v širokej oblasti ako najvyšší orgán štátnej moci, najvyšší
zastupiteľský orgán, najvyšší a jediný zákonodarný orgán, do pôsobnosti ktorého o. i. prislúcha najmä kontrola
dodržiavania Ústavy, ústavných zákonov a zákonov, preverovanie plnenia štátneho rozpočtu a kontrola činnosti
vlády. Okrem kontroly rozpočtového hospodárenia spravidla prislúcha najvyššiemu zastupiteľskému
a zákonodarnému orgánu aj kontrola rozpočtového hospodárenia, aj zodpovednosť za hospodárenie s rozpočtovými
prostriedkami, a aj sankcie za porušenie rozpočtovej disciplíny. Nezastupiteľné úlohy však plní v rámci
rozpočtového procesu najmä pri realizovaní štádia schvaľovania rozpočtu verejnej správy resp. štátneho rozpočtu
a jeho kontrole.
49
Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky je zakotvený v Ústave ako nezávislý orgán kontroly hospodárenia
v podstate s
- prostriedkami rozpočtov, ktoré schvaľuje Národná rada Slovenskej republiky alebo vláda,
- majetkom, záväzkami, finančnými prostriedkami, majetkovými právami a pohľadávkami štátu, verejno právnych inštitúcií a Fondu národného majetku Slovenskej republiky,
- majetkom, finančnými prostriedkami a majetkovými právami obcí a vyšších územných celkov, ktoré
získali na úhradu nákladov na prenesený výkon štátnej správy,
- majetkom, záväzkami, finančnými prostriedkami, majetkovými právami a pohľadávkami, za ktoré prevzala
Slovenská republika záruku,
- majetkom, finančnými prostriedkami, majetkovými právami a pohľadávkami a finančnými prostriedkami,
ktoré boli poskytnuté Slovenskej republike, právnickým osobám alebo fyzickým osobám hospodáriacim
s prostriedkami štátneho rozpočtu, atď.
Vláda Slovenskej republiky má osobité postavenie v štruktúre štátnych orgánov, keďže predstavuje najvyšší
výkonný orgán štátnej moci. Od tohto jej postavenia sa odvíjajú aj jej kompetencie pri výkone finančnej kontroly,
ktorú môže popri svojich základných funkciách realizovať na základe rozsiahleho spektra zákonom jej zverených
kompetencií. Možno povedať, že ako azda jediný orgán štátnej moci disponuje v štáte naozaj aj reálnou výkonnou
mocou, prostredníctvom ktorej garantuje tiež celkový vývoj štátu a spoločnosti, ktorý je o.i. podmieňovaný aj celým
radom ňou vykonávaných kontrolných iniciatív a aktivít, vrátane finančnej kontroly, a osobitne rozpočtovej
kontroly.
Dominantné a rozhodujúce postavenie v rámci reštriktívne chápaných finančno - kontrolných vzťahov patrí
ministerstvu financií, ktoré je ex lege ústredným orgánom štátnej správy pre finančnú kontrolu a vnútorný audit.
Toto svoje poslanie uskutočňuje časťou svojich kompetencií, pričom
a) koordinuje vykonávanie následnej kontroly s inými kontrolnými orgánmi,
b) vykonáva metodický dohľad a metodicky usmerňuje a harmonizuje vykonávanie finančnej kontroly
a vnútorného auditu,
c) zabezpečuje odborné vzdelávanie zamestnancov kontrolných orgánov vykonávajúcich finančnú kontrolu
a vnútorných audítorov,
d) spolupracuje s orgánmi Európskej únie v rozsahu a za podmienok ustanovených medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná,
e) kontroluje dodržiavanie zákona o finančnej kontrole a o vnútornom audite a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov pri vykonávaní finančnej kontroly a vnútorného auditu,
f) predkladá vláde spolu s návrhom štátneho záverečného účtu súhrnnú správu o výsledkoch následnej finančnej
kontroly a vnútorného auditu na základe ročných správ,
g) ukladá pokuty za porušenie povinností stanovených zákonom o finančnej kontrole a vnútornom audite.
Ministerstvo financií tiež vykonáva následnú finančnú kontrolu verejných prostriedkov a iných prostriedkov zo
zahraničia na financovanie projektov na základe medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná,
v ústredných orgánoch a štátnych účelových fondoch okrem rozpočtovej kapitoly Najvyššieho kontrolného úradu
Slovenskej republiky, pretože v ňom vykonáva kontrolu verejných prostriedkov Národná rada Slovenskej republiky
alebo ňou poverený orgán.
Ministerstvo financií zo širšieho zorného uhla chápanej finančnej kontroly zabezpečuje predovšetkým aktivity
označované ako rozpočtová kontrola. Zodpovednosť za hospodárenie s rozpočtovými prostriedkami je obyčajne ex
lege odstupňovaná v nadväznosti na právne postavenie príslušného správcu rozpočtových prostriedkov, teda kapitol,
ako aj v nadväznosti na jeho pôsobnosť pri formovaní príslušných rozpočtovo - právnych vzťahov, ktoré súčasne
podliehajú procesu rozpočtovej kontroly. S týmto problémom úzko súvisí aj otázka uplatnenia sankcií za porušenie
rozpočtovej disciplíny. Rozpočtová kontrola predstavuje spravidla nepretržitý proces, keďže kopíruje nepretržitosť
rozpočtových prác. Ak sa niektorým z oprávnených subjektov na výkon rozpočtovej kontroly realizuje z rozličných
dôvodov iba jednorazový akt rozpočtovej kontroly, potom sa môže vykonať v ktoromkoľvek štádiu rozpočtového
procesu.
Jedným z prejavov napĺňania kontrolnej funkcie ministerstvom financií je obyčajne aj úprava podmienok
uplatňovania vybraných oblastí finančnej činnosti orgánov verejnej správy, verejno - právnych inštitúcií,
právnických a fyzických osôb podľa právnych predpisov o účtovníctve, a teda aj výkon kontroly. Takisto, na
základe zákona o lotériách a im podobných hrách, obyčajne prislúcha ministerstvu financií významné postavenie aj
v tejto oblasti činnosti, vrátane významných kontrolných právomocí. Ako nezastupiteľná finančno - cenovo kontrolná inštitúcia zvyčajne pôsobí tiež v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o cenách, najmä sa podieľa
na zabezpečovaní a dodržiavaní cenovej disciplíny podnikateľskými a inými subjektami. Kontrolnú pôsobnosť mu
50
zveruje colný zákon aj v oblasti colníctva a colnej kontroly, ktorú realizuje prostredníctvom špecializovaných
colných orgánov, integrovaných do jeho rezortných štruktúr a rezortnej kompetencie. Ministerstvo má vlastnú
pôsobnosť ex lege vyplývajúcu mu z devízového zákona, vrátane vykonávania kompetencií v oblasti devízovej
kontroly.
Štátna pokladnica, riadená ministerstvom financií, vykonáva najmä plánovanie, mobilizáciu a kontrolu toku
hotovostí, znovurozdeľovanie hotovostí a investovanie hotovostného prebytku štátu, riadenie a správu,
rozpočtovanie a úverové operácie rozpočtovej kapitoly nazvanej Štátny dlh Slovenskej republiky, správa štátnych
finančných aktív, správa štátnych finančných pasív a peňažných prostriedkov štátu a podobne.
Národná banka Slovenska disponuje širokou škálou pôsobnosti, a to aj v oblasti finančnej kontroly, ktorá je
obyčajne zameriavaná o. i. najmä na vykonávanie štátneho dozoru nad kapitálovým trhom a poisťovníctvom,
bankovníctvom, menovou sférou, devízovým hospodárstvom atď.
Správy finančnej kontroly vykonávajú následnú finančnú kontrolu verejných prostriedkov v štátnych
rozpočtových organizáciách a v štátnych príspevkových organizáciách, ako aj následnú finančnú kontrolu
prostriedkov tvoriacich príjmy rozpočtu obce a vyššieho územného celku, avšak tiež aj následnú finančnú kontrolu
verejných prostriedkov u právnických osôb a fyzických osôb. V prípade potreby môže následnú kontrolu, ktorá je
inak zverená do kompetencie sústavy orgánov správ finančnej kontroly, tiež ministerstvo financií, a to zo zákona.
Daňové orgány, v členení Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky a daňové úrady, prípadne aj iné daňové
orgány, vykonávajú kompetencie v rámci kontroly povinných daňových subjektov.
Orgán verejnej správy, za ktorý sa považuje ústredný orgán, iný orgán štátnej správy, obec, vyšší územný celok
a podobne, vykonáva následnú finančnú kontrolu verejných finančných prostriedkov a iných prostriedkov plynúcich
zo zahraničia na financovanie projektov na základe medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná,
v rámci svojho rozpočtu. Tiež vykonáva túto kontrolu v štátnych účelových fondoch, ktoré spravuje, a to vrátane
finančnej kontroly prostriedkov poskytnutých z týchto fondov právnickým osobám a fyzickým osobám.
Vyššie územné celky a obce ako samostatné právnické osoby hospodáriace s vlastným majetkom, vlastnými
i prijatými finančnými prostriedkami, majú v systéme finančnej kontroly významné postavenie, definované
nevyhnutnosťou kontroly toho, s čím hospodária. Finančnú kontrolu realizujú najmä v súvislosti s nakladaním
s vlastnými finančnými zdrojmi, predovšetkým rozpočtovými, ale i mimorozpočtovými, avšak osobitne
s finančnými prostriedkami prijatými určitou formou zo štátneho rozpočtu alebo z iných štátnych fondov. Spomedzi
ich orgánov, ktoré sú z hľadiska vlastnej pôsobnosti zamerané na finančno - kontrolné aktivity, okrem v ich
organizačnej štruktúre etablovaných profesionálnych organizačných útvarov (napr. finančný odbor, odbor kontroly,
odbor sledovania pohľadávok atď.), možno za najvýznamnejšie považovať nimi zriadené finančné komisie
a hlavného kontrolóra.
V zásade je pritom potrebné vychádzať zo skutočnosti, že vyšší územný celok a obec sú samosprávnymi územno správnymi jednotkami resp. celkami geograficky a politicky situovanými na zvrchovanom území Slovenskej
republiky, avšak aj právnickými osobami, ktoré za podmienok stanovených príslušnými všeobecne záväznými
právnymi predpismi majú právo hospodáriť s vlastným majetkom a s vlastnými, avšak prípadne aj cudzími,
finančnými zdrojmi. Zastupiteľstvu vyššieho územného celku a obecnému zastupiteľstvu je potom vyhradená aj
kompetencia kontrolovať hospodárenie s majetkom vyššieho územného celku a obce, čerpanie rozpočtu vyššieho
územného celku a obce, nimi zriaďované rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie a podobne.
D) ZÁKLADNÁ CHARAKTERISTIKA FINANČNEJ KONTROLY ŠTRUKTURÁLNYCH FONDOV
A KOHÉZNEHO FONDU
Pri charakterizovaní procesu finančnej kontroly vychádzame z predpokladu, že vo všeobecnosti proces, ako
konglomerát jednotlivých a rozlične modifikovaných prvkov tvoriacich základňu pre konkrétne uvedomelé
správanie sa určitých subjektov, predstavuje reťazec na seba logicky nadväzujúcich procedúr, činností
i nečinností, zameraných na dosiahnutie určitého nimi predpokladaného a očakávaného cieľového stavu. Je
teda určitou aktivitou, a aj v prípade nečinnosti orgánov verejnej správy je vlastne „neaktívnou aktivitou“, pasívnou
aktivitou resp. utlmenou aktivitou, teda činnosťou neprejavujúcou sa v určitom čase a v určitom priestore v plnej
miere, a to z rozličných dôvodov, ktoré sú však vedome volené tak, aby nebolo ohrozené dosiahnutie vytýčeného
cieľa. Procesný charakter má teda do značnej miery aj výkon finančnej kontroly.
Finančné riadenie štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu vytvára systém, ktorý v sebe zahŕňa aj komplex na
seba nadväzujúcich a vzájomne prepojených podsystémov a činností, prostredníctvom ktorých sa zabezpečuje
51
účinné finančné plánovanie, rozpočtovanie, účtovanie, výkazníctvo, platobné operácie, dohľad nad finančnými
tokmi a podobne, avšak najmä finančná kontrola pri realizácii finančnej pomoci poskytovanej zo štrukturálnych
fondov a Kohézneho fondu. Výkon finančnej kontroly musí byť pritom zákonný, hospodárny, efektívny, účelný
a úsporný. Má garantovať plnenie stanovených podmienok pri poskytovaní finančných prostriedkov z týchto fondov
a ešte pred ich uvoľnením vytvárať bariéry proti ich možnému zneužívaniu na iné, než stanovené ciele. Finančná
kontrola tak predstavuje širokú škálu kontrolných aktivít realizovaných predtým, ako príde k samotnému aktu
prijatia finančných rozhodnutí, a to či už v oblasti stanovenia účelu použitia pridelených finančných prostriedkov,
v oblasti záväzkov, procesu verejného obstarávania, kontraktovania alebo samotnej platby.
Všeobecne možno v Európskom priestore akceptovať poznatok, že finančnú kontrolu možno rozčleniť do dvoch
základných úrovní. Prvá úroveň je vo svojej vlastnej vnútornej členitosti diverzifikovaná do viacerých polôh resp
prvkov, z ktorých prvým je finančná kontrola označovaná za predbežnú kontrolu (ex ante kontrolu), druhým
priebežná kontrola (on going), tretím kontrola uskutočnenej služby, a štvrtým kontrola kvality, a druhú úroveň
finančnej kontroly reprezentuje komplex nezávislých druhov kontrol.
Predbežnou kontrolou sa overujú pripravované finančné operácie do momentu ich úhrady, najmä z pohľadu, či sú
v súlade s medzinárodnými zmluvami, schváleným rozpočtom, zmluvami uzavretými orgánmi verejnej správy alebo
inými rozhodnutiami o hospodárení s verejnými prostriedkami, či je finančná operácia v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi. Nevykonávajú ju profesionálni kontrolóri, ale zamestnanci organizačných útvarov
v rámci pracovných úkonov a postupov, ktoré im vyplývajú zo všobecne záväzných právnych predpisov,
z vnútorných aktov riadenia tvoriacich súčasť systému finančného riadenia, z opisov pracovných činností
a z pokynov nadriadených.
Priebežnou kontrolou sa overuje úplnosť a preukázateľnosť účtovných alebo iných dokladov súvisiacich
s kontrolovanou finančnou operáciou, súhrn skutočností o dodržiavaní hospodárnosti, efektívnosti a účinnosti, či je
pripravovaná finančná operácia v súlade so schváleným rozpočtom, s uzatvorenými zmluvami alebo inými
rozhodnutiami o hospodárení s finančnými prostriedkami a či je v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, ako aj vykonanie predbežnej kontroly. Vykonávajú ju zamestnanci organizačného útvaru, s činnosťou
ktorého kontrolovaná finančná operácia súvisí, alebo zamestnanci útvaru kontroly.
Kontrola uskutočnenej služby umožňuje overiť príslušnému riadiacemu orgánu, sprostredkovateľskému orgánu
pod riadiacim orgánom, platobnému orgánu, platobnej jednotke a konečnému prijímateľovi, či sa plnenie zmluvy
resp. dohody medzi riadiacim orgánom a konečným prijímateľom uskutočnilo v súlade s fyzickou realizáciou,
s nákladmi a plánom financovania a s legislatívou, pričom umožňuje merať rozdiel medzi predbežným projektom
a jeho skutočnou realizáciou. V podstate možno povedať, že priebežná finančná kontrola sa vykonáva na tých istých
úrovniach ako predbežná finančná kontrola, avšak výberovým spôsobom.
Kontrola kvality je aktivita, cieľovo upriamená na testovanie správneho fungovania systému jednotlivými
kontrolnými mechanizmami v rámci pôsobnosti riadiacich orgánov a platobných orgánov. Ak ju vykonávajú
riadiace orgány, potom sa tieto v jej rámci uisťujú o tom, že ich smernice boli správne aplikované, a preto
uskutočňujú kontrolu prieskumom, týkajúcu sa používania vzorových dokumentov, kvality prípravy spisov, dohôd,
technických a finančných príloh, ich správnej archivácie, úplnosti a pravidelnosti zadávania do informačných
systémov, kontroly termínov atď. Ak ju vykonávajú platobné orgány, potom sa tieto sústreďujú najmä na kontrolu
prípravy výdavkových dokladov na základe údajov z informačných systémov, na prieskum kvality dokladov
a podobne.
Nezávislé kontroly sú vykonávané kontrolnými orgánmi alebo vnútorným auditom. Nemajú byť ovplyvňované
dennou administratívnou prácou a spôsob vypracovania správ o nich by mal smerovať k efektívnemu odstráneniu
zistených nedostatkov.
ZÁVER
Ak máme hodnotiť poslanie finančnej kontroly, jej funkcie a úlohy, vrátane cieľového zamerania jej výkonu, potom
môžeme v samotnom právnom inštitúte finančnej kontroly identifikovať jej kardinálne poslanie, ktorým je v prvom
rade jednoznačne identifikácia možných problémov vyskytujúcich sa v podobe rozličných finančných disproporcií
v organizme verejných financií, a v druhom rade ich konsolidácia.
Finančná kontrola teda v sebe integruje operácie a prvky vyhľadávania, vyšetrovania, posudzovania,
rozhodovania, ako i trestania, ktoré, chápané ako právne prostriedky vo svojom dynamickom rámci, vytvárajú
súčasne pôdu pre efektívne uskutočňovanie právneho procesu finančnej kontroly, na ktorý podporne vplýva
52
administratívno - technický proces realizácie finančnej kontroly, vytváraný administratívnymi, technickými a inými
mimoprávnymi operáciami a prvkami. Oba tieto druhy procesov resp. stránok finančnej kontroly však konvergujú
a vytvárajú tak potom mnohovrstvový prirodzený finančno - kontrolný proces.
Je zrejmé, že tento druh procesu nemôže byť uzavretým procesom, vzhľadom na vysokú mieru variability
a permanentnej transformácie jednotlivých finančno - právnych inštitútov podliehajúcich finančno - kontrolným
procedúram, a tiež i od toho sa odvíjajúcemu procesu vysokej dynamiky premien finančno - právnych noriem,
vrátane tých, ktoré sú objektívnou právnou základňou na výkon finančnej kontroly. Napokon je nevyhnutné
zdôrazniť úlohu finančnej kontroly ako jednej z metód efektívneho boja proti korupcii, keďže sa ako jeden z jej
marginálnych či finálnych rezultátov môže objaviť aj marginálny alebo finálny poznatok o nezákonnom
disponovaní s verejnými finančnými prostriedkami, čo môže súčasne svedčiť o možnom vtelení sa korupcie do
činnosti verejných orgánov pôsobiacich v štáte.
POZNÁMKY
(1) Bližšie a podrobnejšie pozri v POMAHAČ, Richard : Pruvodce veřejnou správou. Praha : ISV nakladatelství,
1999, s. 64. ISBN 80 - 85866 - 12 - 0. Autor tu konštatuje, že jestvuje rozdiel medzi kontinentálnym chápaním
významu pojmu kontroly, a anglo - americkým chápaním tohto inštitútu. Francúzske „contrôle“ resp. nemecké
„Kontrolle“ znamená „kontra role“, po našom vlastne „proti stavu“ či „proti úlohe“. V slove je teda zakódovaný
stav proti sebe stojacej podvojnosti informácie, dvojitosti zoznamu, čo je využívané na zistenie objektívnej
pravdy o predmete kontrolnej činnosti. V anglo - americkom chápaní je pojem kontrola chápaný v duchu
ovládnutia resp. riadenia, rozkazovania.
(2) Porovnaj s KRÁLIK, Jozef - JAKUBOVIČ, Daniel : Finančné právo. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2004, s. 33 - 37,
ISBN 80 - 224 - 0804 - 2. Z hľadiska všeobecnejších administratívno - právnych teoretických záverov
o inštitúte kontroly pozri aj GAŠPAR, Michal : Správne právo - teória a prax. 1. vyd. Pezinok: Formát, 1998, s.
413 - 415, ISBN 80 - 967911 - 0 - 9; tiež s ohľadom na iné faktory napr. aj JAKUBOVIČ, Daniel : Záväzkové
právo v intenciách českej a slovenskej komercionalistiky. 1. vyd. Bratislava : EPOS, 2006, 464 s., ISBN 80 8057 - 685 - 8. Pozri tiež KRÁLIK, Jozef - JAKUBOVIČ, Daniel : Rozpočtové provizórium podľa aktuálnej
normatívnej právnej úpravy Slovenskej republiky. In: Slovensko a Európska únia - minulosť, súčasnosť,
perspektívy. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej v Bratislave v dňoch 16. - 17. mája 2006.
1. vyd. Bratislava : SLZA 2006, s. 102 - 107. ISBN 80 - 969495 - 0 - 0, EAN 9788096949502.
(3) Konfrontuj napr. s vymedzením pojmu finančná kontrola uvedeným v KRÁLIK, Jozef - JAKUBOVIČ, Daniel :
Slovník finančného práva. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2004, s. 134; ISBN 80 - 224 - 0814 - X.
(4) Porovnaj s BABČÁK, Vladimír - BALKO, Ladislav - KRÁLIK, Jozef : Finančné právo. 1. vyd. Bratislava :
Práca, 2001, 185 s.; In: Právny poradca, 7, 2001, č. 12 - 13, s. 33 - 40.
Adresa:
Sklabinská 1
835 17 Bratislava
Tel.: 09610 57 017
[email protected]
53
54
KORUPCIA VO VEREJNEJ SPRÁVE Z POHĽADU EURÓPSKEHO PRÁVA
Jozef Balga
Abstrakt: Príspevok analyzuje systém právnych noriem upravujúcich boj proti korupcii vo verejnej
správe predovšetkým z pohľadu medzinárodného a európskeho práva. Zameriava sa na charakteristiku
právnych inštitútov využívaných na boj proti korupcii a charakteristiku európskych inštitúcií, ktoré sa
okrem iného podieľajú na aplikácii spolupráce v uvedenej oblasti.
Kľúčové slová: verejná moc, verejná správa, verejný činiteľ, aktívna a pasívna korupcia, právna
pomoc, európske právo, komunitárne právo, úniové právo, OLAF, Eurojust, Organizácia Spojených
národov, Rada Európy, GRECO, Európske spoločenstvá, Rada Európskej únie
Verejná správa z hľadiska teórie práva patrí do systému verejnej moci, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach
a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach
rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu
nezávisí od vôle subjektu.
V súčasnosti okrem orgánov výkonnej moci či orgánov štátnej správy v ich širšom význame patria do sústavy
orgánov verejnej správy aj orgány územnej a záujmovej samosprávy. Orgánmi výkonnej moci štátu v širšom
zmysle slova sú hlava štátu, vláda, ministerstvá a ostatné ústredné i miestne orgány štátnej správy, ale aj výkonné
orgány sui generis, ku ktorým zaraďujeme rôzne kontrolné orgány, prokuratúru (štátne zatupiteľstvo) a úrad
ochráncu práv (ombudsmana). Orgánom územnej samosprávy a záujmovej samosprávy prináleží právomoc prijímať
všeobecne záväzné právne normy s pôsobnosťou na príslušnom lokálnom teritóriu alebo s pôsobnosťou na
realizáciu určitých verejných záujmov. Tým, že orgány územnej a záujmovej samosprávy zaraďujeme do sústavy
orgánov verejnej správy, akoby sa redukovala ich právomoc len na oblasť správy, akoby sa vylučovali ich
samosprávne funkcie. Pojem verejná správa vo vzťahu k orgánom územnej a záujmovej samosprávy však treba
chápať širšie a síce tak, že samospráva plní na miestnej a záujmovej úrovni tak zákonodarné funkcie, ako aj funkcie
výkonu miestnej a záujmovej správy. 14
Podľa P. Škultétyho do systému verejnej správy patrí štátna správa, samospráva a verejnoprávne inštitúcie. Štátna
správa je najrozsiahlejším druhom v štátnej činnosti. Výkonom štátnej správy sa zabezpečuje realizácia všetkých
funkcií štátu - vnútorných i vonkajších a orgány štátnej správy plnia prevažnú časť úloh zabezpečovanú štátnymi
orgánmi. Štátnu správu, ako jednu z foriem uskutočňovania štátnej moci, charakterizujú určité črty, ktorými sa
odlišuje od iných foriem uskutočňovania štátnej moci a je to predovšetkým v činnosti výkonnej a nariaďovacej.
Samosprávu uskutočňujú iné verejnosprávne subjekty, než je to pri štátnej správe a predstavuje vo verejnej správe
výkonné pôsobenie a ovplyvňovanie spoločenského života prostriedkami neštátneho charakteru. Verejnoprávne
inštitúcie predstavujú jeden zo základných pojmov verejnej správy a rozumieme tým združenie osôb za účelom
sledovania určitého účelu v tej forme, ako sa takéto združenie konštituuje na základe právneho predpisu. S verejnou
správou úzko súvisia technicko-organizačné princípy jej výstavby. Pod uvedenými princípmi rozumieme určité
zásady a organizačné možnosti, ktoré využívame pri budovaní jednotlivých orgánov verejnej správy. 15
Do systému orgánov štátnej moci a tým aj verejnej správy nepochybne patrí aj Policajný zbor, ako fundamentálny
garant vnútroštátnej bezpečnosti. Je základným nástrojom na uplatňovanie mocenského vplyvu a exekučného
pôsobenia vo vnútri štátu, súčasne i nástrojom ústavou nepriamo povolaným výsostne na službu občanom resp.
obyvateľstvu a je jedným z garantov stability štátu a špeciálnym nástrojom spoločnosti na ochranu ich osobnej
integrity a majetku.16
Z uvedených skutočností vyplýva, že verejná správa je neoddeliteľnou súčasťou štátu, ktorá prostredníctvom
systému štátnych orgánov a inštitúcií zabezpečuje činnosť štátu. Na strane druhej personálnym substrátom štátnych
14
Prusák, J. Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie PF UK, 1995, 79-80 s.
Škultéty, P. Správne právo hmotné. Všeobecná a osobitná časť. Bratislava: Vydavateľské oddelenie PF UK, 1997, 13-21 s.
Králik, J. Slovensko v súradniciach niektorých aktuálnych spoločenských vývinových problémov Európy a sveta. In. Zborník z medzinárodnej
vedeckej konferencie „Aktuálne problémy súčasného sveta (Slovensko a Európska únia) konanej v Duchonke v dňoch 2. - 4. októbra 2006.
Bratislava: Akadémia Policajného zboru, 2006, 9 s.
15
16
55
orgánov a inštitúcií sú verejní činitelia, administratívny či technický personál. Práve uvedené subjekty sa
v súčasnosti stávajú objektom korupcie.
Korupcia predstavuje pre stabilitu a bezpečnosť spoločnosti závažný problém, ktorý podkopáva inštitúcie a hodnoty
demokracie, etické hodnoty, výkon spravodlivosti, ohrozuje trvalo udržateľný rozvoj a princípy právneho štátu. Na
účinný boj proti korupcii je potrebný komplexný a multidisciplinárny prístup. Dôležitú úlohu pri posiľňovaní
schopnosti štátov účinne predchádzať a bojovať proti korupcii, a to aj posilnením ich kapacít a budovaním inštitúcií,
môže zohrávať dostupnosť technickej pomoci. Pokiaľ majú štáty účinne pôsobiť v tejto oblasti, musia navzájom
spolupracovať, a to aj s podporou jednotlivcov a skupín mimo verejného sektora, ako je občianska spoločnosť či
mimovládne organizácie.
Medzinárodnoprávna úprava boja proti korupcii
Z pohľadu pertraktovanej problematiky je dôležitým medzinárodnoprávnym inštrumentom Dohovor Organizácie
Spojených národov proti korupcii (ďalej len dohovor).17 Cieľom dohovoru je presadzovať a posiľňovať opatrenia
na účinnejšie a efektívnejšie predchádzanie a boj proti korupcii. Ďalej presadzovať, napomáhať a podporovať
medzinárodnú spoluprácu a technickú pomoc pri predchádzaní a boji proti korupcii, ako aj pri vracaní majetku.
Posledným cieľom dohovoru je presadzovať integritu, zodpovednosť a riadne spravovanie verejných vecí
a verejného majetku. Tento dohovor sa uplatňuje v súlade s ustanoveniami v ňom uvedenými na predchádzanie,
vyšetrovanie a stíhanie korupcie a na zmrazenie, zaistenie, zhabanie a vrátenie príjmov z trestných činov uvedených
v dohovore.
Dohovor neopomína preventívne opatrenia v oblasti boja proti korupcii. Do uvedenej oblasti zo strany zmluvných
štátov zahrnul uplatňovanie účinnej a koordinovanej protikorupčnej politiky v súlade s ich právnymi poriadkami.
Súčasťou protikorupčných opatrení má byť účasť na medzinárodných programoch a projektoch zameraných na
predchádzanie korupcií.
Úlohou zmluvných strán je náležitým spôsobom zabezpečiť konštituovanie nezávislých orgánov na predchádzanie
korupcii prostredníctvom uplatňovania protikorupčnej politiky, zvyšovania a šírenia poznatkov o predchádzaní
korupcii.
Zmluvné strany v oblasti personálneho zabezpečenia verejného sektora majú usilovať prijať a posilňovať systém
prijímania, stabilizácie, pracovného postupu a odchodu do dôchodku verejných činiteľov, ktoré sú založené na
zásadách efektívnosti, transparentnosti a na objektívnych kritériách, ako je záslužnosť, rovnaké zaobchádzanie
a schopnosti. Súčasťou majú byť vhodné postupy pri výbere a vzdelávaní osôb určených na zastávanie verejných
funkcií, považované za osobitne zraniteľné voči korupcii a prípadne zabezpečiť aj rotáciu osôb na týchto miestach.
Zároveň musia presadzovať primerané odmeňovanie zamestnancov verejného sektora a vypracovať spravodlivé
mzdové stupnice, prihliadajúc pritom na úroveň hospodárskeho rozvoja štátu. V oblasti vzdelávania zmluvné strany
majú presadzovať vzdelávacie a školiace programy, ktoré im umožnia splniť požiadavky na správne, čestné a riadne
vykonávanie verejných funkcií a poskytnú im vhodnú špecializovanú prípravu s cieľom posilniť ich uvedomovanie
si rizika korupcie spojeného s výkonom ich funkcií.
Dohovor zdôrazňuje posilnenie úlohy etických kódexov pre verejných činiteľov18 s cieľom zabezpečiť správne,
čestné a riadne vykonávanie verejných funkcií a prijatie disciplinárnych opatrení proti verejným činiteľom, ktorí
porušujú etické kódexy a ohlasovaciu povinnosť majúcu v súvislosti s externými aktivitami, zamestnávaniami,
investíciami, majetkom, väčšími darmi alebo výhodami, ktoré by v súvislosti s ich funkciami mohli viesť ku
konfliktu záujmov.
Osobitnú pozornosť dohovor venuje verejnému obstarávaniu a riadeniu verejných financií. Zmluvné strany musia
prijať potrebné opatrenia na vytvorenie vhodných systémov verejného obstarávania založených na transprentnosti,
súťaži a objektívnych kritériách rozhodovania, ktoré okrem iného majú účinne predchádzať korupcii. Tieto systémy
sa týkajú najmä verejnej distribúcie informácii vzťahujúcich sa na postupy a udeľovanie kontraktov vo verejnom
17
Pozri prílohu Oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 434/2006 Z. z.
Verejný činiteľ je
a) každý, kto vykonáva zákonodarnú, výkonnú a správnu alebo sudcovskú funkciu v štáte, zmluvnej strane, bez ohľadu na to, či bol do nej
vymenovaný, alebo zvolený, či je funkcia trvalá, alebo dočasná, platená, alebo neplatená, a bez ohľadu na pracovné postavenie tejto osoby,
b) každý, kto vykonáva verejnú funkciu vrátane funkcie vo verejnej inštitúcii alebo verejnom podniku, alebo poskytuje verejnú službu v zmysle
v akom ju vymedzuje vnútroštátna legislatíva štátu zmluvnej strany, a v akom sa uplatňuje v príslušnej oblasti práva tohto štátu, zmluvnej
strany,
c) ako aj každý, koho za „verejného činiteľa“ označuje vnútroštátny právny poriadok štátu, zmluvnej strany. Na účely niektorých konkrétnych
opatrení, ktoré obsahuje II. kapitola tohto dohovoru však „verejným činiteľom“ môže byť ktokoľvek, kto vykonáva verejnú funkciu alebo
poskytuje verejnú službu v zmysle, v akom ju vymedzuje vnútroštátny právny poriadok tohto štátu, zmluvnej strany, v akom sa uplatňuje
v príslušnej oblasti práva tohto štátu, zmluvnej strany.
18
56
obstarávaní vrátane informácií o výzvach na predkladanie ponúk a príslušných informácií o udeľovaní kontraktov
tak, aby predkladatelia ponuky verejných súťaží mali dostatočný čas na prípravu a predkladanie ponúk.
Uverejňovanie podmienok účasti, kritérií na výber a udeľovanie kontraktov a pravidiel verejných súťaží, ako aj
určenie kritérií rozhodovania a následného overovania správneho uplatňovania pravidiel a postupov je ďalšou
z prvkov boja proti korupcii. Vytvorenie účinného odvolacieho systému má zabezpečiť výkon práva v prípade
nedodržania pravidiel a postupov v rámci verejného obstarávania.
Informovanie verejnosti z hľadiska legislatívnej obsahuje prijatie predpisov umožňujúcich verejnosti získať
primerané informácie o organizácii, fungovaní a rozhodovacích procesoch vo verejnej správe, ako aj
o rozhodnutiach a právnych aktoch, ktoré sa dotýkajú občanov, zjednodušenie administratívnych postupov tam, kde
je to vhodné, s cieľom uľahčiť prístup verejnosti k príslušným rozhodovacím orgánom a uverejňovanie informácii,
medzi ktoré môžu patriť aj pravidelné správy o rizikách korupcie vo verejnej správe.
Súčasťou boja proti korupcii je podpora aktívneho zapojenia sa jednotlivcov a skupín mimo verejného sektora, ako
je občianska spoločnosť, mimovládne organizácie a spoločenstvá osôb do predchádzania a boja proti korupcii a na
zvyšovanie informovanosti verejnosti o existencii, príčinách, závažnosti a hrozbe korupcie. Túto účasť by mali
posilniť opatrenia, ako je napríklad zvyšovanie transparentnosti rozhodovacích procesov a podpora zapájania sa
verejnosti do týchto procesov, zabezpečenie účinného prístupu verejnosti k informáciám, realizácia verejných
informačných aktivít prispievajúcich k nulovej tolerancii voči korupcii, ako aj programov vzdelávania verejnosti
vrátane školských a vysokoškolských učebných osnov, rešpektovanie, podpora a ochrana slobodného vyhľadávania,
prijímania, uverejňovania a šírenia informácii o korupcii. Táto sloboda však musí podliehať určitým obmedzeniam,
ktoré súvisia s rešpektovaním práv a dobrého mena iných a ochranou národnej bezpečnosti, verejného poriadku
alebo verejného zdravia a morálky.
Vypracovanie režimu regulácie a dohľadu pre banky a nebankové finančné inštitúcie vrátane fyzických
a právnických osôb poskytujúcich formálne alebo neformálne služby v oblasti prevodu peňazí alebo hodnôt, ktoré sú
obzvlášť vystavené riziku prania špinavých peňazí má za cieľ odhaliť všetky formy prania špinavých peňazí. Tento
režim, ako zdôrazňuje dohovor má zdôrazňovať požiadavky na určenie totožnosti zákazníka a prípadne aj užívateľa,
vedenie evidencie a nahlasovanie podozrivých transakcií, pričom má slúžiť predovšetkým na odhaľovanie metód
korupcie v tejto oblasti.
Tretia kapitola dohovoru upravuje trestnosť a uplatňovanie práva pri boji proti korupcii. Obsahuje jednotlivé
skutkové podstaty trestných činov úplatkárstva, sprenevery, zneužitia alebo iného nezákonného použitia majetku
verejným činiteľom, nepriameho úplatkárstva, zneužitia funkcie, neoprávneného obohatenia, úplatkárstva
v súkromnom sektore, sprenevery majetku v súkromnom sektore, zatajenia, marenia výkonu spravodlivosti
a legalizácie príjmov z trestnej činnosti. Druhá časť kapitoly sa zaoberá zodpovednosťou právnických osôb,
zmrazením, zaistením a zhabaním príjmov z trestnej činnosti pochádzajúcich z trestných činov hore uvedených
a majetku, vybavenia alebo iných prostriedkov použitých alebo určených na použitie pri trestných činoch podľa
tohto dohovoru. Taktiež sa sústreďuje na ochranu svedkov, znalcov, obetí a osôb podávajúcich informácie
dobromyseľne a na základe dôvodného podozrenia akékoľvek skutočnosti týkajúce sa už uvedených trestných
činov. Záver kapitoly rozoberá jednotlivé formy spolupráce s orgánmi zabezpečujúcimi uplatňovanie práva, medzi
národnými orgánmi a medzi národnými orgánmi a súkromným sektorom.
Neoddeliteľnou súčasťou dohovoru je problematika medzinárodnej spolupráce, systému extradície a odovzdávania
odsúdených osôb. Vzájomná právna pomoc upravená dohovorom smeruje k získavaniu dôkazov, zabezpečenia
vyjadrení osôb, doručovanie súdnych písomností, vykonávanie prehliadok, zaistenia, zmrazenia, ohliadke objektov
a miest, poskytovania informácií, dôkazných predmetov a znaleckých posudkov. Medzi ďalšie oblasti právnej
pomoci patrí poskytovanie originálov alebo overených kópií príslušných písomností a záznamov vrátane vládnych,
bankových, finančných alebo obchodných záznamov. Pomoc taktiež smeruje do oblasti identifikácie a odhalenia
príjmov z trestnej činnosti, majetku, prostriedkov a iných predmetov na účely dokazovania, uľahčenie dobrovoľnej
účasti osôb na území dožadujúceho štátu, či akýkoľvek iný druh pomoci, ktorá nie je v rozpore s vnútroštátnymi
právnymi predpismi dožiadaného štátu. Samotná vzájomná právna pomoc sa realizuje na základe žiadosti.
Žiadosť o vzájomnú právnu pomoc musí obsahovať označenie orgánu, ktorý žiadosť podáva, predmet a povaha
vyšetrovania, stíhania alebo súdneho konania, na ktoré sa žiadosť vzťahuje, ako aj názov a funkcie orgánu, ktorý
také vyšetrovanie, stíhanie alebo súdne konanie uskutočňuje. Súčasťou žiadosti je taktiež zhrnutie podstatných
skutočností okrem prípadov týkajúcich sa žiadosti o doručenie súdnych písomností, opis požadovanej pomoci
a podrobnosti o akomkoľvek konkrétnom postupe, ktorý si dožadujúci štát želá dodržať. Podľa možnosti je nutné
poskytnúť identifikačné údaje, miesto pobytu, občianstvo každej dotknutej osoby a účel, na ktorý sa dôkazy,
57
informácie alebo úkony požadujú. Dožiadaný štát môže požiadať o doplňujúcu informáciu, ak sa to zdá byť
potrebné na vykonanie žiadosti alebo ak to môže uľahčiť také vykonanie.
Vzájomná právna pomoc môže byť odmietnutá, ak žiadosť nie je podaná v súlade s ustanoveniami článku 46
dohovoru, dožiadaný štát usúdi, že vykonaním žiadosti môže byť dotknutá jeho zvrchovanosť, bezpečnosť, verejný
poriadok alebo iné základné záujmy. Ďalšia možnosť odmietnutia pomoci je v prípadoch kedy vnútroštátne právne
predpisy zakazujú orgánom dožiadaného štátu vykonať požadované úkony vo vzťahu k akémukoľvek podobnému
trestnému činu, ak by bol predmetom vyšetrovania, stíhania alebo súdneho konania podliehajúceho ich vlastnej
právomoci. Posledná možnosť odmietnutia je, ak by vyhovenie žiadosti bolo v rozpore s vnútroštátnym právnym
poriadkom dožiadaného štátu vo vzťahu k vzájomnej právnej pomoci. Nutné je upozorniť, že inštitút vzájomnej
právnej pomoci môžu využívať len štáty, zmluvné strany dohovoru.
Čo sa týka vrátenia majetku uvedenou problematikou sa zaoberá piata kapitola. Stanovuje mechanizmy na priame
vrátenie majetku prostredníctvom medzinárodnej spolupráce pri zhabaní, medzinárodnú spoluprácu na účely
zhabania a osobitnú spoluprácu v tejto oblasti.
Zmluvné strany v programoch odbornej prípravy pracovníkov zodpovedných za predchádzanie a boj proti korupcii
sa majú zamerať do oblastí účinných opatrení na predchádzanie, odhaľovanie, trestanie a kontrolu korupcie, a to aj
pomocou zhromažďovania dôkazov a vyšetrovacích metód, budovania kapacít na formuláciu a plánovanie
strategickej protikorupčnej politiky, odbornej prípravy príslušných orgánov v oblasti vybavovania žiadostí
o vzájomnú právnu pomoc vyhovujúcich požiadavkám dohovoru, ako aj hodnoteniu a posiľňovaniu inštitúcií,
riadenie verejného sektora a riadenie verejných financií vrátane verejného obstarávania a súkromného sektora.
Medzi ďalšie oblasti patrí predchádzanie a boj proti presunu príjmov z trestných činov a vrátenie týchto príjmov,
odhaľovanie a zmrazenie presunov príjmov z trestných činov, sledovanie pohybov príjmov z trestných činov
a metód používaných na presun, zatajenie alebo zastretie skutočnej povahy týchto príjmov, primerané a účinné
právne a administratívne mechanizmy na uľahčenie vrátenia príjmov z trestných činov a metódy používané pri
ochrane obetí a svedkov spolupracujúcich so súdnymi orgánmi. Nakoniec programy odbornej prípravy sa majú
sústrediť na vzdelávanie v oblasti vnútroštátnych a medzinárodných predpisov a jazykové vzdelávanie. Samozrejme
uvedená oblasť predovšetkým jej realizácia nevylučuje medzinárodnú spoluprácu a pomoc v prospech rozvojových
krajín.
Neoddeliteľnou súčasťou boja proti korupcii musí byť aj zhromažďovanie, výmena a analýza informácií o korupcii.
Uvedené činnosti majú za cieľ vypracovať spoločné definície, štandardy a metodológie na predchádzanie a boj proti
korupcii.
V rámci implementácie dohovoru je zmluvným stranám umožnené prijať prísnejšie a tvrdšie opatrenia na
predchádzanie a boj proti korupcii, než sú tie, ktoré ustanovuje dohovor. Uvedený dohovor sa začiatkom 21. storočia
stal prvým univerzálnym medzinárodnoprávnym nástrojom boja proti korupcii. Formy, metódy a prostriedky
realizácie dohovoru zmluvnými stranami ukážu jeho efektívnosť v boji proti korupcii v medzinárodnom meradle.
Samotný dohovor nadobudol platnosť 14. decembra 2005 v súlade s čl. 68 ods. 1 a pre Slovenskú republiku
nadobudla platnosť 1. júla 2006 v súlade s čl. 68 ods. 2.
Európska právna úprava boja proti korupcii
Rada Európy v druhej polovici 90. rokov na základe Programu činnosti proti korupcii a Plánu činnosti, ktorí na
účely podpory spolupráce v boji proti korupcii vrátane jej prepojenia s organizovaným zločinom a praním špinavých
peňazí a zo zreteľom na Rezolúciu (97) 24 o 20. riadiacich princípoch v boji proti korupcii prijala Trestnoprávny
dohovor o korupcii (ďalej len trestnoprávny dohovor) 27. januára 1999 v Štrasburgu. Trestnoprávny dohovor
zmluvné strany zaviazal prijať legislatívne a ďalšie opatrenia v oblasti boja proti korupcii. Vo svojej druhej hlave
stanovil skutkové podstaty takých trestných činov, ako je aktívne a pasívne úplatkárstvo národných verejných
činiteľov,19 úplatkárstvo členov národných zastupiteľských orgánov, úplatkárstvo zahraničných verejných činiteľov,
úplatkárstvo členov zahraničných zastupiteľských orgánov, aktívne a pasívne úplatkárstvo v súkromnom sektore,
úplatkárstvo úradníkov medzinárodných organizácií, úplatkárstvo členov medzinárodných parlamentných
zhromaždení, úplatkárstvo sudcov20 a úradníkov medzinárodných súdov, nepriame úplatkárstvo, pranie príjmov
z trestných činov úplatkárstva a účtovné trestné činy.
19
Verejným činiteľom sa rozumie činiteľ, verejný činiteľ, starosta, minister alebo sudca v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov štátu,
v ktorom dotknutá osoba vykonáva túto funkciu a je definovaná v jeho trestnom práve.
20
Pojem sudca zahŕňa prokurátorov a vykonávateľov sudcovských funkcií.
58
Právomoc zmluvných strán v súlade s dohovorom je ak uvedené trestné činy boli spáchané čiastočne alebo úplne na
ich území, páchateľ je jedným z jej štátnych príslušníkov, verejných činiteľov alebo je členom národných
zastupiteľských orgánov. Taktiež sú zmluvné strany kompetentné v rámci trestných činov, ktoré zahŕňajú verejných
činiteľov, úradníkov medzinárodných organizácií, členov medzinárodných parlamentných zhromaždení alebo
sudcov a úradníkov medzinárodných súdov, ktorí sú zároveň štátnymi príslušníkmi zmluvnej strany.
Osobitnú pozornosť trestnoprávny dohovor venuje právnej zodpovednosti právnických osôb.21 V prípade
právnických osôb sú zodpovedné za aktívne trestné činy úplatkárstva a nepriameho úplatkárstva, ako aj prania
špinavých peňazí spáchané v ich prospech fyzické osoby, ktoré konajú buď individuálne alebo ako súčasť orgánu
právnickej osoby, ktoré majú vedúcu pozíciu v rámci právnickej osoby založenú na právomoci zastupovať
právnickú osobu, alebo sú oprávnení rozhodovať v mene právnickej osoby či vykonávajú kontrolu nad právnickou
osobou. Právnická osoba je zodpovedná aj za podiel týchto fyzických osôb, ako spolupáchateľov trestného činu
alebo návodcov pri uvedených trestných činoch. Zodpovednosť právnickej osoby nevylučuje trestné konanie proti
fyzickým osobám, ktoré sú páchateľmi, návodcami alebo spolupáchateľmi uvedených trestných činov.
Zmluvné strany sú povinné vytvoriť inštitucionálne a personálne zabezpečenie úloh súvisiacich s uvedeným
dohovorom. Po stránke inštitucionálnej vytvorené orgány musia mať nevyhnutnú nezávislosť v súlade so
základnými zásadami právneho systému štátu, aby mohli vykonávať svoju činnosť účinne a bez nenáležitého tlaku.
Po stránke personálnej zmluvná strana má zabezpečiť adekvátne vzdelanie a finančné zdroje zamestnancom
uvedených orgánov v súvislosti s plnením ich úloh.
Súčasťou trestnoprávneho dohovoru je úprava medzištátnej spolupráce, ktorá obsahuje formy, princípy a možnosti
jej aplikácie. Medzi formy medzištátnej spolupráce radíme vzájomnú pomoc, ktorá obsahuje rýchle vybavovanie
žiadostí orgánov, ktoré v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi majú právomoc vyšetrovať alebo stíhať
trestné činy stanovené v súlade s dohovorom. Vzájomnú právnu pomoc možno odmietnuť, ak žiadaná strana je
presvedčená, že splnenie žiadostí by postihlo jej základné záujmy, národnú suverenitu, národnú bezpečnosť alebo
verejný poriadok. Ďalšou formou spolupráce je vydávanie to znamená, že zmluvné strany musia uvedené trestné
činy zahrnúť do systému extradičných trestných činov. Samotné vydávanie sa vykonáva za podmienok stanovených
právom dožiadaného štátu alebo uplatniteľnými extradičnými zmluvami vrátane príčin, na základe ktorých môže
dožiadaný štát odmietnuť vyžiadanie. Medzi formy spolupráce zaraďujeme taktiež priamu komunikáciu medzi
ústrednými orgánmi a výmenu informácií.
Územnú pôsobnosť trestnoprávneho dohovoru môžu zmluvné strany uplatniť v súlade so svojím slobodným
rozhodnutím a právnym systémom. Trestnoprávny dohovor nemá vplyv na práva a záväzky vyplývajúce
z medzinárodných multilaterálnych dohovorov upravujúcich osobitné otázky. Samotnú implementáciu dohovoru
zmluvnými stranami monitoruje Skupina štátov proti korupcii (ďalej len GRECO).
V prípade sporu medzi stranami o výklad a uplatňovanie trestnpprávneho dohovoru sa majú strany usilovať
o urovnanie sporu prostredníctvom rokovaní alebo iných mierových prostriedkov podľa ich výberu vrátane
predloženia sporu Európskemu výboru pre problémy zločinnosti, tribunálu, ktorého rozhodnutia budú pre strany
záväzné, alebo Medzinárodnému súdnemu dvoru podľa dohody zainteresovaných strán. Dohovor nadobudol
platnosť pre Slovenskú republiku 1. júla 2002 na základe čl. 32 ods. 3.
Z dôvodu umožnenia širšej implementácie Akčného programu proti korupcii z roku 1996 s cieľom zamedziť
korupcii a bojovať proti nej bol vypracovaný a prijatý Dodatkový protokol k Trestnoprávnemu dohovoru
o korupcii (ďalej len dodatkový protokol). Dodatkový protokol rozšíril okruh trestných činov súvisiacich
s korupciou o aktívne a pasívne úplatkárstvo domácich rozhodcov,22 úplatkárstvo zahraničných rozhodcov,
úplatkárstvo domácich a zahraničných porotcov.23 Ustanovenia článkov 2 až 6 tohto protokolu, ktoré charakterizujú
uvedené trestné činy sa pokladajú za dodatočné články trestnoprávneho dohovoru. Na strane druhej ustanovenia
trestnoprávneho dohovoru platia do tej miery, do akej sú v súlade s ustanoveniami tohto protokolu. Dodatkový
protokol nadobudol platnosť pre Slovenskú republiku 1. augusta 2005 na základe čl. 10 ods. 4.
Berúc do úvahy štúdiu o možnosti vypracovania dohovoru o občianskoprávnych nástrojoch na náhradu škody
spôsobenej činmi korupcie prijatú Výborom ministrov vo februári 1997 bol vypracovaný a Radou Európy dňa 4.
21
Právnická osoba znamená akýkoľvek subjekt, ktorý má také postavenie podľa uplatniteľných vnútroštátnych právnych predpisov, okrem
štátov alebo iných verejných orgánov, nad ktorými štát vykonáva svoju právomoc, a okrem medzinárodných organizácií.
Rozhodca je v zmysle rozhodcovskej zmluvy poverená osoba, aby urobila právne záväzné rozhodnutie v spore, ktorí jej predložili zmluvné
strany.
23
Porotca je laická osoba vystupujúca v úlohe člena kolektívneho orgánu, ktorý je zodpovedný za rozhodnutie o vine alebo nevine obvinenej
osoby v rámci súdneho konania.
22
59
novembra 1999 prijatý Občianskoprávny dohovor o korupcii24 (ďalej len občianskoprávny dohovor). Účelom
dohovoru je zmluvnými stranami prijať prostredníctvom právnych noriem účinné prostriedky nápravy pre osoby,
ktoré utrpeli škodu následkom korupcie,25 a umožniť chrániť svoje práva a záujmy vrátane možnosti získania
náhrady škody.
Na základe občianskoprávneho dohovoru zmluvné strany zabezpečia vo svojich vnútroštátnych právnych predpisov
pre osoby, ktoré utrpeli škodu následkom korupcie, právo iniciovať súdne konanie s cieľom získať plnú náhradu za
túto škodu. Takáto náhrada škody môže zahŕňať materiálnu škodu, ušlí zisk a nemateriálnu ujmu. Medzi podmienky
priznania náhrady škody dohovor zaradil prípady kedy žalovaný spáchal alebo nariadil čin korupcie, alebo neurobil
náležité opatrenia aby zabránil činu korupcie, žalobca utrpel škodu a medzi činom korupcie a škodou existuje
príčinná súvislosť.
Občianskoprávny dohovor rieši zodpovednosť štátu z pohľadu implementácie právnych vzťahov do vnútroštátneho
práva v súvislosti s postupmi osôb, ktoré utrpeli škodu následkom korupcie verejných činiteľov pri výkone ich
funkcií členských štátov, aby sa mohli domáhať náhrady škody od štátu, alebo od príslušných orgánov. Pokiaľ
žalobca svojim vlastným zavinením prispel k vzniku škody alebo k jej zväčšeniu, má byť náhrada škody znížená
alebo nepriznaná za predpokladu objektívneho zhodnotenia všetkých okolností.
Súčasťou občianskoprávneho dohovoru je stanovenie premlčacej lehoty, ochrany zamestnancov, ktorí splnili
oznamovaciu povinnosť a medzinárodnú spoluprácu. Obsahom medzinárodnej spolupráce je doručovanie
dokumentov, vykonávanie dôkazov v cudzine, právomoc, uznávanie a výkon rozhodnutí a súdne trovy, v súlade
s ustanoveniami príslušných medzinárodných inštrumentov o medzinárodnej spolupráci v občianskoprávnych
a obchodných veciach, ktorých sú zmluvnými stranami ako aj svojimi právnymi systémami. Taktiež ako
u trestnoprávneho dohovoru tak aj u občianskoprávneho dohovoru monitorovanie implementácie dohovoru
zmluvnými stranami je zverená Skupine štátov proti korupcii (GRECO).
V prípade sporu medzi zmluvnými stranami o výklad a vykonávanie tohto dohovoru sa majú zmluvné strany
usilovať o urovnanie sporu prostredníctvom rokovaní alebo iných mierových prostriedkov podľa ich výberu vrátane
predloženia sporu Európskemu výboru pre právnu spoluprácu (CDCJ), rozhodcovskému tribunálu, ktorému
rozhodnutia budú pre zmluvné strany záväzné alebo Medzinárodnému súdnemu dvoru, podľa dohody
zainteresovaných strán. Dohovor nadobudol platnosť pre Slovenskú republiku 1. novembra 2003 na základe čl. 15
ods. 3.
Uvádzané dohovory a protokol sa sústredili na taxatívne vymedzenie skutkových podstát trestných činov v oblasti
korupcie a občianskoprávnych nástrojov náhrady škody, ktoré súvisia s korupčným konaním. Sú právnym nástrojom
boja proti korupcii v Európe čím sa rozšíril legislatívny rámec boja proti korupcii zo strany členských štátov Rady
Európy.
Právna úprava boja proti korupcii v európskom práve.
Európske právo ako právo európskych spoločenstiev a Európskej únie označuje dva právne systémy, ktoré existujú
relatívne nezávisle na systéme medzinárodného práva verejného a právnych poriadkoch jednotlivých členských
a iných štátov. Európske právo je právom dvoch európskych spoločenstiev (komunitárne právo) a Európskej únie
(úniové právo).26 Z dôvodu zložitej štruktúry právnej úpravy boja proti korupcii v európskom práve sa sústredíme na
najdôležitejšie právne normy a inštitúcie, ktoré majú podiel na riešení uvedenej problematiky.
Na základe článku K. 3 ods. 2 písm. c) Zmluvy o Európskej únii bol vypracovaný Dohovor o boji proti korupcii
týkajúcej sa činiteľov Európskych spoločenstiev alebo činiteľov členských štátov Európskej únie (ďalej len
dohovor únie). Cieľom dohovoru je zlepšiť spoluprácu medzi členskými štátmi v trestných veciach zameranú proti
korupčnému konaniu týkajúcemu sa činiteľov európskych spoločenstiev27 a činiteľov členských štátov všeobecne.
24
Pozri Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 370/2003 Z. z.
Na účely tohoto dohovoru „korupcia“ znamená priame alebo nepriame žiadanie, ponúkanie, poskytovanie alebo prijímanie úplatku alebo inej
nenáležitej výhody, alebo ich prísľubu, ktoré deformuje riadne vykonávanie povinností alebo správanie požadované od príjemcu úplatku,
nenáležitej výhody alebo ich prísľubu.
26
Tichý, L., et. al. Evropské právo. Praha: C.H.Beck, 1999, 19-20 s.
27
Činiteľom spoločenstva sa rozumie každý, kto je činiteľom alebo iným zmluvným zamestnancom v zmysle Štatútu zamestnancov Európskych
spoločenstiev alebo podľa režimu zamestnávania aplikovateľného na iných zamestnancov Európskych spoločenstiev alebo každá osoba, ktorú do
Európskych spoločenstiev dočasne vyslali členské štáty a taktiež ktorýkoľvek iný verejný alebo súkromný orgán vykonávajúci funkcie
zodpovedajúce tým, ktoré vykonávajú činiteľa alebo iný zamestnanci európskeho spoločenstva. K členom orgánov zriadených v súlade so
zmluvami o založení Európskych spoločenstiev a zamestnancov týchto orgánov sa pristupuje rovnako ako k činiteľom spoločenstva, ak sa na
25
60
Dohovor taxatívne vymedzuje pojmy pasívna korupcia a aktívna korupcia. Za pasívnu korupciu považuje
úmyselné konanie činiteľa, ktorý priamo alebo cez sprostredkovateľa požaduje alebo príjme výhody akéhokoľvek
druhu pre seba alebo pre tretiu stranu, alebo príjme prísľub takejto výhody, aby konal alebo sa zdržal konania
v súlade s jeho povinnosťami alebo pri výkone jeho funkcií v rozpore s jeho úradnými povinnosťami. Aktívnu
korupciu definuje ako úmyselné konanie ktorejkoľvek osoby, ktorá prisľúbi alebo poskytne priamo alebo cez
sprostredkovateľa výhodu akéhokoľvek druhu pre činiteľa samotného alebo pre tretiu stranu, aby tento činiteľ konal
alebo sa zdržal konania v súlade s jeho povinnosťami alebo pri výkone jeho funkcií v rozpore s jeho úradnými
povinnosťami. Personálna pôsobnosť dohovoru sa vzťahuje na ministrov vlády zmluvných strán, volených členov
ich zastupiteľských orgánov, členov najvyšších súdov alebo dvora audítorov pri výkone ich funkcií, alebo ktoré boli
namierené proti nim. Medzi ďalšie subjekty uvedenej pôsobnosti patria členovia Komisie Európskych spoločenstiev,
Európskeho parlamentu, Súdneho dvora a Dvora audítorov Európskych spoločenstiev pri výkone ich povinností.
Tento dohovor sa v súvislosti so zbavením imunity uplatňuje v úplnom súlade s príslušnými ustanoveniami zmlúv
o založení Európskych spoločenstiev, Protokolu o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev, Štatútu Súdneho
dvora a právnych nástrojov prijatých na účely ich implementácie.
Z pohľadu funkčného členský štát je povinný prijať opatrenia pokiaľ trestný čin korupcie bol spáchaný úplne alebo
s časti na jeho území, páchateľ je jeho občanom alebo činiteľom,28 trestný čin bol spáchaný proti niektorej z osôb
vyššie uvedených alebo proti zamestnancovi niektorej z uvedených inštitúcií Európskeho spoločenstva, ktorý je
zároveň jeho občanom alebo páchateľ je činiteľ spoločenstva pracujúcim pre inštitúciu Európskeho spoločenstva
alebo pre orgán zriadený v súlade so zmluvami o založení Európskych spoločenstiev, ktorý má sídlo v dotknutom
členskom štáte.
Inštitút spolupráce sa dotýka spolupráce aspoň dvoch členských štátov pri vyšetrovaní, trestnom stíhaní a ukladaní
trestu, napríklad prostredníctvom vzájomnej právnej pomoci, vydávania, odovzdávania konania alebo výkonu
trestov uložených v druhom členskom štáte. Pokiaľ právomoc a možnosť účinne stíhať za trestný čin korupcie
založený na rovnakých okolnostiach má niekoľko členských štátov, tieto členské štáty spolupracujú pri rozhodovaní
o tom, ktorý z nich bude stíhať páchateľa alebo páchateľov, aby sa stíhanie podľa možnosti sústredilo len v jednom
z týchto členských štátov.
Dohovor únie osobitne zdôrazňuje uplatňovať zo strany členských štátov zásadu ne bis in idem29 vo svojich
trestnoprávnych predpisoch. Výnimka z uvedenej zásady je možná v zmysle čl. 13 ods. 2 v prípadoch ak skutky, na
ktoré sa vzťahoval rozsudok vynesený v zahraničí, sa stali úplne alebo z časti na jeho území, ak sa tieto skutky stali
z časti na území členských štátoch kde bol rozsudok vynesený, ak skutky, na ktoré sa vzťahoval rozsudok vynesený
v zahraničí, sú trestným činom namiereným proti bezpečnosti alebo iným rovnako zásadným záujmom tohto
členského štátu alebo ak skutky, na ktoré sa vzťahoval rozsudok vydaný v zahraničí, spáchal verejných činiteľ
členského štátu v rozpore so svojimi úradnými povinnosťami. Výnimky, ktoré sa uvádzajú vo vyhlásení sa
neuplatňujú, ak členský štát, ktorého sa týkajú rovnaké skutky požiadal druhý členský štát o začatie trestného
stíhania alebo povolil vydanie dotknutej osoby.
Ak je v členskom štáte nariadené ďalšie stíhanie proti niektorej osobe za skutky, ktoré sú rovnaké ako tie, za ktoré
sa proti nej viedlo právoplatne ukončené súdne konanie v druhom členskom štáte, všetky doby odňatia slobody
uložené tejto osobe za uvedené skutky v druhom členskom štáte sa odpočítajú od uloženého trestu. Ak to umožňuje
vnútroštátny právny poriadok, zohľadnia sa aj iné tresty ako odňatie slobody pod podmienkou, že boli vykonané.
Každý spor medzi členskými štátmi týkajúci sa výkladu alebo vykonávania tohto dohovoru, ktorý sa nepodarilo
vyriešiť na dvojstrannom základe, musí v úvodnej fáze preskúmať rada v súlade s postupom ustanoveným v hlave
VI. Zmluvy o Európskej únii s cieľom nájsť riešenie. Ak sa riešenie nenájde do šiestich mesiacov, ktorýkoľvek
účastník sporu môže vec postúpiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (ďalej len Súdny dvor). Všetky spory
medzi jedným alebo viacerými členskými štátmi a Komisiou Európskych spoločenstiev v taxatívne stanovených
prípadoch (čl. 1 s výnimkou písm. c) alebo čl. 2,3 a 4), ak v nich ide o otázku práva spoločenstva alebo finančných
záujmom spoločenstiev, alebo ktoré sa týkajú činiteľov inštitúcií spoločenstva alebo orgánom ustanovených
nich nevzťahuje Štatút zamestnancov Európskych spoločenstiev alebo režim zamestnávania aplikovateľný na iných zamestnancov Európskych
spoločenstiev.
28
Činiteľom sa rozumie každý činiteľ spoločenstva alebo domáci činiteľ vrátane domácich činiteľov ostatných členských štátov. Domáci činiteľ
sa na účely uplatňovania trestného práva členského štátu chápe v súlade s definíciou činiteľa alebo verejného činiteľa vo vnútroštátnom právnom
poriadku členského štátu, v ktorom dotknutá osoba vykonáva uvedenú funkciu.
29
Podľa zásady ne bis in idem osobu, proti ktorej sa viedlo a právoplatne sa ukončilo súdne konanie v jednom členskom štáte, nemožno trestne
stíhať v druhom členskom štáte za rovnaké skutky pod podmienkou, že jej bol uložený trest, tento trest bol už vykonaný, práve sa vykonáva alebo
ho právny poriadok odsudzujúceho štátu už neumožňuje vykonať.
61
v súlade so zmluvami o založení Európskych spoločenstiev, ktoré sa nepodarilo vyriešiť prostredníctvom rokovaní,
môže účastník sporu postúpiť Súdnemu dvoru. Taktiež ktorýkoľvek súd v členskom štáte môže požiadať Súdny
dvor o vydanie predbežného rozhodnutia o otázke týkajúcej sa výkladu čl. 1 až 4 a čl. 12 až 16 vo veci, o ktorej
rozhoduje a ktorá sa týka členov alebo činiteľov inštitúcií spoločenstva alebo orgánov zriadených v súlade so
zmluvami o založení Európskych spoločenstiev, konajúcich v rámci výkonu svojich funkcií, ak sa domnieva, že
rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné na vynesenie rozsudku. Príslušnosť súdneho dvora podlieha súhlasu
dotknutého členského štátu, vyjadrenému vo vyhlásení urobenom s týmto účinkom pri predkladaní oznámenia
uvedeného v čl. 13 ods. 2 alebo kedykoľvek neskôr. Členský štát, ktorý urobí uvedené vyhlásenie môže obmedziť
právo obrátiť sa na Súdny dvor so žiadosťou o vydanie predbežného rozhodnutia len na tie vnútroštátne súdy, proti
ktorých rozhodnutiam vnútroštátny právny poriadok neustanovuje nijaké právne prostriedky nápravy.
Dohovor únie nadobudol platnosť pre Slovenskú republiku 28. septembra 2005 v zmysle čl. 14 ods. 4.
V náväznosti na Dohovor o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev 26. júla 1995 bol prijatý
Protokol na základe článku K. 3 Zmluvy o Európskej únii k Dohovoru o ochrane finančných záujmov
Európskych spoločenstiev (ďalej len protokol o ochrane finančných záujmov ES).30 Protokol reagoval na
skutočnosť, že finančné záujmy Európskych spoločenstiev môžu poškodiť alebo ohroziť okrem trestných činov
podvodov aj iné trestné činy, najmä korupčné konanie, ktorého sa dopúšťajú alebo ktoré je namierené proti
domácim činiteľom alebo činiteľom spoločenstva31 zodpovedným za vyberanie alebo vyplácanie finančných
prostriedkov spoločenstva, nad ktorými majú kontrolu. Takejto korupcie sa môžu dopúšťať osoby rôznych
národností, zamestnané v rozličných verejných inštitúciách alebo orgánoch. V prvej polovici 90-tych rokov
minulého storočia sa trestná legislatíva viacerých členských štátov, ktorá sa týka trestných činov súvisiacich
s výkonom verejných funkcií všeobecne a korupcie konkrétne, vzťahovala len na činy, ktorých sa dopustili alebo
ktoré boli namierené proti ich domácim činiteľom, a netýkalo sa, alebo sa týkalo len vo výnimočných prípadoch,
konania, ktorého sa dopúšťali činitelia spoločenstva alebo činitelia ostatných členských štátov.
Právna charakteristika pasívnej ako aj aktívnej korupcie vychádza z Dohovoru o boji proti korupcii týkajúcej sa
činiteľov Európskych spoločenstiev alebo činiteľov členských štátov Európskej únie pričom záver definície sa
sústreďuje v rámci konania činiteľov ako aj iných osôb na poškodenie alebo možné poškodenie finančných
záujmov Európskych spoločenstiev.
Vo vzťahu k riešenie sporov, ktoré sa týkajú výkladu alebo vykonávania tohto protokolu sú postupy tie isté ako
u Dohovoru únie okrem právomoci súdov členských štátov.
Slovenská republika využijúc čl. 11 neaplikuje svoje právomoci vo vzťahu k trestnému činu, ktorý bol spáchaný
proti niektorému z činiteľov uvedených v čl. 1 Protokolu alebo proti pracovníkovi niektorej z inštitúcií čl. 4 ods. 2
(členov Komisie Európskych spoločenstiev, Európskeho parlamentu, Súdneho dvora a Dvora audítorov Európskeho
spoločenstiev), ktorí sú zároveň jeho občanmi.
Pre Slovenskú republiku protokol o ochrane finančných záujmov ES nadobudol platnosť dňa 29. decembra 2004 na
základe čl. 10 ods. 4.
Dohovor únie a protokol o ochrane finančných záujmov ES je zameraný na zlepšenie súdnej spolupráce medzi
členskými štátmi v trestných veciach a taktiež proti korupčným konaniam verejných činiteľov. Zároveň Európska
únia na základe hlavy VI. Zmluvy o Európskej únii vytvorila Európsku jednotku pre súdnu spoluprácu (ďalej len
Eurojust).
Za účelom posilnenia boja proti závažnému organizovanému zločinu, rozhodla Európska rada v Tampere v dňoch
15. a 16. októbra 1999, najmä v bode 46 svojich záverov, o zriadení jednotky pre súdnu spoluprácu zloženej z
prokurátorov, policajných sudcov alebo policajtov s rovnocennou právomocou. Európska jednotka pre súdnu
spoluprácu (ďalej len Eurojust) ako orgán Európskej únie bol prvý krát oficiálne uvedený v Hlave VI Zmluvy o
Európskej únii (ďalej len Zmluva o EÚ) na základe zmien v uvedenej zmluvy, ktorá bola vykonaná Zmluvou z Nice.
V uvedenej časti Zmluvy o EÚ Rada podporila spoluprácu prostredníctvom Eurojustu v oblasti koordinácii medzi
orgánmi členských štátov činnými v trestnom konaní, vyšetrovaní prípadov závažnej cezhraničnej trestnej činnosti
a zjednodušenia vybavovania žiadostí o právnu pomoc a žiadostí o extradíciu.
30
Pozri Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 704/2004 Z. z.
Činiteľom spoločenstva je každý, kto je činiteľom alebo iným zmluvným zamestnancom v zmysle Personálneho poriadku úradníkov
Európskych spoločenstiev alebo Podmienok zamestnávania iných pracovníkov Európskych spoločenstiev alebo každá osoba, ktorú do
Európskych spoločenstiev dočasne vyslali členské štáty alebo ktorýkoľvek verejný alebo súkromný orgán vykonávajúci funkcie ekvivalentné
tým, ktoré vykonávajú činitelia alebo iní pracovníci Európskeho spoločenstva.
31
62
So zreteľom na Zmluvu o EU a najmä na jej články 31 a 34 ods. 2 písm. c), podnet Spolkovej republiky Nemecko a
podnety Portugalskej republiky, Francúzskej republiky, Švédskeho kráľovstva a Belgického kráľovstva 32 a so
zreteľom na stanovisko Európskeho parlamentu 33 bolo prijaté Rozhodnutie Rady Európskej únie z 28. februára
2002, ktorým sa zriaďuje Eurojust s cieľom posilniť boj proti závažným trestným činom (ďalej len
Rozhodnutie Rady EU o Eurojuste) (2002/187/SVV). Eurojust34 sa týmto rozhodnutím stal orgánom Európskej únie
s právnou subjektivitou a je financovaný zo všeobecného rozpočtu Európskej únie, s výnimkou platov a príjmov
národných členov a asistujúcich osôb, ktorých náklady hradia domovské členské štáty. Eurojust je zložený z jedného
národného člena s podporou každého členského štátu v súlade s jeho právnym systémom, ktorý je prokurátorom,
sudcom alebo policajtov s rovnocennou právomocou. Každému národnému členovi môže asistovať jedna osoba. V
prípade potreby a so súhlasom kolégia môže v súčasnosti národnému členovi asistovať niekoľko osôb. Jeden z
takýchto asistentov môže národného člena nahradiť.
Vo vzťahu k závažným a najmä organizovaným trestným činom cieľom Eurojustu je stimulovať a zdokonaľovať
koordináciu vyšetrovaní a trestných stíhaní v členských štátoch medzi príslušnými orgánmi členského štátu, berúc
do úvahy žiadosť pochádzajúcu od príslušného orgánu členského štátu a informácie poskytnuté orgánom príslušným
na základe ustanovení prijatých v rámci zmlúv. Zdokonaľovať spoluprácu medzi príslušnými orgánmi členských
štátov, najmä umožnením realizácie medzinárodnej vzájomnej právnej pomoci a realizácie žiadostí o extradíciu a
inak podporovať príslušné orgány členských štátov, aby sa ich vyšetrovania a trestné stíhania stali efektívnejšími.
Eurojust pomáha pri vyšetrovaniach a trestných stíhaniach nie len členskému štátu ale aj ďalším štátom s ktorými
bola uzavretá dohoda ustanovujúca takúto spoluprácu alebo ak v špecifickom prípade existuje zásadný záujem
takúto pomoc poskytnúť.
Všeobecné právomoci Eurojustu zahrňujú tie druhy kriminality a trestných činov, vo vzťahu ku ktorým je Europol
vždy príslušný konať podľa článku 2 Dohovoru o Europole z 26. júla 1995. Patrí sem predovšetkým terorizmus,
nedovolené obchodovanie s omamnými a psychotropnými látkami, činnosti súvisiace s praním špinavých peňazí,
nedovolenému obchodovaniu s jadrovými a rádioaktívnymi látkami, nezákonnému pašovaniu prisťahovalcov,
obchodovaniu s ľuďmi, trestnej činnosti v oblasti motorových vozidiel, proti životu zdraviu alebo osobnej slobody
(vražda, únosy, obmedzovanie osobnej slobody a branie rukojemníka, rasizmus a xenofóbia), proti majetku
a poriadku vo verejných veciach (lúpež, podvod, sprenevera, vydieranie, falšovanie a pozmeňovanie verejnej listiny,
úradnej pečate a úradnej uzávery, korupcia, nezákonné obchodovanie s kultúrnym majetkom vrátane starožitností
a umeleckých diel, falšovanie a pozmeňovanie peňazí a cenných papierov), proti životnému prostrediu (nedovolené
ozbrojovanie, nedovolené obchodovanie s chránenými rastlinami a živočíchmi, klonovanie ľudskej bytosti
a ohrozenie životného prostredia) .35
Ďalej sú to počítačová kriminalita, trestné činy ovplyvňujúce finančné záujmy spoločenstva, environmentálna
kriminalita, účasť v zločineckej organizácii v zmysle Jednotnej akcie Rady 98/733/SVV z 21. decembra 1998,
ktorou sa stanovuje, že účasť v zločineckej organizácii36 je v členských štátoch Európskej únie trestným činom 37.
Za účelom uskutočňovania svojich cieľov Eurojust plní svoje úlohy prostredníctvom jedného alebo viacerých
svojich príslušných národných členov, alebo ako kolégium. Spoločným rysom pre uvedené konania sú prípady ak
o to požiada jeden alebo viacerí národní členovia zainteresovaní na prípade, ktorým sa Eurojust zaoberá, alebo ak
prípad zahrňuje vyšetrovania a trestné stíhania, ktoré majú dopad na úrovni únie alebo ktoré môžu vplývať na iné
členské štáty, než tie, ktorých sa bezprostredne týka, alebo ak ide o všeobecnú otázku týkajúcu sa dosahovania
cieľov, alebo ak je taxatívne stanovené v Rozhodnutí Rady EU o Eurojuste.38
Pri plnení úloh Eurojustu je povinný uviesť, či koná prostredníctvom jedného alebo viacerých národných členov
alebo ako kolégium.
Pokiaľ sa úlohy Eurojustu vykonávajú prostredníctvom národných členov môže požiadať príslušné orgány
členského štátu, aby zvážili začatie vyšetrovania a trestných stíhaní konkrétnych činov, akceptovali lepšie možnosti
32
Ú. v. C 206, 19.7.2000, s. 1 a Ú. v. C 243, 24. 8 .2000, s. 15.
Ú. v. C 34 E, 7.2.2002, s. 347 a stanovisko doručené dňa 29. novembra 2001.
Na základe záverov Európskej rady z Laekenu, zo 14. a 15. decembra 2001 sa stanovilo, aby Eurojust začal svoju činnosť v Haagu.
35
Pozri bližšie Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 619/2004 Z. z. Dohovor vypracovaný na základe článku K.3
Zmluvy o Európskej únii, o zriadení Európskeho policajného úradu (Dohovor o Europole).
36
Jednotná akcia zločineckou organizáciou rozumie štruktúrované združenie viac než dvoch osôb, existujúce po dlhšiu dobu, ktoré koná
v zhode s cieľom páchať protiprávnu činnosť, za ktorú je možné uložiť trest odňatia slobody alebo opatrenie obmedzujúce slobodu s hornou
hranicou sadzby najmenej štyri roky alebo závažnejšiu sankciu, ak tieto protiprávne činnosti predstavujú cieľ sám o sebe, alebo sú prostriedkom
pre získanie majetkových výhod a prípadne pre ovplyvnenie fungovania orgánov verejnej moci.
37
Ú. v. ES L 351, 29.12.1998, s. 1.
38
Pikna, B. Vnitřní bezpečnost a veřejný pořádek v europském právu (oblast policejní a justiční spolupráce) LINDE, Praha, 2004, 2.
aktualizované vydanie, ISBN 80-7201-489-7, s.274
33
34
63
vyšetrovania alebo trestného stíhania činov zo strany jedného z členských štátov či koordinovali činnosť štátnych
orgánov členských štátov.
Ďalšími možnosťami sú vytvorenie spoločného vyšetrovacieho tímu v súlade s relevantnými dokumentmi
o spolupráci, poskytnutie informácií, ktoré sú potrebné na to, aby mohol vykonávať svoje úlohy. zabezpečuje, aby
sa štátne orgány príslušných členských štátov vzájomne informovali o vyšetrovaniach a trestných stíhaniach,
o ktorých bol informovaný a na žiadosť pomáhať orgánom členských štátov pri zabezpečovaní čo najlepšej možnej
koordinácii vyšetrovaní a trestných stíhaní.
Poskytuje taktiež pomoc za účelom zdokonalenia spolupráce medzi kompetentnými vnútroštátnymi orgánmi,
spolupracuje a konzultuje s Európskou súdnou sieťou. so súhlasom kolégia napomáha pri vyšetrovaniach alebo
trestných stíhaniach týkajúcich sa príslušných orgánov len jedného členského štátu. Za účelom zdokonalenia
spolupráce a koordinácie medzi príslušnými orgánmi doručuje žiadosti o súdnu pomoc, ak boli podané príslušným
orgánom členského štátu a týkajú sa vyšetrovania alebo trestného stíhania, ktoré vedie štátny orgán v konkrétnom
prípade a situácia si vyžaduje jeho intervenciu za účelom koordinovanej činnosti.
Na strane druhej ak Eurojust koná ako kolégium môže požiadať kompetentné orgány príslušného členského štátu,
na základe predložených písomných dôvodov, aby podnikli vyšetrovanie alebo trestné stíhanie konkrétnych činov a
zabezpečili koordináciu medzi príslušnými orgánmi príslušných členských štátov, ďalej vytvorili spoločný
vyšetrovací tím v zhode s relevantnými dokumentmi o spolupráci a taktiež poskytli informácie, ktoré sú potrebné na
to, aby mohol vykonávať svoje úlohy;
Zabezpečuje, aby sa príslušné orgány príslušných členských štátov vzájomne informovali o vyšetrovaniach a
trestných stíhaniach, o ktorých bol informovaný a ktoré majú dopad na úrovni Európskej únie alebo ktoré môžu
vplývať na iné členské štáty, než tie, ktoré sú priamo zainteresované. Na žiadosť členského štátu pomáha príslušným
orgánom členských štátov, pri zabezpečovaní čo najlepšej možnej koordinácie vyšetrovaní a trestných stíhaní.
Poskytuje pomoc za účelom zdokonalenia spolupráce medzi príslušnými orgánmi členských štátov, najmä na
základe analýzy Europolu. Spolupracuje s Európskou súdnou sieťou, vrátane využívania a prispievania k
zdokonaleniu jej dokumentárnej databázy. V neposlednej rade pomáha Europolu, najmä poskytovaním svojich
stanovísk na základe analýz uskutočnených Europolom. Pri logistickej podpore sa pomoc poskytuje v oblasti
prekladov, tlmočenia a organizovania koordinačných stretnutí.
V súčasnosti Eurojust udržiava úzku spoluprácu s Europolom, z dôvodu vyhnutia sa duplicitnému úsiliu pri plnení
úloh a pri dosahovaní svojich cieľov. Podstatné prvky takejto spolupráce sú určené dohodou, ktorú schválila rada,
po porade so Spoločným dozorným orgánom ohľadne ustanovení týkajúcich sa ochrany údajov.
Privilegované vzťahy Eurojust udržiava s Európskou súdnou sieťou na základe konzultácie a komplementárnosti,
najmä medzi národným členom, styčnými článkami toho istého členského štátu a národným spravodajcom. Za
účelom zabezpečenia efektívnej spolupráce boli podniknuté opatrenia v oblasti prístupu k centralizovaným
informáciám z Európskej súdnej siete v súlade s článkom 8 Jednotnej akcie 98/428/SVV a k telekomunikačnej sieti.
Sekretariát Európskej súdnej siete tvorí časť sekretariátu Eurojustu a pôsobí ako samostatná a nezávislá jednotka.
Národní členovia Eurojustu sa môžu zúčastňovať zasadnutí Európskej súdnej siete na jej pozvanie. Styčné subjekty
Európskej súdnej siete môžu byť pozvané k účasti na zasadnutiach Eurojustu od prípadu k prípadu.
V neposlednej rade Eurojust spolupracuje s Európskym úradom proti podvodu (ďalej len OLAF). Za týmto
účelom môže OLAF prispieť k činnosti Eurojustu v rámci koordinácie vyšetrovaní a postupov trestných stíhaní
ohľadne ochrany finančných záujmov spoločenstiev, buď z iniciatívy Eurojustu alebo na žiadosť OLAF, ak
príslušné zainteresované vnútroštátne orgány nie sú proti takejto účasti. Výmena informácií medzi OLAF a
národnými členmi nebude mať vplyv na informácie, ktoré musia byť poskytnuté podľa týchto nariadení ďalším
príslušným orgánom.
Eurojust za účelom dosahovania svojich cieľov môže nadviazať kontakty a vymieňať si skúsenosti neoperačného
charakteru s inými orgánmi, najmä medzinárodnými organizáciami a od prípadu k prípadu spolupracovať so
styčnými policajnými sudcami členských štátov, v zmysle Jednotnej akcie Rady 96/277/SVV z 22. apríla 1996
ohľadne rámca pre výmenu styčných policajných sudcov na zdokonalenie súdnej spolupráce medzi členskými štátmi
Európskej únie 39.
39
Ú. v. ES L 105, 27.4.1996, s. 1.
64
Pravidlá týkajúce sa prístupu k dokumentom Eurojustu, vychádzajú zo zásad a limitov uvedených v nariadení (ES)
č. 1049/2001 Európskeho parlamentu a Rady z 30. mája 2001 vzťahujúce sa na verejný prístup k dokumentom
Európskeho parlamentu, Rady a Komisie 40.
Eurojust je osobitným orgánom sui generis v systéme orgánov Európskej únie s cieľom zefektívniť spoluprácu
orgánov činných v trestnom konaní pri vyšetrovaní a trestnom stíhaní taxatívne stanovených trestných činov.
V súlade s požiadavkami, ktoré vyplývajú z právnych noriem európskeho práva Eurojust ukazuje ďalšiu formu
spolupráce členských krajín Európskej únie v rámci boja proti závažnej trestnej činnosti okrem iného aj v boji proti
korupčnému konaniu.
ZÁVER
Korupcia je fenoménom nie len súčasnej spoločnosti. Z historického hľadiska môžeme povedať, že existuje
v rôznych formách niekoľko tisícročí, ale až na konci 20. storočia sa začal aktívny boj proti korupcii vo verejnej
správe. Medzi možné prostriedky boja proti korupcii pokladáme transparentnosť, ako systém otvorenej verejnej
kontroly vo vzťahu k verejným inštitúciám. Náročné požiadavky na transparentnosť sú predpokladom legitímnosti
každej modernej administratívy. Európska verejnosť má právo očakávať, že orgány verejnej správy sú efektívne,
zodpovedné a zamerané na služby a že právomoci a zdroje zverené verejným orgánom sa starostlivo spravujú
a nikdy sa nezneužijú na získanie osobného prospechu. Cieľom transparentnosti okrem iného je identifikovať oblasti
ohrozené korupciou, podnietiť o nich diskusiu, komplexnejšie informovať o využívaní možných foriem, metód
a prostriedkov boja proti korupcii. Profesionálna etika zamestnancov vo verejných inštitúciách sa na strane druhej
stáva nezastupiteľnou súčasťou boja proti korupcii v jej každodennej aplikácii.
Zoznam použitej literatúry
1. KRÁLIK, J. Slovensko v súradniciach niektorých aktuálnych spoločenských vývinových problémov Európy
a sveta. In. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie „Aktuálne problémy súčasného sveta (Slovensko
a Európska únia) konanej v Duchonke v dňoch 2. - 4. októbra 2006. Bratislava: Akadémia Policajného zboru,
2006.
2. PRUSÁK, J. Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 1995.
3. PIKNA, B. Vnitřní bezpečnost a veřejný pořádek v europském právu (oblast policejní a justiční spolupráce)
Praha: LINDE, 2004.
4. SIMON, D. Komunitární právní řád. Praha: ASPI, 2005.
5. ŠKULTÉTY, P. Správne právo hmotné. Všeobecná a osobitná časť. Bratislava: Vydavateľské oddelenie PF
UK, 1997.
6. TICHÝ, L., et. al. Evropské právo. Praha: C.H.Beck, 1999.
Resume
Korupcia predstavuje pre stabilitu a bezpečnosť spoločnosti závažný problém, ktorý podkopáva inštitúcie a hodnoty
demokracie, etické hodnoty, výkon spravodlivosti, ohrozuje trvalo udržateľný rozvoj a princípy právneho štátu. Na
účinný boj proti korupcii je potrebný komplexný a multidisciplinárny prístup. Dôležitú úlohu pri posiľňovaní
schopnosti štátov účinne predchádzať a bojovať proti korupcii zohráva kvalitná legislatívna úprava a personálne
zabezpečenie inštitúcií podieľajúcich sa na uvedenom boji. Pokiaľ majú štáty účinne pôsobiť v tejto oblasti, musia
navzájom spolupracovať, a to aj s podporou jednotlivcov a skupín mimo verejného sektora, ako je občianska
spoločnosť či mimovládne organizácie.
Dohovor Organizácie Spojených národov proti korupcii presadzuje a posiľňuje opatrenia na účinnejšie
a efektívnejšie predchádzanie a boj proti korupcii, napomáha a podporuje medzinárodnú spoluprácu a technickú
pomoc pri predchádzaní a boji proti korupcii, ako aj pri vracaní majetku. Trestnoprávny dohovor o korupcii vo
svojej druhej hlave stanovil skutkové podstaty trestných činov, ktoré súvisia s korupciou. Osobitnú pozornosť
trestnoprávny dohovor venuje právnej zodpovednosti právnických osôb a vzájomnej právnej pomoci. Účelom
Občianskoprávneho dohovoru o korupcii je zaviazať zmluvné strany prijať prostredníctvom právnych noriem účinné
prostriedky nápravy pre osoby, ktoré utrpeli škodu následkom korupcie a umožniť týmto osobami chrániť svoje
práva a záujmy vrátane možnosti získania náhrady škody. Právna úprava boja proti korupcii v európskom práve nie
len definuje aktívnu a pasívnu korupciu, ale reaguje na skutočnosť, že finančné záujmy Európskych spoločenstiev
môžu poškodiť alebo ohroziť okrem trestných činov podvodov aj iné trestné činy, najmä korupčné konanie, ktorého
sa dopúšťajú alebo ktoré je namierené proti domácim činiteľom alebo činiteľom spoločenstva. Zároveň má za cieľ
zlepšiť spoluprácu medzi členskými štátmi v trestných veciach zameranú proti korupčnému konaniu týkajúcemu sa
40
Ú. v. L 145, 31.5.2001, s. 43.
65
činiteľov európskych spoločenstiev a činiteľov členských štátov všeobecne. Medzi orgány Európskej únie, ktoré sa
podieľajú na boji proti korupcii patrí Eurojust. Cieľom Eurojustu je zefektívniť spoluprácu orgánov činných
v trestnom konaní pri vyšetrovaní a trestnom stíhaní taxatívne stanovených trestných činov. V súlade
s požiadavkami, ktoré vyplývajú z právnych noriem európskeho práva ukazuje ďalšiu formu spolupráce členských
krajín Európskej únie v rámci boja proti závažnej trestnej činnosti okrem iného aj v boji proti korupcii.
SUMMARY
Corruption in public administration from the point of view of European law
Corruption means a serious problem for stability and security of a society. Corruption undermines institutions and
values of democracy, ethical values, execution of justice and threatens development and principles of a legal state. A
complex and multi-disciplinary approach is inevitable in order to fight against corruption effectively. Legislation
and staffing of institutions participating in the above mentioned fight play an important role in reinforcement of
states´ abilities to prevent and combat corruption. If the states are to be effective in that area, they have to co-operate
with one another and support individuals and groups outside the public sector, e.g. civil societies or nongovernmental organisations.
The United Nations Convention against Corruption enforces and boosts up the measures on more effective
prevention and fight against corruption, supports international co-operation and provides technical assistance in
prevention and fight against corruption, as well as in assets recovery. Criminal-law convention in its second chapter
set merits of crimes related to corruption. Special attention is paid to legal responsibility of corporate entities and
mutual legal assistance. The objective of civil-law convention against corruption is to bind the contracting parties to
adopt effective means of rectification for persons damaged by corruption and enable them to protect their rights and
interests, including damage recovery by reason of state legal regulations. The legal regulation of fight against
corruption in European law defines active and passive corruption and reacts to the fact that financial interests of
European communities can be damaged and jeopardized not only by cases of fraud, but also by other types of crime,
mainly by corrupt doings by or against inland authorities or community officials. At the same time the convention
intends to improve co-operation between the member states in penal issues aimed at corrupt behaviour of officials of
European comities and of member states in general. Eurojust belongs to the European Union bodies participating in
fight against corruption. Its aim is to make co-operation of law enforcement bodies more effective in investigation
and prosecution of taxatively determined crimes. Eurojust shows another form of co-operation between the member
states of the European Union in combating serious crime, including corruption, in compliance with demands arising
from regulations of European law.
Adresa:
plk.doc. Dr. Jozef Balga, PhD.
Katedra hraničnej a cudzineckej polície
Sklabinská 1
835 17 Bratislava
Tel.: 09610 57 374
[email protected]
66
DECENTRALIZÁCIA VEREJNEJ SPRÁVY V KRAJINÁCH VÝCHODNEJ EURÓPY,
PROBLEMATIKA KORUPCIE V TOMTO PROCESE
Luboš Maxina
Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
Abstrakt: Príspevok je zameraný na niektoré súvislosti v procese decentralizácie verejnej správy.
Zaoberá sa realizáciou výkonu verejnej správy iným - tretím (súkromným) subjektom, ako subjektom
verejnej správy.
Kľúčové slová: verejná správa, decentralizácia, korupcia, benchmarking, public - privat -partnership,
transparentnosť, EU,
¨
DECENTRALIZAČNÉ REFORMY
Stredoeurópske krajiny v procese transformácie na trhové hospodárstvo uskutočňovali a uskutočňujú reformu
verejného sektora. Túto reformu je možné charakterizovať ako decentralizáciu kompetencií na úroveň regionálnej
a miestnej štátnej správy a samosprávy s cieľom priblížiť k občanovi správu veci verejných.
Z pohľadu decentralizácie kompetencií prechádza aj potreba financovania preneseného výkonu štátnej správy
a financovania výkonu samosprávy na miestnu resp. regionálnu úroveň. Je to proces posilňovania samosprávy na
úkor štátnej správy. Vzhľadom na narastajúci počet prenesených kompetencií a zodpovednosť vo veci zabezpečenia
financovania výkonu verejnej správy prostredníctvom svojich rozpočtov, riešia miestne a regionálne samosprávy nie
jednoduchú úlohu, a to zabezpečenie dostatočných príjmov ich rozpočtu pre plnenie úloh v oblasti verejnej správy.
Zo strany druhej, sa tu plne zabezpečuje princíp subsidiarity finančnej a kompetenčná autonómia samosprávy
charakteristický pre európske krajiny.
V tomto procese nie je výnimkou, že aj štát sa často zbavuje veľkej časti svojich ekonomických aktivít, prevádza
vlastnícke právo na fyzické a právnické osoby prípadne zveruje aj riadenie ekonomických aktivít do súkromných
rúk. Tento proces sa samozrejme realizuje v politickom, spoločenskom, právnom, ale predovšetkým
v ekonomickom trhovom prostredí. Do tohto procesu vstupujú ekonomické kategórie ako cena, náklad, investícia,
návratnosť. Orgány verejnej správy sa v tomto procese dostávajú do kontaktu s trhom, na ktorom sa nachádzajú
okrem verejných aj súkromné subjekty. Samozrejme objem finančných prostriedkov a majetku, ktorý bol a je
predmetom decentralizácie sa týmto procesom za posledné roky genericky zvýšil. Práve táto skutočnosť je
dôvodom, prečo sa výkon verejnej správy stáva stále väčším záujmom aj lobistických skupín, či už v pozitívnom,
ale aj v negatívnom zmysle.
Z jedenej strany proces decentralizácie verejnej správy núti orgány verejnej správy plniť narastajúci počet úloh
prenesených z centrálnej úrovne a na strane druhej, je tu narastajúci tlak na znižovanie verejných výdavkov
a znižovanie daňového zaťaženia.
ZABEZPEČENIE FINANCOVANIA VÝKONU VEREJNEJ SPRÁVY
Jedným z najdôležitejších problémov transformujúcich sa stredoeurópskych krajín je financovanie výkonu verejnej
správy. Zabezpečiť plnohodnotný a súčasne kvalitný výkon verejnej správy je samozrejme možný len pri
zabezpečení dostatočných zdrojov na strane príjmov. Tu sú však výrazné rozdiely nielen medzi jednotlivými
krajinami, ale aj medzi jednotlivými regiónmi. V prípade, že je potrebné realizovať verejné záujmy (napr.
investičné) a nie je záujem na financovaní formou zadlženia, prípadne nie je možné získať finančnú podporu štátu,
resp. fondov EU je nevyhnutné hľadať iné riešenia.
Ako jedno z riešení sa ponúka aplikácia metódy už realizovaná viac či menej úspešne z niektorých pôvodných
členských krajín EÚ, a to preklenutie nedostatku financií súkromným kapitálom a tak zabezpečiť výkon verejnej
správy v plnom rozsahu. Takáto forma verejno-súkromného partnerstva má označenie PPP (public - private
partnership). Tento model sa môže realizovať poskytnutím vkladu orgánom verejnej správy do spoločného podniku
so súkromným partnerom na zmluvnom základe, prípadne len poskytnutím súkromného kapitálu s tým, že sa
67
súkromný subjekt zaviaže poskytovať za určitých podmienok určité služby vo verejnom záujme.41
Medzi základné výhody použitia PPP projektov z hľadiska verejnej správy je možné jednoznačne zaradiť zvýšenie
efektívnosti a kvality a zánik uniformity produkcie. Medzi základné riziká z ekonomického pohľadu (okrem
korupcie a transparentnosti) je možné považovať vznik závislého postavenia, kolízneho kartelu alebo regionálneho
monopolu. Treba však dať do pozornosti aj ďalšie možné riziká ako: nedosahovanie požadovanej kvality
súkromným subjektom, zmluvná viazanosť zväčša prekračuje volebné obdobie vo väzbe na politickú zodpovednosť,
správne rozdelenie rizík medzi zmluvné strany, skryté zadlžovanie verejného správy. Takýto model verejného
riadenia v EU naráža na administratívne a právne povedomie o voľnom trhu.
Tieto riziká by sme poukázali aj na nasledovnom príklade: orgán samosprávy (nepeňažným vkladom vo forme
pozemku) založil so súkromným subjektom spoločnú právnickú osobu - akciovú spoločnosť. Táto akciová
spoločnosť zrealizovala projekt výstavby nehnuteľnosti v kombinácií obchodné priestory a nadštandardné byty
(riešenie programu bytovej výstavby). Obchodné priestory sa podarilo prenajať, problém však nastal
s nadštandardnými bytmi, ktoré sa nepodarilo ani po roku od kolaudácie predať, z dôvodu vysokej predajnej ceny na
trhu. V takomto prípade na základe platnej zmluvy, je orgán samosprávy povinný odkúpiť na základe zmluvnej
odkladacej podmienky tieto nadštandardné a nepredajné byty, samozrejme z prostriedkov daňových poplatníkov. Na
tomto prípade je preukázateľné, že celé komerčné riziko znáša orgán samosprávy, napriek len 10 % majetkovej
účasti na základnom imaní akciovej spoločnosti a súkromný investor s majetkovým podielom 90 % neznáša takmer
žiadne komerčné riziko a obdrží aj svoj primeraný zisk.
Záverom je potrebné poukázať, že v takýchto projektoch je širší priestor na korupciu a kolíziu verejného
a súkromného záujmu. Je preto nevyhnutné hľadať primerané možnosti jeho odstránenia alebo aspoň primeraného
minimalizovania komerčných strát z verejných financií.
ZABEZPEČENIE VÝKONU VEREJNEJ SPRÁVY
S narastajúcim počtom decentralizovaných služieb verejnej správy okrem finančného zabezpečenia neúmerne
narastá aj potreba zabezpečenia jej administratívneho výkonu. Nie vždy je možné a nakoniec aj nevyhnutné,
zabezpečiť tento výkon práve orgánom verejnej správy. V tomto prípade je potrebné objektívne posúdiť, čo je
nevyhnutné a z hľadiska ekonomického prínosu aj efektívne zabezpečovať samotným orgánom verejnej správy
a naopak, čo z výkonu verejnej správy je možné zabezpečiť poskytnutím služby prostredníctvom tretej osoby. Aby
nedošlo k postúpeniu výkonu časti verejnej správy buď pod tlakom lobingu prípade z nedbanlivosti, ktorá by mala
do budúcnosti dlhodobý a nepriaznivý vplyv na výkon správy vecí verejných je nevyhnutné zabezpečiť ohodnotenie
významu tejto časti výkonu verejnej správy. 42
Aby bolo možné zabezpečiť miestnu verejnú službu a kontrolovať jej reálnu efektivitu, hospodárnosť a účinnosť
inštitúcií a procesov je nevyhnutné uskutočniť jej ohodnotenie. Ako jedna z možných využiteľných metód je metóda
benchmarkingu pri riadení a hodnotení výkonnosti verejného sektora. Táto metóda je založená na komparatívnej
analýze a možno ju rozdeliť do troch kategórií:
1. porovnávanie riadenia (high - level comparison)
2. porovnávanie výkonnosti (performance benchmarking)
3. porovnávanie procesov a činností (proces benchmarking)
Na základe využitia tejto metódy možno dospieť k rozhodnutiu, ako je možné efektívne zmluvne zabezpečiť verejnú
službu a to v nasledovných formách:
- presunom produkcie celej služby od verejnej organizácie do súkromnej sféry
- presunom len časti produkcie príslušnej služby od verejnej organizácie do súkromnej sféry
- zabezpečením len niektorých vnútorných pomocných služieb v organizácií verejného sektora
súkromnými organizáciami
AKTUÁLNE PROBLÉMY VEREJNEJ SPRÁVY
Charakteristickým znakom decentralizácie je výrazné posilnenie kompetencií na regionálnej úrovni, čo umožňuje
pri výkone verejnej správy realizovať vlastnú daňovú a finančnú správu.
41
Pavel, J.: Institucionálni pohled na možnost využití PPP projektu pri poskytovaní veřejných služeb, VŠE Praha, ČR, Kvalita riadenia
v novom európskom administratívnom priestore, zborník Bratislava august 2006
42
Tonhauser, B.: Trendy v poskytovaní verejných verejnoprospešných služieb v európskom priestore, Sekcia zahraničných vzťahov a integrácie
do EU, Kvalita riadenia v novom európskom administratívnom priestore, zborník Bratislava august 2006
68
Medzi aktuálne problémy verejnej správy a očakávaného vývoja v budúcnosti, je potrebné poukázať na:
- záväzky členských krajín vo vzťahu k EU (riziká vo výdavkovej stránke a dane)
- politické zmeny, najmä spôsoby prerozdeľovania verejných financií zmenou politiky nastupujúcich nových
vlád členských krajín
- nútené financovanie skrytých záväzkov verejnej správy
- starnutie populácie a zvyšovanie nárokov na sociálny systém
- iné výdavky (povodne a pod.)
Štruktúra rozpočtu EÚ ovplyvňuje národný rozpočet stredoeurópsky krajín, čo je možné identifikovať skôr ako
nepriaznivý efekt. Vhodným príkladom je poľnohospodárstvo, ktoré si každoročne bude vyžadovať navyšovanie
financií z národných rozpočtov. Verejné financie na nielen na Slovensku, ale aj v iných členských krajinách sú a
pravdepodobne stále viac budú obmedzované Európskou úniou nielen na výdavkovej strane, ale cez stanovovanie
minimálnych sadzieb daní a nutnosti zavádzania nových daní v členských krajinách EÚ aj na príjmovej strane
verejných financií.
DIFERENCIÁCIA VÝKONU VEREJNEJ SPRÁVY STREDOEURÓPSKYCH KRAJÍN
Vývoj ekonomickej situácie stredoeurópskych krajín samozrejme nebol a ani nebude rovnaký, napriek snahe
a podpore EU o postupné vyrovnávanie jednotlivých členských krajín. Treba poukázať aj na skutočnosť, že do EU
vstúpia ďalšie členské krajiny. Tento proces ekonomického vyrovnávania v USA trval takmer 50 rokov.
Nenapomáha tomu ani reálny štruktúra majetku, napr. podľa odhadov na Slovensku vlastní 1% obyvateľstva 40%
majetku.
Oživenie ekonomiky stredoeurópskych transformujúcich sa ekonomík v posledných rokoch všeobecne zaznamenáva
rast HDP, tí najlepší nad úroveň 5 %. Avšak medzi problémové ukazovatele jednoznačne patrí vývoj inflácie, saldo
bežného účtu platobnej bilancie a splnenie Maastrichtských kritérií na členstvo v Európskej menovej únií (EMU).
Dosiahnuť požadovanú úroveň inflácie do 3 % vyžaduje realizáciu reformy verejných financií. Ide predovšetkým
o obmedzenie výdavkov verejných rozpočtov na dotácie podnikom, reformu penzijného, sociálneho a zdravotného
systému, racionalizácia daňového systému.
V oblasti výšky štátnej zadlženosti k HDP možno konštatovať spomalenie nárastu dynamiky zadlženia od roku
2004, najmä vďaka realizovaným reformám verejných financií.
Z pohľadu stability kurzu národných mien a zotrvania v dvojročnom stanovenom fluktuačnom pásme pre vstup do
EMU sa v poslednom roku vo väčšine stredoeurópskych krajín ukazuje ako bezproblémové.
Pre stredoeurópske členské krajiny EÚ je možné označiť viaceré riziká, ktoré vyplývajú z povinnosti akceptovania
súčasných smerníc EÚ. Možno pozorovať tlaky na zjednocovanie daní s krajinami EU napr. na zjednocovanie dane
z príjmov (v súčasnosti najmä dane z príjmov právnických osôb, v prvom kroku cez zjednotenie daňového základu).
Rizikom sa tak stáva úplná harmonizácia daňových systémov, čo by znamenalo skončenie súťaže vlád, ktorá v
súčasnosti prináša znižovanie daňovej a odvodovej záťaže najmä v strednej a východnej Európe. Naopak,
harmonizovanie daňových systémov by daňovým poplatníkom stredoeurópskych krajín mohlo priniesť vyššie dane
a zvýšenie daňovej a odvodovej záťaže pre nich. Tento proces by podľa nášho názoru práve spomalil vyrovnávanie
nerovnosti ekonomík jednotlivých , hlavne novoprijatých členských krajín EÚ.
Na hospodárenie s verejnými financiami to v EÚ nevyzerá na reformný tlak zo strany členských krajín. Naopak,
v poslednom období má stále viac krajín tendenciu smerovať svojím deficitom verejných financií k 3 % HDP, či bez
problémov aj pravidelne prekračovať túto stanovenú hranicu (napríklad Nemecko).
Ak si stredoeurópske krajiny budú chcieť uchovať a rozvinúť potenciál rýchlejšieho približovania sa ekonomickou a
životnou úrovňou k priemernej úrovni v EÚ, nemôžu pristúpiť na snahy o harmonizovanie podmienok v EÚ, vrátane
verejných financií. Naopak, bude žiaduce uskutočňovať reformu v dotačnej, inak transferovo smerovanej podpore
podnikateľským subjektom, v reforme sociálnych odvodov a sociálnych transferov, ale aj v daňovej reforme.
KORUPCIA, DEFINOVANIE
Každá krajina má vlastnú predstavu korupcie. Multilaterálne medzinárodné zhromaždenia sa preto nikdy nedohodli
na jej definícii. Po viacročných rokovaniach dospeli ku kompromisom len o jednotlivých formách korupcie.43
Väčšina z definícií pojmu korupcia vychádza z toho, že korupčné správanie je také, pri ktorom sa niekto zachová
nepoctivo pri plnení zverených úloh, vyplývajúcich z jeho/jej postavenia. Takéto ponímanie korupcie poukazuje na
43
OBPK, Národný program boja proti korupcií, časť A, ÚVOD str. 1-2
69
to, že korupcia sa netýka len verejných činiteľov, ale aj osôb, ktoré svojím ekonomickým alebo politickým
postavením majú verejný vplyv, alebo v svojej správe majú verejné financie alebo statky.44
Návrh Konvencie OSN o postupe proti korupcii definuje korupciu nasledovne:
Za korupčné jednanie sa považuje "ponuka, sľub alebo akákoľvek výhoda v niečí prospech ako neprimeraná
pohnútka pre výkon alebo nevykonanie povinnosti a vyjednávanie požiadaviek, prijatie akejkoľvek výhody
ako neprimeranej pohnútky pre výkon alebo nevykonanie povinnosti."45
Na IX. Kongrese OSN v Káhire v roku 1995 bola korupcia definovaná ako "úplatkárstvo alebo iné chovanie vo
vzťahu k osobám, ktorým bola zverená zodpovednosť, ktorá ovplyvňuje plnenie ich povinností vyplývajúcich
z ich postavenia a smeruje k získaniu nepatričných výhod akéhokoľvek druhu pre nich samotných alebo pre
iných."46
Korupcia ako nežiaduci prvok vo výkone verejnej správy
Medzi problémy stredoeurópskych krajín v procese transformácie na trhové hospodárstvo patrí aj otázka korupcie.
Korupcia ako dôsledok zneužitia verejnej moci je veľmi vážny morálny problém. Je prirodzené a správne, ak sa
spoločnosť snaží od korupcie očisťovať. Korupcia sa vyskytovala v týchto krajinách samozrejme aj
v predchádzajúcom spoločenskom zriadení, kde socialistický systém spoločenského zriadenia využíval korupciu ako
prostriedok k upevneniu moci. Z tohto obdobia zostali zachované určité zvyklosti. Patrí medzi ne hlavne tradícia
korupcie na vysokej aj nízkej úrovni verejnej správy, zakorenená nedôvera voči štátu, rozšírený pocit, že okrádanie
štátu je legitímne, rozšírený klientelizmus, vzájomné úsluhy v rozpore s formálnymi politickými a úradnými
normami a korupcia v súkromnom sektore.
Za spoločný znak stredoeurópskych krajín v oblasti korupcie je možné hodnotiť skutočnosť, že síce nastal kolaps
v tomto systéme, avšak proces demokratizácie a vznik slobodného trhu začal generovať korupciu nového druhu.
Existuje široká zhoda, že korupcia v stredoeurópskych krajinách je závažnejším problémom než v ostatných
členských štátoch EU. Napriek rozširovaniu opatrení vlád týchto krajín na obmedzovanie korupcie, je možné
konštatovať, že nemá dostatočný efekt, pretože korupcia v spoločnosti klesá veľmi pomalým tempom.
Ďalším problémom je objektívne hodnotenie miery korupcie a korupčného správania. Pri meraní a hodnotení stavu
korupcie sa môže vychádzať len z prieskumu verejnej mienky a štatistiky relevantných prípadov spojených
s korupciou. Index vnímania korupcie Transparency International 2005 (CPI), výskum Svetovej banky a EBRD a aj
prieskum rozsahu korupcie, poukázali v roku 2005 na pokles vnímania rozšírenosti korupcie. Hodnota CPI sa
pohybuje v intervale 1 až 10 (čím je hodnota CPI vyššia, tým je verejný sektor príslušnej krajiny vnímaný ako menej
korupčný). Z hodnotenia krajín V4 Poľsko zaznamenalo za rok 2005 index CPI 3,4; Slovensko a Česká republika
index CPI 4,3 ; a Maďarsko index 5,0. Všeobecne však možno pozitívne hodnotiť, že takmer vo všetkých
stredoeurópskych krajinách po vstupe do členstva EU dochádza k vnímaniu znižovania korupcie.47
Mieru rozšírenia a veľkosti poskytovaných úplatkov v jednotlivých oblastiach za rok 2005 zisťoval Ústav pre
výskum verejnej mienky Štatistického radu SR. Podľa mienky občanov napriek miernemu poklesu je potrebné
podplácať alebo vyhľadávať v SR protekciu najviac v nasledovných oblastiach:
• zdravotníctvo (71 % odpovedí)
• súdy (34 % odpovedí)
• školstvo (31 %)
Dňa 21.06.2000 na 106. zasadnutí vláda SR schválila Národný program boja proti korupcii, v ktorom schválila
ciele programu boja proti korupcií, príčiny a dôsledky korupcie, predpoklady a princípy boja proti korupcií, náčrt
riešení, úlohu mimovládnych organizácií, nezávislých združení a médií.
V roku 2005 z hľadiska opatrení vláda SR realizovala predovšetkým aktivity smerujúce k znižovaniu korupcie a to
realizáciou rozsiahlych systémových reforiem v oblasti verejných financií, súdnictva, sociálneho systému či
zdravotníctva. Vláda SR pre nasledujúce obdobia prijala nasledovné opatrenia smerujúce k znižovaniu korupcie vo
verejnej správe:
1. Zavedenie jasných pravidiel do rozhodovania pri prideľovaní dotácii štátnou správou a územnou samosprávou
2. Zvýšenie poskytovania informácii pri prideľovaní eurofondov
3. Zavedenie jasných pravidiel do rozhodovania o prideľovaní eurofondov
4. Zvyšovanie transparentnosti činnosti justície
5. Zavedenie systému nestranného a nestraníckeho rozhodovania o konflikte záujmov verejných funkcionárov
6. Podporovanie elektronizácie a transparentnosti verejného obstarávania
44
47
Kollár, M.- Mesežnikov, G.-Bútora, M.: Slovensko 2005, Súhrnná správa o stave spoločnosti, str. 646-648, Inštitút pre verejné otázky,
Bratislava 2006
45
46
70
7. Zavedenie súťažných prvkov a transparentnosť do verejno-súkromných partnerstiev
8. Zúženie imunity ústavných činiteľov
9. Zavedenie povinnosti vyberať štatutárov úradov miestnej štátnej správy výberovými konaniami - odpolitizovanie
miestnej štátnej správy
10.Zavedenie transparentného systému verejného obstarávania na úrovni jednotlivých verejných obstarávateľov
11. Znižovanie miery korporativizmu v spoločnosti
12. Odstránenie prekážok občanov pri vybavovaní potrebných dokladov
13. Zavedenie pravidiel pre riešenie konfliktu záujmov štatutárov úradov špecializovanej miestnej štátnej správy
14. Zlepšenie kontroly financovania politických strán
15. Upravenie spôsobu odvolávania hlavného kontrolóra obce
16. Zabezpečenie pôsobenia hlavného kontrolóra vo všetkých obciach
17. Odstránenie formálnosti výberových konaní v štátnej správe - odpolitizovanie a sprofesionalizovanie štátnej
služby
18. Sfunkčnenie systému predkladania úplných majetkových priznaní
19. Zavedenie povinnosti uskutočňovať výberové konania pri obsadzovaní najvyšších postov nezávislých
regulačných úradov
20. Znižovanie korupcie pri činnosti vysokých škôl
KORUPCIA A TRANSPARENTNOSŤ V PODMIENKACH EU
V rámci organizačnej štruktúry Európskej únie existuje na boj s korupciou "koordinačné oddelenie pre boj proti
podvodom" (UCLAF). Toto oddelenie je zodpovedné za všetky aspekty boja proti trestnej činnosti, ktorá negatívne
postihuje rozpočet spoločenstva a za následné vyšetrovanie tejto činnosti. V roku 1997 bol v Bruseli podpísaný
Dohovor o boji proti korupcii úradníkov spoločenstva a jednotlivých štátov. Dohovor zaväzuje členské štáty k
prijatiu potrebných opatrení k označovaniu ako aktívneho, tak aj pasívneho korupčného správania, za trestný čin na
národnej úrovni. Ďalej dohovor zaväzuje k zabezpečeniu efektívneho, proporcionálneho a odradzujúceho trestného
postihu za spomínanú činnosť, vrátane odňatia slobody.
Medzi najzávažnejšie dokumenty Európskej únie patria:
• Dohovor o boji proti korupcii týkajúcej sa úradníkov Európskych spoločenstiev alebo úradníkov členských
štátov EÚ, vypracovaný na základe článku K.3 (2)(c) Zmluvy o EÚ;
• Spoločné stanovisko zo 6. októbra 1997, ako ho definovala Rada na základe článku K.3 Zmluvy o EÚ k
rokovaniam v Rade Európy a OECD týkajúcich sa korupcie;
• Druhé spoločné stanovisko z 13. novembra 1997 definované Radou na základe článku K.3 Zmluvy o EÚ na
rokovaniach uskutočnených v Rade Európy a OECD o boji proti korupcii;
• Spoločný postup z 22. decembra 1998 prijatý Radou na základe článku K.3 Zmluvy o EÚ, týkajúcej sa
korupcie v súkromnom sektore;
• Akt Rady z 26. mája 1997, ktorým sa na základe článku K.3 (2)(c) Zmluvy o EÚ navrhuje Dohovor o boji
proti korupcii, do ktorého sú zapojení štátni úradníci Európskych spoločenstiev alebo štátni úradníci
členských štátov EÚ;
• 1999 Biela kniha EU o o európskej správe;
• Zelená kniha EU, Brusel, 3.5.2006 Európska iniciatíva týkajúca sa transparentnosti.
Pri problematike korupcie je potrebné ešte poukázať aj na transparentnosť politiky a verejnej správy vo vzťahu
k EÚ. Stredoeurópske krajiny po získaní členstva v EU a pristúpení k k dohovorom získali zastúpenie aj v orgánoch
EU. Komisia EU v roku 2005 prišla s návrhom Európskej iniciatívy transparentnosti, s cieľom upevniť pravidlá
pre európskych politikov. Podľa komisie v Bruseli sídli asi 15 000 lobistov (právnici, konzultanti, korporácie,
obchodné asociácie a mimovládne organizácie), ktoré sa usilujú ovplyvňovať úradníkov Komisie a Európskeho
parlamentu. Počet špeciálnych záujmových skupín sídliacich v Bruseli sa odhaduje na 2600 a ich každoročné
výnosy siahajú do výšky 60-90 miliónov EUR. Oblasti iniciatívy komisie bolo:
• zvýšenie finančnej zodpovednosti európskeho financovania
• posilnenie personálnej integrity a nezávislosti inštitúcií EÚ
• zavedenie prísnejších kontrol voči lobistom
Tieto oblasti bolo ešte v roku 2005 konkretizované o kroky v nasledovných oblastiach:
- informácie o príjemcoch z fondov EU
- boj s korupciou
- lobovanie za transparentnosť
- etické štandardy a zodpovednosť európskych zákonodarcov.
71
V náväznosti na to bola dňa 3.5.2006 predložená Komisiou európskych spoločenstiev Zelená kniha: Európska
iniciatíva týkajúca sa transparentnosti. V nej sa zväzuje Komisia rozšíriť príležitosti pre všetky zainteresované
strany, aktívnu účasť na procese tvorby politiky EU, ako jeden zo strategických cieľov na roky 2005-2009. Týmto
aktom naväzuje a stavia na opatreniach celkových reforiem zavádzaných od roku 1999 a opatreniach v Bielej knihe
o európskej správe.
Zoznam použitej literatúry:
[1]
KOLLÁR, M.; MESEZNIKOV, G.; BÚTORA, M.: Slovensko 2005, Súhrnná správa o stave spoločnosti,
Inštitút pre verejné otázky, Bratislava 2006.
[2]
ŠEBOVÁ, M.: Prepojenie politík cieľmi i nástrojmi, Verejná správa, časopis č. 21/2006, str.18- 19.
[3]
NEMEC, J.: Európa prebúdza driemajúce právo, Verejná správa, časopis č.8/2006, str. 15.
[4]
MALÍKOVÁ, Ľ.; STAROŇOVÁ, K.; SIČÁKOVÁ-BEBLAVÁ, E. -editorky: Kvalita riadenia v novom
európskom administratívnom priestore, Ústav verejnej politiky Fakulty sociálnych a ekonomických vied UK
v Bratislave a Transparency International Slovensko, Bratislava, august 2006.
