Ložek_Lukáš-2010-Kňazi_farnosti_Lukáčovce

Lukáš
Ložek
KŇAZI
FARNOSTI
LUKÁČOVCE
Lukáš Ložek
PUBLICA
1
Predná obálka:
v strede – farský kostol sv. Jána Nepomuckého
v Lukáčovciach,
vľavo – kostol sv. Anny v Alekšinciach,
vpravo – kaplnka Panny Márie na Andači.
Lektori: ThLic. Daniel Dian
ThDr. Ladislav Belás
Autor: Lukáš Ložek
[email protected]
A. D. Narodenie Pána, Vianoce 2010
ISBN 978-80-894-81-06-4
EAN 9788089481064
2
Na úvod
Správcov našej farnosti bolo doposiaľ najmenej
27, súčasný je už dvadsiaty ôsmy. Avšak na
koľkých z týchto duchovných vodcov si ešte
spomenieme? Páni farári: terajší dp. Uváček,
pred ním Lehocký, Válek, Herényi, dekan Bača,
kaplán Tomašovič, dekan Klčo, a už len
málokto sa rozpamätá ešte aj na Petráška a pred
ním na Lelkesa... Ale čo ďalej?
Publikácia Lukáčovce 1264-1994 nám ponúka
zoznam kňazov, ktorí u nás účinkovali, no
vyskytli sa tu malé chybičky pri časovej
lokalizácií jednotlivých osobností. Podobne
tomu bolo aj v predošlej knižke Historia obce
Lukáčoviec z r. 1936, kde sa vôbec prvýkrát
verejnosť dozvedá aspoň mená tu prítomných
kňazov počas dejín. Ale tento zoznam opäť nie
je úplný, chýba ešte prvých 6 farárov. Mená tiež
neboli správne zaznamenané, ale fakt, že
konečne niekto farníkom – obyvateľom obce
predkladá
aspoň
tieto
stručné
údaje
o predošlých
dušpastieroch,
bol
naozaj
úctyhodný. Za túto prácu si iste zasluhuje
3
poďakovanie kňaz Peter
Rus,
rodák
z Lukáčoviec, autor publikácie, ako aj jeden z
farárov obce, Jozef Lehocký, spoluautor vyššie
spomenutej knihy, ktorá vznikala pri príležitosti
730. výročia prvej písomnej zmienky o našej
obci.
Stále sa však ani z týchto zdrojov nedozvedáme
niečo viac o predchodcoch nášho súčasného
pána farára a práve toto sa mi stalo inšpiráciou;
zistiť o všetkých kňazoch čo najviac. Iste,
publikácií, listín a prameňov nie je mnoho, ale
ako zistíme, možno budeme z mnohých faktov
aj prekvapení. Azda najviac k tomuto všetkému
prispelo úžasné dielo Ľudovíta Némethyho
Series parochiarum, ktoré dodnes nenachádza
obdoby. Je to podrobný súpis všetkých farností
a farárov ostrihomskej arcidiecézy, kam kedysi
patrila aj naša farnosť. Údaje o kňazoch tu
siahajú neraz až do 13. storočia!
Názov tejto publikácie však naznačuje niečo
viac. Prvé strany sa budú venovať téme kňazov
– farárov, ktorým sa farnosť Lukáčovce stala
pôsobiskom počas jej celých známych dejín.
Druhá časť knihy pojednáva o kaplánoch, ktorí
4
popri veľkých osobnostiach farárov nadobúdali
u nás skúsenosti do svojho ďalšieho života, keď
aj oni raz budú viesť vlastné farnosti. V
záverečnej časti chcem upriamiť pozornosť na
kňazov – či už známejších a podnes žijúcich ale
tiež na nepoznaných – ktorí pochádzajú,
prípadne v našej farnosti majú korene.
Vám, milí čitatelia – rodáci, farníci, priatelia –
ponúkam tieto informácie o duchovných
osobnostiach, ktoré neodmysliteľne patria
k dejinám našej farnosti. Veď v mnohom
prispeli k duchovnému rastu našich predkov,
veľa vykonali pre celú Cirkev, nemalo by sa
preto na nich zabúdať.
Vďaka patrí pánu Vincentovi Fačkovcovi, za
jeho spomienky na našich kňazov, počnúc
pánom dekanom Klčom. Pán Boh zaplať aj
lektorom tohto diela, otcovi Danielovi Dianovi
i pánu opátovi Ladislavovi Belásovi, za to, že si
popri vlastných povinnostiach našli čas
a prispeli svojimi námetmi ku skvalitneniu
diela.
autor
5
Obsah
Na úvod ......................................................... 3
Obsah ............................................................ 6
Farári pôsobiaci vo farnosti ....................... 11
Ján CAPRICORNI.................................. 11
Mikuláš HAJNOSS................................. 15
Ján PERISTORI...................................... 16
Ján PAZSITNI........................................ 16
Tomáš MRAZIN..................................... 17
Ján SIMÓ ............................................... 17
Peter MOHOSS........................................ 18
Ján ZIMAN............................................. 19
Martin BILINSZKY................................ 21
Juraj GÖRÖG ......................................... 21
Juraj KOBIDA........................................ 25
František Ladislav MOTESSÉNYI.......... 26
Gašpar DÁVID ....................................... 26
6
Ján TORNER.......................................... 31
Michal SÁRFICZKY .............................. 33
Václav FRIMMEL.................................. 34
Štefan MÉSZÁROS ................................ 36
Anton FRITSCH..................................... 36
Ondrej BUDATINSZKY.......................... 39
Adolf LELKES ....................................... 41
Augustín PETRÁŠEK............................. 43
Ján KLČO............................................... 48
Cyril TOMAŠOVIČ................................ 53
Jozef BAČA ........................................... 55
Štefan HERÉNYI.................................... 65
Ondrej VÁLEK....................................... 66
Jozef LEHOCKÝ.................................... 68
Marian UVÁČEK ................................... 69
Kapláni pôsobiaci vo farnosti ..................... 72
Jozef LÁCZAY....................................... 73
7
Juraj RUDNAY ...................................... 74
Jozef SZIGÓ........................................... 75
Juraj CSMELKO .................................... 75
Martin LABUDA.................................... 76
Ján PROHÁSZKA .................................. 77
Jozef Štefan TAHY................................. 77
Martin ARGALÁSY ............................... 79
Jozef UHLÁRIK ..................................... 79
Andrej KRNCSEK.................................. 80
Štefan BARTOSS ................................... 81
Pavol BOSSÁNYI .................................. 81
Jozef MARKOVICS ............................... 82
Juraj FÁNDLY ....................................... 83
Matúš Andrej JUSZKÓ........................... 85
Štefan AUGUSTÍNI................................ 85
Matúš SKALA........................................ 87
Ján KASZANICZKY.............................. 87
8
Ján KUDLATYÁK ................................. 88
Anton KUDLÍK ...................................... 89
Ján SPERLÁK ........................................ 89
Norbert BUNCSEK ................................ 90
Ulrich HORVÁTH.................................. 93
Matúš SZEGÉNY ................................... 94
Albert RENDÁR..................................... 94
Ambróz VESZPRÉMI ............................ 95
Félix STEFANOVICS ............................ 96
Gerhard MATYASOVSZKY ..................... 98
Dezider STEFUNKA .............................. 99
Kapistrán POSPECH .............................. 99
Kňazi pochádzajúci z farnosti .................. 101
Móric KORENCHY.............................. 101
Peter RUS............................................. 103
Daniel DIAN ........................................ 112
Peter HOLEC ............................................. 124
9
Jozef ZACHAR .................................... 129
Ondrej ZEMKO.................................... 132
Záver ......................................................... 133
Litánie k patrónovi farnosti Lukáčovce,
svätému Jánovi Nepomuckému................ 134
Chronologicky zoradený zoznam farárov
pôsobiacich v Lukáčovciach ..................... 140
Chronologicky zoradený zoznam kaplánov
pôsobiacich v Lukáčovciach ..................... 142
Použitá literatúra...................................... 144
10
Farári pôsobiaci vo farnosti
Ján CAPRICORNI (čítame Kaprikorni,
preklad: kozorohý)
Bol farárom v Lukáčovciach medzi rokmi 1630
– 1634. V roku 1630 sa o ňom zmienil vizitátor
Wolfgang Érsekujváry (meno je možné preložiť
ako Novozámocký). Ján sa nezúčastnil synody,
ktorá sa konala v Trnave z podnetu vtedajšieho
ostrihomského arcibiskupa, kardinála Petra
Pazmáňa . (Bolo to 4. a 5. októbra 1630 a práve
vtedy kardinál oslavoval svoje 60. narodeniny.)
Ďaĺší vizitátor, ktorý ho spomína, je Ján
Solnensis (toto meno by sa dalo preložiť ako
Žilinský). Tento o ňom vraví, že trpel
podagrou, čo je starší a latinský názov pre
chorobu dnu (tiež lámka, pakostnica).
Bol ale Ján naozaj prvým kňazom v našej
farnosti? Iste nie, veď prvé písomné doloženie
o farnosti máme už zo začiatku 14. storočia!
Kto ho teda predchádzal v službe veriacim?
11
Aké udalosti je dôležité si v našich dejinách
pripomenúť?
Ďaľších 13 rokov bola farnosť Lukáčovce
vakantná – neobsadená. Niet sa veľmi čomu
čudovať. Kňazov v tej dobe nie je mnoho,
situácia v Uhorsku v 17. storočí je zložitá. Má
to súvis s protestantmi, ale tiež s Tureckými
vpádmi. Aj z týchto dôvodov je prvý známy
farár v našej farnosti po protestantskom
rozmachu uvádzaný až v roku 1630. Nie, že by
dovtedy farnosť neexistovala, ba práve naopak.
Usporiadanou farnosťou sú však Lukáčovce
historicky datované už tristo rokov predtým, (r.
1332) a vtedy ju spravuje kňaz Pavol. On je
teda, de facto, skutočne prvým doloženým
duchovným našej farnosti. Iste tu bola farnosť
založená už skôr, ale tento rok je prvým
doloženým na základe dokumentov.
Pre Alekšince bude iste cenná listina datovaná
už do r. 1323, kde sa uvádza ohraničenie
usadlosti v Rišňovciach a Alekšinciach. Tu je
tiež prvá zmienka o farskom kostole sv.
Mikuláša v Rišňovciach, ktorý slúžil ako
Rišňovčanom tak Alekšinčanom. V tom čase
12
farnosť spravuje kňaz rovnakého
s patrónom kostola – Mikuláš.
mena
Pôvodný prvý chrám v Lukáčovciach sa síce
spomína až v roku 1397, no tiež ide len o prvú
písomnú zmienku! Zaiste tu stál už predtým,
veď ako by mohla vyzerať farnosť bez kostola?
Historik Péterffy spomína, že bol postavený
ešte niekedy v dobe dvanásteho a najneskôr
začiatkom 14. storočia a je postavený ku cti sv.
Martina vojaka a biskupa. O budove farského
úradu zmienky nemáme. Úvahy o tom, že by to
mohlo byť v kaštieli sú takmer vylúčené,
pretože existovali nariadenia dané samotným
uhorským kráľom, že fara musela byť
lokalizovaná v blízkosti kostola. Kde to presne
bolo, nevieme. Z istotou vieme, že kostol bol
situovaný v centre dnešného cintorína. Na
tomto mieste dnes stojí veľká socha kríža. Aj vo
vizitácií z r. 1630 máme o kostole správu, že
zaujíma významné, popredné miesto. Naozaj,
lokalita cintorína je jeden z najvyššie
položených bodov v okolí. Ak by aj tak, aspoň
na istý čas, kňazi prebývali v kaštieli, museli
tam byť až niekedy po r. 1450, pretože približne
v tejto dobe bol kaštieľ postavený. Kde bývali
13
dovtedy, pre nás zostáva záhadou. Nepokladám
za potrebné viac sa rozpisovať o starom
pôvodnom kostole. Veď, napokon, to ani nie je
cieľom tejto skromnej knižočky. Dosť
podrobne sa správami o vizitáciách nášho
chrámu
venovali
autori
publikácie
o Lukáčovciach z r. 1994 na s. 15 – 17.
V roku 1550 sa takmer na celých 60 rokov (do
r. 1608) aj ku nám dostávajú protestanti,
a všetko, čo je katolícke, preberajú. Aj preto sa
nezachovali údaje o kňazoch tu účinkujúcich
dovtedy, hoci farnosť jestvovala už viac ako
200 rokov. Nemáme tiež informácie alebo
aspoň stručný menný zoznam duchovných –
evanjelikov. Práve v r. 1608 nitriansky biskup
Valentín Lepéš, za čo mu patrí nesmierna
vďaka, prinavracia našu farnosť, Lukáčovce,
katolíkom. Tento biskup sa vyznačoval
skutočne veľkou katolizáciou, či skôr
rekatolizáciou celej svojej diecézy. Podarilo sa
mu prinavrátiť mnohé farnosti do pôvodnej,
Katolíckej cirkvi.
14
Mikuláš HAJNOSS (č. Hajnoš)
Prvýkrát je o ňom zmienka ako o farárovi
v Urminciach v rokoch 1630 – 1634. V roku
1630 ho spomína vizitátor Wolfgang
Érsekujváry. Aj tu koná v r. 1634 vizitáciu Ján
Solnensis. V roku 1647 sa už spomína ako farár
v Lukáčovciach, je zapísaný v zozname, ktorý
nechal vyhotoviť Juraj Lippay. U nás pôsobil
10 rokov, do r. 1657. Odtiaľto odchádza do
Solčian. Koľko rokov tam účinkoval nie je
známe. Vizitátor Ján Cherlay o ňom stručne
zaznamenáva: Starý a čulý.
Zaujímavé je, že v roku 1657 nachádzame
v istom zozname tiež meno Samuel Hajnos.
Zrejme pôjde o tú istú osobu, o Mikuláša, ktorý
toto meno mohol občas použiť. Vizitátor Ján
Cherlay o jeho spravovaní farnosti Lukáčovce
poznačuje: Je tu doposiaľ otcom, z nich je
jedným z najstarších. S farníkmi vychádza
dobre.
Nasledujúcich 16 rokov je lukáčovská farnosť
opäť vakantná.
15
Ján PERISTORI (tiež Periszlay, Perislói,
preklad: holubica)
Vysvätený bol ako rehoľník, ale nie je uvedené
v akej reholi. Do ostrihomskej arcidiecézy bol
prijatý 21. 3. 1663 a určený za farára do
Horných Vesteníc pri Prievidzi, kde v ťažkých
podmienkach vedie farnosť 3 mesiace. 14. 10.
1665 bol určený za farára v Myjave, kde bol do
roku 1668. Potom pôsobil od 17. 6. 1669
v Studienke (neďaleko Závodu), a od 22. 2.
1673 do roku 1675 v Lukáčovciach. Je to po
prvýkrát,
keď
poznáme
presný dátum
účinkovania v našej farnosti.
Ján PAZSITNI (č. Pažitný)
Pochádzal z Grobu. V r. 1668 sa stal bakalárom
a r. 1669 magistrom filozofie. Od 13. 11. 1674
bol farárom v Krásne pri Topoľčanoch, potom
od 20. 6. 1675 do r. 1677 v Lukáčovciach
a v rokoch 1677 – 1680 v Urminciach. 6. 4.
1690 bol ustanovený za farára v Myjave, avšak
protestanti mu zabránili ujať sa úradu. 21. 4.
1691 sa stal farárom v Klíži a napokon 24. 4.
16
1692 v Háji pri Turčianskych Tepliciach, kde je
do roku 1693.
Tomáš MRAZIN
O ňom máme len tú zmienku, že v r. 1677
účinkoval v tunajšej farnosti. Či to bol celý rok
alebo len pár mesiacov, presne od kedy do
kedy, nevieme.
Po tejto stručnej správe nastáva až 23 – ročné
ticho. Čo sa medzitým dialo, zostáva
tajomstvom. Opäť pravdepodobný nedostatok
kňazov zapríčinil, že o duchovnú správu
farnosti sa nemal kto postarať. Toto sa ale mení
na prelome storočí....
Ján SIMÓ (č. Šimó)
Od roku 1685 spravuje farnosť Ružindol. V r.
1686 je ustanovený za farára do Nitrianskej
Blatnice, kde je do roku 1690. Od 13.
septembra 1700 pôsobí už v Lukáčovciach. Kde
bol tých 10 rokov počas svojej pastorácie
zostáva neznáme. Toho roku ho navštevuje a
koná vizitáciu Imrich Pongrácz. Poznamenáva:
17
Zdržiava sa alkoholu a snaží sa vychádzať
s farníkmi. Vo svojich obyčajoch je prostý. Od
23. apríla 1701 je v Modrovej (17 km od
Piešťan) a od 29. apríla 1702 v Merašiciach,
kde pôsobí do 9. 4. 1712.
Peter MOHOSS (č. Mohoš, preklad: mechový)
Teológiu vyštudoval v dnes už neexistujúcom
seminári sv. Vojtecha v Trnave. 5. júna 1694
bol vysvätený za kňaza. Od 23. 5. 1698
účinkuje v Modrovke. Tu v roku 1700 koná
vizitáciu Jozef Pongrácz, ktorá však nebola
písomne zaznamenaná. Od 13. 4. 1701 pôsobí
v Lukáčovciach a začína tu odvtedy viesť
matriku. Pastoračne je činný až do roku 1708.
Potom odchádza do Jabloňoviec, kde ako farár
zomiera v januári 1714.
František Komlóši, ostrihomský kanonik, píše
v roku 1896 zaujímavú knihu, ktorej obsahom
boli dejiny ostrihomských arcibiskupských
škôl. Tu sa o Lukáčovciach dozvedáme doteraz
nikde nepublikované skutočnosti, ktoré súvisia
tiež z matrikou, ktorú pán farár Mohoš začal
18
písať. O Lukáčovciach sa tu píše okrem iného
aj nasledovné:
Toto miesto mohlo byť dejiskom bojov, čo
potvrdzujú nasledovné fakty: zo zeme boli
vykopané ľudské kosti a našli sa mince z
Rákocyovho povstania. Od 4.5. do 24.9. 1707
chýbajú záznamy v matrike.
Práve tieto matričné údaje môžu potvrdiť boje,
ktoré sa zaiste dotkli aj nášho okolia.
Informácie o prvých kňazoch sú síce skromné,
avšak Pán Boh zaplať aj za to, čo je. Čím ďalej
sa totiž do dejín vyberieme, zisťujeme, že je k
dispozícií toho menej, a je to pochopiteľné.
Preto sa aj tu často stretávame s osobami,
o ktorých mnoho nevieme, no mnoho museli
urobiť, a to ako pre našu farnosť, tak všade tam,
kde boli poslaní.
Ján ZIMAN
Teológiu absolvoval v generálnom jezuitskom
kolégiu v Trnave. 12. marca 1688 bol
vysvätený za kňaza. Od 26. 5. 1694 účinkuje
ako farár vo Veľkých Uherciach. Od r. 1708
spravuje farnosť Lukáčovce, a tu sa po prvý raz
19
spomínajú už tieto filiálky: Čab, Sila, Alekšince
a Andač. Do roku 1787, nevedno presne odkedy
a predpokladá sa, že od začiatku 17. storočia,
patria k farnosti tiež: Nové Sady, Malé Zálužie
a majere v týchto okolitých chotároch – Lahne,
Tŕnie, Hanczov, Pancsova. Lahne a Tŕnie patria
pod farnosť Lukáčovce do dnešných čias.
Lokalita zvyšných usadlostí nie je známa, ale
starí Lukáčovčania by si snáď ešte spomenuli
na akési obydlie, ktoré stálo v oblasti našich
hájov. Je možné, že práve tu sa nachádzal jeden
z majerov.
V roku 1713 vykonáva Pavol Zichy vizitáciu,
v ktorej zaznačuje niekoľko zaujímavých
detailov zo života kňaza a farnosti:
Už 28 rokov sa stará o veriacich. Žiada
uľahčenie, pretože nestačí na toľkých farníkov.
Nekatolíckych duší svojou pracovitosťou
a úsilím obracia 96.
Je aktívny až do r. 1719. Či u nás zomrel,
prípadne pôsobil ešte aj na ďalších miestach a
čo presne vizitátor myslel pod uľahčením,
nevieme. Možno prosil, aby mu na pomoc
poslali kaplána, prípadne inú výpomoc. Ale ako
vidíme, vlastným úsilím (a samozrejme Božím
riadením) dokázal obrátiť 96 obyvateľov svojej
20
– našej farnosti. Pravdepodobne išlo najskôr
o evanjelikov, ktorých tu do začiatku 17.
storočia, dokiaľ tu bola farnosť evanjelická,
bolo ešte zrejme dosť. O podobnom, ale ani
o menšom úspechu už iné údaje nenachádzame.
Môžeme však dúfať, že nebol jediný, komu sa
podarilo priviesť do Cirkvi ďalších ľudí.
Martin BILINSZKY (č. Bilinský)
Pochádzal až zo Spišského Podhradia. Máme
o ňom však len týchto niekoľko skromných
informácií: V roku 1715 sa stáva bakalárom
a o rok neskôr magistrom filozofie. Až ako
absolvent týchto predmetov (už po dokončení
ich štúdia) začína navštevovať, už predtým
spomínaný, seminár sv. Vojtecha, ktorý
dokončuje v r. 1718. 10. februára roku 1719
prichádza do Lukáčoviec, kde zostáva tri roky,
do r. 1722.
Juraj GÖRÖG (č. Gereg, preklad: Grék)
Pochádzal z Trenčina. 13. 11. 1718 začal
študovať filozofiu v seminári Juraja Séčeniho v
21
Budíne, ktorý dostal po ňom názov –
Széchenyianum. V roku 1720 odchádza na
štúdium teológie, ktoré je zase pomenované
podľa svojho zakladateľa – Juraja Selepčéniho
– Szelepcsényianum v Trnave, kde za 3 roky
dokončuje štúdium a stáva sa bakalárom.
Kňazskú vysviacku prijíma 21. 3. 1722. Už 18.
septembra, len pol roka po ordinácií, prichádza
ako mladý farár do Lukáčoviec, kde pôsobí
celých 25 rokov, až do svojej smrti. V r. 1731
sa stáva dekanom radošinského dekanátu.
V tom istom roku 26. novembra vizituje farnosť
František Zichy. V správe z vizitácie, ktorá sa
nám zachovala aj do dnešných čias, sa už
spomína škola v Lukáčovciach, ktorá vznikala
za pomoci a prispenia nitrianskeho biskupa
Ladislava Adama Erdödiho. Jednalo sa o školu
cirkevnú – farskú. Tou bola do r. 1945. Dal
postaviť kaplnku ku cti Panny Márie Šaštínskej.
Náš rodák – kňaz Peter Rus – vo svojej knižke
o Lukáčovciach spomína, že jej bol zasvätený
hlavný oltár, a bočný sv. Jánovi Nepomuckému.
Tu je veľmi vhodné pripomenúť, že Ján
Nepomucký bol svätorečený len 2 roky
predtým (1729)! Takže už od tohto obdobia
môžeme hľadať našu farskú úctu k práve
22
čerstvo kanonizovanému svätcovi. Vďaka za to
iste patrí práve pánu dekanovi Jurajovi
Görögovi.