[5]
ZEMANIČOVÁ, D.; SIČÁKOVÁ, E.: Korupcia v SR ako celospoločenský problém, Transparency
International Slovensko, Bratislava máj 2001.
[6]
brozura1cast.qdx - Monitoring procesu vstupu do EU: Korupce a protikorupční politika, OPEN SOCIETY
INSTITUTE 2002.
[7]
Zelena kniha,: Európska iniciatíva týkajúca sa transparentnosti, Komisia európskych spoločenstiev, Brusel,
3.5.2006.
[8]
OBPK,: Národný program boja proti korupcií, schválený vládou 21.06.200 na 106 zasadnutí vlády SR
[9]
KOSORÍN, F.: verejná správa (koncepcia, reformy, organizácia). Národohospodárska fakulta EÚ, Bratislava
2003.
[10] aktuálne zákony a vládne materiály
[11] www transparency international slovensko
[12] internet
RESUME:
Budovanie trhového hospodárstva prináša veľa spoločných problémov v procese reformy verejnej správy
v krajinách východnej Európy. Tento príspevok je zameraný na niektoré súvislosti v procese decentralizácie verejnej
správy. Zaoberá sa realizáciou výkonu verejnej správy iným - tretím (súkromným) subjektom, ako subjektom
verejnej správy.
Príspevok ďalej pojednáva o problematike korupcie, lobingu a jej možných vplyvoch vo verejnej správe s dosahom
na miestne a regionálne orgány verejnej správy až po orgány EU. Autor uvádza opatrenia, ktoré prijala vláda SR
a opatrenia prijaté orgánmi EU. Cieľom je redukovanie korupcie vo verejnej správe a zabezpečiť transparentný
výkon verejnej správy.
SUMMARY:
The creation of market economy brings many common problems in a process of reform of public administration in
Eastern Europe countries. The paper is focusing on some relations in application of process of decentralization in
public administration. It deals with applications of public administration by other - the third (private) subject as
a subject of public administration.
This paper deals also with corruption and its possible influence in public administration of the regional offices and
the European Union authorities. Author mentiones some measures accepted by the Slovak government also by
authorities of the European Union. The aim is to reduce coruption in public administrtion and provide transparential
application of public administration.
72
Adresa:
Mgr. Ing. Ľuboš Maxina
Katedra správneho práva, práva životného prostredia a finančného práva
Hornopotočná 23
918 43 Trnava, SR
[email protected]
73
74
NIEKOĽKO POZNÁMOK K PÁCHANIU A UTAJOVANIU KORUPCIE
Jana Viktoryová, Jaroslav Pažítka
Abstrakt: V článku je venovaná pozornosť spôsobom páchania a utajovania trestných činov korupcie
z pohľadu trestno-právnych aspektov. Osobitný dôraz je položený na možnosti zákonného a včasného
dokumentovania (fixovania) dôkazných informácii vyhľadaných pri trestných činoch korupcie.
Poznatky z článku si môžu záujemcovia rozšíriť o ďalšie informácie v učebnici Viktoryová, J. - Bango,
D. a kol.: Metodika vyšetrovania trestných činov II. časť. Bratislava, Akadémia PZ, 2004.
Kľúčové slová: spôsoby páchania a utajovania korupcie, dokumentovanie, fixovanie dôkazov,
zákonnosť.
Poznanie spôsobu páchania a utajovania trestnej činnosti má svoj osobitný význam v procese odhaľovania
a dokumentovania korupcie. Spôsoby páchania a utajovania tohto druhu kriminality sa veľmi rýchlo menia. Každá
zmena v oblasti spoločenského života (napríklad ekonomiky a ekonomických vzťahov) prináša so sebou i nové
formy a spôsoby páchania trestnej činnosti korupcie. Páchatelia sa novým podmienkam rýchlo prispôsobujú, menia
spôsoby páchania a utajovania trestnej činnosti, tieto zdokonaľujú podľa toho, ako sa zoznamujú s metódami
odhaľovania a vyšetrovania korupčnej kriminality.48
Spôsob spáchania korupcie sa realizuje ako dohoda, ktorá prebieha v súkromí medzi podplácajúcim a podplácaným,
obidva subjekty vo vlastnom záujme dohodu taja a pochopiteľne o nej nie je vyhotovený žiadny písomný záznam.
Z toho dôvodu sa možné korupčné konanie prejavuje ako nepochopiteľné rozhodnutie štátnych úradníkov. Spôsob
páchania týchto trestných činov je podmienený z hľadiska miesta predovšetkým oblasťou, sektorom, v ktorom
pôsobí subjekt verejnej správy zúčastňujúci sa na tejto dohode. V zmysle Trestného zákona sa u trestných činoch
korupcie jedná predovšetkým o prijatie finančnej hotovosti, alebo inej výhody od občanov a o následné konanie
týchto pracovníkov, ktorými realizujú uzavretú dohodu. Základným spôsobom páchania tejto trestnej činnosti je
teda konanie naplňujúce znaky skutkovej podstaty niektorého z trestných činov 8. hlavy 3. oddielu osobitnej časti
Trestného zákona a následné konanie, ktoré bolo dojednané pri tomto „výmennom obchode“, a ktoré môže, alebo
nemusí napĺňať znaky ďalších skutkových podstát trestných činov osobitnej časti Trestného zákona. Pri týchto
trestných činoch sa výlučne realizuje výmena statkov za určitú neoprávnenú protislužbu zo strany osoby, ktorá
disponuje právomocou vo verejnej správe. Špecifický spôsob ich páchania je podmienený predovšetkým tým, že
obidva subjekty zúčastnené na tejto výmene sú páchateľmi trestných činov korupcie. Spôsob tejto výmeny je
ovplyvnený záujmom týchto strán udržať túto aktivitu v tajnosti z obavy pred trestným stíhaním a z toho
vyplývajúcich následkov v profesionálnom, ale aj osobnom živote. V nadväznosti na tieto špecifiká sú potom
spôsoby utajovania tejto trestnej činnosti vo zvlášť veľmi úzkom vzťahu so spôsobmi jej páchania a vo väčšine
prípadov spolu splývajú. Výnimku tvoria prípady, kedy jedna zo strán využije špeciálne ustanovenia o účinnej
ľútosti. Spôsob páchania a utajovania je ovplyvnený aj viacerými inými faktormi. Jednak je to oblasť, v ktorej
dochádza ku korupcii a postavenie zainteresovaných subjektov a tiež predmet záujmu t. j. cieľ, ktorý má byť
korupčne uspokojený.
Vychádzajúc z objektívnej stránky trestného činu sa korupčné konanie môže prejavovať takto:
- základným spôsobom páchania a utajovania u týchto trestných činov je ich realizácia v uzavretých priestoroch,
kanceláriách spravidla bez prítomnosti svedkov,
- k uskutočneniu odovzdávania úplatku alebo inej nenáležitej výhody a ich žiadania môže dôjsť aj bez slov, čo
potom samozrejme negatívne vplýva na odhaľovanie a dokazovanie korupčnej trestnej činnosti a sťažuje
preukázanie subjektívnej stránky týchto trestných činov,
- k prevodu peňazí môže dochádzať aj bezhotovostným prevodom na účty znejúce na páchateľov, ale aj účty
znejúce na iné mená, firmy, alebo účty v zahraničných bankách,
- odovzdávanie úplatku a inej nenáležitej výhody prostredníctvom nezainteresovanej osoby, ktorú páchateľ
ovplyvní vhodnou legendou,
48
BANGO, D. - VIKTORYOVÁ, J.: Metodika vyšetrovania korupcie. Bratislava, Akadémia PZ, 2002, s. 8. VIKTORYOVÁ, J. - BANGO, D.a
kol.: Metodika vyšetrovania trestných činov II. časť. (Vybrané druhy ekonomických tretných činov). III. kapitola. Metodika vyšetrovania
korupcie. (s. 53 - 90) Bratislava, Akadémia PZ, 2004, s. 58.
75
-
ďalším spôsobom utajovania je rýchly rozptyl prijatých finančných prostriedkov na iné účty a zrušenie
pôvodných účtov,
plnenie uskutočňované rôznymi ústretovými službami, ktoré naoko nesúvisia s korupciou, ale ktorých výsledok
v konečnom dôsledku môže byť uspokojenie materiálnych, alebo duševných potrieb,
rozšíreným spôsobom utajovania, predovšetkým po odhalení trestného činu korupcie sú rôzne spôsoby
ovplyvňovania svedkov,
ničenie stôp, ktoré vznikli následnými konaniami po prijatí úplatku,
prijímanie úplatku alebo inej nenáležitej výhody sa uskutočňuje pod vhodnou legendou.
Korupcia v oblasti verejnej správy, ktorú páchajú jej zamestnanci disponujúci verejným postavením sa prejavuje
spravidla v tom, že títo neoprávnene vydávajú rôzne certifikáty a licencie a to buď v podobe ich prednostného
vybavenia alebo vybavenia bez potrebných dokladov.49
So spôsobmi páchania a utajovania trestných činov korupcie úzko súvisí aj vzťah korupcie a organizovaného
zločinu.
Základnou črtou, ktorá charakterizuje vzťah korupcie k organizovanému zločinu je, že korupcia nie je cieľom, ale je
prostriedkom organizovaného zločinu. Už viackrát v odborných kruhoch odznelo a potvrdzujú to aj autori Bango, D.
a Lisoň, M. vo svojich prácach k tejto problematike, že „získanie vplyvu pomocou korupcie je jedným
z najnebezpečnejších spôsobov správania sa v rámci organizovaného zločinu“.
Organizovaný zločin využíva korupciu predovšetkým na zabezpečenie ochrany nezákonných organizácií a jej
členov, pred trestno-právnym postihom, ďalej za účelom získania lukratívnych informácií, ktoré sú v správe
štátnych a verejných inštitúcií. Často je korupcia ako prostriedok použitá preto, aby daný subjekt verejnej správy bol
jednoducho do niečoho zapletený, čo je možné potom proti nemu použiť vo forme vydierania. Vzhľadom na to, že
organizovaný zločin disponuje značnými finančnými prostriedkami, naberá ním uskutočňovaná korupcia
nekontrolovateľné rozmery s nepredstaviteľnými následkami pre vlastný právny štát. Skúsenosti z európskych
demokratických štátov ukazujú, že väčšina korupčných prípadov bola na úseku zadávania stavebných prác verejnou
správou súkromným firmám a v oblasti správnych úkonov spojených s vymeriavaním poplatkov.50
Výsledky výskumov verejnej mienky ukazujú to, čo všetci intuitívne tušia, že korupčné praktiky sú najviac
rozšírené na úradoch štátnej správy, súdoch, verejnoprávnych inštitúciách spravujúcich poistné fondy, úradoch
zabezpečujúcich sociálnu a zdravotnú starostlivosť a pod. Všetky tieto spomenuté inštitúcie možno zahrnúť pod
hlavičku verejnej správy. Poukážme ako je korupcia vnímaná občanmi na základe prieskumu verejnej mienky.
Základným predpokladom úspešného riešenia korupcie v oblasti verejnej správy je poznať jednotlivé formy
a spôsoby jej páchania. Korupčné konanie predovšetkým vo verejno-právnych inštitúciách a orgánoch, obciach sa
najčastejšie prejavuje ako:
- úplatkárstvo, poskytovanie rôznych provízií,
- zneužívanie právomoci verejného činiteľa,
- podvod,
- získavanie neprimeraných výhod v súvislosti s výkonom niektorých verejných funkcií,
- koristenie z funkcie alebo postavenia vo verejnom živote v dôsledku ich zneužitia,
- neoprávnené nadobúdanie hnuteľného a nehnuteľného majetku, verejné obstarávanie tovarov, služieb
a verejných prác v rozpore so zákonom,
- zneužívanie informácií o skutočnostiach dôležitých v obchodnom styku, ktoré pracovník prípadne funkcionár
orgánu verejnej správy alebo verejno-právnej inštitúcie získal z titulu svojej funkcie alebo pracovného
zaradenia,
- zlučovanie súkromnej podnikateľskej činnosti s výkonom funkcie v orgánoch verejnej správy a ťaženie
z funkcie v prospech vlastnej podnikateľskej činnosti,
- protekcionárstvo a nedôvodné nadržovanie, respektíve uprednostňovanie, klientelizmus,
- uprednostňovanie v povolaní z dôvodu politickej príslušnosti,
- financovanie politických strán a hnutí z nelegálnych zdrojov alebo na úkor záujmov spoločnosti,
- nezákonné platby a podobne.
49
VIKTORYOVÁ, J. - BANGO, D.a kol.: Metodika vyšetrovania trestných činov II. časť. (Vybrané druhy ekonomických tretných činov). III.
kapitola. Metodika vyšetrovania korupcie. (s. 53 - 90) Bratislava, Akadémia PZ, 2004, s. 59 - 60.
kapitola. Metodika vyšetrovania korupcie. (s. 53 - 90) Bratislava, Akadémia PZ, 2004, s. 61.
50
76
Nebezpečnejšími formami korupcie sú tie, ktoré majú za následok organizované prenikanie do štruktúr riadiacich
a rozhodovacích štátnych orgánov, kde uplatňujú svoj vplyv na rozhodovanie vo veciach všeobecného záujmu. Tieto
formy sa odlišujú nielen výškou a hodnotou poskytovaných úplatkov, protislužieb, hmotných a iných plnení, ale aj
pôvodom použitých prostriedkov a ďalej tým, že úplatkárstvo je len sprievodným javom alebo nástrojom na
vykonanie inej trestnej činnosti. Poskytnuté plnenie zaväzuje príjemcu úplatku aj do budúcna, podplácajúcemu
poskytuje možnosť kompromitovať vplyvné osobnosti, zaväzovať ich a rozširovať ich prostredníctvom sféry svojho
vplyvu.51
Na odhaľovanie spôsobov páchania a utajovania korupcie má zásadný význam zákonné a včasné dokumentovanie
(fixovanie) dôkazných informácií.
Orgány činné v trestnom konaní a súd v konkrétnej práci s dôkazmi využívajú vyšetrovacie metódy, na základe
ktorých vykonávajú procesné zdokumentovanie dôkazných informácií. Vyšetrovacia metóda je výsledkom získania
dôkazu, je vyšetrovacím úkonom, výsledkom aplikácie ktorého môže byť získanie dôkazov vo veci. Aby určitá
metóda bola uznaná ako prostriedok získania dôkazu vyžaduje sa, aby obsahovala dôkaznú informáciu. Okrem toho
sa vyžaduje, aby pri získavaní bol dodržaný určitý postup a aby tieto výsledky boli trestnoprocesne zaistené.
Rozumieme pod tým zákonom uznanú formu.
Prípustné sú tie vyšetrovacie metódy, ktoré sa v praxi osvedčili a ktoré sú objektívne schopné viesť k poznaniu
a dokázaniu skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností. Vyšetrovacie metódy sú prípustné pokiaľ sa
nepriečia výslovným ustanoveniam zákona alebo jeho zmyslu.52
Trestnoprocesná úprava vyšetrovacích metód musí obsahovať všeobecné ustanovenia upravujúce podmienky
prípustnosti príslušnej metódy, formu jej procesného zaznamenania, ustavenia zakazujúce použitie niektorých
metód, ako aj ustanovenia vyjadrujúce účel a podstatu danej metódy, v rozsahu nevyhnutnom na jej aplikáciu.53
Na fixáciu, zdokumentovanie dôkazov sa v procesnej praxi okrem trestno-právnych postupov upravených
v Trestnom poriadku využívajú rôzne metódy poznávania.
Medzi klasické metódy poznávania zaraďujeme najmä:
Pozorovanie pri dokazovaní slúži najmä na získanie dôkaznej informácie. Pozorovanie má cieľavedomý charakter,
tvorí ho systematický súhrn vnemov vzťahujúcich sa na trestnú vec, fakty a javy, obsahuje nevyhnutne potrebný
kritický hodnotiaci charakter. Pohyb dôkaznej informácie pri pozorovaní je nasledovný - z prameňa informácie objektu - nositeľa informačného signálu - k adresátovi informácie - orgánu činnému v trestnom konaní a súdu.
Možnosť a stupeň znehodnotenia dôkaznej informácie pritom závisia od podmienok a prostriedkov pozorovania
a subjektívnych kvalít pozorovateľa. Pozorovanie nie je mysliteľné bez vnímania.
Vnímanie v sebe zahŕňa informácie o tých vlastnostiach predmetu, ktoré sa bezprostredne neodrážajú, ale ktoré sú
vnútorne spojené s odrážanými znakmi predmetov, faktov, javov spojených so spáchaným trestným činom.
Opis sám o sebe vystupuje v dokazovaní ako určitá etapa zovšeobecnenia získanej dôkaznej informácie
a prostriedok jej fixácie zákonom stanoveným postupom.
Pri bezprostrednom opise vnímaná informácia sa naraz prenáša do opisu. Pri čiastkovom opise sa vnímaná
informácia čiastočne prenáša do opisu a čiastočne sa fixuje v pamäti subjektu opisu. Potom na základe
fragmentárneho opisu a vybavenia si zafixovanej informácie sa zostavuje úplný opis, ktorý obsahuje celú sumu
informácie získanej od objektu opisu. Pri postupnom opise sa vnímaná informácia fixuje v pamäti subjektu opisu,
potom sa ním úmyselne vybavuje a až potom sa prenáša do opisu.
Ďalej sa môžu využívať napríklad metódy porovnávania.
V praxi sa stretávame aj s metódami experimentálnymi, a to hlavne v znaleckom dokazovaní, s využívaním
výpočtovej techniky, obrazového a zvukového záznamu. Do úvahy prichádzajú aj metódy spojené s používaním
operatívno-pátracích a technicko-informačných prostriedkov.54 Využívanie naznačených progresívnych postupov si
vyžaduje neraz zložitosť posudzovaných odborných otázok v konkrétnom prípade, časovú náročnosť riešeného
problému, nutnosť systematického štúdia príslušnej odbornej literatúry, využívanie zásadných empirických
a teoretických poznatkov, ktoré je potrebné komplexným spôsobom spracovať, potrebu konzultácie s ďalšími
odborníkmi a podobne.
51
kapitola. Metodika vyšetrovania korupcie. (s. 53 - 90) Bratislava, Akadémia PZ, 2004, s. 62 - 63.
ROMŽA, S.: Aktuálne otázky trestnoprocesnej úpravy vyšetrovacích metód. In: Justičná revue, č. 8 - 9, 1992.
53
ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestný poriadok s komentárom. Žilina, Poradca podnikateľa, 2006, s. 257.
54
VIKTORYOVÁ, J. a kol.: Teória a prax dokazovania vo vyšetrovaní. Bratislava, Akadémia PZ, 2001, s. 30 - 31.
52
77
Informačná podstata metód fixácie dôkazov spočíva v tom, že s ich pomocou sa:
uskutočňuje odovzdávanie dôkaznej informácie, postupujúcej od nositeľa informácie k adresátovi
informácie - orgánu činnému v trestnom konaní a súdu,
zabezpečuje zaistenie dôkaznej informácie pre jej opakované využitie v procese dokazovania,
vďaka zachovaniu získanej dávky informácie zaisťuje možnosť jej nahromadenia v rámci hraníc
vyjadrujúcich úplné stanovenie predmetu dokazovania, t.j. do momentu dokázanosti všetkých okolností
patriacich do predmetu dokazovania, dôležitých pre zistenie skutkového stavu veci,
fixuje sa informácia, ktorá sa vzťahuje na predmet dokazovania (vzťahová informácia), ktorú zákon
pripúšťa (prípustná informácia) a podstatná z hľadiska predmetu dokazovania.55
Fixácia dôkazov je systém úkonov na zachovanie faktických údajov a tiež podmienok, prostriedkov a spôsobov
ich vyhľadania a zaistenia, a to v zákonom stanovenej forme. Z tohto určenia vyplýva, že:
1. fixácia dôkazov je činnosť, systém úkonov a nie iba myšlienkový proces zapamätávania nejakých faktov,
javov, procesov,
2. táto činnosť je zameraná na zachytenie objektu fixácie určitými procesnými formami. Preto nie každá,
hoci materiálne forma zachytenia objektu, vyhovuje potrebám fixácie dôkazov a zodpovedá tomuto
pojmu, ale iba forma stanovená TP,56
3. do pojmu fixácie dôkazov sa zahrňuje nielen zachytenie vlastných faktických údajov, ale aj úkonov na
ich odhalenie, lebo prípustnosť dôkazov závisí od prípustnosti ich zdrojov, prostriedkov, spôsobov
vyhľadávania jedných aj druhých. Posudzovanie ich prípustnosti je nutné, podmienené zachytením
zodpovedajúcej informácie, uskutočneným v rámci fixácie dôkazov,
4. pretože fixácia dôkazov predstavuje zachytenie taktických údajov zodpovedajúcou procesnou formou, je
nevyhnutné zachovať v pamäti informáciu o vlastnom procese fixácie, t.j. o jeho podmienkach,
používaných prostriedkoch a spôsoboch fixácie. Bez toho nie je možné dostatočne úplne a objektívne
vyhodnotiť výsledky fixácie, t.j. vyriešiť otázku o úplnosti a adekvátnosti odrazu.
Z uvedeného je možné vyvodiť záver, že objektmi zachytenia pri fixácii dôkazov sú vlastné faktické údaje, úkony
na ich odhalenie a fixáciu a podmienky a spôsoby odhalenia a fixácie faktických údajov a ostatných objektov
zachytenia.
Porušovanie procesných pravidiel pri fixácii (dokumentovaní) dôkazných informácií predstavovalo by v reálnej
praxi ohrozenie úplnosti a vierohodnosti dôkazného materiálu a celkového postupu vo vyšetrovaní.
Zvolený postup fixácie (dokumentovania) dôkaznej situácie v trestno-procesnej praxi musí vychádzať
z nasledovných zásad a zákonitostí platných pre celkový proces dokazovania, a to:
- každá metóda, prostriedok a postup na získanie informácií tvoriacich obsah dôkazu musí byť posudzovaný
z hľadiska jeho prípustnosti,
- v procese vyšetrovania nesmie byť využitý dôkaz, ktorý bol získaný nezákonným spôsobom,
- kompetencia orgánov a účastníkov trestného konania na zaobstarávanie dôkazov (dôkazných informácií),
- prepojenie s predmetom dokazovania (pri hodnotení zvolenej metódy, prostriedku a postupu je dôležité
venovať pozornosť závažnosti dôkazov, ktoré získame, tak aby bolo možné včas vylúčiť dôkazy
nepodstatné, ktoré nenapĺňajú okolnosti tvoriace predmet dokazovania),
- na základe analýzy poznatkov o prameni dôkazov, zo závažnosti skutočností vyplývajúcich z prameňov
dôkazov, z ich súvislosti a náväznosti na iné skutočnosti relevantné v prípade je možné odvodiť ich súlad
s poznatkami praxe a vedy a zvoliť vhodný odborných postup (znalecké dokazovanie),
- výber danej metódy, prostriedku a postupu musí orgán alebo subjekt, ktorý ho vykonáva zdôvodniť,
- medzi konkrétnym dôkazom získaným na základe určitej metódy, prostriedku a postupu a ostatnými
dôkazmi v trestnej veci musí existovať vzťah vnútornej jednoty, skĺbenosti argumentov, presvedčivosti
a logiky,
- dodržanie pravidiel zaručujúcich úplnosť a presnosť (vierohodnosť) fixovania zaobstaraných dôkazných
informácií.57
(1) VIKTORYOVÁ, J. a kol.: Teória a prax dokazovania vo vyšetrovaní. Bratislava, Akadémia PZ, 2001.
(2) VIKTORYOVÁ, J. - METEŇKO, J.: Korupcia v Policajnom zbore a v iných oblastiach spoločenského života.
Zborník odborných prác z medzinárodného teoreticko-praktického seminára konaného dňa 2.3.2001. Bratislava,
Akadémia PZ, 2001.
55
VIKTORYOVÁ, J.: Teória dokazovania. Bratislava, Akadémia PZ, 2006.
ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestný poriadok s komentárom. Žilina, Poradca podnikateľa, 2006, s. 257 - 261.
57
VIKTORYOVÁ, J. a kol.: Teória a prax dokazovania vo vyšetrovaní. Bratislava, Akadémia PZ, 2001, s. 155.
56
78
(3) BANGO, D. - VIKTORYOVÁ, J.: Metodika vyšetrovania korupcie. Bratislava, Akadémia PZ, 2002.
(4) NESVADBA, A. - BLATNICKÝ, J.: Cezhraničná organizovaná finančná kriminalita a korupcia. Tretie
kolokvium o cezhraničnej kriminalite a korupcii 12.-13.10.2001. Bratislava, Akadémia PZ, 2002.
(5) CHMELÍK, J. - PORADA, V. - VIKTORYOVÁ, J. - BANGO, D.: Pozornost, úplatek a korupce. Praha, LINDE
Praha, a.s., 2002.
(6) VIKTORYOVÁ, J. - PAŽÍTKA, J.: Etika vyšetrovania. Bratislava, Akadémia PZ, 2003.
(7)VIKTORYOVÁ, J. - BANGO, D.a kol.: Metodika vyšetrovania trestných činov II. časť. (Vybrané druhy
ekonomických tretných činov). Bratislava, Akadémia PZ, 2004.
(8) VIKTORYOVÁ, J. - BLATNICKÝ, J.: Aktuálne problémy metodík vyšetrovania ekonomických trestných
činov. Zborník odborných prác z teoreticko-praktického seminára so zaslanými zahraničnými príspevkami zo
dňa 21.11.2003. Akadémia PZ, Bratislava, 2003.
(9) VIKTORYOVÁ, J.: Teória dokazovania. Bratislava, Akadémia PZ, 2006.
(10) ROMŽA, S.: Aktuálne otázky trestnoprocesnej úpravy vyšetrovacích metód. In: Justičná revue, č. 8 - 9, 1992.
(11) ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestný poriadok s komentárom. Žilina, Poradca podnikateľa, 2006.
Resume
Článok je venovaný základným atribútom poznania spôsobov páchania a utajovania korupcie. Neprináša ich
vyčerpávajúci výpočet, čo nie je ani odborne možné, vzhľadom k vývoju a napredovaniu trestnej činnosti v oblasti
korupcie. Cieľom článku bolo upozorniť na najčastejšie spôsoby páchania a utajovania korupcie s dôrazom na jej
prepojenie s organizovaným zločinom.
Čitateľ z článku získa informácie o celej rade odborných publikácii, ktoré sú venované problematike korupcie
a ktoré za posledné roky vznikli na pôde Akadémie PZ v Bratislave v rámci jej rôznych vedeckých aktivít.
Záver článku je upriamený na problematiku dokumentovania (fixovania) dôkazov, bez ktorej si nie je možné
predstaviť zákonné a úspešné poznanie spôsobov páchania a utajovania nielen korupcie, ale akéhokoľvek trestného
činu.
Summary
The study deals with basic attributes of understanding the ways of corruption performance and concealment. It does
not present a comprehensive calculation, what; in fact, is not expertly possible having in mind the development and
advance of corruption crime. The aim of the study is to give notice to the most frequent ways of corruption
performance and concealment emphasizing its links to organized crime.
A reader will get information on a whole range of expert publications which deal with the issue of corruption and
which have been worked out at the Academy of the PF in Bratislava within its various scientific activities.
The conclusion pays attention to the issue of evidence recording (fixation) without which it is not possible to figure
the legitimate and successful knowledge of the ways of how not only
ADRESA:
pplk. doc. Dr. Mgr. Jana Viktoryová
JUDr. Jaroslav Pažítka, PhD.
Katedra vyšetrovania
Sklabinská 1
835 17 Bratislava
[email protected]
79
80
HMOTNOPRÁVNE ASPEKTY TRESTNÝCH ČINOV KORUPCIE
Jozef Čentéš, Jana Viktoryová
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Akadémia Policajného zboru v Bratislave
Abstrakt: V článku je venovaná pozornosť vybraných inštitútov osobitnej časti Trestného zákona a ako
aj posúdeniu súčasnej právnej úpravy trestných činov korupcie v Slovenskej republike.
Kľúčové slová: úplatok, iná nenáležitá výhoda, prijímanie úplatku, podplácanie, nepriama korupcia,
verejný činiteľ, zahraničný verejný činiteľ.
Korupcia je v posledných rokoch vnímaná ako jedna z najväčších hrozieb pre stabilitu demokratických inštitúcií,
právneho štátu, trhovej ekonomiky a sociálneho a hospodárskeho pokroku. Z tohto dôvodu sú povinné aj jednotlivé
členské štáty Európskej únie, vybudovať právny, inštitucionálny a občiansky rámec, ktorý im umožní účinne
bojovať proti tejto hrozbe.
Slovenská republika prijala viaceré medzinárodnoprávne záväzky v oblasti zlepšovania protikorupčnej legislatívy,
ako napr. Trestnoprávny dohovor o korupcii, Občianskoprávny dohovor o korupcii, Dohovor OECD o boji proti
podplácaniu zahraničných verejných činiteľov v medzinárodných obchodných transakciách, Dohovor OSN proti
korupcii a pod. Z hľadiska Slovenskej republiky možno uviesť, že kľúčovým dokumentom v nadväznosti aj na
medzinárodnoprávne záväzky, je Národný program boja proti korupcii, ktorý schválila vláda SR 21. júna 2000.
Tento program si vytýčil tri hlavné ciele :
1. eliminovať miesta možného vzniku korupcie,
2. minimalizovať riziko spojené s korupčným správaním a
3. vytvárať celkovú citlivosť verejnosti voči korupcii.
V nadväznosti na schválený Národný program boja proti korupcii došlo od roku 2000, k prijatiu viacerých
protikorupčných opatrení v oblasti legislatívy. V tomto článku zameriavame pozornosť na oblasť represie. Z
hľadiska všeobecnej časti Trestného zákona venujeme pozornosť plneniu úlohy agenta, mimoriadnemu zníženiu
trestu odňatia slobody, ukladania trestu prepadnutia majetku a účinnej ľútosti pri trestných činoch korupcie.
V osobitnej časti Trestného zákona venujeme pozornosť právnej úprave trestných činov korupcie, ako aj úprave
trestných činov súvisiacich s korupciou.
1. Analýza vybraných inštitútov v Trestnom zákone
1. 1 Agent
Z hľadiska plnenia úlohy agenta pri odhaľovaní taxatívne uvedených trestných činov, alebo zisťovaní ich
páchateľov je dôležité ustanovenie § 30 Trestného zákona, ktoré upravuje plnenie úlohy agenta, ako okolnosť
vylučujúcu protiprávnosť činu. Zákonnými podmienkami aplikovania tejto okolnosti sú, ak agent:
a) ohrozí alebo poruší záujem chránený Trestným zákonom len preto, že bol k tomu donútený zločineckou
skupinou alebo teroristickou skupinou, v ktorej pôsobí, alebo
b) spácha taký čin v dôvodnej obave o život alebo zdravie svoje alebo blízkej osoby.
O plnenie úlohy agenta ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu nepôjde, ak agent pri plnení úlohy:
a) spácha niektorý z trestných činov uvedených v § 30 ods. 2 Trestného zákona alebo
b) spôsobí takým činom ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť.
Osobitný prípad plnenia úlohy agenta je upravený v § 30 ods. 3 Trestného zákona. V prípade, ak agent, ktorý
poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok inému (korupcia forma podplácania § 332 až 335 a nepriama korupcia § 336
ods. 2 Trestného zákona) len preto, aby sa týmto zabezpečili dôkazy na odhalenie trestného činu alebo zistenia
páchateľa trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa (§ 326 Trestného zákona) a korupcie vo forme
prijímania úplatku (§ 328 až 331 Trestného zákona) alebo nepriamej korupcie (§ 336 ods. 1 Trestného zákona), nie
je za takéto konanie trestne zodpovedný.
81
Zároveň poznamenávame, že právne postavenie agenta je upravené v ustanoveniach § 10 ods. 19 a 117 Trestného
poriadku.
1.2. Mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody
Z hľadiska všeobecnej časti Trestného zákona dôležitým ustanovením je aj § 39 ods. 1 písm. e/, ktoré pripúšťa
mimoriadne zníženie trestu (pod dolnú hranicu trestu stanovenú v osobitnej časti), aj pri trestnom čine korupcie,
v prípadoch tzv. spolupracujúcej osoby.
Zákonnými podmienkami pre aplikovanie tohto inštitútu je, že páchateľ sa zvlášť výraznou mierou podieľal na
objasnení taxatívne uvedených trestných činov (vrátane trestných činov korupcie), alebo na zistení alebo usvedčení
jeho páchateľa tým, že poskytol v trestnom konaní dôkazy o takom čine, ak vzhľadom na povahu a závažnosť ním
spáchaného trestného činu má súd za to, že účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Aplikovanie
tohto inštitútu je vylúčené voči organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi trestného činu, v ktorom poskytol
dôkazy v trestnom konaní. Súčasne Trestný zákon v ustanovení § 39 ods. 3 stanovuje obmedzenia pre mimoriadne
zníženie trestu, ktorými je súd pri svojom rozhodovaní viazaný.
1.3 Trest prepadnutia majetku
Závažnosť trených činov korupcie zvýrazňuje Trestný zákon vo všeobecnej časti v súvislosti s ustanoveniami § 58
upravujúceho podmienky uloženia trestu prepadnutia majetku. V prípade, ak súd odsúdi páchateľa za spáchanie
trestného činu prijímania úplatku podľa § 328 ods. 2 alebo 3 bude preukázané, že páchateľ nadobudol majetok
alebo jeho časť z nelegálnych príjmov, súd uloží trest prepadnutia majetku, bez splnenia podmienok podľa §
58 ods. 1 Trestného zákona.
1.4 Účinná ľútosť
V súvislosti s trestnými činmi korupcie ochrana spoločenských vzťahov a záujmov v súvislosti s postihom korupcie
má prostredníctvom inštitúcie účinnej ľútosti, ako spôsobu zániku trestnosti činu, v niektorých prípadoch prednosť
pred trestným stíhaním páchateľa.
Účinnú ľútosť v naznačenom rozsahu upravuje ustanovenie § 86 písm. f/ Trestného zákona, ktoré umožňuje
v prípade trestného činu podplácania podľa § 332 až 335 Trestného zákona a nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 2
Trestného zákona aplikovať inštitút účinnej ľútosti, a to pri splnení zákonných podmienok.
Týmito podmienkami sú:
- páchateľ úplatok poskytol alebo sľúbil len preto, že bol o to požiadaný
- urobil o tom bezodkladné dobrovoľné oznámenie príslušnému orgánu a to orgánu činnému v trestnom konaní
alebo Policajnému zboru; vojak môže toto oznámenie urobiť aj svojmu nadriadenému alebo služobnému orgánu
a osoba vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo výkone väzby aj príslušníkovi Zboru väzenskej a justičnej stráže.
Beztrestnosť upravená v ustanovení § 86 písm. f/ Trestného zákona ako zvláštne ustanovenie o účinnej ľútosti má
motivovať občanov, ktorí boli požiadaní o úplatok, a preto ho poskytli alebo sľúbili, k okamžitému oznámeniu
trestnej činnosti príslušným orgánom.
1.5 Organizovaná skupina, zločinecká skupina, teroristická skupina
Z hľadiska všeobecnej časti Trestného zákona vo vzťahu k trestnej činnosti páchanej najzávažnejšími formami
organizovaného zločinu je dôležité upriamiť pozornosť na ustanovenie § 129 ods. 2 až 5. V tomto ustanovení je
upravená definícia organizovanej skupiny, zločineckej skupiny a teroristickej skupiny a vymedzenie činnosti alebo
podpory pre zločineckú skupinu alebo teroristickú skupinu.
Pre organizovanú skupinu v zmysle § 129 ods. 2 Trestného zákona je charakteristické spolčenie najmenej troch
osôb, vopred stanovenie účelu, ktorým je spáchanie trestného činu, určitá deľba vopred určených úloh medzi
jednotlivými členmi skupiny, charakteristika jej činnosti plánovitosťou a koordinovanosťou do takej miery, aby sa
zvýšila pravdepodobnosť úspešného spáchania trestného činu.
Zločineckou skupinou sa v zmysle § 129 ods. 3 Trestného zákona rozumie štrukturovaná skupina najmenej troch
osôb, existujúca počas určitého, spravidla dlhšieho (viacmesačného) časového obdobia, konajúca koordinovane
s cieľom spáchať jeden alebo viac zločinov alebo trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233
82
Trestného zákona, prípadne niektorý z trestných činov korupcie, na účely priameho alebo nepriameho získania
finančnej alebo inej výhody.
Teroristická skupina je v zmysle § 129 ods. 4 Trestného zákona definovaná obdobne ako zločinecká skupina.
Základným rozdielom je účel teroristickej skupiny, ktorý je vymedzený spáchaním trestného činu teroru (§ 313
a 314 Trestného zákona) a terorizmu (§ 419 Trestného zákona).
Správne vymedzenie niektorej z týchto skupín je dôležitou okolnosťou, pri dokazovaní prípadov najzávažnejších
foriem organizovaného zločinu.
2. Právna úprava trestných činov korupcie
V súvislosti s korupciou možno uviesť, že v slovenskom právnom poriadku nie je pojem korupcie definovaný.
V oblasti trestného práva sa korupciou rozumie najmä prijímanie úplatku, podplácanie alebo akékoľvek iné
správanie vo vzťahu k osobám, ktorým sú zverené právomoci vo verejnom alebo súkromnom sektore, ktoré
odporuje povinnostiam vyplývajúcim z ich postavenia a smeruje k získaniu nenáležitých výhodu
V osobitnej časti Trestného zákona sú upravené skutkové podstaty trestných činov, ktoré chránia čistotu verejného
života a objektivitu vybavovania vecí všeobecného záujmu upravuje najmä v tretí diel ôsmej hlavy osobitnej časti,
ktorý je označený ako korupcia.
Medzi trestné činy korupcie patria
- prijímanie úplatku (§ 328 až 331 Trestného zákona)
- podplácanie (§ 332 až 335 Trestného zákona)
- nepriama korupcia (§ 336 Trestného zákona).
2.1. Trestný čin prijímania úplatku je upravený v štyroch samostatných ustanoveniach Trestného zákona (§ 328
až 331 Trestného zákona)
2.1.1. § 328
Trestného činu prijímania úplatku sa podľa § 328 ods. 1 Trestného zákona dopustí ten, kto priamo alebo cez
sprostredkovateľa pre seba alebo inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok, aby konal alebo sa zdržal
konania tak, že poruší svoje povinnosti vyplývajúce zo zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie.
Úplatkom sa podľa § 131 ods. 3 Trestného zákona rozumie vec alebo iné plnenie majetkovej či nemajetkovej
povahy, na ktoré nie je právny nárok. Úplatok zvyčajne spočíva v priamom majetkovom plnení, napr. prijatí
peňažných prostriedkov, prípadne ich vyžiadanie alebo v ich prísľube. Úplatok môže mať povahu plnenia aj
nemateriálnu povahy, napr. neodôvodnené zaoberanie sa vecou iného v kratšom čase, zvýhodňovanie v kariérnom
postupe a pod. Z hľadiska naplnenia tohto znaku skutkovej podstaty trestného činu nie je rozhodujúca hodnota
úplatku.
Trestný čin prijímania úplatku predpokladá, že páchateľ sa dopustí niektorej z foriem protiprávneho konania
dopustí priamo alebo cez sprostredkovateľa. Týmito formami protiprávneho konania sú prijatie úplatku, žiadosť
o úplatok, alebo prísľub úplatku.
Prijatie úplatku predpokladá, že páchateľ skutočne príjme úplatok. K prijatiu úplatku môže dôjsť predchádzajúcej
ponuky alebo sľubu.
Znak „žiada úplatok” je naplnený v prípade, ak páchateľ dá sám podnet na poskytnutie úplatku. Zvyčajne tento
znak je naplnený výslovnou žiadosťou páchateľa o poskytnutie úplatku. Tento znak je však naplnený aj vtedy, ak
páchateľ navodzuje situáciu, aby mu bol poskytnutý alebo ponúknutý úplatok. V takomto prípade je rozhodujúci
prejav vôle páchateľa, pri ktorom nie sú pochybnosti o protiprávnom konaní páchateľa.
Znak „dá si sľúbiť úplatok” je určitou formou prípravy k prijatiu úplatku, ktorý je však povýšený na dokonaný
trestný čin Tento znak je naplnený v prípade, ak páchateľ výslovne alebo konkludentne súhlasí s ponukou úplatku,
neodmietne ju, ale ju akceptuje.
Páchateľom tohto trestného činu môže byť iba osoba, ktorá poruší svoje povinnosti vyplývajúce zo zamestnania,
povolania, postavenia alebo funkcie, a to buď takýmto aktívnym konaním, alebo zdržaním sa konania.
83
Kvalifikovanými dôvodmi spáchania trestného činu prijímania úplatku (§ 328 Trestného zákona) sú, ak páchateľ
spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania (odsek 2) alebo ak spácha čin uvedený v odseku 1
vo veľkom rozsahu (odsek 3).
Závažnejším spôsobom konania sa podľa § 138 Trestného zákona rozumie páchanie trestného činu
a/ so zbraňou okrem trestných činov úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa § 145, zabitia podľa § 147 a
148, usmrtenia podľa § 149, ublíženia na zdraví podľa § 155, 156 a 157,
b/ po dlhší čas,
c/ surovým alebo trýznivým spôsobom,
d/ násilím, hrozbou bezprostredného násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy,
e/ vlámaním,
f/ lsťou,
g/ využitím tiesne, neskúsenosti, odkázanosti alebo podriadenosti,
l/ porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnaniam postavenia alebo funkcie alebo
uloženej mu podľa zákona,
i/ organizovanou skupinou, alebo
j/ na viacerých osobách.
Veľkým rozsahom sa rozumie podľa § 125 ods. 1 Trestného zákona suma dosahujúca 4.000.000,- Sk.
2. 1.2 § 329
Trestného činu prijímania úplatku sa podľa § 329 ods. 1 Trestného zákona dopustí ten, kto v súvislosti s obstaraním
veci všeobecného záujmu priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu príjme, žiada alebo si dá
sľúbiť úplatok.
Vecou všeobecného záujmu podľa § 131 Trestného zákona rozumie záujem presahujúci zámer individuálnych práv
a záujmov jednotlivca, ktorý je dôležitý z hľadiska záujmov spoločnosti.
Obstaraním veci všeobecného záujmu sa rozumie jednak činnosť orgánov verejnej moci (napr. rozhodovanie
súdov, orgánov činných v trestnom konaní, katastrálnych úradov, obvodných úradov, krajských úradov a pod.
vrátane výkonu ich rozhodnutí, ako aj príprava rozhodnuté, ako aj administratívno-správne policajné činnosti
a pod.), ale aj iná činnosť, ktorá pri uspokojovaní ľudských potrieb, ktoré majú celospoločenský alebo skupinový
rozmer (napr. v oblasti materiálnych, zdravotníckych, sociálnych, kultúrnych a iných potrieb).
V oblasti výkonu verejnej moci a správy však nemožno tolerovať žiadne úplatky a to ani nepatrnej hodnoty. Táto
okolnosť súvisí s tým, že príslušné orgány rozhodujú o závažných skutočnostiach, pri ktorých sa vyžaduje čistota
verejného života.
Predpokladom naplnenia tohto trestného činu je súvislosť medzi úplatkom a obstaraním veci všeobecného záujmu.
Prijatý, vyžiadaný, alebo sľúbený úplatok musí mať súvislosť s činnosťou osoby, ktorá zabezpečuje plnenie činnosti
súvisiacich s obstaraním veci všeobecného záujmu. Z týchto dôvodov obstaraním veci všeobecného záujmu sa
nerozumie činnosť, ktorá patrí výlučne do kategórie osobnostných práv, prípadne povinnosť občanov (napr. predaj
nehnuteľnosti, výmena bytu, prenájom bytu a pod.).
Kvalifikovanými dôvodmi spáchania trestného činu prijímania úplatku (§ 329 Trestného zákona) sú ak páchateľ
spácha čin uvedený v odseku 1 ako verejný činiteľ (od. 2) alebo ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 vo
veľkom rozsahu vo veľkom rozsahu (ods. 3).
Verejným činiteľom sa podľa § 128 ods. 1 Trestného zákona na účely tohto zákona rozumie prezident Slovenskej
republiky, poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, poslanec Európskeho parlamentu, člen vlády, sudca
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sudca, prokurátor alebo iná osoba zastávajúca funkciu v orgáne verejnej
moci, príslušník ozbrojených síl, osoba v služobnom pomere, starosta, predseda vyššieho územného celku, poslanec
orgánu územnej samosprávy, štátny zamestnanec alebo zamestnanec orgánu štátnej správy, územnej samosprávy
alebo iného štátneho orgánu, osoba, ktorá vykonáva pôsobnosť v rámci právnickej osoby, ktorej zákon zveruje
právomoc rozhodovať v oblasti verejnej správy, notár, súdny exekútor, člen lesnej stráže, vodnej stráže, rybárskej
stráže, poľovníckej stráže, stráže prírody alebo osoba, ktorá má oprávnenie člena stráže prírody, ak sa podieľa na
plnení úloh spoločnosti a štátu a používa pritom právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto
úloh zverená. Pre trestnú zodpovednosť a ochranu verejného činiteľa sa podľa jednotlivých ustanovení tohto zákona
vyžaduje, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou. Verejným činiteľom je aj
sudca alebo úradník medzinárodného súdneho orgánu uznaného Slovenskou republikou alebo funkcionár alebo iný
84
zodpovedný pracovník orgánu činného v trestnom konaní iného štátu, orgánu Európskej únie alebo orgánu
vytvoreného spoločne členskými štátmi Európskej únie, ak na území Slovenskej republiky vykonáva úkony
trestného konania takého štátu alebo orgánu; pre jeho ochranu sa podľa ustanovení tohto zákona vyžaduje, aby
úkony trestného konania vykonával v súlade s medzinárodnou zmluvou alebo so súhlasom orgánov Slovenskej
republiky.
Závažnosť niektorého z kvalifikovaných dôvodov tohto trestného činu zvýrazňuje Trestný zákon v súvislosti
s ustanovením § 58, upravujúceho podmienky uloženia trestu prepadnutia majetku. V prípade, ak súd odsúdi
páchateľa za spáchanie trestného činu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 2 alebo 3 a bude preukázané, že
páchateľ majetok alebo jeho časť z nelegálnych príjmov, súd uloží trest prepadnutia majetku, bez splnenia
podmienok podľa § 58 ods. 1 Trestného zákona.
K ostatným použitým pojmom primerane pozri text k ustanoveniu § 328 Trestného zákona.
2.1.3. § 330
Trestného činu prijímania úplatku sa podľa § 330 ods. 1 Trestného zákona dopustí ten, kto ako zahraničný verejný
činiteľ priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu príjme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok
v súvislosti s výkonom úradných povinností v úmysle, aby sa získala alebo zachovala neprimeraná výhoda pri
realizácii medzinárodného obchodu.
Zahraničným verejným činiteľom sa podľa § 128 ods. 2 Trestného zákona rozumie osoba, ktorá zastáva funkciu
a/ v zákonodarnom orgáne, súdnom orgáne alebo orgáne verejnej správy cudzieho štátu, vrátane hlavy štátu,
alebo
b/ v právnickej osobe, v ktorej má rozhodujúci vplyv cudzí štát, alebo v medzinárodnej organizácii vytvorenej
štátmi alebo subjektmi medzinárodného práva verejného,
ak je s výkonom takej funkcie spojená právomoc pri obstarávaní verejných záležitostí a trestný čin bol
spáchaný v súvislosti s touto právomocou.
Kvalifikovaným dôvodom spáchania trestného činu prijímania úplatku (§ 330 Trestného zákona) je, ak páchateľ
spácha čin uvedený v odseku 1 vo veľkom rozsahu (odsek 2).
K ostatným použitým pojmom primerane pozri text k § 328 Trestného zákona.
2.1.4. § 331
Trestného činu prijímania úplatku podľa § 331 ods. 1 Trestného zákona sa dopustí ten, kto ako člen zahraničného
parlamentného zhromaždenia, sudca alebo úradník medzinárodného súdneho orgánu uznaného Slovenskou
republikou alebo zástupca, či zamestnanec medzinárodnej, nadnárodnej, medzivládnej organizácie alebo orgánu,
s ktorým je Slovenská republika v zmluvnom vzťahu, alebo ako osoba v obdobnej funkcii priamo alebo cez
sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu príjme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok v súvislosti s výkonom
svojej funkcie.
Kvalifikovanými dôvodmi spáchania trestného činu prijímania úplatku (§ 331 Trestného zákona) je, ak páchateľ
spácha trestný čin vo veľkom rozsahu (odsek 2).
K ostatným použitým pojmom primerane potri text k § 328 Trestného zákona.
2.2 Podplácanie je upravené v štyroch samostatných ustanoveniach Trestného zákona (§ 332 až 335).
2.2.1. § 332
Trestného činu podplácania sa podľa § 332 ods. 1 Trestného zákona dopustí ten, kto priamo alebo cez
sprostredkovateľa poskytne úplatok alebo ho sľúbi inému, aby konal alebo sa zdržal konania tak, že poruší svoje
povinnosti vyplývajúce zo zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, alebo z tohto dôvodu priamo alebo cez
sprostredkovateľa poskytne alebo sľúbi úplatok inej osobe.
Trestný čin podplácania predpokladá, že páchateľ sa dopustí niektorého z foriem protiprávneho konania priamo
alebo cez sprostredkovateľa. Týmito formami sú poskytnutie úplatku alebo sľub úplatku.
Poskytnutie úplatku predpokladá, že páchateľ skutočne poskytne úplatok. K prijatiu úplatku môže dôjsť aj bez
predchádzajúceho sľubu.
85
Znak „sľúbi úplatok” je určitou formou prípravy k podplácaniu, ktorý je však povýšený na dokonaný trestný čin.
Sľub úplatku predstavuje záväzok poskytnúť úplatok v budúcnosti, spravidla v prípade, ak osoba uvedená v § 332
ods. 1 Trestného zákona, akceptuje požiadavku páchateľa.
Kvalifikovanými dôvodmi spáchania trestného činu podplácania podľa (§ 332 Trestného zákona) sú, ak páchateľ
spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania (odsek 2) alebo aj spácha čin uvedený v odseku vo
veľkom rozsahu (odsek 3).
K ostatným použitým pojmom primerane pozri text k ustanoveniu § 328 Trestného zákona.
2.2.2 § 333
Trestného činu podplácania podľa § 333 ods. 1 Trestného zákona sa dopustí ten, kto inému v súvislosti
s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo alebo cez sprostredkovateľa poskytne, ponúkne alebo sľúbi
úplatok, alebo z tohto dôvodu poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok inej osobe.
Kvalifikovanými dôvodmi spáchania trestného činu podplácania (§ 333 Trestného zákona) sú, ak páchateľ spácha
čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania, alebo ako verejný činiteľ (odsek 2) alebo vo veľkom
rozsahu (odsek 3).
K použitým pojmom primerane pozri text k ustanoveniam § 328 a 329 Trestného zákona.
2.2.3. § 334
Trestného činu podplácania podľa § 334 ods. 1 Trestného zákona sa dopustí ten, kto priamo alebo cez
sprostredkovateľa zahraničnému verejnému činiteľovi alebo inej osobe poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok
v súvislosti s výkonom úradných povinností zahraničného verejného činiteľa v úmysle, aby sa získala alebo
zachovala neprimeraná výhoda pri realizácii medzinárodného obchodu.
Kvalifikovaným dôvodom spáchania trestného činu podplácania (§ 334 Trestného zákona) je, ak páchateľ spácha
čin uvedený v odseku 1 vo veľkom rozsahu (odsek 2).
2.2.4. § 335
Trestného činu podplácania podľa § 335 ods. 1 Trestného zákona sa dopustí ten, kto priamo alebo cez
sprostredkovateľa členovi zahraničného parlamentného zhromaždenia, sudcov alebo úradníkovi medzinárodného
súdneho orgánu uznaného Slovenskou republikou alebo zástupcovi, či zamestnancovi medzinárodnej, nadnárodnej,
medzivládnej organizácie alebo orgánu, ktorých je Slovenská republika členom alebo s ktorými je Slovenská
republika v zmluvnom vzťahu, alebo osobe v obdobnej funkcii poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok v súvislosti
s výkonom jeho funkcie, alebo z toho dôvodu poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok inej osobe.
Kvalifikovaným dôvodom spáchania trestného činu podplácania (§ 335 Trestného zákona) je, ak páchateľ spácha
čin uvedený v odseku 1 vo veľkom rozsahu (odsek 2).
2.3 Nepriama korupcia (§ 336)
Trestného činu nepriamej korupcie sa podľa § 336 Trestného zákona dopustí ten, kto priamo alebo cez
sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu príjme, žiada alebo dá si sľúbiť úplatok za to, že bude svojím
vplyvom pôsobiť na výkon právomoci osoby uvedenej v § 328, § 329, § 330 alebo § 331, alebo za to, že tak
urobil.
V ustanovení § 336 Trestného zákona sú upravené dve základné skutkové podstaty.
V ustanovení § 336 ods. 1 Trestného zákona je upravený postih úplatnej intervencie, ktorá spočíva v tom, že
páchateľ priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba, alebo inú osobu príjme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok za
to, že bude pôsobiť svojím vplyvom na výkon právomoci osoby uvedenej v niektorej z ustanovení § 328 až 331
Trestného zákona, alebo už tak urobil. Ak však páchateľ inej osobe z takéhoto dôvodu priamo alebo cez
86
sprostredkovateľa poskytne, ponúkne alebo sľúbi úplatok dopúšťa sa konania postihnuteľného v § 336 ods. 2
Trestného zákona. V takomto prípade konanie inej osoby smeruje voči výkonu právomoci osoby uvedenej v § 332
alebo 333 Trestného zákona.
3. Trestné činy súvisiace s korupciou
Protiprávnosť korupcie je obsiahnutá v skutkových podstatách viacerých trestných činov. Korupčné konanie je
znakom skutkových podstatách najmä týchto trestných činov:
- machinácie v súvislosti s konkurzným a vyrovnávacím konaním (§ 341 Trestného zákona),
- machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe (§ 266 až 264 Trestného zákona)
Taktiež korupčné konanie môže byť spáchané súbežne najmä s trestným činom zneužívania právomoci verejného
činiteľa (§ 326 Trestného zákona).
3.1. Machinácie v súvislosti s konkurzným a vyrovnávacím konaním (§ 241 Trestného zákona)
Trestného činu machinácie v súvislosti s konkurzným a vyrovnávacím konaním sa podľa § 241 ods. 1 Trestného
zákona dopustí ten, kto ako konkurzný veriteľ v súvislosti s hlasovaním o nútenom vyrovnaní alebo ako veriteľ
v súvislosti s hlasovaním na vyrovnacom pojednávaní, alebo ako veriteľ v súvislosti s hlasovaním o schválení
reštrukturalizačného plánu príjme alebo si dá sľúbiť majetkový alebo iný prospech.
Všeobecne možno uviesť, že podmienky vyhlásenia konkurzu, jeho priebeh a spôsob uspokojovania veriteľov
a ďalšie nadväzujúce skutočnosti sú upravené najmä v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Ustanovenie § 241 ods. 1 Trestného zákona upravuje tzv. pasívnu korupciu, ktorej výsledkom je najmä
eliminovanie aktivít, zákonných postupov a práv konkurzného veriteľa, resp. aby tento postupoval v prospech
úpadcu alebo inej osoby. Súčasne možno uviesť, že ustanovenie § 241 ods. 2 Trestného zákona upravuje tzv.
aktívnu korupciu v podobe poskytnutie ponuky alebo prísľubu majetkového prospechu alebo iného prospechu
kýmkoľvek vo vzťahu k veriteľovi a špecificky v spojitosti s hlasovaním o nútenom vyrovnaní za súhlas s ním.
Kvalifikovanými dôvodmi spáchania trestného činu machinácie v súvislosti s konkurzným a vyrovnávacím konaním
(§ 241 Trestného zákona) sú, ak páchateľ spáchal čin uvedený v odseku 1 alebo 2 z osobitného motívu, alebo
závažnejším spôsobom konania (odsek 3).
Osobitným motívom sa podľa § 140 Trestného zákona rozumie spáchanie trestného činu
a) na objednávku,
b) z pomsty,
c) v úmysle zakryť alebo uľahčiť trestný čin,
d) z národnostnej, etnickej alebo rasovej nenávisti z dôvodu farby pleti, alebo
e) so sexuálnym motívom.
K ostatným použitým pojmom primerane pozri text k § 328 Trestného zákona.
3.2 Machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe sú upravené v troch samostatných ustanoveniach
Trestného zákona (§ 266 až 267).
Tieto ustanovenia umožňujú trestný postih páchateľa, ktorý naruší rovnosť podmienok verejného obstarávania alebo
verejnej dražby a tým naruší rovnosť súťažiteľov, resp. ich účastníkov.
3.2.1. § 266
Trestného činu machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe sa podľa § 266 ods. 1 Trestného zákona
dopustí ten, kto v súvislosti s verejným obstarávaním alebo verejnou dražbou v úmysle spôsobiť inému škodu alebo
zadovážiť sebe alebo inému prospech koná v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o verejnom
obstarávaní alebo verejnej dražbe alebo dojedná niektorému súťažiteľovi alebo účastníkovi verejnej dražby prednosť
alebo výhodnejšie podmienky na úkor iných súťažiteľov alebo účastníkov verejnej dražby.
87
Verejným obstarávaním sú podľa § 2 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov postupy podľa tohto zákona, ktorými sa zadávajú zákazky na dodanie tovaru, zákazky na
uskutočnenie stavebných prác, zákazky na poskytnutie služieb, koncesia a súťaž návrhov.
Verejná dražba predstavuje osobitný spôsob predaja majetku, pri ktorej sa na určitom mieste a čase sústredí tovar,
ktorý sa odpredá tomu, kto ponúkne najvyššiu cenu v dražbe - (pozri zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný zákon č. 427/1990 Zb. o prevodoch vlastníctva štátu k niektorým veciam na iné
právnické alebo fyzické osoby v znení neskorších predpisov, vyhláška č. 568/1990 Zb. o verejných dražbách
v znení vyhlášky č. 473/1991 Zb., zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení
neskorších predpisov).
Konaním v rozpore sa najmä všeobecne záväznými právnymi predpismi rozumie porušenie uvedených právnych
predpisov upravujúcich verejné obstarávanie alebo verejnú dražbu.
Prednosťou sa rozumie zvyčajne zvýhodnenie pri konečnom posudzovaní výsledkov verejného obstarávania alebo
verejnej dražby.
Výhodnejšími podmienkami sa zvyčajne rozumejú podmienky, ktoré v porovnaní s vyhlásenými podmienkami
verejného obstarávania alebo verejnej dražby akýmkoľvek spôsobom zvýhodňujú niektoré osoby v neprospech
iných osôb.
Súčasne možno uviesť, že v ustanovení § 266 ods. 2 písm. d/ je upravená tzv. pasívna korupcia, ktorá spočíva
v tom, že páchateľ spácha čin uvedený v § 266 ods. 1 Trestného zákona a žiada, príjme alebo si dá sľúbiť majetkový
alebo iný prospech.
K ďalších kvalifikovaným dôvodom spáchania trestného činu machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe
(§ 266 Trestného zákona) patrí, ak páchateľ spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním značnú škodu,
z osobitného motívu, ako vyhlasovateľ alebo usporiadateľ verejnej súťaže alebo verejnej dražby, člen privatizačnej
komisie, licitátor, alebo závažnejším spôsobom konania (odsek 2) alebo spôsobí ním škodu veľkého rozsahu, alebo
ako člen nebezpečného zoskupenia.
Nebezpečným zoskupením sa podľa § 141 Trestného zákona rozumie zločinecká skupina alebo teroristická skupina.
3.2.2. § 267
Trestného činu machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe sa podľa § 267 Trestného zákona dopustí ten,
kto sa dopustí machinácií v súvislosti s verejným obstarávaním tým, že
a) závažnejších spôsobom konania prinúti iného, aby sa zdržal účasti na verejnom obstarávaní,
b) inému poskytne, ponúkne alebo ľúbi majetkový alebo iný prospech za to, že sa zdrží účasti na
verejnom obstarávaní, alebo
c) žiada alebo príjme majetkový alebo iný prospech za to, že sa zdrží účasti na verejnom obstarávaní.
V ustanovení § 267 písm. b/ a písm. c/ Trestného zákona je upravená tzv. aktívna korupcia, v podobe poskytnutia
ponuky alebo prísľubu eventuálne žiadosti alebo prijatia majetkového alebo iného prospechu kýmkoľvek vo vzťahu
k zdržaniu sa účasti na verejnom obstarávaní.
K ostatným použitým pojmom primerane pozri text k § 328, 332 a 267 Trestného zákona.
3.2.3 § 268
Trestného činu machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe sa podľa § 268 Trestného zákona dopustí ten,
kto sa dopustí machinácie v súvislosti s verejnou dražbou veci tým, že
a) závažnejším spôsobom konania prinúti iného, aby sa zdržal účasti na podávaní návrhov pri dražbe,
b) inému poskytnem, ponúkne alebo sľúbi majetkový alebo iný prospech za to, že sa zdrží podávania
návrhov pri verejnej dražbe, alebo
c) žiada alebo príjme majetkový alebo iný prospech za to, že sa zdrží podávania návrhov pri verejnej
dražbe.
V ustanovení § 268 písm. b/ a písm. c/ Trestného zákona je upravená tzv. aktívna korupcia, v podobe poskytnutia
ponuky, alebo sľubu eventuálne žiadosti alebo prijatia majetkového alebo iného prospechu kýmkoľvek vo vzťahu
k zdržaniu sa podávania návrhov pri verejnej dražbe.
88
3.2.4
Trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa (§ 326 Trestného zákona)
Trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa (§ 326 Trestného zákona) nemožno považovať vzhľadom na
jeho znenie za tzv. korupčný trestný čin. Súčasne možno uviesť, že najmä pri trestnom čine prijímania úplatku (§
328 Trestného zákona) je možný jednočinný súbeh tohto trestného činu s trestným činom zneužívania právomoci
verejného činiteľa (§ 326 Trestného zákona).
Trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 328 ods. 1 Trestného zákona sa dopustí verejný
činiteľ, ktorý v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech,
a) vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu,
b) prekročí svoju právomoc, alebo
c) nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci alebo z rozhodnutia súdu.
Z hľadiska samotného trestného činu možno uviesť, že pre konanie verejného činiteľa v zmysle tohto trestného činu
musia byť splnené tieto podmienky:
a) musí ísť o rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
b) oprávnenie rozhodovať musí byť explicitne priznané ústavou SR, ústavným zákonom alebo
zákonom, a
c) také konanie musí obsahovať prvok moci a prvok rozhodovania.
Úmysel spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech vyjadruje pohnútku
konania páchateľa.
Vykonávaním právomoci spôsobom odporujúcim zákonu sa rozumie také aktívne konanie verejného činiteľa,
ktorým porušuje alebo obchádza zákon, alebo právne predpisy vydané na podklade zákona.
Verejný činiteľ prekročí svoju právomoc, ak vykonáva činnosť, ktorá patrí do právomoci iného verejného činiteľa
alebo orgánu, pokiaľ nie je oprávnený v takejto veci konať.
Nesplnenie povinnosti vyplývajúcej z právomoci verejného činiteľa má povahu opomenutia. Môže ísť pritom
o povinnosť uloženú verejnému činiteľovi zákonom, právnym predpisom, alebo povinnosť vyplývajúcu z jeho
pracovnej alebo funkčnej náplne alebo z rozhodnutia súdu.
Kvalifikovanými dôvodmi spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa (§ 326) je, ak
páchateľ spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania, na chránenej osobe alebo z osobitného
motívu (odsek 2), alebo ak spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť; spôsobí ním značnú škodu alebo preto,
aby inému zmaril alebo sťažil uplatnenie jeho základných práv a slobôd (odsek 3) alebo, ak spôsobí ťažkú ujmu na
zdraví viacerým osobám alebo smrť viacerých osôb, spôsobí škodu veľkého rozsahu alebo za krízovej situácie
(odsek 4).
V tomto článku sme zamerali pozornosť na represívnu úpravu korupcie z hľadiska Trestného zákona. Radi privítame
aj ďalšie názory v tejto oblasti.
ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY:
[1]
IVOR, J. a kol. Trestné právo hmotné - Osobitná časť, IURA EDITION, 2006, Bratislava ISBN 80-8078084-6
[2]
ČENTÉŠ, J. a kol., Eurokódex Poradca podnikateľa, Žilina, 2006, ISBN 80-88931-47-9
[3]
SAMAŠ, O.; STIFFEL, H.; TOMAN, P.; IURA EDITION, 2006, Bratislava ISBN, 80-8078-078-1
ADRESA:
JUDr. Jozef Čentéš, PhD.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky
Štúrova 2
812 85 Bratislava
89
Doc. Dr. Mgr. Jana Viktoryová
Katedra vyšetrovania
Sklabinská 1
835 17 Bratislava
90
NÁSTROJE HOSPODÁŘSKÉ STRATEGIE ČESKÉ REPUBLIKY SE ZAMĚŘENÍM
NA SNIŽOVÁNÍ KORUPCE DO ROKU 2010 S DŮRAZEM NA PODNIKÁNÍ A VEŘEJNOU
SPRÁVU
Juraj Dubovec, Tibor Hlačina, Milan Vinklárik
Žilinská Univerzita Žilina, Evropský polytechnický institut, s.r.o. Kunovice
Abstrakt: V článku jsou částečně analyzovány základní nástroje hospodářské strategie České republiky
do roku 2010 v oblasti snižování korupce v podnikání a veřejné správě.
Abstract: Abstract: The paper focuses on the basic tools for the analysis of business strategy of the
Czech Republic to 2010 in the area of reducing corruption in entrepreneurship and public
administration.
Klíčová slova: legislativa, zákony, nástroje, hospodářská soutěž, státní správa, podnikání, ochrana
práv, ochrana českého trhu, veřejné zakázky, daně, politika, export, import, korupce, výhled, doprava,
průmysl, veřejná správa.
K naplnění cílů ke snižování korupce v létech 2005 - 2010 se v ČR předpokládá v krátkodobém, středně dlouhém,
resp. dlouhodobém výhledu prosazení a uplatnění mj. následujících legislativních i nelegislativních nástrojů:
Regulatorní (střednědobé a dlouhodobé, legislativní)
Obecné
Obchodní zákoník
Obchodní rejstřík
Živnostenský zákon
Zákoník práce
Daňové zákony (nepřímé - DPH, spotřební, z nemovitostí, silniční; přímé - z příjmu právnických osob, z příjmu
fyzických osob, dědické, darovací, z převodu nemovitostí; správa daní; rozpočtové určení výnosů)
Zákon o státním rozpočtu - rozpočtový výhled
Zákon o ochraně hospodářské soutěže
Zákon o zadávání veřejných zakázek
Zákon o veřejné podpoře
Zákon o konkursu a vyrovnání - úpadkový zákon
Sociální zákony (zaměstnanost, nemocenská, důchody)
Správní právo
Trestní zákoník
Zákon o bankách
Zákon o pojišťovnách
Zákon o ČNB
Zákony o krajském a obecním zřízení
Zákony týkající se životního prostředí
Kompetenční zákon
Speciální
Zákon o podpoře malého a středního podnikání
Energetický zákon
Zákon a pojišťování a financování vývozu se státní podporou
Zákon o investičních pobídkách
Zákon o podpoře výzkumu a vývoje
91
Exekutivní (krátkodobé a střednědobé, nelegislativní)
Programové prohlášení vlády
Strategie, koncepce, politiky, programy (EU, vlády, krajů, obcí)
Prováděcí předpisy - nařízení vlády, vyhlášky resortů
Státní rozpočet
Rozpočty krajů a obcí
Výkon státní správy
Výkon krajské a obecní samosprávy
Rozpočty státních fondů
Přímé zásahy - jednorázové akce
ZLEPŠENÍ PODNIKATELSKÉHO PROSTŘEDÍ
Úprava problematiky úpadku (MSp)
Realizace reformy obchodního práva a jeho stabilizace (MSp)
Zajištění urychlení zápisu do obchodního rejstříku (MSp)
Přehodnocení systému sociálních dávek (MPSV)
Snížení daňového zatížení zaměstnavatelů (MF)
Opatření pro stimulaci investičních aktivit - úprava daňového systému (MF)
Rozvoj legislativy pro podporu elektronické výměny dat se státní správou - elektronický podpis, zákony o
ochraně dat (MI)
Omezení rozsahu povinnosti podnikatelů sepisovat právní úkony formou notářských zápisů (MSp)
Koordinace měnové a hospodářské politiky ČR s cílem vytváření podmínek pro hospodářský růst (vláda,
ČNB)
Politika podpory malého a středního podnikání a její aktualizace (MPO)
Národní politika výzkumu a vývoje ČR (MŠMT)
Opatření k návrhům zdokonalení podnikatelského a investičního prostředí (MPO)
Strategie regionálního rozvoje ČR (MMR)
Dopravní politika (MD)
Bílá kniha o elektronickém obchodu (MI)
Koncepce reformy soudnictví (MSp)
Státní politika životního prostředí (MŽP)
Cenová politika (MF)
Měnová politika, finanční trhy, platební styk (ČNB)
Formulace strategie zemědělství (MZe)
Programy a finanční zdroje na podporu MSP (MPO)
E - veřejná správa (MV)
zřízení informačních veřejně přístupných míst na všech úřadech
vytvoření uživatelského interface pro komunikaci občanů s veřejnou správou; využívání elektronických
formulářů, které se stanou prostředkem komunikace s finančními úřady, zdravotními pojišťovnami a
správou sociálního zabezpečení
Ovlivňování úvěrové politiky bank směrem k vyšší úvěrové angažovanosti v podnikovém sektoru, zejména
v MSP (MPO)
Příprava ČR na využití strukturálních fondů EU (MMR)
Zvýšení úrovně informovanosti o právu EU a jeho implementaci v ČR - oficiální obecně přístupná knihovna
právních norem EU v autorizovaném překladu (MSp)
Rozvoj dopravní infrastruktury a souvisejících programů (MD)
zapojení soukromého kapitálu do výstavby dopravních sítí
podpora obcí při realizaci staveb orientovaných na zlepšení dopravy
využívání zdrojů EU
přednostní realizace rozvoje dopravní infrastruktury v postižených průmyslových regionech pro obsluhu
průmyslových zón
pokračování modernizace železničních koridorů
realizace závazků plynoucích z mezinárodních dohod, zejména napojení panevropských dopravních
koridorů v požadovaných parametrech na transevropskou dopravní síť EU (síť TEN-Tr) a modernizace
a rekonstrukce sítě TINA
92
zkvalitnění a zvýšení kapacity propojení velkých sídelních aglomerací v České republice
realizace obchvatů velkých měst a dopravních projektů snižujících zdravotní rizika obyvatelstva a projektů
snižujících zátěž životního prostředí
náprava zanedbané údržby dopravní infrastruktury
přednostní budování dopravní infrastruktury na severní Moravě a v severozápadních Čechách
Zabezpečení cenově dostupné nabídky poradenských a konzultačních služeb potřebných pro vstup do podnikání
a pro jeho další rozvoj (MPO)
Zvýšení podílu MSP na využití výstupů výzkumné činnosti (MPO)
podpora pro nadějné inovační podnikatelské záměry
vznik informačního systému s nabídkou či poptávkou týkající se služeb výzkumných organizací
rozvoj sítě podnikatelských inovačních center - BIC
podpora činnosti inovačních inkubátorů
podpora zakládání a rozvoje vědeckotechnických parků
podpora realizace projektů zavádějících nové technologie nebo nové výrobky na trh formou dotace nákladů
na projekt
Finanční podpora projektů zaměřených na rozvoj a zvyšování dostupnosti a kvality odborných, technických
(průmyslových) služeb nevýrobní povahy pro potřeby průmyslu, technické infrastruktury průmyslových služeb
pro potřeby zkoušení, metrologie, diagnostiky a certifikace (MPO)
Garance za úvěry na zavádění informačních systémů (MI)
Podpora formou dotací nebo garancí za úvěry provozovatelů elektronických tržišť na úhradu části provozních
nákladů nebo na nákup základních prostředků (MI)
Tlak na SPT Telecom, jako dodavatele fyzického připojení k datovým službám, směřující k radikálnímu
zlevnění přístupu k internetu (MI)
ROZVOJ TRADIČNÍCH PILÍŘŮ ČESKÉHO PRŮMYSLU
Opatření pro stimulaci investičních aktivit - úprava daňového systému (MF)
Průmyslová politika a její aktualizace (MPO)
Energetická politika a její aktualizace (MPO)
Surovinová politika (MPO)
Operační program Průmysl a podnikání (MPO)
Akce na ochranu životního prostředí - např. čistírny vod, úprava vodních toků, čištění rybníků a vodních nádrží,
podpora malých vodních elektráren (MŽP)
Rozvoj projektů využívajících domácí zdroje energií a surovin (MPO)
Veřejné zakázky (MMR)
Revitalizace nevyužitých objektů, např. bývalá kasárna, na společensky prospěšné účely (MO)
PODPORA EXPORTU
Zákon o pojišťování a financování vývozu se státní podporou (MPO)
Proexportní politika (MPO)
Zefektivnit systému obchodně ekonomických pracovníků zastupitelských úřadů, pružně reagovat na změny na
světových trzích a postupovat v závislosti na požadavcích českých exportérů (MPO)
Koncepce dalšího rozvoje financování a pojišťování vývozu se státní podporou (MPO)
Zvýšení kapitálového vybavení ČEB a EGAP (MF)
Využití institutu dlouhodobých vládních úvěrů - soft loans (MF)
Vytvoření systému státních záruk u velkých vývozních projektů, zejména tradičních investičních celků (MF)
Podpora účasti průmyslových podniků v tendrech tak, aby se zvyšoval vývoz investičních celků a finálních
výrobků (MPO)
Podpora zahraničních zastoupení významných vývozců na důležitých trzích finanční účastí státu (MPO)
Podpora vývozu na dynamicky se rozvíjející a tradiční zahraniční trhy - Čína, Rusko, Korea, Irák a další
rozvojové země (MPO)
Rozvoj činnosti agentury CzechTrade (MPO)
93
marketingové informace, marketingové vzdělávání v oblasti exportu, marketingovou propagaci, internetový
marketing, exportní a marketingové poradenství
podpora zájmu zahraničních dovozců, řetězců a nákupčích o české zboží a služby
Zvýhodněná účast na mezinárodních veletrzích a výstavách (MPO)
Posílení liberalizace obchodních toků prostřednictvím WTO (MPO)
Slaďování technických předpisů, technických norem, postupů posuzování shody stanovených výrobků a
potřebná úroveň institucionální infrastruktury pro implementaci a vymáhání práva včetně orgánů dozoru nad
trhem (MPO)
Podpora investic v zahraničí (MPO)
PODPORA ČESKÝCH VÝROBKŮ A SLUŽEB NA DOMÁCÍM TRHU
Rozvoj systému ochrany práv spotřebitelů (MPO), zejména implementace legislativy EU, tj.
legislativní, organizační, metodické a technické změny ke zvyšování účinnosti systému tržního dozoru
novelizace právních norem a návrh nových zákonů a prováděcích předpisů v oblasti práv spotřebitele, a to
především v souladu s nově přijímanými předpisy EU
Legislativní ochrana českého trhu, zabraňující nedovoleným obchodním praktikám poškozujícím hospodářské
zájmy ČR, což umožní lépe chránit národní trh před nelegální a nekvalitní produkcí (MPO)
Zákon o veřejných zakázkách (MMR)
Spotřebitelská politika (MPO)
Koncepce státní politiky cestovního ruchu v ČR (MMR)
Státní informační politika - cesta k informační společnosti (MI)
Ochrana práv spotřebitelů (MPO), zejména
zvýšení účinnosti dozoru na vnitřním trhu, posílení úlohy ČOI
zaměření pozornosti tržního dozoru přednostně na ochranu zdraví, bezpečnost spotřebitelů a ochranu jejich
ekonomických zájmů, včetně ochrany před klamáním v podobě nabídky a prodeje padělků a nedovolených
napodobenin
podpora rozvoje nevládních občanských spotřebitelských organizací, aby mohly aktivně rozšiřovat znalosti
a informovanost spotřebitelské veřejnosti
Ochrana českého trhu, zabraňující nedovoleným obchodním praktikám poškozujícím hospodářské zájmy ČR,
což umožní lépe chránit národní trh před nelegální a nekvalitní produkcí důslednou kontrolou z hlediska
dodržování podmínek
celních (MF)
technických (MPO)
hygienických (MZd)
fytokaranténních (MZe)
veterinárních (MZe)
environmentálních (MŽP)
Podpora při zapojení do elektronického obchodu (MI)
Internetový informační systém o podpoře podnikání v ČR (MPO)
Zajištění internetového přístupu k registrům patentů, užitných vzorů, ochranných známek a průmyslových
vzorů (ÚPV)
PODPORA ROZVOJE LIDSKÝCH ZDROJŮ
Vypracování systému nepřímé podpory financování dalšího vzdělávání - daňové odpočty u zaměstnavatelů,
resp. zaměstnanců (MF)
Rekodifikace pracovního práva ve prospěch smluvního sjednávání pracovních vztahů mezi zaměstnavatelem a
zaměstnancem podle specifických podmínek - pružnější a volnější úprava umožňující uplatnění moderních
forem práce (MPSV)
Koncepce resortu MPSV (MPSV)
Koncepce informatiky resortu MPSV (MPSV)
Koncepce sociálních služeb (MPSV)
94
Státní politika zaměstnanosti (MPSV)
Koncepce bytové politiky (MMR)
Reforma veřejné správy v oblasti sociálních služeb (MPSV)
Strategie rozvoje terciárního vzdělávání (MŠMT)
Státní informační politika ve vzdělávání (MŠMT)
Národní akční plány zaměstnanosti (MPSV)
Opatření na podporu rekvalifikace (MPSV)
Modernizace školského systému - odborné vzdělávání a výcvik a tvorba učebních osnov podle potřeb trhu práce
(MŠMT)
Bílá kniha - národní program rozvoje vzdělávání v České republice (MŠMT)
Vytváření podmínek pro rozvoj technického školství (MŠMT)
Zavedení institutu společensky prospěšných pracovních míst - podpora na poptávkové straně, tj. podnikové
sféry (MPSV)
Motivace zaměstnavatelů k zaměstnávání zdravotně a jinak postižených občanů (MPSV)
Podpora realizace programů celoživotního vzdělávání (MPSV)
Finanční a metodická podpora budování specializovaných výchovně vzdělávacích institucí nebo výchovně
vzdělávacích útvarů průmyslových podniků poskytujících komplexní služby v oblasti výchovy a vzdělávání
(MŠMT)
Organizace vzdělávacích kurzů pro manažery MSP v rámci programu Poradenství (MPO)
PODPORA INVESTIC
Zákon o investičních pobídkách (MPO)
Zdokonalování systému investičních pobídek pro investory v ČR (MPO), zejména
pobídky zahraničním i domácím investorům pro výrobní sektor a pro oblast strategických služeb a
technologických center
program podpory rozvoje průmyslových zón, který bude směřovat k přípravě větších tzv. strategických
území, jakož i k výstavbě nájemních výrobních hal a průmyslových zón pro konkrétního investora
podpora revitalizace předchozí průmyslovou výrobou zdevastovaných území, starých průmyslových
objektů a zón, jakož i podpora jejich následného využití pro zahraniční investory - výrobce
rozšíření programu podpory českých subdodavatelů (sourcing, offsety) i na další rozvíjející se nosné
sektory (výroba automobilových komponentů, přesné strojírenství, kvalifikované chemie)
zajišťování nových služeb pro investory (After Care)
podpora rozvojových odvětví, která bude nově zaměřena i na investory z oblasti informačních technologií,
nových médií a služeb, včetně distribuce
podpora zřizování průmyslových parků, vč. stavební vybavenosti, a to na strategických místech, kde budou
zajištěny odpovídající podmínky, jakož i dostatek pracovních sil
Program podpory investic (MPO)
Příprava a zavedení systému podpory domácích investorů (MPO), při investicích
v domácí ekonomice
v zahraničí
Seznam použité literatury:
[1]
COVENEY, P.: Mezi chaosem a řádem, Mladá fronta, Praha 2003
[2]
DUBOVEC, J.: Mikroekonómia, EDIS, ŽU Žilina, 2004
[3]
NOVÝ, I., LUKÁŠOVÁ, R. a kol.: Organizační kultura, Grada Praha 2006
[4]
SMEJKAL, V., RAIS, K.: Řízení rizik ve firmách a jiných organizacích, Grada Praha 2006, ISBN 80-2470515-X
[5]
Hospodářská strategie České republiky do roku 2010 - Ministerstvo průmyslu a obchodu 2004 - pracovní
materiál
[6]
Reforma veřejných rozpočtů
[7]
Analýzy vývoje české ekonomiky a odvětví v působnosti MPO
95
Adresa:
Ing. Juraj Dubovec, PhD.
Žilinská Univerzita Žilina
Fakulta riadenia a informatiky
Univerzitná 8215/1
010 26 Žilina
e-mail: [email protected]
Ing. Tibor Hlačina
Osvobození 699
686 04 Kunovice
Česká republika
Doc. PhDr. Milan Vinklárik, CSc.
Osvobození 699
686 04 Kunovice
Česká republika
E-mail: [email protected]
96
KORUPCE A ETIKA
V SOUKROMÉM A STÁTNÍM SEKTORU ČR PŘI POSKYTOVÁNÍ
FINANČNÍCH PROSTŘEDKŮ NEZISKOVÉMU SEKTORU
Kamil Třos
Sdružení zdravotně postižených občanů a jejich přátel
Abstrakt: Hlavní důvod korupce je především v rozdílné motivovanosti jednotlivých zástupců
soukromého a veřejného sektoru. Zatímco v soukromém sektoru je podnikatel motivován hlídat si
výdaje a příjmy vlastní firmy, neboť se jí přímo existenčně dotýkají, ve veřejném sektoru způsob
nakládání s finančními prostředky nijak neovlivňuje prosperitu úřadu ani finanční odměnu samotného
úředníka. Tuto vazbu lze vytvořit jedině korupcí. Sociální korupci můžeme definovat jako poskytnutí
výhody osobám, s nimiž je rozhodující autorita spojena více či méně blízkým poměrem osobní
spřízněnosti. Česká republika není velká a naše města jsou spíše menší, takže se lidé často osobně
znají. Uvedené platí především pro rozměry okresních měst.
Abstrakt: The main reason of corruption is above all in the different motivation of single delegates in a
private and a public sector. While in a private sector is the businessman motivated to watch yourself
costs and revenues in ones own firm, because of his existence of solution, in a public sector the way to
dispose of financial assets didn´t affect the prosperity of office nor payment of white - collar worker.
This binding is possible to create only by corruption. Social corruption we can definate like a
providing an convenience for persones, with whome is decisive authority linked more or less near ratio
personal relation ship. Czech Republic isn't big and our towns are rather small, so people often know
each other. It is mentioned above all for proportions of district towns.
Klíčová slova: Korupce, Etika, Státní správa, Lobbing, Lobbisté, Grant, Samospráva, Státní zakázky,
Sociální korupce, Veřejná obchodní soutěž, Evropská unie, Nezisková organizace.
Key words: Corruption, Morality, State administration, Lobbing, Lobbists, Grant, Self-administration,
State orders, Social corruption, Public tender, European Union, Non profit organization.
Neziskový sektor zaujímá velmi široké spektrum občanských organizací a iniciativ, které projevují svou aktivitu v
oblasti, jenž nepřináší finanční zisk. Neziskový sektor, také nazývaný jako občanský nebo třetí sektor, spojuje sektor
státní a podnikatelský a svým způsobem tyto dvě oblasti vyvažuje. Třetí sektor je velmi důležitý pro chod lidské
společnosti.
Korupce (lat. corrumpere = kazit, oslabit, znetvořit, podplatit) je zneužití postavení, funkce k osobnímu prospěchu v politice, veřejné správě, hospodářství. Je opakem integrity.
Korupce postihuje politiku, hospodářství, ale také společnost. Může být jak drobná tak obrovská, jak
neorganizovaná tak organizovaná. Vyznačuje se podplácením, úplatky, vydíráním, zastrašováním. Dále privilegii,
neoprávněnými příjmy a jejich vyžadováním, udělováním přízně, protežováním.
Každá nezisková organizace slouží určitým předem stanoveným účelům, které přesahují soukromý prospěch svých
členů a tím přispívají ke všeobecnému veřejnému blahu. Z toho pak vyplývá, že neziskové organizace můžeme z
hlediska veřejného prospěchu dělit do 2 základních skupin, a to na organizace vzájemně prospěšné a organizace
veřejně prospěšné.
"Grantová organizace" je organizace, která je založena výhradně za účelem poskytování grantů. Z hlediska práva jde
o rozpočtovou organizaci státu, která má za úkol přidělovat finanční prostředky ze státního rozpočtu na předem
vymezené oblasti.
Charakteristika
Na konci 80. let došlo v České republice k výrazným společenským změnám. Tyto změny měly za následek řadu
změn v ekonomice státu, a to především zánik direktivního řízení a plánování státní ekonomiky.
97
Na začátku 90. let docházelo ke vzniku či znovuobnovení různých dobrovolných občanských aktivit působících ve
všech sférách života. Nejčastějším typem těchto aktivit jsou občanská sdružení, obecně prospěšné společnosti a
nadace. Tyto organizace vytvářejí neziskový sektor. Jejich hlavním úkolem je vyplnit prostor, ve kterém stát nebo
jiné druhy organizací nejsou schopny poskytnout stoprocentní službu či péči nebo daného cíle dosáhnou s velkými
obtížemi. Neziskový sektor v naší republice je součástí občanské společnosti, která umožňuje lidem svobodně se
sdružovat a vytvářet organizace, které se podílejí na řešení jednotlivých osobních i skupinových problémů.
Neziskové organizace vytvářejí prostor pro výměnu informací mezi lidmi, které spojují společné zájmy. Taktéž se
zde vykonávají činnosti, kterých není schopen dosáhnout jednotlivec sám, ale skupina lidí se společným cílem.
Působení neziskových, nebo také občanských organizací, zasahuje do širokého spektra lidských činností. Patří sem
oblast kulturní, vědy, techniky, zdravotní a sociální péče, vzdělávání, sportu, péče o životní prostředí, dobročinnost,
mezinárodní aktivity a mnoho dalších oblastí působení neziskového sektoru.
Ekonomická charakteristika nestátních neziskových organizací
Zpráva Evropské komise z roku 1997 O podpoře úlohy dobrovolnických organizací a nadací v Evropě konstatuje:
„...daný sektor prokázal schopnost otevřít nové možnosti, jak přispět nejen ke zkvalitnění života, ale i ke zvýšení
zaměstnanosti a ekonomického růstu. Z tohoto důvodu by se mu mělo dostat podpory, aby mohl hrát ještě
významnější úlohu při vytváření pracovních příležitostí“.
„Strategie rozvoje neziskového sektoru" vydaná Fórem dárců v lednu 2000: Podle ní byl v roce 1995 jeho podíl na
celkové zaměstnanosti 1,7 % a v oblasti služeb 3,4 %. Jestliže práci dobrovolníků přepočteme na plný úvazek,
vzrostl by podíl neziskového sektoru na celkové zaměstnanosti z 1,7 % na 2,7 %.
Analýza
Charakteristickým rysem bývalých socialistických zemí byla skutečnost, že v těchto zemích bylo podstatně
jednodušší vytvořit právní podmínky pro vznik občanského neziskového sektoru než vytvořit ekonomické podmínky
pro jeho existenci.
V žebříčku prvních deseti nejzávažnějších problémů pociťovaných představiteli současných neziskových organizací
v ČR jsou na prvních čtyřech místech:
- nedostatek příspěvků od soukromých osob;
- nedostatečné daňové zvýhodnění přispěvatelů;
- nedostatek státní finanční podpory
- korupce při získávání finančních prostředků.
V bývalých socialistických zemích vznikl nestátní neziskový sektor ve chvíli, kdy se změnila politická struktura.
Dosavadní období existence však nemohlo nahradit dlouhodobý pozvolný vývoj, který proběhl v jiných
demokratických zemích.
Podmínky podporující korupci
• koncentrace politické moci a rozhodování, nedemokratické režimy, ať jsou centralistické, totalitní nebo
se vyznačují vládou mocenských klanů
• apatická, nezajímající se, nebo „poddanská“, tomu či onomu „vůdci“ lehce podléhající veřejnost, která se
nezajímá o politiku - veřejné věci - nebo na ni nemá dostatečný vliv
• slabé právo, nedostatečná justice, nebo sloužící jen mocným a vlivným k prosazování jejich zájmů nedostatečná „vláda práva“, anglicky rule of law
• tajení informací, rozhodování, procesů a závislostí, nedostatek otevřenosti, transparentnosti
• pro veřejnost, občany, jejich kontrolu, uzavřené mocenské a politické kliky
• velké, nekontrolované,částky financování ať veřejných, nebo soukromých, projektů
• špatně placení úředníci, zaměstnanci veřejné správy
Důsledky korupce
• oslabení správy veřejných věcí, politiky, vedoucí až k rozpadu státu
• oslabení hospodářských výsledků, ekonomiky, vedoucí až k nemožnosti podnikat
• růst chudoby a nezaměstnanosti
• rostoucí daně a zároveň rostoucí daňové úniky
• rostoucí nedůvěra v politiku, ekonomiku, k vlastním schopnostem, rezignace
• odchod těch schopných tam, kde se mohou (lépe) uplatnit - anglicky voting with one's feet, brain drain
98
Poznámka: podíl korupce, jako další „daně“, je ve středně až více korupčních společnostech odhadován na 10-20%
hrubého domácího produktu (HDP).
Vzhledem k jejich jedinečnému postavení mimo trh a stát, jejich blízkosti k občanům, jejich pružnosti, jejich
schopnosti zaměřit soukromou iniciativu na podporu veřejného prospěchu a jejich znovuobjevenému příspěvku k
vytváření "společenského kapitálu" se organizace občanské společnosti staly strategicky důležitými účastníky
hledání "střední cesty" mezi absolutním spolehnutím na trh a absolutním spolehnutím na stát. Tato cesta se v
poslední době postupně prosazuje. Schopnost neziskového sektoru účastnit se tohoto hledání jako plnoprávný
partner je nicméně vážně ohrožena velkým nedostatkem základních informací o tomto sektoru a o tom, jak funguje.
K 1. 2. 2003 bylo v ČR registrováno 825 nadačních fondů, 330 nadací, 762 obecně prospěšných společností, 49 108
občanských sdružení a 172 účelových zařízení církví.
Rozhodujícím a velmi obtížným problémem je určení míry finanční podpory těmto subjektům. Je jasné, že o
prostředky alokované do nestátní sféry se musí snížit objem prostředků ve sféře státní. Také je zřejmé, že konečné
využití prostředků ve sféře státní může státní správa podstatně snadněji a důsledněji řídit než ve sféře soukromé.
Občanské organizace nemají v soutěži se státními rovné podmínky. Musí o dotace na služby žádat a nemají na ně
nárok. Státní organizace získávají prostředky z pouhého faktu své existence a svou životaschopnost ani své kvality
prokazovat nemusí. Občanské organizace poskytující služby jsou chápány jako doplněk k organizacím státním.
Veřejné rozpočty
Příspěvky od státu tvoří u neziskových organizací 8,6 % z celkových příjmů (vnější i vnitřní zdroje) a 52 % z
celkových vnějších zdrojů.
Občanská sdružení v ČR dotovalo v letech 1996-2005 10 ministerstev. Rozdělení prostředků podle typu organizací
je díky nepřesným údajům velmi zkreslené. Občanská sdružení dostala 73 % a účelová zařízení církví 19 % celkové
dotace z ministerstev. Z finančních prostředků obcí dostala občanská sdružení 22 %, církve a účelová zařízení církví
dohromady 74 % celkové dotace.
Dotace, granty jsou velmi významný zdroj finančních prostředků a mnoho neziskových organizací je na dotacích
existenčně přímo závislá. Na dotace či granty není právní nárok a zde je velký problém. Neziskové organizace musí
požádat o finanční prostředky a v určitém termínu předložit žádost. Žádost pěčlivě prozkoumá komise složená
většinou se zástupců vládnoucích politických stran v daném regionu. Tito zástupci mnohdy rozhodují jen na základě
papíru a krásy slov. Je zde velký prostor pro lobbing a bohužel i pro neetické či korupční jednání ve snaze
jednotlivých zástupců neziskových organizací získat co největší objem finančních prostředků právě pro tu svou
neziskovou organizaci. Nezáleží na tom, zda jde o fotbalový klub nebo o domov mládeže či o organizaci poskytující
sociální služby těžce tělesně postiženým občanům.
Prostředí podporující neetické a korupčí jednání
Největší část problémů je v legislativních podmínkách. Legislativa je zbytečně složitá, nesrozumitelná,
nejednoznačná i nedostatečná. Dalším problémem je masivní byrokracie. Na druhé straně je právě legislativa jedním
z faktorů, který v současné době zlepšuje podmínky při poskytování finančních darů.
Nedokonalá a nejednoznačná legislativa, neetické postupy v podnikání umožňují korupční jednání těm, kteří jsou
nakloněni neetickým postupům ze svých vnitřních pohnutek. Zákony samotné jsou vnímány jako netransparentní a
nejednoznačné.
Je logické, že pokud je korupce ve veřejném sektoru, musí být i na straně druhé, tedy v soukromém i neziskovém,
který se na obchodování s úplatným veřejným sektorem podílí. V tomto vztahu pak veřejný sektor bude na straně
přijímatele a soukromý a neziskový sektor bude dávajícím.
Manažeři, kteří rozhodují o sponzorských darech se většinou shodují v tom, že prostředí v České republice spíše
není nakloněno etickému jednání ve vztahu k žadateli o sponzorský dar nebo přímo podporuje neetické postupy.
V této chvíli je třeba uvést, že řada manažerů nebo podnikatelů si pojem etika podnikání v obchodním styku spojuje
především s korektním obchodním jednáním a solidností obchodních partnerů při dodržování úmluv a v platebním
styku. Pod etickým jednáním si často představí dodržování smluvených splatností a spolehlivou solventnost svých
obchodních partnerů, tedy faktory, které přímo souvisí se samotným každodenním fungováním firmy až její
existencí. Etika podnikání ve smyslu nekorupčního jednání se jeví pro manažery v každodenním fungování firmy
druhořadou. Tento jev se projevuje především u středních českých firem, které za sebou nemají jistotu většího
zahraničního kapitálu. Tento pohled se pak nutně projevuje ve vyslovených názorech.
99
Neetické podnikání podporuje především celková atmosféra ve společnosti, daná částečně zvyky a názory
zakořeněnými z dob dlouhé komunistické minulosti („Kdo nekrade, okrádá rodinu“) a částečně vývojem
současných velkých medializovaných korupčních případů z nejvyšších míst obchodu i politiky, které dávají najevo,
že chovat se neeticky se nejen vyplácí, ale je i beztrestné. Lidský faktor daný charakterovými vlastnostmi
jednotlivců a příkladem z vyšších míst je považován za velmi významný.
Na rozšířeném používání neetických postupů se může podílet také pro rozvoj podnikání nepříznivé prostředí. Je
možné, že pokud by pro podnikatele bylo podnikání jednodušší, méně zatížené byrokracií a složitou administrativou
a kdyby legislativa vytvořila pro naše podnikatele výhodné podmínky, rádi by dodržovali etické postupy jednání a
hlavně by se změnilo jejich chování ve vztahu k neziskovým organizacím. Když se firmě daří majitelé mohou
věnovat třetímu sektoru více finančních prostředků.
Etika podnikání bude pravděpodobně růst s časem, také díky generačním výměnám manažerů i pracovníků firem,
kteří již budou méně a méně poznamenáni minulým režimem, budou se více pohybovat ve zdravém podnikatelském
prostředí, budou mít i jiný vztah k třetímu nevydělečnému sektoru.
Etická nařízení mohou být účinná pouze v případě, že je jim ve firmě věnována řádná pozornost, jsou provázeny
pravidelnou kontrolou dodržování a manažeři jdou svým zaměstnancům příkladem ve svém chování. Pokud nejsou
dodrženy tyto podmínky, všechna nařízení a předpisy jsou pouhou formalitou a nemají žádný vliv na reálné chování
pracovníků.
Úroveň etiky v podnikání v ČR
Z dlouhodobého horizontu se firmám neetické podnikání nevyplácí - nebo by se vyplácet nemělo. Většina
podnikatelů se shoduje ve víře, že neetické postupy se v dlouhodobém horizontu firmám nevyplatí. Pokud je však
firma zaměřená na krátkodobý úspěch (v horizontu let), pak se neetické podnikání vyplácí.
Opět se objevují i významné protikladné názory. Řada manažerů se domnívá, že neetické jednání se vyplácí i z
dlouhodobého hlediska, zejména za podmínky, že není odhaleno. Záleží také na velikosti firem a na segmentu
podnikání.
Pokud se neetické jednání týká nekorektnosti v jednání s obchodními partnery (nedodržování úmluv, plateb apod.)
se to firmám dlouhodobě nevyplatí - ztratí díky němu svou klientelu.
Etiku obecně považují respondenti za celkem významnou. Sami uvádějí, že především v tom smyslu, že jejich firmy
nespolupracují s partnery, kteří se v obchodním styku chovají neeticky. Manažeři se různí co do názoru, zda je
obecně vzato podnikatelské prostředí v České republice etické či spíše ne. Majitelé firem ukazují spíše na to, že
prostředí u nás je neetické, ale řada manažerů uvádí, že jej považuje za spíše etické. Zde bychom měli opět uvažovat
vliv sociální nestability. Pokud chce respondent zachovat dojem, že jeho firma odmítá neetické postupy, bude
odpovídat, že prostředí v naší zemi je spíše etické - jinak nelze vysvětlit fakt, že se firma v prostředí dobře uplatňuje.
Možnosti změny
Změny směrem k větší etice v podnikání jsou otázkou času. Změny je třeba provádět shora i zdola. Iniciace a
realizace je jednak na výkonných a zákonodárných složkách státu a jednak na jednotlivcích, kteří tvoří společnost
v naší zemi.
Je třeba změnit zákony tak, aby byly transparentnější a jednoznačné. Dále je třeba zajistit vymahatelnost práva.
Zároveň s tím je však třeba vnitřní změna ve společnosti, změna morálky, myšlení a hodnot a s nimi spojená změna
chování jednotlivců. Tato změna nastane jednak díky zvýšené vymahatelnosti práva (ubude negativních příkladů,
zvýší se kontrola), jednak díky osobním příkladům eticky postupujících manažerů a firem, dále výchovou a také
díky generační výměně. Řada manažerů si nedělá iluze o dokonalém uspořádání, ve kterém by nebylo žádné místo
pro korupci. Věří však, že je možné prostředí do velké míry zlepšit a pročistit.
Faktory ovlivňující změnu
transparentní legislativa
vymahatelnost práva
Morální vyzrávání společnosti
Manažeři se jednoznačně shodují v tom, že sami podnikatelé mohou prostředí zlepšit především svým vlastním
korektním chováním. Dobrý osobní příklad je považován za největší sílu, která může ovlivňovat chování ostatních
100
lidí. To je také způsob, jakým nejčastěji podnikatelé, firmy a sami respondenti působí na své okolí, na podřízené,
obchodní partnery a zákazníky.
Řada manažerů je přesvědčena o tom, že je možné působit i aktivně - především pak prostřednictvím sdružování do
obchodních a hospodářských komor a jiných organizací, které mohou získat silné postavení a hájit zájmy
podnikatelů. Tímto způsobem lze lobbovat, ovlivňovat legislativu v příslušné oblasti podnikání a vytvářet další
tlaky.
Někteří respondenti však k profesním organizacím nemají důvěru nebo považují jejich snahy za neefektivní. Jistá
část dotazovaných firem v profesních či oborových sdruženích působí. Někteří z manažerů se domnívají, že jejich
firma je příliš malá nebo slabá na to, aby se pokoušela nějak angažovat.
Většina firem dobrovolně nesponzoruje žádnou neziskovou organizaci, ale když je oslovena neziskovou organizací
se žádostí o podporu konkrétního projektu, anaží se hledat možnosti jak pomoci. Několik firem je v této oblasti
samostatně aktivních.
Veřejné zakázky
Veřejné zakázky jsou z hlediska etiky jednoznačně kritickou oblastí. Proces výběru a zadávání veřejných zakázek je
netransparentní. V celém procesu je řada příležitostí ke korupci, a tyto příležitosti jsou také hojně využívány. Pro
většinu manažerů je to všeobecně známým jevem. Potenciální riziko korupce vyplývá již ze samotné podstaty
udělování veřejných zakázek. Jak již bylo uvedeno výše, rozhodující činitelé hospodaří s penězi, které nezískali
svým úsilím, a způsob hospodaření s nimi nemá přímý vliv na jejich prosperitu.
Podobně je to při získávání dotací či grantů z veřejných rozpočtů. Přidělování dotací či grantů obsahují vysoké
riziko korupce tzv. potenciální, protože člověk, který vybírá které organizaci grant či dotaci přidělí, tak to neplatí ze
svých financí, je to placeno z peněz daňových poplatníků a to je zásadní rozdíl oproti tomu, když se firma rozhodně
poskytnout finanční dar, z vlastních financí a nepožaduje protihodnotu. Takže je zásadní, že tam je přirozeně
obrovský prostor pro korupci, který samozřejmě k tomu svádí.
Dalším faktorem, který činí grantové či dotační řízení citlivějšími vůči možné korupci, je fakt, že z hlediska žadatelů
o grant či dotaci se jedná o poměrně značný a jistý příjem v případě, že grant získají. Ze strany veřejného sektoru
nehrozí platební neschopnost jako ze strany soukromých firem, a prostředky, rozdělované na granty či dotace bývají
ve větších objemech než u soukromých. Uchazeči o zakázku jsou pak silněji motivovaní zakázku získat.
Řada představitelů neziskových organizací se vzhledem k vysoké netransparentnosti v poskytování dotací či grantů
se do výběrových řízení nehlásí nebo pouze okrajově.
Jak již bylo uvedeno, pro většinu představitelů neziskových organizací je známým faktem, že v oblasti poskytování
gratnů či dotací dochází k porušování etiky. Pro další řadu představitelů neziskových organizací vzniká
přinejmenším pochybnost, jak jsou dotační či grantová řízení vedena, neboť nejsou dostatečně průhledná. Další
představitelé neziskových organizací vnímají náznaky korupčního jednání ze strany úředníků.
O přidělení grantu či dotace bývá podle představitelů neziskových organizací nejčastěji rozhodnuto ještě před
vyhlášením výběrového řízení. Výběrové řízení se pak realizuje jako formální.
Lobbing
Často dochází k určitému neporozumění významu slova lobbing jak ze strany médií, tak ze strany nejširší veřejnosti.
Lobbing je směšován s korupcí a považován za něco nebezpečného.
Cílem lobbování je transfer prospěchu z veřejné politiky ve prospěch zvláštního zájmu, tedy, jinými slovy,
prohlášení zvláštního zájmu za zájem veřejný. Výsledkem je transfer veřejného bohatství ve prospěch zájmové
skupiny nebo udržení vlastního individuálního bohatství a výhod. Lobbisté musí ovlivňovat politiku tak, aby jejich
klienti získali legislativní nebo finanční prospěch.
Zvláštních zájmů je mnoho. Obchod potřebuje nízkou míru regulace podnikání. Všichni potřebují nižší daně a občas
daňovou úlevu či podporu. Zvláštním zájem jsou daňové úpravy (special tax bills) upřednostňující jednu nebo více
zájmových skupin namísto plošného snížení daní. Přidělení státních prostředků na podporu výzkumu, průmyslu,
hospodářského oboru, vývozu, farmářů, projekty infrastruktury, státní a veřejné zakázky, podpůrné vládní
programy. Zpracovatelský průmysl a energetické firmy potřebují udržet povolené limity průmyslových exhalací.
Farmaceutický průmysl potřebuje udržet vysoké ceny léků a zabránit dovozu levnějších léků ze zahraničí. Občané
101
potřebují levnější léky, přístup ke zdravotní péči a jištěný sociální systém. Do toho se promítají zájmy zahraničí,
etnických komunit. Výrobci zbraní potřebují liberální prodej a držení zbraní soukromými osobami.
„Ideální“ definice lobbingu by tedy měla postihnout:
1) vymezení lobbingu vůči korupci;
2) vymezení lobbingu vůči reprezentaci prostřednictvím volených zástupců;
3) vymezení lobbingu jako zdroje informací a odborných expertíz;
4) jasné vymezení aktérů lobbingu, které tuto skupinu nezužuje pouze na tzv. komerční lobbisty či na
lobbisty prosazující vlastní zájmy, ale jejíž součástí je také skupina lobbistů, kteří nelobbují pouze ve
vlastním zájmu;
5) vymezení cílů lobbingu.
Uvedeným bodům nejlépe vyhovuje definice odborníka na problematiku lobbingu na evropské úrovni
Luigiho Graziana, který tento pojem vykládá následovně: „Lobbing je specializovaná a odborná reprezentace
prostřednictvím široké škály prostředků, které v zásadě vylučují korupční výměnu služeb; ve své povaze velmi
odlišná od obecné nespecializované reprezentace, kterou zajišťují volení zástupci. Jako reprezentant partikulárních
zájmů lobbista dodává informace a technicko-odborné expertízy, které mohou být užitečné a někdy rozhodující při
definování legislativní a správní regulace.“
Úloha lobbistů
Lobbisté jsou zde proto, aby pomohli svým klientům, důsledně hlídají jejich zájmy. Právní firmy analyzují každý
nově připravovaný právní předpis a ihned avizují možné konflikty zájmů. Jeden drobný paragraf, jedno slovíčko,
může znamenat komplikace a miliónové finanční ztráty, nebo naopak výhodu a miliónový prospěch.
Závěr
Dosud se nestačila vytvořit kultura filantropie ani nashromáždit bohatství, které je pro filantropii zdrojem. Dosud
není zřejmé, jaké veřejné služby chce poskytovat sám stát, a jaké svěří jiným subjektům, ať neziskovým či
ziskovým. Dosud neproběhla úplná transformace státních rozpočtových a příspěvkových organizací. Dále není
zřejmé, v jaké míře bude občanský neziskový sektor trvale udržitelným subjektem vedle státu a podnikatelské sféry.
Základním úkolem je transformovat neziskový sektor do podoby Evropské unie a vymezit mu jasné
kompetence, úkoly, finanční zdroje a únosné daňové zatížení.
Seznam použité literatury
[1]
BENČO, J.: Teória a prax regionálneho rozvoja. Trenčín: 2005
[2]
BENČO, J. a kol.: Sociálna politika a sociálny rozvoj, Bánská Bystrica, Univerzita M. Bela v Banskej
Bystrici, EF, 2000. ISBN 80-8055-367-X.
[3]
DEVEROVÁ, L. a kol. Průvodce neziskovým právem I a II díl. Praha: ICN, 1996.
[4]
HURYTOVÁ, I. Grantování proces přidělování nadačních příspěvků. Brno: Doplněk, 2001. ISBN 807239-092-9.
[5]
MULLER, J. Kapitalizace českých nadací. Praha: Fórum dárců, 2002. ISBN 80-902965-1-3.
[6]
PEŠTULKA, F.– PEŠTUKA, J. Účetnictví v neziskových organizacích. Praha: Eurounion, 1999. ISBN 8085858-72.
[7]
REKTOŘÍK, J. Organizace neziskového sektoru. Praha: Ekopress,2001.ISBN 80-86119-41-6.
[8]
SCRAGG, T. Cesty k partnerství: Vztahy mezi neziskovými organizacemi a veřejnou správou v oblasti
sociální a zdravotní péče. Praha: ICN,1997. ISBN 80-902284-0-2.
Adresa:
Ing. Bc. Kamil Třos
Sdružení zdravotně postižených Občanů a jejich přátel
Mitušova 83
700 30 Ostrava 30
telefon : +420732860782
[email protected]
102
KORUPCIA A JEJ MNOŽSTVO PODÔB
Alena Pauličková
Trnavská univerzita v Trnave
Abstrakt: Korupcia je vážny celospoločenský problém, ktorého riešenie vyžaduje spoluúčasť všetkých.
Po právnej stránke ide o porušovanie platných noriem a zákonov. Je to širší pojem ako úplatkárstvo.
Ide o trestné činy prijímania úplatku, podplácania, nepriameho úplatkárstva a tiež často zneužívania
právomoci verejného činiteľa.
Kľúčové slová: korupcia, úplatkárstvo, podplácanie, zneužívanie právomoci, protikorupčný boj,
klientelizmus, protikorupčné nástroje a opatrenia, lobing.
Existuje mnoho definícií korupcie, najjednoduchšia z nich definuje korupciu ako zneužitie moci nad cudzím,
zvereným majetkom či právami s cieľom získania osobných, súkromných výhod nielen pre seba, ale aj pre
príbuzných či známych. Možno ju definovať ako vzťah medzi dvoma subjektami (jednotlivcami alebo inštitúciami),
z ktorých jeden ponúka a väčšinou aj poskytuje druhému subjektu určitú formu odmeny za poskytnutie či prísľub
neoprávnenej výhody. Druhý potom očakáva, že za túto poskytnutú výhodu mu bude sľúbená materiálna, či
nemateriálna odmena poskytnutá.
Korupcia má množstvo podôb. Môže teda ísť o akékoľvek správanie osôb (voči osobám), ktorým sú zverené
kompetencie vo verejnom alebo súkromnom sektore, ktoré odporuje povinnostiam vyplývajúcim z ich postavenia
a smeruje k získaniu nenáležitých výhod. Ide teda o také správanie sa, ktorého výsledkom je na jednej strane
„spokojnosť“ nad poskytnutím neoprávnenej výhody a na druhej strane poškodzovanie verejných záujmov
a verejnosti, teda „nespokojnosť“ ostatných.
Rozsah korupcie na Slovensku predstavuje výraznú bariéru pre politický, sociálny a ekonomický rozvoj krajiny.
Ukazuje sa, že zníženie rozsahu korupcie závisí od aktívnej účasti zástupcov každého sektora. Korupcia má totiž dve
stránky - stránku ponuky a dopytu. Jedna strana poskytuje peniaze, dary alebo iné formy nelegálnych výhod. Druhá
strana sa dožaduje, ba často podmieňuje svoje konanie poskytnutím nelegálnej výhody. Účasť súkromného sektora
pri korupčných praktikách, aj keď často vynútená, bráni v rozvoji férovej súťaže. Tak niektoré, z ekonomického
hľadiska nezdravé firmy, zastávajú ústrednú pozíciu na trhu. Trh tak nie je založený na rovnakých možnostiach
a férových pravidlách. Nie je teda dostatočné, ak sú protikorupčné opatrenia nasmerované výlučne na verejnú
správu. K zníženiu korupcie môže významne prispieť aj samotný súkromný sektor.
Korupcia je vážny celospoločenský problém, ktorého riešenie je dôležité, aktuálne a vyžaduje spoluúčasť všetkých.
Aby sa mohol problém korupcie vyriešiť radikálne, treba dostatočný tlak občanov nielen na politikov, aby pripravili
protikorupčné nástroje, ale aj na ľudí vo verejnej správe, aby ich aplikovali.
V boji proti korupcii si treba preveriť nasledovné otázky:
• čo je korupcia a aké sú príčiny tohto javu,
• v akých formách sa korupcia prejavuje,
• prečo je celospoločensky nebezpečná a aké sú jej dôsledky,
• kde sa pociťuje ako rozšírená a problematická, aké nástroje existujú na jej obmedzenie v oblasti prevencie,
ale aj represie,
• ako môže reagovať občan, ak sa stretne s korupciou.
Na korupciu sa môžeme pozerať po právnej stránke ako na odchýlku od právnych noriem, porušovanie platných
noriem a zákonov. Platné pravidlá a predpisy však nedokážu obsiahnuť všetky aktivity, ktoré by boli všeobecne,
napr. verejnou mienkou považované za korupčné praktiky, a preto je zložité ich postihovať iba Trestným zákonom.
Preto je potrebné širšie vymedzenie a pohľad na korupciu ako na odchýlku od etických noriem, prípadne ako na
činnosť poškodzujúcu verejný záujem.
Všeobecne by sme mohli korupciu definovať ako zneužitie zverenej moci na súkromný prospech. Dôležité je
posúdiť, či sa v danom prípade očakáva protislužba a kto sú subjekty, ktoré prijímajú pozornosť. V súvislosti s
103
korupciou sa často spomína pojem lobing, často sú dokonca tieto dva pojmy zamieňané. Lobing možno
charakterizovať ako priame pôsobenie jednotlivca či záujmovej skupiny alebo jej reprezentanta na voleného
predstaviteľa alebo zamestnanca verejného sektora, ktoré má za cieľ ovplyvniť výsledok legislatívneho alebo
regulačného procesu a nepredstavuje stret záujmov ani korupciu. Na rozdiel od korupcie, znakom lobingu je, že ide
o činnosť verejnú alebo verejne kontrolovateľnú. Prístup k ovplyvňovaniu by mali mať zabezpečené všetky
dotknuté záujmové skupiny.
Korupcia je širší pojem ako pojem úplatkárstvo. Ukrývajú sa za ním trestné činy prijímania úplatku, podplácania,
nepriameho úplatkárstva a niekedy aj zneužívania právomoci verejného činiteľa. Môže ísť aj o akékoľvek iné
správanie osôb (voči osobám), ktorým sú zverené kompetencie vo verejnom alebo súkromnom sektore, odporujúce
povinnostiam vyplývajúcim z ich postavenia a smeruje k získaniu nenáležitých výhod. Ide o také správanie,
výsledkom ktorého je na jednej strane „spokojnosť“ nad poskytnutím neoprávnenej výhody a na strane druhej
poškodzovanie verejných záujmov a verejnosti, teda „nespokojnosť“ ostatných. Niekde uprostred stojí iná nenáležitá
výhoda (obálka, dovolenka, auto). Správanie jednej strany (tej, ktorá úplatok poskytuje), ako aj druhej strany (tej,
ktorá úplatok prijíma) je v rozpore so zákonmi, a je teda trestnoprávne postihnuteľné.
Zneužívanie právomoci verejného činiteľa nepatrí priamo k trestným činom korupcie, častokrát však ide ruka v ruke
s niektorým z nich. Ak verejný činiteľ pri úmyselnom zneužití svojho postavenia prijme aj úplatok, dopúšťa sa naraz
trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa aj trestného činu prijímania úplatku.
Okrem korupcie sa stretávame aj s pojmom klientelizmus a rodinkárstvo (nepotizmus). Klientelizmus je výraz pre
konflikt záujmov, ktorý vzniká uprednostňovaním, preferovaním priateľov a kolegov, spriaznených skupín.
Rodinkárstvo znamená situáciu, v ktorej osoba využíva zverenú verejnú moc na získanie výhody pre člena svojej
rodiny. Prieskumy verejnej mienky naznačujú, že v podmienkach SR ide o javy veľmi rozšírené.
Zaujímavý poznatok ukázal prieskum agentúry FOCUS pre TIS z marca 2002:
Motívom, pre ktorý podnikatelia podporujú politické strany, sú hlavne protislužby v podobe verejných zakázok,
možnosti dosadiť svojich ľudí na dôležité miesta, priaznivého rozhodnutia orgánov verejného sektora, či prijatia
zákona priaznivého pre firmu. Iba 8% podnikateľov uviedlo, že motívom je súhlas s politickým programom danej
strany.
Korupcia súvisí s dvoma typmi zlyhaní - so zlyhaniami inštitúcií a zlyhaniami ľudí. Príčiny korupcie treba hľadať v
rovine formálnych, ako aj neformálnych pravidiel, medzi ktorými existujú vzájomné väzby. Zjednodušene
povedané, korupcia je možná, pretože zákony či inštitúcie ju umožňujú, resp. ju efektívne netrestajú, a preto, že
postoje ľudí, ich hodnotové nastavenie ju podporujú alebo tolerujú.
Príčiny korupcie súvisia s vysokým prospechom z korupcie a nízkym rizikom spojeným s korupčnou transakciou.
Čím je možnosť prospechu vyššia, tým je motivácia konať korupčne vyššia. Zároveň, čím menej hrozí, že korupcia
bude odhalená a potrestaná, tým viac odvahy existuje na korupčné konanie.