Starý kostol v Lukáčovciach bol pre veriacich,
najmä tých starších, neprístupne postavený – až
na samom vrchu kopčeka – a tým prekážal
hojnej účasti veriaceho ľudu. Preto bola táto
kaplnka postavená asi pri terajšej záhrade p.
učiteľa – organistu. Ním mal na mysli Štefana
Pacha. Táto záhrada sa nachádzala na mieste
medzi dnešnou školou a požiarnou zbrojnicou,
v malom parku, kde socha Panny Márie
pripomína miesto približnej lokalizácie tejto
kaplnky. Poslednou informáciou je to, že
kaplnka bola dokončená v r. 1733 z milodarov
ľudu. Taktiež dal postaviť kaplnku v Čabe,
ktorá stála niekde v miestach dnešného
cintorína. Táto kaplnka bola zasvätená Všetkým
svätým a bola postavená z pálených tehál. Nad
oltárom bola vežička zo štyrmi okienkami.
Záznamy kanonickej vizitácie prezrádzajú, že
bohoslužba sa tu konávala na slávnosť
Všetkých svätých. Kaplnka bola približne 7,5 m
vysoká, široká asi 1,85 m a dlhá 5,6 m.
Aj v Alekšinciach sa veľmi dobre stará o jemu
zverených veriacich a zrejme v roku 1742 je tu
23
dokončená kaplnka sv. Anny, ktorej výstavbu
zabezpečili miestny šľachtici – Neppelovci.
Tento rok však nie je úplne spoľahlivý, pretože
v múzeu v Hlohovci existuje pečať, ktorá bola
v Alekšinciach kedysi používaná a datovaná
bola do r. 1729 a na tejto pečati je znázornená
sv. Anna. Rok 1742 sa akosi omylom spomína
ako čas dostavania, pretože v tom roku, presne
9. 8., prichádza sufragánny ostrihomský biskup
Adam Majthényi do Alekšiniec a posvätil tu
oltárny obraz, ktorý sa nachádzal na hlavnom
oltári. Činnosť kaplnky taktiež podporoval
nitriansky biskup Ján Gustíni. Podľa informácií
z vizitácií boli vtedy v kaplnke pochovaní
členovia šľachtického rodu, 3 dospelí a jedno
dieťa. Táto kaplnka bola o 60 rokov prestavaná
na väčší chrám – kostol, ktorý dodnes, už po
viac ako 200 rokoch, slúži na duchovné potreby
veriacich. Dekan Juraj Görög zomiera 1. 9.
1747. Predpokladá sa, že je tu i pochovaný.
Bol v poradí už desiaty kňaz, ktorý účinkoval tu
a je tak aj prvým písomne doloženým kňazom,
ktorý u nás zomiera. Svojou dlhou a činorodou
pastoráciou sa môže radiť medzi najdlhšie
pôsobiacich kňazov vo farnosti Lukáčovce
vôbec.
24
Juraj KOBIDA
Narodil sa v obci Bobot, v trenčianskom kraji.
V Bobote sa do dnešnej doby nachádza rod
Kobidových, môže ísť o jeho veľmi vzdialenú
rodinu. V r. 1733 je bakalárom, v r. 1734 sa
stáva magistrom filozofie v seminári Marianum
v Trnave. Tu tiež absolvoval teológiu v r. 1736.
Potom presne 10 rokov účinkuje v Krásne pri
Topoľčanoch (18. 9. 1737 – 1747) a od 18. 9.
1747 funguje už ako farár a tiež radošinský
dekan v Lukáčovciach. V r. 1755 u nás prebieha
kanonická vizitácia, presne 12. 5., ktorej je,
pochopiteľne, účastný. Aj túto môžeme nájsť
v archíve farského úradu. Naša farnosť sa mu
stala posledným pôsobiskom, keďže 18. 5.
1761, po 14. rokoch dušpastierskej služby
u nás, zomiera a je možné, že tu je pochovaný.
Pravdepodobne vďaka nemu máme do
dnešných čias vo veľmi dobrom stave
zachovanú monštranciu. Bola vyrobená v roku
1750. Tým pádom je to zrejme posledný
liturgický predmet či posledná vec vôbec, ktorá
sa zachovala ešte z čias existencie chrámu sv.
Martina.
25
František
Ladislav
MOTESSÉNYI
(č. Motešéni, preklad: z Motešíc, motešický)
Narodený v Banskej Štiavnici. Bakalárom sa
stal v roku 1747 v seminári Marianum (Trnava)
a o rok neskôr je magistrom filozofie. Teológiu
ukončil po 4 rokoch, v r. 1752, v seminári sv.
Štefana v Trnave. 24. 2. 1753 je poslaný do
Nového Mesta nad Váhom a figuruje tu ako
kaplán. 9. júna 1757 sa stáva farárom vo
Veľkých Ripňanoch. Následne, od 2. júna 1761
do 1. októbra 1765, kedy zomiera, pôsobí
v Lukáčovciach. Je tu aj pochovaný. V knižnici
na fare je niekoľko kníh, ktoré mu patrili – sú
ním podpísané.
Gašpar DÁVID
Narodil sa, ako sa uvádza, síce v Čachticiach,
no rod Dávidovcov pochádza z Turčianskeho
Petra (kúsok od Martina). Jeho otec, Gabriel
Dávid, až ako 80 – ročný prestupuje na
katolícku vieru. (Doslova je napísané, že sa
zriekol Luterovej sekty.) Ako mladík študoval
u Žigmunda Berényiho, biskupa v Päťkostolí
26
(maď. Pécs). Stáva sa chýrnym sudcom
v turčianskom regióne. Rozhodol sa stať
kňazom a v roku 1753 absolvoval štúdium
rétoriky v Bratislave. Ďalej študuje v seminári
sv. Štefana v Trnave v roku 1756 a už v roku
1757 je bakalárom a tiež magistrom filozofie.
Prvú teológiu absolvuje v roku 1758. Na druhú
časť teológie, resp. na pokračovanie v ďalších
štúdiách, bol pre mimoriadne nadanie poslaný
do Ríma a tu sa stáva doktorom filozofie
a teológie. V dnešnej dobe by sa jeho meno, na
základe tohto absolvovaného štúdia, na
akademickej pôde vyskytovalo v tejto forme:
PhDr. ThDr. Gašpar Dávid, PhD. Po ukončení
vyššieho štúdia sa vracia späť do Uhorska a je
ustanovený vtedajším arcibiskupom prímasom
Františkom Barkóczym za jeho osobného,
takpovediac
dvorného
kaplána.
Po
arcibiskupovej smrti je dosadený za farára do
Lukáčoviec. Bolo to presne 5. 10. 1765, štyri
dni po smrti jeho predchodcu, a účinkuje tu
požehnaných 24 rokov. Do r. 1770 postavil
súčasnú budovu fary. Vtedajší nitriansky biskup
Ján Gustíni sa taktiež podieľal na podpore tejto
stavby. Dr. Dávid je tiež publikačne činný. V r.
1771 tlačou vychádza jeho kázeň, ktorú zostavil
27
na počesť zakladateľa Rehole školských bratov,
piaristov – Reč ke cti a chwále welkého
patriarchy, svatého otca Jozeffa Kalasankcya.
Tlač prebehla v Trnave, a druhé vydanie bolo
hotové po 60. rokoch, v r. 1831. Túto reč alebo
kázeň povedal v Nitre, v kostole sv. Ladislava,
u piaristov, 24. augusta 1769, v predvečer
sviatku. Hlavný celebrant svätej omše bol
kanonik Ján Sajtler. Iste musel byť pán farár
chýrnym rečníkom, pretože inak by si ho sem
z príležitosti sviatku sv. Jozefa Kalazanského
nepozvali ako slávnostného kazateľa. Už
z názvu dokážeme vyčítať, že reč bude písaná
v dobovej slovenčine. Kázeň je možné si ešte aj
dnes prečítať v tejto pôvodine s dobrou
zrozumiteľnosťou. V roku 1772 sa stáva
dekanom. V roku 1773 postihuje obec Čab
epidémia cholery. Bola to jedna zo silnejších
vĺn. Zomrelo vtedy 46 ľudí. Na pamiatku obetí
cholery urobili občania finančnú zbierku na
vystavanie morového stĺpu, ktorý tu stojí od
toho roku po súčasnosť. Dnes je táto
pamätihodnosť
chránená
pamiatkovým
ústavom. Nápis na morovom stĺpe je
nasledovný:
28
Ludex Steph Panak Et. Comunit Csabe Cura:
Gaspari David De THS-Peter Erexit 1773 R.
1881.
Preklad: Ľudovít Štefan Panák so spoločnosťou
v Čabe, za podpory Gašpara Dávida
z Turčianskeho Svätého Petra dal postaviť
1773, renovácia 1881.
Vidíme, že jedným z prvých významných činov
pána dekana bolo poskytnutie prostriedkov na
postavenie tohto stĺpu z úcty k zosnulým.
Mimochodom, obec Čab bola vtedy len
nedávno zriadenou farnosťou a dovtedy to bola
filiálka Lukáčoviec. V roku 1775 je pán dekan
poslaný vykonať vizitáciu k Františkánom do
Hlohovca. Avšak aj on bol onedlho (po 5
rokoch) vizitovaný. V roku 1780 prichádza do
Lukáčoviec, k nemu na faru, ostrihomský
arcibiskup Jozef Batthyány, podľa ktorého sa
kanonická vizitácia nazýva Batániho (visitatio
Batthyaniana). Tu Gašpar Dávid predkladá
údaj, že rod Dávidovcov sa vyskytuje už za čias
Bela IV. (pol. 13. st.). Vizitácia sa aj dnes, po
230 rokoch nachádza vo farskom archíve a je
v dobrom stave, zodpovedajúcom náležitej dobe
od jej spísania. Tá je, pochopiteľne, v latinskom
jazyku a spísal ju pravdepodobne sám dekan.
29
Vynakladá veľké úsilie a v roku 1780 začína
stavať nový kostol, pretože starý už bol
nevyhovujúci svojim stavom a nedostačujúci
kapacitou. Dekan Gašpar Dávid vedie
mimoriadne aktívny život a až do svojej smrti
neúnavne pôsobí v Lukáčovciach. Vtedajší
panovník Jozef II. bol zvedavý koľkým ľuďom
vlastne vládne. Na jeho pokyn sa v roku 1784
koná sčítanie ľudu. Lukáčovce vtedy mali 552
obyvateľov, Alekšince 506. Dokončenia stavby
kostola sa pán dekan nedožil, zomiera totiž 4.
júla 1789. Pochovaný bol na miestnom
cintoríne. Vo farskej knižnici môžeme nájsť
niekoľko kníh, v ktorých vidíme jeho podpis.
Ide o publikácie, ktoré vlastnil a zostali po ňom
na pamiatku vo farskej knižnici po dnešné časy.
Vráťme sa nachvíľu ku kostolu. Prečo bol
zasvätený práve sv. Jánovi Nepomuckému?
Bude to z dôvodu, že jeden z bočných oltárov
starého kostola sv. Martina mu bol zasvätený
tiež. Tento svätý bol obľúbený medzi veriacimi
v 18. storočí natoľko, že aj v spomínanej
kaplnke Panny Márie Šaštínskej si našiel
miesto. Veď
nakoniec išlo o čerstvo
kanonizovaného svätca (19. 3. 1729). Úctu
k nemu šírili ako panovníci a vznešené
30
šľachtické rody tak aj biskupi celej Európy.
Ďalšou zaujímavosťou môže byť spojitosť s
vizitáciou, ktorá sa konala 24. mája 1780. To je
len 8 dní po sviatku sv. Jána Nepomuckého. Aj
práve vybraný termín konania vizitácie mohol
tiež prispieť k tomu, aby bol kostol zasvätený
veľmi obľúbenému a novému svätcovi, kňazovi
zo susedných Čiech. Obľúbenosť, pravda, rástla
najskôr v rodnom kraji a postupne prechádza na
širšie okolie.
Či sa už vtedy u nás začínali práce na kostole
alebo to bolo až neskôr v tom roku, dozvedeli
by sme sa to snáď práve z tejto vizitácie.
Ján TORNER
Pôvodom bol z Košíc, jeho otec bol hlavný
zásobovač a brat archivár a bibliotekár biskupa
v Jágri (maď. Eger). Rozhodol sa ísť do
seminára sv. Štefana, kde v r. 1763 končí štúdiá
filozofie a tiež teológie. 15. 12. 1766 je poslaný
vypomáhať do Kremnice. Popri tejto službe sa
mu dostáva ešte väčšej pocty, keď celé 2 roky
funguje ako ceremonár pri biskupovi Karolovi
Zbiškovi. Tento biskup bol nadšeným a
31
horlivým šíriteľom úcty ku svätému Jánovi
Nepomuckému. Od 19. 10. 1768 je Ján
kaplánom vo Veľkých Levároch, 13. 5. 1770 sa
stáva farárom v Závode na Záhorí. Odtiaľto bol
preložený 5. 11. 1776 do Veľkej Mane (dnes
časť Mane). 14. 10. 1779 vo farnosti vykonal
vizitáciu arcibiskup Jozef Batthyány. V roku
1784 sa stáva dekanom vrábelského dekanátu.
V roku 1789 odchádza do Lukáčoviec, kde sa
stáva farárom a zároveň radošinským dekanom.
O 3 roky neskôr, v roku 1792 dokončuje kostol,
ktorý rozostaval jeho predchodca. Samozrejme
mal mnoho starostí zaobstarať všetky potrebné
veci do interiéru kostola, aby vôbec mohol
fungovať. Udalosť posvätenia chrámu bola tiež
iste veľkou udalosťou. Náš farský kostol
konsekroval nitriansky biskup, patrón a veľký
prispievateľ našej farnosti, František Xaver
Fuchs na sviatok sv. Terézie, 15. 10. 1792. Pri
tejto príležitosti veriacim poslal krátky
pozdravný list (breve) vtedajší pápež Pius VI.
Počas pôsobenia dekana Tornera prebieha
v Lukáčovciach výstavba mlynu, ktorý bol
lokalizovaný v miestach medzi dnešným
ihriskom a Stanovišťom. Bolo to v rokoch 1799
– 1800 a vlastne sa o výstavbu postaralo
32
nitrianske biskupstvo V roku 1801 dal pán
dekan vyrobiť a posvätil sochu sv. Urbana,
ktorá podnes stojí v bývalom vinohrade. Je to
len niekoľko rokov, čo sa tam ešte konávali sv.
omše a litánie a prosilo sa o dobrú úrodu. Tieto
pobožnosti sa konávali každoročne 25. mája,
prípadne nasledujúcu nedeľu po tomto dátume.
V roku 1802 sa dokončila, opäť jeho zásluhou,
prestavba kostola sv. Anny v Alekšinciach,
ktorý bol prebudovaný z menšej kaplnky.
Pribudol sem malý zvon – umieráčik a tiež
súsošie Kalvárie. Iste veľa dobrého i tento kňaz
vykonal pre našu farnosť, ako každý iný kňaz,
ktorý tu pobudol, ale čo všetko, to nie je známe.
Dekan Ján Torner zomiera 28. 1. 1805 a zrejme
je u nás tiež pochovaný.
Michal SÁRFICZKY (č. Šárfický, preklad:
zablatený)
Teológiu študoval 4 roky v arcibiskupskom
seminári v Bratislave. Po vysviacke pôsobí ako
kaplán v Bajnej, v Maďarsku (26 km južne od
Štúrova). Od r. 1794 je v Budíne vo farnosti sv.
Anny. Od 1. 2. 1796 sa stáva farárom
33
v Hurbanove. Odtiaľto ide v r. 1805 do
Lukáčoviec a potom v r. 1808 do farnosti
Neded (medzi Kolárovom a Palárikovom), kde
zostáva viac ako tridsať rokov. V r. 1811 tam
koná vizitáciu Vojtech (Adalbertus) Tarkó. V r.
1840 sa zrieka farnosti kvôli veku a zdraviu
a uberá sa do ústavu či inštitútu pre vyslúžilých
– emeritných kňazov v Bratislave, kde po
dvoch rokoch, na Silvestra, 31. 12. 1842
zomiera vo veku 76 rokov.
Až pri tomto kňazovi máme prvýkrát údaj
o veku. Dovtedy sa tak podrobné záznamy,
týkajúce sa veku a presného dátumu úmrtia,
neviedli. O tieto nové poznatky sa dosť pričinil
ostrihomský arcibiskup a kardinál Ján Simor.
Všetko sa rozhodol spísať a vydať knižne a tak
máme dnes k dispozícií nekrológ zosnulých
kňazov z rokov 1737 až 1889.
Václav FRIMMEL
Teológiu dokončuje v priebehu 4 rokov
v seminári sv. Štefana v Trnave, v r. 1803.
Potom je kaplánom v Hornej Strede (pri
Piešťanoch). Odtiaľ odchádza v r. 1808 do
34
farnosti Lukáčovce, kde účinkuje ako farár 14
rokov, do svojej smrti, 5. 5. 1822 a je možné, že
tu je pochovaný.
Ešte počas jeho účinkovania sa v roku 1810 dal
postaviť pomník, ktorého vrchol tvorí kríž
s korpusom Krista a pod ním na piedestáli stojí
Mater dolorosa. Na podstavnom stĺpe stojí
nápis, vďaka ktorému sa o tejto 200 ročnej
pamiatke dozvedáme viac. Stojí tam:
Svrexit ex voto Ioannis et Anna Höky 1810.
V preklade to značí: Postavené z darov Jána
a Anny Hökových v roku 1810.
Tento pomník stojí na mieste, kde ešte 18 rokov
pred jeho vybudovaním stával kostol sv.
Martina. Vieme to i preto, že vtedy ešte žili
ľudia, ktorí vedeli a pamätali si presné miesto
lokalizácie starého, zrúteného chrámu. Úcta
k sv. Martinovi bola medzi farníkmi
Lukáčoviec počas predošlých stáročí iste veľká.
Potvrdzuje nám to aj ten fakt, že mená
posledných dvoch učiteľov – organistov
v Lukáčovciach, ktorí vyučovali a hrali ešte v
starom chráme pred jeho zbúraním, boli Martin
Fučík (v roku 1780) a Martin Pecho (v r. 1792).
35
Štefan MÉSZÁROS (č. Mesároš, preklad:
mäsiar)
Narodil sa 17. 1. 1787 (no nie je uvedené kde).
Teológiu ukončuje po 4 rokoch v seminári
Marianum v Trnave v r. 1809. V roku 1810 sa
presťahoval do Močenku a 5. 4. toho roku je
vysvätený. Ako kaplán pôsobí v Kolárove.
V roku 1822 prichádza do Lukáčoviec. Po 12
rokoch, v r. 1834 sa stáva zastupujúcim a
riadnym dekanom hlohoveckého dekanátu. 24.
9. 1841 sa koná ďalšia kanonická vizitácia.
V tomto roku sa miestny šľachtic z Alekšiniec ,
Gabriel Jánossy, rozhodol, že poskytne
prostriedky na opravu chrámu sv. Anny. Aj sa
tak udialo. Dekan Mészáros odchádza
z Lukáčoviec 7. 1. 1844 do farnosti Voderady,
kde je okamžite menovaný za dekana
Veľkokostolanského dekanátu. Tu zomiera 25.
3. 1859, ako 72 – ročný.
Anton FRITSCH (č. Frič)
Narodil sa 12. 9. 1808 v obci Smolinské (6 km
od Šaštína). Filozofiu a teológiu dokončil
36
v Trnave. Kňazskú vysviacku prijíma 11. 9.
1833. Stáva sa kaplánom v Preseľanoch, ale už
v roku 1834 odchádza do Krakovian. Od 27. 4.
1843 je farárom v Ardanovciach, no o necelý
rok, presne od 7. 1. 1844, sa mu stáva
dlhoročným pôsobiskom farnosť Lukáčovce. Po
3 rokoch (1847) sa stáva čestným dekanom.
Práve vtedy sa koná súpis šľachty Nitry
a okolia a v tomto zozname jeho meno figuruje
v pomaďarčenej podobe: Antal Frics. K menám
tu boli občas priradené funkcie či posty, ktoré
jednotlivé osoby mohli zastávať, a zväčša šlo
o hospodárov (maď. gazda). Pri mene
novomenovaného pána dekana je pridaná
poznámka, že išlo o duchovného. Rok 1850
musel ako pre neho tak pre lukáčovskú farnosť
istotne znamenať veľa. Dostáva totiž práve
vtedy najvyššie vyznamenanie, ktoré sa vtedy
v Uhorsku udeľovalo. Toto vyznamenanie je
v tom roku novinkou a s týmto nápadom
prichádza vtedajší uhorský najvyšší panovník
František Ferdinand I. Celkovo existovali 4
stupne, ktoré sa dávali pri príležitosti istých
významných udalostí, ktorými ten – ktorý
držiteľ tohto ocenenia prispel v prospech štátu,
prípadne aj Cirkvi. Dekan Fritsch, ako bolo
37
spomenuté, dostal to najvyššie spomedzi
vyznamenaní, teda záslužný zlatý kríž
s korunou. Avšak čo také významné urobil,
zostáva záhadou.
Socha Panny Márie Sedembolestnej, ktorá stojí
pri škole, bola postavená tiež jeho pomocou
v roku 1852. Na podstavci je pripevnená
tabuľke, kde si môžeme prečítať, kto a prečo ju
dal postaviť. Je tam napísané: Ku cti
Ukrižovanému postaviť dala Eva Nagy. Miesto
tejto sochy pripomína lokalizáciu niekdajšej
kaplnky, ako to už bolo spomenuté
pri
dekanovi Görögovi.
V roku 1855 sa aj jeho prispením dáva postaviť
socha Panny Márie. Tá sa dnes nachádza na
vŕšku vedľa cintorína, v oplotenom areáli. Na
podstavci si môžeme všimnúť tento nápis:
Ku cti bez poskvrni pocatej Matky Bozej
vistavila obec Lukacovcska 1855.
Požehnané účinkovanie pána dekana Fritscha
trvá celých 26 rokov, až do svojej smrti, 23. 4.
1870, vo veku 61 rokov. Bol tak tretí najdlhšie
účinkujúci duchovný u nás. V Lukáčovciach je
aj pochovaný.
38
Práve v tom čase začína svoju existenciu
najvýznamnejšie
náboženské
združenie,
fungujúce doposiaľ, Spolok svätého Vojtecha.
Zaujímavosťou tiež je, že človek rovnakého
mena, Čech, prof. Anton Frič, sa v tej dobe
dostáva do popredia vďaka svojmu výskumu
v oblasti biológie a geológie.
Ondrej BUDATINSZKY (č. Budatínsky)
Narodil sa 2. 12. 1803 v Žiline. Po dokončení
štúdií filozofie a teológie a bol vysvätený za
kňaza 31. mája 1827. Ako kaplán pôsobí
v Bzovíku, tiež v Komjaticiach, neskôr
v Štiavnických Baniach a nakoniec v Pukanci.
V r. 1834 sa stáva správca farnosti Lehota pod
Vtáčnikom. Od 4. 8. 1840 spravuje Skýcov a od
14. 3. 1854 je určený za farára do neďalekých
Horných Zeleníc. V auguste 1859 ide do
Voderadov. V roku 1863 je menovaný za
Veľkokostolanského dekana. V roku 1867 však
máme údaj o jeho vynútenej rezignácií, ale
o rok je späť v službe dekana. Odtiaľ v r. 1870
prichádza do Lukáčoviec. Tu, už po 1,5 roku,
odstupuje z úradu farára. Počas tejto krátkej
39
doby pôsobil aj ako dekan. Z akých príčin
presne nevieme, najpravdepodobnejšie to bolo
zo zdravotného stavu. Vidíme, že sa mu niečo
podobné už raz prihodilo, keď musel tiež snáď
na niekoľko mesiacov opustiť úrad a venovať
sa zdraviu. Od 1. 5. 1873 sa stáva členom
inštitútu svätého Vojtecha. Nešlo o SSV, ale iba
o ústav s podobným názvom. Pod 10 rokoch,
13. 9. 1883, zomiera v Trnave, v nedožitých 80
– tich rokoch. Maďarský týždenník Vasárnapi
ujság (Nedeľné noviny) z roku 1883 v čísle 38
sa v stĺpci o oznamoch úmrtí zmieňuje tiež
o smrti Ondreja Budatinského týmito slovami
(po preklade):
BUDATINSZKY
ONDREJ,
lukáčovský
zaslúžilý dekan – farár, kňaz, ktorý už oslávil
50 rokov od svojej vysviacky, zomrel vo veku 79
rokov v Trnave.
Aj z týchto slov je jasné, že bol dekanom.
Pri jeho mene vznikla istá pochybnosť, že by sa
mohol volať Andrej. Bolo by to logické, keďže
v schematizmoch jeho meno figuruje pod
latinským pomenovaním Andreas, avšak práve
tieto noviny nám dokladujú opak. Jeho meno sa
tu nachádza v maďarskej forme Endre a ak by
bol naozaj Andrej, v maďarčine by to bolo
40
András. Tieto údaje nie sú veľmi podstatné
a netýkajú sa nejako jeho života a činov, ktoré
urobil, len doplňujú a upresňujú skutočné
meno, aké nosil.
Adolf LELKES (č. Lelkeš, preklad: nadšený,
zanietený)
V poradí dvadsiaty kňaz – farár, ktorého
pôsobiskom sa stali mimo iného Lukáčovce, je
Adolf Lelkes. O tejto osobnosti bola vydaná
malá knižočka a článok v Alekšinských
novinách, preto nepokladám za obzvlášť
potrebné zmieňovať sa o ňom a o jeho živote
podrobne. Pre úplnosť tohto zoznamu a údajov
o živote týchto kňazov však uvádzam aspoň
základné údaje jeho života.
Narodil sa 22. 10. 1840 na Chrenovej (a v ten
deň bol aj pokrstený). Jeho rodina a rod
Lelkesovcov sa nachádzal aj v Alekšinciach
a to už od 17. storočia. Filozofiu študuje
v Trnave a teológiu dokončuje v Ostrihome. Tu
28. 2. 1864 prijíma vysviacku. Kaplánom je v
Topoľčiankach a v Ostrihome u sv. Ignáca
41
(Viziváros). Od septembra 1865 učí na
arcibiskupskom gymnáziu v Trnave, kde sa po
pár rokoch stáva riadnym profesorom zemepisu
a dejepisu. V roku 1871 prijíma farnosť
Lukáčovce za svoje pôsobisko. Naša farnosť sa
mu zaiste stáva srdcovou záležitosťou, keďže tu
prežíva neuveriteľných 45 rokov (čo bola
polovica!) jeho života. Mal záujem o vzdelanie
detí a mládeže. Veľmi preto podporoval rôzne
útulky a detské opatrovne. V roku 1885
dokonca zriaďuje na fare jedno takéto útočisko.
Stáva sa aj cirkevným spisovateľom, keď v 90.
rokoch 19. storočia
s veľkým úspechom
publikuje svoje kázne – a to dokonca
v slovenskom jazyku, čo je v tých časoch
nevídané, keďže je veľmi silná maďarizácia!
V roku 1903 je menovaný za zastupujúceho, ale
už rok na to sa stáva riadnym dekanom. Peter
Rus spomína, že tu účinkuje do 16. 2. 1916.
Avšak aj tak sa rozhodol, že zvyšných 15 rokov
života prežije vo filiálke Alekšince, kde má
rodinu. Zomiera vo vysokom veku (nedožitých
91 rokov) 27. 8. 1931. V nedeľu, 30. 8., ho
v Alekšinciach pochovali do rodinnej hrobky.
Donedávna tu bola pri veľkom železnom kríži
položená malá tabuľka, ktorá v maďarskom
42
jazyku informovala, že tu leží istý Gábor Lelkes
(teda Gabriel), ktorému tu neznámy vzdialený
príbuzný pána dekana dal vyhotoviť práve túto
tabuľku s nápisom (po preklade):
Na pamiatku, 15. augusta 1881, vo veku 48
rokov, zomrel v Pánovi, milovanému otcovi,
Gabrielovi Lelkesovi. Pokoj jeho prachu!
Alekšince, Andrej a František.
30. októbra 2010 sa na tejto hrobke osadzuje
nový pomník, ktorý spomína na zosnulého
kňaza, pána profesora, d. p. farára a dekana.
Pamätníci, ktorých je už len veľmi málo,
vravia, že to bol chudý a vysoký pán.
Augustín PETRÁŠEK
Narodený 18. 9. 1879 v Moravskom Lieskovom
(neďaleko Bošácej, 12 km od Starej Turej).
V istom zozname študentov – poslucháčov
Teologickej fakulty, ktorý sa zameriava na elitu
spomedzi všetkých študujúcich v rokoch 1855 –
1918 v Maďarsku, ktorých dohromady bolo
1931, môžeme na 1411. mieste nájsť práve
Augustína. Odtiaľto sa dozvedáme niekoľko
zaujímavých faktov. Jeho otec bol učiteľ –
43
organista. Augustín je Slovák, hoci maďarsky
vie veľmi dobre. Je neobyčajným, výnimočným
poslucháčom.
Maturitu
absolvoval
na
trenčianskom, (vtedy kráľovskom), katolíckom
gymnáziu, 23. 6. 1897. Toľko nám prezrádza
tento dokument. Vysviacku prijíma 23. 6. 1902
v Ostrihome. Existuje údaj, že ešte v roku 1901
pôsobí ako katechéta v Budapešti. V roku 1904
je kaplánom v Hasváre (dnes Kostolná pri
Dunaji, 7 km od Senca) a ešte v tom roku
v Šuranoch. V roku 1905 je v Komjaticiach, r.
1906 v Pukanci, r. 1908 v Podolí a potom zase
v Pukanci. Tu sa v roku 1909 stáva farárom a je
tam až do februára 1916, kedy prichádza do
Lukáčoviec. Počas necelého roka jeho
pastorácie v našej farnosti (v r. 1920 - 1921) mu
bola do duchovnej správy pridelená aj farnosť
Nové Sady. Účinkoval v Lukáčovciach 15
rokov, do 6. 5. 1931. Spolu s Adolfom
Lelkesom to boli poslední dvaja kňazi
pôsobiaci u nás, ktorí vedeli plynule po
maďarsky. Najstarší farníci Lukáčoviec, podnes
žijúci, si na neho ešte aspoň sčasti spomínajú.
Počas pôsobenia v Lukáčovciach sa taktiež
postaral o zveľadenie Božieho chrámu, napr.
tým, že dal zhotoviť všetkých 6 vitrážových
44
okien v kostole (1925). Dnes sú vitráže 4, dve
boli zničené počas vojny. Peter Rus sa
zmieňuje, že jedno z okien na ľavej strane,
ktoré sú dnes len presklené, nieslo symbol
rakúsko – uhorskej monarchie a tureckej ríše.
Obnovil sa tiež chórus s organom. V roku 1929
dáva dp. Petrášek reštaurovať všetky sochy
a taktiež ich dáva ohradiť. O dva roky (1931)
odchádza do Jelšoviec (tie vtedy občas ešte
stále figurujú pod maďarským pomenovaním
Jagersek). Tu obci pomáha zveľaďovať kultúru
a pričinil sa o výstavbu kultúrneho domu,
budujú sa chodníky, oplocuje sa cintorín
a stavia sa železnica. Bol totiž tiež poslancom
a teda má istý vplyv aj v občianskej moci.
Jelšovciam iste aj touto pomocou umožnil
slušný rozvoj. V niektorých dokumentoch
môžeme tiež objaviť jeho pomaďarčené meno –
Ágoston Petrásek. Bola to doba, kedy sa
niekoľkí kňazi nachádzali zároveň v duchovnej
službe a aj v službe štátu. Dnes niečomu
podobnému bráni Kódex kanonického práva,
ktorý v kánone č. 285, § 3 doslova vraví:
Klerikom sa zakazuje prevziať verejné úrady, s
ktorými je spojená účasť na vykonávaní
občianskej moci.
45
Toto je v KKP z r. 1983. V tej dobe sa však
Cirkev riadila kódexom z r. 1917, kde podobná
problematika ešte nezastávala celkom jasné
stanovisko, a preto mohli byť takéto prípady,
ako napr. u pána farára Petráška. V Jelšovciach
zostáva do r. 1941, kedy má 62 rokov. Od toho
okamihu je na dočasnom odpočinku. Avšak
napriek tomu prichádza v roku 1942 do farnosti
Dolné Voderady, no pôsobí tu len pár
mesiacov. Od r. 1942 je teda na trvalom
odpočinku. Posledný údaj, ktorý o ňom
v schematizme nachádzame je z r. 1947 (kedy
má už 68 rokov). Vtedy vychádza posledný
schematizmus pred nastupujúcou vládou
a režimom. Sú tu veľmi stručne poznačené 2
slová – rude don. – ktoré jednoducho
znamenajú na odpočinku. Už vyššie bolo
spomenuté, že ako vyslúžilý bol od r. 1942.
Ako kňaz stále účinkoval, bol výpomocným
duchovným, a to dokonca v neďalekej Nitre,
konkrétne na Zobore. Pán opát Ladislav Belás
sa s ním osobne poznal a spomína si na
úsmevné úvodné slová jednej jeho kázne, ktorú
tam povedal. Hovoril dosť tvrdou slovenčinou
asi toto: Milí verácí. Naša víra je krásná. To
tvrďá aj Židé... V pokročilejšom veku sa
46
Augustín Petrášek však odoberá do charitného
domu v Pezinku a tu zomiera až 29. 10. 1963.
21 rokov bol teda penzionovaný a práve mesiac
pred smrťou slávil požehnané 84. narodeniny.
V dobovom vydaní Katolíckych novín, v č. 45,
ročník 78, z 10. novembra 1963, sa v rubrike
Nové kňazské hroby okrem základných údajov
jeho života, vyskytuje informácia, že zomrel
zaopatrený sviatosťami chorých, a že jeho
telesné pozostatky previezli do Nitry, kde ich
vo štvrtok 31. októbra uložili na večný
odpočinok.
Pre
zaujímavosť
tiež
uvádzam
jeho
angažovanie sa vo svete politiky, ktoré, ako
bolo naznačené v riadkoch vyššie, nebolo v tej
dobe v konflikte s vykonávaním pastoračnej
služby. Poslancom bol v Krajinskej katolíckej
ľudovej strane, po r. 1918 v Krajinskej
kresťansko – sociálnej strane, ktorá bola jej
pokračovateľkou. Stal sa predsedom jej sekcie
(1923), ktorá však údajne mala v tejto strane
veľmi malý vplyv. Zvolili ho tiež do
päťčlenného predsedníctva strany (1925). Bol
členom Krajinského zastupiteľstva Slovenskej
republiky (1928) a poslancom Národného
zhromaždenia (1935 – 1938). Ešte v roku 1933
47
vydáva v maďarskom jazyku dielo pod názvom
Nacionalizmus alebo supernacionalizmus, ktorú
pre veľký záujem zo strany Slovákov prekladá.
Rozoberá tu vzťah náboženstva a národniarstva.
Dnes je nám len veľmi ťažko možné predstaviť
si zlúčenie pastoračných povinností kňaza
s poslaneckou či predsedníckou vládnou
funkciou.
Ján KLČO
Narodil sa v Krakovanoch pri Piešťanoch, 27.
5. 1894. Ordinovaný je 29. 6. 1921 a určený za
kaplána do Radošoviec. Tu pôsobí až do r. 1926
a potom účinkuje v Slovenskom Mederi.
V roku 1929 je opäť v Radošovciach, ale už po
roku pôsobí v Ašakerte, čo bol starší názov pre
Nové Sady. Tu účinkuje tiež len rok.
V Lukáčovciach bola po odchode Augustína
Petráška rok uprázdnená farnosť. V roku 1931
prichádza Ján Klčo k nám, do farnosti
Lukáčovce. Dovtedy bol administrátorom
v Nových Sadoch. Túto farnosť spravoval ešte
celý rok (do r. 1932) ako administrátor
excurrendo – to znamená, že pokiaľ bol ako
48
farár v Lukáčovciach, Nové Sady mu boli
pridelené tiež do duchovnej správy. V roku
u nás 1933 horí hospodárska budova spolu
s maštaľami. (Kočišom v tom čase bol môj
pradedo, Michal Antalič.) Tieto budovy sa
nachádzali niekde v miestach dnešnej pošty. Do
roka sú však vystavané nové stavby určené na
tieto účely, ale už na inom mieste. Je to dnes
súčasť farskej garáže, posledná časť budovy
najbližšej ku kostolu. Pri vchode do farského
kostola na pravej strane, v niekdajšom oratóriu,
bola urobená reorganizácia bohatej farskej
knižnice. Taktiež sa vyhotovil katalóg tu sa
nachádzajúcich knižných skvostov. Na všetkom
tomto sa pán farár Klčo podieľal. Mimo iného
zveľaďuje kultúru našej obce aj tým, že v roku
1935 zakladá spolok zaoberajúci sa dychovou
hudbou, ktorý mal názov Orol Lukáčovce.
V nasledujúcom roku sa zase dokončuje
výstavba Katolíckeho domu, ktorý sa až neskôr
(po príchode komunistickej vlády) premenoval
na Kultúrny dom. Túto novostavbu pán farár
posvätil. Na nej stál nápis:
Katolícky dom za Boha a za národ.
Kostolík sv. Anny v Alekšinciach zažil jednu
zo svojich najväčších prestavieb v roku 1939,
49
keď sa z pôvodnej kaplnky stala vlastne
sakristia a ostatná prístavba odvtedy slúži ako
hlavná loď. Práve pán farár bol predsedom
stavebného výboru. Do prestavby veľmi
významne prispievali mnohí Alekšinčania, a to
aj nezištne. V roku 1940 bol pán farár
vymenovaný za dekana. Starší farníci si na neho
spomínajú veľmi dobre, veď to bol práve on,
ktorý vychoval dnes najstarších žijúcich
farníkov Lukáčoviec. Postaral sa napr.
o obnovenie kostola (1944), ale tiež o budovu
farského úradu. Peter Rus píše, že má sociálne
zmýšľanie a aj zmysel pre mládež, ktorá
k nemu v začiatkoch pôsobenia nebola veľmi
dôverčivá. Vie byť dobrý, no keď treba tak aj
rázny. V r. 1947 dostáva titul čestného
pápežského komorníka. Od tohto okamihu smie
používať titul a mohol byť tiež oslovovaný ako
Monsignor – Mons. Bol našej farnosti
vynikajúcim a príkladným farárom a dekanom
a to až do apríla roku 1950, kedy bol
nastupujúcou vládou komunistov odvlečený do
koncentračného kláštora pre kňazov v bývalom
kláštore školských bratov v Mučeníkoch (dnes
Močenok). Na tieto udalosti si iste spomenie
nejeden starší Lukáčovčan, keď farníci i
50
vidlami bránili násilnému odvedeniu nášho
pána farára a dekana. Spolu s ním tam bolo
väznených niekoľko desiatok kňazov (až vyše
50), biskup zo Spišskej Kapituly (Msgr. Štefan
Barnáš), dvaja generálni vikári (z Rožňavy
a Košíc), apoštolský protonotár, niekoľko
pápežských prelátov, kanonikov, profesorov,
dekanov a farárov a aj iných duchovných. 8. 6.
1951 boli niektorí kňazi prevezení do
najväčšieho centralizačného kláštora na
Slovensku, do bývalého kláštora redemptoristov
v Podolínci, menovite: špirituál kňazského
seminára v Nitre, vdp. Jozef Žatko, Andrej
Patka, notár biskupského úradu v Nitre, Juraj
Čalfa, farár, Alojz Danišovič, farár v Senici,
Jozef Ďurkovič, farár, Jozef Gič, farár, Ján
Klčo, dekan, Vojtech Noll, farár, Koloman
Rúčka, farár a Anton Zsarnay, dekan. Títo
všetci boli označení za reakčných.
Väznenie iste nie je nič príjemné, a o to horšie,
keď ide o neprávom väzneného človeka.
Nevieme presne dokedy bol pán dekan, Mons.
Klčo väznený, ale isté je, že v r. 1953 už pôsobí
v Závode, kde 7. 9. 1959 zomiera. Niekedy po
jeho prepustení sa predsa do Lukáčoviec aspoň
51
jedenkrát ešte vrátil, aby pozdravil svojich
milovaných veriacich, ktorým bol duchovným
otcom takmer 20 rokov. Na túto udalosť si ešte
trocha spomína rodák Vincent Fačkovec, ktorý
okrem iného vraví, že vyzeral dosť pochudnuto.
Však bol, pravda, väznený, takže sa niet čomu
čudovať. Dobovými Katolíckymi novinami
prebehla nasledovná správa ohľadom jeho
úmrtia:
V pondelok 7. septembra 1959 zosnul v Pánu vo
veku 65 rokov a v 38. roku svojho kňazstva
Mons. Ján K l č o, čestný pápežský komorník ...
Pohrebné obrady v stredu 9. septembra t. r.
vykonal v Závode, okr. Malacky, J. ndp. biskup
Ambróz Lazík, apoštolský administrátor
trnavský a reč povedal vdp. dr. Holovič Izidor.
Telesné pozostatky zosnulého potom previezli
do jeho rodnej obce, kde zosnulého za účasti
okolitého kňazstva a veriacich a za prítomnosti
miestneho Ordinára pochovali. Rozlúčkovú
kázeň povedal vdp. dr. Jozef Bača. R. I. P.
Môžeme si v závere správy všimnúť, že kázeň
mal jeho nástupca v Lukáčovciach, vtedajší náš
pán dekan, s ktorým sa iste dobre poznal
a rozumel si s ním. Zaujímavé by určite bolo
vypočuť či skôr prečítať si tento jeho príhovor
52
pri poslednej rozlúčke s ním, kde s najväčšou
pravdepodobnosťou boli vyzdvihnuté kvality
pána dekana Klču a tiež všetko to, čím prispel
k duchovnému rozvoju našej farnosti.
Cyril TOMAŠOVIČ
Narodil sa 4. júla 1921 v Bíňovciach (neďaleko
Smoleníc). Maturoval na Štátnom slovenskom
gymnáziu v Nitre (v r. 1944). Štúdiá teológie
absolvoval v Bratislave v r. 1949 a vysvätený
za kňaza bol 12. apríla 1949 v Dóme sv.
Martina. Po odvedení pána dekana Jána Klču
komunistami sa fara síce uprázdňuje, avšak
neboli mu odňaté povinnosti farára a dekana. Aj
preto je takto stále vedený v úradných
dokumentoch, hoci, ako je zrejmé, skutočne sa
na fare nenachádzal. Aby sa všetko dalo na
poriadok a do farnosti mohol prísť ďalší
duchovný, ktorý by ju viedol, ten mohol byť
menovaný už len za kaplána. A práve tým sa
u nás Cyril Tomašovič stáva. Pôsobí u nás dva
roky (1950 – 1952). Kaplánoval neskôr ešte v
Preseľanoch a Mojmírovciach. Ako farár
účinkoval tiež na viacerých miestach. Rozhodol
53
sa taktiež ďalej študovať a v roku 1962 získava
titul ThDr. – doktor teológie – za obhájenú
dizertačnú prácu s názvom Alexander Máčaj,
život a dielo. Zomrel v relatívne mladom veku
(49 rokov) na mozgovú príhodu, 17. 11. 1970.
Vincent Fačkovec, náš rodák, na neho spomína
v mnohom, hoci už to bolo 60 rokov, čo u nás
účinkoval. Vraví, že je to akoby včera, čo bol
u nich na návšteve a zhováral sa s ním. Mal
blízko k mládeži. Nebál sa napomenúť keď
bolo treba, ale aj pochváliť na verejnosti, pred
ďalšími ľuďmi. Viacerí mladí si ho práve za
jeho prístup k nim obľúbili a stal sa im
príkladom, vzorom. Bol tiež mimo iného
úspešným motocyklovým pretekárom a získal
aj niekoľko ocenení (napríklad výborné prvé
miesto vo Veľkej cene v Piešťanoch, ktorá sa
konáva ešte aj teraz). Počas jeho účinkovania sa
mu stala jedna nepríjemná vec. Pri práci a hrách
s mladými si v zime pri sánkovaní (niekedy v
januári) v roku 1952 zlomil nohu. Následné
kňazské povinnosti sa mu tak stávajú ťažšími.
Aj krsty preto musel istý čas konať na fare.
Pochovaný je v rodných Bíňovciach. Mal brata,
Michala, tiež kňaza, ktorý bol o 2 roky starší,
no prežil ho takmer o 30 rokov (+24. 5. 1999).
54
Jozef BAČA
Azda najviac zostáva v pamäti a povedomí
súčasných farníkov Lukáčoviec práve tento
človek - kňaz, farár a dekan, doktor teológie,
Jozef Bača. Bude to iste aj preto, že mnoho pre
našu farnosť urobil a je vlastne podnes zatiaľ
posledným farárom, ktorý bol u nás súčasne aj
dekanom. Jeho tridsaťročná služba duchovného
otca si zasluhuje výnimočnú pozornosť. Bol
v poradí 2. najdlhšie účinkujúci kňaz u nás.
Jozef Bača sa narodil 24. 2. 1912 v ďalekých
Košiciach. Nedávno zosnulý pán prelát Rudolf
Bošnák, ktorý na odpočinku býval v seminári, a
mal už deväťdesiat rokov, sa ma raz spýtal,
odkiaľ som. Keď som odpovedal Lukáčovce, na
to sa mu rozžiarili oči a vraví:
Tak tam pôsobil ten... no... Bača, Bača tam bol.
Jemu darovala život jeho mamička, výmenou za
ten jej.
Už len z toho štýlu rozprávania a z výrazu tváre
som dokázal vyčítať, ako dobre sa poznali
a veľmi dobre spolu vychádzali. Ja som o tom
55
vedel už z rozprávania rodákov, ale takto pekne
povedané som to počul prvý krát.
Mons. ThDr. Ladislav Belás, opát, si dodnes
pamätá začiatok jednej homílie ThDr. Jozefa
Baču z nitrianskej Kalvárie. Začal ju
nasledovne:
Šesť doktorov nado mnou stálo, nedávali mi
nádej na život a ja som tu ...