Priestor na korupciu vzniká vtedy, ak pravidlá:
- neexistujú,
- sú v nich medzery a nedostatky,
- sú nejasné, nepredvídateľné, čo umožňuje voľnosť v rozhodovaní a subjektivizmus,
- ak sa ich dodržiavanie nevynucuje.
Napríklad pri monopole vytvorenom zásahmi štátu. Ak štát zasahuje do ekonomických procesov, ak existuje veľa
povolení, licencií, koncesií, dotácií, exkluzívnych práv, pečiatok. Tiež ak existuje výrazná nerovnováha medzi
ponukou a dopytom pri poskytovaní verejných služieb a ak existuje asymetrický prístup k informáciám verejného
sektora.
Pri voľnosti v rozhodovaní, napríklad pri neexistencii, nejasnosti, nejednoznačnosti kritérií, nejasnosti postupov
rozhodovania, keď rozhodnutie má možnosť ovplyvniť jeden pracovník, nie sú zavedené viacstupňové postupy,
kolektívne orgány na rozhodovanie, nie je povinnosť odôvodniť rozhodnutie, nie je možnosť, alebo iba obmedzená
možnosť preskúmania rozhodnutia, keď sa neriešia konflikty záujmov.
Taktiež pri nízkej transparentnosti vo verejnom sektore, v politickom a mediálnom prostredí: napríklad
nezverejňovanie, respektíve obmedzené zverejňovanie kritérií, postupov, odôvodnení rozhodnutí, nezverejňovanie,
resp. obmedzené zverejňovanie výsledkov rozhodovania napr. príjemcov dotácií, podpôr, licencií, zmlúv, ktoré
uzatvára štát napr. pri privatizácii, verejnom obstarávaní, nízka transparentnosť politického prostredia, neexistujú
104
mechanizmy skladania účtov, nízka transparentnosť mediálneho prostredia.
Korupcia má stranu dopytu (ten, kto úplatok prijíma), ale aj stranu ponuky (ten, kto dáva úplatok). Príčiny preto
súvisia na jednej strane s ochotou úplatky dávať, ale na druhej strane ich aj ponúkať. Zároveň musí existovať istý
súlad medzi formálnymi a neformálnymi pravidlami, pretože v opačnom prípade formálne pravidlá nebudú mať
svojich nositeľov a nebudú sa dodržiavať. Ani dokonalý formálny rámec (zákony, funkčné inštitúcie) nemusí
zabrániť korupcii. Inštitúcie ožívajú až prostredníctvom ľudí, ktorí napĺňajú ich poslanie. Ale vnímanie ľudí, ich
postoje, zvyky, skúsenosti, zdieľané hodnoty, vzorce úspešného správania, nazeranie na svet ovplyvňujú aj
rozšírenie korupcie.
Protikorupčné opatrenia okrem roviny prevencie a represie musia byť zamerané aj na rovinu etickú. Okrem
právnych noriem je spoločnosť usmerňovaná aj prostredníctvom jemnejších pravidiel, ktoré nemusia mať prvok
právnej sankcie pri ich nedodržaní, ale majú v sebe prvok určenia modelového správania a odsúdenia vo forme
verejnej mienky. Je preto dôležité zvyšovať vnímavosť aj na túto rovinu správania.
Voľnosť v rozhodovaní znamená, že rozhodovací subjekt má širokú škálu možností, ako a dokedy môže rozhodnúť.
Napríklad, ak môže, ale nemusí udeliť licenciu na dovoz alebo vývoz tovaru. Ak sa na súde môže rozhodnúť za
niekoľko mesiacov, ale aj za 5 rokov. Ak policajt môže udeliť pokutu, ale aj nemusí. To všetko dáva priestor na
preferovanie súkromných motívov a korupčné správanie. Čím je miera voľnosti pri rozhodovaní vyššia, tým väčší
priestor na korupciu sa vytvára. Je to vtedy, ak riadiace, rozhodovacie procesy nie sú jasne definované, napr. kritériá
neexistujú, alebo dávajú pracovníkom, ktorí rozhodujú, voľnosť, pričom sa informácie nezverejňujú. Táto voľnosť
vytvára korupčný priestor, pretože podnikatelia, občania sa usilujú kúpiť si istotu pomocou úplatku. Druhým
motívom je naklonenie voľných kritérií vo svoj prospech.
Pre úradníka, ktorý za voľných podmienok rozhoduje, to vytvára silné korupčné pokušenie. Napr. pri verejnom
obstarávaní existuje priestor pre korupciu. Obstarávanie je komplikovaný proces, a preto je pomerne nízke riziko
odhalenia. Na druhej strane prospech môže byť veľmi vysoký. Ovplyvnenie výsledku (aj v dôsledku korupcie) je
možné.
Korupcia je problémom nielen etickým, ale aj problémom ekonomickým, politickým a sociálnym. Občania v krajine
s vyššou mierou korupcie sa majú horšie ako v krajinách, kde jej rozšírenie nie je také veľké. Boj proti korupcii
preto netreba chápať ako križiacku výpravu na potrestanie zla, ale ako opatrenie na zvýšenie efektívnosti a bohatstva
danej krajiny.
Korupcia napr. vedie k zlým rozhodnutiam vo verejnom sektore, pretože sú prijímané zo zlých dôvodov. Pracovníci,
ktorí majú chrániť verejný záujem, v dôsledku korupcie obhajujú svoj osobný záujem alebo záujem úzkej skupiny.
Korupcia spôsobuje, že ekonomika nevyužíva svoj potenciál a občan dostáva menej, ako by mohol pri danej úrovni
zdrojov, korupcia deformuje podnikateľské prostredie a motiváciu podnikateľov, korupcia zvyšuje podnikateľské a
investičné riziko, korupcia a klientelizmus môžu viesť k ovládnutiu štátu zo strany firiem, korupcia, netransparentné
pravidlá spôsobujú vysokú administratívnu náročnosť a vysoké transakčné náklady, korupcia polarizuje spoločnosť,
korupcia spôsobuje, že sa spochybňuje vláda zákona, demokratické princípy spravovania spoločnosti.
Korupcia je nebezpečná aj preto, že má širšie sociálne väzby a hlbšie korene. Pôsobí ako systém, ktorý má svoje
vlastné pravidlá hry, vnútorné mechanizmy svojho šírenia.
Počas roku 2004 začali u nás postupne svoju činnosť špecializované orgány vytvorené s cieľom efektívnejšieho boja
proti korupcii. Cieľom vytvorenia takýchto špecializovaných orgánov bola snaha o vyššiu špecializáciu pri riešení
korupcie ako spoločensky nebezpečného fenoménu a prelomenie personálnych väzieb medzi jednotlivými zložkami,
ktoré sa často ukázali byť kľúčovými pri riešení prípadov s korupčným prvkom. Takisto médiá zohrávajú v oblasti
korupcie, klientelizmu a boja proti nim významnú úlohu. Médiá sú veľmi silným prvkom protikorupčného boja,
pretože ovplyvňovaním verejnej mienky môžu tlačiť ľudí vo verejnom živote na zmeny.
[1]
[2]
[3]
ĎURAJKOVÁ, D., - ZEMANOVIČOVÁ, D. - ZUBERSKÁ, M.: Celospoločenský problém - korupcia II.
Transparency International Slovensko, Bratislava 2004.
www.justice.gov.sk
ŠEVČÍK, M. a kol.: Právna zodpovednosť vo verejnej správe, v rozpočtových organizáciách,
v príspevkových organizáciách a v samospráve. Verlag Dashofer, Bratislava, 2006, ISSN: 1336-8656.
105
Resume
Korupcia a jej množstvo podôb
Korupcia má množstvo podôb. Môže teda ísť o akékoľvek správanie osôb (voči osobám), ktorým sú zverené
kompetencie vo verejnom alebo súkromnom sektore, ktoré odporuje povinnostiam vyplývajúcim z ich postavenia
a smeruje k získaniu nenáležitých výhod. Rozsah korupcie na Slovensku predstavuje výraznú bariéru pre politický,
sociálny a ekonomický rozvoj krajiny. Korupcia je vážny celospoločenský problém, ktorého riešenie je dôležité,
aktuálne a vyžaduje spoluúčasť všetkých nás. Aby sa mohol problém korupcie vyriešiť radikálne, treba dostatočný
tlak občanov nielen na politikov, aby pripravili protikorupčné nástroje, ale aj na ľudí vo verejnej správe, aby ich
aplikovali. V súvislosti s korupciou sa často spomína pojem lobing, často sú dokonca tieto dva pojmy zamieňané.
Na rozdiel od korupcie, znakom lobingu je, že ide o činnosť verejnú alebo verejne kontrolovateľnú. Protikorupčné
opatrenia okrem roviny prevencie a represie musia byť zamerané aj na rovinu etickú.
Summary
Corruption and variety of its forms
There are many forms of corruption. It can be any behaviour of people (to other people) who have been given
competences in public or private sectors, and it counters obligations which influence from their position and trends
to unappropriate advantages. A range of corruption in Slovakia represents a significant barrier for political, social
and economic development of the country. Corruption is the significant universal problem. It needs cooperation of
all of us to solve it. And to do it radically, it will need a sufficient presure of inhabitants not only on politicians to
prepare anti-corruption instruments, but also on people in public administration to implement them. In connection
with corruption there is often a term „lobbing“ mentioned, and moreover, these two terms have been deceptively
substituted. To differ them, the main sign of lobbing is that this is the activity which is public or controllable by
public. Anti-corruption measures except for prevention and repression levels have to be also oriented to ethics one.
Adresa:
Doc. JUDr. Alena Pauličková, PhD.
Katedra správneho práva, práva životného prostredia a finančného práva
Hornopotočná 23
918 43 Trnava, SR
Tel./fax: +0421 33 5446536
106
KORUPCE NEJEN VE VEŘEJNÉM SEKTORU
Eva Horzinková
Policejní akademie České republiky
Abstrakt: Článek se věnuje společenským příčinám korupce a jejím jednotlivým formám a oblastem
možného výskytu. Současně jsem se zaměřila na korupci ve veřejném sektoru a pokusila se rozebrat její
příčiny, společenské důsledky a možná východiska boje proti korupci.
Klíčová slova: korupce, ekonomická stabilita, protikorupční opatření, úplatkářství, veřejný činitel,
správní uvážení, mechanismy kontroly,veřejný sektor, korupční jednání, státní úředník, státní správa,
samospráva, organizovaný zločin, transparentnost, protikorupční politika, boj s korupcí, korupční
jednání, zastupitel, vzdělávání zastupitelů.
Pojem korupce není jednotně definován. V evropském pojetí se za korupci považuje takové jednání, při kterém
dochází k nějaké směně mezi úředníkem a tím, kdo mu nabízí nějakou výhodu, která nemusí být nutně finančního
rázu. V tomto pojetí patří ke korupčnímu jednání aktivní i pasivní uplácení a nepotismus (zvýhodnění na základě
příbuzenských či přátelských vztahů místo na základě zásluh).58
Korupce je přirozeným aspektem lidského chování, pokud není podrobeno vynutitelné povinnosti dodržovat
příslušná ustanovení normativních systémů. Vzhledem k uvedenému boj s korupcí nebude nikdy definitivně
úspěšný. Různé formy korupčního jednání se vyskytují nejen mezi veřejnými činiteli a ve veřejném sektoru, ale i
v dalších oblastech společenského života. Základním předpokladem tohoto jednání je to, že osoba, která má určité
postavení, nejedná nestranně při plnění svěřených úkolů, ale zvýhodňuje sebe nebo jiný spřízněný subjekt.
Pro boj s korupcí a přijetí různých protikorupčních opatření je důležité vymezit přesně pojem korupce. Z hlediska
různých opatření by měla být pojata co nejkomplexněji, aby nebyla opomenuta žádná její složka či forma nebo širší
souvislosti. Dle návrhu konvence OSN o postupu proti korupci se za korupční jednání považuje „ nabídka, slib nebo
předání jakékoliv výhody v něčí prospěch jako nepřiměřené pohnutky pro výkon jeho povinností, a vyjednávání,
požadavek, přijetí jakékoliv takové výhody jako nepřiměřené pohnutky pro výkon nebo nevykonání povinností“.
Od roku 1998 patří protikorupční politika mezi priority vlády České republiky. Usnesením č. 125 ze dne 17. února
1999 přijala vláda Vládní program boje proti korupci a uložila členům vlády a vedoucím ústředních správních
orgánů úkoly, jejichž plnění by mělo zabránit rozmachu korupčního jednání ve společnosti. Řada úkolů z tohoto
programu již byla splněna, zejména došlo ke změnám v trestním zákoně a v trestním řádu, došlo ke změnám
v legislativě, klade se větší důraz na specializaci orgánů zapojených do boje proti korupci a změnil se systém
financování politických stran.
V trestně právních normách není korupce definována jako samostatný trestný čin, ale pojem úplatkářství je obsažen
v jiných skutkových podstatách trestných činů. Jedná se zejména o tyto trestné činy : § 160 přijímání úplatku, §
161 podplácení, § 162 nepřímé úplatkářství a § 162a vymezuje pojem „ úplatek“. Kromě úplatkářství je v našem
právním řádu zakotveno několik dalších skutkových podstat trestného činu, které definují korupční chování.
Rozhodující akcent a hlavní nebezpečí korupce je nepochybně v oblasti veřejné správy v širším slova smyslu, včetně
moci zákonodárné a soudní. Z těchto důvodů jde především o vybrané trestné činy veřejných činitelů, jako je
zneužívání pravomoci veřejného činitele ( § 158) a maření úkolu veřejného činitele z nedbalosti (§ 159). K trestným
činům, které mají znaky korupčního chování lze řadit také trestné činy porušování předpisů o nakládání
s kontrolovaným zbožím a technologiemi podle § 124a, porušení povinnosti v řízení konkursu podle § 126,
porušování povinnosti při správě cizího majetku podle § 255, zneužívání informací v obchodním styku podle § 128,
pletichy při veřejné soutěži a veřejné dražbě ve smyslu § 128a až § 128c trestního zákona a některé další skutkové
podstaty obsažené v hlavě druhé, třetí, páté a deváté zvláštní části trestního zákona.
V roce 1991 byl konstituován speciální útvar Policie ČR služba k ochraně ekonomických zájmů , která byla od roku
1994 transformována na Policii ČR službu pro odhalování korupce a závažné hospodářské trestné činnosti,
s působností na celém území České republiky, později Policie ČR Útvar pro odhalování korupce a závažné trestné
58
) Velký sociologický slovník, UK Karolinum, Praha, 1996
107
činnosti služby kriminální policie a vyšetřování. V souvislosti s prolínáním velkých korupčních kauz
s organizovaným zločinem se danými případy může zabývat také další útvar s celostátní působností Policie ČR
Útvar pro odhalování organizovaného zločinu služby kriminální policie a vyšetřování. S účinností od března 2003
byly oba útvary sloučeny do Útvaru pro odhalování korupce a finanční kriminality. Ke dni 1.7.2004 byl zřízen útvar
s celorepublikovou působností Policie ČR Útvar odhalování nelegálních výnosů a daňové kriminality. Jedná se o
specializovaný útvar pro odhalování a vyšetřování daňové kriminality.
Korupce jako společenský jev škodí ve svém důsledku celé společnosti, poškozuje a ohrožuje demokratické formy
vlády, chod veřejné správy jako celku, řádný chod finančního hospodaření státu a obcí, ohrožuje veřejný majetek a
také ekonomickou stabilitu země. Její částečné odstranění závisí především na podrobné analýze jejich příčin.
V posledních letech narůstá zejména počet případů, kdy je korupce využívána organizovanými zločineckými
strukturami. Organizovaný zločin disponuje značnými finančními prostředky a korupce tak nabývá velkých rozměrů
s nepředvídatelnými následky. Cílem je pak proniknutí a postupné ovládnutí základních politických, společenských
a ekonomických struktur státu.
Velmi závažným jevem je také korupční jednání příslušníků Policie ČR, který je všeobecně vnímán jako zcela
nežádoucí. Téměř 30% všech trestných činů spáchaných policisty představuje trestný čin zneužívání pravomoci
veřejného činitele. Jedním z rozhodujících vlivů je nedostatečná odborná příprava a praktický výcvik policistů, které
v důsledku vedou až k chybným postupům a následně k trestné činnosti. Současně chybí aktivita řídících
pracovníků a kontrolní mechanismy
Korupce se netýká ovšem jen veřejných činitelů nebo jiných držitelů veřejné moci či veřejného postavení. I korupce
v soukromém sektoru má svůj odraz ve společnosti, pokud její výsledky úzce souvisejí s veřejnými úkoly nebo mají
široký společenský dopad. Jednotlivé oblasti, kde stát uplatňuje zákonnými prostředky zvláštní výkon státního
dozoru, je pak třeba přesně specifikovat a jejich zvýšenou ochranu před korupcí vyjádřit ve formě dobře
zpracovaného zvláštního zákona o ochraně veřejného zájmu, případně úpravami některých existujících předpisů.
Jedná se zejména o oblast bank, pojišťoven, penzijních fondů, telekomunikaci, energetiku a další oblasti.
Je nezbytné bojovat proti všem formám korupce od korupce týkající se např. zbrojních zakázek, veřejných staveb až
po korupci vyskytující se v každodenním životě lidí (drobné úplaty ve službách a úplatky v souvislosti
s rozhodováním orgánů státní správy a samosprávy).
Výskyt korupce souvisí s prostředím, které pro ni vytváří základní předpoklady. Těžiště korupčního chování je stále
ve státní správě a samosprávě,ve správních činnostech a ve státních a obecních zakázkách. Narůstá zejména korupce
v oblasti daní a poplatků a obecně tam, kde úředníci mohou uplatnit svou pravomoc. Podle poznatků Policie ČR se
jedná o případy, kdy pracovníci finančních úřadů působí na ekonomicky silné subjekty a pod výhrůžkou finančního
postihu ve formě pokut a vymáhání daňových nedoplatků vyžadují od těchto organizací vysoké finanční částky. Přes
složité dokumentování této trestné činnosti realizovala Policie ČR několik závažných případů tohoto typu. Další
oblastí, kde dochází také ke zvýšenému korupčnímu jednání, je zejména oblast územní samosprávy.
Většina zastupitelů nemá před zvolením do zastupitelstva potřebné znalosti o veřejné správě a o její činnosti.
Mnohdy se zde projevují snahy přenášet zkušenosti z podnikatelského prostředí do činnosti orgánů obce a tím
vznikají zásadní problémy a rozpory. Nekontrolovaným využíváním zkušeností a návyků z podnikatelské sféry
může dojít k porušování právních předpisů s následnou trestní a správní odpovědností. Seznámení zastupitelů
s organizací veřejné správy, jejími orgány, základní právní úpravou a ekonomikou je proto minimálním
předpokladem zlepšení úrovně činnosti zastupitelstev, zejména u malých obcí.
Podle dostupných informací za první pololetí roku 2004 bylo zahájeno trestní stíhání s 63 představiteli územní
samosprávy. Ve valné většině případů se jedná o nedbalost spočívající v neznalosti právních předpisů a zásad,
zejména při nakládání s majetkem obcí a veřejnými prostředky, při zadávání veřejných zakázek, při podpoře
soukromých aktivit. V oblasti veřejné správy bylo Policií České republiky a žalobci prověřováno a vyšetřováno v
tomto období 116 případů zneužití pravomoci veřejného činitele a 155 vyšetřovaných případů se týkalo úplatkářství.
59
Z uvedeného pak plyne trestně právní a správně právní odpovědnost.
Při korupci pracovníků veřejné správy jde dále také zejména o vydávání různých certifikátů (řidičských průkazů,
povolení k pobytu, koncesí k provozování podnikatelských činností, apod.) Velmi často se jedná o neoprávněné
59
Dne 31.1.2005 ukončil policejní komisař vyšetřování případu nepřímého úplatkářství podle § 162 odst. 1 trestního zákona. Obvinění čelí muž
z Prahy, který vyžadoval úplatky za schválení výstavby nových provozoven v areálu bývalých Opavských mlékáren, jako zástupce
zprostředkovatelské společnosti. V letech 2003 až 2004 měl obviněný vyžadovat úplatky ve čtyřech případech v souvislosti se stavebními
záměry soukromých firem ve výši tří set tisíc korun. Úplatek vyžadoval nikoliv pro sebe , ale pro jednoho z funkcionářů statutárního města
Opavy, který mohl díky svému postavení rozhodnutí ovlivnit (tisková zpráva Útvaru odhalování korupce a finanční kriminality SKPV, Právo
31.8.2004).
108
poskytování nejrůznějších informací, zejména tam, kde existuje zákonná nebo smluvní povinnost mlčenlivosti.
K závažným projevům korupčního jednání dochází v souvislosti s uskutečňováním veřejných soutěží. Státní
úředníci mohou také ovlivňovat včasnost a věcnou správnost vydávaných rozhodnutí, osvědčení, posudků,
stanovisek tak, aby některé právnické nebo fyzické osoby byly zvýhodněny oproti druhým. Dále mohou vydávat
rozhodnutí na základě neúplných nebo nesprávných podkladů, nebo neodůvodněně upouštět od sankcí, případně je
neoprávněně zmírňovat.
Výše uvedené pak bezprostředně souvisí se správním uvážením státního úředníka, který má širokou možnost volby
rozhodnutí podle konkrétního případu. Osoby zúčastňující se na správním řízení, které užívají institut správního
uvážení se musí řídit určitými pravidly a zásadami, jejich rozhodování by nemělo být příliš široké a celý
rozhodovací proces by měl být provázen podrobným popisem. V rámci reformy správního řízení má nyní svůj
význam nový správní řád, který do určité míry umožňuje transparentnost celého správního řízení a pro správní
uvážení jsou stanovena poměrně přesná zákonná pravidla. Důležitá je pak v této oblasti i efektivnost vnitřní a vnější
kontroly, na kterou se mnohdy zapomíná, která ovšem vede k transparentnosti celé veřejné správy.
Dle dostupných statistik je hlavní oblastí zájmu korupčního jednání v současné době ovlivňování státního orgánu při
získávání státních zakázek, ovlivňování státního orgánu v souvislosti se získáním výhod v návaznosti na vyhlášenou
veřejnou soutěž a ovlivňování státních orgánů v souvislosti s jednorázovými požadavky obvykle v souvislosti se
správním řízením. V letech 1993-1998 nebyly vyšetřovány tzv. závažnější případy korupce, ale zpravidla jen drobné
podplácení ve veřejné správě. I takové případy ovšem mohou vytvářet ve společnosti názor o výrazném rozšíření
korupčního jednání. Byly vyšetřovány nejčastěji případy podplácení policistů, úplatkářství při privatizaci podniků, a
při získávání státních zakázek, úplatkářství celníků, apod. V dalších letech byly projednávány už velké kauzy
související se zadáváním veřejných zakázek. Zadávání veřejných zakázek musí probíhat na profesionální úrovni,
aby nedocházelo k právní nejistotě a současně by měl být upraven jednoznačně státní dohled.
Jak už bylo uvedeno výše přesná a podrobná analýza společenských příčin je základním předpokladem úspěšnosti
boje proti korupci. V oblasti veřejné správy je nutné neustále zkvalitňovat činnost státní správy i územní
samosprávy. Práce státního úředníka nebo úředníka v územní samosprávě musí být především dobře zorganizována
a musí mít potřebnou autoritu. Úředníci by měly být hmotně stimulováni a odměňováni podle kvality své práce.
Korupci se daří poměrně lépe ve státech, kde je početná byrokracie, špatné finanční zajištění jejich pracovníků,
špatná a nekvalitní organizace. Proto je třeba věnovat pozornost pokračující reformě veřejné správy a podporovat
prestiž a hmotnou stimulaci úředníků.
Jednou ze základních příčin korupce ve veřejném sektoru je stále nedostatečné zákonodárství v jednotlivých
oblastech společenského života. Pro činnost veřejné správy je velmi důležité, aby zákonodárství bylo komplexní a
přesné a to zejména v otázkách majetkoprávního charakteru. Zákonodárství musí obsahovat nejen přesné kontrolní
mechanismy, ale i potřebné sankce. V některých případech se to již zákonodárcům podařilo a byly přijaty zákony,
kde došlo k přesnému vymezení působnosti správních úřadů při výkonu státní správy, kontrolních mechanismů a
sankcí za porušení zákona.
Zákony nesmí úředníkům umožňovat příliš velký rozsah správního uvážení, aby si je vykládali podle svých potřeb.
Odborníci se v současné době shodují, že pro boj s korupcí je třeba v uvedené legislativě nadále pokračovat.
Ještě stále chybí v mnoha ohledech důsledná kontrola na všech úrovních. Postupy a chování lidí zakotvené
v právních předpisech musí být v právním státě spolehlivě dodržovány. Pokud tomu tak není, měly by neprodleně
následovat účinné sankce uplatňované vůči těm, kteří se provinili. Mechanismy kontroly jsou často nedostatečné
nebo jim není přisuzován dostatečný význam.
V neposlední řadě je důležitý i celkový postoj široké veřejnosti ke korupčnímu jednání. Sociologické výzkumy stále
ukazují, že lidé mnohdy jednají pod vlivem korupční morálky, protože tento druh jednání má v České republice
dlouholetou tradici. Některé korupční normy a praktiky se tak vžily, že ve veřejnosti ani nejsou s korupcí dávány do
souvislosti. Projevuje se to zejména právě ve styku se státními úředníky. Obyvatelé České republiky přitom v
převážné většině deklarují negativní vztah ke korupčnímu klimatu a neprojevují sklon k respektování korupčních
pravidel chování.60 Převažuje názor, že většina nebo alespoň značná část různých kategorií veřejných činitelů je
zkorumpována. Lidé tedy mají s korupcí zkušenosti a považují ji za běžný fenomén současného dění. Zároveň ale
připouštějí, že sami poskytují výrazně méně úplatků než dříve a nechtějí se smířit s přetrváváním korupce a požadují
přijetí odpovídajících opatření.
Problém korupce úzce souvisí i s problematikou etiky veřejné správy. Etika jednání u zaměstnanců ve veřejné
správě v České republice musí být formulována na politické úrovni např. tvorbou legislativních a institucionálních
60
Hrozinková. E. : Korupce ve veřejné správě, Policejná teória a prax, 2/2000, Akadémia policejného zboru
109
opatření, která posilují etiku jednání a nastolují sankce za protiprávní jednání. Chování zaměstnanců veřejné správy
ve styku se soukromým sektorem by se mělo řídit jasnými pravidly, která by stanovila požadavky na etiku. Za tím
účelem byly již některými správními úřady zpracovány etické kodexy pro jejich potřeby, s nimiž je veřejnost
61
seznamována. Svůj význam má již zmíněný nový správní řád, který vytváří předpoklady slušného chování ve
všech oblastech veřejné správy, neboť formuluje základní zásady činnosti správních orgánů.
Veškerá navrhovaná opatření, jako zpřísnit tresty za korupci, zvýšit pravomoci policie a kontrolních orgánů,
umožnit přístup veřejnosti na různé konkursy a výběrová řízení, apod. musí uskutečňovat stát. Současně je nutné,
aby byla podporována široká společenská debata o etických kritériích veřejného života, podporován vědecký
výzkum a široká mediální prezentace sporných kauz a podporováno antikorupční naladění společnosti.
Všechny resorty usilují o zprůhlednění procesu poskytování státních prostředků a výrazně omezují možnost
ovlivnění při rozhodování. Na všech resortech se zřídily kontrolní pracoviště, která vyřizují stížnosti, oznámení a
podněty občanů. Jednotlivé resorty mají povinnost vytvářet podmínky pro informovanost občanů o jejich právech
při jednání s úřady a na všech úřadech je možné podat oznámení o podezření z korupčního jednání.
Svoji úlohu v této oblasti protikorupčního boje hraje i mezinárodní spolupráce. Protikorupční politiku vyvíjejí i
mezinárodní organizace, zejména Rada Evropy, která vytvořila obecné principy a sleduje, jak jsou dodržovány.
Česká republika je od roku 2002 členem Skupiny států proti korupci (GRECO) a účastní se protikorupčních
opatření, přijatých v členských státech EU a zajišťuje průběh hodnocení České republiky.
Dalším společným programem Evropské Komise a Rady Evropy, kterého se účastní Česká republika je OCTOPUS.
Cílem programu je potírání organizovaného zločinu a korupce v Evropě. Pro posílení spolupráce mezi ČR a EU
v oblasti boje proti hospodářské trestné činnosti jsou přijímány i opatření na úrovni legislativy.
Seznam použité literatury
[1]
Velký sociologický slovník, Universita Karlova vydavatelství Karolinum, Praha 1996.
[2]
HROZINKOVÁ, E. Korupce ve veřejné správě, Policajná teória a prax, 2/200, Akadémia PZ, Bratislava.
[3]
BRABCOVÁ, I. K otázkám korupce a úplatkářství, PAČR, Sborník z odborného semináře, Praha 2002.
[4]
DURČÁK, B.; HOUŠEK, V.; ŠIMÍČEK, V. Korupce : Projevy a potírání korupce v ČR a Evropské unii,
MU Moravský politologický ústav, Brno, 2006.
[5]
CHMELÍK, J. K některým problémům korupce, Sborník z mezinárodní vědecké konference, PAČR, Praha,
2003.
[6]
Zpráva o korupci v České republice v roce 2004 a o plnění Aktualizačního vládního programu boje proti
korupci.
Resume
Korupce je vysvětlována nejrůznějšími příčinami. Obecně ji lze charakterizovat jako zneužití postavení spojené
s porušením principu nestrannosti při rozhodování motivované snahou po zisku. V politicky vyspělých státech patří
korupce k jevům méně častým než v zemích, kde se systém politické plurality tvoří.
Potlačování korupce a boj s korupcí se musí rozvíjet i ve spolupráci s mezinárodními institucemi. Česká republika
se podílí na přípravě významných mezinárodních dokumentů v oblasti boje proti korupci, zabezpečuje splnění
legislativních závazků vyplývajících z úmluv, ke kterým již přistoupila.
Resumé
Corruption is explained in different ways. Generally it is possible to characterize it as an abuse of position linked
with disregard to the principles of impartiality through decisions influenced by the need to gain. In politically mature
States corruption is rarer than in politically underdeveloped States, where a pluralist Political system is being
formed. The suppression of corruption and the battle against corruption must be developed in conjunction with
International institutions. The Czech Republic is involved in the preparation of important international documents in
the area of battling corruption and fulfils the needs of the laws from international treaties which it has accepted.
61
zákon č. 500/2004 Sb., správní řád, ve znění zákona č.413/2005 Sb.
110
Adresa:
plk. Doc. JUDr. Eva Horzinková, Ph.D.
Policejní akademie České republiky
Katedra veřejné správy
Lhotecká 559/7
143 01 Praha 4
Tel.: 422 974 828 384
[email protected]
111
112
METODIKA VYŠETROVANIA KORUPCIE - SÚČASŤ VÝUČBY NA AKADÉMII PZ
V BRATISLAVE
Stanislav Viktory
ÚJKP KR PZ v Bratislave
Abstrakt: Článok ponúka čitateľovi prepojenie medzi konkrétnou metodikou vyšetrovania korupcie
a teoretickými spôsobmi jej výučby. Osobitná pozornosť je venovaná základným teoretickým
a metodologickým východiskám výučby predmetu Metodiky vyšetrovania.
Kľúčové slová: predmet Metodiky vyšetrovania, výučba, korupcia, profil absolventa, komponenty
metodiky vyšetrovania.
Úvod
Predmet Metodiky vyšetrovania tvorí neoddeliteľnú súčasť výučby na Akadémii PZ v Bratislave. Rozpracovanie
jednotlivých konkrétnych metodík vyšetrovania sleduje cieľ pripraviť absolventov špecializácie vyšetrovanie na
zodpovedajúcej a adekvátnej úrovni, tak aby ich intelektuálne spôsobilosti a zručnosti boli v súlade s náročnými
požiadavkami trestno-procesnej praxe. Za týmto účelom boli spracované teoretické a metodologické východiská
výučby predmetu Metodiky vyšetrovania, ktoré sú v plnom rozsahu aplikovateľné na akúkoľvek konkrétnu
metodiku, teda aj na metodiku vyšetrovania korupcie. Bez poznania nasledovných teoretických základov
predmetu Metodiky vyšetrovania by bola neodmysliteľná výučba konkrétnych postupov dokazovania
a vyšetrovania (napr. korupcie). Teória a prax výučby musia byť vzájomne späté.
Predkladaný model obsahovej náplne výučby v predmete Metodiky vyšetrovania (korupcie) nie je statický
a nemenný. Musí sa neustále zdokonaľovať, a to v závislosti od vývoja foriem a spôsobov páchania trestnej činnosti,
ako aj jej následného procesného dokumentovania.
Základné teoretické a metodologické východiská výučby predmetu Metodiky vyšetrovania
Vyučovací proces je systémom zložitých a vzájomne podmienených vzťahov, súvislostí a zmien v didaktickej
súčinnosti vyučujúceho a študentov, zameraný na splnenie cieľov výučby.
Učebný predmet je vybraná a do didaktického systému spracovaná časť vedy a iných oblastí spoločenskej činnosti
určená na pedagogické ciele. Metodiky vyšetrovania sú učebným predmetom z oblasti spoločenských trestnoprocesných vzťahov a postupov. Učebný predmet je obsahovou jednotkou učebného plánu, ktorého obsah
rozpracovávajú učebné programy predmetu. Predmet Metodiky vyšetrovania sú neoddeliteľnou súčasťou
zastrešujúcej učebnej disciplíny nazvanej súhrnným názvom Teória a prax vyšetrovania.
Miesto vyučovaného predmetu vo výučbe, v ktorej študent nadobúda vedomosti, zručnosti a návyky, ako aj formy
správania sa a iné osobnostné, etické a profesionálne kvality je predurčené stanovením cieľa - čo, ako a koho naučiť.
Každé vyučovanie musí byť vždy cieľavedomé a predovšetkým adresné. Predmet Metodiky vyšetrovania62 je určený
a obsahovo zameraný pre vzdelávanie špecializácie vyšetrovanie, pre odbornú, profesionálnu a etickú prípravu
funkcie vyšetrovateľov Úradov justičnej a kriminálnej polície a riadiaci manažment týchto úradov na úrovni
Prezídia PZ, Krajského riaditeľstva PZ a Okresného riaditeľstva PZ.
Východiskom pre vedecké zdôvodnenie cieľov a obsahu vzdelávania konkrétnej odbornosti a špecializácie, v našom
prípade vyšetrovania, na ktorú sú pripravovaní vysokoškolskí študenti, vypracovanie učebných plánov a programov
jednotlivých vyučovaných predmetov je konkrétny profil absolventa - odborníka a profesionála. Tvorba profilu
absolventa, predstavuje vo vlastnej podstate, modelovanie (vytváranie) budúceho odborníka - vyšetrovateľa, ktorý
sa uskutočňuje v niekoľkých základných etapách:
- vymedzenie rozsahu a obsahu úloh, ktoré absolvent v danom profile bude riešiť, vychádzajúc z reálnych
potrieb, ale aj prognóz na tomto úseku,
- rozdelenie obsahu medzi rôzne odbornosti a zamerania (špecializácie),
62
VIKTORYOVÁ, J. - BANGO, D. a kol.: Metodika vyšetrovania trestných činov I. časť (Vybrané druhy násilných a mravnostných trestných
činov). Bratislava: Akadémia PZ, 2002, s. 9 - 22.
113
-
vymedzenie rozsahu znalostí, zručností a návykov budúceho odborníka pre každú oblasť činnosti (čo musí
zvládnuť a čo len vedieť),
vymedzenie základných parametrov štúdia na škole (napr. postupnosť v štúdiu jednotlivých disciplín, ich
rozsah, obsah a pod.).
Predstavovaný profil absolventa musí byť dynamický, musí plne odrážať potreby reálnej odbornej praxe.63
Didaktika učebného predmetu predstavuje vednú, pedagogickú disciplínu, ktorá skúma proces tvorby vzdelávacieho
obsahu daného učebného predmetu (Metodiky vyšetrovania) a sprístupňuje ich v procese výučby. Didaktika
učebného predmetu sa zameriava na prehĺbenie vlastnej teoreticko-metodologickej úrovne a na zdokonaľovanie
výučby daného (skúmaného) predmetu (spresňuje sa predmet, metódy výskumu, teoretický systém, pojmová
sústava, uplatňovanie osobitných vyučovacích metód, organizačné formy výučby a obsahové náplne pre didaktické
prostriedky).
V systéme výučby možno vyčleniť jej hlavné komponenty:
Objektívneho charakteru:
- cieľ ako kľúčová kategória, v ktorej sa výrazne prejavuje spoločenská determinácia výučby,
- obsah výučby, prostredníctvom ktorého sa konkretizujú ciele výučby,
- metódy výučby a konkrétne organizačné formy výučby,
- materiálne prostriedky pre zabezpečenie výučby.
Subjektívneho charakteru:
- vyučujúci a jeho činnosť,
- študenti a ich učebná práca.
Cieľom výučby v predmete Metodiky vyšetrovania je poskytnúť študentom ucelený systém vedomostí, schopností,
návykov a zručností z teoretickej, právnej, organizačnej a riadiacej podstaty problematiky metodík vyšetrovania
organizovaných a závažných foriem trestných činov. Umožňuje študentom zvládnuť teoretické, ako aj praktické
postupy pri vykonávaní procesných úkonov a opatrení a pri rozhodovaní v procese vyšetrovania organizovaných
a závažných foriem trestných činov.
Cieľom výučby je tiež zvýšiť právnu zodpovednosť za vykonávanie komplexne realizovaných činností vo
vyšetrovacom procese, ktorý je prísne podriadený zákonom a to stanovenými postupmi, spôsobmi a prostriedkami.
Tieto znalosti sú transformované vo forme odporúčaní tak, aby vyšetrovateľ justičnej a kriminálnej polície pri
vyšetrovaní trestných činov postupoval z vlastnej iniciatívy, samostatne a nezávisle tak, aby objasnil a preukázal čo
najrýchlejšie a najúplnejšie všetky skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo vyšetrovanej veci.
Študijný predmet Metodiky vyšetrovania predstavuje systém teoretických poznatkov, metodických odporúčaní,
praktických návodov pri určovaní a aplikácii jednotlivých metód, prostriedkov a postupov pri vyšetrovaní
jednotlivých druhov trestných činov s cieľom zabezpečenia optimálnej organizácie práce pri vyšetrovaní trestnej
činnosti a zhromažďovaní dôkazov potrebných pre rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní a súdu.
Obsah výučby predmetu Metodiky vyšetrovania je zameraný na osvojenie si základných právnych zásad,
metodických postupov pri vyšetrovaní jednotlivých druhov trestných činov spadajúcich do vecnej príslušnosti
vyšetrovateľov justičnej a kriminálnej polície. Výučba predmetu je zameraná aj na získavanie praktických návykov
a zručností priamo pri vyšetrovaní konkrétnych trestných činov na základe modelových vyšetrovacích situácii. 64
Takéto nazeranie na výučbu má zásadný význam vo vzťahu k riešeniu problematiky aktivizácie učebnej činnosti
študentov ako základného predpokladu zvyšovania efektívnosti výučby.65
Obsah výučby je základným činiteľom determinujúcim voľbu primeraných metód a vhodných organizačných foriem
výučby. Cieľavedomej snahe zvyšovania efektívnosti výučby slúži aj systém vhodne volených prostriedkov výučby,
ich racionálne a funkčné využitie. Vlastná výučby predstavuje proces interakcie vyučujúceho a študenta.
Za účelom realizácie cieľov a úloh výučby sa pri nej v predmete využíva konkrétny systém metód a organizačných
foriem, zabezpečujúcich jednotu cieľovej a obsahovo-procesnej stránky výučby. Uplatňované metódy sú spolu
s obsahom predmetu prostriedkom realizácie vytýčených cieľov. Voľba metód, ktoré vyučujúci pri výučbe predmetu
používa nie je svojvoľná. Adekvátnosť pri voľbe týchto metód závisí predovšetkým na vytýčenom cieli a obsahu
63
HALÁDIK, J.: Problémové vyučovanie v predmete Teória a prax služby hraničnej polície. Bratislava, Akadémia PZ, 2001, s. 35 - 36.
činov). Bratislava: Akadémia PZ, 2002, s. 15.
65
HALÁDIK, J.: Problémové vyučovanie v predmete Teória a prax služby hraničnej polície. Bratislava, Akadémia PZ, 2001, s. 39.
64
114
vyučovanej témy, organizačnej forme výučby, na úrovni pripravenosti študentov, na možnostiach materiálnotechnického zabezpečenia výučby i na schopnostiach vyučujúceho.
Pre predmet Metodiky vyšetrovania sa javí ako najefektívnejšia nasledovná kvalifikácia metód výučby:
Podľa zdroja poznatkov:
- slovné metódy,
- názorné metódy,
- praktické metódy.
Z hľadiska logiky:
- analyticko-syntetické metódy,
- induktívne metódy,
- deduktívne metódy.
Z hľadiska pracovnej činnosti:
- metódy motivácie učebno-poznávacej činnosti študentov,
- metódy realizácie učebno-poznávacej činnosti študentov,
- metódy kontroly výsledkov učebno-poznávacej činnosti študentov. 66
Toto rozdelenie nie je možné chápať rigorózne, ako nemenné a stále. Medzi jednotlivými metódami dochádza
k vzájomnému prelínaniu a používajú sa prakticky komplexne. Uvedená skutočnosť sa naplno prejavila aj
v konkrétnej výučbe predmetu Metodiky vyšetrovania, a to či pri súčasnej forme výučby, ak aj pri používaní
moderných aktivizujúcich metód.
Konkrétna realizácia všeobecno-didaktických metód výučby v jej jednotlivých etapách môže mať rôzne podoby.
Zjednodušene vyjadrené, z pohľadu výučby predmetu Metodiky vyšetrovania sa najčastejšie využívajú metódy:
- teoretické (prednáška, semináre),
- praktické (cvičenia, praktické zamestnania, odborná prax študentov špecializácie vyšetrovanie),
- samostatná práca študentov v mimovyučovacom čase (seminárne práce, projekty, manuály postupov vo
vyšetrovaní, diplomové práce, práce ŠVOČ),
- preverovanie a hodnotenie práce študentov (priebežná previerka, zápočty, skúšky).67
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že študenti sú rozdelení do učebných skupín v jednotlivých ročníkoch podľa
študijného zamerania (špecializácie) spravidla v počte do 25 študentov v učebnej skupine.
Z hľadiska uplatňovaných metód výučby sa vlastná výučba vykonáva v nasledovných formách: prednášky spravidla
jednotne v ročníkoch, semináre, cvičenia a praktické zamestnania po učebných skupinách.
K úspešnej realizácii cieľov a obsahu výučby patria aj materiálne prostriedky využívané v tomto procese, ktoré vo
výraznej miere ovplyvňujú možnosti uplatnenia jednotlivých metód a organizačných foriem výučby v danom
predmete. Vo všeobecnosti ich možno rozdeliť nasledovne:
- učebné pomôcky,
- didaktickú techniku,
- vyučovacie priestory.
Učebné pomôcky majú najtesnejšiu väzbu k obsahu výučby predmetu Metodiky vyšetrovania a svojimi
didaktickými funkciami prispievajú k účinnejšiemu dosahovaniu cieľov výučby.
Účinné a efektívne využitie učebných pomôcok je determinované dostatočne modernou a funkčnou didaktickou
technikou. Pre výučbu predmetu Metodiky vyšetrovania sú k dispozícii tieto didaktické prostriedky:
- zobrazovacie plochy (rôzne tabule, projekčné plochy),
- projekčná (premietacia) technika (spätný projektor, meotar, video, filmové projektory),
- zvuková technika,
- videotechnika,
- výpočtová technika.
Z priestorového hľadiska sa výučba predmetu Metodiky vyšetrovania uskutočňuje v ročníkových prednáškových
miestnostiach alebo v základných učebniach učebnej skupiny. Tieto priestory sú spravidla stabilne vybavené
základnou didaktickou technikou (tabuľa, meotar, plátno).68
Výučba predmetu Metodiky vyšetrovania prebieha aj na výsluchovej miestnosti (pri vybraných témach, kde je
takýto postup vhodný - rekognícia osôb - využitie nepriehľadného skla na opoznávanie osôb, vedenie vlastného
výsluchu a pod.).
66
VIKTORYOVÁ, J.: Cvičenia z vyšetrovania. Bratislava, Akadémia PZ, 2006, s. 4 - 9.
HALÁDIK, J.: Problémové vyučovanie v predmete Teória a prax služby hraničnej polície. Bratislava, Akadémia PZ, 2001, s. 46.
68
HALÁDIK, J.: Problémové vyučovanie v predmete Teória a prax služby hraničnej polície. Bratislava, Akadémia PZ, 2001, s. 53 - 54.
67
115
Špecifikum predmetu Metodiky vyšetrovania kladie na učiteľa vysoké nároky, vyžaduje od neho odbornosť, vysokú
profesionalitu a úzke prepojenie s praxou.
Vzhľadom na osobitné postavenie učiteľa metodík vyšetrovania, ktoré je dané jeho špecifickým predmetom
poznávania je tak teoretická ako aj praktická príprava na vyučovací proces mimoriadne náročná a
zodpovedná. Práca učiteľa predmetu Metodika vyšetrovania je nemysliteľná bez dôslednej organizácie,
systematičnosti a odbornej zdatnosti. Hlbšiu právnu orientovanosť a erudovanosť v predmete môže učiteľ
nadobudnúť jedine skĺbením teoretickej prípravy s každodennou vyšetrovateľskou praxou. Toto môže
dosiahnuť napríklad prostredníctvom krátkodobých alebo dlhodobých stáží na úradoch justičnej
a kriminálnej polície.
A naopak je potrebné, aby vyšetrovateľská prax čerpala z teoretického poznania pedagogicko-vedeckých
pracovníkov predmetu Metodiky vyšetrovania. Bolo by chybou, keby sa izolovala od vytvorenej teórie. Platnosť
záverov vytvorenej teórie vyšetrovania môže preveriť jedine konkrétna vyšetrovateľská prax.
Úlohou metodík vyšetrovania vždy bolo a aj je skúmať vyšetrovateľskú prax, pretože iba tak je možné:
- odhaliť tendencie rozvoja vyšetrovateľskej praxe, určiť možnosti vplyvu teórie na túto prax,
- určiť potreby praxe a na základe nich stanoviť perspektívy rozvoja a zdokonaľovania teórie, ktorá musí pokrývať
tieto potreby,
- odhaliť formy a tendencie prejavu objektívnych zákonitostí vzniku, vyhľadávania, vykonávania, previerky,
hodnotenia a využívania dôkazov, presvedčiť sa o nevyhnutnom, zákonitom a opakujúcom sa charaktere týchto
prejavov, zhromaždiť pre analýzu, zovšeobecnenie a vytvorenie systému všeobecnej teórie vyšetrovania
nevyhnutný empirický materiál. 69 Uvedený materiál je možné získať najmä prostredníctvom štúdia vybraných
vyšetrovacích spisov, rozhovormi s vyšetrovateľmi, pretože len na záveroch procesnej praxe je možné overiť si
správnosť získaných teoretických znalostí, získať predstavu o najčastejších chybách, ktorých sa dopúšťa
vyšetrovateľská prax, zdokumentovať ich príčiny a rozpracovať postupy ich prekonania.70
Skúmanie praxe nesmie byť však nikdy samoúčelné. Získané údaje musia byť podrobené analýze, zovšeobecnené a
na základe zistených poznatkov sa následne pristúpi k upresneniu a zdokonaľovaniu teórie a praxe vyšetrovania na
základe údajov získaných z praxe. Následne sú využiteľné vo vyučovacom procese.
Poznatky, ktoré môžu slúžiť na zdokonaľovaniu teórie vyšetrovania sa získavajú najčastejšie z výsledkov
vyriešených vedecko-výskumných úloh. 71 V podmienkach Akadémie PZ sa na výskume podieľajú vedeckopedagogickí pracovníci spoločne s odborníkmi z vyšetrovateľskej praxe.
U týchto osôb sa predpokladá, že poznajú nedostatky v oblasti, v ktorej pracujú, a sú kvalifikovaní ich riešiť.
Zodpovednosť za výskum vyplýva aj z podstaty ich profesie, a to vedecko-pedagogického pracovníka.
Odborníci diagnostikujú problémy, navrhujú alternatívy postupu, vedia predvídať dôsledky každej z nich, odporúčať
tú, ktorú považujú za optimálnu a zúčastniť sa jej realizácie.
Od rozhodnutia každého odborníka závisí, nakoľko sa bude vo výskume angažovať. No aj tí, ktorí sa rozhodnú ostať
bokom, by mali tieto aktivity podporovať u svojich kolegov. V každodennej práci by mali sledovať oblasť, ktorej sa
výskum týka, upozorňovať na nedostatky a problémy.
Základnými povinnosťami odborníkov, ktorí sa zúčastnia na výskume, sú otvorenosť, nezávislosť a nestrannosť.
Výskum musí byť objektívny a musí odhaľovať pravdu.
Otvorenosť má vo výskume dôležitú funkciu: sprístupňuje metódy a výsledky, aby ich aj iní (napríklad študenti)
mohli kontrolovať, prípadne testovať metodológiu, súhlasiť s jej bezchybnosťou a tým aj spoľahlivosťou výsledkov.
Tak možno rozvíjať samostatné myslenie študentov a ich rozhodovacie schopnosti.72
Pri formovaní teoretických východísk a zákonitostí procesu vyšetrovania a dokazovania vyšetrovateľská prax
zohráva svoju úlohu najmä:
- v podobe výsledkov praktickej činnosti vyšetrovateľa s dôkazným materiálom, ktorú možno zovšeobecniť
a vyvodiť z nej závery platné pre celý proces dokazovania73 a vyšetrovania,
69
VIKTORYOVÁ, J.: Teória dokazovania. Bratislava, Akadémia PZ, 2006, s. 11 - 13.
DANEK, J. a kol.: Základy pedagogiky pre učiteľov SOŠ. Bratislava: Akadémia PZ, 1996.
Výskumná úloha Katedry vyšetrovania Akadémie PZ v Bratislave „Rozvoj metodík vyšetrovania jednotlivých druhov trestných činov“, 2005 2007.
72
VIKTORYOVÁ, J.: Námety na prepojenie teórie dokazovania s vyšetrovateľskou praxou. In: Policajná teória a prax. Roč. VII., č. 1, 1999, s.
91 - 93.
70
71
116
-
v organizácií a plánovaní procesu vyhľadávania, vykonávania, previerky a hodnotenia dôkazov,
vo vzniku a praktickom využívaní nových metód a postupov zameraných na zhromažďovanie,
preverovanie, vykonávanie a hodnotenie dôkazov,
v hodnotení a preverovaní teoretických a vedeckých odporúčaní, ktoré môžu byť využité v dokazovaní a
vyšetrovaní,
vo využívaní profesionálnej a životnej skúsenosti vyšetrovateľa.
Táto osobná skúsenosť sa prejavuje:
1. v správnom chápaní svojich úloh a povinností ako subjektu dokazovania v procese odhaľovania a
vyšetrovania trestných činov. Ďalej v poznaní života, psychológie ľudí, umení nájsť správny prístup k ním,
v stanovení spôsobu kontaktu s tými, ktorí môžu prispieť k nájdeniu pravdy vo veci, alebo ktorých záujmy
sú spojené s jej odhalením,
2. v poznaní spôsobov spáchania trestných činov, v schopnosti určiť ich na základe zistených následkov,
poznaní postupov a spôsobov utajovania trestných činov,
3. v schopnosti vyhľadať, skúmať, vykonať a hodnotiť dôkazy74, t.j. ovládať prácu s dôkazmi a v poznaní
procesných podmienok a postupov tejto činnosti. Všetky tieto poznatky je nevyhnutné sprostredkovať
študentom.
Je potrebné si uvedomiť, že metodiky vyšetrovania a konkrétna vyšetrovateľská prax sa vzájomne ovplyvňujú a
dopĺňajú.75
Bez teoretického rozpracovania základných pojmov vyšetrovania by nebolo možné realizovať konkrétnu prácu
s dôkazmi. A naopak vyšetrovateľská prax ponúka teórii k zovšeobecneniu najčastejšie a najefektívnejšie postupy
pri vyhľadávaní, vykonávaní, previerke a hodnotení dôkazov, upozorňuje na chyby, ktoré sa vo vyšetrovateľskej
praxi vyskytujú a naznačuje pre orgán činný v trestnom konaní správne a overené postupy, ktoré vedú
k vierohodným záverom.
Vychádzajúc z uvedeného, len na základe štúdia a zovšeobecňovania vyšetrovateľskej praxe a konkrétnej práce
s dôkazmi je možné formovať metodické odporúčania určené na odhaľovanie a vyšetrovanie jednotlivých druhov
trestných činov a tieto odovzdávať aj študentom, ktorí sa takto všestranne pripravia na zvládnutie svojej budúcej
náročnej práce, alebo u študentov externej formy dôjde k odbúraniu stereotypných a neraz skreslených návykov.
Učiteľ, ktorý zvládol teóriu aj prax vyšetrovania sa stáva učiteľom - expertom:
- má schopnosť pracovať s problémovými, modelovými situáciami, nie je rutinný a nepostupuje automaticky,
- je bezprostredný, čo si vyžaduje skutočnosť, že každý prípad vo vyšetrovaní je individuálny,
- vie sa okamžite rozhodovať,
- má vysoko vyvinutý zmysel pre typické, alebo atypické situácie,
- postupuje vždy tak, že vyberá jednu z niekoľkých možných hypotéz, z prípadu vyvodzuje pravidlo
a naopak.76
Postavenie, systém a obsah predmetu Metodiky vyšetrovania
Metodiky vyšetrovania trestných činov, ako odborný a študijný predmet je možné definovať ako systém zákonom
odôvodnených a vyšetrovateľskou praxou overených pravidiel cieľavedomého a premysleného postupu pri
vyšetrovaní jednotlivých druhov trestných činov.
Z tohoto dôvodu úlohou predmetu Metodiky vyšetrovania, ako vyučovaného študijného predmetu je vytvárať
teoretické predpoklady pre tvorivú aplikáciu prostriedkov, metód a odporúčaní kriminalistickej techniky a taktiky,
ako aj ďalších policajných vied pri praktickej činnosti odhaľovaní, vyšetrovaní a predchádzaní páchania trestných
činov. Z uvedeného vyplýva, že v Metodike vyšetrovania sa zovšeobecňuje vyšetrovateľská a policajná prax,
vypracovávajú sa odporúčania, ako uplatňovať rozpracované kriminalisticko-technické a taktické metódy pri
vyšetrovaní jednotlivých druhov trestných činov. Pri ich aplikácií je však nutné prihliadnuť k individuálnym
osobitostiam každého druhu trestného činu. Preto aj voľba použitia odporúčaných metód a prostriedkov závisí do
značnej miery od odborných predpokladov vyšetrovateľa.77
Metodiky vyšetrovania trestných činov vychádzajú predovšetkým z nasledovných prameňov:
73
VIKTORYOVÁ, J. a kol.: Teória a prax dokazovania vo vyšetrovaní. Bratislava, Akadémia PZ, 2001, s. 34 - 37.
VIKTORYOVÁ, J.: Teória dokazovania. Bratislava, Akadémia PZ, 2006, s. 11.
KRSKOVÁ, A.: Etika právnického povolania. Bratislava: Vydavateľské oddelenie PF UK, 1994.
76
PRUCHA, J.: Moderní pedagogika. Praha: Portál, 1997, s. 214 - 215.
77
činov). Bratislava: Akadémia PZ, 2002, s. 9.
74
75
117
-
zo skúseností vyšetrovateľov, sudcov, prokurátorov, súdnych znalcov nadobudnutých v procese vyšetrovania
trestných činov,
- z poznatkov vedy trestného práva, kriminológie, psychológie, forenzných disciplín a iných participujúcich vied,
- z kriminalistickej vedy, z novokoncipovanej policajnej vedy a nimi vypracovaných metód, prostriedkov
smerujúcich k odhaľovaniu, vyšetrovaniu a predchádzaniu trestnej činnosti.
Pokiaľ ide o systém študijného predmetu Metodiky vyšetrovania trestných činov, tento je možné členiť na:
a) Všeobecnú časť, ktorá sa zaoberá všeobecnými otázkami metodík vyšetrovania trestných činov, tz. všeobecnými
pojmami a zákonitosťami, spoločnými pre všetky metodiky vyšetrovania. V nej sú obsiahnuté všeobecné
východiská, na základe ktorých sú vytvárané jednotlivé druhy metodík. Obsahom všeobecných otázok metodiky
vyšetrovania trestných činov sú najmä tieto problémy:
- podstata Metodiky vyšetrovania, jej systém a štruktúra,
- zásady Metodiky vyšetrovania,
-vyšetrovacie situácie a ich význam pre postup vo vyšetrovaní.
- súčinnosť a spolupráca vo vyšetrovaní
b) Osobitnú časť, táto tvorí najvýznamnejšiu časť Metodiky vyšetrovania trestných činov. Sú v nej obsiahnuté
metodiky vyšetrovania jednotlivých druhov trestných činov, ako napríklad metodika vyšetrovania trestných
činov vrážd, lúpeží, hrubého nátlaku (tzv. racketingu), majetkových trestných činov, mravnostných trestných
činov, metodika vyšetrovania trestných činov páchaných v ekonomike, metodika vyšetrovania korucpie a pod. 78
Jednotlivé druhy metodík vyšetrovania trestných činov sa skladajú najmä z týchto častí:
- charakteristika a vyšetrovacia situácia daného trestného činu,
- podnety na začatie vyšetrovania,
- počiatočné vyšetrovacie úkony a opatrenia,
- tvorba vyšetrovacích verzií, plánovanie a organizovanie vyšetrovania,
- následné vyšetrovacie úkony a opatrenia
- predmet a rozsah vyšetrovania a dokazovania,
- súčinnosť a spolupráca vo vyšetrovaní daného trestného činu.79
V tejto súvislosti teba poukázať na rozdielne názory na systém a štruktúru metodiky vyšetrovania trestných činov,
ktoré prezentujú napr. Šimovček, I. a Krajník, V. Musil, J. však zotrváva pri tradičnom členení. Podľa nášho názoru
systematiku metodiky vyšetrovania je potrebné priblížiť čo najviac vyšetrovateľskej praxi, tak ako to je uvedené
vyššie.80
Z názvov jednotlivých častí vyplýva, že väčšina z nich je zameraná na vystihnutie osobitostí, ktorými sa vyznačuje
vyšetrovanie konkrétneho trestného činu. Vo všeobecných otázkach metodík vyšetrovania sú jednotlivé pojmové
časti uvádzané len rámcovo, avšak vlastný obsah jednotlivých častí daného druhu trestného činu je potrebné
podrobne rozpracovať a osobitne aplikovať v rámci každej jednotlivej metodike vyšetrovania.
S prihliadnutím na trestno-právne, pedagogické a organizačno-taktické hľadiská je možné vyučovaný predmet
Metodiky vyšetrovania členiť na:
- Metodiku vyšetrovania trestných činov proti majetku - krádeže do bytov,
- Metodiku vyšetrovania trestných činov proti majetku - krádeže motorových vozidiel,
- Metodiku vyšetrovania trestných činov proti majetku - krádeže umeleckých diel, sakrálnych predmetov
a pamiatok,
- Metodiku vyšetrovania podvodov,
- Metodiku vyšetrovania dopravných nehôd, leteckých, železničných, plavebných nehôd,
- Metodiku vyšetrovania korupcie,
- Metodiku vyšetrovania násilných trestných činov,
- Metodiku vyšetrovania mravnostných a sexuálnych trestných činov,
- Metodiku vyšetrovania trestných činov s drogovým prvkom,
- Metodiku vyšetrovania výbuchov, požiarov a ekologických havárií,
- Metodiku vyšetrovania ekonomických trestných činov organizovanej povahy, terorizmu.
Všetky uvedené metodiky vyšetrovania konkrétnych trestných činov predstavujú tématický plán zaradený do
učebného programu predmetu Teória a prax vyšetrovania.81
78
BANGO, D. - NESVADBA, A.: Vzťah metodiky vyšetrovania k iným vedným odborom. In: Kriminalistika na prahu XXI. storočia. Zborník
z medzinárodnej konferencie. Praha: PA ČR, 2002, s. 111- 112.
BANGO, D. a kol.: Základy teórie a praxe vyšetrovania. Bratislava: Akadémia PZ, 1999.
80
VIKTORYOVÁ, J. - BLATNICKÝ, J.: Aktuálne problémy metodiky vyšetrovania násilných a mravnostných trestných činov. Zborník
odborných prác z medzinárodného teoreticko-praktického seminára zo dňa 15.3.2002. Bratislava: Akadémia PZ, 2002.
81
Učebné programy magisterského štúdia. Bratislava: Akadémia PZ, 2000.
79
118
[1]
[2]
[3]
[4]
[5]
[6]
[7]
[8]
BANGO, D. a kol.: Základy teórie a praxe vyšetrovania. Bratislava: Akadémia PZ, 1999.
HALÁDIK, J.: Problémové vyučovanie v predmete Teória a prax služby hraničnej polície. Bratislava,
Akadémia PZ, 2001.
KRSKOVÁ, A.: Etika právnického povolania. Bratislava: Vydavateľské oddelenie PF UK, 1994.
VIKTORYOVÁ, J.: Plánovanie vyšetrovania. Bratislava, Akadémia PZ, 2000.
VIKTORYOVÁ, J. a kol.: Teória a prax dokazovania vo vyšetrovaní. Bratislava, Akadémia PZ, 2001.
VIKTORYOVÁ, J.: Teória dokazovania. Bratislava, Akadémia PZ, 2006.
BANGO, D., VIKTORYOVÁ, J. a kol.: Metodika vyšetrovania trestných činov I. časť. (Vybrané druhy
násilných a mravnostných trestných činov). Bratislava, Akadémia PZ, 2002.
VIKTORYOVÁ, J., BANGO, D. a kol.: Metodika vyšetrovania trestných činov II. časť. (Vybrané druhy
ekonomických trestných činov). Bratislava, Akadémia PZ, 2004.
Resume
Článok sa venuje metodike vyšetrovania korupcie z hľadiska možností jej výučby v podmienkach Akadémie PZ
v Bratislave. Úvodná časť príspevku vysvetľuje vzťah medzi predmetom Metodiky vyšetrovania a konkrétnou
metodikou vyšetrovania korupcie. Následne sa zameriava na základné teoretické a metodologické východiská
výučby predmetu Metodiky vyšetrovania. Záver je upriamený na postavenie, systém a obsah predmetu Metodiky
vyšetrovania.
Teoretické a metodologické východiská výučby predmetu Metodiky vyšetrovania sú v plnom rozsahu aplikovateľné
na akúkoľvek konkrétnu metodiku, teda aj na metodiku vyšetrovania korupcie. Bez poznania nasledovných
teoretických základov predmetu Metodiky vyšetrovania by bola neodmysliteľná výučba konkrétnych postupov
dokazovania a vyšetrovania (napr. korupcie).
Summary
The study deals with methodics of corruption investigation from the viewpoint of its education possibilities at the
Academy of the PF in Bratislava. The introductory part explains the relation between the subject Methodics of
Investigation and a concrete methodics of corruption investigation. Subsequently the study pays attention to
principal theoretical and methodological bases within the subject Methodics of Investigation. The conclusion
concentrates on a position, system and contents of the subject Methodics of Investigation.
Theoretical and methodological bases within the subject Methodics of Investigation are fully applicable to any
concrete methodics, accordingly to methodics of corruption investigation. Without understanding theoretical bases
of the subject Methodics of Investigation, education of concrete procedures in probation and investigation would be
inconceivable (e.g. corruption).
Adresa:
mjr. Mgr. Stanislav Viktory, PhD.
ÚJKP KR PZ v Bratislave
[email protected]
119
120
ZOPÁR POZNÁMOK K FENOMÉNU KORUPCIA
Milan Šmátrala
Abstrakt: Príspevok je zameraný na vecné poznámky k fenoménu korupcie z pohľadu súčasného stavu
podľa hodnotenia TI za rok 2006 a to zamyslenie sa nad aktuálnym stavom korupcie v Slovenskej
republike i vo svete, genézou a príčinami jej existencie v našej súčasnosti, prioritami antikorupčného
minima, pozitívnym odkazom našej minulosti, nástrojmi boja s korupciou a perspektívami jej vývoja vo
svetle poučenia zo stavu korupcie vo vyspelých európskych krajinách.
Kľúčové slová: Korupcia, Transparency International, Corruption Perceptions Index - CPI,
antikorupčné minimum, verejný činiteľ, verejná správa, konflikt záujmov, úplatok, korupčné vzorce
správania, deviácia, drobná korupcia, veľká korupcia, rent seeking, profit seeking, transparentnosť,
osobná zodpovednosť.
Zhodou okolností práve v tieto jesenné dni roku 2006 sme opäť adresátmi výsledkov hodnotenia stavu korupcie
nezávislou mimovládnou svetovou organizáciou Transparency International (v ďalšom texte TI). Hodnotenie sa
dotýkalo 163 krajín82 a podľa indexu vnímania korupcie (Corruption Perceptions Index - v ďalšom CPI) Slovenská
republika skončila na pomerne lichotivom 49. mieste s hodnotením 4,7.
Merateľnosť korupcie je záležitosť značne komplikovaná. Vyžaduje kombinovaný zber rôznych veličín a údajov,
nie vždy exaktného charakteru. Aby sa CPI ako indikátor miery korupcie objektivizoval, pozostáva zber zo 16
prieskumov rôzneho zamerania, ktorý uskutočňuje 10 na sebe nezávislých inštitúcií. Hodnota CPI sa pohybuje
v intervale od 0 po 10 bodov, pričom čím nižší je dosiahnutý index, tým vyššia je miera korupcie a naopak.
Slovenská republika sa ocitla v tomto reprezentatívnom prieskume už po deviaty krát. V jednotlivých rokoch bolo
hodnotenie CPI nasledovné:
1998........................................... 3,9
2002........................................ 3,7
1999........................................... 3,7
2003........................................ 3,7
2000........................................... 3,5
2004........................................ 4,0
2001........................................... 3,7
2005........................................ 4,3
Z uvedeného prehľadu vidno, že až na stagnáciu začiatkom 3. milénia sa pozvoľna, ale stabilne index posúva
smerom nahor už blízko k magickej hranici 5 bodov, čo znamená pozitívny trend znižovania miery korupcie.
Pre zaujímavosť a porovnanie so slovenskou skutočnosťou, aby sme našich dosiahnutých 4,7 bodu vedeli aj oceniť,
CPI za rok 2006 u vybraných krajín sveta vyzerá takto:
1 Fínsko, Island, Nový Zéland...................................................................... 9,6
4. Dánsko..................................................................................................... 9,5
5. Singapúr................................................................................................... 9,4
6. Švédsko.................................................................................................... 9,2
7. Švajčiarsko................................................................................................ 9,1
8. Nórsko....................................................................................................... 8,8
9. Austrália, Holandsko.................................................................................. 8,7
20. Belgicko, USA.......................................................................................... 7,3
46. Česká republika....................................................................................... 4,8
49. Lotyššsko, Slovensko............................................................................... 4,7
61. Jamajka, Poľsko....................................................................................... 3,783
Z uvedených údajov vyplývajú dva závery, jeden potešiteľný, druhý už menej. Tým menej potešiteľným záverom
pre občana ctiaceho si zákon je skutočnosť, že vytesňovanie korupcie zo spoločenského života je beh, a to náročný
beh na dlhé trate, nadôvažok terén je plný rôznych prekážok a nástrah. Dosiahnuť postavenie v prvej desiatke je žiaľ
82
83
v predchádzajúcom roku 2005 bolo hodnotených 159 krajín
Zdroj: SME, 7. november 2006, s. 3
121
pri našom tempe (nebuďme naivní v očakávaní pravidelných nárastov nasadeným tempom, čím vyššie tým sa
kritériá obtiažnejšie spĺňajú) ešte v nedohľadne, cieľová rovinka je príliš vzdialená s veľkou pravdepodobnosťou
nielen jednej generácii obyvateľov malebnej krajinky spod Tatier.
Potešiteľným je fakt, že trend je pozitívny, gradácia miery korupcie v kladných číslach smerom nahor a vízia
budúcnosti je dobrou správou pre všetkých poctivých, právo a morálku ctiacich občanov.
Môžeme sa však uspokojiť s dosiahnutým stavom a nastúpeným trendom, či zaspať na vavrínoch sebauspokojenia
z dosiahnutej méty? Ak áno, dopadli by sme ako naivní horlivci budovania svetlých a krajších zajtrajškov spred
roku 1989. I vtedy boli trendy pozitívne, spoločnosť napredovala míľovými krokmi vpred, úspešne prekonávala
všetky prekážky, ktoré jej do cesty kládli svetový imperializmus a štyri ročné obdobia. Ešte sa zopár razy vyspíme
a bude tu komunizmus. Ešte nejaká tá päťročnica či sedemročnica a už sme za vodou, víťazstvo je naše. Realita však
bola o inom. Trpké prebudenie a ťažké vytriezvenie z virtuálnej reality by čakalo aj dnešných naivných optimistov.
Aby sa minulosť v podobnom duchu neopakovala musíme pokojne a pragmaticky, dôsledne a svedomito nedať
korupcii a jej nositeľom dýchať, odhaľovať ich a pranierovať, nedovoliť zapýrenie spoločenského života touto
burinou suterénu spoločenskej morálky i politickej a ekonomickej praxe slušnej civilizovanej spoločnosti.
Samotný pojem korupcia pochádza z latinského „rumpere“, čo znamená zlomiť, prelomiť, pretrhnúť. Latinské slovo
„corruptus“ vyjadruje už následok, resp. dôsledok zlomenia niečoho, v našom prípade niekoho.84
Čím to je, že korupcia patrí k najnebezpečnejším fenoménom našej súčasnosti?
Korupcia predstavuje veľký a vážny spoločenský problém, zhubný vplyv jej široko rozvetvených metastáz je nie
náhodou medzinárodnými autoritami zrovnávaný s organizovaným zločinom a medzinárodným terorizmom. Čím si
takúto nálepku zaslúžila? Podľa TI korupcia predstavuje zneužívanie verejnej funkcie na súkromný zisk. Inak
povedané, tí ktorí majú dôveru svojich slušných spoluobčanov, aby presadzovali, chránili a rozvíjali verejný záujem,
si z tohto ušľachtilého poslania spravili svoj celkom neslušný, privátny biznis.
Akceptovať možno aj inú jednoduchú definíciu korupcie - je to deviantné správanie porušujúce normy regulujúce
výkon činnosti verejného činiteľa. Alebo, korupcia predstavuje zneužívanie moci verejným činiteľom alebo iným
pracovníkom verejnej správy za účelom vlastného obohatenia sa.
V každom prípade korupcia výrazne deformuje všetky aspekty a stránky spoločenského života, predovšetkým
ekonomickú, politickú a morálnu.85
A teraz k sľúbeným poznámkam.
Poznámka prvá ku genéze a príčinám existencie korupcie v súčasnosti. Komplexnú a vyčerpávajúcu odpoveď
nemožno formulovať na tomto malom priestore, možno však súhlasne interpretovať napr. názor O. Dosoudila, že
v našich podmienkach (české i slovenské najmä v počiatku deväťdesiatych rokov boli nesporne identické) to bol zle
regulovaný trh (bez skúseností a na zelenej lúke azda iný ani nemohol byť), netransparentný priebeh privatizácie
(malej, ale najmä veľkej) štátneho (alebo ak chcete spoločenského majetku) a rapídny nárast byrokracie (do boja
s prebujnelou socialistickou byrokraciou tiahli veľmi rýchlo zástupy ešte bujnejšej novej byrokracie)86
Komplex týchto a iných príčin spôsobil prudký otras sociálnej stratifikácie spoločnosti, rozmach šedej ekonomiky
i nárast nezanedbateľného množstva špinavých peňazí uľahčujúci funkčný konkubinát politickej a ekonomickej
moci. Korupcia je totiž práve o pevnom zväzku a pute politiky a ekonomiky a ich štruktúr mimo zákon, v duchu
84
Aké príznačné aj pre žargón našich korupčníkov, ktorí po vydarenom „lobovaní“ či intervenovaní u verejného činiteľa, si zvyknú uľaviť: „Tak
a zlomil som ho, už je náš (môj).“
85
Najmä v súvislosti s čudesnou morálkou, ktorá obávam sa s korupciou priamo súvisí, by som si rád dal vysvetliť (keby sa aspoň jeden veci
znalý na to podujal) jeden parciálny problém. Ide o šport a jeho financovanie. Je mi do istej miery jasná
finančná situácia napr. futbalového klubu Real Madrid. Na zápasoch nie je výnimkou, skôr pravidlom 70 - 80 tisícová návšteva a klub má
niekoľko stotisíc platiacich členov fan klubu, čo prináša pri nemalých cenách vstupeniek do jeho pokladne slušný zisk. U nás je nezriedka na
zápasoch návšteva 100 platiacich divákov a fan klub je zredukovaný na rodinných (aj to nie všetkých) príslušníkov hráčov a realizačného tímu.
Viem, že existujú príjmy z reklamy, sponzorské a pod., ale ktože už bude, ak má zdravý rozum, sponzorovať 11 unavených a nudiacich chlapcov
pobiehajúcich po ihrisku, možno nie ani pre vlastné potešenie ? A príjmy týchto „nešťastníkov“ sú často vysoko nadštandardné. Asi to bude
čarovná „kapsa potras sa,“ z ktorej sa peniažky sypú. Nedávno sa preriekol zodpovedný funkcionár istého slovenského hokejového klubu
hrajúceho v extralige (nielen hokejový funkcionár), že pre slabšie výkony museli siahnuť hráčom na ich výplatné pásky, čo u niektorých
predstavovalo aj polovicu mesačného príjmu v čiastke 50 000.- Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún). Ak ma pamäť neklame ešte aj dnes
je táto suma polovicou zo stotisíc korún. Nuž tak.
86
Bližšie pozri: Dosoudil, O.: Korpuce a státní správa. In: Sborník. Inovační procesy ve svĕtĕ a jejich vliv na evropskou integraci (historie,
realita, vize) I. virtuální konference, Kunovice 2005, s. 25 - 28
122
známeho „moc plodí peniaze, peniaze plodia moc.“ Z večera na ráno a to často krát doslova a do písmena, vznikla
politickým rozhodnutím a s požehnaním politickej moci posvätená vrstva, v našich zemepisných šírkach dlho
nevídaných bohatých (majetných) občanov (zbohatlíkov) a pozvoľna, ale nezadržateľne vznikala aj čoraz
viditeľnejšia vrstva, opäť v tomto priestore, nepredstaviteľne chudobných občanov.
V podmienkach, kde mohutná a nezničiteľná armáda štátnych úradníkov rozhodovala a rozhoduje o veciach
verejných a potrebách súkromných „podľa vlastného uváženia“, sa úplne prirodzene vygenerovala vrstva
skorumpovaných a korumpujúcich, hľadajúca a nachádzajúca vo vzájomne prospešnej symbióze profit
a uspokojenie svojich spravidla vysoko nadštandardných potrieb.
V tržnom mechanizme je zdravé konkurenčné prostredie v podmienkach vlády zákona hnacím motorom prosperity
celej spoločnosti. Tam kde do tohto prostredia vniknú metastázy korupcie končí rovnosť i dobrý mrav. Korupcia
rozleptá všetky hodnoty slušnej spoločnosti a vládu zákona nahradí vládou hrubej sily, vládou perfídnej
ekonomickej moci a peňazí. Bezbranného občana trápi a kvári celý orchester drobnej korupcie (Petty Corruption)
vyludzujúci falošné tóny sveta úplatkov napr.za potvrdenie o vlastníckom práve k veci, za výpis z katastra
nehnuteľností, za rozhodnutie správneho orgánu priznávajúceho oprávnený záujem či existenciu práva, za
rozhodnutie o odpustení poplatku, za rozhodnutie vo veci posúdenia dopravnej nehody a o náhrade spôsobenej
škody, za prednostne uskutočnený medicínsky zákrok, za ..... Možností a foriem korupcie v deformovanom systéme,
najmä tam, kde je nízka životná úroveň a problémová, nedostatková saturácia spoločenských potrieb je bezpočet
a každým dňom sú sofistikovanejšie.
Okrem tejto hydry na občana dolieha, aj keď spravidla sprostredkovane, ale o to ničivejšie, veľká korupcia (Grand
Corruption), ktorá nadôvažok dramaticky a spoľahlivo znižuje kredibilitu štátu navonok, čo má za následok jeho
stagnáciu alebo úpadok a ekonomický regres. Štát v ktorom je napr. neprehľadné financovanie politických strán
a výrazné fúzovanie politickej moci s ekonomickou, kde vládne monopol na základe koncentrácie ekonomickej
moci, kde sa trhá vrece s konfliktami záujmov verejných činiteľov, kde dochádza k infiltrácii kriminálnych živlov
do ekonomickej, ale aj politickej sféry, čo všetko so sebou prináša veľká korupcia, nie je dôveryhodným partnerom
pre žiadnu prosperujúcu komunitu, žiaden slušný medzinárodný podnikateľský subjekt, žiaden štát v ktorom vládne
zákona a morálka.
Poznámka druhá k prioritám antikorupčného minima, t, j, minimálnych podmienok, resp. opatrení umožňujúcich
úspešný boj s korupciou. Rozhodujúcim predpokladom je vytvorenie a právna reglementácia účinného mechanizmu
štátneho intervencionizmu v oblasti potláčania korupčných vzorov a foriem správania. Prioritami v Slovenskej
republike musia byť v súčasnosti:
1. vysoko efektívny a funkčný zákon o konflikte záujmov;
2. rovnako funkčný a efektívny zákon o preukazovaní pôvodu majetku;87
3. nekompromisné stransparentnenie udeľovanie licencií, subvencií a dotácií z verejných fondov a fondov
EÚ;
4. funkčná transparentnosť v procese verejného obstarávania na všetkých úrovniach verejnej správy;
5. uplatňovanie projektu Súdny manažment na súdoch všetkých úrovní;
6. venovanie zvýšenej pozornosti prejavom korupcie najmä na súdoch a v polícii;
7. kontrola samosprávy aj prostredníctvom nezávislých kontrolných orgánov;
8. zjednodušenie správneho konania vo všetkých jeho oblastiach;
rekonštrukcia a stransparentnenie financovania politických strán.88
Uvedený výpočet nástrojov samozrejme nie je úplný a konečný, vzhľadom k tomu, že ide o proces
dynamický, neustále podliehajúci potrebe aktualizácie.
Poznámka tretia smerujúca azda in medias res. Podstatou celého problému korupcie je schopnosť a záujem štátneho
úradníka, resp. verejného činiteľa odolať pokušeniu, ktoré výkon tej ktorej funkcie so sebou prináša už niekoľko
tisícročí pre generáciu ľudí, ktorí rozhodovali, rozhodujú a rozhodovať budú o svojich spoluobčanoch a v ich
záujme. Ak zneužitie funkcie prinesie jednopercentný profit z hodnoty výkonu 1 000.- Sk je to o ničom, pretože 10.Sk nie je suma, ktorej absencia by potencionálne korumpovanú osobu ruinovala alebo jej výskyt by jej priniesol
87
Bližšie pozri analýzu zák. č. 335/2005 Z. z. o preukazovaní pôvodu majetku, ktorú vypracovali Valko, E. a Návrat, M. vo svojom príspevku
Zásada ústavne konformného výkladu (retroaktivita zákona o preukazovaní pôvodu majetku) In: Justičná revue. 12/2005. Bratislava: Ministerstvo
spravodlivosti SR, s. 1517 - 1522.
88
Netreba si lámať hlavu nad vysoko rozvinutými matematickými výpočtami našich politických strán, ktoré priznajú sponzorské dary
v predvolebnej kampani vo výške 20 miliónov slovenských korún a kampaň samotná zhltla bohu otcu desať násobok. A potom, že zázraky sa už
nedejú. K tomu len taká kacírska poznámka: kto má nutkavú potrebu vstupovať do politiky a aktívne sa v nej angažovať, by si mal túto potrebu
saturovať rozhodujúcou mierou z vlastných poctivých zdrojov a nie verejných - pozn. autora
123
závratný profit. Ak však hodnota posudzovaného výkonu, resp. služby má desať miestne matematické vyjadrenie,
čiže napr. 1 miliardu Sk, zanedbateľné a identické 1 % ako v predchádzajúcom príklade, nám v skutočnosti
predstavuje neprehliadnuteľných rozprávkových 10 000 000.- Sk (slovom desať miliónov slovenských korún). A to
už je peňažná čiastka, ktorá predstavuje v našich podmienkach úctyhodný kapitálik. A čo tak 10 % provízia za
„ústretovosť“? Pre slabšiu náturu môže oných 100 000 000.- Sk (slovom sto miliónov slovenských korún) byť aj
vstupenkou na onen svet, pre silnejšie sa hviezdny sen premení v čarovnú skutočnosť raja na zemi slovenského sira
Francisa Drakea, 89 ,ktorý tým zaopatrí aj detné deti. Nuž ako tomu odolať ? Ideálne by preto bolo, aby takáto
situácia systémovo nikdy nastať nemohla. Žiaľ, možnosť inštalácie zodpovedajúceho režimu majú iba ľudia
a o hrabivosti, nenásytnosti a iných defektoch mnohých, to celé je.
Poznámka štvrtá o skúsenosti našich predkov. Nie je ničím výnimočná ani zázračným liekom, azda okrem
mimoriadneho stavu brannej pohotovosti štátu v akom sa slovenská spoločnosť začiatkom štyridsiatych rokov
minulého storočia nachádzala.
V krátkej histórii vojnového Slovenského štátu v rokoch 1939 - 1945 našlo sa viacero svetlých epizód v jeho
curicullum vitae, ktoré aj dnešnej uponáhľanej dobe môžu spomaliť krok a prinútiť nás k zamysleniu. V roku 1941
bol vytvorený špecializovaný štátny orgán, ktorý si získal postupne povesť neúplatného a nekompromisného
bojovníka aj proti všetkým prejavom korupcie, o ktorú ani vtedy nebola núdza. Bola ním, nariadením s mocou
zákona č. 275/1941 Sl. z. zriadená Hospodárska kontrolná služba (v ďalšom texte HKS). Výkonní pracovníci HKS
sa stali postrachom všetkých, ktorí sa dali cestou korupcie k svojim súkromným lepším zajtrajškom.
Do láskavej pozornosti čitateľa dávam akési vademecum kontrolóra HKS, podľa ktorého mu bolo prísne
zakázané:
„1. vykonávať hocaké iné zamestnanie okrem svojej služby;
2. zúčastniť sa priamo alebo nepriamo na správe alebo vedení hocakého ústavu alebo podniku;
3. podávať znalecké mienky bez súhlasu služobného úradu;
4. žiadať alebo prijímať vzhľadom na svoju činnosť priamo alebo nepriamo pre seba alebo pre inú osobu hocaký
dar v peniazoch alebo v predmetoch, alebo zúčastniť sa na hocakých výhodách;
5. pri vstupe do úradných, obchodných a prevodzovacích miestností alebo súkromných bytov fajčiť a neslušne sa
chovať;
6. počas služby odísť do kaviarne, hostincov a zábavných miestností za pitím alebo zábavou a aj mimo služby
navštevovať podniky, nepožívajúce dobrú povesť;
7. mimo služby sa stýkať s osobami zlej povesti.“90
Týchto tak povediac sedmoro prikázaní je zjavne nadčasových a širokospektrálnych i z hľadiska objektu. Veď by
mohli byť aj starostlivou radou úzkostlivej mamy vyprevádzajúcej svoju adolescentnú dcéru - šesťnástku, do víru
večerného veľkomesta plného lákadiel a nástrah. Napriek archaizmu jazyka i staromilnosti ducha, neuškodí mať ich
na pamäti ako vademecum služobníka verejnosti či zamestnanca štátu v akokoľvek čase a priestore, nehľadiac na
charakter spoločenského zriadenia i jeho politický režim.
Poznámka piata o optike autorovho nazerania na nástroje boja s korupciou. Je ich také množstvo, že je k neuvereniu
s takým mohutným arzenálom nebyť úspešným. Žiaľ úspech nie je o ich množstve a kvalite, ale aplikácii
v konkrétnej spoločenskej praxi.
Osobne priorizujem dva štandardné, nenákladné nástroje, ktoré by akýmkoľvek prejavom korupcie značne zúžili
manévrovací priestor. Prvým je transparentnosť konania štátu a jeho úradníkov či verejných činiteľov v reálnom
živote. Absencia transparentnosti je cestou od prosperity spoločnosti, resp. celku, k prosperite jednotlivca.
Deformované politické a ekonomické prostredie nevyhnutne spôsobuje aj deformáciu vzorcov správania, favorizuje
správanie rent seeking pred profit seeking, pretože nemotivuje jednotlivca k tvorbe bohatstva, ale k jeho
rozdeľovaniu. Ústrednou myšlienkou je nie hodnoty tvoriť, dávať, ale hodnoty brať, užívať.
Podľa môjho názoru nie protikorupčné superprogramy a zápalisté hyperzáväzky a proklamácie, ale konkrétne činy
pod drobnohľadom verejnosti a neutíchajúcej pozornosti „otravných“ médií sú cestou k úspechu a aspoň
minimalizácii korupcie. Samotná trasparentnosť v konaní verejných činiteľ a tisícov anonymných úradníkov, hoc aj
systémovo ukotvená v štátnom mechanizme a právnom poriadku 91 však nestačí.
89
Známy anglický námorný lupič a pirát, ktorý dostal od jej veličenstva titul sir za zásluhy o britskú korunu, tým, že okrádal španielske galeóny
odvážajúce zlato z Ameriky a presmeroval ho do pokladníc britského kráľovstva a prirodzene aj svojich.
Opatrenie predsedu Najvyššieho úradu pre zásobovanie č. 19/1943 Úr. n. § 11
91
U nás tomu zatiaľ tak nie je, hoci máme i zákon o konflikte záujmov a od 1. septembra 2005 účinný aj zákon o preukazovaní pôvodu majetku,
obidva žiaľ, zatiaľ bezzubé a s mizivou účinnosťou
90
124
Dostávam sa k druhému nástroju majúcemu v sebe aspekt prevencie i razanciu represie. Je ním hoc aj vynútená
zodpovednosť zodpovedných. Je ním osobná zodpovednosť a zosobňovanie deviantného správania verejného
činiteľa.92 Opäť však nie vzletné prehlásenia a pseudorevolučné heslá, ale konkrétna nekompromisná prax v duchu
známeho hesla bývalého českého premiéra Miloša Zemana „padni komu padni“. Opäť však, nevyčerpať sa
výkrikom do tmy, ale usilovne a nástojčivo podľa neho konať.
V ČĽR sa korupcia podľa miery jej závažnosti trestá až smrťou, čím vyššie postavený funkcionár verejnej správy či
štátostrany, tým bližšie k popravčej čate. U nás prirodzene nielen z právnych dôvodov, ale aj s morálnych je takéto
riešenie v európskom priestore neprijateľné. Ale materiálne vyjadrenie miery zodpovednosti, lepšie povedané
nezodpovednosti zodpovedného, samozrejme nekompromisné, vynutiteľné a reálne, by nepochybne prinieslo
pozitívny efekt v zápase s korupciou. Na Slovensku žiaľ, spravidla nefunguje priama väzba medzi rozhodnutím,
ktoré prijal verejný činiteľ a zodpovednosťou za dôsledky predmetného rozhodnutia. Na rozdiel od trhu a jeho
mechanizmu následok subjektívneho rozhodnutia predstaviteľa napr. orgánu štátnej správy nepocíti priamo jeho
autor, ale dopadne na plecia nezúčastnených, nič netušiacich občanov.
Každý verejný činiteľ, keď vstupuje medzi povrazy vratkého kolbišťa by si mal sakramentsky uvedomiť aj dôsledky
svojho pochybenia, ba dovolím si povedať, že aj omylu. Politická zodpovednosť, odvolanie z funkcie, „stiahnutie
z obehu“ do závetria politickej strany a pod. je o n i č o m.
Naša aktuálna prax to neustále potvrdzuje. Minister alebo iný zodpovedný spoluobčan do roztrhania tela (český
jazyk má prekrásny ekvivalent do schvácení) slúžiaci (komu?), presunie sa do parlamentu, veď barlička
poslaneckého mandátu otupí jeho žiaľ za stratenou funkciou v exekutíve. Je pravda, že dnes už registrujeme prvé
lastovičky vo výkonnej moci, ktoré takúto náhradnú sinekúru už nemajú (iste sa však nájde iná), musíme len počkať,
či to má byť trend alebo iba povolebné dokrútky pre naivných divákov. Alebo. Starosta obce, či primátor mesta sa
dopustia korupčného správania dokonca exaktne preukázaného, tak povediac ak nie v priamom prenose, tak
v reprízach prostredníctvom ITP (informačno-technické prostriedky), avšak môžu spokojne spávať. Alebo. Zástupy
korupčníkov majú nadštandardnú ochranu v zákone, inak si nemožno vysvetliť neuveriteľné prieťahy v súdnom
konaní, neustále a funkčné obštrukcie á la zaujatosť súdu, zaujatosť predsedu senátu, nedostavenie sa raz svedkov,
druhý krát advokáta, tretí krát obžalovaného, raz s ospravedlnením, druhý krát bez neho a pod. Pre mňa (verím, že
nie len pre mňa) je záhadou nad existenciu mimozemských civilizácií cyklicky sa opakujúca práceneschopnosť, ako
nedávno u známeho slovenského podnikateľa (neviem po koľký raz už), práve v čase na ktorý bolo vytýčené súdne
pojednávanie, čoho následkom je jeho odročenie spravidla na čas neurčitý. Keď sa zodpovední dopúšťali
korupčného správania boli iste zdraví na tele i duchu ako rybičky. Akonáhle majú niesť zodpovednosť za svoje
protiprávne konanie, smrteľne ochorejú a lekár to zamuruje ako toť nedávno nespochybniteľným tvrdením „každý
má právo na bolesť a choroba si čas nevyberá“. Nuž blahoslavení duchom chudobní, ver kto ver, je to v našich
pomeroch priam pandémia určitého okruhu osôb, zbabelých vyjsť s farbou von. Nečudo, v hre sú milióny a možno
u podaktorých zúfalcov aj prestíž a spoločenského postavenie.
Zatiaľ sa u nás vydarilo a to prosím špeciálnym orgánom činným v trestnom konaní, vziať na zodpovednosť zopár
policajtov a lekárov, pohybujúcich sa v korupčnej realite troj, najviac štvorčíselnej (úplatok činil 500.- Ks (slovom
päťsto slovenských korún) alebo 1 000.- Ks). Magické sedemmiestne sumy (osem a vyššie), ktoré umožňujú napr.
zrod Beverly Hills na slovenský spôsob, zatiaľ nenašli pozornosti u kompetentných. Alebo ako sa vraví, kde niet
žalobcu niet ani sudcu? Alebo márnosť nad márnosť, tlačí sa do mysle a na papier kacírska myšlienka, žeby ryba
skutočne od hlavy smrdela? To vari u nás nie, azda u susedov (južných, severných, východných).
Poznámka šiesta deklaratórna, ostatná, poslednú napíše každému a všetkým jeho veličenstvo život. Domnievam sa,
že ňou dokonale rozosmutním všetkých, ktorý by radi recept na odstránenie jednej z najnebezpečnejších
deviantných foriem správania v modernej civilizovanej spoločnosti a nebodaj (hádam nie) ho dúfali nájsť pri čítaní
týchto riadkov. Tlačí sa do pozornosti tak nástojčivo a vytrvalo, až je k neuvereniu jeho prehliadanie.
Stabilne a dlhodobo (netrúfam si použiť aj našou minulosťou sprofanované „na večné časy“) na čele rebríčka CPI sa
nachádzajú tie isté krajiny - Fínsko, Dánsko, Švédsko, Nórsko, Švajčiarsko (nech mi je odpustené, že neuvádzam
inoeurópske štáty, ad demostrandum si vystačíme s Európou), ktoré spája minimálne jeden výrazný zhodný
spoločensko-ekonomický aspekt - vysoká životná úroveň. Rezultát z tohto poznania vo vzťahu k predmetu môjho
pojednania je „neuveriteľný“! - čím vyššia životná úroveň, čím bohatšie napĺňanie potrieb a záujmov drvivej
väčšiny obyvateľstva prostredníctvom profit seeking správania cestou zákona a morálky, tým marginálnejší je
výskyt korupcie a jej zhubný vplyv na spoločenský organizmus. Zostáva nám len veriť a dúfať, že táto skutočnosť
má univerzálnu platnosť.
92
V našej praxi žiaľ stále citeľne rezonujú konštanty nedávnej minulosti, všetkým nám dôverne známe a ukotvené v sloganoch „kto nekradne
okráda svoju rodinu“, „čo je doma to sa počíta“ „neukradneš ty, ukradne iný“ a pod.
125
Zoznam použitých prameňov
[1]
[2]
[3]
[4]
[5]
Zborník. Inovační procesy ve svĕtĕ a jejich vliv na evropskou integraci (historie, realita, vize). I. virtuální
konference. Kunovice 2005.
Justičná revue č. 12/2005. Bratislava. Ministerstvo spravodlivosti SR.
Nariadenie s mocou zákona č. 275/1941 Sl. z.
Opatrenie predsedu Najvyššieho úradu pre zásobovanie č. 19/1943 Úr. n.
SME, 7. november 2006.
Adresa:
Doc. JUDr. Milan Šmátrala, CSc.
Katedra súkromnoprávnych disciplín
Akadémie Policajného zboru v Bratislave
Sklabinská 1
835 17 Bratislava, Slovenská republika
Tel.: 0961 057 402 0244 888 372
web: http:/apz.minv.sk/
126
TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ PRE ANALÝZU PROBLEMATIKY KORUPCIE
Monika Hullová
Abstrakt: Článok je zameraný na formuláciu základných postulátov využiteľných pri riešení
problematiky korupcie, s akcentom na podmienky SR. Autorka sa prostredníctvom analógie s náukou o
trestnom čine snažila dospieť k najvhodnejšej definícii korupcie, ktorá by komplexne postihovala všetky
jej významové aspekty.
Kľúčové slová: pojem korupcia, charakteristické rysy korupcie, objekt, objektívna stránka, subjekt,
subjektívna stránka, faktory zvyšujúce závažnosť korupčnej trestnej činnosti
Napriek tomu, že policajné a iné štatistiky za posledné roky, 93 ale aj výsledky odborných štúdií národných
a medzinárodných inštitúcií zaoberajúcich sa korupciou nie sú celkom jednoznačné v otázkach tendencií vývoja
tohto druhu trestnej činnosti na území SR, s doterajšou situáciou sa, s ohľadom na jej predpokladaný vysoký stupeň
latencie, nemožno uspokojiť.94
Z analýzy dostupných publikovaných informácií, ktorých obsahom je problematika korupcie je zrejmé, že neexistuje
žiadna presná definícia, ktorá by sa dala aplikovať na všetky jej formy alebo mohla byť všeobecne uznaná ako jej
charakteristika.
Z genézy problému vyplýva, že pohľad na korupciu podliehal určitým zmenám. Kým v jednom období sa určité
praktiky považovali za prejav korupcie, v inom období boli presne tie isté praktiky v súlade so zákonom, ak nie aj
chvályhodné. Osobitne tu možno spomenúť prijímanie „pozorností štátnymi úradníkmi za výkon úkonov, ktoré
neboli v rozpore s ich povinnosťami.“ V minulosti boli prípustné alebo tresty za ne len veľmi malé resp. sa
všeobecne neaplikovali.
V odbornej literatúre sa možno stretnúť s rôznym chápaním korupcie, ktoré z priestorových dôvodov nemožno
detailne rozvádzať, čo však majú spoločné je významový základ v zneužívaní právomocí, postavenia alebo funkcie
v procese rozhodovania. Niektoré z nich, podľa názoru mnohých odborníkov, nesprávne zužujú korupciu iba na tzv.
úplatkárstvo. Úplatkárstvo so svojimi dvom formami (prijímaním úplatku a podplácaním) nemožno považovať za
synonymum korupcie, pretože záber korupcie je ďaleko širší, čo možno deklarovať existenciou celého radu
sprievodných javov. Medzi tie najfrekventovanejšie patria:
neplnenie si povinností vyplývajúcich zo zákona, zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, 95
zneužívanie a prekračovanie právomocí,
sprenevera verejných prostriedkov (obvykle ide o finančné prostriedky),
poškodzovanie záujmov a práv občanov,
neoprávnené nakladanie s informáciami,
vydieranie,
zvýhodňovanie známych (klientelizmus) alebo zvýhodňovanie príbuzných (nepotizmus).
93
Napr. podľa údajov MV SR bolo v roku 2000 zistených 100 prípadov korupcie a v roku 2005 to už bolo 238 prípadov. V sledovanom období
došlo k takmer 2,4 násobnému nárastu odhalených trestných činov, čo však nie je jednoznačným potvrdením nárastu tejto trestnej činnosti,
vzhľadom na existujúci čiarkový systém v hodnotení výsledkov práce polície a na predpokladaný vysoký stupeň latencie korupcie. Na druhej
strane údaje Generálnej prokuratúry SR z roku 2005 hovoria, v porovnaní s rokom 2000, o poklese prípadov (až o 61 %), v rámci ktorých bolo
ukončené trestné stíhanie. Aj v tomto prípade z uvedených informácií nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že v sledovanom období došlo
k poklesu korupcie ako takej, pretože na spomenuté ukazovatele môžu mať vplyv také faktory ako efektívnosť odhaľovania, objasňovania
a dokazovania korupcie políciou, ale aj zvyšujúca sa erudovanosť, organizovanosť a konšpiratívnosť konania páchateľov tejto trestnej činnosti, či
neochota občanov spolupracovať s políciou a pod.
94
Medzinárodný menový fond a Svetová banka používajú tzv. index korupcie, ktorý zobrazuje spotrebu času , ktorý manažéri musia stráviť so
štátnymi úradníkmi. Transparency International používa CPI (Corruption Perception Index) – index vnímania korupcie, ktorý vypovedá o tom,
ako vnímajú korupciu v jednotlivých inštitúciách respondenti prieskumov jednotlivých krajín. Slovensko je podľa štatistík v poradí 47 krajinou
(zo 159 celkového počtu krajín), ktorá je ohrozená korupciou. V roku 2005 sa nám podarilo dosiahnuť doteraz najlepší index – 4,3. (Hodnota CPI
sa pohybuje od 0 po 10, pričom hodnotenie 10 znamená, že verejný sektor príslušnej krajiny je vnímaný ako čistý).
95
V zmysle ustanovenia § 328 ods.1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v platnom znení.
127
Aplikujúc poznatky z trestného práva na riešený problém možno každý korupčný delikt vo všeobecnosti
charakterizovať podľa objektu, zúčastnených subjektov, objektívnej a subjektívnej stránky. Objektom korupčných
deliktov nie je len verejný sektor96, ale aj súkromný sektor.97 Staršie právne úpravy postihovali korupciu iba vo
verejnom sektore a až neskôr, došlo k rozšíreniu právnej ochrany aj na privátny sektor v súlade s cieľmi a záujmami
Trestno-právneho dohovoru o korupcii a projektu OCTOPUS Rady Európy. Príkladom takýchto úprav môžu byť
niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka,98 Zákonníka práce99, alebo Trestného zákona.100 Vysoko aktuálne
sú súčasné trendy rozširovania škály objektov korupčných deliktov, v snahe poskytovať právnu ochranu nielen
vnútroštátnym, ale aj zahraničným záujmom, čo do určitej miery súvisí s neustálymi kvalitatívnymi
a kvantitatívnymi zmenami trestnej činnosti, ktoré sa prejavujú v narastaní počtu zločinov a obzvlášť závažných
zločinov, mnohokrát i medzinárodného charakteru, ktoré si a priori vyžadujú užšiu medzinárodnú spoluprácu pri ich
odhaľovaní, dokumentovaní a dokazovaní, o čom svedčia aj niektoré ustanovenia Trestného zákona.101
Závažnosť tejto trestnej činnosti spočíva vo viacerých skutočnostiach. V prvom rade si je potrebné uvedomiť, že
korupcia je v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami, ktoré sú zakotvené v Ústave SR a tým, že
ohrozuje rovnosť šancí a príležitostí, ohrozuje aj demokraciu ako takú.102 Okrem toho narúša čistotu verejného
života nezákonným ovplyvňovaním rozhodovacieho procesu kompetentných subjektov, spôsobuje materiálne a iné
škody v ekonomike103a negatívne pôsobí aj na formovanie právneho a morálneho vedomia občanov v spoločnosti.
Často sa možno stretnúť s názorom, že korupcia súvisí s tzv. kultúrnym relativizmom, to znamená, „že ľudia chápu
korupciu ako najreálnejší spôsob získavania vecí, ktoré chcú a potrebujú.“ 104 Ak by sme sa pri vymedzovaní
opodstatnenosti boja proti korupcii obmedzili na konštatáciu, že korupcia je len súčasťou kultúry spoločnosti, určite
by to nebol dostatočne pádny dôvod pre jej elimináciu.
Z uvedeného vyplýva, že najelementárnejším rysom korupcie je jej závažnosť, od ktorej sa odvíjajú ďalšie, nemenej
dôležité rysy. V čom tkvie nebezpečenstvo tohto javu pre spoločnosť bolo spomenuté vyššie, čo si je však potrebné
uvedomiť, je skutočnosť, že riziká môžu vplyvom určitých faktorov gradovať. Tieto faktory možno vo všeobecnosti
rozdeliť do dvoch základných kategórií. V prvom rade sú to faktory trestno-právne a v druhom faktory
kriminálne.
96
napr. korupčné trestné činy verejných činiteľov, štátnych úradníkov, funkcionárov a pod. - t.j. osôb so špeciálnym štátno-mocenským statusom
pri udeľovaní rôznych povolení, oprávnení a vydávaní rozhodnutí.
97
napr. podplácanie sprostredkovateľa pri prideľovaní kontraktov, za podmienky, že sú pri tom ohrozené verejné záujmy alebo záujmy štátu, ale
aj korupčné aktivity v poisťovniach, stavebných sporiteľniach, bankách, telekomunikáciách, energetike, v médiách atď.
98
Podplácanie je podľa § 44 ods. 2 a § 49 zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodného zákonníka v platnom znení jednou z foriem nekalej súťaže.
Uvedená norma ponúka aj právne prostriedky ochrany proti nekalej súťaži v ustanovení § 54, kde, okrem iného, prináleží právo na odstránenie
nežiadúceho stavu a právo, aby sa rušiteľ zdržal protiprávneho konania. Extenzívny výklad predmetného zákona umožňuje spomenúť
ustanovenia, ktoré upravujú rôzne varianty zmlúv, a ktoré v praxi často zvádzajú k ich zneužitiu v prospech páchania korupčnej trestnej činnosti.
Pre ilustráciu možno spomenúť mandátnu zmluvu (§§ 566- 576), komisionársku zmluvu (§§ 577 – 590), zmluvu o sprostredkovaní (§§ 642 –
651), o obchodnom zastúpení (§§ 652 – 672) alebo o tichom spoločenstve (§§ 673 – 681).
99
Zákonník práce sa boji proti korupcii venuje v časti upravujúcej povinnosti zamestnanca (nikto nesmie výkon práv a povinností zneužívať na
ujmu iného pracovníka pracovnoprávneho vzťahu, pracovníci sú povinní konať a rozhodovať nestranne a zdržať sa všetkého, čo by mohlo
ohroziť dôveru v nestrannosť rozhodovania, zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli pri výkone zamestnania, nesmú
prijímať dary a iné výhody s výnimkou tých, ktoré poskytuje zamestnávateľ, musia sa zdržať konania, pri ktorom dochádza k stretu verejných a
súkromných záujmov, nezneužívať informácie, podnikať len so súhlasom zamestnávateľa. Ďalšie opatrenia môžu byť súčasťou pracovných
zmlúv, prípadne iných súkromnoprávnych inštitútov (zmluva o kontrolnej činnosti, inominátne kontrakty podľa obchodného alebo občianskeho
zákonníka). Novinkou od júla 2003 je inštitút ochrany tzv. whistleblowerov, t.j. osôb, ktoré sa rozhodnú oznámiť podozrivé skutočnosti na
svojich kolegov, prípadne nadriadených. Cieľom tejto ochrany je zabrániť prípadnej diskriminácii osôb v pracovnoprávnej oblasti s možným
nárokom na vyplatenie nemajetkovej ujmy.
100
Napr. § 189 Vydieranie, § 190 Hrubý nátlak, § 222 Úverový podvod, § 223 Poisťovací podvod, § 241 Machinácie v súvislosti s konkurzným a
vyrovnávacím konaním, § 250 Zneužitie účasti na hospodárskej súťaži, § 256 Porušovanie predpisov o nakladaní s kontrolovaným tovarom
a technológiami, § 259 Skresľovanie údajov hospodárskej a obchodnej evidencie, § 265 Zneužívanie informácií v obchodnom styku a pod.
101
ustanovenie §§ 330,331, 334, 335 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v platnom znení.
102
korupčné javy sú často v rozpore s čl. 1 Prvej hlavy Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd
ako ústavný zákon, kde je zakotvená občianska rovnosť, prípadne môže ísť o porušovanie čl. 2 Prvej hlavy Ústavného zákona, kde je stanovené,
že štátnu moc možno uskutočňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Na druhej strane
(v zmysle čl. 36 ods. 2 Ústavného zákona) každý kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy môže sa
obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. A v zmysle ods. 3 každý má právo na náhradu škody,
ktorú spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup.
103
Dieter FRISCH „poukazuje na to, že keď sa štát zadlží, kvôli realizácii ekonomicky neefektívnych projektov, dodatočné zadlženie spôsobené
korupciou nezahŕňa iba 10 až 20 % nákladov navyše, ale celú investíciu, celých 100 % je možné pripísať na vrub nepoctivých rozhodnutí začať
neproduktívne projekty.“ In POPE, J. Protikorupčná príručka : skúsenosti z celého sveta, s. 25 –26.
104
In POPE, J. Protikorupčná príručka : skúsenosti z celého sveta, s. 23.
128
Trestno-právne faktory vyplývajú z našej platnej právnej úpravy, zjednodušene možno povedať, že ide o skutočnosti
podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby. Medzi tieto faktory patrí napr.:
spáchanie tohto trestného činu tzv. závažnejším spôsobom konania, napr. ak je spáchanie tohto trestného
činu porušením povinností vyplývajúcich zo zamestnania, povolania alebo funkcie,
prijatie úplatku, ktorý podľa súčasnej právnej úpravy105 presahuje sumu 4. 000.000 Sk,
spáchanie tohto trestného činu v súvislosti s obstarávaním vecí všeobecného záujmu, prípadne verejným
činiteľom, zahraničným verejným činiteľom, členom zahraničného parlamentného zhromaždenia, sudcom
alebo úradníkom medzinárodného súdneho orgánu uznaného Slovenskou republikou alebo zástupcom, či
zamestnancom medzinárodnej, nadnárodnej, medzivládnej organizácie alebo orgánu, s ktorým je Slovenská
republika v zmluvnom vzťahu, alebo osobou v obdobnej funkcii,
spáchanie tohto trestného činu voči osobe používajúcej špeciálny právny status a pod.
Z hľadiska riešenia nášho problému nás však zaujímajú aj faktory kriminálne, ktoré je možné vyvodiť z faktorov
trestno-právnych, resp. možno hovoriť o jednoznačnej plynulej nadväznosti týchto kategórií, pretože práve tie
dominantne ovplyvňujú samotný proces odhaľovania a dokumentovania tejto trestnej činnosti .
Prvým potenciálnym faktorom, ktorý z kriminálneho hľadiska zvyšuje závažnosť tohto javu je súvislosť korupcie
a organizovaného zločinu. Organizovaný zločin si veľmi skoro uvedomil, že korupcia je jedným z veľmi účinných
prostriedkov ako dosiahnuť vyššie zisky resp. ako sa vyhnúť trestnému alebo inému alternatívnemu postihu. Vo
všeobecnosti možno povedať, že organizovaný zločin využíva korupciu v troch rovinách. Konkrétne ide o rovinu
logistickú, kriminálnu a strategickú.
Vzhľadom na to, že prioritným cieľom organizovaného zločinu je maximalizácia ziskov umožnená nerušeným
pokračovaním obchodu, protispoločenské štruktúry využívajú korupčné aktivity nasmerované voči daňovým
úradníkom, inšpektorom, colníkom, policajtom a pod. Podstata logistickej roviny využívania korupcie spočíva
v orientácii na tie zložky verejného a súkromného života, ktoré majú vplyv na ekonomické činitele organizovaného
zločinu.
Kriminálna rovina a logistická rovina sú vo vzťahu vzájomnej podmienenosti, čo súvisí s všeobecne známou
skutočnosťou, že ak chce organizovaný zločin maximalizovať svoje zisky je prinajmenšom vhodné vyhnúť sa
trestnej zodpovednosti. K zabezpečovaniu beztrestnosti dochádza predovšetkým podplácaním orgánov
zainteresovaných v trestnom konaní, t.j. súdu, prokuratúry a polície.
Najnebezpečnejšou rovinou je rovina strategická. Ide tu o nadväzovanie vzťahov s osobami na určitej mocenskej
úrovni a ovládnutie rozhodovacieho aparátu v prospech seba. Okrem iného, aby bol príslušný úradník do niečoho
zapletený, aby existovalo niečo, čo je možné proti nemu využiť. Existuje niekoľko foriem akými organizovaný
zločin korumpuje. Možno hovoriť o tzv. „tichej dohode o obmedzení násilia, t.j. o korupcii cez vydieranie
a o tradičnej forme korupcie prostredníctvom úplatkov, ktoré sú poskytované tým, ktorí majú moc a možnosť
v danom čase účinne zasiahnuť. Konečným „efektom takýchto praktík“ je zmanipulovaný rozhodovací a mocenský
aparát v prospech kriminálnej skupiny.
Ďalším faktorom, ktorý zvyšuje závažnosť korupcie je potenciálna internacionalizácia, tzn. že korupcia neraz
presahuje hranice konkrétneho štátu resp. sa dotýka dvoch či viacerých štátov alebo celého medzinárodného
spoločenstva. Hlavne po páde železnej opony si asi budeme musieť zvyknúť na skutočnosť, že trestná činnosť sa
nebude obmedzovať hranicami konkrétneho štátu, ale bude hľadať možnosti expanzie do ďalších štátov. A aj keď je
SR, čo do rozlohy, pomerne malým štátom, vzhľadom na svoju, pre organizovaný zločin „výhodnú polohu“,106 je
nutné rátať so zvyšovaním počtu medzinárodne organizovaných trestných činov, v ktorých budú figurovať aj
občania nášho štátu. Doteraz situácia viac nasvedčovala skutočnosti, že SR bola prevažne tranzitnou krajinou
medzinárodne organizovaného zločinu, avšak v súčasnosti už možno postrehnúť badateľnú zmenu vývoja
s rozšírením aj na zdrojovú či cieľovú krajinu medzinárodne organizovanej trestnej činnosti. Dôkazom
opodstatnenosti týchto obáv je aj uzatváranie medzinárodných dohôd o korupcii107, pričom následne dochádza
k zaradeniu predmetných ustanovení do právnej úpravy účastníckeho štátu. V našej právnej úprave sa možno
stretnúť s ustanovením o trestnosti prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody zahraničným verejným činiteľom,
105
§ 328 ods. 3, § 329 ods. 3, § 330 ods. 3, § 331 ods. 3, § 332 ods. 3 atď. zákona č. 305/2005 Z. z. Trestný zákon v platnom znení.
SR sa často označuje ako „srdce Európy“, nie je preto náhodou, že ním prechádzajú najznámejšie trasy organizovaného zločinu (napr.
Balkánska).
107
Trestno-právna konvencia o korupcii, Dohoda o boji proti podplácaniu zahraničných verejných činiteľov v medzinárodných obchodných
transakciách, Konvencia o boji proti korupcii úradníkov spoločenstva a jednotlivých štátov a pod.
106
129
členom zahraničného parlamentného zhromaždenia, sudcom alebo úradníkom medzinárodného súdneho orgánu, či
zamestnancom medzinárodnej, nadnárodnej, medzivládnej organizácie alebo orgánu. 108
Nie posledným dôležitým faktorom je jej vysoká miera latencie, o čom svedčí nízky počet odhalených a
zdokumentovaných trestných činov a v neposlednom rade aj nízky počet takto odsúdených páchateľov.109 Príčiny
tohto javu možno vidieť v spôsobe páchania korupcie a okolnostiach s tým súvisiacich. Ako už bolo vyššie uvedené,
korupcia má charakter „obchodu, ktorý je výhodný pre obidve strany, t.j. pre korumpovaného aj korumpujúceho“
a ani jedna z týchto strán nemá záujem na prezradení tejto skutočnosti, čo sa okrem iného prejavuje aj v tom, že
často máva charakter ústnej dohody v súkromí a býva realizovaná iba v prítomnosti týchto dvoch subjektov bez
ďalších svedkov a iných písomných dokladov. V neprospech eliminačných snáh zohráva viacero skutočností ako
napr. nedostatočná pripravenosť kontrolných orgánov, neochota občanov byť nápomocní pri odhaľovaní,
dokumentovaní a dokazovaní tejto trestnej činnosti, nedostatočné nevyužívanie inštitútu účinnej ľútosti,110 doterajšie
techniky na odhaľovanie týchto trestných činov ako sú vyťažovanie páchateľov a obete sú nedostačujúce, pretože tu
spravidla chýba personifikovaná obeť, stopy z kriminalistického hľadiska nie sú také zreteľné ako pri iných formách
trestnej činnosti (napr. pri majetkovej trestnej činnosti) atď.
Korupcia sa týka spravidla dvoch subjektov. Jeden zo zúčastnených subjektov vystupuje aktívne, v tom zmysle, že
vyvíja činnosť s cieľom ovplyvniť rozhodnutie druhého subjektu vo svoj prospech alebo v prospech tretej osoby.
Druhým účastníkom korupčného deliktu je osoba s formálnym právnym statusom, pričom jej vystupovanie možno
považovať za pasívne, ústiace do zneužitia zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie. Zainteresovaných
subjektov však môže byť niekoľko, ako je tomu napr. pri nepriamej korupcii, kde vystupujú príjemca úplatku,
sprostredkovateľ a užívateľ korupcie v dôsledku ovplyvneného rozhodnutia.111 Z uvedeného vyplýva, že pri korupcii
nie je personifikovaná obeť, to znamená, že obeť (v tradičnom ponímaní poškodený) chýba, resp. je ňou celá
spoločnosť ako taká. Vychádzame pritom zo všeobecne známeho faktu, že korupcia má charakter obchodu
výhodného pre obidve zúčastnené strany a spravidla ani jedna zo zainteresovaných strán nie je z hľadiska trestnoprávneho, ale ani iného, korupciou dotknutá, a práve preto nemá záujem na prezradení korupčného aktu, čomu
nasvedčuje aj spôsob páchania a utajovania tejto činnosti.
Objektívna stránka korupčných trestných činov spočíva v činnosti (konaní a opomenutí) osôb napĺňajúcom
znaky skutkových podstát trestných činov korupčného charakteru. Typické spôsoby páchania zahŕňajú okrem
tradičného úplatkárstva aj iné formy pôsobenia na kompetentný subjekt.112 Najčastejšie však korupcia býva
realizovaná v súkromí, bez písomného dokladu, zanechaných kriminalisticky relevantných stôp a svedkov, a práve
to sú najpravdepodobnejšie príčiny vysokej latentnosti korupcie. Korupcia však nemusí za každých okolností
napĺňať znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu v zmysle Trestného zákona, ale môže byť iba
v rozpore s morálnymi a etickými princípmi spoločnosti. Je tomu tak preto, že niektoré, menej závažné druhy
korupčných javov ako napr. drobné pozornosti, kvety, darčeky a pod. sa môžu spoločnosťou všeobecne akceptovať,
ak nie sú spojené s vzájomnou protislužbou.
Motívom korupcie je obvykle obojstranný zisk. Korupcia smeruje k získaniu neoprávnených výhod
akéhokoľvek druhu pre seba alebo pre iných, pričom zákon pod neoprávnenou výhodou rozumie úplatok alebo
inú nenáležitú výhodu, ktorú dotyčná osoba nie je oprávnená prijať alebo poskytnúť. Okrem toho, tu existuje
kauzálny vzťah medzi prijatím úplatku a protislužbou, ktorá spočíva v neplnení povinností, porušovaní záväzných
alebo všeobecne záväzných pravidiel, prekračovaní právomocí a pod. Pri kvalifikácii skutku je náročné hovoriť o
dolnej hranici trestnosti prijímania úplatku, vzhľadom na to, že zákon nestanovuje dolnú hranicu pevnou sadzbou.