A naozaj. Život pána dekana nebol vôbec
ľahký, a to si skutočne môžeme všimnúť už
v prvých momentoch jeho detstva. Doktori totiž
jeho matke navrhli nasledovné možnosti, ktoré
môžu nastávajúci komplikovaný pôrod vyriešiť:
Buď jej život alebo život dieťaťa. Takéto
rozhodnutie je jedno z najťažších v živote
matky. Ona sa však rozhodla správne a tak
malý Jožko uzrel svetlo sveta. Ale prvé
nadchádzajúce Veľkonočné sviatky, ktoré
prežil, boli v rodine už bez oboch rodičov
smutné. Po čase sa dozvedel, pred akým
neľahkým rozhodnutím stála jeho mama. Iste
jej bol za dar života nesmierne zaviazaný
a vďačný a od najskorších čias, ako o ňom
vieme, veľmi silne bojoval proti potratom
a často to dával v kázňach a homíliách a tiež na
púťach (ako napr. na Kalvárií, kde mával rok čo
56
rok vždy rannú sv. omšu) najavo. Daniel Dian,
ktorého obaja rodičia pochádzajú z našej
farnosti, o ňom napísal dosť obsiahly článok,
z ktorého sa dozvedáme veľa z jeho života
a kvalít, ktorými disponoval. Článok vyšiel
v Duchovnom pastierovi, v roku 2002, v č. 10
s titulom Spomíname na... a tu je jeho znenie:
Mesiac november je akosi predurčený
liturgickými sláveniami prvých dvoch dní, aby
sme akosi viac spomínali na našich zosnulých.
Je viac významných ľudí, ktorí svojím životom a
dielom prekročili iba rámec rodiny alebo úzky
kruh priateľov a tak si zaslúžia, aby sme si na
nich spomenuli. Navyše, príležitosť spomínať
nám dáva aj ich výročie smrti. Šiesteho
novembra 1982 zomrel ThDr. Jozef Bača, kňaz
Trnavskej arcidiezézy, vzácny človek, apoštol
chorých, neúnavný pastoračný kňaz, obetavý
duchovný otec. Okrem doktorskej práce, ktorú
úspešne
obhájil
na
Cyrilometodskej
bohosloveckej fakulte v Bratislave v roku 1943
– Manželstvo v Novom zákone, sa veľa
písomností od neho nezachovalo. Niekoľko
článkov, ktoré napísal a publikoval v
Katolíckych novinách, nám neumožňuje získať
jasný a konkrétny obraz tohoto človeka.
57
Schematizmus z roku 1978 je tiež veľmi stručný:
Bača Jozef, Dr., n. 24. 2. 1912 v Košiciach, o.
17. 5. 1936, kapl. Trnovec nad Váhom, 1938
prof. náb. Trnava, 1941 spr. f. Abrahám, Veľké
Zálužie, Ludanice, 1948 spr. f. Budmerice, 1950
m. p., 1952 spr. f. Lukáčovce, dekan. Prečo teda
na neho spomínať? Takýchto záznamov je
predsa v schematizmoch viac ako dosť. Možno k
spomienke evokuje práve jeho skrytý,
nenápadný a predsa bohatý život. Jeho
charakteristickou vlastnosťou bola vždy veľká
skromnosť. Možno by sme veľmi ľahko zistili
jeho pôvod. Ako malý chlapec osirel. Jeho
najbližšou príbuznou zostala sestra. Z detského
domova si ho na službu vzal farár z Gbelov na
Záhorí, ktorý vidiac jeho nadanie, dal ho
vyštudovať. Vzhľadom na tieto skutočnosti niet
sa čo diviť, že si vždy zachoval úctivosť a
pokoru vo vzťahu ku každému, s kým sa stretol.
Nemožno si to však zamieňať so servilnosťou.
Jeho rozhľadenosť v teológii a schopnosť
vysvetliť aj tie najťažšie teologické záležitosti
mu získavali nielen u kňazov, ale hlavne u
veriacich veľkú úctu. V otázkach praktickej
pastorácie bol mužom činu. Jeho prioritou vo
farnosti boli chorí. Všade, kde pôsobil,
58
neúnavne sa staral o poskytnutie všetkého, čo
Cirkev chorým bola schopná poskytnúť.
Memorovanie základných náboženských právd,
Dekalógu, Pätora, sviatostí, svedomitá príprava
na vyučovanie náboženstva, nevynechaná ani
jedna hodina, predmanželské prípravy, ako aj
predkrstové poučenia boli zreničkou oka jeho
pastorácie. Veľká úcta k liturgii, vysluhovaniu
sviatostí, prejavom ľudovej zbožnosti – najmä
modlitbe
svätého
ruženca,
rôznym
pobožnostiam, ktoré využívali v daných
možnostiach
náboženskej neslobody za
socializmu, boli veľkou možnosťou v jeho
pastorácii k náboženskej aktivizácii farnosti.
Preto sa nečudujme, že v rokoch 1950 – 1952
bol mimo pastorácie. Tento výraz v
Schematizme však neznamená nič iné iba to, že
bol tak ako viacerí iní bez súdu nezákonne
väznený v internačnom tábore. Nerád spomínal
na tie roky. Nikdy nechcel hovoriť o svojom
väznení, často však hovoril o väznení iných, s
veľkou bolesťou spomínal predovšetkým na
väznených biskupov. Práve jeho vzťah k
hierarchii bol veľmi úprimný, vždy vedel
povedať to, čím sa má podľa jeho vyjadrenia
vyznačovať kňaz, ktorý chce byť otcom vo
59
farnosti, vzťah úcty v synovskej oddanosti a
lásky. Viac ráz sa v čase, keď sa rokovalo o
novom obsadení diecéz spomínalo aj jeho
meno. Bol veľmi horlivým propagátorom
uvádzania koncilových dokumentov do života
Cirkvi na Slovensku. Napriek tomu, že bolo len
veľmi málo literatúry o koncile, pomocou
katechéz, ktoré vychádzali z koncilových
dokumentov, dokázal vo farnosti Lukáčovce pri
Nitre, kde od roku 1952 pôsobil až do svojej
smrti, vzdelával svoju farnosť v aktuálnej náuke
Cirkvi. Ako dekan na kňazských rekolekciách
dbal o permanentné vzdelávanie jemu
zverených kňazov. Možno práve v tejto oblasti
si môžu mladí kňazi, ktorí žiaľ mnohí majú
akúsi nechuť ku „klasickej“ pastorácii –
katechéze,
pobožnostiam,
sústavnej
starostlivosti o každého farníka, vziať príklad
zo života tohoto veľmi vzdelaného, skromného a
poslušného kňaza. Je správne, ak kňaz vníma
moderné prúdy v spoločnosti, ak chce vyskúšať
aj moderné formy pastorácie, chce sa venovať
istej skupine vo farnosti, ale je naozaj
trestuhodné, ak zanedbáva rokmi a praxou
vyskúšané metódy pastorácie. Pán dekan Bača
bol rovnako neúnavný aj v sociálnej oblasti.
60
Bol kňazom, ktorý žil v modernej spoločnosti
chudobu svätého Františka. Poznal vo svojom
živote, čo znamená byť bez domova a preto
azda nikto neodišiel od neho bez konkrétnej
pomoci – hmotnej či duchovnej. Aj tu je istým
spôsobom príkladom stále aktuálnym. Neustále
viac a viac sa poukazuje na život kňaza v
súčasnej spoločnosti. Kňaz už aj na dedine sa
stal objektom pozorovania ako sa správa, aký je
jeho životný štýl, ako sa oblieka, aké má auto a
podobne. Veľa záleží na tejto otázke, lebo dnes
ešte viac ako v nedávnej minulosti kňaz je
posudzovaný podľa vonkajších znakov. Žiť
evanjeliovú chudobu neznamená byť asociálom,
žobrákom alebo čudákom, ale znamená byť tým,
ktorý všetko používa na dosiahnutie cieľa, nie
pozemského, ale večného. Dobrá rada tohoto
kňaza pre nás znie: „Ži život Božieho
vyvolenca, využi v správnej miere všetko, čo je
potrebné, ale vždy vnímaj toho, kto nemá také
možnosti ako ty a zvažuj, či je všetko v
poriadku. Buď dobrý, oplatí sa to.“
Azda veľká väčšina, ak nie aj všetci zo strednej
a staršej generácie Lukáčovčanov, si na neho
i na všetko, čo urobil, veľmi dobre spomínajú
a môžu potvrdiť pravdivosť tohto článku.
61
V roku 1959, 20 rokov od posledných úprav
Božieho chrámu vo filiálke Alekšince, sa dejú
ďalšie rekonštrukcie, o ktoré mal pán dekan
Bača záujem. Nové, doplnené časti prístavby,
z neho urobili objekt takého vzhľadu, tvaru a
rozmerov, aký ho vidíme do dnešných čias.
V deň jeho 70. narodenín, 24. 2. 1982, ho
apoštolský administrátor Mons. Július Gábriš
vymenoval za assesora. Žiaľ „starostlivosť“
všemocnej strany aj tu ukázala svoje
schopnosti. Ako neskôr povedal Mons. Gábriš
Danielovi Dianovi, dôrazne bol upozornený,
aby sa neodvážil vymenovať dr. Baču za
kanonika. Konkrétne sankcie, aké by toto
vymenovanie postihli však nešpecifikoval. Vo
všeobecnosti sa však takéto menovanie
očakávalo. Dr. Bača však osobne tomu
neprikladal význam.
Dr. Emil Šafár, kňaz pôsobiaci v Rybanoch, ho
ohodnotil ako veľkého človeka s úžasne
pokorným srdcom a zmyslom pre ustavičnú
obetu za spásu človeka. Toto potvrdzoval aj
spôsob jeho života. Neúnavne hľadal možnosti,
ako sa priblížiť aj k tým najzatvrdlivejším
hriešnikom.
62
Jeho „domáci“, Štefan Lukáčik s manželkou,
vždy museli vedieť kde je, koho volať, len aby
nik neostal v poslednej hodine bez zaopatrenia.
Miloval kostol a spovednicu. Bol verný
Kristovi a Cirkvi. Biskupov mal vo veľkej úcte,
a aj biskupi jeho. Ján Pásztor, nitriansky biskup,
sa ako patrón farnosti raz o ňom vyjadril:
Mať takéhoto kňaza v diecéze, je balzam na
boľavú dušu biskupa.
Pán opát Ladislav Belás si ešte spomína na
duchovné cvičenia, ktoré pán dekan Bača
viedol a konali sa v roku 1970 v Dolnom
Smokovci. Prítomných tam bolo veľmi veľa
kňazov.
Pán dekan dr. Jozef Bača zomiera v sobotu, 6.
novembra 1982 a pochovaný je po 4 dňoch,
v stredu, 10. 11. Pohrebné obrady prišiel
vykonať otec biskup Mons. Július Gábriš. Mal
70. rokov a bol v 47. roku kňazstva.
17. marca 2002 opäť Daniel Dian píše do
Katolíckych novín článok. Podľa dátumu ešte
bez prečítania článku môžeme usúdiť, o čo
pôjde. Boli to nedožité 90. narodeniny pána
dekana. Tu je celý článok:
Pri príležitosti nedožitých deväťdesiatych
narodenín ThDr. Jozefa Baču, dlhoročného
63
duchovného otca tejto farnosti, 24. februára
celebroval bratislavsko-trnavský pomocný
biskup Mons. Vladimír Filo spolu s kňazmi
pochádzajúcimi z tejto obce - saleziánom
Jozefom Zacharom a Danielom Dianom - vo
farskom Kostole sv. Jána Nepomuckého svätú
omšu. V homílii okrem iného spomenul príklad
tohto vzácneho kňaza, vždy stojaceho verne
v službe Cirkvi a oddaného Svätému Otcovi, a
vyzval veriacich k nasledovaniu takéhoto
postoja. Po skončení bohoslužby prítomní
položili kyticu kvetov na hrob J. Baču a
stretnutie ukončili modlitbou vďaky za jeho
život. Hoci od smrti ThDr. Jozefa Baču uplynie
v novembri dvadsať rokov, jeho život a práca je
stále v živej pamäti veriacich. V ťažkých časoch
komunistickej perzekúcie kráčal cestou
individuálnej
pastorácie
jednotlivca,
predovšetkým formovania svedomia. Vzácnym
príkladom je jeho horlivosť pri vysluhovaní
sviatostí, osobitne sviatosti pomazania chorých.
64
Štefan HERÉNYI
Narodil sa 27. 8. 1948 vo Vrádišti (medzi
Holíčom a Skalicou na Záhorí). Vysviacku
prijíma 10. 6. 1973. Kaplánom je v rokoch 1973
– 1976 v Leviciach, v r. 1976 v Novom Meste
nad Váhom a od r. 1977 v Malackách, kde
zostáva do r. 1980. Neskôr je kaplán v Nových
Zámkoch a v r. 1981, stále ako kaplán, jeden
rok
pôsobí
v neďalekých
Dvorníkoch.
Začiatkom novembra, po smrti pána dekana,
prichádza do Lukáčoviec, kde sa už po rokoch
kaplánskych skúseností stáva administrátorom
– správcom farnosti. Pôsobí u nás 8 rokov, až
do r. 1990. Farskú knižnicu v už spomínanom
bývalom oratóriu v malej miestnosti v kostole
nachádza v zlom stave. Knihy a všetko tam
uložené je zvlhnuté. Dáva sa tak do práce a za
pomoci svojho brata zachraňujú veľkú väčšinu
cenných historických kusov kníh. Až teraz sa
uvažuje o nových priestoroch pre knižnicu,
pretože vlhké prostredie, samozrejme, papieru
neprospieva. Potom pán farár Herényi dlhých
17 rokov vedie farnosť Bratislava – Nové
Mesto, ktorá má v súčasnosti už oficiálne názov
65
Blumentál. Musel to byť relatívne náročný
prechod, ísť z dediny, akou vtedy bola naša, do
mesta. Naša farnosť mala v 3 obciach vtedy
zhruba 3000 ľudí a v Novom Meste bolo v tom
čase okolo 40 000 ľudí. 10. 9. 1996 sa stáva
členom arcidiecéznej katechetickej komisie. 10.
11. 2007 sa stáva farárom v Bratislavskej časti
Dlhé Diely, kde vlastne pôsobí doteraz. Od 14.
2. 2008 patrí do Bratislavskej arcidiecézy.
Ondrej VÁLEK
Narodil sa 31. 10. 1945 v Bratislave. Vysvätený
bol ako 23 – ročný, 23. 6. 1968. Kaplánom sa
stal v Zlatých Moravciach. Od r. 1969 je
kaplánom v Tvrdošíne, v roku 1971 v Šaštíne
a v r. 1972 v Štúrove a Šuranoch. V roku 1973
sa stáva administrátorom vo farnosti Kolta (20
km od Nových Zámkov smerom na
Želiezovce). Tu účinkuje celých 10 rokov. Od r.
1983 je potom v Jasovej (hneď vedľa Kolty)
a od r. 1988 v Marianke pri Bratislave. Tu
pobudne 2 roky, po ktorých prichádza k nám,
do Lukáčoviec. I za jeho účinkovania sa
obnovuje interiér chrámu, ktorý bol naposledy
66
renovovaný za účinkovania dekana Jozefa
Baču. Dodnes nám to pripomína tabuľa v kruhu
v strede na chórusovom balkóne. Nachádzame
tam nasledovné informácie v latinskom jazyku:
AE DIF 1792, RENOV 1991. Prvé slovo, ak by
sme rozlúštili skratku, by označovalo dobu
dostavania kostola a druhé zase renováciu –
obnovu. Iste chcel mať pán farár k príležitosti
200. výročia chrám pekne opravený, skrášlený.
Podarilo sa mu tiež vyprosiť od vtedajšieho
Svätého Otca, pápeža Jána Pavla II. osobitné
požehnanie pre našu farnosť práve na toto 200.
výročie dostavania farského kostola. Tento text
si môžeme prečítať zo zarámovaného obrazu,
ktorý visí na stene pri spovednici, pod
chórusom. U nás však pôsobí tiež len 2 roky, do
r. 1992, kedy odchádza do Jedľových Kostolian
(11 km od Topoľčianok), kde účinkuje už ako
farár. Od 1. 7. 1995 bol v Modrom Kameni, kde
sa 1. 12. 1999 stáva dekanom Veľkokrtíšskeho
dekanátu. Avšak už necelé 2 roky po menovaní
za dekana, 5. septembra 2001, podľahol
zákernej chorobe, cukrovke. V októbri toho
roku, by teda oslavoval svoje 62. narodeniny.
67
Jozef LEHOCKÝ
Jozef Lehocký sa narodil v Hlohovci, 15. 2.
1958. Ordinovaný je 17. 6. 1984 a za kaplána je
určený do Serede. Po roku odchádza do Pieštan
a odtiaľ po 2 rokoch do farnosti Bratislava – sv.
Alžbeta. Tu zostáva 3 roky. Potom je menovaný
za farára do Hosťoviec, kde pôsobí 2 roky (do r.
1992) a následne prichádza k nám. do
Lukáčoviec. U nás zostáva celých 5 rokov a aj
za jeho prispenia vzniká vďaka vtedajšiemu p.
starostovi Dominikovi Muchovi v poradí druhá
publikácia o Lukáčovciach. Prvým pokusom
o dejiny Lukáčoviec bola knižka kňaza
pochádzajúceho z našej farnosti, Petra Rusa.
Táto druhá publikácia vzniká na počesť 730.
výročia dokumentu, kde sú po prvý raz
spomenuté Lukáčovce (ako Lakach, 1264). Pán
farár Lehocký do knihy poskytol údaje
o dejinách farnosti a väčšinu vecí, ktoré sa
týkali cirkevných záležitostí, ako boli napr. už
spomínané starobylé vizitácie. Po 5 rokoch, od
1. 7. 1997 účinkuje celých 13 rokov vo farnosti
Závada (11 km za Topoľčanmi). Od 1. 7. 2010
je vo farnosti Trenčianska Turná (pri Trenčíne).
68
Marian UVÁČEK
Náš súčasný pán farár, Marian Uváček, sa
narodil 1. 6. 1970 v Smoleniciach, trvalé
bydlisko však má v Kátlovciach (pri Trnave).
Kňazskú vysviacku prijíma 21. 5. 1994. Na istý
čas účinkuje ako kaplán v Leviciach. Po pár
mesiacoch, ešte v roku 1994, odchádza na
civilnú vojenskú službu. Od 1. 7. 1996 je
kaplánom, podobne ako kedysi pred ním Jozef
Lehocký, vo farnosti sv. Alžbety v Bratislave,
ktorá je známejšia pod názvom Modrý kostolík.
Tu účinkuje jeden rok. 1. 7. 1997 prichádza
k nám, do Lukáčoviec, kde sa stáva
administrátorom našej farnosti. 6. 12. 1997
prichádza otec arcibiskup Ján Sokol, aby
posvätil nový zvon. Ten sa podnes nazýva Anjel
Pána. Dňa 18. 1. 2001 bol poverený
starostlivosťou o katechétov. Už o niekoľko
mesiacov, od 1. 9. 2001, zastáva tiež úlohu
cirkevného
sudcu
metropolitného súdu
bratislavsko – trnavskej arcidiecézy, ktorú
konal niekoľko rokov. Rozhodovať súdne spory
nikdy nie je jednoduchá záležitosť. Chce to
trpezlivosť, štúdium, úsilie, snahu a čas správne
69
popremýšľať
nad
vecami,
ktoré
sa
prejednávajú. V rokoch 2005 – 2006 si stav
statiky nášho chrámu vyžadoval rekonštrukciu
a tá sa počas niekoľkých mesiacov naozaj
uskutočnila. Pri tejto príležitosti sa vymenila
strecha a tiež sa kostol vymaľoval zvonka
a v takom stave ho vidíme podnes. Vo veľkej
miere na tieto opravy prispela obec, taktiež
bratislavsko – trnavský arcibiskupský ale aj
nitriansky biskupský úrad (hoci sme vtedy ešte
do Nitrianskej diecézy nepatrili) a samozrejme
zbierky veriacich. Celková hodnota sa
vyšplhala až na 3 502 000 SK (cca 116 250 €).
Pre budúcnosť sa na zadnú stenu kostola (od
cintorína) umiestnil rok 2006. Zostáva to ako
údaj pre generácie po nás, ktoré si už nebudú
pamätať opravy vykonané na kostole. Dovtedy
na tomto mieste vynikal rok 1967, kedy za pána
dekana Baču bol chrám tiež reparovaný (1967 –
70). Od 14. februára 2008, na základe žiadosti
otcov biskupov a rozhodnutím Svätého Otca,
pápeža Benedikta XVI., sa menia hranice
diecéz a tým aj príslušnosti farností. Farnosť
Lukáčovce sa tak včleňuje do Nitrianskej
diecézy. Aj krásne vitrážové okná, ktoré vo
farskom kostole máme už potrebovali svoju
70
rekonštrukciu. 16. 2. 2009 bolo vybrané prvé z
okien a prinesené bolo 6. 3. V ten deň vzali
ďalšie dve vitráže. Tieto boli privezené už
obnovené o mesiac, 7. 4. Po dvoch mesiacoch,
16. – 17. júna, sa maľuje interiér prístavby
farského kostola. V r. 2009 sa ešte koná vo
farskom kostole rekonštrukcia organu. Veď ako
každý iný, aj tento sa časom pri používaní
rozladil, a tak ho bolo treba dolaďovať. Tieto
náklady sa našli opäť hlavne v milodaroch
veriacich. Od 1. 7. 2010, kedy začal jeho 14 –
ty rok účinkovania u nás, je menovaný za farára
a takto tu pôsobí podnes. 10. 10. 2010, v nedeľu
po svätej omši, popoludní, sa požehnal
obnovený a rekonštruovaný kultúrny dom.
Mesiac po tejto udalosti, 7. novembra 2010, sa
konala posviacka obnoveného domu smútku,
z ktorého už viac ako 35 rokov odprevádzame
svojich blízkych na večnosť. Dovtedy
prebiehala prax pohrebných obradov v kostole.
S radosťou a stálym nadšením sa vdp. farár
Marian Uváček ochotne a neúnavne venuje
všetkým generáciám farnosti Lukáčovce.
71
Kapláni pôsobiaci vo farnosti
V povedomí ľudu a miestnej tradícií sa do
dnešných dní môžeme stretnúť s takou
informáciou, že v lukáčovskej farnosti kedysi
pomáhali farárom v duchovnej správe aj
kapláni. Odvodzuje sa to hlavne z faktu, že
zadná časť budovy farského úradu (najbližšia
ku kostolu), sa dodnes nazýva kaplánka. Táto
tradícia či miestne podanie je však naozaj
realitou a iste budeme prekvapení, že nielen
Juraj Fándly u nás pôsobil. Sú známe mená až
troch desiatok kňazov, ktorí aspoň na istý čas
pomáhali správcom farnosti pri vysluhovaní
sviatostí a v duchovnom vedení veriacich.
Cyrila Tomašoviča však k ním zaraďovať
nebudem, a to kvôli už vyššie spomínanému
faktu, že úrad kaplána mu bol zverený
v podstate len formálne, pretože reálne
spravoval farnosť sám, keďže pán dekan Klčo
bol uväznený.
V tejto kapitole preto ponúkam nielen mená, ale
tiež zistené údaje o kaplánskych osobnostiach
našej farnosti – Lukáčoviec.