Naproti tomu, prijatie minimálnych zvýhodnení ako napr. kvetín, bonboniéry ako prejavu vďaky, zdvorilosti a pod.
sa obvykle, ako to už bolo spomenuté vyššie, spoločnosťou toleruje. Výhodu však môže prijať aj tretia osoba, napr.
manželka funkcionára, ktorá sa v nadväznosti na ňu snaží ovplyvniť rozhodovací proces v prospech podplácajúcej
osoby.
Na základe doteraz uvedeného sa možno prikloniť k najčastejšie používanej definícii korupcie, ktorá je podľa
názoru mnohých odborníkov aj najvýstižnejšia, vzhľadom na to, že najkomplexnejšie postihuje všetky jej dôležité,
vyššie spomenuté aspekty. Korupcia je historicky premenlivý, negatívny spoločenský jav, ktorý okrem
108
trestnosť korupcie medzinárodného významu je zakotvená v §§ 330, 331, 334, 335 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona
V roku 2005 bolo zistených 238 prípadov korupcie, avšak stíhaných bolo iba 110, obžalovaných 67 a v konečnom štádiu odsúdených iba 31.
Efektívnosť tohto procesu dosahuje v tomto prípade iba 13 %.
110
podľa § 86 písm. f ustanovenia o účinnej ľútosti Trestného zákona zaniká trestnosť podplácania a nepriamej korupcie iba vtedy, ak páchateľ
bol o úplatok alebo inú výhodu požiadaný a urobil o tom dobrovoľné a bezodkladné oznámenie kompetentnému orgánu (napr. orgánu činnému
v trestnom konaní alebo Policajnému zboru apod.)
111
V zmysle § 336 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v platnom znení.
112
napr. korupcia cez vydieranie
109
130
prijímania úplatku a podplácania (alias pasívneho a aktívneho úplatkárstva) zahŕňa aj akékoľvek iné
správanie sa k osobám, ktoré majú zverené kompetencie vo verejnom alebo súkromnom sektore a smeruje
k získaniu nenáležitých výhod akéhokoľvek druhu pre seba alebo pre iných. Akceptáciou súčasného právneho
poriadku v SR možno korupciu charakterizovať aj ako protiprávne konanie, ktoré napĺňa znaky niektorého
z trestných činov uvedených v treťom diely ôsmej hlavy osobitnej časti Trestného zákona.
Záverom
Korupcia je negatívnym a komplikovaným spoločenským javom, s vysokou mierou latencie, ktorý ohrozuje
základné princípy demokratickej spoločnosti a čistotu verejného života. Tvrdenie, že naším cieľom je úplné
vykorenenie korupcie by bolo asi nadmieru trúfalé, dokonca, z hľadiska sebareflexie, aj nereálne. Môžeme sa však
aspoň pokúsiť zlepšiť to, čo sa zlepšiť dá. A aj keď štatistické výsledky nehovoria o alarmujúcom stave tohto druhu
trestnej činnosti, je viac ako pravdepodobné, že nie sú odrazom objektívnej reality. Systematické poznávanie
orientované na príčiny a podmienky tejto činnosti, spôsoby jej páchania a utajovania, sú možno tým pravým
kľúčom pre nájdenie účinného protiopatrenia. V praxi narážame na neustále narastajúcu erudovanosť a pripravenosť
páchateľov, čo nám spôsobuje nemalé ťažkosti. Dokonca aj počet závažných a organizovaných foriem trestnej
činnosti, v mnohých prípadoch i s medzinárodným prvkom previazaným cez korupciu, sa priamo úmerne zvyšuje.
Jedinečnosť problému, okrem iného, spočíva v špecifickosti spôsobov páchania tejto trestnej činnosti, zároveň
možno hovoriť aj ako o najpravdepodobnejšej príčine nízkeho počtu odhalených a zdokumentovaných prípadov.
Korupcia si právom zasluhuje osobitný prístup spoločnosti, čoho dôkazom je aj celý rad samostatných inštitútov
v Trestnom zákone a Trestnom poriadku zameraných na jej odhaľovanie a dokazovanie. Špecifickosť tejto
problematiky sa okrem iného prejavuje aj v tom, že pri jej riešení neustále narážame na niekoľkonásobný exces zo
základných trestno-právnych, resp. trestno-procesných zásad. Počnúc zásadou stíhania len zo zákonných dôvodov,
cez zásadu legality a oficiality, po zásadu verejnosti, ústnosti a bezprostrednosti, či prezumpcie neviny. Napriek
tomu, však spomenuté výnimky nemožno všeobecne považovať za rozpor so základnou zásadou trestného konania,
t.j. zásadou zákonnosti.
Prax jednoznačne poukazuje na nutnosť využívania efektívnejších, t.j. operatívnych metód, foriem a prostriedkov
činnosti. Agent, sledovanie osôb a vecí, kontrolovaná dodávka, predstieraný prevod veci, vyhotovovanie
obrazových a zvukových alebo iných záznamov, odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, prostriedky
nástrahovej a zabezpečovacej techniky, legendy a krycie doklady sú nutnosťou, prostredníctvom ktorej možno
legálne odhaliť a zdokumentovať korupciu, a takto získané výsledky využiť v procese jej dokazovania. Najčastejšie
používaným, a na druhej strane aj najefektívnejším, prostriedkom je práve agent. Podľa Trestného poriadku ním
môže byť príslušník PZ, ale pri odhaľovaní, zisťovaní a usvedčovaní páchateľov korupcie aj civilná osoba. Ak si
uvedomíme, že nasadenie agenta sa obligatórne spája s intenzívnym zásahom do ústavných práv a slobôd občanov,
je zrejmé, že činnosť agenta a povoľovací proces musí byť vždy v súlade so zákonom.
Na závažnosť tejto problematiky poukazujú aj permanentné snahy celého radu subjektov vrátane legislatívnych
zložiek štátu zefektívniť možnosť zákonného postihu. Kým v nedávnej dobe ešte platná právna úprava
nedovoľovala iniciatívnu činnosť agenta vo vzťahu k páchateľovi trestného činu, ktorá by spočívala v aktívnom
ponúkaní úplatku, v súčasnosti už máme nemálo úspechov s využitím tohto inštitútu v praxi, ktoré poukazujú na
jeho opodstatnenosť. Laicky sa takáto aktívna, iniciatívna činnosť síce označuje nie príliš šťastným termínom agent
provokatér, čo môže vyvolávať určité pochybnosti o jej charaktere a opodstatnenosti, napriek tomu si musíme
uvedomiť, že vyčkávacia taktika by v tomto prípade zaslúžené ovocie nepriniesla. Nemenej dôležité je spomenúť aj
inštitúty účinnej ľútosti, zániku trestnosti pri plnení úloh agentom, korunného svedka, zriadenie Špeciálneho súdu
a Úradu špeciálnej prokuratúry a ďalšie inštitúty.
Ak si uvedomíme priepastný rozdiel medzi počtom zistených prípadov a počtom odsúdených páchateľov, núti nás to
zamyslieť sa nad efektívnosťou našej činnosti a je viac ako pravdepodobné, že našej uvažovanie sa nebude uberať
optimistickým smerom.
Ďalším problémom je prílišná viazanosť procesu odhaľovania na prijatie oznámenia o korupčnej trestnej činnosti.
V nadväznosti na štatistickými ukazovateľmi podložené údaje týkajúce sa počtu zistených trestných činov je
opätovne zrejmé, že odhaľovanie a dokazovanie nie sú na dostatočnej, akceptovateľnej úrovni. Z uvedeného dôvodu
by preto bolo vhodné zintenzívniť úsilie operatívnych služieb na samostatnú vyhľadávaciu činnosť spočívajúcu
v získavaní informácií o pripravovanej, páchanej a spáchanej trestnej činnosti systematickým analyzovaním
indikátorov nasvedčujúcim tomuto javu. Práca s indikátormi, vytvorenie monitorovacieho systému, ktorý by sa
zameriaval na kritické oblasti spoločenského života by mohli priniesť zlepšenie stavu na tomto úseku.
131
Záverom už len možno dodať, že korupcia tu bola, je a bude, avšak aj od nás závisí jej miera výskytu. To, čo je
v ľuďoch hlboko zakorenené sa nepodarí zlikvidovať zo dňa na deň. Ak však ukážeme, že s korupciou vieme
bojovať, postihovať jej najpálčivejšie prípady, veľké spoločenské kauzy, ukážeme, že polícia je dostatočne
pripravená, aby mohla plniť tie úlohy, ktoré na ňu delegoval štát, a ktoré od nej očakávajú občania.
[1]
BALOUN, V. K ekonomickým příčinám korupce: popis jevu a definice, In Kriminalistika, 1999, roč. XXXII,
č. 4, s. 275.
[2]
BUDKA, I. a kol. Vybrané kapitoly z činnosti služby kriminální policie a vyšetřování. Praha: Policejní
Akademie ČR, 2002. 266 s.
[3]
HUSÁR, E. a kol. Trestné právo procesné. Bratislava : IURA EDITION, 2003. 298 s. ISBN 80-89047-57-2.
[4]
CHMELÍK, J. Úvahy k agentu provokatérovi a korunnímu svědkovi. In Kriminalistika, 2005, roč. 38, č. 1, s.
69 – 75.
[5]
BANGO,D., LISOŇ, M.: Korupcia a osobitosti jej odhaľovania. Bratislava: A PZ, 2001. 113 s. ISBN 808054-178-7.
[6]
FENYK, J. K operativním metodám odhalování korupce (použití některých zvláštních operativních metod
k odhalování korupce a jiné trestné činnosti v USA z pohledu českého, resp. kontinentálního pojetí základu
trestní odpovědnosti). In Trestní právo, 2003, č. 2, s. 2 - 9.
[7]
MUSIL, J. Zahraniční trestněprávní úpravy potíraní korupce. In Trestní právo, 2003, č. 1, s. 2 - 6.
[8]
POPE, J. Protikorupčná príručka : skúsenosti z celého sveta, Slovensko: CPHR – Transparency International,
2000, 160 s. ISBN 80 - 967382 - 3 - 2.
[9]
Vládny program „Čisté ruky“, Bratislava, marec 1995, s. 6.
[10] Ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd občanov ako ústavný
zákon,
[11] Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v platnom znení,
[12] Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v platnom znení,
[13] Zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím ITP,
[14] Zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v platnom znení,
[15] Zákon č. 513/1991 Z. z. Obchodného zákonníka v platnom znení.
[16] Zákon č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení
niektorých zákonov,
[17] http://www.transparency.sk/aktuality/051018_index.pdf
[18] http://www.minv.sk/korupcia/
[19] http://www.vlada.gov.sk/bojprotikorupcii/NPBPK_21_6_2000-sk.doc
[20] http://www.euractiv.sk/se/284/Korupcia&pid=284
Resumé
Korupcia je jedným z najzávažnejších problémov, s ktorým sa stretáva veľa štátov EÚ. Z analýzy dostupných
publikovaných informácií je zrejmé, že neexistuje žiadna presná, všeobecne uznaná definícia, ktorá by sa dala
aplikovať na všetky jej formy. Veľmi často sa možno stretnúť s názormi, ktoré zužujú korupciu na tzv. úplatkárstvo
so svojimi dvom formami (prijímaním úplatku a podplácaním), s čím však nemožno súhlasiť, pretože záber
korupcie je ďaleko širší, čo možno deklarovať existenciou celého radu sprievodných javov. Aplikujúc poznatky
z trestného práva na riešený problém, možno každý korupčný delikt vo všeobecnosti charakterizovať podľa objektu,
zúčastnených subjektov, objektívnej a subjektívnej stránky. Na základe uvedeného možno korupciu chápať ako
historicky premenlivý, negatívny spoločenský jav, ktorý okrem prijímania úplatku a podplácania (alias pasívneho
a aktívneho úplatkárstva) zahŕňa aj akékoľvek iné správanie sa k osobám, ktoré majú zverené kompetencie vo
verejnom alebo súkromnom sektore a smeruje k získaniu nenáležitých výhod akéhokoľvek druhu pre seba alebo pre
iných. Na závažnosť tohto fenoménu vplýva celý rad faktorov, ktoré z teoretického hľadiska možno rozdeliť do
dvoch základných kategórií, t.j. do faktorov trestno-právnych a kriminálnych.
132
Resume
Corruption belongs to one of the most serious problems shared among many EU countries. From the analysis of the
available published information is obvious that an exact, generally respected definition, which could be applied on
all its forms doesn’t exist. It is possible to meet with suggestions, which reduce corruption to so-called bribery with
its two forms (receiving and giving bribes). We can’t agree with that, because there are many attendant phenomena
declaring. So applying the knowledge from the area of criminal law we may characterize corruption’s delinquency
according to its object, participated subjects, subjective and objective aspects. Consequently we can characterize
corruption as a historically variable, negative social phenomenon, which besides receiving or giving bribes (active
or inactive bribery) also implies another behavior towards persons, who have powers in public sector or private
sector. It tends to obtain unwarranted advantages of whatsoever kind for oneself or for others. There are many
factors, which can have an influence on this grave problem. We may theoretically divide them into two categories
(according criminal law and combination of criminology, criminalistics, and theory of criminal police).
Adresa:
JUDr. Monika Hullová
Katedra kriminálnej polície
Sklabinská 1
835 17 Bratislava
Tel.: 09610 57 547
[email protected]
133
134
KORUPCIA V POLICAJNOM ZBORE A NIEKTORÉ MOŽNOSTI JEJ ELIMINÁCIE
THE CORRUPTION IN POLICE FORCE AND SOME POSIBILITIES OF HERS
ELIMINATION
Jana Galajdová
Abstrakt: V článku sú analyzované základné pojmy, existujúce príčiny korupcie v Policajnom zbore a
niektoré z možností jej eliminácii.
Abstract: In my article, there are analyzed basic concepts, existing reasons of corruption in the Police
force and some of possibilities hers elimination.
Kľúčové slová: korupcia, korupcia v Policajnom zbore, eliminácia, príčiny policajnej korupcie,
možnosti eliminácie korupcie v PZ, právna ochrana, represia, prevencia.
Korupcia je celosvetový problém a spoločensky nebezpečný fenomén, ktorý postupuje s históriou ľudstva a naďalej
pretrváva. Je to trvalý jav, s ktorým sa stretávame v každom štáte sveta, bez pohľadu na jeho stupeň rozvoja či
aktuálnej politiky. Vyskytuje sa v súkromnom aj verejnom sektore, pričom preniká aj do rezortu Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky, najmä do Policajného zboru. Ten je považovaný za inštitúciu, bojujúcu s trestnou činnosťou
a teda bojujúcu aj s korupciu. Preto korupcia v Policajnom zbore deformuje jeho funkciu preventívno- represívneho
orgánu, čo taktiež negatívne vplýva na spoluprácu s občanmi, vyvoláva nedôveru spoločnosti voči Policajnému
zboru (ďalej len PZ) a vo veľkom rozsahu poškodzuje meno ostatným, „dobrým a čestný“ príslušníkom PZ, ktorých
prvoradý záujem je poskytnúť pomoc občanom v núdzi. Eliminácia tohto závažného problému je veľmi
problematická, čo je predpokladom pre jej lepšie poznanie, pre poznanie jej príčin, dôsledkov a spôsobov.
V odbornej literatúre existuje množstvo názorov na pojem korupcia. V slovníku cudzích slov nájdeme rôzne
definície tohto pojmu, napríklad skazenosť, úplatkárstvo, podplácanie, predajnosť. Vo všeobecnosti možno korupciu
definovať ako úmyselné konanie, pri ktorom pasívna strana (osoba alebo skupina osôb, ktoré disponujú určitými
právomocami danými zo zákona či postavenia) umožňujú poskytovať alebo priamo poskytujú určité výhody za
úplatu či protislužbu aktívnej strane (osobe alebo skupine osôb, ktorým by inak na základe zákonných dôvodov
nemohli byť poskytnuté tieto výhody) vyplývajúce z právomocí pasívnej strany113. Taktiež sa dlhodobo
problematikou korupcie zaoberal John Gardiner z Chicagskej univerzity, ktorý tvrdil, že korupcia je deformácia
manipulácie spoločnosti pri rozdeľovaní zisku, ktorý zisk ponúka organizovaná spoločnosť tým, ktorých je daný
organizmus schopný ovplyvniť. Prerozdeľovanie zisku vykonávajú páchatelia korupcie v svoj prospech alebo
v prospech tých, ktorí ich touto činnosťou poverili. Korupcia je vždy aktívna a cieľavedomá114.
Z definície korupcie je možné odvodiť aj samotný pojem policajná korupcia. Policajná korupcia je úmyselná,
cieľavedomá činnosť, spočívajúca v zneužití alebo zneužívaní právomoci policajta ako verejného činiteľa,
v uplatňovaní jeho oficiálneho mandátu nezákonnými prostriedkami, či už z vlastného alebo cudzieho podnetu,
s úmyslom získať neoprávnený prospech pre seba alebo pre iné osoby115. V praxi sa policajná korupcia využíva na
charakterizovanie javov, akými sú úplatkárstvo, ničenie dôkazov, protekcionárstvo, klientelizmus, nepotizmus
a podobne. Korupčné správanie sa policajta ohrozuje nielen plnenie služobných úloh, budúci život samotného
policajta, ale môže mať zlý vplyv na ostatných policajtov, zvyšuje stratu dôvery občanov k PZ a teda ničí dobré
meno PZ.
Dôvody, ktoré vedú príslušníkov PZ k páchaniu korupcie sú rôzne. Môžu byť subjektívneho, ako aj sociálneho
charakteru. Niektoré z tých najčastejších v skratke spomeniem. Ako prvú príčinu spomeniem nedostatočného
finančné ohodnotenie príslušníkov PZ vzhľadom na vysoké riziko spojené s každodenným výkonom služby
a s náročnosťou plnenia si služobných úloh. A keďže ich nezaplatí primerane štát, „postará“ sa o nich tzv. mafia či
113
114
115
bližšie Sabopál E.: Kriminologické aspekty korupcie, s.21
Blalock J.: Mismanagement and corruption. Text prednášky prezentovanej na V. IACC, Amsterdam in 1992
Sabopál E.: Kriminologické aspekty korupcie, s.59
135
kriminálne podsvetie. Veľmi negatívnu úlohu zohráva skutočnosť, že policajti, ktorí si chcú založiť rodinu alebo
majú rodinu, nemajú dostatočný služobný príjem napríklad na kúpu vlastného bývania. So slabým finančným
ohodnotením sa spája okrajovo aj otázka prijímania do služobného pomeru. Uchádzači do PZ niekedy kalkulujú, že
napriek malému služobnému platu oproti civilnému sektoru, si zvýšia slabší životný štandard úplatkami, čo platí
najmä vo väčším mestách. Tým pádom niektorí policajti spĺňajú podmienky na vstup do PZ po psychickej
a odbornej stránke, avšak ich osobnostná či morálna stránka je na nízkej úrovni.
Ako ďalšiu príčinu môžem spomenúť zmeny vykonávané v zákone o štátnej službe, novely a iné úpravy, čo ešte
viac otriasa už málo stabilným postavením policajtov v spoločnosti. Vďaka tomuto nedostatočnému právnemu
zabezpečeniu príslušníkov PZ, tí starší a skúsenejší odchádzajú radšej zo služobného pomeru na lukratívnejšie
civilné miesta, prípadne postupne podliehajú tlakom zo strany korupcie.
Policajti sú nútení si plniť svoje služobné úlohy, služobné zákroky, aj napriek prekážkam, akými sú nedostatočné
materiálno technické zabezpečenie napríklad čo sa týka kvality a vybavenia služobných cestných vozidiel, či
výzbroje v porovnaní s „technickým vybavením“ páchateľov trestných činov. Dosiahnuté výsledky niektorých
z nich tvrdia, že si ich plnia veľmi dobre. PZ svojím zabezpečením nedokáže držať krok s „kriminálnikmi“, čo môže
byť silnou motiváciou pre tzv. sponzorov, ktorí poskytujú napríklad osobné motorové vozidlá, výpočtovú techniku
či vyriešia bytovú otázku niektorým policajtom. Následne „sponzori“ očakávajú, že za určité spáchané priestupky, či
dokonca za trestnú činnosť, nebudú postihovaní, a teda ide o tzv. dar z vypočítavosti, čo považujeme za prejav
korupcie.
Ďalšiu príčinu môžeme hľadať u nadriadených. Niektorí z nich nie sú v očiach podriadených príslušníkov PZ
považovaní za dôveryhodných, pre ich nemorálnosť či neodbornosť spájanú s osobným životom, no najmä
s profesionálnym, teda s ich funkciou. Niektorí nadriadení sa sami dopúšťajú korupčného konania, nemajú zásady,
z čoho vyplýva ich neschopnosť účinne eliminovať korupciu medzi podriadenými. Nadriadení by mali sledovať
svojich policajtov, upozorňovať ich na chyby, pomáhať im a v nutných prípadoch vyvodzovať voči nim personálne
a disciplinárne opatrenia. Nereagovanie na opakujúce sa nedostatky, benevolencia k plneniu služobných povinností,
vedú k tolerancii porušovania služobnej disciplíny. Aj to môže pôsobiť na policajtov motivujúcu pri dopúšťaní sa
korupcie.
Negatívne pôsobí aj chválenie sa v kolektíve policajtov- kolegov skutkami, ktoré majú korupčné prvky. Najväčší
vplyv to má na mladých policajtov, ktorých majú zaúčať, ako plniť svoje služobné úlohy. S tým spojená subjektívna
príčina je falošná kolegialita a absentovanie antikorupčnej atmosféry na policajných pracoviskách.
Ako posledný dôvod spomeniem rozšírený nepotizmus a klientelizmus v PZ. Prijímanie uchádzačov do služobného
pomeru uprednostňovaním príbuzných či známych vplýva nielen na nich, ale aj na ostatných policajtov. Prijatí
uchádzači sa cítia zaviazaní za poskytnutú službu, čo môže viesť k ich navedeniu na korupčnú činnosť. Na druhej
strane prijatie takýchto policajtov na funkcie, na ktorých nespĺňajú základné požiadavky odbornosti, či skúseností,
vplýva na kolektív negatívne, čo zvyšuje možnosti využitia príležitostí, ktoré ponúka korupcia.
Na formy policajnej korupcie sa autori dívali rôzne. Spomeniem napríklad odborníkov policajnej sociológie Barkera
a Roebucka116, ktorí vytvorili jednu z mnohých typológii. Podľa „Projektu potláčania korupcie v Policajnom zborerozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č.25 zo roku 1999“ sú definované tieto formy korupčného konania
v PZ ako najčastejšie:
• úplatkárstvo, nepriame úplatkárstvo, zneužívanie právomoci verejného činiteľa,
• získavanie neprimeraných alebo neopodstatnených, nekontrolovateľných materiálnych i nemateriálnych výhod
v súvislosti s výkonom niektorých funkcií v PZ,
• koristenie z funkcie alebo postavenia vo verejnom živote v dôsledku ich zneužitia,
• protiprávne nadobúdanie hnuteľného i nehnuteľného majetku, verejné obstarávanie tovarov, služieb a verejných
prác v rozpore so zákonom,
• zneužívanie informácií o skutočnostiach dôležitých v trestnom konaní,
• protekcionárstvo a nedôvodné nadržovanie, resp. uprednostňovanie, klientelizmus.
Eliminovanie korupcie v PZ je náročná úloha, vzhľadom na to, že ide o veľmi latentný jav. Nakoľko nie je v záujme
korumpovaného a korumpujúceho trestný čin oznámiť, chýba tu tzv. „priama obeť“. Pri potláčaní korupčnej činnosti
116
V Encyklopédií policajných vied je uvedené ich členenie, a to na korupciu z pozície moci (spočíva v bezplatnom prijímaní rôznych výhod
a služieb), korupciu formou finančných odmien, príležitostné krádeže (napr. krádeže vykonané policajtom na mieste činu), vydieranie,
poskytovanie ochrany nezákonným aktivitám (policajt informuje o čase a mieste vykonania policajnej akcie, za čo mu prináleží finančná alebo
iná odmena), neoprávnené zasahovanie (napr. marenie dokumentácie), návod na spáchanie úmyselného trestného činu, vnútorný „výpredaj“
(napr. informovanie o službách kolegov, o získaných dôkazoch) a agresívnu korupciu.
136
policajtov sa využíva represívna, ako aj preventívna rovina. Myslím si, že je potrebné klásť výrazný dôraz na
prevenciu. Ide o veľmi náročný proces, keďže sa spája so zmenou myslenia policajtov, vyzdvihnutím dobrého mena
a cti PZ v spoločnosti. Elimináciu korupcie v PZ je potrebné zamerať na odstránenie jej príčin a dôvodov, pričom je
potrebné poznať aj jej formy.
Jednou z úloh eliminovania a znižovania korupčného správania policajtov je dôslednejšie využívanie existujúcich
a prijímanie legislatívnych opatrení na potláčanie korupcie. Táto právna eliminácia môže byť na dvoch úrovniach,
a to ako všeobecné právne normy a interné právne normy. Medzi všeobecné právne normy patrí napríklad Zákon
NR SR č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon117 v platnom znení, zákon NR SR č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok
v platnom znení a zákona NR SR č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších právnych predpisov.
Nemalou mierou sa na prevencii podieľajú aj interné právne normy smerujúce k zvyšovaniu morálky a disciplíny
príslušníkov PZ, bojujúce proti korupcii v PZ118.
Veľmi účinnou elimináciou korupčného konania policajtov by bolo zvýšenie finančného ohodnotenia, aby sa
životnou úrovňou priblížil alebo vyrovnal postaveniu policajtov západných krajín. Tým pádom by bol voči
korupčnému tlaku zo strany kriminálneho podsvetia ako aj iných osôb odolnejší. Taktiež s otázkou financií súvisí aj
potláčanie korupcie formou odmien, napríklad ak by za každé oznámenie ponúknutého úplatku dostal policajt malú
finančnú odmenu. Policajti sú totiž pri výkone svojej služby veľmi často, ba dokonca niektorí aj každodenne,
vystavovaní korupčným tlakom, ktorým musia odolávať.
Dôležitú úlohu pri potláčaní korupcie zohrávajú aj nadriadení, ktorí by mali ísť osobným príkladom, byť dobrí
manažéri, viesť svoj kolektív čo najlepšie. Okrem toho by nemali zanedbávať výber ľudí do pracovného kolektívu.
V rámci možností by sa mali snažiť zaistiť primerané materiálne, technické a iné zabezpečenie. Spravodlivým
ohodnotením práce príslušníkov PZ by ich motivovali k lepším výkonom. Napriek týmto kladom by nemali zabúdať
na neustálu kontrolu, dodržiavanie plnenia služobných úloh.
V niektorých západných krajinách sa uchytila rotácia jednotlivých príslušníkov PZ, ako jeden z prvkov, ktorý
v komplexe s inými, pozitívne pôsobil v potláčaní policajnej korupcie. Táto rotácia by sa mohla vykonávať dvoma
formami. Na jednej strane by sa prejavovala ako obmena policajtov najmä na funkciách, kde prichádzajú vo
zvýšenej miere do styku s občanmi pri výkone svojej služby, a tým sa zvyšuje riziko možností korupcie. Na druhej
strane by bolo možné policajtom za dosiahnuté výsledky ponúkať služobne vyššie postavené funkčné miesta
s vyšším platom. V prípade, ak by ho odmietol bez uvedenia dôvodu, možno to v niektorých odôvodnených
prípadoch vysvetliť, že vzhľadom na prijímanie úplatkov má vyšší plat, ako by dostal prevedením na inú funkciu.
Jednou z represívnych zložiek pôsobiacich v boji proti korupcii v PZ je Sekcia kontroly a inšpekčnej služby
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorá sa skladá z úradu kontroly ministra vnútra Slovenskej republiky
a úradu inšpekčnej služby PZ. Úrad kontroly ministra vnútra Slovenskej republiky zameriava svoju činnosť
napríklad na plnenie úloh spojených s výkonom kontroly hospodárenia s rozpočtovými prostriedkami, kontroluje
plnenie úloh štátnej služby, vybavuje a preveruje sťažnosti na zamestnancov Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky. V oblasti odhaľovania a dokumentovania trestnej činnosti príslušníkov PZ plní Úrad inšpekčnej služby
PZ na úseku analyticko- organizačných činností najmä tieto úlohy:
• pripravuje a podieľa sa na tvorbe koncepčných a analytických materiálov zásadnej povahy z oblasti
bezpečnostnej politiky,
• analyzuje a vyhodnocuje poznatky o trestnej činnosti policajtov, zovšeobecňuje formy páchania ich trestnej
činnosti, navrhuje systémové opatrenia dlhodobého charakteru na odstránenie príčin umožňujúcich páchanie ich
trestnej činnosti,
• spracúva návrhy správ a informácií pre ministra a jeho poradné orgány,
• koordinuje činnosť na úseku boja proti korupcii v PZ a navrhuje opatrenia na jej odstránenie,
• zabezpečuje vydávanie, distribúciu a evidenciu interných predpisov, vedie centrálnu evidenciu všeobecne
záväzných predpisov a interných predpisov, odbornej literatúry, pečiatok, usmerňuje a kontroluje manipulácie
s nimi,
• plní úlohy a zabezpečuje činnosti súvisiace s implementáciou práva Slovenskej republiky s právom Európskej
únie,
117
Patria sem trestné činy § 326- Zneužívanie právomoci verejného činiteľa (prejavuje sa rôznymi formami napríklad získaním neoprávneného
majetkového či finančného prospechu, prijatím pohostenia a iných služieb bez úhrady, zahladzovaním stôp po vykonanom trestnom čine,
poskytovaním informácií služobného charakteru tzv. mafii o pripravovaných policajných aktivitách, alebo nečinnosťou); § 328, §329, §330,
§331- Prijímanie úplatku; § 332, § 333, § 334, § 335- Podplácanie, § 336- Nepriama korupcia.
118
Napríklad projekt potláčania korupcie v PZ z roku 1999, akčný plán boja proti korupcii v rezorte MV SR z roku 2001, interné predpisy
upravujúce prijímanie sponzorských darov, hospodárenie s rozpočtovými prostriedkami.
137
•
•
•
•
•
•
•
•
•
•
zabezpečuje, usmerňuje a kontroluje dodržiavanie zásad ochrany utajovaných skutočností, administratívnej
a personálnej bezpečnosti, na úseku inšpekčnej služby,
eviduje a vybavuje oznámenia a podnety občanov o podozrení z páchania trestnej činnosti policajtov,
spolupracuje so sekciami a úradmi Ministerstva vnútra SR, Krajských riaditeľstiev SR a Okresných riaditeľstiev
SR pri odhaľovaní trestnej činnosti policajtov a navrhuje preventívne opatrenia,
odhaľuje a dokumentuje trestné činy najmä latentne a organizovane páchané policajtmi, pričom využíva formy,
metódy a prostriedky operatívno- pátracej činnosti a informačno- technické prostriedky,
odhaľuje a dokumentuje korupciu a obzvlášť závažnú trestnú činnosť policajtov páchanú organizovane,
vykonáva výber a prípravu policajtov na plnenie úloha agenta a legalizanta, plní úlohy súvisiace s použitím
agenta v súvislosti s trestnou činnosťou policajtov,
vykonáva sledovanie osôb a vecí podľa osobitných interných predpisov119,
vykonáva spravodajskú činnosť pri odhaľovaní a dokumentovaní úmyselnej trestnej činnosti policajtov podľa
osobitného interného predpisu120,
využíva databázy informačných systémov Polygon a Topic,
prijíma opatrenia na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti policajtov, agentov a legalizantov.
Korupčné konanie a zneužívanie právomocí príslušníkov PZ, ich odhaľovanie, dokumentovanie patria k veľmi
zložitým a náročným činnostiam inšpekčnej služby PZ. Okrem odhaľovania a dokumentovania trestnej činnosti
policajtov (nielen tzv. radových, ale taktiež vysokých funkcionárov), teda represívnej činnosti, plní aj preventívnu,
a to formou navrhovania preventívnych opatrení. Jedným z prostriedkov, ktoré využíva inšpekčná služba PZ
v odôvodnených prípadoch, je inštitút „agenta- provokatéra“. Vzhľadom na to, že jeho použitím sa značne zasahuje
do práv a slobôd občana, jeho uplatnenie je prípustné pri odhaľovaní, usvedčovaní páchateľov obzvlášť závažných
trestných činov, korupcie a legalizácie príjmov z trestnej činnosti.
Korupciu v PZ možno považovať za problém, ktorý privodilo samotné povolanie. Pri jej eliminovaní je potrebné
podrobne spoznať a následne odstrániť najmä jej príčiny a podmienky. Ďalším krokom potlačenia policajnej
korupcie je zmena myslenia policajtov. Zmeniť už skorumpovaných policajtov je náročné, pričom je im potrebné
dať dostatok závažných dôvodov v rámci svojho povolania. Na druhej strane je potrebné venovať zvýšenú
pozornosť mladým novoprijatým policajtom, aby hneď na začiatku neboli ovplyvnení negatívnymi vplyvmi a teda
aby neskĺzli na šikmú plochu. Policajný zbor by sa mal stať vysoko profesionálnou organizáciou, v ktorej budú
všetci policajti pyšní na to, že v nej môžu vykonávať služobné povinnosti, zákroky a úlohy. Z toho vyplýva aj
presvedčenie, že takúto organizáciu, ktorej veria, nemožno tak ľahko zradiť. Myslím si, že PZ čaká ešte zvládnuť
množstvo náročných úloh, aby sa úplne eliminovala korupcia v PZ.
[1]
[2]
[3]
[4]
[5]
[6]
[7]
[8]
BAILY, W.G. The encyclopedia of Police Science. Garland Publishing Inc. New York, London, 1989.
BANGO, D., VIKTORYOVÁ, J.: Metodika vyšetrovania korupcie. Bratislava: Akadémia PZ, 2002.
BLALOCK, J. Mismanagement and corruption. Text prednášky prezentovanej na V. IACC, Amsterdam in
1992.
SABOPÁL, E. Kriminologické aspekty korupcie. Bratislava: Akadémia PZ v Bratislave, 2004.
Projekt potláčania korupcie v PZ- Rozkaz ministra vnútra SR č. 25 z 16. augusta 1999.
Zákon NR SR č. 300/2005 Z.z. z 20. mája 2005 Trestný zákon v platnom znení.
Zákon NR SR č. 301/2005 Z.z. z 24. mája 2005 Trestný poriadok v platnom znení.
www.minv.sk
Adresa:
Sklabinská 1
835 17 Bratislava
Tel.: 09610 57 017
[email protected]
119
Nariadenia ministra vnútra SR č. 65/2000 o vyžadovaní , využívaní a vykonávaní sledovania osôb a vecí. Nariadenie ministra vnútra SR č.
1/2001 o činnosti útvarov PZ vykonávajúcich sledovanie osôb a vecí.
120
Nariadenie ministra vnútra SR č. 23/2000 o operatívno- pátracej činnosti
138
NIEKOĽKO ÚVAH K AKTUÁLNEMU STAVU A VÝVOJOVÝM TRENDOM KORUPCIE
V SLOVENSKEJ REPUBLIKE A ČESKEJ REPUBLIKE
SOME CONSIDERATIONS TO THE ACTUALLY STATE AND EVOLUTIONARY TRENDS
OF CORRUPTION IN SLOVAK REPUBLIC AND CZECH REPUBLIC
Mária Gogová
Fakulta sociálno-ekonomických vzťahov Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne
Abstrakt: Korupcia je závažným spoločenským problémom, ktorý deformuje spoločenské rozhodovacie
procesy a spôsobuje škody značného rozsahu. Okrem toho korupcia vo svojej podstate spochybňuje
demokratické základy spoločenského systému a princípy právneho štátu. Korupcia je závažným
problémom najmä krajín Strednej a Východnej Európy, v rámci ktorých sa situovala v priebehu
(predovšetkým ekonomických) transformačných procesov. Cieľom príspevku je načrtnúť stav
a vývojové trendy korupcie v Slovenskej a Českej republike.
Kľúčové slová: Korupcia. Hospodárska kriminalita. Transformačné procesy. Index vnímania korupcie.
Korupčná klíma. Stimulačné a kriminogénne faktory korupcie.
Abstract: Corruption is a significant social problem, which deforms the social decisions processes and
induces damages of considerable extent. Furthermore corruption in its substance doubts the
democratical basements of every social system and the principles of legal state conception. Corruption
is a substantial problem especially in the CEE countries, within the corruption is been situated during
(through) the (mainly economical) transformation processes. The aim of the article is to outline the
corruption´s state and its evolutionary trends in Slovak and Czech republic.
Key words: Corruption. Economic criminality. Transformation processes. Corruption perception index.
Corruption climate. Corruption´s stimulating and criminological factors.
Teoretické súvislosti korupcie a korupčného správania
Korupcia je v krajinách Strednej a Východnej Európy permanentne a čoraz intenzívnejšie pertraktovanou
spoločenskou témou. Vo všeobecnosti má v podmienkach týchto postsocialistických krajín korupcia status
nežiadúceho spoločenského javu, ktorý má rozsiahly negatívny dosah na fungovanie ich spoločenského,
ekonomického a politického systému, ale aj na sféru ochrany základných práv a slobôd fyzických a právnických
osôb.
„Korupcia od jej vzniku znamená skazenosť, predajnosť, prijímanie úplatku, podplácanie a iné protiprávne
správanie k osobám, ktorým sú zverené kompetencie vo verejnom alebo súkromnom sektore, pretože odporujú
povinnostiam vyplývajúcich z ich zamestnania, povolania, postavenia, funkcie alebo že nie sú spojené s nestranným
zaobstarávaním veci všeobecného záujmu.“ [1] Korupcia je o to závažnejším protispoločenským javom, že ohrozuje
alebo poškodzuje ekonomický, politický a spoločenský rozvoj, ale súčasne aj individuálnu súkromnú sféru
fyzických a právnických osôb a ústavné práva občanov; ohrozuje a poškodzuje tak fundamenty existencie a integrity
dotknutej sociálnej komunity a jej štátneho zriadenia.1
Vo všeobecnom meradle sa korupcia stala v súčasnom období najrozšírenejšou formou kriminality. Ako správne
upozorňujú Baláž, Jalč (2006) „spoločenská nebezpečnosť, škodlivosť a závažnosť korupcie sa prejavuje okrem
iného najmä v tom, že sa stáva čoraz viac prostriedkom páchania iných, obzvlášť závažných trestných činov“.2
Uvedení autori súčasne konštatujú, že podľa zahraničných expertov je korupcia najvážnejším spoločenským
1
Vymedzenie pojmu korupcia nie je jednotné. Analýzou dostupných vnútroštátnych i medzinárodných prameňov možno dospieť k čiastkovému
záveru, podľa ktorého s istou mierou abstrakcie zaznamenávame dva prístupy k definovaniu korupcie. Prvý je zameraný na extenzívne poňatie
korupcie s naznačením jej nežiadúcich rozsiahlych spoločenských dôsledkov v jednotlivých sférach spoločenského života a v poradí druhý
prístup preferuje definovanie korupcie omnoho reštriktívnejšie, spravidla ad hoc s poukázaním na jednotlivé formy korupčného správania,
kategórie osôb a priestor korupčného správania.
2
Uvedenú skutočnosť budeme v ďalšom texte vnímať prostredníctvom poukázania na prepojenosť korupcie a hospodárskej kriminality
v podmienkach transformujúcich ekonomík.
139
problémom v postsocialistických štátoch, ktoré v priebehu transformácie nie sú schopné s touto kriminalitou sa
vysporiadať.3
Korupčné správanie v súčasnosti nemožno vnímať iba výhradne podľa obmedzujúceho kritéria sféry jeho
nežiadúceho pôsobenia (napr. v súkromnom alebo verejnom sektore), ďaleko podstatnejšie je vnímanie jeho
pojmových znakov a širších súvislosti.4 V tomto kontexte je korupčné správanie neoddeliteľne späté s priestorom
(najmä verejnospravovacích) rozhodovacích procesov, v ktorých sa prejavuje v spojení so zneužívaním moci
a závažným porušovaním všeobecne záväzných právnych noriem.
Korupcia a hospodárska kriminalita v prostredí spoločenskej transformácie krajín
V transformujúcich sa krajinách sa vo všeobecnosti problematika korupcie a jej rozšírenia spájala v rozhodujúcej
miere so stavom a vývojom hospodárskej kriminality ako jednej z najlatentnejších a najzávažnejších foriem
kriminality. Práve v tejto sfére je korupčné správanie nositeľom spôsobilým privodiť primárne škody veľkého
finančného rozsahu a nepriamo aj stimulovať „udomácňovanie“ korupcie v početných oblastiach spoločenského
života.
Hospodárska kriminalita v tomto zmysle zahŕňa konanie, ktoré je zamerané proti transformujúcemu sa
hospodárskemu systému s cieľom získať neoprávnený majetkový prospech veľkého rozsahu. Ako naznačujeme
v úvode práve korupcia sa o. i. stala nástrojom a prostriedkom páchania hospodárskej trestnej činnosti značného
rozsahu, ktorá sa v literatúre nazýva aj ako „kriminalita bielych golierov“.
Transformujúce sa hospodárske podmienky v Slovenskej a Českej republike a iných postsocialistických krajinách
v dôsledku radikálnych spoločenských zmien výrazne prispeli k vytvoreniu „prokorupčného“ prostredia, ktoré ipso
facto prvotne viedlo k ohrozovaniu a porušovaniu hospodárskych záujmov ich krajín a následne aj širšie vnímaných
záujmov ich obyvateľov, pričom vyvolalo postupnú a pretrvávajúcu nevyhnutnosť kreovania účinných
mechanizmov jej potláčania a eliminovania.5 Pre hospodársku kriminalitu je v spojitosti s korupciou príznačná účasť
verejne autorizovaných osôb (úradníci, obchodníci, zástupcovia bankového sektora, verejní funkcionári), ktoré
disponujú špecifickými znalosťami, skúsenosťami a informáciami, pričom tieto zneužívajú za účelom dosiahnutia
neoprávneného osobného majetkového prospechu. Prítomnosť osôb s vyšším ekonomickým a sociálnym statusom sa
však vyžaduje v celom rámci uvedenej trestnej činnosti, nakoľko protiprávne konanie tohto hospodárskeho rozsahu
si vyžaduje značné osobnostné dispozície, alebo inak povedané hospodárska kriminalita nie je bežnou trestnou
činnosťou a je tak právom nazývaná ako protiprávne konanie tzv. „kriminálneho nadsvetia“.
Stimulátormi a akceleračnými faktormi uvedeného stavu v zmienených podmienkach ČR a SR boli najmä:
nedostatok výrobných zdrojov a finančných prostriedkov a nedostatočné podmienky pre výkon súkromného
podnikateľskej činnosti;
netransparentný prechod štátneho majetku do privátnych „rúk“ spojený s nedostatočným systémom vnútornej,
ale aj vonkajšej kontroly;
absencia a nevhodný stav relevantnej regulačnej a represívnej právnej úpravy v oblasti nakladania s majetkom
štátu;
nevyhovujúca štruktúra orgánov verejnej moci a absencia štandardných kontrolných mechanizmov;
účelová prepojenosť štátnych funkcionárov a osôb súkromného sektora s cieľom získania rýchleho
ekonomického prospechu atď..
3
Z hľadiska identifikácie prostredia a podmienok stimulujúcich korupčné správanie a konanie vystupujú do popredia najmä nasledovné
(kriminogénne) faktory korupcie: koncentrácia moci (bohatstva, spoločenského postavenia a vplyvu), byrokracia, obchodné a administratívne
reštrikcie, nevhodná organizácia štátnej správy, polície, súdnictva a iných orgánov štátu. Uvedené faktory sa v podstatnej miere koncentrovali
v podmienkach transformácie spoločenských systémov postsocialistických krajín, kde predovšetkým v dôsledku dlho trvajúcej anómie
relevantných všeobecne záväzných predpisov viedli k podstatnej netransparentosti a priori v oblasti ekonomických transformačných
(privatizačných) procesov. Týmto sa zároveň vytvorila „klíma“ aj v súčasnosti značným spôsobom implikujúca a stimulujúca pretrvávajúce
korupčné návyky.
4
Túto skutočnosť potvrdzuje predovšetkým povaha korupcie, ktorú výrazne profiluje jej latentnosť. Latentnosť korupcie je atribútom, ktorý
vplýva v značnej miere aj na schopnosť orgánov činných v trestnom konaní tento druh kriminality objasňovať. V širšom sociologickom ponímaní
je latentnosť korupcie „svojimi dôsledkami manifestáciou degenerácie mravnosti, etiky, zákonnosti, prispieva k rozvoju egoizmu, prospechárstva
a chamtivosti“ [1].
5
Túto skutočnosť potvrdzujú aj pravidelné aktivity a správy Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky („SR“) a Nejvyššího státního
zastupitelství Českej republiky („ČR“), podľa ktorých bola problematika korupcie v minulom, ale aj v predchádzajúcich rokoch predmetom ich
zvýšeného záujmu. Pozri bližšie napr. Zpráva o činnosti státního zastupitelství za rok 2005 alebo materiály Generálnej prokuratúry SR dostupné
na www.genpro.gov.sk.
140
V Slovenskej republike sa hospodárska kriminalita so značným korupčným kontextom zameriavala predovšetkým na
nasledovné oblasti:
proces privatizácie, v rámci ktorého majetok štátu za jednostranne veľmi výhodných podmienok nadobudli
súkromné osoby;
získavanie a realizácia netransparentných a nevýhodných úverových obchodov, ktoré viedli k tvorbe
nedobytných pohľadávok bánk a peňažných ústavov;
netransparentný proces nakladania s majetkom štátu, vrátane výkonu jeho správy zodpovednými osobami;
netransparentný proces verejného obstarávania a deblokovania dlhov Slovenskej republiky a pod..
V súčasnosti rezonujú podozrenia z korupcie a klientelizmu najmä v súvislosti s prideľovaním štátnych dotácií,
predajom časti majetkových podielov strategických štátnych podnikov a realizácií veľkých verejných zákaziek na
výstavbu dopravnej infraštruktúry a štátnych informačných systémov. Osobitný význam má nepochybne aj
monitorovanie korupcie v prostredí miestnej samosprávy, ktorá pod vplyvom procesov decentralizácie nadobúda
rozsiahle právomoci a finančné prostriedky v oblasti správy, riadenia a rozvoja zverených teritoriálnych oblastí.
Aktuálny stav korupcie v podmienkach Slovenskej a Českej republiky
V Slovenskej republike je korupcia po životnej úrovni, nezamestnanosti a úrovni zdravotníctva dlhodobo vnímaná
ako jeden z najzávažnejších spoločenských problémov. Za oblasť s najrozšírenejším korupčným správaním je
považované zdravotníctvo, nasledujú súdy a prokuratúra, inštitúcie štátnej správy a samosprávy, doplnené
súkromnými podnikmi a bankovými inštitúciami.
Na základe prieskumov verejnej mienky Štatistického úradu SR predstavovali úplatky v roku 2004 v SR až 6 miliárd
Sk, pričom do oblasti verejnej správy (najmä polícia, zdravotníctvo, školstvo) a justície smerovalo viac ako 50 %
tejto sumy, až 3,45 mld. Sk. Rovnako na otázky početných prieskumov verejnej mienky o rozšírenosti korupcie,
označila korupciu v oblasti verejnej správy za značne rozšírenú, spravidla vždy väčšia časť respondentov.6 Z
pohľadu činnosti orgánov verejnej moci sa korupčné aktivity potenciálne sústreďovali najmä v nasledovných
oblastiach, kde spravidla nadobúdali aj konkrétnu formu; išlo najmä o oblasť zdravotníctva, školstva, miestnej
verejnej správy, polície a justície, oblasť daňovej a colnej správy, oblasť služieb zamestnanosti a oblasť správy
verejných financií. Špecifické formy korupčného správania sme zaznamenali v daňovej, colnej a obchodnej oblasti,
konkrétne vo sfére: registrácie daňových subjektov v obchodných registroch súdov, špekulačných prevodov
zadĺžených spoločností, registrácie nových obchodných spoločností v rozpore s ustanoveniami obchodného
zákonníka a zákona o obchodnom registri, súdnoznaleckých posudkov zhabaného tovaru, likvidácie štátnych
podnikov a nakladania so štátnym majetkom ako takým, vydávania licencií na vývoz a dovoz tovaru, ovplyvňovania
konkurzných a vyrovnacích súdnych konaní s cieľom získať vplyv a ovládať aktíva lukratívnych obchodných
spoločností atď..
Podľa posledných štatistík Generálnej prokuratúry SR bolo v roku 2005 na Slovensku za trestné činy korupcie
obžalovaných 67 osôb a z toho právoplatne odsúdených spolu 31 osôb, pričom za sledované obdobie roku 2004 to
bolo 80 obžalovaných a 66 osôb právoplatne odsúdených a v roku 2003 išlo o počet 97 obžalovaných a 49
právoplatne odsúdených osôb. Bude zaujímavé sledovať, akým spôsobom sa bude situácia vyvíjať v súvislosti
s aplikáciou nových trestných kódexov.
V Českej republike možno v poslednom období pozorovať na jednej strane znižovanie stavu tzv. Malej
administratívnej korupcie (zneužívanie právomocí, podplácanie úradníkov, tvorba neprehľadnej
administratívnoprávnej regulácie), avšak na strane druhej sa korupcia koncentruje vo zvýšenej miere v hospodárskej
a politickej oblasti. Podľa posledných výskumov sa korupcia stáva činnosťou organizovanou, používajúcou značne
sofistikované metódy a postupy. Uvedená tendencia sa prejavuje vznikom rôznych „klientelistických kartelov“,
ktoré sa sústreďujú na ovplyvňovanie vybraného druhu rozhodovacích procesov a majú tendenciu nielenže
ovplyvňovať demokratické štandardy rozhodovacích procesov, ale aj vytvárať vlastné pravidlá, reflektujúce ich
úzko profilované záujmy.7
Podľa údajov Nejvyššího státního zastupitelství ČR vzrástol v roku 2005 počet osôb stíhaných a obžalovaných za
trestný čin prijímania úplatku až o 122 %. Na strane druhej bol však zaznamenaný pokles pri trestnom čine
podplácania o 20,4 % a rovnako došlo k podstatnému poklesu pri trestnom čine nepriameho úplatkárstva až o 81,8
6
Pozri a porovnaj napr.: Percepcia korupcie na Slovensku (Prieskum verejnej mienky pre Transaprency International Slovensko), marec 2006.
Dostupné v elektronickej podobe na www.transparency.sk.
7
Pozri napr.: Kolektív: Korupce a protikorupční politika ve veřejné správě. Únor 2005. Dostupné v elektronickej podobe na
www.transaprency.cz.
141
%, resp. 66,7 % (v konečnom vyjadrení však išlo o malý počet prípadov). Zároveň však uvedená správa upozorňuje
na poznatky policajných orgánov, že problémom naďalej zostáva skrytá trestná činnosť pracovníkov štátnej správy
pri vyhlasovaní a uzatváraní výberových konaní na verejné objednávky.
Pozíciu korupcie v celosvetovom meradle prezentuje aj tzv. Index vnímania korupcie („CPI“), ktorý je v bližšie
sledovanom období indikátorom miery celosvetového rozšírenia korupcie, vypracovaný na základe prieskumov
nezávislých inštitúcií a ktorého cieľom je o.i. zvyšovať verejné povedomie o korupcií. V roku 2006 zverejnila
Transparency International CPI obsahujúci poradie 163 krajín. V danom hodnotení sa na 46. mieste umiestnila
Česká republika a SR s bodovou hodnotou 4,7 dosiahla 49. miesto hodnotenia. V porovnaní s predchádzajúcim
obdobím SR (47. miesto v minulom roku) obsadila horšiu pozíciu a spomedzi krajín Európskej únie skončila ako
v poradí tretí najhorší štát. Česká republika si svoju pozíciu z roku 2005 dokonca polepšila a so ziskom 4.8 obsadila
46. miesto (v roku 2005 skončila v hodnotení spolu so SR na 47.mieste). Zaujímavo v tejto súvislosti vyznieva aj
porovnanie umiestnenia a vývojové trendy korupcie jednotlivých krajín V 4 v období rokov 1998 - 2006, ktoré
vyjadruje nasledovná tabuľka.
Krajina
Slovensko
Česko
Poľsko
Maďarsko
CPI
1998
3,9
4,8
4,6
5,0
CPI
1999
3,7
4,6
4,2
5,2
CPI
2000
3,5
4,3
4,1
5,2
CPI
2001
3,7
3,9
4,1
5,3
CPI
2002
3,7
3,7
4,0
4,9
CPI
2003
3,7
3,9
3,6
4,8
CPI
2004
4,0
4,2
3,5
4,8
CPI
2005
4,3
4,3
3,4
5,0
CPI
2006
4,7
4,8
3,7
5,2
Zdroj: Transparency International
Podľa prieskumov korupčnej klímy v Európe8 sa Slovenská aj Česká republika zaradili do kategórie krajín so silnou
korupčnou klímou, v rámci ktorých je korupcia prirodzenou súčasťou každodenného života. Uvedený prieskum
zároveň potvrdil, že v Európe vládne relatívne silné korupčné prostredie so značnými rozdielmi v pozícií krajín
Západnej a Strednej a Východnej Európy, zároveň sa potvrdili aj vyššie uvedené výsledky, reprezentované indexom
vnímania korupcie. V rámci prieskumu sa podľa teritoriálnych oblastí pristúpilo aj k stanoveniu spoločenských
(štátosprávnych) inštitúcií a sfér príznačných, podľa aktuálneho stavu percepcie, atribútom tzv.
„najskorumpovanejšieho“ prostredia – výsledky sú uvedené v tabuľke (zvýraznené sú oblasti s dominujúcim
korupčným prostredím).
Vláda
Zdravotníctvo
Podnikateľská sféra
Súdnictvo
Úrady
Politické strany
Polícia
Colná správa
Ministerstvá
Školstvo
Armáda
Bankovníctvo
Neziskový sektor
Česká republika
12 %
5%
7%
6%
21%
11%
13%
5%
7%
1%
1%
0,3%
0,5%
V4
10%
29%
5%
9%
13%
7%
8%
5%
5%
1%
0,3%
0,2%
0,3%
Západná Európa
17%
6%
22%
4%
9%
13%
4%
5%
6%
1%
1%
1%
1%
Ostatné štáty SVE
14%
14%
4%
14%
9%
7%
12%
10%
3%
4%
2%
0,4%
0,4%
Zdroj: Prezentácia výsledkov výskumu korupčnej klímy v Európe
(www.transparency.cz/pdf/vyzkum_gfk2006.pdf)
V interpretačnej rovine možno odvodiť čiastkové závery, že v rámci krajín V 4 bolo za najviac skorumpovanú
oblasť označené zdravotníctvo, ďalej administratíva a polícia a minimálny korupčný potenciál sa v krajinách V 4
sústreďuje v prostredí neziskového sektoru, bankovníctva, školstva a armády. Disproporcie v rámci krajín V4
naznačuje postavenie zdravotníctva v ČR, ktoré s 5%-mi patrí medzi najmenej „skorumpovanú“ oblasť v krajine.
8
Medzinárodný výskum korupčnej klímy uskutočnila spoločnosť GfK Praha – Inštitút pre výskum trhu a do výskumu bolo zapojených 21
vybraných európskych krajín. V sledovanom období výskum korupčnej klímy prebiehal v nasledovných štátoch: Bosna a Hercegovina,
Bulharsko, Chorvátsko, Česká republika, Estónsko, Taliansko, Lotyšsko, Maďarsko, Holandsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko,
Rusko, Grécko, Slovensko, Slovinsko, Srbsko, Čierna Hora, Švédsko, Ukrajina a Veľká Británia.
142
Naproti tomu v ostatných krajinách Strednej a Východnej Európy („SVE“) je vnímanie korupcie proporcionálne
viac rozložené medzi viaceré oblasti, v ktorých však výrazne dominuje administratívno-spravovacia sféra. Uvedené
nesporne súvisí s úrovňou transformácie a pretrvávajúcim charakterom štátnej dominancie v početných sférach
spoločenskej reality. Zatiaľ čo v krajinách SVE je dominantnou oblasťou pôsobenia korupčných aktivít verejný
sektor, v krajinách Západnej Európy v poradí najviac skorumpovaných oblastí vedie podnikateľská sféra a až
následne sa umiestnili „tradičné“ sféry verejno-spravovacieho charakteru.
Literatúra:
[1]
[2]
[3]
[4]
[5]
[6]
[7]
[8]
[9]
[10]
[11]
[12]
[13]
[14]
BALÁŽ, P.; JALČ, A.: Spoločensko-právna ochrana pred korupciou a jej efektívnosť v spoločenskej praxi.
Bratislava: VEDA, Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2006.
ZAPLETAL, J.; NOVOTNÝ, O. a kol.: Kriminologie. Praha: ASPI, 2004.
FRIČ, P. a kol.: Korupce na český spůsob. Praha, 1999.
Národný program boja proti korupcii (http://www.govern.gov.sk).
Kolektív: Korupce a protikorupční politika ve veřejné správě. Únor 2005. Dostupné v elektronickej podobe
na www.transaprency.cz/pdf/skripta.pdf.
Percepcia korupcie na Slovensku (Prieskum verejnej mienky pre Transaprency International Slovensko),
marec 2006. Dostupné v elektronickej podobe na www.transparency.sk/prieskumy/040623_perce.pdf
http://spravy.pravda.sk/slovensko-si-pohorsilo-v-rebricku-korupcie-fex/sk_svet.asp?c=A061106_113007_sk_svet_p23
http://www.sme.sk/c/2987160/Korupcie-je-na-Slovensku-menej.html
Výskum „Korupční klíma v Evropě“. GfK Praha, 2005. Dostupné na
www.transparency.cz/pdf/vyzkum_gfk2006.pdf.
Zpráva o činnosti státního zastupitelství za rok 2005. Textová část. Nejvyšší státní zastupitelstvi. Brno, 2006.
www.genpro.gov.sk
www.transparency.sk
www.transparency.cz
www.vlada.gov.sk
Adresa:
JUDr. Mária Gogová, CSc.
Katedra verejnej správy
Fakulta sociálno-ekonomických vzťahov
Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne
Študentská 2, 911 50 Trenčín
Tel.: 032/7400405
E-mail: [email protected]
143
144
B
145
146
PODPLÁCANIE AKO SPÔSOB NEKALOSÚŤAŽNÉHO KONANIA
Ján Golian
Právnická fakulta Univerzity Komenského
Abstrakt: V uvedenom článku je charakterizované podplácanie ako protispoločenské konanie, ktoré nie
je postihované iba trestným zákonom a trestným právom ako takým, ale v určitej oblasti súvisí aj
s podnikateľským priestorom. V príspevku je komplexná charakteristika nekalosúťažného konania
podplácania v zmysle úpravy Obchodného zákonníka.
Kľúčové slová: Obchodné právo, nekalá súťaž, trestné právo, podplácanie, súťažil, korupcia, priame
podplácanie, nepriame podpláacanie.
Podplácanie je protispoločenské konanie, ktoré presahuje rámec jednej právnej disciplíny. Ide o konanie, ktoré má
nežiadúci a škodlivý vplyv nie len an rozvoj verejného a hospodárskeho života, ale aj všeobecne na medziľudské
vzťahy. Cieľom tohto príspevku je venovať sa podplácaniu s obchodnoprávnej časti teda venovať sa dôsledkom,
ktoré takéto konanie spôsobuje jednotlivým súťažiteľom pri ich podnikateľskej činnosti.
Podplácanie je zákonodarcom definované vo viacerých právnych predpisoch. Ako trestný čin korupcie sa nachádza
v zákone č. 300/2005 Trestný zákon, ktorý však takéto konanie postihuje skôr z trestnoprávnej stránky a je teda
zrejmé, že sa snaží postihovať páchateľov takéhoto konania z inej stránky ako Obchodný zákonník, ktorého úprava
podplácania nastavuje skutkovú podstatu tohto deliktu smerom k podnikateľskému prostrediu. V zmysle zákonnej
definície § 49 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov
„Podplácaním v zmysle tohto zákon je konanie, ktorým:
a) súťažiteľ osobe, ktorá je členom štatutárneho alebo iného orgánu súťažiteľa alebo je v pracovnom
alebo inom obdobnom pomere k inému súťažiteľovi, priamo alebo nepriamo ponúkne, sľúbi alebo
poskytne akýkoľvek prospech za tým účelom, aby jej nekalým postupom docielil na úkor iných
súťažiteľov pre seba alebo iného súťažiteľa prednosť alebo inú neoprávnenú výhodu v súťaži, alebo
b) osoba uvedená v písmene a) priamo alebo nepriamo žiada, dá si sľúbiť alebo prijme za rovnakým
účelom akýkoľvek prospech.“
Už pri prvom pohľade na túto definíciu je zrejmé, že zákonodarca sa snažil nastaviť úpravu podplácania tak aby
zahŕňala subjekty a ich aktívne aj pasívne konania v hospodárskej súťaži, ktoré sú v určitom vzťahu ku konkrétnym
riadiacim orgánom spoločnosti či už je to štatutárny, dozorný alebo iný orgán podnikateľa (ako napríklad
prokurista). Definícia je síce trochu všeobecnejšej povahy avšak jedným z dôsledkov je širšie obsiahnutie tohto
negatívneho konania napríklad aj o rodinných príslušníkov členov štatutárnych orgánov. Keď sa pozrieme na
samotnú definíciu je logicky rozdelená na dve relatívne samostatné časti. Prvou je ponuka, sľub alebo poskytnutie
úplatku druhou žiadosť, dať si sľúbiť alebo samotné prijatie úplatku.
Ponuka, sľub alebo poskytnutie prospechu
Je prvou formou nekalosúťažného konania, ktoré poznáme pod podplácaním. Takéto konanie môže byť vykonané
priamou ale ja nepriamou formou. Pri priamom podplácaní je zrejmá aktívna účasť konkrétneho súťažiteľa, zo
snahou získať pre seba, prospech v hospodárskej súťaži. Pri nepriamom spôsobe nevystupuje konkrétny súťažiteľ
navonok aktívne pri podlácaní, ale využíva ako nástroj pre svoju činnosť napríklad sprostredkovateľa. V tomto
smere môžeme hovoriť o súbehu nekalosúťažného konania, pretože samotný sprostredkovateľ vykonáva
podplácanie priamo a osoba, ktorá je skrytá za sprostredkovateľom, vykonáva takúto činnosť nepriamo. Obe tieto
osoby však konajú v rozpore s ustanoveniami Obchodného zákonníka.
Čo sa týka predmetu úplatku tento je potrebné chápať v čo najširších súvislostiach. Zákonodarca zámerne použil
výraz „akýkoľvek prospech“ tak aby pod tento pojem bolo možné zahrnúť čo najširší možný predmet poskytnutého
prospechu, za účelom získania výhody oproti inému súťažiteľovi. V tomto smere nemusíme striktne hovoriť
o majetkovom prospechu ako je napríklad peňažné plnenie či už v priamej alebo nepriamej forme, ale ako
neprípustné je aj určitý druh nepeňažného plnenia ako je napríklad ponúknuté členstvo v orgáne spoločnosti. Bežne
v praxi sa stáva, že konkrétny výrobcovia produktov podplácajú konečných dodávateľov smerom k odberateľom
147
(ako sú napríklad, predajne, obchodné domy, ale aj pohostinstvá a reštaurácie) aby preferovali výrobky tohto
dodávateľa. To sa môže udiať rôznymi spôsobmi ako napríklad strategickejším umiestnením v regáli alebo
umiestnením výrobku konkurenta na menej viditeľnom mieste tak aby bol k nemu obtiažnejší prístup alebo
v reštaurácii preferovanie výrobkov konkrétneho výrobcu na úkor iných výrobkov.
Otázkou ostáva ako posúdiť hraničné situácie, pri ktorých existuje polemika protiprávnosti konkrétneho konania.
Typickým príkladom takéhoto konania je napríklad odmeňovanie konkrétnych osôb až po vykonaní rozhodnutia
v prospech súťažiteľa. Otázkou ostáva, či takéto konanie môže naplniť skutkovú podstatu podplácania, keďže
samotné odmenenie nemalo priamy vplyv na rozhodnutie tejto osoby pri pridelení obchodu alebo zákazky
súťažiteľovi. Prof. Ovečková si zastáva názor, že aj takéto konanie napĺňa skutkovú podstatu nekalosúťažného
konania skutkovej podstaty podplácania, pretože vytvára priestor do budúcnosti pre to aby sa táto osoba aj v iných
prípadoch rozhodla v prospech tohto súťažiteľa s očakávaním ďalšieho honoru po pridelení zákazky.121 Podľa môjho
názoru to nie je až také jednoznačné a aj keď nevylučujem možnosť neskoršieho ovplyvnenia na základe takéhoto
konania. Podľa mňa však nie je možné generalizovať takéto konanie a kvalifikovať všetky obdobné skutky ako
nekalosúťažné konanie.
Poslednou otázkou pri priamom podplácaní je kedy dôjde k naplneniu skutkovej podstaty tohto nekalosúťažného
konania. K tomuto dochádza už jednoznačne samotnou ponukou či sľubom neskúmame, či tento skutok bol
dokonaný alebo nie. Je zrejmé, že predmetom ochrany pri tejto skutkovej podstate nekalej súťaže je najmä ochrana
dobrých mravov, pričom k porušeniu dochádza už aj spomínanou ponukou. Paradoxom skutokovej podstay
podplácanie v hospodárskej súťaži je fakt, že sa takéhoto konania môže aj konečný spotrebiteľ a to s cieľom
zabezpečiť si pre seba oproti iným spotrebiteľom výhodu pri získavaní tovaru. Táto situácia môže nastať najmä
v čase keď je nedostatok určitých komodít teda ak dopyt výrazne prevyšuje ponuku konkrétnej komodity a konečný
spotrebitelia sa dostávajú v podstate do pozície súťažiteľov pri získavaní tejto komodity.
Žiadosť – prijatie prospechu
Je druhý spôsob nekalosúťažného konania skutkopvej podstaty podplácanie. Takéto konanie je stručne upravené
v spomínanom § 49 písm. b) pričom hlavnú ťarchu definície preberá s písmena a) a iba modifikuje spôsob
poskytnutia nenáležitej výhody. Pri tomto prípade sa do aktívnej pozície dostáva viac podplácaný subjekt, ktorý
prijme respektíve žiada úplatok teda prospech pre svoju osobu na základe čoho je potom schopný uprednostniť
konkrétneho súťažiteľa, ktorý sa dostáva viac do pasívnej polohy – teda situácie keď bol on požiadaný o úplatok,
prípadne prísľub úplatku. Keď sa zamyslím nad otázkou spoločenskej nebezpečnosti tohto konania, vychádza mi
ešte nebezpečnejšie ako je pri konaní podľa písm. a) pretože v tomto prípade aktivitu vyvíja subjekt, ktorý má právo
rozhodnúť o uprednostnení respektíve neuprednostnení konkrétneho súťažiteľa a dalo by sa povedať, že v tomto
prípade bol voči týmto subjektom trochu v nadradenom postavení.
Čo sa týka spôsobu akým môže osoba požadovať úplatok od súťažiteľ môže tomu dôjsť aktívne priamo, napríklad
oslovením či už priamym alebo prostredníctvom sprostredkovateľa. Predmet podplácania je v tomto prípade totožný
ako pri podplácaní podľa písm. a) § 49 Obchodného zákonníka a teda môže sa ho dopustiť rovnaký okruh subjektov
ako aj rovnakými spôsobmi ako už bolo vyššie uvedené.
Subjekty skutkovej podstaty podplácania
Pri tejto skutkovej podstate nám spravidla vystupujú minimálne dva a viac subjektov. Jeden zo subjektov je vždy
v polohe aktívnej (ponuka, prípadne žiadosť o úplatok) a jeden v polohe pasívnej (prijatie ponuky, prípadne
akceptovanie žiadosti o úplatok). Pod subjektom, ktorý vykoná konkrétne podplácanie v obchodnoprávnych
vzťahoch je treba vidieť ososbu, ktorá je oprávnená zastupovať podnikateľa ako napríklad štatutárny orgán alebo ja
osoba konajúca na základe plnej moci. Pri samotnom čine podplácania v zmysle Obchodného práva neskúmame
cieľ, ktorý chcel súťažiteľ v pozícii podplácajúceho subjektu dosiahnuť, ale následky jeho konania, ktoré tým
spôsobil.
Na druhej strane podplácaným subjektom v zmysle obchodnoprávnych vzťahov je osoba, ktorá je členom
štatutárneho orgánu, splnomocnencom alebo aj osobou, ktorá svoju činnosť vykonáva na základe napríklad
mandátnej alebo komisionárskej zmluvy pri súťažiteľovi, ktorý je predmetom podplácania. Sú toi teda osoby,
schopné ovplyvniť rozhodnutie iného súťažiteľa tak aby mal z tohto konania prospech podplácajúci subjekt.
Odlišnou situáciou je v tomto prípade podplácanie napríklad konkrétnej osoby, ktorá zastupuje orgán verejnej moci
121
Prof. Ovečková O.: Obchodný zákonník – komentár 1, IURA EDITION 2005, str. 121
148
ako je napríklad pri štátnych zamestnancoch. Je zrejmé, že títo nespĺňajú tak ako je zakotvená v § 49 Obchodného
zákonníka, podmienku subjektu aby sme mohli takéto konanie zaradiť pod podplácanie. Na druhej strane je však
zrejmé, že takéto konanie spĺňa všetky podmienky stanovené generálnou klauzulou nekalej súťaže v § 44 ods. 1)
Obchodného zákonníka.
Resumé
Podplácanie nemôžme považovať len za skutkovú podstatu nekalosúťažného konania podľa dikcie Obchodného
zákonníka, ale aj za vážne protispoločenské konanie, ktoré je rovnako oprávnene postihované aj trestným zákonom.
V Obchodnom zákonníku je nastavené viac na podnikateľské prostredie, teda dochádza k podplácaniu medzi
jednotlivými podnikateľmi, čo však je dostačujúce na to aby sme sa predmetný problémom zaoberali, pretože na
základe takéhoto konania sú určité subjekty v hospodárskej súťaži sú v nevýhodnejšej pozícii oproti iným
podnikateľom zúčastňujúcich sa na hospodárskej súťaži.
Resume ENG
Bribery is a conduct where a competitor offers, promises or renders, directly or indirectly any benefits to a person
who is a member of another competitor’s statutory body, or is another’s competitor’s employee or is person with
similar status. This is an active form of the Bribery. The second known form of this unfair competition is passive
bribery where a person, directly requests, solicits a promise, or accepts any benefit for the same reason as in active
bribery.
[1]
OVEČKOVÁ, O. Obchodný zákonník - komentár, IURAEDITION 2005.
[2]
SUCHOŽA, J. Obchodný zákonník - komentár, EUROUNION 2002.
Adresa:
JUDr. Ján Golian
Právnická fakulta Univerzity Komenského
835 17 Bratislava
149
150
DAŇOVÁ HARMONIZACE A KONKURENCE V EVROPSKÉ UNII
Marie Emilie Grossová
Vysoká škola mezinárodních vztahů a veřejné správy Praha
Abstrakt: V příspěvku je proveden rozbor daňové harmonizace zejména nepřímých daní v rámci zemí
sdružených v Evropské unii. Zaměřila jsem se na problematiku daně z přidané hodnoty, neboť je velice
složitá a v některých případech může být její aplikace předmětem korupce.
Klíčová slova: nepřímé daně, harmonizace, Evropská unie,ekonomika,globalizace,, daňový systém,
daňové sazby,harmonizační proces,daňová neutralita, daňová konkurence, daňový balíček
Harmonizace daní v Evropských společenstvích je diskutabilní, neboť je potřeba zachování maximální fiskální
autonomie jednotlivých členských států. V souvislosti s měnovou unií je role národních centrálních bank omezena,
neboť jejich pravomoci částečně převzala Evropská centrální banka. Členským zemím tedy pro zásahy do
ekonomiky zbyly nástroje fiskální (představující především daně a úroveň vládních výdajů), a proto by jejich
užívání mělo být maximálně autonomní, aby se státy měly možnost vyrovnávat s ekonomickými šoky122. Z tohoto
důvodu není harmonizace žádoucí, neboť z hlediska příjmů státních rozpočtů omezuje fiskální politiku123. Dalším,
ještě důležitějším důvodem pro negativní postoj k daňové harmonizaci je skutečnost, že daňové sazby odpovídají
preferencím a specifikům jednotlivých členských států.
Daňová harmonizace a konkurence v Evropské unii
V Evropských společenstvích se o potřebě daňové harmonizace začíná mluvit již od počátku integračních snah, tedy
od 60. let minulého století. Prvotní postoje k daňové harmonizaci byly velice ambiciózní, plánem byla nejen
strukturální harmonizace, ale i harmonizace sazeb. Později, po částečném selhání implementace harmonizačních
opatření, se o daňové harmonizaci začalo uvažovat pouze v úzké spojitosti s jednotným vnitřním trhem a jeho
hladkým fungováním.
Přesto však i nadále dochází k názorovým střetům, zda je výhodnější zachovat daňovou konkurenci (tj. situace, kdy
existují odlišné daňové systémy a odlišné daňové sazby, jejichž prostřednictvím se státy snaží přilákat do země
daňové základy), či se snažit o daňovou harmonizaci, a to nejen z pohledu Evropských společenství jako celku, ale i
z pohledu jednotlivých členských zemí.
Prvním faktorem hovořícím proti harmonizaci daní v Evropských společenstvích je potřeba zachování maximální
fiskální autonomie. V souvislosti s měnovou unií je role národních centrálních bank omezena, neboť jejich
pravomoci částečně převzala Evropská centrální banka. Členským zemím tedy pro zásahy do ekonomiky zbyly
nástroje fiskální (představující především daně a úroveň vládních výdajů), a proto by jejich užívání mělo být
maximálně autonomní, aby se státy měly možnost vyrovnávat s ekonomickými šoky. Z tohoto důvodu není
harmonizace žádoucí, neboť z hlediska příjmů státních rozpočtů omezuje fiskální politiku.
Dalším, ještě důležitějším důvodem pro negativní postoj k daňové harmonizaci je skutečnost, že daňové sazby
odpovídají preferencím a specifikům jednotlivých členských států. Jedná se především o státy, které uplatňují vyšší
sazbu daně z přidané hodnoty a u nichž výběr této daně tvoří podstatnou část příjmů státních rozpočtů (konkrétně se
jedná např. o Dánsko, Belgii či Španělsko).
Specifika tohoto typu není možno při harmonizaci zohlednit. Případná harmonizace by u daných států vyvolala
velmi silný tlak na příjmové stránky státních rozpočtů (způsobila by výrazný pokles těchto příjmů).
122
výkyvy v hospodářském cyklu lze regulovat právě pomocí tzv. vestavěných stabilizátorů, za které jsou považovány zejména přímé daně
důchodového typu (progresivní daně). v případě, kdy dochází k recesi.v hospodářském cyklu, progresivní daně zmírňují pokles poptávky
(poplatníci mají nižší příjem, odvádí nižší daně, a tedy velikost jejich disponibilního příjmu tak klesá pomaleji). Naopak v době hospodářského
růstu tato progresivní daň snižuje růst poptávky (poplatníci mají vyšší příjem. odvádí vyšší daně, což má za následek. že velikost jejich
disponibilního příjmu roste pomaleji).
123
Tykvová, T. Harmonizace daní. Ekonom, 1998, č. 44, příloha s. 1l- l\l.
151
Daňová konkurence sama o sobě může vést k tzv. spontánnímu harmonizačnímu efektu tedy ke spontánnímu
sblížení sazeb, a proto není nutné harmonizovat daně uměle. Tento efekt se může projevit například mezi dvěma
sousedními státy v případě daně z přidané hodnoty. Obyvatelé jedné členské země mohou jezdit nakupovat zboží do
sousední členské země, která aplikuje nižší sazbu daně z přidané hodnoty (dále jen DPH), neboť z tohoto důvodu je
zboží pro obyvatele sousední členské země levnější. Tato skutečnost pak mezi sousedními zeměmi způsobí tzv.
spontánní harmonizační efekt spontánní sblížení daňových sazeb.
O existenci spontánního harmonizačního efektu lze ovšem spekulovat. Rozdílné sazby DPH jsou v členských
státech aplikovány od samého počátku zavedení společného systému nepřímého zdanění a i přesto se doposud
spontánní harmonizační efekt neprojevil. Důvodem může být skutečnost, že výše popsaný spontánní harmonizační
efekt v oblasti DPH má spíše lokální charakter, týká se pouze příhraničních oblastí, a proto obchodníci raději stlačují
své zisky snižováním cen, než aby vytvářeli tlak na vládu ke snižování sazeb. Navíc, protože se jedná pouze o
příhraniční oblasti (rozdíly v sazbách nejsou tak velké, aby bylo pro obyvatele ze vzdálenějších oblastí ekonomicky
výhodné jezdit nakupovat do sousední země), pokles výnosu z výběru DPH124 je pouze zanedbatelný, a proto není
vláda nucena snižovat daňové sazby.
Dalším argumentem, který může vyvrátit mýtus o tom, že měnová unie a jednotný trh vyžaduje daňovou
harmonizaci, je příklad Spojených států amerických (dá1e jen USA). Ačkoliv se jedná o území s daleko vyšším
stupněm integrace, než jaký panuje v rámci Evropských společenství, daňové systémy jednotlivých států se liší.
Existence odlišných daňových systémů v rámci USA nijak nedeformuje tržní prostředí.
Daňová konkurence generuje zodpovědnou daňovou politiku s nižším daňovým zatížením podnikatelských subjektů,
která vytváří příznivé prostředí pro vyšší ekonomický růst 125. Bez daňové soutěže se totiž vlády mohou chovat
stejně jako monopol uvalovat nadměrné daně 126. Daňová konkurence tedy vede k poklesu, nikoliv růstu daňových
sazeb.
Mobilita kapitálu umožňuje poplatníkům velmi jednoduše přesouvat kapitál do zemí s nižšími daňovými sazbami. Z
tohoto důvodu je daňová soutěž velmi významným faktorem přispívajícím k liberalizaci světové ekonomie, neboť
vytváří tlak na snižování daní a snižování vládních výdajů.
Nižší daně v rámci daňové konkurence nemusí nutně vést k poklesu výběru daně, naopak mohou vést ke zvýšení
daňových základů. V celkovém efektu tedy nedochází k poklesu příjmů státního rozpočtu, a tudíž nedochází ani k
tvorbě či zvyšování deficitu státního rozpočtu.
Negativní stránky harmonizace lze shrnout do následujících bodů:
• harmonizace vede k vyšším daňovým sazbám -bez konkurenčního tlaku vlády raději stanoví vyšší daňové
sazby, tzn. že harmonizace nevytváří tlak na výdajové stránky rozpočtů;
• harmonizace způsobuje pomalejší růst ekonomiky - vyšší daňové sazby snižují celkovou produktivitu a odrazují
zahraniční kapitál;
• harmonizace nezabraňuje nadměrné expanzi ve veřejném sektoru;
• harmonizace zasahuje do národní suverenity členských států;
• harmonizace může výrazně ohrozit příjmové stránky rozpočtů zemí, které aplikují vyšší sazby daně a u nichž
výnos z harmonizované daně tvoří podstatnou část příjmů státního rozpočtu;
• harmonizace přestavuje ztrátu fiskální autonomie členských zemí.
Vedle argumentů hovořících v neprospěch daňové harmonizace ovšem také existují důvody, které hovoří
jednoznačně pro daňovou harmonizaci. Často se v podstatě jedná o protiargumenty.
Prvním důvodem je skutečnost, že ačkoliv je obecně konkurence považována za faktor, který zvyšuje tržní
efektivnost, neboť umožňuje nejefektivněji alokovat volné zdroje, v případě daňové konkurence tomu tak není 127. V
situaci, kdy se jedná o tržní selhání, konkurence není schopna efektivní alokaci zajistit. V případě daní hovoříme o
tržním selhání, neboť daňový poplatník za zaplacenou daň neobdrží ekvivalentní hodnotu, a tudíž pro něj není
zajímavé platit daň v zemi, kde využívá veřejných služeb. Daňová soutěž tedy vede k restrikci veřejného sektoru. V
extrémním případě by mohla vést až k úplnému zrušení daně.
124
Pokles výnosu z výběru daně v důsledku sníženi prodeje (obyvatelé nakupují v sousední zemi).
Mitchell. J. The Global Tax Police: Europe's Tax Harmonization is a Smokerscreen to Raise Taxes. Capitalism Magazine. 8. 1. 2002. p. 1 -5.
Stejně tak jako v tržní struktuře monopolu jsou ceny vyšší než v dokonalé konkurenci. v případě daňové harmonizace s jednotnými daňovými
sazbami jsou daňové sazby stanoveny výše než při daňové konkurenci.
127
Kubátová, K. Harmonizace daní v Evropské unii. Daně, 1998, č. 1. -8, s. 2 -1.
125
126
152
Daňová konkurence může vést k následujícím skutečnostem:
• zvyšuje se daňové zatížení nemobilních faktorů, a to především práce, a naopak se snižuje daňové zatížení
vysoce mobilních faktorů, zejména kapitálu;
• vede k nevhodné struktuře vládních výdajů, neboť vláda poskytuje nejrůznější pobídky, subvence a podpory,
aby přilákala kapitál.
Daňová konkurence může snižovat daňové základy jiných zemí a deformovat efektivní alokaci kapitálu a služeb128.
Snižování daní tedy zvyšuje relativní konkurenceschopnost státu, v jejímž důsledku pak dochází k přílivu zboží,
kapitálu a kvalifikované pracovní síly do státu s nízkými daňovými sazbami. Negativním efektem u ostatních států
je nejen snížení příjmů státních rozpočtů ale i ekonomického růstu.
Daňová konkurence, zejména v oblasti korporativního zdaňování, neumožňuje společnostem podnikajícím v
Evropských společenstvích plně těžit z výhod, které jednotný trh poskytuje129. Proto je v oblasti zdaňování
společností nezbytný alespoň určitý stupeň daňové harmonizace 130.
Dále daňová konkurence může vést k neefektivnímu poskytování veřejných služeb 131. Tato neefektivnost spočívá
zejména v rozsahu redistribučních programů132. Proto je daňová konkurence vnímána negativně zejména
politickými stranami, které zdůrazňují úlohu redistribučních programů. V této souvislosti je ovšem nutno uvést, že
daňová konkurence ve veřejném sektoru může zabránit nadměrné expanzi 133.
Daňová konkurence je všeobecně považována za prospěšnou, neboť vytváří tlak na snižování vládních výdajů. Z
pohledu Evropských společenství by tedy mohla zvyšovat její celkovou konkurenceschopnost. Na druhé straně však
může neomezená a neřízená daňová konkurence v oblasti mobilních faktorů ohrožovat daňové příjmy členských
států. Současná daňová konkurence panující v Evropských společenstvích není záměrná,je pouze výsledkem selhání
harmonizačního procesu.
Ačkoliv v oblasti přímého zdaňování lze hovořit v členských státech Evropských společenství o daňové konkurenci,
ve vývoji systémů důchodových daní 134 bylo možno nalézt určité společné rysy, a to zejména v 80. a 90. letech
minulého století. V těchto letech došlo v Evropských společenstvích ke změnám ve struktuře zdaňování, které byly
způsobeny vývojem informačních technologií, změnami ve firemních strategiích, a zejména vývojem nadnárodních
společností a liberalizací kapitálových trhů.
Globalizace trhů vede k postupnému přesouvání daňového břemene z mobilních faktorů, jako je například kapitál,
na faktory nemobilní, především práci. Kromě výše uvedených skutečností, které vedly ke strukturálním změnám v
daňových systémech, existuje ještě jeden velmi podstatný faktor, kterým je samotná daňová konkurence, panující
mezi členskými státy. Jednotlivé země mezi sebou soutěží o mobilní faktory, v rámci konkurence jsou nuceny
snižovat jejich daňové zatížení, které následně kompenzují růstem zdanění práce. Tento stav pak vede k přesunům
kapitálu do zemí s nižším daňovým zatížením. V tomto případě hovoříme o tzv. škodlivé daňové soutěži 135, neboť
princip platební schopnosti136 nevede ekonomické subjekty k tomu, aby platily daně v zemi, ve které využívají
veřejných služeb. Naopak se snaží platit daně v daňové jurisdikci s nízkými sazbami a využívat veřejných služeb v
daňové jurisdikci s vysokými sazbami, což paradoxně nakonec vede ke zhoršení situace všech zemí.
Dalším důvodem pro harmonizaci daní je existence externalit137 . Stát při tvorbě daňové soustavy nebere v úvahu
vliv na jiné země. Ve skutečnosti ovšem daňový systém působí i na příjmy jiných států a jejich obyvatel. Silné a
velké státy mohou ovlivňovat světové ceny a vylepšovat vlastní směnné relace 138. Dalším příkladem může být
situace, kdy si stát zvolí takovou daňovou soustavu, aby chránila domácí průmysl. Negativní stránky daňové soutěže
můžeme shrnout následovně:
• vede k přesouvání daňového břemene z kapitálu na práci;
128
Edwards, Ch., Rugy, V. Intemational Tax Competition A 2 1 st-Century Restraint on Govemment. Cato Institute, Policy Analysis No. 431, 12.
4. 2002.
129
Společnosti tak nemohou zvyšovat svou konkurenceschopnost.
130
Randzio-Plath, J. Tax Coordination in the Enlarged European Union. EC Tax Review, 2004. Vol. 13, No. 4, p. 128.
131
Zodrow, G. R. Tax Competition and Tax Coordiation in the European Union. International Tax and Public Finance, 2003, vol. 10, No. 6, p.
651 -671.
132
Programy, které obyvatelům s nízkou kupní sílou přerozdělují příjmy.
133
Zabraňuje nadměrným nákladům veřejného sektoru.
134
Důchodový typ daně zdaňuje proměnlivý základ daně v čase -zejména příjem, dividendy, úroky nebo zisk (jedná se tedy o daně z příjmů).
135
Harmful tax competition.
136
Jedná se o princip spravedlivého zdanění, podle něhož mají mít poplatníci daně uloženy podle toho, jaká je jejich schopnost platit. Dále viz
Kubátová, K. Daňová teorie a politika. Praha: Euro- lex Bohemia, 2000, 225 s.
137
Činnost, která ovlivňuje pozitivně či negativně jiné subjekty, aniž tito za ni musí platit nebo jsou za ni odškodňovány.
138
Poměr indexu vývozních cen ku indexu dovozních cen -tedy „reálné“ podmínky, ve kterých země vyváží a dováží produkty.
153
•
•
•
•
•
•
•
vede k nevhodné struktuře vládních výdajů - státy poskytují pobídky namísto investic např. do veřejných
služeb;
vede k neefektivnímu poskytování veřejných služeb;
může vést k „ožebračování“ států (společnosti platí daně v jurisdikci s nízkým daňovým zatížením139 a
využívají veřejných služeb v jurisdikci s vysokým daňovým zatížením);
může deformovat toky finančních a reálných investic;
neumožňuje efektivní alokaci zdrojů;
neumožňuje plně těžit z výhod, které jednotný trh poskytuje;
v jejím rámci může docházet k ovlivňování světových cen v případě velkých a silných států.
Je ovšem nutno podotknout, že vedle názorů na daňovou konkurenci a harmonizaci, jež se opírají o existenci
ekonomických důvodů, existuje ještě celá řada dalších názorů, které mají pozadí spíše politického charakteru.
Otázkami daňové soutěže (konkurence) a harmonizace se ovšem nezabývá jen Evropská unie, jedná se o
celosvětový problém, který řeší i OECD. Tato organizace v roce 1998 vypracovala komplexní zprávu140, která se
zabývá problémem daňové konkurence. Studie identifikuje faktory, které jsou typické pro tzv. škodlivé preferenční
daňové režimy141 a daňové ráje. Škodlivé daňové režimy členských zemí OECD mohou být identifikovány dle
následujících faktorů:
• tzv. „ring fencing“ -jedná se o situaci, kdy je preferenční daňový režim striktně oddělen od domácího trhu,
domácí země před tímto režimem chrání svou ekonomiku (jedná se např. o situaci, kdy režim explicitně, či
implicitně vyjímá rezidenty z možnosti poskytování výhod, nebo je např. zakázáno působit na domácím trhu
společnostem, které požívají daňových výhod);
• velmi nízká, či dokonce nulová efektivní sazba daně142;
• nedostatek transparentnosti daňového systému;
• nedostatek efektivní výměny informací (zejména o poplatnicích, kteří požívají výhod).
OECD proto navrhuje opatření, jež by měla pomoci odstranit ustanovení, která vedou ke škodlivé daňové soutěži.
Evropská komise při snaze omezovat škodlivou daňovou soutěž vychází z výše uvedené studie, a to zejména v
oblasti identifikace faktorů škodlivé soutěže. Konkrétní kroky Evropské komise v této oblasti budou dále popsány v
jednotlivých kapitolách.
Vývoj harmonizačního procesu
Daňová politika patří od vzniku Evropských společenství k jedné z nejvíce citlivých složek vládní politiky, neboť
ovlivňuje příjmy státních rozpočtů členských států, tvorbu cen a kupní sílu obyvatelstva.
Z právního hlediska je daňová harmonizace zakotvena již ve Smlouvě o Evropských společenstvích z roku 1957.
Článek 93 této smlouvy uvádí, že: „Rada na návrh Komise a po konzultaci s Evropským parlamentem a
Hospodářským a sociálním výborem jednomyslně přijme ustanovení k harmonizaci právních předpisů týkajících se
daní z obratu, spotřebních daní a jiných nepřímých daní v rozsahu, v jakém je tato harmonizace nezbytná pro
vytvoření a fungování vnitřního trhu...“.
Výše uvedený článek Smlouvy o Evropských společenstvích se týká pouze harmonizace nepřímého
zdanění, neboť právě harmonizace daně z přidané hodnoty143 a spotřebních daní144 má největší vliv na jednotný trh.
Ačkoliv harmonizace přímých daní není zakotvena přímo v žádném článku, lze ji dovozovat nepřímo z článku 94,
který stanovuje, že: „Rada na návrh Komise a po konzultaci s Evropským parlamentem a Hospodářským a
sociálním výborem jednomyslně přijímá směrnice o sbližování právních a správních předpisů členských států, které
mají přímý vliv na vytváření nebo fungování společného trhu“.
Článek 95 pak uvádí, že harmonizace vyjmenovaná v článku 94 může být rozšířena tak, aby pokryla i fiskální
ustanovení, vyžadující jednomyslnost.
139
Studie Evropské komise Company Taxation in the Internal Market COM(2001)582 final prokázala, že citlivost investic společností na rozdíl v
sazbách korporativních daní má vzrůstající tendenci.
140
Harmful Tax Competition -An Emerging Globall Issue, OECD,1998.
141
Režimy, které potenciálně mohou způsobovat škodlivou daňovou soutěž.
142
Efektivní sazba daně je odlišná od nominální sazby. Jedná se o sazbu daně, které daňový poplatník skutečně čelí, zahrnuje v sobě všechny
odlišnosti jednotlivých daňových systémů, je proto tedy srovnatelnou veličinou.
143
Daň z přidané hodnoty jako všeobecná daň ze spotřeby ovlivňuje veškeré zboží a služby, které jsou na jednotném trhu obchodovány (je
součástí jejich prodejní ceny).
144
Spotřební daň je selektivní daní, ovlivňuje pouze vybrané zboží obchodované na jednotném trhu (opět je součástí jeho prodejní ceny).
154
Nepřímé zakotvení daňové harmonizace poté ještě můžeme vyvodit i z článku 175 odst. 2, který uvádí: „Rada
přijme na návrh Komise a po konzultaci s Evropským parlamentem, Hospodářským a sociálním výborem a Výborem
regionů jednomyslně:
a) předpisy fiskální povahy;
(.....)
c) opatření významně ovlivňující volbu členského státu mezi různými energetickými zdroji a základní skladbou jeho
zásobování energií.“
Výše citované ustanovení je zejména východiskem pro harmonizaci spotřebních daní z energií.
Dalším článkem, který v sobě nepřímo zakotvuje daňovou harmonizaci a hraje velmi podstatnou roli zejména při
negativní harmonizaci, je článek 12, který uvádí, že „(...) je zakázána jakákoliv diskriminace na základě státní
příslušnosti“145.
Posledním prvkem, který sám o sobě vede k daňové harmonizaci, jsou fundamentální svobody Evropských
společenství. Volný pohyb zboží 146 je založen na ,,[...] zákazu vývozních a dovozních cel a všech poplatků s
rovnocenným účinkem mezi členskými státy...“.
Volný pohyb pracovních sil 147 zahrnuje ,,[...] odstranění jakékoliv diskriminace mezi pracovníky členských států na
základě příslušnosti, pokud jde o zaměstnávání, odměnu za práci a jiné pracovní podmínky“. Tato svoboda opět
hraje velmi významnou roli při negativní harmonizaci.
Právo usazování148 zakazuje ,,[...] omezování při zřizování zastoupení, poboček nebo dceřiných společností státními
příslušníky jednoho členského státu na území druhého členského státu“. Právo na usazování také představuje
významný faktor ovlivňující oblast negativní harmonizace korporativního zdaňování.
Volný pohyb kapitálu149 mimo jiné zakazuje ,,[...] všechna omezení pohybu kapitálu mezi členskými státy a mezi
členskými státy a třetími zeměmi“.
S postupným vývojem a prohlubováním ekonomické integrace Evropských společenství stále více rostla potřeba
daňové harmonizace či alespoň koordinace. Současně s prohlubováním integrace ovšem také rostla obtížnost
implementace daňových harmonizačních opatření. Počáteční snahy o celkovou harmonizaci daní se ukázaly jako
utopie, a proto v průběhu integračního procesu přestala být daňová harmonizace cílem Evropské komise. Napříště
začala sloužit pouze jako nástroj, nezbytný k dosažení fungujícího jednotného trhu.
V současnosti má daňová harmonizace a koordinace v Evropských společenstvích za úkol umožnit mezi členskými
státy především volný pohyb lidí, kapitálu, zboží a služeb. Z výše uvedených důvodů sleduje v současnosti daňová
politika zejména tři hlavní cíle:
• stabilitu daňové kapacity členských zemí;
• bezproblémové fungování jednotného trhu;
• podpora růstu zaměstnanosti.
Pro řešení těchto aktuálních problémů vznikl v dubnu 1996 nový tzv. globální přístup k daňovým otázkám. Byla
vytvořena tzv. High Level Group on Taxation (dále pokračuje jako Tax Policy Group - tzv. skupina pro daňovou
politiku), jejímž úkolem je řešit aktuální problémy, které v současnosti reprezentuje především škodlivá daňová
soutěž. V roce 1997 přijala Evropská rada tzv. daňový balíček, který představuje soubor opatření pro boj se
škodlivou daňovou konkurencí a dále opatření, jež by měla podporovat v rámci Evropských společenství daňovou
koordinaci. Daňový balíček se snaží redukovat nerovnosti, které panují ve zdanění, současně však umožňuje
členským státům provádět v daňových soustavách změny, které napomáhají zaměstnanosti. Obsahově se balíček
skládá ze tří hlavních částí:
• tzv. smluvená pravidla pro zdaňování korporací (Code of Conduct for Busines~ Taxation);
• opatření k dosažení vyššího stupně aproximace systémů zdaňování příjmů z úspor;
145
Výše uvedený princip zákazu diskriminace je základním východiskem daňové judikatury ESD, jejímž prostřednictvím je v současnosti
dosahováno sbližování daňových soustav, a to zejména v oblasti daní z příjmů.
Článek 23 -30 Smlouvy o Evropských společenstvích.
147
148
149
146
155
•
dohoda o odstranění srážkové daně z úrokových plateb a licenčních poplatků.
Kromě výše uvedených tří hlavních částí obsahuje balíček i tzv. komunitární pravidla pro uplatňování státní
pomoci150. Daňové systémy členských států musí tato pravidla pro poskytování státní pomoci respektovat.
Harmonizace nepřímých daní
Snaha o harmonizaci daňových soustav od počátku velmi úzce souvisela s myšlenkou jednotného vnitřního trhu,
neboť jeho vytvoření spočívalo zejména v odstranění bariér obchodu, které představovaly především rozdílné
systémy nepřímého zdanění a rozdílné daňové sazby.
V Evropě byly aplikovány dva systémy nepřímého zdanění, proto Evropská komise musela zvážit, jaký systém pro
harmonizaci nepřímého zdanění zvolí. Francie jako jediná uplatňovala systém daně z přidané hodnoty (všeobecná
daň ze spotřeby uvalovaná na přidanou hodnotu produkce), všechny ostatní členské země uplatňovaly kumulativní
kaskádový systém daně z obratu (daň uvalovaná na hrubou hodnotu produkce, tzn. že počet produkčních stupňů
ovlivňuje velikost výsledné daně). Kromě výše uvedených daňových systémů ještě všechny země uplatňovaly
selektivní daně -daně uvalované pouze na vybrané produkty (akcízy, spotřební daně).
Při existenci kumulativního kaskádového systému daně z obratu je v každém výrobním či distribučním stupni jako
daň odvedeno určité procento z hodnoty produktu (na rozdíl od DPH, kdy se sledují plnění na vstupu a výstupu).
Ačkoliv je tedy systém z administrativního hlediska jednodušší, má jeden vážný nedostatek. Kumulativní kaskádový
systém daně z obratu způsobuje deformace tržního prostředí, neboť díky skutečnosti, že daňové zatížení roste přímo
úměrně s délkou výrobního či distribučního řetězce, výrobci a distributoři raději vytvářejí integrace, neboť jejich
prostřednictvím mohou ovlivnit výšku daňového zatížení.
Systém daně z přidané hodnoty na rozdíl od kumulativního kaskádového systému daně z obratu nenutí výrobce či
distributory k integraci, neboť v každém produkčním či distribučním stupni je státu odváděna stejně velká daň.
Z hlediska daňové teorie se daň z přidané hodnoty řadí do kategorie všeobecných daní ze spotřeby. Záměrem je
zdanit veškeré soukromé výdaje, proto je předmětem daně nejen zboží, ale i služby. Daň z přidané hodnoty se
vztahuje i na služby, protože v některých případech je poskytování služeb blízkým substitutem zboží (např. nákup
sekačky na trávu je substitutem služby poskytované zahradnictvími posekání trávníku, nebo zakoupení pračky je
substitutem služby, kterou poskytují prádelny a čistírny). Dále jsou služby předmětem daně z přidané hodnoty z toho
důvodu, že ve vyspělých ekonomikách s růstem celkových příjmů občanů roste podíl výdajů připadajících na služby
151
(tzn. že občané s vyššími příjmy utratí za služby více, než občané s nižšími příjmy).
Dalším požadavkem, který zvolený systém nepřímého zdanění musí splňovat, je měřitelnost daně musí být
měřitelná, aby daňové zatížení bylo rovnoměrné (tedy aby dopadlo na všechny stejně). To vše ovšem nemohl
kumulativní kaskádový systém daně z obratu, který existoval v 60. letech v členských státech Evropských
společenství, zajistit.152
Daň musí být stanovena přesnou částkou ve formě procenta z prodejní ceny tak, aby bylo možno zachovat soulad
mezi výdaji individuálních spotřebitelů a daňovým zatížením. U identických produktů je také nutno stanovit daň ve
stejné výši (prodejní cena identických produktů by neměla být ovlivňována rozdílnými daňovými sazbami).
Dalším atributem daně z přidané hodnoty je její nepřímý výběr. Daň je plně přesouvána na spotřebitele a odráží se v
prodejní ceně zboží a služeb. Aplikace daně z přidané hodnoty na rozdíl od kaskádového systému daně z obratu
nenarušuje soutěž na trhu, je tzv. neutrální. Velikost daňové povinnosti v tomto případě nemůže být ovlivněna
rozsahem vertikální či horizontální integrace .
Daňovou neutralitu daně z přidané hodnoty lze dále rozdělit následovně:
daňová neutralita
- vnější
- vnitřní
150
Fiscal State Aid Rules.
Např. člověk s vyššími příjmy raději nakoupí službu -posekání trávníku, než aby kupoval zboží -sekačku na trávu.
V kumulativním kaskádovém systému nelze výslednou daň přesně stanovit, neboť závisí na počtu subjektů, které vstupují do produkčního
cyklu.
151
152
156
Vnější neutralita je spojena s mezinárodními aspekty daně z obratu. Vnější neutralita je zaručena v případě, že daň
uvalovaná na dovozy nepřesahuje částku daně, která je uvalována na domácí zboží stejného druhu; částka vrácené
daně u exportu se musí rovnat dani, která na ně byla uvalena.
Vnitřní neutra1ita (je spojena s neutra1itou vnitřního trhu) daně je zaručena v případě, kdy jsou exporty od daně
osvobozeny a na importy je uvalována daň ve stejné výši jako na domácí produkci. Vnitřní neutralitu lze dále
rozdělit na:
vnitřní neutralita
- právní
- soutěžní
- ekonomická
Právní neutralita daně je zaručena, pokud existuje vztah mezi daňovým zatížením a mírou spotřeby daňového
poplatníka, tedy pokud je daň měřitelná. Výše daně z obratu musí být stanovena procentem z prodejní ceny, protože
jen tak lze zaručit, že daňové zatížení bude rovnoměrné. Na tomto místě považuji za důležité zdůraznit, že při
aplikaci kumulativního kaskádového systému daně z obratu nemůže být právní neutralita nikdy dosažena, neboť
vertikální a horizontální integrací může docházet k redukci daně. Navíc daňové zatížení nelze přesně určit, neboť
identické zboží může pocházet od různých producentů s odlišnými stupni integrace, a tudíž jeho daňové zatížení
může být různé.
Soutěžní neutralita je zaručena, pokud daňové zatížení není závislé na míře vertikální či horizontální integrace.
Pokud je daň stanovena procentem z prodejní ceny, podniky nemají důvod k tzv. daňovým integracím a nedochází
tedy k deformacím hospodářské soutěže.
Ekonomická neutralita je definována v úzké souvislosti s efektivní alokací výrobních zdrojů. Daňové sazby by tedy
měly ovlivňovat tržní mechanismus co nejméně, aby mohlo docházet k efektivní alokaci zdrojů.
Kumulativní kaskádový systém daně z obratu nezaručuje vnější ani soutěžní neutralitu. V případě, že je při exportu
vracena vyšší částka, než částka uvalené daně, bude zvýhodňován producent s delším výrobním řetězcem (porušení
vnější neutrality). Výše uvedený systém může deformovat hospodářskou soutěž, neboť může docházet k
protekcionismu (tedy ochraně domácí ekonomiky a diskriminování zahraničního zboží formou uvalovaní vyšší
daně, než na domácí produkty) a fiskálnímu dumpingu.
Shrňme si nyní vlastnosti jednotlivých systémů nepřímého zdanění. Charakteristika kumulativního kaskádového
systému daně z obratu:
• přináší státu vyšší daňový výnos (i s nízkými sazbami daně lze dosáhnout relativně vysokého daňového
výnosu);
• daňové sazby jsou výrazně nižší, neboť jsou uvalovány na hrubou hodnotu produkce;
• problematické zdaňování služeb;
• systém je méně administrativně náročný jak pro poplatníky, tak pro stát;
• systém nezaručuje soutěžní neutralitu -daňové zatížení roste s délkou produkčního a distribučního řetězce;
• nelze určit skutečnou výšku daně při dovozu, proto nelze zaručit vnější neutralitu.
Charakteristika systému daně z přidané hodnoty:
• v systému lze zaručit daňovou neutralitu;
• daňové sazby jsou výrazně vyšší, neboť jsou uvalovány pouze na přidanou hodnotu;
• systém je administrativně náročnější jak pro poplatníky, tak pro stát;
• bezproblémové zdaňování služeb;
• lze přesně určit výšku daně.
Všechny tyto skutečnosti vedly k tomu, že se Evropská komise rozhodla nejen nepřímé daně harmonizovat, ale také
nahradit stávající kumulativní kaskádový systém nepřímého zdanění systémem daně z přidané hodnoty (dále jen
DPH)153.
Systém daně z přidané hodnoty zvolený pro harmonizaci nepřímého zdaněn[ umožňuje dva principy zdaňování.
Prvním z nich je princip země určení154. Tento systém vyžaduje ekonomickou spolupráci, neboť bez ní by mohlo
153
Tzv. ABC zpráva (ABC report) a Neumarkova zpráva (Neumark report), jež byly výsledkem činnosti několika pracovních skupin, jejichž
úkolem bylo posoudit možnosti harmonizace nepřímého zdaněni v rámci Evropských společenství.
154
Zboží a služby jsou zdaňovány v zemi spotřeby.
157
docházet k deformacím hospodářské soutěže. Jednak z důvodu dvojího zdanění (zejména v situaci, kdy by bylo
dováženo zboží ze země, která používá princip země původu v zemi dovozu by tedy bylo zboží zdaněno podruhé na
základě principu určení) a jednak z důvodu ovlivňování konkurenceschopnosti (v situaci, kdy země aplikují
rozdí1né daňové sazby). Z tohoto důvodu většina zemí (na základě GATT155), které aplikují princip země určení,
osvobozuje export od daně, a naopak zdaňuje dovoz, aby zabránily dvojímu zdanění.
Druhým principem je princip země původu, na jehož základě jsou produkty a služby zdaněny v zemi původu. Tento
princip ovšem přepokládá jednotné daňové sazby, neboť jejich rozdíly mohou deformovat hospodářskou soutěž.
Taktéž systém spotřebních daní (akcízů), který je uplatňován v Evropských společenstvích, umožňuje zdaňování
buď na principu země původu nebo na principu země určení, stejně jako v případě systému daně z přidané hodnoty.
Harmonizační proces daně z přidané hodnoty
V první fázi harmonizace v Evropských společenstvích se tedy jednalo především o zavedení jednotného systému
nepřímého zdanění. Pokud by k harmonizaci tohoto systému nedošlo, nebyl by možný vznik společného trhu, neboť
na základě rozdílných systémů nepřímého zdanění by na vnitřních trzích jednotlivých zemí docházelo k deformacím
hospodářské soutěže.
Příklad: K deformaci hospodářské soutěže by docházelo například v případě; kdy by země aplikující systém daně z
přidané hodnoty dovážela zboží ze země aplikující kumulativní kaskádový systém daně z obratu. Při dovozu zboží z
této země nelze určit přesnou výši daně; neboť tato záleží na počtu stupňů ve výrobním či distribučním řetězc , proto
dochází k porušení vnější daňové neutrality.
Snaha o harmonizaci nepřímých daní je tedy patrná od samého počátku procesu ekonomické integrace Evropských
společenství. Jak již bylo uvedeno výše, Francie byla jedinou zemí, která v dané době užívala systém daně z přidané
hodnoty. Všechny ostatní země aplikovaly kumulativní kaskádový systém daně z obratu. Harmonizace systémů
nepřímého zdanění měla proběhnout ve třech fázích. V počáteční fázi měl být nahrazen vícestupňový kumulativní
systém daně z obratu systémem nekumulativním. Následně měl být celý nekumulativní systém daně z obratu
nahrazen systémem daně z přidané hodnoty.
Poslední fáze představovala zrušení intrakomunitárních „daňových“ hranic. Všechny kroky v této oblasti byly
prováděny v úzké souvislosti se vznikem jednotného trhu156 , což by bez zavedení jednotného systému nepřímého
zdanění nebylo možné. V roce 1967 byla přijata tzv. první směrnice č. 67/227/EEC, která zavazovala členské země
nahradit do 1. ledna 1970 jejich stávající systémy daní z obratu jednotným systémem daně z přidané hodnoty na
principu všeobecné daně ze spotřeby, která je uvalována na veškeré zboží a služby, je stanovena procentem z
prodejní ceny a tudíž nezáleží na počtu stupňů ve výrobním či distribučním procesu157. Implementace systému daně
z přidané hodnoty tedy zaručovala neutralitu. Sazby daně, stejně tak jako výjimky ze zdanění, byly plně ponechány
v kompetenci jednotlivých členských států. V preambuli výše uvedené směrnice je zakotvena harmonizace
nepřímého zdanění jako nástroj k dosažení jednotného vnitřního trhu následovně:
„... hlavním cílem Smlouvy o evropských společenstvích je v rámci ekonomické unie vznik jednotného trhu se
zdravou konkurencí a s vlastnostmi charakteristickými pro domácí trh. Dosažení tohoto cíle předpokládá
implementaci takového systému daní z obratu, jež nebude deformovat soutěžní podmínky na trhu nebo na tomto trhu
bránit volnému pohybu zboží a služeb.“
Druhá směrnice č. 67/228/EEC přesně definovala předmět daně. Předmětem daně je prodej zboží a poskytování
služeb na území členské země uskutečněné plátcem daně za úplatu a dovoz zboží. Směrnice dále definuje místo
plnění, plátce daně, prodej zboží a poskytování služeb. Druhá směrnice ponechává členským zemím právo přijmout
speciální ustanovení, které by zabraňovalo daňovým únikům, dále ustanovení, jímž se stanovuje speciální režim pro
malé podniky158 a v neposlední řadě také tato směrnice dovoluje zavést pro sektor zemědělství speciální režim
(„plně odpovídající národním požadavkům a možnostem“). Velikost standardní sazby daně stejně tak jako možnost
podrobit vybraný okruh zboží či služeb zvýšené či snížení sazbě daně byla taktéž ponechána v kompetenci
členských zemí. Směrnice ovšem výrazně omezuje možnost aplikace nulové sazby daně. Současně dále stanovuje,
že dovážené zboží by mělo být zdaňováno stejnou sazbou daně jako zboží domácí.
155
Všeobecná dohoda o clech a obchodu (General Agreemenl on Tariffs and Trade).
Vznik a hladké fungování jednotného trhu představovaly primární cíle evropské integrace.
Článek 2 směrnice.
158
Jedná se o takové podniky, kterým by klasický systém DPH způsoboval problémy (státy tedy mohou pro malé podniky zjednodušit systém
DPH).
156
157
158
Ačkoliv některé země přešly na systém daně z přidané hodnoty promptně (např. Německo v roce 1968, Nizozemí v
roce 1969)159, v některých státech (např. Belgie) s sebou nesla změna systému zdanění a jeho implementace velké
problémy. Členské země se obávaly zejména skutečnosti, že by zavedení nového systému nepřímého zdanění mohl
51 způsobit tlak na příjmové stránky rozpočtů členských zemí. Belgie například vybírala daň z obratu formou
kolkových známek, proto zde panovaly vážné obavy,že změna systému způsobí přerušení toku prostředků do
státního rozpočtu. V Itálii byla daň z přidané hodnoty navržena jako součást nutné daňové reformy, což vzbudilo
obavy, zda nebude zamítnuta z politických důvodů. Výše uvedené bylo důvodem pro přijetí tzv. třetí směrnice č.
691463/EEC, která prodlužovala dobu povinnosti implementace daně z přidané hodnoty pro Belgii (ačkoliv Belgie
nakonec přešla na systém daně z přidané hodnoty již v roce 1971) do konce roku 1972. V tomto roce přešlo na
systém daně z přidané hodnoty Irsko (taktéž ještě před vstupem do Evropských společenství).
Dvě následující směrnice, tedy tzv. čtvrtá č. 711401/EEC a pátá č. 72/2501 /EEC prodlužovaly časový limit právě
pro Itálii až do konce roku 1973.
Strukturální harmonizace (tzn. harmonizace struktury systému nepřímého zdanění) byla dokončena implementací
první a druhé směrnice. Jednalo se o první krok v harmonizačním procesu. Výsledkem tohoto kroku ovšem v
žádném případě nebyl jednotný systém, neboť směrnice umožňovaly celou řadu výjimek a odlišností (zejména v
oblasti zemědělství, přeshraničního poskytování služeb nebo možnosti odpočtu daně při dovozu). Namísto
jednotného systému tedy existovaly systémy s národními odlišnostmi.
Snad nejdůležitější směrnicí v oblasti harmonizace nepřímých daní je tzv. šestá směrnice č. 77/388/EEC, která je v
podstatě považována za základní směrnici, neboť stanovuje pravidla pro určování základu daně, teritoriální dosah,
okruhy subjektů, sazby daně a další. Cílem této směrnice bylo harmonizovat rozdílné národní systémy v souladu s
předpoklady obsaženými v první a druhé směrnici, a to zejména zdaňování dovozu a vracení daně při vývozu v
rámci intrakomunitárních plnění. O tom, že je tato směrnice opravdu základní, svědčí skutečnost, že do dnešního
dne byla novelizována více jak třicetkrát.
Strukturální harmonizace byla tedy úspěšně splněna zavedením jednotného systému nepřímého zdanění
(implementací šesté směrnice do národních daňových soustav). Druhý krok, spočívající v harmonizaci daňových
sazeb, byl taktéž velmi složitý. Důvodem je existence následujících skutečností:
• harmonizace sazeb je členskými zeměmi chápána jako zasahování do národní suverenity;
• daňové sazby mohou být nástrojem fiskální politiky a jejich harmonizace tedy nenechává prostor pro
ovlivňování agregátní poptávky a nabídky;
• harmonizace sazeb může výrazně ohrozit příjmové stránky rozpočtů v zemích, ve kterých výběr nepřímých daní
tvoří podstatnou část příjmů státního rozpočtu;
• neochota Evropské komise právně vymáhat a zajistit implementaci směrnic do národních daňových systémů;
• národní tradice, kterých se členské země vzdávají jen těžko.
V průběhu snah o daňovou harmonizaci se ukázalo, že harmonizace sazeb daně z přidané hodnoty skutečně naráží
na výše uvedené problémy. Z tohoto důvodu Evropská komise přehodnotila postoj k harmonizaci daně z přidané
hodnoty. Celková harmonizace, která v podstatě znamená identitu národních daňových systémů ve všech ohledech,
přestala být nadále cílem namísto daňové harmonizace začala Evropská komise uvažovat pouze o daňové
aproximaci. Jedním z argumentů pro odklon od daňové harmonizace je existence národních daňových systémů států
v USA. Ačkoliv se jedná o území s vyšším stupněm integrace než Evropská společenství, sazby daní se mezi
sousedními státy liší až do výše 5 %, přičemž tyto rozdíly v daňových sazbách nezpůsobují tržní deformace.
Členské státy Evropských společenství nejen že uplatňovaly různé sazby daně, ale lišily se i v počtu daňových
sazeb. Existovaly země s jedinou sazbou, dále nejširší skupina se dvěma daňovými sazbami, existovaly ovšem i
státy aplikující tři sazby daně. Úkolem Evropské komise tedy bylo nejen stanovit jednotné pásmo pro daňovou
sazbu, ale rozhodnout i o počtu daňových sazeb. Protože systém se třemi sazbami daně je administrativně náročný
(nejen pro stát, ale i pro plátce), Evropská komise rozhodla, že nadále se bude v Evropských společenstvích užívat
systém daně z přidané hodnoty se dvěma sazbami daně základní a sníženou.
V rámci aproximace sazeb byla pro daň z přidané hodnoty navrhována různá pásma. V roce 1989 nejprve Evropská
komise navrhla sníženou sazbu 4 – 9 % pro tzv. základní životní potřeby -potraviny, dodávky vody, farmaceutické
výrobky, knihy, noviny, časopisy a hromadnou přepravu osob, a standardní sazbu ve výši 14 -20 %.
159
Dánsko např. přešlo na systém daně z přidané hodnoty již v roce 1967 , tedy ještě před vstupem do Evropských společenství.
159
V roce 1991 byla přijata směrnice č. 91/860/EEC, která zrušila fiskální hranice mezi jednotlivými členskými státy,
což velmi podstatně ovlivnilo systém DPH uplatňovaný v rámci Evropských společenství. Došlo k následujícím
změnám:
• nákup soukromých osob se zdaňuje výhradně v zemi nákupu (zrušení režimu vracení DPH osobám z jiných
států Evropských společenství), s výjimkou nákupu nového dopravního prostředku;
• systém exportu a importu v rámci Evropských společenství byl nahrazen systémem tzv. intrakomunitární
akvizice (intrakomunitární plnění)160;
• systém exportu a importu je nadále uplatňován pouze se třetími zeměmi.
S účinností od roku 1993 zavedla směrnice č. 92/77/EEC minimální hranice pro standardní sazbu stanovila
minimum 15 % a pro sníženou sazbu 5 %. Dále stanovila, že členské státy mohou aplikovat pouze dvě snížené
sazby daně. Směrnice také dovolovala přechodné období, po které členské státy směly aplikovat v oblasti snížené
sazby daně sazbu nižší jak 5 %161.