72
Jozef LÁCZAY (č. Lácaj)
Hneď pri prvom údaji o ňom sa spomína naša
farnosť, totiž, že od 5. apríla 1753 kaplánoval v
Lukáčovciach. Ešte na prvých stranách tejto
knihy sa spomínala problematika bývania
farárov. Kde potom museli byť ubytovaní
kapláni pôsobiaci v našej farnosti, keď budova
farského úradu bola postavená až v roku 1770?
20. 1. 1755 sa stáva farárom v Hornom
Tisovníku s Hutou (dnes Stará Huta), kde vtedy
boli tiež nasledujúce filiálky: Dolný Tisovník,
Červeňany, Šuľa, Nedelište a Madačka. Z textu
sa môžeme dozvedieť, že v tejto farnosti
doposiaľ už veľmi dlho nebol žiadny katolícky
farár, pravdepodobne farnosť patrila luteránom.
Od 4. 9. 1756 pôsobí vo Veľkej Suchej (dnes
Hrnčiarska Ves). Tam zostáva takmer plných 8
rokov, pretože dňa 28. 8. 1764 je poslaný
spravovať farnosť Šávoľ. Odtiaľ 21. mája 1768
prichádza a účinkuje vo farnosti Divín, s ktorou
je o 8 rokov (1776) včlenený do novozriadenej
Rožňavskej diecézy. Údaje o ňom tu končia,
pretože príslušný schematizmus sa zaoberal len
ostrihomskou arcidiecézou.
73
Juraj RUDNAY (č. Rudnaj)
O jeho pôvode ani štúdiách nemáme záznamy.
Prvý údaj ktorý sa dá objaviť je, že od 4. 11.
1760 je kaplánom v Lukáčovciach. Od 3. 6.
1761 kaplánuje v Pobedime. 8. 8. toho roku sa
stáva farárom a účinkuje v Kríži nad Váhom
(dnes Považany). Po 4 a pol roku, presne od 10.
1. 1766 je farárom v Piešťanoch. Tam zostáva
celých 12 rokov. Od 22. 9. 1778 pôsobí ako
farár vo farnosti Vrbové, kde od toho roku
zakladá a začína stavať farské budovy. Už 5.
júla t. r. šľachtic Ján Erdődy na tieto účely
vyčlenil a uvoľnil 150 florénov a pec. 4. 9.
1788 sa v tej farnosti konala vizitácia. Hlavným
vizitátorom bol aj tu arcibiskup Batáni. V r.
1779 sa stáva dekanom Čachtického dekanátu.
V roku 1801 bol menovaný za bratislavkého
kanonika. Ako ťažko chorý prichádza späť do
Piešťan, do kúpeľov, aby sa mu choroba
zmiernila, no 30. 8. 1802 zomiera.
74
Jozef SZIGÓ (č. Sigo)
Pochádzal z Dlhej nad Váhom. V druhom roku
štúdií bol poslaný do Viedne. Dňa 10. 12. 1760
už prichádza ako kaplán do Krakovian. Odtiaľto
odchádza a od 12. 2. 1762 kaplánuje v
Lukáčovciach. Už 10. 5. toho roku sa stáva
farárom v Doľanoch (niekdajší Ompitál). 11. 9.
1781 sa v tej farnosti koná Batániho vizitácia,
kde sa o tomto farárovi dozvedáme nasledovné:
Medzi ľuďmi vzbudzuje vzájomnú znášanlivosť.
Svoj úrad veľmi usilovne vykonáva. K farníkom
má osobný vzťah, ktorý sa vyznačuje láskou a
bázňou. Svedomite a so starostlivosťou
pristupuje aj k chorým. Dp. Jozef Sigo zomrel
6. 8. 1782, po krásnych 20 rokoch vzornej
služby farára v Doľanoch.
Juraj CSMELKO (č. Čmelko)
Svoje štúdiá teológie absolvoval po troch
rokoch v seminári sv. Štefana v r. 1762. Od 11.
7. t. r. kaplánuje v Lukáčovciach. Zostáva u nás
2 a pol roka. 13. 12. 1764 mu je ponúknutá
novozriadená farnosť Tardos (dnes v
75
Maďarsku), ktorá má filiálku Héreg. Prijíma ju
a zostáva tam plných 30 rokov. 7. 12. 1794 túto
farnosť - iste kvôli pokročilému veku a slabému
zdraviu - opúšťa, rezignuje z postu farára.
Avšak 1. februára 1795 sa tam vrátil, no zostal
tam len 4 mesiace, do 1. júna toho roku.
Odchádza do Taty (farnosť blízka Tardosu, tiež
v Maďarsku), ale nie je k dispozícií údaj, či tam
bol ako farár, prípadne kaplán. Ak by farnosť
spravoval, bolo by to uvedené. V Tate 9. 2.
1812 zomiera.
Martin LABUDA
Pri tomto kaplánovi nemáme údaj o vysviacke.
Štúdium absolvoval v generálnom seminári v
Ostrihome. 3. 3. 1766 zaujíma miesto kaplána v
Lukáčovciach a potom tiež v Prenčove.
Nevieme presne, ako dlho v Lukáčovciach
zostáva. Ďalšou informáciou je to, že od 20. 5.
1768 už pôsobí v Prenčove ako farár. Je preto
možné, že u nás zostal rok. V Prenčove len po
tri a pol roku - presne 27. 12. 1771 - zomiera.
76
Ján PROHÁSZKA (č. Procháska)
Pochádzal zo Skalice. V roku 1763 je
magistrom a v r. 1764 bakalárom filozofie.
Teologické štúdiá začal v seminári sv. Štefana.
Prvé dva roky (do r. 1766) študuje tam, zvyšné
dokončieva na Pázmáneu. O jeho kňazskej
vysviacke nenachádzame údaj, no muselo to
byť azda ešte koncom apríla 1768, pretože od 2.
mája 1768 už je kaplánom v našej farnosti, v
Lukáčovciach. Po takmer 2 rokoch, 20. marca
1770 odchádza pomáhať do farnosti Veľké
Leváre. Od 5. 11. 1772 pôsobí ako farár v
Jabloňovciach. Odtiaľ po 24 rokoch (1796)
odchádza do Malaciek, kde mu bol zverený
úrad dekana, ktorý prijal. 16. 12. 1808 bol
menovaný za kanonika v Bratislave. Keďže bol
pravdepodobne vynikajúcim spevákom, dostal
menovanie na kanonika-kantora. Zomiera v
Bratislave, 7. 11. 1829.
Jozef Štefan TAHY
Pochádzal zo vznešeného šľachtického rodu
Tahvár a Tarkő, ktorých korene siahajú až do
77
začiatku 16. storočia. Študoval v seminári
Széchenianum v Budíne. Údaj o jeho vysviacke
nemáme, no od 21. 6. 1769 pôsobí ako kaplán v
Jelšovciach, takže sa môžeme domnievať že
niekedy začiatkom júna toho roku mohol byť
vysvätený. Takmer po roku, presne 31. mája
1770, prichádza ako kaplán do Lukáčoviec a
zostáva u nás len necelé 2 mesiace. Už 25. 7.
ide do Bratislavy, kde účinkuje ako kaplán v
Dóme sv. Martina. Od 29. 2. 1772 zaujíma na
dlhé desaťročia miesto farára v Lamači. V
Némethyho publíkácií sa uvádza, že v roku
1805 mal doslova dňom i nocou mnohé
nepríjemnosti, ktoré boli spojené s nepokojmi
ohľadom francúzskej revolúcie a vojenského
napätia okolo nej. 12. 11. 1822 odovzdáva po
polstoročí úrad farára a uberá sa na zaslúžený
odpočinok do Bratislavy. Avšak tu zomiera
takmer až po 10 rokoch, 13. 3. 1832. Musel byť
už naozaj vo veľmi vysokom veku. Aj keď
správy o jeho veku nie sú, po 63 rokoch
kňazskej služby musel mať najmenej 86 rokov.
78
Martin ARGALÁSY (č. Argalášy)
Študoval v Ostrihome, v generálnom seminári.
Od 27. 12. 1769 zastával istý úrad v
bratislavskej kapitule. Po tejto službe prichádza
15. 8. 1770 ako kaplán do farnosti Lukáčovce a
pôsobí tam 10 mesiacov. Od 13. 6. 1771
účinkuje v Nemčiňanoch. Dňa 21. 7. 1772 sa
stáva farárom v Komjaticiach. Odtiaľto,
nevedno presne kedy, odchádza do služieb
Spišskej diecézy.
Jozef UHLÁRIK
Pochádzal z Novákov v Trenčianskom kraji. V
roku 1762 bol prijatý na štúdium morálnej
teológie v Budíne. 24. 9. 1763 prijíma kňazskú
vysviacku. Od 29. 9. 1764 pôsobí ako kaplán v
Jasovej, odkadiaľ po nejakom čase odchádza do
Skalice. Od 27. 5. 1767 účinkuje ako farár vo
Valaskej Belej. Po jeden a pol roku - 3. januára
1769 - prichádza do Veľkej Suchej (dnes
Hrnčiarska Ves), kde odstupuje z úradu farára a
dátumom 7. 7. 1771 už účinkuje ako kaplán u
nás, v Lukáčovciach. Tu zostáva 16 mesiacov.
79
Od 4. 11. 1772 ide do Nemčinian a odtiaľ
prichádza 25. januára 1775 do Turčianskeho
Svätého Petra, kde je mu zverený úrad farára.
Táto farnosť sa po vtedajšej reorganizácií
diecéz dostáva pod správu novozriadenej
banskobystrickej diecézy. Jozef Uhlárik sa však
vracia z tejto diecézy späť do ostrihomskej a 9.
6. 1784 je menovaný za farára do farnosti
Sóshartyán,
v
dnešnom
Maďarsku.
Pravdepodobne mal problémy zo zdravím,
pretože z farnosti 21. júla 1787 dobrovoľne
rezignuje a od 2. 2. 1788 je ustanovený za
správcu farnosti, administrátora, do Tesár (dnes
Tesárske Mlyňany). Tam po desiatich
mesiacoch, 20. 12. toho roku aj zomiera.
Andrej KRNCSEK (č. Krnček)
Teologické štúdiá absolvoval po troch rokoch v
seminári sv. Štefana v r. 1772. Stáva sa
kaplánom vo farnosti Lukáčovce. Nevieme
presne, koľko u nás zostal, najskôr to bude
niekoľko mesiacov, možno aj celý rok. V r.
1773 zaujíma miesto farára v Čataji. V roku
1790 sa aj jeho pomocou stavia kostol vo
80
filiálnej obci Nemecký Grob (dnes Veľký
Grob). V r. 1795 sa stáva dekanom seneckého
dekanátu. Posledné údaje naznačujú, že v roku
1799 sa veľmi snaží, aby farnosť mala čo
najlepšiu úrodu. Zomiera tam 6. 11. 1814.
Štefan BARTOSS (č. Bartoš)
Zaujímavosťou je, že tento kňaz pochádzal
priamo z Nitry. Od r. 1770 študuje na
Szécheniáne v Budíne a už po 3 rokoch je
vysvätený. Od 15. 4. 1773 účinkuje ako kaplán
v Lukáčovciach. Tiež je kurióznou informáciou
to, že u nás zostáva iba 44 dní, pretože už 29. 5.
1773 je menovaný za fárara a pôsobí v
neďalekej farnosti Horné Trhovište. Tam po 9
rokoch, 20. 2. 1782, zomiera.
Pavol BOSSÁNYI (č. Bošáni)
Pôvodom pochádzal z Galanty. Svoje štúdiá
začína v r. 1770 v Budíne na Széchenyiáne.
Odtiaľto prechádza na Pázmáneum, kde študuje
zvyšné tri roky. Vysviacku prijíma v r. 1776 a
kaplánom sa ihneď stáva v Lukáčovciach. Po
81
roku, od 16. 5. 1777, je poslaný konať funkciu
farára do farnosti Dolné Dubové, kde sa
venoval histórií. Tam bol totiž v roku 1754
založený spolok sv. Jána Nepomuckého a Pavol
Bošáni (v istých dokumentoch sa vyskytuje aj
ako Pavel) bol jeho riaditeľom. Dáva tam tiež
postaviť sochu sv. Jána. Od augusta roku 1783
už účinkuje v Jablonici a tam 5. februára 1792
aj zomiera.
Jozef MARKOVICS (č. Markovič) - 767
Pochádzal z Piešťan alebo Hlohovca. V r. 1756
študuje v Bratislave na Emericane, v r. 1759 v
Budíne a teológiu dokončuje v Trnave. 5. 5.
1765 je poslaný ako kaplán do Serede. Od 19.
11. 1767 je farárom vo farnosti Kerestúr. Od r.
1773 je kaplánom v Kľačanoch a potom v
Lukáčovciach. Nevedno, ako dlho tam bol,
pretože ďalšia správa už vraví, že od r. 1778 bol
ustanovený za farára do Semerova (medzi
Koltou a Dvoranmi nad Žitavou). V r. 1782 je
ale opäť kaplánom a tentokrát to je v konvente
rádu Sv. Benedikta v Hronskom Beňadiku. V r.
20. 2. 1784 - 20. 11. 1785 účinkuje ako kaplán
82
v Častej a od r. 1785 v Krakovanoch. V r. 1788
dostáva do duchovnej správy farnosť Vrbovce a
19. 9. t. r. sa tam konala tiež Batániho vizitácia.
Tu sa spomína, že v tejto farnosti je kňaz Jozef
práve 4 mesiace. V r. 1791 bol bez úradu,
pravdepodobne niekdo pôsobil len ako
výpomocný duchovný. Od 16. 11. 1792 je
kaplánom v Kolte a 9. 2. 1793 je menovaný za
farára v rovnakej farnosti. Po 5 rokoch, 21. 12.
1798 tam aj zomrel.
Juraj FÁNDLY
V istých dokumentoch (a napríklad aj podľa
matriky) sa jeho priezvisko uvádza ako Fandl.
Narodil sa 21. 10. 1750 v Častej. Pôvodom
pochádzal z remeselnícko-roľníckej rodiny, čo
bolo v tých časoch úplne bežné zamestnanie.
V mladosti býval často chorý, preto musel
štúdiá viackrát prerušiť. Teológiu začína
študovať v r. 1771 v Budíne a dokončuje ju
v roku 1776 v Trnave. Od 15. 2. 1777 pôsobí tri
a pol roka ako kaplán v Seredi. V roku 1780,
presne od 26. 6. do 25. 9., tri mesiace, pomáha
v duchovnej správe ako kaplán vo farnosti
83
Lukáčovce. Údajne práve on dáva u nás
vyhotoviť sochu sv. Jána Nepomuckého, ktorá
je však dokončená až r. 1781, takže jej
dokončenia sa už u nás nedočkal, keďže
koncom septembra už odchádza do Naháča.
Socha ešte donedávna niesla nápis:
Diffamare cave, nam revocare grave 1781 –
teda – Chráň sa ohovárať, lebo ťažko je
odvolávať. Mnohí zo starších farníkov si iste
radi zaspomínajú na svoje detské, školské časy.
Pán dekan Bača im dával za úlohu sa naučiť
práve túto latinskú sentenciu. A nie len tak pre
nič – za nič. Nešlo ani tak o to vedieť vetu, ale
skôr sa zamyslieť nad jej významom
a dopadom na osobný život každého človeka.
Od posledných septembrových dní roku 1780
do januára 1807 účinkuje Juraj v službe farára
v Naháči. Pre chorobu však odchádza na
odpočinok do Ompitálu (dnes Doľany), kde 7.
3. 1811 aj zomiera a je pochovaný. Od jeho
smrti teda uplynulo už takmer plných 200
rokov. Do dejín Slovenska však vošiel hlavne
ako spisovateľ. Všetky svoje diela napísal počas
pôsobenia na naháčskej fare. Poznal sa
s bernolákovcami, s ktorými spolupracoval na
skvalitnení a uzákonení slovenského jazyka.
84
Matúš Andrej JUSZKÓ (č. Jusko)
Pochádzal z Ružomberka. Štúdium teológie
úspešne absolvoval po štyroch rokoch v r. 1768.
Stáva sa kaplánom v Seredi. 13. 3. 1769 už
účinkuje v Dolnom Jatove (donedávna časť
Tvrdošoviec). Odtiaľ v mesiacoch apríl a máj r.
1778 spravuje tiež farnosť Veľký Kýr. V roku
1779 pôsobí ako farár v Oháji a tam sa 15. 10. t.
r. koná Batániho vizitácia. V r. 1782 sa zrieka
farnosti z bližšie nezistených príčin. V r. 1785
ale zaujíma miesto kaplána v Lukáčovciach.
Hoci presne nie je presne známe obdobie, počas
ktorého tu pôsobí, vieme, v marci 1786 sa stáva
správcom farnosti Horné Otrokovce, kde 19. 2.
1789 zomrel.
Štefan AUGUSTÍNI
Tento kňaz pochádzal zo šľachtického rodu
priamo z Trenčína. Vcelku zaujímavá je aj tá
informácia, že prvé štúdiá absolvoval u
luteránov. V roku 1756 však už pokračuje v
katolíckych štúdiách v budínskom seminári.
Údaj o dátume kňazskej vysviacky chýba, no
85
od 1. 5. 1760 účinkuje ako kaplán v Balážskych
Ďarmotách. Odtiaľto je presunutý do Tisovca,
ktorý spravuje ako farár od 15. 1. 1762. Po dva
a pol roku - od 28. 8. 1764 - pôsobí ako farár
vo Veľkej Suchej (dnes Hrnčiarska Ves). Dňa
10. 12. 1764 je ustanovený za farára do
Horných Šipíc (dnes Šipice). Odtiaľto 24. 2.
1772 odchádza do Prenčova. Tam bola v r.
1779
uskutočnená
Batániho
kanonická
vizitácia. V tom roku farnosť opúšťa a stáva sa
opäť kaplánom vo farnosti Brodské. Od roku
1781 zase kaplánuje v Častej. Tam účinkuje
presne v období od 6.12.1781 do 20.2.1784. Od
toho dátumu na niekoľko mesiacov dopredu
chýbajú informácie o jeho aktivitách či
pastorácií. Ďalší údaj upozorňuje na pre nás
zaujímavý fakt. V roku 1785 kaplánuje v
Lukáčovciach zrejme celé dva roky, pretože v
roku 1787 sa uberá na dôchodok (správa
doslova vraví, že sa stal členom inštitútu
emeritných, čiže penzionovaných či vyslúžilých
kňazov). Tam však zomiera až po 31 rokoch,
28. 11. 1828 vo veku krásnych 93 rokov! Z
tejto informácie potom vyplýva, že sa narodil v
roku 1735 a ako kaplán u nás pôsobil už ako
päťdesiatročný.
86
Matúš SKALA
Teológiu dokončil za 4 roky v arcibiskupskom
seminári v Bratislave v r. 1792. Bol ustanovený
za kaplána do Veľkých Kostolian a v roku 1794
prichádza v tejto funkcií aj do Lukáčoviec. Po
niekoľkých mesiacoch, v r. 1795, už odchádza
do Starej Turej a odtiaľ do Horných
Žemberoviec. Tu sa po 5 rokoch, v r. 1801
stáva farárom a účinkuje tam takto ešte 30
rokov. Zomrel 27. 3. 1831.
Ján KASZANICZKY (č. Kasanický)
Štúdium teológie absolvoval po 4 rokoch v
seminári v Bratislave v r. 1795. Po ukončení
štúdia bol pár mesiacov kaplánom v
Lukáčovciach. Od r. 1796 pôsobí v Kuchyni na
Záhorí, kde sa po 3 rokoch (1799) stáva
farárom. Zomrel tam po 35 rokoch a vraj rýchlo
na následky cholery, 22. 9. 1831 a že ho
pochoval jeho kaplán. Posledný údaj, ktorý o
ňom máme, spomína, že na miesto, kde ho
uložili do hrobu, bolo zakázané chodiť. Iste na
neho spomínali vtedajší veriaci a najskôr sa
87
chceli pri hrobe aj modliť. Aby sa ale
nerozšírila cholera ešte viac, vydal sa zákaz
vstupu na toto miesto. V roku 2006 sa objavuje
na internetovej stránke obce o ňom nasledujúca
zaujímavá správa:
V rámci osláv budú ocenení viacerí obyvatelia
obce, ktorí sa zaslúžili o jej rozvoj. Občania si
osadením pamätnej tabule uctia aj obetavého
farára Jána Kasanického, ktorý pomáhal
ľuďom chorým na choleru, sám aj ochorel a
umrel. Preto nemohol byť pochovaný v krypte
kostola, ale na cholerovom cintoríne, kde mu z
vďačnosti postavili kamenný kríž.
Ján KUDLATYÁK (č. Kudlaťák)
V seminári v Bratislave študoval aj tento
kaplán, ktorého prvým pôsobiskom boli
Lukáčovce. Pravdepodobne u nás kaplánoval až
7 rokov, pretože štúdiá ukončuje v r. 1796 a až
v r. 1803 odchádza do Ardanoviec, kde
účinkuje ako farár. Zomrel tam 18. marca 1810.
88
Anton KUDLÍK
Teologické štúdiá dokončuje v Trnave, v
seminári Marianum v roku 1803. Ihneď bol
ustanovený za kaplána do farnosti Lukáčovce.
Tu pôsobí necelý rok a v r. 1804 prichádza do
neďalekej farnosti Výčapy-Opatovce, kde však
už 18. 10. 1804 zomiera v druhom roku
kňazskej služby. Pravdepodobne príčina smrti
mohla byť nejaká vážna chorobu. Z dostupných
dokumentov sa viac nedozvedáme..
Ján SPERLÁK (č. Šperlák)
Teológiu vyštudoval počas 4 rokov v
bratislavskom arcibiskupskom seminári v r.
1799. Stal sa kaplánom vo farnosti Dolná
Krupá. V r. 1802 je poslaný do Bedzian a odtiaľ
prichádza v r. 1804 ako kaplán do farnosti
Lukáčovce. Po necelom roku (1805) odchádza
do Dolných Merašíc, kde je mu zverený úrad
farára. Toto bolo jeho posledné pôsobisko,
pretože po 25 rokoch, presne 5. 11. 1830, tu
zomiera.
89
Zdá sa, že smrťou pána dekana Tornera sa to u
nás s kaplánmi „nadobro skončilo“. Ale nie je
tomu celkom tak, hoci pravdou je, že počas
ďalších tridsiatich rokov sa s najväčšou
pravdepodobnosťou kapláni v Lukáčovciach
naozaj nenachádzali. Všetko sa mení príchodom
pátra Norberta a nasledujúce informácie o ňom
iste budú pre čitateľov v celku kuriózne...
Norbert BUNCSEK (č. Bunček)
V schematizme ostrihomskej diecézy z r. 1833
nachádzame zvláštny údaj. Na konci správ
o jednotlivých dekanátoch boli vždy údaje
o kaplánoch - kde sa ktorý kaplán práve
nachádza. Tu si môžeme všimnúť, že kaplán je
tu evidovaný len pre Alekšince. Aby to azda
niekoho neuviedlo do omylu – Alekšince totiž
nikdy samostatnou farnosťou neboli – sú pri
jeho mene pridané tieto slová, ktoré už
objasňujú fakt, prečo bol kaplánom v
Alekšinciach:
P. Norbertus Buncsek, Ord. S. Francisci Prov.
SS. Salv. apud Antonium Com Desasse capel.
domesticus.
90
Po preklade máme tieto informácie: páter
Norbert bol rehoľník, konkrétne františkán,
pôsobil
vo
františkánskej
provincií
Najsvätejšieho Spasiteľa a je u Antona
Dezasseho, miestneho šľachtica, ako jeho
vlastný, súkromný kaplán! Toto môže svedčiť o
zemepánovej zbožnosti, veď doposiaľ sme sa s
takýmto niečím nestretli. Koniec koncov,
patrila mu kaplnka, ktorá nebola veľmi
vzdialená od jeho kaštieľa v Alekšinciach, takže
najskôr tam slúžieval páter Norbert sväté omše.
Ako kaplán pôsobil na dvore zemepána
Dezasseho už v roku 1833, ale nie je isté, či to
bolo od tohto roku, prípadne aj skôr. Údaje,
ktoré môžeme nájsť vo františkánskych
schematizmoch sa zmieňujú o tom, že tu
pôsobil v rokoch 1833 až 1840 a potom znova
od r. 1848 do roku 1854, kedy 28. 1. zomiera.
Dohromady teda 14 rokov.
Je všeobecne známe, že v Alekšinciach sú
pochovaný okrem pána dekana Lelkesa ešte
ďalší dvaja kňazi. Je dosť pravdepodobné, že
jedným z nich bude práve tento páter Norbert
Bunček, ktorý tu toľké roky pôsobil. Alekšince
sa mu, po mnohých rokoch aktívnej služby
kňaza, miestom jeho zaslúženého odpočinku.
91
Františkánske schematizmy nás informujú
sčasti aj o jeho živote. Narodil sa 11. 4. 1780 v
Malženiciach. 16. 11. 1797 prijal v Hlohovci,
kde študoval, obliečku. Ohľadom presného
dátumu jeho kňazskej vysviacky sa môžeme len
domnievať. Schematizmy františkánskej rehole,
pochádzajúce ešte z obdobia života pátra
Norberta, prinášali informácie len o pôvode
a dátume obliečky, o vysviackach nie. Kňazské
vysviacky a ich presné dátumy sa spomínajú
v neskorších schematizmoch. V biografických
údajoch o ďaľších kaplánoch už tieto dátumy
figurujú.
Prvý schematizmus františkánskej rehole máme
k dispozícií od roku 1833 a tam sa už ako 53
ročný Norbert Bunček, samozrejme, spomína.
Medzi rokmi 1842 – 1846, kedy nebol
v Alekšinciach, pôsobil v Hajnej Novej Vsi
(neďaleko
Topoľčian).
Keďže
na
zemepánovom dvore pôsobil toľké roky, iste sa
musel dosť dobre poznať s našimi vtedajšími
dekanmi Štefanom Mesárošom a Antonom
Fričom a ostatnými kňazmi okolitých farností.
Všetci nasledujúci kapláni študovali takisto
v Hlohovci a teda pochádzajú z rovnakého
konventu.
92
Ulrich HORVÁTH (č. Horvát, preklad:
Chorvát)
Aj kňaz Ulrich, ktorého meno sa dá nájsť
v latinskom jazyku ako Udalricus, patril do
rehole františkánov. Krstným menom bol Pavol.
Avšak on a ani nik z ďalších kaplánov už
neúčinkoval na dvore zemepána Dezasseho.
Narodil sa 30. júla 1843. Obliečku prijíma 13.
9. 1862. Kňazská vysviacka mu bola udelená 4.
8. 1868. Pôsobil v našej farnosti len v roku
1870, možno len niekoľko mesiacov. Pokiaľ by
do farnosti prišiel ešte v apríli, zažil by aj
pôsobenie dekana Friča. A ak by to bolo naozaj
tak, iste by bol prítomný aj na jeho pohrebe,
ktorý sa konal niekedy koncom apríla. Inak
pôsobil
ako
kaplán popri
Ondrejovi
Budatínskom, ktorý len krátko účinkoval vo
farnosti Lukáčovce (len 1,5 roka). Od r. 1871
pôsobil v Moravanoch nad Váhom (pri
Piešťanoch). V nasledujúcom roku je poslaný
do konventu v Skalici. V r. 1877 pôsobí ako
kaplán v Podolí. Od r. 1884 je vikárom
v beckovskom konvente františkánskej rehole.
Zomrel niekedy v roku 1888.
93
Matúš SZEGÉNY (č. Segéň, preklad:
žobrák, chudobný)
Páter Matúš sa volal krstným menom Alojz a
narodil sa v Žiline 14. 1. 1808. Obliečku prijal
11. 10. 1827 a kňazskú vysviacku po 6. rokoch,
7. 8. 1833. Do r. 1845 pôsobil v konvente v
Pruskom, ale kaplánom vo farnosti nebol nikde,
bol nápomocný pre potreby františkánov.
Potom už znova účinkuje v hlohoveckej
provincií. Od roku 1854 účinkuje ako kaplán vo
Veľkých Kostoľanoch. Od r. 1857 pôsobí
v Leopoldove. Do Lukáčoviec bol poslaný za
kaplána v roku 1871 a účinkoval u nás iba
zopár mesiacov. Mal vtedy už 63 rokov. Potom
sa stal vikárom žilinského konventu. Zomrel
niekedy medzi rokmi 1880-1883
Albert RENDÁR
Páter Rendár patril tiež medzi františkánov.
Albert, vlastným menom Ján, sa narodil
v Strečne, 27. 7. 1834. Obliečku rehoľného
rúcha prijal 4. mája 1855 a kňazskú vysviacku
25. 7. 1858. Potom bol poslaný pomáhať do
94
konventu v Skalici. Páter Albert pôsobil
v Lukáčovciach pri pánu farárovi Lelkesovi
v rokoch 1872 až 1877. Zaujímavé je, že v roku
1877 pôsobili v našom lužianskom dekanáte
ešte ďalší dvaja františkánski kapláni, a to
v Dvorníkoch a v Lužiankach. V rokoch 1877 –
1878 účinkuje ako kaplán vo farnosti Krušovce
(pri Topoľčanoch). Po roku 1884 pôsobil
v prešovskom
konvente,
konkrétne
vo
farnosti Pečovská Nová Ves. Tam zostal jeden
a pol roka. Od r. 1886 funguje ako katechéta
pre konvent Šebastová. Od roku 1889 je vedený
pre konvent v Žiline.
Ambróz VESZPRÉMI (č.
preklad: Vesprímsky, z Vesprímu)
Vesprími,
Ambróz sa narodil 30. 1. 1827 v Györi. Pri
krste dostal meno Ján. Obliečku prijal 27. 9.
1847. V schematizme z r. 1853 môžeme nájsť
o ňom údaj, že v treťom ročníku teologických
štúdií a hrá na organe. 12. 3. 1854 mu bola
udelená kňazskú vysviacku. Od r. 1855 bol
profesorom na gymnáziu a teda učil
v prešovskom konvente. Od r. 1872 účinkuje
95
v beckovskom konvente a je tam poverený
úlohou kaplána vo farnosti Pobedim. V r. 1877
učil novicov v konvente spev a hru na organ.
Kaplánoval u nás za Adolfa Lelkesa. Ovládal,
pochopiteľne, maďarský jazyk. Našej farnosti
bol prospešný v rokoch 1878 – 1879. V roku
1884
účinkuje
ako
vikár
konventu
v Okoličnom.
Félix STEFANOVICS (č. Štefanovič)
Narodil sa 10. 9. 1854 a pokrstený bol ako Ján.
Obliečku prijal 28. 9. 1873 – na rozdiel od
ostatných – v skalickom konvente. V roku 1878
sa ako študent teológie nachádza v Hlohovci.
Vtomto roku, 10. 3., prijíma kňazskú ordináciu.
Páter Félix účinkuje ako kaplán vo farnosti
Lukáčovce v roku 1880.
Práve v tomto roku sa u nás postavila kaplnka
sv. Floriána. Je dosť pravdepodobné, že páter
Félix bol osobne účastný posviacky kaplnky.
Kaplnka sa aj dnes nachádza za cintorínom na
mieste medzi štyrmi lipami, kde začína tzv.
Vlčia jama. Ľudová tradícia vraví, že kdesi na
tomto mieste stál stĺp s obrazom alebo sochou
96
Panny Márie. Túto tradíciu podporuje ako Peter
Rus tak aj miestny dobový kronikár. Po roku
1862 tento kus zeme aj zo sochou pripadol
obchodníkovi – židovi menom Glázer. Táto
roľa sa donedávna občas nazývala Glázrova.
On ju vraj zhodil a zneuctil, veď prečo by mu
mala prekážať na poli, ktoré patrí jemu. Bol
židom a najskôr nie práve ekumenicky
naladeným. Postupom času sa socha viac a viac
rozpadávala a upadala do zabudnutia. Práve
vtedy sa v Lukáčovciach stále častejšie
objavovali veľké požiare. Kňaz a ľudia sa teda
spolu vybrali a šli sa modliť na miesto, kde
stával stĺp so sochou Panny Márie. Po nejakom
čase, keď nešťastia skutočne prestávali,
vystavali ľudia z vďaky za záchranu kaplnku,
ktorá bola zasvätená sv. Floriánovi, patrónovi –
ochrancovi pred požiarmi. Na výstavbu najviac
prispeli štyri rodiny Gajdošových, ktorých rody
žijú do dnešných časov a ľudia ich zvyknú
nazvať Gajdošovári.
V roku 1884 páter Félix pôsobil ako kaplán
v Sobotišti. Od roku 1888 účinkuje ako správca
farnosti Turá Lúka (pri Myjave).
97
Gerhard MATYASOVSZKY (č. Maťašovský,
preklad: z Matiašoviec)
Krstným menom Juraj. Narodil sa 5. marca
1855 v Liptovských Matiašovciach. Obliečku
mal 8. 11. 1873. Kňazskú vysviacku prijal 10.
3. 1878. Páter Gerhard, tiež františkánsky kňaz,
účinkoval vo farnosti Lukáčovce najskôr 6
rokov, 1881 – 1887. Bolo dosť potrebné, aby vo
farnosti v tej dobe pôsobili kapláni, pretože
prof. Lelkes býval často na cestách hlavne
z tých dôvodov, že konal vizitácie škôl. Nie je
presne známe, v ktorých školách sa zastavil, ale
isté je, že ich bolo 27. Tieto vizitácie konal už
od r. 1878, takže je preto pochopiteľné, že
kapláni tu museli pomáhať pri vedení farnosti.
Od r. 1887 ako kaplán účinkuje páter Gerhard
v Leopoldove. V roku 1888 sa ale vracia
a znova kaplánuje u nás. Vo farnosti Lukáčovce
je ďalšie 2 roky, do r. 1890. Potom odchádza do
skalického konventu.
98
Dezider STEFUNKA (č. Štefunka)
Pokrstený bol ako Ján a rehoľné meno si vybral
Dezider. Narodil sa v Bardejove, 31. 8. 1863.
Obliečku mal 1. 8. 1878 ešte ako 14-ročný.
Kňazskú vysviacku prijal 6. 6. 1886 vo veku 22
rokov. Ako kaplán sa dostáva do Lukáčoviec
v r. 1887, kde zostáva len jeden rok. Potom,
akoby na výmenu kaplánskej dispozície
s pátrom
Maťašovským,
odchádza
do
Leopoldova.
Kapistrán POSPECH
Páter Kapistrán (lat. Capistranus) si meno
vybral podľa svätca – Jána Kapistrána.
Pokrstený bol ako Jozef. Narodil sa 2. 1. 1868
v Skalici a obliečku prijal 31. 7. 1883. Ešte v r.
1889, dokladujú schematizmy, sa pri štúdiu
venoval hre na organ. Kňazská ordinácia mu
bola udelená 16. 7. 1890. Bol posledným
doloženým kaplánom farnosti Lukáčovce a tiež
pôsobí popri Adolfovi Lelkesovi. Taktiež išlo
o františkána. Je zaujímavé, že bol posledný
kaplán (účinkoval u nás v r. 1890 – 1891),
99
pretože by sa skôr očakávalo, že práve v tomto
období bude farnosť kaplánov potrebovať
možno ešte viac. Pán farár Lelkes začína
spisovať svoje kázne, takže už len kvôli tomu
by bolo dobré mať vo farnosti kňaza, ktorý by
ho mal kedy zastúpiť, aby pokojne mohol
pracovať pri spracúvaní svojich príhovorov
a homílií. Počet veriacich vo farnosti, teda vo
všetkých troch dedinách, stále stúpal, hoci 19.
storočie bolo poznačené tromi vlnami cholery,
aj preto by bola pomoc kaplánov vítaná.
Z našej farnosti odchádza páter Pospech do
Veľkých Kostolian, kde sa stáva kaplánom.
Ďalšie údaje (ako napríklad iné pôsobiská či
úmrtia) o posledných z týchto františkánskych
kaplánov, bohužiaľ k dispozícií nie sú, pretože
posledný františkánsky schematizmus provincie
Najsvätejšieho Spasiteľa v diecéznej knižnici
v Nitre, (ktorá poskytla väčšinu materiálu pre
vznik tejto publikácie,) obsahuje ročník 1897 –
8.
100
Kňazi pochádzajúci z farnosti
Móric KORENCHY (č. Korenčy)
Iste bude pre nás zaujímavou správou, že Peter
Rus nie je prvým kňazom, ktorého rodiskom
bola naša farnosť. Najpravdepodobnejšie ale
bude, že ani Móric nie je prvý kňaz z
Lukáčoviec, no dostupné dokumenty pre nás
odhaľujú jedine toto meno.
Ani najstarší pamätníci našich obcí nevedia
a nepamätajú si, že by sa tu niekedy rodina
Korenčyovcov vyskytla. Nájdený údaj síce
vraví, že sa narodil v Lukáčovciach, ale
schematizmy pochádzajúce z obdobia, kedy už
bol kňazom, nám pri jeho mene ukazujú jednu
zaujímavú vec. V každom jednom z nich
vidíme meno tohto kňaza napísané takto:
Mauritius Korenchy de Nagykürt. Obec
Nagykürt (č. Naďkert) mala neskôr ešte iný
názov – Assakürt (č. Ašakert) a tak sa nám
môže objasniť niekoľko vecí. Ašakert dnes
používa už slovenský názov – Nové Sady –
101
a je to susedná dedina i farnosť Lukáčoviec. Je
teda dosť možné, že korene mal Móric
v skutočnosti tam, prípadne sa jeho rodičia
mohli presťahovať k nám, napr. za prácou alebo
za rodinou. To sa už asi nedozvieme. Ak jeho
rodičia mali zo svojich detí len jedného chlapca,
bolo by potom celkom pochopiteľné, prečo sa
na toto priezvisko a rodinu nikto nemôže
pamätať – veď ak by aj mal sestry, ktoré by sa
povydávali, meno by už mali zmenené.
Móricko uzrel svetlo sveta 3. februára 1832 v
Lukáčovciach. Filozofiu študoval v Trnave
a teológiu dokončil v Ostrihome. 29. júla 1855,
keď má 23 rokov, prijíma kňazskú vysviacku.
Kaplánom bol v Mohore (dnes v Maďarsku) a
v Pešti – najprv vo farnosti sv. Jozefa a neskôr
u sv. Terézie. V marci 1868 sa stáva
administrátorom, čiže správcom farnosti Veľký
Lapáš. Onedlho sa tu stáva aj farárom a zomiera
tam 27. 6. 1877, v pomerne mladom veku (45
rokov).
102
Peter RUS
V poradí druhý kňaz, o ktorom vieme, že jeho
rodiskom bola naša farnosť, je Peter Rus. Toto
povolanie sa zrodilo iste aj vďaka dlhoročnému
pôsobeniu pána profesora a dekana Adolfa
Lelkesa, ktorý, ako každý iný kňaz, iste túžil
vidieť ovocie svojej horlivej dušpastierskej
činnosti. A aj mu bolo dopriate dožiť sa chvíle,
kedy z ovečiek, ktoré toľké roky spravoval, sa
aspoň jeden rozhodol slúžiť v Pánovej vinici na
vznešené účely.
Schematizmy nás informujú o tom, že Peter
Rus sa narodil v Alekšinciach, 17. 3. 1910. Celé
svoje detstvo však prežil v Lukáčovciach.
Pochádzal z mnohodetnej rodiny, z ktorej sú
ešte dnes živí dvaja súrodenci – jedna jeho
sestra (90 r.) býva stále v Lukáčovciach.
Bohoslovecké štúdiá (1931 – 1936) absolvoval
v Rožňave. Kňazské svätenie Peter prijíma
v trocha netradičnom čase. Bolo to v zime, 9.
februára 1936. Po dvoch týždňoch, 23. 2., slávil
doma primície – prvú svätú omšu, ktoré vtedy
niesli poslovenčený názov prvotiny. (Ide
103
vlastne o preklad: lat. primus značí prvý) Práve
na tento deň si novokňaz Peter Rus prichystal
pre svojich rodákov jedno prekvapenie.
Zostavil totiž za pomoci dp. farárov Petráška
a Klču (ktorí mu poskytovali duchovnú oporu)
a učiteľského zboru v Lukáčovciach publikáciu,
ktorá sa zaoberala Lukáčovcami a ich dejinami.
Aj samotný titul knižky – Historia obce
Lukáčoviec – nám hneď napovedá, o čom sa
v nej bude pojednávať. Po primíciách,
pravdepodobne od 1. 3. 1936, pôsobil ako
kaplán vo Fiľakovských Biskupiciach, ktoré už
dnes nie sú časťou Fiľakova, ale ide
o samostatnú obec – Biskupice. Už o niekoľko
mesiacov, v r. 1937, kaplánuje v Nálepkove
a ešte v tom roku sa stáva správcom farnosti
Jelšava. V roku 1938 bol ustanovený za správcu
farnosti Muránska Dlhá Lúka (7 km od
Revúcej). Po dvoch rokoch je znova kaplán,
tentoraz v Revúcej. Od roku 1941 účinkuje ako
správca farnosti v Štítniku, kde zostáva 11
rokov. V roku 1952 prichádza do Šivetíc a ešte
v tom roku aj do Polomky. V oboch farnostiach
účinkoval ako správca – administrátor. Potom
je na jeden rok poslaný za kaplána
do Rimavskej Soboty a od r. 1954 spravuje
104
farnosť Slovenská Ľupča. V roku 2009
v mesačníku Ľupčianske zvesti, v číslach 11 a
12, nám ponúkajú dvaja miestny občania
zaujímavé a miestami možno aj humorné
osobné svedectvá týkajúce sa pána farára Rusa
a jeho
pobytu
v Slovenskej
Ľupči.
V nasledujúcich riadkoch Vám, ctení čitatelia,
poskytujem tieto informácie. Pán Ján Turčan si
takto spomína na nášho rodáka:
Po odchode pána farára Vlachoviča do Banskej
Bystrice nastúpil do Ľupče pán farár Peter Rus.
Bolo to v roku 1954, práve v časoch silného
prenasledovania cirkvi. Pán farár Rus býval na
fare so svojou matkou a býval tam aj jeho brat
so svojou rodinou. Pripravoval nás na prvé
sväté prijímanie, ktoré sme potom absolvovali
krátko po jeho príchode do Ľupče. Bol dobrým
a zodpovedným kňazom, ktorý okrem svojho
hlavného poslania sa angažoval aj v obci, kde
bol funkcionárom Československého červeného
kríža. Pre spropagovanie tejto organizácie
napísal detskú divadelnú hru, ktorú potom aj s
nami nacvičil a uviedol v kultúrnom, či po
starom Katolíckom dome. Bola to hra, ktorá
mala poučiť deti o poskytovaní prvej pomoci pri
rôznych nehodách detí a mala názov „Tri
105
nehody za deň“. Účinkovalo nás tam asi 15
žiakov šiestej a siedmej triedy základnej školy,
teda moje spolužiačky a spolužiaci, katolíci aj
evanjelici. Tu sme sa prvý raz oboznámili so
základnými
pravidlami
a
organizáciou
divadelného predstavenia a mohli sme sa dostať
na dosky, ktoré znamenajú svet. Divadlo sme
nacvičovali na katolíckej fare asi mesiac. Aby
sme nestratili chuť nacvičovať, pán farár nás
na skúškach častoval tvrdými cukríkmi, ktoré
vtedy pre nás deti boli vzácnosťou. Vystúpenie
sa konalo pred zaplnenou sálou a s našimi
výkonmi bol pán farár spokojný. Dokonca
účinkujúci za svoje úsilie dostali aj ,,honorár“,
ktorý pán farár vyplatil z vlastného vrecka. Bol
účinkujúcim rozdelený spravodlivo podľa počtu
,,otázok“ a teda vynaloženého úsilia. Pamätám
sa, že ja som v divadielku hral len akúsi
okrajovú postavu chlapca a dostal som päť
korún. Niektorí dostali aj dvanásť. Bol to však
môj prvý, ale aj posledný honorár za divadlo v
živote. Pán farár Rus mal zrejme v úmysle
pokračovať s nami i naďalej, aj keď hrať
divadlo s náboženskou tématikou v tom čase
nepripadalo do úvahy a my sme hru uviedli pod
pionierskou hlavičkou a nie ako kresťanské
106
deti. Napriek svojej angažovanosti aj v
spoločenskom živote bol pán farár Peter Rus
zanedlho obvinený z akejsi vymyslenej
protištátnej činnosti, odsúdený a uväznený.
Viacej sme ho už nevideli. Zostal však pre nás v
pamäti nielen ako kňaz a učiteľ náboženstva,
ale aj učiteľ divadla a priateľ detí.
Pán Mazúch, tiež Ľupčan, má na neho zase tieto
spomienky:
Tuším mi nikto neuverí, keď poviem, že som
poznal pána farára Rusa. Preto musím
vysvetliť, za akých okolností som sa s ním
zoznámil.
V marci 1958 bola založená Miestna pobočka
drobnochovu zvierat pod názvom ZCHDZ
Slovenská Ľupča, v Červenom kútiku na slobodárni v ulici 1. mája. Ja som bol pri zrode
tejto organizácie a na ustanovujúcej schôdzi
boli prihlásení 12 členovia. Na tejto schôdzi
bolo prijaté uznesenie, aby sa do najbližšej
schôdze vykonali všetky organizačné úkony.
Každý chovateľský odbor musel mať svojho
predsedu, napríklad chov králikov, hydiny
hrabavej a vodnej, holubov, kôz a oviec. Aby
sme získali ľudí na túto činnosť, dali sme vy107
hlásiť do miestneho rozhlasu, že kto má záujem
o chov, nech sa prihlási na mojej adrese.
Pretože som 7 rokov pracoval v drobnochove
Banská Bystrica a mal som značné skúsenosti,
zvolili ma za tajomníka tejto organizácie. Pán
farár Rus ma navštívil a prejavil záujem o chov
kôz, o čistokrvné siamske plemeno. Objednal
som dva kusy a boli veľmi krásne. Pán farár sa
zároveň stal predsedom chovu kôz. Bolo mi
divné, prečo chce pán farár chovať práve kozy.
Vysvetlil mi veľmi obšírne veľký význam
kozieho mlieka nielen pre ľudí, ale aj pre chov
ošípaných. Tvrdil mi, že je lepšie chovať štyri
kozy ako jednu kravu, pretože prírastok na váhe
ošípaných chovaných kozím mliekom je o 50%
väčší, ako keby boli chované mliekom
kravským. Bolo mi vytknuté, že som prijal do
socialistickej organizácie farára. Obhájil som
ho tým, že je chovateľom kôz a nie politikom.