V oblasti základních sazeb daně z přidané hodnoty po účinnosti směrnice č. 92/77 /EEC v roce 1993 všechny
členské země Evropských společenství plně respektovaly 15% minimální hranici základní sazby daně. Zcela opačná
situace ovšem nastala v oblasti minimální 5% hranice u snížené sazby daně a zejména v oblasti počtu snížených
sazeb daně z přidané hodnoty.
Některé státy i po roce 1993 nerespektovaly povinnost uplatňovat pouze dvě snížené sazby daně z přidané hodnoty.
Taktéž doposud není respektována minimální hranice pro sníženou sazbu daně z přidané hodnoty ve výši 5 % (např.
Lucembursko, Francie nebo Irsko).
K velkým prioritám Evropské komise v oblasti harmonizace nepřímých daní patřil přechod z principu země určení
na princip země původu. Princip zdanění dle země určení znamená, že z vyváženého zboží se DPH neplatí (při
vývozu je daň vrácena), a zboží je zdaněno až v zemi konečné spotřeby.
Přechod na princip země původu ovšem předpokládá zavedení jednotné daňové sazby, neboť v opačném případě by
se stejné zboží prodávalo s různými sazbami daně podle místa původu. Z výše uvedených důvodů tento přechod
doposud nebyl učiněn a stále se užívá princip země určení. Přestože se dle původních záměrů Evropské komise mělo
jednat pouze o přechodný stav, dosavadní fungování tohoto systému se velmi osvědčilo. Důvodem je skutečnost, že
uplatňování výše uvedeného principu umožňuje členským státům zachovat svobodu ve volbě výše daňové sazby členské státy mohou zvolit takovou sazbu daně, která nebude způsobovat deformace na trhu, či přesuny společností
poskytujících služby.
Resume:
The harmonisation of taxes in the European Communities is disputable because it is necessary to maintain a
maximum of fiscal autonomy of individual Member States. In the context of the Monetary Union the role of central
banks is limited because the European Central Bank has partially taken over their powers. Fiscal instruments
remained to the Members States for economic interventions (these are mainly taxes and the level of government
costs), therefore their use should be highly autonomous to provide the states with the possibility to balance
economic shocks. The harmonisation is not desirable because in terms of incomes into the state budgets it restricts
the fiscal policy. The fact that tax rates correspond to preferences and speacial features of individual states is
another, even more imporatnt reason, for a negative attitude to the harmonisation.
Seznam použité literatury:
Uvedena pod čarou
160
Dodání zboží do jiného členského státu plátci daně je obecně osvobozeno od daně, podobně pak pořízení zboží z jiného členského státu od
plátce daně podléhá dani s nárokem na odpočet -viz zákon č. 235/2004 Sb., o dani z přidané hodnoty, ve znění zákona č. 635/2004 Sb. a zákona
č. 6691 /2004 Sb.
161
Jednalo se zejména o ty státy, které aplikovaly na určité zboží nulovou sazbu daně. Přechodné období bylo třeba pro přeřazení tohoto zboží do
snížené sazby daně (zboží bylo nejprve přeřazeno do kategorie např. 3% sazby a až po určité době do kategorie snížené sazby daně. aby
nedocházelo k cenový šokům).
160
Adresa:
JUDr.Marie Emilie Grossová, Ph.D.
Vysoká škola mezinárodní vztahů a veřejné správy
U Santošky 7
796 01 Praha
161
162
PRÁVNA ÚPRAVA KOMERČNÉHO POISŤOVNÍCTVA NA SLOVENSKU V OBDOBÍ
ROKOV 1993 - 2003
Miriam Nehajová; Kristína Králiková
Právna konzultantka, Viedeň; Prezídium Policajného zboru, Bratislava
Abstrakt: Obsahom príspevku je prezentácia problematiky právnej úpravy komerčného poisťovníctva
na Slovensku za prvú dekádu existencie samostatnej demokratickej Slovenskej republiky, teda od roku
1993 do roku 2003. Okrem toho sa v ňom poukazuje na riešenie problematiky poistenia a poisťovníctva
v členských štátoch Európskej únie (ďalej len „EÚ“) a v súvislosti s integráciou Slovenskej republiky
(ďalej len „SR“) i na vplyv Európskej únie a jej smerníc na právnu úpravu slovenského poisťovníctva.
Spracovanú problematiku doplňuje aj prehľad historického vývoja poisťovníctva. Charakterizujú sa tak
jeho jednotlivé vývinové obdobia v 20. storočí.
Text tohto odborného príspevku plynulo prechádza do rozobratia jednotlivých zákonov dotýkajúcich sa
komerčného poisťovníctva, ktoré boli prijaté od vzniku samostatnej demokratickej Slovenskej republiky.
V závere práce je pozornosť sústredená na priblíženie a rozbor osobitnej inštitúcie v oblasti
poisťovníctva, ktorou je Exportná a importná banka Slovenskej republiky (ďalej len „Eximbanka“),
a to z pohľadu de lege lata.
Kľúčové slová: poisťovníctvo, komerčné poisťovníctvo, poistenie, zaistenie, právna úprava poistenia a
poisťovníctva, poistný trh, Exportná a importná banka Slovenskej republiky (Eximbanka).
PREDHOVOR
Témou príspevku je právna úprava komerčného poisťovníctva na Slovensku v období rokov 1993 až 2003, teda
prvého desaťročia jestvovania samostatnej a demokratickej slovenskej štátnosti po rozdelení bývalej česko –
slovenskej federácie, naostatok oficiálne označovanej ako Česká a Slovenská Federatívna Republika. Motiváciou na
jeho spracovanie bola nielen skutočnosť desaťročného jubilea tejto novodobej slovenskej demokratickej štátnosti,
ale tiež skutočnosť, že poistenie, ako to aj dokumentujú hospodárske dejiny ľudskej spoločnosti, pomáha o. i. riešiť
tiež základné problémy človeka, ktoré môžu vzniknúť v súvislosti s mimoriadnou, náhodnou, a teda
aj neočakávanou udalosťou. Tým plní poistenie úlohu stabilizátora ekonomickej úrovne podnikateľských subjektov
a životnej úrovne obyvateľstva. V tomto ohľade má poistenie nezastupiteľné miesto v ekonomike, ale i v práve.
Poistenie ochraňuje pred rizikom a jeho následkami. Výhodnejšie a príťažlivejšie je určite predchádzať
nebezpečenstvu už vtedy, keď je malé a rovnako malá je aj pravdepodobnosť vzniku nepredvídanej udalosti, ako
riešiť jej následky. Na uspokojenie tohto cieľa nám slúžia rôzne subjekty poistného trhu. Využívame ich produkty
bez toho, aby sme vedeli, ako takéto inštitúcie fungujú. Prispievame do spoločných fondov peňažnými
prostriedkami, ktoré sa nám nemusia vždy vrátiť. Kam však tieto naše peniaze plynú? Ako s nimi tieto inštitúcie
narábajú? Takéto a podobné otázky si určite mnohý z nás už položili. Ale koľký z nás na ne poznajú skutočne
odpoveď?
Zložitosť a náročnosť samotného poisťovníctva len pridáva na zaujímavosti tejto témy. Rozdiely medzi právnou
úpravou poistenia hneď po tzv. nežnej revolúcii 1989 a v dnešnej dobe sú tiež neprehliadnuteľným a pútavým
špecifikom tejto témy. Okrem toho upútava v dnešnej dobe tak často spomínaná téma týkajúca sa EÚ a jej vplyvu na
jej členské krajiny a ich právny poriadok. Práve EÚ má totiž na náš právny poriadok nemalý vplyv. S procesom
integrácie vznikla potreba novelizácie niekoľkých zákonov a výnimkou nebol ani zákon o poisťovníctve. Najmä
z týchto, ale aj iných dôvodov téma poisťovníctva oslovuje odborníkov aj laikov tak naliehavo, že sme sa rozhodla
pre jej spracovanie do podoby tohto odborného článku.
Zamerali sme sa v ňom na vymedzenie podstaty poistenia, jeho historického vývoja, legislatívnej úpravy, pričom
sme sa snažili priblížiť i európsku úpravu tejto problematiky a jej vplyv na vývoj poisťovníctva na Slovensku i na
potrebu vypracovania návrhu nového zákona o poisťovníctve. V príspevku sme tiež stručne načrtli charakteristiku
a produkty osobitnej bankovej a poisťovacej inštitúcie, a to Eximbanky, ktorá nepochybne tvorí súčasť poistného
trhu.
Tento odborný príspevok má byť tiež súčasne parciálnym prvkom, tvoriacim časť mozaiky poznatkov získavaných
v rámci realizácie na roky 2005 až 2008 plánovanej spoločnej vedecko – výskumnej aktivity Akadémie Policajného
163
zboru v Bratislave (Slovenská republika), Evropského polytechnického institutu (Česká republika) a Vysokej školy
Karlovy Vary (Česká republika), napriamenej na výskum možností rozvíjania podnikateľských aktivít
v prihraničných oblastiach Európy. I keď tento príspevok expressis verbis o takto koncipovanom vedeckom
výskume nepojednáva, jeho základná úloha a snaha o jeho rozširujúce poslanie smerujúce na základňu dynamizácie
stanovených vedecko – výskumných aktivít s týmto tematickým zameraním je však z jeho obsahu určite zrejmé.
ÚVOD
Z dôvodu nového formovania sa poistného trhu na Slovensku v rokoch 1993 až 2003 a zároveň transformácie
slovenskej ekonomiky prebieha dosiaľ dynamická transformácia aj v odvetví poisťovníctva. Vstupom Slovenska do
EÚ v roku 2004 bolo možné predpokladať vytvorenie zóny voľného obchodu, t.j. postupné uvoľňovanie pohybu
tovaru a smerovanie k voľnému pohybu služieb, vrátane poisťovacích, čo sa v roku 2004 naozaj stalo realitou. Aby
sme ju dokázali priblížiť, sledujeme v našom odbornom článku právnu úpravu komerčného poisťovníctva v rôznych
obdobiach jej vývoja, avšak ťažiskovo v uvedenej dekáde prielomových rokov. Z metodologického a metodického
hľadiska je preto náš príspevok rozčlenený do piatich kapitol, v ktorých sú postupne rozoberané jednotlivé parciálne
problematiky dotýkajúce sa komerčného poisťovníctva a komerčného poistenia.
V prvej kapitole je charakterizovaný inštitút poistenia. Pritom táto kapitola resp. relatívne uzatvorená textová časť
príspevku vymedzuje podstatu poistenia, definuje pojem riziko a vystihuje základné členenie rizika.
Obsahom druhej kapitoly je načrtnutý historický vývoj poisťovníctva, pričom na jej začiatku sa rozoberá vývoj vo
svete a v druhej časti tejto kapitoly historický vývoj poisťovníctva v Československu v jednotlivých dejinných
obdobiach.
V tretej kapitole sa zaoberáme jednotlivými zákonmi, prijatými po roku 1989 na úseku komerčného poisťovníctva
na Slovensku, dôvodmi ich prijatia a pritom ich aj stručne charakterizujeme. Súčasne sa zameriavame najmä na
zákon č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ten aj hlbšie analyzujeme. Taktiež
sa snažíme poukázať na poistné odvetvia v EÚ a smernice EÚ, ktoré majú nepochybne vplyv na slovenskú právnu
úpravu komerčného poistenia.
Vo štvrtej kapitole sme načrtli potrebu a dôvody novelizácie platného zákona o poisťovníctve, ktorá súvisí so
vstupom SR do EÚ. Zároveň sme tu poukázali na niektoré dôležité body obsiahnuté vo vtedajšom novom návrhu na
novelizáciu zákona o poisťovníctve.
V piatej kapitole sú obsiahnuté ďalšie problémy súvisiace s realizáciou komerčného poisťovníctva a komerčného
poistenia a ich analýza, ako napr. charakteristika inštitúcie Eximbanky, charakteristika zákona č. 80/1997 Z.z.
o Exportno-importnej banke Slovenskej republiky, rozbor postavenia, úloh a činnosti poisťovacej divízie tejto
inštitúcie a jej hlavné produkty v oblasti poisťovníctva v stanovenom období atď.
V závere príspevku je spracované zhodnotenie a krátke zhrnutie poznatkov dosiahnutých pri analýze a syntéze
predmetnej problematiky. V zozname použitej literatúry sme uviedli informačné zdroje, ktoré sme použili ako
fundament informácií pri písaní tejto odbornej práce.
1
Všeobecná charakteristika poistenia
„Človek musel vždy bojovať s prírodou, aby mohol prežiť. Ako sa musí s prírodou vysporiadať divoch, aby uspokojil
svoje potreby, aby uchoval a reprodukoval svoj život, musí sa s ňou vysporiadať aj civilizovaný človek a musí to
robiť vo všetkých spoločenských formách a za všetkých možných spôsobov výroby.“162
1.1
Podstata poistenia
Na začiatok sformovávania informácií o poistení a poisťovníctve by bolo azda vhodné spomenúť, kde vôbec má
poistenie ako inštitút svoj prapôvod. Ak sa pozrieme do ďalekej minulosti, zistíme, že poistenie nevzniklo umelo,
ale práve naopak, prirodzenou cestou, keď si človek začal uvedomovať stále nebezpečenstvo ohrozenia života,
zdravia, či majetku. Takéto ohrozenie vznikalo v dôsledku uvedomelej činnosti, pôsobením prírodných síl, napr.
živelných pohrôm, rozličných chorôb, či náhodných okolností. Čoraz viac sa však do popredia dostávali aj iné
162
PATOPRSTÝ, J. – MARVAN, M.: Dejiny poisťovníctva v Československu do roku 1918. 1. diel. Praha : Novinář, 1989, str. 11; pozri tiež
KRÁLIK, J. – JAKUBOVIČ, D.: Slovník finančného práva. Bratislava : Veda, 2004, str. 190 – 193, 134 – 135, 138 - 139
164
okolnosti, podmieňujúce potrebu poistenia. Aj v dnešnej dobe sú hlavnou témou horlivých diskusií príčiny, ktoré
poistné vzťahy podporujú, ako napr. terorizmus, zraniteľnosť nových technológií, jednoducho povedané
nedokonalosť samotnej spoločnosti. Všetky tieto príčiny však mali niečo spoločné, a to, že neboli ovplyvniteľné
ľudskou vôľou. Ako je teda vidieť, človek vlastnými skúsenosťami zistil potrebu vzniku inštitútu poistenia.
Racionálna ľudský jedinec si začal postupom času uvedomovať, že tieto nebezpečenstvá hrozia za rovnakých
okolností každému rovnako. Prvou a základnou otázkou preto bolo, ako najlepšie predísť takémuto nebezpečenstvu.
Samozrejme, že sa má rozumný človek v prvom rade správať preventívne a obozretne tak, aby čo možno
najefektívnejšie predišiel rôznym nebezpečenstvám pre seba a pre svoj majetok. Čo však ale v prípade, keď
preventívne správanie sa nepostačuje? Prirodzene, človek prišiel časom na to, že je potrebné a vhodné vytvoriť si
rezervy, ktoré mu v prípade vzniku určitej negatívnej udalosti umožnia dodatočne pokryť aspoň časť straty, ktorá
mu touto udalosťou vznikla na majetku.
Postupom času si ľudský jedinec uvedomil tiež, že takéto nebezpečenstvo sa vyskytuje opakovane a účinnejším
riešením by preto bolo, keby sa väčší počet osôb spojil v jednotnom úsilí kolektívne predchádzať hroziacemu
nebezpečenstvu, alebo kolektívne riešiť problém odstránenia škody, ktorá už vznikla. Ľudia tak postupne historicky
dospeli k metóde sebaochrany, ktorá dnes nesie názov metóda poistenia.
Metóda poistenia vychádza z idei resp. myšlienky alebo tézy, kde väčší počet osôb ohrozených určitým
nebezpečenstvom prispieva do spoločných rezerv, pričom z nich sa potom pokryjú škody u tej osoby, kde
nebezpečenstvo skutočne vzniklo, t.j. u osoby, u ktorej nastala poistná udalosť. Hovoríme tu potom tiež o tzv.
podmienenej návratnosti. Treba si uvedomiť, že v prípade poistenia jednotlivé subjekty dobrovoľne na základe
zmluvného vzťahu prispievajú do spoločných rezerv, pričom sú si vedomé, že ich peniaze nemusia dostať späť. Aj
preto sa pri definícii pojmu poistenia stretávame s pojmom solidárnosť. Na tie peniaze, ktoré investovali do
vlastného poistenia majú teda poistené subjekty nárok len vtedy, keď u nich nastane poistná udalosť, pričom poistné
náhrady nie sú závislé od výšky zaplateného poistného, ale môžu byť väčšie (vyššie) alebo naopak menšie (nižšie).
V takomto prípade používame pojem neekvivalentnosť. To znamená, že poistenie samo o sebe neodstraňuje riziko,
a ani ho komerčná poisťovňa na seba nepreberá. V opačnom prípade by poisťovni vznikla strata a nie strata
poistenému subjektu.
1.2
Pojem riziko a jeho členenie
V súvislosti s výkladom problematiky poistenia a poisťovníctva tu prvotne treba spomenúť pojmy ako
nebezpečenstvo, či riziko. V jazykových slovníkoch sa používajú tieto výrazy ako synonymá. Pojem
nebezpečenstvo je v literatúre definovaný ako neistota, že dej alebo činnosť bude mať kladný alebo záporný
predpokladaný výsledok. V teórii poisťovníctva sa však pojem riziko definuje precíznejšie, ako „nepriaznivá
udalosť v živote človeka“.163 Ako vidíme, riziko znamená len potenciálnu možnosť odchýlky od predpokladaného
cieľa, ktorá sa môže, ale nemusí prejaviť vznikom strát. Pojem rizika ako taký sa v poisťovníctve používa pri
definovaní poistenia ako presunu rizika negatívnych dopadov náhodilostí z ekonomického subjektu na špeciálnu
peňažnú inštitúciu, ktorou je komerčná poisťovňa.
Riziká môžeme tiež členiť podľa rôznych kritérií. Pre riziko ako pojem a jeho členenie je dôležité jeho početnosť
a jeho závažnosť. Podľa toho členíme riziká na:
• riziko fyzické a riziko morálne,
• riziko prírodné a riziko spôsobené ľudským faktorom (umelé),
• riziko finančné a riziko materiálne,
• riziko, ktorého výsledkom môže byť len strata, označujeme ako riziko skutočné (čisté), a riziko, pri ktorom
existuje rovnaká možnosť dosiahnuť kladnú odchýlku (zisk), ako aj zápornú odchýlku (stratu) ako riziko
špekulatívne,
• riziko elementárne (základné) a riziko špecifické (osobité či zvláštne),
• riziko poistiteľné a riziko nepoistiteľné,
• riziko živelné a riziko neživelné,
• riziko obchodno – podnikateľské a pod.
Z hľadiska komerčného poisťovníctva je dôležité členenie rizík na riziko poistiteľné a riziko nepoistiteľné.
Poisťovňa totiž nepoistí každé riziko, ale iba také, pri ktorom existuje možnosť stanovenia pravdepodobnosti škody
a jej ocenenie rizikového vyrovnania.
163
CHOVAN, P.: Komerčné poisťovníctvo. Bratislava : Ekonóm, 1998, str. 5
165
Uvedené poznatky môžeme teda zhrnúť do formulácie, že poistenie vychádza z týchto skutočností:
• každodenný život je spojený s určitým rizikom,
• riziko predpokladá eventualitu, t.j. možnosť, že určitá udalosť nenastane,
• proti eventualite stojí nemožnosť a istota,
• eventualita spočíva na neistote, či určitá udalosť nastane, resp. kedy nastane, prípadne v akom rozsahu,
• základom sa musia teda stať udalosti možné a neisté.164
2
Historický vývoj poisťovníctva
2.1.
Historický vývoj poisťovníctva do roku 1918
Inštitút poistenia je takmer rovnako starý ako právo alebo štát moderného typu. Korení však už v staroveku. Prvé
neformálne poistné zmluvy boli totiž uzatvárané už v starom Egypte, medzi Židmi - poistenie vena, medzi Grékmi –
poistenie pre prípad úteku otrokov. Vyspelejšie formy poistenia možno zaznamenať v starom antickom Ríme, kde
existovali viaceré inštitúcie, ktoré mali zabezpečiť dôstojný pohreb svojich členov a neskôr aj finančné prostriedky
svojich pozostalých. Boli to predovšetkým rôzne spolky s vlastnými stanovami.
Námorné pôžičky (faenus nauticum) mali už charakter komerčného poistenia. Ich podstatou bolo, že veriteľ
požičiaval na vysoké úroky určitú čiastku s tým, že dlžník ju musel vrátiť, ak sa loď nedostala na miesto určenia.
Spôsobená škoda sa pôvodne nahradzovala poskytnutím materiálu, práce alebo peňazí. Poistenie obstarávali najprv
združenia obchodníkov a výrobcov na zabezpečenie zvláštneho, nákladného a riskantného podnikania. K rozvoju
všetkých foriem poistenia, ale najmä komerčného poistenia prispel významnou mierou práve rozvoj obchodu
a remesiel v stredoveku a osobitne v novoveku. Známe je, že v stredovekých mestách vznikali v dejinách veľmi
známe rozličné profesijné zoskupenia osôb (napr. remeselnícke cechy), ktoré poskytovali svojim členom nielen
ochranu fyzickú a právnu, ale aj finančnú (prípadne materiálnu) zo spoločnej pokladnice.165
Prvá dosiaľ známa poistná zmluva bola podpísaná v roku 1379 v talianskej Pise. Týkala sa komerčného námorného
poistenia a tým aj námorného práva. Komerčné poisťovníctvo ďalej rozkvitalo a jednoznačne prevládalo nad
poisťovacou činnosťou vzájomných podporných a poisťovacích spolkoch v období priemyselnej revolúcie.
V Anglicku vznikla napríklad v roku 1871 ešte aj dnes známa poisťovacia spoločnosť Lloyd´s ako centrum
námorného poistenia so sídlom v Londýne. Prvá česká vzájomná poisťovňa bola založená v roku 1827. Na
Slovensku sa už v 16. storočí organizovali svojpomocné spolky, najmä v banských oblastiach (Banská Bystrica,
Banská Štiavnica) a spolky chovateľov dobytka v poľnohospodárskych oblastiach. Podstatné prvky požiarneho
poistenia obsahoval požiarny štatút 13 spišských miest z roku 1752. Prvá poisťovacia spoločnosť pre poisťovanie
dopravy po Dunaji vznikla v Komárne v roku 1807. Cisársky patent zo 4. 11. 1819 však už umožňoval vznik
výlučne len súkromných poisťovní, čím podstatne ovplyvnil aj poisťovaciu a poistnú klímu na dnešnom území
Slovenska. Neskôr vznikali roľnícke vzájomné pokladnice, a to už v počiatkoch 19. storočia, pričom svojim členom
neslúžili výlučne len ako úverové a sporiteľnícke inštitúcie, ale aj ako poisťovacie korporácie. Pred rokom 1918 ale
na Slovensku už nebola ani jedna slovenská poisťovňa. Pôsobili tu len filiálky maďarských a rakúskych poisťovní,
hoci krátko tu v roku 1877 mala filiálku česká poisťovňa Slávia z Prahy.
Za historicky prvú rýdzo slovenskú poisťovňu považujeme až 3. 2. 1919 založenú Prvú slovenskú poisťujúcu
spoločnosť, úč. spol. v Žiline, ktorá si ešte v tom istom roku zmenila názov na Slovákia všeobecná poisťovňa, úč.
spol.. Väčšinu jej účastín ale vlastnili zahraničné poisťovne. V apríli 1919 vznikla druhá slovenská poisťovňa
v Bratislave s názvom Prvá slovenská poisťovňa, úč. spol., v poradí treťou národnou poisťovňou bolo Slovenské
roľnícke poisťujúce družstvo v Bratislave. Prvé stanovy družstva z roku 1920 znejú na meno Karpatia roľnícke
poisťujúce družstvo pre Slovensko. V roku 1921 bola založená Slovenská poisťovňa, úč. spol. v Bratislave, následne
v roku 1923 všeobecná poisťovňa Domov, úč. spol., pričom sa poisťovne Domov a Slovákia zlúčili a obe pôsobili
pod názvom Prudentia poisťovňa proti škodám, a. s. v Prahe. Na Slovensku tiež pôsobilo vyše sto miestnych
spolkov na poistenie hovädzieho dobytka a koní a v roku 1936 bol založený poisťovací zväz spolkov pre vzájomné
poisťovanie hospodárskych zvierat. Tatra poisťujúca úč.spol. vznikla počas vojnovej Slovenskej republiky. Jej
zakladateľom bola Tatra banka.
164
GRÚŇ, Ľ. - KRÁLIK, J.: Finančné právo pre ekonómov. Osobitná časť. Bratislava : Ekonóm, 1995, str. 45
GRÚŇ, Ľ. - KRÁLIK, J.: Finančné právo pre ekonómov. Osobitná časť, cit. 3, str. 46; tiež pozri KRÁLIK, J. – JAKUBOVIČ, D. –
ŠMÁTRALA, M. : Abeceda finančného práva. Bratislava : Veda, 2005, str. 190 - 259
165
166
Zdôrazňujeme teda týmto demonštratívnym výpočtom, že ďalší rozvoj obchodu, a to nielen domáceho, ale aj na
medzinárodnej úrovni, si vyžiadal vznik prvých poisťovní zaoberajúcich sa aj poistením úverov. V Nemecku
vznikla napríklad poisťovňa Globus, ktorá svoju činnosť začala už v roku 1898.
2.2
Vývoj poistenia a poisťovníctva v Československu
2.2.1
Československé poisťovníctvo v období rokov 1918 – 1945
Na území Slovenska skončili všetky pokusy založiť vlastnú národnú poisťovňu v čase Rakúsko – Uhorska
neúspechom. Až nostrifikačným zákonom z roku 1919 sa malo vedenie podnikov v rôznych oblastiach ako
i v poisťovníctve preniesť na územie Československej republiky. Takto vznikla Slovenská poisťovňa ako akciová
spoločnosť a družstevná poisťovňa Karpatia obe so sídlom v Bratislave.
Za východiskové body môžeme považovať najmä rok 1918 ako rok vzniku Československej republiky. Od tohto
obdobia bolo prijatých niekoľko zákonov a vzniklo i viacej poisťovní. Ďalším rokom bol rok 1938 kedy malo
v Bratislave svoje sídlo 37 poisťovní, ako slovenské poisťovne však vystupovali iba tri – Slovenská poisťovňa,
Domov – Slovakia a Karpatia.
Po vzniku Slovenského štátu bola na české poisťovne uvalená nútená správa a od 1. januára 1942 boli zlúčené do
poisťovne Tatra.
Až do roku 1945 existovalo na území Československa veľa poisťovní, ktoré si navzájom konkurovali. V roku 1945
došlo k znárodneniu poisťovníctva a to dekrétom prezidenta republiky č. 103/1945 Zb. z 24.10.1945. Týmto
dekrétom došlo k obmedzeniu konkurencie a k sprísneniu štátneho dozoru nad poisťovňami. Poisťovne začala riadiť
tzv. Poisťovacia rada, zložená zo šiestich odborníkov doporučených politickými stranami a po jednom zástupcovi
ministerstva financií, ministerstva zahraničného obchodu, ministerstva priemyslu, ministerstva poľnohospodárstva,
ministerstva vnútorného obchodu a ministerstva pôšt.
2.2.2
Poisťovacia rada vypracovala v roku 1946 dvojročný plán československého znárodneného poisťovníctva. To
smerovalo k zlúčeniu veľkého počtu poisťovní do piatich štátnych poisťovní v roku 1947, a proces ich násilnej
koncentrácie bol dokončený v roku 1948. Vzniklo päť poisťovní: Poisťovňa Slavia, Pražská poisťovňa, Prvá
československá poisťovňa, Poisťovňa Slovan, Nemocenská poisťovňa. To umožnilo zapojiť poisťovníctvo do
plánovitého riadenia národného hospodárstva a zároveň zjednodušilo a zlacnilo poistnú ochranu.
2.2.3
Obdobie po februári 1948 možno označiť ako obdobie zásadných politických a ekonomických zmien. K moci sa
dostala Komunistická strana Československa (ďalej len „KSČ“), ktorá sa, vari aj pod tlakom sovietskych
ekonomických poradcov a skúseností, rozhodla presadiť novú organizačnú štruktúru vo všetkých oblastiach
verejného i hospodárskeho života. Ich cieľom bolo vybudovanie principiálne novej, tzv. socialistickej spoločnosti.
I poisťovníctvo neušlo tomuto zámeru a aj tu bola nastolená nová koncepcia organizácie spoločenských vzťahov na
tzv. socialistických princípoch vlastníctva. Vústila do vytvorenia jednej poisťovne pre celé územie Československej
republiky.
Z hľadiska štátoprávneho usporiadania možno obdobie rokov 1948 – 1989 rozdeliť na dve samostatné obdobia:
• obdobie unitárneho štátu, 1948-1968, zakončené politickou krízou, ktorej začiatky boli už v roku 1960
charakterizovateľné výrazným obmedzením práv slovenských národných orgánov v rámci nového územného
členenia štátu (Ústava Československej socialistickej republiky 1960),
• obdobie federatívneho štátu, 1969-1989, zakončené udalosťami v novembri 1989 a nástupom nových
politických síl.166
Výsledkom úsilia KSČ bol vyhláškou Ministerstva financií zo dňa 25.5.1948 s účinnosťou od 1.1.1948 realizovaný
vznik jediného monopolného národného podniku v poisťovníctve - Československej poisťovne, ktorá bola na
základe zákona č. 85/1952 Zb. s účinnosťou od 1.1.1953 v roku 1953 premenovaná na Štátnu poisťovňu. Riadiacim
orgánom sa stalo ministerstvo financií – Hlavná správa Štátnej poisťovne. Tým, že sa odstránila konkurencia
a Štátna poisťovňa tým získala monopolné postavenia, mohla ako jediná poisťovňa v tom období progresívne
rozširovať služby – poistnú ochranu a pritom znižovať poistné v dôsledku nižších nákladov na prevádzku poistenia.
166
PATOPRSTÝ, J.: Dejiny poisťovníctva v Československu v rokoch 1945 – 1992. 3. diel. Bratislava : Alfa konti, 1996, str. 100
167
V roku 1968 v súvislosti s procesom federalizácie došlo k rozdeleniu tohto podniku na Českú státní pojišťovnu a
na Slovenskú štátnu poisťovňu, ktoré na základe vzájomnej dohody sa stali monopolnými organizáciami na svojom
území, teda v Českej socialistickej republike a v Slovenskej socialistickej republike. Obe novovzniknuté poisťovne
mali samozrejme záujem na rozširovaní poskytovaných služieb, ale veľký vplyv na výsledné efekty ich činnosti
mali zložité ekonomicko-právne vzťahy medzi poisťovňami a potencionálnymi zákazníkmi. Tieto vzťahy
ovplyvňovalo mnoho faktorov, ako napr. ekonomická a finančná stabilita, súbor sociálnych faktorov zahrnutých do
pojmu „životná úroveň“, objem nerealizovanej, voľnej kúpnej sily obyvateľstva a pod.
Určitým medzníkom vo vývoji československého poisťovníctva bol rok 1975, kedy došlo k zvýhodneniu životných
poistení zavádzaním prémií k poistným čiastkam v dôsledku novej kalkulácie na báze bezziskovosti tohto poistného
odvetvia. Pri analýze zdrojov nových poistení sa ukazujú dve základné kategórie: majetkové poistenie a životné
úrazové poistenie. Najmä životné poistenie s kombináciou úrazového poistenia sa stalo vhodným doplnkom celého
systému sociálnych istôt.167
Pozoruhodné, avšak prirodzené je, že až v roku 1991 došlo k demonopolizácii poisťovníctva v Československu,
platnosť nadobudli nové zákony o poisťovníctve, ktorými sa vytvoril priestor pre slobodné podnikanie v tejto oblasti
a tým tiež možnosť vzniku nových poisťovní aj so zahraničným kapitálom.
3
Legislatívny rámec komerčného poisťovníctva
3.1
Legislatívny vývoj komerčného poisťovníctva po roku 1989
3.1.1.
Dôvody prijatia zákona č. 24/1991 Zb. o poisťovníctve v znení neskorších predpisov
Ako sme už spomínali, bolo potrebné v prvom období po roku 1989 odstrániť predovšetkým štátny monopol v
poisťovníctve a vytvoriť základné podmienky pre podnikanie v poisťovníctve. Z uvedeného dôvodu 18. decembra
1990 bol v Slovenskej národnej rade prijatý nový zákon o poisťovníctve, ktorý nahradil s účinnosťou od 1.3.1991
zákon č. 82/1966 Zb. v znení zákona č. 162/1968 Zb.
Príčiny tejto legislatívnej úpravy boli rôzne, avšak vplývalo na ňu najmä očakávané osamostatnenie sa republík
tvoriacich dovtedy federatívny česko – slovenský zväzok a následný vznik Slovenskej republiky ako samostatného
štátu, rozvoj trhu a očakávaný vstup zahraničného kapitálu na slovenský poisťovací trh. Právnym predpokladom pre
demonopolizáciu poisťovníctva a liberalizáciu poistného trhu bol zákon č. 24/1991 o poisťovníctve, ktorý zakotvil
nové princípy pre podnikanie v tejto oblasti. Výsledkom bolo zrušenie monopolu poisťovne a vytvorenie
podmienok pre vznik konkurencie v poisťovníctve.
3.1.2
Zákon č. 24/1991 Zb. o poisťovníctve v znení neskorších predpisov
Hlavnou úlohou nového zákona bolo určiť základné podmienky pre podnikanie jednotlivých subjektov na poistnom
trhu, úlohy a postavenie dozorného orgánu, ktorým sa stalo Ministerstvo financií SR. Týmto zákonom boli
stanovené základné princípy prevádzkovania poisťovacej činnosti, ako je povolenie na podnikanie, stanovenie
povolených právnych foriem poisťovní, pravidlá kontroly ich hospodárenia. Okrem toho vytvoril ďalšie legislatívne
predpoklady na rozvoj trhového mechanizmu, ale i posilňovanie sociálnych istôt obyvateľov.
Zákonom SNR č. 25/1992 Zb. bola vykonaná novelizácia zákona o poisťovníctve č. 24/1991 Zb., v ktorom bola
stanovená povinnosť uzatvárať životné poistenie osôb s trvalým bydliskom v Slovenskej republike, poistenie
majetku na území SR a poistenie zodpovednosti za škody na území Slovenskej republiky iba v poisťovniach, ktoré
majú povolenie na podnikanie v poisťovníctve na území Slovenskej republiky.
Koncom mája 1992 nadobudol platnosť zákon SNR č. 197/1992, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o poisťovníctve
dôležitý z toho aspektu, že sa ním odstraňovali legislatívne obmedzenia, týkajúce sa výšky podielu zahraničného
kapitálu v poisťovniach, ktoré podnikajú na území Slovenskej republiky. Zahraničné poisťovne podľa tohto zákona
môžu na území Slovenskej republiky buď založiť akciovú spoločnosť so 100-percentnou majetkovou účasťou, alebo
sa podieľať na založení poisťovne spolu s domácim subjektom, pričom podiel účasti zahraničnej poisťovne nie je
nijako obmedzovaný.
167
MAJTÁNOVÁ, A. - PELIKÁNOVÁ, D.: Poistný trh a ekonomika poisťovníctva. Bratislava : Rektorát Vysokej školy ekonomickej, 1992, str.
33
168
Okrem uvedených zákonov bola v záujme vytvorenia predpokladov na prechod z používaného systému účelových
poistných fondov na technické rezervy vydaná Vyhláška Ministerstva financií SR č. 21/1993 Zb., ktorá ustanovuje
spôsob tvorby a použitia účelových poistných fondov.
V roku 1995 bol schválený zákon č. 306/1995 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon SNR č. 24/1991 Zb. o
poisťovníctve v znení neskorších predpisov. Ťažiskovými zmenami uvedeného zákona bol prechod zo systému
účelových poistných fondov na technické rezervy poisťovní (Direktívy EHS č. 73/239 a 79/267).
V súlade so splnomocnením citovaného zákona, Ministerstvo financií SR pripravilo a vydalo vyhlášku č. 136/1996
Z.z., ktorou sa ustanovuje tvorba, použitie a spôsob umiestnenia prostriedkov rezerv poisťovne a Výnos z 30.
decembra 1996 o spôsobe zisťovania a preukazovania platobnej schopnosti poisťovne.
Ministerstvo financií SR ako gestor implementácie Bielej knihy do slovenskej legislatívy v oblasti poisťovníctva
vykonalo v uplynulom období ďalší dôležitý krok v poisťovacej oblasti. Prijatý zákon č. 306/1995 Z.z., spolu s
uvádzanými vykonávacími predpismi, zahrnul do slovenského poisťovacieho práva mnohé ustanovenia direktív EÚ
pre životné i neživotné poistenia. V súlade s príslušnými direktívami boli v roku 1996 stanovené limity minimálnej
výšky peňažnej časti základného imania potrebnej na udelenie povolenia na podnikanie v poisťovníctve na území
Slovenskej republiky. V roku 1997 bola prijatá ďalšia novela zákona pod č. 356/1997.
Ďalšou dôležitou novelou bol zákon č. 101/2000, ktorý nadobudol účinnosť od prvého apríla roku 2000. Hlavným
cieľom tejto novely bolo posilniť kompetencie štátneho dozoru a vytvoriť predpoklady pre urýchlenie prístupového
procesu Slovenskej republiky do Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (ďalej len „OECD“) a Európskej
únie. Táto novela zákona o poisťovníctve predstavovala len medzikrok k ďalšiemu skvalitňovaniu legislatívy
v oblasti komerčného poisťovníctva na Slovensku.
Posledná novela zákona o poisťovníctve z uvedeného obdobia obsahuje aj ďalšie legislatívne zmeny, ktoré sa
dotýkajú oblasti povolenia na vznik a podnikanie v poisťovníctve a náležitostí žiadostí, ktoré sú v súvislosti s týmto
procesom nevyhnutné. Okrem toho novela zákona umožňuje len jedinú právnu formu poisťovní a zaisťovní, ktorou
je akciová spoločnosť, čím došlo k zrušeniu možnosti zakladať poisťovne ako dovtedy akceptovaný štátny podnik,
nieto ako družstvo alebo spoločnosť s ručením obmedzeným.
Novela zákona sa tiež zameriavala na postupnú realizáciu požiadaviek OECD a EÚ ako umožnenie ďalšej
liberalizácie poisťovacích služieb, podnikanie pobočiek zahraničných poisťovní, poistenie rizík nepokrytých
domácimi poisťovateľmi, zavedenie poistných druhov a odvetví v súlade so smernicami č. 73/239/EHS a
79/267/EHS.
Okrem toho bližšie špecifikovala poisťovacieho sprostredkovateľa a podmienky na udelenie povolenia pre
nezávislého sprostredkovateľa - makléra, po prvýkrát sa zaviedla povinnosť poisťovne zamestnať aktuára.
V novele sa taktiež výrazne posilnila právomoc dozorného orgánu a to najmä:
• pri udeľovaní povolenia na vznik poisťovne a podnikanie v poisťovníctve,
• rozšírením oznamovacích a informačných povinností poisťovní v súlade so smernicami EHS,
• rozšírením právomoci dozorného orgánu pri ukladaní sankcií a pokút,
• rozšírením rozsahu okruhu mlčanlivosti týkajúcej sa dôverných dokumentov a informácií na osoby a
inštitúcie, ktoré s takýmito informáciami prichádzajú do styku.
3.2
Aktuálna právna úprava poistenia v SR do roku 2003
3.2.1
Dôvody prijatia nového zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov
Hlavným predpokladom úspešného výkonu regulačnej úlohy štátu je účinná a kvalitná legislatíva. Právna úprava
poisťovníctva na vtedajšiu dobu postačovala, avšak postupom času prestala vyhovovať predpokladom ďalšieho
rozvoja komerčného poisťovníctva na Slovensku. Rýchly ekonomický a právny vývoj spoločne s postupujúcim
procesom integrácie Slovenskej republiky do európskych štruktúr si vyžiadal zásadné legislatívne úpravy. Z toho
dôvodu Ministerstvo financií SR iniciovalo zaradenie návrhu rekodikovaného zákona o poisťovníctve do
Legislatívneho plánu vlády SR na rok 2000.
169
V legislatívnej oblasti bolo ďalej nutné sústrediť sa na zjednotenie znenia a významov jednotlivých ustanovení
legislatívy SR s predpismi EÚ a dopracovať doterajšiu právnu úpravu v naznačenom zmysle. Okrem toho bolo
potrebné vyriešiť zrušenie monopolu pri zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania.
Cieľom rekodifikovaného zákona o poisťovníctve bolo zabezpečiť vysokú kompatibilitu poistného práva SR s
právom krajín Európskej únie. Mala sa ním tiež zabezpečiť ďalšia liberalizácia pohybu kapitálu v poisťovníctve.
V návrhu rekodifikovaného zákona o poisťovníctve bola integrovaná i potreba zaoberať sa úpravou zaisťovacej
činnosti, ktorá vo svojej podstate predstavuje deľbu poistených rizík na vertikálnej úrovni, na rozdiel od
spolupoistenia, ktoré je tiež delením týchto rizík, ale medzi poisťovňami navzájom v rámci zmluvy o spolupoistení,
teda na úrovni horizontálnej. V zákone bolo nutné taktiež rozlíšiť tzv. fakultatívne zaistenie, t.j. situáciu, keď je
zaistenie dohodnuté k určitej poistnej zmluve a je na rozhodnutí zaistiteľa, či toto poistné riziko príjme. Tento druh
zaistenia je svojim spôsobom obdobou spolupoistenia.
Subjekty, ktoré by mali vykonávať zaisťovaciu činnosť v zmysle rekodifikovaného zákona o poisťovníctve musia
získať príslušné povolenie dozorného orgánu, ktorý bude po podaní žiadosti posudzovať okrem ekonomických
a poistno-technických stránok aj bezpečnosť prevádzkovania takejto činnosti z pohľadu kvalifikačných
predpokladov a trestnoprávnej bezúhonnosti osôb, ktoré budú oprávnené jednať v mene zaisťovne alebo budú v jej
kontrolných orgánoch. Rovnako tak mal podľa tohto návrhu dozorný orgán preverovať kvalitu vlastníkov týchto
spoločností.
Návrh sa taktiež zaoberal skvalitnením právnej úpravy pri zlúčení, splynutí a rozdelení poisťovní, ako aj pri zmene
predmetu činnosti. Podľa návrhu mal zákon jednoznačne upraviť mechanizmus likvidácie poisťovne, mlčanlivosť
osôb a konflikt záujmov a zabezpečiť skvalitnenie systému vnútornej kontroly poisťovne tak, aby útvar, ktorý je
zodpovedný za vnútornú kontrolu a interný audit bol povinný zo zákona informovať dozorný orgán o porušeniach
zákona, resp. iných všeobecne záväzných právnych predpisov.
3.2.2
Poistné odvetvia z pohľadu Európskej únie a vplyv smerníc EÚ na právnu úpravu poistenia v SR
Právna úprava poistenia na našom území vychádza zo smerníc, tzv. direktív EÚ, ktoré boli vypracované Komisiou
Európskej únie a schválené Radou ministrov členských štátov. Európske spoločenstvo vydalo doteraz okolo 20
smerníc. Treba si uvedomiť, že smernice sú Radou EÚ schválené právne normy, ktoré majú za cieľ vzájomné
približovanie právnych poriadkov jednotlivých štátov. Nie sú bezprostredne v jednotlivých členských štátoch
použité, ale musia byť zákonodarnými orgánmi do vnútroštátneho právneho poriadku prenesené.
Jednou z úloh týchto smerníc bolo vytvoriť jednotný katalóg poistných odvetví, pretože tie sú základom na udelenie
koncesie – povolenia na výkon tejto činnosti. V EÚ pritom de lege i de facto existujú dve veľké skupiny poistenia:
• neživotné poistenie,
• životné poistenie.
Rozdelenie neživotných poistení na poistné odvetvia obsahuje smernica č. 73/239/EHS o koordinácii právnych
predpisov, reglementov a správnych aktov týkajúcich sa priamych poistení, iných, než je životné poistenie a ich
vykonávanie.
Rozdelenie životných poistení na poistné odvetvia upravuje smernica č. 79/267/EHS o koordinácii právnych
predpisov, reglementov a správnych aktov týkajúcich sa priamych životných poistení a ich vykonávania. Z hore
uvedeného vyplýva, že bolo možné založiť poisťovňu, ktorá by vykonávala buď životné alebo neživotné poistenie,
t.j. nebolo možné založiť takú poisťovňu, ktorá by vo svojej náplni činností mohla vykonávať oba druhy poistenia
naraz. V prípade už existencie nejakej spoločnosti mal dozorný orgán, ktorý bol príslušný podľa sídla za úlohu
dohliadať na to, aby sa účtovníctvo viedlo oddelene, dohliadať nad správou majetkových a správnych záležitostí,
týkajúcich sa oboch základných druhov poistenia.
Výnimka zo zásady špecializácie sa povolila na základe smernice č. 92/96/RHS. Touto smernicou sa povolilo, aby
životné poisťovne mohli vykonávať i niektoré odvetvia neživotného poistenia, ako napríklad úrazové poistenie,
nemocenské poistenie. Takýto súhlas môže však vydať len dozorný orgán za podmienky oddeleného vedenia
účtovníctva a likvidácie škôd.168
168
BALKO, L. a kolektív: Právna úprava finančného trhu v slovenskom právnom systéme - Právo finančného trhu. Bratislava : Epos, 2003, str.
233,234
170
Treba si uvedomiť, že od 1.júla 1994 funguje v západnej Európe jednotný poisťovací trh. S tým ale ruka v ruke
prišli aj problémy a otázky. Napr., aké riešenie jestvujúcich problémov a prekážkok bude prijaté tak, aby bolo
pokiaľ možno čo najoptimálnejšie? Môžeme tu uviesť i príklad, keďže jedným takým problémom týkajúcim sa
regulácie vstupu na trh, s ktorým sa EÚ musela vyporiadať, bola sloboda sídla a sloboda výkonu služieb pre
poisťovne. Sloboda sídla znamenala požiadavku rovnocenného postavenia a nezvýhodňovania tuzemských
poisťovateľov oproti zahraničným. Inými slovami povedané, zákaz diskriminácie cudzincov. Sloboda poskytovania
služieb ide jeden krok dopredu a znamená možnosť resp. oprávnenie poisťovne vykonávať jej činnosť i za
hranicami jej domovského štátu. So slobodou poskytovania služieb súvisia aj ďalšie dva aspekty.
Prvý aspekt súvisí s dozorom. Pre oblasť dozoru platí princíp sídla krajiny alebo krajiny pôvodu – das
Sitzlandprinzip, Herkunftslandprinzip. To znamená, že dozor nad povolením a podnikaním poisťovne bude
vykonávať ten dozorný orgán, v ktorého mieste má poisťovňa svoje sídlo. V ostatných štátoch nachádzajúce sa
dozorné orgány túto právomoc nemajú a dokonca ani vtedy nie, keď poisťovňa v ich sídle nejakým spôsobom
vykazuje aktivitu. Pretože koncesia vydaná domovským orgánom oprávňuje poisťovňu na činnosti vo všetkých
štátoch EWR, hovoríme aj o tzv. „single – licence – Princip“. To znamená, že ak napríklad nemecká poisťovňa
získa koncesiu na poskytovanie životného poistenia od nemeckého dozorného orgánu, môže túto činnosť vykonávať
i v Rakúsku alebo Francúzsku bez toho, aby mala povolenie od týchto krajín. Rovnako podlieha dozoru nemeckému
orgánu.
Druhý aspekt znamená, že so slobodou poskytovania služieb je spojené i odpadnutie povolenia dozorného orgánu na
všeobecné poisťovacie podmienky. To má za následok, že poisťovne tvoria, formujú svoje všeobecné poistné
podmienky a tým aj produkty voľne a bez spolupôsobenia dozorného orgánu.
Zelená kniha
EÚ prezentovala v nedávnom období na verejnosti knihu pod názvom Finančné služby: odpoveď na očakávanie
spotrebiteľov. Je známa ale skôr pod názvom Zelená kniha. Svoje miesto tu našlo aj poisťovníctvo. Autori Zelenej
knihy načrtli stručne a zrozumiteľne, ako sú príjemcovia poistenia v Európe chránení európskou právnou úpravou
v oblasti finančných služieb, osobitne na úseku poisťovníctva. Ako vidno, základným poslaním európskej právnej
úpravy je teda ochrana príjemcov poistenia. Medzi takéto opatrenia patria: informovanosť príjemcov poistenia ešte
pred uzavretím poistnej zmluvy a potom aj počas jej platnosti, najmä v životnom poistení, právo zriecť sa účinkov
zmluvy v dlhodobom životnom poistení, pravidlá pre konflikt zákonov určujúcich právo poistnej zmluvy podľa
krajiny príjemcu poistenia, opatrenia určené na zabránenie stretu záujmov medzi poistenými a poisťovateľmi
v poistení právnej ochrany, kontrola akcionárov, oddelené prevádzkovanie životného a neživotného poistenia,
úprava konkurenčného prostredia v poisťovníctve, marža solventnosti, minimálny kapitál, Bruselská konvencia
z roku 1968 a Luganská konferencia z roku 1988 týkajúce sa kompetencie súdov a výkonu rozhodnutia, t.j.
procesuálnych záležitostí, úprava medzinárodného práva súkromného, kde je upravená problematika ktorého štátu
príde resp. bude rozhodujúce materiálne právo na použitie resp. aplikáciu, ďalej prijatie rôznych direktív týkajúcich
sa klamnej reklamy, ochrany osôb pokiaľ ide o spracovanie ich osobných údajov, dozoru nad poisťovníctvom, ktoré
smeruje ku kontrole a solventnosti jednotlivých poisťovní, likvidácie poisťovní a pod. 169
EÚ ovplyvnila obsah novo prijatého zákona č. 95/2002 o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov;
napríklad v oblasti postupu povoľovacieho konania, postupu pre odňatie povolenia na podnikanie v poisťovníctve,
inštitútu mlčanlivosti a výmeny informácií, právnych foriem poisťovní, tvorby rezerv atď. Všetky tieto oblasti sú
v ňom upravené v súlade so smernicami EÚ. Zo strany EÚ bol často krát SR vytýkaný monopol štátu v poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Z tohto dôvodu bol preto prijatý zákon
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorým sa
odstránil monopol štátu. Zákon nadobudol účinnosť 1.1.2002. Rozšírili sa aj oznamovacie a informačné povinnosti.
Dozorné orgány majú povinnosť pred udelením oprávnenia na činnosť informovať sa o totožnosti akcionárov
a členov s kvalifikovaným podielom v poisťovacom podniku, ako aj o výške ich podielu. V prípade ich nevhodnosti
majú právo ich aj odmietnuť.
Samozrejme, že nič nie je dokonalé, a z tohto dôvodu i v tejto oblasti by bola potrebná precíznejšia právna úprava.
Problémy, s ktorými sa stretávajú jednotlivé subjekty pri poistných vzťahoch presahujúcich hranice štátu, sú najmä:
• odmietnutie poskytnúť finančné služby nerezidentom,
• problémy pri poskytovaní finančných služieb v inom členskom štáte,
• nízky stupeň harmonizácie v daňovej oblasti,
• problémy v kvalite služieb poskytovaných sprostredkovateľmi,
169
BALKO, L. a kolektív: Právna úprava finančného trhu v slovenskom právnom systéme - Právo finančného trhu, cit. 7, str. 235,236,237
171
•
špecifické problémy v poistení zákonnej zodpovednosti z prevádzky motorových vozidiel, pokiaľ ide o ochranu
návštevníkov z členských štátov.170
3.2.3
3.2.3.1.
Zákon č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
Všeobecná charakteristika zákona, vymedzenie jeho predmetu a základných pojmov
Základnými zásadami, na ktorých je vybudované slovenské poisťovníctvo a samotný inštitút poistenia sú:
• zásada univerzálnosti – najširšie poistenie majetku a osôb,
• zásada úplnosti – maximálna zhoda medzi veľkosťou poistného plnenia a spôsobenej škody,
• zásada reálnosti – poistná náhrada sa v prípade vzniku poistnej udalosti vyplatí, ak budú splnené podmienky
určené v poistnej zmluve.
Princípy, na ktorých je zákon postavený vyhovujú smerniciam EÚ.
1. Princíp ochrany záujmov poistených, ktorý zákon zabezpečuje tým, že stanovuje podmienky, za akých
možno podnikať v oblasti poisťovníctva, určuje sústavné sledovanie platobnej schopnosti poisťovne,
určuje spôsob nakladania s finančnými prostriedkami, ukladá sankcie pre poisťovňu v súvislosti s
porušením povinnosti, nariaďuje prevod poistného kmeňa poisťovne v prípadoch uvedených v zákone.
2. Princíp solventnosti poisťovne, znamená, že na poistnom trhu môže pôsobiť len taká poisťovňa, ktorá
sa preukáže dostatočným kapitálom, aby bola zabezpečená jej platobná schopnosť. Platobnú schopnosť
skúma dozorný orgán pred udelením koncesie ale aj počas činnosti.
3. Princíp koncesie.
4. Princíp verejnosti resp. publicity sa prejavuje v povinnosti poisťovne každoročne zverejňovať svoju
ročnú účtovnú závierku a správy k nej. Takto si každý môže preveriť, či je poisťovňa schopná plniť si
svoje záväzky. Okrem toho sa nútená správa nad poisťovňou zapisuje do obchodného registra, ktorý je
verejne prístupný firemným registrom. V prípade prevodu poistného kmeňa je preberajúca poisťovňa
povinná oznámiť poisteným.
5. Princíp dozoru nad poisťovníctvom.
Cieľmi zákona sú:
• vytvoriť štandardné, medzinárodne akceptované legislatívne prostredie poistného trhu zodpovedajúce
požiadavkám OECD a EÚ,
• upraviť podmienky povoľovania pre poisťovne, zaisťovne a sprostredkovateľov v poisťovníctve a niektoré
vzťahy súvisiace s pôsobením pobočiek zahraničných poisťovní na území Slovenskej republiky,
• zabezpečiť ďalšiu liberalizáciu poisťovacích služieb,
• posilnenie právomoci dohľadného orgánu v poisťovníctve- možnosť monitorovať vývoj na poistnom trhu
a vplývať naň, zasahovať v prípade nedostatkov a porúch,
• vytvoriť právny rámec na uplatnenie konsolidovaného dohľadu poisťovacích spoločností v skupine,
• zlepšiť úroveň ochrany oprávnených záujmov poistených a investorov na poistnom trhu.171
Zákon č. 95/2002 o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov má 73 paragrafov a prílohu, kde
nájdeme klasifikáciu poistných odvetví podľa poistných druhov. Zákon pozostáva z piatich častí. Prvá časť nesie
názov všeobecné ustanovenia, druhá časť vykonávanie poisťovacej činnosti a zaisťovacej činnosti, tretia časť
požiadavky na podnikanie v poisťovníctve, štvrtá časť dohľad nad poisťovníctvom a posledná, piata časť, nesie
názov spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia. Účinnosť nadobudol zákon 1. marca 2002, s výnimkou
ustanovení § 8, § 15 až 21, § 36 ods. 7, ktoré nadobudli účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení
Slovenskej republiky k Európskym spoločenstvám.
Predmet zákona je vymedzený v § 1. Tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, organizáciou,
riadením, vykonávaním činnosti a zánikom poisťovní a zaisťovní so sídlom na území Slovenskej republiky,
s pôsobením pobočiek zahraničných poisťovní a pobočiek zahraničných zaisťovní na území Slovenskej republiky,
sprostredkovanie poistenia a výkon dohľadu nad poisťovníctvom. Ako vyplýva z predmetu zákona, zákon upravuje
sféru tzv. súkromného poistenia, pod ktoré nepatrí zdravotné poistenie, nemocenské poistenie, dôchodkové
zabezpečenie, doplnkové dôchodkové poistenie, poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom
úraze alebo pri chorobe z povolania podľa osobitných predpisov. Takýmito osobitnými predpismi sú napríklad
170
BALKO, L. a kolektív, Právna úprava finančného trhu v slovenskom právnom systéme - Právo finančného trhu, cit. 7, str. 238; tiež porovnaj s
HORNIAKOVÁ, Ľ. – KRÁLIK, J.: Základy verejných financií. Bratislava : APZ, 2005, str.86 - 92
171
BALKO, L. a kolektív: Právna úprava finančného trhu v slovenskom právnom systéme - Právo finančného trhu, cit. 7, str. 242
172
zákon č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej
poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní; zákon č.
274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni; zákon č. 54/1956 Zb. o nemocenskom poistení zamestnancov; zákon č.
123/1996 Z.z. o doplnkovom dôchodkovom poistení zamestnancov. V týchto zákonoch nájdeme teda právnu úpravu
verejnoprávneho poistenia. Súkromné (komerčné) poistenie je upravené v zákone o poisťovníctve. Napriek tomu, že
zameranie a úlohy komerčného a verejnoprávneho poistenia sú rozdielne, ich vzájomné oddelenie od seba spôsobuje
určité ťažkosti, pretože oba tieto inštitúty sčasti používajú rovnakú terminológiu a poistno-technické nástroje. Toto
by bolo potrebné de lege ferenda odstrániť a pojmy jednoznačnejšie diferencovať.
V úvodných ustanoveniach, konkrétne v § 2 a 3 vymedzuje zákon základné pojmy. Hneď v prvých odsekoch
týchto paragrafoch definuje a zároveň vymedzuje rozdiel medzi poisťovacou a zaisťovacou činnosťou. Poisťovacou
činnosťou je uzavieranie poistných zmlúv poisťovňou a pobočkou zahraničnej poisťovne, správa poistenia,
poskytovanie plnenia z poistných zmlúv a likvidácia poistných udalostí. Súčasťou poisťovacej činnosti je tvorba a
použitie technických rezerv poisťovne alebo pobočky zahraničnej poisťovne a garančného fondu poisťovne,
uzavieranie zaisťovacích zmlúv poisťovňou so zaisťovňami o zaistení záväzkov poisťovne, ktoré vyplývajú z ňou
uzavretých poistných zmlúv, uzavieranie zmlúv o sprostredkovaní poistenia s poisťovacími maklérmi a
poisťovacími agentmi, ako aj činnosť na predchádzanie škodám. Zaisťovacou činnosťou je uzavieranie
zaisťovacích zmlúv medzi poisťovňou alebo pobočkou zahraničnej poisťovne a zaisťovňou alebo pobočkou
zahraničnej zaisťovne, správa zaistenia a poskytovanie plnenia zo zaisťovacích zmlúv. Zaisťovacou zmluvou sa
zaisťovňa a pobočka zahraničnej zaisťovne zaväzujú poskytnúť poisťovni alebo pobočke zahraničnej poisťovne v
dohodnutom rozsahu plnenie, ak vznikne udalosť označená v zaisťovacej zmluve a ak poisťovňa alebo pobočka
zahraničnej poisťovne sa zaväzuje platiť zaisťovni alebo pobočke zahraničnej zaisťovne zmluvne dohodnutú časť
poistného z poistných zmlúv uzavretých poisťovňou alebo pobočkou zahraničnej poisťovne, ktoré sú predmetom
zaisťovacej zmluvy. Súčasťou zaisťovacej činnosti je tvorba a použitie technických rezerv zaisťovne alebo pobočky
zahraničnej zaisťovne. Zákon vymedzuje aj iné pojmy.
Správou poistenia je súhrn činností zameraných na udržanie a aktualizáciu stavu poistných zmlúv zahŕňajúci
činnosti súvisiace s kontrolou uzavretých poistných zmlúv, ich evidenciou, evidenciou platenia poistného a jeho
zúčtovania, evidenciou zmien v poistení až po zánik poistnej zmluvy.
Správou zaistenia je súhrn činností zameraných na udržanie a aktualizáciu stavu zaisťovacích zmlúv zahŕňajúci
činnosti súvisiace s kontrolou uzavretých zaisťovacích zmlúv, ich evidenciou, evidenciou platenia zmluvne
dohodnutej časti poistného z poistných zmlúv uzavretých poisťovňou alebo pobočkou zahraničnej poisťovne, ktoré
sú predmetom zaisťovacej zmluvy a jej zúčtovania, evidenciou zmien v zaistení až po zánik zaisťovacej zmluvy.
Poistným rizikom je možnosť vzniku náhodnej udalosti, s ktorou je spojená povinnosť poisťovne alebo pobočky
zahraničnej poisťovne poskytnúť poistné plnenie vo výške dohodnutej v poistnej zmluve.
Poistným kmeňom je súbor poistných zmlúv uzavretých poisťovňou alebo pobočkou zahraničnej poisťovne, ako aj
súbor záväzkov a pohľadávok, ktoré sa vzťahujú na tieto zmluvy.
Likvidáciou poistnej udalosti je súhrn činností spojených s vybavovaním poistnej udalosti. Osobou podľa tohto
zákona sa rozumie právnická osoba a fyzická osoba, ak v jednotlivých ustanoveniach tohto zákona nie je uvedená
iba fyzická osoba alebo iba právnická osoba.
I keď je zákon značne pokrokový a vyhovuje smerniciam EÚ, je potrebné poukázať na nezáujem zákonodarcu
vymedziť základný pojem a tým je pojem poistenia. Definícia pojmu poistenia nie je jednotná. Existuje množstvo
názorov, čo je dôležité, aké prvky sa majú zohľadniť pri definovaní tohto pojmu. Veľa teoretikov sa zhodne, že
základnými znakmi poistenia sú: rizikové spoločenstvo rovnako ohrozených subjektov, poistné riziko, poistná
potreba, subjekt profesionálne prerozdeľujúci poistné riziká, odplatný charakter poistnej ochrany, právny nárok na
poistné plnenie. I keď sa teoretici zhodujú na základných znakoch poistenia, stále ostáva otvorená otázka definície
tohto pojmu. Rozlišujeme teda pojmy poistenie a poisťovníctvo.
3.2.3.2.
Pojem poistenie a pojem poisťovníctvo
Pri definícii pojmu poistenie sa dostávame do problému. V samotnom zákone č. 95/ 2002 o poisťovníctve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nahradil zákon č. 24/ 1991 nenájdeme legálnu všeobecnú definíciu.
V § 2 zákon vymedzuje základné pojmy ako napríklad pojem poisťovacia činnosť, zaisťovacia činnosť, poistné
riziko a pod. V Občianskom zákonníku nájdeme paragrafy upravujúce problematiku poistenia, ale opäť bez
173
všeobecne platnej definície tohto pojmu. Nachádzame tu skôr úpravu vzájomných práv a povinností účastníkov
poistnej zmluvy. Tak napríklad § 788 ods. 1 znie: „Poistnou zmluvou sa poistiteľ zaväzuje poskytnúť v dojednanom
rozsahu plnenie, ak nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie označená a fyzická alebo právnická osoba, ktorá
s poistiteľom poistnú zmluvu uzavrela, je povinná platiť poistné.“172
V západnej Európe boli vytvorené viaceré teórie poistenia, ktoré pomáhajú bližšie pochopiť a aj definovať pojem
poistenia. Sú to :
• Teória náhrady škody
• Teória poistnej potreby
• Podnikateľská teória
• Teória rizikového spoločenstva
• Rizikové teórie173
Ani v rakúskom práve nenachádzame legálnu definíciu tohto pojmu, a tá je tak prenechaná právnej praxi, či
teoretikom zaoberajúcim sa touto problematikou. I tu podobne ako u nás vznikli rôzne teórie.
Teória náhrady škody – die Schadenstheorie vychádza z toho, že zmyslom a účelom poistnej zmluvy je v prvom
rade odvrátiť, resp. vyrovnať škodu poisteného. Táto teória vychádza z poistenia proti škode. Určitá modifikácia
tejto teórie je teória poistnej potreby tzv. die Bedarfstheorie, ktorá má funkciu krytia potreby, a to buď konkrétnej
potreby (náhrada škody) alebo abstraktnej potreby (výplata peňažnej sumy). Avšak ani tejto teórii sa nepodarilo
vyriešiť problém, čo v prípade, ak škoda vôbec nevznikne. Je potrebné si uvedomiť, že poisťovateľ pri neživotnom
poistení je povinný vyplatiť, resp. nahradiť skutočne vzniknutú škodu. Sú ale prípady, kedy je poisťovateľ povinný
nahradiť, vyplatiť vopred dohodnutú poistnú sumu, a to bez toho, aby poistenec škodu preukazoval, ako je to pri
životnom poistení.
Podnikateľská teória tzv. die Unternehmenstheorie vychádza skôr zo všeobecnej charakteristiky vzájomných plnení
účastníkov poistenia, najmä však z obsahu poistného plnenia charakterizujúceho postavenia poistiteľa vo vzťahu
k poistenému.
Teória rizikového spoločenstva zdôrazňuje spoločenstvo určitých subjektov ktorí sú ohrození rizikom rovnakého
druhu voči akciovej poisťovacej spoločnosti.
Riziková teória ako myšlienka rovnako ohrozených subjektov a rizikového spoločenstva obsahuje pojem stojaci
v ich stredobode pojem riziko ako poistné riziko umožňujúce vznik poistnej potreby, poistné riziko stotožňujúce sa
s pojmom škody, a pravdepodobnosť zmeny ručenia poisťovne na povinnosť plniť.
Vymedzenie pojmu poistenie je dôležité najmä z hľadiska vykonávania dohľadu nad poisťovníctvom. Žiadateľ
o koncesiu musí totiž orgánu dozoru preukázať, že predmetom jeho činnosti bude práve dojednávanie poistenia.
Okrem toho má definícia tohto pojmu význam aj pri vymedzení subjektov, predmetu a obsahu poistnej zmluvy.
Podľa nášho názoru je vhodné poistenie chápať ako prevzatie záväzku jednou stranou – špecializovanou komerčnou
inštitúciou, poisťovňou alebo zaisťovňou - ochraňovať stranu druhú pred stratou spôsobenou neistou poistnou
udalosťou, ktorá poškodila majetok, zdravie alebo život, prípadne činnosť a záujmy poisteného, a to metódou
poistenia ako formy tvorby a prerozdeľovania peňažných rezerv, t.j. poistných fondov, do ktorých prispievajú všetci
poistenci.
Pojem poisťovníctvo
Pojem poisťovníctvo vo svojom obsahu definuje poisťovníctvo ako aktivitu podnikateľských subjektov, pričom je
súčasne špecifickým odvetvím ekonomiky, ktoré zabezpečuje finančné eliminovanie negatívnych dôsledkov
náhodilostí na ekonomickú činnosť ľudí.
Predmetom odvetvovej ekonomiky poisťovníctva je riadenie poisťovní, organizačná štruktúra, modely kalkulácie
poistného atď. Do pojmu poisťovníctvo sa u nás inak ako v zahraničí nezahrňuje inštitúcia sociálneho (zdravotného)
poistenia.
Poistenie a poisťovníctvo sa často krát chápu ako právno-ekonomické pojmy. Prečo právno-ekonomické pojmy? Nie
raz sme sa už stretli v rozličnej literatúre s touto problematikou, a to, či zaradiť poistenie do odvetvia
ekonomického, alebo právneho. I v praxi sa poisťovníctvo vyučuje na právnických rovnako ako aj na ekonomických
univerzitách. Určite však bude brať túto problematiku z iného pohľadu ekonóm a z iného pohľadu právnik.
172
173
Pozri Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb., § 788 ods. 1
BALKO, L. a kolektív: Právna úprava finančného trhu v slovenskom právnom systéme - Právo finančného trhu, cit. 7, str. 221
174
Priklonili by sme sa však k názoru, že ide o kategórie ekonomického, ale aj právneho charakteru. V ekonomickej
literatúre sa stretávame so zaradením poisťovní do tzv. poistného trhu ako trhu, na ktorom sa stretáva ponuka
a dopyt. Toto zaradenie je samozrejme správne. Rôzne subjekty ponúkajú na poistnom trhu poistnú ochranu
a ponúkajú ju preto, lebo je po nej dopyt. Dopyt po takejto poistnej ochrane samozrejme súvisí s rizikom
nebezpečenstva, o ktorom sme sa v úvode nášho príspevku zmienili a ktoré človek nemôže svojou vôľou ovplyvniť.
Právnická literatúra zaraďuje zase poisťovne ako finančných sprostredkovateľov fungujúcich na poistnom trhu pod
najvšeobecnejší trh peňazí – finančný trh. V konečnom dôsledku aj na poistnom trhu sa ponúkajú ako tovar peniaze.
Nimi sa platí poisťovniam, ktoré v prípade poistnej udalosti opäť poskytnú peňažnú náhradu.
Okrem toho existuje medzi poisťovňou a poistením ako účastníkmi poistného trhu vzťah na základe ekonomickej
podstaty. Ide o finančný vzťah, ktorý sa vytvára pri tvorbe a využití poistného fondu. Naopak, právny obsah resp.
vzťah vyplýva z právnej úpravy poistných vzťahov medzi subjektami, ktoré vystupujú na poistnom trhu. V tomto
prípade zohráva dôležitú úlohu poistná zmluva, na základe ktorej vzniká poistenie ako právny vzťah medzi
poisťovňou a poisteným a v rámci tohto vzťahu práva a povinnosti účastníkov. Poistnou zmluvou sa realizujú
všeobecné podmienky poistenia upravené v Občianskom zákonníku ako napríklad právna udalosť, vznik a zánik
poistenia, poisťovacia doba, doba platenia poistného, atď.
Poistná zmluva predstavuje z dynamického uhla pohľadu konkrétny vzťah, ktorého obsahom je poistka
tvorená stanovenými právami a povinnosťami jeho subjektov, a je to teda dvojstranný právny úkon, na
základe ktorého vzniká zmluvné poistenie fyzických a právnických osôb. Súčasne predstavuje aj formálny
právny akt, a to zo statického uhla pohľadu. Vyžaduje sa tu teda písomná forma, ak ide o poistenie s poistnou
dobou dlhšou ako jeden rok. Takúto zmluvu možno dohodnúť aj v prospech iného než toho, kto ju s poisťovňou
dohodol. V nej sa uvádza : druh poistenia, predmet poistenia, výška poistného plnenia, prípadne spôsob jeho
určenia, výška inkasovaného poistného, spôsob platenia poistného a jeho splatnosť.
3.2.3.3.
Analýza niektorých ustanovení tzv. poistného zákona
V druhej časti tohto zákona o poisťovníctve je upravené vykonávanie poisťovacej a zaisťovacej činnosti. Na to, aby
sa takéto vysoko sofistikované a špecializované činnosti mohli vykonávať, musia byť splnené podmienky stanovené
v tomto zákone. Predovšetkým treba mať na zreteli, že podľa zákona o poisťovníctve je poisťovňa akciovou
spoločnosťou so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorá vykonáva poisťovaciu činnosť na základe povolenia
na vykonávanie poisťovacej činnosti udeleného príslušným úradom. V tomto prípade to bol Úrad pre finančný trh.
Úrad pre finančný trh podľa zákona č. 329/2000 Z.z. bol i dozorným orgánom, na ktorý 1.11.2000 prešli
z Ministerstva financií SR povinnosti orgánu dozoru nad komerčným poisťovníctvom. Okrem toho vykonával
dohľad nad solventnosťou, dozor nad výpočtom a investovaním požadovaných rezerv a pod. Prijatím uvedeného
zákona teda došlo k sprísneniu podmienok na udelenie povolenia pre poisťovne a zaisťovne.
Povolením na vykonávanie poisťovacej činnosti sa za podmienok ustanovených týmto zákonom povoľuje vznik
poisťovne alebo zriadenie pobočky zahraničnej poisťovne a vykonávanie poisťovacej činnosti tejto poisťovne alebo
pobočky zahraničnej poisťovne v rozsahu vymedzenom v tomto povolení. Na udelenie povolenia musia byť splnené
nasledovné podmienky:
• splatené základné imanie poisťovne,
• prehľadný a dôveryhodný pôvod základného imania a ďalších finančných zdrojov poisťovne,
• vhodnosť osôb s kvalifikovanou účasťou na poisťovni a prehľadnosť vzťahov týchto osôb s inými osobami,
najmä prehľadnosť podielov na základnom imaní a na hlasovacích právach,
• odborná spôsobilosť a dôveryhodnosť osôb, ktoré sú navrhované za členov predstavenstva, prokuristov, za
vedúcich zamestnancov, zodpovedného aktuára a osôb zodpovedných za výkon vnútornej kontroly,
• prehľadnosť skupiny s úzkymi väzbami, ku ktorej patrí aj akcionár s kvalifikovanou účasťou na poisťovni,
• výkonu dohľadu neprekážajú úzke väzby v rámci skupiny podľa písmena e),
• výkonu dohľadu neprekáža právny poriadok a spôsob jeho uplatnenia v štáte, na ktorého území má skupina
podľa písmena e) úzke väzby,
• poisťovňa musí mať sídlo a vykonávať poisťovaciu činnosť na území Slovenskej republiky; časť poisťovacej
činnosti môže poisťovňa vykonávať aj mimo územia Slovenskej republiky prostredníctvom svojej pobočky
alebo bez založenia pobočky za podmienok ustanovených týmto zákonom,
• technická a organizačná pripravenosť na vykonávanie poisťovacej činnosti.
Povolenie na vykonávanie poisťovacej činnosti sa udeľuje na neurčitú dobu a nemožno ho previesť na inú právnickú
osobu alebo fyzickú osobu a neprechádza ani na právneho nástupcu. Ak nie je splnená niektorá z uvedených
175
podmienok, úrad bol povinný žiadosť zamietnuť. Dôvodom na zamietnutie žiadosti však nemohli byť ekonomické
potreby trhu. Pritom stanovené podmienky musia byť podľa uvedeného zákona splnené nepretržite počas celej doby
platnosti povolenia na vykonávanie poisťovacej činnosti. Povolenie podľa tohto zákona nebolo možné udeliť, ak by
to bolo v rozpore s medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.
V § 10 je upravený zánik povolenia na vykonávanie poisťovacej činnosti. Podľa jeho dikcie toto povolenie zaniká:
• poisťovni dňom jej zrušenia z iného dôvodu ako pre odňatie povolenia na vykonávanie poisťovacej činnosti,
• poisťovni dňom vyhlásenia konkurzu na majetok poisťovne podľa osobitného predpisu,174
• pobočke zahraničnej poisťovne dňom vyhlásenia konkurzu na majetok zahraničnej poisťovne alebo dňom
zrušenia zahraničnej poisťovne z iného dôvodu ako pre odňatie povolenia na vykonávanie poisťovacej činnosti,
• poisťovni alebo pobočke zahraničnej poisťovne dňom vrátenia povolenia na vykonávanie poisťovacej činnosti
len po predchádzajúcom súhlase podľa § 36 ods. 1 písm. e),
• ak poisťovňa alebo zahraničná poisťovňa nepodala návrh na zápis do obchodného registra podľa § 9 ods. 5
dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty podľa § 9 ods. 5,
• dňom predaja podniku poisťovne alebo pobočky zahraničnej poisťovne,175
• pobočke zahraničnej poisťovne dňom skončenia jej činnosti zahraničnou poisťovňou.
Iná osoba ako poisťovňa nesmie bez povolenia úradu vykonávať poisťovaciu činnosť, ak tento zákon alebo
osobitný zákon neustanovuje inak. V tomto prípade je osobitným zákonom zákon o Eximbanke SR. Na území
Slovenskej republiky ale môže vykonávať poisťovaciu činnosť aj zahraničná poisťovňa, avšak len prostredníctvom
svojej pobočky ako organizačnej zložky zahraničnej poisťovne umiestnenej na území SR. Poisťovňa alebo pobočka
zahraničnej poisťovne nesmie vykonávať pre iné osoby inú činnosť ako poisťovaciu činnosť, zaisťovaciu činnosť
alebo sprostredkovanie poistenia.
Ako každá jedna akciová spoločnosť, tak aj poisťovňa musí mať základné imanie. Základné imanie spoločnosti je
peňažné vyjadrenie súhrnu peňažných i nepeňažných vkladov všetkých spoločníkov do spoločnosti. Vytvára sa
v akciovej spoločnosti povinne a jeho výška sa zapisuje do obchodného registra. Základné imanie poisťovne vo
výške ustanovenej týmto zákonom však možno splatiť len peňažným vkladom. Základné imanie poisťovne na
vykonávanie poisťovacej činnosti musí byť podľa spomínanej zákonnej úpravy vo výške:
pre životné poistenie najmenej 80 000 000 Sk,
pre poistné odvetvia neživotného poistenia uvedené v prílohe k zákonu od 50 000 000 Sk až po 200 000 000 Sk.
Podmienky na vykonávanie zaisťovacej činnosti
Zaisťovňou je akciová spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky, ktorá vykonáva zaisťovaciu činnosť na
základe povolenia na vykonávanie zaisťovacej činnosti. Toto povolenie udeľoval taktiež Úrad pre finančný trh.
• Povolením na vykonávanie zaisťovacej činnosti sa povoľuje :
• vznik zaisťovne a vykonávanie zaisťovacej činnosti zaisťovne,
• zriadenie pobočky zahraničnej zaisťovne a vykonávanie zaisťovacej činnosti pobočky,
• vykonávanie zaisťovacej činnosti poisťovňou alebo
• vykonávanie zaisťovacej činnosti pobočkou zahraničnej poisťovne.
Základné imanie zaisťovne so sídlom na území Slovenskej republiky musí byť najmenej 1 000 000 Sk, pričom ho
možno splatiť len peňažným vkladom.
V každodennom hospodárskom živote však môže nastať situácia, že sa súčasne vykonáva poisťovacia činnosť a
zaisťovacia činnosť, a v takomto prípade musí byť základné imanie najmenej vo výške 1 000 000 Sk. Zaisťovňa,
ktorej bolo udelené povolenie aj na vykonávanie poisťovacej činnosti, sa považuje za poisťovňu a jej obchodné
meno musí obsahovať označenie "poisťovňa".
Zahraničná zaisťovňa je povinná finančné prostriedky v rozsahu ustanovenom pre zaisťovne uložiť v banke na
samostatný účet. Tieto finančné prostriedky slúžia na zabezpečenie splnenia záväzkov vyplývajúcich z rizík
prijatých pri vykonávaní zaisťovacej činnosti a musia byť uložené na tomto účte po celý čas pôsobenia pobočky
zahraničnej zaisťovne.
Sprostredkovanie poistenia je upravené v § 13 citovaného zákona.
Sprostredkovaním poistenia sa rozumie:
174
175
Pozri Zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov
Pozri § 476 až 488 Obchodného zákonníka
176
•
•
•
•
•
činnosť smerujúca k tomu, aby záujemca o uzavretie poistnej zmluvy alebo zaisťovacej zmluvy mal príležitosť
takú zmluvu uzavrieť,
poskytovanie služieb súvisiacich s činnosťou podľa písmena a),
spolupráca pri likvidácii poistných udalostí,
zisťovanie a hodnotenie poistného rizika,
poskytovanie odborného poradenstva v oblasti poisťovníctva.
Sprostredkovanie poistenia na území Slovenskej republiky môže vykonávať len poisťovací maklér alebo poisťovací
agent. Poisťovacím maklérom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej bolo úradom udelené povolenie na
vykonávanie činnosti poisťovacieho makléra a ktorá vykonáva sprostredkovanie poistenia na základe zmluvy o
sprostredkovaní poistenia s osobou, ktorá má záujem o uzavretie poistnej zmluvy. Ak je žiadateľom fyzická osoba,
na udelenie povolenia musí spĺňať tieto podmienky:
dôveryhodnosť,
• dosiahnutý fyzický vek 18 rokov,
• plná spôsobilosť na právne úkony,
• ukončené úplné stredoškolské vzdelanie a najmenej päťročnú prax v poisťovníctve alebo ukončené
vysokoškolské vzdelanie a najmenej trojročnú prax v poisťovníctve, alebo zložená odborná skúška, ktorej
obsahom je najmä preverenie znalostí právnych predpisov v oblasti poisťovníctva.
Ak je žiadateľom právnická osoba, na udelenie povolenia musí spĺňať tieto podmienky:
a) fyzické osoby, prostredníctvom ktorých bude vykonávať povolenú činnosť, spĺňajú podmienky hore uvedené
podľa písm. a) až c),
b) členovia štatutárneho orgánu žiadateľa a jeho vedúci zamestnanci musia spĺňať podmienky podľa písm. a) až c)
hore uvedeného; aspoň jeden člen štatutárneho orgánu alebo jeden vedúci zamestnanec musí spĺňať aj
podmienku hore uvedenú podľa písm. d).
V prípade otázky zodpovednosti za škodu spôsobenú pri vykonávaní sprostredkovania poistenia, je zodpovedný
poisťovací maklér, ktorý sa musí poistiť pre prípad zodpovednosti za škodu a to s limitom poistného plnenia
minimálne 5 000 000 Sk. Za škody spôsobené poisťovacím agentom pri vykonávaní činnosti potom zodpovedá
poisťovňa.
V tretej časti zákona je upravená problematika týkajúca sa požiadaviek na podnikanie v poisťovníctve. Na
vykonávanie poisťovacej činnosti poisťovňa vytvára v súlade s vymedzeným predmetom podnikania tieto technické
rezervy :
• technickú rezervu na poistné budúcich období,
• technickú rezervu na poistné plnenie,
• technickú rezervu na poistné prémie a zľavy,
• technickú rezervu na vyrovnávanie mimoriadnych rizík,
• technickú rezervu na životné poistenie,
• technickú rezervu na krytie rizika z investovania finančných prostriedkov v mene poistených,
• ďalšie technické rezervy.
Tieto technické rezervy sa používajú na úhradu záväzkov poisťovne voči poisteným, ak nie sú uspokojené zo
zaistenia. Technické rezervy sa tvoria samostatne pre životné poistenie a samostatne pre neživotné poistenie. O
každej technickej rezerve sa účtuje oddelene od ostatných záväzkov poisťovne, pobočky zahraničnej poisťovne,
zaisťovne alebo pobočky zahraničnej zaisťovne. Výkaz o tvorbe a výške technických rezerv a o spôsobe
umiestnenia prostriedkov technických rezerv sa predkladá úradu podľa stavu k 31. marcu, k 30. júnu, k 30.
septembru a k 31. decembru bežného roku v lehote do 30 dní od dátumu, ku ktorému sa vykazuje stav.
Pri umiestnení prostriedkov technických rezerv je poisťovňa, pobočka zahraničnej poisťovne, zaisťovňa a pobočka
zahraničnej zaisťovne povinná dodržiavať tieto zásady:
• zásadu bezpečnosti, čo znamená, že prostriedky technických rezerv sú uložené tak, aby poskytovali záruku
návratnosti týchto prostriedkov technických rezerv,
• zásadu rentability, čo znamená, že prostriedky technických rezerv zabezpečujú výnos z ich umiestnenia alebo
zisk z ich predaja,
• zásadu likvidity, čo znamená, že časť prostriedkov technických rezerv je uložená tak, aby sa dala ihneď použiť
na plynulú úhradu výplat poistných plnení,
177
•
zásadu diverzifikácie, čo znamená, že prostriedky technických rezerv sú umiestnené u väčšieho počtu
právnických osôb, medzi ktorými nie je vzťah materskej spoločnosti alebo dcérskej spoločnosti, alebo že tieto
právnické osoby nekonajú v zhode.
Spôsob umiestnenia prostriedkov technických rezerv je upravený v § 29 zákona. Okrem toho bola prijatá vyhláška
Ministerstva financií Slovenskej republiky z 10. apríla 2002, ktorou sa ustanovujú limity umiestnenia prostriedkov
technických rezerv v poisťovníctve.
Prostriedky technických rezerv môže poisťovňa, zaisťovňa, pobočka zahraničnej poisťovne a pobočka zahraničnej
zaisťovne umiestniť len takto:
a) kúpiť dlhopisy vydané Slovenskou republikou alebo Národnou bankou Slovenska a dlhopisy, za ktoré prevzala
záruku Slovenská republika,
b) kúpiť dlhopisy vydané bankami,
c) kúpiť pokladničné poukážky,
d) kúpiť dlhopisy prijaté na trh kótovaných cenných papierov burzy cenných papierov alebo zahraničnej burzy
cenných papierov,
e) kúpiť akcie prijaté na trh kótovaných cenných papierov burzy cenných papierov alebo zahraničnej burzy
cenných papierov alebo takéto akcie upísať,
f) kúpiť podielové listy uzavretých podielových fondov prijatých na trh kótovaných cenných papierov burzy
cenných papierov alebo zahraničnej burzy cenných papierov,
g) kúpiť podielové listy otvorených podielových fondov,
h) uložiť na termínované účty v bankách,
i) kúpiť hypotekárne záložné listy,
j) kúpiť vkladové listy,
k) kúpiť nehnuteľnosti na území Slovenskej republiky,
l) poskytnúť pôžičky poisteným, ktorí uzavreli s poisťovňou poistné zmluvy na životné poistenie,
m) poskytnúť pôžičky alebo úvery zabezpečené bankovou zárukou,
n) kúpiť zmenky zabezpečené bankovou zárukou,
o) kúpiť štátne dlhopisy, ktorých emitentmi sú členské štáty alebo centrálne banky týchto štátov, a dlhopisy
vydané Európskou investičnou bankou, Európskou bankou pre obnovu a rozvoj alebo Medzinárodnou bankou
pre obnovu a rozvoj,
p) kúpiť zahraničné cenné papiere, s ktorými sa obchoduje na zahraničnej burze cenných papierov alebo na inom
zahraničnom regulovanom verejnom trhu cenných papierov v členskom štáte alebo v členskom štáte
Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD).
Poisťovňa, zaisťovňa, pobočka zahraničnej poisťovne a pobočka zahraničnej zaisťovne sú povinné umiestňovať
prostriedky technických rezerv len v limitoch ustanovených pre jednotlivé spôsoby ich umiestnenia, pričom
najmenej 30% technických rezerv vytvorených podľa tohto zákona musí byť umiestnených podľa písm. a), b), c), h),
i) alebo j).
Solventnosť poisťovne a solventnosť pobočky zahraničnej poisťovne je upravené v § 31. Podstatná zmena sa dotkla
určenia minimálnej miery solventnosti poisťovne, resp. pobočky zahraničnej poisťovne, ktorá vychádza z právnych
noriem Európskej únie, a to Prvej smernice Rady 73/239/EHS o neživotnom poistení a Prvej smernice Rady
79/267/EHS o životnom poistení. Uplatňovanie nového postupu v praxi umožnilo sprehľadnenie a zreálnenie stavu
hospodárenia poisťovne.
Solventnosťou poisťovne alebo solventnosťou pobočky zahraničnej poisťovne sa rozumie schopnosť trvale
zabezpečiť vlastnými zdrojmi úhradu záväzkov vyplývajúcich z uzavretých poistných zmlúv alebo zaisťovacích
zmlúv.
Poisťovňa alebo pobočka zahraničnej poisťovne je povinná dodržiavať najmenej minimálnu mieru solventnosti po
celú dobu svojej činnosti; minimálnou mierou solventnosti poisťovne alebo pobočky zahraničnej poisťovne sa
rozumie minimálna hodnota jej vlastných zdrojov. Jednu tretinu hodnoty minimálnej miery solventnosti tvorí
garančný fond, ktorého hodnota nesmie byť nižšia ako:
a) 40 000 000 Sk pre životné poistenie,
b) od 20 000 000 do 40 000 000 Sk pre rôzne druhy neživotných poistení.
Vo Vyhláške ministerstva financií Slovenskej republiky č. 497/2002 Z.z. zo 6. augusta 2002 je uvedený spôsob
výpočtu a preukazovania solventnosti poisťovne a solventnosti pobočky zahraničnej poisťovne.
178
Základom výpočtu a preukazovania solventnosti poisťovne a pobočky zahraničnej poisťovne sú údaje uvedené
v súvahe, vo výkaze ziskov a strát zostavených k 31. decembru predchádzajúceho účtovného obdobia a v analytickej
a operatívnej evidencii poisťovne a pobočky zahraničnej poisťovne. Pritom výpočet a preukazovanie solventnosti
poisťovne a pobočky zahraničnej poisťovne ako subjektov poistného trhu sa vykonáva osobitne pre životné
a neživotné poistenie, ak poisťovňa alebo pobočka zahraničnej poisťovne vykonáva súčasne životné poistenie
a neživotné poistenie, v prípade ak vykonáva len jedno poistenie, urobí sa výpočet len pre toto.
Organizácia a riadenie poisťovne a zaisťovne je upravená v § 38 zákona.
Podľa jeho dikcie, poisťovňa a zaisťovňa sú povinné v stanovách upraviť vzťahy medzi predstavenstvom, dozornou
radou, zodpovedným aktuárom, vedúcimi zamestnancami poisťovne alebo zaisťovne a útvarom vnútornej kontroly.
Poisťovňa a zaisťovňa sú tiež povinné v stanovách rozdeliť a upraviť právomoc a zodpovednosť poisťovne a
zaisťovne na účely ochrany pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti.
Organizačná štruktúra a systém riadenia poisťovne, zaisťovne, pobočky zahraničnej poisťovne a pobočky
zahraničnej zaisťovne musí zabezpečovať riadne a bezpečné vykonávanie poisťovacej činnosti alebo zaisťovacej
činnosti. V organizačnej štruktúre poisťovne, zaisťovne, pobočky zahraničnej poisťovne a pobočky zahraničnej
zaisťovne musí byť zahrnutý útvar vnútornej kontroly.
Vnútornou kontrolou sa na účely tohto zákona rozumie kontrola dodržiavania zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov, vnútorných aktov riadenia a postupov v činnosti poisťovne, zaisťovne, pobočky zahraničnej
poisťovne a pobočky zahraničnej zaisťovne vykonávaná útvarom vnútornej kontroly poisťovne, zaisťovne, pobočky
zahraničnej poisťovne a pobočky zahraničnej zaisťovne alebo inými osobami na základe zmluvy.
Zamestnanec zodpovedný za vykonávanie vnútornej kontroly nesmie byť členom predstavenstva, členom dozornej
rady ani prokuristom poisťovne alebo zaisťovne, ktorej je zamestnancom.
Poisťovňa, pobočka zahraničnej poisťovne a poisťovací maklér sú povinní:
a) vykonávať svoju činnosť spôsobom, ktorý zohľadňuje a minimalizuje riziká,
b) vykonávať svoju činnosť s odbornou starostlivosťou v záujme svojich klientov,
c) poskytnúť klientovi dôležité informácie súvisiace s uzavretím poistnej zmluvy a upozorniť ho na dôležité
skutočnosti a riziká súvisiace s touto činnosťou,
d) nepoužívať nepravdivé alebo zavádzajúce informácie pri propagácii svojej činnosti, nezamlčovať dôležité
skutočnosti a neponúkať výhody, ktorých spoľahlivosť nemôžu zaručiť.
V § 40 zákona je upravená problematika týkajúca sa konfliktu záujmov.
Členom predstavenstva alebo dozorného orgánu alebo prokuristom poisťovne alebo zaisťovne nesmie byť poslanec
Národnej rady Slovenskej republiky, člen vlády Slovenskej republiky alebo štátny tajomník; štátny tajomník môže
byť členom predstavenstva alebo dozorného orgánu poisťovne alebo zaisťovne, ak ide o výkon akcionárskych práv
štátu; člen orgánu alebo zamestnanec Najvyššieho kontrolného úradu SR, člen orgánu Národnej banky Slovenska
alebo jej zamestnanec, osoba zúčastnená na výkone dohľadu nad poisťovníctvom; člen predstavenstva alebo
dozorného orgánu alebo prokurista, alebo zamestnanec inej poisťovne alebo zaisťovne, doplnkovej dôchodkovej
poisťovne, banky alebo obchodníka s cennými papiermi, člen orgánu spoločnosti vykonávajúcej sprostredkovanie
poistenia podľa tohto zákona; to neplatí, ak je táto právnická osoba súčasťou konsolidovaného celku; poisťovací
agent, poisťovací maklér, zodpovedný aktuár, zamestnanec centrálneho depozitára alebo burzy.
Vo štvrtej časti tohto zákona je upravený inštitút dohľadu nad poisťovníctvom.
Pri novelizácii zákona o poisťovníctve bolo hádam najťažšie upraviť inštitút dozoru nad poisťovníctvom tak, aby
harmonizoval so všetkými smernicami EÚ a tým sa priblížil k ostatným členským štátom EÚ. Na to aby poisťovne
mohli fungovať a aby nevznikol chaos je potrebné, aby optimálne fungoval dozor nad nimi a nad ich činnosťou,
pretože v opačnom prípade by azda nastala anarchia, prehĺbila by sa korupcia a pod.
Podstata materiálneho štátneho dozoru spočíva v tom, že sa neobmedzuje iba na zisťovanie rozporu činnosti
poisťovne s právnymi predpismi, ale sa zameriava na kontrolu všetkej činnosti poisťovne. Medzi zámery a ciele
jeho pôsobenia patrí najmä:
• udeľovanie koncesie na výkon poisťovacej činnosti, skúma či sú splnené podmienky pre výkon tejto činnosti,
• výkon priebežnej kontroly poisťovne, t.j. od začiatku jej činnosti až po jej ukončenie, napr. kontrola
hospodárenia, podnikania, solventnosti a pod.,
• výkon disciplinárnej – sankčnej právomoci, ak zistí, že poisťovňa porušila povinnosť vyyplývajúcu z predmetu
dozoru môže ju vyzvať na odstránenie nedostatkov, pozastaviť jej oprávnenie na výkon poisťovacej činnosti,
uložiť sankciu, nariadiť prevod poistného kmeňa, zrušiť povolenie na podnikanie poisťovne.
179
Predmetom dohľadu nad poisťovňami je:
a) dodržiavanie ustanovení tohto zákona a osobitných zákonov v rozsahu z nich vyplývajúceho a všeobecne
záväzných právnych predpisov vydaných na ich vykonanie,
b) dodržiavanie podmienok určených v povoleniach vydaných podľa tohto zákona.
Predmetom dohľadu nie sú spory zo zmluvných vzťahov poisťovní, zaisťovní, pobočiek zahraničných poisťovní
alebo pobočiek zahraničných zaisťovní a ich klientov, na ktorých prejednávanie a rozhodovanie sú príslušné súdy
alebo iné orgány podľa osobitných predpisov.
Dohľad podľa tohto zákona sa vykonáva nad činnosťou poisťovne, zaisťovne, pobočky zahraničnej poisťovne,
pobočky zahraničnej zaisťovne, poisťovacieho makléra, poisťovacieho agenta, a to Slovenskou kanceláriou
poisťovateľov; za podmienok podľa § 20 ods. 3 a 4 podlieha dohľadu podľa tohto zákona aj poisťovacia činnosť
zahraničnej poisťovne v rozsahu ustanovenom týmto zákonom a činnosť iných osôb súvisiaca s činnosťou alebo
riadením poisťovne, zaisťovne, pobočky zahraničnej poisťovne alebo pobočky zahraničnej zaisťovne.
Ďalšou významnou zmenou pri výkone dohľadu je zavedenie dohľadu na konsolidovanom základe. Konsolidovaný
dohľad Úrad pre finančný trh vykonáva nad obchodnými a finančnými vzťahmi poisťovne alebo zaisťovne v rámci
poisťovacích konsolidovaných celkov a finančných konsolidovaných celkov, za účelom obmedzenia rizík, ktorým je
poisťovňa alebo zaisťovňa vystavená z dôvodu jej účasti v poisťovacom konsolidovanom celku alebo finančnom
konsolidovanom celku. Hlavným cieľom konsolidovaného dohľadu je výkon dohľadu aj nad subjektami, ktoré
priamo nepôsobia na poistnom trhu, ale svojou finančnou nestabilitou môžu ohroziť činnosť poisťovne.
Dohľad teda vykonáva Úrad pre finančný trh.
Tento úrad je oprávnený nezahrnúť do poisťovacieho konsolidovaného celku alebo finančného konsolidovaného
celku na účely výkonu dohľadu na konsolidovanom základe právnickú osobu,
a) ktorá má sídlo na území iného štátu a právny poriadok tohto štátu neumožňuje výmenu informácií na účely
výkonu dohľadu na konsolidovanom základe,
b) ktorá má zanedbateľný význam na účely výkonu dohľadu na konsolidovanom základe,
c) ktorej zaradenie do poisťovacieho konsolidovaného celku alebo finančného konsolidovaného celku je nevhodné
z hľadiska cieľov dohľadu na konsolidovanom základe.
Úrad je oprávnený vyňať z dohľadu na konsolidovanom základe poisťovňu alebo zaisťovňu, ktorá je súčasťou iného
konsolidovaného celku, nad ktorým vykonáva dohľad na konsolidovanom základe orgán dohľadu iného štátu na
základe písomnej dohody uzavretej medzi úradom a orgánom dohľadu iného štátu.
Ak úrad zistí nedostatky v činnosti poisťovne, zaisťovne, pobočky zahraničnej poisťovne alebo pobočky zahraničnej
zaisťovne spočívajúce v nedodržiavaní podmienok, v nedodržiavaní alebo v obchádzaní iných ustanovení tohto
zákona, osobitných zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sa vzťahujú na
vykonávanie poisťovacej alebo zaisťovacej činnosti, môže podľa závažnosti, miery zavinenia a povahy zistených
nedostatkov :
a) uložiť poisťovni, zaisťovni, pobočke zahraničnej poisťovne alebo pobočke zahraničnej zaisťovne opatrenia na
odstránenie a na nápravu zistených nedostatkov,
b) uložiť poisťovni, zaisťovni, pobočke zahraničnej poisťovne alebo pobočke zahraničnej zaisťovne vypracovať
ozdravný plán,
c) uložiť poisťovni, zaisťovni, pobočke zahraničnej poisťovne alebo pobočke zahraničnej zaisťovne predkladať
osobitné výkazy, hlásenia a správy,
d) uložiť poisťovni, zaisťovni, pobočke zahraničnej poisťovne alebo pobočke zahraničnej zaisťovne skončiť
nepovolenú činnosť,
e) uložiť poisťovni, zaisťovni, pobočke zahraničnej poisťovne alebo pobočke zahraničnej zaisťovne pokutu až do
výšky 20 000 000 Sk,
f) obmedziť alebo pozastaviť poisťovni, zaisťovni, pobočke zahraničnej poisťovne alebo pobočke zahraničnej
zaisťovne oprávnenie na uzavieranie poistných zmlúv alebo zaisťovacích zmlúv a rozširovanie záväzkov,
g) nariadiť poisťovni prevod poistného kmeňa alebo jeho časti na inú poisťovňu,
h) obmedziť poisťovni, zaisťovni, pobočke zahraničnej poisťovne alebo pobočke zahraničnej zaisťovne voľné
nakladanie s aktívami,
i) odňať poisťovni alebo pobočke zahraničnej poisťovne povolenie na vykonávanie poisťovacej činnosti pre
niektoré poistné odvetvie, zúžiť rozsah poisťovacej činnosti pre niektoré poistenia v rámci poistného odvetvia,
odňať poisťovni alebo pobočke zahraničnej poisťovne, ktorá súčasne vykonáva životné poistenie a neživotné
poistenie, povolenie na vykonávanie poisťovacej činnosti pre životné poistenie alebo neživotné poistenie,
180
j)
uložiť poisťovni, zaisťovni, pobočke zahraničnej poisťovne alebo pobočke zahraničnej zaisťovne opravu
účtovnej alebo inej evidencie,
k) uložiť poisťovni, zaisťovni, pobočke zahraničnej poisťovne alebo pobočke zahraničnej zaisťovne uverejnenie
opravy neúplnej, nesprávnej alebo nepravdivej informácie, ktorú uverejnila na základe zákonom uloženej
povinnosti,
l) uložiť poisťovni alebo zaisťovni zúčtovanie strát z hospodárenia so základným imaním po zúčtovaní strát s
nerozdeleným ziskom z minulých rokov a s fondmi tvorenými zo zisku,
m) zaviesť nútenú správu nad poisťovňou alebo zaisťovňou (ďalej len "nútená správa"),
n) odňať poisťovni alebo zaisťovni povolenie na vykonávanie poisťovacej činnosti alebo zaisťovacej činnosti z
dôvodov uvedených v § 62 zákona.
Ak úrad zistí nedostatky v činnosti poisťovacieho makléra alebo poisťovacieho agenta, môže podľa závažnosti,
miery zavinenia a povahy zistených nedostatkov :
• uložiť poisťovaciemu maklérovi alebo poisťovaciemu agentovi sankcie podľa písm. a), d) a e),
• odňať povolenie na vykonávanie činnosti poisťovacieho makléra alebo povolenie na vykonávanie činnosti
poisťovacieho agenta.
Ak úrad zistí, že fyzická osoba alebo právnická osoba vykonáva činnosti, na ktoré je potrebné povolenie podľa tohto
zákona, bez povolenia, je oprávnený uložiť fyzickej osobe alebo právnickej osobe podľa závažnosti a miery
zavinenia pokutu až do výšky 1 000 000 Sk a oznámi túto skutočnosť orgánu činnému v trestnom konaní. Úrad
môže uložiť právnickej osobe, ktorá je zahrnutá do konsolidovaného celku, nad ktorým vykonáva dohľad na
konsolidovanom základe podľa závažnosti, miery zavinenia a povahy zistených nedostatkov, pokutu až do výšky 20
000 000 Sk, ak táto právnická osoba :
a) neumožní vykonať dohľad formou kontroly na mieste,
b) neposkytne požadované výkazy, hlásenia a iné správy na účely výkonu dohľadu na konsolidovanom základe,
c) poskytne nesprávne, nepravdivé alebo neúplné výkazy, hlásenia a iné správy, prípadne nedodrží termíny na ich
predloženie alebo
d) nesplní povinnosť podľa § 31 ods. 9.
Sankcie a opatrenia možno ukladať samostatne alebo súbežne a opakovane. Tieto sankcie a opatrenia možno uložiť
do dvoch rokov od zistenia nedostatkov, najneskôr však do piatich rokov od ich vzniku.
Pokuta je splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o uložení pokuty. Pokuty sú príjmom
štátneho rozpočtu.
Zákon hlbšie špecifikuje jednotlivé opatrenia ako ozdravný plán, nútená správa, pozastavenie uzavierania poistných
zmlúv alebo zaisťovacích zmlúv a rozširovania záväzkov, prevod poistného kmeňa, odňatie povolenia na
vykonávanie poisťovacej činnosti alebo povolenia na vykonávanie zaisťovacej činnosti, likvidácia poisťovne alebo
zaisťovne, pozastavenie výkonu akcionárskych práv.
V tejto súvislosti by sme sa ešte pozastavili pri inštitúte prevodu poistného kmeňa, ktorý je upravený v § 61 zákona.
Pod pojmom prevod poistného kmeňa rozumieme nariadenie úradu poisťovni previesť na inú poisťovňu poistný
kmeň alebo jeho časť, ak poisťovňa nesplní opatrenia uložené úradom v súvislosti s ohrozením schopnosti
poisťovne splniť svoje záväzky vyplývajúce z uzavretých poistných zmlúv alebo v súvislosti so zavedením nútenej
správy, alebo v súvislosti s pozastavením uzavierania poistných zmlúv a rozširovania záväzkov alebo s odňatím
povolenia na vykonávanie poisťovacej činnosti. Poisťovňa je povinná v lehote do 30 dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia o prevode poistného kmeňa alebo jeho časti predložiť úradu na schválenie návrh postupu
tohto prevodu. Súčasťou návrhu musí byť vyjadrenie preberajúcej poisťovne, že s prevodom poistného kmeňa alebo
jeho časti súhlasí.
Preberajúca poisťovňa je povinná do 30 dní po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia úradu, ktorým bol schválený
návrh postupu prevodu poistného kmeňa alebo jeho časti, oznámiť osobám, ktorých poistných zmlúv sa prevod
poistného kmeňa týka, obchodné meno a sídlo preberajúcej poisťovne a dátum, dokedy sa musí prevod poistného
kmeňa skončiť. Súčasne s prevodom poistného kmeňa alebo jeho časti dôjde k prevodu finančných prostriedkov z
odovzdávajúcej poisťovne do preberajúcej poisťovne vo výške technických rezerv zodpovedajúcich prevádzanému
poistnému kmeňu alebo jeho časti. Preberajúca poisťovňa súčasne vstupuje do všetkých práv a záväzkov
odovzdávajúcej poisťovne, ktoré boli predmetom prevodu poistného kmeňa alebo jeho časti, a to dňom dohodnutým
v zmluve o prevode poistného kmeňa alebo jeho časti. Prevod poistného kmeňa alebo jeho časti sa môže uskutočniť
i na základe žiadosti poisťovne, o ktorej úrad rozhodne do 30 dní od jej podania.
V návrhu postupu prevodu alebo v žiadosti samotnej poisťovne o prevod sa uvedú:
181
a)
dôvody prevodu poistného kmeňa alebo jeho časti, ak ide o prevod poistného kmeňa alebo jeho časti na základe
žiadosti poisťovne,
b) opis prevádzaného poistného kmeňa alebo jeho časti,
c) predpokladané zmeny v hospodárení odovzdávajúcej poisťovne a preberajúcej poisťovne ako dôsledok prevodu
poistného kmeňa alebo jeho časti,
d) spôsob a obsah oznámenia osobám, s ktorými boli uzavreté poistné zmluvy, ktoré sú predmetom prevodu
poistného kmeňa alebo jeho časti vrátane dátumu, do ktorého má byť tento prevod skončený.
Prevod poistného kmeňa alebo jeho časti úrad neschváli, ak by týmto prevodom bola ohrozená schopnosť plniť
záväzky vyplývajúce z poistných zmlúv, ktoré sú predmetom prevodu poistného kmeňa alebo jeho časti, alebo
stabilita preberajúcej poisťovne, alebo stabilita odovzdávajúcej poisťovne, ak sa prevod poistného kmeňa alebo jeho
časti uskutočňuje na základe žiadosti.
SSllooovveennsskkýý zzáákkoonn oo ppooiissťťoovvnnííccttvvee tteeddaa vvyyttvváárraa ššttaannddaarrdddnnéé,, m
meeddzziinnáárrooddnnee aakkcceepptttoovvaannéé lleeggiissllaattíívvnnee pprroossttrreeddiiee
ppoooiissttnnééhhoo ttrrhhuu zzooddppoovveeddaajjúúccee ppoožžiiaaddaaavvkkáám
mO
EC
CD
Ú
Ú
OE
D aa EEÚ
Ú.. IIm
mpplleem
meennttáácciioouu ssm
meerrnníícc EEÚ
Ú II..,, IIII.. aa IIIIII.. ggeenneerráácciiee
ttýýkkaaajjúúcciicchhh ssaa kkoom
meeerrččnnééhhoo ppooiissťťoovvnnííccttvvaa ssaa zzaabbeezzppeeččuujjee kkoom
mpppaattiibbiiilliittaa ppooiiissttnnééhhooo pprráávvaa SSRR ss pprráávvoom
EÚ
Ú..
m kkrraajjíínn E
Pripomíname ešte, že slovenský zákon o poisťovníctve dopĺňajú a upresňujú nasledovné všeobecne záväzné právne
predpisy:
a) vyhláška MF SR č. 144/2002 Z. z. o odbornej skúške poisťovacieho makléra, poisťovacieho agenta a aktuára a
o poplatku za jej vykonanie,
b) vyhláška MF SR č. 155/2002 Z. z., ktorou sa ustanovuje spôsob preukazovania splnenia podmienok na udelenie
povolenia na vykonávanie poisťovacej činnosti a na udelenie povolenia na vykonávanie zaisťovacej činnosti,
c) vyhláška MF SR č. 171/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú náležitosti žiadosti o udelenie predchádzajúceho
súhlasu podľa § 36 ods. 1 zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
d) vyhláška MF SR č. 197/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú limity umiestnenia prostriedkov technických rezerv v
poisťovníctve,
e) vyhláška MF SR č. 380/2002 Z. z., ktorou sa ustanovuje spôsob určenia hodnoty cenných papierov a
nehnuteľností, v ktorých sú umiestnené prostriedky technických rezerv v poisťovníctve,
f) vyhláška MF SR č. 381/2002 Z. z. o náležitostiach správy aktuára, o činnosti poisťovne a správy aktuára o
činnosti zaisťovne,
g) vyhláška MF SR č. 497/2002 Z. z. o spôsobe výpočtu a preukazovania solventnosti poisťovne a solventnosti
pobočky zahraničnej poisťovne,
h) vyhláška MF SR č. 550/2002 Z. z. o predkladaní výkazov, hlásení a iných správ poisťovne, zaisťovne, pobočky
zahraničnej poisťovne a pobočky zahraničnej zaisťovne,
i) vyhláška č. 621/2002 Z. z. MF SR o predkladaní výkazov, hlásení a iných správ poisťovacieho
konsolidovaného celku alebo finančného konsolidovaného celku.
4
K problému potreby novelizácie nového zákona o poisťovníctve
Na základe plánu legislatívnych úloh vlády na rok 2003 predložilo Ministerstvo Financií SR návrh zákona,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov na medzirezortné pripomienkové konanie.
Materiál obsahoval: návrh uznesenia vlády SR, predkladaciu správu, návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, dôvodovú správu vrátane doložky
zlučiteľnosti, tabuľky zhody.
Argumentáciou presadzujúcou potrebu novelizovania platného slovenského zákona o poisťovníctve bola potreba
ešte hlbšieho zosúladenia s právom EÚ v oblasti poisťovníctva. V rámci procesu aproximácie poistného práva
Slovenskej republiky s právom krajín EÚ bolo potrebné, aby Slovenská republika zaviedla do svojho právneho
systému nové inštitúty v súlade s príslušnými ustanoveniami smerníc EÚ, pretože v súčasnosti v členských štátoch
EÚ existujú rozdiely medzi ustanoveniami zákonov, nariadeniami a administratívnymi opatreniami, ktoré sa
vzťahujú na poskytovanie poisťovacích služieb v oblasti komerčného poisťovníctva. Preto bolo potrebné premietnuť
do slovenského právneho systému tie články smernice č. 2002/83/ES týkajúcej sa životného poistenia, ktoré súvisia
s právom slobodného poskytovania služieb v rámci Európskeho spoločenstva v záujme adekvátnej ochrany klientov
oprávnených záujmov vyplývajúcich z uzavretých poistných zmlúv.
182
Tento zákon nadobudol účinnosť 1. apríla 2004 okrem čl. I bodov 2, 4, 5, 12, 14, 19, 25, 31, 42, 44, 46, 54 a čl. II,
ktoré nadobudli účinnosť dňom nadobudnutie platnosti Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii.
Pri príprave novelizovanej právnej úpravy sa vychádzalo z platnej smernice Európskej únie č. 2002/83/ES z 5.
novembra 2002 týkajúcej sa životného poistenia. Pretože smernice EÚ č. 79/267/EHS, č. 90/619/EHS a č.
92/96/EHS boli niekoľkokrát menené a doplňované, bolo potrebné vykonať ďalšie úpravy v záujme ich
prehľadnosti s cieľom uľahčiť vykonávanie poisťovacej činnosti v oblasti životného poistenia a vylúčiť určité
odchýlky, ktoré existujú pri vykonávaní dohľadu nad poisťovníctvom. Išlo o také zosúladenie, ktoré bolo potrebné
na dosiahnutie vzájomného uznávania povolení a kontrolných systémov, čím sa umožnilo vykonávanie poisťovacej
činnosti na základe jediného povolenia, ktoré vydá príslušný orgán členského štátu, v ktorom má poisťovňa svoje
sídlo. Toto povolenie je na základe práva slobodného poskytovania služieb platné v rámci celej Európskej únie.
Ďalej bolo potrebné upraviť výmenu informácií medzi príslušným orgánmi, ako aj špecifikovať podmienky výmeny
týchto informácií s cieľom zachovať dôvernú povahu týchto informácií.
V záujme ochrany poistených životov je každá poisťovňa povinná vytvárať dostatočné technické rezervy, ktorých
výpočet vychádza zo zásad poistnej matematiky a tieto zásady by sa mali koordinovať s cieľom uľahčiť vzájomné
uznávanie finančných pravidiel platných v rôznych členských štátoch EÚ. Ďalej je potrebné, aby poisťovne nad
rámec a okrem technických rezerv, vrátane matematických rezerv vytvorených v dostatočnej výške, za účelom
splnenia si svojich záväzkov, vlastnili dostatočné rezervy, ako je miera solventnosti, reprezentovaná voľnými
aktívam. Táto požiadavka je dôležitým prvkom obozretného dohľadu nad ochranou poistených osôb. Je potrebné
vyžadovať, aby garančný fond, jeho výška a zloženie boli také, aby miera solventnosti v žiadnom prípade neklesla
pod minimálnu mieru.
V tejto právnej úprave poisťovníctva na Slovensku sa ďalej riešil prevod poistného kmeňa v rámci členských štátov.
Toto ustanovenie zákona týkajúce sa špecificky prevodu kmeňa zmlúv uzatvorených spôsobom slobodného
poskytovania služieb na inú poisťovňu musí byť v súlade s právnym systémom jediného povolenia na vykonávanie
poisťovacej činnosti. Zaviedol sa preto inštitút delegovania poisťovacích činností, kedy poisťovňa alebo pobočka
zahraničnej poisťovne môže na základe zmluvy poveriť vykonávaním poisťovacej činnosti osobu oprávnenú na
výkon týchto činností. Výkon týchto činností príslušnou osobou nesmie byť však v konflikte so záujmami
poisťovne, pobočky zahraničnej poisťovne alebo jej klientov.
V tejto súvislosti by sme rady poukázali len na niektoré zmeny v návrhu zákona meniaceho ustanovenia zákona o
poisťovníctve, ktoré podľa nášho názoru patrili k závažnejším legislatívnym zásahom do aktuálnej slovenskej
poistnej legislatívy. Je potrebné ale hneď uviesť, že v návrhu zákona sa nachádzalo aj veľa iných zmien.
V návrhu novely boli vymedzené niektoré nové pojmy, ako napríklad:
• členským štátom sa rozumie štát Európskych spoločenstiev alebo členský štát Európskej dohody o voľnom
obchode, ktorý podpísal Zmluvu o Európskom hospodárskom priestore,
• domovským členským štátom je členský štát, v ktorom sa nachádza sídlo poisťovne,
• členským štátom pobočky je členský štát, v ktorom poisťovňa z členského štátu vykonáva poisťovaciu činnosť
prostredníctvom pobočky,
• členským štátom, v ktorom sa nachádza poistné riziko je členský štát, v ktorom
a) sa nachádza majetok, ak sa poistenie vzťahuje na budovy alebo na budovy a ich príslušenstvo, ak je kryté
rovnakou poistnou zmluvou,
b) je evidované vozidlo, ak sa poistenie vzťahuje na vozidlo akéhokoľvek druhu,
c) osoba, ktorá uzavrela poistnú zmluvu na dobu štyroch mesiacov alebo menej, ktorá kryje poistné riziko pri
cestovaní bez ohľadu na poistné odvetvia neživotného poistenia do ktorých patria tieto riziká,
d) fyzická osoba, ktorá uzavrela poistnú zmluvu sa obvykle zdržiava alebo v ktorom právnická osoba
vykonáva svoju činnosť, ktorej sa poistná zmluva týka, a pod.
Taktiež sa návrhom novely zákona menila výška základného imania poisťovne na vykonávanie poisťovacej činnosti
pre životné poistenie zo sumy 80 000 000 Sk na sumu 126 000 000 Sk a na neživotné poistenie zo sumy 50 000 000
Sk na sumu 84 000 000 Sk.
Za § 10 zákona o poisťovníctve sa navrhoval vložiť nový § 10a, ktorého znenie bolo formulované takto:
§ 10a
Delegovanie poisťovacích činností
(1) Poisťovňa alebo pobočka zahraničnej poisťovne môže na základe zmluvy zveriť jednu alebo viac
činností uvedených v § 2 ods. 1 a 2 inej osobe, ktorá je oprávnená na výkon zverených činností. Výkon týchto
183
činností poisťovňa alebo pobočka zahraničnej poisťovne nesmie zveriť osobe, ktorej záujmy môžu byť v konflikte so
záujmami poisťovne alebo pobočky zahraničnej poisťovne alebo jej klientov.
(2) Zveriť výkon činností podľa odseku 1 možno len ak,
a) je úrad vopred informovaný o zámere poisťovne alebo pobočky zahraničnej poisťovne zveriť jednu alebo viac
činností inej osobe,
b) to nebráni vykonávať účinný dohľad nad poisťovňou alebo pobočkou zahraničnej poisťovne,
c) to nebráni poisťovni alebo pobočke zahraničnej poisťovne konať v najlepšom záujme klientov,
d) je zaistená spolupráca medzi úradom a príslušným orgánom dohľadu štátu, ktorý nie je členským štátom, ak má
osoba podľa odseku 1 sídlo v štáte, ktorý nie je členským štátom,
e) to nebráni fyzickým osobám, ktoré sú zodpovedné za riadenie poisťovne alebo pobočky zahraničnej poisťovne,
dať kedykoľvek záväzné pokyny osobe, ktorej zverili výkon týchto činností,
f) to poisťovni alebo pobočke zahraničnej poisťovne nebráni s okamžitou účinnosťou vypovedať zmluvu podľa
odseku 1,
g) so zreteľom na povahu činností, ktoré sa majú delegovať, osoba podľa odseku 1 má vecné, personálne
a organizačné predpoklady na výkon zverených činností.
(3) Poisťovňa alebo pobočka zahraničnej poisťovne je povinná bez zbytočného odkladu doručiť úradu
zmluvu o zverení činností inej osobe, zmeny tejto zmluvy a bez zbytočného odkladu informovať úrad o vypovedaní
tejto zmluvy.
(4) Zverením výkonu činností podľa odseku 1 inej osobe nie je dotknutá zodpovednosť poisťovne alebo
pobočky zahraničnej poisťovne za škody spôsobené klientom pri výkone týchto činností touto osobou.
(5) Poisťovňa alebo pobočka zahraničnej poisťovne nesmie zveriť všetky činnosti podľa odseku 1 na iné
osoby, ani zveriť činnosti v takom rozsahu, aby poisťovňa alebo pobočka zahraničnej poisťovne prestala plniť účel,
na ktorý jej bolo udelené povolenie na vykonávanie poisťovacej činnosti. Zverenie činností podľa odseku 1 nesmie
slúžiť na obchádzanie povinnosti vykonávať činnosť poisťovne alebo pobočky zahraničnej poisťovne len na základe
povolenia na vykonávanie poisťovacej činnosti.“.
Taktiež sa za § 18 zákona o poisťovníctve vkladal nový § 18a upravujúci prevod poistného kmeňa v rámci
členských štátov. Pobočka zahraničnej poisťovne z iného členského štátu zriadená na území Slovenskej republiky
bola novelou oprávnená previesť poistný kmeň, ktorý sa týka poistných zmlúv uzavretých na základe práva
zriaďovať pobočky alebo na základe práva slobodného poskytovania služieb, na poisťovňu z iného členského štátu,
ak príslušný orgán dohľadu domovského členského štátu potvrdil, že po prevode bude preberajúca poisťovňa spĺňať
podmienky solventnosti.
Za § 27 sa vkladal § 27a, ktorý mal vrátane nadpisu znenie „Zásady tvorby technických rezerv v životnom poistení“.
Podľa neho, pri výpočte technických rezerv v životnom poistení musia byť dodržané tieto zásady:
a) výška technických rezerv sa vypočítava dostatočne obozretnou prospektívnou metódou, pri ktorej budú
zohľadnené všetky budúce záväzky, ktoré sú stanovené v poistných podmienkach pre každú poistnú zmluvu,
vrátane
1. všetkých zaručených plnení súvisiacich s odkupnou hodnotou,
2. bonusov, na ktoré vznikol kolektívny nárok alebo individuálny nárok, bez ohľadu na to ako sú tieto
bonusy charakterizované,
3. všetkých opcií, na ktoré má osoba, ktorá uzaviera poistnú zmluvu nárok v súlade s podmienkami
poistnej zmluvy,
4. nákladov a provízií,
pri súčasnom zohľadnení budúceho splatného poistného,
b) používanie retrospektívnej metódy je povolené, ak je možné preukázať, že výsledné technické rezervy nie sú
nižšie, ako by bolo požadované na základe dostatočne obozretnej prospektívnej metódy, alebo ak pre daný typ
poistnej zmluvy nemôže byť použitá prospektívna metóda,
c) metóda výpočtu technických rezerv musí byť obozretná aj k metóde oceňovania aktív, ktorými sa kryjú tieto
technické rezervy, pričom nesmie v dôsledku jej použitia dôjsť k nadhodnoteniu týchto aktív,
d) technická rezerva sa vypočítava pre každú poistnú zmluvu samostatne; použitie zodpovedajúcich aproximácií
alebo zovšeobecnení je povolené len v prípadoch, keď je pravdepodobnosť približne rovnakého výsledku ako
pri individuálnych výpočtoch; zásada samostatného výpočtu nesmie v žiadnom prípade brániť vytvoreniu
ďalších rezerv na všeobecné riziká, ktoré nie sú individualizované,
e) ak je garantovaná výška odkupnej hodnoty, musí byť výška matematických rezerv pre danú poistnú zmluvu
v každom okamihu najmenej vo výške odkupnej hodnoty garantovanej v tomto momente.
V prípade solventnosti poisťovne a solventnosť pobočky zahraničnej poisťovne sa solventnosťou poisťovne alebo
pobočky zahraničnej poisťovne rozumie schopnosť trvale zabezpečit vlastnými zdrojmi úhradu záväzkov
vyplývajúcich z uzavretých poistných zmlúv alebo zaisťovacích zmlúv. Na zabezpečenie svojej schopnosti uhradiť
184
v príslušnom objeme a čase záväzky vyplývajúce z uzavretých poistných zmlúv je poisťovňa povinná vytvoriť
a nepretržite disponovať skutočnou mierou solventnosti najmenej vo výške požadovanej miery solventnosti, ktorá
závisí od celkového rozsahu poisťovacej činnosti.
Pojem minimálna miera solventnosti sa nahrádzal pojmom skutočná miera solventnosti, ktorou sa rozumie hodnota
voľných ničím nezaťažených aktív poisťovne, ktoré reprezentujú jej vlastné zdroje, znížená o hodnotu nehmotného
majetku poisťovne a hodnotu vlastných akcií, ktoré sú priamo v majetku poisťovne. Skutočná miera solventnosti
pozostáva z nasledovných položiek:
a) splatené základné imanie,
b) zákonný rezervný fond a ďalšie voľné rezervy, na ktoré sa nevzťahujú záväzky z poistenia,
c) prenesený zisk alebo neuhradená strata, po odpočítaní dividend určených na vyplatenie,
Na základe písomnej žiadosti poisťovne a po predchádzajúcom súhlase úradu je možné podľa novely zákona do
skutočnej miery solventnosti zahrnúť:
a) do 31. decembra 2009 v prípade poisťovne vykonávajúcej životné poistenie 50 % budúcich prebytkov
poisťovne týkajúcich sa životného poistenia, najviac do výšky 25 % nižšej z hodnôt skutočnej miery
solventnosti a požadovanej miery solventnosti,
b) v prípade poisťovne vykonávajúcej životné poistenie rozdiel medzi zillmerizovanou a nezillmerizovanou alebo
čiastočne zillmerizovanou technickou rezervou na životné poistenie,
c) skryté rezervy vzniknuté z podhodnotenia aktív, resp. nadhodnotenia pasív iných ako je rezerva na životné
poistenie, pokiaľ tieto skryté rezervy nemajú výnimočnú povahu,
d) polovica nesplateného základného imania, ak bolo splatené aspoň 25 % základného imania, najviac do výšky 50
% nižšej z hodnôt skutočnej miery solventnosti a požadovanej miery solventnosti.
Jednu tretinu požadovanej miery solventnosti tvorí garančný fond. Podľa novely. minimálna výška garančného
fondu sa bude každoročne upravovať zvýšením čiastky o percentuálnu zmenu indexu spotrebiteľských cien
(publikovaných Štatistickým úradom SR, resp. zahrňujúceho všetky členské štáty, publikovaného Eurostatom).
Poisťovňa je povinná preukazovať úradu skutočnú mieru solventnosti a výpočet požadovanej miery solventnosti raz
ročne podľa stavu k 31. decembru najneskôr do 31. marca nasledujúceho roku.
5
EXIMBANKA SR A JEJ MIESTO NA POISTNOM TRHU
5.1
Charakteristika inštitúcie Eximbanky
Dnes je ľudský život zložitý a pri obchodovaní je komplikovaný osobitne. A to už nehovoriac o obchodovaní
a predávaní tovaru a služieb za hranice – o exporte. Vždy sa môže totiž vyskytnúť situácia, že zahraničný partner
z takých alebo onakých dôvodov, ale i na základe vlastnej neochoty, na základe vlastnej ekonomickej neschopnosti
alebo z rozličných iných dôvodov, ba aj z politicko-spoločenských príčin, nezaplatí a platba za vývoz zamrzne
vonku, v cudzine.
V trhovo vyspelom zahraničí sa už pred mnohými rokmi exportéri vynašli v duchu hesla, že obchod plodí ďalší
obchod alebo peniaze robia peniaze, poistenie exportu.
V rámci rozvíjania produktov poisťovacích finančných inštitúcií uzreli svetlo sveta mnohé produkty orientované na
zníženie alebo odstránenie rizika z hrozby nezaplatenia za vyvezený tovar alebo služby. A tak s radosťou platia na
celom svete exportéri desatinky percenta alebo drobné percentá z hodnoty vývozu za istotu, že im peniaze
neuviaznu v ďalekom či blízkom zahraničí, že sa nebudú musieť súdnym, arbitrážnym aktom alebo iným
dovoleným násilím domáhať svojich zaslúžených a vlastných peňazí.
Vzhľadom na nedostatočný rozvoj a zdrojové vybavenie peňažného a kapitálového trhu pôsobiaceho v lone
slovenskej ekonomiky, ako aj na vývoj bežného účtu platobnej bilancie SR a neexistenciu silnej inštitúcie, ktorá by
bola schopná z vlastných zdrojov alebo len sčasti s podporou štátu uskutočňovať financovanie vývozných
a dovozných úverov a poisťovanie vývozných úverov, sa vláda SR na návrh Ministerstva financií SR rozhodla pre
prvý typ inštitucionálnej angažovanosti štátu pri podpore financovania a poisťovania vývozných úverov, t.j. pre
vytvorenie vlastnej inštitúcie. Zvolila tak vytvoriť Exportno-importnú banku Slovenskej republiky, Eximbanku,
a to ako najvyššiu formu inštitucionálnej angažovanosti štátu. V tejto inštitúcii sa rozhodla spojiť dve činnosti, a to
financovanie a poisťovanie vývozných úverov.
185
Vzhľadom na súčasné právne predpisy nie je možné považovať Eximbanku za klasickú banku podľa zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov a ani za klasickú poisťovňu podľa zákona č. 95/2002
o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
I napriek tomu je však Eximbanka významnou peňažnou inštitúciou, pôsobiacou v poisťovníctve. Tým ale, že sa na
ňu nevzťahuje zákon o poisťovníctve, bolo potrebné prijať samostatný zákon týkajúci sa tejto inštitúcie. Eximbanka
je preto inštitúcia „sui generis“, teda inštitúcia zriadená osobitým zákonom a pôsobiaca v osobitom režime.
5.2.
Zákon č. 80/1997 Z.z. o Exportno-importnej banke Slovenskej republiky v znení neskorších
predpisov
Pozitívom pre trvalejšie stabilizovanie slovenského poisťovacieho trhu bolo prijatie osobitého zákona o Eximbanke,
ktorý vytvoril základnú podmienku vzniku Eximbanky, a tým aj podmienky pre slovenských vývozcov tovarov
a služieb porovnateľné s podmienkami, aké majú vytvorené vývozcovia vo vyspelých trhových ekonomikách, a
rovnako aj v ekonomikách, kam vyvážajú naši vývozcovia, a to v oblasti financovania a poisťovania vývozných
úverov a financovania dovozných úverov, ktoré zabezpečia následný vývoz.
Význam legislatívneho riešenia tohto fenoménu poisťovania sui generis spočíva aj v tom, že ide o špecifický zákon,
ktorý rozširuje slovenský právny systém. Pritom platí ale výlučne len pre jednu špecifickú finančnú inštitúciu štátu
(jedinú svojho druhu v štáte) a zahrňuje v sebe väzbu na vládu, na rozpočet verejnej správy resp. na štátny rozpočet,
na Národnú banku Slovenska, na iné finančné inštitúcie a na vývozcov a dovozcov.
Treba pritom spomenúť, že podmienkou prijatia tohto zákona bola jeho zlučiteľnosť s právom EÚ a dohovormi
Rady Európy, čo bolo dodržané a predložené parlamentu, t. j. Národnej rade Slovenskej republiky v Doložke
zlučiteľnosti.
Problémom, ktorý vznikol pri prijímaní zákona bola otázka, akú právnu formu by mala mať táto inštitúcia.
V žiadnom prípade nemohla byť akciovou spoločnosťou, pretožeko akciová spoločnosť podľa našich platných
právnych noriem môže vzniknúť len na základe Obchodného zákonníka a nemôže vzniknúť „sui generis“. Ak by
vznikla podľa Obchodného zákonníka, nemohla by poisťovať proti politickým a komerčným rizikám strednodobé
a dlhodobé vývozné úvery, pretože toto poisťovanie žiaden zákon nepodchycoval.
Z tohoto dôvodu sa stala Eximbanka podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 80/1997 Z. z. v znení
neskorších predpisov právnickou osobou so sídlom v Bratislave. Zapisuje sa do obchodného registra a môže
používať skratku EXIMBANKA SR.
V súlade so štátnou zahraničnou, zahraničnoobchodnou, finančnou, priemyselnou a menovou politikou podporuje
vývozné a dovozné aktivity vývozcov a dovozcov financovaním vývozných a dovozných úverov, poisťovaním
vývozných úverov a zaisťovaním vývozných úverov zvýšiť konkurencieschopnosť tuzemských výrobkov a podporiť
vzájomnú hospodársku výmenu Slovenskej republiky so zahraničím.176
Prijatie zákona o Eximabanke systémovo rieši doterajšie problémy vo financovaní vývozných a dovozných úverov
hlavne strednodobého a dlhodobého charakteru. Zároveň rieši systémovým prístupom doterajšiu neprehľadnú
situáciu v zahraničnom obchode, dopĺňa systém legislatívnych noriem a bankový systém; rieši dovtedy legislatívne
nepodchytené poisťovanie politicko-komerčných rizík strednodobých a dlhodobých úverov. Veď poistenie
exportných úverov sa v poslednom období stáva tiež nástrojom hospodárskej politiky na vyrovnanie pasívneho salda
obchodnej bilancie štátu. Z hľadiska systematiky zákon vymedzuje postavenie, vzťahy, orgány, činnosti, ručenie
štátu a záruky Eximbanky.
EXIMBANKA SR na základe poverenia vlády Slovenskej republiky môže zastupovať Slovenskú republiku
v medzinárodných inštitúciách a združeniach, ktorých predmet činnosti súvisí s činnosťou EXIMBANKY SR,
a zabezpečuje plnenie úloh vyplývajúcich z tohto zastúpenia. Môže vystupovať vo svojom mene na svetových
finančných trhoch pri zabezpečovaní finančných prostriedkov potrebných na plnenie svojich úloh podľa zákona.177
176
BALKO, L. a kolektív: Poistiť si export? A prečo nie! Bratislava : Epos, 2002, str. 50; porovnaj s JAKUBOVIČ, D.: Záväzkové vzťahy
a zabezpečovacie právne inštitúty v obchodnom práve. Bratislava : Veda, 2004, str.136 - 150
177
BALKO, L. a kolektív: Poistiť si export? A prečo nie!, cit 15, str. 50
186
Hlavným cieľom tejto inštitúcie je podpora maximálneho objemu vývozu sofistikovanej produkcie najmä do krajín
EÚ a OECD pri zabezpečení návratnosti prostriedkov minimalizáciou rizík vznikajúcich z poistných, úverových,
záručných a finančných operácií.
Zákon taxatívne vymenúva činnosti Eximbanky, medzi ktoré patria najmä financovanie vývozných úverov,
financovanie dovozných úverov, poisťovanie vývozných úverov, zaisťovanie vývozných úverov, ďalšie činnosti,
záruky Eximbanky, ručenie štátu.
Z pohľadu poisťovacieho práva je dôležité poisťovanie:
a) strednodobých a dlhodobých vývozných úverov proti politickým a komerčným rizikám, ktoré môžu vzniknúť
v štáte odberateľa alebo v tretej krajine,
b) krátkodobých vývozných úverov proti politickým rizikám, ktoré môžu vzniknúť v štáte odberateľa alebo v tretej
krajine,
c) strednodobých a dlhodobých vývozných úverov, ktoré sú určené na podporu investovania tuzemských
podnikateľov v zahraničí proti politickým a komerčným rizikám, ktoré tam môžu vzniknúť,
d) krátkodobých vývozných úverov proti komerčnému riziku spôsobenému zahraničným odberateľom. Okrem
toho môže EXIMBANKA SR poisťovať zahraničnú banku, ktorá poskytla zvýhodnený vývozný úver
vývozcovi, a to do výšky podielu tovaru slovenského pôvodu na dodávke.
Pri poisťovaní vývozných úverov EXIMBANKOU SR pre vývozcov a zahraničnú banku sa EXIMBANKA SR riadi
podmienkami úverového poistenia EXIMBANKY SR schválenými Radou banky.
EXIMBANKA SR môže zo zákona taktiež:
a) dať sa pri poisťovaní zaistiť zaisťovateľmi na tuzemskom a medzinárodnom zaisťovateľskom trhu,
b) zaisťovateľskými metódami zaisťovať vývozné operácie vývozcov kooperujúcich svojimi výrobkami na
konečnej výrobe zahraničného odberateľa.
Pri činnostiach podľa písmena a) vstupuje EXIMBANKA SR do zmluvných vzťahov s právnickou osobou
vykonávajúcou zaistenie na účely delenia rizík vzniknutých v súvislosti s vykonávaním poistenia. Pri zaisťovaní
vývozných úverov EXIMBANKOU SR pre vývozcu sa EXIMBANKA SR riadi podmienkami úverového poistenia
EXIMBANKY SR schválenými Radou banky. 178
Podmienky úverového poistenia vymedzujú nasledovné základné pojmy, ktoré sú vymedzené v § 4 citovaného
zákona:
Poistná zmluva je písomná zmluva uzatvorená medzi poistiteľom a poisteným, ktorej predmetom je poistenie proti
riziku strát spôsobených nezaplatením pohľadávok pri vývoze tovaru, služieb, duševného a priemyselného
vlastníctva do zahraničia.
Poistiteľ je Exportno-importná banka Slovenskej republiky.
Poistený je právnická osoba so sídlom alebo fyzická osoba s trvalým pobytom na území SR, alebo právnická osoba
so sídlom mimo územia SR (zahraničná banka), ktorá uzatvorila s poistiteľom poistnú zmluvu a ktorá vystupuje
v zahranično-obchodných vzťahoch vlastným menom a na vlastný účet.
Vývozný kontrakt je kontrakt uzatvorený medzi slovenským dodávateľom tovaru alebo služieb a zahraničným
kupujúcim, t. j. medzi poisteným vývozcom a kupujúcim, ktorý nakupuje tovar alebo služby vyvážané zo SR.
Zahraničný kupujúci/dlžník je fyzická osoba s trvalým pobytom alebo právnická osoba so sídlom mimo územia
SR.
Verejný kupujúci/dlžník je subjekt reprezentujúci verejnú ustanovizeň, na ktorú nemôže byť súdne ani
administratívne vyhlásený konkurz. Verejný kupujúci môže byť buď ustanovizeň reprezentujúca štát, tzv. suverénny
dlžník (ministerstvo financií, centrálna banka), alebo iný podriadený štátny subjekt, ako sú regionálne, komunálne
alebo polovládne ustanovizne a iné verejné inštitúcie.
Súkromný kupujúci/dlžník je akýkoľvek subjekt, ktorý nie je podľa predchádzajúcej definície verejný, je
považovaný za súkromného.
Vývozný úver je úver poskytovaný poisteným zahraničnému kupujúcemu/dlžníkovi, ktorý predstavuje odklad
platby za dodanie tovaru alebo služieb.
Poistné je suma hradená poisteným poistiteľovi za poistenie vývozného úveru.
Spoluúčasť je podiel, ktorým sa poistený zúčastňuje na poistnej udalosti.
178
BALKO, L. a kolektív: Poistiť si export? A prečo nie!, cit. 15, str. 51
187
5.3
Poisťovacia divízia Eximbanky a jej aktivity
Aktivity v oblasti poisťovania obchodno-vývozných operácií rozvíja poisťovacia divízia Exporto-importnej banky.
Poisťovacia divízia EXIMBANKY SR svojím poistením kryje vývozný úver, t.j. formu obchodného úveru, pri
ktorom exportér vo vývoznom kontrakte poskytne zahraničnému kupujúcemu tovar na úver a dohodne odklad platby
po dodávke tovaru po uplynutí dohodnutej doby. Preberá na seba riziká, ktoré možno rozdeliť do dvoch skupín:
komerčné riziká a politické riziká. Obidve tieto kategórie úverových rizík vývozných kontraktov poisťuje
poisťovacia divízia EXIMBANKY SR. Takéto poistenie označujeme ako poistenie vývozných exportných úverov,
ktorého podstatou je poistenie rizika nezaplatenia vývoznej pohľadávky zo strany zahraničného odberateľa, ktoré
môžeme rozdeliť podľa dĺžky trvania vývozného úveru na:
• krátkodobé – do 1 roka,
• strednodobé – do 5 rokov,
• dlhodobé – nad 5 rokov.
Komerčné riziká vyplývajú z ekonomickej alebo finančnej situácie zahraničného dlžníka:
• platobná neschopnosť ( konkurz a vyrovnanie ),
• platobná nevôľa.
Politické riziká vyplývajú z politických a administratívnych opatrení v krajine sídla zahraničného dlžníka alebo v
tretej krajine a majú z hľadiska zahraničného dlžníka povahu vyššej moci:
• platobné ťažkosti vyvolané politickými udalosťami v krajine zahraničného dlžníka,
• nemožnosť, obmedzenie transferu alebo konverzie platieb,
• administratívne opatrenia štátu zahraničného dlžníka alebo tretej krajiny, prostredníctvom ktorej sa realizuje
vývoz alebo platba,
• prírodné katastrofy,
• neplnenie si záväzkov verejným kupujúcim.
Treba si uvedomiť, že zo strany zahraničného partnera je riziko nezaplatenia tovaru a peniaze sa ťažšie vymáhajú
ako v tuzemsku, čo môže spôsobiť narušenie peňažného toku v podniku vývozcu, a čo môže viesť v krajnom
prípade k jeho bankrotu. Je totiž zložité predvídať, či kupujúci zaplatí za dodaný tovar alebo služby, ak ide o vzťahy,
ktoré sa odohrávajú za hranicami štátu, za hranicami domácej ekonomiky. Riziko je o to väčšie, keď vývozca
nepozná ekonomické a politické prostredie kupujúceho, má ťažšiu dostupnosť cesty k informáciám a údajom
o vývoji finančnej bonity klienta, či makroekonomickom vývoji v štáte jeho pôsobenia. Práve preto zohráva úverové
poistenie na celom svete významnú úlohu. Hlavnými výhodami úverového poistenia totiž sú:
• eliminácia rizík súvisiacich s úhradou platby za vývoz,
• možnosť vstupovať bez obáv na nové zahraničné trhy,
• pozitívny vplyv na úroveň peňažných tokov veriteľa,
• zvyšovanie konkurencieschopnosti vývozu ponukou výhodnejšej a lacnejšej platobnej podmienky kupujúcemu,
• lepší prístup k úverom komerčných bánk.
5.4
Produkty Eximbanky
EXIMBANKA SR v súlade so zákonom NR SR č. 80/1997 Z. z. o EXIMBANKE SR v znení zákona č. 336/1998 Z.
z., medzinárodným právom súkromným a procesným, medzinárodným právom verejným, Občianskym zákonníkom,
všeobecnými a špecifickými podmienkami úverového poistenia a na základe poistnej zmluvy, poskytuje poistenie
proti politickým a komerčným rizikám z dôvodu nezaplatenia pohľadávky zo strany zahraničného kupujúceho pri
vývoze tovaru, služieb, duševného a priemyselného vlastníctva.
Produkty poskytované EXIMBANKOU SR sú určené všetkým kategóriám exportujúcich podnikateľských
subjektov – malým, veľkým aj stredným. Pre každého klienta sa hľadá taký spôsob financovania, ktorý by čo
najviac vyhovoval jeho potrebám. Pri poisťovaní rizík z exportných úverov si vývozca môže vybrať z portfólia
poistných produktov EXIMBANKY SR, ktorá v súčasnosti ponúka nasledovné druhy poistení pohľadávok, ktoré
môžu vzniknúť pri obchodnovývozných operáciách.
Súčasťou portfólia EXIMBANKY SR sú tieto poistné produkty:
A) Poistenie krátkodobých vývozných úverov proti komerčným rizikám,
B) Poistenie krátkodobých vývozných úverov proti politickým rizikám,
C) Poistenie strednodobých a dlhodobých dodávateľských úverov proti politickým a komerčným rizikám,
D) Poistenie odberateľského úveru proti politickým a komerčným rizikám,
E) Poistenie výrobného rizika,
188
F) Poistenie investícií slovenských právnických osôb v zahraničí proti riziku zamedzenia prevodu úhrad
z investície, vyvlastnenia alebo politicky motivovaného násilného poškodenia,
G) Poistenie potvrdeného neodvolateľného vývozného dokumentárneho akreditívu.
Okrem toho sa využíva aj poistenie vývozných záruk.
5.4.1.
Poistenie krátkodobých vývozných úverov proti komerčným rizikám
Poistenie krátkodobých vývozných úverov proti komerčným rizikám je najčastejšie využívané poistenie
slovenskými vývozcami. Predmetom poistenia je poistenie pohľadávok poisteného voči zahraničnému kupujúcemu
z vývozného úveru proti riziku strát spôsobených nezaplatením pohľadávok pri vývoze tovaru, služieb, duševného
a priemyselného vlastníctva do zahraničia. Krátkodobý vývozný úver proti komerčným rizikám môže poistený
u poistiteľa pripoistiť aj proti politickým a iným nekomerčným rizikám.
Zmluvné vzťahy medzi zúčastnenými stranami poistenia krátkodobých vývozných úverov proti komerčným rizikám je
znázornené v prílohe č. 1.
Inak povedané, poistenie sa týka vývozných kontraktov na úver kratší ako rok. Poistenie sa vzťahuje na vývozné
kontrakty uskutočnené právnickou osobou so sídlom alebo fyzickou osobou s trvalým pobytom na území SR,
poisteným je vývozca. Poistenie kryje slovenskému vývozcovi komerčné riziká spojené s úhradou pohľadávky zo
zahraničia z titulu doloženej alebo predpokladanej platobnej neschopnosti alebo platobnej nevôle. Poistenie je
obvykle dohodnuté pre vývoz tovaru alebo služieb spotrebného charakteru s odkladom platby do 180 dní a vývoz
tovaru dlhodobej spotreby do 365 dní. Poistnú zmluvu možno uzatvoriť tiež s právnickou alebo fyzickou osobou,
ktorej vývozca písomnou zmluvou postúpil svoju pohľadávku z vývozu. Dĺžka úveru je obvyklá pre daný charakter
tovaru a teritórium a je kratšia ako jeden rok. Poistenie sa nevzťahuje na kontrakty, kde dlžníkom je spoločnosť,
v ktorej má slovenský vývozca majetkovú účasť alebo významný vplyv na rozhodovanie a naopak.
Poistenie sa týka poistných udalostí, ku ktorým dôjde mimo územia SR.
5.4.2. Poistenie krátkodobých vývozných úverov proti politickým rizikám
Toto poistenie kryje slovenskému vývozcovi politické riziká spojené s úhradou pohľadávky zo zahraničia z titulu
politických udalostí a administratívnych opatrení v krajine sídla zahraničného kupujúceho alebo v tretej krajine,
ktoré z hľadiska dlžníka majú povahu vyššej moci ako sú napr. nemožnosť transferu úhrad do SR, prírodné
katastrofy, neplnenie si záväzkov verejným kupujúcim. Poistenie je obvykle dohodnuté pre vývoz tovaru a služieb
spotrebného charakteru s odkladom platby do 180 dní a vývoz tovaru dlhodobej spotreby resp. investičného
charakteru do 365 dní.
5.4.3
Poistenie strednodobých a dlhodobých dodávateľských úverov proti politickým a komerčným
rizikám
Predmetom poistenia sú pohľadávky poisteného voči dovozcovi z vývozného dodávateľského úveru na úhradu
záväzkov z vývozného kontraktu a špecifikovaných v poistnej zmluve.179
V prílohe č. 2 sú znázornené zmluvné vzťahy medzi zúčastnenými stranami v prípade poistenia dodávateľského
úveru proti politickým a komerčným rizikám.
Takéto poistenie je vhodné predovšetkým pri kontraktoch na vývoz strojárenskej výroby a investičných celkov.
Dĺžka úveru musí presiahnuť obdobie jedného roka. Dodávateľský úver poskytuje slovenský vývozca zahraničnému
kupujúcemu. Poistné sa hradí vopred jednorazovo. Časť kontraktu financovaná formou úveru môže byť maximálne
do výšky 85% z celej hodnoty kontraktu, 15% z hodnoty kontraktu musí zahraničný kupujúci zaplatiť priamo
vývozcovi pred začiatkom splácania úveru. Prevažnú časť dodávok z celkovej hodnoty kontraktu musí byť
slovenského pôvodu, tak ako pri ostatných typoch poistení vývozných úverov.
5.4.4
Poistenie odberateľského úveru proti politickým a komerčným rizikám
Odberateľský úver poskytuje banka vývozcu banke zahraničného kupujúceho, prípadne zahraničnému kupujúcemu.
Poistenie kryje financujúcej banke politické a komerčné riziká spojené so splatením poskytnutého odberateľského
úveru vrátane úrokov. Táto forma poistenia je vhodná predovšetkým pri vysokých objemoch, ktoré sú spojené
179
BALKO, L. a kolektív: Poistiť si export? A prečo nie!, cit. 15, str. 76
189
s kontraktmi na vývoz strojárskej výroby a investičných celkov. Poistné sa uhradí vopred jednorazovo. Poistené
plnenie obdrží poistený.
5.4.5
Poistenie výrobného rizika
Poistenie kryje výrobné riziko, ktoré vzniká pred odoslaním tovaru. Poistenie výrobného rizika je možné dohodnúť
len ako pripoistenie k následnému poisteniu vývozného úverového rizika. Poistenie kryje straty. Ktoré poistený
môže utrpieť v súvislosti so zrušením alebo prerušením vývozného kontraktu pred jeho realizáciou v dôsledku
komerčných alebo politických rizík v období medzi dňom uzatvorenia vývozného kontraktu a odoslaním tovaru.
Poistenie výrobných rizík sa netýka platobnej nevôle. Poisteným je vývozca. Poistné sa hradí jednorazovo. Poistné
plnenie obdrží poistený, prípadne jeho banka.
Zmluvné vzťahy medzi subjektami v prípade poistenia výrobného rizika je znázornené v prílohe č. 3.
5.4.6
Poistenie investícií slovenských právnických osôb v zahraničí
Poistenie kryje riziko zamedzenia prevodu úhrad z investície do SR, vyvlastnenia alebo politicky motivovaného
násilného poškodenia. Poistený je slovenský investor, investícia musí predstavovať dlhodobý záväzok investora na
dobu najmenej troch rokov a musí byť zriadená v súlade s existujúcim právnym poriadkom hostiteľského štátu,
nesmie odporovať medzinárodnej zmluve a investor musí získať potrebné povolenie administratívnych orgánov
hostiteľského štátu.
ZÁVER
Z analýzy vývoja poisťovníctva SR vyplýva, že jeho počiatky siahajú až do ďalekej minulosti. Pre SR je zaujímavé
obdobie po roku 1989, s ktorým súvisí neskorší vznik samostatného slovenského štátu. Začal sa tak formovať aj
nový poistný trh, vytvoril sa priestor pre konkurenciu, pričom poisťovníctvo reagovalo na tieto prebiehajúce zmeny,
a to hneď v roku 1991 prijatím zákona č. 24/1991 Zb. o poisťovníctve. Zákon vytvoril legislatívne predpoklady na
rozvoj trhového mechanizmu, ale i posilňovanie sociálnych istôt obyvateľov.
Slovenská republika ako samostatný štát postupne prechádzala na trhové hospodárstvo a snažila sa
o demonopolizáciu vo viacerých oblastiach. Týmto reformám štátu sa nevyhlo ani poisťovníctvo. To sa samozrejme
prejavilo v novelách zákona o poisťovníctve. Najvýznamnejšími zmenami v týchto novelách bolo najmä umožnenie
zahraničným poisťovniam zakladať akciové spoločnosti na slovenskom štátnom území bez obmedzenia, po splnení
podmienok stanovených zákonom. Okrem toho došlo k prechodu zo systému účelových poistných fondov na systém
technických rezerv. Do slovenského právneho poriadku sa zahrnuli tiež mnohé ustanovenia direktív EÚ pre životné
i neživotné poistenie. V súlade s príslušnými direktívami bola stanovená i minimálna výška základného imania,
potrebná na udelenie povolenia na podnikanie v poisťovníctve. V roku 2000 prešli kompetencie v oblasti dozoru nad
poisťovníctvom z Ministerstva financií SR na Úrad pre finančný trh, ktorý sa tým stal na určitý čas dozorným
orgánom. V roku 2002 bol prijatý nový zákon o poisťovníctve, ktorý už vyhovoval smerniciam EÚ, avšak i tu
vznikla potreba zmeny z dôvodu vstupu SR do EÚ. V procese transformácie slovenskej ekonomiky a transformácie
poisťovníctva vznikla potreba poisťovania slovenského exportu, a tým pádom aj potreba založenia inštitúcie, ktorá
by takéto úlohy spĺňala. Štát preto vytvoril vlastnú inštitúciu Exportno-importnú banku SR.
V podmienkach slovenského spoločensko-ekonomického prostredia ide o historicky pomerne nový, rozbiehajúci sa
obchod. Zatiaľ jeho výhody ale veľa slovenských exportérov nevyužíva. Žiaľ, veľa z nich o nich dosiaľ a ani nič
o Eximbanke nevie. Využívanie produktov tejto špecifickej inštitúcie je ale nesporne výhodné ako pre exportérov,
tak i pre vládu SR.
EXIMBANKA SR aj v roku 2003 rovnako ako v minulých rokoch úspešne pokračovala v realizácii svojich priorít
a základného poslania – podporovať slovenský export a tým prispievať k zachovaniu celkovej ekonomickej stability,
k vytváraniu nových pracovných príležitostí a pod. V roku 2003 si EXIMBANKA SR pripomenula šieste výročie
svojho vzniku. Aj v ďalších rokoch chce pokračovať v už nastúpenom úspešnom trende každoročného rastu objemu
podporeného exportu a skvalitňovania poskytovaných služieb. I keď u časti odbornej verejnosti vznikli a stále
pretrvávajú pochybnosti o jej potrebnosti pre slovenskú ekonomiku a pochybnosti o efektivite jej činnosti. Najmä ak
na verejnosť prenikla informácia o ročnom príjme jej generálneho riaditeľa vo výške 3, 8 milióna SKK, o výške
príjmov ďalších jej predstaviteľov a členov jej správnych a kontrolných orgánov. Zdá sa totiž, že Eximbanka
v súčasnej podobe personálneho substrátu svoje opodstatnenie stráca.
Zastávame názor, že tento náš príspevok by mohol byť užitočným pre širokú odbornú i laickú verejnosť pri
oboznamovaní sa s problematikou poistenia a poisťovníctva v úprave slovenského práva a úverového poistenia
v podmienkach našej ekonomiky ako i s činnosťou EXIMBANKY SR. Mnohí z racionálne uvažujúcich ľudí v ňom
nájdu aj primeraný priestor a možné miesta na konfrontovanie slovenskej sústavy poisťovníctva a osobitne
190
Eximbanky SR s fenoménom korupcie. Toto bol tiež parciálny cieľ nášho príspevku, ktorý má byť jedným
z čiastkových rezultátov bádateľského procesu upriameného na riešenie problematiky vytvárania podnikateľského
prostredia v prihraničných oblastiach Európy.
Príloha č. 1
Zmluvné vzťahy medzi zúčastnenými stranami v prípade poistenia krátkodobých vývozných úverov proti
komerčným rizikám a ich vzájomné finančné väzby znázorňuje schéma:
1.
2.
3.
4.
5.
6.
vývozný kontrakt
poistná zmluva
platby poistného
platby za tovar, služby
poistné plnenie
vymáhanie pohľadávky
Zmluvné vzťahy medzi zúčastnenými stranami v prípade poistenia krátkodobých vývozných úverov proti
komerčným rizikám pri vinkulovaní poistného plnenia a ich vzájomné finančné väzby znázorňuje schéma:
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
8.
9.
vývozný kontrakt
poistná zmluva
vinkulácia poistného plnenia
finančný úver
platby poistného
platby za tovar, služby
splátky úveru
poistné plnenie
vymáhanie pohľadávky
191
Príloha č. 2
Zmluvné vzťahy medzi zúčastnenými stranami v prípade poistenia dodávateľského úveru znázorňuje schéma:
1. Obchodný kontrakt medzi vývozcom a zahraničným kupujúcim.
2. Strednodobý alebo dlhodobý úver na krytie vývoznej pohľadávky.
3. Poistná zmluva uzatvorená medzi EXIMBANKOU SR a vývozcom.
Príloha č. 3
Zmluvné vzťahy medzi subjektami v prípade poistenia výrobného rizika znázorňuje schéma:
1.
2.
3.
4.
5.
6.
7.
Obchodný kontrakt medzi vývozcom a zahraničným kupujúcim.
Úverová zmluva medzi komerčnou bankou a zahraničnou bankou; komerčná banka poskytuje zahraničnej
banke úver na financovanie kontraktu.
Záväzok zahraničnej banky ďalej poskytnúť tento úver zahraničnému kupujúcemu.
Poistná zmluva s komerčnou bankou na krytie rizika vyplývajúceho z úveru poskytnutého banke
zahraničného kupujúceho.
Záväzok vývozcu splniť niektoré povinnosti voči komerčnej banke.
Poistné plnenie poistenému alebo na žiadosť poisteného tretej strane.
Možnosť regresného postihu EXIMBANKY SR voči vývozcovi v prípade, že tento zavinil poistnú udalosť
Príloha č. 4
KLASIFIKÁCIA POISTNÝCH ODVETVÍ PODĽA POISTNÝCH DRUHOV
Povolenie na vykonávanie poisťovacej činnosti pre poistné druhy vydával Úrad pre finančný trh. Poistným druhom
sa rozumie samostatná skupina poistných odvetví, ktoré sa členia podľa rovnorodosti poistného rizika.
A - životné poistenie
Poistné odvetvie
1. Poistenie pre prípad smrti, poistenie pre prípad dožitia alebo poistenie pre prípad smrti alebo dožitia.
192
2. Poistenie vena alebo prostriedkov na výživu detí.
3. Poistenie spojené s kapitalizačnými zmluvami.
4. Poistenie podľa bodov 1 a 3 spojené s investičným fondom.
5. Dôchodkové poistenie.
6. Poistenie pre prípad úrazu alebo choroby, ak je pripoistením podľa tohto poistného odvetvia uvedeného v bodoch
1 až 4.
B - neživotné poistenie
Poistné odvetvie
1. Poistenie úrazu
a) s jednorazovým plnením,
b) s opakovaným plnením,
c) s kombinovaným plnením,
d) cestujúcich.
2. Poistenie choroby
a) s jednorazovým plnením,
b) s opakovaným plnením,
c) s kombinovaným plnením,
d) zmluvné poistenie a pripoistenie.
3. Poistenie škôd na pozemných dopravných prostriedkoch iných než koľajových
a) motorových,
b) nemotorových.
4. Poistenie škôd na koľajových dopravných prostriedkoch.
5. Poistenie škôd na leteckých dopravných prostriedkoch.
6. Poistenie škôd na plávajúcich dopravných prostriedkoch
a) riečnych,
b) jazerných,
c) námorných.
7. Poistenie dopravy tovaru počas prepravy vrátane batožín a iného majetku bez ohľadu na použitý dopravný
prostriedok.
8. Poistenie škôd na inom majetku, ako je uvedené v bodoch 3 až 7, spôsobených
a) požiarom,
b) výbuchom,
c) víchricou,
d) prírodnými živlami inými ako víchrica,
e) jadrovou energiou,
f) zosuvom alebo zosadaním pôdy.
9. Poistenie iných škôd na inom majetku, ako je uvedené v bode 3 až 7, vzniknutých krupobitím alebo mrazom,
alebo inými príčinami (napr. krádežou), ak nie sú tieto príčiny zahrnuté v bode 8.
10. Poistenie zodpovednosti
a) za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
b) dopravcu.
11. Poistenie zodpovednosti za škodu vyplývajúcu z vlastníctva alebo z používania leteckého dopravného
prostriedku vrátane zodpovednosti dopravcu.
12. Poistenie zodpovednosti za škodu vyplývajúcu z vlastníctva alebo z používania riečneho, jazerného alebo
námorného dopravného prostriedku vrátane zodpovednosti dopravcu.
13. Všeobecné poistenie zodpovednosti za škodu iné, ako je uvedené v bodoch 10 až 12.
14. Poistenie úveru
a) všeobecná platobná neschopnosť,
b) exportný úver,
c) splátkový úver,
d) hypotekárny úver,
e) poľnohospodársky úver.
15. Poistenie kaucie
a) priame záruky,
b) nepriame záruky.
16. Poistenie rôznych finančných strát vyplývajúcich z
a) výkonu povolania,
b) nedostatočného príjmu,
c) zlých poveternostných podmienok,
d) straty zisku,
193
e) trvalých všeobecných nákladov,
f) neočakávaných obchodných výdajov,
g) straty trhovej hodnoty,
h) straty pravidelného zdroja príjmov,
i) inej nepriamej obchodnej finančnej straty,
j) ostatných finančných strát.
17. Poistenie právnej ochrany.
18. Poistenie pomoci osobám v núdzi počas cestovania alebo pobytu mimo miesta svojho trvalého pobytu.
C - Skupiny neživotného poistenia (B)
Na vykonávanie poisťovacej činnosti pre viaceré poistné odvetvia sa povolenie orgánu dohľadu v poisťovníctve
vydáva pod označením týchto skupín:
a) "Poistenie úrazov a chorôb" pre poistné odvetvia podľa bodov 1 a 2,
b) "Poistenie motorových vozidiel" pre poistné odvetvia podľa bodov 3, 7 a 10,
c) "Námorné a dopravné poistenie" pre poistné odvetvia podľa bodov 6, 7 a 12,
d) "Letecké poistenie" pre poistné odvetvia podľa bodov 5, 7 a 11,
e) "Poistenie požiarov a iných majetkových škôd" pre poistné odvetvia podľa bodov 8 a 9,
f) "Poistenie zodpovednosti za škodu" pre poistné odvetvia podľa bodov 10 až 13,
g) "Poistenie úveru a kaucie" pre poistné odvetvia podľa bodov 14 a 15,
h) "Všeobecné neživotné poistenie" pre poistné odvetvia podľa bodov 1 až 18.
Poisťovňa, ktorej bolo udelené povolenie na vykonávanie poisťovacej činnosti pre jedno poistné odvetvie alebo
viaceré poistné odvetvia, môže uzavrieť poistnú zmluvu aj na poistné riziko patriace do poistného odvetvia, pre
ktoré jej nebolo udelené povolenie (doplnkové poistenie) za predpokladu, že toto riziko
a) je spojené s hlavným poistným rizikom,
b) sa týka predmetu, ktorý je poistený proti hlavnému poistnému riziku, a
c) je poistené poistnou zmluvou, ktorou je poistené hlavné poistné riziko.
Doplnkovým poistením nemôže byť poistné riziko patriace do poistných odvetví uvedených v bodoch 14 a 15.
Príloha č.5
Z celkovej hodnoty podpory exportu z poistenia rizík za rok 2002 predstavuje export do krajín hospodárskych
zoskupení nasledovné hodnoty:
Teritoriálna štruktúra podpory exportu z poistenia rizík
za rok 2002
15,8%
28,0%
1,9%
3,4%
3,9%
4,3%
4,4%
16,8%
4,7%
8,2%
Čína
Rumunsko
Nemecko
8,6%
Poľsko
Taliansko
Švédsko
Kuba
ČR
Ostatné
Maďarsko
USA
194
OECD:
CEFTA:
EÚ:
EZVO:
Blízky a stredný východ:
Juhovýchodná Ázia:
Ostatné*:
10 054,8 mil. Sk
6 560,3 mil. Sk
3 388,1 mil. Sk
366,8 mil. Sk
0,0 mil. Sk
5 205,0 mil. Sk
2 127,8 mil. Sk
krajiny nezaradené do žiadneho zoskupenia
SÚHRN
Príspevok sa z pohľadu de lege lata zaoberá základnými postulátmi poistenia, poisťovníctva, poisťovacieho práva
a jeho legislatívneho vývoja na území Slovenska počas dekády rokov 1993 až 2003. Analyzuje a syntetizuje
poznatky o právnej regulácii poisťovníctva, komparuje ich s reguláciou Európskej únie a vyúsťuje do niekoľkých
poznámok de lege ferenda.
[1]
BALKO, L. a kolektív: Poistiť si export? A prečo nie!, Bratislava, Epos, 2002.
[2]
BALKO, L. a kolektív: Právo finančného trhu, Bratislava, Epos, 2003.
[3]
GRÚŇ, Ľ.; KRÁLIK, J.: Finančné právo pre ekonómov, Bratislava, Ekonóm, 1995.
[4]
ChOVAN, P.: Komerčné poisťovníctvo, Bratislava, Ekonóm, 1998.
[5]
MAJTÁNOVÁ, A.; PELIKÁNOVÁ, D.: Poistný trh a ekonomika poisťovníctva, Bratislava, Edičné stredisko
Vysokej školy ekonomickej, 1992.
[6]
PATOPRSTÝ, J.: Dejiny poisťovníctva v Československu v rokoch 1945 – 1992, 3.Diel, Bratislava, Alfa
konti, 1996.
[7]
PATOPRSTÝ, J.; MARVAN, M.: Dejiny poisťovníctva v Československu do roku 1918, 1.Diel, Praha,
Novinář, 1989.
[8]
SCHAUER, M.: Das österreichische Versicherungsvertragsrecht, Wien, Service Fachverlag, 1995.
Iné materiály
[1]
Zákon č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
[2]
Zákon č. 24/1991 Zb. o poisťovníctve v znení neskorších predpisov
[3]
Zákon č 96/2002 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov
[4]
Zákon č. 80/1997 Z.z. o Exportno-importnej banke Slovenskej republiky v znení neskorších zákonov
[5]
Interné materiály Exportno-importnej banky SR
[6]
Obchodný zákonník, zákon č. 513/1991 Z.z. v znení neskorších predpisov
[7]
Občiansky zákonník, zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších prepisov
[8]
Vyhláška Ministerstva financií č. 497/2002 o spôsobe výpočtu a preukazovania solventnosti poisťovne
a pobočky zahraničnej poisťovne
[9]
Internet: www.eximbanka.sk
www.uft.sk
www.poistovne.sk
www.finance.gov.sk
Adresa:
Mgr. et Mag. Miriam Nehajová
právna konzultantka, Viedeň, Rakúsko
por. Mgr. Kristína Králiková
Prezídium Policajného zboru
835 17 Bratislava, Slovensko
195
196
POPLATKOVÉ PRÁVO V SLOVENSKEJ REPUBLIKE DE LEGE LATA
THE DUTIES LAW IN THE SLOVAK REPUBLIC “DE LEGE LATA”
Jozef Králik; Daniel Jakubovič
Akadémia Policajného zboru v Bratislave; Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Abstrakt: Vedecká štúdia predstavuje základné a do značnej časti autormi inovované poznatky
o finančno – právnom inštitúte poplatku, o jeho histórii, štruktúre, poslaní, úlohe, o poplatkovej sústave
v Slovenskej republike, o základných zásadách tvorby a fungovania poplatkového práva a o jeho mieste
v systéme slovenského práva, o poplatkovom procese a o iných postulátoch súvisiacich s inštitútom
poplatku. Príspevok deklaruje v podstate aktuálny stav poplatkovo – právnej regulácie na Slovensku s
niektorými náčrtmi de lege ferenda.
Abstract: The academic study has introduced primary and in considerable parts innovated by writers
knowledge about financial law institute of duties, also about his history, structure, task, also about
duties system in the Slovak republic, about basic rules of creation and behaviour of duties laws and
about his place in the Slovak laws system, also about duties process and about others postulates which
are related with the duties institute. The article is declaring current status of the duties laws regulation
in Slovakia with some of schemes „ de lege feranda“.
Kľúčové slová: poplatok, subjekt poplatku, objekt poplatku, základ poplatku, sadzba poplatku, funkcie
poplatkov, poplatkové právo, poplatková sústava, daňové právo, rozpočtové právo, parafiskálna
platba, finančno – právny inštitút, štátne poplatky, súdne poplatky, správne poplatky, miestne poplatky,
ekologické poplatky, koncesionárske poplatky, puncové poplatky, ostatné poplatky (kvázipoplatky),
konzulárne poplatky, poplatkovo – právne normy, poplatkovo – právne vzťahy, poplatkový proces.
A) Pojem poplatku, jeho vymedzenie, charakteristické črty a klasifikácia poplatkov
1. Pojem poplatku a jeho vymedzenie
Poplatok predstavuje osobitý finančno – právny inštitút, odlišujúci sa svojou podstatou, obsahom, poslaním a
právnou úpravou, ale aj inými parciálnymi znakmi, od ďalších jemu príbuzných finančno – právnych inštitútov.
Možno povedať, že do okruhu poplatku najviac príbuzných finančno – právnych inštitútov patrí potom najmä
finančno - právny inštitút dane, odvodu, mýta, cla, dávky, avšak prípadne aj širšie spektrum im formou či obsahom
podobných platieb, tzv. parafiskálnych platieb, vyberaných v prospech príjmovej základne verejných fondov.
Poplatok je starobylá peňažná platba vyberaná verejnými orgánmi štátu už v staroveku, a práve preto predstavuje
súčasne aj osobitú historickú kategóriu a osobitý historicko – právny inštitút sui generis. A to najmä preto, že
poplatok sa vyberá v celom historickom období jeho jestvovania vždy spravidla iba od takých povinných subjektov,
predovšetkým fyzických osôb a právnických osôb, v prospech ktorých zvyčajne vyvíjajú činnosť verejné orgány ako
orgány oprávnené konať (t. j. orgány aktívne zákonom legitimované vykonávať určité operácie v prospech iných
subjektov) a za toto svoje konanie v ich prospech aj požadovať čiastkovú úhradu nákladov tohto konania, teda
spoplatňovať aktivitu, ktorú uskutočňujú buď priamo, alebo aj nepriamo v prospech uvedených osôb alebo v ich
záujme. Tu je zreteľne vidieť prvok ekvivalentnosti poplatku, majúci do určitej miery aj charakter akéhosi príspevku
na činnosť správneho orgánu sui generis. Poplatok je z historického hľadiska súčasne aj základňou na vznik iných,
jemu príbuzných peňažných platieb. Je teda finančno – právnym inštitútom, z ktorého sa postupne vyvinuli
a v budúcnosti sa aj ďalej môžu vyvíjať iné, nové formy moderných povinných peňažných platieb. Je potrebné tiež
upozorniť, že v každodennom živote sa tento druh peňažnej platby veľmi často zamieňa s inými jemu príbuznými
druhmi peňažných platieb, najmä s finančno – právnym inštitútom dane a mýta, avšak aj pokuty, keďže teória
finančného práva a legislatívna prax akceptujú aj inštitút sankčných poplatkov. Dôležité je tiež vedieť, že
rozlišovanie poplatku od iných príbuzných peňažných platieb v bežnom živote nemusí mať a zvyčajne prakticky ani
nemá žiadny význam a dôsledky, avšak v prípade formulovania osobitých finančno – právnych vzťahov môže byť
diferencovanie týchto finančno – právnych inštitútov mimoriadne dôležité. A to najmä vzhľadom na možné právne
dôsledky rezultátov právnych vzťahov na právne pomery povinných subjektov, vyplývajúcich z uplatňovaného
právneho režimu kreovaného osobitne pre právny inštitút dane resp. mýta, a osobitne pre právny inštitút poplatku,
a to predovšetkým v procese aplikácie finančno – právnych procesných noriem na existujúce konkrétne spoločenské
vzťahy.
197
Podotýkame súčasne, že v každodennom živote sa ako poplatok nesprávne neraz označujú aj iné povinné peňažné
platby, ktoré však nemajú zákonný charakter poplatku, keďže neraz plynú do súkromných peňažných resp.
finančných fondov.
Poplatok je súčasne nominálna, teda peňažná, a nie naturálna, materiálna platba. Oprávnené organy teda dnes
vyžadujú od povinných osôb jeho realizáciu, zaplatenie a odvedenie v prospech príslušných verejných fondov,
výlučne len v zákonných peniazoch. Poplatkov je mnoho druhov, ktoré sú navzájom rozlíšiteľné podľa svojho názvu
či označenia, cieľového zamerania, právnej úpravy, rozpočtového určenia, miery výnosnosti, charakteru a podobne.
Všetky druhy poplatkov sú si však všetkými svojimi znakmi navzájom veľmi blízke a majú rovnakú základňu,
a teda aj spoločné znaky. Tieto spoločné znaky individualizujú potom poplatky od iných peňažných platieb,
originalizujú ich a umožňujú klasifikovať ich podľa rozličných kritérií do rozličných okruhov. Poplatky tak
vytvárajú relatívne samostatnú skupinu verejnoprávnych príjmov, teda peňažných platieb určených na akumulovanie
v centralizovaných aj decentralizovaných verejných peňažných fondoch spravovaných podľa zákona rozličnými
verejno – právnymi subjektmi, z ktorých sú v podobe verejných výdavkov plánovite distribuované na úhradu
financovania anonymných verejných záležitostí, teda nie konkrétnych projektov. Nepredstavujú teda vo vzťahu
oprávnených subjektov k povinným subjektom poplatkovej povinnosti žiadnu návratnú recipročnú peňažnú platbu,
žiadny, ani podmienečne návratný finančno – právny vzťah. Zdôrazňujeme súčasne, že poplatok vo vzťahu k dani
z hľadiska ekonomického významu predstavuje subsidiárny, doplnkový nástroj verejných financií.
Aj v právom kreovaných a regulovaných zoskupeniach finančno – právny inštitút poplatku vytvára vnútorne
rôznorodú, heterogénnu sústavu poplatkov, označovanú ako poplatková sústava, ktorá sa súčasne navonok, vo
vzťahu k ostatným pododvetviam finančného práva, vrátane v jeho systéme najvýznamnejšieho pododvetvia
daňového práva, vytvárajúceho právnu základňu na existenciu a fungovanie daňovej sústavy, prezentuje ako
prakticky všestranne právne, organizačne, hierarchicky usporiadaný a kompaktný monolit autochtónneho
charakteru. Autochtónnosť a originálnosť poplatku a jeho právnej regulácie, potom teda aj samotného poplatkového
práva, je akceptovaná pomerne univerzálne, a to aj napriek skutočnosti, že podľa niektorých názorov poplatkové
právo vytvára iba integrálnu súčasť samostatného pozitívno - právneho odvetvia daňového práva resp. daňového
práva ako samostatného pododvetvia finančného práva. Poplatková sústava sa vzhľadom na svoju internú
heterogénnosť prirodzene vnútorne člení na relatívne autonómne zoskupenia najpríbuznejších kultivarov inštitútu
poplatku, teda na jednotlivé podsústavy poplatkov, a tie ďalej na ich jednotlivé vetvy, tvorené už vlastnou,
štrukturovane učlenenou sieťovitou konštrukciou, charakteristickou morfológiou jednotlivých kultivarov inštitútu
poplatku, teda jednotlivými individuálnymi druhmi poplatkov. Poplatky sa tak klasifikujú do určitého systému,
vytvárajúc otvorenú sústavu, kreovanú podľa určitých kritérií. Teda, v tomto chápaní sa poplatková sústava člení na
viaceré relatívne autonómne podsústavy poplatkov, a to podsústavu štátnych poplatkov, podsústavu miestnych
poplatkov, podsústavu ekologických poplatkov, podsústavu iných poplatkov a podsústavu kvázipoplatkov. Tieto
podsústavy sa ďalej štiepia do jednotlivých vetiev resp. skupín poplatkov, ako napr. podsústava štátnych poplatkov,
ktorá je tvorená dvomi vetvami alebo sa člení na dve vetvy, teda na vetvu správnych poplatkov a na vetvu súdnych
poplatkov. Napokon, jednotlivé vetvy sú vytvárané jednoprvkovou alebo viacprvkovou množinou konkrétnych
poplatkov, ktoré označujeme za poplatkové kultivary, teda poplatky. Jednotlivé individualizované poplatkové
kultivary, poplatky, majú teda právne znaky, ktoré sú typické a spoločné pre ne všetky bez rozdielu, teda pre celú
množinu ústavne a zákonne kreovaných poplatkov, tvoriacich poplatkovú sústavu, a súčasne sa jednotlivé poplatky
resp. kultivary poplatkov od seba určitými individuálnymi originálnymi právnymi znakmi od seba navzájom
výraznejšie, ale i menej zreteľne odlišujú.
Starobylá rímsko - právna zásada v podstate odmieta nevyhnutnosť verbálneho spútania akéhokoľvek právneho
inštitútu do podoby akejkoľvek, i keď akokoľvek výstižnej definície. Zastávame však názor, že za určitých okolností
je nevyhnutné konkrétny právny inštitút, konkrétnu právnu skutočnosť alebo konkrétny právny jav definovať. A to
preto, aby v dôsledku existencie možných rozličných náhľadov naň alebo v dôsledku jeho iného vnímania, chápania
či vykladania rozličnými subjektami, nedochádzalo z tohto dôvodu v praxi medzi nimi k právnym a iným, napr.
kompetenčným rozporom či priamo ku konfliktom. Preto považujeme za vhodné pokúsiť sa aj o definovanie finančno
- právneho inštitútu poplatku. Vychádzame pritom jednoznačne z chápania poplatku ako historickej kategórie
a finančno – právneho inštitútu sui generis, teda súčasne z jeho akceptovania ako autochtónnej a relatívne
originálnej zákonnej peňažnej platby určenej ako zdroj príjmov verejných fondov, jednoznačne odlišnej od iných
obdobných peňažných platieb, ako je napr. daň alebo clo.
Poplatok predstavuje osobitú zákonom alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom stanovenú
jednosmernú ekvivalentnú verejnú peňažnú platbu realizovanú povinnými subjektami a vyberanú
v osobitnom právnom procese oprávnenými subjektami v súvislosti s ich činnosťou vyvíjanou na podnet
alebo v záujme týchto povinných subjektov, určenú ako zdroj príjmov verejných rozpočtov a iných verejných
fondov, slúžiacu prostredníctvom uplatňovania redistribučnej funkcie na úhradu nákladov spojených
198
s presadzovaním verejných záujmov štátu, obcí a prípadne i samosprávnych krajov a verejnoprávnych
inštitúcií.
V Slovníku finančného práva (KRÁLIK, Jozef – JAKUBOVIČ, Daniel : Slovník finančného práva. 1. vyd.
Bratislava : Veda, 2004, 283 s.; ISBN80 – 224 – 0814 - X) je poplatok definovaný ako povinná ekvivalentná
peňažná platba požadovaná štátom alebo iným verejnoprávnym subjektom v súvislosti s činnosťou
príslušného orgánu alebo jeho organizačnej zložky, ktorá sa uskutočňuje na podnet povinného subjektu alebo
v jeho záujme; predstavuje čiastkovú či čiastočnú náhradu výdavkov spojených s takouto činnosťou,
postihuje majetkový prírastok alebo majetkové výhody plynúce z realizácie udelených oprávnení
a v niektorých prípadoch plní selektívnu funkciu, t, j, reguláciu podnetov fyzických osôb a právnických osôb
v záujme zníženia administrovania; zdroj príjmov ústredných rozpočtov a miestnych rozpočtov, príp.
špecializovaných štátnych účelových fondov.
2. Črty (znaky) poplatku
Finančno – právny inštitút poplatku demonštruje súčasne viaceré pôvodné črty či znaky vlastného vonkajšieho
prejavu, a to:
• historičnosť poplatku,
• nominálnosť poplatku,
• autochtónnosť poplatku,
• originálnosť poplatku,
• samostatnosť poplatku,
• relatívnu ekvivalentnosť poplatku,
• jednosmernosť poplatku,
• verejnosť poplatku,
• zákonnosť poplatku,
• ekvivalentnosť poplatku.
Črtu historičnosti poplatku je potrebné chápať ako prejav charakteristiky finančno – právneho inštitútu poplatku
v dejinnom kontexte jeho autonómneho vývoja. Tento vývojový proces preukazuje skutočnosť, že poplatok vznikol
až na určitom historickom stupni vývoja politických a sociálno – ekonomických vzťahov ľudskej spoločnosti, teda
až po dosiahnutí určitých jej parametrov. Teda, ako poplatok v dejinách spoločnosti ako výsledný produkt vývoja jej
ekonomiky a práva vznikol, tak teoreticky môže v budúcnosti aj zaniknúť.
Črta nominálnosti poplatku deklaruje jeho peňažný charakter. Úzko súvisí s črtou historičnosti poplatku, keďže
v priebehu dejinného vývoja prechádzal charakter poplatku transformáciou z jeho naturálnej podoby na podobu či
formu peňažnú, teda nominálnu. V štátoch, ktoré dosiahli určitý stupeň svojho vývoja sa poplatky vyberajú výlučne
v podobe nominálnej, peňažnej, a nie naturálnej, prirodzenej. Črta nominálnosti poplatku sa tak súčasne prejavuje aj
vo vonkajšej forme vyberania poplatku (poplatok vyberaný vo forme peňazí) a aj vo vnútornej podstate
a konštrukcii poplatku (poplatok ako určitá konkrétna suma peňazí).
Črta autochtónnosti poplatku sa chápe v zmysle pôvodnosti poplatku ako platby vyberanej na našom území
a v našej národnej pospolitosti automaticky od dosiahnutia určitej hranice jej sociálno – ekonomického vývoja.
Znamená, že poplatok nebol do našich sociálnych štruktúr importovaný zvonka, z inej ľudskej kultúry, ale že na
našom etnickom historickom území vznikol ako prirodzený produkt a element procesu rozvoja našej spoločnosti
a jej ekonomiky, jej hmotnej a duchovnej kultúry a samozrejme aj jej práva.
Originálnosť poplatku je jeho črta, ktorou sa odlišuje od iných druhov a foriem verejných peňažných platieb.
Osobitne od dane a cla. Poplatok je totiž svojou podstatou pôvodný finančno – právny inštitút, jednoznačne
odlíšiteľný od ostatných druhov a typov peňažných platieb, osobitne sankčných platieb. Má svoju vlastnú históriu,
svoju vlastnú charakteristiku, svoju vlastnú konštrukciu, svoj vlastný ekonomický a právny základ.
Samostatnosť finančno – právneho inštitútu poplatku vyplýva z črty jeho originálnosti, keďže predstavuje
relatívne samostatnú historickú aj ekonomickú kategóriu. Navonok sa črta samostatnosti poplatku formálne
najzreteľnejšie prejavuje v existencii samostatne právne regulovanej poplatkovej sústavy a paralelne v jestvovaní
samostatne právne regulovaných iných druhov poplatkov. Poplatok je peňažná platba veľmi príbuzná dani a clu,
avšak od týchto peňažných platieb sa rozlišuje niektorými znakmi, vlastnými výlučne iba finančno – právnemu
inštitútu poplatku. Táto črta sa prelína s črtou originálnosti poplatku.
199
Črtu relatívnej ekvivalentnosti poplatku možno excerpovať najmarkantnejšie v charakteristickom účelovom
poslaní napr. súdnych poplatkov, správnych poplatkov, vyberanie ktorých preukazuje účel „zaplatenia“ za úkon
vykonaný oprávneným subjektom v záujme povinného subjektu. Vybratie poplatku oprávneným subjektom možno
teda zjednodušene charakterizovať ako akúsi „kúpu iniciatívy“ alebo jeho výkonu činnosti zo strany povinného
subjektu, teda takého, ktorý spoplatnenú aktivitu oprávneného subjektu inicioval, požadoval. Poplatok je teda
akýmsi peňažným ekvivalentom sui generis poskytnutým za prácu sui generis realizovanú orgánom sui generis.
O relatívnej ekvivalentnosti poplatku uvažujeme a hovoríme v tom zmysle, že nie každý poplatok je nevyhnutne
vyberaný len ako určitá protihodnota za činnosť oprávnených orgánov, ale aj z iných dôvodov, dokonca napr.
motivačných, sankčných a podobne.
Jednosmernosť poplatku je preukázateľná ako črta poplatkovo – právneho vzťahu, preukazujúca jednosmerný tok
oprávnenými subjektami vybratých poplatkov od povinných osôb, poplatníkov, smerujúci do verejných fondov.
Verejnosť poplatku je chápaná v duchu charakteru a poslania finančno – právneho inštitútu poplatku. Ide v jeho
prípade totiž vždy len o peňažnú platbu smerujúcu do verejných peňažných fondov, plniacu osobité funkcie, a nikdy
nie o platbu určenú do súkromných peňažných fondov. V prípade, že poplatok nemá túto charakteristickú črtu,
nemožno hovoriť v žiadnom prípade o finančno – právnom inštitúte poplatku, ale prípadne len o inom type peňažnej
platby súkromno – právneho charakteru, napr. o zmluvnej pokute, o penále, o splatení pohľadávky po lehote
splatnosti so sankciou a podobne.
Zákonnosť poplatku je významnou a podstatnou črtou resp. znakom poplatku. Znamená, že poplatok je právne
zakotvený v ústavnoprávnom predpise a v príslušnom zákone, prípadne v podzákonnom všeobecne záväznom
právnom predpise konštituovanom na základe zákona. Nemôže vzniknúť iným normatívnym právnym aktom nižšej
právnej sily, než je ústavný zákon, zákon, alebo iný všeobecne záväzný predpis vydaný na základe zákona, a nikdy
nemôže byť kreovaný individuálnym právnym aktom. Existencia stanoveným legislatívnym obsahom naplneného
a právnou silou a formou príslušného právneho predpisu, zákona, je podmienkou vzniku poplatkovo – právneho
vzťahu, a teda i poplatku ako takého. Všeobecne záväzný právny predpis ako súhrn podzákonných noriem
stanovujúci určitý režim poplatkovo – právnych vzťahov vychádza vždy z dikcie príslušného poplatkového zákona
a nikdy tomuto zákonu neodporuje.
Ekvivalentnosť poplatku prezentuje poplatok ako určitú formu čiastkovej odplaty, teda akéhosi príspevku sui
generis za výkon poplatkovým zákonom stanovených činností, podliehajúcich spoplatneniu, realizovaných
oprávnenými subjektami v prospech povinných subjektov poplatkovej povinnosti, poplatníkov (napr. puncové
poplatky).
Za podstatné črty resp. znaky vnútorného prejavu poplatku považujeme jeho vnútornú konštrukciu, ktorá súčasne
vytvára aj základné náležitosti poplatkovo – právneho vzťahu, ktorými sú obdobne ako v prípade daňovo –
právneho vzťahu:
•
subjekt (podmet) poplatku,
•
objekt (predmet) poplatku,
•
základ (fundament) poplatku,
•
sadzba (limit) poplatku.
Subjektom poplatku, na ktorý sa ako na podmet pýtame KTO? , je vždy osoba, ktorej zákon priznáva oprávnenie
požadovať od inej osoby splnenie poplatkovej povinnosti, alebo osoba povinná splniť zákonom stanovenú a
požadovanú poplatkovú povinnosť. Subjektom poplatku resp. poplatkovo – právneho vzťahu teda sú fyzické osoby
a právnické osoby, ktoré vykonávajú aktivity alebo spočívajú v stave, ktorý zákon predpokladá a pokladá za
spoplatniteľný, teda podliehajúci spoplatneniu. V závislosti na tom, či príslušný poplatkový zákon priznáva takýmto
subjektom prevažne oprávnenia, alebo prevažne povinnosti pri realizácii poplatkovo – právneho vzťahu, potom
diferencujeme tieto subjekty na oprávnené a povinné. A to napriek tomu, že poplatkový zákon expresis verbis
nerozlišuje oprávnené subjekty poplatku a povinné subjekty poplatku. Povinnými subjektami, označovanými aj
zaviazané subjekty, sú však evidentne výlučne iba tie osoby, ktoré zo zákona alebo na základe zákona nesú
poplatkové zaťaženie, t j. prijímajú a znášajú poplatkové bremeno ako zákonnú povinnosť. Sú nimi poplatníci.
Povinné subjekty poplatkovo – právneho vzťahu majú vo vzťahu k oprávneným subjektom právne nerovnaké
postavenie, vlastne postavenie podriadenosti. Ide tu tak o vertikálnu nerovnoprávnosť subjektov poplatkovo –
právneho vzťahu, keďže len oprávnený subjekt má zákonné právo od povinného subjektu požadovať splnenie
poplatkovej povinnosti, čomu musí pod hrozbou sankciou povinný subjekt vyhovieť. Medzi sebou navzájom si však
spravidla povinné subjekty poplatkovo – právneho vzťahu navzájom vo svojich oprávneniach a povinnostiach
nekonkurujú. Preto v tomto prípade hovoríme o horizontálnej rovnoprávnosti povinných subjektov, čo platí obdobne
aj v rovine oprávnených subjektov poplatkovo – právneho vzťahu. Vo vertikálnej rovine tak prioritné a nadradené
200
postavenie prislúcha oprávneným subjektom. Ich poslaním je bdieť nad dodržiavaním ustanovení príslušného
poplatkového zákona vo verejnom záujme a vykonávať zákonom im zverené oprávnenia a procedúry
korešpondujúce procesu menovitého ustanovovania poplatkov, stanovenia výšky ich sadzby, vyberania a vymáhania
poplatkov od povinných osôb. Oprávnené subjekty poplatkovo – právneho vzťahu označujeme za správcov
poplatkov. Sú nimi niektoré univerzálne i špecializované orgány verejnej správy, a osobitne jedna ich kategória,
finančné orgány, prípadne i verejnoprávne inštitúcie, ktoré sú na základe zákonného splnomocnenia oprávnené
vykonávať finálnu dispozíciu s finančno – právnym inštitútom poplatku v jeho reálnej legislatívnej podobe, t. j.
v podobe reálnej povinnej peňažnej platby do príslušného verejného fondu.
Podľa subjektu môžeme členiť poplatky na štátne poplatky a v ich rámci na súdne poplatky a správne poplatky,
keďže oprávneným subjektom poplatkovo – právneho vzťahu je štát, ktorý poplatkovo – právny vzťah realizuje
prostredníctvom súdov a administratívnych orgánov, správnych orgánov, a ďalej na miestne poplatky, pri ktorých je
oprávneným subjektom poplatkovo – právneho vzťahu obec alebo vyšší územný celok. V právnom poriadku ale
možno identifikovať aj existenciu poplatkov vyberaných verejnoprávnymi resp. záujmovými či stavovskými
inštitúciami ako oprávnenými subjektami, napr. poplatok za povolenie vykonania advokátskej skúšky, vstupný
poplatok vyberaný vysielateľom za udelenie súhlasu na verejný prenos vysielania, ak sa uskutočňuje na verejne
prístupných miestach.
Objektom poplatku resp. jeho predmetom je obyčajne určitá hospodárska realita, materiálna skutočnosť, na
základe ktorej môže v súlade s poplatkovým zákonom oprávnený subjekt ukladať povinnému subjektu konkrétnu
poplatkovú povinnosť a tak ho zaťažiť poplatkovým bremenom. Identifikovať objekt poplatkovej povinnosti
môžeme položením otázky ČO ? Môže ísť napr. o žiadosť povinnej osoby, poplatníka, aby určitý orgán štátu konal
v jeho záujme, aby prerokoval určité podanie a vydal rozhodnutie, o porušovanie noriem na ochranu životného
prostredia a podobne. V takto chápaných súradniciach klasifikovania poplatkov podľa určitých kritérií, možno
poplatky členiť do určitých skupín. Podľa predmetu môžeme členiť poplatky napr. na služobné poplatky, ktoré
vyberajú verejné orgány ako oprávnené subjekty za poskytnutie určitej služby sui generis povinným subjektom
(napr. štátne poplatky – súdne a správne, puncové poplatky, rozhodcovské poplatky, poplatky za vykonávanie
veterinárnych inšpekcií a veterinárnych kontrol, poplatok za uzatvorenie zmluvy o stavebnom sporení, poplatok za
vydanie kópie dokumentov, poplatok spojený so štúdiom, manipulačný poplatok, poplatok za povolenie vykonania
advokátskej skúšky), na ekologické poplatky (napr. miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné
odpady, poplatok za uloženie odpadov, poplatok za znečisťovanie ovzdušia), na užívateľské poplatky (napr.
koncesionárske poplatky), na sankčné poplatky (napr. poplatok z omeškania).
Základ poplatku resp. fundament poplatku, ktorý môžeme identifikovať aj položením otázky Z ČOHO?,
predstavuje určitú poplatkovo – právnu a kvantitatívne vyjadriteľnú veličinu, z ktorej sa poplatok vyberá ako
základná časť predmetu poplatku určená na spoplatnenie stanovenou sadzbou. Základ poplatku je pritom vždy
odvodený od predmetu poplatku. Možno však konštatovať, že predmet poplatku je tá hospodárska realita, na ktorú
sa poplatok ukladá, a základom poplatku je tá časť tejto hospodárskej skutočnosti, z ktorej sa poplatok vyberá. Napr.
predmetom spoplatnenia súdnym poplatkom všeobecne je konanie súdu, avšak základom súdneho poplatku je
konkrétny druh súdneho konania, trebárs konanie o rozdelenie bezpodielového spoluvlastníctva manželov počas
trvania manželstva. Základ poplatku tak umožňuje vyjadriť v peniazoch konkrétnu poplatkovú povinnosť
podmieňovanú jej poplatkovým predmetom. Základ poplatku predstavuje kvantitatívne vyjadrenie predmetu
poplatku. Za určitých podmienok však môže byť predmet poplatku totožný so základom poplatku.
Sadzba poplatku, ktorú môžeme definovať aj položením otázky KOĽKO? predstavuje konkrétnu mernú veličinu,
meradlo, na základe a podľa ktorého sa vypočítava menovitá výška resp. veľkosť peňažnej sumy vyjadrujúcej mieru
poplatkového zaťaženia. Táto sadzba poplatku býva obyčajne typologicky stanovená v konkrétnom poplatkovom
zákone spolu so stanovením individuálnej výšky na konkrétny poplatok. Napr. v zákone o súdnych poplatkoch môže
byť teoreticky stanovená sadzba súdnych poplatkov typologicky ako pevná, ako percentuálna alebo ako
kombinovaná, a výška sadzby jednotlivých súdnych poplatkov môže byť potom v poplatkovom zákone určená
diferencovane za určité druhy súdnych konaní napr. konkrétnou sumou, stanovenou pevne, percentuálne alebo
kombináciou týchto možností. Niektoré sadzby poplatkov môžu byť určované pevnou peňažnou čiastkou, avšak
spolu s určením maximálnej možnej výšky sadzby vyberaného poplatku.
Vo verbálnej i žurnalistickej masmediálnej komunikácii sa objavujú aj slovné spojenia, tlmočiace v podstate fakt
existencie sústavy nelegálnych poplatkov, ako napr. výpalné poplatky, poplatky za ochranu, výkupné poplatky
a podobne, ktoré sú zdrojom nelegálnych príjmov zločineckých skupín. Prirodzene, v týchto prípadoch nemôže ísť
v žiadnom prípade nielen o legálne peňažné platby akumulované do verejných fondov, ale ani o peňažné platby
majúce charakter poplatkov. V týchto prípadoch ide teda o násilné a vnútené protizákonné parazitovanie na
201
majetkovej podstate určitých subjektov a na ich podnikateľských aktivitách zločineckými subjektami, pričom sú ich
aktivity jednoznačne kriminálnej povahy, a teda trestné podľa platných trestno - právnych predpisov.
Poplatok sa v časti odbornej finančno – právnej a ekonomickej literatúry niekedy stotožňuje s clom, ktoré sa neraz aj
verbálne pojmovo vymedzuje ako colný poplatok. Toto stotožňovanie peňažných platieb poplatku a cla ale nie je
vôbec všeobecne akceptované, keďže clo plní v zásade iné funkcie, než poplatok. Clo teda nie je poplatkom, nieto
pokutou, a poplatok nie je clom tak, ako nie je ani daňou.
3. Funkcie poplatku
Funkcie poplatku predstavujú základné legislatívne zámery a poplatkovým zákonom vytýčené cieľové smery
pôsobenia poplatkovo – právneho vzťahu. Zaraďujeme medzi ne spravidla napr. funkciu:
• akumulačnú,
• kontrolnú,
• sankčnú,
• redistribučnú,
• regulačnú (selektívna).
Akumulačná funkcia korešponduje aktivite a iniciatíve verejných orgánov zameranej na získavanie finančných
prostriedkov pre príslušné verejné peňažné fondy prostredníctvom realizovania poplatkovej povinnosti , teda vlastne
zber poplatkov od povinných subjektov a ich sústreďovanie do verejných peňažných fondov, z ktorých sú
financované určité verejné aktivity a potreby.
Kontrolná funkcia poplatku je zakódovaná v jeho vnútornej štruktúre, keďže prostredníctvom stanovovania a
vyberania poplatkov možno čiastočne kontrolovať vývoj určitých spoločenských vzťahov, ich spoločensky žiadúce
usmerňovanie, ako napr. kvantitu súdnych sporov, kvantitu administratívnych podaní, kvalitu ochrany životného
prostredia atď.
Sankčná funkcia je znakom sankčných poplatkov, ktoré verejné orgány ukladajú za porušenie určitých
spoločenských vzťahov, napr. za porušovanie životného prostredia. Úzko súvisí s regulačnou a kontrolnou funkciou
poplatku.
Redistribučná funkcia sa uskutočňuje v dôsledku právom regulovaného zhromažďovania poplatkov do
stanovených verejných fondov, keďže poplatky ako zdroj príjmov rozpočtov sa v nich akumulujú, a následne sa
prostredníctvom napĺňania ich výdavkovej stránky ďalej takto transformované poplatky distribuujú (rozdeľujú) resp.
redistribuujú (znovurozdeľujú) v podobe finančných prostriedkov určených na financovanie konkrétnych i
anonymných úloh verejnej správy. Identifikovať v tomto kontexte možno potom aj črtu relatívnej ekvivalentosti
poplatku, keďže jeho ekvivalentnosť je identifikovateľná napr. za výkon spoplatneného vydania rozhodnutia
správneho orgánu v správnom konaní, a neekvivalentnosť napr. za spoplatnenie znečisťovania ovzdušia.
Regulačnú (selektívnu) funkciu poplatku chápeme v rovine snahy štátu a verejných orgánov o spoplatnenie ich
činnosti tak, aby toto spoplatnenie zabezpečovalo selekciu podaní povinných subjektov na správne orgány a
regulovalo kvantitu a kvalitu aktivít povinných subjektov upriamených na preferovanie svojich vlastných záujmov.
Táto funkcia poplatku sa sčasti prelína s jeho kontrolnou funkciou.
4. Charakteristika poplatku
Poplatok možno charakterizovať aj v jeho statickej polohe, a aj v jeho dynamickej rovine. Zo statického zorného
uhla predstavuje poplatok osobitý druh povinnej peňažnej platby, vyjadrenej určitou sumou peňazí. V dynamickom
zornom uhle sa prezentuje ako osobitý povinnostný finančno – právny vzťah resp. ako osobitý daňovo – právny
vzťah, teda ako súhrn hierarchicky usporiadaných špecifických oprávnení a povinností podmieňujúcich vznik a
korešpondujúcich vývoju osobitých aktivít, podliehajúcich ex lege spoplatneniu. Potom vo svojej pojmovej jednote
teda poplatok predstavuje:
•
historickú kategóriu,
•
ekonomickú kategóriu,
•
finančno – právny inštitút,
•
rezultujúci právny akt,
•
finančno – právny vzťah.
202
Poplatok ako bremeno zaťažujúce finančne resp materiálne určitý povinný subjekt, teda jeho majetkovú podstatu,
však nemusí znáša ako povinnosť výlučne iba tá osoba, ktorá zo zákona podlieha poplatkovej povinnosti, ale aj iná
osoba, predvídaná príslušným poplatkovo - právnym predpisom ako náhradný subjekt poplatku, čím vlastne
dochádza k poplatkovému presunu. Poplatkový presun tak predstavuje právom dovolenú možnosť prevziať
poplatkovú povinnosť, poplatkový záväzok či poplatkové bremeno inou povinnou osobou, iným povinným
subjektom poplatkovo – právneho vzťahu, než tým, ktorý je na to určený zákonom. V prípade neplnenia si zákonnej
poplatkovej povinnosti povinným subjektom môže dôjsť k poplatkovému úniku, teda k absencii vyrubenia,
zaplatenia a odvedenia poplatku do príslušného verejného fondu. V prípade odpustenia poplatku príslušným
oprávneným orgánom, správcom poplatku, samozrejme realizovaným v súlade s príslušným zákonom, možno
hovoriť o legálnom poplatkovom úniku. Poplatkový únik teda predstavuje protizákonné alebo zákonom dovolené
absentovanie poplatkovo – právneho vzťahu predpokladaného poplatkovým zákonom, alebo dovolené alebo
nedovolené zníženie základu poplatku poplatníkom. Poplatkový únik, rovnako ako daňový únik, nie je z fiskálneho
hľadiska spravidla žiadúci. Je dokonca neraz vyslovene nežiadúci a sankcionovaný v prípade jeho nelegálnosti.
Legálny poplatkový únik, realizovaný v hraniciach príslušného poplatkového zákona ako dovolené správanie sa
povinných subjektov poplatkového vzťahu smerujúce cieľovo k nezaplateniu poplatku vôbec alebo smerujúce
k zaplateniu nižšej sumy resp. sadzby poplatku môže však za určitých okolností plniť aj určité humanitárne,
sociálne, iniciatívu povzbudzujúce a neraz aj politické poslanie.
B) Poplatkovo – právne normy a poplatkovo – právne vzťahy
Pojmy poplatkovo – právna norma a poplatkovo – právny vzťah nie sú synonymami, rovnoznačnými pojmami, ale
predstavujú dva rozdielne pojmy, i keď vzájomne úzko prepojené a súvisiace.
Poplatkovo – právna norma je normatívny regulatív hmotnej a procesnej stránky každodenného praktického
uplatňovania poplatkovej sústavy integrovanej do verejného správneho, sociálneho a hospodárskeho organizmu
štátu a jeho samosprávnych území, predstavujúci všeobecne záväzné pravidlo správania sa subjektov poplatkovo –
právnych vzťahov, podmieňované materiálnymi prameňmi poplatkového práva a obsiahnuté vo formálnych
prameňoch poplatkového práva, upravujúce v súlade so záujmami štátu a jeho samosprávnych území a občanov
oprávnenia, povinnosti a sankcie za nedodržanie im uložených povinností, ako aj procesný postup oprávnených
subjektov a povinných subjektov pri realizácii poplatkovo – právnych vzťahov. Činnosťou oprávnených subjektov
daňovo - právnych vzťahov, správnych orgánov a správcov poplatkov, ako aj správaním sa povinných subjektov
poplatkovo – právnych vzťahov sa príslušná poplatkovo – právna norma realizuje na konkrétny spoločenský vzťah,
ktorého vznik súčasne podmieňuje. Takto sa uvádza písaná poplatkovo – právna norma do spoločenského života,
transformuje sa na konkrétne pravidlo správania sa, teda aplikačnou aktivitou oprávnených subjektov poplatkovo –
právneho vzťahu sa uvádza do života. Právno – literárny normatívny text tvoriaci obsah právneho predpisu sa
takouto revitalizáciou mení na záväzný determinant správania sa, ktorého porušenie je sankcionované štátnou
mocou.
Poplatkovo – právne normy majú, na rozdiel od daňovo – právnych noriem, spravidla podmienečne dispozitívny
charakter, prípadne sú úplne dispozitívne, umožňujúc tak povinným subjektom voľnejšie aplikovanie poplatkovo –
právnych noriem na konkrétne poplatkovo – právne vzťahy. Dosahuje sa tak aj pružnejší prístup správcov poplatku
k poplatníkom, pričom sa vytvára širší priestor aj na uplatnenie inštitútu tzv. poplatkovej spravodlivosti.
Rezultátom aplikácie všeobecne záväznej poplatkovo – právnej normy na konkrétny poplatkovo – právny vzťah
býva spravidla individuálny poplatkovo – právny akt, vydaný vo forme príslušného rozhodnutia správcu poplatku, a
ktorého obsah tvorí vymedzenie konkrétnych práv a povinností konkrétneho poplatníka. Individuálne poplatkovo –
právne akty sú aktmi aplikácie práva a preto sa vzťahujú iba na určitý individuálny prípad. Poplatkovo – právny akt
však predstavuje tiež špecifickú právnu formu, ktorej prostredníctvom sa uskutočňuje výkonná a nariaďovacia
činnosť správcov poplatkov pri zakladaní, menení a rušení poplatkovo – právnych vzťahov. Teda, tieto akty však
potom môžu mať za určitých okolností aj povahu normatívneho poplatkovo – právneho aktu, ak sú určené na
menenie konkrétne neidentifikovateľného rozsahu poplatkovo – právnych pomerov a pre neurčitý okruh povinných
subjektov ako ich adresátov. Obsahujú tak všeobecne záväzné pravidlá správania sa vzťahujúce sa na skupinu
prípadov rovnakého druhu a neurčitého počtu.
Podmienkou, aby vznikol určitý poplatkovo – právny vzťah, je obyčajne existencia príslušnej poplatkovo –
právnej normy. Na jej základe totiž vzniká vzájomná vertikálna peňažno – majetková previazanosť resp. poplatkovo
- právny pomer povinných subjektov, spravidla poplatníkov, k oprávneným subjektom, spravidla správcom
poplatku, ktorý označujeme ako poplatkovo – právny vzťah. Môže mať materiálnu (hmotno – právnu) náplň, alebo
procedurálnu (procesno – právnu) náplň, tvorenú súborom určitých konkrétnych práv a povinností, viažucich sa na
aktívne i pasívne sa správajúce subjekty poplatkovo – právneho vzťahu. V jeho štruktúre majú oprávnené subjekty,
správcovia poplatkov, takmer vždy nadradené postavenie voči povinným subjektom, poplatníkom, na ktorých
203
spočíva bremeno poplatkovej povinnosti. Konštrukciu poplatkovo – právneho vzťahu tvoria jeho náležitosti, ktoré
sú súčasťou vnútornej štruktúry prakticky väčšiny jednotlivých poplatkov. Môžu byť diferencované podľa ich
významu pre vznik, existenciu a zánik príslušného poplatkovo – právneho vzťahu, a to na podstatné náležitosti, bez
existencie ktorých poplatkovo – právny vzťah v zásade nemôže vzniknúť resp. pretrvávať, ako aj na vedľajšie
náležitosti poplatkovo – právneho vzťahu, ktoré nie sú pre jeho vznik rozhodujúce. Náležitosti poplatkovo –
právneho vzťahu poznáme ich aj pod označením poplatkové prvky.
Základnými poplatkovými prvkami sú subjekt, objekt, základ a sadzba poplatku. Na rozdiel od daňových prvkov
však nemusia byť všetky štyri naraz nevyhnutne súčasťou konštrukcie poplatkovo – právneho vzťahu, ako napr.
stanovenie základu poplatku.
Medzi vedľajšie poplatkové prvky zaraďujeme obyčajne tie, bez ktorých poplatok môže právne i fakticky existovať,
ako sú napr. inštitúty stanovenia penále za nezaplatenie poplatku, pokuty, odpustenia poplatku atď.
Poplatkovo – právne vzťyhy sú integrálnou súčasťou komplexu finančno – právnych vzťahov, rovnako, ako sú
poplatkovo – právne normy súčasťou široko rozvetvených vrstiev finančno – právnych noriem.
C) Poplatková sústava
Všeobecne možno povedať, že súhrn všetkých poplatkov vyberaných na určitom štátnom území vytvára poplatkovú
sústavu. Poplatková sústava je právom determinovaný a logicky učlenený otvorený súbor poplatkov
systemizovaných podľa určitých klasifikačných kritérií do určitého, hierarchicky štrukturovaného komplexu.
Poplatková sústava je teda kreovaná a formovaná klasifikovaním poplatkov a je finálnym vyústením metódy
klasifikácie jednotlivých poplatkových kultivarov. Poplatkový systém je zasa chápaný ako pojem širší, keďže
v sebe integruje ako poplatkovú sústavu, tak aj sústavu správcov poplatkov, t. j. organizačnú základňu
oprávnených orgánov, teda sústavu poplatkových orgánov, ktorými sú jednotliví správcovia poplatkov. Poplatková
sústava je pritom iba jedným prvkom, parciálnym elementom resp. článkom konglomerátu rozličných typov
platobných formácií, zabezpečujúcich príjmovú stránku centralizovaných i decentralizovaných verejných fondov,
osobitne verejných rozpočtov. Podľa nášho názoru, komplexný konglomerát jednotlivých typov platobných formácií
a ich rezultátov plynúcich do verejných rozpočtov tvoria najmä:
a) daňové platby (daň),
b) poplatkové platby (poplatok),
c) colné platby (clo),
d) odvodové platby (odvod),
e) mýtne platby (mýto),
f) dávkové platby (dávka),
g) sankčné platby (pokuta, penále).
Poplatkové platby, čiže poplatky, sú v hierarchickom usporiadaní jednotlivých typov platobných formácií
mimoriadne významným prvkom. V tomto chápaní sa vnútorne členia na relatívne samostatné poplatkové kultivary,
teda na jednotlivé druhy poplatkov, na konkrétne poplatky. Poplatkové kultivary, teda jednotlivé poplatky, ktoré sa
zhromažďujú na základe určitých kritérií do ucelených množín, do vnútorne usporiadaných a členených komplexov,
vytvárajú poplatkovú sústavu. Poplatková sústava predstavuje formálne navonok homogénny a vnútorne
heterogénny komplex povinných platieb sui generis a reálne zákonom zakotvený a na základe stanovených
klasifikačných kritérií určitý, otvorený a vnútorne členený súhrn poplatkov, vyberaných od povinných
subjektov, poplatníkov, na určitom území a v určitom časovom období príslušnými správcami poplatkov.
Právne zakotvenie poplatkovej sústavy a jej elementov je zabezpečené vždy príslušnými právnymi normami,
obsiahnutými v ústavných právnych predpisoch, v ústave štátu, ďalej v príslušných zákonoch, avšak aj v normách
tzv. európskeho práva a v medzinárodných zmluvách. V Slovenskej republike je ústavné zakotvenie poplatkovej
sústavy zabezpečené príslušným článkom, ktorý diferencuje poplatky na štátne poplatky a miestne poplatky.
Poplatková sústava a ani jej elementy však nie sú právne zakotvené v zákonnom predpise kódexového charakteru,
ale sú právne atomizované. Znamená to, že právna úprava poplatkovej sústavy a jednotlivých poplatkov, a to ako ich
hmotnej stránky, tak aj ich procesnej stránky, nie je komplexná a kompaktná, ale je roztrieštená v rozličných
zákonných právnych predpisoch.
Ako bolo už v predchádzajúcom texte uvedené, poplatková sústava sa vnútorne člení, teda klasifikuje, na jednotlivé
podsústavy poplatkov a tie ďalej na jednotlivé vetvy resp. skupiny poplatkov, ktoré sú množinami jednotlivých
kultivarov poplatkov, teda individuálnych a konkretizovaných poplatkov.
204
1. Štátne poplatky, ktoré predstavujú pomerne pravidelný a v podstate i stabilný a primerane fiskálne výdatný
príjem štátneho rozpočtu Slovenskej republiky, vytvárajú poplatkovú podsústavu, členenú spravidla na dve skupiny
poplatkov. A to na skupinu správnych poplatkov a na skupinu súdnych poplatkov. V ich právnej úprave sa však
môžu paralelne niekedy objaviť aj iné kultivary poplatkov, ktoré však svojou podstatou a povahou patria napokon
do štruktúry jednej z týchto skupín poplatkov (napr. konzulárne poplatky), i keď bývajú obyčajne len dočasne
zabezpečené v relatívne samostatnej právnej úprave. Podsústavu štátnych poplatkov teda možno považovať za
stabilizovaný, i keď otvorený finančno - právny organizmus. Aj táto podsústava poplatkov však prešla výraznými
zmenami v nedávnej minulosti, podmienenými totálnou transformáciou spoločenských vzťahov pulzujúcich
v organizme štátu. V dôsledku toho zanikli totiž dve skupiny poplatkov, ktoré dlhodobo tvorili jej imanentnú
súčasť, a to skupina arbitrážnych poplatkov a skupina notárskych poplatkov.
1.1. Správne poplatky, vytvárajúce jednu zo skupín štátnych poplatkov, sú azda už i historicky stabilne právne
zakotvené v samostatnom zákone o správnych poplatkoch. Tento typ právneho predpisu upravuje osobitý druh
štátnych poplatkov, teda správne resp. administratívne poplatky, ktoré vyberajú orgány štátnej správy, avšak
prípadne aj obce, niektoré štátne inštitúcie (štátne archívy) a zastupiteľské orgány, ktoré sú z tohto dôvodu
správcami správnych poplatkov a súčasne i oprávnenými osobami na ich vyberanie. Správne poplatky predstavujú
rozsiahlu a pestrú škálu povinných peňažných platieb vyberaných od povinných osôb, poplatníkov, za
rozličné úkony, výkony a konania správnych orgánov, realizované spravidla v ich záujme alebo na ich
prospech.
Subjektom (podmetom) správneho poplatku je poplatník, ktorým môže byť fyzická osoba i právnická osoba, ktorá
spravidla dala podnet na úkon alebo na konanie. Zákon o správnych poplatkoch však môže tento subjekt formulovať
aj do iných pojmových polôh. V prípade vzniku situácie, že povinných osôb vystupujúcich v roly poplatníka je
niekoľko, potom sú tieto osoby povinné zaplatiť správny poplatok spoločne a nerozdielne.
Objektom (predmetom) správnych poplatkov, čiže cieľom aktu spoplatnenia, sú zákonom o správnych poplatkoch
stanovené a špecifikované úkony a konania správnych orgánov. Ich štruktúra je záväzne prezentovaná v prílohe
tohto zákona v podobe sadzobníka správnych poplatkov.
Fundamentom (základom) správneho poplatku je ohraničenie konkrétnej hospodárskej skutočnosti resp. aktivity,
s ktorou zákon o správnych poplatkoch spája povinnosť znášať poplatkové bremeno. Základ správneho poplatku
býva vymedzený zákonom v prípade, že sa uplatňuje percentuálna sadzba správneho poplatku. Základ správneho
poplatku potom býva vymedzený v závislosti na tom, či ide o spoplatnenie aktivít previazaných s hnuteľnou vecou,
alebo o spoplatnenie aktivít spätých s nehnuteľnou vecou.
Základom správneho poplatku pri hnuteľných veciach býva cena obvyklá v mieste a čase vykonania spoplatneného
úkonu správcom poplatku. Pri nehnuteľných veciach býva základom správneho poplatku cena nehnuteľnosti zistená
podľa príslušných právnych predpisov o cenách stavieb, pozemkov, trvalých porastov, úhradách za zriadenie práva
osobného užívania pozemkov a náhradách za dočasné užívanie pozemkov. Poplatník, ako povinná osoba, musí rátať
aj s naplnením svojej zákonnej oznamovacej povinnosti, keďže býva povinný oznámiť cenu predmetu realizovaného
úkonu správnemu orgánu, ktorý poplatok vyberá ako oprávnený subjekt.
Základ správneho poplatku, pri ktorom sa uplatňuje percentuálna sadzba správneho poplatku, sa zaokrúhľuje na celé
desiatky zákonných peňazí nahor.
Sadzba správneho poplatku býva stanovená v sadzobníku správnych poplatkov, ktorý býva právne záväznou
prílohou zákona o správnych poplatkoch, a to :
• pevnou sumou,
• percentom zo základu správneho poplatku.
Sadzobník správnych poplatkov sa rozčleňuje na:
• časti,
• položky.
Časti sadzobníka vyjadrujú zvyčajne určité samostatné homogénne okruhy činností a úkonov, ktoré podliehajú
spoplatneniu správnym poplatkom, a v záujme prehľadnosti a zreteľnej identifikovateľnosti sú od seba navzájom
obyčajne rozlíšené samostatným označením, zabezpečeným rímskymi číslicami. Takto možno identifikovať ako
samostatné časti sadzobníka nasledovne identifikované veličiny: I. Všeobecná správa, II. Vnútorná správa, III.
Pôdohospodárstvo, IV. Veterinárna správa, V. Stavebná správa, VI. Doprava, VII. Telekomunikácie, VIII. Finančná
správa a obchodná činnosť, IX. Colná správa, X. Životné prostredie, XI. Banská činnosť, XII. Jadrová bezpečnosť,
XIII. Bezpečnosť práce a technické zariadenia, XIV. Hospodárska súťaž, XV. Puncovníctvo, XVI. Priemyselná
205
správa, XVII. Metrológia, technická normalizácia, štátne skúšobníctvo a certifikácia, XVIII. Konzulárne poplatky,
XIX. Štatistika.
Položky sú ďalšou z metód členenia sadzobníka, pričom každá jeho položka obsahuje:
• vymedzenie úkonu alebo konania, ktoré je predmetom spoplatnenia,
• sadzbu správneho poplatku.
Niektoré položky ale môžu vo svojej konštrukcii obsahovať aj :
• oslobodenie, ktoré sa vzťahuje na určitý povinný subjekt, okruh povinných subjektov alebo na predmet
poplatku,
• poznámky, v ktorých sú deklarované niektoré podrobnosti spoplatňovania,
• splnomocnenie pre správny orgán v uvedených prípadoch znížiť alebo zvýšiť poplatok do určitej sumy alebo do
určitého násobku sadzby.
V obsahovej konštrukcii jednotlivých položiek pertraktovaných v sadzobníku sú obyčajne uvedené tiež sadzby
jednotlivých správnych poplatkov. Môžu byť definované:
• pevnou sumou (napr. položka vydanie potvrdenia o registrácii periodickej tlače),
• pevnou sumou s určením poplatkového maxima (napr. položka žiadosť o vydanie potvrdenia o odbornej
spôsobilosti v oblasti určených technických zariadení na dráhach resp. vydania s tým súvisiaceho oprávnenia 400 SKK za každú aj začatú hodinu pracovného času pracovníka jednej odbornosti, najviac 30 000 SKK),
• pevnou sumou v rámci rozpätia (napr. položka vydanie licencie na rozhlasové a televízne vysielanie éterom –
20 000 SKK až 200 000 SKK),
• násobkom pevnej sumy iného poplatku (napr. položka žiadosť o dodatočné povolenie stavby a zmeny stavby –
päťnásobok sadzby určenej v položke za podanie žiadosti o stavebné povolenie),
• percentuálne s uvedením sumy poplatkového minima a poplatkového maxima (napr. položka návrh na vklad do
katastra nehnuteľností zmluvy o prevode nehnuteľností – 0, 1 % z ceny nehnuteľnosti, najmenej 200 SKK
a najviac 4 000 SKK),
• percentuálne s uvedením sumy poplatkového minima (napr. položka vydanie licencie na dovoz a vývoz
vojenského materiálu – 0, 2 % z hodnoty tovaru uvedenej v licencii, najmenej 1 000 SKK),
• percentuálne (napr. položka vydanie povolenia na dovoz ropy, zemného plynu a čierneho uhlia – 0, 1 %
z hodnoty tovaru uvedenej v povolení).
Sadzobník správnych poplatkov osciluje početne spravidla okolo 255. položiek a rozhodujúca časť z nich obsahuje
sadzby určené pevnou sumou. Percentuálna sadzba býva zakotvená obyčajne iba pri niekoľkých položkách.
Vznik poplatkovej povinnosti je akt priamo závislý na skutočnosti, či ide o poplatky určené v sadzobníku
správnych poplatkov pevnou sumou, alebo ide o poplatky stanovené percentuálnou sadzbou. V prípade, že sa
poplatok stanovuje pevnou sadzbou, poplatková povinnosť vzniká podaním a v prípade poplatku stanoveného
percentuálnou sadzbou doručením písomnej výzvy na zaplatenie správneho poplatku.
Splatnosť správneho poplatku je stanovená diferencovane v závislosti na skutočnosti, či ide o správny poplatok
určený v sadzobníku správnych poplatkov pevnou sadzbou, alebo percentuálnou sadzbou.
Správne poplatky stanovené pevnou sadzbou sa platia bez výzvy oprávneného orgánu a sú splatné pri podaní, ktoré
smeruje k vykonaniu úkonu alebo k uskutočneniu konania. V sadzobníku však môže byť pri jednotlivých položkách
správnych poplatkov tohto typu stanovené aj inak. Ak poplatok nebol zaplatený pri podaní alebo v stanovenej sume,
potom je splatný v zákonom stanovenej lehote, zvyčajne 15 dní odo dňa doručenia písomnej výzvy správneho
orgánu na jeho zaplatenie.
Správne poplatky definované v sadzobníku percentuálnou sadzbou sa platia pred vykonaním úkonu na základe
písomnej výzvy ich správcu, ak zákon o správnych poplatkoch nestanovuje inak. Obvykle sú splatné do 15 dní od
doručenia písomnej výzvy na ich zaplatenie, ak nie je pri jednotlivých položkách stanovené inak.
Platenie správnych poplatkov je proces vyúsťujúci do aktu splnenia si zákonom stanovenej poplatkovej povinnosti
povinným subjektom, do zaplatenia správneho poplatku. Právny predpis obyčajne ustanovuje alternatívne formy
platenia správnych poplatkov, a to v závislosti na :
• výške poplatkovej povinnosti,
• osobe poplatníka správneho poplatku.
206
Na základe prvého kritéria sa správne poplatky vyberané správnymi orgánmi platia
• do sumy 10 000 SKK kolkovými známkami alebo poštovou poukážkou na účet príslušného správneho orgánu
alebo v hotovosti do pokladnice príslušného správneho orgánu,
• nad výšku tejto sumy prevodom z účtu v banke alebo poštovou poukážkou na účet príslušného správneho
orgánu.
Na základe druhého kritéria sa správne poplatky vyberané obcami a prípadne poplatky vyberané zákonom určenými
štátnymi fondmi platia prevodom z účtu v banke, poštovou poukážkou na účet príslušného správneho orgánu alebo
v hotovosti do pokladnice príslušného správneho orgánu. Správne poplatky vyberané Úradom priemyselného
vlastníctva sa platia prevodom z účtu v banke alebo poštovou poukážkou na jeho účet.
Dôležitým kritériom na vyberanie správnych poplatkov je kritérium územia. Toto kritérium je rozhodné pre
stanovenie meny, v ktorej sa správne poplatky platia. Ak sa správne poplatky platia na území Slovenskej republiky,
potom sa platia v mene platnej na jej území, v súčasnosti teda v Slovenských korunách (SKK). V prípade, že sa
správne poplatky vyberané v prospech slovenských verejných fondov inkasujú v cudzine, potom sa platia
v hotovosti v mene tohto cudzieho štátu. V tomto druhom prípade ide spravidla o prípady, keď zastupiteľské úrady
Slovenskej republiky vyberajú správne poplatky podľa príslušných častí sadzobníka správnych poplatkov napr. za
udelenie víza, za uzavretie manželstva a podobne. Ak sa poplatok platí v inej mene než v mene štátu, v ktorom má
slovenský zastupiteľský úrad svoje sídlo, potom sa platba musí uskutočniť v tzv. voľne zameniteľnej mene, ktorá je
uvedená v kurzovom lístku slovenskej centrálnej banky, Národnej banky Slovenska. Prepočet slovenskej meny na
cudziu menu sa realizuje kurzom peňažných prostriedkov v cudzej mene vyhláseným slovenskou centrálnou bankou
v deň oznámenia výšky sumy splatného správneho poplatku. Poplatník, ktorý je cudzozemcom, môže platiť správne
poplatky na hraničnom priechode Slovenskej republiky v cudzej mene.
Ak stanovený správny poplatok povinný subjekt nezaplatí, oprávnený subjekt, správny orgán, požadovaný úkon
nevykoná a konanie zastaví.
Inštitút vrátenia správneho poplatku je zakotvený v zákone o správnych poplatkoch, pričom má do určitej miery
súvislosť so zásadou ekvivalentnosti poplatku a spravodlivosti poplatku. Správny orgán, ktorý vybral správny
poplatok, ho vráti v plnej výške vtedy, ak nemohol vykonať úkon, alebo sa nemohlo uskutočniť konanie bez
zavinenia poplatníka, alebo ak bol poplatok zaplatený bez toho, aby bol na to poplatník povinný, ak pri jednotlivých
položkách sadzobníka nie je ustanovené inak. Správca poplatku tiež vracia preplatok na správnom poplatku, teda
peňažnú sumu, o ktorú poplatník zaplatil viac, než bol povinný. Preplatok správneho poplatku tak existuje vo forme
kladného resp. plusového rozdielu medzi stanovenou a zaplatenou výškou správneho poplatku. Správny orgán je
povinný vrátiť ho poplatníkovi najneskôr do 30 dní odo dňa, kedy zistil, že sa mu má poplatok alebo preplatok
vrátiť.
Ak vzniknú na strane poplatníka také dôvody, ktoré sú príčinou toho, že sa spoplatnený úkon nevykonal alebo
konanie sa neuskutočnilo, potom správny orgán, ktorý poplatok vybral postupuje tak, že môže na žiadosť poplatníka
rozhodnúť o vrátení poplatku, avšak najviac vo výške 65 % sumy zaplateného poplatku. Takto vrátená suma sa
potom zaokrúhľuje na celé SKK nadol. Poplatok resp. preplatok poplatku sa vracia poplatníkovi na základe
rozhodnutia správneho orgánu. Tento individuálny správny akt musí pritom spĺňať zákonom stanovené formálne
a obsahové náležitosti, najmä označenie správneho orgánu, ktorý o vrátení poplatku resp. preplatku rozhodol, dátum
vydania rozhodnutia, presné označenie poplatníka, jeho trvalý pobyt resp. sídlo, ďalej výrok, ktorý obsahuje
rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia, podľa ktorého sa poplatok či preplatok vracia, spôsob úhrady
poplatku, sumu vráteného poplatku, podpis povereného zamestnanca správneho orgánu spolu s uvedením jeho
mena, priezviska a funkcie, a aj odtlačok úradnej pečiatky. Fakultatívnou náležitosťou obsahu takéhoto správneho
rozhodnutia môže byť uvedenie čísla bankového účtu poplatníka, na ktorý sa suma vráteného poplatku odosiela.
Poplatok či jeho preplatok zaplatený kolkovými známkami a poplatok zaplatený cudzozemcom na hraničnom
priechode Slovenskej republiky v cudzej mene sa vracia na základe odpisu právoplatného rozhodnutia správneho
orgánu o vrátení poplatku či preplatku do 30 dní odo dňa doručenia tohto odpisu na príslušný daňový úrad. Ak ale
suma na vrátenie určeného poplatku alebo preplatku nedosiahne zákonom stanovenú výšku, dnes aspoň 50 SKK
a viac, potom sa inštitút vrátenia poplatku alebo preplatku nerealizuje.
Nárok na vrátenie poplatku alebo preplatku zaniká uplynutím troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol
poplatok zaplatený. Zdôrazňujeme, že tu teda ide o zánik nároku, a nie práva, a preto uvedené lehotu môžeme
charakterizovať ako premlčaciu. Uplatňovaný nárok teda možno v konaní zamietnuť na základe námietky
premlčania. V takejto situácii dochádza k zániku nároku v dôsledku jeho neuplatnenia v stanovenej lehote.
207
Od zániku nároku na vrátenie poplatku alebo preplatku treba diferencovať zánik práva na vybratie poplatku. Právo
správneho orgánu vybrať poplatok zanikne uplynutím troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa
vykonali úkony alebo sa uskutočnilo konanie, alebo v ktorom nastali iné skutočnosti rozhodujúce pre vybratie
poplatku. Lehotu považujeme za prekluzívnu, teda prepadnú, keďže po jej márnom uplynutí sa nemožno dovolať
revitalizácie zaniknutého práva v podstate žiadnou obvyklou cestou.
Právo správneho orgánu vybrať doplatok, t. j. rozdiel medzi zaplateným poplatkom a poplatkom určeným
v sadzobníku, zanikne po márnom uplynutí lehoty troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol pôvodný
poplatok zaplatený.
Problematika vymáhania správnych poplatkov je právne regulovaná osobitne v závislosti na orgánoch, ktoré túto
činnosť vykonávajú, ako aj v závislosti na vecnom a časovom hľadisku uskutočnenia právne relevantných úkonov,
ktoré vo veci vymáhania správnych poplatkov vykonali. Napr. právo daňového úradu resp. obce vymáhať poplatok
alebo doplatok zanikne po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol poplatok alebo doplatok
splatný. Ak ale správny orgán vykoná úkon smerujúci k vybratiu poplatku alebo doplatku, alebo ak daňový úrad či
obec vykonajú úkon na vymáhanie poplatku alebo doplatku a ak o tom poplatníka upovedomia, začína plynúť nová
trojročná lehota od konca kalendárneho roka, v ktorom sa takýto úkon vykonal.
Právo daňového úradu či obce na vymáhanie správneho poplatku alebo doplatku však zanikne najneskôr uplynutím
desiatich rokov od začiatku plynutia pôvodnej trojročnej lehoty.
Splatný správny poplatok alebo doplatok, ktorý je príjmom štátneho rozpočtu, vymáhajú podľa zákona o správe daní
a poplatkov a zmenách v sústave územných finančných orgánov daňové úrady príslušné podľa sídla správneho
orgánu, ktorý spoplatnený úkon vykonal alebo ktorý uskutočnil príslušné spoplatnené konanie.
Poplatok, ktorý nie je príjmom štátneho rozpočtu, vymáha správny orgán, ktorého je príjmom.
Rozpočtové určenie správnych poplatkov možno teda sledovať v zásade v rovine príjmovej základne štátneho
rozpočtu, a v rovine príjmovej základne obecného rozpočtu. Závisí od toho, ktorý správny orgán prerokoval
podanie, vykonal úkon alebo uskutočnil konanie podliehajúce spoplatneniu.
Právna regulácia kolkových známok ako špecifických dokladov a cenín sui generis potvrdzujúcich zaplatenie
príslušných správnych poplatkov poplatníkom, je pomerne špecifická a autonómna. Zdôrazniť pritom treba, že
správne poplatky platené kolkovými známkami sú vždy príjmom štátneho rozpočtu. Tiež je potrebné pripomenúť
skutočnosť, že formálne a obsahové náležitosti kolku sú spravidla predmetom podzákonnej právnej úpravy
o kolkových známkach, ktorá súčasne normuje aj ich grafické parametre a stanovuje ich nominálne hodnoty, ako aj
spôsob ich použitia a výmeny. Predmetom takejto právnej regulácie môžu byť aj ochranné prvky použité na
kolkových známkach, a tiež aj iné technické požiadavky.
Kontrolu správnosti a včasnosti vyberania a platenia správnych poplatkov, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu,
vykonávajú v správnych orgánoch miestne príslušné daňové úrady. Ak tieto zistia v uvedenej oblasti nejaké
nedostatky, je správny orgán povinný ich v stanovenej lehote odstrániť. Ak tak neurobí, daňový úrad ho môže
sankcionovať uložením peňažnej pokuty. Podľa závažnosti a prípadných následkov takejto nečinnosti správneho
orgánu môže jej výška dosiahnuť stanovenú maximálnu sumu, v súčasnosti 5 000 SKK. Pokuta môže byť ukladaná
aj opakovane, ak ani jej uloženie neviedlo k náprave stavu. Na pokuty sa vzťahuje zákon o správe daní a poplatkov.
Takto ukladané pokuty sú príjmom štátneho rozpočtu.
Správny orgán je povinný vybrané správne poplatky, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu, odviesť do dvadsiateho
dňa nasledujúceho mesiaca na účet príslušného daňového úradu.
Oslobodenie od správnych poplatkov je parciálnym inštitútom, vychádzajúcim ako zo skutočnosti oslobodenia
predmetu spoplatnenia, tak aj z oslobodenia povinného subjektu poplatkovej povinnosti. V prvom prípade sú od
platenia správnych poplatkov oslobodení:
• úkony súvisiace s vykonávaním všeobecne záväzných právnych predpisov o sociálnom zabezpečení vrátane
dôchodkového zabezpečenia a nemocenského poistenia, o zdravotnom poistení, o priestupkoch, o prístupe
k informáciám o životnom prostredí, o zamestnanosti, s výnimkou sprostredkovania zamestnania právnickými
osobami alebo fyzickými osobami za finančnú úhradu,
• úkony, ktoré za oslobodené stanovuje medzinárodná zmluva alebo medzinárodná dohoda, ktorou je Slovenská
republika viazaná.
V druhom prípade sú od platenia správnych poplatkov oslobodené stanovené právnické a fyzické osoby, a to :
208
•
•
•
•
štátne orgány, obce, štátne fondy a štátne rozpočtové organizácie, s výnimkou, ktorú stanovuje sadzobník
správnych poplatkov,
diplomatickí zástupcovia poverení v Slovenskej republike, konzuli z povolania a ďalšie osoby, ktoré podľa
medzinárodného práva, napr. podľa Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch, požívajú výsady
a imunity za predpokladu, že je zaručená ich vzájomnosť,
osoby, ktorým bolo priznané postavenie zahraničných Slovákov,
Slovenský pozemkový fond pri úkonoch a konaniach, ktoré vykonáva v mene Slovenskej republiky.
1.2. Súdne poplatky
Súdne poplatky sú osobitou skupinou podsústavy štátnych poplatkov. Ich základná právna úprava je tvorená najmä
zákonom o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov.
Subjektom súdnych poplatkov vystupujúcim v úlohe oprávneného subjektu sú súdy a orgány štátnej správy súdov,
ako aj orgány prokuratúry. Povinnými subjektami sú poplatníci súdnych poplatkov, v záujme alebo v prospech
ktorých spravidla oprávnené subjekty konajú, avšak aj iné povinné osoby, na ktoré je poplatkové bremeno zo zákona
alebo na základe rozhodnutia oprávneného subjektu presunuté. Povinným subjektom je teda poplatník súdneho
poplatku, vystupujúci spravidla ako:
• navrhovateľ spoplatneného úkonu, ak je podľa sadzobníka stanovený poplatok z návrhu,
• účastník zmieru uzavretého v zmierovacom konaní,
• obaja účastníci v konaní o vyrovnanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo jeden z nich podľa
rozhodnutia súdu,
• dlžník v konkurznom alebo vyrovnávacom konaní,
• dedič a iný účastník dedičského konania.
V prípade, že je navrhovateľ konania od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, v závislosti na výsledku
konania súdny poplatok alebo jeho pomernú časť zaplatí odporca, pravda, ak tiež nie je od poplatku oslobodený.
Odporca namá túto povinnosť v konaní o rozvode manželstva, o neplatnosti manželstva alebo o určenie, či
manželstvo jestvuje, alebo nejestvuje, ak tak rozhodne súd alebo ak súd uloží náhradu trov konania navrhovateľovi.
Ak povinnosť zaplatiť súdny poplatok vznikne v týchto prípadoch viacerým poplatníkom spoločne, títo ho aj platia
spoločne a nerozdielne.
Poplatníkom súdneho poplatku v odvolacom konaní je tá osoba, ktorá odvolanie podala, a pri dovolaní je ním ten,
kto dovolanie podal. Poplatníkom súdneho poplatku je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu
správneho orgánu a v konaní úspešný nebol.
Inštitút oslobodenia od súdneho poplatku má v zásade vecný alebo osobný charakter a vzťahuje sa na konanie
o odvolaní, dovolaní a výkone rozhodnutia. Oslobodenie sa obligatórne uplatňuje v súdnom konaní vo veciach
• opatrovníckych, starostlivosti o maloleté deti a vo veciach osvojenia a povolenia uzavrieť manželstvo,
• spôsobilosti na právne úkony,
• náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom,
• zdravotného, nemocenského, dôchodkového poistenia, sociálneho zabezpečenia a poskytovania zdravotnej
starostlivosti,
• výkonu rozhodnutí na vymáhanie pohľadávok zo súdnych a notárskych poplatkov, z peňažných trestov, pokút
a trov konania vymáhaných štátom,
• plnenia záväzkov z kolektívnych zmlúv,
• opravy chýb v zoznamoch voličov,
• vyslovenia prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave zdravotnej starostlivosti.