Pána farára som upozornil na to, aby si bol
vedomý, že na schôdzi sa musí vyjadrovať len
ku chovu zvierat, lebo v tejto organizácii sú
rôzni ľudia. Poďakoval sa mi za upozornenie a
dodal, že je aj kňazom a jeho úlohou je ľudí
spájať, nie ich rozdeľovať. ,,Držím sa toho, čo
je mojím poslaním. Všetci, čo boli pokrstení v
108
mene Boha, jeho Syna i Ducha svätého sú
potomkovia prvej cirkvi Ježišovej.“
Veľmi dobre sa mi s ním pracovalo. Vždy urobil
prácu načas a stopercentne. Bohužiaľ, netrvalo
to dlho. Jedného dňa pána farára násilne
odvliekla ŠTB. Pre mňa to bol šok, nevedel som
si vysvetliť, prečo sa to stalo a aká bola príčina,
že k tomu došlo. Preto som išiel na faru za
matkou pána farára, dohodnúť sa čo sa urobí s
kozami, o ktoré bolo potrebné sa postarať. O
cirkevné záležitosti sa mal postarať pán farár
Vlachovič a kozy dostal do opatery pán Z.
Solárik, ktorý prebral aj funkciu predsedu
chovu kôz. So svojou rodinou som chodil do
kúpeľov Kováčová a práve tam som sa po 5-6
rokoch opäť stretol s pánom farárom Rusom.
Na nádvorí pred kúpeľným domom som odstavil
auto, keď odrazu vyšiel z budovy pán farár. Aj
som chcel ísť pozdraviť ho, ale varovne zdvihol
prst, aby som sa nepribližoval k nemu, lebo je
sledovaný. Vtedy som bol od neho asi na 10
metrov, tak som sa spýtal, prečo sa to stalo.
Odpovedal mi, že na pohrebe pani Horskej
povedal, že príčinou jej smrti bolo pracovné
tempo. Za takýchto okolností som sa zoznámil s
109
pánom farárom Rusom. Bohužiaľ, aj v takejto
dobe sme žili a pracovali.
Takto zaujímavo – humorne, ale aj vážne
a smutne – spomínajú ľupčianski rodáci na
účinkovanie kňaza, nášho rodáka.
V Slovenskej Ľupči zostal Peter Rus 6 rokov,
počas ktorých
prichádza do konfliktu
s komunistami (ktorý si oni sami vymysleli)
a tak od roku 1960 môžeme o ňom
v dokumentoch nájsť údaj, že je mimo
pastorácie. Zo svedectva staručkého kňaza
banskobystrickej diecézy, Františka Očenáša
(88 r., na odpočinku v Beckove) ktorý si na
neho dobre spomína, vyplýva, že bol najmenej
2 roky komunistami neprávom väznený. Keď
som mu spomenul meno Peter Rus, už začal
pomaly pokyvkávať hlavou, chytil mi ruku
a vraví Áno, aj toho komunisti takto držali,
pričom mi ruku stlačil tak silno, ako len vedel.
On bol v tom období kaplánom v Detve
a potom vo Zvolene, takže sa mohli dosť dobre
spoznať. Avšak mimo pastorácie bol Peter Rus
až 6 rokov, do r. 1966. Aj keď väznený nebol
celý čas, štátny súhlas na vykonávanie
pastorácie mu odňatý bol. Potom, od r. 1966 bol
110
kaplánom
v Gelnici
a po
niekoľkých
mesiacoch, ešte v tom roku, sa stal správcom
farnosti Nová Bodva. Posledným pôsobiskom
mu bola farnosť Blahová, kde účinkoval od
roku 1979. Jedného dňa roku 1984 slúžil v
Dunajskej Strede (neďaleko Blahovej) sv.
omšu, pri ktorej náhle zomrel. Na pohreb, ktorý
sa konal v Lukáčovciach, jeho rodnej farnosti,
dokonca prišiel celý autobus veriacich práve
z Dunajskej Stredy, čo je dosť pozoruhodná
skutočnosť, keďže v 80-tych rokoch má
komunistická vláda ešte stále dosť silný vplyv.
V Katolíckych novinách, č. 8, ročník 99, z 26.
februára 1984, v článku NOVÉ HROBY sa
nachádza len táto stručná informácia o úmrtí:
Dňa 7. II. umrel v 74. roku svojho života a v 48.
roku kňazstva Peter RUS, správca farnosti
v Blahovej. Pochoval ho 11. II. v Lukáčovciach
Mons. Július Harsányi.
111
Daniel DIAN
Obaja rodičia Daniela Diana pochádzali
z Lukáčoviec, preto by nebolo celkom správne,
keby sa v tejto publikácií nenachádzal i jeho
životopis.
Narodil sa 19. augusta 1953 v meste Púchov.
Otec Štefan bol stredoškolský profesor,
absolvent troch univerzít – v Ríme, Berlíne a
Bratislave. Za komunistického režimu bol viac
ráz prepustený zo školstva pre svoj neochvejný
postoj vo viere. Naposledy musel prestať učiť
na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v roku
1971 potom, po konštatovaní zo strany štátu
o nespoľahlivosti vo výchovnom procese,
nakoľko syn si podal prihlášku na teológiu..
Mohol učiť už len na priemyselných školách
v Púchove, odkiaľ sa nebolo možné hlásiť na
teologické štúdia. Matka Valéria absolvovala
obchodnú akadémiu v Nitre, ale pretože bola
vážne chorá, venovala sa výchove detí
v domácnosti. Obaja pochádzali a sú aj
pochovaní v obci Lukáčovce pri Nitre. Mal
ešte štyroch súrodencov – bratov, z ktorých
112
dvaja v maloletosti však zomreli. Žijú teda ešte
dvaja, starší Marián, ktorý býva v Bratislave, je
ženatý a má dve deti. Mladší brat Eugen s
manželkou žije v Púchove a je otcom jedného
syna. V roku 1959 začal navštevovať základnú
školu v Považskej Bystrici a Bratislave a po jej
absolvovaní v roku 1968 nastúpil na Strednú
všeobecnovzdelávaciu školu v Púchove, kde
v roku 1971 maturoval. Po absolvovaní
prijímacích pohovorov nastúpil na štúdia na
Rímskokatolícku Cyrilometodskú bohoslov.
fakultu v Bratislave. Po štúdiách bol 2. júna
1976 vysvätený za diakona a 6. júna toho istého
roku za kňaza. Dr. Ján Pásztor, diecézny biskup
nitriansky, ho po problémoch so získaním
štátneho súhlasu mohol až po 1. septembri
ustanoviť do duchovnej služby. Prvá kaplánska
stanica bola farnosť Pruské, kde účinkoval iba
dva mesiace a odtiaľ išiel za kaplána do Nitry.
Tu sa dostal do kontaktu s vysokoškolskou
mládežou, ktorá bola veľmi aktívna, čo
v konečnom dôsledku však viedlo k tomu, že
mu odňali štátny súhlas k účinkovaniu v roku
1978. Preložený bol do Považskej Bystrice, kde
po desaťmesačnom účinkovaní musel byť opäť
preložený pod hrozbou straty štátneho súhlasu.
113
Dva mesiace účinkoval v Papradne a potom
musel nastúpiť na vojenskú základnú službu v
Hodoníne. Po pol roku bol zo ZVS prepustený
zo zdravotných dôvodov a zostal v svojom
rodisku na dlhodobejšej maródke. Neskôr sa
biskupovi podarilo vybaviť súhlas na
účinkovanie a tak mohol pôsobiť ako riadny
kaplán vo svojom rodisku od 1. apríla 1983 do
30. júna 1983. Od 1. júla 1983 do 25. novembra
1992 bol farárom v Ostraticiach. Tam vyvíjal
viaceré aktivity v súvislosti s rekonštrukciou
farského kostola. V rámci generálnej opravy bol
upravený interiér v rokoch 1983- 1987. Neskôr
previedol generálnu opravu kaplnky v Malých
Ostraticiach a postavil v roku 1985 novú farskú
budovu. Od 8. novembra 1989 dostal excurendo
spravovať farnosť Rybany, kde previedol
generálnu opravu kostola a čiastočne aj fary.
V roku 1990 si začal dopĺňať svoje vzdelanie
v oblasti dejín na Fakulte humanistiky
v Lubline. Stal sa členom obnoveného Spolku
sv. Vojtecha a od roku 1990 je členom Výboru
SSV. V rokoch 1995 – 1999 bol tajomníkom
SSV. V tej istej funkcii pôsobí až od roku 2007.
V septembri 1992 bol postihnutý náhlou
mozgovocievnou príhodou a v novembri toho
114
istého roku znovu. Preto bol nútený opustiť
farnosť. Presťahoval sa do Bratislavy, kde začal
s rekonvalescenciou. Postupne prekonával
chorobu, napriek tomu ho v roku 1993 uznali za
invalidného. Začal nanovo študovať. V roku
1996 získal magisterský diplom v odbore
humanitných vied. V roku 1997 získal licenciát
z teológie na Katolíckej univerzite v Lubline.
V roku 1995 sa stal šéfredaktorom odborného
periodika – revue pre teológiu a duchovný
život – Duchovný pastier. V roku 1993 bol
krátko aj šéfredaktorom Katolíckych novín.
Naplno sa venuje žurnalistike – bol
moderátorom televíznych prenosov bohoslužieb
v Slovenskej televízii, v Slovenskom rozhlase.
Je stále prispievateľom relácií SRo – Cesty,
Hudba, Život, Viera, Ranné zamyslenia,
Kresťanský magazín, Z duše, Slovo pre
veriacich a neveriacich, Kontakty, Nočná
pyramída a iné. Mal niekoľko príspevkov v
Rádiu Vatican, Bol členom Ekumenickej rady
SRo. Pôsobil aj v televíziách TA3, TV Markíza,
TV Joj, Luna a VTV, kde pravidelne viedol
a zúčastňoval sa odborných relácii, prenosov
bohoslužieb zvlášť z Vatikánu. Spolupracuje
s rádiom Lumen, N-Rádiom v Nitre. Pravidelne
115
vystupuje v televízii Lux (prenosy sv. omší
a vystúpenie v rôznych reláciách). Publikoval
a publikuje v periodikách: Duchovný pastier,
Liturgia, Acta, Forum scientiae, Naša
univerzita, Veľké jubileum 2000, Katolícke
noviny, Život Cirkvi, Knižná revue, Historická
revue, Cirkevné listy, Pútnik svätovojtešský,
Rodina Nepoškvrnenej, Blumentál, QUO, Zrno,
Sme, Život, Plus 7 dní, Púchovské listy, Fakty,
Obzor, Dnešok, Tempo, Acta Medica
Christiana, Fakty, Staromestské noviny a v
iných periodikách. Spolupracuje s domácimi
tlačovými agentúrami: SITA, TASR.
Pri príležitosti príprava návštevy Jána Pavla II.
mal vystúpenia v zahraničných televíziách:
MTV1 (Maďarská republika), Duna TV
(Maďarská republika), ORF1 (Rakúsko),
Poľská televízia.
Bol členom mediálnej komisie Konferencie
biskupov Slovenska, ktorej predsedom bol
Mons. Bernard Bober. V súčasnosti je členom
Liturgickej komisie KBS kde zastupuje SSV; v
rámci činnosti tejto komisie bol predsedom
sekcie na revíziu Spoločných modlitieb
veriacich; bol členom sekcie poverenej revíziou
Pohrebných obradov; V roku 2003 bol ako člen
116
Liturgickej komisie KBS poverený pripraviť
liturgickú časť návštevy Jána Pavla II.
v Bratislave - Petržalke a bol koordinátorom
tejto návštevy so štátnou správou. V roku 2000
pripravoval Druhý celoslovenský eucharistický
kongres v Bratislave a rovnako aj Tretí
celoslovenský
eucharistický
kongres
v Bratislave. Od roku 1994 je stály
spolupracovník
Teologickej
komisie
Subkomisie pre bioetiku KBS. Od roku 2003 do
roku 2007 bol členom Predstavenstva
Slovenského syndikátu novinárov a členom
Komisie pre médiá a informácie Slovákov
v zahraničí pri Generálnom sekretariáte pre
zahraničných Slovákov Úradu vlády Slovenskej
republiky. Publikuje vo viacerých periodikách
na rôzne témy a rôzne žánre, v poslednom
období zvlášť sa však venuje médiám a ich
vzťahu k spoločnosti na podklade cirkevných
dokumentov. Od roku 1993 prednáša na
Univerzite tretieho veku – Univerzita
Komenského Bratislava. Od začiatku činnosti
Trnavskej univerzity prednášal na Fakulte
zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej
univerzity – katedre misijnej práce. Počas
pôsobenia bol konzultantom diplomových prác
117
a oponentom. Od začiatku existencie Vysokej
školy zdravotníctva a sociálnej práce sv.
Alžbety, n. o. (2003) prednášal na Fakulte
misijnej práce a tropického zdravotníctva Jána
Pavla II. v Bratislave, v súčasnosti je
kmeňovým pedagógom Inštitútu misijnej práce
a tropického zdravotníctva Jána Pavla II. . Od
roku 2005 je členom Akademického senátu VŠ
Zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n.
o., od roku 2007 jeho podpredseda pre
záležitosti študentov; v rokoch 2004 – 2010 bol
člen Akademického senátu Fakulty misijnej
práce a tropického zdravotníctva Jána Pavla II.
VŠ ZaSP sv. Alžbety, n. o.; Deväť rokov
prednášal
na
Postgraduálnych štúdiách
Združenia
kresťanských
robotníkov
a zamestnancov - Teologická fakulta Trnavská
univerzita ako aj na Akadémii Antona
Neuwirtha. V roku 2005 bol vymenovaný za
diecézneho nitrianskeho cenzora. Úzko
spolupracuje
s Tríbečskou
knižnicou
v Topoľčanoch pri príprave edície významných
osobností topoľčianskeho regiónu ako aj
odborných podujatí. Prednášal na viacerých
sympóziach
domácich
s medzinárodnou
účasťou: Sympózium o masmédiách Bratislava
118
1996; Sympózium architektov Spišská Kapitula
1997; Sympózium kresťanských pedagógov v r.
1995 a 1997 v Trenčíne; Sympózium k 750.
výročiu udelenia kráľovských práv mestu Nitra
3. - 5. 09. 1998 (prednáška na tému: Jozef
Buday a Nitra); Prednášal na seminári: Vplyv
súčasného spoločenského života a médií na
morálku mládeže (Trenčín, 6. 11. 1999)
Uverejnené v DP č.1/2000; Prednášal na
akadémii
v Ostraticiach
pri
príležitosti
nedožitých 85. narodenín Dr. Alberta Masára:
ALBERT MASÁR – kňaz, historik a spisovateľ.
Organizovala
Tribečská
knižnica
v Topoľčanoch; Prednáška na slávnostnej
akadémii z príležitosti 80 – tych narodenín
Svätého Otca Jána Pavla II.: organizovali:
apoštolská
nunciatúra
v Bratislave,
Arcibiskupský úrad v Trnave, Rektorát
kňazského seminára sv. Cyrila a Metoda
v Bratislave. (18. mája 2000); Prednáška: Pavol
Jantausch – biskup zakladateľ Tríbečskej
knižnice v Topoľčanoch. (Topoľčany 14.
november 2000) 24. 6. 2010 opäť na tému:
Biskup
Jantausch
humanista
sociálny
pracovník. Prednáška: UK Jeséniová lekárska
fakulta Martin: Sociálne učenie: Človek na
119
ktorého sa nezabúda. Slovenské ústredie
katolíckej inteligencie: (Aloizianum, Bratislava,
14. 02. 2001): Ján Pavol II. a sociálny aspekt
utrpenia; Katolícka jednota Slovenska: Ako
vnímať masmédiá. (Trnava, 19. 02. 2001)
Katolícka jednota Slovenska: Ján Pavol II. a
sociálny aspekt utrpenia. (Bratislava, 14. marca
2001.) Obecný úrad Lysá pod Makytou: Dr.
Albert Masár a jeho život, vplyv jeho diela na
náš život dnes. (Lysá pod Makytou 21. júla
2001); Quo vadis, Bratislava, 11. september:
Koncil v našom živote 40. rokov od jeho
zahájenia; Katolícka jednota Slovenska, 13.
november 2002
DVK a jeho význam;
Sympózium Týždeň koncilu na Slovensku, (11.
– 18. októbra 2002 Bratislava, Nitra, Banská
Bystrica – Badín, Spišská Kapitula, Prešov a
Košice.) Klub seniorov Quo vadis: Prvý
administrátor Trnavskej arcidiecézy – Mons.
Július Gabriš (15. 01. 2003); Klub inteligencie
Ivánka pri Dunaji: Pravda o nedeli, (29. 01.
2003); Áno životu proti vojne v Iraku – Veľký
evanjelický chrám v Bratislave, (15. 02. 2003);
Gorazdovo umelecké Vrbové – celoslovenský
festival sakrálneho umenia, vzdelávania
a výchovy, ktorý organizovalo Národné
120
osvetové centrum Bratislava, Spoločnosť
svätého Gorazda Bratislava, Mesto Vrbové,
Bratislavsko-trnavská arcidiecéza, Univerzita
Komenského Bratislava, Rímskokatolícka
cyrilometodská bohoslovecká fakulta UK,
Gréckokatolícka teologická fakulta Prešovskej
univerzity,
Cyrilometodská
spoločnosť
Bratislava, Spolok svätého Vojtecha Trnava,
Slovenský orol (24. –26. november 2006
v Bratislave
a vo
Vrbovom)
Vedecká
konferencia s medzinárodnou účasťou na tému
Svätosť a svätci v západnej tradícii – prednáška
na tému: K slovenskému martyrológiu. festival
sakrálneho umenia, vzdelávania a výchovy.
Aktívne sa zúčastnil na II. ročníku vedeckoodbornej konferencie s medzinárodnou účasťou
Sociálne posolstvo Jána Pavla II. pre dnešný
svet na tému Chudoba. Reflexie cez prizmu
sociálnej
náuky
Cirkvi,
spoločenských
a ekonomických vied dňa 26. marca 2009, ktorú
organizovala
Katolícka
univerzita
v Ružomberku - Pedagogická fakulta, Katedra
spoločenských vied a sociálnej náuky Cirkvi,
Katedra manažmentu a marketingu, Katedra
ekonomiky a cestovného ruchu a Pápežská rada
Iustitia et pax pri Konferencii biskupov
121
Slovenska. (Výstup z konferencie je uverejnený
v zborníku konferencie: DIAN, D.: Aktuálnosť
encykliky Populorum progressio a Solicitudo
rei socialis v náplni humanitárnych projektov
VŠZaSP sv. Alžbety v Bratislave. In: Zborník.
Katolícka
univerzita
v Ružomberku
Pedagogická fakulta, Poprad 2009, s. 148-156.)
Sám bol organizátorom a spoluorganizátorom
niekoľkých odborných sympózií, konferencií
alebo seminárov. Na začiatku roku 2002
zorganizoval kongres pod názvom Týždeň
koncilu na Slovensku, ktorý mal svoje aktivity
rozvinuté vo všetkých katolíckych seminároch
Slovenska. V októbri roku 2002 organizuje
odborný seminár pod názvom Duchovný pastier
má osemdesiatpäťku v Bratislave. Výstupom je
zborník pod rovnomenným názvom, ktorého je
zostavovateľom a v ňom uverejňuje príspevok
pod
názvom:
Duchovný
pastier
má
osemdesiatpäťku. V roku 2007 organizuje
medzinárodný odborný historický seminár na
tému: Duchovný pastier, jeho šéfredaktori a
význam tohto periodika v dejinách Katolíckej
cirkvi na Slovensku (Nitra, 17 a 18. apríla
2007). Výstup z tejto konferencie je uverejnený
v rovnomennom zborníku. V roku 2009 je
122
aktívnym účastníkom vedeckej konferencie,
ktorú organizovala Rada pre históriu pri KBS v
spolupráci s CMBF UK
a Teologickým
inštitútom v Nitre Katolícka cirkev v Slovenskej
republike 1939 – 1945 (v Nitre 12. a 13. mája
2009). Výslednicou je zborník, ktorý vyšiel pod
názvom Duchovný pastier s poradovým číslom
5, editorom bol jeho šéfredaktor, ktorý tam má
aj príspevok pod názvom: Časopis Duchovný
pastier v rokoch
1939
–
1945. Je
spoluorganizátor vedeckej konferencie na KU
v Ružomberku (17. apríla 2010) o živote a diele
významného slovenského biblistu prof. Jozefa
Heribana. Zo sympózia ako výstup je aprílové
číslo Duchovného pastiera, ktorý redigoval
a v ňom je jeho príspevok pod názvom: Jozef
Heriban na stránkach Duchovného pastiera.
Ako
vysokoškolský
pedagóg
bol
spoluorganizátorom
vedeckej
konferencie
Bioetické výzvy súčasnosti („...čokoľvek ste
urobili jednému z mojich bratov, mne ste
urobili...“, VŠZaSP Sv. Alžbety, 19. novembra
2010 v Bratislave.) Z hľadiska medzinárodných
aktivít
spoluorganizoval Kongres
FAO
v Bratislave a pod. V roku 1993 sa zúčastnil na
medzinárodnej konferencii v Rio de Janiero
123
a v roku 2010 v októbri na medzinárodnom
sympóziu Pro live vo Vatikáne. Je autorom viac
ako 150 odborných článkov v Duchovnom
pastierovi a iných periodikách. Je autorom
viacerých hesiel významnej publikácie: Lexikón
katolíckych kňazských osobností Slovenska (Lúč
Bratislava 2000); Je zostavovateľom a autorom
monografie Ostratice (Ostratice 1993);
Archanjel Michal (Lúč 1999); spoluautor
s Viliamom Judákom: Každý deň so svätými I.
a II. (SSV 2006, 2007); Katolícke Slovensko
2000 (Trnava SSV 2001). Lektoroval viacero
odborných publikácii, medzi nimi významné
dielo Kompendium sociálnej náuky Cirkvi
(Trnava SSV 2008), ako aj dielo Viliama
Judáka: Na Petrovom stolci (SSV Trnava
2010). Jeho stručná biografia je zverejnená aj
v encyklopédii Kto je kto na Slovensku.
Peter HOLEC
Pri osobe Petra Holca bude tiež vhodné sa
nachvíľu zastaviť. Iste, v skutočnosti nejde
o Lukáčovčana, ani Alekšinčana či Andačana,
avšak korene jeho starých rodičov skutočne
124
siahajú až ku našej farnosti. Neváhal som pána
súdneho vikára košickej arcidiecézy osobne
osloviť, aby som sa dozvedel, ako to vlastne
s jeho pôvodom je. Práve v nasledujúcich
riadkoch Vám, drahí čitatelia, ponúkam
odpoveď, reakciu a životopis kňaza, ktorý
svojím spôsobom má dosť spoločného
s dejinami našej farnosti a taktiež si zaslúži byť
spomenutý v tejto publikácií.