Od súdnych poplatkov sú tiež oslobodené
• Slovenská republika, štátne rozpočtové organizácie a štátne účelové fondy,
• obce v konaní vo veciach verejného a spoločensky prospešného záujmu,
• nadácie a charitatívne, humanitárne a ekologické organizácie,
• navrhovateľ v konaní o určenie výživného,
• navrhovateľ v konaní o náhradu škody z pracovného úrazu a choroby z povolania a pri uplatňovaní nárokov
z neplatného rozviazania pracovného pomeru,
• nevydatá matka v konaní o príspevku na výživu a na úhradu niektorých nákladov spojených s tehotenstvom
a zľahnutím,
• prokurátor v konaní začatom na jeho návrh a v konaní, do ktorého vstúpil,
209
•
•
•
•
•
•
•
•
maloleté dieťa v konaní o určenie alebo zapretie otcovstva,
navrhovateľ v konaní o náhrade škody vrátane škody na veciach, ktorá vznikla v súvislosti s ublížením na
zdraví,
navrhovateľ v konaní o poddlžníckej žalobe,
neprofesionálni vojaci, príslušníci policajného zboru a príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej
republiky v konaní o preskúmanie rozhodnutia služobného orgánu,
veriteľ a dlžník pri podaní návrhu na konkurzné konanie,
diplomatickí zástupcovia poverení v Slovenskej republike, konzuli z povolania a ďalšie osoby, ktoré podľa
medzinárodného práva požívajú výsady a imunity za predpokladu, že nie sú štátnymi občanmi Slovenskej
republiky a že je zaručená vzájomnosť, s určitými výnimkami,
navrhovateľ ustanovený podľa zákona o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam,
navrhovateľ v konaní podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, o zmiernení niektorých majetkových krívd
a o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku.
Objektom resp. predmetom súdnych poplatkov sú jednotlivé úkony alebo konanie súdov, štátnej správy súdov
a prokuratúry, ktoré sú uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov zakotvenom vo forme prílohy zákona o súdnych
poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov.
Základ súdneho poplatku predstavuje v podstate cena poplatkového úkonu. Ak nemožno touto metódou základ
poplatku zistiť, potom je jeho základom cena obvyklá v mieste a čase podania návrhu na vykonanie poplatkového
úkonu. V prípade, že základom súdneho poplatku je cena nehnuteľností, potom sa touto cenou rozumie ich cena
zistená podľa osobitných predpisov o cenách nehnuteľností. Do základu súdneho poplatku môže byť zahrnutá aj
cena príslušenstva, avšak iba vtedy, ak je sama predmetom poplatkového úkonu.
V prípade, že je predmetom súdneho poplatku opakujúce sa plnenie, potom je jeho základom súčet cien všetkých
opakujúcich sa plnení. Ak ide o opakujúce sa plnenie na neurčitý čas, na dobu života alebo na čas dlhší ako tri roky,
potom sa za cenu plnenia považuje trojnásobok ceny ročného plnenia. Obdobné konštatovanie platí aj o cene práv,
ktoré možno vykonávať opätovne či opakovane.
V konaní o vyrovnaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov je základom súdneho poplatku cena všetkých vecí
patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a cena ostatných hodnôt, ktoré sa pritom vyrovnávajú.
V konaní o zrušení a o vyrovnaní podielového spoluvlastníctva je základom súdneho poplatku cena podielu
požadovaného navrhovateľom.
V odvolacom konaní je základom súdneho poplatku cena nároku uplatňovaného v odvolaní. Obdobné konštatovanie
a prax platí aj v prípade dovolacieho konania.
V prípade, že sa po podaní návrhu na súd rozšíri predmet poplatkového úkonu, rozširuje sa spravidla aj základ
súdneho poplatku, a preto sa poplatok doplatí. V odvolacom konaní sa poplatok dopláca len vtedy, ak sa zvýši cena
poplatkového úkonu na návrh. Ak sa po podaní návrhu obmedzí predmet poplatkového úkonu ešte pred prvým
pojednávaním, zodpovedajúca časť poplatku sa poplatníkovi vráti.
Platí, že poplatník je povinný uviesť cenu predmetu poplatkového úkonu, avšak ak tak neurobí, alebo ak uvedie
cenu zjavne nízku, potom túto cenu určí súd. Súd tak potom má možnosť priamo definovať základ súdneho
poplatku, ktorého výška sa všeobecne zaokrúhľuje na celé stokoruny nadol a vyrubený poplatok sa zaokrúhľuje na
celé koruny nahor.
Sadzba súdneho poplatku je uvedená v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, a to :
• percentom zo základu súdneho poplatku (percentná sadzba),
• pevnou sumou (pevná sadzba).
Sadzobník súdnych poplatkov tvorí prílohu zákona o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov.
Skladá sa zo štyroch častí, označených rímskymi číslicami, a t.č. tridsiatich položiek označených arabskými
číslicami. Štruktúru sadzobníka tvorí :
I. časť – Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní
II. časť – Poplatky za úkony súdov
III. časť – Poplatky za úkony štátnej správy súdov
IV. časť – Poplatky za úkony prokuratúry
210
Sadzby poplatkov sú v sadzobníku stanovené :
• pevnou sumou (napr. položka návrh na začatie konania z právnych vzťahov upravených zákonom o ochrane
hospodárskej súťaže, v súčasnosti 3 000 SKK,
• pevnou sumou kombinovanou s percentnou (napr. položka návrh na začatie konania na ochranu osobnosti
spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy, v súčasnosti 2 000 SKK a 4 % z výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy),
• percentuálne, s uvedením poplatkového minima (napr. položka návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti,
v súčasnosti 2 % z ceny predmetu konania a najmenej 200 SKK),
• percentuálne, s uvedením poplatkového maxima ( napr. položka vyrovnanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, v súčasnosti 2 % z predmetu konania, avšak najviac 2 000 SKK),
• derivatívne, s odkazom na inú sadzbu (napr. položka spísanie podania aleboza spísanie odvolania proti
rozhodnutiu alebo dovolania a návrhu na výkon rozhodnutia do zápisnice vo veciach výkonu rozhodnutia, ak
ide o peňažné plnenie, v súčasnosti polovica sadzby uplatnenej vo veciach majetkových nárokov oceniteľných
peniazmi pri určenej cene predmetu konania v určitej sume).
Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej
sadzby sa vyberá aj v odvolacom konaní. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku
ustanoveného v sadzobníku.
Splatnosť poplatku a jej určenie závisí od niekoľkých skutočností, ktoré sú späté s druhom úkonu, ktorý
spoplatneniu podlieha. Poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti a poplatok za konanie o dedičstve je splatný
vznikom poplatkovej povinnosti.
Poplatok za spísanie podania do zápisnice, odvolania alebo dovolania proti rozhodnutiu je splatný spísaním
zápisnce. Ostatné poplatky sú splatné do troch dní po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa uložila
povinnosť zaplatiť poplatok alebo ktorým sa schválil zmier.
Vznik a zánik poplatkovej povinnosti je vždy regulovaný normami, ktoré upravujú súdne poplatky ako komplex
platobných povinností poplatníkov voči oprávneným subjektom. Poplatková povinnosť vzniká :
• podaním návrhu, odvolania a dovolania, alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom
navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ,
• schválením zmieru v zmierovacom konaní,
• spísaním podania do zápisnice pred súdom,
• vydaním rozhodnutia o dedičstve,
• v ostatných prípadoch nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa povinnosť zaplatiť poplatok
uložila v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej.
Poplatková povinnosť zaniká :
• v celom rozsahu uznesením súdu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.
Platenie súdnych poplatkov býva spravidla riešené zákonom tak, že upravuje vždy dve skutočnosti, a to :
• subjekt, ktorému sa poplatok platí,
• formu, v akej sa poplatok platí.
Z hľadiska subjektu, ktorému sa poplatok platí, aktuálny právny režim stanovuje, že súdny poplatok sa platí na účet
súdu, ktorý viedol konanie na prvom stupni, alebo za úkon, za ktorý sa poplatok vyberá. V odvolacom konaní sa
súdny poplatok platí na účet toho súdu, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje. V konaní o dovolaní sa
poplatok platí na účet súdu, ktorý rozhodoval v prvom stupni. V konaní o žalobách alebo o opravných prostriedkoch
proti rozhodnutiam orgánov verejnej správy sa poplatok platí na účet súdu, ktorý poplatkový úkon vykonáva.
V konaní o obnove konania sa poplatok platí na účet toho súdu, ktorý má o návrhu rozhodovať v prvom stupni.
Z hľadiska formy, v akej sa poplatok platí, nie je ustanovený aktuálny podrobný a striktný právny režim, prikazujúci
poplatníkom využívanie iba určitých foriem platenia súdnych poplatkov podľa výšky určitej sumy poplatku, výšky
jeho sadzby, ako je to napr. v prípade správnych poplatkov. Zákon v súčasnosti nepriamo umožňuje fakultatívne
platiť súdny poplatok akoukoľvek formou, pričom poplatník, ak je slovenský štátny občan, môže súdny poplatok
nepresahujúci určitú výšku, v súčasnosti 5 000 SKK, zaplatiť kolkovými známkami, čo ale nie je umožnené
cudzincom. Poplatky za úkony prokuratúry sa však platia kolkovými známkami vždy.
211
V minulosti a v súčasnosti sa súdne poplatky vyrubujú a vyberajú v slovenskej mene. Nepredpokladá sa totiž ich
platenie mimo územia Slovenska. Vzhľadom na očakávané prijatie eura ako platidla na území Slovenskej republiky
predpokladáme, že súdne poplatky sa už v blízkej budúcnosti, teda po roku 2009, budú platiť v jednotnej mene
Európskej únie.
Nezaplatenie súdneho poplatku spôsobuje poplatníkovi rozličné negatívne následky, a to predovšetkým v závislosti
na tom, o aký druh konania v konkrétnom prípade ide. Pritom z hľadiska následku vôbec nie je rozhodujúce, či
poplatník stanovený súdny poplatok nezaplatil vôbec, alebo ho zaplatil v nižšej sume. Ak poplatník nezaplatil
poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania, a to ani dodatočne v lehote, ktorú súd vo výzve na jeho
zaplatenie určil, súd konanie :
a) uskutoční, ak
• ide o konanie o odvolaní a o opravných prostriedkoch proti rozhodnutam správnych orgánov (Občiansky súdny
poriadok),
• v tej istej veci bol podaný rozšírený návrh alebo ak bol podaný vzájomný návrh;
b) zastaví, ak sa nezačalo konať vo veci samej a ak o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku poučil.
Ak je poplatok zaplatený do konca lehoty na odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania pre nezaplatenie
poplatku, súd prvého stupňa toto uznesenie zruší. Ak sa nezaplatil poplatok za spísanie podania do zápisnice,
konanie sa zastaví.
V prípade návrhu na vykonanie poplatkového úkonu orgánmi štátnej správy súdov a orgánmi prokuratúry, alebo
o návrh na vykonanie iného úkonu súdom než takého, ktorý stanovuje zákon, poplatkový úkon sa nevykoná, pokiaľ
sa súdny poplatok nezaplatí.
Inštitút vrátenia súdneho poplatku má garantovať stanovenú finančnú disciplínu a poriadok v procese vyberania
a platenia poplatkov. Predovšetkým preto platí, že poplatok sa vráti, ak ho zaplatil ten, kto nebol povinný ho platiť,
alebo ak ho zaplatil na základe nesprávneho rozhodnutia súdu. O vrátení poplatku aj bez návrhu rozhodne súd, ktorý
bezdôvodne zaplatený poplatok prevzal. Súd vráti poplatníkovi zaplatený poplatok aj vtedy, ak mu ako
navrhovateľovi vráti jeho návrh pre nedostatok právomoci.
K vráteniu poplatku dochádza aj vtedy, ak :
• ide o poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania, podaním odvolania alebo podaním dovolania a
konanie sa zastavilo, alebo ak návrh, odvolanie alebo dovolanie boli vzaté späť pred prvým pojednávaním,
pričom ak sa návrh na začatie konania o rozvode manželstva vzal späť po prvom pojednávaní na príslušnom
stupni súdu, vráti sa polovica všetkých zaplatených poplatkov,
• sa návrh vzal späť pred vydaním platobného rozkazu ,
• sa návrh na začatie konania o preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy vzal späť pred začiatkom
súdneho konania vo veci, alebo ak bolo konanie zastavené z dôvodu, že účastník nebol v konaní riadne
zastúpený.
Okrem poplatku v rozvodovom konaní a poplatku, ktorý sa vracia z dôvodu, že ho zaplatil ten, kto ho nebol povinný
zaplatiť, alebo ak sa tak stalo na základe nesprávneho rozhodnutia súdu, poplatok alebo jeho časť, teda preplatok, sa
vracia poplatníkovi krátený o stanovenú sumu, v súčasnosti o 100 SKK. V plnej výške sa poplatok vracia vtedy, ak
žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach bola vybavená kladne, teda v prospech
sťažovateľa a súčasne i poplatníka v jednej osobe.
K vráteniu poplatku vo forme preplatku dôjde za splnenia určitých okolností. Ak sa zaplatil vyšší poplatok než aký
sa zaplatiť mal, potom sa preplatok na súdnom poplatku vráti. Ak sa má vrátiť poplatok alebo preplatok zaplatený
kolkovými známkami, súd alebo orgány štátnej správy súdov zašlú odpis právoplatného rozhodnutia o jeho vrátení
daňovému úradu príslušnému podľa trvalého pobytu resp. .sídla poplatníka. Poplatok alebo preplatok potom vráti
poplatníkovi tento daňový úrad.
Príslušnosť v konaní vo veciach súdnych poplatkov je stanovená tak, že v zásade platí, že vo veciach súdnych
poplatkov rozhoduje orgán, ktorý je oprávnený vykonať poplatkový úkon. Avšak, v niektorých prípadoch sa
postupuje odlišne. Vo veciach súdnych poplatkov za konanie na odvolacom súde rozhoduje súd, proti rozhodnutiu
ktorého odvolanie smeruje, ak o poplatku nerozhodol odvolací súd. Vo veciach súdnych poplatkov za dovolanie
rozhoduje súd, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Vo veciach poplatku za preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej
správy rozhoduje súd, ktorý takéto rozhodnutie preskúmal. Vo veciach poplatku za obnovu konania rozhoduje súd,
ktorý rozhoduje o povolení obnovy konania.
212
V prípade, že súd vydá nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti, potom takéto rozhodnutie zruší aj bez
návrhu.
Na konanie vo veciach súdnych poplatkov v zásade platia primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,
ako aj právne predpisy o konaní vo veciach daní a poplatkov.
Právne predpisy stanovujú aj komplex lehôt uplatňovaných v poplatkových záležitostiach. Súdny poplatok alebo
doplatok poplatku nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným.
Vymáhať ich nemožno, ak od konca kalendárneho roka v ktorom sa poplatkový úkon vykonal uplynulo desať rokov.
O vrátení poplatku súd nemôže rozhodnúť vtedy, ak uplynula lehota troch rokov od konca kalendárneho roka,
v ktorom bol zaplatený.
Kontrolu správnosti vyberania súdnych poplatkov uskutočňuje ministerstvo financií, ministerstvo spravodlivosti,
daňové úrady a krajské súdy. Táto kontrola spočíva v zistení, či súdy a orgány štátnej správy súdov súdne poplatky
vyberajú a odvádzajú v správnej výške, riadne a včas. Daňové úrady tiež kontrolujú vyberanie súdnych poplatkov za
úkony prokuratúry.
Ministerstvo financií po dohode s ministerstvom spravodlivosti môže
• urobiť opatrenia na zamedzenie nezrovnalostí a tvrdostí, ktoré by mohli vzniknúť pri aplikácii zákonných
hmotných a procesných noriem poplatkového práva kumulovaných v právnych predpisoch,
• poveriť orgány štátnej správy súdov na povoľovanie úľav a vymedziť rozsah ich oprávnenia.
2. Miestne poplatky predstavujú historicky vzniknutú podsústavu poplatkov, ktoré plynú spravidla do rozpočtov
obcí ako pravidelný a výdatný zdroj ich príjmov. Táto imanentná súčasť poplatkovej sústavy býva pomerne členitá,
avšak v podmienkach Slovenska sa v dôsledku legislatívneho kreovania a sformovania podsústavy miestnych daní
zredukovala iba do jednoprvkovej množiny, ktorú tvorí jediný kultivar miestnych poplatkov, a to miestny poplatok
za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Právny základ dnes teda tvorí zákon o miestnych daniach
a o miestnom poplatku za komunálny odpad a drobný stavebný odpad. Tento miestny poplatok, ktorý je zdrojom
príjmov rozpočtu obce, podľa aktuálnej právnej úpravy reprezentuje celú podsústavu miestnych poplatkov.
Obec je teda oprávneným subjektom tohto poplatkovo – právneho vzťahu. Povinným subjektom je poplatník, ktorý
platí za ním na území obce produkované komunálne odpady a drobné stavebné odpady, a ktorým môže byť:
• fyzická osoba s trvalým pobytom alebo prechodným pobytom v obci, alebo ktorá je oprávnená na území obce
užívať či užíva byt, nebytový priestor, pozemnú stavbu alebo jej časť, alebo objekt ktorý nie je stavbou, alebo
záhradu, vinicu, ovocný sad, trvalý trávny porast, na iný účel ako na podnikanie, pozemok v zastavanom území
obce okrem lesného pozemku a pozemku, ktorý je v katastri nehnuteľností evidovaný ako vodná plocha, teda
nehnuteľnosť,
• právnická osoba oprávnená užívať alebo užíva nehnuteľnosť situovanú na území obce a využívanú na iný účel
než na podnikanie,
• podnikateľ, ktorý je oprávnený na užívanie nehnuteľnosti nachádzajúcej sa na území obce na účely podnikania.
Objektom poplatkovej povinnosti je komunálny odpad a drobný stavebný odpad, ktorý vznikol na území obce
v dôsledku činnosti poplatníka.
Základom poplatku je množstvo poplatníkom produkovaných komunálnych odpadov a drobných stavebných
odpadov. Objekt a základ však môžu byť aj zhodné veličiny.
Sadzba poplatku je obcou určená pevnou sumou v rámci zákonom stanoveného rozpätia, v súčasnosti od 0, 10 SKK
do 1, 60 SKK za jeden liter alebo za 1 dm3 komunálnych odpadov, alebo drobných stavebných odpadov, prípadne
najmenej 0, 20 SKK a najviac 5 SKK za jeden kilogram komunálneho odpadu alebo drobného stavebného odpadu.
Môže byť prípadne stanovená aj sumou najmenej 0, 20 SKK a najviac 3, 50 SKK za osobu a kalendárny deň, ak je
v obci zavedený množstvový zber.
V súvislosti s týmto miestnym poplatkom je zákonom stanovený aj inštitút určenia poplatku pri množstvovom zbere
odpadu, inštitút určenia poplatku ak sa nevyužíva v obci množstvový zber odpadu, inštitút platenia poplatku a jeho
režim, inštitút oznamovacej povinnosti formou ohlásenia, inštitút neplnenia si povinností voči správcovi poplatku
poplatníkom atď.
3. Ekologické poplatky
Druhý, teda sekundárny a otvorený okruh poplatkov, chápaných ako trvalú a stabilizovanú súčasť poplatkovej
sústavy v širšom zmysle slova, tvoria poplatky, stelesňujúce jednu z foriem realizácie opatrení spoločnosti
213
zameraných na ochranu životného prostredia. Do tejto vetvy poplatkov aktuálne zaraďujeme poplatky za uloženie
odpadov a poplatky za znečisťovanie ovzdušia, ktoré majú plniť predovšetkým preventívnu funkciu a prezentovať
svoju sankčnú povahu, integrovanú do ich právnej konštrukcie.
3.1. Poplatky za uloženie odpadov sú regulované osobitým zákonom o poplatkoch za uloženie odpadov,
diferencujúc ich na poplatky platené za uloženie odpadov na skládku a na poplatky platené za uloženie odpadov na
odkalisko.
Subjektom týchto poplatkov je pôvodca odpadu, t. j. fyzická alebo právnická osoba oprávnená na podnikanie, pri
ktorom vznikajú odpady, ukladané na skládku alebo na odkalisko, pričom skládkou je priestor, objekt alebo
zariadenie určené na trvalé ukladanie odpadov na účely ich zneškodnenia a odkalisko priestor zabezpečený
hrádzovým systémom, na ktorý sa ukladá prevažne hydraulicky dopravovaný odpad, kal, s výnimkou odkalísk
vzniknutých banskou činnosťou. Zoznam odkalísk, na ktoré sa vzťahuje zákonné spoplatnenie ekologickými
poplatkami, uverejňuje ministerstvo životného prostredia vo svojom Vestníku.
Objektom poplatku za uloženie odpadov je hnuteľná vec, ktorej sa chce majiteľ zbaviť, alebo hnuteľná vec, ktorej
zneškodnenie je potrebné z hľadiska starostlivosti o zdravé životné podmienky a ochrany životného prostredia.
Základom poplatku je spravidla množstvo vyprodukovaného odpadu určené na uloženie na skládku alebo na
odkalisko.
Sadzba poplatku za uloženie odpadov je stanovená všeobecne záväzným právnym predpisom podľa stanovených
kritérií.
Poplatok za uloženie odpadu na skládku platí pôvodca odpadu vo forme dvoch možných sadzieb. Prvá sadzba
poplatku, sadzba A, a druhá sadzba poplatku, sadzba B sú uvedené v prvej prílohe zákona o poplatkoch za uloženie
odpadov. Sadzba A sa použije, ak ide o skládku spĺňajúcu technické podmienky na jej prevádzkovanie, sadzba B sa
použije vtedy, ak sa skládka prevádzkuje na základe osobitných podmienok ustanovených v rozhodnutí vydanom
podľa zákona o odpadoch.
Poplatok za uloženie odpadu na odkalisko platí pôvodca odpadu sadzbou uvedenou v druhej prílohe zákona
o poplatkoch za uloženie odpadov, pričom za správnosť výpočtu jej výšky zodpovedá prevádzkovateľ skládky alebo
odkaliska. Pôvodca odpadu je povinný poplatok zaplatiť prevádzkovateľovi skládky alebo odkaliska, v stanovenej
lehote, v súčasnosti 15 dní odo dňa uloženia odpadu na skládku. Prevádzkovateľ však môže využiť zákonné
oprávnenie na vydanie :
• povolenia odkladu platenia poplatku,
• povolenia odkladu odvodu (resp. odvedenia) poplatku,
• povolenia odpustenia poplatku.
Ak pôvodca odpadu realizuje také opatrenia, ktorých cieľom je znížiť množstvo alebo nebezpečenstvo ním
produkovaného odpadu, môže príslušný regionálny úrad životného prostredia na jeho žiadosť rozhodnúť o odloženie
platenia časti poplatku v sadzbe B. Platenie poplatku však možno odložiť najviac na čas 24 mesiacov.
Ak prevádzkovateľ skládky vykonáva opatrenia s cieľom splniť technické podmienky na prevádzku skládky určené
v zákone o odpadoch, príslušný správny orgán môže na žiadosť prevádzkovateľa skládky rozhodnúť o odložení
odvodu časti poplatku v sadzbe b na čas potrebný na vykonanie opatrení.
Ak sa po vykonaní uvedených opatrení splnili podmienky na odklad platenia či odvedenia poplatku, príslušný
správca tohto poplatku na žiadosť pôvodcu odpadu alebo prevádzkovateľa skládky rozhodne o odpustení povinnosti
pôvodcu doplatiť časť poplatku alebo o odpustení povinnosti prevádzkovateľa skládky odviesť časť poplatku. Ak sa
nedodržia podmienky na odklad platenia, príslušný správny orgán rozhodne o povinnosti doplatiť alebo odviesť
odloženú časť poplatku zvýšenú o úrok vo výške diskontnej sadzby centrálnej banky platnej v čase rozhodnutia
o odklade.
Rozpočtové určenie výnosu poplatku za uloženie odpadov je stanovené v zákone. Ten ho diverzifikuje spravidla
tak, že:
• príjmom rozpočtu obce je
• poplatok za uloženie odpadu na skládku v sadzbe A,
• podiel z poplatku za uloženie odpadu na skládku v sadzbe B,
214
•
•
•
•
50 % z poplatku za uloženie odpadu na odkalisko;
príjmom špecializovaného fondu, napr. Štátneho fondu životného prostredia, je
podiel z poplatku za uloženie odpadu na skládku v sadzbe B,
50 % z poplatku za uloženie odpadu na odkalisko.
Samozrejme, že zmenou právnych predpisov regulujúcich hospodárenie s odpadmi, avšak aj iných predpisov, ktoré
sa akokoľvek môžu dotknúť problematiky odpadového hospodárstva, sa rozpočtové určenie výnosu tohto poplatku
môže meniť. V súčasnosti je jednoduchšie formulovaná sadzba tohto poplatku, ako aj jeho rozpočtové určenie, ktoré
je stanovené tak, že poplatky za uloženie odpadov sú príjmom rozpočtu obce. Správcom tohto poplatku je tiež dnes
obec.
V prípade, že sa skládka alebo odkalisko nachádzajú na území dvoch či viacerých obcí, príslušný poplatok je potom
pomerným príjmom rozpočtu týchto obcí, teda v sume zodpovedajúcej pomeru územia pripadajúceho na skládku
alebo odkalisko, ak sa však obce nedohodnú inak. Použitie poplatku ako rozpočtového príjmu obce je súčasne
účelovo viazané na tvorbu a ochranu životného prostredia obce v súlade so zákonom o obecnom zriadení.
Sankčné opatrenia za porušovanie právnych predpisov o poplatkoch za uloženie odpadov bývajú konštituované vo
forme :
• penále za nezaplatenie alebo neodvedenie poplatku včas alebo v správnej výške (v súčasnosti 0, 2 % za každý
deň omeškania),
• pokuty za nevybratie, neodvedenie poplatku alebo za nesplnenie stanovenej oznamovacej povinnosti (v
súčasnosti od 5 000 do 250 000 SKK).
3.2. Poplatky za znečisťovanie ovzdušia
Právny základ tohto kultivaru resp. typu ekologických poplatkov je sústredený do zákona o ochrane ovzdušia pred
znečisťujúcimi látkami a do zákona o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia, čo dokumentuje zbytočnú
roztrieštenosť nielen tejto právnej úpravy poplatkov za znečisťovanie ovzdušia, ale aj celej problematiky
ekologických poplatkov vrátane poplatkov za uloženie odpadov, ktorá by de lege ferenda mohla byť efektívne
sústredená v podstate iba v jednom zákonnom právnom predpise o ekologických poplatkoch.
Poplatky za znečisťovanie ovzdušia stanovuje v súčasnosti zákon o ochrane ovzdušia pred znečisťujúcimi látkami,
tzv. zákon o ovzduší. V jeho duchu sú znečisťovatelia ovzdušia a prevádzkovatelia zdrojov znečisťovania povinní
platiť poplatky podľa množstva a druhu vypúšťaných ovzdušie znečisťujúcich látok. Výšku poplatkov za
znečisťovanie ovzdušia, ich výpočet a spôsob platenia ustanovuje už osobitný zákon, ktorým je v súčasnosti zákon
o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia. V takto porciovanej legislatíve poplatkov za znečisťovanie ovzdušia
možno badať zárodky ich hmotno - právnej, ako aj procesno - právnej regulácie.
Subjektom poplatkovej povinnosti v úlohe povinných subjektov sú právnické osoby a fyzické osoby oprávnené
na podnikanie, ktoré prevádzkujú veľké, stredné a malé zdroje znečisťovania ovzdušia za podmienok stanovených
zákonom o ovzduší. Poplatková povinnosť ale nevzniká, ak výška ročného poplatku prevádzkovateľa veľkého alebo
stredného zdroja znečisťovania ovzdušia je najviac v stanovenej výške, v súčasnosti stanovenej sumou 1 000 SKK.
Aktuálny zákon o ovzduší však vyníma ex lege z okruhu povinných osôb resp. subjektov poplatkovo - právneho
vzťahu tohto druhu, teda osôb povinných platiť poplatky za znečisťovanie ovzdušia tie fyzické osoby, ktoré
prevádzkujú malé zdroje znečisťovania s tepelným výkonom aktuálne do 50 kW, ak sa takýto zdroj pravidelne
nepoužíva na výkon podnikateľskej činnosti.
Oprávneným subjektom poplatkovo – právneho vzťahu, správcom poplatku, sú príslušné správne orgány a obce, a to
podľa toho, o aký výdatný resp. veľký druh znečisťovania ide. O poplatku za prevádzkovanie veľkého a stredného
zdroja znečisťovania ovzdušia rozhoduje príslušný správny orgán resp. správca tohto poplatku, spravidla regionálny
úrad životného prostredia. O poplatku za prevádzkovanie malého zdroja znečisťovania rozhoduje znečisťovaním
dotknutá obec, na území ktorej sa tento zdroj znečisťovania nachádza.
Predmetom poplatku je prevádzkovanie veľkého, stredného a malého zdroja znečistenia, ktorého výslednicou je
spoločensky nežiadúci proces znečisťovania ovzdušia resp. stav znečistenia ovzdušia spôsobený konkrétnym
znečisťovateľom., ktorý zákon určuje za predmet spoplatnenia.
Základom poplatku je miera znečistenia ovzdušia zistená u poplatníka.
Sadzba poplatku je podmieňovaná množstvom a druhom spotrebovaného paliva za kalendárny rok. Je stanovená
diferncovane výškou poplatkovej povinnosti podľa klasifikácie poplatníka. Teda podľa toho, či ide o
215
prevádzkovateľa veľkého a stredného zdroja znečisťovania ovzdušia. Potom je určovaná správcom poplatku pre
každý zdroj individuálne na obdobie jedného kalendárneho roka, a to na základe oznámených údajov za všetky
vypúšťané znečisťujúce látky podliehajúce poplatkovej povinnosti, ktoré sú súčasne spravidla uvedené v prílohách
príslušného ekologicko – poplatkového zákona.
Poplatok prevádzkovateľa malého zdroja znečisťovania ovzdušia sa za každý takýto zdroj určuje osobitne na dobu
kalendárneho roka paušálnou sumou, aktuálne do výšky 20 000 SKK, a to na základe oznámených údajov, úmerne
k množstvu a škodlivinám vypúšťaných ovzdušie znečisťujúcich látok alebo k spotrebe palív a surovín z ktorých
znečisťujúce látky vznikajú.
Ročný poplatok za znečisťovanie ovzdušia tvorí súčet poplatkov za všetky prevádzkované zdroje znečisťovania
ovzdušia:
• v jednom okrese, ak ide o veľké a stredné zdroje znečisťovania ovzdušia,
• v jednej obci, ak ide o malé zdroje znečisťovania ovzdušia.
Ročný poplatok sa platí v určitou výškou ohraničenej sume v určených časových obdobiach a v určenom termíne
splatnosti, aktuálne
• od 1 100 SKK do 1 milión SKK ročného poplatku v rovnakých štvrťročných splátkach, najneskôr do 15. dňa
prvého mesiaca nasledujúceho štvrťroka,
• od 1 milióna SKK vrátane v mesačných splátkach vo výške jednej dvanástiny výšky ročného poplatku,
najneskôr do 15. dňa nasledujúceho mesiaca.
Poplatkový proces upravujú špecializované procesné poplatkové normy tak, že ukladajú osobitné povinnosti
oprávneným a najmä povinným subjektom poplatkovej povinnosti, aby bola táto riadne a včas splnená, a aby bolo
poplatkové bremeno spočívajúce na strane znečisťovateľa ovzdušia efektívne presunuté prostredníctvom správcu
poplatku ako zdroj príjmu do príslušného rozpočtu.. Prevádzkovateľ veľkého a stredného zdroja znečisťovania
ovzdušia je povinný každoročne do 15. februára bežného roka písomne oznámiť príslušnému regionálnemu
správnemu orgánu, aktuálne životného prostredia, úplné a pravdivé údaje o znečisťujúcich látkach vypustených do
ovzdušia za uplynulý rok, údaje o dodržaní určených emisných limitov zistené podľa všeobecne záväzného
právneho predpisu o zisťovaní množstva vypúšťaných znečisťujúcich látok a údajov o dodržaní určených limitov
znečisťovania, výpočet poplatku za každý zdroj a výpočet ročného poplatku.
Prevádzkovateľom podané oznámenie, teda súčasne aj splnenie si jeho zákonnej oznamovacej povinnosti, je zároveň
návrhom na začatie konania podľa zákona o správnom konaní. Na jeho základe následne príslušný správny orgán :
• určí rozhodnutím ročný poplatok, alebo
• konanie zastaví, ak zistí, že poplatková povinnosť nevzniká.
Za nesplnenie oznamovacej povinnosti uloženej v rozhodnutí obce uloží obec prevádzkovateľovi malého zdroja
znečisťovania ovzdušia pokutu, v súčasnosti do výšky 20 000 SKK.
Prevádzkovateľ malého zdroja znečisťovania ovzdušia je povinný každoročne do 15. februára oznámiť obci za
každý zdroj znečisťovania ovzdušia spotrebu palív a surovín, z ktorých znečisťujúce látky vznikajú, ako aj ďalšie
potrebné údaje.
Obec môže súčasne upraviť všeobecne záväzným nariadením náležitosti oznámenia a ďalšie podrobnosti týkajúce sa
režimu pôsobenia poplatku za znečisťovanie ovzdušia.
Poplatok za znečisťovanie ovzdušia vyberaný z malého zdroja znečistenia je príjmom rozpočtu obce.
Poplatky platené prevádzkovateľmi veľkých a stredných zdrojov znečistenia ovzdušia sú príjmom centralizovaných
peňažných fondov štátu, a to verejného rozpočtu, v niektorých legislatívnych obdobiach príp. aj osobitého fondu
alebo špecializovaného štátneho účelového fondu, ktorý bol na Slovensku označovaný ako Štátny fond životného
prostredia..
Samozrejme, že v prípade zániku veľkého alebo stredného zdroja znečisťovania ovzdušia je jeho prevádzkovateľ
povinný zaplatiť okrem stanoveného ročného poplatku za znečisťovanie ovzdušia za predchádzajúci kalendárny rok
aj poplatok za to obdobie kalendárneho roka, v ktorom ovzdušie znečisťoval až dovtedy, kým tento zdroj zanikol.
Na tento účel splnenia si oznamovacej povinnosti slúži zákonná 15 dňová lehota.
216
Rovnako sa postupuje aj v prípade zmeny subjektu prevádzkovateľa veľkého alebo stredného zdroja znečisťovania
ovzdušia, kde poplatok platí do stanoveného momentu pôvodný prevádzkovateľ.
4. Iné poplatky
Uviedli sme už, že poplatky sa v niektorých právnych poriadkoch, vrátane slovenského, vyskytujú ako predmet
právnej úpravy aj mimo poplatkovej sústavy ako ju konštituuje ústavný predpis. Potom bývajú predmetom
mimoústavnej a súčasne i relatívne autonómnej zákonnej právnej regulácie. Je to konštatovanie platné aj
o ekologických poplatkoch, aj o iných druhoch poplatkov. Pripomíname však, že vzhľadom na špecifický charakter
týchto povinných peňažných platieb z hľadiska ich klasifikácie nie je rozhodujúce a ani určujúce, či plynú do
centralizovaného peňažného fondu, alebo do miestneho peňažného fondu. Nie je teda podstatné, do ktorého
rozpočtu plynie ich výnos.
Podsústavu tzv. iných poplatkov, nespomínaných osobitne v Ústave, tvoria skupiny poplatkov, do ktorých
v súčasnosti patria
• puncové poplatky,
• koncesionárske poplatky,
• sankčné poplatky.
4.1. Puncové poplatky
Právny základ vzniku a existencie puncových poplatkov ako osobitého poplatkovo – právneho inštitútu vytvára
zákon o orgánoch štátnej správy Slovenskej republiky na úseku puncovníctva a skúšania drahých kovov, na základe
ktorého sa zriadil Puncový úrad Slovenskej republiky ako rozpočtová organizácia riadená ministerstvom
hospodárstva. Oba tieto orgány sú aj orgánmi štátnej správy na úseku puncovníctva a skúšania drahých kovov.
Tomuto ministerstvu pritom patrí úloha organizovať a riadiť výkon štátnej správy na úseku puncovníctva a skúšania
drahých kovov, ako aj rozhodovať o opravných prostriedkoch vznesených proti rozhodnutiam puncového úradu.
Tento úrad zasa vykonáva puncovú kontrolu a puncovú inšpekciu a prideľuje výrobné značky výrobkom
tuzemského tovaru. Okrem toho vedie aj zoznam registrovaných zliatin drahých kovov, vydáva a odníma výrobcom
zliatin drahých kovov osvedčenia o splnení ďalších podmienok odbornej spôsobilosti a overuje rýdzosť dentálnych
drahých kovov, pričom mu patria aj iné kompetencie tohto charakteru.
Puncový úrad vyberá za uskutočnené úkony, v zmysle zákona administratívneho charakteru, správne poplatky podľa
zákona o správnych poplatkoch. Puncové poplatky vyberá za úkony iné, nemajúce administratívny charakter, ale
charakter poskytnutej protihodnoty za výkon jeho odborných činností realizovaných v prospech poplatníka
puncových poplatkov. Právnym základom je v tomto prípade podzákonný všeobecne záväzný právny predpis
o puncových poplatkoch, v ktorého prílohe, Sadzobníku puncových poplatkov, sú stanovené aj sadzby puncových
poplatkov vo forme položiek. Tých je v súčasnosti desať (1. skúšanie rýdzosti, 2. úradné označenie tovaru puncovou
značkou alebo iným spôsobom, 3. kvalitatívne zistenie kovu na skúšobnom kameni, 4. približné určenie rýdzosti
zliatin drahých kovov na skúšobnom kameni, 5. chemické určenie rýdzosti drahých kovov, 6. ostatné analýzy
drahých kovov, 7. určenie rýdzosti a hmotnosti drahého kovu vrátane pretavenia do zliatku, 8. ostatné úkony a 9.
predaj skúšobných pomôcok). Z určitých pohľadov, ako je zrejmé, majú niektoré puncové poplatky charakter
poplatkov za úkony.
Problematiku puncovníctva a skúšania drahých kovov reguluje aj zákon o puncovníctve a skúšaní drahých kovov,
tzv. puncový zákon.
4.2. Koncesionárske poplatky
Predstavujú osobitý druh poplatkov, pričom ich právny základ zabezpečuje zákon o koncesionárskych poplatkoch.
Predmetom jeho právnej úpravy je platenie koncesionárskych poplatkov za používanie rozhlasových prijímačov
a televíznych prijímačov, vyberanie poplatkov , ich vymáhanie a ukladanie sankcií z omeškania.
Platiteľom poplatku, teda povinným subjektom poplatkovej povinnosti, je vlastník prijímača, ktorý je povinný
zaplatiť stanovený poplatok za prijímač výbercovi poplatku ako oprávnenému subjektu vo výške, stanovenej
podzákonným všeobecne záväzným právnym predpisom. Platiteľom koncesionárskeho poplatku je aj samostatne
zárobkovo činná osoba a právnická osoba, ktorá prijímač eviduje v účtovníctve. Platitelia poplatku, ak sú fyzickými
osobami vlastniacimi jeden prijímač, môžu používať sami alebo spolu s príslušníkmi svojej domácnosti bez
akéhokoľvek navŕšenia sumy vybraného koncesionárskeho poplatku používať aj viac prijímačov. Ak je vlastníkom
prijímača ako platiteľ poplatku právnická osoba, poplatkové bremeno koncesionárskeho poplatku spočíva na
každom prijímači, ktorý vlastní. Výbercom koncesionárskeho poplatku je právnická osoba na základe zmluvného
vzťahu s príjemcom poplatkov, pričom je oprávnená zrážať si vo svoj prospech z vybranej sumy koncesionárskeho
poplatku províziu vo výške regulovanej ministerstvom financií, pričom je súčasne oprávnená aj na vykonávanie
kontroly platenia týchto poplatkov a na jednorazové technické zameranie na zistenie prijímačov v domácnostiach
217
fyzických osôb a v objektoch právnických osôb. Príjemcom poplatku za rozhlasový prijímač je pritom
verejnoprávny slovenský rozhlas a príjemcom koncesionárskeho poplatku za televízny prijímač je verejnoprávna
slovenská televízia.
Platiteľ koncesionárskeho poplatku je povinný zaplatiť ho jeho výbercovi resp. vyberateľovi v zákonom stanovenej
výške do 15. dňa v mesiaci. Ak je platiteľ v omeškaní s platbou dlhšie ako dva mesiace a dodržal sa zákonom
stanovený postup, t. j. písomná výzva, opätovná výzva, požiada výberca platiteľa o zaplatenie poplatku z omeškania
v stanovenej výške osobitne:
• pri fyzických osobách (v súčasnosti 5 000 SKK),
• pri právnických osobách (v súčasnosti 15 000 SKK),
• a to za každý začatý mesiac omeškania a za každý prijímač. Výnos koncesionárskeho poplatku z omeškania je
príjmom príjemcu koncesionárskeho poplatku.
Zákonom je stanovená aj mesačná výška koncesionárskeho poplatku za používanie rozhlasových prijímačov
a televíznych prijímačov, a to tiež diferencovane pre fyzické osoby a pre právnické osoby, v prípade televíznych
prijímačov aj pre samostatne zárobkovo činné osoby (t. č. 30 SKK resp. 75 SKK), pričom v prípade oboch nakoniec
menovaných subjektov je táto suma stanovená za každý prijímač osobitne.
5. Sankčné poplatky
Vnímať a posudzovať samostatne je nevyhnutné tie druhy povinných peňažných platieb, ktoré sú hoci aj ako
poplatky označené, avšak ktorých funkcia je predovšetkým represívna. Ide teda o určitý druh finančných sankčných
opatrení, ktoré označujeme aj ako sankčné poplatky. Obyčajne, aj keď môžu byť v právnom predpise označované
ako poplatky, majú v zásade podstatu resp. podobu najmä pokuty alebo penále. Ide napr. o poplatok z omeškania
alebo poplatok za nesplnenie oznamovacej povinnosti podľa zákona o zdravotnom poistení a o financovaní
zdravotného poistenia, a tiež o obdobné peňažné sankčné platby podľa zákona o Sociálnej poisťovni.
6. Ostatné poplatky (kvázipoplatky)
Okrem uvedených viac či menej tzv. autentických podsústav poplatkov v právnom poriadku môžu existovať aj
peňažné platby, majúce čiastočne charakter poplatkovej povinnosti, alebo takýto charakter nemajú vôbec, avšak sú
špecializovaným právnym predpisom za poplatky označované. V pravom slova zmysle teda v takýchto prípadoch o
poplatky vlastne ani nejde. Ich právny základ je atomizovaný do rozličných právnych predpisov nemajúcich
charakter finančno – právnych predpisov rozličnej proveniencie a rozličnej právnej sily, pričom na tomto základe
môžeme modelovať nasledujúcu ich štruktúru :
• štólové poplatky (vyberané cirkevnými orgánmi za cirkevné úkony, pričom môže ísť o obligátne platby
i o dobrovoľné, fakultatívne platby príslušníkov cirkevných a náboženských komunít ako povinných subjektov,
realizovaných v prospech právnických osôb, napr. cirkví a náboženských spoločností, ale i náboženských
komunít iných, ktoré tieto platby vyberajú; môžu byť regulované kanonickým právom, pričom majú spravidla
povahu poplatkov za poskytnuté cirkevné služby prevažne len svojim členom),
• poplatky za vykonávanie veterinárnych inšpekcií a veterinárnych kontrol (vyberané podľa zákona o veterinárnej
starostlivosti; majú do určitej miery povahu poplatkov za úkony a správnych poplatkov),
• poplatky za rozhodcovské konanie (vyberané za úkony vyplývajúce zo zákona o rozhodcovskom konaní; môžu
mať povahu súdnych poplatkov),
• poplatky za uzatvorenie zmluvy o stavebnom sporení (vyberané stavebnými sporiteľňami podľa zákona
o stavebnom sporení; môžu mať charakter správnych poplatkov za úkony),
• poplatok za vydanie kópie dokumentov (vyberané podľa zákona o sprístupnení dokumentov o činnosti
bezpečnostných zložiek štátu 1939 – 1989 a o založení Ústavu pamäti národa; môžu mať povahu správnych
poplatkov za úkony),
• poplatok spojený so štúdiom (vyberané podľa zákona o vysokých školách; majú charakter správnych
poplatkov),
• poplatok za povolenie vykonania advokátskej skúšky (vyberaný podľa zákona o advokácii; má povahu
správneho poplatku za úkony),
• vstupný poplatok vyberaný vysielateľom za udelenie súhlasu na verejný prenos vysielania, ak sa uskutočňuje na
verejne prístupných miestach (vyberaný na základe autorského zákona; má povahu jednorazového poplatku za
úkony),
• poplatok za úkony, ktoré realizuje Úrad pre finančný trh ( bol vyberaný na základe vyhlášky o výške poplatkov
za úkony Úradu pre finančný trh),
• poplatok z omeškania (vyberaný na základe nariadenia vlády, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka; má povahu sankčného poplatku),
218
•
manipulačné poplatky (vyberané rozličnými orgánmi a inštitúciami za rozličné i neidentifikovateľné úkony;
manipulačný poplatok je zakotvený aj v nariadení vlády o Obchodnom vestníku; má povahu správneho
poplatku za úkony).
D) Právna úprava poplatkov (poplatkové právo)
1. Pojem poplatkového práva a jeho charakteristika
Poplatkové právo ako imanentná súčasť objektívneho finančného práva tvorí jedno z jeho relatívne samostatných
pododvetví. Predstavuje súbor právnych predpisov, ktoré upravujú poplatkovú sústavu, jednotlivé poplatky,
práva a povinnosti oprávnených subjektov a povinných subjektov, ako aj priebeh poplatkového konania. Je
teda ako pozitívno – právne pododvetvie pozitívno – právneho odvetvia jednotného finančného práva tvorené ako
hmotnými poplatkovo – právnymi normami, tak aj procesnými poplatkovo- právnymi normami. Môžeme teda
rozlišovať poplatkové hmotné právo a poplatkové procesné právo, pravda, v rámci kompaktného odvetvia
finančného práva. Poplatkové právo však v žiadnom prípade nepredstavuje samostatné právne odvetvie pozitívneho
práva, hoci náhľady na jeho postavenie v systéme práva môžu byť rozličné. Predovšetkým je zrejmé, že môže byť
vnímané ako :
• poddodvetvie právnej vedy, t. j. vedy o finančnom práve, a to ako parciálna teoretická disciplína, čiže ako teória
poplatkového práva, jednoducho ako parciálna či čiastková vedecká disciplína,
• poddodvetvie platného samostatného odvetvia finančného práva predstavujúceho dlhodobo imanentnú súčasť
právneho poriadku,
• čiastková finančno - právno - pedagogická disciplína,
• súhrn špecifických finančno – právnych vzťahov, poplatkových vzťahov, regulovaný špecifickými finančno –
právnymi normami, poplatkovo – právnymi normami,
• súhrn špecifických oprávnení a povinností normovaných v záujme určitých fyzických osôb, právnických osôb
a verejných orgánov.
Poplatkové právo predstavuje súhrn osobitých finančno – právnych noriem regulujúcich hmotnú aj procesnú
stránku finančno – právneho inštitútu poplatku a jeho postavenie v sústave peňažných platieb plynúcich do
verejných rozpočtov.
Charakterizovať poplatkové právo možno z rozličných pohľadov teórie finančného práva. Najčastejšie je
poplatkové právo považované za relatívne samostatné pododvetvie finančného práva. To je jeho najužšia
a najakceptovanejšia charakteristika ako „rýdzeho“ pododvetvia finančného práva majúceho autochtónne
autonómne črty.
Ďalším možným variantom jeho chápania je považovanie poplatkového práva za integrálnu súčasť daňového
práva. Toto chápanie teda poplatkové právo považuje iba za jednu zo súčastí jedného z pododvetví finančného
práva, teda daňového práva, čo v podstate znamená jeho teoretickú degradáciu na ešte nižší hierarchický stupeň, a to
ako súčasť iného finančno - právneho pododvetvia jedného právneho odvetvia. V tomto prípade dochádza teda už
k akémusi nepriamemu popieraniu vlastnej existencie pododvetvia poplatkového práva.
Napokon, za najširšie, avšak málo akceptované postavenie finančného práva v systéme práva je možno považovať
včleňovanie poplatkového práva do rozpočtového práva, chápaného ako pododvetvie, integrujúce vo svojej
štruktúre ako vlastné rozpočtové právo, tak aj daňové právo, poplatkové právo, colné právo, keďže tieto súbory
špecifických právnych noriem upravujú tie finančno – právne disciplíny, ktoré sú vytvárané právnou reguláciou
osobitých finančno – právnych inštitútov, za ktoré považujeme daň, poplatok, clo, atď. Tieto finančno – právne
inštitúty súčasne predstavujú zdroje príjmov verejných rozpočtov, a preto bývajú považované za relatívne
samostatné prvky rozpočtovo – právnych noriem. Pri takomto vnímaní najširšieho obsahového záberu rozpočtového
práva je potom irelevantné, či je poplatkové právo považované súčasne aj za súčasť daňového práva, alebo nie.
Uviedli sme už, že poplatkové právo má najbližší vzťah s daňovým právom a s colným právom, keďže v bežnej
praxi dochádza spravidla k zamieňaniu si pojmu poplatok s pojmom daň či clo. Dokonca, niektoré poplatky bývajú
laickou verejnosťou neraz nesprávne označované ako dane, a aj clo býva často označované za „colný poplatok“.
Obdobne ako jeho tzv. materské právo, ktorým je finančné právo, tak aj samotné poplatkové právo môžeme
považovať za pododvetvie iba čiastočne kodifikované, teda za skôr nekodifikované, vnútorne rôznorodé a navonok
rovnorodé, primerane rozvoju spoločnosti sa dynamicky rozvíjajúce, a teda optimálne stabilizované. Súčasne možno
konštatovať, že poplatkové právo je objektívnym právom.
219
2. Predmet a systém poplatkového práva
Predmetom finančného práva ako pozitívno – právneho normatívneho systému, čiže predmetom jeho právnej
úpravy, je finančno – právny inštitút poplatku, a to ako jeho hmotná stránka, tak aj jeho procesná stránka,
poplatková sústava a jej jednotlivé prvky, práva a povinnosti oprávnených a povinných subjektov poplatkovo právnych vzťahov, konanie vo veciach poplatkov (poplatkový proces), ako aj iné, s realizáciou poplatkovo –
právnych noriem súvisiace spoločenské vzťahy.
Systémom poplatkového práva rozumieme jeho vnútornú štruktúru a členenie právnych noriem ktoré ju vytvárajú
podľa rozličných klasifikačných prístupov a hľadísk. Všeobecná časť poplatkového práva a osobitá časť
poplatkového práva je najakceptovanejším členením poplatkového práva ako vedeckej i pedagogickej disciplíny.
Možno ho ale tiež rozdeliť na poplatkové hmotné právo a poplatkové procesné právo, a to z hľadiska jeho chápania
ako normatívneho systému, ako pododvetvia jedného z odvetví pozitívneho práva, teda finančného práva.
Do všeobecnej časti poplatkového práva subsumujeme poplatkovo – právne normy upravujúce všeobecné kritériá
vzniku, existencie a zániku poplatkovo – právnych vzťahov. Osobitnú časť poplatkového práva tvoria
špecializované poplatkovo – právne normy regulujúce jednotlivé poplatkové kultivary, poplatky. Takéto členenie,
ako sme už naznačili, možno akceptovať pri vnímaní poplatkového práva aj ako normatívneho systému
pododvetvovej proveniencie, aj ako parciálnej právo – vedeckej disciplíny, a napokon aj ako čiastkovej
pedagogickej disciplíny.
V rámci prístupu k poplatkovému právu členenému na jeho hmotnú a procesnú časť je potrebné vziať na zreteľ
existenciu ako hmotných, tak aj procesných právnych noriem upravujúcich poplatok a vzťahy k nemu.
Kritériom systemizácie poplatkovo – právnych noriem vytvárajúcich vnútornú štruktúru poplatkového práva môže
byť tiež vnútorné štrukturovanie existujúcej poplatkovej sústavy a jej jednotlivých podsústav poplatkov, a tiež aj ich
vetiev a jednotlivých kultivarov poplatkov, ktoré môžu v rozhodujúcej miere podmieniť aj platné resp. možné
učlenenie systému poplatkového práva.
Podľa iných názorov, ktoré sme už naznačili, poplatkové právo spolu s daňovým a colným právom vytvára jeden
z podsystémom širšie chápanej problematiky normatívnej právnej úpravy verejných príjmov. Znamenalo by to však
potom včlenenie poplatkového práva do systému pododvetvia rozpočtového práva. Táto otázka však už súvisí
s ďalšou problematikou, ktorou je problematika postavenia poplatkového práva v systéme práva.
3. Postavenie poplatkového práva v systéme práva
Postavenie poplatkového práva v systéme práva je potrebné hodnotiť najmenej z dvoch hľadísk. Predovšetkým, ako
východisko, je potrebné utriediť postavenie finančného práva vo vzťahu k poplatkovému právu a naopak.
Vychádzame pritom z názoru, že poplatkové právo ako pododvetvie je súčasťou odvetvia finančného práva, avšak
nie je súčasťou iného pododvetvia finančného práva, daňového práva. Akceptujeme tiež premisu, že poplatkové
právo nevyzvára s colným právom žiadnu fúziu, ale môžu ho s ním prípadne spájať niektoré styčné plochy,
vyplývajúce z konštrukcie existujúcich poplatkovo- právnych úprav a colno – právnych úprav. Aj vo vzťahu
k daňovému právu, a aj vo vzťahu k colnému právu vystupuje teda poplatkové právo ako rovnocenný subjekt.
Daňové právo, poplatkové právo i colné právo sú teda ako pododvetvia finančného práva formálne rovnocenné. Iná
situácia by ale vznikla vtedy, ak by sme akceptovali názor na paralelnú existenciu dvoch právnych odvetví právne
regulujúcich ekonomickú kategóriu verejných financií, a to finančného práva ako jedného samostatného odvetvia
právneho poriadku, a daňového práva ako druhého samostatného odvetvia jednotného práva. V takomto prípade by
mohlo byť poplatkové právo považované najskôr za súčasť daňového práva ako jedno z jeho pododvetví. Tomuto
konštatovaniu by zodpovedala aj právno – organizačná idea presadzovaná v ostatnom období, ktorej podstatou je
snaha o efektívne naplnenie obsahu novej vývinovej tendencie, ktorej podstata spočíva v zápase názorov a o rezultát
vydobytia daňovému právu takého postavenia, ktoré by podmieňovalo jeho všeobecnú akceptáciu ako druhu
samostatného odvetvia práva.
Osobitým problémom je vzťah poplatkového práva k právnym aktom Európskej únie, záväzným aj odporúčajúcim,
ktoré sa dotýkajú poplatkovej sféry a osobitne k tým, ktoré sa súčasne implementujú do tuzemského právneho
poriadku.
4. Pramene poplatkového práva
Pramene poplatkového práva predstavujú komplex historických podnetov, príčin a dôvodov jeho vzniku, existencie
a pôsobenia. Vo všeobecnosti rozlišujeme vždy pramene práva na materiálne pramene a formálne pramene.
220
Materiálnymi prameňmi poplatkového práva, a teda vlastne jeho východiskovými hmotnými existenčnými zdrojmi
a determinantmi jeho vývoja sú materiálne podmienky vzniku, jestvovania a pôsobenia aktuálnych spoločensko –
ekonomických vzťahov, pôsobiacich v určitom časovom intervale v určitej parciálnej časti konštrukcie základov
a v časti spoločenského organizmu štátu.
Za formálne pramene poplatkového práva považujeme všetky štátom uznané finančno – právne normy tvoriace
obsah jednotlivých foriem práva, v ktorých sa vyskytujú právne regulatívy hmotnej a procesnej stránky poplatku. Sú
nimi právne akty, členiace sa na:
• primárne normatívne právne akty, t. j. normy komunitárneho práva a euroúnijného práva regulujúce poplatky,
• fundamentálne právne akty, t. j. vnútroštátne všeobecne záväzné právne akty, ako je ústava, ústavné zákony,
zákony a všeobecne záväzné nariadenia obcí regulujúce poplatky,
• derivatívne normatívne právne akty, t. j. od zákonných noriem odvodené všeobecne záväzné právne akty, ako
sú nariadenia vlády, vyhlášky, výnosy, opatrenia a iné všeobecne záväzné právne predpisy regulujúce poplatky,
• internacionálne právne akty, t. j. medzinárodné dohovory a bilaterálne alebo multilaterálne medzinárodné
zmluvy obsahujúce poplatkovo – právne normy, ktoré boli súčasne včlenené do tuzemského právneho
poriadku.
Komplex formálnych prameňov poplatkového práva je tvorený jednotlivými všeobecne záväznými právnymi
reguláciami obsahujúcimi hmotné a procesné normy poplatkového práva. Tieto právne predpisy, ktorých obsahom
je tento druh finančno – právnych noriem, môžu mať pritom označenie expresis verbis, teda výslovne vyjadrujúce
skutočnosť, že ide o „rýdzo“ poplatkovo – právny predpis, ako napr. zákon o správnych poplatkoch, zákon
o súdnych poplatkoch. V iných prípadoch môže byť tlmočenie obsahu poplatkovo – právnych noriem v príslušnom
všeobecne záväznom právnom predpise čiastočne v jeho názve potlačené, ako napr. zákon o miestnych daniach
a o miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, zákon o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov. Môže však nastať aj prípad, kedy poplatkovo – právna norma
obsiahnutá v príslušnom všeobecne záväznom právnom predpise nie je vôbec z jeho označenia excerpovateľná,
keďže jeho názov sa o poplatkovej regulácii v jeho obsahu vôbec nezmieňuje. Ide napr. o Ústavu Slovenskej
republiky, o zákon o vysokých školách, o nariadenie vlády o obchodnom vestníku, atď.
Poznanie formálnych prameňov poplatkového práva je súčasne vlastne aj poznaním jeho obsahovej štruktúry
a poznaním konštrukcie celej právne aktuálnej poplatkovej sústavy. Okruh formálnych prameňov poplatkového
práva predstavuje pomerne členitý, otvorený a premenný systém.
Adresa:
Sklabinská 1
835 17 Bratislava
Tel.: 09610 57 017
[email protected]
Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
221
222
MARENIE VÝKONU ÚRADNÉHO ROZHODNUTIA A JEHO NEDOSTATOČNÁ
NORMATÍVNA PRÁVNA ÚPRAVA
Daniel Jakubovič
Okresný súd Trenčín
Abstrakt: Predmetom článku je právny rozbor nedostatočnej normatívnej trestnoprávnej úpravy
skutkovej podstaty trestného činu marenia úradného výkonu rozhodnutia v intenciách kazuistiky
aplikačnej praxe – problémy spôsobuje skutočnosť, že vyššie uvedená skutková podstata trestného činu
nie je efektívne aplikovateľná, čím jej zakotvenie zabezpečuje iba čiastočný rozsah ochrany. Autor sa
zameral na definovanie tohto problému s navrhovaným spôsobom riešenia.
Kľúčové slová: marenie úradného výkonu rozhodnutia, rekodifikácia trestného práva, občianske súdne
konanie, civilné konanie, obchodnoprávna agenda, predbežné opatrenie, cenné papiere,
procesnoprávny zabezpečovací inštitút, petit
I.
Úvodom
Predmetom tohto článku je poukázanie na legislatívnu nedokonalosť a nedostatočnú aplikačnú previazanosť
normatívnej právnej úpravy Slovenskej republiky pri zakotvení skutkovej podstaty trestného činu marenia úradného
výkonu rozhodnutia inkorporovanej v súčasnom Trestnom kódexe180 a rozhodnutiami vydanými slovenskými
jurisdikčnými orgánmi v rámci vlastnej aplikačnej činnosti pri rozhodovaní podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku,181 teda v rámci civilného procesu - konkrétne mám na mysli skutkovú podstatu
trestného činu marenia úradného výkonu rozhodnutia v priamej súvislosti s predbežným opatrením, ktoré je vecne
a mieste príslušným súdom vydané pri rozhodovaní obchodnej veci s poukazom na zabezpečenie možného
budúceho výkonu rozhodnutia. Prejdime však k meritu veci per longum ad latum.
II.
Predchádzajúca a súčasná trestno-právna úprava skutkovej podstaty trestného činu marenia výkonu
úradného rozhodnutia
Pre náležité objasnenie analyzovanej právnej imperfektnosti trestno-právnej regulácie je nevyhnuté venovať zopár
riadkov krátkemu empirickému exkurzu: predchádzajúca trestno-právna normatívna úprava zakotvovala marenie
úradného výkonu rozhodnutia v rámci systematiky ustanovenia § 171 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov. Zákonodarca v odseku 1 tohto zákonného ustanovenia stanovil, že kto marí alebo podstatne
sťažuje výkon rozhodnutia súdu alebo iného štátneho orgánu tým, že:
a.
bez povolenia a bez vážneho dôvodu sa zdržiava v mieste alebo obvode, na ktoré sa vzťahuje trest zákazu
pobytu, alebo nedodržiava obmedzenia, ktoré mu uložil súd v súvislosti s výkonom tohto trestu,
b.
zdržiava sa na území republiky, hoci mu bol uložený trest vyhostenia alebo mu bol pobyt na území republiky
zakázaný,
c.
vykonáva činnosť, ktorá mu bola zakázaná,
180
Toho času (po rekodifikácií slovenského trestného práva) zakotveného prostredníctvom ustanovenia § 348 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v platnom znení (ďalej len “toho času platný Trestný zákon“ alebo “súčasný Trestný kódex“), v rámci predchádzajúcej právnej úpravy
zakotveného prostredníctvom ustanovenia
§ 171 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
“predchádzajúca trestno-právna normatívna úprava“).
181
Teda pri civilnom súdnom konaní - ide o zákon č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej len “O.s.p.“ alebo “Občiansky súdny poriadok“). Autor
zameral svoju pozornosť predovšetkým na obchodno-právne konanie realizované v rámci súdneho oddelenia “Cb,“ t.j. obchodného veci, uvedené
právne závery však možno generalizovať i pre typické občiansko-právne konanie - t.j. realizované v rámci súdneho oddelenia “C.“
223
d.
dopustí sa závažného konania, aby zmaril účel ochranného liečenia alebo ochrannej výchovy, ktoré mu uložil
súd, alebo inak, najmä útekom z ústavu, výkon takých rozhodnutí podstatne sťažuje,
e.
nedodržiava povinnosti alebo obmedzenia uložené súdom v rámci ochranného dohľadu,
f.
bez vážneho dôvodu nenastúpil výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody v lehote určenej súdom, alebo
g.
dopustí sa závažného konania, aby zmaril účel väzby alebo trestu,
potresce sa odňatím slobody až na dva roky alebo peňažným trestom. Odsek dva tohto zákonného ustanovenia
špecifikuje, že kto zmarí alebo podstatne sťaží výkon rozhodnutia súdu alebo iného štátneho orgánu tým, že zničí,
poškodí, urobí neupotrebiteľnou, zatají, scudzí alebo odstráni vec, ktorej sa také rozhodnutie týka, alebo ujde stráži,
z väzby alebo z výkonu trestu odňatia slobody, potresce sa odňatím slobody až na päť rokov alebo peňažným
trestom. A konečne, v odseku tri predmetného zákonného ustanovenia zákonodarca uvádza, že kto po tom, čo sa
proti nemu bezvýsledne použili opatrenia v občianskom súdnom konaní smerujúce k výkonu rozhodnutia
súdu alebo súdom schválenej dohody o výchove maloletých detí, marí výkon takého rozhodnutia alebo
dohody alebo kto marí výkon predbežného opatrenia uloženého v občianskom súdnom konaní na ochranu
osôb ohrozených násilím, potresce sa odňatím slobody až na jeden rok alebo peňažným trestom. Samozrejme, len
pre úplnosť uvádzame, že zákonodarca i v predchádzajúcej trestno-právnej normatívnej úprave upravoval skutkovú
podstatu trestného činu marenia spravodlivosti182 a marenia konkurzného a vyrovnacieho konania.183
Po rekodifikácií slovenského trestného práva k zásadnejšej zmene v trestno-právnej reglementácií skutkovej
podstaty trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia nedošlo. Zákonodarca síce novým spôsobom
stratifikoval a systemizoval druhú časť súčasného Trestného kódexu - t.j. nanovo zoradil spomínaných dvanásť hláv,
avšak nerozšíril ani nanovo nedefinoval tento trestný čin; novo skutkovou podstatou je trestný čin marenia výkonu
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky,184 čo však je pre účely tohto článku skutočnosťou právne
irelevantnou. Čo sa týka súčasnej normatívnej právnej úpravy trestného činu marenia úradného výkonu rozhodnutia
treba uviesť, že zákonodarca prostredníctvom ustanovenia § 348 a § 349 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v platnom znení stanovuje, že kto marí alebo podstatne sťažuje výkon rozhodnutia súdu alebo iného orgánu verejnej
moci tým, že:
a.
bez vážneho dôvodu nenastúpi výkon trestu odňatia slobody v lehote stanovenej súdom,
b.
bez povolenia a bez vážneho dôvodu sa počas výkonu trestu zákazu pobytu zdržiava v mieste alebo
obvode, na ktorý sa tento trest vzťahuje, alebo nedodržiava obmedzenia a povinnosti, ktoré mu uložil súd v
súvislosti s výkonom tohto trestu,
c.
bez povolenia a bez vážneho dôvodu sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky, hoci mu bol
uložený trest vyhostenia alebo mu bol pobyt na území Slovenskej republiky zakázaný,
d.
vykonáva činnosť, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu o zákaze činnosti,
182
Podľa ustanovenia § 170 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov kto v trestnom konaní (a) predložil dôkaz, o
ktorom vedel, že bol sfalšovaný alebo pozmenený, s cieľom použiť ho ako pravý, (b) falšoval, pozmeňoval alebo maril dôkaz alebo bránil v
získaní dôkazu, (c) maril alebo bránil prítomnosti alebo výpovedi strany trestného konania, svedka, znalca, tlmočníka alebo prekladateľa, alebo
(d) použil násilie, hrozbu násilia alebo hrozbu inej ťažkej ujmy alebo sľúbil, ponúkol alebo poskytol neoprávnenú výhodu, aby pôsobil na stranu
trestného konania, svedka, znalca, tlmočníka, prekladateľa alebo na orgán činný v trestnom konaní, potrestal sa odňatím slobody na jeden rok až
päť rokov. Odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestal, ak vyššie uvedený čin spáchal (a) v úmysle sebe alebo inému
zadovážiť značný prospech alebo spôsobiť značnú škodu alebo iný závažný následok, (b) v úmysle zmariť alebo sťažiť inému uplatnenie jeho
základných práv a slobôd, alebo (c) z pomsty, z dôvodu národnostnej, rasovej alebo etnickej nenávisti, pre politické presvedčenie alebo vyznanie
iného, alebo preto, že je bez vyznania, alebo z inej zavrhnutiahodnej pohnútky.
183
Ustanovenie § 256c a § 256d zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov zakotvovalo skutkovú podstatu trestného
činu marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania. Zákonodarca stanovil, že kto ako dlžník, úpadca alebo ako člen štatutárneho orgánu
dlžníka alebo úpadcu maril konkurzné konanie alebo vyrovnacie konanie tým, že (a) nesplnil povinnosť uloženú mu zákonom o konkurze a
vyrovnaní alebo
(b) uviedol nepravdivé údaje v zozname aktív a pasív, potrestal sa odňatím slobody na šesť mesiacov až päť rokov alebo
zákazom činnosti. Kto maril konkurzné konanie tým, že (a) zatajil vec patriacu do konkurznej podstaty, (b) znemožnil, aby sa vec patriaca do
konkurznej podstaty zapísala a odhadla, (c) nevydal vec patriacu do konkurznej podstaty alebo (d) zadržal, sfalšoval alebo zničil zaznamenané
informácie o majetku alebo finančných aktivitách dlžníka, potrestal sa odňatím slobody až na jeden rok alebo peňažným trestom. Odňatím
slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ potrestal, ak spôsobil takýmto činom značnú škodu, pričom odňatím slobody na dva roky až
osem rokov sa páchateľ potrestal, ak spôsobí predmetným činom škodu veľkého rozsahu.
184
Pozri ustanovenie § 350 toho času platného Trestného zákona, podľa ktorého kto marí alebo podstatne sťažuje výkon rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky tým, že nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho rozhodnutia, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky - i táto právna
regulácia podľa môjho právneho názoru nie je dostatočná, nebudem sa však tejto problematike zo zjavných príčin venovať.
224
e.
dopustí sa závažného konania, aby zmaril účel ochranného liečenia alebo ochrannej výchovy, ktoré mu
uložil súd, alebo inak, najmä útekom z ústavu, výkon takých rozhodnutí podstatne sťažuje,
f.
dopustí sa závažného konania, aby zmaril účel väzby alebo trestu, alebo
g.
dopustí sa závažného konania, ktorým marí výkon uloženého ochranného dohľadu,
potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. V odseku dva tohto zákonného ustanovenia zákonodarca stanovuje, že
kto zmarí alebo podstatne sťaží v trestnom konaní výkon rozhodnutia súdu alebo iného orgánu verejnej moci tým,
že:
a.
zničí, poškodí, urobí neupotrebiteľnou, zatají, odcudzí alebo odstráni vec, ktorej sa také rozhodnutie týka,
alebo
b.
ujde stráži, z väzby alebo z výkonu trestu odňatia slobody alebo pri takom úteku inému pomáha, potrestá sa
odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.
V nasledujúcom paragrafe potom zákonodarca dopĺňa, že kto po tom, čo sa proti nemu bezvýsledne použili
opatrenia v občianskom súdnom konaní smerujúce k výkonu rozhodnutia súdu alebo súdom schválenej dohody o
výchove maloletých detí, marí výkon takého rozhodnutia alebo dohody alebo kto marí výkon predbežného opatrenia
uloženého v občianskom súdnom konaní na ochranu osôb ohrozených násilím alebo vo veciach starostlivosti súdu o
maloletých, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.
Z vyššie uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že skutková podstata trestného činu marenia úradného výkonu
rozhodnutia je zákonodarcom výlučne viazaná na konanie trestné.185 Upozorňujem na skutočnosť, že aj ustanovenie
§ 348 ods. 1 písm. d) súčasného Trestného zákona je nevyhnutné vykladať výlučne v rovine trestno-právnej:
vykonávanie činnosti, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu o zákaze činnosti, nie je
rozhodnutím súdu vydaným v rámci občianskeho súdneho konania, týkajúcim sa obchodno-právnej agendy. Ak
zákonodarca v inkriminovanom odseku zvolil slovné spojenie „vykonávanie činnosti, na ktorú sa vzťahuje
rozhodnutie súdu alebo iného štátneho orgánu o zákaze činnosti,“ nemal tým na mysli zákaz konkrétnej
činnosti uloženej napríklad predbežným opatrením, ktorým by vecne a miestne príslušný súd uložil
žalovanému (obchodnej spoločnosti) na návrh žalobcu prostredníctvom aplikácie právneho inštitútu
predbežného opatrenia zákaz disponovať s peňažnými prostriedkami na účte v banke a zákaz predávať,
prenajímať a zakladať svoj bližšie špecifikovaný hnuteľný a nehnuteľný majetok, ale mal tým na mysli zákaz
činnosti ako trestno-právny inštitút zakotvený v ustanovení § 61 súčasného Trestného zákona186 - t.j. druh
trestu predpokladaný už v generálnom výpočte možných druhov trestov upravených v ustanovení § 32 súčasného
Trestného zákona.187
V tejto súvislosti je však nevyhnutné doplniť, že skutková podstata trestného činu marenia úradného výkonu
rozhodnutia sa v prípadoch presne špecifikovaných ustanovením § 349 súčasného Trestného zákona aplikuje
aj na určité špecifické druhy civilných konaní - konkrétne sa prihliada na to, aby rámci občianskeho
súdneho konania nedochádzalo k mareniu:
a.
výkonu rozhodnutia súdu o výchove maloletých detí,
b.
súdom schválenej dohody o výchove maloletých detí a
c.
výkonu predbežného opatrenia uloženého v občianskom súdnom konaní na ochranu osôb
ohrozených násilím alebo vo veciach starostlivosti súdu o maloletých.
185
Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v platnom znení (ďalej len “súčasný Trestný poriadok “), ktorý nahradil predchádzajúcu trestnoprávnu normatívnu úpravu reprezentovanú zákonom č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení neskorších predpisov (ďalej len
“predchádzajúci Trestný poriadok“).
186
Trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému po dobu výkonu tohto trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo
funkcie alebo takej činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis. Trest zákazu činnosti
môže súd uložiť na jeden rok až desať rokov, ak sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou. Do doby výkonu trestu zákazu
činnosti sa nezapočítava doba výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody; započítava sa však doba, počas ktorej bolo páchateľovi pred
právoplatnosťou rozsudku podľa osobitných predpisov odňaté oprávnenie na činnosť, ktorá je predmetom zákazu, a doba, počas ktorej už nesmel
na základe opatrenia štátneho orgánu túto činnosť vykonávať. Trest zákazu činnosti, ktorý odsúdený už vykonal, sa započítava do nového trestu
zákazu činnosti, ktorý bol páchateľovi uložený pre ten istý skutok alebo do tohto trestu, ak bol uložený ako súhrnný trest alebo úhrnný trest.
187
Konkrétne v ustanovení § 32 písm. g) súčasného Trestného zákona.
225
Ostatné konania realizované aplikáciou Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým s ohľadom na zameranie
tohto článku teda obchodno-právne konania, nie sú aplikáciou skutkovej podstaty trestného činu marenia úradného
výkonu rozhodnutia v žiadnom rozsahu chránené. Poďme si však na tomto mieste povedať zopár slov o právnom
inštitúte predbežného opatrenia188 aplikovaného v rámci obchodno-právnych konaní,189 teda mimo predbežných
opatrení uložených v občianskom súdnom konaní na ochranu osôb ohrozených násilím alebo vo veciach
starostlivosti súdu o maloletých.
III.
Predbežné opatrenie ako zabezpečovací procesno-právny inštitút
Predbežné opatrenie možno charakterizovať ako zabezpečovací procesno-právny inštitút, ktorý môže súd nariadiť
pred začatím konania, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon
súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Platí zásada, že na nariadenie predbežného opatrenia je príslušný súd, ktorý je
príslušný na konanie o veci,190 pričom účastníkmi konania sú tí, ktorí by nimi boli, keby šlo o vec samu. Pre
upresnenie treba uviesť, že predbežné opatrenie nariadi súd na návrh - návrh však nie je potrebný, ak ide o
predbežné opatrenie na konanie, ktoré môže súd začať i bez návrhu. O návrhu na vydanie predbežného opatrenia,
ktorý má zákonné náležitosti191 podľa ustanovenia § 75 ods. 2 O.s.p., rozhodne súd najneskôr do 30 dní od
doručenia návrhu192 a v prípade, keď nebol spolu s návrhom, ktorý má vyššie uvedené náležitosti zaplatený súdny
poplatok, do 30 dní od zaplatenia súdneho poplatku. Samozrejme, v prípade, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ktorým rozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, súd opätovne rozhodne v týchto
lehotách, pričom lehota začína plynúť odo dňa vrátenia veci odvolacím súdom súdu prvého stupňa. Právne
relevantnou je skutočnosť, že na rozhodnutie súdu o predbežnom opatrení je rozhodujúci stav v čase vydania
rozhodnutia súdu prvého stupňa - súd taktiež môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu
účastníkov. Predbežným opatrením môže súd uložiť účastníkovi najmä, aby:
a.
platil výživné v nevyhnutnej miere,
b.
odovzdal dieťa do starostlivosti druhého z rodičov alebo do starostlivosti toho, koho označí súd,
c.
poskytol aspoň časť pracovnej odmeny, ak ide o trvanie pracovného pomeru a navrhovateľ zo závažných
dôvodov nepracuje,
d.
zložil peňažnú sumu alebo vec do úschovy na súde,
e.
nenakladal s určitými vecami alebo právami,
188
Pozri ustanovenie § 74 a nasl. O.s.p.
Pojednávaní realizovaných už v rámci spomínaného súdneho oddelenia “Cb.“
Ak nie je príslušný súd známy alebo ak príslušný súd nemôže včas zakročiť, zakročí a nariadi predbežné opatrenie podľa ustanovenia § 75a
O.s.p. súd, v ktorého obvode sa maloletý zdržuje. Len čo je to však možné, postúpi vec príslušnému súdu.
191
Podľa ustanovenia § 75 ods. 2 a 3 O.s.p. návrh má okrem náležitostí návrhu podľa ustanovenia § 79 ods. 1 O.s.p. (konanie sa začína na návrh návrh má okrem všeobecných náležitostí obsahovať meno, priezvisko, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj o štátnom občianstve,
pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zrejmé, čoho sa
navrhovateľ domáha. Ak je účastníkom právnická osoba, návrh musí obsahovať názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je
pridelené. Ak je účastníkom zahraničná osoba, k návrhu musí byť pripojený výpis z registra alebo z inej evidencie, do ktorej je zahraničná osoba
zapísaná. Ak je účastníkom fyzická osoba oprávnená podnikať, návrh musí obsahovať obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je
pridelené. Ak je účastníkom štát, návrh musí obsahovať označenie štátu a označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať. Ak sa
návrh týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným, nazýva sa žalobou) obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností
odôvodňujúcich vydanie predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a
odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci
samej. Návrh podľa ustanovenia § 75a O.s.p. musí ďalej obsahovať aj označenie fyzickej osoby, ktorej má byť maloleté dieťa zverené do
starostlivosti, alebo označenie zariadenia sociálnych služieb, do ktorého má byť maloleté dieťa umiestnené, a musí byť z neho zrejmé, že
navrhovateľ sa domáha vydania predbežného opatrenia podľa ustanovenia § 75a O.s.p. Ak návrh nemá všetky vyššie uvedené náležitosti, súd
postupuje podľa uznesenia § 43 O.s.p. (Sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo
nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu
alebo doplnenie vykonať. Ak účastník v tejto lehote podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať,
súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania. Ak bolo podanie doplnené alebo opravené v celom
rozsahu v súlade s vyššie uvedeným uznesením najneskôr do uplynutia lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu o odmietnutí podania, o
odvolaní proti tomuto uzneseniu môže podľa ustanovenia § 210a O.s.p. rozhodnúť súd, ktorý ho vydal - v rámci tzv. „autoremedúry.“ Na iné
podanie, ktoré podľa svojho obsahu nespĺňa náležitosti návrhu na začatie konania, ak nie je riadne opravené alebo doplnené, súd neprihliada a v
uznesení uvedie vady návrhu; to neplatí na konanie, ktoré môže začať súd i bez návrhu).
192
Ak súd rozhoduje o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa navrhuje, aby účastník odovzdal dieťa do starostlivosti druhého z
rodičov alebo do starostlivosti toho, koho označí súd a predbežného opatrenia, ktorým sa navrhuje, aby účastník nevstupoval dočasne do domu
alebo bytu, v ktorom býva osoba blízka alebo osoba, ktorá je v jeho starostlivosti alebo vo výchove, vo vzťahu ku ktorej je dôvodne podozrivý z
násilia, rozhodne najneskôr do siedmich dní od doručenia návrhu, ktorý má zákonné náležitosti. Ak súd rozhoduje o návrhu na vydanie
predbežného opatrenia vo veci starostlivosti o maloletých, rozhodne najneskôr do 24 hodín od doručenia návrhu, ktorý má zákonné náležitosti.
189
190
226
f.
niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal,
g.
nevstupoval dočasne do domu alebo bytu, v ktorom býva osoba blízka alebo osoba, ktorá je v jeho
starostlivosti alebo vo výchove, vo vzťahu ku ktorej je dôvodne podozrivý z násilia.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že zákonodarca pristúpil k demonštratívnemu, nie taxatívnemu výpočtu petitov
predbežných opatrení. Platí zásada, že predbežným opatrením možno uložiť povinnosť niekomu inému než
účastníkovi len vtedy, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Súd pri nariadení predbežného opatrenia uloží
navrhovateľovi, aby v lehote, ktorú mu určí, podal návrh na začatie konania na súde alebo na rozhodcovskom súde;
ak ide o konanie, ktoré možno začať aj bez návrhu, súd vydá uznesenie o začatí konania. Môže tiež určiť, že
predbežné opatrenie bude trvať len po určený čas. Čo sa týka zániku predbežného opatrenia treba uviesť, že
predbežné opatrenie zanikne, ak
a.
navrhovateľ nepodal v súdom určenej lehote návrh na začatie konania,
b.
sa návrhu vo veci samej nevyhovelo,
c.
sa návrhu vo veci samej vyhovelo a uplynulo pätnásť dní od vykonateľnosti rozhodnutia o veci,
d.
uplynul určený čas, po ktorý malo trvať.
Predbežné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Ak predbežné opatrenie zaniklo alebo
bolo zrušené z iného dôvodu, než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo navrhovateľa
bolo uspokojené, navrhovateľ je povinný nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením vznikli. Rozhodne o
tom na návrh súd, ktorý nariadil predbežné opatrenie. Ako už bolo spomínané, budeme sa venovať najmä obchodnoprávnemu rozmeru civilné konania súdneho - v rámci súdneho oddelenia “Cb“ dochádza k aplikácií predbežného
opatrenia predovšetkým podľa ustanovenia § 76 ods. 1 písm. d), e) a f) O.s.p. Vecne a miestne príslušný súd teda
predbežným opatrením ukladá žalovanému, aby predovšetkým zložil peňažnú sumu alebo vec do úschovy na súde,
nenakladal s určitými vecami alebo právami193 a niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal.194
IV.
K meritu problému
Na tomto mieste priamo pomenujem problém, pre ktorý si myslím, že generálna úprava skutkovej podstaty
trestného činu marenia úradného výkonu rozhodnutia by sa mala vzťahovať195 na akékoľvek predbežné opatrenie,
ktoré nebude zo strany zaviazaného účastníka dobrovoľne splnené. V rámci civilného konania, predovšetkým
z pohľadu obchodno-právnej agendy, existuje celý rad predbežných opatrení, ktoré nie sú po právnej stránke
vykonateľné, čím sa efektívnosť tohto procesno-právneho zabezpečovacieho prostriedku marginálnym
spôsobom retarduje - napr.: predbežné opatrenie, ktorým súd zakáže žalovanému, aby neprevádzal svoje
peňažné prostriedky v banke nad určitú sumu,196 predbežné opatrenie, ktorým súd prikáže žalovanému
strpieť výkon určitého zabezpečovacieho práva, predbežné opatrenie, ktorým súd zakáže žalovanému
realizovať obchody s cennými papiermi a pod.197 Z hľadiska vykonateľnosti je totiž právne relevantný spôsob
výkonu rozhodnutia, ktorých numerus clausus upravuje predovšetkým198 zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych
193
Neprenajímal a nezakladal svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok a pod.
Nedisponoval s určenou sumou na účte v banke, strpel výkon záložného práva a pod.
Do dôsledku aplikovať.
196
V súdnom konaní žalobca-veriteľ pristúpil k podaniu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nakoľko mal vedomosť o skutočnosti, že
žalovaný-dlžník začal predávať svoj bonitný majetok; takýmto svojim konaním žalovaný potom sťažoval možnosť žalobcu v prípade
eventuálneho súdneho rozhodnutia, ktorým by vecne a miestne príslušný súd zaviazal žalovaného v prospech žalobcu na zaplatenie určitej
peňažnej sumy, pre prípad dobrovoľného nesplnenia súdom judikovanej povinnosti, uspokojiť svoju priznanú pohľadávku. V prípade núteného
výkonu rozhodnutia by totiž mohla vyvstať situácia, kedy by exekútor vykonávajúci exekúciu [exekučným titulom by bolo vyššie uvedené
právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie] nemal z akého majetku povinného uspokojiť oprávneného. Žalobca-veriteľ však v rámci podaného
návrhu na vydanie predbežného opatrenia nepožadoval, aby konajúci súd nariadil banke, v ktorom má žalovaný-dlžník svoj účet, žalovanú sumu
na tomto bankovom účte žalovaného-dlžníka do dňa právoplatného rozhodnutia v merite veci blokovala. Súd viazaný návrhom žalobcu-veriteľa
teda bude rozhodovať o predmetnom návrh – nad rozsah petitu návrhu na vydanie predbežného opatrenia v danom prípade konať nebude, čo
v praxi znamená, že banka nebude blokovať určitú časť peňažných prostriedkov na účte žalovaného-dlžníka; ak žalovaný-dlžník v rozpore
s vydaním predbežným opatrením použije i prostriedky, ktoré mali byť blokované, žaloba-veriteľ nemá žiaden právne účinný prostriedok, ktorým
by tento stav sanoval, pričom ani trestno-právna rovina, reprezentovaná podaním oznámenia o podozrení so spáchania trestného činu marenia
úradného výkonu rozhodnutia, v danom prípade neprichádza do úvahy.
197
A to ešte nehovorím o prípadoch, kedy žalovaný (právnická osoba) môže legálnym spôsobom uzatvárať absolútne nevýhodné zmluvy
a účelovo sa zaväzovať voči spriazneným osobám.
198
Samozrejme, aj Občiansky súdny poriadok prostredníctvom ustanovenia § 251 až § 351.
194
195
227
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení
(ďalej len “Exekučný poriadok“).
Exekučný poriadok prostredníctvom ustanovenia § 63 explicitne zakotvuje taxatívny výpočet spôsobov
vedenia exekúcie; zákonodarca totiž stanovil, že exekúciu možno vykonať len spôsobmi uvedenými v Exekučnom
poriadku. Ak podkladom na exekúciu je exekučný titul, v ktorom sa ukladá povinnosť zaplatiť peňažnú sumu,
exekúciu možno vykonať:
a.
zrážkami zo mzdy a z iných príjmov,
b.
prikázaním pohľadávky,
c.
predajom hnuteľných vecí,
d.
predajom cenných papierov,
e.
predajom nehnuteľnosti,
f.
predajom podniku.
Ak podkladom na exekúciu je exekučný titul,199 v ktorom sa ukladá iná povinnosť než zaplatenie peňažnej sumy,
spôsob vykonania exekúcie sa spravuje povahou uloženej povinnosti. Možno ju vykonať:
a.
vyprataním,
b.
odobratím alebo zničením veci na náklady povinného,
c.
rozdelením spoločnej veci,
d.
uskutočnením prác a výkonov.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že zákonodarca stratifikuje medzi exekúciou vedenou na uspokojenie práv na peňažné
plnenie a exekúciou vedenou na uspokojenie práv na plnenie nepeňažné. Právne relevantnou je v tomto ohľade však
skutočnosť, že niektoré druhy predbežných opatrení, ktoré sú vydávané predovšetkým v rámci obchodnoprávnych sporov, nie sú vykonateľné nie pre nevykonateľnosť, resp. neurčitosť petitu návrhu alebo výroku
príslušného uznesenia, ktorým súd nariadil predbežné opatrenie, ale pre nemožnosť jeho núteného
vykonania pre neexistenciu spôsobu, ktorým by zákonodarca umožňoval exekútorovi tento nútený výkon.
Exekútor200 teda nemá legálnu možnosť,201 ako by nútený výkon príslušného predbežného opatrenia202 v prípade
nedobrovoľného splnenia zo strany žalovaného203 zabezpečil.
199
Exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Exekúciu možno
vykonať exekúciu aj na podklade (a) rozhodnutí orgánov Európskej únie, (b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, (c)
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, (d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených, (e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, (f)
vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste, (g) platobných
výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených týmito orgánmi, (h) vykonateľných rozhodnutí a
výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia, (i) iných vykonateľných
rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon.
200
To isté možno povedať o súdnej exekúcií, ktorej použitie je ešte oklieštenejšie ako pri exekúcií vedenej súdnym exekútorom – ani tejto
problematike sa v tomto článku so zrejmých dôvodov nebudeme venovať.
201
Exekútor musí postupovať „secundum et intra legem“ a exekúciu vedie výlučne spôsobom výslovne povoleným, explicitne upraveným
v Exekučnom poriadku.
202
Jeho právnych účinkov, predpokladaných ustanovením § 76 ods. 1 písm. d), e) a f) O.s.p.
203
Pri právoplatnom a vykonateľnom uznesení o nariadení predbežného opatrenia sa žalovaný stáva povinným.
228
V.
Záverom
Záver budem ponímať skôr kazuisticky keď uvediem nasledovné: je nesporné, že najčastejšími druhmi konania204
v prípade obchodno-právnej agendy sú žaloby na plnenie,205 následne už v menšom množstve evidujeme i žaloby
určovacie.206 Takisto možno rezultovať skutočnosť, že k návrhom na nariadenie predbežného opatrenia dochádza
predovšetkým v začatom súdnom konaní a na návrh žalobcu, pričom ojedinelými nie sú ani prípady, keď žalobca
spolu so žalobou podá aj návrh na vydanie predbežného opatrenia.207 Účelom podaných návrhov na vydanie
predbežného opatrenia je predovšetkým snaha žalobcov o zabezpečenie si budúceho núteného výkonu
rozhodnutia,208 samozrejme za predpokladu, že budú mať v konaní úspech a konajúci súd vyhovie ich návrhu a
zaviaže žalovaného, resp. žalovaných,209 na v petite požadované plnenie.
V tejto súvislosti možno uviesť, že nariadenie predbežného opatrenia predpokladá, aby sa aspoň osvedčila danosť
práva a aby nebolo vážnejších pochybností o potrebe predbežnej úpravy. Pri nariadení predbežného opatrenia
na návrh vychádza vecne a miestne príslušný súd z vymedzenia predbežného opatrenia uvedeného v návrhu a skúma
predpoklady pre jeho nariadenie aj so zreteľom na jeho jestvujúce hmotnoprávne zabezpečenie. Predovšetkým
posudzuje základné podmienky konania, právomoc a príslušnosť súdu na konanie, spôsobilosť účastníkov konania,
tvrdenie a osvedčenie právneho vzťahu medzi účastníkmi, dočasnosť úpravy právnych vzťahov medzi účastníkmi a
potrebu dočasnej úpravy. Potom nasledujú dve možné varianty:
a.
súd vyhovie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia alebo
b.
súd tento návrh zamietne.
K prvej variante: ako som už uvádzal vyššie, súd viazaný návrhom žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia po
oboznámení sa s obsahom súdneho spisu môže dospieť k záveru, že žalobca náležite neosvedčil potrebu dočasnej
úpravy, príp. obavy, že by bol eventuálny výkon rozhodnutia ohrozený. Z formy listinných dôkazov v danom
prípade nebolo možné riadne vyvodiť záver, že žalovaná pohľadávka žalobcu nebude riadne uspokojená. Žalobca
napríklad uviedol, že má dôvodné podozrenie, že uspokojenie jeho oprávneného nároku bude marené alebo
sťažované – neuviedol však jediný dôvod, ktorým by svoje tvrdenie doložil, resp. osvedčil. Predbežné opatrenie nie
je konečné rozhodnutie vo veci samej - jeho účelom je výlučne dočasná úprava jestvujúcich pomerov účastníkov.
Podmienkou pre jeho vydanie je osvedčenie, že bez okamžitej, aj keď len dočasnej úpravy právnych pomerov, by
bolo právo účastníka ohrozené. Nariadením predbežného opatrenia žalobca v žiadnom prípade nenadobúda práva, o
ktorých bude rozhodnuté až rozhodnutím vo veci samej. Z uvedeného charakteru predbežného opatrenia
jednoznačne vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd zistiť všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné pre vydanie
konečného rozhodnutia a pri ich zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený pre dokazovanie.
Je však nevyhnutné, aby boli osvedčené aspoň základné skutočnosti potrebné pre záver o pravdepodobnosti
uplatneného nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, ako i osvedčenie, že reálne hrozí nebezpečenstvo
bezprostrednej ujmy. Žalobcom navrhované predbežné opatrenie v prevažnom počte prípadov sleduje zaistenie
možného budúceho výkonu rozhodnutia. Okrem existencie nároku musí však navrhovateľ osvedčiť i to, že bez
predbežného opatrenia by bol prípadný budúci výkon rozhodnutia ohrozený, pričom nebezpečenstvo zmarenia
výkonu musí byť reálne a musí hroziť bezprostredne. Existencia tvrdeného dlhu (resp. konaním žalovaného
204
V tejto súvislosti treba na úvod uviesť, že žalobca sa svojho práva môže domáhať prostredníctvom návrhu na začatie súdneho konania, ktorý
zákonodarca stratifikuje príkladným spôsobom do troch kategórií možných druhov návrhov: 1. prvý druh návrhu na začatie súdneho konania
predstavujú statusové žaloby – súd tu rozhoduje o osobnom stave podľa ustanovenia § 80 písm. a) O.s.p., 2. druhým návrhom môže navrhovateľ
v súlade s ustanovením § 80 písm. b) O.s.p. žiadať, aby súd uložil odporcovi povinnosť niečo konať – ide o žaloby na plnenie, ktorých
predmetom môžu byť rôzne druhy plnenia: peňažné plnenie, plnenie spočívajúce v určitých výkonoch, zdržanie sa určitého konania, strpenie
výkonu príslušného práva a iné, 3. návrhom v súlade s ustanovením § 80 písm. c) O.s.p. možno uplatniť i negatívne alebo pozitívne určenie, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je – ide o určovacie žaloby, v ktorých navrhovateľa zaťažuje dôkazné bremeno, spočívajúce v povinnosti
náležite preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva má v čase rozhodovania súdu naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem
bude daný predovšetkým v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak by právne postavenie navrhovateľa bez takéhoto určenia bolo
neisté.
205
Pozri ustanovenie § 80 písm. b) O.s.p. – napr.: žaloba o zaplatenie splatenej pohľadávky s príslušenstvom, žaloba o vydanie bezdôvodného
obohatenia, žaloba o zaplatenie zmluvnej pokuty a pod.
206
Pozri ustanovenie § 80 písm. c) O.s.p. – napr.: žaloba o určenie neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu, žaloba o určenie
neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a pod.
207
Podľa mojich skúseností sú prípady, keď sa navrhovateľ domáha svojho práva najskôr prostredníctvom návrhu na vydanie predbežného
opatrenia bez samotného žalobného nároku v merite veci skôr výnimkou. To isté možno uviesť o návrhu na zabezpečenie dôkazu podľa
ustanovenia § 78 a nasl. O.s.p.
208
Ak žalovaný nesplní svoju právnu povinnosť stanovenú súdnym rozhodnutí dobrovoľne v lehote určovanej predovšetkým v súlade
s ustanovením § 160 ods. 1 O.s.p. – teda v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
209
Častokrát sú žalobným návrhom uplatnené v súdnom konaní práva žalobcu aj voči ručiteľom a spoludlžníkom, ktorých žalobca navrhuje
zaviazať „spoločne a nerozdielne, pričom zaplatením žalovanej sumy s príslušenstvom žalovaným v prvom rade zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť žalovaného v druhom rade.“
229
žalobcovi vzniknutej škody) sama osebe nemôže byť dostatočným dôvodom postačujúcim pre nariadenie
predbežného opatrenia. Dôvodom môžu byť len skutočnosti, ktoré riadne opodstatňujú obavu, že by prípadný výkon
rozhodnutia mohol byť reálne zmarený. U žalovaného môže byť dôvodom jeho konanie, ktorého dôsledkom je
zníženie majetku, ktorý je možné postihnúť pri výkone rozhodnutia, alebo ktoré inak podstatnou mierou negatívne
ovplyvňuje jeho majetkové pomery (žalobca však v danom prípade neuviedol a nepreukázal žiadne právne
relevantné dôkazy z ktorých by exaktne vyplývalo, že žalovaný má reálnu snahu odpredať napríklad nehnuteľnosť
a že okrem predmetnej nehnuteľnosti žalovaný nedisponuje žiadnym iným hnuteľným alebo nehnuteľným
majetkom, ktorý by bol v prípade eventuálneho núteného výkonu rozhodnutia spôsobilým na úspešné vedenie
exekúcie). Osvedčovanie, na rozdiel od dokazovania znamená, že súd prostredníctvom označených dôkazov zisťuje
najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie. Keďže v analyzovanom prípade neboli splnené základné
zákonné podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia v navrhovanom rozsahu, vecne a miestne príslušný súd
návrh na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu zamietol.
K druhej variante: žalobca v celom rozsahu riadne uniesol dôkazné bremeno tvrdení a v základných rysoch osvedčil
dôvodnosť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia – t.j. dostatočným spôsobom preukázal, že žalovaný
vykonáva právne úkony, ktorými zmenšuje svoj majetok,210 a preto v prípade eventuálneho súdneho rozhodnutia,
ktorým súd v merite zaviaže žalovaného v prospech žalobcu na zaplatenie určitej peňažnej sumy, môže dôjsť
k situácií, kedy nebude mať exekútor (v prípade, ak žalovaný sám nesplní dobrovoľne to, čo mu právoplatné
a vykonateľné súdne rozhodnutie v stanovenej lehote ukladá) pri nútenom výkone rozhodnutia z čoho uspokojiť
judikovanú pohľadávku žalobcu-oprávneného. Práve v tomto druhom prípade je esenciálne vymedzenie petitu
predbežného opatrenia zo strany navrhovateľa – v zásade možno rezultovať skutočnosť, že v rámci obchodnoprávnej agendy konajúce súdy realizujú procesno-právny zabezpečovací inštitút predbežného opatrenia takmer vždy
na návrh - súd je teda viazaný návrhom žalobcu. Ak pôjde o petit predbežného opatrenia, ktorý bude po právnej
stránke s ohľadom na normatívnu právnu úpravu spôsobov vedenia núteného výkonu rozhodnutia
nevykonateľný, v takom prípade je tento procesno-právny zabezpečovací inštitút právne neefektívny.
V danom prípade mám na mysli návrh na vydanie predbežných opatrení, ktorým žalobca požaduje, aby súd uložil
žalovanému:
a.
aby sa žalovaný zdržal predaja, prenajímania alebo zakladania svojho bližšie špecifikovaného hnuteľného
alebo nehnuteľného majetku na tretie osoby, resp. tretím osobám,
b.
aby žalovaný neprevádzal bližšie nešpecifikované cenné papiere, ktoré má vo svojom majetkovom
portfóliu na tretie osoby,
c.
aby žalovaný neuzatváral nájomné a iné odplatné zmluvy s tretími osobami, ktorými by zaťažil svoj
majetok,
d.
aby žalovaný nedisponoval s určitou výškou peňažných prostriedkov, ktoré má na bližšie špecifikovanom
bankovom účte a pod.
Stačilo by pritom, ak by zákonodarca postihol nedodržanie petitu nariadeného predbežného opatrenia
trestno-právnou sankciou. S ohľadom na vyššie uvedené by som považoval za dostatočné, ak by zákonodarca
v rámci generálnej úpravy skutkovej podstaty trestného činu marenia úradného výkonu rozhodnutia zakotveného
prostredníctvom ustanovenia § 348 ods. 1 súčasného Trestného zákona revidoval svoj prístup a pripustil ochranu
nielen pre v ustanovení § 348 a § 349 súčasného Trestného zákona zakotvené prípady, resp. druhy porušení bližšie
špecifikovaných rozhodnutí, ale rozšíril skutkovú podstatu tohto trestného činu na porušenie akéhokoľvek súdneho
rozhodnutia. Ad absurdum ak vychádzam stricto iure z názvu tohto trestného činu, mal by sa potom vzťahovať na
všetky úradné rozhodnutia, nielen na mnou poukazované súdne rozhodnutia – pre potreby súdnej aplikačnej praxe
by však z môjho pohľadu bolo dostatočnou satisfakciou, ak by do skutkovej podstaty trestného činu marenia
úradného výkonu rozhodnutia zákonodarca subsumoval, teda legislatívne čistým spôsobom výslovne poňal,
akékoľvek súdne rozhodnutie, teda rozhodnutie vydané v akomkoľvek súdnom konaní. V týchto intenciách by
potom inak vyznela i efektivita a účinnosť procesno-právneho zabezpečovacieho inštitútu predbežného opatrenia.
Zoznam použitej literatúry:
[1]
210
JAKUBOVIČ, D.: Záväzkové právo v intenciách českej a slovenskej komercionalistiky: komparatívna právna
štúdia obchodného záväzkového práva s judikatúrou. Bratislava: Miroslav Mračko, Epos, 2006.
Predáva hnuteľné a nehnuteľné veci, ktoré má v majetku.
230
Adresa:
Okresný súd Trenčín
231
232
MENOVÉ PRÁVO A JEHO NIEKTORÉ MINULÉ A SÚČASNÉ PROBLÉMY
The monetary law and some of them past and current problems
Ľubica Horniaková; Jozef Králik
Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave; Akadémia Policajného zboru v Bratislava
Abstrakt: Príspevok formou výkladu odbornej problematiky meny a menového práva, teda z pohľadu
financií a z pohľadu finančného práva paralelne, podáva prehľad o teoretických problémoch
definovania pojmov peniaze, financie a mena, o ich vývoji a vzájomných vzťahoch, ako aj o ďalších
otázkach, tvoriacich obsah menovej problematiky, vrátane menovej politiky. Osobitne sa v ňom autori
venujú problematike medzinárodných menových inštitúcií a procedúre postupného prechodu členských
štátov združených do Európskej únie na spoločnú reálnu menovú jednotku, euro.
Abstract: The article served the view of theoretic problems of definition concept money, finance and
change wheel, about development and mutual relation, as well as some questions, which generated
contents of monetary issue inclusive monetary politics by form of representation specialized problems
about money and monetary law, then out of spectacle finance and of seeing financial law in parallel. In
this article, authors presents some problems about international monetary institutions and procedure of
gradual transfer the members states associated in European union on the common real monetary unit,
Euro.
Kľúčové slová: peniaze, financie, mena, menová jednotka, menové právo, menovo – právny vzťah,
menovo – právna norma, menový kurz, kurzový lístok, menová parita, menový štandard, konvertibilita,
konvertibilná mena, transferabilná mena, clearingová mena, menová politika, menová sústava, menový
plán, euro, menová reforma, menová odluka, menové inštitúcie, peňažný obeh, Národná banka
Slovenska, menová únia, Európsky menový systém.
A) Vzťah pojmov peniaze, financie a mena
Menové právo predstavuje pododvetvie finančného práva, ktoré sa formovalo historicky ako dôsledok právnej
regulácie finančno – právneho inštitútu meny. Tento finančno – právny inštitút vznikol v podstate formálnou
transformáciou ekonomickej kategórie peňazí paralelne s ekonomickou kategóriou financií. Možno tak napokon
vyhlásiť, že počiatkom vzniku, gradovania a stabilizovania právnej regulácie peňazí a jej následným rozvetvovaním
došlo postupne aj k vykryštalizovaniu nového finančno - právneho inštitútu, meny. Z toho je zrejmé, že pojmy
peniaze a mena nie sú synonymami, rovnoznačnými slovami, ale že slúžia na označenie iných, i keď mimoriadne
blízkych resp. príbuzných veličín.
Evidentné predovšetkým je, že peniaze sú ekonomickou kategóriou, avšak mena je rýdzim finančno – právnym
inštitútom. Mena je označenie konkrétnych druhov peňazí, a predstavuje tak potom ich formu. Fundamentálnou
ekonomickou kategóriou, ktorá sa však často považuje za paralelu k ekonomickej kategórii financií, je kategória
označovaná pojmom peniaze. Uviedli sme už, že tento pojem sa však bežne zamieňa nielen s pojmom financie, ale
aj s pojmom mena. Zdôrazňujeme ale, že ani v prípade všetkých týchto troch pojmov nejde v žiadnom prípade
o synonymá, o rozličné označenia toho istého prvku, tých istých vzťahov. Každý z týchto pojmov totiž reprezentuje
označenie či pomenovanie relatívne diferencovaného inštitútu individuálnej podstaty, javu historickej povahy, čiže
tieto pojmy nemožno v žiadnom prípade stotožňovať a ani ich navzájom zamieňať. A to predovšetkým preto, že
všetky navzájom a súčasne každý zvlášť sú súčasťou komplexu sociálno - ekonomických vzťahov, keďže vo svojej
podstate predstavujú aj ekonomickú kategóriu, aj historickú kategóriu, a aj právny inštitút sui generis. Navzájom
teda peniaze, financie a mena spolu veľmi úzko súvisia, ba sa často i prelínajú a neraz aj prekrývajú.(1)
Prijímame pritom stále ešte polemický názor, deklarovaný po prvýkrát ruským finančným vedcom akademikom A.
Djačenkom, že najvšeobecnejší z nich je pojem peňazí, ktorý subsumuje do svojej štruktúry aj pojem financií,
a subsidiárne aj pojem meny. Najvšeobecnejší pojem „peniaze“ predstavuje ekonomickú kategóriu, ktorá prešla
zložitým a dlhým historickým vývojom. Peniaze sú nesporne produktom tovarovej výroby, a teda rovnako ako ona,
aj peniaze vznikli až na určitom stupni spoločensko – ekonomického vývoja ľudskej spoločnosti. Peniaze až
233
k súčasnej, vysoko rozvinutej forme bezhotovostného peňažného hospodárstva, prešli od pôvodnej najprimitívnejšej
formy naturálnych peňazí, a to cez mnohé vývojové štádiá, smerujúc k nominálnym peniazom, formovaným
pôvodne do kovových a neskôr do nekovových peňažných sústav. Predstavujú univerzálny tovar, akceptovaný
spoločnosťou ako všeobecný ekvivalent, slúžiaci subjektom špecifických spoločenských vzťahov, tovarovo –
peňažných vzťahov, najmä na vyjadrenie cien ostatného tovaru vystupujúceho ako objekt v konkrétnych kúpno predajných vzťahoch.
Na vznik peňazí v lone ľudskej spoločnosti existuje množstvo názorov, často si zdanlivo protirečiacich. Tieto názory
majú svoje vyjadrenie v autentických teóriách o vzniku či pôvode peňazí. Jednou z najznámejších z nich je
hospodárska teória o pôvode peňazí. Podľa nej vznikli peniaze na úsvite hospodárskych dejín človečenstva ako
výmenný prostriedok na základe uvedomelého akceptovania ľuďmi preto, aby boli odstránené jestvujúce
a pretrvávajúce ťažkosti sprevádzajúce naturálnu výmenu, teda platenia za tovar iným tovarom. Ako všeobecný
prostriedok výmeny a všeobecne akceptovaný tovar sa napr. u Slovanov používalo špeciálne kvalitatívne
a kvantitatívne normované plátno v podobe jemne tkaných šatôčok, odkiaľ pochádza aj slovenské slovo „platiť“.
Ako peniaze v tom čase v Európe slúžil aj dobytok, obilie, soľ, kožušiny, jantár, kože. V iných končinách sveta to
bola káva, kakao, čaj, ryža, cukor, tabak, mušličky kauri i hodváb. Tieto tovary boli teda považované za tovar
s funkciou všeobecného sprostredkovateľa všeobecnej výmeny. V 19. storočí sa ale táto teória rozčlenila na dva
prúdy, z ktorých sa vyvinula tzv. metalistická teória a tzv. nominalistická chartálna teória.
Prvá z nich presadzuje názor, že iba obsah drahého kovu obsiahnutý v minci, teda vlastne v peniazi, tvorí aj jeho
hodnotu.
Druhá teória do pojmu peniaze zahŕňa popri minci aj rôzne druhy úverových peňazí. Preto v jej duchu je peniaz
známkou, teda symbolom, znakom bez akejkoľvek hodnoty, ktorého cenu právnym aktom určuje výlučne štát.
Ako sme uviedli, popri hospodárskej teórii vzniku peňazí možno identifikovať aj iné teórie, spomedzi ktorých je
pozoruhodná sakrálna teória. Tá preferuje podiel náboženského kultu na výbere, vzniku a označovaní niektorých
druhov peňazí. Obdobná je magická teória vzniku peňazí, ktorá sa pokúša odôvodniť ich korene prirodzenou
poverčivosťou primitívnych ľudí a ich vierou v nadprirodzenú moc určitých predmetov (napr. perál, šperkov,
určitých druhov západoafrických mušlí označovaných ako kauri, vzácnych kameňov a kovov), zvierat (napr. lev,
býk, vlk, kuna), rastlín (napr. kukurica, tabak, kakaové bôby), prírodných javov (napr. blesk). Prestížna teória
odôvodňuje zasa vznik peňazí ako prestížnu záležitosť určitých dominantných osôb (napr. náčelníka kmeňa,
panovníka), ktorú možno oprieť o vlastne fiktívne kamenné peniaze používané na tichomorskom hebrido karolínskom ostrove Yap, avšak nie ako platidlo. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade akceptovania takýchto teórií
vzniku peňazí môžeme hovoriť o ich predmincovej forme či prednominálnej forme. Za naturálne peniaze môžeme
tak označiť tie prírodné aj umelé predmety, ktoré teda boli v určitej oblasti považované za mimoriadne cenné či
hodnotné úžitkové a vari i užitočné veci, za naturálne či prirodzené predmety, a ktoré začali byť všeobecne
prijímané, akceptované celou určitou ľudskou pospolitosťou, hoci spočiatku azda iba jej určitou personálnou
väčšinou. Je tiež zrejmé, že rozsah takto všeobecne akceptovaných ekvivalentov slúžiacich ako naturálne peniaze sa
postupom času zužoval, napr. vzhľadom na obmedzenú trvanlivosť určitých predmetov slúžiacich ako peniaze.
Vytváral a postupne sa stabilizoval aj vzájomný a prirodzený výmenný pomer peňazí k ostatnému tovaru, teda aj
obchodná parita. Tak sa vlastne pre väčšinu ľudskej populácie vtedajšieho sveta hodnotný predmet menil na peniaz.
Za hodnotný predmet sa obyčajne a vlastne nevyhnutne považovali potraviny, a to najmä vzhľadom na ich
hospodársky strategický rozmer, zabezpečujúci prežitie určitej ľudskej komunity. Osobitnú úlohu ako peniaz hral
dobytok. Jeho latinské označenie „pecus“ dalo základ aj pre latinské pomenovanie samotných peňazí ako „pecunia“.
Dobytok je zakódovaný aj v názve súčasnej indickej menovej jednotky rupie, keďže „rupa“ v tamojšom jazyku
znamená tiež dobytok. Kov, bez rozdielu tvaru, druhu a kvality, sa stal tiež pôvodne naturálnym peniazom, na čo
sme už upozornili. Drahé kovy prišli prirodzene na rad až podstatne neskôr. Za revolučný zlom však možno
považovať dobu, v ktorej použitie kovov a značiek na nich, deklarujúcich už aj ich hodnotu resp. pôvodne
hmotnosť, podstatne zjednodušilo formu, rozsah a obsah platobných vzťahov. Podotýkame, že pôvodcom tohto
procesu nebol originálne štát, ale súkromné osoby. Pôvodne teda peniaze ani nevznikli ako štátny všeobecný
ekvivalent slúžiaci na výmenu tovarov, ale ako súkromné peniaze. Takáto bola teda cesta k minci, latinsky
„nummus“, teda označený peniaz resp. pomenovaný peniaz. Kovové peniaze však v tvare úžitkových predmetov
obiehali v Číne už v 2. tisícročí pred n. l., aby sa na nich od 1. tisícročia pred n. l. na nich objavili nápisy. Neskôr
tam takéto peniaze z praktických, vari najmä skladovacích a počtových dôvodov, dostali aj okrúhly tvar, vlastne
takmer súčasnú podobu extrémne plytkého valca. Nezávisle od tejto geopolitickej oblasti však vznikla minca aj
v Stredomorí. Na území Egypta a Sýrie sa na platenie používali neoznačené kúsky drahých kovov v tvare kruhu
alebo tyčinky, ktoré však postupne získavali štandardnú hmotnosť. Zárezy na takýchto tyčinkách umožňovali
proporcionálne deliť tento peňažný celok. V Malej Ázii u Lýdov v 7. storočí pred n. l. vznikla však už skutočná
minca. Mala stanovenú hmotnosť, kvalitu a tvar. Z v podstate neurčitej kovovej hmoty, neštandardizovanej masy
234
kovu, sa tak jej stanoveným vytvarovaním a určeným označením stal štandardizovaný mincový peniaz.
Pozoruhodné je, že aj potom si názvy jednotlivých mincí zachovávali vlastné názvy, koreniace v dobách
predmincových peňazí. V Grécku napr. 1 drachma, t.j. dlaň, mala 6 obolov, t. j. oštepov. Tento stav pretrvával azda
i preto, že za určitú mincu s konkrétnym a naturáliu adekvátnym názvom bolo možno skutočne dostať to, čo
pôvodne v rámci výmenného obchodu, teda napr. za 1 denár bolo možno získať resp kúpiť reálne 10 šatôčiek alebo
10 sliepok a podobne.
Už v staroveku však popri minci vznikal i úver. V starom Babylone boli napr. známe obligatórne úpisy. Ešte na
konci 1. tisícročia pred n. l. v Číne vznikali papierové peniaze. V európskych zemepisných šírkach sa objavili však
až na konci 17. storočia v Anglicku ako dlžobné úpisy za uložené depozitá. Na Slovensku, ktoré bolo do roku 1918
súčasťou habsburského Rakúska a neskôr Rakúsko – Uhorska sa zjavili v roku 1761.
Významný vplyv na rozvoj peňažníctva a niektorých peňažných inštitútov mal už od raného stredoveku aj rytiersky
rád templárov, založený v Jeruzaleme francúzskymi rytiermi a križiakmi dvadsať rokov po skončení prvej
križiackej výprave do Palestíny . Rozvoj v tejto oblasti zaznamenávajú dejiny aj v časoch vlády Benátskej republiky
a Janovskej republiky nad obchodom v Stredomorí.
Za posledný stupeň peňažného vývoja by v súčasnosti bolo možno považovať žírové platenie, v procese ktorého sa
zapisujú pohľadávky a písomne sa transferujú požiadavky. S peniazmi v tvare mincí, teda s nominálnymi
peniazmi, sa na Slovensku stretávame až v posledných troch storočiach pred n. l. V tomto období sa u nás razili
keltské mince, osobitne na území dnešnej Bratislavy, najčastejšie s vyrazeným textom BIATEC, a preto ich
nazývame „biateky“. Na tomto území aj v stredoveku pôsobila mincovňa, ktorá zanikla v polovici 18. storočia.
Bratislava pritom mincové privilégium získala ešte v roku 1430 od uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského.
Naša slovenská, európska a i vo svete vari najstaršia nepretržite fungujúca mincovňa pôsobí dosiaľ v Kremnici,
pričom sa jej zrod datuje rokom 1328. Významnou mierou sa teda podieľala na rozvoji slovenského peňažníctva,
ktoré bolo v tom čase súčasťou jednotného uhorského peňažníctva.
Peniaze ako historicky evolúciou vzniknutú a sformovanú mieru hodnoty tovaru a meradlo cien možno
charakterizovať ako ekonomickú kategóriu rezultujúcu z procesu tovarovej výroby a vyjadrujúcu formu
spoločenských vzťahov zhmotnených v osobitnom druhu tovaru, ktorý sa vyčlenil v procese vývoja tovarovej
výroby a výmeny z okruhu ostatných druhov tovarov, pričom plní úlohu všeobecného ekvivalentu
sprostredkujúceho výmenu ostatných tovarov.
Peniaze teda predstavujú univerzálny tovar slúžiaci na vyjadrenie cien ostatného tovaru vystupujúceho ako objekt či
predmet kúpno – predajných vzťahov. Ako akceptované univerzum a médium nevyhnutnej potreby a vôle ľudstva
navzájom si v určitom priestore a prostredí, teda na trhu vymieňať tovary, sú protipólom individuálneho
konkrétneho tovaru, pričom normujú svoj pomer k nemu. Ako ekonomická kategória sú peniaze rovnaké vo
všetkých štátoch. Teoreticky je ich spotreba relatívne neohraničená, pričom spotreba iných druhov tovaru má
spravidla svoje ohraničenie.
Peniaze sa v procese svojho dlhodobého vývoja a kryštalizovania vnútorne i navonok preformovávali, ich vnútorná
štruktúra sa transformovala, preskupovala a vyvíjala sa spravidla v súlade s rozvojom ľudskej spoločnosti
a tovarovo – peňažných vzťahov vznikajúcich v jej lone, v jej hospodárskom organizme, pričom sa v súčasnosti dajú
diferencovať zo statického pohľadu na peniaze chápané ako masa určitého univerzálneho a všeobecne prijímaného
tovaru sui generis, a z dynamického hľadiska na peniaze ako určitý otvorený okruh špecifických spoločensko –
ekonomických vzťahov, teda peňažných vzťahov, vznikajúcich, permanentne pulzujúcich a zanikajúcich medzi
jednotlivými človečenskými subjektami, a to teda ako jednotlivcami, tak aj ľudskými komunitami. V tomto kontexte
môžeme potom peniaze resp. peňažné vzťahy chápať ako ucelený vnútorne štruktúrovaný komplex čiastkových
ekonomických kategórií, subsumujúci predovšetkým ceny či cenové vzťahy, ďalej mzdy či mzdové vzťahy
a napokon aj financie či finančné vzťahy, s ktorými sa v každodennom živote aj najčastejšie zamieňajú či dokonca
stotožňujú.
Financie sú jednou zo základných ekonomických kategórií, ktoré predstavujú určitú časť globálnych
peňažných vzťahov, teda ohraničený súhrn špecifických peňažných vzťahov, označovaných ako finančné
vzťahy. Tieto špecifické vzťahy vznikajú výlučne len pri tvorbe, rozdeľovaní, používaní a vysporadúvaní
peňažných fondov, spravovaných určitými ekonomickými subjektami, súkromnými aj verejnými. Ak
akceptujeme názor, že peňažné vzťahy sú tvorené cenami (cenovými vzťahmi), mzdami (mzdovými vzťahmi)
a financiami (finančnými vzťahmi), potom musí byť zreteľne identifikovateľné aj to, že pojem financie je užší ako
pojem peniaze a súčasne, že pojem finančné vzťahy je užší ako pojem peňažné vzťahy. Znamená to teda, že každý
finančný vzťah je vždy aj vzťahom peňažným, ale nie každý peňažný vzťah musí byť nevyhnutne aj vzťahom
finančným. Samozrejme, že všetky tieto články sústavy peňažných vzťahov spolu navzájom veľmi úzko súvisia,
235
výrazne na sebe závisia, podmieňujúco sa ovplyvňujú a súčasne v jej rámci vytvárajú relatívne samostatné čiastkové
ekonomické sústavy, teda cenovú sústavu, mzdovú sústavu a finančnú sústavu.
Z už uvedeného tiež vyplýva, že od premeny naturálneho hospodárstva na peňažné hospodárstvo uplynuli tisícročia
a tento historický proces jeho tvarovania musel nevyhnutne viesť aj k dozrievaniu celého jestvujúceho okruhu
spoločensko – ekonomických vzťahov. Súčasne pritom v tomto transformačnom procese muselo dôjsť nevyhnutne
aj k vnútornej diferenciácii samotnej ekonomickej kategórie financií, a to na už identifikované súkromné financie,
a na verejné financie, ktoré sú aj predmetom nášho záujmu a štúdia. Verejnými financiami pritom rozumieme
sústavu finančných vzťahov, vytvárajúcich podmienky na širšie finančno - peňažné hospodárenie štátu, na finančno
- peňažné hospodárenie orgánov územnej samosprávy a tiež aj na finančno - peňažné hospodárenie iných
verejnoprávnych subjektov, napr. štátnych vysokých škôl, verejnoprávnych vysokých škôl, verejnoprávnych
inštitúcií – rozhlasu, televízie atď. Ak v týchto súvislostiach hovoríme o širšom verejnom finančno – peňažnom
hospodárení týchto subjektov, máme na mysli predovšetkým práve ich nakladanie nielen s ekonomickými
kategóriami, tvoriacimi fundamentálny základ finančnej sústavy, ako je napr. opäť mýto a dávka, ale predovšetkým
odvod, daň, clo či poplatok, ale aj s cenami a mzdami.
Súkromné financie vytvárajú druhú, avšak vetve verejných financií rovnocennú vetvu finančnej sústavy, relatívne
samostatnú podsústavu finančných tokov pulzujúcich v spoločensko – ekonomickom organizme, ktorá sa však riadi
legislatívne a prakticky inými pravidlami, než verejné financie. Podstatou súkromných finančných vzťahov je tak
vlastne právna a ekonomická minimalizácia vplyvov štátu na ich tvorbu, rozdeľovanie, používanie a kontrolovanie,
i keď štát prirodzene nemôže a v skutočnosti ani nie je z ich „hier“ ako tzv. oprávnený subjekt úplne vylúčený.
Pojem peniaze a ani pojem financie nemožno teda navzájom zamieňať nielen medzi sebou, ale ani s pojmom mena,
ktorá je právnym inštitútom. Ak sú peniaze špecifickým tovarom s určitou hodnotou, vo vzťahu ku ktorej sa
modelujú hodnoty ostatných druhov tovarov všeobecne vo všetkých štátoch sveta, potom je mena individuálnou
konkrétnou mernou jednotkou tejto hodnoty, rôznou názvom i hodnotou v rôznych štátoch resp. v rôznych
zoskupeniach štátov, ak existuje ako kolektívna mena. Zrejmé je, že mena musí či vlastne je vždy aj peniazom ,
avšak peniaz nemusí byť vždy nevyhnutne menou. Toto konštatovanie súvisí aj s chápaním meny ako národnej
(mononacionálnej i polynacionálnej) či národno – štátnej, ale dnes už i nadštátnej formy peňazí (ako je to napr.
s menou euro obiehajúcou v ekonomicko – politickom prostredí Európskej únie), ktoré sú vždy rezultátom
konkrétnej právnej regulácie. Menou sú teda všetky deanonymizované peniaze, teda konkrétne peniaze s vlastným
názvom, s určením ich hodnoty, s vlastným obehom a s vlastným právnym režimom. Mena je ekonomická
kategória, ktorá sa stala svojim právnym regulovaním súčasne aj právnym inštitútom, predstavujúcim právom
regulovanú národnú, štátnu a medzinárodnú formu peňazí. Mena je zákonom alebo medzinárodnou zmluvou
upravený systém peňažnej jednotky, jej foriem (znakov), a jej obehu. Právna úprava meny je vonkajším formálno –
právnym a politicko – právnym prejavom štátnej suverenity resp. ekonomicko – politickej suverenity nadštátneho
útvaru.
Menou teda rozumieme právom upravované peniaze, obiehajúce buď vo vnútri územia určitého štátu ako
platidlo, ale i mimo jeho územia v prípade jestvovania určitého zoskupenia štátov, akceptujúcich určitú
spoločnú formu peňazí. Je to teda štátom uznaná, regulovaná a garantovaná forma konkrétnych peňazí.
Peniaze teda vystupujú v rozvinutej spoločnosti ako konkrétne inštitucionalizované národné resp. nadnárodné
peniaze, teda ako mena kreovaná právom. Sústava peňazí v podobe platidiel obiehajúcich na území určitého štátu
alebo na území nadštátneho a spravidla inštitucionalizovaného útvaru tvorí z formálneho hľadiska menovú sústavu.
Z obsahového hľadiska menovú sústavu tvoria určité kvalitatívne a kvantitatívne stanovené druhy zákonných
platidiel, zákonných peňazí. Preto aj možno hovoriť o metalickej menovej sústave, diferencujúcej sa vnútorne na
monometalickú menovú sústavu a bimetalickú menovú sústavu, o úverovej menovej sústave a o papierovej menovej
sústave.
Vo vzťahu k forme úhrady zahraničných záväzkov prejavuje národno – štátna resp. nadštátna mena určité vlastnosti
voči menám iných štátnych útvarov, prejavujúce sa v spôsobe ich vzájomnej výmeny za iné hodnoty. Z tohto
pohľadu môžeme potom meny a ich podsústavy členiť na meny :
a ) konvertibilné (t. j. voľne zameniteľné),
b ) transferabilné (t.j. prevoditeľné),
c ) clearingové (t. j. zúčtovacie).
Pojem konvertibilnej meny dnes neznamená jej historicky pôvodnú zameniteľnosť za zlato, ale už jej
zameniteľnosť iba za iné zameniteľné zahraničné meny, pričom hovoríme potom o ich devízovej zameniteľnosti.
236
Transferabilné meny nebývajú obyčajne zameniteľné vôbec, avšak možno ich používať na platobné operácie
v rámci určitého menového zoskupenia, a to zvyčajne iba účtovaním v zúčtovacej banke medzi jednotlivými
subjektami multilaterálneho, čiže mnohostranného platobného styku. Sú to zvyčajne súčasne aj meny fiktívne, teda
reálne či hmotne vôbec neexistujúce.
Clearingovou (čítaj „klíringovou“) menou chápeme tiež fiktívnu menu neslúžiacu efektívnej úhrade záväzkov, ale
slúžiacu a používanú iba na vzájomné zúčtovanie platieb medzi jednotlivými štátmi. Na rozdiel od transferabilnej
meny, aktívne saldo clearingovej meny nemožno v ďalšom období použiť na úhradu resp. platenie záväzkov voči
iným krajinám, ale výlučne iba na úhradu záväzkov medzi krajinami clearingovej dohody.
Menu však možno diferencovať aj z mnohých iných hľadísk, podľa rozličných iných kritérií. Známe je napr.
rozlišovanie meny na tzv. tvrdú menu a tzv. mäkkú menu, na stabilnú menu a nestabilnú menu, na kontraktačnú
(fakturačnú) menu a zúčtovaciu menu a podobne.
Menovú sústavu Slovenskej republiky ako národno – štátnu sústavu zákonných platidiel tvoria v súčasnosti
bankovky a obežné mince. Popri nich môžu byť súčasťou sústavy zákonných platidiel aj pamätné mince. Tieto
platidlá označujeme ako zákonné peniaze.
Na Slovensku máme papierovú peňažnú sústavu, ktorú teda tvoria bankovky, obežné mince a prípadne aj pamätné
mince, pričom papierové bankovky sa používajú na vyjadrovanie vyšších hodnôt, a preto sa tlačia aj vo vyšších
nominálnych hodnotách. V súčasnosti neobiehajú bankovky ako reálne peniaze vymeniteľné za zlato, ale sú iba
druhom papierových peňazí bez vlastnej hodnoty. Na našom území do roku 1972 obiehali ako zákonné peniaze aj
štátovky. Tento druh papierových peňazí však postupne v praxi splynul s bankovkami. Rozdiel medzi nimi napokon
zostal iba právny, a to výlučne iba z hľadiska rozsahu ich núteného obehu. Bankovky, ktoré sa historicky vyvinuli
z dlžných úpisov resp. zmeniek vydávali pôvodne banky a tieto platobné dokumenty boli vymeniteľné v inej banke
za reálne peniaze v sume na nich uvedenej. Preto aj nadobudli bankovky formu plnohodnotných peňazí. Museli ich
prijímať všetky subjekty, fyzické osoby aj právnické osoby. Naopak, štátovky boli povinné prijímať pôvodne iba
organizácie, čiže vlastne len právnické osoby. Vydával ich štát, teda nie banka, a to pôvodne na krytie svojho
štátneho dlhu. Ekonomický rozdiel medzi bankovkou a štátovkou však postupne teda zanikol.
Obežné (aj „obehové“) mince sa razia v mincovni spravidla z obyčajných kovov, napr. z medinikla, chrómovej
ocele, bronzu, niklu, medi, mosadze, hliníka, zinku. Sú „obyčajnými mincami“, slúžiacimi na vyjadrovanie nižších
peňažných hodnôt. Majú vysokú, ba najvyššiu mieru používanosti v peňažnom obehu. Pamätné mince však
v sústave zákonných peňazí majú špecifické postavenie, pretože sa ich obeh čiastočne riadi iným právnym režimom.
Razené bývajú z ušlachtilého kovu, zliatiny striebra a spravidla medi.
Tzv. obchodné mince, akými sú mince razené z drahých kovov, najčastejšie zo zlata vysokej rýdzosti razené napr.
bývalé česko – slovenské dukáty, však nie sú súčasťou sústavy zákonných peňazí, a teda ani súčasťou sústavy
zákonných platidiel.
Sústava zákonných platidiel vari každého štátu však podlieha po určitom čase rozlične motivovaným zmenám
a úpravám.
Pripomíname, že podmienkou existencie meny je vždy aj existencia menovo – právneho predpisu, spravidla
menového alebo jemu obdobného zákona. Mena býva pritom vždy zakotvená aj v ústavnoprávnom predpise,
v príslušnom článku ústavy.
Menovou jednotkou rozumieme konkrétnu základnú čiastku určitej meny stanovenú zákonom, ktorá je
označená vlastným názvom a ktorá je vnútorne členená. Predstavuje zákonom stanovenú základnú peňažnú
jednotku platnú na území určitého štátu a je základom jeho menovej sústavy.
Názov menovej jednotky a jej vnútorné členenie, znaky menovej jednotky (papierové peniaze a mince a ich
hodnoty), vnútroštátny obeh menovej jednotky (povinnosť platiť v menovej jednotke a platby v nej aj prijímať)
a prípadne ďalšie podrobnosti spravidla stanovuje príslušný menový zákon, v slovenskom právnom prostredí dnes
expressis verbis nejestvujúci. Na Slovensku máme v súčasnosti zákonom stanovenú základnú národno – štátnu
formu meny, presnejšie korunovej meny, a to označenú ako Slovenská koruna, ktorá predstavuje základné zákonné
platidlo na území Slovenskej republiky. Slovenská koruna sa vnútorne člení na čiastkovú menovú jednotku,
predstavovanú halierom, razeným v zákonom stanovenom nomináli, menovitej hodnote. Po splnení kritérií
stanovených pre Slovenskú republiku v zmysle požiadaviek obsiahnutých v príslušných právnych aktoch tvoriacich
pramene európskeho i slovenského práva a po prijatí podmienok tzv. shengenskej dohody, zákonným platidlom na
237
slovenskom a súčasne aj euroúnijnom zvrchovanom území bude euro. Euro ako mena Európskej únie pritom
predstavuje súčasne aj takú menovú jednotku, ktorá je akceptovaná ako platidlo aj mimo hraníc Európskej únie.
Vzájomný pomer menových jednotiek dvoch alebo viacerých štátov stanovuje menová parita. Menová parita je
skutočná alebo zákonom vymedzená hmotnosť menového kovu obsiahnutého alebo deklarovaného v základnej
peňažnej jednotke konkrétnej národnej alebo nadnárodnej meny. Označuje sa tak ale aj stav miery ekvivalencie
medzi veličinami základných peňažných jednotiek dvoch národných mien. Takto stanovený výmenný pomer mien
sa deklaruje v kurzovom lístku, ktorý každodenne vyhlasuje, t.j. vydáva a zverejňuje Národná banka Slovenska.
Pre devízové miesta nemá takto vyhlásený devízový kurz záväzný charakter. Devízové miesto si môže za vykonanie
obchodu s devízovými hodnotami účtovať aj odplatu od klienta ako cenu za vykonanie takéhoto obchodu. Jej výška
býva stanovená pevnou sumou alebo percentuálnou sadzbou z tzv. kurzovej hodnoty obchodu, ktorá predstavuje
násobok dohodnutého kurzu a množstva nakupovanej alebo predávanej meny. V prevádzke devízového miesta musí
byť informácia o tejto cene viditeľne sprístupnená jeho klientom.
Kurzový lístok predstavuje verejnú listinu, deklarujúcu označenie cudzej meny medzinárodným kódom ISO, jej
množstvo a kurz. Kurz predstavuje trhovú hodnotu peňažných prostriedkov v cudzej mene a tým stanovuje
výmenný pomer Slovenskej koruny k v kurzovom lístku uvedeným menám. Uvádza sa osobitne pre valuty
a osobitne pre devízy. Valutami sú platné bankovky a mince cudzej meny. Devízy sú všeobecne likvidné
a kedykoľvek splatné pohľadávky znejúce na cudziu menu a splatné v cudzine. Označenie výmenných kurzov valút
a devíz ako nákupné a predajné vychádza z hľadiska devízového miesta.
Teda, nákup peňažných prostriedkov v cudzej mene alebo ich predaj sa uskutočňuje podľa nákupného kurzu alebo
podľa predajného kurzu, uvedeného v kurzovom lístku devízového miesta.
Po páde tzv. zlatého štandardu zostala menová parita oficiálnym výrazom hodnoty peňažnej jednotky, ktorej
vonkajšiu hodnotu vyjadroval devízový kurz. Podľa tzv. bretton – woodských dohôd boli parity mien členských
krajín Medzinárodného menového fondu stanovené v pomere k zlatu alebo k americkému doláru. Etapu prvých
úverovateľných parít uskutočnila Kingstonská menová dohoda z roku 1976. Členovia potom viazali svoju menu
podľa vlastného rozhodnutia na pohyblivý kurz amerického dolára alebo inej voľne vymeniteľnej meny, prípadne na
kôš mien, resp. tiež na zvláštne práva čerpania.
B) Menová politika a menové reformy
1.Miesto a poslanie menovej politiky v systéme hospodárskej politiky
Cieľom subjektov usmerňujúcich ekonomické procesy je okrem iného realizovať opatrenia, ktoré smerujú
k peňažnej rovnováhe, prípadne k zmierneniu existujúcej nerovnováhy. Deje sa tak prostredníctvom určitých
nástrojov hospodárskej politiky.
Hospodárska politika je v najvšeobecnejšom zmysle vyjadrením prístupu každej vlády k ekonomike svojej krajiny.
Obsah pojmu hospodárska politika tvorí súhrn opatrení vlády prijatých na usmerňovanie ekonomických procesov.
Dôsledkom správnej hospodárskej politiky by malo byť dosiahnutie čo najefektívnejších výsledkov ekonomiky, teda
ekonomický rast.
Ciele hospodárskej politiky možno definovať ako kvantitatívne stanovené hodnoty, ktoré má hospodárska politika
dosiahnuť pomocou vhodnej voľby nástrojov a opatrení.
Za hlavný cieľ hospodárskej politiky sa považuje stabilizácia a rozvoj ekonomiky ako celku.
Nástroje hospodárskej politiky sú tie premenné veličiny, ktoré subjekt uskutočňujúci rozhodnutie využíva na
dosiahnutie stanovených cieľov, na realizáciu cieľových hodnôt.
Hospodárska politika integruje v sebe široké spektrum parciálnych politík, z ktorých každá je relatívne samostatnou,
má svoje vlastné ciele a svoje špecifické inštrumentárium. Tieto politiky však nemôžu pôsobiť izolovane, nezávisle
na sebe, ale v úzkej vzájomnej previazanosti, v harmonizácii cieľov a v konzistentnosti nástrojov.
Všeobecne možno uvažovať o týchto zložkách hospodárskej politiky:
• finančná politika (rozpočtová a daňová),
• menová politika,
• devízová politika,
238
•
•
•
•
•
•
•
•
dôchodková politika,
colná politika,
politika zamestnanosti,
regionálna politika,
agrárna politika,
sociálna politika,
enviromentálna politika,
zahraničnoobchodná politika.
Zo všetkých týchto zložiek hospodárskej politiky je to práve menová politika, ktorá sleduje globálny vývoj meny,
prostredníctvom rozličných nástrojov, osobitne právnych nástrojov usmerňuje menu, jej kúpnu silu a tým vlastne
všetky procesy smerujúce k peňažnej rovnováhe.
Menová politika poskytuje v súčinnosti s ostatnými zložkami makroekonomickej hospodárskej politiky jeden
z hlavných kľúčov a kanálov na ovplyvňovanie agregátneho dopytu v ekonomike.
Moderná ekonómia sa orientuje v menovej politike predovšetkým na regulovanie globálnej ponuky peňazí cez
riadenie dynamiky celkovej peňažnej zásoby. Zasahuje pritom, samozrejme, aj do jej štruktúry, a to nepriamo
stanovovaním určitých požiadaviek a kritérií dodržiavania bankovej likvidity. Výraznejšie sa na ovplyvňovanie
menovej politiky môžu využívať aj menovo – právne inštrumenty.
Najdôležitejším subjektom menovej politiky, monetárnou autoritou je centrálna banka. I keď sa jej postavenie
v jednotlivých krajinách vyznačuje väčšou či menšou nezávislosťou od vlády, pri usmerňovaní menovej politiky je
vždy potrebná určitá miera koordinácie medzi týmito inštitúciami.
Vláda vytvára predovšetkým rámcové podmienky pre fungovanie meny (predovšetkým legislatívne
a inštitucionálne), avšak aj sama aktívne zasahuje do monetárnych procesov. Jej hlavnou úlohou je vytvoriť vhodné
prostredie pre zabezpečovanie peňažných funkcií v ekonomike
Jednou z najdôležitejších úloh v tomto smere je prostredníctvom právnych predpisov stanoviť spôsob vytvorenia
menovej jednotky, ktorá plní funkciu peňazí ako zúčtovacej jednotky.
Menová jednotka je svojou podstatou hodnotovou, ekonomickou jednotkou a preto jej určovanie by malo
predstavovať ekonomickú činnosť kompetentných subjektov. Niekedy sa však určenie menovej jednotky považuje
viac za administratívnu, prikazovaciu činnosť ako za činnosť ekonomickú, najmä ak ide o hyperinfláciu alebo
menovú reformu.
Menová jednotka je zákonným výmenným a platobným prostriedkom, ktorý musí prijímať každý občan
daného štátu ako ekvivalent za statky a služby. Tak sa zabezpečuje aj plnenie druhej peňažnej funkcie – peňazí
ako výmenného a platobného prostriedku. Vychádza sa z toho, že musia byť vždy k dispozícii peňažné zásoby
v ekonomicky opodstatnenom a požadovanom rozsahu a to tak v hotovostnej forme, ako aj vo forme bankových
peňazí. Do týchto procesov zasahuje štát prostredníctvom centrálnej banky.
Tretiu funkciu, funkciu depozitného prostriedku, by mali peniaze plniť tak, aby nedochádzalo k hodnotovým
stratám, teda aby nestrácali kúpnu silu. To zabezpečuje predovšetkým centrálna banka úrokovou politikou, ale aj
vláda prostredníctvom stabilizačno – politických opatrení môže stanoviť zábrany možným inflačným procesom.
Pri pôsobení na peňažné procesy v ekonomike ide z makroekonomického hľadiska o dosahovanie cieľov tzv.
magického štvoruholníka (ekonomický rast, stabilizácia cenovej úrovne, plná zamestnanosť a pevná pozícia
v platobnej bilancii). Subjekty menovej politiky musia napomáhať dosahovanie týchto cieľov sledujúc vlastný cieľ
menovej politiky – stabilnú kúpnu silu meny. A tak potom predovšetkým stabilitu cien.
2.Mechanizmus menovej politiky
Z hľadiska zabezpečenia cieľa menovej politiky je prvoradou úlohou centrálnej banky kontrola ponuky bankových
zdrojov a tým aj regulácia ponuky peňazí, teda peňažnej zásoby v ekonomike.
Toto usmerňovanie ponuky peňazí realizuje centrálna banka prostredníctvom mechanizmu skladajúceho sa z
rôznych nástrojov. Efekt fungovania tohto mechanizmu sa však neprejaví hneď, ale až po uplynutí určitého času.
Celý proces od uskutočnenia zmien až po ich konečný dopad na ekonomiku sa označuje ako mechanizmus
prenosu, transmisný mechanizmus (Transmission mechanism).
239
Z ekonomického hľadiska je dôležité nájsť optimálny vzájomný vzťah medzi množstvom peňazí v obehu a cenovou
hladinou v rámci mechanizmu prenosu. Centrálna banka pri koncipovaní menovej politiky hľadá spojivo medzi
menovými nástrojmi a dosiahnutím svojho prioritného cieľa.
Väčšina centrálnych bánk využíva v posledných desaťročiach pri usmerňovaní menovej politiky ako spojivo tzv.
agregáty peňažnej zásoby, ktoré už majú priamy dopad na cenovú stabilitu. Avšak dokonca ani tieto agregáty nie sú
úplne pod kontrolou centrálnej banky a z tohto dôvodu si centrálna banka stanovuje vlastný menový agregát –
menovú bázu.
Menová, monetárna báza predstavuje vlastné peniaze centrálnej banky, nazývané tiež aj rezervné peniaze.
Menová báza je nástrojovou veličinou centrálnej banky, od ktorej sa odvíja mechanizmus regulovania peňažnej
zásoby v ekonomike. Kvantitatívne vzťahy medzi menovou bázou a peňažnou zásobou sú prepájané tzv. peňažným
multiplikátorom.
Peňažný multiplikátor je určitou premennou, prostredníctvom ktorej možno určiť, aký násobok menovej bázy sa
transformuje do peňažnej zásoby. Ide teda o premennú, ktorá vypovedá o tom, o koľko sa zmení peňažná zásoba pri
danej zmene menovej bázy.
Vzťah medzi menovou bázou a peňažnou zásobou sa kvantitatívne určuje pomocou peňažného multiplikátora. (2)
Do mechanizmu tvorby peňažnej zásoby vo vzťahu k menovej báze zasahuje aj rozhodnutie komerčných bánk
o tom, či prekročia držbu povinných minimálnych rezerv. Na toto rozhodnutie môžu vplývať nasledovné činitele:
• menová politika centrálnej banky (najmä diskontná politika),
• vývoj podmienok na finančnom trhu,
• očakávania vývoja vkladov,
• určité špekulačné zámery.
Držba tzv. prebytočných rezerv môže narúšať žiadúci účinok na vývoj peňažnej zásoby. Peňažná zásoba je teda
ovplyvňovaná predovšetkým skutočným objemom menovej bázy.
Menová politika, ak sleduje stanovené ciele na optimálnej úrovni, napĺňa svoje poslanie a stabilizuje súčasne aj
ekonomiku. Ak však dochádza k jej deformáciám, v prípade hlbokej krízy menovej politiky môže tento proces
reálne vyústiť až do menovej reformy. V takomto prípade sa menovou reformou ozdravuje ekonomika štátu
a konvaliduje sa aj jeho menová politika.
3.Menová reforma, jej podstata a menová odluka
Pod menovou reformou rozumieme zásadnú úpravu národnej resp. nadnárodnej sústavy peňazí, čo je jej
podstatou, a ktorá zahrňuje alebo môže zahrňovať :
• zmenu názvu peňažnej jednotky,
• zmenu vzťahu k drahým kovom,
• zmenu meradla cien a s tým spojenú zmenu menovej parity a menového kurzu,
• zmenu pravidiel emisie,
• zmenu pravidiel obehu peňazí.
Menová reforma musí postihovať všetky tieto stránky. Ako cieľavedomé vyústenie aktuálnej menovej politiky štátu
resp. nadštátneho útvaru je menová reforma základom na zmenu národnej resp. nadnárodnej formy menovej sústavy
a jej podstatných konštrukčných prvkov. Na jej základe sa spravidla mení podstata národohospodárskej politiky
štátu a jeho miesto v medzinárodných ekonomických a menových vzťahoch. Cieľom menovej reformy je spravidla
žiadúce ozdravenie peňažného hospodárstva štátu alebo rozlične motivovaná transformácia peňažných vzťahov
pôsobiacich v jeho národohospodárskom organizme. Preto za menovú reformu nemožno považovať niektoré
čiastkové zmeny niektorých prvkov meny a menových vzťahov. K menovej reforme dochádza spravidla v dôsledku
mimoriadnych hospodárskych problémov, zásadných politických zmien atď.
V 20. storočí sa na Slovensku uskutočnilo niekoľko menových reforiem, teda vlastne reforiem meny a menovej
sústavy.
240
Mena každého štátu prešla svojím osobitným vývojom napriek určitým všeobecným trendom, ktoré pôsobili v tom –
ktorom období v medzinárodnom meradle.
Pripomíname, že je to vláda, ktorá vytvára rámec pre fungovanie peňazí v národnom hospodárstve. Tvorbou
právnych predpisov, legislatívnych noriem a pravidiel, formovaním inštitucionálneho i usmerňovaním celkového
ekonomického prostredia konštituuje svoj vlastný peňažný systém, teda svoju vlastnú menovú sústavu.
Peňažný systém funguje dovtedy, kým nedôjde k takému hlbokému prepadu peňažnej jednotky, že sa stane
nevyhnutnosťou pristúpiť k razantnému kroku v rámci štátnej resp. menovej politiky, ktorý je označovaný ako
menová reforma.
K menovej reforme sa pristupuje v prípade, keď došlo k takému rozvratu peňažnej sústavy a k takému prepadu
kúpnej sily peňažnej jednotky, že nie je možné prejsť k novej menovej politike bez nahradenia starej peňažnej
sústavy novou, a to i za cenu úplného alebo čiastočného obetovania existujúcich peňažných rezerv obyvateľstva.
V tejto súvislosti ale upozorňujeme, že za menovú reformu sa nepovažujú niektoré čiastkové zásahy do menovej
sústavy, akými sú devalvácia, revalvácia a nulifikácia, i keď tieto procesy s menovou reformou úzko súvisia,
prípadne môžu byť súčasťou menovej reformy.
Menovou reformou sa teda mení celá peňažná sústava a slovo reforma, t. j. náprava, najlepšie vyjadruje zmysel
tohto razantného kroku menovej politiky. Taký bol i charakter našich piatich menových reforiem resp. odlúk
uskutočnených v rokoch 1919, 1939, 1945, 1953 a 1993.
Menová reforma však nie je to, čo predstavuje menová odluka, ku ktorej tiež na slovenskom území v histórii
došlo.
Menová odluka oproti menovej reforme znamená opustenie dovtedajšej meny a dovtedajšej menovej politiky, ktorá
bola spojená s menovou politikou iného štátu. K menovej odluke dochádza spravidla pri rozpade štátu so spoločnou
peňažnou sústavou a so spoločnou menovou politikou.
Menová odluka môže byť spojená s menovou reformou, ako sa to udialo v našom spoločenskom prostredí v marci
1919, alebo môže prebiehať bez menovej reformy, teda bez toho, aby sa jednorazovo zrušili výsledky
predchádzajúcej spoločnej menovej politiky. Vytvárajú sa tým však podmienky pre vlastnú menovú politiku nového
štátu, samozrejme v spojení s novým označením peňažnej jednotky, resp. s výmenou peňazí vôbec , ako sa to stalo u
nás v roku 1939 a vo februári 1993.
4.Menové reformy a odluky na Slovensku
a) Menová reforma a odluka v roku 1919
Po vzniku samostatnej Česko – Slovenskej republiky bolo potrebné na troskách rakúsko – uhorského vojnou a
infláciou zničeného hospodárstva vytvoriť novú samostatnú menu, uchrániť ju pred rozvrátenými peňažnými
pomermi susedných štátov, dať jej pevný základ a určiť hlavný smer budúcej česko - slovenskej menovej politiky.
Tejto zložitej úlohy sa ujal prvý československý minister financií Alois Rašín, ktorý pripravil návrh menovej
reformy a jej realizáciu v praxi osobne riadil.
Zásady, na ktorých bola táto tzv. Rašínova menová reforma založená, možno zhrnúť do nasledovných bodov:
a. odpútanie novej československej meny od rakúsko–uhorskej meny okolkovaním bankoviek,
b. zmenšenie peňažného obehu zadržaním určitej časti rakúsko – uhorských bankoviek, žírových účtov
obchodných bánk vedených v Rakúsko-uhorskej banke i štátnych pokladničných poukážok,
c. vytvorenie vlastného emisného bankovníctva, stanovenie prípustného rozsahu peňažného obehu a zákaz
štátnych pôžičiek od emisného ústredia,
d. stiahnutie valút, zlatých a strieborných mincí (domácich aj cudzích) za účelom vytvorenia kovového základu
novej československej meny a pre zabezpečenie platieb do cudziny,
e. všeobecným súpisom majetku a prírastku majetku vytvoriť podklad pre jeho zdanenie,
f. pred vznikom samostatnej československej emisnej banky poveriť riadením emisnej politiky ministerstvo
financií.
Menová reforma bola uzákonená na tajnej nočnej schôdzi Národného zhromaždenia 25. februára 1919 zákonom č.
84/1919 Zb. Akcia prebehla od 3. do 9. marca 1919, na Slovensku do 12. marca 1919.
241
Podstata reformy spočívala v tom, že z predložených hotových peňazí sa okolkovala a do obehu vrátila polovica.
Druhá polovica bola zadržaná a boli na ňu vydané 1 % -né nescudziteľné vládne dlhopisy, ktorými sa mohla splácať
mimoriadna dávka z majetku. Plne boli okolkované hotovosti štátnych pokladníc a čiastky potrebné na výplatu
miezd. Z úhrnu bankoviek odovzdaných na okolkovanie v čiastke 7,2 mld. korún bolo zadržaných 2,5 mld. korún, t.
j. 34,3 %. Reštrikcia obeživa zapadla do koncepcie Rašínovej menovej politiky, ktorá mala výrazne deflačný ráz
a smerovala ku zvýšeniu kúpnej sily koruny. To sa síce nepodarilo, ale československá mena ako jediná spomedzi
všetkých mien susedných štátov dostala pevný základ. Na tomto základe bol o mesiac neskôr, v apríli 1919, prijatý
zákon č. 187/1919 Zb., ktorým bola zavedená ako menová jednotka „koruna československá – Kč“. Na začiatku
tohto obdobia sa 1 Kč rovnala 1 korune rakúsko-uhorskej, tento kurz sa však rýchle zmenil a Kč sa stala suverénnou
menou.
Prvé československé peniaze boli štátovkami, emitentom ktorých bol Bankový úrad ministerstva financií, keďže
Národná banka československá vznikla až v roku 1926. Československá koruna mala dostať i zodpovedajúce zlaté
krytie. V predstavách ľudí i v názoroch väčšiny odborníkov to nemohla byť v konečnej fáze mena iná než zlatá.
Nebola to iba zidealizovaná predstava zodpovedajúca entuziazmu prvého povojnového obdobia, ale bol to výraz
všeobecného myšlienkového prúdu vo vtedajšom svete, ktorý sa chcel opäť vrátiť ku zlatu. Bolo teda potrebné
vytvoriť zlatú menovú rezervu, aby koruna mohla byť vo vhodnej dobe spojená so zlatom a aby mala aj
zodpovedajúce zlaté krytie. Vytváranie zlatej rezervy v krajine vyčerpanej vojnovým hospodárením však bolo
mimoriadne ťažkou úlohou. Pri jej napĺňaní sa postupovalo trojakou cestou:
• apelovaním na vytvorenie „zlatého pokladu republiky“ dobrovoľnými darmi. Využilo sa vhodne povojnové
nadšenie českých a slovenských stredných vrstiev, a preto sa zozbieralo 94 520 zlatých mincí a medailí, 64 kg
rýdzeho zlata v zlomkoch atď.,
• vypísaním vnútornej valutovej pôžičky zákonom č. 88/ 1919 Zb. už vo februári 1919, ktorým bola vláda
splnomocnená vypísať 4 %-nú pôžičku v zlate a vo valutách; stretla sa s nečakaným úspechom a bola splatená
do roku 1926,
• vyhlásením ponukovej povinnosti valút a devíz, zákazom vývozu zlatých mincí, nespracovaného zlata, striebra
atď. (zákonom č. 143/1919 Zb.).
Ďalší vývoj zlatej rezervy však závisel od miery a dosahu zmien uskutočňovanej menovej politiky a od výsledkov
obchodnej a platobnej bilancie.
Obdobie stabilizovaného peňažného vývoja po roku 1925 a hlavne priaznivý vývoj zahraničného obchodu vytvorili
dostatočný priestor pre prudký rast devízových a zlatých rezerv Národnej banky československej. Ich zásoba sa
zvýšila hlavne ku koncu 20. rokov 20. storočia, teda pred vznikom svetovej hospodárskej krízy, a po roku 1933, keď
začala kríza ustupovať.
Obratom v menovom vývoji z hľadiska zlata bol november 1929, keď vtedajšie vedenie Národnej banky
československej presadilo, aby zákonným opatrením Stáleho výboru Národného zhromaždenia bola československá
koruna konečne spojená so zlatom. Bol stanovený jej zlatý obsah na 44,58 mg rýdzeho zlata, a to tým, že Národná
banka je povinná udržiavať na tejto zlatej parite kurz koruny k americkému doláru (USD). Koruna sa stala menou
zlatej devízy. K zavedeniu voľnej vnútornej vymeniteľnosti koruny za zlato však nikdy nedošlo.
K uzákoneniu meny zlatej devízy však došlo v čase, kedy vo svete dochádzalo k silnému zhodnocovaniu zlata a teda
k tvrdému deflačnému procesu vo všetkých krajinách, ktorých meny boli spojené so zlatom. Viedlo to napokon
k dvojitej devalvácii Kč (vo februári 1934 a v októbri 1936).
b) Menová odluka 1939
Táto menová reforma súvisela so vznikom Slovenského štátu resp. Slovenskej republiky, a jej dôsledkom bolo
zriadenie Slovenskej národnej banky ako jej centrálnej emisnej banky a vytvorenie menovej sústavy, ktorej
základnou menovou jednotkou bola Koruna slovenská, v skratke Ks, členiaca sa na 100 halierov. Nová národná
mena nahradila dovtedajšiu Korunu československú, najprv okolkovaním resp. pretlačením jej bankoviek,
a následne razením mincí a tlačou bankoviek autonómnej slovenskej meny. Po pretlačení vysokého nominále
československých korún v hodnotách 100, 500 a 1000 sa vydávali papierové peniaze v hodnotách 5, 10, 20, 50, 100,
500 a 1000 Ks. Obežné mince z obyčajných kovov mali nominále 1 Ks, obežné strieborné mince 10 a 20 Ks
a pamätné strieborné mince 20 a 50 Sk. Halierové mince boli razené z obyčajného kovu. Slovenská mena existovala
v rokoch 1939 až 1945. Samostatná menová sústava Slovenskej republiky zanikla spolu so zánikom samostatnej
štátnosti po 2. svetovej vojne a obnovením unitárnej československej štátnosti. Táto menová reforma bola spojená
s menovou odlukou.
242
c) Menová reforma v roku 1945
O tom, že bude nevyhnutné previesť po skončení 2. svetovej vojny v obnovenom Československu dôkladnú menovú
reformu, nebolo pochýb. V dôsledku financovania vojnových výdavkov, ako i peňažného vykorisťovania
okupovaných území zo strany hitlerovskej Veľkonemeckej ríše, došlo k veľkému znehodnotenie kúpnej sily
obiehajúcich peňazí. Okrem toho v roku 1945 na území oslobodeného Československa vládol veľký peňažný chaos.
V obehu totiž boli platidlá meny obiehajúcej na území Protektorátu Čechy a Morava, tzv. protektorátne koruny, a to
na území Čiech, Moravy a Sliezska, a slovenské koruny na území bývalého Slovenského štátu, vojnovej Slovenskej
republiky, a tiež i ríšskonemecké marky v sudetskej oblasti zabratej Nemeckom po Mníchove 1938, ďalej poľské
zloté a aj maďarské pengo v oblastiach zabratých v roku 1938 zo strany Poľska a Maďarska, ďalej tiež sovietske
ruble, ako aj korunové poukážky východnej armády postupujúcej na Slovensko.
Menová reforma bola pripravovaná už počas 2. svetovej vojny. Právna a medzinárodnopolitická kontinuita
Československa bola v dobe neslobody zachovaná uznaním londýnskej československej emigrantskej vlády
svetovými veľmocami a teda sa zachovalo Československo jeho fiktívnym štátnym zriadením de iure v zahraničí.
Orgány a inštitúcie tohto štátu akceptovaného v rámci predmníchovského územného i inštitucionálneho zriadenia,
ktorého sídlo bolo vo Veľkej Británii, pripravovali obnovu rozvráteného hospodárstva v denacifikovanej
oslobodenej krajine. Realizáciou menovej reformy bolo poverené ministerstvo financií londýnskej emigrantskej
vlády.
Už koncom roku 1941 začali konkrétne prípravy a v marci 1942 bol dokončený plán na tlač nových povojnových
československých peňazí. Peniaze boli vytlačené v pomerne krátkej dobe a už v apríli 1943 boli uskladnené v 3500
bedniach a v druhej polovičke septembra 1945 boli letecky dopravené do Prahy. Plány na obnovu meny sa však
v priebehu vojny menili a uskutočnilo sa iba niekoľko provizórnych opatrení. Až po oslobodení celého
československého územia a po obnovení politickej a právnej moci bolo možné prikročiť k radikálnej menovej
reforme. Stalo sa tak dekrétom prezidenta republiky č. 91/1945 Zb. z 19. októbra 1945, ktorý, počínajúc dňom 1.
novembra 1945, zaviedol na celom území Československej republiky menovú jednotku korunu československú, v
skratke Kčs. Ďalej to bola vyhláška ministra financií č. 92/1945 Zb. z 20. októbra 1945 o nových platidlách
československej meny a dekrét prezidenta republiky č. 95/1945 Zb. z 23. októbra 1945 o prihlásení vkladov a iných
peňažných pohľadávok, životných poistiek a cenných papierov. Na podklade tohto dekrétu bol vykonaný súpis
všetkých peňažných hodnôt ako základ ďalších menových opatrení. Peňažné hotovosti zložené v peňažných
ústavoch, všetky peňažné vklady, poistky a cenné papiere boli zablokované – viazané. Začínalo sa teda úplne
odznova, dokonalým odmietnutím predchádzajúcich peňazí a všetkých ich foriem (nulifikácia), razantnejšie než
v marci 1919.
Súčasťou menovej reformy bola tiež úprava menového kurzu, a to v relácii 50 Kčs za jeden americký dolár. Nebol
však stanovený zlatý obsah novej koruny, ale výpočtom bol odvodený pomer koruny ku zlatu (1 Kčs = 17,773 mg
rýdzeho zlata). Tento kurz bol nahlásený Medzinárodnému menovému fondu, ktorého členom bolo Československo
od jeho založenia. Zmluva o našom členstve bola zverejnená v Zbierke zákonov a nariadení pod č. 68/1946.
Integrálnou súčasťou menovej reformy bola aj úprava cenových relácií medzi českými krajinami a Slovenskom, a to
preto, aby sa dosiahla jednotná cenová hladina v celom štáte. Cenová hladina bola upravená tak, aby tvorila
približne trojnásobok predvojnovej. Adekvátne tomu bolo potrebné uskutočniť i úpravu miezd.
Dôsledky menovej reformy, predovšetkým režim uvoľňovania, resp. osudu viazaných vkladov a cenných papierov,
mal riešiť Likvidačný fond menový zriadený zákonom č. 141/1947 Zb,, ktorý disponoval úradovňou v Prahe
a v Bratislave. Prvoradou úlohou fondu bolo prevzatie viazaných vkladov od Národnej banky československej, ako
i od všetkých peňažných ústavov a následne ich postupná likvidácia. Protihodnotou týchto vkladov mali byť dávky
z prírastku majetku a dávky z majetku a neskôr i tzv. milionárske dávky.
Koncepcia menovej reformy však bola v ďalších rokoch silne narušená pomerne liberálnym uvoľňovaním viazaných
vkladov na najrôznejšie potreby (sociálne, prevádzkové a pod.), takže obeživo stále narastalo. Tento vývoj bol
vlastne odrazom celkového uvoľňovania menového regulovania ako prejavu zostrujúceho sa politického napätia,
ktoré vyvrcholilo vo februári 1948.
Uvoľňovanie viazaných vkladov bolo definitívne zastavené rozhodnutím Predsedníctva Likvidačného fondu
menového z 13. februára 1953 a činnosť tohto fondu ukončil zákon č. 41/1953 Zb. o peňažnej reforme.
d) Menová reforma v roku 1953
Menové reformy v roku 1919, 1939 a 1945 boli spojené so vznikom nového štátu, resp s jeho oslobodením. Riešili
prekonanie vojnovej a povojnovej chaotickej peňažnej situácie, každý s nimi teda počítal a považoval ich za
243
nevyhnutné. Peňažná reforma z roku 1953 však celkom vybočila z týchto historických skúseností. Bola uskutočnená
už o osem rokov po reforme 1945, teda za tak krátke obdobie, aké je v histórii peňazí celkom ojedinelé.
Prvé dve reformy 1919 a 1945 prispeli ku konsolidácii československej koruny a umožnili priaznivý štart
ekonomiky do nasledujúceho obdobia.
Realizácia menovej reformy v roku 1953 bola oficiálne zdôvodňovaná nedokonalosťou reformy z roku 1945, zlou
emisnou politikou, ktorá viedla k inflačnému vývoju, a problémami v cenovom vývoji, ktorý vytváral rôzne cenové
hladiny na voľnom a viazanom trhu a deformoval kúpnu silu koruny. K tomu pristupovali i argumenty politické,
zodpovedajúce potrebám vedenia komunistickej strany v jej stratégii a taktike po politickom prevrate vo februári
1948. Tieto argumenty zdôrazňovali prežívajúce pozície „porazenej reakcie“, ktorá špekulovala, spôsobovala
ťažkosti v zásobovaní, hromadila na vkladných knižkách nezaslúžené zisky a mala ešte dosť silnú hospodársku moc,
aby brzdila, ako sa verejne proklamovalo, „budovanie socializmu“.
Hlavné dôvody menovej resp. peňažnej reformy však boli iné. Začiatkom 50. rokov pristúpilo vedenie
komunistickej strany k totálnej transformácii našej ekonomiky na tzv. socialistický sovietsky systém. Jadrom tejto
transformácie boli okrem znárodnenia a zavedenia centrálneho direktívneho riadenia i peňažný systém a menová
politika. Nebolo možné v novom poňatí prevziať nič z predchádzajúceho systému a bolo nevyhnutné zlikvidovať
všetko minulé, a to i dovtedajšie peňažné hospodárstvo vrátane úsporných vkladov. K tomu pristúpili i prvé vážne
ťažkosti vyvolané novou, tzv. socialistickou orientáciou národného hospodárstva. Predovšetkým to bola preferencia
ťažkého priemyslu, vyvolávajúca štrukturálnu nerovnováhu v priemyselnej výrobe a odbyte, a katastrofálna situácia
v poľnohospodárstve. Vychádzalo sa z presvedčenia, že nový peňažný systém vytvorí priaznivé podmienky pre tzv.
socialistickú hospodársku politiku. Bol to z hľadiska predstáv vtedajšieho vedenia štátu tak závažný argument, že
nebral do úvahy ani negatívny ohlas verejnosti na menovú reformu, ktorá súčasne výrazne redukovala aj peňažné
prostriedky pracujúcich vrstiev obyvateľstva, ich úspory.
Reforma sa uskutočnila na základe zákona č. 41/1953 Zb. z 30. mája 1953 a bola postavená na týchto zásadách:
• peniaze z roku 1945 a z ďalších rokov boli vymenené za nové v silne redukovanom pomere. Občanom, ktorí
nezamestnávali žiadnu pracovnú silu, bolo vymenených na osobu 300 Kčs starých peňazí za nové v pomere
5:1. Ich ostatné hotovosti a všetka hotovosti občanov, ktorí niekoho zamestnávali, sa menili v pomere 50:1.
Úsporné vklady sa progresívne prepočítavali odstupňované podľa výšky vkladu, takže vklady nad 50 000 Kčs
sa prepočítali 50:1.
• prostriedky, ktoré zostali na zablokovaných účtoch, t. j. viazaných vkladoch z menovej reformy v roku 1945,
boli anulované. Podobne sa zrušili štátne cenné papiere bez ohľadu na to, či boli vydané pred menovou
reformou roku 1945, alebo po nej.
• bol stanovený zlatý obsah koruny na 0,123426 gramov zlata. Podľa toho sa určil i pomer čs. koruny k cudzím
menám. Vzhľadom na k to, že pre vnútorný peňažný obeh sa stará mena prepočítavala na novú pomerom 5:1,
bola čs. koruna voči voľným menám silne nadhodnotená, čo v neskorších rokoch vyvolalo potrebu nápravy
tejto disparity radom zložitých kurzových koeficientov. A pretože tieto kurzové úpravy boli uskutočnené bez
dohody s Medzinárodným menovým fondom, prestalo byť Československo jeho členom.
• mzdy a príjmy poľnohospodárov za dodávky, ako aj sociálne dávky, starobné dôchodky atď. sa preplácali
pomerom 5:1.
• bol zrušený prídelový systém v zásobovaní a nové jednotné maloobchodné ceny boli približne dvojnásobné
v porovnaní s predchádzajúcimi cenami viazaného trhu, ale nižšie než ceny predchádzajúceho voľného trhu.
Tieto cenové úpravy znamenali zníženie reálnej mzdy u robotníkov v priemysle o 12 % a u úradíkov o 21,8 %.
Nové peniaze boli narýchlo vyrobené v Moskve a na miesta potreby dopravené vojenskými jednotkami za asistencie
Ľudových milícií. Výmena peňazí trvala tri dni. Neskôr tlačenie peňazí tohto typu pokračovalo v tlačiarni bankoviek
Státní tiskárna cenin v Prahe a razba mincí v Štátnej mincovni, n. p. v Kremnici. Celá táto akcia sa však napriek
oficiálnej propagande stretla s ťažko potlačovanou nespokojnosťou obyvateľstva, na niektorých miestach
s otvorenými demonštráciami. Bola to vlastne prvá verejná kritika politického a hospodárskeho režimu vládnuceho
po februári 1948 v Československu.
e) Menová odluka v roku 1993
Rozpad Československa a vznik dvoch samostatných republík k 1. januáru 1993 boli počiatkom aj rýchleho rozpadu
spoločnej československej meny. Stalo sa tak už 8. februára 1993. Korunu československú nahradili Koruna česká
(Kč) a Slovenská koruna (Sk). Bol to prirodzený historický proces, pretože každý nový štát chce mať z rozličných
dôvodov vlastnú menu nielen ako atribút svojej zvrchovanosti, ale hlavne ako jeden zo základných faktorov
a nástrojov vlastnej štátnej hospodárskej politiky. Napokon, tak tomu bolo i v roku 1919, i v roku 1939. Rozdiel je
však v tom, že vtedy nešlo len o odluku a osamostatnenie meny. Minister financií Československa A. Rašín spojil
244
v roku 1919 menovú odluku s radikálnou menovou reformou. Včlenil ju do svojej celkovej koncepcie nápravy
meny, ktorej podstatou malo byť postupné zvýšenie kúpnej sily koruny, jej zhodnotenie. Naproti tomu v roku 1993
išlo výlučne o menovú odluku, a vôbec nie o menovú reformu. Rozdiel spočíva i v samotnom prístupe. V roku 1919
išlo o jednostranný akt československej vlády, proti ktorému Rakúsko-uhorská banka oficiálne protestovala
a sťažovala si na „porušenie svojho peňažného privilégia“. V roku 1993 išlo o spoločne dohodnutý postup oboch
vlád, slovenskej a českej, o postup v súlade s ich Zmluvou o menovom usporiadaní z 29. októbra 1992, v ktorej boli
veľmi presne určené podmienky zániku spoločnej československej meny.
Ako sme už uviedli, k 1. januáru 1993 súčasne so vznikom Slovenskej republiky samostatná slovenská mena ale
nevznikla. Jej proces kreovania bol postupný a odštartoval až zánikom česko – slovenskej menovej únie. Slovenská
mena, ktorá vznikla ako nové menové médium nového štátneho útvaru však má charakter meny na dobu určitú,
keďže Slovenská republika robí všetky opatrenia na to, aby sa čo najskôr, pravdepodobne už v roku 2009, včlenila
do eurozóny, v rámci ktorej je zákonným platidlom euro. Tento zložitý proces smerujúci k zániku slovenskej
národnej meny a jej nahradeniu menovou jednotkou Európskej únie, však nevyústi do vari poslednej menovej
reformy, keďže na jeho konci dôjde aj k menovej integrácii Slovenskej republiky do Európskej únie.
C) Menové právo a jeho charakteristika
1.Menová sústava
Menová sústava predstavuje menovým právom zakotvenú a regulovanú sústavu peňazí resp. peňažných
znakov uplatňovanú v určitom čase na určitom mieste (území) z hľadiska jej menového základu. Podľa toho,
akým spôsobom je určená a podľa ďalších charakteristických znakov môžeme rozlišovať aj rozličné druhy
menových sústav, a to metalickú, úverovú, papierovú.
Existencia menovej sústavy je podmienkou existencie menového práva, ktoré ju spätne najvýznamnejšie
ovplyvňuje. Menová sústava je tak predmetom menového práva, predmetom menovo – právnych úprav. Súhrn
menových vzťahov, ktoré normujú finančno – právne normy sui generis, nazývané tiež menovo – právne normy, sa
podieľa na vzniku otvoreného okruhu týchto noriem, ktoré označujeme za menové právo. Teda, realizácia
menových vzťahov v ekonomike závisí od toho, v rámci akej menovej sústavy k nej dochádza.
Menová sústava stelesňuje spôsob vydávania peňazí do obehu a ich sťahovania z obehu upravený právnymi
normami resp. menovo – právnymi normami daného štátu a ovplyvnený ekonomickým a inštitucionálnym
prostredím.
Charakter menovej sústavy závisí od konkrétnych podmienok jednotlivých štátnych celkov, v rámci ktorých táto
sústava funguje, ale je zároveň ovplyvnený aj celkovým medzinárodným prostredím.
Pri pohľade na vývoj menových sústav je jednoznačné, že tento sa odvíja od vývoja peňazí.
V histórii sú identifikovateľné tri hlavné druhy menových sústav a s nimi súvisiacich spôsobov emisie peňazí.
Spomínali sme už, že to boli:
• metalická, kovová menová sústava,
• úverová menová sústava,
• papierová menová sústava.
Metalická, kovová menová sústava je charakteristická tým, že v krajine obiehajú ako zákonný výmenný
prostriedok len kovové peniaze. Metalická menová sústava predstavuje taký systém, pri ktorom v štáte obieha ako
zákonné platidlo iba kov vo forme tzv. plnohodnotných mincí. Každá metalická menová sústava musí mať určený
menový kov, t. j. drahý kov, ktorý bude základom pre razenie mincí. Tiež musí mať určenú peňažnú jednotku vo
vyjadrení množstva drahého kovu, ktorý bude základom na razenie mincí, ďalej peňažnú jednotku vo vyjadrení
množstva drahého kovu obsiahnutého v menovej jednotke a tiež spôsob razenia mincí. Ak bol za menový kov
určený jeden z drahých kovov, a to spravidla zlato alebo striebro, hovoríme o monometalickej ( t. j. jednokovovej)
menovej sústave. Ak vedľa seba obiehali mince razené aj zo zlata, aj zo striebra, potom hovoríme o bimetalickej (t.
j. dvojkovovej) menovej sústave.
V každej metalickej menovej sústave je potrebné stanoviť:
a)
menový kov,
b)
peňažnú jednotku,
c)
spôsob razenia mincí.
245
a) Menový kov je ten kov, ktorý je základom pre razenie mincí. V histórii to bolo najčastejšie zlato a striebro, iné
kovy len výnimočne (elektrón, meď, bronz).
Podľa toho, či bola menová sústava založená na jednom alebo viacerých menových kovoch, vytvorili sa v minulosti
viaceré typy menových sústav.
Monometalizmus bola taká menová sústava, pri ktorej základom meny bol iba jeden kov a v obehu sa nachádzali
mince z tohto kovu, prípadne surogáty (náhrady peňazí zameniteľné za menový kov). Podľa toho, ktorý kov bol
základom meny, rozlišoval sa zlatý a strieborný monometalizmus.
Pri bimetalizme základom meny boli dva kovy – zlato a striebro. Podľa toho, akým spôsobom bol stanovený
vzájomný vzťah týchto dvoch kovov, existovala tzv. paralelná mena alebo tzv. dvojitá mena.
V prípade paralelnej meny nebol stanovený zákonný pomer medzi zlatom a striebrom, ale tento pomer bol daný
ponukou a dopytom po zlate a striebre.
V prípade dvojitej meny bol pomer medzi menovými kovmi určený zákonom, pričom v cudzine sa platilo iba zlatom
a razenie strieborných mincí bolo obmedzené.
Okrem monometalizmu a bimetalizmu fungovali v dávnejšej histórii ešte ďalšie kovové sústavy, a to trializmus
a symmetalizmus.
V trializme, čiže trimetalickej menovej sústave, boli základom meny tri kovy : zlato, striebro a meď (Egypt, 3.
storočie pred n. l.).
Symmetalizmus bola najstaršia menová sústava, ktorá fungovala v Lýdii v 6. storočí pred n. l. Obiehali v nej mince
zo zliatiny zlata a striebra, ktoré dostali názov elektrón.
b) Každý štát má svoju peňažnú jednotku. V metalickej menovej sústave bolo obsahovou náplňou peňažnej jednotky
množstvo drahého kovu, ktorý bol základom meny. Toto množstvo drahého kovu udávalo nominálnu hodnotu
peňažnej jednotky. Peňažná jednotka je vždy upravená zákonom, ktorý určuje aj jej názov.
c) Spôsob razenia mincí predstavuje určitý systém, v rámci ktorého sa mince nielen razia, ale aj vydávajú do obehu.
Čiže predstavuje ako techniku razenia mincí odrážajúcu sa v tvare a v kvalite mincí, tak aj systém resp. spôsob
vydávania mincí do obehu (plnohodnotné a neplnohodnotné mince).
Úverová menová sústava vlastne nie je samostatnou menovou sústavou, ale je odvodená od metalickej sústavy, od
zlatého alebo strieborného monometalizmu. Je určitým historickým prechodom od tejto sústavy k papierovej
menovej sústave.
Úverová menová sústava je založená na výlučnom alebo prevažujúcom obehu bankoviek vymeniteľných za drahý
kov. Bankovky vznikli ako vlastné zmenky ceduľových bánk, teda ako úverové peniaze. Do obehu sa dostávali pri
poskytovaní úveru a splácaním úveru sa z obehu dostávali. Obeh bankoviek vymeniteľných za drahý kov umožnil
uvoľniť peňažný obeh od viazanosti na zvyšovanie ťažby tohto drahého kovu. Množstvo peňazí sa mohlo
prispôsobovať skutočným potrebám obehu bez ohľadu na to, či sa ťažba drahého kovu zvyšovala takým tempom
ako celkový objem výroby, alebo nie.
Úverovej menovej sústave dominuje obeh úverových peňazí, teda bankoviek, ktoré boli pôvodne vlastné zmenky
depozitných a neskôr aj ceduľových bánk a ktoré slúžili ako úverové peniaze a boli vymeniteľné za menový kov. Do
obehu sa dostávali tiež tak, že emisná (ceduľová) banka reeskontovala obchodné zmenky, ktoré jej postúpili
obchodné banky.
Papierová menová sústava je založená na obehu papierových peňazí, ktoré nie sú zameniteľné za drahý kov.
Z právneho hľadiska môžu mať papierové peniaze v takejto sústave formu nezameniteľných bankoviek, štátoviek
a neplnohodnotných mincí.
Papierové peniaze nezameniteľné za drahý kov môžu plniť funkciu prostriedku výmeny rovnako dobra ako
papierové peniaze zameniteľné, ak nie je ich množstvo v obehu väčšie, ako je nutné pre bezporuchový obeh statkov
246
a služieb. Čiže rozhodujúca je kúpna sila meny. O papierovej sústave teda hovoríme vtedy, keď sú základom
peňažného obehu iba znaky plnohodnotných peňazí, teda papierové peniaze.
Slovenská republika má papierovú menovú sústavu a korunovú menu. Sústavu jej zákonných platidiel, opierajúcich
sa o menovú jednotku Slovenskú korunu, v skratke Sk a v medzinárodnej skratke SKK, tvoria bankovky, obežné
mince. Za stanovených podmienok môžu byť jej súčasťou aj pamätné mince. Slovenská koruna sa člení na 100
halierov, pričom halier predstavuje čiastkovú jednotkovú menu. V obehu sú mince v hodnote 50 halierov, 1 Sk, 2
Sk, 5 Sk a 10 Sk. Bankovky sú vydávané v nominálnych hodnotách 20 Sk, 50 Sk, 100 Sk, 200 Sk, 500 Sk, 1000 Sk
a 5000 Sk. Pamätné mince sú razené spravidla zo zliatiny striebra vysokej rýdzosti s nominálnymi hodnotami
papierových peňazí, bankoviek.
Súčasťou menovej sústavy, avšak nie súčasťou sústavy zákonných platidiel, bývajú aj obchodné mince, ktoré sa
razia zo zliatiny zlata vysokej rýdzosti. V našich podmienkach sa pre ne ustálil názov „dukát“.
2.Menové právo, jeho charakteristika a pramene
Menové právo je pododvetvím finančného práva. Predstavuje, ako čiastkové pozitívno – právne poddodvetvie, súhrn
osobitých finančno – právnych noriem, tzv. menovo – právnych noriem, regulujúcich osobitý druh finančných
vzťahov, tzv. menových vzťahov, teda spoločensko – ekonomických vzťahov spätých s právnym inštitútom meny.
Nie je teda samostatným odvetvím práva, ale je súčasťou jednotného finančného práva. Nie je tiež kodifikované,
rovnako, ako nie je kodifikované finančné právo. Menovo – právne normy sú totiž diverzifikované v právnych
predpisoch rozličnej proveniencie a rozličnej právnej sily, od ústavných právnych predpisov, cez zákony,
podzákonné právne predpisy, a až po normatívne správne akty.
Menové právo je teda pojem slúžiaci na označenie menovo – právnych noriem, vytvárajúcich určitú ucelenú
štruktúru, a sústredených do určitého komplexu, regulujúcich hmotnú aj procesnú stránku finančno – právneho
inštitútu meny. Jeho chápanie a charakterizovanie možno tiež polohovať do zúženej verzie a do rozšírenej verzie.
V užšom zmysle slova, teda v prvom prípade zúženej verzie chápania je za menové právo považovaný výlučne ten
okruh hmotných a procesných finančno – právnych noriem, ktoré upravujú menu a okruh na ňu nadväzujúcich
vzťahov. V tomto prípade ide o tzv. rýdze menové právo či o tzv. čisté menové právo. Tvoria ho právne predpisy
o mene, o menovej sústave, o vydávaní zákonných peňazí, o pravidlách ich obehu, o ich prijímaní a nakladaní
s nimi, o ich reprodukcii a napodobňovaní, o ich ochrane a podobne. Zahŕňame sem aj právne predpisy upravujúce
inštitucionálnu základňu menových vzťahov a menové plánovanie.
V širšom chápaní, teda v rozšírenej verzii, do pojmu menové právo zahŕňame okrem tzv. rýdzeho menového práva
aj okruh devízovo – právnych predpisov, t.j. devízové právo.
Charakterizovať menové právo možno ako :
• autonómne pododvetvie finančného práva,
• transformujúcu sa menovo - právnu reguláciu,
• nekodifikované právne pododvetvie,
• pozitívno – právne pododvetvie,
• súhrn špecifických finančno – právnych noriem, tzv. menovo – právnych noriem,
• súhrn hmotných a procesných menovo – právnych noriem,
• v systéme finančného práva stabilizované pododvetvie,
• nejednotne chápané pododvetvie finančného práva.
Pramene menového práva vo formálnom zmysle slova vytvára súbor menovo – právnych predpisov. Môžu byť
tuzemskej proveniencie aj euroúnijnej proveniencie resp. zahraničnej proveniencie. Štruktúru vnútroštátnych
formálnych prameňov menového práva tvorí predovšetkým Ústava Slovenskej republiky, ktorá zakotvuje právne
postavenie Národnej banky Slovenska ako inštitúcie zodpovednej za národnú menu, zákon o Národnej banke
Slovenska, zákon o bankách, zákon o opatreniach na zabezpečenie prechodu česko – slovenskej meny na slovenskú
menu a o zmene a doplnení devízového zákona (tzv. zákon o menovej odluke), devízový zákon, Obchodný
zákonník, zákon o platobnom styku, Trestný zákon, zákon o priestupkoch, vládne nariadenie o niektorých
opatreniach na zabezpečenie prechodu na slovenskú menu, uznesenie vlády o Stratégii prijatia Eura v Slovenskej
republike, opatrenia Národnej banky Slovenska atď.
247
Pramene tzv. euroúnijnej proveniencie spočívajú v Zmluve o založení Európskeho spoločenstva, a to v znení tzv.
Amsterdamskej zmluvy a tzv. Zmluvy z Nice, Zmluva o Európskej únii, a tiež majú formu dodatkových protokolov
tvoriacich ich súčasť, napr. Protokol o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky,
Protokol o štatúte Európskeho menového inštitútu, Protokol o postupe pri nadmernom schodku, Protokol
o konvergenčných kritériách uvedených v čl. 121 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, Protokol o prechode
do tretej etapy hospodárskej a menovej únie a podobne, avšak najmä formu smerníc a nariadení Rady Európskej
únie. Sú to napr. smernica o cezhraničných prevodoch, nariadenie o zavedení Eura, nariadenie o niektorých
opatreniach súvisiacich so zavedením Eura, nariadenie o denomináciách, špecifikáciách, reprodukcii, výmene
a sťahovaní bankoviek Euro z obehu atď.
Formálnym prameňom menového práva sú aj dvojstranné a mnohostranné medzinárodné zmluvy a dohovory, ktoré
majú menovo – právny obsah, a ktorými je Slovenská republika viazaná, napr. Dohovor o potieraní peňazokazectva.
Tieto, ale aj iné právne predpisy obsahujú menovo – právne normy. Menovo – právne normy sú záväzné pravidlá
správania sa subjektov menových vzťahov. Menové vzťahy, transformujúce sa ich právnou reguláciou na menovo –
právne vzťahy, sú osobitou súčasťou finančno – právnych vzťahov. Vznikajú, menia sa a zanikajú na základe
menovo – právnych noriem. Predstavujú vzájomné a právom regulované previazania subjektov pri realizovaní
menovej politiky štátu.
Menové právo, jeho stav a vývoj, ovplyvňuje činnosť štátu, orgánov Európskej únie a medzinárodných menových
organizácií pri uskutočňovaní cieľov jeho menovej politiky. Jej realizácia je v rukách organizačnej základne
menových orgánov štátu. Determinujú ju však predovšetkým politické orgány a zastupiteľské orgány, najmä činnosť
orgánov Národnej rady Slovenskej republiky, spomedzi výkonných orgánov najmä vláda a ministerstvo financií.
Dominantné postavenie v rámci vetvy odborných orgánov podieľajúcich sa na riadení meny patrí Národnej banke
Slovenska. (ďalej len „NBS“).
Národná banka Slovenska je jedinou správnou a odbornou inštitúciou zodpovedajúcou komplexne za slovenskú
menu. Jej základným cieľom je zabezpečenie cenovej stability, teda vnútornej stability meny. V záujme
zabezpečenia tejto úlohy určuje menovú politiku, vydáva bankovky a mince, riadi, koordinuje a zabezpečuje
peňažný obeh, platobný styk a zúčtovanie dát platobného styku a garantuje starostlivosť o ich plynulosť
a hospodárnosť, vykonáva dohľad nad bezpečným fungovaním bankového sektora a systému a nad vykonávaním
bankových činností, avšak vykonáva aj ďalšie zákonom jej zverené kompetencie v menovej oblasti. Menová politika
ako nástroj na zabezpečenie cenovej stability je kľúčovým inštrumentom NBS, keďže predstavuje súhrn zásad
a opatrení slúžiacich na zabezpečenie stability meny vo vnútroštátnych aj medzinárodných vzťahoch. NBS svoju
činnosť zameriava aj na eliminovanie inflácie, organizovanie hotovostného aj bezhotovostného platobného styku,
i na ovplyvňovanie iných sfér vývoja národného hospodárstva. Menovú politiku pritom určuje Banková rada NBS.
Tá je aj najvyšším riadiacim orgánom NBS a preto určuje aj nástroje na realizáciu menovej politiky a rozhoduje
o menových opatreniach. Medzi tieto nástroje patrí štandardizovaný a raz týždenne pravidelne vyhlasovaný
refinančný či sterilizačný REPOtender, s dobou splatnosti na dva týždne, za úrokovú sadzbu vyhlasovanú
Bankovou radou NBS, jednodňové refinančné a sterilizačné operácie na voľnom trhu za úrokové sadzby
vyhlasované Bankovou radou NBS, emisie pokladničných poukážok NBS, povinné minimálne rezervy s mesačnou
periodicitou vyhodnocovania a intervencie na medzibankovom devízovom trhu.
NBS zverejňuje tiež informácie o menovom vývoji, o schválených zmenách menovej politiky, pričom súčasne
pravidelne polročne a ročne predkladá správy o menovom vývoji Národnej rade Slovenskej republiky.
NBS tiež vydáva bankovky a mince, riadi, koordinuje a zabezpečuje peňažný obeh. Na to disponuje stanovenými
oprávneniami, a to:
• vydávať zákonné peniaze,
• vydávať obchodné mince a zabezpečovať ich razbu na obchodné a zberateľské účely,
• zabezpečovať tlač bankoviek a razbu mincí,
• zabezpečovať správu zásob bankoviek a mincí, dozerať na ich ochranu a bezpečnosť,
• dozerať na úschovu a ničenie tlačových dosiek a razidiel na peniaze,
• riadiť hotovostný peňažný obeh,
• nahrádzať bankovky a mince opotrebované obehom,
• zabezpečovať ničenie neplatných a vyradených bankoviek a mincí.
Zákonné platidlá resp. zákonné peniaze sú platné bankovky a mince, t. j. obežné bankovky a mince, pamätné
bankovky a pamätné mince vydané NBS. Pamätné platidlá sa môžu obchodovať za ceny rozdielne od ich nominálu.
Na obchodných minciach sa nominál neuvádza, ale NBS ich predáva za ňou určenú cenu. Formálne náležitosti
248
obchodných mincí NBS stanovuje v osobitných predpisoch. Takisto každý nový vzor zákonných peňazí sa do praxe
uvádza všeobecne záväzným právnym predpisom, určujúcim technické parametre, vzhľad a ďalšie náležitosti
zákonných peňazí, vrátane dňa ich uvedenia do obehu, ktorý je súčasne rozhodný pre ich určenie za súčasť sústavy
zákonných peňazí. Obdobné právne regulácie sú určené aj na vyhlásenie zákonných peňazí za neplatné a na ich
sťahovanie z obehu, na dobu ich výmeny za platné platidlá, pričom časový interval, stanovený na výmenu peňazí,
nesmie byť kratší ako päť rokov.
NBS vo sfére riadenia hotovostného peňažného obehu vydáva normy stanovujúce najmä pravidlá postupu pri
prijímaní peňazí a pri nakladaní s nimi, vrátane poskytovania náhrad. Absolútna povinnosť prijímať zákonné
peniaze totiž neexistuje, keďže zákonná regulácia umožňuje poskytovať výnimky. Právnické osoby aj fyzické osoby
môžu odmietnuť prijatie platných bankoviek a mincí ak:
• príjemca nemá možnosť skontrolovať si pri preberaní ich správny počet a pravosť, avšak na jeho požiadanie je
platiteľ povinný roztriediť ich podľa nominálnej hodnoty,
• ide o pamätné mince alebo pamätné bankovky,
• ide o mince v takom celkovom množstve alebo zložení podľa nominálnej hodnoty, ktorá je neobvyklá pri
jednotlivých platbách a ich prijatie by si vyžadovalo zvýšené nároky na manipuláciu s nimi vrátane ich triedenia
podľa nominálnych hodnôt, pričom pod neobvyklým množstvom sa chápe viac ako dvadsať kusov mincí
rovnakej nominálnej hodnoty alebo celkove nad tridsať kusov mincí rozličných nominálnych hodnôt,
• ide o poškodené bankovky a mince vrátane obehom opotrebovaných platidiel.
Toto pravidlo podlieha výnimke ak právnické osoby pri hotovostných platbách prijímajú aj platné bankovky a mince
opotrebované obehom, ak sú celé a celistvé.
Celé sú také bankovky, ktorým nechýba žiadna ich časť. Považujú sa za ne aj také, ktorým nechýba žiadna ich časť
a sú zložené z viacerých častí, pričom niet pochybností o tom, že jednotlivé ich časti patria k sebe, napr. podľa
rozličných identifikačných údajov (série a poradového čísla, profilu rezu, tvaru miesta roztrhnutia atď.).
Celistvé bankovky a mince sú tie, ktoré tvoria navonok súvislý neporušený celok.
Obehom opotrebované a poškodené bankovky a mince NBS späť do obehu nevydáva, ale ich sťahuje.
V konkrétnych prípadoch ich nemôžu odmietnuť prijať okrem NBS ani pobočky zahraničnej banky. NBS
a obchodné banky za necelé a inak poškodené bankovky poskytujú na požiadanie náhradu ich výmenou za
nepoškodené platidlá. Neuplatňuje sa tu už tzv. štvrtinový kľúč, ale za necelú bankovku predloženú na výmenu sa
poskytne náhrada len vtedy, ak je zachovaná nadpolovičná a identifikovaná časť bankovky. Veľkosť plochy na
výmenu predloženého zvyšku bankovky sa stanovuje využitím mriežkového meradla, mriežky, rozdeľujúcej plochu
na sto rovnako veľkých políčok, pričom jednotlivé políčka sú usporiadané do desiatich stĺpcov a do desiatich
riadkov. NBS a obchodné banky poskytnú náhradu vo výške nominálnej hodnoty bankovky len vtedy, ak je jej
predložený zvyšok identifikovateľný, celistvý a zakrýva minimálne celú plochu päťdesiatich políčok mriežky
a polovicu plochy ďalšieho políčka. Obchodnými bankami takto vymenené bankovky sa posielajú do NBS, ktorá
skontroluje správnosť ich posúdenia a vyplatenú sumu im uhradí za bankovky, ktoré boli vyhodnotené na výmenu
správne. Osoba, ktorá požaduje vyplatenie náhrady za necelú alebo inak poškodenú bankovku je povinná na
požiadanie poskytnúť písomné vysvetlenie odôvodňujúce spôsob poškodenia a preukázať svoju osobnú totožnosť.
Náhrady NBS a obchodné banky neposkytujú za bankovky a mince:
• zničené a stratené,
• neidentifikovateľné v dôsledku miery poškodenia,
• podozrivého pôvodu, že pochádzajú z trestnej činnosti, alebo že ich poškodením bol trestný čin spáchaný,
• iné, poškodené na účely ich znehodnotenia,
• necelé, ktorých plocha nezodpovedá kritériám na výmenu.
NBS môže v odôvodnených prípadoch na základe žiadosti náhradu za zničené a poškodené platidlá napriek tomu
poskytnúť, ak ide napr. o bankovky pofarbené, zuhoľnatené, nadrobno rozpadnuté, a ktoré teda nie sú celé ani
celistvé a ktoré nebolo možné vymeniť a ani za ne poskytnúť náhradu. V žiadosti musí byť podrobne popísané, ako
došlo k zničeniu bankoviek a mincí.
NBS bezplatne a obchodné banky odplatne poskytujú na požiadanie výmenné služby platných nepoškodených
zákonných peňazí určitých menovitých hodnôt za nepoškodené platné bankovky a mince iných nominálnych
hodnôt. Žiadateľ o výmenu ale v týchto prípadoch nemá nárok na poskytnutie pamätných bankoviek a pamätných
mincí.
249
Bez poskytnutia náhrady obchodné banky a NBS odoberá bankovky a mince vtedy, ak sú im predložené :
• necelé bankovky a mince za ktoré sa neposkytuje náhrada,
• inak poškodené bankovky a mince, za ktoré sa neposkytuje náhrada, vrátane takých, pri ktorých existuje
podozrenie, že pochádzajú z trestnej činnosti alebo že ich poškodenie bolo trestným činom.
Právny režim odoberania falšovaných bankoviek a mincí je regulovaný osobitne, a sankčný režim zabezpečujú
trestno - právne predpisy.
Predkladateľovi odoberaných platidiel sa vystavuje a poskytuje písomné potvrdenie. V jeho prítomnosti sa platidlá
a rovnopis tohto potvrdenia alebo aj jeho vysvetľujúceho vyjadrenia vložia do vhodného obalu zabezpečujúceho ich
proti neoprávnenej manipulácii. Obchodná banka musí bezodkladne zabezpečiť odovzdanie tohto obalu s uvedeným
obsahom NBS. Ak ide o platidlá dávané do súvislosti s trestnou činnosťou, oznamuje sa to aj orgánom činným
v trestnom konaní.
Menovo – právne normy upravujú aj ďalšie okruhy tejto problematiky, vrátane spracúvania bankoviek a mincí pre
iné osoby. Pod tým sa rozumie ich triedenie podľa pravosti, kvality, počtu, nominálnej hodnoty a ich balenie do
obalového materiálu. Osobitnými všeobecne záväznými právnymi normami je regulovaná aj oblasť právnej a inej
ochrany meny.
Bezhotovostný platobný styk gestoruje NBS. Jeho právny rámec poskytuje zákon o platobnom styku naň
nadväzujúce vykonávacie predpisy, ako napr. opatrenie NBS o spôsobe tvorby, štruktúre a zozname konštantných
symbolov používaných v platobnom styku, opatrenie NBS o hlásení predkladanom vydavateľom platobného
prostriedku elektronických peňazí Národnej banke Slovenska, opatrenie NBS o hláseniach predkladaných
prevádzkovateľom platobného systému NBS atď., avšak aj zákon o NBS, príslušné ustanovenia Obchodného
zákonníka o vedení bankových účtov, o opravnom zúčtovaní a o obchodno – záväzkových vzťahoch a Devízového
zákona obmedzujúceho vykonávanie bezhotovostných cezhraničných prevodov iba na vybrané subjekty.
Podstatou bezhotovostného platobného styku je vykonávanie prevodov peňažných prostriedkov najmä na základe
prevodného príkazu, daného príkazcom vykonávacej inštitúcii za účelom prevedenia peňažných prostriedkov
v prospech príjemcu. Tieto prevody u hľadiska ich smerovania môžeme rozlišovať na tuzemské prevody
a cezhraničné prevody.
Prevody peňažných prostriedkov sa realizujú prostredníctvom podnetu na ich vykonanie, majúceho formu
prevodného príkazu. Prevodný príkaz je jedinečný, jednoznačný a bezpodmienečný pokyn príkazcu vydaný
v písomnej alebo v elektronickej podobe vykonávacej inštitúcii na vykonanie prevodu peňažných prostriedkov.
Podľa miery periodicity rozoznávame jednorazový prevodný príkaz určený na vykonanie jedného prevodu
peňažných prostriedkov a trvalý prevodný príkaz, určený na realizovanie opakovaných prevodov. Z hľadiska
smerovania pohybu prevádzaných peňažných prostriedkov rozlišujeme prevodný príkaz na inkaso a prevodný príkaz
na úhradu. Prvý z nich predstavuje pokyn vydaný priamo príkazcom, ktorý je súčasne aj príjemcom, ktorý požaduje
od vykonávacej inštitúcie odpísanie peňažných prostriedkov z účtu majiteľa, ktorý dal vopred svojej vykonávacej
inštitúcii písomný súhlas na takéto odpísanie. Súhlas ale môže dať aj iná osoba oprávnená na disponovanie
s prostriedkami vedenými na účte majiteľa.
Prevodný príkaz na úhradu je pokynom daným priamo príkazcom, v dôsledku ktorého:
• vykonávacia inštitúcia príkazcu odpíše peňažné prostriedky z účtu príkazcu a vykonávacia inštitúcia príjemcu
ich pripíše na účet príjemcu alebo vyplatí hotovosť príjemcovi, alebo
• príkazca zloží hotovosť vo vykonávacej inštitúcii príkazcu a vykonávacia inštitúcia príjemcu ju pripíše na účet
príjemcu alebo vyplatí príjemcovi hotovosť.
V súvislosti s realizáciou bezhotovostného platobného styku vznikajú právne vzťahy, v ktorých vystupujú ako
subjekty príkazca, príjemca, vykonávacie inštitúcie a sprostredkujúce inštitúcie.
Príkazcom je fyzická osoba alebo právnická osoba dávajúca vykonávacej inštitúcii prevodný príkaz.
Príjemcom je fyzická osoba alebo právnická osoba vystupujúca vo vzťahu ako konečný príjemca sumy prevodu
a pre ktorú sú prevedené peňažné prostriedky dané k dispozícii.
Vykonávacou inštitúciou sú právnické osoby, prípadne i fyzické osoby, zabezpečujúce realizáciu prevodov
peňažných prostriedkov medzi príkazcami a príjemcami, pričom vstupujú zásadne do priamych zmluvných vzťahov
s príjemcom a príkazcom. Pri realizácii tuzemského prevodu je ňou NBS, iná banka alebo iná osoba oprávnená
250
vykonávať na území Slovenskej republiky prevody v rámci svojho podnikania alebo činnosti. NBS, banky a tieto iné
subjekty vykonávajú aj cezhraničné prevody, ak majú na to oprávnenie v rámci svojho podnikania alebo činnosti,
ako aj zahraničné osoby oprávnené na výkon cezhraničných prevodov.
Sprostredkujúcou inštitúciou sú osoby zabezpečujúce uskutočňovanie prevodov peňažných prostriedkov medzi
vykonávacou inštitúciou príkazcu a príjemcu, ktoré však zásadne nevstupujú do priamych zmluvných vzťahov
s nimi.. Sú nimi NBS, iné osoby oprávnené na vykonávanie sprostredkúvania prevodov v rámci Slovenskej
republiky v rámci svojho podnikania alebo činnosti, vystupujúce ako prevádzkovateľ v rámci platobného systému.
Cezhraničné prevody realizuje NBS, iná banka, pobočky zahraničných bánk, a aj iné osoby oprávnené na túto
činnosť v rámci svojho podnikania, ak nie sú vykonávacou inštitúciou, ďalej zahraničné osoby oprávnené
sprostredkúvať cezhraničné prevody, ak sa zúčastňujú na realizácii cezhraničného prevodu a v takom prípade nie sú
vykonávacou inštitúciou.
Prevod sa realizuje obyčajne presunom peňazí z účtu na účet v bezhotovostnej forme, avšak spravidla tromi
metódami, a to odpísaním z účtu príkazcu, zložením hotovosti príkazcom a pripísaním na účet príjemcu, a výplatou
hotovosti príjemcovi. Teda prevodom sú aj operácie, keď obaja, príkazca a príjemca, alebo iba jeden z nich, nemajú
vo vykonávacej inštitúcii zriadený účet. Prevod sa vtedy uskutočňuje v hotovostnej forme. Ak nemá príkazca vo
vykonávacej inštitúcii vedený účet, hotovosť v nej zloží alebo poukáže na účet príjemcu. Ak nemá vo vykonávacej
inštitúcii otvorený účet príjemca peňažnej platby, tá mu platbu vyplatí zo svojho vnútorného účtu určeného na tieto
účely. (4)
3.Menový štandard a jeho vývoj
Vývoj menových vzťahov je možné sledovať nielen z hľadiska menovej sústavy, v rámci ktorej tieto menové vzťahy
fungujú, ale i z hľadiska tzv. menového štandardu.
Menový štandard je určitý materiálny základ, z ktorého sa mena a jej charakteristika odvíja.
Základom meny môžu byť drahé kovy (zlato, striebro – monometalizmus alebo bimetalizmus) alebo papierové
peniaze nezameniteľné za drahý kov.
V novodobej histórii možno zaznamenať dve základné podoby menového štandardu:
• zlatý menový štandard,
• štandard mien nezameniteľných za zlato.
Zlatý menový štandard
Zlatý štandard bol zavedený najskôr vo Veľkej Británii, neskôr sa ujal v prevažnej väčšine vyspelých krajín. Britské
mincové číslo bolo viac ako 100 rokov regulátorom ceny zlata - až do 30. rokov 20. storočia, kedy sa regulátorom
trhu zlata stala americká úradná cena zlata.
Zlatý štandard sa historicky vyvíjal v troch variantoch:
• štandard zlatej mince,
• štandard zlatého zliatku,
• štandard zlatej devízy.
Niekedy sa štandard zlatého zliatku a štandard zlatej devízy označujú pojmom modifikovaný zlatý štandard.
Štandard zlatej mince fungoval od polovice 70. rokov 19. storočia do 1. svetovej vojny. Bol charakterizovaný týmito
črtami:
• voľné razenie zlatých mincí,
• výmennými prostriedkami boli zlaté mince, bankovky a šeky,
• existovala úplná vnútorná i vonkajšia vymeniteľnosť bankoviek za zlato,
• bol povolený voľný vývoz a dovoz zlata,
• používali sa fixné menové kurzy na základe zlatej parity,
• množstvo peňazí v obehu bolo determinované produkciou zlata a jeho tokmi medzi krajinami.
Štandard zlatej mince zrušila väčšina krajín v priebehu 1. svetovej vojny. Zlaté mince boli stiahnuté z vnútorného
peňažného obehu a slúžili len ako rezerva pre medzinárodné platby. Menšiu časť zlatých mincí tezaurovalo
obyvateľstvo. Vydávanie zlatých mincí bolo zastavené a bola zrušená výmena bankoviek za zlato.
251
Po skončení 1. svetovej vojny sa mnohé krajiny usilovali o opätovné zavedenie zlatého štandardu. Viacerým z nich
sa to aj podarilo, avšak len vo variantoch modifikovaného zlatého štandardu.
Tie krajiny, ktoré zlato mali, zaviedli štandard zlatého zliatku, tiež nazývaný aj ako štandard zlatého jadra. Zlato pri
ňom slúžilo ako menová rezerva a vymeniteľnosť bankoviek za zlato bola limitovaná – mohli sa vymieňať len
v množstve, ktoré zodpovedalo celému zliatku, t. j. 12,4 kg rýdzeho zlata.
Krajiny, ktoré zlato nemali, alebo ho mali len málo, prešli na štandard zlatej devízy. Znamenalo to, že ich meny boli
viazané na meny vymeniteľné za zlato (libra šterlingov a americký dolár), teda na tzv. zlaté meny. Krajina vždy
musela mať v rezerve určité množstvo takejto „zlatej meny“ a vymeniteľnosť domácej meny za zlato bola možná
len cez „zlatú menu“.
Veľká depresia 30. rokov ukončila všetky snahy o obnovu zlatého štandardu a krajiny ho postupne opúšťali – v roku
1931 Veľká Británia a Japonsko, v roku 19323 USA, v roku 1936 Francúzsko, Holandsko a Švajčiarsko.
V polovici 30. rokov sa prestali raziť plnohodnotné zlaté mince ako súčasť obiehajúcej peňažnej masy.
Po 2. svetovej vojne sa zlatý štandard obnovil v podobe zlatého dolárového štandardu, ktorý vlastne predstavoval
špecifický variant štandardu zlatej devízy. Tento sa však dosť podstatne odlišoval od foriem uplatňovania štandardu
zlatej devízy v 20.
Zlatý dolárový štandard fungoval od zavedenia bretton-woodskeho menového systému. Názov systému je odvodený
od amerického mesta Bretton-Woods, kde sa 1. až 22. júla v roku 1944 konala medzinárodná menová konferencia
o usporiadaní povojnových menových vzťahov vo svete.
Bretton-woodsky menový systém fungoval na týchto základných zásadách:
a) Boli stanovené pevné menové kurzy, ktoré sa udržiavali pomocou intervencií centrálnych bánk na devízových
trhoch v krajinách mimo USA. Odchýlky od menovej parity (+ - 1 %) boli možné len so súhlasom Medzinárodného
menového fondu (MMF).
b) Menové parita jednotlivých krajín boli stanovené pomerom ku zlatu alebo k americkému doláru. Čiže zlato
a americký dolár tvorili tzv. menový tandem.
c) Členské štáty sa zaviazali, že budú za menové rezervy považovať nielen zlato, ale aj rezervy držané v dolároch
(pôvodne aj v librách šterlingov).
d)USA sa pritom zaviazali vymieňať doláre za zlato podľa určeného pevného kurzu, nie však jednotlivcom, ani
obchodným bankám, ale iba centrálnym bankám členských štátov Medzinárodného menového fondu (MMF).
Systém zlatého dolárového štandardu pomohol v prvom desaťročí svojho fungovania stabilizovať menovú situáciu
v zúčastnených krajinách a prispel k zabezpečeniu žiadúcej úrovne medzinárodnej likvidity. Mal však už od
počiatku svoje nedostatky, ktoré sa postupne stále viac prehlbovali.
Vyplývalo to najmä z tej skutočnosti, že postavenie amerického dolára ako jedinej meny priamo vymeniteľnej za
zlato bolo postupom času čoraz ťažšie udržať napriek radu opatrení, a to ako zo strany samotných USA, tak aj zo
strany ostatných vyspelých krajín. Stále markantnejšie sa začali prejavovať také negatíva, ako napríklad zosilnenie
inflačných procesov, nereálnosť devízových kurzov, nereálnosť ceny zlata a pod. Až na začiatku 70. rokov zlatý
dolárový štandard, ako posledná verzia zlatého menového štandardu vôbec, prestal fungovať.
Štandard mien nezameniteľných za zlato
Dvojitá devalvácia amerického dolára (v r. 1971 a 1973) zavŕšila proces rozkladu bretton-woodskeho menového
systému a došlo k odpútaniu mien od zlata. Zlatý dolárový štandard bol vystriedaný štandardom mien
nezameniteľných za zlato.
Zásady fungovania nového systému boli formulované na menovo-finančnej konferencii predstaviteľov členských
krajín MMF v hlavnom meste Jamaiky – Kingstone v januári 1976. Odvtedy sú menové vzťahy charakterizované
týmito hlavnými črtami:
• americký dolár prestal byť hlavnou menou vo svetovej ekonomike,
• zlato definitívne stratilo postavenie menového kovu,
• upustilo sa od fixných menových kurzov a fungujú rôzne podoby pohyblivého menového kurzu – floatingu,
• parita jednotlivých mien sa už neurčuje vo vzťahu ku zlatu, ale k jednotlivým národným, resp. nadnárodným
menám.
252
Prvou nadnárodnou menovou jednotkou, ktorá bola zavedená ešte v rámci fungovania bretton-woodskwho
menového systému, boli SDR.
SDR (Special Drawing Rights – osobitné práva čerpania) možno charakterizovať ako menový inštitút dohodnutý
v rámci MMF pre okruh členov, ktorí prijmú jeho štatút.
SDR sú doplnkovou zložkou medzinárodných menových rezerv a medzinárodnej likvidity, emitovanou účastníkom
podľa osobitných rozhodnutí MMF vo forme prídelov. Zároveň sú nadnárodnou menovou jednotkou, ktorá
nahradila menové zlato.
K dohode o zavedení SDR došlo na výročnej schôdzi MMF v Rio de Janeiro v roku 1967.
Pôvodne bola jednotka SDR viazaná na zlato (0,888671 g rýdzeho zlata), v roku 1974 MMF upustil od väzby SDR
na zlato a pre hodnotenie SDR bola zvolená tzv. technika štandardného koša. Štandardný kôš mien bol zostavený
ako súbor 16 mien podľa podielu (váh) jednotlivých krajín na svetovom obchode. V roku 1981 bol tento menový
kôš zúžený na kôš piatich mien: amerického dolára, libry šterlingov, nemeckej marky, francúzskeho franku
a japonského jenu. Keďže ide o meny, ktorých kurz sa mení pod vplyvom rôznych objektívnych i subjektívnych
činiteľov, mení sa, pláva aj kurz SDR.
Prostriedky SDR národných menových orgánov môžu byť použité okrem operácií s MMF len na úhrady iným
menovým orgánom v zahraničí, a to pre vyrovnanie platobnej bilancie.
4.Medzinárodné menové inštitúcie
I keď bretton-woodska etapa vo vývoji medzinárodného menového štandardu bola ukončená a zmenili sa zásady
fungovania menových vzťahov vo svete, naďalej pokračuje činnosť inštitúcií, ktoré vznikli v dôsledku rokovaní
v Bretton-Woods. Ide o Medzinárodný menový fond a Medzinárodnú banku pre obnovu a rozvoj, ktorá sa
v priebehu vývoja rozrástla o ďalšie medzinárodné finančné inštitúcie a tvorí s nimi tzv. skupinu Svetovej banky. (5)
Medzinárodný menový fond, MMF (International Monetary Fund, IMF) je špecializovanou organizáciou OSN. Bol
založený Dohodou o MMF vo Washingtone 22. 7. 1944 a jeho činnosť začala 27. 12. 1945, keď 29 krajín podpísalo
články súhlasu schválené na konferencii v Bretton-Woods a nadobudli platnosť jeho stanovy. MMF začal
s finančnými operáciami 1. marca 1947.
Základné zásady, úlohy a poslanie MMF sú vymedzené v jednotlivých článkoch Dohody (Articles of Agreement).
Podľa nich poslanie MMF spočíva v nasledovnom:
1. Podporovať medzinárodnú menovú spoluprácu prostredníctvom stálej inštitúcie.
2. Uľahčovať rozmach a vyrovnaný rast medzinárodného obchodu a prispievať tak k dosahovaniu a udržiavaniu
vysokej miery zamestnanosti a reálnych príjmov.
3. Podporovať stabilitu výmenných kurzov.
4. Napomáhať vytváranie mnohostranného platobného systému a odstraňovať obmedzenia vymeniteľnosti.
5. Poskytovať členským krajinám s primeranými zárukami dočasné všeobecné zdroje Fondu za účelom adaptácie
ich platobných bilancií bez toho, aby sa museli uchyľovať k obmedzeniu ohrozujúcemu národnú a medzinárodnú
prosperitu.
6. V súlade s uvedenými bodmi obmedzovať dĺžku trvania a zmierňovať rozsah nerovnováhy medzinárodných
platobných bilancií členských krajín.
Medzinárodný menový fond neposkytuje pôžičky na financovanie rozličných rozvojových projektov a investícií, ale
len dočasné prostriedky na prekonanie hlavne krátkodobých problémov spojených s nerovnováhou platobnej
bilancie.
Dlhodobejšie formy, resp. špecializované a účelovo zamerané dlhodobé úverovanie sa uskutočňuje prostredníctvom
úverových facilít. Ide v podstate o účelovo vyčlenené prostriedky na vyrovnávanie dlhodobejšieho deficitu platobnej
bilancie, ktorý má mimoriadne negatívne dopady na medzinárodné ekonomické vzťahy.
Medzinárodný menový fond poskytuje devízové úvery v rámci rezervnej tranše, základných úverových tranší
a celého radu ďalších finančných facilít.
Rezervná tranša (Reserve Tranche) sa čerpá vo výške 25 % členskej kvóty v SDR alebo v národných menách
členských štátov MMF. Znamená v podstate automatické odčerpávanie zdrojov pre potreby platobnej bilancie.
MMF nemá možnosť ovplyvniť členské štáty pri jej čerpaní, ale môže dodatočne žiadať dôkazy potreby čerpania.
253
Úverové tranše (Credit Tranches)predstavujú najstaršiu a najrozšírenejšiu facilitu. Úvery z tejto tranše sú
k dispozícii štátom v štyroch tranšiach, z ktorých každá predstavuje 25 % ich kvóty.
Prvá úverová tranša sa čerpá na základe predloženia oficiálnych požiadaviek po predchádzajúcom prerokovaní
s príslušnými odbornými útvarmi MMF. Používa sa na stabilizáciu celkovej nerovnováhy v národnom hospodárstve
(v oblasti menovej a finančnej). Postup pri jej poskytovaní je oveľa voľnejší ako pri schvaľovaní ďalšieho čerpania.
Pri vyšších tranšiach je čerpanie úveru viazané na zabezpečenie určitého stabilizačného programu (tzv.
arrangement) s presne vymedzenými cieľmi. Uzatvára sa dohoda o pohotových zdrojoch, tzv. pohotovostná dohoda,
Stand-by Arrangement SBA), pri ktorej nejde o jednorazový nákup prostriedkov, ale krajine sa vyčlenia pohotové
zdroje na vyrovnanie krátkodobého schodku platobnej bilancie pri deficitoch cyklického alebo dočasného charakteru
a na posilnenie devízových rezerv. Doba trvania pôžičky sa pohybuje od 12 do 18 mesiacov, čerpanie
v štvrťročných intervaloch je viazané na plnenie stanovených kritérií (tzv. performance criteria). Členská krajina
môže čerpať len vydelenú čiastku a ďalšie čerpanie môže nastať až po predložení dôkazov o plnení
národohospodárskeho programu a hlavných ukazovateľov. Dobu splatnosti SBA je možné predĺžiť na 4 až 5 rokov.
Na podporu strednedobých programov, ktoré vo všeobecnosti prebiehajú 3 roky, slúži rozšírená služba MMF
Extended fund facility (EFF). Táto pôžička pomáha prekonať ťažkosti s platobnou bilanciou, vyplývajúce z reforiem
a zo štrukturálnych problémov. Kritériá sú podobné ako pri SBA.
Na zníženie chudoby vo vytypovaných krajinách podporou programov na podstatné a trvalé zlepšenie
platobnej bilancie je určená pôžička Poverty Reduction and Growth Facility (PRGF). Kritériá pôžičky spĺňa
osemdesiat krajín s najnižším príjmom. Pôžička sa vypláca počas 3 rokov, ročná úroková miera je pol percenta a jej
splatnosť je 10 rokov.
V roku 1996 vznikla iniciatíva pre zadĺžené najchudobnejšie krajiny – Heavily Indebted Poor Countries (HIPC)Initiative. Predstavuje mimoriadnu pomoc vybraným krajinám určenú na zníženie zahraničného dlhu na prijateľnú
úroveň. Bez nej by obsluha dlhu znamenala aj prehĺbenie zadĺženia. Do iniciatívy je zapojený Parížsky klub a ďalší
veritelia.
Pre riešenie mimoriadnych problémov platobných bilancií sú určené napríklad:
- Compensatory Financing Facility (CFF), ktorej podstatou je vyrovnávacie financovanie schodku platobnej
bilancie, ktorý vznikol v dôsledku rastu cien dovážaných obilnín,
- Supplemental Reserve Facility (SRF), ktorá znamená finančnú pomoc pri rozsiahlej krátkodobej finančnej potrebe
z náhlej a ničivej straty dôvery na finančných trhoch. Prirážka k úrokovej miere 3 až 5 percent má tlačiť na čo
najrýchlejšie splatenie.
Contingent Credit Lines (CCL) je určená krajinám, ktoré nie sú zatiaľ v problémoch, ale hrozia im zvonka. Táto
pôžička má zabrániť rozširovaniu krízy.
Členstvo v MMF umožňuje čerpať v podstate tri druhy pôžičiek a úverov, resp. inej pomoci:
1. Automatický nákup konvertibilných mien do výšky 25 % kvóty za ekvivalent národnej meny v rámci tzv.
rezervnej tranše, ktorá sa považuje za devízové aktívum člena. Nemá povahu úveru a nezakladá povinnosť spätného
odkúpenia ani platieb úrokov či manipulačných poplatkov.
2. Devízové úvery na princípe tzv. swapových operácií, v rámci ktorých členská krajina získava za určitých
podmienok a na určitú dobu požadovanú zahraničnú menu výmenou za zodpovedajúci ekvivalent svojej národnej
meny podľa kurzu evidovaného MMF. Pri splatení člen spätne od MMF odkupuje svoju národnú menu.
V týchto prípadoch je vlastne presnejšie hovoriť nie o čerpaní a splácaní úverov, ale o kúpe požadovanej
vymeniteľnej meny a o spätnom odkúpení vlastnej meny. Zmyslom takýchto operácií je, aby sa členská krajina
v prípade, že jej hrozí deficit platobnej bilancie a nemá dostatočné množstvo voľne vymeniteľných mien, nemusela
uchyľovať k administratívnym obmedzeniam s negatívnymi dôsledkami pre medzinárodný obchod. To je osobitne
aktuálne v krajinách s nedostatočnými rezervami voľne vymeniteľných mien a pre ktoré je obťažné, nákladné
a niekedy nemožné získať vymeniteľné meny na voľnom trhu.
3. Devízové úvery čerpané prostredníctvom SDR.
Čerpanie pôžičiek a úverov v MMF môže byť podmienené a nepodmienené.
254
Medzi nepodmienené formy čerpania patrí hlavne emisia prostriedkov SDR na dlhodobé obdobie na základe
rozhodnutia Zboru guvernérov. Dochádza k nemu pri potrebe dopĺňať medzinárodné rezervy a iné zdroje rozvoja
svetového obchodu. Prídely sa určujú členským krajinám na základe výšky ich členskej kvóty.
Pri podmienených formách čerpania ide hlavne o čerpanie pôžičiek s dobou splatnosti 3 – 5 rokov.
I keď základné poslanie MMF zostáva zachované, veľa sa v jeho mechanizme muselo prispôsobiť zmeneným
podmienkam súčasnosti. Ozývajú sa aj kritické hlasy k jeho fungovaniu, zostáva však stále zastrešujúcou inštitúciou
medzinárodných menových vzťahov a ako taká má svoj význam a opodstatnenie.
Skupinu Svetovej banky tvoria:
Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj,
Medzinárodná finančná korporácia,
Medzinárodné združenie pre rozvoj,
Mnohostranná agentúra pre investičné záruky a
Medzinárodné centrum pre urovnávanie investičných sporov.
Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj – International Bank for Reconstruction and Development (IBRD) vznikla
spolu s MMF a členstvo v nej bolo podmienené členstvom v MMF. Bola založená Dohodou o IBRD vo
Washingtone dňa 22. júla 1944 a jej činnosť oficiálne začala 25. júna 1946.
IBRD dlhodobými úvermi pomáha rozvoju a štrukturálnej prestavbe ekonomík svojich členov.
Jej prvoradou úlohou bolo urýchliť obnovu vojnou zničeného hospodárstva, a to hlavne európskych krajín. Po
skončení povojnovej obnovy v Európe sa aktivita banky presunula do rozvojových krajín, kde sa k finančnej pomoci
pridružila i technická pomoc a poradenská činnosť.
Banka poskytuje úvery vládam i súkromným firmám, pokiaľ sa za ne vláda zaručí, za výhodnejších podmienok ako
komerčné banky. Úvery IBRD sú prevažne zamerané na rozvoj energetickej základne, dopravy a priemyslu,
niektoré sú určené aj na financovanie štrukturálnych hospodárskych zmien členských krajín s cieľom zvýšiť ich
stabilitu, efektívnosť a orientáciu na trhový systém.
IBRD získava väčšinu prostriedkov emisiou obligácií a ich umiestňovaním na svetových finančných trhoch – jej
cenné papiere patria k najbezpečnejším na svete. Ďalším zdrojom banky je podielový kapitál členských krajín
a nerozdelený zisk. Vlády členských štátov však kupujú akcie, ktorými získavajú podiel v banke, iba za zlomok ich
skutočnej hodnoty. Zvyšný kapitál, ktorý nie je krytý finančnými prostriedkami, nemožno použiť ako zdroj úverov.
IBRD neplatí svojim členom žiadne podiely na hospodárskych výsledkoch, ale túto časť zisku používa na podporu
aktivít Medzinárodného združenia pre rozvoj.
Medzinárodná finančná korporácia – International Finance Corporation (IFC) vznikla v roku 1956 s cieľom
napomáhať rozvoju súkromného sektora, a to najmä v menej rozvinutých členských krajinách. Je pridružená
k IBRD, má však samostatnú právnu subjektivitu.
Poslaním IFC je napomáhať rozvoj súkromného sektoru, a to najmä v rozvojových krajinách a vytvárať tak
protiváhu verejnému sektoru.
Pri financovaní kladie dôraz na spoluúčasť domáceho kapitálu a pomáha rozvíjať miestne kapitálové trhy prílevom
medzinárodného kapitálu. Poskytuje pôžičky na rozvojové projekty bez záruk vlád príslušných krajín, vyhľadáva
investičné možnosti, pomáha pri príprave odborníkov a realizuje poradenskú činnosť. Potrebný {apitál si
zabezpečuje hlavne emisiou obligácií v členských krajinách.
IFC využíva na administratívu a iné služby personál IBRD, má však aj neveľký vlastný personál pre právne
a operatívne otázky.
Medzinárodné združenie pre rozvoj – International Development Association (IDA), bolo založené v roku 1960 ako
dcérska organizácia IBRD.
Hlavnou úlohou IDA je sprístupniť finančné prostriedky aj pre tie krajiny, pre ktoré sú úvery IBRD nevýhodné
vzhľadom na podmienky, ktoré sú s ich poskytovaním spojené.
255
IDA sa zaoberá financovaním projektov, ktoré nie sú zaujímavé pre súkromný kapitál. Poskytuje dlhodobé úvery (s
dobou splatnosti až 50 rokov) za veľmi zvýhodnených úrokových podmienok.
Nejde pritom o poskytovanie humanitárnej pomoci, ale predovšetkým o postupné vytváranie takých podmienok, aby
tieto krajiny boli samy schopné zvyšovať životnú úroveň svojich obyvateľov.
Okrem úverovej pomoci IDA poskytuje technickú pomoc poradenskou činnosťou, napomáha zvyšovať kvalifikáciu
pracovníkov rozvojových krajín atď.
Zdrojmi IDA sú okrem členských podielov aj príspevky najvyspelejších krajín a dotácie zo ziskov IBRD.
Agendu IDA vykonáva aparát IBRD, ktorej prezident je tiež na čele IDA. Podmienkou pre členstvo v tejto
organizácii je členstvo v IBRD.
Mnohostranná agentúra pre investičné záruky – Multilateral Investment Guarantee Agency (MIGA) bola založená
v roku 1985 ako medzinárodná rozvojová organizácia, ktorá vyvíja svoju činnosť v rámci skupiny Svetovej banky
a spolupracuje s poisťovateľmi investícií.
Jej činnosť je zameraná predovšetkým na poskytovanie finančných záruk na exportné investičné úvery do
rozvojových krajín a na priame investície zo zdrojov financovaných bez úverov.
MIGA poskytuje finančné záruky z vlastného kapitálu, resp. využíva sponzorovanie zahraničnou poisťovňou, ktorá
sa na základe poolovej dohody zúčastňuje na záruke, resp. poistení priamej investície v určitej krajine.
MIGA aktívne ovplyvňuje najmä rozvoj proexportne zameraného investovania v konkrétnych krajinách, rozvíja
sponzorovanie (spolu s krajinami OPEC a s veľkými poisťovňami ) na garančných a poisťovacích trhoch. Systém
sponzorovania (sponzorship scheme), resp. spolupoisťovania podmieňuje rozsiahlejšie investovanie súkromného
kapitálu aj v rizikových oblastiach.
Prevzatie záruk, prípadne sponzorovanie záruk, sa sústreďuje na riziká, ktoré hrozia v krajine prijímajúcej pôžičku
alebo priamu zahraničnú investíciu. V podstate môže ísť o nasledovné riziká:
• riziko zoštátnenia,
• riziko administratívneho zásahu štátnej moci (napr. možnosť nepotvrdenia alebo neprevzatia kontraktu na
rozsiahlu investíciu),
• politické riziká,
• riziká súvisiace so živelnými pohromami,
• rozsiahle dopravné riziká.
Medzinárodné centrum pre urovnávanie investičných sporov – International Center for Settlement of Investment
Disputes (ICSID) dopĺňa aktivity skupiny Svetovej banky tým, že poskytuje služby pre zmierovacie konanie pri
riešení sporov súvisiacich s investíciami. Z členstva v takejto inštitúcii nevyplývajú nijaké finančné povinnosti vo
forme členských príspevkov, resp. kapitálových vkladov.
5.Európska menová únia
Súčasná podoba Európskej menovej únie (EMÚ) je výsledkom dlhodobého vývoja.
Myšlienky súvisiace s plánmi na zjednotenie Európy boli na rôznych medzinárodných fórach interpretované ešte
pred 2. svetovou vojnou. Hoci spočiatku mali tieto plány predovšetkým bezpečnostnú motiváciu, z dnešného
pohľadu je zjednotená Európa bez riešenia menových otázok nemysliteľná.
Po 2. svetovej vojne sa otázka zjednotenia Európy znova začala nastoľovať, a to hlavne zo strany Francúzska
a Nemecka, ale záujmy na tomto zjednotení mali aj malé západoeurópske krajiny. Motiváciou bolo riešenie nielen
vojensko-politických, ale aj ekonomických otázok. I keď sa zjednotenie Európy nedosiahlo a v západnej Európe sa
vykryštalizovali spočiatku osobitné zoskupenia, vývoj sa uberal v smere odbúravania vzájomných bariér
a k vytváraniu predpokladov pre spoločné riešenie všetkých zásadných otázok, vrátane menových.
V roku 1967 došlo k spojeniu troch zmlúv (Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, Euroatomu a EHS) do jedného
zoskupenia – Európskeho spoločenstva.
256
Európske meny boli po roku 1945 usmerňované bretton-woodskym menovým systémom, v ktorom mal dominantné
postavenie americký dolár. Prvé úvahy o vzniku EMÚ sa zaznamenali v druhej polovici 60. rokov v dôsledku
oslabujúcej sa dôvery v americkú menu.
V decembri 1969 na schôdzi Európskeho výboru inicioval západonemecký kancelár Willy Brandt zónu menovej
stability v Európe , ktorá by chránila európske meny od turbulencií bretton-woodskeho menového systému. Na
základe tohto podnetu vznikla v marci roku 1970 komisia vedená luxemburským ministerským predsedom
a ministrom financií Pierrom Wernerom, ktorá v októbri 1970 preložila Rade ministrov a Európskemu spoločenstvo
tzv. Wernerovu správu.
Wernerova správa vymedzila hlavné črty EMÚ, ktoré sa mali podľa pôvodných predpokladov dosiahnuť v priebehu
10 rokov:
1. fixing kurzov členských krajín a následné zavedenie jednotnej meny,
2. zavedenie jednotnej menovej politiky Európskeho systému centrálnych bánk,
3. založenie inštitúcie, ktorá by signifikantne ovplyvňovala hospodársku (najmä rozpočtovú) politiku
členských krajín,
4. úplná liberalizácia pohybu kapitálu.
V auguste 1971 prestal byť americký dolár vymeniteľný za zlato a bretton-woodsky menový systém skolaboval.
Hlavné európske krajiny akceptovali v apríli 1972 systém tzv. „menového hada“, ktorý stabilizoval výmenné kurzy
mien vnútri Európskeho spoločenstva a umožňoval určité výkyvy kurzov voči americkému doláru (v rozpätí +, - 2,
25 %). Išlo o tzv. spoločný floating voči americkému doláru, ale s udržovaním úzkeho kurzového rozpätia pre
kurzové výkyvy vo vzájomných vzťahoch (+ resp.- 1,125 %). Dodržiavanie tohto pásma malo byť zabezpečené
vzájomnými menovými intervenciami.
Prvá ropná kríza v roku 1973 poznačila mnohé európske krajiny recesiou a infláciou. Čoraz viac krajín nemohlo
dodržať podmienky „menového hada“ a tak začali hlavné európske meny používať pohyblivý kurz a plán
o európskej menovej únii upadol na nejaký čas do zabudnutia a obdobie rokov 1973 – 1977 bolo obdobím menovej
lability v Európe.
Nutnosť spoločnej ochrany proti destabilizačnému krízovému pôsobeniu amerického dolára v medzinárodných
menových vzťahoch bola stále aktuálnou a po Kingstonskej menovej dohode (Kingston je hlavným mestom
Jamajky)sa hľadal spôsob sformovania európskeho menového systému za nových podmienok.
Ideový návrh na zriadenie nového európskeho menového systému (EMS) predložili nemecký spolkový kancelár
Helmut Schmidt a francúzsky štátny prezident Valéry Giscard d´Estaigne na schôdzke Rady EHS 7. apríla 1978,
pričom tento návrh bol schválený v júli 1978 v Brémach (Bremen). Hlavné črty EMS obsahuje rezolúcia Európskej
rady schválená v decembri 1978 a celý systém nadobudol platnosť a účinnosť 13. marca 1979.
Základným poslaním EMS bolo stabilizovať ekonomické a menové vzťahy na medzinárodnej úrovni, preto pre tento
systém boli pri jeho vzniku vytýčené nasledovné ciele:
a)
podporovať európsku integráciu a zvýšiť zamestnanosť prostredníctvom určitej stability devízových
kurzov,
b)
zabezpečiť vyššiu menovú stabilitu krajín EMS,
c)
vytvoriť podmienky na dosiahnutie EMÚ.
EMS bol založený na troch pilieroch – na tzv. nenárodnej menovej jednotke (European Currency Unit, ECU), ďalej
na mechanizme kurzovej regulácie a napokon na úverovom mechanizme.
Základnou zložkou EMS bola jednotka ECU, ktorá fungovala ako spoločná mena bez emisie a obehu hotovosti. Jej
fungovanie možno charakterizovať nasledovne:
• používala sa ako platobný prostriedok medi centrálnymi bankami členských krajín v súvislosti s intervenčnými
operáciami a medzivládnymi úvermi poskytovanými na tieto účely,
• pomocou nej sa vymedzovali hodnoty tzv. stredných kurzov mien členských krajín v určitých pásmach
oscilácie,
• plnila úlohu zúčtovacej jednotky vo všetkých oblastiach činnosti mechanizmu EMS,
• pomocou nej sa vymedzovali aj rezervné aktíva členských krajín.
Pri určovaní hodnoty ECU ako platobného prostriedku sa vychádzalo z tzv. koša mien členských krajín, pričom
každá mena bola zastúpená určitým podielom. Tento menový kôš bol popísaný ešte v roku 1978 (nariadenie Rady
257
ES z 18. decembra 1978) a zrušený 3. januára 1995. Mal sa pravidelne hodnotiť a meniť. V skutočnosti sa to stalo
len dva razy – 17. septembra 1984 a 21. septembra 1989.
Metodika určovania ECU však nebola jednotná. Zo spomínaného koša mien sa vychádzalo pri určovaní hodnoty
ECU ako platobného a zúčtovacieho prostriedku. Pokiaľ však išlo o určenie ECU ako rezervnej meny, tu sa
vychádzalo z ceny zlata a z priemerného kurzu amerického dolára. A to narážalo hneď od začiatku na určitú
ťažkopádnosť funkčnosti ECU ako jednotného ekonomického hodnotového meradla. Európske štáty nemohli
priamo ovplyvniť ani cenu zlata, ani menový kurz amerického dolára, a preto nemalo ani využívanie ECU
v uvedenom smere zabezpečenú trvalú budúcnosť.
Mechanizmus kurzovej regulácie (European exchange rate mechanism, ERM) predstavoval systém, ktorým sa
v rámci EMS udržiavali jednak vzájomné kurzy mien členských krajín, jednak sa udržiavali kurzy týchto mien voči
ECU. Dialo sa tak intervenčnými nákupmi a predajmi národných mien príslušných centrálnych bánk na ich
národných devízových trhoch. Intervencie prebiehali pri dosiahnutí kritickej hodnoty tzv. ukazovateľa divergencie.
Úverový mechanizmus spočíval na poskytovaní troch druhov úverov. Boli to:
• veľmi krátkodobé úvery poskytované na princípe swapových operácií medzi centrálnymi bankami za účelom
intervenovania na devízových trhoch,
• krátkodobá podpora na financovanie prechodných deficitov platobných bilancií, ktoré spôsobili
nepredvídateľné udalosti alebo nepriaznivý konjunkturálny vývoj,
• strednedobá pomoc na financovanie vážnejších porúch platobných bilancií členských štátov, viazaná na
splnenie určitých podmienok.
EMS sa postupne zdokonaľoval smerom k vytvoreniu podmienok pre dosiahnutie EMÚ.
Závažným aktom na ceste k naplneniu tohto cieľa bolo vydanie „Delorsovej správy“ v roku 1989, ktorá obsahovala
podnety na vytvorenie EMÚ. V decembri 1991 sa najvyšší predstavitelia štátov Európskeho spoločenstva na svojom
stretnutí v Maastrichte dohodli na spoločnej stratégii prístupu k menovej únii. Táto stratégia bola schválená
podpísaním zmluvy, v ktorej sa už konkretizovali etapy a cesty k EMÚ. Ratifikácia zmluvy prešla dvoma krízami,
až napokon vstúpila v platnosť v novembri 1993 Maastrichtská zmluva o Európskej politickej, hospodárskej
a menovej únii, čím sa zároveň Európske spoločenstvo premenilo na Európsku úniu.
Časový harmonogram formovania EMÚ bol podľa Maastrichtskej zmluvy rozdelený do troch hlavných etáp.
V prvej etape (ráta sa od júla 1990 do konca roku 1993) sa upevňovala menová spolupráca medzi centrálnymi
bankami jednotlivých krajín, ktorá vyústila k odsúhlaseniu spoloč

Kolektiv autorů „AKTUÁLNÍ PROBLÉMY VEŘEJNÉ SPRÁVY V

Transkript

Podobné dokumenty

výzva ano 2011 - ANO, bude líp

zde

PDF verze - Brozkeff

Prohlášení účastníka Jméno a příjmení: Adresa trvalého bydliště

Strategické cile SA - Smart Administration

program - Divadlo Petra Bezruče

Výbuch vrbětické sopky - ukázka

Zápis jarní porady předsedů samospráv 2016