Peter Holec, nar. 25. 6. 1953 v Ružomberku v
Spišskej diecéze. Mal som starostlivých
veriacich rodičov a staršieho brata Michala.
Rodičia už zomreli, brat žije v Ružomberku.
Otec sa volal Michal. Jeho rodičia mali
postavený malý domček v Alekšinciach. Kým
žili, chodieval som tam odmalička cez leto aj s
rodičmi. Mama sa volala Helena rod. Vasičová.
Jej otec zas postavil rodinný dom v Likavke, kde
som vyrastal. V Likavke som bol aj na prvom
sv. prijímaní ako prváčik. Odvtedy som začal
miništrovať a tam začala moja veľká láska k
Pánu Ježišovi. Vtedy som dostal aj povolanie ku
kňazstvu, ktoré potom už len rástlo. Po skončení
tretieho ročníka na základnej škole som bol v
lete zase v Alekšinciach. Práve sa tam konala
125
vo farnosti Lukáčovce príprava detí na
birmovku. V Spišskej diecéze vtedy nebol biskup
a kapitulný vikár Šefer nebirmoval. Otec zašiel
za farárom ThDr. Bačom (mám na neho tie
najlepšie spomienky) a ten dovolil, aby som v
Lukáčovciach z rúk biskupa Ambróza Lazíka
prijal sviatosť birmovania. Prítomnosť Ducha
Svätého som si veľmi intenzívne uvedomoval a
povzbudený príkladom z kázne biskupa Lazíka
som sa od birmovky každý deň ako chlapec
modlil desiatok z ruženca „ktorý nám Ducha
Svätého zoslal“. Pamätám sa, že som prosil
Ducha Svätého hlavne o to, aby som vedel
rozumieť ľuďom a utrpeniu. Základnú školu
som dokončil v Ružomberku. Tam som
pokračoval
v
štúdiu
na
Strednej
všeobecnovzdelávacej škole. Maturoval som v
1971 roku. V tom istom roku som si podal
prihlášku na štúdium teológie na CM bohoslov.
fakulte v Bratislave. Bol som prijatý na
odvolanie, ako som sa neskôr dozvedel, na
zásah košického kapitulného vikára Štefana
Onderku za Košickú diecézu. Za túto diecézu
som teda študoval teológiu, za ňu som bol
vysvätený 6. 6. 1976 za kňaza a v nej pôsobím.
Od 15. júla 1976 som bol ustanovený za
126
kaplána vo farnosti sv. Alžbety v Košiciach. Od
2. 7. 1980 som začal pracovať v diecéznom
súde ako notár, zároveň som bol stále
kaplánom sv. Alžbety. Práci na súde som zostal
verný. V r. 1984 som bol vymenovaný za
promótora spravodlivosti, v r. 1989 za
viceoficiála a v r. 1994 za súdneho vikára
diecézneho súdu v Košiciach. Keď sa Košice
stali sídlom arcibiskupa-metropolitu 22. 8.
1995 som bol vymenovaný za súdneho vikára
metropolitného súdu. Po piatich rokoch som bol
vždy potvrdený košickým arcibiskupom v tejto
funkcii. Naposledy 1. 9. 2010. V septembri 1991
som bol
vymenovaný aj
za
sudcu
Metropolitného súdu v Trnave, kde som krátko
pôsobil. Práve kvôli práci na cirkevnom súde
ma poslal košický biskup v r. 1992 študovať
kánonické právo na KUL-e v Lubline. Študoval
som diaľkovo a v r. 1998 som dosiahol titul
JCDr. – doktor kánonického práva. Zásluhou
sudcu Rímskej Roty Mons. Daniela Juraja
Faltina, rodáka z Kurimian pri Levoči, sa od r.
1991 začali na Spišskej Kapitule každoročne
organizovať Sympóziá kánonického práva.
Odzačiatku som sa na nich aktívne zúčastňoval
a keď na podnet Mons. Faltina vznikla
127
Slovenská spoločnosť kánonického práva
(SSKP), bol som dvanásť rokov jej predsedom.
Hlavnou úlohou SSKP bolo organizovať
každoročne sympóziá na školenie pracovníkov
diecéznych súdov. Na podnet biskupa Mons.
Zlatňanského som bol predsedom KBS Prof.
Dr. F. Tondrom dňa 9. 11. 2000 ustanovený za
predsedu Komisie na revíziu slovenského
prekladu Kódexu kánonického práva. Práce
tejto komisie trvali päť rokov. Okrem toho som
v Košickej diecéze a neskôr arcidiecéze od mája
1990 do septembra 2010 konal aj službu
biskupského ceremonára. Bol som aj
penitenciárom, exercitátorom, členom DLK,
cenzorom kníh, spovedníkom sestier Božského
Vykupiteľa, Bosých karmelitánok, Milosrdných
sestier sv. Kríža, uršulínok. Som členom
kňazskej rady a bol som aj členom kolégia
konzultorov a členom diecéznej synody.
Niekoľko rokov som prednášal kánonické právo
na TI na Spiši a v Košiciach. Z oblasti
kánonického práva som publikoval mnoho
článkov, prednášok a monotematických
publikácií. S celkom zvláštnou láskou si
spomínam aj na roky 1989 až 1992, kedy som
sa ako člen komisie na prípravu Slovenskej
128
ekumenickej Biblie mal česť podieľať na
prekladateľských prácach tejto komisie. 6. 3.
1992 som bol zaradený medzi kaplánov Jeho
Svätosti a 8. 2. 2003 som bol menovaný
Praelatus honorarius Suae Sanctitatis.
Jozef ZACHAR
Ďalšie duchovné povolanie kňaza sa zrodilo
vďaka výchove a príkladnému životu pána
dekana ThDr. Jozefa Baču. Cesta nám dobre
známeho rodáka Jozefa Zachara ku kňazstvu
ani zďaleka nebola obyčajná a tak jednoduchá,
ako sa nám môže zdať.
Jozef Zachar sa narodil 20. 5. 1960 v Hlohovci.
Už ako mladý sa chcel dostať do seminára.
Často sa stretával s pánom dekanom Bačom, pri
ktorom vyrastal, a mladými, ktorým sa venoval.
Keď sa Jozef hlásil do seminára prvýkrát,
odpoveď na jeho žiadosť bola záporná.
Oficiálny dôvod bol, že už je nad počet
prijatých, preto ho prijať jednoducho nemôžu.
V skutočnosti však išlo o niečo iné, čo by sa
dalo vyjadriť slovami vlády, ktorá aj prijímacie
129
pohovory do seminára kontrolovala: Nie, od
Baču nezoberieme. Musíme si uvedomiť, že sa
nachádzame v dobe 70. a 80. rokov, keď
komunisti nie sú naklonení priazni Cirkvi
a vôbec sa im nepáčia jej aktivity, ktoré boli.
Chceli
mať
všetko
pod
dohľadom.
O myšlienke, že by sa mladý človek chcel stať
kňazom, nemohla byť ani reč. Mohlo by sa totiž
veľmi ľahko stať, že by sa tak celej rodine
kandidáta kňazstva znepríjemnil život, ktorý už
aj tak nebol najjednoduchší.
Jozefov prvý pokus dostať sa bohosloveckú
fakultu a do seminára nebol úspešný a podobne
tomu bolo ešte šesťkrát potom! Strana stále
zaujímala jasné stanovisko. Medzičasom sa
Jozef aj riadne zamestnal (pracoval ako
projektant), ale nevzdával sa a rok čo rok sa
stále znovu a znovu hlásil, mal silnú túžbu
venovať sa ľuďom po duchovnej stránke.
Od roku 1982, kedy Jozef Zachar prichádza do
Bratislavy, sa venoval mládeži, s ktorou sa
pravidelne stretával. Viedol istý čas až 5 skupín
naraz počas 1 týždňa. Bolo to už za podpory
Saleziánov, ku ktorým Jozef nadobudol
130
zvláštny osobný vzťah. Medzi týmito rôznymi
aktivitami, ktoré viedol, sa tiež venuje skautom.
Bol asistentom na gymnáziu v Šaštíne, kde bolo
mnoho mladých v skautskom združení.
Teológiu začal študoval v Bratislave už ako 33
ročný, v rokoch 1993 – 1996. Predošlé potrebné
štúdiá filozofie a pedagogiky absolvoval ešte
predtým v Žiline. 23. 6. 1996 prijíma kňazskú
vysviacku. Jeho prvé i posledné kaplánske
miesto bolo v Dubnici nad Váhom. Po troch
rokoch, od r. 1999, v tejto farnosti účinkuje ako
správca farnosti – administrátor a zostáva tu
ešte 7 rokov.
Od 1. augusta 2006 podnes pôsobí ako správca
farnosti
v Šaštíne,
azda
najznámejšom
pútnickom mieste Slovenska. Už pravidelne sa
tam usporiadava niekoľko pútí do roka, takže sa
nedá povedať, že pastorácia v tejto farnosti je
jednoduchá. Snáď za všetky púte sa dá
spomenúť tá najznámejšia, národná púť, ktorá
sa konáva každý rok, vždy na sviatok
Sedembolestnej Panny Márie, 15. septembra.
131
Ondrej ZEMKO
Doposiaľ posledný kňaz, ktorého rodiskom je
naša farnosť, je Ondrej Zemko. Narodil sa 29.
augusta 1985 v Nitre. Gymnaziálne štúdiá
absolvoval na Piaristickom gymnáziu sv. Jozefa
Kalazanského v Nitre. Štúdium teológie (2003
– 2009) ukončuje v bratislavskom seminári.
Keďže nedosahoval potrebný vek ku vysviacke
(25 r., po biskupskej výnimke 24 rokov), bol
mu udelený pápežský dišpenz, aby mohol prijať
kňazskú ordináciu už ako 23-ročný. Tú prijal
v piaristickom kostole sv. Ladislava v Nitre, 13.
6. 2009. Po reorganizácií hraníc diecéz na
Slovensku naša farnosť pripadla Nitre. Ondrej
si mohol vybrať, v ktorej diecéze chce ako kňaz
ďalej účinkovať. Farnosti bývalej bratislavskotrnavskej arcidiecézy boli pridelené do
ostatných diecéz, takže bolo z čoho vyberať.
Mladý kňaz si vybral svoju rodnú diecézu,
nitriansku, a tak v nej pôsobí dodnes. Od 1. 7.
2009 účinkuje ako kaplán vo farnosti NitraDolné mesto, kde okrem neho pôsobí tiež
kaplán Martin Bošanský. Farárom a dekanom
tam je PhDr. Peter Klech.
132
Záver
Vo farnosti Lukáčovce v súčasnosti máme
štyroch bohoslovcov, seminaristov – čiže
mužov, ktorí sa pripravujú na budúcu službu
kňazov.
V akademickom roku 2010/2011 študujú
nasledovní seminaristi: Za bratislavskú
arcidiecézu Ing. Rastislav Šimora z Lukáčoviec
(2. ročník), za trnavskú arcidiecézu študuje
Robert Ťapušík z Alekšiniec (5. ročník).
V službách nitrianskej diecézy chcú pokračovať
Ondrej Kovaľ z Alekšiniec a Lukáš Ložek
z Lukáčoviec (obaja v 5. ročníku).
Modlime sa spolu s pápežom Jánom Pavlom
II. za nové duchovné povolania:
Pane Ježišu, ty si povolával, koho si chcel; volaj
mnohých z nás, aby sme pracovali pre teba
a s tebou. Ty si svojím slovom osvietil tých,
ktorých si povolal; osvecuj nás darom viery
v teba. Ty si ich chránil v ťažkostiach; pomáhaj
mladým premáhať ťažkosti dneška. A keď pozveš
niekoho z nás, aby sa celý zasvätil tebe, nech tvoja
láska zahrieva toto povolanie od jeho zrodu
a dáva mu vzrast a vytrvalosť až do konca. Amen.
133
Litánie k svätému Jánovi
Nepomuckému, patrónovi farnosti
Lukáčovce
Pane, zmiluj sa.
Pane, zmiluj sa.
Kriste, zmiluj sa.
Kriste, zmiluj sa.
Pane, zmiluj sa.
Pane, zmiluj sa.
Otec na nebesiach, Bože, zmiluj sa nad nami.
Syn, Vykupiteľ sveta, Bože,
Duch Svätý, Bože,
Svätá Trojica, jeden Boh,
Svätá Mária, oroduj za nás.
Svätá Božia Rodička,
Svätá Panna panien,
Svätý Ján Nepomucký,
Neúnavný oltárny služobník,
Muž apoštolský,
Príklad všetkých čností,
Schránka múdrosti,
Zrkadlo a pravidlo vyznávačov,
Najdobrotivejší dobrodinec,
134
Odmalička najvernejší ctiteľ Božej Rodičky,
Horlivý hlásateľ Božieho slova,
Starostlivý pastier Kristových duší,
Príbytok čistoty,
Ruža trpezlivosti,
Strážca spravodlivosti,
Zázrak stálosti,
Obraz pobožnosti,
Otec sirôt,
Zástupca vdov,
Štít prenasledovaných,
Útočisko hriešnikov,
Útecha zarmútených,
Ochranca cti a dobrého mena,
Vysloboditeľ zo svetskej hanby,
Duchom prorockým naplnený,
Horlivý a mlčanlivý spovedník,
Mučeník, nepremožiteľný v trápení,
Pre spovednú mlčanlivosť do Vltavy hodený,
Ozdoba duchovenstva,
Veľký divotvorca,
Drahá perla katolíckej Cirkvi,
Mocný orodovník u Boha,
Buď nám milostivý, zľutuj sa nad nami, Pane.
Buď nám milostivý, vyslyš nás, Pane.
Od všetkého zla, vysloboď nás, Pane.
135
Od každého hriechu,
Od náhlej a nepredvídanej smrti,
Od svetskej hanby,
Od mlčanlivosti,
Od zhubného krupobitia a mrazu,
Od neúrody a biedy,
Od chorôb, hladu a vojny,
Od malomyseľnosti,
Od lenivosti v tvojej službe,
Od večného zatratenia,
Pre zásluhy svätého Jána Nepomuckého,
Pre jeho oduševnenú nábožnosť k Panne Márií,
Pre jeho apoštolskú horlivosť v hlásaní Božieho
slova,
Pre jeho neohrozenú pravdovravnosť,
Pre jeho obdivuhodnú stálosť v trápení,
Pre jeho statočné zachovanie spovedného
tajomstva,
Pre všetky jeho čnosti,
Pre jeho mučenícku smrť,
Pre neporušenosť jeho jazyka,
Pre jeho večnú blaženosť,
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zľutuj
sa nad nami, Pane.
136
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, vyslyš
nás, Pane.
Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zmiluj
sa nad nami.
Otče náš...
V. Oroduj za nás svätý Ján Nepomucký.
R. Aby sme sa stali hodni Kristových
prisľúbení.
Modlime sa: Bože, ktorý svoju Cirkev
obveseľuješ výročnou pamiatkou svätého Jána
Nepomuckého, svojho mučeníka, prosíme ťa,
udeľ nám milosti, aby sme od tvojho
nesmierneho milosrdenstva dosiahli tie nebeské
dary, o ktoré ťa na jeho orodovanie dôverne
prosíme.
Najdobrotivejší Bože, ktorý si obdivuhodný
a slávny vo svojich svätých, pokorne ťa
prosíme, dožič nám, aby sme na orodovanie
svätého Jána Nepomuckého boli chránený od
všetkého zla na tele i na duši a aby sme si týmto
pozemským životom zaslúžili večný život. Amen.
137
Interiér farského kostola, 50-te roky
138
Rodina Rusových, výzdoba s nápisom „Iďte
a učte všetky národy...“, 23. 2. 1936
139
Chronologicky
zoradený
zoznam
farárov pôsobiacich v Lukáčovciach
1. Ján CAPRICORNI (1630 – 1634)
2. Mikuláš HAJNOSS (1647 – 1657)
3. Ján PERISTORI (22. 2. 1673 – 1675)
4. Ján PAZSITNI (20. 6. 1675 – 1677)
5. Tomáš MRAZIN (1677)
6. Ján SIMÓ (13. 9. 1700 – 1701)
7. Peter MOHOSS (13. 4. 1701 – 1708)
8. Ján ZIMAN (1708 – 1719)
9. Martin BILINSZKY (10. 2. 1719 – 1722)
10. Juraj GÖRÖG (18. 9. 1722 – 1. 9. 1747)
11. Juraj KOBIDA (18. 9. 1747 – 18. 5. 1761)
12. František Ladislav MOTESSÉNYI (2. 6.
1761 – 1. 10. 1765)
13. Gašpar DÁVID (5. 10. 1765 – 4. 7. 1789)
140
14. Ján TORNER (júl 1789 – 28. 1. 1805)
15. Michal SÁRFICZKY (1805 – 1808)
16. Václav FRIMMEL (1808 – 5. 5. 1822)
17. Štefan MÉSZÁROS (1822 – 1844)
18. Anton FRITSCH (7. 1. 1844 – 23. 4. 1870)
19. Ondrej BUDATINSZKY (1870 – 1871)
20. Adolf LELKES (30. 10. 1871 – 16. 2. 1916)
21. Augustín PETRÁŠEK (1916 – 6. 5. 1931)
22. Ján KLČO (máj 1931 – apríl 1950)
23. Cyril TOMAŠOVIČ (1950 – 1952)
24. Jozef BAČA (apríl 1952 – 6. 11. 1982)
25. Štefan HERÉNYI (november 1982 – 1990)
26. Ondrej VÁLEK (1990 – 1992)
27. Jozef LEHOCKÝ (1992 – 30. 6. 1997)
28. Marian UVÁČEK (1. 7. 1997 – doposiaľ)
141
Chronologicky
zoradený
zoznam
kaplánov pôsobiacich v Lukáčovciach
Jozef LÁCZAY (5. 4. 1753 – 20. 1. 1755)
Juraj RUDNAY (4. 11. 1760 – 3. 6. 1761)
Jozef SZIGÓ (12. 2. 1762 – 10. 5. 1762)
Juraj CSMELKO (11. 7. 1762 – 13. 12. 1764)
Martin LABUDA (3. 3. 1766 – 1768)
Ján PROHÁSZKA (2. 5. 1768 – 20. 3. 1770)
Jozef Štefan TAHY (31. 5. 1770 – 25. 7. 1770)
Martin ARGALÁSY (15. 8. 1770 – 13. 6. 1771)
Jozef UHLÁRIK (7. 7. 1771 – 4. 11. 1772)
Andrej KRNCSEK (1772 – 1773)
Štefan BARTOSS (15. 4. 1773 – 29. 5. 1773)
Pavol BOSSÁNYI (1776 – 16. 5. 1777)
Jozef MARKOVICS (1777 – 1778)
Juraj FÁNDLY (26. 6. 1780 – 25. 9. 1780)
142
Matúš Andrej JUSZKÓ (1785)
Štefan AUGUSTÍNI (1785 – 1787)
Matúš SKALA (1794 – 1795)
Ján KASZANICZKY (1795 – 1796)
Ján KUDLATYÁK (1796 – 1803)
Anton KUDLÍK (1803 – 1804)
Ján ŠPERLÁK (1804 – 1805)
Norbert BUNCSEK (1833 – 1840, 1848 –1855)
Ulrich HORVÁTH (1870)
Matúš SZEGÉNY (1871)
Albert RENDÁR (1872 – 1877)
Ambróz VESZPRÉMI (1878 – 1879)
Félix STEFANOVICS (1880)
Gerhard MATYASOVSZKY (1881 – 1887,
1888 – 1890)
Dezider STEFUNKA (1887 – 1888)
Kapistrán POSPECH (1891 – 1891)
143
Použitá literatúra
BERZEVICZY, K., A magyar katolikus klérus
elitjének képzése 1855-1918. A Hittudományi
Kar hallgatói, Budapešť 2000.
CSŐSZ, I., Kegyes-tanitó-rendiek, Nitra 1879.
DIAN, D., Spomíname na..., Duchovný pastier,
1983.
ERCÉ (RADVÁNI, C.), Slovenská krv,
Bratislava 1942.
FUSEK, G. a kol., Alekšince 1156-1996,
Alekšince 1996.
FUSEK, G. a kol., Lukáčovce 1264-1994,
Lukáčovce 1994.
Jednotný katolícky spevník znotovaný, SSV,
Trnava 1993.
Kolektív
autorov,
Lexikón
katolíckych
kňazských osobností Slovenska, Lúč, Bratislava
2000.
Kolektív autorov, Slovenský biografický
slovník, I. zväzok: A-D, Matica slovenská,
Martin 1986.
Kolektív autorov, Súpis pamiatok na Slovensku,
zväzok druhý: K-P, Obzor, Bratislava 1968.
144
KOMLÓSSY,
F.,
Az
Esztergom
föegyházmegyei római katholikus iskolák
története (Dejiny rímskokatolíckych škôl v
ostrihomskej arcidiecéze), Ostrihom 1896.
Katolícke noviny, r. 1959, 1963, 1984, 2002.
Kódex kánonického práva (CIC 1983), SSV,
Bratislava 1996.
Litánie (súbor 31 litánií), Vydavateľstvo
Michala Vaška, Prešov 1995.
Ľupčianske zvesti, č. 1/2009, 2/2009.
NÉMETHY, L., Series Parochiarum et
Parochorum Archi-Dioecesis Strigoniensis ab
antiquissimus temporibus usque annum
MDCCCXCIV, Ostrihom 1894.
RIZNER, Ľ. V., Bibliografia písomníctva
slovenského, diel prvý: A-F, Matica slovenská,
Turčiansky Sv. Martin 1929.
RUS,
P.,
Historia obce Lukáčoviec,
Kníhtlačiareň a nakladateľstvo Sajó-Vidék,
Rožňava 1936.
Schematismus Administrationis Apostolicae
Tyrnaviensis, Trnava 1948.
Schematismus Almae Provinciae Sanctissimi
Salvatoris in Hungaria Ordinis Minorum S. P.
Francisci Strictioris Observantiae ad annum
Jesu Christi z rokov 1833, 1836, 1837, 1837/8,
145
1838/9, 1840-1848, 1851-1858, 1871, 1872,
1878-1879, 1884-1887, 1889-1892, 1894-5,
1895-6, 1897-8.
Schematismus
Cleri
Archidioecesis
Strigoniensis pro anno a Christo nato z rokov
1833, 1836, 1849, 1850, 1852-1855, 1870,
1874-1891.
Schematizmus nitrianskej diecézy 2010, Nitra
2010.
Schematizmus slovenských katolíckych diecéz,
SSV, Bratislava 1978.
SIMOR, J., Necrologium sacerdotum archidioecesis Strigoniensis ab anno 1737-1889,
Ostrihom 1889.
Vasárnapi ujság (Nedeľné noviny), 1883.
ZELLIGER, A., Egyházi írók csarnoka,
Ostrihom 1893.
csuthy.sk/files/nz_1847_supis_slachty.xls
http://dolnedubove.sk
http://genealogy.euweb.cz/hung/tahy.html
http://www.obec-casta.sk
http://www.zahorie.com/
www.obeccab.sk
www.zavodfarnost.sk/farari-zavod/
146
Fotografia interiéru farského kostola bola
prebratá z osobného archívu bohoslovca
Ondreja Kovaľa.
Vydal: Gorazd n.f., Nitra 2010
Tlač: PUBLICA, Peter Földeši
ISBN 978-80-894-81-06-4
147